Zošity humanistov

Rastislav Škoda

Zošity humanistov

informácie autora Rastislav Škoda

v167.59 30.04.2024 18:25

Po desiatich rokoch (1998 – 2008)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Existuje svetová ateistická (sekulárno-humanistická) literatúra s desiatkami významných autorov a ich publikáciami – ale o tom sa donedávna na Slovensku vedelo málo. Preto sme sa v roku 1998 s niekoľkými spolupracovníkmi podujali vydávať Zošity humanistov, kde sme začali uverejňovať preklady článkov, ktoré sme považovali za aktuálne (aj keď boli niekedy staršieho dáta), no nenachádzali sme redakciu, ktorá by bola ochotná dať im miesto na svojich stránkach.

Od dvoch rokov je podtitul Zošitov humanistov „Proti vojnám – Proti náboženstvám – Proti kapitalizmu“, čo sa dá povedať kratšie ako „Za slobodu“ a znamená predkladať čitateľom správy, komentáre a svetonáhľad, preniknuté ľavicovým prístupom k ekonomickým, politickým a kultúrnym témam. Prejav ľavicového názoru nie je dosť rozšírený a ZH sa pokúšajú niečo na tomto poli urobiť.

„Proti vojnám“ znamená nielen nezúčastniť sa útočných vojen v Iraku, Afganistane a inde, ale aj nebyť členom vojenských zoskupení, nech sa (dočasne) vydávajú za akokoľvek mierumilovné. Veríme na posvätnosť ľudského života a nemorálnosť útočnej vojny. Ani porušovania ľudských práv sa nedajú riešiť vojenskými akciami. Vojny menia politikov na klamárov na plný pracovný úväzok a generálov a novinárov na gurmánov krvi; plodia diktátorov.

„Proti náboženstvám“ znamená, že žiadame dodržovanie prvého článku našej Ústavy, podľa ktorého „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ To je základ náboženskej slobody, slobody zmýšľania a slobody prejavu. Skutočnosť je však celkom iná a napríklad slovenské školstvo trpí na dôsledky zmlúv s Vatikánom o výchove mládeže. Osvojili sme si, napríklad, názory matematika a filozofa Bertranda Russella, že všetky veľké náboženstvá sveta – budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo, islam a komunizmus – sú tak nepravdivé, ako aj škodlivé; a biológa Richarda Dawkinsa, že na viere je najškodlivejšie to, že rodičia indoktrinujú svoje deti, naočkujúc im svoje náboženské presvedčenie. Ťažko nám padne vážiť si a rešpektovať niektoré náboženstvá, no tolerujeme ich; tolerancia má však hranicu tam, kde sa neuznávajú ľudské práva a prejavuje intolerancia.

V júni 1999 som v 8. čísle ZH napísal: Trieskami na pahrebu (nášho slovenského ateizmu) majú byť okrem veľmi zriedkavých informácií a článkov v tlači aj v Zošitoch humanistov preklady článkov o humanizme zo svetovej tlače a polienkami budú raz originálne príspevky našich autorov. Naša čitateľská obec je t.č. neuveriteľne malá – je nás len okolo sto, ale pomaly rastieme. Preto opakujeme výzvu z prvých čísiel ZH: hľadáme spolupracovníkov a prosíme vás, nielen čítajte, ale aj rozširujte každý humanistický spis a článok, teda aj toto periodikum. Dostali sme niekoľko súhlasných listov k nášmu podujatiu, no čakáme na kritické stanoviská k podrobnostiam jednotlivých statí.

„Proti kapitalizmu“ znamená, že právo na súkromné vlastníctvo neuznávame za základný princíp spoločenského života celého ľudstva, ako sa to javí pri postupujúcej globalizácii v prospech pár stoviek nepredstaviteľných bohatstiev a v neprospech miliárd vykorisťovaných pracujúcich na všetkých kontinentoch. Cieľom zdravej ekonomiky je dobro pre všetkých ľudí, nie pre pár vyvolených. Napríklad zdravotníctvo, školstvo, železnice a penzijné fondy by nemali byť privatizované. Tvorba bohatstva je dobrá vec, ale ono nesmie slúžiť len osobným prianiam jednotlivca. Na prvom mieste je zlepšenie životných podmienok spoločnosti.

Považujeme za nevyhnutné varovať pred klamným vábivým spevom sirén typu arcikonzervatívca Lewa Rockwella pri zmienke o časopise Ľavica a pravica, založenom v roku 1965: „Od ľavice sme zdedili hlbokú podozrievavosť voči vládnej moci, kritický postoj voči status quo, obranu internacionalizmu, vieru vo všeobecné ľudské práva a túžbu zbaviť medziľudské vzťahy politickej kontroly. Nenávisť voči vojne je spoločná pravici aj ľavici. Od pravice sme zdedili lásku k vlastníctvu, miestnej politickej kontrole a buržoáznej kultúre (áno, vrátane jej náboženských koreňov). Z tejto tradície pochádza naša obľuba trhového hospodárstva. Ľudia vravia, že sme z trhu urobili svojho Boha. Správnejšie by bolo povedať, že v obchodovaní vidíme Božiu ruku, ktorá zo slobodných volieb miliónov ľudí vytvára poriadok v oblasti, kde pseudoboh vlády splodí len chaos a deštrukciu. Sláva a mystérium globálneho obchodovania pretrvali tisícročia a nie menej úchvatný je pohľad na súčasný stav tam, kde ľudia sledovaním vlastných záujmov v mieri podporujú záujem celej spoločnosti.“

To všetko sú vážne veci, hoci niektoré číslo ZH sa Vám môže zdať mišmašom hraničných postojov. Popri všetkých zlých správach sa občas radi zasmejeme a nevynechávame ani bláznivé novinky. Na pokračovanie sme uverejnili preklady niekoľkých serióznych kníh.

Všetko robíme bezplatne a radi podľa svojich možností doplácame. Pravde by sa veľmi zišla Vaša podporu. Prosím pomôžte nám finančným darom hovoriť ju, nech má s nami obluda globalizmu akékoľvek plány.

Ak máte záujem o elektronické vydanie ZH, prihláste sa a budete ho dostávať pravidelne, bezplatne a hneď po vydaní v tlačenej forme.

Naša adresa: rastskoda2@gmail.com

Kennedyho predvolebná reč

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Som katolík a dosiaľ nikdy nebol katolík americkým prezidentom…

Verím v Ameriku, kde je odluka cirkvi od štátu absolútna. Kde nijaký katolícky prelát nevraví prezidentovi - ani keby tento bol katolík -, čo má robiť; a nijaký protestantský pastor navraví svojim cirkevníkom, koho majú voliť; kde nijaká cirkev alebo cirkevná škola nedostáva verejné peniaze alebo politické výhody; kde sa nikomu neodmietne verejný úrad, pretože je inej viery ako prezident, ktorý by ho zamestnal, alebo ako ľud, ktorý by ho zvolil.

Verím v Ameriku, ktorá nie je oficiálne ani katolícka, ani protestantská, ani židovská; kde nijaký verejný činiteľ nepožiada o inštrukcie pre službu verejnosti, ani ich neprijme, od pápeža, národnej rady cirkví či z iného cirkevného prameňa; kde sa nijaká náboženská ustanovizeň nesnaží presadiť priamo alebo nepriamo svoju vôľu v zmýšľaní verejnosti alebo vo výnosoch úradov; a kde je náboženská sloboda taká jednotná, že útok na jednu cirkev sa chápe ako útok na všetky.

Nie som katolícky kandidát na prezidenta. Nehovorím za svoju cirkev pri verejných záležitostiach; a cirkev nemá hovoriť za mňa. Akýkoľvek problém budem mať riešiť ako prezident, ak budem zvolený - či to bude o kontrole rodičovstva, rozvodoch, cenzúre, hazardných hrách a podobne - rozhodnem v súlade so svojím svedomím, ktoré mi povie, čo je v záujme národa, bez ohľadu na náboženský nátlak zvonku alebo diktát. Žiadna hrozba trestu ma neprinúti rozhodnúť inakšie.

Prameň: Kenedyho predvolebná reč 12. septembra 1960 v Houstone
http://www.americanrhetoric.com/speeches/jfkhoustonministers.html

Obrana Baltu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

William S. Lind

Nedávno som sa vrátil z Estónska a z Konferencie o obrane Baltu, kde ruský protiútok na Gruzínsko vyvolal badateľné vzrušenie. Pre blízku budúcnosť niet dôvodov na obavy - ak niekto nezopakuje gruzínske šialenstvo a nenapadne Rusko.

No otázka, ako by sa dal Balt brániť, je hodná úvahy jednak pre samotný Balt, jednak z hľadiska obrany malých štátov vo všeobecnosti.

Najhoršia možnosť, a Gruzínsko ju volilo, je vybudovať bábkovú armádu. Zopár moderných útočných lietadiel, prápor či dva tankov, fregata ako námorníctvo - súčet tohto všetkého sa aj tak rovná nule, pretože proti veľmoci takáto armáda podľahne za dni, ak nie za hodiny. A čo je ešte horšie, aj pár moderných tryskáčov a tankov stojí toľko, že neostanú peniaze na skutočnú obranu. Ak nemienia baltické štáty viesť vojnu medzi sebou, nech nechajú bábkovú armádu pre deti.

Druhá možnosť by bola spojiť sa s nejakou blízkou veľmocou, dosť silnou na vyváženie Ruska, ale táto alternatíva je len teoretická. Nemecko by síce prichádzalo do úvahy, ale dávno stratilo veľmocenské ambície; Švédsko vypadlo z hry už pred dvesto rokmi. Pre všetkých zúčastnených by bola užitočná únia baltických štátov a Fínska pod švédskou korunou: všetci by mali úplnú autonómiu pre vnútorné záležitosti, spoločná by bola obrana a zahraničná politika; takýmito možnosťami sa však zvykne zaoberať len historik.

Tretia možnosť je spojiť sa so vzdialenou veľmocou na vyváženie hrozby vychádzajúcej z blízkej, lokálnej mocnosti. To urobili baltické štáty svojím vstupom do NATO. Nanešťastie, ako vieme, stredoeurópske štáty sa o niečo podobné pokúšali opakovane počas storočí, ale nikdy to nefungovalo. Západné mocnosti môžu byť zatiahnuté do vojny s Ruskom, v minulosti to bolo aj s Nemeckom, no nikdy to nezaručilo obranu dotyčného malého štátu. Nedávnym príkladom je Poľsko: Británia a Francúzsko išli v roku 1939 kvôli Poľsku do vojny s Nemeckom, no Poľsko ostalo obsadené 50 rokov.

NATO zvyšuje tlak na budovanie bábkovej armády alebo na špecializáciu na zásterky typu čistenie pitnej vody, čo osoží NATO, ale neprispeje k obrane vlasti. Obidve cesty vedú k vojenskej bezvýznamnosti.

Existuje však model, vhodný pre baltické štáty a iné malé štáty: iracký. Namiesto bábkovej armády treba organizovať povstanie irackého štýlu proti každému votrelcovi. To vyžaduje všeobecnú milíciu, ako ju má Švajčiarsko, kde každý mužský občan vie, ako sa strieľa a ako sa vyrobia a umiestnia výbušniny, ako aj kde po kraji sú poskrývané zbrane a granáty. Na Balte by to bola skôr vidiecka a lesná ako mestská obrana. Rusko môže obsadiť mestá, ale nie vidiek. Takýto odpor praktizovali voči sovietom začiatkom 1950-tych rokov vo východnej Európe tzv. lesní bratia.

Iracký model obrany by Rusku nezabránil podmaniť si baltické štáty. Urobil by však toto dobrodružstvo pre Rusko nákladným; dúfajme, že príliš nákladným.

K problému svojej dlhodobej bezpečnosti musia baltické štáty pristupovať nielen na vojenskej ale aj na veľkej strategickej úrovni. To znamená, že ako všetky malé štáty, susediace s veľmocou, musia brať zreteľ na jej záujmy. Ako príklad môže slúžiť Fínsko počas studenej vojny. Zachovalo si úplnú suverenitu v domácich záležitostiach, ale dávalo si pozor, aby sa nedotklo sovietskych záujmov pri ich zahraničnej politike a obrane. Bolo Rusku dobrým susedom - aj dnes by sa baltické štáty mali snažiť byť Rusku dobrým susedom. Ich cieľom by malo byť vytvoriť takú situáciu, v ktorej je pre Rusko výhodnejšie ponechať baltickým štátom nezávislosť, ako znovu ich začleniť do svojho impéria.
Som si vedomý toho, že moje rady nebudú chutiť baltickým národom. Pol storočia sovietskej okupácie zanechalo zvyšky nenávisti voči všetkému, čo je ruské. No veľká stratégia sa musí zakladať na faktoch a rozume, nie na emóciách. Najdôležitejšia skutočnosť je zemepis. Zemepis diktuje, že baltické štáty sa musia prispôsobiť ruským záujmom, či chcú alebo nie. Ak to odmietnu urobiť, potom je nedávny prípad Gruzínska predzvesťou udalostí, ktoré si nikto nemôže priať.

*  *  *William Lind je riaditeľ Centra pre kultúrny konzervativizmus pri Slobodnej kongresovej základine - nemožno byť konzervatívnejší na vyššej úrovnií.

*  *  *

Prameň: William Lind, Defending the Baltics, LewRockwell.com, 9. septembra 2008 -
http://www.lewrockwell.com/lind/lind147.html

Preložil Rastislav Škoda

Vyznanie racionalistu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Bertrand Russell

Rozhlasová prednáška 20. 5. 1947 v BBC v porade „V čo verím?“

Keď v sebe hľadám hlboké pramene svojich názorov, a to praktických aj teoretických, zisťujem, že väčšina z nich vyviera z môjho obdivu dvoch vlastností - láskavosti a vierohodnosti. Začnime s láskavosťou: väčšina sociálnych a politických ziel tohto sveta vzniká z nedostatku sympatie a prítomnosti nenávisti, závisti alebo strachu. Prejavy nepriateľstva tohto druhu sú medzi národmi bežné; často existujú aj medzi rozličnými spoločenskými triedami a náboženstvami toho istého národa; v mnohých povolaniach je závisť prekážkou uznania väčších zásluh; nepriateľstvo až nenávisť voči židom, utláčanie černochov a opovrhovanie všetkými, čo nie sú bieli, zapríčinili a zapríčiňujú veľa utrpenia aj tým, čo chcú niekoho utláčať, aj tým, ktorých niekto zamýšľa utláčať. Každý druh nepriateľského konania alebo cítenia vyvoláva reakciu, ktorá nadobúda na intenzite a rodí stále ďalšie násilenstvá a nespravodlivosti, vyznačujúce sa strašnou vitalitou. Proti tomu možno pôsobiť len tak, že sami v sebe pestujeme a u našich detí vyvolávame pocity priateľskosti a nie nepriateľstva, žičlivosti a nie zlomyseľnosti, spolupráce a nie súťaženia.

Vierohodnosť a dobrotivosť


Keď sa ma pýtajú “Prečo veríte toto alebo toto?” nemôžem sa odvolávať na nijakú nadprirodzenú autoritu, ale len a len na všeobecnú túžbu po šťastí. Svet plný nenávisti je svet plný zármutku. Ak sa dve stránky vzájomne nenávidia, každá z nich dúfa, že len jedna z nich bude trpieť, ale málokedy je to tak. Aj najúspešnejší utláčateľ sa bojí - majitelia otrokov mali napr. vždy hrôzu pred povstaním otrokov. Z hľadiska celosvetovej múdrosti je pocit nepriateľstva a obmedzovanie prejavov sympatie čistým bláznovstvom. Plodia vojny, smrť, utláčanie a mučenie, a to nielen medzi pôvodnými obeťami, ale koniec koncov aj medzi pôvodcami a ich potomstvom. Naproti tomu keby sme sa naučili mať v láske svojich susedov, svet by sa skoro mohol stať rajom pre nás všetkých.

Vierohodnosť, ktorá ide na rebríčku cností hneď za láskavosťou, znamená veriť na základe dôkazov, a nie podľa toho, či sa mi niečo hodí alebo či je to zdroj potešenia. Bez pravdivosti sa láskavosť ľahko obráti na sebaklam. Bývala bežným javom medzi bohatými, keď tvrdili, že aj chudoba má krásne stránky, alebo že chudoba je dôsledok lenivosti. Niektorí zdraví ľudia hlásajú, že každá choroba je dôsledkom nestriedmosti. Počul som poľovníkov na líšky rozprávať o tom, ako rady majú líšky poľovačku. Tí, čo majú veľkú moc, si veľmi ľahko nahovoria, že systém, ktorý zabezpečuje ich zisk, robí ich poddaných šťastnejšími, ako keby boli v spravodlivejšom systéme. Treba sa vyhýbať každej zaujatosti a vierohodnosť je jediný spôsob, ako získať vedecké vedomosti potrebné na dosiahnutie spoločných cieľov. Spomeňme si len na tie početné všeobecne uznávané predsudky, ktoré museli byť zavrhnuté, aby sa vyvinula moderná medicína a hygiena. Dá sa však uviesť aj iná ilustrácia: Koľkým vojnám by sa bolo dalo predísť, keby si bol ten, ktorého nakoniec stihla porážka, lepšie odhadol svoje vyhliadky na úspech namiesto zamerania sa na svoje zbožné želania a vlastnú márnivosť.

Viera bez dôkazov


Pravdivosť alebo láska k pravde znamená podľa Locka „neuznávať nijaký predpoklad s väčšou dôverou ako si zaslúži jeho dôkaz.“ Táto definícia je obdivuhodne vhodná na všetky prípady, ktoré môžu vyžadovať rozumový dôkaz. Keďže však dôkaz vyžaduje premisu, nedá sa dokázať nič, ak neprijmeme niektoré veci za pravdivé bez dôkazu. Musíme si teda položiť otázku: Čomu sa dá veriť bez dôkazov?“ Na to je odpoveď: Skutočnostiam vlastnej zmyslovej skúsenosti a princípom matematiky a logiky, vrátane induktívnej logiky, na ktorej sa zakladá veda. To sú veci, o ktorých sami len ťažko môžeme zapochybovať a pre ktoré platí všeobecný súhlas všetkých ľudí. No v záležitostiach, pri ktorých sa naše názory rozchádzajú, musíme hľadať dôkazy, alebo - ak sa dôkazy nedajú nájsť - musíme sa uspokojiť s priznaním nevedomosti.

Sú ľudia, ktorí hlásajú, že táto pravdivosť má mať hranice. Hovoria, že niektoré náboženské učenia sú utešujúce a morálne blahodarne, aj keď sa nedá povedať, že existujú pádne vedecké podklady, dokazujúce ich pravdu; hovoria, že tieto náboženské presvedčenia netreba kriticky preverovať. Čo sa mňa týka, nemôžem pripustiť platnosť takejto doktríny. Nemôžem uveriť, že by pre ľudstvo mohlo byť niečo dobrého vo vyhýbaní sa vyšetrovaniu tej alebo onej (zásadnej) otázky. Nijaká presvedčivá morálka nepotrebuje zakladať sa na výhovorkách a šťastie, vyplývajúce z viery, ktorá prináša len potešenie, nie je taký druh šťastia, ktoré by si zaslúžilo všeobecný obdiv.

Náboženské presvedčenia a vesmír


Tieto úvahy sa týkajú predovšetkým náboženských presvedčení. Väčšinu z nás vychovali vo viere, že vesmír vďačí za svoju existenciu vševediacemu a všemocnému Stvoriteľovi, ktorého úmysly sú dobré aj vtedy, keď sa nám niečo zdá byť zlé. Nemyslím, že by bolo správne odmietnuť aplikovať na túto vieru tie isté testy, ktoré cítime povinnosť aplikovať vtedy, keď sa nás niečo dotýka menej intímne a hlboko. Existujú nejaké dôkazy o existencii takej Bytosti? Niet pochýb, že viera v ňu prináša útechu a niekedy má priaznivý morálny vplyv na charakter a správanie. To však nie je dôkaz, že tá viera má pravdu. Čo sa mňa týka, myslím si, že táto viera stratila všetku svoju dávnu racionalitu v tej chvíli, keď sa zistilo, že Zem nie je stredom vesmíru. Dokým sa myslelo, že slnko, planéty a hviezdy sa otáčajú okolo Zeme, bolo prirodzené predpokladať, že vesmír má nejaký cieľ, súvisiaci so Zemou; a pretože vtedy predstavoval človek to, čo človek na zemi najviac obdivoval, predpokladalo sa, že tento cieľ je stelesnený v človeku. No astronómia a geológia to všetko zmenili. Zem je len menšia planétka jednej menšej hviezdy, ktorá je jednou z miliónov iných hviezd jednej mliečnej dráhy, ktorá je jednou z miliónov iných mliečnych dráh. Aj keď ide o život na našej planéte, človek je tu len nepatrná epizóda. Nie-ľudský život tu existoval nespočetné veky už predtým, než sa objavil človek. A aj ak tento človek nespácha vedeckú samovraždu, nakoniec zahynie na nedostatok vody, vzduchu alebo tepla. Ťažko veriť, že by Všemohúcnosť potrebovala také veľkolepé pozadie pre taký nepatrný a aj to dočasný výsledok.

Aj keď ponechám bokom nepatrnosť a krátkodobosť ľudského druhu, nemôžem si myslieť, že by človek bol vhodné vrcholenie takej ohromnej predohry. V argumente, že človek je taký úžasný, že to svedčí o nekonečnej múdrosti a nekonečnej všemocnosti jeho Stvoriteľa, je skôr odpudivá samoľúbosť a sebauspokojovanie. Tí, čo zvyknú takto uvažovať, pokúšajú sa zamerať našu pozornosť na tých pár svätcov a mudrcov, ktorí tu boli; pokúšajú sa nechať nás zabudnúť na Nerónov, Attilov a Hitlerov, a na tie milióny zbabelcov, ktorým tí traja vďačili za svoju moc. A dokonca aj to, čo je v nás najlepšie, je schopné viesť ku katastrofe. Náboženstvá, hlásajúce bratskú lásku, boli neraz zneužité na ospravedlnenie prenasledovania; vrcholy nášho vedeckého poznania slúžia výrobe prostriedkov hromadného ničenia. Viem si predstaviť zatrpknutého čerta, ktorý by nás stvoril pre svoje potešenie, ale Bytosti, ktorá je vraj múdra, dobrotivá a všemocná, nemôžem pripísať tú strašnú masu ukrutnosti, utrpenia a posmešného ponižovania všetkého dobrého, ktorá kazila minulosť človeka tým viac, čím lepšie sa učil ovládať svoj osud.

Prijateľná domnienka


Existuje aj odlišná, ale neurčitejšia predstava o kozmickom Zámere, ktorý nie je všemocný a len pomaly si prebojúva cestu cez vzdorujúcu hmotu. Takáto koncepcia sa mi vidí prijateľnejšia ako predstava boha, ktorý je síce všemohúci a milujúci, ale úmyselne vedel stvoriť bytosti, podrobené toľkým strastiam a ukrutnostiam, ako väčšina ľudstva. Netvrdím, že viem, že taký Zámer neexistuje; moje vedomosti o vesmíre sú príliš obmedzené. Ale hovorím, a to s presvedčením, že vedomosti ostatných ľudí sú tiež obmedzené, a že teda nikto nemôže uviesť nijaký presvedčivý dôkaz, že to, čo sa deje vo vesmíre, má nejaký účel. Všetky naše poznatky, pokiaľ ich vôbec máme, poukazujú na pravý opak. Zdá sa, že energia sa rozptyľuje postupne stále rovnomernejšie, kým všetko, čomu sa dá pripísať nejaká hodnota, sa zakladá na nerovnomernom rozdelení. Nakoniec musíme očakávať nudnú rovnomernosť, v ktorej bude vesmír zotrvávať na večné časy a bez výskytu čohokoľvek, čo by mohlo byť čo aj len slabučko zaujímavé. Nehovorím, že sa to stane. Hovorím len, že na základe terajších poznatkov je to najpravdepodobnejšia domnienka.

Nesmrteľnosť, keby sme na ňu mohli veriť, by nám umožnila prekonať túto ponurosť fyzikálneho sveta. Mohli by sme povedať, že hoci naše duše počas svojho krátkeho pobytu na tomto svete sú pripútané na hmotu a podliehajú fyzikálnym zákonom, v momente smrti prechádzajú do večnosti, ktorá je mimo tohto sveta rozpadu, ktorý veda zrejme nachádza vo svete našich zmyslov. Nie je však možné mať túto vieru, ak nepredpokladáme, že sa ako ľudské bytosti skladáme z dvoch častí, z duše a tela, ktoré možno od seba oddeliť a ktoré potom pokračujú nezávisle od seba každá ďalej. Nanešťastie všetko svedčí proti tomu. Rozum rastie tak ako telo; tak ako telo dedí vlastnosti od obidvoch rodičov; postihujú ho choroby tela a škodia mu drogy; detailne je spojený s mozgom. Niet vedeckých dôvodov predpokladať, že by po smrti myseľ alebo duša nadobudla nezávislosť od mozgu, ktorú nemala nikdy počas života. Netvrdím, že by tento argument bol nezvratný, ale budovať môžeme len na ňom - okrem mizivých náznakov, ktoré prináša psychologický výskum.

Šťastie na podklade láskavosti


Mnohí sa obávajú, že etické presvedčenie, ktoré hlásam, nemá nádej na prežitie bez teoretickej viery, ktorú odmietam. Upozorňujú na šírenie krutých spoločenských systémov, zavrhujúcich kresťanstvo. Ale tieto systémy, šíriace sa v celkovej kresťanskej atmosfére, by sa nikdy nerozrastali, keby sa ozaj uplatňovala láskavosť a pravdivosť; existujú diabolské mýty, inšpirované strachom a bez vedeckého podkladu. Ľudia majú náklonnosť veriť to, čo im našepkávajú ich vášne. Ukrutní ľudia veria na ukrutného boha a svoju ukrutnosť ospravedlňujú svojou vierou. Len láskaví ľudia veria na láskavého boha a prejavujú láskavosť v každej situácii. Dôvody pre etiku, ktorú by som rád videl zvíťaziť (uznávam, že podobne zmýšľajú aj mnohí veriaci), vyplývajú z doterajšieho priebehu udalostí na tomto svete. Videli sme, ako veľký systém ukrutnej nacistickej nespravodlivosti zaviedol celý národ do katastrofy a vyžiadal si aj od jeho protivníkov obrovské obete na ľudských životoch. Takéto nové poriadky nezaistia ľuďom šťastie; aj bez pomoci božských zjavení nie je ťažké zistiť, že dobro spoločnosti sa dá zaistiť len menej zúrivou etikou. Stále viac a viac ľudí stráca schopnosť akceptovať starodávne náboženské presvedčenia. A ak si ešte niekto myslí, že okrem viery niet pre láskavosť iných dôvodov, môže to mať zbytočne neblahé dôsledky. Preto je treba stále poukazovať na skutočnosť, že netreba nijaké nadprirodzené odôvodňovanie významu ľudskej láskavosti a na dôkaz, že človek môže dosiahnuť šťastie len láskavosťou.

Prameň: Bertrand Russell, The Faith of a Rationalist, Rationalist Press Association & National Secular Society, London 1983.

Preložil Rastislav Škoda

Prečo nie som kresťanom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Bertrand Russell

Prednáška 6. marca 1927 v sále obecného domu v Battersea pod záštitou juholondýnskej pobočky Národnej spoločnosti voľnomyšlienkarov

Ako vám už povedal váš predseda, prehovorím dnes večer na tému „Prečo nie som kresťanom“. Nebude pritom asi nijako na škodu, ak si najprv vyjasníme, čo máme na mysli pod pojmom „kresťan“. Tento výraz sa dnes používa vo veľmi voľnom zmysle slova. Niektorým ľuďom úplne stačí, ak sa niekto poctivo snaží viesť poriadny život, aby v ňom už videli kresťana. Predpokladám, že kresťanov v tomto zmysle by sme našli vo všetkých sektách a vyznaniach. Podľa môjho názoru nemožno v tomto zmysle vidieť vlastný význam tohto slova, aj keď len z toho dôvodu, čo by z toho nutne vyplynulo: že sa totiž zrejme nikto, kto nie je kresťanom – teda nijaký budhista, vyznávač Konfucia alebo moslim – nesnaží žiť poctivo. Nepokladám za kresťana každého, čo si dáva za cieľ žiť slušne podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Aby ste mali právo nazývať sa kresťanom, musíte mať do určitej miery definovanú vieru. Ani tento výraz už dnes nemá taký plnokrvný význam, ako mal za čias sv. Augustína a sv. Tomáša Akvinského. Keď vtedy niekto o sebe povedal, že je kresťan, bolo každému jasné, čo má na mysli. Kresťanstvo sa prijímalo ako ucelený súhrn presne formulovaných článkov viery a každej jednej slabike týchto článkov sa verilo celou silou svojho presvedčenia.

Čo je to kresťan?


Teraz to už neplatí. Obsah pojmu kresťanstvo sa rozplýva. Napriek tomu sa domnievam, že existujú dva piliere viery odlišného charakteru, s ktorými sa musí v každom prípade stotožňovať každý, kto sa nazýva kresťanom.

Prvý je povahy dogmatickej – že totiž musíte veriť v boha a v nesmrteľnosť. Ak neveríte jedno alebo druhé, nemôžete sa právom vyhlasovať za kresťana. Po druhé, ako hovorí už samo meno, musíte mať určitú vieru v Krista. Aj moslimovia veria v boha a nesmrteľnosť, ale za kresťanov sa iste nepokladajú. Domnievam sa, že prinajmenšom musíte veriť, že Kristus bol, ak už nie priamo božskej podstaty, tak aspoň ten najlepší a najmúdrejší zo všetkých ľudí. Ak nemienite veriť aspoň toľko, nemáte nijaké právo nazývať sa kresťanom. Pravda, výraz kresťan sa používa aj v iných významoch, napr. vo Whitakerovom almanachu a v iných zemepisných knihách, v ktorých sa obyvateľstvo sveta delí na kresťanov, moslimov, budhistov, fetišistov atď.; v tomto zmysle sme v našich končinách kresťanmi všetci. Ak nás však za kresťanov považujú zemepisné knihy, platí to len v zemepisnom zmysle slova a na tento sa, predpokladám, nemusíme obzerať.

Ak teda chcem odôvodniť, prečo nie som kresťanom, musím odpovedať na dve otázky, ktoré sú svojou povahou odlišné: po prvé, prečo neverím v boha a nesmrteľnosť; po druhé, prečo si myslím, že Kristus nebol tým najlepším a najmúdrejším z ľudí, aj keď mu priznávam mimoriadne vysoký stupeň mravnej dokonalosti.

Sotva by som mohol vychádzať z uvedenej pružnej definície kresťanstva, keby nebolo bývalo úspešného úsilia neveriacich v minulosti. Ako som už povedal, kedysi mal pojem „kresťanstvo“ význam oveľa jednoznačnejší. Zahrnoval v napr. vieru v peklo. Viera vo večný pekelný oheň patrila k základným článkom kresťanskej viery ešte v dobe dosť nedávnej. Vo Veľkej Británii, ako je vám známe, prestala byť základným článkom viery z rozhodnutia Tajnej rady, pričom arcibiskup z Canterbury aj arcibiskup z Yorku (obidvaja členovia Tajnej rady) vyjadrili s týmto rozhodnutím zásadný nesúhlas. Keďže však vo Veľkej Británii rozhodujú aj o náboženských otázkach s konečnou platnosťou parlamentné zákony, podarilo sa Tajnej rade presadiť svoje stanovisko bez ohľadu na názory Ich Cirkevných Milostí a vieru v peklo anglický kresťan už nevyhnutne nemusí vyznávať. Preto ani ja nebudem trvať na tom, že kresťan musí veriť v peklo.

Božia existencia


Dostávame sa tak k otázke božej existencie, ktorá je tak široká a závažná, že by som vás tu musel zdržať až do súdneho dňa, keby som sa jej chcel venovať primeraným spôsobom. Budete ma musieť ospravedlniť, ak o nej pojednám len stručne a všeobecne. Ako iste viete, vyhlásila katolícka cirkev za dogmu, že sa existencia boha dá dokázať samotným rozumom. Je to síce čudná dogma, ale je to jedna z katolíckych dogiem. Cirkev bola jedného dňa nútená vyrukovať s touto vecou na verejnosť, pretože si svojho času voľnomyšlienkari navykli hlasne hovoriť o tom, že síce existujú také a onaké dôkazy proti božej existencii, a že tie sa rozumu priam vnucujú, oni sami však vraj dobre vedia, že boh existuje - pre nich je to vec viery. Svoje dôkazy zoširoka rozoberali a odôvodňovali, až katolícka cirkev pocítila, že tomu musí urobiť koniec. Prehlásila teda, že existencia boha sa dá dokázať samotným rozumom. A aby svoje tvrdenie o niečo oprela, musela vystúpiť s určitými dôkazmi, lepšie povedané s tým, čo za dôkazy pokladala. Týchto dôkazov je prirodzene celý rad, vyberiem z nich však len niektoré.

Dôkaz z prvotnej príčiny


Azda najjednoduchejší a najľahšie pochopiteľný je dôkaz z prvotnej príčiny. Hovorí, že všetko, čo na svete vidíme, má nejakú príčinu a keď sa potom vraciame reťazou príčin stále ďalej a ďalej, musíme nakoniec prísť k prvotnej príčine a túto potom nazveme bohom. Domnievam sa, že v súčasnej dobe nemá tento dôkaz príliš veľkú váhu, a to najmä preto, lebo príčina už nie je presne to, čo bývala kedysi. Filozofi a vedci sa príčinnosťou podrobne zaoberali a prišli k záveru, že dnes už zďaleka nemá ten zásadný význam, aký sa jej kedysi prikladal. Avšak aj bez ohľadu na to môžete sami ľahko zistiť, že argument, dokazujúci nutnosť existencie prvotnej príčiny, nemôže byť nijako platný. Musím sa priznať, že ako mladík som tieto otázky v duchu veľmi vážne preberal a dôkaz z prvotnej príčiny som dlho prijímal. Až jedného dňa, mal som asi osemnásť rokov, som pri čítaní autobiografie Johna Stuarta Milla narazil na nasledujúcu vetu: „Otec ma učil, že na otázku «Kto ma stvoril?» nemožno odpovedať, pretože to okamžite vedie k ďalšej otázke: «A kto stvoril boha?»“. Som ešte stále presvedčený, že mi táto jednoduchá úvaha odhalila základnú logickú chybu v dôkaze z prvotnej príčiny: Ak musí mať všetko svoju príčinu, musí ju mať aj boh. Ak môže niečo existovať bez akejkoľvek príčiny, potom to môže byť práve tak svet ako boh, takže dôkaz z prvotnej príčiny nemôže mať vôbec nijakú platnosť.

Tento dôkaz je presne tej istej povahy ako hinduistický názor, že svet spočíva na slonovi a slon stojí na korytnačke. A keď sa niekto potom spýtal „A čo tá korytnačka?“, odpovedal Ind spravidla: „Hovorme radšej o niečom inom.“

Uvedený dôkaz skutočne v ničom nezaostáva za citovaným názorom. Niet dôvodu, prečo by svet nemohol vzniknúť bez príčiny; práve tak na druhej strane niet dôvodu, prečo by nemohol existovať odjakživa. Niet dôvodov pre nutný predpoklad, že by svet musel mať nejaký začiatok. Predstava, že všetko má svoj začiatok, je v skutočnosti zavinená len chudobou našej fantázie. Preto sa už nepripravujme o čas rozoberaním dôkazu z prvotnej príčiny.

Dôkaz z prírodnej zákonitosti


Veľmi často sa stretávame s dôkazom z prírodnej zákonitosti. Tento dôkaz sa tešil veľkej obľube po celé osemnáste storočie, a to najmä pod vplyvom sira Isaaca Newtona a jeho učenia o kozmogónii (o vzniku vesmíru). Ľudia pozorovaním zistili, že planéty obiehajú okolo slnka podľa gravitačného zákona; usúdili z toho, že Boh planétam nariadil, aby sledovali práve tieto dráhy a že preto sa planéty po nich skutočne pohybujú. Pochopiteľne, bolo to vysvetlenie jednoduché a pohodlné a ušetrilo vtedajšiemu ľudstvu trampoty s hľadaním nejakých ďalších výkladov gravitačného zákona. Dnes si vysvetľujeme gravitačný zákon dosť zložitou metódou, ktorú objavil Einstein. Nemienim vám tu prednášať o Einsteinovom výklade gravitačného zákona, lebo by to trvalo dosť dlho; rozhodne však už nemáte pred sebou prírodné zákony v tej forme, v akej nám ich predkladal Newtonov systém, keď príroda z absolútne nepochopiteľných príčin zachovávala vo svojich prejavoch úplnú uniformitu.

Dnes zisťujeme, že veľa z toho, čo sme kedysi považovali za prírodné zákony, je v skutočnosti iba záležitosťou ľudskej konvencie. Viete, že aj v tých najodľahlejších hĺbkach medzihviezdnych priestorov má meter sto centimetrov. Je to bezpochyby skutočnosť veľmi pozoruhodná, ale sotva by ste ju nazvali prírodným zákonom. Mnohé úkazy, ktoré sa donedávna považovali za prírodné zákony, sú podobnej povahy. Na druhej strane tam, kde môžeme naozaj získať presné poznanie o chovaní sa atómov, zisťujeme, že tu platia zákony oveľa menej, než sa ľudia domnievajú a že zákonitosti, ktoré tu nachádzame, sú vlastne štatistické priemery presne toho istého druhu, aké platia pri náhode.

Ako všetci vieme, existuje zákon, podľa ktorého pri hádzaní kociek padnú dve šestky iba asi raz za tridsaťšesť hodov, a pritom to nijako nepokladáme za dôkaz, že sa v tom skrýva nejaký účel; naopak, skôr by sme nejaký účel predpokladali, keby dve šestky padli zakaždým. Prírodné zákony sú vo svojej väčšine práve tohto druhu. Sú to štatistické priemery, tak ako by vyšli podľa zákona pravdepodobnosti a celý problém prírodnej zákonitosti sa tým stáva oveľa menej pôsobivým, ako býval kedysi. Ale aj keď to všetko ponecháme bokom - lebo uvedené námietky zodpovedajú súčasnému stavu vedy, a ten sa môže zajtra zmeniť, celá predstava, že prírodné zákony predpokladajú existenciu zákonodarcu, je zavinená neodôvodneným miešaním ľudských a prírodných zákonov. Ľudské zákony sú príkazy, ktoré vám nariaďujú, že sa máte chovať tak alebo inak, pričom sa môžete rozhodnúť, čo urobíte. Naproti tomu prírodné zákony iba opisujú, ako sa veci v skutočnosti dejú. Keďže sú iba opisom toho, čo sa fakticky deje, nemôžete z toho vyvodzovať, že by tu musel byť niekto, kto by to takto prikazoval, lebo aj keby sme to predpokladali, vynorí sa hneď otázka: „Prečo vydal boh práve tieto prírodné zákony a nie nejaké iné?“ Ak poviete, že to urobil úplne ľubovoľne a bez akejkoľvek príčiny, zistíme, že existuje niečo, čo nepodlieha nijakému zákonu a sled prírodných zákonitostí je tým prerušený. Ak poviete, ako to robia ortodoxnejší teológovia, že pri všetkých zákonoch, ktoré vydal, mal boh vždy určitý dôvod vydať skôr tieto ako nejaké iné zákony - hlavným dôvodom bolo pochopiteľne stvoriť ten najlepší svet; hoci, keď sa po ňom poobzeráte, nikdy by ste ho za najlepší nevyhlásili - ak teda mali zákony, ktoré boh vydal, svoje dôvody, potom bol sám boh podriadený zákonom a nezískali ste nijakú výhodu, ak ste si ho zaviedli len ako sprostredkovateľa. Máte tu takto zákon, ktorý existuje mimo ustanovenie božie a predchádza mu - ale potom je boh pre náš účel bezpredmetný, lebo nie je absolútnym zákonodarcom.

Skrátka, celý dôkaz z prírodnej zákonitosti nemá dnes už ani zďaleka také pevné základy, aké sa zdal mať kedysi.

V prehľade jednotlivých dôkazov postupujem v časovom slede. Dôkazy, ktorých sa na doloženie božej existencie používa, menia postupom času svoj charakter. Na začiatku to boli dosť ostro vymedzené dôkazy rozumovej povahy, ktoré v sebe skrývali určité presne definované, ale klamné závery. Keď prichádzame do moderných dôb, strácajú dôkazy o božej existencii na váhe z hľadiska rozumového a stále viac a viac sa rozplývajú v akomsi hmlistom moralizovaní.

Dôkaz z účelnosti


Ďalší krok na tejto ceste nás privádza k dôkazu z účelnosti. Iste ho všetci poznáte: všetko na svete je zariadené tak, aby sme tu mohli žiť a keby bol svet čo len trochu iný, už by sme tu nemohli žiť. To je teda dôkaz z účelnosti. Niekedy má čudné formy: dokazuje sa, že králiky majú biele chvostíky preto, aby sa dali ľahko strieľať. Neviem, aký názor by mali na tento výklad králiky. Na každý pád je to dôkaz, ktorý sa dá veľmi ľahko parodovať. Všetci iste poznáte Voltairovu poznámku, že nos bol stvorený tak, aby sa na ňom držali okuliare. Ukázalo sa, že paródie tohto druhu ani zďaleka neprestreľovali tak, ako sa mohlo vidieť v 18. storočí. Od Darwinových dôb chápeme oveľa lepšie, prečo sú živé tvory prispôsobené prostrediu, v ktorom žijú. Nie preto, že by azda ich prostredie bolo stvorené tak, aby im vyhovovalo, ale preto, že sa oni sami vyvinuli tak, aby zapadli do svojho okolia, čo je základom prispôsobenia sa. Nič nesvedčí o tom, že by tu bol nejaký účel.

Ak začnete dôkaz z účelnosti rozoberať bližšie, najviac sa vás udiví, ako môžu ľudia veriť, že by tento svet so všetkým, čo na ňom existuje, so všetkými chybami, mal byť tým najlepším svetom, aký všemohúcnosť a vševedúcnosť dokázali vytvoriť za milióny rokov. Ja tomu naozaj nemôžem uveriť. Domnievate sa, že keby vám bola daná vševedúcnosť a všemohúcnosť a k tomu milióny rokov, počas ktorých by ste mohli svoj svet zdokonaľovať, že by ste naozaj nedokázali vytvoriť nič lepšieho ako Ku-Klux-Klan alebo fašistov? A okrem toho, ak prijímate bežné vedecké názory, musíte predpokladať, že nadíde čas, keď ľudský život a život vôbec na tejto planéte vyhynie; veď život na zemi je len jedným zo štádií v odumieraní slnečného systému; na istom stupni tohto procesu úpadku sa vytvárajú určité tepelné a iné podmienky, vhodné pre vznik protoplazmy a v celom slnečnom systéme nakrátko rozkvitne život. Kam asi Zem speje, vidíte na príklade Mesiaca - zmení sa na čosi mŕtveho, vychladnutého, bez života.

Namieta sa mi, že taký názor je skľučujúci a ľudia mi občas hovoria, že keby tomu mali veriť, neboli by schopní ďalej žiť. Neverte tomu: sú to nezmysly. Nikto sa naozaj netrápi tým, čo sa stane voľakedy za milióny rokov. Dokonca aj tí, čo si naozaj myslia, že im to robí veľké starosti, klamú v skutočnosti sami seba. Znepokojuje ich niečo oveľa svetskejšieho; možno len špatné trávenie; ale myšlienka na to, čo sa raz - za milióny a milióny rokov - má stať s týmto svetom, nerobí nikoho skutočne hlboko nešťastným. Teda hoci je predpoklad, že život raz vymrie, pravdepodobne chmúrna vyhliadka - myslím si, že sa to dá povedať, aj keď niekedy, keď premietam o tom, ako ľudia nakladajú so svojimi životmi, mávam pocit, že je to skoro útecha - nie je to zas vyhliadka tak chmúrna, že by mohla niekomu strpčovať život. Privedie vás len k tomu, aby ste obrátili svoj záujem iným smerom.

Mravné dôkazy božstva


Takto sa dostávame k ďalšiemu štádiu a zastavíme sa pri procese rozumového úpadku, ku ktorému dospeli teisti pri svojej argumentácii; pristupujeme k tzv. mravným dôkazom božej existencie. Ako sme videli, v minulých dobách sa používali tri rozumové dôkazy božej existencie a všetky tri ich vyvrátil Immanuel Kant v Kritike čistého rozumu. Len čo sa však s nimi vyrovnal, už si vymyslel nový, tzv. mravný dôkaz a ten bol preňho úplne presvedčivý. Kant bol ako mnoho iných ľudí: zostával skeptický v rozumových veciach, ale v mravných otázkach veril na zásady, ktorými bol odchovaný na materinskom lone. Názorne to potvrdzuje skutočnosť, ktorú tak zdôrazňujú psychoanalytici - že nepomerne silnejšie sme v zajatí asociácií z najútlejšej mladosti ako asociácií z neskorších čias.

Kant, ako som už uviedol, si vymyslel pre existenciu boha nový, mravný dôkaz, ktorý bol potom v najrozličnejších obmenách veľmi populárny po celé devätnáste storočie. Má celý rad formulácií. Podľa jednej z nich sa tvrdí, že keby nebolo boha, nebolo by ani dobra ani zla. V tejto chvíli sa nejdem zaoberať otázkou, či je rozdiel medzi dobrom a zlom - to je iná otázka. Teraz ma zaujíma problém, že ak je nejaký rozdiel medzi dobrom a zlom, treba odpovedať na túto otázku: je tento rozdiel závislý na božej ľubovôli? Ak je daný nezávislým božím rozhodnutím, potom niet u boha rozdielu medzi dobrom a zlom a nemá zmysel vyhlasovať, že boh je dobrý. Ak chcete tvrdiť ako teológovia, že boh je dobrý, musíte vychádzať z toho, že pojmy dobra a zla majú svoj určitý význam, nezávislý na božom rozhodnutí, lebo božie rozhodnutia sú dobré a nie špatné bez ohľadu na skutočnosť, že ich urobil boh. Ak však budete hájiť toto stanovisko, musíte pripustiť nielen to, že dobro a zlo nepovstali len skrz boha, ale že svojou podstatou bohu logicky predchádzajú. Keby ste chceli, môžete však tvrdiť, že existovalo nejaké vyššie božstvo, ktoré bohu, ktorý stvoril tento svet, dávalo príkazy; alebo môžete prijať názor, zastávaný niektorými gnostikmi - názor, ktorý som často považoval za dobre obhajovateľný, že totiž svet, ktorý poznáme, stvoril v skutočnosti diabol vo chvíli, keď sa boh nedíval. V prospech tejto koncepcie by sa dalo povedať veľmi veľa a nemám záujem ju vyvracať.

Dôkaz z odstránenia nespravodlivosti


Potom tu máme ďalšiu, veľmi čudesnú formu mravného dôkazu, ktorej zástancovia hlásajú, že božia existencia je nevyhnutná, aby sa svetu dostalo spravodlivosti. V tej časti nášho vesmíru, ktorú poznáme, panuje veľká nespravodlivosť; dobrí často tak trpia a darebákom sa často vedie tak skvele, že je človeku ťažko rozhodnúť, čo z toho je znepokojujúcejšie; ak však chcete mať spravodlivosť vo svete ako v celku, musíte predpokladať posmrtný život, v ktorom by sa vyrovnali účty z pozemského života. Tak sa teda dokazuje, že musí existovať boh a že musí byť nebo a peklo, aby nakoniec zavládla spravodlivosť. To je teda naozaj čudesný dôkaz. Keby ste sa na tento problém pozreli z vedeckého hľadiska, povedali by ste si: „Nakoniec poznám len tento svet. O ostatnom vesmíre neviem nič, ale ak sa vôbec dá podľa počtu pravdepodobnosti nejako usudzovať, človek by najskôr došiel k názoru, že tento svet je priemernou ukážkou toho, čo existuje a teda ak panuje nespravodlivosť tu, bude asi panovať aj inde.“ Dajme tomu, že dostanete debničku pomarančov a pri jej otvorení zistíte, že celá horná vrstva je zhnitá; určite si nepomyslíte: „Tie dolu budú iste dobré, aby sa to spravodlivo vyrovnalo.“ Iste si skôr poviete: „Veľmi pravdepodobne je zhnitá celá zásielka.“ Práve tak bude uvažovať vedecky založený človek o vesmíre. Povie si: „Na tomto mieste vesmíru nachádzame veľa nespravodlivosti a ak z toho možno na niečo usudzovať, tak to vedie k predpokladu, že spravodlivosť nevládne nikde vo vesmíre. A tak v tej miere, v akej to má nejakú platnosť, poskytuje nám to mravný dôkaz, ktorý nesvedčí v prospech existencie nejakého božstva, ale naopak skôr proti nej“.

Viem pochopiteľne, že na mnohých ľudí v skutočnosti nepôsobia rozumové dôkazy toho druhu, o akých som tu hovoril. Nijaký rozumový dôkaz nevznieti v ľuďoch vieru v boha. Väčšina ľudí verí v boha preto, lebo ich k tomu viedli od útlej mladosti.

Ďalej sa domnievam, že druhou najmocnejšou pohnútkou je túžba po bezpečí, čosi ako pocit, že máte staršieho brata, ktorý vás vždy obráni. To je veľmi dôležitá skutočnosť, ktorá hlboko ovplyvňuje ľudskú túžbu mať nejakú vieru v boha.

Kristova osobnosť


Teraz by som chcel povedať pár slov o otázke, ktorou sa - ako si často myslievam - racionalisti nezaoberajú dosť intenzívne, totiž o otázke, či bol Kristus ten najmúdrejší a najlepší zo všetkých ľudí. Všeobecne sa predpokladá, že by sme ho mali za takého považovať. Ja sám sa s tým nestotožňujem. Pritom si myslím, že existuje celý rad otázok, v ktorých s Kristom súhlasím oveľa viac ako veriaci kresťania. Tým však nie je povedané, že by som ho mohol nasledovať do všetkých dôsledkov, i keď pri porovnaní s väčšinou veriacich kresťanov by som dokázal ísť v jeho šľapajach podstatne ďalej ako oni. Iste si pamätáte, že Kristus hovorí: „Neodporujte zlému a ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“ (Mt 5,39). Nie je to nijaké nové prikázanie ani nejaká nová zásada. Hlásali ju už Lao’-c a Budha nejakých päťsto alebo šesťsto rokov pred Kristom. Prakticky však kresťania túto zásadu neprijímajú za svoju. Ani najmenej nepochybujem, že náš terajší ministerský predseda (Stanley Baldwin) je nanajvýš úprimný kresťan, ale nikomu z vás by som neradil, aby ste išli a udreli ho do tváre. Asi by ste rýchlo zistili, že tie slová sú myslené len v prenesenom zmysle slova.

Potom tu máme ďalší zásadný bod, ktorý pokladám za neobyčajne významný. Pamätáte sa, ako nás Kristus navádza: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ (Mt 7,1). Myslím, že sa v nijakej kresťanskej zemi nestretnete so súdnym dvorom, ktorý by mal v obľube túto zásadu. V živote som poznal dlhý rad sudcov, ktorí boli horlivými kresťanmi, ale ani jeden z nich nemal pocit, že by sa svojím počínaním nejako prehrešoval proti kresťanským zásadám. Inde hovorí Kristus: „Tomu, čo ťa prosí, daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.“ (Mt 5,42.). Opäť veľmi dobrá zásada.

Váš predseda Vás upozornil, že sme sa tu nezišli kvôli pohovorom o politike, no nemôžem obísť bez povšimnutia skutočnosť, že posledné všeobecné voľby sa konali v znamení boja o otázku, nakoľko je potrebné odvrátiť sa od toho, čo by si chcel od teba niečo požičať. Z ich priebehu musí človek dôjsť k záveru, že liberáli a konzervatívci v našej zemi sa napospol skladajú z ľudí, ktorí nesúhlasia s učením Krista, lebo sa pri tejto príležitosti od požičiavajúcich si odvracali veľmi dôrazne.

Máme tu ešte ďalšiu Kristovu zásadu, o ktorej si myslím, že má veľkú hodnotu, ale nevidím, že by sa medzi našimi kresťanskými priateľmi tešila príliš veľkej obľube: „Ak chceš byť dokonalým, choď, predaj, čo máš a rozdaj chudobným...“ (Mt 19,21), hovorí Kristus. Zásada je to vskutku vznešená, ale v praxi nie je veľmi rozšírená. Myslím si, že všetky tieto zásady sú dobré, aj keď by bolo dosť ťažké žiť podľa nich. Nepredstieram, že sám podľa nich žijem, ale u mňa to nie je to to isté, ako keď sa podľa nich neriadia kresťania.

Nedostatky Kristovho učenia


Uznal som úplne veľkosť uvedených zásad, no teraz pristúpme k určitým momentom, pri ktorých podľa môjho názoru nemožno priznať Kristovi, ako nám ho líčia evanjeliá, ani najvyššiu múdrosť, ani zvrchovanú dobrotu. A dovoľte mi poznamenať, že sa týmto problémom nezaoberám historicky. Z historického hľadiska je totiž dosť pochybné, či Kristus vôbec kedy existoval, a keď áno, aj tak o ňom nič nevieme, takže historický aspekt tejto otázky, ostatne veľmi komplikovaný, úplne vynechávam. Budem sa zaoberať Kristom tak, ako sa javí v evanjeliách a prijímajúc novozákonné rozprávanie tak, ako sa podáva. Nuž a tam sa človek stretne so všeličím, čo nepôsobí dojmom veľkej múdrosti.

Predovšetkým sa Kristus s istotou domnieval, že k jeho druhému príchodu na svet v oblakoch slávy dôjde skôr, ako umrú všetci ľudia, ktorí vtedy žili. Dokazuje to celý rad citátov. Kristus napr. hovorí svojim učeníkom: „Nebudete hotoví s izraelskými mestami, (= nepochodíte ich všetky), kým nepríde Syn človeka“ (Mt 10,23). Alebo na inom mieste: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka ako prichádza vo svojom kráľovstve.“ (Mt 16,28). Aj na iných miestach je celkom jasne zrejmá jeho viera, že sa po druhý raz vráti na svet ešte za života svojich súčasníkov. To verili aj jeho prví nasledovníci a zakladalo sa na tom mnohé jeho mravné ponaučenie. Keď hovorieval „Nestarajte sa o zajtrajšok“ a iné podobné veci, činil tak často preto, lebo sa nazdával, že čas jeho druhého príchodu na svet nastane veľmi skoro a že teda veľmi málo záleží na všetkých našich každodenných starostiach. Sám som sa ostatne stretol s kresťanmi, ktorí naozaj verili, že Kristov druhý príchod je predo dverami. Poznal som farára, ktorý oznámil svojim farníkom, že sa Kristov druhý príchod už bezprostredne priblížil a náramne ich tým vydesil; všetci sa však uspokojili, keď ho videli, ako si na záhrade vysadzuje stromčeky. Prví kresťania však tomu verili z hĺbky srdca a niečo také, ako sadiť stromčeky v záhrade, nerobili, lebo prebrali od Krista vieru, že sa jeho druhý príchod neodvratne blíži. Je jasné, že v tomto smere nebol Kristus ani zďaleka taký múdry, ako boli niektorí iní ľudia a na každý pád mu chýbala zvrchovaná múdrosť.

Mravný problém


Pristúpme teraz k otázkam mravnosti. Podľa môjho názoru je v Kristovom mravnom profile jeden veľmi vážny nedostatok, a to ten, že veril v peklo. Ja osobne mám pocit, že nijaký človek, ktorý je naozaj ľudský, nemôže veriť vo večný trest. Kristus, ktorého nám líčia evanjeliá, určite vo večný trest veril a znovu a znovu sa uňho stretáme s pomstivou rozhorčenosťou voči tým, čo by azda nechceli počúvať jeho kázne - takýto postoj nie je u kazateľov nijako neobvyklý, je však iste na ujmu zvrchovanej dokonalosti.

U Sokrata napr. podobný postoj nenájdete. Zistíte, že sa choval k ľuďom, ktorí ho nechceli počúvať, veľmi milo a zdvorilo; myslím si, že také jednanie je skôr hodné mudrca, než keď sa niekto nechá unášať hnevom. Všetci si pravdepodobne pamätáte, čo hovoril Sokrates, keď umieral a ako mal vo zvyku oslovovať ľudí, ktorí s ním nesúhlasili.

V Novom zákone nájdete Kristove slová: „Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?“ (Mt 23,33). Boli určené ľuďom, ktorým sa nepáčili jeho kázne. Podľa môjho názoru to naozaj nie je ten najvhodnejší tón a pritom je tam takých výrokov o pekle celý rad. Medzi nimi ovšem i známy text o hriechu proti Duchu svätému: „Kto by však povedal niečo proti Duchu svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v nastávajúcom.“ (Mt 12,32). Tieto slová zapríčinili na svete nevýslovne veľa utrpenia, lebo mnohí ľudia podľahli predstave, že spáchali hriech proti Duchu svätému a uverili, že im nebude odpustené ani na tomto svete ani po smrti. Naozaj si myslím, že človek, majúci vo svojej povahe potrebnú dávku láskavosti, by nikdy nevniesol do sveta toľko desivých obáv a strachu.

Inde hovorí Kristus: „Syn človeka pošle svojich anjelov, a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.“ (Mt 13,41). O plači a škrípaní zubami sa dočítame aj ďalej. Verš za veršom narážame na tieto slová a čitateľovi sa musí stať jasným, že sa tu prejavuje určitá záľuba zaoberať sa v myšlienkach plačom a škrípaním zubov, lebo ináč by sa to tak často nevyskytovalo.

Pochopiteľne sa všetci pamätáte na ovce a na capov: ako Kristus pri svojom druhom príchode na svet oddelí ovce od capov a týmto povie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa...“ (Mt 25,41). A pokračuje: „A pôjdu títo do večného trápenia...“ (Mt 25,46). Na inom mieste zas čítame: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa.“ (Mk 9,43). A opäť: „...kde ich červ neumiera a oheň nezhasína." (9, 48). To sa takisto znovu a znovu opakuje. Musím povedať, že podľa môjho názoru je celé učenie o pekelnom ohni ako o treste za hriech doktrínou ukrutnosti. Je to učenie, ktoré prinieslo na svet ukrutnosť a celé generácie veriacich vystavilo strašným mukám. Keby sme Krista evanjelií mali ponímať tak, ako nám ho predstavujú jeho kronikári, rozhodne by sme ho v tomto ohľade museli považovať za spoluzodpovedného.

Sú tam aj menej dôležité momenty. Vezmite si príklad s gadarenskými bravmi, kde iste nebolo od Krista voči bravom nijako láskavé, poslať do nich diablov a prinútiť ich, že zbehli dolu svahom a vrhli sa do jazera. Nesmiete zabudnúť, že Kristus bol všemohúci a že mohol teda diablom jednoducho prikázať, aby odišli; on však radšej dá prednosť tomu, poslať ich do bravov! Alebo tu máme to podivné rozprávanie o figovníku, ktoré mi vždy vŕtalo hlavou: Pamätáte sa predsa, čo sa s tým figovníkom stalo: „Pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: «Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!» (Mk 11, 12-13)... a Peter neskôr povedal: «Rabi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.»“ (11,21) Je to historka vskutku čudesná; veď sa to prihodilo v čase, kedy sa figy nerodia a z toho predsa nemožno viniť strom!

Mňa samého to všetko utvrdzuje v pocite, že ani čo do svojej múdrosti, ani čo do cnosti nestojí Kristus tak vysoko ako iné historicky známe osobnosti. Myslím, že by som v týchto dvoch ohľadoch staval nad neho Budhu a Sokrata.

Citový činiteľ


Ako som sa už zmienil v predchádzajúcich odstavcoch, som toho názoru, že pravá príčina, prečo ľudia vyznávajú náboženstvo, nemá s rozumovými dôvodmi nič spoločného. Ľudia prijímajú náboženstvo z citových dôvodov. Často sa nám hovorieva, že útočiť na náboženstvo je niečo veľmi nesprávneho, lebo náboženstvo robí ľudí cnostnými. Aspoň sa mi to tak tvrdieva; sám som to dosiaľ nepozoroval. Iste poznáte paródiu na tento argument z knihy Samuela Butlera Erewhon revisited (Návrat do Erewhonu). Asi sa pamätáte, že sa tu stretávame s istým Higgsom, ktorý príde do ďalekej zeme, žije tu nejaký čas a potom ujde v balóne. Po dvadsiatich rokoch navštívi túto zem opäť a nachádza tu nové náboženstvo, ktorého vyznávači sa mu klaňajú ako „Dieťatu Slnka“ a rozhlasujú o ňom, že vystúpil na nebesia. Zisťuje, že práve sa má sláviť sviatok jeho nanebovstúpenia a vypočuje profesorov Hanka a Panka, ako si rozprávajú, že sami toho Higgsa nikdy nevideli a že dúfajú, že ho ani nikdy neuvidia; pritom sú to veľkňazi náboženstva „Dieťaťa Slnka“. Higgs sa preto veľmi rozhnevá, pristúpi k nim a povie: „Ja celý ten váš podvod odhalím a poviem erewhonským, že som to bol vtedy len ja, obyčajný človek Higgs, ktorý sa vzniesol v balóne.“ Nato mu oni odvetia: „Nič takého nesmiete urobiť, lebo celá morálka v našej zemi je úzko spätá s týmto mýtom a keď sa ľudia dozvedia, že ste nevystúpili na nebesia, všetci prepadnú mravnej skaze.“ Nakoniec Higgsa presvedčia a on potichučky odchádza.

V tom je celá myšlienka: keby sme sa nedržali kresťanského náboženstva, prepadli by sme mravnej skaze! Mám dojem, že ľudia, ktorí sa ho držali, boli väčšinou mravne veľmi skazení. V dejinách sa totiž stretáme s pozoruhodnou skutočnosťou, že čím silnejšie bolo náboženstvo v určitom období a čím hlbšia bola viera v dogmy, tým viac bolo ukrutností a tým horšie pomery vládli. V takzvanom veku viery, keď ľudia skutočne prijímali kresťanské náboženstvo v celej jeho úplnosti, mali sme inkvizíciu s jej mučením; milióny nešťastníc sa upaľovali ako čarodejnice a v mene náboženstva sa ľudia najrozličnejšieho druhu vystavovali všemožným ukrutnostiam.

Ak sa poobzeráte po celom svete a jeho dejinách, zistíte, že sa organizované cirkvi vždy a všade stavali proti sebamenšiemu pokroku ľudského cítenia, proti akémukoľvek zlepšeniu trestného zákona, proti hoc aj nesmelému krôčiku smerujúcemu k obmedzeniu vojen, proti sebamiernejšiemu úsiliu o lepšie zaobchádzanie s farebnými rasami alebo o uvoľnenie okov otroctva, proti každému mravnému pokroku, k akému kedy na svete došlo. Prehlasujem s plným vedomím, že kresťanské náboženstvo tak, ako je v cirkvách organizované, vždy bolo a dosiaľ ostáva úhlavným nepriateľom mravného pokroku vo svete.

Ako cirkvi bránili pokroku


Hádam si pomyslíte, že zachádzam príliš ďaleko, ak tvrdím, že to robia dosiaľ. Rozhodne by som nepovedal, že preháňam. Vezmite jednu skutočnosť a dúfam, že mi prepáčite, ak ju spomínam. Nie je to nič príjemného, ale cirkvi nútia človeka, aby sa hovorilo o skutočnostiach, ktoré nie sú nijako príjemné. Dajme tomu, že sa stane, že vo svete, v ktorom dnes žijeme, sa neskúsené dievča vydá za syfilitika; katolícka cirkev aj v tomto prípade prehlási: „Manželstvo je nerozlučiteľná sviatosť. Musíte žiť spolu po celý život.“ Pritom taká žena nesmie robiť nijaké kroky, aby zabránila veľmi pravdepodobnej možnosti, že bude na svet privádzať syfilitické deti. Prosím, to hlása katolícka cirkev. Tvrdím, že niečo také je ukrutnosť priam diabolská a že niet človeka - ak nebol jeho vrodený súcit pokrivený dogmami alebo ak už úplne neodumrela jeho prirodzená vnímavosť pre utrpenie druhého -, ktorý by mohol zastávať názor, že je správne a spravodlivé, aby tento stav vecí trval aj naďalej.

To je len jeden z mnohých prípadov. V súčasnej dobe schvaľuje a používa cirkev tým, že kladie zásadný dôraz na mravnosť, či skôr na to, čo sa jej páči mravnosťou nazývať, celý rad metód, ktoré prinášajú mnohým ľuďom nezaslúžené a zbytočné utrpenie. Ako vieme, je dosiaľ protivníkom pokroku a náprav skoro vo všetkom, čo smeruje k zmierneniu mnohých utrpení vo svete. Upriamila sa označiť za mravnosť určitý úzky súhrn pravidiel ľudského chovania, ktoré nemajú s ľudským šťastím nič spoločného; a ak poviete, že by bolo treba urobiť to alebo ono, aby sa tým rozmnožilo ľudské šťastie, prehlási, že to s otázkou mravnosti nesúvisí. „Čo má ľudské šťastie spoločné s mravnosťou? Cieľom mravnosti nie je robiť ľudí šťastnými.“

Základ náboženstva je strach


Myslím si, že náboženstvo sa zakladá v prvom rade a hlavne na strachu. Čiastočne je to strach z neznáma a čiastočne, ako som už povedal, túžba získať pocit, že máte niekoho ako staršieho brata, ktorý sa vás zastane pri všetkých vašich starostiach a sporoch. Celá vec vyviera zo strachu - zo strachu pred tajuplným, zo strachu z porážky, zo strachu pred smrťou. Strach plodí ukrutnosť a nečudujme sa potom, ak ukrutnosť a náboženstvo kráčajú spolu ruka v ruke. Je to tak preto, lebo v podstate pramenia zo strachu obidve. Na tomto svete máme teraz možnosť začať tak trochu chápať veci okolo nás, ba dokážeme ich aj trochu ovládať pomocou vedy, ktorá si krok za krokom kliesni cestu napriek všetkému odporu kresťanského náboženstva, napriek odporu cirkví a proti všetkým prikázaniam dávnych časov. Veda nám môže pomôcť vymaniť sa z odporného strachu, v ktorom žilo ľudstvo toľké generácie! Veda nás môže naučiť - a verím, že k nám o tom môžu hovoriť aj naše srdcia, aby sme sa už neobzerali po neskutočných oporách, aby sme už prestali hľadať vysnívaných spojencov v oblakoch, ale aby sme použili vlastné sily na premenu tohto sveta na miesto, kde sa dá slušne žiť, namiesto toho, čo z neho za všetky storočia urobili cirkvi.

Čo teda robiť


Chceme stáť na vlastných nohách a pozerať sa na svet poctivo a priamo - na jeho dobré aj zlé stránky, na jeho krásu aj na to, čo je ošklivé; chceme vidieť svet taký, aký je a nebáť sa ho. Chceme dobývať svet rozumom, miesto toho, aby sme sa otrocky podrobovali strachu, ktorý niekedy vyvoláva. Koncepcia boha je predstava, odvodená zo starovekého orientálneho despotizmu. Je to predstava absolútne nedôstojná slobodného človeka. Nepripadá vám pokorujúce a ľudských bytostí nedôstojné, keď vidíte, ako sa ľudia v kostoloch ponižujú, ako si vyčítajú, že sú biedni hriešnici, a všetko, čo k tomu patrí? Mali by sme sa vzpriamiť a otvorene pozrieť svetu do tvári. Musíme sa snažiť urobiť zo sveta to najlepšie, čoho sme schopní a ak to nebude také dobré, ako by sme si priali, bude to predsa lepšie ako to, čo z neho za dlhé veky urobili tí druhí. Dobrý svet vyžaduje znalosti, láskavosť a odvahu; netreba ľútostivo vzdychať za minulosťou, ani neslobodno sputnávať slobodné myslenie názormi, ktoré pred dávnymi vekmi vyslovili nevedomí ľudia. Dobrý svet si žiada smelý pohľad a slobodného ducha. Potrebuje nádeje do budúcnosti, a nie neustále pripomínanie minulosti, ktorá je mŕtva a ktorú, ako pevne veríme, ďaleko prekoná budúcnosť, ktorú dokáže vytvoriť ľudský duch.

Prameň: Bertrand Russell, Why I Am Not A Christian, Rationalist Press Association & National Secular Society, London 1983.
Preložil Rastislav Škoda

Hrozba globálnej médiokracie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Rastislav Škoda

Pohroma globálnej médiokracie čoskoro zasiahne aj naše médiá – noviny, časopisy, knihy, rozhlas, televíziu a mítingy. Má k dispozícii nové technológie od xeroxov cez počítače až k satelitom; je v rukách veľkých mediálnych konglomerátov; vyrába a predáva všetky možné druhy programov pri prísnom dodržovaní jedného základného pravidla: zdôrazňovať čo len minimálny spoločný menovateľ a maskovať až utlmiť všetky sporné otázky.

Toto je veľmi nebezpečné pre racionalistický svetonázor, ktorému vďačíme za celý veľký pokrok civilizácie od Osvietenstva. V rámci mediálnej globalizácie sa sila a moc publikovať sústreďuje do stále menej rúk a názor sekulárneho humanistu sa zanedbáva až odmieta a tak stráca. V USA hodnotí Paul Kurtz rozsah kritickej tlače na 1 % masmediálneho trhu – u nás nie je situácia iná. Nepodľahnite však klamu, že je to len 1 %! Sú to desiatky časopisov, kníh a brožúr s množstvom materiálu, kritizujúceho myslenie Nového veku, paranormálnych tvrdení a náboženských hnutí. Ich cieľom je šíriť medzi ľuďmi myšlienky vedy, rozumu a slobody: brániť Darwina proti kreacionistom, testovať astrológiu a vyšetrovať hlášky ufológov, pozrieť sa na zub alternatívnej medicíne s jej homeopatiou a inými šarlatánstvami, zaujať kritický postoj k biblii, koránu i svätej knihe dalajlámu; napádať fundamentalizmus, nech prichádza z ktorejkoľvek svetovej strany.

Zo stanoviska sekulárneho humanistu s ateistickým, skeptickým a kritickým pohľadom na svet je aj u nás potrebná konfrontácia s protivedeckou a pronáboženskou propagandou, prevládajúcou v masmédiách a tvrdiacou, že sekulárny humanizmus podrýva „tradičné hodnoty“, t.j. u nás kresťanstvo, no inde moslimstvo, budhizmus atď. Skutočnosť je však iná a oveľa zložitejšia, a preto je potrebná hlasná opozícia a podložená kritika rozličných náboženských, filozofických a paranormálnych tvrdení.

Myslíme si, že aj u nás sú ľudia nespokojní so súčasným stavom schopní zapojiť sa do odporu proti moci globálnej médiokracie, t.j. presviedčať seba aj druhých, že demokracia vyžaduje v prvom rade rozličnosť – aj iné noviny, časopisy, knihy a alternatívne názory v rozhlase a televízii. Existuje spomenutá svetová sekulárno-humanistická literatúra s desiatkami významných autorov a ich publikáciami – ale čo sa o tom vie na Slovensku? Preto sa s niekoľkými spolupracovníkmi podujímame vydávať tieto Zošity humanistov, kde budeme uverejňovať preklady článkov, ktoré považujeme za aktuálne (aj keď sú niekedy staršieho dáta), no nenachádzame redakciu, ktorá by v súčasnej situácii bola ochotná dať im miesto na svojich stránkach.

Hľadáme záujemcov a potenciálnych spolupracovníkov – pošlite príspevok, objednajte si Zošity pre seba a pre svojich známych, napíšte nám svoju mienku. Otázku príspevku na tlač nemáme vyriešenú – prispejte podľa svojich možností. Za jeden list A4 – 1.50 Sk? Súhlasíme.

Vydavateľstvo Rastislav Škoda, J. Stanislava 8/73, 841 05 Bratislava

Bertrand Russell o svojom ateizme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Bertrand Russell

V posledných rokoch sa rozšírila povesť, že náboženskú ortodoxiu už neodmietam ako kedysi. Táto povesť sa nezakladá na ničom. Stále považujem všetky veľké náboženstvá sveta – budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo, islam a komunizmus – tak za nepravdivé ako za škodlivé. Z logických dôvodov je jasné, že nanajvýš jedno by mohlo mať pravdu, keďže si navzájom protirečia. Je síce pravda, že scholastici formulovali logické argumenty pre božiu existenciu a že tieto argumenty, ako aj iné s podobným obsahom, prevzali početní filozofi. No logika, na ktorej tieto tradičné argumenty spočívajú, je aristotelovské myslenie, ktoré dnes odmietajú prakticky všetci logici okrem katolíckych. Myslím si, že nie je v poriadku etické vnímanie ľudí, ktorí veria, že všemocný, vševediaci a dobrotivý Boh je so sebou spokojný, keď v priebehu miliónov rokov pripravil z neživých hmlovín pôdu, z ktorej vzišli Hitler, Stalin a vodíková bomba.

Otázka pravdivosti náboženstva je niečo iné ako otázka jeho užitočnosti. No ja som rovnako presvedčený o tom, že náboženstvá páchajú škody, ako o tom, že nemajú pravdu.

Škody, ktoré napáchajú náboženstvá, sú dvojakého druhu. V prvom rade závisia od druhu zbožnosti, ktorú od nás vyžadujú a v druhom rade od obsahu učenia, ktoré nám predkladajú k vereniu. Považuje sa za cnostné veriť, to jest mať presvedčenie, ktorým neotrasú protiargumenty. Dôvody vyvolávajúce pochybnosť treba potláčať. Preto nesmie mládež v Rusku počúvať nijaké argumenty v prospech kapitalizmu a mládež v Amerike nijaké v prospech komunizmu. Presvedčenie, že je dôležité veriť toto alebo tamto aj vtedy, keď to neodolá nezaujatému prevereniu, je typické pre všetky náboženstvá a zakladajú sa na ňom všetky systémy štátnej výchovy. Dôsledkom je, že duch mládeže zakrpatieva a zmocňuje sa ho fanatické nepriateľstvo jednak voči tým, čo hlásajú iný fanatizmus, jednak a ešte viac voči tým, čo sú proti všetkým fanatizmom. Keby sa stalo zvykom, že sa presvedčenie môže zakladať len na dôkazoch a priznal sa mu len taký stupeň istoty, aký oprávňujú dôkazy, vymizla by väčšina ziel, na ktoré svet chorľavie.

Toto zlo nezávisí od príslušného náboženského vyznania a pretrváva rovnako v každom dogmatickom náboženstve. Väčšina náboženstiev však má okrem toho ešte aj osobitné etické zásady, ktoré tiež zapríčiňujú skutočné škody. Keby sa katolícke odsúdenie kontroly pôrodnosti mohlo presadiť v celom svete, znemožnilo by akékoľvek zmiernenie biedy a odstránenie vojen. Viera hinduistov, že krava je posvätné zviera a že je odsúdeniahodné, ak sa vdova znovu vydá, spôsobuje úplne zbytočné utrpenia. Viera komunistov na diktatúru menšiny pravoverných prívržencov viedla k celému radu strašných ohavností.

Považujem za lepšie urobiť málo, ale dobrého, ako urobiť veľa, ale zlého. Rád by som mal svet, ktorý by nepoznal jed nepriateľstva rozličných skupín; kde by bola cieľom výchovy duchovná sloboda a nie uväznenie myslí mládeže do panciera dogiem, ktoré ju majú celý život chrániť pred strelami objektívnych dôkazov. Svet potrebuje otvorené srdcia a duchovnú vnímavosť; to nedosiahneme ustrnutými systémami, nech sú staré či novšie.

Prameň: Bertrand Russell: Why I am not a Christian and Other Essays on Religion and Related Subjects (Prečo nie som kresťanom a iné eseje o náboženstve a príbuzných témach), George Allen & Unwin Ltd., London 1957. Vybrané z autorovho predhovoru.

Preložil Rastislav Škoda

Úvod prekladateľa Russellových esejí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Rastislav Škoda

Keď v r. 1961 vyšiel v Prahe český preklad knihy nositeľa Nobelovej ceny Bertranda Russella Proč nejsem křesťanem a jiné eseje, vynechali cenzori stať „Môže nás náboženstvo zbaviť starostí?“, v ktorej Russell zaraďuje komunizmus popri budhizme, hinduizme, islame a kresťanstve medzi „veľké svetové náboženstvá“ a upozorňuje na ich nebezpečenstvo pre súčasnosť i budúcnosť ľudstva, ak sa praktizujú dogmaticky. Komunisti radi využili Russellov agnosticizmus či ateizmus pre svoje účely, ale zamlčali svojim čitateľom polovicu pravdy, t. j. že Russell odmieta každý dogmatizmus. Ak sa dá konštatovať, že nebezpečenstvo dogmatického komunizmu prakticky už existuje už len v Severnej Kórei, platí pravý opak pre dogmatizmus náboženský, a to v celosvetovom meradle: islam v arabskom svete a v juhovýchodnej Ázii, hinduizmus v Ázii a rozličné formy kresťanstva prakticky na celom svete.

Nás sa týka situácia na Slovensku. Hoci ústavný článok č. 1 hovorí, že Slovenská republika „…sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“, máme prebytok katolíckych cirkevných sviatkov, uznaných za dni pracovného pokoja; medzi nimi sú aj také, ktoré nie sú cirkevné sviatky – sviatok Sedembolestnej Panny Márie, len pre katolíkov patrónky Slovenska; učitelia dostávajú za dobrú prácu rad sv. Gorazda; prezident sa zúčastňuje pútí a aj v televízii sme ho videli prijímať Telo Pána; masmédiá sú plné propagandy kresťanských myšlienok – vraj o „kresťanskej minulosti“ našej vlasti. Ak k týmto duchovným prejavom pripočítame svetské bohatstvá, ktorými všetky doterajšie vlády zahrnuli cirkev, čo ešte chýba, aby sme dostali prívlastok „katolícky štát“?

Obrancovia kresťanstva si myslia, že komunizmus je veľmi odlišný od kresťanstva a jeho zlé činy radi porovnávajú s údajnými požehnaniami, ktorým sa vraj tešia kresťanské národy. Ale to je veľký omyl. Tvrdiť, že kresťanstvo malo povznášajúci vplyv na morálku, možno len vtedy, ak sa ignorujú a niekedy dokonca aj falšujú všetky historické dôkazy. Bertrand Russell vyhlasuje všetky veľké náboženstvá sveta – budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo, islam i komunizmus – tak za nepravdivé, ako za škodlivé. V týchto troch esejach to dokladá svojím pútavým literárnym štýlom.

Eseje Bertranda Russella o náboženstve stoja vždy za vydanie. No v dnešnej dobe, keď sme svedkami ťaženia za obnovenie náboženského štátu, vedeného so všetkou rafinovanosťou moderných metód reklamy a teologickej propagandy, je prejav klasických názorov neveriaceho racionalistu osobitne želateľný – aj keď je to možné len vo forme tejto skromnej brožúrky.

Prvé vydanie tejto brožúry z novembra 1998 je rozpredané. Dotláčame ho v marci 2003 v upravenejšej forme a pridávame esej Zachráni nás náboženská viera, ktorá v jednom evanjelickom zborníku kritiky náboženstva reprezentuje len tú časť Russellovho diela, kde autor kladie rovnítko medzi náboženstvo a komunizmus. Po polstoročí sa ukazuje, kde mal filozof pravdu – a kde sa mýlil, či nedovidel dosť ďaleko.

Bertrand Russell (1872 – 1970), jeden z najvýznamnejších mysliteľov a jeden z najpozoruhodnejších ľudí dvadsiateho storočia, bol matematik, filozof, spisovateľ (dostal Nobelovu cenu), pacifista, odporca socializmu, ale kritik tradičnej vykorisťovateľskej morálky, plodný publicista a učiteľ na početných univerzitách. Patril medzi vedúcich voľnomyšlienkarov svojej doby: Bol prezidentom Združenia racionalistickej tlače a čestným členom Národnej sekulárnej spoločnosti. Obidve organizácie vydali uvedené eseje r. 1983 s poznámkou, že v niektorých maličkostiach môžu byť prekonané, ale aj tak ostávajú výborným súhrnom argumentov na odmietanie náboženstva vo všeobecnosti a kresťanstva osobitne, ako aj na prihlásenie sa k racionalizmu a sekularizmu.

Svojím filozofickým dielom položil Russell základy logického empirizmu a analytickej jazykovej filozofie (Mysticizmus a logika a iné eseje, New York 1918; V čo verím, London 1925; Religion and Science, London 1935). Okrem jeho vedeckých prác ho urobil známym jeho vytrvalý boj za rozumný humanizmus a dlhodobé zaistenie mieru na svete. Jeho náboženská kritika, zameraná predovšetkým na ustanovené kresťanské cirkvi, popiera všetky argumenty na dôkaz existencie boha, o nesmrteľnosti duše a božstve Ježiša Krista. Keď sa zaujíma o Ježišovu osobu, nevidí v ňom ideálnu postavu, čo aj bezpochyby dal niektoré dobré etické impulzy; podčiarkuje, že v podstate nevieme o ňom nič istého; a konštatuje, že bol zlostný, dokonca pomstychtivý a že sa riadne mýlil, keď ohlasoval príchod svojho kráľovstva na Zemi.

V Russellových očiach nie je náboženstvo nijako potrebné pre vedenie slušného života. Vo svojej neznášanlivosti je dokonca škodlivé, lebo udržuje veriacich v stave podrobenosti a stále im vnucuje pocity viny. Až dosiaľ sa musel každý historický pokrok náboženstvám priam vyvzdorovať, a preto si ako prekážka slobodného života zaslúžia zánik. Boj proti náboženstvám treba viesť výchovou, lebo vzdelanie určuje životný postoj budúcich generácií. Russell priznáva, že takto aj on chce „naočkovať“ svetonázor, ale „vedecký“; v ohľade ovplyvnenia ľudskej slobody rozhodovať nie je teda zdržanlivejší ako náboženstvo:

„Kým platia nejaké tvrdenia za posvätné a neslobodno o nich zapochybovať, nevštepí sa mladým ľuďom vedecké myslenie; vedecký prístup k veciam vyžaduje, aby sa žiadali dôkazy na všetko, čomu má človek veriť, a aby sa tieto dôkazy hľadali všade, kde sa len dá.“
(„Výchova a spoločnosť“ v knihe Výchova bez dogiem, Mníchov 1932).

To sú prejavy ešte celkom patetickej pozitivistickej viery vo vedu, ktorá sa chce s osvietenským elánom zmocniť sveta, aby ho zbavila všetkých iracionálnych pút.

Russellova kritika si zaslúži pozornosť najmä preto, lebo sa týka existujúcich cirkví a spoločensko-náboženskej praxe jeho doby, menej teologických diskusií; v tomto smere sú vraj jeho úsudky „svojvoľné a nepreukazné“ – hovoria teológovia; pre koho? Možno pre nich; pre nás majú cenu zlata.

* * *

Pramene:

  1. Why I Am Not a Christian and Other Essays on Religion and Related Subjects. London, George Allen & Unwin Ltd., Ruskin House Museum Street, 1957.

  2. Proč nejsem křesťanem a jiné eseje. Československá společnost pro šíření politických a vědeckých znalostí Orbis, Praha 1961.

  3. Warum ich kein Christ bin. Szczeesny Verlag, München 1963.


„Prečo nie som kresťanom“ uverejnil po prvý raz C. Watts r. 1927 ako brožúrku pre Združenie racionalistickej tlače. Od tých čias bola táto esej veľa razy tlačená znovu a znovu, a to v mnohých jazykoch a vydaniach; napr. bola zaradená do zborníka Paul Edwardsa „Prečo nie som kresťanom a iné eseje o náboženstve a s tým súvisiacich otázkach“ vydaného v r. 1957 v Anglicku a v USA a r. 1961 preloženého do češtiny; ako aj do zborníka R. E. Egnera a L. E. Denonna „Zásadné spisy Bertranda Russella“ (1961). Obidve knihy boli opakovane vydávané a prekladané do mnohých jazykov.

„Vyznanie racionalistu“ odznelo pôvodne ako rozhovor vo vysielaní BBC 20. mája 1947 v relácii, nazývanej „Čo verím“ – vtedy voľnomyšlienkari po dvadsaťročnej kampani po prvý raz dostali slovo v rozhlase. Ešte toho istého roku bolo uverejnené vo viacerých časopisoch a ako brožúrka pre Združenie racionalistickej tlače. Dosiahlo veľa vydaní a prekladov. Nachádzame ho napr. v zborníku „Ateizmus“ Madalyn Murray O'Hairovej z r. 1972.

Esej „Môže nás náboženstvo zbaviť starostí?“ vyšla v r. 1954 v štokholmských novinách Dagens Nyheter a neskôr bola prevzatá do početných zborníkov. Russell v nej brojí proti všetkým náboženstvám, najmä proti kresťanskému, ale označuje komunizmus za ideológiu veľmi blízku náboženstvu a pre ľudstvo rovnako nebezpečnú a škodlivú – preto ju nenachádzame v českom vydaní Russellových spisov z r. 1961.

Môže nás náboženstvo zbaviť starostí?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Bertrand Russell

Esej v štokholmských novinách Dagens Nyheter 9. a 11. novembra 1954

I.


Ľudstvo sa nachádza v smrteľnom nebezpečenstve a tak ako v minulosti strach privádza ľudí k tomu, že hľadajú útechu u boha. Na celom Západe prežívame všeobecné znovuoživenie náboženstva. Nacisti a komunisti odmietli kresťanstvo a dopustili sa činov, s ktorými nesúhlasíme. Skoro by sa dalo povedať, že aspoň čiastočne sú zodpovední za naše starosti Hitler a sovietska vláda a že internacionálne problémy by boli vyriešené, keby sa ľudstvo vrátilo ku kresťanstvu. Ja považujem všetky takéto reči za holý klam, vzídený zo strachu, a to ešte za nebezpečný klam, lebo aj ľudí, ktorých myslenie by bolo inakšie plodné, uvádza do omylu a tým sa stavia do cesty rozumným riešeniam.

Otázka, o ktorú tu ide, sa týka nielen súčasného stavu sveta. Je oveľa všeobecnejšia a preberá sa už od storočí. Je to otázka, či môže nejaká spoločnosť dosiahnuť dostatočne vysokú mravnú úroveň bez pomoci dogmatického náboženstva. Ja som toho názoru, že morálka nie je závislá od náboženstva ani spolovice toho, čo si religiózni ľudia namýšľajú. Myslím si dokonca, že niektoré veľmi dôležité cnosti nájdeme skôr u tých, čo odmietajú náboženské dogmy, ako u tých, čo ich uznávajú. Platí to predovšetkým pre cnosť pravdivosti a cnosť duchovnej integrity. Pod duchovnou integritou rozumiem zvyk pri sporných otázkach sa na základe dôkazov rozhodnúť, alebo ostať nerozhodným, ak dôkazy nie sú presvedčivé. Skoro všetci príslušníci všelijakých dogmatických systémov túto cnosť podceňujú, ale podľa môjho názoru má vrcholný sociálny význam a svetu osoží skôr ako kresťanstvo alebo iné systémy organizovanej viery.

Porozmýšľajme chvíľku, ako sa prijímali mravné pravidlá. Zhruba existujú dva druhy mravných pravidiel: Také, ktoré neodôvodňuje nič iného ako náboženská viera a také, ktoré majú svoj pôvod v zrejmom sociálnom osohu. V gréckej ortodoxnej cirkvi nesmú uzavrieť manželstvo dvaja krstní rodičia jedného dieťaťa. Toto pravidlo je zrejme len teologicky podložené, ale ak ho považujete za dôležité, môžete oprávnene tvrdiť, že s úpadkom náboženstva nemožno súhlasiť, lebo vedie k porušovaniu tohto pravidla. O takýchto mravných pravidlách nebudeme hovoriť - zaujímajú nás len tie, ktoré sú nezávisle od teológie sociálne odôvodnené.

Zastavme sa napríklad pri krádeži. Spoločnosť, v ktorej každý kradne, je pre každého nepohodlná a je jasné, že väčšina ľudí by viedla spokojnejší život v spoločnosti, kde sú krádeže zriedkavé. Ak však niet nijakých zákonov, nijakej morálky a nijakého náboženstva, vynára sa jedna ťažkosť: pre každého jednotlivca by bola ideálna taká spoločnosť, kde by boli všetci čestní a len on by kradol. Z toho vyplýva, že treba nejakú sociálnu inštitúciu na zosúladenie záujmov jednotlivca a spoločnosti. Dosiahne sa to viac alebo menej účinne pomocou trestného zákona a polície. Ale nie vždy sa zločinci chytia a voči mocným je polícia možno nemiestne zhovievavá. Ak sa ľudia dajú presvedčiť, že existuje boh, ktorý potrestá krádež aj vtedy, keď to neurobí polícia, bude takáto viera poctivosť pravdepodobne podporovať. Obyvateľstvo, ktoré už na boha verí, bude ochotné veriť aj tomu, že boh krádež zakázal. Užitočnosť náboženstva v tomto ohľade je pekne opísaná v historke o Nabotovom vinohrade, kde je zlodejom kráľ, stojaci nad svetskou súdnou právomocou.

Nechcem popierať, že takéto úvahy prispievali v polocivilizovaných spoločnostiach minulosti k podpore správania sa, ktoré bolo po sociálnej stránke želateľné. V súčasnosti je však dobro, ktoré môže vzniknúť budovaním mravouky na teologických základoch, nerozlučne spojené s takými závažnými zlami, že v porovnaní s nimi sa dobro stáva bezvýznamným. Postupom civilizácie sa svetské tresty stávali stále istejšie a božské stále neistejšie. Ľudia nachádzajú stále viac dôvodov pre predpoklad, že ich chytia, ak budú kradnúť, a stále menej dôvodov pre predpoklad, že ich boh potrestá, aj ak nebudú prichytení. Ani hlboko nábožní ľudia už dnes neočakávajú, že by pre krádež prišli do pekla. Uvažujú, že budú môcť včas oľutovať, že peklo nie je také isté - alebo že nie je také horúce ako voľakedy. V civilizovaných spoločnostiach väčšina ľudí nekradne a podľa mojej mienky je ich motív spravidla veľká pravdepodobnosť, že budú potrestaní tu na zemi. Pre to svedčí aj skutočnosť, že v tábore zlatokopov v čase zlatej horúčky alebo v každej inej neusporiadanej spoločnosti kradne skoro každý.

Môžete teraz namietnuť, že teologický zákaz kradnúť nemôže nijako škodiť, aj keď už možno nie je potrebný, lebo všetci si prajeme, aby ľudia nekradli. Žiaľ je to však tak, že len čo niekto nepatrne naznačí, že o bežnej teológii pochybuje, už ju iní podporujú podozrivými a škodlivými opatreniami. Ak sa teológia považuje za potrebnú pre udržanie cností a keď sa nezaujatým vyšetrením nedá nájsť nijaký dôvod na dokázanie jej pravdivosti, vtedy sa bude vrchnosť všemožne usilovať zabrániť nezaujatému vyšetrovaniu. V minulých storočiach sa to riešilo tak, že tí, čo začali pátrať, boli upálení na hranici. V Rusku majú ešte stále metódy, ktoré sú len o málo lepšie; v západných štátoch zdokonalila vrchnosť svoje metódy k pomerne miernejším formám presvedčovania. Medzi nimi sú azda najdôležitejšie školy: mládež sa musí chrániť pred argumentmi, ktoré vrchnosť neschvaľuje a kto by napriek tomu kládol otázky, privolá na seba sociálne odmietnutie a podľa možností ho privedú až tak ďaleko, že sa aj sám bude považovať za mravne skazeného. Každý mravoučný systém na teologickej báze sa tak stáva nástrojom, ktorým si mocní zachovávajú svoju autoritu a obmedzujú duchovnú činorodosť mládeže.

U mnohých ľudí dnes pozorujem takú ľahostajnosť voči pravde, že ju musím označiť za neobyčajne nebezpečnú. Ak napríklad niekto prednáša argumenty v prospech kresťanstva, neodôvodňuje ho ako Tomáš Akvinský predpokladom, že existuje Boh, ktorý dal svoju vôľu najavo v Svätom písme. Miesto toho hlása, že ľudia budú konať lepšie, ak tomu veria, než keby tomu neverili. Tvrdí, že z tohto dôvodu si nesmieme dovoliť nijaké špekulácie o otázke, či Boh existuje. Ak sa v nestreženom okamihu ozve pochybnosť, treba ju energicky potlačiť. Ak vedie nezaujaté premýšľanie k pochybnostiam, treba sa mu vyhýbať. Ak vám oficiálni reprezentanti pravovernosti povedia, že je zvrhlosť oženiť sa so sestrou vašej zomretej manželky, musíte im veriť, lebo by sa prepadla morálka. Ak vám povedia, že kontrola pôrodnosti je hriech, musíte ich výrok prijať, nech ste akokoľvek presvedčený, že bez kontroly pôrodnosti dôjde ku katastrofe. Ale ak sa príjme názor, že je dôležité, aby sa niečomu, nech je to hocičo, verilo z nejakého iného dôvodu, než že je to pravda, je na postriežke veľa ďalších zlých vecí. Prvou je zábrana hľadania pravdy, o ktorej som už hovoril, ale v zapäť nasledujú ďalšie. Vysoké postavenie budú môcť dosiahnuť len pravoverní. Historické záznamy treba falšovať, ak vrhajú na tradované názory čo len tieň podozrenia. Skôr alebo neskôr bude zločinom, nebyť pravoverným a tento zločin treba potierať hranicou na upálenie, očisťovacou akciou alebo koncentračným táborom. Viem mať pocit úcty k ľuďom, ktorí uvádzajú argument, že náboženstvo je pravdivé a preto mu treba veriť; tých však, čo hovoria, že náboženstvo treba prijímať preto, lebo je to osožné - a pátrať po jeho pravdivosti je vraj len plytvanie časom - tých môžem len mravne celkom odsúdiť.

Obrancovia kresťanstva si obyčajne myslia, že komunizmus je veľmi odlišný od kresťanstva a jeho zlé činy radi porovnávajú s údajnými požehnaniami, ktorým sa tešia kresťanské národy. Považujem to za veľký omyl. Zlá komunizmu sú tie isté, aké sa vyskytovali v kresťanstve v čase rozkvetu viery. GPU sa od inkvizície líši len kvantitatívne. Jeho ukrutnosti a škody, ktoré napáchalo v duchovnom a mravnom živote Rusov, sú rovnakého druhu ako inkvizítorské, nech ide o akúkoľvek oblasť. Komunisti falšujú dejiny, a to isté robila cirkev až do renesancie. Ak dnešná cirkev nie je taká zlá ako sovietska vláda, je za to čo ďakovať tým, čo s ňou bojovali: za všetky zlepšenia, ktoré cirkev zaviedla od čias Tridentského koncilu až do dnešných dní, treba ďakovať jej nepriateľom. Je veľa ľudí, čo sú proti sovietskej vláde, lebo sa im nepáči komunistická ekonomika - ale veď takúto hlásali aj prví kresťania, františkáni a väčšina stredovekých kresťanských kacírov! A v tom čase neostala komunistická doktrína obmedzená len na kacírov: Sir Thomas More, pravoverný kresťanský mučeník, označil kresťanstvo za komunistické a povedal, že toto je jediná stránka kresťanského náboženstva, ktorá ho robí prijateľným pre utopistov. Nejde o sovietsku doktrínu ako takú, ktorú možno právom považovať za nebezpečnú, ale o spôsob, akým sa táto doktrína realizuje. Vyhlasuje sa za posvätnú a nemennú pravdu, o ktorej pochybovať je hriech a tento si zaslúži najťažší trest. Komunista verí ako kresťan, že pre spásu je podstatné jeho učenie a táto viera mu umožňuje nájsť spásu. Pre podobnosti svojej podstaty sú kresťanstvo a komunizmus navzájom nezlučiteľné. Ak dvaja vedci nie sú rovnakého názoru, nevolajú na pomoc svetskú moc; čakajú na ďalšie dôkazy, aby sa o otázke rozhodlo, lebo ako vedci vedia, že ani jeden z nich nie je neomylný. Ak však dvaja teológovia nie sú rovnakého názoru, nepoznajú nič iné ako vzájomnú nenávisť a otvorené alebo skryté volanie po násilí, lebo niet nijakých kritérií, na ktoré by sa mohli odvolať. Pripúšťam, že kresťanstvo narobí dnes menej škôd ako kedysi; ale to preto, lebo dnes sa verí menej vrúcne. Možno časom postihnú podobné zmeny aj komunizmus, ktorý potom stratí veľa z toho, čo ho dnes robí podozrivým. Ak však na Západe prevláda domnienka, že pre cnosť a sociálnu stabilitu je potrebné kresťanstvo, potom sa kresťanstvo časom vráti k nerestiam, ktoré malo v stredoveku a bude stále ťažšie dať ho do súladu s komunizmom, lebo mu bude stále podobnejšie. Takýmto spôsobom sa katastrofa nedá odvrátiť.

II.


V prvom článku som sa zaoberal zlými dôsledkami dogiem, ktoré sa uznávajú nie pre ich pravdivosť, ale pre ich sociálnu užitočnosť. Čo som povedal, platí rovnako pre kresťanstvo, komunizmus, islam, budhizmus, hinduizmus a všetky ostatné teologické systémy okrem tých, ktoré sú postavené na základoch, zasluhujúcich si to isté uznanie ako odôvodnenia, prednášané vedcami. Existujú však aj iné argumenty, uvádzané v prospech kresťanstva pre jeho vraj osobitné zásluhy. Mnohovravne a učene ich predniesol Herbert Butterfield, profesor moderných dejín na Cambridgeskej univerzite, v knihe Christianity and History (Kresťanstvo a dejiny, Londýn 1950) a budem ho preto považovať za hovorcu veľkej skupiny prívržencov týchto názorov.

Profesor Butterfield sa snaží získať si určité polemické výhody koncesiami, ktoré ho robia slobodomyselnejším, než je v skutočnosti. Pripúšťa, že sa kresťanská cirkev opierala o prenasledovania, ktoré prestali, ak vôbec prestali, len na tlak zvonka. Pripúšťa, že dnešné napätie medzi Ruskom a Západom je výsledkom mocenskej politiky - bolo treba čakať ho aj v tom prípade, že by ruská vláda bola ostala spojencom pravoslávnej cirkvi. Pripúšťa, že mnohí voľnomyšlienkari majú cnosti, ktoré považuje za jednoznačne kresťanské a ktoré chýbajú mnohým kresťanom. Napriek týmto koncesiám však ďalej tvrdí, že zlo, na ktoré svet trpí, sa dá odstrániť pridŕžaním sa kresťanských noriem, medzi nevyhnutné minimum ktorých patrí nielen viera v Boha a v nesmrteľnosť, ale aj vo vtelenie Krista. Zdôrazňuje spojitosť medzi kresťanstvom a niektorými historickými udalosťami; vyhlasuje ich za platné na základe dôkazov, ktoré by ho iste nepresvedčili, keby neboli vo vzťahu k jeho náboženstvu. Dôkazy o narodení z panny nepovažujem za také zrejmé, že by presvedčili nestranného bádateľa, keby sa mu predložili bez súvislosti s radom iných teologických článkov viery, na ktoré si zvykol. V pohanskej mytológii je nespočet podobných historiek, ale nikomu ani vo sne nenapadne, aby ich bral vážne. Hoci historik, profesor Butterfield sa nezaujíma o otázky historickej pravdivosti, ak ide o začiatky kresťanstva. Ak sa jeho argumenty zbavia zdvorilosti a náteru tolerancie, znamenajú zhruba ale presne toľkoto: „Neoplatí sa pátrať, či sa Ježiš narodil naozaj z panny a či ona počala z ducha svätého, lebo viera, že sa tak stalo, dáva najlepšiu nádej na vyviaznutie z dnešných ťažkostí bez ohľadu na to, či je to pravda alebo nie.“ V celom diele profesora Butterfielda nenájdeme nikde ani najmenší pokus o dôkaz pravdivosti niektorej kresťanskej dogmy. Je tu len pragmatický argument, že viera v kresťanské dogmy je užitočná. Vo svojich tvrdeniach nevyjadruje profesor Butterfield mnohé veci tak jasne a presne, ako by sa žiadalo a bojím sa, že to robí preto, lebo jasnosť a presnosť by ich urobila nedôveryhodnými. Jedno tvrdenie, zbavené nepodstatného balastu, znie takto: „Bolo by dobre, keby ľudia milovali svojich susedov, ale nevidno, že by boli k tomu náchylní; Kristus povedal, že by to mali robiť a preto tí, čo veria, že Kristus bol Boh, budú jeho učeniu v tejto otázke venovať viac pozornosti ako ti, čo to neveria. Preto ľudia, čo chcú, aby sme milovali svojich susedov, budú sa pokúšať presvedčiť nás, že Kristus bol Boh.“

Proti takému odôvodňovaniu je toľko námietok, že človek nevie, odkiaľ začať. Predovšetkým je profesor Butterfield a všetci, čo zmýšľajú ako on, presvedčený, že je dobré milovať svojho suseda, a že dôvody pre správnosť tohto názoru netreba hľadať v Kristovom učení. Naopak, považuje Kristovo učenie za dôkaz jeho božstva preto, lebo o tomto božstve je už presvedčený. To znamená, že jeho etika sa nezakladá na teológii, ale teológia na etike. Má však zrejme podozrenie, že by neteologické dôvody pre lásku k susedovi pravdepodobne nenašli dosť porozumenia a tak hľadá aj iné, účinnejšie argumenty. To je však veľmi nebezpečné podujatie. Mnohí protestanti považovali nesvätenie soboty za rovnaké zlo ako vraždu. Keby sme ich chceli presvedčiť, že nesvätiť sobotu nie je hodné zavrhnutia, mohli by z toho odvodiť, že ani dopustiť sa vraždy nie je zlé. Každá teologická etika sa dá brániť čiastočne racionálnymi dôvodmi a čiastočne je prejavom povier a tabu. Čo sa dá racionálne brániť, malo by sa aj tak brániť, lebo inakšie tí, čo odhalia iracionalitu druhej časti, mohli by prenáhlene odmietnuť všetko.

Ale či naozaj hlásalo kresťanstvo lepšiu mravouku ako jeho súperi a protivníci? Nechápem, ako môže niečo podobné tvrdiť seriózny historik. Veď kresťanstvo sa líši od iných náboženstiev napríklad väčšou pohotovosťou k prenasledovaniam. Budhizmus nikdy neprenasledoval svojich súperov. Ríša kalifov bola voči židom a kresťanom oveľa znášanlivejšia ako neskôr kresťanské štáty voči židom a moslimom. Nechala kresťanov a židov na pokoji, ak riadne platili dane. Kresťanstvo podporovalo antisemitizmus od tej chvíle, ako sa rímske cisárstvo stalo kresťanským. Náboženské zanietenie križiackych výprav viedlo v západnej Európe k prvým pogromom. Boli to kresťania, čo krivo obžalovali Dreyfusa a voľnomyšlienkári, čo nakoniec dosiahli jeho rehabilitáciu. V najnovších časoch bránili kresťania ohavnosti aj v iných súvislostiach a nielen vtedy, keď boli obeťou židia. Ohavnosti vlády kráľa Leopolda v Kongu cirkev kryla a zľahčovala a prestali až potom, keď proti nim vystúpili najmä voľnomyšlienkári. Tvrdiť, že kresťanstvo malo povznášajúci vplyv na morálku, možno len vtedy, ak sa ignorujú alebo falšujú všetky historické dôkazy.

Zvyčajná odpoveď znie, že kresťania, ktorí sa dopustili takýchto poľutovaniahodných činov, neboli vlastne ozajstnými kresťanmi, lebo nekonali podľa Kristovho učenia. Takisto by sa dalo samozrejme argumentovať, že sovietska vláda nie sú ozajstní marxisti, lebo Marx hlásal, že Slovania sú menejcennejší ako Nemci a toto sa v Kremli neuznáva. Učeníci sa vraj vždy trochu odlišujú od svojho majstra. Na to by mal pomyslieť každý, čo zamýšľa založiť novú cirkev. Každá cirkev vyvinie inštinkt sebazáchovy a všetky časti učenia svojho zakladateľa, ktoré neslúžia tomuto cieľu, vyhlási za bezvýznamné. Na každý pád je to, čo nazývajú moderní obrancovia ozajstným kresťanstvom, niečo veľmi selektívneho. Obchádza bez povšimnutia všeličo, čo je napísané v evanjeliách, napr. parabolu o ovciach a baranoch a učenie, že hriešnici budú potrestaní večným zatratením do pekelného ohňa. Vyberá niektoré miesta z Kázne na hore a predsa ich samo v praxi často odmieta. Prenecháva nasledovanie učenia o neodporovaní zlu len nekresťanom ako je Gándhí. Príkazy, ktorým cirkev venuje zvláštnu pozornosť, stelesňujú podľa jej názoru takú vysokú morálku, že musí byť božského pôvodu. Ale profesor Butterfield musí predsa vedieť, že všetky tieto príkazy vyslovili židia dávno pred Kristom. Nachádzajú sa napríklad v Hillelovom učení a v Testamentoch dvanástich patriarchov, o ktorých rev. Dr. H. Charles, vedúca autorita v tejto oblasti, hovorí: „V niektorých častiach Kázne na hore sa zrkadlí zmysel týchto textov a používajú tie isté slovné zvraty. Rovnaké stopy sa nachádzajú aj v evanjeliách a zdá sa, že Pavol používal túto knihu ako vademékum.“ Dr. Charles je presvedčený, že Kristus musel toto dielo poznať. Ak vznešenosť nejakého mravného učenia dokazuje božskosť jeho tvorcu, ako sa nám hovorí, potom neznámy skladateľ týchto závetov musel byť božskej povahy.

Niet pochýb, že sa svet nachádza vo veľmi zlej situácii, ale niet najmenšieho dôvodu pre nádej, že by kresťanstvo znamenalo záchranu. S neúprosnosťou gréckej tragédie vyplynuli naše starosti z prvej svetovej vojny, ktorá priniesla komunistov a nacistov - a bola celkom kresťanského pôvodu. Všetci traja cisári boli pobožní a takí boli aj prívrženci vojny v britskom kabinete. Opozícia proti vojne vychádzala v Nemecku a Rusku zo socialistov, naladených protikresťansky, vo Francúzsku z Jaur?sa, ktorého vrahovi veriaci kresťania tlieskali, a v Anglicku z Johna Morleyho, známeho ateistu. Najnebezpečnejšie znaky komunizmu pripomínajú cirkev v stredoveku. Spočívajú vo fanatickom prijatí učenia, obsiahnutého v jednej svätej knihe, v odmietaní kritického pohľadu na toto učenie a v brutálnom prenasledovaní všetkých, čo toto učenie odmietajú. Na podklade obnovy fanatizmu a bigotnosti na Západe nemôžeme očakávať zlepšenie pomerov. Keby došlo k takému znovuoživeniu, znamenalo by to len, že sa všeobecne rozšírili tie znaky komunizmu, ktoré si zasluhujú odsúdenie. Svet potrebuje rozum, toleranciu a poznanie, že všetci členovia ľudskej spoločnosti sú navzájom od seba závislí. Túto závislosť moderné objavy ešte ohromne zväčšili a čisto svetské argumenty pre priateľský postoj voči susedovi sú silnejšie, ako boli voľakedy. Takto musíme uvažovať a nie privolávať návrat pochybných mýtov. Možno povedať, že inteligencia vyvolala naše starosti; ale hlúposťou ich neodstránime. Len viac a vyššej inteligencie môže vytvoriť šťastný svet.

Prameň: Bertrand Russell, Why I am not a Christian, Routledge, London 1996, str. 154-161.    -   Preložil Rastislav Škoda

Odpovede kreacionistom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Michael Ruse

Kde nemajú pravdu a čoho sa boja

Pre aktívneho vedca, a to nielen biológa, je jednoducho smiešne predstaviť si, že je niečo nejasného v otázke vzniku dnešných organizmov z ich veľmi odlišných predchodcov – a nakoniec z neorganického materiálu. Je to taká samozrejmá prírodná skutočnosť, ako že sa Zem krúti okolo Slnka alebo že voda sa skladá z kyslíka a vodíka. Iste to však nie je fakt pre mnohých nevedcov, najmä ak sú pod vplyvom severoamerického evanjelického kresťanstva. Opäť a opäť od nich počúvame: „Evolúcia je teória a nie fakt“ alebo niečo podobné. Mnohí nemajú chuť rozoberať toto múdro znejúce konštatovanie, ale jedno je isté: „teória“ tu znamená „nepravda“.

Prednedávnom sa zvýšila autorita popieračov, keď sa ich rady rozšírili o slávnych ľudí s vysokým postavením - aj keď to nie sú biológovia zaoberajúci sa problematikou evolúcie, ale vedci z iných odborov, napr. humanitných, a to vrátane filozofie.

V tejto stati sa budem zaoberať návrhmi týchto kritikov, ktoré majú byť alternatívou k evolúcii selekciou; osobitne sa budem venovať nárokom vraj novej hypotézy „neredukovateľnej komplexnosti“ (nezjednodušiteľnej zložitosti), čo je fenomén, vyžadujúci si zákrok nejakej Najvyššej Bytosti. V skutočnosti je to veľmi starý argument. Ani zďaleka to nie je vyhovujúca alternatíva k evolucionizmu; nie je ani potrebný, ani presvedčivý. Je prešpikovaný problémami.

Darwinovi kritici


Kreacionizmus je viera, že Biblia má do písmenka pravdu. Na jej základe treba uzatvárať, že zem a jej obyvatelia boli stvorení zázrakom asi pred 6 000 rokmi, a to za 6 dní po 24 hodinách; ako poslední sa tu objavili ľudia; niekedy neskoršie bola celá zem úplne zatopená vodou. Vcelku je to americký vynález minulého storočia. Hoci ani hlavné cirkvi ani vedci nebrali tieto údaje už dávno vážne, ukázali sa byť značne životaschopné a v šesťdesiatych rokoch vďaka Johnovi C. Whitcombovi, odborníkovi na otázky biblie, ako aj Henry M. Morrisovi, odborníkovi na hydrauliku, ktorí spolu vydali knihu Genesis Flood (Genezis a potopa sveta), kreacionizmus nanovo ožil. Boli z toho aj súdy, keď niektoré štáty amerického juhu trvali na tom, aby sa ich deti vo verejných školách učili aj kreacionizmus ako platnú alternatívu k bežnej náuke o evolúcii. Tento ich pokus bol odrazený a zdalo sa, že kreacionizmus je konečne porazený, no on sa vynoril ako fénix, ožil a ku koncu storočia sa ukazuje byť životaschopnejším - v každom prípade si zaslúži viac rešpektu - ako kedykoľvek predtým.

Noví kreacionisti sú veľmi obozretní pri priznávaní názorov. Väčšina z nich sa priznáva k náboženskej viere, ale veľmi dobre si pamätajú posmech, ktorý sa zosypal na tých, čo odmietali fyziku do tej miery, že vyhlasovali za výmysel, že by zem mala viac ako pár tisíc rokov. Verím, že väčšina týchto ľudí naozaj nie sú „mladí pozemšťania“, resp. prívrženci predstavy mladej zeme; nech sú však podrobnosti ich presvedčenia akékoľvek, zisťujeme, že ak prijímajú označenie „kreacionisti“, definujú sa tak zoširoka, že sú spravidla prístupní mnohým vedeckým názorom, dokonca pripustia aj trochu evolúcie, ak je to potrebné. Títo noví bojovníci sa skoro vždy, v každom prípade až donedávna, starostlivo vyhýbali vysvetleniam vlastnej pozície, a to či už z presvedčenia alebo z vypočítavosti.

Osobitne ma zaujíma prípad berkeleyského profesora práva Philipa Johnsona, autora knihy Darwin on Trial (Spor o Darwina, 1991). Bola to veľmi populárna kniha. Na celom Johnsonovom diele je zaujímavé to, že jeho útok je čudne povrchný; to platí aj na tých, čo idú v jeho šľapajach. Kto ich číta, vôbec by nepredpokladal, že na strane evolucionistov ide o širokú disciplínu s rozličnými odbormi a odvetviami, so študentmi, konferenciami a časopismi atď. Skôr získa dojem, že tí traja alebo štyria popularizujúci spisovatelia - najmä Stephen Jay Gould a s ním jeden či dvaja „neistí“ kontrahenti ako napr. Richard Dawkins - sú v podstate začiatok a koniec dnešnej evolucionistickej biológie. A tak sa diskusia proti evolucionizmu vedie od začiatku predpojato: jej úroveň sa blíži skôr k popularizácii nejakej myšlienky ako k odbornej vede. Nadarmo by ste v spisoch Johnsona a jeho žiakov hľadali akúkoľvek zmienku o vzrušujúcich objavoch a teóriách dneška, ktoré robia z vývoja tak vzrušujúcu a rezonujúcu oblasť výskumu: zistenia molekulárnych evolucionistov, napr. Richarda Lewontina, vďaka skvelej technike gélovej elektroforézy, alebo výsledky práce sociobiológov, ktorí rozvíjali myšlienky Williama Hamiltona alebo Johna Maynarda Smitha. Pri štúdiu spoločenských zvierat s použitím moderných myšlienok o prírodnom výbere sa bádatelia mohli zasmiať len na vzťahu medzi robotníčkami, kráľovnami a trúdmi. Ako správne a opakovane zdôraznil Thomas Kuhn a aj iní teoretici vedy, pri posudzovaní nejakej teórie alebo paradigmy alebo vôbec nejakej novej oblasti vedy sa treba rovnako venovať novým objavom a ich dôsledkom ako problémom, spojeným s ich východiskami.

Čo povedať o vede, o ktorej diskutujeme? Ustavične tu dochádza k nedorozumeniam o skutočnosti evolúcie, o cestách evolúcie a potom aj o príčinách evolúcie. Ak sa urobí z Goulda vedúci evolucionista dneška, veľmi to uľahčí všetku ďalšiu prácu. Potom stačí zobrať do parády jeho teóriu prerušovanej rovnováhy; jeho požiadavka výskytu období rýchlych zmien medzi obdobiami nečinnosti sa vydá za dôkaz ťažkostí, ktoré majú evolucionisti s cestami a spôsobmi evolúcie; hneď nato sa všetko zbalí a podá ako údajná drvivá kritika celej skutočnosti evolúcie.

Nesmieme sa dať zastrašiť stratégiou kreacionistov. Oni o ňom možno nevedia, ale my sa nechajme viesť trojnásobným rozporom pri uvedenej skutočnosti, cestách a príčinách evolúcie. Čo hovorí Johnson (a jeho žiaci) o skutočnosti evolúcie? Kľúč k pochopeniu evolucionistovho presvedčenia o skutočnosti evolúcie leží v jeho vnútornom súhlasnom postoji k dôkazom - je to ten istý typ vnútorného súhlasu, ktorý je jadrom súdnej praxe, pri ktorej sa žalobca usiluje dokázať vinu obžalovaného aj na základe nepriamych dôkazov. Tento postoj Johnson pri svojej argumentácii nikdy nezaujal; prekvapuje to najmä z toho dôvodu, že Johnson je vysokoškolský učiteľ práva, špecializujúci sa na trestné právo. Jedným z dôsledkov tohto vynechania je, že ani Johnson ani jeho nasledovníci vôbec nemusia hovoriť o skutočnosti evolúcie a v tej súvislosti ani o takých významných pilieroch, ako je napr. biogeografia.

Pristúpme však k otázke ciest evolúcie. To je oblasť, kde sa kreacionistom vždy dobre poľovalo - že sa nedajú nájsť skoré formy života, explózia druhov v kambriu, medzery v zbierkach skamenelín z neskorších období atď. Jeden z novších kreacionistov to formuluje takto:

„V zbierkach skamenelín z čias pred obdobím kambria, teda z čias asi pred 600 miliónmi rokov, nachádzame toho len veľmi málo; ale potom, akoby ohlásené spektrálnym oblakom dymu a ohlušujúcim hlaholom ta-tá!, zjavuje sa prekvapujúco vysoký počet nových biologických štruktúr - a sú stvorené všetky naraz. Z nasledujúcich období sú dôkazy o hlavných prechodoch medzi druhmi neúplné.“ (D. Berlinski, „The Deniable Darwin“ (Čo sa dá pri Darwinovi poprieť), Commentary, jún 1996, 19-29.)

Na to sa dá odpovedať len jedno:

 „Choďte ta a pozrite sa na dôkazy; vypočujte si vysvetlenia evolucionistov. Ak ani potom nebudete súhlasiť, diskutujme a prerokujme jednotlivé body; ale nerobme to predtým, nediskutujme najprv. Ak sa na naše dôkazy nepozriete zblízka, nemáte právo robiť také závery a vyhlásenia, ako to máte vo zvyku.“

Vezmime na pretras túto naozaj pozoruhodnú explóziu života pred pol miliardou rokov, v kambriu. Významný americký paleontológ John Sepkoski vyslovil teóriu, že tento nárast počtu druhov je priamou funkciou populačného rastu - je to práve ten exponenciálny rast, aký sa dá očakávať, keď nejaká skupina kolonizuje novú ekologickú oblasť. Dokazuje tiež, že na tom istom základe sa dá vysvetliť aj príčina konca tohto nárastu, prečo sa potom počet pôvodných foriem znížil, prečo potom nastal ďalší nárast a tak ďalej. Môže mať pravdu. Môže aj nemať pravdu. Zaslúži si však pozornosť. No nedostáva sa mu jej. Potkýnať sa stále len na Gouldovi a Dawkinsovi nie je náhrada za serióznu prácu.

Zo všetkého je najzaujímavejšie, ako Johnson rozlupuje jeden starý oriešok, medzeru v rade fosílií. Ako sa dalo očakávať, s archeopteryxom - vtákoplazom - sa urobí krátky proces a o ďalších prechodných formách sa nebude hovoriť vôbec.

Pravda je však taká, že archeopteryx nie je jediný medzidruhový preklenujúci fosíl. Pozrime sa zblízka na obľúbený argument kreacionistov: prechodných skamenelín zvierat na prechode medzi pozemskými a morskými živočíchmi, napr. veľrybami, vraj, niet. No tieto medzery sa začínajú zaplňovať. Boli objavené protoveľryby. Naozaj sa našli skameneliny morských cicavcov, vykazujúce rudimentárne končatiny, teda na ceste k dnešným organizmom, ale ešte nie tak ďaleko. Nečakajte však ospravedlnenie alebo ústup!

„Aj náznaky končatín (u predpokladaných predkov veľrýb) sú problematické. Akým darvinovským procesom sa užitočné zadné končatiny scvrkli na rozmery náznakov a v ktorom štádiu transformácie z hlodavca na morskú obludu sa to vlastne stalo? A hlodavcove predné končatiny sa postupnými adaptatívnymi štádiami premenili na plutvy veľryby? Nepočujeme nič o podobných ťažkostiach, lebo pre darvinistov nie sú neriešiteľné problémy dôležité.“  (P.E. Johnson, Darwin on Trial; Spor o Darwina, 1996, Praha: Návrat domú, s.72 a nasl.)

V každom prípade je otázne, či predpokladané údy naozaj patrili protoveľrybe a boli súčasťou jej tela. Uznávame, možno ležali len povedľa.

Venujem tomuto typu argumentácie len tiché zamyslenie, ktoré si zaslúži - hoci by som veľmi rád vedel, kde nabral Johnson predstavu, že veľryby sú potomkami hlodavcov. (V skutočnosti boli ich predkovia blízki predkom bylinožravcov, ako sú kravy. Hlodavce, napr. zajace a králiky, patria do celkom iného druhu.)

Prejdime teraz k otázke príčin alebo mechanizmov. Noví kreacionisti sa priam chvejú v extáze kritiky. Prírodný výber je vystavený na pranier, súdený a zisťuje sa, že je chybný a nevyhovuje požiadavkám. Alebo je to tautológia, samozrejmá pravda a ako taká imúnna proti dôkazom, alebo je to názor prístupný previerke, a potom sa zistilo, že má nedostatky. Dokonca aj evolucionisti to vraj uznali a rýchlo hľadajú alternatívne mechanizmy, ako napr. Gouldove bodové rovnováhy. Nech je to akokoľvek, teória evolúcie vraj za veľa nestojí. A vskutku, aj keď odhliadneme od tých mnohých problémov s mutáciami, od falošnej analógie s umelou selekciou a od faktu, že nikto nikdy nevidel, že by dokázala viac ako najnepatrnejšie minimum, v predstave kritikov bola prírodná selekcia už svojou koncepciou omylom - od začiatku do konca. Jednoducho nemôže vytvoriť tvary, ktoré vykazujú znaky tvorcu a charakterizujú náš dnešný svet: adaptácie nevyhnutné pre život a pre, povedzme, končatinu.

V diskusiách tohto typu často počujeme analógiu s opicou, ktorá napíše na písacom stroji Shakespearovo dielo - alebo skôr s opicou, ktorá to nenapíše. Náhodné údery na klávesnicu nevytvoria Hamleta, ani prírodná selekcia cestou mutácií nevytvorí organizmy.

Je to však falošná analógia. Prírodnú selekciu nemožno porovnávať s opicou, ktorá jednoducho triafa klávesy a ak sa jej to nepodarí, začne odznova. Selekcia je kumulatívny proces. Ak sa raz dosiahol určitý pokrok, zafixuje sa ako základ pre všetky ďalšie pokusy. Okrem toho selekcia nevyžaduje, aby sa hrala nejaká vopred určená hra, napr. napísala tá najlepšia dráma. Evolúcia nepozná predurčený koniec. Každá hra bude vyhovovať - aj otrasná komédia; nevyhnutné je jedine to, aby to bolo lepšie ako to, čo už bolo. Ak má niekto iné predstavy, dokazuje tým, že nevie, o čom hovorí. Ba čo je horšie, prezrádza, že nevie, o čom hovoria evolucionisti.

Nezjednodušiteľná zložitosť


Možno ich povzbudil úspech, za ktorý si sami udeľovali medaily. Noví kreacionisti nedávno naštartovali inú stratégiu ako nezmieriteľné útoky. Biochemik Michael J. Behe napísal knihu Darwin‘s Black Box: The Biochemical Challenge to Evolution (Darwinova čierna skrinka: Biochemická výzva evolúcii, 1996) a táto sa stala východiskom k poodhrnutiu závoja z ich vlastných predstáv o pôvode všetkého, založených tento raz na vede. Dá sa dokonca povedať, že závoj úplne roztrhli na dvoje, keď hrdo vyhlasovali:

„Výsledky (štúdií) sú také jednoznačné a preukazné, že ich treba zaradiť medzi najväčšie úspechy v dejinách vedy. Tieto objavy sa vyrovnajú objavom Newtona a Einsteina, Lavoisiera a Schroedingera, Pasteura a Darwina“ (v cit. knihe na s. 232-233).

Behe tvrdí, že v organickej prírode sa vyskytujú skutočnosti, ktoré nemohli vzniknúť evolúciou. Vôbec to nemôžu byť prírodné javy, čím sa myslia dôsledky pravidelného neriadeného zákona. Tieto skutočnosti charakterizuje nezjednušiteľná zložitosť, komplexnosť; ako také sú produktom nejakého návrhára a boli zrejme vytvorené:

„Pod nezjednodušiteľným komplexom mám na mysli ucelený systém, zložený z viacerých navzájom vhodných a vzájomne sa ovplyvňujúcich častí, ktoré všetky prispievajú k jeho základnej funkcii; vynechanie hocktorej jednej časti má za následok, že systém prestane efektívne fungovať. Nezjednodušiteľný komplex sa nedá vytvoriť priamo (t.j. trvalým zlepšovaním prvotnej funkcie, ktorá by medzitým fungovala na základe stále toho istého mechanizmu) malými, postupnými modifikáciami predchádzajúceho systému, pretože každý predchádzajúci systém nezjednodušiteľného komplexu, ktorému chýba niektorá jedna časť, je už podľa definície nefunkčný. Ak sa dokáže existencia nejakého nezjednodušiteľného komplexného biologického systému, bude to mocná výzva pre darvinovskú evolúciu. Keďže prírodná selekcia môže voliť iba zo systémov, ktoré už fungujú, a pretože biologický systém nemôže byť vytvorený postupne, musí vzniknúť ako integrovaná jednotka jednou ranou, naraz, aby sa potom prírodná selekcia mala na čom uplatňovať" (v cit. knihe s. 39).

Behe nechce vylúčiť možnosť prírodného vzniku (pôvodu) pre všetky nezjednodušiteľné komplexy, ale dozvedáme sa, že čím vyššia je komplexnosť, tým „ráznejšie padá“ pravdepodobnosť, že sa veci budú vyvíjať nejakou nepriamou prirodzenou cestou (s.40). Ako fyzikálny príklad nezjednodušiteľného komplexného systému uvádza Behe pascu na myši - má päť častí (podložku, strunu, kladivko atď.), z ktorých každá je pre fungovanie pasce nevyhnutná. Nemohla vzniknúť v prírode naraz, no ani postupným vývojom - ani jedna časť by dobre nefungovala a keby nejaká časť chýbala, znamenalo by to zlyhanie účelu celku. Pascu na myši musela navrhnúť a zostrojiť nejaká mysliaca bytosť; táto skutočnosť platí aj pre organizmy. Behe uvádza ako organický príklad takého inteligentného návrhu jav zrážania krvi a celej hre dáva názov „účelná zostava dielcov“ (s.193).

Ako sa občas stáva, Behe nemal veľa šťastia pri voľbe pasce na myši ako vzoru. Všetky jej časti možno predsa vyčleniť a použiť alebo adaptovať na iné účely. Nie je potrebná napr. ani podložka. Pasca môže byť namontovaná priamo na podlahu a to je krok, ktorý naraz zníži počet dielcov z piatich na štyri. No ani keby bola táto pasca takým úžasným príkladom, nemal by Behe pravdu. Nijaký evolucionista nikdy netvrdil, že by všetky časti fungujúcej organickej jednotky museli byť na svojom mieste naraz; alebo že by nejaká častica, slúžiaca teraz nejakému účelu, musela mať odvždy túto funkciu. Účely sa menia a niečo, čo dnes plní jednu úlohu, môže sa už zajtra začať používať na niečo celkom iné: a len v tomto druhom prípade sa z tohto niečoho môže vyvinúť podstatná časť nového celku.

 Dovoľte mi uviesť ako protiklad k pasci na myši oblúkový most, pri ktorom sa kamene v strede stretajú a ktorý nemá zlepujúcu maltu. Keby ste sa pokúsili postaviť ho bez predbežných opatrení len ukladaním kameňov na seba, obidve strany by sa vám zrútili pri kladení kameňov do stredu. Musíte začať postavením lešenia, na ktoré budete klásť kamene. Až potom, keď budú kamene tlačiť na seba aj v strede, môžete lešenie odstrániť; už nie je potrebné. Keby ste však nevedeli, že raz tam bolo, mohli by ste si myslieť, že je to zázrak, ako bol tento most postavený. Podobne je to aj pri vývoji: povedzme, že existuje nejaká cestička; pri nej leží ladom hŕba dlaždíc; no raz sa tieto dlaždice pospájajú, čím vznikne nová cesta; stará cestička sa vyhlási za zbytočnú a výberom zanikne. Bude už existovať len nová cesta, ktorá by však bez tej starej nebola mohla vzniknúť.

Behe je naozaj vedcom, ale jeho pokus dokázať nemožnosť vzniku biologickej zložitosti prostredníctvom malých krôčikov bol doslova pohŕdavo rozšliapaný vedcami, ktorí pracujú v teréne. Usúdili, že jeho chápanie relevantnej vedy je chabé a že jeho literárne vedomosti sú staršieho dáta (čo môže prekvapovať, ale jemu prísť ako na objednávku).

Sme napríklad ďaleko od toho, že by zrážanie krvi bolo nejakým vývojovým mystériom; v posledných troch desaťročiach práce Russella Doolittla a iných významne osvetlili pochody pri vývoji krvnej zrážanlivosti. Dá sa dokázať, že mechanizmus zrážania nie je jednostupňový jav, pri ktorom sú od začiatku k dispozícii všetky faktory a uplatňujú sa. V kaskáde udalostí vstupuje do hry najprv fibrinogén, vyvolávajúci zrazenie krvi a potom zaúčinkuje plazminogén, ktorý rozpúšťa zrazeniny. Doolittle o tom píše:

"V priebehu poslednej dekády sa u pokusných zvierat podarilo „vyradiť“ z činnosti určité gény. Tieto „ochudobnené“ myši sú dnes bežným (čo aj drahým) nástrojom vo výzbroji tých výskumníkov, ktorí chcú vyliečiť choroby sveta. Nedávno sa podarilo vyradiť u myší gén pre plazminogén; ako sa dalo očakávať, tieto myši trpeli na trombotické komplikácie, lebo ich krvné zrazeniny sa nerozpúšťali. Onedlho však tí istí bádatelia v inej línii myší vyradili z činnosti gén pre fibrinogén; aj tieto myši, ako sa dalo očakávať, choreli, ale tu bol problém s krvácavosťou; krv sa nezrážala. Čo myslíte, že sa stalo, keď sa tieto dve línie myší skrížili? Rodili sa myši, ktorým chýbali obidva gény - ale z praktického hľadiska boli úplne normálne. V rozpore s tým, čo sa tvrdí o nezjednodušiteľnej komplexnosti, nie je pre normálnu funkciu potrebný kompletný celok proteínov. Hudbu a harmóniu môže vytvoriť aj menší orchester." (Russell F. Doolittle, „A delicate balance“ - Krehká rovnováha, Boston Review 22, 1997, č. 1, s. 28-29).

Predpokladajme však, že prijmete Beheho záver o existencii Návrhára. Akú má presne úlohu? Behe si dáva veľký pozor, aby ho neidentifikoval s kresťanským Bohom. No predpokladajme že existuje a že vytvára tie nezjednodušiteľne zložité organizmy. Kto je však potom zodpovedný, ak sa veci vyvíjajú zle? Čo povieme pri zlovestných mutáciách zapríčiňujúcich také otrasné veci, ako je Tay-Sachsova choroba alebo anémia s kosáčikovými bunkami? Behe sa vyhovára, že toto je (filozofický) problém zla, čo je pravda. Ale dať problému meno neznamená ešte, že je vyriešený.

Darvinizmus ako náboženstvo


Nový kreacionizmus nie je o nič účinnejší ako ktorákoľvek z jeho starších verzií. Pochybujem však, že moje protiargumenty na kritikov darvinizmu nejako veľmi zapôsobia, a to nielen preto, že sú slepí alebo zaujatí. Ide tu o viac, ako sa kedy priznávalo. Skutočný problém s darvinizmom pre nových kreacionistov nespočíva v jeho štatúte ako vedy. Hlavné výhrady smerujú proti darvinizmu ako náboženstvu.

Pre nových kreacionistov je darvinizmus vlk v ovčej koži. Sekulárne náboženstvo je rúškom empirickej vedy. Darvinizmus sa zakladá na filozofii - na filozofii „naturalizmu“. Johnson to formuluje takto:

„Darvinistická evolúcia je vymyslená historka o tom, kto sme a kde sme sa nabrali, čo sa tiež dá nazvať mýtom o stvorení. Potom je však aj samozrejmým východiskom pre úvahy o tom, ako máme žiť a čo majú byť naše hodnoty.“ (Darwin pred súdom, s.118-126). Stade je už len krok k nazeraniu na sex a drogy a k pohŕdaniu kapitalizmom.

Ak je nejaký vzťah medzi faktami a ich hodnotením, medzi darvinizmom a spoločenským systémom hodnôt, nijako nie je samozrejmé, že by darvinizmus znamenal libertariánsku voľnosť, sexuálnu uvoľnenosť a osobnú autonómiu. V minulosti mali mnohí darvinisti také pravičiarske politické, morálne a náboženské presvedčenia, že popri nich Johnson a jeho žiaci vyzerajú ako zbehovia zo šesťdesiatych rokov. Sir Ronald Fischer bol napríklad bezpochyby najväčší teoretický biológ v histórii evolucionistického myslenia; bol kresťan, príslušník anglikánskej cirkvi, konzervatívec, člen vládnucej vrstvy národa, dokonca človek, ktorého sociálne názory boli kdesi napravo od Ľudovíta XIV.

Johnson rozlišuje medzi „metodologickým naturalizmom“, t.j. stanoviskom vedca, že veci treba vysvetľovať na základe večných prírodných zákonov, a medzi „metafyzickým naturalizmom“, t.j. vierou, že večná a (prírodným) zákonom podliehajúca hmota je všetko, čo vôbec existuje. Nanešťastie, tvrdí Johnson, scientisti štartujú v hlbinách metodologického naturalizmu a končia na výšinách metafyzického naturalizmu. A to znamená ateizmus, ktorý vedie priamo k úplnej morálnej voľnosti.

Existujú však ľudia, ktorí sú plne oddaní metodologickému naturalizmu a veria, že evolúcia vskutku prebiehala, no napriek tomu sú teistami v tom najplnšom zmysle slova. Takou osobou je napríklad aj terajší pápež, hoci je náhodou nenáležite húževnatý pri veciach ako sex. Pápež Ján Pavol II. nedávno jednoznačne vystúpil v prospech evolúcie a predsa ponecháva Bohu jeho tradičnú plnú moc konania.

Diskusiu s Johnsonom môže evolucionista napokon uzavrieť konštatovaním, že Johnsonove morálne obavy nie sú väčšmi oprávnené ako jeho obavy o teizmus. Ani keby darvinizmus naozaj viedol k ateizmu, niet logických dôvodov myslieť si, že ateista upadne do morálneho nihilizmu. V minulom storočí existovali ľudia ako Thomas Henry Huxley; označovali sa za agnostikov, hoci iste boli v zmysle Johnsonovej predstavy Boha ateistami. A predsa boli úplne bežne morálni - nudne a posadnuto morálni. Huxley stretával a obdivoval George Eliotovú; ale pretože otvorene žila s mužom, s ktorým nebola zosobášená, nikdy ju nepozval do svojho domu, kde by sa bola stretla s jeho ženou a deťmi.

Noví kreacionisti majú pravdu, keď evolucionistické ideály považujú za hrozbu, ale ťažko budú mať pravdu, ak vyčítajú evolucionistom všetky morálne neduhy modernej spoločnosti. Myslím si, že ako väčšina z nás, aj evolucionisti jednak reflektujú svoje postavenie v spoločnosti, jednak ho vytvárajú.

Nový kreacionizmus je šikovnejší produkt, ako bol starý kreacionizmus. Keď skúmame obavy jeho predstaviteľov, vedie nás to k ďalším plodným úvahám o darvinizme, o jeho podstate a o jeho hraniciach. Nakoniec prichádzame k záveru, že niet ničoho, čo by otriaslo Darwinovým dielom. Preto je načase, aby sme brali Darwina seriózne, ako to navrhuje moja kniha Taking Darwin Seriously (Berúc Darwina vážne).

Prameň: Michael Ruse, "Answering the Atheists" (Odpovede kreacionistom), Free Inquiry, 18, 2,  s. 28-32, 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Spájať svet, alebo ho rozdeľovať?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Hermann Bondi

Ktorý postoj je naozaj univerzálny a ktorý je farský?

Veľa sa nahovorilo o údajných konfliktoch medzi výsledkami vedeckého výskumu a náboženských tvrdení. Cítim pramalú potrebu pridávať niečo k rozsiahlej literatúre o tejto veci, lebo sme zakúsili takú flexibilitu (nemal by som povedať šmykľavosť?) na strane ctihodných obrancov ortodoxného náboženstva, že konflikt sa už nedá ani definovať. Ak, ako vyhlasujú autoritatívni náboženskí predstavitelia, teória veľkého tresku v súvislosti s vznikom univerza pred viac ako 10 miliardami rokov „potvrdzuje“ biblické rozprávanie o stvorení sveta pred niekoľkými tisícmi rokov, potom je ďalšia debata jalová. Radšej sa preto zameriam na kontrast medzi metódou a postojom vedy a náboženstva.

Najmarkantnejším znakom vedy je jej univerzálnosť. Veda je predovšetkým sociálna záležitosť. Dielo vedca nemá zmysel, ak mu neporozumie a neprevezme ho druhý vedec, či už ho preveruje, kritizuje, rozbíja alebo rozvíja. Pozoruhodné je, že pri tomto všeobecnom záujme nehrajú nijakú rolu národnostné, rasové, náboženské ani ideologické bariéry. Všetci akceptujú mieru empirického testu. Ak sa nejaký pokus vyvíja v rozpore s určitými predpokladmi nejakej teórie, vyvoláva to u niektorých vedcov radosť, iných to mrzí. Nespokojenci podrobia všetky podrobnosti pokusu starostlivému prevereniu. A keď sa nájde odpoveď na všetky otázky, potom všetci prijmú za platné aj vyvrátenie teórie a opäť to bude u jedných s nadšením, u druhých so zármutkom. Pád však často nemusí byť totálny, lebo teória, čo aj klamná, stimulovala k novým a užitočným nasmerovaniam záujmov.

Rozdiely v postojoch a výhľadoch sú vo vede bežné. Nesúhlas, diskusia, až hádka sú živou miazgou vedy a žriedlom postupujúceho chápania. Tieto rozdiely v názoroch však len zriedkakedy súvisia s národnosťou, rasou atď. Oveľa častejšie sú podmienené druhom vedeckého prístupu a jeho pozadím: teoretik sa začas môže líšiť od experimentátora. Tí, čo používajú jednu metódu na riešenie problému, majú asi inú predstavu ako tí, čo používajú druhú. Pokrok technológie rozhoduje o výsledku dávno predtým, ako sa spor vyrieši.

Z času na čas sa do vedy zatúla ideológia, ako napr. pri Hitlerovej „árijskej fyzike“ alebo pri sovietskom nemendelovskom pôdohospodárstve. Skončilo sa to žalostným neúspechom.

„Najmäkšou“ časťou vedy je voľba predmetu výskumu. Tu hrá významnú rolu móda: ak sa už raz nejaký nákladný prístroj zostavil, bude sa používať, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa vedecké oprávnenie jeho konštrukcie v priebehu realizácie potvrdilo alebo oslabilo. Ak sa založil nejaký ústav alebo zostavila nejaká výskumná skupina na riešenie osobitného, pôvodne asi veľmi originálneho projektu, pretrvá pravdepodobne jeho existencia aktuálnosť zadaného výskumu.

Rozdiel oproti náboženstvu


Som teda ďaleko od tvrdenia, že by bola veda zakaždým dokonalá; o jej univerzálnosti sa však nedá pochybovať. Práve v tomto ohľade je rozdiel oproti náboženstvu totálny. Žiadny pozorovateľ diania na svetovej scéne nemôže poprieť, po prvé že mnohí (ale nijako nie všetci) ľudia na svete veria, resp. majú nejakú vieru a po druhé, že sa hlásia k početným rozličným, neraz si navzájom protirečiacim náboženstvám. Mnohé z týchto náboženstiev sa zakladajú na údajnom „zjavení“.

Zjavenie je predpokladaná forma poznania, ktoré sa veriacemu javí byť odlišným a dokonalejším ako všetky iné formy poznania („pravda evanjelií“, „korán je slovo božie“ atď.). Všetky veľké dogmatické náboženstvá sa vyznačujú absolútnou vierou v zjavenie, ktorému sa pripisuje univerzálna platnosť. Viera v nejakého boha, ktorého však zjavenie nedefinuje, je natoľko neurčitý predmet na diskusiu, že pre tento článok nie je relevantná. Ak viera v takého boha je pre niekoho útechou, nebudem mu to vyhovárať. Ak totiž veriaci považujú svoju vieru za čisto osobnú záležitosť, niet o čom hovoriť. No mnohí veriaci (a vedenia väčšiny inštitucionálnych cirkví) považujú svoju vieru založenú na zjavení za „Pravdu“, ktorá platí pre každého, všade a vždy. A žijú vraj „v omyle“ tí, čo sa nestotožňujú s ich zvláštnou vierou.

Monštruózna arogancia tohto názoru sa dá ťažko stráviť. Veľká rozmanitosť a početnosť náboženských presvedčení, ako aj ich vzájomné protirečenia predsa dokazujú, že najviac jedno z nich môže mať pravdu a ostatné sa mýlia. Z toho však logicky vyplýva, že ľudská myseľ má sklon veriť, a to úprimne a často s oduševnením, aj to, čo nie je pravda. Uveriť, že len ja sám a moji spoluveriaci sme výnimkou z tohto všeobecného pravidla by bol nesmierny egocentrizmus. Presadzovať pre vlastnú vieru charakter univerzálnej pravdy znamená zaujať povýšenecký postoj, ktorý by bol v inom ohľade nechutný. V súčasnom svete sú prívrženci každého náboženstva len menšinou. Tvrdiť, že jedno z nich má celosvetovú platnosť a celosvetové poslanie, sa rovná vyhodeniu ostatných na smetisko. No z akýchsi čudesných príčin sa náboženské vyhlasovania údajnej nadradenosti neodsudzujú s rovnakou rozhorčenou nevôľou ako prejavy národnej alebo rasovej nadradenosti.

Neodôvodnené dobrodenia náboženstva


V niektorých skupinách ľudí panuje presvedčenie, že náboženstvo, nech už je také či onaké, je predsa len „dobrou vecou“ a ako také si zaslúži podporu, dokonca aj štátnu. Čudujem sa tomu. Zdá sa mi, že existuje niekoľko argumentov, na ktorých sa toto presvedčenie zakladá, a všetky sú diskutabilné. Na prvom mieste sa často uvádza predpoklad, že nábožensky cítiaci ľudia sú mravnejší a vedú lepší a slušnejší život ako tí druhí. (No nezabúdajme, že väčšina inštrukcií, ktoré dáva viera svojim stúpencom, je identická s našou sekulárnou etikou.)  Je len málo konkrétnych faktov, ak vôbec sú, čo by podporili túto mienku. Jedna z mála relevantných možností preverenia tohto názoru sú informácie o náboženskom presvedčení odsúdených väzňov. V Británii to dáva pestrý obraz šachovnice, na ktorej sú vo väzeniach ateisti a niektoré náboženstvá len málo zastúpené, ale rímskokatolíci v značnej prevahe. No v našej krajine sa dá povedať, že formálna viera je menej bežná u katolíkov ako v iných náboženstvách; preto sa dá brať toto náboženské presvedčenie za bernú mincu. Bude teda rozumné urobiť záver, že štatistiky o náboženskom presvedčení väzňov nepodporujú predpoklad, že by viera chránila pred delikvenciou. Mám podozrenie, že ani iné druhy dôkazov by uvedený predpoklad nepodporili lepšie.

Iný argument v prospech náboženstva hovorí, že cirkvi pôsobia ako sociálna malta, že združujú, vytvárajúc akési kluby. Myslím, že je na tom niečo pravdy. Oplatí sa preveriť, či sú „samotári“, predstavujúci rušivý a niekedy aj nebezpečný jav v sociálnom tkanive komunity, zriedkavejší medzi nábožnými ľuďmi (alebo príslušníkmi nejakej cirkvi) než medzi inými. Alebo či takémuto farníkovi, ak sa presťahuje na nové pôsobisko, noví spoluveriaci pripravia priateľské privítanie.

Možné výhody tohto druhu bývajú vykupované za drahú cenu: sociálna malta má tendenciu oddeliť stúpencov jednej viery od všetkých ostatných. V spoločnosti, ktorá je inakšie jednotná, to veľmi nezaváži, ale sú prípady, kde je náboženský separatizmus strašným nebezpečenstvom. V najkrajnejšom prípade vidno, že niektoré kulty robia všetko možné, aby svojich prívržencov izolovali od ostatného sveta. Takéto kulty väčšina ľudí jednoznačne odsudzuje, ale prichodí im ťažko, ak nie nemožné, viesť paralelu medzi nimi a bežným náboženstvom, ktoré posudzujú s porozumením. Veď ako sa vážne postaviť proti takým kultom, ak niekto podporuje cirkevné školy? Koniec koncov je skutočný cieľ takýchto škôl zakotviť žiaka v prístave určitej náboženskej komunity, čo má za následok obmedziť jeho styky s vonkajškom.

Tretí (ale slabý) argument v prospech pozitívneho postoja voči náboženstvu je, že v opačnom prípade by malé cirkvi veľmi trpeli následkami paranoje, ktorá posilňuje separatizmus a nepriateľstvo voči okoliu. Verejné uznanie a možno aj finančná podpora môžu vraj takéto skupiny vyviesť z defenzívy a uzavretia. Na základe námietok proti škodlivosti separatistických kultov tento argument padá.

Ukázalo sa, že verejné nepriateľstvo voči náboženstvám je neúčinné a vyvoláva fanatizmus. Ale postoje verejnosti, ktoré odmietajú účasť štátu na živote cirkví, resp. nijako nepodporujú povyšovanie viery nad nevieru, môžu byť účinné a zapôsobiť. Náboženský separatizmus je nepriateľom civilizovanej spoločnosti a treba ho rázne a jednoznačne odmietnuť. Takýto postoj sa často nazýva sekularizmom, najmä v Indii.

Zásadný rozdiel medzi vedou a náboženstvom je ten, že veda spája svety a umožňuje ľuďom s rozličným svetonázorom spolupracovať. Naproti tomu náboženstvo svojím prehlasovaním, že následkom „zjavenia“ pozná „Pravdu“, je svojou povahou rozvratné a tvorcom separatizmu a nepriateľstva.

Sir Hermann Bondi, kozmológ, Master of Churchill College na Univerzite v Cambridg, je členom Medzinárodnej akadémie humanizmu aj britskej Kráľovskej spoločnosti;

Prameň: Hermann Bondi, „Uniting the world - or dividing it: which outlook is truly universal, which parochial in the extreme?" (Spájať svet, alebo ho rozdeľovať? Ktorý pohľad je vskutku univerzálny a ktorý je farský?), Free Inquiry 18, č. 2, 1998.  

Preložil Rastislav Škoda

Noc, keď som uvidela svetlo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Gina Allenová

Po prvý raz som uvidela svetlo jednej noci, keď som mala šestnásť rokov. Bolo to najprv len veľmi malé svetielko - lúč baterky, ktorý mi umožňoval čítať pod perinou, keď si dospelí mysleli, že spím. Tú noc som čítala Malú modrú knižku, ktorú mi dal chlapec, s ktorým som chodila. Volala sa Potreba ateizmu (The Necessity of Atheism) a napísal ju Percy Bysshe Shelley.

Mám vo zvyku hovoriť, že do otvorenia tejto knižky som bola veľmi pobožným dievčaťom; myslím si však, že som vtedy už začínala vyrastať zo svojho náboženstva. Iste tu hralo úlohu aj to, že môj priateľ, voľnomyšlienkar, mi požičiaval knihy ako táto a chcel, aby som vlastnými slovami bránila svoje náboženské presvedčenie; mala som s tým veľké ťažkosti a mrzelo to aj jeho aj mňa.

A tak som bola pripravená na Shelleyho a jeho ateizmus, aj keď som o tom nevedela. Takže ako som čítala, svetlo sa rozjasňovalo. Nie to z baterky, ktoré mi umožňovalo čítať, ale svetlo v mojom mozgu, ako absorboval, čo som čítala. Shelleyho logika v onej pamätihodnej noci na márne kúsky rozbila všetky nedeľné hodiny náboženstva, čítania biblie aj kázne, ktoré som zakúsila v predošlých rokoch.

Moja prvá reakcia bol hnev, a to až taká zlosť, že som hneď ráno pri raňajkách riskovala a oslovila otca: „ Nie je možné, že by si veril všetky tie povedačky o bohu. Si predsa rozumný a vzdelaný človek! Boh je práve taký podfuk ako Mikuláš, ale ani zďaleka nie taký veselý. Len deti veria na Mikuláša.“

Jeho odpoveď ma len rozčúlila. Tento pilier miestnej náboženskej obce, funkcionár presbyteriánskej cirkvi, ktorý chodil pravidelne každú nedeľu do kostola a svoju cirkev finančne výdatne podporoval, odpovedal mi celkom pokojne, že teda áno, že on veľa z toho, čo cirkev učí, neverí. Ale vraj verí, že bez cirkvi by vo svete nebolo morálky. Deti sa vraj učia v kostole, čo je dobré a čo zlé, a dospelí žijú spravodlivejšie, ak veria v Boha, nebo a peklo.

Od tých čias som často pozorovala, že takýto postoj nie je nič zvláštneho u mnohých ľudí, ktorí sa vidia byť nábožní. Oveľa menej ich zaujíma ich vlastný duchovný život ako správanie sa ich okolia. Považujú sa za niečo viac, pripisujú si schopnosť pochopiť náboženstvo ako mytológiu a predsa dokázať žiť morálne. Obyčajným ľuďom túto schopnosť upierajú a preto sa spoliehajú na náboženstvo, že udrží masy ľudí pod kontrolou. Niet pochybností, že v minulosti mnohí „vyšší“ muži využívali náboženstvo, aby ovládli svojich otrokov a podrobili si aj ženu.

Pri mojom prvom bezhlavom úteku od náboženstva aj ja som si myslela, že len ono ma robí „dobrou“. Môj život sa zmení: budem môcť hrešiť. Bola som tínejdžer a do úvahy prichádzali tri veľké hriechy: fajčenie, pitie a predmanželský sex.

Povedala som svojmu priateľovi, že som uvidela svetlo. Bol s tým veľmi spokojný. Povedal mi, že ma vždy považoval za príliš inteligentnú, než aby som navždy ostala veriacou. Ja som mu potom povedala, že teraz budeme môcť hrešiť spolu. Budeme môcť piť, fajčiť a milovať sa. Pozrel sa na mňa, ako keby som bláznila. Vraj to môžem robiť, ak chcem, poznamenal, ale on musí trénovať. Ako kapitán futbalového klubu na vyššej strednej, ako hviezda basketbalového mužstva a ako boxer triedy zlatých rukavíc musel stále trénovať.

Nebol „dobrý“ preto, že veril v boha, ale preto, že chcel byť vynikajúcim športovcom. Začalo mi svitať, že ani ja som nebola „dobrá“ preto, že som verila v boha, ale pretože som mala rada svoju rodinu a svojich priateľov, rada som študovala a tešila sa zo svojej hudby a zo všetkých síl som sa pripravovala na využitie všetkých životných možností.

Nikdy som neoľutovala, že som vtedy v noci uvidela svetlo. Navždy ostanem povďačná tomu mladému športovcovi, že mi dal tú Malú modrú knižku (aj vydavateľom týchto Malých modrých knižiek som povďačná). Prestala som sa osobne hnevať na kresťanské náboženstvo, že ma šudilo ako dieťa, ale protestujem proti náboženstvu, keď ubližuje ľuďom, brzdí ich rozvoj a praktizuje sexizmus a rasizmus.

Keď som občas na návšteve u svojich príbuzných, idem s nimi do kostola. Chvejem sa pri apoštolskom vyznaní viery. Aké je úzke a ako človeka obmedzuje! Aj pri speve hymien ma striasa. Som pacifistkou, a preto pieseň „Dopredu, bojovníci Krista!“ ma odpudzuje. A „Tá nekonečná milosť“, kde sa na Boha vznáša prosba, „aby zachránil úbožiaka, ako som ja“, predsa dokazuje, ako ničivo môže pôsobiť náboženstvo na sebaúctu. Šíri pocit viny namiesto pocitu radosti. Popiera ľudskú prirodzenosť a upiera kritickým mysliam možnosť vedeckého poznania.

A tak okrem raz do roka v strede svojej rodiny a v presbyteriánskom kostole nevraciam sa k náboženstvu a nechýba mi to. Od tých čias, ako som raz v noci uvidela svetlo, sú mojimi druhmi ľudia, ktorí majú rovnaké záujmy a ciele ako ja, ktorí sa usilujú zmeniť tento svet k lepšiemu a nedúfajú vo spásu v nebi. Sú mravní preto, lebo majú radi túto zem a všetkých, s ktorými sa o ňu delia. Dúfam, že môžu to isté povedať o mne.

Gina Allenová je autorkou viacerých kníh a článkov pre dospelých a dospievajúcich, medzi ktoré patrí bestseller Intimacy (Intímnosť), napísaný so spoluautorom Clementom Martinom.

Prameň: Gina Allenová, "The Night I Saw The Light" vo zborníku Matt Cherry (vyd.): Imagine, there is no heaven (Predstav si, nebo neexistuje), Amherst: Prometheus, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Čím prispelo náboženstvo k vývoju civilizácie?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Bertrand Russell

V názore na náboženstvo sa zhodujem s Lukréciom (99-55 pred n.l.). Vidím v ňom nemoc, ktorá sa zrodila zo strachu a bola zdrojom nevýslovných bied pre ľudské pokolenie. Nemôžem, pravdaže, poprieť, že v istých ohľadoch prispelo k vývoju civilizácie. Za dávnych čias sa podieľalo na vzniku kalendára a náboženské dôvody viedli egyptských kňazov k tomu, aby zaznačovali zatmenia Slnka a Mesiaca s takou starostlivosťou, že sa časom naučili ich predvídať (a s divadelnou pompou predpovedať). Som ochotný uznať obidve tieto zásluhy - o nijakých iných mi však nie je nič známe.

Dnes sa výraz „náboženstvo“ používa vo veľmi voľnom zmysle slova. Niektorí ľudia ním pod vplyvom krajného protestantizmu označujú každé ozajstné presvedčenie, či sa už týka mravných otázok alebo povahy vesmíru. Také používanie tohto výrazu je historicky úplne neopodstatnené. Náboženstvo je predovšetkým spoločenský jav. Možno vďačia cirkvi za svoj vznik učiteľom so silným vyhraneným presvedčením. Len málokedy však mali títo učitelia na cirkvi, ktoré založili, nejaký podstatnejší vplyv. Naopak, cirkvi vždy nesmierne ovplyvňovali spoločenské formácie, v ktorých dochádzalo k ich rozkvetu. Vezmime si prípad, o ktorý majú príslušníci západnej civilizácie najväčší záujem: učenie Kristovo, ako sa javí v evanjeliách, nikdy nemalo veľa spoločného s kresťanskou etikou. Zo spoločenského a historického hľadiska nie je na kresťanstve najdôležitejší Kristus, ale cirkev. Ak máme posudzovať kresťanstvo ako spoločenského činiteľa, nesmieme sa nazdávať, že na to nájdeme podklady v Novom zákone. Kristus učil, aby ste rozdali svoj majetok chudobným, aby ste sa nesvárili, aby ste nechodili do kostola a aby ste netrestali cudzoložstvo. Ani katolíci ani protestanti nikdy neprejavili nejakú silnú túžbu nasledovať jeho učenie v ktoromkoľvek z týchto bodov. Pravda, niektorí františkáni sa pokúsili hlásať učenie o apoštolskej chudobe, pápež ich však odsúdil a ich učenie vyhlásil za kacírske. (Bulou Cum inter nonnullos, ktorú vydal pápež Ján XXII. r.1323. Pozoruhodná je argumentácia: Na základe citátu “Schovaj (svoj) meč do pošvy!” (Jn 18,11) sa dokazuje, že ak Kristus, bezpochyby pravdovravný, uvádza v tejto vete aspoň jedného apoštola, ktorý niečo vlastnil (konkrétne to bol meč), je učenie františkánov o apoštolskej chudobe nevyhnutne v rozpore so slovami Kristovými a teda kacírske. Bula vyvolala taký odpor, že pápež cítil potrebu vydať ďalšiu bulu Quia quorundam, v ktorej svoje stanovisko znovu potvrdil a rozviedol. Dôsledkom bolo rozštiepenie františkánskeho rádu; časť, ktorá ostala verná učeniu sv. Františka z Assisi, bola prenasledovaná inkvizíciou a mnohých jej príslušníkov upálili ako kacírov. (Poznámka prekladateľa Františka Kejdanu v českom vydaní z r.1961).

Alebo sa zamyslime nad takým citátom ako “Nesúďte, aby ste neboli súdení” (Mt 7,1) a položme si otázku, aký asi vplyv mali tieto slová na inkvizíciu a majú na Ku-Klux-Klan.

Čo platí o kresťanstve, platí rovnakou mierou aj o budhizme. Budha bol človek láskavý a osvietený; ešte na smrteľnej posteli sa vysmial svojim žiakom, ktorí vyslovili mienku, že je nesmrteľný. Ale budhistické kňazstvo - tak ako existuje napr. v Tibete - bolo vždy ohromne tmárske, ukrutné a tyranské.

Na tomto zásadnom rozdiele medzi cirkvou a jej zakladateľom nie je nič náhodného. Ak predpokladáme, že sa vo výrokoch určitého človeka skrýva absolútna pravda, ihneď sa vynorí skupina expertov povolaných vykladať jeho slová, a keďže sa v ich rukách nachádza kľúč k pravde, celkom iste sa títo experti vždy dostanú k moci. A moc hneď začnú zneužívať vo svoj vlastný prospech - ako ostatne každá iná privilegovaná kasta. V jednom ohľade však budú ešte horší ako všetky iné kasty, lebo ich poslaním je podávať výklad nemennej pravdy, raz navždy zjavenej v konečnej dokonalosti. Tým sa stanú nevyhnutne protivníkmi každého intelektuálneho aj mravného pokroku. Kedysi cirkev ostro vystupovala proti Galileovi (1564-1642) a Darwinovi (1809-1882); dnes sa stavia proti Freudovi (1880-1929). Za čias najväčšieho rozmachu svojej moci išla vo svojom odpore proti intelektuálnemu životu ešte oveľa ďalej. Pápež Gregor Veľký (504-604, pápežom bol od r. 590 do r. 604) napísal jednému biskupovi list, začínajúci sa slovami: “Dostala sa k nám správa, o ktorej nemožno hovoriť bez zahanbenia, že totiž niektorým svojim žiakom vysvetľuješ gramatiku” a biskup bol pontifikálnou mocou donútený upustiť od tohto bohapustého diela; klasická latinčina sa nespamätala až do renesancie.

Náboženstvo však nepôsobí zhubne len z rozumového hľadiska; taký účinok má aj z hľadiska mravného. Mám tým na mysli, že hlása mravné zákony, ktoré nevedú k ľudskému šťastiu. Keď sa pred niekoľkými rokmi konal v Nemecku plebiscit, či má byť zosadeným kráľovským rodinám dovolené, aby ďalej užívali svoje súkromné vlastníctvo, vyhlásili cirkvi v Nemecku celkom oficiálne, že by bolo v rozpore s kresťanským učením, keby mali byť títo ľudia pripravení o majetok. Ako je všeobecne známe, cirkvi sa stavali aj proti zákazu otroctva, kým si to len mohli dovoliť a v súčasnosti - až na niekoľko málo výnimiek, ktoré vedia propagačne dobre využiť -, vystupujú proti každému hnutiu, ktorého cieľom je sociálna spravodlivosť. Socializmus pápež oficiálne odsúdil.

Kresťanstvo a sexuálna otázka


Najhoršou črtou kresťanského náboženstva je však jeho postoj k sexuálnej otázke - tento postoj je taký morbídny a neprirodzený, že ho možno pochopiť len vtedy, keď sa nad ním zamyslíme v súvislosti s celkovou prehnitosťou civilizovaného sveta v čase vzniku kresťanstva, t.j. v období rozpadu rímskej ríše. Občas počúvame hovoriť, že kresťanstvo prinieslo zlepšenie spoločensko-právneho postavenia ženy. Sotva sa možno dopustiť nehoráznejšieho prekrucovania dejín. V spoločnosti, kde sa pokladá za najdôležitejšie, aby práve ženy v ničom nepredstúpili neúprosný mravný zákonník, nemôžu sa tešiť ani len ako-tak znesiteľnému postaveniu. Mnísi vždy videli v žene len pokušiteľku; hľadeli na ňu len ako na tvora prebúdzajúceho nečisté vášne. Cirkev odjakživa učila a dodnes učí, že tým najželateľnejším stavom je panenstvo a že iba tým ľuďom možno povoľovať manželstvo, ktorí nevládzu žiť panensky. Priam neľudsky sa k tomu vyjadruje sv. Pavol: “Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja (t.j. neženatý). Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo lepšie je vstúpiť do manželstva, ako horieť.” (1 Kor 7,8).

Tým, že manželstvo vyhlásila za nerozlučiteľné a zakázala každú znalosť ars amandi (umenie milovať), učinila cirkev všetko, čo bolo v jej silách, aby bolo isté, že aj tá jediná forma sexuálneho života, ktorú povolila, bude prinášať veľmi málo blaha a nesmierne veľa bolesti. Odpor proti kontrole počatia má v skutočnosti rovnaké pohnútky: ak žena porodí každý rok jedno dieťa, až nakoniec zomdlená a vyčerpaná podľahne, dá sa sotva predpokladať, že jej bude manželský zväzok poskytovať nadmieru potešenia; preto treba kontrolu počatia zakazovať.

Neobyčajne veľké škody napáchala koncepcia hriechu, t.j. predstava úzko spojená s kresťanskou etikou. Dáva totiž ľuďom možnosť vybíjať si svoj sadizmus a ešte ho pritom považovať za celkom oprávnený, dokonca vznešený. Vezmite si napr. otázku ochrany pred syfilisom. Vie sa, že pri dodržaní určitých preventívnych opatrení možno znížiť nebezpečenstvo nákazy touto chorobou natoľko, že sa stáva prakticky zanedbateľným. Kresťania sa však bránia proti rozširovaniu znalostí o možnostiach prevencie, lebo považujú za spravodlivé, aby hriešnici dostali zaslúženú odplatu. Trest pokladajú za taký žiaduci, že súhlasia s tým, aby ho znášali aj ženy a deti hriešnikov! V súčasnosti žije na svete tisíce detí, trpiacich od narodenia na syfilis, detí, ktoré by sa nikdy neboli narodili, nebyť túžby kresťanov dočkať sa potrestania hriešnikov. Neviem pochopiť, ako sa môže niekto domnievať, že by učenie, ktoré vedie k tejto diabolskej krutosti, mohlo v niečom priaznivo ovplyvniť ľudskú morálku.

Nielen v oblasti vlastných prejavov sexuálneho života, ale aj čo sa týka vedomostí o sexuálnych otázkach je kresťanský postoj nebezpečný pre ľudské šťastie. Každý, kto si dal tú prácu a bez predsudkov preštudoval tento problém, dobre vie, že umele vyvolaná nevedomosť v oblasti sexu, ktorú sa nasilu snažia udržať ortodoxní kresťania, veľmi poškodzuje duševné aj telesné zdravie mladého človeka. Deti, ktoré sa potom usilujú podchytiť nejaké to poučenie z “neslušných rečí” - a tých je väčšina -, dospievajú nevyhnutne k záveru, že sex sám osebe je niečo neslušné a smiešne. Myslím, že za žiadnych okolností sa nedá obhájiť názor, že by poznanie mohlo byť niekedy aj nežiaduce. Nikdy by som sa nepostavil do cesty človeku túžiacemu získať poznanie akéhokoľvek druhu - bez ohľadu na jeho vek. A v špecifickom prípade poučenia o sexuálnych otázkach sú dôvody pre získanie spoľahlivých poznatkov ešte oveľa pádnejšie ako v prípade iných znalostí. Človek skôr koná nerozumne, ak o veci nič nevie, než ak sa mu dostane ponaučenia, a je priamo smiešne vyvolávať v mladých ľuďoch pocit, že hrešia už tým, že v takej dôležitej záležitosti prejavujú prirodzenú zvedavosť.

Každý chlapec sa zaujíma o vlaky. Povedzme, že by sme niektorému povedali, že na jeho záujme o vlaky je niečo zlého; povedzme, že by sme mu zakaždým zaviazali oči, keď by bol vo vlaku alebo na stanici; povedzme, že by sme nikdy nepripustili, aby v jeho prítomnosti padlo slovo “vlak” a že by sme zachovávali nepreniknuteľné tajomstvo o spôsobe a prostriedku, ktorým sa prepravuje z miesta na miesto. Istotne by nebolo výsledkom, že by sa prestal zaujímať o vlaky; naopak, zaujímal by sa o ne čoraz väčšmi; keďže by sme však tento záujem odsudzovali ako neslušný, mal by pri tom chorobný pocit, že hreší. Aj chlapca bystrého ducha by sme takto dokázali premeniť na neurastenika.

Presne toto robíme v sexuálnej otázke; pretože je však sexuálna problematika oveľa zaujímavejšia ako vlaky, sú následky ešte o to horšie. V kresťanskej spoločnosti je skoro každý dospelý človek viac alebo menej nervovo chorý - to sú priame následky prísneho tabu, ktoré mu za mladi bránilo dopátrať sa poučenia v sexuálnych otázkach. Umele naočkovaný pocit previnenia sa v ďalšom živote stáva jednou z príčin ukrutnosti, ostýchavosti a hlúposti. Nemáme ani najmenšiu rozumovú príčinu akéhokoľvek druhu, aby sme udržovali dieťa v nevedomosti o niečom, čo sa chce dozvedieť - či už ide o otázky sexuálne alebo o záležitosti inej povahy. Nikdy nám nevyrastie duševne zdravé obyvateľstvo, ak sa s touto skutočnosťou nebude počítať už od najútlejšieho detstva - a to je úplne vylúčené, ak cirkvám ostane aj naďalej možnosť ovládať školskú politiku.

Aj ak ponecháme bokom tieto pomerne do podrobností rozvedené námietky, je zrejmé, že prijať základné princípy kresťanského učenia vyžaduje poriadnu dávku mravnej zvrátenosti. Tvrdí sa nám, že svet stvoril boh, ktorý je práve taký dobrý ako všemohúci. Boh teda vedel o všetkých bolestiach a biedach sveta ešte pred tým, ako ho stvoril; je teda za ne zodpovedný. Dokazovať, že bolesť na svete zapríčinil hriech, je holá zbytočnosť. Predovšetkým to nie je pravda; hriech nemôže za to, že sa rieky vylievajú zo svojich brehov a že sopky vybuchujú - a ľudia pritom trpia a mrú. Ale aj keby to tak bolo, nič to na veci nemení. Keby som mal na svet priviesť dieťa a vedel by som vopred, že z neho vyrastie vraždiaci maniak, bol by som za jeho zločiny zodpovedný. Ak boh vopred vedel o hriechoch, ktorých sa človek dopustí, a predsa sa rozhodol stvoriť ho, prevzal tým na seba plnú zodpovednosť za všetky následky jeho hriechov.

Kresťania zvyčajne argumentujú tvrdením, že utrpenie na svete očisťuje od hriechov a že je tak vlastne dobrom. Takáto argumentácia je pochopiteľne len sofistickým ospravedlňovaním podvedomého sadizmu a jej presvedčivosť je úbohá. Pozval by som ktoréhokoľvek kresťana, aby sa išiel so mnou pozrieť na detské oddelenie nejakej nemocnice - aby na vlastné oči videl, aké utrpenia tam deti podstupujú; nech sa mi potom ešte pokúsi tvrdiť, že si to tieto deti zaslúžia pre svoju mravnú skazenosť. Aby človek dokázal povedať niečo takého, musí v sebe najprv zabiť poslednú stopu citu a zľutovania. Skrátka, musí sa stať práve tak ukrutným, ako je boh, v ktorého verí. Kto je presvedčený, že na tomto svete plnom utrpenia je všetko usporiadané s tým najlepším úmyslom, ten si nemôže zachovať neporušené mravné kritériá, pretože pre bolesť a biedu musí stále vynachádzať nové výhovorky.

Námietky proti náboženstvu


Námietky proti náboženstvu máme dvojakého druhu - rozumové a mravné. Už rozum nám hovorí, že ani jedno náboženstvo nemožno na základe nejakých dôvodov považovať za pravé. Mravná námietka znie tak, že náboženské prikázania pochádzajú z dôb, keď boli ľudia ukrutnejší, ako sú dnes, a že preto len napomáhajú udržovať pri živote neľudskosti, ktoré by ináč mravné svedomie doby už bolo prerástlo.

Preberme najprv námietky rozumové. Za našich praktických čias sa občas stretávame aj s názorom, že nezáleží ani natoľko na tom, či má nejaké náboženské tvrdenie pravdu alebo nie, podstatná je vraj len otázka, či je užitočné. Jeden problém však nemožno riešiť bez druhého. Ak prijmeme kresťanské náboženstvo, budú sa naše predstavy o dobre líšiť od predstáv, ku ktorým dospejeme, ak mu nebudeme veriť. Vplyv kresťanstva sa môže vidieť ako dobrý kresťanovi a súčasne sa môže javiť ako zlý neveriacemu. Okrem toho stanovisko, že je našou povinnosťou veriť v ten či onen predpoklad bez ohľadu na to, či v jeho prospech hovoria nejaké dôkazy, vyvoláva v nás už vopred určitú zaujatosť voči všetkým dôkazom a činí nás neprístupnými každej skutočnosti, ktorá nie je v súlade s našimi predsudkami.

Veľmi dôležitou ľudskou vlastnosťou je určitá miera vedeckej poctivosti a tú ťažko nájdeme u človeka, ktorý si predstavuje, že existujú určité veci, ktorým je povinný veriť. Nemôžeme teda skutočne rozhodovať o tom, či má náboženstvo dobrý vplyv, ak vopred nepreskúmame otázku, či má vôbec pravdu. Pre kresťanov, moslimov a židov je najzákladnejším momentom náboženskej pravdy otázka božej existencie. V časoch, keď bolo náboženstvo na vrchole svojej slávy, malo slovo “boh” presný význam. V dôsledku útokov zo strany racionalistov sa tento pojem stával stále hmlistejším a vybledal, až sa dnes ťažko pozná, čo majú ľudia na mysli, keď vyhlasujú, že veria v boha. Ako doklad si vezmime hoci definíciu Matthewa Arnolda: “Boh je moc, stojaca mimo nás, ktorej cieľom je spravodlivosť.” Všetko by sme mohli ešte viac zahmliť, ak si položíme otázku, či vôbec nachádzame vo vesmíre nejaké doklady zámeru - s výnimkou tých zámerov, ktoré majú živé bytosti na povrchu tejto planéty.

Zvyčajné odôvodňovanie nábožensky založených ľudí v tejto otázke vyzerá asi takto: “Ja a moji priatelia sme ľudia výnimočného intelektu a cnosti. Je ťažko pochopiteľné, že by sa toľko ducha a cnosti mohlo vyskytnúť len tak náhodou. Musí existovať niekto prinajmenšom tak inteligentný a cnostný, ako sme my - ten uviedol do pohybu vesmírny stroj, a to s úmyslom vytvoriť nás.” S poľutovaním musím povedať, že sa mi toto odôvodnenie nevidí tak presvedčivé, ako sa zdá byť tým, čo ho používajú. Vesmír je veľký; ak však máme veriť Eddingtonovi (1882-1944, britský astronóm, fyzik a publicista), neexistujú v ňom nikde tvorovia tak inteligentní ako my. Ak zoberieme do úvahy množstvo hmoty, z ktorej sa skladajú telá inteligentných bytostí, zistíme, že je to skoro nekonečne malé percento celkového množstva hmoty vo svete. Aj keby podľa zákona pravdepodobnosti bolo nesmierne nepravdepodobné, aby z náhodného zhluku atómov vznikol organizmus schopný rozmýšľať, aj tak je pravdepodobné, že sa vo vesmíre bude vyskytovať ten nepatrný počet takýchto organizmov, ktorý tu skutočne nachádzame. Keď potom ďalej uvažujem o vrcholnom stupni tohto úžasného procesu, naozaj sa mi nezdá, že by sme na to boli primerane úžasní. Pritom si samozrejme uvedomujem, že mnohí duchovní sú úžasnejší ako ja a že zásluhy, ktoré natoľko presahujú moje vlastné, nie som schopný doceniť. Napriek tomu aj so zreteľom na tieto výnimky sa mi neodbytne vnucuje myšlienka, že Všemohúcnosť, pôsobiaca celú večnosť, mohla už azda stvoriť aj niečo lepšieho.

A potom musíme uvážiť, že aj tento výsledok je len ranou do prázdna. Zem nezostane navždy obývateľnou; ľudské pokolenie vymrie a ak sa aj potom má kozmický proces ospravedlniť, bude sa tak musieť stať niekde inde ako na povrchu našej planéty. A ostatne, aj keby k niečomu podobnému azda skutočne došlo, musí sa aj tento proces skôr alebo neskôr skončiť. Druhý termodynamický zákon sotva pripúšťa pochybnosti, že vesmír je v stave postupného úpadku a že sa nakoniec existencia čohokoľvek, čo by stálo za zmienku, stane nemožnou všade. Nič nám pravda nebráni povedať, že až nadíde čas, boh natiahne vesmírny stroj nanovo; ak však toto naozaj tvrdíme, môžeme svoju domnienku zakladať len na viere a ani na omrvinke vedeckých dôkazov. Pokiaľ sa dá z vedeckých dôkazov usudzovať, došiel vesmír radom postupných štádií k dosť žalostnému výsledku, ktorý vidíme na tejto zemi, a stále žalostnejšími štádiami sa bude blížiť k štádiu vesmírnej smrti. Ak máme toto brať za dôkaz nejakého zámeru, dovoľte mi len poznamenať, že sa mi taký zámer nijako nepáči. Nevidím preto dôvod veriť v nejakého boha, nech by bol akého druhu a akokoľvek hmlistý a prchavý. Staré metafyzické dôkazy ponechávam stranou, lebo ich už dávno zavrhli aj sami náboženskí apologeti.

Duša a nesmrteľnosť


Na etiku kresťanských spoločností mal vždy hlboký vplyv mimoriadny význam, ktorý kresťanstvo pripisovalo duši jednotlivca. V zásade je to učenie blízke učeniu stoikov a práve tak ako stoická filozofia vzniklo v spoločnostiach, ktoré nemali nijaké politické nádeje. Silná osobnosť poctivého založenia má prirodzený sklon usilovať sa o dobro a konať ho. Ak ju však zbavíte všetkej politickej moci a beriete jej každú príležitosť ovplyvňovať beh každodenných udalostí, odkloní sa od svojej prirodzenej dráhy a urobí záver, že to najdôležitejšie je sám byť dobrý. Práve to sa stalo prvým kresťanom; vtedy vznikla koncepcia osobnej svätosti ako čohosi úplne nezávislého na dobrom a užitočnom konaní, lebo len táto svätosť bola dostupná ľuďom, ktorí boli celkom zbavení možnosti niečo urobiť.

Preto museli byť z kresťanskej etiky vylúčené spoločenské cnosti. Aj dnes ešte považujú radoví kresťania cudzoložníka za človeka skazenejšieho ako je politik, ktorý prijíma úplatky - hoci úplatkársky politik narobí tisíckrát viac škody. Stredoveká koncepcia cnosti, ako vyplýva z obrazov tej doby, predstavovala čosi rozmazaného, matného a sentimentálneho. Najcnostnejší bol človek, ktorý sa odťahoval od sveta; za svätých sa považovali len tí mužovia činu, ktorí v bojoch s Turkmi mrhali životmi i majetkami svojich poddaných, ako napr. svätý Ľudovít. Cirkev nikdy nepokladala za svätého niekoho len preto, že zreformoval financie, trestný zákon alebo súdnictvo. Takýmto prínosom, rozmnožujúcim ľudské blaho, sa nezvykol prikladať nijaký význam. Neverím, že by sa v celom kalendári našiel jediný svätý, ktorý dosiahol svätosť všeobecne užitočnou prácou. Ruka v ruke s týmto oddeľovaním spoločenskej a mravnej osobnosti postupovalo aj stále rastúce rozlišovanie medzi dušou a telom, ktoré v kresťanskej metafyzike a vo filozofických systémoch vychádzajúcich z Descarta (1596-1650) pretrvalo až do dnešných čias. Zhruba by sa dalo povedať, že telo predstavuje spoločenskú a verejnú zložku ľudskej bytosti, duša zas jej zložku súkromnú. Kresťanská etika kladie na funkciu duše taký silný dôraz, že upadá do krajného individualizmu. Domnievam sa, že čistý výsledok všetkých storočí kresťanskej éry je zrejmý: ľudia sa úplne uzavreli do seba a ich egoizmus presiahol ich prirodzenosť.

Veď pohnútkami, ktoré normálne otvárajú človeku brány jeho ja, sú sexuálne vzťahy, pomer rodičov a detí, vlastenectvo a pocit družnosti. Cirkev urobila všetko, čo bolo v jej moci, aby potupila a ponížila sexuálne vzťahy; rodinnú lásku zavrhol sám Kristus a väčšina jeho nasledovníkov; u poddanských národov rímskej ríše nenachádzalo vlastenectvo nijakú ozvenu. Jednou z vecí, ktorej sa dosiaľ nedostalo zaslúženej pozornosti, je novozákonná polemika proti rodine. Cirkev sa síce správa ku Kristovej matke so zbožnou oddanosťou, ale Kristus veru nemal tento postoj. “Žena, čo chceš odo mňa?” (Jn 2,4 - takto to znie vo väčšine biblií; vydanie SSV z r.1996 má zmierlivejší tón: “Čo mňa a teba do toho, žena?”) - takto s ňou hovorí! Kristus tiež povedal, že prišiel postaviť syna proti otcovi, dcéru proti matke a nevestu proti svokre a že ten, kto miluje otca alebo matku väčšmi než jeho, nie je ho hoden (Mt 10, 35-37). Pretrhať biologické rodinné putá kvôli viere je postoj, ktorý veľmi prispel k neznášanlivosti, prichádzajúcej na svet so šírením kresťanstva.

Kresťanský individualizmus vrcholí v učení o nesmrteľnosti ľudskej duše, ktorá sa po smrti podľa okolností bude tešiť večnému blahu, alebo bude trpieť večné muky. Okolnosti, od ktorých je závislý tento nesmierne významný rozdiel, môžu byť dosť čudné. Napr. keby ste zomreli okamžite po tom, ako vás kňaz, vyslovujúc isté slová, pokropí vodou, bolo by vaším údelom večné blaho. Keby vás však po dlhom a cnostnom živote náhodou zasiahol blesk práve vo chvíli, ako ste povedali niečo špatné, lebo sa vám pretrhla šnúrka na topánke, boli by vaším údelom večné muky. Nehovorím, že tomu verí moderný protestant; hádam tomu neverí ani moderný katolík - samozrejme, ak nebol primerane školený v teológii. Tvrdím však, že to je ortodoxné učenie, to sa učilo a tomu sa až donedávna pevne verilo. Španieli mávali vo zvyku v Mexiku a v Peru indiánske deti najprv pokrstiť a potom im rozťali hlavu; tým získavali istotu, že tie deti prídu do neba. Ortodoxný kresťan nemôže nájsť nijaký logický dôvod, aby ich čin odsúdil, hoci to dnes odsudzujú všetci. Učenie o individuálnej nesmrteľnosti vo svojej kresťanskej forme malo v mnohých ohľadoch veľmi zlý vplyv na mravnosť a metafyzické oddelenie duše od tela pôsobilo zhubne na filozofiu.

Zdroje neznášanlivosti


Neznášanlivosť, ktorá sa rozšírila po svete s príchodom kresťanstva, je jednou z jeho najnesympatickejších čŕt. Myslím, že jej príčinou je židovská viera v spravodlivosť a v jedinečnosť ich boha. Neviem síce, prečo práve Židia vyvinuli také zvláštne názory; zrejme sa u nich vytvorili v časoch dlhého zajatia ako reakcia na násilný pokus o ich asimiláciu s cudzím miestnym obyvateľstvom. Nech je to akokoľvek, je isté, že práve Židia - a najmä ich proroci - začali klásť dôraz na osobnú spravodlivosť a na myšlienku, že znášanlivosť voči ktorémukoľvek náboženstvu je hriešna. Obidve tieto myšlienky mali veľmi zlý vplyv na celé dejiny západného sveta.

Cirkev sa vždy veľa nahovorila o tom, ako rímsky štát až do nastúpenia Konštantína prenasledoval kresťanov. Toto prenasledovanie bolo umiernené, dochádzalo k nemu len z času na čas a malo vždy politický charakter. Avšak od čias Konštantína až do konca sedemnásteho storočia boli v každom čase ustavične prenasledovaní jedni kresťania druhými, a to oveľa urputnejšie, ako ich kedy prenasledovali rímski cisári. S výnimkou Židov bol pred vznikom kresťanstva takýto prenasledovateľský postoj v starovekom svete neznámy. Ak čítate napr. Herodota, nájdete tam láskavé a znášanlivé rozprávanie o zvykoch cudzích národov, ktoré navštívil. Pravda, tu a tam ho zarazila nejaká obzvlášť barbarská obyčaj, ale vcelku je jeho pomer k cudzím bohom a zvykom prívetivý. Nijako nechce dokazovať, že by ľudia, ktorí nazývajú Dia nejakým iným menom, mali byť naveky zatratení a že by bolo správne namieste ich usmrtiť, aby sa ich trest začal čo najskôr. Takéto stanovisko ostalo vyhradené kresťanom. Pripúšťam, že moderní kresťania zaujímajú postoj menej drastický, ale to nie je vďaka kresťanstvu; vďačia za to generáciám voľnomyšlienkarov, ktorí od čias renesancie neraz prinútili kresťanov hanbiť sa za mnohé z ich tradičných článkov viery. Je priam zábavné počúvať moderného kresťana, keď vám vysvetľuje, aké mierne a rozumné je vo svojej podstate kresťanstvo, ale zabúda pritom na skutočnosť, že za všetku svoju umiernenosť a súdnosť vďačí učeniu ľudí, ktorých v ich čase všetci ortodoxní kresťania prenasledovali.

Dnes už nikto neverí, že svet bol stvorený roku 4004 pred Kristom; nie je to však dávno, čo sa skepsa v tejto otázke považovala za ohavný zločin. Môj prapradedo, vychádzajúc zo skúmania hrúbky vrstiev lávy na svahoch Etny prišiel k záveru, že svet musí byť v každom prípade oveľa starší, ako predpokladali jeho pravoverní súčasníci, a svoj názor uverejnil v jednej knihe. Pre toto previnenie ho vylúčili zo správy grófstva a spoločnosť ho vyhostila zo svojho stredu. Keby bol býval človekom v podriadenejšom postavení, boli by ho iste potrestali prísnejšie. Nie je nijako zásluhou veriacich, že sa už neverí absurdnostiam, ktorým sa verilo ešte pred sto päťdesiatimi rokmi. Ak sa podarilo postupne vymiškovať kresťanskú doktrínu, dosiahlo sa to len proti veľkému odporu cirkví a bol to len výsledok vytrvalých útokov zo strany voľnomyšlienkarov.

Učenie o slobodnej vôli


Stanovisko kresťanov v otázke prírodnej zákonitosti bolo vždy pozoruhodne kolísavé a neisté. Na jednej strane hlásala cirkev učenie o slobodnej vôli, ktoré prijala väčšina kresťanov; bolo to učenie, ktoré vyžadovalo, aby aspoň ľudské skutky nepodliehali prírodným zákonom. Na druhej strane - najmä v osemnástom a devätnástom storočí - sa predpisovala viera v boha ako Zákonodarcu a v prírodnú zákonitosť ako jeden z hlavných dôkazov existencie Stvoriteľa. V nedávnych časoch sa začali námietky proti vláde zákonitosti a v prospech slobodnej vôle uplatňovať oveľa prenikavejšie ako viera v prírodnú zákonitosť, t.j. dôkazy svedčiace o existencii Zákonodarcu. Materialisti používali fyzikálne zákony na dôkaz alebo aspoň pokus o dôkaz, že pohyby ľudských tiel sú vopred mechanicky určené a že teda všetko, čo povieme, rovnako ako každá zmena polohy, ktorú vykonáme, spadá mimo oblasť akejkoľvek prípadnej slobodnej vôle. Ak je to naozaj tak, potom všetko, čo ostáva závislé od našej slobodnej vôle, má len nepatrnú cenu. Keby v prípade, že niekto napíše báseň alebo spácha vraždu, boli všetky telesné pohyby spojené s príslušným činom zapríčinené výlučne fyzikálnymi silami, muselo by byť absurdné stavať mu v jednom prípade sochu a v druhom prípade ho obesiť. V určitých metafyzických systémoch by možno aj potom ostala oblasť čistého myslenia, v ktorej by bola vôľa slobodná; keďže však vôľu možno tlmočiť okoliu iba telesnými pohybmi, nemohla by sa ríša slobody nikdy stať predmetom dorozumievania a nikdy by nemohla nadobudnúť ani minimálny spoločenský význam.

Na tých kresťanov, ktorí ju prijali, mala veľký vplyv aj myšlienka vývoja. Zistili, že o človeku nemôžu tvrdiť niečo úplne iné, ako o iných formách života. Preto vystupovali proti každému pokusu vysvetľovať si správanie živej hmoty na podklade fyzikálnych a chemických zákonov, len aby človeku zachovali neporušenú slobodnú vôľu. Descartov názor, že všetky nižšie tvory sú len mechanizmy, nenachádza už u liberálnych teológov zaľúbenie. Pod vplyvom učenia o neprerušenom slede vývoja idú niektorí ešte o krok ďalej a tvrdia, že dokonca ani to, čo nazývame mŕtvou hmotou, nie je vo svojich prejavoch neúprosne podriadené nemenným zákonom. Zrejme však pritom prehliadli skutočnosť, že ak popriete zákonité riadenie vecí, popierate tým možnosť zázrakov; zázraky sú skutky božie, jediné javy, ktoré môžu prestúpiť zákony, ktorými sa za normálnych okolností riadia všetky procesy. Viem si pravdaže predstaviť moderného liberálneho teológa, ako s výrazom hlbokej múdrosti vyhlasuje, že celé stvorenie sveta je už samo osebe zázrakom a že teda nie je vôbec treba, aby sme sa upínali na ďalšie nezvyčajné príhody ako na zvláštne dôkazy božích zásahov.

Pod vplyvom tejto reakcie proti prírodnej zákonitosti privítali niektorí kresťanskí apologeti (obhajcovia nejakej zásady či názoru, v užšom zmysle obhajcovia kresťanstva) najnovšie atómové teórie, dokazujúce, že fyzikálne zákony, ako sme ich poznali doteraz, zodpovedajú pravde len približne; že sú to zákony priemeru, vzťahujúce sa na veľké množstvo atómov, kým jednotlivý elektrón sa do značnej miery správa tak, ako sa mu zapáči. Čo sa mňa týka, som presvedčený, že táto situácia je len prechodným štádiom a že fyzici časom objavia zákony, ktorými sa riadia malé častice, aj keď sa možno nové zákony budú veľmi líšiť od zákonov tradičnej fyziky. Nech je to akokoľvek, treba si uvedomiť, že moderné teórie o malých časticiach nemajú k otázkam praktického významu naskrze nijaký vzťah. Na viditeľných pohyboch, a vlastne na všetkých pohyboch, na ktorých by mohlo niekomu záležať, sa zúčastňuje také obrovské množstvo atómov, že všetky výsledné pohyby plne zapadajú do oblasti pôsobnosti starých zákonov. Na napísanie básne alebo na spáchanie vraždy (ak sa vrátime k už uvedenému príkladu) musíme uviesť do pohybu značné množstvo atramentu alebo olova. Elektróny, z ktorých sa skladá atrament, si môžu vo svojej malej tanečnej sieni vystrájať úplne slobodne, no ako celok sa pohybuje tanečná sieň podľa starých fyzikálnych zákonov a len to zaujíma básnika a jeho vydavateľa. Preto nemajú moderné fyzikálne teórie k žiadnemu z problémov všeľudského záujmu, ktorými sa zaoberá teológ, nijaký vzťah, ktorý by vôbec stál za reč. (Ako by bol v tejto súvislosti Bertrand Russell komentoval skutočnosť, že pápež Ján Pavol II. súhlasí s teóriou, že vesmír vznikol pred asi 15 miliardami rokov Veľkým treskom? Žiada od astrofyzikov iba čo len tichý súhlas s mienkou, že Veľký tresk bol premysleným Božím činom.- pozn. prekl.).

A tak sa v otázke slobodnej vôle dostávame k bodu, z ktorého sme vyšli. Nech si o nej ako o základnom probléme metafyziky myslíme čokoľvek, je úplne jasné, že v praxi ju nikto neuznáva. Odjakživa každý verí, že na charakter možno pôsobiť výchovou. Vždy sa vedelo, že ľudské správanie môže ovplyvniť alkohol aj ópium. Apoštol slobodnej vôle síce vyhlási, že človek sa môže silou vôle vyhnúť opitiu, ale ani on nebude tvrdiť, že opitý človek dokáže vysloviť výraz “britská ústava” rovnako zreteľne, ako keby bol triezvy. A kto mal čo robiť s deťmi, vie, že vhodná strava pôsobí na ich slušné správanie väčšmi ako najkvetnatejšia nedeľná kázeň. V praxi má učenie o slobodnej vôli len jeden účinok: bráni ľuďom, aby svoje poznatky z každodenného života priviedli k ich logickému záveru. Ak niekto niekedy koná spôsobom, ktorý sa nám nepáči, budí to v nás chuť považovať ho za darebáka a odmietame postaviť sa zoči-voči skutočnosti, že jeho zlé správanie je len výsledkom predchádzajúcich príčin. Ak budete tento sled príčin odvíjať v určitých prípadoch v spätnom smere dosť ďaleko, prídete až do obdobia pred jeho narodením a teda k udalostiam, za ktoré naňho nemožno zvaľovať zodpovednosť ani v tej najbujnejšej fantázii.

Nijaký človek nezachádza s autom tak nerozumne, ako to dokáže robiť s ľudskou bytosťou. Ak mu auto nepôjde, nebude jeho “nepekné správanie” pripisovať hriechu; iste nepovie: “Si darebácke auto a kým sa nerozbehneš, nedostaneš ani kvapku benzínu.” Namiesto toho sa skôr pousiluje zistiť, čo nie je v poriadku, a opraviť to. Pritom sa však domnievame, že by bolo v rozpore s pravdami nášho svätého náboženstva zaobchádzať takto s ľudskými bytosťami - a túto domnienku uplatňujeme dokonca aj pri výchove malých detí. Mnoho detí má zlozvyky, v ktorých ich trestom len utvrdzujeme a ktoré by pravdepodobne vymizli samé, keby sme si ich toľko nevšímali. Napriek tomu považujú mamky a pestúnky - až na niekoľko zriedkavých výnimiek, - trest za čosi správneho, aj keď tým dieťa vystavujú nebezpečenstvu duševnej choroby. Keď v ňom nakoniec duševnú chorobu naozaj vypestujú, hovorí sa o nej pred našimi súdmi ako o doklade škodlivosti zlozvyku a nie trestu.

K reformám vo výchove došlo často len vďaka štúdiu duševne chorých a slabomyseľných, lebo len týmto sa za ich činy nepripisovala zodpovednosť a zaobchádzalo sa s nimi oveľa vedeckejšie ako s normálnymi deťmi. Až donedávna si ľudia mysleli, že ak sa chlapec nenaučí svoju úlohu, je najlepšou liečbou trstenica alebo kľačať. Pokiaľ ide o výchovu detí, tento názor síce už skoro zanikol, dosiaľ však dožíva v trestnom zákonníku pre dospelých. Je samozrejmé, že sa človeku so sklonom k zločinu musí zabrániť konať zlo. Práve tak treba zaobchádzať s človekom, ktorý má besnotu a chcel by pohrýzť druhých ľudí; nikto ho však nerobí za jeho činy alebo úmysly mravne zodpovedným. Človeka, ktorý trpí na nákazlivú chorobu, treba izolovať až do vyliečenia, nikto ho však nevyhlási za darebáka. Rovnako by sa malo zaobchádzať s človekom, ktorý je náchylný dopúšťať sa falšovania peňazí; nemali by sme mať v jednom prípade zdanie väčšej viny ako v druhom prípade. Veď je to len otázka kúska zdravého rozumu; ide však o taký prejav zdravého rozumu, proti ktorému sa stavia kresťanská etika aj metafyzika.

Aby sme mohli posudzovať mravný vplyv nejakej inštitúcie na určitú spoločnosť, musíme najprv uvážiť, aký charakter má sila, ktorá je hlavným motívom tejto inštitúcie, a do akej miery sa pod vplyvom príslušnej inštitúcie pôsobenie spomenutej sily v danej spoločnosti zvyšuje. Niekedy je motivácia celkom zrejmá, inokedy zostáva utajená. Horolezecký klub je napr. očividne ovládaný túžbou po dobrodružstve a učená spoločnosť dychtí po poznaní. Rodinu ako inštitúciu stmeľuje žiarlivosť a túžba po potomstve; futbalový klub alebo politickú stranu podnecuje súťaživosť. Avšak dve najväčšie spoločenské inštitúcie - cirkev a štát - majú psychologickú motiváciu podstatne zložitejšiu. Prvý cieľ štátu je celkom jasný: má občanov ochrániť pred vnútornými zločincami a vonkajšími nepriateľmi. Už deti prejavujú sklon zbehnúť sa do húfu, keď ich niečo vystraší, a hľadajú dospelého človeka, ktorého prítomnosť im dá určitý pocit bezpečnosti. Príčiny vzniku cirkvi sú ešte zložitejšie. Najdôležitejším zdrojom náboženského cítenia je tiež nepochybne strach; aj v dnešných časoch možno pozorovať, že pri každom ohrození začnú ľudia obracať svoje myšlienky k bohu. Vojny, nákazy a stroskotanie lode náboženské cítenie prehlbujú. Pocit strachu však nie je to jediné v človeku, na čom sa zakladá náboženstvo; náboženstvo posilňuje našu ľudskú sebadôveru. Ak má kresťanstvo pravdu, potom ľudia nie sú takí nepatrní červíčkovia, akými sa zdajú byť; veď sa o nich zaujíma stvoriteľ vesmíru, ochotný nachádzať v nich potešenie, ak sa správajú dobre, a hnevať sa na nich, ak robia zle. To je predsa veľká poklona! Sami by sme nikdy nepomysleli na to, aby sme kontrolovali mravenisko s úmyslom zistiť, ktoré mravce správne plnia svoje mravčie povinnosti; sotva by nám tiež prišlo na um povyberať z mraveniska lenivcov a nedbanlivcov a upáliť ich za to na ohníčku. Ak to však v našom prípade boh robí, aké je to vyznamenanie našej dôležitosti! A poklona bude ešte príjemnejšia, ak budú dobrí odmenení večnou blaženosťou v nebi. Okrem toho sa stretávame aj s pomerne modernou myšlienkou, že celý vývoj vesmíru smeruje k tomu, aby priniesol výsledky, ktoré nazývame dobrými - výsledky, ktoré nám robia potešenie. Teda opäť, aký je to lichotivý predpoklad, že vesmíru vládne bytosť, ktorá má tie isté záľuby a predsudky ako my.

Idea “spravodlivosti”


Určujúci vplyv na náboženstvo má aj tretí psychologický motív, t.j. koncepcia “spravodlivosti”. (V origináli righteousness je slovo s nepomerne širším významom ako naša spravodlivosť. Znamená aj počestnosť, poriadnosť, poctivosť; je v ňom silná subjektívna zložka - pocit, že ten či onen koná spravodlivo. Presný preklad nášho slova spravodlivosť je anglický výraz justice, ktorý sa tiež v texte vyskytuje - pozn. prekl. F. Kejdanu)

Viem, že mnoho voľnomyšlienkarov si túto koncepciu veľmi váži a nazdáva sa, že by sme sa jej nemali vzdať ani napriek úpadku dogmatického náboženstva. V tejto otázke s nimi nemôžem súhlasiť. Mám dojem, že psychologický rozbor idey “spravodlivosti” jasne ukazuje, z akých neželaných vášní táto myšlienka vyviera a že by sa jej preto nemalo dostávať rozumového súhlasu a tým nového posilňovania. “Spravodlivosť” a “nespravodlivosť” musíme chápať vo vzťahu priamej vzájomnej závislosti. Ak rastie význam jednej, rastie i význam druhej. A čo je vlastne “nespravodlivosť” v praxi? Spravidla je to akýkoľvek druh správania sa, ktorý sa nepáči davu. Potom už stačí nazvať také správanie “nespravodlivosťou” a učiniť tento pojem východiskom dôkladne vypracovaného etického systému, aby každý trest, ktorý dav na predmet svojej neľúbosti uvalí, bol v jeho vlastných očiach dopredu ospravedlnený. A keďže dav sám sa definuje ako “spravodlivý”, zvyšuje sa jeho sebaúcta práve vo chvíľach, keď najväčšmi popúšťa uzdu svojim krutým chúťkam. Je to práve tak psychológia lynčovania, ako aj všetkých ostatných metód trestania priestupkov. Vlastnou podstatou koncepcie “spravodlivosti” je zaodiať krutosť do pláštika spravodlivosti a dať voľný priechod sadizmu.

Niekto môže namietnuť, že “celý ten váš výklad o «spravodlivosti» ani v tom najmenšom neplatí na židovských prorokov, ktorí, ako sám hovoríte, predstavu «spravodlivosti» zaviedli.” Je to pravda asi v tomto zmysle: “spravodlivosť” v ústach židovských prorokov znamenala to, s čím súhlasili oni a Jehova. Ten istý postoj sa jasne odráža i v Skutkoch apoštolských, kde sa apoštoli v jednej zo svojich výziev vyjadrujú slovami: “Lebo Duch svätý a my sme usúdili...” (Sk 15,28). Na podobnom osobnom pocite istoty o tom, čo si myslí a čo má rád boh, nemožno však vybudovať základy nijakej inštitúcie. Z oho pramenia aj ťažkosti, s ktorými musel stále zápasiť protestantizmus; kedykoľvek mohol vystúpiť nový prorok s tvrdením, že jeho zjavenie je autentickejšie ako zjavenie jeho predchodcov a z protestantského hľadiska nič nedokazuje, že by azda toto jeho tvrdenie bolo neplatné. Práve následkom toho sa protestantizmus rozpadol na nespočetné sekty, ktoré sa vzájomne len oslabovali a odôvodnene sa dá predpokladať, že za sto rokov bude katolicizmus jediným vážnym predstaviteľom kresťanskej Viery. Aj v katolíckej cirkvi majú prorocké vnuknutia svoje miesto. Uznáva sa však, že úkazy, vyzerajúce ako pravé božské vnuknutia, môžu byť vyvolané aj diablom a je potom vecou cirkvi, aby ich vedela správne rozlíšiť; rovnako je vecou znalca umenia, aby rozpoznal pravého Leonarda od falzifikátu. Takto sa zjavenie pevne vtelí priamo do inštitúcie. “Spravodlivé” je to, s čím cirkev súhlasí; “nespravodlivé” je to, čo cirkev odmieta. Rozhodujúcou zložkou koncepcie “spravodlivosti” je teda ospravedlnenie neľúbosti davu.

Zdá sa, že tri hlavné ľudské motívy, obsiahnuté v náboženstve, sú strach, namyslenosť a nenávisť. Človek by skoro povedal, že úlohou náboženstva je dať týmto vášňam zdanie dôstojnosti za predpokladu, že sa vybíjajú v určitých medziach. Keďže tieto vášne len rozmnožujú ľudskú biedu, je náboženstvo silou zla, lebo dovoľuje, aby sa v nich ľudia neobmedzene vyžívali; keby nebolo jeho schválenia, vedeli by ľudia tieto vášne aspoň do určitej miery ovládať.

V tomto bode si viem predstaviť námietku, ktorá si zaslúži, aby sme ju bližšie preskúmali, aj keď ju nevznesú najortodoxnejší veriaci. Niekto by mohol povedať, že nenávisť a strach patria k základným prvkom ľudskej povahy, že ich ľudstvo vždy pociťovalo a že ich vždy bude pociťovať; z toho by mohol usúdiť, že najlepšie bude zviesť ich do určitých koľají, v ktorých budú menej škodlivé, než keby sa uberali inými cestami. Kresťanský teológ by mohol uviesť, že cirkev s nimi zaobchádza podobne ako s pohlavným pudom, ktorého existenciu tiež hlboko ľutuje. Usiluje sa potláčať ľúbostné túžby tým, že ich sputná manželstvom. Práve tak možno povedať, že ak už ľudstvo musí nevyhnutne pociťovať nenávisť, bude lepšie odviesť ju voči tým, ktorí sú skutočne škodliví - a to činí cirkev svojou koncepciou “spravodlivosti”.

Na túto argumentáciu sú dve odpovede: prvá je pomerne jednoduchá, druhá ide až na koreň veci. Povrchná odpoveď hovorí, že cirkevná koncepcia “spravodlivosti” nie je práve tá najlepšia; zásadná odpoveď vychádza z toho, že pri súčasných psychologických vedomostiach a pri súčasnej priemyselnej technike môžeme nenávisť a strach odstrániť z ľudského života úplne.

Pozrime sa na prvý bod. Cirkevná koncepcia “spravodlivosti” je sociálne nežiaduca z rozličných hľadísk - predovšetkým a v prvom rade pre svoje prehliadanie rozumu a vedy. Tento nedostatok vychádza priamo z Nového zákona. Kristus nám prikazuje, aby sme sa stali takými, ako sú malé deti; ale malé deti nemôžu pochopiť diferenciálny počet, ani zásady peňažného obehu, ani moderné metódy boja s chorobami. Podľa učenia cirkvi nie je našou povinnosťou získavať také vedomosti. Cirkev už síce netvrdí, že vedomosti sú hriešne samy osebe, ako to učila v časoch svojej slávy; naďalej však hlása, že získavanie vedomostí, aj keď nie je hriešne, je nebezpečné, lebo môže viesť k pýche rozumu a odtiaľ je len krok k pochybnostiam o kresťanských dogmách. Vezmite si napr. dvoch mužov, z ktorých jeden zlikvidoval žltú zimnicu v niektorej rozľahlej tropickej oblasti, ale pri svojej práci mal občasné styky aj so ženami, s ktorými nebol ženatý; ten druhý bol lenivý a ľahostajný, každý rok urobil svojej žene dieťa, až táto vyčerpaním umrela, a tak málo sa staral o svoje deti, že z nich polovica zomrela na choroby, ktorým sa dalo predísť - pritom však nikdy nemal nedovolené sexuálne styky. Každý dobrý kresťan musí hájiť názor, že cnostnejší je ten druhý z nich. Taký postoj je však predpojato poverčivý a odporuje rozumu. Niečo z tejto absurdnosti ostáva nevyhnutné, kým sa prikladá väčší význam vyhýbaniu sa hriechu ako získavaniu pozitívnych zásluh a kým sa neuznáva význam vedomostí ako užitočnej pomoci pre dobrý život človeka.

Druhou a zásadnejšou námietkou proti využívaniu strachu a nenávisti spôsobom, ako to robí cirkev, je skutočnosť, že tieto pocity možno z ľudskej povahy skoro úplne odstrániť výchovnými, hospodárskymi a politickými reformami. Základné musia byť reformy výchovné, lebo ľudia pociťujúci nenávisť a strach, budú mať voči týmto pocitom rešpekt a budú si želať zachovať ich, aj keď ich rešpekt a želanie ostanú pravdepodobne podvedomé, ako to býva u jednoduchého kresťana. Vytvoriť výchovný systém zameraný na odstránenie strachu nie je nijako ťažké. Stačí zaobchádzať s dieťaťom láskavo, obklopiť ho prostredím, kde môže bez nebezpečenstva tragických následkov rozvíjať svoju iniciatívu a uchrániť ho od styku s dospelými, ktorí majú iracionálne obavy - či už strach z tmy, z myší alebo zo sociálnej revolúcie. Dieťa neslobodno prísne trestať, neslobodno mu hroziť, ani ho tvrdo a nadmieru karhať. O niečo zložitejšie je chrániť ho pred pocitom nenávisti. Predovšetkým sa treba vyhýbať situáciám, ktoré by mohli vyvolať žiarlivosť, a preto treba zachovávať úplnú spravodlivosť a nezaujatosť pri styku s viacerými deťmi naraz. Okrem toho musí dieťa nadobudnúť pocit, že je predmetom vrelých sympatií aspoň niektorých dospelých, s ktorými prichádza do styku, a kým to neohrozuje jeho život alebo zdravie, neslobodno mu zbytočne brániť v jeho prirodzenej činnosti a zvedavosti. Osobitne nebezpečné je uvaliť tabu na znalosti o sexuálnych otázkach a na rozhovory o veciach, ktoré konvenčne zameraní ľudia zvyčajne považujú za neslušné. Ak budete tieto jednoduché predpisy zachovávať od samého začiatku, vyrastie vám dieťa priateľské a smelé.

Je pravda, že pri vstupe do sveta dospelých sa naraz nájde takto vychovaný mladý človek uprostred života planého nespravodlivosti, krutosti a biedy, ktorým by sa dalo predísť. Nespravodlivosť, krutosť a bieda, ktoré existujú v modernom svete, sú dedičstvom minulosti a ich pôvod je v konečnom dôsledku hospodársky, pretože v minulých časoch bolo treba o prostriedky obživy bojovať na život a na smrť. V našom veku to však už netreba. Pri súčasnej priemyselnej technike by sme mohli, keby sme sa tak rozhodli, poskytovať každému dostatočnú obživu. Mohli by sme aj zaistiť, aby sa počet obyvateľstva ustálil, keby nám v tom nebránil politický vplyv cirkví, ktoré ešte stále dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu pred zábranou počatia. Máme dosť vedomostí, aby sme zaistili všeobecné šťastie; hlavnou prekážkou ich využitia je náboženské učenie. Náboženstvo sa stavia proti tomu, aby sa našim deťom dostalo dobrej výchovy; náboženstvo nám znemožňuje odstrániť základné príčiny vojen; náboženstvo nám bráni šíriť etiku vedeckej spolupráce namiesto starých divošských náuk o hriechu a treste. Je možné, že ľudstvo stojí na prahu zlatého veku; ak je to tak, bude najprv treba zabiť draka, ktorý stráži bránu, a tým drakom je náboženstvo.

Prameň: Bertrand Russell, Has Religion Made Useful Contributions to Civilization?, stať v knihe Why I Am Not A Christian and other Essays, Rationalist Press Association & National Secular Society, London 1983.

Preložil Rastislav Škoda

O predstave, že nebo neexistuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Rastislav Škoda

Pod týmto názvom vydala redakcia časopisu Free Inquiry výber článkov z posledných rokov, ktorého cieľom je propagovať myšlienky sekulárneho humanizmu. Z ich úvodu vyberáme:

Predstav si, že nebo neexistuje. Predstav si, že peklo neexistuje. Predstav si, že niet božieho zjavenia ani svätých prikázaní. Predstav si, že neexistuje ani Boh, ani nijaké náboženstvo. Čo by to znamenalo? Aký zmysel by malo žiť vo svete bez nadprirodzeného účelu?

Znamenalo by to, že tento život je jediný život, ktorý máme, a že z neho musíme urobiť to najlepšie, čo sa dá; že naše chápanie a morálka sú čisto ľudské a prirodzené; že sme zodpovední za tvorbu vlastných názorov a hodnôt. Vcelku to znamená, že musíme používať ľudské porozumenie a súcit, ak chceme zlepšiť život, svoj vlastný a všetkých iných. Predstav si taký svet…

Taká predstava sa nazýva „sekulárny humanizmus“. Sekulárni humanisti nevidia presvedčivé dôkazy o existencii nadprirodzených síl. Veria, že treba používať ľudský rozum a ľudské skúsenosti na vyslovenie morálnych hodnôt, ktoré prebudia v človeku to najlepšie, takže všetci ľudia budú dobre žiť.

Mnohí z najväčších mysliteľov, umelcov a sociálnych reformátorov v celej histórii ľudstva boli humanisti. Títo voľnomyšlienkari zaútočili na tradície a prekročili hranice konvenčných náboženských predstáv, aby rozšírili ľudské vedomosti a zlepšili spoločnosť.

K veľkým humanistom a voľnomyšlienkarom minulosti patria filozofi od Sokrata a Epikura po Bertranda Russella a Alberta Camusa, spisovatelia a básnici ako Percy Bysshe Shelley a George Eliotová, vedci ako Charles Darwin a Albert Einstein, sociálni aktivisti ako E. C. Stantonová a Andrej Sacharov, ako aj politickí vodcovia ako Thomas Jefferson a Pandit Džavaharlal Nehru.

Časopis Free Inquiry je vedúcim hlasom sekulárneho humanizmu. Na jeho stránkach sa stretáme s humanistickými mysliteľmi, ako skúmajú nové oblasti ľudského chápania, ako sa boria so sociálnymi a etickými dilemami, ako skúmajú výzvy žitia bez náboženstva. Knižka Predstav si, nebo neexistuje predstavuje niektoré z týchto postáv, a to na základe článkov a rozhovorov z nedávnych čísel tohto časopisu. Poskytnú pohľad do šírky a hĺbky myslenia sekulárnych humanistov. Pripravujeme ich preklady.

V prvom čísle Zošitov humanistov sme uviedli dôvody pre ich vydávanie: náš odpor proti pohrome globálnej médiokracie, ktorá zasahuje aj našu krajinu a prejavuje sa aj vydávaním náboženskej literatúry najrozličnejších smerov a potláčaním kritického myslenia. Pre druhé číslo sme opäť vybrali jednu zo zásadných esejí Bertranda Russella (Čím prispelo náboženstvo k vývoju civilizácie?) a pridali sme úvahu Hermanna Bondiho o tom, ako náboženstvá rozdeľujú svet na nepriateľské tábory, aktuálny príspevok Michaela Ruseho Odpovede kreacionistom a spomienku Giny Allenovej na noc, keď uvidela svetlo.

Russell vravel, že náboženstvo neprispelo k vývoju civilizácie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Rastislav Škoda

Aktuálne je Russellovo konštatovanie, že „mohli by sme zaistiť, aby sa počet obyvateľstva ustálil, keby nám v tom nebránil vplyv cirkví, ktoré ešte stále dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu pred zábranou počatia“. Plánovanie rodiny sa stalo bežnou praxou vo vyspelých priemyselných štátoch, ale len proti veľkému odporu cirkví a pod ich vplyvom stojacich politických strán. Aj tak však najmodernejší (v pravom slova zmysle najlepší) prostriedok na prerušenie tehotenstva je k dispozícii pre všetky ženy len vo Francúzsku, kde bol objavený, v Anglicku a vo Švédsku, pričom mocní tohto sveta robia všetko možné, aby aj tam boli jeho dni spočítané, čo sa dá považovať za kultúrny škandál (esej o RU 486 uverejníme v niektorom z budúcich čísiel ZH).

Katastrofálna je však situácia v tzv. treťom svete, kde už roky prebieha populačná explózia, o akej sa Russellovi ani nesnívalo. Prečo? Lebo Vatikán, protestantské USA, moslimskí fundamentalisti a väčšina iných štátov, kde sú pri moci konzervatívne vlády, sú zo zásady proti akémukoľvek plánovaniu rodiny a neposkytujú, resp. podstatne krátia finančnú pomoc tým rozvojovým krajinám, ktoré ju uskutočňujú, resp. by ju rady uskutočňovali. V priebehu “kresťanskej” kolonialistickej politiky Belgičanov a Francúzov v štátoch okolo Veľkých jazier v Afrike, počas desaťročí charakterizovanej aj tým, že najbližšími poradcami vládcov boli jezuiti, došlo tu k preľudneniu. V Rwande, ktorú pre jej prírodné krásy volajú Švajčiarskom Afriky a ktorá je najkatolíckejším štátom Afriky, bolo v priebehu pár mesiacov v roku 1994 najbarbarskejším spôsobom zavraždených, zväčša mačetou podrezaných, päťstotisíc ľudí. Vraždenie bolo počas mesiacov plánovite pripravované a vrahovia školení, ako sa narába mačetou.

Preháňal Russell, keď uvádzal, že “dávajú prednosť vojne, nákazám a hladu”? V období 50 rokov tzv. celosvetového mieru od druhej svetovej vojny došlo k desiatkam lokálnych vojnových konfliktov vo všetkých svetadieloch okrem Austrálie a Antarktídy. V Guatemale (110.000 km2, 6 miliónov obyvateľov) bolo zaznamenaných za 36 rokov občianskej vojny (1960-1996) 150 tisíc mŕtvych, 40-50 tisíc nezvestných a 50 tisíc utečencov do Mexika a iných štátov; milión ľudí muselo opustiť svoje domovy. Dnes panuje v Guatemale mier a Komisia pre historické osvetlenie porušovania ľudských práv v čase občianskej vojny sa púšťa do práce. Už v rokoch 1982-1988 však tri vlády vyhlásili štrnásť amnestií pre tých, ktorí sa na oboch stranách dopustili porušenia ľudských práv. Podrobnosti o iných vojnách nie sú o nič menej strašné. Z nákaz stačí spomenúť AIDS a absolútne nedostatočné metódy boja proti nemu v rozvojových krajinách. A čo sa týka hladu, predvčerom to bola sahelská oblasť, včera Somálsko a dnes je to Sudan (“300 tisíc ľudí umiera hladom”, píšu noviny). Russell nepreháňal.

Na tieto údaje a čísla sme si zvykli. Prichádzajú s desivou pravidelnosťou. Po Nigeri Alžír, Rwanda, Bosna, Sudan - a medzitým mnohé iné - a na obzore je už Indonézia, o ktorej máme v pamäti, že v roku 1965 tam bolo zabitých 500 tisíc komunistických prívržencov Sukarna, aby na 32 rokov mohol prísť k moci generál-diktátor Suharto.

Podstatne sa zmenilo nazeranie kresťanov na cudzoložstvo, ktoré prakticky nikto nepovažuje za hriech; veď aj to slovo vymizlo zo slovníka hovorenej reči. Nezmenil sa však postoj cirkví k nečestným, úplatkárskym a bezcitným politikom, obchodníkom, manažérom, priemyselníkom, bankárom, dílerom a ako sa všelijako volajú, ktorých odporné finančné manipulácie so spoločným menovateľom “za každú cenu úspech a zisk (pre jednotlivca a akcionárov)” sa neoznačujú za hriech ani vtedy, keď majú za následok stratu zamestnania tisícov, desaťtisícov a dnes už státisícov robotníkov: v Thajsku (50 mil. obyv.) stratilo zamestnanie od augusta do decembra 1997 osemstotisíc ľudí a koncom roku 1998 sa očakávajú 2 milióny nezamestnaných. Katolícka cirkev kedysi exkomunikovala komunistov - nebolo by na mieste, keby sa dnes jednoznačne dištancovala od neoliberálov? Ťažko sa to dá čakať, veď týchto falošníkov, novodobých farizejov, má vo svojich kostoloch a na pútiach a oficiálne žehná ich podujatiam od čias Frankovho a Salazarovho fašizmu až po filipínskeho diktátora Marcosa. Pápež Pius XII. len nepozdvihol hlas proti Hitlerovi; v juhoslovanskej dráme stojí katolícke kňazstvo na strane Tudžmana, pravoslávne na strane Miloševiča a moslimské je za Izetbegoviča; matka Tereza prijímala špinavé a ukradnuté milióny od amerického zlodejského milionára Keatinga i od manželky diktátora Marcosa.

Treba priznať, že pre dnešného mladého čitateľa sú na rozdiel od nás starších Russellove citácie biblie zväčša alebo dokonca úplne španielskou dedinou, lebo aj tu došlo k podstatnej zmene. Kedysi bola biblia a katechizmus nielen na našich knižných poličkách, ale aj na pracovných stoloch a o tom, čo sa smie a čo nie, sa aj hovorilo. Ak za Russellovej mladosti anglikáni v jeho vlasti mohli prestať veriť na existenciu pekla na onom svete a za mojej katolíckej mladosti prestalo byť smrteľným hriechom jesť iné ako rybie mäso v piatok, nejsť v nedeľu do kostola atď., od tých čias Židia prestali byť vrahmi Krista a pojem hriechu vôbec akoby sa vyparil. Neviete si predstaviť moje prekvapenie, keď som sa po desaťročiach dostal raz predvečerom do kostola a otváram oči: odvíja sa celý obrad omše (za mojej mladosti bývala posledná omša o pol dvanástej) a v jednu chvíľu skoro všetci otvárajú ústa a prijímajú. Nielen nie nalačno, ako za mojich čias, ale aj bez spovedi - a som si istý, nie bez „smrteľného“ hriechu; veď ich poznám ... ako seba. Kto má dnes doma bibliu a katechizmus? Málokto, a iste nielen pre ich horibilnú cenu. (Ale to je predsa na tom všetkom to dobré!)

Nad Russellovými radami, ako treba vychovávať mládež, že totiž neslobodno príliš prísne trestať, ale predovšetkým správne ju stravovať a nechať športovať, sa nesmejme, že je to dnes samozrejmé - vtedy to nebolo! Pokračujme v jeho myslení, lebo ani dnes nemáme ešte ideálnu mládež, aj keď sa práve vo výchove dosiahli obrovské úspechy; o originálnych prístupoch cirkví v tomto ohľade nemám vedomosti. Viem však o úžasnej knižočke u nás na Slovensku: “Chystajte ma do školy” od Terézie Beňovej. Som rád, že ju máme, a myslím, že si zaslúži preklad do svetových jazykov. Nejde v nej o jednorazovú akciu, ako je kúpa topánok a sukničky alebo praktickej tašky na knihy, ale o dlhodobú prípravu v predškolskom veku na dlhé šťastné obdobie školy. Varujem niektorých čitateľov, že výrazy ako hriech, modlitbička alebo náboženstvo sa v texte nevyskytujú. Iba Russellovým spôsobom výchovy mladého človeka k samostatnosti a kritickému mysleniu sa mládež vyzbrojí proti drogám, prehnanej sexuálnej povoľnosti a politickej apatii a podložia sa základy pre cit spoločenskej solidarity.

Sú oblasti spoločenského života a zemepisné oblasti, kde cirkvi konajú veľmi veľa, a v tomto ohľade sa oproti Russellovým časom veľa zmenilo k lepšiemu. Teológia oslobodenia, vtedy neznámy pojem, nekladie dôraz na evanjelizáciu a dodržiavanie nepochopiteľných cirkevných dogiem, ale na sociálny pokrok v krajinách, kde vládnu pre nás nepredstaviteľné spoločenské pomery, materiálna bieda a vykorisťovanie slabých mocnými. Sústavné a trvalé vyvražďovanie “protivníkov” neprestalo ani v súčasnom “mieri”: v roku 1986 v Guatemale, aby sme ostali pri tomto jednom konkrétnom prípade, 26 ľavicových funkcionárov - jednoducho hodili do mora; inokedy ich hádzali do kráterov sopiek; (v tejto krajine je 500-800 masových hrobov). Keď tu arcibiskupská Komisia pre oživenie historickej pamäti predložila verejnosti výsledky pátrania 6 tisíc spolupracovníkov vo forme 25 tisíc výpovedí postihnutých a ich príbuzných o vine armády a paramilitárnych oddielov, za dva dni, 27. apríla 1998, bol zavraždený Mgr. Juan Gerardi, pomocný biskup v meste Ciudad Guatemala, organizátor spomenutej Komisie.

Na opačnom póle stoja veľké evanjelické hnutia rozhlasových a televíznych kazateľov a vodcov v Severnej Amerike, odkiaľ sa toto hnutie prelialo do Južnej Ameriky a prelieva do Európy. Majú vyslovene evanjelizačný charakter, ktorým však len maskujú finančné a politické ciele. Vatikán ich odsudzuje - ale či sám nevyhlásil evanjelizáciu postkomunistických štátov strednej a východnej Európy a Ruska? Nemali by sme nechať nepovšimnuté ani ťaženia tibetského dalajlámu z jeho indického exilu a švajčiarskeho kaštieľa po svete: keď píšem tieto riadky, chystá sa osobne na týždenný seminár na lüneburskej planine v severnom Nemecku, kde chce desaťtisíce ľudí učiť tolerancii, mierumilovnosti a súcitu. Pripomeňme si, že Russell už pred sedemdesiatimi rokmi varoval, že “aj budhistické kňazstvo, tak ako existuje napr. v Tibete, bolo vždy ohromne tmárske, ukrutné a tyranské”. A varujme našich spoluobčanov pred presilou pozvánok na rozličné pochybné podujatia čudných ľudí z ďalekých krajín...

Pripúšťam, že posledná veta tejto Russellovej eseje znie v mnohých ušiach rušivo, až neuveriteľne a urážlivo. No neopovažujem sa ani vynechávať ani opravovať text nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, od ktorého sa sám nikdy nedištancoval ani výslovne, ani svojím vystupovaním, a to až do svojej neskorej smrti v deväťdesiatom siedmom roku života.

Komentár k obsahu ZH č. 3

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Rastislav Škoda

Zošity humanistov majú za cieľ uverejňovať preklady článkov zo svetovej tlače, ktorým sa naše redakcie vyhýbajú, lebo sú písané v duchu sekulárneho humanizmu, t. j. racionalizmu, voľnomyšlienkarstva, agnosticizmu až ateizmu. Považujeme ich za aktuálne, i keď sú niekedy staršieho dáta, ako boli eseje Bertranda Russella v prvom a druhom čísle.

Sekulárny humanizmus je nielen voľnomyšlienkarstvo s jeho odmietnutím predstavy nadprirodzena a posmrtného života. Jeho cieľom je dobrý život všetkých ľudí už tu na zemi a dnes – a to je vzdor bezhraničnej ekonomickej globalizácii na podklade neoliberalizmu, ktorý prináša hromadnú nezamestnanosť a likvidáciu sociálnych výdobytkov celého storočia. Preto sme do tohto čísla zaradili na prvom mieste „geostrategickú analýzu medzinárodnej situácie“, ktorá sa od početných rozborov tohto druhu líši len tým, že je z pera anonymného vodcu šéfa Zapatistickej armády národného oslobodenia (ZANO) mexických Indiánov, podveliteľa Marcosa. (Pôvodne sme výraz „subcomandante“ prekladali ako „zástupca veliteľa“, pretože hodnosť subcomandanta sa v žiadnej armáde nevyskytuje; je to slangový výraz a doslovný preklad dobre vystihuje jeho obsah.) Niektorí ho označujú za teroristu – ale to sa hovorilo aj o Beginovi, Mandelovi a Arafatovi. – O akútnosti situácie Zapatistov v mexickom Chiapas svedčí aj to, že Le Monde diplomatique opakovane uverejňuje výzvu, aby čitatelia písali listy prezidentovi firmy Nestlé vo Švajčiarsku, žiadajúc ho, aby zakročil u mexickej vlády a varoval ju pred vojenským zákrokom proti Zapatistom.

Uverejňujeme vzor tohto listu v nádeji, že pán Maurer dostane predsa len aj pár listov aj zo Slovenska. Pridali sme esej Johna Bergera o rodnom kraji zakladateľa talianskej komunistickej strany Antonia Gramsciho, Sardínii, napísanú ako ozvenu na Marcosov článok. V celej histórii tohto vykradnutého ostrova a v osobnom osude Gramsciho (umrel vo fašistickom väzení) vidí Berger Marcosove „kapsy odporu“. – Tragické spomienky na dvadsať rokov Pinochetovej diktatúry v Chile spracoval čílsky spisovateľ Miguel Littin do poviedky, ktorá splnila normu pre uverejnenie v mesačníku Le Monde diplomatique: pútavou formou sprostredkuje čitateľovi zo života v Chile za Pinocheta nielen ukrutnosti vojenskej diktatúry, ale aj lásky a snahy postáv na obidvoch póloch spoločnosti. Politická dohoda znemožňuje žiadať účty za porušovanie ľudských práv; len v poviedke sa zrada platí smrťou. – Keď po Thajsku, Južnej Kórei a Japonsku zasiahlo finančné zemetrasenie v Ázii aj Indonéziu, komentoval to Noam Chomsky, známy politológ z MIT, pripomenutím toho, čo sa udialo a pokračuje na Východnom Timore, ktorého sa Indonézia, resp. medzinárodné naftové monopoly, zmocnili kvôli náleziskám ropy a nerešpektujú rozhodnutia Bezpečnostnej rady ani Medzinárodného súdu v Haagu, aby domorodému obyvateľstvu priznali právo na sebaurčenie, čo vyvoláva trvalý odpor voči votrelcom a opakované masakry.

Všetky príspevky sú z posledných čísiel prestížneho francúzskeho mesačníka Le Monde diplomatique, čo svedčí o ich hodnote. Preložil ich Rastislav Škoda.

Štvrtá svetová vojna sa začala

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Podveliteľ Marcos

„Voľby 6. júla 1997 znamenali v Mexiku opravdivé politické zemetrasenie. Po prvý raz po skoro sedemdesiatich rokoch stratila Ústavná revolučná strana (ÚRS) absolútnu väčšinu v parlamente, kontrolu viacerých štátov, ako aj radnicu v Mexiku; túto získal Cuauhtémoc Cardenas, vodca Revolučnej demokratickej strany (RDS) a sociálny demokrat. V Chiapas nedala ZANO presné smernice pre tieto voľby a stiahla sa do svojej svätyne pod stromy lacandonských lesov. Odtiaľ nám jej šéf, podveliteľ Marcos, poslal nasledovnú originálnu geostrategickú analýzu novej medzinárodnej situácie“ (takto uvádza túto publikáciu Le Monde diplomatique na prvej strane augustového čísla 1997).

„Vojna je pre štát životne dôležitá záležitosť, je to provincia života a smrti, cesta vedúca k prežitiu alebo do zániku. Je nevyhnutne potrebné podrobne ju skúmať“ – píše Sun C’ v knihe Vojnové umenie.

Neoliberalizmus ako svetový systém je nová dobyvačná voja za teritóriá. Koniec tretej svetovej vojny, nazývanej studenou vojnou, nijako neznamená, že svet prekonal bipolaritu a stabilizoval sa pod nadvládou víťaza. Lebo ak je tu porazený (socialistický tábor), ťažko menovať víťaza. Spojené štáty? Európska únia? Japonsko? Či všetci traja?

Porážka „ríše zla“ otvára nové trhy a ich dobývanie vyvoláva novú svetovú vojnu, štvrtú.

Ako všetky konflikty, aj tento núti veľké štáty redefinovať svoju identitu. Svetový poriadok sa vrátil do starých epoch dobývania Ameriky, Afriky a Oceánie. Je to čudná modernosť, keď postupuje pospiatky. Súmrak 20. storočia sa podobá skôr dávnym barbarským storočiam ako racionálnej budúcnosti, opísanej v toľkých sci-fi románoch.

Rozsiahle oblasti, veľké bohatstvá a hlavne obrovská disponibilná pracovná sila čakajú na nového pána. Funkcia pána sveta je jedinečná, ale kandidátov na ňu je veľa. Z toho vyplýva nová vojna medzi tými, čo tvrdia, že sú súčasťou „ríše dobra“.

Ak tretia svetová vojna videla stretnutie kapitalizmu so socializmom, odohrávajúce sa v rozličných oblastiach a s menlivou intenzitou, štvrtá sa koná medzi veľkými finančnými strediskami na všetkých svetových frontoch, a s úžasnou a stálou intenzitou.

„Studená vojna“ mala zlé meno, lebo dosahovala vysoké teploty: od katakomb medzinárodnej špionáže po vesmírne priestory povestnej „vojny hviezd“ Ronalda Reagana; od piesčin Pláže svíň na Kube až po deltu Mekongu vo Vietname; od bezuzdných závodov v atómovom zbrojení až po divé štátne prevraty v Latinskej Amerike; od hriešnych vojenských cvičení NATO až po výčiny agentov CIA v Bolívii, kde bol zavraždený Che Guevara. Všetky tieto udalosti sa skončili rozpustením socialistického tábora ako svetového systému a jeho roztopením ako spoločenskej alternatívy.

Tretia svetová vojna poukázala na dobrodenia „totálnej vojny“ pre víťaza: na kapitalizmus. Teraz po vojne sa nám ukazuje nové planetárne rozloženie, ktorého hlavné sporné body sú veľké zväčšenie území nikoho (nomanslandov) následkom pohromy na Východe, vznik niekoľkých mocností (USA, EÚ a Japonsko), svetová hospodárska kríza a nová informačná revolúcia.

Vďaka počítačom diktujú finančné trhy priamo zo zmenárne, a podľa svojej ľubovôle svoje zákony a svoje recepty celej planéte. „Globalizácia“ nie je nič iné ako totalitné rozšírenie ich logiky na všetky oblasti života. Ak v minulosti boli Spojené štáty majstrami v ekonomike, dnes aj ich riadi, na diaľku riadi, dynamika finančnej moci: slobodná trhová výmena. Táto logika využila priestupnosť, vyvolanú rozvojom telekomunikácií a zmocnila sa všetkých oblastí sociálneho spektra. Konečne je tu svetová vojna, ktorá je úplne totálna!

Jednou z prvých obetí je národný trh. Ako guľka vystrelená v pancierovej miestnosti, tak aj vojna vyvolaná neoliberalizmom sa odrazí od steny a zasiahne strelca. Jeden zo základných pilierov moci moderného kapitalistického štátu, jeho vlastný národný trh, je likvidovaný kanonádou svetového finančníctva. Nový medzinárodný kapitalizmus zbavuje národné kapitalizmy platnosti a vo verejnej správe vyvoláva neuhasiteľný smäd. Tlak je tak brutálny, že ani veľké štáty nemajú silu brániť záujmy svojich občanov.

Pekný výklad, zdedený po studenej vojne – nový svetový poriadok – rozbila neoliberálna explózia na tisíc črepov. Stačí pár minút, a podniky a štáty sa rúcajú; nie pod vánkom proletárskych revolúcií, ale v dôsledku prudkosti finančných uragánov.

Syn (neoliberalizmus) požiera otca (národný kapitál) a medzitým ešte stačí vyvrátiť klamstvá kapitalistickej ideológie: v novom svetovom poriadku niet ani demokracie, ani slobody, ani rovnosti, ani bratstva. Planetárne javisko sa premenilo na bojisko, na ktorom zavládol chaos.

Na konci studenej vojny splodil kapitalizmus vojnovú príšeru: neutrónovú bombu, t. j. zbraň, ktorá vyhubí život a zachová neporušené stavby. Pri príležitosti štvrtej svetovej vojny bol objavený nový zázrak: finančná bomba. Na rozdiel od bômb pre Hirošimu a Nagasaki táto nová bomba zničí nielen polis (obec, v tomto prípade národ, štát) a prinesie smrť, hrôzovládu a biedu všetkým jej obyvateľom, ale premení svoj cieľ na len časť puzzlu ekonomickej globalizácie. Výsledkom explózie nie je hromada dymiacich ruín alebo tisíce nehybných tiel, ale mestská štvrť v komerčnom megalopole (veľkomeste) nového planetárneho supermarketu a pracovná sila preškolená pre nový planetárny trh pracovných príležitostí.

Európska únia skusuje na vlastnej koži dôsledky štvrtej svetovej vojny. Globalizácii sa podarilo vymazať hranice medzi súperiacimi štátmi, od vekov nepriateľskými, a prinútiť ich smerovať do politickej únie. Cesta od národných štátov do európskej federácie bude vydláždená deštrukciou a ruinami, a začne sa to od európskej kultúry.

Megalopole sa rozmnožujú po celej planéte. Zóny obchodnej integrácie predstavujú ich obľúbené pareniská. V Severnej Amerike je Dohoda o voľnej výmene medzi Kanadou, Spojenými štátmi a Mexikom (ALENA) predchodcom splnenia starého sna dobyvateľov: „Amerika Američanom“.

Nahradia megalopole národné štáty? Nie, alebo skôr nielen. Dajú im nové funkcie, nové hranice a nové perspektívy. Celé štáty sa stanú oddeleniami neoliberálneho megapodniku, ktorý tak na jednej strane búra a vyľudňuje, ako na druhej strane obnovuje a reorganizuje oblasti a štáty.

Ak v tretej svetovej vojne mali jadrové bomby odstrašujúci, výhražný alebo donucujúci charakter, v štvrtej svetovej vojne sú finančné bomby inej povahy. Útočia na teritóriá (národné štáty) tak, že ničia materiálne základne ich suverenity a kvalitatívne ich vyľudňujú, vylučujúc z diania všetkých, čo nie sú schopní prispôsobiť sa novej ekonómii (napr. domorodcov). Súčasne však finančné centrá rekonštruujú národné štáty, reorganizujúc ich podľa novej logiky: ekonomické záujmy majú prednosť pred sociálnymi zásadami.

Svet domorodcov je plný príkladov na ilustráciu tejto stratégie. Pán Ian Chambers, riaditeľ Úradu pre Strednú Ameriku Medzinárodnej organizácie práce (MOP) nedávno vyhlásil, že domorodé obyvateľstvo (300 miliónov ľudí) žije v oblastiach, ktoré vlastnia 60 % prírodných zdrojov zemegule. „Preto niet sa čo čudovať, ak prepukajú početné konflikty za ovládnutie ich území (…). Využívanie prírodných zdrojov (ropa a bane) a turizmus sú hlavné priemyselné odvetvia, ohrozujúce teritóriá domorodcov v Amerike.“ (V rozhovore s Marthou Garcia, La Jornada, 28. mája 1997.) Potom príde znečistenie prírody, prostitúcia a drogy.

V tejto novej vojne neexistuje politika ako hybná sila národného štátu. Politika slúži len na riadenie ekonómie a politici sú už len manažérmi podnikov.

Noví vládcovia sveta nepotrebujú vládnuť priamo. Štátne vlády berú na seba úlohu riadiť verejné záležitosti v ich záujme. Nový poriadok a súčasne nový príkaz je zjednotiť svet do jedného a jednotného trhu. Štáty sú už len podniky, ktorých vedúci majú vzhľad vlády; nové oblastné aliancie sa podobajú skôr komerčným fúziám ako politickým federáciám. Zjednotenie, ktoré uskutočňuje neoliberalizmus, je len ekonomické; v gigantickom planetárnom supermarkete voľne cirkulujú len tovary, nie ľudia.

Táto globalizácia šíri aj všeobecný model myslenia. American way of life (Americký spôsob života), ktorý išiel v pätách amerických vojsk v Európe počas druhej svetovej vojny, potom vo Vietname a nedávno v Perzskom zálive, teraz sa vďaka počítačom šíri po celej planéte. Ide pri tom nielen o deštrukciu materiálnych základov národných štátov, ale súčasne aj o rozklad ich kultúry a histórie.

Všetky kultúry, ktoré kedy národy vytvorili – či už ušľachtilá minulosť domorodcov Ameriky, či vynikajúca civilizácia Európy, či múdra história ázijských národov alebo bohatstvá minulosti Afriky a Oceánie – všetky rozleptáva hrdza amerického spôsobu života. Neoliberalizmus takto prikazuje rozpad národov a skupín národov a pretavuje ich na jeden model. Je to teda naozaj planetárna vojna, najhoršia a najkrutejšia zo všetkých doterajších, vojna neoliberalizmu proti ľudstvu.

Máme pred sebou puzzle. Aby sme ho zostavili, aby sme pochopili dnešný svet, na to chýba veľa dielcov. Dá sa ich však nájsť sedem, a na tých sa zakladá nádej, že tento súčasný konflikt sa neskončí zánikom ľudstva. Sedem dielcov treba nakresliť, vyfarbiť, vystrihnúť, a potom správne priložiť k iným; to je pokus o vyriešenie svetového hlavolamu.

Prvý dielec je dvojitá akumulácia bohatstva a chudoby na dvoch protipóloch svetovej spoločnosti. Druhým je bezhraničné vykorisťovanie sveta. Tretím je mora nečinnosti nezamestnanej časti ľudstva. Štvrtým je hnusný vzťah medzi vládou a zločinom. Piatym je násilie štátu. Šiestym je záhada megapolitiky. A siedmym – to sú rozličné formy odporu, ktorý ľudstvo rozvíja proti neoliberalizmu.

Dielec č. 1

Koncentrácia bohatstva a rozdelenie chudoby

Prvý dielec sa zostaví nakreslením nejakého peňažného znaku.

V dejinách ľudstva už mnohé modely usporiadania spoločnosti navrhovali absurditu ako víťazný typ svetového poriadku. Pri rozdeľovaní medailí medzi súťažiacich bude stáť neoliberalizmus na privilegovanom mieste. Jeho koncepcia „rozdeľovania“ bohatstva je dvojmo absurdná: bohatstvá sa zhromaždia pre zopár niekoľkých, potreby pre milióny ostatných. Nespravodlivosť a nerovnosť sú určujúce znaky dnešného sveta. Na zemi je vyše 5 miliárd ľudí; 500 miliónov si žije v pohode, 4,5 miliardy živorí v chudobe. Boháči kompenzujú svoju číselnú menšinu svojimi miliardami dolárov. Majetok 358 najbohatších ľudí na svete, ktorí sú miliardármi v dolároch, je väčší ako ročný príjem polovice chudákov sveta, t. j. asi 2,6 miliárd ľudí.

Úspechy veľkých transnacionálnych podnikov nepredpokladajú ďalší rozvoj vo vyvinutých štátoch. Naopak, čím väčšmi títo obri bohatnú, tým väčšmi rastie chudoba aj v týchto tzv. bohatých štátoch. Odstup medzi bohatými a chudobnými je obrovský; ani nápad, že by sa zmenšoval, ba sociálne nerovnosti sa prehlbujú.

Peňažný znak, ktorý ste nakreslili, predstavuje symbol svetovej ekonomickej moci. Dajte mu teraz zelenú farbu dolárovej bankovky. Nevšímajte si odporného pachu na zvracanie; vôňa hnoja, bahna a krvi sem patrí, je tu na mieste.

Dielec č. 2

Globalizácia vykorisťovania

Druhý dielec zostavte nakreslením trojuholníka.

Jedno z neoliberálnych klamstiev hovorí, že ekonomický rast podnikov vedie k lepšiemu rozdeleniu bohatstva a zamestnaní. To nie je pravda. Ako rast moci kráľa nikdy nemal za následok rast moci jeho poddaných (skôr opak bol pravdou), práve tak absolútna moc finančného kapitálu nezlepšuje rozdelenie bohatstva a nevytvára pracovné príležitosti. Chudoba, nezamestnanosť a neistota sú jeho štrukturálne dôsledky.

V 60-tych a 70-tych rokoch činil počet chudobných (podľa definície Svetovej banky tých, čo mali na deň menej ako 1 dolár) asi 200 miliónov. Začiatkom 90-tych rokov sa zvýšil na desaťnásobok, na 2 miliardy. Koľko ich je dnes?

Stále viac chudobných a schudobnených ľudí. Stále menej bohatých a zbohatnutých ľudí: to sú poučenia prvého dielca nášho puzzlu. Aby sa tento absurdný výsledok dosiahol, svetový kapitalistický systém „modernizuje“ výrobu, obeh a spotrebu tovarov. Nová technologická (informatika) a politická revolúcia (megapoly na zrúcaninách národných štátov) vedie k novej revolúcii sociálnej, ktorá je však len preskupením spoločenských síl, najmä pracovnej sily.

Ekonomicky aktívna populácia (EAP) sveta vzrástla z 1,38 miliárd osôb v r. 1960 na 2,37 miliárd osôb v r. 1990. Pribudlo ľudí, schopných pracovať, ale nový svetový poriadok im prideľuje presné zaradenie a novo upravuje ich úlohy (alebo nečinnosť, napr. v prípade nezamestnaných alebo neisto zamestnaných). V priebehu posledných dvadsať rokov sa podstatne zmenilo zloženie svetovej populácie, zamestnanej činnosťou (SP-ZČ): počet pracujúcich v poľnohospodárstve a rybárstve klesol medzi rokmi 1970 a 1990 z 22 % na 12 %, a v priemysle z 25 na 22 %, ale v terciárnom odvetví (obchod, transport, banky a služby) vzrástol zo 42 % na 56 %. V rozvojových krajinách vzrástol terciárny úsek zo 40 % na 57 %, kým poľnohospodárstvo a rybárstvo kleslo z 30 % na 15 % (Ochoa Chi a Juanita del Pilar, Mercado mundial de fuerza de trabajo en el capitalismo contemporáneo, UNAM, Economia, Mexico, 1997).

Pracujúci sú čím ďalej, tým viac orientovaní na činnosti s vysokou produktivitou. Svetový systém pôsobí ako akýsi megašéf, pre ktorého je svetový trh akoby jeho podnik, ktorý treba viesť „moderne“.

Ale neoliberálna „modernosť“ sa zdá byť bližšia beštiálnemu zrodu kapitalizmu ako utopickej „racionalite“. Lebo kapitalistický spôsob výroby napr. naďalej využíva prácu detí. Z 1,15 miliárd detí na svete aspoň 100 miliónov žije na ulici a aspoň 200 miliónov pracuje – predpovedá sa, že r. 2000 ich bude 400 miliónov. Len v Ázii je ich vraj v továrniach 146 miliónov. Aj na bohatom Severe pracujú stotisíce detí, aby doplnili rodinný rozpočet, alebo aby samy prežili. Veľa detí sa používa aj v priemysle potešení: podľa údajov OSN sa každý rok dostáva jeden milión detí na trh so sexom.

Nezamestnanosť a neistá (prechodná) zamestnanosť miliónov pracujúcich na svete sú skutočnosti, o ktorých sa nezdá, že by zajtra prestali existovať. V štátoch Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) vzrástla nezamestnanosť z 3,8 % v r. 1966 na 6,3 % v r. 1990; v Európe z 2,2 % na 6,4 %. Globalizovaný trh ničí malé a stredné podniky. Po zániku miestnych a regionálnych trhov tieto podniky, zbavené ochrany, nevládzu zniesť konkurenciu transnacionálnych obrov. Milióny pracujúcich sú naraz bez zamestnania. To je tá neoliberálna absurdita: Rast produkcie ani zďaleka nevytvára nové pracovné príležitosti, on ich nivočí – OSN hovorí o „raste (výroby) bez (nových možností) zamestnania“.

Tým sa však strašidelný sen nekončí: Pracujúci sú nútení uspokojiť sa s biednymi pracovnými podmienkami: nestálosť zamestnania, dlhší pracovný deň, nižšie mzdy. Také sú dôsledky globalizácie a explózie sektoru služieb.

Všetko toto vedie k špecifickému nadbytku: ľudí je navyše, a to takých, ktorí sú pre nový svetový poriadok zbytoční, lebo neprodukujú, nekonzumujú a nepožičiavajú si v bankách. Skrátka, sú na odhodenie. Finančné trhy diktujú svoje zákony každý deň všetkým štátom a skupinám štátov. Stále nanovo prerozdeľujú občanov. A nakoniec vždy zistia, že sú tu ešte ľudia navyše.

A tak je tu obrazec, ktorý sa podobá trojuholníku a reprezentuje pyramídu svetového vykorisťovania:

Dielec č. 3

Migrácia – blúdiaca príšera

Tento dielec nakreslite ako kruh.

Už sme spomenuli existenciu nových oblastí na konci tretej svetovej vojny (boli to niekdajšie socialistické štáty), ktoré treba dobyť alebo znovuvydobyť. Tam sa zameriava trojitá stratégia trhov: množia sa „regionálne vojnové konflikty“ a súčasne „vnútorné nepokoje“ v mnohých štátoch; kapitál si dáva za cieľ atypickú akumuláciu; mobilizujú sa nové veľké masy pracujúcich. Výsledok: veľká honba miliónov migrantov (sťahovavých pracujúcich) po zemeguli. Víťazi studenej vojny sľubovali svet „bez hraníc“, no migranti sú všade „cudzincami“ a ako takí obete xenofóbnych prenasledovaní a nestálych zamestnaní; strácajú svoju kultúrnu identitu, trpia policajný útlak a často aj hlad – ak ich nevrhajú do väzení alebo nevraždia.

Hrôza emigrácie rastie a šíri sa, nech má akékoľvek príčiny. Počet ľudí, evidovaných Vysokým komisariátom OSN pre utečencov, doslovne explodoval: z 2 miliónov v r. 1975 vzrástol na 27 miliónov v r. 1995.

Migračná politika neoliberalizmu má za cieľ skôr destabilizovať svetový trh práce ako brzdiť počet hľadajúcich azyl. Štvrtá svetová vojna je spojená s presunmi miliónov ľudí z miesta na miesto – vyžadujú to jej mechanizmy deštrukcie spojenej s vyľudnením a obnovy, spojenej s reorganizáciou. Osudom týchto nešťastníkov je blúdiť s ich zlým snom po svete a predstavovať ohrozenie pre tých pracujúcich, čo ešte majú zamestnanie; sú strašidlom, pre ktoré sa zabúda na šéfa a sú zámienkou pre rasizmus.

Dielec č. 4

Globalizácia financií a generalizácia zločinu

Štvrtý obrázok nakreslíte ako štvoruholník.

Ak si myslíte, že svet zločinnosti je synonymom záhrobia a temnoty, mýlite sa. Už počas obdobia, nazvaného studenou vojnou, získal organizovaný zločin väčšiu vážnosť. Nielen, že začal fungovať ako moderný podnik, ale prenikol hlboko do politických a ekonomických systémov veľkých štátov.

Na začiatku štvrtej svetovej vojny globalizoval organizovaný zločin svoje aktivity. Zločinecké organizácie piatich kontinentov si osvojili „ducha medzinárodnej spolupráce“ a združene sa zúčastňujú na vydobýjaní nových trhov. Investujú do legálnych podnikov nielen kvôli praniu špinavých peňazí, ale aj aby získali kapitál, potrebný na svoje nezákonné špekulácie. Uprednostňujú luxusné nehnuteľnosti, zahraničnú turistiku, masmédiá a … banky.

Ali Baba a štyridsať lúpežníkov? Horšie! Komerčné banky používajú špinavé peniaze na svoje legálne obchody. Podľa správy OSN „programy štrukturálnej prestavby, ktoré boli nanútené zadlženým štátom, aby dostali pôžičky od Medzinárodného menového fondu, uľahčili rozvoj zločineckých syndikátov (Globalizácia zločinu, OSN, New York, 1995).

Organizovanému zločinu veľmi napomáhajú daňové oázy. Je ich asi 55. Jedna z nich, Kajmanské ostrovy, je na piatom mieste svetových bankových stredísk a má viac bánk a zapísaných obchodných spoločností ako obyvateľov. Okrem prania špinavých peňazí slúžia daňové oázy úniku daní. Sú to miesta kontaktov vlád, podnikateľov, bankárov a šéfov mafií.

Je to štvoruholníkové zrkadlo, v ktorom sa odrážajú dôsledky legálnych a ilegálnych podujatí. Na ktorej strane zrkadla je zločinec? Na ktorej strane je jeho prenasledovateľ?

Dielec č. 5

Legitímne násilie nezákonnej vlády

Piaty dielec má vzhľad päťuholníka (pentagón).

V kabarete globalizácie predvádza štát striptíz, na konci ktorého mu ostáva len nevyhnutné minimum: jeho moc utláčať. Keďže jeho materiálna základňa bola zničená, jeho samobytnosť a nezávislosť anulovaná a jeho politici sa vyparili, mení sa bývalý samostatný štát na jednoduchú bezpečnostnú agentúru v službách megapodnikov. Namiesto toho, aby verejné investície zameral na sociálne zabezpečenie, zameriava sa na zdokonalenie výstroje, umožňujúcej účinnejšiu kontrolu spoločnosti.

Čo robiť, keď trhové zákony plodia násilie? Kedy zákon povoľuje násilie? Kedy je násilie nezákonné? Na aký monopol násilia sa môžu odvolávať nešťastné štáty, keď voľná súhra ponuky a dopytu ich skoro všetky vyzývavo odmieta? Neukázali sme na dielci č. 4, že organizovaný zločin, vlády a finančné centrá sú seba úzko naviazané? Nie je jasné, že organizovaný zločin má k dispozícii ozajstné armády? Monopol násilia už nie je výsadou samostatných štátov: trh ho vydražil…

Ak sa odpor proti monopolu násilia odvoláva na záujmy „tých dolu“ a nie na (posvätné) trhové zákony, vtedy to svetová moc vyhlási za agresiu. Toto je jeden z najmenej prebádaných (ale najväčšmi odsudzovaných) aspektov výzvy domorodcov v zbrani a v povstaní Zapatistickej armády národného oslobodenia (ELZN – ZANO) proti neoliberalizmu a za záujmy ľudstva.

Symbol americkej vojenskej moci je Pentagón. Nová svetová politika vyžaduje, aby štátne armády a polície boli len jednoduchým bezpečnostným oddielom na zaistenie poriadku v neoliberálnych megapoloch.

Dielec č. 6

Megapolitika a trpaslíci

Šiesty obrazec sa nakreslí ako čarbanica.

Povedali sme, že samostatné štáty podliehajú útokom finančných trhov a rozplynú sa v kotloch megapolov. Ale neoliberalizmus nevedie svoju vojnu len za „zjednotenie“ štátov a regiónov. Jeho stratégia deštrukcie a vyľudnenia na jednej strane a paralelne obnovy reorganizáciou na druhej strane vyvoláva v živote štátov závažné trhliny. To je jeden z paradoxov tejto štvrtej vojny: mala by zrušiť hranice a zjednotiť národy, no ona zväčšuje počet hraníc a privoláva rozpad národov.

Ak ešte niekto pochybuje o tom, že táto globalizácia je svetovou vojnou, nech sa pozrie na konflikty, ktoré viedli k rozpadu ZSSR, Česko-Slovenska a Juhoslávie, ktoré sa stali obeťami kríz, ktoré zmietajú ekonomické základy štátov a rozbíjajú ich súdržnosť.

Tvorba megapolov a rozpad štátov sú dôsledkom ničenia suverénnych štátov. Sú to izolované udalosti? Sú to príznaky budúcej krízy, ktorá ešte len príde? Sú to ojedinelé prípady?

Zrušenie colných hraníc, explózia telekomunikácií, informačné diaľnice, moc finančných trhov, medzinárodné dohody o voľnej výmene – to všetko prispieva k ničeniu suverénnych štátov. Je paradoxné, že globalizácia má za následok rozkúskovaný svet, skladajúci sa z utesnených oddelení, sotva pospájaných ekonomickými mostíkmi. Je to svet rozbitých zrkadiel, odrážajúcich zbytočnú svetovú jednotu neoliberálneho hlavolamu.

Neoliberalizmus nielen že fragmentuje tento svet, ktorý by vraj chcel zjednotiť; on súčasne vytvára politicko-ekonomické centrum, odkiaľ sa táto vojna vedie. Preto je nevyhnutné hovoriť o megapolitike. Megapolitika pohlcuje politiky jednotlivých štátov, viažuc ich na centrum, ktoré má celosvetové záujmy a uznáva len logiku trhu. V jej mene sa rozhoduje o vojnách a pôžičkách, o predaji a kúpe tovarov, o diplomatických uznaniach a obchodných blokádach, o podpore politík a o zákonoch o prisťahovalcoch, o medzinárodných sporoch a o investíciách. Skrátka, o prežívaní celých národov.

Finančné trhy sa nemôžu zaujímať o politické sfarbenie národných vodcov: pre nich platí len uznanie ekonomického programu. Všetkým sa nanucujú finančné kritériá. Vládcovia sveta môžu tolerovať existenciu ľavicovej vlády – s podmienkou, že neuskutoční nijaké opatrenie, ktoré by mohlo poškodiť záujem trhu. Nikdy však neprijmú takú politiku, ktorá by znamenala odklon od platného modelu.

V očiach megapolitiky vedú štátne záležitosti trpaslíci, ktorých povinnosťou je podrobiť sa diktátu finančných obrov. A tak tomu bude naveky – až kým sa trpaslíci nevzbúria.

Takto teda vyzerá obrazec, ktorý má reprezentovať megapolitiku. Nedá sa na ňom nájsť ani stopa po racionalite.

Dielec č. 7

Kapsy odporu

Siedmy obrazec nakreslite ako kapsu.

„Začínam s tým, že ťa prosím, aby si si nemýlil naše Povstanie s politickou opozíciou. Opozícia sa nestavia proti vláde a jej najdokonalejšou formou je opozičná politická strana. Naproti tomu Povstanie už podľa definície tohto pojmu nemôže byť (politickou) stranou: nie je tu na to, aby vládlo, ale… aby odporovalo.“ (Tomás Segovia, Alegatorio, Mexico, 1996).

Zdanlivá neomylnosť globalizácie naráža na zaťatú neposlušnosť skutočnosti. Ako vedie neoliberalizmus svoju vojnu, vytvárajú sa po celej zemi skupiny protestujúcich, jadrá rebelujúcich. Impérium finančných barónov s plnými vreckami sa stretá s rebéliou káps odporu. Áno, sú to kapsy. Majú rozličnú veľkosť, farbu aj formu. Len jedno majú spoločné: svoju vôľu odporovať „novému svetovému poriadku“ a urobiť niečo proti zločinu proti ľudskosti, ktoré predstavuje táto štvrtá svetová vojna.

Neoliberalizmus sa pokúša podrobiť si milióny ľudských bytostí a chce sa zbaviť všetkých, čo sú „navyše“. Ale títo „na odhodenie“ určení sa búria. Ženy, deti, starci, mládež, domorodci, ekológovia, homosexuáli, lesbičky, séropozitívni, robotníci a všetci, ktorí prekážajú novému poriadku, sa organizujú a bojujú. Vydedenci „modernosti“ tkajú svoje rezistencie.

Napríklad v Mexiku by vláda chcela vytvoriť veľkú priemyselnú oblasť v rámci Programu celkového rozvoja Tehuantepeckej úžiny. Mali by tu byť flexibilné továrne, rafinéria na spracovanie tretiny mexickej ropy a výroba súvisiacich petrochemických výrobkov. Majú sa vybudovať spojnice pre tranzit medzi oceánmi: transistmické cesty, kanál a železnica. Dva milióny roľníkov by malo prejsť pracovať do tovární. Rovnako sa rozpracúva dlhodobý plán rozvoja aj pre j. v. Mexiko, pre Lakandónsky les: pozemky domorodcov, s bohatou históriou ale aj s uránom a ropou, majú byť dané k dispozícii medzinárodnému kapitálu na speňaženie.

Tieto projekty by zapríčinili rozkúskovanie Mexika: oddelia juhovýchod od ostatného Mexika. Sú pokračovaním protipovstaleckej stratégie, ktorá chce chytiť akoby do klieští antineoliberálne povstanie, zrodené v roku 1994: v strede tejto oblasti žijú domorodí povstalci Zapatistickej armády národného oslobodenia.

V otázke domorodých povstalcov treba vsunúť vložku: zapatisti sú toho názoru, že v Mexiku je obnova a ochrana národnej suverenity súčasťou antiliberálnej revolúcie. Je nezmyslom obžalúvať ich, že chcú rozkúskovať štát.

V skutočnosti spomínajú separatizmus len podnikatelia v štáte Tabasco, ktorý má bohaté zdroje ropy, ako aj niektorí federálni poslanci za oblasť Chiapas a členovia ÚRS. Zapatisti zdôrazňujú význam obrany jednotného suverénneho štátu pred hrozbou globalizácie. Vyhlasujú, že pokusy o rozdrobenie Mexika vychádzajú skôr zo skupiny, ktorá je pri vláde, ako zo spravodlivej požiadavky autonómie pre indiánske národy.

ZANO ani celok národného domorodého hnutia si neželajú odtrhnutie indiánskych národov od Mexika. Chcú, aby boli uznaní ako integrálna súčasť štátu, vyznačujúca sa určitými zvláštnosťami. Ich ideálom je Mexiko v znamení demokracie, slobody a spravodlivosti. Kým ZANO bráni štátnu zvrchovanosť, federálna mexická armáda chráni vládu, ktorá si sama zničila vlastnú materiálnu bázu, keď predala štát cudziemu veľkokapitálu a obchodníkom s drogami.

Proti neoliberalizmu povstávajú ľudia nielen na juhovýchode Mexika. Aj v iných oblastiach Mexika, v Latinskej Amerike, v Spojených štátoch a Kanade, v Európe maastrichtskej dohody, v Afrike, Ázii a Oceánii, všade sa množia kapsy odporu. Každá má svoju vlastnú minulosť, svoje osobitnosti a podobnosti, svoje požiadavky, boje a úspechy. Ak ľudstvo chce prežiť a polepšiť si situáciu, je jeho jediná nádej v týchto kapsách, ktoré robia tí, čo sú zo spoločnosti vylúčení, o ktorých sa nik nestará, ktorí sú „na zahodenie“.

My Zapatisti sme jeden príklad kapsy odporu, ale nepripisujem mu veľkú váhu. Príklady sú tak početné ako odpory a tak rozdielne ako svety tohto sveta. Nakreslite si teda taký príklad, aký sa vám bude páčiť. V tejto záležitosti káps je takisto ako v záležitosti odporov rozdielnosť bohatstvom.

* * *

Keď ste už takto nakreslili, vyfarbili a vystrihli všetkých sedem dielcov, zisťujete, že sa nedajú poskladať. A v tom je vlastne problém: globalizácia by rada pospájala obrazce, ktoré sa k sebe nehodia. Preto – ale aj z iných dôvodov, ktoré nemôžem rozvádzať v tomto texte, je potrebné stavať nový svet. Svet, ktorý bude môcť pospájať mnoho svetov, ktorý pojme všetky svety.

Podpis: Podveliteľ (Subcomandante) Marcos

– – –

Postscriptum o snoch, hniezdiacich v láske


Vedľa mňa odpočíva more. Oddávna má podiel na mojich úzkostiach, neistotách a početných snoch, no teraz spí so mnou túto horúcu noc lesa. Prevaľuje sa v mojich snoch ako lány obilia a zakaždým som úžasne rád, keď ho nachádzam nezmenené: chladné, čerstvé a po mojom boku. Dusnota ma ťahá z postele a dáva mi do ruky pero, aby som privolal starého Antoina, dnes tak ako pred mnohými rokmi…

Požiadal som (vtedy) starého Antoina, aby ma sprevádzal pri prieskume dolného toku rieky. Vzali sme so sebou málo potravy. Hodiny sme sledovali vrtošivé zákruty koryta, až bolo horúčavy veľa a pochytil nás aj hlad. Popoludnie sme strávili prenasledovaním stáda diviakov. Je už skoro noc, keď sme ich dostihli, a tu sa naraz oddelí od stáda jeden ozrutný kanec a napadne nás. V chvíli mi prebehnú mysľou všetky moje vojenské vedomosti: zahadzujem zbraň a driapem sa na najbližší strom. Starý Antoine sa pokojne prizerá útoku a miesto úteku sa stavia za krík. Velikánsky diviak sa zo všetkých síl ženie rovno naňho – a vrúti sa do tŕňového vetvičia kríku. Prv, než sa stačí vymotať, zacieli starý Antoine svoju starú karabínu a jednou ranou sa nám postaral o večeru.

Za svitania, keď som dočistil svoj moderný automat (M-16, kaliber 5,56 s voľbou rýchlosti streľby a reálnym dostrelom 460 metrov, teleskopickou muškou a zásobníkom na 90 striel), píšem svoj cestovný denník. Vynechávam, čo sa prihodilo a zaznamenávam len: „Stretli sme diviakov a A. jedného zastrelil. Výška 350 metrov. Stále neprší.“

Kým čakáme, že sa mäso upečie, hovorím starému Antoinovi, že môj diel mäsa sa zíde na oslavu, pripravovanú v tábore. „Sviatky?“ spytuje sa Antoine, rozduchujúc oheň. „Iste,“ odpovedám, „každý mesiac je nejaká príležitosť niečo oslavovať.“ A pokračujem hotovou dizertáciou o historickom kalendári zapatistických osláv. Starý Antoine ma počúva bez slova; predstavujem si, že ho to nezaujíma a ukladám sa spať.

Ponorený do svojich snov vidím starého Antoina, ako berie môj zošit a čosi píše.

Ráno po raňajkách si delíme mäso a rozchádzame sa každý svojou stranou. Vraciam sa do tábora, podávam hlásenie a predkladám zošit, kde je zaznačené, čo sa stalo. „To nie je tvoje písmo,“ poznamenáva ktosi a ukazuje na poslednú stranu. A naozaj, tam po mojom zázname starý Antoine pripísal veľkými písmenami: „Ak nemôžeš mať naraz aj rozum aj silu, vyvoľ si vždy rozum a ponechaj nepriateľovi silu. V mnohých bitkách sila umožňuje dosiahnuť víťazstvo, ale vojna sa vyhráva len vďaka rozumu. Silný nikdy nezíska na základe svojej moci rozum; naproti tomu my budeme vždy môcť získať silu z nášho rozumu.“

A pod tým drobným písmom: „Veselé sviatky.“

Samozrejme, hlad ma prešiel. No zapatistické oslavy boli naozaj veselé – ako obyčajne.

Podveliteľ Marcos

Prameň: Sous-Commandant Marcos: „La 4e guerre mondiale a commencée“. Le Monde diplomatique, č. 521, august 1997, s. 1.

Preložil Rastislav Škoda

Žiť s kameňmi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

John Berger

Opísali ste, Marcos, sedem častíc puzzlu, ktoré nemôžu nikdy zapadnúť do seba. Každá z nich je taká ťažká ako granit. Tento puzzle je produktom nového svetového poriadku, nanúteného neoliberalizmom. Hovoríte, že štvrtá svetová vojna sa už začala a protivníci, súperiaci o časti trhu, sejú po krajinách rozklad. Koniec nášho storočia sa stal novým vekom temna. Isto-iste.

Šesť častí puzzlu, ktoré ste opísali, predstavuje temnoty. Posledná, siedma, sa týka káps odporu, ktoré sa už vytvorili, alebo ktoré sa práve tvoria: tak ako zapatistické v Chiapas (na juhovýchode Mexika) a iné všelikde vo svete, nie vždy ozbrojené, všetky bojujú vo svojom vlastnom zemepisnom alebo sociálnom prostredí.

Chcel by som povedať čosi o týchto taškách. Moje pozorovania sa môžu zdať nemiestne, ale vy sám hovoríte: „Jeden svet môže obsahovať veľa svetov, aj všetky svety.“

Zo všetkých teoretikov revolúcie bol najmenej dogmatický Antonio Gramsci (filozof a marxistický teoretik, 1891 – 1937, zakladateľ Talianskej komunistickej strany). Jeho nedogmatickosť pramenila z akejsi trpezlivosti, ktorá nemala nič spoločného s nevšímavosťou alebo pasívnosťou. Svedectvom súrnosti jeho hlavného diela (Listy z väzenia) je skutočnosť, že ho napísal v žalári, kde ho talianski fašisti držali osem rokov, kým ako štyridsaťšesťročný neumrel.

Pozoroval veľmi zblízka a neraz priam riadil politické boje svojho obdobia, ale nikdy nepustil zo zreteľa pozadie prebiehajúcich drám, ktorých dosah je niekedy nepredpovedateľný. Asi preto sa z neho nestal, ako z mnohých iných revolucionárov, milenarista. Skôr sa oddával nádejam, ako sľubom, a nádeje trvajú dlho. Hovorí: „Ak sa zamyslíme nad otázkou, čo je človek, zistíme, že sa vlastne pýtame, čím sa môže človek stať, či môže zvládnuť svoj osud, či sa môže ‚uskutočniť‘, či si môže určovať svoj život. To značí, že človek, to je proces; presnejšie povedané, sú to dôsledky jeho činov.“

Do školy chodil Gramsci od šesť do dvanásť rokov v mestečku Ghilarza v srdci Sardínie. Narodil sa v blízkej dedinke Ales. Ako štvorročný vypadol komusi z náručia na zem; malo to za následok znetvorenie chrbtice, na ktoré trpel celý život. Do svojich dvadsiatich rokov neopustil Sardíniu. Myslím si, že tento ostrov mu dal, lepšie povedané inšpiroval, jeho zvláštny pomer k času.

V hĺbke kraja okolo Ghilarzy, ostatne rovnako ako aj v iných oblastiach tohto ostrova, Marcos, premôže Vás prítomnosť skál. Na prvom mieste a predovšetkým je to krajina skál a, v povetrí nad nimi, vrán. Každá tanka – lúka, pastvina – a každý hájik korkových dubov má aspoň jednu kopu skál, neraz aj viaceré; bolo by ich za poriadny nákladniak. Tieto skaly niekto kedysi pozbieral a nakládol na kopu, aby sa dala zem, suchá a chudobná, aká už je, zorať. Sú tu aj obrovské skaly, z ktorých by najmenšia vážila pol tony. Sú to granity (červené a čierne), schisty, vápence, pieskovce a viaceré vyvreliny, napr. bazalty. Na niektorých tankách sú tie pozbierané veľké skaly skôr podlhovasté ako okrúhle, a preto ich ktosi otesal a poukladal ako zrezané pyramídy.

Nemajú konca ani veku tieto múry zo suchých skál, ktoré ohraničujú tanky, lemujú biele cesty, oddeľujú košiare oviec, alebo, zosypané po storočiach služby, pôsobia ako rumoviská labyrintu. Nájdu sa aj malé ihlany z kameňov nie väčších ako päsť. Na západe sa týči prastaré vápencové pohorie, reťaz hôr. Všade sú dve skaly v priamom dotyku. Tam, na tej neľútostnej zemi, udiera do očú čosi delikátneho: spôsob, ako sa kladie skala na skalu: nevyvrátiteľné svedectvo ľudského počinu, tak odlišného od prírodnej náhody. To preto, aby to pripomínalo, že položiť niekam skalu, či označiť nejaké miesto kamennou mohylou, bolo aktom pomenovania; a bol to pravdepodobne jeden z prvých znakov, ktoré človek používal.

„Vedieť znamená mať moc. Ale problém je zložitý aj v inej súvislosti: nestačí poznať súhrn činiteľov, ako existujú v danej chvíli; je dôležité poznať ich rodokmeň, to je priebeh ich vzniku; lebo každý jednotlivec je nielen súhrnom existujúcich vzťahov, ale aj históriou týchto vzťahov, teda výsledkom celej minulosti.“

Vzhľadom na jej strategickú polohu v západnej časti Stredozemného mora a pre jej nerastné bohatstvá – olovo, zinok, železo, striebro – vtrhli na Sardíniu a jej pobrežie obsadili počas štyroch tisícročí najprv Feničania a po nich Kartáginci, Gréci, Rimania, Arabi, Pizančania, Španieli, Savojský rod a najnovšie dnešné Taliansko.

Preto sa Sardovia boja mora a nenávidia ho. Každý, kto príde od mora, je zlodej, hovoria. Nie sú národom námorníkov alebo rybárov; sú pastieri. Vždy hľadali útočisko vo svojom neprístupnom skalnatom zázemí, až sa stali tým, čo uchvatitelia nazývali (a ešte nazývajú) „zbojníkmi“. Ostrov nie veľký (meria 250 × 85 km), ale jeho trblietavé horstvá, jeho južné oslepujúce svetlo, jeho bystriny a jeho zvráskavený povrch mu dávajú pri pohľade z výšky vzhľad pevniny. Na tejto pevnine s jej 3,5 miliónmi oviec, a kôz, žije 35 000 pastierov: 100 000 ľudí, ak pripočítame rodinných členov, ktorí pracujú spolu s nimi.

Je to megalitická krajina – nie v predhistorickom zmysle slova – ako každá iná chudobná krajina, ale má svoju históriu, čo aj ju metropoly nepoznajú alebo katalogizujú ako „divú“. Megalitická je v tom zmysle, že jej duša je kameň a jej matkou skala.

Sebastiano Satta (1867 – 1914), národný básnik, napísal: „Keď ranná zora zohrieva tvoj granit, Sardínia,/ rodíš nových synov.“ Tak to bolo, s mnohými premenami, ale s určitou vervou, počas šesť tisícročí. Na flaute pastierov, tej píšťale klasickej mytológie, tu hrajú stále. A roztrúsených po skoro celom ostrove ostáva sedemtisíc nuraghov, veží z holých kameňov, postavených v novšej dobe kamennej ešte pred príchodom Feničanov. Veľa z nich sú viac alebo menej už len zrúcaniny, ale niektoré sú neporušené. Môžu byť až 12 metrov vysoké s vnútorným priemerom 8 metrov a až trojmetrovými múrmi.

Vnútri treba dať očiam čas, Marcos, aby si zvykli na temnotu. Jediný vchod so svojím otesaným architrávom (podlhovastý kameň nad vstupom) je úzky a nízky. Musíte sa skloniť, aby ste vošli. Je tam čerstvo. Keď sa v tej tme rozhliadnete, zistíte, ako sa museli ukladať vrstvy masívnych kameňov jeden na druhý ale visiac smerom do stredu, aby bez malty vytvorili klenbu, takže výsledok je kónický ako úľ zo slamy. Kužeľ však nemôže mať vrchol, lebo múry musia uniesť tú váhu obrovských plochých kameňov, zatvárajúcich strechu. Niektoré nuraghy majú dve poschodia a potom je vnútri schodište. Na rozdiel od pyramíd, od ktorých sú o tisíc rokov staršie, žili v nich ľudia. O ich presnom účele existujú viaceré teórie. Je jasné, že poskytovali ochranu, ba bezpochyby viac ako ochranu, lebo ľudia sú zraniteľní, a to viac ako z jedného dôvodu.

Nuraghy stoja vždy na uzlovom bode krajiny; na mieste, kde by terén mohol mať svoje oko: v bode, odkiaľ sa dá vystriehnuť všetko, všetkými smermi a doďaleka. Pozorovanie sa tak rozprestiera až k susednému nuraghu. Z toho sa dá usudzovať, že veže mali, okrem iných, vojenský účel, a to obranný. Volali ich aj „chrámy slnka“, „veže ticha“ a, u Grékov, „daidaleia“ podľa Daidala, staviteľa labyrintu.

Vnútri postupne oceníte, Marcos, hodnotu ticha. Vonku rastú moruše, malinké a sladučké, a kaktusy, ktorých plody s jadierkami tvrdšími od kameňa pastieri zbierajú a jedia, keď z nich vybrali jadrá. Sú tam živé ploty z černíc, hotové ostnaté drôty, a asfodély ako šable, ktorých rukoväte boli zasadené do chudobnej pôdy… a možno aj kŕdlik piskľavých stehlíkov. Vo vnútri týchto kamenných úľov, postavených pred trójskou vojnou, panuje ticho. Koncentrované ticho, ako paradajková kaša v konzerve.

Naopak ako tu dnu, to ticho, čo panuje vôkol, treba sledovať pre prípad, že by nejaký hluk ohlásil nebezpečenstvo. V tomto koncentrovanom tichu vnímajú naše zmysly ticho ako ochranu. Tak si uvedomíte spoluúčasť kameňov.

Prívlastky ako „anorganický“, „nehybný“, „neživý“ alebo „slepý“, ak sa týkajú kameňov, sú asi len skratky. Nad mestom Galtelli sa týči hora z bledého vápenca, nazývaná Monte Tuttavista, „hora, ktorá vidí všetko“.

Je celkom možné, že sa príslovečná povaha kameňa zmenila, keď sa predhistória stala históriou. Stavby sa stali pravouhlými. Malta umožnila zostrojiť čisté oblúky. Bol vytvorený poriadok, napohľad trvalý, a s ním prišiel pojem šťastia. Staviteľské umenie predstavuje tento pojem vo všetkých štýloch, ale pre väčšinu ľudí sa sľubované šťastie nedostavilo, takže sa začali ozývať príslovečné výčitky: kameň sa stal protikladom chleba, lebo sa nedal jesť; hovorilo sa, že je „bez srdca“, lebo bol hluchý.

Predtým, keď poriadok bol neistý a len skrýša sľubovala ochranu – v čase nuraghov – kamene sa držali za druhov.

Kamene dávajú iný cit pre čas; taký, v ktorom minulosť, dávna minulosť planéty, znamená podporu, slabú ale masívnu podporu prejavom vzdoru ľudí, akoby žily kovu v skalách ústili do ich krvných žíl.

Postaviť stojmo nejakú skalu je symbolickým prejavom uznania: skala sa stane prítomnosťou a rozhovor sa začína. Neďaleko od mesta Macomer stojí šesť skál, hrubo vytesaných do lomeného oblúku. Tri z nich majú vo výške ramien vymodelované prsníky, čo vzbudzuje dojem, že boli vytvorené ako hniezda lastovičiek. Počin rezby je minimálny. Nemuselo to byť pre nedostatok prostriedkov: možno to tak niekto chcel. Za oných čias postavený kameň nepredstavoval prítomnosť: bol ňou. Týchto šesť skál je z vulkanickej horniny, ktorá je pórovitá.

Preto aj za horúceho slnka dosahujú len telesnú teplotu, nie viac. „Keď ranná zora zohrieva tvoj granit, Sardínia, máš rodiť nových synov.“ Ešte staršie ako nuraghy sú „domus de jamas“, diery vyhĺbené do špičiek skál a určené, hovorí sa, mŕtvym.

Aj táto miestnosť je z granitu. Musíte podliezť, Marcos, aby ste vošli a vnútri si môžete sadnúť, ale nie sa postaviť. Rozmery sú 2 × 3 metre. Na stene visí opustené osie hniezdo. Ticho je tu menej koncentrované ako v nuraghu a je tu viac svetla, lebo sa neponárate tak ďaleko; kapsa je bližšia podšívke kabáta.

Tu sa dá nahmatať vek miesta, vytvoreného človekom. Nie preto, že počítate – …stredná neolitická doba…, chalkolitická doba… –, ale pre vzťah medzi skalou, v ktorej sa nachádzate, a ľudským hmatom.

Povrch granitu chceli mať veľmi hladký. Nijaká drsnosť, ani hrbolček neostal. Nástroje boli pravdepodobne zo sopečného skla, obsidiánu. Priestor má telesnosť – podobá sa na telesný orgán (skoro ako kapsa kengury). Tento dojem zvyšujú ostatky ľahkých škvŕn po červenom a žltom okre tam, kde plochy boli pôvodne zafarbené. Nepravidelnosti reliéfu zapríčiňujú možno variácie skladby skaly.

Ležíte v tomto úkryte, Marcos, a cítite trochu sladkastý pach, skoro vanilkový, pochádzajúci od jednej rastliny tam vonku a spoznávate v týchto nepravidelnostiach prvé habkania po forme stĺpa, obrysoch pilastra alebo krivke kupoly – po pojme šťastia.

V úzadí miestnosti – dá sa poznať, že telá sa ukladali ležať v tomto smere, či už živé alebo mŕtve – je skala preliačená a vydutá, a ľudská ruka vysekala na jej povrchu súbežné jarky mušle sv. Jakuba.

Pri vchode, ktorý nie je vyšší ako pre malého psa, bol výstupok, akoby veľký záhyb v prirodzenej záclone skaly a ľudská ruka ho stenčila a zarovnala, takže sa prispôsobil tvaru stĺpu, ale nie zúplna. Všetky domus de jamas sú obrátené na východ. Zvnútra cez vchod môžete pozorovať vychádzajúce slnce.

V jednom liste z väzenia, napísanom r. 1931, Gramsci rozpráva svojim dvom synom historku; svojim synom Juliovi a Deliovi (to je ten mladší, narodil sa počas jeho žalárovania a otec ho nikdy nevidel):

Jeden malý chlapec raz zaspal s pohárom mlieka na zemi pri svojej posteli. No príde myška, vypije mlieko, chlapec sa prebudí a keď nájde svoj pohár prázdny, plače. Tu sa myška vyberie za kozou a pýta od nej trochu mlieka. Koza však nemá mlieka, lebo nedostáva trávu. Myška ide za lúkou, no lúka nemá trávu, lebo je suchota. Myška ide k studni, no studňa nemá vody, lebo ju treba opraviť. Ide myška k murárovi, ale ten nemá potrebné kamene. Tak sa myška vyberie k hore, ale hora nechce nič ani len počuť, lebo je to už len kostra, ktorá stratila všetky svoje stromy. (V minulom storočí bola Sardínia divo deforestovaná, aby dodala drevo na pražce pre kontinentálne Taliansko.) Daj mi svoje kamene, hovorí myška hore, za to ti chlapček, až vyrastie, vysadí na úbočiach gaštany a borovice. (Antonio Gramsci, Texty, Éditions sociales, Paris, 1975, s.132.) Hora ihneď súhlasila a dala svoje kamene. Vďaka tomu mal chlapec nakoniec toľko mlieka, že sa s ním mohol umývať! A za roky, keď sa stal mužom, sadil stromy, erózia sa zastavila a zem sa stala úrodnou.

P. S. V mestečku Ghilarza je malé múzeum Gramsci neďaleko školy, do ktorej kedysi Gramsci chodil. Sú tam fotografie, ukážky jeho kníh a niekoľko listov. V jednej vitríne sú dva dookrúhla vybrúsené kamene, veľké ako grapefruity. Chlapček Antonio ich používal každé ráno ako činky a cvičil s nimi, aby posilnil svoje ramená a pokúsil sa napraviť chybu svojej chrbtice.

John Berger (*1926) je anglický spisovateľ, literárny kritik a maliar.

Prameň: John Berger: „Vivre avec les pierres“ (Žiť s kameňmi), Le Monde diplomatique, č. 524, november 1997, s. 23.

Preložil Rastislav Škoda

Nemám rád „Plavka“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Miguel Littin

Volajú ho „Plavko“, lebo nie je jednofarebný, a to ani v politike, ani pri ženách a pretože 11. septembra 1973 prešiel do druhého tábora. Pokúša sa vykúpiť sa a vysvetliť svoje zrady. Ako v gréckej tragédii - dostihne ho osud?

Chile, september 1973.

Muž s bielym fordom Impala bol silnej telesnej stavby. Mal čierne vlasy, krátke a dozadu sčesané, a veľké fúzy, nad perou sa rozchádzajúce. Striehnuce oči. Ruky veľké, obličaj hranatý, bez vrások. Volali ho HIB. Nosil prsteň s modrým kameňom a na krku zlatú retiazku, na ktorej visel pekný kríž. Rozopnutá košeľa vyzývavo ukazovala mocné prsia. Mal hrdú chôdzu. Podobal sa na namysleného páva. Podľa miestnych futbalových fanúšikov býval najlepším číslom 10 Palmilského klubu. Rodený strelec, rýchly a presný vo vnútri šestnástich metrov. Bol základným pilierom svojho mužstva; obranca i útočník. Jeho šikovnosť až prefíkanosť dosahovala taký stupeň, že lopta mohla niekedy prejsť pomimo, ale protivník nikdy. Taký bol, tvrdý a presný muž s Impalou, HIB, známy aj pod svojou prezývkou: „Plavko“. (Pozn. prekl.: Kôň, ktorého srsť sa skladá z bielych a ryšavých chlpov.)

To ráno, keď ho našli mŕtveho za volantom jeho bielej Impaly, celá dedina sa roztriasla od strachu a zmätku. Ženy pozatvárali dvere svojich domov a modlili sa až do poludnia. Nikto sa neopovážil priblížiť sa k mŕtvole zo strachu, že by HIB mohol ožiť, že by sa mohol z vlastnej sily prebrať. Isteže, „Plavko“ bol verným služobníkom diktatúry, ale bol to charakterný človek a vzbudzoval úctu. Jeho prítomnosť ešte stále vyvolávala medzi ženami z Palmilly a Húšťav pohľady plné obdivu a nejeden chlapec sníval o tom, že jedného dňa bunde hrať ako on. Taký býval HIB.

„Nie, nemám rád „Plavka“, šomral si nazlostený Segundo Segundin a pevne stisol nôž za svojím pásom.

„Nemám rád „Plavka“.“ A rozplakal sa hlbokými vzlykmi, pozorujúc z kantíny koňa, ktorý naňho čakal uviazaný pri živom plote, deliacom hostinec od cesty. Bol koniec zimy a pichliače sa ligotali ako strieborné ihly. Po dažďoch bola rieka plná, a mysle ľudí boli ešte plné spomienok na mŕtvych.

„Nemám rád „Plavka“.“ A potom pomaly močil vedľa koňa. Mal hnedú pokožku a pyšnú chôdzu, bol vyzývavý, no mal pohľad siroty. Segundo Segundin, „Pérez“, sa raz rozhodol a tak už teraz čakal iba na vhodnú príležitosť.

Bolo desať hodín ráno, tento septembrový pondelok, keď HIB zaparkoval svoj biely kabriolet naproti kantíne, rozstreknúc vodu stojacu v koľajach. Aj on hľadal Segundina; pokúsil sa o úsmev a uprene sa naňho zahľadel.

Obec Palmilla nikdy nezabudne na zimu 1973. (Pozn. prekl.: Chile leží na južnej pologuli, kde zimné mesiace zodpovedajú letným na severnej pologuli; teda jún, júl, august a september sú tam zimné mesiace). Cesty sa stali neschodné a nebezpečné, korytami riek sa valili obrovské bloky skál. Stúpajúce vody pobrali drevené mosty. Na múroch domov, ktoré prežili túto zimu, aj dnes vidno, pokiaľ siahala voda. Palmillčania s vyvalenými očami sledovali v kalných vodách utopené kravy a psy, ešte poznačené úškľabkom prekvapenia. Vtedy HIB prehľadával dedinu, zbieral do svojej bielej Impaly opustených obyvateľov, nevynechal ani zaplavené ulice, roznášal potravu, prikrývky a lieky. Naozaj, muž v bielej Impale bol vtedy ako sám svätý Krištof uprostred vôd, s Ježiškom na pleci.

Tento obraz potvrdil aj záchranný vrtuľník, ktorý vo víre búrky, vetra, padajúceho lístia, polámaných haluzí a vyvrátených stromov pristál na futbalovom ihrisku. „Plavko“ nastúpil a vzniesol sa k nebesám, čo očarovalo Palmillčanov, sledujúcich spred svojich zatopených domov, ako vystupuje do výšav, až sa stratil ich pohľadu medzi oblakmi, ďalej valiacimi vodu na celý kraj.

To ráno štátneho prevratu pochodil HIB celú dedinu s vojenskou hliadkou, ktorá zatýkala mužov. Niektorí z nich sa nikdy viac nevrátili. Tí, čo prežili, hnili vo vojenských väzniciach. V tejto všeobecnej dráme sa osud HIB zablyskol ako nikdy predtým.

„Máte šťastie“, hovorieval ženám deportovaných, „bezo mňa by ste boli vo veľkej biede. Pozrite, deti moje, na svojho záchrancu.“

Organizoval pre ne v rámci municipálnej akcie všeobecne prospešné práce: čistili ulice, bielili múry, zvážali odpadky. Nechal postaviť jasle, aby uľahčil matkám. Podelil ženy do skupín: najstaršie boli pridelené do kuchýň, najmladšie mali vítať hostí; jedna mladá deva mala pripravovať len pre HIB arabské jedlá; zachutili mu, keď sa priatelil so synmi Miguela, zvaného „Sajur“, ešte za tých dávnych rokov, keď bol socialistom. Vtedy chodil po vidieku a organizoval roľníkov; mladých zasväcoval do tajov ozbrojeného boja, „jedinej možnosti, ako sa zmocniť vlády a založiť na tomto biednom svete kráľovstvo chudobných.“ To trvalo až do toho 11. septembra, keď naraz štyridsaťpäť pušiek mierilo na jeho hlavu.

„Bude lepšie, keď to povieš. A hneď,“ žiadali po ňom.

Muž s revolverom sa pýtal ostro a priamo: „Kde sú zbrane? Kde sú tí, čo by ich mali raz použiť?“

Cítil chlad kovu a ešte lepšie rozhodnosť muža. Bolo to jednoduché: alebo bude hovoriť teraz, alebo už nikdy nepovie ani slovo.

Hovorí sa, že vtedy sa začala jeho kalvária.

„Naučil som sa mučiť sa svojou vlastnou bolesťou,“ mrmľával si, spitý, nejedno skoré ráno, „na mojom vlastnom tele, dočerta!“

Niekedy otvoril košeľu a ukázal hruď, znetvorenú jazvami od noža a od elektród.

„Moja hruď vie, čo je elektrický prúd aj tma, táto osudná záchranná sieť, zmierňujúca smrteľný pád do strašných bolestí. Za toto ma zavesili,“ ukazuje svoje palce. „A vydržal som, priateľu, lebo, akože, mám to, čo treba a tam, kde to treba.“

Odpoludnia, keď sa čľapot dažďa podobá šomraniu alebo pohladkaniu a výzve pospať si a pospomínať na prchavú mladosť, zašiel „Plavko“ ku svojej mame, prešiel cez dvor a zastal pri pomarančovníkoch; svojimi drsnými rukami pohladkal agáty, rovnako ako on vzdorujúce zlým časom.

„Dobrý deň, mama.“

„Dobrý deň, synku. Si hladný?“

„Nie, mamka, len veľmi ospanlivý.“

Vošiel do komôrky a ľahol si nevyzutý, zabalil sa do prikrývky z králičích koží a upadol do polospánku, načúvajúc vzdialeným slovám svojej matky, ktorá mala vo zvyku v túto dennú hodinu zhovárať sa s mŕtvymi, prejdúc z kuchyne na dvor, kde sa v blate čvachtali kačky a husi s bielymi krídlami. Ľúbil tento dom svojho detstva, jeho strechu z červených vyblednutých škridiel, jeho múry z udupanej hliny a s toľkými ranami času, kaluže vody a zvláštne útvary v nich, keď tam kone ponorili svoje kopytá. V diaľke prechádzala farba vŕškov zo zelenej do modra, ako sa popoludnie menilo na večer.

Na jednej polici, plnej kameninových figuriek, bola aj socha Svätého Srdca Ježišovho; stál tam hrozivý, s ukazovákom namiereným na svoju hruď, v ktorej krvácalo jeho srdce, otvorené pre všetkých ľudí dobrej vôle. Peknú hlavu držal vzpriamene, oči mal hlboké a modré, líca ružové, bohaté vlasy vlnité a farby medu. Vo svojom širokom červenom plášti sa týčil nad uboleným telom „Plavka“, ktorý sa chúlil a triasol od chladu a strachu pod dekami svojej mamy.

V polosne sa „Plavko“ videl, ako mu, ešte malému, obraz Krista stále ukazoval svoje srdce. Pripomínal mu jeho hriechy: deň, keď kameňom udrel do čela svojho bratranca a potom utekal skryť sa do sukieň svojej odpočívajúcej mamy. Keď ho dostihli so žalobou a ukazovali skrvavené čelo chlapca, trikrát zaprel. A matka sa ho zastala: „Nemohol to byť on, spal tu vedľa mňa. Veď sa dobre vie, že vy nenávidíte môjho syna, lebo je inakší ako vaši a v živote veľa dosiahne.“ Zakrýval si vtedy oči bielou sukňou od hanby za toto klamstvo.

Aj jeden iný deň bol veľmi ťažký; jeden z tých, na ktoré by človek radšej zabudol. Ráno po noci, ktorú strávil s jednou z Penazolasových dcér, čo ho mali tak rady, priniesla mu raňajky jedna druhá. Ako žul kúsok avokáda s čiernym chlebom, naraz pocítil horkastú príchuť jedu; pozrel sa na polonahú ženu pred sebou a z jej držania sa pochopil, že ho chcela zavraždiť.

„Čože? … Nepáčia sa vám tieto raňajky?“

Uprel na ňu oči a žena sa roztriasla od strachu.

„Prečo si praješ moju smrť, Azucena? … Čo som ti urobil?“

„Vy nič, ale tí, čo im rozkazujete, podrezali môjho brata.“

Jedným skokom bol na nohách a chcel udrieť túto ženu, ktorá mu jedenej uplynulej noci dala toľko rozkoše, ale sa spamätal; rýchlo sa obliekol, natiahol si čižmy a potom poľnú uniformu, cez plecia si prehodil vlnenú deku. Neobzrel sa, vybehol z izby, hodil sa do svojej bielej Impaly so sklápacou strechou a zamieril do policajných kasární.

Stačil krátky rozkaz: domová prehliadka. A kým on teraz sníval o krvácajúcom srdci Ježišovom, tri sestry sa už nenávratne ponárali do hlbín skrýš, ktoré postavila diktatúra pre subverzívne ženy v okresnom meste San Fernando.

* * *

Na svitaní 1. septembra bolo „Plavkovi“ zima. S obavami vstával z postele. Pohľadal svoju hodvábnu šatku a uviazal si ju okolo krku; potom si viackrát otočil okolo bokov dlhý červený pás, aby si chránil obličky. Natiahol si vysoké čierne čižmy a založil ostrohy. Pozrel sa do zrkadla, ale nepoznal sa. Zostarol. Spomenul si, čo mu včera povedal čarodejník:

„Preniesol si na mňa svoju bolesť, „Plavko“.“

Zalial ho zápach cesnaku a výkalov. „Chile je založené na zrade a závisti,“ povedal mu tento chlap s ako uhoľ čiernymi vlasmi a mandľovými očami. „Na zrade a zločine, „Plavko“,“ dodal.

Sklonil pohľad na červenú hlinu podlahy a pach cesnaku v ústach čarodejníka ho omamoval.

„Daj si pozor na srdce!“ preriekol šaman a dotkol sa mu ľavej strany hrudi. „Daj si dobrý pozor na srdce!“

„Nikdy ma dosiaľ nebolelo, otec.“

„Daj si pozor na ľavý bok, „Plavko“,“ dodal muž a svojím čiernym klobúkom zametal zem. „Kúp tri sviečky, ktorými ťa očistím, aby si čistý odišiel z tejto Zeme. Zem ťa zbaví špiny a očistí ťa, „Plavko“.“

HIB si pripomenul, čo často počul od starých žien. Najprv o svojom narodení uprostred veľkých dažďov. Stará mať ho vtedy ťahala, aby už raz vyšiel na svetlo sveta.

„Tak konečne je tu náš „Plavko“,“ hlásila držiac v náručí skrvaveného chlapčeka, žmurkajúceho proti ostrému svetlu izby. „Prišiel tvoj čas, „Plavko“.“

Vážil vyše štyroch kíl, bol veľký a mal škvrny na koži. Pôrod bol veľmi bolestivý, lebo práve pred výstupom z brucha svojej matky mal smiešny nápad vrátiť sa a urobil polobrat.

Šaman púšťal po jednom na zem lístky koly a pohundrával HIBovo meno.

„Kriste Pane, otče môj,“ - a potichu, veľmi tíško - „Manuel, môj malý Manuel.“ Hýbal prstami a roztrusoval lístočky po pruhovanej prikrývke.

„Chile, vravím ti, daj si na seba pozor … Miesto zrady a zločinu … Sleduj našu cestu. Pozri dobre na tento zlomený list. To je aj tvoj život, nič iné. To je tvoj život. Ako tento zlomený lístok koly.“

Položili ho na obradnú prikrývku naproti trom sviečkam a s tromi vzdychmi; ležal vedľa zlomeného lístka koly; vedľa sošiek svätého Laurencia, svätej Lucie, svätého Petra a svätého Pavla, vedľa Panny Márie s jej pekným dieťatkom a tŕňom vrazeným do srdca.

Ako zviera vo svojej úbohej búde, bosý a spotený, škrabúc si jednu špinavú nohu druhou, no s knihou v jedenej a s lístkami koly v druhej ruke ležal vysilený šaman, neschopný slova. Bol presvedčený, že odteraz už nikto neovplyvní „Plavkovu“ budúcnosť, že už žiadna náhoda nedá iný smer jeho osudu; že už nič nezmení, čo je napísané v jeho knihe života.

* * *

Segundo Segundin, zvaný „Perez“, nepohol ani svalom. Čakal, stuhnutý, ruky na opasku. Segundin nikdy nemal rád „Plavka“. Obyvatelia Palmilly si pamätajú na deň, keď oslovil cestujúcich v hostinci Agua Santa (= Svätá voda). Zbadal ich ráno, ako išli na svojich pekných koňoch smerom k Húštinám. Zapáčili sa mu ich kone; priam ho posadol najmä ten z nich, čo mal strakatú srsť a volal sa Paso Doble (= Dvojkrok). Celý deň prežúval svoju túžbu a hľadal spôsob, ako nadviazať rozhovor, keď sa vrátia.

Vrátili sa pred koncom dňa a zastavili sa v krčme Agua Santa. Vkročili do temnej miestnosti a pri pulte si pýtali piť. Vtedy sa Segundo Segundin priblížil k väčšiemu z nich, tučnému a bradatému.

„Nemám rád plavka,“ mu hovorí.

Chlap si prezrel Segundina zhora dolu a potom kútikom oka zaregistroval tváre roľníkov, pijúcich svoje poháre bez pohľadu na niekoho.

„Nemám rád plavka,“ opakoval Segundin zvýšeným hlasom a pomkol sa k tučnému.

Bradáč mrkol po svojom kamarátovi.

„Platím pre všetkých jedno kolo,“ zvolal pevným a istým hlasom; zdvihol svoj pohár a volal bližšie všetkých, čo sa dosiaľ držali v tmavom úzadí.

„Čo som vám dlžen, dcéra moja?“

Chlap platil viacerými bankovkami, nechal ich na pulte, zvrtol sa na opätku a zamieril k dverám, sledovaný svojím druhom. Keď kládol nohu do strmeňa, zacítil, že ktosi drží jeho koňa.

„To preto, lebo nemám rád plavka.“

Jazdec sa nezastavil vo švihu a vysadol na koňa; až teraz po prvý raz zbadal plavého koňa, uviazaného na neďaleký stĺp pri ceste.

„Naozaj, verte mi, nemám rád plavka,“ opakoval vážnym hlasom Segundo Segundin.

„Čo to hovoríš?“

„Dám ho za vášho,“ zaznela prosba. „Za vášho strakatého.“

Jazdec pritiahol uzdy, až sa mu kôň postavil na zadné nohy.

„Pohni sa odtiaľ, ty zasran! Čo si si to vymyslel? Vymeniť môjho koňa za tvojho plavka?!“

Rozpálilo a nazlostilo ho to; cvalom sa pustil do Palmilly.

„Nie, nemám rád plavka,“ vzlykal uprostred cesty Segundo Segundin. „Nemám rád plavka.“

Strávil celý týždeň opakovaním tejto vety za stáleho plaču. A možno to bolo od tohto času, čo dedinčania pochopili, prečo dostal HIB prezývku „Plavko“. On sám nikdy nevenoval prezývke pozornosť, ba možno ho to bavilo. Až do dňa, keď mu to Segundo Segundin hodil do tvári.

„Hľadal som ťa, Segundin.“

„Čo chcete odo mňa?“

„Hovoria, že som tvoj otec.“

„To že hovoria? Hovoria aj, že ste udali môjho pravého otca. A že ste potom ostali s mojou mamou.“

HIB si spomenul na Jovinu. Na jej dlhé vlasy, okrúhly obličaj, oči, tvrdé boky, oblé kolená, silné stehná.

„Nehnevaj sa na mňa, Jovi,“ povedal jej pri návšteve po vojenskej razii v jej dome. Jej druha Roberta a brata zatkli; bola doma sama so Segundinom, ktorý slintal vo svojej kolíske z debničky na cukor.

„Sme vo vojne. Roberto a tvoj brat boli na strane tých, čo prehrali.“

„Strať sa, špinavý zradca!“

„Nezaobchádzajte so mnou takto, dieťa moje,“ povedal jej vtedy.

„Už viem, prečo ťa ľudia volajú „Plavko“.“

„Myslíte, že kvôli uniforme?“ zasmial sa pri pohľade do zrkadla; bol oblečený ako vojak, mal poľnú uniformu. „Aj tak vám tu niečo nechávam, pre vás a pre toto dieťa. Ak budete niečo potrebovať, nájdete ma na úrade; lebo odteraz som tu pre vás ako váš starosta.“

„To je odmena za zradu?“ kričala za ním Jovina, keď HIB odchádzal vo svojom bielom kabriolete.

* * *

Jovina mala pravdu. HIB bol vymenovaný za starostu a bola to odmena za jeho služby. Biely kabriolet zabavil jednému lekárovi, obžalovanému z ľavičiarstva; mal aj kazetové rádio a nahrávky Mahlerovej hudby; rád ich počúval, keď jazdil po cestách vrúbených divým viničom a vysokými topoľmi, alebo keď sa preháňal po piesočnatej pláži popri obrovských vlnách oceánu pri Pichileme.

Teraz budú ľudia odriekať ako litánie:

„Prečo ti to urobili, HIB?“

„Kto nám teraz dá kamene a škridlice, aby sme si v zime mohli poopravovať diery na domoch?“

„Ó, nešťastný „Plavko“!“

A tak to pôjde celý rok.

„Kto ma zavezie autom, pohodlne, k lekárovi, keď ochoriem?“

„Kto mi dá vrece cementu?“

„Lebo nakoniec je čistá pravda, čo si vtedy povedal:

„Lepšie je, že som to ja, čo vás poznám, kto tu má úradnú moc. Keby bol prišiel niekto iný, Jovina, ani vy ani dieťa by ste tu už neboli. Dobre, vytýkajú mi, že som vydal svojich súdruhov. To je polopravda. Keby som to nebol urobil ja … bol by to miesto mňa urobil niekto iný, lebo ich predsa poznali všetci. Ja som aspoň nepomiešal nevinných s tými, čo mali vinu. Som si istý, že mi za to ozajstní socialisti budú raz vďační; to je na betón. Lebo ak niekto chce hovoriť o socializme, potom jediný ozajstný socialista, ozajstný ľud, to som ja. Nijako to nie sú tí intelektuáli zo Santiaga, čo nás chodili len očarúvať a potom pri prvom výstrele sa stiahli na vyslanectvá. V dobrom i zlom, dieťa moje.“ Zovrel päsť a ukazoval do diaľky: „Som jediný, na ktorého sa možno spoľahnúť.“ V prvých rokoch diktatúry prepadávali HIB strašidelné prízraky. V spánku sa potil a srdcervúco reval, takže sa snažil nespávať sám, aby nepočul tých, čo kričali v jeho snoch. Do konca života ho bude prenasledovať obraz noci, keď ho zobrali a posadili do lietadla, plného chlapov s poviazanými rukami a nohami. Za letu im rozparovali bruchá obrovskými dobre naostrenými hákmi, aby ich telá neplávali na povrchu vody, keď ich zhodia do vĺn oceánu. Preto si spomenul na záblesk háku, otvárajúceho brucho a režúceho, keď Segundo siahol rukou dozadu a ťahal svoj nôž. A opäť zacítil ten pach.

„Boli sme drogovaní,“ rozvádzal to neskoršie. „Najprv nás opili a potom nám dali ešte nejaké prášky, možno aj koku. Treba vraj byť chlapom, hovoria ti a zdrapia ťa za vajcia. Radi pripomínajú, čo sa stalo seržantovi Palaciovi, keď odoprel strieľať na roľníkov na útese Punta de Lobos.

„To nerobím,“ vyhlásil vraj seržant.

Komandant mu bez váhania vpálil guľku priamo do úst. Aby mu zavrel zobák, dodal.

„A teraz, deti moje, každý strelí na tohto zradcu, aby sme spečatili našu krvnú zmluvu. Kurva jedna, tu nie je nikto nevinný!“

Najhoršie bolo, keď sa prevaľoval bez spánku. Celá noc bola naplnená prázdnotou, s ktorou možno porovnať len smrť; prízraky mliaždených tiel, vyrezaných jazykov, dolámaných rúk, znásilnení, pľuvancov, výkalov a krvi. Hrobová hrôza ako vtedy, keď ich zaviedli k psom, cvičeným na znásilnenie zatknutých žien.

„Či som nebol tvojím dobrodincom, Jovina? Jovina, moje pekné dieťa. Keď ťa vidím tancovať kueku, ako krúžiš bielym šálom vo svojej nežnej rúčke a udieraš opätkom ako mladá kobylka, cítim, ako sa vo mne rozpaľuje tvoj oheň, ako ma tvoje telo oslepuje; voniaš ako čerstvo zorané pole, ako poliata zem, ako všetko, po čom túžime.“

„Vychoval som ťa ako svojho syna, Segundin. Kto ťa vodil do školy každé ráno? Kto ti kúpil sedlo a plavého koňa? Kto ťa naučil hrať futbal? Kto ťa vodil k rieke? Kto ťa naučil chytať ryby? Len si spomeň, Segundin! Nemohol si na všetko zabudnúť. Tvoje zabudnutie, Segundin, je horšie ako zloba.“

Zazneli zvony ako v mexických piesňach a udreli dvanásťkrát jeden po druhom. Roľníci sa stiahli do pozadia. Niektorí sa pod stromami chránili pred slnkom. Odkiaľsi z diaľky priletela ozvena prastarej pesničky: „Zabudol som na tvoju lásku, / zabudol som na ňu / ako na zvädnuté poľné margaréty, / zabudol som na tvoju lásku.“

„Nikdy som vás nemal rád. Nenávidím vás. Opovrhujem vami. Len zo strachu som sa vám nechal chytiť za ruku. Zakaždým, keď ste spali s mojou mamou, sa mi bridilo, ako ste dýchali. Hnusia sa mi vaše vzdychy, vaše fučanie a ručanie … Nikdy som vás nenávidel tak, ako jedného zimného večera, keď ma zobudil vietor a ženské vzlyky. Rozbehol som sa a v kúpeľni som našiel svoju mamu, ako plakala od rozkoše vo vašom náručí, bola pod vami a objímala vás. Smradľavý pes! Do paroma s vami! Preklínam vás! Vrátil som sa do postele, plakal som od zlosti a bezmocnosti. Vtedy som prisahal, že ťa zabijem, „Plavko“.“

HIB si dieťa zamiloval. Segundo Segundin a jeho veľké čierne oči, jeho hlboký a bojazlivý pohľad, vniesli do jeho života nežnosť. Stal sa Segundinovi príkladným otcom. Staral sa o jeho výchovu, dal ho do najlepšej školy v okolí a sníval, že malý bude mať iný osud, ako mal on sám.

„Budete advokátom, Segundin. Budete veľkým pánom. Bude z neho profesor alebo inžinier, Jovina.“

Jovina sa naňho dívala bez veľa rečí.

„Ako vy rozhodnete, „Plavko“. Ale nezabudnite, že je to syn druhého.“

***

Zatiaľ ten druhý vo väzení v San Fernando bez nádeje a bez budúcnosti pracoval v stolárskej dielni, aby sa zabil čas; prežíval duševné a telesné trápenia; stále mu hrozila smrť.

„Dieťa sa má dobre,“ hovorievala mu Jovina, keď ženám povolili návštevu.

„A vy, ako sa máte?“

„Poradím si už nejako.“

Chytili sa za ruky a so sklopenými očami sa modlili „Otče náš, ktorý si na nebesiach … Veľmi ťa ľúbim, láska moja.“

„Mám ťa rada.“

Keď prišla amnestia, Roberto vyšiel z väzenia a bez rozmýšľania si išiel pre ňu k „Plavkovi“.

„Zdravím ťa, Jovina.“

Skamenela a stratila dych, keď pred ňou zastal zostarnutý rokmi väzenia, ukazujúc svoju úbohosť a niekoľkodňovú bielu bradu a upierajúc na ňu smutné oči.

„Neplač.“

„Veď neplačem, Roberto.“ Cítila, ako jej červená horúčava prešla telom a na lícach slanú páľavu. „Nie, nebudem plakať, Roberto.“

Pomaly sa stiahol do seba, ako by mu boli vytrhli srdce a nemal už teraz v hrudi nič.

„Prišiel som si pre teba, Jovina.“ zašepkal.

A odišli žiť spolu. No nič už nebolo ako predtým. Nič nezostalo z niekdajšieho priateľstva. Prišla nedôvera. Biely kabriolet sa stále preháňal ich životmi. Roberto nevychádzal zo svojej izby; celé dni nič nepovedal, nič nejedol, na nič nemyslel. Premenili jeho život. Jovina pokračovala v práci pre obecný úrad; v rámci sociálnych prác zametala ulice, strihala stromy, zvážala smeti.

Jedného rána vyšiel Roberto z domu veľmi skoro a pobral sa smerom k mostu v Húštinách. Došiel do jeho stredu, odložil deku, na chvíľu sa zahľadel na ženúce sa zimné vody a potom sa do nich zo zábradlia vrhol. Umrel pri náraze na skaly, alebo až v kalných víroch? To nik nevie. Faktom je, že jeho telo sa našlo po týždňoch v jazere Rapel (= Pripomienka).

Bol to HIB, kto išiel identifikovať znetvorenú mŕtvolu, ohlodanú potkanmi, doráňanú nárazmi na ostré skaly a odranú hučiacimi prúdmi. Z obecných peňazí nechal kúpiť rakvu a upovedomil o všetkom Jovinu. Neplakala. Vedela pravdu od prvého večera, keď sa nemohli milovať a bola to veľmi dlhá noc.

„To je preto, lebo „Plavko“ sa ti páči, Jovina“ - zamrazilo ju a vzlykala bez sĺz.

Segundo Segundin kopal zavodňovací kanál, keď sa to dozvedel.

„To bol „Plavko“. On to urobil.“

„Plavko ho vytiahol z vody, kúpil mu rakvu, zaplatil omšu a nakoniec mu kúpil trvalé miesto na cintoríne, a to s tabuľkou, na ktorej je jeho meno a dátum smrti. Nebuď pomstivý. Pomsta nie je dobrá na nič. Treba zabudnúť.“

Ale on nemal zabudnúť. Keď bol malý, niekedy v spánku vstával a išiel do jedálne; postavil sa k úzkej strane stola, rozohnal sa a preskočil tie tri a pol metra, ktoré mal stôl po dĺžke: dopadol presne na druhú stranu. HIB sa na to díval, ale nezobudil ho. Ľahko ho chytil za ruku a zaviedol ho do postele. Segundo Segundin vtedy ležiaval medzi nimi dvoma. V iné noci išlo spiace dieťa na dvor a začalo plakať, kŕčovito oblápajúc vinič, a plakalo do vysilenia; HIB čakal, kým sa vyplače a potom ho dal do postele. Taký bol HIB v čase, keď bol Segundin malý, keď bol jeho otec Roberto odsúdený a zatvorený do väzenia; stalo sa to pár dní po štátnom prevrate, ktorý devastoval kraj a na dlhé roky ho ponoril do násilenstiev a strachu, potom do beztrestnosti a ľahostajnosti.

„Ja nezabudnem.“

Segundo Segundin sa mu pozrel do očí a povedal:

„Zabijem vás, lebo ste zabili môjho otca.“

„Plavko“ roztvoril ruky, skľúčený. Oči sa mu zaokrúhlili a podkovy pod nimi zvýrazňovali jeho nesmierny smútok. Podával ruku a hovorí:

„Do videnia, syn môj.“

Segundo Segundin rýchlo vytiahol nôž z červeného puzdra a bez váhania ho zaboril do ľavej strany hrudi, priamo do srdca.

„Plavko“ sa ani nepohol. Spomenul si na napomenutie šamana: Daj si pozor na ľavý bok …

Videl, ako sa hory rozplývajú a ako topole padajú. Videl, ako sa tŕne živého plotu ligocú sťa strieborné ihly a uprostred stál Ježiš Kristus, ukazovák namierený na svoje sväté srdce. Hľadel naňho s prehlbokým smútkom, urobil polobrat a nastúpil do svojho bieleho kabrioletu. Sadol si za volant a spustil motor. Keď začul prvé zarachotanie, zmieril sa s tým, že umrie. Podarilo sa mu zopakovať:

„Nie, nemám rád „Plavka“.“

Nad Palmillou sa opäť zberalo na dážď.

* * *

Na vysvetlenie: 11. septembra 1973 zvrhol v Chile vojenský prevrat prezidenta Salvadora Allendeho, ktorý bol demokraticky zvolený a na čele vlády národnej jednoty uskutočnil zásadné hospodárske, sociálne a kultúrne reformy. Táto zrada, smrť prezidenta Allendeho a neľútostný útlak v nasledujúcich rokoch vyvolali protesty všetkých demokratov na celom svete. Vo Francúzsku to bol pre ľavičiarov popud k podpísaniu „spoločného programu“, ktorý ich v roku 1981 priviedol k vláde. Na druhej strane vláda Augusta Pinocheta v Santiagu sa stala predobrazom vojenskej diktatúry sprevádzanej svojvoľným zatýkaním, mučením, „strácaním sa“ bez zvesti, popravami bez súdu a šliapaním ľudských slobôd. Koncom osemdesiatych rokov bola demokracia obnovená, ale politická dohoda znemožňuje žiadať účty za porušovanie ľudských práv. No myseľ tých, čo toto obdobie prežili, ostáva poznačená tragickými spomienkami.

* * *

Poviedka Miguela Littina Nemám rád „Plavka“ dostala cenu Le Monde diplomatique na Medzinárodnej súťaži poviedok o cenu Juana Rulfa v roku 1998, organizovanej rozhlasovou stanicou Radio-France Internationale a Mexickým kultúrnym strediskom v Paríži; udelila ju porota významných novinárov a spisovateľov. Zo španielčiny ju preložil do francúzštiny Laurence Villaume; z francúzštiny do slovenčiny Rastislav Škoda.

* * *

Miguel Littin sa narodil v Chile v roku 1942. V Latinskej Amerike je veľmi známym filmárom - okrem iného nakrútil Le Chacal de Nahueltoro (1969, = Šakal z Nahualtera), La Terre promise (1972, = Zasľúbená zem), Le Recours de la Méthode (1978, = Odvolanie metódy), Actas de Marusia (1980, = Akty Marusie) a Alsino et le Condor (1982). Politicky sa veľmi angažoval na strane prezidenta Salvadora Allendeho, o ktorom nakrútil pozoruhodný dokumentárny film Compaňero Presidente (1971, = Súdruh prezident), a na strane Ľudového frontu. Bol hrdinom knihy Gabriela Garciu Marqueza L‘Aventure de Miguel Littin, clandestin au Chili (= Dobrodružstvo Miguela Littina, ilegálneho pracovníka v Chile). Napísal aj román Le voyageur clandestin (= Ilegálny cestovateľ), ktorý vyjde na jeseň vo vydavateľstve Métailié v Paríži. V súčasnosti je starostom svojho rodného mesta Palmilla.

* * *

Le Monde diplomatique uvádza túto poviedku vetou: „Sem-tam sa predsa len objaví krehká nádej. Suharto padol, … Východný Timor má určitú autonómiu, … v Rwande sa hľadá pravda, … Burkina Faso zaznamenáva prvé úspechy v boji proti excízii. Ako by sa dalo nemyslieť pri dvadsiatom piatom výročí štátneho prevratu na strašnú noc, ktorá sa však už skončila pre čílsky ľud a aj pre toľké iné národy?“

Prameň: Miguel Littin: J’aime pas l’« Aub?re », Le Monde diplomatique, č. 534, september 1998, s. 10 – 11.

Aktuálne nebezpečenstvo vojny v Chiapas

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Le Monde diplomatique uverejnil v májovom a októbrovom čísle 1998 túto výzvu:

V týchto časoch strachu a rastúcej rezignácie všade vo svete by sa mohlo pre nás Chiapas stať prameňom novej nádeje. Hŕstka Indiánov tu svojimi hodnotami, osvedčenými počas storočí spoločného života a solidarity, vzdoruje hromadnej nezamestnanosti, likvidácii sociálnych výdobytkov a bezhraničnej ekonomickej globalizácii. Cítime k nim duchovnú spolupatričnosť, ako to býva vo veľkej rodine.

Len mocní tohto sveta môžu ešte zabrániť vojne v Chiapas: veľké konzorciá. V Mexiku je to predovšetkým svetový koncern Nestlé. Ani cirkvi, ani vlády, ani humanistické hnutia, ani OSN nemajú v skutočnosti vplyv na prezidenta Zedillu. Ale veľké konzorciá ho môžu ovplyvniť! Píšme všetci generálnemu riaditeľovi spoločnosti Nestlé!

Vzor takého listu je nasledujúci:

Pán Helmut Maucher, prezident spoločnost Nestlé, a.s., CH – 1800 Vevey – Švajčiarsko

Vážený pán prezident,

keďže sa veľmi zaujímam o situáciu v Chiapas a veľmi ma znepokojuje jej vývoj, naliehavo Vás prosím o intervenciu u mexickej vlády.

Vražda 45 žien a detí v Cenalho vlani na Vianoce, vykázanie početných medzinárodných organizácií ochrany ľudských práv (Červený kríž atď.) a pokusy o atentáty na sprostredkovateľa mieru biskupa Samuela Ruiza, prerušenie mierových rozhovorov v San Andreas Larrainzar a nedávne vyhostenie kňaza Michela Chanteaua, ktorý strávil 32 rokov s Indiánmi na svojej fare v Cenalho, to všetko zväčšuje moje obavy pred hroziacou otvorenou vojnou v Chiapas. Michel Chanteau pozná všetky obete aj pôvodcov zločinov. Obáva sa, že hrozí zákrok mexickej armády, ktorý zapríčiní nespočetné množstvo mŕtvych a bude to ďalšia vojna na našej zemi.

Od štyroch rokov sa cirkvi a tisíce európskych občanov pokúšajú zachrániť v Chiapas mier. Tisíce ľudí podporovalo svojím podpisom návrh udeliť Nobelovu cenu mieru biskupovi Samuelovi Ruizovi. Iní písali osobné listy prezidentovi Zedillovi. Prezident Chirac o tom hovoril s prezidentom Zedillom v Paríži, švajčiarsky prezident Cotti nedávno v Davose. Skoro polovica poslancov švajčiarskeho parlamentu žiada, aby sa Švajčiarsko aktívne zapojilo do sprostredkovania mieru v Chiapas. To všetko ostáva dosiaľ bez výsledku a hrôza vzrastá.

Prítomnosť firmy Nestlé v Mexiku a jej početné filiálky Vám dáva, pán prezident, neporovnateľnú možnosť osloviť mexickú vládu. Váš hlas môže mať možno takú silu, že zabráni vojne. Preto sa na Vás obraciam.

Očakávam a prosím Vás o intervenciu. Nie je možné, aby svetová firma so sídlom v Európe (Švajčiarsko) udržovala výhodné obchodné vzťahy s vládou, ktorá na jednej strane podpisuje s ňou obchodné dohody a druhej strane pripravuje vojenský zákrok proti Indiánom v Chiapas. Nestlé sa vystavuje nebezpečenstvu podozrenia zo spoluúčasti.

Je na Vás, pán prezident, aby ste zosúladili moc a spravodlivosť.

Prijmite, vážený pán prezident, uistenie o mojej hlbokej úcte.

……………

podpis


P. S.: Kópiu tohto listu s Vaším menom a adresou pošlite na vedomie na adresu Cornelius Koch, abbé, 4, chemin du Rail, CH – 1238 La Plaine (Švajčiarsko).

Dary posielajte na adresu „Chiapas“, c/o C. Koch, Crédit Suisse No 0823 – 227316 – 90.

Prosíme všetkých priateľov vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Španielsku a inde, aby písali predsedom veľkých organizácií vo svojich krajinách, vyzývajúc ich k podobnej aktivite v prospech Chiapas a Mexika a informovali nás o tom.

Prameň: Z redakcie, „Danger de guerre aux Chiapas“ (Nebezpečenstvo vojny v Chiapas). Le Monde diplomatique č. 530, október 1998, s. 22.

Preložil Rastislav Škoda

Indonézia, dôležitý adut americkej hry

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Noam Chomsky

20. mája 1998 požiadala Madeleine Albrightová, americká ministerka zahraničných vecí, prezidenta Indonézie Suharta (200 miliónov obyvateľov), aby podal demisiu a uvoľnil cestu na prechod k demokracii. Za pár hodín prevzal moc bývalý viceprezident.

Toto upadnutie do nemilosti sa zapísalo ako ďalšie do radu, na ktorý sme si už zvykli: Mobutu, Saddám Husajn, Ferdinand Marcos, Anastasio Somoza, Papa Duvalier; jeho príčiny boli tiež obvyklé: neposlušnosť (nechcel sa podriadiť príkazom Medzinárodného menového fondu, prikazujúceho obyvateľstvu platiť to, čo si nepožičalo); neschopnosť (nezvládol ľudovú revoltu proti drahote); skrátka, prestal byť užitočným.

Po druhej svetovej vojne hrala Indonézia pri amerických snahách o nový svetový poriadok dôležitú rolu, lebo v juhovýchodnej Ázii sa nachádzali strategické suroviny a bolo treba zahatať cestu šíriacemu sa komunizmu. Už v r. 1948 videl George Kennan v Indonézii „najzávažnejší uzol boja proti Kremľu“ a v roku 1958 J. F. Dulles informoval Štátny bezpečnostný výbor, že hlavným problémom v Indonézii je KSI (Komunistická strana Indonézie), a to nie ako revolučná strana, ale ako strana obhajujúca záujmy chudobných. Vtedy padlo rozhodnutie, že ak sa KSI nedá poraziť demokratickými prostriedkami, treba použiť aj otvorený boj proti komunistickým elementom vo vláde.

Po prevrate v roku 1965, ktorý s americkou pomocou zvrhol ústavnú vládu prezidenta Sukarna a priviedol k moci generála Suharta, došlo v Indonézii k masakrom, ktoré likvidovali KS Indonézie; v priebehu niekoľkých mesiacov bolo zavraždených asi 500 000 ľudí, čo aj podľa CIA bolo jedným z najhorších hromadných vraždení 20. storočia. V nasledujúcich rokoch sa Indonézia stala rajom pre zahraničných investorov a zlatou baňou pre rozvetvenú rodinu generála.

V roku 1975 obsadila indonézska armáda Východný Timor, ktorý sa mal po páde portugalského kolonializmu vrátiť do rúk svojich obyvateľov. Hoci USA a Austrália dostali informácie o pripravovanej invázii, neurobili nič, aby jej zabránili. Austrálsky veľvyslanec v Džakarte Richard Woolcott vyzýval svoju vládu, aby sa v tomto ohľade chovala „pragmaticky podľa vzoru Kissingerovho realizmu“ za vlády prezidenta Geralda Forda. Vysvetľoval, že pre Austráliu je výhodnejšie, ak ropa Východného Timoru padne do indonézskych rúk, než keby mala byť portugalská alebo patriť nezávislému Timoru.

Viac ako 90 % Sukarnových zbraní pochádzalo z USA a mali slúžiť výlučne na sebaobranu. No nikto sa vážne nestaral o toto porušenie záväzku voči americkému kongresu a po krátkom prerušení sa dodávky zbraní ešte zvýšili.

Bezpečnostná rada OSN nariadila stiahnutie indonézskych vojsk z Východného Timoru, ale nadarmo. Vtedajší americký vyslanec pri OSN Daniel P. Moynihan vysvetľuje vo svojich Pamätiach svoj vtedajší postoj k príkazom ministerstva zahraničia, „aby urobil všetko, čo je v jeho silách, aby sa OSN stala neúčinnou v každej oblasti, kde by niečo podnikla. USA chceli, aby sa veci odohrali tak, ako sa odohrali a v tom zmysle aj konali.“ P. Moynihan vysvetľuje, čo sa stalo: za pár mesiacov bolo zavraždených 60 000 Timorčanov „pomerne k počtu obyvateľov skoro toľko, aké boli sovietske straty na životoch počas druhej svetovej vojny“.

Vraždenie sa pretiahlo na roky a vyvrcholilo po nových dodávkach amerických zbraní v roku 1978 za prezidenta Cartera. Celková bilancia je okolo 200 000 mŕtvych a v pomere k počtu obyvateľstva je to po genocíde Židov druhý najväčší masaker.

V roku 1978 sa o priazeň vojenskej diktatúry začala uchádzať aj Veľká Británia a Francúzsko. Za prezidentstva Valéryho Giscarda d‘Estaing sa vybral do Džakarty s ponukou predaja zbraní minister zahraničných vecí de Guiringaud a vrátil sa „spokojný po každej stránke“. Dodal, že na medzinárodných fórach Francúzsko už nebude Indonéziu privádzať do rozpakov poukazmi na porušovanie ľudských práv na Timore. V západných štátoch sa v ďalších rokoch protesty stali zriedkavými a tlač sa úplne prestala zaujímať o osud Timoru.

Ukrutnosti a vraždenie na Timore pokračovali s pomocou USA a ich spojencov. Protestné demonštrácie sa však začali šíriť po samotnej Indonézii, kde odvážni disidenti vyzývajú Západ, aby dal do súladu svoje reči o demokracii so svojím konaním. Ukončenie timorskej tragédie nevyžaduje predsa ani bombardovanie ani nijaké sankcie: stačilo by nespolupracovať pri „pacifikácii“.

V roku 1989 podpísala Austrália s Džakartou dohodu o ťažbe ropy „v indonézskej provincii Východný Timor“. V tej provincii, o ktorej „realisti“ vyhlasujú, že nie je ekonomicky životaschopná, a že toto ju vraj zbavuje možnosti uplatniť právo na sebaurčenie – právo, ktoré opakovane potvrdila Bezpečnostná rada OSN aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Dohoda o ťažbe ropy vstúpila do platnosti po ďalšom masakre niekoľkých stovák Timorčanov, ktorí demonštrovali pri výročí jedného z predošlých masakrov. Pri ťažbe ropy na Východnom Timore sa k austrálskym spoločnostiam pripojili ďalšie západné naftové koncerny, no obišlo sa to bez akéhokoľvek komentára.

A takto to išlo ďalej. Až do dňa, keď sa Suharto dopustil svojich prvých omylov.

Noam Chomsky, teoretik jazyka a politický aktivista, je profesorom na Massachussetts Institute of Technology.

Prameň: Noam Chomsky: „L’Indonésie, atout maître du jeu américain“, Le Monde diplomatique, č. 531, jún 1998, s. 1 a 8.

Preložil Rastislav Škoda

Možnosť „neutrálneho“ posudku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Harvey Siegel

Argument nekoherentnosti, vznesený proti relativizmu, sa zakladá na existencii a prístupnosti neutrálnych štandardov na posudzovanie tvrdení, čo relativista často odmieta. Ak medzi sebou diskutujeme – o nejakej vedomosti, pravde alebo dôvodoch –, povie relativista, že výsledok diskusie môže byť iba relatívny voči našim štandardom; že nikdy nemôže byť absolútny, a to preto, lebo niet štandardov vyššieho stupňa (metaštandardy), na ktoré by sme sa mohli odvolať.

Pozrime sa v tejto súvislosti na slávny spor Galileiho s cirkvou o mesiacoch obiehajúcich okolo Jupitera. Spor sa týkal nielen pravdy tvrdenia – Galileo tvrdil, že tieto mesiace existujú, jeho protivníci to popierali. Išlo aj o relevantnosť štandardov: pozorovať voľným okom? teleskopom? biblia? Aristoteles? Relativista tvrdil, že tieto štandardy nie sú neutrálne. Ak niekto navrhne posudzovať otázku, či existujú Jupiterove mesiace, na základe voľného oka, biblie alebo Aristotela, bude sa Galileo cítiť poškodený, lebo si myslí, že má dostatočné dôvody odmietať epistemickú autoritu týchto štandardov; ak sa však na druhej strane uprednostní Galileiho obľúbený štandard – teleskopické pozorovanie – a urobí z neho metaštandard, budú to oponenti považovať za neférové a odmietnu to. Zdalo by sa, že situácia hovorí v prospech relativistu.

Ale nie. Argument „keďže niet neutrality, platí relativizmus“ je dvojzmyselný, a to ho zbavuje schopnosti podporovať relativizmus. Pripusťme, že niet štandardu, ktorý by bol neutrálny všeobecne, t. j. pri všetkých možných sporoch. Iste sú však štandardy, ktoré sú neutrálne v slabšom zmysle, lebo v určitej situácii neuprednostňujú ani jednu zo stránok. Tak napr. aj Galileo aj jeho oponenti uznali ako štandard logiku (alebo v širšom zmysle rozum), na ktorú sa kedykoľvek môže odvolať každá strana. Z ich diskusie vyplynulo, že keby bol Galileo vedel prijateľne vysvetliť, ako funguje jeho nový vynález, teleskop (čo on, žiaľ, vtedy ešte nevedel!), jeho vysvetlenie by bolo podmínovalo námietky jeho oponentov a umožnilo adekvátne posúdenie ako relevantný metaštandard prvého rádu na rozriešenie sporov prvého rádu, t. j. či existujú Jupiterove mesiace. Na tom základe by sa dala vyhodnotiť, aspoň principiálne, vhodnosť jednotlivých štandardov na posudzovanie, t. j. spor druhého rádu. Samozrejme treba pripustiť, že obidva štandardy, t. j. logika aj adekvátnosť vysvetľovania, nie sú neutrálne vzhľadom na každý spor. Osobitne nemusia byť neutrálne vzhľadom na charakter a silu logiky, ako aj na charakter vysvetľovania a na pravdu. Relevantne neutrálne sú však v Galileiho prípade, lebo obidve stránky ich prijímajú a na ich základe riešia svoj spor. Ak je nakoniec jedna stránka ukrátená, resp. prehrá, čo sa jej iste nepáči, nie je to dôvod povedať, že štandard je nespravodlivý, nevhodný alebo sa mu dá vytknúť niečo iné.

Neutralita, potrebná na vyhnutie relativizmu, nie je teda univerzálna; nemusí byť vhodná pre každý spor; stačí neutralita v otázke, o ktorú ide. Ani sa nevyžaduje, aby štandardy určili, ktorý sporný názor je lepší alebo horší. Ide len o to, aby boli voči týmto názorom nestranné, aby jeden neuprednostňovali a druhý nepoškodzovali. Niet dôvodu myslieť si, že takáto slabšia forma neutrality je zo zásady nanič.

Komu tento stručný výklad Galileiho prípadu nestačí, nech číta M. A. Finocchiaro, ed., The Galileo Affair: A Documentary History (Prípad Galileo: Dokumentovaný priebeh) , Berkeley: University of California Press, 1989.

Prameň: Harvey Siegel, „The Possibility of ‚Neutral‘ Judgment“, Free Inquiry,18/4, 1998, s. 36.

Preložil Rastislav Škoda

Čo je zlé na relativizme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Lewis Vaughn

Prečo sa najradikálnejšia doktrína postmodernistov utopila?

Na rozsiahlom osobitnom poli postmodernistickej myšlienky je niekoľko hlbokých jám. Do jednej z nich popadalo pár akademikov, rad newageistov (novovekárov) a celá generácia študentov. Filozofi ju volajú relativizmom. V najradikálnejšej forme je to doktrína, že pravda závisí - nie na stave vecí, ale len na tom, čo niekto verí; alebo na tom, čo verí niečia kultúra, resp. spoločnosť; alebo na akejsi zvláštnej „konceptuálnej schéme“. Inými slovami, pravda je relatívna.

Nuž a, môže sa niekto spýtať, čo je na tom zlé? Kto sa opováži tvrdiť, že tento druh relativizmu nemá pravdu, ak berieme do úvahy pluralizmus perspektív vo svete, veľký počet možných hľadísk alebo fakt existujúcich sporov? Kto sa môže pozrieť do rozbitého zrkadla a povedať, že existuje čosi ako objektívna pravda? Že by svet bol rovnaký? Tí, čo popadali do jamy, kričia unisono: Nechajte nás predsa oslobodiť sa od strašidla objektívnej pravdy!

Ťažkosť je v tom, že tento radikálny relativizmus (ktorý budem odteraz volať jednoducho relativizmom) je na tom zle. Filozoficky sa nedá udržať pri živote. Zarážajúce je, že málokedy počujeme, aké má problémy, a to napriek tomu, že sa dá celkom ľahko dokázať, že mu chýbajú základy.

Pri tom môže ísť o veľa. Relativistický názor má dôsledky napríklad v morálnosti. Podľa sociálneho relativizmu je pravda to, čo označí za pravdu spoločnosť. Ak sa nejaká spoločnosť dohodne, že niečo je pravda, potom je to pravda. To značí, že ak v priebehu 2. svetovej vojny nemecký ľud súhlasil s nacistami, že Židov treba vykynožiť, potom bol holokaust ospravedlnený. Nacisti robili len to, čo spoločnosť odobrila. A ak nejaká spoločnosť označí nejaký čin za správny, je správny - aj keď nejaká iná spoločnosť s tým nesúhlasí. Súhlasiť so sociálnym relativizmom znamená zavrhnúť pojem všeobecných ľudských práv. Preto niet sa čo čudovať, že najhlasnejšími zástancami sociálneho relativizmu boli a sú najväčší porušovatelia ľudských práv.

Relativizmus môže hlboko narušiť pohľad na skutočnosť. Je tu napríklad vzťah relativizmu k pseudovede. Ak sa niekto hlási k nejakej forme relativizmu, neexistuje preňho niečo ako pseudoveda v normálnom zmysle slova. My ostatní si pod pseudovedou predstavujeme niečo ako vieru alebo dôveru v niečo, čo sa vydáva za objektívnu pravdu, alebo snaží ňou byť, ale to sa mu zásadne nedarí. No relativista povie, že niečo ako byť objektívne korektný neexistuje, lebo neexistuje ani objektívna pravda. Takže neexistuje ani pseudoveda - je len rad názorov, ktoré sa zdajú byť rovnako pravdivé. Relativista musí za pravdivý považovať každý názor - aj taký, ktorý puntičkárski objektivisti označujú za pseudovedecký - ak mu vážne verí nejaký jednotlivec alebo nejaká spoločnosť, resp. ak ho odôvodňujú nejakou koncepčnou schémou.

Keďže som puntičkársky objektivista, myslím si, že pseudoveda existuje. Dokonca uznávam, že na to netreba relativizmus. Ľudia môžu mať pseudovedecké názory aj bez toho, že by boli relativisti. Vidno však, že relativizmus veľmi uľahčuje osvojiť si pseudovedecké presvedčenie, a to tým, že vo všeobecnosti uznáva, že každá seriózne pociťovaná viera vedie k pravde. Či takáto viera má potrebný vzťah k reálnej skutočnosti, na tom majú pochabý záujem len tí, ktorých ťaží fantázia objektívnej pravdy. Ťažko povedať, nakoľko prispel relativizmus k rozmachu pseudovedy. Mnohí hovoria, že ohromne.

Pre relativistu, ktorý si myslí, že pravda je relatívna podľa názoru každého jednotlivca, je hračkou získať pravé presvedčenie. Ak úprimne uverí, že Zem je stará 6000 rokov, potom Zem má 6000 rokov. Nemusí sa ani chvíľu zamestnávať problémom, že druhí s tým nesúhlasia a možno majú dôvody pre svoju nedôveru. Nemusí ho trápiť možnosť, že v skutočnosti svet nie je taký, ako si ho predstavuje. Má preverovať svoju vieru? Čo má preverovať? Predsa úprimne verí, že Zem má tento nízky vek. A tak je to. Prípad je uzavretý.

Kde je tu problém? Pozrime sa na jednotlivé druhy relativizmu.

Subjektivizmus

Subjektivistov názor na pravdu je, že pravda je relatívna vzhľadom na jednotlivca. Pravda je subjektívna, lebo ide o to, čo niekto verí; nie je objektívna, lebo nezáleží na tom, aká je skutočnosť. Ak veríte, že niečo je tak a tak, potom je to tak. Subjektivista povie tak, ako mnohí novovekári: Toto je moja pravda, a to je vaša pravda.

Tento názor však má mnohé čudesné dôsledky, ktoré ho robia vrcholne nevierohodným. Po prvé, keby náš výrok bol pravdivý len preto, že mu veríme, boli by sme neomylní. Nebolo by možné, aby sme sa mýlili. Samotná viera by bola zárukou pravdy. Nikdy by sme sa nepomýlili, kde sme zaparkovali auto. Nikdy by sme sa nepomýlili v matematike pri vyplňovaní daňového priznania.

Po druhé, keby sme si každý sám robili svoju pravdu, nezhoda s druhými by stratila význam. S druhými nesúhlasíme len vtedy, keď si myslíme, že sa mýlia. Ale podľa subjektivizmu sa nemýli nikto. Každý má pravdu, nikto nemá nepravdu. Pri nesúhlase o niečom je správne, aby jeden presviedčal druhého, že sa mýli. Subjektivizmus znamená, že by to bolo bezpredmetné.

Keďže po tretie subjektivizmus zastáva názor, že každá viera je rovnako pravdivá, sám sa zvláštnym spôsobom vyvracia. Ak je subjektivizmus pravdivý len preto, že sa mu verí, potom aj viera, že je klamný, je rovnako pravdivá, ak sa mu neverí. Filozof Harvey Siegel to zhrnul takto:

„Ak sa názory na pravdu subjektivizmu nezhodujú, musí (jeden) subjektivista uznať za pravdu názor (druhého) subjektivistu, že (jeho vlastná) doktrína je falošná. Takže aj keď je niečo pravda, tak do tých čias, kým niekto zastáva názor, že je to klam, je to klam.“

Podľa toho všetkého sa zdá, že pravdu nerobí pravdou naša osobná viera.

 Sociálny relativizmus

Ako sme si už povedali, názor, že pravdu nerobí jednotlivec, ale jeho spoločnosť, nazývame sociálnym relativizmom. Potom je pravda relatívna nie vzhľadom na vieru jednotlivca, ale na presvedčenie spoločnosti. A niečo môže byť správne pre Američanov, nesprávne pre Vietnamcov. Pravda pre voľnomyšlienkarov, klam pre scientológov.

Problém spočíva v tom, že sociálny relativizmus tiež padá do osídiel neomylnosti. Podľa neho jednotlivci nie sú neomylní, ale spoločnosť je neomylná. Ľudia sa môžu mýliť vo svojom názore na to, čomu verí spoločnosť, ale presvedčenie celej spoločnosti nemôže byť chybné. Ak vaša spoločnosť považuje niečo za pravdu, je to pravda. Ale tento pojem spoločenskej neomylnosti nie je o nič viac plauzibilný ako bola myšlienka neomylnosti jednotlivca. Je hádam pravda, že nijaká spoločnosť nikdy v ničom nekonala nesprávne? Napr. v otázke príčin chorôb, počtu planét v slnečnom systéme, pálenia čarodejníc alebo zotročovania iných rás?

Sociálna neomylnosť má aj iné záhadné vetvenia. Zdalo by sa, že je možné, že nebudeme súhlasiť s našou spoločnosťou, a predsa mať pravdu. No podľa sociálneho relativizmu sa toto nemôže stať nikdy: spoločnosť je neomylná a my nemôžeme nesúhlasiť s ňou a mať pravdu. Ak spoločnosť povie, že niečo je pravda a vy s ňou nebudete súhlasiť, vtedy je váš názor klamný. Podľa toho ani sociálni reformátori v nijakej spoločnosti nemajú nikdy pravdu. Dokonca aj sociálni reformátori, ktorí by chceli presvedčiť svoju objektivistickú spoločnosť, aby sa obrátila na sociálny relativizmus - aj tí by sa beznádejne mýlili.

Sociálny relativizmus je teda tiež len natoľko urovnávačom sporov v presvedčeniach, ako bol subjektivizmus. Ak pravdu určuje príslušná spoločnosť, potom je pravda jednej spoločnosti práve tak dobrá ako pravda ktorejkoľvek inej spoločnosti, aj keď je to niekedy pravý opak. To je veľmi nepravdepodobné.

Z toho všetkého by vyplývalo, že nikto nemá právo kritizovať inú spoločnosť. Ak nejaká spoločnosť robí to, čo podvažuje za správne, je to správne. Sociálny relativista je nútený uznať, že každý masaker, každá etnická čistka a každý holokaust v minulosti boli ospravedlnené – ak príslušná spoločnosť verila, že koná správne. Kde chcete nabrať oprávnenie kritizovať spoločnosť za to, že koná správne?

Potom je tu ešte aj takáto ťažkosť: V čom sa jednotlivci nezhodujú, keď sa nezhodujú? Sociálny relativizmus naznačuje a znamená, že ak sa jednotlivci nezhodnú o pravde nejakého tvrdenia, spočíva jadro nezhody v tom, čomu verí spoločnosť. Nakoniec je pravdou len to, čomu verí spoločnosť, nech je to čokoľvek. Teda ak sme členmi tej istej spoločnosti a uvažujeme o tom, či nejaký preparát vylieči rakovinu alebo pacienta zabije, v podstate ide len o to, čo si o tom myslí spoločnosť. A ak chceme rozriešiť spor o kométach alebo asteroidoch, treba sa len obrátiť na Gallupov ústav verejnej mienky, aby urobil prieskum. Ak chceme raz navždy odpovedať na otázku, či existuje boh, či je pomoc pri samovražde morálna alebo či máte muchu v polievke, treba sa jednoducho spýtať každého alebo kohokoľvek, čo si myslí.

Nie je samozrejmé, že tak sa to nedá robiť?

Ale pripusťme, že pravdu určuje spoločnosť. Dá sa potom ľahko určiť, čo je pravda? Nie naozaj. Problém je v tom, že každý z nás je príslušníkom nielen jednej spoločnosti, ale mnohých, a že je prakticky nemožné určiť, ktorá je naša „pravá“ spoločnosť. Každý z nás je komplikovaná zmes početných spoločností – rasových, politických, náboženských, zemepisných a iných. Ak spoločnosť určuje pravdu, ktorá spoločnosť to robí?

Koncepčný relativizmus

Niektorí relativisti hovoria, že pravda je relatívna nie vzhľadom k jednotlivcovi alebo spoločnosti, ale vzhľadom ku koncepčnej schéme. Koncepčná schéma je súprava koncepcií na klasifikáciu vecí a pojmov do významových skupín. Títo relativisti hovoria, že naše koncepčné schémy nám nielen umožňujú „vidieť“ veci osobitným spôsobom, ale aj tvoria náš svet. Rozličné koncepčné schémy vytvárajú rozličné svety. Svet exituje viacerými spôsobmi.

Podľa koncepčného relativizmu sa niekedy môžeme pomýliť pri klasifikovaní niečoho do niektorej koncepčnej schémy, nie sme teda neomylní. Ak sa niekto pomýli, jeho omyl je zapríčinený, aspoň čiastočne, nejakým inputom zo sveta. Ale aj keď sa informácie o svete zakladajú na pravde, nie je svet jediným zdrojom pravdy. Aj koncepčné schémy ako také určujú pravdu, resp. pravdy. Ako matrica pre liaty kov určujú aj schémy, ako sa bude svet javiť, aký pre nás bude. To je už tak napriek tomu, že svet má určité vlastnosti, ktoré koncepčné schémy nemôžu zmeniť; aj kov má vlastnosti, ktoré matrica nezmení. Pravda je relatívna vzhľadom na koncepčné schémy, pretože koncepčné schémy robia svet takým, akým je.

Podstatným znakom koncepčných schém je, že ten istý názor môže byť pravdivý v jednej koncepčnej schéme a klamný v druhej - čo je logicky nemožné. Ten istý názor nemôže byť naraz aj pravdivý aj falošný. Ak majú dva názory rozličnú hodnotu pravdivosti, potom sú to dva rozličné názory.

Na tento problém sa možno pozrieť aj z inej strany. Podľa koncepčného relativizmu tvoria koncepčné schémy rozličné svety a jazyk každej schémy je typický pre každý takto stvorený svet. Jazyky dvoch koncepčných schém nemusia mať spoločný rovnaký význam, veď hovoria o rozličných svetoch. A preklad nie je možný. Nikdy nemožno vysloviť vetu, ktorá by mala ten istý význam v obidvoch koncepčných schémach - možno menej pravdivý v jednej a celkom falošný v druhej.

Z uvedeného vyplýva, že pre komunikáciu a preklad je potrebný spoločný svet. Ak však naozaj žijeme v rozličných svetoch, ako môžeme navzájom komunikovať - čo aj si namýšľame, že môžeme? Ako môžeme preložiť svoj jazyk do inej reči - čo aj si namýšľame, že môžeme? Filozof Roger Trigg k tomu poznamenáva:

„Výsledok názoru, že „svet“ alebo „skutočnosť“ nemožno vnímať ako nezávislé od koncepčných schém je, že niet dôvodu predpokladať, že by to, čo vidia príslušníci rozličných komunít ako ich svety, si bolo nejako podobné. Nanešťastie je však tento predpoklad nevyhnutne potrebný, ak sa má umožniť preklad alebo porovnanie jazykov rozličných spoločností. Bez toho by sa situácia podobala situácii, do ktorej sa pri stretnutí dostanú obyvatelia dvoch planét, svojou podstatou úplne odlišných, a budú sa chcieť dohovoriť. Tak málo vecí bude predmetom spoločných skúseností (ak vôbec nejaké budú), že ich jazyky nebudú mať nič spoločné.“

Koncepčný relativizmus nemá zmysel. Svet - a pravdu - nevyrába koncepčný relativizmus.

Posledný víchor

Všetky uvedené problémy relativizmu sú však nič proti tomuto: Sám sa vyvracia. Vyvracia sa vo všetkých svojich formách, lebo jeho pravdivosť by mala za následok jeho falošnosť. Relativista povie: „Každá pravda je relatívna.“ Ak je toto konštatovanie objektívne pravdivé, vyvracia sa relativista sám: lebo potom je toto konštatovanie príkladom objektívnej pravdy (a nie každá pravda je relatívna …). Ak nie je objektívne pravdivé, prečo by sme sa ním mali zaoberať?

Aby obišiel tento problém, povie relativista, že jeho konštatovanie „Každá pravda je relatívna“ nie je objektívna, ale len relatívna pravda, t.j. pravda vzhľadom k nemu, jeho spoločnosti alebo jeho koncepčnej schéme. Ale práve toto nás stavia do situácie, keď relativista myslí, že jeho relativizmus je pravdivý. Tým však neprináša nijaké objektívne dôkazy na prijatie svojho názoru. Neprináša ich, lebo sám neverí, že by existovalo niečo ako objektívny relativizmus. Ak však aj my máme prevziať relativistovu predstavu o pravde a vymeniť ju za naše normálne predstavy, musí nám predložiť niečo lepšie, ako že sa sám vyvracia a nič nedokazuje.

Relativista musí čeliť tejto situácii: Ak povie, že jeho teória je objektívne pravdivá, vyvracia sa sám, lebo pripúšťa, že existuje objektívna pravda. Ak povie, že je len relatívne pravdivá, vyvracia sa sám, lebo neprináša dôkazy. Dilema je neriešiteľná. Brániť relativizmus objektivisticky znamená vzdať sa ho; brániť ho relativisticky znamená nebrániť ho vôbec.

Ako výsledok týchto úvah možno uzatvárať, že pravda nie je relatívna vzhľadom na jednotlivca, spoločnosť alebo koncepčné schémy. Viera je často relatívna vzhľadom na tieto veci, ale to nijako nevedie k záveru, že aj pravda je od nich závislá. Iste existuje niečo ako objektívna pravda. Dá sa poznať skutočnosť, aký je svet. To je fakt, ktorý hnevá tých, čo si myslia, že ich prianie robí svet takým, aký je. Prax čestného hľadania sa tým stáva možno ťažšou - ale aj vďačnejšou.

Poznámky

1. Harvey Siegel, Relativism Refuted (Vyvrátenie relativizmu), Dordrecht, Holandsko: D. Riedel Publ., 1987, s.5).

2. Roger Trigg, Reason and Commitment (Rozum a záväzky – London: Cambridge University Press, 1973).

Prameň: Lewis Vaughn: „What‘s Wrong With Relativism – Why postmodernism‘s most radical doctrine is dead in the water.“ (Čo je zlé na relativizme? Prečo sa najradikálnejšia dokrína postmodernizmu utopila?), New Zealand Humanist, č. 139, september 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Čo sa stalo pravde?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Rastislav Škoda

Postmodernizmus zaútočil na vedu, morálku a zdravý rozum.

Bolo na čase, že jesenné číslo 1998 časopisu Free Inquiry, orgánu americkej Rady pre sekulárny humanizmus a v pravde najserióznejšieho a najrozšírenejšieho humanistického (ateistického) časopisu na svete, sa zameralo na oslavu rozumu a Osvietenstva. Ak bol postmodernizmus prevládajúcim smerom intelektuálneho života posledných dvoch až štyroch desaťročí, už dávnejšie sa čoraz hlasnejšie ozýva rastúci zbor kritík jeho extrémnych vykoľajení, ba aj jeho staronovej podstaty.

Aby bolo jasné: Postmodernizmus (protivedecká filozofia typu New Age (Nový vek), pod rozličnými menami – napr. subjektivizmus, sociálny relativizmus, postštrukturalizmus – udomácnená nielen v prírodných, ale aj v spoločenských vedách, v literatúre a v umení), je posledná polárna antitéza k Osvietenstvu. Rozdiel medzi týmito dvoma extrémami sa dá v krátkosti charakterizovať takto:

Myslitelia Osvietenstva boli pevne presvedčení, že môžeme vedieť všetko, kým postmodernisti hlásajú, že nemôžeme vedieť nič. (E. O. Wilson)

V desiatke článkov prinášajú renomovaní autori uvedeného časopisu argumenty proti postmodernistickej filozofii, preverujúc nielen jej hlavné myšlienky, ale aj zdôrazňujúc neblahé dôsledky prijatia úplného relativizmu pravdy, spravodlivosti a etiky, a to z hľadiska notorických ateistov. Vieme, že chýba porovnanie tejto kritiky s postojom teistov k postmodernizmu; tí mu iste tiež majú čo vytýkať, no v zásadnom odmietaní ducha Osvietenstva sa s ním stotožňujú. To do istej miery sťažuje situáciu humanistov, lebo musia bojovať na dvoch frontoch.

Na 2. svetovom kongrese skeptikov v Heidelbergu v júli 1998 vytýkal Lewis Vaughn (autor článku „Čo je zlé na relativizme?“ v tomto čísle ZH) postmodernizmu, že je epistemologicky prázdny, že odrádza od zaoberania sa aktuálnou skutočnosťou, a že poskytuje osnovu pre neznášanlivosť a odpudzujúce morálne názory, čím všetkým buduje projekt nového Veku temna, založeného na novej viere, ktorá má veľa spoločného s náboženskou vierou. Treba ho odmietnuť z tých istých dôvodov, ako odmietame náboženskú vieru: Je v svojej podstate iracionálny, a preto nám nemôže pomôcť poznať, voliť a účinne konať.

Preto sme považovali za osožné vydať preklad niektorých z týchto článkov ako tematické číslo našich ZH a so záujmom budeme sledovať ohlas medzi členmi spoločnosti Prometheus a v kritickej časti našej inteligencie. Nenašli sme v Bratislave redakciu, ktorá by niektorý preklad uverejnila. Nestrácame nádej, že sa tak stane v budúcnosti.

John Searle o postmodernizme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

John Searle

Čo si myslí známy filozof o antipatii postmodernistov voči myšlienke objektívnej pravdy?

„Myslím si, že postoj postmodernistov je smiešny. Ťažkosť spočíva v tom, že predsa väčšia časť našich rozhovorov, ako aj celého nášho života, predpokladá, že máme do činenia s objektívnym, reálnym svetom. Ak sa ma spýtate, ako sa dostanete do blízkeho mesta, kedy je odlet lietadla, alebo kladiete lekárovi otázku, či máte rakovinu, ba dokonca aj keď ma prosíte len, aby som vám podal soľ, niet inej možnosti, ako porozumieť týmto formuláciám, než predpokladať, že existuje reálny svet. Tento názor - že totiž svet existuje bez ohľadu na nás - sa nazýva „externý realizmus“.

Až potom sa položí otázka, aký prístup máme k tomuto skutočnému svetu. Odpoveď vyžaduje percepciu (vnímanie) a jazyk. Za normálnych okolností berieme svet na vedomie percepciou a opisujeme ho jazykom. Obrátene, naše vnímanie a náš jazyk by nemali zmysel bez predpokladu, že máme prístup k reálnemu svetu. A ak raz pripustíme možnosť tohto prístupu, okamžite z toho vyplýva možnosť objektívnej pravdy. Ak slová podávajú správu a percepcie sprostredkujú poznanie, musia existovať reálne veci v reálnom svete a my ich môžeme poznať. Váš život a vaše vzťahy k iným ľuďom nemôžu mať zmysel bez predpokladu objektívnej pravdy.

Myslím si, že rozličné kultúry vám sprostredkujú rozličné hľadiská a v rámci našej kultúry existuje tiež rad rozličných hľadísk. Je omylom predpokladať, že objektívna pravda nevyžaduje, resp. nepripúšťa vôbec nijaké hľadisko. To by bolo predsa nemožné. Som bytosť na tomto svete; som dieťa osobitnej kultúry; mám prístup k reálnemu svetu z môjho hľadiska, to je z hľadiska kultúry, v ktorej som vyrástol. To nijako nevylučuje objektivitu. Zem je od slnka vzdialená 93 miliónov míľ. Túto skutočnosť nemôžem vyjadriť, ak nemám k dispozícii jazyk alebo systém na meranie, ale je to úplne objektívny fakt. Túto skutočnosť som sa dozvedel od vedy, ktorá je najúspešnejší systém, aký kedy vytvoril ľudský intelekt na poznávanie, ako to na svete beží. A keď potom hovoríme o disciplínach ako fyzika alebo chémia, je veda absolútne transkulturálna - poznatky platia pre každú kultúru. Nie je pravda, že by vodík menil svoje chemické zloženie, keď ideme z Afriky do Ázie; jeho atómy majú jeden elektrón, nech ste kdekoľvek.“

Prameň: John Searle, "On Postmodernism“, Free Inquiry, 18/4, 1998, s. 38.

Preložil Rastislav Škoda

Prečo všetko nie je relatívne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Harvey Siegel

a prečo je možné nerelatívne, absolútne posúdenie.

Epistemologický relativizmus možno definovať ako názor, že vedomosti (a/alebo pravda alebo posúdenie) sú relatívne - vzhľadom na čas, miesto, spoločnosť, kultúru, epochu, koncepčnú schému alebo rámec, vzhľadom na osobnú úroveň alebo presvedčenie, a to preto, lebo to, čo sa považuje za vedomosti (alebo za pravdu, resp. za jej odôvodnenie), závisí od hodnoty jednej alebo viacerých týchto premenných. Podľa názoru relativistu je vedenie relatívne preto, lebo rozličné kultúry, spoločnosti, epochy atď. majú rozličné pozadie princípov, kritérií, a/alebo štandardov pre hodnotenie tvrdení o vedomostiach; a niet vraj neutrálnej cesty na voľbu medzi týmito alternatívnymi súbormi štandardov. Základná téza relativistu teda znie, že tvrdenia o vedomostiach (a/alebo o pravde, alebo racionálne odôvodniteľnom tvrdení) sú relatívne vzhľadom na štandardy, ktoré sa pri hodnotení týchto tvrdení používali a že tieto alternatívne štandardy nemožno neutrálne vyhodnotiť na základe nejakého vyhovujúceho metaštandardu. (Charakter takej „neutrality“ sa vysvetľuje v prílohe k tomuto článku.)

Doktrína relativizmu sa zvyčajne odvodzuje od Protagorasa, ktorého opisuje Platón v knihe Theaetetus ako autora výrokov, že

„človek je mierou všetkého“ („homo mensura“) a „každá vec je pre mňa taká, ako sa mi javí; a pre teba taká, ako sa javí tebe“. Platónov Sokrates charakterizuje Protagorasov relativizmus ako názor, že „čo sa niekomu vidí byť pravdou, je pravdou preňho, lebo sa mu to vidí byť pravdou“.

Tento názor je práve tou formou relativizmu, akú som práve načrtol, pretože pre Protagorovcov nebolo vyššieho štandardu ako individuálny - so špecifickým postavením v čase, mieste, kultúre, rámci atď.; len vzhľadom k nemu možno vysloviť súd o pravde (a vedení). Ale relativizmu sa dá lepšie rozumieť ako doktríne, ktorá je všeobecnejšia ako jej protagorovská verzia, keďže prameň relativizmu kladie na úroveň štandardov a nie, ako protagorovská, na úroveň osobného názoru; takto vhodnejšie charakterizuje nové vplyvné verzie relativizmu.

Problém inkoherencie


Oponenti relativizmu ho často kritizovali; najzásadnejšia je výčitka, že je sebareferenčne nekoherentný (na seba sa odvolávajúc nesúhlasný), resp. sám sa vyvracajúci: lebo obrana tejto doktríny vyžaduje, aby sa jej obranca vzdal. Existujú viaceré verzie výčitky inkoherencie. Najmocnejšia znie, že relativizmus vylučuje možnosť určiť, čo je pravda, aká je hodnota dôvodov a vôbec všeobecne aká je epistemická hodnota sporných tvrdení alebo pracovných téz - vrátane vlastného tvrdenia -, pretože nedať relativizmu hodnotu tvrdenia alebo tézy môže znemožniť test epistemologickej adekvátnosti, resp. môže sa označiť za nespravodlivé alebo nesprávne.

Príkladom je protagorovský relativizmus. Ak „čo sa vidí byť niekomu pravdou, je pravdou preňho, pretože sa mu to vidí byť pravdou“ (dôraz kurzívou je pridaný), potom žiadne seriózne tvrdenie nemôže byť iné ako správne, resp. nemožno ho oprávnene posúdiť ako falošné. Ale ak nie je možné, aby (seriózne) tvrdenie alebo doktrína boli falošné, potom padá možnosť ozajstného rozlišovania medzi pravdou a klamstvom; „falošným“ názorom sa stáva len ten názor, ktorému sa neverí. Protagorovský relativizmus je na prvom stupni len doktrínou o relatívnosti pravdy, ale dá sa ľahko rozšíriť na veci epistemického hodnotenia vo všeobecnosti; potom hlása relativitu štandardov spravodlivosti a ospravedlnenia ako aj pravdy. Z toho vyplýva, že nie je možné, aby nejaký názor, ktorý niekto seriózne označí za správny alebo odôvodnený, mohol byť nesprávny alebo nespravodlivý. Konečný výsledok potom je, že pojmy pravdy, spravodlivosti a odôvodniteľnosti sa úplne podmínujú, spochybnia. Ak je to však tak, potom ani relativizmus nemôže byť pravdivý, správny alebo odôvodniteľný.

Relativizmus je nekoherentný tým, že ak má pravdu, potom je pojem pravdy spochybnený a on sám nemôže byť pravdivý. Relativista zdôrazňuje relativitu štandardov, potrebných na posúdenie, a práve tým znemožňuje rozlíšiť medzi pravdou a jej opakom. Potvrdenie a obrana relativizmu by vyžadovali neutrálne štandardy, ale relativizmus odmieta možnosť ich existencie; tým odmieta možnosť samotnej obrany relativizmu - brániť ho možno len vtedy, ak sa ho posudzovateľ vzdá. (Keby to urobil, dopustil by sa „dialektickej samovraždy“ - Levine). Stáva sa tak impotentným, neschopným sebaobrany a dostáva sa do reflexívnych ťažkostí. Brániť relativizmus nerelativisticky by totiž bolo nelogické, resp. logicky je to nemožné. Taká obrana by sa musela odvolávať na niečo, čo relativista neuznáva, na čo sa nemôže odvolávať - ak sa nevzdá relativizmu.

Iný druh pravdy?


Výčitka ne koherentnosti je pre relativistov najťažším problémom. Pokúšali sa mu vyhnúť vymyslením pojmu relatívnej pravdy, ale ani tak nedosiahli úspech. Vzniklo niekoľko verzií relativizmu, založených na tomto pojme, ale vcelku nemajú zmysel. Nahradiť výraz „čo je pravda pre mňa“ výrazmi ako „čo si myslím“, „čo verím“, „to je relatívna pravda“ predsa značí opustiť pole relativizmu, aj keď bude relativista tvrdiť, že pri jeho činnosti mu nejde o obranu relativizmu, ale o niečo iné.

Aj keby existovala životaschopná koncepcia relatívnej pravdy, jej obrana relativistom by aj tak bola vystavená výčitke ne koherentnosti: predpokladala by neutrálny štandard, na ktorý sa bude treba odvolať, a to nemôže relativista pripustiť.

Relativista môže povedať: „Vy máte vašu koncepciu pravdy (resp. relatívnej pravdy), ja mám moju a nezáleží na tom, ktorá je lepšia ako druhá“, ale v tom prípade sa stráca filozofický podklad, deliaci relativistu od nerelativistu a dišputa stráca filozofický charakter. Ak relativista povie „Ja som relativista, vy nie ste; ale váš názor je taký dobrý ako môj“, potom nie je jasné, prečo by sme ho mali považovať za relativistu. Aj pri odmietnutí obrany relativizmu sa teda vynára problém impotencie, s ktorým sme sa už stretli pri nemožnosti jeho obrany.

Záver: Či je relativistova koncepcia pravdy relatívna alebo nerelatívna, jeho uznávanie i obrana relativizmu sa ukazujú byť nekoherentné a samy sa vyvracajú.

Poznámky (výber z 11 položiek)

1. Je veľa iných relativizmov: morálny, axiologický, kultúrny atď. - ale o tie tu nejde. Nepoužívam prívlastok epistemologický, ale taký mám vždy na mysli. Diskusia o iných relativizmoch sa ľahko nájde v knihách.

2. Je veľmi dôležité rozlišovať medzi relativizmom a príbuznými ale epistemologicky rozličnými výrazmi, s ktorými sa často zamieňa, napr. so skepticizmom, falibilizmom (omylnosťou), pluralizmom, nihilizmom atď. Inštruktívny prehľad sa ľahko nájde v knihách.

4. M. Levine „Reality Relativism“ v Aspects of Relativism: Moral, Cognitive, and Literary, ed. by J. E. Bayley; Lanham, Md.: University Press of America, 1992, s.72.

Harvey Siegel je profesor filozofie na Univerzite v Miami. Je autorom kníh Relativism Refuted (Vyvrátený relativizmus, D.Riedel, 1987) a Rationality Redeemed? (Zachránená racionalita, Routledge, 1997). Tento článok je úryvok zo state „Relativizmus“ z knihy Handbook of Epistemology, eds. I. Niinilvoto, M. Sintonen a J. Wolenski, Kluver, v tlači).

Prameň: „Why Everything is Not Relative“ (Prečo všetko nie je relatívneň, Free Inquiry, 18/4,  1998, s. 35-38.

Preložil Rastislav Škoda

Obrana absurdna

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:31

Vern L. Bullough

Od tohto protivedeckého postoja sa môžeme niečo naučiť.

Postmodernizmus, táto radikálna filozofia, tvrdiaca, že pravda je to, o čom niekto povie, že je to pravda, je vlastne potrebná oprava niektorých výstredných tvrdení v minulosti, vyslovených v mene vedy. Až do dvadsiateho storočia učili antropológovia, že Afričania sú menej ako Európania; až v dvadsiatych a tridsiatych rokoch o tom zapochyboval Franz Boaz a skoro sa ukázalo, že to naozaj nemá vedecký podklad.

Niečo podobné tvrdil Hitler o Židoch. Hoci ženy sú zrejme ľudia, dlho sa tvrdilo v mene vedy, že sú intelektuálne a po iných stránkach menej ako muži. Homosexuáli a lesbičky sa uznávali za chorých alebo mentálne postihnutých až do neskorých sedemdesiatych rockov, aj to v mene vedy. Listina by mohla byť aj dlhšia.

Samozrejme to nebola veda, čo to hovorila, ale jednotlivci zaťažení predsudkami svojej doby a mysliaci si, že zastávajú vedecké stanovisko. Preto je dôležité zdôrazňovať, že záleží na vedeckej metóde a nie na tom, čo niekto v určitý čas vydáva za vedecký názor. Okrem toho je pravda, že niektoré vedecké oblasti vedeli lepšie používať vedecké metódy ako iné oblasti. Aj biológia bola napr. v mnohých ohľadoch mäkká veda až do príchodu mikrobiológie a súčasnej explózie biologických poznatkov. Ešte v nedávnej minulosti to boli nepodložené biologické predpoklady, ktoré zapríčinili vpredu uvedené klamné názory. Ale boli to zas biologické objavy, ktoré umožnili dnešné korekcie. To značí, že vedecká metóda koniec koncov funguje, ale tí, čo boli minulými omylmi poškodení, nechcú zabudnúť. Niektorí členovia skupín, poškodených údajnými vedeckými dôkazmi, patria dnes medzi najaktívnejších propagátorov postmodernizmu.

Potmodernizmus má však ešte jednu črtu, ktorá vysvetľuje jeho popularitu. Napriek kritike, ktorej musí čeliť, vie byť osviežujúci a veselý. Umožňuje nový pohľad na staré texty. V oblasti ako je anglická literatúra, kde je možnosť nájsť niečo nové o nejakom autorovi alebo o nejakom diele nepatrná a kde sú všetky základné dáta dobre známe, je občasná reinterpretácia klasikov vo svetle dnešných trendov iste osožná. V akademických kruhoch platí pre odborný postup zásada „Publikuj, lebo zahynieš!“  (Publish or Perish) a o Chaucerovi sa nedá napísať veľa nového; možno ho novo interpretovať. A tak ho interpretovali kritici ovplyvnení Marxom, Freudom, feminizmom a aj postmodernisti. To značí, že aj postmodernizmus má svoje hranice. Aj on prejde, bude nahradený nejakou novou teóriou, otvoria sa nové horizonty a vedci sa budú tešiť z dokazovania, že sa postmodernizmus mýlil.

Skrátka, postmodernizmus je voľačo, čo treba preverovať, kritizovať, hrať sa s tým; koniec koncov je najlepšou metódou na dosiahnutie presvedčivých dôkazov vedecká metóda. Preto tešte sa z postmodernizmu, kým môžete; píšte články obdivu o tom, čoho všetkého je schopný, ale veď už iste pozorujete náznaky, že pomaly končí...

Vern L. Bullough je visiting profesor na Univerzite južnej Kalifornie a senior editor časopisu Free Inquiry.

Prameň: Vern L. Bullough, "A Defense of the Absurd" (Obrana absurdna), Free Inquiry, 18/4, s. 16-17, 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Sokalova a Brickmontova zbierka nezmyslov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Alan Sokal a Jean Brickmont

Sú populárne postmodernistické písačky v skutočnosti také nemožné, ako tvrdia Sokal a Bricmont? Tu je prehľad niektorých ukážok takýchto textov, ako ich nachádzame v knihe Moderné nezmysly. Zneužívanie vedy postmodernými intelektuálmi (Sokal and Brickmont: Fashionable Nonsense: Postmodern Intellectuals' Abuse of Science, Picador 1999).

Jacques Lacan sa opakovane vracia k tej istej téme: psychoanalytická úloha imaginárnych čísel:

„Niet pochýb, že Claude Lévi-Strauss vo svojom komentári k Maussovi chcel opísať vplyv symbolu nuly. Zdá sa mi však, že tu máme do činenia skôr s osobou, ktorá poukazuje na chýbanie symbolu nuly. Napriek riziku, že vyvolám určitý nesúhlas, som preto ukázal, ako ďaleko som dohnal prekrútenie matematického algoritmu pri jeho použití: symbol odmocniny -1 (?-1), ktorý sa v teórii komplexných čísel píše ako „i“, má samozrejme oprávnenie len preto, lebo si nerobí nijaké nároky na automatizmus v druhom prípade…

Takto sa stane, že erektilný orgán bude symbolizovať miesto rozkoše nie sám sebou alebo dokonca formou svojho vzhľadu, ale ako časť, ktorá chýba v zamýšľanom obraze: tým práve je ekvivalentný ?-1 vo význame spomenutom vpredu, t.j. rozkoši, ktorú obnovuje koeficientom svojho významu voči funkcii chýbania osoby, ktorá poukazuje (na -1).“ - (Jacques Lacan, „Subverzia subjektu a dialektika túžby vo Freudovskom nevedomí“, v Ecrits: A Selection (Spisy: Výber, prel. Alan Sheridan, New York: W.W. Norton, 1997, s.317).

Priznávame, že je smutné vidieť, že sa náš erektilný orgán prirovnáva k ?-1. Pripomína nám to Woody Allena, ktorý v Sleeper (Spáč) protestuje proti preprogramovaniu svojho mozgu: „Ako ste sa mohli dotknúť môjho mozgu? Veď je to môj druhý obľúbený orgán!“

* * *

Krajný príklad konfúzie sa objavil v nedávnom článku Latoura v La Recherche (Výskum), francúzskom mesačníku pre popularizáciu vedy (Latour 1998). Latour diskutuje o niečom, čo označuje za objav francúzskych vedcov z r. 1976, keď skúmali múmiu faraóna Ramzesa II. (ktorý umrel okolo r. 1213 p.n.l.) a zistili, že príčinou smrti bola tuberkulóza. Latour sa pýta: „Ako mohol umrieť následkom infekcie bacilom, ktorý Koch objavil až r. 1882?“ Správne poznamenáva, že by bolo anachronizmom vyhlásiť, že bol zastrelený guľometom alebo zomrel následkom stresu, vyvolaného krachom na burze cenných papierov. Ale potom sa čuduje, prečo aj smrť následkom tuberkulózy nie je rovnako anachronizmom. Ide dokonca tak ďaleko, že tvrdí, že „pred Kochom nemal ten bacil predsa reálnu existenciu“.

* * *

Pozrime sa ešte na jedno tvrdenie, tento raz Luce Irigarayovej:

„Je E=Mc2 sexistická rovnica? Možno je. Predpokladajme, že je ňou preto, lebo uprednostňuje rýchlosť svetla pred ostatnými rýchlosťami, ktoré sú pre nás životne dôležité. Mne sa vidí, že možnosť sexistickej povahy tejto rovnice nie je daná priamo jej použitím pre jadrové zbrane, ako skôr tým, že uprednostňovala to, čo ide najrýchlejšie.“ - (Luce Irigarayová, „Sujet de la science, sujet sexué?“ (Predmet vedy, sexistický predmet?) v Sense et place des connaissances dans la société (Veda a miesto poznatkov v spoločnosti, Paris: CNRS, 1987, s.110).

Možno si myslieť čokoľvek o „iných rýchlostiach, ktoré sú pre nás životne dôležité“. Faktom ostáva, že vzťah E=Mc2 medzi energiou (E) a hmotou (M) bol experimentálne overený s veľkou presnosťou a neplatil by, keby sa rýchlosť svetla (c) nahradila nejakou inou rýchlosťou.

Na záver: Vidí sa nám, že vplyv kultúrnych, ideologických a sexuálnych faktorov na voľbu vedeckých tém - či už študované predmety alebo navrhované teórie - je pre históriu vied dôležitým výskumným objektom a zaslúži si podrobné štúdium. Ak však má niekto užitočne prispieť k tomuto výskumu, musí veľmi dobre poznať vedeckú oblasť, v ktorej sa pohybuje. Žiaľ, Irigarayovej tvrdenia poukazujú na dosť povrchnú znalosť látky, ktorou sa zaoberá, a preto neprinášajú do diskusie nič nové.

Prameň: A. Sokal a J. Bricmont, "Compiling Nonsens“ (Zbieranie nezmyslov), Free Inquiry, 18/4, s. 24, 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Prečo nemáme nechať postmodernizmus na pokoji?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Jean Bricmont

Málo je takých hlasných kritikov intelektuálnych názorov postmodernistov ako sú Jean Bricmont a Alan Sokal. V roku 1996 šokoval akademickú obec Sokal, profesor fyziky na Newyorskej univerzite, keď predložil čelnému severoamerickému časopisu kultúrnych štúdií, Social Text, paródiou na postmodernistické názory v prírodných vedách. Paródia bola plná nezmyslov, podávaných ako hlboké pravdy - a predsa ju prijali ako seriózny článok a uverejnili v čísle jaro/leto 1996. Už v májovom čísle časopisu Lingua Franca (Úprimná reč) Sokal odhalil podfuk a vyvolal tým početné komentáre a rozsiahlu diskusiu medzi odborníkmi a vedcami na celom svete. Bricmont je profesor fyziky na univerzite v Leuven v Belgicku. Aj on kritizuje to, čo spolu so Sokalom považujú za excesy postmodernistického prejavu - najmä zneužívanie a nesprávne chápanie vedy nevedcami.

Vo svojej knihe Intelectual Impostures (Intelektuálne hochštaplerstvo; pod názvom Fashionable Nonsense (Módne nezmysly) vyjde v nakladateľstve Picador Press v USA) uverejňujú Sokal a Bricmont početné citácie postmodernistických autorov, ktoré dokazujú „lajdácke myslenie“, vedecké neznalosti a pôsobivú ale nezmyselnú prózu. Väčšina citovaných materiálov znie presne tak ako Sokalove ironické imitácie. Vo svojej paródii v Social Text Sokal napr. píše:

 „Číslo pí, Euklidova veta a Newtonova príťažlivosť (g) sa kedysi považovali za konštanty s univerzálnou platnosťou; dnes ich chápeme v ich neobíditeľnom historizme a domnelý pozorovateľ osudovo stratí orientáciu, keď stratí spojenie s každým epistemickým vzťahom k nejakému bodu v čase a priestore, ktorý sa už nedá definovať len geometricky.“

Že univerzálne konštanty už nie sú univerzálne? Ak má byť toto symbolom postmodernistického vedeckého myslenia, nemožno sa čudovať, ak dvaja vynikajúci vedci nahlas povedali, že dosť je dosť.

V tomto článku Bricmont odpovedá na najčastejšie výčitky na adresu svojej a Sokalovej kritiky postmodernistov a vysvetľuje, ako sa bránia.

* * *

Najveselšie úseky dnes všeobecne známej paródie v Social Text nepochádzajú z pera autora, ale napísali ich rozliční americkí a francúzski intelektuáli; v článku sa citujú ich absurdné a nezmyselné tvrdenia o fyzike a matematike. Vybrali sme ich z oveľa rozsiahlejšej zbierky, vytvorenej Alanom Sokalom a rozhodli sme sa uverejniť ich v našej knihe Intelectual Impostures /Fashionable Nonsense); pridali sme komentáre, v ktorých vysvetľujeme, prečo sú nezmyselné.

Sme presvedčení, že sme odokryli extrémnu formu intelektuálneho zneužívania - poukazujeme totiž na vzdelaných ľudí, ktorí sa pokúšajú urobiť dojem na nevedecké poslucháčstvo nezrozumiteľným vedeckým žargónom, ktorému ani sami nemôžu dobre rozumieť. Vzali sme si za cieľ ukázať, že v určitom slova zmysle „cisár je nahý“ a že generácie študentov, ktoré sa museli ťažko boriť, aby pochopili tieto pochybné texty, majú právo na podozrenie, že vlastne nadarmo strácajú čas.

Zhruba sme zistili dva druhy zneužívania:

1. Vnášanie („import“) konceptov z exaktných vied do psychoanalýzy, semiotiky a sociológie bez akéhokoľvek konceptuálneho odôvodnenia.

2. Vystatovanie sa vzdelanosťou, citácie významných mien a prázdnu hru so slovami.

Príklady týchto problémov v relevantnej literatúre sú nespočetné a veľa z nich uvádzame v našej knihe. Na tomto mieste by som chcel v krátkosti odpovedať na niektoré z námietok, ktoré sa niekedy ozvali proti našej kritike a vysvetliť, prečo považujeme kritiku za dôležitú.

Odpovede na námietky proti našej kritike

Námietka: Vaša kritika je irelevantná, okrajová.

Odpoveď: Naše citácie postmodernistických statí sú často krátke, a preto sa môže zdať, že sú okrajové. Ale v našej knihe sme zhromaždili aj dlhé citácie a tieto jasne dokazujú, že v tých textoch nejde len o izolované omyly. Okrem toho tam pridávame aj sekundárne citácie, ktoré dokazujú, že postmodernistickí spisovatelia schvaľujú, amplifikujú a rozširujú svoje mylné názory. Napr. o Lacanových názoroch na matematiku diskutujú Granon-Lafont, Leupin, Nasio a Vaperau.

Pravda je, že títo ľudia sa nezaoberajú hlavne matematikou a fyzikou. Sme však presvedčení, že náš kriticizmus má ľuďom „otvárať oči“. Bertrand Russell, napríklad, hovorí, že bol vychovaný v hegeliánskej tradícii. No keď čítal, čo napísal Hegel o diferenciálnom a integrálnom počte, považoval to za „popletené nezmysly“ a urobilo ho to kritickým aj voči iným myšlienkam Hegela. Ak sú autori, ktorých citujeme, ozaj seriózni a hlbokí myslitelia, prečo sú takí nedbalí, keď píšu o vede? To, čo hovoria v našich citátoch, sa dá porovnať s presnými citáciami serióznych autorov a posúdiť - nie sú to vždy typické výroky Lancana, Deleuzea alebo Hegela.

Námietka: Nepochopili ste podstatu veci.

Odpoveď: Hovoria nám, že ľudské vzťahy sú komplikovanejšie, ako ich vidia prírodovedci. A že „naši“ (citovaní) autori odhaľujú hlboké pravdy, ktoré nie je ľahké vyjadriť jednoduchými slovami. No keď používajú vedeckú terminológiu, dávajú slovám iný význam, než ako je bežné, a my im potom nerozumieme.

Naša odpoveď je, že toto je veľmi za vlasy pritiahnuté a bizarné. Čo pomôže autorovi vysvetľovať svojmu (zvyčajnému) čitateľovi hlbokú pravdu, ak používa výrazy, ktorým väčšina čitateľov nerozumie (a ktorým veľmi často nerozumejú ani sami autori)?

Čo sa týka tých hlbokých právd, nechápeme ich. Na to sa nám povie, že naše intelektuálne schopnosti sú obmedzené. Keďže aj prírodné vedy vraj používajú mnohé špecifické technické výrazy, prečo by mala byť filozofia alebo spoločenské vedy prístupná takým laickým čitateľom, ako sme my? Na to odpovedáme, že aj v prírodných vedách sa dá väčšina výsledkov vysvetliť aj neodborníkom viac alebo menej pochopiteľným spôsobom. Napr. aj keď nemáme biologické vzdelanie, vieme pri čítaní dobre popularizujúcich kníh pochopiť situáciu v tejto odbornej oblasti. Okrem toho, ak sa chceme naučiť viac, je k tomu jednoduchá cesta. Nič analogického sme nikdy nenašli v súvislosti s nezrozumiteľnými úvahami, povedzme, Lancana alebo Deleuzea. Okrem toho mnohé výroky, ktoré sú zrozumiteľné, sú alebo popletené alebo banálne. Výsledkom je, že o existencii spomínaných hlbokých právd pochybujeme.

To isté povedal raz Kant, čo aj v inej súvislosti: „Človek nevie, či sa má viac smiať šarlatánovi, ktorý šíri túto hmlovinu, alebo jeho poslucháčom, ktorí si naivne myslia, že len preto nevedia pochopiť majstrovstvo jeho reči, lebo sa na nich rúti táto masa nových právd.“ (Kant, Critique of Judgment, Kritika úsudku, časť 47).

Námietka: Veď sú to len metafory alebo analógie.

Odpoveď: Iste je to pravda pre niektoré texty. Ale prečo robiť také analógie? Analógie sú užitočné medzi dvoma rozličnými odbormi poznania. Ale musia slúžiť nejakému účelu, t.j. prenosu informácií; nová koncepcia sa vysvetľuje na podklade analógie s nejakým starším alebo známejším. V postmodernistických spisoch sa však robia analógie s koncepciami (z matematiky alebo fyziky), ktoré nie sú bežné ani pre čitateľa (neodborníka), ani pre autora. A keďže sa analógie robia medzi teóriami nejasnými, napr. lakanovskou psychoanalýzou, a teóriami všeobecne prijatými, dá sa z toho uzatvárať, že ich úlohou je legitimizovať slabšie teórie.

Námietka: To všetko je poézia.

Odpoveď: Nemáme nijaké námietky proti používaniu vedeckej terminológie umelcami, aj keď sa pri tom význam slov mierne pokrúti. Ide nám o ľudí, ktorí sa podujali pracovať na teóriách. Ich texty vyvolali tisíce komentárov, konali sa semináre, písali sa doktorské práce. To sa nedá ospravedlniť dovolávaním sa básnickej voľnosti.

Prečo do toho vŕtať?

Mnohí vedci si myslia, že púšťať sa do postmodernistov je strata času. Z hľadiska prírodných vied iste. Uznávame, že naši postmodernistickí autori by neboli hodní diskusie, keby neboli takí známi. Myslíme si, že v našom kritickom podujatí je viacero úsekov, ktoré budú rozliční ľudia rozlične posudzovať.

Po prvé, aj v spoločenských aj prírodných vedách existujú zákony „systematického myslenia“ a „intelektuálna dôslednosť“. Je pravda, že „prírode“ rozumieme lepšie ako „človeku“, ale to neznamená, že o tom druhom „nevieme nič“. Poukazmi na podvodné diela dúfame povzbudiť ľudí, odvádzajúcich poctivú prácu, ktorí však nie vždy majú také meno ako naši pochybní autori. Nášho podujatia by sa mali zúčastniť aj iní vedci, lebo priznávame, že nami používaná úroveň matematiky a fyziky odpovedá len znalostiam dobrého stredoškoláka a tu sú potrebné určité špecializované vedomosti.

Považujeme za užitočné pozrieť sa na tieto veci aj v historickej perspektíve a tu je dobré vedieť, čo napísal pred 50 rokmi Bertrand Russell:

„Jeden zo zlých dôsledkov antiintelektuálnej filozofie napr. takého Bergsona je, že sa jej darí pri omyloch a blúdeniach intelektu. Vedie k uprednostneniu falošného uvažovania pred dobrým, k vyhlasovaniu momentálnych ťažkostí za neprekonateľné a k považovaniu každého omylu za dôkaz bankrotu rozumu a triumf intuície. V Bergsonovom diele je veľa odvolaní sa na matematiku a vedu; nepozorný čitateľ môže získať dojem, že sa tým zvyšuje filozofická sila celku. Ak ide spomedzi vied o biológiu a fyziológiu, necítim sa kompetentný kritizovať Bergsonove interpretácie. Ale keď ide o matematiku, je zrejmé, že Bergson dal úmyselne prednosť tradičným omylom pred modernými názormi, ktoré medzi matematikmi prevládajú už vyše osemdesiat rokov. Takto išiel iba v šľapajach väčšiny filozofov. V osemnástom a začiatkom devätnásteho storočia bol už síce infinitezimálny počet ako metóda dobre vypracovaný, ale čo do svojich základov bol spojený s mnohými omylmi a nejasnosťami. Hegel a jeho nasledovníci sa zamerali len na tieto omyly a na ich základe posilňovali svoje tvrdenie, že celá matematika je plná protirečení. Hegeliánsky výklad tejto problematiky sa medzi filozofmi všeobecne rozšíril a udržal sa tam ešte dlho potom, ako matematici zaplnili všetky medzery a odstránili nejasnosti. A dokým bude hlavnou úlohou filozofov dokázať, že trpezlivosťou a podrobným uvažovaním sa nič nenaučíme, ale že sa máme koriť predsudkom nevedomca v mene „rozumu“, ak sme hegeliánci, alebo „intuície“, ak sme bergsonovci, do tých čias budú filozofi dbať, aby sa nerozhlásilo, čo urobili matematici, aby sa odstránili omyly, z ktorých Hegel toľko profitoval.“

Zneužitie vedy „filozofmi“ teda nie je nič nové; stále znovu a znovu to dokazujú tí, čo neprijímajú názor, že „intelekt vyšiel na psí tridsiatok a triumfuje intuícia“.

Tento druh podvádzania má aj ďalší zhubný účinok na všeobecnú kultúru: ak sa o vede dá povedať hocičo, prečo by sa mala brať vážne? Epistemický a kultúrny relativizmus na jednej strane a lajdácke myslenie na druhej strane sa navzájom podporujú. Máme obavy, že skepticizmus a nepriateľstvo voči vede a rozumu, ak sa im nepostavia hrádze, podvedú nakoniec ku kultúrnej pohrome. Čistý skepticizmus dlho nevydrží; náboženský fundamentalizmus a iné formy hlbokého iracionalizmu nastúpia na jeho miesto. Steven Weinberg to vidí takto:

„Už som povedal, že našu civilizáciu silne ovplyvnil objav, že prírode vládnu neosobné sily. Ako príklad by som rád uviedol pripomienku Hugha Trevora-Ropera, že jeden z prvých dôsledkov tohto objavu bolo pohasnutie nadšenia pre pálenie čarodejníc. Musíme stále potvrdzovať a posilňovať víziu rozumom pochopiteľného sveta, ak sa máme ochrániť pred iracionálnymi tendenciami, ktoré ešte stále sužujú ľudstvo.“

Nakoniec má tento problém aj politické zafarbenie, hoci sme toho názoru, že diskutovaná problematika má takú šírku, že mnohí s nami súhlasia, aj keď majú iné politické názory ako my. V Spojených štátoch zaznievajú „postmodernistické“ hlasy väčšinou z radov akademickej ľavice. Nijako nemáme v úmysle napádať ľavicu, práve naopak. Ako už  Sokal povedal:

„V priebehu posledných dvoch storočí sa ľavica zväčša stavala na stranu vedy a proti tmárstvu; verili sme, že racionálne myslenie a nebojácna analýza objektívnej skutočnosti (prírodnej aj sociálnej) sú trefné prostriedky proti mystifikácii zo strany silných - nehovoriac o tom, že sú to vytúžené ciele ľudstva a neodcudziteľné ľudské právo. No v posledných desaťročiach veľký počet „progresívnych“ a „ľavičiarskych“ akademických humanistov a sociálnych pracovníkov (aj keď zďaleka nie všetci prírodovedci, a to bez ohľadu na ich politické názory) sa obrátil chrbtom k tomuto dedičstvu Osvietenstva a pod vplyvom importov z Francúzska, napr. dekonštrukcie, ako aj doma vyrobených doktrín, napr. epistemológie z feministického hľadiska, prijíma za svoju túto alebo onú verziu epistemického relativizmu.“

A ďalej:

„Jedným z mojich cieľov je prispieť čo aj málom k dialógu na ľavici medzi humanistami a prírodovedcami - sú to „dve kultúry“, ktoré sú dnes napriek optimistickým vyjadreniam (zväčša tými druhými) vo svojej mentalite oveľa ďalej od seba, ako boli kedykoľvek v priebehu uplynulých päťdesiat rokov.

Ako literárny druh, ktorým som sa podobral satirizovať - na mojom zozname sú tisíce príkladov - aj môj (žartovný) článok je zmiešaninou právd, poloprávd, štvrťprávd, klamstiev, nesúvislostí a syntakticky správnych viet, ktoré však nedávajú nijaký zmysel. (Dosť zlé je, že tých posledných je málo: tvrdo som sa pokúšal zohnať ich, ale zistil som, že okrem zriedkavých zábleskov inšpirácie, nemám v tom zručnosť.) Používal som aj iné stratégie, ktoré sú tu celkom bežné (hoci niekedy nevhodné): odvolávať sa na autoritu miesto logiky; špekulatívne teórie, vydávané za platné vedecké poznatky; násilné až absurdné analógie; výrečnosť, ktorá znie dobre, ale ktorej význam je nejasný; a konfúziu medzi technickým a každodenným významom anglických výrazov. Všetky práce, citované v mojom článku, sú skutočné, všetky citácie sú doslovne presné; nič som nevymyslel.

Ale prečo som to robil? Priznávam sa, že som neochvejný starý ľavičiar, ktorý nikdy nepochopil, ako by sa dalo predpokladať, že by dekonštruktivizmus mohol pomôcť pracujúcej triede. A som suchopárny starý vedátor, ktorý naivne verí, že existuje vonkajší svet, že existuje objektívna pravda o svete a že je mojou úlohou časť z nej vyniesť na povrch. Keby veda bola len dojednávaním sociálnych konvencií o tom, na čom sa dohodneme, že je to „pravda“, prečo by som si tým mal lámať hlavu a venovať tomu značnú časť svojho aj tak príliš krátkeho života? Nemám v úmysle stať sa vysvetľovačom kvantovej teórie.

Mojím cieľom nie je ani brániť vedu proti barbarským hordám literárnej kritiky (Napriek vám to my dobre prežijeme!). Môj cieľ je vyslovene politický: bojovať proti dnes módnemu postmodernizmu, postštrukturalizmu, sociálnemu konštruktivizmu - zhruba proti každej náklonnosti k subjektivizmu - ktorá sa neznáša, podľa mojej mienky, s hodnotami a budúcnosťou ľavice.“

Aj Alan Ryan to dobre povedal:

„Pre menšiny, ktoré sú v úzkych, je skoro samovraždou vrhnúť sa do náručia Michelovi Foucaultovi alebo čo len Jacquesovi Derridovi. Menšiny vždy hlásali názor, že moc možno podmínovať pravdou… Ak čítate Foucaulta, ktorý hovorí, že pravda je len dôsledkom moci, môžete ísť… Napriek tomu je na amerických literárnych, historických a sociologických ústavoch a katedrách veľký počet ľudí, vydávajúcich sa za ľavičiarov, ktorí si poplietli radikálne pochybenosti o objektívnosti s politickým radikalizmom a sú v kaši.“

Nakoniec si prečítajme Stanislava Andreského:

„Keďže autorita vzbudzuje bázeň, zmätky a absurdnosti podporujú konzervatívne tendencie v spoločnosti. Po prvé, pretože jasné a logické myslenie vedie k hromadeniu vedomostí (ako o tom najlepšie svedčí pokrok v prírodných vedách), čo skôr alebo neskôr podminováva tradičný poriadok. Popletené myslenie, naopak, nevedie nikam; aj keby trvalo nekonečnosť, nebude mať na svet nijaký účinok.“

Na záver zacitujem Noama Chomského, ktorý sa vydáva za „dieťa Osvietenstva“ a vo svojej profesionálnej aj politickej činnosti si zachoval vysokú úroveň intelektuálnej dôslednosti:

„Mnohí intelektuáli sa aktívne zúčastňujú na živej kultúre pracujúcej triedy. Niektorí sa snažia pozdvihnúť charakter kultúrnych inštitúcií spoluprácou na programoch výchovy robotníkov alebo písaním bestsellerov o matematike, iných vedách a iných predmetoch všeobecného záujmu pre široké publikum. Je zarážajúce, že niektorí ich ľavicoví kolegovia sa dnes snažia zbaviť pracujúcu triedu týchto nástrojov emancipácie a oznamujú nám, že „program Osvietenstva“ je mŕtvy, že sa musíme zrieknuť „ilúzií“ vedy a racionality - to je predsa zvesť, ktorá poteší srdce mocného a bude rád, že bude môcť používať tieto nástroje pre svoje vlastné ciele.“

Bibliografia

Jeanne Granon-Lafont, Topologie Lacanienne et Clinique Analytique (Paris: Point Hors Ligne, 1990).

Alexandre Leupin, „Introduction: Voids and Knots in Knowledge and Truth.“ In Lacan and the Human Sciences, edited by A. Leupin (Lincoln, Neb.: University of Nebraska Press, 1991), pp. 1-23.

Bertrand Russell, „My mental Development.“ V The Philosophy of Bertrand Russell, edited by Paul Arthur Schilpp. Library of Living Philosophers (New York: Tudor, 1951).

Bertrand Russell, History of Western Philosophy (London: Routledge 1991). Prvý raz uverejnené r. 1946.

Steven Weinberg, „Sokal‘s Hoax“. New York Review of Books, 43:13, 1996, s.62.

Alan D. Sokal, „A Physicist Experiments with Cultural Studies.“ Lingua Franca, 6:4, 1996, s.62

Alan D. Sokal, „Transgressing the Boundaries: An Afterword“ (poslané do Social Text a odmietnuté), uverejnené v Dissent, jeseň 1996, s.93.

Alan Ryan, 1992. Princeton Diary. London Review of Books, 26:21.

Stanislav Andreski, Social Science as Sorcery (London: André Deutsch, 1972).

Noam Chomsky, Year 501: The Conquest Continues (Boston: South End Press, 1993).

Prameň: Jean Bricmont: „Why We Won’t Leave Postmodernism Alone. Exposing the Emperors New Clothes.“ (Prečo nemáme nechať postmodernizmus na pokoji. Výstavka nových cisárových šiat), Free Inquiry, 18/4, s. 23-26, 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Späť k Osvietenstvu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Edward O. Wilson

Osvietenstvo znamenalo začiatok modernej intelektuálnej tradície západu a jeho kultúry. No kým sa rozum považoval za rozhodujúci znak ľudského rodu a myslelo sa, že ho treba len trochu kultivovať, aby rozkvitol na celom svete, neuspelo. Ľudstvo mu nevenovalo dosť pozornosti a rozmýšľalo inakšie. Príčiny úpadku Osvietenstva, ktorý pretrváva do dnešných dní, osvetľujú labyrint nevyčerpateľných ľudských motivácií. Oplatí sa položiť si otázku, najmä v dnešnej zime kultúrnej nespokojnosti, či je možné oživiť pôvodného ducha Osvietenstva – dôveru, optimizmus a pohľad do budúcnosti…

Osvietenstvo nebolo nikdy jednotným hnutím. Bolo menej rýchlou riekou s pevnými brehmi ako skôr pletencom deltových prúdov raziacich si cestu zatáčkami kanálov. V čase Francúzskej revolúcie už bolo veľmi staré. Vynorilo sa z Vedeckej revolúcie na začiatku sedemnásteho storočia a na európskych vzdelancov malo najväčší vplyv počas osemnásteho storočia. Jeho zakladatelia sa často hádali o základných otázkach. Mnohí z nich sa občas zamotali do absurdných špekulácií, ako bolo hľadanie biblických kódov alebo anatomického sídla duše. Súlad ich názorov bol napriek tomu rozsiahly a jasný a dosť rozumný na to, aby sa dala vysloviť táto stručná charakteristika: Spájala ich túžba demystifikovať svet a oslobodiť myseľ od neosobných síl, ktoré ju do tých čias držali v zajatí.

Hnalo ich potešenie z objavu. Zhodli sa na tom, že veda umožní vysvetliť usporiadaný a pochopiteľný svet a tým položí trvalé základy pre slobodné racionálne rozhovory. Mysleli si, že dokonalosť nebeských telies, ako ju odhalila astronómia a fyzika, môže slúžiť ako model pre usporiadanie ľudskej spoločnosti. Verili v jednotu poznania, individuálne ľudské práva, prírodné zákony a neohraničený ľudský pokrok. Pokúšali sa vyhnúť sa metafyzike aj vtedy, keď ich nedostatky a neúplnosť niektorých vysvetlení nútili praktizovať ju. Odporovali organizovanému náboženstvu. Pohŕdali zjavením a dogmami. Schvaľovali alebo aspoň trpeli štát ako zariadenie, nutné pre občiansky pokoj. Boli presvedčení, že vzdelanie a správne uvažovanie ľudstvu ohromne osožia. Pár z nich, napr. Condorcet, považovalo ľudí za schopných zlepšenia a dosiahnutia politickej utópie…

Osvietenstvo bolo vo svojom zameraní vyslovene sekulárne, hoci sa cítilo zaviazané teológii a bralo ju do úvahy. Západnú myseľ priviedlo na prah novej slobody. Odvialo všetko, čo vzbudzuje strach, každú formu náboženskej alebo civilnej autority, aj pomyselný strach, a zaviedlo do etiky slobodné hľadanie. Navrhovalo svet, v ktorom ľudstvo hrá rolu večného dobrodruha…

Ale už začiatkom 19. storočia začal tento prekrásny obraz blednúť. Rozum zlyhával, intelektuáli strácali vieru vo vodcovstvo vedy a vyhliadky na jednotu poznania sa zmenšovali. Je pravda, že duch Osvietenstva žil ďalej v politickom idealizme a v nádejach jednotlivých mysliteľov. V nasledujúcich desaťročiach rástli nové myšlienkové školy ako huby v tieni stromu: utilitaristická etika Benthama a Milla, historický materializmus Marxa a Engelsa, pragmatizmus Charlesa Peircea, Williama Jamesa a Johna Deweya. No jadro hnutia sa zdalo byť nenávratne opustené. Veľká predstava, ktorá fascinovala mysliteľov dve storočia, stratila veľkú časť svojej dôveryhodnosti…

Všetky hnutia majú tendenciu smerovať do extrémov a asi tam sa nachádzame dnes. Snaha o bujnú sebarealizáciu, ktorá sa rysovala od romantizmu po modernizmus, dala teraz vzniknúť postmodernizmu (nazývanému často postštrukturalizmus, najmä v jeho skôr politickom a sociologickom prejave). Postmodernizmus je posledná polárna antitéza k Osvietenstvu. Rozdiel medzi týmito dvoma extrémami sa dá v krátkosti charakterizovať takto: Myslitelia Osvietenstva myslia, že môžeme vedieť všetko, kým radikálni postmodernisti myslia, že nemôžeme vedieť nič.

Filozofickí postmodernisti ako skupina rebelov, pobiehajúcich niekde okolo anarchistickej zástavy, vyzývajú samotné základy vedy a tradičnej filozofie. Tvrdia, že skutočnosť je stav, vytvorený mysľou; teda nie stav, vnímaný mysľou. V najvýstrednejšej verzii tohto konštruktivizmu neexistuje „skutočná“ skutočnosť, ani objektívna pravda, externá mentálnej aktivite; existujú len prevládajúce verzie tohto konštruktivizmu, roztrusované vládnucimi sociálnymi skupinami. Ani etika nemôže mať pevné základy, lebo každá spoločnosť si vytvára vlastné kódy, slúžiace vždy účelom utláčajúcich síl…

Vedci, ktorí nespia a považujú sa za zodpovedných za to, čo povedia, keď nespia, nenašli na postmodernizme veľa užitočného. Naproti tomu je postoj postmodernistov voči vede prejavom subverzie. Ukazuje sa, že uznávajú len predbežne nielen zemskú príťažlivosť, ale aj periodickú tabuľku prvkov, astrofyzikálne poznatky a podobné piliere vonkajšieho sveta. Vedeckú kultúru považujú vo všeobecnosti len za akúsi inú cestu poznávania, ktorá ostatne vyhovuje najmä Európanom a Američanom, bielym a mužského pohlavia…

Človek by skoro poslal postmodernizmus do komory historických kuriozít ako teozofiu a transcendentálny idealizmus, ale on sa medzičasom usalašil v centre sociálnych a spoločenských vied. Tam ho považujú za technický prostriedok metateórie (t. j. teórie o teóriách), pri ktorej učení ľudia analyzujú ani nie tak predmet vedeckej disciplíny, ako skôr kultúrne a psychologické dôvody, pre ktoré títo zvláštni ľudia myslia tak, ako myslia. Psychoanalytik kladie dôraz na „koreňové metafory“, t. j. predstavy v mysli mysliteľa, na základe ktorých tento vytvára svoju teóriu a plánuje experimenty…

Keď sa k etnickej rozličnosti pridala rôznorodosť metafor a dualizmus pohlaví a takto vznikla v postmodernej akademickej industrii nová dielňa, ktorá sa okrem toho spolitizovala, došlo k explózii škôl a ideológií; spravidla sú orientované ľavičiarsky. Najbežnejšie druhy postmodernistického myslenia sú afrocentrizmus, konštruktivistická sociálna antropológia, „kritická“ (t. j. socialistická) veda, hĺbková ekológia, ekofeminizmus, Lacanovská psychoanalýza, Latourovská sociológia vedy a neomarxizmus. K tomu treba pridať ešte všetky tie úžasné odrody dekonštrukčných techník a holizmus hnutia New Age, krúžiace v ich strede a potulujúce sa v ich okolí.

Postmodernisti sa oddávajú svojej hre a raz sú vynikajúci, no zvyčajne nie, inokedy radi používajú odborný slang a nachádzajú únik vo vyhýbavosti. Každý z nich ako by smeroval svojím spôsobom k onému mysterium tremendum (tajomstvo, ktoré vyvoláva úžas, božstvo), ktoré Osvietenstvo v 18. storočí jednoznačne zavrhlo. Neobíde sa to bez prejavov pozoruhodného osobného bolestínstva. O zosnulom Michelovi Foucaultovi, veľkom vykladačovi politickej moci v histórii ideí, vyzdvihnutom na „vrchol západného intelektuálneho života“, napísal George Scialabba citlivo:

„Foucault sa boril s najväčšou a najnepoddajnejšou dilemou modernej identity… Sú takí, čo neveria, že existuje boh, ani prírodné zákony, ani nijaký transcendentný Rozum a vidia tie rozličné úlisné spôsoby, ako materiálne záujmy a túžba po moci skorumpovali všetky už dávno vytvorené morálky – no ako majú žiť, akých hodnôt sa majú pridŕžať?“

Ja by som Foucaultovi povedal, keby som mohol (a to bez povýšenectva), že to nie je také zlé… Rozum raz dostane svoje miesto a emócie sa vždy pohybovali v neurčitých hraniciach. Pravda bude oddelená od klamstva a budeme si veľmi dobre rozumieť, a to tým skôr, že sme jedeného rodu a máme predsa biologicky veľmi podobné mozgy.

Iným, ktorých sa nemilo dotýka rastúci úpadok a nastupujúca bezvýznamnosť inteligencie, čo je samozrejme alarmujúce, chcem povedať, že vždy boli dva druhy originálnych mysliteľov: takí, čo vidiac neporiadok snažili sa dať veci do poriadku; a takí, čo vidiac poriadok, pokúšali sa vyvolať zmätok. Napätie medzi nimi podporovalo proces učenia. Pozdvihovalo ľudí do nových výšok kľukatou cestou pokroku. A v darvinovskom súboji ideí vždy vyhráva poriadok, pretože to je spôsob, ako beží skutočný svet.

Napriek všetkému, v tom je záchrana pre postmodernistov. Ako súčasní tanečníci extravagantného romanticizmu obohacujú kultúru. Hovoria nám: Možno, práve len možno, nemáte pravdu. Ich myšlienky sú ako iskry ohňostroja, rozprskujúce sa na všetky strany, ale keďže sú bez energie, rýchlo domrkajú v bezhraničných temnotách. Iba pár z nich svieti dosť dlho, aby osvetlili nejaký neočakávaný predmet. To je jeden dôvod, prečo sa dá o postmodernizme povedať niečo dobré, aj keď inakšie ohrozuje zdravý rozum… John Stuart Mill správne podotkol, že učiteľ aj žiak zaspia na svojich miestach, ak niet na obzore nepriateľa. A keby nejakým spôsobom, čo aj nepochopiteľne, opora spoločnosti padla a všetko sa redukovalo na epistemologický zmätok, my budeme mať toľko odvahy, že postmodernistom uznáme, že mali pravdu; a v najlepšom duchu Osvietenstva sa do všetkého pustíme znovu. Lebo ako raz povedal veľký matematik David Hilbert, veľmi dobre vystihujúc práve tú časť ľudského ducha, ktorá našla vyjadrenie v Osvietenstve:

„Wir müssen wissen. Wir werden wissen.“ (Musíme vedieť. Budeme vedieť.)

* * *

Edward O. Wilson, zakladateľ sociobiológie, sa narodil v Birminghame, Alabama, roku 1929. Titul B.S. a M.S. v biológii dosiahol na univerzite v Alabame a PhD. v biológii r. 1955 na Harvarde. T. č. je Pellegrino University Research Professor a Honorary Curator v entomológii v Múzeu porovnávacej zoológie na Harvarde. Je autor a spoluautor dvoch kníh, ktoré dostali Pullitzerovu cenu: On Human Nature (O ľudskej povahe, 1978) a The Ants (Mravce, spolu s Bertom Hölldoblerom, 1990). Dostal veľa vyznamenaní. Napísal aj knihy The Diversity of Life (Rozličnosť života), Biophilia (Láska k životu), Sociobiology: The New Synthesis a vlastnú autobiografiu Naturalist (Prírodovedec). Je členom Medzinárodnej akadémie humanizmu a častým prispievateľom do Free Inquiry.

Prameň: E. O. Wilson: „Back to the Enlightenment“, Free Inquiry, 18/4, s. 21 – 22, 1998. Výber z knihy: E. O. Wilson, Consilience: The Unity of Knowledge (Zhoda: O jednote poznania – New York, A. A. Knopf, 1998).

Preložil Rastislav Škoda

Pravda a jej dôsledky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Matt Cherry

„Stojíme na konci Veku rozumu. Začína sa nová éra magického vysvetľovania sveta. Pravda vo vedeckom zmysle slova neexistuje. To, čo sa volá krízou vedy, nie je nič iné, ako to, že džentlmeni začínajú skúšať na vlastnej koži, kam zablúdili so svojou objektívnosťou.“

To povedal Adolf Hitler v rozhovore s Hermannom Rauchningom.

Prevládajúcim smerom v intelektuálnom svete posledných dvoch desaťročí bol „postmodernizmus“. Raz ho vyhlasovali za najväčší pokrok rozumu od Osvietenstva osemnásteho storočia, inokedy za umieračik osvietenského Veku rozumu. Raz mu pripisovali otvorenie myslí väčšej rôznorodosti hodnôt a právd, inokedy ho obžalúvali z prípravy cesty pre nihilizmus až fašizmus.

Dravosť argumentov v prospech zásluh postmodernizmu zmierňovala neistota o jeho podstate. Jednou z príčin, prečo je také ťažké presne definovať jeho význam, je skutočnosť, že sa používa vo veľmi rozličných oblastiach od architektúry cez literatúru až po filozofiu - rovnako ako modernizmus, ktorý má nahradiť. Ale neurčitosť je aj časťou jeho podstaty: postmodernizmus odmieta nechať sa presne definovať.

V každom prípade sa dajú rozoznať určité charakteristické črty postmodernistickej filozofie. Problematika postmodernizmu uznala štandardy a zdôrazňuje skutočnosť, že sociálne súvislosti ovplyvňujú mienky a teórie. Pokúša sa „dekonštruovať“ predpoklady, na ktorých sa zakladalo odôvodňovanie pravdy a podporuje otvorenosť voči názorom, ktoré odporujú prevládajúcej mienke.

To by bolo v poriadku. Ak je postmodernizmus protijedom proti samoľúbemu zdôrazňovaniu vlastnej istoty, treba ho vítať. Ak odhaľuje predsudky v ľudskom uvažovaní, upozorňuje tým na dôležitú zásadu vedeckého postupu, ktorá sa často prehliadala – na mylnosť ľudskej mysle a na nevyhnutnosť neustáleho spytovania a testovania našich teórií.

Ale vedúci postmodernisti idú oveľa ďalej, ako je jednoducho poukázať na ťažkosti spojené s dopátraním sa pravdy. Odmietajú aj samotný pojem „pravdy“. Tvrdia, že niet „objektívneho poznania“, že neexistujú „fakty“, ale len osobné chápanie, a že „rozum“ a „veda“ nie sú o nič lepšie ako akýkoľvek „mýtus“, „rozprávka“ alebo „magické vysvetlenie“. Používanie „irónie“ a „úvodzoviek“ má ukázať, že pisateľ pochybuje o oprávnenosti určitých výrazov a stalo sa pre postmodernistov povinnosťou. A keďže ani veda nemôže tvrdiť, že existujú nejaké pravdy, ktoré by prekračovali hranice jednotlivých kultúr, sú vraj aj morálne predstavy len relatívne – nie sú o nič viac ako chúťky alebo tradície.

Tieto teórie o povahe pravdy majú však dôsledky v každodennom živote. Keby sa napr. brali vážne, ohrozili by podporovanie vedy, sociálne reformy a všeobecné ľudské práva.

V posledných rokoch sa ozýva rastúci zbor kritík extrémneho postmodernizmu. Mnohé z najostrejších kritík prichádzajú od ľudí, ktorých by sme považovali za sympatizantov s postmodernizmom – od akademických teoretikov a sociálne progresívnych mysliteľov. Tento špeciálny odsek časopisu Free Inquiry prináša niektoré hlavné argumenty proti postmodernistickej filozofii. Autori preverujú nielen hlavné myšlienky postmodernizmu, ale aj dôsledky prijatia úplného relativizmu „pravdy“, „spravodlivosti“ a „etiky“.

Samozrejme je možné, že úplní postmodernisti sú imúnni proti každému argumentu, založenému na odvolávanie sa na rozum. Uvažovanie im nemusí byť „po chuti“. Možno to je faktor, ktorý najprv veľmi pomohol postmodernizmu stať sa populárnym, ale nakoniec povedie k jeho zániku: podriadenie sa intelektuálnej móde. Jeho intelektuálna sterilita sa pravdepodobne ukáže byť príčinou jeho konca: nezáleží na tom, či je to chyba, ale postmodernizmus je pasé. Aká „irónia“!

* * *

Matt Cherry je výkonný riaditeľ Rady pre sekulárny humanizmus a zástupca hlavného redaktora Free Inquiry.

Prameň: Matt Cherry: „Truth and Consequencies“, Free Inquiry 18/4, 1998, s. 20.

Preložil Rastislav Škoda

Je morálka vecou chuti?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Theodore Schick, Jr.

Prečo si profesionálni etici myslia, že etika nie je čisto „subjektívna“?

Hoci názor, že realita je podložená sociálne, mnohých zaráža ako prečudesný, málokto proti nemu protestuje. Mnohí z tých, čo rázne odmietajú možnosť, že niečo môže byť pravda jednoducho tým, že tomu veríme, ľahko súhlasia s tým, že môžeme konať správne, ak si myslíme, že konáme správne. Názor, že viera určuje, čo je správne, je známy pod označením „subjektivizmus“ alebo „relativizmus“. Napriek jeho popularite je pravdepodobne medzi profesionálnymi etikmi menej subjektivistov ako je medzi profesionálnymi biológmi kreacionistov. Prečo? Lebo subjektivizmus sa nehodí do žiadnej etickej teórie, ako po sebe idú svetom. Aby sme tomu porozumeli, treba povedať pár slov o etickom teoretizovaní.

Jedna zo základných etických otázok je „Čo robí nejaký čin správnym?“ Etické teórie sa pokúšajú odpovedať na túto otázku identifikáciou znakov, ktoré odlišujú dobré činy od zlých; určujú, čo majú spoločné všetky dobré, a len dobré, činy. Z tohto poznania vyplynú logicky potrebné a dostatočné podmienky, aby čin bol správny.

Predmetom etických teórií sú naše platné morálne úsudky a naše skúsenosti o morálnom živote. Všetci vyslovujeme morálne úsudky, všetci sa zúčastňujeme morálnych sporov a všetci občas konáme nemorálne. To musí brať do úvahy každá adekvátna teória morálnosti. Ak etická teória pripúšťa nemorálne činy, ak popiera, že existujú podstatné morálne rozpory, alebo ak tvrdí, že nikdy nekonáme nemorálne, potom s ňou niečo nie je v poriadku.

Etická teória nám musí pomôcť riešiť etickú dilemu. Hľadáme adekvátnu etickú teóriu, lebo chceme konať správne. Ak nám nedáva špecifické vedenie vo zvláštnych situáciách, zlyháva pri primárnej úlohe etického hľadania.

Subjektivizmus


Subjektivizmus tvrdí, že čin je dobrý tým, že ho niekto schvaľuje alebo verí, že je správny. Hoci sa môže zdať obdivuhodne egalitárnym, keďže morálny úsudok jedného považuje za rovnako dobrý ako kohokoľvek iného, má aj zvláštne dôsledky. V prvom rade predpokladá, že každý z nás je morálne neomylný: kým niečo schvaľujeme alebo na to veríme, nemôžeme vraj konať zle. To nemôže byť správne. Predpokladajme, že Hitler veril, že je správne vykynožiť Židov; potom by to bolo preňho správne. Alebo predpokladajme, že Stalin veril, že je správne vraždiť svojich nepriateľov; potom to bolo preňho správne? Subjektivizmus pripúšťa každý čin do tých čias, kým ho jeho autor schvaľuje alebo verí, že je správny. Ale to, čo robili Hitler a Stalin, bolo nesprávne, aj keď oni verili opak. Teda veriť, že niečo je správne, nijako neznamená, že to je správne.

Subjektivizmus nielen že predpokladá, že sme morálne neomylní; podľa neho je morálny rozpor skoro nemožný. Predpokladajme, že Jack hovorí, že homosexualita je správna vec, kým Jill hovorí, že je nesprávna. Mohli by ste si myslieť, že Jack a Jill majú rozdielne názory – a môže to byť omyl, aspoň podľa subjektívneho realizmu. Jack hovorí, že si myslí, že homosexualita je správna; Jill hovorí, že si myslí, že je nesprávna. Tu nie je rozpor, lebo ani jeden nepopiera to, čo hovorí druhý. Aby Jill nesúhlasila s Jackom, musela by povedať, že Jack neverí, že je homosexualita správna. Ťažko však vedieť, ako by vôbec mohla byť niekedy v postavení niečo také tvrdiť, pretože pravdepodobne nikto nepozná Jackovu myseľ lepšie, ako on sám.

Subjektivizmus teda nespĺňa kritérium adekvátnosti pre etické teórie: pripúšťa nemorálne činy, predpokladá, že ľudia sú morálne neomylní a popiera, že existujú zásadné morálne rozpory. Pretože nie je konzistentný s našimi platnými morálnymi úsudkami a našimi skúsenosťami z morálneho života, nie je prijateľnou etickou teóriou.

Kultúrny relativizmus


Mnohí si myslia, že keď hovoríme, že niečo schvaľujeme, alebo si myslíme, že je to správne, vyjadrujeme názor nášho kultúrneho prostredia.

Naše morálne názory reflektujú kultúru, v ktorej sme vyrástli. Ak sme vyrástli v Indii, môžeme veriť, že je morálne prípustné, aby sa vdovy upaľovali zaživa spolu s ich mŕtvymi manželmi na pohrebnej hranici. Ak sme vyrástli v Sýrii, môžeme veriť, že je morálne prípustné mať viac ako jednu ženu. A ak sme vyrástli v Sudáne, môžeme veriť, že je morálne prípustné, aby sa mladým dievčatám chirurgicky vyrezal ich klitoris. Ak sme však vyrástli v Amerike alebo v Európe, budeme pravdepodobne veriť, že ani jedna z týchto praktík nie je morálne prípustná. Keďže teda v rozličných kultúrach majú ľudia rozličné kultúrne názory, zdá sa byť nevyhnutným názor, že morálnosť je relatívna vzhľadom na kultúru.

Kultúrny relativizmus nenaznačuje, že by jednotlivci boli morálne neomylní, ako to robí subjektivizmus. Ale znamená, že kultúry sú morálne neomylné. Teda keďže kultúry robia morálne zákony, nemôžu konať nesprávne.

Keby však kultúry boli morálne neomylné, bolo by nemožné nesúhlasiť s nejakou kultúrou a mať pravdu. Sociálni reformátori by nemohli tvrdiť, že nejaká sociálne schválená kultúra je nesprávna, lebo ak ju nejaká spoločnosť schválila, musí byť správna. Ak napr. spoločnosť schvaľuje otroctvo, je to správne. Keby niekto tvrdil niečo iné, mýlil by sa. Takto by nám chcel kultúrny relativista nahovoriť, aby sme verili, že William Lloyd Garrison zastával nemorálny názor, keď rečnil za zrušenie otroctva. To si nemyslíme. Sme presvedčení, že prax otroctva bola zlá, aj keď ju naša kultúra schvaľovala. Z toho vyplýva, že keďže kultúry nie sú morálne neomylné, lebo schvaľujú neraz aj nemorálne praktiky, nemôže byť kultúrny relativizmus korektný.

Kultúrny relativizmus nevylučuje všetky formy morálnych sporov, ako to robí subjektivizmus. Keďže jednotlivci sa môžu mýliť vzhľadom na to, čo ich spoločnosť schvaľuje, sú tu oprávnené dôvody na morálny nesúhlas. Ale pretože všetko, čo spoločnosť schvaľuje, je správne, musia sa všetky morálne spory týkať toho, čo schvaľuje spoločnosť. Napr. ľudia, čo nesúhlasia s morálnosťou potratu, musia v skutočnosti vyslovovať pochybnosť o tom, či spoločnosť naozaj nesúhlasí s potratom. Je to možné? Ak sa ľudia dohadujú o tom, či je potrat morálne prípustný, dohadujú sa o tom, čo si myslí ich spoločnosť? Dá sa spor o potrate vyriešiť výskumom verejnej mienky? Samozrejme že nie. A tak je kultúrny relativizmus nekonzistentný s našimi platnými morálnymi úsudkami a s našimi skúsenosťami z morálneho života.

No aj keby kultúrny relativizmus poskytoval možnosť etického sporu, stále by nebol adekvátnou teóriou morálnosti, pretože by nič neriešil. Nepomohol by nám vyriešiť morálne dilemy, lebo niet spôsobu, ako určiť niečiu kultúrnu príslušnosť. Predpokladajme, že ste čierny, Žid a k tomu komunista, žijúci v Bavorsku za Hitlera. Aká je vaša ozajstná kultúra? Ste čierny? Žid? Komunista? Bavor? Nacista? Každý z nás je súčasne príslušníkom mnohých kultúr a niet cesty, ako nám prisúdiť jednu kultúru ako našu vlastnú. Ak však nie sme v stave určiť našu kultúru, neposlúži nám kultúrny relativizmus na riešenie našich morálnych problémov.

Ak kultúrny relativizmus tak často zlyháva, prečo je stále taký populárny? Čiastočne sa to dá vysvetliť tým, že mnohí si myslia, že podporuje toleranciu. Antropologička Ruth Benedictová napr. hlása, že prijatím kultúrneho relativizmu „dosahujeme realistickejšie sociálne presvedčenie; za základ nádejí do budúcnosti a pre toleranciu berieme potom koexistenciu a všade rovnako platné spôsoby života, ktoré si ľudstvo vytvorilo zo surového materiálu samotnej existencie.“ Ale zastávať sa kultúrneho relativizmu len preto, že podporuje toleranciu, vedie priamo k názoru, že tolerancia je absolútna hodnota. No ak existujú nejaké absolútne hodnoty, kultúrny relativizmus stráca platnosť.

Najviac, čo môže kultúrny relativista hlásať, je jeho úcta k tolerancii. Ale nie je to tak vo všetkých kultúrach. Veď fundamentalisti všetkých odtieňov nikdy netolerujú tých, čo s nimi nesúhlasia - a z hľadiska kultúrneho relativistu je ich netolerantnosť úplne oprávnená. Takže každý pokus odôvodniť kultúrny relativizmus spomenutím tolerancie je spojený s neúspechom.

Ďalšou príčinou popularity kultúrneho relativizmu je jeho zdanlivá konzistentnosť s antropologickými argumentmi. Neadekvátnosť však aj tu upozorňuje na omyl a preto sa pozrime na podrobnosti.

Antropologický argument


Tento argument kultúrneho relativizmu hovorí, že na základe rozporu o morálnosti jednotlivých činov v rozličných kultúrach niet univerzálnych morálnych štandardov. No skutočnosť, že sa ľudia vo svojich názoroch rozchádzajú, neznamená sama o sebe, že niet absolútnych morálnych štandardov. Tento záver možno vysloviť len v súvislosti s inými predpokladmi. Ak ich výslovne uvedieme, budeme môcť lepšie posúdiť spoľahlivosť antropologického argumentu. Rozoberme ho.

1. Príslušníci rozličných kultúr robia rozličné morálne úsudky o tých istých činoch.

2. Ak to robia, musia mať rozličné morálne štandardy.

3. Ak je to tak, neexistujú univerzálne morálne štandardy.

4. Preto neexistujú univerzálne morálne štandardy.

Posledný argument je platný, lebo ako záver vyplýva z premís. Otázne je, či sú pravdivé premisy. Prvá iste, lebo ju antropologické štúdie potvrdili veľa ráz. Čo povedať o tretej? Konštatuje, že ak sa ľudia nezhodnú na tom, čo robí nejaký čin správnym, niet korektnej odpovede na otázku „Čo robí nejaký čin správnym?“ To však nie je pravda. Zo samotného faktu nesúhlasu nemožno uzatvárať, že ani jedna zo stránok nemá pravdu.

Premisa 3 nie je však jedinou nedôveryhodnou premisou v tomto argumente. Premisa 2 hovorí, že každý nesúhlas o morálnosti nejakého činu znamená rozličnosť morálnych štandardov. Inými slovami, že kedykoľvek je tu nesúhlas v morálnych úsudkoch, je tu aj rozdiel v morálnych štandardoch. Morálne úsudky sú však závislé nielen od morálnych štandardov.

Aby sme na základe nejakého morálneho štandardu vyslovili nejaký úsudok, musíme mať nejakú mienku o faktoch daného činu. Bez takej informácie sa nedá vysloviť morálny úsudok. Formula pre morálny úsudok potom vyzerá takto:

morálny štandard + skutkové poznatky = morálny úsudok.

Rozdiel v úsudku môže byť teda daný aj rozdielnymi skutkovými poznatkami. Mnohí antropológovia vedia, že to sa stáva často. Salomon Asch píše:

„Často sa tvrdí, že odlišné hodnotenia toho istého činu sú automatickým dôsledkom prítomnosti rozličných princípov hodnotenia. Mnohé príklady z praxe však poukazujú na neudržateľnosť takejto interpretácie. Preverenie skutkových poznatkov poukazuje na význam zásadných princípov v situáciách, líšiacich sa konkrétnymi podrobnosťami… Antropologická prax neposkytuje dôkazy relativizmu. Nepoznáme spoločnosť, kde by sa udatnosťou pohŕdalo a zbabelosť uctievala, kde by bola veľkodušnosť chybou a nevďačnosť cťou. Skôr sa ukazuje, že vzťah medzi hodnotením a verejnou mienkou je nemenný.“

Podľa Asha príslušníci rozličných kultúr vyslovujú rozličné morálne úsudky nie pre rozličné názory na povahu morálnosti, ale pre rozličné chápanie skutočnosti.

Vráťme sa ku kontroverzii o potratoch. Ľudia z radov hnutia Za život veria, že potrat je nesprávna vec; hnutie Pre slobodnú voľbu považuje potrat za správnu vec. Znamená to, že majú rozličné názory na povahu morálnosti? Nie, veď obidva tábory sa zhodnú v tom, že vražda je zlá vec. V čom sa nezhodnú, týka sa plodu. Je plod nejaká vec, ktorú slobodno zavraždiť? Nezhodnú sa v otázke reality plodu, nie reality vraždy. Ako sme už povedali, morálny úsudok vyplýva z morálnych štandardov a skutkových poznatkov a preto opakujeme, že morálny úsudok neznamená vždy rozdielnosť morálnych štandardov.

Hoci morálne spory boli vždy veľmi rozšírené, vidíme v tejto oblasti značný pokrok. Bolo zrušené otroctvo, ženy dostali hlasovacie právo a tuniak je bezpečný ako delfín. Pokrok je to však len vtedy, ak máme fixné morálne štandardy, podľa ktorých hodnotíme naše činy. Keby nebolo takých štandardov, nemali by sme podľa čoho merať pokrok, resp. povedať, že sa niečo zlepšilo. Meranie pokroku dokazuje, že morálne štandardy existujú.

Odkiaľ prichádzajú tieto štandardy? Nikto, ani sám boh, nemôže urobiť nejaký čin správnym len na tom základe, že ho za správny považuje. Mnohí, medzi nimi aj zakladatelia nášho štátu (USA), veria, že morálne štandardy sa odôvodňujú samy sebou!

„Tieto pravdy považujeme za samozrejmé“, píše sa v Deklarácii nezávislosti. Samozrejmá pravda je taká, ktorej oprávnene uveríte, ak jej rozumiete. Napr. konštatovanie, že čo má tvar, má aj veľkosť. Ak mu porozumiete – ak viete, čo je tvar a čo veľkosť, máte oprávnenie veriť mu. Na podporu svojej mienky nepotrebujete nijaký ďalší dôkaz. Samozrejmé pravdy nepotrebujú nijaké odôvodňovanie; odôvodňujú sa samy.

Všeobecne sa uznáva, že veľa samozrejmých právd je v logike, ako napr. konštatovanie, že všetko je identické samo so sebou. Sú však aj samozrejmé pravdy v morálnosti? Pozrime sa bližšie na konštatovanie „Nepotrebné utrpenie je zlo.“ Nehovorí, že utrpenie je zlo, alebo že niekto trpel bez potreby. Hovorí, že ak niekto trpel bez potreby, bol uskutočnený zlý čin. Tomu, kto vie, čo je utrpenie a čo je zlo, je toto konštatovanie samozrejmé.

Ak neveríte, že uvedené konštatovanie je správne, spočíva ťarcha dôkazu na vás a musíte podať protidôkaz. Ak to neviete urobiť – ak nemôžete uviesť situáciu, kedy je zbytočné utrpenie správne, vtedy je vaše nesprávne tvrdenie iracionálne, lebo nemáte dôvod, aby ste ho vyslovili.

Existuje celý rad takých samozrejmých etických právd, napr. že s rovnakými bytosťami treba zaobchádzať rovnako, že zbytočné ničenie hodnôt je nezmysel atď. Tieto zásady nevytvárajú teóriu morálnosti, lebo nešpecifikujú, čo majú spoločné všetky a čo len dobré činy. Slúžia však ako jej okrajové podmienky, ktoré musí brať do úvahy každá teória morálnosti. Ak nejaká teória morálnosti pripúšťa porušenie jednej alebo viacerých z týchto zásad, ako to robí subjektivizmus a kultúrny relativizmus, je neprijateľná.

Poznámky:

1. Ruth Benedict, Patterns of Culture (Vzorce kultúry; New York: Pelican, 1934, s. 257).

2. Solomon Asch, Social Psychology (Englewood Cliffs: Prentice-Hall, 1952, s. 378 – 379).

* * *

Theodore Schick Jr. je profesorom filozofie na Muhlenberg College v Allentowne v Pennsylvánii. Spolu s Lewisom Waughnom vydal knihu How to Think about Weird Things (Čo si myslieť o záhadách – Mayfield, 1995) a Doing Philosophy: An Introduction Through Thought Experiments (Ako filozofovať: Úvod myšlienkovými pokusmi – Mayfield, 1999).

Prameň: Theodore Schick Jr.: „Is Morality a Matter of Taste?“ Free Inquiry 18/4, s. 32 – 34, 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Láska k životu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Edward O. Wilson a Timothy J. Madigan

FREE INQUIRY: Vo svojej novej knihe Diversity of Life (Rozličnosť života) píšete, že environmentálne problémy sú v podstate etické. Môžete vysvetliť, čo tým myslíte?

EDWARD O. WILSON : Environmentálne problémy sú v podstate etické preto, lebo riešenia, ktoré hľadáme, závisia od toho, do akej miery sa hodnotíme ako osobitný druh, a od toho, akú budúcnosť predpokladáme pre seba a pre našich potomkov. Z takýchto úvah vyplývajú naše rozhodnutia a predpisy, čo je dobré pre ľudstvo a pre naše životné prostredie.

FI: Ozývajú sa hlasy niektorých kritikov humanizmu, že v skutočnosti sa humanisti zaujímajú len o to, čo je dobré pre ľudstvo, a že teda hľadíme na environmentálne problémy s určitým druhom surového utilitarizmu. Inými slovami, ak niektoré druhy neosožia ľuďom, sú zbytočné. Ako odpovedáte na výčitku, že humanisti sa zaujímajú o životné prostredie len z hľadiska jeho užitočnosti pre ľudské bytosti?

WILSON: Humanizmus môže obsiahnuť aj antropocentrizmus, ktorý hlása, že osud Zeme závisí od toho, čo je dobré pre ľudstvo, aj biocentrizmus, podľa ktorého je, po prvé, ľudstvo časťou veľkého živého sveta a po druhé, iné druhy majú práva, ktoré sa síce nevyrovnajú právam ľudí, ale sú hodné úvahy. Myslím, že humanizmus podáva koniec koncov najrozumnejšiu základňu pre environmentálnu etiku, zameranú tak na dlhodobú bezpečnosť svetového životného prostredia, ako aj na biodiverzitu v ňom. Príčinu vidím v tom, že aj potom, čo sme sa evolúciou vyvinuli ako osobitný druh živého sveta, ostávame naveky jeho intímnou súčasťou. Z toho vyplýva, že musíme zachovať jeho podstatnú časť v prirodzenom stave, aby sme si zabezpečili fyzikálne a psychologicky bezpečné prostredie.

FI: V poslednej kapitole Rozličností života naozaj voláte po novej etike a zdôrazňujete význam nového prístupu na základe naturalistického humanizmu. Čo rozumiete pod novou etikou?

WILSON: O rozvoj pojmu naturalistická etika so zameraním na životné prostredie sa usilujem vo svojich knihách Sociobiológia (1975), On Human Nature (1978, O ľudskej prirodzenosti) a Biophilia (1984, Láska k životu). Argumentujem v podstate takto: Ľudskú prirodzenosť pochopíme najlepšie a do najmenších detailov tak, že sa budeme považovať za produkt vývoja, pri ktorom myseľ, aj keď je to nepochybne jedinečný jav v histórii evolúcie, predsa len má biologické korene, ktorým sa dá porozumieť pri štúdiu ďalekej genetickej histórie ľudstva a našich predľudských predkov. Vzťahy, ktoré medzi sebou budujeme, sa zakladajú na dlhej histórii genetickej socializácie a aj naša etika pramení z tejto hlbokej histórie. Rozumná etika preto musí brať do úvahy našu biológiu a genetickú históriu, ktoré sú oveľa komplexnejšie a ťažšie pochopiteľné, ako sa dosiaľ odhadovalo na základe tradičných postupov a morálneho uvažovania. Ak raz prenikneme do dávnej histórie a lepšie ju pochopíme, umožní nám to objektívnejšie hodnotenie morálnych zákonníkov. Takýto naturalistický prístup, ktorý vôbec nepochádza odo mňa, ale má svoje korene u vývojových biológov devätnásteho storočia, sa dá špecificky aplikovať na náš prístup k otázkam životného prostredia. Navádza nás uznať, že ľudstvo sa vyvíjalo v tesnom spojení s inými formami života a má vrodené tendencie pričleňovať sa k nim, a to na základe mnohorakých estetických potešení, ktoré z toho má. Naše životné prostredie – miesta, kde žijeme a ktoré vyhľadávame – vrodene považujeme za optimálne. Túto súvislosť som nazval „biofíliou“ a dnes sa rozvíja do vážnej oblasti vedy a učenia. V jeseni 1993 vydám so Stephenom Kellertom z Yalskej univerzity zborník The Biophilia Hypothesis (Hypotéza biofílie), v ktorom spolu s autormi z rozličných vedných odborov skúmame myšlienku, či vskutku existuje vrodený vzťah medzi ľudskými bytosťami a ich životným prostredím. Ak sa tento prístup osvedčí pri ďalšom preverovaní – očakávam, že sa tak stane –, potom sa naturalistická báza environmentálnej etiky stane nadlho najrozumnejšou.

FI: Čo znamená „biofília“ doslovne?

WILSON: Je to „láska k životu“. Zvolil som tento výraz, aby som zachytil aj javy, ktoré by sa dali lepšie zahrnúť do pojmu „biofóbia“ (strach zo života, resp. zo živého). Napr. dokázateľná geneticky podložená averzia voči hadom viedla oddávna k skoro univerzálnemu používaniu hadov pri metaforách a náboženských symboloch ako predmetov predstavujúcich silu, hrôzu, mágiu a uctievanie. Iný príklad biofílie, už dosť podrobne študovanej, sa týka ideálneho životného prostredia. Podarilo sa nazhromaždiť značné množstvo dôkazov, že ľudia typicky reagujú na určité úzko definované životné prostredie. Fyziologický stres, sprostredkovaný autonómnym nervovým systémom, najrýchlejšie redukuje pohľad na určité navyknuté okolie, no nie na iné. A ak má človek možnosť voliť si miesto bývania, tu platí v mnohých, ak nie vo všetkých kultúrach, že dá prednosť krajine podobnej africkej savane, hore na vŕšku a s pohľadom na vodu. Môže sa to zdať za vlasy pritiahnuté, ale potvrdzujú to početné psychologické testy a prehľad toho, čo volili bohatí a mocní na celom svete, od penthausov na Park Avenue po sídla chrámov a parlamentov v iných štátoch. Ak chcete, predstavte si aj polohu v krajine a rozhľad z významných oficiálnych budov a pamätníkov vo Washingtone, D.C. (a v iných hlavných mestách pozn. prekl.).

FI: Zdôrazňujete vzťah medzi etikou a estetikou, hodnotením krásy. Súvisí to s vaším volaním po novej etike, ktorá bude chrániť prostredie nielen na základe kalkulácie výdavkov a zisku, že totiž máme zachrániť túto zvláštnu rastlinu, lebo nám prinesie nejaký zisk v medicíne, ale aj pre pocit, že je prirodzene krásna?

WILSON: Myslím, že dnes už máme k dispozícii celú pyramídu argumentov na záchranu prírodných ekosystémov, a to skutočne v každej oblasti, ktorá môže prísť do úvahy pri dlhodobom plánovaní. V podstate sú trojakého druhu: utilitaristické pre zdroje potravy, liečiv a iných produktov; ekosystémové služby, t.j. vytváranie a údržba pôdy, vody a vzduchu, ktorý dýchame; a estetické, v novom zmysle slova spirituálne.

FI: Hovoríte aj o význame pochopenia výrazu „biodiverzita“. Vysvetlite prosím, čo pod tým myslíte.

WILSON: Biodiverzita je celkový súčet rozličností na každej úrovni organizácie, teda od typov génov jednotlivého druhu po druhy ako také (to sú základné jednotky taxonomickej klasifikácie) a ďalej k väčším celkom a celému ekosystému.

FI: Pri otázke zachovania biodiverzity robíte rozdiel medzi prístupom ku konzervácii na základe analýzy výdavkov a zisku a na základe bezpečného minimálneho štandardu. V čom spočíva tento rozdiel?

WILSON: Jeden zo základných bodov nesúhlasu v oblasti environmentálnej etiky sa týka rozlišovania týchto dvoch prístupov. Analýza výdavkov a zisku dáva obidvom týmto kritériám merateľnú hodnotu. Tí, čo ju robia, sú pripravení pripustiť, že druhy majú zväčša veľkú hodnotu a že výdavky na ich záchranu budú vždy prevážené cenou, ktorú pripisujeme ich zachovaniu. Na prvý pohľad sa to vidí byť rozumné, pretože žijeme vo svete ovládanom kalkuláciou a takto myslieť je eminentne antropocentrické. Ale tento argument má závažnú skrytú chybu: ešte nikto nikdy nevypočítal hodnotu ani len jedného druhu a čím viac sa s druhmi zoznamujeme ako s indivíduami, tým hodnotnejšími sa stávajú z hľadiska ich konečných praktických, vedeckých a estetických potenciálov. Keď sa to všetko spočíta a urobí sa pokus o predstavu, ako to budú hodnotiť budúce generácie, ukáže sa, že celá tá práca bola márna. To je hlavný dôvod pre návrat k postoju „bezpečného minimálneho štandardu“, ktorý spočíva zhruba v tom, že sa vždy robí to, čo sa dá, na záchranu každého druhu ako živej biologickej jednotky: udržať ju a zanechať budúcim generáciám čo najviac vedomostí o nej, aby sa z nej mohli tešiť a plne využívať jej ohromný potenciál.

FI: Volali ste po záchrane dažďových pralesov dávno predtým, ako sa to stalo predmetom bežného povedomia. A jedným z problémov, ktoré ste často spomínali, je lokalizácia tzv. „horúcich miest“ na zemi a ich ochrana.

WILSON: Koncept horúcich miest je veľmi dôležitý. Konzervacionisti a biológovia uznávajú, že dnes už nestačí identifikovať druhy, ktoré sú tu alebo tam ohrozené a pustiť sa do ich záchrany. V tomto ohľade už nestačí ani Zákon o ohrozených druhoch Spojených štátov, ktorý bol kedysi jedným z najpokrokovejších a najúspešnejších činov v histórii environmentálneho zákonodarstva. Cez záchrannú sieť, ktorou má byť, môžu prekĺznuť početné druhy, napr. také, ktoré ešte nie sú určené ako známe, alebo ktoré sú menej ohrozené. Okrem toho, ak berieme druh po druhu, stanú sa náklady na rozširovanie programov na záchranu všetkých ohrozených druhov enormnými; jednoducho nemáme ani čas, robiť to týmto spôsobom v každom prípade. Oveľa lepší spôsob je identifikovať vo svete tie ekosystémy, ktoré majú najväčší počet ohrozených endemických druhov – t.j. takých, ktoré trvale žijú v tomto osobitnom neistom ekosystéme. Potom sa treba pokúsiť zachrániť toto horúce miesto. Skrátka, opakujem, treba dať najvyššiu prioritu ekosystémom, ktoré obsahujú najvyšší počet ohrozených druhov. Dnes vieme, že mnohé najhorúcejšie miesta sveta sa nachádzajú práve v dažďových pralesoch, resp. v ich ešte nezničených zvyškoch. Predpokladá sa, že dažďové pralesy sú domovom pre viac ako polovicu druhov rastlín a zvierat na Zemi, hoci pokrývajú len asi 7 % povrchu pevnín; každý rok sa stráca asi 1,8 % ich plochy.

FI : Takto sa dostávame k záležitosti rastu ľudskej populácie a nebezpečenstvu, ktoré to predstavuje pre biodiverzitu. Vo svojej knihe hovoríte, že vzhľadom na svoj populačný rast „je ľudstvo ekologicky abnormálne“.

WILSON: Nijaký živočíšny druh váhy okolo päťdesiat kilogramov a sčasti mäsožravých vlastností sa ešte nikdy ani zďaleka nepriblížil dnešnému ľudstvu čo do celkovej hodnoty čistej biomasy (suchej váhy protoplazmy). Dôsledky tejto márnotratnosti na životné prostredie sú závratné. Spotrebúvame niečo medzi 20 a 40 percentami slnečnej energie fixovanej fotosyntézou, čo značí, že ľudstvo sa zmocňuje oblastí, kde kedysi rástli rastliny a nahradzuje vegetáciu ľudskými štruktúrami a pustatinami. Takýmto spôsobom sme už značne zmenšili kapacitu prirodzených ekosystémov podporovať nás a súčasne s tým a stále rastúcou rýchlosťou vyhasíname diverzitu druhov vo svete. Odhadujem, že v súčasnosti prebieha v dažďových pralesoch len v dôsledku redukcie rozsahu príhodných lokalít (neberiem do úvahy tie zložky strát, ktoré sú zapríčinené zavlečenými exotickými mikroorganizmami a len čiastočným narušením lesného charakteru) úbytok druhov rýchlosťou asi 0,5 % ročne. Okrem toho sa ľudstvo stalo geofyzikálnou silou, ako už dnes väčšinou vieme. Nielenže zvyšky života vcelku a čo do druhových jednotiek rýchlym tempom ničíme, ale meníme aj zloženie atmosféry, rozrušujúc ochrannú ozónovú vrstvu a pravdepodobne otepľujúc zemskú klímu, čo môže mať katastrofálne následky.

FI: Toto nás privádza k ďalšiemu problému, ktorý spomínate vo svojej knihe. Nazývate ho „strašná symetria“ a máte na mysli, že najbohatším národom patria niektoré z najmenších biotopov a najchudobnejšie národy sa považujú za sluhov niektorých najväčších. Aké výzvy to predstavuje?

WILSON: Národy s najväčšími biologickými pokladmi majú o ne najmenší záujem a vôbec nie sú vstave využívať ich. To bol veľmi dôležitý bod programu na konferencii v Rio de Janeiro v júni roku 1992: ako zostaviť zmluvu o biodiverzite, ktorá by rozvíjala spoluprácu medzi Severom a Juhom. Zásady boli správne formulované a podľa môjho názoru biodiverzita sa nakoniec dostala do stredu záujmu v diskusii o svetovom životnom prostredí. Zmluvu o biodiverzite podpísali skoro všetky štáty a dohodli sa, že prevedú určitú sumu, zahraničnú pomoc a kapitálové investície zo severu na juh, aby sa zachovala a využívala biodiverzita. Musím však pripustiť, že praktické výsledku sú dosiaľ skôr úbohé.

FI: Naozaj. S tým súvisí iný bod, ktorý zdôrazňujete, že každý štát má vlastnú hospodársku a zahraničnú politiku. No prišiel čas, aby sme hovorili o populačnej politike.

WILSON: Zaráža ma, že dôležitý problém populačnej politiky sa ešte stále považuje za akési tabu. Nič nemôže byť pre budúcnosť národov dôležitejšie ako správna populačná politika, t.j. demokratický konsenzus o optimálnom počte obyvateľstva a jeho zemepisnom rozložení. Optimum závisí od predstavy, akú o sebe má tá ktorá krajina. Chce rozvíjať v prvom rade priemysel, spoliehať sa na suroviny z iných štátov a závisieť od úspešného zahraničného obchodu? Alebo chce ostať primárne poľnohospodárskou a rozvíjať rozsiahle prírodné ekosystémy? Vyhovujúci počet obyvateľstva a súčasne jeho ideálne zemepisné rozloženie bude v každom prípade dané názormi jeho občanov a ostatných štátov sveta na jeho prírodné zdroje, na jeho dejiny, geografickú polohu a druh spolupráce, na ktorej sa dohovorí s inými časťami sveta. Mnohé štáty tretieho sveta s rozsiahlymi zdrojmi biodiverzity a celoročnou rastlinnou produkciou by mali seriózne uvažovať o znížení a udržovaní malej populácie v rozsiahlych prírodných oblastiach, z čoho by vyplynuli výhody pre zdravie ich občanov i pre ich národné hospodárstvo.

FI: Viete si predstaviť, že by sa o tom dali presvedčiť masy ľudí? Ako sa vôbec môžeme pokúsiť zmeniť názory ľudí na tieto otázky?

WILSON: Samozrejme len výchovou. A som v tomto ohľade optimistom. Uvedomte si, že sa práve blížime k strašnému hrdlu fľaše, v ktorom sa svetová populácia bude stabilizovať niekde medzi 10 a 15 miliardami ľudí, čo je viac ako dvojnásobok dnešného počtu. A pamätajte, že spotreba energie v rozvojových krajinách úžasne stúpa. Inými slovami na zdroje a biodiverzitu planéty sa čoskoro budú klásť oveľa väčšie požiadavky ako dnes. Je to pochmúrny obraz. Súčasne sa však v celom svete prebúdza environmentálne povedomie. Príkladom je konferencia v Riu. Ale sú aj iné príklady: nedávno 1500 významných vedcov z celého sveta, medzi nimi väčšina žijúcich nositeľov Nobelovej ceny, adresovala celému svetu varovanie ohľadom najnaliehavejších problémov životného prostredia a počtu obyvateľov. Vidíme, ako rastie pochopenie pre úzky vzťah medzi zachovaním prírodných zdrojov vrátane biodiverzity a ekonomickým rozvojom, a to v protiklade k niekdajšiemu názoru o nulovom výsledku stretnutia konzervácie prírodných zdrojov a tvorby nových pracovných príležitostí. Hnutia zelených rastú ako huby po daždi na celom svete vo forme politických hnutí, nových ochranárskych organizácií a dohôd o spolupráci medzi obchodnými podnikmi a environmentálnymi iniciatívami. Som teda presvedčený, že skôr či neskôr sa všeobecne rozšíri poznanie najvážnejších environmentálnych problémov ako aj možnosti, čo treba urobiť, aby sa zmiernil populačný rast, aby sa zachránila aspoň podstatná časť biodiverzity a aby sa predišlo veľkej pohrome ľudského utrpenia, ku ktorému by inakšie iste došlo. Jedným z najpovzbudivejších príznakov, ktoré som zaznamenal, je správa Roberta McNamaru pre Spojené národy v roku 1991, kde odhaduje, že keby sa všetkým ženám na celom svete, najmä v rozvojových krajinách, dali informácie o kontrole pôrodnosti a umožnil sa im prístup k nej, čo sa im dosiaľ odopiera, stabilizovala by sa svetová populácia pravdepodobne na úrovni o dve miliardy nižšej, ako sa predpokladá.

FI: Keby sme pokračovali v tomto smere, ste optimistický aj v otázke vplyvu naturalisticky založenej etiky na súčasné nadprirodzené náboženské systémy? Mám na mysli napr. katolícku cirkev, ktorá sa stavia proti šíreniu vedomostí o kontrole pôrodnosti z naozaj metafyzických dôvodov.

WILSON: Jedným z dôvodov môjho optimizmu je skutočné „zelenanie“ náboženstva. Veľký počet náboženských predstaviteľov prejavuje záujem o zaradenie morálnych úvah o životnom prostredí do svojho učenia. Minulý rok bolo v americkom senáte pod vedením viacerých prominentných environmentálnych senátorov, medzi ktorými bol aj dnešný viceprezident Al Gore, dôležité zasadanie, na ktorom náboženskí predstavitelia a vedci rozoberali tieto problémy a možnosti, ako pre ne nájsť spoločný morálny základ. Boli tam predstavitelia židovstva, rozličných protestantských cirkví aj katolíci. O tejto téme som potom ďalej diskutoval s viacerými vedcami na Harvardskej univerzite v rámci School of Divinity na sympóziu o vzťahu náboženstva a životného prostredia. Základná myšlienka znela, že životné prostredie je oblasť na tejto strane metafyziky (nadprirodzena), teda oblasť, kde môžeme metafyziku na čas odložiť bokom a humanistickí a náboženskí myslitelia sa môžu na určitých záveroch dohodnúť. Zdá sa možné určiť isté spoločné pragmatické akčné programy, ktoré tým získajú veľkú morálnu podporu; nie je potrebný súhlasný názor na metafyzické poučky. Okrem toho verím, že hlavné natalistické náboženstvá (t.j. také, ktoré sa stavajú proti kontrole pôrodnosti) postupne opustia svoje momentálne stanovisko, keď uvidia jeho stále zreteľnejšie strašné dôsledky. Ktosi kedysi veľmi múdro povedal, že veľké problémy minulosti neboli nikdy vyriešené, ale sa na ne len zabudlo.

FI: Vráťme sa ešte k tomu, čo ste už povedali o humanistoch, že tí totiž vcelku nemajú nijaké problémy s prijatím evolučnej teórie a nevidia nič odpudzujúceho ani urážlivého na myšlienke, že ľudia sú jednoducho súčasťou prírodného usporiadania. Viete menovať niečo špecifického, čo by mohli robiť humanisti, aby chránili biodiverzitu?

WILSON: Myslím si, že humanisti sú nadmieru dobre kvalifikovaní na to, aby položili morálne základy pre ochranu životného prostredia. Dôvody som už menoval. V krátkosti to zhŕňam tak, že evolučný pohľad na začiatky a vývoj ľudstva nás spája so životným prostredím oveľa intímnejšie ako ktorýkoľvek filozofický pohľad na ľudskú existenciu.

FI: Veľmi ma dojala vaša veta v Rozličnostiach života, že každý živočíšny druh sa lúči svojím osobitným spôsobom so svojimi ľudskými partnermi, ktorí mu tak zle poslúžili. Ako sa vás osobne dotýka deštrukcia biodiverzity?

WILSON: Čím viac som sa dozvedel o narušovaní biotopov a miznutí druhov od iných vedcov i z mojich vlastných pozorovaní, tým väčšmi som pociťoval potrebu niečo robiť a osobnú úzkosť. Nedá sa už dlhšie odkladať – treba hlasne šíriť poznatky o aktuálnej situácii a pôsobiť výchovne na mládež. Cítim, že aj keď sú v tomto štáte humanisti len beznádejne malou skupinou, predsa len je medzi nimi určitý počet jednotlivcov, ktorí sú presvedčení o zodpovednosti ľudí voči biosfére, a je to mocná skupina.

FI: Hoci nás je málo čo do počtu, máme nepomerne veľký vplyv. Preto je našou povinnosťou ešte väčšmi sa zapájať do riešenia problémov, o ktorých hovoríte vo svojej knihe.

WILSON: Súhlasím s vami a opakujem, čo som už povedal, že je to oblasť, kde sa môže uskutočniť plodná spolupráca nábožensky cítiacich ľudí a sekulárnych humanistov. Ba dokonca sa tu niekedy môže vyskytnúť aj čiastočná konverzia teológov a náboženských predstaviteľov, zapríčinená ak už ničím iným, tak naliehavosťou problému. Do tých čias, kým sú ochranné múry okolo nich pevné a nerúcajú sa, môžu si dovoliť byť tak pevne metafyzickými, ako sa im páči a môžu vydávať navždy platné príkazy o reprodukčnom správaní sa ľudí; keď sa však spoločnosť začne rozpadávať a spoznajú, ako musí spoznať každý normálny človek, aké sú súvislosti medzi nárastom populácie, spotrebou energie a potenciálnymi katastrofickými vývojovými trendmi, potom sa musia prispôsobiť. Takou cestou išiel ostatne vývoj filozofie a náboženstva v celých dejinách ľudstva.

FI: Predpokladám, že by sme mali dúfať, že im ich rozličné božstvá zjavia potrebu zmeny ich metafyziky.

WILSON: Nech vás neprekvapí, ak sa tak raz stane.

* * *

Plodný autor a vysokoškolský učiteľ E. O. Wilson, teraz už na odpočinku, bol profesorom entomológie v Múzeu porovnávacej zoológie Harvardskej univerzity. Je známy ako otec sociobiológie. Zhováral sa s ním Timothy J. Madigan, vydavateľ FREE INQUIRY.

Prameň: E.O. Wilson a T.J. Madigan: „Love of Life: An interview With E.O. Wilson“ (Láska k životu: Interview s E.O. Wilsonom) in: Matt Cherry et al. (ed.) Imagine There’s No Heaven (Predstav si, nebo neexistuje), Council for Secular Humanism, Amherst, NY, s. 10-18, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Predstav si, nebo neexistuje a otvor oči

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Rastislav Škoda

V 2. čísle Zošitov humanistov sme spomenuli publikáciu s týmto názvom a prebrali z nej spomienku Giny Allenovej na to, „ako sa jej otvorili oči“ a uvedomila si, že nesúhlasí s náboženstvom svojich rodičov a prikláňa sa na stranu svojho mladého priateľa. Do tohto čísle preberáme ďalšie tri state z uvedenej publikácie. V jednej z nich sa postupne odkrýva životná história kňaza, spočiatku nadšeného mystériami katolíckej viery. Kým u Giny stačilo v rozhodujúcom čase prečítanie jednej útlej knižky, Anthony Kenny potreboval tridsať rokov, kým sa rozišiel s Rímom; dnes je prezidentom Britskej akadémie. Tak ako Bertrand Russell si uvedomil, čo nie je, a povedal, prečo to nie je.

Prekvapuje ma, že u nás i vo svete sa toľko ľudí cíti byť kresťanmi, a predsa podľa všetkého nimi nie sú. Akiste sa touto myšlienkou vôbec nezaoberajú, a preto si to neuvedomujú; možné je, že cítia nechuť priznať to – sebe, a najmä nám okolo. V takejto atmosfére sa potom ľahko zdôrazňujú a preceňujú kresťanské základy našej spoločnosti, hoci často sú len lanským snehom. Gerhard Schröder neváhal ukázať to pri konštitučnom vstupe na svoj kapitánsky mostík: pri skladaní sľubu ako nový nemecký kancelár vynechal prísahu na Boha a polovica ministrov ho v tom nasledovala.

Teda vo svete sú aj ľudia, ktorí sa k svojmu nekresťanstvu viac alebo menej otvorene priznávajú. Všestranný svetový artista Peter Ustinov vydal v r.1995 jednu zo svojich kníh esejí a reportáží v ateistickom vydavateľstve a v interview pri jej prezentácii sa netajil kritikou pápeža pre jeho postoj k populačnej politike; odmietol dogmy a prejavil sympatie k Rusom. V Bratislave si niečo podobné neviem predstaviť a preto predkladám tým pár záujemcom túto správu z ďalekých krajín…

Richard Dawkins je nám známy knihou Rieka z raja (edícia Archa, 1996). Jeho úvahy o vývoji ako zápase génov sú základom dnešného chápania evolúcie, a to aj v rámci ucelenej argumentácie v prospech ateizmu. V predmetnom článku dokazuje analógie medzi DNK buniek, vírusmi organizmu a vírusmi počítačov na jednej strane a infekciou ľudí, počítačov a ľudských myslí na druhej strane, čo ho vedie k záveru, že náboženstvo je infekciou mysle. Dokazuje to rozborom siedmich typických príznakov u postihnutých, ako ich uvádzajú lekárske príručky pri infekčných chorobách. Na prvý pohľad sa to niekomu môže zdať žart, ale vec je veľmi vážna. Ak vystavíme nevinných prváčikov infekcii od mníšok alebo mulahov, ako dlho im bude trvať, kým sa jej zbavia?

E. O. Wilsona sme predstavili v minulom čísle ZH ako nezlomného zástancu Osvietenstva. Teraz preberáme jeho článok o styčných bodoch medzi environmentálnou etikou zelených, naturalizmom humanistov a metafyzikou nadprirodzených náboženských systémov pri riešení dvoch najakútnejších problémov súčasnosti, záchrane prostredia a biodiverzity, resp. populačnej explózie. Uzatvára, že predstavitelia natalistických cirkví budú nútení časom opustiť svoj negatívny postoj ku kontrole pôrodnosti, založený len na metafyzických odôvodneniach.

Možno ste jeden z tisícov, čo si neuvedomujú, že sú humanisti a tým niečo strácate; prestali ste hľadať zmysel života, ktorým je harmónia medzi mysľou a inteligenciou. Lloyd a Mary Morainová zostavili odpovede na rad otázok o humanizme ako alternatíve k tradičným náboženstvám. Musíme prekročiť hranice blízkych náklonností a farských postojov minulosti a uznať, že základné ľudské práva sú univerzálne, lebo všetky osoby sú členmi ľudskej spoločnosti. Po prečítaní tejto state by ste mali siahnuť po knihe Paula Kurtza Zakázané ovocie – Etika humanizmu (Vydavateľstvo R. Škoda, Bratislava 1998).

Medzi význačnými vedcami rastie počet neveriacich

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

E. J. Larson a Larry Witham

Autori, ktorí r. 1997 hlásili, že za 80 rokov (od r. 1916) sa medzi vedcami v USA počet neveriacich nezmenil (asi 40 % vedcov verí), zahlásili o rok a pol, že v tom istom období sa počet veriacich medzi význačnými vedcami prudko znížil.

Humanistický psychológ J. H. Leuba urobil dva výskumy v r. 1914 a 1933 medzi 400 vedcami (biológovia, matematici, astronómovia a fyzici) a zistil, že počet veriacich (v boha a ľudskú nesmrteľnosť) bol medzi vzdelanými ľuďmi v tomto čase podstatne nižší ako v celkovej populácii a v priebehu 16 rokov medzi tými dvoma prieskumami len o málo klesol; kým v r. 1914 bolo asi 40 % veriacich – už toto číslo šokovalo vtedajšiu Ameriku – v r. 1933 ich bolo o málo menej.

V r. 1996 zopakovali E. J. Larson (historik vied z University of Georgia) a Larry Witham (reportér Washington Times) Leubovu štúdiu na 1 000 vedcoch z tých istých vedných odborov a ukázalo sa, že asi 40 % vedcov stále verí na boha alebo nesmrteľnosť (Nature, apríl 1997), čo sa skoro exaktne zrovnávalo s Leubovými nálezmi. Konzervatívci v Amerike z toho predčasne uzatvárali, že sekularizácia spoločnosti stráca dych – platí to asi len pre pospolitý ľud.

Už v júli 1998 tí istí autori uverejnili výsledky inej štúdie o religiozite vedcov v USA. Tentoraz podrobili výskumu 517 význačných vedcov, a to členov prestížnej National Academy of Sciences (Národná akadémia vied). Výsledky uverejnili opäť v Nature (23. júla 1998, s. 313, tabuľka) a sú diametrálne odlišné: viera v boha a nesmrteľnosť medzi nimi prudko poklesla – „neviera je skoro totálna“. Potvrdzuje sa, že vysoká úroveň vedomostí znižuje dôverčivosť vedca.

Biológovia odmietajú vieru v boha na 65,2 %, v nesmrteľnosť na 69 %; fyzici na 79, resp. 76,3 %; ostatní sú skoro všetci agnostici. Veriacich je asi 7 percent. Pomerne najviac veria matematici, najmenej biológovia.




























Viera v osobného boha (%) 1914 1933 1998
veria 27,7 15,0 7,0
neveria 52,7 68,0 72,2
pochybujú alebo sú agnostici 20,9 17,0 20,8




























Viera v nesmrteľnosť 1914 1933 1998
veria 35,2 18,0 7,9
neveria 25,4 53,0 76,7
pochybujú alebo sú agnostici 43,7 29,0 23,3


Prameň: E. J. Larson a Larry Witham, „Leading scientists still reject God“, Nature, vol. 394, č. 6691, s. 313, 1998.

Svetoobčan Peter Ustinov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Peter Ustinov a Warren Allen Smith (Interview)

Pri prvom stretnutí so sirom Petrom Ustinovom, veľvyslancom UNICEF dobrej vôle so zvláštnym poslaním a prezidentom Svetového federalistického hnutia, začujete nezabudnuteľný hlas Petra a vlka. Zacítite prítomnosť Beethovena (z jeho spoluúčinkovania v Beethovenovej desiatej); Karabosu (z hry The Love of Four Colonels - Láska štyroch plukovníkov); generála (z filmu a hry Romanoff a Julieta); Nera (z jeho úlohy vo filme Quo vadis?).

Na vaše prekvapenie prichádza Ustinov, ktorý s úsmevom replikuje „Vaša Excelencia“, ak ho oslovíte „sir Peter“, priateľsky, vtipne, hotový napodobniť výraz tváre François Mitteranda, výrečný, ak ide o deti sveta a vážny, ak lamentuje nad neznášanlivosťou, bigotnosťou, oháňaním sa zástavou, vystatovačnosťou, lenivosťou alebo poverčivosťou. Nenaháňa vám strach, a je to muž, s ktorým spolupracovali Jack Paar, Steve Allen, Pavarotti, Herbert von Karajan, André Kostolanetz, David Niven, Yvonne de Carlo, Maggie Smithová, Helen Hayesová, Bette Davisová, Nick Nolte a Jean Gielgud. Muž, ktorého v roku 1990 kráľovná Alžbeta II. povýšila na šľachtica.

V apríli 1995 bol v New York City pri vernisáži svojej novej knihy Ustinov at large (Ustinov so zvláštnym poslaním / na slobode – Prometheus Books, 1995) a vystupoval v celoštátnej televízii a v kníhkupectvách. Londýnčan súhlasil dať interview, kým jeho žena-Parížanka Hélene du Lau d‘Allemans ponúkla redaktorovi šampanské.

V prvom rade treba zdôrazniť, že Ustinov má priateľské slová o Paulovi Kurtzovi, vydavateľovi Free Inquiry a kníh vydavateľstva Prometheus Books. Hoci nikdy nebol „súputníkom“, je členom Akadémie humanizmu Rady pre sekulárny humanizmus a čestným členom Britského združenia racionalistickej tlače.

Free Inquiry: Vaša televízna reportáž „Vatikán zvnútra“ sa stretla aj v USA s veľkým záujmom.

Ustinov: Isteže. Nebola bez kritiky, ale bola taktná.

FI: Môžem to rozumieť aj tak, že McGreevy Productions pripravujú niečo podobné?

Ustinov: Práve sme skončili históriu gréckych bohov, nazvanú „Cesty bohov“. Chceme ukázať, že je omylom myslieť si, že grécki bohovia sú mŕtvi. Jedna z vecí, ktoré dokazuje starodávna história, je poznanie, že slušnosť tu bola oveľa skôr ako náboženstvo a že Sokrates bol síce bohabojný človek, ale nepotreboval nejakého boha, aby bol taký, ako bol. Starodávni bohovia nepoznali zábrany, nepoznali vinu ani všelijaké pocity akéhosi dedičného hriechu; to všetko priniesol monoteizmus.

V určitom zmysle sú starí Gréci a Rimania oveľa súčasnejší ako teistické cirkvi, a to jednoducho preto, lebo brali do úvahy psychiatriu a psychoanalýzu, čo sú veľmi moderné študijné odbory. Oidipus nás opustil dávno, ale zanechal nám tu svoj komplex. Achilles zanechal svoju pätu. Afrodite zanechala afrodiziaká. Lété zanechala zbrane, zbrane zabudnutia. A potom sú tu platonické vzťahy.

Okrem toho nás Gréci môžu naučiť nekonečne viac, ako naše oficiálne cirkvi, ak si dáme námahu študovať ich. Upaľovanie čarodejníc a inkvizícia sú kontrastom k ľahkovážnemu a príjemnému prístupu Grékov k tomuto problému, ktorý siaha hlboko do temnôt ľudskej mysli. Gréci mali pôžitok zo života. Ich drámy sledovali vtedy toľkí ľudia ako dnes televízne seriály. Keď došlo k tomu, že Rimania uznali náboženstvo, nestalo sa to, čo dnes predstierajú mýty, že totiž uznali kresťanské náboženstvo za štátne a sami sa stali kresťanmi. Bol to oveľa zložitejší proces, v priebehu ktorého sa Rimania rozhodli uznať všetky náboženstvá, medzi nimi aj kresťanské. Potom z rozličných dôvodov kresťanské náboženstvo pretrvalo iné náboženstvá. Aj tak však aspoň niektoré kostoly sú relikty iných chrámov.

FI: Raz ste videli mitraický chrám, pochovaný pod dvoma vrstvami kresťanských kostolov.

Ustinov: Áno. Mitras bolo božstvo podobné Apolovi. Mitraizmus je veľmi zaujímavý, lebo má ekvivalenty ukrižovania, nanebovstúpenia, poslednej večere a všetkých iných krámov kresťanstva, len nie témy, čo sa hodia do magickej skrinky Cecila B. DeMilla. Pozoruhodné je, že všetky tieto mýty sa zdajú mať spoločný základ – totiž pohanstvo, z ktorého si cirkev podľa ľubovôle požičiavala; aj ten pokrik okolo zvitkov Mŕtveho mora.

FI: Váš otec bol liberálny evanjelik a žurnalista. Bolo mu bližšie grécke alebo judeo-kresťanské myslenie?

Ustinov: Ó, predsa Gréci! Vo svojej viere bol absolútne nepraktizujúci. V skutočnosti bol hlboko veriaci jeho otec. Jeho matka, pamätám si ju veľmi dobre, lebo bola polovičná Habešanka, prežívala náboženstvo tak intenzívne, ako keby sa bolo ukrižovanie udialo včera. Sedel som jej na kolenách vo svojej pyžame a počúval som jej historku o ukrižovaní, ako keby sa bolo udialo v Pittsburghu; výdatne plakala a kabátik mojej pyžamy býval mokrý od jej sĺz.

(Dodal, že sa mu marí, že už ako dieťa dostal reumatizmus z tejto vlhkosti; smial sa, že je to samozrejme len jeho predstavivosť. Pre svoj reumatizmus používa Ustinov bohato zdobenú paličku.)

FI: Prv, než ste boli povýšený na šľachtica, boli ste už Commander of the British Empire (Rytier Britskej ríše). Jeden druhý CBE, Arthur C. Clarke, tvrdí, že

 „môžbyť našou úlohou tu na zemi nie je vzývať Boha, ale … stvoriť si ho“.

Ustinov: Áno, je to zakorenené v ľudskej povahe. Vždy som hovoril, že mám viac dôvery k agnostikovi alebo ateistovi, ktorý pomôže starej panej prejsť cez cestu, ako k chlapovi, ktorý sa ponáhľa do kostola a robí, že ju nevidí. (Smeje sa.)

FI: Vaša nová kniha Ustinov Still at Large je zbierkou vašich článkov v časopise The European.

Ustinov: Ten časopis patril Robertovi Maxwellovi. Veľkoryso mi dal šesť týždňov dovolenky ročne, ale posledné štyri roky som si túto dovolenku nevyberal. V jeho nekrológu som napísal: „Neexistujú absolútne nijaké zákony proti hochštaplerom, ak majú dobré nápady.“

FI: Používate počítač?

Ustinov: Nie, píšem stále ceruzkou a normálnym písmom. Telefonujem to do redakcie z takých zapadákovov ako je stredná Sibír, severné Thajsko – alebo New York City. (Smiech.) Moje prvé reportáže mali nadpis Ustinov at Large. Táto kniha má titul Ustinov Still at Large (Ustinov má ešte stále zvláštne poslanie/je ešte stále na slobode). A možno vyjde ešte Ustinov Still at Large Again (Ustinov ešte stále znovu má ...).

FI: Dali ste niekedy svojej životnej filozofii nejakú nálepku?

Ustinov: Nie, úmyselne nie. Lebo nikdy som nikam nepatril. V tejto mojej knihe, Starec a pán Smith, rozmýšľam aj o Bohu aj o Diablovi. Vyskytuje sa tu ku koncu situácia, keď Diabol uvažuje, že je to naozaj strašné, uvedomiť si, koľko ľudí bolo mučených a zavraždených len kvôli ich náboženstvu. Pomerne málo ľudí zomrelo za to, čo urobili; pravdepodobne preto, lebo tí, čo robili zlo, mali možnosť robiť to, napr. Hitler a Mussolini. Potom tam Boh hovorí niečo ako

„Veru, veru, pre Moju myseľ je dôležitá jedine modlitba. Ale keď sa niekto modlí, zvonku nevidíte, k čomu sa modlí. Preto sú mnohí takí žiarliví a neradi povedia, v čo veria. Ale veď v skutočnosti na tom nezáleží, či som to Ja, alebo nejaká sopka, alebo nejaký strom. Dôležité je, že to prenesie človeka do vzťahu s veľkosťou vesmíru, a to je užitočné, lebo neuverí - inakšie by sa zbláznil. A naozaj, keďže všetko som Ja, aký je rozdiel medzi všetkými týmito vecami? Aký rozdiel medzi Mnou a týmto bohom na hlinených nohách? Podľa všeobecnej mienky Ja som všetko a ak je to tak, nie je možné kacírstvo.“

Ja zas tvrdím, že nemám dôkaz pre nič. Preto verím, čo vidím a cítim. No samozrejme som ochotný nechať sa prekvapiť každú chvíľu. Celý svet by však nemal byť v takomto postavení. (Smiech.).

FI: Free Inquiry má teda správne meno? Stále hľadáme pravdu, ale nie tú jedinú veľkú Pravdu, aj keď to občas značí zmenu nášho názoru.

Ustinov: Ó, ja si myslím, že občasná zmena názoru je celkom úctyhodná vec. Vôbec si nemyslím, že by to bol znak nejakej slabosti alebo chýbania charakteru. Dokonca som tej mienky, že ľudí zjednocujú ich pochybnosti a rozdeľujú ich presvedčenia. Preto je veľmi dobré mať pochybnosti. Pochybovať je najlepšie povzbudenie k činnosti, ktoré poznám.

FI: Skeptical Inquirer je časopis pre skúmanie oznamov o paranormálne; obsahuje veľa článkov o opodstatnených pochybnostiach. Sú tu napríklad plačúce sochy, UFO, veľké stopy v snehu atď.

Ustinov: Hej, počul som o veľkých stopách. To budú asi Jeľcinove, keď hľadá v noci cestu do kúpeľne. (Smiech.)

FI: V roku 1930 znepokojoval humanistov rast svetovej populácie. Vtedy bolo na svete dve miliardy ľudí. V roku 1970 to bolo 3,7 miliardy a dnes je to už skoro 6 miliárd.

Ustinov: Viem. A ak sa pozriete napríklad do Indie, jednoducho nemôžete pochopiť, čo to pápež robí. Keby si kritickí pozorovatelia dali námahu a precestovali túto časť sveta, nemohli by mať o tamojšej situácii dva názory. Aj tí, čo odmietajú drakonické metódy, používané v Číne na obmedzenie pôrodnosti, musia uznať, že ich opatrenia do určitej miery zapôsobili. Môžu sa zdať obmedzením osobnej slobody, ale v štáte s takým ohromným počtom obyvateľov, ako nemá nikto, treba s tým niečo robiť. Môj názor je, že zmysel pre zodpovednosť sa nemá považovať za obmedzovanie osobnej slobody. Raz treba rozhodne povedať, že ďalej to tak nejde. V jednom mojom nedávnom článku v novinách vyslovujem nesúhlas a skľúčenosť pri búrlivých protestoch proti niektorým metódam na obmedzenie pôrodnosti a pri šírení myšlienky, že potrat je zrada života. Mrzí ma, že ak sa niekedy narodí dieťa, je tak často zanedbávané. Čo je potom život? Je to niečo, čo sa žije v tretej rýchlosti, alebo len v jednotke? Aj voči deťom musíme mať zodpovednosť, nielen voči embryám.

FI: Ako veľvyslanec UNICEF dobrej vôle so zvláštnym poslaním navštevujete deti na celom svete?

Ustinov: Áno, a deti sú jediná vrstva ľudí, kde niet predsudkov . Nikto z nás sa nenarodil s predsudkami, a to je mi prameňom nádeje. Neraz vidíte deti, ako sa pekne hrajú s niekým, čo je vrtochom prírody znetvorený; zarazený je len nejeden dospelý a kladie otázku, či sa má deťom táto zábava dovoliť.

Nanešťastie pochádzajú predsudky z výchovy, z rodinného života a zo všetkých tých názorov, ktoré vychvaľujú ortodoxné cirkvi. Každá dobrá fľaša vína musí mať nejakú usadeninu. Podobne sa aj v živote vyskytujú predsudky a dá sa proti nim urobiť len málo. Ešte stále sa odúčam to, čo som sa naučil v prvej škole. Ako si môžem myslieť to a to? pýtam sa sám seba a keď sledujem stopu, prídem vo vlastnej minulosti na nejakú idiotskú dejepisnú knihu alebo nejakú vlasteneckú myšlienku.

FI: S kým z vašej minulosti by ste rád strávili zaujímavú hodinku? Na takúto otázku odpovedala Jacqueline Onassisová, že by to bol Sergej Diagilev. Nemali ste z maminej strany nejaký vzťah k tomuto ruskému baletnému impresáriovi a kritikovi?

Ustinov: Mal som. Môj praujo Alexander Benois bol jeden z Diagilevových umeleckých mentorov. Po mojom prvom vystúpení na javisku mi napísal veľmi milý list, že naša rodina viac ako dve storočia brúsila okolo divadiel, stavali ich a navrhovali, pôsobili v nich a viedli ich, a teraz konečne jeden z nich má odvahu sám vystúpiť na javisko.

FI: A s kým by ste vy rád strávili tú hodinu?

Ustinov: (Váha.) Teda fascinuje ma Dostojevskij. Aj v dnešnom víre Ruska nájdete tie isté postavy a charaktery. Potom by to bol Bolivar. A Beethoven – napísal som o ňom hru a predstavoval som ho po nemecky v Berlíne. Aj Gogoľ. Mám veľmi rád Rusov – moje hry tam hrali lepšie ako kdekoľvek inde a to ešte bez mojej pomoci, čo ma trochu mrzí.

Hodina prebehla veľmi rýchlo. Sir Peter mal písať svoj týždenný stĺpec do novín a pripravovať sa na sólové predstavenie v Toronte, na ceremónie prevzatia medaily Normana Cousina od Svetového federalistického hnutia a Ceny Rudolfa Valentina. Aké potešenia robia uzávierky novín, divadelné reflektory, obrady! Bol život vždy taký radostný? Nie, priznal sa; raz mal strašný sen: naobliekaní muži prišli do jeho spálne, kým spal; prebudili ho a oznámili mu, že bol zvolený. Pozrel cez okno a videl, že z jedného komína sa dymí. Pýtali sa ho, aké meno si vyvolí, keď už bol zvolený. Vidiac, že niet úniku, chvíľu rozmýšľal a potom s presvedčením vyhlásil „Pápež Nevinný!“

Málokto z nás má to šťastie, že strávi hodinu s ozajstným živým rytierom. Ak budete mať to šťastie, že budete môcť vidieť sólové predstavenie sira Petra, prečítať jeho stĺpec v novinách alebo nejakú jeho knihu, v každom prípade to urobte! Nenájdete rytiera na bielom koni! Je znalcom automobilov. Raz ho možno zazriete za volantom jeho bieleho Mercedesu 1927.

Prameň: Peter Ustinov a W.A. Smith: „Peter Ustinov, World Citizen; an Interview“ (Peter Ustinov, svetoobčan) in: Matt Cherry et al. (ed.) Imagine There’s No Heaven (Predstav si, nebo neexistuje), Council for Secular Humanism, Amherst, NY, s. 67-72, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Odpovede humanistu na niekoľko častých otázok

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Lloyd a Mary Morainoví

1. Sú humanisti agnostici?


Niektorí sa hlásia k agnostikom, iní dávajú prednosť označeniu ako neteisti, resp. ateisti. No nie všetkých agnostikov a neteistov uznávame za humanistov. Humanisti nemajú to, čo J.H. Leuba nazýva „boh, ku ktorému sa možno pomodliť s očakávaním, že odpovie; táto odpoveď musí byť viac ako subjektívny psychologický účinok modlitby.“ Humanisti nenachádzajú vo vesmíre nijakú nieľudskú osobnosť či bytosť, ktorá by sa zaujímala o dobro ľudskej rasy.

Uznávajú, že pod pojmom boha možno chápať všeličo. Pre niektorých je to príroda, pre iných láska, dobrotivosť alebo veľký zámer, t.j. plán, podľa ktorého sa riadi univerzum. Humanista nemusí odmietať veľmi neosobnú ideu boha, ale na vyjadrenie vzťahu k prírode má aj pochopiteľnejšie výrazy.

Agnosticizmus či ateizmus sú len malá časť humanistovej filozofie. Možno byť agnostikom či ateistom a viesť dobrý život, no agnostici aj ateisti sa už ukázali byť aj ukrutní, zlí a bezcitní k svojim blížnym. Mnohí odmietajú nálepku ateizmu či agnosticizmu, lebo humanizmus pre nich znamená oveľa viac. Čomu neveria, tomu neprikladajú veľkú váhu; humanistami ich robí to, čomu veria a ako svoju vieru prejavujú.

2. Ako sa humanisti stavajú k posvätným Písmam?


Niektorí nachádzajú záľubu v spisoch budhizmu, konfucianizmu, islamu, kresťanstva a iných náboženstiev. Študujú bibliu aj iné náboženské texty a inšpiruje ich historický vývoj v Prednej Ázii od viery v kmeňových bôžikov k svetovému božstvu bez toho, že by kresťanskú bibliu, židovský talmud alebo moslimský korán považovali za autority vo veciach viery a mravov. Mnohé historky, pripisované Budhovi, Lao-C’mu, Mohamedovi, Konfúciovi alebo Ježišovi sú svojím duchom a účelom humanistické. Nezáleží na tom, či sú pravdivé, ak niekomu poslúžia za oporu v živote.

3. Prečo rešpektujú humanisti Ježiša, Budhu a Mohameda?


Väčšinou považujú Ježiša za veľkého etického vodcu, ktorý k dielu predošlých židovských prorokov pridal dôraz na význam lásky, dobrotivosti a odpustenia v ľudskom živote. Humanisti mu nepripisujú božstvo, ani Budhovi, ani inému náboženskému vodcovi; v ich živote a učení sa však iste dá nájsť inšpirácia, pokiaľ ide o ľudské vzťahy a bežnú prax sociálnych cností.

4. Čo je humanistom základ morálky?


Štúdium ľudských bytostí a hodnotenie ich činov podľa dôsledkov. Humanisti spravidla uznávajú etické kódy tradičných náboženstiev, ale upozorňujú na veľké rozdiely v chápaní morálky v rozličných kultúrach. Niektoré veľké náboženstvá sa zaujímajú v prvom rade o usporiadanie vzťahu človeka k bohu a o splnenie mystických plánov. Humanista má za cieľ dobrý ľudský život tu a teraz; priateľské vzťahy k rodine a okoliu; odstraňovanie chudoby, vojen, chorôb, nadvlády mužov, predsudkov; pomoc mladým.

5. Čo si myslia humanisti o duši?


Učíme sa stále viac a viac o vzťahu medzi telom a vedomím, intelektom a zmyslami, génmi a DNK, o dedičnosti a o vplyve okolia najmä v ranej mladosti. Zisťujeme, aký úžasne citlivý, zložitý a výkonný orgán je ľudský nervový systém. Naše dobré myšlienky a pocity už netreba vysvetľovať ako dôsledok „vnútorného svetla“. Niet ani potreby ani dôkazu, že by existovala nemateriálna duša alebo nejaký duch. No mnohí humanisti radi používajú výraz duša ako poetickú metaforu; aj vnútorné pocity sa často označujú ako duchovné.

6. Čo si myslia humanisti o nesmrteľnosti?


Nesmrteľnosť predpokladá existenciu duše; duše, ktorá by sa dala oddeliť od tela. Nepoznáme žiadneho humanistu, ktorý by veril na dualizmus duše a tela. Vzdávajúc sa myšlienky, že existuje život po smrti, vzdávajú sa humanisti aj často utešujúcej nádeje, že trpiacich a ponižovaných čaká náprava a dobrý život na onom svete. Humanisti sú presvedčení, že tak svoj život ako aj život svojich blížnych musí každý zlepšovať už na tomto svete.

7. Boli Spojené štáty americké založené ako kresťanský štát na viere v Boha?


Nie. Thomas Paine, Thomas Jefferson, George Washington a Benjamin Franklin boli všetci voľnomyšlienkari alebo deisti, čo vtedy znamenalo ľudí skoro bez viery. Je isté, že títo zakladajúci otcovia nijako nechceli spájať vládu nového štátu s nijakou náboženskou koncepciou. V Konštitučnom zhromaždení sa po diskusii odhlasovalo, že výraz „boh“ sa v Ústave nemá vyskytovať. George Washington neskôr ako prezident podpísal v mene Spojených štátov takéto vyhlásenie: „Vláda Spojených štátov sa v nijakom zmysle nezakladá na kresťanskom náboženstve.“ Až v roku 1954, na vrchole studenej vojny, pridal Kongres do prísahy vernosti slová „...na Boha“.

8. Chodia humanisti (v USA) do kostola?


Niektorí. Kde sú liberálne náboženské skupiny, je pravdepodobné, že majú za členov pár humanistov; to bývajú protestantské, židovské, kvakerské alebo budhistické spoločnosti, nikdy katolícke. Schôdzky prevažne humanistických skupín sa nepovažujú za náboženské obrady.

Rodiny s rastúcimi deťmi majú často záujem o nedeľné školy, kde by sa deťom bez dogmatizmu vysvetľovali etické hodnoty, vštepovala sociálna zodpovednosť a učilo hľadanie vlastných odpovedí a vlastnej voľby. Takéto humanisticky orientované nedeľné školy existujú, ale je ich málo. Existujú neteistické domovy pre deti, ako aj neteistické aktivity pre mládež a taká tlač.

9. Odmietajú humanisti ceremónie a rituály?


Nie. Rituály a symbolizmus pomáhajú niektorým ľuďom hlbšie preciťovať filozofiu, osobné presvedčenie a určité udalosti. Filozofiu a vieru im robia živšou; prinášajú emocionálne a estetické zážitky, ktoré si humanisti vysoko cenia. Upúšťajú však od rituálov a symbolov, lebo vedia, ako často tieto stratili v minulosti svoj pôvodný význam. Vyhýbajú takým symbolom a rituálom, ktoré boli v minulosti zneužité alebo sa v súčasnosti zneužívajú. Primnoho vojenských konfliktov sa spájalo a spája s náboženskými symbolmi. Nie je dobre, ak symboly strácajú svoj pôvodný význam ako vyjadrenie práce, rastu, lásky, dostatku, rodiny, smrti, života, plodnosti a úcty v jednote prírody.

10. Je humanizmus myšlienkovo chudobnejší ako náboženstvá?


Nie. Hoci nemá skalopevné fixné zjavenia nadprirodzených náboženstiev, má veľmi početné iné zdroje inšpirácie, napr. naturalistickú živú poéziu a literatúru, vyjadrujúcu lásku a nádej a pestujúcu krásu, pravdu a oslavu života. Humanizmus pomáha ľuďom rozvíjať sebavedomie a zdolávať problémy každodenného života.

11. Hlásajú humanisti absolútne istoty?


Nikdy. Odmietajú všetky dogmy. M.H. Bissell to formuloval takto: „Tragédiu ľudstva opisujú nie tí, čo hľadajú konečnú odpoveď, ale tí, čo ju už našli.“ Nikto ešte nevytýkal bratovi, že pochyboval o tom, čomu sám neveril. Ten Kolumbus, ktorý vedel, čo je za obzorom, sa nevydal hľadať nové svety. Neplodné bitky siekt už dlho opakujú svoju trpkú a krvavú pravdu. Tisíc storočí strachu a neblahých predtúch, kňazov, modlitieb a prenasledovaní, prinieslo len nevyspytateľné hviezdy a nemé hory: bohovia neprehovorili. Sami musíme budovať dobrú spoločnosť, o ktorej snívame.“

12. Môže humanistická viera uspokojovať?


Iste. Cíti to stále viac ľudí, ktorí žijú v úzkom vzťahu k prírode a svojim blížnym. Uspokojenie dáva harmonická spolupráca s inými na spoločnom dobre, a to bez rozdielu filozofických názorov, ale na podklade stále rastúcich poznatkov o vesmíre a jeho obyvateľoch, ktoré humanista dychtivo očakáva a s radosťou prijíma. Naproti tomu pre vierouku znamená nový objav často nasilu vynútený ústup z pozícií, hájených počas storočí.

13. Veria humanisti, že naturalistická alternatíva zjednotí ľudstvo?


Áno. Etické kódy veľkých náboženstiev majú veľa podobného, ale podobnosť vždy raz končí. Humanizmus je úplne bez rozdeľujúcich doktrín o neznámom, bez rituálov, ceremónií a liturgií, ktoré tak často znepriateľujú ľudí. Nepozná zatratenie, očistec, nebo, peklo, mystické ríše. Zaujíma ho len harmónia života na tejto našej zemi. Humanistov spája ich oddanosť duchu vedy a prijatie rozdielov medzi jednotlivcami.

Albert Einstein raz povedal: „Čudná je naša situácia tu na zemi. Prídeme každý na krátku návštevu, ani nevediac prečo, iba niekedy tušiac božský cieľ. Každý deň však spoznávame jedno: že sme tu pre dobro druhých – predovšetkým tých, od ktorých úsmevu a dobra závisí naše šťastie, ale potom aj tých nesčíselných neznámych, s ktorými nás spája len sympatia. Veľa razy za deň si uvedomujem, za čo všetko ďakujem práci mojich blížnych, živých aj mŕtvych; že sa musím snažiť vrátiť toľko, ako som dostal.“ (Živá filozofia, 1933).

15. Majú humanisti etiku bez boha?


Majú. Neočakávajú, že nečestnosť, zlé zaobchádzanie alebo ukrutnosť voči druhým budú odpustené v posmrtnom živote alebo v nebeskej existencii. Záleží len na tom, čo robíme tu a teraz. V záujme o druhých je naša spása. Paul Kurtz to formuloval takto:

„Etické koncepcie budúcnosti musia byť vo svojom rozsahu planetárne. Musíme prekročiť hranice blízkych oddaností a farských postojov minulosti a uznať, že základné ľudské práva sú rozsahom univerzálne, pretože každý človek je časťou celej ľudskej spoločnosti.“ (Paul Kurtz: Zakázané ovocie. Etika humanizmu. Preložil R. Škoda. Vydavateľstvo Rastislav Škoda, Bratislava 1998).

Prameň: Lloyd et Mary Morain, Atheism as the Next Step (Humanizmus ako najbližší krok), Humanist Press, Amherst, N.Y. 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Veda musí bojovať proti pseudovede

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Vyhlásenie 32 ruských vedcov a filozofov

„Ako reprezentanti rozličných vedeckých odborov – astronómovia, fyzici, chemici, biológovia, filozofi, právnici, psychológovia atď. – sa cítime dotknutí šírením astrológie, alternatívnej medicíny, vykladania z ruky, numerológie a mystických pseudovied v Rusku a inde vo svete. Cítime svoju povinnosť upozorniť verejnosť na nebezpečenstvo nekritických postojov k predpovediam a radám moderných „praktikov okultných vied“, ponúkaných súkromne aj v masmédiách. Tí, čo veria na závislosť ľudských osudov od nebeských telies, magických substancií alebo sily čarodejníctva, musia raz pochopiť, že veda nijako nemôže podporovať takéto názory.

Za dávnych čias ľudia verili na astrológiu, alchýmiu, kabalistický mysticizmus alebo alternatívnu ľudovú medicínu a začleňovali ich do svojho života. Tieto názory boli súčasťou ich mytologických a magických predstáv o svete; bol to predvedecký svetonázor, lebo veda vtedy robila len prvé krôčiky za poznaním. Ľudia verili, že nebeské telesá sú prejavom božských síl, ktoré môžu magicky ovplyvňovať aj pozemské dianie. Fyzikálne pochody sa zdali byť výsledkom pôsobenia „skrytých síl“ a chemické prvky sa považovali za produkt mágie. Ľudia nemali predstavu o podstate chemických a fyzikálnych dejov. Dnes, keď veda vysvetlila, ako nebeské telesá pôsobia na pozemské javy, niet vedecky podložených dôvodov tvrdiť, že nejaké okultné vzťahy ovplyvňujú ľudský osud.

Psychofyziologické štruktúry jednotlivca neurčuje poloha hviezd a planét v čase a mieste narodenia, ale zdedený genetický kód a sociokultúrne prostredie. Mysticky vysvetľuje astrológia, že variácie geomagnetického poľa a slnečnej aktivity majú účinok na osud ľudí. Slnečné erupcie a magnetické búrky naozaj majú účinok na ľudskú psychu a na správanie ľudí, ale astrológia a šarlatánska medicína nevedia vysvetliť tieto javy.

Živé organizmy vydávajú slabé elektromagnetické žiarenie, ale niet vedeckých dôkazov pre existenciu „biopoľa“ alebo „psychickej energie“. Astrologický kalendár nezodpovedá dnešnej fyzikálnej skutočnosti, ale podáva archaický metaforický opis niekdajších astronomických stavov. Poverčivé predstavy a nekritické prijímanie náhody za príčinu podrývajú našu dôveru v schopnosť ľudí chovať sa rozumne v každodenných životných situáciách. Astrológovia, parapsychológovia a jasnovidci nám predkladajú tvrdenia, založené na pseudovedeckých podkladoch; organizujú stretnutia na akademickej úrovni a udeľujú si tituly.

Mnohí dôverujú jasnovidcom, astrológii a iným poverám, aby sa vyrovnali s psychologickými problémami súčasnosti. Iní hľadajú pomoc cudzích autorít pri dôležitých rozhodovaniach. Pri osobných a spoločenských ťažkostiach, presahujúcich jeho schopnosti, obracia sa jednotlivec aj na mágov, šamanov a šarlatánov. Viera v astrálne moci umožňuje vyhnúť sa zodpovednosti za voľbu v dileme a zbavuje viny pri vlastných omyloch.

V čase všeobecného rozšírenia vedeckého vzdelania a veľkých pokrokov vo vedách sa nemôžeme spoliehať, že povery zaniknú samy od seba. Veď opak je skutočnosťou: spoločnosť priam zaplavujú „okultné vedy“. Šíritelia pseudovedy a „kryptického poznania“ sa pokúšajú prevziať vzhľad, výrazové prostriedky a pracovné metódy ozajstnej vedy. Napríklad astrológia sa snaží ovplyvniť politické a ekonomické rozhodnutia, vkrádajúc sa bezostyšne do súkromia jednotlivcov. Masmédiá podporujú tieto trendy využívajúc ľudskú slabosť a omylnosť.

Mystická pseudoveda je medzinárodná choroba postihujúca mnohé štáty sveta. Už v roku 1975 viedla k verejnému vyhláseniu kritiky astrológie 186 vedúcimi vedcami (medzi nimi bolo 18 nositeľov Nobelovej ceny), ktoré sa všade stretlo so širokým súhlasom. Je na čase, aby sa aj ruská vedecká komunita zo všetkých síl postavila proti pseudovede.

Jedným z nesporných výdobytkov posledných rokov je možnosť otvorene povedať svoju mienku. Žiaľ, mnohých ľudí ovláda vtieravá moc absurdných a nebezpečných povier; nechápu balamutenie pseudovedeckého zdania. Ich pokusy dať magickému mysleniu vedecký náter nemôžu zamaskovať ich úplnú nezlučiteľnosť s vedou.

Podpísaní:

Viceprezidenti Ruskej akadémie vied (RAV): V. Kudrjavcev, O. Nefedov, R. Petrov, B. Topornin.

Riaditelia výskumných ústavov: A. Bojarčuk (Ústav astronómie), A. Brušlinskij (Ústav psychológie), V. Skulašev (Ústav fyzikálnej a chemickej biológie), V. Stepin (Ústav filozofie) a A. Šerepaščuk (Sternbergov ústav astronómie).

Členovia RAV: I. Atabekov (biológ), A. Bogdanov (biológ), D. Gvišiani (systémové štúdie), V. Gincburg (fyzik), G. Dorovoľskij (biológ), N. Kardašev (vesmírna astronómia), V. Laptev (právnik), T. Oizerman (filozof), M. Ostrovskij (biológ) a E. Feinberg (fyzik).

Členovia-korešpondenti RAV: N. Bikkenin (filozof), A. Guseinov (filozof), N. Lapin (filozof),V. Lektorskij (filozof), L. Mitrokin (filozof), V. Nersesjanc (právo) , E. Čekarin (právo) a V. Šikvadze (právo).

Doktori vied: J. Jefremov (astronóm), I. Kavasin (filozof ), A. Ogurcov (filozof), B. Pružinin (filozof) a M. Rozov (filozof).

Prameň: Izvestija, 17. júla 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Vírusy mysle

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Richard Dawkins

Prístav, ktorý chcú dosiahnuť všetky mémy, je ľudská myseľ; ale ľudská myseľ je tiež len artefakt, ktorý vytvorili mémy, keď prestavovali ľudský mozog, aby si z neho urobili pre seba lepší príbytok. Príjazdné a výjazdné cesty boli tak upravené, aby sa prispôsobili miestnym podmienkam; a boli posilnené rozličnými umelými opatreniami, aby sa zvýšila vernosť a rozmanitosť replikácie: myseľ rodeného Číňana sa podstatne líši od mysle rodeného Francúza, ako aj myseľ vzdelaného človeka od nevzdelanej mysle. Na druhej strane mémy zabezpečujú pre organizmus, v ktorom sídlia, nespočítateľné množstvo výhod – medzi ktorými je na dôvažok aj pár Trójskych koní…

Daniel Dennett

Duplikačná potrava



Prekrásne dieťa vedľa mňa, má okolo šesť rokov a otec si ju chráni ako zreničku svojho oka, verí, že včielka Maja skutočne existuje. Verí aj na Ježiška a ako rastie, získava ambíciu byť usmiatym trpaslíkom. Rovnako ako jej spolužiaci verí slávnostnému vyhlasovaniu vážených dospelých, že usmiati trpaslíci a Ježiško skutočne existujú. Dievčatko je naozaj vo veku, keď sa verí všetkému, čo sa povie. Keď jej poviete, že čarodejnice menia princov na žaby, uverí vám. Ak jej poviete, že zlé deti sa budú naveky pražiť v pekle, budú ju v noci strašiť mory. A práve som sa dozvedel, že aj bez súhlasu otca teraz toto sladké, dôverčivé, naivné šesťročné dievčatko posiela jej matka každú nedeľu ráno do školy ku katolíckym mníškam. Aké má vyhliadky?

Ľudské dieťa sa modeluje vývojom tak, aby prijalo kultúru svojho prostredia. V prvom rade sa v priebehu pár mesiacov naučí základy jazyka. A široký slovník hovorovej reči, encyklopédiu vecí, o ktorých sa dá hovoriť, komplikované syntaktické a sémantické pravidlá na usporiadanie hovoru, to všetko sa prenesie zo starších mozgov do jej mozgu dávno predtým, ako dosiahne polovicu svojej veľkosti v dospelosti. Ak ste naprogramovaný na prijímanie užitočných informácií veľkou rýchlosťou, ťažko sa vyhnete zhubnej alebo škodlivej informácii, podávanej súčasne. Keď sa má do detského mozgu umiestniť také úžasné množstvo myšlienkových bitov, keď sa má zdvojnásobiť toľko mentálnych kodónov, vtedy nie je prekvapujúce, že je detský mozog dôverčivý, otvorený voči skoro každému návrhu, citlivý na subverziu, ľahká korisť pre moonistov, scientologistov a mníšky. Ako ľudia s narušeným imunitným systémom sú deti vnímavé voči mentálnym infekciám, ktoré dospelí zvládnu bez problémov.

Aj DNA obsahuje parazitický kód. Bunkové mechanizmy vedia výborne kopírovať DNA. Zdá sa, že DNA je priam žiadostivá po kopírovaní, tak ako dieťa túži napodobniť reč svojich rodičov. Paralelne s vývojom reči sa kopíruje DNA. Bunkové jadro je pre DNA raj, v ktorom bzučia premyslené, rýchle a presné prístroje na duplikáciu.

Celulárne mechanizmy sú také priateľské voči duplikácii DNA, že je to malý zázrak, nakoľko vie byť bunka hostiteľom aj pre parazitárne DNA: vírusy, viroidy, plazmidy a celú perepúť iných genetických súputníkov. Parazitárna DNA sa dokonca niekedy sama bezcieľne zlepí do chromozómov. „Skákajúce gény“ sú úseky „egoistickej DNA“, ktorá sa vyštepuje alebo kopíruje z chromozómov a presádza inam. Smrteľné (rakovinové) onkogény sú skoro nerozoznateľné od legitímnych génov, s ktorými sú zlepené. V priebehu evolúcie dochádza pravdepodobne k trvalým prestupom medzi „zákonným“ a „nezákonnými“ génmi a naopak (Dawkins 1982). DNA je len DNA. Jediný znak, odlišujúci vírusovú DNA od hostiteľskej, je očakávaný spôsob prechodu do ďalšej generácie. Legitímna DNA hostiteľskej bunky je obyčajná DNA, ašpirujúca len na zvyčajný spôsob prenosu cestou spermie alebo vajíčka. Parazitárna alebo „nezákonná“ DNA je taká, čo sa obzerá po rýchlejšej metóde prechodu spoliehajúc sa napr. na vykýchnutú kvapôčku alebo rozmazanú kvapku krvi; iba zriedka ide cez spermiu alebo vajíčko.

Pre údaje na diskete je počítač práve takým bzučiacim rajom ako bunkové jadro, kde všetko túži po duplikácii DNA. Počítače a s nimi súvisiace diskety a pásky boli zostavené tak, aby zabezpečovali vysokú vernosť pri duplikácii. Podobne ako molekuly DNA, ani magnetizované bity „netúžia“ doslovne po tom, aby boli verne skopírované. Isteže môžete zostaviť taký program pre počítač, ktorý urobí potrebné kroky, aby sa sám zduplikoval. Teda nie, aby sa zduplikoval v tom istom počítači, ale aby sa rozšíril do iných počítačov. Počítače vedia tak dobre kopírovať bity a tak dobre vedia poslúchať príkazy, obsiahnuté v týchto bitoch, že ich možno pripodobniť ku kačke sediacej na vajíčkach: sú naširoko otvorené voči subverzii parazitmi softvéru. Každý cynik, oboznámený s teóriou egoistických génov a mémov, iste vie, že moderné osobné počítače s ich promiskuitou v dôsledku používania rozmanitých diskiet, resp. aj v dôsledku e-mailových stykov, priam volajú po nepríjemnostiach a ťažkostiach. Jediné, čo pri terajšej epidémii počítačových vírusov prekvapuje, je, že k nej prišlo tak neskoro.

Počítačové vírusy: Model pre informačnú epidemiológiu



Počítačové vírusy sú kúsky kódu programu, ktoré sa osamostatnili do živých legitímnych programov a podrývajú normálnu činnosť pôvodných programov. Šíria sa výmenou diskiet alebo aj cez siete. Technicky sa líšia od „červov“, čo sú celé a plnoprávne programy potulujúce sa po sieťach. Tretia kategória deštruktívnych programov sú tzv. trójske kone, ktoré sa samy nereplikujú, ale spoliehajú sa v tomto ohľade na ľudí pre svoj pornografický alebo inakšie príťažlivý aspekt. Tak vírusy, ako aj červy sú programy, ktoré v počítačovej reči ihneď prikazujú: „Duplikuj ma!“ Obidva môžu vedieť robiť aj iné veci, ako nechať cítiť svoju prítomnosť a možno uspokojiť tajnú a nečestnú márnivosť ich autorov. Tieto vedľajšie účinky môžu byť „žartovné“ (napr. vírus, ktorý nechá Macintoshov vstavaný amplión vysloviť slovo „Nepanikuj!“, ale vyvolá opačný efekt); môžu byť zlomyseľné (ako početné IBM-vírusy, ktoré po posmešnom ohlásení chystajúcej sa katastrofy vygumujú pevný disk); môžu byť politické (vírusy španielskeho Telekomu protestujú proti vysokým telefónnym poplatkom, Pekinské vírusy proti masakru študentov na Námestí nebeského pokoja); alebo len jednoducho neúmyselné (programátor neovláda ani jednoduché príkazy na napísanie účinných vírusov alebo červov). Povestný internetový vírus, ktorý 2. novembra 1988 paralyzoval väčšinu počítačovej siete v USA, nebol zamýšľaný maliciózne, ale sa vymkol kontrole a v priebehu 24 hodín zablokoval asi 6 000 počítačových pamätí ich preplnením na základe exponenciálneho počtu kópií seba samého.

Mémy sa teraz šíria svetom rýchlosťou svetla a rozmnožujú sa rýchlosťou, proti ktorej je množenie sa octovej mušky alebo kvasinkových buniek stav mrazu. Skáču bez výberu z nosiča na nosič, z média do média a ukazuje sa, že ich nemožno zavrieť do karantény. Vírusy sa neobmedzujú na elektronické médiá ako sú disky a spojovacie linky. Na svojej ceste z jedného počítača do druhého môže vírus prejsť cez tlačiarňovú farbu, svetelné lúče v ľudskej šošovke, impulzy v zrakovom nerve alebo cez kontrakcie prstových svalov. Istý časopis pre počítačových fanúšikov, ktorý uverejnil text vírusového programu, ako si žiadali niektorí čitatelia, bol všeobecne odsúdený. Posolstvo vírusovej myšlienky pre určitý okruh chlapčenskej mentality (obyčajne je postihnutý mužský rod) je vskutku také, že zverejnenie akéhokoľvek druhu informácie o tom, ako sa vírusové programy robia, sa právom považuje za nezodpovedný čin.

Nejdem uverejniť nijaký vírusový kód. Existujú však určité triky na vytvorenie vírusových matríc, ktoré sú tak bežne známe, že z toho nevznikne nijaká škoda, ak ich spomeniem; potrebujem to urobiť, aby som mohol ďalej rozvíjať svoju hlavnú tému. Všetky sa zakladajú na skutočnosti, že pri svojom šírení sa musí vírus uniknúť rozpoznaniu.

Vírus, ktorý sa klonuje v jednom počítači príliš plodne, bude skoro detekovaný, lebo príznaky preplnenia počítača budú čoskoro zjavné. Preto sa niektoré vírusové programy skôr, než infikujú dotyčný systém, preverujú, či sa už v systéme nenachádzajú. Mimochodom, toto otvára cestu k ochrane pred vírusmi, analogickú s imunizáciou pri ochoreniach ľudí. V čase, keď ešte neexistovali špecifické antivírusové programy, sám som odpovedal na začínajúcu sa infekciu môjho pevného disku pomocou „surovej“ vakcíny. Namiesto toho, aby som zistený vírus odstránil, oslabil som iba jeho zakódované inštrukcie: ponechal som vírusový „obal“ s jeho charakteristickými vonkajšími znakmi („podpis“) nedotknutý. Teoreticky sa dalo čakať, že keby prišli do môjho systému ďalšie členy tej istej skupiny vírusov, spoznali by podpis svojho druhu a zdržali by sa pokusu o dvojnásobnú infekciu. Neviem povedať, či táto imunizácia mala nejaký efekt, ale vtedy pravdepodobne stálo za to „vypitvať“ vírus (vybrať mu vnútornosti) a ponechať len jeho škrupinu; iste to bolo lepšie, ako nechať ho nedotknutý na pokoji. No dnes je lepšie zvládnuť problém pomocou profesionálne zostaveného antivírusového programu.

Vírus, ktorý je príliš virulentný, bude skoro objavený a potlačený. Vírus, ktorý okamžite a katastrofálne poškodí každý počítač, do ktorého sa dostane, sa nedostane do mnohých počítačov. Môže mať aj ten najzábavnejší efekt, napríklad vygumovať celú doktorskú prácu alebo niečo rovnako na popukanie, no ako epidémia sa nerozšíri.

Preto sú niektoré vírusy tak naprogramované, aby bol ich účinok taký slabý, že sa len ťažko zisťujú; napriek tomu môžu byť veľmi škodlivé. Existuje typ, ktorý nevygumuje šmahom celé sektory disku, ale napáda len tabuľkový kalkulátor a urobí pár náhodných zmien v (obyčajne finančných) vstupoch do riadkov a kolónok. Iné vírusy unikajú detekcii tým, že sa prejavujú probabilisticky, vygumujúc napríklad len jeden zo šestnástich infikovaných tvrdých diskov. A iné vírusy využívajú princíp načasovanej bomby. Väčšina moderných počítačov vie aktuálny dátum, a tak existujú vírusy, pripravené prejaviť sa na celom svete pri nejakom osobitnom dátume, povedzme v piatok trinásteho alebo na prvého apríla. Z hľadiska parazita nie je dôležité, aké katastrofálne dôsledky má prvý útok, ak sa už vírus predtým mohol dostatočne rozšíriť po krajine; to je znepokojujúca analógia k Medawarovej-Williamsovej teórii starnutia; podľa nej sme obeťami letálnych a subletálnych génov, ktoré dospievajú len vtedy, ak sme mali dosť času na rozmnožovanie (Williams 1957). Pri obranných opatreniach postupujú niektoré veľké spoločnosti tak, že do svojej flotily počítačov umiestnia jeden ako „baníkovho kanárika“ a nastavia jeho vnútorný kalendár o týždeň dopredu; načasované vírusy sa takto prejavia predčasne, pred naplánovaným veľkým dňom.

Ako sa dalo predpovedať, epidémia počítačových vírusov vyvolala preteky v ich potláčaní. Antivírusový softvér je predmetom čulého obchodu. Antidotové programy – napr. „Interferón“, „Vakcína“ alebo „Vrátnik“ – sa zakladajú na rozličných druhoch ochranných trikov. Niektoré boli zostavené s myšlienkou na špecifické, známe a menované vírusy. Iné sa pokúšajú hrabať sa v citlivých oblastiach pamäti a varujú svojich používateľov.

Princíp vírusov sa dá využiť v podstate aj na neškodné, ba dokonca aj na užitočné účely (Thimbleby 1991). Ak si predstavíme budúcnosť, nie je blúznením myslieť na čas, keď sa vírusy, a to dobré aj zlé, stanú tak ubikvitárne, že sa bude dať hovoriť o ekologickej spoločnosti vírusov a v silikosfére budú koexistovať legitímne programy na všetko. V súčasnosti sa nejaký softvér ponúka, povedzme, ako „kompatibilný so systémom č. 7“. V budúcnosti sa bude hovoriť „kompatibilný so všetkými vírusmi, registrovanými vo svetovom súpise vírusov roku 1988“, „imúnny proti všetkým vymenovaným virulentným vírusom“ alebo „využíva všetky prednosti, ponúkané nasledujúcimi benígnymi vírusmi, ak sú prítomné“. Softvér, pracujúci so slovami, bude schopný vykonávať osobitné funkcie, napr. nielen počítať slová, ale aj ich reťazce, a priateľské vírusy sa budú môcť autonómne motať v texte.

Ak sa pozrieme ešte ďalej do budúcnosti, celý integrovaný softvérový systém sa môže rozrastať nie na základe plánu, ale jednoducho ako ekologická komunita, ako povedzme tropický prales. Gangy vzájomne kompatibilných vírusov sa môžu rozmôcť ako genómy, ktoré možno považovať za gangy kompatibilných génov (Dawkins 1982). Navrhoval som už dokonca, že naše genómy možno považovať za gigantické kolónie vírusov (Dawkins, 1976). V genóme kooperujú gény medzi sebou, pretože prírodná selekcia favorizovala gény, ktorým sa dobre darí v prítomnosti iných génov v genetickom poole. Rozličné génové pooly sa môžu vyvíjať do rozličných kombinácií vzájomne kompatibilných génov. Predpokladám, že príde čas, keď sa na tom istom základe vyvinie kompatibilita medzi počítačovými vírusmi a aj tam vzniknú rozličné komunity a gangy.

Ale na druhej strane, možno nie. Na každý prípad mi táto špekulácia pripadá skôr alarmujúca ako vzrušujúca.

V súčasnosti sa počítačové vírusy veľmi nevyvíjajú. Spravidla ich vynachádzajú ich ľudskí programátori a ak sa vyvíjajú, deje sa to tým istým pozvoľným spôsobom ako pri autách alebo lietadlách. Návrhári odvodia tohtoročné auto ako miernu modifikáciu minulo-ročného a pritom väčšmi alebo menej vedome sa držia trendu niekoľkých posledných rokov – ešte väčšmi sploštia radiátorovú mriežku alebo niečo podobné. Návrhári počítačových vírusov snívajú o ešte premyslenejších trikoch na prekabátenie návrhárov antivírusových programov. Ale počítačové vírusy – aspoň dosiaľ – nemutujú na základe prírodnej selekcie. Možno to budú robiť v budúcnosti. Ale pre ich eventuálnu účinnosť v budúcnosti nezáleží veľmi na tom, či sa budú vyvíjať prírodnou selekciou, alebo či budú ich vývoj určovať ľudskí návrhári. Pri obidvoch typoch vývoja sa dá očakávať, že sa zlepšia ich schopnosti utajenia; očakávame, že sa stanú dômyselne kompatibilné s inými vírusmi, ktorým sa v súčasnej počítačovej komunite dobre darí.

DNA-vírusy a počítačové vírusy sa šíria z rovnakého dôvodu: existujú prostredia a v nich mašinérie, ktoré sú vhodné na ich duplikáciu a šírenie pri zachovaní poslušnosti voči inštrukciám. Týmito dvoma prostrediami sú prostredie bunkovej fyziológie na jednej strane a prostredie veľkého počtu počítačov a prístrojov na spracovanie informácií na druhej strane. Existujú aj iné podobné prostredia, iné podobné bzučiace raje replikácie?

Infikovaná myseľ



Už som naznačil naprogramovanú ľahkovernosť dieťaťa, ktorá je taká užitočná pre učenie sa reči a prevzatie tradičných vedomostí, no ktorú tak ľahko zneužijú mníšky, moonisti a ich brandža. Vo všeobecnosti platí, že všetci si vymieňame medzi sebou informácie. Nie žeby išlo doslovne o vloženie diskety do štrbiny v lebke toho druhého; vymieňame si myšlienky, a to za použitia našich uší a očí. Zaznamenávame, ako sa kto pohybuje a ako sa oblieka a ovplyvňuje nás to. Naletíme na reklamné rýmovačky a uveríme im; inakšie by striezliví obchodníci nemíňali toľko peňazí na znečisťovanie éteru ich vysielaním.

Sústreďme sa teraz na dve vlastnosti, ktoré vyžaduje vírus alebo ktorýkoľvek iný druh parazitického replikátora od priateľského prostredia; ktoré upravia bunkové mechanizmy tak, aby boli priateľské voči parazitárnej DNA; ktoré robia počítače priateľskými voči počítačovým vírusom. Prvá je ochota presne replikovať danú informáciu – možno s určitými malými chybami, ktoré sa však v budúcnosti budú presne replikovať. Druhá je ochota poslúchať inštrukcie zakódované v tejto replikovanej informácii.

Aj bunkové mechanizmy aj elektronické počítače majú obidve tieto vlastnosti kamarátstva voči vírusom vynikajúco rozvinuté. Ako sa s tým vyrovnávajú ľudské mozgy? Ako spoľahlivé replikátory sú iste menej dokonalé než bunkové alebo elektronické počítače. No vcelku sú celkom dobré; dalo by sa povedať, že sú hodnoverné ako RNA-vírusy, hoci nie také dobré ako DNA-vírusy s ich vybrúsenými opatreniami na kontrolu čítania, aby sa predišlo degradácii textu. Dôkazy o hodnovernosti činnosti mozgu, najmä detského, ako duplikátora podáva sám jazyk. Shawov profesor Higgins mal schopnosť už podľa sluchu umiestniť Londýnčana do ulice, v ktorej vyrástol. Fikcia nedokazuje nič, ale všetci chápeme, že Higginsova románová schopnosť je len zveličením niečoho, čo je možné. Každý Američan vie rozlíšiť nárečie Juhu od nárečia Stredozápadu, nárečie vzdelancov Nového Anglicka od nárečia neškolených vrchárov. Newyorčan vie, ako sa hovorí v Bronxe a ako v Brooklyne. Podobné rozdiely platia v každej krajine. Tento jav znamená, že ľudské mozgy sú schopné veľmi presne kopírovať; inakšie by nárečie takého Newcastlu nebolo dosť výrazné, aby sa dalo rozoznať. Dochádza však k nepatrným posunom, lebo inakšie by sa výslovnosť nevyvíjala a všetci, čo hovoria nejakým jazykom, by dedili ten istý prízvuk od svojich dávnych predkov. Jazyk sa vyvíja, lebo má túto veľkú stabilitu a súčasne túto nepatrnú meniteľnosť, čo sú predpoklady každého vyvíjajúceho sa systému.

Aj druhá požiadavka na prostredie, aby bolo pre vírus priateľské – že má poslúchať program zakódovaných inštrukcií – je opäť len kvantitatívne menej platná pre ľudské mozgy ako pre bunky alebo počítače. Niekedy poslúchneme príkazy iných, niekedy nie. Výrečný je však fakt, že na celom svete obrovská väčšina detí bude mať náboženstvo svojich rodičov skôr, ako ktorékoľvek iné. Príkaz kľaknúť na kolená, zohnúť sa kľačiac smerom k Mekke, rytmicky kývať hlavou smerom k stene, zmietať sa ako maniak, „hovoriť vo vytržení“ – už výpočet týchto náhodných a v podstate bezvýznamných pohybových správaní sa v náboženskom ohľade je rozsiahly – tieto príkazy sa dodržiavajú vo všetkých spoločnostiach na celom svete ak nie otrocky, tak iste s veľkou štatistickou pravdepodobnosťou.

Menej hrozivé, ale rovnako najmä u detí výrazné sú tzv. „výstrelky“, príklady správania sa, ktoré majú bližšie k epidemiológii ako k racionálnej voľbe. Jojo, hulahop, pogové tyče a s nimi spojené predpísané pohyby sa rozšíria po škole a potom sporadicky preskočia z jednej školy do druhej spôsobom, ktorý sa v ničom podstatnom nelíši od šírenia sa osýpkovej epidémie. Pred desiatimi rokmi ste mohli prejsť tisíce míľ po Spojených štátoch a neboli by ste našli bejzbalovú čiapku nasadenú na hlavu obrátene. Dnes sa tak nosia všade. Neviem, ako vyzerala schéma šírenia sa bejzbalovej čiapky nasadenej šiltom dozadu, ale iste je povolanie epidemiológa jedno z prvých, ktoré to vie študovať. Netreba sa nám starať sa tu o argumenty „determinizmu“; netreba tvrdiť, že deti sú prinútené napodobniť spôsob, ako si ich priatelia nasadzujú na hlavu čiapku. Stačí povedať, že spôsob, ako si deti kladú na hlavu čiapku, je štatisticky významne ovplyvnený spôsobom, ako si kladú na hlavu čiapku ich kamaráti.

Nech by už boli akokoľvek bezvýznamné, výstrelky nám poskytujú ďalší nepriamy dôkaz, že ľudské mozgy, najmä mozgy mládeže, majú vlastnosti, ktoré sme rozpoznali ako priateľské pre informačného parazita. Myseľ je prinajmenšom možným kandidátom na infekciu niečím, čo sa podobá počítačovému vírusu, aj keď tu parazit nenájde také vysnívané prostredie ako v bunkovom jadre alebo elektronickom počítači.

Je fascinujúce zaujímať sa, čomu by sa to mohlo podobať, keď je mozog obeťou „vírusu“. Môže to byť premyslene navrhnutý parazit, ako sú súčasné počítačové vírusy. Môže to byť aj nepredvídane mutovaný a nepozorovane rozvinutý parazit. V každom prípade, no najmä ak vyvíjajúcim sa parazitom je potomok po meči v dlhej línii úspešných predkov, máme právo predpokladať, že typický „vírus mysle“ bude celkom dobre ovládať svoju dôležitú úlohu úspešne sa replikovať.

Progresívna evolúcia ešte účinnejších parazitov mysle bude mať dva aspekty. Nové „mutanty“ (či už náhodné alebo dômyselné, ľuďmi skonštruované) so zvýšenou rozmnožovacou schopnosťou sa stanú oveľa početnejšími. Dôjde k zhlukovaniu myšlienok, ktoré kvitnú v prítomnosti niekoho iného, myšlienok, ktoré sa navzájom podporujú – ako to robia gény a ako možno budú raz robiť počítačové vírusy. Očakávame, že replikátory raz pôjdu pohromade z mozgu do mozgu ako vzájomne kompatibilné gangy. Tieto gangy raz vytvoria balík, ktorý bude dosť stabilný, aby si zaslúžil kolektívne označenie ako rímsky katolicizmus alebo voodoo. Nezáleží veľmi na tom, či pripodobňujeme vírusu celý balík alebo len jeho jednotlivé komponenty. Analógia nemusí byť úplne presná; veď ani rozlíšenie medzi počítačovým vírusom a počítačovým červom nie je hodné rozčúlenia. Dôležité je, že mysle sú priateľské prostredie pre parazitické, samoreplikujúce sa myšlienky a informácie, a že sú spravidla masívne infikované.

Podobne ako počítačové vírusy, aj úspešné vírusy mysle sú ich obeťami len ťažko zistiteľné. Ak ste obeťou len jedeného vírusu, je pravdepodobné, že to nebudete vedieť, a prípadne, že to budete s horlivo zapierať. Ak pripustíme, že prítomnosť nejakého vírusu vo vašej mysli sa dá veľmi ťažko zistiť, aké neklamné znaky tejto infekcie máme hľadať? Odpoviem opisom typických príznakov u postihnutého (predpokladajme, že je to muž) v lekárskej učebnici.


  1. Pacient spravidla trpí hlbokým vnútorným presvedčením, že niečo je pravda, správne alebo cnostné: toto presvedčenie sa nezdá mať nič spoločné s dôkazom alebo rozumom, no pacient cíti jeho zrejmosť či nezvratnosť. My lekári označujeme takúto mienku ako „viera“.

  2. Zo skutočnosti, že viera je pevná a neotrasiteľná, robia pacienti spravidla pozitívnu cnosť, a to napriek tomu, že sa ich viera nezakladá na dôkazoch. Môže to ísť tak ďaleko, že vieru pociťujú ako tým cnostnejšiu, čím je nepodloženejšia.

    Paradoxná idea, že nedostatok dôkazov je v ohľade viery pozitívna cnosť, má v sebe niečo z kvality samonosného programu, ktorý sa odvoláva sám na seba (pozri stať „Vírusové sentencie a samoreplikujúce štruktúry, Hofstadter 1985). Ak sa raz nejaký predpoklad príjme za platný, automaticky vyvracia každú námietku proti sebe. Myšlienka, že „nedostatok dôkazov“ je cnosť, môže byť výborným kumpánom spolčujúcim sa s vierou v klike vzájomne sa podporujúcich vírusových programov.

  3. Človek postihnutý vierou môže prejavovať aj dosť príbuzný symptóm presvedčenia, že aj „mystérium“ je vlastne dobrá vec. Podľa toho rozriešiť mystérium nie je cnosť. Skôr ho máme prijímať s radosťou, máme sa kochať v jeho nerozlúšti teľnosti.



Každý pokus o riešenie mystéria treba brať ako vážny akt, nepriateľský voči šíreniu vírusu mysle. Preto nijako neprekvapuje, ak myšlienka, že „mystériá je lepšie neriešiť“, bola miláčikom vzájomne sa podporujúcich gangov vírusov. Pozrime sa na také „mystérium prevtelenia“. Je celkom ľahké a niet v tom nijakého mystéria, ak veríme, že v nejakom symbolickom alebo metaforickom zmysle sa eucharistické víno mení na krv Krista. Ale rímskokatolícka doktrína o transsubstanciácii ide oveľa ďalej. Vraj „celá podstata“ vína sa mení na krv Krista; vzhľad vína, aký potom ostáva, je „iba náhodný“, „nesúvisí s podstatou“ (Kenny 1986, s.72). V hovorovej reči transsubstanciácia znamená, že víno sa „doslovne“ premení na krv Kristovu. Tvrdenie o prevtelení – či už v zatemňujúcej aristotelovskej alebo v úprimnejšej hovorovej forme – možno vysloviť len vtedy, ak znásilníme normálne významy slov podstata a doslovne. Dať slovám nový zmysel nie je nikdy hriech, ale ak použijeme výrazy „celá podstata“ a „doslovne“ v tomto prípade prevtelenia, aké výrazy použijeme, ak budeme verne opisovať, čo sa skutočne deje? Anthony Kenny takto komentuje svoju pomútenosť mysle ako mladý seminarista: „K tomu môžem povedať len toľko, že môj písací stroj mohol byť vtedy prevtelený Benjamin Disraeli…“

Rímskokatolíci, ktorých viera v neomylnú autoritu doženie k tomu, že uveria, že víno sa fyzikálne premení na krv napriek všetkému, čo vidia, sa odvolávajú na „mystérium“ transsubstanciácie. Nazvime to mystériom a všetko je v poriadku, či nie? Dá sa to urobiť prinajmenšom pri mysli, ktorá je na to pripravená infekciou pozadia. Ten istý trik funguje aj pri „mystériu“ Trojice.

Mystériá nevznikli preto, aby sa raz rozriešili, ale aby vzbudzovali posvätnú hrôzu. Myšlienka, že „mystérium je cnosť“ prichádza na pomoc katolíkom, ktorí by inakšie nezniesli povinnosť veriť zrejmým nezmyslom transsubstanciácie a trojice – vraj „traja v jednom“! Súčasne má táto myšlienka aj tú vlastnosť, že sa sama posilňuje. Ako to povedal Hofstadter, tajuplnosť článku viery pozdvihuje veriaceho a nabáda ho, aby udržoval mystérium pri živote.

Extrémnym prejavom infekcie myšlienkou, že „mystérium je cnosť“, sú Tertuliánove slová Certum est quia impossibile est (Je to isté, lebo je to nemožné). V tomto prípade však nerozum klame. Človek by skoro citoval Bielu kráľovnú Lewisa Carrolla, odpovedajúcu na Alicinu vetu

„Nikto predsa nemôže uveriť nemožné“ slovami „Povedala by som, že nemáš veľa skúseností. … Keď som mala tvoj vek, robila som to každý deň pol hodiny. Pána beka, veď niekedy som uverila aj šesť nemožných vecí ešte pred raňajkami!“

Alebo si pripomeňme Elektrického mnícha Douglasa Adamsa; bol to prístroj na ušetrenie pracovnej námahy, naprogramovaný aj na to, aby miesto vás veril; bol

„schopný uveriť aj veciam, ktorým by boli ťažko uverili aj ľudia v Salt Lake City“;

vo chvíli, keď sa s ním čitateľ zoznamuje, vyhlasuje, že všetko na svete má rovnaký odtieň ružovej farby, čo je zrejmý nezmysel. Ale aj Biela kráľovná aj Elektrický mních prestanú byť zábavnými figúrkami, keď si uvedomíte, že títo virtuózni veriaci z rozprávok sa nedajú rozlíšiť od uctievaných teológov v skutočnom živote.

„V každom prípade tomu treba uveriť, lebo je to absurdné“, hovorí Tertulián a ktosi iný dodáva: „V náboženstve, tuším, niet takých nemožností, ktorým by sa nemalo veriť. Túžim prejaviť svoju vieru práve v tom najťažšom bode: lebo veriť tomu, čo je bežné a viditeľné, nie je viera, ale presvedčenie.“

Mám pocit, že sa tu deje niečo zaujímavejšieho ako jednoduché šírenie bláznovstva a surrealistických nezmyslov. Podobá sa to obdivu, ktorý pociťujem pri pohľade na žongléra s desiatimi loptičkami na visutom lane. Ako keby viera získavala na prestíži, keď sa niekomu podarí veriť niečomu ešte smiešnejšiemu, ako veria súperi. Testujú – cvičia – títo ľudia svoje svalstvo viery? Trénujú sa, hádam, vo viere v nemožnosti, takže si hravo poradia aj s úplne nepravdepodobnými vecami, ak sa im prikáže uveriť im?

Keď toto píšem, uverejnil Guardian (29. júla 1991) výstižný príklad. Išlo interview s jedným rabínom, ktorý sa podujal na bizarnú úlohu preveriť kóšerovú čistotu potravín do takých podrobností, že sledoval pôvod aj ich sotva postihnuteľných zložiek. Momentálne ho trápil problém, či má podniknúť dlhú cestu do Číny, aby tam preveril čistotu mentolu, pridávaného do bonbónov proti kašľu.

„Kto sa kedy pokúsil o kontrolu čínskeho mentolu? … Je to veľmi ťažké, lebo na náš prvý list sme dostali odpoveď v najlepšej čínskej angličtine: „Náš výrobok neobsahuje nič, čo by bolo kóšer…“ Čína sa len nedávno otvorila pre kontrolórov kóšerstva. Mentol je pravdepodobne v poriadku, ale úplnú istotu môžete získať len obhliadkou priamo na mieste.“

Títo kontrolóri si zariadili horúcu telefónnu linku, ktorá ihneď vyvolá poplach, ak sa vyskytne podozrenie v súvislosti s čistotou čokoládových tyčiniek alebo oleja z tresčej pečene. Rabín vzdychá, že nový trend „preč od umelých farbív a vôní“, inšpirovaný zelenými, „veľmi sťažuje prácu v oblasti kontroly kóšerstva, lebo všetky produkty treba sledovať až po ich pôvod“. A na otázku novinára, prečo si robí toľké starosti s týmto zrejme bezúčelným vyšetrovaním, vysvetľuje, že veď práve o to ide – že to nemá význam:

„Na sto percent ide o to, že väčšina príkazov o kóšerstve sú ničím neodôvodnené božie nariadenia. Je veľmi ľahké nevraždiť ľudí. To je teda úplne ľahké. O niečo ťažšie je nekradnúť, lebo občas príde toto pokušenie. Dodržiavať tieto dve prikázania teda nie je veľkým dôkazom viery v Boha alebo plnenia jeho vôle. Ale ak mi Boh hovorí, že na poludnie nesmiem mať šálku kávy s mliečkom, koláčiky s lekvárom a hrášok, to je ozajstná skúška. Ak to dodržím, je to len preto, lebo mi tak bolo prikázané. Urobiť to je niečo, čo nie je ľahké.“

Helena Croninová ma upozornila, že tu môže byť analógia k Zahaviho handikapovej teórii sexuálnej selekcie a evolúcie signálov (Zahavi 1975). Dlho ju neuznávali, dokonca zosmiešňovali (Dawkins 1976); nedávno bola rehabilitovaná (Grafen 1990a,b) a dnes ju evoluční biológovia berú vážne (Dawkins 1989). Zahavi vysvetľuje, že pávy vyvinuli svoje nemožne ťažké vejárové chvostové perá s ich smiešne nápadnými (pre dravcov) farbami práve preto, lebo sú ťažké a nebezpečné (pre nich samých); práve to pôsobí na samičky. Páv tým hovorí:

„Pozri sa, aký ja musím byť silný a schopný, keď si môžem dovoliť nosiť tento nezmyselný chvost!“

Aby nedošlo k nedorozumeniu pre subjektívnu reč, ktorou Zahavi vysvetľuje svoj názor, musím dodať, že tu ide zaručene len o personifikáciu neuvedomelej akcie prírodného výberu. Grafen preložil tento výrok do ortodoxného darvinovského matematického modelu a dokázal že záver platí. Nikto netvrdí, že pávy a pávice tu majú nejaké záujmy alebo úmysly. Zahaviho teória je okrem toho taká všeobecná, že nepotrebuje darvinovskú podporu. Aj kvet, vábiaci svojím nektárom „skeptickú“ včielku, môže ťažiť zo Zahaviho princípu. Ale to môže aj obchodný zástupca, keď chce zapôsobiť na možného zákazníka.

Premisou Zahaviho myšlienky je, že prírodný výber favorizuje skepticizmus samičiek (resp. príjemcov reklamných posolstiev vo všeobecnosti). Jediný spôsob, ako môže samček (alebo inzerent) potvrdiť pravosť svojho vystatovania sa silou (alebo kvalitou alebo čímkoľvek) je dokázať, že je to pravda, a to tým, že prevezme na seba vskutku ťažký handicap – záťaž, ktorú unesie len naozaj silný (vysokokvalitný atď.) samček. Dá sa to nazvať aj „princípom obťažného overenia“. A teraz príde pointa: Je možné, že niektoré náboženské doktríny sa tešia všeobecnej priazni nie napriek tomu, že sú smiešne, ale práve preto, že sú smiešne? Aj ten, čo sa v náboženstve nevyzná, môže uveriť, že chlieb symbolicky predstavuje telo Krista; musí to však byť neochvejný katolík, aby uveril takej táranine, ako je transsubstanciácia. Ak uveríte tomuto, uveríte čomukoľvek; dôkazom je pochybujúci Tomáš; takíto ľudia sa trénujú, aby čokoľvek v každej situácii považovali za cnosť.

Vráťme sa však k nášmu zoznamu príznakov, ktoré vykazujú niektorí ľudia, postihnutí mentálnym vírusom viery, ako aj sprievodným gangom sekundárnych infekcií.

4. Postihnutý sa správa netolerantne voči nositeľom súperiacich vier; v krajných prípadoch je hotový zabíjať ich, alebo schvaľuje ich usmrtenie. Rovnako násilný môže byť vo svojom postoji voči apostatom (odpadlíkom, t. j. ľuďom, ktorí raz mali jeho vieru, ale potom sa jej zriekli); alebo voči heretikom (kacírom, t. j. ľuďom, ktorí majú inú verziu viery – často len nepatrne, ale predsa preukazne inú). Môže pociťovať aj nepriateľstvo voči iným spôsobom myslenia, ktoré sú potenciálne nepriateľské voči jeho viere, napríklad proti metóde racionálneho myslenia, ktorá môže pôsobiť ako program antivírusového softvéru.

Hrozba zavraždenia známeho spisovateľa Salmana Rushdieho je len posledným článkom dlhej reťaze zlovestných príkladov. Práve v deň, keď toto píšem, bol zavraždený japonský prekladateľ Satanských veršov; pred týždňom ledva unikol smrti atentátom taliansky prekladateľ tejto knihy. Mimochodom, prejav „sympatie“ pre „ublíženie moslimom“, vyslovený arcibiskupom z Canterbury a inými kresťanskými predstaviteľmi (vrcholiaci v prípade Vatikánu v otvorenej kriminálnej komplicite) je samozrejme prejavom symptómu, ktorý sme už spomenuli: je to sebaklam, že vieru treba rešpektovať, nech sú jej dôsledky akokoľvek neprístojné, jednoducho preto, že je to viera.

Isteže, vražda je extrémom. Je však ešte extrémnejší prípad, a to je samovražda bojovníka za vec viery. Ako mravčí vojak naprogramovaný na obetovanie svojho života za kopírovanie zárodkovej línie svojich génov (zodpovedných za programovanie) mladý Arab alebo Japonec sa naučí, že zomrieť vo svätej vojne je najrýchlejšia cesta do neba. Ak jeho vodcovia, ktorí ho zneužívajú, naozaj tomu veria, nezmenšuje to nijako brutálnu silu, ktorou „vírus samovražedného poslania“ prichádza na pomoc viere. Samovražda a vražda sú však pochybné požehnania: konvertitov môžu priamo odradiť alebo aspoň vzbudiť v nich pochybnosti, čo je to za viera, keď potrebuje takúto taktiku.

Ešte zrejmejšie je, že ak sa obetuje príliš mnoho jednotlivcov, počet veriacich rapídne klesne. To sa stalo v nedávenom prípade samovrážd inšpirovaných vierou, aj keď to nebola kamikadzovská smrť v boji. Sekta Chrámu ľudu zanikla, keď jej vodca reverend Jim Jones zaviedol väčšinu svojich prívržencov zo Spojených štátov do Zasľúbenej krajiny, do „Jonestownu“ v guyanskej džungli, a tam presvedčil viac ako deväťsto z nich, najprv deti, aby vypili cyankáli. O tejto hrôzostrašnej udalosti podali novinári zo San Francisca v denníku Chronicle (Kilduff a Javers 1978) takúto dosť podrobnú správu:

Jones, „Otec“, zvolal svoje stádo a oznámil im, že je čas ísť do neba. Sľuboval: „Stretneme sa na inom mieste.“

Po celom tábore sa šírili z tlampačov jeho posledné slová:

„V umieraní je veľká dôstojnosť. Umrieť je pre každého veľká výzva.“

Skúsenému mozgu bystrého sociobiológa by nemalo uniknúť, že Jones pri založení sekty len seba vyhlásil „za osobu, ktorej sa povoľuje sex“. (Dá sa predpokladať, že to bolo dovolené aj jeho partnerom vo vedení). Jeho sekretárka organizovala jeho ľúbostné aféry. Zvykla zatelefonovať a povedať: „Otec síce nenávidí robiť to, ale teraz cíti úžasnú potrebu; mohli by ste, prosím, prísť…?“ Jeho obeťami boli nielen ženy. Jeden sedemnásťročný príslušník sekty z čias, keď Jonesova komunita sídlila ešte v San Franciscu, hovorí, ako ho brali na špinavé víkendy do hotela, kde Jones dostával „pastorský rabat pre rev. Jima Jonesa a syna“. Dodáva:

„Pociťoval som k nemu posvätnú úctu a mal som z neho hrozný strach. Bol mi viac ako otcom. Preňho by som bol zabil aj rodičov.“

Na afére reverenda Jonesa je pozoruhodné nielen jeho vypočítavé správanie, ale aj skoro nadľudská naivnosť jeho prívržencov. Ak máme pred sebou takúto úžasnú dôverčivosť, môžeme pochybovať, že ľudské mysle sú zrelé pre malígne infekcie?

Pripúšťam, že rev. Jones obalamutil len pár tisíc ľudí. Ale jeho prípad je len jeden z mnohých a je to len špička ľadovca. Dychtivosť po klamstvách náboženských vodcov je medzi ľuďmi veľmi rozšírená. Väčšina z nás vyrástla v presvedčení, že sa možno staviť o neviem čo, že nikto nemôže vystúpiť v televízii a jednoducho povedať pár slovami

„Pošlite mi svoje peniaze, aby som mohol presvedčiť aj ďalších trubirohov, aby mi aj oni poslali svoje peniaze.“

No dnes iste nájdete v každom väčšom meste Spojených štátov aspoň jeden kanál nejakého televízneho evanjelistu úplne zameraný na tento priehľadný podvod. Podvodníci ťažia z toho veľké bohatstvá. Keď si uvedomíme hrozné rozmery týchto podvodov, je možné pocítiť určitú sympatiu voči týmto do lesku zahaleným podfukárom – kým nezistíte, že nie všetci trkvasi sú bohatí a že často je to posledná omrvinka vdovy, z ktorej tučnejú evanjelisti. Jedného z nich som počul jednoznačne sa dovolávať princípu, ktorý som identifikoval ako Zahaviho princíp obťažného overenia. S vášnivou vážnosťou kázal, že Boh len vtedy ocení dar, keď ten svojou veľkosťou vzbudí pozornosť. Boli prípady, keď starých schudobnených darcov doslovne na vozíkoch vyviezli na javisko, aby dosvedčili, o čo šťastnejší sa cítia, odkedy prepísali to všetko málo, čo mali, na reverenda kdesi v neznáme.

5. Pacient môže spozorovať, že jeho zvláštne osobné presvedčenie nemá nič spoločné s dokázanou pravdou, ale má určité črty epidemiológie. Môže sa začudovať, že má túto sadu presvedčení, a nie tamtú druhú. „Je to azda preto, lebo som preštudoval všetky viery sveta a vyvolil si tú, ktorej tvrdenia sa mi videli najpresvedčivejšie?“ Skoro iste nie. Ak máte nejaké náboženské vyznanie, je štatisticky nesmierne pravdepodobné, že je to tá istá viera, akú mali vaši rodičia a starí rodičia. Niet pochybností, že do výšav sa týčiace katedrály, dojemná hudba, pútavé rozprávanie a podobenstvá môžu trochu pomôcť. Ale zďaleka najdôležitejšou príčinou, určujúcou vaše náboženstvo, je náhoda vášho narodenia. Presvedčenia, ktoré tak vášnivo hájite, by boli celkom iné, a dokonca často úplne opačné, keby sa bolo stalo, že by ste sa narodili niekde inde. To je epidemiológia, nie svedectvo.

6. Ak je pacient jednou z tých zriedkavých výnimiek, že nemá náboženstvo svojich rodičov, aj to sa dá vysvetliť epidemiologicky. Samozrejme je možné, že nezaujato preštudoval viacero náboženstiev sveta a vybral si z nich to najpresvedčivejšie. Štatisticky je však pravdepodobnejšie, že bol vystavený osobitne potentnému infekčnému činiteľovi – takému Johnovi Wesleyovi, Jimovi Jonesovi alebo sv. Pavlovi. Tu hovoríme o horizontálnom prenose infekcie ako pri osýpkach. Čo bolo predtým, to bola epidemiológia vertikálneho prenosu ako pri Huntingtonovej chorei.

7. Vnútorné pocity pacienta sa prekvapujúco podobajú na pocity, ktoré sú obyčajne spojené s pohlavnou láskou. V mozgu predstavujú nesmierne potentnú silu, a preto nečudo, že sa vyvinuli vírusy, ktoré ju využívajú. Senzačne orgazmické vízie sv. Terezy z Avily sú také známe, že ich netreba rozoberať. Citlivejšie a bez zbytočných hrubostí podáva dojímavé svedectvo o čistých potešeniach, ktoré čakajú tých, čo vedia uveriť v mystérium transsubstanciácie, filozof Anthony Kenny. Pri opise svojej vysviacky za katolíckeho kňaza, pri ktorej dostal položením rúk právo slúžiť omšu, živo si spomína:

„…vzrušenie prvých mesiacov, keď som mal moc slúžiť omšu! Predtým som vstával pomaly a lenivo, no teraz som vyskakoval z postele skoro, úplne prebraný a plný vytrženia pri myšlienke na nesmierne závažný akt, ktorý uskutočniť som mal prednostné právo. Málokedy som slúžil veľkú verejnú omšu: zväčša som bol sám pri niektorom vedľajšom oltári, alebo som slúžil omšu s niektorým mladším členom kolégia, niekedy len ako miništrant. No pritom nebol rozdiel čo do slávnosti obety alebo platnosti posvätenia.

Najväčšmi ma uchvacovalo telo Kristovo a blízkosť kňaza ku Kristovi. Po slovách posvätenia som sa zahľadel na hostiu s vlhkými očami ako milenec pri pohľade do očí svojej milovanej... Tie prvé dni kňazstva mi ostanú v pamäti ako dni splnenia mojich túžob a mihotavého šťastia; niečo vzácneho, ale príliš krehkého, než aby to mohlo trvať, čosi ako romantický ľúbostný vzťah, ktorý náhle preruší realita nesúrodého manželstva.“ (Kenny 1986, s.101 – 102).

Dr. Kennymu sa dá veriť, že ako mladý kňaz to prežíval tak, ako keby bol zaľúbený do premenenej hostie. Aký brilantne úspešný vírus! Súčasne nám Kenny úplne náhodou ukazuje, že prenos vírusu je nákazlivý – ak nie doslovne, tak aspoň v určitom zmysle –, a to dotykom: prenáša sa z dlane infikovanej biskupovej ruky na temeno hlavy nového kňaza: „Ak má katolícka doktrína pravdu, dostáva každý platne vysvätený kňaz svoju vysviacku v neprerušenej reťazi kladenia rúk od biskupa, ktorý ho vysvätil, dozadu až po jedného z dvanástich apoštolov. Boli to storočia neprerušenej reťaze kladenia rúk. Prekvapuje ma, že kňazi sa nikdy nesnažia spoznať svojich duchovných predkov vypátraním, kto vysvätil ich biskupa, kto toho a tak ďalej až po Júliusa II. alebo Celestína V., prípadne Hildebranda alebo možno aj Gregora Veľkého.“ (Kenny 1986, s.101). Aj mňa to prekvapuje.

Je aj veda vírus?



Nie. Nie, lebo potom by aj všetky počítačové programy boli vírusy. Dobré a užitočné programy sa šíria, lebo ľudia ich hodnotia, odporúčajú a podávajú si ich ďalej. Počítačové vírusy sa šíria len na základe svojho vlastného príkazu „Šír ma!“ Naproti tomu vedecké myšlienky, ako všetky mémy, podliehajú prírodnému výberu. Na prvý pohľad sa to môže podobať vírusovému pôsobeniu, ale selektívne sily, ktoré preverujú vedecké myšlienky, nie sú náhodné a vrtošivé. Sú to náročne prísne a jemne vybrúsené pravidlá, ktoré neuľahčujú bezcieľne alebo zištné správanie. Podporujú všetky cnosti, opísané v príručkách štandardnej metodológie: preverovanie, podporu dôkazmi, presnosť, kvantitatívne vyjadrenie, konzistentnosť, nezaujatosť, opakovateľnosť, univerzálnosť, pokrokovosť, nezávislosť na sociálnom prostredí atď. Viera sa šíri napriek úplnému nedostatku každej jednej z týchto cností.

Isteže nájdete prvky epidemiológie aj v šírení vedeckých myšlienok; ale to je spravidla deskriptívna epidemiológia. Rýchle šírenie dobrých myšlienok vo vedeckej komunite sa môže podobať opisu epidémie osýpok. Ak sa však zblízka pozriete na ich podstatu, zistíte, že sú správne, lebo zodpovedajú všetkým požiadavkám štandardov vedeckých metód. V histórii šírenia viery nájdete len zriedkakedy niečo viac ako epidemiológiu, a to ešte kauzálnu epidemiológiu. Dôvod, prečo osoba A verí jedno a osoba B niečo druhé, je jednoducho a len ten, že osoba A sa narodila na jednom kontinente a osoba B na druhom. Preverenie predmetu viery, hľadanie a nájdenie dôkazov a všetko ostatné ani zďaleka neprichádza do úvahy. Pre vedecké tvrdenie prichádza epidemiológia na rad až nakoniec: opisuje len históriu jeho šírenia a prijímania. Pre náboženskú vieru je epidemiológia koreňom.

Epilóg: Vírusy našťastie nevyhrávajú zakaždým



Mnohé deti vyjdú so zdravou kožou aj z toho najhoršieho, čo im môžu spôsobiť mníšky a mulahovia. Aj história Anthony Kennyho má šťastný koniec: vzdal sa svojej vysviacky a vystúpil z cirkvi, lebo nemohol znášať protirečenia katolíckej viery; dnes je uznávaným vedcom. Pripomeňme si však, že to musela byť zanovitá infekcia, ktorá držala vo svojich pazúroch takého múdreho a inteligentného muža – dnes je prezidentom Britskej akadémie vied. Premohol ju až po troch desaťročiach.

Nemám dôvody na šírenie paniky, ak sa bojím o dušu mojej malej nevinnej šesťročnej dievčinky?

Bibliografia

Browne, Sir T. 1635, Religio medici I, 9, s. 11.

Dawkins, R. 1976. The Selfish Gene (Sebecký gén). Oxford: Oxford University Press.

---------- 1982. The Extended Phenotype (Rozšírený fenotyp). Oxford: W. H. Freeman.

Dennett, D.C. 1983. Intentional systems in cognitive ethology: The „Panglossian paradigm“ defended (Intencionálne systémy v kognitívnej etológii: Obrana „panglosiánskej paradigmy“). Behavioral and Brain Sciences 6, 343 – 390.

----------- 1984. Elbow Room: The Varieties of Free Will Worth Wanting (= Lakťová miestnosť: Druhy slobodnej vôle, ktoré by nemuseli byť). Oxford: Oxford University Press.

Grafen, A. 1990a. Sexual selection unhandicapped by the Fisher process (Sexuálna selekcia, ktorej neškodí Fischerov proces). J. Theor. Biol. 144, 473 – 516.

----------- 1990b. Biological signals as handicap (Biologické signály ako handicap). J. Theor. Biol. 144, 517 – 546.

Hofstadter, D. R. 1985. Metamagical Themes (Metamagické témy). Harmondsworth: Penguin.

Kenny, A. 1986. A Pathe from Rome (Cesta z Ríma). Oxford: Oxford University Press.

Kilduff, M. a R. Javers. 1978. The Suicide Cult (Kult samovraždy). New York: Bantam.

Thimbleby, H. 1991. Can viruses ever be useful? (Môžu byť vírusy niekedy užitočné?). Computers and Security 10, 111 – 114.

Williams, G. C. 1957. Pleiotropy, natural selection and the evolution of senescence. (Pleiotropia, prírodný výber a vývoj starnutia). Evolution 11, 398 – 411.

Zahavi, A. 1975. Mate selection, a selection for a handicap (Voľba sexuálneho partnera, selekcia prostredníctvom handicapu). J. Theor. Biol. 53, 205 – 214.

* * *

Tento článok je skrátenou verziou práce, objednanej pôvodne B. Dahlboomom, vydavateľom zborníka Dennett and His Critics: Demystifying Mind (Dennett a jeho kritici: Demystifikácia mysle – Oxford: Blackwell, 1993). Bol prednesený na sympóziu o Voltairovi, ktoré sponzorovala Britská humanistická asociácia a ako hlavný referát pri otvorení konferencie Výboru pre vedecké skúmanie tvrdení o paranormálne r. 1992.

Richard Dawkins je profesorom Charlesa Simonyiho Ústavu pre verejné porozumenie vied na Univerzite v Oxforde. Je autorom kníh Sebecký gén, Slepý hodinár, Rieka z raja, Rozpletanie dúhy a Výstup na horu nepravdepodobnosti.

Prameň: Richard Dawkins: „Viruses of the Mind“ (Vírusy mysle) in: Matt Cherry et al. (ed.) Imagine There’s No Heaven (Predstav si, nebo neexistuje), Council for Secular Humanism, Amherst, NY, s. 1 – 18.

Preložil Rastislav Škoda

Stručná správa o spustošení Západoindických zemí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Bartolomé de Las Casas

India bola objavená v roku 1492. Konkistadori, španielski dobyvatelia, nazývali ostrovy v Karibskom mori a pobrežia Strednej a Južnej Ameriky, na ktorých pristáli, Indiou, Las Indias. Mysleli si, že našli západnú cestu do Indie; aj dnešný názov Západná India svedčí o tomto omyle. Prispôsobili sme tomu aj preklad názvu Stručnej správy a používame toto označenie aj v texte.

V nasledujúcich rokoch sa tam Španieli hrnuli, takže ich tam teraz žije veľké množstvo. Prvá krajina, kde sa usadili, bol nádherný veľký ostrov Hispaniola (Malé Španielsko, dnešný ostrov Haiti, na ktorom leží Republika Haiti a Dominikánska republika, p.p.), majúci šesťsto míľ obvodu. Okolo ležia ďalšie veľké ostrovy, ktoré sú všetky – lebo všetky sme ich navštívili – tak husto osídlené domorodými Indiánmi ako najľudnatejšia krajina zeme.

Pevnina, ktorá je ostrovu najbližšie, je od nej asi dvestopäťdesiat míľ vzdialená a rozprestiera sa na desaťtisíc míľ pobrežia. Len toľko sa z nej dosiaľ podarilo objaviť; denne pribúdajú nové objavy. V oblastiach, s ktorými sme sa oboznámili pred rokom 1541, sa to ľuďmi hemžilo ako v úli. Zdalo sa, ako keby tam bol Boh usídlil keď nie všetko ľudstvo, tak aspoň jeho väčšiu časť.

Všetkých týchto ľudí rozličného stavu stvoril Boh ako jednoduché úprimné bytosti bez zlých úmyslov. Boli veľmi poslušní a nanajvýš verní tak svojim pôvodným pánom ako potom kresťanom, ktorým slúžili; boli pokorní, trpezliví a mierumilovní. Nepoznali ani spory, nesvornosť, ani hašterenie. Ani nevedeli, že mrzutosť, nenávisť, podlosť a pomstivosť vôbec existujú. Sú to ľudia slabšej ale veľmi jemnej telesnej stavby, neznesú veľké námahy a umierajú pri malých neprístojnostiach. Naši kniežací synkovia a vyššie postavení ľudia, vychovaní v nadbytku a blahobyte, nie sú asi telesne takí slabí, ako Indiáni, patriaci do triedy nádenníkov. Sú to veľmi chudobní ľudia, vlastniaci len málo pozemských vecí a ani po nich netúžia; nepoznajú preto ani pýchu, ani pánske spôsoby, ani túžbu po majetku. Ich potrava je takého druhu, že ani svätí otcovia pustovníci by nemohli žiť skromnejšie, chudobnejšie až biednejšie. Šatstvom im je obyčajne kus komže, ktorým si zakrývajú prirodzenie; je už veľa, ak majú plášť z akejsi bavlnenej tkaniny, dĺžky asi poldruha alebo dva lakte. Posteľou im je podložka z tŕstia; niekedy spávajú v dekách, zavesených ako siete a na ostrove Hispaniola nazývaných hamak. Chápu rýchlo, nezaujato a prenikavo; sú učenliví a vnímaví pre dobré zásady, plní schopnosti prijať našu svätú katolícku vieru a privyknúť si na túto bohumilú zmenu. V tomto ohľade existuje u nich oveľa menej prekážok ako u iných smrteľníkov, ktorých Boh stvoril na tejto zemi. Keď počujú čo len zmienku o veciach viery, zatúžia hneď počuť a naučiť sa viac; preukazujú aj záľubu v používaní sviatostí a vôbec v účasti na bohoslužobných obradoch. Môžem po pravde dosvedčiť, že duchovných, ktorí ich chcú po tejto stránke uspokojiť, musí Boh vyzbrojiť veľkou dávkou trpezlivosti. Jedným slovom, často som počul aj od svetských Španielov, ktorí sa v tých krajinách zdržovali, a teda dobromyseľnosť tohto národa nemohli popierať, zvyčajnú výpoveď: Títo ľudia by boli tí najšťastnejší na svete, len keby poznali toho pravého Boha.

Medzi tieto krotké ovečky, obdarené ich stvoriteľom a pôvodcom týmito vlastnosťami, vtrhli Španieli, len čo ich vypátrali, ako vlci, tigre a levy, ktorých už niekoľko dní moril hlad. Štyridsať rokov nerobili medzi nimi nič iné, a do dnešného dňa to nerobia inakšie, že ich rezali, škrtili, mučili, týrali, trýznili; na tisíc nových a neobyčajných spôsobov utrpenia, o ktorých nebolo dosiaľ ani počuť ani nič napísané, z ktorých však niektoré v ďalšom uvediem, ich tým najukrutnejším spôsobom zvádzali z tohto sveta. Doviedli to až tak ďaleko, že z troch miliónov ľudí, ktorých som na ostrove Hispaniola videl na vlastné oči, dnes už ostáva len dvesto domorodcov. Dĺžka ostrova Kuby je asi taká veľká ako vzdialenosť z Valladolidu do Ríma; dnes je tento ostrov skoro vyľudnený. San Juan (starý názov ostrova Portoriko, ktorého hlavné mesto sa aj dnes tak nazýva) a Jamajka sú ďalšie dva veľké, úrodné a prekrásne ostrovy; dnes sú spustošené a pusté. Na severnej strane Kuby ležia Lucayské ostrovy (spolu s Obrovskými ostrovmi sú to dnešné Bahamy) , počtom je ich asi šesťdesiat, potom sú tu Obrovské ostrovy a veľký počet ďalších väčších a menších ostrovčekov. Ani posledný z nich nezaostáva za kráľovskými záhradami v Seville čo do úrodnosti a krásy. Je to najzdravší kus zeme pod slnkom. Kedysi tu žilo päťkrát stotisíc ľudí - dnes tu niet človeka. Zradcovským spôsobom ich povraždili alebo odvliekli na ostrov Hispaniolu, keď zistili, že tam už skoro niet obyvateľov. Tri roky po tejto udalosti sa tým smerom vypravila jedna loď s úmyslom pozbierať, čo ostalo; jeden dobrý kresťan (asi to bol obchodník Pablo de Ysla; jeho meno sa zachovalo v inom spise De Las Casas) sa totiž zbožne rozhodol obrátiť na kresťanskú vieru aspoň tých domorodcov, čo ešte ostali. Našiel ich už len pätnásť a videl som ich na vlastné oči. Z toho istého dôvodu je dnes viac ako tridsať ostrovov v susedstve San Juanu vyľudnených a pustých. Plošne je to viac ako dvetisíc míľ, kde neuzriete ani stopu po ľuďoch.

Čo sa týka veľkej pevniny, treba považovať za isté, že tam naši milí Španieli svojimi ukrutnosťami a hanobnými činmi vykradli a premenili na dnešné pustatiny viac ako desať kráľovstiev, kedysi silne zaľudnených. Boli väčšie ako celé Španielsko, aj keby ste k nemu pripočítali Aragónsko a Portugalsko a úrodnej zeme tam bolo viac ako je cesta zo Sevilly do Jeruzalema, a to je viac ako dvetisíc míľ.

Môžeme tu uviesť ako istú a pravdivú skutočnosť, že v priebehu spomenutých štyridsať rokov tyranské a čertovské činy kresťanov zapríčinili tým najodpornejším a najnehanebnejším spôsobom násilnú smrť viac ako dvanásť miliónov mužov, žien a detí a iste by sme sa nemýlili, keby sme ten počet udali ako pätnásť miliónov.

Títo takzvaní kresťania, ktorí tuná so svojimi loďami pristáli, mali dva celkom isté spôsoby, ako tieto poľutovaniahodné národy vykynožiť a nechať úplne zmiznúť z povrchu zeme. Po prvé s nimi viedli najnespravodlivejšiu, najkrutejšiu a najkrvavejšiu vojnu; a po druhé zbavili života každého, u koho sa dalo očakávať, že zatúži po slobode a bude sa jej domáhať, alebo čo na ňu len pomyslí pri všetkých tých súženiach, ktoré bude musieť znášať. Taký osud čakal všetkých vysokých úradníkov krajiny a vlastne všetkých slobodne narodených poddaných; vo vojne nechávali na žive len deti a ženy. A týmto dali za úlohu najtvrdšie, najťažšie a najnepríjemnejšie práce, ktoré by nevydržalo ani hovädo, nie to človek. Do týchto dvoch hlavných druhov viac ako satanského tyranstva sa dajú začleniť všetky ostatné veľmi rozmanité a nespočetné muky, majúce jeden cieľ: snažiť sa vyhubiť tie národy.

Jediná a pravá príčina, prečo kresťania zabili a zahubili taký obrovský počet nevinných ľudí, bolo ten to, že sa chceli zmocniť ich zlata. Priali si zbohatnúť za pár dní ich pokladmi, a tak sa vyšvihnúť vyššie, ako im dovoľoval ich stav a ich pomery. Stalo sa to, musím to priznať, preto, lebo boli tak nenásytne skúpi a pyšní, že by sa im bol ťažko niekto vo svete vyrovnal. Stalo sa to, lebo sa chceli usadiť v týchto bohatých a úrodných krajinách a pretože ich obyvatelia boli takí skromní, trpezliví a tak ľahko sa dali ujarmiť. Brali na nich ohľad a šetrili ich menej – a hovorím pravdu, lebo som sa na to celý čas díval – ako svoj dobytok! Kiež by bol Boh nepripustil, aby k nim neboli ukrutnejší ako k dobytku! Nepovažovali ich za viac, ale za oveľa menej ako blato na ulici. To mala byť starosť o zachovanie ich života a blaho ich duší! Môžem svätosväte tvrdiť, že tie milióny ľudí, o ktorých som hovoril, odišli z tohto sveta bez viery a bez sviatosti. Pritom je všeobecne notoricky známou pravdou, ktorú musí potvrdiť aj každý tyran a škrtič, že ešte nikdy v celej Indii neurazili Indiáni Španiela. Stretávali sa s nimi tak, ako keby boli títo cudzinci prišli z neba ako samotní anjeli.

„Poďte sa pozrieť na mužov, ktorí k nám zostúpili z neba a doneste im jesť a piť!“ – podľa Kolumbusovho lodného denníka týmito slovami pozdravili obyvatelia Antíl prvých Španielov.

Hispaniola


Ako som už povedal, bol to ostrov, kde sa Španieli vylodili po prvý raz. Tu sa začalo oné nešťastné vraždenie a masakrovanie domorodého obyvateľstva. Tento ostrov bol spustošený a vyľudnený ako prvý. Kresťania začali tým, že Indiánom pobrali ženy a deti, zneužili ich a týrali ich. Požrali im potraviny, ktoré si prácou a šetrením nazhromaždili. Nijako im nestačilo, čo im dali Indiáni dobrovoľne; každý dal, čo mohol, ale to nebolo veľa, lebo Indiáni neodkladajú viac, ako nevyhnutne treba a na čo netreba vynakladať veľa námahy. Množstvo, ktoré vystačí pre tri rodiny po desiatich členoch na celý mesiac, pohltá niekedy Španiel za jediný deň. A keď sa potom začali vyskytovať ukrutnosti, utlačovanie a násilia, začali Indiáni chápať, že takíto ľudia predsa nemôžu pochádzať z neba. Niektorí začali skrývať svoje zásoby, iní ženy a deti a mnohí utekali do hôr, aby nemali styk s takými nebezpečnými a odpornými ľuďmi. Kresťania ich fackali a bili päsťami a palicami, pri čom nešetrili ani náčelníkov obcí. Spomedzi mnohých dôkazov ich bezhraničnej nehanebnosti a vyzývavosti uvádzam len ten, že jeden španielsky veliteľ znásilnil manželku najvyššieho kráľa na tomto ostrove.

Teraz začali Indiáni pomýšľať na možnosti, ako by mohli kresťanov vyhnať zo svojej krajiny. Siahli po zbraniach, ale tie boli veľmi slabé, narobili málo škôd a nestačili na obranu, nie to ešte na útok. Ich útok bol ako prášenie kobercov alebo detská hra. Naproti tomu Španieli, na koňoch a s mečmi a kopijami, narobili medzi nimi zakaždým hrozné krviprelievanie. Vrhli sa medzi ľud, nešetrili deti ani starcov, ani tehotné ženy ani novorodičky, rozparovali im bruchá, sekali všetko na kúsky; ako keby prepadávali stádo oviec, nahnané do košiara. Súťažili medzi sebou, kto z nich roztne človeka jednou ranou meča na dve polovice, kto mu kopijou rozčesne hlavu alebo vytrhne z brucha črevá. Novorodeniatka vedeli odtrhnúť od pŕs ich matiek a hodiť hlavičkami o skalu. Iní ich za ramená vliekli po ulici, rehotali sa a robili vtipy, keď ich hádzali do vody so slovami: „Len sa potrep vo vodičke, ty malý ničomník!“ Boli aj takí, čo jednou ranou prebodli matku i dieťa a potom ich pred sebou kopali. Iní stavali šibenice; také vysoké, že nohy obesencov skoro na zem dosahovali, a také široké, že sa na ne dalo zavesiť na počesť spasiteľa a dvanástich apoštolov vždy po trinásť Indiánov; pod nich nakládli drevo a založili oheň a zaživa ich upaľovali. Niekedy im naviazali okolo tela suchú slamu a tú zapálili. Iných nechali na žive len preto, aby im odsekli ruky, uviazali im ich na telo o potom ich odháňali s príkazom: „Choďte do hôr a ukážte sa svojim krajanom, nech vidia niečo nové!“ Vrchnosť a šľachticov vraždili obyčajne takto: narobili rošty z tyčí, uviazali na ne vo vodorovnej polohe nešťastníkov, zdvihli to na kolíky a pod tým založili mierny ohník; ozval sa úpenlivý nárek, ktorý trval, kým mučení za neopísateľných bolestí nevypustli ducha.

Raz som prišiel práve v čase, keď takto na rošte pálili štyroch či piatich šľachticov. Ak sa nemýlim, stálo neďaleko ešte pár roštov s jednoduchými ľuďmi. Všetci tak strašne revali, že to veliteľ nakoniec nezniesol, no možno ho to rušilo v spánku. Prikázal, aby ich zaškrtili. Jeho sluha však bol oveľa ukrutnejší ako kat, ktorý ich upaľoval; poznám jeho meno a veľmi dobre aj jeho rodinu v Seville; nedovolil ich zaškrtiť, ale vlastnoručne im vopchal do úst kus handry, aby nemohli kričať a aj oheň upravil tak, ako si prial.

Inokedy upaľovali Indiánov priviazaných k stĺpu, zarazenému do zeme a Španieli si pospevovali pesničku o Nerónovi, ktorý podpálil Rím a tiež si nerobil nič z plaču starcov a detí.

V tom čase už ušli všetci, čo vládali, do hôr a skrývali sa tam; šplhali sa na najstrmšie skaly, len aby unikli týmto ukrutným, bezcitným, dravcom sa podobajúcim ľuďom. Preto začali škrtiči, nepriatelia ľudského pokolenia, cvičiť svojich zúrivých psov* na to, aby každého Indiána, len čo ho zočia, skôr ako treba na pomodlenie sa jedného otčenáša, roztrhali na márne kúsky; väčší psi chytali Indiánov ako diviakov a žrali ich; tieto krvavé kúpele sú neopísateľné. (V čase príchodu Španielov nebolo v Západoindických zemiach ani koní ani psov a ich príchod vyvolával medzi domorodcami strach a zdesenie, ktoré dobyvatelia šikovne využívali psychologicky aj vojensky. Guvernérom yucatánskej oblasti v Mexiku bol v tom čase Francisco Montejo, známy najmä tým, že svojich psov kŕmil indiánskymi deťmi.).

Stalo sa aj, ale veľmi zriedka, že Indiáni v spravodlivom a svätom zápale v boji zabili kresťana; títo potom medzi sebou vyniesli zákon, že za každého zabitého kresťana treba zabiť sto Indiánov.

Mnohí Indiáni sa zo zúfalstva obesili a robili to nielen muži, ale aj ženy a deti. Napríklad viac ako dvesto ich tak skončilo na Kube, aby unikli neľudskostiam najhoršieho zo všetkých barbarov, Rodriga Albuquerqua.

Peru


Roku 1531 vtrhol jeden tyran so svojimi vojskami do kráľovstiev Peru.

(Meno hlavného vinníka je Francisco Pizarro a jeho pomocníkmi boli Diego d‘Almagro a Hernando de Soto. Las Casas neuvádza spravidla mená vinníkov. „Ich mená musia byť zmazané s povrchu zeme, ako keby nikdy neboli existovali medzi živými.“ Chcel ich vymazať z ľudských dejín, ale tento šľachetný čin sa nepodaril. Je to pochopiteľné. Bez mien zloduchov sa dejiny nedajú písať. Preto pre tých, čo chcú vedieť mená vinníkov, ich uvádzame. Ostávajú v našej pamäti a majú pre nás tú cenu ako Heinrich Himmler alebo Adolf Eichmann.).

Prišiel tam pod tou istou zámienkou, s tým istým úmyslom a s tými istými spôsobmi a všetci ostatní; lebo bol jeden z tých, čo svojmu remeslu rozumeli; zúčastnil sa všetkých ukrutností a hanebností na pevnej zemi od roku 1510. Vraždil, lúpil, drancoval bez miery a bez cieľa; nedržal sa ani viery, ani nedodržal slovo. Celé dediny vypálil, obyvateľstvo vyvraždil a vyhubil. Sám zapríčinil týmto krajinám toľko zla, že sme pevne presvedčení, že nikto nemá toľko schopností, aby to vedel vysloviť alebo opísať. No deň súdu iste príde a potom budeme poznať celé jeho dielo. Ak chcem teraz niektoré z jeho zločinov predstaviť v celej ich ošklivosti a uviesť pri tom aj bližšie okolnosti, ktoré z nich robia ešte väčšie zločiny, aj tak nebudem môcť povedať o nich dosť zlého.

Pri svojom skazonosnom príchode spustošil niekoľko dedín, pozabíjal ich obyvateľov a nakradol množstvo zlata. Neďaleko od miesta pristátia ležal ostrov, nazývaný Pugna (v Tichom oceáne pred Guayaquilom v Ekvádore; mal veľa obyvateľov, lebo bol neobyčajne príťažlivý. Pán ostrova a jeho poddaní privítali prišelcov ako anjelov z neba. Kotvili tu celých šesť mesiacov a požrali tým chudákom všetky ich zásoby. Nakoniec im domorodci ukázali aj komory, kde si ukladali obilie, ktoré im a ich deťom malo slúžiť za obživu v čase sucha a neúrody. S plačom im všetko podávali, aby si z toho brali podľa ľubovôle a pojedli to. Vďaka, ktorú za to týmto dobrákom Španieli preukázali, bola taká, že časť z nich prebodali alebo im vrazili meč do chrbta; a tých, čo im živí padli do rúk, zotročili; zaobchádzali so všetkými tak strašne, že za krátky čas celý ostrov vyľudnili.

Stadiaľ tiahli po pevnine do provincie Tumbala (dnešné mesto Tumbes v sev. Peru) a spustošili a pobili všetko, čo tam našli. Keďže to malo za následok, že domorodé obyvateľstvo pred týmito strašnými a hnusnými ľuďmi zutekávalo, vyhlasovali o nich, že sa vzpierajú kráľovi a že sú to povstalci. A vtedy použil ten tyran takýto úskok: Keď mu na rozkaz alebo aj dobrovoľne priniesli zlato, striebro a čo ešte všetko mali, pýtal viac; a oni nosili; až nakoniec videl, že už nič nemajú, alebo už nič nenosili. Vtedy vyhlásil, že ich prijíma za poddaných španielskeho kráľa, objímal ich, nechal zatrúbiť na dvoch trúbkach, ktoré nosil so sebou, narobil veľa rečí a oznámil im, že odteraz im už nič nezoberie a ani im neurobí nič zlého. Myslel si teda, že má právo, kým ešte nie sú pod ochranou španielskeho kráľa, olupovať ich o majetok, alebo aspoň prijať od nich, čo mu zo strachu pred ohlasovanými násilnosťami z jeho strany sami ponúknu. Ako keby už teraz, keď naozaj boli pod kráľovskou ochranou, vôbec nemal v úmysle ujarmiť ich, drancovať, vraždiť a ničiť; ako keby ich už doteraz nebol dosť vyhubil.

Za pár dní sa k nim blížil cisár a najvyšší pán týchto zemí, menom Atabaliba (podľa dnešného prepisu Atahualpa, 13. a posledný kráľ Inkov). S ním prichádzalo veľké množstvo národa, čiastočne bez zbraní a čiastočne ozbrojených akoby pre žart. Počul už veľa o tom, aké ostré sú ich meče, aké pichľavé ich kopije, aké rýchle ich kone, a vôbec, čo za ľudia sú títo Španieli: keby čerti mali zlato, aj do týchto by sa pustili a obrali by ich oň. Príduc do kraja, kde sa nachádzali, nechal volať: „Kde sú tí Španieli? Priveďte ich! Nepohnem sa z miesta, kým mi nezložia účty za mojich poddaných, ktorých povraždili, za miesta, ktoré spustošili a za poklady, ktoré mi ukradli!“ – Nato sa Španieli pustili do jeho sprievodu, pozabíjali veľa jeho ľudí a jeho samého, noseného na nosidlách, vzali osobne do zajatia. Keď ho mali vo svojej moci, navrhli mu, aby sa vykúpil. Ponúkol im štyri milióny kastiliánov – presnejšie povedané kastílskych korún. Nebola to mincová jednotka, pretože v čase dobytia nebola ešte v Západnej Indii nijaká mincovňa. Peniaze nahradzovalo zlato a 5,5 g čistého zlata malo hodnotu jedného kastiliána. Musel ich však dať pätnásť miliónov. Potom mu síce sľubovali, že bude slobodný, ale nedodržali dané slovo, ako to mali v styku s Indiánmi vždy vo zvyku. Dávali mu za vinu, že sa ľud zhlukuje. On im však odpovedal: „Bez môjho príkazu sa tu nepohne ani list na strome! Keď sa teraz ľud zhlukuje, môžu drzo veriť, že to on rozkázal; je ich zajatcom, nech ho len zabijú.“ – Bez ohľadu na to bol súdený a odsúdený na upálenie zaživa, hoci niektorí dôstojníci navrhovali, aby bol najprv zahrdúsený a až potom spálený. Keď sa to dozvedel, pýtal sa: „Prečo ma chcete upáliť? Veď čo som vám urobil? Nesľúbili ste mi, že ma pustíte, ak vám dám zlato? Nedal som vám oveľa viac, ako som najprv sľúbil? Radšej ma pošlite k svojmu kráľovi do Španielska, ak chcete.“ – Povedal potom ešte veľa takého, čo bolo na hanbu Španielom a odsudzovalo ich nespravodlivé správanie; aj tak ho upálili. Len si pomyslime, akým právom bojovali s týmto panovníkom, akým právom ho zajali, odsúdili na smrť a upálili?! S akým svedomím vlastnia títo barbari svoje obrovské bohatstvá, ukradnuté tomuto veľkému kráľovi, ako aj nespočetným iným vládcom a jednoduchým ľuďom?

Z nespočetných zločinov a ukrutností, pomocou ktorých hubili takzvaní kresťania tento národ, uvediem tu len niektoré, ktoré hneď na začiatku pozoroval jeden mních z rádu svätého Františka. Potvrdil pravdivosť svojho rozprávania svojím podpisom na listine, ktorej odpis poslal do všetkých krajov kastílskeho kráľovstva. Aj ja mám jeden z týchto odpisov, ním vlastnoručne podpísaný; píše tam:

„Ja, brat Maros de Niza, člen rehole Františkánov, comissarius duchovných tohto rádu v kráľovstve Peru, som bol jedným z prvých duchovných, ktorí sprevádzali kresťanov, keď prišli do tejto provincie; týmto podľa pravdy podávam svedectvo o určitých veciach, ktoré som v tejto krajine videl na vlastné oči; týkajú sa spravidla tamojších výdobytkov a zaobchádzania s domorodcami. Najprv svedčím ako očitý svedok, ktorý mal o všetkom dokonalé vedomosti, že peruánski Indiáni sú tí najdobráckejší zo všetkých Indiánov, ktorých som mal možnosť vidieť; a že sa vždy správali ku kresťanom priateľsky a milo. Videl som, že dávali Španielom množstvo zlata, striebra a drahých kameňov; dávali im vôbec všetko, čo mali, aby ich obslúžili čo najlepšie. Kým ukrutnosti a zloba nedali dôvod, nikdy nezačali vojnu; správali sa pokojne, brali Španielov do svojich príbytkov, preukazovali im príslušnú úctu a dali im nielen svoje potraviny, ale aj toľko otrokov a otrokýň, koľko si pýtali.“

„Súčasne svedčím, že len čo títo Španieli prišli do tejto krajiny, a bez toho, že by im Indiáni dali k tomu najslabší dôvod, nechali si od najvyššieho kazika (súhrnný názov pre náčelníka, starostu obce, štátneho úradníka, šľachtica) Atabalibu vyplatiť viac ako dva milióny v zlate. Keď im tento Atabaliba krajinu, v ktorej vládol, bez všetkého vydal, upálili ho, vládcu celej krajiny, na mieste. Hneď po ňom upálili aj jeho najvyššieho vojvodcu Cochilimaka, ktorý aj s inými šľachticmi krajiny v pokoji prišiel ku guvernérovi; za pár dní upálili rovnakým spôsobom ďalšieho kazika, menom Chamba, ktorý vládol v provincii Quito. Nedopustil sa ničoho a oni sami nevedeli, prečo ho zabili.“

„Rovnako nespravodlivo upálili vládcu Kanárov Chaperu. Ďalšiemu dôležitému pánovi v Quito, menom Alvis, pálili nohy a robili iné strašné veci mučiac ho, aby prezradil, kde sa nachádza Atabalibovo zlato; ukázalo sa, že o tom poklade vôbec nevedel. A takisto upálili v Quite aj tamojšieho miestodržiteľa pre všetky provincie oblasti, Cozopagangu. Jeden z guvernérových veliteľov, Sebastian de Benalcázar, si ho predvolal, a on prišiel netušiac nič zlého. Neodovzdal však toľko zlata, ako sa od neho očakávalo; a tak ho jednoducho aj s inými vznešenými kazikmi upálili. Ako som sa od Španielov dozvedel, robili to len preto, aby v celej krajine neostal nažive ani jeden príslušník domorodej šľachty.“

„V tej súvislosti zohnali Španieli do troch veľkých domov veľké množstvo Indiánov a zatvorili ich tam na zámok. Potom vhodili dnu oheň a všetkých ich nechali uhorieť, pričom ani jeden z nich nedal Španielom na to ani najmenší dôvod a neurobil im nič nepríslušného. Stalo sa raz, že jeden duchovný, menom Ocana, vytiahol z ohňa malého chlapčeka; priskočil však druhý Španiel, vytrhol mu ho z rúk a vrátil ho do plameňov, kde s inými zhorel na popol. A tento Španiel, čo chlapčeka po druhý raz hodil do ohňa, sa toho istého dňa vracal do tábora; cestou sa naraz zrútil, nezdvihol sa a umrel; bol som toho názoru, že nemal byť pochovaný.“

„Takisto dosvedčujem, že som viackrát videl na vlastné oči, ako Španieli Indiánom ruky odsekávali, mužom aj ženám, a to bez iného dôvodu, ako že si tak zmysleli; aj nosy alebo uši. Stalo sa to na toľkých miestach, že by zabralo veľa miesta, keby som to mal všetko menovať. Videl som aj, ako Španieli huckali psov na Indiánov a ako ich títo na kusy roztrhali; veľa ich takto zahynulo. Ďalej som videl, ako zapaľovali domy a celé dediny, a to tak často, že ich počet nemôžem udať; len toľko viem, že ich bolo veľmi veľa. Pravda je aj, že odtrhli deti matkám od pŕs, chytili za rúčky a krútením odhodili tak ďaleko, ako len vládali. A okrem toho sa dopustili ešte toľkých a takých neľudskostí, že som tým bol zhrozený a ani to všetko nemôžem ani vypovedať.“

„Videl som aj, ako Španieli mnohých kazikov a iných vznešených ľudí, ktorí k nim prišli v mieri a plní dôvery, lebo im sľúbili úplnú bezpečnosť, hneď po príchode vrhli do ohňa. Dvoch upálili priam v mojej prítomnosti; jedného v Andone, druhého v Tumbale; ťažko bolo nájsť oblasť, kde by toto nestvárali, nech som proti tomu akokoľvek kázal. Po podrobnom prešetrení pomerov, ktoré som za tým účelom vykonal, môžem na Boha a na moje svedomie tvrdiť, že Indiáni v Peru sa nebúria pre žiadne iné príčiny ako pre zlé zaobchádzanie a týranie. Majú na to dosť príkladov; stále ich podvádzali a klamali, nikto nedodržal dané slovo, spustošili im najnerozumnejším, najnespravodlivejším a najukrutnejším spôsobom domovinu a zaobchádzali s nimi tak odporne, že sa museli rozhodnúť radšej umrieť, ako ešte dlhšie trpieť takéto príkoria.“

„Ďalej dosvedčujem, že som sa od Indiánov viac ako raz dozvedel, že skrytého zlata je tu viac, ako sa kedy videlo a tušilo; ale pre ukrutnosti Španielov na nich spáchané nechcú ho prezradiť a ukázať; zaobchádza sa s nimi tak, že radšej obetujú svoj život, ako to urobili mnohí už pred nimi. To však veľmi uráža nášho Pána Boha a Jeho kráľovskej milosti preukazuje špatnú službu; náš najvyšší panovník sa tým vystavuje nebezpečenstvu, že stratí krajinu, ktorá by mohla vyživiť celú Kastíliu a jej znovuvydobytie by podľa mojej mienky bolo spojené s nesmiernymi ťažkosťami a veľkými výdavkami.“

To všetko boli vlastné slová menovaného rehoľného duchovného. Mexický biskup ich okrem toho potvrdzuje a výslovne svedčí, že všetko, čo povedal páter Marco, je čistá pravda.

Uvážme teraz, že tento páter hovorí, že podáva správu len o tom, čo sám videl; uvážme, že sa v tejto krajine zdražoval len deväť až desať rokov a prešiel osobne nanajvýš oblasť takých päťdesiat až sto míľ (španielska míľa meria 5,5 km); okrem toho tam bol celkom na začiatku, keď tu bolo Španielov pomerne málo. Keď potom títo počuli o zlate, prišlo ich naraz štyri až päťtisíc, zaplavili túto veľkú krajinu, rozprestierajúcu sa po dĺžke šesťsto míľ a celú ju spustošili, dopustiac sa všade opísaných a ešte horších zločinov. Od tých čias až dodnes zabili iste tisíckrát viac ľudí; všade zapudili zľutovanie a bázeň pred Bohom a kráľom a vyhubili väčšiu časť ľudského pokolenia. Za posledné dva roky tu povraždili iste viac ako štyri milióny ľudí a vraždenie ani teraz neprestáva.

Nie je tomu tak dávno, čo Španieli zbičovali jednu veľkú kráľovnú a tak ju pripravili o život. Bola ženou Elingua, ktorý vo svojej krajine vládol ako kráľ. Dopustili sa voči nemu veľkej nespravodlivosti, popudili ho proti sebe a svojou ukrutnosťou vyvolali v ňom také pohoršenie, že sa vzbúril a jeho povstanie trvá dodnes. Vtedy zajali kráľovnú, jeho manželku, ktorá k tomu všetkému podľa povesti bola ešte v druhom stave; neprávom ju zabili, aby sa tým jej manžel trápil a duševne trpel.

Keby som chcel vymenovať všetky ukrutnosti a vraždy, ktoré kresťania napáchali v kráľovstve Peru a ešte dnes sa ich každodenne dopúšťajú, musel by som prísť k záveru, že všetky zločiny v iných krajinách sú čo do povahy, množstva a ohavnosti proti týmto nič.

(Podrobnejší opis okolností zavraždenia posledného kráľa Inkov Atahualpu preberáme z knihy Objavovanie Ameriky od Nicholasa Horderna, Simona Dresnera a Martina Hillmana (Mladé letá 1989, str.101), ktorá má síce v tiráži údaj, že je určená „pre čitateľov od 13 rokov“, ale je v nej taký faktografický materiál, že by sa jeho znalosťou mohol pýšiť každý intelektuál. Pozri esej "Zavraždenie Atahualpu" v tpmto čísle ZH.)

Kuba


V roku 1511 pristáli Španieli na Kube, ktorá je, ako som už povedal, taká dlhá ako cesta z Valladolidu do Ríma a mala viacero zaľudnených provincií. Aj tu sa dopúšťali neopísateľných ukrutností a pri tom sa raz vyskytol tento pozoruhodný prípad:

Jeden z najvznesenejších kazikov kraja, menom Hatuey, ušiel z Hispanioly, aby unikol barbarstvám a neľudskostiam kresťanov, na Kubu. A keď už tu bol, prišla správa, že prichádzajú aj Španieli. Zhromaždil svojich ľudí a takto k nim prehovoril: „Viete, že sa hovorí o príchode kresťanov. Viete, ako zaobchádzali s vašimi pánmi a s jednoduchým ľudom na Hispaniole. Tu budú robiť to isté. Viete prečo to robia?“ Odpovedali, že nevedia, iba že by boli od prírody zlí a ukrutní. „Nielen preto“, poúčal ich, „ale oni majú Boha, ktorému sa klaňajú a ktorému sa aj my máme klaňať zo všetkých síl; preto nás týrajú, mučia a zabíjajú. Pozrite sa,“ ukázal na košík plný zlata, striebra a drahých kameňov stojaci neďaleko, „toto je Boh kresťanov! Ak súhlasíte, zatancujeme mu na poctu náš areytos (náboženský tanec a balet); možno nám potom bude milostivý a prikáže kresťanom, aby nás nechali na pokoji.“ S radosťou kričali „Áno! Áno!“ a pustili sa do tanca. Tancovali, kým nepadali únavou a vtedy im Hatuey povedal: „Verte mi, ak si zlato ponecháme, aj tak nám ho vezmú; nech robíme čokoľvek, pobijú nás všetkých kvôli nemu. Hoďme ho radšej do vody.“ Všetci boli spokojní, keď hodil košík s drahocenným obsahom do blízkej veľkej rieky.

Keď kresťania pristáli na Kube, utekal tento kazik pred nimi, lebo ich poznal; a keď mu od nich hrozilo nebezpečenstvo, bránil sa. Nakoniec ho však zajali. Pretože však pred ich ukrutnosťami a zločinmi utekal a proti tým, čo mu siahali na život, sa bránil, rozhodli sa teraz, že ho upália. Keď už bol uviazaný na stĺp, pristúpil k nemu jeden duchovný z rádu svätého Františka, bohabojný muž z tohto okolia a začal mu rozprávať všeličo o našom Bohu a o našej viere, o čom on dosiaľ nepočul ani slova. Kňaz sa všemožne pokúšal využiť ten krátky čas, čo mu kat dožičil, a uisťoval kazika, že ak uverí, čo mu on teraz hovorí, príde do neba a bude sa tam tešiť večnej radosti a blaženosti; v opačnom prípade však príde do pekla a tam bude trpieť večné muky. Kazik chvíľu rozmýšľal a potom položil otázku, či do neba prídu aj kresťania. Samozrejme, hovorí kňaz, všetci dobrí kresťania prídu do neba! Okamžite a bez rozmýšľania vyhŕkol kazik, že tam teda nechce ísť, to radšej do pekla, aby týchto ukrutníkov nemusel vidieť; nechce byť ani chvíľu tam, kde budú títo.

Bol na tomto ostrove aj jeden španielsky kráľovský úradník, ktorému pridelili tristo Indiánov. Za tri mesiace z nich dvesto sedemdesiat vo svojich baniach k smrti utýral, takže mu ich ostalo len tridsať, jedna desatina. Dali mu ich opäť toľko, možno aj viac, a opäť ich takisto pripravil o život. Aj po tretí raz mu ich pridelili a skončilo to takisto; a opakovali to, až kým si čert nevzal jeho dušu.

Počas môjho pobytu na Kube umrelo za štyri mesiace asi sedemtisíc detí od hladu, lebo ich otcovia a matky boli zavlečení do baní a o ne sa nemal kto postarať; ani ich nemal kto chrániť pred násilenstvami zločincov.

Takto šírili Španieli, ktorí prišli do Indie, česť a slávu nášho Boha a našej katolíckej viery!

Terra firma


V roku 1514 prišiel do Darienu hanebný guvernér; bol to strašný tyran, nerozumný a bezcitný; nástroj božej pomsty. (Bol to Pedro A rias de Avilla, ktorý má na svedomí podľa odhadu Ovieda dva milióny zabitých Indiánov. Darien bola oblasť dnešnej Strednej Ameriky medzi Panamou a Kolumbiou.

Avilla bol pevne rozhodnutý zaľudniť túto zem veľkým množstvom Španielov. Je síce pravda, že už pred ním pristáli na pevnine všelijakí zúrivci, ktorí okradli a povraždili veľa ľudí a narobili neopísateľné zlo; držali sa na pobreží a kradli a lúpili tam, ako len mohli. Tento ich všetkých prevýšil: tých, čo kradli na pevnine, aj tých, čo navštevovali ostrovy. Podlosť jeho činov prevyšovala všetko, čo tu bolo predtým. Vyplienil nielen morské pobrežie, ale vyľudnil celé kráľovstvá vo vnútrozemí, povraždil ich početných obyvateľov a poslal ich do pekla. Jeho pustošenie sa týka oblasti mnoho míľ od Darienu až po nikaragujské kráľovstvo; to je viac ako päťsto míľ a podľa môjho názoru je to najlepšia, najúrodnejšia a najobývanejšia krajina na svete. Žilo tam veľa mocných pánov, bolo tam množstvo neuveriteľne veľkých miest a nachádzal sa tam taký ohromný zlatý poklad, o akom sa nikde na svete ani nechyrovalo. Lebo hoci sa už Španielsko zaplnilo zlatom, a to veľmi jemným zlatom, pochádzajúcim väčšinou z ostrova Hispanioly, predtým ho museli Indiáni vyťažiť z útrob zeme v baniach na pevnine, kde, ako sme už povedali, od tejto práce húfne mrú.

Tento guvernér a jeho ľudia vynašli pre úbohých Indiánov celkom nové a neslýchané útrapy, len aby títo pre nich odkrývali zlato. Jeden z jeho dôstojníkov na rozkaz guvernéra okrádať a vraždiť na jednom jedinom pochode pripravil o život štyridsaťtisíc ľudí. Rozprával mi o tom jeden mních z rádu sv. Františka menom Fra Francisco de San Romano, ktorý ho na tomto pochode sprevádzal a všetko videl na vlastné oči. Prebodávali ich mečmi, upaľovali ich za živa a huckali na nich krvilačných psov, alebo ich nejakým iným spôsobom umučili k smrti.

Následkom nebezpečného oslepnutia, ktoré postihuje tých, ktorí až dodnes vládnu v Indii, sa v otázke obrátenia na vieru a spásy národov postupovalo úplne obrátene. Pravdou je, že o toto išlo na celkom poslednom mieste, hoci sa o tom veľa nahovorilo, aby sa iné veci zakryli alebo skrášlili. K tejto veľkorysosti myslenia, konania a prikazovania pribudol totiž ešte list Indiánom, prikazujúci im obrátiť sa na kresťanskú vieru a podrobiť sa kastílskym kráľom – lebo inakšie sa proti nim zakročí mečom a ohňom, budú škrtení, do otroctva predaní atď. Dá sa predpokladať, že by Syn Boží, ktorý umrel za každého z nich a vydal príkaz: „Choďte a učte všetkých pohanov!“ bol mal na mysli prikazovať neveriacim, ktorí si pokojne a v mieri žijú vo svojej krajine, aby bez meškania, okamžite a bez predchádzajúceho poučenia prijali cudzie učenie a podrobili sa vláde kráľa, o ktorom dosiaľ nebolo ani vidu ani slychu? Kráľa, ktorý má za vyslancov a služobníkov takýchto bezcitných, ukrutných a podlých zúrivcov? V prípade neposlúchnutia im hrozí strata majetku, zeme, slobody, žien a detí, dokonca aj života. Kto takto koná, ten si zaslúži len výsmech, opovrhnutie a pekelný trest.

Tých, čo v nejakej vyrabovanej a vyhorenej osade ostali nažive, čakali strašné mučenia, aby priniesli zlato, ak ešte nejaké majú, alebo udali miesta, kde sa dá zlato nájsť; nakoniec z nich urobili otrokov. Vyhorené domy sa podrobne prehľadávali a kovové cennosti znášali na kopu. Takéto veci robil ten prekliaty človek a pomáhali mu všetci nekresťania, ktorých priviedol so sebou, v čase od roku tisíc päťsto štrnásť do roku tisíc päťsto dvadsaťjeden alebo dva. Na opísané výpady posielal vždy päť až šesť svojich sluhov, aby sa jeho podiel na zlate, perlách a drahých kameňoch – okrem toho, čo sa mu ušlo ako vrchnému vojenskému veliteľovi – ešte zvýšil na základe ich prítomnosti. Takto konali všetci kráľovskí úradníci; každý z nich vysielal na lúpežné výpravy toľko sluhov alebo zamestnancov, koľko mohol; aj najvznešenejší biskup tejto zámorskej ríše vysielal svojich sluhov s úmyslom mať podiel na koristi. V uvedenom čase bolo v tomto jedinom kráľovstve na pevnine nakradnuté za milión kastiliánov v zlate; bojím sa, že udávam nízke číslo. Je však isté, že z celého tohto bohatstva nedostal kráľ viac ako tritisíc kastiliánov; a kvôli tomu bolo zabitých viac ako osemsto tisíc ľudí! Tyranskí guvernéri, ktorí prišli po tomto a vládli až do roku tisíc päťsto tridsaťtri, pripravili o život väčšinu tých, čo prežili a ostatných predali do otroctva – ako sa to po podobných vojnách pravidelne robí.

Medzi premnohé zločiny, ktorých sa tento vládca dopustil, patrí spomenúť aj tento: Istý kazik, šľachetný pán, dal Španielom z vlastnej vôle lebo zo strachu (čo je pravdepodobnejšie), deväťtisíc kastiliánov. Nestačilo im to. Zatkli ho; musel si sadnúť s vystretými nohami na zem, priviazali ich na stĺp a podkúrili pod ne – žiadajúc, aby im dal ešte viac zlata. Poslal do svojho domu a nechal doniesť ešte za tritisíc kastiliánov – no oni obnovili mučenie, aby pridal. Ale pretože im už viac zlata nedal, lebo nemal, alebo možno nechcel dať, mučili ho takto do tých čias, kým mu špik nevychádzal z chodidiel a neumrel. Boli aj početné iné spôsoby týrania vznešených a bohatých ľudí, aby sa od nich takýmto vydieraním vynútilo zlato.

Raz jeden zločinný španielsky veliteľ na lúpežnej výprave prišiel k hore, na ktorej našla útočisko početná skupina ľudí, skrývajúca sa pred neprávosťami kresťanov. Prepadol ich, veľa z nich pozabíjal a sedemdesiat až osemdesiat dievčat a žien odvliekol s postupujúcou výpravou. Indiáni, ktorí to prežili, sa spojili a tiahli za kresťanmi s úmyslom žiadať od nich späť svoje ženy a dcéry. Naraz ich bolo toľko, že sa kresťania dostali do úzkych, ale korisť nechceli vydať: radšej preklali všetky ženy a dievčatá mečmi a takto ich všetkých osemdesiat zabili; nenechali nažive ani jednu. Indiáni si od bolesti vlasy trhali a radi by si boli vytrhli aj vnútornosti, keď kričali: „Ó, vy zlí ľudia! Vy ukrutní kresťania! Vy aj yry zabíjate?!“ Yra znamená v ich reči ženu. Chceli tým povedať, že zabiť ženu je taká strašná ukrutnosť, že sa jej môže dopustiť len najskazenejší zločinec s najtvrdším srdcom.

Takých desať až pätnásť míľ od Panamy žil šľachtic menom Paris, ktorý mal veľa zlata. Raz ho navštívili kresťania; prijal ich ako pokrvných bratov a ich vodcovi dal z vlastnej vôle zlata v hodnote päťdesiat tisíc kastiliánov. Keď to vojvodca a jeho sprievodcovia videli, pochopili, že musí mať veľký poklad – a to bolo jediné, čo ich v živote zaujímalo. Pretvarovali sa a robili, že sa chystajú na odchod. Ráno o štvrtej však prepadli dedinu, zapálili ju a mnohých pozabíjali a upálili.

Podarilo sa im ukradnúť ešte za päťdesiat až šesťdesiat tisíc kastiliánov zlata. Kazik však ušiel, takže ho nemohli ani zabiť ani zajať. V rýchlosti pozbieral toľko národa, koľko len mohol a za pár dní dohonil kresťanov, ktorí ešte mali pri sebe jeho sto tridsať až štyridsať tisíc kastiliánov; odvážne ich napadol, asi päťdesiat ich v boji zabil, odobral im všetko svoje zlato a ostaných zahnal na útek. No zanedlho napadla tohto kazika veľmi veľká presila kresťanov; zabili nielen jeho, ale aj veľa jeho poddaných a narobili si veľa otrokov. V dôsledku toho všetkého v celom tomto okrsku, ktorý meria viac ako tridsať míľ, a kedysi tu bol život ako v úli, dnes niet ani stopy po živote: nenájdete tu nijakých domorodcov ani nijaké domy.

Ukrutnosti a vraždy, ktorých sa dopustili ten zlosyn a jeho pomocníci v tomto ďalšom vyľudnenom kráľovstve, sú nespočítateľné.

Grenada


V roku 1539 sa viacerí tyrani pohli z Venezuely, Santa Marty a Cartageny smerom na Peru. Tam sa spojili s niekoľkými tamojšími a spolu sa vydali do vnútrozemia. Po tristo míľach prišli do najkrajších a najúrodnejších provincií, kde žili dobrí ľudia miernej povahy. Bolo tu aj veľa zlata a osobitne drahých kameňov druhu smaragdov. Novú krajinu nazval tyran, ktorý sem prišiel prvý, kráľovstvom Granada, lebo pochádzal z našej španielskej Granady. Kolónia Granada odpovedala dnešnému štátu Kolumbia a predovšetkým náhornej plošine okolo Bogoty. Prvým guvernérom bol Gonzales Ximenes de Quesada

Keď sa tu teda zišli toľkí zlopovestní ľudia zo všetkých končín; keďže to boli napospol škrtiči a krvaví psi, ktorí už v iných krajinách robili svoje krvavé remeslo; postupovali teda aj tu takým čertovským spôsobom, že prevýšili každé zlo, ktoré niekto niekde urobil.

Z mnohých ukrutností, ktoré sa tu konali tri roky a v ktorých sa pokračuje, spomeniem len niektoré a aj tie krátko.

Raz tu jeden guvernér udal druhého, aby mohol rabovať a vraždiť sám; zostavil svedkami potvrdený súpis zločinov a vrážd svojho kolegu a predložil ho Indickej rade; tam ho prečítali a dodnes uchovávajú v archíve. Svedkovia potvrdili, že hoci dali Indiáni svojim novým pánom všetko svoje zlato a smaragdy, nestačilo to a boli uvrhnutí do neznesiteľného otroctva.

Hlavný veliteľ dobyvateľov zajal aj kráľa tejto krajiny, menom Bogotá a držal ho v zajatí sedem mesiacov. Kráľ zo strachu o svoj život sľúbil, že naplní zlatom celý dom a jeho poddaní vskutku naznášali neuveriteľné množstvo zlata a smaragdov, no dom nenaplnili. Preto ho Španieli odsúdili na smrť – vraj nedodržal slovo! A nie na jednoduchú smrť, ale po mučení: natiahli ho na dereš, liali mu horúci loj na telo, uviazali ho ku kolom a pálili mu chodidlá; stále mu pripomínali, že prestanú, ak donesie sľúbené zlato; v mukách zomrel. Boh však ukázal, že sa mu takéto činy nepáčia: miesto, kde sa to dialo, naraz zbĺklo plameňom a zhorelo aj so všetkými účastníkmi do tla.

Týmto končím. Možno len do tých čias, kým prídu nové správy o nových a ešte horších zločinoch. Možno sa vrátim do krajín, kde som prežil 22 rokov a znovu uvidím to, čo som práve opísal. Ale ubezpečujem vás pred Bohom a na svoje svedomie, že som nezachytil ani desaťtisícinu toho pustošenia, vraždenia, násilností a ničenia krajiny, ktoré sa tam udiali a dodnes sú na dennom poriadku.

Musím však ešte upozorniť na jednu vec: od začiatku až doteraz sa Španieli tak málo starali o hlásanie viery v Ježiša Krista týmto národom, ako keby to boli psi alebo iné nerozumné zvery. Naopak, duchovným úmyselne sťažovali ich misionársku činnosť, lebo sa obávali, že by potom nenazhromaždili toľko bohatstiev, po akých túžili. V celej Indii sa dnes vie rovnako málo o tom, či je Boh nebeská bytosť alebo len z dreva alebo z hliny, ako sa vedelo pred sto rokmi. Jedinou výnimkou je Nové Španielsko (Mexiko) s jeho pár kláštormi, čo však činí len nepatrnú časť celej Indie. Ostatní Indiáni umierali a umierajú bez viery a bez sviatostí.

Ja, brat Bartolomé de Las Casas, som sa s božou pomocou dostal na španielsky kráľovský dvor, kde som sa snažil dosiahnuť vyhnanie pekelných vojsk z Indie, aby tamojšie nespočetné duše, ktoré tiež Ježiš Kristus vykúpil svojou krvou, neboli na veky zatratené. Hnala ma k tomu aj láska k mojej vlasti Kastílii a starosť, aby ju Boh pre jej strašné hriechy nezavrhol. A na kráľovskom dvore ma povzbudzovali niektoré vážené osoby, horliace za česť a slávu božiu a trpiace nešťastím a biedou iných. 8.12.1542 som vo Valencii tento spis konečne dokončil. Je to v čase, keď násilenstvá, tyrania, vraždenie, krádeže, pustošenie, bieda a utrpenie vo všetkých častiach Indie, kam prišli kresťania, vrcholia a neprestávajú. Nepatrnou výnimkou je Mexiko, ale aj tu je povinný tribút neznesiteľne vysoký.

Dúfam, že z tohto spisu sa cisár a kráľ Karol V. Španielsky dozvie pravdu o tom, ako sa proti jeho a božej vôli zaobchádza s jeho poddanými; že sa potom rozhodne odpomôcť týmto zlám a novým krajinám, ktoré Boh zveril pod jeho opateru, poskytne potrebnú pomoc. Kiež Boh na veky obšťastní jeho slávny život a jeho cisársku vládu na útechu našej katolíckej cirkvi a pre blaho jeho kráľovskej duše. Amen!

Potom ako som toto dopísal, boli vydané viaceré zákony a nariadenia: v novembri 1542 v Barcelone a o rok na to v Madride; mali odpomôcť zločinnosti v indických zemiach. Jeho Veličenstvo poverilo zostavením týchto zákonov početných vážených učencov a títo o všetkom podrobne diskutovali vo Valladolide. Zhodli sa na tom, že svoju mienku aj písomne zverejnia, a tá sa veľmi približovala príkazom Ježiša Krista. Zachovali sa ako ozajstní kresťania, ktorí si ruky nepošpinili nakradnutými pokladmi Indie.

Tam sa pomery napriek novým zákonom ďalej zhoršujú. Miestni tyrani nemajú nijaké zábrany odmietnuť poslušnosť svojmu kráľovi a stať sa vlastizradcami. Najhoršie je to v Peru, kde sa zločinnosť nezameriava na Indiánov (veď títo sú väčšinou mŕtvi), ani sa neobmedzuje na tieto oblasti (veď sú zväčša vyľudnené); tyrani sa kántria medzi sebou; pomsta prichádza z neba; jeden je katom druhého. Nikto nechce vydať nespravodlivo nadobudnuté bohatstvo ani oslobodiť otrokov. Keď už nemôžu bojovať mečom, zabíjajú neznesiteľným osobným utláčaním a prenasledovaním. Ani kráľ nemá dosť moci, aby to zastavil; veľkí aj malí ďalej drancujú; jedni viac, iní menej; jedni verejne a bez tajnosti, iní pokradmo a tajne. Pod zámienkou služby kráľovi hrešia proti Bohu a okrádajú kráľa.

(Dávne účtovania medzi konkistadormi pripomínajú boje gangsterov v Chicagu v 20-tych rokoch; mnohí skončili ako Lucky Luciano. Pizarro nechal zaškrtiť svojho spoločníka De Almagra a za tri roky bol likvidovaný jeho priateľmi. Denunciácie, popravy a vojenské ťaženia boli na dennom poriadku. – Pozn. prekl.).

Prameň: Bartolomé de Las Casas: Kurzgefaßter Bericht von der Verwüstung der westindischen Länder. Brevíssima relación de la destrucción de las Indias occidentales (1552), preložil D.W. Andreä (1790), doslov napísal a vydal Hans M. Enzensberger. Frankfurt/M.: Insel-Verlag 1981.

Z nemčiny preložil Rastislav Škoda

Las Casas alebo Spomienka na budúcnosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Hans Magnus Enzensberger

I.


Už štyri storočia tlie, horí až blčí nekonečný spor o tom, či je to pravda, čo sa píše v tej knihe, či si autor zaslúži, aby sme mu uverili. Hádali sa vedci a svojimi traktátmi a dizertáciami, vyšetrovaniami a komentármi naplnili celé knižnice. Ešte aj dnes sa zaoberá celá generácia špecialistov v Španielsku, Mexiku, i Južnej a Severnej Amerike zožltnutými knihami, listami a rukopismi z pera mnícha dominikánskeho rádu zo Sevilly. Spor okolo Las Casas nie je však akademickou otázkou. Ide o vraždu národa, genocídu, ktorej padlo za obeť 20 miliónov ľudí.

Takáto skutočnosť sa neznáša s pokojným odstupom, ktorý vyžaduje písanie dejín bez hnevu a uprednostňovania; nečudo teda, že cechoví kolegovia mnícha – teológovia, historici a juristi – nerozmýšľali pri výbere zbraní. Ak chýbali argumenty, siahli po hrdzavých mečoch. Ako uvidíme, robia to podnes. Sotva vyšla Stručná správa, už vydal dvorný historik cisára Karola V., slávny Dr. Juan Ginés de Sepúlveda, svoj pamflet Proti unáhleným, škandalóznym a kacírskym tvrdeniam brata Bartoloméa de Las Casas v knihe O dobytí západoindických zemí, ktorú tento nechal vytlačiť bez povolenia vrchnosti. Už názov pripomína prostriedky a metódy cenzúry a inkvizíciu. Čoskoro bol Las Casas označený za velezradcu a luterána. V r. 1562 rada mesta Mexika píše kráľovi, že jeho spisy vyvolali také pobúrenie, že bolo potrebné poveriť juristov a náboženských vedcov v meste, aby vypracovali posudok proti tomuto „nehanebnému frátrovi a jeho učeniu“; prosia kráľa, aby ho verejne pokarhal a jeho knihy zakázal. O pár rokov píše miestokráľ z Peru:

„Knihy tohto fanatického a zlomyseľného biskupa ohrozujú španielske panstvo v Amerike.“

Aj on žiada kráľovský zákaz, aj on objednáva vyvrátenie nevyhovujúcich názorov a tak sa boj proti Las Casas stáva pre historikov výnosným a kvitnúcim obchodom. Jeden zo znalcov, muž menom Pedro Sarmiento de Gamboa, napísal:

„Čert urobil prefíkaný šachový ťah, keď si za svoj nástroj vybral tohto zaslepeného duchovného.“

V r. 1659 napísal cenzor úradu inkvizície v Aragone:

„Táto kniha podáva správu o hrozných a ukrutných udalostiach, ktorým sa nevyrovná nič v histórii iných národov; pripisuje ich španielskym kolonistom a vojakom, ktorých vyslal španielsky kráľ. Podľa mojej mienky sú také správy urážkou španielskeho národa, a preto ich treba zakázať.“

 A Svätý tribunál v Zaragoza konečne nasledujúci rok (1660) knihu skutočne zakazuje. Napriek tomu vychádzajú stále nové vydania: v r. 1748 necháva obchodná komora v Seville zabaviť latinský preklad a ešte r. 1784 volá španielsky vyslanec v Paríži po zákaze nového vydania.

Už v sedemnástom storočí vynašli protivníci Las Casas ešte elegantnejšiu metódu, ako sa ho zbaviť: dominikánsky historik Juán Meléndez jednoducho vyhlásil, že Stručná správa je podvrh. Má vraj dôkazy od „vážených autorít“, že to napísal jeden Francúz a potom sa to pod falošným názvom preložilo do španielčiny. Vraj sa niet čo čudovať: Keďže španielčina ako reč zjavenia Pravdy, je zo všetkých rečí najslávnejšia, nemali podvodníci lepšej možnosti, ako rozširovať svoje lži. Skoro ťažko uveriť, že ešte v r. 1910 jeden španielsky historik tvrdil celkom vážne, že zdravý ľudský rozum nemôže pripustiť, že by autorom Stručnej správy mohol byť Las Casas.

Na dobrom mene to obžalovanému nepridalo. Novší historici, píšuci po španielsky, ho charakterizujú asi takto: Bol „duševne chorý“ (1927), „zažraný anarchista“ (1933), „hlásateľ marxizmu“ (1937), „nebezpečný demagóg“ (1944), „čertom posadnutý rovnostár“ (1946), „blázon bez hraníc vo svojich predstavách a nemiestny vo svojich vyjadrovaniach“ (1947). A najuznávanejší španielsky historik dvadsiateho storočia, Ramón Menéndez Pidal, publikoval ako 93-ročný v Madride obsiahlu knihu, aby raz pre vždy skoncoval s duchom Las Casasa. Američan Lewis Hanke, ktorý venoval celý život štúdiu konkisty, podotýka k tejto knihe čistého exorcizmu:

„Don Ramón vášnivo odmieta, že by bol Las Casas čestný človek. Nazýva ho megalomanským paranoikom. Pri pohľade na konkistu cez svoje zafarbené okuliare nevidí ani jedného mŕtveho Indiána: namiesto toho opisuje len scenériu blahobytu a kultúrneho pokroku, za ktorý vďačí Amerika Španielom.“

Pochopiteľnou robí túto tvrdošijnú a zúrivú polemiku nevídaný úspech Stručnej správy. Las Casas písal veľa: rozsiahle kroniky, teologické a juristické dišputy, návrhy a traktáty. Dodnes niet úplného vydania jeho diela. Vedecky najvýznamnejšie spisy vyšli po prvý raz r. 1877 a 1909. Ich dlhé zatajovanie má svoje dôvody: Stručná správa je – ako udáva jej titul – len stručným zhrnutím výsledkov výskumov a skúseností, ktoré sú do podrobností rozpracované na iných miestach. Bola určená jednému jedinému čitateľovi: Jeho katolíckemu Majestátu, kráľovi Karlovi I. Španielskemu, ktorý bol ako Karol V. cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Ale v tom čase prežívala kníhtlač svoj prvý rozkvet a tak sa s knihou oboznámila celá Európa. Originál vyšiel r.1552 v Seville a skoro nasledovali preklady do všetkých svetových rečí tých čias: Paríž 1579, Londýn 1583, Amsterdam 1607, Benátky 1630 a po nich Barcelona, Brusel, Lyon, Frankfurt a neskoršie Philadelphia, New York, Havana, Buenos Aires, Lima, Sao Paulo, Mexiko a Santiago de Chile.

Senzačný účinok tohto spisu dáva rané svedectvo o moci tlače. Prvý rozmach zažila tlač v znamení rivality medzi Španielskom a Anglickom na prelome šestnásteho storočia, druhý pri prekladoch za francúzskeho Osvietenstva. K tretej záplave nových vydaní dochádza medzi rokmi 1810 a 1830 v Latinskej Amerike: Stručná správa mala priamy vplyv na vodcov bojov za nezávislosť proti španielskej koloniálnej moci; Simón Bolívar si Las Casasa veľmi cenil, a skutočnosť, že sám bol potomkom konkistadorov, mu nebránila, aby Las Casasov spis slúžil jeho revolučným záujmom. Vo vojne medzi Spojenými štátmi a Španielskom v r. 1899, ktorá zaistila USA kontrolu nad Karibskou oblasťou a vládu nad Filipínami, slúžil Las Casas Američanom za korunného svedka proti Španielom.

Víry mocenských záujmov neušetrili ani toto dielo. Nepriatelia Španielska k nemu siahali často po spôsobe farizejov, a preto sa dá pochopiť, že v Španielsku sa o ňom diskutuje zo zorných uhlov, ktoré nám pripadajú nerozumné: v prvom rade ide o to, či špiní španielsku históriu, alebo nie. Las Casas sa stal exponentom tzv. čiernej legendy, ako nazývajú španielski historici každé chápanie dobytia Ameriky, ktoré sa líši od oficiálnych chválospevov; akoby všetko, čo neprispieva k „cti Španielska“, bolo tým činom vymyslené.

Celá polemika je nečasová a zbytočná. Nám je španielska česť ľahostajná. Francúzsky osvietenec Jean François Marmontel už r. 1777 vo svojom diele o vyvrátení ríše Inkov, kde sa odvoláva na Las Casasa, povedal všetko, čo k tomu treba povedať:

„Všetky národy majú svojich zbojníkov, lupičov a fanatikov, svoje obdobia barbarstva, svoje postihnutia besnotou.“

O otázke pováh národov sa už nehovorí. Vyhubenie európskych židov Nemcami, stalinské deportácie, zničenie Drážďan a Nagasaki a francúzsky teror v Alžíri ukázali aj tomu najslepejšiemu, že všetky národy sú schopné všetkého. A kým Stručná správa o spustošení západoindických krajín Španielmi ide tohto roku znovu do tlače, prežívame ako svedkovia a spolupáchatelia pustošenie Zadnej Indie Američanmi (Vietnam).

Historici devätnásteho storočia sa tvrdošijne, niekedy až zúfalo pokúšali zbaviť Las Casasa presvedčivosti a platnosti. Nielen z vlastného šovinizmu a svätuškárstva. Udalosti, ktoré opisuje Las Casas, by rozbili ich pohľad na dianie a dejiny. Verili na poslanie kresťanstva, resp. na „hodnoty“ európskej civilizácie a to, čo sa za ich čias dialo v Kongu, Indonézii, Indii alebo Číne, považovali za práve tak nemožné ako genocídu, ktorú opísal Las Casas.

Nám sú také pochybnosti cudzie. Stačí čítať každý deň noviny. Aktualita tejto knihy je hrozivá, každá jej stránka je presiaknutá súčasnosťou. Samozrejme nie je ani náš spôsob, ako ju čítame, bez nebezpečenstva omylu. Každá historická analógia je dvojznačná: kto túto knihu odmieta, pre toho sú dejiny nahromadením nič nehovoriacich udalostí; kto ju berie za hotovú mincu a nevšíma si špecifických rozdielností, pre toho sú dejiny len nezmyselným opakovaním a prepadne mylnému záveru, že vždy tak bolo, ako je, z čoho vyplýva, že tak to aj ostane.

Nie. Las Casas nebol náš súčasník. Predmetom jeho správy je kolonializmus vo svojej najranejšej podobe, ako číra krádež a neskrývané drancovanie. Komplikovaný vykorisťovateľský systém medzinárodných surovinových trhov nebol ešte za jeho čias známy. Obchodné styky nehrali v dobe konkisty žiadnu rolu. Na odôvodnenie a ospravedlnenie sa neuvádzalo šírenie nejakej vyspelejšej hospodárskej civilizácie, alebo nejakej „rozvojovej“ politiky, nech by sa už zakladala na čomkoľvek, ale len predstava formálneho kresťanstva, ktoré sa chystalo pokrstiť pohanov – ak príchod kresťanstva prežijú. Vo svojej pôvodnej podobe kašľal kolonializmus na fikciu partnerstva alebo výmenného obchodu. Nič neponúkal, ale bral, čo sa dalo: otrokov, zlato a potraviny. Investície obmedzil na nevyhnutné jadro každého koloniálneho vykorisťovania: na ozbrojenú moc, administráciu a loďstvo. Preto mohli španielski dobyvatelia ignorovať aj dialektiku zotročenia, ktorej mechanizmus výstižne opísal pár vetami Jean-Paul Sartre:

„So zotročením je to ťažké: ak sa podmaní člen nášho druhu, znižuje sa jeho výnos, a aj keď sa mu dáva akokoľvek málo, človek ako ťažné zviera bude vždy stáť viac, ako vynesie. Preto sú koloniálni páni prinútení prerušiť svoju drezúru na polceste. Výsledok je ani človek ani zviera, ale domorodec … Úbohý kolonizátor: v tom je celý jeho rozpor. Musel by tých, ktorých chce vykorisťovať, zabiť. Ale práve to nemôže, lebo veď ich musí vykorisťovať. Masaker nemôže hnať až po genocídu a zotročenie až po zozverštenie, a preto mu uzda musí raz vypadnúť z rúk.“

K tejto dileme dôjde až vtedy, keď si dá kolonizátor dlhodobé ciele, keď začne rátať rentabilitu. Na takéto racionálne spôsoby vykorisťovania sa však nedalo v šestnástom storočí ani len pomyslieť: konkistadori nepoznali podvojné účtovníctvo, ba ani rováš jednoduchej štatistiky. Vyľudnenie kontinentu im nespôsobilo nijaké starosti.

Odporcovia neváhali ani pripísať aj iracionalitu genocídy na účet Las Casasovi. Povedalo sa hneď a hovorí sa dodnes, že na jeho čísla sa nedá spoľahnúť; vraj prezrádzajú stredoveký pomer k aritmetike. Dvanásť, pätnásť alebo dokonca dvadsať miliónov obyvateľov vraj južná a stredná Amerika v čase vydobytia nijako nemohli mať. Vraj tak ako v správach križiakov znamená slovo „milión“ jednoducho „mnoho ľudí“. V takej argumentácii je od prvopočiatku niečo odpudzujúceho. Las Casas sa označuje za klamára, ale vrahovia z toho takto vyjdú ako celkom dobrí ľudia, lebo predsa miesto dvadsať miliónov Indiánov zabili ich len osem, päť, alebo len tri milióny. Takto berie National- und Soldaten-Zeitung do ochrany nemeckých fašistov tvrdením, že zabitých židov predsa nebolo šesť ale len nanajvýš päť miliónov.

Aj ak odhliadneme od moral insanity (morálnej zvrhlosti) takýchto námietok, sú aj falošné. V nedávnych rokoch vyšetrovali dvaja americkí vedci demografické pomery v starom Mexiku. Prišli k záveru, že za tridsať rokov medzi pristátím Corteza a napísaním Stručnej správy sa počet obyvateľstva v centrálnom Mexiku znížil z dvadsaťpäť na šesť miliónov. To značí, že len v Mexiku padlo konkiste za obeť devätnásť miliónov ľudí. Las Casas počítal len so štyrmi. Aj keď zoberieme do úvahy nákazy, vírusové choroby a maláriu, hlad a vyčerpanie nútenými prácami, ktoré nepriamo zapríčiňujú vyľudnenie, prídeme k záveru, že Las Casas bol vo svojich odhadoch skôr príliš opatrný, než aby bol preháňal.

Ale nechajme vyratúvanie bokom. Las Casas strávil v amerických kolóniách viac ako štyridsať rokov. Čo píše, to sú zväčša pozorovania a skúsenosti z prvej ruky. Pre ich dôveryhodnosť svedčí celý život autora. Ak niekde protirečia výpovediam iných spravodajcov, musí sa pustiť do ťažkej práce porovnávania historický výskum. Takáto diskusia nie je naším poslaním. Pre dnešného čitateľa tejto knihy sú rozhodujúce dve kritériá, ktoré akademický výskum zväčša ignoruje. Na prvom mieste je to vnútorná skľúčenosť Stručnej správy, autorov pohľad na podrobnosti a jeho starostlivosť pri líčení historiek. Málokedy sa zdržuje abstraktnými tézami a vykresľuje nielen najhroznejšie ukrutnosti, ale aj každodenné vyčerpávajúce starosti. Stručne vyjadrené, predvádza nám nielen Bogerovu hojdačku, ale aj boj o každodennú skyvu chleba. (Boger bol lekár v Osvienčime, spolupracovník dr. Mengeleho, vraždiaci cigánske malé deti držiac ich za nohy hádzaním o stenu. – Pozn.prekl.).

Druhé, vonkajšie kritérium pre jeho dôveryhodnosť je presnosť, s akou zachytáva štruktúry koloniálneho panstva. Pretože tieto pretrvávajú dodnes, dajú sa jeho údaje preveriť; na to netreba byť hispanológom, na to stačí zájsť do Južnej Afriky (tento komentár bol napísaný r. 1966 pozn. prekl.). Tomu, čo hodnotí Stručnú správu z tohto hľadiska, udrie do očí v prvom rade autorov ekonomický ostrovtip. Kňaz Las Casas sa neuspokojí s teologickými súvislosťami, ale analyzuje podstatu a odhaľuje techniku koloniálneho vykorisťovania. Prvým krokom je získavanie nútených robotníkov. Tomuto cieľu slúži tzv. encomienda, čo sa dá preložiť ako odporúčanie. Miestny veliteľ pridelil jednotlivým Španielom určitý ľubovoľný počet domorodcov, „odporúčal“ im ich s odôvodnením, že potrebujú jeho ochranu, kým príjmu novú vieru. V skutočnosti boli tí, ktorých mal nový pán chrániť, jeho nevoľníkmi: boli mu vydaní na milosť a nemilosť bez akéhokoľvek nároku na mzdu, odmenu alebo opateru; mali povinnosť robiť všetko, čo od nich „ochranca“ (encomendero) vyžadoval.

Hospodárstvo kolonizátorov sa koncentrovalo na dve výrobné odvetvia, ktoré ešte aj dnes dominujú ekonómiu mnohých juhoamerických štátov: baníctvo a plantáže. Kým dnes sa severoamerické koncerny zameriavajú na cín, meď, olovo a vanádium, konkistadori túžili po jedinom kove: po zlate.

Spojenie s materskou krajinou bolo za čias konkisty nákladné, časovo náročné a nebezpečné. Vykorisťovanie zámorských kolónií sa teda muselo zameriavať na najcennejšie tovary a to vysvetľuje aj ďalšiu špecialitu kolonizátorov, lovenie periel v Karibskom mori. Las Casas to opisuje nezabudnuteľne:

„Lovcov periel spúšťajú na tri, štyri, aj päť siah hlboko do mora, a to opakovane a nepretržite od východu slnka do jeho západu. Tí musia pod vodou plávať sem a tam, hľadať a od skál uvoľňovať mušle, v ktorých rastú perly… Skoro všetci vydržia túto odpornú prácu len krátko. Je predsa jednoducho nemožné, aby ľudia, ktorí pracujú bez dýchania pod vodou, mohli žiť dlho. Ich telo cíti neustále chlad. Ich hruď sa od častého zadržania dychu splošťuje; často kašľú krv a majú hnačku; na to aj umierajú. Ich vlasy, od prírody čierne, dostanú celkom inú farbu, hrdzavočervenú, ako je srsť morských vlkov. Na chrbtoch sa im usadzuje liadok. Skrátka, vyzerajú ako netvory s postavou ľudí.“

To nie je správa podľa počutia: tak hovorí len ten, čo videl tú hrdzavočervenú kožu a zachrastavené plecia na vlastné oči. Vylíčenie lovu periel, ako ho podal Las Casas, viedlo dokonca ku kráľovskému zákazu lovu periel – bolo to jedno z mála a krátkodobých víťazstiev, ktoré osud dožičil tomuto hádavému biskupovi.

Jedno iné odvetvie obchodovania, ktorému Las Casas venuje pozornosť, sa mohlo rozvinúť až potom, čo bolo jedno územie po druhom vyľudnené: obchod s otrokmi. Potom, ako vyhubili milióny Indiánov tým, že ich k smrti utrápili, zistili kolonizátori na svoje veľké prekvapenie, a dokonca s určitým poľutovaním, že im chýbajú pracovné sily. V tejto chvíli sa divoch premenil na tovar. Únosy a deportácie sa stali predmetom podnikania a vojaci a správni úradníci zakladali primitívne akciové spoločnosti, ktoré pracovali na vlastný účet.

* * *

„Kolonizovaný svet je rozdvojený svet. Rozdeľovaciu čiaru vyznačujú kasárne a policajné stanice. Zákonitým hovorcom kolonizovaných a súčasne miestnym predstaviteľom koloniálnej moci je žandár alebo vojak. … Agent moci pozná len reč čistého násilia. Nezastiera svoju nadvládu, naopak, vystatuje sa ňou. … Koloniálny pán je exhibicionista. Vlastný záujem bezpečnosti ho vedie k tomu, že kolonizovanému hlasne pripomína: Tu som ja pánom!“

Tieto vety pochádzajú z modernej fenomenológie koloniálnej moci. Načrtol a rozvinul ich Frantz Fanon v prvých kapitolách svojej knihy Zatratenci tejto zeme (1961). Do podrobností potvrdzujú pozorovania Las Casasa spred štyroch storočí. Zrejme bezúčelné ukrutnosti a teroristická zlovôľa konkistadorov mali za následok, že v Novom svete došlo demonštratívne k rozdvojeniu spoločnosti: Indiáni prestali byť ľuďmi. Španieli to dokazovali každý deň nanovo tým, že sa správali tak, ako keby nemali do činenia s ľuďmi:

„Brali na nich ohľad a šetrili ich menej - a hovorím pravdu, lebo som sa na to celý čas díval – ako svoj dobytok! Nepovažovali ich za viac, ale za oveľa menej, ako blato na ulici.“

Nezaškodí pripomenúť si v tejto súvislosti aj slová Hannah Arendtovej o koncentračných táboroch dvadsiateho storočia:

„Na zúfalé námietky zdravého ľudského rozumu proti zbytočnosti gigantického aparátu teroru proti vonkoncom poddajným ľuďom by mohli totálni mocipáni, keby chceli povedať pravdu, odpovedať: To sa vám len vidí, že tento aparát bol zbytočný; on slúžil tomu, aby ľudí urobil zbytočnými.“

Slepá hrôzovláda, ktorou kolonialisti ukazujú, kto sú, a čo nie sú kolonizovaní, vedie k novej dileme. Dáva im pocit identity, ale súčasne ohrozuje ich ideológiu. Veď nechcú mať len moc, ale aj pravdu. Do vysilenia opakujú, že majú poslanie, že slúžia Bohu a kráľovi, že šíria kresťanské učenie a civilizačné hodnoty, jedným slovom, že majú vysoké poslanie. Nezaobídu sa bez dobrého svedomia. To však znamená, že teror, ktorým sa na jednej strane vystatujú, musia na druhej strane zakrývať. Preto je vo všetkých kolonialistických podujatiach čosi schizofrenického a šialený formalizmus. Aj tu podáva Stručná správa výborný príklad:

„Následkom tohto nebezpečného oslepnutia, ktoré postihuje všetkých, čo v Indii vládli a dodnes vládnu, sa postupovalo v otázke obrátenia na vieru a obšťastnenia oných národov úplne opačne. Pravdou je že dobro týchto národov bolo tou poslednou vecou, hoci sa o ňom stále hovorilo, aby sa iné činy zakryli alebo okrášlili. Indiánom sa totiž posielali príkazy, aby sa obrátili na kresťanskú vieru a podrobili kráľovi Kastílie – inakšie sa k nim príde s ohňom a mečom, budú zahrdúsení, zoberú ich do otroctva, atď. … Preto keď raz jeden guvernér rozhodol, aby sa vydal príkaz, o ktorom predsa vedel, že je nechutný, nerozumný a nespravodlivý, pokúšal sa dať mu aspoň zdanie práva: rozkázal, že usadlosti, o ktorých sa vedelo, že je tam zlato, a teda mali byť prepadnuté a vydrancované, neslobodno prepadnúť prv, než sa Indiáni nebudú cítiť vo svojich príbytkoch úplne bezpeční. Španielski zbojníci sa potom nocou priblížili k takému miestu asi na pol míle, vyhlásili alebo medzi sebou potichu prečítali guvernérov príkaz a hneď nato začali kričať: Indiáni tejto osady, dávame vám týmto na vedomie, že je len jeden Boh, jeden pápež a jeden kráľ kastílsky, ktorý je pánom tejto zeme. Okamžite príďte sem, podrobte sa mu atď. Ak nie, tak vedzte, že vám vyhlasujeme vojnu, pozabíjame vás, vezmeme vás do zajatia atď. Okolo štvrtej nad ránom potom zaútočili na dedinku, podpaľovali domy, za živa upaľovali deti a ženy, zabíjali ako sa im chcelo a pri tom hromadili zlato, ktoré bolo v domoch.“

Hlavnou poučkou správania sa v koloniálnom systéme stane veta, že na vine je nie vrah, ale zavraždený. „Domorodec“ je už vopred potenciálnym vrahom, ktorého treba držať v šachu; je to vlastizradca, ktorý ohrozuje štátny poriadok. Las Casas k tomu poznamenáva:

„Tých, čo sa neponáhľali vydať sa do rúk prišelcov, podlých a zverských násilníkov, tých volali povstalcami a teroristami, ktorí sa vyhýbajú službám jeho Výsosti.“ (Je to dnes inakšie? - otázka prekl.).

A je to práve toto nespravodlivé obvinenie, ktoré umožní kolonizovanému pochopiť svoju situáciu a vyvolá pokus o riešenie: prelud sa stane skutočnosťou a znásilnení siahajú po násilí. Las Casas opisuje viacero prípadov, keď došlo k ozbrojenému povstaniu, dokonca k malým gerilám. Prepady Indiánov, pri ktorých prišiel o život „značný počet kresťanov“, nazýva „spravodlivým a posvätným zápasom, …. ktorého spravodlivú podstatu musí uznať každý človek s normálnym rozumom.“ Las Casas dokončí túto myšlienku tromi veľkými vetami, na ktorých platnosti nezmenili nič ani storočia:

„Ale nehanební, zaslepení, Bohom opustení a svojimi pomýlenými zmyslami len na zlo navádzaní Španieli nespoznali, že Indiáni budú mať tú najspravodlivejšiu a najplatnejšiu príčinu, aby ich – keď na to budú mať príhodné zbrane – podľa všetkých prirodzených, božských a ľudských zákonov na kúsky rezali, pobili a zo svojej krajiny vyhodili. Ešte menej chápali, že konali tým najnespravodlivejším a najpodlejším protizákonným spôsobom, keď sa na Indiánoch dopúšťali tých neslýchaných ukrutností, priestupkov a neodpustiteľných zločinov. A ešte stále vedú proti nim vojnu a myslia si, veria tomu a píšu o tom, že všetky víťazstvá, ktoré vydobyjú na úbohých nevinných Indiánoch, pochádzajú od Boha; nie ináč, ako keby viedli tie najspravodlivejšie vojny."

Kniha, ktorú napísal Las Casas, je škandál. Slovo škandál znamená pôvodne pascu. Učenci, ktorí nás chcú pred ňou varovať, sa do tejto dávnej pasce zamotali. Ani netušia, že ich hlas je len jednou ďalekou ozvenou obrovského sporu. Búrka vo vodovom pohári ich cechu poukazuje na iné búrky; zmätok v historickom povedomí ľudí svedčí o ohromnom zemetrasení v historickej skutočnosti. Proces, ktorý sa začal konkistou, neskončil. Ďalej sa vedie v Južnej Amerike, v Afrike a v Ázii. Nám neprislúcha vyriecť súd nad mníchom zo Sevilly. Možno on vyriekol súd nad nami.

II.


Don Bartolomé de Las Casas sa narodil r. 1474 v šľachtickej rodine, pochádzajúcej z Limousinu v strednom Francúzsku, ktorá dosiahla v Andalúzii blahobyt a uznanie. V r. 1492, keď sa Kolumbus vydal na prvú výpravu na Západ, začal Las Casas študovať na univerzite v Salamanke teológiu a právo. Jeho otec, don Francisco, bol jedným z prvých Európanov, ktorí zočili nový kontinent. Meno Las Casas sa vyskytuje medzi cestujúcimi na lodi Santa Maria. O jeho činoch máme málo správ; nevieme ani, či sa dostal do Ameriky; niektorí historici totiž tvrdia, že sa zúčastnil až druhej Kolumbovej výpravy. V každom prípade je už r. 1497 opäť v Seville; v dejinách konkisty nezanechal trvalé stopy.

Jeho syn asi išiel v posledných rokoch pätnásteho storočia v jeho stopách. Od r. 1502 je jeho prítomnosť na Hispaniole istá a v r. 1511 bol v Santo Domingo zvolený za duchovného. Už skoro sa zaujímal o indiánsku kultúru. Vie sa, že bol vyhľadávaným tlmočníkom. V priebehu života sa naučil viac ako tucet indiánskych nárečí. V celku sa choval pätnásť rokov nie inakšie ako ostatní kolonizátori. Spoznal vedúce osobnosti konkisty: Corteza, Pizarra, Alvarada, Pedrariasa a Kolumba mladšieho. V r. 1512 išiel s Diegom de Velásquez a Panfiliom de Narváez na Kubu. Cieľom expedície bola „pacifikácia“, t.j. úplné podrobenie ostrova. Ako to opisuje vo svojich Dejinách Indických zemí, dostal tam „dobrý prídel“; bol mu „odporúčaný“ značný počet Indiánov a k tomu príslušný areál pôdy. Tak sa stal osobne zainteresovaným na systéme vykorisťovania: mal výnosné bane a plantáže a, sám to píše, „staral sa viac o svoj majetok a svoje bane, ako o kresťanské učenie; lebo (som) bol takisto zaslepený ako ostatní svetskí kolonizátori“.

Začiatok jeho životného diela sa dá presne datovať. Na Turíce 1915, mal vtedy štyridsať rokov, mal mať kázeň v novo založenom meste Ciudad de Espíritu Santo.

„Pri príprave na túto kázeň som začal rozmýšľať o niektorých zásadách Svätého písma. Narazil som na jedno miesto v knihe Sirach (to je apokryfický text, ktorý cirkev nezahrnuje do kánonu platných biblických textov), kap. 34. Tam sa hovorí: „Chudák nemá viac ako kúsok chleba; kto ho oň pripraví, je vrah. Kto nedá robotníkovi jeho mzdu, je krvavý pes…“ Pomyslel som na biedu a otroctvo, v ktorom žije tunajší ľud… Čím viac som sa nad tým zamýšľal, tým viac rástlo moje presvedčenie, že všetko, čoho sme sa dosiaľ voči Indiánom dopustili, je len tyranstvo a nespravodlivosť. A nech som koľko študoval, v každej knihe, ktorú som čítal, či už bola po latinsky alebo po španielsky, všade som nachádzal stále nové dôkazy a dôveryhodné učenia, hovoriace v prospech práv západoindických národov a proti zbojstvám, neprávostiam a nespravodlivostiam voči nim.“

Tento objav, toto druhé „objavenie“ Nového sveta, sveta, ktorý ešte ani dnes nie je zmapovaný, zamestnávalo Las Casasa až do smrti. Las Casas trvá dôrazne na tom, že tu ide o názor, ktorý je každému prístupný; trvá na jeho racionalite a s presvedčujúcou logikou svojej veľkej inteligencie vyslovuje všetky jeho teoretické a praktické konzekvencie.

Najprv sa zriekne svojich majetkov, zemí a otrokov, ktorí mu boli pridelení a mieša sa osobne do správnej praxe konkistadorov. Cieľom jeho prvého útoku sú teroristické metódy ich súdnictva. Veľmi skoro dochádza k prvým konfliktom medzi rehoľníkom a veliteľmi „pacifikácie“ Kuby. Las Casas intervenuje u guvernéra, píše prosby o milosť a iné prosebné listy, zväčša nadarmo. V priebehu sporov sa rozvíja ich vlastná logika a mních prichádza k záveru, že proti popravám nemožno protestovať izolovane od celého systému, ktorý ich potrebuje, aby sa udržal pri moci. Preto na jar 1915 navštívi kráľovského generálneho repartídora pre indické zeme, ktorý reprezentuje systém nútených prác a vysvetľuje mu, že jeho činnosť „je výsmechom všetkých božích a ľudských zákonov“. Súčasne sa obracia s posudkami, udaniami a sťažnosťami na španielsky kráľovský dvor.

Vysoký úradník koruny vraj vypočul neznámeho mnícha s nehybným výrazom tvári; ale už touto audienciou sa začali nedorozumenia a nepríjemnosti, ktoré mali sprevádzať Las Casasa celý ostatok života. Jeho listy sa tratili, jeho príjmy sa vyparili, a jeho pokus, dostať miesto cestujúceho na lodi, narazil na skoro neprekonateľné prekážky. Las Casas sa totiž rozhodol cestovať do Madridu, dostať sa až ku kráľovi a vymôcť uňho vydanie zákonov, ktoré by znemožnili obchod s otrokmi. Tento úmysel je pre Las Casasa charakteristický, hoci ho súčasníci považovali za bláznovstvo. Ale táto zmes odvahy a naivnosti, s ktorou sa pustil do diela, je asi jeho najväčšia prednosť: Las Casasa zakaždým zachránila a protivníkom prešiel cez rozum. Je ho stratégia bola v každom prípade správna; v kolóniách nebolo inštancie, s podporou ktorej by bol mohol počítať: duchovní aj laici, úradníci aj súkromníci, všetci boli podielnikmi obrovskej firmy, ktorej zisky boli myšlienkami dona Bartoloméa ohrozené.

V lete 1915 podnikol Las Casas prvú zo štrnástich plavieb, aby zachránil obyvateľstvo „západoindických zemí“ pred vyhubením. Cez kráľovského spovedníka sa mu podarilo predstúpiť pred Ferdinanda V. a predostrieť mu podrobnú správu o pomeroch v Amerike. O tejto audiencii niet záznamu. Kráľa však pohla, aby vymenoval komisiu, ktorá sa mala zaoberať „indickou otázkou“. Las Casas bol pozvaný do Sevilly a po jeho prednese táto komisia odporúčala kráľovi, aby záležitosť riešil zákonmi. Je otázne, či Don Bartolomé vtedy už poznal pravidlá hry, do ktorej sa pustil a ktorá sa mala s neustálymi zákrutami ťahať celých päťdesiat rokov. Pravdepodobne nevedel, že niektorí členovia tejto komisie, dvaja biskupi a jeden úradník, boli na vykorisťovaní Západnej Indie materiálne osobne zainteresovaní; plynuli im stadiaľ značné príjmy. Keď za pár mesiacov kráľ umrel, komisia sa rozpadla. O nových zákonoch nemohlo byť ani reči. Intervencia u nového panovníka sa zdala bezvýslednou, lebo Karol V. mal vtedy šestnásť rokov a zdržoval sa mimo Španielska. Las Casas sa teda obrátil na Veľkého inkvizítora, ktorý súčasne zastupoval kráľa. Ximenes vymenoval nášho dominikána za „ochrancu všetkých Indiánov“, za poradcu všetkých španielskych úradov pre otázky Indiánov a za spravodajcu novej komisie, s ktorou mal ísť do Indie. No nasledovala nová séria manévrovania, pokusov o podplácanie, udavačstva a intríg; cestovania, predvolaní, a správ; zdržovaní, prekážok a otvorených i zakrytých sabotáží. Až v r. 1520 sa Las Casas dočkal audiencie u Karola V.

Došlo k búrlivému sporu, o ktorom máme podrobné správy. Rozhovoru, ktorý pripomína dnešný hearing amerického senátu, sa zúčastnil kancelár španielskej koruny, viacerí členovia Indickej rady, jeden zástupca komisie z r. 1516, ako aj generálny notár indických oblastí, istý pán Conchillos, zastupujúci záujmy obchodníkov s otrokmi. Prudká výmena názorov končila tým, že generálny notár ponúkol kráľovi svoju demisiu a táto bola prijatá. Las Casas odchádzal s titulom kráľovského dvorného kaplána. Kráľovské rozhodnutie znelo takto: Doterajší postup konkistadorov v indických zemiach bol nezákonný; Indická rada má za úlohu vypracovať plán, ako by sa dalo v amerických kolóniách vládnuť bez použitia zbraní.

Muž, ktorý na kráľovskom dvore dosiahol takéto výsledky, nebol nijaký nováčik, ale skúsený a spôsobom myslenia vládnucich vrstiev rozumejúci politik. Las Casas nestratil svoju otvorenosť a ku kompromisom bol naklonený menej ako kedykoľvek, ale veľmi rýchle sa z neho stal taktik vysokého štýlu. Podľa niektorých odsekov Stručnej správy sa dá približne rekonštruovať jeho argumentácia pred kráľom. V každom prípade vychádzala z predpokladu, že kráľ nevedel nič o zločinoch, ktoré sa diali v jeho mene:

„Náš pán a kráľ bol oklamaný určitými veľmi škodlivými a podvodnými predstavami; stále sa pracovalo na tom, aby sa mu zatajila pravda, že v Indii sa Španieli prehrešili proti Bohu aj ľuďom, ako aj proti jeho kráľovskej cti, tým najhroznejším spôsobom.“

Takéto vety zbavujú kráľa všetkej spoluviny; a o to nebezpečnejšie sú pre jeho poverencov. Ich dvojzmyselnosť sa odhalí, keď príde reč na delenie koristi:

„Váš Majestát má v tých krajinách viac služobníkov, ako si myslíte. Medzi tamojšími vojakmi niet jedného, ktorému by pri výprave za kradnutím, rabovaním a vraždením chýbala drzosť verejne vyhlasovať, že je v službách Vašej Milosti; z tohto titulu by Vaša Milosť mala dostať svoj podiel na koristi.“

Samozrejme si Las Casas uvedomoval, že španielska koruna bola na príjmy z kolónií odkázaná. Rok pred audienciou financoval augsburský obchodný dom Welsovcov voľbu kráľa Karola za cisára. Jeho závislosť na bankároch bola známa v celej Európe. Aj túto skutočnosť vedel Las Casas využiť. Proti konkistadorom vzniesol obžalobu, že ich násilnícke činy stoja kráľa rok čo rok mnoho stotisíc korún v zlate; ide to na účet štátnej pokladnice a obohacuje to len miestnych mocipánov. Celý argument cielil nakoniec len na centralizáciu a zdokonalenie koloniálneho vykorisťovania, a na Karola V. zapôsobil iste silnejšie ako všetky teoretické a juristické sporné otázky, ktoré Las Casas predostrel na uváženie.

Las Casas sa ostatne sám stal obeťou svojho taktického manévrovania pri tejto pamätnej audiencii r. 1520. Poukázal vraj aj na jemnú telesnú stavbu Indiánov a spomenul, že obyvatelia Afriky by boli pre fyzické námahy práce v baniach a na plantážach vhodnejší. Táto pripomienka sa ujala a v nasledujúcich 350 rokoch bolo z Afriky odvlečených a za otrokov do Ameriky predaných pätnásť až dvadsať miliónov ľudí. Obchod s otrokmi, jeden z najväčších obchodov v dejinách ľudstva, sa odvolával na slová, ktoré vyriekol Las Casas a vymenoval ho za svojho patróna. On sám sa nebránil, ale vo Všeobecných dejinách Indických zemí stoja lapidárne vety:

„Kňaz Las Casas ako prvý vyslovil radu, aby sa do Západnej Indie dovážali Afričania. Nevedel, čo činil. Keď sa dozvedel, že Portugalci protiprávne chytajú v Afrike ľudí a robia z nich otrokov, trpko oľutoval svoje slová. … Právo čiernych je rovné právu Indiánov.“

Las Casas síce dosiahol súhlas kráľa, ale kráľ bol ďaleko. Tvorba zákonov sa zasekávala. A na praxi americkej kolonizácie sa zmenilo len málo. V r. 1523 sa don Bartolomé utiahol do dominikánskeho kláštora na ostrove Hispaniola a ostal tam skoro desať rokov. Tam položil základy pre svoje budúce akcie. Tam koncipoval svoje hlavné vedecké diela a čiastočne začal na nich pracovať. Najprv to boli Apologetické dejiny Indických zemí a potom podrobná Historia general. Pre moderné ponímanie priebehu konkisty sú tieto práce nevyhnutné, čo aj sa dá metóde Las Casasa všeličo vytknúť. Tento autor bol obdarený inštinktom a čuchom ozajstného historika. Systematicky zbieral rukopisy, listy a úradné dokumenty, ktoré sa vzťahovali na dobytie Ameriky. Jemu ďakuje potomstvo napr. aj za vedomosti o lodných denníkoch Kolumba: v jeho archíve sa zachoval ich odpis. Okrem toho sa Las Casas neobmedzil na úlohu kronikára. Jeho pochopenie pre indiánske kultúry mu umožnilo vysloviť antropologické názory, ktoré boli jeho súčasníkom úplne cudzie. Zastával názor, že americké kultúry sa nevyrovnajú európskym. Treba sa však pokúsiť pochopiť ich na základe ich vlastných predpokladov. Chrámy Mayov na Yucatánskom polostrove prirovnáva asi ako prvý k pyramídam. Súdi, že Španieli nemajú nijaký dôvod cítiť sa viac, ako sú Indiáni; v mnohých ohľadoch dáva prednosť Indiánom pred svojimi krajanmi. Takéto názory naznačovali súmrak historického povedomia Západu už dvesto rokov pred Vicom (taliansky filozof, 1668-1744). Las Casas chápal ľudskú kultúru ako evolučný proces a pochopil, že civilizácia nie je slovo v singulári, ale v pluráli: odhalil nesúčasnosť dejinného vývoja a relativitu európskej pozície. V šestnástom storočí tu stojí s takýmto ponímaním histórie ako jediný úplne osamotene. Západné vlády ho dodnes nepochopili - ak súdime podľa ich činov.

V tridsiatych rokoch sa Las Casas znovu pustil do svojho politického boja. Navštívil Venezuelu, Peru, Novú Granadu, Darien a Guatemalu. V Nikarague vyvolal r. 1539 nový rozruch. Jednou zo svojich kázní vyvolal zbehnutie medzi vojakmi jednej španielskej expedičnej jednotky. Oslabená jednotka bola potom v bojoch porazená. Jej veliteľ udal Las Casasa do Madridu ako vlastizradcu. Musel sa znovu preplaviť cez more, čo vtedy trvalo až šestnásť týždňov a zodpovedať sa pred súdom; ale proces proti nemu bol zastavený. Ostal štyri roky v Španielsku a vtedy napísal Stručnú správu; nechal sa vysvätiť za biskupa a vymohol konečne vydanie obsiahleho zákonitého usporiadania tzv. „indickej otázky“. Nové zákony - Las Nuevas Leyes de las Indias - boli vyhlásené r. 1542 v Seville. Zakazovali miestokráľovi, guvernérom, všetkým kráľovským úradníkom, dôstojníkom a vojakom, duchovným, kláštorom a všetkým verejným ustanovizniam, aby na základe encomiendy brali Indiánov do svojich služieb. Všetci Indiáni, ktorí už spadali pod tento zákon, resp. boli bez osobitného kráľovského príkazu „odporúčaní“, mali byť prepustení. Zákon priznával každému domorodému robotníkovi primeranú mzdu. Lov periel bol zakázaný. Nové zákony sa končili vetou: „S obyvateľmi Západoindických zemí sa má vo všetkých ohľadoch zaobchádzať tak, ako so slobodnými poddanými Koruny v Kastílii: lebo medzi týmito a tamtými niet nijakého rozdielu.“

Nové zákony narazili okamžite na zúrivý a organizovaný odpor španielskych kolónií v Amerike. Podnikatelia jednohlasne vyhlasovali, že sú na otrokárstvo hospodársky odkázaní. Väčšina sudcov sa pridala na stranu miestnych záujmov. A aj keď neboli sudcovia podplatení, ukázalo sa nemožným presadiť nové právo proti vôli vojenskej a civilnej správy. Po štyroch rokoch sa pokus „ochrancu všetkých Indiánov“ zákonom zaistiť ich práva definitívne zrútil: pod tlakom americkej loby odvolal kráľ Karol V. dňa 20 novembra 1545 všetky Nové zákony.

Las Casas bol vtedy už starec a bezpochyby uznal, že sa jeho boj nedá vyhrať politicky. Avšak ani len nepomyslel, že by sa mal vzdať. Stiahol sa na pole, kde ho nátlak záujmov majiteľov pozemkov nemohol zasiahnuť, a to bola teologická každodenná prax. Ako biskup v Chiapas v Mexiku vydal spis s týmto dlhým názvom: Spovednica, t.j. príručka pre spovedníkov, ktorí majú poskytnúť sviatosť spovede španielskym pánom západoindických Indiánov. V tejto príručke sa stanovujú podmienky, za ktorých môže dostať odpustenie konkistador, majiteľ baní alebo plantáží, a aj obchodník s otrokmi alebo so zbraňami. Las Casas vyžadoval ako prvý predpoklad, že sa spíše notársky protokol, v ktorom sa spovedajúci kajúcnik zaviaže k úplnej náprave všetkých spáchaných ziel, a to v právnicky záväznej forme. Keďže sa také dokumenty spisovali obyčajne na smrteľnej posteli, rovnali sa prakticky závetu v prospech Indiánov. Príručka do podrobností predpisovala, čo sa má stať s majetkom umierajúceho a ako sa má pozostalosť podľa majetkových zákonov usporiadať. Jej ohlas bol senzačný. Las Casas našiel silnejšieho spojenca ako bol kráľ: strach Španielov pred peklom. Rady, ktoré dával spovedníkom, znamenali pre každého, kto sa zdráhal vyplniť požiadavky, vyobcovanie z cirkvi. Samozrejme sa Príručka prakticky uplatnila v bežnom živote len v niektorých biskupstvách. Za pár rokov sa zdesenie veriacich rozplynulo v nič a Príručka upadla do zabudnutia. Predsa však znamenala táto nová kniha pre autora novú obžalobu z vlastizrady a urážku majestátu: vraj by to mohlo poškodiť záujmy kráľovstva v Západoindických zemiach. Las Casas musel vyhovieť predvolaniu na súd do Madridu. V lete 1547 opustil Ameriku a Nový svet už nikdy viac nevidel.

Las Casas mal už skoro osemdesiat rokov. Proces proti nemu sa strácal v piesku. Nechal sa uvoľniť zo svojich biskupských povinností. Počas desať rokov, ktoré mu ostávali, pokračoval vo svojich historických, antropologických a juristických výskumoch a uverejnil prvé vydania svojich spisov. Všetko, o čom premýšľal a o čom písal, krúžilo okolo problému kolonizácie. K veľkému výstupu pred politickou a akademickou svetovou verejnosťou tých čias došlo v r. 1550. Bola to slávna dišputa vo Valladolide. Muž, ktorý proti nemu vystúpil, bol vedúci ideológ konkisty, Sepúlveda. Obidve strany viedli svoj boj s krajnou ostrosťou a záznamy o rozhovoroch sa zachovali. Už samotný siahodlhý názov sporu svedčí, o čo v jadre išlo:

„Dišputácia alebo sporný rozhovor medzi biskupom Fray don Bartolomé de Las Casas, bývalým vrchným pastierom kráľovskej obce Chiapas, ktorá leží v Západoindických zemiach a patrí k Novému Španielsku; a medzi Dr. Ginés de Sepúlveda, dvorným kronikárom nášho kráľovského pána: o tom, či, ako tvrdí doktor, dobytie indických zemí a vojna proti Indiánom boli spravodlivé; alebo či bol, ako predkladá a hlása biskup, onen boj tyranský, nespravodlivý a protiprávny; táto otázka sa skúmala v prítomnosti mnohých božských a právnických učencov na zhromaždení, zvolanom na prianie Jeho Veličenstva do Valladolidu v roku 1955.“

Spor sa skončil úplnou porážkou Sepúlvedu, ktorý sa zriekol svojho úradu a ktorého kniha O spravodlivej vojne proti Indiánom padla za obeť inkvizícii. Ale ako všetky víťazstvá Las Casasa, aj toto bolo len zdanlivé. Teória konkisty bola síce silne nabúraná, ale na postavení Indiánov sa nič nezmenilo.

Las Casas zomrel v Madride v lete 1566. Na jeho písacom stole sa našiel rukopis Šestnásť liekov proti moru, ktorý vyhubil Indiánov. V jednej správe z tých čias čítame:

 „So sviečkou umierajúcich v ruke a pripravený na odchod z tohto sveta prosil svojich priateľov, aby pokračovali v obrane Indiánov. Povedal, že ho veľmi mrzí, že pre ich dobro mohol vykonať len tak málo, ale že je presvedčený, že vo všetkom, čo pre nich urobil, mal pravdu.“

Nemá pomník v Španielsku, ktorý by ho pripomínal, a ani sa nevie, kde bol pochovaný.

Bartolomé de Las Casas nebol revolucionár. Nikdy nekázal prevrat. Jeho oddanosť voči cirkvi a korune je mimo pochybností. Bojoval za rovnoprávnosť Indiánov ako poddaných vrchnosti, ktorú uznával. Obrat spoločenského poriadku bol preňho rovnako nemysliteľný ako pre jeho súčasníkov: existujúci poriadok chcel priviesť k tomu, aby sa správal podľa svojej ideológie. Každé usporiadanie spoločnosti obsahuje v sebe utópiu, ktorou sa ozdobuje, ktorú však súčasne znetvoruje. Las Casas netušil, že tento prísľub, prítomný aj v idei štátu jeho doby, sa dá splniť len za cenu revolúcie, a aj to len čiastočne, načas, potiaľ a dotiaľ, kým ho zas nejaká nová forma ovládania nenapadne a nezruší.

Utopické myšlienkové pochody však neboli Las Casasovi cudzie. Bol predsa súčasníkom Thomasa Moora a Machiavella, Rabelaisa a Giovanni Botera. V roku 1521 sa nepokúsil o nič menšieho ako o založenie vlastnej Nova Atlantis. Aj toto podujatie svedčí pre jednotu teórie a praxe, charakteristickú pre jeho celé dielo. Skončilo katastrofou:

Pri svojej audiencii navrhol Las Casas cisárovi, aby mu dovolil založiť vzornú kolóniu „pluhu a slova“, kde by sa dokázalo, že jeho predstavy sa dajú uskutočniť v praxi. Cisár súhlasil a osobitným výnosom mu pridelil dištrikt Cucaná vo Venezuele, „kam nesmel vstúpiť žiaden Španiel so zbraňou v ruke“. Las Casas naverboval skupinu roľníkov, vystrojil neozbrojenú expedíciu a začal s výstavbou svojej kolónie. No prepady španielskej soldatesky, vpády obchodníkov s otrokmi, povstania sklamaných a roztrpčených Indiánov, pašovanie pálenky a rozličné násilnosti znamenali skorý koniec tejto kolónie. Žiadna z porážok, ktoré Las Casas v živote utrpel, sa ho nedotkla tak ako táto.

Dôkazová sila tohto pokusu sa dodnes nevyčerpala. Neexistuje pokojná kolonizácia. Koloniálne panstvo sa nedá založiť na pluhu a slove – len na meči a ohni. Každé „spojenectvo pre pokrok“ potrebuje svoje gorily, každá „pacifikácia“ je odkázané na bombové komandá, každý „rozumný reformátor“ typu generála Lansdala nájde svojho tyranského nástupcu v osobe maršala Keya.

Bartolomé de Las Casas nebol reformátor. Moderný kolonializmus, ktorý dnes ovláda chudobný svet, sa nemôže naňho odvolávať. V rozhodujúcej otázke moci Las Casas nezakolísal. Podľa jeho slov vedú utláčané národy „spravodlivý boj, ktorého právne odôvodnenie schváli každý rozumný a právu oddaný človek“.

Tento boj sa odohráva pred našimi očami. Vojna vo Vietname je názorným príkladom: ide tam o vládu bohatých národov nad chudobnými, ktorú Las Casas opísal ako prvý. Titulky novín, ktoré každé ráno nachádzame vo svojich listových schránkach (dnes by sme sa skôr odvolali na televízne a rozhlasové správy – pozn. prekl.), dokazujú, že pustošenie indických a iných zemí pokračuje. Stručná správa z roku 1542 je spomienka na našu vlastnú budúcnosť.

Napísané v Tjöme v Nórsku, na jar 1966.

Prameň: Hans M. Enzensberger, stať v knihe Bartolomé de Las Casas: Kurzgefaßter Bericht von der Verwüstung der westindischen Länder. Brevíssima relación de la destrucción de las Indias occidentales (1552), preložil D.W. Andreä (1790), doslov napísal a vydal Hans M. Enzensberger. Frankfurt/M.: Insel-Verlag 1981.

Preložil Rastislav Škoda

Zavraždenie Atahualpu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Nicolas Hordern

(V Stručnej správe o spustošení Západoindických zemí chýba podrobnejší opis zajatia a zavraždenia inského kráľa Atahualpu 23. augusta 1533. Pretože táto udalosť je typická pre správanie sa Španielov v dobytých krajinách, preberáme údaje o nej zo state Nicholasa Horderna „Objavitelia, dobyvatelia, kolonizátori“ v modernej knihe Objavovanie Ameriky  - Mladé letá 1989).

Skupine Španielov vyšiel oproti inský šľachtic a privítal Pizarra i jeho druhov: Atahualpa by rád prijal cudzincov ako svojich hostí v kúpeľoch Cajamarke, kde si liečil zranenú nohu.

Atahualpa už niekoľko týždňov so záujmom sledoval postup Španielov. Súdil, že sa od hŕstky cudzincov nemá čo obávať a nechcel sa rozhodnúť pre nejaký neunáhlený čin.

Pizarro prišiel do Cajamarky 15. novembra 1532. V meste, rozloženom na svahoch, ho nikto nevítal. Sám musel vyslať svojho brata Hernanda a priateľa Hernanda de Soto, aby vyhľadali panovníka Inkov, ktorému prislúchal titul „inka“, a pozvali ho na stretnutie „so svojím bratom“, za ktorého sa Pizarro vydával.

Vyslanci našli inku v prítomnosti mnohých šľachticov a úradníkov. Jeden účastník výpravy ho takto opisuje: „Atahualpa bol asi tridsaťročný dobre vyzerajúci muž. Mal pevnú postavu, ušľachtilú tvár, krásnu i krutú zároveň, krvou podliate oči. Hovoril veľmi dôstojne, a to, čo povedal, bolo múdre. Bol rozumný i príjemný, ale keď sa obracal na poddaných, správal sa voči nim povýšenecky a odmerane.“

Atahualpa prijal pozvanie až potom, keď ho Hernando Pizarro tým najzdvorilejším spôsobom zopakoval. Povedal, že sa práve postí, ale že nasledujúceho dňa sa rád zúčastní na obede so Španielmi. Vynikajúci jazdec Hernando de Soto si zvolil práve túto chvíľu, aby na panovníka a jeho družinu urobil silný dojem. Obrátil koňa, podpichol ho a v plnej rýchlosti sa hnal priamo na Atahualpu. Zastavil koňa tak tesne pred sediacim vladárom, že sa nozdry zvieraťa takmer obtreli o monarchovu tvár. Hoci Atahualpa koňa predtým nikdy nevidel, zostal nehybne a dôstojne sedieť. Členovia jeho družiny však v hrôze mimovoľne cúvli; vraj boli popravení, pretože sa pred očami cudzincov ukázali ako zbabelci.

Nasledujúci deň okolo poludnia sa Atahualpa pomaly blížil k mestu. Na zlatých nosidlách ho niesli príslušníci šľachty. Prijal Pizarrovo pozvanie a dal mu vedieť, že on i jeho ľudia prichádzajú ako hostia, to znamená bez zbraní. Keď sa to Pizarro dozvedel, bol od radosti celý bez seba. Vojakom oznámil, že sa pokúsi o obdobu únosu vládcu Aztékov Montezumu. Na dohovorené znamenie začnú páliť z úkrytov na námestí a vrhnú sa na inkov sprievod. Dvadsiatim vojakom pridelil úlohu zmocniť sa panovníka tak, aby sa mu pritom nič nestalo. Ostatných mali zlikvidovať.

Atahualpa sa blížil k námestiu s troj- až štvortisícovým sprievodom. Jeho vstup do Cajamarky sa do istej miery podobal Pizarrovmu príchodu z predchádzajúceho dňa: Indiáni sa uberali prázdnymi ulicami v úplnej tichosti a po Španieloch nebolo nikde ani stopy.

„Kde sú tí bradáči?“ spýtal sa Inka.

Vtedy ho miesto Pizarra prišiel pozdraviť mních menom Valderve. Niesol bibliu a kríž a dlho hovoril o kresťanskej viere. Nakoniec vyzval Atahualpu, aby odprisahal vernosť katolíckej cirkvi a podriadenosť španielskemu kráľovi. Inku nazlostilo bezočivé správanie tohto bezvýznamného človeka, ktorý požadoval, aby sa vzdal vlastnej viery v prospech akéhosi ukrižovaného boha. Údajne hodil bibliu na zem a s hrdým gestom smerom k slnku povedal:

„Môj boh ešte žije.“

V tej chvíli dal Pizarro dohovorené znamenie. Vojaci sa vrhli na Indiánov, kliesniac si cestu ku kráľovi. Neprešlo viac ako tridsať minút a Atahualpa sa stal Pizarrovým väzňom. Jeho strážcovia boli buď mŕtvi, alebo sa rozutekali. Jeden z účastníkov neskôr povedal

„Keďže Indiáni nemali zbrane, kresťania ich mohli zabíjať bez toho, aby sa sami vystavovali akémukoľvek nebezpečenstvu.“

Účastníci sprievodu, v šate zdobenom zlatom, drahokamami a vtáčími perami, ležali v neprehľadnej zmäti krvou zaliatych tiel.

Atahualpa v zúfalej snahe opäť získať stratenú slobodu dal Pizarrovi fantastický návrh: Pokryje zlatom celú podlahu miestnosti, v ktorej sa práve nachádzali – 34 m2. Keďže ohromený guvernér neodpovedal, inka ihneď výkupné zvýšil: dá naplniť miestnosť zlatými a striebornými predmetmi do takej výšky, kam až dosiahne, a to do dvoch mesiacov. V zápätí Pizarro urobil v onej výške červenú čiaru. Onedlho sem začali prúdiť zástupy nosičov zo všetkých kútov ríše a vrstvili na seba majstrovské práce zo zlata a striebra.

Keď vo februári 1533 prišiel do Cajamarky s túžobne očakávanými posilami Almagro, Atahualpa bol už v zajatí tri mesiace. Pokiaľ išlo oňho, dohodu splnil: naplnil miestnosť zlatými pokladmi. Španieli museli vyriešiť nepríjemný problém: Čo urobiť so zajatým kráľom? Česť žiadala, aby ho prepustili. Pizarro však spoznal silu tohto muža. Vedel, že keby ho oslobodil, bol by schopný zjednotiť ríšu a zničiť Španielov. Okrem toho čoraz častejšie prichádzali chýry, že na juhu sa zhromažďuje inská armáda a že sa pripravuje zaútočiť na Španielov. Hoci to Atahualpa poprel, nervozita Španielov vzrastala. Mužstvo naliehalo na vodcu, aby panovníka zlikvidovali a tak predišli povstaniu. Hernando de Soto a Pizarrov brat Hernando však nesúhlasili s takýmto zjavne nečestným riešením.

Ako čas plynul, napätie vzrastalo. Španieli sa ocitli v paradoxnom postavení: mali síce obrovské bohatstvo, no nemohli ho využiť. Keďže sa im zásoby železa vyčerpali, kuli konské podkovy zo striebra a brnenia aj zbrane vyvažovali zlatom. Dôstojníci i prostí vojaci na Pizarra dorážali, aby dal Atahualpu popraviť, lebo len v tom videli východisko z ťažkostí. Pizarro stále váhal, alebo to len predstieral. Napokon súhlasil s tým, aby inku súdili.

Obžalovali ho zo zrady a z pokusu zhromaždiť armádu na boj proti Španielom. Keď to Atahualpa vyvrátil, obvinili ho z pokrvného manželstva s vlastnou sestrou, z násilného uchopenia trónu a ešte z ďalších prečinov, ktoré si vymysleli. Súd zasadal 29. augusta 1533. Prezieravý Pizarro poslal svojho brata Hernanda a de Sota, odporcov násilného odstránenia Atahualpu, aby išli prešetriť pravdivosť správ, že sa v okolí mesta zhromažďuje indiánske vojsko. Keď sa vrátili, bolo po všetkom. Súd zistil, že Atahualpa je vinný a odsúdili ho na smrť upálením. Krátko pred popravou zmenili rozsudok na smrť uškrtením. Bola to justičná vražda muža, ktorý dodržal slovo a neurobil nič, čím by bol Španielom uškodil. Bol to chladnokrvný brutálny čin, po ktorom sa Pizarro rozhodol pochodovať do hlavného mesta.

Takmer vôbec sa nestretol s odporom. Indiáni akoby boli paralyzovaní nevídaným spádom udalostí, a 15. novembra 1533, presne rok po príchode do Cujamarky, Pizarro so 480 vojakmi vstúpil do Cuzka. Len čo sa tu ocitli, spadli z nich všetky zábrany: nádherné mesto, založené pred viac ako tristo rokmi, olúpili doslova o všetko, čo malo nejakú cenu. Vydrancovali paláce, chrámy i domy; v niektorých budovách našli vyše 6 m dlhé strieborné dosky. O klenoty olúpili dokonca i posvätné múmie starých Inkov.

Španieli si dovoľovali prakticky všetko. Vžitú poslušnosť peruánskych Indiánov voči vrchnosti považovali za zbabelosť. Obyvateľstvo bezohľadne týrali a okrádali. Nielenže nemali cit a zmysel pre zázraky staviteľského umenia, ale nedocenili ani také diela, akými boli zavodňovacie kanály, ktoré premieňali púšte na úrodnú pôdu, a tak polia ležali čoskoro ladom. Koristníctvo sa prejavovalo všade: aj lamy vybíjali v takom množstve, že im hrozilo vyhynutie.

Prameň: Nicolas Hordern: „Objavitelia, dobyvatelia, kolonizátori“ v Objavovanie Ameriky, Bratislava: Mladé letá 1989.

O šírení kresťanstva v treťom svete

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Rastislav Škoda

Misionárstvo je šírenie viery v boha a v dobrom zmysle slova znamená presviedčať ľudí inej viery, t. j. s inou predstavou boha, že sa dosiaľ mýlili, resp. nepoznali pravého boha; preto ich treba priviesť k tomu, aby uznali, že bude pre nich a pre ich deti lepšie, ak túto novú vieru prijmú.

Kresťanstvo dostalo príkaz misionárstva od svojho zakladateľa ako program apoštolskej činnosti: ohlasovať evanjelium, krstiť tých, čo uveria a spravovať ich v rámci cirkvi:

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich…“ (Mt 28, 19).

Od svojho vzniku až do dnešných čias mu sa tomu venuje zo všetkých síl a vynakladá na to značnú časť svojich finančných prostriedkov. Napriek všeobecnej predstave o aj násilnom šírení (mečom v minulých storočiach, terorizmom v modernej dobe) to platí pre islam iste menej a pre židovstvo prakticky vôbec nie.

No kresťanské náboženstvo sa v priebehu dvetisícročnej tradície málo šírilo presviedčaním. Do nových zemepisných oblastí preniklo spravidla mečom a mocou: po vojenskej porážke vládcu sa po celom dobytom území rozliezli nielen drancujúce vojská, zmocňujúce sa okamžite všetkého, čo malo cenu, ale aj správni úradníci, organizujúci hospodárske vykorisťovanie pre budúcnosť (spravidla meranú na storočia a tisícročia). Najdôležitejšie však bolo, že sa v každej správnej oblasti usadili noví kňazi (založili sa biskupstvá), učiaci novú vieru a kontrolujúci v úzkej spolupráci so správnymi úradníkmi jej dodržiavanie.

Veľmi dôležitou geografickou oblasťou dnešného svetového katolicizmu je Latinská Amerika, kde sa väčšina obyvateľstva považuje za katolíkov. Túto pozíciu buduje kresťanstvo na základe konkisty, t. j. dobývania (nesprávne sa hovorí „objavovania“) Ameriky po príchode Kolumba r. 1492 do týchto končín. Od tých čias sa tu udržuje nie na podklade presvedčenia alebo presviedčania, resp. slobodnej premyslenej voľby jednotlivca, ale jednoducho ako dôsledok skutočnosti, že náboženskú príslušnosť, vieru, určuje miesto narodenia, rodina, obec, krajina. Heslo Cuius regio, eius religio platí od konca tridsaťročnej vojny v Európe a so šírením západnej (európskej, kresťanskej) kultúry sa rozšírilo po celom svete.

O hodnote kolonializmu existujú v podstate dva názory. Naivná bola a je predstava, že Európania šírili civilizáciu, ako keď sa rozvidnieva: že na čistinkách v pralesoch naučili divých domorodcov čítať a písať, že premenili zberačov lesných plodín a lovcov zvierat na roľníkov a postupne im postavili dielne, továrne a priniesli kultúru. Je až napodiv, koľkí sú ešte dnes presvedčení o prínose kresťanskej civilizácie pre národy Amerík, Afriky a Ázie; o prínose pokresťančenia, technizácie a modernizácie každodenného života. Zabudlo sa, čo za to museli domorodci zaplatiť: stratu vlastnej identity a trvalé zbedačenie.

Za čias totality sa u nás propagoval obraz vykorisťovateľskej kolonizácie a oslavovali oslobodzovacie hnutia v krajinách tretieho sveta. To bol druhý názor, vidiaci len negatívne stránky ťaženia nerastných bohatstiev, nedozerných plantáží a nepredstaviteľnej chudoby v banánových republikách. Po páde berlínskeho múru kolonizácia opeknela a v rámci globalizácie akoby sa stala prijateľnou.

Stručná správa o spustošení západoindických území má svoje miesto v dejinách kolonizácie. Spôsobom, primeraným svojej dobe, opisuje samé prvé roky dobytia nových území s neslýchaným bohatstvom zlata, striebra a drahokamov a ich vydrancovanie, idúce až k vyhubeniu obyvateľstva, holokaustu, a v dôsledku toho k otrokárstvu, nevyhnutnému na náhradu pracovnej sily v baniach a na plantážach. Má svoje miesto aj v dejinách misionárstva. Po jej prečítaní nemôže nik pochybovať, že sa kresťanstvo rozšírilo aj v Latinskej Amerike mečom a násilím. Už vtedy išlo o formálne zahlásenie do Madridu a do Ríma, o koľko sa zvýšil počet katolíkov; zamlčalo sa, koľko mužov, žien a detí pritom prišlo o život a za akých okolností.

Všeobecné vzdelanie predpokladá znalosť mena Bartolomé de Las Casas a jeho Stručnej správy. V dnešných slovenských podmienkach nemáme finančné a technické možnosti vydať celú knihu, prípadne aj s dobovými ilustráciami, ako existuje vo všetkých západných rečiach. Česká kniha Františka Gela Biskup Bratr Don Bartolomé de Las Casas, mnich řádu svatého Dominika (Praha 1954) – po nemecky pod názvom Las Casas: Leben und Werk (Leipzig 1958) – je u nás neprístupná a prakticky neznáma. Preto vydávame tento výťah ako 6. Zošit humanistov; pridali sme z nemeckého vydania komentár Hansa Magnusa Enzensbergera Las Casas alebo spomienka na budúcnosť a podrobnejší opis zavraždenia kráľa Atahualpu z knihy Objavovanie Ameriky (Mladé letá 1989) ako ďalšiu ilustráciu vierolomnosti a ukrutnosti dobyvateľov a misionárov kresťanstva v Latinskej Amerike na začiatku novoveku.

Klamné predstavy a tvrdenia o rodine

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Florence Beaugé

Z nutnosti sa stala tradícia, potom záľuba a nakoniec úloha v spoločnosti, ktorej sa dá dnes len ťažko vyhnúť – takto sa vyvíjala západná spoločnosť a jej jednotlivé oblasti, napr. rodina. Existujú o nej falošné tvrdenia, napr. že častejšie sa rozvádzajú ženy. Viac ako polovica rozvodov sa koná so spoločným súhlasom – ako vedieť, na čiu iniciatívu? Alebo že sudcovia nadŕžajú ženám a v 90 % prípadov im prideľujú deti. Vo Francúzsku je situácia taká, že v 86 % sa rodičia dohodli alebo otec opustil rodinu a sudca určí dieťa matke. Len v 3,5 % rozvodov chcú dieťa obidvaja rodičia – a otec ho dostane raz z troch prípadov. Prečo tak málo otcov chce svoje deti? Výchova, najmä zaškolenie, je oddávna úlohou matky, ktorá tomu venuje 2-3-krát toľko času ako otec. De facto žije žena túto monoparentálnu úlohu už dávno pred rozvodom. To je skutočnosť, nie predstava.

Prameň: Florence Beaugé: „Le privé est politique“, Mani?re de voir, č. 44, marec 1999, s. 96 – 97.

„Ženou sa žena nerodí, ženou sa žena stáva“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Vyše osemdesiat francúzskych a medzinárodných organizácií v čele s UNESCO, cez ministerstvá kultúry, výskumu a výchovy a celosvetové Ligy pre práva žien a práva ľudí až po krúžky marxistov pripomenuli 19. – 23. januára 1998 spoločne päťdesiate výročie knihy Deuxi?me sexe (Druhé pohlavie) od Simone de Beauvoir „slávnostným, družným, srdečným a vedeckým“ kolokviom na parížskej univerzite Sorbonne (Le Monde diplomatique, január 1999).

Od tridsiatych rokov sa v Európe a najmä vo Francúzsku propagovala tzv. rodinná politika, charakterizovaná rodinnými prídavkami, pôžičkami pre novomanželov a inými opatreniami proti klesajúcej pôrodnosti. Ani povojnový babyboom neoslabil všetky obavy a v celej spoločnosti od pravice po komunistickú ľavicu dominoval ideál matky, starajúcej sa len o čo možno početnú rodinu. Ako hrom udrela do toho kniha, ktorá rozmetala na omrvinky mytológiu takéhoto materstva. Už prvá kapitola na 15 stranách bráni slobodu potratu, popiera všemocnosť materského pudu a v materskej funkcii ženy vidí len jej odcudzenie sa sebe samej. Ďalšie kapitoly sú napr. o sexuálnej iniciácii a lesbizme, takže je pochopiteľné, že kniha vyvolala odpor puritánskej spoločnosti, ktorá ešte nepoznala sexuálnu revolúciu. Dnes vieme oceniť, o koľko predchádzala Simone de Beauvoir všetky militantné ženské organizácie a aký materiál im dala do rúk počínajúc dosť individualistickou a liberálnou myšlienkou, že emancipácia predpokladá osobnú kariéru. Keď v neskoršom živote bez váhania podpísala manifest „343 cundier“, ktoré sa priznali, že potratili, čo bolo vtedy ešte trestné, bol to prejav jej postupného poznania, že ženy podstupujú taký špecifický spoločenský útlak, proti ktorému môžu pomôcť len kolektívne ženské hnutia.

Jej oponenti stavajú na rozdielnosti ženskej prirodzenosti a najmä katolíci jej vytýkajú „erotický egoizmus“, „sexuálny egotizmus“ aj „pornografické opovážlivosti“, hoci Beauvoirová nebola ani prvá ani jediná, čo vyslovovala takéto tézy. Nedá sa zabudnúť, že aj komunista Kanapa našiel v jej texte „oplzlé opisy nemravností dvíhajúce žalúdok“. Jej prívrženci sa regrutovali zo sartrovcov a z čitateľov jej románov Invitée (Pozvaná, 1943) a Mandarins (Mandaríni, 1954), ktorý jej vyniesol prestížnu Goncourtovu cenu a finančnú nezávislosť, keď celá generácia pochopila jej formuláciu „Ženou sa žena nerodí, ženou sa žena stáva.“

To všetko je za nami. Tzv. totalite sa dá vytýkať všeličo, ale vyriešila viacero základných otázok, týkajúcich sa žien, medzi iným právo na rovnaké vzdelanie, na prácu a na potrat. Iste sa dá hovoriť aj o trojnásobnom preťažení žien za oných čias - práca v zamestnaní, starostlivosť o rodinu a štúdium na zvýšenie kvalifikácie; no mnohé na to spomínajú citlivo ako na roky rastu a budovania.

Ale ženská otázka nie je ešte nikde uspokojivo vyriešená. Svedčí o tom počet ženských organizácií vo svete a ich agenda. Neviem posúdiť situáciu na Slovensku, ale opovažujem sa povedať, že aj tu máme čo doháňať, a to dokonca aj my humanisti. Preto je tento zošit, zostavovaný 8. marca 1999, venovaný feminizmu.

Feminizmus v súčasnosti a budúcnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Eleanor Smealová a Timothy J. Madigan

Eleanor („Ellie“) Smealová je jedna z najznámejších postáv v modernom hnutí za rovnoprávnosť žien v USA; má reputáciou politického stratéga a úspešnej organizátorky prívržencov. Pôsobila po tri obdobia ako predsedníčka Národnej organizácie žien, rozmnožila počet jej členov šesťnásobne a urobila z nej prvú feministickú organizáciu v celom štáte. V r. 1987 bola spoluzakladateľkou a stala sa predsedníčkou Fondu pre feministickú väčšinu a Základiny toho istého mena, ktoré presviedčajú feministky, aby sa uchádzali o miesta vo verejnej správe a presadzovali zákony o rovnosti pohlaví, či už na úrovni celoštátnej alebo na úrovni mestských zastupiteľstiev a v komisiách. Za redakciu Free Inquiry sa s ňou zhováral Timothy J. Madigan.

FREE INQUIRY (FI): Čo vy na to, že sa vraví, že sa nachádzame v postfeministickom období?

ELEANOR SMEALOVÁ: Feministické obdobie tu ešte nikdy nebolo. Ak pokladáte za feministické obdobie éru, keď ženy dosiahnu rovnosť, od toho sme ešte veľmi vzdialení. Všetky povedačky o „postfeminizme“ sú zbožným želaním tých, čo videli v šesťdesiatych rokoch feministickú éru a ktorí by pre budúcnosť ženské hnutie najradšej odpísali. Avšak ženské hnutie je veľmi živé a nechystá sa opustiť scénu.

FI: Pred výraz feminizmus sa často kladie nálepka radikálny.

SMEALOVÁ: To je skvelé, pretože tí, čo tak robia, vedia, že feminizmus má obrovsky veľké zázemie, iste väčšie než akákoľvek iná zložka verejného života, napr. liberáli alebo konzervatívci a celkom iste väčšie než väčšina náboženských vyznaní. Nech priznajú, že sú to práve tieto radikálne feministky, ktoré sa im nepáčia, pretože sakramentsky dobre vedia, že obrovské množstvo ľudí verí v rovnosť žien. Otvorene povedané, keby ste sa ľudí opýtali, či veria na rovnosť pohlaví, bol by počet tých , čo by odpovedali „áno“, ohromný. Napriek tomu práve zápas za rovnosť pohlaví je najťažším bodom feministického hnutia.

FI: Jedna z najdôležitejších úloh nášho časopisu je kritika stanovísk organizovaného náboženstva. Som zvedavý, či by ste nám mohli niečo povedať o spôsoboch, akými organizované náboženstvá v súčasnosti napomáhajú alebo brzdia feministické hnutie.

SMEALOVÁ: Niektoré z najväčších náboženských spoločností bojujú proti rovnosti. Katolícka cirkev bojuje proti vysväteniu žien za farárky a proti vzrastajúcej úlohe žien vo vedení cirkvi. Stojí tiež na čele všetkých síl proti prerušeniu tehotenstva, čo je jedným z podstatných cieľov boja za ženské práva. Mnohé protestantské cirkvi prijali ženy do kňazského povolania, hoci nie vždy s otvorenou náručou; mnohé pastorky majú trpkú skúsenosť, že síce mohli dostať vysvätenie, ale potom nenašli farnosť, či kongregáciu, ktorú by viedli. Ortodoxní židia nás stále vylučujú z rabínstva a fundamentalistickí moslimovia zanietene bojujú za to, aby ženy museli nosiť závoj. Odhaduje sa, že v islamských krajinách boli zabité tisícky žien len preto, že nenosili závoj.

FI: Je vaša organizácia v nejakom styku s feministkami v moslimských krajinách?

SMEALOVÁ: Áno; a angažujeme sa práve v problematike závoja, pretože ten symbolizuje podmanenie žien. V Alžírsku zabíjajú ženy pre závoj napriek tomu, že je tam pomerne umiernená vláda. Boli sme tiež veľmi aktívne v prípade Taslimy Nasrinovej. Demonštrovali sme okolo bangladéšskeho vyslanectva a dozvedeli sme sa, že aj naša demonštrácia ovplyvnila rozhodnutie vlády dovoliť jej odchod z vlasti.

FI: Čo si myslíte o nedávnej konferencii v Káhire o svetovej populácii a o pokusoch náboženských skupín presadiť tam svoje názory?

SMEALOVÁ: Teší nás, že snahy Vatikánu vytvoriť alianciu s moslimami stroskotali. Nakoniec hlasovali s Vatikánom iba štyri štáty! Dokument, ktorý vyšiel z konferencie, je svedectvom sily svetového feministického hnutia, pretože vrhá svetlo na potrebu rozšíriť ženské práva, ak sa má celosvetová populácia stabilizovať.

FI: Aké sú vaše úvahy o voľbách do kongresu Spojených štátov (r. 1994) a o voľbách v jednotlivých štátoch federácie? Ako ovplyvnia smerovanie boja feministickej väčšiny?

SMEALOVÁ: Pre väčšinu ženských problémov, najmä pre prerušenie tehotenstva, je to katastrofa. Odhaduje sa, že v súčasnosti je v senáte štyridsaťsedem zástancov „práva na život“ (zo 100 senátorov) a v kongrese bolo dvadsaťdeväť prívržencov „slobodnej voľby“ prehlasovaných obhajcami „práva na život“. Odhadujem, že sme stratili asi štyridsať miest v Snemovni a niekoľko aj v Senáte. Je to veľmi vážny neúspech, najmä ak berieme do úvahy slabosť súčasného prezidentstva.

Na druhej strane sa domnievam, že Kongres zaostáva za ostatným národom v podpore ženských práv. Možno práve to vyvolá nápor na viac zmien.

Nemyslím si, že sme dospeli ku koncu možných politických zmien v našej krajine. Naopak, som toho názoru, že prežívame veľmi búrlivé obdobie. Zatiaľ nevieme, ako sa to skončí. Jasné je, že daňovníci sa búria, a pravé politické krídlo to využíva na svoj prospech. Živnou pôdou pre celý tento konzervatívny pohyb je zlá ekonomická situácia.

Mimochodom, aj feministky v zahraničí majú za to, že živnou pôdou pre fundamentalizmus, napríklad v moslimských krajinách, je chudoba. Najväčší vyznávači fundamentalizmu sú ľudia, ktorí stratili zamestnanie a nevidia svetlo na konci tunela. Sľubujú im spásu na onom svete, ak si nevedia poradiť na tomto svete. Vo feminizme vidia kus toho moderného sveta, ktorý ich podvádza. Moderná žena sa stala obetným baránkom za zlyhanú ekonomiku.

FI: Keď teraz v Spojených Štátoch stále viac žien vstupuje do pracovného procesu, vzniká tu pocit zvýšeného súperenia o prácu medzi mužmi a ženami.

SMEALOVÁ: Pre mužov, ktorí v súťaži neuspeli, sme sa stali terčom nenávisti. Niečo z toho pozorovať vo fenoméne Rusha Limbaugha, usmievavého chlapíka, čo bije do feministiek a do homosexuálov, ako aj do každého, koho nepovažuje za „normálneho“. Na týchto útokoch sa zúčastňujú nielen ľudia nižších príjmových kategórií. Je to spôsob, ako sa dá u ohrozených mužov vyvolať pocit dôležitosti.

FI: Písali ste aj o rozličných stratégiách, ktoré pred dávnymi rokmi používali Susan B. Anthonyová a Elizabeth Cady Stantonová v boji proti organizovanému náboženstvu. Aký vzťah to má k dnešku.?

SMEALOVÁ: Stantonová sa domnievala, že cirkvi – v tom čase to bola predovšetkým protestantská cirkev – sú rozhodnuté držať ženy v ich odvekom postavení. A že kým sa nezmení biblický názor na postavenie ženy, nedocieli sa rovnosť. Preto strávila veľkú časť svojho neskoršieho života písaním knihy Ženská biblia, v ktorej dokazovala, že pôvodná biblia bola prepísaná v tom zmysle, aby z nej vyplývala nerovnosť ženy. Domnievala sa, že kým neporazíte nerovnoprávne postavenie ženy v cirkvi, nemôžete docieliť rovnosť ani v širšom spoločenstve.

Susan B. Anthonyová sa zas obávala, že je nebezpečné začať si naraz s mnohými oponentmi – považovala umiernenosť za dôležitú cnosť v boji za rovnosť žien. Neuvedomila si, že to môže spomaliť boj žien za volebné právo. Sily zdôrazňujúce zdržanlivosť stáli aj za hnutím proti volebnému právu žien. Obávali sa, že ak ženy získajú volebné právo, budú bojovať za zákaz alkoholu.

Myslím si, že rovnaký scenár sa odohráva aj dnes, keď veľká časť feministiek a ľudí vo všeobecnosti sa bojí verejne odsúdiť odmietavé stanovisko rímskokatolíckej cirkvi k prerušeniu tehotenstva alebo k rovnosti žien. Draho platíme, ak sa neozývame. Strašné je ticho v našich pokrokových kruhoch, ak ide napr. aj o pedofíliu v kňazských kruhoch. Stojí pred nami cirkev, ktorá o sebe tvrdí, že ponúka morálne odpovede dievčatám v puberte, ale vo vlastných kruhoch skrýva obrovský morálny škandál.

FI: Mám však predsa podozrenie, že takéto správy majú veľký ohlas aj medzi ľuďmi vo vnútri cirkvi .

SMEALOVÁ: Je to najväčší škandál od časov reformácie a doteraz najväčšie spochybnenie morálnej autority cirkvi. Všimnite si pokrytectvo cirkvi v otázke homosexuality: kňaz, ktorý náhle zomrel v saune pre homosexuálov v Írsku, dostal posledné rituály od dvoch iných kňazov, ktorí tam boli tiež. Všetko, čo u nás tento príbeh vyvolal, bola iba malá zmienka v pittsburskych novinách Post Gazette. Takéto príbehy sú výsmechom všetkého, čo cirkev učí a cirkevné autority by sa s nimi mali zaoberať podrobnejšie. Newt Gingrich hovorí teraz o sirotincoch a o vychovávateľskej starostlivosti pod správou cirkvi. Ako to môže robiť cirkev, ktorá má sama také veľké problémy s pedofíliou ? Nájdu sa politici, čo na to poukážu? Zaručujem sa vám, že keby sa takéto problémy vyskytli vo vedúcich kruhoch feminizmu, bolo by po nás.

FI: Aké máte názory na možnosť reformy existujúcich náboženstiev v tom zmysle, že by prestali používať sexistický jazyk a pripustili ženské duchovenstvo? Sú tieto inštitúcie patriarchálne svojou podstatou?

SMEALOVÁ: Je otázka, či by takéto zmeny zasahovali až do samotného srdca teológie. Slovník mysticizmu má v sebe množstvo narážok na sex. Tento boj je teda oveľa ostrejší, než by si niekto myslel.

Odhadujem, že väčšina žien v súčasnej teologickej výchove sú feministky. Dokonca väčšina mníšok sú dnes prevažne feministky – videla som takúto správu v publikácii hnutia „Právo na život“. Nedá sa povedať, že by ženské religionistky boli z iného cesta ako muži.

FI: Naša redaktorka Molleen Matsumurová má šestnásťročnú dcéru; keď táto počula, že budem mať s vami rozhovor, chcela, aby som sa vás opýtal: „Čo majú dnes robiť mladé feministky, aby pokračovali v práci hnutia s cieľom šíriť sebavedomie žien a vytvárať pre ne viac príležitostí?“

SMEALOVÁ: Prvé je angažovať sa v hnutí. Dúfam že nestoja bokom, keď sa tvorí história – ženské hnutie ovplyvní našu kultúru viac než akékoľvek iné hnutie.

Ak budeme vedieť vymyslieť, ako ho stále novo organizovať výkonnejšie a účinnejšie, dosiahneme rovnosť. Naše dnešné štruktúry pochádzajú z prelomu storočia a teda potrebujú zmenu, aby sa uplatnili v modernej dobe.

FI: Vaša odpoveď platí pre humanistické hnutie ako celok. Mrzí nás irónia, že sily, ktoré zastávajú spiatočnícke myslenie, používajú najmodernejšiu technológiu, kým my klepkáme na pätnásť rokov starých počítačoch.

SMEALOVÁ: Problém spočíva v peniazoch. Vládnuce záujmy financujú fundamentalistov. Nie že by boli populárni – ale sú financovaní. Pamätajme, že v týchto voľbách sa vyhrávalo nie na základe náboženských alebo sociálnych kritérií, ale zo strachu pred zločinom, pred ilegálnymi prisťahovalcami a z toho, že nebudeme úspešní. Výhercom dáva zdanie popularity schopnosť účinne komunikovať s ich poslucháčstvom, hoci sú v menšine. Majú zdroje, aké my nemáme. Tragédia spočíva v tom, že peňažné záujmy stavajú na staré, reakčné sily.

FI: Musíme dúfať, že je to posledný dych tradicionalistov.

SMEALOVÁ: Nie som až tak optimistická. Videla som príliš veľa praktík, ako možno spomaliť proces pokroku. Už sme mali mať oveľa viac úspechov, ako máme. Stále ešte debatujeme o problémoch, ako napríklad o práve na prerušenie tehotenstva, ktoré mali byť vyriešené už pred mnohými rokmi.

Medziiným je to v dôsledku sily televízie a masových komunikačných prostriedkov, že sa umožnilo ešte ľahšie manipulovať negatívnym smerom masovú hystériu a emócie. Nesmieme si myslieť: „Aj tak budú porazení, je to iba otázka času.“ Viete, mohlo by to takto trvať aj štyridsať rokov. Preto nám treba lepšie sa organizovať a pracovať ešte tvrdšie ako kedykoľvek doteraz!

Prameň: Eleanor Smeal, „Feminism, Present and Future“ (Feminizmus, prítomnosť a budúcnosť) v Imagine There’s no Heaven: Voices of Secular Humanism (Predstav si, že neba niet: Hlasy sekulárneho humanizmu), vyd. Matt Cherry a i.,  The Council for Secular Humanism, Amherst, NY, 1997, s. 62-66.

Preložil Alexander Rehák

Načo ešte 8. marec?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Florence Montreynaudová

Kontroverzie o dejinách žien pretrvávajú. Vo francúzskom senáte sa ešte stále stavia väčšina senátorov proti zaradeniu myšlienky „rovnaký prístup pre ženy a mužov“ do state o politickej zodpovednosti do francúzskej ústavy, hoci Národné zhromaždenie ju už odhlasovalo. Táto slepá ulička oživuje verejnú rozpravu o paritnom zastúpení, keďže rozhodcovia o republikánskej rovnosti odmietajú „pozitívnu akciu“, ktorá sa vo verejnej mienke stretáva s veľkým porozumením. Je to teda veľmi aktuálna téma pre medzinárodný deň žien 8. marca; pre obrad, ktorého dejiny sa od určitého času prepisujú…

Čo sa pripomína a slávi 8. marca? Stávka krajčírok v New Yorku 8. marca 1857, ako to rok čo rok opakujú početní novinári? Práca francúzskych výskumníčok Françoise Picqovej a Liliane Kandelovej dokazuje, že americký pôvod 8. marca je bájkou, ktorá bola po prvý raz uverejnená v denníku L‘Humanité v r. 1955 (1). V skutočnosti je Medzinárodný deň žien dielom II. Socialistickej internacionály a má za cieľ mobilizovať ženy v robotníckych hnutiach podobne, ako to robia „buržoázne“ feministky. Iniciovala to Nemka Klára Zetkinová na konferencii socialistických žien v Kodani r. 1910. Dátum 8. marca zvolil v roku 1921 Lenin na pamäť slávneho 23. februára 1917 (podľa ruského kalendára za cárizmu), keď robotníčky Sv. Petrohradu manifestovali v uliciach za chlieb a volali po návrate mužov z fronty, čím vyvolali februárovú revolúciu.

Mýtus newyorských krajčírok sa napriek tomu zakorenil skoro všade na svete a pretrváva najmä v USA. Hoci pravda je už dávno známa, obieha aj iná legenda: že tento deň uzákonilo rozhodnutie Spojených národov z roku 1977. V skutočnosti je to iba úradný sviatok OSN. Úspech tejto novej verzie treba podľa F. Picqovej pripísať ďalšej tendencii maskovať zložitý vývoj vyhovujúcim vysvetlením. Nie je to tak, ako sa zdá, že je táto kontroverzia o pôvode 8. marca bezvýznamná. Poukazuje na ťažkosti žien oboznámiť verejnosť s ich históriou, s ich prínosmi v priebehu storočí, s ich výdobytkami (ktoré sú stále krehké) a preto aj s ich právami.

Hovorí sa aj, že americké ženy popálili vtedy svoje podprsenky. Nie je to pravda. Táto legenda sa týka udalostí pri zakladaní organizácie Women‘ Lib (Ženská túžba): pri voľbe Miss Ameriky v Atlantic City (New Jersey), 7. septembra 1968, ženy odhadzovali vo verejnosti do „odpadových košov slobody“ len líčidlá na pestovanie pleti, natáčky a spodnú bielizeň, ktoré sú symbolmi umelej ženskosti a ktoré odmietali.

Právnička Odile Dhavernasová upozorňuje na ďalší omyl, ktorý sa šíri, a to v súvislosti so znásilnením. Má sa za to, že od r. 1980 francúzsky zákon vďaka feministkám znásilnenie trestá prísnejšie; v skutočnosti sa horná hranica trestu znížila z dvadsať na desať rokov väzenia. Novinkou je len rozšírenie pojmu znásilnenia, ktorý od tých čias zahrnuje všetky spôsoby penetrácie (vniknutia). Niektorí hovoria, že tento zákon urobil zo znásilnenia zločin; ale to už bol dávno! Skúmala to Marie-France Casalisová (2), špecializujúca sa na pohlavné násilnosti. Z rozhovoru s historikom Georgeom Vigarellom, ktorý o tejto téme napísal dôležitú prácu (3), vyplynulo, že znásilnenie sa považovalo za zločin už na konci Ancien Régime…

Ďalšie nedorozumenie: úplne sa zabudne na skutočnosti – na znásilnenia, na excízie, na pohlavné obťažovanie, na prostitúciu atď., proti ktorým feministky protestujú, ale povie sa, že ľudia „preháňajú“. Aké preháňanie, ak ide o protest proti sexizmu? V Anglicku a Škandinávii to pochopili, keď vlády neváhali a prikázali vyčistiť knihy pre deti od sexistických prvkov, ktoré ešte stále nachádzame vo francúzskych knihách pre deti (4). Ako to zdôrazňuje humoristka Isabelle Alonsová (5), poľnohospodári dosiahnu často úspech svojej akcie tým, že vykydajú hnoj pred radnice alebo blokovaním ciest; naproti tomu feministky, ktoré vždy manifestovali mierumilovne, a často veľmi vtipne, sa neraz zosmiešňujú a dokonca sa útočí na ich vzhľad alebo sexualitu. Niekedy sa vzbúria a urážkou sa vystatujú: napríklad, keď sa v r. 1971 opovážilo 343 Francúzok verejne priznať, že si nechali urobiť potrat, a boli potom v jednom satirickom týždenníku pokrstené na „343 cundier“; alebo v osemdesiatych rokoch, keď boli matky argentínskych „stratených“ hrdé na svoj názov „šialenky Námestia mája“ (v Buenos Aires).

Feministky nebojujú proti mužom; bránia sa proti systému diskriminácie, proti sexizmu. Z času na čas si myslia, že prešli jednu etapu a vidia, že sa na obzore rysujú vyrovnanejšie vzťahy medzi mužmi a ženami, vzťahy „bratstva“, ako znie posledné slovo Druhého pohlavia od Simone de Beauvoirovej, základného textu súčasného feminizmu (6). Nech je už čokoľvek za nami a nech sú dosiahnuté úspechy akokoľvek významné, ešte treba veľa urobiť, a to v prvom rade v oblasti jazyka.

Kto napríklad vyzdvihol význam slov jedného novinára, ktorý ohodnotil Mary Robinsonovú, prezidentku Írska, ako „feministku v tom najlepšom význame slova“ ? Alebo slov kritika vidiaceho v Genevi?ve Brisacovej „rozumnú feministku“ ? Alebo slová ženy s veľkou zodpovednosťou, ktorá povedala bez ohľadu na svoje vlastné protirečenia, že „bez feminizmu ostáva úloha ženy v spoločnosti polovičná“ (9). Prečo treba o žene, ktorá má určitý charakter, hneď povedať, že je „železná“, ak je elegantne buržoázna, resp. že je „passionaria“ v opačnom prípade? Ako môžu určité médiá titulkovať „Nepremožiteľná feminizácia lekárskeho stavu“, ako keby išlo o nákazlivú chorobu? Prečo dávať spisovateľke Erike Jongovej nálepku „Henry Miller v sukni“ (10) ? Nie je to taký nezmysel ako povedať o Julienovi Greenovi, že je to „Anais Ninová v nohaviciach“ ?

Vylúčené zo všetkých pripomienkových osláv

Podľa určitých výrokov v masmédiách ženy vyhrali a sú všade. Za hrmotného citovania vojenských metafor sa pripomínajú ich nedávne výdobytky; pripisuje sa im dobytie posledných bášt aj v najšpecializovanejších odvetviach (vo Francúzsku prijímajú ženy odnedávna aj do zvláštnych streleckých oddielov letectva).

Ak je teda víťazstvo úplné, načo ešte 8. marec? Aby sa nezabudlo na škvrny, ktoré špatia tento údajne taký žiarivý obraz: aj v bohatých krajinách strávia ženy päťkrát viac času starostlivosťou o deti a domácnosť ako muži; za rovnakú prácu dostávajú o 25 % menšiu plácu; práca na čiastočný úväzok, a to nie volená, ale nanútená, ich postihuje na 80 %. Dve tretiny analfabetov vo svetovom meradle sú ženy; ženy činia 70 % z najchudobnejších – vcelku z jednej miliardy – a spolu so svojimi deťmi 80 % utečencov. V treťom svete ich umiera každoročne 600.000 na následky pôrodu a potratu. Sú hlavnými obeťami násilenstiev, tak verejných – znásilnenie bolo na konferencii v Pekingu r. 1995 uznané za osobitný druh vojnových zločinov – ako súkromných: v Afrike a Ázii je 100 miliónov pohlavne zmrzačených žien, no nikde na svete nie sú pred týmto násilenstvom chránené.

Kedy budú plnoprávnymi občiankami? Miesta poslankýň v parlamentoch obsadzujú v priemere na 15 %, vo Francúzsku len na 8 %. Aj preto by mal byť 8. marec príležitosťou na urýchlenie tohto významného historického pochodu, ktorý pokračuje rýchlosťou voza ťahaného slimákom (11). Len jeden príklad: Kde sú ženy v pamäti národa a národov? Málo sa o nich hovorí v školských učebniciach, a nielen v dejepisných, ale aj o vedách a umeniach. Jediná žena, ktorá odpočíva vo francúzskom Panteóne za svoje vedecké zásluhy, je Marie Curieová. A koľko žien je v tom papierovom panteóne, ktorý predstavuje edícia Plejády vo vydavateľstve Gallimard? Madame de Sévigné sa tam dostala až r. 1953 a po nej prišli len George Sandová, Marguerite Yourcenarová, Colette a Nathalie Sarrauteová. Niet tam ani jednej cudzinky (teda ani sestry Brontëové, ani Virginia Woolfová, ani Gabriela Mistralová), kým prvý cudzinec, Edgar Poe, tam bol prijatý už roku 1932.

Čo odporúča vo Francúzsku komisia pre národné oslavy? Pre rok 1999 sú to zo 44 pripomienok narodenia alebo smrti len dvakrát ženy: grófka de Ségur, narodená v roku 1799 a autorka kníh pre deti (vyznačujú sa krutosťou) a maliarka Rosa Bonheurová, ktorá umrela r. 1899.

Je tu aj program vydávania pamätných známok v roku 1999. Len raz bude na známke žena, a to spomenutá grófka de Ségur. Na francúzskych známkach sa dosiaľ neobjavila Suzanne Lenglenová (medzi rokmi 1920-1926 vyhrala šesťkrát po sebe turnaj v Rolland Garros, čo sa od tých čias nepodarilo inej žene ani mužovi; len od r. 1996 nesie jeden dvorec jej meno), ani Marguerite Durandová (bola šéfredaktorkou časopisu La Fronde [Prak ako symbol útočnej nespokojnosti], robeného ženami pre ženy od 1897 do 1903), ani M.A. L. Lagroua Halléová, jedna zo zakladateliek hnutia pre plánované rodičovstvo. Je dosť skutočných žien, ktoré by na francúzskych známkach mohli nahradiť symbolickú Mariannu, známu v toľkých podobách! Novinárka Séverinová, feministka Hubertine Auclertová, maliarka Sonia Delaunayová, skladateľka Lili Boulangerová, ako aj Simone Beauvoirová, Gabrielle Chanelová, Camille Claudelová atď. Ak treba menovať príležitosť na výročie, je tu pre rok 2000 storočnica románu Claudine od Coletty, storočnica prvých zmiešaných olympijských hier alebo storočnica prvej francúzskej právničky-obhájkyne.

Francúzsko je jeden z mála štátov, kde sa nepripomenulo päťdesiat rokov ozajstného všeobecného hlasovacieho práva vydaním príležitostnej známky; v roku 1848 sa zaviedlo „všeobecné“ hlasovacie právo platiace len pre mužov. A nebolo to ani v roku 1945, čo Francúzsky dostali hlasovacie právo: vtedy sa po prvý raz zúčastnili volieb. Právo hlasovať im dal výnos provizórnej vlády v Alžíri z 21. apríla 1944.

Pod vedením Združenia novinárok (12) bol založený začiatkom tohto roku Krúžok Séverine, majúci za cieľ pestovať pamiatku žien a združujúci predovšetkým novinárky a historičky. Berie si za cieľ šíriť najmä myšlienku 8. marca a pripomínať neznáme dátum 21. apríla 1944, obidva dátumy, ktoré by mohli byť príležitosťou na zamyslenie sa nad touto typicky ženskou ťažkosťou, aktuálnou väčšmi ako kedy pri rozhovoroch o rovnosti: aby ženy nielen mali právo byť volené, ale aby ho plne využívali.

Bibliografia

(1) „Pozor, jedna pamätná oslava môže zatieniť druhú“ v Histoires d‘Elles, Paris, marec 1977; L. Kandel a F. Picq, „Le mythe des origines“, La Revue d‘en Face, Paris, č.12, 1982; F. Picq, „Le 8 mars, une date fictive?“ v Terre des femmes, La Découverte, Paris, 1983.

(2) Technická poradkyňa pre práva žien pri regionálnej delegácii Ile-de-France.

(3) Georges Vigarello, Histoire du viol au XVIe-XXe si?cle, coll. L‘univers historique, Seul, Paris, 1998.

(4) S. Cromer a A.Turin, Que voient les enfants dans les livres d‘images? Des réponses sur les stéréotypes. Association européenne Du côté des filles (8, rue Baillou 75014 Paris), 1998.

(5) Autorka knihy Et encore je m‘retiens, Robert Laffont, Paris 1996.

(6) S. Chaperon, „Le Deuxi?me Sexe en héritage“, Le Monde diplomatique, jan. 1999.

(7) The Independent, Londýn, 8. mar. 1997.

(8) Le Monde, 8. jan. 1999.

(9) M.C. Pietragalla, riaditeľka Štátneho baletu v Marseille, v Le Monde, 16. dec. 1998.

(10) Le Nouvel Observateur, 9. apr. 1998.

(11) V roku 1928 manifestovali v Berne švajčiarske ženy a pred budovu federálneho parlamentu privliekli obrovskú kartónovú alegóriu slimáka, reprezentujúceho „švajčiarsku cestu hlasovacieho práva žien“. Švajčiarske ženy získali právo hlasovať až v roku 1971 … a pri miestnych voľbách v niektorých kantónoch ešte oveľa neskôr.

(12) AFJ, 35, rue des Francs-Bourgeois 75004 Paris; email: afj@webbar.fr

Prameň: Florence Montreynaudová: „Le 8 mars, mais pour quoi faire?“ Le Monde diplomatique, marec 1999, str. 26.

Preložil Rastislav Škoda

Postavenie žien v spoločnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

z internetu

Sexuálne rozdiely sú prirodzené, ale nie je prirodzená aktuálna situácia žien. Túto odvždy určovala kultúra a politika, a preto by ju mala politika zmeniť – k lepšiemu.

60 % detských lekárov sú lekárky, ale z 21 kníh pre deti, v ktorých vystupujú doktori, v 20 sú to muži. Kým 75 % žien pracuje, v týchto knihách sa ich profesionálna aktivita spomína len v 5 % prípadov. Z 537 obrázkových kníh pre deti od 46 vydavateľstiev majú viac ako tri štvrtiny mužských hrdinov.

OSN vydala správu o ľudskom vývoji za rok 1998 (Economica, Paríž), z ktorej sa dozvedáme o poradí štátov podľa indikátora účasti žien na politickom a hospodárskom živote v 163 analyzovaných štátoch. Na prvom mieste je Švédsko, kde majú ženy 40 % miest v parlamente a 65 % vedúcich a rozhodujúcich miest v priemysle. Na druhom a treťom mieste sú Nórsko a Dánsko. USA sú na jedenástom mieste: ženy majú 11 % kresiel v kongrese a 53 % dobrých miest v priemysle. Francúzsko je na 31. mieste: v parlamente je 10 % žien, ani jedna v dôležitej finančnej komisii; na univerzitách je len 13 percent profesoriek.

Veľmi málo žien sa venuje tzv. tvrdým vedám, napr. matematike a fyzike (na rozdiel od medicíny a biológie): vo Francúzsku okolo 20 %, v Taliansku a Nemecku ešte menej a v USA len 5 %. Preto napr. vo Veľkej Británii už niekoľko rokov Spolok inžinierov podporuje projekt WISE: pojazdný autobus s ukážkami techniky verbuje po mestách a po dedinách špeciálne dievčatá pre inžinierske povolania; keďže výsledky neuspokojujú, minister Jej Veličenstva pre vedy naštartoval v r. 1997 kampaň „Mystery of Vanishing Girls“ (Mystérium miznúcich dievčat) pod heslom „Budúcnosť britského priemyslu závisí od žien, práve tak ako kvalita života nás všetkých.“ Slávne školy ako MIT (Massachusetts Institute of Technology - USA) alebo ENS (Ecole normale supérieure - Francúzsko) sa previnilo bijú v prsia a hľadajú adeptky aj na tvrdé vedy, keď už ženy excelujú vo výučbe, medicíne a biológii.

Ženy v Európe bojovali sto rokov za právo učiť sa, t.j. „prijímať“ vedu; potom sto rokov za právo učiť, t.j. „prenášať“ vedu; teraz sme v tretej fáze, keď ide o to, či sú ženy schopné „tvoriť“ vedu (Christine Bénardová, ENS).

Časopis Nature uverejnil v r. 1997 štúdiu, podľa ktorej žena musí predložiť dvaapolkrát toľko vedeckej práce ako muž, aby dostala zamestnanie alebo grant na výskum.

V súčasnej krízovej situácii sa vyhliadky žien zhoršujú a rodičia i dievčatá myslia v prvom rade na zabezpečenie budúcnosti. Len málo ich pochopilo, aká je budúcnosť a vyhliadky vedeckých povolaní. Poradne pre maturantky im odporúčajú inžinierske a technické školy druhého stupňa, kým u chlapcov sa povzbudzuje pokus dostať sa za každú cenu na nejakú veľkú školu. Rodičia uvažujú:

„Načo vystavovať dievča takej ťažkej súťaži, keď ju po skončení školy aj tak čaká nezamestnanosť a keď takto možno prepasie možnosť vydať sa?“

Je to teda problém rovnováhy rodinného a profesionálneho života; jeho riešenie sa stáva problematickým a tým nadobúda na ostrosti.

Taslima Nasrinová a Indická racionalistická asociácia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Sanal Edamaruku

Niekoľko hodín predtým, než sa Taslima Nasrinová začala ukrývať, 4. júna 1994, som mal čudný telefonický rozhovor. Ozval sa povedomý ženský hlas a žiadal ma, aby som zatelefonoval Raizul Karim Kamalovi alebo jeho manželke Afroze Kamalovej v Dháke. Aj telefónne číslo mi bolo známe – veď to bolo číslo do bytu Taslimy Nasrinovej v jej shantinagarskom byte v Dháke.

Už predtým som bol niekoľkokrát v telefonickom styku s Taslimou Nasrinovou.V čase, keď v Bangladéši stúpalo napätie v súvislosti s jej teraz už známym románom „Lajja“ (Hanba) v bengálskom jazyku a keď moslimskí kňazi vypísali peňažnú odmenu za jej zavraždenie, cítil som sa povinný zavolať jej a povzbudiť ju.

V románe sa opisuje utrpenie neveriacej hinduistickej rodiny v Bangladéši, prenasledovanej moslimami po zrúcaní mešity v Ayodhya v Indii hinduistickými militantnými fundamentalistami. Kniha bola skoro po vyjdení zakázaná bangladéšskou vládou s odôvodnením, že je rúhavá a uráža moslimské city.

Taslima nebola otrasená, keď som s ňou telefonoval. Povedala mi, že sa nebojí a že bude pokračovať nielen v boji proti nespravodlivostiam, páchaným na ženách, ale aj proti prenasledovaniu hinduistickej menšiny v Bangladéši. Uvedomovala si, že hinduistickí fundamentalisti v Indii využívajú útoky proti nej na to, aby poukazovali na netolerantnosť moslimov voči hinduistom. Priznala, že nechová osobitné sympatie ani voči hinduistom, ani moslimom, ani kresťanom, ale že je humanistka. Toto bol začiatok nášho dobrého priateľstva.

Medzitým Taslima navštívila Francúzsko a na spiatočnej ceste sa zastavila v Kalkate. Interview, ktorý poskytla kalkatským novinám Statesman, vyvolalo nový požiar fundamentalistickej nenávisti v Bangladéši. O interview sa tvrdilo, že sa v ňom Taslima dovoláva dôkladnej revízie koránu. Vo vlastnoručne podpísanom liste redakcii Statesmana Taslima vysvetľuje: „Môj názor v tejto otázke je jasný a kategorický. Pokladám korán, védy, bibliu a všetky náboženské texty, určujúce, ako majú žiť ich stúpenci, za nemiestne a prežité. Pokročili sme už ďaleko za sociálno-historické súvislosti, v ktorých boli napísané, a preto by sme sa nemali nechať viesť ich poučkami. Otázka revízie, a to či už dôkladnej alebo inej, je irelevantná. Treba nám kráčať vpred a zanechať za nami tieto staré texty, ak chceme pokrok. Nech je humanizmus našou novou vierou, zodpovedajúcou našim duchovným potrebám.“

Vyhlásenie, že sa nedožaduje revízie koránu, neuspokojilo ani fundamentalistických moslimských vodcov, ani bangladéšsku vládu. Kým moslimskí fundamentalistickí vodcovia vypísali odmenu pre každého, kto ju zabije, motijheelska polícia v Dháke vydala na ňu zatykač pre rúhavé výroky, vyslovené po začatí súdneho konania. Zatykač nepripúšťal kauciu a ponechanie na slobode.

Taslima sa rozhodla ukryť sa, pretože mala obavy o svoju bezpečnosť v prípade vyšetrovacej väzby, uväznenia a aj pri pobyte na slobode. Keď sa skrývala, veľmi sa zvýšili útoky na jej rodinu, s ktorou som udržiaval takmer každodenný kontakt telefónom. Opustili ich skoro všetci známi. Aj priatelia a príbuzní mali strach kontaktovať sa s nimi. Postupne som zistil, že veľa z toho, čo sa vtedy odohrávalo v Bangladéši, nebolo zverejňované v zahraničí. Keď bolo vypálené skladište liečiv, ktoré mal v dedine Mimensingh Taslimin otec, nepísalo sa o tom v novinách. Desiateho júna som prestal mlčať a oznámil som médiám všetko, čo som o situácii v Bangladéši vedel od mladšej Tasliminej sestry Yasmin, od jej brata Kamala a od jeho manželky Afrosy.

Medzitým sme v Indii začali šíriť informácie o situácii Taslimy na všetkých úrovniach. V mene Indickej racionalistickej asociácie sme sa stretli s viacerými známymi spisovateľmi a pomohli sme vypracovať spoločné vyhlásenie na jej podporu. Informovali sme všetky naše pobočky a vyzvali sme ich, aby sa zapojili do listovej kampane na adresu bangladéšskeho vyslanectva v Dillí. V listoch sme žiadali bangladéšsku vládu, aby zrušila súdne pokračovanie proti Taslime, aby jej poskytla právnu ochranu proti hrozbám a aby boli zatknutí fundamentalisti, ktorí vyhlásili odmeny za jej zabitie.

V Bangladéši žiadali fundamentalisti revíziu zákona o rúhaní, a to jeho sprísnenie a uzákonenie trestu smrti pre každého, kto kritizuje korán. Žiadali, aby Taslima Nasrinová bola verejne obesená.

Medzitým sme sa spojili s osobami, ktoré jej zabezpečili úkryt. Uvažovali sme o možnostiach jej záchrany. Od jej brata sme sa dozvedeli, že bol na ňu vydaný ďalší zatykač, tento raz v súvislosti s jej zbierkou esejí Nirbachito vydanou po prvý raz v r. 1991. Ukazovalo sa, že úsilie bangladéšskej vlády vyhovieť fundamentalistom, naberá na intenzite. A pretože sa o tom v médiách ani teraz nehovorilo, rozhodli sme sa intenzívne apelovať na svetovú verejnosť.

Čoraz zreteľnejšie sa ukazovalo, že v Bangladéši nemôže Taslima rátať s uznaním prirodzenej spravodlivosti a demokratických práv a že jej život je vo veľkom nebezpečenstve. Jediný spôsob, ako ju zachrániť, bol odchod z vlasti a pobyt v cudzej krajine. Uvažovalo sa prirodzene v prvom rade o Indii ako jednej z možností, ale vzhľadom na tlak fundamentalistov a fanatických zoskupení, pôsobiacich v Indii, sa to nakoniec považovalo za ďalšie riziko.

Nórsky Human Etisk Forbund ponúka podporu


Okrem rezolúcie, ktorú som poslal výboru IHEU (International Humanist and Ethical Union), spojil som sa aj s Levi Fragellom z Nórska, Paulom Kurtzom z USA a s hlavným sídlom IHEU v Holandsku; všetkým som adresoval otázku, či by pre Taslimu mohli vybaviť azyl v Nórsku, Holandsku alebo v USA.

Humanist Etisk Forbund začal vyjednávať s nórskou vládou; došli správy o tom, že Taslima napísala aj do PEN-klubu v USA, aby podporovali jej žiadosť o azyl. Mal som rozhovory s p. Odvarom Laegreidom, úradníkom Nórskeho veľvyslanectva v Dillí a čoskoro došlo oznámenie, že Taslima vízum do Nórska dostane, ak o to požiada. S informáciami, ktoré som mu poskytol, navštívil p. Laegreid príbuzných Taslimy v Dháke.

Násilnosti v Dháke


Tridsiateho júna 1994 vyvolali fundamentalisti v Bangladéši celonárodnú stávku, požadujúcu uväznenie a verejné obesenie Taslimy Nasrinovej. Počas násilností, ktoré trvali od rána až do noci, bola jedna osoba zabitá a vyše 250 poranených. Štrajk, ktorý vyhlásili bangladéšska „ULEMA“ (klerikálna rada) a „Komisia pre odpor proti neveriacim“, ochromil život v Dháke a iných bangladéšskych mestách. Obchody a iné podniky boli zatvorené a takmer celá doprava sa pohybovala mimo hlavných ciest. Odpor proti moslimským fundamentalistom zo strany sekularistických skupín však tiež pomaly narastal a získaval stále širšiu podporu.

Večer pred celonárodným štrajkom som dlho hovoril s bratom a sestrou Taslimy telefonicky a pokúšal som sa dodať im odvahu a silu. Viacerí „vyjednávači“ im navrhovali, aby sa „ospravedlnili“ v mene Taslimy, no oni ju nechceli zradiť v jej najťažšej životnej kríze. Zistil som, že rodina mala finančné problémy, pretože nik z nich nemohol normálne vykonávať svoje povolanie. Mal som pocit, že sa mi podarilo povzbudiť ich, čo však nemalo reálny dopad na udalosti v Dháke, ktoré už dosiahli nebezpečné rozmery. Pouličné bitky pokračovali a fundamentalisti spustili proti Taslime nové krížové ťaženie. Zvolávali ďalšie zhromaždenia a mali na programe ďalšiu stávku o mesiac, t.j. na 29. júla. K starej požiadavke smrť pre Taslimu Nasrinovú, pribudli nové: žiadali zákaz populárneho denníka The Janakantha, vyhlásenie kvadiáncov (moslimská sekta) za nemoslimov a zastavenie pôsobenia niektorých cudzích mimovládnych organizácií len preto, že neboli moslimské.

Štvrtého júla sa mala Taslima dostaviť na súd k procesu ako obžalovaná. Pretože by pri tom bol vážne ohrozený jej život, nemohla to urobiť. Medzitým sa šírili správy, že sa skrýva na jednom západnom vyslanectve a fundamentalisti obrátili svoju pozornosť na zahraničné zastupiteľstvá. Hoci bangladéšska vláda nerobila nič proti fundamentalistickým vodcom, ktorí brali zákon do vlastných rúk, títo na ňu zaútočili, lebo neboli spokojní s neschopnosťou vlády Taslimu zatknúť. Napadli ministra Hanana Shaa počas jeho cesty autom v meste Shylet, ktoré je známe ako parenisko fundamentalistov a stredisko Shataba Sainik Panishadu ( Rady islamských vojakov), organizácie, ktorá vyhlásila odmenu 50.000 takov za usmrtenie Taslimy.

Hrozby v New Dillí


Keďže moja osoba a Indická racionalistická asociácia sa aktívne podieľali na propagande v prospech Taslimy v indických masmédiách, dostávali sme nenávistné listy a telefonické vyhrážky. Dobrovoľníci z radov racionalistov museli strážiť naše kancelárske miestnosti v New Dillí počas mnohých dní.

Vyhrážky nás však nedonútili sedieť nečinne. Skoro sme roztočili druhé kolo listovej kampane a tento raz bol naším terčom priamo predseda vlády Khaled Zia. V našom časopise sme uverejnili modelový list a žiadali sme čitateľov, aby písali predsedovi vlády podobné listy a upozorňovali ho na povinnosť chrániť Taslimu, zrušiť súdne konanie proti nej a uväzniť fundamentalistických vodcov, ktorí navádzajú druhých ľudí na vraždenie.

Medzitým sa v celoštátnom meradle zlúčilo 13 islamských fundamentalistických strán a skupín do hnutia, ktoré si dalo za cieľ „bojovať proti nepriateľom islamu a za vyhlásenie zákona o rúhaní s rozsudkom smrti pre každého, kto kritizuje korán alebo islam“. Hlavný kňaz (khatib) mešity Baitul Mukarram, Moulana Obaidul Huq, bol zvolený za koordinátora tohto spojenectva.

Indická racionalistická asociácia, znepokojená vývojom situácie v Bangladéši, písala listy takmer do všetkých hlavných miest Európy žiadajúc pomoc pre Taslimu Nasrinovú.

Podpora západných vlád


Vnútorná situácia v Bangladéši sa zhoršovala a nič nesvedčilo, že by mohlo dôjsť k prelomu k lepšiemu. Švédska ministerka zahraničných vecí Mageretha Ugglasová na verejnom vystúpení otvorene kritizovala bangladéšske úrady za ich stanovisko v záležitosti Taslimy a varovala, že nepretržité prenasledovanie tejto spisovateľky „nemožno ďalej znášať bez prísnych protiopatrení“. Nórske ministerstvo zahraničia oficiálne ponúklo azyl: „Taslima Nasrinová bude v Nórsku vítaná a povolí sa jej tu pobyt, kým sa jej odopierajú demokratické práva v jej vlastnej krajine“. Klaus Kinkel, nemecký minister zahraničných vecí v Bonne, oznámil, že útočisko ponúka Taslime celá Európska únia. Dodal, že zahraniční ministri Európskej únie v Bruseli súhlasne vyzvali vládu v Dháke, aby urobila všetky opatrenia na ochranu života a bezpečnosti Taslimy a aby jej povolila opustiť krajinu, ak si to želá.

Ako však dostať Taslimu von z Bangladéša? V ústredni Indickej racionalistickej asociácie sme plánovali rozličné stratégie a konzultovali expertov o viacerých možnostiach. Udržiavali sme spojenie aj s Dhákou. Dobre sme vedeli, že naše telefónne hovory naši protivníci v Bangladéši odpočúvajú a preto sme vždy používali nové „zamaskované“ výrazové prostriedky. Hoci sme mali k dispozícii faxové kontakty, mnohé naše odkazy sa jednoducho „stratili“. Bolo riskantné komunikovať s Dhákou. V poslednej fáze diskusií sme sa rozhodli pozvať Faizal Karim Kamala, Tasliminho brata, aby prišiel do Dillí na poslednú fázu operácie. Zakúpili sme mu letenku. Vtedy som začal rozhovory aj s niektorými indickými vyššími politickými činiteľmi, hľadajúc u nich pomoc pri zachraňovaní Taslimy.

Do Dillí prichádzali telefonáty z celého sveta, žiadajúce najnovšie správy o Taslime. Boli sme jediný nezávislý prameň a veľmi sme sa angažovali. Vytvorili sme si trvalý kontakt k novinám v Holandsku, Nórsku, Nemecku a iných európskych krajinách. Pri každej novej udalosti okolo Taslimy nás žurnalisti z Indie a z rôznych častí sveta žiadali, aby sme potvrdili fakty. Zahraničná redakcia listu De Volkskrant (Amsterdam), kultúrna redakcia Frankfurter Allgemeine Zeitung (Frankfurt), korešpondenti Times (Londýn), Times of India (New Dillí) a početné iné noviny udržiavali s nami ustavičný kontakt a mnohé z nich vyzdvihovali našu aktívnu úlohu. Boli sme v styku aj s Tasliminým mladým advokátom Sarah Hussainom v Dháke. Boli to dni plné činnosti a napätia! Medzitým naše telefónne účty dosahovali také sumy, že sme neboli v stave ich zaplatiť. Len vďaka podpore niektorých priateľov sme mohli pokračovať.

Pán Thorvald Steen, prezident Nórskej únie autorov, nám medzitým poslal list, adresovaný Taslime a pozývajúci ju na Stavangerské sympózium. Ako ho však doručiť Taslime? Moja osobná cesta do Bangladéša bola vylúčená z bezpečnostných dôvodov. Z Dháky prichádzali správy, že moslimskí fanatici ma asi zlynčujú, ak sa im dostanem do rúk. Na porade dôverných priateľov v Dillí navrhol Christopher Thomas, korešpondent Times (Londýn) v New Dillí, že by mohol robiť „poštára“ a zaniesť list Taslime. Tretieho júla letel do Bangladéšu s mojím listom a inými informáciami, vrátane dokumentov, poslaných Nórskou úniou autorov. Taslima sa ešte stále skrývala.

Štvrtého júla som mal možnosť hovoriť telefonicky s Taslimou pár minút pred tým, než sa prihlásila na súde. To bolo súčasťou plánu, na ktorom sme sa dohodli s bangladéšskou vládou na radu a nátlak zo západu. Bolo jej povolené zložiť kauciu, takže nebola zatknutá a za niekoľko dní letela do Štokholmu, do slobody. Po prílete do Štokholmu ma telefonicky zavolala a poďakovala sa mi za pomoc. Jej vďaka patrí celému humanistickému svetu, ktorý ju tak silno podporoval a podporuje.

Adresa autora: Sanal Edamaruku, c/o Indian Rationalist Association, Pocket 5, Mayur Vihar 1, New Dillí, 110091, India.

Preložil Dr. Jaroslav Klanecký

Vykorisťovanie žien v Strednej Amerike

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

z internetu

Oblasti slobodného obchodu sú karikatúrou zrýchlenej globalizácie ekonómie. Nijaké odborárske združenia, nijaké pracovné práva… Keďže stredoamerické vlády nevedia inakšie zaistiť prácu pre svojich občanov, povoľujú tzv. maquily ako nové modely rozvoja výroby.

 V Mexiku v nich pracuje 800 000 prevažne robotníčok, v Dominikánskej republike 180 000, v Guatemale 175 000, v Hondurase 90 000, v Kostarike a Salvadore po 50 000 a v Nikarague 13 000. Začalo to r. 1990 inzerátom s obrazom Rosy Martinezovej, peknej ženy pri šijacom stroji:

„Môžete ju mať za 57 centov na hodinu. Je úžasná. Tak ako jej priateľky je usilovná, seriózna a ľahko sa učí.“

Hodinová mzda bola v Mexiku päťkrát a v Nikarague dvadsaťkrát nižšia ako v USA. V krátkom čase sa celá oblasť zmenila na obrovské krajčírstvo s neuveriteľne lacnou pracovnou silou a obrovskou produktivitou: 800 až 1000 nohavíc za deň; jedna šije vrecká, druhá pásy, tretia zipsy; dielne potu od 6,30 do 19,30 za 18 FF denne (asi 100 Sk); bezcitná dozorkyňa so stopkami v ruke sleduje, ako posledná vŕši kus na kus a dáva pozor, aby tempo nepovolilo; ak kontrola objaví chybu, nemilosrdné „Choď domov!“; a horúčava stúpa, najmä v lete; 60 ich naraz zamdlelo v kórejskom podniku Pindu v Hondurase; šili pre Bailey, Golden, JC Penney, K-Mart, Lee, Lewis, Manhattan, Nike, Sears, Wrangler…

Violetta Chamorro bezpochyby stabilizovala Nikaraguu. S pomocou Američanov porazila sandinistov. Ale importovala a udomácnila divočinu trhu.

Pravda víťazí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Nadine Gordimerová

Svet je ďaleko od toho, že by každému zaručil ľudské práva pri narodení. Medzinárodné, štátne a civilnospoločenské organizácie sú v zásade zodpovedné za fungovanie toho, čo sa považuje za základňu všetkej spravodlivosti. V mnohých štátoch sú to však predovšetkým bojovní jednotlivci, ktorých osobné konanie je prejavom nevyhnutnosti každodenne nanovo potvrdzovať a zaisťovať ľudské práva.

Myslím teraz na muža z vlastnej krajiny, z Južnej Afriky. Ako to už býva pri ľuďoch, ktorých život sa stal legendou – a tento bol sfilmovaný dokonca s Marlonom Brandom v hlavnej úlohe – treba to vypovedať aj tradičným spôsobom: Pred dávnym časom, v roku 1941, zahnali vojnové búrky 13-ročného gréckeho chlapca z Európy k brehom Južnej Afriky. Mal sa tu z neho stať obranca ľudských práv s medzinárodnou reputáciou, neúprosný vyšetrovateľ mučiteľov a vrahov za vlády apartheidu.

George Bizos je obrancom ľudských práv v Južnej Afrike.

Bránil pred súdmi všetkých, čo písali dejiny Južnej Afriky: od Nelsona Mandelu, Waltera Sisulu, Brama Fischera a Winnie Mandelovej až po mladšiu generáciu Patricka Lekotu a Popa Molefeho. Bol pri vyšetrovaní prípadu zavraždenia Steva Bika, ktorý ako prvý odkryl zápach systematických ukrutností apartheidu. Dnes je vodcom skupiny, ktorá odmieta amnestiu v mene rodín, ktorých otcovia, synovia, ženy a deti boli povraždení. S Mandelom sa zoznámil ešte v čase mladíckych rebélií a ostal mu právnym poradcom až do prezidentstva. Niektorí hovoria, že vernosť demokracii zdedil od svojich gréckych predkov, vychádzajúc od prvých filozofov, ktorých vie sypať z rukáva; sám kladie dôraz radšej na súčasnú demokraciu, ktorú pochopil v bezprostrednom styku s čiernymi Juhoafričanmi, keď ich bránil pred súdmi a s ktorými udržoval osobné priateľstvá.

Dávno pred tým, ako bola ustanovená Komisia pre nájdenie pravdy a uzmierenie, hľadal pred súdmi pravdu. Trval na tom, aby sa presne zaznačilo, čo sa stalo tým, ktorí trpeli pod tyranským rasistickým režimom a mali odvahu odmietnuť tento systém. Všetko sa to dočítame v knihe, k napísaniu ktorej sme ho museli prehovárať, lebo je to životne dôležité pre nás a pre našu krajinu. Bizosova kniha pojednáva o nepretržitom hľadaní pravdy ako základu spravodlivosti; podrobne o tých viac ako šesťdesiatich ľuďoch, ktorí za čias apartheidu nevinne umreli v rukách tajnej polície. Ešte dôležitejšie je, že rozoberá otázku zlyhania pocitu pre právo v čase, keď sa ako na bežiacom páse vyslovoval neuveriteľný ortieľ „nikto nie je vinný“. Ak sa pridá otáznik, je to podstatná časť tejto neobyčajnej knihy a autorovho „J‘accuse!“ (Obžalúvam!).

My Juhoafričania a Čiľania máme hermeneutickú skúsenosť. Či sme sa konania zla zúčastnili alebo sme proti zlu bojovali, či sme sa len prizerali a nechali zlu voľný priebeh, musíme sa teraz so svedectvami zla vyrovnať.

Predstavujem si toho 13-ročného chlapca, ako kladie nohu na juhoafrické brehy. Existuje z tých rokov zožltnutá fotografia na výstrižku z novín, na ktorej stojí chlapča pri otcovi, ktorý bol v Grécku povstalcom proti nemeckým okupantom. Na hlave má šikmo nasadenú čapicu. Sebavedome a rozhodne hľadí spod šilta. Jeho oči hovoria: Tu som. Nie som utečenec, nie som vo vyhnanstve:

„Som tu, aby som sa vyrovnal s touto krajinou a so svojím životom – jednoducho som. To je moja povinnosť a zodpovednosť, to je moje ľudské právo.“

Prameň: Nadine Gordimerová, "Die Wahrheit siegt", Die Zeit, 16. dec. 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Dodatok prekladateľa:

Sú aj iné prípady začiatkov právnických kariér. Počul som o takomto: „V Bratislave ho na fakultu neprijali, študuje v Košiciach. Stálo nás to 200.000 Sk a diplom bude stáť pravdepodobne ešte raz toľko. Máme veľké starosti (finančné).“ V nových pomeroch sa štúdium práva stalo chimérou zaujímavej budúcnosti mladých ľudí, no vidí sa mi, že nie pre svoj predmet, hľadanie pravdy a hájenie práva, ale pre možnosť nesmiernych zárobkov. Aké sklamania sú tu pravdepodobné! Idú mi zimomriavky po chrbte, keď si predstavujem, že vysoká škola pripravuje tzv. lobistov na presadzovanie najmä daňových záujmov určitých podnikateľských skupín v parlamentoch, napr. aj dokazovaním vyložených neprávd, ako neškodlivosti fajčenia od útleho veku alebo bezpečnosti atómovej energie, ak je od Siemensa alebo americká. Keď to už inakšie nejde, lobuje sa peniazmi; sú o tom prednášky a semináre; mnohé daňové zákony pripúšťajú odpis úplatkov ako bežných výdavkov. Čítal som o jednom profesorovi v Ženeve, ktorý vedel nastaviť výhybky pre život mnohých mladých ľudí: namiesto chytrácky naplánovanej kariéry v nejakej finančnej spoločnosti v mieste bydliska volili – niekedy načas, inokedy natrvalo – osobné riziko na tisícero rozličných spôsobov v tvrdom, trpezlivom a nenápadnom boji za sociálnu spravodlivosť medzi ľuďmi a medzi národmi. (Jean Ziegler a Uriel da Costa, Do videnia Karol!, VRŠ Bratislava, 1995). Nájde sa v Košiciach profesor toho ženevského typu? Nájde sa medzi tými, ktorých ta osud zavial rozličnými cestami a za rozličné „školné“, mladík nie v dvojraďáku a čo k tomu patrí, ale so šiltom nasadeným dozadu?

Pilulka RU 486 – najšetrnejší spôsob potratu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Rastislav Škoda

Prečo ju nemajú všetky ženy na svete?

V januári 1999 podal francúzsky lekár Dr. Edouard Sakiz, endokrinológ a zanietený prívrženec pilulky RU 486, na príprave ktorej pracoval už pri jej objavení a ktorú potom podporoval počas celých 31 rokov svojej kariéry u firmy Roussel-Uclaf, žiadosť o jej pripustenie na farmaceutický trh v rámci celej Európskej únie a dá sa predpokladať, že ešte tohto roku bude táto sporná pilulka skutočne na celom európskom trhu.

Treba si to priať, aj keď zástupcovia katolíckej cirkvi už dávno proti nej protestujú svojimi známymi etickými argumentmi. Na Sakizovom postupe je neobyčajné to, že okrem pripustenia nového preparátu žiada, aby ho vlády jednotlivých členských štátov vyslovene podporovali, ako to urobila napr. francúzska socialistická vláda už pár mesiacov po nastúpení. Aj v Nemecku prejavila nová červeno-zelená koalícia sympatie k postupu na prerušenie tehotenstva, ku ktorému dosiaľ Nemky nemali prístup a práve to bola iskra pre obnovu diskusie o prípustnosti potratu. Kým prívrženci RU 486 vyzdvihujú tieto pilulky ako najšetrnejší prostriedok na prerušenie tehotenstva, jeho protivníci typu kolínskeho arcibiskupa a kardinála Meissnera (aj tak už známeho viacerými výrokmi, za ktoré by sa iní hanbili) vyslovujú obavy, že tento liek „pripravuje cestu na privatizáciu zabíjania nenarodených detí“.

Kontroverzie okolo RU 486 nie sú nové

Keď v roku 1982 profesor Etienne-Emile Baulieu predstavil vo francúzskej Akadémii vied výsledky klinickej štúdie tejto novej látky, zdalo sa, že to otvára cestu pre novú, priam revolučnú metódu potratu. Chemici a endokrinológovia farmaceutickej firmy Roussel-Uclaf pripravili túto látku už pred dvoma rokmi; volali ju najprv mifépriston a vo firme jej dali kód RU 38386; neskôr ho zjednodušili na RU 486 a toto označenie sa udomácnilo na celom svete. Pri klinických pokusoch v univerzitnej nemocnici v Ženeve došlo po aplikácii pilulky u siedmich žien k potratu v šiestom až ôsmom týždni tehotenstva.

Nikto z vedcov, ktorí tento liek pripravili, ani nikto z vedenia firmy Roussel-Uclaf by vtedy nebol pomyslel, že tieto pilulky vyvolajú jednu z najneuveriteľnejších bitiek farmaceutického priemyslu, rozplamenia diskusie o potrate a pomiešajú náboženské pocity, vládne právomoci, finančné záujmy a osobné ambície do uzla, ktorý zabrzdí ich víťazný postup gynekologickými ordináciami.

Nálada bola vtedy skôr euforická: z finančného hľadiska sa trh ukazoval veľmi sľubným. Medzinárodné organizácie odhadujú počet potratov na svete na 50 miliónov ročne, z toho polovica sa robí v rozvojových krajinách. Každý druhý potrat sa deje tajne. Viac ako 200 000 žien umiera ročne v priebehu alebo následkom tajného potratu, nehovoriac o ženách, ktoré na následky trpia dlhé roky. V roku 1982 uzatvára firma Roussel-Uclaf zmluvu o výrobe piluliek so Svetovou zdravotníckou organizáciou a o rok neskoršie podobnú zmluvu s Population Council (Populačná rada), nevládnou americkou organizáciou.

Bez odkladu sa začalo s rozšírenými klinickými pokusmi. Vo Francúzsku ich robili od r. 1982 v nemocnici Antoine-Béclére v Clamarte profesor René Frydman a doktor Joelle Brunerie-Kaufmann. RU 486 dáva všade dobré výsledky pri vyvolávaní potratu v skorom štádiu tehotenstva. Doktorka Elisabeth Aubény, prezidentka Združenia pre rozvoj núdzovej antikoncepcie, vysvetľuje: „RU 486 znamená prechod od chirurgického potratu k medikamentóznemu. Pre ženy to znamená revolúciu, lebo takto môžu ovládnuť svoj potrat a žiť si svoj život podľa svojho rytmu.“

Lekári sa však boja nehody, a vedľajšieho účinku. „Všetci s obavou očakávali nadmerné krvácanie“, pokračuje Dr. Aubény. „Nič takého. Až v roku 1991 došlo raz k srdcovej príhode, a to následkom prostaglandínu, podaného súčasne s RU 486. Od tých čias sa spolu s RU 486 zakaždým podáva cytotec a problémy sa nevyskytli.“

Následkom jednoduchosti aplikácie sa potratová pilulka stala okamžite trvalým a vypichnutým terčom útokov hnutí proti potratu. Najmä v USA už od polovice osemdesiatych rokov mobilizuje hnutie pro-life (pre život) všetku svoju energiu proti french pill (francúzska pilulka). RU 486 dostáva označenie death pill (pilulka smrti), ba dokonca aj ľudský pesticíd. Eleanor Smealová, prezidentka Feminist Majority Foundation (Nadácia ženskej väčšiny) usudzuje, že „ako bezpečná metóda skorého potratu predstavuje RU 486 pre extrémistov protipotratového hnutia nebezpečenstvo, že stratia svoje pole pôsobnosti.“ RU 486 sa totiž dá podať v ordinácii gynekológa a nemusia to byť špecializované kliniky, čo by veľmi obmedzilo možnosti teroru radikálnych oddielov hnutia pro life. To je aj téza knihy Lawrencea Ladera s veľavravným podtitulom „RU 486: Pilulka, ktorá by mohla ukončiť potratové vojny a prečo ju americké ženy nemajú.“

Roussel-Uclaf sa zbavuje svojho objavu

Francúzske hnutia proti potratu – napr. „SOS celkom maličkých“, „Boží mier“– sa pri svojich akciách opierajú o americké vzory a jednoducho ich kopírujú. Neskoršie sa do toho zamieša aj cirkev. 23. septembra 1988 dostal Roussel-Uclaf povolenie dať na francúzsky trh RU 486 s indikáciou úmyselné prerušenie tehotenstva pred 49. dňom vynechania menštruácie, načo parížsky arcibiskup kardinál Lustiger pohotovo odsúdil produkt a označil ho za „chemickú zbraň na zabitie plodu“. Proti výrobcovi sa rozpútala nevídaná kampaň manifestácií: pred riaditeľstvom firmy defilujú stovky protestujúcich s transparentmi, na tlačových konferenciách firmy sa vyvolávajú škandály, významným politikom sa posielajú hory protestujúcich listov a mnohým zodpovedným funkcionárom výhražné listy ...

Viac ako dvadsať rokov po odhlasovaní zákona, povoľujúceho v odôvodnených prípadoch prerušenie tehotenstva, 26. októbra 1988, sa vtedajší socialistický minister solidarity, zdravia a sociálnej ochrany Claude Evin s úžasom dozvedá z rádia, že firma Roussel-Uclaf sa rozhodla predbežne zastaviť predaj potratovej pilulky vo Francúzsku i v cudzine. (Také isté je prekvapenie aj v Rio de Janeiro, kde sú na kongrese odborníci z celého sveta, medzi nimi aj Etienne-Emile Baulieu; dvetisíc ich podpísalo petíciu na podporu RU 486. Nasledovali celosvetové protesty lekárov a žien.) Za dva dni je zástupca prezidenta firmy Roussel-Uclaf predvolaný k ministrovi. Vysvetľuje, že jeho firma je predmetom neznesiteľných vonkajších nátlakov a najväčší odpor proti novému produktu vraj prichádza zo strany hlavného akcionára, ktorým je nemecká farmaceutická firma Hoechst. Minister, dnes poslanec, rozpráva: „Nemali sme vtedy nijakú inú možnosť ako prikázať mu, aby ihneď obnovil predaj.“ Uvažoval jednoducho: Pretože potrat je vo Francúzsku povolený, nech k nemu dochádza za najlepších možných podmienok.

28. októbra 1988 na poludnie bolo rozhodnutie uverejnené: „Keďže išlo o záujem verejného zdravotníctva, prikázal minister Claude Evin laboratóriám Roussel-Uclaf obnoviť distribúciu RU 486 a firma sa zaviazala, že to urobí.“ Od tých čias sa RU 486 distribuuje a predáva vo francúzskych strediskách plánovaného rodičovstva. V roku 1991 bolo povolené vo Veľkej Británii a o rok neskoršie aj vo Švédsku. Roussel-Uclaf odmietol jeho predaj v Číne pod zámienkou, že tam nie sú vyhovujúce hygienické pomery. Beijing účinnú molekulu jednoducho odkopíroval a tak tam už roky potratí asi 2 milióny žien ročne po aplikácii napodobneniny.

Je isté, že firme Roussel-Uclaf veľmi prekážal postoj jej hlavného akcionára, nemeckej firmy Hoechst, ktorej prezident Wolfgang Hilger, horlivý katolík, neváhal prejaviť svoj postoj, že RU 486 sa prieči jeho osobnej etike, ako aj etike jeho spoločnosti. Iste mu bolo nepríjemné, že každá takáto polemika oživuje spomienky na minulosť, na ktorú by nemecká firma rada zabudla. Bola súčasťou konglomerátu IG-Farben, ktorý vyrábal pre vyhladzovacie koncentračné tábory smrtný plyn Zyklon B. Protivníci RU 486 si nenechajú ujsť takú peknú príležitosť a vymýšľajú podobnosti.

V Spojených štátoch pohrozili, že budú bojkotovať všetky produkty týchto dvoch firiem, ktoré nemohli očakávať nijakú podporu zo strany vlády, keďže prezidenti George Bush aj Ronald Reagan boli zaťatí odporcovia potratu. Všemocný Úrad pre kontrolu potravín a liečiv dal 6. júna 1989 RU 486 dokonca na zoznam výrobkov, ktoré neslobodno dovážať do USA ani pre súkromné použitie. OMS síce uzavrela s Roussel-Uclaf zmluvu, no nikdy neprejavila záujem o spoluprácu na ďalšom rozvoji, čo je pochopiteľné: najviac peňazí na svoju činnosť dostáva z Washingtonu.

Pre firmu Roussel-Uclaf znamenal RU 486 čoraz viac ťažkostí. Predával sa síce vo Francúzsku, vo Veľkej Británii a vo Švédsku, ale obrat bol len okolo 18 miliónov FF ročne – kvapka v porovnaní s 34 miliardami celkového obratu. Príchod prezidenta Clintona do Bieleho domu síce signalizoval možnú zmenu politiky (r. 1997 USA zrušili zákaz dovozu RU 486 a dokonca ho odporúčali), ale Hoechst a Roussel-Uclaf robili všetko, aby sa produktu zbavili. V máji 1994 bezplatne postúpili všetky práva na výrobu a predaj RU 486 na americkom území nevládnej organizácii Population Council.

V decembri 1996 ohlásil Hoechst úmysel nasilu kúpiť Roussel-Uclaf a za tri mesiace táto firma prestala existovať. Vznikol nový farmaceutický gigant Hoechst-Marion-Roussel, ktorý sa mienil uviesť na trh novým prípravkom proti alergiám. Tu vstúpili na scénu bojovníci proti potratom a hrozili, že ak firma neprestane spolupracovať na RU 486, vyhlásia celoštátny bojkot nového antialergika. V máji 1997 sa Hoechst-Marion-Roussel bezplatne zriekol všetkých práv v súvislosti s mifépristonom a jeho derivátmi pre celý svet okrem územia USA v prospech Eduarda Sakiza, svojho bývalého zamestnanca a začas aj predsedu správnej rady, vtedy už na dôchodku; nijaká farmaceutická firma nemala o produkt záujem. Produkcia RU 486 sa okamžite zastavila. (Edouard Sakiz, „Le RU 486, principe actif socialement contesté [RU 486, aktívny princíp, sociálne spochybňovaný], Pour la Science, č. 241, Paris, november, 1997).

Dr. Sakiz založil vtedy vlastnú spoločnosť Exelgyn s kapitálom 250 000 FF. V septembri 1997 mu bývalé laboratóriá Roussel-Uclaf odovzdali všetky zásoby hotového výrobku.

Aká bola situácia v roku 1998? Najdôležitejšie bolo, že RU 486 neexistoval v USA. Population Council síce poveril jedno súkromné laboratórium, aby našlo výrobcu, ale ani pokus o výrobu v Maďarsku nemal úspech. Nepodarilo sa nájsť odvážlivca, ktorý by neustúpil pred hrozbami všestranného bojkotu a sankcií. A USA sú jediným štátom, kde by bola komercializácia takéhoto produktu rentabilná, keďže sa tam praktizuje ročne 1,4 milióna potratov u „solventných“ žien. (U.S. News and World Report, Washington, DC, 19. jan. 1998).

Zásoby preparátu, prevzaté od laboratórií Roussel-Uclaf, stačili na krytie potreby vo Francúzsku do jari 1999. Okrem toho mal Exelgyn od toho istého dodávateľa 57 kg mifépristonu, ktoré sa dajú transformovať na Mifégyne, ale problémy sú so spracovaním.

Nakoniec sa Dr. Sakiz rozhodol, že pre hrozby bojkotu bude uvažovať o postupnej čiastkovej výrobe: niekde na svetovom trhu nakúpi základnú účinnú substanciu a niekde ju nechá spracovať na mifépriston; v treťom laboratóriu sa vyrobia pilulky a produktu sa dá hotový komerčný vzhľad a štvrtý podnik preberie distribúciu a predaj. Z dôvodov diskrétnosti nemenoval podniky. Tento plán predložil vo februári 1998 francúzskemu Hnutiu pre plánovanie rodiny. Bol tam aj profesor Étienne-Emile Baulieu, ktorý vyslovil pochybnosti o schodnosti tejto cesty a v podstate neveril, že by Exelgyn bol vstave zabezpečiť výrobu RU 486, v dôsledku čoho hrozí v krátkom čase vyčerpanie zásob. Dodal, že má náhradný projekt, ale nemôže sa pustiť do jeho realizácie, lebo nemá právo využívať cudzie priemyselné vlastníctvo (patent). Preto navrhol, aby rozhodla francúzske vláda. Minister zdravotníctva a ministerka práce vydali krátko nato komuniké, že „…verejná správa sa zaväzuje, že urobí všetky opatrenia, aby sa zabezpečilo trvalé zásobovanie preparátom ako aj jeho sústavná výroba.“ (Le Monde, 8. marca 1998). Vzhľadom na aktívny postup Dr. Sakiza koncom roku 1998 možno uzatvárať, že má k dispozícii zaistenú výrobu a distribúciu pilulky RU 486 v dosiaľ nevídanom rozsahu.

Situácia sa však ďalej komplikuje. Na jednej strane sú práva priemyselného vlastníctva (patenty), predstavujúce základ súkromného podnikania. Na druhej strane obžaloba vyslovená prof. Étienne-Emile Baulieuom presahuje rámec osobnej hádky. Pri jeho intervencii pred fórom Hnutia pre plánovanie rodiny ho sprevádzal André Ulmann, tiež bývalý zamestnanec firmy Roussel-Uclaf, ktorý s ďalšími dvoma spolupracovníkmi založil súkromné laboratórium HRA-Pharma. Dr. Ulmann je nefrológ (špecialista na obličiek) a s UR 486 pracoval vyše desať rokov. Povedal: „Vo firme Roussel-Uclaf je viacero ľudí, ktorí pracovali na tomto preparáte a teraz nepovažujú za správne, že plody týchto snažení má brať len Dr. Sakiz.“ Neslobodno zabudnúť, že RU 486 má početné ďalšie indikácie, a to aj veľmi lukratívne, napr. vyvolanie pôrodu, rozšírenie krčku maternice a liečba niektorých foriem rakoviny mozgu. Nič z toho dosiaľ Roussel-Uclaf podrobnejšie neskúmal. To všetko treba robiť.

Zdráhavé sympatie časti nemeckých politikov pre Sakizovu požiadavku morálnej podpory využila katolícka cirkev na okamžitú obnovu diskusie o paragrafe 218, hoci v ňom niet ani zmienky o spôsobe prerušenia tehotenstva – či sa dosiahne mechanickým zásahom alebo použitím medikamentu.

Nie je pravda, čo tvrdia zástupcovia cirkvi, že RU 486 má byť voľne na trhu. Predpisy o prerušení tehotenstva, najmä povinnosť navštíviť pred potratom odbornú poradňu a potom lekársky dohľad v celom priebehu potratu, ostávajú nedotknuté. Ukazuje sa teda, že debata o RU 486 je zbytočná. Ak je prerušenie tehotenstva spoločensky prijateľné, musí sa spoločnosť postarať, aby bol k dispozícii aj najšetrnejší prostriedok na jeho uskutočnenie; je samozrejmé, že súčasne treba zabrániť jeho možnému zneužitiu.

Vo Francúzsku, Švédsku a Anglicku potratilo dosiaľ 500.000 žien za použitia pilulky RU 486. Tak ako tam, aj nemecké ženy budú musieť podstúpiť niekoľko lekárskych termínov. Najskôr za tri dni po predbežnom vyšetrení a návšteve poradne môže žena vyhľadať gynekológa. V jeho praxi sa jej pod dozorom podá prvá pilulka, obsahujúca antigestagén, ktorý pôsobí proti progesterónu, hormónu na ochranu tehotenstva a preruší zahniezdenie plodu. Za dva dni dostane pacientka – opäť pod lekárskym dozorom – druhú pilulku, prostaglandín, ktorý podporuje vylúčenie plodu. Zakľučujúce vyšetrenie má zabrániť možným komplikáciám; dochádza k nim len vo dvoch percentách všetkých prípadov.

Už dávno vyvinuli farmaceutické firmy preparáty, ktoré sú vraj ešte spoľahlivejšie a šetrnejšie ako RU 486; aj ich klinicky vyskúšali. Vzhľadom na diskusie okolo etiky potratu sa však neopovažujú požiadať o ich licenciu. Cenu platia ženy. Opakujem: 200.000 ich umiera na svete každý rok na následky (neodborného alebo nie najšetrnejšieho) prerušenia tehotenstva.

Pramene: Mich?le Aulagnon: „Tirs croisés contre la pilule abortive“ (Skrížená paľba proti potratovej pilulke), Le Monde diplomatique, apríl 1998, s. 27; Andreas Sentker, Die Zeit, 7. jan. 1999; a iné v internete.

Preložil Rastislav Škoda

Falošní obrancovia cnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Paul Kurtz

Toľko sa toho napísalo o afére Clinton-Lewinska, že treba urobiť záver. Táto aféra bola výraznou ilustráciou tuhého boja medzi dvoma koncepciami morálnosti v Amerike a aj humanisti celého sveta ju so záujmom sledovali. Išlo o zrážku dvoch morálok: humanistickej a náboženskej.

Jedným zo základných humanistických etických princípov je „právo na súkromie“, ktoré hovorí, že spoločnosť musí rešpektovať právo jednotlivca na jeho súkromný život, t.j. na jeho telo, majetok, presvedčenie, hodnoty a záľuby – kým sa nedotýkajú alebo nenarušujú práva iných osôb. Tento princíp sa aplikuje na právo diskrétnosti, sexuálnych záľub (medzi súhlasiacimi dospelými osobami), kontroly pôrodnosti, potratu, eutanázie a informovaného súhlasu pri lekárskom ošetrení. Zahrňuje aj princíp tolerancie: nemusíme súhlasiť s rozličnými spôsobmi života, ale musíme pripustiť ich koexistenciu. Iste existuje verejná oblasť života a spoločnosť má právo regulovať správanie svojich členov, ale sú tu hranice, ktoré platia rovnako pre žobrákov ako kráľov, pre obyčajných občanov ako prezidentov.

Náboženská morálka má korene v historických (biblických, koránskych) tradíciách. Zakladá sa na absolútnych morálnych prikázaniach a zakazuje napríklad cudzoložstvo, potrat, eutanáziu a homosexualitu do tej miery, že volá po zásahu štátu a pohnaní pred súd. Noví puritáni hlásajú, že ani prezident nemá súkromie a Biely dom musí byť číry ako pohár so zlatou rybkou. Sudca Kenneth Starr neváhal uverejniť svoju pornografickú správu o vyšetrovaní a na jeho stranu sa pridali zanietenci rozličných náboženských tradícií: W. Bennet ako splnomocnenec vatikánskej morálky, T. Lott a N. Gingrich ako obrancovia oficiálnej baptistickej biblickej spoločnosti (ak biblia odsudzuje homosexualitu, musí to byť hriech), W. Kristol ako reprezentant ďalšej, tento raz judaistickej starozákonnej morálky. Sudca R. Bork hlása, že žijeme v morálnom chaose ako v Sodome a Gomore a senátor O. Hatch bráni absolutistickú mormonskú morálku. Rev. R. Neuhaus bol kedysi luteránskym prelátom, dnes je katolíckym kňazom a volá po reevanjelizácii miest a dedín. Aj J. Dobson hlása, že celá spoločnosť má žiť podľa biblických predstáv o rodine, hoci Starý zákon je vyslovene patriarchálny a v Novom zákone sa Ježiš neoženil a svojich učeníkov vytrhol z ich rodín. Ako humanistov sa nás osobne dotýka, že J. Whitehead, hlava arcikonzervatívneho Rutherfordovho inštitútu, pred rokmi viedol súdnu kampaň proti sekulárnemu humanizmu, označujúc ho za škodlivé náboženstvo, ktoré treba vykoreniť zo škôl a verejného života.

Všetky snahy fundamentalistických kruhov o impeachment prezidenta Clintona boli márne. Napriek masívnej podpore masmédií, a to osobitne komentátorov R. Limbaugha a Laury Schlesingerovej, odmietla ich nielen prevažná väčšina obyvateľstva, ale aj republikánmi ovládaný kongres. Nedá sa hovoriť o vzniku novej humanistickej politickej koalície, ktorá by združovala liberálov a libertariánov, sociálnych demokratov a konzervatívcov, ale jej potreba sa ukazuje čoraz aktuálnejšou. Základom americkej demokracie je Prvý dodatok k ústave, ktorý zaručuje práva jednotlivca. A tu ide najmenej o odluku cirkvi od štátu a právo na súkromie.

Prameň: Paul Kurtz: „The McCarthyists of Virtue (McCartyovci cnosti), Free Inquiry, 19/1, s. 5 a 61, 1998/99.

Preložil Rastislav Škoda

Feministka – obrazoborec

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Camille Paglia a Timothy J. Madigan

V skutočnosti nejde ani tak o pohovor s Camillou Pagliovou – autorkou bestsellerov Sexual Personae; Sex, Art and American Culture (Sexuálne osoby  a sex, umenie a americká kultúra) a Vamps and Tramps (Zvodkyne a trampi ); skôr sa jej poskytuje fórum na vyjadrenie nespútaných myšlienok prednesených ako streľba samopalom na každú tému, na ktorú sa zameriava. Čo nasleduje, je prvotriedny príklad toho, čo by sa mohlo volať jej „pohľad do tváre feminizmu“. Interview pre časopis Free Inquiry viedol Timothy J. Madigan.

FI: Ste jedna z mála z veľmi známych intelektuáliek, o dielach ktorej sa diskutuje nielen na univerzitných kampusoch, ale aj v robotníckych krčmách. Prečo si myslíte, že ste sa dotkli tak citlivého bodu?

CAMILLE PAGLIA: To je úžasné. Nezabúdajme, že v čase, keď som sa dostala na scénu pred piatimi rokmi, bola som už štyridsiatnička, a nevyvolala som dovtedy vôbec žiadny záujem. Nik ma nechcel uverejniť. Nielen že Sexual Personae zamietlo sedem veľkých vydavateľstiev, ale aj časopisy mi zamietali uverejňovať menšie výňatky po celé roky.

No na začiatku deväťdesiatych rokov sa kultúra akosi zmenila a ľudia ma zrazu začali počúvať. Bolo to ako prevrat. Predstavujem špičku šesťdesiatych rokov, pokiaľ ide o slobodu myslenia a prejavu. Nenávidím dogmy akéhokoľvek druhu. Nenávidím ich v rímskokatolíckej cirkvi, ktorú som preto pred dvadsiatimi piatimi rokmi opustila. Nenávidím ju v aktivizme homosexuálov a teraz aj vo feminizme. Dogma ovládla aj humanistické oddelenia v elitných školách – verí sa na postštrukturalizmus a podobné veci. Myslím si, že ľudia sú dnes presýtení ideologickými a všeobecne zabehnutými prístupmi k otázkam kultúry, bežnými v osemdesiatych rokoch. Takže som sa zjavila ako čerstvý závan vetra.

Ľudia zaujímajúci sa o nové myšlienky ma uvítali a ľudia, čo lipnú na zabehnutých systémoch presvedčenia, ma pokladali za hrozbu. Pre liberálnu demokraciu nič nie je nebezpečnejšie ako skostnatená dogma. Nemám rada kliky. Zápasila som o udržanie svojho osobného stanoviska, čo je v Amerike veľmi zriedkavé.

FI: V knihe Vamps and Tramps hlásate, že umlčanie autentickej debaty medzi feministkami napomáha rozmachu extrémnej pravice.

PAGLIA: Áno, tak je, a ovocie toho vidíme práve teraz. Už roky som pred tým varovala a stalo sa, čo som predpovedala: potlačenie debaty liberálnym krídlom posunulo celý národ doprava. Ľudia, ktorých prekvapil rozmach republikánov, mi nenačúvali. Dnešné pomery nie sú dôsledkom nejakého sprisahania na pravom krídle; príčinou je skôr duchovné vákuum ľavého krídla. Ľavé politické krídlo sa priveľmi vzdialilo od ľudu. Ľavičiarstvo vzniklo pred 150 rokmi, údajne aby sa stalo hovorcom za mlčiacu väčšinu, za ľud. Opravdivý radikalizmus šesťdesiatych rokov bol v skutočnosti populistický. Podporujem Clintona a budem ho znovu voliť (ak Boh dá), avšak obklopil sa týmito bielymi elitárskymi odborníkmi z hornej strednej spoločenskej triedy, ktorí hovoria o „národe“ z veľkého odstupu a s paternalistickým povýšeneckým zafarbením ako o „obetiach“. Je to urážlivé – som si vedomá svojho pôvodu z prisťahovaleckej rodiny, ak to spomínam, – a títo už nepatria do národa, v mene ktorého údajne hovoria. Takíto falošní pokrokári sú iba hlásnou trúbou reakcie, keď lipnú na prekonaných, rozbitých liberálnych myšlienkach. Napokon veľká časť radikalizmu šesťdesiatych rokov kritizovala liberálne zriadenie, napríklad Leonard Bernstein, ktorý pozýval „čiernych panterov“ na čaj – čo bolo vtedy u radikálov v móde. Liberáli boli v šesťdesiatych rokoch najhoršími pokrytcami. Opovrhujem „liberalizmom z okna limuzín“.

FI: Hovoríte aj: „Zachrániť feminizmus znamená dať náboženstvu, čo mu patrí, ale požadovať súčasne, aby ostalo na svojom mieste.“

PAGLIA: To sa musí urobiť v záujme záchrany všetkých progresívnych politických smerov. Jednou z najväčších kríz, ktoré zdedili ľavičiari, je zanedbávanie duchovných hodnôt. Som ateistka, ale my ľudia šesťdesiatych rokov sme boli naším svojským spôsobom veľmi duchovne založení. Opustili sme organizované náboženstvá, ale vyhľadávali sme hinduizmus a budhizmus. Zaujímali sme sa o duchovné skúsenosti v rôznych kultúrach. Ako by to bola akási cesta do Indie.

Teraz ako súčasť kolapsu pokrokovej ľavice nastal zostup do sociálneho konštruktivizmu, ktorý tvrdí, že všetko, k čomu sme došli, bolo vytvorené spoločnosťou. Chýba zvažovanie úlohy prírody. Feminizmus, ktorý sa dnes propaguje, má veľmi zúžený pohľad na život. Sme definovaní ako číre spoločenské bytosti, iba ako produkt spoločenských tlakov. Existuje krídlo feminizmu, ktoré trvá na tom, že medzi mužom a ženou niet rozdielu, že sme presne rovnakí, a rozdielnosť sa vytvára tým, že spoločnosť nás formuje v jednom alebo inom smere. Napríklad Gloria Steinemová je o tom pevne presvedčená. Existuje aj iné krídlo feminizmu – jediné, ktoré myslí aj na prírodu – ale toto prírodu sentimentalizuje. Vidí prírodu ako nádhernú božskú postavu, ktorá je z každého hľadiska dobrá. Ja to kritizujem ako prejav rousseauizmu a okrem toho nie je to pravda. Veľké svetové náboženstvá plodnosti videli prírodu v jej dualizme. Príroda je cyklus rodenia a smrti. Je v nej pozitívny aj negatívny prvok. Kreatívny aj deštruktívny. Je v nej aj hlboký kolaps aj vzopätie sa.

Osvietenstvo sa odvrátilo od organizovaného náboženstva a na jeho miesto postavilo rozum a vedu. Aj obdobie romantizmu sa vzpieralo organizovanému náboženstvu a na jeho miesto postavilo prírodu a umenie. Čo však urobil modernizmus? Postavil sa síce tiež proti organizovanému náboženstvu, ale ničím ho nenahradil. Následky pociťujú dnes najmä mladí. Generácia X. Nie je náhoda, že Kurt Cobain spáchal samovraždu. Čo sme odkázali mladým, je iba chaos. Extrémna pravica presne zistila prázdnotu v srdci našej kultúry; no ja nesúhlasím s liečbou, ktorú navrhuje. Obraciam sa na ľavicu s výzvou: „Zobuďte sa! Extrémna pravica vidí niečo, pred čím vy zatvárate oči“.

Pre mladých je všetko zmarené. Majú zúžené ašpirácie. Sú v slepej uličke. V dôsledku spomenutého úplného zanedbania duchovných hodnôt na ľavici rastie príťažlivosť pravice. Za kresťanstvom stojí dvetisíc rokov rozvíjania jeho myšlienok. Za judaizmom ich stojí tritisíc. Teda: lepší je Jehova než Foucault. Jehova dal svetu aspoň tú neuveriteľnú knihu, bibliu. Aká je to nádherná zbierka poézie, veľkolepá, plná tém na uvažovanie a rozjímanie, či už veríte v Boha alebo nie. Veľkosť a intelektuálny rozvoj katolíckej teológie sú závratné. Foucault je iba podvod, ale to je potrava, ktorú servírujú naše elitné školy naším najlepším deťom. Je to otrasné. Ten človek nevie nič.

Zničili sme prirodzené pudy mladých ľudí. Vraveli sme im: nemôžete sa zaoberať umením bez pomyslenia na prefabrikovanú sociálnu agendu – rasizmus, sexizmus, homofóbiu. Zničili sme prirodzenú radostnú reakciu na umenie. Zmenili sme mladých na suchých cynikov. Skutočná tvorivosť predsa znamená aj ochotu nechať sa zosmiešniť, nedbať na nič.

Ľavica nesie vinu na tom, že pravica sa stala príťažlivou. Pravica ponúka ustálené tradičné náboženské hodnoty. A keď sa ľudia ženia a majú deti, záleží im na tom, aké hodnoty odovzdajú deťom. Preto sa toľkí ľudia sa vracajú k starým náboženstvám. Náboženstvo má nesmiernu kultúrnu moc.

Ja som v mojom diele navrhla kompromisné riešenie. Mala by sa uskutočniť výmena skúseností vo výučbe medzi všetkými štátmi. História každej kultúry je aj jej náboženstvo. Mám na mysli zasvätený odborný názor na náboženstvo. Každý na svete by mal poznať hinduizmus, budhizmus, islam, judeokresťanstvo, africké kmeňové náboženstvá atď. Mali by sme jednoducho povedať: „Hľa, toto sú všetky tie rozmanité spôsoby, ako možno duchovne vnímať vesmír.“

Pokúšať sa zaviesť vyučovanie úplne bez stopy náboženstva je hlúposť. A bolo by pre ľavicu také ľahké povedať: „Chvíľka meditácie v škole je celkom v poriadku.“ Čo je na tom mimoriadne? Nábožensky založení ľudia môžu mať náboženské myšlienky. Nechajme ľudí oddávať sa svojim myšlienkam.

Môj postoj útočí na ľavicu vraviac: „Vy ste splodili Newt Gingricha!“ Potrebujeme Rusha Limbaugha. Je jedným z mála voľnomyšlienkarov v celej našej kultúre. Profesori na Harvarde, Princetone, Duke a Stanforde nie sú voľnomyšlienkari. Pri porovnaní s Rushom Limbaughom, ktorý sa netají svojimi vlastnými nezávislými názormi, sa javia ako poplašená hŕba myší. Len on predstavuje zásadného hovorcu a mysliteľa, hoci môj politický názor je iný ako jeho. Okrem toho ľavica nemôže naďalej vyhlasovať, že je hlasom ľudu.

FI: Hovoríte často o obnovenom záujme o pohanstvo. Je isté, že organizované náboženstvo sa pokúšalo vykynožiť všetky prvky pohanstva.

PAGLIA: Hlavná téza môjho diela znie takto: Judeokresťanstvo nikdy neporazilo pohanstvo. Naopak, pohanstvo sa po páde Rímskej ríše utiahlo do podzemia a zjavilo sa v západnej kultúre v troch kľúčových chvíľach. Prvá bola renesancia, keď sa vrátil gréckorímsky humanizmus. Botticelli maľoval najprv Venušu, potom Madonu. Druhý bol romantizmus. Ale najpôvabnejším z týchto mojich troch momentov návratu pohanstva je dvadsiate storočie. Nenazývam ho Sartrovým „vekom úzkosti“, ale skôr „hollywoodskym vekom“. Moderná populárna kultúra je naozaj prepuknutie dávno pochovaných pohanských prvkov v západnej civilizácii – práve to pokladá extrémna pravica za najnechutnejšie. Kresťanstvo nebolo nikdy schopné poctivo sa vyrovnať so sexom, pretože sex patrí do oblasti pozemského života, kým kresťanstvo si nás predstavuje ako bytosti schopné prekročiť hranice našej prirodzenosti, schopné stať sa niečím podobným Bohu na nebesiach, ktorý je bez pohlavia a bez tela. Učenie: „Nastav mu druhé líce“ nerieši vrodenosť agresivity. Mnohé feministky sa domnievajú, že násilná spoločnosť učí ľudí byť agresívnymi. Je zaujímavé, že kultúra potrebuje práve to, čo ľudia spravidla veľmi odsudzujú. Je to práve to čudné okliešťovanie, obmedzovanie a potláčanie zo strany judeokresťanstva, čo vytvorilo snaživých, hrdinských a búrlivých umelcov od Michelangela po Baudelaira, lorda Byrona a napokon Elvisa Presleya. V tom je práve veľkosť Západu. Všetko sa to zakladá na neuróze a potláčaní.

FI: Umelci sú niečo ako ustrice vytvárajúce perly okolo predmetu, čo ich dráždi pri raste.

PAGLIA: Judeokresťanská teológia je fascinujúca – je veľmi komplexná a intelektuálne povzbudivá. V istom zmysle je prejavom nadmerného rozvoja jednej časti mozgu, avšak telo tým trpí. Potrebujeme ďaleké pohľady dopredu. Žiaľ, nachádzame sa v období postmodernizmu, keď si ľudia osvojili hlúpy názor, že už niet krásnych rozprávok. Všetko sa prerušilo.

FI: Zdá sa, že postmodernizmus vedie späť do predmodernizmu: spochybňovanie predpokladov modernizmu zobúdza záujem o staroveké teológie.

PAGLIA: Postmodernizmus je veľké slovo pre nič. Je to niečo, čo je už za nami! Pozrime sa na Beckettovo Čakanie na Godota. Názor, že svet má iba nihilistické obzory, je predsa úplne prekonaný. To teda nie je náš svet. Mám pocit, že afroamerická hudba vnikla hlboko do našej psychiky. Zápory a odcudzenia afroamerickej skúsenosti sa udomácnili v našej citovosti, a táto mala prevratný vplyv na svet prostredníctvom hudby a tanca. Pokúšam sa zabiť postmodernizmus. Vypovedala som vojnu ľuďom na našich univerzitách a v akademických žurnáloch a všade inde, kde ľudia ešte stále kážu tento smer. Považujem za najhoršiu vec na tomto svete povedať niekomu: „Svet je prázdny, svet nemá žiaden zmysel, ideály neexistujú.“

FI: V súvislosti s postmodernizmom sa tvrdí, že racionálne myslenie je „falocentrické“.

PAGLIA: Oh! Takéto reči sú zarážajúce. Vychádza to od Jaquea Lacana. Už samotné slovo falocentrický je hlúpy neologizmus. Čo sú to za idioti, čo predstierajú, že to je veľký filozofický pojem? Celé Lacanovo dielo nie je, podľa mňa, nič iné ako veľká kopa hnoja, úplne na nič. Chvalabohu, keď som prišla na univerzitu v r.1964, dostala som sa ku skvelej literatúre, skvelému umeniu, skvelým myšlienkam, od Platóna a Aristotela až po Hegela, Kanta, Nietzcheho a Heideggera. Ľudia, ktorí používajú slovo falocentrický, sú beznádejní akademickí karieristi, čo sa len robia dôležitými.

FI: Spisovateľky, čo tvrdia také veci a čo sa odvolávajú na Lacana a Foucaulta, nechápu asi iróniu, že ide o mužských mysliteľov rozprávajúcich o „phalocentrizme.“

PAGLIA: Presne tak. Väčšina akademických žien predstierajúcich, že sú feministky, nie sú nimi. Nepoznajú históriu feminizmu. Nikdy neštudovali históriu, antropológiu, psychológiu ani biológiu. A preto si pre útoky na normy a tradície, do ktorých sa pustili, vytvorili vlastné normy, ale ešte falošnejšie. Hovorím ako feministka a môj feminizmus je dávnejšieho pôvodu ako feminizmus Glórie Steinemovej. Ja sa vraciam ďaleko dozadu. Väčšina týchto žien sa podľa mojej mienky veľmi vzdialila od svojich vlastných etnických, kultúrnych alebo náboženských identít a lipnú teraz na feminizme ako na novom náboženstve. Preto sa stávajú celkom iracionálnymi, ak sa pokúsite diskutovať s nimi. Pasívne prijali isté uznávané pravdy, ale bez toho, že by si ich premysleli. Držia spolu v skupinách, a nikomu mimo skupiny nenačúvajú. Myslia si, že ak budú ignorovať niekoho ako mňa, že sa vytratím. Pre mňa to malo tú výhodu, že som mohla nerušene vystrájať. Teraz sú zhrozené. Mám už tri bestsellery za päť rokov.

FI: Ak hovoríme o vašej taktike, píšete, že futbal je vaše jediné náboženstvo a že by sa feministky mali poučiť z jeho stratégie. Náš hlavný redaktor Paul Kurtz uverejnil na jar 1994 článok, v ktorom obhajoval (americký) futbal; množstvo našich čitateľov bolo rozčarovaných a obviňovali ho, že zastáva násilie.

PAGLIA: Ale kde! Baseball je šport, o ktorom všetci intelektuáli hovoria, že ho majú radi. Je veľmi pasívny a ja som ho nikdy nemala rada, hoci som v škole hrala softbal. Ja milujem futbal. Je to kontrolované násilie, lebo sú tam pravidlá obmedzujúce nekontrolované násilie. Dostanete pokutu. Myslím si, že futbal je absolútne skvelý. Chodila som naň so svojím otcom v Syrakúzach, ešte keď som bola malá. Spôsoby, ako tréneri a hráči uplatňujú rozličné stratégie, plánujú, usmerňujú skupinu, predvídajú a rozvíjajú úskoky – toto všetko je vynikajúca kombinácia rozumu a sily.

Niet pochýb, že som modelovala mnohé z mojich taktík podľa futbalu. Keď sa akademické feministky pokúšali nebrať ma na vedomie, nasadila som hru na odvedenie pozornosti. Moja najznámejšia veta je v prvej kapitole Sexual Personae: „Keby sa bola civilizácia ponechala v rukách žien, žili by sme ešte stále v chatrčiach z trávy.“ Vedela som, že táto veta rozpáli mnohé ženy, že nebudú čítať moju knihu a takto som bol schopná nasmerovať ich paniku iným smerom. Mysleli si, že patrím k extrémnej pravici. Boli pevne presvedčené, že poznajú môj systém.

Pracovala som brilantne. Podarilo sa mi vyhnúť sa včasným podrazom. Mala som celé ihrisko dlho iba pre seba. Často vravievam: modelovala som svoje údery – vyrážala som zo svojej linky na sólové útoky – podľa tých nečakaných, prudkých ale lahodných akcií v strede futbalového poľa, ktoré vyvolajú reakcie až v zadných radoch divákov. Rada mám tento štýl, keď sa z ničoho nič objaví nečakaný hráč. Rada robím náhle ostré údery, ktoré môžu byť veľmi útočné, avšak vždy musia byť bravúrne. Keby sa ma niekto pýtal, čo by som najradšej hrala, odpoviem, že strelca alebo útočníka, to sú títo zlatí chlapci, čo predbehnú všetkých. Futbal je skvelý model na udržiavanie vašich vízií, na koncentráciu energie, plánovanie a udržiavanie sa v kondícii.

FI : Bolo by úžasné, keby ste tak mohli trénovať mužstvo Buffalo Bill. S vašou taktikou by mohli vyhrať Majstrovský pohár.

Mate akýsi „nietzscheovský“ prvok vo vašom štýle písania – tiež „filozofujete s kladivom“. Mnohé vaše výroky sú úmyselne provokujúce. Tu je jeden z knihy Vamps and Tramps:

„Dnešnú situáciu charakterizuje nie mužská nenávisť voči ženám, ale mužský strach pred ženami“.

PAGLIA: Myslím si, že to je môj najlepší príspevok feminizmu. Keď som sa objavila na scéne, všetky tieto úžasné prototypy celých dejín sveta – fatálna žena, medúza, gorgona (v gréckej mytológii ženy s vlasmi ako hady; na koho sa pozreli, skamenel) sa pokladali za halucináciou vytvorené predstavy mužov nenávidiacich ženy. Ja som odhalila spoločné stereotypy týchto javov a ukázala, že v týchto pojmoch sa skrýva istá hrozná pravda o vzťahoch oboch pohlaví. Vezmite napríklad film Basic Instinct (Základný pud), proti ktorému feministky a homosexuáli demonštrovali. Páči sa mi. Myslím si, že Sharon Stoneová v ňom zahrala špičkovú rolu v histórii filmu. Keď si vo vyšetrovacej scéne prekladala nohu cez nohu, zmenili sa všetci prítomní muži na huspeninu; dokázala, že vzrušujúca žena ovláda muža. Stala sa rozkazujúcou. Neplatí, že muži nenávidia ženy. Sú jednotlivci, čo nenávidia svoje matky – obvykle končia ako sérioví vrahovia.

Muži sú ženami zvyčajne fascinovaní a boja sa ich. Žena predstavuje pôvod muža – aj každý chlapec sa rodí z tela ženy. Toto presahuje telesnú osobnosť. Toto je prejav obrovskej sily, čo vyviera zo samotnej prírody. Niektoré feministky sa snažia odrezať nás od prírody a vravia: „Sme to isté“ – ale nie sme. Nie sme rovnakí. Reprodukčné schopnosti ženy sú plné záhadností. Ani veda ešte nevysvetlila všetky podklady podrobnej analýzy. Muža pokladám v tejto obrovskej realite za okrajovú záležitosť.

Tento názor som si vytvorila štúdiom literatúry a umenia, keď som si uvedomila, že mnohé svetové mytológie majú spoločné črty. Ak nájdete niečo tak rozšírené vo všetkých historických obdobiach, musíte uznať, že v ženskej sexualite je niečo, čo podnecuje takéto hrôzostrašné vízie. Mám širšiu víziu ako vedec, mám hlbší pohľad do histórie – väčšina mojich oponentov sú jednoducho patetickí. Nevedia skoro nič. Možno poznajú moderné obdobia, možno poznajú renesanciu, ale nemajú dosť široký prehľad o všetkom.

Muži sa boja, že budú vsiaknutí naspäť do maternice a scvrknú sa späť do stavu detstva. Nie je jasné, aký stupeň intímnosti so ženami môžu muži dosiahnuť bez toho, aby sa ich mužnosť rozplynula vo väčšej moci ženy. Nad tým sa treba zamyslieť. Začala som chápať, že mnohé správanie, ktoré vyzerá ako mužská dominancia, je do určitej miery spôsob, ako si muži udržujú svoju slobodu. Mužnosť je niečo veľmi krehké. Mužov spočiatku ovládajú matky, potom manželky. Majú iba jedno krátke obdobie, kedy sú slobodní, a to je vtedy, keď pobehávajú a šarapatia. Musíme to pochopiť. Warren Farrell vo svojej knihe Mýtus o ženskej moci vraví, že „krása ženy je najsilnejšia droga na svete“. To je veľká pravda, ale feminizmus nechápe príťažlivosť žien; necíti, že muži majú pred ženami posvätnú hrôzu a preto zaujímajú obranné postavenie, lebo sa nechcú nechať vykastrovať, ani stať sa otrokmi žien. Toto napätie tu skutočne existuje; bolo tu v minulosti a bude i v budúcnosti.

Mám svoj osobitný spôsob pozerať sa na veci očami muža. Je to pravdepodobne v dôsledku mojej bisexuálnej skúsenosti. Mnoho z toho, čo vravím, je samozrejmé, ale feminizmus to nevidí pre klapky na svojich očiach. Jedna z najhorších je vidieť za všetkým mizogýniu, nevraživosť voči ženám. O mne vravia, že som mizogýn! To predsa nedáva žiaden zmysel. Môže byť mizogýn zjavná lesbička, ktorá písala o Madone a Diane, o Elizabeth Taylorovej a o Jackie Kennedyovej-Onassisovej, a to tak ako ja? O ženách píšem vždy vznetlivo.

Mimochodom, dúfam, že vy ma pokladáte za feministku. Niektorí ľudia ma bezcitne volajú antifeministkou. Gloria Steinemová to nedávno zopakovala v New York Times. Je to hlúposť. Som disidentka, kritizujúca vedenie feministického hnutia. Pokúšam sa reformovať feminizmus asi tak, ako moja veľká hrdinka, sv. Tereza z Avily, sa neusilovala zrieknuť sa kresťanstva, ale sa pokúšala reformovať ho, čo aj urobila. Bola tŕňom v očiach arcibiskupa a katolíckej hierarchie, ale podstatne a vlastnoručne zreformovala rád španielskych karmelitiek. To je práve to, čo si myslím, že robím s feminizmom a s akademičkami.

Prameň: Camille Paglia a Timothy J. Madigan (interview): „The Feminist Iconoclast“ v Imagine There‘s no Heaven: Voices of Secular Humanism, vyd. Matt Cherry a i., © 1997, The Council for Secular Humanism, Amherst, NY, p.62-66.

Preložil Alexander Rehák

Slovo k čitateľom v ZH 8

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Rastislav Škoda

Nemáme na Slovensku, a dlho nebudeme mať časopis, ktorý by sa otvorene hlásil k humanistickému svetonázoru, t. j. ateizmu (resp. agnosticizmu) a ľavičiarstvu (resp. demokratickému socializmu), čo predpokladá aj kritický postoj k pseudovede vo všetkých oblastiach spoločenského života. Je dokonca preťažké umiestniť článok, napísaný v takomto duchu, v našej tlači. Hoci sa táto vydáva zväčša za akúsi nestrannú, je redigovaná v duchu „kresťanských tradícií“; stačí prelistovať si ktorýkoľvek denník alebo týždenník.

Priznávam, že máme aj málo pisateľov takýchto článkov. K humanizmu sa t. č. otvorene hlásia predovšetkým zostarnutí bývalí funkcionári a členovia štátotvornej strany (pozri zoznam členov Spoločnosti Prometheus) a mnohí z nich boli v minulosti ateistami z povolania, čo sťažuje ich prispievateľskú pozíciu. Mnohí, ktorí by vedeli písať, nerobia tak preto, lebo si to nepraje ich politická strana, resp. sa boja represálií zo strany zamestnávateľa. Keď pomaly pomrú, zanikne humanistické hnutie na Slovensku? Dnes sú už len uhlíkmi v hasnúcej pahrebe. Oheň sa rozhorí, keď budú môcť o humanizme hovoriť, písať a vášnivo diskutovať aj ľudia stredného veku, ženy aj muži, a to zo všetkých vrstiev spoločnosti a zo všetkých politických strán a hnutí, nielen tzv. vzdelanci, ale aj robotníci a úradníci, vrátane ich mládeže a ich detí. Hrozba klerikálneho štátu sa týka všetkých občanov – aj čestných veriacich katolíkov. Tisov štát ostáva v našich mysliach trvalou výstrahou.

Trieskami na pahrebu majú byť okrem veľmi zriedkavých informácií a článkov v tlači aj v Zošitoch humanistov preklady článkov o humanizme zo svetovej tlače a polienkami budú raz originálne príspevky našich autorov. Naša čitateľská obec je t. č. neuveriteľne malá – je nás len okolo sto, ale pomaly rastieme. Preto opakujeme výzvu z prvých čísiel ZH: hľadáme spolupracovníkov a prosíme vás, nielen čítajte, ale aj rozširujte každý humanistický spis a článok, teda aj toto periodikum. Dostali sme niekoľko súhlasných listov k nášmu podujatiu, no čakáme na kritické stanoviská k podrobnostiam jednotlivých statí.

Ešte pár slov k našim štátnym sviatkom, najmä tomu Sedembolestnej P. Márie. Ako môže štát, ktorý je podľa ústavy svetonázorovo neutrálny, oficiálne odovzdať všetkých svojich občanov, teda aj nás neveriacich, do ochrany svätej jednej kresťanskej cirkvi? Protestujem proti tomu, ale neviem, aké účinné kroky by sa dali urobiť. Hľadám spolupracovníkov na založenie skupiny na ochranu prvého článku našej ústavy, ktorí majú špeciálne znalosti v oblasti odluky cirkvi od štátu a ochrany práv neveriacich. Pre zaujímavosť uvádzam, že Dr. Richard Ganulin, mestský prokurátor v Cincinnati, USA, podal súkromnú žalobu na federálnu vládu vo Washingtone, že porušila zákon o odluke cirkvi od štátu, keď uznala Vianoce za štátny sviatok cirkevného charakteru, čo považuje za neprípustnú preferenciu určitej skupiny občanov. Tak ďaleko by som u nás nechcel ísť, lebo viem, že kým každý obstaráva na Vianoce zelenú jedličku, pod máloktorou je betlehem.

Listy zo Zeme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Mark Twain

Najutajovanejšie tajomstvo Ameriky o jej veľkom spisovateľovi Markovi Twainovi (1835 – 1910) je, že bol agnostikom a priam opovrhoval náboženstvom. Uštipačne a zdrvujúco kritizoval dogmy, ako ukazuje tento výber z jeho esejí, ktoré patria ku klasickým hlasom voľnomyšlienkarstva. V Listoch zo Zeme nám ponúka predstavu, že Satan navštívil Zem, aby skontroloval život pozemšťanov a píše svojim anjelským bratom do neba, s akým bláznovstvom sa tu stretáva.

List II.

„Nepovedal som vám o ľuďoch nič takého, čo by nebola pravda.“ Musíte mi prepáčiť, ak budem túto vetu vo svojom liste dosť často opakovať. Chcem, aby ste brali vážne všetko, čo vám píšem. A cítim, že keby som ja bol na vašom mieste a vy na mojom, bolo by mi treba z času na čas pripomenúť, že moja dôveryhodnosť nemá ochabnúť.

Lebo u ľudí niet nič, čo by nebolo cudzie nesmrteľníkovi. Na nič sa nepozerá tak ako my a jeho zmysel pre pomernosť je úplne iný ako náš. Jeho cenenie hodnôt sa tak líši od nášho, že aj pri všetkej našej intelektuálnej kapacite ani ten najobdarovanejší z nás ho nikdy nepochopí.

Predstavte si, povedzme, tento príklad: vytvoril si predstavu neba a nezačlenil doňho to najvyššie potešenie, extázu, ktorá zaujíma prvé miesto v jeho – i našom – srdci: pohlavný styk.

To je ako keby si blúdiaci a hynúci človek na púšti naraz mohol od záchrancu priať čokoľvek, po čom túži, okrem jednej veci, a on by súhlasil s tým, aby ňou bola voda!

To jeho nebo je také ako on sám: čudné, zaujímavé, prekvapujúce, smiešne. Dávam vám svoje slovo, že nemá v sebe ani jeden znak, ktorý by si človek teraz nejako cenil. Pozostáva – naskrze a úplne – zo zábav, ktorých si tu na zemi takrečeno vôbec nevšíma; a je si istý, že sa mu budú páčiť v nebi! Nie je to čudné? Nie je to zaujímavé? Nemyslite si, že preháňam, lebo je to pravda. Uvediem podrobnosti.

Muži väčšinou nespievajú, väčšina ich ani nevie spievať; a väčšina mužov neostane postávať so spievajúcimi, ak to má trvať dlhšie ako dve hodiny. Pamätajte si to.

Iba asi dvaja zo sto mužov vedia hrať na nejakom hudobnom nástroji a ani štyria zo sto nemajú chuť naučiť sa to. Nezabudnite to.

Mnohí muži sa modlia, no nie mnohí to robia radi. Iba pár sa ich modlí dlho, tí ostatní to vždy skoro skončia.

Viac mužov chodí do kostola, než ich chce chodiť do kostola – lebo musia.

Pre štyridsaťdeväť mužov z päťdesiatich je deň Pána pochmúrna nuda.

V nedeľu sú v kostole dve tretiny mužov unavené skôr, než sa skončí prvá polovica bohoslužby; ostatní skôr, než sa to skončí celé.

Najradostnejšia chvíľa pre všetkých je moment, keď kňaz dvíha ruky na požehnanie. Možno začuť zreteľný šum úľavy, ktorá sa prevalí miestnosťou a ľahko rozpoznáte, že je to vďačnosť…

Prosím vás, aby ste si poznačili všetky tieto zvláštnosti.

Poďme však ďalej. Všetci zdraví ľudia nenávidia hluk.

A všetci, či zdraví alebo chorí, majú radi zmeny vo svojom živote. Monotónnosť im ide veľmi skoro na nervy.

Každý človek sústavne a bez ustania cvičí svoj intelekt podľa rozumovej výbavy, ktorá mu padla do vienka; táto činnosť predstavuje značnú, podstatnú a rozhodujúcu časť jeho života. Najjednoduchší intelekt, takisto ako ten najvyšší, má vždy nejakú schopnosť, ktorú vášnivo rád testuje, dokazuje a zlepšuje. Uličník, ktorý organizuje hry svojich kamarátov, sa tak zanietene oddáva svojej činnosti ako sochár, maliar, pianista, matematik alebo každý iný. Nikto z nich by nebol šťastný, keby sa mu jeho nadanie zakázalo.

Takto máte teraz pohromade všetky fakty. Viete, čo má ľudská rasa v láske a čo sa jej nepáči. A viete, že si vymysleli nebo, z vlastnej hlavy a bez pomoci: no len sa pozrite, čomu sa to podobá! Vy by ste to nedokázali za tisíc päťsto večností. Ba čo, najschopnejšia myseľ, akú poznám ja alebo poznáte vy, by to nedokázala ani za päťdesiat miliónov večností! Veru tak, idem vám to rozpovedať.

1. V prvom rade vám pripomínam tú neobyčajnú skutočnosť, s ktorou som začal. Že totiž ľudské bytosti, ostatne tak ako my nesmrteľníci, celkom samozrejme stavajú pohlavný styk vysoko nad všetky ostatné potešenia – ale vynechali ho zo svojho neba! Už samotné pomyslenie naň ich vzrušuje; možnosť robiť to ich rozpaľuje; v takom stave sú hotoví riskovať svoj život, povesť, všetko – dokonca aj toto svoje čudesné nebo – len aby dobre využili naskytujúcu sa príležitosť a dosiahli vytúžený klimax. Od mladosti až do stredného veku všetci muži a všetky ženy majú pohlavný styk radšej ako všetky ostatné slasti spolu, ale skutočnosť je taká: v nebi sa nebude konať; na jeho miesto nastúpi modlitba.

Ten akt si teda cenia veľmi vysoko, hoci rovnako ako ich iné „dobroty“ je to úbohosť. Aj v najlepšom a najdlhšom prevedení trvá kratšie, ako siaha predstavivosť – mám na mysli nás nesmrteľníkov. A aj v otázke opakovania sú schopnosti ľudí ohraničené – v ponímaní nás nesmrteľníkov sú neporovnateľne slabšie. My vytrváme v tejto činnosti a prežívame jej najkrajšie vytrženia bez oslabnutia a bez vytiahnutia počas storočí; nikdy teda nepochopíme a ani nepoľutujeme otrasnú chudobu týchto ľudí, ktorí nevlastnia tento dar. Tak, ako my ho máme, robí všetky ostatné schopnosti bezvýznamnými; ani ich nehodno spomínať.

2. V ľudskom nebi každý spieva! Človek, ktorý nespieval na zemi, tam spieva; kto na zemi nevedel spievať, tam to bude vedieť. Všeobecný spev nie je náhodný, ani príležitostný, a neprerušujú ho prestávky ticha; pokračuje, trvá celý deň a opakuje sa každý deň v úsekoch po dvanásť hodín. Každý vydrží spievať, kým na zemi by sa miestnosť bola vyprázdnila za dve hodiny. Spievajú sa stále len hymny. Nie, len jedna a tá istá hymna. Slová sú stále tie isté; čo do počtu je ich len asi tucet, niet rýmov a je to bez poézie: „Hosanna, hosanna, hosanna, Bohu Sabaot, … sis! …bum! …á-á-á!“

3. Medzitým už v nebi iste každý hrá na harfe – sú ich milióny a milióny, kým na zemi nevedelo hrať na nejakom nástroji viac ako dvadsať z tisíc ľudí; alebo len chceli vedieť hrať.

Predstavte si ten hurikán hluku – milióny a milióny vrieskajúcich hlasov, a milióny a milióny hárf škrípajúcich svojimi strunami naraz! Pýtam sa vás: nie je to hrozné, nie je to ošklivé, nie je to strašné?

A teraz uvážte: to je prejav velebenia; to má byť klaňanie sa, uctievanie, zbožňovanie. Pýtate sa, kto je to, kto je ochotný vydržať takéto prečudesné uctievanie, takéto choré velebenie? Kto to nielen vydrží, ale má to rád, teší sa tomu, vyžaduje to, prikazuje to? Zadržte dych!

Je to Boh! Mám na mysli Boha týchto ľudí. Sedí si na svojom tróne, obkľúčený svojimi štyriadvadsiatimi staršinami a niekoľkými ďalšími hodnostármi patriacimi k jeho dvoru a pozerá sa milostivo na kilometre a kilometre svojich rozpálených zbožňovateľov; usmieva sa, pokojne si pradie a pokyvovaním hlavy dáva najavo svoju spokojnosť na sever, na juh, na východ; chápem to ako najčudesnejšie a najnaivnejšie divadlo, aké bolo dosiaľ v tomto vesmíre vymyslené.

Ľahko sa dá vidieť, že táto myšlienka nepochádza od pôvodcu našich nebies, ale je kópiou starodávnej ceremónie nejakého malého vládcu kdesi v zapadákove orientu.

Všetci zdraví bieli ľudia nenávidia hluk; napriek tomu pokojne akceptovali takéto nebo – bez rozmýšľania, bez úvahy, bez preverenia – a teraz by tam vraj radi išli. Hlboko pobožní bielovlasí starčekovia a starenky strávia veľkú časť svojho času snívajúc o šťastlivom dni, keď zanechajú starosti tohto pozemského života a vstúpia do radostí oného miesta. Môžete však vidieť, že im to pripadá neskutočné, a veľmi ich to ani neovplyvňuje, lebo nerobia nijaké praktické prípravy na túto veľkú zmenu: nikoho z nich nikdy neuvidíte s harfou v ruke alebo spievať.

Ako som povedal, toto jedinečné predstavenie je službou velebenia: chválenie Boha hymnami, chválenie padaním na kolená. Nahradzuje „kostol“. Teraz na zemi títo ľudia nevydržia dlho v kostole – hodinka a štvrť je horná hranica, a stačí to raz týždenne. Povedzme v nedeľu; jeden deň zo siedmich; no nie, že by sa za tým hnali! Takže si len predstavme, čo im to pripravuje to ich nebo: „kostol“, ktorý potrvá večnosť a nedeľu, ktorá nebude mať konca. Tu ich unavuje krátka nedeľa raz do týždňa, no oni si vymyslia večnú nedeľu. Snívajú o nej, hovoria o nej, myslia si, že z nej budú mať radosť; v hĺbke svojich jednoduchých sŕdc si myslia, že si myslia, že v nebi budú šťastní.

To preto, lebo vôbec nemyslia; len si myslia, že myslia; a zatiaľ oni nemôžu myslieť; ani dvaja z desaťtisíc ľudí nemajú vzťah k rozmýšľaniu. A čo sa týka ich predstavivosti – ha, ha, há, len sa pozrite na ich nebo. Prijímajú ho, schvaľujú ho, obdivujú ho! Podľa toho môžete merať ich intelektuálnu úroveň…

Dobre si všimnite: v ľudskom nebi niet nijakých možností pre intelekt, ani ničoho, pre čo by sa oplatilo žiť. Za rok sa tam spráchnivie – zhnije a bude to smrdieť. Treba zhniť a páchnuť – a v tomto stave sa stať svätým. Cieľ je to teda posvätný, lebo len svätý môže túžiť po radostiach takéhoto božieho dopustenia.

List III.

Ako ste videli, ľudská bytosť je hotové čudáctvo. V priebehu vekov mal (a zodral a obnosil) celé stovky rozličných náboženstiev; ešte dnes ich má celé stovky a vytvára si nie menej ako tri nové každý rok; mohol by som ten počet zvýšiť a predsa by som ostal verný skutočnosti.

Jedno z hlavných náboženstiev sa volá kresťanské. Jeho náčrt vás bude iste zaujímať. Do podrobností sa vysvetľuje v jednej knihe, ktorá má dva milióny slov a nazýva sa Starý a Nový Testament. Má aj iné meno – Slovo Božie. Kresťania totiž veria, že každé jedno jeho slovo nadiktoval sám Boh – ten, o ktorom som vám už hovoril.

Je to veľmi zaujímavá kniha. Je plná vznešenej poézie; sú v nej aj vtipné bájky; a hotové krváky; dobré morálne návody; množstvo obscénností; a viac ako tisíc klamstiev.

Teda táto Biblia bola zostavená z úlomkov iných starších Biblií, ktoré raz platili, ale potom sa rozpadli na trosky; takže jej samozrejme chýba originálnosť. Tri alebo až štyri z jej najpôsobivejších a najpozoruhodnejších udalostí už boli opísané v starších bibliách; jej najlepšie návody a prikázania tiež pochádzajú z týchto skorších biblií; sú v nej len dve nové veci: po prvé peklo, a potom to jedinečné nebo, o ktorom som vám už písal.

Čo máme robiť? Ak uveríme, ako títo ľudia, že tieto ukrutnosti vymyslel ich Boh, urazíme tohto Boha; ak prijmeme názor, že ich vymysleli sami títo ľudia, urazíme ich. Je to veru v každom prípade nepríjemná dilema, lebo ani jedna zo stránok nám nijako neublížila.

Pridajme sa na jednu stranu, aby sme mali pokoj. Spojme svoje sily so silami ľudí a celú tú nevďačnú ťarchu tohto problému – peklo, nebo, Bibliu a všetko ostatné zvaľme na Neho. Môže sa to vidieť nesprávnym, môže to byť nespravodlivé. Ale keď sa lepšie prizriete tomu nebu, keď uvidíte, ako je na prasknutie preplnené vecami, ktoré sú pre ľudskú bytosť priam odporné, ako môžeme uveriť, že by to bola vymyslela ľudská bytosť? A keby som vám začal rozprávať o pekle, preťažil by som vaše mysle ešte väčšmi; pravdepodobne by ste hneď povedali Nie, človek by nemohol vynájsť také miesto ani pre seba ani pre nikoho iného; jednoducho by také niečo nemohol urobiť…

Podľa tej Knihy a jej kňazov má vesmír len šesť tisíc rokov. No len v priebehu posledných sto rokov zistili snaživé a hľadajúce mysle, že je to skôr sto miliónov rokov.

Za šesť dní stvoril Boh svet, človeka a iné živočíchy.

Urobil muža a ženu a dal ich do prekrásnej záhrady spolu s inými svojimi tvormi. Všetko to tam žilo v harmónii, pohode a prekvitajúcej večnej mladosti, no len do určitého času; kým nedošlo k nehode. Boh upozornil muža aj ženu, že nesmú jesť plody jedného stromu, k čomu pridal veľmi zvláštnu poznámku: ak by z nich jedli, celkom iste umrú. Zaujímavé je to tým, že keďže do tých čias nevideli nijaký prípad smrti, nemohli si predstaviť, čo to znamená. Ani tento ani nijaký iný boh nemohol týmto nevedomým deťom vysvetliť, čo sa tým myslí, bez toho, že by im bol predviedol nejaký príklad. Samotné slovo nemohlo mať pre nich inakší význam, ako by malo pre dnešné deti.

Raz k nim prišiel súkromne jeden had; prišiel vzpriamene, ako vtedy hady chodili. Povedal im, že tie zakázané plody by naplnili ich prázdne mysle poznaním. A tak si z nich zajedli, čo je pochopiteľné, lebo človek je tak zostrojený, že hladne túži po poznaní; naproti tomu kňazi, rovnako ako Boh, ktorého títo imitujú a reprezentujú, si dali za úlohu zabraňovať ľuďom spoznať čokoľvek, čo im môže byť užitočné.

Adam a Eva jedli zakázané ovocie a v ich prostoduchých mozgoch sa naraz rozžiarilo oslepujúce svetlo. Získali schopnosť poznania. Akého poznania – užitočného? Ani nie, len poznania, že sú veci dobé a veci zlé a ako sa robia zlé veci. Predtým ich nemohli robiť. Všetky ich činy až do tých čias boli bezfarbé, neexistovala vina, nebolo urážky.

Teraz však naraz mohli robiť zle – a utŕžiť za to trest. Získali to, čo Cirkev nazýva neoceniteľnou schopnosťou, získali morálne cítenie. Cit, ktorý odlišuje človeka od zvierat a stavia ho nad zvieratá. Vlastne pod zvieratá – kde sa dá predpokladať jeho miesto, lebo stále myslí na špatnosti a je z nich vinný, kým zvieratá sú dobromyseľné a nevinné. To je tak, ako keby sme si viac cenili hodinky, ktoré idú zle, než tie, ktoré idú správne.

Cirkev stále vychvaľuje morálny cit ako najcennejší dar človeka, hoci vie, že Boh o ňom zrejme pochybuje a svojím netaktným spôsobom urobil, čo mohol, aby svojim šťastným deťom znemožnil obsiahnuť ho…

Tí najlepšie zmýšľajúci vám povedia, že ak niekto splodil dieťa, má morálnu povinnosť nežne sa oň starať. … Zaobchádzanie Boha s jeho pozemskými deťmi je deň čo deň a noc čo noc pravým opakom toho a predsa tí najlepšie zmýšľajúci zanietene ospravedlňujú jeho zločiny, odpúšťajú ich, bránia ich a s pohoršením odmietajú považovať za zločiny to, čo robí On. Vaša a moja vlasť je zaujímavá krajina, ale nemáme absolútne nič, čo by bolo len spolovice tak zaujímavé ako ľudská myseľ.

Ale dobre, Boh teda vyhnal Adama a Evu z Raja, a nakoniec ich prakticky zabil. V podstate len za neposlušnosť voči príkazu, ktorý nemal právo vyniesť. A ako uvidíte, neostalo len pri tom. Má jeden kód morálnych príkazov pre seba a druhý, celkom iný, pre svoje deti. Vyžaduje, aby jeho deti boli spravodlivé – a milé – aj voči tým, ktorí im robia zle; aby im sedemdesiatsedemkrát odpustili. Sám nie je spravodlivý ani láskavý k nikomu: neodpustí ani neznalému alebo nerozvážnemu mladému páriku ich prvý malý hriešik a nepovie „Tento raz vám to prejde, dám vám ešte raz príležitosť.“

Naopak! Rozhodol sa potrestať aj ich deti, a to v priebehu tisícročí, až do skonania vekov – za nepatrné prehrešenie, ktorého sa dopustili iní ešte pred ich narodením. Dodnes ich tresce. Mierne? Nie, hrôzostrašne.

Iste nepredpokladáte, že by sa takáto Bytosť mohla tešiť veľkej úcte. Zbavte sa omylu! Všetci ho volajú Najspravodlivejším, Najlepším, Najláskavejším, Najmilosrdnejším, Najmilujúcejším, Prameňom všetkej morálky. Tieto sarkazmy sa vyslovujú denne a na celom svete. Nie ako vedomé sarkazmy. Nie, myslí sa to vážne; a vyslovuje sa to bez úsmevu.

Prameň: Mark Twain, „Letters from the Earth“, Free Inquiry, 19/4, jeseň 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Nespravodlivosť voči Kurdom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Kendal Nezan

Po štvormesačnom blúdení po Európe bol Abdullah Öçalan nakoniec 15. februára 1999 v Keni vydaný do rúk tureckej vlády a prevezený do Turecka, kde je teraz vo väzenína ostrove Imrali , rezervovanom spravidla pre odsúdených na smrť a kde boli r. 1960 popravení bývalý demokratický ministerský predseda Adnan Menderes a jeho dvaja ministri. Tu budú teraz súdiť vodcu Strany pracujúcich Kurdistanu (SPK), ktorá vedie od r. 1984 ozbrojenú vojnu.

Podstatné je, že Kurdi sa cítia ponižovaní a zosmiešňovaní; do omrzenia si opakujú heslo svojich zlých dní: „Kurdi nemajú priateľov." Väčšina z nich je presvedčená, že vodca SPK, predmet ozajstnej honby na človeka, sa stal obeťou turecko-americko-izraelského komplotu, do ktorého sa nakoniec zapojila aj grécka a kenská vláda. Z toho vznikol ich hnev a vlna manifestácií, neraz násilných, proti diplomatickým zastupiteľstvám týchto štátov v Európe, na Blízkom východe a na Kaukaze. Je možné, že tieto manifestácie potrvajú a budú sa radikalizovať. Ankara zas nechala v priebehu jedného týždňa „preventívne“ zatknúť skoro dvetisíc kurdských a tureckých obrancov ľudských práv a medzinárodným masmédiám zakázala vstup do Kurdistanu.

Európa, do ktorej majú prístup početní krvaví a skorumpovaní diktátori z Juhu, zatvorila svoje dvere pred šéfom Kurdov, a to na nátlak Washingtonu a zo strachu pred tureckými hospodárskymi protiopatreniami, najmä pred zastavením objednávok vojenských zbraní. Kenskí vládcovia štátu na okraji hospodárskeho zrútenia a k tomu ešte obžalovaní Spojenými štátmi z laxizmu po ťažkom smrteľnom atentáte na ich vyslanectvo v Nairobi v auguste 1998 museli prijať úlohu, ktorá im v tejto dráme pripadla; malo im to priniesť ďalšie hospodárske a politické výhody.

„Môj národ ma pomstí“


Úloha Atén je oveľa zahmlenejšia. V gréckej verejnej mienke prevláda prokurdský postoj a preto ňou táto „zrada“ priam otriasla. Ministerský predseda Simitis musel obetovať troch ministrov, medzi nimi ministra zahraničných vecí Pangalosa. Grécka vláda dosiaľ nepodala uspokojivé vysvetlenie, prečo 2. februára poslala Öçalana do Kene, ktorá je známa ako točňa izraelskej tajnej služby a pre svoju zraniteľnosť pri americkom nátlaku; ani o podmienkach, za akých ho vydali grécki diplomati kenským úradom. Podľa jedných tureckých novín Atény „vydali“ Öçalana výmenou za americký a turecký súhlas s inštaláciou rakiet SS-300 na Kréte; kúpil ich Cyprus v Rusku; no toto vysvetlenie neuspokojuje.

Spojené štáty zažili nepríjemné fiasko pri svojich tajných operáciách v Iraku v r. 1996 a od tých čias sa pokúšajú vyvinúť pre zvrhnutie irackej vlády novú stratégiu. Nevyhnutne potrebujú spoluprácu Turecka, člena NATO, najmä pre používanie leteckej základne v Inçerliku. A tak dal Washington SPK na zoznam teroristických organizácií, hoci tento dosiaľ nepodnikol ani jeden protiamerický atentát. Ostatne, či sa nestal aj kedysi hanobený bývalý terorista Yasir Arafat intímnym priateľom prezidenta Billa Clintona?

Pre Spojené štáty predstavuje SPK veľkú prekážku pri plnení mierovej dohody medzi dvoma hlavnými kurdskými stranami Iraku, uzavretej v septembri 1997 pod záštitou Madeleine Albrightovej. Sýria a Irán využívajú SPK pre svoj odpor proti pax americana. Washington teda považuje SPK a jej šéfa za „nepoužiteľných“ a vlastne teda za „nepriateľov, ktorých treba zabiť“. Súvisí to aj s americkou snahou favorizovať postupnú demokratizáciu tureckej vlády a jej integráciu do Európskej únie.

Izrael tvrdí, že sa priamo nezúčastnil na operácii proti Öçalanovi. Bola to však ich tajná služba - Mossad -, ktorá ako prvá informovala Ankaru o príchode šéfa Kurdov do Moskvy v októbri 1998 a izraelskí poradcovia vedú špeciálne turecké oddiely bojujúce proti Kurdom. Viliam Safire, vplyvný úvodníkár novín New York Times, už 4. februára 1999 spomenul spoluprácu amerických a izraelských spravodajských služieb s cieľom zatknúť „toho zlého Kurda Öçalana“.

Na rozdiel od svojich otomanských predchodcov, ktorí s rešpektom pre protivníka kurdských rebelov len deportovali, tureckí vládcovia odsúdili na smrť - a obesili - všetkých vodcov kurdských povstaní 20. storočia. V súhlase s touto tradíciou, založenou osobne Kemalom Atatürkom, by mal byť Öçalan po formálnom procese v apríli 1999 odsúdený na smrť pre zločin vlastizrady podľa § 125 tr. z. a popravený. Zabrániť by tomu mohol len výnimočný medzinárodný nátlak alebo kapitulácia kurdského šéfa pod vplyvom drog rozkladajúcich jeho osobnosť, oslabenú už aj tak útrapami pri putovaniach posledných mesiacov.

Viaceré západné štáty už vyzvali Ankaru, aby rešpektovala pravidlá spravodlivého súdu. Je to len zbožné prianie, keďže ide o štát, kde odsúdili na dve storočia väzenia (!) tureckého intelektuála Ismaila Besikçiho pre jeho články o Kurdoch a kde ani hlasné volanie po spravodlivom súde pre kurdských poslancov (v tureckej snemovni) nezabránilo v r. 1994 ich odsúdeniu na pätnásť rokov väzenia pre šírenie odlišných názorov … Ostatne budú to tí istí štátni zástupcovia a sudcovia toho istého súdu, ktorí už odsúdili kurdských poslancov, čo budú súdiť Öçalana podľa zákonov a procedúrami, ktoré sú nezlučiteľné s Európskou konvenciou ľudských práv.

Tým, ktorí to možno zabudli (alebo nevedeli), pripomeňme, ako došlo k poprave legendárneho vodcu povstania Kurdov Seyita Rizu, ktorý padol do rúk tureckých vojakov 5. septembra 1937. Atatürk sa rozhodol, že na oslavu tejto udalosti príde 30. novembra osobne do kurdskej oblasti. Oficiálne to mala byť inaugurácia jedného mosta cez Eufrat. Ihsan Sabri Çaglayangil, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch stal tureckým prezidentom, píše o tom vo svojich Pamätiach, že sa od svojich podriadených dozvedel, že miestni hodnostári chcú pri tejto príležitosti „obťažovať otca tureckej vlasti“ žiadosťou, aby odsúdenému dal milosť. „Vláda ma tam hneď poslala, aby som zariadil, žeby tí, čo majú byť obesení, boli obesení pred Atatürkovým príchodom“

Çaglayangil prišiel na miesto v piatok 27. novembra večer a ihneď zašiel za štátnym zástupcom, ktorý mu vysvetlil, že súd nemôže zasadať v sobotu, t.j. vo sviatok. Na návrh jeho zástupcu, spolužiaka z fakulty, navštívil potom guvernéra a tento poslal neposlušného prokurátora „na dovolenku“. Potom navštívil sudcu, ale aj tento tvrdil, že legálne nemôže porotu zvolať pred pondelkom 30. novembra. Zvolal ju však predsa už v noci z nedele na pondelok do sály, osvetlenej len petrolejkami. Podľa obdržaných inštrukcií odsúdila táto porota šéfa Kurdov a šesť jeho spolubojovníkov promptne na trest smrti.

Proti rozsudku nebolo odvolania a generál Abdullah Paša, najvyšší vojenský veliteľ v tejto oblasti, už dopredu podpísal jeho ratifikáciu na biely list papiera. Siedmi odsúdenci boli o tretej hodine ráno privedení na popravisko na dvore, osvetlenom len reflektormi policajných aut. Starý šéf Kurdov mal sedemdesiatpäť rokov; vystúpil po schodíkoch k šibenici, odsotil kata a sám si založil povraz na krk; zvolal:

„Neporazili ste Kurdov! Môj národ ma pomstí!“

Ráno zahájil Atatürk oficiálnu návštevu. Spravodlivosti bolo učinené zadosť, formality sa rešpektovali, kurdské povstanie „bolo definitívne potlačené“.

Násilia zo zúfalstva


SPK už bez ilúzií pripravuje svojich stúpencov na fatálne rozuzlenie aféry vetou, ktorá sa pripisuje Öçalanovi: „Moja smrť poslúži kurdskej veci ešte lepšie ako môj život.“ Ústredný výbor SPK, v ktorom sú najmä Cenil Bayik, číslo dve tejto organizácie, Osman Öçalan, brat šéfa organizácie a Murat Karayalçin, vydal 18. februára vyhlásenie, ktoré bolo uverejnené v kurdských exilových masmédiách a medziiným sa čítalo v kurdskej televízii MED-TV; volá po „rozšírení vojny na všetky civilné a vojenské ciele v Turecku a Kurdistane“ a po „pokračovaní v mierových manifestáciách v cudzine.“

Nové vedenie strany súdi, že „odteraz budú všetci príslušníci SPK žiť a bojovať ako fedajini“, že „Turecko nemá dôvod zástavami sláviť víťazstvo“, ba že „čoskoro oľutuje Öçalana, ktorý urobil všetko, aby nedošlo ku konfliktu medzi jeho prívržencami a tureckou armádou, ktorý sa môže zvrhnúť do turecko-kurdskej vojny.“ Tlač SPK sústavne uverejňuje články, volajúce po radikalizácii boja na základe tézy, že „keďže svet sa stal peklom pre Kurdov, premeňme ho na peklo pre Turkov a ich západných spojencov.“ Každý Kurd sa má stať bombou až do tých čias, kým tieto obete neotvoria oči ľudstva pred tragédiou Kurdov v Turecku !

Nebolo by správne brať naľahko tieto hrozby, živené zúfalstvom. Tisíce, možno aj desaťtisíce Kurdov sú schopní skĺznuť do tábora slepého násilia. Turecko ostáva hluché aj voči najelementárnejším požiadavkám, ako je uznanie jazykových práv. V interview pre denník Milliyet 19. februára prezident Sulejman Demirel odmietol uvoľnenie vzťahov a potvrdil, že neprichádza do úvahy priznať Kurdom právo mať školy alebo masmédiá vo vlastnej reči, lebo „to by viedlo k rozdeleniu štátu“. A podľa jeho ministerského predsedu Bulenta Ecevita, toho „ľavicového“ ultranacionalistu, ktorý je zodpovedný za inváziu na Cyprus v roku 1974, zatknutie Öçalana „definitívne vyriešilo tzv. kurdskú otázku, fabrikovanú v zahraničných centrách.“

V rozličných štátoch západnej Európy žije asi 850.000 Kurdov a trvalý príliv ďalších utečencov následkom vojny v Kurdistane tu vyvoláva vážne problémy verejného poriadku. To značí, že západné vlády by vo vlastnom záujme mali intervenovať v Ankare. Len ony môžu prinútiť Turecko, aby konečne priznalo svojim pätnásť miliónom Kurdov nejaký prijateľný štatút. Asi taký, ako sa teraz pokúša Kontaktná skupina EÚ uložiť Srbsku na ochranu 1,8 milióna kosovských Albáncov. Kurdi už nemôžu znášať západnú politiku „dvoch závaží, dvoch mier“. Majú ostať ešte aj na začiatku 21. storočia jediným národom sveta s takým veľkým počtom príslušníkov bez legálne uznanej existencie ?

Kendal Nezan je prezident Kurdského inštitútu v Paríži.

Prameň: Kendal Nezan, „L’injustice faite aux Kurdes“, Le Monde diplomatique, č. 540, marec 1999, s. 32.

Preložil Rastislav Škoda

Objavila veda Boha?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Victor J. Stenger

Keď bola v r. 1992 uverejnená správa o výsledkoch meraní družice COBE (Cosmic Microwave Background Explorer, satelit s úlohou merať mikrovlny kozmického pozadia), poznamenal George Smoot, jeden z vedcov, zúčastnených na tomto programe: „Ak ste nábožný, pripadá vám to ako pozerať sa na Boha.“ Masmédiám sa to veľmi páčilo. Noviny uverejnili aj obraz tváre Krista (samozrejme v predstavách stredovekých umelcov) na pozadí hmlistého vesmíru.

Pre reportáž o konferencii „Veda a duchovné otázky“ v Stredisku pre teológiu a vedu v Berkeley v lete 1998 volil známy týždenník Newsweek titulok „Veda nachádza Boha“. Niekoľko sto vedcov a teológov sa tam zhodlo, že veda a náboženstvo sa zbližujú a dobre znášajú. Juhoafrický kozmológ a kvaker George Ellis zhrnul všeobecný súhlas do vety: „Hromadia sa dáta v prospech existencie Boha. Je otázka, ako ich vyhodnotiť.“ Newsweek pripustil, že sa zdá, akoby úspechy modernej vedy odporovali náboženstvu a oslabovali vieru. Upozornil však, že u mnohých vedcov práve tieto úspechy podporujú duchovnosť a poukazujú na existenciu Boha. Kozmológiu veľkého tresku, kvantovú mechaniku a aj teóriu chaosu interpretujú mnohí ako „dvere, ktorými Boh pôsobí na svet.“

Prieskumy však hovoria, že napr. medzi členmi Akadémie vied USA klesol počet tých, čo veria na osobného boha, z 29 % v r. 1914 a 15 % v r. 1933 na 7 % v súčasnosti. Čo počujeme, nie je názor väčšiny, ale dobre platený a preto zvučne znejúci hlas upadajúcej menšiny. Spomenutý míting bol teda schôdzkou „strážcov predpokladu“. Ľudí, ktorí predpokladajú, že existuje boh, hoci vede sa výborne darí aj bez tohto predpokladu.

Nábožní vedci a komentátori čoraz častejšie prekračujú líniu, deliacu vedu a náboženstvo a interpretujú vedecké údaje tak, aby to podporovalo zjavené pravdy ich náboženstva. Podľa nich nemá život vo vesmíre bez boha nijaký zmysel a nijaký iný ako stvorený vesmír nie je možný; všetky dostupné dáta môžu len podporovať túto „pravdu“.

Dobrá vedecká prax však vyžaduje, aby sa preverovalo všetko, vrátane predpokladov. Ak sa zistí niečo revolučne nové, všetko ostatné sa podľa potreby upravuje. „Strážcovia predpokladu“ pestujú zlú vedu, ak svoje interpretácie orientujú na konštruktéra vesmíru. Pre nich je veľký tresk dôkazom, že stvorenie sveta sa udialo v určitom čase - že teda ďalej platí biblický mýtus babylonského pôvodu. Niečo vraj nemôže vzniknúť z ničoho - a teda vesmír potrebuje tvorcu. Ponechá sa bokom, že tento tvorca asi vznikol z ničoho. Boh je vraj iný „logický typ“ ako vesmír - nevyžaduje stvorenie. Prečo by však vesmír nemohol byť tiež takýto „iný logický typ“, prečo by vyžadoval stvorenie?

Strážcovia predpokladu uznávajú, že nemôžu dokázať existenciu boha. Vyjadrujú len pevné presvedčenie a pocit, že poriadok vo vesmíre svedčí pre existenciu inteligentného tvorcu. Žiaľ, vede nestačí pocit, viera, prianie. Vesmír je taký, aký je, bez ohľadu na to, akým by si ho niekto mohol priať. Ak je celé ľudstvo naozaj len zrnkom piesku na Sahare, ako to postupne dokazujú teleskopy, nemôžeme si priať, aby to bolo inakšie. Musíme akceptovať fakty a žiť s nimi.

Neveriaci uznávajú, že nemôžu dokázať, že boh neexistuje. Hovoria len, že vesmír bez stvoriteľa je najekonomickejší predpoklad konzistentný so všetkými zistenými dátami. Vznik vesmíru bez príčin a bez plánu nie je v rozpore s fyzikálnymi zákonmi. Celková energia vesmíru sa ukazuje byť nulová a tak niet problému so zázrakom energie, stvorenej „z ničoho“. Rovnako netreba zázrak, aby nastal poriadok. Vo fyzikálnych systémoch dochádza k usporiadaniu spontánne.

Vesmír je nastavený tak jemne, aby umožňoval život


V posledných rokoch sa pri náboženských rozpravách najviac pozornosti venuje myšlienke, že vesmír je nastavený tak, aby umožňoval život. Tento argument sa zakladá na rade faktov, nazývaných „antropické koincidencie“. V zásade ide o to, že keby sa niektoré základné fyzikálne a chemické konštanty čo len nepatrne líšili od existujúcich, neboli by vznikli prvky, ktoré sú podkladom života, napr. uhlík, kyslík a iné.

Tento argument však berie do úvahy len jednu formu života. No či pri iných fyzikálnych zákonoch a konštantách nie sú možné iné formy života? Hlavnou požiadavkou sa zdá byť, aby hviezdy žili dosť dlho a mali tak čas na vytvorenie komplexných nelineárnych systémov, ktoré voláme životom. Vo všetkých predstaviteľných vesmíroch je možná nejaká forma života.

Boh rovníc


V súčasných dialógoch sa uplatňuje aj ďalší podobný argument: matematické a fyzikálne rovnice vraj dokazujú platónsky poriadok vo vesmíre; vo vesmíre, ktorý však transceduje náš, pozorovateľný vesmír. Kresťanstvo sa približuje pozícii, na ktorej je božstvom pre poriadok v prírode kreatívna jednotka, existujúca mimo času, priestoru a hmoty, ale vytvárajúca tento poriadok. Táto moderná (no v podstate platónska) predstava západnej teológie o bohu však už nemá nič spoločné s bielobradým Jehovom/Diom na strope Sixtínskej kaplnky, či s bezbradým Kristom/Apollom na jej bočnej stene.

Niektorí vedci a teológovia vidia spoločnú bázu v myšlienke, že konečnú realitu nemožno hľadať v reálne pozorovaných kvarkoch, atómoch, skalách, rastlinách, hviezdach a planétach, ale v matematickej dokonalosti fyzikálnych symbolov a rovníc. Božstvo sídli s týmito rovnicami v ríši neprístupnej ľudskému pozorovaniu. Tento boh je spoznateľný nie podľa svojej fyzickej podoby, ale na základe svojej prítomnosti v podobe platónskej skutočnosti; všetci existujeme „v božej mysli“ (Pochop to, kto môžeš - pozn. prekl.)

Dávne logické dišputy o existencii boha patrili teológom a filozofom. Málo si všímali pozorovaní každodenného života a vedci sa im spravidla vyhýbali a vyhýbajú - či už veria alebo nie. Vedeckí strážcovia predpokladu sa teraz otvorene dištancujú od teologických argumentov a sebavedome hlásia, že vidia priamy dôkaz inteligentného konštruktéra vo svojich pozorovaniach a v spomínaných rovniciach.

Paul Davies to takto formuluje: „Samotný fakt, že vesmír je kreatívny a že platné zákony vytvárajú komplexné štruktúry, vyvíjajúce sa až k povedomiu - inými slovami, že vesmír sám organizoval svoju dokonalosť – je pre mňa dokladom, že za tým niečo je. Dojem plánu je zdrvujúci.“ (Všimnite si, že sa hovorí o „doklade“ a nie o „dôkaze“ – v angličtine „evidence“ rather then „proof“ ).

Treba si uvedomiť, že antický Platónov boh nemal nič spoločné s bohom biblie ani s nijakou inou predstavou abstraktného alebo personálneho boha. Ani rovnice nemusia dnes predstavovať transcendentné božstvo. Platónski fyzici vidia kvantové polia a metrické súradnice priestoru a času ako „skutočnejšie“ než kvarky a elektróny. Naproti tomu materialistickí fyzici vidia kvarky a elektróny ako skutočnejšie než metrické súradnice a polia akéhokoľvek druhu, lebo sú to vraj len ľudské výmysly. Väčšina fyzikov z oboch táborov však nevidí v žiadnej z týchto možností skutočna nejaké božstvo. Nemyslia si, že bol potrebný „zázrak“, aby vznikol vesmír a život.

Stále sa hľadá boh medzier


Nie, hlásaná konvergencia vedy a náboženstva pri previerke neobstojí. Pozrime sa ešte raz na túto históriu: Veda vždy vysvetľovala ľudské pozorovania pozemskými (teda nie nadprirodzenými) javmi. A pre medzery, kde veda ešte nemala naporúdzi prirodzené vysvetlenie (a najčastejšie mlčala), náboženstvo vždy navrhovalo nadprirodzené vysvetlenia. Šamani v dávnych lesoch si mysleli, že to „duchovia“ spúšťajú skaly z hôr na ustrašených ľudí - kým Newton nepovedal, že je to dôsledok gravitácie. Kňazi hlásali, že „boh“ stvoril človeka na svoj obraz - kým Darwin nepovedal, že nás stvoril vývoj na obraz opíc. A teraz tu máme toto nové plemeno vedcov-teológov, ktorí hlásajú, že len preto, lebo veda ešte nevie vysvetliť toto alebo hento, ostáva tu miesto pre boha.

Nevieme vysvetliť, prečo majú prírodné konštanty tie čudesné hodnoty, ktoré majú - tak možno ich boh urobil takými. Nevieme vysvetliť „nerozumnú efektívnosť matematiky“ - tak možno boh stvoril matematiku.

Možno. Ale či je tento moderný boh medzier pravdepodobnejší ako bol boh šamanov alebo kňazov? Je možné, že veda raz zaplní tieto medzery bez predpokladu boha.

* * *

Victor J. Stenger je profesorom fyziky a astronómie na Havajskej univerzite a napísal knihu Unconscious Quantum: Metaphysics in Modern Physics and Cosmology (Kvantum bez vedomia: Metafyzika v modernej fyzike a kozmológii), Prometheus Books, 1995.

Prameň: Victor J. Stenger, „Has Science Found God?“, Free Inquiry, 19/1, zima 1998/99.

Preložil Rastislav Škoda

Rusko na okraji priepasti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Frédéric F. Clairmont

Štyridsať rokov znepokojovala Západ moc Sovietskeho zväzu. Dnes mu robí starosti úpadok Ruska – aspoň pravdepodobne, lebo zodpovednosť organizácie G-7, Medzinárodného menového fondu (MMF) a všetkých príkazcov „reformy“ je ohromná. Ak súčasná kríza naberá katastrofálne rozmery, je to zapríčinené – na podklade zlyhania komunizmu ako aj perestrojky - rabovaním štátneho bohatstva novými finančnými oligarchiami a mafiami za aktívnej pomoci medzinárodných finančných kruhov a so súhlasom Jeľcinovej vlády. (Brazília je obeťou takého istého scenára.)

Bezhraničná finančná korupcia, rozpad štátu a ekonomická pohroma, v ktorých sa Rusko zmieta od príchodu Jeľcina k moci v r. 1991, nemajú obdoby v histórii kapitalizmu 20. storočia. Prezidentovi aparátnici, nová oligarchia a ich americkí poradcovia zruinovali štát. Dôkazy sú otrasné.

Podľa údajov moskovského Strediska pre štúdium životnej úrovne žije 53 % Rusov - to je 79 miliónov - pod úrovňou hranice chudoby a toto číslo neúprosne narastá. Nepatrné 2 % obyvateľstva sa zmocnili 57 % národného bohatstva. Zahraničný dlh dosiahol rekordnú výšku 180 miliárd dolárov a vnútorný dlh sa odhaduje na 180 miliárd dolárov. „Superboháči“ a transnacionálne spoločnosti vyviezli z Ruska okolo 200 až 250 miliárd dolárov, ku ktorým treba pripočítať gigantické vnútropodnikové finančné presuny. Vedecká a technologická infraštruktúra štátu sú v rozvalinách. Neplatená práca, ktorú intenzívne odporúča MMF ako opatrenie proti inflácii, je osudom miliónov: nevyplatené mzdy dosiahli 11 % hrubého národného produktu (HNP) v januári 1997 a 27 % v septembri 1998.

Úroda obilia bola v r. 1998 najhoršia od r. 1945, takže bolo treba doviezť 75 % spotreby. Rubeľ prestal byť symbolom štátnej suverenity a ostal len akýmsi pozostatkom minulosti: dnes je to mena kolonizovaného štátu. V ekonómii vládne dolár, používaný aj pri najzákladnejších transakciách každodenného života. Tam pramení všeobecný únik k výmennému obchodu, ktorý dosahuje rozmery ako za občianskej vojny v rokoch 1918-21. Priemerná dĺžka života mužov - 55 rokov - klesla pod úroveň sahelských štátov; na Kube je 74 a v Číne 72 rokov. Hoci tento súpis ani zďaleka nie je vyčerpávajúci, svedčí výrečne o skaze, vyvolanej Jeľcinovou politikou v mene „demokracie“, „otvorenej spoločnosti“ a právneho štátu.

Dá sa pridať: Podľa údajov OSN predstavuje ruská ekonómia 1,1 % svetového HNP. Na porovnanie: Blízky východ a severná Afrika spolu 1,9 %; európske štáty v štádiu prechodu a stredná Ázia 2,4 %; Latinská Amerika a Karibská oblasť 6,1 %; oblasť Tichého oceánu a priľahlej Ázie 10,6 %.

Od roku 1991 viedla liberalizácia hospodárstva, privatizácie a neobmedzená sloboda voľného trhu ku kriminalizácii celej ekonómie a prospela len nepatrnej menšine obyvateľstva, podvodníkom a predátorom. Impresáriovia tejto kontrarevolúcie označili Rusko za „vynárajúcu sa“ krajinu, ale nespresnili, z čoho sa má vynoriť. Propagandistom neoliberalizmu vyšlo v ústrety veľvyslanectvo USA v Moskve rozdávaním tisícov výtlačkov čerstvého prekladu diela Friedricha von Hayeka ešte z roku 1944, La route de la servitude (Ako sa zbaviť dlžôb). Regrutovali sa z radov nových boháčov (Kirienko, Čubajs) alebo starej sovietskej nomenklatúry (Černomyrdin). Pokrstení na „reformátorov“ dostali požehnanie Spojených štátov, Svetovej banky a MMF, skrátka „súhlas Washingtonu“.

Kým Boris Jeľcin je ešte tu, „reformy“ a „reformátori“ vyšli s veľkou hanbou úplne nazmar (1). Ešte sa nedá s istotou vedieť, či má ministerský predseda Jevgenij Primakov, menovaný v auguste m.r., dosť vnútornej i vonkajšej podpory, aby zabránil úplnému zrúteniu štátu. No nič nedáva nádej, že by sa hospodárska a sociálna situácia mohla zlepšiť rýchlo. Podľa predpovede časopisu Economist sa HNP Ruska v r. 1999 zníži o 6 % (2)

Diktát otvorených dverí


Privatizácia a dereglementácia umožnili prechod mnohých veľkých hospodárskych celkov bývalého SZ do rúk cudzích multinacionálnych koncernov. Osobitne sa to týka zdrojov ropy v stredoázijských republikách, najmä v Kazachstane a Azerbajdžane. Aj samotné Rusko je medzinárodným kapitálom ponížené do úlohy závislého výrobcu surovín a prinútené pripustiť zahraničným firmám neobmedzený prístup do svojho naftárskeho a plynárskeho priemyslu.

Americký diktát „otvorených dverí“ - tento výraz je už od 19. storočia predchodcom dnes hroziacej Mnohostrannej dohody o investíciách - bol aktualizovaný a prejednaný s novou vládnucou kastou, ktorá v ňom ihneď spoznala príležitosť obohatiť sa a upevniť svoju moc. Tak došlo k postupnej likvidácii všetkých aktív národného dedičstva a súčasne k prieniku západných bánk, poisťovacích spoločností, investičných, špekulatívnych a penzijných fondov do celého ruského finančného systému.

Rusko uviazlo v dlžobách, trpí chronickými deficitmi štátneho rozpočtu a keďže nemá možnosti kontroly a náležitej reglementácie, nemôže zabrániť ani masívnemu úniku kapitálu do zahraničia, ani daňovým únikom úžasných rozmerov (3). Igor Afanasjev, absolvent jednej veľkej americkej busness school, dobre vidí, kde je jadro problému: Treba pochopiť, že naše ťažkosti nepramenia z toho, že by nám chýbali zodpovední experti alebo vysoko kvalifikovaní finanční špecialisti. Máme ich dosť a sú na slušnej technickej úrovni. Zásadnej povahy nie je ani nedostatok integrity a morálnej spoľahlivosti jednotlivcov. Skúsenosti stále nanovo potvrdzujú, že je to samotný systém, ktorý trpí hnilobou zhora až dolu, keďže umožňuje všetky predstaviteľné krádeže a zlodejstvá a starostlivo ich utajuje. Neexistujú nijaké administratívne a politické procedúry, ktoré by umožnili kontrolu financií a rozpočtu, hodné toho mena; príčiny sú na dlani. Rusko prezidenta Jeľcina sa hodí do toho istého mecha ako Zaire maršala Mobutu.

Komisár mestského finančného odboru v Moskve Benjamin Sukalov nepovedal nič iné, keď v interview s britskou BBC odhalil, že zo 167 miliónov dolárov na financovanie exportu bojových lietadiel Mig-29 do Indie, evidovaných na Ministerstve financií, nevidel adresát, moskovský Kombinát aeronautickej produkcie, ani jeden cent. Z troch miliárd dolárov, určených na rekonštrukciu Čečenska, prišlo na miesto určenia necelých 150 miliónov. Nikto nevie, resp. každý tvrdí, že nevie, kam sa podeli vyparené sumy. V účtovných knihách sa neuvádzajú ani mená zodpovedných úradníkov, ktorí tieto fondy pridelili, ani kritériá na ich použitie. Pre mnohých Rusov, ktorým ide len o prežitie, to už ani nemá význam.

Zatknutie riaditeľa Goskomstatu (obdoba celoštátneho ústavu štatistiky a ekonomických štúdií) Jurija Jurkova pre spreneveru poslúžilo iba na pobavenie galérie. Podľa vyjadrenia inšpektorov ministerstva financií je to „bezvýznamná figúrka“. Takéto rozkrádanie verejného majetku, nech by malo akýkoľvek rozsah, je bezvýznamné pri porovnaní s únikom miliárd dolárov, ktoré beztrestne organizuje zahraničný kapitál.

Centrom tohto dohovoreného podnikania je malá skupina kapitalistických vydieračov, ktorí mali kolektívne drzosť označiť sa za „oligarchov“ a ktorých okolie nazýva „nezraniteľným“. Bolo by omylom porovnávať ich s legendárnymi americkými „zlodejskými barónmi“ na prelome storočia, takými Vanderbiltmi, Harrimanmi, Carnegieovcami, Morganmi a inými Rockefellermi. Iste to boli typickí vykorisťovatelia bez zábran a vyslovení nepriatelia odborov, ale podstatne prispeli svojím dielom pri budovaní produktívnej infraštruktúry zlatého veku amerického kapitalizmu v rokoch 1865-1914 (4).

Na adresu týchto ruských kapitalistov adresoval vodca ruských komunistov Genadij Žuganov takéto opovrhnutie miliónmi ich spoluobčanov: „Vaši predchodcovia na začiatku storočia neboli schopní oddeliť moc od vlastníctva, zatiaľ čo ich rovesníci na Západe pochopili túto nutnosť už pred dvesto rokmi. Preto stratili aj korunu aj hlavu. Ste presne v ich situácii.“ (5). Spomenutie delenia moci buržoáziou „pred dvesto rokmi“ bolo len rečníckou ozdobou, ktorá mala zazobanému publiku osladiť trpkú pilulku.

Medzi jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi figuruje Boris Berezovskij (prezývaný priateľmi i nepriateľmi Boris Oligarchovič), bankár, dôverník Jeľcina a jeho dcéry Taťjany Djačenkovej, ktorým rozmnožuje bohatstvo. Je výkonným tajomníkom Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) a dokázal rozšíriť svoju hospodársku moc do všetkých oblastí: masmédiá, realitné kancelárie, energia, banky a finančné služby, poisťovne, automobilový priemysel, agroalimentárny import, predaj vo veľkom a v malom, verejné práce atď. Jeho investície v Európe a v USA dosahujú miliardy dolárov. Treba však menovať aj iných ľudí: Vladimír Potanin zo skupiny Oneximbank; Michajil Chodorkovskij z Ropromjukosu; Vladimir Guzinskij, finančník a vlastník početných konglomerátov; Vagit Alekperov z Lukoilu; Rem Viachirev z Gaspromu; Vladimir Bogdanov zo Surgutneftgazu; Alexander Smolenskij z SBS Agro.

Banka tohto posledného sa stala zo dňa na deň najväčším finančným podnikom celého štátu: má vyše 2 200 filiálok v 81 oblastiach, 5,7 milióna súkromných vkladateľov a 1500 podnikových klientov (6). Keď 17. augusta 1998 vypukla v Rusku finančná kríza, nachádzal sa celý tento pekný svet, kontrolujúci podstatnú časť bankovníctva, poisťovní a iných finančných služieb, to znamená hlavné dráhy ilegálneho úniku kapitálu, v ideálnej pozícii pre uchvátenie všetkých ruských devízových rezerv.

Použijúc slávnu formulu Martina Luthera Kinga, pán Smolenskij sa nebál tvrdiť: „Mal som sen. Snívalo sa mi, že som sa stal najväčším superbankárom Ruska, rovným s Bank of America!“ Bol to on, čo so šiestimi ďalšími bankármi financoval Borisa Jeľcina a zabezpečil jeho víťazstvo v posledných voľbách. Boli to krásne časy … Dnes je to všetko v pekle a pán Smolenskij trpko konštatuje, že „ľudia už neveria ani pekným slovám, ani garanciám Centrálnej banky, ani vláde, ani štátu“.

7. októbra 1998 manifestovali v Moskve zástupy obetí nespravodlivého sociálneho poriadku. Bolo to presvedčivé svedectvo, že sa formujú nové sociálne sily, ktoré by mohli zmiesť oligarchov a iných „reformátorov“. Ich domény sú zraniteľné a to, čo bolo nedávno privatizované, ľahko by mohlo byť, prípadne bez náhrady, renacionalizované. V osobe Borisa Jeľcina už nemajú spoľahlivú politickú záštitu; nemajú ju ani v amerických masmédiách, ktoré im kedysi tak lichotili (7).

„Vráťte nám naše peniaze“


Ak miliardy dolárov patriace oligarchom majú právnu fasádu legálnu, neplatí to pre miliardy ruskej mafie. Ťažko však ťahať hraničnú líniu medzi tzv. legálnym sektorom a kriminálnou ekonomikou, a to či už v ruských alebo zahraničných pomeroch, lebo aktivity mafie a oligarchie sa vo všetkých oblastiach preplietajú. Ako povedal jeden anglický burzián: „Bez prílivu ruského kapitálu by daňové raje v mimoriadnych oblastiach sveta menej kvitli.“

„Len drobní ľudia platia dane“ sú slávne slová pani Leony Hemsleyovej, ktorá vládla rozsiahlemu impériu biednych bytov v New Yorku a v r. 1987 bola obžalovaná pre daňový podvod. Mohli by dobre platiť pre Rusko - ale tam už dnes nikto, alebo skoro nikto, vôbec neplatí dane. Všetky finančné aktíva, ktoré by mohli byť predmetom nejakej finančnej transakcie, boli vyplienené miestnou oligarchiou a medzinárodným finančníctvom usídleným v Moskve; faktúra ich sprenevier sa predkladá daňovníkovi. Je samozrejmé, že daňové úrady sú predilekčným miestom pre podvody všetkého druhu.

V oblasti poisťovníctva sa napríklad väčšina existujúcich asi 2 000 spoločností vrhla na lukratívny daňový únik a ilegálny vývoz kapitálu do cudziny, miesto toho, aby venovala čas málo výnosným bežným činnostiam ako sú spracovanie poistných prípadov a kontrola poistného. Krátkodobé poistky zamestnávateľov sú jedna z možností, ako uniknúť povinnosti platiť daň z príjmu alebo zo zárobku. Ďalšia možnosť: previesť fond na podvodníckeho pašeráckeho makléra, ktorý umiestni kapitál v cudzine. Tieto operácie sa uskutočňujú v takom rozsahu, že by neboli možné bez aktívnej účasti špekulatívnych a zahraničných investičných fondov.

Už pred pondelkovým krachom 17. augusta 1998, ktorý bol prejavom platobnej neschopnosti Ruska, bolo zrejmé, že zahraničný dlh a deficity sú neúnosné. Svojou úslužnosťou voči špekulantom a politikou astronomických úrokov, nariadených MMF, ktorá zbavovala štát obeživa, Jeľcin doslovne znivočil rubeľ. Vláda už mesiace pred čiernym utorkom sa pokúšala odvrátiť skazu a volala na pomoc MMF. Tento požičal dodatočne ešte 1,5 miliardy dolárov a bývalý guvernér centrálnej banky Sergej Dubinin ich použil v zúfalom pokuse udržať kurz rubľa. Denne opúšťala štát jedna miliarda dolárov. George Soros sa neskôr priznal, že vtedy stratil špekuláciami s ruskými akciami 2 miliardy dolárov. Tohto dobrodinca však nemusíme veľmi ľutovať, lebo od r. 1991 zarobil v Rusku 20 miliárd dolárov (8).

Neschopnosť splatiť 40 miliárd dolárov štátnych dlhopisov vyvolala paniku a paralýzu bankového systému. Rezervy zlata a devíz boli vyčerpané opakovanými intervenciami na obranu rubľa. Ak začiatkom r. 1997 boli 20 miliárd dolárov, klesli na 11,6 miliárd. Na druhý deň po krachu napísali Financial Times: „Dôvera Moskovčanov v kapitalizmus klesla na nulu“ Ale nielen Moskovčania stratili túto vieru - všetci vkladatelia, olúpení o svoje drobné úspory, jednohlasne kričali: „Okradli ste nás, vráťte nám naše peniaze!“

Pani Irina Grigorijevna, detská lekárka v Kostrome, sa prehrabáva v kope starých šiat v rozdeľovni Červeného kríža a takto komentuje skutočnosť, že už mesiace nedostala plat: „Neviete si predstaviť, ako ma to ponižuje. Nepijem, nedrogujem sa, nepotulujem sa. Dvadsať rokov som pracovala ako lekárka, ale už ma to neuživí.“ So slzami v očiach hľadí na balíček jedla, ktorý jej tu dajú a dodáva: „Neviem, čo budem jesť túto zimu a bojím sa, aby sme neumierali hladom.“ Taxikár Jurij Litvinov zas komentuje situáciu takto: „Máme už len dve veci: chorého prezidenta na zasmiatie a opičie peniaze na zaplakanie. Ozajstné platidlo je len dolár. Sme kolonizovaní a naši vládcovia sú kolaboranti cudzincov.“ Možno sa potom čudovať, že nový Jeľcinov poriadok prudko znížil stupeň natality a že počet obyvateľov sa každý rok znižuje o 600 000 ?

Nesplatiteľný dlh


V dôsledku devalvácie utekajú investori natrvalo z Ruska. P. Adam Elstein, riaditeľ moskovskej filiálky Bankers Trustu (ktorý nedávno pohltila Deutsche Bank) výstižne zhrňuje dôsledky straty dôvery: „Ak dôjde k reštrukturalizácii dlžoby, bude ju väčšina cudzincov považovať za platobnú neschopnosť. A v tom prípade radšej budú žrať atómový odpad ako kupovať ruské akcie.“ Napriek tomu, že premiér Primakov vyhlásil: „Zaplatíme všetky dlhy“, investori sa tak rýchlo nevrátia.

Americký bankár a priemyselník vidí aj dôvody: „Predpokladajme, že sa vrátia. Kam majú vložiť svoje peniaze? Pre koho budú produkovať? Medzinárodný trh je v depresii a cudzí konkurenti budú bojovať proti ruským výrobkom najrozličnejšími protekcionistickými opatreniami.“ V tomto ohľade sú oceľ a alumínium len prvé dva ruské exportné produkty, ohrozené protidumpingovými opatreniami. Bezpochyby sa vyrobia klamné kompromisy, ale je jasné, že podstatná časť dlhu sa nesplatí nikdy, lebo Rusko jednoducho nemá tie desiatky miliárd dolárov. Je smiešne myslieť si, že by sa dali získať exportom.

Majstri svetového finančníctva poznajú príčiny ruského krachu. Andrew Ipkendanz z banky Crédit Suisse First Boston (CSFB) dnes pohŕdavo obžalúva „elitu ruskej spoločnosti, ktorá pokradla všetok národný kapitál a podstatnú časť svojich ziskov vyviezla do zahraničia“. Vo všetkých komentároch sa neustále ozýva slovo krádež. Kto však uverí, že by bolo možné rozkrádať v takom obrovskom rozsahu bez aktívnej pomoci medzinárodného kapitálu? Bolo by predsa na smiech tvrdiť, že spomínaná CSFB, jedna z 21 transnacionálnych bánk prítomných v Rusku, nebola až po krk namočená do všetkých legálnych aj ilegálnych finančných operácií. Gigantické sumy peňazí sa dali vyviezť z Ruska, lebo tieto spoločnosti na tom mali rozprávkové zisky - svedčia o tom ich bilancie za roky 1993-1997. Ešte dnes ťažia zo zdvojnásobnenia hodnoty burzových aktív v rokoch 1996-97.

Rekriminácie medzinárodných špekulantov voči ich bývalým miestnym spolupáchateľom sú celkom pochopiteľné. Dnešné odsudzovanie ruskej platobnej neschopnosti má totiž historický precedens: sovietska vláda nesplatila pôžičky, uzavreté pred rokom 1914 cárskym režimom, ktorého predajnosť v ničom nezaostávala za korupčnosťou Jeľcinovej vlády. Treba dnešným bankárom pripomínať, že vtedy si ani jeden francúzsky malomešťan neodoprel potešenie investovať svoje úspory do obligácií ruského štátu - a bolo ich okolo 1,6 milióna, čo kúpili tie dlžobné úpisy.

Už v roku 1910 použil Lysis (pseudonym Eugena Letailleura) výraz „ruský podvod“ na označenie finančnej operácie, ktorej história nezostarne; ibaže to asi nebol len ruský, ale medzinárodný podvod. Lysis napísal: „Investovali sme obrovský kapitál, nesmierny majetok, plody práce a šetrenia celej jednej generácie Francúzov do toho nerozumného podujatia; dnes sme v situácii, že ak sa autokracia zrúti pod tlakom pomsty a hnevu, musíme zanechať všetky ilúzie a priznať si, že naše miliardy sú v ťahu.“ (11). V období belle époque (prvé roky tohto storočia) boli aj francúzske vládnuce kruhy hluché k takýmto prorockým varovaniam.

Pred rokom 1914 investovali Francúzi 11-16 miliárd frankov do ruských obligácií, prinášajúcich 4-5 % úroky. Pritom ruská vláda vydávala viac ako polovicu štátneho rozpočtu na zbrojenie a už od 90. rokov minulého storočia bola na pokraji finančného bankrotu. Hoci to bolo vysokým kruhom dobre známe, drobným vkladateľom to nikto nepovedal. Po októbrovej revolúcii boli tieto dlžoby zrušené, neuznané a z celej závratnej sumy nebol dosiaľ vrátený ani cent (12). Podľa prvotriednej monografie H.D. Whitea požičalo Francúzsko Rusku v čase prvej svetovej vojny 23 miliárd frankov, čo boli dve tretiny jeho vtedajších zahraničných investícií. Okrem toho existovala priama vojnová pôžička. To všetko bolo stratené a bolo to šesťkrát viac ako náhrada vojnových škôd Nemecku po vojne roku 1870.

Platobná neschopnosť, devalvácia, moratórium a spôsoby sociálneho prispôsobenia, ktoré sa dajú očakávať, budú predátori (dravci) medzinárodných financií pozorne sledovať a prísne kritizovať. Už sa dá rozoznať cesta, ktorou sa mieni Primakov uberať, resp. ktorú mu dovolia sledovať jeho vnútorní a zahraniční protivníci. Nie bez dôvodu prejavujú tí druhí znaky nepokoja. V medzinárodnej situácii charakterizovanej prebytkom investícií, nadprodukciou a bezhraničnou špekuláciou sú možnosti ministerského predsedu veľmi obmedzené. Dôvera investorov je minimálna, ako o tom svedčí zúfalé znižovanie úrokových mier centrálnymi bankami. Euforickí propagandisti liberálnych rajov aj sami stratili vieru vo svoje magické lieky, ako sme to videli nedávno v Davose.

O platnosti vychvaľovaného amerického „modelu“ sa všade pochybuje. Týždenník bigbiznisu Busness Week smutne poznamenáva, že „systém slobodného trhu zaujíma obranné postavenie … a čoraz väčšmi sa pociťuje ako nepriateľ hospodárskeho rastu krajiny. Opúšťa do stále viac a viac štátov.“(14). Vidieť to napríklad aj na smrti jeho najúplnejšej ideologickej inkarnácie, ktorou bola Multilaterálna dohoda o investíciách (AMI).

Kríza, ktorá zúri vo východnej Ázii a Latinskej Amerike, ako aj spomalenie hospodárskeho rastu v Európe zhoršujú ťažkosti ruskej vlády asi tak, ako nepriaznivo pôsobila svetová hospodárska kríza roku 1929 na situáciu v ZSSR. Narastajúce nezhody medzi Spojenými štátmi, Európskou úniou a Japonskom iste ovplyvnia, raz pozitívne, inokedy negatívne, činnosť premiéra Primakova.

Desaťročia skúseností vo vedení tajných služieb a spravodajstva z neho urobili rozumného stratéga, ktorý vie pozbierať roztratené kúsky puzzlu a poskladať ich do súvislého celku. No na to by potreboval čas, a práve ten mu chýba najviac. Dosiaľ už urobil viac, ako pripúšťajú jeho kritici, a jeho prvé kroky boli premyslené, lebo sa pokúsil konsolidovať svoju vnútornú politickú základňu. Jeho zásadný cieľ je obnoviť hospodársky rast bez vyvolania inflácie a dekolonizovať Rusko, t.j. obnoviť jeho štátnu suverenitu.

V prvom rade sa pustil do nezmieriteľného boja s najmocnejším oligarchom Ruska, Borisom Berezovským, čo treba chápať ako jasný signál jeho ochrancovi Borisovi Jeľcinovi. Berezovskij má na krku viacero súdnych vyšetrovaní a dá sa očakávať, že bude zbavený svojej funkcie výkonného tajomníka SNŠ. (Stalo sa to presne za mesiac po uverejnení tohto článku - pozn. prekl.) Nie je vylúčené, že rozhodnutie premiéra dať amnestiu 95 000 väzňom - „aby sa uvoľnilo miesto vo väzeniach pre tých čo budú odsúdení za ekonomické zločiny“ - bude sa v krátkom čase týkať aj jeho.

Hospodárske rozhodnutia, nevyhnutné na záchranu Ruska, predpokladajú posilnenie verejného sektora a obnovu určitého minimálneho plánovania. Takáto orientácia však má zmysel len vtedy, ak ju sprevádza renacionalizácia hlavných finančných a priemyselných sektorov, privatizovaných klikou Borisa Jeľcina pod vedením Ministerstva vnútra a jeho stopercentných filiálok - MMF a Svetovej banky. Pri prehlbovaní svetovej krízy je ostrý stret záujmov viac ako pravdepodobný

Mužstvo J. Primakova si je zrejme vedomé, že ústredné plánovanie, aj keby malo nové inštitucionálne formy, sa neobíde bez prísnej kontroly devízovej výmeny a zahraničného obchodu. Sú však predpokladom návratu k pozitívnemu hospodárskemu rastu. Ak majú byť plne účinné, musia byť korunované radikálnou zmenou peňažnej a úrokovej politiky a selektívnou kontrolou cien. Konečným cieľom musí byť skoncovať s koloniálnym štatútom rubľa a oddolárovať ruské hospodárstvo.

Primakov už vo verejnosti viackrát povedal, že má v pláne uskutočniť New Deal. Iste mal na mysli silné slová prezidenta Franklina D. Roosevelta pri jeho druhej inaugurácii v roku 1937, inšpirované krutosťou sociálnych nerovností pri Veľkej depresii (tak volajú svetovú hospodársku krízu v USA): „Dosiahnuté úspechy budeme merať nie podľa toho, čo pridáme bohatstvu tých, ktorí už majú veľa, ale podľa toho, čo dáme tým, ktorí majú málo, aby to stačilo na krytie ich potrieb.“

Napriek liberálnym mýtom o New Deali neslobodno zabudnúť, že kríza kapitalizmu tridsiatych rokov sa skončila až pretekmi v zbrojení a potom vojnou. Toto poučenie by mali mať na mysli premiér Primakov a jeho priatelia pri vypracúvaní modelov rozvoja Ruska na okraji priepasti.

Poznámky

(1) O osobnostiach ruskej ekonomiky a politiky pozri Nina Bachkatovová „Kto má moc v Rusku?“, Le Monde diplomatique, marec 1998.

(2) The Economist, 16. jan. 1999.

(3) Je isté, že Rusko nie je jediný takýto prípad a ide o celosvetový problém. Celosvetové kumulované zadlženie štátov, podnikov a domácností sa odhaduje na 33 000 miliárd dolárov a rastie štyri až päťkrát rýchlejšie ako svetová produkcia a obchod.

(4) Mathew Josephson, The Robber Barons, Harcourt Brace, New York, 1934.

(5) The Los Angeles Times, 3. sept. 1998.

(6) Washington Post Service, 5. a 6. sept. 1998.

(7) Time, 15. júla 1998.

(8) Napriek obrovským ziskom, ktoré tu v nedávnej minulosti nahrabali, medzinárodní špekulanti vinia teraz Rusko zo svojich strát a frustrácií. Pán Sanford Weil, patrón Citigroup Inc., jednej z najväčších svetových bánk, takto lamentuje pred Radou medzinárodných investorov: „Ja sám som tam mal vlani stratu 600 miliónov dolárov.“ Je to jeden z 10 najbohatších ľudí na svete.

(9) Zakrátko po platobnej neschopnosti Ruska vyhlásila aj Ukrajina neschopnosť platiť svoje vnútorné dlhy.

(10) Financial Times, 12. nov. 1998.

(11) Lysis (Eugene Latailleur), L‘Escroquerie russe: politique et finance d‘avant guerre (Ruské vydieranie), napísané v r. 1910, uverejnené v r. 1920 vo vyd. Payot, Paríž.

(12) 26. nov. 1996 uzavreli Boris Jeľcin a Jacques Chirac dohodu, že dnešní majitelia akcií dostanú náhradu vo výške 1 % nominálnej hodnoty. Mali sa hlásiť do 15. jan. 1999 a Rusko počíta vcelku so sumou 2,2 miliardy FF. Združenie akcionárov má vraj 15 000 členov (Le Monde, 8. a 11. jan. 1999).

(13) H. D. White, The French International Accounts, 1880-1913. Harvard Univ. Press, 1933. Spolu s Keynesom bol White architektom dohody v Bretton Woods.

(14) Busness Week, 14. sept. 1998.

(15) Le Monde, 4. feb. 1999.

* * *

Frédéric F. Clairmont je ekonóm, sledujúci vývoj medzinárodnej finančnej situácie. V tejto eseji nemal veľa šťastia. Plnia sa jeho predpovede o praskaní finčných bublín a dôsledkoch žitia na úver (november 2008).

Prameň: Frédéric F. Clairmont, „La Russie au bord de l’abîme“, Le Monde diplomatique, č. 540, marec 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Veda a city – 1. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Richard Dawkins

1. časť: Kde stojíme na konci tisícročia?


Túto prednášku mal autor na jar 1998 v Londýne v rámci cyklu „Posudok storočia: Čo zanechá dvadsiate storočie svojim dedičom?“ Jej pokračovaním sú state v jeho knihe „Unweaving the Rainbow“ (Rozplietanie dúhy). Druhú časť uverejníme v nasledujúcom čísle.

S úzkosťou a poníženosťou zisťujem, že som na listine prednášajúcich ako jediný vedec. Naozaj mám ako jediný „posúdiť storočie“ z hľadiska vedy? Mám uvažovať o vede, ktorú zanechávame svojim potomkom? Dvadsiate storočie sa dá nazvať zlatým storočím vedy: je to vek Einsteina, Hawkinga a relativity; Plancka, Heisenberga a kvantovej teórie; Watsona, Cricka, Sangera a molekulárnej biológie; Turinga, von Neumanna a počítačov; Wienera, Shannona a kybernetiky; tektoniky zemskej kôry a rádioaktívneho datovania veku hornín; Hubblovho posunu červeného spektra a Hubblovho teleskopu; Fleminga, Floreya a penicilínu; pristátí na Mesiaci a - nevyhýbajme sa tej téme - vodíkovej bomby. Ako na to upozornil už George Steiner, dnes pracuje na Zemi viac vedcov, ako v priebehu všetkých doterajších storočí spolu. Ale - aby toto číslo dostalo svoju alarmujúcu perspektívu - dnes je nažive viac ľudí, ako umrelo od dávnovekého Homo sapiens (nie celkom, pozn. prekl.)

Slovníkový význam výrazu „citlivosť“ je „rozlišovanie, povedomie“ a „schopnosť reagovať na estetické popudy“. Dalo sa dúfať, že na konci storočia bude veda včlenená do našej kultúry a že naše estetické cítenie bude vstave chápať poéziu vedy. Bez toho, že by som chcel oživovať pesimizmus C.P. Snowa v polovici storočia, len nerád uznávam, že keďže už ostávajú len dva roky, tieto nádeje sa nesplnia. Veda vyvoláva dnes viac nepriateľstva ako kedykoľvek predtým; niekedy oprávnene, inokedy u ľudí, čo o nej nič nevedia a svojím nepriateľstvom len kryjú svoju nechuť učiť sa. Je smutné, že mnohí ľudia ešte stále podliehajú predsa už zdiskreditovanému klišé, že vedecké vysvetlenie nahlodáva básnickú citlivosť. Predáva sa viac astrologických ako astronomických kníh. Televízia otvára dvere druhoradým kúzelníkom, vydávajúcim sa za akýchsi psychikov a veštcov. Lídri siekt a kultov podrývajú milénium a ťažia z neho, nachádzajúc bohaté zdroje ľahkovernosti: Nebeská brána, Vaco, otravné plyny v tokijskej podzemnej dráhe. Najväčší rozdiel voči poslednému miléniu spočíva v tom, že k ľudovému kresťanstvu sa pripojila ľudová science-fiction.

A malo to byť celkom ináč. Predošlé milénium malo ešte výhovorku. V roku 1066, aj keď len s odstupom času, Halleyova kométa mohla varovať pred bitkou pri Hastingse, ktorá spečatila Haroldov osud a Williamovo víťazstvo. S Hale-Boppovou kométou v roku 1997 to malo byť inakšie. Prečo by sme mali byť povďační nejakému astrológovi, ktorý ubezpečuje svojich čitateľov, že táto kométa nebola priamo vinná zo smrti princeznej Diany? A čo sa to deje, keď 39 ľudí doženie teológia, pozliepaná z deja filmu Star Trek (Hviezdne putovanie) a Knihy zjavení (posledná stať biblie), ku kolektívnej samovražde? Pekne oblečení, ruksak s najpotrebnejšími osobnými vecami po boku, sa uložili „k spánku“, lebo všetci verili, že Hale-Boppovu kométu sprevádza vesmírna loď, „ktorá ich prevezie do novej oblasti ich existencie“! Je zaujímavé, že táto sekta Nebeskej brány si objednala astronomický teleskop na pozorovanie kométy; vrátili ho dodávateľovi, lebo vraj mal chybu: v chvoste kométy sa ním nedala zistiť nijaká loď.

Omámenie pseudovedou a zlá science-fiction sú hrozbou pre náš oprávnený cit pre zázraky. Je ňou aj nepriateľstvo vedcov, vysoko vzdelaných v módnych vedách; k tomu sa ešte vrátim. A treťou je populistické „umlčovanie“. Úroveň hnutia „Za všeobecné pochopenie vedy“, vyvolaného v Amerike prvým sputnikom a poháňaného v Británii poplachom nad úpadkom užitočnej vedy na univerzitách, postupne prudko upadá. Záplava „Vedeckých týždenníkov“ a podobných podujatí svedčí o zúfalej túžbe vedcov získať si obľubu. Zábavné „osobnosti“ s veselými klobúkmi a kohútími hlasmi produkujú na scéne explózie s dymom a predvádzajú prečudesné triky, len aby dokázali, že veda vie byť aj veselá.

Nedávno som sa zúčastnil pohovoru, kde vyzývali vedcov, aby sa angažovali pri podujatiach v nákupných strediskách, vábiacich ľudí k vedeckým hrám. Upozornili nás, aby sme neurobili nič, čo by mohlo znamenať „odbočku“. Aby sme svoju vedu robili „významnou“ predovšetkým pre obyčajných ľudí, upozorňujúc na to, čo sa deje v ich kuchyni alebo v ich kúpeľni. Ak je to možné, mali sme voliť taký pokusný materiál, ktorý poslucháči môžu na konci sedenia zjesť. Pri poslednom čísle, ktoré organizoval sám spíker, upútala pozornosť ako vedecký husársky kúsok pisoárová mušľa, spúšťajúca vodu pri odstúpení; ale výraz vedecký je tu vraj lepšie nepoužiť, lebo „obyčajní ľudia“ pri ňom pociťujú strach.

Keď v takýchto prípadoch protestujem, vyčíta sa mi môj „elitizmus“. Je to strašné slovo, no možno sa za ním neskrýva nič strašného. Je totiž veľký rozdiel medzi exkluzívnym snobstvom, ktoré nemožno schvaľovať a medzi snahou pomôcť ľuďom zvýšiť svoju úroveň a dostať sa medzi elitu. Vypočítavé ponižovanie, keď sa s ľuďmi jedná zvysoka a blahosklonne, je to najhoršie. Nedávno som to povedal pri jednej prednáške v Spojených štátoch a tu sa prihlásil jeden poslucháč, ktorý mal vo svojom bielom mužskom srdci iste teplé miestečka; mal odvahu poznamenať, že „veselé“ témy sú osobitne nevyhnutné, ak ide o to, ako sprostredkovať vedu „menšinám a ženám“.

Mám obavy, že ak sa veda podáva ako niečo veselého a ľahkého, znamená to odkladať ťažkosti do budúcnosti. Ani plagáty pre nábor do armády predsa nesľubujú nedeľný piknik, a to asi z toho istého dôvodu. Ozajstná veda môže byť ťažká, ale rovnako ako klasická literatúra alebo hranie na husle stojí za vynaloženú námahu. Čo by sa stalo pri stretnutí s realitou, keby sa deti vábili do vedy alebo do iného užitočného zamestnania sľubmi ľahkých špásov?

Uznávam samozrejme, že praktické demonštrácie môžu oživiť myšlienky a predstavy a zachovať ich v pamäti. Brojím len proti populistickému zľahčovaniu, ktoré znesväcuje zázraky vedy.

V Londýne sa každoročne koná veľká slávnosť, pri ktorej sa udeľujú výročné ceny za najlepšie vedecké knihy. Jedna z cien je aj pre vedecké knihy pre deti a nedávno dostala jednu kniha o hmyze a druhú kniha o tzv. nechutnom hmyze. Už tieto výrazy nie sú celkom vhodné na prebudenie poetických pocitov pre zázraky, ale ponechajme to stranou. Ťažko sa však dajú zabudnúť vtipy hlavného rozhodcu, známej osobnosti televízneho sveta (ktorá mala predpoklady predvádzať ozajstnú vedu, kým nepresedlala na „paranormálnu“ televíziu). Vyjadrujúc sa s neviazanosťou bežnou pri televíznych hrách povzbudzovala divákov pripojiť sa k nej pri pohľade na „nechutný hmyz“ v opakovaných chóroch hlasných grimás a s výrazmi „Bŕŕ! …Juch! … Fuj! … Fúúj!“ Takýto druh vulgárnosti je nedôstojný zázrakov vedy a riskuje odvrátiť pozornosť ľudí, schopných posúdiť ich a inšpirovať iných: ozajstných poetov a znalcov literatúry.

Ozajstná poézia vedy, najmä vedy dvadsiateho storočia, priviedla nedávno zosnulého Carla Sagana položiť túto veľmi aktuálnu otázku:

„Prečo len ani jedno z veľkých náboženstiev pri pohľade na vedu neurobilo záver: „Veď toto je lepšie, ako sme si mysleli! Vesmír je oveľa väčší, ako predpovedali naši proroci, je majestátnejší, jemnejší, elegantnejší!“ Miesto toho volali a volajú: „Nie, nie, nie! Náš boh je len malý boh a chceme, aby ostal taký.“ Náboženstvo, či už staré alebo nové, ktoré by zdôraznilo veľkoleposť vesmíru, ako ju odhaľuje moderná veda, by bolo schopné odkryť aj ďalšie zdroje posvätnej úcty a rešpektu, ktoré ťažko sprostredkujú svojim príslušníkom konvenčné vyznania.“

Pri sto klónoch Carla Sagana by sme mali určitú nádej pre budúce storočie. Medzitým v priebehu jeho posledných rokov musíme hodnotiť dvadsiate storočie v ohľade verejného porozumenia vedám ako sklamanie, hoci čo do dosiahnutých výsledkov bolo nevídaným a pozoruhodným úspechom.

Bolo to digitálne storočie


Čo keby sme svoju citlivosť nezamerali na všetku vedu celého dvadsiateho storočia? Dá sa vypichnúť nejaká téma, nejaký vedecký leitmotív? Môj najlepší kandidát neprichádza zďaleka a predsa zodpovedá bohatstvu ponuky. Dvadsiate storočie je digitálnym storočím. Digitálna diskontinuita prestupuje všetko inžinierstvo našich čias, ale zasahuje aj do biológie a možno aj do fyziky.

Opakom digitálneho je analogické. Keď sa v Británii s obavami očakávalo loďstvo španielskej armády, bol na pobreží južného Anglicka zavedený nie celkom nový systém signalizácie správ: Na všetkých vrcholoch horských reťazí boli nakladené vatry. Keby niektorý pozorovateľ zbadal príchod lodí, mal zapáliť svoju vatru. Uvidia ho susední pozorovatelia a zapália svoje ohne. Takto sa vlnou svetelných signálov rozšíri správa veľkou rýchlosťou po všetkých pobrežných grófstvach.

Ako by sa dal tento vatrový telegraf adaptovať na prenos viacerých informácií? Povedzme, aby povedal nielenže „Španieli prichádzajú!“, ale aby informoval aj o počte lodí. Jednou z možností by bola veľkosť vatry, úmerná veľkosti flotily. To je potom analogický kód. Je jasné, že sa pri ňom nepresnosti budú kumulovať.

Je tu však možnosť jednoduchého digitálneho kódu. Nezáleží na tom, aký veľký je oheň, hlavná vec, že svieti dosť ďaleko; treba ho len zakryť veľkou pohyblivou clonou; odkrytím a zakrytím clony sa dá poslať na susedný vŕšok jasný záblesk. Záblesk sa dá opakovať určitý počet krát a tma môže mať určité trvanie. To všetko sa dá opakovať. A počet zábleskov v jednom rade po sebe môže byť úmerný počtu lodí.

Takýto digitálny kód má proti predošlému analogickému kódu veľa výhod. Ak pozorovateľ na jedom vŕšku zbadal osem zábleskov, pošle na ďalší vŕšok tiež osem zábleskov. Je pravdepodobné, že správa prejde z Plymouthu do Doveru bez veľkej degradácie.

Nervové bunky sa chovajú ako vatry v prítomnosti španielskej armády. „Pália.“ Popri nervových vláknach netečie elektrický prúd. Skôr sa to podobá stopám pušného prachu na cestičke; zapáľ to iskrou na jednom konci a oheň bude po nej syčať a prskať až na druhý koniec.

Už dávno vieme, že nervové vlákna nepoužívajú len analogické kódy. Teoretické výpočty ukázali, že tak by veľa nedokázali. Miesto toho robia niečo podobné ako moje vatry pri približovaní španielskej armády. Nervové impulzy sú ako kytice voltových smečov, opakovaných rýchlo po sebe ako strely z guľometu. Rozdiel medzi dôležitou a jednoduchou správou nie je daný veľkosťou kytice - to by bol analogický kód a správe by hrozilo, že bude spotvorená až do nepoznania. Určuje ho konfigurácia kytice, najmä rýchlosť streľby guľometu. Ak vidíte žltú farbu alebo počujete stredné C, keď voniate terpentín alebo hladkáte hodváb, keď cítite teplo alebo zimu, všetky tie rozličnosti sú sprostredkovávané kdesi vo vašom nervovom systéme rozličnými rýchlosťami guľometnej streľby. Keby sme mohli počuť mozog, znelo by to v ňom ako Passchendaele (Tretia bitka o Ypres v 1. svetovej vojne, trvala od 31.7. do 6.11. 1917a zahynulo pri nej okrem iných národností 300 000 Britov a 260 000 Nemcov - pozn. prekl.). Chápeme to ako digitálne, hoci v plnšom zmysle je to čiastočne aj analogické: rýchlosť streľby je súvisle sa meniaca kvantita. Celkom digitálne kódy, napr. Morseova abeceda alebo počítačový kód, kde vzorce impulzov vytvárajú zreteľnú abecedu, sú ešte spoľahlivejšie.

Ak nervové vlákna prenášajú informácie o svete, aký je práve teraz, gény sú kódované opisy dávnej minulosti. Tento názor vyplýva z vysvetľovania evolúcie na podklade sebeckého génu.

Živé organizmy sú prekrásne stvárnené tak, aby prežili a množili sa vo svojom prostredí. To hovorili darvinisti. Nie je to už celkom pravda. Sú prekrásne stvárnené tak, aby prežili v prostredí svojich predkov. Pretože ich predkovia prežili - dosť dlho na to, aby mohli ďalej odovzdať svoju DNK - sú naše dnešné zvieratá vhodne stvárnené. Zdedili tú istú úspešnú DNK. Gény, ktoré prežili predošlé generácie, si zachovávajú opisy toho, čo prispelo k prežívaniu tých, čo boli pred nimi. To sa skrýva za myšlienkou, že dnešná moderná DNK je kódovaný opis prostredia, v ktorom prežili jej predkovia. Nasledujúcim generáciám sa vždy odovzdáva príručka na prežitie - genetická matrika mŕtvych.

Ako tá najdlhšia reťaz vatrových ohňov, aj generácie sú nespočítateľne početné. Preto niet divu, že gény sú digitálne. Teoreticky mohla byť prvotná matrika DNK analogická. Ale z tých istých dôvodov ako pre analogickú armádu vatier platí aj pre každú starodávnu knihu, že ak sa kopíruje a rekopíruje v analogickej reči, v priebehu pár generácií pisárov sa znehodnotí až k nezmyselnosti. Gény sú digitálne, a to v plnom význame tohto pojmu; väčšmi ako nervy.

Digitálna genetika bola objavená už v 19. storočí, ale Gregor Mendel predbehol svoju dobu a nevedel to. A potom jediný vážny omyl v Darwinovom pohľade na svet vyplýval z konvenčného názoru v jeho súčasnosti, že dedenie je iba „miešanie“ vlastností - bola to analogická genetika. No už za Darwina sa hmlisto rysovalo, že to by sa neznášalo s celou teóriou prírodného výberu. Menej zrejmé bolo spočiatku, že sa to neznáša ani so zjavnými skutočnosťami dedičnosti. Na riešenie bolo treba čakať až do dvadsiateho storočia; bola ním v tridsiatych rokoch neodarvinovská syntéza Ronalda Fishera a iných genetikov.

Čo sa však týka digitálnej genetiky, to Fisher a jeho kolegovia zo Syntézy nespoznali viac ako polovicu pravdy. Až Watson a Crick otvorili stavidlá myšlienkovým pochodom, ktoré mali byť z každého hľadiska nevídanou a nespornou intelektuálnou revolúciou - aj keď Peter Medawar zašiel priďaleko, keď pri správe o Watsonovej Dvojitej špirále napísal:

„Nemá zmysel diskutovať s niekým, kto je tak hlúpy, že nespoznal, že tento komplex objavov je najväčším úspechom vedy v dvadsiatom storočí.“

Moje pochybnosti o pravdivosti tejto príjemne vypočítavej arogancie vyplývajú z toho, že som sa poriadne zapotil, keď som ju bránil proti súperiacim nárokom napr. kvantovej teórie alebo relativity.

Revolúcia Watsona a Cricka bola digitálna a od roku 1953 sa vyvíjala exponenciálne. Dnes vieme prečítať gén, presne ho napísať na papier, uložiť ho do knižnice a kedykoľvek v budúcnosti budete môcť znovu zostaviť presne ten gén a vložiť ho do zvieraťa alebo do rastliny. Keď bude splnený projekt kompletného ľudského genómu, okolo roku 2003, bude možné napísať ho na pár štandardných kompaktných diskov a ešte na nich ostane dosť miesta na veľkú knihu vysvetliviek. Pošlite potom schránku s dvoma CD do hlbín vesmíru a ľudská rasa môže vyhynúť, šťastná vo vedomí, že je tu určitá nádej, že raz nejaká cudzia civilizácia bude schopná znovu zostrojiť živé ľudské bytosti. V jednom ohľade (ale nie v druhom) je moja špekulácia prijateľnejšia ako zápletka Michaela Crichtona v Jurskom parku. A obidve špekulácie sa opierajú o digitálnu presnosť DNK.

Pripúšťam, že digitálnu teóriu najlepšie prepracovali nie neurobiológovia alebo genetici, ale elektrotechnici. Digitálne telefóny, televízia, reprodukcia hudby a prúdy mikrovĺn konca dvadsiateho storočia sú neporovnateľne rýchlejšie a presnejšie ako ich analogickí predchodcovia, a to len z toho dôvodu, že sú digitálne. Digitálne počítače sú korunou úspechov nášho elektronického veku a zúčastňujú sa telefonických spojení, komunikácie prostredníctvom družíc a prenosov dát všetkých druhov, vrátane najvýznamnejšieho fenoménu tohto desaťročia, World Wide Web (celosvetová sieť internetu). Nebohý Christopher Evans zhrnul rýchlosť digitálnej revolúcie dvadsiateho storočia do prekvapujúcej analógie s automobilovým priemyslom:

„Dnešné autá sa od povojnových líšia v celom rade znakov. … Ale predpokladajme, že by sa bol automobilový priemysel vyvíjal takou rýchlosťou ako počítače a aj tak dlho: o čo lacnejšie a výkonnejšie by boli súčasné modely? Ak ste odpoveď ešte nepočuli, analógia je otrasná. Dnes by ste mohli kúpiť Rolls-Royce za 1,35 anglickej libry, prešiel by tri milióny míľ (po 1,6 km) na jeden galón (4,54 l) benzínu a vyvinul by dosť sily, aby poháňal parník Queen Elizabeth II. Keby ste mali záujem o miniaturizáciu, mohli by ste ich umiestniť do špendlíkovej hlavičky pol tucta .“

Počítače nás presviedčajú, že dvadsiate storočie je digitálnym storočím - pozrime sa len na genetiku, neurobiológiu a fyziku (uznávam, že v tomto poslednom odbore mi chýbajú spoľahlivé vedomosti).

Iste sa dá povedať, že kvantová teória - časť fyziky, ktorá je pre dvadsiate storočie najcharakteristickejšia - je v podstate digitálna. Škótsky chemik Graham Cairns-Smith takto opisuje svoje prvé stretnutie s jej údajnou nepochopiteľnosťou:

„Myslím, že som mal asi osem rokov, keď mi otec povedal, že nikto nevie, čo je elektrina. Pamätám sa, že som na druhý deň v škole rozpovedal túto novinu svojim priateľom, ale nevyvolala senzáciu, s ktorou som počítal. Pozornosť jej venoval len jeden chlapec, ktorého otec pracoval v miestnej elektrárni, vyrábal vlastne elektrinu a mal teda vedieť, o čo ide. Tento priateľ mi sľúbil, že sa na to otca spýta a potom mi to povie. Stalo sa, no neviem povedať, či mi výsledok pomohol dostať sa ďalej. Zamrmlal čosi ako „Nepatrné zrniečka piesku“ a šúchal si palec o ukazovák, aby naznačil, aké sú drobné tie zrnká. Nevedel pridať nič na vysvetlenie.“

Experimentálne výroky kvantovej teórie spočívajú na číslach, ktoré majú desať miest za desatinnou bodkou. Teória s takýmto úžasným zachytením stavu skutočnosti si vyžaduje náš rešpekt. Ale či na jej podklade urobíme záver, že vesmír je vo svojej podstate zrnitý, alebo že prerušovanosť tlačí na pod ňou v hĺbke ležiacu súvislosť len vtedy, ak sa pokúsime merať to - neviem; prítomní fyzici iste cítia, že táto matéria je pre mňa príliš ťažká.

Nemusím pridávať, že ma táto situácia neuspokojuje. Nanešťastie existujú literárne a novinárske kruhy, v ktorých sa ľudia radi priznávajú k nevedomosti alebo nepochopeniu vedy, a to neraz s pýchou až radosťou. Zistil som to tak často, že som z toho smutný. Preto mi dovoľte zacitovať jedného z právom najrešpektovanejších komentátorov súčasnej vedy, Melvyna Bragga:

„A sú aj takí, ktorí z afektovanosti hovoria, že o vede toho veľa nevedia, ako keby ich práve to urobilo múdrejšími. No robí ich to skôr hlupákmi a stavia ich to do radov tej dohorenej starej britskej tradície intelektuálneho snobstva, ktoré považovalo všetky vedomosti, najmä vedu, za „obchod“.“

Sir Peter Medawar, ten vystatovačný nositeľ Nobelovej ceny, ktorého som už citoval, povedal o „obchode“ niečo veľmi podobné:

„Hovorí sa, že v starodávnej Číne si mandaríni nechali rásť nechty, alebo aspoň niektoré z nich, tak extrémne dlhé, že bolo zrejmé, že sa ich ruky nehodili na nijakú manuálnu činnosť. Každému malo byť na prvý pohľad jasné, že boli bytosťami veľmi povznesenými a vznešenými, ktoré sa nikdy neznížia k nejakej práci. To je správanie, ktoré sa páči Angličanom, prevyšujúcim v snobstve všetky iné národy. Naša prieberčivá nechuť k aplikovaným vedám a k obchodu zohrala významnú úlohu pri úpadku Anglicka do toho stavu, v ktorom sa dnes nachádza.“

Takže ak mám ťažkosti s kvantovou teóriou, nie je to preto, že by som sa nesnažil a iste sa tým nechválim. Ako evolucionista súhlasím s názorom Stevena Pinkera, že Darwinova prírodná selekcia stvárnila náš mozog tak, aby pochopil pomalú dynamiku veľkých predmetov na afrických savanách. Možno raz niekto zostaví počítačovú hru, pri ktorej sa budú netopiere a loptičky správať podľa scenára ilúzie dynamiky kvánt. Deti vyrastené s takými hrami možno pochopia modernú fyziku tak ľahko, ako my chápeme koncept zvedavého prikrádania sa k divým zvieratám.

Prameň: Richard Dawkins, „Science and sensibility. Where we Stand at the End of the Millennium? Part 1 of 2)“ (Veda a city. Kde stojíme na konci tisícročia? Časť 1 zo 2). Free Inquiry, 19/1, s. 37, jeseň 1998/99.

Preložil Rastislav Škoda

Ľudské telo – tovar ako iný na trhu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

V mene osobnej slobody sa najnovšie vyžaduje, aby sa „sexuálna činnosť“ legalizovala. Od osemdesiatych rokov sa v Holandsku a Škandinávsku prostitúcia postupne ale viditeľne dekriminalizuje a ľudské (najmä ženské) telo sa stáva tovarom ako každý iný tovar na trhu. Dá sa však myslieť, že aj pod ekonomickým tlakom ostáva žena slobodná? A vôbec - môže niekto predávať svoje telo, ak je v Európe všeobecne zakázané predávať svoju krv a orgány?

Holandsko takto dosahuje vrchol logiky neoliberálnej ekonómie, keď jeho vláda vyhlasuje, že právo na samourčenie dospelého muža alebo dospelej ženy znamená právo prostituovať sa a umožniť inej osobe ťažiť z tohto zárobku.

Odpudzujúci je už slovník tejto komercializácie sexu. Koncepcia sexuálnych práv vedie k premenovaniu prostitúcie na sexuálnu činnosť, dokonca sexuálnu prácu alebo trhový sex. Pasák sa stáva treťou osobou, sprostredkovateľom, organizátorom, manažérom sexuálneho priemyslu a prostitútka sexuálnou pracovníčkou alebo profesionálkou sexuality. Z klientov sú spotrebitelia a v zmysle trhových zákonov treba všemožne chrániť obchodné záujmy zúčastnených. Uvažuje sa už aj o prípustnosti pojmu dobrovoľného súhlasu k vlastnému vykorisťovaniu.

Holandský trestný zákon ešte - pravdepodobne dočasu - zakazuje proxenetizmus (pasáctvo). Prostitútky môžu slobodne obchodovať, ak sú dospelé, policajne prihlásené, zdravé a robia to bez nátlaku. Ale napríklad v Amsterdame sú na 80 % cudzinky, 70 % ich nemá osobné doklady ani peniaze a mnohé nevedia ani to, v ktorom meste sa nachádzajú…

Prameň: internet

Nová kniha: Úspech našej vlasti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Richard Rorty: „Achieving Our Country: Leftist Thought in Twentieth-Century America“ (Úspech našej vlasti: Ľavicové myšlienky v Amerike dvadsiateho storočia). Cambridge, Mass.: Harvard Univ. Press 1998.

Richard Rorty sa považuje za čelného súčasného amerického filozofa. V tejto provokatívnej knihe tvrdí, že ľavica potrebuje novú orientáciu, zameranú primárne skôr na ekonomické a politické reformy ako na kultúrne problémy; má to byť skôr participačné ľavicové hnutie ako kritická ľavica pre divákov.

Rortymu prislúcha viac ako komukoľvek inému zásluha za obnovu amerického pragmatizmu, najmä filozofie J. Deweya, hoci mu nechýbali sympatie pre postmodernizmus a odmieta Deweyovo spoliehanie sa na vedeckú metodológiu. V predmetnej knihe vyzýva k návratu k optimistickým a reformistickým postojom prvých dvoch tretín tohto storočia, charakterizovaným demokratickou a progresívnou filozofiou nádeje Johna Deweya a Walta Whitmana, ktorí sa pokúsili sekularizovať verejný život v Amerike propagáciou hodnôt liberálneho humanizmu.

Rorty používa výraz reformistická ľavica, keď má na mysli amerických liberálov (pozor: nie neoliberálov!) a ľavičiarov, ktorí sa snažili v medziach konštitučnej demokracie zlepšiť osud jednoduchých pracujúcich a chrániť slabých proti silným. Boli to ľudia tak rozliční ako E. Debs a Woodrow Wilson, J. Adams a Angela Davisová, J.L. Lewis a Eleanor Rooseveltová, A. Schlesinger a Jesse Jackson. Všetci títo reformátori verili, že boj za sociálnu spravodlivosť je vecou americkej morálnej cti.

Podľa Rortyho táto reformistická ľavica okolo roku 1964 uvoľnila miesto „novej ľavici“, ktorá sa zriekla všetkých snáh o politickú a ekonomickú reformu. Zúfala si nad Amerikou, odmietla spolupracovať s odbormi a dištancovala sa od protikomunistickej agendy liberálov v čase studenej vojny. Rorty schvaľuje protesty študentských hnutí, ktoré pomohli skončiť vojnu vo Vietname, ale súhlasí s antistalinizmom S. Hooka, L. Trillinga a N. Thomasa, resp. s ich obranou myšlienok sociálnej demokracie.

Ťažisko programu Novej ľavice sa prenieslo z programu politických reforiem na reformy v oblasti kultúry, a to najmä na univerzitách, kde sa potom vyzdvihovali otázky feminizmu, afroamerikanizmu (situácia černochov), práv homosexuálov a multikulturalizmu. Toto zdôrazňovanie „identity“, „uznávania“ a „rozdielností“ kládlo do popredia skôr zmazanie nejakej stigmy ako odstránenie chamtivosti alebo nerovnosti. Kultúrna ľavica si dala za cieľ odstrániť zo sociálneho života „ponižovanie“ a dosiahla v tomto ohľade veľký úspech vo verejnosti – hoci najnovšie sa pravičiari temer vysmievajú tomu, čo je „politicky korektné správanie“. Toto je však nevhodný výraz, lebo ľavica sa v minulosti snažila o morálne a sociálne akceptovanie tých, čo boli zo spoločnosti vylučovaní alebo jednoducho neuznávaní na základe pohlavia, sexuálnej orientácie, rasy alebo etnicity.

Rorty víta všetky tieto úspechy, ale ľutuje skutočnosť, že kultúrna ľavica pretrhala všetky púta s liberálno-reformistickou ľavicou a tak opustila vojnové pole pred rozhodným útokom na konzervatívne sily. Zdôrazňuje, že úlohou dneška je vrátiť sa do boja za reformy. Lebo nerovnosť a neistota rastú, ako globálne konglomeráty reorganizujú svoje podniky a často exportujú prácu do lacného zámoria. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými sa stáva priepastným. V USA prosperuje v súčasných podmienkach asi 25 % obyvateľstva ako vysoko vzdelaná kozmopolitická „nadtrieda“. Ale príslušníci spodnej a strednej vrstvy a ich deti z toho nemajú osoh a sú odkázaní na živorenie. Pre nich treba obnoviť americký sen a reštaurovať víziu nádeje a pokroku. To sa však dá urobiť len zapojením sa do ekonomickej a politickej reformy, ktorá stavia na trhovom hospodárstve.

Pravicové sily odmietajú redistribučnú politiku, progresívne dane, dozor vlády nad korporáciami atď., lebo slobodný trh vraj nemôže nikoho poškodiť. Rorty s tým nesúhlasí. Volá po posilnení demokratického systému, naštrbeného napr. korupciami pri voľbách, a po sociálnej rovnosti.

Mnohí budú súhlasiť s Rortym, že liberáli a ľavičiari potrebujú nový akčný plán. Podľa môjho názoru však Rorty pri svojich úvahách neberie do úvahy rast náboženskej pravice a jej rolu pri kultúrnych bojoch, ako aj skutočnosť, že určité stanoviská nemožno opúšťať. Dnešný americký kontrast netvoria len jednoduché rozdiely v ekonomických názoroch - úplné laissez faire neoliberálov verzus obmedzený dozor sociálnych demokratov. Ide o hlboké rozdiely v morálnych základoch americkej demokracie. Dewey zastával humanistické a sekulárne hodnoty a experimentálny a vedecký prístup k morálnosti. Hlásal, že musíme zmeniť zdedené absolútne štandardy vždy vtedy, keď to vyžaduje nová situácia a zmenené podmienky. Túto humanistickú morálnosť prijali za svoju aj kultúrna ľavica aj liberálni reformátori a v jej rámci sa dosiahla legalizácia potratu, rast hnutia za právo slušne umrieť, sexuálna sloboda, právo na súkromie atď. Proti mnohým týmto právam ostro oponuje náboženská pravica, stavajúca morálnosť na „hriechu“ a „cnosti“ a ignorujúca sociálne vzťahy. Humanistická morálka predpokladá naturalistický svetonázor. Z toho vyplýva, že intenzívne ideologicko-náboženské rozdiely je nevyhnutné v určitých situáciách odložiť bokom a diskutovať o sporných bodoch na podklade demokratických civilných cností tolerancie a racionálneho dialógu; treba sa pokúsiť nájsť nejaký spoločný základ pre všetky zúčastnené frakcie.

V súčasnosti nie je isté, či sa novej reformistickej agende podarí pospájať všetky tie tak nesúrodé sily rozličných kultúrnych presvedčení - náboženských aj laických - do úsilia za spoločným cieľom. „Nová spiritualita“ sa šíri po námestí; nahlodáva zásady separatizmu, ale udržuje plamene kultúrnych bojov, čím oddiaľuje vznik spoločného frontu.

Snaha uskutočniť americký ideál neobmedzených možností pre všetkých je ešte stále inšpirujúcim snom. Súčasne však liberálni neohumanisti vidia, že je nevyhnutné zásadné prehodnotenie tých doterajších hodnôt, ktoré sú v zajatí náboženských dogiem minulosti a nehodia sa pre nastupujúcu postindustriálnu globálnu počítačovú spoločnosť. Kultúrnej ľavici treba dať za vinu, ako to veľmi presvedčivo robí Rorty, že mala priúzke spektrum záujmov. Musíme hľadať nové horizonty, no nesmieme pustiť zo zreteľa kultúrnu reformáciu - stavajúc na rozume, vede a kritickom myslení, ktoré sú podľa názoru mnohých humanistov potrebné, ak sa má Amerika premeniť na demokratickejšiu a všetkých občanov objímajúcu spoločnosť. Niet pochýb, že ak ustúpime na kultúrnom fronte, nedosiahneme nikdy tie hodnotné ciele, ktoré Rorty tak presvedčivo vyzdvihuje.

Prameň: Recenzia P. Kurtza: "New Direction for Liberalism" (Nový smer pre liberalizmus), Free Inquiry, 19/2, s. 62, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Nová kniha: Zodpovednosť intelektuálov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Nová kniha: Noam Chomsky (úvod Michael Albert): Responsabilité des intellectuels (Zodpovednosť intelektuálov). Agone, Marseille, 1998, 165 s.

Táto kniha nemôže byť aktuálnejšia: skoro by sa dalo veriť, že autor si dal za cieľ slohové cvičenie o vojne v Juhoslávii bez toho, že by raz vyslovil jej meno. A kým dnes na „západe“ každý sa stará o utečencov a odídencov a ich biedy, Michael Albert, autor úvodnej časti, sa pustil „po inej ceste násilnej smrti“. Bez konca je jeho púť po Spojených štátoch a zbierajúc telá obetí celého „slobodného sveta“. Medzi nimi aj „desať miliónov detí, ktoré nedostali tú elementárnu lekársku pomoc, ktorú sú vstave poskytnúť im vyvinuté priemyselné štáty a predsa umierajú každoročne v krajinách, ktoré Bank of America a Exxon drancujú bez škrupúľ.“

Ak takáto perspektíva niekoho šokuje, vysvetľuje Chomsky, je to preto, lebo obete Exxonu - alebo trebárs aj tých dvestotisíc Timorčanov, masakrovaných západnými zbraňami - majú tú osobitnú chybu, „že ich nemožno využiť ideologicky, a to pre identitu skutočných zodpovedných.“ Nič nie je pohodlnejšie ako oslavovať disidentstvo u „našich“ nepriateľov; oveľa ťažšie je vystaviť na pranier „našu“ propagandu alebo našu cenzúru, ktoré sú o to účinnejšie, že sa opakujú a šíria bez viditeľného násilia.

„Ľavicový libertarián“ Chomsky takto zhrnuje zodpovednosť západných intelektuálov: „Majú povinnosť hovoriť pravdu o výčinoch západného sveta západnej verejnosti, schopnej reagovať a urobiť tomu koniec.“ No niečo také sa stáva „pre našu inteligenciu nemysliteľným, aj keď sa nemôže odvolávať na hrozby alebo strach.“ Ostáva len tých pár, ktorí „naruby obracajú utópiu svojich majstrov a rozmýšľajú o možnostiach v daných podmienkach.“ Ich nádej je vedomie, že

"človek prehráva, prehráva, prehráva a potom jedného dňa predsa len vyhrá.“

Prameň: Recenzia od S. H. v Le Monde diplomatique, máj 1999, s. 31.

Nová kniha: Rozplietanie dúhy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Nová kniha: Richard Dawkins: Unweaving the Rainbow: Science, Delusion, and the Appetit for Wonder (Rozpletanie dúhy: Veda, delúzia a chuť na zázraky). Houghton Mifflin Co, Boston, 1998.

Anglický básnik Keats si v r. 1820 v básni „Lamia“ sťažoval, že Newton zničil poéziu, keď rozplietol dúhu (rozložil biele svetlo na jeho farby): od tých čias sa v určitých kruhoch traduje, že veda ochudobňuje estetické vnímanie a cítenie. Dawkins na to odpovedá chválospevom na oslavu krásy vedeckého poznania. V troch kapitolách vymenúva vedecké „zázraky“, ktoré priamo vyplynuli z Newtonových optických experimentov. Osobitne zaujímavá je stať o DNK, ktorú možno považovať za verný obraz prvotného prostredia, v ktorom kedysi žili praveké organizmy. Dawkins sa ukazuje byť hodným nástupcom Carla Sagana, ktorý učil, že vedecký systém je nielen platný a užitočný, ale aj elegantný, uspokojujúci a inšpirujúci.

Prameň: internet

Goetheho vzťah k náboženstvu a cirkvi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Armin Pfahl-Traughber

„Povedz mi, aký je tvoj pomer k náboženstvu?“ vyzvedá Margaréta u Fausta v Goetheho tragédii. Odtiaľ je len krôčik k otázke, aký vlastne mal pomer k náboženstvu tento jeden z najväčších nemeckých básnikov, od ktorého narodenia uplynulo 250 rokov.

Goethe sa narodil 28. augusta 1749 ako syn cisárskeho radcu vo Frankfurte nad Mohanom. V tom istom roku bol pokrstený ako evanjelik a celý život ostal formálne viazaný na toto náboženstvo. Mal domáceho učiteľa, ako bolo vtedy vo vznešených meštianskych rodinách zvykom a starostlivá výchova zahrnovala aj vzdelanie vo veciach náboženstva. Najmä tuho veriaci luteránsky otec vyžadoval nielen pravidelnú návštevu nedeľných bohoslužieb, ale aj každodenné čítanie biblie.

Už ako chlapec vyslovil však Goethe výhrady nielen proti autoritatívnemu a dogmatickému správaniu sa farárov, ale aj proti dedičnému hriechu a proti kultu krvi okolo ukrižovania. Zemetrasenie v Lisabone v r.1755, pri ktorom prišli o život tisíce ľudí, otriaslo u šesťročného chlapca vierou v spravodlivého Boha.

Opovrhuje náboženstvom


V roku 1765 začal Goethe študovať v Lipsku, r. 1770 prešiel do Štrasburgu a r. 1771 promoval ako licenciát práv. Vo svojej dizertačnej práci vyslovil názor, že kresťanské náboženstvo bolo v Rímskej ríši zavedené ako politické opatrenie a osoba Ježiša Krista bola z týchto dôvodov osobitne vyzdvihovaná. Toto ponímanie funkčnej úlohy viery pre integráciu a ovládanie spoločnosti mu už vtedy vynieslo výčitku, že „opovrhuje náboženstvom“.

Popri iných prácach vyšiel v r. 1773 anonymne List pastora, ktorý sa vydával za dielo vidieckeho evanjelického duchovného a obsahoval úvahy k teologickým otázkam súčasnosti. Goethe tu odmieta dogmatizmus a ortodoxnosť, vyslovuje sa proti prejavom nenávisti voči pohanom a proti neznášanlivosti; vyznáva náboženskú znášanlivosť a citové kresťanstvo pietistického rázu. Takto chcel zrejme vyzdvihnúť pôvodné kresťanstvo prvého storočia a otvorene sa dištancoval od následného vývoja cirkvi ako inštitúcie. Náboženstvo chápal ako milujúce pochopenie, na hony vzdialené od všetkých dogiem a obradov.

V roku 1774 vznikol až po Goetheho smrti uverejnený fragment Večný Žid, kde autor svoju dosiaľ zdržanlivú kritiku cirkevných inštitúcií a učení veľmi zostruje, keď si napr. robí žarty z paulínskeho rozlišovania duchov, alebo keď hovorí „o všeobecnej skazenosti v dobe rozkvetu náboženstva“. Ježiša tu líči ako milujúceho a skromného, ale životu odcudzeného človeka, ktorého k tomuto svetu viaže len zľutovanie a súcit.

V roku 1776 vstúpil Goethe vo Weimare do štátnych služieb. Z nasledujúcich rokov existuje v jeho korešpondencii rad názorov, ktorými vyjadruje prijateľnosť niektorých mravných učení cirkvi a predstavy božstva, no na druhej strane prejavuje hlbokú nechuť k dogmám a legendám. V liste J.G. Herderovi z mája 1775 napr. píše:

„Keby len celé to učenie o Kristovi nebola taká márna iluzórnosť, čo ma ako vraj obmedzené a biedne stvorenie veľmi hnevá, bol by mi predmet možno milý …“ A 9. augusta 1782 píše J.C. Lavaterovi: „Ty považuješ evanjelium do posledného písmena za najbožskejšiu pravdu; mňa teda údajný hlas z neba nemôže presvedčiť, že voda horí a oheň hasí, že žena porodí aj bez muža a že mŕtvy môže zmŕtvychvstať; považujem takú vieru skôr za rúhanie sa proti bohu a jeho prejavom v prírode.“

Už v liste z 29. júla 1782 mu napísal, že síce nie je „nekresťan“ alebo „protikresťan“, ale že je na každý pád rozhodnutý „nekresťan“. Neskôr, 7. júla 1793, adresoval F.H. Jacobimu priznanie o „našom rozhodnom pohanstve“.

V roku 1806 dokončil Goethe prvý diel Fausta. Cirkev je tam terčom posmechu, keď napr. Mefisto paroduje poslušnosť veriacich (12. akt) a dodáva:

„Žalúdok cirkvi dobre trávi;
krajiny celé popapkala,
a predsa sa ešte neprežrala;
jedine cirkev, milé ženy,
vie stráviť poklad znesvätený.“
                 (Preložil M.M.Dedinský).

V liste F.H. Jacobimu z r. 1813 spresňuje Goethe svoje náboženské presvedčenie:

„Ako básnik a umelec som polyteista, ako prírodovedec som panteista, a to v obidvoch prípadoch rovnako presvedčený. A ak ako mravný človek potrebujem pre svoju osobnosť niečo božského, úplne mi to stačí.“

V Západovýchodnom diváne opakuje Goethe svoj súhlas s mravným učením Ježiša Krista, ale nesúhlasí s jeho zbožštením cirkvou:

„Ježiš mal čisté city a v tichu myslel na jedného Boha; to, že z neho urobili Boha, trápilo jeho svätú vôľu.“

V roku 1815 boli všetky kultúrne ustanovizne vtedajšieho veľkokniežatstva Weimar-Sasko-Eisenach zlúčené pod vedením štátneho ministra Goetheho. Aj v tejto funkcii sa majster vyjadroval k náboženským otázkam, napr. 25. februára 1824 píše J.P. Eckermannovi:

„Zaoberať sa myšlienkami na nesmrteľnosť prislúcha šľachte a najmä ženám, ktorí nemajú čo robiť. Ale schopný a svedomitý človek, ktorý zamýšľa urobiť niečo riadneho a preto sa musí denne snažiť, bojovať a pracovať, nechá záhrobný svet v pokoji odpočívať; je činný a užitočný na tomto svete.“

Goethe umrel 22. marca 1832. Ešte krátko pred smrťou myslel na náboženstvo a stále hľadal, ako to vidieť v jeho liste z 22. marca 1731 Sulpicovi Boisserrému:

„Náboženským pocitom sa neubráni nikto, ale sám ich nespracuje; preto hľadá, alebo sa stáva prozelytom (prijíma niečie náboženstvo). Toto druhé nie je môj spôsob, ale toho prvého som sa stále držal. No od stvorenia sveta som nenašiel nijakú konfesiu, ku ktorej by som sa mohol naplno priznať.“

V poslednom rozhovore s Eckermannom jedenásť dní pred smrťou vraj povedal:

„Ak sa ma pýtate, či je v mojej povahe uctievať slnko, opakujem: Iste! Lebo je prejavom toho najvyššieho, a to tým najmocnejším prejavom, aký môžeme, my deti Zeme, vnímať. Zbožňujem v ňom svetlo a tvorivú silu Boha, skrz čo žijeme, hýbeme sa a sme, čo sme, a všetky rastliny a zvieratá s nami. Ak sa ma však pýtate, či som ochotný skloniť sa pred nejakou palcovou kosťou apoštola Petra alebo Pavla, odpoviem: Ušetrite ma od podobných nemožností a ani mi ich nespomínajte … Je veľa hlúpostí v stanovách cirkvi. Ona však chce panovať, a preto potrebuje masu obmedzených ľudí, ochotných pokoriť sa a nechať sa ovládať. Vysoké duchovenstvo s vysokými štátnymi platmi sa ničoho nebojí väčšmi ako poučenia a osvety spodných tried obyvateľstva.“

Tu sa ešte raz príkladne ukazuje zásadný prístup Goetheho k problematike náboženstva a cirkvi: Ukazuje sa jeho viera v božie pôsobenie na ľudí pri súčasnom zvýraznení svetskej stránky života, ako aj jeho odsúdenie kresťanských legiend a spoločenskej roly cirkvi. Ak sa nad týmto postojom zamyslíme, nemôžu Goetheho vyhlasovať za jedného zo svojich ani ateisti ani kresťania (? čuduje sa prekladateľ).

Dá sa uzatvárať, že Goethe zastával panteistické stanovisko, ako už pred ním Spinoza v 17. storočí a po ňom Hegel v 19. storočí. Panteizmus vychádza z myšlienky, že Boh je vo všetkom a v dôsledku toho aj všetko je v Bohu. Preto nemožno Boha oddeliť od vonkajšieho sveta a ani dušu človeka od Boha. Všetko je vzájomne prepletené a tvorí jednu podstatu: Boh a svet, telo a duša, to všetko je jedno. Takéto stanovisko však nijako nie je kresťanské, lebo odporuje významnej tradičnej dogme; okrem toho takáto orientácia na božstvo nie je v súlade s povinnosťou uznávať učenie kresťanskej cirkvi. Goethe opakovane vyhlásil, že sa nechce konfesionálne viazať na žiadnu cirkev.

Napriek tomu treba vychádzať z jeho jednoznačne zamietavého stanoviska k ustanovizni cirkvi ako takej a k jej pôsobeniu; svedčia o tom početné čiastočne už citované sarkazmy a komentáre. Goetheho viera v božské pôsobenie na ľudí však rovnako presvedčivo dokazuje, že nebol ateistom v zmysle odmietania možnosti existencie transcendentálnych (nadprirodzených) síl. V početných Goetheho básňach nachádzame volanie po nejakej vyššej moci, nazývanej „Boh“ alebo „bohovia“. Túto však Goethe identifikoval s celou okolitou prírodou a preto boh ako časť človeka nemohol vstupovať do vzťahu k človeku v zmysle kresťanskej viery a, povedzme, dávať mu záväzné príkazy. Ježiša Krista uctieval Goethe len ako ľudskú postavu, stelesňujúcu božskú silu lásky - nie ako nejakú božskú postavu v akejkoľvek podobe. Dá sa povedať, že Goethe si vytvoril „súkromné náboženstvo“, ktoré muselo nevyhnutne odmietať každý náboženský dogmatizmus a s tým spojenú intoleranciu. Tento postoj mu po celý život vnukal odmietavé stanovisko voči ortodoxným názorom cirkvi a proti jej spoločenskému pôsobeniu.

Prof. Dr. Armin Pfahl-Traughber je politológ a sociológ; píše o otázkach pravicového extrémizmu a antisemitizmu.

Prameň: Armin Pfahl-Traughber: "Goethe, Religion und Kirche", Diesseits, č. 47, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Veda a city – 2. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Richard Dawkins

2. časť: Kde stojíme na konci tisícročia?

V č. 8 Zošitov humanistov sme uverejnili prvú časť eseje R. Dawkinsa o postavení vedy na konci tisícročia. Načrtol v nej vedecký pokrok v poslednom tisícročí až po súčasnú digitálnu revolúciu a narieka nad nedostatkami, ktoré bránia modernej dobe, aby sa stala zlatým vekom vedy. 2. časť je pokračovaním analýzy.

Osobná neistota o princípe neistoty mi pripomína ďalší význačný znak, ktorým možno charakterizovať dvadsiate storočie. Bolo to storočie, bude sa hovoriť, ktoré podrylo deterministickú dôverčivosť predošlého storočia. Čiastočne kvantovou teóriou. Čiastočne chaosom (v módnom, nie bežnom význame jazyka). A čiastočne relativizmom (kultúrnym, nie tým citlivým, v Einsteinovom zmysle).

Trendy antivedy


Kvantová neistota a teória chaosu mali poľutovaniahodné dôsledky na spoločenskú kultúru, čo iste vyvolalo nevôľu u serióznych odborníkov na tieto témy. Obidva myšlienkové prúdy pravidelne využívali obskuranti od profesionálnych šarlatánov po pochabých novovekárov (New-Agers). V Amerike zhŕňa svojpomocný „liečiteľský“ priemysel miliardy a neváhal ani chvíľu načrieť aj vedrom do úžasného talentu kvantovej teórie k mäteniu myslí. Výborne to dokumentoval americký fyzik Victor Stenger: Jeden dobre zazobaný liečiteľ napísal sériu bestsellerov o téme, ktorú nazýva „kvantové liečenie“. Mám knihu, v ktorej sú kapitoly o kvantovej psychológii, kvantovej zodpovednosti, kvantovej morálke, kvantovej estetike, kvantovej nemorálnosti a dokonca aj o kvantovej teológii.

Teória chaosu je novší objav, ale rovnako plodný lán pre tých, čo majú vlohy na zneužívanie pravého zmyslu. Už názov je nešťastný, lebo „chaos“ znamená náhodu, ľubovoľnosť. No v technickom zmysle slova chaos nie je vôbec náhodou. Je naopak úplne determinovaný, ohromne závislý od nepatrných rozdielov iniciálnych podmienok, ktoré sa dajú neuveriteľne ťažko predvídať. Niet pochybností, že je matematicky veľmi zaujímavý. Keby sa týkal reálneho sveta, vylúčil by možnosť istých predpovedí. Ak je počasie technicky chaotické, sú podrobné predpovede počasia nemožné. Veľké javy ako hurikány by mohli byť vyvolané drobnými príčinami v minulosti - napr. dnes už príslovečným mávnutím krídiel motýľa. To však nijako neznamená, že môžete spôsobiť pohyb vzduchu, rovnocenný pohybu pri mávnutí krídla a čakať, že niekde vznikne hurikán. Fyzik Robert Park to povedal takto: „To prezrádza úplné nepochopenie významu pojmu chaos … Kým mávnutie krídiel motýľa môže možno vyvolať vznik hurikánu, je nepravdepodobné, že by sa vyzabíjaním motýľov znížil výskyt hurikánov.“

Kvantová a chaosová teória by mohli, každá svojím osobitným spôsobom, podstatne otriasť predpovedateľnosťou vesmíru. A mohlo by sa to zdať ústupom od dôverčivosti devätnásteho storočia. Ale nikto nikdy vážne nemyslel, že by sa také jemné detaily dali niekedy predpovedať. Aj najdôverčivejší determinista vždy pripustil, že úžasná komplexnosť zúčastnených príčin v praxi znemožňuje presné predpovede počasia a turbulencií. Takže v praktickom živote chaos veľa neznamená. Na druhej strane kvantové udalosti sú štatisticky zvládnuteľné, a vo väčšine prípadov, ktoré sa nás týkajú, dostatočne. To obnovuje možnosť predpovede pre praktické ciele.

Koncom dvadsiateho storočia dosiahli predpovede budúcich udalostí nikdy nevídanú správnosť a presnosť. Priam husárske kúsky sa podarili vesmírnym inžinierom. V predošlých storočiach sa dal predpovedať návrat Halleyovej kométy. Veda dvadsiateho storočia môže vystreliť strelu na správnu dráhu a zasiahnuť túto kométu, presne počítajúc a využívajúc gravitačné slučky slnečného systému. Nech je v podstate kvantovej teórie akákoľvek neurčitosť, v experimentálnej presnosti svojich výpovedí je obdivuhodne presná. Nedávno zosnulý Richard Feynman prirovnal túto presnosť k znalosti vzdialenosti medzi New Yorkom a Los Angeles, určenej s presnosťou na hrúbku ľudského vlasu. Tu nie je prípustné povedať, že všetko sa môže stať, intelektuálne panikáriť, pestovať nejakú kvantovú teológiu alebo čokoľvek nazývať kvantom.

Najzhubnejším z týchto mýtov o ústupe dvadsiateho storočia od viktoriánskej sebaistoty je kultúrny relativizmus. Posledný módny výstrelok vidí vo vede len jeden z početných kultúrnych mýtov, o nič pravdivejší alebo platnejší ako mýty hociktorej inej kultúry. V Spojených štátoch ho živí oprávnený pocit viny za otrasné správanie sa k domorodým Indiánom. No dôsledky môžu byť na smiech, ako to ukazuje prípad kennwického muža.

Kennwický muž je kostra, nájdená v štáte Washington v roku 1996, podľa rádioizotopového datovania staršia ako 9000 rokov. Antropológov zaujali anatomické zvláštnosti, podľa ktorých by mohol nebyť príbuzným domorodých natívnych Američanov (Indiánov), ale mohol by reprezentovať včasné migrácie cez morskú úžinu, známu dnes ako Behringova, alebo dokonca z Islandu. Práve robili potrebné DNK-testy, keď im úrady kostru zhabali a zamýšľali vydať ju reprezentantom miestnych indiánskych kmeňov, ktoré ju chceli obradne pochovať a znemožniť všetky ďalšie výskumy. Samozrejme to vyvolalo hlasné protesty vedeckej a najmä archeologickej komunity. Aj keď kennwický muž môže byť americkým Indiánom nejakého druhu, je vysoko nepravdepodobné, že má niečo spoločné s ktorýmkoľvek osobitným kmeňom, ktorý náhodou žije na tom území, kde ho našli, o 9000 rokov neskoršie.

Natívni Američania majú pozoruhodné právnické svaly a dalo sa počítať s vydaním „predka číslo jedna“ nejakému kmeňu, no došlo k bizarnej zápletke. Ľudové zhromaždenie Asatru, to je skupina zbožňovateľov nordických bohov Thora a Odina, vyslovilo požiadavku, aby sa kennwický muž uznal za Vikinga. Tejto nordickej sekte, o ktorej sa dočítate podrobnosti v každej knihe o runových kameňoch, bolo dovolené vykonať nad kosťami určité náboženské obrady, čo vyvolalo protesty indiánskeho kmeňa Akama; ich hovorca vyslovil obavy, že vikingské obrady „mohli zabrániť duchovi kennwického muža nájsť svoje telo“. Spor medzi Indiánmi a nordickými sympatizantmi by sa dal vyriešiť vyšetrením vzoriek DNK a novodobí Vikingovia s tým súhlasia. Je veľmi pravdepodobné, že DNK-test nerozhodne v prospech žiadnej zo stránok. Ďalšie vedecké štúdie vrhnú iste fascinujúce svetlo na otázku, kedy prišli ľudia prvý raz do Ameriky. Vodcovia Indiánov však zavrhujú už samu myšlienku zaoberať sa touto otázkou, lebo veria, že ich predkovia žili v Amerike od stvorenia. Armand Minthorn, náboženský vodca kmeňa Umatilla tvrdí: „Z ústneho podania vieme, že náš ľud bol časťou tejto krajiny od začiatku časov. Neveríme, že by sa sem bol prisťahoval z iného kontinentu, ako to hovoria vedci.“

Možno bude najlepšie, ak sa archeológovia vyhlásia za náboženstvo, ktorého posvätným totemom sú odtlačky prstov DNK. Znie to ako žart, ale dnes, na konci dvadsiateho storočia, panuje v Spojených štátoch taká nálada, že by to mohlo byť jediné východisko, ktoré by mohlo viesť k cieľu. Ak poviete „Pozrite sa, rádioizotopové určenie veku, mitochondriová DNK a archeologické analýzy tejto keramiky svedčia, že ide o X“, nedostanete sa ďaleko. Ak však poviete, že „základné a neotrasiteľné presvedčenie mojej kultúry svedčí o tom, že ide o X“, okamžite upútate pozornosť nejakého sudcu.

A aj mnohých členov akademickej obce, ktorí na konci dvadsiateho storočia objavili novú formu antivedeckej rétoriky, občas nazývanej „postmodernou kritikou“ vedy. Najdôslednejšou ukážkou odhalenia tohto stavu vecí je skvelá kniha Paula Grossa a Normana Levitta Higher Superstition: The Academic Left and Its Squarrels with Science (Vyšší stupeň poverčivosti: Akademická ľavica a jej hádky s vedou). Americký antropológ Matt Cartmill takto rekapituluje jej pomýlené základné krédo:

„Každý, kto tvrdí, že má objektívne vedomosti o čomkoľvek, sa pokúša kontrolovať a ovládnuť nás ... Vraj niet objektívnych faktov. Všetky predpokladané tzv. „fakty“ sú kontaminované teóriami a všetky teórie sú nakazené morálnymi a politickými doktrínami! Preto ak vám nejaký chlapík v bielom laboratórnom plášti hovorí, že to a to je objektívna skutočnosť, … musí mať vo svojom naškrobenom plášti politické úmysly.“

Je dokonca aj pár, ale veľmi hlasných, príslušníkov piatej kolóny vo vede, ktorí majú takéto názory a hlásajú ich - čím nás ostatných len pripravujú o čas.

Cartmillova téza znie, že medzi nič nevediacou fundamentalistickou náboženskou pravicou a sofistikovanou akademickou ľavicou existuje nečakaná zhubná aliancia. Bizarnou manifestáciou tejto aliancie je ich spojená opozícia proti evolučnej teórii. Opozícia fundamentalistov je zrejmá. Opozícia ľavice súvisí s jej všeobecným nepriateľstvom voči vede, s jej „rešpektom“ pre kreačné mýty rozličných primitívnych kmeňov a s rozličnými politickými situáciami. Títo spojenci, ktorí nejdú veľmi do páru, rovnako zdôrazňujú význam „ľudskej dôstojnosti“ a uráža ich, ak sa ľudia pokladajú za „zvieratá“. Okrem toho slovami Cartmilla „obidva tábory veria, že veľké svetové pravdy sú vo svojej podstate morálne. Na vesmír sa dívajú z hľadiska dobra a zla, a nie z hľadiska pravdy a nepravdy. Prvá otázka pri každom predpokladanom fakte je, či slúži cieľu spravodlivosti“.

A potom je tu ešte feministický pohľad na svet, ktorý ma zarmucuje, lebo mám veľké sympatie pre pravý feminizmus.

Miesto aby povzbudzovali mladé ženy pripravovať sa na rozličné technické smery štúdiom vied, logiky a matematiky, učia Woomen‘s Studies (Štúdie žien), že logika je nástroj (mužskej) dominancie, …že štandardné normy a metódy vedeckého výskumu sú sexistické, lebo sú nezlučiteľné s „ženským spôsobom vedenia“. Autori mnohými cenami odmenenej knihy s týmto titulom píšu, že väčšina žien, ktoré interviewovali, sa zaraďuje do kategórie ľudí „so subjektívnym presvedčením“, charakterizovaných vášnivým odmietaním vedy a vedcov. Tieto „subjektivistické“ ženy považujú metódy logiky, analýzy a abstrakcie za „cudzie teritórium patriace mužom“ a „intuíciu hodnôt za bezpečnejší a užitočnejší prístup k pravde.“ Toto povedala Noretta Koertgeová, zaoberajúca sa históriou a filozofiou vied. Pochopiteľne ju hnevá subverzia feminizmu myšlienkami, ktoré môžu mať neblahý vplyv na výchovu žien, a to tým skôr, že sa šíria často veľmi panovačným spôsobom. Barbara Ehrenreichová a Janet McIntoshová boli raz na medzidisciplinárnej konferencii na prednáške jednej psychologičky. Viacerí poslucháči jej vytýkali používanie násilných, sexistických, imperialistických a kapitalistických vedeckých metód. Psychologička sa pokúsila brániť vedu poukazom na veľké objavy - napr. na DNK, a odpoveď dostala obratom: „Vy veríte na existenciu DNK“? Našťastie je ešte dosť inteligentných mladých dievčat vstupujúcich na cestu vedeckej životnej dráhy a rád vyslovujem uznanie ich odvahe postaviť sa proti takému šikanovačnému zastrašovaniu.

Už som letmo spomenul Charlesa Darwina. Prežil väčšiu časť devätnásteho storočia a umrel s plným právom cítiť uspokojenie, že vyliečil ľudstvo z jeho najväčšej a najveľkolepejšej ilúzie. Urobil život vysvetliteľným. Netreba záhadných mystérií pomocou nadprirodzených vysvetlení. Život - v celej komplexnosti a elegancii, ktorá ho definuje - vyrastá a postupne sa vyvíja z jednoduchých začiatkov na základe ľahko pochopiteľných pravidiel. Darwinov odkaz dvadsiatemu storočiu bola demystifikácia najväčšieho zo všetkých mystérií.

Odkaz a vyhliadky


Bol by Darwin spokojný s našou správou tohto odkazu a s tým, ako ho teraz odovzdávame dvadsiatemu prvému storočiu? Myslím, že by pociťoval podivnú zmes vytrženia a zúfalstva. Vytrženia nad podrobnými vedomosťami a zrozumiteľnosťou vysvetľovania, poskytovanými súčasnou vedou, ako aj nad vycibrenosťou, s ktorou sa jeho teória potvrdzuje. Zúfalstva nad ignorantským podozrievaním vedy a hlúpymi poverami, ktoré ešte pretrvávajú.

Zúfalstvo je tu slabé slovo. Právom by sa mohol hnevať, že vzhľadom na veľké výhody, ktoré máme oproti nemu a jeho súčasníkom, urobili sme tak málo, aby sme svoje rozsiahle poznatky udomácnili v našej spoločenskej kultúre. Ohromilo by ho poznanie, že civilizácia neskorého dvadsiateho storočia nevedela začleniť vedu do svojho citového života, hoci bola preniknutá a obkolesená produktmi a výhodami vedeckého poznania. Je dokonca možné, že sme sa skĺzli späť, potom čo Darwinov spoluobjaviteľ Alfred Russel Wallace napísal The Wonderfull Century (Prekrásne storočie), nadšenú vedeckú retrospektívu svojho obdobia?

Možno tu bola prehnaná samoľúbosť vedy na konci minulého storočia nad tým, koľko sa už dosiahlo a ako málo pokroku sa ešte dá očakávať. William Thomson, prvý lord Kelvin, prezident Kráľovskej spoločnosti, bol priekopníkom transatlantického káblu - symbolu viktoriánskeho pokroku - a aj druhého zákona termodynamiky - podľa P.C. Snowa rozhodujúcej skúšky pre vedeckosť. Pripisujú sa mu tieto tri dôverné predpovede: „Rádio nemá budúcnosť“; „Stroje ťažšie ako vzduch nemôžu lietať“ a „Röntgenove lúče sú podfuk“.

Kelvin veľmi zarmútil Darwina tým, že zo svojho postavenia vynikajúceho fyzika dokazoval, že slnko je príliš mladé na to, aby mohlo umožniť čas, potrebný na evolúciu života na Zemi. Naozaj povedal: „Fyzika svedčí proti evolúcii - takže vaša biológia nemá pravdu.“ Darwin mohol odpovedať: „Biológia dokazuje, že vývoj je skutočnosť - takže vaša fyzika nemá pravdu.“ Miesto toho sa sklonil pred panujúcim názorom, že fyzika automaticky poráža biológiu a umáral sa tým. Fyzika dvadsiateho storočia samozrejme dokázala, že sa Kelvin mýlil v rozmedzí logaritmov, ale Darwin nežil dosť dlho, aby sa dočkal uznania svojho názoru aj Kelvinom a nikdy nemal dosť odvahy, aby povedal tomuto vynikajúcemu vedcovi, čo si o všetkom myslí.

Vo svojich útokoch na povery prelomu tisícročí sa musím vyvarovať prílišnej kelvinovskej sebadôvery. Nedá sa pochybovať o tom, že je veľa vecí, ktoré nevieme. Časťou nášho odkazu dvadsiatemu prvému storočiu musia byť nezodpovedané otázky, a niektoré z nich sú veľmi dôležité. Veda musí byť v každom období pripravená na to, že bude prekonaná. Bolo by arogantnosťou a zbrklosťou hlásať, že naše súčasné vedomosti sú všetko, čo sa dá vedieť. Dnešné všednosti ako napr. mobilné telefóny sa v minulosti museli zdať byť čírou mágiou! To nám musí byť výstrahou. Arthur C. Clarke, významný spisovateľ a hlásateľ bezhraničnej moci vedy, raz napísal: „Každá dosť pokročilá technológia je nerozoznateľná od mágie.“ To je tretí Clarkov zákon.

Je možné, že jedného dňa fyzici pochopia príťažlivosť a zostroja antigravitačný stroj. Vznášajúci sa ľudia budú možno pre našich potomkov takí bežní, ako sú dnes pre nás prúdové lietadlá. Znamená to, že ak niekto povie, že osobne videl okolo minaretu krúžiť magický koberec, máme mu veriť, aby sa nám nestalo to, čo našim predkom, ktorí neverili na možnosť rádia a ukázalo sa, že sa mýlili? Samozrejme, že nie. Ale prečo nie?

Clarkov tretí zákon neplatí v opačnom smere. Z predpokladu, že „každá dostatočne vyvinutá technológia je nerozoznateľná od mágie“, nijako nevyplýva, že „každé magické tvrdenie kýmkoľvek a kedykoľvek vyslovené, je nerozoznateľné od technologického pokroku, ktorý sa môže raz v budúcnosti dosiahnuť“.

Áno, stalo sa, že vážne sa tváriaci autoritatívni skeptici museli ustúpiť od svojich názorov s hanbou a za výsmechu publika. Ale ďaleko väčší počet magických tvrdení sa nikdy nepotvrdil. V budúcnosti sa pravdepodobne uskutoční niekoľko málo vecí, ktoré by nás dnes prekvapili. No veľa, preveľa tvrdení sa v budúcnosti nepotvrdí. Dejiny nás učia, že veľmi prekvapivých vecí, ktoré sa ukázali byť pravdou, bolo veľmi málo. Fígeľ spočíva v tom, ako ich nájsť v hromade braku - v tom množstve hlásení a tvrdení, ktoré navždy ostanú spočívať v ríši fikcie a mágie.

Bude dobre, ak na konci storočia prejavíme skromnosť, ktorú nepoznal na konci svojho života Kelvin. Je však aj dobre, ak si priznáme, čo všetko sme sa v priebehu posledných sto rokov naučili. Ak mám menovať jednu tému, je to prívlastok digitálny, ktorý najlepšie charakterizuje uplynulé storočie. Je to však len časť dedičstva pre dvadsiate prvé storočie. Vieme napr., čo Darwin a Kelvin nevedeli, aký starý je svet. Má asi 4,6 miliardy rokov. Chápeme, že geografia zeme nebola vždy tá istá - keď to po prvý raz povedal Alfred Wegener, smiali sa mu. Nielen že Južná Amerika vyzerá tak, ako by sa mohla pohodlne uložiť do záhybu Afriky. Kedysi to práve tak bolo - kým sa od seba neoddelili pred asi 125 miliónmi rokov. Madagaskar sa vtedy dotýkal jednou stranou Afriky a druhou Indie. To bolo pred tým, ako India ustúpila pred šíriacim sa oceánom a naraziac do Číny vytvorila Himaláje. Mapa svetových kontinentov má aj časový rozmer a my, čo máme výsadu žiť v epoche tektoniky kontinentálnych dosák, vieme presne, ako sa menila, kedy a prečo.

Vieme zhruba, aký starý je vesmír; je práve tak starý ako sám čas, a to je niečo menej ako 20 miliárd rokov. Začalo sa to ako singularita (ojedinelosť) ohromnej hustoty a teploty s nepatrným objemom; od tých čias sa vesmír neustále rozpína. V dvadsiatom prvom storočí sa asi rozhodne otázka, či bude rozpínanie pokračovať donekonečna, alebo či nastane opak, sťahovanie sa. Hmota vo vesmíre nie je homogénna, ale zhlukuje sa do asi sto miliárd galaxií, z ktorých každá má asi sto miliárd hviezd. Zloženie každej hviezdy vieme odčítať s určitou presnosťou tak, že rozložíme jej svetlo do farieb vylepšenej dúhy. Naše slnko je medzi hviezdami celkom nenápadné. Ani to nie je nič zvláštne, že ho obiehajú planéty, lebo aj v spektre iných hviezd sa zisťujú nepatrné rytmické posuny. Niet priameho dôkazu, že by na niektorej inej planéte existoval život. A keby aj existoval, boli by tieto obývané ostrovy tak rozptýlené, tak od seba vzdialené, že by bolo nepravdepodobné, že by sa ich obyvatelia niekedy stretli.

Do určitých podrobností poznáme princípy, ktoré riadia vývoj na našom ostrove života. Možno sa čestne staviť, že najzákladnejší z týchto princípov - Darwinov prírodný výber - riadi nejakým spôsobom život aj na iných planétach, ak to niekde prichádza do úvahy. Vieme, že náš druh života sa zakladá na bunkách, pričom bunkou je aj baktéria alebo kolónia baktérií. Jemné mechanizmy nášho života závisia od skoro nekonečného množstva útvarov, vytváraných osobitnou triedou molekúl, nazývaných proteínmi. Vieme, že tieto prvorado dôležité trojrozmerné útvary sú presne určované jednorozmerným kódom, tzv. genetickým kódom, ktorý sa skladá z molekúl DNK, replikujúcich sa od začiatku geologického času. Chápeme, prečo je toľko rozličných druhov, ale nevieme, koľko ich je. Nevieme predpovedať do podrobností, ako bude pokračovať vývoj v budúcnosti, ale vieme povedať, aké budú jeho hlavné znaky, ktoré možno čakať.

Medzi nevyriešené problémy, ktoré zanecháme svojim potomkom, by fyzici typu Stevena Weinberga zaradili svoj sen o Finálnej teórii, známej aj pod menom Veľkej univerzálnej teórie alebo Teórie o všetkom. Teoretici sa nezhodujú v tom, či sa kedy podarí vysloviť ju. Tí, čo si myslia, že sa to stane, umiestňujú túto vzrušujúcu vedeckú udalosť (epifániu) kdesi do dvadsiateho prvého storočia. Je zaujímavé, že keď fyzici hovoria o takýchto závažných otázkach, siahajú po náboženských výrazoch. Niektorí to myslia vážne. Iní takto riskujú, že ich budú brať doslovne, hoci to myslia len tak, ako keď ja poviem „boh vie“, čo znamená, že ja to neviem.

Biológovia dosiahnu svoj grál rozlúštením projektu ľudského genómu už na začiatku budúceho storočia. Potom zistia, že nie je natoľko konečný, ako to kedysi dúfali. Aspoň toľko času bude potrebné aj na riešenie projektu ľudského embrya, t.j. zistiť, ako reagujú gény na svoje prostredie a ako v spolupráci s ním budujú ľudské telo. Aj to sa však vyrieši pravdepodobne v priebehu dvadsiateho prvého storočia; možno sa zostroja aj umelé maternice, ak sa to bude považovať za želateľné.

Menej dôverčivý som vo veci, ktorá pre mňa rovnako ako pre mnohých biológov ostáva prvoradým vedeckým problémom: je to otázka, ako pracuje ľudský mozog, a tu špeciálne, čo je podstatou subjektívneho ľudského vedomia. Posledná dekáda tohto storočia bola svedkom zacielenia veľkých pušiek na tento cieľ, vrátane nikoho menšieho ako Francisa Cricka, ale aj Daniel Dennett, Steven Pinker a sir Roger Penrose sa venujú tejto úlohe. Je to veľký a hlboký problém, hodný myslí, ako sú tieto. Samozrejme nemám návrh na riešenie. Keby som ho mal, zaslúžil by som si Nobelovu cenu. Veď nie je ani jasné, aký druh problému to je a teda ani aká brilantná myšlienka by znamenala rozlúštenie. Niektorí ľudia si myslia, že problém vedomia je ilúziou: nikto v tom nie je doma a preto to nie je problém na riešenie. Myslím si však, že kým Darwin v minulom storočí nevyriešil hádanku pôvodu života, nikto si zreteľne nepoložil otázku, o aký druh problému tu ide. Až keď to Darwin vyriešil, pochopili mnohí ľudia, o čo tu v prvom rade išlo. Neviem, či sa vedomie ukáže byť veľkým problémom a či ho rozrieši génius; alebo či sa neuspokojivo nerozpadne na rad malých problémov a neproblémov.

Nijako nepredpokladám, že by dvadsiate prvé storočie vyriešilo otázku ľudskej mysle. Ak sa tak stane, môže sa vytvoriť zaujímavý vedľajší produkt: naši potomkovia môžu byť vstave pochopiť paradox vedy dvadsiateho storočia: Na jednej strane prinieslo naše storočie do pokladnice ľudstva toľko nových vedomostí, ako všetky predchádzajúce storočia spolu; na druhej strane sa skončilo na približne tej istej úrovni viery v nadprirodzeno ako predchádzajúce devätnáste storočie, a vykazuje dokonca viac nepriateľstva voči vede. Napriek tomu s nádejou, ak nie s dôverou, očakávam dvadsiate prvé storočie a to, čomu nás môže naučiť.

Prameň: Richard Dawkins: „Science and Sensibility. Where we Stand at the End of the Millennium, Part 2 of Two“, (Veda a city. Kde stojíme na konci tisícročia? 2. časť z 2), Free Inquiry, 19/2, s. 38 – 42, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Wall Street Journal propaguje náboženstvo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Od marca 1998 možno skoro každý piatok v rubrike „Kostoly“ čítať chválospevy o dobrodeniach, ktoré spoločnosti prinášajú náboženstvá, varovania pred liberalizáciou náboženských doktrín a nabádania, aby sa najmä mladí ľudia vracali k bohu.

Dva nedávne články zastávali názor, že vedecké objavy podporujú existenciu boha! Treba si uvedomiť, že tieto noviny sú silne republikánske, zamerané proti Clintonovi a tradicionalistické. Zdá sa, že redakčná rada rozhodla, že štát sa rúti do Gomory a že ho môže zachrániť len návrat k náboženstvu - jedno, či katolíckemu, evanjelickému alebo židovskému, no nie moslimskému. Články a komentáre opačného razenia sú zriedkavé a ozývajú sa najmä v listoch čitateľov, ktorým však okato chýba deklarovaná rôznorodosť názorov. Pri ekonomických novinách (1,8 milióna čitateľov), ktorých poslanie je sekulárne v sekulárnom prostredí, je takýto odklon od predpokladanej neutrality prekvapením len pre toho, čo nevidí do pozadia udalostí a poslania a súčasného stavu masmédií. – R. Š.

Boháči, terra incognita štatistík

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Alain Bihr a Roland Pfefferkorn

Diskrétnosť veľkej buržoázie

Nijaký štatistický prieskum nezachytí verne obyvateľstvo na dolnom a hornom konci sociálnej hierarchie. Celkom chudobných preto, lebo nie sú členmi normálnych domácností: nemajú pevnú adresu, nežijú v rámci rodiny, ale v útulkoch, chudobincoch, azyloch, väzeniach. A o najbohatších sa nezaujímajú ani vedci ani štatistici a tak im zaisťujú anonymitu, v tôni ktorej sa im dobre žije…

V pravidelných úradných štatistikách o nerovnostiach životnej úrovne býva len veľmi málo údajov o najbohatších občanoch. Okrem iných výhod má bohatstvo aj tú výhodu, že ako sa zdá, nezaujíma špecialistov sociálnych vied (1). Má to mocné dôvody. Prvý spočíva v povahe bohatstva v súčasnej spoločnosti. Abstraktné bohatstvo, ktoré spočíva v hromadení vlastníckych listín o kapitáli, je v skutočnosti anonymné, lebo sa ľahko ukryje za bankovým tajomstvom, vo zväzkoch cenných papierov a v bankových trezoroch, čo všetko je najnovšie najčastejšie umiestnené v cudzine.

Okrem toho vystatovanie sa bohatstvom dnes už nesymbolizuje vzťahy vládnutia v spoločnosti. Občas sa ukazuje nové bohatstvo (čerství zbohatlíci radi ukazujú, čo majú), no spravidla sa tým väčšmi zatajuje, čím je väčšie, zaistenejšie a staré: vysoká buržoázia poodhaľuje svoj šarm len diskrétne.

Bohatí sa radi skrývajú pred pohľadmi menej zámožných, aby unikli ich kritike slovami alebo činmi. A keďže bohatstvo je v súčasnej spoločnosti nositeľom moci, majú dosť možností, aby sa zachovala anonymita, ba aj aby sa odvrátili prípadné nediskrétne a nevítané pohľady (2). Tým, ktorých úlohou je odkryť závoj zahaľujúci fungovanie spoločnosti, by uvedené dôvody nemali zabrániť položiť takéto otázky: Čo dnes znamená byť bohatým? Koľko je dnes bohatých? (Pre autorov vo Francúzsku, ale bolo by zaujímavé vedieť to aj u nás). Kto to je?

Tak ako chudoba, aj bohatstvo je mnohorozmerná a relatívna skutočnosť. Všetci vieme, že tu nejde len o veľké príjmy; ani chudoba sa neredukuje na (veľmi) nízke príjmy, ba ani nijaké príjmy ju neznamenajú. No hoci bohatstvo neznačí len „zarábať veľa peňazí“, spravidla to tam začína … a tým sa to udržuje v chode. Bohatstvo je relatívna skutočnosť, ešte relatívnejšia ako chudoba. Lebo ak existuje absolútna chudoba (nemať nič, úplný nedostatok akýchkoľvek zdrojov), neexistuje absolútne bohatstvo; vždy je možné mať ešte viac, ako niekto má.

Preto je veľmi dôležité vedieť, kde je prah bohatstva; je to ešte dôležitejšie ako prah chudoby. Aj definovať sa to dá ešte ťažšie. V prvom rade preto, lebo o najvyšších príjmoch existujú len útržkovité informácie. A či už tieto pochádzajú z prameňov daňových úradov alebo z údajov pri rozličných prieskumoch, zo zásady podceňujú určité kategórie príjmov: práve tie finančné príjmy, na ktorých sa zakladajú vysoké zárobky. Posledný prieskum francúzskeho Úradu pre štatistiku a ekonomické štúdie (Insee) o rodinných rozpočtoch, uskutočnený v rokoch 1994-1995, zachytil len 36 % príjmov zo zdedených majetkov a len 20 % príjmov z nehnuteľného majetku a jemu na roveň postavených hodnôt (3). To má za následok, že ak sú príjmy najchudobnejších známe niekedy do posledného franku, neistota o príjmoch najbohatších ľudí môže skrývať desiatky, ba aj stovky miliónov !

Príjmy, ale aj zdedený majetok


Ak však niet iných údajov, musí sa pracovať s týmito. Za bohatú možno napríklad považovať rodinu, nachádzajúcu sa v horných 10% príjmov na osobu, resp. spotrebiteľa. Keďže za chudobnú sa považuje rodina, ktorá má príjem menší ako polovina priemerného príjmu na osobu, resp. spotrebiteľa, možno za bohatú vyhlásiť aj rodinu, v ktorej pripadá na osobu dvojnásobok priemerného príjmu. V prvom prípade bol prah bohatstva 160 000 FF na rok a na osobu; v druhom prípade to bolo asi 180 000 FF; ak mala rodina dve deti, znamenalo to približne 40 000 FF mesačne; v tejto situácii sa nachádzalo asi 8 % rodín. Uvedené kritériá trpia ani nie tak na slabiny svojej definície, ako skôr na dve ďalšie nevýhody (4).

V prvom rade neberú do úvahy rozptyl, ktorý rastie úmerne s rastom príjmov: do tej istej kategórie sa dostávajú úrovne príjmov, ktoré nemajú nič spoločné. Ak dvojdetná rodina s mesačným príjmom 40 000 FF si môže naozaj veľmi dobre žiť, nenachádza sa ani zďaleka v takej situácii ako rodina riaditeľa veľkého medzinárodného koncernu alebo známej filmovej alebo športovej hviezdy, ktorých príjmy môžu byť aj stokrát vyššie. Monique Charlot-Pinaonová to formuluje takto: „Bohatstvo má oveľa rozdielnejšie úrovne príjmov ako chudoba“ (6). Problém by sa v podstate nevyriešil ani vtedy, keby sa úroveň prahu bohatstva zvýšila na štvor- alebo päťnásobok priemerného príjmu.

Po druhé, uvedené definície neberú do úvahy ďalší dôležitý rozdiel medzi bohatstvom a chudobou, ktorý okrem toho spôsobuje, že bohatstvo nie je jednoduchým symetrickým obrazom chudoby. Pri bohatstve sprostredkuje vzťah medzi úrovňou príjmov a ostatnými rozmermi tohto fenoménu faktor, ktorý vôbec neexistuje pri chudobe: je to existencia väčšieho alebo menšieho majetku. Vo svojom ekonomickom význame sa bohatstvo nedá definovať len na základe finančných pohybov; treba zohľadniť aj movitý a nemovitý majetok.

Byť bohatý teda znamená mať značené príjmy a súčasne veľký majetok. Medzi týmito dvoma aspektmi je ostatne úzka súvislosť: príjmy (z práce) podporujú rast majetku a výnosy z majetku zvyšujú tok príjmov. Zásadná solidarita týchto dvoch znakov bohatstva v ich ekonomickom význame nás vedie k návrhu definovať ako bohatú tú rodinu, ktorej už príjmy z majetku umožňujú dobre žiť, povedzme mať priemerný príjem na osobu. Je to rodina, ktorej všetci členovia môžu žiť ako dôchodcovia bez pracovného pomeru a s priemernou životnou úrovňou, t.j. môžu pokračovať v šetrení a hromadení.

Pretože ak je zdrojom každého bohatstva spoločenská práca, aj majetok má dnes schopnosť, spoločensky legitimovanú vlastníckymi právami, zmocniť sa takej veľkej časti produktov práce, že sám nemusí pracovať. To je zmysel našej definície bohatstva. Podľa Insee bol v rokoch 1993-1996 priemerný výnos majetku 2,9 %; ak sa berie do úvahy inflácia, bolo to nominálne priemerne 4,7 % (7). Za takýchto okolností zabezpečil v roku 1995 majetok 2,9 miliónov FF pred zdanením dvojici manželov priemerný príjem; ak mali dve deti, musel byť ten majetok 4,6 milióna FF, aby mali tú istú životnú úroveň.

Žiaľ, údaje, ktoré máme k dispozícii či už z daňových úradov alebo z prieskumov, nedovoľujú nám určiť ani koľko rodín bolo bohatých podľa týchto kritérií, ani kto to bol. Dá sa však predpokladať, že tieto rodiny sa sústreďujú do kategórií, ktoré majú najväčšie výnosné majetky, a to sú slobodné povolania, predovšetkým vedúci riaditelia podnikov. V roku 1992 mali najlepšie platení nezávislí hospodárski kapitáni priemerný finančný príjem 4,1 milióna FF (8) ! Dosť na zaistenie väčšine z nich viac ako priemernej životnej úrovne.

Pretože definícia prahu bohatstva zdôrazňuje puto medzi príjmami a majetkom, treba sa o majetku zmieniť pár slovami; oprieme sa o jedinú štúdiu o veľkých majetkoch, ktorú dosiaľ o tejto téme uverejnila Insee. Rozoberajú sa v nej údaje, získané v roku 1992 v rámci prieskumu Finančné aktíva. Keďže priznané sumy boli spravidla úmyselne znižované, museli byť korigované podľa zvyklostí štátneho rozpočtového účtovníctva (9).

Za veľké bohatstvá sa považujú majetky hornej stotiny rozloženia majetkov, teda majetky 220 000 rodín, ktoré vlastnili v r. 1992 po viac ako 9 miliónov FF; to je desaťkrát viac ako priemerný majetok, resp. dvadsaťkrát viac ako stredný majetok. Aj keď sa táto populácia nekryje na vlas s tými, čo prihlásili daň z majetku, veľmi sa im približuje svojimi charakteristickými vlastnosťami a to dovoľuje ich porovnanie. Veľké bohatstvá majú niekoľko špecifických rysov.

Na prvom mieste je to ich veľká rozdielnosť a koncentrácia. Pomer medzi „najmenším“ a najväčším z týchto veľkých bohatstiev je 1 : 16 000 (10) ! Ak berieme do úvahy všetkých 174 000 priznaní k dani z majetku v roku 1996, horná štvrtina rodín vlastní viac ako polovicu (53 %) celého prihláseného majetku; a horná stotina (to je 1 % rodín, prihlasujúcich stámiliónové majetky) má z neho v rukách 13 %. Inakšie povedané, rozdelenie bohatstva nie je menej nerovnaké v hornej stotine rozdelenia bohatstva ako v ostatných 99 %. Natoľko je pravda, že nerovnosť nemá hraníc !

Na druhom mieste sa veľké bohatstvá líšia od seba svojím pôvodom. Bežné majetky vznikajú na základe úspor z príjmov, plynúcich jednotlivým členom rodiny z ich zamestnaneckej činnosti. No niet nádeje, že by sa takýmto spôsobom dalo získať veľké bohatstvo. Dvojica manželov vo vedúcom postavení, ktorí začali svoju profesionálnu životnú dráhu v päťdesiatych rokoch, zarábajúcich každý dvojnásobok priemeru vo svojej kategórii a podrobujúcich sa priam askéze, šetriac počas štyridsať rokov 20 % svojich príjmov, ktoré investovali do akcií, mala by v roku 1992 súhrnný majetok len o málo viac ako 7 miliónov FF. Nijako by to nestačilo na vstupenku do klubu happy few (zopár šťastlivcov) hornej stotiny.

Tým väčšmi to platí pre kategórie, ktorých profesionálne príjmy sú nižšie ako u vedúcich pracovníkov, teda pre ohromnú väčšinu aktívnej populácie. Veľké majetky majú iný prameň ako trpezlivé alebo húževnaté šetrenie zárobku. V pravom rade je to dedičstvo. V roku 1992 prihlásilo dedenie majetku 29 % domácností, ktoré nepatrili do skupiny veľmi bohatých; dvakrát toľko (61 %) ich bolo v hornej stotine. Dá sa to povedať aj tak, že ak má mať niekto veľké bohatstvo, musí mať najčastejšie už bohatých rodičov. Prístupné pramene nám však neprezradia podrobnosti. Prevody majetkov dedením ostávajú najmenej známym aspektom veľkých bohatstiev.

Ich druhým zdrojom je to, čo Insee skromne nazýva „podnikateľský úspech“. 61 % domácností s veľkým bohatstvom má na čele nezávislého podnikateľa, niekedy bývalého; ostatné domácnosti ho majú len v 16 % prípadov. Bolo zaujímavé vedieť, koľkí z tých veľmi bohatých sú aktívnymi vedúcimi podniku. Asi by sa ukázalo, že veľký majetok sa zakladá menej na príjmoch z vlastnej práce, ako na príjmoch z práce druhých; skrátka na vykorisťovaní.

Stopy týchto dvoch zdrojov veľkých bohatstiev sa zrkadlia v ich skladbe, a to je ich tretia charakteristika. Kým vlastný dom a hlavné sídlo predstavuje priemerne 42 % bežného majetku, predstavuje to len malú časť (14 %) veľkých bohatstiev. Tieto sa skladajú v podstate (55 %) z finančných aktív. Stať sa majetným znamená pre normálnych ľudí v prvom rade stať sa majiteľom vlastného bytu, resp. domu. Pre vlastníkov veľkých bohatstiev je predmetom hry hromadenia majetku niečo celkom iné: ide im o získanie vlastníckych práv na spoločenské bohatstvo, v podstate na plody práce druhých.

Táto tendencia sa postupne zvýrazňuje na každej priečke rebríčka bohatstva. Kým u platcov dane z majetku v roku 1996 predstavovali príjmy z majetku v prvej desatine len tretinu celkových príjmov, v najvyššej desatine činili štyri pätiny. Z toho jasne vyplýva, že prevažná časť týchto ľudí boli bohatí v tom zmysle, ako sme definovali veľké bohatstvo: ich samotné príjmy z majetku im zaisťovali životnú úroveň rovnú strednej životnej úrovni. To platilo pre prevažnú väčšinu a tí ostatní na tom boli ešte lepšie. Tak, napríklad, keby bola pani Liliane Bettencourtová investovala v roku 1992 len jednu miliardu dolárov (= 5,4 miliardy FF) na finančných trhoch, bolo by jej to vynieslo pri priemernom úroku 3,14 % okolo 11 miliónov FF - celkom bez práce (11). Asi toľko, čo vtedy zarobilo za celý rok 3000 zamestnancov s minimálnou mzdou za 169 hodín práce v mesiaci.

Poznámky

1. Michel Pinaon a Monique Charlot-Pinaonová, Dans les beaux quarties (V pekných štvrtiach), Seuil 1989; Grandes fortunes. Dynasties familiales et formes de richesse en France (Veľké bohatstvá: Rodové dynastie a formy bohatstva vo Francúzsku), Payot 1996.

2. Michael Pinaon a Monique Charlot-Pinaonová, Voyage en grande bourgeoisie. Journal d‘études. (Cesta do veľkej buržoázie. Študijný denník), PUF 1997.

3. Insee, „Revenus et patrimoine des ménages. Edition 1996.“ (Príjmy a majetky domácností. Vydanie 1996) v Syntheses, č.5, 1996.

4. Zohľadňuje sa aj vek členov domácnosti.

5. Louis Morin, „Qui est riche en France?“ (Kto je bohatý vo Francúzsku?) v Alternatives économiques č. 153, nov. 1997. Stredný príjem je ten, ktorí delí obyvateľstvo na dve skupiny s rovnakým počtom osôb.

6. Citované podľa L. Morina, pozri 5.

7. Insee, „Revenus et patrimoine des ménages. Édition 1997.“ Syntheses, č.11, 1997.

8. Économie et statistique, č.296-297, 1996.

9. „Les ménages fortunés et la gestion de leur patrimoine“ (Bohaté domácnosti a ich správa majetku), Syntheses, č.11, 1997.

10. V roku 1992 odhadoval americký časopis Fortune najväčší majetok Francúzska, majetok pani Liliane Bettencourtovej, dedičky podniku L‘Oréal, na 14,5 miliárd FF. Toto číslo udávajú aj L. Arrondel, C. Grange a A. Laferrérová: „La route de la fortune“ (Cesta bohatstva), Alternatives économiques, 1995. V októbri 1998 kladie Le nouvel économiste (č.113) pani Bettencourtovú stále do čela francúzskych profesionálnych boháčov a odhaduje jej majetok na 65,3 miliardy FF. Štyri a pol krát toľko, ako pred šiestimi rokmi.

11. Luc Arrondel a i., cit. práca „La route de la fortune“.

* * *

Prameň: Alain Bihr, Roland Pfefferkorn, „Les riches, terra incognita des statistiques“, Le Monde diplomatique, č. 542, máj 1999, s. 15.

Preložil Rastislav Škoda

Goethe a politika

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

K 250. výročiu narodenia J. W. Goetheho vyšli dve knihy, ktoré nemôžu byť rozličnejšie.

Berlínsky sociológ Ekkehart Krippendorff vo svojej zbierke esejí Goethe: Politik gegen den Zeitgeist (Goethe, politika proti duchu doby, Frankfurt am Main: Insel-Verlag, 1999) hodnotí Goetheho úradnú a politickú činnosť v službách weimarského kniežaťa Karola Augusta ako odpoveď na modernu a šíriaci sa nacionalizmus. Básnik vraj postavil politiku na hodnotovú úroveň ľudských práv, ako minister sa staral o každodenný život jednoduchých ľudí, zdôrazňoval význam výchov a kultúry a bol prvý a jediný minister vojny, ktorý svoj štát odzbrojil (zrušil kniežaciu armádu). Aj vo svojich dielach vraj pôsobil silne politicky, keď napr. vo Faustovi nemilosrdne kritizoval neobmedzené panstvo šľachty a duchovenstva nad ľuďmi a prírodou alebo keď v Západovýchodnom diváne volal po prekonaní kultúrnych hraníc.

Naproti tomu americký germanista W.D. Wilson v diele Das Goethe-Tabu: Protest und Menschenrechte im klassischen Weimar (Tabuizovaný Goethe: Protest a ľudské práva v klasickom Weimare, Mníchov: Deutscher Taschenbuchverlag, 1999) predvádza celkom iný obraz. Symbióza básnika s mocou bola vraj hlbšia, ako sa dosiaľ predpokladalo. Goethe sa vraj zúčastnil obchodovania s vojakmi, zastrašoval Fichteho a Herdera, prikazoval špicľovanie medzi študentmi, oklieštil autonómiu univerzity a trestal protestujúcich roľníkov. Wilson by rád prispel ku kritickému posudzovaniu temných stránok weimarskej klasiky a k revízii doterajších skresľujúcich a skrášľujúcich názorov na Gotheho činnosť vo Weimare.

Obidvaja autori uvádzajú na podporu svojho stanoviska rad argumentov, príkladov a citátov, ale ani jeden nie je dosť presvedčivý. Krippendorff príliš očividne vysvetľuje básnikovo dielo v zmysle svojho politického postoja, interpretujúc ho skôr tak, ako by ho rád mal, a nie tak, ako sa historicky a spoločensky kryštalizovalo. Podobne jednostranne pracuje aj Wilson, ale s opačnými smerovkami. Pri dokladaní svojich výpovedí sústavne ignoruje historicko-politický kontext. Pri téme predávania vojakov napr. nepoukazuje dosť dôrazne na skutočnosť, že išlo o dobrovoľníkov alebo väzňov. Neberie do úvahy, že klasický Weimar nebol štátom s demokratickou ústavou - lebo takých vtedy ešte nebolo.

Hoci Krippendorff aj Wilson predkladajú vo svojich dielach ahistorický obraz minulosti a interpretujú ho svojvoľne, predsa len prispievajú k diferencovanému zaoberaniu sa s Goetheho pomerom k politike.

Prameň: Diesseits č. 47, 1999.

Už vtedy bolo Kosovo pojem

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Pri vzniku Fausta okolo r. 1800 bol Balkán v tureckých rukách, ale všade začínal horieť a preto slovenský prekladateľ Fausta M. M. Dedinský nevidel prekážku kvôli rýmu sa vzdať Goetheho presnej lokalizácie masakrov do Kosova a preložiť ich do Turecka.


Nič lepšie nepoznám,
než v nedele a v sviatky
sa zhovárať o vojne, o vresku,
keď v diaľke kdesi v Turecku
sú samé masakry a hádky.


Pri okne stojíš, pohárik si dáš,
na rieke vidíš veľa pestrých lodí;
potom sa domov vraciaš
a žehnáš mier a pokoj za pohody.


Pán sused, hej! I mne sa vidí tak,
nech si tam hlavy rozbíjajú,
nech je tam rozvrat, doma však
nech po starom sa veci majú.

Johann Wolfgang Goethe: Faust, 1. diel, scéna Za bránou. Preložil M. M. Dedinský, Tatran 1996.

V origináli znejú prvé riadky básne (podľa Diesseits 2/1999) takto :

Nichts Bessers weiss ich mir
An Sonn- und Feiertagen,
Als ein Gespräch von Krieg
Und Kriegsgeschrei,
Wenn hinten, weit, im Kosovo,
Die Völker aufeinander schlagen.


Man steht am Fenster,
Trinkt sein Gläschen aus
Und sieht den Fluss hinab
Die bunten Schiffe gleiten;


Dann kehrt man abends
Froh nach Haus,
Und segnet Fried
Und Friedenszeiten.

Čísla neklamú

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Lester R. Brown

Prečo mal Malthus pravdu?

V roku 1798 varoval anglický kňaz a intelektuál Thomas Malthus v článku An Essay on the Principle of Population (Esej o populačnom princípe) pred následkami skutočnosti, že počet obyvateľstva rastie exponenciálne, kým potravín pribúda aritmeticky. Predvídal svet, v ktorom bude počet ľudí trvale zápasiť s nedostatkom potravín.

V priebehu 200 rokov od času, keď Malthus vyslovil svoje varovanie, vyskytol sa veľký hlad v takých rozličných krajinách ako sú Írsko a India alebo Čína a Etiópia. A napriek strojnásobeniu úrody obilia od roku 1950 sa počet hladujúcich a podvýživou trpiacich v roku 1998 odhadoval na 840 miliónov – skoro toľko, ako bolo všetkých ľudí na Zemi v čase, keď Malthus napísal svoju esej. Svetová zdravotnícka organizácia hlási, že každý deň umiera následkom hladu a podvýživy 19 000 ľudí, najmä dojčiat a detí.

Produkcia potravín


V krajinách s nízkym príjmom na obyvateľa, napr. v Indii, je spotreba obilnín na obyvateľa priemerne menej ako 200 kg za rok a v strave prevláda spravidla jeden základný škrobový zdroj, napr. ryža, a ten sa konzumuje priamo. Naproti tomu priemerný Američan spotrebuje ročne 800 kg obilnín zväčša nepriamo, t.j. ako hovädzie, bravčové alebo kuracie mäso, vajcia, syr, zmrzlinu a jogurty. Keďže zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva vedie k zvýšenej spotrebe obilnín, bude v budúcnosti stabilita cien potravín závisieť od rýchlosti rozvíjania ich výroby; musia stačiť pre rastúci počet ľudí a rastúci blahobyt.

Od polovice tohto storočia sa rozloha obilninárskej plochy na jedného obyvateľa stále znižuje, a to takým tempom, že za 50 rokov bude mať celý svet na osobu len toľko obilninárskej plochy, ako má dnes obyvateľ Indie. Okolo roku 2050 sa v štátoch ako Etiópia, India, Irán, Nigéria alebo Pakistan scvrkne rozloha obilninárskej pôdy na menej ako štvrť akra (asi 1000 m2) na obyvateľa – to je oveľa menej, ako má typická stavebná parcela v amerických predmestiach.

Keďže sa už prakticky všade dosiahli hranice poľnohospodársky obrábateľnej pôdy, bude sa dať v budúcnosti zvyšovať celková produkcia obilia len zvyšovaním produktivity polí. Na nešťastie už od roku 1990 rast produktivity polí zaostáva za rýchlosťou rastu populácie.

Čerstvá voda


V dôsledku rastu populácie bude v roku 2050 pripadať na jedného obyvateľa len štvrtina toho množstva čerstvej vody, ktorú mal k dispozícii v roku 1950. Keďže vody bude ďalej dramaticky ubúdať aj v mnohých štátoch, kde jej je už teraz málo, je ťažké čo len predstaviť si plné sociálne dôsledky budúceho nedostatku vody. Je možné, že šírenie nedostatku vody je v súčasnom svete najväčšmi podceňovaným problémom.

Dôkazy nedostatku vody možno vidieť vo vyschnutých korytách riek a na klesajúcich úrovniach spodnej vody. Rieka Colorado na juhozápade Spojených štátov teraz len zriedkakedy tečie až do mora. Žltá rieka, tá severnejšia z dvoch najväčších čínskych riek, od roku 1985 každý rok na určitý čas vysychá a trvania sucha sú každý rok dlhšie. V roku 1997 počas 226 dní netiekla až do mora. Níl, najväčšia rieka Stredného východu, má pár kvapiek vody, keď dosiahne more.

Úroveň spodnej vody klesá na všetkých kontinentoch, a to aj v hlavných obilných oblastiach - v USA na južných Veľkých rovinách, v Číne na Severočínskej rovine, ktorá produkuje 40 % čínskych obilnín a skoro v celej Indii. Všade, kde teraz klesá hladina spodnej vody, treba čakať v budúcnosti nedostatok vody, lebo raz sa podzemné zásobárne vyčerpajú.

Vzhľadom k tomu, že celkové množstvo čerstvej (pitnej) vody, ktoré sa každoročne vyprodukuje, závisí od prírody, podiel na jedného obyvateľa sa následkom zvyšovania počtu obyvateľov neustále zmenšuje a v niektorých oblastiach sveta, napr. v Číne a v Indii, sa už pociťuje nedostatok vody. A pretože voda na zavlažovanie polí sa čoraz viac odvádza na priemyselné účely a do sídlisk, takže chýba poľnohospodárstvu, môže to znížiť produkciu potravín na osobu až pod úroveň prežitia. Razantne sa zhoršujúcu situáciu s vodou v Indii opísali noviny Hindustan Times v júli 1998 takto: „Ak bude naša populácia rásť tak rýchlo, ako sa to deje teraz, … potom postihne náš štát za takých 10-15 rokov ohromný smäd po vode.“

David Seckler a jeho spolupracovníci z Medzinárodného ústavu pre hospodárenie s vodou predpokladajú, že v roku 2025 bude žiť miliarda ľudí v oblastiach, ktoré budú trpieť absolútnym nedostatkom vody. V týchto štátoch nebude dosť vody, aby sa vyprodukovalo toľko potravín na osobu ako v roku 1990 a aby sa súčasne zabezpečila potreba vody pre domácnosti, priemysel a zachovanie životného prostredia. Treba zdôrazniť, že ak budeme trpieť nedostatkom vody, budeme trpieť aj nedostatkom potravín.

Teda vzhľadom k tomu, že sa rozloha plochy, na ktorej sa pestujú potraviny, pripadajúca na jednu osobu trvale zmenšuje, že sa množstvo zavodňovacej vody na osobu znižuje a že odpoveď obilnín na ďalšie prídavky umelých hnojív klesá, zdá sa byť nevyhnutným, že v rozvojových krajinách bude spotreba obilnín na osobu ďalej klesať a tak stále rastúci počet obyvateľov Zeme bude trpieť podvýživou až hladom.

Veľký zánik


Kým počet ľudí na Zemi sa v tomto storočí podstatne zvýšil, populácie mnohých iných druhov zaznamenali prudký pokles a niektorým hrozí vyhynutie. V súčasnosti prežívame zánik najväčšieho počtu druhov rastlín a zvierat od čias, ako zanikli pred asi 65 miliónmi rokov dinosaury; dnes sto až tisícnásobne prevyšuje prirodzenú mieru. Ľudia však nie sú len svedkami tohto zriedkavého historického javu. V skutočnosti ho zapríčiňujeme. Hlavnou príčinou zániku druhov je strata miest ich výskytu - výsledok ich narušenia sídliskami, poľnohospodárstvom a ťažením surovín, napr. dreva. Podľa Svetovej únie pre zachovanie zeme dohnali ľudské aktivity viac ako 10 % cicavcov, obojživelníkov a rýb do bezprostredného nebezpečenstva zániku.

Výskumníci britskej organizácie Priatelia Zeme udávajú, že výroba lesných produktov prekračuje o 25 % maximálne odhady prípustnej ťažby. Lesy poskytujú domov pre početné druhy divých zvierat; tropické lesy sú domovom pre 50 % všetkých svetových druhov. A ako skladiská uhlíka sú kľúčom regulácie klímy. Deforestácia má za následok uvoľnenie ohromného množstva uhlíka; asi štvrtina svetových emisií uhlíka má svoj pôvod vo vyrubovaní lesov.

Za posledné polstoročie sa emisia uhlíka spaľovaním fosílnych pohonných látok zvýšila na skoro dvojnásobok miery populačného rastu, čo vyhnalo do výšky koncentráciu kysličníku uhličitého v ovzduší. Všetky dôležité vedecké ustanovizne uznávajú, že pravdepodobnosť klimatickej zmeny je už v behu. Pätnásť najteplejších rokov od zavedenia ich merania sa vyskytlo od roku 1979 a v roku 1998 bolo prevýšenie teploty oproti roku 1997 rekordné.

Destabilizácia svetovej klímy má za následok silnejšie vlny horúčav, silnejšie suchá a silnejšie záplavy, ničivejšie búrky a rozsiahlejšie lesné požiare. S tým súvisiace posuny ročného rozloženia dažďov a teplôt môžu mať vplyv na produkciu potravín, biologickú diverzitu a celý ekosystém.

Ak sa nepodniknú potrebné opatrenia, bude sa v nasledujúcich päťdesiatich rokoch emisia uhlíka zvyšovať ešte rýchlejšie ako rast populácie a veľmi pravdepodobne dovedie zemskú klímu do neprebádanej situácie.

Politická stabilita


Pokračujúci rýchly rast populácie robí vládam starosti nielen pre obmedzené prírodné zdroje. Ide aj o výchovu, ubytovanie a pracovné príležitosti. V posledných 50 rokoch celý svet stále zaostával vo vytváraní nových pracovných príležitostí, čo viedlo k súčasnému rekordu v nezamestnanosti a polozamestnanosti. Žiaľ, v budúcich 50 rokoch bude príliv nových záujemcov o prácu skôr narastať. A málo vecí ohrozuje politickú stabilitu jedného štátu väčšmi ako rastúce zástupy nezamestnanej mládeže.

V nastávajúcom polstoročí bude mať India viac obyvateľov ako Čína, lebo jej pribudne skoro 600 miliónov ľudí, kým Číne len niečo pod 300 miliónov. Uvidí sa, či India, ktorá už teraz musí čeliť akútnemu nedostatku vody, bude vedieť zabrániť zrúteniu sociálnych systémov pri takom tlaku populačného prírastku.

Hrôzyplné predpovede


Odhady Spojených národov predpokladajú do roku 2050 nárast počtu obyvateľov Zeme o skoro 3 miliardy - to pridá k dnešnému počtu 50 %. Tieto predpovede sú však čisto štatistické a zakladajú sa len na historických údajoch o pôrodnosti, úmrtnosti a priemernom veku, resp. domnienkach o budúcich trendoch. Neurobil sa napr. pokus preveriť adekvátnosť zásob pitnej vody pre predpokladané populácie. Ak teda správy Spojených národov vzbudzujú dojem, že spomínané prírastky počtu obyvateľov sú pravdepodobné, kým v skutočnosti dnešné životaschopné sociálne systémy sa môžu zrútiť dávno predtým, ako sa uskutočnia predpovede, vyvolávajú len falošný pocit istoty a bezpečnosti a zmenšujú naliehavosť, s ktorou by sa malo pristupovať k populačnému problému.

Naša štúdia vedie k pochybnostiam, či sa predpovede Spojených národov budú materializovať. Mnohé štáty, ktorým sa predpovedali vysoké prírastky obyvateľstva, dnes už vykazujú príznaky demografickej únavy. Štáty, ktoré čelia výzve vychovávať stále rastúci počet detí, vytvárať pracovné príležitosti pre predlžujúce sa rady hľadajúcich prácu a vyrovnávať sa s následkami populačného rastu pre životné prostredie, žijú na pokraji svojich možností. Ak sa v takej situácii objaví nejaká nová hrozba, napr. AIDS, nedostatok pitnej vody alebo povodne, vlády často nie sú schopné plniť všetky svoje úlohy. Výsledkom býva, že niektoré rozvojové krajiny s vysokou pôrodnosťou naraz hľadajú populačnú stabilitu nie pre klesajúcu pôrodnosť, ale pre rýchlo narastajúcu úmrtnosť.

Keď požiadavky ľudí dorážajú stále viac a viac na hranice možností Zeme, neznie otázka, či sa rast populácie spomalí, ale ako sa spomalí. Stane sa to tak, že štáty humánne ale rýchlo prejdú na systémy malých rodín? Alebo prepasú túto možnosť a príroda im nemilosrdne nanúti svoje vlastné nátlakové opatrenia?

* * *

Lester R. Brown je zakladateľom, prezidentom a starším vedeckým pracovníkom na Worldwatch Institute (Ústav pre pozorovanie sveta). Svetové meno si získal svojimi pionierskymi prácami na koncepte trvalo udržateľného rozvoja bez poškodenia životného prostredia. Tento článok sa zakladá na údajoch v Správe č. 143 uvedeného ústavu: Beyond Malthus: Sixteen Dimensions of the Population Problem (Čo prišlo po Malthusovi: Šestnásť dimenzií populačného problému, september 1998) od autorov Lestera R. Browna, Garyho Gardnera a Briana Halweila.

Prameň: Lester R. Brown „The Numbers Don’t Lie. Why Malthus Was Right.“ Free Inquiry, 19/2, s.19-22 , jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Prometeus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Johann Wolfgang Goethe

zo zbierky Farebný odlesk, ktorú zostavil Peter Zajac, preložil Ľubomír Feldek v jazykovej spolupráci s Magdou Rozkošnou a Petrom Zajacom. Slovenský spisovateľ v edícii Kruh milovníkov poézie. Bratislava 1991.

Skrývaj si, Zeus, nebo
do oblačného dymu,
a cvič sa v stínaní
na vrcholcoch pohorí a dubov,
tak ako malý chlapec na bodliakoch -
ani tak nevyvrátiš zo základov
moju zem
a môj dom, ktorý si nestaval,
a toto ohnisko,
ktorého blesk mi závidíš.

Nepoznám pod slnkom nič úbohejšie
od vás, bohovia!
Mizerne kŕmite
tie svoje majestáty -
porciami obetí
a parou modlitieb.
A zahyniete, nebyť
žobrákov a detí
a dôverčivých bláznov.

Keď som bol dieťa
a nevyznal som sa vo svete,
obracal som svoj vyplašený zrak
k slnku, akoby bolo nad ním
ucho, čo môže vypočuť môj nárek,
alebo srdce, ako moje,
čo by sa zľutovalo nad trpiacim.

Kto ma zaštítil
pred spupnosťou Titanov?
Kto ma zachránil pred smrťou
a pred otroctvom?
Či nezvládlo si toto všetko samo,
srdce, horiace svätým zápalom?
A oklamané tým spáčom tam, hore,
malo by si teraz, nádherné a mladé,
vyšľahúvať až k nemu
z vďaky za záchranu?

Mám si ťa, Zeus, ctiť? A za čo?
Zmenšil si niekedy bolesť
tomu, čo niesol jej bremä?
Utrel si niekedy slzy
tomu, čo plakal hrôzou?
Či neukoval zo mňa muža
len všemohúci čas a večný osud -
páni, čo vládnu tak mne ako tebe?

Nazdával si sa hádam,
že znenávidím život
a ujdem do púšte
len preto, že nemôže dozrieť
každý môj rozkvitnutý sen?

Tu sedím, na svoj obraz
formujem ľudí,
pokolenie, čo sa mi bude podobať:
bude trpieť a plakať,
bude si užívať a plesať,
a teba si nebude všímať –
tak ako ja!

Thomas Malthus budil ľudí už pred dvesto rokmi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Philip Appleman

V súčasnosti ľudstvo zdvojnásobuje svoj počet každých 49 rokov a padlo tak do nástrahy, ktorú si samo nastražilo; ekonómovia ju volajú „Malthusovou“ pascou po mužovi, ktorý najhlasnejšie vyslovil našu biologickú dilemu: hrozí nám, že populačný rast prevýši výrobu potravín.

Thomas Robert Malthus sa narodil roku 1766 v Anglicku ako syn džentlmena, ktorý sa pýšil pokrokovými myšlienkami a bol obdivovateľom a priateľom Huma aj Rousseaua. Mladý Robert (nikdy ho nevolali Tomášom) mal najprv domáceho učiteľa, ale roku 1784 ho dali do Ježišovho kolégia v Cambridge, kde sa o štyri roky so známkou „chválitebne“ graduoval ako Deviaty Wrangler (Škriepnik, čestná hodnosť pri štúdiu matematiky). Toho istého roku bol vysvätený za kňaza a čoskoro prijatý na jednu faru. Pokiaľ ide o jeho zamestnanie, bol menej „farárom“ (ako ho sústavne označovali jeho odporcovia) ako kolegiálnym profesorom, lebo v roku 1805 sa stal prvým profesorom politickej ekonómie v anglofilskom svete, a to na Východoindickom kolégiu Hertfordshire; na tomto poste zotrval až do svojej smrti r. 1834.

Bol svedomitým učiteľom: zachovali sa poznámky jedného z jeho študentov, kde ho volajú „oteckom“. A bol prorokom ďalekosiahlej dobromyseľnosti, keď napísal: „Môj konečný cieľ je zmenšiť neprávosti a biedu medzi ľuďmi.“

Bol to však muž, ktorého sociálne názory okamžite a vytrvalo napádali a odsudzovali skoro všetci sociálni reformátori celej Európy: „tento strašidelný čierny démon, ktorý chce zmariť všetky nádeje ľudstva” (Godwin), „takáto odporná poučka“ (Coleridge), „takáto pochmúrna veda“ (Carlyle), „takáto hnusná doktrína, takéto odpudivé rúhanie sa proti človeku a proti prírode“ (Engels).

Nie je ťažko pochopiť toto ostré a neutíchajúce nepriateľstvo voči geniálnemu Malthusovi a jeho dielu, pretože jeho myšlienka - počet obyvateľov rastie rýchlejšie ako produkcia ich potravy - veru neveští nič dobrého a len málo ľudí si potrpí na prorokov zániku. Ako došiel Malthus k takému čiernemu názoru na ľudský údel?

Bude osožné pripomenúť si, že Malthus vyrastal v období Osvietenstva; mal desať rokov, keď sa začala Americká revolúcia a dospieval v čase Francúzskej revolúcie. Dáta jeho života sa teda prekrývajú s dátami Voltaira, Diderota a d‘Alemberta, ako aj Washingtona, Jeffersona a Franklina. Koniec osemnásteho storočia bol pre európske národy to, čo je dnes pre väčšinu tretieho sveta dvadsiate storočie: na jednej strane ekonomické ťažkosti a sociálne zúfalstvo, na druhej strane intelektuálny kvas a hnutia za sociálne a politické reformy; bol to čas energických úvah o možnostiach zlepšenia osudu spoločností a jednotlivcov.

Vtedy prišla v roku 1789 Francúzska revolúcia a v jej vleku vražda kráľa, vláda teroru a spustošenie pol Európy imperialistickým jakobínom Bonapartom. V roku 1793 vyšlo Hľadanie politickej spravodlivosti od Williama Godwina a v roku 1797 jeho zbierka esejí The Enquirer (Vyšetrovateľ). V jednej z nich, s titulom „O lakomstve a hojnosti“, uvažuje autor „o základných princípoch morálnosti“, „o spravodlivosti medzi ľuďmi“, „o rozsiahlom šírení slobody a šťastia“. Robert Malthus a jeho otec čítali túto esej a malo to ďalekosiahle následky.

Stalo sa, že títo dvaja sa nedohodli na otázke, či je v ľudských záležitostiach možné „šírenie slobody a šťastia“. Starší Malthus hájil názor, že je to možné, Robert nesúhlasil. Čítal úvahy Huma a Roberta Wallacea o otázke, či ľudské populácie od dávnych čias počtom narastali alebo upadali (Hume veril, že narastali; Wallace bol opačného názoru). Čítal aj u Adama Smitha o tom, ako počet robotníkov ovplyvňuje mzdy. A vtedy prišiel Robert k teórii o populácii, ktorá síce „určite nebola nová“ (ako to sám povedal), ale rovnako určite nikdy ešte nebola predložená tak presvedčivo, ako to teraz urobil on. Svojím systematickým spôsobom ihneď položil svoje myšlienky na papier a rukopisu dal názov Esej o princípe populácie a jej vplyve na budúce zdokonalenie spoločnosti.“ Publikované to bolo roku 1798 v Londýne, a to anonymne.

Jednotlivé časti toho, čo Malthus predkladal odbornej verejnosti, neboli teda nijako „nové“. Kniha Ecclesiastes ho predišla asi o dvadsaťpäť storočí:

„Keď sa zvýši počet bohov, zvýši sa aj počet tých, čo jedia.“

A predišli ho takí ctihodní a odlišní myslitelia ako Konfucius a Platón, keď sa zaoberali touto otázkou. Ešte dôležitejšie je, že súčasní sociálni teoretici ako Hume, Smith a Benjamin Franklin poukázali na dobre známu tendenciu populácií veľmi rýchlo sa množiť, ak sa proti tomu nič „nedeje“. Filozofi osemnásteho storočia však videli v raste populácií len prejav rastúceho sociálneho blahobytu.

Malthus to videl ináč. Začal s úžasnou bujnosťou prírody: „V živočíšnej i rastlinnej ríši rozhadzuje príroda semená života naširoko a štedrou rukou … Ak zárodky života, ktoré sa nachádzajú na nejakom kúsku zeme, nachádzajú tam hojnosť potravy a majú dosť miesta na šírenie sa, za pár tisíc rokov vytvoria milióny svetov.“ A pokračoval: „Ale príroda bola skúpa pri prideľovaní priestoru a živín, potrebných na rast.“ A tak je jedným z Malthusových dvoch neobíditeľných limitujúcich faktorov „priestor“; v spomínanej Eseji však kladie väčší dôraz na druhý faktor, na „živiny“.

Bývalí študenti matematiky neodolajú matematickej ilustrácii; a tak povedal, že populácie môžu rásť geometricky, kým poľnohospodárska produkcia môže rásť len aritmeticky.

V roku 1798 nevidel Malthus nijakú skutočnú nádej na trvalé zlepšenie, lebo považoval tento matematický pomer za prírodný zákon a teda taký nemenný ako Newtonove zákony; nenachádzal účinný spôsob, ako odvrátiť pochmúrne dôsledky tohto zákona. Veď za čias Malthusa existovali len najprimitívnejšie a najbarbarskejšie spôsoby kontroly pôrodnosti: nespoľahlivé metódy kontracepcie, potrat šokujúco nebezpečnou svojpomocou a infanticída. Z morálnych dôvodov boli pre Malthusa všetky neprijateľné a preto sa nimi v prvej Eseji ani nezaoberal.

Napriek neúprosnej logike, ktorá ho viedla k tomuto nepríjemnému posudku, necítil sa zrejme dobre, ak sa nanucoval záver, že sa treba zmieriť s neľudským a fatalistickým podvolením sa ľudskej biede. Preto navrhoval opatrenia, ktoré by pomohli zmierniť ľudské utrpenie: pozemkovú reformu, prevod robotníkov od výroby luxusných výrobkov do roľníctva a odklon celonárodného zamerania sa od zahraničného obchodu na poľnohospodárstvo.

A preto v roku 1803 vydal pozmenené vydanie Eseje, ktoré bolo obsahovo veľmi rozšírené a v záveroch menej pesimistické ako prvé. Malthus tu myslí na možnosť „inej kontroly rastu populácií, pri ktorej nehrá nijakú rolu ani necnosť, ani bieda“. Nazval ju „morálnou zdržanlivosťou“; v podstate tu ide len o neskoršie vstupovanie do manželstva a Malthus vysvetľuje:

 „Je povinnosťou každého jednotlivca, aby sa neoženil, kým nemá istotu, že uživí svoje deti.“

Ľudské záväzky videl jasne:

„Samozrejme nesmieme popustiť v snahách o zvýšenie produkcie potravín, ale musíme s tým kombinovať aj druhú snahu: ak sa už raz populácia rozrastá, musíme sa snažiť držať ju na takej úrovni, aby sa zachovávala aspoň relatívna pomernosť k našim prianiam; musíme sa držať dvoch veľkých cieľov, a to aby nás bolo veľa, ale aby v spoločnosti aj ponižujúca chudoba a úplná závislosť boli výnimkou; sú to dva ciele, ktoré sú ďaleko od nezlúčiteľnosti.“

Takéto uvažovanie, takýto obozretný a rozvážny optimizmus, nebol dosiaľ prekonaný. Malthus uzatvára:

„Ľuďom treba dávať toľko potrebných vecí, aby sa stále museli veľmi snažiť.“

* * *

Tento článok je výťah z Applemanovho predslovu ku knihe Thomas Malthus: An Essay on the Principle of Population (Esej o populačnom princípe, W.W. Norton, 1976).

Prameň: Philip Appleman „Thomas Malthus’s Wake-Up Call is 200 Years Old“, Free Inquiry, 19/2, s. 21, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Bola to spravodlivá vojna? Bola to svätá vojna!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:32

Rolf Holenstein

Jeruzalem v rukách križiakov

Stalo sa to pred 900 rokmi a pôsobí to dodnes: 15. júla 1099 dobyli kresťanskí križiaci Jeruzalem. Križiacke ťaženia boli vrcholom ideologického ospravedlňovania násilia.

Každá vojna je spravodlivá - v očiach tých, čo ju vyvolali. Niet pochýb, že za najspravodlivejšie vojny dejín ľudstva sa vydávali križiacke výpravy. Nikdy predtým ani potom sa nevraždilo s pokojnejším svedomím. Nikdy nebola nijaká vojna ideologicky tak podložená ako prvá križiacka výprava, ktorá viedla pred deväťsto rokmi k dobytiu Jeruzalema kresťanskými križiakmi. Svojím spôsobom je jedinečná.

1. Mier na základe zbraní

Po päťtýždňovom obliehaní vnikla armáda križiakov 15. júla 1099 do Svätého mesta a okamžite spôsobila nevysloviteľné krviprelievanie. Moslimovia, ale aj miestni kresťania, boli masakrovaní a Židov, ktorí bránili časť mestských hradieb, zahnali do jednej synagógy a tam upálili. Kronikári, ktorí o tom píšu, netaja hrôzy, ktoré sa diali, ale vidia v nich - rovnako ako križiaci - nadradenú nevyhnutnosť: Posvätné miesta, kde trpel a umrel Ježiš Kristus, musia byť očistené. Prítomnosť neveriacich ich špiní.

Križiacke ťaženie vyhlásil pápež Urban II. v roku 1095 na koncile v Clermonte vo Francúzsku. Bol to pápež reforiem a jeho obdobie bolo epochou zmien a vízií, ktoré mali jeden cieľ: pohnúť svet dopredu, zlepšiť ho. Mali aj len jeden podklad: silný rozmach kresťanskej nábožnosti, ktorá sa začala zdôrazňovať v 10. storočí a predpisovala ľuďom jasné smernice pre vieru a celé myslenie.

Najsmelším projektom Urbana bolo zlúčenie často vyhlasovaného ale nikdy nedodržiavaného Božieho mieru s myšlienkou križiackej výpravy. Myšlienka vytvoriť inštanciu, ktorá by zaisťovala mier a nájsť prostriedky, ako chrániť obyvateľstvo pred vojnami a prípadne vojnám zabrániť, nie je nijako produktom nášho storočia. Mal ju už Urban, a dokonca aj jeho predchodcovia. Existovala myšlienka Božieho mieru, ktorá obsahovala pravidlá na ochranu roľníkov, žien, cestujúcich a duchovných. Takzvané Božie prímerie vyžadovalo, aby sa nebojovalo od stredy večera do pondelka rána a cez všetky sviatky, takže bojovať sa smelo len deväťdesiat dní v roku. Samozrejme bolo problémom, ako tieto pravidlá presadiť. Napriek svojmu postaveniu v spoločnosti cirkev v tomto smere toho nikdy veľa nedosiahla.

A tu mal svätý otec bohovský alebo lepšie povedané diabolský nápad. Rytieri, ktorí neboli nič iné ako vojaci z povolania, predstavovali ťažko kontrolovateľný prvok, ktorý stále vymýšľal spory a vyvolával vojny. V postavách neveriacich v ďalekej Palestíne im svätý otec našiel nepriateľa mimo kresťanstva: takto sa chcel zbaviť rušiteľov poriadku a zaistiť mier v Európe. Poriadok pre nás, nešvár pre tých druhých – túto perverznú, ale v každom čase modernú myšlienku aktualizoval pápež Urban pre svoju potrebu.

Výzva ku krížovej výprave mala úžasnú ozvenu. Tisíce a desaťtisíce ľudí opúšťali svoje domy a hospodárstva, aby sa vrhli do veľmi nebezpečného dobrodružstva v ďalekých a neznámych krajinách. To sa prirodzene nedá vysvetliť jednoducho tým, že pápež predložil nespratným európskym rytierom nového nepriateľa. Ale ako to vysvetliť?

2. Starí a mladí

Boli tu aj materiálne faktory. Explózia počtu obyvateľstva, vyvolaná zvýšenou pôrodnosťou a zvýšenou priemernou dĺžkou života. Pribúdalo starších ľudí a mladí sa dostávali k dedičstvu neskoršie, ako ich rodičia. Okrem toho tu teraz bolo viac dedičov, čo vyvolávalo snahu nedopustiť rozkúskovanie dedičstva a mladších synov jednoducho vylúčiť z dedenia. Výsledkom všetkého bola frustrovaná, znechutená, materiálne a spoločensky destabilizovaná mladá generácia, ktorá plytvala svojou energiou vo vojenskej službe, v turnajoch, drancovaniach a iných deštruktívnych aktivitách. Pre dnes už staršiu generáciu historikov, vedenú francúzskym majstrom Georgeom Dubym, bola práve táto masa frustrovanej mládeže hybným motorom križiackych výprav. Lebo takto sa im ukazovali vyhliadky na bohatú vojnovú korisť a tým aj možnosť podstatne zlepšiť svoju materiálnu situáciu.

3. Krv a sperma

Najnovší výskum križiackych výprav však už toto stanovisko nezastáva. Jean Flori, riaditeľ Študijného centra stredovekej kultúry v Poitiers (Francúzsko): „Veda sa zameriava stále viac na rozhodujúcu rolu náboženstva.“ Tým sa však dostáva späť tam, kde už bola v čase prvej svetovej vojny za pradeda dnešných historikov Henriho Pirenna, no asi má so svojou novou orientáciou pravdu.

Aj pápež Urban by jej pravdepodobne dal za pravdu, keby ešte mohol. V každom prípade pred deväťsto rokmi zahral na náboženskej strune. A ako virtuózne ju rozozvučal ! Poznal hĺbky ľudskej duše – a tej nespratných rytierov osobitne.

Boli to časy prežívaného náboženstva a morálnym ideálom bol únik zo sveta – mníšsky život, celkom zasvätený službe Bohu. Je pochopiteľné, že každodenný život išiel celkom inou cestou. No to boli len nevyhnutné sprievodné zlá, ktoré ťažia ľudské pokolenie od prvého hriechu. Prelievanie krvi a spermy, nasadenie zbrane a pohlavného údu, oboje bola nečistá a znečisťujúca ľudská činnosť. Z toho vzniklo také veľké napätie medzi ideálom a hriešnym životom, že ľudia dychtili po pokání, pokute a vykúpení. Pápež zacielil práve na tieto city a na vlas presne zasiahol nerv doby.

Rytierstvo so svojimi ideálmi boja a vojny bolo v najostrejšom rozpore s náboženskými ideálmi, no aj rytieri mali obavy o svoju duševnú spásu a teraz im pápež otvoril novú perspektívu. Budú môcť viesť bohumilý život a nebudú musieť nechať meč hlivieť v pošve! Budú boží bojovníci v službách cirkvi v jej boji proti neveriacim. Kto sa zúčastní tohto boja, tomu sa sľubuje odpustenie hriechov; a kto v tomto boji padne, môže počítať s tým, že príde priamo do neba.

Prevrátenie hodnôt na ruby nemohlo byť surovejšie: Vojna, doteraz zatracovaná a vlastne len trpená ako nevykoreniteľné zlo, sa naraz stáva prejavom pokánia a púťou s vyhliadkami na vykúpenie. A cirkev takto mala naraz k dispozícii doktrínu, ktorá už pred štyristo rokmi umožnila islamu jeho svetoborné úspechy: svätú vojnu, džihád, teraz v kresťanskej verzii. To dalo prvej krížovej výprave jej neodolateľný podnet.

4. Vízia a vraždenie

Pápež Urban stanovil začiatok krížovej výpravy na august 1096, ale udalosti sa vyvíjali inakšie. Naraz sa skadiaľsi vynorili fanatickí ľudoví kazatelia a okolo nich sa zhlukli obrovské masy ľudí, ktoré hneď na samom začiatku vyvinuli ten najpochybnejší rub krížových výprav: najprv sa vo Francúzsku, potom v Speyeri, Mainzi, Kolíne, Xantene, Regensburgu a inde vrhli na židov; chceli ich násilím krstiť a nakoniec ich po tisícoch zabíjali.

Prepuknutie tohto primitívneho antisemitizmu pápež nezamýšľal a ani si ho neprial; mnohí biskupi sa proti nemu postavili na odpor, no zväčša bez viditeľného úspechu. Vidina križiackej výpravy ďalej rozpaľovala náboženské šialenstvo a splývala s inými motívmi, napr. s túžbou po koristi a chamtivosťou do tej explozívnej zmesi citov, ktorá sa vybíjala prenasledovaním židov. Nehovorilo sa veriacim, že židia pribili Spasiteľa na kríž, čím na seba vzali nekonečnú vinu? Križiacke výpravy a v súvislosti s nimi najmä pogromy na židov sa stali presvedčivým príkladom skutočnosti, že absolútne istoty a dogmatické vízie plodia radikálne neľudskosti. Nacizmus a stalinizmus v našom storočí sú ďalšími príkladmi.

Po antisemitských násilnostiach sa pod vedením pápežského legáta dala do pohybu riadna križiacka výprava. Viaceré vojská tiahli na východ a v apríli 1097 sa stretli v Malej Ázii. Na ceste sa dopustili ťažkých drancovaní, ale tieto sa nedali porovnávať s pogromami začiatočnej fázy. Z Malej Ázie sa križiaci dali na pochod na Jeruzalem. A čím viac sa blížili k Svätému mestu, tým viac získavala ich výprava v očiach kronikárov, ale aj v očiach účastníkov, znaky nebeského riadenia. Napriek všetkým nedostatkom, vnútorným sporom, násilnostiam a neúspechom sa križiaci považovali za nástroje božského plánu spásy. Na mŕtvolách padnutých križiakov sa objavili kríže. Našla sa svätá kopija, ktorou bolo prebodnuté srdce Ježiša Krista na kríži. Pri útoku na Antiochiu pomáhal svätý Juraj na čele nebeského vojska.

Smrť Raymonda z Toulousu, jedného v hlavných veliteľov križiackych armád, sa porovnávala so smrťou Mojžiša krátko pred dosiahnutím Zasľúbenej zeme. Mnohí verili, že po dobytí Jeruzalema nastane koniec sveta, ako je opísaný v Jánovej Apokalypse.

Nebolo z toho nič, ako sa ukázalo po páde svätého mesta 15. júla 1099. Iste bolo v šírení spásonosných myšlienok veľa propagandy, ale to nie je rozhodujúce. Rozhodujúce je, že víziám sa verilo a prvej výprave dala táto viera vnútornú silu, ktorá viedla nakoniec k jej úspechu.

5. Posvätný a hanebný

K úspechu? Spočiatku sa to mohlo tak vidieť. Jeruzalem, od r. 638 v moslimských rukách, sa dostal do moci kresťanov. Neveriaci, ktorí pravdaže sväté mesto neznesvätili, ako to hlásala križiacka propaganda, boli porazení. Na východnom okraji Stredozemného mora vznikli kresťanské štáty, na prvom mieste Jeruzalemské kráľovstvo.

Nemalo to však trvanie, a to napriek ďalším šiestim alebo siedmim (podľa toho, ako sa počíta) križiackym výpravám do Svätej zeme, uskutočneným do r. 1270. Akkon, posledná bašta križiakov na Blízkom východe, padol r. 1291.

Čo ostáva zo svätých vojen kresťanov? Pár udalostí, ktoré sa zapísali do dejín ako hanebnosti: predovšetkým vraždenie židov a antisemitizmus, ktorý od tých čias visel nad Európou ako temný mrak; potom vydrancovanie Konštantínopolu r. 1204, ako aj samotné krvavé dobytie Jeruzalema. Z toho sa vyvinula dodnes nezakopaná priekopa medzi západným a aspoň časťou moslimského sveta, ktorý vyčíta križiackym výpravám a križiackym štátom zločinné kolonialistické výčiny (pozri nasledujúce interview s A. M. Elmessirim). Nie je náhoda, že sultán Saladín, ktorý r. 1187 dobyl Jeruzalem späť, je aj dnes pre celý arabský svet hrdinskou postavou. Oživil v tom čase už skoro zabudnutú moslimskú svätú vojnu, džihád, a to je jeden z najparadoxnejších dôsledkov križiackych ťažení: kresťanský džihád vyvolal zmŕtvychvstanie moslimského džihádu.

Prameň: Rolf Holenstein,  "War es ein gerechter Krieg?", Weltwoche č. 28, 15. júla 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Spor s Vatikánom: Vinný v zmysle obžaloby

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Frances Kisslingová

V roku 1993, rok pred Konferenciou Spojených národov o populácii a rozvoji v Káhire, vyvinul Vatikán silnú medzinárodnú kampaň proti jej programu, ktorý pápež Ján Pavol II. označil ako stelesnené zlo. Naozaj sa zdalo, že išlo o civilizáciu, ako si ju predstavoval Vatikán. Podľa talianskeho denníka La Repubblica sa pripravovali debaty medzi „modernosťou a tradíciou, medzi dogmami a rozumom“. Čo Vatikán odsudzoval, to iní schvaľovali.

Prevažná väčšina svetových vlád, náboženských vodcov a spoločenských organizácií, hoci mali najrozličnejšie historické pozadia, prišla k záveru, že treba robiť niečo nové, aby sa stabilizovala svetová populácia. Ústrednými témami bola ľudská dôstojnosť, rovnosť žien a zodpovednosť mužov; osobitne sa uznávalo morálne právo žien rozhodovať v otázkach rozmnožovania. No Svätá stolica neprestávala kričať, že liberálne názory na sexualitu, reprodukciu a rodinu vedú ku katastrofe. Hodno spomenúť, že na predchádzajúcich konferenciách tohto typu v r. 1974 a 1984 Vatikán odmietol schváliť záverečné dokumenty. V Káhire Svätá stolica prekvapila celý svet tým, že s polovicou záverečného dokumentu naraz súhlasila.

 No netreba sa čudovať, že schválila polovicu Akčného programu, odporúčaného Konferenciou. Je isté, že Vatikán hlása veľa názorov, ktoré znamenajú pozitívny prínos k svetovému programu rozvoja a populácií. Napr. jeho postoj proti príčinám chudoby a za hospodársku spravodlivosť je jednoznačný a obdivuhodný. Jeho podpora utečencov, ohrozených indigénnych národov a chudobných je solídna a hovorí sama za seba. Vatikán veľmi zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť a morálne imperatívy nenásilných akcií. O tom všetkom sa naširoko rozpisuje aj káhirský akčný program.

Svätá stolica však nepodporuje význačné postavenie, ktoré tento program pripisuje reprodukčnému zdraviu, reprodukčným právam a právam žien vo všeobecnosti. Celým dokumentom sa ako zlatá niť ťahá myšlienka, že manželia i jednotlivci majú mať prístup k účinným metódam antikoncepcie, vrátane plánovania rodiny. Kým mnohé debaty sa zameriavali na prerušenie tehotenstva, v dokumente sa o tom hovorí málo. Tým dôležitejšie je, že sa v dokumente OSN po prvý raz predsa len hovorí aspoň o probléme nebezpečných potratov.

Je samozrejmé, že Vatikán sa oficiálne stavia proti všetkým metódam plánovania rodiny okrem „prirodzeného“, t.j. periodickej zdržanlivosti. Okrem toho trvá na zákaze prezervatívu, a to aj ako ochrany proti nákazlivým pohlavným chorobám - dokonca u manželov, z ktorých jeden má AIDS ! Takýto názor odmietajú mnohí katolícki teológovia, kňazstvo aj veriaci na celom svete. Mnohí katolíci osobne používajú antikoncepciu a veria, že konajú morálne.

No keď cirkev nepresvedčila svojich veriacich v kostole, neváha pôsobiť aj vo verejnosti, len aby znemožnila prístup k antikoncepcii a potom sa jej politická činnosť dotýka katolíkov i nekatolíkov a ide o také vážne veci, ako je sexuálna výchova na školách a prevencia AIDS a iných pohlavných chorôb. Tu je pár príkladov takýchto skutkov katolíckych cirkevných hodnostárov:

- Brazílski katolícki hodnostári kritizovali v roku 1995 vládu, že v programoch prevencie AIDS odporúča používať prezervatívy.

- Kenský katolícky biskup, kardinál Maurice Otunga, spálil v auguste 1996 niekoľko kartónov prezervatívov a letákov o bezpečnom sexe.

- Pápež Ján Pavol II. vo februári 1997 v Ríme napomínal filipínskych biskupov, aby sa verejne postavili proti sterilizácii a antikoncepcii.

- Rok čo rok lobujú americkí biskupi v kongrese, aby sa zákonodarcovia stavali proti pomoci USA pri plánovaní rodiny v iných štátoch.

Ako sa chovať pri týchto nemiestnych miešaniach sa biskupov do verejných záležitostí? V prvom rade treba biskupov pri diskusiách vítať, a to kolektívne i individuálne, no nesmú mať štatút privilegovaných, posvätných účastníkov besedy. Politickí odborníci, novinári, zákonodarcovia a verejnosť majú povinnosť posúdiť názory cirkvi tak isto, ako názory ktorejkoľvek inej skupiny. Dôležité je určiť, koho hovorcovia zastupujú. Pri diskusiách o antikoncepcii je isté, že hodnostári nezastupujú mienku väčšiny katolíkov a pri probléme prerušenia tehotenstva nie je situácia zásadne iná: len menšina katolíkov súhlasí s názorom cirkvi, že potrat nie je legálny za žiadnych okolností.

Na druhom mieste treba brať do úvahy názory iných náboženských spoločností. Je všeobecne známe, že na antikoncepciu a na potrat má rímsko-katolícka cirkev najzamietavejší názor. Skoro všetky iné náboženstvá pochopili, že plánované rodičovstvo a antikoncepcia hrajú pri zodpovednom konaní manželského páru dôležitú rolu; pripúšťajú, že potrat môže byť výsledok morálnej voľby a podporujú legálny nárok na tento zákrok. Keby zákony boli založené len na katolíckej vierouke, narúšalo by to právo iných náboženstiev na slobodu.

Po tretie sa treba pýtať, či sa stanovisko cirkvi zakladá na platných faktoch. Biskupi napr. rozširujú veľmi otázne tvrdenia: prezervatívy vraj nechránia proti AIDS, ale dokonca ho zapríčiňujú, a to tým, že zúčastnených učičíkajú do falošnej istoty ochrany. Treba naozaj nadmieru odvahy protestovať, keď to tvrdí náboženský vodca s postavou nejedného katolíckeho biskupa?

Záujem občanov sa týka širokého spektra otázok ľudských práv, ekonomiky, životného prostredia, sexuality, reprodukcie a medziľudských vzťahov. Náboženské zmýšľanie má veľa čo povedať v každej z týchto oblastí a záujem cirkvi o prejavy zla má svoje miesto v každom rozhovore. Treba však ľutovať, že katolícka cirkev mrhá svoju morálnu autoritu, koncentrujúc sa len na reprodukciu, pohlavia a sexualitu, kde sa jej názory dostali do rozporu nielen so svetovou mienkou, ale aj s mienkou samotných katolíkov.

Prameň: Frances Kisslingová, „The Case against the Vatican. Guilty as Charged.“ (Spor s Vatikánom. Vinný v zmysle obžaloby.) Free Inquiry, 19/2, s. 34-35, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Protest proti vojne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Uta Ranke-Heinemannová a Patricia Blocková

Prof. Dr. Uta Ranke-Heinemannová bola prvá žena na svete, ktorá dostala na univerzite katedru pre katolícku teológiu a súčasne prvá, ktorá ju stratila, lebo vyslovila pochybnosti o panenstve Panny Márie. Jej knihy Eunuchovia pre nebo a Nie a amen! Návod na pochybnosti vo viere sú medzinárodné bestsellery. Pre časopis nemeckých humanistov Diesseits (Na tomto svete) ju interviewovala Patricia Blocková.

Patricia Blocková: Po prvý raz kandiduje autorka, ktorá píše do Diesseits, za spolkovú prezidentku. Túto príležitosť si nenecháme ujsť a pýtame sa celkom kacírsky: Nemáte čo robiť?

Uta Ranke-Heinemannová: Samozrejme mám veľa práce. Ale využívam túto príležitosť, aby som mohla protestovať proti vojne v Kosove. Nikde na svete nenájdete ospravedlnenie, aby sa bombardovaním zabíjali maskérky (v štúdiu CNN v budove srbského rozhlasu). Zamýšľam obžalovať týchto zločineckých zhadzovačov bômb pred Súdom pre vojnových zločincov v Den Haagu.

P. B.: Je úrad spolkového prezidenta vhodným rámcom na podujatie niečoho účinného?

U.R.-H.: Nie som političkou. Nejde mi o ten úrad. Ide mi len o to, aby som ten protest mohla hlasne formulovať.

P. B.: Je A myslíte si, že by sa tým dalo niečo dosiahnuť?

U.R.-H.: Nikdy v živote som na takom poli nič nedosiahla. Počas vojny vo Vietname som v jednej nemocnici navštívila dieťa, ktoré na ceste do školy pri bombardovaní prišlo o nohy. Za pár dní vyhodili Američania do vzduchu celú nemocnicu aj s tým chlapcom.

P. B.: Je Viete si predstaviť spravodlivú vojnu?

U.R.-H.: Nie, slovo spravodlivá sa nedá zavesiť na nijakú vojnu.

P. B.: Je Vychádzate pri tom zo svojho kresťanského zmýšľania?

U.R.-H.: Nemyslím, že by pre to musel niekto byť kresťanom. Kresťanstvo nie je nijaké mierumilovné náboženstvo. Verím, že všetci ľudia bez rozdielu náboženstva majú v sebe hlas rozumu a spravodlivosti, ktorý sa ozve, ak ho chcú počuť.

P. B.: Je Znamená to, že tie tzv. humanitárne vojnové ciele sa vôbec nedajú dosiahnuť?

U.R.-H.: Bombami nikdy!

P. B.: Je Dosiahnuť mier, ale bez zbraní - mohlo to ísť v tomto konkrétnom prípade? Povedzte mi, ako sa dá dosiahnuť mier zabíjaním žien a detí? Keď bombardujú v Belehrade továreň na umelé hnojivá a uvoľnené jedovaté plyny berú vzduch na dýchanie malým deťom - mám to azda nazvať prostriedkom na dosiahnutie niečoho humánneho?

P. B.: Je Čo by ste považovali za lepší spôsob riešenia tohto konfliktu?

U.R.-H.: Nie som povolaná na riešenie všetkých konfliktov tohto sveta. Pre mňa platí len jedno: V nijakom prípade vojna. Medzinárodný mierový zbor OSN vrátane Ruska by bol mohol pre utečencov urobiť viac, ako tieto zločinecké masakry civilného obyvateľstva.

P. B.: Je Čo však, ak sa nepodarí zostaviť mierový zbor OSN?

U.R.-H.: Nemôžem robiť zázraky. Na tom sa musí pracovať krok za krokom. Ja robím prvý krok.

P. B.: Je Máte návrhy pre časy po vojne?

U.R.-H.: Budem úplne spokojná, ak vôbec bude raz opäť mier.

* * *

Prameň: Uta Ranke-Heinemannová a Patricia Blocková: „Protest gegen den Krieg“, Diesseits č. 47, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Stručné dejiny Jeruzalema

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

997 p.n.l.: Dobytie nežidovského mesta kráľom Dávidom. Jeruzalem sa stáva politickým a sakrálnym hlavným mestom.

996: Dávidov nasledovník Šalamún stavia prvý chrám. Jeruzalem sa stáva svätým mestom.

587: Dobytie mesta babylonským kráľom Nabuchadnezorom II. a zrúcanie chrámu. Deportácia obyvateľstva do Babylonu („babylonské zajatie“).

539: Návrat Židov do vlasti a obnova chrámu (dokončenie r. 515).

63: Dobytie Jeruzalema cisárom Pompejom. Palestína je včlenená do Rímskej ríše.

66-70 n.l.: Povstanie Židov po zavedení zbožštenia cisára Rimanmi.

70: Rozbúranie mesta a chrámu rímskymi légiami pod vedením Tita.

135: Židovské povstanie pod vedením Bar Kochbu Rimania potlačili. Na mieste bývalého Jeruzalema vzniká rímska kolónia Aelia Capitolina. Vyhnanie Židov z krajiny.

313: Obrátenie cisára Konštantína na kresťanstvo. Jeruzalem sa stáva kresťanským mestom a ostáva ním počas tristo rokov. Vznikajú kresťanské stavby.

638: Dobytie Jeruzalema kalifom Omarom I. a začlenenie krajiny do rozrastajúcej sa arabskej svetovej ríše.

1099, 15. júla: Dobytie mesta kresťanskými križiackymi rytiermi z Európy. Založenie kresťanského Jeruzalemského kráľovstva.

1187: Dobytie mesta sultánom Saladínom. Od r. 1244 je Jeruzalem až do najnovších čias bez prerušenia pod vládou moslimov, a to od r. 1517 ako časť Osmanskej ríše.

1291: Pád Akkonu, poslednej bašty križiackych štátov v oriente.

1917: Obsadenie územia britskými vojskami a jeho začlenenie do britského mandátu Palestína (r. 1920).

1948: Rozdelenie mesta – po prvej izraelsko-arabskej vojne – medzi Jordánsko a Izrael.

1967: V Šesťdňovej vojne obsadzuje Izrael Východný Jeruzalem.

1980, 30. júla: Východný Jeruzalem je pričlenený k ostatnému mestu a tak sa stáva súčasťou štátu Izrael.

Prameň: Redakcia, „Die Geschichte der Stadt Jerusalem“, Weltwoche č. 28, 15. júla 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Izraelčania sú križiaci

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Abdelwahab M. Elmessiri a Pierre Heumann

Profesor Elmessiri patrí medzi vynikajúcich znalcov Židov a ich histórie. V priebehu posledných 25 rokov zostavil osemzväzkovú Encyklopédiu židovstva a Židov. Je emeritným profesorom anglickej literatúry na káhirskej univerzite Ain-Shams a zdôrazňuje paralely medzi križiakmi spred deväťsto rokov a dnešnými sionistami. Interview viedol Pierre Heumann.

Weltwoche: Pán Elmessiri, vy nemáte radi križiakov.

Abdelwahab M. Elmessiri: Najprv by som vás rád upozornil, že výraz „križiak“ je európske slovo. My Arabi sme pôvodne hovorili „o Frankoch“. Inými slovami, na rozdiel od Európanov sme pri spomenutí križiackych rytierov nemali nijaké náboženské predstavy. Ostatne, slovo „Frank“ sa neskôr u nás udomácnilo pre označenie „cudzinca“ vo všeobecnosti.

W. Čo dnes pre vás znamená vtedajšia invázia Frankov?

A. M. E. Ako Arabi sme boli v priebehu dejín konfrontovaní s viacerými európskymi inváziami: britskou, francúzskou, talianskou a sionistickou. Ešte na začiatku tohto storočia sa na križiakov a ich dejiny v arabskom svete veľa nemyslelo. Až pod vplyvom imperializmu sme si začali uvedomovať paralely a stalo sa nám to takrečeno súčasťou nášho kognitívneho arzenálu obranných zbraní.

W. Keď hovoríme s Palestínčanmi, máme dojem, že oná invázia je dodnes veľmi aktuálna.

A. M. E. Analógia medzi križiakmi a sionistickou enklávou …

W. ...mienite asi štát Izrael …

A. M. E. …ako chcete. Podobnosť medzi križiakmi a dnešným imperializmom na Blízkom východe je predsa očividná. Preto majú na výskume križiactva aj Izraelčania taký veľký záujem. Dnes vieme, že prví kolonialisti, aj židovskí, sa aj sami radi porovnávali s križiackymi rytiermi. Keď napríklad generál Allenby vpochodoval do Palestíny, odvolával sa na predobraz križiakov. Architektonické pozostatky minulých epoch, najmä križiacke citadely, sú pre nás symbolmi triumfujúceho, ale súčasne aj porazeného Izraela.

W. Prečo porazeného?

A. M. E. Lebo križiaci tu už nie sú. Boli tu dvesto rokov – a potom boli zahnaní na útek. Paralely sú zrejmé – a nám dávajú nádej.

W. Arabská kultúra myslí zrejme v oveľa dlhších časových horizontoch ako západná .

A. M. E. Iste, lebo západné myslenie je príliš pragmatické a realistické, a aj príliš materialistické vo filozofickom zmysle slova. Západ myslí svojimi piatimi zmyslami a tu sa „čas“ nehlási k slovu. Arabi myslia celkom inakšie. Arabské myslenie berie do úvahy minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Nesmieme zabudnúť, že Orient je oveľa starší ako Európa. Pre nás sú dejiny jednak časťou mostu do budúcnosti, jednak záťažou každodenného života, a obidvoje musíme zvládnuť. Prítomnosť nepochopíme bez historickej pamäti, ktorá patrí k našej identite. Sme silní, minulosťou zocelení, máme svoju svojbytnosť a vzdorujeme cudzím vplyvom – to nás naučili naše dejiny. Mohol by som uviesť ako príklad, že napriek vtedajšej moci Rímskej ríše sa latinskej reči nepodarilo uchytiť sa v Oriente.

W. Akú rolu hrá dlhá historická pamäť pri riešení súčasných regionálnych problémov?

A. M. E. Túto otázku by som postavil inakšie. Ak chcete riešiť nejaký konflikt, musíte brať ohľad na involvované identity. Každý konflikt sa dá riešiť len tak, že sa prihliada na identity, ktoré ho vyvolali. Na Blízkom východe existuje dnes konflikt medzi židovsko-sionistickou identitou, ktorá uplatňuje svoj tritisícročný nárok na Palestínu, a medzi ľuďmi, ktorých stade pre ich identitu vyhnali a vyháňajú.

A. M. E. Hovoríte o Palestínčanoch.

W. Samozrejme. Na tomto príklade možno zreteľne vidieť, že dejiny nás dohonia, či sa nám to páči alebo nie. Aj izraelsko-palestínska zmluva z Oslo z r. 1993 je dobrým modelom pre to, čo sa stane, ak sa identity prehliadnu alebo sa predstiera, že na nich nezáleží. Konflikty sa nedajú riešiť ako akademické záležitosti pre politológov. Relevanciu identít vám môžem predviesť na príklade križiakov. Tí sa dívali na Palestínu len z náboženského hľadiska a „zabudli“ na milióny obyvateľov týchto oblastí a ich rozličné identity. Ale nemýľme sa: križiacke výpravy boli len zámienka na ceste za väčším cieľom. Európa používala kresťanských obrancov viery, aby zaniesla do Orientu kresťanskú kultúru.

W. Zanechali križiacki rytieri nejaké stopy v arabskej literatúre?

A. M. E. Poznám len asi dva alebo tri historické romány. Existuje však veľmi populárny film o Saladínovi zo šesťdesiatych rokov. Režíroval ho Jussef Shahin a ešte aj dnes sa často hrá; je ópiom pre ľud.

W. Akú rolu hrá legendárny Saladín dnes?

A. M. E. Je to naša nacionálna ikona. Je uctievaný ako „pravý moslim“, ktorý žil podľa svojich ideálov. Spomienka naňho vytvára panarabskú rovinu. No niektoré vlády majú s ním svoj problém, lebo bol veriacim moslimom. Sekulárnym režimom to veľmi nevyhovuje.

W. Čím si vysvetľujete, že Arabi ešte aj dnes vyzdvihujú Saladína ako hrdinu?

A. M. E. Ak má niekto také dejiny ako my, potom pôsobí ikona ako Saladín ako chrbtica, ktorá dáva silu ďalej bojovať a vydržať, dáva nám nádej. Ako inakšie by sme mohli klásť odpor? Boli sme porazení, a ešte dnes zabíjajú Izraelčania Palestínčanov. Keby sme sa držali len prítomnosti a boli realistickí, boli by sme sa museli už dávno vzdať. Pomer síl nie je predsa nijako v náš prospech, a to sa vyjadrujem opatrne.

W. Je spomienka na porážku jedným z dôvodov, prečo je politické riešenie otázky Jeruzalema také pálčivé?

A. M. E. Bola to neslýchaná udalosť. Z Jeruzalema sa na všetky strany rozbehli poslovia, aby šírili otrasnú správu, že padol Jeruzalem.

W. To bolo pred 900 rokmi. Ale veď vy o tom hovoríte, akoby sa to bolo stalo včera.

A. M. E. Iste. Jeruzalem zaujíma aj dnes ústredné miesto v našom myslení, a to nielen po stránke náboženskej, ale aj strategicky.

* * *

Prameň: Abdelwahab M. Elmessiri, "Israeliten sind Kreuzritter", Weltwoche č. 28, 15. júla 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Veda a viery – Rozhovory

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

 

Albert Jacquard a Jacques Lacarri?re

I.


Jacques Lacarri?re: Dám vám otázku, ktorá ma už dávno trápi, ale najprv by som chcel pripomenúť skutočnosť, že na jednej strane nám úžasný pokrok vedy za posledné polstoročie umožňuje vidieť svet podstatne inakšie, než sa ľuďom javil pred päťdesiatimi rokmi, ale na druhej strane mám dojem, že napriek všetkým možnostiam šírenia informácií, napriek tlači, rádiu, televízii a dokonca i satelitom, len nepatrná časť týchto nových objavov sa dostane až k širokému publiku a zaujme a poučí ho. Zdá sa, že v podstate sa nič nezmenilo na spôsobe, akým sa väčšina smrteľníkov díva na svet. V jednom z najserióznejších amerických časopisov, vydáva ho princetonská univerzita, som čítal, že 47 % Američanov ešte verí, že boh stvoril svet asi pred desaťtisíc rokmi. Nie je to aj pre vás na zúfanie?

Albert Jacquard: Zúfať si nemusíme, ale je to problém. Tieto staré názory súvisia s bežným používaním každodenných slov. Zakaždým, keď povieme „slnko zapadá” alebo „obdivoval som východ slnka”, hovoríme hlúposť. Také vety navádzajú predstavu, že slnko sa krúti okolo zeme. Každý dobre vie, že je to naopak, ale táto vedomosť ostáva teoretická. V našej predstavivosti je to ešte stále slnko, ktoré sa otáča, vychádza a zapadá.

Podobný fenomén vstupuje do hry, aj keď ide o vek zeme. Pamätám sa na list od Teilharda de Chardin, v ktorom si tento učený človek, dokonale oboznámený s evolučnou teóriou, sťažuje, že nemôže presvedčiť svojich kolegov jezuitov, že zem má viac ako desaťtisíc rokov. Držia sa vízie biblie: Adam a Eva boli stvorení pred pár sto storočiami - na to treba spočítať generácie, ktoré sú medzi Ježišom Kristom a Adamom. Skutočnosť je taká, že Homo sapiens je tu viac ako stotisíc rokov, Homo habilis viac ako dva milióny rokov a prvé organizmy, ktoré možno označiť za živé, viac ako tri miliardy rokov. Takéto časové úseky nevedia preniknúť do vedomia ľudí.

Uznávam, že takéto sú veľmi ťažké. Ako genetik sa búrim proti výrazu, ktorý používame všetci: „Deti, ktoré som urobil.” Hovorím každému: „Pán môj, pani moja, vy nemôžete urobiť dieťa. Viete urobiť interiorizácie spermie, resp. vajíčka; deti, ktoré ste mali, boli urobené vajíčkom od nej a spermiou od neho.” To je niečo úplne iné; znamená to, že medzi rodičmi a deťmi je medzistupeň, a to zárodočné bunky, gamety, čím sa vzájomné vzťahy menia.

Najobyčajnejšia veta môže takto zastrieť skutočnosť. V mnohých oblastiach naša reč zatajuje alebo denaturuje nové poznatky vedy, často práve tie, ktoré menia náš pohľad na svet. V tejto súvislosti treba napr. odmietnuť veľmi často vyslovený sebaklam: „Som opatrný a verím len to, čo mi hovoria moje oči.” Vidí sa to byť rozumné, ale v skutočnosti je to hlúposť. Moje oči mi toho nevedia veľa povedať. Zistia, že niečo je modré, žlté alebo červené, že sa to hýbe, alebo že je to nehybné. A je to môj mozog, ktorý mení farby a pohyby na usporiadané videnie. Vidieť slnko je už mozgová činnosť. Oči vidia len jagavú škvrnu; nevedia, či je rovnaká z jedného dňa na druhý; nazvať ju slnkom a dať jej to isté meno ako včerajšej jagavej škvrne, to je už prvý intelektuálny počin, dokonca pozoruhodný. Bolo treba tisícročia, aby sa prešlo od pohybujúcej sa jagavej škvrny na nebi k hviezde, ktorá ostáva stále identická.

Vidieť možno len prostredníctvom koncepcií; to je samozrejmosť, ktorá sa zriedkakedy spomína. Zmysel bez koncepcie umožňuje okamžitú reakciu, ale nie porozumenie. Som nadšený tým, že prežívame storočie, ktoré spochybnilo a prebudovalo skoro všetky koncepcie. Som presvedčený, že za takých päťsto-šesťsto rokov sa bude hovoriť: „Ale tí ľudia v 20. storočí mali šťastie! Prežili renesanciu.” Pravdaže tu už bola prvá renesancia, tá s Kopernikom, Galileim, a pár inými; vtedy sa toho toľko nezmenilo: Zem prestala byť stredom sveta, pojem sily, zrýchlenie. V 20. storočí sa zmenilo všetko: hmota, čas, entropia, život... Žiaľ, ľudia si to neuvedomujú; lebo sa to nezdôrazňuje vo výučbe. Keby som ja bol ministrom školstva, prikázal by som vysvetliť žiakom, aké veľké šťastie majú, že žijú v epoche obnovy nášho pohľadu na svet. Varoval by som ich pred slovami minulosti, ktoré nám zabraňujú vidieť zmeny.

47 % Američanov verí, že svet má desaťtisíc rokov; im sa to vidí veľa; asi sotva vidia rozdiel medzi desaťtisíc a desať miliónov. V našej predstavivosti vyvolávajú slová tisíc, milión a miliarda ten istý obraz: veľa. Treba byť matematikom, aby si človek uvedomil význam núl v rade za sebou za jednotkou. Aj vo Francúzsku urobili pred pár rokmi podobný prieskum a aj tam boli výsledky neuveriteľné: dobrá štvrtina opýtaných myslela, že slnko sa krúti okolo zeme a že krava a človek nemajú spoločného predka.

J.L.: Nemyslíte, že starodávne mýty a obrazy pretrvávajú preto, lebo nás uisťujú o našej hodnote, dokonca nám lichotia, že sme vraj stvorení na obraz boží. Veda a jej objavy nám už takéto zrkadlo nepredkladajú. Ak pripustíme vedecký obraz vesmíru, totiž nesmierny počet rozličných galaxií, vzdialených od seba milióny svetelných rokov, kam sa podelo zrkadlo? Už ho niet. Tieto objavy pretrhli posledné puto, poslednú kozmickú šnúru, čo nás viazala na stvorenie a dávala zmysel našej prítomnosti na tomto svete.

Ako dieťa som čítal knihu o astronómii z 30. rokov, kde autor píše, že pre trvalé padanie meteoritov by mal byť povrch mesiaca pokrytý prachom a že ak tam raz pristanú ľudia, mali by to tak nájsť. Pripísal som na okraj: „Budem raz vedieť, či je to tak?” Nuž teda áno, je to pravda. 21. júla 1969 položil Neil Armstrong ako prvý človek nohu na mesiac. V tomto ohľade je naše storočie úžasné, lebo odpovedalo na mnohé iné otázky, napr. aj na tú, čo som si často kládol ako dieťa: čo je vo vnútri ľudského tela? Dnes môžeme elektrónovým mikroskopom fotografovať vnútro človeka na úrovni spermatozoidov. To je neobyčajné - ale väčšina ľudí nepozná také obrázky a perspektívy, nevedia nič o týchto objavoch. Vedome alebo nevedome sa pridŕžajú tradičných istôt, na ktoré si zvykli.

Vynára sa tu teda otázka: Ak pripustíme dôsledky tejto ozajstnej vedeckej revolúcie v ohľade povahy hmoty a vesmíru, nevyplýva z toho, že sa pretrhlo posledné puto, ktoré nás viazalo na kamennú dobu vývoja ľudstva, ako to pred štyridsiatimi rokmi povedal otec Breuil Teilhardovi de Chardin?

A. J.: Iste, zmeniť zrkadlo, to bolí; a na konci tohto storočia sa tomu nemôžeme vyhnúť. No nové zrkadlo bude menej deformujúce; to staré, čarodejnícke, menilo obraz na nepoznanie; toto nové nám sprostredkuje oveľa pravdivejší obraz sveta a nás samých.

Prečo za čias Galileiho katolícka cirkev odmietla predstavu, že Zem je obyčajná planéta krútiaca sa okolo Slnka? To nebolo z dôvodov astronomických - kardináli sa smiali z astronómov - ale teologických, metafyzických. Veď Boh prišiel na Zem v osobe Ježiša Krista a vykúpenie bolo niečo neslýchané: sám Stvoriteľ poslal svojho syna do stredu materiálneho univerza. Nebol by ho predsa posielal na nejakú obyčajnú obežnicu! Nedalo sa pripustiť, že by Ježiš Kristus, syn boží, bol išiel niekam inam ako do samého centra vesmíru.

Hovorí sa, že si pápež zobral Galileiho na bok a povedal mu: „Z astronomického hľadiska máte asi pravdu; vaša teória sa zdá byť celkom prijateľná, ale na tom nezáleží. Nemali by ste ju však šíriť, lebo to vyvoláva pochybnosti o božstve Krista.”

V „Galileiho prípade” nešlo o hviezdy a obežnice, ale o boha a človeka. Vyslovenie pochybností o ich vzťahu bolo radikálne nové.

Veda 20. storočia nám sprostredkúva celkom nový obraz človeka - samozrejme bez toho, že by sa bral do úvahy boh, ktorý sa stal pojmom, nepatriacim do vedeckej oblasti. Na získanie predstavy o rozsahu tohto zvratu stačí analyzovať zmeny zmyslu slov používaných na opis sveta; napr. „čas”, „trvanie”. Myšlienka, že niečo trvá, ústi veľmi skoro do pojmu večnosť. Každý hovorí o večnosti, o trvaní, ktoré nekončí. A tu treba povedať, že 20. storočie nám rovnicami dokazuje, že tento pojem je nekoherentný.

Stačí na to jeden z dôsledkov rovnice, navrhnutej Einsteinom v jeho teórii všeobecnej relativity, na vysvetlenie gravitácie. Nechajme bokom matematické rovnice; uspokojme sa s „myšlienkovým pokusom”, ako to volal Einstein. Vidím vás, zvedavého, aký ste, a ktorý ste boli všade, ako sa v rakete blížite k čiernej diere.

J.L.: No nie celkom blízko!

A. J.: Nie celkom blízko, ale to je jedno, lebo či zblízka, či zďaleka, nevidíte nič. Predstavme si, že vám chcem niečo vyviesť a vyvolám poruchu vašej rakety. Nemáte možnosť odporovať gravitácii a idete padnúť do tejto „diery”, čo sa pre vás zle skončí, lebo budete zredukovaný na skoro nič. Uvedomme si, že hustota tohto objektu, hoci sa mu hovorí „diera”, je taká veľká, že hmota celej Zeme by sa tam zmestila do kocky s hranou jedného centimetra. Taká hustota je tak úžasná, že v dvadsiatych rockoch sa myslelo, že podobné teoretické objekty nemôžu existovať. Dnes sa má za to, že sú vo vesmíre početné. Ste teda v blízkosti diery a nemáte možnosť uniknúť jej; vaša raketa má poruchu. Vo svojom notese nájdete Einsteinov vzorec a počítate na základe hmoty vašej rakety a hmoty čiernej diery, s prihliadnutím k počiatočnej vzdialenosti, trvanie vášho pádu. Vyjde vám, povedzme, 8 532 sekúnd. Stavím sa s vami a som istý, že vyhrám, že pri príchode do čiernej diery nameriate naozaj ako trvanie pádu 8 532 sekúnd. Spokojne zaniknete: vzorec bol dobrý a výpočty boli presné.

Ja sa však na vás dívam zďaleka a mne sa veci javia celkom ináč. Vidím že padáte stále rýchlejšie a rýchlejšie. Ale naraz je to na počudovanie, vaša rýchlosť sa spomaľuje, to spomaľovanie trvá a rýchlosť sa blíži k nule; v mojich očiach dosiahnete čiernu dieru až za nekonečne dlhý čas. Tá istá udalosť, hoci ju žijú dve rozumné bytosti a majú rovnaké hodinky, trvá pre jedného 8 532 sekúnd a pre druhého večnosť.

Nemyslite si, že intenzita gravitácie okolo čiernej diery znepresnila vaše hodinky. Nie, idú presne, ale priebeh času je rozdielny na dvoch rozličných stanoviskách. Inakšie povedané, večnosť môže byť taká krátka, ako chcete; stačí priblížiť sa k čiernej diere.

J.L.: A tu sme možno bližšie k teológii, ako si myslíme. Večnosť je jedným zo základných predpokladov všetkých náboženstiev. Otcovia cirkvi sa kedysi veľmi zaoberali podstatou času, večnosťou, zmŕtvychvstaním. Existencia čiernych dier by možno nebola nijako prekvapila mysliteľov prvých storočí kresťanstva - mohli v nich vidieť typické kráľovstvo satanáša. Na príklad Origenes, exegét a teológ, Otec gréckej cirkvi (185-254), zanechal veľmi zaujímavé spisy o čase. Predpokladal existenciu rozličných časov podľa duchovného stavu jednotlivcov: U hylistických, t.j. materialistických ľudí duchovný život prakticky neexistuje. Pneumatickí ľudia majú len zárodky duchovného života, ktorý je najvyvinutejší u psychikov; nakoniec existuje čas anjelov, ktorý nemá nič spoločné s časom ľudí. Origenes by bol iste pripustil existenciu čiernych dier a tých rozličných priebehov časov, ktoré nám ponúka nie duchovnosť, ale moderná fyzika. Večnosť nijako nie je vynálezom moderných vedcov. Ich prínos, najmä od čias Einsteina, spočíva v odkrytí úzkeho vzťahu medzi časom a priestorom, vzťahu, ktorý pre nás obyčajných smrteľníkov akoby patril do románu vedeckej fantázie.

Keď vás počúvam, vždy mi príde na rozum strnulosť našej slovnej zásoby, ktorá nie je schopná vyjadriť zmenu koncepcií a nestačí pre nový vesmír, nemajúci veľa spoločného s vesmírom minulého storočia. Napr. bežne používame výraz galaxia, slovo z gréckej mytológie, znamenajúce niečo ako mliečny. Podľa orfickej mytológie sa svet zrodil z prvotného horúceho a hustého vajca, ktoré naraz prasklo a vytiekol z neho žĺtok, ktorý sa rozplynul vo vesmíre, vytvoriac čas a priestor; jeho viditeľnými ostatkami a stopami na nočnej oblohe sú belavé mliečne vlákna, Mliečna dráha, zložená z miliónov hviezd. Zachoval sa výraz galaxia, ale dnes málo astronómov myslí na kozmické mlieko, keď ju študujú.

Nech je to akokoľvek, nový vesmír vedy je pre mňa zdrojom vytrženia. No treba pretrhať vzťahy, ktoré nás viažu k niekdajšiemu vesmíru, obmedzenému a malinkému, ak nie malichernému vesmíru, ktorý bol okrem toho uzavretý ako kukla. Vrátiť sa k tomuto vesmíru by bolo ako žiadať od motýľa, aby sa vrátil do stavu húsenice. Veda spôsobila priamo výbuch bežných pojmov a hraníc času a priestoru. Zbavila platnosti ochranné a uisťujúce mýty, tvoriace zo Zeme a slnečného systému kozmickú kuklu, jedinečnú a bohom vymyslenú, stvárnenú a stvorenú len a len pre nás. Treba vziať na vedomie, že už nie sme v nijakej kozmickej kukle; veda rozpučila jej škrupinu, ktorá nás držala pekne v teplúčku, v našom miniatúrnom vesmíre. Doslova nás vrhla do nekonečna, zaľudneného miliardami iných svetov, z ktorých sa možno niektoré podobajú nášmu.

Pred štyrmi storočiami to predvídal dominikánsky mních Giordano Bruno vo svojej knihe Nekonečný vesmír a iné svety - a bol za to upálený. Tvrdil, že Zem nie je jediná obývaná hviezda, že vesmír má tisíce takých systémov, ako je slnečný systém, že hviezdy sú slnká ako naše. To bolo viac, ako mohla Cirkev strpieť a keďže počas osem rokov žalárovania odmietal odvolať svoju pomýlenú vieru, nakoniec ho zaživa upálili. Cirkev sa nemohla zmieriť s myšlienkou, že keby bolo vo vesmíre viacero planét obývaných inými ľuďmi, muselo by byť viacero Kristov, zoslaných na ich spásu, lebo prečo by tí boli mali byť ušetrení dedičného hriechu? Teológia tu doslovne strácala reč a najjednoduchšie bolo umlčať Giordana Bruna. Vzťahy medzi teológiou a vedou boli vždy sporné. Pred chvíľou ste povedali, že ste kresťan. Vo vašich knihách som si vždy cenil názor, že vaše náboženské presvedčenie sa vám nevidí byť v nezmieriteľnom rozpore s novým pohľadom vedy na vesmír.

A. J.: Byť kresťanom neznačí pre mňa nijakú vieru, ale len konštatovanie, že jeden človek, nazývaný Kristom, povedal vo svojom čase niečo nového, čo platí ešte aj dnes. Hovoril o láske medzi ľuďmi. Ostatok, t.j. podrobnosti jeho narodenia a života, anekdoty, zázraky a dokonca okolnosti jeho smrti sú pre mňa udalosti, o ktorých pravdivosti sa dá do nekonečna diskutovať. Historická pravda ma vôbec nezaujíma.

No odvaha povedať „Milujte sa navzájom!” je skutok, ktorý obohacuje vesmír. Je to úplne neopodstatnený čin, ktorý sa nemusí uskutočniť, ale ktorý pridáva prírode vyššiu úroveň; je to vynález ľudí, ktorý mení ich osud. Pokúsiť sa súhlasiť a podrobiť sa dôsledkom - to je, podľa mojej mienky, byť kresťanom.

Nijako mi to nebráni s očarením sledovať výdobytky vedy. Vy to vyjadrujete slovami „Opúšťam kuklu”; a človek je jediný živočích schopný tohto zvliekania, uvedomujúci si, že Slnko je hviezda s obežnicou Zemou. Ostatné živočíchy si z toho nič nerobia, ani si tú otázku nekladú; len ja si ju kladiem a občas nachádzam aj odpoveď; na jej základe kladiem nové otázky, ktoré viem stále lepšie a lepšie formulovať.

Trvá to takto už desiatky tisíc rokov; dnes je moja pokladnica odpovedí bohatá, no pokladnica otázok je ešte bohatšia. Cestou som musel opustiť mnohé mýty, zato som si vytvoril iné. Aj veda sa skladá zo série mýtov, ale tieto sú organizované, navzájom súvisia a vždy sú dočasné, revidovateľné. Pomyslite len na ten chýrny Veľký tresk; veď je to len spôsob vyjadrovania; no jeho história je fascinujúca. Albert Einstein, ktorého si spomedzi vedcov najviac cením, sa v tomto prípade nechal chytiť priamo pri prečine prílišnej úcty k tradícii, hoci ak bol niekto schopný odmietnuť hotové názory, bol to on. Keď totiž formuloval v rokoch 1915-1916 svoju teóriu všeobecnej relativity, zistil, že ak sa jeho rovnice aplikujú na celý vesmír, nedávajú stabilný výsledok. Keď pripustil, že vesmír je stabilný, ako sa vždy predpokladalo, zistil, že jeho rovnice neplatia. Preto im pridal nového člena, „kozmologickú konštantu” a výsledky boli stabilné.

O dvanásť rokov neskôr zistili astronómovia, že vesmír nie je stabilný, ale sa nachádza v rozpínaní. Keby bol Einstein uveril svojej vlastnej myšlienke, mohol objaviť aj bez pohľadu na hviezdy, s ceruzkou a kúskom papiera, že vesmír je nevyhnutne v štádiu rozpínania alebo sťahovania. Táto skutočnosť je na jednej strane úžasná, na druhej znepokojujúca. Dalo sa to zistiť púhym uvažovaním. Aký zázrak je náš mozog, schopný takého výkonu! Keďže to nezistil Einstein, objavil to za niekoľko rokov niekto iný.

J.L.: To, čo sme povedali pred chvíľou, sa tým potvrdzuje: posledné výdobytky vedy, či už matematiky alebo astronómie (vyznám sa v obidvoch len povrchne), poukazujú na neistý a nestály svet. Zásadne sa rozchádzajú s požiadavkami tradičných svetských spoločností, kde je všetko na svojom mieste, anjeli hore a čerti dole, a medzi nimi ľudia. Takýto svet sa rúca a nahradzujú ho princípy neurčitosti modernej fyziky, ktoré sú v úplnom rozpore s uisťujúcim a zladeným obrazom sveta síce diferencovaného a dômyselného, ale prísne uzavretého. Myšlienka nekonečného vesmíru nie je nezlučiteľná s princípmi teológie; neplatí však pre predstavu vesmíru v stave expanzie, ktorého hranice sa nedajú ani dosiahnuť, ani lokalizovať. Okrem toho vtedy stráca naša Zem významné privilégium byť výlučným vlastníctvom boha. Bohom stvorený vesmír môže byť len usporiadaný a konečný. Cieľom teológie bolo vždy ovládnuť proces neporiadku, chaosu a anarchie, či to už bolo v nebi, v duši človeka alebo na Zemi.

Človek sa zbavuje pút, ktoré ho viazali k svetu, ktoré ho chránili, ale aj obmedzovali, a to bez toho, že by si toho bol vedomý. Dávam si otázku, či konečne nedosahujeme kozmickú dospelosť. Ťažko to definovať. Byť kozmicky dospelým značí nastaviť čelo anonymite a nekonečnosti vesmíru bez mýtických zásten a teologického ochrancu. Nová skutočnosť je riadená pojmami nestálosti, neistoty a dočasnosti. Je to svet, kde si sami musíme nájsť svoje miesto a nemôžeme čakať na nejaké stvorenie, zjavenie alebo božské vtelenie.

A. J.: Veľmi ste ma potešili. Páčilo sa mi vaše slovo „zvliekať sa”. Áno, vstupujeme do sveta, ktorý je nepredvídateľný; inakšie povedané, zajtrajšok ešte neexistuje, dnešok ho neobsahuje - takže môžem vysloviť slovo sloboda.

II.


Jacques Lacarri?re: Hovorili sme o tomto novom stave vesmíru, nestabilného a neistého. Sú to pozitívne zmeny, nútiace nás uvažovať nanovo, odpútať sa od starodávnych myšlienkových vzorov, zamietnuť názor, že vesmír je usporiadaný, konečný a zmerateľný. A hlavne, že bol predvídaný. Tento nový pohľad má ešte jeden dôsledok: odmietajúc koncept stability a istoty zbavujeme sa možnosti ovládnuť čas, ktorý sa stáva skutočnosťou, unikajúcou ľudskej skúsenosti . Ak od samých začiatkov ľudstva bola jediná túžba ľudí ovládať čas a uhádnuť budúcnosť, dnes počítame s nepredvídaným a prechodným. Je medzi tým nejaká súvislosť?

Albert Jacquard: Pre mňa áno. Slovo prechodný znamená nemožnosť deterministických riešení. Možno vymenovať možnosti, ale nevie sa, aká bude skutočnosť a ako sa spomedzi možností „vyberie”. Probabilistické uvažovanie dovoľuje držať sa dôslednosti aj napriek našej neschopnosti, dočasnej alebo definitívnej, analyzovať súvislosti medzi príčinami a účinkami. Lepšie poznanie týchto súvislostí umožňuje zúžiť rozsah predpovedí okolo najpravdepodobnejšieho výsledku; hovorí sa tomu znížiť varianciu. Kedysi sa dúfalo, že sa dosiahnu také presné vedomosti, že sa táto variancia zníži skoro na nulu, že medzi možnosťami sa bude dať určiť skutočnosť.

Dnes vieme, že táto nádej je spravidla márna. Prispel k tomu najmä jeden matematik začiatku tohto storočia, Henri Poincaré. Pustil sa do čisto deterministickej úlohy, pohybu troch telies, Slnka, Zeme a Mesiaca, podrobených ich gravitačným silám. Taký determinizmus je alfou všetkých vedeckých úvah: príčina má predvídateľný účinok. Už na začiatku 19. storočia slávny matematik a fyzik Laplace vyslovil na pohľad nevyvrátiteľnú úvahu: „Keby sme poznali všetky charakteristické znaky všetkých častíc vesmíru a všetky sily, ktoré nimi hýbu, mohli by sme zo súčasného stavu sveta vypočítať jeho stav v nasledujúcej chvíli a postupne v celej budúcnosti. Inakšie povedané, budúcnosť je obsiahnutá v prítomnosti.” Keď túto prednášku počul Napoleon Bonaparte, vraj vykríkol: „Aké miesto pri tom, pán profesor, prisudzujete Bohu?” Laplaceova odpoveď: „Boh je hypotéza, ktorú nepotrebujem.” To je veľmi koherentné. Ale dá sa poznamenať: „Skladám sa z častíc. Všetko, čo sa deje vo mne, pohyby molekúl v mojom mozgu alebo v mojich ústach, všetko sa dalo predvídať včera, predvčerom, odvždy. Ako môžem povedať, že som slobodný?” Laplaceov determinizmus robí zo slobody nereálnu koncepciu.

Pri probléme, ktorý si položil Poincaré, je determinizmus vyjadrený jednoduchou rovnicou, Newtonovým gravitačným vzorcom. Táto poučka veľmi dobre vysvetľuje pohyb Zeme okolo Slnka, ak berieme do úvahy len tieto dve telesá. Čo sa však stane, ak priberieme do hry Mesiac a budeme hľadať výslednicu troch príťažlivostí: Zem-Slnko, Zem-Mesiac a Slnko-Mesiac? Poincaré ako dobrý matematik si dôveroval a začal počítať riešenie. Nevypočítal ho. Podarilo sa mu viac: dokázal, že niet riešenia.

Je to pozoruhodný výsledok. Neprichádza do úvahy, že by pokrok v matematike alebo v počítaní umožnil raz riešenie dosiahnuť. Nie, riešenie je definitívne vylúčené, lebo stačí nepatrná odchýlka alebo omyl v počiatočných údajoch a už nemá dlhodobá predpoveď nijaký vzťah k skutočnosti. Nedávno tento výpočet zopakovali vychádzajúc z otázky: „Kde bude Zem za dva milióny rokov?” Odpoveď by vyžadovala poznať východiskové body, t.j. aktuálne polohy gravitačných centier Zeme a Mesiaca s lepšou presnosťou ako sú určené rozmery atómu, čo je definitívne vylúčené a nemá zmysel.

J. L.: Má to byť dobrý príklad falošného problému, klamnej otázky?

A. J.: Konštatuje sa tým nestabilnosť vyvolaná viacerými determinizmami. Kým existuje len jedna sila, všetko je v poriadku. Ak ich je však viac, stáva sa budúcnosť zo zásady nepredvídateľnou. Poznáme síce dnešok, ale len čiastočne môžeme predvídať zajtrajšok. Rozhodujúca je skutočnosť, že aj reťaz determinizmov vedie k istej a definitívnej nepredvídateľnosti. A keďže to viem (no som jediný živočích, ktorý to vie), môžem tvrdiť, že mám určitú slobodu.

Slovo sloboda, vynález básnikov alebo filozofov, sa týmto činom stáva dôležitou zložkou sveta ľudí, ktorú treba uviesť do života. Matematik nám ukazuje, že nie je iluzórne snažiť sa ovplyvniť beh udalostí, zmeniť ho - čo neplatilo v 19. storočí.

J. L.: Spomínate básnikov a náhodu. Mallarmé napísal dlhú báseň "Vrh kociek nikdy nezruší náhodu". Ostaňme pri tejto metafore a pozrime sa na kocku, ktorú hádžeme, ale nikdy nevieme, ktoré z jej šesť čísel vyjde. Keby sa zakaždým poznal tlak vzduchu, príťažlivosť a rýchlosť vetra - a na tom základe aj ktoré číslo padne, nebolo by absurdné hrať? To by bol koniec herní, čo to by nebolo také zlé, ale náhody, a to by bolo horšie. Súhlasíte?

A. J.: Hra by nemala zmysel.

J. L.: Preto uvažujem takto: Veda alebo vedomosti, ktoré by nám ohlasovali výsledok každého vrhu kocky, by boli diabolstvom, pretože by rušili samu príčinu hry; podstatnou zložkou hier je náhoda. Staviam sa teda skôr na stranu Mallarmého ako matematikov, ktorí chcú vždy všetko vedieť a potláčať náhodu.

A. J.: Ale matematici vám pomáhajú veriť!

J. L.: Stáva sa aj, že sa básnik stretne s matematikom. Ako básnik mohol Mallarmé povedať, že matematika je neočakávaná ale zrejmá forma šifrovanej poézie. Zaujímavá definícia. Aká je ostatne úloha náhody, t.j. niečoho nepredvídateľného - čomu sa hovorí aj inšpirácia - v písomníctve a skladbe vety? Nie je inšpirácia, ktorú si tak cenili dávni básnici, náhradkou nepredvídateľného, keďže prichádza odinakiaľ, kedysi od bohov alebo od múz, dnes od náhody alebo podvedomia?

Rád by som tu uviedol jednu príhodu zo života Mallarmého. Bol majstrom v rečníckej poézii a poznal a ovládal všetky jej spôsoby vyjadrovania.

Jedného dňa ho požiadal o príležitostnú báseň priateľ, ktorý vydával dcéru. Mallarmé to robil často. Ale teraz sa vracal z cesty, nemal čas na prípravu a báseň zložil prakticky priamo na mieste. Po jej prečítaní v priebehu ceremónie mu udivený priateľ hovorí. „To je zaujímavé - táto báseň sa dala celá ľahko rozumieť. Ako si to urobil?” A Mallarmé mu odpovedal: „Požiadal si ma o to v poslednom momente. Nemal som čas napísať to nezrozumiteľne.” Mám veľmi rád túto historku, lebo osvetľuje čitateľnosť (alebo nečitateľnosť) modernej poézie. Mallarmého hermetizmus bol chcený, vedomý, bol to dodatočný zmysel, symbol jeho básne. Nejasnosť, tajomnosť, alebo čo pod tým rozumieme, je vyššia rovina, pridaná jazyku.

V tradícii evanjelií hovorí Kristus často o láske k blížnemu. Aj vy často pripomínate tieto Kristove slová . A či nie je láska k blížnemu, altruizmus, vyššou rovinou „normálnej” lásky, tentoraz sociálne kodifikovanej? Nevidno vo všetkých týchto príkladoch, na pohľad dosť heterogénnych, tú istú snahu dostať sa na vyššiu rovinu, aby slová dostali zmysel, aby svet dostal zmysel: matematika a teória množín pre čísla, písomníctvo a literatúra pre slová, ezoterizmus pre náboženstvá, hermetizmus pre filozofiu a tajomnosť - alebo jednoducho hutnosť - pre poéziu? Ak sa vrátime k Mallarmému a matematike, k prvotnému predmetu tohto dialógu, k nepredvídateľnému a neistému, nevidíte, že aj matematika pridáva nový rozmer, ktorý osvetľuje a obohacuje každú udalosť, vnímanú ako neistú?

A. J.: Súhlasím. Nepredvídateľnosť obohacuje matematiku, tak ako aj jazyk, ale pod podmienkou, že sa neredukuje na aritmetické pravidlá. To by bolo v prípade, ak sa dopustíme chyby, že vyhlásime za základnú pravdu chýrne tvrdenie, že „dva a dva sú štyri”. V skutočnosti je to omyl. Jediné správne tvrdenie je, že „dva plus dva sú štyri”. Výraz plus vyjadruje určitú definovanú operáciu, často bez iných možností; výraz a pripomína naopak interakciu, ktorá môže mať tisíc foriem; preto je nemožné odpovedať na otázku : „Koľko je dva a dva?” Výsledok závisí od obsahu tohto a. Pridávanie, adícia, nič nemení, lebo štyri je obsiahnuté už vo výraze dva plus dva; naproti tomu interakcia vyúsťuje často do nečakaného.

To isté platí pre jazyk, ak ponecháva miesto pre neurčitosť. „Mačka žerie myš” je taká jasná informácia, že neprináša nič iné ako seba samu. Ale pomocou asonancií a jemných väzieb medzi etymologicky alebo zvukovo podobnými slovami môžete apelovať na predstavivosť partnera a vyvolať myšlienkové pochody, ktoré vám unikajú. Pamätám si túto vetu Louisy de Vilmorin: „Je t`enlacerai, tu t’en lasseras.” (Vezmem ťa do náručia a teba to bude nudiť). Samozrejme nemajú rovnako znejúce slovesá enlacer a lasser ani ten istý význam, ani pôvod, ani pravopis. Postaviac ich však vedľa seba miešame rozličné roviny duševnej činnosti; okrem podania informácie vyvolávame v partnerovi otázky. Ten istý proces sa dá do pohybu, ak odpoveď vedy na nejakú otázku vyústi do nových otázok, ktoré sa do tých čias nekládli.

(Po slovensky mi v tejto súvislosti prichádza na um ranný pozdrav dvoch spolupracovníkov spred tridsiatich rokov. Marián K.: „Servus. Ako sa máš?” Olinka J.: „Mám sa rada, len ma mrzí, že sa nemôžem bozkať.” - pozn. prekl.)

J. L.: Hovorili sme už o nepredvídateľnom. Je paradoxné, že napriek všetkému sa dnes veľká časť toho, čo sa nazýva vedou, venuje prospektívam, predpovediam. Cíti potrebu počítať a predvídať, aj keď napr. čo len počasie. Povedzte mi, ako sa dívate na vzťah medzi meteorológiou a nepredvídateľným?

A. J.: Myslím si, že je to najkrajší príklad presne stanoveného problému, ktorý nemá riešenie. Ak poznáme dnešný stav zemskej atmosféry, vieme, koľko slnečnej energie zachytila v priebehu dnešného dňa, vieme, koľko tepla stratila cez noc, ak poznáme zákony mechaniky tekutín, ide o úlohu vypočítať z toho stav atmosféry zajtra, pozajtra atď.; ide o hromadenie informácií a kalkulácie, čo vedia dobre robiť počítače.

J. L.: Potvrdzuje to Laplaceovu teóriu?

A. J.: Na prvý pohľad. Ale až na jednu podrobnosť, a tá mení všetko. Skutočnosť okamihu sa dá zmerať len s určitým rozmedzím chyby. No začiatočná chyba má za následok väčšiu chybu v predpovedi pre zajtrajšok a ešte väčšiu v predpovedi pre pozajtrajšok. V prípade atmosféry je rast chýb taký veľký, že za mesiac treba začiatočnú chybu násobiť tromi stami, za dva mesiace tromi stami na druhú, t.j. deväťdesiatimi tisícmi. Za päť mesiacov by to bolo číslo s osemnástimi číslicami - ako má počet sekúnd, ktoré uplynuli od Veľkého tresku. Predpovedanie nemá teda nijaký zmysel. Preto sa meteorológovia úplne vzdali dlhodobých predpovedí, založených na výpočte na základe súčasného stavu. Túto nemožnosť ilustrujú veľmi pekným obrazom, za ktorý vďačíme Lorentzovi: ak chceme predpovedať počasie, treba brať do úvahy všetky možné príčiny zmien, osobitne aj mávanie krídlami vtákov, čo mení miestny tlak vzduchu. Stačí, aby jeden motýľ zamával krídlami na Novom Zélande väčšmi, ako som predpokladal, a cyklón, zahlásený o niekoľko mesiacov na Floridu, prepukne niekde inde. To sa volá „účinok motýľa”.

J. L.: Myslíte, že je v tom naozaj reťaz následných príčin?

A. J.: Áno, veď to celkom jednoducho zodpovedá skutočnosti, že pri zreťazení všetkých týchto determinizmov sa každý omyl vynásobí takým veľkým číslom, že aj keď bol na začiatku nepatrný, stratí dlhodobá predpoveď akýkoľvek vzťah ku skutočnosti.

J. L.: Potvrdzuje sa teda, že stojíme pred klamným problémom, že kladieme falošnú otázku. Nikdy nebudeme vedieť počet zamávaní krídlami všetkých motýľov na celom svete!

A. J.: Meteorológovia nakoniec uznali, že aj keby sme mali rozprávkové počítače schopné spracovať miliardy informácií, a to priam bláznivou rýchlosťou, nebudeme nikdy vstave vypočítať ani počasie za dva týždne; už to je neprekročiteľná hranica. Veru tak, žijeme v nepredvídateľnom materiálnom svete.

Najčudnejšie na tej veci však je, že na tento indeterminizmus narážame nielen pri hľadaní skutočnosti, aj pri čistom uvažovaní. Aj to je dar 20. storočia: Goedelov teorém.

Je veľmi ťažké dokázať ho, ale jeho záver je podstatný. Začalo to na počiatku storočia, keď sa konštatovalo, že matematici hovoria hlúposť, keď spomenú „množinu všetkých množín”. Logická úvaha je jednoduchá: sme piati v tejto miestnosti; tvoríme množinu jednotlivcov. Ak berieme do úvahy všetky takéto schôdzky v Paríži, je to množina množín. Môžeme pokračovať a priberať stále väčšie a väčšie celky až po množinu všetkých množín? Zdalo sa to jasné, kým Bertrand Russell nedokázal, že množinu všetkých množín nemožno definovať. Matematici boli prichytení pri čine, dopustili sa logického omylu, a predsa ich remeslo tkvie v tom, aby sa niečoho podobného nikdy nedopustili; cítili teda potrebu vyvarovať sa omylu. Vypracovali teda axióm, zoznam logických pravidiel, ktoré treba rešpektovať. Každý predsa pozná chýrny sylogizmus: Ak predpokladáme, že všetci ľudia sú smrteľní a že Sokrates bol človek, bolo by nesprávne povedať, že Sokrates je nesmrteľný a je správne povedať, že Sokrates je smrteľný. Cieľom tohto axiómu bolo môcť uzatvárať pri každej výpovedi, ktorá má zmysel, či „je to pravda” alebo „to nie je pravda”.

Zostavoval sa teda zoznam týchto pravidiel v nádeji, že jedného dňa bude úplný. V roku 1932 však matematik a filozof Goedel dokázal, že tento zoznam je nekonečný a nikdy nebude úplný. A popri výpovediach, o ktorých sa bude dať povedať, či sú správne alebo falošné, budú vždy existovať nerozhodnuteľné výpovede; na základe zoznamu sa nebude dať rozhodnúť o ich pravdivosti alebo falošnosti.

Môže sa to zdať prekvapením, ale platí to aj v elementárnej aritmetike. Pomocou pár axiómov určíte pojem čísla, potom pojem operácií s číslami, napr. sčítanie a delenie, potom pojem párnych čísel (násobky dvoch) a prvotných čísel (deliteľných len jedným alebo sebou samým). Keď potom poviem „Dva plus dva sú štyri”, môžete odpovedať: „Správne”, resp. na „Dva plus dva je päť” odpoviete „Nesprávne”. A ak poviem „Každé párne číslo sa dá rozložiť na súčet dvoch prvotných čísel”, môžete konštatovať, že je to vždy pravda: napr. 10 je 3 + 7, 100 je 47 + 53 atď. K tomu však mal poznámku už v roku 1743 amatérsky matematik Goldbach. Napísal list najznámejšiemu matematikovi tej doby, Eulerovi, a pýtal sa ho, či je to naozaj vždy pravda. Dostal odpoveď: „Zdá sa to tak byť, ale neviem prečo. Neviem dokázať, že to rozloženie na prvočísla je možné vždy.” A dnes sme tam, kde sme boli. Opačný príklad sa nedá dokázať ani pri použití najvýkonnejších počítačov a pri preverovaní stále vyšších čísel. Dosiaľ sa nepodarilo dokázať ani pravdivosť ani falošnosť uvedenej vety. Možno je to nerozhodnuteľné.

To je konštatovanie, z ktorého mám radosť. My, ľudia, sme vymysleli čísla, operácie s nimi, párne a prvotné čísla. Sú to naše stvorenia. Tieto čísla nám však ukazujú, že majú vlastnosti, ktoré si nevieme predstaviť a o ktorých dokonca nevieme ani rozhodnúť, či sú skutočné alebo nie. Predmety, ktoré sme stvorili, nám vystrájajú svoje kúsky. A na to sme pyšní. Lebo skutočný tvorca je ten, čo vytvorí objekty, schopné správať sa nepredvídateľne. Výtvor, ktorý robí len to, čo sa mu predpísalo, nie je natoľko zaujímavý; k skutočnosti nič nepridáva. Ale výtvor, ktorý prekvapuje, stáva sa spolutvorcom. Vynájduc čísla, ktorých vlastnosti nás prekvapujú, približujeme sa postaveniu Stvoriteľa, ktorý musel byť šťastný v momente, keď ho jeho výtvor neposlúchol!

J. L.: Nehráte sa teraz na čarodejníkovho učňa?

A. J.: Áno, ale to je úžasné!

J. L.: Ak ste učeň čarodejníka s číslami, nie je to možno také strašné ...

Pred pár rokmi som v Ženeve navštívil C.E.R.N. (Európske centrum jadrového výskumu) a jeho podzemný prstenec (ktorý má dvadsať osem kilometrov obvodu) s urýchľovačmi častíc. Jeden inžinier mi vysvetlil, ako to všetko pracuje. Zamrazila ma predstava, že možno dokázať existenciu častíc hmoty, ktorých dĺžka života sa pohybuje napr. okolo dvoch milióntin sekundy. To je fascinujúci a zarážajúci svet. Stále som si kládol otázku: „Treba pokračovať v tomto druhu výskumov? Veď každý si tu myslí, že čím budú tieto urýchľovače výkonnejšie, tým vyššia bude pravdepodobnosť objavu ďalších častíc a všetky budú vyžadovať ešte výkonnejšie urýchľovače. Ak oceány majú dná, ktoré dnes poznáme dosť dobre, zdá sa, že hmota ich nemá ...”

Sme v zajatí dvoch nekonečien, ktoré sa veľmi zmenili od čias Pascala, lebo obidve sú nekonečné a unikajú nám. Narážame viac na neurčitosť ako na bezhraničnosť. A či skúmajúc nepolapiteľné častice a vzdialené galaxie nevstupujeme do najtajnejšej komory Modrofúza? Nejdeme nabúrať, dokonca znásilniť tajomstvo začiatku sveta? Často na to vo svojich knihách narážate. Hovoríte, že do rúk niekoľkých vedcov alebo štátnikov sa dostali prostriedky úplného zničenia. Zdá sa, že predmetom modernej vedy - myslím na fyziku a astronómiu - je hľadať jednotlivosti a stavy, ktoré jej čím ďalej tým viac unikajú. Príkladom nech je vesmír, ktorý sa rozťahuje. Všetky dôverné predstavy vesmíru sa nám zrútili, a boli nám kedysi ubezpečujúcou ochranou. Miesto nich máme záznamy dráh častíc vo fotografických komorách alebo galaktické oblaky, ktoré vznikli pred miliardami rokov - to je vesmír v stave večného úniku, ktorý je oveľa komplexnejší, ako sme si mysleli.

A. J.: Oveľa, a ešte väčšmi!

J. L.: Táto nová predstava je súčasne grandiózna a zarážajúca. Sme sklamaní, ako sme dosiaľ žili, alebo sme si len mysleli, že žijeme, v akomsi uzavretom dobre známom vesmíre a teraz sa naraz nachádzame uprostred pohyblivých piesočných dún vesmíru; sveta, ktorý už nemá ani hore ani dole. Vo vašich knihách sa mi páči, že nás privykajú na nové vízie. Učia nás nezmieriť sa s klamne uspokojujúcimi víziami.

A. J.: Som šťastný, že ste spomenuli tie také prchavé častice. Veľkými aparátmi podobnými tomu v C.E.R.N. v Ženeve (mikroskop ako šikmo dopredu postavený rušeň, pozn.prekl.) merajú ich dĺžku života. Medzi ich vznikom pri nejakej kolízii a ich spontánnym zánikom zvyknú namerať asi milióntinu sekundy. Také isté častice, napr. muóny, prichádzajú k nám aj z vesmíru; ženú sa k zemi rýchlosťou veľmi blízkou rýchlosti svetla. Aj tým sa meria dĺžka života, ale vychádza už nie jedna, ale dvadsať milióntin sekundy; ich život je dvadsaťkrát dlhší, ak ho meriame my; ak si ho merajú samy, je rovnako dlhý. Tento výsledok je úplne v zhode s teóriou relativity, na základe ktorej vyvinul Langevin svoj paradox dvojčiat.

Máme dvojčatá. Podľa definície sú rovnako staré; jedno sa vydá na dlhú cestu, kým druhé sa nehne. Pri návrate je cestovateľ mladší ako jeho brat. Na prvý pohľad je to absurdné, ale práve to sa konštatuje pri muónoch. Ten, ktorý sa hýbe vo vzťahu k pozorovateľovi, zdá sa žiť dlhšie ako ten, čo je nehybný. Hodinky toho prvého sa oneskorujú pri porovnaní s hodinkami druhého, a to nie preto, že by ich pohyb znepresňoval, ale preto, že priebeh času nie je ten istý pre dve univerzá v pohybe jeden vzhľadom k druhému.

J. L.: Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges, jeden z majstrov fantastickej literatúry, písal o týchto problémoch, samozrejme s iným zámerom, a zaujímal sa najmä o násobenie času. Je pozoruhodné, akí vizionári boli niektorí spisovatelia ... V tejto súvislosti by som vám rád dal otázku týkajúcu sa vašej knihy Zodpovednosť vedy? Otázky jedného genetika (Au péril de la science? Interrogations d’ un généticien, Le Seuil, Paris, 1982). Veľmi tam zdôrazňujete nebezpečenstvo vyplývajúce zo skutočnosti, že niekto vlastní deštruktívne prostriedky; aj keď sú tieto prostriedky obmedzené, môžu vyvolať neobmedzené skazy. Spomínate kiahne, čo vzbudzuje môj záujem; myslím, že jeden z nepochybných úspechov súčasnej vedy je praktické vyhubenie niektorých epidémií na Zemi. Pridávate poznámku:

 „Nezaslúži si rok 1977, kedy sa zaznamenal posledný prípad kiahní, aby v našich mysliach nahradil rok 1515 (bitka pri Marignane) alebo roky 1914-18 (prvá svetová vojna)?”

To je veľmi zaujímavé. V našej histórii máme dôležité dátumy, ktoré však nie sú všeobecne známe. Je pravdepodobné, že to prvé dátum je dôležitejšie, ako deň bitky pri Marignane. Spresňujete aj, že vírus kiahní bol vykántrený na celom povrchu Zeme; existuje len sedem laboratórií, kde ho starostlivo strážia ako väzňa v pár sklenených skúmavkách. Prečo ho vlastne uchovávajú?

A. J.: Udáva sa viacero dôvodov. Kto má právo úplne vyhubiť nejaký živý druh, vlastniaci špecifické genetické dedičstvo? To by znamenalo svojvoľne zmenšiť prírodnú diverzitu. Ale, a to je ešte dôležitejšie, kto môže byť istý, že sme naozaj všetky nebezpečné kiahňové vírusy uväznili v niekoľkých skúmavkách? Možno sa niektoré z nich môžu niekde znovu objaviť; v tom prípade by bolo potrebné uskutočniť systematické očkovanie; uschované vírusy teda môžu poslúžiť na výrobu vakcín.

Pretrváva však aj jedno zrejmé nebezpečenstvo. Možno si predstaviť šialeného diktátora, ktorý tajne nechá zaočkovať svoje obyvateľstvo, čo sa dá urobiť celkom ľahko, ak takúto vakcínu pridruží k nejakej inej. Ak je jeho národ imunizovaný, stačí rozniesť nebezpečný vírus medzi susedné národy a tieto zmiznú z mapy sveta bez ďalšieho pričinenia.

J. L.: To je námet pre spisovateľa!

A. J.: Takýto spisovateľ by bol veľmi realistický. Možno je to nová forma vojny.

III.


Jacques Lacarri?re: Medzi všetkými nedorozumeniami, ktoré zapríčiňuje alebo ktorých predmetom je veda, ma najväčšmi zarmucuje skutočnosť, že jej koncepcie, objavy a vízie veľmi ťažko prenikajú do nášho povedomia a stávajú sa súčasťou našej každodennej citlivosti. Ak ide o astronómiu alebo geológiu je to škoda, ale nie je to dramatické; ak však ide o vedy života, predovšetkým biológiu a genetiku, je to oveľa vážnejšie, lebo nové poznatky vedy veľmi radikálne menia naše postavenie v spoločnosti. Prekvapuje a mrzí ma, že napr. od čias druhej svetovej vojny je dokázané, že rasizmus nemá zmysel ani nijaký vedecký podklad. Na jedenej strane sú ľudia, ktorí ešte aj dnes veria, že svet stvoril boh pred desať tisíc rokmi a že Adam a Eva žili v raji, ako to hovorí kniha Genezis v Biblii; na druhej strane sú, žiaľ veľmi početní, ľudia, ktorí ako by nechápali, že medzi ľudskými rasami niet nijakého základného rozdielu; sú len rozdiely, dané kultúrou a zemepisnými a historickými podmienkami, v ktorých sa jednotlivé národy vyvíjali. Veľmi jasne to vysvetľujete vo svojich knihách. Napriek tomu aj v tlači sa každodenne používa slovník, ktorý je nielen zastaraný, ale nebezpečný, lebo udržuje pri živote falošné názory na rasy na jednej a na dary dedičnosti na druhej strane. Aj tam nás tradičné ale falošné názory na hierarchiu rás utešujú (sme viac!), kým nové poznatky vedy, dokazujúce, že všetci ľudia bez výnimky žijú jedno spoločné dobrodružstvo, že ich nedelí nijaká biologická bariéra, že sa nikdy nelíšia krvou, ale len dejinami a kultúrou; tieto myšlienky rúcajú bariéry, postavené medzi rasami, dokonca medzi kastami a triedami. Tieto bariéry boli diela cirkví, vlastí, národov, štátov, inštitúcií a rodín, skrátka útvarov, v rámci ktorých sa rodíme a rastieme; ich cieľom bolo vždy presvedčiť nás, že tá spoločnosť, do ktorej sme sa narodili, je vždy tá najlepšia, ak nie dokonca jediná schopná nám vládnuť. Čo robiť, aby sa zistenia vedy ohľadom absurdnosti rasizmu stali zrejmými v očiach všetkých ľudí okolo nás? Ako dosiahnuť zmenu myslenia a návykov?

Albert Jacquard: Pojem rasy a jeho produkt rasizmus sú oblasti, kde je osobitne ťažko nahradiť starodávne myslenie troškou zdravého rozumu.

Je pravda, že taký Senegalčan a Švéd sa od seba veľmi líšia; stačí pozrieť sa na nich. Ale ak sa na vec pozrieme zbližša, zisťujeme, že je nemožné definovať homogénne skupiny. Pozrime sa, čo o tom hovorí François Jacob: U ľudí koncepcia rasy nefunguje. Dokonale poznáme príčiny, ktoré nás odlišujú od druhov, kde sa dá táto koncepcia definovať. No ani keď sa dokáže, že slovo rasa u ľudí nič neznamená, nepomôže to boju proti rasizmu, ktorý ste spomenuli, lebo tento sa zakladá na niečom celkom inom ako na triedení ľudí do rozličných kategórií.

Rasistom je človek preto, aby sa o niečom uistil. Hovorí: „Nie som taký, ako tí tam; som iný; som viac ako oni.” Zistenie odlišnosti sa potom potmehúdsky mení na ilúziu nadradenosti. To vyvoláva taký dobrý pocit! Ak sa k tomu pridá dávka šovinizmu, je z toho zabarikádovanie sa do pohŕdania druhými.

Proti tomuto nebezpečenstvu treba bojovať pri každej príležitosti, aj keď sa tento boj vidí byť beznádejným. Odmietam klasickú schému genealógov, kde sa otec označuje štvorčekom, matka kolieskom, ich manželstvo horizontálnou čiarkou, na tú sa pripája vertikálna čiarka a na ňu zas horizontálna, na ktorej sú jednotlivé deti. To je kresba notára, ktorý takto dobre vyznačuje odovzdávanie vlastníctva; vertikálna čiarka udáva, čo dvojica rodičov odovzdala ako dedičstvo bratstvu detí, ktoré si to podelili.

Nemá to však nič spoločného s genetickými prenosmi. Ak niekto „urobí” dieťa, môže naň preniesť gény, ktoré už dal iným deťom; jednu vertikálnu čiarku treba teda nahradiť toľkými čiarkami, koľko bolo genetických prenosov od rodičov deťom; kresba sa tým skomplikuje, ale bude mať výhodu, že zachytí aj to, že rodič neodovzdáva to, čo je, ale polovicu faktorov, ktoré sám zdedil a ktoré ho urobili tým, čo je.

Na tomto stupni treba bojovať proti rasizmu; vysvetliť, že biologicky sa neodovzdáva to, čo sme, ale časť toho, čo sme dostali. Preto je potrebné bojovať proti strašidelnej teórii „darov” dedičstva, ktorá už v škole zavádza pojem rasizmu, deliac žiakov do dvoch kategórií: tých, čo dostali, ako sa hovorí v Québecu, „dar nadania” a tých, čo ho nedostali. Je šťastie, že toto slovo ešte neprekročilo Atlantik.

J. L.: Práve ho udomácňujete!

A. J.: To by som nechcel. To slovo je jed! Povedať jednému, že má dar nadania, znamená povedať druhému, že ho nemá. Ale okrem patologických stavov detí, ktorých mozog nefunguje, sa vôbec nevie, aký má ktoré dieťa intelektuálny potenciál.

J. L.: Keď sa povie, že niektoré dieťa je nadané, obyčajne sa tým myslí, že sú to gény, ktoré ...

A. J.: Správne, myslí sa tým, že je to dar prírody. Samozrejme je každý z nás výsledkom darov, ktoré dostal; sú však dva druhy darov: tie, čo dostávame pri počatí, genetické dary a tie, ktoré dostávame potom, to sú dary prežitého vývoja. Neslobodno zabudnúť, že našimi ozajstnými biologickými roditeľmi nie sú muž a žena, ale dve gamety (zárodočné bunky). Túto pripomienku považujem za dôležitú pre boj proti rasizmu a nacionalizmu. Toto vrhá svetlo aj na diskusiu o národnosti a „práve krvi”. Spomenúť právo krvi predsa znamená, že som bol označený ako Francúz už pri počatí; to by značilo, že už vajíčko alebo spermia, z ktorých som vznikol, boli francúzske. No nech by ste robili aké jemné a komplikované analýzy, nezistíte, či boli francúzske alebo anglické! Spomínať právo krvi je ako povedať, že spermia, ktorá ma urobila, mávala modro-bielo-červenou zástavou a že vajíčko ho priťahovalo spievajúc Marseillaisu. Genetika odmieta akékoľvek odvolávanie sa na právo krvi.

J. L.: Tento výklad je veľmi zaujímavý. Je ohurujúce, že napriek tejto zrejmosti ešte pred nedávnom sa na právo krvi odvolával aj bývalý francúzsky prezident.

A. J.: Veru, žiaľ!

J. L.: Je to zarážajúce. No ak politici vedia, že tento pojem nemá význam, používajú ho vedome klamúc a pre demagogické účely ...

A. J.: ... len pre demagogické účely! Je to také jednoduché a účinné!

J. L.: Ale potom by to, čo sa nazýva vedeckými pravdami, mohlo slúžiť aspoň ako odrazový mostík proti demagógii a proti falošným predstavám, vydávajúcim sa za vedecky podložené.

A. J.: Veľmi často sa kamufluje za klamne vedeckou fasádou nepodložené vyhlásenie. Vyhlásiť za Francúzov len ľudí s určitou charakteristikou, postavou, alebo farbou pokožky by bolo cynické, ale aspoň by malo zásluhu lojality, oddanosti štátu. Avšak použiť v tejto súvislosti slovo krv znamená ťažiť z predstavy, že je tu nejaký dôsledok nejakej skutočnosti. Je to škandál, proti ktorému sa dá ťažko bojovať.

Som presvedčený, že jediný spôsob, ako bojovať proti rasizmu, je výchova. Výchova, ktorá zdôrazňuje uvažovanie a neuspokojuje sa s nalievaním hotových názorov do myslí mladých ľudí. Všetky problémy, ktoré máme, sa dlhodobo dajú riešiť len výchovou, výchovou, výchovou. Kedy uskutočníme spoločnosť, v ktorej všetko bude školou? V ktorej bude najváženejším zamestnaním pre budúcnosť národa povolanie učiteľa?

J. L.: Pre rasizmus máte vysvetlenie, ktoré je nielen zaujímavé, ale aj zábavné a pravdivé. Aj ja som na to už dávno myslel. Jedným zo znakov elementárneho rasizmu je posadnutie farbou pokožky, keďže, zrejme, tento znak je viditeľný na prvý pohľad. Ale, ako vravíte, všetci ľudia majú v krvi určité množstvo melanínu. Černosi ho majú viac ako belosi alebo Ázijčania. Na jeho podklade absorbuje čierna koža viac teploty ako biela, ktorá ju odráža.

A. J.: Tak je.

J. L.: A vy pridávate upozornenie na dôsledok, na ktorý sa skoro nepomyslí, že je absurdné, že černosi žijú v Afrike ...

A. J.: ...alebo aspoň v horúcich krajinách. Veď pohlcujú o 30 % tepelnej energie viac ako belosi.

J. L.: A mali by byť bieli, aby tým menej trpeli! Bolo by pochopiteľnejšie, keby v Senegale žil Švéd s bielou kožou ako Senegalčan s čiernou.

A. J.: Bezpochyby, lebo tento absorbuje o 30 % energie viac!

J. L.: Stojíme tu pred zaujímavým a zábavným faktom, že v otázke klímy, farby pokožky a zemepisnou polohou niet logiky, resp. primeranosti; normálne by to malo byť obrátene.

A. J.: Mohlo by to byť obrátene, ale farba pokožky neovplyvňuje len absorpciu energie. Treba spomenúť aj schopnosť kože vyrábať vitamín D, čo má za následok nižšie zachycovanie ultrafialových lúčov. Kolegovia zo Stanfordskej univerzity v Kalifornii na tomto základe vypracovali model vysvetlenia dnešného rozloženia bieleho a čierneho obyvateľstva na Zemi. Základná myšlienka znie, že naši pradávni predkovia boli čierni; „prirodzené” je vyrábať veľa melanínu a teda mať čiernu pokožku. No naraz sa vyskytlo niekoľko jedincov, postihnutých mutáciou, t.j. s bielou pokožkou; albíni sú obete mutácie, ktorá potláča tvorbu melanínu.

Už vtedy vznikla určitá forma rasizmu voči jednotlivcom, ktorí nemali čiernu kožu - boli abnormálni. Museli sa ženiť a vydávať medzi sebou a boli vytlačení na sever. Tam vyvinuli poľnohospodárstvo a začali sa živiť prevažne obilninami. No obilniny neobsahujú vôbec vitamín D. Biela farba kože sa stala výhodou a oni boli čoraz belší. Samozrejme je tento model veľmi hypotetický; má však výhodu v tom, že prihliada k príčinám, pôsobiacim pri prírodnom výbere a vyhýba sa príliš jednoduchým vysvetľovaniam.

Existuje aj dávnejšia príhoda ukazujúca na nezmyselnosť definície rás. Stalo sa to počas prvej svetovej vojny, keď Francúzi a Angličania poslali svoje vojská biť sa s Turkmi v Dardanelách. Vo francúzskych radoch bolo veľa vojakov z kolónií, Senegalčanov, Alžírčanov, Indočíňanov atď. Straty na ľuďoch boli značné a lekári začali zraneným dávať krvné transfúzie. Samozrejme si spočiatku mysleli, že transfúzie treba robiť medzi vojakmi toho istého pôvodu, patriacimi do tej istej rasy, teda medzi Senegalčanmi, európskymi Francúzmi atď. Veľmi rýchlo sa však zistilo, že nebolo treba brať ohľad na etnický pôvod, ale na krvnú skupinu. Len tá definuje znášanlivosť. Keďže mám krvnú skupinu B, je mi v tomto ohľade bližší Senegalčan skupiny B, ako Francúz skupiny A.

Dnes je nám to jasné; ale mnohí majú ešte stále falošný názor na rozdiely medzi jednotlivcami, lebo vidia len určité znaky. Keby ich oko vedelo rozlišovať krvné skupiny, bol by ich názor na hranice medzi rasami celkom iný.

J. L.: Navrhujem vám ešte malú vychádzku do oblasti, ktorá mi je veľmi blízka, do mytológie. Aj antické národy, napr. Grékov a Rimanov, zaujímala otázka černochov. Ostatne sa vtedy nehovorilo černosi, ale Etiópčania. Grécky historik a zemepisec Herodot precestoval oblasť Stredozemného mora a Blízkeho východu v 5. storočí p.n.l. a ľudí s čiernou pokožkou našiel v Lýbii. Bolo ich pomerne málo, menej ako bielych, pretože Gréci vtedy nevedeli nič o ostatnej Afrike. A tak vymysleli čudesný mýt na vysvetlenie pôvodu zafarbenia pokožky černochov - založený na skutočnosti, že nebolo ich osudom stať sa čiernymi.

A. J.: Aspoň to nebola ich chyba.

J. L.: Nie, ale treba si uvedomiť, že aj dnes ešte v podvedomí mnohých ľudí drieme pocit, že každý je zodpovedný za svoj zovňajšok, výzor, a teda aj za farbu pokožky. Spomínaný mýt opísal do podrobností Ovídius. Podľa neho boli na počiatku všetci ľudia bieli, a to prinajmenšom v oblasti oikuméné, t.j. v krajinách, ktoré vtedajší Gréci precestovali a poznali. Bolo to Stredozemné more, Blízky a Stredný východ; z počutia k tomu pristupovala India, Galia a Gibraltar (Herkulove stĺpy). Všetci ľudia, čo tu žili, boli bieli . Až jedného dňa istý Phaeton, ktorý sa považoval za syna Slnka, prišiel za svojím otcom a hovorí mu: „Vieš, že som tvoj syn. Prišiel som ťa navštíviť. Dovoľ mi jeden deň riadiť po oblohe tvoj voz.” Slnko odpovedalo: „Nemožné. Viesť môj voz je veľmi ťažké. Len ja poznám kruhy Zodiaka a ovládnem svoje tátoše. Pýtaj odo mňa niečo iné, rád ti vyhoviem.” Ale syn nechcel nič iné, a pretože otec sľúbil splniť každé prianie, musel mu s veľkou nevôľou voz požičať. Pokračovanie si možno ľahko predstaviť: hoci mladík nezvládne božské kone, vydáva sa na nebeskú cestu. Voz sa rozletí, rúti sa všetkými smermi, opúšťa svoju dráhu, raz letí do výšav - a vznikajú ľady Severného pólu, raz sa priblíži k zemi - tak vznikajú lýbijské púšte a ich obyvateľom zhorela pokožka.

Len od tých čias sú na zemi černosi. Treba dodať, že Phaeton skončil pádom a Slnko dostalo späť svoj voz a normálne pokračovalo vo svojich cestách. Príčinou ľadových pokrývok a vzniku čiernych národov bolo teda Phaetonovo opustenie zodiackých kruhov.

A. J.: To celé je iste krajšie ako moja historka o obilninách ...

J. L.: Možno. V antických mýtoch sa často nájde predtucha zaujímavých súvislostí. Príklad vysvetlenia vzniku Etiópčanov - čiernych ľudí - ukazuje, že sa to nedialo rasistickým spôsobom. Čierni sa stali jednoducho obeťou nepredvídanej nehody a neboli za ňu zodpovední väčšmi ako za nejakú trvalú jazvu. Pojem rasizmu vtedy vôbec neexistoval. Boli rozdiely, hierarchie, pocity kultúrnej nadradenosti, ale nikdy rasizmus v dnešnej podobe.

A. J.: Neexistovala však v tých časoch iná forma rasizmu, totiž odstup medzi mužmi a ženami? Panoval názor, že dieťa bolo synom otca a že matka bola len príslušenstvom, určeným na deväťmesačné nosenie plodu. Neznižovalo to postavenie ženy voči mužovi?

J. L.: Iste. Za oných čias sa verilo, resp. tvrdilo, že žena je len schránka.

A. J.: Ten výraz!

J. L.: Otec uloží semiačko do brucha matky, ktorá má za úlohu ho vyliahnuť, t.j. nechať rásť a potom porodiť. Antika to videla len takto a Aischylos to podrobne opisuje v Euménides, poslednom diele trilógie o rodine Atridovcov - Agamemnon, Orestes a Elektra. Apolón a Aténa diskutujú o tom, ako Orestes zavraždil svoju matku a riešia otázku, či je horšie a svätokrádežnejšie zavraždiť svojho otca alebo matku. Apolónov názor je jasný a formálny; je to archaický tradičný názor: matka je len schránka.

„Hovorím toto a pochopíte, že je to správne:
Matka nie je počiatkom
svojho údajného syna,
Je len živiteľkou semena
vo svojich útrobách.”

V tých časoch nebolo presných vedomostí o počatí a je pochopiteľné, že v spoločnosti, celkom ovládanej mužmi, si títo privlastňovali všetko. Myšlienka absolútnej nadradenosti muža mala aj náboženské, sociálne a právne dôsledky.

Táto otázka však dlho sužovala grécke svedomie a napriek pevnej a istej odpovedi Apolóna a oslobodeniu Oresta na podklade absolútnej nadvlády muža nad ženou, ozývali sa aj iné hlasy. V každom prípade je takáto téza neudržateľná za našich dní - tam som chcel prísť. Dnes sa vie, že muž a žena sa podieľajú rovným dielom na „urobení” nového jedinca, ale väčšina ľudí pokračuje vo viere v opak, alebo sa chovajú, ako by o tom nič nevedeli. To je smutné.

A. J.: Činy potrebné na počatie dieťaťa sú známe odvždy; ale o čo pri tom v skutočnosti ide, to sme pochopili až v roku 1865. Až do objavu mnícha Mendela nemal nikto ani poňatie o tých udalostiach. Nie je to dráma, že ľudia mali tak dlho úplne chybný názor na udalosť, ktorá ich rodí? Mendelovská vízia sa zdala byť takou cudzou, že tridsať päť rokov jej nikto neveril, resp. neprikladal význam. Bolo treba čakať na rok 1900, aby nakoniec zvíťazila rozumnosť a vzniklo nové vedecké odvetvie, genetika.

Tá udalosť je naozaj čudesná: z dvoch indivíduí vzniká tretie. Každé indivíduum má dva pramene, čo sa zdá byť priam nemožné, lebo už z definície vyplýva, že indivíduum je bytosť nedeliteľná. Gréci z toho vyvodili dôsledok - ak každá bytosť môže mať len jeden zdroj, je to v prípade nášho druhu otec.

J. L.: Aj slovo atóm je gréckeho pôvodu a označuje to, čo sa už nedá rozseknúť, deliť.

A. J.: S Mendelom sa vyhneme otázke, či je prameňom otec alebo matka, lebo vychádzame zo skutočnosti, že pohlavné bytosti majú dva pramene, teda nie sú indivíduá. Podstata tejto koncepčnej revolúcie sa dá zhrnúť do jednoduchej vety: bytosti, patriace do pohlavných druhov, sú divíduá; pre akt tvorenia, pre zrod tretieho na podklade dvoch, každý z rodičov sa delí „na dvoje”.

Tým sa všetko mení, lebo toto delenie vyžaduje intervenciu lotérie, v ktorej sa určí, ktorá polovica sa prenesie, a tak je celý ten proces v podstate nepredvídateľný. Niet pochýb, že práve preto sa mendelova koncepcia presadzovala s takými ťažkosťami: urobiť dieťa, to je hrať sa s náhodou.

J. L.: Aj tu by mali byť dovolené ak nie intervencie, tak aspoň pripomienky. Máte pravdu, keď hovoríte, že ide predovšetkým o problém výchovy, pretože náš pôvod ostáva medzi ľuďmi základným mýtom a je veľmi potrebné nájsť vhodné metafory najmä pre malé deti. Keď majú päť rokov, nedá sa im povedať „Takže podľa Mendela ...”

A. J.: Dá sa to vysvetliť deťom vo veku jedenásť- dvanásť rokov. Tie mám najradšej, a preto som im napísal knihu E = CM2 (Le Seuil, 1993); CM2 je vo Francúzsku skratka pre vyšší stupeň základnej školy. Nijako nemám v úmysle opravovať Einsteinov vzorec. Stačí mi, ak sa snažím odpovedať na otázky detí zo škôl zo zväčša zanedbaných predmestí. Prichádzajú ku mne: „Pán učiteľ, ako sa dostal ten supermatozoid môjho otca do vajíčka mojej mamy?” Už tu je problém, lebo jeden z aktérov sa opisuje ako „super-matozoid”. V škole ich naučili veľa podrobností o párení, ale nevysvetlili im podstatu aktu: každý z rodičov neodovzdal to, čo je, ale len polovicu z toho, čo dostal.

J. L.: Kto vás číta, objaví zaujímavý fakt: pre pochopenie, čo sme, je rozhodujúci Mendel.

A. J.: Vyslovil koncepciu ...

J. L.: Stále sa cituje, ale podrobnosti nie sú známe. Čudné je, že sa o také veci zaujímal ako mních - aj keď myslíme len na tie hrášky ...

A. J.: Mendel transformoval základný koncept, keď indivíduum nahradil divíduom. Dlho habkal. V Brne možno navštíviť kláštor, kde robil pokusy s hrachom. Viete, že nikdy nezložil skúšky, ktoré by mu umožnili stať sa profesorom prírodných vied, po čom veľmi túžil? Hovorí sa, že v svojom záujme o rozmnožovanie začal pestovať myši a krížil biele so šedými. To sa však roznieslo a jeho dobrí krajania nechápali, ako sa s takým niečím môže zaoberať mních. Či je to normálne, aby človek trávil svoj čas organizovaním párenia myší? Prior dostával sťažnosti ... a požiadal Mendela, aby s tým prestal! Preto sa Mendel uspokojil s hráškami, ktorých párenie neplodí toľké fantázie ...

J.L: V tejto súvislosti si spomínam, že v histórii rastlinnej biológie bolo treba veľmi veľa času, kým vedci pripustili, že aj kvety majú pohlavie.

A. J.: To je pochopiteľné: Išlo o hranicu nie medzi rastlinami a živočíchmi, ale medzi organizmami, ktoré sa rozmnožujú a ktoré sa rodia.

Tento rozdiel je rozhodujúci. Dnes patríme k živému svet, ktorý je schopný rodenia, ale naši pradávni predkovia, pred takou miliardou rokov, sa len rozmnožovali. Najväčšia udalosť celej histórie našej planéty sa udiala vo chvíli, keď dve bytosti, ktorých rodičia sa rozmnožovali oddelene, prišli na to, že sa dajú dokopy a vytvoria tretieho jedinca - že budú rodiť. Postup, ktorý zvyšoval počet, premenili na postup, ktorý vytváral niečo nové. Tým sa všetko zmenilo.

J. L.: V podstate nejde ani tak o získanie istôt, ako o schopnosť položiť dobré otázky v dobrom čase. Vedieť neznamená ani tak mať nahromadené vedomosti ako mať schopnosť položiť správnu otázku; to je niečo, čo sa nikde neučí. Umenie klásť zlé alebo neprimerané otázky, na ktoré sa v danej epoche nedá odpovedať, prekvitalo v celej ľudskej histórii. Veľká väčšina nepochopení, nedorozumení, schizmov, herézií, aj upaľovaní, ktoré zapĺňajú dejiny cirkvi aj vedy, pochádza z otázok, na ktoré vtedy nebola vedecká odpoveď; boli len odpovede tradičné, biblické, evanjeliové, a tie boli čím ďalej tým menej uspokojivé.

Dal by sa uviesť nekonečný počet príkladov. Najpresvedčivejšie sú v oblasti náboženstva. Na akútne a pertinentné otázky Giordana Bruna nebola v jeho čase odpoveď. Bolo šťastie, že Einstein nežil v tých časoch, lebo inakšie by bol súci na upálenie. Mendel bol iste jeden z prvých, čo si položil otázky, na ktoré bol vstave odpovedať a ktoré jeho epocha mohla akceptovať. Pred ním nikto nechápal, že v oblasti generácií tri nie je jeden plus dva, ale jeden a jeden, ako ste to povedali. Bolo treba Mendela, aby sa otec, matka a dieťa konečne spojili do tvorivej trojice.

A. J.: Najčudesnejšie riešenie tohto problému navrhol iste Buffon, ktorý vedel všetko, čo sa v jeho časoch dalo vedieť. Pochopil, že dieťa dostáva prínosy od každého z rodičov, ale ako vidieť do tejto zmiešaniny? Jeho vysvetlenie sa nám musí zdať streštené. Predstavoval si, že každý z rodičov posiela vo svojich „semenných tekutinách” správu o každom svojom orgáne: palec ľavej nohy jednu, pravé ucho druhú atď. ... Vo chvíli párenia sa tekutiny zmiešajú. Dve správy o tom istom orgáne sa hľadajú, nájdu, splynú a vytvoria informáciu, potrebnú na realizáciu dotyčného orgánu dieťaťa. Tak sa dá vysvetliť, že charakteristika orgánu je na koniec blízka priemeru charakteristík tohto orgánu u rodičov.

J. L.: To je teória homunkulov, živá ešte v prvých rokoch mikroskopu, keď prví pozorovatelia verili, že v spermii možno rozoznať malé detičky.

A. J.: Pravdu hovoríte. Dokonca vynálezca mikroskopu, Loewenhoek, ich vraj sám kreslil. Ale to je povesť. Nezakladá sa na ničom. Otázka bola zle položená ...

IV.

Jacques Lacarri?re: Občas si kladiem otázku - čo aj si myslím, že odpoveď poznám, či byť múdrym, vedcom alebo vedátorom neznamená nakoniec len vedieť klásť otázky, na ktoré sa dá odpovedať. História pozná mnoho takýchto jasnozrivých ľudí, zvedavých na všetko, ktorí akoby dopredu zacítili určitý počet zrejmostí, hoci sa v ich čase nedali dokázať. Tu je príklad, ktorý na mňa veľmi zapôsobil:

V Aténach žil za čias antického Grécka filozof menom Anaxagoras. Nevie sa toho o ňom veľa, lebo jeho spisy sa nezachovali, ale povedal, že Slnko nie je nejaký boh, lež horiaca guľa. Poslali ho teda do vyhnanstva pre hlásanie bezbožnosti.

Položil si aj inú otázku, na pohľad hlúpu. Jeho žena asi chovala králiky a kŕmila ich mrkvou, lebo Anaxagoras sa pýtal, ako to, že králiky, stále žerúc mrkvu, nestanú sa na koniec samy mrkvou. Filozofia sa v tom čase zakladala na učení o esenciách, podstatách, zložených z nezničiteľných jednotiek. Ak sa králik živil celý čas mrkvou, zdalo sa byť logické, že po čase prevládne esencia mrkvy nad esenciou králika, látka mrkvy na látkou králika. To sa však nikdy nestalo. Pre Anaxagora to ostalo navždy tajomstvom, ale má zásluhu, že položil otázku, aj keď nemal možnosť dať na ňu odpoveď. Je isté, že v priebehu dejín boli položené stovky otázok, o ktorých ani nevieme, lebo sme sa o nich nedozvedeli.

Podobnú otázku položil v súvislosti s močovými kameňmi Montaigne. Táto choroba postihla jeho otca a trpel ňu aj on sám. Povedal si asi toto: Ak mi niekto vysvetlí, prečo som v rovnakom veku dostal tú istú chorobu ako môj otec, pozdravím ho veľmi ponížene, ak jeho odpoveď nebude komplikovanejšia ako otázka. Pravdou je, že v tom čase nebola odpoveď možná. Nie je úchvatné vidieť, že niektorí ľudia dopredu vycítili skutočnosť a pravdivosť určitých otázok? Ako Anaxagoras, ako Montaigne, ako mnohí iní. Žili však nanešťastie v dobe, keď ich otázky ostávali bez odpovedí. Rozhovor medzi Montaigneom a vami by bol iste zaujímavý. Čo by ste mu odpovedali?

Albert Jacquard: Podotýkam, že otázku položil veľmi rozumne. Hoci nevedel nič o spermiách, spomenul „malé kúsočky, z ktorých ma môj otec urobil". Jednoduchým uvažovaním si vytvoril predstavu, že určitá informácia prešla naňho z jeho otca prostredníctvom nejakého predmetu, toho „malého kúsočka". Myslí si, že tento predmet mu zapríčinil chorobu močových kameňov, hoci jeho otec ochorel dávno potom, čo ho splodil. Ako to už predtým bolo v jeho otcovi a ako sa to prenieslo?

Otázka je položená nádherne, ale odpoveď prišla až v 20. storočí. Ak predpokladáme, že močové kamene sú dedičná choroba - neviem to - dnes by sme povedali : váš otec dostal jeden alebo viac génov, ktoré ho už od počatia predisponovali na túto chorobu; a stalo sa, že v „lotérii" na určenie spermií na váš vznik vyhrali aj tieto gény; dostali ste ich teda aj vy a trpíte na tú istú predispozíciu.

Existuje choroba, zvaná Huntingtonova chorea, ktorá zodpovedá práve tomuto typu determinizmu. Zapríčiňuje ju dominantný gén vyvolávajúci vo veku 35-40 rokov postihnutie nervového systému. V mladšom veku je potenciálne prítomná, ale nemanifestuje sa.

J. L.: To by bola uspokojivá odpoveď Montaigneovi, ktorý položil tak rozumne správnu otázku.

A. J.: Spôsob, ako sa otázka položí, je rozhodujúci; najťažšie je rozumne klásť správne otázky.

J. L.: A čo by ste odpovedali Anaxagorovi? Prečo jediac baraninu nestaneme sa baranmi?

A. J.: Ak to máte už v ústach, nie je to viac baranina, ale len kúsky potravy. A keď to prejde žalúdkom, rozpadlo sa to na prvky, ktoré kedysi tvorili barana, ale ktoré majú tie isté atómy ako mrkva, kamienok alebo vaše telo.

Kúsky potravy sú najprv rozložené na proteíny, ktoré zväčša nijako nie sú špecifické pre baraninu; rovnaké sa nachádzajú u všetkých zvierat. Proteíny sa ďalej rozkladajú na aminokyseliny, slúžiace na výrobu nových proteínov. Anaxagorova chyba bola, že sa nepostavil na správnu rovinu analýzy predmetov. Keď králik žerie mrkvu, absorbuje aminokyseliny, ktoré mu umožnia vyrábať králičie proteíny; mrkva je preňho len vonkajším obalom súboru predmetov, ktoré sú mu osožné.

J. L.: To sa mu dá povedať až dnes. Je však zaujímavé, že aj tento prípad svedčí, že vždy boli ľudia, ktorí kládli podstatné otázky. Dnes sa nad ich naivitou môžeme niekedy usmievať, ale v ich čase na ne nebolo odpovede.

A. J.: Sú aj otázky, ktoré by sa radšej nemali klásť, lebo je vylúčené dať na ne odpoveď. Napr. kedy a ako sa objavil život na Zemi? Na túto otázku sa odpovedá často veľmi poetickými bájkami, ktoré nemajú nijaké opodstatnenie.

Pre mňa sa život neobjavil jednoducho preto, lebo pojem život nemá obsah. Na Zemi, rovnako ako v celom vesmíre, sa raz vytvoril pohyb vedúci k stále vyššej komplexnosti. Tento pojem treba osvetliť. Nejaký predmet alebo množina predmetov je komplexný, ak sa skladá z početných prvkov rozličných kategórií, ktoré sú navzájom pospájané subtílnymi vzťahmi. A ukázalo a, že čím je taký predmet komplexnejší, tým viac má schopností. Pohyb k vyššej komplexnosti vyvoláva vznik stále nových schopností. Krištáľ nie je vôbec komplexný a má len veľmi málo schopností; baktéria je extrémne komplexná a má čudesné schopnosti: dýcha, trávi a reaguje na agresie. Tieto schopnosti nás tak očarúvajú, že baktériu označujeme za živú, kým krištáľ je pre nás neživý.

Slovo život neoznačuje teda nejakú vnútornú vlastnosť predmetov, ale naše očarenie schopnosťami niektorých z nich. Pri realizácii stále komplexnejších predmetov vládla kontinuita, keď vznikali stále schopnejšie a schopnejšie predmety a určiť bariéru medzi neživým a živým by bolo svojvoľné.

J. L.: Nebol to Teilharda de Chardin, ktorý vo svojom Ľudskom fenoméne napísal, že všetky začiatky sú nezachytiteľné?

A. J.: Áno. A spomeňme si aj na slová Françoisa Jacoba pri súdnom spore o prerušenie tehotenstva v Bobigny: „Život sa nezačína, on pokračuje." Ak sa vraciame minulosťou dozadu, nenájdeme iný začiatok dejín života ako povestný Veľký tresk (big-bang), ten neprístupný moment, ktorý je začiatkom všetkého: priestoru, hmoty aj času.

Samozrejme, krátko po Veľkom tresku ešte nebolo života. Podľa toho, čo vieme rekonštruovať, sa zdá, že náš vesmír bol skôr nepodarkom, lebo bol homogénny; všade bola rovnaká štruktúra. No pomaly sa začali vytvárať komplexnejšie predmety majúce postupne bohatšie schopnosti. Tu vstupuje do hry podstatný fenomén spojky a jej protikladu plus, ktorý som už bol spomenul. Na tom treba trvať. Oživme si to spomienkou na hodinu chémie v škole.

Ak ste náhodou v blízkosti veľkého množstva chlóru, náramne jedovatého plynu, bude rozumné, keď sa vzdialite; urobte to isté, ak je to veľké množstvo sodíka, vysoko výbušného kovu. Ak ste však v blízkosti látky, ktorej každá molekula sa skladá z jedného atómu chlóru a jedného atómu sodíka, neodchádzajte, veď vám nič nehrozí: je to chlorid sodný, kuchynská soľ. Vieme všetko o chlóre, aj všetko o sodíku, ale to nám nepovie nič o chloride sodnom. Získame ho nie pridaním jedného prvku k druhému, ale umožniac im interakciu; interakcia vytvára neočakávané.

Porekadlo „Nič nového pod slnkom" nás klame. V skutočnosti patríme do vesmíru, ktorý je tak zostrojený, aby stále nechal vznikať niečo nové.

Preto sme tu. Tak ako kontinuita pohybu smerom k vyššej komplexnosti umožnila vznik predmetov, ktoré môžeme kvalifikovať ako živé, tak tieto predmety pokračovali vo svojom vývoji, stále na tom istom základe, a mali čoraz čudesnejšie schopnosti, až kým sa nerealizovalo vrcholné dielo komplexnosti, t.j. človek.

J. L.: Iste. Ale či problém nie je v tom, že tento druh otázok sa kladie dlho, často veľmi dlho po tom, ako sa objavili tieto fenomény a keď sú už veľmi komplexné. Napr. keď si človek začal klásť otázky o svojom jazyku, existoval tento jazyk už tisíce rokov.

V jednej knihe píšete, že súmrak je v podstate len prúd fotónov, ktoré s určitou rýchlosťou a pri určitej teplote prichádzajú na Zem zo Slnka ... Súmrak je vynález človeka. Pripomína mi to otázku jedného amerického semiológa spred pár rokov: „Keď v prahorách v epoche karbónu padol strom, bolo počuť hluk?" Keďže hluk je vynález človeka, dá sa predpokladať, že ak vtedy neexistovali ešte ľudia, ktorí by to počuli, padajúci strom nevyvolal hluk.

A. J.: Nevyvolal hluk, ale chvenie vzduchu ...

J. L.: Táto otázka je tu možno nemiestna.

A. J.: Náraz stromu na zem iste vyvolal chvenie vzduchu; vibrácie najprv zosilneli, potom prestali. Ale ak tam nebolo ušného bubienka, ktorý by tieto vibrácie premenil na pocity, nebolo v skutočnosti hluku. Hluk existuje len vtedy, ak vibrácie bubienka spracúva a interpretuje nervový systém.

Takisto fotóny, prichádzajúce do našich očí, prinášajú vibrácie, tentoraz nie vzduchu, ale elektromagnetického poľa, ktoré nás obkľučuje; mozog ich transformuje na farby a na estetické emócie.

Svet je pekný len vtedy, ak sa naň dívame. Pochopil som to uprostred púšte. Je noc, chladno, hviezdy sa trblietajú; obklopuje vás krása. Prečo je to pekné? Odpoveď je na dlani: pretože vy ste tam. Nie je to však bez dôsledkov pre naše postavenie uprostred nebezpečenstiev hroziacich ľudstvu. Nemáme právo pripustiť samovraždu ľudstva, lebo to by značilo zbaviť vesmír jeho krásy.

J. L.: Hovoríte o kráse v súvislosti s nocou na púšti. Keď cítite pocit, ktorý nazývate krásou, nie je to zároveň prejav túžby po spojitosti s vesmírom, po harmónii v jeho vzťahu k nám? Povedať, že vesmír je krásny, nie je to určitý spôsob privlastnenia si ho, alebo aspoň tejto snahy?

A. J.: Pocit krásy je možno druh stotožnenia so svetom. Nie je to jediný spôsob. So svetom sa stotožňujem aj tak, že sa snažím pochopiť ho a predstavujem si vysvetlenia fenoménov, ktoré konštatujem okolo seba, t.j. rozvíjam vedu. No možno aj mýty, všetky tieto pekné historky o minulosti sveta, sú len pokusom o stotožnenie.

J. L.: Povedali ste vetu, ktorá stojí skoro doslovne v Platónovom Fédrovi a ktorá ma svojho času dosť znepokojovala, lebo odporovala mojim surrealistickým záľubám. Platón hovorí (citujem podľa pamäti), že je nemožné vidieť ako krásne to, čo nechápeme. Podľa neho je pocit krásna výsledkom hľadania a pochopenia harmónií, skrývajúcich sa v jednotlivých prvkoch, z ktorých sa celok skladá. Ak napríklad ide o sochu, treba vedieť oceniť proporcie, spracovanie materiálu atď. Myslím si, že to je dôvod, prečo sa Gréci tak málo zaujímali o prírodu a, naopak, toľko o umelecké diela: lebo to boli úplne ľudské výtvory, pri ktorých mohol umelec modifikovať prírodné zákony a vynachádzať iné.

Pre Platóna nemôže byť pocit krásy výsledkom osvietenia alebo náhleho zjavenia; ani vytvorenie umeleckého diela nemôže spočívať v púhej inšpirácii. Krása a tvorba sú výsledok hľadania, cesty, postupne stále citlivejšieho ovládnutia matérie, dnes by sme povedali zvládnutia štruktúry diela. Skrátka, techniky. Naučiť sa tvoriť, naučiť sa dívať sa, to vyžaduje podrobiť sa tajomným zákonom sveta a umenia. Kúsok z toho je vo všetkom, čo ste povedali; je to puto medzi hmlistou predstavou a pochopením odkazu, ktorý nám umelec chcel povedať alebo ukázať; to puto nemôže byť neodôvodnené ani ľubovoľné.

A. J.: V každom prípade je na jednej strane predmet, či už kamienok, motýľ, žena, človek alebo celý vesmír s jeho galaxiami a na druhej strane som ja. Musím vytvoriť kontakt, musím nadviazať puto medzi sebou a týmto premetom.

Výraz zblíženie je asi lepší ako privlastnenie si. Potrebujem byť s tým, splynúť s tým, pochopiť s tým spojené transformácie alebo nájsť v tom krásu.

J. L.: V podstate ste teda vedeli, čo uvidíte, prv, ako ste to videli. Aj ja som sa už pýtal svojich priateľov astronómov, či po toľkých rokoch štúdia neba vedia sa ešte dívať na hviezdy a na nebo tak ako dieťa, ktoré ich objavuje, alebo ako nočný chodec, ktorý sa nadchýna, alebo čo len sa čuduje. Niektorí mi odpovedali: „Bohu vďaka, áno. V deň, keď už nebudem schopný vidieť aj v hviezdach svetelné zdroje, ktoré nám rozprávajú starodávnu históriu peknými bájkami, nebudem sa vedieť tešiť zo svojej práce."

A. J.: Skutočnosť, že získali toľko vedomostí o predmetoch, ktoré pozorujú, im umožňuje vidieť nebo inakšie ako ho vidíme my; vedia si predstaviť ďaleké galaxie, aj také, ktoré ich oči nikdy neuvidia, ale o ktorých existencii ich presvedčili dômyselné prístroje a učené debaty.

J. L.: Chcete povedať, že čo človek vidí, vlastne tvorí?

A. J.: Iste, a to stále. Práve preto mám tak rád určité matematické teórie. Krása vzorca bola pre Einsteina kritériom pravdivosti. Hovorieval, že boh je niekedy veľmi komplikovaný, ale nemôže byť perverzný; že nemohol stvoriť vesmír, ktorý by sa mal opisovať a vysvetľovať neestetickými rovnicami.

J. L.: Má teda dobrý vkus! Čo však poviete na Einsteinovu vetu, ktorá je slávnejšia ako všetky iné: „Boh nehádže kocky"?

A. J.: Ako mnohí si myslím, že nemal pravdu, keď to povedal. Značilo by to, že zajtrajšok sa dá predvídať, že je daný už dneškom, ale podľa súčasnej fyziky to neplatí.

Dávam prednosť inej Einsteinovej myšlienke, ktorá mi pripadá hlbšia: „Je nepochopiteľné, ako je svet pochopiteľný." Táto pochopiteľnosť svedčí, že náš duch je vstave preniknúť až do zatajeného srdca vesmíru.

Objav kvarkov, týchto možno posledných častíc tvoriacich atómové jadro, dokazuje tiché spolčenie medzi naším spôsobom uvažovania a skutočnosťou, ku ktorej sa približujeme, no pravdepodobne ju nikdy nedosiahneme ...

V.

Jacques Lacarri?re: Vo svojej knihe, myslím že je to Zodpovednosť vedy , uvádzate zaujímavú myšlienku o inžinierovi, ktorý za mesačný plat prenajíma svoju inteligenciu, aby zlepšil technický a finančný stav podniku, ktorého konečné ciele nepozná. Pýtate sa: „Prostituuje sa menej ako slečna, ktorá prenajíma svoje vnady zákazníkovi, o ktorom nič nevie?" Je to veta, ktorú netreba vysvetľovať. Považujem ju za správnu a odvážnu, len nie som si istý, či má dosť ľudí odstup, potrebný na pochopenie generalizovanej prostitúcie našej epochy. Ako vidíte toto nepochopenie medzi vedou, ktorá prináša prvky uvažovania, vedomosti a teda aj skoro možnosť rozhodnutia, a na druhej strane medzi stanoviskami našej spoločnosti, ktoré nás nútia každý deň ustúpiť alebo dokonca vzdať sa?

Albert Jacquard: Túto vetu som napísal preto, lebo sa čoraz viac búrim. Obdivujem vesmír, ktorý ma obkľučuje, aj jeho vrcholné dielo, človeka. Som nadšený, ale súčasne aj znechutený vývojom ľudského údelu. Nemám na mysli vojny v ďalekých krajinách, ale vývoj spoločnosti, v ktorej žijem. Osvojac si pojmy konkurencie a súťaže, t.j. deštrukcie jedných druhými, rútime sa so sklonenou hlavou do hnusu generalizovanej prostitúcie. Ako starý otec sa nemôžem zmieriť so spoločnosťou, ktorú pripravujeme pre svojich nasledovníkov. Som polytechnik, mám vzdelanie inžiniera. Som zhrozený pri pohľade, že mnohí moji kolegovia venovali celý svoj život úspechu v kariére a stali sa oddanými a výkonnými služobníkmi podnikov, o ktorých nič nevedeli, ktorých ciele ich ani nezaujímali. Stali sa predmetmi.

Na to treba reagovať; robím to aj tak, že sa zúčastňujem niektorých akcií Otca Pierra.

Budem zlý. V roku 1993 sme sa všetci solidarizovali s deťmi v Neuilly, ktoré jeden blázon držal ako rukojemníkov a hrozil, že ich zabije. Boli sme spokojní, keď sa to všetko dobre skončilo, aspoň pre tie deti. No v ulici du Chalet v Belleville je každý deň päťdesiat päť detí ohrozených násilným vysťahovaním, keď prichádzajú exekútori a policajti mestskej správy v Paríži, majúci na starosti úspešné pokračovanie jedného stavebného programu. Nie sú tieto deti rukojemníkmi parížskeho starostu chovajúceho sa ako ten blázon z Neuilly? Mesto necháva kopať jamy okolo tých starých budov (kde žijú ľudia), aby sa ich múry zrútili; prívod vody im zastavili; rodiny si musia nosiť vodu zďaleka, ako v stredoveku.

Je to škandál, ale verejná mienka si z toho nerobí nič.

Koncom augusta 1993 vyslala tá istá mestská správa na inom konci Paríža, tento raz na avenue René-Coty, už ráno o šiestej stovku špeciálnych policajtov, aby vysťahovali devätnásť rodín. Aké je to slávne víťazstvo nad najnešťastnejšími! Radnica vyhrala bitku, no nevyhrala vojnu. To je výzva, ktorú by vládnuci gaullisti mali pochopiť. Otec Pierre káže, že jediná vojna, ktorú treba viesť, je vojna proti biede. Hanbím sa pri pohľade na vojnu mesta Paríža proti tým, čo bojujú s biedou.

V tom lepšom prípade sa cítime byť veľkodušnými, ako pri tých deťoch z Neuilly. Ale nereagujeme, keď úrady vysťahovávajú deti na ulicu - keď ich hanebné správanie sa úradov traumatizuje asi na celý život; aj keď dospejú, budú si pamätať, čo im spoločnosť urobila. Ak sa z nich stanú oškliví povaľači, kto bude na vine?

J. L.: Hovoríte: „Spoločnosť je na vine." Ale kto je to? Odpor je tu iste celkom na mieste - ale ak obžalúvate spoločnosť, obraciate sa na fantóm!

A. J.: Nie, nie je to fantóm. Ste to vy, som to ja. Aj ja som zodpovedný.

Stalo sa to pred dvomi rokmi a nie som na to pyšný. Deväť matiek bez bytu robilo hladovú stávku na trotoári v ulici Turbigo pred jedným bytovým úradom. Triasli sa od chladu v daždi na dekách, ktoré im dala organizácia Emmaus. Ktosi ma požiadal, aby som ta zašiel a bol svedkom; sľúbil som to a zaumienil som si, že mi to bude zajtra prvá úloha. Nemusel som to robiť. Otec Pierre ma predbehol. Nepovedal si: „Postarám sa o to zajtra." Spustil okamžite taký krik, volal Elyzejský palác (sídlo prezidenta), radnicu, arcibiskupstvo, policajné riaditeľstvo, že sa záležitosť vybavila ešte tej noci. Pochopil som poučenie. Otec Pierre je zodpovedný za našu spoločnosť tak, ako každý z nás, ale on vie kričať dosť silno, aby sa zmenila.

Naša spoločnosť iste nemá len chyby; žijeme v jednej z najpodarenejších demokracií, ale treba vedieť reagovať na škandály, ktoré sa občas vyskytnú.

Máme k dispozícii celý rad pekných vecí, napr. vedu a krásu sveta; nezabúdajme však na to najdôležitejšie: na prepotrebnú revolúciu v našej sociálnej organizácii. Svet ľudí sa zmení, či si to prajeme alebo nie. Lepšie je pripraviť sa na túto zmenu, ako byť k nej prinútený.

J. L.: Kým globálna vízia vedy smeruje k tomu, čo sa volá nestálosť, nepredvídateľnosť, neistota, zatiaľ každodenný život prináša so sebou predvídateľné udalosti, stabilitu a istoty.

A. J.: Život vyžaduje určité minimum predvídania, teda krátkodobej stability, no nezabúdajme na zmeny potrebné v rámci mnohých rokov. Preto musí byť úloha takého ministra ťažká. Ó, keby som tak ja bol ministrom školstva ...

J. L.: Máte veľa dobrých myšlienok o školstve, napr. o spôsobe, ako by sa malo nie vyučovať, ale ako by sa mali vedomosti odovzdávať pokojne, pomaly a bez akéhokoľvek nanucovania.

A. J.: Predovšetkým neslobodno vedomosti nanucovať!

J. L.: Veľa podrobností poukazuje na nedostatky vyučovania, napr. pokračovanie v učení zbytočných dátumov, napr. tej a tej bitky, kým existujú dôležitejšie dátumy. Prečo sa neučí, kedy urobil aký objav Pasteur alebo Mendel, ľudia, ktorí veľmi pozitívne ovplyvnili naše sebauvedomovanie? Pri takej bitke sa ľudia nenaučili nič, veď často nepoznali ani protivníka!

A. J.: Dnes nikto okolo nás nevie, kto sa s kým bil.

J. L.: Poznať niekoho znamená pomáhať mu žiť, a nie zabiť ho na bojovom poli! Poukazujete na to vo svojom životopise (Idées vécues - Žité myšlienky, Flammarion, Paris 1989): Keď vám generáli vysvetľovali, že ich cieľom je zabrániť vojne, vždy ste namietali: „Ale prečo sa potom Ministerstvo vojny nevolá Ministerstvom mieru?"

A. J.: Veru, pokúšal som sa v živote o všeličo ...

*  *  *

J. L.: Žijeme vo svete, v ktorom sa mnohí neprávom odvolávajú na Darwina, aby odôvodnilili, no v skutočnosti pozmenili naše sociálne správanie. Ich kľúčovému slovu som nikdy prinajmenšom nedôveroval: ide o slovo súťaženie. V športovom význame sa dá pripustiť ako súperenie, ako pozitívna rivalita. Ale v bežnom živote je toto slovo len eufemizmus (jemnejšie vyjadrenie) pre zákon džungle. Súťaž sa stala jednou zo základných podmienok sociálneho úspechu; je to jediný cieľ života, ktorý dnešná spoločnosť predpisuje. Som však presvedčený, že spoločnosť, ktorá svojej mládeži predpisuje ako jedinú životnú morálku súťaženie, je ťažko chorá.

A. J.: Aj pre mňa, ako pre mnohých, je to slovo ošklivé. Nedávno sa mi zveril aj Jacques Testard, biológ, známy pre svoje stanovisko v oblasti pomoci pri rozmnožovaní:

 „Keby sa ma niekto spýtal, ktoré je najošklivejšie slovo súčasnej francúzštiny, odpovedal by som mu, že je to súťaženie."

Spomenuli ste Darwina. Nezabúdajme, že jeho prínos bol dvojaký. Na jednej strane donútil vedcov a širokú verejnosť priznať, že vývoj života je skutočnosť. Až do jeho prác sa nepripúšťalo, že všetky druhy majú spoločný pôvod. Počas svojej trojročnej cesty okolo sveta na palube Beagla pozbieral toľko dôkazov pre svoju teóriu, že sa stalo ťažkým pochybovať o nej.

Okrem pár integristických siekt dnes každý pripúšťa, že všetky živé bytosti majú spoločných predkov; ak hľadám spoločných predkov pre seba a šimpanza, stačí zájsť dozadu niekoľko stotisíc generácií; pre žabu je to niekoľko miliónov generácií. Prvý prínos Darwina je táto samozrejmosť, ktorá bola až do jeho príchodu tak dokonale zamaskovaná.

Tento spoločný pôvod však plodí problémy. Ako vysvetliť rozdiely medzi mnou a šimpanzom alebo žabou? Ak máme spoločného predka, boli potrebné početné zmeny našich vlastností. Čo mohlo byť motorom tejto premeny, tohto vývoja, pôsobiaceho na dve osobitné línie a vedúceho k nášmu rozlíšeniu? Na túto druhú otázku dal Darwin originálnu odpoveď - bol to prírodný výber. Konštatoval, že pri väčšine druhov sa rodí viac potomstva, ako umožňujú vyživiť zdroje prostredia; preto prežijú len tí, čo sú najlepšie vyzbrojení proti nepriazňam prostredia. Svoje osožné vlastnosti odovzdávajú svojmu potomstvu na základe princípu dedičnosti. Tieto vlastnosti sa postupne šíria, kým škodlivé vlastnosti sa strácajú.

Zdá sa to byť všeobecne známou pravdou, ale je to omyl. Princíp dedičnosti, na ktorý sa odvolával Darwin, je celkom iný, ako si ho on predstavoval. Nepoznal proces dedičného prenosu, lebo nečítal Mendela, a to z toho jednoduchého dôvodu, že článok o hrachu bol uverejnený až po jeho práci.

Až keď okolo roku 1900 vedci znovu objavili Mendela, pochopili, že tento proces sa netýka prenosu vlastností rodičov na deti, ale len polovice faktorov, zvaných gény, ktoré tieto vlastnosti riadia.

Pochopili, že ak príjmu Mendelove názory, zapochybujú o samých základoch darvinizmu. Z toho vyplynula zdržanlivosť, vedúca k odmietaniu Mendela skoro pol storočia! Syntézu obidvoch prístupov k evolúcii realizovali postupne matematici. Ich prvý krok pozostával v nalíčení darvinizmu fasádou mendelizmu, z čoho vyrástla okázalá „syntetická evolučná teória". Na začiatku druhej polovice storočia prežila svoje obdobie slávy, no potom sa dokázali jej neprekonateľné paradoxy.

Pravdou je, že prírodná selekcia by teoreticky vyústila do postupnej homogenizácie populácie. Ak najlepší vyhráva a rodí jedincov podobných sebe, po čase by všetci členovia druhu mali mať najosožnejšie vlastnosti. Pôsobením selekcie by sa mala stať každá populácia homogénnou. Pravidlom je však rôznorodosť. Vyšetrovacie metódy posledných desaťročí, najmä elektroforéza, vyniesli na svetlo nečakanú heterogénnosť dedičných vlastností. Ukázalo sa, že procesy, ktoré prebiehajú, udržujú pri živote veľkú diverzitu. Bolo treba zapochybovať o neodarvinizme práve v čase, keď sa zdal triumfovať.

Treba analyzovať príčiny tohto dočasného triumfu. Prečo spoločnosť prijíma niektorú vedeckú teóriu? Nie preto, že by bola bližšie skutočnosti, ako predchádzajúca teória; skôr preto, lebo rieši niektorý problém tejto spoločnosti. Darwin uverejnil svoju prácu v roku 1859 v Anglicku, ktoré bolo viktoriánske a kresťanské; na jednej strane sa tvrdilo, že podľa učenia evanjelií treba milovať svojho blížneho a rešpektovať všetkých ľudí; na druhej strane sa videlo byť prirodzeným nútiť pracovať deti v baniach a továrňach za neľudských podmienok. Existovala priepasť medzi predstieranou morálkou a sociálnou skutočnosťou, založenou na vykorisťovaní najslabších.

A hľa, tu prichádza veda hlásajúca, že príroda chce tento boj medzi najlepšími a menej dobrými, medzi silnými a slabými; že víťazstvo tých prvých je predpokladom globálneho zlepšenia. Poľutujme nešťastníkov, ale nebráňme ich eliminácii, je to pre kolektívne dobro. Ešte aj dnes sa v určitých kruhoch pestujú takéto názory. Pred dvanástimi rokmi jedny pravičiarske noviny v oblasti Loire-et-Cher uverejnili článok s takýmto rozumovaním: Chudobní sú tí, čo v živote neobstáli; ich prehra je zapríčinená tým, že nemali tie dedičné vlastnosti, ktoré v našej spoločnosti vedú k víťazstvu; bude lepšie, ak sa ich vlastnosti nebudú veľmi šíriť; treba znížiť, alebo aj zrušiť, rodinné prídavky chudobným a ušetrené peniaze dať bohatým, ktorých dedičný fond je od prírody lepší, a to ich podnieti, aby sa lepšie množili ...

Takéto názory sa málokedy vyslovujú s toľkým cynizmom, sú však v mnohých hlavách. Keby takéto uvažovanie bolo správne, bolo by treba uznať ho; nezodpovedá však v ničom tomu, čo nám ukazuje príroda. Koncepcia dobrých a zlých génov je zväčša nerealistická. Platí napr. pri chorobách, povedzme pri jednej anémii, veľmi rozšírenej v určitých oblastiach Afriky. Jedinci, čo na ňu trpia, dostali dva exempláre zodpovedných génov; no tí, čo dostali len jeden exemplár, nielen že neochorejú, ale zdajú sa byť odolnejší proti malárii. Pre jedných je teda ten gén zlý, pre druhých užitočný.

J. L.: Ak pripustíme, že súťaž, dnes sa hovorí kompetivita, je pozitívny sociálny faktor, značí to, že ho treba u detí zisťovať čím skôr, že treba robiť selektívne testy na ich inteligenčný kvocient a že ich treba všemožne podporovať, aby sa z nich stali dobrí súťažiaci. Tak sa dostávame k problému, ktorý je širší ako vyučovanie a ktorý otvorene nadhadzujete:

„Na čo je škola? Aby produkovala doslovne budúce mravčie robotnice, pracovité a poslušné; aby pripravila žiakov prijať v systéme určené miesto, aj keď budú len pešiakmi na šachovnici."

V knihe Legenda života píšete, že spoločnosť hodná tohto mena nemá spočívať na tzv. prírodných zákonoch alebo na zákonoch džungle, ale na princípoch solidarity a vzájomnej pomoci. Inakšie povedané mládež treba pripravovať nie na súťaženie, ale na spoluprácu. Ako sa však dostať k slovu vo svete, kde vládnu nielen rivality jednotlivých spoločností, ale aj medzi zložkami jednej spoločnosti, rozdelenými od seba náboženstvom, etnickou príslušnosťou, politickým presvedčením alebo profesionálnymi záujmami? Nehrá tu rozhodujúcu úlohu spolupráca? A nie je táto taká krehká ako posolstvo lásky evanjelií?

A. J.: Nechcel som používať také zaťažené slová ako láska. Radšej ostanem sucho vedecký. Nemyslím, že by bolo treba hľadať poučky pre morálku v prírode; ak sa máme odvolávať na to, čo sa deje, robme to aspoň s jasnou mysľou.

Čo sa to udialo v priebehu evolúcie? Pripúšťam, občas zvíťazil silnejší nad slabším. Ale skoky dopredu v oblasti živej prírody boli vo väčšine prípadov víťazstvá nepodarenca, ktorý nebol ako tí iní, ktorý mal nedostatky, bol handicapovaný. Prvá ryba, ktorá vystúpila z vody na súš, bola nepodarená ryba; rovnako aj prvý primát, ktorý bol nútený zostúpiť zo stromov, a to bol náš predok homo. Niektorí vedci myslia, že sa odlíšil od oných primátov následkom chýbania kosti zvanej baculum, kosti v penise, ktorú majú všetci primáti s jedinou výnimkou, a tou je človek.

Čo značí byť nepodarencom? Nepáčiť sa tým, čo sú normálni. Ale čo značí byť normálny? Nepodarenec nevie robiť to, čo vedia robiť všetci ostatní; možno však vie urobiť niečo, čo nevedia urobiť ostatní. Opakujme si to stále, sme nepodarení primáti. Naraz sme získali schopnosť vydať sa na novú cestu, otvorenú tým, že sme začali chápať, čo sa deje okolo nás a potom schopnosť premeniť tento svet, ktorý nás všetkých ovláda. Práve toto vyjadruje biblia v knihe Genezis; všetkým druhom na Zemi dal Stvoriteľ príkaz: „Zaľudnite Zem!"; len pri človeku pridal: „A podrobte si ju!"

Základná poučka evolúcie znie, že handicap sa môže zmeniť na motor. Predstavte si, že by sa tento názor dal uplatniť v školách! Veľká časť veľkých ľudských vynálezov, rozhodujúce objavy, boli plody snáh o prekonanie nejakej nevýhody. A to je pravý opak tej chýrnej súťaživosti. Prečo predstierať, že v prírode je všetko výsledkom súťaže? Príklady opaku, ozajstnej spolupráce v rámci druhu alebo medzi druhmi sú početné.

Jednou z aktuálnych foriem súťaživosti je kult rýchlosti. Ako keby rýchlosť bola nejaká hodnota! Najgrotesknejšie je, že sa tento kult zaviedol aj na školách, kde sa cenia a rozmaznávajú deti, ktoré rýchlo chápu; zaviedli tam kvocient inteligencie a koncept nadanosti, resp. obdarovanosti. Pravda je taká, že nijaké hlboké pochopenie nie je rýchle. Rýchlo chápe ten, čo nie je schopný uvedomiť si, že niečo ešte celkom nepochopil.

J. L.: Vo svojej knihe Zodpovednosť vedy píšete, že keby sa boli v minulom storočí aplikovali tieto moderné metódy na ľudí ako napr. Beethoven alebo Lenin, boli by bývali považovaní za duševne obmedzených a zaradení medzi zaostalých. Ich osobnosti a dokonca ich génia sme podľa bežných kritérií spoznali len oneskorene. Tento príklad by sa mal zvýrazňovať na všetkých školách. Štátne školstvo by ho malo mať stále na mysli, lebo mi pripadá osobitne odhaľujúci.

A. J.: Stále sa hovorí o deťoch nadaných, dokonca nadpriemerne nadaných, alebo o deťoch vyspelých, a predpovedá sa im veľkolepá budúcnosť; s pohŕdaním sa pozerá na zaostávajúce deti. Okrem patologických stavov však tieto pojmy vyspelosti a zaostalosti nemajú nijaký zmysel. Presadzujem myšlienku, aby sa učiteľom zakázalo vedieť vek ich žiakov. Na čo im to má byť dobré? Majú poznať úroveň vedomostí a kapacitu chápania svojho žiaka, aby k tomu, a nie k veku, prispôsobili svoje vyučovanie. Zrušme tieto absurdné a deštruktívne pojmy vyspelosti a zaostalosti!

Mladí a ma často pýtajú, „ako sa stať inteligentným". Odpovedám im, že viem len recept, ako sa stať hlúpym; stačí sadnúť si pred obrazovku so zásobou žuvačiek alebo obmedziť svoje otázky na výsledky lota, resp. futbalových zápasov. Stať sa inteligentným znamená klásť otázky a nikdy sa neuspokojiť s odpoveďami; je to stavba, ktorá nemá konca a bolo by márne merať jej aktuálny stav nejakým číslom.

Raz ma nadchla formulácia jednej dvanásťročnej žiačky CM2: „Pán učiteľ, vyzerá to vo vašej hlave takisto ako v mojej?" Odpovedal som jej, že pravdepodobne to nebude „vyzerať" rovnako, napr. pre náš rozličný vek. Zaujímalo ju najmä to, či by mohla mať jedného dňa „hlavu" vedca. Som istý, že som mal pravdu, keď som ju ubezpečoval, že v jej hlave je už teraz všetko, čo treba „na výrobu" oveľa lepšej hlavy, ako je moja . Bojím sa však, že som nemal pravdu, keď som predpovedal, že sa to stane. Nedostane dary, ktoré som dostal ja. Pochádza z chudobného prostredia, jej rodičia sú emigranti, možno aj nezamestnaní; je tu riziko, že ju spoločnosť rozdrví tým, že bude od nej žiadať, aby sa zúčastnila súťaženia. To je škandál a neprípustné. Pochopme, že hlásaním súťaže sa zmierujeme s najhoršou z ľudských premárnených príležitostí: so stratou inteligencie, ktorá sa nebude môcť rozvinúť.

J. L.: Veľkú časť svojho času venujete činnostiam v prospech defavorizovaných alebo ľudí v ťažkých situáciách. Často ste manifestovali svoju solidaritu s postihnutými alebo súčasnou spoločnosťou marginalizovanými skupinami. To jasne prezrádza vaše presvedčenie, že neslobodno rezignovať, ale že treba bojovať po boku vylúčených, nepochopených alebo neľúbených. Nepripustiť do očí bijúce nerovnosti. Čo by ste radili tomu, kto si myslí, že má nejaké nadanie alebo nejaké pozitívne schopnosti, ale je tu riziko, že sa tieto budú môcť prejaviť len v ďalekej budúcnosti?

A. J.: Použili ste dôležité slovo: prijať. Treba odmietnuť prijať svoj osud, ak je neznesiteľný; každý deň sa stretáme s neznesiteľným osudom. Spomenul som už tie tri staré domy vo štvrti Belleville, ktorých okupanti sa nenechali vystrnadiť. Sú to mizerné byty, ale len tam majú strechu nad hlavou. Zobrali svoj osud do svojich rúk; líčia tieto schátrané steny a byty sa stávajú skoro príjemné na bývanie, hoci mesto Paríž je proti nim a dokonca aj vodu im nedávno odpojilo.

Myslím si, že hlavná myšlienka posolstva abbé Pierra všetkým ľuďom znie: „Berte svoj osud do vlastných rúk." Rozprával mi, ako sa pustil do dobrodružstva založenia svojpomocného spolku Emauzských tovarišov. Bolo to v päťdesiatych rokoch; nemal už nijaké prostriedky na svoj boj po boku vydedencov spoločnosti, ani haliera a morálka bola na bode mrazu. Tu prišiel k nemu asi tridsiatnik a hovorí:

„Vychádzam z basy a nemám vôbec nič; neostáva mi iné ako samovražda. Čo môžete pre mňa urobiť?" -

„Nemôžem ti nijako pomôcť; ani ja nemám nič. Ale počuj, veď ty nám môžeš pomôcť! Myslíš na samovraždu, tak nemáš čo stratiť. Poď s nami a pomôž nám!"

Chlapík ostal; je tu stále; našiel a drží si svoje miesto v kolektíve.

To je úžasné ponaučenie. Abbé sa opovážil pýtať o pomoc niekoho, čo sám volal po pomoci! Tento žobrák nemohol súťažiť, nebol podnikavý; naopak, bol na dne, vyradený, cítil sa nepotrebným a tu mu niekto povie: „Potrebujem ťa."

To je to, čo treba povedať nezamestnanému: „Potrebujeme ťa." Všetkým vyhradeným zo spoločnosti: „Potrebujeme vás." Nie z pocitu dobročinnosti, z láskyplnosti duše, ale jednoducho preto, lebo je to pravda.

Blížime sa ku koncu nášho rizhovoru. Pokúsme sa teda vysloviť v závere, čo je podstatné: byť stredobodom záujmu ostatných vytvára samostatnú osobnosť. Každé ja potrebuje všetkých. Preto treba vytvoriť takú spoločenskú organizáciu, ktorá bude brať do úvahy v prvom rade túto potrebu a nie umelé potreby ovládania druhých. Toto vyžaduje úplnú likvidáciu všetkých štruktúr našej spoločnosti. Začať by sa malo s pravidlami rozdeľovania bohatstiev vytvorených prácou ľudí.

Dovoľte mi navrhnúť tu malý príklad, trochu smiešny ale pitoreskný, ako sa niečo dá ľahko ale užitočne spochybniť. Prichádza mi to na um preto, lebo som sem prišiel autom. Mohol som sa viezť ulicami, pretože stotisíce ľudí boli takí dobrí, že ich nezatarasili svojou prítomnosťou, ale dobrovoľne zostúpili do podzemia a podstupujú tam horúčavu a pachy preplneného metra; veľmi mi poslúžili. Dá sa uzatvárať, že metro je užitočné pre tých, čo ho používajú, ale ešte viac pre tých, čo ho nepoužívajú, ale na tom základe sa môžu pohybovať po uliciach. Podľa dobrej ekonomickej logiky má za službu platiť ten, čo ju využíva - za metro nech teda platia automobilisti; stačí zvýšiť cenu benzínu a metro môže byť zadarmo. Prečo nie? Boli by z toho len východy. Iba bojazlivosť a priveľká úcta k zvyklostiam minulosti a k prijatým myšlienkam a hodnotám nám v tom bránia. Viem, že je to bezvýznamný návrh; spomenul som ho len preto, aby som poukázal na nevyhnutnosť úplnej premeny nášho uvažovania; ináč sa rútime do katastrofy.

J. L.: Dám vám ešte poslednú otázku o politickom využívaní vedy. Poznáme o tom strašné príklady a v určitom období to vrcholilo v štátoch Východného bloku. O týchto vládach sa dalo predpokladať, že im bude záležať na vedeckej pravde, no ukázalo sa, že jedna veda - genetika, mám na mysli Lysenkovu aféru - zaujímala predovšetkým ideológov a politikov, nakoľko sa zdala potvrdzovať marxistickú ideológiu. Za týchto vlád bola veda v určitých situáciách taká slabá a v takom područí, ako kedysi v stredoveku a za renesancie v oblasti rodiacej sa astronómie. Myslíte si, že dnes konečne získala veda autonómiu, ktorá jej raz umožní uniknúť tomuto druhu nátlakov, či sú už zo strany náboženstva, politiky alebo ekonómie? Tie posledné asi nie sú veľmi mocné, ale iste existujú.

A. J.: Možno sa vám budem vidieť naivným: naozaj verím, že sa veda musí zo všetkých síl snažiť zbaviť sa každého nátlaku. Vedecký názor nemá nič spoločné s tým, či je niekto marxista alebo antimarxista, kresťan alebo moslim. Ak sa zistí, že nejaký objav, ktorého pravdivosť bola preukázaná, je v rozpore s nejakým tvrdením platnej ideológie, treba uzatvárať, že v tomto bode sa ideológia mýlila, alebo že jej základné texty sa zle vysvetľovali. Aktuálnym príkladom môžu byť moslimskí fundamentalisti, ktorí popierajú pristátie Američanov na Mesiaci v r. 1969, lebo v Koráne stojí napísané, že Mesiac je ľuďom neprístupný. Moslimskí vedci však prišli k záveru, že to je zlá interpretácia Koránu a ich moslimskej viery sa to netýka .

Rovnako to bolo v kresťanstve s knihou Genezis. Po mnohých ťažkostiach vyplývajúcich z nezrovnalostí medzi vedeckými objavmi a biblickými textami stačilo uznať, že biblia je len poetickou prezentáciou svetových mystérií a nerobí si nárok na opis historickej reality - a bolo by po ťažkostiach.

Isteže, vedci sa často dohadujú; každá teória býva podrobená kritike kolegov, neraz veľmi živej; kritika však - to je pravidlo hry - nesmie brať do úvahy politické názory alebo náboženskú príslušnosť zúčastnených.

V súčasnosti pramení nové nebezpečenstvo zo skutočnosti, že sa znižuje váha náboženských autorít. (Škoda, že to autor nerozvádza - pozn. prekl.) Politici, ktorí sa toľko naklamali, hľadajú podporu u vedcov, aby zvýšili svoju dôveryhodnosť. A vedci, ktorým ako všetkým ľuďom lichotí, keď ich niekto počúva, riskujú, že sa z nich stanú guruovia, t.j. držitelia „pravdy". No veda je disciplína trvalých pochybností. Vedec sa môže mýliť a jeho cti neublíži, ak mu jemu rovní dokážu omyl. Omyl môže byť aj užitočný, ak pravdaže nebol nahraný.

Teraz vám dám aj ja otázku: ako reagujete na vedu vy, človek mýtov, ktorého myšlienky sa často zaoberali poetickými predstavami starých národov o tajomstvách sveta? Je veda činnosť, ktorá vysúša myseľ, alebo jej naopak otvára nové obzory?

J. L.: Priznávam sa, že ako mladík som čítal viac vedeckých diel ako románov. Veľmi skoro som sa zaujímal o astronómiu a prírodné vedy vo všeobecnosti. Vtedy som veľa čítal a moje prvé seriózne čítania boli vedecké. Nikdy som ani nepomyslel, že by môj neskorší záujem o Grécko, archeológiu a antický svet mohol vyžadovať, aby som zo svojich záujmov vylúčil vedu.

Aj dnes si naďalej myslím, že som nikdy nevyradil vedu zo svojich obľúbených záujmových oblastí. Môžem dokonca povedať, že veda mi pomohla vytvárať keď aj nie mýty, tak aspoň priam fabulózne predstavy sveta, idúce dokonca oveľa ďalej ako niektoré antické mýty. Ak sa napr. pozrieme na obraz vesmíru, ako ho dnes navrhuje astrofyzika, ak sa pozrieme do vnútra ľudského organizmu elektrónovým mikroskopom, ak sa zahľadíme na grafické znázornenie génov a chromozómov, vidíme predsa úžasný svet, tak neobyčajne krásny, že sa neraz podobá vydarenej science-fiction.

Aby sme si tieto dve oblasti vedy a mýtov lepšie priblížili, rád by som uviedol príklad z indickej, presnejšie povedané brahmanskej mytológie.

Ako dať ľuďom predstavu o dĺžke života bohov? Čo je deň v živote Brahmu, najvyššieho boha, v porovnaní s jedným dňom v živote človeka? Nuž teda jeden deň v živote Brahmu je čas, ktorý potrebuje sýkorka na zbrúsenie medenej hory, o ktorú si otrie zobáčik raz za sto rokov! Dá sa iste namietnuť, že tento obraz nemá zmysel, lebo zobák sýkorky by sa zodral skôr ako bronzová hora. Ak však pripustíme jeho symboliku, dostaneme dosť sugestívny obraz toho, ako si Indovia predstavovali dĺžku života bohov a trvania vesmíru - moderní vedci sú im v tomto ohľade veľmi blízki. Brahmanské špekulácie spred tridsať storočí a teórie modernej astronomickej vedy sa nekryjú na vlas, ale ani sa v podstate nerozchádzajú. Povedal by som dokonca, že veda dáva ľudskej predstavivosti novú miazgu a je opakom vedomostí, ktoré by sterilizovali fantáziu.

A. J.: Inakšie povedané, veda vyvoláva očarenie.

*  *  *

Prameň: Rozhovory, ktoré realizovala v priebehu piatich večerov na rozhlasovej stanici France Culture 20.-24. septembra 1993 Nicolle Salernová.

Z francúzskeho originálu Albert Jacquard a Jacques Lacarri?re: Sciences et croyances - Entretiens, © Éditions Albin Michel S.A., Paris 1999,

preložil Rastislav Škoda.

O vede a vierach v ZH 10

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Rastislav Škoda

Pre toto číslo Zošitov humanistov sme volili miesto doterajšej formy výberu rozličných tém zo širokej škály záujmov našich čitateľov o vedu, skepticizmus a humanizmus úplný preklad francúzskej publikácie o jednej veľmi aktuálnej otázke: Veda a viery, resp. náboženstvá - sú v konflikte alebo zmierené? Prečo dôverujú ľudia viac svojim vieram ako svojej vede? Prečo bol tak dlho nepriateľský vzťah medzi vedou a cirkvou? Aké miesto má človek vo vesmíre? Ako „produkuje“ človek život odovzdávajúc ho svojim deťom? Má vôbec pojem rasy - a ako jeho dôsledok rasizmus - vedecký podklad?

To sú len niekoľké z otázok, na ktoré sa v podobe rozhovoru pokúšajú dať odpovede známi francúzski voľnomyšlienkari Albert Jacquard, „vyslanec genetiky“, a Jacques Lacarri?re, nadšený bádateľ v oblasti mytológií. Albert Jacquard spomína Mendela, Darwina a Einsteina, Jacques Lacarri?re cituje Montaignea, Mallarmého a Teilharda de Chardin (okrem mnohých iných). Spolu načrtávajú históriu mužov, ktorí zanietene bojovali za svoje často ikonoklastické teórie a informujú čitateľov o súčasnom stave vecí. Okrem rozhovorov sú do textu pôvodnej knihy zaradené skrátené state A. Jacquarda Zajtrajšok závisí od nás a J. Lacarri?ra Určitý pohľad na svet, v ktorých sa podrobnejšie rozvádzajú témy týchto diskusií; ich preklad presahuje technické možnosti ZH.

Koho by nezaujímali takéto tituly kníh A. Jacquarda: Genetické štruktúry populácií (1970), Chvála rozdielnosti - Genetika a ľudia (1978), Zodpovednosť vedy, Otázky genetiky (1982), Dedičstvo slobody (1986), Vedci hovoria, Päť miliárd ľudí na jednej lodi (1987), Žité myšlienky - v spolupráci s Heléne Amblardovou; Odkiaľ prichádzam? a Čo je to inteligencia? - v spolupráci s Marie-José Andersenom (1989), Legenda života (1992), Život bez väzenia (1993), Obžalúvam triumfujúcu ekonómiu (1995), Hmota a život (1995), Starosti chudobných: dedičstvo sv. Františka z Assisi (1996), Legenda zajtrajška (1997), Zem pre desať miliárd ľudí (1998)

alebo kníh J. Lacarri?ra: Grécke leto (1076), Evanjeliá praslíc (1987), Gnostikovia (1991), Ikarov rozlet (1992), V srdci mytológií (1994), Egyptská Mária (1995), Prach sveta (1997), Tento krásny a nový dnešok (1998) ?

V odpovediach autorov cítiť ich angažovanosť pre vedu a vedecký skepticizmus, ale i rešpekt pred teologickými a filozofickými úvahami o konečných príčinách a otázkach, aj keď sa tieto všeobecne považujú za oblasť mimo vedeckého záujmu. Osobitne sa venujú psychologickým, sociálnym a výchovno-vzdelávacím problémom v súčasnej spoločnosti. Neváhajú upozorniť na nutnosť politických riešení, vyznávajú odmietanie globalizácie a obžalúvajú triumfujúci kapitalizmus.

Predovšetkým im ide o pokrok v chápaní vedy, t.j. šírenie bežnému publiku často nezrozumiteľných výsledkov. Ak ide o čísla, je miliarda a viac pre 99 % ľudí jednoducho „veľa“. Málokto sa zamyslí nad číslom s 12-13 nulami - v tom rozmedzí sa pohybujú dlžoby „najbohatších“ štátov sveta; číslo s osemnástimi nulami - len toľko sekúnd uplynulo za asi pätnásť miliárd rokov od začiatku vesmíru pri Veľkom tresku. Kto si uvedomuje, že naša Mliečna dráha sa skladá zo sto miliárd hviezd? A ako sa zatvári väčšina poslucháčov, keď astrofyzik povie, že vo vesmíre je okolo sto miliárd takýchto samozrejme raz menších inokedy väčších galaxií? Čo tu vôbec značí viac alebo menej, väčší alebo menší? Takéto otázky sa pohybujú na hranici vedy a viery a treba s nimi narábať veľmi opatrne, lebo je skutočnosť, že 90 % Američanov sa cíti veriacimi a 50 % prijíma niektoré paranormálne tvrdenia; v Európe sú tieto čísla menšie. Existenciu celkove religiózneho sociálneho prostredia treba uznať ako realitu - aj na Slovensku. A ak sa argumenty, založené na vedeckom poznaní a racionalizme, majú stretnúť u širokého publika so sympatiami, treba ich predkladať s citom a rešpektom voči iným vieram, svetonázorom a presvedčeniam. Prejavy nadradenosti alebo arogancie by tu boli veľmi kontraproduktívne. Každý má právo na svoj názor, aj keď je iný ako môj, ba dokonca aj keď sa nezrovnáva s vedeckými poznatkami. Treba však pevne odolávať všetkým pokusom vnucovať osobnú vieru iným alebo vnášať ju v akejkoľvek podobe do školskej triedy, resp. vydávať náboženské názory za vedecky podložené.

Obsahom rozhovorov sú nielen tvrdenia a fakty, ale aj cesty a blúdenia v priebehu tisícročí od mýtov k vedeckým poznatkom. Napr. v otázke zrodu človeka od gréckeho patriarchálneho názoru, že matka je len dočasnou schránkou a živiteľkou semena a plodu vo svojom vnútri, cez mendelizmus (človek nie je indivíduum, lebo ako pohlavný tvor vznikol z dvoch zdrojov, z polovice génov matky a z polovice génov otca; je teda divíduum) a viaceré štádiá darvinizmu až po súčasnú genetiku na podklade dvojitej špirály DNK. Štýl rozhovorov nie je suchopárny, ale spestrujú ho historky o vzniku černochov z belochov, resp. belochov z černochov, o prvých transfúziách krvi u zranených vojakov v Dardanelách, keď ešte neboli známe krvné skupiny, o protestoch farníkov v Brne proti mníchovi páriacemu biele a šedé myši, takže Mendel na príkaz priora prešiel na modrý a ružový hrach, atď.

Veda sa zaoberá pochopením prírody vrátane človeka, viera ľudskou morálkou, etikou a tzv. duchovnosťou. Keby to boli presne oddelené oblasti, nebolo by problémov a konfliktov. Oddávna však ostávajú niektoré otázky, ktoré si človek kladie, nezodpovedané a nové vedecké objavy vyvolávajú spory o ľudských hodnotách a nové etické dilemy; stačí uviesť genetické inžinierstvo vo všeobecnosti a klonovanie ľudí špeciálne. Tam pretrváva, resp. vzniká rozpor medzi vedou a vierou. Sú vedci, filozofovia a teológovia, aj humanisti, ktorí vidia vysoké ľudské hodnoty v obidvoch a snažia sa zjednotiť ich v mysli jednotlivca tak, že ostanú oddelenými časťami jeho osobnej filozofie. Sú iní, ktorí túto možnosť odmietajú. Je na mieste pripomenúť im, že v tej istej mysli je predsa ešte miesto aj pre celkom iné veci, pre hudbu, poéziu - a lásku?

Skeptici a humanisti majú ťažkú úlohu pochopiť myslenie väčšiny obyvateľstva a získať ich pre ocenenie výsledkov vedy a ich praktické uplatnenie v každodennom živote. Autori tejto publikácie už roky ukazujú, ako sa to dá robiť. Škoda, že u nás sa popri presile náboženskej tlače a pseudovedeckých kníh a článkov ozýva len veľmi málo kritických hlasov vedcov, spisovateľov a obyčajných ľudí.

Ide o knihu rozhovorov, ktoré realizovala v priebehu piatich večerov na rozhlasovej stanici France Culture v dňoch 20.-24. septembra 1993 Nicolle Salernová .

Prameň: Z francúzskeho originálu Albert Jacquard a Jacques Lacarri?re: Science et croyances - Entretiens, (Rozhovory o vede a vierach), © Éditions Albin Michel S. A. , Paris 1999,  preložil Rastislav Škoda.

Tento preklad je premiestnený do kategórie "Knihy".

Nová kniha: Kamene vekov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Rastislav Škoda

Stephen Jay Gould: Rocks of Ages: Science and Religion in the Fullness of Life. (Kamene vekov. Veda a náboženstvo v plnosti života). Ballantine Publ. Group, New York, 1999).

Takto sa volá najnovšia kniha S.J. Goulda, významného harvardského paleontológa a autora mnohých bestsellerov. Jednou horou je náboženstvo, druhou veda skamenelín svedčiacich pre evolúciu.

Profesor Gould sa ostro stavia proti názoru, že veda a viera sú nezmieriteľné, ako to vyznieva z dvoch klasických kníh: Konflikt medzi vedou a náboženstvom (1877) od J.W. Drapera a dvojzväzkovej Histórie boja medzi vedou a teológiou (1894) od A.D. Whitea, historika a prvého prezidenta Cornellskej univerzity.

Hoci sa Gould sám označuje za agnostika so sklonom k ateizmu, jeho kniha je vášnivou výzvou k znášanlivosti medzi týmito dvoma oblasťami. Vychádza z názoru, že veda a viera sú typické príklady princípu NOMA (Non-Overlapping Magisteria, neprekrývajúce sa magistériá). Ku konfliktu dochádza vtedy, ak sa náboženstvo zúži na vieru v zázračné božie zásahy v minulosti a odmieta presvedčivé dôkazy evolúcie; takéto povery vedú k zápletkám a vyvolávajú vzájomné nepriateľstvo. Ak sa však pod vierou rozumie v širšom zmysle slova filozofický teizmus bez povier alebo sekulárny humanizmus s jeho etickými normami, potom Gould nevidí medzi týmito dvoma magistériami konflikt. Nie, že by sa dali zjednotiť do jednej konceptuálnej schémy, ale môžu prekvitať vedľa seba v mieri ako dva nezávislé národy. Nie žeby to bola diplomatická výhovorka! - má to byť principiálne stanovisko na morálnych a intelektuálnych základoch.

„Ako náboženstvo nemôže diktovať povahu vecných záverov v oblasti magistéria vedy, ani vedci nemôžu hlásať hlbší postreh morálnej pravdy na základe lepšieho empirického poznania sveta.“

Problém NOMA sa preberá v 4 kapitolách: Historické príčiny konfliktu; Obrana NOMY z oboch strán; Boj proti modernému kreacionizmu; a Psychologické príčiny konfliktu. Kreacionizmus nazýva Gould „špecificky americkým porušením NOMY“ a spory na túto tému označuje za „vždy politické, nikdy ozajstne náboženské“. Pri arkansaskom súdnom procese svedčil Gould so šiestimi inými expertmi, že kreacionizmus nie je veda, ale len dymová clona, nezmyselná a oxymoronická fráza, vymyslená ako barančia koža pre starého vlka doslovného vykladania Genezis, už dávno identifikovaná ako teologická doktrína v protiklade k vedeckej koncepcii.

Gould pripomína, že veda sa zaujíma o skutočnosť a prírodné zákony. Viera je duševná činnosť, zameraná na konečný zmysel života a morálne hodnoty, kde veda nemá čo povedať. To je ozvena Kanta a Huma, že veda nám hovorí, čo je, a nie to, čo by malo byť. Veda skúma, čo je nebo a náboženstvo určuje, ako sa do neba dostať. John Dewey sa síce nespomína, ale nie je to ďaleko od jeho útlej knižky Spoločná viera. Početné rozhodujúce problémy nášho komplikovaného života sa dajú ľahšie riešiť pri opozičnej stratégii principiálnej a zdvorilej separácie.

Na podporu svojich názorov cituje Gould hojne z listov C. R. Darwina, ktorý bol spolu s T. H. Huxleyom jeho najväčším hrdinom a vzorom. V Darwinových listoch možno sledovať postupné rozčarovanie kresťanstvom (najmä od smrti dcéry Anny) a konečné rozhodnutie považovať sa za agnostika. Tento termín razil Huxley, nazývaný pre svoju kategorickú obranu prírodného výberu aj „Darwinovým buldogom“.

Ako mizla naša viera

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

 Rastislav Škoda

Obžalúvajú nás zo všetkých ziel sekularizácie spoločenského života a zákonodarstva, ktoré sa už viac ako dve storočia odpútava od predpisov svätých písiem, starých najmenej 3 500 rokov, ale stále novo interpretovaných cirkevnými hierarchiami.

Vraj v dôsledku straty viery v Boha u politikov určitých politických strán a v širokých vrstvách obyvateľstva. Čo sa stalo? Za svojho dlhého života (84 r.) som mohol sledovať, ako ľudia na Slovensku i v Európe strácali vieru svojich rodičov a vo väčšine prestali podľa nej myslieť i konať.

Ako v dobrých gazdovských rodinách, aj moja stará mama, vzorná katolíčka, ešte v tridsiatych rokoch mala osobitný riad na varenie bez mäsa a vraj aj bez bravčovej masti v čase veľkého predveľkonočného pôstu. V jej domácnosti sa okrem toho dodržiavali aj štyri menšie pôsty pri zmenách ročných období – kto dnes vie, čo to vôbec bolo? Pôst bol zdravá vec a pri dnešnom pretučnení obyvateľstva v priemyselne vyvinutých krajinách sa ním denne zaoberajú masmédiá a občas už aj vlády, no jeho vzťah k viere nevidí nikto. Nesúvisia s tým ani hospitalizácie až úmrtia bulemických modeliek a nerozumných dievčat preháňajúcich predstavu štíhlosti. Riadne jesť treba kvôli zdraviu a z estetických dôvodov.

No v štyridsiatych rokoch sa stará mama s utrápenou tvárou prizerala, ako Rózka, naša pomocníčka v domácnosti, ráno upravovala posteľ jej syna, „nehodného“ kňaza-jezuitu, ktorý v nej strávil noc so svojou milou (neskoršie s druhou milou); sama sa tej postele nikdy nedotkla. Všetci sme pravidelne chodili do kostola, na spovede atď. Ale začalo sa jesť mäso aj v piatok a pôstny riad sa vyradil – aj tak už nebol moderný. Aké myšlienky vtedy prebiehali inteligentnou ale zanovitou hlavou starej mamy? Opovážila sa aspoň v duchu zaprotestovať proti nehoráznosti celibátu? Podrobnejší rozbor udalostí by si zaslúžil zmienku, že už v dvadsiatych rokoch prinútila svoju dcéru urobiť lepšiu partiu s inžinierom, evanjelikom, ako so zememeračom, pravoslávnym a bielym Rusom. Tým ju stratila. Nešťastnica spáchala po štyroch rokoch nevydareného manželstva samovraždu hodením sa pod náhon vodného mlyna v Leviciach. Ostal po nej chlapec polosirota. Nič nevyčítam; chcem len upozorniť, že v tom čase nebolo pre katolíčku jednoduché vziať si muža inej viery; ani pre jej rodičov – ak nemali také úzke vzťahy k miestnemu biskupstvu, ako stará mama. Starý otec bol na začiatku storočia správcom školy a organistom na Starých Horách – to bola v súvislosti s prekvitajúcim pútnictvom zlatá baňa.

Svojmu náboženstvu zasadil môj strýc korunu po februári 1948 a v päťdesiatych rokoch, keď po zákaze jezuitského rádu stal sa najprv farárom, ale skoro urobil kariéru ako redaktor Katolíckych novín a hlavne prostredník medzi KSS a slovenskými biskupmi, tuším ako generálny tajomník zlovestnej Katolíckej akcie, v mojej predstave komunistami organizovaného hnutia kňazov za socializmus. Stal sa kanonikom slávnej kapituly pri dóme sv. Martina. Mal úradné auto so šoférom, iste informátorom tajnej služby. Dostal veľký pánsky byt po pápežskom nunciovi v Bratislave na Kapitulskej ulici č. 4 s osobitným vchodom zo schodišťa do jeho pracovne (pre Martu, Duňu a ako sa ďalej volali). Asi pre túto zlú minulosť sa táto historická budova dodnes nerenovuje – nech sa dlho hanbí za správanie svojich nemravných obyvateľov. Ani v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska (Pašteéka J. a kol., Bratislava Lúč 2000) sa meno Dr. Ladislava Škodu nevyskytuje, čo pripisujem vydavateľstvu za hriech z úmyselného zanedbania povinnosti. Stará mama sa k nemu presťahovala a na základe zmluvy o doopatrovaní boli všetky jej tri vnúčatá "vydedené".

Myslím si, že vtedy som mal ešte neutrálny, skôr by som povedal neuvedomelý postoj ku katolíckej cirkvi. So strýcom som súhlasil vo veci odmietania a porušenia celibátu (keby ste vedeli, do akej miery!), ale jeho svetáckosť, záletníctvo a ziskuchtivosť presahovali všetky medze. Prijateľní mi boli jeho kolegovia-jezuiti, ktorí sa stali profesormi na gymnáziách a niektorí viedli riadne manželstvá. Zradu cirkvi a službu jej otvoreným nepriateľom za špinavý groš som považoval za podlosť. Naletel som však na výhovorky hierarchie, že za všetko zlo, ktoré sa v cirkvi a v jej mene páchalo, sú zodpovední len slabí jednotlivci.

Určité sympatie vzbudzovali ich historky pri kázňach a v článkoch. Jedna mi nejde z hlavy: vraj Beethoven, možno iný velikán hudby, sa raz s obdivom vyjadril, že by dal svoje celoživotné dielo za autorstvo pár taktov nápevu k spevu kňaza pred Premenením (pre mnohých, čo to už dnes nevedia: tenučkej oplátky na telo a bieleho vína na červenú krv Krista – ale pozor: nie symbolicky, lež „ozajstne“; skúste si to nechať od kňaza vysvetliť). Za mojich čias sa to spievalo po latinsky „Vere dignum est, aequum et salutare …“ (Preto je ozaj dôstojné a správne); znie to slávnostne a viem si to ešte zanôtiť. No pochybujem o autenticite historky a že je to taký úchvatný evergrín. Splnilo to svoj cieľ: odviedlo to našu pozornosť od kúzelníctva pri oltári.

Čo tam po drobných rodinných udalostiach! Samozrejme sa diali iné, dôležitejšie zmeny v celej slovenskej spoločnosti: Vzdelávali sme sa a bola vojna; menili sa ekonomické a politické pomery a cirkev bola väčšinou v tábore prehrávajúcich, pretože lipla na viere, ktorá sa stávala nehodnovernou.

Pozvoľna mizla naša viera, ale išlo to do podstaty. Nakoniec sa v prostredí desiatok členov užšej a širšej rodiny našiel jeden alebo dvaja, o kom sa dalo povedať, že svojím životom dokazujú, že veria. Najmä nie na trest za hriechy, potom nie na odmenu za „zásluhy“, na posmrtný život – aká úloha tu ešte ostávala Bohu? Historka o stvorení Adama a Evy sa považovala za biblickú metaforu ako mnohé iné, o evolúcii človeka a opíc zo spoločného predka nepochybovali ani kňazi. Dalo sa veriť na božiu spravodlivosť a dobrotivosť po dvoch svetových vojnách a holokauste, ktorý sme prežili na vlastné oči a gulagoch, o ktorých sme sa dozvedeli? Keď máme odôvodnenie svojho zmýšľania, nepotrebujeme veriť. Keď nemáme odôvodnenie a verili by sme, potom sme stratili kontakt so svetom aj medzi sebou (Sam Harris) a patrili by sme na bezvýznamný okraj spoločnosti; len to nie!

Iste, veľmi sme sa zmenili a to, čo som opísal, je len časť tej zmeny. Máme majstrov opisu katastrofálnej situácie našej spoločnosti, ale s mnohými nesúhlasím. Obraciam sa len na tých, čo úpadok morálnosti pripisujú strate viery v Boha, odvolávajúc sa medzi iným aj na slová Ivana Karamazova, že bez viery v Boha by bolo všetko dovolené, aj vražda; tu sa Dostojevskij poriadne sekol. Mohol by som citovať, samozrejme, kňazov všetkých hierarchických stupňov, ale aj laikov všetkých povolaní, no vyberám tých, čo tvrdia, že „40 rokov komunistickej diktatúry a ateizácie viedlo k rozpadu mnohých morálnych a tradičných cenných kultúrnych hodnôt. Tento úpadok hodnôt sa prejavuje dodnes.“ (napísal kardinál Korec v Literárnom týždenníku 2. mája 2007, s.3).

Sociologické štúdie dokazujú, že názor, žeby náboženstvo malo byť zdrojom morálnych intuícií, je absurdný. Cit pre odsúdenie ukrutnosti sa nezíska z biblie, ako sa cit pre dva a dva sú štyri nezíska z učebnice matematiky. Naša etika má predchodcov v živočíšnom svete a hoci je príroda ukrutná, opice draho zaplatia, ak ublížia inému členovi svojho druhu. Súcit alebo lásku nevymyslel žiaden prorok (už spomenutý Sam Harris v knihe Koniec viery).

Za komunizmu sa morálne previnila strana a osobne straníci; spoločnosť si to s nimi vybavila, ako sa to robí v politike a pred súdmi – nedokazuje to pretrvanie mravných hodnôt? Absolútna väčšina našich ľudí odsudzuje všetky skutočné zlá, ktoré sa páchajú a nás postihujú, takže o všeobecnom rozpade cenných hodnôt sa nedá hovoriť. Štatistiky hovoria, že na celom svete je vo väzeniach pomerne viac veriacich ako neveriacich. A ak ide o takzvaný rozpad morálky (pričom žalobcovia majú na mysli predovšetkým sex a rozmnožovanie, hoci daňové podvody a zlé daňové zákonodarstvo narobia nepomerne viac zla), došlo k nemu aspoň v takej miere, ako na Slovensku, v celej Európe vrátane katolíckeho Talianska a Španielska a vlastne na celom svete – teda bez komunistickej diktatúry a ateizácie.

Toto pokračuje aj v súčasnosti, a to míľovými krokmi. Napomáhajú tomu nielen reálne zlá, ktorých sa náboženstvá miestami dopúšťajú (správanie cirkví pri vojnových konfliktoch, pedofília kňazov, mamonárstvo, pôsobenie cirkví pri svetových organizáciách), ale predovšetkým zasahovanie náboženstiev a cirkví do politiky pri vytváraní spoločenskej situácie zákonodarstvom. Hoci rozličné, sú cirkvi a náboženstvá spojené nádoby: Odsudzujeme moslimský fundamentalizmus, prejavujúci sa od terorizmu samovrahov opásaných bombami, cez postoj k žene, homosexualite a výchove detí až po zákaz karikatúr božieho proroka Mohameda a „božie štáty“ s učením koránu ako základu civilného zákonodarstva. A nachádzame do očí bijúce analógie v učeniach kresťanských cirkví a siekt, napríklad v protestantskom a katolíckom dogmatizme v Severnom Írsku, v postavení ženy v katolíckej cirkvi a v snahe Vatikánu o teokraciu všade, kde sa to dá. Ako v islame, aj vo Vatikáne rozhoduje o všetkom len mužská hierarchia a na názor žien sa neberie ohľad. V našich podmienkach k tomu pristupuje rad kresťanských morálnych učení, ktoré nemajú opodstatnenie vzhľadom k súčasnému stavu vedeckých poznatkov, ani k súčasnému stavu sveta. Na prvom mieste je postoj k sexualite: zákaz mimomanželského pohlavného styku a zákaz prezervatívu. V rámci svojej stredovekej náboženskej politiky obmedzili USA svoju pomoc organizáciám pre plánovanie rodičovstva v rozvojových krajinách, ktoré pripúšťajú prerušenie tehotenstva, čím prakticky zastavili dovoz prezervatívov do 16 štátov a obmedzili do 13, hoci niektoré z nich majú najvyšší výskyt AIDS a strašne trpia preľudnením pri absolútnej chudobe obyvateľstva. Na druhom mieste je postoj cirkvi k prerušeniu tehotenstva a s tým súvisiace postoje k novým možnostiam reprodukcie a využitiu kmeňových buniek pre liečebné účely, resp. zatiaľ len k výskumu nových možností prístupu k radu vážnych chorôb ľudstva.

Ľudia si čoraz viac uvedomujú, že sú osobne rozhodcami v otázkach, čo je logické aj čo je etické. Je to čiastočne v našich génoch, čiastočne to získavame výchovou a žitím v komunite. Ak je viera geneticky vedľajším produktom spôsobu nášho života v dávnych dobách v rámci úzkej rodiny a malých klanov (Richard Dawkins v Delúzii Boha), stráca pri globalizácii spoločenského života v anonymných mestách a veľkomestách svoje odôvodnenie. Dominantným faktorom sa stáva moderný život v demokratickej spoločnosti, kde vieru v nadprirodzeno nahradzujú vedecké poznatky. Zákony evolúcie sú neoblomné. Potvrdenie tohto názoru vidím vo vývoji správania sa ľudí vo svojom okolí v priebehu mojich niekoľkých desaťročí.

Za mojej mladosti ešte existovalo skupinové nepriateľstvo medzi katolíkmi, evanjelikmi a Židmi; povedal by som, že dožívalo. Jedným z mnohých znakov tohto stavu bolo miznúce tabu manželstiev medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev, druhým nazeranie na homosexualitu, považovanú pôvodne v najlepšom prípade za chorobu.

Občas sa mi chce zaprotestovať proti presile a spôsobu odsudzovaniu nášho dneška a našej cesty k tomuto dnešku, pretože nebolo a nie je všetko zlé - robím to aj touto spomienkou. Rád spomínam na gymnaziálne roky za Slovenského štátu, keď som v Trnave občas nosil zamatovú šiltovku s označením V (kvintán) a VI (sextán): boli sme pyšní na jej modrú farbu so strieborným lemovaním Štátneho, nie Cirkevného gymnázia (I-IV, purpurová so zlatým lemovaním). Skoro sa mi to nechce veriť, ale temer nikto z nás nebol v Hlinkovej mládeži - aj to bol symptóm miznutia našej viery, hoci veľká väčšina si to vtedy vôbec neuvedomovala.

Peklo zamrzlo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Anonym

Pozrite sa na otázku pri písomke z chémie, položenú na univerzite v Nanterre.

Odpoveď jedného študenta bola taká pochabá, že profesor ju dal internetom ďalej svojim kolegom, takže si ju môžete aj vy prečítať.

Otázka: Je peklo exotermické (vytvára teplo) alebo endotermické (pohlcuje teplo)?

Väčšina študentov sa ukázala veriacimi, keďže použili Boylov zákon alebo jeho varianty: ak sa plyn rozťahuje, ochladzuje sa – a obrátene.

Jeden študent dal však nasledujúcu odpoveď:

Po prvé, potrebujeme vedieť, ako sa mení hmotnosť pekla s časom. Potrebujeme vedieť, v akom množstve duše do pekla vstupujú a z neho vystupujú.

Po druhé, myslím si, že môžeme bez rizika predpokladať, že ak raz duša do pekla vstúpi, nedostane sa už von. Taká možnosť sa v Biblii nespomína.

V otázke vyrátania počtu duší, ktoré vstupujú (idú) do pekla, sa musíme pozrieť na názory rozličných náboženstiev, ktoré na svete v súčasnosti existujú.

Väčšina náboženstiev tvrdí, že ak nie ste ich príslušníkom, pôjdete do pekla. Keďže existuje viac ako jedno náboženstvo, uznávajúce toto pravidlo, a keďže ľudia nie sú členmi viac ako jedného náboženstva, môžeme uzatvárať, že na základe rozhodnutia jedného z mnohých náboženstiev všetci ľudia pôjdu do pekla.

Teraz sa pozrime na rýchlosť, akou sa mení objem pekla, pretože Boylov zákon hovorí, že „ak má ostať tlak a teplota v pekle stála, musí sa objem pekla zväčšovať úmerne so vstupom duší“. Z toho vyplývajú dve možnosti:


  1. Ak sa peklo rozširuje pomalšie, ako doňho vstupujú duše, stúpa teplota a tlak do tých čias, až peklo vybuchne.

  2. Ak sa peklo rozširuje väčšou rýchlosťou ako je rýchlosť vstupu nových duší, teplota sa znižuje, až peklo zamrzne.


Ak prijmeme predpoklad mojej spolužiačky Jesiky, ktorá mi celý náš študentský prvý rok tvrdila, že

„peklo zamrzne, kým ja budem s tebou spať“,

a zoberieme do úvahy skutočnosť, že včera v noci som s ňou spal, potom je hypotéza správna. Som istý, že peklo je exotermické a už zamrzlo… Dôsledkom tejto teórie je, že keďže peklo zamrzlo, nepriberá už duše a teda neexistuje… Takže ostáva len raj a dokazuje to existenciu božskej bytosti, čo vysvetľuje, prečo Jesika poslednú noc neprestávala kričať „Ó, bože!“

Tento študent bol jediný, čo dostal známku 20/20.

Z neznámeho prameňa v internete preložil Rastislav Škoda

Z kritík Delúzie Boha

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Rastislav Škoda

Už v Rozprávke predkov (Ancestor’s Tale) Dawkins uvažuje, že „dedičnosť sa začala ako náhodné naštartovanie autokatalyckého alebo nejako inakšie opakujúceho sa procesu, ktorý sa okamžite rozšíril ako oheň a viedol k prírodnému výberu – a všetkému, čo nasledovalo.“ Toto náhodné naštartovanie nazýva Dawkins počiatočným replikátorom a pripisuje mu vlastnosť, že sa sám zapríčinil, resp. vznikol bez vonkajšej príčiny.

Podľa Toby Baxendala to odporuje aristotelovskej logike, ktorá túto vlastnosť pripisuje len nehmotnému a nehybnému Bohu, ktorého „existenciu“ dokazuje čudesnou aristotelovskou logikou ako ? priori, t.j. nezapríčinenú. Na jednoduchú Dawkinsovu otázku, prečo by tak iksto nemohol existovať bez zapríčinenia počiatočný replikátor, neodpovedá a Dawkinsove štatistické úvahy o pravdepodobnosti niečoho nepravdepodobného ani nespomína. Tvrdohlavo uzatvára opakovaním stokrát povedaného, že Boh je prvotná príčina a že fyzikálne vedy tu nemôžu dať odpoveď: tej je vraj schopný len „čisto kognitívny proces logickej dedukcie“, čo je vedátorsky vyslovená nepravda, na ktorú sa dá reagovať len slovami: „Moje cesty nie sú tvoje cesty a moje myšlienky nie sú tvoje.“ Alebo trpezlivo vysvetľovať: Veda netvrdí, že vysvetlila pôvod života. Vraví „Nevieme, ale skúmame pár zaujímavých teórií.“ No náboženstvo vraví: „Boh to spravil. To netreba dokazovať.“

Baxendalovi však treba uznať, že má pre Dawkinsa pekné slová, keď svoju recenziu Delúzie Boha nečakane končí slovami:

„Dawkinsova veda sa číta nádherne. Je to veľký učiteľ, odhaľujúci niektoré z najkrajších mystérií sveta. Za to mu ďakujem. Radím mu však, aby sa v otázke Boha obrátil na Aristotelovu logiku.“

Na Zákonodarcu-Boha sa odvoláva aj (veriaca) prof. Linda Whitelocková, ktorá knihu v kníhkupectve najprv nedočítanú vrátila (to sa v USA dá!), lebo sa jej nepáčila a nechcela finančne podporiť Dawkinsovo ťaženie proti náboženstvu. Potom asi dostala recenzentský výtlačok.

Najprv cituje stanovisko Francisa Collinsa, že evolúcia a viera v Boha môžu koexistovať napríklad tak, že Boh akýmsi spôsobom riadi evolúciu. No samozrejme ateisti, ale ani mnohí kresťania, nie sú s takýmto stanoviskom spokojní, pretože podrýva argumenty obidvoch strán.

Uznáva, že rozlišovanie dobra a zla všetkými ľuďmi na celom svete je objektívny fakt, ktorý nie je závislý ani od kultúry ani od histórie. (To značí, že netreba byť kresťanom, ani židom či moslimom a vieme to). Ak však existujú objektívne morálne zákony, je Zákonodarca, nazvime ho Bohom (v tom najširšom význame slova), rovnako rozumným vysvetlením ich pôvodu, ako evolúcia. Kým však v otázke evolúcie si Whitelocková nevie predstaviť, ako viedol mechanizmus prírodnej selekcie k vzniku koncepcií dobra a zla, respektíve pravdy, súcitu atď., zatiaľ v otázke Boha si nekladie otázku, kde sa nabral, aký je a ako to robí, ale prechádza priamo k odporúčaniu viery v Boha Biblie, ktorý nám to všetko povedal. Ukazuje sa, že nečítala Dawkinsa dosť pozorne – škoda, mala tú možnosť dvakrát.

Rok 01 ľavice: zastať a rozmýšľať

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Jean Bricmont

Prehra francúzskej ľavice pri prezidentských a parlamentných voľbách na jar 2007 ukázala, že ľavica nemá víziu, projekt ani program, a to od tých čias, ako dva roky po svojom víťazstve v roku 1981 sa obrátila chrbtom k svojmu socioekonomickému programu a osvojila si, čo aj bez zanietenia, neoliberalizmus.

V rámci „európskej konštrukcie“ moralizátorsky zvýrazňuje antirasistické, feministické a antifašistické „hodnoty“ v klamnom predpoklade, že tým sa dostatočne líši od pravice. Uniká jej, že pri globalizácii je prvý krok izolovať politický proces od vôle a vplyvu občanov, zveriac maximum rozhodovaní nevolenej byrokracii, podliehajúcej tlakom najrozličnejších súkromných lobistických skupín. Voľby sa môžu konať ďalej, veľa nezmenia: seriózna politická alternatíva nie je možná, „New Deal“ nie je na obzore, ani štrukturálna reforma, ani „spoločný program ľavice“, ani „talianska cesta k socializmu“.

Len tie politické hnutia sú úspešné, ktoré veria tomu, čo hlásajú. Na pravici to nie sú už umiernení konzervatívci, ktorí tiež viac-menej sympatizovali s Keynesom, ale reprezentanti čistej a tvrdej pravice. Ak ľavica zastáva len umiernený pravicový program, plus, povedzme, feminizmus a antirasizmus, nemá nádej na výhru. Musí sa vrátiť k tomu, čo je koreňom sporu medzi pravicou a ľavicou, musí sa vrátiť k zásadnej otázke kontroly ekonómie. Liberálni myslitelia 17. storočia mali pred očami spoločnosť malých nezávislých výrobcov a vtedy pojmy „slobodného trhu“ a nepriateľstva voči feudálnemu štátu a cirkvi mali zmysel. S rastom veľkých podnikov sa však výroba prakticky socializovala a prestalo mať zmysel hovoriť o súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Základná idea socializmu je, že od chvíle, ako je socializovaný výrobný proces, má byť socializovaná aj jeho kontrola – ak sa majú uskutočniť emancipačné nádeje klasického liberalizmu.

Keynesovský model, ktorého sa drží dnešná sociálna demokracia, spočíval na vykorisťovaní tretieho sveta, no dekolonizácia ho urobila zastaraným. Európa musí zmeniť svoj vzťah k Juhu.

V 20. storočí sa výrobné a informačné prostriedky stali majetkom niekoľkých pár ľudí, ktorí získali nad ostatkom populácie temer takú obrovskú moc, ako mala kedysi šľachta. Skutočnými nástupcami klasických liberálov sú dnes prívrženci socializmu, kým tí, čo sa dnes označujú za „liberálov“, sú adepti osobitnej formy tyranstva, tyranstva patrónov, majiteľov. Spravidla schvaľujú militarizáciu štátov a americkú dominanciu nad celým svetom. V tejto súvislosti je socializmus tak prirodzenou odpoveďou na problémy rozvoja moderného kapitalizmu, že sa o ňom verejne ani nehovorí – čo svedčí o účinnosti špecifickej indoktrinácie más ľudí, nazývanej „výchova“ a „informácia“.

Otázka socializmu nesúvisí s krízami kapitalizmu a nemizne pri zvyšovaní životnej úrovne; nesúvisí s predpokladanou alebo skutočnou deštrukciou životného prostredia; naopak, práve pri zvyšovaní životnej úrovne sa ozýva ľudská potreba kontroly vlastnej existencie, teda autonómie a slobody, čoraz hlasnejšie. Je omyl myslieť si, že socializmus nikoho nezaujíma. Naopak – obrana verejných služieb, práv zamestnancov, všeobecného školstva a zdravotníctva sú populárne témy súčasných a budúcich bojov proti moci tých, čo ovládajú kapitál. Európska únia sa netají tým, že považuje za prežitok minulosti a má za cieľ zrušiť – pri zachovaní zdania demokracie – „sociálnodemokratické raje“, pod čím sa zhruba rozumie sociálna zabezpečenosť, všeobecné školstvo a verejné zdravotníctvo; sú to odvždy embryonálne formy socializmu – a ostávajú extrémne populárne. No perspektíva socializmu sa vytratila z politického rozhovoru.

Poznámkou, že v rozvinutých kapitalistických štátoch nedošlo k predvídanému prechodu na socializmus, kritizujú liberálni ekonómovia Karola Marxa. Jednou z odpovedí je, že náš systém je nielen kapitalistický, ale aj imperialistický. Rozmach Európy nastal len vďaka obrovskému zázemiu. Predstavme si na chvíľu, že Európa je jediná pevnina, čo vyčnieva z vody a ostatné kontinenty sú oceány. Nebolo by afrických otrokov, zlata ani striebra latinskej Ameriky, vysťahovalectva do severnej Ameriky. Čo by bola naša spoločnosť bez sústavného prísunu surovín, lacnej pracovnej sily formou imigrácie alebo importov z krajín s lacnou prácou, bez úniku mozgov z Juhu na Sever? Museli by sme drasticky šetriť energiou, vzťah medzi pracujúcimi a patrónmi by bol radikálne iný, existencia dnešnej „spoločnosti záľub“ by nebola možná.

V 20. storočí zaznamenal kapitalizmus veľký ekonomický a kultúrny pokrok a pripustil v rozhodujúcich štátoch určité formy demokracie, takže prekonanie kapitalizmu tam bolo možné a potrebné, ale práve tieto štáty dominovali v imperialistickom systéme. No imperializmus má dvojitý účinok: jednak umožňuje vývoz ekonomických ťažkostí na „perifériu“, jednak rozdeľuje pracujúcich v svetovom meradle, keďže západní pracujúci majú vždy neporovnateľne lepšie životné podmienky ako robotníci na Juhu; ich pocit nadradenosti stabilizuje systém.

Preto bola veľkou transformáciou 20. storočia dekolonizácia, ktorá umožnila stovkám miliónov osôb v Ázii a Afrike uniknúť osobitne rasistickej forme útlaku, vychádzajúceho z Európy a zo Severnej Ameriky. Predlžuje sa do 21. storočia a jej ukončenie bude mať ďalekosiahle dôsledky na naše spoločnosti, zbavené výhod privilégií v imperiálnom systéme. Brutálne povedané: Dnes predávajú Číňania milióny košieľ, aby kúpili jeden airbus. Keď budú vyrábať airbusy, kto bude šiť naše košele?

Treba počítať so zhoršením konfliktu medzi tými, čo vďaka svojej kontrole kapitálu vykorisťujú pracovnú silu v Ázii a Afrike a sú „výhercami“ globalizácie a medzi obrovskou väčšinou západného obyvateľstva, ktorá nemá túto možnosť. Cena ich práce nie je na medzinárodnom trhu schopná konkurencie. Vedie to k rastu závislostí a „vylúčení“, kríze sociálneho štátu, ale na obzore sa rysujú aj celkom nové formy triedneho boja.

Oslobodzovanie Juhu pokračuje. USA sa v Iraku zamotali do vojny, ktorú nemôžu vyhrať, ale nemôžu ani jednoducho odísť a zrieknuť sa svojich imperiálnych ambícií. V otázke jadrovej energie pre Irán musí západ ustúpiť alebo riskovať katastrofálnu vojnu. V roku 2006 Palestínčania (tentoraz ako Hezbollah a Hamas) po druhý raz vojensky porazili Izrael. Vojenské a politické víťazstvá Hamasu ukazujú, že spolupráca určitých palestínskych elít s Izraelom na základe dohôd z Oslo zlyháva. Tieto nepredvídané udalosti vyvolávajú rastúcu nedôveru voči svetovému vedeniu.

Hlavný problém súčasnosti je adaptovať sa na úpadok Európy nie tak voči USA, ale voči Juhu. USA sa snažia zachovať svoju hegemóniu silou, ale ich neúspech len zhoršuje krízu impéria. Európska pravica žije v predstave, že naše problémy sa vyriešia imitáciou politiky Spojených štátov. „Radikálna“ ľavica ignoruje problém úpadku a je schopná iba rečníckej obrany sociálnodemokratických a keynesovských hesiel, ktoré globalizácia zbavila použiteľnosti.

Za každú cenu sa treba vyvarovať toho, aby západná spoločnosť upadla do americko-izraelských fantaziem vojny proti „terorizmu“ alebo „islamofašizmu“, čo sa už stalo časti feministickej, republikánskej aj sekulárnej ľavice. Pretrváva dávne nepochopenie udalostí na periférii.

A predsa zmeny prichádzali často z periférie. Októbrová revolúcia aj časť víťazstva nad mocnosťami Osi, pripadajúca Sovietskemu zväzu, mali ohromný vplyv na dekolonizáciu a na možnosť vytvoriť „sociálnodemokratické raje“. Víťazstvá kolonizovaných národov uľahčili početné progresívne zlepšenia v Európe v šesťdesiatych rokoch. Ak súčasné vládnuce kruhy pochopia a vezmú do úvahy, čo sa deje v latinskej Amerike a na Blízkom východe, naskytne sa im možnosť nových prevratných revízií. Pre ostatných by to mohli byť zajtrajšky, ktoré budú menej plakať.

Prameň: Jean Bricmont: „An 01 de la gauche, on arr?te tout, on refléchit“ (Rok 01 ľavice: zastať a rozmýšľať), Le Monde diplomatique, august 2007, č. 641, s. 6-7.

Preložil Rastislav  Škoda

Ešte k nepredstaviteľným listom matky Terezy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Rastislav Škoda

V posledných mesiacoch vzbudili svetovú pozornosť katolíkov aj prizerajúcich sa iných kresťanov a veriacich i neveriacich listy matky Terezy jej predstaveným a spovedníkom počas posledných 66 rokov jej života, vydané ako kniha Mother Tereza: Come Be My Light (Matka Tereza: Príď, buď mojím svetlom), z ktorých vyplýva, že Tereza vlastne celý život prežívala hlbokú krízu viery, siahajúcu až do opakovaných pochybností o existencii Boha. Uverejňujeme jednu z esejí chýrneho amerického religiózneho novinára k tejto téme, rozoberajúcu niektoré komentáre teológov aj laikov a pridávame niekoľko poznámok.

Je zarážajúce, že Príď, buď mojím svetlom (Come Be My Light) nie sú slová matky Terezy adresované Ježišovi, ako by si na prvý pohľad myslel bežný skromný veriaci, ale naopak, Ježišove slová k Tereze na ceste do Darjeelingu. Nie je to namyslenosť, myslieť si, že Boh môže odo mňa potrebovať niečo také ako svetlo?

Prednedávnom sa k „mlčaniu Boha“ voči svojej vernej služobníčke matke Tereze vyjadril aj pápež Benedikt XVI., a to pri stretnutí s mladými ľuďmi v talianskom pútnickom mieste Loreto. Pár slovami sa poklonil pred jej smutným osudom akoby Bohom zabudnutej až odhodenej svätice kalkatských slumov a potom hovoril o opaku: o poznateľnosti Boha v stopách jeho činnosti v kráse stvorenia, v slávnostnej liturgii, v duchovnej hudbe Bacha, Händela a Mozarta, v estetike latinskej omše atď. Nemecký komentátor Jan Ross v tom vidí dokonalú úplnosť katolicizmu, akoby deň a noc jednej a tej istej viery. Potvrdenie jeho názoru prichádza z Vatikánu: Zverejnenie listov matky Terezy, svedčiacich o hlbokej kríze viery, ktorú prežívala počas vyše štyroch desaťročí svojho života, neovplyvní jej vyhlásenie za svätú, k čomu môže dôjsť možno ešte tohto roku.

Mons. Robert Sarno, poverený jej prípadom v Kongregácii pre kauzy svätých, vyhlasuje: „Matka Tereza je už blahoslavená a na jej kanonizáciu stačí jeden overený zázrak. To, že zapochybovala o Bohu, nie je prekvapením. Prekvapením by bolo, keby nebola zapochybovala. Treba si uvedomiť, že cirkev predsa nekanonizuje Boha. Bola ľudskou bytosťou, nijakým batmanom alebo supermanom. Mnohí pochybovali.“ Dá sa tak jednoducho porovnávať minútové jednovetové zapochybovanie sv. Tomáša so štyridsiatimi rokmi úvah a hĺbania?

Náš názor na problém je iný. Ak je niekto, ako bola matka Tereza, denne konfrontovaný s ľudským utrpením v miliónových indických slumoch, raz automaticky položí otázku, ako to môže milujúci Boh dopustiť. Kto skutočne prežíva lásku k blížnemu, raz sa začne zaoberať Bohom a katolicizmom.

Christopher Hitchens, novinár a literárny kritik, oddávna najväčší kritik matky Terezy a jej diela, bol jediný svedok, povolaný Vatikánom, aby svedčil proti jej beatifikácii a kanonizácii, čo bola predtým úloha „diablovho advokáta“, ale Ján Pavol II. toto pomenovanie zrušil. Podľa Hitchensa matka Tereza „nemala nikdy úmysel pomáhať ľuďom a … priznala sa mu, že darcom klamala, na čo budú použité ich dary; priznala, že jej cieľom nebolo zmierňovať biedu. Išlo jej o zvyšovanie počtu katolíkov.“ Doslovne mu povedala: „Ja nie som sociálna pracovníčka. Nepracujem v tom zmysle. Robím všetko pre Krista. Robím to pre cirkev.“

V procese previerky vhodnosti matky Terezy na beatifikáciu a kanonizáciu prezrela Curia Romana tisíce kritických dokumentov o jej živote a diele a samozrejme aj všetky námietky Hitchensa. Nenašla dôvody proti jej beatifikácii.

Je zaujímavé, že listy matky Terezy boli čiastočne uverejnené už na jeseň 2002 tlačovou agentúrou Zenit, odnožou vatikánskej militantnej pravičiarskej organizácie Kristova légia; nevyvolali nijakú odozvu.

Prekvapuje ma, že v internete nenachádzam v tejto súvislosti radikálnu kritiku takého druhu lásky k blížnemu, ako ho praktizovala matka Tereza a teraz v ňom pokračujú okrem iných jej Misionárky lásky. Nevedie k ničomu: na jednotlivcov zameraná dobročinnosť nestačí; nezmenila ani bodku nad i na situácii más chudobných (a potom slabých, chorých, od hladu umierajúcich atď.) v Kalkate, kde pôsobila od roku 1948, ani inde na svete. Počas rokov, desaťročí, ba stáročí asistuje kresťanský svet biede tak, že sa chudákom rozdeľujú milodary, odrobinky zo stola boháčov. A slumy sa rozrastajú. V postihnutých oblastiach treba zmeniť spoločenský poriadok, ale radikálne. Ak nie inakšie, tak čínskym alebo najnovšie venezuelským spôsobom. Zatiaľ neviem, ako sa to tam bude ďalej vyvíjať, ale držím im palce a dúfam, že sa to nezvrhne ako za tzv. reálneho socializmu.

Ako sa dozvedáme z oficiálnej správy kalkatského arcibiskupa D’Souzu, ku koncu života sa duchovný stav matky Terezy natoľko zhoršil – trpela nespavosťou a zvýšeným nepokojom – že ju podrobili exorcizmu. Toto stredoveké zahnanie diablov jej vraj zabezpečilo pokojný spánok. Človeku robí dobre, keď sa dozvedá, že sa jej nakoniec predsa len aspoň telesne uľahčilo. No potom ho zamrzí, keď sa prípad posmrtne zneužíva na výrobu lekárskeho„zázraku” zo záhrobia a objavuje sa historka, ktorú nepotvrdí (mierne povedané) ani čestný bengálsky lekár. Hitchens to komentuje tak mierne, ako vie: „Cirkev by mala mať elementárnu slušnosť, nechať túto biednu narušenú ženu pokojne odpočívať pod zemou a nezneužívať jej dlhé utrpenie na vábenie dôverčivých pre slepú vieru, ktorú ona už dávno stratila.“

Kult osobnosti Andreja Hlinku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Eduard Chmelár

V živej diskusii o mieste kňaza Andreja Hlinku v našich dejinách uverejnil denník SME dňa 20.09.2007 úvahu historika Eduarda Chmelára, ktorú so súhlasom autora a redakcie denníka s poďakovaním uverejňujeme pre našich čitateľov.

Mám pocit, že Slovensko zošalelo. Podpredsedníčka NR SR Anna Belousovová vyzýva poslancov, aby „v tejto posvätnej chvíli nevyrušovali“. Jej naliehaniu a Slotovým vyhrážkam podľahne celý parlament. Mlčí Smer i SDKÚ. Oficiálny šéf kultu(ry) Marek Maďarič zahriakuje kritikov, že Andrej Hlinka nepotrebuje diskusiu, ale úctu. Slovenská televízia toto odporúčanie poslušne rešpektuje a do diskusie o Zákone o zásluhách Andreja Hlinku pozve hostí, ktorí sa prekárajú iba v tom, kto viac si ľudáckeho vodcu váži. A dokonca aj viacerí seriózni historici, ktorí majú k Hlinkovej činnosti najmä po roku 1918 vážne výhrady, akoby v atmosfére masovej hystérie stratili odvahu nazývať veci pravými menami a len opatrne pripúšťajú, že s týmto mužom „niektoré veci neboli celkom v poriadku“. Poďme sa teda rýchlo pozrieť, aké - kým nám v tom nezabráni nejaký zákon ...

K takejto nevkusnej totalite názorov mohlo dôjsť jedine preto, lebo Andrej Hlinka patrí nielen k najvýraznejším postavám slovenskej politiky 20. storočia, ale aj k najmenej objasneným. Stal sa predmetom najväčšieho kultu osobnosti v našich dejinách. Jeho pohreb, keď ho niesli v sklenenej truhle ako Snehulienku pomedzi omdlievajúce masy, sa stal dokonca pre poslanca KDH Pavla Minárika argumentom, prečo si Hlinka zaslúži zákon. Čudné zdôvodnenie. Súdiac podľa pohrebov si podobné zákony zrejme zaslúži aj ajatolláh Khomeini, Josif Visarionovič Stalin alebo Lenin. S tým posledným mal Hlinka predsa len niečo spoločné – aj jemu postavili mauzóleum. A keďže sa od konca vojny nenašlo jeho telo, vystavia mu v ňom vďační rodoľubi figurínu... Ej, ej, bratia kresťania, nie je toto rúhanie?

Ale nebuďme zlomyseľní. Faktom je, že o Andrejovi Hlinkovi dodnes nejestvuje jediná seriózna monografia. Jeho najznámejšou biografiou je kniha Karola Sidora z roku 1934, ktorá pripomína skôr stredovekú legendu o živote svätca. O nič vyššie ambície nemá ani útla skôr brožúra ako knižka Aleny Bartlovej z roku 1991, ktorá narýchlo vypĺňala porevolučný hlad po informáciách. V tom istom roku sa na Bratislavskom hrade konalo sympózium o Andrejovi Hlinkovi, z ktorého vyšiel zborník, ale ten opäť nepresiahol  rovinu oslavy. Vystúpil biskup František Tondra, zaspomínali si na neho jeho priatelia (vrátane Pavla Čarnogurského, ktorého som vtedy poslednýkrát videl na verejnosti), americkí Slováci mi ako študentovi udelili cenu za najlepšiu odbornú prácu (práve o publicistike Andreja Hlinku) a historici načrtli starostlivo vydezinfikovaný obraz jeho osobnosti zámerne sa vyhýbajúci problémovým miestam. Odvtedy nevyšlo o tomto človeku nič zásadné. Som však presvedčený, že keby mnohí poslanci NR SR, ktorí zdvihli ruku za tento zákon, poznali základné fakty, keby poznali jeho články a prejavy aspoň z tridsiatych rokov minulého storočia, za svoj čin by sa hanbili. Racionálnemu zhodnoteniu života a diela Andreja Hlinku doteraz najviac bránilo to, že tento muž sa stal predmetom dvoch extrémnych deformácií – glorifikácie a diabolizácie. Kým ľudáci programovo šírili jeho kult, ktorý mal všetky znaky snahy o kanonizáciu, komunisti ho prekliali zjednodušujúcim odsudkom, že to bol fašista. Po roku 1989 sa prirodzene objavila snaha vrátiť ho do dejín, ale úsilie očistiť ho od krivých obvinení nás takmer nebadane vrátilo do opačného extrému a sme tam, kde sme boli – z Andreja Hlinku sa stala posvätná krava. Takéto deformácie umožňuje v spoločnosti iba všeobecne známa neznalosť histórie.

Zveličené zásluhy


Andrej Hlinka významným spôsobom prispel k udržaniu slovenskej identity v čase maďarizácie a vzrastajúceho skepticizmu v možnosti prežitia tohto národa. To je nepochybné. Jeho zásluhy na tomto poli sa však neúmerne preceňujú. Predovšetkým, Hlinka nebol jediný, kto v tom čase pracoval pre národ a nebol ani jediný, kto bol za svoje postoje väznený. V porovnateľnej miere boli v tom istom čase prenasledovaní Juriga, Šrobár, Vajanský (ten bol vo väzení až trikrát), Porubský, Pietor a mnohí ďalší. Hlinkove zásluhy zveličoval páter osobne. Vo svojich článkoch a prejavoch neraz pripomínal – „trpel som za vás“ – čím chcel dodať svojej osobe mučenícky výraz porovnateľný s Kristom. Navyše, Andrej Hlinka nebol nikdy integrujúcou osobnosťou, skôr rozdeľoval a jeho vznetlivá povaha ho diskvalifikovala za rokovacím stolom. Jeho postoje nikdy nereprezentovali väčšinu národa. Vôbec nerozumel zahraničnej politike a 28. júla 1914 na veľkom ľudovom zhromaždení v Ružomberku s nadšením uvítal vypuknutie svetovej vojny a vyhlásil sa za „obrancu uhorskej vlasti“. Jeho strana dokonca žiadala v parlamente „zastaviť počas vojny akékoľvek národnostné boje a rozpory“ a Uhorsko vyhlásila za „jedinú matku a jedinú vlasť Slovákov“ (Slovenské ľudové noviny, 30. apríla 1915). A na tejto pozícii zotrvával Hlinka ešte aj v čase, keď už Masaryk so Štefánikom a Benešom pripravovali v Paríži založenie Československej republiky. V prospech tohto smerovania sa začal aktivizovať až od mája 1918, pravda, o to vehementnejšie: bol to on, ktorý rázne ukončil na tajnej porade slovenských politikov 24. mája 1918 rozpačité diskusie o budúcom postavení Slovenska a v slávnej vete „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť“ určil smerovanie rokovania k česko-slovenskej orientácii. Preto treba jeho účinkovanie pred rokom 1918 hodnotiť celkovo pozitívne.

Takmer z toho bola vlastizrada


Problematické je však jeho pôsobenie po vzniku republiky. Veľmi kontroverznou zostáva jeho svojvoľná cesta na parížske rokovania o povojnovom usporiadaní roku 1919. Hlinka v sprievode Františka Jehličku (ktorý, ako sa neskôr ukázalo, bol maďarským agentom) tam niesol svoje predstavy o budúcom postavení Slovenska skoncipované do memoranda Za mier v strednej Európe. Text vytýkal víťazným veľmociam, že zabudli garantovať politickú samosprávu Slovenska. Nachádzajú sa tu ostré výrazy o českom jarme na Slovensku, o českom imperializme a dokonca aj porovnávanie českého útlaku s maďarským. Za najspravodlivejšie riešenie navrhoval Hlinka usporiadanie referenda na Slovensku o budúcom usporiadaní. Československá vláda i parlament zostali v šoku. To isté totiž žiadalo vo Versailles aj Maďarsko. V situácii, keď bola stabilita nového štátu veľmi krehká (len dolaďovanie hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom trvalo osem rokov) nemohli pochopiť oficiálne kruhy tento krok inak ako pokus o vlastizradu. Najmä, ak si uvedomíme, že keby sa v tom čase a za takých národnostných pomerov konalo na Slovensku referendum, republika by nevznikla práve tak, ako v roku 1993, lebo väčšina z nostalgických dôvodov stále uprednostňovala spolužitie s Maďarmi. Hlinku po príchode do vlasti, pochopiteľne, zatkli. Ľudácka propaganda interpretovala tento krok tak, že ich vodcu väznia za to, že šiel brániť práva národa. Treba si však uvedomiť, že Hlinka svojím infantilným správaním na medzinárodnej scéne a práve v takom citlivom čase takmer privodil tomuto národu katastrofu.

Navyše, obvinenie z vlastizrady nebolo celkom neopodstatnené. František Jehlička poskytol v októbri 1919 maďarským novinárom rozhovor, v ktorom tvrdil, že česko-slovenský štát sa nachádza vo vnútornom rozklade. Hlinka sa vraj počas cesty do Paríža vyjadril, že ak sa nepodarí dosiahnuť autonómiu v rámci Československa, je ochotný rokovať o nej s maďarskou vládou. Ľudácka historiografia dodnes tvrdí, že Jehlička klamal. Nedávno sa však objavili nové skutočnosti, ktoré celý prípad stavajú do úplne nového svetla. Britská historička Margaret Macmillanová v u nás známej knihe Peacemakers (Mierotvorcovia) z roku 2001 cituje člena americkej delegácie v Paríži Stephena Bonsala, ktorý vo svojich pamätiach napísal, že Hlinka pred ním hovoril o svojej strate ilúzií voči Československu. „Žili sme s Maďarmi tisíc rokov. Všetky slovenské rieky tečú do Veľkej uhorskej nížiny a všetky naše cesty vedú do Budapešti, zatiaľ čo od Prahy nás delia Karpaty,“ povedal mu Hlinka, ktorý bol vraj v pomerne depresívnej nálade. Je dosť nepravdepodobné, že by si Jehlička s Bonsalom nezávisle od seba takéto veci vymýšľali.

Hlinka si neuvedomoval, čo svojím správaním spôsobí. Jeho prítomnosť v Paríži vyvolala veľký rozruch a svetová tlač písala, že Slováci si pravdepodobne neželajú byť súčasťou Československa. Situáciou sa muselo 18. septembra 1919 zaoberať aj Národné zhromaždenie a Hlinkov neuvážený čin najostrejšie odsúdil práve klub slovenských poslancov. Bol teda vodca ľudákov vlastizradca? Obžalúvací materiál obsahoval v tomto smere závažné argumenty (okrem obsahu parížskych rokovaní najmä vyjednávanie s poľskými vládnymi kruhmi, ktorých územné nároky smerovali proti republike), ale opätovné zvolenie Hlinku za poslanca parlamentu roku 1920 ukázalo, že jeho odsúdenie by len rozbúrilo nové vášne medzi Čechmi a Slovákmi a bolo by politicky neúnosné. Z tohto dôvodu bol proti najmä prezident Masaryk, kým Vavro Šrobár naopak nástojil na jeho potrestaní. V každom prípade si myslím, že Hlinka bol skôr nezodpovedný, že jeho spôsob uvažovania nebol schopný takých zložitých konštrukcií ako je vlastizrada.

Od obdivu Mussoliniho a inšpirácie Salazarom až po podporu Hitlera


Najdôležitejšie je však uvedomiť si, že celá Hlinkova politika a politika jeho strany bola súčasťou tých najtemnejších európskych trendov, súčasťou totalitárnych hnutí, ktoré vyústili až do druhej svetovej vojny. Hlinkova slovenská ľudová strana (takto narcisticky si ju premenoval roku 1925) bola vystavaná na autoritatívnych základoch, na vodcovských princípoch a slepej poslušnosti (podľa hesla Jeden národ, jedna strana, jeden vodca). Vodca rozhodoval v HSĽS sám, bez hlasovania. Rozhodoval nielen o straníckych otázkach, ale v prípade potreby napríklad aj o tom, ktoré články budú a nebudú uverejňované v ľudáckej tlači (šéfredaktor Slováka mu bol plne podriadený), čo najmä v prvých rokoch republiky osobne kontroloval. Každá akcia ľudákov sa musela uskutočniť s jeho požehnaním a je dôležité uvedomiť si najmä tento aspekt jeho postavenia a zodpovednosti v strane. Hlinka v tom čase obdivoval najmä Mussoliniho režim a kládol ho za vzor svojim členom. Tvrdil, že Mussolini zachránil Taliansko pred záhubou a má potenciál zachrániť aj ostatné štáty Európy s podobnými problémami. Jeho politika vraj prináša poriadok, pokoj a blahobyt. (Slovák, 8. decembra 1926). V januári 1923 založil Hlinka na návrh Tuku Rodobranu – polovojenskú fašistickú organizáciu. Jej členovia nosili po vzore talianskych fašistov čierne košele. Kdekoľvek sa objavili, tiekla krv. Vyvolávali najmä protičeské štvanice a násilné strety s ľavičiarmi a liberálmi, ako napríklad 28. januára 1923 v Prešove, kde štyroch ľudí zranili ťažko a štyridsiatich ľahko. Hlinka nikdy tieto agresívne útoky neodsúdil.

Postupne sa mu stal vzorom režim diktátora Salazara v Portugalsku. Hlinka obdivoval najmä to, že spoločenská moc sa v tejto krajine dostala do rúk katolíckej cirkvi a neskorší Tisov režim sa tomuto druhu pravicovej diktatúry aj najviac podobal. Z tohto dôvodu treba Hlinku (v súlade s rozlišovaním, ktoré uvádza Robert O. Paxton vo vynikajúcej knihe Anatómia fašizmu) označovať skôr za klerikálneho autoritára. Hlinka bol k demokracii mimoriadne kritický, ak už nechceme povedať priamo, že ju vyslovene odmietal. Na prvom mieste bol u neho vždy katolicizmus, ktorému niekedy podriaďoval aj nacionalizmus. Politické strany podľa neho národ iba roztriešťovali a jeho jednotu môže zabezpečiť iba obmedzenie parlamentnej demokracie. Hlinka podporoval vojenský prevrat v Poľsku i generála Franca v Španielsku, Mussoliniho považoval za jedného z najvynikajúcejších štátnikov Európy a osobitný dojem na neho urobil Hitler. Na zhromaždení v Teplej 1. júna 1936 dokonca vyhlásil: „Ja som slovenský Hitler. Ja tu urobím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.“ Keď v reakcii na tieto slová Vlado Clementis vymyslel dnes už okrídlenú posmešnú vetu „Hitler, Hlinka – jedna linka“, vodca ľudákov mu odpovedal na verejnom zhromaždení v Piešťanoch 20. septembra 1936: „Áno, v tom najdôležitejšom, totiž v boji proti boľševizmu, proti ateizmu, pôjdeme v jednom tábore hoci aj s Hitlerom!“ Pikantné je, že výrok, ktorý Clementis myslel ako posmech, si napokon ľudáci s hrdosťou osvojili a urobili z neho svoje ústredné heslo.

Nie otec národa, ale totalitárneho režimu


O tom, že to nebol úlet, svedčia závery piešťanského zjazdu HSĽS z roku 1936. Ostrý tón záverečnej rezolúcie bol príliš silnou kávou aj pre niektorých umiernených ľudákov. HSĽS sa otvorene prihlásila k fašistickej osi Berlín – Rím a vyjadrila odhodlanie zapojiť sa po boku nacistického Nemecka do „medzinárodného frontu národov proti židoboľševizmu“. Ako v iných prípadoch, aj tu sa neoľudácka propaganda usiluje navodiť dojem, že text, ktorý pripravil Ďurčanský s Machom, vodca vôbec nevidel a inak by s ním, prirodzene, nesúhlasil... Je to lož. Hlinka tento text osobne prečítal na záver zjazdu. Práve tu a dávno pred Mníchovom vyvrcholili a nadobudli rozhodujúcu prevahu fašistické tendencie v strane. Je to dôležité podčiarknuť hlavne pre tých, ktorí operujú s naivným argumentom, že Hlinka zomrel roku 1938 a s totalitárnym režimom nemal nič spoločné. Omyl. Hlinka bol jeho duchovným otcom. Fašistické tendencie v jeho strane sa nezrodili po roku 1938, ale dozrievali v priebehu celých tridsiatych rokov a neboli náhodné. Tak, ako nebolo náhodné uzavretie spolupráce HSĽS s Národnou obcou fašistickou a Sudetendeutsche Partei v prezidentských voľbách roku 1935. Tak, ako nebolo náhodné, že roku 1936 zorganizovali ľudáci v uliciach Bratislavy antisemitské výtržnosti, na ktorých protestovali proti uvádzaniu „židovského“ filmu Golem. Tak, ako nebolo náhodné formovanie bloku s Henleinom a Esterházym roku 1938. Tak, ako nebolo náhodné Hlinkovo rokovanie s katom českého národa K. H. Frankom 27. februára 1938 (henleinovci potom venovali ľudákom päť miliónov korún). Tak, ako nebolo náhodné, že vodca tesne pred svojou smrťou inicioval vznik Hlinkovej gardy. Andrej Hlinka však určite nebol uvedomelým fašistom, ako to o ňom hlásala komunistická propaganda. Všetky tieto kroky (rovnako ako parížsky škandál z roku 1919) pramenili z totálnej dezorientácie tohto muža v zahraničnej politike. Andrej Hlinka sa v nej nevyznal a nerozumel jej, sledoval iba vlastné ideologické konštrukcie postavené predovšetkým na tvrdom katolicizme.

Paranoidný egomaniak


Osobitnou témou na diskusiu je Hlinkova povaha a správanie. Bol mimoriadne netolerantný, hašterivý a neznášal kompromisy. Je otázne, nakoľko Hlinkova politika pomohla a nakoľko oddialila vyhlásenie autonómie Slovenska. Uveďme aspoň prípad volebného podvodu z roku 1935, kedy vodca ľudákov oklamal lídra SNS Martina Rázusa a v rozpore s podpísanou dohodou pridelil národniarom iba jedno kreslo, čím sa autonomistický blok rozpadol. Jeho správanie bolo nevypočítateľné, striedal umiernené a radikálne stanoviská, pôsobil dojmom nevyrovnaného človeka a niekedy nebolo jasné, či je viac kňazom alebo politikom. Povedané slovami historika Romana Holeca (autora vynikajúcej publikácie o černovskej masakre): Hlinka koncepčne ani ľudsky nespĺňa predstavy o špičkovom politikovi. Svojich oponentov často tituloval ako špiny, vyžle, vši a podobne. Len zriedkavo sa vedel ovládať. Dokonca ani v prípade, keď nešlo o politických protivníkov, ale o nešťastných ľudí, ktorí mu v čase svetovej hospodárskej krízy zúfalo opisovali svoju ťažkú sociálnu situáciu, nevedel krotiť svoj slovník. Na jednom zhromaždení v Ružomberku roku 1933 sa tento kňaz osopil na úbožiakov so slovami: „Nažerte sa kameňov!“
Krásny príklad priepastného rozdielu medzi ľudským rozmerom takého Tomáša G. Masaryka na jednej strane a Andreja Hlinku na strane druhej nám poskytuje list, ktorý zaslal prezident vodcovi ľudákov z Topoľčianok 12. októbra 1929. Píše: „Vidím z vášho telegramu, že ste rozčúlený, rozčuľujete seba a voličov. Ale vodca  najväčšej slovenskej strany nesmie robiť také malicherné veci, je to príliš lacná demagógia. Áno, som za diskusiu, a preto vám píšem. Ale krik nie je diskusia. A demokracia  nie je anarchia ... Váš podráždený a zlostný postoj proti odporcom (zväčša domnelým) mi často vnucuje myšlienku, že nemáte srdca, že miesto neho máte druhú pečeň – taký ste zlostný a rozčúlený. Dokážte, že necítite len nenávisť, ale že to Slovensko aspoň trochu milujete. Na nenávisti a zlobe, verte, nedá sa nič dobré a trvalé vybudovať. Preto Ježiš dal prikázanie lásky, a to platí tiež v politike.“
Hlinka sa skutočne často správal ako paranoidný egomaniak (ešte aj jeho obľúbenec Tuka sa o ňom v jeho neprítomnosti vyjadril, že by ho mal vyšetriť psychiater). V každom videl nepriateľa, nevyberane útočil na evanjelikov, židov, Čechov, Maďarov, socialistov, liberálov, feministky – čo mu prišlo pod ruku. Mal mimoriadne vyvinuté ego a rozprával o sebe v tretej osobe, často sa vracal k tomu, ako trpel za národ, neustále to pripomínal a neúmerne dramatizoval situáciu („Nemlčal by som ani vtedy, ak by ma tento prejav doviedol na šibenicu“). Mal úžasnú schopnosť manipulovať s davom. Typickým príkladom sú celoštátne Pribinove oslavy roku 1933. Keď nedostal pozvánku na tribúnu, urazený vyzval svojich prívržencov, aby prišli do Nitry manifestovať, koho chcú počuť. Najprv rozpútal obrovské protičeské vášne a keď ich vyhrotil do maxima, dokázal jednou vetou „blahosklonne“ utíšiť 50-tisícový dav a žiadať ho, aby si vypočuli aj premiéra. Keď sa vtedajší minister poľnohospodárstva Milan Hodža rozhodol urobiť ústretové gesto (podal mu ruku, pozval ho na tribúnu a ponúkol mu miesto vedľa seba), Hlinka ho neprijal a spupne sa postavil k mikrofónu ako Mussolini. S týmto človekom sa skrátka nedalo spolupracovať na normálnej kultivovanej báze. Mimochodom, práve na tomto zhromaždení a opäť po vzore Mussoliniho Hlinka po prvýkrát použil pozdrav „Na stráž!“

Naša historická pamäť je selektívna


Hlinkov kult sa mohol do dnešných dní udržať iba tak, že bolo znemožnené kritické skúmanie jeho osobnosti – najprv to urobili ľudáci, potom komunisti, a každý z iných dôvodov. Dnes však niet najmenší dôvod, aby sme sa k nemu správali ako k posvätnej ikone – ak nie kvôli ničomu inému, tak minimálne z úcty k demokratickým zásadám a tradíciám nášho štátu. Okrem toho, Hlinka nie je otcom národa. Ak už chceme niekomu prisúdiť takýto romantizujúci titul, zaslúži si ho Štúr – vtedy sa zrodil slovenský národ v politickom zmysle slova. A tí, čo nevedia tieto základné fakty o našej minulosti, vlastne okypťujú dejiny a posúvajú vznik národa do začiatku 20. storočia. Okrem toho, znovu opakujem, Hlinka nikdy nevyjadroval záujmy celého národa – že sa do tejto pozície štylizoval sám, je iná vec. Na spomínanom piešťanskom zjazde HSĽS vyhlásil: „Dnes stojí národ za nami a smelo môžeme povedať, že my sme vlastne národ“. To je jednoducho hlúposť, lebo za Hlinkom nikdy nestála viac ako tretina voličov.

Zákon o zásluhách Andreja Hlinku (a vlastne akýkoľvek zákon interpretujúci dejiny) je anachronizmus. Anachronizmus, ktorý dáva politikom práva, ktoré sú typické skôr pre totalitárne štáty. Nie som proti tomu, aby sa Andrejovi Hlinkovi odhaľovali tabule či busty, ale na to (keď už) stačí vládne uznesenie. Zákonom by náš štát prebral na seba tradíciu všetkého, čo stelesňovala táto rozporuplná osobnosť našich dejín. A to je strašne nebezpečný trend. Treba upozorniť aj na to, že tento zákon ide nad rámec podobného zákona, ktorý schválil snem Tisovho Slovenského štátu. Kým v tom sa priznávali Hlinkovi iba zásluhy o národ, tu sa mu prideľuje okrem falošných zásluh o Slovenskú republiku aj rovnako falošný titul otec vlasti. Súčasný parlament je teda pápežskejší ako pápež. Alebo tisovskejší ako Tiso.

Chápem, že Jánovi Slotovi je blízky Hlinkov slovník. Chápem, že v KDH sa prebudili staré ľudácke pudy. Ale nechápem, nerozumiem a som pobúrený, keď niečo také podporí liberálna pravica a najmä ľavica. Parafrázujúc v opačnom garde výrok Jána Slotu: Hanba, hanba každému, kto zdvihol ruku za niečo podobné, kto stráca historickú pamäť a kto je v boji o národného voliča ochotný kupčiť s demokratickými hodnotami tejto spoločnosti.

Robert Fico rád vyhlasuje (nie náhodou navlas rovnako, ako kedysi premiér Mečiar), že kým je predsedom vlády on, nedovolí spochybňovať antifašistické tradície. Dovolil to už trikrát. Prvýkrát, keď uzavrel koalíciu s neoľudáckou SNS. Druhýkrát, keď umožnil, aby sa do vedenia Ústavu pamäti národa dostali ľudia, označujúci povstanie za „začiatok terorizmu proti suverénnemu štátu“. A tretíkrát, keď jeho poslanci zdvihli pravice za zákon, ktorý pľuje do tváre všetkému, na čom stojí moderná Európa.

Nuž teda – na stráž, súdruhovia!

Prameň: Eduard Chmelár, "Kult osobnosti Andreja Hlinku", sme.sk - blog.sme.sk - chmelar.blog.sk - Rúcanie mýtov. © 1993-2007 Petit Press, a. s.

Kríza viery matky Terezy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

David van Biema

Pri preberaní Nobelovej ceny mieru 11. decembra 1979 v Oslo predviedla matka Tereza divadlo, na ktoré bol svet už dvadsať rokov zvyknutý a ktoré hrala potom ešte temer dvadsať rokov: pri teplote pod nulou vystúpila z lietadla vo svojom typickom modro lemovanom sárí a v sandáloch (zvykla si ich obúvať pred vystúpením z lietadla).

Pri poďakovaní za vyznamenanie povedala presne to, čo svet od nej čakal: Nie je dosť, že milujeme Boha, ak nemilujeme aj svojho blížneho; toho, ktorý je hladný, nahý a bez domova; takého treba hľadať a pomôcť mu. Odsúdila potrat a drogovú závislosť západnej mládeže. Nastávajúce Vianoce vraj majú svetu pripomenúť, že „Kristus je všade: v našich srdciach, v chudobných, ktorých stretáme, v úsmeve, ktorý dávame, v úsmeve, ktorý prijímame.“

Tri mesiace predtým písala v liste svojmu duchovnému dôverníkovi, kňazovi Michaelovi van der Peet, o niečom celkom inom, o neprítomnom Kristovi:

„Teba má Ježiš rád, ale ja cítim ticho a prázdnotu – hľadím, a nevidím, – načúvam, a nepočujem, – jazyk sa hýbe, a nehovorí … Chcela by som, aby ste sa za mňa modlili – a aby vedel, že Mu nechávam voľnú ruku.“

Tieto dve výpovede si protirečia. Prvá je typická pre ženu, ktorej dobročinné dielo, nerozlučne späté s jej blízkosťou k Bohu, poznal celý svet z nespočetných televíznych prenosov obrazu ticho a na pohľad pokojne sa modliacej svätice. Druhá výpoveď svedčí o pustej duchovnej realite súkromia, z ktorej sa vytratilo božstvo; pripomína to existencialistickú drámu z okolo roku 1950.

Ukazuje sa, že je to tak. Dosiaľ sme poznali vonkajší život matky Terezy z jej diela (založila rád Misionárok lásky), teraz nás prekvapuje 66 rokov z jej duchovného života, ako sa javia pri čítaní nevinne nazvanej knihy Mother Theresa: Come Be My Light (Matka Tereza: Príď, buď mojím svetlom (vyd. Doubleday). Ide o komentovanú korešpondenciu medzi Terezou a jej spovedníkmi a predstavenými. Mnohé listy sa zachovali na príkaz cirkvi napriek jej prianiu na smrteľnej posteli. Vyplýva z nich, že za posledných temer 50 rokov nijako necítila prítomnosť Boha. Vydavateľ knihy, kanadský kňaz Brian Kolodiejchuk, to spresňuje: „ … ani vo svojom srdci, ani v hostii (eucharistii)“.

Táto neprítomnosť sa objavila už na začiatku Terezinej starostlivosti o chudobných a zomierajúcich v Kalkate v roku 1948 a s výnimkou krátkeho obdobia piatich týždňov v roku 1959 sa nikdy nestratila. Vo viac ako 40 listoch si Tereza sťažuje na „suchopárnosť“, „temnotu“, „samotu“ a „utrpenie“, ktoré podstupuje. Čo skusuje, nazýva peklom a na jednom mieste píše, že to v nej vyvoláva pochybnosť o existencii pekla a dokonca aj Boha. Je si dobre vedomá rozporu medzi svojím vnútorným stavom a obrazom, ktorý má o nej verejnosť. Píše: „Môj úsmev je maska alebo pláštik, ktorý zakryje všetko.“ Má podozrenie, že sa dopúšťa slovných klamstiev: „Rozprávam, ako keby moje srdce milovalo Boha – nežnou, osobnou láskou,“ píše jednému poradcovi. „No keby ste boli pri tom, povedali by ste: ’Aká pretvárka!’“ Komentár rev. Jamesa Martina, autora knihy Môj život so svätcami (My Life with the Saints), kde sa už v roku 2003 naznačovali Terezine pochybnosti: „Nikdy som nečítal o svätom, ktorý by mal také intenzívne duchovné temná. Nikto nevedel, čo tá pretrpí.“ Komentár Kolodiejchuka: „Raz som jeden jej list čítal sestrám jej rehole a tie ostali stáť s otvorenými ústami. Jej obraz v mysliach mnohých ľudí dostane teraz celkom nové rozmery.“

Kniha nie je dielom antireligiózneho investigatívneho novinára, ktorý hľadal v Terezinej korešpondencii špinu. Kolodiejchuk, významný člen mužskej vetvy jej rádu Misionárok lásky, je jej postulátor, t. j. zodpovedný vo Vatikáne za prípravu spisu pre jej svätorečenie a zbiera podporný materiál (dosiaľ bola beatifikovaná; druhý stupeň je kanonizácia). Listy sa stali dôležitou časťou tohto procesu.

Cirkev pozná pojem duchovnej prázdnoty, dočasnej neviery. Španielsky mystik 16. storočia sv. Ján z kríža preň navrhol názov „tmavá noc“. Kolodiejchuk zostavil knihu ako dôkaz, že Tereza od začiatku 1960-tych rokov našla spôsob, ako napriek všetkému, na čo myslela a čo prežívala, mohla neopustiť vieru ani dielo a v tejto vytrvalosti vidí jej heroický akt. Je jasné, že neopustila dielo – spoločenský a finančný úspech sestier a bratov Misionárok lásky je nepochybný a všeobecne známy. S jej vierou to nie je také jednoduché.

Rev. Matthew Lamb, teológ na Floridskej konzervatívnej univerzite Ave Maria, súdi, že kniha Príď, buď mojím svetlom dosahuje úroveň Vyznaní sv. Augustína alebo Sedmobrežného vrchu (The Seven Storey Mountain) Thomasa Mertona. Ako opis jej vnútorného života môže sa vraj ukázať jednak tak dôležitou, ako jej dielo pre chudobných, jednak užitočnou pre všetkých, čo zakúsili pochybnosti o existencii Boha, teda aj pre ateistov, pochybovačov, hľadačov pravdy, veriacich, pre všetkých.

Nie všetci ateisti súhlasia. Názor Kolodiejchuka, že neschopnosť Terezy vnímať Ježišovu prítomnosť vo svojom živote neznamená, že tam Ježiš nie je, ale že práve to je boží dar, umožňujúci jej pokračovať vo veľkom diele, považujú mnohí ateisti za absurdný. Takáto Tereza by sa veľmi podobala na ženu z typickej trampskej balady, ktorá sklamane čaká pri sviečke na muža, ktorý si pred 30 rokmi skočil pre cigarety a od tých čias sa nevrátil. Christopher Hitchens, autor polemického Misionárskeho stanoviska (The Missionary Position) a najnovšie ateistického manifestu Boh nie je veľký (God Is Not Great), napísal: „Ako každý iný zistila, že náboženstvo je ľudský výtvor. Liečiac to opakovanými vyznávaniami viery len prehlbovala studňu, ktorú si kopala.“

Niektorí psychológovia vidia v neobyčajnom obrate usmievavej matky Terezy nie tak boží dar, ale podvedomý pokus o najradikálnejšiu poníženosť: trestá sa ochromujúcim zlyhaním, aby vyvážila svoj ohromný úspech.

Kniha Príď, buď mojím svetlom je z tých zriedkavých posmrtných autobiografií, ktoré vyvolávajú úplné prehodnotenie známej osobnosti – jedným alebo druhým smerom. Kladie otázky o Bohu a viere, o pozadí veľkých úspechov, o trvaní lásky, božskej a ľudskej. Skutočnosť, že to nerobí organizovanou úpravou, ale podáva ako mišmaš zúfalých výkrikov a poznámok nemajúcich uzrieť svetlo sveta, robí celú vec presvedčivejšou a navádza dojem pohľadu na vnútorný život moderného svätca.

 

Temer extatické prijatie



[Ježiš:] Chceš odmietnuť urobiť to pre mňa? … Stala si sa Nevestou mojej lásky – kvôli mne si prišla do Indie. Smäd po dušiach ťa zaviedol tak ďaleko – bojíš sa urobiť ešte krok ku svojmu manželovi – ku mne – k dušiam? Či tvoja oddanosť vychladla? Som pre teba druhoradý?

[Tereza:] Ježiš, môj drahý Ježiš – som len Tvoja – som taká hlúpa – neviem, čo mám povedať, ale rob so mnou, čo chceš – ako chceš – ako dlho chceš. [Ale] prečo nemôžem byť dokonalou Loretskou sestrou – tu – prečo nemôžem byť ako každý iný?

[Ježiš:] Prajem si indické sestričky, misionárky lásky, ktoré budú môj plameň lásky šíriť medzi chudobnými, chorými, umierajúcimi, a ich malými deťmi … Viem, že si na to najneschopnejšia osoba – slabá a hriešna, ale práve pretože si taká – chcem použiť teba pre svoju slávu. Chceš to odmietnuť?

– modlitbový dialóg vyrozprávaný arcibiskupovi Ferdinandovi Périerovi v januári 1947

10. septembra 1946, po 17 rokoch ako učiteľka u írskych Loretských sestier (na vzdelávanie mládeže zameraná ženská komunita bez zatvorenia v kláštore) v Kalkate, sa vydala vtedy 36-ročná matka Mária Tereza na cestu železnicou do Darjeelingu, vzdialeného 650 km. Trpela prepracovanosťou a predstavení jej nariadili zotaviť sa počas dovolenky na himalájskom predhorí. Udala, že na ceste k nej prehovoril Kristus. Vyzval ju, aby prestala učiť a išla pracovať do slumov, venujúc sa priamo len „najchudobnejším z chudobných“ – chorým, umierajúcim, žobrákom a deťom ulice. „Poď, poď, Mária, zaveď ma do dier chudoby, poď a buď mi svetlom,“ vravel jej. Mala pomáhať materiálne aj evanjeliom.

Bola to odvážna a nezaistená krížová výprava bez cudzej pomoci – išlo o individuálnu pomoc najchudobnejším vo veľmi chudobnom meste, zmietanom sociálnymi nepokojmi. Miestny arcibiskup Ferdinand Périer bol spočiatku skeptický, no Tereza bola vo svojich listoch veľmi vytrvalá a zdôrazňovala svoj hlboký vzťah ku Kristovi. Bombardovala ho návrhmi, že predostrie záležitosť vyšším miestam, miestnej apoštolskej delegácii, svojej matke generálke, pápežovi … A keď nič nepomáhalo, siahla do duchovného cylindra a melodramaticky predviedla dialóg s „hlasom“, ktorý diagnostikovala ako Kristov a ktorý opakoval: „Viem, že si na to najneschopnejšia osoba – slabá a hriešna, ale práve preto chcem teba použiť pre svoju slávu. Chceš to odmietnuť?“

Tereza mala vízie, raz sa dokonca rozprávala s Kristom na kríži. Jej spovedník, otec Celeste van Exem, ich považoval za pravé: „Jej jednota s Pánom je trvalá, hlboká a vášnivá, takže extáza je stále nablízku.“ Neskôr Tereza napísala jednoducho: „Ježiš sa mi oddal.“

6. januára 1948 dal Périer po porade s Vatikánom Tereze povolenie ísť za svojím druhým povolaním. A Ježiš odišiel.

 

Začiatok



Pane, Bože môj, kto som, že ma opúšťaš? Bola som dieťa tvojej lásky – a teraz sa stávam najnenávidenejšou – tou – ktorú si odhodil ako nepotrebnú – nemilovanú. Volám, zvoním, pýtam – a niet nikoho, kto by odpovedal – nikoho, na koho by som mohla zazvoniť – nikoho. – Som sama … Kde je moja viera – ani v jej hĺbke nie je nič, len prázdnota a temnota – Bože môj – aká ukrutná je táto neznáma bolesť – nemám vieru – neopovažujem sa vysloviť slová a myšlienky, ktoré mi zaplavujú srdce – a spôsobia mi utrpenie nevýslovnej agónie.

Mám toľké nezodpovedané otázky a desím sa vysloviť ich – pretože sú blízke rúhaniu – ak si, Bože, – prosím, odpusti mi. – Keď sa pokúšam pozdvihnúť svoje myšlienky k nebu – je tam taká presvedčivá prázdnota, že sa vracajú ako ostré nože a zarývajú sa mi do duše. – Hovoria mi, že Boh ma miluje – ale skutočnosť temnoty, chladu a prázdnoty je taká obrovská, že nič sa nedotýka mojej duše. Urobila som chybu, keď som sa slepo poddala volaniu Svätého srdca?

— na radu jedného spovedníka adresované Ježišovi, bez dátumu

V prvej polovici roku 1948 urobila Tereza základný ošetrovateľský kurz a vydala sa sama do Kalkatských ulíc. Napísala: „Moja duša je teraz pokojná a radostná.“ Kolodiejchuk pridáva jej dojemný opis prvého dňa nového povolania: „Na ulici ležal starý muž – nikto sa k nemu nehlásil – bol sám a umieral – dala som mu karbozón a pohár vody – a starec bol tak čudesne vďačný … Potom sme prišli do bazáru Taltala a tam umierala biedna žena, myslím, že skôr od hladu ako od tuberkulózy – dala som jej niečo na zaspanie. – Som zvedavá, dokedy vydrží.“ No už za dva mesiace, krátko po veľkom víťazstve, keď našla prenájom miestností pre svoj hlavný stan, sa jej podľa Kolodiejchuka zmocnili pochybnosti a napísala:

„Trpím samotou a som zvedavá, dokedy bude moje srdce takto trpieť.“ Dalo by sa to rozumieť ako reakcia na ťažkú prácu, keby neboli ďalšie listy. Čím väčší úspech mala – po poldruha roku sa k nej pridali toľké mladé ženy, že sa opäť sťahovali do väčších priestorov – tým horšie sa cítila. V marci 1953 píše Périerovi: „Prosím, modlite sa osobitne za mňa, aby som nepošpinila Jeho dielo; a nech sa mi Pán ukáže – pretože vo mne je taká strašná prázdnota, akoby všetko bolo umrelo. A tak je to viac-menej od tých čias, ako som sa pustila ‚do práce‘.“

Périerovi unikol jej zúfalý tón. Blahosklonne jej odpovedá: „Boh vás vedie, drahá matka … Nie ste v takej temnote, ako si namýšľate … Jesto dosť vonkajších znakov, že Boh žehná vašu prácu. City nie sú nevyhnutné a často môžu zvádzať“. A predsa sa práve city – resp. ich chýbanie – stali tajným žiaľom jej života. Ako môžete predpokladať milencov zápal, keď už dlhšie sa vám neozýva, odopiera vám dotyk aj prítomnosť? Problém zhoršovala neschopnosť situáciu opísať. Tereza sa veľa razy obrátila na spovedníka, ale nebola schopná s ním hovoriť. Jeden jej poradil dať problém na papier a poslúchla ho. „Čím viac ho ja chcem, tým menej chce On mňa“, píše v roku 1955 Périerovi. Aj o rok neskoršie znie bezútešne:

„Tak dlho túžim po Bohu – a som … odmietaná – prázdna – bez viery – bez lásky – bez zanietenia. – Záchrana duší už nie je príťažlivá – nebo mi nič neznamená – prosím, modlite sa za mňa, aby som sa Naňho napriek všetkému usmievala.“

Zúfalú výzvu tejto state, ktorá je teologicky najhorším dôsledkom jej dilemy, písala na radu spovedníka. Podobný list napísala aj v roku 1959: „Pre čo sa vlastne driem? Ak nieto Boha – nemusí byť ani duša – ak nieto duše, potom ani Ježiš Kristus … ani Ty nie si pravdivý.“ Toto sú dva nesporné doklady, ktoré vyjadrujú pochybnosť o existencii Boha.

No Tereza často nariekala nad neschopnosťou modliť sa:

„Používam slová bežných modlitieb a zo všetkých síl sa snažím v každom slove vychutnať sladkosť, ktorú má mať – ale už to nie je moja modlitba jednoty – už sa nemodlievam.“

Ako rád Misionárok lásky prekvital a postupne získaval pozornosť cirkvi a celého sveta, Tereza prechádzala od spovedníka ku spovedníkovi ako niektorí pacienti menia svojich psychológov. Po Van Exemovi to bol Périer, v roku 1959 rev. (neskoršie kardinál) Lawrence Picachy, v roku 1961 rev. Joseph Neuner a v roku 1980 medzi inými biskup William Curlin zo Charlotte, N.C. Tereza si pre nich vytvorila tesnopis bolesti, hovoriac v skratkách „o svojej temnote“ a o „neprítomnom Ježišovi“. Len raz to prestalo. V októbri 1958 umrel pápež Pius XII. a zádušná omša sa slúžila po celom katolíckom svete. Pri nej sa Tereza modlila k mŕtvemu pápežovi, aby dal „znamenie, že Boh je spokojný s ľudskou spoločnosťou“. Potešila sa, „že na čas sa stratila tá dlhá temnota, to strašné utrpenie posledných desať rokov“. No už o päť týždňov hlási, že je opäť „v tuneli“ a teraz to bude definitívne. Do smrti z neho nevyjde, ale nájde spôsob, ako prijať neprítomnosť Boha. Päť rokov po Nobelovej cene poznamenáva jeden kňaz v Kalkate: „Matka začala hovoriť o neznesiteľnej noci vo svojej duši. A nebol to prechodný stav, trvalo to vraj už roky.“ V roku 1995 sa v jednom liste rozoberá jej „duchovná suchota“. Umrela v roku 1997.

 

Vysvetlenia



Povedzte mi, otče, prečo je v mojej duši toľko utrpenia a tmy?

– obracia sa na rev. Picachyho v roku 1959

Prečo sa Terezina komunikácia s Ježišom, taká živá a osviežujúca pred založením rehole, náhle vyparila? Je zaujímavé, že sekulárne a religiózne vysvetlenia idú chvíľu paralelne. Obidve chápu (ale len jedna oslavuje) identifikáciu s trpiacim Kristom na kríži (za účelom spásy ľudstva) ako kľúčový aspekt kresťanskej spirituality. Tereza vysvetľovala sestrám, že fyzická chudoba zvyšuje empatiu „dania seba samých“ trpiacim chudobným a upevňuje puto s vykupujúcou agóniou Krista. „Ukrižovanie je jediný aspekt Kristovho života, o ktorý mám záujem … Chcem piť LEN z jeho kalicha utrpenia“ (1951). To sa jej splnilo, ale podľa všetkého inakšie, ako si predstavovala.

Spirituálny prameň pohnútok matky Terezy vyschol práve v čase, keď premohla váhanie cirkvi a začala sa črtať možnosť realizácie Kristovho priania jej spolupráce. Kolodiejchuk v tom vidí boží zásah: protijed proti nadmernej pýche veľmi úspešnej osobnosti; potvrdenie svojho názoru nachádza v komentári matky Terezy k udeleniu vysokého filipínskeho vyznamenania v 1960-tych rokoch: „Nič mi to nehovorí, lebo nemám Jeho.“

„Čo zapríčinilo jej pocit opustenosti?“ pýta sa Dr. Richard Gottlieb, psychoanalytik z New Yorku. „Mohla si ho sama predpísať?“ Psychológovia už dávno poznajú typ osobností, ktoré ruší, že majú v spoločnosti nadmerný úspech; hľadajú a nájdu spôsob, ako sa za to trestať. Gottlieba aj Kolodiejchuka fascinovali Terezine ambície a najmä jej veta „Chcem Ježiša milovať tak, ako ho ešte nikto nemiloval.“ Kňaz ju označuje za neprípustne trúfalú.

Aj Gottlieb pripisuje prvým Tereziným úspechom zmenu jej vzťahu k Ježišovi. Konečne bola v stave splniť jeho naliehavú žiadosť; jej aktívna rola pri tejto činnosti ju však vydesila a nakoniec videla trvalé riešenie v menej riskantnej úlohe zavrhnutej ale vernej milenky.

Pre ateistov je zaujatie postoja k novinkám o matke Tereze jednoduchšie. Hitchens neváha povedať, že Tereza sa už v roku 1948 prebudila, hoci sa to neopovážila priznať. Prirovnáva ju k skalným západným komunistom na konci studenej vojny, ktorí sa chytali za hlavy: „Preboha, Sovietsky zväz sa zrútil, ja to neznesiem. Môj život nemá zmysel.“ Nejako sa z toho dostali, ale ich pružina praskla a to sa nedá opraviť. Podľa Hitchensa bola taká aj matka Tereza.

Väčšina nábožných čitateľov odmietne takéto vysvetlenie pôvodu jej utrpenia a niektorí dokonca nepovažujú jej biedu za biedu. Martin prerába obraz Terezy v balade o sviečke zo sklamanej ženy na heroicky verného manžela: „Dajme tomu, že ste ženatý, zamilovaný a pevne veríte, že manželstvo je sviatosť. Nedajbože, vaša žena utrpí porážku a leží v kome. Už nikdy nezakúsite jej lásku. Môžete ju mať rád a starať sa o ňu 50 rokov, len raz sa posťažovať duchovnému poradcovi; no ostávate presvedčený, že ona vás miluje, hoci mlčí, a že to, čo robíte, má zmysel. Matka Tereza vedela, že čo robí, má zmysel.“

 

Integrácia



Ani to neviem slovami vyjadriť – tak som Vám vďačná za preukázanú láskavosť – po prvý vraz … za toľké roky – naučila som sa milovať tmu – pretože si myslím, že je to veľmi, preveľmi malá časť tmy a utrpenia Ježiša na zemi. Naučili ste ma prijať to „ako duchovnú časť Vášho diela“, napísali ste. – Dnes som naozaj zakúsila veľkú radosť, že Ježiš nepretrpí agóniu (sám), ale že si praje pretrpieť ju so mnou.

– v liste Neunerovi, asi v roku 1961

Na traumu sú možné dve odpovede: zachovať si ju ako živú a ostať jej zajatcom, alebo ju postupne integrovať do každodenného života. Po viac ako desiatich rokoch agónie s otvorenou ranou začala sa Tereze s pomocou osobitne citlivého poradcu vracať duchovná rovnováha. Rev. Josepha Neunera stretla koncom 1950-tych rokov, keď už bol známym teológom. Keď sa mu zdôverila so svojou „tmou“, poradil jej pravdepodobne tri veci: 1. nebolo pre ňu ľudského lieku – preto sa nemá cítiť zodpovedná za to, čo ju postihlo; 2. pocit, že Ježiš nie je jediný dôkaz jeho prítomnosti na nejakom mieste a jej túžba po Bohu sú „isté znaky“ jeho „skrytej prítomnosti“ v jej živote; a 3. táto neprítomnosť je vskutku „duchovná stránka“ jej diela pre Ježiša.

Táto rada poskytla Tereze ohromný pocit uľahčenia. Popri všetkých očakávaniach a snahách mať účasť na Kristovom utrpení nepredpokladala, že by mohla zopakovať tú jedinečnú chvíľu na kríži, keď Kristus zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Myšlienka, že pocit jeho neprítomnosti by mohol byť nie nihilistickým vákuom, ale skúškou utrpenia, o ktorú sa modlila, že jej vytrvalosť v tomto ohľade by mohla byť ozvenou jeho viery v smrť na kríži, že by to mohla byť milosť zvyšujúca užitočnosť jej podujatia, dáva zmysel jej utrpeniu. Neuner o tom napísal: „Bola to vykupujúca skúsenosť jej života, keď si uvedomila, že noc jej srdca bola jej účasť na Ježišovom ukrižovaní“, a Tereza mu za to prehnane ďakovala: „Ani to neviem slovami vyjadriť – tak som Vám vďačná za preukázanú láskavosť – po prvý vraz … za toľké roky – som vedela milovať tmu.“

Nie že by ju to nebolo ďalej trápilo. Aj po rokoch vedela opísať radosť niektorých svojich sestier zo stretnutia s Ježišom, a predsa sucho pridala: „Ja mám radosť len z toho, že nemám nič – nemám ani istotu o prítomnosti Boha (v eucharistii).“ Svoju dušu opisuje ako „blok ľadu“. Prijíma Neunerov návrh: „Božiu vôľu uznávam nie svojimi citmi, ale svojou vôľou, ktorá sa podriaďuje vôli Božej – prijímam jeho vôľu.“ Hoci si občas sťažuje, „že v tejto nepríjemnej tme si môžem pomýliť Judáša s Kristom,“ postupom rokov sa neprítomnosť Boha mení z potenciálnej demolačnej gule na poškodený uhlový kameň. Psychoanalytik Gottlieb upozorňuje, že matka Tereza tak dokonale integrovala neprítomnosť Boha do centra svojej osobnosti, že táto neprítomnosť sa stala majákom jej duchovného života a mala sa premietnuť aj do jej posmrtného života. Už v roku 1962 napísala: „Ak sa raz stanem svätou, budem svätou ’tmy’. Chcem byť natrvalo mimo neba. Chcem byť svetlom pre tých, čo žijú v tme na zemi.“ Teologicky to nesedí, pretože kresťanstvo definuje nebo ako večnú prítomnosť Boha a nepočíta s jeho pravidelnou neprítomnosťou v nebeskej blaženosti. Podľa Kolodiejchuka je však tento výrok vlastne najdojemnejším výrokom matky Terezy, pretože končí jej nekonečnou obetou: „Chcem trpieť … celú večnosť, ak je to možné“, k čomu sa dá povedať len „Fíha!“

Kolodiejchuk uzatvára, že listy matky Terezy ju ukazujú svätejšou, ako si kto myslel. S prekvapením však treba konštatovať, že úspech v diele pre Krista dosiahla v čase, keď už Kristus pre ňu neexistoval – to je, ako keby na Olympiáde vyhral beh na 100 metrov niekto, kto si myslí, že nevie chodiť. Kolodiejchuk ide dokonca ešte ďalej: Katolícki teológovia poznajú dva druhy „tmavej noci“: prvá je očistná, pripravuje na „finálne splynutie“ s Kristom; druhá je „opravná“, pokračuje po takom splynutí a privádza dotyčného/dotyčnú ešte bližšie k Ježišovi a Márii, ktorí trpeli pre záchranu ľudí, hoci sami nezhrešili. Kolodiejchuk: „Podľa všetkých indikácií – taký bol prípad matky Terezy.“ To ju vovádza do veľmi preriedenej spoločnosti.

 

Nové poslanie



Ak Ti to prinesie slávu – ak to k Tebe privedie duše – s radosťou beriem na seba všetko až do konca svojho života.

– na adresu Ježiša, bez dátumu

Pre väčšinu ľudí je umiestnenie Terezy na rebríčku katolíckych svätých menej dôležité ako všeobecné posolstvo jej hesla Príď, buď mojím svetlom. Ak ona vydržala pol storočia bez Boha v hlave a srdci, potom sa s menej vyhraneným problémom tohto druhu vyrovnajú aj menej svätí ľudia. Prvý chýrny prípad sa vyskytol veľmi skoro. V roku 1968 navštívil Terezu výstredný britský spisovateľ a filmový režisér Malcolm Muggeridge. Bol vyslovený agnostik, ale v čase príchodu do Kalkaty so svojím filmovým tímom bol duchovne v stave hľadania. Matka Tereza naňho zapôsobila svojím dielom a svojou svätosťou; okrem toho v roku 1970 mu napísala list, v ktorom splna udrela do jeho pochybností: „Vaša túžba po Bohu je hlboká, ale Boh sa drží bokom od Vás. Musí sa do toho nútiť, lebo Vás veľmi miluje – osobná láska Krista voči Vám je nekonečná – malé ťažkosti, ktoré máte s jeho cirkvou, sú predsa konečné – prekonajte konečné nekonečnom.“ Muggeridge to zrejme urobil. Stal sa vysloveným kresťanským apologétom a v roku 1982 konvertoval na katolicizmus. Jeho film Niečo krásne pre Boha (Something Beautifull for God) z roku 1969 a k nemu rovnomenná kniha (1971) urobili z matky Terezy medzinárodnú senzáciu.

V tom čase bol Muggeridge trochu osobitný prípad. Ako dieťa z privilegovaných kruhov si získal určitú popularitu, ale ťažko sa dal zaradiť medzi Terezino zanietené publikum. No po uverejnení Príď, buď mojím svetlom všetci môžeme hrať Muggeridgea. Tá kniha môže byť liekom pre súčasný problém s láskou, kde sa city považujú za to hlavné, na čom záleží; zabúda sa na záväzky, vernosť a zraniteľnosť. Matka Tereza „necítila“ Kristovu lásku a mohla zavrieť svoj podnik – no ona vstávala každé ráno o 4:30 a neprestala mu písať „Tvoje šťastie je všetko, čo si prajem“. To je mocný príklad aj pre takých, čo nehovoria len náboženskými výrazmi.

Američan Martin chce hovoriť nábožensky. „Všetko, čo prežila Tereza, skúsil za svojho duchovného života aj bežný veriaci. Poznal som desiatky ľudí, ktorí sa cítili Bohom opustení a pochybovali o božej existencii. Podľa predmetnej knihy bol taký aj prípad matky Terezy, ale ona si zachovala plnú dôveru.“ Zhlboka sa nadýchne. „ Kto by si bol pomyslel, že osoba, považovaná za najvernejšiu veriacu na svete, takto zápasila so svojou vierou? Kto by si bol pomyslel, že niekto, koho svet považoval za najfanatickejšiu veriacu, sa stane svätou skeptikov?“ Dosiaľ citoval Terezu ako vzor obetavej lásky – odteraz bude jej neobyčajná viera protikladom prevahy mlčania na ilustráciu, nakoľko je pochybovanie prirodzenou časťou každého života, či ide o priemerného veriaceho alebo chýrneho svätca.

 

Odkryť pre svetlo dňa



Prosím zničte všetky listy a všetko, čo som napísala.

– Picachymu v apríli 1959.

Terezino odôvodnenie zničenia jej osobnej korešpondencie bolo v súlade s jej súčasným bojom proti pýche: „Chcem, aby moje dielo ostalo len Jeho majetkom. Ak budú listy uverejnené, budú ľudia myslieť aj na mňa – a menej na Ježiša.“

Osobitne svätí ľudia nie sú menej vystavení nesprávnemu hodnoteniu priebehu histórie – ak chcete, božej vôle – ako my ostatní. Tereza považovala preciťovanú neprítomnosť Boha vo svojom živote za svoje najhanebnejšie tajomstvo, no časom pochopila, že sa dá vidieť aj ako dar navádzajúci ju na jej povolanie. Ak sa jej nechuť k publikácii ukáže nemiestnou, ak kniha, obsahujúca náhlivé a utrápené poznámky pomôže nájsť duchovnú cestu tisícom spoluveriacich, vtedy sa netreba hanbiť, že sme nemali pravdu; treba sa tešiť, že sme, našťastie, nemali pravdu. Dvakrát.

Prameň: David van Biema: Mother Teresa’s Crisis of Faith, Time, 24. augusta 2007.

Preložil a upravil Rastislav Škoda.

Bohapustá lož

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

O. M. Elric

„Americký mýtus” chce nahovoriť Američanom a celému svetu, že Američania sú schopní všade na svete vytvoriť Ameriku a stačia im na to hotdogy, gril a športové správy v rozhlase. Všetky výstrelky a ukrutnosti „vojny proti teroru” vrátane invázie a okupácie Iraku, tajných žalárov a mučenia pochádzajú z tejto monomanickej tendencie vidieť svet cez americké okuliare.

Prezident a jeho poradcovia nemajú záujem o iné kultúry. Ich snaha zvýšiť bezpečnosť vedie však k opaku. Treba síce uznať, že prvá a najdôležitejšia úloha v boji proti terorizmu je izolovať aktívne skupiny od podpory sympatizantmi, ale zatiaľ pozorovať opačný trend a teroristických útokov pribúda.

Prezident Bush sľuboval Iraku Coca-Colu a rovné dane, aj demokraciu. OSN chcel premeniť na agentúru lacných simultánnych prekladov na šírenie amerických direktív po celom svete. Zdalo sa, že uvažoval aj o tom, či by nebolo lepšie celkom zrušiť OSN. Načo je niekto, kto nevie po anglicky? Protiiracká „stará Európa” zvädla a nahradila ju vojnychtivá proamerická „nová Európa” z bývalých sovietskych satelitov.

Reagan sníval o Amerike dokonalých trávnikov, bielych okeníc a pehavých mládencov, Bushov ideál sú šíravy a húštiny jeho crawfordského ranča. Ich spoločnou víziou je Amerika ako temer dokonalá spoločnosť, ktorú všetci rozumní ľudia a všetky rozumné štáty musia obdivovať a nasledovať. Kto mal iný názor, ten za Reaganovej éry „sympatizoval s komunizmom” a dnes je podľa Busha „terorista”.

Amerika nemôže robiť zle. Ak niekoho mláti, to je k nemu len „tvrdá”. Ak podrobuje zatknutého mrazivým teplotám a nedá mu spať ani jesť, to ho nemučí, len ho povzbudzuje na spoluprácu. Amerika je prvá! je stanovisko všetkých členov Bushovej administratívy a jeho skalných prívržencov, takzvaných „30 percent”. Len títo veria jeho zapieraniu „My nemučíme” bez toho, že by žiadali definíciu, čo sa tým myslí. Nemrzí ich, že ostatný svet považuje toto tvrdenie za pokrytectvo – alebo za bohapustú lož.

Preložil Rastislav Škoda

Môže byť kresťan vojenským kňazom?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Laurence M. Vance

Ak sa položí otázka, či môže byť kresťan/kresťanka pasákom, prostitútkou, anjeličkárkou, dílerom s drogami, vrahom na objednávku, tanečnicou hore bez alebo vyhadzovačom v nočnom podniku, odpoveď je jednoznačná. Aj príslušníci iných vyznaní a humanisti sa spravidla vyhýbajú týmto zamestnaniam. A kresťanskí rodičia, ktorých deti si vybrali neškodnejšie povolania ako obchodník so zbraňami, modelka pre plavky, barman, pestovateľ tabaku, predavač v sexšope, exekútor alebo čašníčka v prístavnom bare, by si spravidla priali, aby si ich deti boli vybrali niečo lepšie.

Sú aj vojenskí kňazi. Kto sú to? Môže byť kresťan vojenským kňazom? Mám na mysli kňaza, ktorého platí štát a ktorý je zodpovedný štátu. Nosí vojenskú uniformu s osobitnými výložkami a hodnosťou. Takýto kňaz sa zaväzuje slúžiť dvom veľmi rozdielnym pánom: Bohu a štátu. Kompromis je nevyhnutný. Ale všeobecne sa vie, že hudba hrá tomu, kto platí. Každý mesiac, v mieri aj za vojny. Obyčajne plat vysokoškolsky vzdelaného intelektuála.

Mýlia sa však cirkvi, združenia a orgány, ktoré počítajú s tým, že vojenský kňaz môže slúžiť Bohu aj štátu. V chýrnej reči na hore predsa Ježiš zreteľne povedal: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom.” (Mt 6,24). Nedodržíš piate prikázanie, ak na príkaz štátu či už osobne bombarduješ, alebo ako dušpastier na tento skutok niekoho pripravuješ.

Kresťan by nemal byť vojenským kňazom z dvoch dôvodov. Po prvé, kresťan by vôbec nemal byť vojakom (aj z rodinných dôvodov, z vlastenectva, z finančných dôvodov a podobne), pretože s takým povolaním Kristus nepočítal. Vojenská služba má zlý vplyv na morálku muža. Nemorálnosť vojenského prostredia je všeobecne známa a ešte sa zvyšuje pri expedíciách do cudzieho prostredia. Amerických vojenských námorníkov medzi tvrdými nasadeniami hodnotia mnohí odborníci ako tlupy nezodpovedných sexom posadnutých alkoholikov, neverných svojim ženám; keby sa zrušili americké vojenské základne v zahraničí, zrútil by sa svetový priemysel bordelov.

Vojenský kňaz nemôže z presvedčenia podporovať vojenské akcie. Slepá poslušnosť štátu sa v Novom zákone nevyskytuje. Nedá sa hovoriť o obrane vlastných hraníc a vlastnej slobody pri napadnutí, bombardovaní, invázii a okupácii cudzieho štátu. Môže dať vojenský kňaz vojakovi rozhrešenie, že zabiť „nepriateľa” v čase vojny nie je vražda?

Cirkev prijíma za každých politických okolností vojnu ako niečo nielen nevyhnutné, ale rešpektovateľné, a vojenského kňaza vydáva v mieri i vo vojne za čestné povolanie. Mrazí ma pri pomyslení na súťaženie medzi vojenskými kňazmi o vyššiu hodnosť – čo pri tom robia, aby ich povýšili? Ako sa to zrovnáva s Ježišovým učením? Situácia by bola celkom iná, keby kňaz mal prístup k vojakom ako civilná osoba – platený len cirkvou (ale z jej peňazí, nie z daní veriacich iných náboženstiev a aj humanistov) a bol len jej zodpovedný.

Americká armáda v Iraku zúfalo hľadá vojenských kňazov. Dúfajme, že ich nenachádza veľa.

Prameň: Laurence M. Vance, Should a Christian Be a Military Chaplain?

http://www.lewrockwell.com/vance/vance122.html

Preložil Rastislav Škoda

Humanizmus a politika – neviera a voľby

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Tom Shipka

Mnohí ľudia v USA si už v týchto dňoch kladú otázku, či by Američania volili do funkcie prezidenta ženu kaukazskej rasy (belošku – Hillary Clintonovú) alebo muža Afroameričana (Baracka Obamu). Odpoveď je „Áno”. 90 % dospelých Američanov sa vyjadrilo, že by volilo takých kandidátov. Dramaticky rozdielna je situácia pri inej kategórii – ak ide o neveriacich. 54 % Američanov by nevolilo ateistu alebo agnostika a toto percento je ešte vyššie medzi veriacimi respondentmi.

Takéto zarmucujúce ale nie prekvapujúce výsledky priniesol telefonický prieskum univerzity v Minnesote (vyše 2000 respondentov) v roku 2006 a tímu Princetonskej spoločnosti pre časopis Newsweek v roku 2007; ukazuje sa, že väčšina veriacich



  •  by nebrala do úvahy kandidáta, ktorý by bol ateista alebo agnostik,



  •  vyžaduje od dobrého Američana a slušného človeka v prvom rade náboženské cítenie,



  •  nedôveruje neveriacim,



  •  považuje neveriacich za egoistov a bezcitných,



  •  nepraje si, aby si ich deti brali za manželov neveriacich.


V posledných desaťročiach sa však intolerancia voči neveriacim znižuje. 68 % respondentov súdi, že človek môže byť morálny a ateista, 26 % to popiera. 49 % Američanov udáva, že poznajú vo svojom okolí ateistov a 47 % vidí vyššiu prijateľnosť ateistov, ako bola v minulosti. Aj tak ešte stále väčšina Američanov – 62 % – by za prezidenta nevolila ateistu.

Táto skutočnosť je v priamom rozpore

  •  s článkom VI Ústavy, ktorý hovorí, že „sa nesmie vyžadovať nijaké náboženstvo ako predpoklad k prevzatiu funkcie či plneniu akejkoľvek spoločenskej povinnosti v Spojených štátoch”;

  •  so skutočnosťou, že americký politický systém sa zakladá na oddelení cirkvi od štátu;

  •  s tým, že väčšina zakladajúcich otcov Spojených Štátov vrátane Jeffersona odmietala tradičné náboženstvá;

  •  s tým, že 20-30 miliónov Američanov je bez náboženstva.


Tieto názory znevažujú veľké počty ateistov a agnostikov, ktorí úspešne súťažia s veriacimi v cnostiach a ktorí znamenali dôležitý prínos pre civilizáciu.

Pre zaujímavosť pár mien neveriacich: Bill Gates a Warren Buffet (sú okrem toho najbohatší mužovia a najväčší filantropi na svete). Ted Turner, zakladateľ CNN, daroval OSN miliardu dolárov. Angelina Jolie, Jodie Foster, Jack Nicolson, Charles Laughton, Katherine Hepburnová, skladateľ Irving Berlin, ekonóm Milton Friedman, chemik Linus Pauling, cyklista Lance Armstrong a stovky ďalších.

To neznačí, že by ateisti a agnostici boli piliere cnosti. Sú medzi nimi rádiová hviezda DJ Howard Stern, vydavateľ pornografie Larry Flint, poradca prezidenta Busha Karl Rove – čudujte sa, ale Rove sa priznáva k agnosticizmu a Bush to trpí; a stovky ďalších. Zo zásady platí, že to, či sa niekto hlási k nejakému alebo nijakému náboženstvu, nie je rozhodujúce pre jeho charakter a pre to, či prispieva ku šťastiu druhých. Je na čase, aby to uznali ľudia na oboch stranách náboženskej medze.

Štúdia minnesotskej univerzity a časopisu Newsweek ukázala, že veriaci znevažujú a démonizujú neveriacich; neradi sa priznávajú k tmavým stránkam náboženstva; a sú presvedčení, že náboženstvo im poskytuje správny a spoľahlivý morálny kompas – a to napriek úlohe náboženstva

  •  pri antisemitizme, križiackych výpravách, inkvizícii, honoch na čarodejnice, otroctve, sexuálnom zneužívaní kňazmi,

  •  pri teroristických aktoch 11. septembra 2001 a iných, pri podriaďovaní žien, pri genitálnom zmrzačení dievčat, pri vraždách z cti,

  •  pri násiliach voči potratovým klinikám a pri podfukoch liečiteľov vierou,

  •  pri oberaní veriacich o peniaze televajelistami (ktorí od vás mámia peniaze pre Boha, ale udajú vám svoju adresu).


Deň, keď doznie neúnosná a nečasová intoxikácia Ameriky náboženstvom a voliči budú posudzovať kandidátov pre verejné úrady na základe ich charakteru, inteligencie a oddanosti štátu, namiesto toho, či a aké vyznávajú náboženstvo, bude znamenať triumf ústavy a národ bude mať z toho osoh.

Tom Shipka je profesor filozofie na Youngstown State University.

Prameň: Tom Shipka: "Humanism and Politics - Unbelief and the Vote", Free Inquiry, 27/6, 2007, s. 56.

Preložil Rastislav Škoda

Kto sa bojí dobročinnosti na základe viery?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Tom Flynn

Vlády mnohých štátov zverujú mnohé sociálne služby cirkvám.

Pád Ríma mal za následok, že okolo roku 500 n.l. mal celý Západ podobu veľkého rozpadnutého štátu. Civilná spoločnosť ležala v ruinách. Keďže žiadna iná ustanovizeň nemohla nič urobiť, robila všetko cirkev. Od vzdelávania po diplomaciu, od bankovníctva po architektúru, samozrejme, vrátane starostlivosti o chudobných a chorých.

No v priebehu nasledujúcich 1500 rokov sa tieto monopoly jeden po druhom vymanili z područia cirkvi; prebrali ich za svoje svetské ustanovizne alebo jednotlivci. Prvý padol monopol komunikácie: ak pôvodne listy na dvoroch vládcov písali a čítali pisári a nimi bývali spravidla mnísi a kňazi, postupne sa gramotnosť stala skoro univerzálnou.

Oveľa neskoršie prišlo na rad umenie. Michelangelo ešte v 16. a Bach v 18. storočí záviseli od cirkevných objednávok, no renesancia už predtým nabúrala monopol náboženských námetov aj patronátov: vytvorila sa nová spoločenská trieda mešťanov a bohatých obchodníkov; vznikli univerzity a múzeá, padol aj monopol cirkvi pre vyššie vzdelanie. Poslednú rolu v diplomacii zohral pápež po roku 1490, keď rozhodoval o rozdelení Južnej Ameriky medzi Španielskom a Portugalskom. Dnes narobí dalajláma a vstup cirkví do politiky len diplomatické zápletky.

Pred 200 rokmi sa začal vyslobodzovať z moci cirkvi monopol dobročinnosti a sociálnych služieb, fungujúci ešte okolo r. 1800. Ale prišiel Dickens, Florence Nightingalová, Červený kríž a potom početné iné druhy súkromných neziskových organizácií a nakoniec aj vládnych aktivít, ktoré vôbec nemali náboženskú komponentu a dostali názov sekulárne, svetské. Treba priznať, že humanisti, hrdé deti Osvietenstva, mali so samými začiatkami trendu „preč od cirkvi” málo spoločné – lebo tu ešte neboli.

Ak dnes mnohé štáty (vedú USA, ale aj Slovensko sa snaží) morálne, ale hlavne finančne podporujú dobročinnosť a sociálne iniciatívy založené na viere, je to snaha zastaviť beh dejín, prípadne až vracať sa do minulosti. Je to snaha o obnovu monopolu cirkvi, ktorá nemá väčšiu nádej na dlhodobý úspech ako by mala snaha o obnovu monopolu v písomnej komunikácii, resp. rituálny „tanec s duchmi” natívnych Indiánov za účelom komunikácie s mŕtvymi. Nevráti natívnym Američanom ich zem, nevyženie belochov, neobnoví ich tradičný spôsob života.

Skúsenosť ukázala, že nemajú pravdu tvrdenia veľkých cirkví a evanjelikálnych kresťanov, že sociálne služby a dobročinnosť, založené na náboženských citoch dávajúcich aj berúcich, sú lepšie ako tie, ktoré sa zakladajú na snahe zarobiť si na živobytie či mať zisk, resp. na povinnosti sociálneho štátu. V modernom svete sa už dávno nahradzujú projekty “civilného kresťanstva” sekularizmom, ktorý je pozitívne, ale dlhodobé hnutie. Konzervatívni kresťania ho sledujú z bezprostrednej blízkosti a niekedy na vlastnej koži s hrôzou – sú svedkami vyparovania sa vlastného sveta. Predpokladám, že za 40 rokov si takmer nikto nespomenie, že existovali iniciatívy založené na viere. To neznačí, že ako humanisti nemáme proti nim agitovať. Práve naopak, náš úporný boj proti nim je jeden z dôležitých mechanizmov, vedúcich k prekonaniu tejto zlej schémy v súčasnej spoločnosti.

Prameň: Tom Flynn: „Who’s Afraid of Faith-Based Charities?” Free Inquiry 26/1, 2007, s. 12.

Preložil Rastislav Škoda (skrátené).

Hrozby právu na potrat

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Anne Daguerreová


Pravda je opak toho, čo by ste mysleli: právo na potrat je krehké, a to aj v rozvinutých krajinách. Ak vo väčšine štátov Európskej únie pokračuje liberalizácia – v Portugalsku bol potrat depenalizovaný v marci 2007! – konkrétne podmienky a legálny štatút umelého prerušenia tehotenstva (UPT) sú veľmi rozličné podľa jednotlivých štátov. Kým v západnej Európe sa ženy tešia pomerne dobrej starostlivosti štátu, najmä v Škandinávii, zatiaľ vo východnej Európe sa stáva právo na UPT predmetom diskusií; v USA bolo právo na UPT zbavené svojej substancie.

Škandinávske a niektoré západoeurópske štáty sú pioniermi vo veciach ženských práv. Výskyt potratov v Holandsku je jeden z najnižších v Európe (8 na 1 000), čo je dôsledkom volontaristickej politiky pri sexuálnej výchove. 75 % žien vo veku 15-44 rokov používa niektorú z moderných metód antikoncepcie; UPT robia v špecializovaných klinikách kvalifikovaní odborní lekári. Všetky náklady kryje zdravotné poistenie.

Takýto prístup prevláda aj v škandinávskych štátoch, najmä vo Švédsku a Dánsku. V Dánsku uznali legitimitu UPT v určitých prípadoch už v roku 1939 a od roku 1973 je potrat možný na žiadosť do 12. týždňa amenorhey. Po tom termíne rozhoduje o žiadosti ženy panel zložený z gynekológa, sociálneho pracovníka a psychológa. Od maloletých sa žiada súhlas rodičov, čo je pre niektoré dievčatá problematické, ak ich rodičia nechcú pripustiť, že ich dcéra už má sexuálny život; v takomto prípade panel netrvá na predložení rodičovského súhlasu. Výskyt potratov je veľmi nízky – asi 13 na 1 000. Zákrok je bezplatný a robí sa v nemocničnom prostredí; tretina potratov sa robí medikamentózne. Na rozdiel od iných európskych štátov, vrátane Francúzska, v Dánsku je dosť ošetrujúceho personálu na všetky tieto operácie. V Nemecku a Taliansku sa musia ženy podrobiť predbežným pohovorom; medikamentózne potraty tam ešte nie sú natoľko rozšírené ako vo Francúzsku a Holandsku. Vo Španielsku môže byť tehotenstvo prerušené, ak ohrozuje zdravie matky, a to aj mentálne.

Aj tam, kde je potrat celkom banalizovaný, existuje určité odsúdenie žien, ktoré ho podstupujú. Neraz sa považujú za nezodpovedné, ako keby veľa fajčili alebo pili; a niekedy sa im vyhadzuje na oči: „Nemohla si dávať lepší pozor?“, spomína si Lisbeth K. Knudsenová, sociologička v Aalborgu (Dánsko). To sa však nedá porovnávať s odsúdením typu „Tým činom potláčaš život.“

V Škótsku, Anglicku a vo Wallesi je potrat dovolený do 24. týždňa amenorhey, ak pokračovanie tehotenstva väčšmi ohrozuje život matky ako jeho ukončenie. Táto veľmi široká definícia indikácie UPT zaraďuje Veľkú Britániu medzi štáty s veľmi liberálnymi zákonmi v tejto oblasti. Každá žena dosiahne prerušenie tehotenstva, ak si to praje. V Anglicku a Wallesi je častosť potratov 16 na 1 000, čo patrí medzi najviac v západnej Európe.

Prekážky však existujú. Dvaja lekári musia odporúčať písomnú žiadosť, čo zvyšuje riziko prekročenia termínu. Hoci väčšina lekárskej komunity má na UPT priaznivý názor, asi 20 % generalistov ju odmieta a niektorí využívajú svoje možnosti obštrukcie. Rebecca Findlayová, hovorkyňa Združenia pre plánovanie rodiny, vie, čo hovorí: „Lekári môžu procedúru spomaliť a niektoré ženy sú naraz jedenásť týždňov tehotné, hoci vyhľadali lekára už po piatich týždňoch amenorhey.“ Ozývajú sa početné hlasy volajúce po zjednodušení legislácie.

Hlavným problémom pre kandidátky na UPT je nedostatok štruktúr a financií. Príklad: V roku 2004 dala vláda miestnym zdravotným strediskám 500 miliónov eur, z ktorých sa čerpalo len 6,5 eur na osobu na služby spojené s UPT. „Peniaze sa prednostne vydávajú na srdcové choroby a na rakovinu, antikoncepcia ostáva oddávna podfinancovaná“, vysvetľuje pani Findlayová.

Výsledok: Prístup k bezplatnému UPT je lotéria. V mnohých oblastiach musia ženy čakať dlhšie, ako sú tri týždne, predpísané zákonom. Aby sa vyhli čakacím termínom, platia (800 eur) mnohé z vlastného vrecka; v roku 2006 to bolo 13 % žien, ktoré mali potrat. Ženy zo stredných vrstiev obyvateľstva si to môžu „dovoliť“, pre chudobné, najmä bez pevného bydliska a žiadateľky o azyl, to často znemožňuje UPT.

Zámienka demografického úpadku


Napriek týmto ťažkostiam sú Angličanky pri porovnaní so svojimi sestrami zo strednej a východnej Európy privilegované. V týchto štátoch je častosť UPT priemerne 44 na 1 000. V dobách sovietskeho bloku bolo UPT všeobecným, bezplatným a hlavným prostriedkom kontracepcie (okrem Rumunska); po jeho páde majú ženy všade rastúce problémy s prerušením tehotenstva.

Trvá prekážka: cena zákroku v súvislosti s privatizáciou zdravotníctva. Ženy musia za UPT platiť, čo penalizuje chudobné ženy. V Maďarsku stojí jeden zákrok priemerne 100 eur, čo je tretina najnižšieho mesačného zárobku, ktorý bude v roku 2008 asi 273 eur . V Poľsku je od roku 1997 potrat zakázaný a zhovievaví lekári si nechajú svoju službu draho platiť: štyri- až osemkrát minimálny zárobok 311 eur plus 250 eur za anestéziu; väčšina žien sa potom bez nej zaobíde.

Druhá veľká prekážka: rastúci vplyv loby anti-UPT, často blízkej katolíckej alebo pravoslávnej cirkvi. Tieto skupiny s obľubou využívajú tému demografického úpadku. V Maďarsku sťažila vláda prístup k UPT predpisom dvoch predbežných pohovorov, čo zvyšuje riziko prekročenia termínov. V Rusku sa do akcií proti UPT zapája aj prezident Putin, ktorý v máji 2003 vyhlásil na pôde parlamentu demografický úpadok za hlavný problém dnešného Ruska. Väčšina politických strán pripisuje tento úpadok – vyššiu mortalitu ako natalitu – potratom a v tejto súvislosti konzervatívny poslanec Čujev v roku 2003 navrhol, aby zákon zakázal UPT zo sociálnych dôvodov. Predtým existovalo 13 sociálnych dôvodov pre UPT (nezamestnanosť, osamotenosť, nevyhovujúci byt, nedostatok peňazí atď.), po prijatí Čujevovho návrhu ostáva len znásilnenie, väzenie, zbavenie rodičovských práv a handicap otca.

Podobný scenár platí aj pre Poľsko, kde integristická katolícka loby urobila z UPT skoro ilegálny zákrok. 0d roku 1997 sa UPT povoľuje len vtedy, ak je život matky smrteľne ohrozený, ak má plod vážne znetvorenia, po inceste a znásilnení. Väčšina lekárov odmieta zákrok z obavy pred súdmi aj pri ohrození zdravia matky. Počet hlásených potratov sa tak znížil z 3 047 v r. 1997 na 310 v r. 1998 a 199 v r. 2004. Počet nezákonných UPT s ich postoperačnými komplikáciami ročne sa odhaduje na 80 000. Militanti anti-UPT dosiahli svoje úspechy aj vďaka logistickej a finančnej podpore svojich spojencov z USA. Hlavná americká katolícka organizácia proti potratom, Human Life International, má pobočku v Gdansku, ktorá sa špecializuje na školenie organizátorov kampaní proti UPT.

V USA bol potrat legalizovaný v r. 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu v prípade «Roe vs. Wade». Rozhodnutie o ukončení tehotenstva malo byť predmetom súkromného vzťahu medzi lekárom a jeho pacientkou, čo hneď spochybnil rad federálnych zákonov: Churchov dodatok dovolil organizáciám alebo jednotlivcom, dostávajúcim štátne príspevky, už v r. 1973 odmietnuť UPT z morálnych alebo náboženských dôvodov. V r. 1997 Hypov dodatok dovolil používať federálne fondy na UPT len pri znásilnení, inceste a na záchranu života matky. Financovanie UPT závisí od dobrej vôle jednotlivých štátov, ktoré majú Najvyšším súdom udelené povolenie obmedzovať prístup k nemu.

Americká anti-UPT loby sa organizovala a rozhodujúce víťazstvá vydobyla v 1980-tych a 1990-tych rokoch; niekedy aj násilím. Najprv sa začali množiť útoky kománd na strediská plánovania rodiny. Vrcholili v 1990-tych rokoch, keď bolo zaznamenaných sedem vrážd a sedemnásť pokusov o vraždu, takže štát musel potlačiť každý pokus o zastrašenie lekárov a ich pacientov. Zákon z roku 1994, zaručujúci slobodný prístup do stredísk UPT, nemal želaný účinok.

Pri každoročnej manifestácii «Pochod za život»v januári 1995 vo Washingtone rozvinuli militanti Koalície aktivistov za život transparent s nápisom „Vinníci zo zločinu proti ľudskosti“ a s menami a adresami 13 „potratárov“, ktorí museli potom dlho žiť pod zosilnenou policajnou ochranou.

Keďže v USA je veľmi málo lekárov, ktorí robia UPT – len 2 % gynekológov robia mesačne 25 a viac týchto operácií – dajú sa ľahko identifikovať. Kríza tohto povolania sa zostruje a v niektorých štátoch je nedostatok špecialistov. UPT sa stáva výsadou platbyschopných stredných vrstiev. Súkromné poisťovne spravidla nehradia ani antikoncepciu ani UPT – no skoro vždy preplácajú Viagru.

Hutie „Za (slobodnú) voľbu“ ostáva pasívne a demokrati postupne prijímajú niektoré rysy programu anti-UPT; mnohí považujú potrat za morálne odsúdeniahodný. Z taktických dôvodov zdôrazňujú význam zníženia počtu nechcených tehotenstiev a potrat vyhlasujú za poslednú možnosť riešenia konfliktu. To umožňuje demokratickým disidentom voliť s republikánmi alebo zdržať sa hlasovania – aj pri legislatíve UPT. Výsledok je, že demokrati oveľa menej bránia právo na UPT, než ho republikáni demontujú.

Ideologické víťazstvo anti-UPT


Prezident Bush podporuje protivníkov potratu od príchodu republikánov k moci v r. 2000. Jeho vláda financuje prednostne programy pohlavnej zdržanlivosti a znižuje výdavky na antikoncepciu a na UPT. V r. 2003 zakázali chirurgickú metódu interrupcie, ktorú jej odporcovia volajú „potrat čiastočným narodením“, pretože plod je na začiatku zákroku živý. Práva plodu sú tam dnes rovnaké ako práva matky. Zákon z r. 2004 o „nenarodených obetiach“ stanovuje, že kto ohrozí život resp. zabije tehotnú ženu, bude súdený za dvojitú vraždu, resp. prečin, a to voči matke a voči jej plodu.

Republikánskej administrácii sa podarilo prístup k UPT sťažiť a od príchodu ultrakonzervatívneho sudcu Samuela Alitu na Najvyšší súd ho dokonca čiastočne zrušiť, a to najmä potvrdením spomenutého zákona z r. 2003 hlasovaním 18. apríla 2007. Senátorka Clintonová k tomu konštatuje: „Všetci uznávame, že interrupcia je smutná až tragická voľba pre mnohé, mnohé, ženy.“ Dodávame: Ešte tragickejšie je priniesť na svet neželané dieťa, ako o tom svedčia opakujúce sa infanticídy.

Pre väčšinu európskych mladých žien je UPT základné ľudské právo, o ktorom neslobodno pochybovať. Nad snahami jeho protivníkov sa môžu francúzske ženy usmievať alebo pohoršovať. No sú si vedomé, že úspech reakcionárskych hnutí vo východnej Európe a v USA pripomína – najmä chudobným ženám -, že nič nie je dosiahnuté navždy.

Prameň: Anne Daguerre, Menaces sur le droit ? l’avortement, Le Monde dipl. č. 647, február 2008, str. 6-7.

Preložil Rastislav Škoda

Boj o myslenie detí – IV.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Stephen Law
4. kapitola: Prečo byť Liberálny (s veľkým L)?

Videli sme, že liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, ako sme ho opísali v predošlej kapitole, prináša značný výchovný prospech. Rozoberme tento prístup podrobnejšie.

Jednou z výhod už krátkeho výcviku a určitých skúseností s kritickým myslením a racionálnou diskusiou je doživotná imunizácia proti úskokom predavačov ojazdených áut, astrológov, poradcov vo veciach feng-šui, predavačov akcií nebankových pyramídových spoločností, popieračov holokaustu a iných obchodníkov s hadím olejom. Schopnosť povedať stop, ak sa niekto dopustil logickej chyby, pokúša sa manipulovať vás psychologicky alebo inak Vám sype piesok do očí, je vždy užitočná, nech zaujímate akékoľvek postavenie v spoločnosti.

V tejto kapitole sa pozrieme, prečo je pre zdravú demokraciu také dôležité, aby občania mali tieto schopnosti.

Demokracia a liberálny prístup


O demokracii a slobode myslenia a prejavu sa obyčajne myslí, že idú ruka v ruke. Iste je veľmi dôležité vysloviť pravidlo, že zdravá demokracia vyžaduje slobodu myslenia a prejavu. Kandidáti pri voľbách potrebujú slobodu aby mohli vyjadriť svoje stanovisko a aby mohli slobodne kritizovať svojich protivníkov. Občania potrebujú slobodu, aby mohli povedať, čo chcú a prečo to chcú. Musia mať slobodu, aby mohli kritizovať názory vlády a iných občanov, a vysvetliť, prečo si myslia, že ich oponenti nemajú pravdu. Bez tohto druhu slobodnej výmeny argumentov a ideí je demokracia fraškou.

Aj v štáte, ktorý je „slobodný“, a vôbec nie autoritatívny s veľký „A“ (samozrejme, ani jeden nikdy nepovie svojim občanom: „Toto musíte veriť, lebo vám to hovorím Ja!“) sa môžu používať psychologické manipulácie a nátlak, opísané v tretej kapitole, aby ovplyvnili myslenie populácie, ktorá nebola nikdy vychovávaná a ešte menej povzbudzovaná uvažovať starostlivo a kriticky o morálnych a politických problémoch. Rozličné manipulatívne mechanizmy sa dajú kombinovať a predstavujú nástroj, na ktorom môže skúsený a charizmatický vodca hrať takú zvodnú melódiu, pri ktorej ľuďom so slabou kritickou sebaobranou ťažko padne nepridať sa do pochodu. Na takých nástrojoch hrajú svetoví píšťalkári svoje najnebezpečnejší melódie.

Napríklad: denná dávka obrazných vízií, súhlasné myslenie ich a nás, nátlak starších a skúsených, sociálne stigmy a senzačné či hrôzostrašné reportáže v správach, to všetko manipuluje občanov bez kritickej obrany a so slabým autonómnym uvažovaním. Môže to viesť do nebezpečným situáciám. Môže sa vytvoriť spoločnosť, ktorá navonok má slobodu myslieť, hovoriť a robiť skoro všetko, čo chce a žije v demokracii; táto spoločnosť sa však skladá z jednotlivcov, ktorí sú do značnej miery bábkami v rukách kontrolných mechanizmov použitých psychologických manipulácií. Toto môžu byť „občania milujúci slobodu“, ale ľahkosť, s akou sa hýbe motúzikmi, na ktorých visia, prezrádza, že ich sloboda je skôr obmedzená.

Niektorí cynici by mohli povedať, že taká je už situácia prinajmenšom v jednej demokracii, kde nové šovinistické rozhlasové kanály, šokujúca hudba a kresťanskí fundamentalisti hýbu motúzikmi, na ktorých visí poslucháčstvo pripútané obrazmi zločinu a terorizmu, ustavične sa valiacich z obrazoviek ich televízie. (1) Či situácia je alebo nie je taká, celkom iste sa dá povedať, že zdravá demokracia potrebuje občanov schopných kritického myslenia – potrebuje jednotlivcov, ktorí sú „osvietení“ v Kantovom zmysle slova. Vynechať z demokratických pomerov liberálnu výchovu znamená zanechať občanov napospas zraniteľnej psychologickej manipulácií.

„Trhovisko ideí“


Pravdepodobne najznámejšie argumenty pre slobodu myslenia a prejavu sú v Millovej knihe O slobode (On Liberty – 1991). Autor tam ponúka štyri argumenty za slobodu myslenia a prejavu a jeden z nich znie takto:

Dejiny poskytujú veľa príkladov, kde Moc, úplne presvedčená o správnosti svojho názoru, pokúšala sa umlčať tých, ktorí, ako sa dodatočne okázalo, mali pravdu. To bol prípad, keď sa inkvizícia pokúšala umlčať Galilea. Mýlila sa cirkev , nie Galileo. Sila presvedčenia zástupcov moci nezaručuje ani im ani nám, že majú pravdu. Nech sú ľudské bytosti akokoľvek múdre, sú omylné. A jediná cesta, ako opraviť tieto omyly, je vystaviť ich otvorenej kritike. Mill zdôrazňuje, že nikto nemá právo považovať svoje názory za správne, ak boli umlčaní tí, ktorí sú najmotivovanejší a najkvalifikovanejší podrobiť ich kritickej previerke. Ak nejaká moc nepripustí kritiku svojich názorov, vtedy nielen ona má slabú záruku správnosti svojho presvedčenia, ale ani my nemôžeme dôverovať ich názoru. (2)

Preto Mill navrhuje, aby spoločnosť zriadila trhovisko ideí. Všetky idey a argumenty majú byť vystavené na trhu. Mill je presvedčený, že idey, ktoré prežijú otvorenú súťaž na tomto trhu, sú správne. Dochádza tu totiž k určitému druhu darvinovskej selekcie: kritická previerka vypleje falošné idey a teórie. Len správne (a pravdepodobne správne) idey majú nádej na prežitie.

Štandardná kritika návrhu na slobodné a otvorené trhovisko ideí však hovorí, že čo na trhovisku vedie k prekvitaniu nejakej myšlienky, nie je vždy jej pravda. Ľudské bytosti nie sú dokonale racionálne. Ovplyvňujú nás mnohé faktory, často obal rovnako ako obsah. Ľahko na nás zapôsobia rozličné druhy psychologickej manipulácie, o ktorých bola reč v tretej kapitole. Idea sa môže uchytiť nie preto, že je racionálne lepšia, ale preto, že ju šíri niekto, kto mocnejšie ovláda mechanizmy pôsobenia na spoločnosť. Vezmime ako príklad reklamný priemysel. Nie je tu nato, aby propagoval správne názory, ale aby čo najlepšie (finančne) pomohol svojim klientom. A je veľmi účinný. Ak to všetko zoberieme do úvahy, niektorí povedia, že si nemôžeme dovoliť úplne slobodný a otvorený trh myšlienok. To by z nás urobilo len ľahkú korisť tých, ktorý z titulu svojej pozície nás môžu psychologicky manipulovať.

Dajme tomu, že Mill bol v otázke neovplyvňovania ľudských bytostí uvedenými faktormi príliš optimistický. Ak teda ideme mať akékoľvek trhovisko ideí (každá demokracia ho musí mať), nie je tu relevantný dôvod povedať, že jednotlivcov treba povzbudzovať a učiť ich starostlivo a kriticky myslieť, aby sa nedali tak ľahko zviesť psychologickými manipulátormi? Nie je to najlepšia cesta, ako sa dostať k pravde?

Ľudské bytosti nebudú nikdy dokonalé detektory pravdy, ale v demokracii musíme byť všetci takí dobrí, ako sa to len dá.

Milgramov pokus


Je aj ďalší dôvod, prečo môže byť výchova osvieteneckých občanov dobrá vec.

Ľudia majú katastrofálne silnú vrodenú náklonnosť odvolávať sa na autoritu. Veľmi živo to ilustroval v 50-tych rokoch minulého storočia psychológ Stanley Milgram. Zhrozil sa nad spôsobom, ako sa strážcovia koncentračných táborov v nacistickom Nemecku pokúšali ospravedlniť svoje konanie: bránili sa, že vraj „len poslúchali rozkazy“. Rozhodol sa dokázať, že niečo také by sa nemohlo stať v USA. Navrhol pokus na určenie intenzity elektrického šoku, ktorú uštedrí priemerný americký občan neznámej osobe na príkaz autority v bielom plášti.

Účastníkov našli nenápadným novinovým inzerátom, ktorý hľadal dobrovoľníkov rozličného veku na „štúdium zlepšovania pamäti“, za čo sa im sľubovala malá finančná odmena. Každý účastník bol ako budúci „učiteľ“ spárený s partnerom, o ktorom sa síce povedalo, že je tiež z prihlásených, ale bol to herec z povolania a mal hrať „žiaka“, od ktorého mal „učiteľ“ zvyšujúcim sa trestom vynucovať správne odpovede. Keď bol „žiak“ uviazaný do elektrického kresla, prešiel jeho „učiteľ “ do susednej miestnosti, odkiaľ mohol so žiakom hovoriť telefonicky; učil ho a skúšal. Cez sklenenú stenu ho videl. Keď „žiak“ urobil chybu, učiteľ mu dal elektrický šok, a to z pultu, na ktorom bolo 30 stupňov trestu – tlačidiel s napätím od 15 do 400 voltov; okrem toho tam boli nápisy od „Slabý šok“ po „Nebezpečenstvo: silný šok!“ Po spôsobení šoku sa rozozvučal bzučiak, strelka na voltmetri sa vychýlila a zasvietilo sa svetlo. Šoky boli spočiatku slabé, ale postupne sa zosilňovali. Ako sa napätie zvyšovalo, herec za stenou hodnoverne predstieral rastúcu bolesť a volal na poplach; prosil, aby prestali a pustili ho. Pri 300 voltoch kopal do steny. Pri ďalšom stupni so značkou „šok krajnej intenzity“ ostal ticho (ako keby bol mŕtvy alebo upadol do bezvedomia).

Milgram chcel vedieť, ako vysoko na stupnici elektrického napätia pôjde priemerný občan, ak dostane rozkaz od „autoritatívnej osoby“ v bielom plášti. Aký stupeň šoku spôsobí priemerný občan USA, kým prestane poslúchať a pokračovať v pokuse?

Výsledky boli prekvapujúce. Milgram zistil, že šesťdesiat päť percent jeho subjektov došlo až na koniec stupnice, takže prekročili bod, keď si mohli myslieť, že svojho „žiaka“ zabili. Ukázalo sa, že až šesťdesiat päť percent bežných amerických občanov je vstave spôsobovať elektrické šoky až so smrteľnými následkami iným ľuďom, ak im to prikáže autoritatívna osobnosť v bielom plášti.

Je pravda, že niektorí účastníci prejavili účasť a zamrzel ich osud ich subjektov. Ak prejavili záujem o dianie, autoritatívna osoba prikázala „Prosím pokračujte“, „Pokus vyžaduje pokračovanie“, „Je absolútne potrebné pokračovať“ alebo „Nemáte inú možnosť – musíte pokračovať“. Ničím sa však nehrozilo. Prekvapuje, že napriek vedomiu, že robia veľmi zle, účastníkov premohol tlak odvolania sa na autoritu. Väčšina z nich nielenže zabila „žiaka“, ale ani jeden sa nezastavil pred intenzitou 300 voltov – vtedy už „žiak“ kopal do steny.

Ukazuje sa, že vojaci, ktorí pôsobili v Osvienčime a ktorí povedali „Ja som len počúval rozkazy“, neboli záhady alebo neľudské obludy. Boli práve takí ako my ostatní. A nezabúdajme, že osvienčimskí vojaci mali na svoje ospravedlnenie argument, že keby neboli poslúchli rozkazy, mohli byť potrestaní a odsúdení až na trest smrti . Milgramovým subjektom sa nehrozilo ničím.

Samozrejme, väčšina z nás neverí, že by sme boli schopní spôsobovať šoky inej ľudskej bytosti až k smrti, keby nám to za určitých vonkajších okolností prikázala autoritatívna osobnosť. Myslíme si, že v takej situácii by sme konali inak. Myslíme si, že by sme povstali a protestovali proti celej akcii ako nehoráznosti. Nanešťastie existujú dôkazy, že si lichotíme. Ukazuje sa, že za podobných okolností by väčšina z nás nasledovala príkazy autority až do trpkého konca.

Gloverov a Olinerových výskum


Milgram nám názorne predviedol, do akej miery sme všetci morálne ovce. Od prírody nám zväčša chýba vnútorný prameň na spoznanie zlej autority a povstanie proti nej hneď, ako ju identifikujeme. Máme sklon plávať s prúdom, ísť so stádom, ba aj veriť tým, ktorých vidíme nad sebou v pozícii moci.

Ako predísť výchove morálnych oviec? Profesor Jonathan Glover, riaditeľ Centra pre lekárske zákony a etiku na King’s College v Londýne, robil výskum pozadia tých, čo najviac túžili pripojiť sa k vraždeniu na miestach vraždenia, napr. v nacistickom Nemecku, v Rwande či Bosne, resp. tých, čo tam zachraňovali životy, často s veľkým rizikom pre seba samých. Glover to vysvetlil v jednom interview pre Guardian (1999):

Ak sa pozriete zblízka na ľudí, čo skrývali Židov za nacizmu, zistíte o nich určité veci. Jedna z nich je, že mali inú výchovu ako priemerní ľudia; ich výchova nebola autoritatívna, aby ich nútila jednoducho robiť všetko, čo sa im prikáže , ale obsahovala skôr prvky sympatie voči iným ľuďom a záujem o ich osud.

Glover pridáva: „Som presvedčený, že naučiť ľudí myslieť racionálne a kriticky sa prejaví rozdielnou vnímavosťou voči falošným ideológiám.“

Oliner a Oliner (1992) urobili širokú a podrobnú štúdiu o pozadí tých, ktorí uskutočňovali „konečné riešenie“ a tých, ktorí zachraňovali obete. V knihe Altruistická osobnosť – záchrancovia Židov v nacistickej Európe (The Altruistic Personality – Rescuers of Jews in Nazi Europe) podávajú správu o charakteristike rodičov tých, čo zachraňovali: čo kládli väčší dôraz na vysvetľovanie ako na trest a disciplínu. Píšu:

Rodičia záchrancov menej zdôrazňovali fyzický trest a kládli významne väčší dôraz na rozmýšľanie (s. 179). Vo výchove sa spoliehali väčšmi na uvažovanie, vysvetľovanie, návrhy na zmiernenie ublíženia a na dobré rady – tým sa líšili od rodičov tých, čo nikomu nepomáhali.

Autori pridávajú, že „rozmýšľanie sprostredkuje u detí posolstvo rešpektu a dôvery, čo im dáva pocit osobnej hodnoty a srdečnosti v styku s inými.“ Na rozdiel od nich tí, čo nezachraňovali, sa cítili „byť len pešiakmi, podrobenými sile externých autorít“ (s. 177). Ako vedľajší produkt možno spomenúť zistenie, že kým náboženská viera bola jedným z faktorov, „pobožnosť bola len slabo vzťahu k záchrannej činnosti“.

Ak sú nálezy a závery Glovera a Olinerovcov správne, sú totožné s Milgramovými. Ak berieme do úvahy, že ľudské bytosti majú veľmi silnú tendenciu obracať sa na autoritu, potom by posilňovanie tejto tendencie bolo tou poslednou vecou. Ak zamýšľame vytvoriť ozaj mravných jednotlivcov, a nielen morálne ovce, nesmieme napodobňovať tých na autoritatívnom konci stupnice, ktorí berú jednotlivcom zodpovednosť za určenie, čo je dobré a čo zlé. Naopak, treba ich konfrontovať so  zodpovednosťou. Za tým účelom ich treba vyzbrojiť schopnosťami, ktoré budú potrebovať na zbavenie sa nezodpovednosti.

Iste, pre spoločnosť môže byť výhodné, ak v jej strede pôsobí silná morálna autorita. Ak sa všetkým jednotlivcom od malička vštepuje prísny morálny kód, prípadne posilnený hrozbami božích trestov pre prípad hriechov a ak sa vôbec netrpia pochybnosti o moci autority, možno sa raz kdesi vynorí spoločnosť, v ktorej nebude existovať zločin a ulice budú bez odpadkov. Treba však položiť otázku, čo by na tom bolo zlé.

Dobre, dúfajme, že táto autorita ostane vcelku dobrotivá. Na takých spoločnostiach je však hrozné, čoho sú ich členovia schopní, ak sa im niečo prikáže. Ak sa ich schopnosť rozlíšiť dobré od zlého eliminuje, jednotlivci môžu byť privedení k spáchaniu všetkých hororov. Dvadsiate storočie ukázalo, že to nebola prázdna obava. Len Milgram si spočiatku myslel, že čo sa stalo v Nemecku, nemôže sa nikdy prihodiť v USA, a všetci máme akúsi samoľúbu tendenciu predpokladať, že „to sa nikdy nemôže stať u nás“. Ako som povedal, dôkazy hovoria inou rečou.

Isteže, aj tí, čo boli vychovaní liberálnym spôsobom, odporúčaným v tejto knihe, môžu spáchať nevýslovné ukrutnosti. Niektorí ich asi aj spáchali. Argument, o ktorom je reč, neznie tak, že tí, čo boli vychovaní liberálnym spôsobom – to je výchova na škole typu Liberalia – nikdy nespáchajú také ani iné zverstvá. Ide o to, že ľudské bytosti majú dokázateľnú a zrejme nebezpečnú tendenciu chovať sa ako morálne ovce, a že najlepšou obranou proti tejto tendencii sa zdá byť liberálna výchova. Toto nám poskytuje mocný dôvod na favorizovanie liberálneho prístupu k výchove, ktorý ľahko neprevážia nijaké iné dôvody.

Je ešte jedna príbuzná príčina, ktorá hovorí v prospech liberálneho prístupu. Niet pochýb, že riziko hrozných ukrutností bude vždy existovať, ale aspoň o tých, ktoré vznikli liberálnym spôsobom, dá sa uvažovať. Mali by sme cítiť povinnosť kriticky brať do úvahy alternatívne hľadiská. Máme ich ešte na dosah. Na druhej strane, ak vznikli výchovou k poslušnosti voči autorite, bude ťažké vstúpiť s nimi do styku, pretože majú v ušiach bavlnené zátky, aby nepočuli naše argumenty a námietky.

Moslimskí teroristi


Nebezpečenstvo neúspechu vo výchove nových občanov, ktorí by mysleli kriticky a nezávisle – a riziko, že sa namiesto toho nekriticky podrobia náboženskej autorite – najnovšie názorne ilustruje vzostup britského domáceho moslimského terorizmu.

Spisovateľ Hanif Kurejši opisuje, ako v snahe dozvedieť sa viac o náboženstve svojho otca začiatkom roku 1990 obchádzal mnohé londýnske mešity a veľmi ho znepokojilo, čo zistil. Stretol mnohých mladých mužov, ktorí vyzerali príliš „neduživí a zdvorilí“ na to, aby chceli niekoho zabiť, no zlovestne hovorili o „ceste za výcvikom“ do zahraničia.

Títo muži pevne verili, že majú prístup k pravde, ako je definovaná v Koráne. Netreba pochybovať – a vlastne ani veľa diskutovať o sociálnych, morálnych i politických problémoch – pretože Boh dal odpoveď na všetko. Uvažovať o pravde bolo pre týchto mužov ako pokúsiť sa o nesúhlas so zákonmi geometrie. Zdrojom všetkej cnosti a neresti bola pre nich láska a neláska k Alahovi. Byť zodpovednou ľudskou bytosťou znamenalo pre nich podrobiť sa Alahovi. Moslimský spisovateľ Šabbir Aktar vysvetlil vo svojej knihe Viera pre všetky obdobia (A Faith for all Seasons), že „Alah je predmet viery a milujúcej poslušnosti“, nie racionálnej previerky alebo čisto diskurzívnych myšlienok; že bez cudzej pomoci nie je ľudský rozum schopný prijať dar viery. Rozum je užitočný, len vtedy, ak nájde použitie pre službu viere (The Guardian 2005).

Kurejši nie je jediný moslim, ktorý verí, že „mnohí moslimovia nie sú schopní vytvoriť kritickú kultúru, ktorá by prekročila dusivú paradigmu islamu“ (The Guardian 2005). Moslimský učenec Tariq Ramadan hovorí: „Moslimovia potrebujú dnes viac ako inokedy byť sebakritickí. To znamená vychovávať svoju mládež vo viac ako religióznom formalizme.“ (The Guardian 2005). Kurejši je presvedčený, že hlavnou príčinou násilného moslimského fundamentalizmu v Spojenom kráľovstve je dôraz na bezpodmienečnú poslušnosť a vieru, ako aj absencia akéhokoľvek povzbudenia k slobodnému a kritickému mysleniu.

Hoci nedostatok vedenia ku kritickému a nezávislému mysleniu, a to najmä o vlastnom náboženstve, zrejme nie je celou príčinou teroristických útokov, je veľmi pravdepodobné, že je to jeden z nepriamych faktorov. Radikálni moslimskí duchovní majú skúsenosti s psychologickou manipuláciou, opísanou v tretej kapitole, a vytvárajú hypnotické čaro v prostredí tých, ktorých vychovávajú. Najúčinnejšou obranou proti tejto nebezpečnej manipulácii je dať každému občanovi aspoň počiatočnú dávku filozofickej výučby opísanej v tretej kapitole.

Tony Blair si prial, aby v Británii bolo viac „náboženských škôl“. Nie je celkom jasné, aké náboženské školy mal na mysli. To je však rozhodujúce opomenutie. Náboženské školy treba v každom prípade pripustiť (no je iná otázka, či ich má štát platiť). Nie však ten druh náboženských škôl, ktoré trvajú na poslušnosti autorite, spoliehajú sa na psychologickú manipuláciu a odrádzajú od kritického myslenia. Také školy dodávajú dokonalú potravu pre premenu náboženských nadšencov na zbrane džihádu.

Dawkins (2001) raz povedal: „Naplniť svet náboženstvami, resp. náboženstvami abrahámovského typu, je ako obložiť ulice nabitými puškami.“ Nemusí to byť pravda o všetkých náboženstvách. Ale myslím si, že v prípade autoritatívnych náboženstiev sa to veľmi približuje k pravde. A pravdepodobne je to pravda, ak ide o autoritatívne náboženské školy.

Viniť ateizmus a osvietenstvo z holokaustu


Videli sme, že Gloverov výskum viedol k záveru, že najlepší spôsob, ako zabrániť katastrofám aké sa stali v nacistickom Nemecku a Rusku, je vychovávať ľudí tak, aby mali záujem o druhých a aby skôr mysleli kriticky a nezávisle, než aby sa odvolávali na autoritu. Glover súdi, že liberálny prístup k mravnej výchove je najlepšia obrana proti takým kalamitám.

Nie každý s tým súhlasí. Niektorí tvrdia, že liberálny prístup tiež veľmi pravdepodobne vedie k morálnej katastrofe. Dodávajú, že sú na to historické dôkazy a neraz udávajú konkrétne holokaust.

Vezmite si britskú novinárku a sociálnu komentátorku Phillipsovú. Ako sme videli v prvej kapitole, mnohé z našich súčasných sociálnych ziel pripisuje na vrub osvietenstva. Aj ona viní z holokaustu osvietenstvo:

Osvietenstvo nám dalo slobodu a liberálne hodnoty; ale dalo nám aj … holokaust (Phillipsová 1998: 189).

Phillipsová nespresňuje, akýmže to spôsobom nám osvietenstvo dalo holokaust. Možno si myslí, že to je predsa zrejmé. Pokúsme sa dať tie veci dohromady. Ako môže súvisieť osvietenstvo s holokaustom?

Niektorí nachádzajú spojovací článok v ateizme. „Osvietenstvo nám dalo ateizmus,“ hovoria nie neoprávnene, „…a dve spomedzi najväčších vraždení v histórii sveta spáchali v dvadsiatom storočí ateistické vlády: nacistické Nemecko a Stalinovo Rusko. Takže, ako vidíte, vy ateisti ste rovnako zlí, ak nie horší, ako my veriaci. A vedie to k zisteniu, že koreňom všetkých týchto hrôz je osvietenstvo.“

Dá sa však viniť osvietenstvo? Často sa tvrdí, že Hitler bol ateista. Vezmite si napríklad americkú novinárku Ann Coulterovú. Vo svojom bestselleri Ako osloviť liberála – ak musíte (How to Talk to a Liberal – If You Must – Coulter, 2004) píše, že Hitler bol ateista, ktorý odsudzoval kresťanstvo. Tvrdí, že „všetci veľkí hromadní vrahovia minulého storočia … boli ateisti.“ (s.165).

V skutočnosti bol Hitler vychovaný ako kresťan a opakovane sa vyjadril, že bol kresťanom. Odvolával sa dokonca na Bibliu, keď ospravedlňoval svoje prenasledovanie Židov. Napríklad:

Moje city ako kresťana ma vedú k môjmu Spasiteľovi ako bojovníkovi. Vedú ma k mužovi, ktorý raz v osamelosti pred malým hlúčkom prívržencov označil Židov za to, čo boli, a vyzval mužov, aby proti nim povstali. Boh vie, že bol najväčší nie ako trpiteľ, ale ako bojovník. S nekonečnou láskou som ako kresťan a ako muž prečítal pasáž (v Biblii), kde sa hovorí, ako sa Pán nakoniec rozhneval, vzal metlu a vyhnal z chrámu toto plemeno hadov a zmijí. Strašný bol jeho boj proti židovskému jedu. Dnes, po dvoch tisícoch rokov, s najhlbším pohnutím chápem skutočnosť, že to bol príčina, pre ktorú prelial svoju krv na kríži. Ako kresťan nemám povinnosť nechať sa oklamať; mám povinnosť byť bojovníkom za pravdu a spravodlivosť … A ak je oblasť, kde sa dá dokázať, že konáme správne, je to naša bieda, ktorá denne rastie. Ako kresťan mám povinnosti voči svojmu národu. (Reč Adolfa Hitlera 12. apríla 1924, Baynes 1942: 19-20).

To neznelo ako reč ateistu. Naopak, Hitler často zaútočil na „bezbožníkov“. Jeho vojaci mali na opaskoch pracky s nápisom „Boh s nami“. Netrpel sekulárne školy, lebo si myslel, že mravná výchova musí byť podložená náboženskou vierou:

Sekulárne školy neslobodno tolerovať, lebo v nich nie je náboženská výchova. Ale všeobecná mravná výchova bez náboženských základov je postavená na piesku; preto vzdelávanie a náboženstvo sa musia zakladať na viere (Helmreich 1979: 241).

Pravda je, že v neskorších rokoch sa Hitler postupne odkláňal od kresťanstva, v ktorom videl hrozbu pre svoju moc. Nakoniec nazval kresťanstvo „výmyslom chorých mozgov“ (Burleigh 2001: 718). Ale aj keď sa začal obracať proti kresťanstvu, pokračoval v nenávisti voči ateizmu:

Nechceme nikoho vychovávať v ateizme (Trevor-Roper 1988: 6).

Nakoniec prišiel k nelogickému záveru, že nevychovaný človek je vystavený riziku, že prestúpi na ateizmus, ktorý zodpovedá stavu zvieraťa (Trevor-Roper 1988).

Coulterová sa zameriava na Hitlerove neskoré útoky na kresťanstvo, úplne prehliadajúc jeho prvotné nadšenie pre kresťanstvo, čiastočne kresťanské korene jeho antisemitizmu a jeho rastúci odpor k ateizmu.

Tvrdenie, že Hitler bol ateista, je prekrútený fakt, ktorý stále opakujú tí, čo chcú diskreditovať ateizmus. Hoci mnohí túžia, aby bol pravda, dôkazy neexistujú.

Na druhej strane Stalin bol iste ateista. Ale nezabudnime, že aj keby bol ateizmus hlavným dôvodom pre gulagy (čo je veľmi pochybné tvrdenie), ba aj pre holokaust (čo je ešte menej pravdepodobné), ide nám o to, že liberáli nemusia byť ateisti. Táto kniha sa nezaoberá dôvodmi pre ateizmus. Predkladá argumenty na liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, a tento prístup je konzistentný aj s náboženskou vierou a náboženskou výchovou. Ak sa vám nepáči ateizmus – dobre. Ak sa vám to páči, môžete veriť, že ateizmus zapríčinil gulagy. To vám však nedáva dôvody, aby ste odmietli liberálny prístup k výchove.

Naopak, máte vážne dôvody byť liberálnym. Všimnite si, že Hitler aj Stalin boli veľmi autoritatívni. Zostaňme ešte na chvíľu pri Hitlerovi. Ešte prv, než prišiel k moci, nacisti oduševnene pálili knihy, ktoré nemali „germánsky“ obsah (vrátane diel Karola Marxa). Len čo prišli k moci, Hitler zabil demokraciu, zakázal všetky iné politické strany okrem vlastnej a vraždil politických protivníkov. Úplne potlačil slobodu tlače. Novinári a všetci, čo kritizovali Hitlera a nacizmus, riskovali väzenie a smrť. Ministerstvo propagandy Jozefa Goebbelsa malo za úlohu kontrolovať všetky oblasti umenia, divadla, hudby, rozhlasu a tlače – aby sa verejne šírili len idey a ideály, schválené nacistami. Hitler a nacisti boli brutálne autoritatívni s veľkým A.

Samozrejme, Stalin nebol voči kritike tolerantnejší. To neboli ani Mao, ani Pol Pot. Pol Pot chcel vyhubiť nielen súčasnú skutočnosť, ale aj spomienku na starú kapitalistickú spoločnosť, a tak začal sťahovať mestské obyvateľstvo na vidiek, ďaleko od kníh, novín, filmu a televízie. Potom sa dal do jeho prevýchovy. Tí, čo boli naučení myslieť, boli postihnutí ako prví. Okolo 1,5 milióna ich zomrelo.

Aj Maova „kultúrna revolúcia“ sa týkala nemilosrdného ničenia všetkých stôp neprijateľnej kultúry, zakorenenej v hlavách občanov – nanešťastie pre nich. Aj Mao sa zameral na vzdelané občianstvo a predovšetkým na vychovávateľov. Výsledkom bola najväčšia vražedná horúčka dejín.

Všetci traja títo ateistickí masoví vrahovia – Stalin, Mao a Pol Pot – majú s masovými vrahmi Svätej inkvizície spoločnú posadnutosť myšlienkou kontroly myslenia. Vo všetkých troch prípadoch máme pred sebou autoritatívne vlády, vraždiace vlastných obyvateľov najmä kvôli myšlienkam v ich hlavách; stačilo podozrenie, že ich majú. Najmä tí, čo boli, alebo bolo podozrenie, že sú, osvietenskí v zmysle Kantovej definície – ktorí sa opovážili myslieť a zapochybovali o autorite – boli hubení ako mor. Dvadsiate storočie videlo nielen holokaust židov, ale aj holokaust osvietencov.

Hitler, Stalin, Mao a Pol Pot boli ukrutne autoritatívne osobnosti. Všetci boli hlboko antiliberálni. Početné boli pokusy (Phillipsovej a mnohých iných) pripísať tieto ukrutnosti na vrub osvietenstva a ním splodených liberálnych myšlienok, čo však ani zďaleka nie je možné. (V dodatku 1 sú uvedené aj iné možnosti vzťahu osvietenstva a holokaustu.).

Štátom organizované hromadné vraždenie vlastných občanov je od Svätej inkvizície cez Osvienčim, gulag, Maovu kultúrnu revolúciu až po kambodžské vražedné polia špecialitou autoritatívnych, nie liberálnych spoločností. Ak chceme v budúcnosti odvrátiť takéto katastrofy, musíme si uvedomiť, že náboženstvo alebo absencia náboženstva je spravidla len falošná stopa, ktorá odvádza pozornosť. Posadnutosť autoritárstvom ňou nie je.

Záver


Mnohí sa pokúsili obviniť z morálnych katastrof dvadsiateho storočia osvietenstvo. Často sa tvrdí, že najlepší spôsob, ako sa v budúcnosti vyhnúť takým katastrofám, je uznať existenciu externej náboženskej autority, ktorá nám zabezpečí morálnu rovnováhu a zachráni nás pred upadnutím do barbarstva.

No je iróniou, že práve podpora odvolávania sa na nejakú externú morálnu autoritu v konečnom dôsledku zvyšuje riziko krviprelievania. Najlepšia obrana proti takýmto hrôzam sa ukazuje byť výchova osvieteneckých občanov – ktorí sa neboja myslieť o morálke, náboženstve a iných aktualitách kriticky a nezávisle – práve tých chceli vyhubiť Hitler, Stalin, Mao a Pol Pot. Ale ak chceme zabrániť tomu, aby naša spoločnosť nezablúdila týmto nebezpečným smerom, musíme zabezpečiť, aby ostala silne liberálna. To znamená klásť odpor myšlienkovým smerom, ktoré nabádajú mladých ľudí podriadiť sa externej morálnej autorite – nech už je náboženská alebo iná.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Znepokojujúce úvahy ekologického mentora prezidenta Sarkozyho

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Daniel Tanuro


Prezident Sarkozy nevysloví vetu o ekológii bez odvolania sa na „výbornú knihu Jareda Diamonda, Zrútenie. Ako rozhodnú spoločnosti o svojom zániku alebo prežití. – (Effondrement. Comment les sociétés décident de leur disparition ou de leur survie). Aj z toho dôvodu je zaujímavé venovať sa myšlienkam tohto autora.

Diamond je profesorom enviromentalistiky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), ornitológ špecializovaný na vtáctvo Novej Guiney, dostal Pulitzerovu literárnu cenu za Pušky, mikróby a oceľ (Guns, Germs and Steel); je čelným svetovým ekológom ako člen predsedníctva WWF (Svetového fondu ochrany prírody), jednej z najmocnejších ekologických organizácií na svete.

Sarkozy nie je jediný, komu sa kniha Zrútenie páči. Bola a je bestsellerom. Jej základná téza znie: určité civilizácie minulosti sa zrútili v dôsledku narušenia prírody človekom a to isté hrozí dnes v planetárnom meradle celému ľudstvu. Vážnosť varovania vyplýva z rozsahu zrútenia prostredia, ktoré je v Diamondovej definícii oveľa viac ako miestna kríza: zrútenie je drastické zníženie počtu obyvateľov, spojené s rozpadom politického, ekonomického a sociálneho systému na zemepisne rozľahlom území a trvajúce dlhý čas. Ako príklady „ekocídy“ (rozpadu prostredia) uvádza rozpad mayských miest v Jukatane, paskuánskej kultúry v Tichomorí a spoločnosti Anasaziov v Novom Mexiku.

„Nepoznám jediný prípad, kedy by bolo zrútenie spoločnosti zapríčinené len poškodením prostredia: vždy spoluúčinkovali iné faktory“, píše Diamond, brániac sa proti možnej kritike z monokauzálnosti, no dôveru vyvolanú týmto citátom skoro sklame, keď vidíme, že všetky faktory, ktoré berie do úvahy, podriaďuje jednému superfaktoru: rastu populácie. Táto hierarchia sa manifestuje pri viacerých príležitostiach, no najzreteľnejšie pri súhrne záverov, týkajúcich sa starodávnych spoločností: V minulosti sledovali zrútenia spoločností dosť podobné dráhy … rast populácie nútil ľudí zavádzať intenzívne poľnohospodárstvo … rozširovať plochy obrábanej pôdy … aby sa uživil čoraz vyšší počet hladných úst. Neudržateľné praktiky poškodzovali životné prostredie … Dôsledkom pre spoločnosť bol nedostatok potravín, hlad, vojny medzi preľudnenými štátmi o málo zdrojov pre všetkých, revolúcie a povalenia (odstránenie?) vládnucich elít sklamanými masami. Nakoniec sa znižoval počet obyvateľstva v dôsledku hladomorov, vojen a chorôb a spoločnosť stratila politickú, ekonomickú a sociálnu štruktúru, ktorú mala na vrchole svojho rozkvetu.

**

Keď prechádza na analýzu súčasnej krízy, zostavuje zoznam environmentálnych problémov: rozvrat prírodných ekosystémov, nadmerné čerpanie zo zdrojov surovín, úpadok biodiverzity, eróziu a degradáciu pôdy, neuvážené využívanie zásob fosílnych energií, plytvanie zásobami sladkej vody, chemické otravy, šírenie invazívnych druhov živočíchov, otepľovanie v dôsledku skleníkového efektu. A napodiv, je medzi nimi aj rast ľudskej populácie a mocnejúci vplyv počtu obyvateľstva na životné prostredie. Tento rast, vraví Diamond, „ovplyvňuje všetky problémy.“ To je sporné. Ak zapríčiňuje ekologickú krízu sociálny spôsob životných činností a na zozname „ekologických problémov“ sa uvedie len jeden komponent týchto činností, stáva sa tento automaticky „superproblémom, určujúcim všetky ostatné“.

Zoznam, na ktorom by namiesto veľkosti populácie a ako jediný neenvironmentálny faktor bola sociálna nerovnosť, by tiež celkom iste viedol čitateľa k záveru, že superproblémom je sociálna nerovnosť. Rovnaký dôkaz by sa dal viesť pre akýkoľvek aspekt sociálnej situácie, preukazne ovplyvňujúci stav biosféry. Vypichnúť len jeden z týchto aspektov znamená vniesť do inventára votrelca a jeho voľba je nakoniec ideologická, nie vedecká.

Politické dôsledky tejto ideologickej voľby sa dajú veľmi ľahko identifikovať. „Aby diskusia bola menej abstraktná“, má Diamond dobrý nápad uviesť na ilustráciu „tucet environmentálnych problémov, ktoré postihujú spôsob života v tej časti sveta, ktorú najlepšie pozná: v meste Los Angeles na juhu Kalifornie“ (kde žije). Vyvodzuje z toho určitý počet záverov platných pre vzťah Sever-Juh a potom pre celý svet. Stačí ho sledovať krok za krokom a uvidíme, čo si o tom máme myslieť.

Ak ide o stav prostredia v jeho rodnom kraji, Diamond sa cíti oprávnený tvrdiť, že „temer všetky sťažnosti obyvateľov Los Angeles sa týkajú problémov, priamo spätých s veľkým a stále rastúcim počtom obyvateľstva: neodstrániteľné dopravné zápchy; vysoké ceny bytov, zapríčinené stavom, keď milióny ľudí pracujú v niekoľkých strediskách s pracovnými možnosťami a okolo nich je len obmedzená bytová zóna“.

Cez demografickú prizmu sa v krátkosti preveruje smog, presolenie pôd zapríčinené zavlažovaním, lesné požiare, hromadenie odpadu, aj úpadok biodiverzity. Dokonca aj zlá kvalita zdravotných služieb a verejného školstva sa hádže do jedného koša ekologických problémov, zapríčinených „už teraz vysokým, no stále sa zvyšujúcim počtom obyvateľov.“ Neprekvapuje teda Diamondov záver: „Environmentálne a populačné problémy podryli ekonomiku a životnú kvalitu v južnej Kalifornii. Do značnej miery sú zodpovedné za nedostatok vody, prerušenia elektriny, hromadenia odpadu, preplnenia tried, nedostatok bytov a zvyšovania cien, ako aj dopravné zápchy.“

Miesto na odpovede na tieto tvrdenia chýba. Jeden príklad môže stačiť. Povedať, že „koniec koncov sú problémy prostredia a vysokého počtu obyvateľstva príčinou nedostatku a prerušovania elektriny, na čo Kalifornia veľmi trpí v posledných rokoch“, je vyslovená nepravda. Presvedčivo sa dokázalo, že spektakulárne prerušenia v rokoch 2000 a 2001 zapríčinila liberalizácia amerického trhu s elektrinou. Správa pre kongres USA uvádza, že niektorí producenti elektriny vyvolali jej umelý nedostatok, aby mohli zvýšiť ceny. Povedať, že počet kalifornského obyvateľstva prevyšuje možnosti jeho zásobovania elektrinou, je absurdné.

Iné zvaľovania viny za stav životného prostredia v Kalifornii sú z toho istého súdka. V každom prípade sa používa tá istá metóda: preberaný problém sa zbaví všetkého čo je sociálne, politické, či ekonomické, takže ostanú len environmentálne faktory. A tieto sa jednoducho prevedú na údaj, že aj tak vysoký počet obyvateľov napriek všetkému ďalej narastá. Po citovaní veľkého počtu vedeckých a pseudovedeckých prác sa urobí asi takýto záver: Keby všetky ostatné faktory ostali rovnaké, environmentálne výzvy by boli menej hrozivé, ak by na Zemi žilo oveľa menej ľudí.

Ťažko vidieť, ako by takáto banalita mohla pomôcť vyriešiť konkrétne ťažkosti v Kalifornii alebo aj inde. Naproti tomu ľahko vidieť, ako odvracia občanov od zamerania sa na politiku, vedenú v ich mene. Čitatelia, ktorých Diamond presvedčí, nebudú si klásť otázky súvisiace s liberalizáciou energetického trhu a znižovaním položiek rozpočtu na školstvo a zdravotníctvo. Demografické okuliare, cez ktoré nás učí Diamond pozerať sa na svet, pripúšťajú len jednu otázku: Koľko ľudí je tu navyše?

**

Robiť z počtu obyvateľstva matku všetkých ekologických výziev má ešte jeden dôsledok, ktorý je ešte tiesnivejší, pretože sa dotýka háklivého problému imigrácie z tretieho sveta a postoja k tretiemu svetu vôbec. Diamond vychádza z neodškriepiteľného faktu: „Rast kalifornskej populácie sa zrýchľuje predovšetkým následkom imigrácie a veľmi početnej rodiny imigranta po jeho príchode.“ Ak je konečnou príčinou environmentálnej krízy v Kalifornii demografický rast, ako to tvrdí Diamond, treba z toho odvodiť, že príčinou degradácie životného prostredia je v prvom rade … imigrácia. Autor Zrútenia to síce nevraví doslovne, ale veľmi sa k tomu blíži výrokmi: „Presuny osôb z oblastí tretieho sveta do vyvinutých krajín sú oddávna najvýbušnejší predmet kalifornskej politiky.“

Výbušný, to teda je. V roku 2004 otriasol najväčším americkým združením priateľov prírody, Sierra Clubom (750 000 členov, vyše 90 miliónov dolárov ročný rozpočet), prudký spor medzi väčšinou predsedníctva a menšinovým prúdom, ktorý viedli Richard Lamm, bývalý demokratický guvernér Colorada a Paul Watson, jeden zo zakladateľov Greenpeace. Tento prúd si dal názov Sierančania za stabilizáciu obyvateľstva USA (po anglicky SUSPS) a hlásal, že zastavenie imigrácie by sa malo stať prvou požiadavkou ekologického hnutia, keďže americký ekosystém už nebude schopný dlho znášať súčasný príliv populácie. SUSPS tento boj prehralo, ale nevzdáva sa a jeho vplyv nie je ani zďaleka zanedbateľný.

**

Ako sa v tejto diskusii správa Diamond? Zrútenie nedáva jasnú odpoveď, ale tón reči o imigrantoch sa nevyznačuje nadmernou znášanlivosťou. Ako príklad citujeme záver state o škodách, ktoré zapríčiňujú americkým lesom rozličné invazívne druhy húb a hmyzu, pochádzajúce z Číny: „Iný druh, ktorého nadbytočnú populáciu má ekonomicky a ekologicky extrémne výkonná Čína a ktorý už veľmi úspešne v rastúcich počtoch exportuje , je Homo sapiens. Ako zdroj legálnej imigrácie do Austrálie obsadila Čína tretie miesto; značné počty ilegálnych ako aj legálnych čínskych migrantov prekonávajú oddávna aj Tichý oceán, aby dosiahli brehy Spojených štátov." Stavím sa, že Le Pen by vyvolal riadnu búrku protestu, keby prirovnal čínskych prisťahovalcov k nežiaducim druhom hmyzu a plesní.

Aj pripomienka Austrálie je v tejto súvislosti všetko, len nie nevinná. Pár strán ďalej venuje Diamond tomuto štátu celú kapitolu, plnú zaujímavých údajov o škodách zapríčinených invazívnymi zvieratami ako králik a líška. Potom tam stojí: „Z dlhodobej perspektívy je pochybné, či by Austrália vydržala čo aj len svoju dnešnú populáciu: najlepší odhad udržateľnej populácie s dnešnou životnou úrovňou je osem miliónov osôb, čo je menej ako polovica dnešnej populácie.“ Treba niečo dodať, aby bolo jasné, že čínski migranti nie sú vítaní?

Austrália má dnes asi dvadsať miliónov obyvateľov. Diamond nám nevraví, ako by sa táto populácia dala zredukovať na polovicu, ani v akom časovom intervale. No aj pri neznalosti presných odpovedí na takéto otázky mali určití austrálski politici svoje idey. Nedávno sa canberrská vláda vyznamenala odmietnutím udelenia kolektívneho štatútu klimatických utečencov 11 636-tim občanom Tuvalu. Tomuto malému ostrovu v Tichom oceáne hrozí, že v dôsledku otepľovania planéty zmizne z mapy sveta. Odmietnutie sa pokrytecky skrývalo za tvrdenie, že súhlas by znamenal diskrimináciu pre kandidátov na azyl a imigráciu z iných krajín. V skutočnosti je táto odpoveď poburujúca, ak si uvedomíme, že Austrália je vo svete na prvom mieste v produkcii skleníkových plynov na obyvateľa a že odmietala podpísať kyotský protokol.

Aby sa zabránilo zrúteniu v celosvetových rozmeroch, dovoláva sa Diamond predovšetkým prehodnotenia „hodnôt“ našej spoločnosti. To je veľmi dobre. Máme však právo pýtať sa na hodnoty, ktoré by mali byť podľa neho v tomto aggiornamente na prvých miestach. Ešte pred koncom tohto storočia budú občania ostrova Tuvalu postavení pred darvinovskú dilemu: adaptovať sa (na život vo vode), vysťahovať sa alebo zaniknúť. Zrútenie nebude následkom preľudnenia súostrovia: vyvolajú ho industrializované štáty, ktoré za dve storočia spálili toľko fosílnych palív, že ich ekosystémy nezvládnu úplne recyklovať kysličník uhličitý v atmosfére.

Hoci bohatá Austrália má svoj podiel na tejto situácii, odmieta prevziať zodpovednosť a pred Tuvalčanmi zatvára dvere. Deje sa to v mene „udržateľnosti“ Austrálie prostredníctvom pochybnej metafory o invazívnych čínskych votrelcoch. Diamond dáva canberrskej vláde nepriamo za pravdu. Praje si Zrútenie zapochybovať o hodnotách ako solidarita a bratstvo medzi ľuďmi?

Takéto úskočné uvažovanie sa mutatis mutandis vo všeobecnosti prenáša aj na vzťah Sever-Juh. Súčasný svetový demografický rast naozaj zapríčiňuje vysoká plodnosť žien tretieho sveta. Ak je pritom konečnou príčinou environmentálnej krízy preľudnenie, dá sa logicky prísť k záveru, že hrozbu planetárneho zrútenia treba pripísať na vrub národom tretieho sveta. Ešte raz pripomínam, že Diamond nejde vo svojej výpovedi až tak ďaleko, ale nepreháňam, keď vravím, že to naznačuje.

Aby sme dobre pochopili tieto súvislosti, treba sa pozornejšie pozrieť na iný pakľúč nášho úspešného autora. Jeho zoznam environmentálnych problémov obsahuje nielen položku rast populácie, ale aj položku rast environmentálneho tlaku na obyvateľa. Na prvý pohľad sa očakáva, že ide o relativizáciu absolútnych hodnôt, keďže ten istý počet ľudí môže mať na životné prostredie veľmi rozličný vplyv podľa toho, ako sú podmienky ich sociálnej produkcie a spotreby. Zrútenie sa však nezaujíma v prvom rade o túto hodnotu na obyvateľa, ale o jej celkový rast, ktorý je v súčasnosti vyšší v niektorých rozvojových krajinách ako v už rozvinutých krajinách. Tak sa pozornosť odvedie od nespravodlivých vzťahov Sever-Juh a zameria sa na ekologickú hrozbu v dôsledku rozvoja chudobných štátov. Nepatrným presunom prízvuku sa Diamondovi darí úplne preorientovať vnímanie environmentálnej situácie v celosvetovom meradle.

V Zrútení sa uvádza, samozrejme, že „v priemere spotrebuje každý občan Spojených štátov, západnej Európy a Japonska tridsaťdvakrát viac prírodných zdrojov, ako sú fosílne palivá, a vyprodukuje tridsaťdvakrát viac odpadu ako obyvatelia tretieho sveta.“ Tu by sa mali začať rozoberať koncepcie ekologického dlhu Severu voči Juhu a právo Juhu na vlastný rozvoj. Diamond ich necháva pod pokrývkou a zdôrazňuje, že veľké environmentálne problémy sa presúvajú: „Z ľudí s malým vplyvom na prostredie sa stávajú ľudia s veľkým vplyvom … Najväčším problémom sa stáva zvyšovanie celkového ľudského pôsobenia na prostredie, a to ako výsledok zvyšovania životnej úrovne v treťom svete a u jednotlivcov, ktorí z tretieho sveta migrujú do rozvinutých krajín a tam majú k dispozícii tamojšie životné štandardy.“ Nedá sa odtajiť, že rozvoj Juhu je spojený s určitými environmentálnymi ťažkosťami, najmä s klimatickými zmenami, ale uvádzať ich bez spomenutia možných riešení (presunmi technológií a rozdelením prírodného bohatstva) sa rovná vydávaniu Juhu za obetného baránka.

Diamondovi nestačí, že odvrátil pozornosť od nespravodlivého delenia prírodného bohatstva a ekologického dlhu. Z obyvateľov najchudobnejších štátov sveta robí kandidátov na večnú pomoc, ba až parazitov, ktorí radšej neprestanú žobrať pri stoloch bohatých, ako by mali prispôsobiť svoje požiadavky vlastným možnostiam a  redukovať počet svojich obyvateľov tak, aby zodpovedal „prirodzenej“ produktivite svojich polí.

Autor Zrútenia diskutuje aj o potravinovom probléme a vyrovnáva sa s ním takto: „V skutočnosti neexistuje problém výživy; potravín je dosť; treba vyriešiť problém dopravy a jej distribúcie na miesta, kde je to potrebné.“ Tu si Diamond sám formuluje námietku, ktorú mieni vyvrátiť. Sociálny problém výroby a distribúcie potravín redukuje na jednoduchý problém dopravy – svojim protivníkom dáva do úst názor, že na vyhubenie hladu by stačilo systematicky dopravovať potraviny z miest, kde sa ich vyrobí nadbytok, na miesta, kde chýbajú.

Touto karikatúrou skutočnosti zakrýva spôsob, ako medzinárodný agrobiznis konkurenciou nivočí roľnícke poľnohospodárstvo rozvojových krajín. Ak sa tento sociálno - ekonomický činiteľ z úvah vylúči, stačí povedať, že „niektoré rozvinuté krajiny, napríklad Spojené štáty, produkujú, respektíve môžu produkovať viac potravín, ako spotrebujú ich občania“ – a že niektoré krajiny tretieho sveta to nedokážu. Pritom sa treba tváriť tak, akoby to bolo v obidvoch prípadoch výsledkom prírodných zákonov, povedzme vodných zrážok alebo úrodnosti pôdy. Ak sa nepovie nič o vývoji, ktorý viedol k tejto situácii, možno šíriť klamný názor, že hlad je následok nechuti niektorých národov obmedziť svoje požiadavky na rešpektovanie fyzikálnych zákonov svojej krajiny, daných samou prírodou.

Takýmto spôsobom sa u miliónov maloroľníkov Juhu mení štatút obetí konkurencie na liberalizovaných svetových trhoch na štatút vinníkov za vlastnú biedu. Akoby ich dráma – „zrútenie“, ktoré Diamond so svojimi demografickými okuliarmi nevidí, alebo nechce vidieť – nemala inú príčinu ako ich iracionálne lipnutie na tradičných hodnotách. Lepšie by urobili, keby sa ich čo najrýchlejšie zbavili, lebo inak ich príroda potrestá, ale to bude „ich voľba“, teda aj ich vina. Rovnakým spôsobom premenil Thomas Robert Malthus obete počiatkov priemyselnej revolúcie na vinníkov zodpovedných za vlastné nešťastia.

Potom čo takto na ruby obrátil skutočné vzťahy a vytvoril mýtus žobrajúceho tretieho sveta, ktorému ľahšie padne pýtať pomoc ako riešiť „svoje problémy“ a meniť „svoje hodnoty“, neostáva Diamondovi nič iné ako opakovať Malthusov záver: nijaká pomoc! Rovnako ako Malthusov „populačný princíp“ vyzýval anglickú vládu nepomáhať tým, čo sa pomoci dovolávali, s výnimkou osobnej a výnimočnej dobročinnosti, aj Zrútenie navádza rozvinuté krajiny, aby dali jasne najavo, že z času na čas sú ochotné živiť chudobných, napríklad po prírodných katastrofách, ale nemôžu ich naplno vydržiavať. Diamond sa skrýva za mienku „občanov rozvinutých krajín“ a píše: „Hoci rozvinuté krajiny sú občas ochotné vyvážať potraviny do rozvojových štátov na zníženie nedostatku pri krízach ako je sucho alebo vojna, nemajú nijaký záujem robiť to pravidelne … a živiť miliardy obyvateľov tretieho sveta … Keby sa to dialo, a dokonca bez účinného sprievodného programu plánovania rodičovstva, malo by to za následok Malthusovu dilemu, to jest rast populácie, úmerný nárastu prístupnej potravy.“

Poznajúc Diamondovu metódu, neprekvapí nás zistenie, že stavia vzťahy na hlavu, a to nielen v Kalifornii a v treťom svete, ale na úrovni celej planéty. Vykresľuje nám svet ako úplne nepochopiteľný chaos, zapríčinený v prvom rade tým, že sme príliš početní. Takýto záver jednoznačne vyplýva z tej časti knihy, kde sa rozoberajú také rozdielne problémy ako je súčasná vojna v Iraku, masakrovanie päťstotisíc indonézskych komunistov Suhartom v roku 1965, rwandská genocída, nezamestnanosť, terorizmus atď. Súhrnne sa vyhlasujú za prejavy „environmentálneho a demografického tlaku“, za veľkoplošné opakovania ekocídy na Veľkonočných ostrovoch, skrátka, za znaky predzvesti globálneho zrútenia.

Dalo by sa ešte všeličo povedať o „výbornej knižke Jareda Diamonda“, o jej eschatologickom ponímaní zrútenia a pochybnej vedeckej cene určitých tvrdení, na ktorých je postavená. Politicky je rozhodujúca vízia sveta, ktorú kniha odporúča. Autor Zrútenia vidí svet postavený na hlavu a chce, aby sme aj my ho takto videli. Najprv systematicky zbavuje javy ich sociálneho, ekonomického a politického obsahu a urobí z nich „environmentálne problémy“; v druhom dejstve pripíše tieto environmentálne problémy na vrub demografického rastu, teda štátom Juhu ako konečnej príčine. To všetko viac-menej vedecky potriedené a opatrené katastrofickým prízvukom.

Mohol tento systém zviesť prezidenta Sarkozyho? Prvá časť mu mohla vyhovovať, lebo sa dobre znáša s jeho politickým posolstvom. Ale čo s druhou? Prikrášli sa čo nevidieť francúzska azylová a imigračná politika ekologickými úvahami? Existujú návrhy vyvážiť možnosť kúpy „poukážok na znečistenie“ pre rozvinuté štáty symetrickou povinnosťou kupovať „poukážky na rodenie“ pre štáty Juhu. Ešte nie je čas o tom hovoriť, ale je tu čas znepokojovať sa tým.

Daniel Tanuro je diplomovaný inžinier agronómie a ekosocialistický environmentalista; píše pre La gauche (Ľavica), mesačník belgickej sekcie Štvrtej internacionály a Inprecor.

Prameň: Le Monde diplomatique č. 645, december 2007, s.22-23.

Preložil Rastislav Škoda

Viera vo vieru

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Christopher Hitchens


Už dávno hľadám odpoveď na túto otázku: Viem, že neverím ani v žiadneho boha ani žiadnemu náboženstvu a viem na to uviesť dôvody, ktoré druhá strana môže pri dobrej vôli pochopiť. Dá sa povedať to isté o ľuďoch, ktorí tvrdia, že veria? Položme si otázku, či naozaj mienia to, čo zrejme hovoria.

Nedávne odhalenie, že matka Tereza takmer pol storočia nebola schopná cítiť prítomnosť Krista ani v eucharistii (v hostii z nekvaseného chleba, ktorý kňaz pri jednom z obradov omše premení na telo Kristovo a ktorý veriaci pojedajú, preto aj teofágia – pozn.prekl.), ani v božom uchu, načúvajúcom jej modlitbám, má v tejto súvislosti značný význam (Pozri recenziu nedávnej knihy Matka Tereza: Príď, buď mojím svetlom v článku Daniela van Biemu „Kríza viery matky Terezy”, ZH č.66, s.21-28). Ani jej najoddanejší obdivovatelia nevideli v tejto žene v žiadnom zmysle nejakého intelektuála a sama sa zrejme snažila potláčať svoje pochybnosti vyslovene tradičným spôsobom, vydávajúc stále extravagantnejšie a dokonca aj masochistické vyznania „viery”. Vidím v tom nádherné potvrdenie tézy Daniela Dennetta o „viere vo vieru” – o čudesnom názore, že hoci viera môže byť nehodnoverná, ba môže byť až smiešna, už jej samotné vyznávanie robí človeka cnostným.

Hoci som ju párkrát opísal ako podvodníčku pre jej paktovanie s bohatými utláčateľmi chudobných, napr. s Duvalierovou rodinou na Haiti (a Marcosovcami na Filipínach – pozn. prekl.), ako aj pre jej úplatkárske finančné transakcie, teraz váham zaradiť ju do tej istej kategórie ako sú v USA taký Falwell, Haggard, Sharpton alebo Robertson (známi evanjelickí, resp. evanjelikálni biskupi a kazatelia). Títo muži za celý ich život neodviedli ani jeden skutočný pracovný deň; sú to dokonalí paraziti, ktorí sa každé ráno prebúdzajú do svojho bohatstva a ľahkého života na základe vykorisťovania ľahkoverných spoluobčanov. Pre nich je náboženstvo iba obchod, niekedy aj podvod.

Myslím si, že to isté sa dá povedať o nespočetných kňazoch, ktorí zneužívali detí. (Prečo vôbec dovoľujeme tento hlúpy zľahčujúci eufemizmus „zneužívanie”, keď ide o viac?) Ich hnusný zločin nie je pretvárka. Žiaden kňaz, ktorý by čo len desať sekúnd veril na boží súd, by nemohol ohroziť svoju nesmrteľnú dušu takýmto spôsobom; a každý predstavený, ktorý by chránil takého vinníka pred trestom na tomto svete, je samozrejme rovnako vinný zo zatvrdilého a hanebného cynizmu.

Ale podvody a využívanie náboženstvami, ako aj ich nie menej výrazný sklon vyvolávať vojny, dopúšťať hrôzy a utláčať, ani to nie je ešte všetko. Čo povedať o tých, ktorí sa snažia urobiť čokoľvek, čo môžu, aby pomohli iným a vedú počestný život, pripisujúc svoje správanie svojej viere v Pannu, Pror

oka alebo aj nejakú historku z Biblie či iný podobný ľudský výmysel? Pri rozhovoroch s takými ľuďmi sa neprestávam čudovať, či naozaj hovoria, čo si myslia, respektíve či si vážne myslia to, čo hovoria.

Každý humanista chápe, že mesto Kalkata má osoh z prílivu dobrovoľných ošetrovateliek, lekárov, zdravotníckych technikov, odborníkov na odpad a iných takýchto pracovníkov, no ničomu neslúžia činnosti jednotlivcov, ktorí považujú chudobu a smrť za sprievodný jav „mystéria” ukrižovania. V súčasnosti je v meste značný počet ľudí prvej skupiny – sám som s nimi strávil určitý čas, sledujúc napríklad prácu vynikajúceho brazílskeho fotografa Sebastiao Salgadu, dokumentujúceho pre UNICEF hromadnú akciu očkovania proti detskej obrne. Z tajuplných dôvodov však v súvislosti s Kalkatou príde každému na myseľ len jedna žena, ktorá celý svoj život strávila brojením proti kontrole rodičovstva – hlúpou kampaňou, ktorú Bengálsko zaručene nepotrebuje a nesmie si dovoliť.

Nie je mysliteľné, že misionárky(ri) „viery” považujú predmety svojej dobročinnosti za surovinu – za ľudské subjekty pokusov podľa vlastných predstáv? Vidí sa mi, že čím viac strácala matka Tereza vieru v učenie vlastného náboženstva, tým energickejšie prehlušovala svoje pochybnosti vyzývavým križiackym ťažením proti rozvodom, potratom a antikoncepcii medzi „najchudobnejšími z chudobných”; to sa stalo ospravedlnením a pozadím jej snáh. Neznehodnotilo to jej každodennú prácu? Pre ňu bol bezmocný žobrák v prvom rade bezmocný – práve preto bol k dispozícii pre jej vyčerpávajúcu propagandu. Pomoc hladujúcim Bengálčanom je úchvatný program, ale väčšina peňazí, ktoré nazbierali jej „misionárky lásky”, sa použila – ako matka Tereza šťastná pripúšťala – na stavbu kláštorov, zasvätených jej vlastným ambíciám, šíreniu jej extrémneho chápania katolíckych dogiem. Takéto učenie neprispelo ničím pri odstraňovaní chudoby – pri emancipácii žien zo stavu rodiacich strojov, toho najhoršieho, čo ľudstvo kedy vymyslelo.

Inými slovami, „viera” nie je najjedovatejšia a najnebezpečnejšia vtedy, keď je falošná, pokrytecká a korupčná, ale keď je pravá. Vtedy jej energia istoty a sebavedomia posilňuje nielen príslušnú cirkev, ale zapôsobí aj na sekularistov – ako o tom svedčí trvalá reputácia matky Terezy. Máme v rukách dôkaz, ako spolu so svojimi spovedníkmi dokázala kvadratúru kruhu. Potlač svoje pochybnosti, premôž svoje zúfalstvo, zdvojnásob svoje úsilie – a urobíme z teba svätca; neskoršie ti potvrdíme, že si aj ako mŕtva vyliečila chorých. (Práve čítam, že mníška Marie Simon Pierrová vyzdravela „z nevyliečiteľnej Parkinsonovej choroby po modlitbách k zomretému pápežovi Jánovi Pavlovi II.; neznesiteľné bolesti úplne prestali; zázrak bol úradne uznaný a pápež môže byť vyhlásený za v nebi mocného svätého – pozn. prekl.) V tomto bode sa cynická slučka stretne s naivnou a povie sa, že všetko je dovolené, ak to len udržuje pri živote ilúziu. Ohúrení sledujeme duchovenstvo, ktoré ako verbujúci poddôstojník používa na reklamu biednu starú ženu, o ktorej sa vie, že sa jej vlastná viera scvrkla na šupku.

Po knihe Boh nie je veľký (God Is Not Great) vydal Christopher Hitchens v roku 2007 antológiu klasikov humanizmu Kufríkový ateista (The Portable Atheist).

Prameň: Christopher Hitchens: Belief in belief, Free Inquiry, 28/1, s.16, 2008.

Preložil Rastislav Škoda

Piráti Noemovej archy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Eric H. Cline
Biblická archeológia je príliš dôležitá, než aby sa mohla prepustiť potreštencom a ideológom. Prišiel čas ozvať sa.

Žijeme v dobe vzrušujúcich “objavov” biblickej archeológie. Už neviem po koľkýkrát sa našli ostatky Noemovej archy, stopy po mestách Sodoma a Gomora, dokonca krajina, ktorá bola kedysi miestom raja, hrob Ježiša Krista a všeličo iné. Objavitelia: bývalý policajt špeciálnej jednotky, odborník na duchárstvo, telepatiu a parapsychológiu, filmový režisér, dávajúci si meno “nahatý archeológ” a podobní – ani jeden z nich nemá odborné vzdelanie v archeológii. Mnohé senzačné objavy sa ukázali byť podvrhmi – osuárium (skrinku s kostnými ostatkami) Jakuba, Jozuove tabuľky či granátové jablko zo slonoviny, pochádzajúce zo Šalamúnovho paláca.

Hoci sú k dispozícii nástroje modernej archeológie od magnetometrov po presné metódy vykopávania, amatéri nemajú šancu posunúť dopredu skutočné znalosti. Svojimi senzačnými hláseniami odvracajú pozornosť verejnosti od serióznych vedeckých štúdií.

Nanešťastie ostávajú fantastické hlásenia dlho bez akademickej odozvy. Výnimkou bol len nedávny film “Stratený Kristov hrob”, ktorý vytýkal vede, že neuznala objav starý dvadsať rokov, čo však skutočnými odborníkmi nepohlo a hlasne protestovali. Nič nezamlčovali, ale nebolo o čom hovoriť. Nebol to Kristov hrob. Situácia pripomína náladu v prvých rokoch diskusie o “inteligentnom dizajne”, keď sa biológom priečilo brať vážne vynovené kreacionistické výzvy a postupne sa z toho vyvinula vážna kríza ich stykov s verejnosťou; prepustili úžasne dôležité pole pseudovedcom, zanieteným amatérom, aj nezodpovedným filmárom.

V čase, keď sa stupňuje rozdelenie náboženstvom aj u každého doma, aj medzinárodne, keď narastá počet ľudí neznalých Biblie, sú údaje o spoločných základoch abrahámovských náboženstiev veľmi dôležité. Verejnosť chce – a zaslúži si – lepšie. Máme povinnosť odkrývať klamstvá a cirkusáctva a dávať k dispozícii pravdivé údaje.

Archeológovia, je na čase, aby sme znovu sami orali naše polia.

Prvé archeologické výskumy vo Svätej zemi nerobili archeológovia, ale teológovia s prvotným záujmom lokalizovať miesta, ktoré sa spomínajú v Biblii. Prvé miesto patrí americkému kňazovi Edwardovi Robinsonovi, ktorý sem prišiel v roku 1838 a spolu s protestantským misionárom Eli Smithom identifikovali mnohé miesta z Biblie – vytvorili historickú a biblickú geografiu Palestíny. Britský generál Charles Warren spresnil v roku 1860 biblickú topografiu Jeruzalema.

Po nich prišli ďalší, čo mali v jednej ruke bibliu a v druhej lopatu. Vedeckú úroveň ich práce zvýšil W.M.F. Petrie, ktorý zaviedol koncept stratigrafie (ak sú dve mestá nad sebou, to spodné je staršie) a seriácie keramiky (štýly výrobkov hrnčiarstva sa menili ako dnes móda a pomáhali datovať stratigrafické úrovne).

Keď v polovici 20. storočia vykopávala D.K. Kenyonová Jericho, to už vládli v archeológii profesionáli ovládajúci nielen techniku vykopávok, ale aj súvisiacu históriu, kultúru a jazyky. Výsledky ich práce posudzovali odborníci podľa prísnych štandardov (peer review) a teologická motivácia prestávala byť dôležitá.

.Dnes však vidíme, že na vykopávkových poliach sa motajú dve kultúry – vedecká a amatérska. Táto druhá nemá ani školenie ani poverovacie listiny; podporujú ju masmédiá, súkromná tlač a najnovšie aj internet.

Príklady: 1. V roku 2006 viedol Bob Cornuke (ktorý sa z policajta paramilitárnej organizácie stal prezidentom Biblického archeologického inštitútu v Colorade) výpravu hľadajúcu Noemovu archu a médiá čoskoro roztrubovali, že vo výške 13 000 stôp našli na hore Mount Suleiman v iránskom Elburze skameneliny so zreteľnou štruktúrou drevených buniek. Posudok odborníka odhalil klam či omyl: Kevin Pickering z londýnskeho University College, označil nálezy za železom sfarbené normálne sedimentové horniny.

Príklad 2. Michael Sanders sa špecializoval na hľadanie biblických lokalizácií a predmetov na fotografiách satelitov NASA. Medzi rokmi 1998 a 2001 ohlásil úspešnú lokalizáciu raja, Noemovej archy a babylonskej veže. Sám o sebe na vlastnej website síce udáva, že je vedcom v oblasti archeológie, egyptológie a asyrológie, ale novinám Los Angeles Times priznal, že nemá archeologické vzdelanie. Iné noviny ho označili za samouka, ktorý študoval na Duke University … parapsychológiu! Čo si možno myslieť o jeho hláseniach?

Príklad 3. Dokumentárny filmár Simša Jacobivici nakrútil film “Stratený hrob Krista”, o ktorom profesorka Jodi Magnessová z University of North Carolina povedala , že je to “senzačná novinka bez akejkoľvek vedeckej bázy. Nič v nej nie je niečím podložené.

Biológovia majú dnes bojovať so zástancami inteligentného dizajnu – to je úplne paralelná verzia ich pracovnej oblasti, ale hnaná náboženským, nie vedeckým záujmom. Urobili chybu, že dlhé roky nepovažovali za nutné zásadne odmietnuť už každý pokus inteligentného dizajnu označiť sa za vedu; je temer neskoro, kreacionizmus sa tlačí do škôl.

Prečo chcú niektorí bitku vysedieť?

Čiastočne kvôli biblickým historkám: niektoré sú také neisté, že sa zdajú vo svojej podstate neriešiteľné, napríklad existencia raja. Podľa čoho ho možno hľadať?

Je nerozum hľadať Noemovu archu na potvrdenie biblických údajov. Našla sa zmienka o Izraeli na egyptskom nápise z r. 1207 p.n.l. a o rozličných izraelských kráľoch na asýrskych nápisoch zo začiatku prvého tisícročia p.n.l. Niet pochýb, že národy a miesta, opisované v Biblii existovali a niektoré jej údaje sú historicky presné. Podrobnosti náboženských názorov nesmú hrať pri práci religióznych a sekulárnych archeológov nijakú rolu. Povinnosťou archeológov je publikovať výsledky svojej práce. Ak však tieto majú ovplyvniť šarlatánsku pseudovedu, musí byť verejnosť informovaná aj rozhlasom, televíziou, filmom a inými prístupnými médiami

Je otázne, nakoľko možno starodávne historky využiť pri riešení problémov súčasnosti. Ozaj dobyl Jozua Jericho, zmocnil sa Kanaánu a pozabíjal a vyhnal pôvodné obyvateľstvo? Palestínci odvodzujú svoj pôvod práve od Kanaáncov a aj na tom základe sa domáhajú práva na zem.

Protestné akcie archeológov nesú niekedy ovocie. Cornukeho website oznamuje záujemcom, že už netrvá na náleze ostatkov Noemovej archy, ani na lokalizácii hory Sinaj; hlási, že výskum pokračuje.

**

Eric H. Cline je profesor klasických a semitských jazykov a literatúry na Univerzite Georgea Washingtona a vedie vykopávky v Megiddo (miesto biblického armagedonu) v Izraeli. Napísal knihu Z raja do exilu: Odhaľovanie mystérií biblie (2007)

Prameň: Boston Globe, 30. sept. 2007 na internete.

Voľne preložil Rastislav Škoda

Etika a slobodná vôľa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Martin Mahner

Hergovich (1) vyslovuje v závere výčitku, na ktorú sme zvyknutí od teológov: Že materializmus znemožňuje odôvodnenie etiky a berie ľuďom slobodnú vôľu, pretože vychádza z deterministických mozgových procesov.

Je pravda, že materialisti tvrdia, že hodnoty osebe neexistujú, že existujú len hodnotiace organizmy, ktorých hodnotenia sa viažu na potreby, priania alebo záujmy. Prečo by však potom mala byť etika neodôvodniteľná? Prečo by sa nemali osoby, schopné dohody, zhodnúť na určitom kánone hodnôt? Veď pri dodržaní určitých pravidiel budú na tom nakoniec všetci lepšie. Taká etika bude naozaj autonómna; nebude sa zakladať na príkazoch diktovaných z nejakého vyššieho miesta, ani na idealistickom mravnom zákone, ktorý sa nezmeniteľne vznáša nad vecami.

Že idealisticky odôvodnený morálny systém nie je nijako príťažlivejší, to dokazuje prípad chýrnej Kantovej morálnej náuky. Kantov pokus založiť etiku na zákonoch čistého rozumu bol v podstate snahou uzákoniť prepiato cudné pruské zvyky svojej doby odvolaním sa na rozum. Napríklad k téme Sex a manželstvo sa dočítame: „Keď sa muž a žena chcú podľa svojich sexuálnych vlastností navzájom vyžívať, musia sa nevyhnutne zobrať; má sa to udiať podľa právnych zákonov čistého rozumu (Kant 1797, Eherecht / Manželské právo §24). A masturbácia je podľa Kanta sebaprznenie, „porušenie povinnosti voči sebe samému“, nanajvýš sa protiviace mravnosti, skoro horšie ako samovražda (Kant 1797, Tugendlehre / Náuka o cnosti, §7). Treba si uvedomiť, že to všetko sa zahaľuje do plášťa nezvratných rozumových dôkazov! Človek zacíti priam uľahčenie, keď rozum naturalistu príde k iným (životu priateľskejším) názorom v ohľade morálky. Ak však potom máme dvoch protirečiacich si „rozumbradov“, ktorý je lepší, alebo má pravdu? Dá sa to potom rozumom rozhodnúť? Ak aj ten rozumový dôkaz podlieha možnosti omylu, zosype sa Kantova stavba s jej údajne istými, bezpečnými a potrebnými, všeobecne platnými aprioritami.

Dávno predtým ako neurobiológovia spochybnili myšlienku slobodnej vôle, odmietli ju idealistickí „filozofi rozumu“. Kantovec Schopenhauer už v roku 1839 napísal cenou odmenenú vedeckú úvahu o slobodnej vôli, v ktorej ju odmietol. Jeho argumentáciu by som zhrnul takto: „Kým pri slobode konania konáme na základe svojej vôle, a to robí naše konanie slobodným, vychádza myšlienka slobodnej vôle z toho, že aj naše chcenie je slobodné, že naša vôľa je slobodná. Tým sa myslí, že aj za úplne identických vnútorných aj vonkajších podmienok by sme mali slobodu môcť chcieť konať rozlične, dokonca protichodne. Inými slovami: V zmysle pojmu slobodnej vôle môžeme chcieť rozhodovať nielen o svojom konaní, ale aj o tom, čo budeme chcieť. Táto predstava predpokladá, že sa budeme môcť pozdvihnúť nad svoju vlastnú osobu, resp. našu individuálnu prirodzenosť a mimo tejto – to je mimo nás samých! – budeme schopní uskutočniť nezávislý akt vôle“ (Bunge, Mahner 2004, s.162). Myšlienka chcenia, nezávislého od osobnosti – moje chcenie, ktoré je však odo mňa nezávislé – je absurdná. Pritom nezáleží na tom, či je „ja“ identické s nejakými mozgovými pochodmi, alebo či je to duchovná substancia, poletujúca nad mozgom. Ak sa táto kontrakauzálna sloboda vôle ukazuje iluzórnou, ostáva možnou sloboda konania (Bunge, Mahner 2004; Pauen 2004). Nech je to akokoľvek, platí, že z popretia slobodnej vôle nemožno viniť naturalistov, ak už aj jej predstava je absurdná, ako to dokázal Schopenhauer.

(1) Hergovich, A. (2007): Zweifel am skeptischen Dogma der Nicht-Existenz des Übersinnlichen (Pochybosti o skeptickej dogme neexistencie niečoho nadzmyslového). Skeptiker 20, č. 3/4, s.115-120.

Dr. Martin Mahner je riaditeľ Centra pre vedu a kritické myslenie nemeckej Spoločnosti pre vedecké vyšetrovanie paravied v Rossdorfe. Jeho špeciálne oblasti sú biofilozofia a teória vedy.

Prameň: Martin Mahner: „Der Naturalismus ist die bessere Metaphysik (Naturalizmus je lepšia metafyzika – odpoveď na kritiku naturalizmu A.. Hergovicha). Skeptiker 20, č. 3/4, s.122, 2007. Časopis je k dispozícii v redakcii.

Preložil Rastislav Škoda

Hordy mladých ľudí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Jared Diamond


V modernom svete sa opakujú starodávne problémy Mayov, Anasaziov a Paskuánov. Presne tak, ako v minulosti, aj dnes sa nachádzajú štáty, postihnuté environmentálnym stresom či preľudnením, niekedy obidvomi, v nebezpečenstve, že ich postihne politický stres a ich vlády budú povalené.

Keď si ľudia zúfajú, sú podvyživení a bez nádeje, obviňujú svoje vlády zo zodpovednosti alebo neschopnosti rozriešiť ich problémy. Zo všetkých síl sa pokúšajú emigrovať. Bijú sa medzi sebou o pôdu. Zabíjajú sa. Začínajú občianske vojny. Myslia si, že už nemôžu nič stratiť a tak sa stávajú teroristami, či podporujú alebo len trpia terorizmus. Výsledkom takýchto priehľadných vzťahov sú genocídy, ako sme ich videli v Bangladéši, v Burundi, v Indonézii a v Rwande; občianske vojny a revolúcie, ako vo väčšine uvedených štátov; volanie po vyslaní vojsk z rozvinutých štátov do Afganistanu, na Haiti, do Indonézie, Iraku, na Filipíny, do Rwandy, na Šalamúnove ostrovy a do Somálska; zrútenie vlád ako v Somálsku a na Šalamúnových ostrovoch; generalizovaná chudoba a bieda ako vo všetkých uvedených štátoch. Preto sa ukazujú byť najlepšími ukazovateľmi „zlyhania moderných štátov“ – napr. revolúcií, násilných zmien vlády, zrútenia štátnej moci, genocídy – opatrenia proti environmentálnemu a demografickému tlaku, vysoká detská úmrtnosť, rýchly rast počtu obyvateľstva, vysoké percento veľkých mladíkov či mladých dospelých v populácii, no predovšetkým hordy mladých ľudí bez vyhliadky na zamestnanie a zrelých za regrútov pre milície.

Prameň: Jared Diamond, Zrútenie. Ako spoločnosti rozhodnú samy o svojom zániku alebo prežití. (Effondrement. Comment les sociétés décident de leur disparition ou leur survie.),  Gallimard, Paris, s. 516.  -  R. Š.

Nemecký parlament uvoľnil zákon o kmeňových bunkách

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Nemecký parlament konečne vykročil zo zeleno-čiernej blokády, ktorá v minulosti poškodzovala nemeckú vedu a vynikajúcich vedcov vyháňala do cudziny. Väčšinou 346 proti 118 posunul dôležitý termín pre kmeňové bunky z 1. 1. 2001 na 1. 5. 2007, čo znamená, že je dovolené dovážať ľudské embryonálne kmeňové bunky, ktoré boli vyrobené do mája 2007, miesto do januára 2001, a pracovať s nimi. Návrhy na úplné uvoľnenie, t. j. povolenie ničím neobmedzenej práce s týmito bunkami, ako aj na úplný zákaz práce s nimi – návrh kresťansko-demokratickej únie, podporovaný katolíckou cirkvou – boli odmietnuté. Hlasovalo sa podľa svedomia bez straníckej disciplíny.

Vedci prijali zmenu zákona s uľahčením, ale bez jasania a korky šumivého vína nevybuchujú. Kritizujú, že staré bunkové línie sú jednoducho staré, nepoužiteľné a žiadajú nové. Najväčšiu radosť má asi Oliver Brüstle, ktorý bol prvým nemeckým výskumníkom, ktorý podal parlamentu žiadosť o povolenie pracovať s týmito spornými bunkami. Očakáva sa možnosť liečby Alzheimerovej a Parkinsonovej choroby, priečneho ochrnutia a srdcového infarktu. Napriek tomu má Nemecko jednu z najreštriktívnejších situácií v oblasti kmeňových buniek.

Prameň: internet

Noví ateisti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Noví ateisti od nás chcú, aby sme otvorene vyjadrili naše stanovisko. My slabošskí agnostici, nerozhodní neveriaci, neurčití deisti, ktorým by nechutilo brániť antické absurdity typu panenské počatie alebo Panna Mária, vzatá do neba bez umretia a iné nehodnoverné mýty, my vyčkávajúci opatrníci máme aktívne pomáhať vyhnať z ľudí ich oslabujúce očarenie: očarenie vierou.

Nestačí im, ak prehlásime, že sme veriaci bez doktrín. Oni odsudzujú nielen vieru v Boha, ale aj rešpekt pre vieru v Boha. Náboženstvo nielenže nemá pravdu, ono je zlé a škodlivé. Tak volajú do zbrane traja mušketieri nového ateizmu: Richard Dawkins, Sam Harris a Daniel Dennett.

Počuli námietku, že existencia Boha sa nedá vyvrátiť vedeckými metódami a mali k tomu dva komentáre:

1. Táto veta sa vyslovuje potom, ako boli vyvrátené všetky tzv. argumenty v prospech existencie Boha, z čoho vyplynul záver svetských filozofov (ktorí sú, podľa Nietzscheho, len preoblečenými teológmi), že existencia Boha sa nedá dokázať. No v tejto situácii je rozhodujúce, že bremeno dôkazu spočíva na tom, kto niečo tvrdí. Ak to nedokázal, pravdepodobne to neexistuje. Ak výzva k dôkazu neexistencie prichádza po zlyhaní všetkých pokusov o dôkaz existencie, je odchodom z bojiska, priznaním porážky.

Praktický príklad: Niekto k vám príde, a vraví, že ste mu dlžen tisíc korún; vymáha ich vrátenie súdnou cestou. Kto má čo dokazovať, ak ste si nič nepožičali?

2. Existuje množstvo vecí, na existenciu ktorých v určitých oblastiach a určitých časových obdobiach určití ľudia verili, no dnes už nikto neverí: jednorožec, bohovia, víly; a existujú veci, na ktoré nikto nikdy neveril: lietajúce špagetové monštrum, čajová kanvica obiehajúca planétu Jupiter. Ak sa ľudský duch zmieril s neexistenciou toľkých vecí minulých storočí, prečo by si zaslúžilo úctyhodné zaobchádzanie jedno z božstiev zdedených z bronzového veku?

Ja k tomu dodávam, že neexistencia niečoho sa nedá dokázať z logických dôvodov a že existujú blúznivci, ktorí očakávajú dôkaz existencie Boha na základe fyziky.

Prameň: internet

Okrem veriacich sme tu aj my

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Sam Harris

„Mimo viery: Veda, náboženstvo, rozum a prežitie“ bol názov vlaňajšej trojdňovej konferencie len pre pozvaných na výstižnom Salkovom inštitúte v Kalifornii. Okrem známych energických oponentov náboženstva (Weinberg, Kroto, Dawkins) sa jej zúčastnil rad uznávaných vedcov, ktorí sa ukázali zanietenými zástancami amerického štýlu náboženského poblúznenia. Tri dni nestačili na vynútenie rozhodnutia v otázke, či je alebo nie je rozpor medzi vedou a náboženstvom.

A tak medzi týmito intelektuálmi bolo počuť fantastické názory na ateizmus, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať prijateľné, ale v podstate sú chybné:

1. Kým sám som ateista, moji priatelia sú ateisti a spolu dobre vychádzame aj bez toho, že by nás zaujímala kniha, ktorú napísal Stvoriteľ vesmíru – no mnohí iní ľudia skutočne potrebujú náboženstvo. Nie je správne kritizovať ich vieru.

2. Činnosť ľudí neurčuje ich náboženstvo. Náboženstvo sa používa ako odôvodnenie pre celkom iné, pozemské, ciele – politické, ekonomické, sociálne. Preto nemá zmysel zaoberať sa špecifickým obsahom náboženských doktrín.

3. Keďže religiózni ľudia sa nezaoberajú skutočnosťou, nevedie diskusia o pravdivosti ich náboženských doktrín nikam. Ich tvrdenia sú metaforické alebo inakšie bez reálneho obsahu, takže medzi náboženstvom a vedou nie je rozpor.

4. Náboženstvo tu vždy bolo. Názor, že by sme sa ho mohli čo len do značnej miery zbaviť, je kichotovský, deluzórny, krátkozraký. Dawkins a a iní oponenti náboženskej viery zbytočne strácajú čas.

Sam Harris, autor bestsellerov Koniec viery a List kresťanskému národu, vypísal súťaž na výstižné vyvrátenie týchto klamov. Víťaznú krátku odpoveď (do 200 slov) v každej kategórii odmení sto dolármi a jednou svojou podpísanou knihou.

Ak sa ani uznávaní vedci nedohodnú na tom, že je rozdiel medzi tým, čo vieme, a tým, čo tvrdíme, že vieme, sme stratení.

Prameň: Sam Harris, Beyond the Believers, Free Inquiry, 27/2, s. 20, 2007.

http://www.secularhumanism.org/index.php?page=harris_27_2§ion=library

Warum tötest du, Zaid? (Prečo zabíjaš, Zaid?)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Nová kniha Jürgena Todenhöfera: Warum tötest du, Zaid? (Prečo zabíjaš, Zaid?), C. Bertelsmann, Gütersloh, 2008.

Masmédiá a politika maskujú a skrývajú pred nami skutočnosť v Iraku a Afganistane, ale Jürgen Todenhöfer položil prst do rany. Podáva správu, že medzi irackým civilným obyvateľstvom osobne narátal (odhaduje) asi 100 000 bojovníkov odporu proti okupantovi. Príčinou je vraždenie civilného obyvateľstva, mučenia a únosy. Za posledných päť rokov bolo v Iraku zabitých asi 1,2 milióna civilistov. O tých 500 000 mŕtvych v dôsledku embarga v deväťdesiatych rokoch sa už ani nehovorí. To boli iní ľudia ako okolo 1000 zabitých teroristov skupiny al-Káida, ktorí na 80 % prišli z cudziny. V každodenných správach sa hovorí len o atentátoch teroristov; rastúci odpor domáceho obyvateľstva sa zamlčuje.

Todenhöfer zozbieral materiál pre svoju knihu na miestach činu za životunebezpečných podmienok. V histórii 22-ročného Zaida, ktorý v tejto vojne stratil temer všetko, sa odzrkadľuje história väčšiny národa, ktorý sa zapája na jednej strane do boja proti útočníkovi, na druhej strane proti teroru al-Káida. Kniha má byť protiváhou miliardovej propagandistickej mašinérie americkej administratívy a má dať šancu pravde a spravodlivosti pre týraný národ.

Todenhöfer bol dve desaťročia poslancom za CDU a expertom pre rozvojovú pomoc a odzbrojenie. Posledných desať rokov aktívne bojuje za mier na blízkom východe. Jeho prvý bestseller sa volal „Kto už plače za Abdulom a Taňou?“ Z výnosu svojich kníh financuje domov pre poranené deti v Kábule a školu pre deti ulice v Bagdade.

Zaid je bojovník odporu, nie je terorista! Toto rozlíšenie je samozrejmé, pretože každá okupácia má za následok vznik bojovníkov za slobodu. Bezpodmienečne treba však na ňom trvať, pretože u mnohých súčasníkov sa rozšírila mienka (iste aj pod vplyvom jednostranného spravodajstva), že kto nesúhlasí s americkou politikou, je tým činom terorista.

Prvých 5 Todenhöferových téz znie:

Západ je oveľa násilníckejší ako moslimský svet. Od začiatku kolonizácie boli povraždené milióny Arabov.

Vzhľadom na bojachtivosť Západu neprekvapuje, že podpora moslimských teroristov narastá.

Teroristi pod maskou islamu sú vrahovia. To isté platí o kresťanských podpaľačoch, ktorí sa púšťajú do agresívnych vojen zakázaných medzinárodnými zákonmi.

Moslimovia sú aspoň takí tolerantní ako židia a kresťania. Prispeli veľkým podielom k rozvoju západnej civilizácie.

Láska k Bohu a blížnemu je základným príkazom nielen Biblie, ale aj Koránu.

Prameň: http://www.warumtoetestduzaid.de/en/mainmenu/home.html

Trest smrti v Japonsku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Trest smrti nevyvoláva v Japonsku verejnú diskusiu, hoci súdne procedúry sú často kontroverzné, podmienky vo väzeniach tvrdé a popravy sa dejú v najväčšej tajnosti. V decembri 2007 oznámilo Ministerstvo spravodlivosti po prvý raz identitu troch obesených, z ktorých jeden mal 75 rokov, čo vyvolalo ďalší v rade protestov medzinárodnej verejnosti a osobitne vysokého komisára OSN pre ľudské práva.

Japonsko patrí k štátom s najnižšou kriminalitou na svete, ale o zrušení trestu smrti sa neuvažuje. Pre masmédiá sú aj popravy obesením tabu. No rozsudkov smrti pribúda. V roku 2006 ich bolo 44, v roku 2007 o dva viac – 46. Vlani bolo deväť popráv. Okinusi Masaru nemal šťastie byť medzi nimi: má 81 rokov a na popravu čaká vyše 47 rokov – od roku 1961! Prípady viac ako 20-30-ročného čakania na obesenie nie sú zriedkavé, hoci zákon predpisuje, aby minister spravodlivosti podpísal príkaz na popravu do 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

Prameň: internet, anonym

Poľovníci na duchov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Benjamin Radford

Duchárstvo je v USA veľký obchod. O niečom, čo môže a nemusí existovať, sa hovorí všade najmä na Halloween. Predovšetkým sú tu početné televízne filmy a tzv. reality šou na celoštátnych kanáloch, ako aj tucty kníh na pultoch kníhkupectiev. Po celých Spojených štátoch sú roztrúsené spolky „poľovníkov na duchov“.

To sú skupinky zanietených nadšencov, striehnucich s prstom na spúšti fotoaparátov v okolí miest, kde vraj straší, v nádeji, že sa im podarí zočiť a možno aj „streliť“ obrázok ducha. Nejeden je vyzbrojený technicky dokonalým prístrojom, napr. detektorom elektromagnetického poľa v cene od sto do tisíc dolárov, ktorý má podať informáciu o „blúdiacej fluktuácii elektromagnetického poľa“ v miestach, kde sa zdržuje duch. Keby však nejaké meranie – teploty, radiácie či energetických alebo iných polí – spoľahlivo dokázalo prítomnosť ducha, bol by to presvedčivý dôkaz jeho existencie, čo sa dosiaľ nikdy nestalo. Predpokladané vzťahy medzi duchmi a elektromagnetickým poľom sa zakladajú len na povestiach, nedokázaných hypotézach a divokých špekuláciách.

Vierou (lepšie povedané poverou) v existenciu duchov otrasie už trochu logiky. Duchári sa zatiaľ nedohodli ani na tom, čo duchovia sú – alebo by mohli byť. Bežne sa má zato, že sú to duchovné časti (duše tu nie je celkom na mieste) tých mŕtvych, ktorí boli zavraždení alebo umreli od zlého zaobchádzania. Pozrime sa na to vo svetle reálnych štatistík. Ak obete vrážd, ktorých smrť je nevysvetlená, naozaj chodia po svete a strašia živých, mali by sme očakávať, že ich stretneme na každom kroku. Podľa Štatistického úradu (USA) ostáva nevysvetlená asi štvrtina vrážd; v minulosti to bolo menej: v roku 1976 to bolo 21 %, v roku 2002 až 36 %. Ročne je v USA asi 30 000 vrážd. Podľa najnovších údajov je teda ročne asi 11 000 neobjasnených vrážd, za 10 rokov 110 000 a za dvadsiate storočie vyše milión. Kde sú všetci tí duchovia?

Prečo nepomáhajú vydať svojich vrahov spravodlivosti? Prečo sa ponevierajú po polorozpadnutých domoch a zrúcaninách miesto policajných strážnic, kde by mohli navádzať policajtov na usvedčenie vrahov?

V tejto súvislosti možno položiť otázku: Prečo vidieť duchov vždy oblečených? Tvrdiť, že ľudská osoba má dušu, ktorú možno po smrti za určitých okolností vidieť, je jedna vec, ale či topánky, kabáty, klobúky a remene majú tiež dušu?

Logicky by mali byť všetci duchovia nahí. Skutočnosť, že nie sú, poukazuje na to, že predstavy o tom, čo duchovia sú – a na čo sa podobajú – sú veľmi ovplyvnené sociálnymi a kultúrnymi obyčajami.

Ak duchovia existujú, prečo nepostupujeme v poznaní, čo v skutočnosti sú? Dnes nevieme o nich viac, ako sme vedeli pred rokom, pred desiatimi rokmi, pred sto rokmi. Pri poľovačkách na duchov, rozšírených v Anglicku a Spojených štátoch, nejde veľmi o ich dôkaz prichytením pri čine – keby to bol ich cieľ, boli by už poľovníci dávno opustili postriežky na zverinu, ktorej niet. Miesto toho ide o zábavu s priateľmi, rozprávanie duchárskych historiek a hlavne potešenie z toho, že sa to všetko pohybuje na hranici neznámeho sveta, možno nadprirodzena. Neslobodno však zabudnúť ani na výnosnú finančnú stánku veci: predávajú sa tričká s nápismi a logami duchárov, aj knihy a videá. Dá sa povedať, že poľovníci na duchov vymýšľajú, až sa práši, ale zdá sa, že aspoň majú z naháňačky radosť.

Prameň: Comitee for Skeptical Inquiry, Special articles, „Reality Check: Ghost hunters and ghost detectors“ (Poľovníci na duchov a detektory duchov).

http://www.csicop.org/specialarticles/shady-science.html

Preložil Rastislav Škoda

Piloti sa ospravedlňujú za bombardovania

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:33

Rastislav Škoda

Veľakrát vyznamenaný, dnes 87-ročný nemecký vojnový pilot, sa chystá navštíviť anglické mesto, ktoré bombardoval za druhej svetovej vojny, aby sa verejne ospravedlnil.

Willi Schludecker lietal na Dornieri 217E-4 a zúčastnil sa náletov, ktoré v apríli 1942 zabili 400 ľudí a zničili viac ako 1900 budov v kúpeľnom meste Bath v juhovýchodnom Anglicku. V jednom verejnom kryte zahynulo vtedy 30 ľudí, medzi nimi aj dvojmesačné bábätko. Bude výnimočným hosťom tohoročnej spomienky na tieto obete.

Žije ako vdovec v Kolíne a vraví: „Vojna je zlo. Teraz si uvedomujem, čo som urobil a chcem ísť povedať, že to ľutujem. Bál som sa, že Angličania sa budú veľmi hnevať, ale sú veľmi milí.“ Jeho ospravedlnenie bude nasledovať po minúte ticha za obete náletu a po prečítaní mien všetkých zahynutých detí. Kým obyčajne sa tejto každoročnej spomienky zúčastňovalo v posledných rokoch len okolo tucta ľudí, tohto roku možno očakávať stovky; účasť prisľúbili viacerí poslanci a starosta mesta.

Willi Schludecker mal 21 rokov, keď sa zúčastnil troch náletov na Bath v dňoch 24. a 25. apríla 1942, ktoré boli časťou tzv. Baedeckerovského plánu bombardovaní turisticky významných stredísk. Ciele sa vyberali podľa vtedy veľmi známeho turistického sprievodcu Baedecker a boli to aj mestá Exeter, Norwich, York a Canterbury – všetky s tromi hviezdičkami.

Schludecker absolvoval v rámci leteckej bleskovej vojny spolu 120 letov na anglickom (32 letov), ruskom a balkánskom fronte. Treba si uvedomiť, že priemerne vtedy nemeckí piloti prežili sedem letov. Väčšinou bombardoval, niekedy kládol míny. Deväťkrát bol zostrelený. Jeho neobyčajná odvaha z neho urobila jedného z najúspešnejších veteránov. Dvakrát dostal vyznamenanie Železný kríž, čo bolo u letcov veľmi zriedkavé. Poslednýkrát letel v júli 1942 a  bol tak ťažko zranený, že sa liečil šesť mesiacov a potom už nikdy nelietal. Raz bol zostrelený nad východným Anglickom, ale doletel nad Holandsko a tam sa lietadlo zrútilo.

Vlani sa pomocou tlmočníka ospravedlnil občanom Yorku v severnom Anglicku (92 mŕtvych a stovky zranených) slovami: „Už je to veľmi dávno, čo bola tá vojna. Povedali nám, čo máme robiť a my sme to urobili – práve tak, ako mladí anglickí piloti. Boli sme skôr oponenti ako nepriatelia, ale je to strašné, že toľkí ľudia museli umrieť.“ V Bathe nebol od tých čias, čo ponad neho letel v roku 1942.

Organizátor spomienkovej oslavy Chris Kilminster stratil pri tých náletoch okrem vzdialenejších príbuzných obidvoch starých rodičov a priznáva, že pripustiť Schludeckerovu účasť nebolo jednoduché. Najviac zavážil úmysel nechať počuť bývalého pilota bombardovacieho lietadla tým, ktorých bombardovanie osobne postihlo. Schludecker sa vyjadril, že je to jeho posledné prianie, ktoré má pred smrťou.

Nálety na anglické mestá boli údajne odvetou za zničenie nemeckého mesta Lübeck Kráľovským letectvom (RAF – Royal Air Force) v marci 1942. Lübeck nemal veľký vojenský význam, ale bolo tam veľa drevených domov a RAF potreboval vyskúšať nové zápalné bomby …

V Listoch čitateľov jedného denníka k správe o Schludeckerovi spomína pilot RAF Reginald Wilson, že bol zostrelený v januári 1944 nad Berlínom so svojím bombardovacím lietadlom Halifax, pričom štyria členovia jeho posádky zahynuli. Ako bývalý zajatec sa rozprával s nemeckým pilotom, ktorý mal za sebou 60 náletov na Londýn v roku 1940 – „poslúchal rozkazy svojej vlády takisto ako my; bola to totálna vojna; po 65 rokoch žijú naše národy v priateľstve.“ S pomocou Berlínčanov našiel Wilson miesto, kde sa jeho lietadlo zrútilo a boli tam dokonca úlomky telesných ostatkov jedného člena jeho posádky – ak vyšetrenie metódou DNA potvrdí ich identitu, pripravia im vojenský pohreb na anglickom vojenskom cintoríne v Berlíne, doplňuje údaje jeho dcéra Janet Hughesová, ktorá sa stretla s rakúskym pilotom Luftwaffe, ktorý Halifax zostrelil.

Ak to vraj niekoho zaujíma, dodáva, že má 50 rokov a bola učiteľkou moderných jazykov francúzštiny, nemčiny a španielčiny. Nedávno stratila zamestnanie a jej rozchod so zamestnávateľom komentoval jej otec konštatovaním, že sa k nemu správali na základe ženevskej konvencie ako k vojnovému zajatcovi lepšie, ako k jeho dcére jej britský zamestnávateľ – súkromná škola s kresťanským pozadím.

Spracované na základe správ v internete.

Čo je táto vec zvaná náboženstvo?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

A. C. Grayling

Kým bolo náboženstvo nedotknuteľne posvätné, bolo už z toho dôvodu mimo dosahu pátrajúcich prstov objektívnej hľadajúcej zvedavosti. Súčasná spoločnosť je dosť dospelá, aby empiricky preverovala pojem náboženstva a tak vlani začala skupina deviatich európskych univerzít, vedená Oxfordskou univerzitou, skúmať náboženskú vieru a správanie. Dostala na to dvojmiliónový grant od Európskej komisie.

Projekt dostal názov EXREL (Explaining Religion – Ako vysvetliť náboženstvo) a združuje psychológov, biológov, antropológov a historikov, majúcich skúmať spoločné a rozdielne znaky „nábožnosti“ (EXREL používa výraz „religiozity“) a testovať teórie o nej – vrátane vedúceho súčasného názoru na tomto poli, že nábožnosť existuje preto, lebo je to spôsob, ako fungujú ľudské kognitívne štruktúry.

Podľa EXRELovej webstrany si dali účastníci projektu za úlohu „vypracovať počítačový model náboženskej dynamiky, ktorý sa bude dať použiť na vysvetlenie súčasných a minulých náboženských tradícií, ale aj simulovať pravdepodobné budúce smerovanie.“ Je to fascinujúci a hodnotný projekt; isté je, že je kontroverzný, nech budú výsledky akékoľvek.

Objasnenie môže prísť z poznania, ako rozlične fungujú mozgy religióznych a nereligióznych ľudí za vhodných pokusných podmienok, sledovaných pomocou skenovania fNMRI (magnetická rezonancia) a PET (pozitrónová emisná tomografia). Dobrým východiskom je, že existujú zaujímavé korelácie medzi hladinami dopamínu v mozgu a stupňom nábožnosti – čím horšiu má niekto Parkinsonovu chorobu, tým menej je nábožný. Rozhodujúcim aspektom výskumu budú historické a antropologická údaje, pretože tie sa priamo dotýkajú cieľ výskumu.

„Náboženstvo“ a „nábožnosť“ (religion a religiosity) sú veľmi zle definované výrazy. Dnešné veľké náboženstvá sú pomerne mladé a majú spoločné znaky – napríklad vieru v jediné nadprirodzené agens, aktívne sa zaujímajúce o záležitosti ľudského jednotlivca – čo sú novinky pri porovnaní s väčšinou náboženstiev v histórii ľudstva. To, čo verili Rimania a Gréci klasického obdobia, bolo celkom iné. Pre Rimanov bolo náboženstvo skôr vecou sociálnej súdržnosti ako osobnej spirituality a postoj jednotlivcov k ich domácim bohom a ochranným božstvám by sa dal prirovnať k poverčivosti ako pri poklepaní na drevo; osožil hlavne pre ochranu a privolanie šťastia.

Okrem toho nie je jasné, či tzv. „primitívne“ náboženstvá boli vôbec náboženstvá v tom zmysle, akú koncepciu o nich máme dnes; boli to skôr rudimentárne formy vedy a technológie. Zdá sa pravdepodobným, že ľudia vtedy nepovažovali bohov a duchov za nadprirodzených, ale za bezprostrednú súčasť prírody, operujúcu celkom systematicky ako pôvodcovia vetra, blesku a iných prírodných javov; dalo sa na nich zapôsobiť obeťou (darom) a dodržovaním zákazov. Je značný rozdiel medzi niekým, kto má dnešné kresťanské evajelikálne názory a starodávnym Egypťanom, ktorý svojho boha doslovne cítil za svojím chrbtom – Ra, boha slnka, každý deň v týždni.

„Primitívne náboženstvá sú rudimentárne formy vedy a technológie“. Myslieť si, že v mozgu alebo v jeho funkciách existuje niečo, čo dáva špecificky vznik „nábožnosti“, nie je v súlade s predstavou veľkého rozdielu medzi dnešným obsahom pojmu náboženstvo a medzi tým, čo ľudia verili a robili kedysi veľmi dávno. Je pravdepodobné, že všeobecná náklonnosť k ľahkovernosti v detstve je úspešná vývojová adaptácia, ktorú si kultúrne prisvojilo náboženstvo, keď sa zvyšovala sociálna zložitosť. Ak je to tak, bude koncepcia nábožnosti potrebovať všetko možné historické a antropologické vysvetlenie, kým bude možný počítačový model jej dynamiky.

Prameň: What is this thing called religion? New Scientist magazine, č.2650, 5. apríla 2008, s. 50. - http://www.newscientist.com/channel/opinion/mg19826502.300-commentary-what-is-this-thing-called-religion.html

Preložil Rastislav Škoda

Bankety piatku zvaného Veľký

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Anonym

Už 130 rokov usporadúvajú francúzski antiklerikáli tzv. „ bankety piatku zvaného Veľký“ – kde sa nabrala tá tradícia? Ak to chceme pochopiť, musíme sa zamyslieť nad klerikalizmom.

Veriaci majú povinnosť dodržiavať najrozličnejšie zákazy. Ale prečo by mali mať cirkví moc uvaľovať svoje zákazy na celú spoločnosť? Akým právom by mali môcť rozhodovať o správaní každého občana štátu? Tam ide o klerikalizmus. V otázke morálky: o konkubináte, o rozvode, o homosexualite, o antikoncepcii, o potrate – všade tam je moc duchovenstva rovnako neprijateľná ako v úradoch, ústavoch či v školách. Na potvrdenie tejto mocnej myšlienky začali laici organizovať hostiny, pri ktorých sa vedome porušovali náboženské zákazy.

Iniciatíva nevznikla, ako by sa dalo predpokladať, v prostredí ateistov či francúzskych laikov a títo na ňu nemajú ani monopol. Myšlienka sa zrodila medzi intelektuálmi v polovici 19. storočia a bol to slávny literárny kritik Charles Sainte-Beuve, ktorý pozval svojich priateľov na Veľký piatok 10. apríla 1868 na „mastnú“ večeru (so zakázanými jedlami, predovšetkým mäsom).

Zúčastnili sa jej: Ernest Renan (napísal Život Krista a bol redaktor časopisu Sloboda myslieť), Gustave Flaubert (Pani Bovaryová, Bouvard a Pécuchet), Hippolyte Taine (Začiatky súčasného Francúzska, Dejiny anglickej literatúry), Edmond About (Muž s poraneným uchom) a iní. Bol tam výkvet racionalistickej kritiky a udalosť vyvolala v konzervatívnej tlači veľký „škandál“.

Už nasledujúci rok sa myšlienky ujala organizácia Slobodná myšlienka v Paríži a v roku 1870 sa jedli klobásy aj v Lyone, Marseille, Dijone a Le Creusote. Po potlačení Parížskej komúny roku 1871, ktorej sa antiklerikáli zúčastnili veľmi intenzívne, záujem na pár rokov upadol, ale potom sa tradícia obnovila po celom Francúzsku a napr. v Paríži bolo za predsedníctva Octava Mirbeaua v r. 1889 už 650 a v r. 1890 až 1000 hostí.

Väčšinu banketov organizujú skupiny alebo organizácie voľnomyšlienkarov, ale boli aj výnimky: usporiadala ich lóža slobodomurárov, Liga pre ľudské práva, Komunistická mládež a iní.

Čo to boli a sú za bankety?

Bankety piatku zvaného Veľký sa vyznačujú svojím antiklerikalizmom. Dá sa povedať, že antiklerikalizmus je ich raison d‘?tre (zmysel existencie). Neraz sa im vytýka ostrá verejná a gurmánska kritika jedného náboženského javu . V prvom rade sa označuje za veľmi útočný dátum konania (piatok pred Veľkou nocou), na druhom mieste je vraj vulgárny štýl (paródia a satira). Zamyslime sa však nad základnou myšlienkou týchto kritických pochúťok a ich históriou. Samozrejme by bolo smiešne obmedziť štúdium nejakého náboženstva na to, čo zakazuje. No všeobecný zákaz sexuality kresťanstvom ako aj existencia oficiálnych zoznamov zákazov v judaizme (je ich 365) a v islame (je ich 70) legitimizujú úvahy o týchto problémoch. Sú aj politicky nevyhnutné.

Pre kresťanov má veľkonočné obdobie ako vrchol liturgického roka prvoradú dôležitosť. Obdobie troch mesiacov od popolcovej stredy po Turíce je venované dogmám utrpenia, zdanlivej smrti a zmŕtvychvstania Krista s osobitnými oslavami každú nedeľu. Viera v tieto dogmy je charakteristikou kresťana. Ich osobné precítenie a s tým spojené obrady sú z laického hľadiska legitímne a rešpektujeme ich; sú to znaky slobody svedomia každého občana.

Dátum pohyblivého sviatku Veľkej noci sa určuje na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (po rovnodennosti 21. marca). Veľký pôst je obdobie 40 dní do Veľkej noci (nedele sa nepočítajú). Dnes sa pôst dodržiava len málo, ale ešte za môjho detstva sa svojimi zákazmi podobal moslimskému ramadánu. Jedlo sa málo, vynechávali sa obedy, úplne bolo zakázané mäso (okrem rybacieho); vtedy som nevedel, že sa v tomto období prikazovala sexuálna abstinencia. V tejto súvislosti však môžu laici protestovať: Počas storočí boli v tomto období zakázané hry, divadlá, tanec, ba dokonca aj smiech, nielen katolíkom, ale celej spoločnosti! Bol to čas prikázaného všeobecného kolektívneho smútku – ostatne, napodiv, pred predpokladanou smrťou Krista, nie po nej.

Dá sa ľahko pochopiť, že takéto nanucované pokánie vyvolávalo ľudový nesúhlas a odpor, čo našlo svoj prejav vo fašiangovom karnevale. V podstate je karneval dedičom gréckych osláv boha Dionýza (resp. rímskych osláv boha Bakcha – odtiaľ bujaré bakchanálie) a ako taký je prejavom radosti zo života v protiklade k hrôzostrašným obyčajam kresťanského Veľkého piatku. Cirkvi bol vždy proti vôli a neprestala ho odsudzovať ako pozostatok pohanstva a „dielo Satana“.

Dávny zápas

Kto si dnes spomenie na urputné boje, ktoré boli potrebné, aby sa mnohé z tých zákazov postupne zrušili?

Usporadúvanie našich banketov v rozhodujúci deň Veľkého piatku je jedným z prejavov tohto zápasu. Pri stretnutí intelektov a tým viac v nejakom spore je potrebná aj irónia, satira až karikatúra. Slobodu prejavu neslobodno obmedzovať údajnou „blasfémiou“ (rúhanie, zosmiešňovanie, verejné urážanie). A predsa sa to deje! V desiatich európskych štátoch zákon zakazuje rúhanie.

Vie sa, že elementárne právo na civilný pohreb sa získalo v jednotlivých kresťanských krajinách až po desiatky rokov trvajúcich úsiliach? Že obyčaj kremácie, bežný v európskej grécko-latinskej antike a v mnohých oblastiach sveta, bol u nás prísne zakázaný cez celý stredovek a vlastne až do nedávna? Vo Francúzsku sa v tomto smere urobilo niekoľko pokusov za veľkej revolúcie, ale schvaľujúci zákon vyšiel až roku 1886.

Hoci vždy sa vyskytovali libertíni a libertínky, chýrne sexuálne oslobodenie je celkom čerstvého dáta. A jeho nedokonalé zakotvenie v dôsledku vývoja spoločenských mravov v zákonoch, odhlasovaných napriek odporu konzervatívcov všetkých druhov, ostáva krehké. V podstate ide (vo Francúzsku) o osem veľkých zákonov z rokov 1967-1985: povolenie modernej antikoncepcie, napríklad pilulkami alebo pesarom, sloboda potratu, sexuálna výchova, boj proti znásilneniu, proti sexuálnemu obťažovaniu, právo na homosexualitu …

Nie! návratu zákazov

Na základe pomalého vývoja zvykov a zákonov smerom k väčšej slobode a zodpovednosti by sa dalo predpokladať, že pokrok je istý aspoň v tejto oblasti. No skutočnosť je taká, že niektoré náboženské javy sa nám vracajú. Pod zámienkou prečinu „blasfémie“ sa útočí na slobodu prejavu (prípad spisovateľa Rushdieho, či režiséra Scorseseho). Na podnet mocných amerických protestantských fundamentalistov, ktorých puritánstvo sa v Európe neraz podceňuje, sa menia zákony o umelom prerušení tehotenstva a vedú proti nim jedovaté nechutné kampane. Tento návrat zákazov, resp. snaha postihnúť nimi celú spoločnosť, tento klerikalizmus všetkých monoteizmov, nás núti zamyslieť sa nad povahou týchto náboženstiev. Kresťanská Veľká noc je obdobou židovského Pesachu-Paschy (pripomienka vyslobodenia z Egypta a v tej súvislosti aj preletu anjela, ktorý pozabíjal všetkých egyptských prvorodencov; sedem dní sa je nekvasený chlieb).

Ak je prvou príčinou našich veľkopiatkových banketov protest proti náboženským zákazom, hneď na druhom mieste je radosť zo stretnutia a oslavovania s priateľmi. Vyslovujú sa zábavné požiadavky a položky menu musia mať žartovné názvy. Tradičná „pobožná polievka“ a „vikárova klobása“ predchádzajú „bravčovej pečeni s ajatolláhovou omáčkou“, nasleduje „rabínov šalát“ a ako dezert sa podáva „mrazený puritánsky sorbet“.

Existuje zaujímavý jav, ktorý etnológovia potvrdzujú, ale dosiaľ ho nevysvetlili: kým v Európe a Číne je bravčovina obľúbená, v monoteistických oblastiach židovstva a islamu sa od nej s hrôzou odvracajú. V kresťanstve sa toto tabu nepresadilo, a to napriek zrejmej Ježišovej nechuti voči sviniam, keďže povedal: „Nehádžte svoje perly pred svine“ (Mt 7,6) a v Geraze dovolil pluku zlých duchov, aby z postihnutého prešli do čriedy 2000 svíň, ktoré sa utopili v mori (Mk 5,11).

Pre nás znamená „bravčovina“ dobré, chutné a súčasne aj pekné mäsko – niektoré náboženstvá ho občas zakazujú. Preto preukazujeme tomuto ušľachtilému zvieraťu na našich banketoch osobitnú úctu.

Prameň: Philosottises - http://philosottises.skynetblogs.be/post/4126064/que-mangerezvous-le-vendredi-dit-saint

Preložil Rastislav Škoda

Vládne světu Bush nebo CIA?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Pavel Macháček

Jugoslávie mohla být dodnes celistvá, kdyby ji Miloševič nenazýval socialistickou. Protože CIA na toto pro ni nepatřičné slovo okamžitě reaguje snahou ihned zlikvidovat tuto pro ni nepřijatelnou skutečnost. Toto obrazné přirovnání jsem nadsadil jen trošičku!

Američané najdou všude ty správné radikály , které lze využít jako argument ke změně, kterou připravují. V případě Kosova to byli Albánci a jejich zločinecké bandy, vystupující jako armáda UCK v čele s teroristou Hashimem Thacim, nyní předsedou kosovské nezávislé vlády . A výsledek? Tisíce povražděných, miliony vyháněných, úděsné utrpení lidí na obou stranách fronty a nespočetné materiální škody. Navíc bombardování Srbska bez souhlasu Rady OSN. A také porušení mezinárodního práva v oblasti státní suverenity a neměnnosti hranic. Jde o opakování Mnichova.

Zdá se, že v tomto nečistém kosovském procesu měla důležitější úlohu CIA než prezident Bush. Na světě je ovšem mnoho záměrně prezentovaných problémů, které mocní zneužívají ve svůj prospěch. CIA uvážila, že v jejím boji proti Číně přišel příhodný okamžik, aby bylo možné ohrozit letošní uspořádání letních olympijských her v Pekingu. Tato hanebnost zde už byla dvakrát! V roce 1980 vyhlásil prezident Carter embargo na účast západních sportovců na letních olympijských hrách v Moskvě - tehdy zvítězil jeho antikomunismus. Ovšem za Reagana byla v roce 1984 letní olympiáda v Los Angeles a proces se opakoval - jen s opačným znaménkem. Carter tedy byl příčinou, že se jedna generace sportovců nemohla zúčastnit největších sportovních svátků! Jako výhodnou záminku k dalšímu politickému poškození olympijských her letos v Pekingu zvolila CIA Tibet. Tuto situaci si musíme zařadit do širších souvislostí.

Tibet byl do příchodu Číňanů v roce 1949, tj. před 58 lety uzavřené správní území s absolutistickým otrokářským systémem a s fyzickými tresty (vypichování očí, uřezávání uší a nosu, usekávání rukou, trhání nohou apod.). Země byla z 97 % negramotná. Neexistoval zdravotní systém. Postavení žen bylo strašné. Vše vlastnily kláštery. Kolik tam bylo lidských práv? Dnes má Tibet autonomii. Otázka ovšem je, kolik si jí která strana představuje - ale o tom se už léta jedná. V mezinárodních vztazích je současný stav uznáván, proto se změny nečekají. Čína a Tibet za šest desítek let propojily své vztahy ve všech oblastech života a vzájemně se potřebují. Např. roční hospodářský růst Číny se už velmi dlouho pohybuje kolem 10 - 12 %, v Tibetu dokonce to je 14 %.

Při první zmínce o nepokojích v Tibetu 13. 3. 2008 jsem se ptal, kdo povstání zorganizoval? Protože pouhou náhodou se nesejdou ve Lhase tisíce nebo desetitisíce lidí s cílem ničit vše kolem sebe. Dosáhnout toho vyžaduje výbornou organizační práci! Muzeolog Zdeněk Jehlička byl náhodou na místě a prožil tam začátek událostí. Uveřejnil své prožitky (Lidové noviny 29. 3. 2008), takže máme podrobné informace. Začátek všeho byl, když v půl jedné Tibeťan vylezl na střechu policejního auta a mával tam nožen. Dav auto převrátil a zapálil. Bouře se rozlila do okolních ulic a mladí začali lynčovat Číňany a muslimy a jejich rodiny rabovaly a zapalovaly. Jehlička to označuje za organizovanou akci. Na dotaz redaktorky, zda jsou tyto násilné události pro Tibet dobré, sdělil, že mu většina říkala, že chtějí Tibet jen pro sebe. Chybí však tolerance vůči všemu netibetskému. Chtějí jen vyhnat Číňany a muslimy. Co jsem viděl, vůbec nekoresponduje s naší představou mírumilovného budhistického Tibetu, který je okupován zlým komunistickým Číňanem.

Velká část čínských vojáků byli sedmnáctiletí chlapci, ozbrojení pouze pendreky. Slzný plyn a gumové projektily přišly až později. Armáda se snažila zabránit plenění a požárům. Jehlička jejich působení velmi kladně oceňuje.

Že šlo o předem plánovanou akci, dokazuje Jehlička zjištěním, že přes nedostatek zpráv z Lhasy už před půlnocí první den vydaly USA výzvu, aby se čínské orgány zdržely násilí a jednaly ve věci lidských práv. Tento protičínský postoj okamžitě vzala za své Česká republika a většina euroatlantického světa. A ihned začala vlna sdělení a výzev neúčastnit se pekingské olympiády, protože to prý by posílilo komunistický režim. A dokonce se situace přirovnává k berlínské olympiádě z roku 1936, která prý pomohla Hitlerovi! Opět vyhrává bezbřehý antikomunismus. Je však v tomto případě na místě? Vždyť kapitalismus jede v Číně na plné obrátky! Není komunistická Čína jen zapomenutý čert z období bipolárního světa? V tom případě je současná snaha o poškození pekingské olympiády zcela nesmyslná! Zdá se, že v této partii má antikomunistická CIA větší úlohu než Bush!

Prameň: Haló noviny 5. apríla 2008

http://www.halonoviny.cz/index.php?id=58386&PHPSESSID=1bb949a40bade87fc080b04213794cf9

Nech vás nenapadne fantazírovať

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Charley Reese

Tí, čo si pri čiernej káve myslia, že by bolo dobre oslobodiť Tibet od Číny, sa oneskorili o 59 rokov. Čína nevydá Tibet a ak Západ povzbudzuje Tibeťanov k odporu, budú z toho len zbytočne mŕtvi.

Tibet bol časťou Číny počas storočí. Keď sa v roku 1913 zdalo, že Čína mizne z politickej mapy sveta, povzbudilo britské impérium Tibet, aby vyhlásil samostatnosť, čo tento urobil. Samostatnosť trvala do roku 1950, keď na konci občianskej vojny Čína vtrhla do tibetskej oblasti a reklamovala ju. To už bolo britské impérium také slabé, že nemohlo nikomu pomôcť, aj keby bolo chcelo. Amerika sa rozhodla nerobiť nič.

Ak nechcete sám ísť na tibetskú náhornú plošinu, stretnúť čínske pušky a poznať čínske väzenia, prestaňte pri kávičke radiť tunajším Tibeťanom, aby to urobili oni. Tibet je strategická oblasť Číny a čínska vláda sa ho nevzdá; nedá mu nezávislosť, možno ani autonómiu. Ak mám parafrázovať jedného chýrneho zlodeja, stačí, ak vieme, že Čína urobí to, čo má urobiť.

Čo sa nás týka, nemáme nič robiť. Tibet je súčasťou Číny a čo sa tam deje, to je vnútorná záležitosť Číny. Ostatok sveta nemá právo miešať sa do toho a pochybujem, že si praje viac ako pár rečičiek. Nanešťastie v tomto veku globálnej komunikácie môžu aj rečičky zapríčiniť veľa zla.

Bojkotovať Olympijské hry je šialená myšlienka malej menšiny fanatikov. Olympijské hry nemajú nič do činenia s Tibetom, ako nemali nič do činenia s ruskou inváziou do Afganistanu. Bojkot hier by bola ukrutná rana pre atlétov, ktorí sa potili a trénovali štyri roky. Tým by sa nič nedosiahlo. Hry by sa len ešte väčšmi spolitizovali, a ide o to, aby sa vrátili k svojmu amatérskemu charakteru.

Letné olympijské hry boli Pekingu zverené po čestnom medzinárodnom súťažení a Čína vydala na ich prípravu veľa peňazí. Každý pokus pošpiniť ich veľmi poškodí atlétov, čínsku vládu a čínsky ľud. Neurobí nič pozitívne, iba stanoviská ešte zatvrdilejšími, a svet ešte nebezpečnejším, ako už je.

Osobitne Američania by si mali byť vedomí toho, že v súčasnosti majú na svedomí dve okupácie štátov, do ktorých vtrhli ilegálne. Ani jedna sa nevyvíja priaznivo. Ani naše hospodárstvo. Skrátka, máme toho na tácke dosť a nepokúšajme sa potiahnuť si ešte niečo od Číňanov. Urobme všetko, aby Afganistan a Irak boli posledné lapania dychu chorého amerického impéria, zavrime ústa a vráťme sa k vlastným veciam.

Neviem, prečo majú Američania ťažkosti pri zistení, že dni európskych impérií sú spočítané. Časťou problému bude to, že máme priveľa intelektuálov z povolania a primálo realistických intelektov. Intelektuál z povolania žije z písania alebo rozprávania. Takí ľudia majú sklon k prežívaniu udalostí vo vlastnej hlave. Ako častá choroba z povolania sa u nich sústavne vyskytuje ilúzia veľkosti a fantazírovanie o skutočnom svete.

Žiaden štát na svete nemusí robiť to, čo mu nahovárame. Zaručene je to tak s veľkými štátmi ako Čína, Rusko, Japonsko a India. Ako môžete vidieť každé ráno v novinách, aj taký malý štát ako Irak nám môže zapríčiniť viac ťažkostí, ako je hodný. Je hriechom proti ľudskosti, že naši synovia a naše dcéry umierajú v púšťovom prachu, kým tuční politici sa bezstarostne motajú po Washingtone. Nepovzbudzujte Tibeťanov, aby umierali fantazírujúc o nezávislosti. Nie sú nezávislí. Sú súčasťou Číny a ostanú ňou.

Prameň: Charley Reese Archives; http://www.lewrockwell.com/reese/reese441.html

Preložil Rastislav Škoda

Nová a stará Čína

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Paul Kurtz

Dvadsať rokov spolupráce CSI a CFI (Centier pre skeptické a slobodné hľadanie) s Čínou pomáha posilniť snahy čínskych vedcov šíriť vedecký svetonázor a dosahovať určitý stupeň harmónie v zložitom zápolení tohto štátu s neuveriteľným tempom rozvoja. Je v našom záujme pokračovať v úzkej spolupráci a máme v úmysle robiť to.

11. Svetový kongres nadnárodných Stredísk pre hľadanie sa zišiel v Pekingu v októbri 2007 a bol vyvrcholením temer dvadsaťročnej výmeny poznatkov medzi Strediskom pre hľadanie a čínskymi vedcami. Kým Ken Frazier veľmi výrečne opísal (v tomto istom čísle Skeptical Inquirer) najzaujímavejšie chvíle tohto kongresu, ja sa zameriam na príčiny jeho konania a čo od neho očakávame. Ako Frazier, aj ja som bol očarený ohromnými zmenami, ktoré sa v Číne udiali od našej prvej návštevy v roku 1988. Lin Zizin, vtedajší vydavateľ časopisu Science and Technology Daily, vedeckého časopisu s najväčším nákladom na svete, pozval CSICOP (Radu pre vedecké preverovanie tvrdení o paranormálnych veciach) na návštevu Číny. Už vtedy vravel, že čínskym vedcom robí starosť šírenie paranormálnych a okultných vier; že si prajú kritické preverenie niektorých paranormálnych tvrdení, predovšetkým vyhodnotenie platnosti externého Qigongu (čchi-kung), a skutočnosti Chi, psychokinézy a údajných psychických diagnóz rôznych zdravotných stavov.

S radosťou sme pozvanie prijali a vyslali sme delegáciu šiestich významných severoamerických skeptikov vrátane Fraziera, Jamesa Randiho, Jamesa Alcocka, Barry Karra, Philipa Klassa a mňa. Počas celého pobytu nikde sme nenašli nijaké dôkazy „neobyčajných“ paranormálnych síl a podali sme o tom správu (letné a jesenné číslo Skeptical Inquirer 1988).

U psychikov (psychotronikov, psychotikov) sme zaznamenali chutzpah (temer drzú odvahu), a to u dospelých aj detí – v tom čase sa veľa hovorilo o neobyčajne nadaných deťoch, že sa pokúšali prekabátiť nás, ale nepodarilo sa im to . Naše testovacie postupy zaujali našich hostiteľov a vyslovili želanie ostať s nami v kontakte. CAST (Čínska asociácia pre vedu a technológiu, nevládna organizácia, ale do určitej miery obdoba AAAS – Americkej asociácie pre napredovanie vedy) ako koalícia vyše 180 vedeckých spoločností, sponzoruje v súčasnosti výmenné programy.

Číňanov zaujímal predovšetkým spôsob, ako zvýšiť vo verejnosti chápanie a hodnotenie vedy, ako bojovať proti poverám a ako šíriť vedecké poznatky. Zakrátko založili novú organizáciu, CRISP, Čínsky výskumný ústav pre popularizáciu vedy, ktorý sa prekrýval s CSICOP-om vo veciach prevahy protivedeckých stanovísk a záujmu verejnosti o parapsychológiu, únosy mimozemšťanmi, astrológiu, alternatívnu liečbu a pseudovedu vo všeobecnosti.

Začiatkom 90-tych rokov minulého storočia sa CSICOP stal súčasťou Transnacionálneho strediska pre slobodné hľadanie (CFI) a zmenil meno na CSI (Radu pre skeptické hľadanie). Aj CSH (Rada pre sekulárny humanizmus) sa stala časťou CFI, ktorý sa osobitne zameral na hľadanie odpovedí na fundamentalistické útoky na evolúciu a naturalistickú metodológiu. Do svojho programu zaradil aj obranu sekularizmu a novších humanistických hodnôt, ktoré nemajú pôvod v náboženstvách, ale sú svojou podstatou svetské. Číňania prejavili záujem o otázky osobnej mravnosti a šťastia, ktoré sú podobné morálnym cnostiam konfucianizmu; tento aspekt našej práce bol pre nich užitočný.

Agenda CFI bola pre Číňanov aj naďalej zaujímavá a posielali delegácie na všetky naše svetové kongresy (do Heidelbergu, Sydney, Paduy, Burbanku a Amherstu). Ba čo viac, začali posielať desiatky študentov, vedcov a úradníkov na letné kurzy do Amherstu (NY) a prekladať mnohé naše články a knihy. CFI vyslal do Číny dva tímy na prednáškové turné, čo viedlo k založeniu nového Strediska pre hľadanie v Pekingu a spoločnému sponzorovaniu spomínaného 11. Svetového kongresu CFI (spolu s CAST, CRISP, filiálkou CFI v Pekingu, Čínskou akadémiou vied, viacerými univerzitami a vedúcimi vedeckými ústavmi). Na 11. svetový kongres vyslal CFI delegáciu dvadsiatich významných vedcov a filozofov z viacerých štátov.

Hlavnou témou tohto kongresu bol rozvoj verejného chápania vedy – metódy hľadania, naturalistický svetonázor a vzťah medzi vedou a etikou. Tieto témy sú aktuálne nielen pre jednotlivé národné spoločnosti, ale aj pre celú planetárnu komunitu. Číňania majú záujem v prvom rade o zachovanie vnútornej harmónie vo svojej vlasti; znepokojuje ich svetové otepľovanie a znečisťovanie prostredia, ovzdušia a vodných zdrojov. Hoci existujú závažné dôkazy prebiehajúceho globálneho otepľovania, zdôraznil vo svojej prednáške Ken Frazier, niekoľko čitateľov Skeptical Inquirer zatvrdilo tvrdí, že to nie je problém.

Na Kongrese bolo prednesených asi sedemdesiat prednášok, z ktorých niektoré boli provokatívne. Jednu mal významný čínsky vedec Qin Dahe, klimatológ a meteorológ, reprezentujúci Čínu v svetovej agentúre, zaoberajúcej sa globálnym otepľovaním (ktorá práve dostala Nobelovu cenu), ďalšie Cheng Donghong, výkonný tajomník CAST, ako aj Ren Fujun, energický riaditeľ CRISP; spolu so mnou Ren predsedal kongresu.

Ren povedal, že si prajú rozvinúť pôsobenie a úlohy Strediska pre hľadanie v Číne; podujatie popularizujúce vedu prichádza vo veľmi vhodnej chvíli, keď sa Čína vyrovnáva s neuveriteľným ekonomickým vzostupom. Zdôraznil dôležitosť pokračovania spolupráce uvedených svetových pracovísk, pričom treba zvýšiť počet čínskych výskumníkov, ktorí sa zúčastnia letných kurzov v Amherste; aj naďalej treba spoločne sponzorovať medzinárodné konferencie. Viacerí z našich čínskych partnerov vyslovili želanie, aby sa založili ďalšie strediská pre hľadanie v Číne. Pri výlete do Šanghaja sme sa stretli s Wang Xinom, riaditeľom šanghajskej Asociácie pre vedu a technológiu v ich novej budove; potvrdil prianie založiť nové stredisko pre hľadanie v Šanghaji.

11. svetový kongres potvrdil a upevnil dvadsať rokov výmeny názorov a volal po pokračovaní v spolupráci pri zvyšovaní úrovne verejného pochopenia (chápania?) vedy.

Prudko rastúca čínska ekonomika

Celá svetová komunita má životný záujem o čínsku ekonomiku a početné svetové korporácie majú v Číne zastúpenie a investujú tam obrovské sumy. Spriatelené vlády to podporujú. Svet chce obchodovať s Čínou a mnohé štáty dovážajú z Číny tovar a služby v stále rastúcom objeme. To vedie k sťažnostiam na stratu pracovných príležitostí v domácom priemysle, pretože veľké firmy zistili, že môžu vyrábať v Číne a doviezť to loďami domov; vyjde im to lacnejšie, ako keby vyrábali doma. Má to za následok ohromný ekonomický rozvoj Číny. Ekonomická vitalita Číňanov privoláva stále rastúce kapitálové investície. V podstate sa opakuje to, čo sa aj v minulosti dialo v oblastiach, do ktorých prenikal cudzí kapitál a spôsoboval hospodársky rozvoj.

To, že sa Čína v priebehu posledných dvadsať rokov otvorila pre slobodný trh, vyvolalo jej explozívny ekonomický rast. Ako uvádza Frazier, z dvadsiatich vedúcich svetových spoločností (čo do akciovej hodnoty), je osem čínskych: China Mobile, China Telecom, PetroChina atď. Prekvapujúcim javom je vznik novej vrstvy čínskych miliardárov. Podľa Hurun Reportu a Forbesu žije v pevninskej Číne okolo 100 miliardárov. Bohatstvo získali obchodovaním s pozemkami, v stavebníctve a výrobou. Najbohatší na zozname je Yang Huiyan, ktorý dostal od otca (zaoberal sa obchodom s pozemkami) do daru 17,5 miliárd USD. Zhang Yin má 10 miliárd z holdingu Nine Dragons Paper (vlastní 72 %); Yu Rongman je majiteľom holdingu Shimao Property a je hodný 7,5 miliárd; legendárny Huang Guangyu založil Gome Electrical Appliances a jeho majetok sa odhaduje na 6 miliárd. Veľká časť tohto bohatstva pochádza z boomu v stavebníctve a búrlivého rastu cien akcií na šanghajskej a hongkonskej burze. Tieto dve burzy mali vlani väčší obrat ako New York Stock Exchange a NASDAQ spolu. Dnes je Čína hlavným motorom svetovej ekonomiky a podľa predpovedí bude v roku 2015 druhým najbohatším štátom sveta po USA.

To svedčí, že Čína je asi ťažko komunistickým štátom; má zmiešanú ekonomiku a súkromný sektor rastie od začiatku veľkými skokmi. Oficiálne štatistiky udávajú, že súkromné spoločnosti ovládajú asi tretinu celkovej ekonomiky, no ja si myslím, že je to viac. Silou, ktorá ženie rast produkcie, je čínsky kapitalizmus. Čína je schopná toho, čo nezvládajú iné kapitalistické štáty: používať moc štátu na plánovanie veľkých cieľov a prinútiť súkromné a verejné podniky uskutočniť ich; ako príklad môže slúžiť výstavba obrovských štvrtí Pekingu pre olympijské hry.

Výzvy prostredia a spoločnosti

Frazier aj ja sme boli omráčení pokrokom, ktorý urobila Čína od našej návštevy pred devätnástimi rokmi. Kam sme prišli, tam rástli nové stavby – továrne a obchody, systémy diaľnic, vežiaky a obytné domy, nové štvrte a nové mestá. Odhaduje sa, že v Číne pracuje tretina žeriavov sveta. Štyri mestá, ktoré sme navštívili – Peking, Xian, Šanghaj a Guilin (pri našej prvej návšteve sme boli len v prvých troch) – sa transformujú krkolomnou rýchlosťou. Číňania, ktorých sme stretli na uliciach, v reštauráciách a v obchodoch, boli hrdí na tieto úspechy, ktoré zrejme viedli k značnému zvýšeniu životnej úrovne prinajmenšom vo veľkých mestách. Osobitne to bolo vidieť v Šanghaji, kde to priam vyrážalo dych. Daniel Dennett nás naviedol previezť sa na lodi štvrťou Pudong. V noci to bolo oslepujúce – keď sme tam boli v roku 1988, nebolo tam nič. Ako keby boli z ničoho vyrástli dva Manhattany. Riaditeľ šanghajského plánovacieho úradu nám ukázal úchvatné plány, ako sa bude vo výstavbe pokračovať.

Naši čínski hostitelia sa o nás  kráľovsky starali. V Pekingu nás vozili v limuzíne po miestach, kde sa budú konať Olympijské hry 2008. Zdalo sa nám, že sa musia poponáhľať, ak majú všetko stihnúť načas. Manažér stavieb nás však uistil, že pracujú na tri zmeny a že iste budú hotoví. Nezapochybovali sme; Čína má pre také prípady ohromné zdroje lacnej pracovnej sily. Ostatok sveta už pred rokmi objavil existenciu tejto skúsenej, osvedčenej a výhodnej pracovnej sily, presťahoval svoje náročné priemyselné podniky do Číny a opustil vlastné priemyselné základne, za čo lacno získal čínsku pracovnú produktivitu.

Znie to neuveriteľne, ale rast HDP bol za posledné štyri roky 10-11 % ročne. V suchých číslach to v roku 2006 to bolo 2,7 bilióna USD, čo je štvrtina amerického HDP, hoci Čína má štyrikrát viac obyvateľov. Čína verí, že ak ju nespomalia nepredvídané ťažkosti, do roku 2020 štvornásobne zväčší svoj ekonomický potenciál .

Zistili sme, že čínske ulice sú doslova upchané autami. Na naše prekvapenie boli náhradou za nespočetné bicykle, ktoré prevládali pri našej prvej návšteve; v Pekingu aj v Šanghaji to boli veľké štvordverové autá. Ako poznamenal Frazier, vzduch bol priam hustý, ešte horší ako v Los Angeles za jeho zlých dní. Jeden čínsky úradník mi vravel, že pri nedávnom prieskume sa Číňanov spytovali, čo si prajú najviac: absolútna väčšina bola za veľkú štvordverovú limuzínu! Ak sa pozrieme na obrovský rast spotreby energie, bude mať Čína čoskoro veľké problémy s kvalitou životného prostredia. Čínska vláda si je vedomá nevyhnutnosti trvale udržateľného rozvoja bez znečisťovania životného prostredia. Podľa monitoringu je 85 % vodných tokov a riek tak znečistených, že páchnu a nedajú sa využívať ako zdroje pitnej vody. No Čína produkuje 70 % chovných rýb na svete, a to na morskom pobreží a na mohutnej rieke Jang-ce, ktorá je často otrávená ortuťou, olovom a inými toxickými chemikáliami. Murray Gell-Mann nám oznámil, že čítal, že Čína dostavia každý týždeň dve elektrárne na uhlie, ale nedá sa dosiahnuť, aby miestni guvernéri zabezpečili zníženie ich emisií CO2. Nikde sme nepozorovali, žeby niekto myslel na šetrenie energie výrobou malých áut (zdá sa, že Číňania kopírujú Detroit) alebo znížením osvetlenia ulíc a ciest (všade je to ako v Las Vegas alebo na Broadway). Zdá sa, že úspešne napodobňujú Ameriku aj v márnotratnej spotrebnej mentalite, hoci nedávno vydala vláda smernice, ako radikálne zmeniť spôsob hospodárskeho rastu.

Niet pochýb, že jednou z dôležitých príčin problémov s energiou, prírodnými zdrojmi a prostredím je pokračujúci rast počtu obyvateľov. Ulice sa hemžia chodcami. Pred dávnymi rokmi zaviedol Mao prísnu politiku jedného dieťaťa na rodinu, aby sa znížil rast počtu obyvateľstva. Hoci Západ veľmi kritizoval toto obmedzenie slobodnej voľby, samotní Číňania uznali, že je to naliehavo potrebné. Projekt však mal nečakané dôsledky, lebo teraz nie je dosť rúk, ktoré by podporovali slabnúcich rodičov, čo bol v starej Číne železný zákon. Ak dochádza k rastu populácie, je to v dôsledok znižovania úmrtnosti následkom lepšej stravy a lepších hygienických podmienok. Za posledné štyri desaťročia sa priemerná dĺžka života zvýšila z 35 na 72 rokov! (Viac ako zdvojnásobila!). Keby mala Čína v tomto ohľade dobehnúť Japonsko, kde je priemerný vek vyše osemdesiat rokov, kládlo by to ešte väčšie požiadavky na prírodné zdroje. Niektoré demografické zdroje udávajú, že v Číne pribudne do roku 2030 toľko ľudí, koľko majú dnes obyvateľov USA: 300 000 000 ! Títo ľudia budú asi migrovať najskôr do nehostinnej západnej Číny – no aj tak, bude mať Čína dosť zdrojov na zasýtenie a uspokojenie takého obrovského počtu ľudí?

Iný pálčivý problém je veľký nepomer bohatstva jednotlivcov, čo môže viesť k intenzívnym vnútorným konfliktom. Čínska vláda sa zameriava na „harmóniu“ ako ústredný sociálny cieľ. „Harmónia“ má konfuciánsky pôvod a je to morálna norma. Tradičná konfuciánska myšlienka kladie dôraz na pestovanie cnostného šťastného života. Jedinou cestou k nemu je zastať svoje miesto vo svete a svedomite plniť svoje povinnosti; druhou je dosiahnuť osobné naplnenie. Predpokladáme, že v socialistickej spoločnosti je predpísané starať sa o spoločné dobro. V každom prípade sa na Západe zobudil záujem o klasickú Čínu, a to čiastočne aj prostredníctvom Maa.

Čínska vláda sa teraz snaží aj o prekonanie chudoby. Podľa jej štatistík (ktoré môžu, ale nemusia byť spoľahlivé) bol príjem na osobu v roku 2006 asi 2 042 USD, teda o 20 % viac ako rok predtým, ale stále oveľa menej, ako majú iné priemyslové krajiny Európy, USA alebo Japonsko. Vo veľkých mestách, ako je Šanghaj, je príjem na osobu približne 4 000 USD, kým na vidieku (navštívili sme modelové farmy v okolí Guilinu) zarobí roľník len 300 USD ročne, čo je na stravu a bývanie dosť málo. Ľudia tam žijú na úrovni existenčného minima a používajú metódy obrábania pôdy tisícročia staré. Veľké počty ľudí opúšťajú vidiek a odchádzajú do miest – ale tam pre nich nie je dosť práce. Zvyšujúca sa úroveň osobného blahobytu niektorých iste bude mať za následok porovnávanie a potom rast nárokov. Požiadavky chudobných oblastí sú na mnohých miestach sudmi pušného prachu. Už existujú správy o desaťtisícoch protestov po celej krajine. Hoci čínska vláda chce na jednej strane zvyšovať HDP ako sa len dá, teraz vidí potrebu výroby a distribúcie spotrebných predmetov v chudobných oblastiach, aby sa dosiahla či udržala sociálna harmónia.

Jedna vec je jasná: Čína nie je komunistický štát čias „studenej vojny“. Hoci jeho vláda je autoritatívna, nie je totalitná; nabáda k novátorstvu a podnikavosti; pripúšťa určitý stupeň plurality. Má pluralitnú ekonómiu so silným kapitalistickým (súkromným?) sektorom a veľkým počtom súkromných obchodov a reštaurácií. Myšlienky Teng Siaopinga sa vyhlasujú za spásu Číny. Vláda plánuje do roku 2020 štvornásobne zvýšiť HDP, čo podstatne zvýši príjem na osobu a priemernú životnú úroveň. Vo veľkých mestách a priemyselných strediskách s 15 až 20 miliónmi obyvateľov rastie stredná trieda, no početný je aj proletariát, dožadujúci sa svojho podielu na dobrom živote. Preto sa naháňa čo najrýchlejšie zvyšovanie produkcie, čo umožní lepší prístup veľkého počtu biedneho domáceho obyvateľstva k spotrebnému tovaru a službám.

Politická budúcnosť Číny

Počas nášho pobytu v Pekingu zasadal 17. zjazd Komunistickej strany Číny, ktorá má 73 miliónov členov; zúčastnilo sa ho 2 200 delegátov. Dívať sa v televízii každý večer na správy zo zasadania (s anglickým prekladom na jednom kanáli) vyzeralo anachronicky. Dvetisíc oficiálnych zástupcov Komunistickej strany sedelo v Hale ľudu – muži v triezvych tmavých oblekoch alebo uniformách a ženy v staromódnych večerných šatách. Kongres otvorili hlasným sľubom vernosti marxizmu-leninizmu. Zdalo sa, že v priebehu zasadaní nebolo nesúhlasu, aspoň ho nebolo vidieť vo vysielaní. Číne vládne Ústredný výbor, predsedníctvo a stály výbor siedmich. Volajú to kolektívnym vedením. Hu Jinatao, hlava Komunistickej strany Číny, ohlásil na kongrese novú líniu strany. Zdôraznil, že Čína ešte nedosiahla socializmus a že jej súčasný cieľ je zamerať sa na „socializmus s čínskymi znakmi“. Povedal, že úlohou je usilovať sa o vybudovanie „mierne prosperujúcej spoločnosti“, ktorá by sa mala dosiahnuť, dúfa, okolo roku 2020. Aspoň na papieri znela jeho agenda rozumne: uznal, že národ potrebuje „prežívať demokratické práva“ a že konať môže každý len „podľa ústavy a litery zákona“. Podľa novín China Daily z 20. októbra 2007 „zaručí čínska demokracia slobodu, rovnosť a iné práva občanov“. Yu Keping, člen Ústredného výboru, vyhlásil, že „univerzálne hodnoty slúžia na podporu politických reforiem, a sú to sloboda, spravodlivosť, demokracia, rovnosť a ľudské práva“. Dá sa predpokladať, že prispejú k vytvoreniu harmonickej spoločnosti.

Hu sľúbil, že prijme do vlády viacero nekomunistov v postavení ministrov a ešte pred koncom kongresu oznámil Ústredný výbor vymenovanie prvých dvoch, a to Wan Ganga ako nového ministra pre vedu a technológiu a Chen Zua, nového ministra zdravotníctva; tento rezort od roku 1970 neexistoval.

Hu tiež oznámil, že hoci Čína bude aj v budúcnosti rýchlo napredovať, bude sa to diať vyvážene a udržateľne – čínska tlač z toho hneď urobila novú „konzervačnú kultúru“. Znížiť plytvanie prírodnými zdrojmi a zabezpečiť ochranu prostredia je len prvým opatrením v tomto smere. Čína plánuje aj postupné znižovanie úplnej chudoby rozumným systémom rozdeľovania príjmov a rastom strednej triedy, a to pri zaručení základnej životnej úrovne pre každého. Všeobecne sa dúfa, že takto sa zvráti trend rastúcej nerovnosti príjmov. Čína ešte nemá všeobecnú zdravotnú starostlivosť, ani systém sociálneho zabezpečenia, ani povinné školstvo – a sú to služby, ktoré už majú všetky priemyselné demokracie na svete. Tam, kde existuje, trvá povinná dochádzka do školy len deväť rokov a v určitých oblastiach štátu školopovinnosť ešte ani nebola zavedená. Jeden vyšší úradník mi v súkromí s ľútosťou povedal, že úroveň Pekingu a Šanghaja neodzrkadľuje ten obrovský boj, ktorý čaká Čínu pri náprave pomerov na vidieku, ak chce dosiahnuť svoje náročné ciele.

Z opatrení zjazdu komunistickej strany na mňa najviac zapôsobila nadradenosť, ktorá sa pripisuje vede a technológii pri plánovaní budúcnosti. Zjazd dal najvyššiu prioritu „vedeckému stvárneniu rozvoja“ (tým sa stal jedinou mocnou vládou na svete, ktorá niečo také urobila) a toto uznesenie dokonca včlenil ako dodatok do čínskej ústavy. Čína je dnes najrýchlejšie rastúci podporovateľ vedeckého výskumu a rozvoja s indexom vedeckého rastu 18 percent ročne za posledných päť rokov. Je na treťom mieste za USA a Japonskom a rýchlo rastie. USA, Japonsko a Európa mali vo výskume a vývoji ročný rast len 2,9 %. Podľa všetkých správ je kvalita laboratórnych prístrojov v Číne rovnocenná kvalite v západných štátoch. Okrem toho sa Čína snaží pritiahnuť na svoje pracoviská najbystrejšie hlavy sveta a tie sa sem hrnú. (Pozri úvodník v Science, „Číňania sa sťahujú“, od Alana I. Leshnera a Vaughana Turekiana, 7. decembra 2007).

Hu vyštudoval za inžiniera. Pripisuje sa mu výrok: „Váž si vedu; nebuď neosvieteným ignorantom“. Aký to rozdiel oproti súčasnej americkej administratíve, ktorej teoretici sa stavajú proti teórii evolúcie a znemožňujú výskum kmeňových buniek! Tradičná marxistická teória tvrdí, že pre ekonomický rast je podstatný rozvoj „výrobných síl“ – a Číňania uznali, že pre rozvoj výrobných síl je podstatné zvýšiť výdavky na vedu a technológiu .

Akú úlohu bude hrať socializmus v čínskej budúcnosti? Predpokladá a, že Čína sa nachádza v predbežnom štádiu socializmu. Podľa Hua má byť Čína, po prvé, „zameraná na ľudí“ a po druhé, jej rozvoj sa má diať „udržateľne a má prispievať k sociálnej harmónii“. Hu uznáva, že základná politika, založená na ekonomickom indexe HDP, nestačí. Treba dávať pozor na plytvanie surovinami, sociálne nepokoje, degradáciu prostredia a regionálne nerovnosti. Čína sa zaviazala, že do roku 2010 zníži spotrebu energie na osobu o 20 % a emisie znečisťujúcich látok o 10 %. Sú to len ideologické heslá, alebo si ich Čína osvojí ako výzvy pre svoj pochod vpred?

Pre budúcnosť je možno dôležitejšie, ako sa bude v rámci „výrobných vzťahov“ vyvíjať konflikt medzi dvomi mocnými silami: na jednej strane kapitalistický systém voľného trhu, jeho mocní miliardári a rastúca stredná trieda; na druhej strane kádre komunistickej strany. Kastrácia súkromného sektora by mohla zastaviť čínsku výrobnú silu ako časť globálnej ekonomiky; rast jeho sily by raz mohol rozvrátiť komunistickú byrokraciu a vyvolať kolaps celého systému, no aj bezprostredný nástup vojenskej diktatúry. Majú byť diplomatické spôsoby súčasného režimu v budúcnosti nahradené nepriateľskými konfliktami? Všetky tieto scenáre sú znepokojujúce, pretože by mohli viesť k úpadku Číny; a keďže existuje prepletenosť celej globálnej ekonomiky, mohlo by to mať za následok rozpad svetového ekonomicko-politického systému, ako ho dnes poznáme.

Rozumný prístup nám radí, aby sme pokračovali v úzkej spolupráci s Čínou a pritom povzbudzovali demokratizáciu jej politického systému, vznik a vplyv aj iných politických strán ako komunistickej, právo na disent, slobodnú tlač, uznanie ľudských práv a účasť jednotlivcov z bežného obyvateľstva na riadení štátu.

Čína je iste najstaršia nepretržitá kultúra na tomto svete; vyznačuje sa prísnymi rodinnými tradíciami, sústavou mravných hodnôt s hlbokými koreňmi vo svojej minulosti, ako aj schopným, inteligentným a pracovitým národom. S našimi skúsenosťami v obchodovaní a citlivosťou pri vyjednávaní nemali by sme ich nikdy tlačiť k múru do klasickej konfrontácie medzištátnej mocenskej politiky. Mali by sme pokračovať v ich vítaní do planetárnej civilizácie, vznikajúcej v tomto veku rýchlej elektronickej komunikácie, pri ktorej je vedecká, filozofická, umelecká, kultúrna a ekonomická výmena pre každého životne dôležitá.

Rád pridávam, že naše styky s Číňanmi, či už to boli vedci, profesori, študenti, alebo jednoduchí ľudia, boli pre nás vždy potešením. Číňania pravidelne dávajú darčeky svojim hosťom a svojim hostiteľom v zahraničí. Sú to veľkodušní hostitelia. Kamkoľvek sme prišli, vítali nás bohaté bankety plné chutných jedál a samozrejme horúci čaj. Číňania, ktorých sme stretli, boli vždy krajne zdvorilí, slušní a urážať niekoho nikoho ani nenapadlo. Ovládali ušľachtilé spôsoby, ktoré tak dlho pestuje ich starodávna civilizácia a bohatá kultúra.

Na svojom malom pracovisku zamýšľa čínske Stredisko pre hľadanie pestovať trvalý dialóg, komunikáciu a výmenu skúseností. Dúfame, že tak prispejeme svojím skromným príspevkom nielen k rozvoju mierumilovnejšieho a humanistickejšieho sveta, ale aj sveta, ktorý uznáva vzájomné záujmy a potreby každého jednotlivca v našej planetárnej komunite, kde odhaľujeme hodnoty, ktoré máme spoločné.

Prameň: Paul Kurtz: The New China and the Old, Skeptical Inquirer, 32, 2, 36-41, 2008.

Preložil Rastislav Škoda

Náboženstvo Victora Huga

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Hugove náboženské názory sa v priebehu jeho života radikálne menili. V mladosti sa považoval za katolíka a mal úctu voči cirkvi a jej autoritám. Postupne však začína zanedbávať svoje katolícke povinnosti a čoraz intenzívnejšie vyjadruje svoje názory namierené proti pápežovi a duchovenstvu.

Počas svojho exilu koketuje so spiritualizmom a neskôr sa stáva stúpencom racionalistického deizmu podobného tomu, ktorý hájil Voltaire. Keď sa pri sčítaní ľudu v roku 1872 Huga spýtali, či je katolík, odpovedal, „Nie, som voľnomyšlienkar“.

Počas svojho spiritualistického obdobia na Guernsey (1855) sa Hugo nezbavil svojej antipatie voči rímskokatolíckej cirkvi. Bol rozhorčený najmä ľahostajnosťou, s ktorou cirkev prehliadala ťažký život nižších vrstiev, utláčaných monarchiou, no možno k tomu prispel aj fakt, že Hugove diela sa často objavovali na pápežskom zozname zakázanej literatúry. Zo strany katolíckej tlače narátal Hugo 740 útokov len na Bedárov! Keď zomreli jeho synovia Charles a François-Victor, trval na tom, aby boli pochovaní bez kríža aj kňaza a rovnaké želanie vyslovil i pre svoj vlastný pohreb. Hoci však považoval dogmy za zastarané a zanikajúce, nikdy priamo nenapadol cirkev ako inštitúciu. I naďalej bol hlboko veriaci a uznával silu a nevyhnutnosť modlitby.

Hugov racionalizmus sa odráža v básňach ako Torquemada (1869 – o náboženskom fanatizme), Pápež (1878 – silne protiklerikálna), Religions et religion (1880 – o zbytočnosti cirkví) a v posmrtne vydaných dielach Koniec Satana a Boh (1886 a 1891 – kde zobrazuje kresťanstvo ako grifa, okrídleného leva, a racionalizmus ako anjela).

„Náboženstvá pominú, ale Boh ostáva“, vyhlásil Hugo. Podľa jeho predpovede kresťanstvo nakoniec zanikne, ale ľudia neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“

Prameň: Wikipédia.sk, stav 30. marca 2008

Reč Victora Huga pri prejednávaní návrhu školského zákona (zákona o vzdelávaní) 15. januára 1850

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Victor Hugo

Po potlačení robotníckych nepokojov v júni 1848 kĺzala Druhá republika počas prezidentovania Ľudovíta Napoleona Bonaparta do klerikálnej a policajnej reakcie. Victor Hugo, známy už ako básnik, bol zvolený do parlamentu ako konzervatívny poslanec, ale otvorene sa pridal k republikánom („Republikáni, otvorte svoje rady: hlásim sa k vám“). 15. januára 1850 vystúpil na tribúnu a vyslovil sa proti Fallouxovmu návrhu školského zákona, ktorý mal vydať vzdelávanie do rúk cirkvi. Hugo už predtým povedal: „Túto vládu charakterizujem pár slovami: Polícia je všade, spravodlivosť nikde."

*   *   *

Páni,

keď sa začína debata o tom, čo je pre osud národa najdôležitejšie, treba okamžite bez zaváhania pristúpiť ku koreňom problému. (Prejavy záujmu.)

Začnem tým, čo by som chcel a potom poviem, čo nechcem.

Podľa môjho názoru sa dá cieľ, vzdelávanie, ťažko riešiť, lebo je zatiaľ v diaľke, ale treba k nemu smerovať a vyzerá takto. (Hlasnejšie! Hlasnejšie!)

Páni, každý problém má ideálne riešenie. Pre mňa je ideálnym riešením problému vzdelávania toto: vzdelávanie má byť bezplatné a povinné. (Veľmi dobre! Výborne!) Povinné na prvom stupni, bezplatné na všetkých stupňoch. (Potlesk na ľavici.) Povinné vzdelávanie na prvom stupni je právom dieťaťa (Prejavy záujmu) a nemýľte sa, je ešte posvätnejšie ako právo otca a súperí s právom štátu.

Opakujem sa, ale podľa môjho názoru je ideálne riešenie toto: Bezplatné a povinné vzdelávania v takej miere, ako som naznačil. Ohromné verejné vzdelávanie, poskytované a riadené štátom, začínajúce dedinskou školou a postupujúce stupeň po stupni až po Coll?ge de France, ba ešte vyššie, až po Institut de France. Brány vedy sa dokorán otvoria pre všetkých; všade, kde je kus poľa, kde je duch, nech je kniha. Nech nie je ani jedna obec bez školy, ani jedno mesto bez strednej školy, ani jedno regionálne stredisko bez fakulty. (Predĺžené bravó.) Rozsiahly celok, lepšie povedané široká sieť intelektuálnych dielní, lýceí, gymnázií, vysokých škôl, katedier, knižníc, ktoré vyžarujú do celej krajiny, všade prebúdzajú schopnosti a rozvíjajú nadanie; jedným slovom rebrík ľudských vedomostí, pevne riadený rukou štátu, spočívajúcou uprostred veľmi hlbokých a tajomných schopností, vedúc ich k svetlu. Nijaké riešenie na základe jednoduchej súvislosti: ale srdce národa v komunikácii s mozgom Francúzska. (Ohromný potlesk.)

Takto ja chápem verejné ľudové vzdelávanie. Páni, a k tomuto úžasnému bezplatnému školovaniu, vyžadujúcemu najrozličnejšie duchovné schopnosti, poskytovanému štátom, dávajúcemu všetkým zadarmo najlepších učiteľov a najlepšie metódy, model vedy a disciplíny, normálny, francúzsky, kresťanský a liberálny, ktorý by celkom iste pozdvihol náš národný génius na vrchol jeho intenzity, bez váhania pridávam slobodu vzdelávania, slobodu vzdelávania pre súkromných učiteľov, slobodu vzdelávania pre náboženské inštitúcie; úplnú slobodu vzdelávania, celú a absolútnu, no podriadenú všeobecným zákonom, ako všetky ostatné slobody; a nepotreboval by som dávať mu za dozorcu znepokojujúcu moc štátu, pretože by som mu dal ako protiváhu bezplatné vzdelávanie štátom. (Bravó! Bravó!)

Opakujem, páni, toto je ideálne riešenie problému. Nech vás to netrápi, nie sme blízko cieľa, lebo úplné vyriešenie je spojené so závažnou otázkou financovania – ako všetky sociálne problémy súčasnosti.

Páni, bolo treba uviesť tento ideál, pretože sa patrí povedať, kam mierime; je tu nespočetné množstvo hľadísk, ale nie sme ešte tak ďaleko, aby sme ich preberali. Keďže nechcem nadmieru predlžovať zasadanie Parlamentu, pristúpim k problému najprv z hľadiska jeho pozitívnej aktuálnej skutočnosti. Beriem ho tak, ako sa dnes javí, v stave relatívnej dospelosti, kam ho priviedli na jednej strane minulé udalosti a na druhej strane verejný záujem. Vyhlasujem, že z tohto obmedzeného, ale praktického hľadiska súčasného stavu, si prajem slobodu vzdelávania. Prajem si však dozor štátu; a pretože chcem, aby tento dozor bol účinný, prajem si, aby štát bol laický, čisto laický, výlučne laický. Ctený pán Guizot povedal už predo mnou, že v otázke vzdelávania štát nie je a nemôže byť iný ako laický. Vravím, že si prajem slobodu vzdelávania pod dozorom štátu, ale ak smiem personifikovať štát v tejto delikátnej a ťažkej záležitosti dozoru, ktorá vyžaduje spoluprácu všetkých živých síl štátu, pripúšťam len ľudí, ktorí bezpochyby patria k najváženejším povolaniam, ale nemajú nijaké osobné záujmy, ani na základe svedomia, ani na základe politiky, a nerozchádzajú sa s národnou jednotou. (Veľmi dobre!, na ľavici) Tým chcem povedať, že napríklad do rady najvyššieho dozoru by som nepripustil ani biskupov, ani ich delegátov.

Som za to, aby sa zachovala a ak treba prehĺbila starodávna a prospešná odluka cirkvi od štátu, ktorú uskutočnila múdrosť našich otcov, a to v záujme cirkvi aj štátu. (Potlesk.)

Povedal som vám, čo by som chcel. Teraz vám poviem, čo nechcem: Nechcem zákon, ktorý sa vám navrhuje. Prečo? Páni, tento zákon je zbraň. Sama osebe zbraň neznamená nič; nebezpečnou ju urobí až ruka, ktorá sa jej zmocní. A čo je to za ruka, ktorá sa zmocní tohto zákona? V tom spočíva celý problém. (Prejavy záujmu.) Páni, je to ruka klerikálnej strany. (Pravdu má!)

Páni, bojím sa tej ruky; chcem zneškodniť zbraň, odmietam tento návrh. (Veľmi dobre! Výborne!)

Keď som už toto povedal, pristupujem k diskusii.

Hneď a spriama menujem námietku na adresu oponentov návrhu školského zákona, zastávajúcich moje stanovisko; ostatne je to jediná námietka, ktorá má zdanie závažnosti.

Vravia nám: vylučujete z dozornej rady štátu duchovenstvo; chcete zakázať náboženské vzdelávanie?

Páni, vysvetlím vám to. Z mojej viny nedôjde k nedorozumeniu ani o tom čo vravím, ani o tom, čo myslím.

Ani zďaleka nechcem zakázať náboženské vzdelávanie, počujete ma? Podľa mňa je dnes potrebnejšie, ako kedy bolo. Čím viac človek rastie, tým viac má veriť. Čím viac sa približuje k Bohu, tým lepšie má Boha vidieť. (Prejavy záujmu.)

V súčasnosti prežívame jedno nešťastie. Skoro by som povedal, že existuje len jedno nešťastie, a to je určitá tendencia mať všetko už v tomto živote. (Prejavy záujmu.) Ak sa dá človeku za koniec a cieľ života pozemské a materiálne bytie, zhoršia sa všetky biedy negáciou toho, čo má prísť; k trápeniam nešťastníkov sa pridá neúnosná tiaž ničoty. Z toho, čo bolo len utrpením, totiž zákon boží, sa stane zúfalstvo, totiž zákon pekla. (Pohnutie.) Z toho sú potom závažné sociálne otrasy. (Áno! Áno!)

Iste patrím medzi tých, ktorí si prajú, nech o tom nepochybuje nikto v tejto miestnosti, a nevravím to len vážne, to by bol slabý výraz, prajem si s nevysloviteľným zápalom a všetkými možnými spôsobmi, aby sa už v tomto živote zlepšil materiálny osud tých, ktorí trpia; ale prvým zlepšením je dať im nádej. (Bravo!, na pravici) O koľko sa zmenšia naše biedy, ak sa k nim pridá nekonečná nádej! (Veľmi dobe! Veľmi dobre!)

Všetci, čo sme tu a nech sme ktokoľvek, zákonodarcovia ako biskupi, kňazi ako spisovatelia, máme za úlohu šíriť a všemožne podporovať sociálnu energiu na potláčanie a odstraňovanie biedy. (Bravo!, na ľavici), na zdvíhanie všetkých hláv smerom k nebu (Bravo!, na pravici), na zameranie všetkých duší, na obrátenie všetkých smerom na druhý svet, kde bude vládnuť spravodlivosť a kde dôjde k spravodlivej odplate. Povedzme to hlasne, že nikto nebude trpieť ani nespravodlivo, ani zbytočne. Smrť je vyrovnaním účtov. (Veľmi dobre!, na pravici a záujem.)

Zákon materiálneho sveta je rovnováha; zákon morálneho sveta je spravodlivosť. Na konci všetkého je Boh. Nezabudnime to a učme to všetkých, že život by nemal dôstojnosť, nestál by za námahu, keby sme mali celkom zomrieť: čo uľahčuje ťažkú drinu, čo svätí prácu, čo človeka posilňuje a robí ho dobrým, múdrym, trpezlivým, láskavým, spravodlivým, naraz poníženým aj hrdým, hodným inteligencie, hodným slobody, to je mať stále vidinu lepšieho sveta, presvitajúcu cez temnoty tohto života. (Živý súhlas.)

Pokiaľ ide o mňa, keď už to náhoda urobila tak, že teraz ja hovorím a dáva slová s takým veľkým významom do úst s len malou autoritou, dovoľte mi povedať a vyhlásiť, čo prehlasujem z výšky tejto tribúny, že na tento lepší svet hlboko verím; je pre mňa oveľa reálnejší, ako táto biedna chiméra, ktorú prežívame a voláme životom; stále ho mám pred očami; verím naň zo všetkých síl svojho presvedčenia, po mnohých bojoch, mnohých štúdiách a mnohých skúškach; je najvyššou istotou môjho rozumu a súčasne najvyššou útechou pre moju dušu. (Hlboké chápanie.)

Prajem si teda úplne vážne, pevne a vrelo náboženské vzdelávanie; prajem si však náboženské vzdelávanie cirkvi, nie náboženské vzdelávanie jednej strany. Prajem si, aby bolo vážne, a nie pretvárkou. (Bravó! Bravó!) Prajem si, aby malo za cieľ nebo, nie zem. (Pohnutie.) Nechcem, aby jedna kazateľnica nahradila druhú; nechcem miešať kňazov s profesormi. Ak s takýmto miešaním súhlasím, ako zákonodarca naň dozerám a nad seminármi a vzdelávacími rádmi otváram pozorovateľne štátu, a trvám na tom, laického štátu, ktorý žiarli len na svoju veľkosť a jednotnosť.

Zo srdca si prajem deň, keď bude môcť byť vyhlásená úplná sloboda vzdelávania. Hneď vám však vravím, aké vzdelávanie v škole si prajem vo vnútri cirkvi a mimo cirkvi. Predovšetkým považujem za smiešny nezmysel prenechať v mene štátu kňazom úlohu kontrolovať vzdelávanie kňazmi. Prajem si, jedným slovom, opakujem, to, čo si priali naši otcovia: Cirkev nech sa stará o svoje veci a štát o svoje. (Veľmi dobre! Veľmi dobre!)

Zhromaždenie jasne vidí, prečo návrh zákona odmietam: dovoľte mi dokončiť vysvetľovanie.

Páni, ako som pred chvíľou naznačil, tento návrh je niečo viac, a to horšieho; ak chcete, je to zákon politický, je to zákon strategický. (Mrmlanie.) Samozrejme sa neobraciam na ctihodného biskupa z Langres, vlastne na nikoho v tejto miestnosti; obraciam sa na stranu, ktorá ak nie redigovala, tak aspoň inšpirovala tento návrh zákona, na túto vyhasnutú a súčasne horlivú stranu, na klerikálnu stranu. Neviem, či je vo vláde, neviem, či je v parlamente (vzrušenie); všade ju však cítim. (Nový vzruch) Má dobrý sluch, počuje ma. (Smiech) Obraciam sa teda na klerikálnu stranu a vravím jej: Tento zákon je váš zákon.

Pozrite sa, poviem to úprimne, nedôverujem vám. Vzdelávať, to je budovať. (Vzrušenie) Nedôverujem tomu, čo budujete. (Veľmi dobre! Veľmi dobre!) Nechcem vám zveriť vzdelávanie mládeže, detského ducha, rozvoj nových inteligencií, ktoré sa otvárajú pre život, nové generácie, to je budúcnosť Francúzska. Nechcem vám zveriť budúcnosť Francúzska, pretože zveriť vám ju by znamenalo vydať vám ju. (Pohnutie.)

Nestačí mi, aby nové generácie prišli po nás, prajem si, aby nás nasledovali. Preto si pre ne neprajem ani vašu vedúcu ruku, ani váš dych. Nechcem, aby ste to, čo urobili naši otcovia, zničili! (Veľmi dobre!) Po tej veľkej sláve nechcem túto veľkú hanbu. (Predĺžené pohnutie)

Váš zákon má masku. (Bravó!)

Hovoril jedno a urobil by druhé. Je to sluhovská myšlienka a dáva si výzor slobody. Je to konfiškácia, vydávajúca sa za dar. Nechcem ju. (Potlesk na ľavici.)

Máte to vo zvyku. Keď kujete reťaz, vravíte: bude to sloboda! Keď obžalúvate, kričíte: Dávame amnestiu! (Nový potlesk.)

Ach, veď ja si vás nemýlim s cirkvou, ako si nemýlim imelo s dubom. (Veľmi dobre!) Ste parazitmi cirkvi, ste chorobou cirkvi (ako je imelo parazit stromov – pozn. prekl.). (Smiech.)

Ignác (z Loyoly, zakladateľ rádu jezuitov – pozn. prekl.) je nepriateľom Ježiša. (Živý súhlas na ľavici.) Vy nie ste veriaci, ste sektári náboženstva, ktorému nerozumiete. Ste režiséri svätosti. Nemiešajte cirkev do svojich záležitostí, do svojich kombinácií, do svojich stratégií, do svojich doktrín, do svojich chúťok. Nemenujte ju svojou matkou, robiac z nej svoju slúžku. (Hlboké vzrušenie.) Netrápte ju pod zámienkou, že ju učíte politiku. Predovšetkým – nestotožňujte ju so sebou. Viďte zlo, ktoré jej pôsobíte. Pán biskup z Langres vám to povedal. (Smiech.)

Pozrite sa, ako slabne, odkedy vás má. Tak málo sa nechávate milovať, že to skončí tým, že aj u budú nenávidieť. Pravda je, čo vám hovorím, že sa bez vás zaobíde. (Smiech.) Nechajte ju na pokoji. Až tu nebudete, vrátime sa k veci. Nestarajte sa o ňu, túto ctihodnú cirkev, túto ctihodnú matku; nechajte ju v jej samote, v jej odlúčení, v jej pokore. To robí jej veľkosť! Samota jej privolá davy; jej vzdanie sa je jej sila; jej pokora je jej majestát. (Živý súhlas.)

Hovoríte o náboženskej výchove! Viete vy, čo je ozajstná náboženská výchova, pred ktorou sa treba pokloniť, ktorú neslobodno vyrušiť? To je milosrdná sestra pri posteli umierajúceho. To je brat sústrasti vykupujúci otroka. To je Vincent de Paul privinujúci si na hruď nájdené dieťa. To je marseillský biskup medzi postihnutými morom. To je parížsky arcibiskup, s úsmevom prichádzajúci do toho strašného predmestia Saint-Antoine, so zdvihnutým krížom utišujúci občiansku vojnu a nestarajúci sa, že tam môže nájsť smrť, hlavné je, že prináša mier. (Bravó!)

To jen ozajstná náboženská výchova, to je skutočná náboženská výchova, hlboká, účinná a ľudová; našťastie pre náboženstvo a pre ľudstvo vytvára viac kresťanov, ako ich vy ničíte! (Dlhý potlesk na ľavici.)

Ach, poznáme vás! Poznáme klerikálnu stranu! Je to stará strana a má veľké skúsenosti. (Smiech.) Ona stráži prístup k pravej viere. (Smiech.) To ona vynašla tie dva zázračné stavy pravdy, nevedomosť a omyl. Ona zakazuje vede a géniovi ísť ďalej ako učí misál, ona chce zavrieť myšlienku do dogmy. Proti jej vôli urobila inteligencia Európy všetok svoj pokrok. Jej dejiny sú vpísané do dejín ľudského pokroku, ale sú na jeho rube. (Pohyb.) Stavala sa proti všetkému. (Smiech.)

To ona vyšľahala prútmi Prinelliho, keď povedal, že hviezdy nepadajú. To ona sedemkrát mučila Campanellu, keď tvrdil, že počet svetov je nekonečný a prehliadol tajomstvo stvorenia. To ona prenasledovala Harveya zato, že dokázal, ako krv prúdi. Na základe príbehu o Jozuovi neviemdala Galilea do väzenia; na základe príbehu svätého Pavla uväznila Krištofa Kolumba. (Vzrušenie.) Bolo bezbožnosťou odhaliť zákony neba; bolo kacírstvom objaviť nový svet. (Veľmi dobre! Veľmi dobre!) V mene náboženstva exkomunikovala Pascala (vytýkala mu jansenizmus – p. p.), v mene morálky Montaigna, a v mene obidvoch Moli?ra. (Veľmi dobre! Veľmi dobre!) Ach, nech ste, kto ste, poznáme vás, čo sa voláte katolíckou stranou a ste klerikálnou stranou, dobre vás poznáme. Už dávno sa proti vám búri ľudské svedomie a pýta sa vás: Čo odo mňa chcete? Už dávno sa pokúšate dať ducha ľudského do klady! (Potlesk na ľavici.)

Vy by ste chceli byť učiteľmi výchovy a vzdelávania. A niet básnika, niet spisovateľa, niet filozofa, niet mysliteľa, ktorého by ste prijali! Čo bolo kedy napísané, vymyslené, vysnívané, odvodené, vysvetlené, predstavené, géniami vynájdené, poklady civilizácie, storočné dedičstvá generácií, spoločné vlastníctvo inteligencií, to všetko predsa odmietate! Keby ste mali pred očami ľudský mozog otvorený na niektorej strane ako knihu, robili by ste v ňom škrty. (Áno! Áno!) – Priznajte sa! (Dlhé vzrušenie.)

Na koniec treba povedať, že existuje jedna kniha, o ktorej sa dá povedať, že sa zdá od začiatku do konca vyšším vnuknutím; kniha, ktorá je pre svet to, čo je Korán pre islam, čo sú Védy pre Indov, kniha obsahujúca všetku ľudskú múdrosť, ožiarenú božskou múdrosťou, kniha, ktorú uctievanie národov nayzýva knihou kníh, Biblia! Nuž, a vaša cenzúra zašla až tak ďaleko! Stala sa taká neslýchaná vec, že pápeži zakázali Bibliu! Aké to bolo prekvapenie pre múdrych duchov, aká hrôza pre jednoduché srdcia, keď videli, že rímsky ukazovák indexu dopadol aj na túto božskú knihu! (Živý súhlas na ľavici.)

A vy sa dožadujete slobody vzdelávania! Pozrite sa, buďme seriózni a dohodnime sa na tom, akej slobody sa to dožadujete: veď to je sloboda nevychovávať! (Potlesk na ľavici – živý protest na pravici.)

Ach, vy chcete, aby sa vám národ zveril do výchovy. Dobre. Pozrime sa na vašich žiakov. Pozrime sa na vaše produkty. (Smiech.) Čo ste to spravili z Talianska? Alebo zo Španielska? Už storočia máte v rukách k dispozícii, vo vašich školách pod vašou trstenicou, tieto dva veľké národy, slávne medzi slávnymi; čo ste to z nich urobili? (Vzrušenie.)

Poviem vám to. Vašou vinou Taliansko, ktorého meno dnes nemôže žiaden mysliaci človek vysloviť bez nevýslovnej bolesti, Taliansko, táto matka géniov a národov, ktorá pokryla svet očarujúcimi zázrakmi poézie a umenia, Taliansko, ktoré naučilo ľudský rod čítať – toto Taliansko dnes nevie čítať! (Veľký rozruch.)

Áno, Taliansko je dnes spomedzi všetkých európskych národov štát, v ktorom vie čítať najmenej občanov! (Protesty na pravici – hlasné výkriky.)

Španielsko, nádherne obohacované Španielsko, ktoré dostalo ešte od Rimanov svoju prvú kultúru, od Arabov druhú, od Prozreteľnosti napriek vám dokonca nový svet, Ameriku, toto Španielsko stratilo vašou vinou, v dôsledku vášho ohlupovania, ktorým je jarmo degradácie a zmenšovania (Potlesk na ľavici.), šťavu moci, prevzatú od Rimanov, aj génia umení, ktorého malo od Arabov, za čo všetko ďakovalo Bohu, a výmenou za všetko, čo vašou vinou stratilo, dostalo od vás inkvizíciu. (Vzrušenie.)

Inkvizíciu sa niektorí vaši ľudia pokúšajú ospravedlniť s cudnou bojazlivosťou, ktorú im pripočítavam k dobru. (Dlhá veselosť na ľavici – protesty na pravici.) Inkvizíciu, ktorá upálila na hranici päť miliónov ľudí! (Zapieranie na pravici.) Čítajte dejiny!

Inkvizíciu, ktorá vykopávala mŕtvych, aby ich ako kacírov upálila. (Je to pravda !) Svedkami sú Urgel a Arnauld, knieža de Forcalquier. Inkvizíciu, ktorá deti kacírov vyhlasovala až do druhej generácie za nehanebné a nehodné akejkoľvek verejnej pocty; výnimku dostali len tie deti, ktoré udali svojich rodičov – tak to stojí v zatykačoch. (Dlhé vzrušenie.) Inkvizíciu, ktorá ešte vo chvíli, keď toto hovorím, drží vo vatikánskej knižnici zapečatené a pod zámkom Indexu Galileiho spisy. (Vzrušenie.) Pravda je, že aby ste uchlácholili Španielsko zato, čo ste mu vzali, dali ste mu (prívlastok?) „katolícke“. Katolícke Španielsko! (Vzrušenie na pravici.)

Viete čo? Z úst jedného z najväčších mužov ste vydrali bolestivý výkrik, ktorý vás obžalúva: „Radšej by som bol, keby bolo veľké, ako katolícke!“ (Krik na pravici – Dlhé prerušenie – Viacerí poslanci na rečníka násilne siahajú.)

To sú vaše vrcholné diela. Plameň, ktorý sa volal Taliansko, ste uhasili. Kolos, ktorým bolo Španielsko, ste podmínovali. Z jedného ostal popol, z druhého zrúcaniny. To ste urobili z dvoch kedysi veľkých národov. Čo chcete urobiť z Francúzska? (Predĺžené vzrušenie.)

Aha, veď vy prichádzate z Ríma: blahoželám vám. Mali ste tam predsa pekný úspech! (Bravo a smiech na ľavici.) Zapchali ste ústa rímskemu ľudu; teraz chcete potrestať francúzsky národ. Rozumiem: to je ešte krajšie, to pokúša; ale majte sa na pozore, tento chudák je ešte celkom živým levom. (Vzrušenie.)

Na koho sa hneváte? Poviem vám to: na ľudský rozum. Prečo? Pretože prináša deň. (Áno! Áno! – Nie! Nie!)

Chcete, aby som vám povedal, čo sa vám nepáči? Je to toto ohromné množstvo svetla slobody, ktoré vychádza z Francúzska z troch storočí, svetla, ktoré je dnes oslepujúcejšie, ako kedykoľvek bolo; svetla, ktoré robí francúzsky národ osvecujúcim, takže na tvárach všetkých národov sveta vidno jas Francúzska. (Vzrušenie.) A práve toto žiarenie Francúzska, toto svetlo slobody, priame, ale neprichádzajúce z Ríma, prichádzajúce od Boha, toto svetlo chcete uhasiť. (Pravda je to!) A my ho chceme zachovať! (Áno! Áno! Bravó na ľavici.)

Odmietam váš zákon. Odmietam ho, pretože konfiškuje základné vzdelávanie, pretože degraduje stredné vzdelávanie, pretože znižuje úroveň vedy, pretože zmenšuje môj národ. (Vzrušenie.)

Odmietam ho, pretože patrím medzi tých, ktorým to zovrie srdce a zapáli sa čelo zakaždým, keď sa Francúzsko z nejakej príčiny zmenší, či je to už územne, ako to bolo po dohodách z roku 1815, alebo intelektuálne, ako by to bolo na základe vášho zákona! (Živý potlesk na ľavici.)

Páni, prv než skončím, dovoľte mi, aby som z výšky tejto tribúny dal klerikálnej strane, strane, ktorá sa nás mieni zmocniť (Čujme! Čujme!), vážnu radu. (Hlasy na pravici.) Nechýba jej šikovnosť. Keď jej pomôžu okolnosti, je silná, veľmi silná, príliš silná! (Vzrušenie.) Ovláda umenie ako držať národ v neurčitom poľutovania hodnom stave, ktorý nie je smrť, ale už nie ani život. (Je to pravda!) A nazýva to vládnutím. (Smiech.)

To je vláda prostredníctvom letargie. (Smiech.) Nech si však dáva pozor, lebo Francúzsku sa niečo také nepáči. Je to nebezpečná hra, ak sa mu nechá uvidieť, čo by ho čakalo, čo len cez polootvorené dvere: suverénna sakristia, zradená sloboda, porazená a poviazaná sloboda, potrhané knihy, nedeľná kázeň ako náhrada za tlač, tmavá noc v mysliach vyvolaná tieňmi čiernych sután, géniovia umlčaní kostolníkmi! (Potlesk na ľavici.)

Veru je to tak, klerikálna strana je šikovná; to však nebráni tomu, aby nebola naivná. (Rozveselenie.) Veru je to tak, obáva sa socializmu! Vidí, že vlna odporu proti tomu, čo hovorí, stúpa; kladie jej do cesty akúsi prekážku dobrého videnia! Vidí, že vlna stúpa a predstavuje si, že spoločnosť zachránia jej obranné kombinácie sociálnej pretvárky a materiálneho odporu – ak postaví všade tam, kde nie je žandár, jezuitu. (Smiech a potlesk.) Aká je to úbohosť! Opakujem, nech si dá pozor, devätnáste storočie jej nepraje; nemala by byť zatvrdilá; mala by sa vzdať úmyslu ovládnuť túto veľkú epochu plnú hlbokých a nových inštinktov, lebo ich môže len nakrátko spojiť a nerozumne vyvolať reakciu z obávanej strany; môžu z toho povstať strašné udalosti. Áno, systém, ktorý vyťahuje na svetlo, trvám na tom, je nebezpečný: je to vzdelávanie sakristie a vláda spovednice. (Dlhé prerušenie. Výkriky: volať ho na poriadok! Viacerí poslanci pravice povstávajú. Prezident a p. Hugo sa dohovárajú, ale to sa nedá rozumieť. Prudké hádky.)

Rečník sa ozýva obrátený smerom k pravici: Páni, vravíte, že veľmi chcete slobodu vzdelávania; pokúste sa pripustiť slobodu rečnenia na tejto tribúne. (Smiech. Hluk utícha) Rečník pokračuje: A to na základe doktrín, ktoré nezlomná a fatálna logika zameriava proti ľuďom a zvyšuje ich zlo, doktrín, ktoré vyvolávajú hrôzu pri pohľade do histórie ! (Nové výkriky: volať ho na poriadok!)

Rečník je prerušovaný: Páni, povedal som, že klerikálna strana nás obsadzuje. Bojujem proti tomu a vo chvíli, keď táto strana kladie ruku na zákon, mám ako zákonodarca právo preskúmať tento zákon a preskúmať túto stranu. Nezabránite mi urobiť to! (Veľmi dobre!) Pokračujem: Áno, opakujem, že s týmto systémom, s touto doktrínou a s touto históriou vyvolá klerikálna strana všade, kamkoľvek príde, revolúcie; všade sa budú vyhýbať Torquemadovi (hlavný inkvizítor, dominikánsky mních – p.p.) a bude z toho Robespierre. (Vzrušenie.)

Ukázal som, čo robí zo strany, ktorá si dala názov katolícka, vážne verejné nebezpečenstvo. A tí, čo tak ako ja sa v mene štátov obávajú anarchistických prevratov a zneváženia kňazov, volajú na poplach už pri pomyslení na to. (Hlasy na pravici.)

Neumlčíte ma. Krik a hluk prekrývajú síce môj hlas. Páni, hovorím k vám nie ako agitátor, ale ako čestný človek! (Čujme! Čujme!) Ale preboha, páni, že by som vám bol náhodou podozrivý?

Výkriky na pravici: Áno! Áno!

p. Viktor Hugo: Čože? Ja že som vám podozrivý? To vravíte?

Výkriky na pravici: Áno! Áno! (Nevysloviteľný zmätok. Časť pravice povstala a útočí na rečníka, stojaceho s nehybnou tvárou na tribúne.)

Tak dobre, tento bod vyžaduje vysvetlenie. (Ticho sa obnovilo.) Svojím spôsobom je to osobná záležitosť. Myslím, že si vypočujete vysvetlenie, ktoré ste sami vyvolali. Ach, teda ja som vám podozrivý! A z čoho? Ja som vám podozrivý! Ale vlani som bránil poriadok, keď mu hrozilo nebezpečenstvo, ako dnes bránim ohrozenú slobodu! ako by som zajtra bránil poriadok, keby sa nebezpečenstvo vracalo z tej strany. (Vzruch.) Ja že som vám podozrivý! Bol som vám podozrivý, keď som plnil svoj mandát parížskeho poslanca a zabránil som preliatiu krvi na júnových barikádach? (Bravó na ľavici. Nové výkriky na pravici. Zmätok sa obnovuje.)

Rečník sa púšťa do reči: Čo sa dá robiť, nechcete počuť hlas, ktorý rozhodne bráni slobodu. Ak ja som podozrivý vám , potom aj vy ste podozriví mne . Medzi nami rozhodne ľud! (Veľmi dobre! Veľmi dobre!) Páni, posledné slovo. Som asi z tých, čo mali šťastie, že nedávno v ťažkej situácii poslúžili veci poriadku. Možno sa na to zabudlo; nepripomínam to. Ale keď o tom hovorím, môžem sa o to oprieť. (Nie! Nie! – Áno! Áno!) Takže dobre, opierajúc sa o túto minulosť vyhlasujem svoje presvedčenie, že Francúzsko potrebuje poriadok, ale živý poriadok, ktorým je pokrok. Je to poriadok, vznikajúci z normálneho, pokojného, prirodzeného rastu ľudu; vznikajúci z jeho činov a myšlienok pri plnom pôsobení národnej inteligencie. A to je úplný opak vášho zákona! (Živý súhlas na ľavici.)

Som z tých, čo prajú tomuto ušľachtilému národu slobodu a nie útlak, pokračujúci rast a nie umenšovanie, moc a nie sluhovstvo, veľkosť a nie ničotu! (Bravo na ľavici.) Hľa, aké zákony nám prinášate! Hľa, ako vládnuci, ako zákonodarcovia nás chcete zastaviť! chcete zastaviť Francúzsko! Chcete zatvrdiť ľudskú myseľ na kameň, zadusiť božskú pochodeň, zhmotniť ducha! (Áno! Áno! – Nie! Nie!) Či nevidíte znaky doby, v ktorej žijete? Potom ste vo svojom storočí cudzincami! (Hlboké pohnutie.) Hľa, v tomto storočí, veľkom storočí noviniek, udalostí, objavov, výdobytkov, vy snívate o nehybnosti. (Veľmi dobre!) V storočí nádeje vyhlasujete slávu beznádeji! (Bravo.) Sťa námahou zlomení hádžete na zem slávu, myšlienku, inteligenciu, pokrok, budúcnosť a vravíte: máme toho dosť! nechoďme ďalej; zastavme sa! (Vzrušenie na pravici.) Takže nevidíte, že všetko okolo vás ide, hýbe sa, lieni sa, rastie, mení sa a obnovuje, všade, aj nad vami, aj pod vami! (Vzrušenie.)

Ó, vy sa chcete zastaviť a aj nás chcete zastaviť! Dobre! Opakujem vám s veľkou bolesťou, ja, ktorý nemám rád katastrofy a pády, varujem vás smrteľne vážne (Smiech na pravici): ak nechcete pokrok, budete mať revolúcie! (Hlasný poplach.) Ľuďom, ktorí sú dosť šialení nato, aby povedali, že ľudstvo nepôjde dopredu, Boh odpovedá zemou, ktorá sa trasie. (Dlhý potlesk ľavice.)

Prameň: Marc Schiappa (dir.): 1905! La loi de séparation des Églises et de l’État. (1905! Zákon o odluke cirkví a štátu.) Éditions Syllepse, Paríž 2005, .s. 49-58.

Preložil Rastislav Škoda

*   *   * 

Hugove náboženské názory podľa Wikipédie.sk

Hugove náboženské názory sa v priebehu jeho života radikálne menili. V mladosti sa považoval za katolíka a mal úctu voči cirkvi a jej autoritám. Postupne však začína zanedbávať svoje katolícke povinnosti a čoraz intenzívnejšie vyjadruje svoje názory namierené proti pápežovi a duchovenstvu. Počas svojho exilu koketuje so spiritualizmom a neskôr sa stáva stúpencom racionalistického deizmu podobného tomu, ktorý hájil Voltaire. Keď sa pri sčítaní ľudu v roku 1872 Huga spýtali, či je katolík, odpovedal, „Nie, som voľnomyšlienkar“.

Počas svojho spiritualistického obdobia na Guernsey (1855) sa Hugo nezbavil svojej antipatie voči rímskokatolíckej cirkvi. Bol rozhorčený najmä ľahostajnosťou, s ktorou cirkev prehliadala ťažký život nižších vrstiev, utláčaných monarchiou, no možno k tomu prispel aj fakt, že Hugove diela sa často objavovali na pápežskom zozname zakázanej literatúry. Zo strany katolíckej tlače narátal Hugo 740 útokov len na Bedárov! Keď zomreli jeho synovia Charles a François-Victor, trval na tom, aby boli pochovaní bez kríža či kňaza a rovnaké želanie vyslovil i pre svoj vlastný pohreb. Hoci však Hugo považoval katolícke dogmy za zastarané a zanikajúce, nikdy priamo nenapadol cirkev ako inštitúciu. I naďalej bol hlboko veriaci a uznával silu a nevyhnutnosť modlitby.

Hugov racionalizmus sa odráža v básňach ako Torquemada (1869 – o náboženskom fanatizme), Pápež (1878 – silne protiklerikálna), Religions et religion (1880 – o zbytočnosti cirkví) a v posmrtne vydaných dielach Koniec Satana a Boh (1886 a 1891 – kde zobrazuje kresťanstvo ako grifa, okrídleného leva, a racionalizmus ako anjela).

„Náboženstvá pominú, ale Boh ostáva“, vyhlásil Hugo. Podľa jeho predpovede kresťanstvo nakoniec zanikne, ale ľudia neprestanú veriť v „Boha, dušu a povinnosti“.

Prameň: Wikipedia.sk, stav 30. marca 2008

Preložil Rastislav Škoda

Koniec všeobecných ľudských práv

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Roy W. Brown

Posledných jedenásť rokov Organizácia islamskej konferencie (OIC), reprezentujúca 57 islamských štátov, škrtila Všeobecnú deklaráciu ľudských práv – včera, 28. marca 2008, ju definitívne zabila.

S podporou svojich spojencov, medzi nimi Čínou, Ruskom a Kubou (nevie sa veľa o ich obrane ľudských práv) sa islamským štátom podarilo presadiť dodatok k Rezolúcii o slobode prejavu, ktorý postavil celý koncept na hlavu. Teraz bude možné, aby špeciálny spravodajca (rapporteur) pre slobodu prejavu referoval o „zneužití” tejto najcennejšej slobody niekým, kto sa opováži, napríklad, vysloviť sa proti zákonom podľa šarije, ktoré žiadajú, aby sa ženy za cudzoložstvo kameňovali k smrti, aby sa mladíci vešali za homosexualitu, alebo pripúšťajú, aby dievčatá boli nútené do manželstva vo veku deväť rokov, ako sa deje v Iráne.

Bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan videl výstražný nápis na stene už pred tromi rokmi, keď vravel, že stará Komisia pre ľudské práva „sa stáva pri svojej práci príliš politickou a príliš selektívnou”; a že postupná reforma po krokoch tu nebude stačiť. Bolo treba úplne odstrániť starý systém a nahradiť ho niečím lepším. Myslelo sa, že Rada pre ľudské práva bude týmto novým štartom; Rada, ktorej členovia budú čestne podporovať a v prípade potreby budú ochotní brániť princípy Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

No od svojho vzniku v júni 2006 sa Rada pre ľudské práva nezmohla na odsúdenie krikľavého porušovania ľudských práv v Sudáne, Bielorusku, Iráne, Saudskej Arábii, Číne a inde; pričom opakovane odsudzovala Izrael a len Izrael.

Po troch rokoch sa Annanove sny rozpadli a Rada pre ľudské práva stojí na pranieri, pretože nie je schopná plniť svoju hlavnú úlohu: podporu a ochranu ľudských práv. Táto Rada včera v Ženeve umrela a s ňou umrela Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorej šesťdesiate narodeniny budeme oslavovať 10. decembra tohto roku.

Bol to posun v rovnováhe síl v systéme OSN ako pri zemetrasení. Vyše desať rokov napínali islamské štáty svoje svaly. Včera udreli. Nebude existovať nijaká zámienka, aby Rada pre ľudské práva mohla brániť ľudské práva. Morálne vedenie systému OSN prešlo od štátov, ktoré po skončení druhej svetovej vojny založili OSN vyznávajúc princípy rovnosti, osobnej slobody a vlády zákona, na islamské štáty, ktoré vyznávajú úzkoprsý stredoveký svetonázor, charakterizovaný výlučne povinnosťami človeka voči Alahovi, a na ich súputníkov, štáty, ktoré vidia svoje budúce ekonomické a politické záujmy najlepšie zabezpečené svojím spojenectvom s islamskými štátmi.

Včerajší útok islamistov viedol Pakistan a mal jemnosť noža s tenkou čepeľou nehlučne sa vnárajúceho pod rebrá Rady pre ľudské práva. Na prvý pohľad sa dodatok k rezolúcii o obnove mandátu špeciálneho spravodajcu pre slobodu prejavu môže zdať rozumný. Predpisuje, aby špeciálny spravodajca

„… podal správu o prípadoch, keď zneužitie práva slobody prejavu predstavuje akt rasovej alebo náboženskej diskriminácie …”

Kanada bojovala dlho a tvrdo na čele sponzorov tejto rezolúcie za obnovu mandátu špeciálneho spravodajcu, ale toto bolo pre ňu veľa. Medzinárodne uznané hranice slobody prejavu sú do podrobností uvedené v článku 19 legálne záväznej Medzinárodnej dohody o civilných a politických právach; v úvode k rezolúcii je o nich zmienka. Ak zneužitie slobody prejavu poškodí niečiu slobodu náboženstva, spadá to do právomoci špeciálneho spravodajcu pre slobodu náboženstva. Pridávať to teraz sem je zbytočná duplicita a „ … žiadať, aby špeciálny spravodajca referoval o zneužití (tohto práva), stavia mandát na hlavu. Miesto toho, aby podporoval slobodu prejavu, špeciálny spravodajca bude policajne sledovať jej výskyt a formy … Ak bude tento dodatok prijatý, odvolá Kanada svoju podporu hlavnej rezolúcie.“

Kanadské stanovisko zopakovali viaceré delegácie, medzi nimi napr. India; mali námietky proti zmene zamerania z obrany na obmedzenie slobody prejavu. Európska únia, Spojené kráľovstvo (hovoriac aj za Austráliu a Spojené štáty), India, Brazília, Bolívia, Guatemala a Švajčiarsko odvolali svoj súhlas s hlavnou rezolúciou, keď prešiel dodatok. Z pôvodných 53 podporovateľov odpadlo vyše dvadsať.

Dodatok bol prijatý 27 hlasmi proti 15 pri 3 zdržaniach sa hlasovania.

Delegát Srí Lanky jasne uviedol dôvody, prečo podporil dodatok: „Ak dáme do poriadku určité veci, keď sú ešte malé, predídeme ich násilnému prejednávaniu na uliciach našich obcí a miest.”

Inými slovami: Nedožadujte sa práva na slobodu prejavu, pretože vaši oponenti sa môžu stať násilnými. Je to po prvý raz v šesťdesiatročnej histórii bloku ľudských práv v rámci Spojených národov, čo bolo základné ľudské právo obmedzené len kvôli možnej násilnej reakcii nepriateľov ľudských práv.

Takže násilie, ktoré sa rozhorelo ako reakcia na dánske karikatúry, je Radou ospravedlnené – slobodu prejavu karikaturistu bolo treba zregulovať. A Theo van Gogh si môže byť sám vinný za svoju smrť.

Sloboda prejavu je to -- jediné -- právo, ktoré nám umožňuje odhaliť, iným oznámiť a odsúdiť zneužívanie všetkých iných práv. Bez slobody prejavu a slobody tlače dávame zelenú diktatúre a znemožňujeme odhaľovanie korupcie, neschopnosti, nespravodlivosti a útlaku.

No nech je sloboda prejavu akokoľvek dôležitá pre nás, čo žijeme na Západe, jej všetko prevyšujúcu dôležitosť pre tých, čo žijú pod diktatúrou islamských zákonov, osvetlila odvážna skupina 21 mimovládnych organizácií z islamských štátov výzvou vzoprieť sa dodatku k rezolúcii. Možno ju nájsť na adrese: http://www.article19.org/pdfs/press/petition-hrc.pdf .

Znie to neuveriteľne, ale po hlasovaní o dodatku sa v Rade chaos ešte rozmohol. V poslednej chvíli ohlásila Kuba ústny dodatok, čo bolo zrejme v rozpore s procedurálnymi pravidlami. Keď mala Kanada námietky, prezident to nepripustil. Keď sa Slovinsko pokúsilo – v mene Európskej únie – intervenovať v prospech jedného prejednávaného bodu a žiadalo desaťminútové prerušenie, nebralo sa to na vedomie. Keď sa pokúsilo protestovať proti ďalšiemu bodu, odmietol mu to právo Egypt a jeho protest vyhral.

Keď sa hlasovalo o hlavnej rezolúcii, bola prijatá 32 hlasmi, nikto nebol proti a 15 členov sa zdržalo hlasovania.

Komunita mimovládnych organizácií si musí teraz dobre premyslieť, akému cieľu môže v budúcnosti slúžiť jej spolupráca s Radou pre ľudské práva, resp. zápas o hodnoty, ktoré sa už neuznávajú v rámci OSN. Osobne som sa posledných päť rokov angažoval v Komisii pre ľudské práva a v Rade, ale vidím malý úžitok z pokračovania v tejto angažovanosti. Naše dobre podložené stanoviská sú ignorované, naše vystúpenia sú prerušované opakovanými irelevantnými volaniami k poriadku; nepodporujú nás ani západné delegácie, ktoré – hrôza! – nehlasovali ani proti dnešnej komédii, ale sa len zdržali hlasovania.

Včera umrela Všeobecná deklarácia ľudských práv. Kto vie, kedy, a či vôbec, bude môcť byť raz obnovená.

Zvykol som sa čudovať, čo si myslia o svojom pôsobení v Rade pre ľudské práva štáty, ktoré považujú za potrebné zabíjať ľudí, ktorí zmenia svoje náboženstvo. Teraz to viem.

Ako oblátka tenké zdanie medzinárodného súhlasu o podpore a ochrane ľudských práv je konečne odhalené ako to, čo je – ako zdanie. Ukazuje sa, že nasleduje nevyhnutný rozpad ľudských práv. Iste pokročí dopredu Islamská charta ľudských práv (rozumej „Povinnosti voči Alahovi”) a s ňou súbežne aj Islamská rada pre ľudské práva. No OIC bude naďalej členom a bude ovládať Radu pre ľudské práva Spojených národov, čím zabezpečí jej pokračujúcu kastráciu a úpadok do úplnej bezvýznamnosti.

Päť mesiacov predtým, čo ho a viac ako 20 kolegov zabila bomba teroristu v Bagdade, napísal vtedajší vysoký komisár pre ľudské práva, Sergio Vieira de Mello:

„Členstvo v Komisii pre ľudské práva musí so sebou niesť zodpovednosť. Čakám, kedy príde čas, že si Komisia vypracuje kód smerníc na prijatie za člena Komisie a kód správania sa pre členov, ktorí už Komisii slúžia. Veď Komisia pre ľudské práva má voči ľudstvu určité povinnosti a jej členovia musia byť príkladom uznávania medzinárodných noriem ľudských práv – v praxi aj v zákonoch…“

Štáty, ktoré majú ozajstný záujem o ľudské práva, by mali okamžite opustiť Radu pre ľudské práva a ostať mimo nej do tých čias, kým všetky jej členské štáty a kandidáti na členstvo uznajú svoje povinnosti a pustia sa do vylučovania takých členských štátov, ktoré boli zapísané do zoznamu štátov majúcich problémy s ľudskými právami a nedajú si doma veci do poriadku do určitého rozumného termínu. Ak sa tak nestane, nedá sa lepšie si uctiť pamiatku na Sergia de Mello ako vytvoriť alternatívnu organizáciu – Kofi Annanovu organizáciu chcejúcich – ktorej členovia príjmu de Mellove smernice pre kód správania – a kedykoľvek vydajú z nich účty.

V Ženeve 29. marca 2008

*  *  * 

Roy W. Brown je hlavný reprezentant IHEU (International Humanist and Ethical Union – Medzinárodná humanistická a etická únia) pri Rade pre ľudské práva OSN v Ženeve.

*  *  *

Prameň: http://iheu.org/node/3123

Preložil Rastislav Škoda

Biela kliatba

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Eduardo Galeano

Prvý deň tohto roku mala sloboda na našom ostrove 200 rokov. Nikto si toho nevšimol, alebo skoro nikto. Až o pár dní sa na tento malý štát, v ktorom sa narodilo niečo také veľké, na Haiti, zamerali reflektory masmédií sveta. Nie kvôli výročiu všeobecnej slobody, ale pre krvavé kúpele, ktoré vrcholili opakovaným vyhnaním prezidenta Aristida.

Haiti bol prvý štát na svete, ktorý zrušil otroctvo. No temer všetky chýrne encyklopédie celého sveta pripisujú tento úctyhodný čin Anglicku. Je pravda, že impérium, ktoré počas storočí bolo šampiónom obchodu s otrokmi, jedného dňa zmenilo svoj názor. Ale v Anglicku bolo zrušenie otroctva vyhlásené v roku 1807, to bolo tri roky po haitskej revolúcii; a bolo to také nepresvedčivé, že v roku 1832 sa v Anglicku obrad zrušenia otroctva opakoval ešte raz.

Inakšie nič nové o tejto omrvinke na mape sveta. Haiti dve storočia znášalo opovrhnutie a trest verejnosti. Thomas Jefferson, majiteľ početných otrokov a súčasne bojovník za ich slobodu, raz varoval pred zlým príkladom, ktorý dalo Haiti a zdôraznil, že tento mor a choleru treba obmedziť na územie jedného ostrova. Jeho štát to dlho dodržoval. Trvalo 60 rokov, kým Spojené štáty severoamerické diplomaticky uznali najslobodnejší zo všetkých štátov. Medzitým začali v Brazílii neporiadok a násilie nazývať „haitinizmom“, ale otroctvo tam zrušili až v roku 1888 – ako posledný štát na svete.

Čierna kliatba

Od revolúcie priťahovalo Haiti na seba len tragédie. Kedysi šťastná a prosperujúca kolónia je dnes najchudobnejší štát západnej pologule. Určití špecialisti z toho odvodzujú, že revolúcie vedú priamo do priepasti. Iní hlásajú, že haitský sklon k bratovražde je dedičstvom africkej divočiny. Že potvrdzuje pravidlo predkov. Že exituje čierna kliatba, plodiaca zločin a chaos.

Nikto nepovie ani slovo o strašnejšej bielej kliatbe.

Francúzska revolúcia síce zrušila otroctvo, ale Napoleon ho o pár rokov oživil. Aby obnovili otroctvo na Haiti, poslalo Francúzsko viac ako 50 lodných nákladov vojakov. Černosi ostrova sa vzbúrili a porazili Francúzsko, získali štátnu nezávislosť a vyhlásili slobodu pre otrokov. V roku 1804 zdedili zem, ktorá bola oholená, aby bola vhodná na plantáže cukrovej trstiny; nivočila ju občianska vojna. Zdedili aj finančný „dlh Francúzsku“. Francúzsko prinútilo Haiti draho zaplatiť svojmu bývalému majiteľovi poníženie Napoleona. Novorodený štát mal zaplatiť gigantické odškodnenie za škodu, ktorú zapríčinil vydobytím svojej slobody: 150 miliónov zlatých frankov, čomu zodpovedá 21,7 miliárd dnešných dolárov, resp. 44 vtedajších štátnych ročných rozpočtov. Trvalo viac ako sto rokov, kým bol tento dlh splatený, pretože stále puchol od úžerníckych úrokov. Až v roku 1938 splatilo Haiti poslednú splátku.

Výmenou za toto bohatstvo Francúzsko aspoň oficiálne uznalo nový štát, ale nikto iný to neurobil. Haiti sa narodilo odsúdené na samotu.

Osloboditeľ Simón Bolívar

Ani Simón Bolívar neuznal Haiti, hoci mu veľa dlhoval. V roku 1816 vyzeral porazený a volal o pomoc. Jeho domovský prístav bolo Haiti a dalo mu lode, zbrane a vojakov. Haiti mu dalo všetko pod jednou jedinou podmienkou: že oslobodí otrokov – myšlienka, ktorá mu dovtedy nikdy neprišla na um. Ten veľký muž vo svojej veľkej vojne za nezávislosť štátov Južnej Ameriky nakoniec triumfoval, ale ukázal sa vďačným len tým, že poslal do hlavného mesta Haiti, Port-au-Prince, ako dar cenný meč. O diplomatickom uznaní štátu sa nezmienil.

V španielskych kolóniách, ktoré získali samostatnosť, otroctvo bolo ďalej povolené, hoci niektoré kolónie mali proti nemu zákony. Bolivar vyhlásil svoje zákony tohto druhu v roku 1821, ale zvesť o nich nezašla ďaleko. V roku 1851, teda o tridsať rokov, zrušila otroctvo Kolumbia. Venezuela ju nasledovala v roku 1854.

V roku 1915 pristálo na Haiti americké námorníctvo. Ostalo tu 19 rokov. Prvá vec, čo urobili, bola okupácia colnice. Okupanti zastavili plat haitského prezidenta do tých čias, kým podpísal likvidáciu Štátnej banky, na miesto ktorej nastúpila pobočka City Bank of New York. Prezident a iní černosi prestali mať povolený vstup do súkromných hotelov, reštaurácií a klubov cudzej okupačnej mocnosti. Okupanti sa neopovážili obnoviť otroctvo, ale prikázali nútené práce na výstavbu verejných budov. Zabili veľký počet ľudí a ani tak im nebolo ľahké uhasiť plamene odporu. Vodca gerily Charlemagne Peralte bol vystavený na jednom námestí ukrižovaný na dvere, aby ľudia dostali svoju lekciu.

Diktátor Papa Doc Duvalier

Civilizačná misia sa skončila v roku 1934. Okupanti odišli, ale zanechali Národnú gardu, vycvičenú na vymýtenie akejkoľvek stopy demokracie. To isté urobili v Nikarague a Dominikánskej republike. Krátko na to sa stal haitským Somozom a Truillom Duvalier. A od diktátora k diktátorovi, od sľubu ku klamu, po jednej pohrome nasledovala bezprostredne druhá.

Aristid, rebelujúci kňaz, sa stal prezidentom v roku 1991. Vydržal pár mesiacov, kým Američania pomohli zvrhnúť ho, zobrali ho, podrobili ho určitej liečbe a vrátili ho späť, aby v objatí námorníkov zastával svoje postavenie. V roku 2004 po druhý raz pomohli zvrhnúť ho a zas nastalo veľké zabíjanie. A opäť sa vrátili aj americkí námorníci, ako sa vracia chrípka.

Oveľa deštruktívnejší ako okupačné námornícke vojská sú však medzinárodní experti. Postavené pred prísne predpisy Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu Haiti poslúchlo každý príkaz aj vtedy, keď to znamenalo, že nebude ani chleba, ani soli. Vládne aktíva boli zmrazené; a podpory a dane, ktoré mali chrániť domácu výrobu, boli zrušené. Z roľníkov, pestujúcich ryžu, ktorí kedysi tvorili väčšinu národa, sa postupne stávali žobráci alebo utečenci na loďkách. A tak mnohí skončili v hlbinách Karibského mora, no pretože tieto stroskotané lode neboli kubánske, ich nárek sa nikdy nedostal do novín.

Haiti dnes dováža všetku ryžu z USA, kde medzinárodní experti, títo všeličím zaneprázdnení ľudia, zabudli zakázať vývozné dane a podpory.

Na hranici medzi Haiti a Dominikánskou republikou je velikánska tabuľa s nápisom: „Cesta do skazy“. Na druhej strane je čierne peklo. Krv a hlad, bieda a choroby. V tomto obávanom pekle je však každý sochárom, rezbárom, ľudovým umelcom. Haiťania zbierajú cínové a alumíniové plechovky a odpadové kovy, režú a vyklepávajú ich s majstrovstvom starodávnych umelcov a vytvárajú tak obdivuhodné diela, ktoré predávajú na pouličných trhoch.

Haiti je krajina, ktorá bola odhodená na znak večného trestu za obranu svojej dôstojnosti. Leží na šrotovisku dejín ako kovový odpad. Čaká na šikovné ruky svojich ľudí.

*  *  *

Eduardo Galeano je jeden z najvýznamnejších spisovateľov Latinskej Ameriky; žije v Montevideu, Uruguaj.

*  *  *

Prameň: IPS Columnist Service.

Preložil Rastislav Škoda

Otroctvo a nedobrovoľné sluhovstvo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Don Bacon

Trinásty dodatok k Ústave Spojených štátov, prijatý na konci občianskej vojny v roku 1865, zrušil otroctvo, ale súčasne výslovne pripustil väzeňské otroctvo a nedobrovoľné sluhovstvo. Ten dodatok znie:

„Ani otroctvo ani nedobrovoľné sluhovstvo nesmie existovať na území Spojených štátov ani nikde, kde platí jeho súdnictvo, s výnimkou trestu za zločin, na ktorý bol dotyčný právoplatne odsúdený.“

Spojené štáty majú menej ako 5 % obyvateľstva sveta a temer 25 % väzňov sveta. Sú Američania zločineckejší ako iné národy? Či existujú v USA popudy, ktoré im zabezpečujú pochybnú česť vedúceho postavenia v ohľade početnosti väzenskej populácie?

Práca väzňov má svoje korene v otroctve. Po Občianskej vojne rokov 1861-1865 bol zavedený systém „najímania väzňov“, aby sa pokračovalo v otrokárskej tradícii. Oslobodení otroci boli obžalovaní, že nesplnili svoje povinnosti ako nájomcovia pôdy (obrábali ju za časť úrody), alebo za drobné krádeže – ktoré sa takmer nikdy nedokázali – a potom „boli najatí“ na zber bavlny, prácu v baniach alebo stavbu železníc.

V tejto tradícii sa pokračuje. Štát potrebuje spôsob na naplnenie väzníc, ktoré sú prameňmi lacnej práce. Samozrejme tu môže byť nápomocný systém trestného zákonodarstva, a to aj je. Gerry Spence, chýrny kriminalista, píše vo svojej knihe Od slobody k otroctvu (From Freedom to Slavery): „Zistil som, že prisluhovači zákona – špeciálni agenti FBI – sú muži, ktorí sú dokázateľne nielen schopní, ale aj ochotní vyrábať či zatajiť rozhodujúce dôkazy, ba dokonca aj zmeniť pravidlá rozhodujúce o živote a smrti, ak to pri trestnom stíhaní obvineného vedie k cieľu .“

Dobre, ale našim sudcom záleží na spravodlivosti; či nie? Spence: „Hovorí sa, že naši sudcovia majú ústavné povinnosti a zabezpečujú rovnakú spravodlivosť pre všetkých. Aj to je len mýtus. Úlohou zákona nie je poskytovať spravodlivosť či zachovať slobodu. Zákon má za úlohu zachovať pri moci tých, čo majú moc.“

Autority príslušné pre uplatňovanie zákonov to nerobia všetko samy. V prvom rade majú na pomoc zložité zákony. V tomto ohľade je poučný pohľad na štát Kaliforniu.

Kalifornský väzenský systém

je tretí najväčší trestný systém v našom štáte; stojí ročne 5,7 miliardy dolárov a poskytuje ubytovanie 170 000 väzňom. Od roku 1980 sa počet väzníc v Kalifornii strojnásobil, keďže aj počet väzňov sa neobyčajne zvýšil. Keď sa ozvali kontroverzie o ich zlom hospodárení a o zneužívaní ich chovancov, dostal sa kalifornský väzenský systém do svetla verejnej kritiky.

Čo viedlo k tomu, že väzenia sa stali v Kalifornii prudko rastúcim priemyslom? Prestali Kalifornčania naraz dbať na zákony? Netreba nám ísť ďalej ako pozrieť sa na stav CCPOA, Združenia kalifornských väzenských dozorcov. „Veľmi ma znepokojuje moc, ktorú má tento zväz väzenských dozorcov vo vnútri našich väzníc, v zákonodarných kruhoch a v guvernérovom úrade. Mala by znepokojovať každého občana,“ povedala Judith Tannenbaumová, bývalá učiteľka angličtiny v Štátnej väznici San Quentin (Chýrne veľké väzenie na sever od San Francisca, kde sa kedysi popravovalo kyanidom v plynovej komore. Hoci mnohé mestá v tejto oblasti majú mená po svätých, toto je na pamäť Quentina, bojovníka indiánskeho kmeňa pobrežných Miwokov - pozn. prekl.)

CCPOA je najväčší prispievateľ na politické kampane v Kalifornii. Dáva dvakrát toľko ako Kalifornské združenie učiteľov, hoci má len desatinu jeho členstva. V roku 1998 dalo vyše dva milióny USD guvernérovi Grayovi Davisovi, 763 000 USD masmédiám a vyše 100 000 USD na podporu návrhu číslo184, týkajúceho sa zákona o troch opakovaniach. Tento zákon predpisuje dvojnásobný normálny trest pri druhom opakovaní prečinu/zločinu a najmenej trojnásobný normálny trest alebo 25 rokov (to, čo je viac) pri treťom opakovaní. CCPOA má osobitný záujem na tom, aby čím viac Kalifornčanov bolo zatvorených na čím dlhší čas.

Zväz kalifornských väzenských dozorcov sa rozrástol z bezvýznamnej skupinky s 2 500 členmi v r. 1978 na mocný voj s 31 000 členmi, ktorí platia ročne 21,9 milióna USD členských príspevkov v r. 2008. Zamestnáva 91 osôb vrátane 20 právnikov na plný úväzok, päť lobistov a celý tým poradcov pre styk s verejnosťou. Hlavný stan má k dispozícii 62 000 štvorcových stôp (asi 5 700 m2) kancelárskeho priestoru. Štátny úrad pre hľadanie dozorcov väzňov sa hrdí tvrdením, že toto zamestnanie je v Kalifornii najvyhľadávanejšie, a to z dobrých dôvodov: „Okrem vysokého platu majú naši spolupracovníci zabezpečený dôchodok, ktorý sa dá nájsť len v súkromnom sektore.“

Kalifornské väznice riadi agentúra, ktorá má 60 000 zamestnancov, z toho je 30 000 dozorcov. Štvrtý šéf kalifornských väzníc, Jim Tilton, odchádza do dôchodku skôr, ako je zvykom pri postavení, o ktorom sa hovorí, že je v rámci administratívy z najťažších. Takže prečo si guvernérom Schwarzeneggerom na tento post s ročným platom 225 000 USD novo menovaný Matt Cate myslí, že sa do toho môže pustiť po svojom a hovorí: „Toto poslanie vyhovuje môjmu srdečnému prianiu; verejná bezpečnosť bola vždy cieľom mojej kariéry, pretože mi na nej veľmi záleží.“

Kalifornia prežíva finančnú krízu a na jej riešenie navrhuje guvernér Schwarzenegger predčasne prepustiť asi 22 000 väzňov a zrušiť 4 500 miest dozorcov, čo by znížilo ročné výdavky o 400 miliónov USD. Zväzu dozorcov sa to samozrejme nepáči a v spolupráci s organizáciami postihnutých proti tomu protestuje. Medzitým vyvoláva preplnenie väzníc násilnosti. Útok nožom na štyroch dozorcov v jednej preplnenej väznici a rasovo podnietená ruvačka v inej sú typy násilností, ktoré už roky znepokojujú dozorcov, obhájcov väzňov aj Schwarzeneggera

Čo robiť so všetkými týmito väzňami?

Je ich v USA vyše dvoch miliónov – väčšinou sú čierni a Hispánci. Riešenie: Pracujú pre rozličné priemyselné odvetvia za mizerný groš. Pre magnátov, ktorí investujú do väzenských podnikov, je to ako nájsť hrniec zlata: Nemusia mať starosti so štrajkami, s platením poistenia pre prípad nezamestnanosti, s dovolenkami, ani s nadčasmi a náhradným voľnom. Všetci väzni pracujú na plný úväzok, nikdy neprídu do práce neskoro a nechýbajú z rodinných dôvodov. Ak sa im nepáči 25 centov na hodinu a odmietnu pracovať, idú do samotky.

Súkromné podniky začali využívať väzenskú prácu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia; dnes ich je 135. Microsoft, McDonalds, TWA, IBM, Victoria’s Secret, AT&T a Toys?Us sú len niektoré, čo používajú väzňov na lacnú výrobu tovarov alebo poskytovanie služieb. Hoci výška mzdy sa líši od štátu k štátu, zásadne platí, že väčšina peňazí, ktoré podniky platia, ide do vrecka štátu, kde je previnilec vo väzení.

V Kalifornii dostávajú väzni síce „minimálnu mzdu“, ale štát z nej berie 80 % na /náhradu svojich výdavkov, protidrogové kampane, pre organizácie práv obetí a zverenecké fondy väzňov.

Štát Colorado využíva prácu väzňov na všetko od poľnohospodárstva (rybolov, mliečna farma, zber hrozna) cez stolárstvo až po hasičov. Coloradskí zákonodarcovia nedávno odhlasovali najrestriktívnejšie imigračné zákony – po masívnej mobilizácii za práva prisťahovalcov. Nové zákony vyvolali nedostatok robotníkov a na poliach sa ničila úroda. Coloradskí farmári vyriešili krízu vynájdením ešte vykorisťovanejšej pracovnej sily ako boli migranti – kolony väzňov „na reťaziach“. A tak bolo treba a stále treba ešte viac väzňov.

Komplex väzenského priemyslu je jedným z najrýchlejšie rastúcich priemyselných odvetví v USA a jeho investori pôsobia na wallstreetskej burze. Majú svoje trhové výstavy, konvencie, webové stránky, katalógy pre zásielkový predaj. Majú reklamné agentúry, staviteľské firmy, kancelárie architektov, investičné banky na Wall Streete, inštalatérske firmy a ozbrojené ochranky. Vyrábajú čalúnené cely pre duševne chorých v dizajnérskych farbách.

Federfálny väzenský priemysel produkuje 100 % všetkých vojenských prilieb, nábojových opaskov a nepriestrelných viest, identifkačných štítkov, košiel, nohavíc, stanov, brašien a poľných fliaš. V rámci vojnových materiálov vyrábajú väzni 98 % rozličných technických zariadení, 93 % farieb a štetcov, 92 % šporákov, 46 % balistických ochranných viest, 36 % bezpečnostných zariadení pre budovy, 30 % sluchátiek a mikrofónov a 21 % kancelárskeho nábytku. Väzni robia súčiastky pre lietadlá, prístroje pre lekárske ordinácie a iné veci; cvičia dokonca vodiace psy pe slepcov.

Súkromné väznice

Bude dobre, ak opustíme tieto štátne väznice a povieme si niečo o súkromných väzniciach. Medzi rokmi 1987 a 2004 sa počet väzňov v súkrommných väzniciach zvýšil o viac ako 3 000 percent; stúpol z 3 122 na 98 700.

Dve spoločnosti ovládajú väzenský priemysel orientovaný na zisk – Nápravná korporácia Ameriky (Corrections Corporation of America, CCA) a GEO Group, donedávna známa ako Wackenhut; delia si 75 % súkromného väzenského trhu. Najlepšie platiaca súkromná väznica je CCA v Tennessee, kde väzni dostávajú 50 centov za hodinu „vysoko odborného výkonu“.

Privatizácia väzníc je spojená s problémom, že takéto zariadenia v rukách súkromníkov potrebujú trvalý príliv nových ľudí, ak sa má zisk dlhodobo udržať na plánovanej úrovni. Väzenské spoločnosti sa snažia o politický vplyv tým, že tisícmi dolárov podporujú politické kampane. Ich lobisti podporujú prísne trestné zákonodarstvo, ktoré zabezpečuje rast potreby väzenského priestoru, vysoké minimálne tresty, doživotie za tri opakovania a tresty pre mladistvých ako pre dospelých.

Sme tam, kde sme začali: súkromné spoločnosti robia to isté, čo robí Kalifornský zväz väzenských dozorcov: podporuje dodávky stále viac väzňov do stále početnejších väzníc a odsúdených na čím ďalej tým dlhšie väzenie.

Tak sme na tom takto: pri štvrtine počtu obyvateľov Číny máme o 500 000 väzňov viac ako Čína a mnohí z našich väzňov ťažko pracujú. Mnohí americkí občania sú podrobení dlhodobému nedobrovoľnému sluhovstvu, nútenej práci pomocou donucovacích zákonov a v dôsledku zložitých zákonov, ktoré vynucuje odborový zväz dozorcov v spolupráci so súkromnými väzenskými spoločnosťami. A všetko je vraj v súlade s ústavou.

*  *  *

Don Bacon je penzionovaný armádny dôstojník; pred rokmi založil Spoločnosť Smedleya Butlera, ktorý ako generál povedal: „Vojna je podvod“.

*  *  *

Prameň: Don Bacon, Slavery and Involuntary Servitude -

www.lewrockwell.com/orig9/bacon1.html – 3. mája 2008.

Preložil Rastislav Škoda

K Cenám humanistov 2008

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Spytujú sa ma priatelia, prečo som odmietol jednu z Cien humanistov 2008. Nie je to celkom tak. Ja som tú cenu nedostal. Bol som len medzi nominovanými – jeden z troch, štyroch či dokonca viacerých. Keď sa ma pýtali, či by som ju prípadne prijal, odpovedal som ústne aj písomne, že nie. Myslím si, že prakticky všetky ceny a vyznamenania môžu byť trápne a majú vo svojej histórii odmietnutia.

Akékoľvek paralely sú na hony vzdialené, ale nie je bez zaujímavosti, čo všetko sa nestalo, napríklad, s chýrečnými Nobelovými cenami a Goncourtovou cenou. A osobne sa pamätám, že keď som v roku 1964 dostal za vakcínu proti Aujeszkého chorobe hospodárskych zvierat (spolu s akademikom Ivanom Braunerom a Dr. Alojzom Žuffom; ja som nebol straník) Štátnu cenu Klementa Gottwalda, vo Vladislavskom sále Pražského hradu prezident Novotný za predsedníckym stolom sa stále nakláňal, aby v lese odmeňovaných videl na stoličku pripravenú pre Laca Novomeského. Ostala neobsadená. Rok po rehabilitácii mu udelili štátnu cenu. Ako sa ukázalo, neoznámil výboru pre jej udeľovanie, že si ju nepríde osobne prevziať.

Dvaja laureáti osobne odmietli prijať Nobelovu cenu za literatúru:

V roku 1964 vyvolal Jean-Paul Sartre (1905-1980) svetovú senzáciu odmietnutím Nobelovej ceny za literatúru, pretože podľa jeho názoru „žiaden človek si nezaslúži, aby bol za živa vyhlásený za svätého“. (Už v roku 1945 odmietol stuhu francúzskej Čestnej légie a neskoršie katedru na Coll?ge de France, čo je obdoba našej Akadémie). Tieto pocty by vraj boli obmedzili jeho slobodu, povýšiac literáta na inštitúciu. Sartrove akcie ostanú pamätihodné, lebo výrečne ilustrujú želateľný duchovný stav intelektuála.

V roku 1973 odmietol Nobelovu cenu mieru Le Duc Tho (1911-1990), generál a diplomat, ktorý s Ho Či Minom viedol boj za oslobodenie Vietnamu a neskôr paralelne s týmto bojom mierové vyjednávania v Paríži v rokoch 1968-1973 s americkým ministrom zahraničných vecí Henry Kissingerom, ktoré viedli k prímeriu a nakoniec k odchodu amerických vojsk z Vietnamu. Kissinger svoj podiel na tejto spoločnej cene samozrejme s potešením prijal. Le Duc Tho ho odmietol, pretože „mier sa v skutočnosti nedosiahol“.

Štyroch laureátov Nobelovej ceny prinútili odmietnuť túto poctu ich vlády. Trikrát to bol Adolf Hitler a postihnutí boli nemeckí vedci:

Richard Kuhn, Nobelova cena za chémiu (karotenoidy a vitamíny) v r. 1938,

Adolf Butenand, Nobelova cena za chémiu) sexuálne hormóny) v r. 1939 a

Gerhard Domagk, Nobelova cena za medicínu (antibakteriálny účinok prontosilu) v r. 1939.

Všetci traja prevzali ceny po porážke Hitlera a skončení druhej svetovej vojny. (Zaujímavé je, že životopisy, ktoré som prezrel, hovoria len o tom že dostali diplomy a medaily, ale nie, že dostali peniaze …)

Sovietska vláda prinútila v roku 1958 Borisa Pasternaka (1890-1960) odmietnuť už prijatú Nobelovu cenu za literatúru (za poéziu a román Doktor Živago). V roku 1989 ju posmrtne prevzal jeho syn Jevgenij.

Prestížna francúzska Goncourtova cena za literatúru (v praxi za román) má v štatúte, že sa môže jednému autorovi udeliť len raz. (Bola pôvodne 50 frankov, čo je v súčasnosti po inflácii len 2,50 eur, takže má len symbolickú hodnotu; robí však z vyznamenaných kníh komerčne úspešné bestsellery.)

Romain Gary (1914-1980), ako litovský Žid vlastným menom Roman Kacev, plodný spisovateľ, režisér, diplomat a vojenský letec v druhej svetovej vojne, získal Goncourtovu cenu v r. 1956 za Les racines du ciel (Korene neba) a rozhodol sa zahrať na literárnej scéne chlapčenský kúsok; pod menom Émile Ajar uverejnil dva romány Gros câlin (Veľký maznáčik – 1974) a La vie devant soi (Život pred sebou – 1975). Vedel písať a týmto fígľom dostal za druhý román promptne Goncourtovu cenu, hoci hodnotiaci členovia Goncourtovej akadémie nepoznali občiansku identitu autora. Nasledovalo päťročné obdobie literárnych dohadov a intríg, počas ktorého vystupoval ako autor jeho bratranec Paul Pavlowitch. Gary odhalil pravdu až v posmrtnom diele Vie et mort d‘Émile Ajar (Život a smrť Emila Ajara).

Julien Gracq, vlastným menom Louis Poirier (1910-2007), profesor dejepisu a zemepisu, autor cestopisných románov, odmietal tradičné literárne hodnoty a bol blízky surrealistom. Jeho dielo sa vo Francúzsku hodnotí tak vysoko, že je jediný spisovateľ, ktorého dielo vyšlo ešte za jeho života v Gallimardovej edícii Pléiade. V roku 1950 uverejnil ostrú polemicko-satyrickú kritiku vtedajšieho literárneho diania a udeľovania cien (La Littérature ? l‘estomac – Literatúra v žalúdku). Konsistentne s týmto postojom o rok nato neprijal Goncourtovu cenu za román Le Rivage des Syrtes (Brehy Sýrt).

V mene čitateľov Zošitov humanistov aj svojom blahoželám profesorovi MUDr. Alexandrovi Rehákovi, DrSc., k udeleniu Čestného titulu Veľvyslanec humanizmu za celoživotné dielo a úsilie pri šírení, presadzovaní a obohacovaní myšlienok humanizmu v SR i vo svete. Robím si však výčitku, že som si na prípad Romaina Garyho nespomenul prv. V našom prípade patril prvý Čestný titul Humanista roka za výnimočné činy a aktivity pri šírení, presadzovaní a obohacovaní myšlienok humanizmu na Slovensku anonymnému Adamovi Romanovi z Košíc za jeho výnimočne cenné pôvodné stránky na internete. Mal som ho väčšmi propagovať a nebrať ohľad na jeho anonymitu (brať ju ako prípustný fakt). Napravia to na rok tí, čo tu budú?

Rastislav Škoda

Kto radí denne piť osem pohárov vody?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

História vzniku a odhalenia jednej dosť rozšírenej falošnej teórie

Nina Shen Rastogi

Úvodník aprílového čísla orgánu Americkej nefrologickej spoločnosti sa venuje histórii jednej klamnej teórie: viery, že človek má piť denne 8x8 (osem pohárov po osem uncí, po asi 1/4 litra, teda spolu asi dva litre) vody – čo „pomôže odstrániť z tela toxíny“!, zlepší pokožku!, zvýši pocit sýtosti! a má aj iné dobré účinky na zdravie. Je to mýtus, starý najmenej 200 rokov, ale za prameň súčasného omylu sa najčastejšie uvádza odporúčanie americkej Rady pre potraviny a výživu z roku 1945, ktoré znie:


„Pre dospelých sa odporúča spravidla dávka 2,5 litra vody denne. Bežný štandard pre rozličné osoby je 1 mililiter vody na každú kalóriu potravy. Väčšina tohto množstva sa nachádza v upravenej strave.“

Veriaci na mýtus 8x8 zabudli na poslednú vetu odporúčania a pili až desať štvrťlitrových pohárov vody denne. Zvyk bol taký bežný, že obľúbený komik Groucho Marx hral v roku 1959 sebavedomého storočného, ktorý raňajkoval surové morčacie pečene a vypil denne 32 pohárov vody miesto našich osem pohárov.

Za najstarší literárny údaj o mýte 8x8 sa považuje nemecká kniha Makrobiotik od Dr. Ch. W. Hufelanda z roku 1796 s údajom, že hlavný lekár pruského kráľa bol v 80. roku svojho veku zdravím kypiaci muž, ktorý mal „zvyk piť denne sedem až osem pohárov studenej vody a preto bol zdravší ako vo svojej mladosti“. Do angličtiny bola táto kniha preložená v roku 1843.

Asi koncom 19. storočia zachvátila horúčka „hydroterapie“ Európu a Ameriku a zvádzala ľudí piť veľa vody. Časopisy citovali odporúčanie Dr. Vintona, že „treba piť aspoň osem pohárov vody denne“, resp. „štyrikrát toľko vody, ako pevnej potravy“. (Dievčatám sa okrem toho radilo „nenamáčať si nohy“ a „nemať viacero sukní“; ich mozgy sú vraj „mäkké ako želatína“.) Chýrny bodybuilder Charles Atlas si v rokoch 1920-1970 potrpel na šesť až osem pohárov vody denne.

V posledných desaťročiach minulého storočia bolo veľmi veľa proponentov teórie 8x8. V roku 1967 trval Dr. Irwin Stillman, jeden z prvých zástancov diét s vysokým obsahom proteínov a nízkym obsahom uhľohydrátov na požiadavke osem pohárov vody, aby sa vraj organizmus zbavil „ketónov, t.j. popola, ktorý ostal v peci“. Čo to má byť? Jeho diskutabilný bestseller Početné volania vášho tela po vode (Your Body’s Many Cries for Water) z roku 1992, ktorý trvá na najmenej 8-10 pohároch čistej vody denne (pozor, ani káva, ani sóda!), hral pravdepodobne významnú rolu pri šírení mýtu, ktorý viedol k vzniku veľkopriemyslu fľaškovej vody a jeho explózii od roku 1980.

(Len explodovaný veľkopriemysel fľaškovej vody  radí piť denne 8 pohárov vody, aby zvýšil svoj obrat)

*  *  *

Nina Shen Rastogi je spisovateľka a novinárka žijúca v Brooklyne. Narodila sa v r. 1979 naturalizovaným Američanom (otec z Indie, matka z Tajvanu).

Prameň: www.slate.com/id/2188159/ – © 2008 Washingtonpost.

Boj o myslenie detí – V.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law

5. kapitola: Rozličné druhy autority

Táto kapitola dáva liberalizmu ďalší argument: dať zodpovednosť za vyslovovanie morálnych súdov nejakej vonkajšej autorite je nielen nerozumné, ale nemožné. Zodpovednosť za morálne súdy má vlastnosť bumerangu – vždy sa vám vráti.

V závere sa táto kapitola zaoberá častou výčitkou liberalizmu – že je nekonzistentný.

Kedy je dobre dôverovať autorite


Podriadiť sa autorite nie je vždy zlá myšlienka. Robíme to stále. Od doktora si pýtame lekársku radu, od inštalatéra chceme radu o ústrednom kúrení, od advokáta si dáme poradiť v právnej veci atď. Vo všetkých týchto prípadoch je rozumné spoľahnúť sa na slovo autority.

Moderný život vyžaduje, aby sme dôverovali odborným znalostiam iných ľudí. Svet je dnes taký zložitý, že každý z nás dobre rozumie len malému úseku z toho, čo nás obklopuje. Nemôžeme byť odborníkmi na inštalácie, vo vede, v zákonoch, autách, psychológii atď. Musíme nájsť druhých, na ktorých odbornosti môžeme stavať.

Čo však, ak sa v nejakej veci obrátite na autoritu a dostanete zlú radu? Koho viniť, ak niečo nevyjde? Predpokladajme, že začínajúca študentka chémie by rada vedela, či môže zlikvidovať značné množstvo draslíka spláchnutím do výlevky. Spýta sa profesora chémie a ten jej povie, že to môže urobiť, lebo je to celkom bezpečné. Tak to urobí a je z toho veľký výbuch, ktorý niekoho zabije. Je vinná študentka, ktorá dostala zlú radu? Môže sa vyhovárať, že jej takto radila autorita?

Áno, môže. Bolo celkom rozumné, keď dôverovala rade svojho profesora chémie. Mala všetky dôvody prijať jeho radu. Vo všeobecnosti platí, že ak si pýtame radu od uznávaného odborníka a ten nás uistí, že niečo je v poriadku, hoci to nie je tak, nie sme morálne zodpovední, ak sa veci skončia zle.

Prečo sú morálne autority rôzne


Ak je dobre dôverovať odborníkom v medicíne, v práve  i v inštaláciách – ak sme oprávnení spoliehať sa na ich slovo – prečo to neplatí o výrokoch morálnych autorít?

Predpokladajme, že niekto by rád vedel, aké stanovisko má zaujať voči ľuďom, ktorí vyznávajú iné náboženstvo ako on. Pýta si radu od náboženskej a morálnej autority svojho spoločenstva, na ktorú sa obracal aj v minulosti. Predpokladajme, že táto autorita mu povie, že je jeho mravnou povinnosťou zabíjať ľudí, ktorí nemajú jeho náboženskú vieru. Ide dokonca ďalej a prikazuje mu opásať sa výbušninou, vyhľadať supermarket plný neveriacich a vyhodiť sa do vzduchu. Berie túto autoritu za slovo (ako robil dosiaľ vždy), ide a zabije stovky ľudí. Je tento človek bez viny?

Intuitívne povieme, že nie. Ak niekto vyjde do mesta a zabíja podľa návodu náboženskej alebo inej autority, nevyhne sa morálnej zodpovednosti za to, čo urobil. Povedať: „Plnil som len príkazy odborníkov“ nie je ospravedlnením.

Samozrejme, v prípade samovražedných atentátnikov existujú poľahčujúce okolnosti, ktoré zmenšujú vinu. Ak cítime, že táto mladá žena sa vlastne nerozhodla sama, ak máme podozrenie na psychologickú manipuláciu, prípadne až na premytie mozgu – vtedy môžeme niečo odpustiť. Ale ďalej platí, že sa nezbaví všetkej zodpovednosti jednoducho povediac „Môj morálny expert mi povedal, že je to v poriadku“ do takej miery, ako keď študentka chémie povedala „Odborník na chémiu mi povedal, že je to v poriadku“.

Tu je jedna príčina, prečo. Všimnite si, že úsudok, či je niekto expert v  oblasti akými sú chémia, inštalácie alebo automechanika, nie je v podstate technickým posudkom. Nemusíte byť odborníkom v chémii, aby ste mohli predpokladať, že niekto iný takýmto odborníkom je a bez obáv môžete poslúchnuť jeho radu. Ale úsudok, či niekto iný je morálna autorita a jeho pokyn sa v tomto prípade musí vykonať, je vlastne morálnym úsudkom. Pri rozhodnutí, či máte alebo nemáte nasledovať jeho radu, musíte angažovať svoje vlastné mravné uvažovanie – spoľahnúť sa na svoj vlastný morálny kompas. V takomto prípade sa zodpovednosť za dôležité morálne rozhodnutie nedá celkom, ba ani vo veľkej miere, zvaliť na „odborníka“ tým spôsobom, ako je to pri chemickej alebo automechanickej expertíze.

Rada autorít a  odborníkov na morálku


Nič z toho, čo predchádzalo, neznamená, že nemáme hľadať morálnu radu, najmä ak ide o zložité mravné rozpory. Neraz môžeme dostať dobrú radu. Môže to viesť až k uznaniu, že doteraz sme mali mylnú mravnú predstavu. Nepochybujme o tom, že niektorí ľudia vedia lepšie posúdiť ako my ostatní, čo je dobré a čo zlé. V tomto zmysle sú „odborníkmi na morálku“. Dá sa povedať, že medzi nimi sú kňazi, imámovia a rabíni. Môžeme sa všeličo naučiť, ak ich počúvame. V tomto zmysle môžu byť „autoritami“.

No hoci pripúšťame, že niektorí ľudia môžu byť „autoritami“ v tomto zmysle, neznamená to, že máme viac-menej nekriticky preberať ich názor v mravných záležitostiach. Dajme tomu, že uznávame, že niektorí ľudia môžu byť morálne „autority“ v tom zmysle, že o  veciach morálky vedia viac ako my ostatní. Predpokladajme, že sú naozaj lepší sudcovia vo veciach morálnej pravdy. To však neznamená, žeby niekto mal byť považovaný za autoritu s veľkým A.

„Hrať sa na Boha“


Mnohí nebudú súhlasiť. Mnohí zdvihnú varovne prst a povedia: „Myslíte si, že sami máte posudzovať, čo je dobré a čo zlé? Aká arogancia! Hráte sa na Boha!“

Či sa vám to páči alebo nie, v tejto súvislosti je nevyhnutné hrať sa na Boha. Lebo ako mám vedieť, ktorú náboženskú knihu, ktoré náboženstvo, ktorú sektu, ktorého vykladača posvätného textu mám nasledovať? Tí, čo sa odvolávajú na náboženskú autoritu, môžu povedať, že takéto úsudky sa nemajú robiť. Ale nedá sa im vyhnúť. Aj keď ostávam verný náboženskej autorite, v mene ktorej som bol vychovaný, musím sa rozhodnúť, musím sa k nej prihlásiť. A to vyžaduje morálne posúdenie, pri ktorom padne otázka: „Musím poslúchnuť morálnu radu, ktorá mi bola daná?“ Nech sme boli akokoľvek vychovaní, v každom prípade sa spoľahneme na svoj vlastný mravný kompas – na náš vlastný zmysel pre dobré a zlé – pri zvažovaní, koho máme poslúchať a či máme prijať morálnu radu, ktorá sa nám ponúka. Či sa vám to páči alebo nie, musíme sa „hrať na Boha“.

Tí, čo vravia „Aká arogancia! Vy sa hráte na Boha!“ klamú sami seba, ak si myslia, že sami sa naň nehrajú. Morálna zodpovednosť je ako bumerang. Ak chcete, môžete ho na niekoho hodiť, ale nakoniec zistíte, že sa vždy vráti k vám.

A tak sa nemôžete zbaviť zodpovednosti za nejaký zlý čin tvrdením, že vám to prikázala nejaká autorita, ktorú uznávate. Ak vám Stalin, Hitler, pápež , ajatolláh či dokonca „Boh“ vo vašej hlave kážu, aby ste vyšli von a zabíjali neveriacich, a ak to urobíte, ste vinný.

Uľavilo by sa mi, keby som mohol preniesť zodpovednosť za vlastné morálne rozhodnutia na niekoho iného. Táto zodpovednosť spočíva na mojich pleciach ako veľká tiaž. Veľmi by mi vyhovovalo, keby som pri každom svojom morálnom rozhodnutí mohol preniesť zodpovednosť na nejakého „odborníka“. Žiaľ, nejde to. (2).

Kant má pravdu


Ak je uvedený argument správny, potom má Kant v podstate pravdu. (3) Ak ide o morálku, vyjde najavo, že je to situácia, keď Ja je svojbytné a autonómne. Ak berieme do úvahy bumerangovú povahu zodpovednosti v mravnom rozhodovaní, nemôžeme robiť to, čo od nás žiadajú moralisti na autoritatívnom konci stupnice od liberálov k autoritárom: aby sme zodpovednosť za rozhodnutie, čo je dobré a čo zlé, celkom alebo čiastočne odovzdali do rúk akejsi vonkajšej autority. Samozrejme, radu alebo inšpiráciu môžeme hľadať u druhých. Niet pochýb, že niekedy je to múdre. No zodpovednosť za preverenie a posúdenie, či sa na túto radu musí dbať, ostáva na našich pleciach.

Keďže teda každý z nás bude mať zodpovednosť, či sa mu to páči, alebo nie, nie je to správna myšlienka, naučiť ľudí uznať to? Nie je aj to dobrá myšlienka, zabezpečiť ich intelektuálnu a emocionálnu dospelosť, aby svoju úlohu primerane splnili? K takejto zrelosti vedie liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, nie však autoritatívny.

Autorita náboženského textu


Mnohé náboženstvá sa zakladajú na posvätných textoch – v mnohých prípadoch sa predpokladá, že obsahujú božie slovo. Čo však s názorom, že také texty protirečia liberálnym, osvietenským prístupom k mravnej výchove? Veď učiť žiakov, že Biblia je božie slovo, znamená, že sa mu musia bez otázok a nekriticky podrobiť. Ak je o tak, potom osvietenský, liberálny prístup k náboženskej výchove sa neznáša so žiadnym náboženstvom, založenom na posvätných textoch.

Nie je to tak. Náboženská škola môže povedať svojim žiakom: „Veríme, že v týchto textoch sú slová božie. Veríme, že máme žiť podľa morálneho odkazu , ktorý je v nich obsiahnutý . Nežiadame však, aby ste ich prijali bez otázok a nekriticky. Vysvetlíme vám, prečo si to myslíme. Rozhodnutie, či veriť alebo nie, musíte nakoniec urobiť vy, nie my. Chceme, aby ste rozhodnutie urobili až po starostlivom, kritickom premýšľaní.“ Takýto postoj by veľmi rýchlo zaujala, napríklad, škola typu Vyššej liberálnej.

Biblia, Korán, Bhagavad-Gita atď. sú nezvyčajne bohaté na provokujúce texty. Bez pochýb si všetky zaslúžia podrobné štúdium a verifikáciu. Jeden z textov je možno skutočne samo slovo božie – v tomto zmysle je autoritatívny.

Predstavu, že nejaký text je slovo božie, môžeme prijať bez zotrvania na tom, že je autoritatívny s veľkým A. Trvať na tom, že nejaký osobitný náboženský text sa musí prijať viac-menej bez verifikácie, znamená prehliadať fakt, že nakoniec si musí každý z nás vybrať nejaký text (alebo aj nijaký), akú interpretáciu toho textu si osvojí atď. Zodpovednosť za morálne rozhodnutia je nevyhnutná. Či sa vám to páči alebo nie, spočíva na jednotlivcovi.

Autorita rodičov, sudcov a policajtov


Existuje aj iný spôsob, ako používame výraz „autorita“. Niekto môže byť autoritou, pretože je legitímnym nositeľom určitej moci. Napríklad sudca a policajt. Obidvaja majú určitú odbornosť a skúsenosť, takže sa kvalifikujú ako autority v odbornom zmysle. Sú však autority aj v tom zmysle, že majú nad nami určitú moc – majú moc potrestať alebo zavrieť nás, ak robíme zle.

Aj rodičia majú tento druh autority. Je in dovolené, ba očakáva sa od nich, že zdisciplinujú svoje deti, ak sa správajú nevhodne.

Existencia tohto druhu „autority“ je celkom iste veľmi dobrá vec. Bez polície a legálneho systému by sme sa veľmi skoro dostali do ťažkostí. Správne fungovanie spoločnosti vyžaduje pravidlá. Potrebujeme aj ľudí, čo majú právo vynucovať dodržanie pravidiel. Ak sa pravidlá a predpisy nedajú presadiť, ich existencia za veľa nestojí .

Potreba autorít tohto druhu je úplne v súlade s liberálnym prístupom k mravnej výchove. Povedali sme už, že liberálov sa týka sloboda myslenia, nie sloboda činu. Liberáli uznávajú, že potrebujeme pravidlá a že deti potrebujú pevné hranice. A tieto pravidlá a hranice predpokladajú autority, ktoré ich vynucujú: autoritu rodičov, učiteľov, riaditeľov a riaditeliek škôl, policajtov a sudcov.

Ako autoritári využívajú viacznačnosť „autority“


Mnohí ľudia ťažko znášajú rast zločinnosti a delikvencie za posledných okolo päťdesiat rokov a volajú po návrate „autority“. No nie všetci prívrženci „autority“ sú autoritatívni s veľkým A. Želajú si len rešpekt pre sudcov, učiteľov, rodičov, disciplínu a vládu práva. Samozrejme, aj liberáli si prajú všetky tieto veci. Nanešťastie, liberáli sú často karikovaní ako nepriatelia každej autority – ale to nie je fér.

Keďže teda často nie je jasné, čo majú ľudia ma mysli, keď chcú viac „rešpektu pre autoritu“, pre niektorých autoritárov sa otvára možnosť využiť zmätok a tvrdiť, že existuje široký súhlas, že potrebujeme autoritatívnejší prístup k mravnej výchove.

Keď pripúšťame, že „autorita“ je dobrá vec, máme na mysli mravnosť. To treba zdôrazniť, aby sme sa nevdojak nenašli spojení s autoritatívnym prúdom. Liberáli musia trvať na tom, aby prívrženci autority presne povedali, o čo im ide – o autoritu, Autoritu, alebo kombináciu obidvoch. Musí byť jasné, že môžeme povedať Áno autorite, ale súčasne vravíme rozhodné Nie Autorite s veľkým A.

Liberalizmus a sebecký individualizmus


V tejto kapitole už boli vyvrátené dva antiliberálne mýty: mýtus, že liberáli majú v úmysle podryť „autoritu“ sudcov, polície, učiteľov a rodičov, zmyslom ktorej je vynucovanie dodržiavania pravidiel a disciplíny; a mýtus, že liberáli musia popierať zrejmý fakt, že niektorí ľudia sú morálne „autority“ v tom zmysle, že sú v otázkach morálky múdrejší, ako my ostatní. Navzdory tomu, čo by chceli nahovoriť niektorí autoritári, je pravda, že liberáli nezastávajú ani jeden z týchto mýtov. Liberáli môžu odmietať Autoritu. Môžu však sebaisto zastávať iné formy autority. Je na čase, odhaliť obidva tieto antiliberálne mýty.

Objasnime hneď teraz aj inú klamnú predstavu: že liberalizmus musí nevyhnutne zastávať kultúru prázdneho, sebeckého, materialistického individualizmu.

Západ je často obžalovaný z nezdravého konzumu a individualizmu a je v tom kus pravdy. Nedá sa pochybovať o tom, že mnohí západniari sa príliš zameriavajú na sebauspokojovanie a získavanie materiálnych statkov – mať najnovší mobilný telefón či plochý televízor, posledný typ auta alebo veľký dom – často na úkor dôležitejších vecí v živote. Verte však, že súhlasíme s potláčaním sebeckých, chamtivých, úzko materiálne orientovaných potrieb.

Ako vravím, často sa tvrdí, že liberáli musia byť prívržencami hedonistických tendencií. Ich kritici sa pýtajú: „Myslíte si, že jednotlivci majú mať slobodu vytvoriť si názor na mravnosť a náboženstvo? Vy si myslíte, že oni sú v tom ohľade rozhodujúci? Veď tým ich nabádate, aby robili, čo chcú, čo sa im páči, čo im robí dobre, len aby ukojili svoje bezprostredné prázdne a egoistické túžby, a to na úkor každého jednotlivca a každej veci.“

To nie je pravda. Stačí chvíľka zamyslenia a zistíte, že povzbudzovať niekoho, aby myslel a sám uvažoval o tom, čo je dobré a zlé, neznamená nabádať ho, aby to vzťahoval na vlastný záujem. Povedať niekomu „Ty musíš určiť, čo je dobré a čo zlé“ neznamená „Musíš súdiť podľa plytkých, materialistických, egoistických kritérií.“

Áno, máme učiť mladých ľudí myslieť nezávisle a viesť ich k prijímaniu vlastných mravných súdov. Ale veď pritom im súčasne môžeme vysvetľovať, a to výrečne a dôrazne, prečo je tvrdé hľadanie sebauspokojenia na úkor druhých v konečnom dôsledku neuspokojivý a, čo je ešte dôležitejšie, morálne odsúdeniahodný životný štýl. Liberálny kresťan môže uviesť aj špecificky náboženské argumenty proti takému životnému štýlu. Skrátka, liberáli majú tú istú slobodu bojovať proti kultúre sebeckého individualizmu ako autoritári.

Keď ide o odpor voči tejto kultúre, rozdiel medzi liberálmi a autoritármi je v použitej metóde. Autoritatívny prístup žiada od jednotlivca, aby uznal nesprávnosť egoistického individualizmu viac-menej len na základe príkazu autority. Naproti tomu liberáli cítia záväzok pustiť sa do slobodnej a otvorenej diskusie, vysvetľovať a brániť svoje stanovisko zo všetkých síl.

A predsa, napriek skutočnosti, že liberáli majú rovnakú slobodu potláčať sebecký individualizmus ako autoritári, protivníci ich často karikujú ako prívržencov sebeckého individualizmu. V skutočnosti je to ďalšia klebeta.

Čo, ak deti nakoniec uveria v niečo nesprávne?


Samozrejme aj liberálny prístup je spojený s rizikom. Ak dovoľujeme – ba dokonca odporúčame – aby ľudia mysleli samostatne, čo ak nakoniec uveria v niečo nesprávne? Čo, ak malý Janko nadobudne presvedčenie, že prepadať staré panie a rozbíjať telefónne búdky sú dobré veci? Kto ho má napraviť? A ako sa máme brániť proti takým ľuďom?

Tento problém vracia niektorých z nás späť smerom do výchovy na základe autoritatívnej morálky, ktorá deťom jednoducho prikazuje, čo musia o dobre a zle veriť.

To riziko existuje, ale nedovoľme autoritárom zveličovať ho. Už sme povedali, že aj liberáli smú malého Janka za zlé správanie fyzicky potrestať. No niektorí si môžu myslieť, že prichytili liberálov pri protirečení si: „Ak obmedzujete Jankovu slobodu a prikazujete mu niečo z pozície autority, konáte ako autoritár a ste teda pokrytec.“

Nie je v tom pokrytectvo. Predovšetkým, nezabudnite, že liberálny prístup k výchove sa zakladá na slobode myslenia, nie slobode činu. Kontrola a potrestanie zlého správania sa sú v plnom súlade s pravidlami, disciplínou a autoritou rodičov, učiteľov a polície. Liberálov charakterizuje ich opozícia voči Autorite s veľkým A. Liberálom ani na um nepríde, žeby nechali Janka robiť čo chce. Záleží im len na tom, aby mal istú slobodu myslenia a prejavu.

Po druhé, nakoľko je pravdepodobné, že v liberálnej škole vychované dieťa skončí s takými nesprávnymi názormi? Nezabúdajme, že liberálna výchova neznamená nepoznať pojem mravnosti, takže dieťa by si bolo nútené vytvoriť vlastný morálny kód z ničoho a bez akéhokoľvek vedenia. Liberáli vedia učiť rozoznať dobro a zlo. Videli sme dokonca, že solídne učia tradičné kresťanské, moslimské alebo iné (mravné) hodnoty. Záleží na spôsobe, akým sa tieto hodnoty sprostredkujú. Liberál povzbudzuje dieťa, aby myslelo nezávisle, čo neznamená bez vedenia a korekcií.

Ale aj keď dieťa dostalo, povedzme, liberálnu kresťanskú výchovu a zachovalo si presvedčenie, že na okradnutí starej panej nie je nič zlé, je to vždy lepšie, ako keď si jednotlivci utvárajú nesprávne názory na základe učenia nejakej autority. Liberálne vychovaný jednotlivec môže mať na niektoré zásadné mravné otázky iný názor, ako máme my. Ale aspoň s ním môžeme racionálne diskutovať o všetkých „za“ a „proti“ jeho a našich názov. Kto sa však vzdal zodpovednosti v takých situáciách v prospech nejakej autority, nemá spravidla možnosť zúčastniť sa racionálnej diskusie.

Omyly sú nevyhnutné. Dôležité je, aby sme pestovali kultúru, v ktorej je možná náprava omylov, kde môžeme opravovať jeden druhého. Taká je liberálna, nie autoritatívna kultúra.

Liberálna odpoveď autoritárom medzi nami


Možno ešte ostáva čosi nekonzistentné v liberálnom postoji. Ako má odpovedať liberálna spoločnosť na autoritatívne hnutie, ktoré sa objaví a začne rozvíjať v jej strede? Predpokladajme, napríklad, že v liberálnej spoločnosti sa zrodí náboženský kult, intolerantný voči tým svojim členom, ktorí rozmýšľajú kriticky a nezávisle; vyžaduje od nich, aby bezpodmienečne súhlasili s názormi svojho vodcu.

Ak je táto spoločnosť liberálna, a hlása slobodu myslenia a prejavu, má tolerovať autoritatívne postoje tohto kultu? Skončilo by to, paradoxne, pripustením autoritatívnosti kultu. Na druhej strane, ak sa liberálna spoločnosť postaví proti autoritatívnemu kultu, neukáže sa sama autoritatívnou? V obidvoch prípadoch je rozporná. Hlása liberalizmus, ale praktizuje, či aspoň trpí, autoritárstvo.

Myslím, že ani v tom nie je rozpor.

Ak liberálna spoločnosť usúdi, že autoritatívny kult v jej strede je pomerne neškodný, môže ho tolerovať. Liberálna spoločnosť môže umožniť svojim členom dôsledne tolerovať odmietanie svojho liberalizmu a dokonca aj proti nemu verejne brojiť. Môže rešpektovať slobodu myslenia a prejavu svojich kritikov a pri tom sa pokúšať racionálne ich presviedčať, že byť liberálnym je lepšie. Tolerovať nesúhlas neznamená prehliadať alebo osvojiť si názory nesúhlasiaceho. Dôsledne liberálna spoločnosť nežiada, aby každý slepo súhlasil, že najlepšie je byť liberálnym a neumlčuje odporcov. To by ju totiž urobilo neprijateľne autoritatívnou.

Ak však na druhej strane sa ukáže, že nový kult premýva mozgy svojich členov a, prípadne, vedie ich k tomu, aby sa zúčastnili násilia, vtedy má liberálna spoločnosť právo obmedziť jeho aktivity. Iste, robiac to využíva svoju autoritu, ale ide o autoritu s malým a, nie s veľkým A. Hovoríme o obmedzení správania, nie myslenia. (4).

Liberálov často obžalúvajú z nedôslednosti. Možno je pravda, že niektoré „liberálne“ názory sú nedôsledné. Ale zatiaľ nevidím, žeby sa táto nedôslednosť týkala Liberalizmu s veľkým L.

Samozrejme, je jeden prípad, keď sú liberáli nedôslední: keď vyžadujú nezávislé kritické myslenie o všetkom, okrem svojich vlastných liberálnych názorov, a to len na základe ich výpovede; vtedy sú zrejme neúprimne pokryteckí. Dôsledný liberál musí byť pripravený na to, že svoje liberálne názory podrobí prísnemu preverovaniu, a to isté dovolí aj iným, . Nie je dôvod, prečo by to nerobil.

Záver


Najnovšie všetci volajú po väčšej disciplíne – od škôl po učiteľov. Mnohí chcú viac rešpektu voči autorite. Osobitne chcú, aby deti uznali a rešpektovali autoritu rodičov, učiteľov, polície atď. Mnohí si prajú, aby ich deti dostali náboženskú výchovu. Želajú si, aby ich deti uznali, že sa majú veľa naučiť, a to mravne aj duchovne, od iných, vrátane svojich náboženských predstaviteľov.

Dúfam, že teraz je jasné, že všetko, čo sme povedali, je úplne zhodné s liberálnym prístupom k mravnej výchove, ako sme to povedali v 3. kapitole. Nič z toho nás nenúti, aby sme sa vzdali Kantovej vízie osvietenstva, na základe ktorej sa od jednotlivca žiada, aby myslel kriticky a sám za seba. Nič z toho nás nenúti, aby sme sa vrátili k mravnej a náboženskej výchove, založenej na autorite, ktorá u nás dominovala až do 1960-tych rokov.

Naozaj sme videli , že nemôžeme urobiť to, čo od nás žiadajú zástancovia mravnej výchovy, založenej na autorite: odovzdať zodpovednosť za formovanie mravných názorov nejakej vonkajšej autorite. Zodpovednosť za myslenie o niečom, a hodnotenie niečoho, či je dobré alebo zlé, má vlastnosti bumerangu: či sa vám páči, alebo nie, vráti sa k vám späť.

Fakt je, že veľa ľudí – a to nielen tvrdí religiózni konzervatívci – dnes vraví, že sme s liberalizmom zašli príliš ďaleko. Musím sa vrátiť smerom k Autorite s veľkým A. Prečo?

Pravdepodobne najpopulárnejšie odôvodnenie nutnosti návratu k výchove založenej na autoritatívnych hodnotách je názor, že náš nadmieru liberálny prístup k mravnej výchove vyvolal morálnu krízu. Na túto krízu teraz sústredíme našu pozornosť.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Internacionála boháčov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Pierre Rimbert

I. – Na čo sú dobrí boháči? Nechať ich platiť?


„To by bolo absurdné, rozhoduje priemyselník Serge Dassault. V skutočnosti ich niet dosť a tí, čo sú, odídu.“ (Capital, november 2003). Sám nemá dôvod „odísť“ – kdeže by našiel iný štát, čo tak dobrosrdečne financuje jeho lietadlá? – a tak p. Dassault, piaty v poradí francúzskych boháčov, otrepáva klasický argument: veľkých bohatstiev je tak málo a ich globálny majetok je taký bezvýznamný, že podrobiť ich „zjednodušenému“ zdaneniu by nemalo nijaký „redistribučný“ účinok.

Táto téza pokrivkáva. Podľa štúdie poradenského kabinetu Olivera Wymana z marca t.r. vlastnia milionári sveta 50 000 miliárd dolárov. To je triapolkrát americký hrubý národný produkt; päťdesiatkrát viac ako výška doterajších strát pri finančnej kríze, ktorá začala v roku 2007 a označuje sa za najťažšiu od roku 1929.

Takže pustiť žilou pokladu boháčov by niečo vynieslo. Vynieslo by veľa. Len čo však britský minister financií spomenie možnosť zdaniť zahraničných miliardárov sídliacich v Londýne, spochybnia títo „kompetentnosť vlády “ v tejto otázke a hrozia odchodom z City do daňovo vyvatovanejších oblastí. Pred pol storočím by sa ich predchodcovia neboli opovážili povedať to. Boli by mali takú možnosť?

Vo väčšine západných štátov kríza tridsiatych rokov a opatrenia v súvislosti s druhou svetovou vojnou a po nej viedli k zníženiu nerovností pod tlakom robotníckych hnutí. V Spojených štátoch bola výška dane z vysokých príjmov 91 % až do roku 1964, v Spojenom kráľovstve 83 % až do roku 1979, keď voľby vyhrala Margaret Thatcherová; vo Francúzsku ju Raymond Barre znížil na 80 % roku 1980. Dnes sa v týchto troch štátoch pohybuje od 35 do 40 %. Príčiny tohto znovu nájdeného šťastia sú známe: finančná dereglementácia, medzinárodná konkurencia (kde je kedysi medzinárodne zakázaný doping?  To slovo zmizlo zo slovníka - pozn. prekl.), abdikácia zmeštiačtenej ľavice, presvedčenej rovnako ako pravica, že peniaze boháčov skončia ako perly potu na čele chudobných (ktorým dajú prácu).

Výsledky nenechali na seba dlho čakať. Od roku 1913 mala 0,1 %-ná časť najväčších boháčov tendenciu zmenšovať sa; od konca 70-tych rokov začala rásť v USA a Anglicku, od konca 90-tych rokov aj vo Francúzsku. Kým tu sa rozsah príjmov zvyšuje najmä v dôsledku fantastických platov hŕstky vedúcich riaditeľov, vcelku sú to predovšetkým príjmy z kapitálu, ktoré vedú k rastu veľkých bohatstiev. Miliardári 19.-21. storočia vykazujú jeden spoločný znak: majú možnosť produkovať, a to ako akcionári alebo formou investícií.

Veľkí boháči dali do poriadku nielen svoje finančné záležitosti. Rozmnožili aj formy svojej moci, prenikajúc do iných vládnucich prostredí: masmédiá, politika, kultúra.

Vládnucu triedu po vojne v USA stelesňoval „vojensko-priemyselný komplex“, skladajúci sa z diplomatov, politikov, priemyselníkov a šedivých reprezentantov „starého striebra“. Všetci boli viazaní na priestor svojho štátu a snažili sa zatajiť prípadné spoločné záujmy. „Supertrieda“, ktorá sa rozťahuje na prvých stranách Newsweeku 14. apríla 2008, sa chvastá svojím medzinárodným vplyvom od prvého riadka: patria do nej generálni direktori centrálnych bánk a nejeden mediálny guru, riaditelia medzinárodných spoločností a spevák Bono, ajatolláh Ali Khamenei a herečka Angelina Joli, filantropickí manželia „Bill“ a Melinda Gatesoví.

Neprávom by sme z toho dedukovali odcudzenie národných elít. Francúzsku oligarchiu cementuje šalát z vysokých úradníkov, politikov, patrónov a intelektuálov. Všetkých ich spája hlboká úcta k peniazom. Vie sa, že Nicolasa Sarkozyho, bývalého finančného právnika, fascinuje luxus a ligotavé ozdôbky. To isté platí o Silviovi Berlusconim, tlačovom magnátovi, premiérovi – a treťom najbohatšom Talianovi. Medzi sily (nových) boháčov patrí aj moc povýšiť určitý životný štýl na úroveň všeobecného modelu.

Výstrednosti miliardárov tlač zveličuje, a tak sa stávajú normami skutočného úspechu. Pri pohľade na vrcholce bohatstva sa aj boháči cítia deklasovaní: „Keď sa milionárovi položí otázka, koľko by potreboval, aby sa dobre cítil, spravidla udá dvojnásobnú výšku toho, čo má“ (Challenges,12. júla 2007).

V ich očiach je svet rozdelený na dva tábory: rozsiahlu strednú triedu, ktorej členmi sa aj sami cítia, a malý klub obrovských bohatstiev, do ktorého patriť je ich snom. V takejto predstave neexistujú chudobní. Walter Benn Michaels (1) k tomu poznamenáva: „Ak všetkých, bohatých aj chudobných, nahovoríte, aby si mysleli, že patria do strednej triedy, podaril sa vám magický kúsok: rozdeliť bohatstvo bez toho, že by ste hýbali peniazmi.“ Žeby to bol recept na sociálne únosnú nerovnosť?

Poznámky: Walter Benn Michaels, The Trouble With Diversity (Ťažkosti s diverzitou), Metropolitan Books, New York, 2006, s. 197.

II. – Malý svet veľkých bohatstiev

Rast, ktorý necháva všetky vlády snívať: 8,3 %. To je číslo, ktoré udáva zvýšenie počtu dolárových milionárov na svete v priebehu roku 2006. A počet miliardárov nezaostáva pozadu: časopis Forbes ich narátal 209 v roku 1998 a 1 125 o desať rokov neskoršie. Sú početnejší aj bohatší, ale majú ťažkosti odlíšiť sa, hoci si dovoľujú výstredné výdavky. Včera žili v ústraní; dnes sa ukazujú na prvých stránkach časopisov. Dosť, aby vyvolali sny, nie priveľa, aby neprivolali reakcie dobrého ľudu.

Škrípajúcou ilustráciou tézy, že globalizácia neosoží len západniarom, je skutočnosť, že klub veľkých bohatstiev prijíma nových členov. Triumf rozličnosti: štyri z ôsmich najbohatších osôb planéty sú Indovia! Ruskí, tureckí, poľskí a brazílski nabobovia sa tlačia na balkóne, kým zoznam vedú, ako vždy, Američania. Sledujúc vývoj kapitalizmu nahradili kráľov petroleja a kapitánov priemyslu „zlodejskí baróni“ finančníctva, masmédií, nehnuteľností a nových technológií. Monarchovia arabského zálivu sa rekonvertujú na priemysel turistických záľub.

Kým internacionalizácia finančných tokov posilňuje moc globalizovanej elity, zakrýva strom „nadtriedy“ skromný krík boháčov, ktorým sa darí v tieni štátov a ktorí v jednotlivých štátoch hromadia vysoké príjmy, rozsiahle pozemky, prestížne diplomy a sociálne vzťahy: staré oligarchie sa dobre dorozumejú s novými.

Píšu o tomknihy:

Všetci miliardári ... (Mathias Roux)
Tí, ktorých štatistiky nepoznajú (Alain Bihr et Roland Pfefferkorn)
Zrod africkej buržoázie (Jean-François Bayart)
Vítajte v Indii „bling-blingu“ (ukazovania bohatstva) (Cléa Chakraverty)
Po nafte luxusné služby (Akram Belka?d)
Za čias „zlodejských barónov“ (Howard Zinn)
Velikáni Ameriky (Claude Julien)

III. Továreň na miliardárov

Keď v roku 1848 Adophe Thiers líčil osud boháča, roznežnel sa: „Je pravda, že mu nie je zima a že nie je hladný. Je nasýtený. Ale pozrite sa na jeho ustarostené čelo!“ Naozaj, všetko ho zaťažuje: veď bohatstvo treba udržovať, zväčšovať a prenášať. Vyrába sa vo veľkých školách, kde vybraní jednotlivci s „modrou krvou“ tkajú svoje siete užitočných vzťahov a vyznačia si osud často na základe školských zásluh.

Bohatstvo rastie vďaka štátu, keď verejná moc vypredáva svoje majetky súkromníkom, uvoľňuje finančné predpisy a necháva sa postrkovať kapitalistickými barónikmi, ktorých pomáhala priviesť na svet. Vzmáha sa najmä vtedy, keď sa pravica aj ľavica dohodnú, že prenechajú silám trhu starosť o organizáciu rozdelenia bohatstva. V mnohých západných štátoch sa od konca 70-tych rokov platová a mzdová časť národného produktu zmenšovala. Súčasne sa zmenšila na polovicu, neraz až na tretinu, aj horná časť zdanenia vysokých príjmov.

Aby „finančný štít“ bez prekážky nahradil v rámci vládnych priorít sociálnu ochranu, bol potrebný úspech podrývačskej intelektuálnej práce, zameranej na ospravedlnenie rubu veľkých bohatstiev: nerovností. S tým sa zaoberajú eseje:

Filozofi pre vlastníkov (Philippe Videlier)
Rozdelenie bohatstva je tabuizovaná otázka (François Ruffin)
Carlos Slim v tieni mexického štátu (Renaud Lambert)
Keď Univerzita produkuje elity (Rick Fantasia)
Budú sa fakulty hodnotiť? (Christophe Charle)
A mafiózny kapitalizmus sa zmocnil Ruska (K. S. Karol)
Lavíny dobrodení pre najfavorizovanejších (Christian de Brie)
Návrat privilégií Starého režimu (Li?m Hoang-Ngoc)

IV. Planéta ako kasíno

Stavajú múzeá, podpisujú šeky neuznaným umelcom, očkujú africké deti, podporujú vdovy a láskajú siroty: Kto by pochyboval o sociálnej užitočnosti boháčov? No filantropická frčka nestačí na legalizáciu zmocnenia sa finančných záležitostí sveta. A neospravedlní vzťah síl, ktorý sa tri desaťročia stále väčšmi nakláňa v prospech držiteľov kapitálu.

To oni nanucujú nízke mzdy a nezamestnanosť, plodiace zlý život a rozdelenie spoločnosti na znepriatelené skupiny. To oni rozhodujú o tom, že tu sa má investovať, tam reštrukturovať, inde špekulovať s cenou obilia, keď burza vynáša málo – pritom sa veľmi nestarať o zamestnancov a prázdne žalúdky. To oni sa zmocňujú centier miest a vypudzujú odtiaľ nesolventných nájomníkov. To oni navádzajú na konzum, ktorý poškodzuje zdravie a životné prostredie. Ani nehovoriac o ich zásahoch do verejných záležitostí, a to najmä v priebehu volebných kampaní.

Keď sa však občania postavia na odpor, musia vlády znížiť svoje chúťky. Zákony môžu obmedziť výšku súkromného financovania politických strán, resp. zakázať výber kandidátov podľa výšky ich bankového konta. No boj neprestáva: len čo sa im naskytne príležitosť, už si boháči berú späť moc, ktorú museli na čas prepustiť iným. Píšu o tom:

Ako boháči nivočia svet (Hervé Kempf)
Las Vegas, hlavné mesto lukratívneho hriechu (Ibrahim Warde)
Odožeňte týchto chudobných …(F. R.)
Vojnový poklad kandidátky Clintonovej (Thomas Ferguson)
Treba obmedziť úlohu peňazí v politickom živote (Charles Zorgbibe)
Nová planetárna kasta (Denis Duclos)
Filantropia a pokánie (I. W.)

Odporúčané literárne pramene:

Jack London: Čo pre mňa znamená život
Paul Nizan: Antoine Bloyé
William M. Thackeray: Trh márnivostí
Pierre Bourdieu: Rozdiel
Robert Frank: Richistan (Bohatsko)
Michel Pinçon et Monique Pinçon-Charlot: Getá goty
Yan Lianke: Sen dedinky Dingov
Louis Aragon: Krásne štvrte
Karl Marx: Sociálne boje vo Francúzsku v rokoch 1848-1850
Robert Peston: Kto vedie Britániu?
Ayn Rand: Prenasledovaná menšina Ameriky: veľký obchod

Podrobné bibliografické riadky sú k dispozícii v redakcii.

Prameň: Martine Bulardová a Pierre Rimbert koordinovali Mani?re de voir (Spôsob pohľadu), číslo 99, jún-júl 2008. Prehľad obsahu „L’internationale des riches“ (Internacionála boháčov) napísal Pierre Rimbert .

Preložil Rastislav Škoda

Saudský kráľ vyzýva monoteistické cirkvi, aby sa spojili proti ateizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

National Secular Society

Saudský kráľ Abdulah je hlavou jednej z najdiktátorskejších vlád na svete. Nedávno mal prejav, v ktorom vyzýval k dialógu medzi všetkými monoteistickými náboženstvami a cirkvami a koordinácii ich boja proti hrozivému javu ateizmu, ktorý treba poraziť.

„Žiadam reprezentantov všetkých monoteistických náboženstiev, aby sa stretli so svojimi bratmi vo viere,“ povedal na seminári Dialóg o civilizácii medzi Japonskom a islamským svetom. „Ak Boh chce, stretneme sa aj s našimi bratmi z iných náboženstiev vrátane náboženstva Tóry a Biblie, aby sme našli cestu, ako zachrániť ľudstvo.“

Zdôraznil, že hlavní duchovní jeho kráľovstva schválili jeho plán vypočuť názory moslimských vodcov iných štátov; zamýšľa obrátiť sa v tejto veci aj na OSN. Svoje kroky odôvodňuje tým, že ľudstvo „opúšťa vážnosť, morálku, vernosť a oddanosť svojmu náboženstvu, čo vedie k rozpadu rodiny a šíreniu ateizmu na celom svete – to je jav, s ktorým sa musia vyrovnať všetky cirkvi.“

Pri posudzovaní jeho dôveryhodnosti v otázke medzináboženského dialógu nesmieme zabudnúť, že saudská monarchia zakazuje na svojom území verejnú činnosť všetkých iných náboženstiev. V štáte vládne fanatická vahhábistická verzia sunitského islamu a jej mešity sú jediné povolené náboženské budovy. Pri nedávnej návšteve Vatikánu položil pápež kráľovi Abdullahovi otázku, či povolí stavbu kresťanského kostola, keď má v štáte okolo 800 000 katolíkov, hoci skoro výlučne medzi gastarbajtermi. Kráľ síce na otázku jednoducho neodpovedal, ale podľa vatikánskych kruhov sa vo vyjednávaní pokračuje. Saudská Arábia je posledný štát v tejto oblasti so zákazom iných kostolov ako mešít. 15. marca 2008 bol otvorený prvý katolícky kostol v emiráte Katar.

Abdullahov prejav je rekciou na iniciatívy Vatikánu, ktorý nedávno založil Radu pre zlepšenie stykov medzi islamom a katolicizmom. To je však o tom, ako stavať prekážku neprekonateľnej sile. Za slovami o zmierlivosti stojí skutočnosť, že obidve tieto náboženstvá sú vo svojej podstate totalitné a ani jedno nepopustí v prospech druhého ani piaď. Obidve sú posadnuté všetko zastrešujúcou vierou, že majú konečnú pravdu, o ktorej neslobodno ani len diskutovať. Preto ponúkané a predpokladané hľadanie vzájomného porozumenia nemôže byť myslené vážne.

Na Veľkonočný pondelok sa stalo niečo, čo mnohí označujú za zrejmú provokáciu: Pápež osobne pokrstil bývalého „významného“ talianskeho moslima egyptského pôvodu, Magdi Allama. A neurobil to diskrétne, ale s veľkou pompou a pred zrakmi miliónov televíznych divákov.

Mahdi Allam už dávno hneval moslimov svojimi knihami a článkami v denníku Corriere della Sera, kde je zástupcom šéfredaktora. Jedna z jeho kníh má názov Nech dlho žije Izrael! Teraz mu moslimovia odopierajú akýkoľvek náboženský alebo politický význam: „Ten človek nebol nikdy veriacim moslimom, nikdy sa nemodlil.“

Jeden z moslimských duchovných zapojených do pápežovej ekumenickej iniciatívy, Aref Ali Nayed, označil Ratzingerov krst za „akt premyslenej provokácie“, nehodiaci sa do súčasného napätia medzi katolíkmi a moslimami. Podobne sa vyjadril aj milánsky imám Yahya Pallavicini. Krátko predtým prišlo posolstvo od Usamu bin Ládina, obžalúvajúce pápeža, že hrá významnú rolu v „novom križiackom ťažení“ proti islamu už od uverejnenia karikatúr proroka Mohameda.

Čo dosiahol Benedikt XVI. masmediálnym tancom okolo jednej konverzie? pýta sa Mona Eltahavy, newyorská novinárka a odborníčka na islamské a arabské problémy. Nepáči sa jej politika Vatikánu, ktorá tvrdí na jednej strane, že viera je osobná záležitosť a na druhej strane vydáva Allamov prestup za víťazstvo katolicizmu. S francúzskym hovorcom katolíckej cirkvi pre styky s islamom zastáva názor, že Alam sa mal nechať pokrstiť vo svojej farnosti miestnym biskupom.

Dialóg katolíkov a moslimov? Dialóg nemých, nič viac.

Prameň: (British) National Secular Society,  www.secularism.org.uk

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia: Joseph Ratzinger (Benedikt XVI.), Ježiš Nazaretský

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda a George Wells

Chcel som vedieť, ako prijali Slováci poslednú knihu pápeža Benedikta XVI., Ježiš Nazaretský (Dobrá kniha, Trnava 2007) a pozrel som sa do Googla na spojenie „Ježiš“ a „Benedikt“. Medzi prvými 150 stranami bola jedna jediná kritická strana pre tieto dva pojmy, a to už zvädnutý komentár v Zošitoch humanistov č. 50 k zvoleniu kardinála Ratzingera za pápeža. Všetko ostatné boli vychvaľujúce komentáre kritikov, organizácií, kníhkupectiev, fár, blogerov atď. Čo si mám o tom myslieť? K slovu sa prihlásili tí, ktorým záleží na evanjelizácii Slovenska; ticho ostali tí, ktorí sa húfne ozývajú pri diskusii o prerušení tehotenstva, o výhrade vo svedomí, o etickej výchove a podobne. Ako si to vysvetliť? Alebo sa im téma vidí príliš teologická či akademická – počuli, že historické dôkazy o existencii Ježiša nie sú dosť presvedčivé, ale sami nemajú poruke potrebné argumenty. Alebo ich téma nezaujíma, pretože na takéto veci jednoducho „neveria“, čo aj sa necítia ateistami.

O týchto mi ide. Rád by som posilnil ich „Neverím predsa na duchov“ výťahom z kritického komentára Georgea Wellsa k predmetnej knihe v orgáne nemeckých skeptikov. Na jednej strane sa síce dá povedať, že obsahy náboženskej viery sa vymykajú empiricko-kritickému preverovaniu (najmä skeptikov, ktorí nemusia byť ateisti), ale na druhej strane nie je možné nebrať na vedomie spôsob argumentácie pre určité obsahy viery. Argumentácia má byť vždy kritickým myslením, predovšetkým však vtedy, ak ide o zaobchádzanie s pojmom pravdy, napríklad, aj pri výsledkoch výskumu histórie. Tu nemôže dostať výnimku ani osobnosť Ježiša Krista. Dajme si túto lekciu kritického myslenia podľa Wellsa:

Ratzingerova interpretácia biblických pasáží spočíva na jeho filozofickom presvedčení: „Najvyššie pravdy nemožno vtesnať do rámca empirickej evidencie pre materiálny svet“ (s. 257). Ak sa vlastná skúsenosť obmedzuje na zmyslami vnímané a „pochopiteľné“, je neúplná a omylná. „Nestačí na pochopenie vlastnej hĺbky človeka. Len v Bohu a cez Boha možno správne spoznať človeka“ (s. 327). „Kde nie je Boh, nemôže byť nič dobré“ (s. 179). „Ak vyhlásime Boha za mŕtveho, prestaneme byť jeho vlastníctvom a staneme sa vlastnými pánmi; konečne môžeme robiť, čo sa nám zapáči“ (s. 301). „Ak si stratil Boha, si len náhodným produktom evolúcie“ (s. 201). Výrazy „náhodný“ a „náhoda“ sa rutinne vyhadzujú na oči Darwinovej evolučnej teórii, hoci prírodný výber je všetko iné, len nie náhodný. Náhodné sú len mutácie, ktoré predchádzajú tomuto výberu.

Dnes by už naozaj nemalo byť potrebné dokazovať absurdnosť názoru, že v neprítomnosti Boha „všetko je dovolené“. Ak máme byť uchránení od ublížení a vykorisťovania, sú nevyhnutné pravidlá pre správanie ľudí. Ich dôsledné a účinné presadzovanie vyžaduje políciu a zákony, a to úplne nezávisle od náboženských presvedčení. Vyhovujúce normy, ktoré sú príležitostne aj vo svätých (kresťanských a iných) písmach, boli formulované pred vznikom náboženstiev, a to nielen pretože sú sociálne potrebné, ale aj pretože sociálne bytosti už inštinktívne majú náklonnosť k altruizmu. Tento sociálny inštinkt je prispôsobením sa na sociálne podmienky a ako taký nie je záhadnejší ako nespočetné iné prispôsobenia rastlín a zvierat v priebehu evolúcie. Podrobne sa touto témou zaoberá aj Richard Dawkins v 6. kapitole („Korene morálnosti: prečo sme dobrí?“) svojej knihy Delúzia Boha (ZH č. 65, s.3-17).

V súvislosti s Ratzingerovou vetou, že sa bez Boha nezaobídeme, kladie Wells otázku, čo je ten Boh a konštatuje, že Ratzingerova obrana náboženského presvedčenia je to, čo pred storočiami filozof Thomas Hobbes nazval „hromadením bezvýznamných slov“ („prúd jalových rečí“ – the frequency of insignificant speech).

Konkrétne Ratzinger píše, že „Boh je pravda a láska“ (s. 192). V bežnej reči sa výraz pravda viaže vždy na nejakú výpoveď; existujú pravdivé výpovede, pravdivé tvrdenia. Z prídavného mena „pravdivý“ sa dá ľahko prejsť na abstraktné podstatné meno „pravda“, ale ako to dať do súvislosti s Bohom? Medzi pravdivé výpovede a Boha nemožno predsa položiť znamienko rovná sa! (Čo je pravdivé na vete „Boh je pravda a láska“?) Ratzingerova kniha je plná takýchto planých výpovedí, napr. „Odkiaľ máme nakoniec svoje bytie?“ (s. 176), „Čo je vlastná podstata všetkých vecí?“ (s. 232), „Láska je základ sveta“ (s. 67) a že „Desatoro z hory Sinaj“ má byť „vyjadrením pravdy nášho bytia“ (s. 183). Také reči sú prejavom chorobnej snahy splietať slová a idey, aby ľudia uverili, že myslia, čo aj v skutočnosti nerobia nič iné, ako formulujú vety.

V bežnej komunikácii niet pochybnosti o rozdieloch medzi slovom „krava“, ideou „krava“ a skutočnou kravou. Pod ideou mám na mysli mentálnu predstavu veci alebo javu (v tomto prípade kravy), s ktorou môžem vo svojej predstave zmysluplne narábať a experimentovať; tak, ako môžem pomocou rúk a očí manipulovať so skutočnými vecami (v tomto prípade s kravou). Vo filozofických a teologických debatách sa však môže stať, že takéto idey chýbajú. Vtedy sa samotné slová považujú za idey a narábanie s nimi v hlave sa zdá rovnako užitočné a prijateľné ako narábanie s ideami. S týmito slovami môžu byť spojené silné emócie a omylom sa potom predpokladá, že tieto slová označujú skutočné veci. Keďže však je nemožné, mať o týchto veciach opravdivé idey, ponúka sa ako východisko pripísať im „transcendentálny“ charakter.

Zvyčajne si však v mysliach predstavujeme aj skutočnosti, ktoré nepoukazujú priamo na určité obrazy. Hovoríme o „vedeckom pokroku“, o „svetovej mienke“, o „zločinoch maloletých“ bez toho, že by sme si uvedomovali nejaké obrazy. Ak sa chceme vyhnúť chybám, musíme sa pri argumentácii slovami kvôli kontrole občas vracať ku konkrétnym ideám. Ak však chceme, aby otázna výpoveď vyzerala prijateľnou, treba zabrániť premene jej slov na určité predstavy; to nie je ťažké, pretože tá premena by bola príliš namáhavá. Len tak bez všetkého sa do nej nikto nepúšťa, hoci principiálne by bola zrejme želateľná. Výsledok je, že nezmyselné formulácie sa ľahko prijmú a pretrvávajú ako zmysluplné a naozaj, je ich okolo nás plno.

Dobrým príkladom je francúzsky jezuita Teilhard de Chardin (1881-1955). Ako autor sa vyjadruje tak nepresne, že nikto nevie povedať, čo vlastne jeho výpovede znamenajú. V jednom liste generálovi svojho rádu odôvodňuje svoj záujem o štúdium skamenelín „hlbokým citom pre organickú skutočnosť sveta“. Píše, že spočiatku išlo o „nejasne definovaný cit v mojej hlave a srdci“, no „postupom rokov sa z toho postupne stal presný a nútiaci pocit konvergencie vesmíru so sebou samým“ (de Chardin, 1964, s. 38). Chce tým povedať, že v priebehu rokov sa naučil formulovať vety, ktoré mu znejú závažne. Takže môže pridať, že „konvergencia vesmíru ako taká kulminuje vo svojom zenite a splýva s Ježišom, ktorý je podstatou všetkého“; a že existuje „progresia a syntéza všetkých vecí v Ježišovi Kristovi“. (Sú to gramaticky správne zostavené vety s podmetom a prísudkom, ale im chýba akákoľvek pochopiteľná výpoveď.)

Aj tí, čo sa vzdali tradičných kresťanských vieroučných obsahov, si zachovali náchylnosť na prázdne formulácie. Po holokauste a opakovaných prírodných katastrofách po celom svete, ale aj pri pohľade na mnohomiliónové bedárske slumy moderných veľkomiest znejú prázdne kňazské slová o úžasnej božej láske k svojim stvoreniam. No sociológ Steve Bruce konštatuje vo svojom prehľade o dnešných náboženských pomeroch vo Veľkej Británii, že „postupne sa sekularizujúci národ stráca svoju vieru na špecifické kresťanské tradície, ale zachováva si náklonnosť na prázdne náboženské formulácie (Bruce 1995, s.51). Podobnú jalovosť/prázdnotu možno pozorovať aj v iných oblastiach, napríklad v literárnej vede a duchovných vedách vo všeobecnosti. Sloboda ideí a vlastného prejavu degeneruje na slobodu hovoriť nepremyslene a mlátiť slamu. Len v prírodných vedách sa ešte slová a výpovede dávajú do súvislosti so skutočnými vecami, takže nezmysly sú vylúčené alebo aspoň ľahko spoznateľné.

Ratzinger zdôrazňuje, že jeho kniha nie je počin „učiteľského úradu“ a každý má možnosť protirečiť mu. Žiada od čitateľov „len taký preddavok sympatie, bez ktorého nie je možné porozumenie“ (s. 22). Táto prosba o minime dobrej vôle je veľmi rozumná. Spor o mienku musí vždy existovať. Čo je potrebné na viac, to výstižne formuloval v roku 1869 bazilejský Nietzscheho priateľ Franz Overbeck: želá si ostrú, nekompromisnú a jasnú konfrontáciu pri teoretických otázkach, ale mier v medziľudskej praxi. Čím ťažšie padne kombinácia týchto dvoch požiadaviek, tým šťastnejší sa cíti, keď sa o to pokúša.

Tým nás vedie na dobrú cestu.

Literatúra:

Joseph Ratzinger (Benedikt XVI.): Ježiš Nazaretský. Dobrá kniha, Trnava 2007.
Bruce , S. (1995): Religion in Modern Britain (Náboženstvo v modernej Británii). Oxford University Press, Oxford.
de Chardin, T. (1964): Le Milieu Divin (Božské prostredie), Fontana Books London.
Strauss, D.F. (1923): Der alte und der neue Glaube (Stará a nová viera), vydaveteľstvo Kröner Leipzig.

Prameň: George Wells: „Joseph Ratzinger (Benedikt XVI.): Ježiš Nazaretský.“ Skeptiker 21/2, 93-97, 2008.

Výber preložil a upravil Rastislav Škoda

Boj o myslenie detí – VI.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law

6. kapitola: Morálna kríza a morálny relativizmus

Morálna kríza


Na Západe máme ťažkosti. Veľké ťažkosti. Aspoň to stále zdôrazňujeme. Sociálni a politickí komentátori vyslovujú najvážnejšie obavy z hrozieb štruktúre našej spoločnosti.

Populárna analógia je choroba. Ibaže nemoc, ktorá vraj postihla spoločnosť, nie je telesná ale morálna. Často sa hovorí, že trpíme na „morálnu nevoľnosť“. Pri výskumoch verejnej mienky sa Američania sústavne sťažujú, že „mravný úpadok“ či „mravný rozklad“ je jeden z hlavných problémov súčasnosti a stav sa rok čo rok zhoršuje. Každoročne sa vydáva množstvo výstražných a lamentujúcich kníh a článkov na tému „Kam to blúdime?“ a „Čo treba robiť?“

Niektorí ľudia si myslia, že situácia je taká zlá, že ak rýchlo nezakročíme, choroba sa stane smrteľnou. Hovorí sa, že Amerika ide „do pekla v nákupnom košíku“. Kedysi pevné morálne základy sa rozpadávajú. Súčasná západná civilizácia pôjde cestou, ktorú prešli rímska, grécka a egyptská civilizácia. Prečítajte si, ako predpovedal Doggett (2001), v americkej rozhlasovej šou rysujúci sa koniec sveta:

…naše politické inštitúcie sú choré. Naša duša je chorá. Ak nevypovieme vojnu našej mravnej tiesni, umrieme ako národ. Nezničia nás komunisti, teroristi alebo drogoví baróni. Padneme, ako všetky veľké civilizácie minulosti pred nami, pretože sme sa skazili do špiku kostí.

Samozrejme nie každý má takúto apokalyptickú víziu. Názory na skutočnú vážnosť porúch v našom sociálnom usporiadaní sa líšia. Isté je, že sa vzmáha presvedčenie, že v otázkach mravnosti sa niečo veľmi pokazilo. Himmelfarbová, jedna z najznámejších neokonzervatívnych amerických mysliteliek, o tom povedala:

… dnes sa už sťažujú na rozpad rodiny nielen konzervatívci. Dnes už len málo občanov pochybuje o nevhodnosti výchovy a vzdelávania na všetkých úrovniach, o krehkosti spoločenských vzťahov, o hrubnutí a úpadku kultúrnej úrovne, o znižovaní nárokov na verejnú aj súkromnú mravnosť.. Vysoko hodnotím fakt, že sa v tejto veci zhodujeme (Himmelfarbová podľa Jacobyho, 2002: 163).

V čom tkvie tento úpadok? Má aspoň tri základné zložky:

Po prvé, Západ sa značne sekularizoval. Mnohí trúchlia nad úpadkom náboženských tradícií a autority, k čomu došlo najmä od 1960-tych rokov. Vraví sa, že so stratou týchto starých tradícií a autorít sme súčasne stratili morálnu orientáciu. Po druhé, na Západe sa v priebehu posledného storočia zaznamenal ohromný vzostup zločinnosti sprevádzaný posunom našich sexuálnych postojov v druhej polovici minulého storočia. V tomto ohľade je k dispozícii množstvo dôkazov o strate hodnôt. A po tretie, sme svedkami šírenia niečoho, čo sa niekedy nazýva relativizmom, najmä v stredných školách a univerzitách. Pozrime sa lepšie na každý z týchto faktorov.

Sekularizácia


Všeobecne sa súhlasí s tým, že jedným z kritických faktorov, ktoré vyvolali súčasný smutný stav, je rýchla sekularizácia spoločnosti v priebehu posledných asi 50 rokov. Hlavný rabín Spojeného kráľovstva, Sacks (1997: 260-262), takto narieka nad tým, čo sme stratili:

Kedysi nás viedla vízia, ktorú sme voľne nazývali judeo-kresťanskou tradíciou … Neodpovedala na všetky otázky … Ale dávala nám morálne zvyky. Dávala nám rámec cností. Obsahovala ideály. Prízvukovala hodnotu inštitúcií – rodiny, školy, spoločnosti – prostredníctvom ktorých jedna generácia prenášala svoje ideály na druhú. V jej širokom priestore sa znášali bohatí aj chudobní … Jej stopy môžete sledovať od bistra cez kazateľnicu po kriketové zápasy. Združovala nás, ako národ dáva celej spoločnosti jej orientáciu. No táto tradícia bola úplne vytlačená.

Iste, Sacks má pravdu, že Západ je sekulárnejší, ako býval. Plazivá sekularizácia prebiehala počas storočí. No v polovici dvadsiateho storočia sa jej nástup dramaticky zrýchlil. Štatistiky ukazujú, že návšteva kostolov od polovice 1960-tych rokov v Anglicku strmhlavo klesala.

Čo to má spoločné so súčasnou krízou? Úpadku zavedeného štátneho náboženstva sa pripisujú tri dôsledky:

Po prvé, ako mizla náboženská viera, spoločnosť sa trieštila. Predtým naše spoločné tradície vytvárali rámec nášho životného štýlu. Sacks to správne charakterizuje ako „väzbu do jedného národa“. Kolektívne sme sa obracali na náboženstvo aby nás sprevádzalo pri veľkých životných udalostiach vrátane narodenia, úmrtia či sobáša. Od týždennej návštevy kostola alebo synagógy po výročné sviatky, všetky roky bývali plné pravidelných náboženských zvykov, ktoré nás fyzicky a duchovne stmeľovali. Náboženská obec mala pre nás v tvrdých časoch bohatú sieť morálnej a duchovnej podpory. Cítili sme spolupatričnosť. Rozpad starej náboženskej siete viedol k atomizácii spoločnosti. Miesto stmelenej komunity máme teraz voľný dav osamelo sa pohybujúcich jednotlivcov. Necítime nijaký osobitný zmysel lojálnosti alebo príslušnosti k nášmu okoliu. Himmelfarbová myslí na túto atomizáciu, keď uvažuje o „krehkosti spoločenských vzťahov.“

Po druhé sa predpokladá, že so stratou tradičného náboženského systému sme stratili aj cit pre údajne širší cieľ alebo zmysel nášho života. Otázky typu prečo sme tu, ako máme žiť svoje životy a prípadne kde skončíme, sa zvykli klásť vo vnútri náboženského rámca. Ako sa ten rámec rozpadol, prestali sme klásť také otázky a ešte menej sme sa prestali snažiť hľadať odpoveď – tak znie sťažnosť. Stali sme sa vraj prázdnymi a materialistickými.

Po tretie, a  najdôležitejšie, tvrdí sa, že sme so stratou náboženských tradícií stratili aj svoj mravný kompas. Starý náboženský rámec nám dával prinajmenšom jasný jednoznačný návod na správanie. Vtĺkal nám do hláv určité presne definované morálne postoje, napríklad čestnosť, bezúhonnosť, sebaovládanie a rešpekt. Rýchla sekularizácia, tvrdí Sacks, zastavila toto odovzdávanie starých cností z generácie na generáciu starým vžitým spôsobom. V 1960-tych a 1970-tych rokoch čoraz viac nás začalo považovať tradičné spôsoby učenia, čo je dobré a čo zlé, za prežité, autoritatívne a represívne. Miesto sklonenia sa pred nejakou vonkajšou morálnou autoritou a tradíciou sme sa púšťali do samostatného rozmýšľania o tom, čo je dobré a čo zlé.

Výsledkom bolo, že od 1960-tych rokov vyrastali mladí ľudia stále častejšie v morálnom vákuu. Mravná výchova prestal na mnohých miestach existovať, a to nielen v školách, ale aj v rodinách. Keďže nebolo vonkajšej autority, ktorá by mohla viesť, vyrastali jednotlivci vo viere, že sú svojím vlastným rozhodcom o dobrom a zlom. Ľudovo povedané, mravnosť bola „privatizovaná“.

Zločin, mládež a sex


Zločin

Ako sa vytrácali staré náboženské pramene morálnej autority, začala praskať sociálna štruktúra spoločnosti. Najdôležitejšou trhlinou je asi rast zločinnosti. Porovnávať štatistiky o zločinnosti je veľmi ťažké, ale prečo pochybovať o tom, že za posledných 50 rokov sa vo väčšine západných štátov pozoroval podstatný nárast zločinnosti.

Zdá sa, že štatistiky podporujú názor, že v Anglicku bola v priebehu sto rokov pred rokom 1960 pomerne nízka zločinnosť, ale potom došlo k vážnej zmene. Kým v roku 1950 bolo evidovaných asi pol milióna zločinov ročne, dnes je to okolo šesť miliónov ročne. Aj v USA bol zaznamenaný podobný vývoj: päťnásobný vzostup ťažkej zločinnosti (vražda, znásilnenie, únos a lúpež) medzi rokmi 1960 a 1992 (Himmelfarbová 1995: epilóg).

Štatistiky zločinnosti treba brať s rezervou. Zločinnosť sa meria v rozličných dobách rozličným spôsobom, takže priame porovnanie je ťažké. Čísla by mali zodpovedať skutočnosti, ale nie je to vždy tak. Čo je raz prestúpenie zákona, inokedy ním nemusí byť. Napríklad alkohol nebol pri riadení auta v roku 1950 zakázaný, dnes je; homosexualita bola vtedy ilegálna, dnes nie je. Ak aj to všetko pripustíme, ukazuje sa, že tak v Anglicku, ako v USA došlo od 1960-tych rokov k významnému vzostupu zločinnosti.

Mládež

Ako všetci dobre vieme, každú novú generáciu považujú jej bezprostrední predchodcovia za niečo podozrivé. Večná je sťažnosť, že „dnešná mládež je …“. Pokračovanie poznáte – kombinácia slabošstva, lenivosti, neslušnosti, nenásytnosti, prázdnoty, materializmu, arogancie, neúcty k starším ľuďom atď. Robert Baden-Powel, ktorý začiatkom dvadsiateho storočia založil skautské hnutie, vyslovil sťažnosť, že príliš veľa chlapcov „upadá do chuligánstva a stávajú sa z nich zlí občania, pretože niet rúk, ktoré by ich viedli“. (1) To isté počujeme aj dnes.

Ak aj v minulosti mala každá generácia vrodený sklon k predsudkom voči vlastnej mládeži, fakt je, že dnes máme aj dôkazy o horšom správaní sa mládeže v porovnaní s tým, ako sa správali ich starí rodičia, keď boli v ich veku. Ak pred pol storočím na amerických školách bolo zriedkavé horšie previnenie ako ulievanie, dnes sú tam ozbrojení uniformovaní strážcovia a používajú sa detektory kovov, aby mohli byť odňaté nože a strelné zbrane. Ak sme už povedali toto, musíme dodať, že od roku 1994 sa zaznamenáva na amerických školách značný pokles počtu vážnych násilných zločinov (2).

Sex

Aj postoje voči sexu sa zmenili, najmä od konca 1960-tych a začiatku 1970-tych rokov. Vezmime si ako príklad predmanželský pohlavný styk. V roku 1969 odpovedalo v Gallupovom prieskume 21,4 % respondentov, že to „nie je zlá vec“, no už v roku 1973 to bolo 43 %. V priebehu krátkych štyroch rokov ide poriadny posun! (3) Zmeny postoja sa odzrkadlili v správaní. Vezmime si ako príklad nemanželské deti. V Anglicku a vo Walese sa ich počet zvýšil v intervale rokov 1960 a 1990 z 5 na 32 %. Podobný vzostup bol aj v USA (Himmelfarbová 1995: 222). Podľa štatistík v roku 1970 žilo 85 % detí pod 18 rokov so svojimi dvomi rodičmi; dnes je to len 72 %. V 37 % prípadov je príčinou týchto domácností s jedným rodičom rozvod; v tretine prípadov matka nebola vydatá. (4)

Niekto môže povedať: „No a?“. „V čom je problém predmanželského pohlavného styku? Neboli sme v otázke sexu pred rokom 1960 príliš puritánski? Nenachádzame nič, čo by hovorilo v prospech aspoň určitej sexuálnej skúsenosti pred manželstvom? Na je základe môžu partneri zistiť, či sa k sebe sexuálne hodia prv, než je neskoro.“ Niekto môže vítať aj vzostup počtu rozvodov. „Stalo sa iba to, že dvojice, ktoré kedysi boli nútené spolužiť pod sociálnym tlakom, dnes sa môžu rozísť. Vďakabohu.“ A niekto môže trvať na tom, že domácnosti s jedným rodičom nemusia byť zlá vec: „Čo je na nich zlé? Prečo povedať, že domácnosť s jedným rodičom je lepšia alebo horšia ako tradičná zosobášená dvojčlenná jednotka?“

Nemali by sme tieto odpovede odbyť mávnutím ruky. Je však jasné, že aspoň niektoré posuny v sexuálnom správaní od polovice 1960-tych rokov mali škodlivé následky. Nikto iste neprivíta s radosťou veľmi prudký nárast nechcených tehotenstiev tínedžerov v priebehu posledného polstoročia. Zapríčinené je to tým, že tínedžeri majú pohlavný styk skôr a častejšie, ako to bývalo zvykom, a toto je, ak ideme ďalej, zapríčinené naším uvoľneným a zhovievavým postojom voči sexu.

Existujú presvedčivé dôkazy, že prudký rast počtu domácností s jedným rodičom po roku 1960 viedol k rastu počtu zločinov a delikvencie mladistvých, ako sme už o tom hovorili.. Štúdie naznačujú, že deti osamelých rodičov ľahšie prestúpia zákon a stanú sa trestancami. Vážnym činiteľom tu môže byť chudoba –domácnosti s jedným rodičom majú tendenciu byť chudobné; keď sa chudoba vezme do úvahy, zaváži to pri problémoch so zvýšenou  kriminalitou. Hoci dôkazy nie sú absolútne presvedčivé, (5), svedčia o tom, že dramatický vzostup počtu rodín s jedným rodičom bol aspoň jednou z príčin vzostupu kriminality.

Vzostup relativizmu


Dohodnime sa teda na tom, že západné spoločnosti zaznamenali v priebehu posledných päťdesiatich rokov dôležité zmeny. Prečo došlo k týmto zmenám? Približujeme sa k bodu, ktorý mnohí považujú za zásadnú príčinu morálneho úpadku. Kedykoľvek sa hovorí o mravnom úpadku, objaví sa zaručene jedno slovo, a to je „relativizmus“.

Relativizmus je názor, že čo je správne pre jednu osobu alebo kultúru, je nesprávne pre druhú. Niet absolútnej morálnej pravdy, existujú len rozličné mienky, ktoré sú rovnako platné.

Pozrime sa na jeden príklad. Iste ste počuli o wichettských larvách: sú to tie veľké pandravy z austrálskeho vnútrozemia. Austrálski Aborigéni ich jedia živé. Niektorí ľudia ich považujú za veľmi chutné. Pre väčšinu Západniarov už predstava jedenia veľkých krútiacich sa pandráv vyvoláva husiu kožu. V nedávnej britskej televíznej šou s názvom Som celebrita, dostaňte ma odtiaľto, ponúkali dvom celebritám zjesť pár živých wichettských lariev; povedali, že to bola najhnusnejšia vec, akú mali kedy robiť; jedna povedala, že to bolo „horšie ako rodenie“. Pre tie teda wichettské larvy zaručene neboli pochúťkou.

Teraz si položte otázku, aká je pravda o wichettských larvách. Sú, či nie sú pochúťkou? Na túto otázku niet pravdivej odpovede. Byť pochúťkou nie je objektívna vlastnosť predmetov v tom zmysle ako, povedzme, byť štvorcový alebo byť zložený z atómov. Chutnosť nie je vlastnosť, ktorá existuje „tam vonku“, nezávisle od nás. Je to vlastnosť, zakorenená v našich subjektívnych reakciách na predmety.

No potom neexistuje objektívna pravda v otázke, či sú wichettské larvy pochúťka. Pravda o chuti wichettských lariev je relatívna. Z hľadiska austrálskych Aborigénov je pravda, že wichettské larvy sú veľmi chutné; z hľadiska väčšiny západniarov nie sú. V tomto prípade závisí rozhodnutie, čo je pravda a čo nie, od vášho hľadiska. Nakoniec sa rovná rozdielu vo vnímaní chuti alebo názoru o niečom.

Morálny relativizmus, z ktorého je obviňovaná morálna kríza súčasnosti, tvrdí, že morálne vlastnosti sú podobné relatívnym chuťovým vlastnostiam lariev. Sú to vlastnosti zakorenené nie v objektívnej skutočnosti, ale v našich subjektívnych reakciách.

Vezmime si ako príklad ešte prax ženskej obriezky, o ktorej sa pred pár rokmi v masmédiách veľa diskutovalo. Mnohí Západniari boli z toho zhrození. Táto prax má u postihnutej ženy za následok stratu pohlavnej rozkoše a robí sa to na malých deťoch bez ich súhlasu. Mnohí na Západe žiadajú, aby sa s tým prestalo. Samozrejme, tí, čo ženskú obriezku praktizujú (napríklad v Somálsku, kde je to norma), myslia, že je morálne úplne v poriadku. Kto má pravdu?

Podľa relativistu sú obidva názory korektné. Relatívne pre väčšinu Západniarov je „správne“, že ženská obriezka je niečo veľmi zlé. Ale pre väčšinu Somálčanov je „pravda“, že je to morálne správne.

V tejto chvíli sa niekto pokúša spýtať sa: ale čo je skutočne pravda? Ak rozliční ľudia zaujímajú tieto rozličné hľadiská, ktoré z nich je správne? Podľa morálneho relativistu niet objektívnej nerelatívnej morálnej pravdy. To je jeho názor. Morálne pravdy sú relatívne. Tak ako chutnosť, koniec koncov sú vecou chuti, záľuby alebo pocitu, nie vecou objektívnej skutočnosti.

„Politicky korektný“ argument pre relativizmus


Mnohých ľudí to priam ťahá k relativizmu, špeciálne k mravnému relativizmu. Hovorievajú, že ak máme byť dobrí, tolerantní a nezaujatí liberáli, nemáme inú možnosť ako schvaľovať relativizmus. Pozrime sa na jeden spôsob uvažovania:

V minulosti sme ako Západniari vnucovali svoje osobné morálne štandardy svojmu okoliu. Nútili sme každého, aby prijal náš názor na dobré a zlé. Teraz však začíname spytovať svoju morálnu neomylnosť. Vieme už, že sa môžeme všeličomu naučiť od iných kultúr, a to mravne aj duchovne. Pochopili sme nielen to, že náš morálny názor je len jedným z mnohých, ale že aj sám neustále podlieha posunom a mení sa.

Nedokazuje to, že morálny relativizmus má pravdu? Povedzme, pre nás je ženská obriezka zlá vec. Pre iné kultúry je dobrá. Takže niet ďalšieho, objektívneho argumentu pre rozhodovanie, či je skutočne dobrá alebo zlá. Keď ide o morálku, pravda je relatívna. A to je dôvod, prečo je zlé, ak zavádzame do cudzej kultúry našu perspektívu.

Mnohých ľudí táto argumentácia presvedčí. V niektorých mestských štvrtiach znamená odmietnutie relativizmu riziko ociachovania z „politickej nekorektnosti“, kultúrneho imperializmu, alebo aj niečo horšie. Povedzte, napríklad, že Somálčania praktizujúci obriezku žien sa dopúšťajú neprávosti – a obžalujú vás z rasizmu. Kto odmieta relativizmus, obratom je vydávaný za násilníka v čižmách, zamýšľajúceho napchať svoje morálne názory do hrtana každého suseda.

Ako dôsledok sa objavila kultúra „neposudzovania“. Mnohí relativisti zdôrazňujú, že keďže niet objektívnych faktov na posúdenie, napríklad, či je polygamia alebo obriezka zlá, nemáme ich vôbec hodnotiť. Máme prestať dvíhať prst poukazujúci na morálne štandardy iných kultúr a vravieť To je zlé!“

V tomto smere sa situácia vyvinula zásadne zle. Pod zámienkou „tolerancie“ a „otvorenosti názorov“ sa v západnej kultúre rozmohol relativizmus. Učitelia, korí študovali v relativistickej klíme rokov 1960 a 1970, pokračovali v podpore relativistických postojov v triedach. Pretože sa necítili oprávnení „prikazovať“ svojim žiakom panujúci mravný kód – zdalo sa im, že by to bolo „politicky nekorektné“ –, stále častejšie sa rozhodli alebo pre ignorovanie mravnej výchovy vôbec, alebo premenili mravnú výchovu na výcvik v „objasňovaní hodnôt“, pri ktorom sú žiaci nabádaní, aby si hľadali svoje vlastné hodnoty. V ďalšom uvádzam typickú sťažnosť amerického filozofa Bennetta (2002), ktorý bol aj ministrom školstva:

Učiť deti o mravnosti – sprostredkovať im zmysluplné názory o tom, čo je správne a čo nesprávne, čo je dobré a čo zlé – je nevyhnutné. Je to povinnosť, ktorej sme sa za posledných 40 rokov často vyhýbali. Koncepcie ako kultúrny relativizmus, multikulturalizmus a vysvetľovanie hodnôt, pri ktorých sa študenti povzbudzujú spoznať a „objasniť“ svoje vlastné presvedčenia, sa rozšírili z našich kolégií a univerzít do základných škôl … To musí prestať.

Často sa tvrdí, že relativizmus otrávil aj naše domovy. Rodičia už necítia, že majú právo nanútiť svojim deťom vlastné hodnoty. Dospelí už nedôverujú ani vlastnej morálnej autorite, ani objektivite vlastného mravného úsudku a tak ostávajú stáť v pozadí a dovoľujú svojim deťom, aby vyvádzali.

Bujnejúci relativizmus a neposudzovanie


Dá sa povedať, že relativizmus sa v súčasnosti považuje za dominantnú popfilozofiu Západu. Americký akademik Bloom (1988. 25) píše, že

jednej veci si môže byť každý profesor celkom istý: že skoro každý študent, prichádzajúci na univerzitu, verí, či aspoň hovorí, že verí, že pravda je relatívna.

Podobný seizmický kultúrny posun sa hlási z Anglicka. Marianne Talbotová, docentka filozofie na kolégiu Brasenose v Oxforde, píše, že mnohí jej študenti

sa (na stredných školách) naučili myslieť si, že ich názor nie je o nič lepší ako názor kohokoľvek iného; že neexistuje pravda, ale len „pravda pre mňa“. S týmto relativistickým názorom sa stretávam sústavne – pri skúškach, pri diskusiách a pri cvičeniach – a pripadá mi to strašidelné: v očiach niektorých mladých ľudí vrcholí tento názor v presvedčení, že ho možno druhým aj vnucovať (citované podľa Phillipsovej, 1996:221).

Už citovaný William Bennett sa pridáva:

Odpovede, ktoré mi začali dávať študenti v 1960-tych rokoch, zneli takto: Ja si myslím, že každý človek má robiť svoju vec; a zastávať svoju vec. Ak niekto chce niečo urobiť, kto som, aby som mohol povedať, že niečo je dobré, alebo že niečo je zlé? (7)

Richard Hoggart komentoval podobným spôsobom rovnaký vzostup relativizmu a neposudzovania medzi pracujúcimi svojho rodného mesta. Pri kritike knihy o tradičných hodnotách pripúšťa, že

v Hunslete, robotníckej štvrti Leedsu, kde som vyrástol, starí ľudia stále ešte recitujú ako životné zásady mravné pravidlá, ktoré sa naučili v nedeľnej škole a v kostole. Najnovšie zakaždým pridajú: „Samozrejme, to je len môj názor.“ To je zaklínadlo konca dvadsiateho storočia, a je to uznanie, že časy sa zmenili smerom k nastupujúcemu relativizmu. V tom istom zmysle sa v mnohých rodinách vytratila myšlienka rodičovského vedenia. Väčšina detí tam žije v násilníckom svete džungle (citované podľa Himmelfarbovej 1995 241).

Himmelfarbová (1999: 122) pridáva aj ďalšiu ilustráciu:

Robert Simon, profesor filozofie, podáva správu, že ani jeden z jeho študentov síce nepopiera skutočnosť holokaustu, ale väčšina z nich sa dopúšťa čohosi horšieho: uznávajú fakt, dokonca ho aj ľutujú, ale nezmôžu sa na to, aby ho morálne odsúdili: „Samozrejme, nemám rád nacistov,“ vyznáva jeden študent, „ale kto môže povedať, že morálne konali nesprávne?“ Podobné názory vyslovujú o apartheide, otroctve a etnických čistkách. Boja sa, že vysloviť súd by bolo morálne „absolutistické“, a keďže sa učili, že nič nie je absolútne, považujú teraz každý súd za arbitrárny, intolerantný a autoritatívny.

Aj bývalý canterburský arcibiskup Dr. Carey (1996) varoval pred nebezpečenstvo vo svojej reči v snemovni lordov

pred morálnym relativizmom a privatizáciou morálky: existuje šíriaca sa tendencia hľadieť na dobré a správne len ako na vec súkromnej záľuby a individuálnej mienky. Boh bol zahnaný do oblasti súkromnej hoby a náboženstvo sa stáva zvláštnou aktivitou takých, čo si našťastie zachovali jeho chuť.

Vina za morálnu krízu sa najčastejšie pripisuje tomuto bujnejúcemu relativizmu. Ak nie je mravnosť nič iné ako vec osobnej voľby alebo prednosti, potom môžu mladiství zlodeji kradnúť, pustošiť a beztrestne útočiť, spoliehajúc sa na to, že nikto nemá právo im niečo vytknúť. Bývalý guvernér Colorada, Richard Lamm, takto sumarizuje devastáciu relativizmom:

V snahe byť tolerantnými sme zrušili všetky pravidlá … takže dnes je ťažké uviesť nejaké štandardy, podľa ktorých by sa ľudia mali správať. Všetko je relatívne. Náš morálny kompas prudko kmitá. Niet opravdivého severu. História nás však učí, že toto nie je natrvalo udržateľný stav. (8)

Táto diagnóza sa stala takou populárnou, že kedykoľvek sa vyskytne prípad nemorálnosti, mnohí ľudia z nej reflexívne okamžite obvinia morálny relativizmus. Pozrime sa na nedávne hanebné činy v Abu Ghraib, kde americkí vojaci mučili Iračanov. Čo zapríčinilo tento škandál? Inštinktívna reakcia Richarda Landa, predstaviteľa komisie pre etiku a náboženskú slobodu cirkvi južných baptistov, bolo podozrenie na vplyv morálneho relativizmu:

Tu nejde o zlyhanie systému. Tu ide o rozpad spoločnosti. Z nejakého dôvodu nepracuje morálny kompas týchto ľudí. Ja predpokladám, že títo ľudia sa infikovali relativizmom. (9)

Áno, zločinom treba zabraňovať. Mnohí ľudia povedia, že treba oživiť náboženstvo. Ešte dôležitejšie je však uznať, že za situáciu, v ktorej sa nachádzame, je vinný relativizmus. Úpadok tradičných, náboženských hodnôt a výchovy k oceňovaniu hodnôt priniesla predovšetkým táto jedovatá doktrína liberalizmu. Starodávny postoj, že jedny morálne výroky sú objektívne „správne“ a druhé „nesprávne“, bol nahradený názorom, že všetky morálne stanoviská majú rovnakú platnosť. Výsledkom je mravná katastrofa. Aj nový pontifex vyhlásil, že boj proti „diktatúre relativizmu“ je jedna z jeho najvyšších priorít:

Pohybujeme sa smerom k diktatúre relativizmu, ktorý neuznáva nič za isté a kedy každý za svoj najvyšší cieľ považuje svoje vlastné dobro (Ratzinger 2005).

Vlády začínajú zavádzať výchovné a sociálne programy, ktoré sú úmyselne zamerané na liberalizmus, v prvom rade v školách. Pozrime sa napríklad na vyučovaciu hodinu občianskej výchovy v Spojenom kráľovstve. Keď Nick Tate, hlava administratívneho útvaru, zodpovedného za tvorbu a spracovanie národného kurikula, uvádzal povinné vyučovacie hodiny občianskej výchovy pre všetkých žiakov na štátnych školách, otvorene vyhlásil, že jeden z jeho hlavných cieľov bolo „zabiť draka relativizmu“. (10)

Ako zabijeme draka relativizmu?

Je liekom náboženstvo?


Niektorí si myslia, že riešenie je jednoduché. Stačí viac náboženstva. Ak krízu zapríčinila strata náboženstva, potom liečba sa núka sama: vráťme ho späť. Založme viac cirkevných škôl, predpíšme viac vyučovania náboženstva, nechajme hovoriť viac náboženských osobností o aktualitách dňa. Vráťme náboženstvo späť na politickú scénu. Západnú kultúru môžeme regenerovať infúziou náboženstva. Entuziazmus premiéra Tonyho Blaira pre „cirkevné“ školy je iste čiastočne motivovaný pocitom, že náboženstvo musí byť aspoň časťou liečby.

Názor, že náboženská viera je riešením problému, však naráža na zrejmý problém: 96 % Američanov udáva, že veria v Boha. Nielenže veria, mnohí z nich chodia aj do kostola: 60 % z nich hovorí, že idú do kostola najmenej raz do mesiaca. V Británii uviedlo návštevy kostola v roku 1980 len 14 % a v roku 1999 iba 7 % občanov. No napriek tomu, že západná Európa a Kanada sú oveľa sekulárnejšie ako USA, netrpia na väčšiu morálnu krízu. Ukazuje sa, že je to práve naopak (pozri napríklad Paul 2005). Napriek faktu, že v USA temer každý verí v Boha, majú v USA ďaleko viac ťažkostí so zločinnosťou a kriminalitou. Návrh, aby sme súčasnú morálnu krízu liečili jednoducho oživením náboženskej viery a praxe, je zrejme prílišným zjednodušením. Len v USA nikdy neprestal platiť.

Zlý druh náboženstva?


Žeby Američania mali v súčasnosti zlý druh náboženstva? To vravia niektorí neokonzervatívci, napr. Himmelfarbová (1999: 120):

Aj keď si sťažujú na „morálny úpadok“ v štáte (čo stále veľmi mnohí robia), preukazujú len malý odpor voči prejavom tohto úpadku. Veria v Boha, ale ešte viac veria na autonómiu jednotlivca. Priznávajú sa, že im je ťažko posudzovať, čo je morálne a nemorálne pre nich samých, tým menej pre druhých. A tak sa zvyčajne utiekajú k vykrúcaniu ako napríklad „Kto má právo povedať, čo je dobré alebo zlé?“

Podľa Himmelfarbovej v USA prevažuje veľmi relativistické a neposudzujúce náboženstvo. Predpokladá sa, že náboženské a mravné názory jednotlivca sú jeho súkromnou vecou. Panuje nechuť k ich nanucovaniu iným, či už doma, v škole alebo v spoločnosti. V dôsledku toho aj deťom nábožných, do kostola chodiacich rodičov, chýba správne mravné vedenie. Uzatvára sa, že Boh typického amerického „liberála“ je veľmi nenáročný. Recenzent knihy Jeden národ, dve kultúry (One Nation, Two Cultures) to zhŕňa takto:

Nábožnosť národa … je na míľu široká a na palec hlboká. Deväťdesiatšesť percent Američanov vraví, že veria v Boha, ale ak je to ten Boh, ktorého nám predstavujú liberálne cirkvi, tak ten nám toho veľa nepovie a ten od nás ani veľa nežiada (Johansen 2000).

Späť k autorite s veľkým „A“


Ako teda liečiť? Medzi ľudom je najrozšírenejší názor, že treba obnoviť nielen náboženstvo, ale „náboženskú autoritu“.

Ale o aký druh autority ide? V piatej kapitole sme uviedli, že existuje viacero druhov autorít, z ktorých niektoré sú naozaj dobre myslené: autorita policajtov, sudcov a rodičov pri trestaní a náprave zlého správania sa je niečo, na čo sa musíme môcť spoľahnúť. Ale tí, čo sa najhlasnejšie sťažujú na mravný úpadok, spravidla sa nedomáhajú návratu týchto autorít. Osvietenstvo a 1960-te roky znamenali stratu výchovy založenej na náboženskej autorite . Bola to strata náboženskej autority s veľkým „A“, čo zapríčinilo rast relativizmu a morálnu krízu. Mnohí si prajú obnovu autority s veľkým „A“.

Pozrime sa, napríklad, na hlavného rabína USA, Jonathana Sacksa. Už v prvej kapitole sme videli, že vinu za krízu pripisuje osvietenstvu a najmä Kantovi. Zopakujme si, čo hovorí:

Podľa Kanta … robiť niečo, pretože to robia iní, alebo to robiť zo zvyku, tradície či dokonca na boží príkaz, znamená prijať vládu vonkajšej autority nad autonómnou oblasťou, ktorá v skutočnosti patrí nám: naša vlastná voľba. Pre Kanta je morálna bytosť už z jej definície autonómna bytosť, to jest osoba, ktorá neuznáva inú autoritu ako seba samého. V 1960-tych rokoch sa to začalo považovať za výchovnú zásadu. Úlohou výchovy nie je sprostredkovať tradíciu, ale povzbudiť uvedomelú voľbu.

Toto Kantovo zamietnutie každej vonkajšej morálnej autority pri rozhodovaní, čo je pre nás dobré a čo zlé – toto trvanie na autonómii jednotlivca – je prameňom príčin našich problémov. Tam sa dá nájsť pôvod súčasného relativizmu. Pretože učiť v súhlase s touto Kantovou doktrínou vyžaduje podľa Sacksa (1997), aby učiteľ zastával stanovisko relativizmu a neposudzovania. To malo katastrofálne následky. Je čas, aby sa nielen pravidlá a disciplína, ale aj morálna autorita s veľkým „A“ vrátili do našich domovov a do škôl.

Britská novinárka, spisovateľka a sociálna komentátorka Phillipsová (1996: 28, 189) dodáva:

„Zdá sa rozumné považovať osvietenstvo za rozhodujúci moment kolapsu vonkajšej autority. Namiesto umiestnenia autority „mimo“ súhrnu vedomostí odovzdávaných si počas storočí, preložili sme ju „sem dnu“ do každého dieťaťa.

Pretože sa každý jednotlivec „stal sudcom vlastného správania“, stal sa relativizmus a heslo „nikto iný nemá právo súdiť“ normou (Phillipsová 1996: 116). A tak sa ako priamy dôsledok osvietenského myslenia

v priebehu troch storočí morálka stala predmetom vôle jednotlivca, jeho preferencií, emócií a rozhodnutí … Pojmy správneho a nesprávneho konania stratili zmysel, pretože sa neviazali na objektívne princípy. Už nebolo morálnych štandardov, ostali len mravné voľby (Phillipsová 1996: 197).

A tak je podľa Sacksa a Phillipsovej príčinou relativizmu kolaps vonkajšej morálnej autority s veľkým „A“, vyvolaný osvietenstvom. Inými slovami, Kant a jeho liberálni žiaci sú príčinou našej súčasnej morálnej krízy.

Podobne odpovedá na otázku „Kde sa stala chyba?“ aj Jeff Jacoby, úvodnikár Boston Globu, ibaže tento jav posúva do novšej epochy – do 1960-tych rokov:

Konvenčná odpoveď, najmä v konzervatívnych kruhoch, znie, že sa to stalo v 1960-tych rokoch. Autoritu, tradíciu a sexuálnu zdržanlivosť odnieslo cunami sociálnych otrasov: občianske práva, pilulky proti počatiu, televízia, protivojnové hnutia, rozpínanie sociálneho štátu, zvyšovanie pôrodnosti. Každá z týchto noviniek sama osebe by bola zmenila americký spôsob života. Všetky spolu dali do pohybu kultúrnu revolúciu, ktorá do hĺbky zmenila americkú spoločnosť: stará kultúra, postavená na morálnej autorite, uvoľnila miesto pre novú kultúru, založenú na permisivite (povoľnosti). V rámci novej kultúry sa tradičná mravnosť nemá vynucovať – na to nemá právo vláda, civilná spoločnosť, ani nijaké sociálne tlaky – ale má sa stať predmetom „osobnej preferencie“. Ako sa morálna autorita menila na morálnu autonómiu, neresť sa stávala takmer tak uznávanou ako cnosť. .... (Stará kultúra, založená na morálnej autorite, ustupuje pred novou, založenou na prípustnosti, vraj „tolerancii“ – Jacoby 2001).

Aj v tomto prípade sa zdá, že pri miznutí pravidiel a autority nešlo o stratu len autority s malým„a“, ale o stratu autority s veľkým „A“: o oslobodenie jedincov, aby mohli robiť svoje vlastné úsudky. Pohyb od morálnej autority k morálnej autonómii mal za následok relativizáciu morálky a jej poníženie na stupeň „osobnej preferencie“. Dá sa uvažovať o tom, že liečba vyžaduje pohyb opačným smerom: od morálnej mravnosti smerom k morálnej autorite.

Kde začať? Mnohí si myslia, že by bolo dobre začať s našimi deťmi. Deti – a niekedy aj dospelí – musia pochopiť, že nie je ich úlohou určovať, čo je dobré a čo zlé. Treba ich viesť k tomu, aby sa obrátili na tých, čo to vedia – na nejakú vonkajšiu morálnu autoritu: na rodičov, na učiteľa, na kňaza – niekedy možno na širšie náboženské alebo iné spoločenstvo.

To by vyžadovalo zrieknuť sa liberálneho prístupu k mravnej výchove, ktorý sme obhajovali v tretej kapitole. Mnohí ľudia však tvrdia, že je to práve liberálny prístup k mravnej výchove, ktorý má na svedomí zlú situáciu, v ktorej sa teraz nachádzame. Sú presvedčení, že to bola liberalizácia spoločnosti, a osobitne liberalizácia mravnej výchovy, čo zapríčinili toto zlo.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Len si svieť, uličná lampa, na môj účet

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Mark R. Crovelli

Asi 20 m od okna mojej detskej spálne, cez ktoré často vyzerám na ulicu, stojí obrovský oceľový stĺp, z ktorého hore visí v zaprášenej plastickej schránke masívna sírová žiarovka. Stojí tam už temer štyridsať rokov a podľa mojich spomienok nikdy nevynechala rozsvietiť sa pri prvom stmievaní a svietila celú noc až do brieždenia. Neviem si spomenúť na jedinú noc celého detstva, čo by toto uličné svetlo nebolo prenikalo do mojej spálne svojím špinavo pomarančovým polotieňom.

Keď so bol dieťa a tínedžer, nevenoval som mu ani jednu kritickú myšlienku, keďže som považoval jeho existenciu a pevný rozvrh za dané veličiny. Bol to pre mňa taký neúprosne nemenný jav fyzikálneho sveta ako slnko alebo mesiac. Keď som však vyrástol a dospel, vyvinulo sa vo mne voľačo, čo sa dá nazvať len opovržlivou nenávisťou pre túto uličnú lampu a všetko, čo predstavuje.

Pretože by ste si mohli myslieť, že som vo svojich tínedžerských rokoch beznádejne potratil rozum, prosím dovoľte mi vysvetliť, prečo tak vášnivo nenávidím pouličné osvetlenie a prečo si myslím, že aj vy by ste mali rovnako nenávidieť svoje uličné lampy. Ešte dôležitejšie je, že si myslím, že som schopný presvedčiť vás o tom, že treba odsúdiť tie skupiny našich spoluobčanov, ktorí sú zodpovední za pokračujúcu existenciu uličných lámp v Amerike, s ešte väčším zápalom, ako odsudzujeme samotné uličné lampy.

Aby sa dalo pochopiť, prečo nenávidím svoje osvetlenie ulíc tak vášnivo (pravda je, že nenávidím všetky vládne osvetlenia rovnako vášnivo), treba uznať, že uličná lampa nie je iba nejaká neživá vec. Naopak, uličná lampa je predmet, vytvorený ľudskou mysľou a ľudskými rukami, teda pri svojom vzniku stojí človeka určité množstvo energie, času a cenných prírodných zdrojov. Okrem toho tento ľudský výrobok pokračuje v spotrebe ľudskej energie, času a zdrojov, a to deň čo deň, ako slúži svojmu zamýšľanému účelu; uličné lampy vyžadujú údržbu a treba ich kŕmiť noc čo noc ich dávkou elektriny, ak majú fungovať tak, ako sa naplánovalo. Aby toto pouličné osvetlenie existovalo v každej jednej ulici, v každej jednej štvrti, v každom jednom meste, okrese, kraji a štáte, musí niekto platiť najprv za jeho vybudovanie a potom za spotrebu ohromného množstva elektriny, potrebnej na svietenie každú jednu noc.

A čo myslíte, kto musí platiť tie nikdy nekončiace účty za svietenie uličnej lampy pred oblokom mojej spálne? Krátka (ale neúplná) odpoveď znie, že bežné výdavky na osvetlenie ulíc platí vláda. Správna a úplná odpoveď však znie, že (spolu so všetkými nešťastnými daňovníkmi môjho mesta) ja som tým úbohým tĺkom, povinným platiť nikdy nekončiace účty za to, že uličné lampy svietia každú noc. Pretože vlády neprodukujú v súčasnosti absolútne nič, iba narábajú s peniazmi, ktoré berú produkujúcim ľuďom proti ich vôli, sú to úbohí daňovníci, ktorí sú nakoniec povinní platiť za osvetlenie ulíc tak, aby lampy svietili v každej jednej ulici, v každej jednej štvrti, v každom meste, okrese a kraji.

Práve preto nenávidím uličnú lampu pred oknom spálne môjho detstva, a to z hĺbky môjho srdca. Za celý môj život sa nestalo, žeby niekto z mestskej správy prišiel spýtať sa ma, či si prajem, aby na môj účet svietila táto alebo hocktorá iná uličná lampa, a to každú jednu noc a každý jeden rok. Nikdy ku mne neprišiel nejaký zástupca mestskej správy spýtať sa ma, či mám radšej určitú sumu na mojom účte v banke na kúpu potravín, alebo či radšej miniem tieto peniaze na elektrinu, ktorá posvieti medviedikovi čistotnému pri prehrabávaní môjho odpadu, kým ja spím. Namiesto toho mi zástupcovia mestskej správy každý rok posielajú jednoduché oznámenie, že musím platiť také a také dane – vrátane sumy potrebnej na zaplatenie, resp. už zaplatenej, za elektrinu pre túto uličnú lampu. Mám nezávideniahodnú voľbu platiť z ťažko zarobenej mzdy, alebo ísť do väzenia. Skrátka, mestská správa mi povie, čo chcem a čo dostanem (samozrejme aj čo ma to bude stáť) a ja sa s tým musím uspokojiť, alebo musím ísť do väzenia. V minulých storočiach nazvali taký čin okamžite a jednoznačne krádežou.

Nezabudnite, že mám auto, ktoré má reflektory na jazdu v noci ako každý iný. Nezabudnite, že mám radšej hviezdami posiatu čiernu oblohu ako špinavé svetlo sírovej lampy. Nezabudnite na skutočnosť, že toto úžasné plytvanie elektrinou drasticky zvyšuje cenu ropy a benzínu. (Mimochodom, ak ste raz leteli v noci nad nejakým väčším mestom, možno ste si pomysleli: „Páni, akým ohromným množstvom energie sa tu plytvá, kým ľudia spia! Potom sa neslobodno čudovať, že Američania spotrebujú toľko benzínu a nafty a pri benzínovej pumpe platia také sumy! Benzín by mohol byť podstatne lacnejší, keby desaťročia neboli za naše peniaze horeli uličné lampy.”) Nezabudnite, že každý jeden rok musím odpracovať nadčasy, aby som mohol zaplatiť toto zbytočné nočné osvetlenie. Nezabudnite, že sa nachádzame v počiatočnej fáze recesie a vyhadzujeme svoj národný poklad na svetlo. Nezabudnite na skutočnosť, že mám revolvery .45 a .357 magnum, ako aj pušku M1, takže sa v noci viem postarať o prípadných zlodejov. Nepotrebujem socializované svetlo na ochranu svojho vlastníctva. Nezabudnite, že radšej si kúpim potraviny, ako by som mal kupovať svetlo, keď spím. No viem, že mesto bude zapaľovať túto uličnú lampu do nekonečna; teda do tých čias, kým sa mu bude dariť vymôcť dane z ľudí ako som ja alebo ty, ktorí to budú platiť.

Záver: Nepovažujem sa za šialeného len preto, lebo každým kúskom svojej bytosti nenávidím uličnú lampu pred oblokom spálne môjho detstva. Jednoducho sa považujem za človeka, ktorý má dosť hry na hlupáka, ktorý je unavený platením daní až do schudobnenia, ktorý sa zo všetkých síl pokúša nájsť odvahu niečo proti tomu urobiť.

Prameň: Twinkle, Twinkle, Giant Sulfur Streetlight, Consuming Energy, At My Expense (Svieť, obrovská sírová uličná lampa, konzumujúca energiu, na môj účet).
 www.lewrockwell.com/crovelli/crovelli13.html (080516)

Preložil Rastislav Škoda

Rešpektujte našu slobodu zmýšľania

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Francúzska Federácia slobodnej mysle vydala výzvu k ateistom a ich organizáciám, aby v novej spoločenskej a politickej situácii bránili ohrozenú slobodu zmýšľania.

„Nový“ text návrhu európskej ústavy sa nachádza v štádiu ratifikácie v 27 štátoch EÚ. Je nástrojom vybudovania Európy kostolných veží a urobí z cirkví spoluzákonodarcov a spolurozhodujúcich o EÚ. Podľa článku 16 C budú mať cirkvi a náboženstvá privilegované postavenie, ktoré im umožní ovplyvňovať rozhodnutia Európskej komisie a Európskeho parlamentu.

Integráciou ich špecifických štatútov do bloku európskej ústavy tento článok akoby „zmrazením konzervuje“ antidemokratické privilégiá európskych cirkví. Postihnuté štáty strácajú možnosť zrušiť konkordáty, úradné cirkvi a prípadne uvažovať o odluke cirkví od štátu.

Ešte horšie je, že EÚ dostáva štatút právnickej osoby, čo jej umožňuje ratifikáciu diplomatických zmlúv a nesie so sebou riziko ekumenického konkordátu na úrovni celej Európy. Na program dňa sa môže dostať inštitucionalizácia religióznej dominancie nad všetkými európskymi štátmi.

Návrh Ústavy európskej únie znamená nebezpečenstvo, že jej občania budú natrvalo uvrhnutí do náboženského väzenia, zriadeného jednou z ich dočasných vlád, pričom by išlo o obnovu Augsburskej dohody z roku 1555, podľa ktorej platilo „cuius regio, eius religio“ (čia je moc, toho je náboženstvo; poddaní majú povinne náboženstvo svojho panovníka), čo je pravý opak demokratickej zásady, že viera či neviera sú súkromné záležitosti občana. Trvalo storočia, kým osvietenstvo prešlo celou Európou a sekularizáciou umožnilo emancipáciu jej národov. Kňaz, pastor, rabín a imám sa však stávajú viac ako učiteľ, ak sa náboženstvám priznáva jedinečnosť v ľudských kultúrach a civilizáciách – ak sa politika podriaďuje náboženstvu. Čo iné znamená hlasne kázať, že ateisti a voľnomyšlienkari sú voľačo menej ako veriaci a že ateizmus otvára dvere pre totalitarizmus? Kde je pri takom znevažovaní inakšie zmýšľajúceho občana sloboda svedomia a zmýšľania ?

„Nový“ návrh Ústavy európskej únie znamená nebezpečenstvo, že jej občania budú natrvalo uvrhnutí do náboženského väzenia, zriadeného jednou z ich dočasných vlád .

Sme svedkami toho, že všade okolo nás, v západnej Európe rovnako ako v postkomunistických štátoch východnej Európy aj samotného Ruska, sa cirkvi, náboženstvá a sekty stávajú oficiálnymim partnermi štátnych inštitúcií. Skoro sa hanbím poznamenať, že výnimkou sú len Belgicko a Holandsko, kde sú nimi aj sekulárni humanisti..

Pri tejto príležitosti poukazujem na tragickú skutočnosť: Hoci vo Francúzsku platí vyše sto rokov zákon o odluke cirkvi od štátu, došlo tam v posledných desaťročiach k nevídanému obratu, ktorý charakterizujú dve skutočnosti: štát dáva cirkvám na ich činnosť ročne 10 miliárd eur; a postupne sa vyvinul stav, že štátnej škole bolo ukradnutých 200 000 učiteľských miest v prospech predovšetkým katolíckeho vyučovania a výchovy mládeže. Sú oblasti, kde štátna škola nemá finančné prostriedky a na kvalitnú prevádzku. V Nemecku, ktoré nemá odluku cirkvi od štátu, je situácia rovnaká.

Obežník ministerky vnútra pani Alliot-Marie z 19. 02. 08 navrhuje mestským správam deliť cintoríny na sektory podľa náboženstva, čo sa protiví zákonu z roku 1881, ktorý zakazuje deliť cintoríny podľa náboženstiev. Čo ostáva z princípu odluka cirkvi od štátu? Čo ostáva z rovnosti pred smrťou? Má smrť rozdeliť to, čo život spojil?

Preameň: La Raison, č. 532, jún 2008.

Boj o myslenie detí – VII.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law

7. kapitola: Čo je zlé na morálnom relativizme?

Zmeny v prospech dobra


V predošlej kapitole sme prebrali konzervatívcami ustavične opakované tvrdenie, že kríza západnej kultúry je výsledkom relativizmu, a tento súvisí so vzostupom liberálnych postojov. V podstate je na vine osvietenstvo a 1960-te roky.

V tejto kapitole sa pozrieme, prečo treba relativizmus odmietnuť – najmä jeho „politicky korektnú“ formu, ktorá má na kríze najväčší podiel. Najprv sa však lepšie pozrime na tvrdenie, že morálnom zmysle je situácia skutočne oveľa horšia, ako bola pred päťdesiatimi rokmi. Táto mantra o „mravnej kríze“ sa opakuje tak často, že sa pritom ľahko zabúda, že sú aj oblasti, v ktorých sa morálne postoje západniarov podstatne zlepšili.

Pozrime sa, napríklad, na naše stanoviská voči rasizmu a rasovej segregácii. V 1950-tych rokoch dozreli rasistické postoje. V USA existovala segregácia čiernych od bielych. Mnohí to považovali morálne za celkom prijateľné. Pre mnohých to bolo biblicky ospravedlniteľné. Situácia sa na skoro celom Západe podstatne zlepšila. Nezabúdajme, že práve v 1960-tych rokoch sa dosiahol veľký pokrok v zabezpečení rovnakých práv pre čiernych ľudí.

Alebo sa pozrime na postoje voči ženám. Až do 1950-tych rokov považovali mnohé západné spoločnosti ženy za občanov druhej triedy. Ženy boli nútené byť finančne závislé od mužov, z ktorých mnohí si mysleli, že majú morálne právo považovať svoje manželky za len o niečo málo viac ako sexuálne a pracovné nevoľníčky. Ženy boli odrádzané od zamestnania. Kým od synov sa očakávalo, že pôjdu na univerzitu, dievčatá boli odhovárané od zvládnutia čohosi viac ako vedenie domácnosti a výnimočne jednoduché sekretárstvo. Vo všetkých veľkých ustanovizniach boli opraty moci pevne v rukách mužov. Aj táto situácia často nachádzala náboženské ospravedlnenie. Za posledných päťdesiat rokov sa tieto postoje veľmi zlepšili. Ženy sú oveľa bližšie k dosiahnutiu ozajstnej rovnosti, v každom prípade počuť ich hlas. Je iróniou vývoja, že mnohé z týchto ženských sociálnych komentátorov, čo si tak hlasne sťažujú na „stratu hodnôt“ v poslednom období, môžu to robiť práve na základe revolúcie, týkajúcej sa týchto hodnôt.

Zmenil sa aj náš postoj k homosexualite. V 1950-tych rokoch bolo praktizovanie homosexuality trestným činom. Už ten, kto bol z homosexuality podozrivý, mohol byť slovne urážaný, vydieraný, fyzicky napádaný, trestne stíhaný atď. Ospravedlnenie diskriminácie voči homosexuálom bolo podložené, samozrejme, v prvom rade nábožensky. Ako sa táto starodávna náboženská konštrukcia rúcala, strhávala so sebou aj mravne skrachované presvedčenie o hriešnosti aktívnej homosexuality. To bola zmena k lepšiemu.

K veľkej zmene došlo aj v našom mravnom zmýšľaní o životnom prostredí a iných druhoch, čo ho spolu s nami obývajú. Najmä mladí ľudia sú v tomto ohľade prísni. Mnohí uznávajú, že majú morálnu povinnosť ochraňovať ho. Rastie aj počet vegetariánov a robia to zväčša z morálnych dôvodov.

Stručne zhrnuté, nezabúdajme, že mnohé nedávne zmeny v našom mravnom konaní smerovali k zlepšeniu. Tieto zlepšenia prinášali najmä osvietení jednotlivci, rozhodnutí zapochybovať o autorite a tradícii.

V januári 2003 som sa zúčastnil konferencie usporiadanej organizáciou Encounter (Stretnutie), založenej spoločne britskou a írskou vládou. Konferencia mal provokatívny názov: „Postkresťanská spoločnosť“. Samozrejme, väčšina pozvaných a prítomných boli kresťania a ako sa dalo čakať, začali sa valiť najťažšie sťažnosti na „morálny úpadok“. Prvé diskusie boli pochmúrne, preplnené nárekom nad „stratou hodnôt“.

No atmosféra sa začala meniť. Postupne si účastníci začali spomínať, že hoci je situácia v niektorých ohľadoch horšia, v iných smeroch je lepšia. Začali vymenúvať, aké hrozné boli naše morálne postoje voči ženám, čiernym a homosexuálom. Po dvoch dňoch diskusií sa predseda spýtal účastníkov, čo si myslia: zlepšili či zhoršili sa pomery oproti situácii pred päťdesiatimi rokmi? Mnohí z prítomných – podľa môjho názoru väčšina – síce videli „stratu hodnôt“, ale cítili, že v morálnom zmysle je situácia lepšia ako pred pol storočím.

Iste, v určitom ohľade máme dnes iné hodnoty. V mnohých prípadoch treba k tomu povedať „Chvalabohu!“ Každý, kto prezentuje zmeny v našich morálnych hodnotách za ostatné polstoročie v temer výlučne tmavých farbách, je vinný z hrubého prekrúcania skutočnosti.

Zlé argumenty za relativizmus


Iste, sú oblasti, v ktorých sme na tom v morálnom zmysle horšie. Dá sa povedať, že zmeny sú aspoň čiastočne zapríčinené vzostupom morálneho relativizmu. Na konci predošlej kapitoly sme videli, ako šírenie morálneho relativizmu podomieľa morálny systém spoločnosti. Predpokladá sa, že morálny relativizmus sa stal dominantnou popfilozofiou tejto doby s katastrofálnymi dôsledkami. Preto obráťme teraz našu pozornosť na relativizmus.

Najprv pripustime, že autoritári majú v niečom pravdu. Majú pravdu, keď odmietajú morálny relativizmus, resp. celkom iste tú surovú formu neposudzujúceho morálneho relativizmu, ktorá je obviňovaná z morálnej krízy? (odteraz budeme toto rozumieť pod „relativizmom“). Bežné, politicky motivované argumenty podporujúce morálny relativizmus a neposudzovanie sú, ako ukážem ďalej, chabé.

Ako sme videli v šiestej kapitole, relativisti pravidelne zdôrazňujú, že my západniari sme vždy arogantne tvrdili, že všetko vieme lepšie a že máme právo každému nanútiť náš druh morálky. Osobitne biednu stopu tu v minulosti zanechala cirkev. Dnes uznávame, že sme mali byť menej zaujatí a viac tolerantní. Zisťujeme, že robíme chyby. Teraz už vieme, že od iných kultúr sa môžeme veľa naučiť. Ale ak všetko toto uznávame, nepredpokladá to, že súhlasíme s relativizmom?

Nuž, nie. Všetky tieto dobré liberálne znaky si môžeme osvojiť bez prihlásenia sa k morálnemu relativizmu. Ten má štyri zásadné problémy:

Po prvé, môžeme uznať, že vo veciach dobra a zla sme omylní a že sa môžeme veľa naučiť od druhých aj bez prijatia relativizmu. Je ironické, že ak pripustíme možnosť vlastného omylu, vyžaduje to, aby sme odmietli relativizmus. Pretože ak relativizmus platí, pravda o tom, čo je dobré a čo zlé, závisí od toho, čo si myslíme. Ak si myslíme, že to a to je zlé, potom je to pre nás zlé. Ale z toho vyplýva, že sa nemôžeme pomýliť pri určovaní, čo je dobré a čo zlé. Relativizmus nás robí morálne neomylnými. Ak chceme späť svoju omylnosť, musíme odmietnuť relativizmus.

Po druhé, relativisti vedia byť notoricky pokryteckí. Relativista, ktorý prstom ukazuje na západniara odsudzujúceho ženskú obriezku slovami „Nemáš právo to posudzovať!“ a berie mu právo súdiť, skončí odsúdením seba samého. Veď robí práve to, čo vám robiť zakazuje. Súdi vás a vraví, že robíte niečo morálne zlé, ak súdite. Politicky korektné zdvíhanie prstu je vonkoncom pokrytecké.

Po tretie, politicky motivovaní morálni relativisti majú tendenciu aplikovať svoj relativizmus veľmi nedôsledne. Stáva sa, že nejaký vzdialený exotický kmeň v dažďových pralesoch má rituály, ktoré väčšina západniarov považuje za barbarské a zlé. „Nemáte právo súdiť ich“ zamieša sa do toho relativista. „V ich kultúre je tento spôsob konania morálne úplne v poriadku. Ich morálka je rovnako platná ako vaša.“ Ak však príde veľký nadnárodný koncern, vyženie kmeň z jeho sídla a klčuje prales, ten istý relativista naraz prísne súdi: „Stop! Zle robíte! Na to nemáte právo.“ Nemal by tak hovoriť. Keby chcel ostať verný svojmu relativizmu, mal by uznať, že aj koncern má právo na vlastné presvedčenie, hoci tu ide o zničenie pralesa a usmaženie jeho obyvateľov. Kto ste, aby ste mohli súdiť?

Nakoniec si všimnime, že len ak odmietneme morálny relativizmus, získame slobodu na uskutočnenie tolerancie a nezaujatosti ako univerzálnych cností. Vezmime si ako príklad nejaký náboženský kult, ktorý považuje za správne byť silne netolerantný. Relativista hovorí, áno, ak si títo náboženskí fanatici myslia, že je správne brutálne vraždiť tých, s ktorými nesúhlasia, tak je to pre nich správne: kto sme, aby sme súdili? Relativista nemôže dôsledne odsúdiť intoleranciu druhých. Iba kto odmietne relativizmus, má slobodu urobiť to.

Takže bežné, politicky motivované argumenty v prospech relativizmu v skutočnosti nenájdu veľa podpory. Môžeme byť dobrými, súhlasiacimi liberálmi, súhlasiacimi s relativizmom. Ak si však myslíte, že sme morálne omylní a že tolerancia je univerzálna cnosť, musíte tento druh relativizmu odmietnuť, nesmiete ho schvaľovať. V najhoršom prípade je relativizmus politicky korektné táranie najhoršieho druhu.

Liberáli odmietajúci relativizmus


Súhlasíme teda s autoritatívnymi kritikmi liberálnej výchovy, že relativizmus neslobodno podporovať. Rozhodne odmietnime relativizmus (samozrejme aj ten „politicky korektný“, neposudzujúci morálny relativizmus), ktorý má byť príčinou morálnej krízy Západu. Ale to robia mnohí liberáli. Kým väčšina mojich priateľov a kolegov sú otvorene liberálni, nespomínam si na žiadneho, ktorý by bol morálny relativista.

To je záhada. Mnohí liberáli vrátane mňa na jednej strane odmietajú relativizmus. No na konci predošlej kapitoly sme videli, že mnohí vinia z morálnej krízy relativizmus, ktorý je zas obviňovaný z vyvolávania liberálnych postojov. Liberáli si musia často vypočuť obžalobu, že šíria rakovinu morálneho relativizmu.

Niekto to má popletené. My liberáli? Alebo naši žalobcovia?

Pozrime sa na to.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Boj o myslenie detí – VIII.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law

8. kapitola: Veľký mýtus a boj o myslenie detí

„Pozor, relativista!“


Prv než sa pustíme do otázky, či liberálny prístup k mravnej a náboženskej výchove, odporúčaný v tejto knihe, predpokladá nejaký záväzok voči morálnemu relativizmu, pozrime sa na spôsob, ako sa „liberáli“ spravidla obžalúvajú z relativizmu.

V USA vyšiel v poslednej dobe rad kníh s titulmi napr. Ako hovoriť s liberálom – keď už musíte (How to Talk to a Liberal – If You Must – Coulter 2004), Perzekúcia: Ako sa liberáli púšťajú do vojny proti kresťanstvu (Persecution: How Liberals Are Waging War on Christianity – Limbaugh 2003) a dokonca Pomoc! Mama! Liberáli sú pod mojou posteľou (Help! Mom! There are Liberals Under My Bed – DeBrecht a Hummel 2005). Vydavatelia hovoria vždy o knihe,„ktorú hľadajú konzervatívni rodičia“. (1) Niektoré z týchto prác obžalúvajú „liberálov“ (nech je to ktokoľvek) z hlúposti, amorálnosti a absencie vlastenectva. Niektorí ľudia dokonca vyhlasujú, že Amerika je v moci „liberálneho“ sprisahania proti kresťanstvu a americkému spôsobu života, aby sa jej deti stali homosexuálmi.

Je zaujímavé, že medzi rôznymi kritikami „liberálov“ je obžaloba z relativizmu jednou z  najčastejších. Pozrime si pár príkladov.

V podnetne nazvanej knihe Nechajte rinčať slobodu (Let Freedom Ring) považuje Sean Hannity (2002 137), politický expert stanice Fox News, za jednu z príčin nepriateľstva „liberálov“ voči preberaniu Deklarácie nezávislosti na štátnych školách skutočnosť,

že liberáli absolútne nenávidia a militantne zavrhujú vieru zakladateľov štátu v absolútnu pravdu. Zakladatelia Ameriky hlboko verili v určité základné pravdy o živote, o slobode a o povahe človeka. Oni naozaj verili, že také pravdy sú „samozrejmé“ – nevpisovali do dokumentov vzletne znejúce jalové frázy. V ostrom protiklade s tým ľavica s arogantnou tvrdošijnosťou vyznáva morálny relativizmus.

Už je to tu: „liberáli“, ktorých Hannity bezdôvodne stavia na roveň s „ľavicou“ – zastávajú morálny relativizmus.

Limbugh, autor knihy Perzekúcia: Ako sa liberáli púšťajú do vojny proti kresťanstvu (Persecution: How Liberals Are Waging War on Christianity), tiež pripisuje liberálom relativizmus, keď vraví, že

„liberáli“ sa hlásia k morálnemu relativizmu a neuznávajú absolútnu pravdu; keď treba posúdiť kresťanov, zrádzajú svoje štandardy. Vtedy používajú absolútny štandard a odsudzujú našu vieru, takže sú v tejto veci úplne pokryteckí … Židovsko-kresťanská etika je podložená absolútnou pravdou. Taký hodnotový systém liberáli nepodpíšu. (John Hawkins v interview s Limbaughom).

Limbaugh tu obžalúva liberálov aj z relativizmu, aj z pokrytectva: vraj hlásajú relativizmu a neposudzovanie, ale hodnotia morálne kresťanské postoje voči, povedzme, homosexualite, alebo prípustnosti modlitby v škole. To je škandál.

Celkovo vzaté, sú „liberáli“ relativistami?

Mnohí ľudia, ktorí sa cítia byť „liberálmi“, odmietajú relativizmus. V Spojenom kráľovstve sa mnohí ľudia sami nazývajú „liberálmi“. Medzi tými, ktorých poznám, ani jeden sa nepovažuje za relativistu. Možno sú pomery v USA iné. Môže byť, že za veľkou mlákou majú „liberáli“ sklony k pokryteckému neposudzujúcemu relativizmu, ktorý sa im opakovane pripisuje. Možno nemajú. Málo z tých, čo hlásajú, že „liberáli sú relativisti“, si dalo námahu hlbšie študovať morálne zásady tých, ktorých nazývajú „liberálmi“. Ich dôkazy niekedy nie sú viac ako rad anekdot. Isté je, že niektorí „liberáli“ zastávajú aj morálny relativizmus. Možno mnohí. Ale názor, žeby to robili všetci, alebo väčšina, sa mi vidí slabo zdôvodnený. Sú „liberáli“ väčšinou relativisti? Nemám o tom predstavu. A mám podozrenie, že ju nemajú často ani tí, čo vyslovujú obžalobu.

A predsa zdanlivý fakt, že „liberáli sú relativisti“, sa pevne zakorenil v myslení konzervatívnej Ameriky. Vlož výrazy „liberál“ a „relativista“ do Googla, a uvidíš, čo ti vypadne. Urobil som to a mal som hŕbu takýchto odsekov:

Moderný liberál je samozvaný relativista, ktorý neverí na objektívnu pravdu. Samozrejme, taký človek neverí na čestnosť ani slušnosť, keďže obidve tieto vlastnosti sú relatívne. Nevravím, že to platí o 100 percentách liberálov, ale iste to platí o väčšine z nich. (2)

Na akých dôkazoch sa zakladá toto tvrdenie? Na nijakých. Ukazuje sa, že v USA obvinenie „relativista“ nahradilo „komunistu“, pokiaľ ide o rozšírenosť, jedovatosť a neopodstatnenosť.

Nie náhodou existuje ešte jedna skupina, ustavične odmietaná ako relativistická, a to sú ateisti (ktorých je v USA pomerne málo). Aj to je mýtus, že všetci ateisti sú relativisti. Mnohí moji priatelia a kolegovia na obidvoch stranách Atlantiku sú ateisti. Neviem o žiadnom z nich, že by bol relativistom (zaručene nie politicky korektnej varianty). Ako učí každá dobrá príručka filozofie, ateizmus nenesie so sebou relativizmus (napríklad stať „Závisí morálka od Boha a náboženstva?“ v knihe Cvičebnica filozofie (The Philosophy Gym – Law 2003).

Takže takáto je situácia na politickej a náboženskej pravici: opakovane tam mnohí servírujú obžalobu z relativizmu. Obžalobu, slúžiacu im na diskreditáciu svojich „liberálnych“ oponentov.

Relativizmus a liberalizmus s veľkým „L“


Čo však povedať o liberáloch s veľkým „L“? Čo o liberálnom prístupe k mravnej výchove, spomenutom v tretej kapitole? Predpokladá sa tam väzba na relativizmus?

Nie. Liberáli s veľkým „L“ nepotrebujú byť relativistami. Samozrejme, sú tu podobnosti. Obidva smery zdôrazňujú význam individuálnej autonómie. Ale, ako uvidíme v ďalšom, ani liberalizmus, ani liberálny prístup k mravnej výchove, ako ho odporúčame v tejto knihe, nevyžadujú väzbu na relativizmus.

Veda je liberálna, nie relativistická


Liberáli odporúčajú, aby jednotlivci mysleli kriticky a vyslovovali vlastné úsudky; aby nebrali na palubu bez preverenia výroky nejakej vonkajšej autority. To nijako neznamená, že vyznávajú relativizmus, respektíve neposudzujúce „všetko sa dá“.

Porovnajme to s empirickou vedou. Tá tiež zdôrazňuje dôležitosť nezávislého kritického myslenia. Uznávať tento význam však nijako neznamená prevziať relativistický názor, že všetky vedecké teórie sú rovnako „pravdivé“ – vrátane teórií, že slnko sa krúti okolo Zeme a že na Marse žijú obrovské osy. Nechce povedať ani to, že veda je len otázka presadenia vlastnej vedeckej skutočnosti – ako keby sa Zem pri zmene nášho zmýšľania o jej pohybe naraz so škripotom prestala krútiť. Nie je to súhlas s neposudzujúcim názorom, že vedec nikdy nemá posudzovať teóriu niekoho iného. Samozrejme že nie.

Musíme si uvedomiť, že keby bol tento druh vedeckého relativizmu pravdivý, neexistoval by nezávislý vedecký výskum. Pokus a pozorovanie by boli stratou času. Keby bol každý vedecký názor rovnako dobrý ako každý iný, potom by nebol názor, ku ktorému došiel vedec po starostlivom premýšľaní o nič lepší ako názor, s ktorým štartoval.

Žiadať, aby vedci museli myslieť kriticky, namiesto nekritického odvolávania sa na autoritu Aristotela alebo Biblie (ako sa to robilo pred osvietenstvom), neznamená prijať za svoj relativizmus a neposudzovanie vedeckej pravdy.

Presne to isté platí o morálke. Prívrženci liberálneho prístupu zastávajú stanovisko, že existuje nerelatívna pravda o tom, čo je dobré a čo zlé, a dá sa bádaním zistiť. Práve preto kladú taký veľký dôraz na kladenie otázok a kritické myslenie. Keby sme jednoducho vymýšľali alebo si zostavovali morálku, načo si lámať hlavu s jej zlepšovaním? Ak je každý morálny názor taký dobrý ako ktorýkoľvek iný, potom nebude rozhodnutie, na ktoré som prišiel po starostlivom premýšľaní, lepšie ako východislkový názor. Keby mal relativizmus pravdu, nebol by nijaký dôvod namáhať sa kritickým rozmýšľaním, ktoré sa tu odporúča.

Takže liberálny prístup, opísaný v tretej kapitole, sa neviaže na morálny relativizmus. Naopak, je jeho opakom.

Mapa terénu


Skutočnosť, že liberalizmus nenesie so sebou relativizmus, sa dá ilustrovať diagramom. V druhej kapitole sme videli, že liberálny aj autoritatívny postoj leží na jednej stupnici; každý môže byť viac-menej liberálny alebo viac-menej autoritatívny, napríklad takto:



Táto kniha radí, aby sme sa usadili hodne naľavo.

Problematika, ktorá delí morálnych relativistov od nerelativistov, sa dá znázorniť na inej osi, ktorá pretína os liberáli – autoritári asi takto:



Stretáme tu priateľa Teda, nerelativistu a autoritára. V diagrame sa nachádza v pravom hornom rohu. Jeho postoj je, samozrejme, veľmi tradičný: je to postoj mnohých náboženských konzervatívcov. Je presvedčený, že o tom, čo je správne a čo je nesprávne existujú objektívne, nerelatívne fakty. Zastáva stanovisko, že mladí ľudia majú prevziať tieto fakty viac-menej bez kritiky od tých, ktorí ich poznajú.

Ale nerelativisti nemusia byť autoritatívni. Pozrime sa, napríklad, na Karolu. Na diagrame je v ľavom hornom rohu. Súhlasí s Tedom, že existujú absolútne (t.j. nerelatívne) fakty o tom, čo je správne a čo nesprávne. Súhlasí s názorom, že mravnosť nie je len názorom subjektívnej voľby alebo preferencie. Ak chcete, môžeme predpokladať, že je dokonca kresťankou, veriacou, že čo je dobré a čo zlé, určil objektívne Boh. Má však názor, že každý z nás by mal spoznať a pochopiť, čo sú tieto skutočnosti. Na rozdiel od Teda si Karola myslí, že deti sa majú naučiť myslieť kriticky a nezávisle. Odmieta Tedov názor, že sa im má vštepovať nekritické podriaďovanie sa autorite.

Teraz vidíte, že je viac možností ako len relativizmus (spodná polovica diagramu) a autoritatívnosť (pravá časť diagramu). Predpokladať, že máme možnosť voľby len medzi relativizmom a autoritárstvom, znamená prehliadnuť možnosť obsadenia horného ľavého rohu našej schémy; je to roh, ktorý autoritári radi nevidia. Ja odporúčam, aby sme ho obsadili.

Filozoficky základný bod


Filozoficky povedané, nič z tohto nie je vysoká (veľká) veda. Sú to základné veci. Filozofi (spravidla, obvykle) hovoria to isté. Ako príklad uvádzam filozofa Le Poidevina (1996: 84), ktorý to vyjadruje charakteristicky jasnou rečou:

Uznávať morálnu autonómiu neznamená … vyznávať morálny skepticizmus a popierať či pochybovať o existencii morálnych hodnôt. Je to skôr spoločná cesta za čestným cieľom vypracovať morálne hodnoty … Autonómia nemusí viesť k morálnemu relativizmu … Autonómny jedinec môže veľmi dobre veriť na existenciu objektívnych morálnych hodnôt. Autonómia je potom rozpoznanie, čo sú tieto hodnoty.

No hoci je to základ filozofie, je to bod, ktorý neovládajú mnohí kritici liberálnej a náboženskej morálky. Tí veria, že každý, kto sa prihovára za vyzdvihovanie morálnej autonómie, musí byť (už z definície) relativistom.

Ako môže liberálna škola bojovať proti relativizmu


Dobrá liberálna výchova nie je prvou príčinou relativizmu a neposudzovania. Ak sa drží rád uvedených v tretej kapitole, poskytuje skutočne účinnú obranu proti nemu. Liberálna škola môže a vlastne musí svojich žiakov varovať pred nebezpečenstvami morálneho relativizmu. Nie žeby presadzovala relativistické postoje – liberálna škola má slobodu vysvetľovať, a to jasne a výrazne, čo je na nich zlé. Myslíte si, že ak chcete, aby mladí ľudia odmietli morálny relativizmus, najlepšou metódou je rázne sa postaviť proti nezávislému kritickému mysleniu a trvať na podriaďovaní sa vonkajšej autorite? Mám podozrenie, že úspešnejší prístup bude vštepovanie mladým ľuďom schopnosti rozpoznať, ktoré „politicky korektné“ argumenty v prospech relativizmu, hoci sú vábne, v skutočnosti predstavujú popletený nezmysel.

Náboženská výchova a relativizmus


V situácii, keď náboženskí autoritári majú vo zvyku vytýkať liberálom vzostup relativizmu, môže sa ukázať jednou z jeho príčin snaha nespochybňovať náboženskú autoritu.

Mnohé školy učia dnes deti o celom rade náboženstiev; často sa to vyžaduje. Učiteľov to môže priviesť do nepríjemných situácií. Náboženstvá totiž obsahujú výroky, ktoré sú navzájom nekompatibilné. Kresťania veria, že Ježiš je Boh (3) a že fyzicky vstal z mŕtvych. Na druhej strane moslimovia obidve tieto výpovede popierajú. Pre nich je Ježiš len významný prorok.

Keď sa im predložia tieto odporujúce si náboženské učenia, niektoré deti sa nevyhnutne spýtajú: „Čo z toho je pravda? Ktoré náboženstvo je správne?“ Sú to bystré otázky a ak ste učiteľ, sú potenciálne nepríjemné, najmä ak sa chcete vyhnúť podrývaniu náboženskej autority. Dajme tomu, že malá Marienka si to vysvetlí tak, že aspoň jedno z týchto dvoch náboženstiev musí byť falošné. Beží domov a povie svojim pobožným katolíckym rodičom, že ju učia, že kresťanské náboženstvo môže byť nesprávne a že pápež sa môže mýliť. O chvíľu vám zazvoní telefón.

Aby sa niektorí učitelia dostali z ťažkostí, siahnu po relativizme. Povedia: „Teda … obidve náboženstvá majú pravdu. že Ježiš je Boh, to je pravda pre kresťanov, ale nepravda pre moslimov.“ Relativizmus zachráni vychovávateľov pred tým, aby museli pripustiť, že každé náboženstvo sa môže v niečom mýliť, respektíve že (bohuchovaj) všetky náboženstvá sa môžu mýliť. Oveľa bezpečnejšie je vziať si na pomoc relativizmus, podľa ktorého sú všetky správne a majú pravdu.

Marilyn Masonová, referentka pre vzdelávanie v Britskej humanistickej asociácii, už dávnejšie spozorovala tento trend. Ironicky poznamenáva, že je to práve náboženská výchova, ktorá je vo veľkom rozsahu zodpovedná za šírenie relativistických postojov medzi britskou mládežou. Myslí si, že liečbou je filozofický prístup s dôrazom na jasné kritické myslenie.

Zvykla som sa čudovať, kde sa vzal u mojich študentov ich ramenami krčiaci relativizmus a subjektivizmus o vedomostiach / a myslím si, že teraz to viem: boli to reči o „rozličných pravdách“ a o „subjektívnej pravde, ktoré sa stali uznaným spôsobom náboženskej výchovy na prejavenie tolerancie a vzájomného rešpektu pri konfrontácii rozličných a niekedy si protirečiacich vier a názorov na morálku alebo nadprirodzeno… Je to oblasť, kde by iste pomohla jasne mysliaca filozofia (Mansonová 2005: 37).

Filozoficky prísnejší prístup k náboženskej výchove by istotne pomohol vyplieť burinu chabej vytáčky „Toto je pravda pre kresťanov, ale nepravda pre moslimov.“ (4)

Relativistické verzus liberálne odpovede na domáci náboženský fanatizmus


Máme ďalšiu ilustráciu, ako sa dnešným liberálom pripisuje, že sú relativisti. Ako sme videli v siedmej kapitole, relativizmus má ťažkosti pri uznaní tolerancie za univerzálnu cnosť. Zdá sa, že pri zrážke s prudkou neznášanlivosťou druhých musí relativista povedať: „Áno – ak veria toto, majú pravdu. Kto sme, aby sme ich súdili?“

To však zanecháva relativistickú spoločnosť bez obrany, povedzme, proti neznášanlivým náboženským fanatikom pochádzajúcim z vlastného prostredia. Stáva sa to často. V diele Koniec histórie a posledný človek (The End of History and the Last Man) píše Fukuyama (1992 :328), že

relativizmus – ako doktrína, podľa ktorej všetky hodnoty sú len relatívne – musí nakoniec skončiť podmínovaním demokratických a tolerantných hodnôt … Páli bez rozdielu nielen na „absolutizmy“, dogmy a istoty západnej tradície, ale aj na tradičné zdôrazňovanie tolerancie, rôznosti a slobody myslenia.

Pri strete s náboženskými fanatikmi je povinnosťou relativistu povedať „Ak si títo chlapci myslia, že liberálna demokracia, tolerancia a sloboda myslenia sú hrozba, ktorú treba vymazať z povrchu Zeme, majú pravdu, (na ktorú majú právo). Musíme ostať stáť bokom a nechať ich na pokoji. Kto sme, aby sme súdili?“ Fukuyama (1992:332) uzatvára, že

moderné myslenie nestavia bariéry pred budúce nihilistické vojny proti liberálnej demokracii zo strany tých, čo nevyrástli v jej lone.

Fukuyamov záver je nesprávny. Relativizmus môže byť bezbranný voči doma vypestovaným, neliberálnym religióznym fanatikom. Liberalizmus s veľkým „L“ však nie je taký. Liberáli majú právo bojovať proti intolerancii a za slobodu prejavu – hovorili sme o tom v piatej kapitole. V boji liberálov proti tomuto fanatizmu nie je ani nesúdržnosť, ani pokrytectvo. Súčasťou moderného myslenia je prísna osvietenecká, liberálna, nerelativistická tradícia, a preto sa Fukyama mýli, keď vraví, že mu chýbajú zdroje na primerané zaobchádzanie s vnútornou hrozbou. Toto je dobrý príklad na ilustráciu toho, ako aj vynikajúci sociálni komentátori typu Fukuyamu, môžu prehliadnuť nerelativistické liberálne stanovisko.

„Kultúrne vojny“


Takže druh liberálnej a náboženskej výchovy, ktorý odporúča táto kniha, nie je relativistický. Ani neobsahuje, ani nepropaguje relativizmus. V skutočnosti práve naopak. Dáva nám totiž do rúk mocný nástroj na potieranie relativizmu. Napriek tomu mýtus, že liberálna mravná výchova musí podporovať relativizmus, je taký silný, že mu podľahli mnohí veľkí autoritári.

Jednou z ciest, ako sa tento mýtus manifestuje, sú reči o tzv. „kultúrnych vojnách“. V myslení mnohých ľudí prebieha v súčasnosti určitý druh občianskej vojny – vojna ideí a hodnôt. Na jednej strane sú relativisti, ktorí považujú všetky morálne hľadiská za rovnako „pravdivé“ a v dôsledku toho „všetko prejde“. Na druhej strane stoja obrancovia tradičných hodnôt.

Tí, čo hovoria o „kultúrnej vojne“, typicky sa vidia ako obrancovia bedárov, týchto citlivých mužov a žien, ktorí sa pevne držia svojich hodnôt, založených na biblii. Stavajú sa proti „liberálnej elite“ s jej svojráznymi relativistickými ideami. Pozrime sa, čo k tomu hovorí chýrny kresťanský fundamentalista Pat Buchanan:

Amerika vedie kultúrnu vojnu o ducha našej vlasti. Na jednej strane sú sekularisti vyzbrojení tvrdením, že Boh je mŕtvy. Hlásajú hedonistickú dogmu, podľa ktorej je človek najvyššou autoritou a jeho rozmar je jediné absolútno. Hlásajú, že boží zákon nemá miesto v našich súdnych sieňach a jeho meno v triedach našich škôl. . Ich hlavné argumenty redukujú vieru na poveru a tradičnú mravnosť na bizarný nezmysel. Nepoznajú štandardy dobra a zla, krásy a ošklivosti, zdravia a choroby. Ak je to príjemné, rob to … Chudoba to počula a dnes žneme relativizmom otrávenú úrodu . (5)

Nie každý, čo hovorí o „kultúrnej vojne“, je natoľko otvorený ako Buchanan. Napríklad Himmelfarbová (1999), autorka knihy Jeden národ, dve kultúry (One Nation, Two Cultures) predkladá pestrejšiu verziu svojej teórie. Podstata myšlienky je rovnaká – alebo ste na strane bohabojných morálnych tradicionalistov, alebo na strane relativistickej, morálne degenerovanej „liberálnej elity“.

Myšlienka kultúrnej vojny sa po Spojených štátoch natoľko rozšírila, že dnes si môžu morálni tradicionalisti kúpiť sprievodcu uvažovaním, ako sa zapojiť do zákopovej vojny s nepriateľom. Kreftova kniha Ako vyhrať kultúrnu vojnu (How to Win the Culture War) je populárny prípad „zmapovania kľúčových bojísk“, „výberu vhodnej stratégie“ a „vyzbrojenia kresťanov zbraňami vhodnými pre úspešné vojenské ťaženie“. ( 2002: obal).

Hoci názor, že Západ sa nachádza v kultúrnej vojne, v Spojenom kráľovstve nie je ešte všeobecne rozšírený, jeho popularita rastie. Phillipsová si ho už dávnejšie osvojila: „Británia je zachvátená vojnou medzi obrancami vonkajšej autority“ (ako je sama) a „relativistami na druhej strane (1996:65). Dva myšlienkové prúdy vedú proti sebe kultúrnu vojnu.“

Táto kultúrna vojna je aj vojnou o myslenie detí. Na prvom mieste ide o mravnú a náboženskú výchovu. Hlásatelia tejto vojny to vidia tak, že ich úlohou je vytrhnúť najbližšiu generáciu z moci jedovatého relativizmu „liberálnej elity“ a presadiť deti späť do tradičných hodnôt.

Mýtus „relativizmus alebo autoritárstvo“


Kam umiestni teoretik kultúrnej vojny toho, čo má liberálny filozofický prístup k morálnej a náboženskej výchove, ako sme ju opísali v tretej kapitole? Pamätajte, že môj typ liberála nemá problém s učením, povedzme, tradičných židovsko-kresťanských hodnôt. A aj ja zavrhujem relativizmus. Mohli by ste si myslieť, že liberála ako mňa s radosťou príjmu do svojich armád Himmelfarbová aj Phillipsová. Možno aj Buchanan si ma zapíše ako nováčika.

No liberáli s veľkým „L “ nie sú vítaní a tí, čo hovoria o „kultúrnych vojnách“, spravidla ich považujú za nepriateľov. Nestačí im, ak sa niečie myslenie zakladá na židovsko-kresťanských hodnotách; vyžadujú morálnu a náboženskú výchovu mládeže podľa tradičných hodnôt, založených na autorite. Liberálny prístup zdôrazňuje morálnu autonómiu a tým akceptuje do určitej miery relativizmus. Každý, kto zavrhuje náboženskú autoritu, sa ihneď automaticky označuje za relativistu. A tak je pre týchto „teoretikov kultúrnej vojny“ záver veľmi jednoduchý: Vráť sa k náboženskej autorite a dosiahneš spásu, alebo zostaň na strane relativizmu a upadneš do morálneho bezvedomia.

Ako zosmiešňujú relativisti liberálov


V súčasnosti nie sú to len autoritári, čo tvrdia, že máme na výber len medzi autoritou a relativizmom. Ukazuje sa, že relativisti podľahli tomu istému mýtu „kultúrnej vojny“. No kým autoritári tvrdia, že liberáli sú relativisti, robia často aj relativisti tú istú chybu, tvrdiac, že liberáli musia byť autoritármi.

V 1970-tych rokoch, keď bol relativizmus vo svojej vzostupnej fáze, do mýtu „autorita alebo relativizmus“ zamilovávali sa predovšetkým relativisti. Vydávali každého oponenta relativizmu za autoritára a teda za zlú správu. Vraveli: „Tento človek vraj chce, aby deti mysleli samostatne. Pravda je, že chce, aby natlačil svoje vlastné belošské, samčie, reakcionárske názory do detských hláv; robí to pod zámienkou, že to vyžaduje „rozum“. V skutočnosti chce ovládnuť myslenie mladých ľudí. Je ako surovec v čižmách s úmyslom premyť mozgy našich detí, aby prijali, čo on označí za správne. Ak odmietate autoritárstvo, čo musí urobiť každý tolerantný pravoverný slušný liberál, musíte sa postaviť na našu stranu relativistov proti autoritárovi, ako je on.“

Aj to sú táraniny. Prístup v tretej kapitole nenavrhoval mladým ľuďom, aby nekriticky prijímali všetko, čo sa im hovorí. Ide o to, aby napli svoje rozumové schopnosti a vyslovili svoj vlastný úsudok. Kritické myslenie nie je nejaká zlovestná forma premývania mozgu a kontroly myslenia – v skutočnosti je to najlepšia obrana proti kontrole myslenia. A predsa má obžaloba liberálov z autoritárstva značný úspech. Relativisti predložili publiku falošnú dilemu: „Alebo ste odporný autoritár ako tamten, alebo prítulný relativista ako sme my.“ Je pochopiteľné, že ak boli len tieto dve možnosti, niektorí sa dali na stranu relativistov.

Veľký mýtus


Podľa môjho názoru mnohí relativisti aj autoritári sú si sami na vine, keď podľahli tomu istému základnému mýtu: že musíme voliť medzi týmito dvoma alternatívami. Tento mýtus naďalej ovláda morálnu diskusiu. Najmä pri počúvaní rozhlasových a televíznych polemík o aktuálnych morálnych otázkach sa ľahko presvedčíte, že kto odmieta konzervatívne náboženské stanoviská, pravdepodobne bude paušálne kritizovaný ako relativista.

V 1960-tych a 1970-tych rokoch sa relativizmus stával postupne módnym. Dnes sa kyvadlo vracia späť smerom k autorite a stále častejšie počuť panické varovania pred rozpadom morálky, ak sa nezriekneme relativizmu a nezakotvíme mravnú výchovu detí v nejakej vonkajšej náboženskej autorite. Okolnosti nás nútia rozhodnúť sa medzi dvoma rovnako odpornými a nebezpečnými stanoviskami: relativizmus alebo autoritárstvo. Alebo jedno z nich, alebo nejaká ich bizarná kombinácia.

Hlavné poslanie tejto knihy je nasledujúce: skôr ako pingpongovať medzi relativizmom a autoritárstvom by sme sa mali dohodnúť, že existuje viac ako len tieto dve možnosti. Ak budeme aj liberálni aj nerelativisti, môžeme sa vyhnúť nebezpečenstvám aj autoritárstva, aj relativizmu.

Je načase, aby sme konečne vyvrátili mýtus „relativizmus alebo autoritárstvo“, mýtus, ktorý počas desaťročí nebezpečne deformoval celú diskusiu o morálke. Osobitne je najvyšší čas, aby liberáli začali mocne vyzývať tých, čo naďalej podliehajú tomuto mýtu. Tým chcem uzavrieť túto kapitolu. Skončime ju tromi kauzistickými prípadmi – tromi typickými prípadmi, ako sa o liberáloch predpokladá, že sú relativisti.

Prvý prípad: www.moral-relativism.com


Prvý príklad pochádza z www.moral-relativism.com, americkej webovej stránky, bojujúcej proti relativizmu a propagujúcej kresťanské hodnoty. V nasledujúcej citácii vysvetľuje autor najprv, čo je morálny relativizmus a potom obžalúva prezidentku americkej federácie pre plánované rodičovstvo (Planned Parenthood Federation of America – PPFA) z toho, že je relativistka:

Morálny relativizmus bol konštantne prijímaný ako primárna morálna filozofia modernej spoločnosti; je to kultúra, ktorú predtým riadila „židovsko-kresťanská“ predstava mravnosti … Väčšina ľudí sa drží koncepcie, že dobro a zlo nie sú absolútne hodnoty, ale každé indivíduum si ich môže definovať podľa svojho uváženia. Morálka a etika sa môžu meniť od jednej situácie, osoby alebo okolností k druhej situácii, osobe či okolnostiam. V podstate ide o to, že morálny relativizmus pripúšťa, že všetko je prípustné, všetko sa môže… Výrazy „musieť“ a „mať povinnosť“ stratili význam. Na tomto základe stavia morálny relativizmus svoje tvrdenie, že je mravne neutrálny … Pri opise svojho názoru na morálku konštatovala nedávno prezidentka PPFA, že „ … učiť mravnosť neznamená nanucovať moje morálne hodnoty iným. Znamená to podeliť sa o poznanie, dať za pravdu iným vieram, ako mám ja – a potom dôverovať druhým, že budú myslieť a súdiť sami za seba.“ Vyhlasuje sa za mravne neutrálnu, ale jej posolstvo má zrejmý cieľ ovplyvniť myslenie iných … takýto úmysel nie je v skutočnosti neutrálny.

Autor si myslí, že prezidentka PPFA je nedôsledná. Ako relativistka považuje všetky názory za rovnako správne, ale potom okľukou sa vráti k svojmu vlastnému názoru a tento vyhlási za správny. Aká bezohľadná pokrytecká lož..

Pozrime sa však bližšie, čo prezidentka PPFA skutočne robí. Chváli morálny relativizmus? Nie. Vraví len, že nechce „vnucovať“ svoje názory druhým ľuďom. Chce im však povedať svoj názor a vysvetliť im, prečo sa ho drží. Je šťastná, že ho môže mať. Chce však, aby študenti „mysleli sami“. To je veľmi liberálny názor. Prezidentka PPFA nevyznáva relativizmus. Na liberálovi, ktorý chce ovplyvniť mladých ľudí racionálnym presviedčaním a otvorenou diskusiou nie je nič nekonzistentné.

To všetko neplatí pre autora citovaného útoku; najprv vysmial prezidentku PPFA, že je liberálka, a hneď nato sa do nej pustí s výkrikom hľadača bosoriek „Relativistka!“

Druhý prípad: Melanie Phillipsová útočí na Grahama Haydona


Autorka a komentátorka Melanie Phillipsová si pri viacerých príležitostiach pomýlila liberalizmus a relativizmus. Vo svojej knihe Všetko musí mať svoju cenu (All Must Have Prizes – 1996:220) hlása, že osvietenské zdôrazňovanie výchovy mravne autonómnych jednotlivcov vedie ku vzniku kultúry neposudzovania, v ktorej sa všetky súčasti morálky považujú za rovnako platné. V praxi to „berie učiteľovi možnosť učiť rozdiel medzi dobrom a zlom“ a podrýva disciplínu, pretože „pravidlá sú tabu“ (s. 28).

Je však zrejmé, že liberálny, osvietenský prístup k mravnej výchove nevyžaduje od učiteľov, aby neposudzovali, opúšťali pravidlá a nevyžadovali disciplínu. Na tieto zmätky sme poukázali v druhej kapitole.

Typický príklad Phillipsovej popletenia si liberalizmu s relativizmom je jej útok na filozofa výchovy Grahama Haydona. Cituje pasáž, v ktorej Haydon varuje pred nebezpečenstvom, že deti si osvoja postoj závislosti od autority a tradície. Čo píše Haydon:

Treba povedať, a to s dôrazom, že nekriticky preberať, čo niekto prikazuje, len preto, že v ňom treba vidieť autoritu, nie je dobrá vec … Robiť niečo dobre nemôže znamenať robiť to, čo niekto prikazuje. Školy musia produkovať ľudí, ktorí sú schopní sami rozhodnúť, čo je dobré … Nebude výnimočne dobrý, ani výnimočne radikálny ten žiak, ktorý sa bude pýtať: „Ako vieme, že toto je dobré a tamto zlé?“ Každé dieťa má dostávať také otázky už od začiatku učenia sa myslieť. A musí sa mu vštepiť, že povedať „Pretože to vravím ja“ nie je prijateľná odpoveď. Ani „Pretože tak je to zvykom v našej spoločnosti.“ Keď sa takéto deti naučia čosi z dejín, ľahko uvidia, že také argumenty umožnili existenciu otrokárskych a fašistických štátov (Phillipsová 1996).

Opísané Haydonovo stanovisko je zreteľne liberálne. No Phillipsová považuje jeho argumenty za „nebezpečné“. Vraj Haydon posiela svojich žiakov na cestu k „despotizmu a tyranstvu“. Prečo? Pretože, vraví Phillipsová, Haydon schvaľuje morálny relativizmus. Učí svojich žiakov myslieť si, že niet skutočností na rozlíšenie správneho od nesprávneho – to všetko je vraj vec osobnej chuti alebo názoru.

Haydonov postoj otvoril pre jeho žiakov možnosť povedať, že rasové predsudky nie sú menej oprávnené ako tolerancia; alebo že je dovolené zabíjať ľudí pre údajnú genetickú chybu. Morálny relativizmus vedie priamo k despotizmu a tyranstvu (Phillipsová 1996).

Ale kde v predošlom odseku vyznával Haydon morálny relativizmus? Kde sa zastával neposudzovania? Nikde. Haydon sa takisto stavia proti relativizmu ako Phillipsová. Odporúča len, aby jeho žiaci radšej rozmýšľali nezávisle, než by mali nekriticky prijať názor autority. To nie prihlásenie sa k relativizmu.

Vo svojom prenáhlenom útoku na Haydona nevidí Phillipsová toto dôležité filozofické stanovisko. (6).

Tretí prípad: Sacksov útok na Kanta


Aj Jonathan Sacks, hlavný rabín Spojeného kráľovstva, si v nedávnej knihe mýli relativizmus s liberalizmom. Podobne ako Phillipsová obviňuje z nášho mravného úpadku základy osvietenstva a osobitne základy Kantovho učenia, keď o ňom píše, že

podľa Kanta … robiť niečo, pretože to robia iní, pretože je to zvyk či obyčaj, alebo aj božie prikázanie, znamená prijať vonkajšiu autoritu nad svojbytnou oblasťou, ktorá je ozaj naša vlastná, nad našimi voľbami, nad naším rozhodovaním. Morálna bytosť je pre Kanta už z definície autonómna bytosť; je to osoba neuznávajúca inú autoritu ako seba. V 1960-tych rokoch sa to začalo vyhlasovať za výchovnú pravovernosť. Úlohou výchovy prestalo byť odovzdávanie tradície a stala sa ňou uvedomelá voľba (Sacks 1997:176).

Sacks má pravdu, že Kant je arciliberál, ktorý trvá na tom, že jednotlivci sa majú sami rozhodovať a nemajú sa dovolávať názoru vonkajšej autority. V piatej kapitole sme videli, že Kant má pravdu – zodpovednosť za rozhodovanie má vlastnosti bumerangu. Nakoniec vždy skončí pri vás – vedľa indivídua. No Sacks zavrhuje Kantovo zdôraznenie morálnej autonómie jednotlivca: Kantov prístup k mravnej výchove vraj vyžaduje neposudzovanie a relativizmus zo strany učiteľa (Sacks 1997:176).

Nie je to tak. Žiadať takú výchovu jedinca, aby sa sám rozhodoval, neznamená tvrdiť, že všetky úsudky sú rovnako „správne“. Vidno, že Sacksovo stanovisko je veľmi popletené.

Okrem toho je ešte jedna situácia, keď Sacks dáva Kantovmu mysleniu relativistický náter. Pochybný je výraz „voľba“.

Možno ste to nevybadali z predošlých riadkov, ale Kant si nemyslí, že správne a nesprávne sú vecou „voľby“. Podľa Kanta sa správne a nesprávne určuje rozumom. To však nijako nechce povedať, žeby si Kant myslel, že každý váš záver je rovnako dobrý ako ktorýkoľvek iný. Ak napnete svoj mozog a prídete k záveru, že zabiť je morálne prijateľné, robíte takú istú chybu ako ten, čo vyráta, že 12 x 12 je 145. Nemôžete skôr „voliť“, že zabiť je morálne prijateľné, ako že 12 x 12 je 145. Kant si nemyslí, že sme „autonómni“ v tom zmysle, že by bolo dobrou odpoveďou na morálnu otázku hocičo, čo si vyvolíme. Kant nepredpokladá, že si ideme tvoriť každý svoju vlastnú morálku.

Vložením výrazu „voľba“ do svojej charakteristiky vyvoláva Sacks dojem, že podľa Kanta sa morálka scvrkáva na nič viac ako na osobnú záľubu. Aj to je (iste neúmyselná) karikatúra.

Záver


Rozšírená námietka proti tomu druhu liberálneho prístupu k mravnej a náboženskej výchove, za ktorý sa prihovára táto kniha, je jej údajné schvaľovanie morálneho relativizmu, ktorý nabúrava morálnu štruktúru spoločnosti. Ak chceme napraviť škody, ktoré relativizmus dosiaľ zapríčinil, musíme sa vrátiť k tradičnej, na autorite založenej metóde mravnej výchovy mladých ľudí.

V tejto kapitole sme videli, ako a prečo je výsledok útoku na liberálnu výchovu taký biedny. Liberálny prístup, ktorý tu odporúčame, zásadne odmieta relativizmus. Osobitne je vhodný na potieranie lacného relativistického postoja s heslom „To je pravda pre nás, no nepravda pre vás“, s ktorým sa v niektorých školských triedach občas stretávame.

Centrálnym argumentom tejto kapitoly bolo poukázať na význam odolnosti voči mýtu, že máme možnosť výberu len medzi dvomi možnosťami, a to moderným morálnym relativizmom alebo návratom k tradičnej, na náboženskej autorite založenej výchove. Osobitne dôležité je, že obrancom autority sa nesmie dovoliť paušálne odmietať svojich liberálnych protivníkov ako relativistov. Na toto znevažovanie treba ostro reagovať.

Pravdaže, mýty tejto kapitoly sú z hľadiska väčšiny vysokoškolsky vzdelaných ľudí úbohé. Niektorý čitateľ sa možno čuduje, prečo sa unúvam vyvracať náboženských vodcov, novinárov a iných sociálnych komentátorov, ktorí týmto mýtom podľahli. Robím to preto, lebo títo populárni komentátori boli úspešní pri vytváraní verejnej mienky. Mali možnosť do nekonečna opakovať svoje protiosvietenské mýty bez toho, žeby sa niekto proti nim postavil a výrazne ovplyvňujú panujúcu verejnú mienku. Tá sa začína obracať späť smerom k autorite.

Ešte posledné slovo: Sú takí, čo so zdvihnutým prstom poukazujú na mravný úpadok a vravia: „Len sa pozrite na biedne výsledky vášho liberálneho prístupu. Dobre sa pozrite na morálny úpadok, ktorý vyvolali vaše liberálne výchovné metódy.“ Týchto upozorňujeme, že prehliadajú skutočnosť, že výchovný prístup, ktorý tu zastávame, bol dosiaľ vyskúšaný len na hŕstke škôl. Preto sa dá ťažko obviňovať zo všeobecného morálneho úpadku. Obviňovať sa možno dajú niektoré formy liberálnej mravnej výchovy, napr. „ruky preč od …“ a naozaj relativistická či neposudzujúca forma mravnej výchovy. No pozor, to nie sú výchovné metódy??, odporúčané touto knihou. Diskreditácia mravnej výchovy tohto druhu nemá nič spoločné s diskreditáciou liberálneho prístupu, odporúčaného v tejto knihe.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Prečo čínski komunisti ešte nie sú odsúdení na zánik

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Van Runnan

Čo príde, je preklad jednej eseje čínskeho exulanta Wan Runnana. Nie je bežné, že je to v angličtine, pretože to nezapadá do žiadneho konvenčného názoru. Prvoradá otázka je, prečo čínski komunisti nekolabovali a nezanikli ako ich obdoby vo východnej Európe. Wan tvrdí: „Ak ste nepremysleli tento problém, nedomyslíte sa, čo bude nasledovať. Čítajte …

(1)

V roku 1968 som odišiel do zahraničia. Môj posudok vnútročínskej situácie znel: Čínski komunisti sú odsúdení na zánik. V tom čase som často citoval francúzskeho prezidenta Mitteranda: „Vláda, ktorá zabíja svoju vlastnú mládež, je vláda bez budúcnosti.“ Musím dodať aj niečo iné, čo povedal „jej veľký (čínsky) líder“: „Potláčanie študentského hnutia nebude mať dobrý koniec.“

Od tých čias prešlo sedemnásť rokov. Bývalý Sovietsky zväz a východoeurópske komunistické strany už vtedy v skutočnosti prestali existovať, ale zdá sa, že Čínska komunistická strana pretrvá. Niektorí ľudia o tom pochybujú. Pohovorme si teda o tom, ako dlho pretrvá. Je nepopierateľnou skutočnosťou, že aj po 4. júni (udalosti na námestí Tiananmen v r. 1989) pretrvala sedemnásť rokov.

Sedemnásť rokov môže byť v dlhej rieke histórie krátky okamih, ale v skutočnom živote je to pomerne dlhý čas. Koľko sedemnásťročných období máme vo svojom živote? Od založenia čínskej komunistickej vlády do kultúrnej revolúcie uplynulo len sedemnásť rokov. Old Mao zvyčajne upozorňoval, že Komunistická strana musí každých sedem-osem rokov bojovať o svoje prežitie. Takže sa dá povedať, že ani po dvoch ďalších kolách čínski komunisti neodišli zo svojej historickej scény.

Takže prečo čínski komunisti neskončili? Ako to urobili, že dodnes prežili?

Ak ste dobre nepremysleli tento problém, nedomyslíte, akou cestou máme ísť do budúcnosti.

Mnohí priatelia sa pokúsili odpovedať na túto otázku z rozličných hľadísk.

Niektorí začali vyšetrovaním slabostí čínskych intelektuálov, aby vysvetlili, ako to, že čínski komunisti ešte stále existujú. Reprezentatívne príklady sú eseje „Hľadanie dobrých vlkov“ od Cao Chanqinga a „Teória cynikov“ od Hu Pinga. Nazvime ich „vlčia teória “ a „psia teória“.

Prečo padli všetky európske komunistické strany?

Cao Chanqing sa v jednej prednáške zameral na otázku, ktorá je predmetom tejto eseje: „Prečo padli všetky európske komunistické strany, ale nepadla Čínska komunistická strana?“ Myslí si, že jednou z príčin je zodpovednosť intelektuálov. Videl, že Rusi mali Solženicina a Sacharova, Česi Havla a Kunderu. Všetci títo ľudia zo zásady odmietali komunizmus a tvrdili, že „komunizmus je zlo a zlo sa nedá reformovať. Zlo nemá svedomie. Zlo je zlé. Zlo je satan. Satana možno len skántriť.“ Čínski intelektuáli miesto toho začali hľadať dobrých vlkov. Cao uviedol ako príklad protipravicovú kampaň. V roku 1957 bolo viac ako 50 miliónov ľudí označených za pravičiarov. „Ak sa pozrieme na to, čo hovorili títo pravičiari, zistíme, že všetci si mysleli, že komunisti sú dobrí a dávali im určité návrhy. Preto ich označili za pravičiarov. Len máloktorí sa stavali proti Komunistickej strane. Väčšina z nich ponúkala komunistickej strane zlepšenia a nenegovala ju.“

Cao Chanqing si myslí, že od reformy do 4. júna čínski intelektuáli v podstate chválili pána Denga a vyzerali takých ako Hu Yaobang a Zhao Ziyang. Teraz upierajú svoje nádeje na priateľsky vyzerajúceho Hu Jintaa a Wen Jiabaa. Ich zásadné prianie je „mať vládu umiernených politikov, ktorí zreformujú Komunistickú stranu a urobia z nej dobrú stranu.“ Potom použil Cao Chanqing ako druhý príklad Lin Binyanovu esej „Druhý druh lojálnosti“. Ukázal, že „čínski intelektuáli stále vyzerajú milých vlkov, dobrých vlkov, reformistických vlkov, miernych vlkov, a pri tom ich vlci ďalej žerú. Niektorí sa stali časťou vlčej svorky, hoci nie subjektívne. Končí to tak, že Číne ešte stále vládnu vlci.“

Cao Changqinova „vlčia teória“ nie je nezmyselná. Problematické je, že máme mnoho intelektuálov, ktorí „zo zásady odmietajú komunizmus“ a myslím si, že je to v prvom rade Zheng Yi. Aj Cao Changqing sa sám považuje za takého. Ak však máme klásť vinu Liu Binyanovmu „Druhému druhu lojálnosti“, potom Liu Xiaobo od konca 1980-tych rokov a Cao Changqing dnes kritizujú už takmer dvadsať prejdených rokov a jed mal už byť dávno vykántrený, či nie? Naozaj si myslíte, že príčina, pre ktorú Čínska komunistická strana v Číne dodnes existuje, je „druhý druh lojálnosti“ intelektuálov?

Pozrime sa na Hu Pingovu „psiu teóriu“. Citoval túto vetu: „Totalitarizmus mení ľudí na cynikov.“ Komunistický systém je extrémna forma totalitarizmu a teda mení ľudí na cynikov. Keďže komunistická strana netrpí disidentov, ľudia môžu iba „nemať politické názory“. Ak človek nemôže mať nijaký politický názor, stane sa zatrpknutým, cynickým, sarkastickým atď. Hu Ping podal presnú analýzu: „Od zatrpknutosti je len krok k cynizmu. V bežnej reči je zatrpknutosť idealizmus, dokonca extrémny idealizmus. Cynizmus je vonkoncom neidealistický, vonkoncom nihilistický. Ale práve onen na pohľad najsilnejší idealizmus sa môže zvrátiť do úplného nihilizmu.“ Ak nemáte ideály, hľadíte na veci všelijako. Potom ide o premnoženie materialistických ideí.

Hu Ping si myslí: cynizmus dáva totalitnému štátu stabilitu.

Táto teória nie je za normálnych okolností problematická; nedotýka sa však otázky, ktorú som dnes položil. Predovšetkým cynizmus, ako sa s ním stretáme dnes, nie je niečo bežné. Podľa Hu Pinga sa vyskytoval už v starom Grécku. Nie je to miestny čínsky problém. Hu Ping ho spomína aj u Rusov, ako ich opisuje Smith. Zdá sa, že v Sovietskom Rusku bol cynizmus veľmi rozšírený, ale nezastavil dramatické zmeny, ktoré tam prebehli.

Ak sa pozrieme na porážku študentského štrajku roku 1987, pozadie študentov bolo vtedy veľmi „cynické“. Bolo v móde byť alebo „v sekte mah“ (to znamená hrať mahjong – hra s kartami alebo kameňmi) alebo „v sekte TO“ (pripravovať sa na skúšku TOFEL – záverečná skúška pri vysokoškolskom štúdiu). Mnohých mrzelo, že sa z nich stane „stratená generácia“ alebo „otupená generácia“. Skôr ako za dva roky vykríkli a svet to bral na vedomie. No na najbližších sedemnásť rokov sa celý štát stal opäť „cynickým“. Prečo?

Takže Hu Pingova „psia teória“ vie vysvetliť sociálne dôsledky trvania komunistickej totality v Číne, ale nevie vysvetliť, prečo tu ďalej existuje komunistická totalitná vláda.

Samozrejme musíme myslieť hlbšie.

(2)

Niektorí ľudia si myslia, že komunisti sú v Číne stále ešte pri moci preto, lebo západné vlády boli zmierlivé a tolerantné; že zahraničný obchod pre zisk zradil spravodlivosť. Ignorujú čínsku totalitnú diktatúru a hroznú situáciu v oblasti ľudských práv. Nadchýna ich nadviazanie stykov a úžasné sumy investícií. Ak sa pozrieme na líškanie sa Mitterandovho nástupcu Chiraca alebo Bill Gatesa, keď vychvaľujú Čínu ako „najlepší kapitalizmus“, môže sa to zdať správne posúdenie. Ak však pokojne prezrieme historické trendy minulých sedemnásť rokov, prídeme k inému záveru.

Vráťme čas a poďme sedemnásť rokov nazad. Po 4. júni 1989 veľké západné štáty odsúdili Čínu a vyhlásili voči nej sankcie. Európska únia zakázala predaj zbraní do Číny a tento zákaz nebol dosiaľ zrušený. Všetky cudzie kapitálové investície boli pripravené odísť; investori, ktorí plánovali prísť, si dali prestávku. V tom čase ma Harvard Business School vo svojom prieskume požiadala o odpoveď na otázku: Má cudzí kapitál opustiť Čínu? Odporúčal som, aby ostal a pozoroval. Prešiel nejaký čas a oni nielenže pozorovali, ahoch. Čo za čary nám to predvádzajú títo komunisti?ale rozbehli sa, aby čím viac zarobili. Kedysi sme vravievali, že proletári nemajú vlasť. To bola chyba. Kapitalisti nemajú vlasť. Kdekoľvek sa dá dosiahnuť zisk, tam sú kapitalisti. Päťstotisíc taiwanských obchodníkov si žije šťastne v Šanghaji a ani nepomyslia na sladké zemiaky Taiwanu. Práve som čítal správu o tom, ako aj Kórejčania sa cítia v Číne doma. Dvaja poslední americkí prezidenti mali veľké reči, keď nastupovali do úradu. Clinton odsudzoval všetkých diktátorov od Bagdadu po Beijing, ale stal sa strategickým partnerom Old Jianga. Bush začal definíciou Číny ako strategického oponenta, no teraz vyjednáva s Čínou ako so zodpovedným partnerom a hovorí o spoločných záujmoch v medzinárodných vzťahoch. Čo za čary to predvádzajú títo komunisti?

Prečo ešte čínski komunisti nezanikli?

Niektorí ľudia pripisujú príčinu čiastočne nevyspelosti zahraničných čínskych demokratických hnutí. Aj ja sám mám určitú zodpovednosť za nevyspelosť zahraničného demokratického hnutia. Musíme si však položiť otázku, ktoré porovnateľné zahraničné demokratické hnutia mali kedy nejaký vplyv? Po úspechu východoeurópskych hnutí sme navštívili Poľsko a položili sme priateľom zo Solidarity hlúpu otázku: Keď vás začala poľská vojenská vláda potláčať, niektorí disidenti odišli za more. Čo urobili títo ľudia pre nasledujúce zmeny v Poľsku? Bez rozmýšľania odpovedali: Vôbec nič. Keď potom cítili naše rozpaky, utešovali nás: „Títo exulanti nám trochu pomohli tým, že nám poslali pár faxov a kancelárske vybavenie.“

Neúčinnosť zahraničných demokratických hnutí má viaceré príčiny. Jedna z nich je, že nie sú dosť „chuligánske“. Nechceme byť chuligáni a nemôžeme byť chuligáni. Pretože súhlasím s pravidlom: Prostriedok je štandard pre cieľ. Ak je naším konečným cieľom sloboda, rovnosť, demokracia a vláda zákona, musia naše dnešné metódy zodpovedať týmto štandardom. Veľmi skoro som si uvedomil účinok zahraničného demokratického hnutia. V zahraničí som stretol Dai Qing a povedala mi: „Vy nemáte miesto pri budúcich zmenách v Číne.“ Súhlasil som: Áno. Zmena v Číne je ako chemická reakcia s jej reagenciami a produktmi. My sme len teplota, tlak a katalyzátory, ktoré uskutočnia túto chemickú reakciu, ale nemáme miesto v konečnom produkte. Len ho chceme. Je to v poriadku? Preto často hovorím, že sám nemusím mať úspech, ale chcem k úspechu prispieť. Nanešťastie mnohí ľudia to dosiaľ nechápu.

Existujú aj ľudia, ktorí robia zodpovednou kvalitu ľudí. Bežne hovoriac je to rozumné. Kvalita ľudí určuje kvalitu vlády. Ale je to hlavná príčina, prečo čínski komunisti nedobačovali? Boli sme schopní nájsť čiastočné príčiny u intelektuálov, v zahraničnej situácii, u seba a u iných ľudí, ale stále sme sa ešte nedostali k jadru problému.

Zmeňme teraz uhol pohľadu a diskutujme o probléme samotnej Komunistickej strany. Je dnešná komunistická strana pôvodná komunistická strana? Na jednej strane je to tá istá komunistická strana, ba je ešte komunistickejšia, ako bola pôvodná. Na druhej strane sa podstatne transformovala a je úplne iná, ako bola pôvodná komunistická strana. Tu zacitujem klasickú vetu Li Aoa ako analógiu pre dnešnú komunistickú stranu: Jej časť, ktorá má byť tvrdá, je tvrdá, ale každá ostatná časť zmäkla.

Tvrdá časť sa týka vôle a rozhodnosti komunistickej strany potlačiť opozičné sily. Ako sa to deje? Prosím čítajte nasledujúci odsek.

(3)

Prečo ešte nie sú čínski komunisti odsúdení na zánik?

Počas demokratického hnutia v roku 1989 a zmien v Rusku a vo východnej Európe sa čínski komunisti ešte utvrdili vo svojej vôli a odhodlanosti potlačiť opozíciu. Strana sa stala ešte komunistickejšou ako bola kedykoľvek predtým a jej tvrdá časť ešte tvrdšou.

Čím porazila Komunistická strana Nacionalistickú stranu, aby získala moc v štáte? Jedným bodom bola vôľa a ochota obetovať. Pod obetou sa myslí obetovanie životov svojich bojovníkov v rozsiahlych oblastiach a systematickými spôsobmi. Lin Biao spomínal, že za kultúrnej revolúcie zvykol beijinský univerzitný oddiel Tsinghua 414 spievať ako svoju bojovú pieseň tieto slová: „Ak treba obete, musíme sa chcieť obetovať. Pušky strieľajú, ženieme sa na bojisko. Som odhodlaný, a ak mám zomrieť dnes, zomriem na bojisku.“

Týmto pravidlom získali komunisti národ a týmto pravidlom mu vládli. Čo je politická moc? Lin Biao to chápal takto: Politická moc je moc utláčať. Udržať politickú moc znamená udržať si moc utláčať. Keď komunisti nastolili vládu, takzvané potláčania znamenali zabíjanie ľudí, aby sa vybudovala autorita. Keď bolo treba zabiť, mali dosť odvahy zabiť. Pušky strieľajú a my sa rútime na bojisko. Ak mám dnes zabíjať, zabijem ich 200 000, aby sa zaručilo 20 rokov pokoja pre komunistov! To bola vôľa a odhodlanie potláčať, ktoré preukázali komunisti pri masakri 4. júna.

Pri incidente 4. júna sa odohrala scéna, ktorá sa dotkla celého sveta. Na Changan Street stál mladý muž a zastavoval postup tanku. Tank zahol doľava a mladík zašiel doľava a blokoval ho. Tank zahol doprava a mladík zašiel doprava a blokoval ho. Považovalo sa to za reprezentatívny vizuálny obraz opozície voči diktatúre. Vyžaduje to však hlbší rozbor. V roku 1990 sme sa zúčastnili jedného európskeho demokratického fóra v Berlíne. Významný teoretik poľskej Solidarity mal otváraciu prednášku. Povedal: „Toto je obdobie bez teórie. Toto obdobie nám zanecháva len pár obrazov.“ A navrhol dva obrazy ako príklady. Prvý bol z obdobia pražskej jari, keď sa mnohí občania pokúšali preliezť cez železnú oponu a dostať sa na americké vyslanectvo. Policajti ich iba „pro forma“ mykali za nohy. Druhý obraz bol ten mladík, čo sa staval do cesty tankom na Changan Street. Prednášajúci bol presvedčený, že tieto obrazy vyvolali u totalitných vlád zaváhanie voči opozícii. Toto zaváhanie a zapochybovanie o vlastnej vôli potláčať zapríčinilo koniec komunistických vlád východnej Európy.

Mal pravdu, pokiaľ išlo o východoeurópske komunistické vlády, ktoré odišli. Ale v prípade beijinskej komunistickej vlády podcenil Deng Xiaopingovu vôľu a odhodlanie potláčať. Keď zaváhal Zhao Ziyang, bol vyradený. Deng Xiaoping bol rád, že má okolo seba starých kamarátov. Keď Jiang Zemin zakázal šanghajské noviny World Economic Herald, ukázal svoju vôľu a odhodlanie potláčať a to ho vynieslo do srdca tretej generácie vodcov. Hu Jintao si nasadil pri stannom práve v Tibete oceľovú prilbu; keď Deng Xiaoping videl tento obrázok, spytoval sa vraj: Kto je toto dieťa? Zapôsobila naňho Huova vôľa a odhodlanie v kritickej chvíli potláčať.

Po 4. júni a pred zmenami vo východnej Európe a v sovietskom Rusku niektorí vysoko postavení členovia komunistickej strany nechápali nutnosť použitia vojska a jeho tankov pri jednaní so študentským hnutím. No po zmenách vo východnej Európe a v Rusku sa zmohli na súhlas: aby sa udržala moc komunistickej strany, nesmú zaváhať vo svojej vôli a v odhodlaní potlačiť oponujúce sily. Každá ukážka súcitu alebo sympatie by znamenala vzdanie sa svojej Červenej vlasti. Východná Európa a bývalé Sovietske Rusko im boli (odstrašujúcim) vzorom.

Od tejto chvíle rozumieme ich heslám. „Obidve ruky musia byť tvrdé“ znamená, že ruky na potláčanie musia byť pevné. Komunistická strana musí mať „vedomie pripravené vládnuť“ znamená, že musí byť pripravená potláčať. Zvýšiť „schopnosť komunistickej strany vládnuť“ znamená zvýšiť schopnosť komunistickej strany potláčať. „Stabilita nadovšetko“ znamená, že je možné použiť „každú metódu potláčania“, aby sa zaručila „stabilita“ našej strany. Pamätám sa, že niektorí vedci napísali články, v ktorých protestovali: Stabilita nie je všetko a stabilita nemôže prevládnuť všetko ostatné. To je ako keď sa kura prihovára kačke; v tom, čo chcú komunisti, neexistuje porozumenie.

Keď Old Jiang bez zaváhania potlačil FLG (Falun gong) dokázal, že tretia generácia dospela a má kvalifikáciu. A keď Little Hu mal interné prednášky o napodobňovaní Kuby a Severnej Kóreje, svedčilo to, že štvrtá generácia plní očakávania a bude vo svojom  myslení pevná. Nedávno došlo k incidentu v Shanwei, v oblasti Guangzhou. Nazvali to masový incident, pri ktorom Zhang Dejiang konal rozhodne a nechal vypáliť prvé výstrely od 4. júna. Povesti vravia, že pred centrálnou vládou musel urobiť sebakritiku a táto odmietla jeho prezentáciu udalostí. Provincia Guangdong vraj bude iniciovať vylúčenie Zhanga zo strany. Považujem to za nezmysel. Podľa môjho názoru urobí Zhang v budúcnosti veľkú kariéru.

Ak si však myslíte, že čínski komunisti sú schopní prežiť len na základe svojej vôle a odhodlania potláčať, je to unáhlené zjednodušovanie veci. Dávno predtým mal Nicolae Ceauşescu vôľu aj odhodlanie potláčať, a kde je dnes? Čínski komunisti sú šikovnejší. Majú vôľu a odhodlanie potláčať, sústavne zvyšujú svoju schopnosť potláčať, zjemňujú svoje metódy potláčania a zveľaďujú svoje zdroje potláčania. Ako to tí čínski komunisti všetko zvládnu? V tejto súvislosti nemôžeme hovoriť len o tvrdosti komunistickej strany; musíme pochopiť aj mäkkosť komunistickej strany.

Skončil som reč o tvrdej časti. Mäkká časť bude vysvetlená v nasledujúcom odseku.

(4)

Po 4. júni mal Deng Xiaoping tri riekanky: Prvú, „to nepovedieme“. Druhú, „o tom nebudeme hovoriť“. Tretiu, „rozvoj je jediná rozumná myšlienka“. Tieto tri výpovede vyjadrujú mäkkosť komunistov. „To nepovedieme“ znamená ústupok americkým imperialistom. „O tom nebudeme hovoriť“ znamená, že chcú zmierniť svoje stanovisko po zrade komunizmu. „Rozvoj je jediná rozumná myšlienka“ znamená, že sa idú zrušiť všetky zábrany a stavať nové cesty pre rast novej kapitalistickej triedy. Povedali by ste, že tento typ komunistickej strany je originálna komunistická strana? Keby žil Zhang Chunqiao (pozor: člen šanghajskej bandy štyroch), vyslovil by túto kritiku: „Veď toto je dvojnásobné poddanie sa kapitalistom: Medzinárodne sa poddávate imperialistom; doma sa poddávate kapitalistom.“ Ak hovoríme otvorene, sú v komunistickej strane takí, čo tomu rozumejú. Na pravici je jeden z nich Deng Xiaoping; na ľavici je druhý, Zhang Chunqiao.

Po zmenách vo východnej Európe a v Rusku nebolo na ľavici socialistického tábora vodcu. Iba „dve alebo tri malé mačičky“ vyzývali čínskych komunistov, aby sa ujali vedenia a Deng Xiaoping odpovedal „My to nepovedieme“. To zrejme znamenalo, že Čína dávala prednosť zatajeniu svojich schopností a vyčkávala. Samozrejme, nemôžu byť veľmi priamočiari. Po rozbalení sa to dá rozumieť tak, že Čína vyčkáva svoje „mierumilovné vynorenie“; „Čína sa rozhodla akceptovať globalizáciu pod vedením Deng Xiaopinga“; Čína „si nemyslí, že vedie s kapitalizmom boj na život a smrť“; „Čína nevyhľadáva propagáciu protiamerického postoja“; „Čína si nepraje dostať sa do konfliktu so Spojenými štátmi“. Hlasovania v Spojených národoch ukázali, že Čína nijako neblokuje Američanov; keď sa Old Zhu pokúsil zmierniť vystupovanie Američanov, došlo k bombardovaniu vyslanectva v Belehrade a Old Jiang sa musel utiahnuť ako korytnačka do svojho panciera. Nedávno Bu ponúkol investíciu niekoľko sto miliónov amerických dolárov a po čase sa sťažoval, že nezískal dôveru svojich amerických bossov. Podľa toho, čo čínski komunisti hovoria a čo robia, nebude nečestné povedať, že sa poddali imperialistom v medzinárodnej aréne.

Ako mohol Deng Xiaoping, „ten s oceľovým telom“, tak zmäknúť? Urobil to preto, aby dosiahol „medzinárodné prostredie vhodné pre mierový rozvoj“, čo umožnilo čínskej vláde prežiť. Ak sa pozriete na spôsob, ako čínski komunisti zariadili v priebehu sedemnástich rokov prechod zo situácie všeobecného odsúdenia do dnešného stavu, musíte uznať, že Deng Xiaopingova mäkkosť bola efektívna.

Venujme sa teraz na heslu „O tom nebudeme hovoriť.“ Keďže nemajú rozum, sú ich argumenty slabé; pretože sú slabí, nepúšťajú sa do reči. Pozrime sa, čo robili komunisti za tých sedemnásť rokov. Koľko z toho bolo konzistentné so základnými dogmami komunizmu? Starí a noví ľavičiari, ktorí nechápali súčasnú situáciu, chceli otvoriť príkazy strany a ústavu štátu a diskutovať o nich. Súdruh Deng Xiaoping bol hluchý, či predstieral, že nepočuje. Súdruh Jiang Zemin si osvojil princíp šanghajských biznismenov „bez šomrania robiť kopy peňazí“. Súdruh Hu Jintao sa nestaral o ľavicu ani pravicu a všetko skrátka zazátkoval. Potom ponúkol 10 miliónov RMB na založenie novej marxistickej školy pre starých a nových ľavičiarov, aby sa za zatvorenými dverami mohli dohadovať. To bolo lepšie ako čokoľvek predtým.

Niektoré veci sa urobia a nehovorí sa o tom

Na tomto svete je to tak, že niektoré veci sa urobia a nehovorí sa o tom. Jednou z takých vecí je Deng Xiaopingova reforma. Môžete o nej hovoriť a nemusíte o nej diskutovať, aby sa znížili sociálne dôsledky a získal čas. Menej vravieť a viac robiť. Dostanete do behu ekonómiu a tak zveľadíte kapitál, potrebný na pretrvávanie čínskej komunistickej vlády.

Deng Xiaoping povedal: „Rozvoj je jediná rozumná myšlienka.“ Myšlienka je to solídna, ale slová sú mäkké. Podľa kritickej mienky súdruha Zhang Chunqiaa je to „kapitulácia pred triedou nacionálnych kapitalistov“. Mám právo povedať niečo o tomto probléme. Založil som spoločnosť Stone, ktorá mala v roku 1988 obrat jednej miliardy RNB. Financoval som polovicu rozpočtu obce Zhongguan. Západné médiá ma nazvali „najvynikajúcejší výsledok desaťročného flirtu medzi Deng Xiaopingom a kapitalizmom“. V tom čase sa ma jeden západný reportér pýtal: „Myslíte si, že Deng Xiaoping je na vašej strane?“ Bez uvažovania som odvetil: „Samozrejme, pretože ja som na jeho strane.“ Po masakre 4. júna som už nemohol byť na jeho strane a rozišiel som sa s komunistickou stranou. Mnohým priateľom bolo za mnou smutno, ale chcel by som povedať pár slov tým priateľom, ktorí si o mňa naozaj robili starosti: „Pri týchto zásadne významných záujmoch je absolútne dôležité aj ľudské svedomie.“

Komunistická strana sa pôvodne predstavovala ako strana, ktorá „vedie chudobných k vlastnému oslobodeniu“. Teraz sa stala stranou, ktorá nezakryte slúži boháčom a získala si srdcia a mysle svetových kapitalistov. Priniesli investície a platia dane. Boss Zhu si klepe po vrecku a vraví, že každý centík je tam reálny peniaz! Mäkkosť komunistickej strany to vyhrala nad skutočnými peniazmi kapitalistov. Skutočné peniaze kapitalistov predĺžili život čínskej komunistickej vlády. Zdá sa to veľmi dobrý obchod.

Takže zmenila sa komunistická strana, keď sa stala takou mäkkou? Ak si to myslíte, podceňujete komunistov. Mao posúdil Denga ako „tŕň skrytý v bavlnke“. Mao naozaj poznal Denga. Analyzovali sme tvrdosť čínskych komunistov, analyzovali sme ich mäkkosť. Teraz musíme ešte analyzovať tvrdosť, utajenú v mäkkosti čínskych komunistov. To je ten tŕň skrytý v bavlnke. Mäkkosť komunistickej strany je v jej slovách: „Zvinú svoje zástavy, ale nevydajú svoje pušky.“ Aby ste to pochopili, prosím čítajte nasledujúci odsek.

(5)

„Zviňte zástavy, ale nevydajte pušky“

Legenda hovorí, že toto heslo pochádza od Deng Jingdaa a považuje sa za klasickú charakteristiku ekonomickej reformy a otvorenia. Tento trik používajú komunisti už dlho a nie je teda nič nové. Najväčší obchod s ním urobili, keď v čase vojenského odporu voči Japonsku premenovali Červenú armádu na Ôsmu pohyblivú armádu. Dali dolu svojich päť červených hviezd aj červené pásy a vyvesili nacionalistickú zástavu. Nielenže „zvinuli svoju zástavu“, oni rozvinuli inú. Nielenže „odmietli vydať svoje pušky“, oni sa zmocnili ďalších pušiek a prípadne aj celého okresu. Tá epizóda bol klasický prípad komunistov, ktorí „zbalili zástavy a nevydali pušky“.

„Zvinúť zástavu“ je mäkká časť hesla, „nevydať pušky“ je tvrdá časť hesla v jeho pozadí. Ak tomu rozumiete, pochopíte komunistické heslá. „Reformovať a otvoriť“ pochádza od Deng Xiaopinga. Aj „štyri inštancie“ pochádzajú od Deng Xiaopinga. To prvé bola „bavlnka“, to druhé je „tŕň“. Spolu to splynie do „tŕňa v bavlnke“. „My to nepovedieme“ je mäkké, zatiaľ čo „napodobniť Kubu a Severnú Kóreu“ je tvrdá reč. „Rozvoj je jediná rozumná myšlienka“ je mäkká reč; „stabilita je pevná úloha“ je tvrdá reč. „Starostlivosť o slabé sociálne skupiny“ je mäkká reč a predstieraný súcit s Budhom; „znič chaotické prvky už v ich detstve“ je tvrdá reč; „hromy a blesky“ sú metódy v rámci „Budhovho súcitu“.

V priebehu minulých sedemnásť rokov bol Jiang Zemin pri tom štrnásť rokov. Pár prvých rokov nič neriadil, pretože súdruh Deng Xiaoping povedal veľmi zreteľne: „Kým som tu, platí len to, čo ja poviem.“ Ale keď zákulisný vládca opustil javisko, vládol niekoľko rokov Jiang. Preto keď analyzujeme týchto sedemnásť rokov, musíme analyzovať Jiangove roky. Väčšina ľudí neznáša ľahtikársky charakter Jiang Zemina. Je schopný podať „artistický výkon“ kdekoľvek a kedykoľvek: držal za ruku konkubínu cára kasína a spieval; objal manželku francúzskeho prezidenta a tancoval; hral na gitare a s manželkou guvernéra spieval zamilované piesne; Jeľcinovi sa zavesil na krk, aby dokázal priateľskosť; pred španielskym kráľom si česal vlasy. S takýmto typom odpudivých scén sa však stretávame všade. No hoci Jiang bol ľahtikár, bol prísny. Pre komunistov urobil dve úžasné veci: po prvé ustanovil Tri predstavy (Three Represents) aby výrazne ukázal obrat v povahe komunistickej strany; po druhé, hoci jeho odchod nebol celkom hladký, ukázal, že v prostredí komunistickej strany je možný pokojný prenos a odovzdanie moci.

Čo sa týka Troch predstáv, mnohí ľudia ich považujú za žart. Anekdota znie takto: Jedného dňa sa stretli vodcovia troch veľkých štátov a radili sa, čo robiť s bin Ládinom. Bush povedal, že pošle tri riadené strely s plochou dráhou letu, ktoré ho zabijú; Putin povedal, že pošle tri krásne ženy, aby ho zviedli; Jiang Zemin povedal, že mu pošle Tri predstavy, aby ho „iritovali“ k smrti. Slovo „iritovať“ je veľmi plastické. Keď sa Tri predstavy po prvý raz predstavili v Číne, bolo ťažké ubrániť sa iritácii. Takýto typ vulgárnej propagandy v skutočnosti pochoval veľký historický zmysel Troch predstáv.

Tri predstavy

hovoria toto: Komunistická strana chce reprezentovať progresívne sily potrebné na produkciu v Číne; chce reprezentovať smer vývoja pokrokovej kultúry; a chce reprezentovať základné záujmy čínskeho ľudu. Tretia predstava je fikcia, pretože existujú početné čiastkové strany, ktoré reprezentujú naraz každého a nikoho, čo znamená, že neexistuje strana. Takže je to reč o ničom. Kľúčové sú prvé dve predstavy. Čo znamená reprezentovať rozvojové potreby pokrokových produkčných síl v Číne? Povedané na rovinu to znamená reprezentovať potreby bohatých ľudí. Čo znamená reprezentovať smer vývoja pokrokovej kultúry? Povedané na rovinu to znamená reprezentovať hodnoty spoločenskej elity. Takže Jiang Zemin celkom zreteľne povedal: Komunistická strana už nereprezentuje triedu proletárov, ale je to politická strana, ktorá reprezentuje boháčov a spoločenskú elitu. Tomu zodpovedajúce organizačné opatrenie je, že boháčom je dovolené vstúpiť do strany.

Príčina, prečo to všetko hlasne hovorím, je to, že som býval jeden z členov tejto elity. Zastával som stanovisko, že stredná trieda je v stave transformovať Čínu. Vtedy dávno jeden významný ľavičiar kritizoval moju absurdnú teóriu takto:

Zahraničný exulant reprezentujúci kapitalistickú triedu, Wan Runnan, ostro vyhlasuje: „Novo tvorená stredná trieda chce chrániť svoje vlastné záujmy, ktoré sú v rozpore so súčasným komunistickým systémom.“ „Stredná trieda na jednej strane nenávidí tento systém, ale s vládou chce spolupracovať, aby jej to vynieslo peniaze, pretože to je jej záujem. Používa peniaze a materiálne veci, aby korumpovala túto vládu; to povedie postupne k sociálnej transformácii.“ „Ide na to rozličnými spôsobmi, ale v prvom rade používa peniaze, aby vyhladila, zmenila a pozdvihla skostnatený komunistický systém byrokracie.“ Toto zapríčinilo, že komunistická vláda je nenapraviteľne korumpovaná. Peniaze strednej triedy zapríčinili, že sa komunisti stali skorumpovanými. Čím skorumpovanejšou sa táto vláda stáva, tým pravdepodobnejšia je sociálna transformácia. Až raz táto novo sa tvoriaca stredná trieda dosiahne určitú politickú pozíciu, bude mať nádej na právo vedieť, čo sa deje, právo diskutovať s politickými autoritami, právo zúčastniť sa vlády. To všetko je proces politickej demokratizácie. Dá sa však aj povedať, že tieto slová vyjadrujú politické dôsledky vzniku strednej triedy.

Najvýznamnejšia politická konzekvencia je, že súdruh Jiang Zemin vyhlásil Tri predstavy.

Nedefinovaná povaha pretrvávajúcej autority v komunistickej strane môže byť príčinou veľkej nestability a chaosu v spoločnosti. Generácia Jianga Zemina tento problém v podstate zvládla a dôsledky toho sú nesmierne. Čo do výkonu úradu, každý team slúži len jedno jediné obdobie. Pravidlá sú jednoduché a jasné; bol vytvorený nový model pre následníctvo pri totalitnej vláde. Je rozumnejší ako dedenie moci podľa krvnej línie; sociálne stojí menej ako demokratické voľby. To robí smerovanie budúcich politických zmien a operačného systému v Číne oveľa predpovedateľnejším.

Na základe predchádzajúcich analýz môžeme urobiť nasledujúce závery:

  1. Po poučení z bývalého Sovietskeho Ruska a východnej Európy je komunistická strana rozhodnejšia a zreteľnejšia vo veci potláčania opozície.

  2. Po vytvorení aliancií si komunistická strana vybudovala pomerne stabilné medzinárodné prostredie.

  3. Trvalý ekonomický rozvoj zabezpečil finančné zdroje, potrebné na zlepšovanie jej schopnosti vládnuť.

  4. Pod zámienkou hesla „O tom nebudeme hovoriť“ komunistická strana v súčasnosti úplne opustila svoju niekdajšiu ideológiu.

  5. Komunistická strana sa stala stranou, ktorá reprezentuje bohatých ľudí a sociálnu elitu. Táto novovytvorená stredná trieda je základom stability dnešnej čínskej spoločnosti.

  6. Potvrdenie ich modelu prenosu moci a následníctva odstránilo pochybnosti o ich schopnosti udržať si vládu.


Hovorí sa, že existencia niečoho predpokladá dva aspekty: existenciu ducha a existenciu tela. V tom prípade v pojmoch ducha už komunistická strana neexistuje. Vzala svoj koniec tak, že sa sama zabila. V pojmoch tela je stále tu, ale bez duše. Môžu teraz hovoriť o „svojich základoch v ľude“ a o „ôsmich poctách a ôsmich hanbách“, väčšina týchto žriediel duchovnosti sa dá ľahko nájsť vo filozofii moci rozličných čínskych vládcov v histórii. V predvídateľnej budúcnosti nevidím pravdepodobnosť náhleho kolapsu čínskych komunistov.

Prameň: Wan Runnan, "Why The Chinese Communists Are Not Doomed To Finish Yet",  http://www.zonaeuropa.com/20060511_2.htm

* * *

Disident Wan Runnan

Mnohí Číňania sa sami vyhlasujú za disidentov a utekajú do USA, Kanady, Spojeného kráľovstva, Austrálie a inde. Aby dodali váhu svojim žiadostiam o víza a povolenie pobytu, uvádzajú, že sa zúčastnili protestov na námestí Tiananmen v roku 1989, že sú silnými veriacimi sekty Falun Gong, alebo že ich dlhé roky sústavne prenasledovala sieť agentov tajnej služby, čo všetko sa často nedá preveriť. Celkom iný je prípad Wan Runnana.

Wan Runnan (nar. asi 1960) mal v prvých rokoch vlády Deng Xiaopinga intímne vzťahy s členmi užšieho vedenia komunistickej strany; v tom čase bol dvakrát ženatý, zakaždým s dcérou vysokého straníckeho funkcionára. Hovorí sa, že ho podporoval dokonca Zhao Ziyang, v tom čase tajomník Komunistickej strany, ktorý však bol po udalostiach na námestí Tiananmen z vedenia strany odstránený. Tieto konexie finančne pomohli Wan Runnanovi založiť prvú súkromnú čínsku výrobu počítačov, Stone Computer Corp. v Beijingu, ktorej bol výkonným riaditeľom a ktorá veľmi dobre prosperovala. V rokoch 1988 a 1989 materiálne podporoval demonštrujúcich študentov (dal im stovky vysielačiek walkie-talkies a iného konšpiračného materiálu), takže po júni 1989 mu neostávalo iné ako opustiť Čínu a t.č. žije v Paríži; vedie Federáciu pre demokratickú Čínu, druhý najväčší spolok čínskych disidentov. Noviny South China Morning Post ho v roku 1995 uviedli ako tretieho na zozname 20 disidentov, ktorí by boli pri návrate do vlasti okamžite zatknutí. Raz sa vyjadril, že komunikácie, transporty a energia majú ostať v rukách vlády.

Preložil Rastislav Škoda

Aj my (humanisti) a demokracia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

O demokracii sa píše (akademik M. Čič v Literárnom (dvoj)týždenníku roč. XXI, č. 23-24, s. 1), že pri nej „vstupujú do života jednotlivcov … aj konfesionálne teórie, praktiky a skutky.“ Spresňuje to vymenovaním „cirkvi a náboženské spoločenstvá“ na jednej strane a vymedzením spomedzi jednotlivcov „najmä veriacich“. K tomu mám prvú pripomienku. Ak sa však v nasledujúcej vete konštatuje, že učenie o Bohu ako „najvyššom princípe princípov, teda mimo priestoru a času“ (bohvie, čo je to) by malo mať zásadný význam pre formovanie občianskej zodpovednosti, dovoľujem si otázku, aký je vlastne rozdiel medzi demokraciou a teokraciou.

Moja pripomienka znie, že aj v Boha neveriaci ľudia sú občania a nespadajú pod pojem „konfesionálnych“ teórií, lebo jednoducho vieru nemajú. Mali by sa im priznať rovnocenné „nekonfesionálne“, prípadne „svetonázorové“ teórie, nielen hmlisté právo nemať vieru. Netrval by som na tomto spresnení, keby si veriaci nenárokovali „zásadný význam“ svojho učenia a uspokojili by sa s jeho dôležitým, povedzme aj veľmi dôležitým významom. Za zásadné považujem len to, že ak sa cirkvám priznáva právo ovplyvňovať demokraciu, má toto právo aj humanistický (ateistický) svetonázor – a treba to vysloviť a v praxi realizovať.

Nie ako pre iných, pre mňa je postavenie Boha (biblického; akého iného?) v demokracii tvrdým orieškom vtedy, keď sa z neho urobí nielen princíp správania určitej skupiny obyvateľstva (povedzme katolíkov), ale dokonca spomenutý „najvyšší princíp princípov“ pre všetkých občanov; len vtedy má význam špecifikovať „najmä veriacich“. To predsa vyzerá tak, že princíp náboženstva je pre spoločnosť viac ako princíp demokracie; povedzme, že rada, resp. príkaz z Vatikánu je pri tvorbe zákona viac ako aktuálny stav vedeckého výskumu kmeňových buniek vo svete. Žiaľ, prax je taká nielen medzi fundamentalistickými moslimami v Saudskej Arábii s jej koránovými školami (ktorí o demokracii iba ak počuli), ale aj na „kresťanskom“ Slovensku, kde je už viac ako 25 % gymnázií cirkevných (a kde sa považujeme už storočia za demokratov).

Prvý článok našej Ústavy znie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Nemal by sa zneužívať okyptený pri citovaní len prvej vety, aby sa zachovalo zdanie „ústavnosti“, ak nasleduje jeho zrada dovolávaním sa teológie a teizmu ako princípu princípov, čo v najlepšom prípade znamená kategorický imperatív. V každom prípade je to v úplnom rozpore so zamlčanou druhou vetou prvého článku ústavy (druhý odsek článku v L(d)T).

Uznám, že niektorým veriacim znie tvrdo, že demokracia sa podľa ústavy (!) zaobíde bez náboženstva, teda bez modiel aj bez Boha. Humanistom (ateistom) znie rovnako tvrdo, že demokracia podľa názoru niektorých veriacich potrebuje Boha. Na svoj svetonázor máme však ľudské právo a keďže nám ho Ústava sľubuje, domáhame sa ho. Pritom negeneralizujeme; hovoríme za našu menšiu ale rastúcu časť našej demokratickej spoločnosti. Mrzí nás, že p. akademik Čič nás neberie na vedomie a v celom článku nepozná výraz osvietenstvo, ktoré dalo Európe demokraciu – a sekularizáciu.

Kedy si nás politici a masmédiá lepšie všimnú? Posielam príslušnej redakcii tento protest proti jednému z názorov významného politika. Má naň plné právo, a podotýkam, že druhý odsek v druhom stĺpci nie je napísaný v prijateľnom duchu celého článku, keď končí prekvapujúcim konštatovaním, že teológia (!) by mala mať zásadný význam pre formovanie mravnosti a občianskej zodpovednosti; že by nemala byť exteritoriálna (?); že to od nej spoločnosť očakáva. Pre mňa je to definícia teokracie a tá sa predsa demokracie štíti ako čert kríža. Práve preto by som si prial, aby bola vypočutá aj druhá stránka uverejnením tohto listu čitateľa a rád prijmem vysvetlenia p. akademika Čiča.

Bolo uverejnené v LT č. .... dňa ......

Jób

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Anonym z internetu

Zo všetkých nerestí jednu neslobodno mať: trpezlivosť. Myslím tú, ktorou sa vyznačoval príkladný vzor starozákonných charakterových vlastností, Jób. Počas celého svojho dlhého utrpenia mu ani raz neprišlo na um zaujať stanovisko, ale kušoval, alebo, ako stojí v Biblii, „nezhrešil a nepovedal nijaké bláznovstvo proti Bohu.“ Stratu všetkých bohatstiev a všetkých desať detí, troch dcér a sedem synov, komentoval lakonicky „Boh dal – Boh vzal.“ Keď ho potom postihlo ešte aj malomocenstvo a ležal na smetisku, povedala mu jeho zrejme racionálnejšia žena: „Ešte sa držíš svojej dokonalosti? Prekľaj Pána a zahyň!“ (Jób 2,9).

Ale on k nej prehovoril:

“Ako by som prišiel k tomu, žeby som Boha preklínal? Čo by na to Boh povedal? Som si istý, že Bohu by sa nepáčilo, keby som mu zlorečil.“

Ale čo by na tom bolo, keby sa to Bohu nepáčilo? Čo by na to mal povedať? Čo by na tom bolo také strašné, keby sa Bohu nepáčilo, že ho Jób preklína?

No Boh to hneď vyriešil a dal Jóbovi na vedomie, že by sa mu vôbec nepáčilo, keby si mal vypočuť kritiku svojich činov:

Veru odpovedal Pán Jóbovi hlasom vetra a riekol:

„Nestvoril som nepremožiteľného krokodíla?
Kto vnikne do jeho dvojitých čeľustí?
Brány jeho tlamy ktože rozovrie?
Hrôza obkľučuje jeho zubiská.“ (Jób 41,6).

Nestvoril som vari krokodíla, ktorý v ošklivosti všetko prekoná? Nemôže krokodíl hrýzť, zabíjať, mrzačiť, ochromiť, zničiť? Ako sa opovažuješ pochybovať o mojej autorite, keď som pánom aj nad takými ošklivosťami?

Tu odpovedal Jób Pánovi a riekol:

„Máš pravdu. Uznávam, že si najhnusnejší, najodpornejší, najperverznejší, najsadistickejší a najpodlejší typ na svete. Uznávam, že si despota, tyran a násilník, ktorý všetko pobije a pozabíja. To mi stačí, aby som Ťa uznal za spásonosného Boha, ako takého Ťa ctil a zbožňoval. Si najväčší sviniar vo vesmíre. Moja odpoveď na tento skutkový stav je, že som rád Tvojím poddaným, uznávam zmysluplnosť Tvojej existencie a snažím sa milovať Ťa. Vynašiel si Gestapo, koncentračné tábory a týranie; uznávam, že si najväčší a najmocnejší. Meno Pána buď pochválené.“

Ktorý postoj je eticky hodnotnejší – Jóbov alebo jeho ženy? To je na dlani. Z toho, že Boh stvoril krokodíla, vyplýva povinnosť rebelovať proti nemu; pretože keby ho nebol stvoril, nebolo by treba proti nemu rebelovať. Jóbova reakcia je nielen zbabelá, je aj hlúpa.

Prameň:  http://www.uni-protokolle.de/foren/viewt/64181,285.html

*  *  *

Načo sa snažiť o perpetuum mobile? Ak sa nedodá nová energia, každý stroj sa raz celkom iste definitívne zastaví. Ak sa nedodajú nové empirické poznatky - možno aj zázraky alebo zjavenia, prestane sa raz definitívne veriť na existenciu duše, nadprirodzena, posmrtného života, duchov, bohov aj Boha a všetkého, čo s tým súvisí. Veľmi pozitívne to ovplyvní spoločenský aj politický život v modernej obci.

 Preložil R.Š.

Prečo socializmus?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Albert Einstein

 Je rozumné, aby niekto, kto nie je odborníkom v ekonomických a sociálnych záležitostiach, predkladal svoje názory vo veciach socializmu? Pre celý rad príčin si myslím, že áno.

Pozrime sa na problém v prvom rade z hľadiska vedeckých poznatkov. Môže sa zdať, že medzi astronómiou a ekonómiou nie sú podstatné metodologické rozdiely: v obidvoch oblastiach sa vedci pokúšajú objaviť zákonitosti prijateľnej platnosti pre ohraničené skupiny javov, aby sa vzťahy medzi týmito javmi stali natoľko pochopiteľné, ako je len možné. V skutočnosti však také metodologické rozdiely existujú. Objav všeobecných zákonov v oblasti ekonómie sťažuje okolnosť, že pozorované ekonomické javy často ovplyvňujú početné faktory, ktoré sa izolovane dajú hodnotiť len veľmi ťažko. Okrem toho skúsenosti, ktoré sa nahromadili od začiatku takzvanej civilizovanej éry ľudských dejín, boli ovplyvnené a ohraničené – ako ako je známe – aj príčinami, ktoré nijako nie sú výlučne ekonomickej povahy. Väčšina veľkých štátov v dejinách vďačila za svoju existenciu podmaneniu. Dobyvatelia sa v obsadenej krajine usadili legálne aj ekonomicky ako privilegovaná trieda. Strhli na seba monopol vlastníctva pôdy a z vlastných radov vytvorili kňazstvo. Kňazi dostali za úlohu starať sa o výchovu a školstvo; postupne urobili z triedneho rozdelenia spoločnosti trvalú inštitúciu a vybudovali systém hodnôt, podľa ktorého sa ľud riadil – spravidla ani si to neuvedomujúc – vo svojom sociálnom správaní.

No historická tradícia je takpovediac lanský sneh; dnes sme už skutočne prekonali obdobie, ktoré Thorstein Veblen nazval „predátorskou (dravčou) fázou“ vývoja ľudstva. Pozorovateľné ekonomické skutočnosti patria do tejto éry a dokonca ani zákony, ktoré možno od nich odvodiť, neplatia pre iné fázy. Keďže skutočným cieľom socializmu je práve prekonať a zlepšiť dravčiu fázu vývoja ľudstva, ekonomická veda súčasnosti môže vrhnúť len málo svetla na socialistickú spoločnosť budúcnosti.

Po druhé, socializmus je zameraný na sociálno-etické ciele. Veda však nemôže vytvárať ciele a ešte menej ich môže naočkovať ľuďom; najviac ak môže dať k dispozícii prostriedky na dosiahnutie určitých cieľov. Ciele vymýšľajú osobnosti so vznešenými etickými ideálmi – a ak tieto ciele nie sú mŕtvo narodené, ale silné a životaschopné, prevezmú ich a ďalej ponesú početné ľudské bytosti, ktoré – spolovice nevedomky – určujú pomalý vývoj spoločnosti.

Z týchto dôvodov by sme sa mali mať na pozore a nepreceniť vedu a vedecké metódy, keď ide o ľudské problémy. A nemali by sme tvrdiť, že len experti majú právo vyjadrovať svoju mienku v otázkach týkajúcich sa organizácie spoločnosti.

Nespočetné hlasy už dávnejšie začali tvrdiť, že ľudská spoločnosť prechádza krízou a že jej stabilita je silne podrytá. Pre takú situáciu je charakteristické, že jednotlivci sa správajú indiferentne či až nepriateľsky voči skupine, nech je veľká alebo malá, do ktorej patria. Na ilustráciu tejto mienky mi dovoľte vyrozprávať osobnú spomienku. Nedávno som diskutoval s jedným inteligentným a dobre vyzerajúcim mužom o hrozbe novej vojny, ktorá podľa môjho názoru vážne ohrozí existenciu ľudstva; poznamenal som, že ochranu proti tomuto nebezpečenstvu poskytne len nadštátna ustanovizeň. Na to mi môj návštevník povie celkom pokojne a chladnokrvne: „Prečo sa tak rozhodne staviate proti vyhynutiu ľudskej rasy?“

Som si istý, že pred takými sto rokmi by nikto nebol tak ľahko vyslovil výrok tohto druhu. Povedal ho muž, ktorý sa nadarmo snažil dosiahnuť rovnováhu svojho vnútra, a dá sa povedať, že stratil nádej, že sa mu to ešte podarí. Je to prejav bolestivej samoty a izolácie, na ktorú dnes trpia toľkí ľudia. Čo je príčinou? Existuje východisko?

Také otázky sa ľahko kladú, ale ťažko sa na ne dá s istotou odpovedať. Musím sa o to pokúsiť, ako len budem môcť, no viem, že naše city a snahy sú často v protiklade a málo zrozumiteľné, takže sa nedajú vyjadriť ľahkými a jednoduchými vetami.

Človek je naraz osamelá aj sociálna bytosť. Ako osamelá bytosť sa snaží chrániť svoju vlastnú existenciu a existenciu svojich blízkych, uspokojiť svoje osobné priania a rozvinúť svoje vrodené schopnosti. Ako sociálna bytosť sa snaží dosiahnuť uznanie a obľubu u svojich druhov, podeliť sa s nimi o radosti, potešiť ich v ich žiaľoch a zlepšiť podmienky ich života. Len existencia týchto rozličných, často protikladných snáh vytvára špeciálny charakter človeka; ich osobitná kombinácia určuje rozsah vnútornej rovnováhy jednotlivca a prispieva k blahu a prosperite spoločnosti. Je celkom možné, že relatívnu silu týchto dvoch pohnútok fixuje hlavne dedičnosť. Ale osobnosť, ktorá sa nakoniec vytvorí, je do značnej miery formovaná spoločnosťou, v ktorej človek žije počas svojho vývinu, štruktúrou spoločnosti, v ktorej vyrastá, tradíciami tejto spoločnosti a jej hodnotením osobitných typov správania. Abstraktný pojem „spoločnosti“ je pre ľudské indivíduum celkový súhrn jeho priamych a nepriamych vzťahov k jeho súčasníkom ako aj ku všetkým členom predchádzajúcich generácií. Jednotlivec má schopnosť myslieť, cítiť, snažiť sa a pracovať sám osebe; vo svojej fyzickej, intelektuálnej a emocionálnej existencii je však natoľko závislý od spoločnosti, že je nemožné myslieť naňho a rozumieť mu mimo rámca jeho spoločnosti. „Spoločnosť“ obstaráva pre človeka potravu, šaty, reč, jeho spôsob myslenia a väčšinu obsahu jeho myslenia; jeho život umožňuje práca a výtvory miliónov minulých a súčasných ľudí, ktorí všetci sa skrývajú za slovíčkom „spoločnosť“.

Z toho všetkého je zrejmé, že závislosť jednotlivca od spoločnosti je prírodný jav, ktorý sa nedá zrušiť – ako je to aj so včelami a mravcami. Kým však celý priebeh života mravcov a včiel je do najmenšej podrobnosti určený neoblomnými dedičnými inštinktami, sociálne vzťahy ľudí sú veľmi variabilné a podliehajú zmenám. Pamäť, schopnosť nových kombinácií a dar rečovej komunikácie umožnili ľudskej bytosti vývoj vlastností, ktoré nediktujú biologické nevyhnutnosti. Tento vývoj sa manifestuje v tradíciách, inštitúciách a organizáciách; v literatúre; vo vedeckých a technologických objavoch; v umeleckých dielach. To vysvetľuje, ako dochádza v určitom zmysle k ovplyvneniu života jednotlivca jeho činmi, pričom môže hrať svoju úlohu uvedomelé myslenie a chcenie.

Pri narodení dostáva človek na základe dedičnosti biologickú konštitúciu, ktorú musíme považovať za pevnú a nemennú vrátane prirodzených sklonov, charakteristických pre ľudský druh. V priebehu života k tomu získava kultúrnu konštitúciu, ktorú preberá od spoločnosti na základe dorozumievania sa a mnohých iných typov ovplyvňovania. Táto kultúrna konštitúcia v priebehu času podlieha zmenám a určuje vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Na základe porovnávacieho výskumu takzvaných primitívnych kultúr nás moderná antropológia učí, že sociálne správanie ľudských bytostí môže byť veľmi rozmanité. Podlieha panujúcim kultúrnym zvykom a organizačným typom v spoločnosti. To je základ pre nádej tých, čo sa snažia zlepšiť údel človeka: ľudské bytosti nie sú odsúdené – na základe svojej biologickej konštitúcie – vyhubiť jeden druhého alebo byť vydané na milosť ukrutnému, sebou samým zapríčinenému osudu.

Ak sa pýtame, ako zmeniť štruktúru spoločnosti a kultúrne postoje človeka, aby jeho život bol čo najuspokojivejší, musíme si byť vedomí toho, že určité podmienky sa nedajú zmeniť. Spomenuli sme už, že biologická povaha človeka je prakticky nemeniteľná. Okrem toho technologický a demografický vývoj posledných niekoľko storočí vytvoril stav, ktorý je tu, aby trval. V pomerne husto osídlených oblastiach a s výrobkami, potrebnými pre pokračujúcu existenciu tamojších komunít sa stala absolútne nevyhnutnou deľba práce a vysoko centralizovaný produkčný aparát. Pominuli sa časy – ktoré sa pri spätnom pohľade zdajú také idylické – keď jednotlivci či malé skupiny mohli byť úplne sebestačné. Je iba malým zveličením, ak povieme, že ľudstvo už dnes predstavuje planetárnu komunitu výroby a spotreby.

Dosiahli sme bod, keď môžem v krátkosti naznačiť, čo je podľa mňa podstatou krízy dnešných dní. Týka sa to vzťahu jednotlivca k spoločnosti. Jednotlivec si uvedomuje väčšmi ako kedykoľvek predtým svoju závislosť od spoločnosti. Neprežíva ju však ako pozitívnu posilu, organické puto, ako ochrannú silu, ale skôr ako hrozbu svojim prirodzeným právam, dokonca aj svojej ekonomickej existencii. Okrem toho sa jeho postavenie v spoločnosti vyvíja tak, že egoistické pohnútky jeho povahy sústavne zosilnievajú, kým sociálne pohnútky, od prírody skôr slabšie, postupne sa ešte zhoršujú. Proces úpadku postihuje všetkých ľudí, nech majú akékoľvek postavenie v spoločnosti. Nevedomky sú zajatci svojho egoizmu a cítia sa neistí, opustení a zbavení jednoduchej, naivnej, nekomplikovanej radosti zo života. Zmysel života, hoci je krátky a nebezpečný, sa dá nájsť len v oddanosti spoločnosti.

Podľa môjho názoru je skutočnou príčinou zla ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti dneška. Okolo seba vidíme obrovskú skupinu výrobcov, ktorej členovia sa nepretržite usilujú pripraviť jeden druhého o plody kolektívnej práce – nie násilím, ale v dôverčivom súlade so zákonite vypracovanými pravidlami. Tu je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky – to znamená celá produkčná kapacita potrebná na výrobu spotrebných predmetov aj kapitálových hodnôt – legálne môžu byť a spravidla sú súkromným vlastníctvom jednotlivcov.

Kvôli jednoduchosti budem v ďalších riadkoch nazývať „robotníkmi“ tých, ktorí sa nepodieľajú na vlastníctve výrobných prostriedkov – hoci sa to celkom nekryje s bežným významom tohto pojmu. Majiteľ výrobného prostriedku je v postavení, že si môže kúpiť pracovnú silu robotníka. Používajúc výrobné prostriedky vyrába robotník nový tovar, ktorý sa stáva majetkom kapitalistu. V tomto procese je rozhodujúcim bodom vzťah medzi tým, čo robotník vyrobí a čo za to dostane, obidve veličiny vyjadrené pojmami skutočnej hodnoty. Nakoľko pracovná zmluva je „slobodná“, nie je to, čo robotník dostane, určené skutočnou hodnotou výrobkov, ale jeho minimálnymi potrebami a kapitalistovou potrebou pracovnej sily vo vzťahu k počtu robotníkov, konkurujúcich si pri hľadaní zamestnania. Dôležité je uvedomiť si, že ani v teórii neurčuje mzdu robotníka hodnota jeho výrobku.

Súkromný kapitál má tendenciu koncentrovať sa v niekoľkých málo rukách, a to čiastočne v dôsledku súťaženia medzi kapitalistami, čiastočne v dôsledku technologického vývoja a vzrastajúcej deľby práce, ktorá podporuje vznik stále väčších produkčných jednotiek na úkor menších. Výsledkom tohto vývoja je oligarchia súkromného kapitálu, ktorého ohromnú silu nezvládze účinne kontrolovať ani politicky demokraticky organizovaná spoločnosť. Príčinou je to, že členov legislatívnych orgánov vyberajú politické strany, do značnej miery financované či inakšie ovplyvňované súkromnými kapitalistami, ktorí z praktických dôvodov oddeľujú voličov od legislatívy. To má za následok, že reprezentanti národa v skutočnosti nechránia dostatočne záujmy sociálne slabých vrstiev občianstva. K tomu pristupuje, že za panujúcich podmienok súkromní kapitalisti nevyhnutne kontrolujú priamo alebo nepriamo všetky hlavné zdroje informácií (tlač, rozhlas, výchovu). A tak je krajne ťažké, vo väčšine prípadov takmer nemožné, aby si jednotlivý občan urobil objektívny obraz o situácii a rozumne využíval svoje politické práva.

A tak je situácia, prevládajúca v ekonomike založenej na súkromnom vlastníctve kapitálu, charakterizovaná dvomi hlavnými princípmi: po prvé, výrobné prostriedky (kapitál) sú v súkromnom vlastníctve a ich majitelia môžu s nimi narábať, ako sa im páči; po druhé, pracovná zmluva je slobodná. Samozrejme, v tomto zmysle neexistuje niečo ako čisto kapitalistická spoločnosť. Osobitne treba vyzdvihnúť, že dlhými a trpkými politickými bojmi sa robotníkom podarilo dosiahnuť čosi ako zlepšenú formu „slobodnej pracovnej zmluvy“ – aspoň pre určité kategórie robotníkov. No vcelku sa súčasná ekonómia veľmi nelíši od „čistého“ kapitalizmu.

Výroba sa deje pre zárobok, nie pre potrebu. Nikde nie je stanovené, že tí, čo sú schopní a chcú pracovať, vždy nájdu zamestnanie; skoro všade existuje „armáda nezamestnaných“. Robotník má stále strach, že stratí prácu. Keďže nezamestnaní a slabo platení robotníci nevytvárajú výnosný trh, má to za následok obmedzenie výroby spotrebných predmetov a dôsledkom je veľká núdza. Technologický pokrok vedie často k väčšej nezamestnanosti, miesto aby uľahčil bremeno práce pre všetkých. Spolu s konkurenciou medzi kapitalistami je motív zisku zodpovedný za nestálosť akumulácie a využívania kapitálu, čo vedie k postupne sa zhoršujúcej depresii. Neohraničená konkurencia vedie k ohromnému plytvaniu prácou a k ochromeniu sociálneho vedomia jednotlivcov, o čom som už hovoril.

Toto ochromenie jednotlivcov považujem za najhoršie zlo kapitalizmu. Na toto zlo trpí celý náš výchovný systém. Žiakom sa vštepuje prehnaný duch súťaživosti; učia sa zbožňovať úspech pri získavaní čohokoľvek ako nevyhnutnú prípravu na svoju budúcu životnú kariéru.

Som presvedčený, že je len jedna cesta ako eliminovať tieto veľké zlá: je to vytvorenie socialistickej ekonomiky, sprevádzanej výchovným systémom, ktorý sa zameriava na sociálne ciele. V takej ekonomike vlastní výrobné prostriedky spoločnosť a používa ich plánovite. Plánované hospodárstvo, ktoré upravuje produkciu podľa potrieb spoločnosti a rozdeľuje prácu, ktorú treba urobiť, medzi všetkými, čo sú schopní pracovať; tak zabezpečuje obživu pre každého muža, ženu aj dieťa. Výchova jednotlivca zlepšuje jeho vrodené schopnosti; no okrem toho vzbudzuje v ňom zmysel pre zodpovednosť za svojich blížnych – miesto oslavovania sily a úspechu, ako je to teraz v súčasnej spoločnosti.

Treba si však uvedomiť, že plánované hospodárstvo nie je ešte socializmus. Plánované hospodárstvo ako také môže sprevádzať úplné zotročenie jednotlivca. Dosiahnutie socializmu vyžaduje vyriešenie viacerých krajne ťažkých sociálno-politických problémov: keďže tu máme ďalekosiahlu centralizáciu politickej a ekonomickej moci, ako by bolo možné zabrániť tomu, aby sa byrokracia stala všemocnou a samoľúbou? Ako sa dajú chrániť práva jednotlivca a tak zaistiť demokratická protiváha voči moci byrokracie?

V tomto čase prechodu má jasnosť v cieľoch a problémoch socializmu veľký význam. A pretože za súčasných okolností sa slobodná a nebrzdená diskusia o týchto problémoch prísne tabuizuje, považujem založenie tohto časopisu za dôležitú službu verejnosti.

*  *  *

Prameň: Albert Einstein: „Why Socialism?“, Monthly Review, máj 1949.  http://www.monthlyreview.org/598einst.htm

*  *  *

Tento článok dal Monthly Review na svoju webstranu v roku 2008 bezplatne preto, "aby si ho mohli prečítať aj tí, čo si nemôžu dovoliť predplatné, alebo nemajú k časopisu prístup tam, kde žijú - mnohí mimo USA." Treba si uvedomiť, že táto esej bola pôvodne uverejnená v celkom prvom čísle Montly Review v máji 1949. Po 60 rokoch by ju Einstein iste vylepšil, ale jej poslanie by asi ostalo: Príčinou „krízy dnešných dní“ je naďalej ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti. Demokraticky organizovaná spoločnosť nezvládne účinne kontrolovať oligarchiu súkromného kapitálu.

Potvrdili sa jeho vety: Súkromný kapitál sa koncentruje v niekoľkých málo rukách ... Výroba sa deje pre zárobok, nie pre potrebu ... Robotník má strach, že stratí prácu ... Centralizácia ekonomickej a politickej moci vytvára všemocnú a samoľúbu byrokraciu ... a hlavne: Žiakom sa vštepuje prehnaný duch súťaživosti, zbožňovanie úspechu a oslava sily. Výchova má zlepšovať vrodené schopnosti jednotlivca, no okrem toho aj vzbudiť v ňom zmysel pre zodpovednosť za svojich blížnych.

Preložil Rastislav Škoda

Zo zahraničnej tlače

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Zdroj mnohých našich prekladov, Le Monde diplomatique, má pravidelnú rubriku „Vo (svetových) časopisoch“, ktorá uľahčuje orientáciu a hľadanie aktualít v pralese hodnotných revue aj samizdatov. V júlovom čísle 2008 ich uvádza a niekedy komentuje 29. Vyberám:

Vo Foreign Affaires (časopise amerického Ministerstva zahraničných vecí, aprílové číslo) ministerka Condoleezza Riceová veľmi priaznivo bilancuje diplomaciu Bushovej administratívy od roku 2000. Rozbor „konkurenčných a kooperatívnych vzťahov“ medzi na jednej strane USA a na druhej strane Ruskom a Čínou uzatvára v ohľade sily a moci tohto druhého štátu konštatovaním: „Nemáme nijaký dôvod na obavy, ak budú používať svoju silu zodpovedným spôsobom.“ Nejeden čitateľ tento kompliment Washingtonu veľmi rád vráti…

V Commentaires (Paríž) analyzuje Zbygniew Brzezinski, o ktorom sa hovorí, že dáva rady Barackovi Obamovi, veľmi prísne ruskú vládu (ako „nacionalistickú diktatúru“) a politiku Vladimíra Putina (ako „posadnutého nostalgiou po štatúte veľmoci“); iní tomu dávajú iné mená.

Mesačník Slobodnej myšlienky La Raison (Rozum) uverejňuje manifest „Rešpektujte našu slobodu svedomia“ a odôvodňuje odmietnutie návrhu európskej ústavy francúzskymi voľnomyšlienkármi. Podľa článku 16 C by mali cirkvi a náboženstvá privilegované postavenie, ktoré im umožní ovplyvňovať rozhodnutia Komisie a Parlamentu. (Podrobnosti pozri v článku „Rešpektujte našu slobodu zmýšľania!“ v tomto čísle ZH.) Rozoberá neuspokojivé postoje všetkých kandidátov na americké prezidentstvo v ohľade sekularizácie a vykresľuje portrét Mustafu Kemala Atatürka.

Štvrťročník Critique internationale (Paríž) podáva podrobný rozbor „vysokoškolského štúdia v súvislosti s internacionalizáciou a privatizáciou“, a to predovšetkým z hľadiska spôsobov financovania v Spojenom kráľovstve; analyzuje sťahovanie študentov a vysvetľuje americkú dominanciu.

Mesačník La Lettre de Bastille (List z Bastily, Paríž) vysvetľuje výsledok írskeho referenda o Lisabonskej zmluve pod titulkom „13. júna 2008: dnes večer tá zmluva umrela“.

Štvrťročník Mouvements (Pohyby, Paríž) pripomína tézy Theodora Adorna o potrebách pri rozvoji osobnosti. Podrobná dokumentácia k vzťahom medzi šťastím, konzumom a kapitalizmom pod titulkom „Čo (naozaj) potrebujeme?“ Článok o tom, ako bojovali Američania proti plytvaniu surovinami počas druhej svetovej vojny.

Mesačník L’ENA Hors les Murs (Vysoká škola administrácie, Paríž) sa venuje otázke budúcnosti sociálnej demokracie článkami absolventov tejto školy, ktorí zaujímajú vysoké postavenia ako univerzitní učitelia, politici a novinári; prezentujú názor, že tá otázka už nezaujíma ani odborárov, ani militantných aktivistov SD.

Štvrťročník Choisir la Cause des Femmes (Byť na strane žien, Paríž) venuje celé číslo afére vo francúzskom meste Lille, kde súd anuloval moslimské manželstvo pre priznané klamstvo nevesty pred sobášom, že je panna.

Ľavicový mesačník Monthly Review (Mesačný prehľad - New York) vysvetľuje v článku „Dánska choroba“, ako sa Európou šíri politický vírus islamofóbie. Na tento malý štát, ktorý bol kedysi baštou tolerancie a vzorného spolunažívania, možno dnes naozaj aplikovať Shakespearove slová „Je niečo zhnité v štáte dánskom“. (Pri tejto príležitosti som tam našiel článok Alberta Einsteina „Prečo socializmus?“ z roku 1949, ktorý sa ponáhľam vložiť do tohto čísla ZH. Ak tieto myšlienky neplatia pre budúcnosť, platili pre mnohých, čo za niečo stáli, v minulosti).

Judeo-arabský dvojmesačník Challenge (Výzva – Tel Aviv) opisuje boj o moc v štáte Izrael medzi vládou a parlamentom (kneset) na jednej strane a Najvyšším súdom na druhej strane.

Štvrťročník Multitudes (Amsterdam) osvetľuje vo viacerých článkoch z rozličných hľadísk protiklad medzi „dobrým“ priemyslovým povojnovým kapitalizmom a „zlým“ súčasným finančným kapitalizmom.

Mesačník Agenda interculturel (Brusel) sa venuje „kočovnému národu“, ale nie po stránke folklóru. Vylučovaní Rómovia sú všade diskriminovaní: školovanie ich detí, povolenia pobytu, integrácia … všade je čo robiť.

A kniha: Dominique Pelbois: Pour un communisme libéral. Projet de démocratie économique. (Za liberálny komunizmus. Projekt ekonomickej demokracie). L’Harmattan, Paris 2005. Opis tretej cesty medzi komunistickým a kapitalistickým systémom. Navrhuje sa spôsob vlastníctva, ktorý nie je ani súkromný, ani štátny, ale vskutku kolektívny. Tento organizačný spôsob robí kapitál zbytočným a navrhuje riešenie pre klasickú dilemu medzi plánovaním a trhom. Originalita je v tom, že ústredným bodom je spotrebiteľ, teda dopyt, ktorý ovládne výrobný aparát. Do ekonomickej sféry sa pritom integrujú súťažiace pravidlá politického liberalizmu a „demokraticky dostanú slovo spotrebitelia a výrobcovia“. Cieľom snáh sa stáva skutočná ekonomická demokracia občanov spotrebiteľov. Kniha zaujme nielen špecializovaných filozofov a politológov, ale aj jednoduchých občanov, hľadajúcich životaschopnú alternatívu ku kapitalizmu. (Tento odsek sa do tlačeného vydania ZH nezmestil.)

Som rád, že rad článkov tohto typu sa objavuje aj v slovenskej tlači – len im treba venovať viac pozornosti a vyzbrojovať sa proti presile globalizácie. – R. Š.

Pravda o Churchillovi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Thomas J. diLorenzo

Novú knihu Nicholsona Bakera Human Smoke: The Beginnings of World War II, the End of Civilization ( Ľudský dym: Začiatky druhej svetovej vojny, koniec civilizácie) som prečítal na jedno posedenie (priznám, že bolo nútené počas deväťhodinového letu z Viedne do Washingtonu). Podáva neobyčajný obraz hlavných aktérov medzivojnového obdobia, ktorých činnosť viedla k rozpútaniu druhej svetovej vojny.

Mnohé z ikon „najväčšej generácie" nie sú opísané tak heroicky, ako sa to deje v oficiálnych školských učebniciach a oslavných biografiách. Najviac sa od oficiálneho obrazu líši Bakerov portrét skutočného Churchilla.

Winstona Churchilla už od detstva spaľovala neobyčajná nenávisť voči nemeckému národu V roku 1914 schvaľoval britskú blokádu Nemecka slovami: „Celé Nemecko treba chápať ako obliehanú pevnosť a premyslene vyhladovať všetko občianstvo - mužov, ženy, deti, starých aj mladých, chorých aj zdravých - kým sa nepoddajú. " Generál Sherman to na adresu Južanov za americkej občianskej vojny nemohol povedať lepšie .

Aj takí boli: V roku 1918 si Eleanor Rooseveltová sťažovala, že ju pozvali na večierok u bankára Bernarda Barucha. „Radšej by som visela, ako by ma mali vidieť na party, kde sú väčšinou Židia." Jej manžel Franklin Delano Roosevelt (FDR) sa v roku 1922 dozvedel, že tretina začínajúcich študentov na harvardskej univerzite sú Židia. Ako člen Dozornej rady tejto univerzity sa zasadil za zmenu prijímacej politiky takým spôsobom, že sa počet Židov musí znížiť každý rok o dve percentá do tých čias, kým neklesne na 15 %.

8. februára 1920 uverejnil Churchill novinový článok, v ktorom relativizoval svoju bezuzdnú nenávisť všetkého nemeckého a vyhlásil, že jeho „skutočným nepriateľom" je „hrozivé spoločenstvo medzinárodného židovstva", zodpovedné za komunizmus.

Krátko nato zameral svoj talent na Indiu, Irak a ďalšie vzdorovité oblasti britského impéria. Keď mu bola zverená zodpovednosť za rozvoj britských leteckých síl, inštruoval svojich podriadených, že „schvaľuje perspektívu používania jedovatých plynov proti necivilizovaným kmeňom". Malo to za dôsledok, že britské letectvo „bombardovalo a palubnými zbraňami ostreľovalo povstalecké kmene" napríklad v Iraku; zhadzovalo granáty naplnené plynom a vypaľovalo dediny ... Churchill gratuloval britskému veliteľovi, že „situácia v Iraku sa podstatne zlepšila." Keby bol v tom čase existoval kanál Fox News, bol by mesiace oslavoval úspech Churchillovej „ostražitej" politiky. Medzitým zhodila Royal Air Force v roku 1925 na Indiu viac ako 150 ton bômb s cieľom skrotiť „rebelujúce kmene". Pre tých, čo sa chcú odštiepiť od vykorisťujúcich impérií, je vojna vždy peklom.

V roku 1920 Churchill obdivoval Mussoliniho. „Nemohol som sa ubrániť milým a jednoduchým spôsobom signora Mussoliniho, ako aj jeho pokojnej a nenútenej sebaistote navzdory toľkým ťažkostiam a nebezpečenstvám," napísal 20. januára 1920. A až do polovice 1930-tych rokov nešetril slovami chvály ani pre Hitlera: „Tí, čo stretli pána Hitlera, spoznali veľmi kompetentného, zdržanlivého, dobre informovaného úradníka dobrých spôsobov a s odzbrojujúcim úsmevom. Len máloktorých sa nedotkol jemný magnetizmus jeho osobnosti." Vyskytol sa niekedy horší posudzovateľ charakteru ako Winston Churchill?

Na počesť tohto muža bola nedávno odhalená jeho socha v Hillsdale College. V 1920-tych a 1930-tych rokoch bol vysoko plateným „konzultantom" zbrojného priemyslu s honorárom 12 000 USD za prednášku. Platili ľudia typu sira Harryho McGowana, zástupcu riaditeľa ICI - Imperial Chemical Industries, ktoré vyrábali TNT, bomby, všetky druhy výzbroje a jedovaté plyny. Absolvoval početné prednáškové turné, na ktorých varoval pred zlými dôsledkami situácie, ak štát nebude „silne vyzbrojený". Bol obdobou Richarda Perleho, Billa Kristolla a Dicka Cheneyho na tomto začiatku 20. storočia.

Sotva začal Gándhí ovplyvňovať milióny Indov, išiel aj s 30 000 prívržencami do väzenia. Churchillov komeantár: „Gándhizmus a jeho postoj (nenásilný odpor voči tyranii) musí byť skôr alebo neskôr rozdrtený." Na Leninovo miesto ako hlavný pôvodca zla na svete nastúpil uňho na niekoľko rokov Gándhí.

Baker opisuje aj to, ako „diabolsky zlý" Stalin, v neskorších rokoch dôverný priateľ FDR a Churchilla, začiatkom 1930-tych rokov úmyselne hladomorom vyvraždil milióny Ukrajincov. Prežívajúcich nútili jesť poľné myši, hmyz a mŕtve deti (na takúto legendu treba bujnú fantáziu a silné nervy - pozn.prekl.).

V jednej kapitole sa rozoberajú dôkazy, že FDR vedel o strašnom prenasledovaní európskych Židov v Nemecku a inde, ale neotrasiteľne odmietal pohnúť čo aj len prstom v ich prospech. Keď sa ho jeden reportér spytoval, či vie o nejakom mieste na svete, kde by prenasledovaní európski židia našli útočisko, FDR odvetil: „Nie, na to ešte nedozrel čas." Keď mal v roku 1938 povoliť príchod židovských utečencov do USA, odmietol ho ako nemožnosť, pretože „to by prekročilo existujúce imigračné kvóty".

Baker prináša ďalšie informácie k výborne dokumentovanej knihe Roberta Stinnetta Day of Deceit (Deň podvodu) o skutočnosti, že FDR nielen dopredu vedel o japonskom útoku na Pearl Harbor, ale už roky predtým riadil početné snahy tak, aby k tomuto útoku na USA došlo. Správne predpokladal, že to by mal byť aj najlepší dôvod pre vstup USA do európskej vojny. Baker cituje z denníka Henry Stimsona (minister zahraničných vecí USA počas 2. svetovej vojny, ktorý veľmi odporúčal použitie atómovej bomby - pozn. prekl.), ktorý spomína jedno stretnutie s FDR v Bielom dome, 25. novembra 1941, keď prezidentovi povedal: „Ide o to, ako privedieme Japoncov do postavenia, keď vystrelia prví, ale nám to veľmi neublíži."

Keď už vojna vypukla, Churchill sa škodoradostne pustil do totálnej vojny proti nemeckému civilnému obyvateľstvu aj armáde. Keď sa ho pýtali, prečo nebombardoval viac miest s prevažne civilným obyvateľstvom, vravel: „Moje motto je, že najprv ide o biznis, až potom o potešenie." Pre zvýšenie vojnovej horúčky boli obetovaní Briti v Anglicku a asi 2000 Američanov v Pearl Harbore. Hoci Churchill vedel presnú hodinu nemeckého útoku na Coventry, nevaroval mesto a nezazneli sirény varujúce pred nebezpečenstvom bombardovania. Päťsto ľudí zahynulo a mesto ležalo v rozvalinách. Churchill neprišiel po nálete do mesta; žiadal len, „aby sa prípadu Coventry robila veľká reklama".

Baker cituje z prvej ruky aj výpovede iných ľudí , ktorí sa stretli s Hitlerom, a získali o ňom celkom iný dojem ako Churchill v 1930-tych rokoch. Vraveli, že Hitlerovi nápadne vyliezali oči z jamiek; že mal nepokojné maniakálne správanie; že bol zrejme duševne chorý. Väčšina ľudí staršej generácie mala odvždy takýto názor, ale je zaujímavé čítať aj dnes tieto opisy absolútneho zla.

Samozrejme sú v knihe Human Smoke zaznamenané aj výroky odporcov vojny, ktoré sa inakšie spravidla zamlčujú ako pochabé hartusenie izolacionistov. Práve im je kniha venovaná za ich heroické, ale neúspešné snahy „zachraňovať európskych Židov, živiť Európu, zmieriť USA a Japonsko. Zabrániť vzniku ďalších vojen".

*  *  * 

Prameň: Thomas J. DiLorenzo, recenzia „A New Look at How World War II Happened" (Nový pohľad na to, ako začala druhá svetová vojna), LewRockwell.com na strane http://www.lewrockwell.com/dilorenzo/dilorenzo142.html. -

Preložil Rastislav Škoda

Piatok trinásteho

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Publikácia názoru, že piatok trinásteho sa považuje za nešťastný deň (v Nemecku) až od 1950-tych rokov, vyvoláva rad protestov. Osobitne sa uvádza dátum piatok 13. októbra 1307, kedy sa začali perzekúcie rádu templárov vo Francúzsku, čo má byť pôvodom negatívneho piatku (tento názor zastáva aj slovenská Wikipedia, ale nie všetky inojazyčné). Prekvapuje, že sa pripisuje väčšia váha začiatku prenasledovania ako definitívnemu zrušeniu rádu templárov, ktoré sa uskutočnilo 22. marca 1312 -- a to bola streda.

Stephan Bachter, znalec tejto tematiky, k tomu vraví:

1. Vo Francúzsku, Španielsku a Taliansku, kde bol rád templárov najaktívnejší, neexistuje pojem nešťastného piatku, rozšírený predovšetkým v Nemecku a v USA.

2. Za nešťastný deň sa v Bavorsku považoval 1. apríl (narodil sa Judáš Iškariotský), 1. august (zvrhnutie diabla z neba) a 1. december (zničenie miest Sodoma a Gomora), ale nikdy nie nejaký trinásty.

3. Prečo sa v povere neodrazilo zrušenie rádu jezuitov alebo koniec Svätej ríše rímskej národa nemeckého (6. augusta 1806)?

4. Štúdium príslušnej mágiologickej literarúry 16.-20. storočia, napr. augsburskej dátovej banky osvietenstva a mágie (ADAM), vedie ku konštatovaniu, že pred rokom 1950 ani v Nemecku neexistoval pojem nešťastného piatku.

Prameň: Skeptiker, 20, 3/4, s.133, 2007

Čóóó? Že lochneská obluda neexistuje?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Z odpovedí na článok J. Nickela o jednej z najväčších turistických atrakcií Škótska vybrala redakcia Skeptical Inquirer (32, s. 61, 2007) aj túto:

Pane, nemala som ťažkosti s Vaším skepticizmom ohľadom Boha, inteligentného dizajnu, liečby vierou, mastičkárstva a iných detských útokov na rozum. No bojím sa, že tento raz ste zašli priďaleko.

Že lochneský zver neexistuje? Zbláznili ste sa? O ktorej našej ďalšej kultúrnej ikone sa opovážite zapochybovať najbližšie? O legendárnom Snehuliakovi? Beda Vám! Nehanbíte sa, že nemáte rešpekt pred príšerami? Hnevám sa ... pretože čo by to bol za svet bez oblúd? Pravdaže, sú tu ešte Pravičiari. Keby ste tak vedeli dokázať, že tí sú mýtickí ...


Diane Morganová

Raz v nedeľu ráno

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Garrison Keilor

Som starý unavený demokrat, chorý z tejto pekelnej vojny, ale v tomto starom kostolíku z červeného pieskovca prejdú človeka všetky bôle sveta.

Jedno krásne októbrové nedeľné ráno s belasým nebom v Baltimore ma so skupinou priateľov voviedlo nepripravených do najbližšieho starého kostola z červeného pieskovca z roku 1852. Drevené lavice, farebné okná, vydláždená kamenná podlaha. Chystala sa tam veľká anglikánsko-katolícka omša so skupinou chóristov v bielom, miništrantmi, bradatými kňazmi v stredovekých úboroch, svätenou vodou a obláčikmi dymu, so zvonením a biblickými spevmi, presnosťou poklôn a kľakaní. Pre starého fundamentalistu ako ja to bolo všetko skôr exotické, ale dojalo ma to, myslel som si na svojho otca, ktorý mal 12. októbra narodeniny a dojalo ma to k slzám.

Bola to formálna veľká omša, nijaké každodenné ospanlivé „Haló, ako sa máme dnes ráno?” v prehnane kamarátskom tóne. Homília len zhrnula text evanjelia o uzdravovaní chorých, nezvrhla sa na esej zdravotného poradcu. Desať prísnych a čistých hlasov chóru pod veľkým oblúkom kazateľnice naplnilo celú budovu pri nežnom súzvuku Kyrie a Gloria pocitom dobrej vôle.

Spievalo sa Ó Bože môj, srdcervúco dobrý. Bolo nás v laviciach ani nie tridsať, menej ako bolo listov s modlitbami na tento deň, pripravených aj s menami farníkov. Počuť spievať Hľa, aké krásne a radostné je, bratia, nažívať spolu v jednote tak výrečne a v chvíli, keď aj kňaz sa pri oltári činil, bola chvíľa neobyčajnej nálady, keď nezáležalo na počte ani iných znakoch úspechu; ani úžasnosť Grand Canyonu nezávisí od počtu autobusových turistov. Väčšina našich bratov, nech sú požehnaní, sa teší na obed, na posledné číslo komiksov alebo spúšťanie na váhe v telocvični; naša vernosť viere nerobí z nás lepších ľudí. Iba náhodou sme sem prišli, vidíme tento úžasný kaňon božej lásky a kocháme sa pohľadom doňho.

Vernosť viere bola základným princípom otcovho života. Bol piatym z ôsmich detí farmára a učiteľky na malej farme v Minnesote. Pracoval svojimi rukami, obrábal si záhradu, opravoval si autá, rezal a spájal drevo. Bol verný svojej rodine, fordkám, separatistickej teológii a svojej mileniárskej vízii. Ak budeš verný Kristovi a držať sa bokom od tohto sveta, čaká ťa sláva v raji. Otec tomu všetkému veril, hoci sa mu skupina rovnako veriacich následkom odpadlíctva a úniku detí zmenšovala; aj ja som sa stal nevercom.

Otvoril som oči a separoval som sa aj od separatistov. Chcel som žiť veľký zložitý život, nesedieť v modlitebni. Neľutujem to, čo aj mám veľa iného na ľutovanie, najmä to medzi otcom a mnou. Boli tucty ľudí, čo za tie roky náhodou sedeli vedľa mňa v lietadlách a vedeli o mne viac ako môj otec. Nebola to väčšmi jeho ako moja chyba.

Teraz je zo mňa starý unavený demokrat, chorý z tejto pekelnej vojny, ktorá možno potrvá do konca môjho života a v ktorej biedne padnú ďalší naši bratia, Američania aj Iračania. Som chorý z dnešnej politiky, z jej šikovnosti a bezcitnosti. Stále sa hnevám na Al Gora, že v roku 2000 nosil tie hlúpe svetre a robil sa, že nepozná Billa Clintona, hnevám sa na každého, čo vtedy volil Ralpha Nadera (ktorého hlasy chýbali vtedy k víťazstvu demokratov, pozn.prekl). Dúfam, že najbližšie otočia kľúčikom tak, že ich airbagy vyfučia.

No teraz vládne v tomto starom kostole z tmavočerveného pieskovca pri starodávnom obrade chvíľa zabudnutia na všetky žiale sveta. Desať mužov a žien spieva v zbore Chváľ, duša moja, Pána, a celé moje vnútro chváľ jeho posvätné meno. Ich hlasy lapajú nás zbehnutých veriacich na kolenách, holých a trasúcich sa, potrebných a vedomých si milosti; keď vyrážame a ideme do Baltimore, ide požehnanie za nami.

Bolo pri mne, keď som si popoludní dal tucet ústric a motal sa okolo knižnice, aby som vzdal úctu domu H.L. Menckena na Union Square. Ten starý hriešnik povedal: „Kostol je miesto, kde muži, ktorí neboli v nebi, rozprávajú o nebi ľuďom, ktorí sa do neba nedostanú.” Ďakujem ti za dobrú službu našej reči, Henry Mencken. Ďakujem ti za tvoj život, otec. A teraz hor’sa do novembra, do prvého snehu a prvej korčuľovačky!

Reláciu Garrisona Keillora “Priateľ domu na prérii“ možno sledovať každú sobotu v noci v celoštátnom rozhlase.

Prameň: © 2007 Garrison Keillor - Tribune Media Services, Inc.

Preložil Rastislav Škoda

Muž vzpriamený, múdry, vyhynutý

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Je možné, že príroda sa rozhodla nechať mužov vymrieť? Vedci nevylučujú, že za jediných reprezentantov ľudstva sa v priebehu – desaťročí? storočí? – vyvinú ženy. U nás sa o tom verejne nediskutuje, ale v Británii sa v lete očakáva nový zákon o ľudských tkanivách a embryách a v ňom bude pravdepodobne uzákonené, že pri umelo počatých deťoch netreba uvádzať meno otca.

Nedávne a očakávané vedecké objavy a technologické pokroky v oblasti rozmnožovania budú mať významné sociologické dôsledky, ktoré sa už objavujú a naznačujú pre mužov neveľmi potešiteľný smer vývoja. V niektorých štátoch lesbické partnerky nielen otvorene spolužijú, ale rodia a vychovávajú svoje deti; v budúcnosti im to zjednoduší výroba umelého semena.

Temer jediná úloha mužského chromozómu Y je produkcia semena a dá sa povedať, že najmenší a ďalej sa scvrkávajúci chromozóm ju nerobí nijako vynikajúco: má hlavný podiel na tom, že 6 % mužov je postihnutých neplodnosťou. Pritom je sprievodcom celej evolúcie človeka, ktorý sa pred dvomi až piatimi miliónmi rokov oddelil od šimpanza. Má svoje zvláštnosti, ktorými sa odlišuje od iných chromozómov, a austrálska genetička Gravesová z toho vyvodila, že pomaly stráca na význame a je len otázkou času, kedy z ľudskej genetickej informácie zmizne celkom; teoreticky by to vraj mohlo byť za 15 miliónov rokov. To sa nás nemôže týkať. Oxfordský genetik Sykes však udáva, že v dôsledku zmien na samčom chromozóme Y vyhynulo v priebehu dejín zeme veľa živočíšnych druhov a meranie priebehu zmien na mužskom chromozóme Y uzatvára odhadom, že pri súčasnej rýchlosti jeho úpadku vymrú dnešní muži za 125 000 rokov. To je podstatne menej, ale aj tak nás to nemusí bolieť tak, ako aktuálnejšie starosti s prostredím. Oprávňuje nás to konštatovať, že ak bol kedysi dávno novinkou Homo erectus (vzpriamený), zdokonalil ho H. sapiens (múdry) a skončí to s ním raz v budúcnosti H. extinctus (vyhynutý – tento raz muž, nie človek).

Treba na to ísť z inej strany. Veľa zvierat sa môže rozmnožovať bez účasti samčeka, ak to nejde inakšie, napríklad žraloky a jašterice v zajatí. Produkcia potomstva dvoch samičiek v laboratóriu sa už stala reálnou možnosťou u viacerých druhov cicavcov a proces nie ani zďaleka taký komplikovaný, ako sa myslievalo: ovečka Dolly je najznámejší prípad. Pri myšiach sa podarilo vypestovať z ich kostnej drene semenné bunky, ktoré sa dali použiť na oplodnenie, viedli ku gravidite a dali potomstvo.

Spermie z kmeňových a dreňových buniek

U ľudí je k dispozícii metóda získania veľkého množstva spermií zo skorých kmeňových embryonálnych buniek. Dá sa to však urobiť aj z buniek kostnej drenie, bežne používaných aj na transfúzie pre pacientov s rakovinou. Takto vyrobené umelé ale geneticky vlastné semeno napraví fertilitu u mužov, sterilných v dôsledku chemoterapie rakoviny. Ak sa berú dreňové bunky od mužov, rodia sa chlapci aj dievčatá; z dreňových buniek od žien by sa rodili len dievčatá. Samozrejme cieli svetový líder v tejto oblasti, Karim Nayernia na univerzite v New Castle, na toto zatiaľ neprípustné využitie novej technológie: čaká na povolenie etickej komisie vypestovať spermie zo ženských kmeňových buniek, čo definitívne potvrdí možnosť počatia a produkcie dieťaťa dvomi ženami. Sľubuje, že to nebude na ľudskú reprodukciu, ale na výrobu iných tkanív.

Využitie dostupných technológií sa však vedcom vždy vymyká z rúk a táto by bola aj pre lesbičky veľmi atraktívna; pri panujúcom, ba zhoršujúcom sa nedostatku darcov mužského semena je veľmi aktuálna otázka času, kedy bude k dispozícii umelé semeno, ale potom prakticky bez obmedzenia.

Celoštátna etická rada aj špeciálny parlamentný výbor v Británii uznali potrebu nového prístupu k rodičovstvu, ktorý vyvoláva jednak existencia rastúcej lesbickej (a homosexuálnej) komunity, jednak perspektíva skorej možnosti rodenia detí bez účasti samčieho otca. Vznik takýchto embryí na Petriho miske sa dá očakávať v pomerne krátkom čase, ale zatiaľ chýba parlamentné rozhodnutie, či a kedy bude dovolené preniesť takéto embryá do maternice ženy. Nebuďme naivní. Len čo to bude možné, pôjdu ženy, ktoré chcú také dieťa, tam, kde im ho urobia a parlamenty budú posledné miesta, ktoré sa o tom dozvedia.

Hodno spomenúť, že na jednej strane vedecký a technologický pokrok v oblasti rozmnožovania, ako aj na druhej strane šírenie lesbizmu, sú v súčasnosti najaktuálnejšie v Británii; možno pridať, že aj feminizmus sa rozletel po svete z Anglicka.

Lesbické komunity v Británii

V Anglicku je neočakávaným centrom nových lesbických rodín mestečko Hebden Bridge neďaleko Manchestru, kde je z 13 000 občanov 2 500 lesbických žien; taká koncentrácia nie je v žiadnom inom anglickom meste a komunita ďalej rastie. Lesbické páry majú reštaurácie, bary, galérie a všetky iné obchody nielen v meste, ale aj v jeho vidieckom okolí.

Lois Rogersová opisuje typickú príhodu z tejto lesbickej komunity: Marie Piperová počala na svadobnej ceste. Namiesto normálneho priebehu rozmnožovania jej v hale jedného londýnskeho hotela odovzdal otec budúceho dieťaťa osem plastických vreciek semena a odišiel. Marie tu netrávila víkend s iným mužom, ale s priateľmi oslavovala právoplatné uznanie civilného partnerstva s Jill Greenfieldovou, s ktorou žila v spoločnej domácnosti už sedem rokov. Hotelová transakcia mala za následok narodenie chlapčeka, ktorý dostal po otcovi meno Jozef a v rodnom liste má uvedeného biologického otca. Tým to však končí. Marie a Jill považujú Jozefa ml. za svoje dieťa, na budúci rok mu plánujú súrodenca od toho istého darcu a neskôr sa rodina možno ešte rozšíri.

Podobné prípady sa vyskytujú v celom štáte. Štátny Úrad pre ľudské oplodňovanie a embryológiu upozorňuje, že hlavným spotrebiteľom darcovského semena sa stávajú lesbické páry: V roku 2006 sa z 3 864 darcovských inseminácií 1 472 týkalo žien, ktoré popreli heterosexuálne vzťahy. A tak v niektorých oblastiach je počet civilných partnerstiev u žien vyšší ako u mužov. V prvom roku po uzákonení ich bolo spolu 15 500 (9 500 u mužov, 6 000 u žien), hoci podľa úradného odhadu sa ich očakávalo len 2 000.

Marie a Jill sa pohybujú v spoločnosti rovnako zmýšľajúcich žien a svojimi bábätkami sa pýšia rovnako ako heterosexuálne páry. Priatelia sa so šiestimi lesbickými pármi s deťmi ako Jozef ml. Polovica dostala darcovské semeno z banky na klinike, polovica od homosexuálneho priateľa. Nebolo to vždy jednoduché, lebo napríklad zoznamy záujemcov o darcovské semeno na klinikách sú dlhé a čakacie doby sa predlžujú. Nové zákony umožňujú deťom z darcovského semena dovolávať sa svojich genetických otcov, na čo doplatil Andy Bathie. Musí finančne podporovať dve deti, narodené pred rokmi z jeho semena lesbickej dvojici, ktorá sa nedávno rozpadla. Aj tak však počet lesbických rodín s deťmi prudko stúpa. Väčšinou dávajú prednosť darcovi semena, ktorého poznajú, pred finančným zaťažením pre darcu na klinike.

Po uznaní ich vzťahu za civilné partnerstvo žiadajú mnohé lesbičky rovnaké rodičovské práva ako majú heterosexuálne zväzky; žiadajú, aby druhá, nebiologická matka dostala legálnu rolu otca. Predpokladá sa, že nový zákon to schváli a uvažuje sa o novej forme rodného listu.

Dosiaľ udržovala väčšina lesbických rodín priateľské styky s biologickými otcami svojich detí, ale nálada sa mení. Pribúda matiek, ktoré si neprajú kontakt svojho syna s jeho biologickým otcom. Vraví jedna matka tínedžera: „Neverím, že pri tom veľa záleží na génoch. Môj syn je úplne heterosexuálny. Nechcem, aby sa jeho otec mohol pokúsiť nejako ovplyvniť jeho rast. Chcem, aby celé rodičovstvo pochádzalo odo mňa, respektíve od nás. Ten muž predsa nemá nič do činenia s našim spôsobom života.“

Intelektuálna prevaha žien

Ako keby lesbicizmus, úpadok chromozómu Y a vyhliadky na umelé semeno neboli pre mužov dostatočnou pohromou – ukazuje sa, že ženy ich presahujú intelektom: Na každej úrovni výchovného systému dievčatá triumfujú nad chlapcami; na najvyššie štúdium je v Anglicku zapísaných viac dievčat (167 000) ako chlapcov (144 000); preto už v najbližšom desaťročí budú ženy zarábať viac ako muži a za dvadsať rokov budú ženy v jednej zo štyroch rodín hlavným živiteľom. Prichádza doba, keď muži stratia privilégium „dosahovania úspechu bez prispenia“. Ženy si to uvedomujú a veľmi to ovplyvní rovnováhu v spoločnosti. Vo väčšine rodín sa o domácnosť stará žena; ak muž stratí výhodu vyššieho platu a výsadu otcovstva detí, nejedna žena zvolí možnosť radšej žiť so ženou.

Pred sto rokmi sa menili odsudzujúce názory spoločnosti na staropanenstvo, nevydávanie sa a osamelý život; už to nie sú tabu. Paralelou je k nim dnes rastúci počet žien, ktoré sú ochotné prežívať sexuálne vzťahy so ženami namiesto s mužmi. Prvotriedne americké Centrum pre kontrolu chorôb a prevenciu v Atlante zistilo, že v poslednom desaťročí sa v USA počet lesbických žien takmer strojnásobil (zo 4 % na 11,5 %); rovnaký trend pozorovať v Spojenom kráľovstve a Austrálii. Alternatívne metódy rodenia detí budú tieto zmeny šíriť a prehlbovať, ale bude to trvať desaťročia a nikto nevie, aký to bude mať koniec.

Samozrejme sa ozývajú prejavy obáv a hlasy protestu. Brenda Almondová, profesorka morálnej a sociálnej filozofie v Hulle, má síce nestranný postoj k lesbičkám, ale neodporúča legalizáciu lesbických rodín, ktoré by nepoznali vo vlastnom strede starostlivosť a prítomnosť druhého pohlavia, čo predstavovalo v ľudskej spoločnosti vždy významnú hodnotu. Rodný list dnes ešte informuje o biologickom pôvode indivídua; má byť v budúcnosti len položkou sčítacieho hárku? V dôsledku nezastaviteľného technologického pokroku – predovšetkým pri dostupnosti umelého semena pre ľudské použitie v priebehu päť až desať rokov – prekoná úradný zápis v knihe narodených väčšiu zmenu, ako bola za našej mladosti revolučná náhrada cirkevného krstného listu občianskym rodným listom.

Z rozličných prameňov v internete

Pažravosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Ignacio Ramonet

Kritika ekonomickej pohromy sa  potkýna a stáva takmer nečujnou, kým sa nám tu všade udomácňuje a upevňuje nový kapitalizmus, čoraz brutálnejší a dobyvačnejší. Sú to nové kategórie tzv. predátorských či supích fondov, privátnych ekvít (doslova: fond pre vlastné potešenie zbohatnutím, pozn. prekl.) a investičných fondov. Všetky majú apetít rozprávkových obrov a skutočne disponujú obrovskými kapitálmi (1).

Mená týchto titanov – The Carlyle Group, Kohlberg Kravis Roberts & Co (KKK), The Blackstone Group, Colony Capital, Apollo Management, Starwood Capital Group, Texas Pacific Group, Wendel, Eurazeo atď. – široká verejnosť (ešte menej slovenská, p. p.) nepozná, no v tôni tejto diskrétnosti sa oni práve zmocňujú svetového hospodárstva. V priebehu štyroch rokov, od 2002 do 2006, vzrástol kapitál týchto investičných fondov, ktoré zhŕňajú pre svoje operácie peniaze bánk, poisťovní, penzijných fondov a najbohatších jednotlivcov, z 96 miliárd eur na 358 miliárd. Ich finančne-palebná sila je fenomenálna, presahujúc 1 100 miliárd. Nič im neodolá. V roku 2006 investovali hlavné private equity v USA do kúpy podnikov 290 miliárd eur; v prvom polroku 2007 to bolo už 220 miliárd eur. Tak sa stali majiteľmi 8 000 spoločností … Pre týchto mastodontov pracuje v USA už každý štvrtý zamestnanec, vo Francúzsku každý dvanásty (2).

Po Británii a Spojených štátoch je ich terčom Francúzsko. Vlani dostali do rúk za 10 miliárd eur štyristo podnikov, takže ich majú už tisíc šesťsto. Známe firmy, ako Picard (agroalimentácia), Dim (textil), reštaurácie Quick a Buffalo Grill, Pages jaunes (inzercia), Allociné (kino) a Afflelou (optika), sú pod kontrolou private equities, najčastejšie anglosaských, ktoré najnovšie cielia na gigantov triedy CAC 40 (index 40 najväčších spoločností kotovaných na parížskej burze).

Fenomén týchto chamtivo dravých fondov sa objavil pred asi 15 rokmi, a pod vplyvom lacného úveru a vzniku stále sofistikovanejších finančných nástrojov nadobudol v posledných rokoch znepokojujúce rozmery. Jeho princíp je jednoduchý: klub bohatých investorov sa rozhodne kúpiť zaujímavý podnik, kúpi ho a vedie ho na spôsob súkromníka, ďaleko od burzy a jej obmedzujúcich pravidiel; netreba predkladať účty ani pedantným akcionárom (3). Princípy kapitalistickej etiky sa obchádzajú, žije sa podľa zákonov džungle.

Dvaja špecialisti nám vysvetľujú, ako to ide: Aby získal spoločnosť, ktorá má hodnotu 100, dá fond z vlastnej kapsy 30 (priemerne) a požičia si od bánk 70, využijúc nízky úrok. Za 3-4 roky podnik reorganizuje novým managementom, racionalizuje produkciu, vyvinie nové aktivity, ale hlavne zo ziskov platí úroky … vlastnej dlžoby. Nato predá spoločnosť za 200, neraz inému fondu, ktorý bude postupovať rovnako. Keď vráti 70, ktoré si požičal, ostane mu 130 – v pomere k vloženým 30 je to viac ako 300 %-ný návrat investície za štyri roky. Kto dokáže niečo lepšie ?“

Dirigenti týchto fondov zarábajú osobne šialené sumy a praktizujú pritom bez hnutia mysle štyri hlavné princípy „racionalizácie“ podniku: znížiť počet zamestnancov, znížiť mzdy, zrýchliť výrobu a premiestniť podnik. Vo všetkom ich povzbudzujú verejné autority, snívajúce o „modernizácii“ produktívnej činnosti, no na veľký žiaľ odborových organizácií, ktoré varujú pred prízrakom a koncom sociálnej dohody.

Boli takí, čo si mysleli, že globalizáciou sa kapitalizmus nasýtil. Vidíme, že jeho pahltnosť nemá hraníc. Dokedy?

Pramene:

(1) Fréderic Lordon, „Keď finančníci berú svet za rukojemníka“, Le Monde dipl., sept. 2007.

(2) Sandyrine Trouvelot a i., „Investičné fondy, noví páni svetového kapitalizmu“, Capital, Paríž, júl 2007.

(3) Philippe Boulet-Gercourt, „Návrat dravcov“, Le Nouvel Observateur, Paríž 19. júla 2007.

Prameň: Le Monde dipl., november, č. 644, s.1, 2007.  -  Preložil R. Škoda

Uverejnené v týždenníku SLOVO 30. apríla 2008.

Cisárove nové šaty

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Hans Christian Andersen

Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné, nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Každú hodinu mal iný odev,

Raz prišli do jeho mesta dvaja šaľbiari, vydávali sa za tkáčov a vraveli, že vedia utkať najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mať nielen neobyčajné farby a vzorku, ale šaty z nej budú mať takú podivuhodnú vlastnosť, že budú neviditeľné pre každého, kto nie je súci pre svoj úrad, alebo kto je nevýslovne hlúpy.

„To by ale boli znamenité šaty,“ pomyslel si cisár. „Ak by som si ich obliekol, hneď by som spoznal, ktorí ľudia v mojej ríši nie sú schopní zastávať im zverený úrad. Mohol by som rozoznať hlúpych od múdrych! Ba veru, tú látku mi musia zaraz utkať!“ A hneď vyplatil šaľbiarom hŕbu peňazí, aby sa pustili do práce. Títo si hneď postavili krosná, vypýtali si najjemnejší hodváb a najkrajšie zlato. Všetko si poschovávali do vreciek a tvárili sa, akoby pracovali, ale na vretenách nemali vôbec nič; dlho do noci pracovali na prázdnych krosnách.

Cisár poslal svojho najlepšieho ministra, aby sa pozrel, ako pokračuje šitie.

„Hlúpy predsa nie som!‘ pomyslel si dvoran pri pohľade na prázdne krosná a vretená, „že by som teda nebol súci pre svoj úrad? To je ale smiešne! No jednako, nik to nesmie spozorovať.“ Potom pochválil látku, ktorú nevidel, a uistil ich, že má radosť z takých krásnych farieb a utešenej vzorky. „Áno, látka je ozaj čarokrásna!“ povedal cisárovi.

Išiel sa cisár sám pozrieť, ako pokračuje šitie.

„Čože je to?“ pomyslel si cisár, „veď ja nič nevidím! To je strašné, som vari hlúpy? Alebo azda nie som súci cisár? To by bolo to najstrašnejšie, čoho som sa mohol dožiť!“ – „Ó, látka je pekná!“ povedal teda cisár. „Som s ňou nanajvýš spokojný!“ prikyvoval a pozoroval prázdne krosná. Nechcel povedať, že nič nevidí.

Na tretí deň sa šaľbiari tvárili, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlou bez cverny a napokon povedali: „Prosím, šaty sú už hotové!“

Cisár sa vyzliekol a šaľbiari sa tvárili, akoby mu po kúsku obliekali nové šaty, ktoré mu ušili; chytili ho okolo pása, a potom akoby mu niečo priviazali a to mala byť vlečka. Cisár sa obracal a zvŕtal pred zrkadlom.

„Ach, či sú len krásne! Ako znamenite mu pristanú!“ vraveli všetci. „Tá vzorka! Tie farby! Je to drahocenný odev!“

A tak šiel cisár v sprievode pod nádhernými nebesami a všetci ľudia na ulici a v oblokoch vraveli: „Ach, aké nádherné šaty má cisár! Akú čarokrásnu vlečku na rúchu! Ach, či mu len pristane!“ Nikto sa nechcel prezradiť, že nič nevidí, lebo by nebol súci pre svoj úrad, alebo by bol nevýslovne hlúpy. V nijakých šatách nemal cisár taký úspech.

„Ale veď je nahý!“ povedalo naraz ktorési dieťa. „Bože na nebi, čujte ten nevinný hlas!“ povedal otec. A ľudia si šepkali, čo povedalo dieťa. „Veď je nahý, malé dieťa to povedalo, nahý je!“

„Nahý je!“ volal nakoniec všetok ľud. Tu cisára zamrazilo, lebo sa nazdal, že majú pravdu, ale pomyslel si: „Teraz musím vydržať po celý sprievod.“ A vykračoval si ešte pyšnejšie a komorníci niesli vlečku, ktorej vôbec nebolo.

Prameň: http://rozpravky.wz.cz ).

Šaľbiari krajčíri

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Sebavedome bojovná forma nového ateizmu má jednoduché heslo: „Niet neba, niet pekla, je len veda.” Neobáva sa nebezpečenstva, že vyhlásením vedy za sviatosť a cestu k spáse sa vydá do područia triedy nových kňazov – vedcov?

Za posledné tri roky vyšli desiatky bestsellerov s provokujúcimi titulmi ako Boh nie je veľký (Christopher Hitchens), List kresťanskému národu a Koniec viery (Sam Harris), Morálne myslenie (Marc Hauser), Zlomenie čara (Daniel Dennett), Šesť nemožných vecí pred raňajkami (Lewis Volpert) a Boh: Skrachovaná hypotéza (Victor Stenger), pokračujúc v štýle majstrovskej eseje Bertranda Russella Prečo nie som kresťanom spred sedemdesiatich rokov (Zošity humanistov, č.1, 1998).

Najúspešnejšia (1,5 milióna výtlačkov v angličtine, 51 týždňov na listine bestsellerov) je kniha oxfordského zoológa Richarda Dawkinsa, The God Delusion, čo som pôvodne preložil zmierlivo ako Sklamanie z Boha, hoci prichádzal do úvahy bojovnejší titul Bludná predstava Boha. (Pri dotlači som v júli 2008 vložil do ZH 61 tieto riadky: „Zvykli sme si na ilúziu a na dezilúziu, zvykli sme si na inteligentný dizajn a inteligentného dizajnéra. Navrhujem zvyknúť si na Delúziu Boha. Aj Dawkins sa pri voľbe tohto titulu radil s prvotriednymi slovníkmi, ktoré mu umožňovali povedať materinským jazykom „pretrvávajúca falošná predstava napriek silným protirečivým dôkazom“, no dal prednosť latinizujúcemu odbornému výrazu (ZH 61, s.7). Prečo by sme tak nemohli urobiť aj my?“).

Cieľom Delúzie Boha je prebudiť v čitateľoch vedomie, že 1. ateisti môžu byť šťastnými, vyrovnanými, morálnymi a intelektuálne vyspelými ľuďmi; 2. že Darwinova teória prírodného výberu vysvetľuje ilúziu dizajnu (plánu, návrhu) nádherných živých vecí v prírode lepšie ako predstava nadprirodzeného dizajnéra, pretrvávajúca v mysliach veriacich od doby bronzovej; 3. že ešte kým sú deti príliš mladé, aby pochopili význam viery, indoktrinujú ich rodičia, naočkujúc im svoje náboženské presvedčenie; a 4. že ateista má byť hrdý na svoj životný postoj a má ho dať svojmu okoliu na vedomie. Má sa hlasne dožadovať aspoň tolerancie, ak nie prijatia svojho svetonázoru.

Je pravda, že Dawkins, „pápež nových ateistov“, dráždi veriacich provokujúcimi tézami a v prvom rade cieli na katolicizmus. Len potom na kresťanstvo a fundamentalizmy všetkých abrahámovských náboženstiev. Zásadne odmieta hypotézu akéhokoľvek Boha. Keď ide o Boha Biblie, neváha ho charakterizovať ako „najnepríjemnejší charakter všetkých výplodov ľudskej fantázie: je žiarlivý a hrdý na to; malicherný, nespravodlivý a neodpúšťajúci čudák; pomstychtivý, krvilačný etnický čistič; ženy a homosexuálov nenávidiaci rasista; deti, aj vlastné, a národy vraždiaci, odporný, velikášstvom trpiaci, zvrátene krutý, vrtošivo zlomyseľný tyran.“ O katolíckej výchove detí sa vyslovuje, že je to horší jav ako ich fyzické zneužívanie. Nesúhlasí s tým, že náboženstvám sa vzdáva prehnaný rešpekt.

Zásadná výčitka zo strany religionistov znie, že Dawkins a jemu podobní si nepreštudovali dostatočne látku, o ktorej píšu; že by mali študovať teológiu – potom by mohli štylizovať argumenty. Ale zatiaľ hovorí nejeden biskup a veriaci kritik aj: „Toto, čo kritizujete, nie je môj Boh alebo náboženstvo”. Nik nezašiel tak ďaleko ako traja reprezentanti protestantizmu (berlínsko-brandenburský biskup Huber), katolicizmu (hamburský biskup Jaschke) a za katolíckych laikov bývalý poslanec strany CDU Geissler pri diskusii s Dawkinsom v nemeckej televízii 15.11.2007. Na Dawkinsovu kritiku fundamentalistického pridŕžania sa doslovného výkladu Písma, bežného najmä v USA, sa zhodli všetci traja, že peklo nemá pre nich „veľký význam“. Podľa Jaschkeho katolícka cirkev nikdy nepripisovala peklu význam, podľa Hubera je „kritika pekla silnou stránkou modernej teológie“ a podľa Geisslera je „predstava pekla jednoducho nezlučiteľná s existenciou Boha“. Ako je zvykom, veriaci diskutéri upozornili na rozdiel medzi Bohom Starého a Nového zákona, ale Dawkins nepovažoval za nutné vyvracať im to. Mohol zabodovať – zrejme nečítali desiatky jeho strán o tejto téme, a stoja zato. Samozrejme znamená Ježiš „oproti oblude Starého zákona veľký pokrok“. Na druhej strane až s jeho osobou vstupuje na scénu pojem dedičného hriechu, pokánia a spasenia, čo predstavuje „sadomasochizmus, ktorého zlobe sa Starý zákon nevyrovná“.

Základom kresťanstva je Biblia. Dočítame sa v nej, že od vždy existuje neobyčajne mocná a rozumná bytosť, ktorú nazývame Bohom. Ten sa raz z akejsi príčiny rozhodol stvoriť vesmír a venoval osobitnú pozornosť planétke Zem, pričom „stvoril” veľký tresk a „riadil” evolúciu. Všetku svoju pozornosť zameral na pár etnických skupín na Strednom východe, osobitne na Izraelitov, ktorých menoval svojím „vyvoleným ľudom”; ostatok svetovej populácie ignoroval. Vydával početné primitívne a svojvoľné morálne a ceremoniálne zákony, zúčastnil sa kmeňových bojov o pôdu, nabádal k brutálnym činom, vojnovým zločinom, genocíde a únosom. Keď Rimania okupovali Stredný východ, rozhodol sa vystúpiť na verejnosť. Mystickým spôsobom prišiel na svet ako človek, narodiac sa z panny. Stelesnil sa ako židovský muž a putoval po krajine dnešnej Palestíny a Izraelu, hlásajúc sociálne komentáre (bez návodu na politickú užitočnosť), liečiac vierou (vrátane vyháňania „diablov” z postihnutých ľudí), robiac triky (vstal z mŕtvych a kriesil mŕtvych), hroziac večným zatratením (väčšine ľudstva) a oznamujúc blízky koniec sveta. Nechal sa ukrižovať, aby sa mohol obetovať sám sebe pre naše dobro. Za pár dní nato vystúpil z hrobu, ukázal sa pár učeníkom (ktorí v neho už aj tak verili), „vystúpil” na „nebesia” a tam čaká na čas, keď sa vráti na Zem, aby súdil všetkých žijúcich ako aj (asi 50 miliárd) vzkriesených ľudí, čo dosiaľ žili na Zemi ; väčšinu z nich (nás) odsúdi a vrhne do ohňovej jamy, ktorá potrvá večnosť. Pár vyvolených vezme so sebou do svojho „kráľovstva” a tam bude s nimi večne šťastne žiť (E. Standing). O vzťahu tohto Boha k ostatnému obrovskému vesmíru nevieme absolútne nič.

Nejeden katolícky biskup bude protestovať, že on nevidí biblický príbeh v takomto zjednodušujúcom a zrejme nesympatickom svetle. Tento stručný súhrn je však podkladom pre ešte stručnejšie nicejsko-carihradské vyznanie viery, platné viac-menej pre všetky kresťanské a katolícke cirkvi od štvrtého storočia, ktoré sa veriaci majú modliť aspoň každú nedeľu. Dawkins vo svojej kritike Biblie nič nepridáva, ibaže niektoré skutočnosti nazýva dnešným menom, napr. vojnovým zločinom a genocídou, planétkou, vystúpením na verejnosť, šikovnými trikmi a podobne.

Teisti stále unúvajú argument, že ateizmus nezabráni zlu; pri každej príležitosti opakujú neudržateľný argument, že jedine viera v Boha umožňuje existenciu etických štandardov, z čoho vyplýva, že ateisti sa nemôžu správať mravne, keďže neveria na božského dohliadača, ktorý nás bude raz súdiť; jednoznačná odpoveď je, že to neurobí ani náboženstvo, ba že zlo často zapríčiňuje. Weinberg povedal, že treba náboženstvo, aby dobrí ľudia robili zle.

Spoločný refrén mnohých kritikov Delúzie Boha priviedol P.Z. Myersovi na myseľ rozprávku H. C. Andersena o cisárových šatách, tak si boli niektoré výroky podobné. Napísal jej pokračovanie a rozuzleniu bájky dal názov Krajčírova odpoveď:

„ Keď som čítal neslušné obžaloby teológie z pera pána Dawkinsa, uvedomil som si jeho nedostatok seriózneho vzdelania. Ukazuje sa, že nepozná zaujímavé úvahy kniežaťa Roderiga zo Sevilly o výborných exotických kožiach, z ktorých sú zhotovené cisárove čižmy, ani majstrovské dielo Belliniho o svetielkovaní cisárovho klobúka s pávími perami. Celé školy sa roky venovali spisovaniu učených rozpráv o kráse cisárových oblekov a všetky dobré týždenníky majú rubriku venujúcu sa cisárovej móde; Dawkins to všetko ľahkovážne odmieta. Pochybovačne sa usmieva pri populárnom argumente svojho chýrneho krajana, lorda D.T. Sladkopisca, ktorý nás geniálne upozornil, že cisár na seba nedá nič z obyčajnej bavlny a že aj jeho spodná bielizeň je z najjemnejšieho hodvábu. Dawkins arogantne ignoruje tieto hlboké filozofické zahĺbenia a surovo obžalúva cisára z nahoty.

Osobne mám podozrenie, že cisár možno nie je celkom oblečený – ako inakšie vysvetliť zjavnú lenivú nečinnosť v palácovej práčovni ? – ale veď každý sa nejako vyrovná s problémom týchto šiat. Iba tento povýšenecký zbohatlík nechce si osvojiť vtipnosť našich elegantných kolied a preto keďže nie som schopný pochopiť podstatu jeho obžaloby, karhám ho pre jeho zlé maniery. Kým sa nezacvičí v parížskych a milánskych butikoch, kým si neosvojí rozdiel medzi obnosenými pumpkami a pokrčenými nohavicami, nedovoľme mu vyjadrovať sa o cisárovom vkuse! Jeho znalosti biológie mu môžu dať schopnosť pri pohľade rozpoznať hompáľajúce sa genitálie, ale nestačia na odborné posúdenie vlastností imaginárnych tkanív.“

Bol som zdesený, keď som čítal v Newyorskom prehľade kníh kritiku Delúzie Boha od H. Allena Orra. V hlave mi vírili len dve slová protestu: Krajčír šaľbiar.

Páni, budete prekvapení, keď spozorujete, koľko argumentov proti Dawkinsovi patrí do kategórie vychvaľovania cisárových šiat.“

Profesor Richard Dawkins viedol do r. 2008 na Oxford University Katedru verejného pochopenia vedy Charlesa Simonyiho, ktorú tento priekopník Microsoftu, miliardár maďarského pôvodu a jeden z prvých kozmonautov-turistov, založil v roku 1995.

S malými zmenami uverejnil týždenník SLOVO 12.12.2007.

Boj o myslenie detí – III.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law
3. kapitola: Liberálne a autoritatívne výchovné metódy

Pozrime sa zblízka na rozdiel medzi liberálnym a autoritatívnym prístupom k metodike výučby, čo je správne a čo nesprávne.

Ak majú mladí ľudia vážne pomýlené alebo nesprávne názory – ak sú, napríklad, silne bigotní a rasistickí – liberál sa bezpochyby pokúsi ukázať im racionálnym presviedčaním, kde sú chyby, upozorní ich na nepredvídateľné dôsledky toho, čo práve povedali, poukáže na protirečenia v ich výpovediach atď. Pre ľudí na autoritatívnom konci stupnice neexistuje možnosť racionálneho presviedčania. To by znamenalo, že povedú svojich zverencov k používaniu moci vlastného rozumu – k nezávislému premýšľaniu. A to je práve to, čomu sa autoritári snažia vyhnúť.

Ako teda dosiahnu autoritári, že ľudia veria to, čo sa im veriť káže? Sú na to mnohé metódy. Začnime s dvomi najbrutálnejšími.

Vražda a mučenie

Jeden z najúčinnejších spôsobov ako priviesť ľudí k tomu, aby nekriticky prijali, čo im vravíte, je zabiť ich, ak to neurobia. Metóda je to extrémna, ale ostáva dosť populárna. Ako sme už povedali v 1. kapitole, v niektorých islamských štátoch platia tresty smrti pre občanov, ktorí sa verejne zrieknu moslimskej viery. Na poosvietenskom západe už nie sú popravy nevercov prijateľné. No prv, než sami sebe zablahoželáme k náboženskej tolerancii, spomeňme si, že v niektorých kútoch Európy je osvietenstvo pomerne nedávny výdobytok. Španielska inkvizícia ešte v roku 1820 vraždila tých, čo sa opovážili pochybovať o autorite katolíckej cirkvi. (1) A nezabudnime, že ateisti môžu byť rovnako vražední autoritári: Pomalú smrť v gulagu v Stalinovom Rusku riskoval každý, kto sa opovážil verejne zapochybovať o politickej autorite.

Iná brutálna „výchovná“ metóda autoritatívnych režimov je mučenie. V Orwellovom románe 1984 (vyšiel v roku 1954) žije hrdina Winston v  totalitnom štáte, ktorého hlavný predstaviteľ, Veľký brat, sa snaží kontrolovať nielen správanie občanov, ale aj ich myslenie a cítenie. Winston sa vzpiera, ale nakoniec ho chytia a mučia. Jeho únoscovia mu vysvetľujú, že konečným cieľom nie je kontrola Winstonovho správania, ale jeho myslenia:

„A prečo podľa teba privádzame ľudí práve sem?“
„Aby ste z nich vynútili priznanie.“
„Nie, to nie je hlavný dôvod. Hádaj znovu.“
„Aby ste ich potrestali.“
„Nie!“ zvolal O’Brien. Hlas sa mu celkom zmenil, tvár zrazu sprísnela a ožila. „Nie! Nielen preto, aby sme ťa prinútili priznať sa a aby sme ťa potrestali. Mám ti prezradiť, prečo sme ťa sem priviedli? Aby sme ťa vyliečili! Aby sme ti vrátili zdravý rozum! Pochopíš už Winston, že nikto, koho sem privedieme, sa nedostane z našich rúk nevyliečený? Nás vôbec nezaujímajú hlúpe zločiny, ktoré si spáchal. Stranu nezaujímajú konkrétne činy: my si potrpíme len na myšlienky.“ (ORWELL, G.: 1984. Bratislava : Slovart, 2007, 3. vydanie, s. 209)

V románe 1984 je Strana autoritatívna nielen s malým a; ale je aj hrôzostrašne, brutálne Autoritatívna s veľkým A. Winstona opakovane mučia, aby uveril všetkému, čo mu Veľký brat prikáže: aj to, že dva plus dva je päť. Winston nakoniec podľahne – ozajstne miluje Veľkého brata. Končí vo viere, že keď mu Veľký brat povie, že dva plus dva je päť, potom dva plus dva musí byť päť.

Toto je len fiktívna ilustrácia. Existuje však mnoho iných skutočných prípadov. Historicky používali mučenie ako „výchovnú“ metódu také rozdielne hnutia ako katolícka cirkev alebo červení Kméri. Aj tu platí, že po osvietenstve sa len málo západniarov opováži ísť tak ďaleko vo vynucovaní uveriť to, čo prikazujú veriť. Dnešní autoritári dávajú prednosť subtílnejším, jemnejším metódam.

Bolo by omylom karikovať všetkých autoritárov, ako som ich definoval, ako ukrutné a nemilosrdné obludy. Človeka robí autoritatívnym dôraz, s ktorým vplýva na ľudí, osobitne mladých, aby sa viac-menej nekriticky obracali na autoritu, namiesto toho, aby sami nezávisle rozmýšľali. Niet dôvod, prečo by tento druh autoritatívneho pôsobenia nemohol byť úplne nezištný a úprimný. Autoritatívny učiteľ môže mať vo vzťahu k svojim zverencom len najlepšie úmysly. Ani ich nemusí veľmi zastrašovať. Podnecovanie k hľadaniu rady od autority môžu sprevádzať rozžiarené úsmevy a nie údery trstenicou po prstoch.

Iné „výchovné“ metódy

Pozrime sa aj na iné, menej extrémne výchovné metódy, obľúbené Autoritármi. Tu je krátky prehľad deviatich štandardných metód.

1. Trest

Mnohí Autoritári považujú trest za prijateľný spôsob formovania nielen detského správania, ale aj myslenia. Existuje, napríklad, fyzický trest. Mám priateľku, ktorej ruky bolestne zasiahlo pravítko zakaždým, keď sa opovážila zapochybovať o tom, čo jej mníšky v kláštornej škole prikazovali myslieť si o tom, čo je správne a čo je nesprávne. Ak ste Autoritatívny, ale na kontrolu myslenia vám nevyhovuje fyzický trest, máte k dispozícii rad iných foriem zastrašovania: zatvorenie po škole, písomný trest (napísať stokrát...) – odňatie výhod atď. Nakoniec však mierny Autoritár nemusí používať nič viac ako jemné prejavy sklamania. Ako som povedal, autoritári nemusia byť sadistické obludy.

2. Odmena

Aj odmeny sú užitočné. Môžete dať odmenu deťom, ktoré ukazujú, že veria to, čo ste chceli, aby verili. Dobromyseľná stará mama si môže predsavziať, že bude modelovať morálne postoje svojho vnuka tak, že mu dá sladkosti zakaždým, keď ukáže, že má „správny“ názor. Toto znie nevinne, ale len dovtedy, kým sa neukáže, že stará mama sa snaží vštepiť vnukovi rasistické postoje.

3. Citová predstavivosť a manipulácia

Stúpencom nejakého názoru môžu pomôcť aj ikonické obrazy ich autority. Každý roh ulice možno vyzdobiť portrétom Nášho vodcu v štýle Veľkého brata. Ešte lepšie je, ak sa autorita zobrazí so zlatými lúčmi vychádzajúcimi z jej hlavy a obkľúčená šťastne usmiatymi deťmi. Na myseľ prichádzajú nástenné maľby Saddáma Husajna v Bagdade, ale takéto ikonické zobrazenia Autority sú typické najmä pre náboženské tradície. Ako všadeprítomné plagáty Veľkého brata v 1984, náboženské ikony predstavujú užitočnú pripomienku, že tak ako Veľký brat, Boh nás neustále sleduje – nielen čo robíme, ale aj čo si myslíme.

4. Sociálny nátlak

Na stigmatizáciu určitých otázok a názorov sa dá použiť sociálny nátlak. Vyvolá sa dojem, že sú trápne alebo až hanebné. V niektorých komunitách nie je, napríklad, sociálne prijateľné pripustiť, že niekto má pochybnosti o existencii Boha. Verejné vyjadrenie takého názoru sa považuje za urážku komunity a na autora sa vyvíja mierny alebo aj zjavný psychologický nátlak. Ak niekto cíti, že klásť otázky alebo vyjadriť pochybnosť o niečom nie je celkom prijateľné, môže skončiť tak, že sa bude sám cenzurovať. (2)

Nátlak, aby sa nekládli otázky, aby sa nediskutovalo verejne alebo nehovorilo o všetkom, môže existovať aj bez výslovného priznania, že sa tak deje. Jedna kolegyňa mi nedávno hovorila, že ako žiačka katolíckej školy koncom 1960-tych rokov raz položila otázku, prečo považujú katolíci antikoncepciu za zlú. Neodsudzovala katolícky názor. Len sa pýtala, čím je odôvodnený. Odpoveď bola rázna. Učiteľka jej povedala, že také otázky sa nekladú a poslala ju k triednej učiteľke. Táto ju prekvapila otázkou, prečo je „posadnutá sexom“. Pre mňa bolo osobitne prekvapujúce to, čo kolegyňa dodala, že vtedy pochopila, že také otázky sa nekladú. Nikto jej výslovne nepovedal „Na to sa nepýtaj!“, ale tento príkaz visel vo vzduchu a udržiaval ho tu letmý pohľad, tam zamračený výraz v tvári, inde pietny tón reči atď. Hoci v mnohých situáciách neexistuje priama cenzúra, Autoritatívna vrchnosť môže sa dostať do vašej hlavy a tam pozhášať svetlá otázok, proti ktorým má námietky. Presnejšie povedané, privedie vás k tomu, že ich sami pozhášate. Kolegyňa vraví, že ešte dnes, 35 rokov po skončení svojej katolíckej „výchovy“, sa necíti celkom dobre, keď sa prichytí pri pochybnostiach o katolíckej viere.

5. Opakovanie

Ďalšia rozšírená Autoritatívna metóda formovania myslenia mladých ľudí je bifľovanie a nezmyselné opakovanie. Ľuďom sa prikazuje znova a znova recitovať myšlienky, ktoré im chceme vštepiť. Na začiatku nezáleží na tom, či im veria, alebo či ich vôbec chápu a potom dlho pretrváva možnosť, že nová myšlienka zapustí korene. Skoro všetky náboženstvá predpisujú nekonečné opakovanie kľúčových slov a fráz typu „Zdravas Mária, matka božia …“, „Hare Krišna, hare Rama …“, čo ich privedie do stavu podobného tranzu, kedy sú pre náboženské myšlienky väčšmi vnímaví.

Bezmyšlienkovité opakovanie pôsobí veľmi dobre v situáciách, keď sa na jednotlivca vykonáva silný sociálny tlak, aby sa prispôsobil. Totalitné režimy sa hrdia tým, že denne zoraďujú na ihriskách množstvá žiakov, ktorí recitujú ich hlavné heslá. To vytvára situáciu, keď najmenšia deviácia okamžite pripúta na pôvodcu tisíce párov očí. Rovnako pôsobí aj hromadné vykonávanie pobožností. (3)

6. Kontrola a cenzúra

Autoritári už dávno zistili, že ak chcete, aby ľudia uverili, čo im vravíte, nie je dobré vystaviť ich alternatívnym myšlienkovým systémom. Totalitné štáty vyraďujú z knižníc „nezdravé“ knihy, ak protirečia oficiálnym názorom. Ako dôvod sa uvádza, že len „mýlia“ občanov. Autoritatívne náboženské školy znemožňujú prístup žiakov k ateistickým alebo inonáboženským myšlienkam z podobných dôvodov: možnosť prístupu detí k rozličným iným myšlienkam ich len popletie.

7. Izolácia

Nedá sa pochybovať o tom, že Autoritári považujú za nerozumné povoliť svojim deťom styk so synmi a dcérami „neveriacich“, od ktorých by sa mohli infikovať neprijateľnými názormi. Vo Veľkej Británii nie sú zriedkavosťou hermeticky zapečatené náboženské školy. Študenti Islamskej Tarbiya akadémie v Dewsbury sa vraj učia,

že „nepriatelia Alaha“ majú v pláne otráviť myslenie a moslimské zameranie mládeže tým, že do ich správania naočkujú ducha nestálosti a morálnej skazenosti. Rodičom sa hovorí, že sa prehrešujú na svojich deťoch, ak im dovolia priateliť sa s nemoslimami.“ (The Times 2005 :25).

Väčšina z etablovaných náboženstiev na Západe používala podobne rozdeľujúce „výchovné“ praktiky v nedávnej minulosti; niektoré ich ešte stále používajú.

8. Neistota

Autoritári využívajú aj našu neistotu a zlý pocit z prežívanej neistoty. Niekedy ponúkajú jednoduchý súbor zásad a pravidiel, ktoré majú pokryť všetky životné situácie. Pri porovnaní so sústavným omieľaním vrtochov, zložitosti a nezmyselnosti života môžu sa zdať čisté, geometrické, neotrasiteľné istoty, ponúkané politickou alebo náboženskou Autoritou, stále atraktívnejšie.

9. Kmeňové povedomie

Ďalší mechanizmus, ktorý možno využiť na naklonenie našej pozornosti v prospech Autority, je naša tendencia ku kmeňovému povedomiu. Ľudské bytosti osobitne priťahuje myslenie v kategóriách My a Oni. Nasadiac občanom krivé okuliare kmeňového povedomia, cez ktoré sa „Oni“ javia ako špinaví, páchnuci, nemravní, a niekedy možno aj ako podľudia, kým „My“ máme ušľachtilý vzhľad (pri spätnom pohľade môžeme sa cítiť „vyvoleným národom“ alebo „panskou rasou“) prehlbuje Autorita u svojich občanov lojálnosť voči skupine a jej vedeniu a tak im ešte viac sťažuje kladenie otázok.

Existuje veľa spôsobov ovplyvnenia myslenia jednotlivca a jeho formovania inak ako kritickým rozmýšľaním a racionálnym presviedčaním; uvedených deväť príkladov ich nevyčerpáva. Niektoré z týchto metód sú brutálne, iné sú pomerne neškodné. Samozrejme, Autorita nemusí použiť ani jednu z nich; stačí, ak jednoducho trvá na povinnosti nekriticky akceptovať svoj názor. No väčšina zavedených cirkví používa viaceré z týchto metód; závisel od nich najmä úspech náboženských škôl. Totalitné vlády bez mihnutia oka siahajú aj po tých najbrutálnejších.

Naproti tomu väčšina liberálov inštinktívne odmieta väčšinu týchto „výchovných“ metód, ak nie všetky. Prečo?

Odpoveď je, že sú v podstate manipulatívne. Iste ste si všimli, že účinnosť metódy nie je vôbec závislá od pravdivosti názorov. Pri všetkých metódach ide o to, aby niekto uveril niečomu bez predloženia akýchkoľvek dôkazov o pravdivosti tvrdenia. Izolácia, cenzúra a kontrola, neistota, opakovanie, odmena, trest a mnohé iné metódy citovej a psychologickej manipulácie sa dajú použiť na prijatie viery, že zem je guľatá a Paríž hlavné mesto Francúzska. Rovnako ľahko sa však dajú použiť na vyvolanie viery, že bieli ľudia sú morálne na vyššom stupni akom čierni, že akýsi Veľký brat vás miluje – a že v kútoch záhrady sú víly.

Premývanie mozgov

Taylor, oxfordský neurofyziológ, uverejnil nedávno štúdiu o premývaní mozgov, kde uvádza päť trvale platných metód:

Markantným znakom premývania mozgov je jeho konzistentnosť. Či sa deje v zajateckom tábore, v  ústredí nejakej cirkvi alebo v radikálnej mešite, používa sa pri ňom päť základných metód: izolácia, kontrola, neistota, opakovanie a emocionálna manipulácia.

Hoci to Taylor nespomína, o týchto piatich metódach platí, že sú na ne silne odkázané náboženské školy.

Niektorých ľudí zarazí myšlienka, že tradičným spôsobom výchovy na náboženských školách môže byť premývanie mozgov alebo niečo, čo sa na to podobá. Nastal čas nazvať veci pravým menom – niet pochýb, že premyslené požívanie týchto „výchovných“ metód sa nepríjemne približuje premývaniu mozgov, a to bez ohľadu na to, či ho vykonáva al-Kaída alebo anglikánska cirkev.

Filter rozumu

V tomto bode asi niektorých čitateľov potrápi nasledovná námietka: „Počkajte, ale či nie je rozum sám určitá forma premývania mozgu? Dovolávať sa používania rozumu – nie je to iba iná forma uplatňovania nadvlády nad mladými ľuďmi? Prečo by to malo byť niečo lepšie ako iné spôsoby kontroly myslenia?“

Odpoveď je, že na rozdiel od týchto metód psychologickej manipulácie, ktoré sme prebrali, pri dovolávaní sa vlastného rozumu sú favorizované úsudky, ktoré sú správne. Presvedčivé tvrdenie sa na vyvolanie nesprávneho názoru neprepožičia ľahko. Skúste, napríklad, zostaviť rozumnú argumentáciu, ktorá by odolala kritickej previerke, že v Antarktíde žijú ľudia-kraby, alebo že zemské jadro je vytvorené zo syra. To sa vám len tak ľahko nepodarí.

Rozumné uvažovanie a kritická previerka pôsobia na nepravdivé názory ako filter. Pripúšťam, že nie je spoľahlivý na sto percent, lebo niektoré nepravdivé názory prepustí. Ale vcelku dovolí preniknúť do ľudského vedomia len takým názorom, ktoré sú s veľkou pravdepodobnosťou správne.

Svoj intelekt si môžete predstaviť ako nádobu, ako košík, do ktorého stále padajú najrozličnejšie domnienky. Samozrejme, nespočetné z nich sa vo vašej mysli usadia, od rozumných (ako že Zem je guľatá) po smiešne (ako že v Antarktíde žijú ľudia-kraby). Sila vášho uvažovania pôsobí ako filter. Ak používate rozum ako filter na prichádzajúce nové domnienky, tak podstatne znížite pravdepodobnosť, že vaša hlava bude plná nezmyslov.

Autoritári používajú psychologickú manipuláciu, aby obišli tento filter. Snažia sa vniesť určité názory do detskej mysle priamo, bez zapojenia kritických a racionálnych schopností dieťaťa. Často pri tom otvorene priznávajú, že dieťa má filter vypnúť. To je vtedy, keď sa dieťaťu navrhuje, aby nekriticky akceptovalo niečo, čo sa mu podáva ako akt „viery“. Jedna z najčastejších výchovných metód Autoritárov je povzbudzovať vieru v to, čo hovorí Autorita – či už je to Veľký brat alebo duchovný vodca. Pod Autoritatívnou vládou sa tí, čo slepo a bez výhrad veria Autorite, často považujú za osobitne cnostných. Ľahkosť, s akou ich Autorita manipuluje, je odznak, ktorý veriaci s pýchou nosia.

Na rozdiel od manipulatívnych techník, o ktorých sme hovorili, rozum je dvojsečná zbraň. Reže na dve strany. Nefavorizuje automaticky učiteľov názor pred názorom žiaka. Favorizuje pravdu a tak stavia učiteľa a žiaka na rovnakú úroveň. Ak sa ako učiteľ snažíte použiť na presviedčanie rozum, môžete sa ocitnúť v situácii, keď vám váš žiak dokáže, že v skutočnosti sa mýlite vy a on má pravdu. To je riziko, na ktoré nie sú mnohí, čo mravne vychovávajú, pripravení.

„Moderní rodičia“

Historicky sú manipulatívne metódy formovania myslenia mladých ľudí najužšie späté s oficiálnymi cirkvami a totalitnými štátmi. No aj politicky najkorektnejší rodičia môžu mať sklon ich používať.

John Fardell kreslí komiks s názvom „Moderní rodičia“, v ktorom dvaja smiešne riadni, müsli (švajčiarsku ovsenú kašu, p.p.) jediaci, stromy objímajúci rodičia – Malcolm a Cressida – sa snažia mravne vychovať svojich dvoch synov, Tarquina a Guinevera. Karikatúra sa mi veľmi páči preto, lebo hoci rodičia majú najlepšie „politicky korektné“ kvality, nevedia racionálne dokázať to, v čo veria. Výsledok je, že nakoniec vždy upadnú do psychologickej manipulácie. Uchyľujú sa k citovému vydieraniu, odmenám a trestom, sociálnemu nátlaku a rozličným trikom, len aby dosiahli súhlas svojich synov s vlastnými názormi.

Vedel by toto niekto prekresliť a dať slovenský text do obláčikov? Čo by to stálo?



Text Obláčikov: Moderní rodičia © John Fardell

1. Malcolm sa hrá s Tarquinom...
2. ...a tak sa bojovníčka za mier Hana rozhodla bojkotovať antikoncepciu, pokiaľ farmaceutická firma neprestane testovať svoje výrobky na zviera...
3. Tarquin, ty sa do hry nezapájaš. Hra je dôležitá časť tvojej detskej skúsenosti!
4. Nechcem sa hrať s bábikami. Bábiky sú pre baby!
5. Tarquin! Ako môžeš byť taký sexistický?! V tomto dome nepestujeme sexuálny apartheid, však?
6. Chcem ísť von a hrať sa na vojnu s Jánom!
7. Ty môj Bože, myslím, že by sme mali mať rodinnú schôdzu...
Poučenie zo všetkého je, že psychologická manipulácia ako „výchovná“ metóda je niečo, čomu veľmi ľahko podľahneme, nech sa považujeme za akokoľvek „liberálnych“.

Dosiahnutie rovnováhy

Liberáli sa spravidla vyhýbajú manipulatívnym metódam, o ktorých sme hovorili. No len málo z nich si myslí, že sa môžeme vyhnúť všetkým. Koniec-koncov liberáli nie sú proti pravidlám a disciplíne, ak ide o kontrolu správania. Ak manifestujeme nesúhlas s niektorými formami správania a trestáme ich, robíme to v snahe modelovať mravné názory dieťaťa. Je veľa iných spôsobov, ako formujeme postoje dieťaťa, než je argumentácia racionálnymi dôvodmi.

Podstata problému je v nachádzaní rovnováhy. Liberáli môžu pripustiť, že uvedenými metódami nevyhnutne modelujeme morálne názory dieťaťa, či to chceme, alebo nie. Môžu dokonca pripustiť, že je to do určitej obmedzenej miery želané. Trvajú len na tom, že musíme zabezpečiť, aby deti pri riešení morálnych problémov boli vedené myslieť pozorne, kriticky a samy za seba. Toto rozdeľuje Liberálov od Autoritárov, ktorí kladú väčší dôraz na podrobenie sa Autorite.

Ak ste učiteľ alebo rodič, môžete si položiť otázku, nakoľko chcete byť pri mravnej výchove svojich detí Liberálny či Autoritatívny. Hoci občas siahnete po psychologickej manipulácii (do určitej miery to robíme všetci), viete, aké dôležité je vychovať z vašich zverencov dobrých občanov, schopných myslieť za seba. Ak je to tak, je váš postoj viac Liberálny ako Autoritatívny. Tvrdím, že tak by to malo byť.

Pozitívna stránka liberálnej výchovy

Pozrime sa teraz podrobnejšie na liberálnu alternatívu k morálke, založenej na autorite a náboženskej výchove.

Jedna z ciest k postoju Liberála s veľkým L je zrejme ignorovať morálku a nechať dieťa nájsť si vlastnú morálku z ničoho a v morálnom vákuu. Túto metódu nezastávam. Táto kniha odporúča oveľa špecifickejší prístup, ktorý sa zakladá na cvičení a zlepšovaní „schopnosti dobrého myslenia“. Deti treba povzbudzovať, aby overovali svoje názory a skúšali iné ako vlastné hľadiská. Nemám v úmysle veľa predpisovať, ale pripomínam, že kultivácia schopností by mala dosiahnuť zvládnutie:

  • odhalenia a previerky predpokladaných príčin,

  • predstavy možno nepredvídaných dôsledkov mravného rozhodnutia či názoru,

  • nachádzania a spoznania nesprávneho uvažovania,

  • čestného a nestranného hodnotenia dôkazov ,

  • jasnej a stručnej argumentácie,

  • pripustenia partnera k slovu v diskusii, pozorného počúvania a neprerušovania ostatných,

  • diskusie bez osobných útokov,

  • nazerania na problémy aj z hľadiska iných, a

  • previerky adekvátnosti vlastných pocitov alebo konania na ich základe. .


Nadobudnutie týchto schopností obsahuje rozvoj nielen intelektuálnej zrelosti, ale aj značný stupeň emocionálnej vyspelosti. Napríklad pripustiť k slovu partnera vyžaduje trpezlivosť a sebaovládanie. Nestranne posudzovať znamená identifikovať a brať do úvahy aj vlastnú emocionálnu zaujatosť. Kto kriticky a starostlivo preverí vlastné názory a postoje, získa predstavu o vlastnom charaktere. Ponechať bokom vlastný názor a pozrieť sa na vec z hľadiska partnera pomôže rozvinúť empatiu a porozumenie voči iným. Ak sa pustíte do takejto filozofickej, kritickej aktivity, máte nádej nielen zdokonaliť schopnosť presvedčivo argumentovať, ale aj získať to, čo sa najnovšie nazýva „emocionálna inteligencia“. Preto riaditeľ Antidotu, britskej organizácie na podporu rozvoja emocionálnych schopností na britských školách, nedávno zaradil tento druh filozofickej aktivity medzi účinné nástroje na pomoc emocionálnemu rozvoju. (4) Hoci som zdôraznil dôležitosť argumentácie, nemienim podceňovať dôležitosť emocionálneho rozvoja. Tieto dve kvality sú vzájomne prepojené.

Všimnime si, že viaceré z týchto schopností sa plne alebo aspoň čiastočne rozvinú, ak sa podporujú skupinové aktivity, prostredníctvom ktorých sa deti zapoja do kolektívnych diskusií a o problémoch medzi sebou hovoria. Tieto schopnosti a cnosti sa najlepšie učia a žiaci ich zvládajú nie v izolácii jednotlivcov, ale interakciou v „skúmajúcom spoločenstve“. Preto sa často filozofia programov formovania detí zakladá na štruktúrovaných a otvorených skupinových diskusiách. Takže nami odporúčaný liberálny prístup uznáva význam sociálnej dimenzie mravnej výchovy. Zrušiť sociálne vzťahy a ponechať každé dieťa, aby si samo „vymyslelo“ svoju vlastnú morálku vo svojom hermeticky uzavretom vesmíre, neprichádza do úvahy. Práve naopak. Spoločne objavovať problémy pomáha zlepšovať interpersonálne schopnosti a cit pre komunitu a spolupatričnosť. (5)

Opísaný prístup sa dá voľne nazvať „filozofickým“, ale dodávam, že to neznamená, že deti majú dostať akademický kurz z dejín filozofie. Znamená to, že majú dostať výcvik a  povzbudenie v prístupe k problémom. Máme u nich vyvolať návyk myslieť otvorene, uvážlivo a kriticky, aby sa formovali ich intelektuálne, emocionálne a sociálne schopnosti a cnosti. (6)

Isteže, filozofický prístup k mravnej výchove, odporúčaný v tejto knihe, je antiautoritatívny. Tí, ktorí favorizujú mravnú a náboženskú výchovu založenú na autorite, tento prístup odmietnu. Povzbudzovanie žiakov, aby mysleli sami za seba a aby voľne a otvorene diskutovali o rozličných mravných a náboženských názoroch, je práve to, čo autoritári vylučujú. (7)

Dokážu deti filozofovať?

To, o čom tu hovoríme, predpokladá, že deti môžu myslieť filozoficky. Dokážu to však?

Existujú empirické dôkazy, že to vedia. Vo viacerých štátoch sa uskutočnilo niekoľko výskumov a programov, ktoré spojili filozofiu s deťmi. Výsledky sú pozoruhodné.

Vynikajúci príklad poskytla malá austrálska základná škola v Burande neďaleko Brisbane, ktorá v roku 1997 zaviedla do všetkých tried výučbu filozofie, veľmi podobnú opísaným kritériám. Deti sa kolektívne zapájali do riadených diskusií tak, že kládli filozofické otázky, na ktoré prišli sami s použitím učebných materiálov Filozofia v školách od filozofa Filipa Cama a iných. Výsledky boli dramatické. Škola vykázala významné zlepšenie vo všetkých vyučovacích predmetoch. Správa o úspechu tohto programu hovorí,

že v priebehu posledných štyroch rokov dosiahli žiaci v Burande vynikajúce študijné výsledky. Stalo sa to po zavedení vyučovacieho predmetu filozofia. V testoch systémového roku 3/5/7 (predtým to bol test roku 6) mali naši žiaci v roku 1996 skoro vo všetkých oblastiach podpriemerné výsledky. Po zavedení filozofie v roku 1997 sa výsledky signifikantne zlepšili a od tých čias sa udržujú na rovnakej úrovni alebo ešte zlepšujú (Buranda State School Showcase 2003 Submission Form).

Podstatne sa zlepšilo aj správanie žiakov. Správa udáva, že v sociálnom ohľade „sa dosiahli významne zlepšené výsledky“:

Všetky oblasti života školy prenikol rešpekt voči druhým a zvýšenie sebaúcty. Teraz máme v škole málo problémov so správaním sa (a to máme obťažných žiakov). Študenti sú menej netrpezliví, ochotnejšie uznajú vlastnú vinu ako normálnu súčasť procesu učenia sa a diskutujú o problémoch, ktoré sa vyskytnú. Žiak piatej triedy povedal: „Filozofia je dobrý príklad toho, ako sa treba správať k priateľom na ihrisku“… Šikanovanie sa v Burande stalo zriedkavým, a tohto roku sa nevyskytol ani jeden prípad. Jeden hosťujúci učiteľ komentoval: „Vaše deti sa nebijú, tie spolu vyjednávajú“ … Naši hostia sústavne upozorňujú, že u nás zacítili „ducha miesta“. Myslíme si, že je to spôsob, ako naši žiaci zaobchádzajú jeden s druhým. V našej spoločnosti vznikol rešpekt voči druhým a prenikol všetky oblasti školského života. (Buranda State School Showcase 2003 Submission Form).

Samozrejme, toto je jeden prípad – a ten je sám osebe sotva presvedčivý Nie je to však jediný príklad. V roku 2001-2002 študoval profesor psychológie Keith Topping z univerzity v Dundee dôsledky zavedenia jednej hodiny filozofie týždenne (sledujúc program Myslieť filozoficky (Thinking Through Philosophy) od Paula Cleghorna vo viacerých vyšších základných školách v okrese Clackmannshire, a to vrátane jeho chudobných oblastí. Učitelia dostali dvojdňovú inštruktáž. Štúdia sa vyhodnocovala celým radom testov a bola do nej zaradená aj kontrolná skupina škôl, kde sa filozofia nevyučovala. Deti boli 11-12-ročné. Po roku sa zistilo,

  • že sa zdvojnásobil výskyt detí, ktoré podporujú názor založený na dôkaze; v kontrolnej skupine ostal výskyt týchto detí nezmenený;

  • že sa podstatne zlepšila sebadôvera a sebaúcta detí;

  • že sa zdvojnásobil počet otvorených, otázok kladených učiteľmi (aby sa žiaci zlepšili v hľadaní, skúmaní);

  • že mravné správanie a disciplína v triede sa značne zlepšili;

  • že rozsah monológov učiteľov sa zmenšil o polovicu a odpovede žiakov sa zdvojnásobili; v kontrolných školách sa tento pomer nezmenil;

  • všetky triedy sa štatisticky významne zlepšili vo verbálnom, neverbálnom a kvantitatívnom uvažovaní; v kontrolných triedach sa to nezmenilo. To znamená, že po jednoročnej výučbe boli deti inteligentnejšie (mali IQ vyššie priemerne o 6,5 bodu).


Zlepšenie bolo trvalé. Keď sa deti testovali znovu vo veku 14 rokov, po dvoch rokoch v stredných školách bez výučby filozofie, ich skóre v teste CAT bolo úplne rovnaké; to znamená, že predtým získané zlepšenia sa zachovali. Kontrolné skupiny za tieto dva roky ešte viac upadli. Do sledovania boli zaradené tri stredné školy a výsledky boli rovnaké na všetkých troch. (8) Opakujem, že to je len jedna štúdia. Pravdaže treba takéto výsledky hodnotiť opatrne. Pridávajú však na váhe názoru, že deti tohto veku nielenže vedia myslieť filozoficky, ale že je im to veľmi prospešné. Jedna celkom nedávna štúdia veľmi podporuje názor, že výučba filozofie má merateľný výchovný efekt už u detí v prvom ročníku základnej školy. (9)

Záver: existujú presvedčivé dôkazy, že deti, dokonca celkom malé detí, vedia myslieť filozoficky. A hoci je potrebný ďalší výskum, rastie počet dôkazov, že je to pre ne dobré študijne, sociálne a emocionálne. Druh schopností, ktoré výučba filozofie podporuje, je práve ten, ktorého rozvoj u nového občana potrebujeme. Budem sa snažiť presvedčiť vás o tom v nasledujúcich kapitolách.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. (Pokračovanie v ZH č. 69, 71, 72, 73, 74).

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Boj o myslenie detí – II.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law

2. kapitola: Liberálny s veľkým L

Sloboda konania


Začnime vyjasnením pojmov „liberálny“ a „autoritatívny“. Čo ich odlišuje?

Môžu deti a mladí ľudia mať slobodu robiť, čo chcú? Samozrejme, že nie. Okrem pár komunít hipisákov si nikto nemyslí, že deti, a v tomto prípade aj dospelí, by mali mať úplnú slobodu konania. Každý uznáva, že musia existovať najmenej určité pravidlá. Liberálov a autoritárov odlišuje napr. to, do akej miery majú byť tieto pravidlá reštriktívne a ako prísne sa má vyžadovať ich dodržiavanie. Mnohí ľudia sú toho názoru, že najmä v posledných päťdesiatich rokoch sme sa na škále správania posunuli príliš ďaleko k jej liberálnemu koncu. Stali sme sa príliš zhovievavými. Prišiel čas vyvážiť situáciu – vrátiť sa smerom k autoritatívnemu koncu škály. Možno je v tom kus pravdy.

Sloboda myslenia


Je však aj druhý, inakší spôsob rozlíšenia „liberálneho“ od „autoritatívneho“, a to na základe pojmu sloboda myslenia a prejavu. Do akej miery máme povzbudzovať deti, aby mysleli samy za seba a robili svoje vlastné rozhodnutia? Do akej miery má im byť dovolené verejne nesúhlasiť a prejaviť vlastnú mienku? Osobitne, do akej miery im má byť dovolené kritizovať a pochybovať o tom, čo sa im predkladá ako správne a nesprávne?

Aj tu sa názory rozchádzajú. Všimnime si, že tí, čo sú výrazne autoritatívni v ohľade škály slobody konania, bývajú dosť liberálni na škále slobody myslenia. Jedna vec je zakazovať priamo robiť niečo a iná vec je zakazovať myslieť, povedať a diskutovať o zákaze niečo robiť.

Škálu slobody konania môžeme znázorniť nasledovne: obr. 1 zo str. 19 zh 68

I liberálnosť

I

I sloboda konania

I

I  autoritárstvo

Táto škála zachytáva rozmedzie od úplnej anarchie na vrchole, kde neexistujú pravidlá ani disciplína, až po krajne reglementovaný režim vojenského štýlu na dolnom konci, kde život dieťaťa upravujú prísne pravidlá, idúce až po príkaz, kde majú mať pútec vo vlasoch.

Pridajme teraz škálu slobody myslenia: obr. 2 zo str. 19 zh 68

? liberálnosť

I  Alica

I

I ? sloboda konania

Liberálnosť –––––––––––––––––––––––––––––––––––– Autoritárstvo

I ? sloboda myslenia

I

Sofia I

? autoritárstvo

Aby nedošlo k nedorozumeniam, ak ide o slobodu myslenia, vyslovujme a píšme „Liberálny“ a „Autoritatívny“ s veľkými iniciálkami L a A. Nazvime autoritatívnym toho, čo kladie dôraz skôr na viac-menej nekritické odvolávanie sa na nejakú autoritu, než na nezávislé kritické myslenie. Autoritári sú na schéme vpravo. Liberáli s presvedčením, že máme klásť väčší dôraz na kritické myslenie a slobodu prejavu, sú na schéme vľavo.

Zo schémy vyplýva, že sú štyri možné kombinácie pojmov liberálny, Liberálny, autoritatívny a Autoritatívny.

Možno byť liberálny s malým l a Autoritatívny s veľkým A: Vezmime si ako príklad Alicu. Je to matka, ktorá rada znáša všelijaké druhy zlého správania svojich detí, no vyfacká ich, ak sa opovážia zapochybovať o správnosti náboženskej viery, v ktorej ich vychováva. Je liberálna s malým l vo všeobecnosti, ale Autoritatívna s veľkým A, ak ide o náboženstvo. Na schéme sa nachádza vpravo hore.

Druhým príkladom nech je nám Sofia. Svojim dcéram predpisuje prísne pravidlá: musia si upratať izbu, poslúchať na slovo a presne o deviatej byť v posteli. Je autoritatívna s malým a. Chce však, aby jej dcéry mysleli samy za seba. Povzbudzuje ich, aby sa vyjadrili k jej pravidlám, ak ich považujú za nespravodlivé. Jej stanoviskom je: „Chcem, aby ste robili, čo vám prikazujem. To však neznamená, že musíte so mnou súhlasiť. Neprikazujem vám, čo si máte myslieť. Chcem si vás vypočuť, chcem s vami diskutovať, aj keď to skončí tak, že s vami nebudem súhlasiť.“ Hoci je Sofia dosť autoritatívna, je aj veľmi Liberálna – na schéme sa nachádza vľavo dole.

Myslitelia osvietenstva mali tendenciu byť veľmi liberálni, s veľkým L. Nabádali ľudí, aby mysleli sami za seba, aby sami robili potrebné rozhodovania a neodvolávali sa na autoritu. To nijako neznamená, že všetci si mysleli, že ľudia smú robiť čokoľvek (pár z nich, ak vôbec nejakí, si to myslelo). Vezmime si ako príklad Kanta. Možno myslel na absolútnu autonómiu jednotlivca, ak ide o morálne súdy. Nemyslel však, že by ľudia mali byť „autonómni“ v tom zmysle, že majú mať slobodu robiť, čo sa im zapáči. Je hodné zmienky, že hoci Kant bol arciliberál, schvaľoval trest smrti za vraždu.

Zásadná otázka, s ktorou sme konfrontovaní, znie: do akej miery máme byť v mravnej výchove liberálni a do akej miery autoritatívni? (Upozorňujem, že ešte budeme hovoriť aj o náboženskej výchove, ktorá je veľmi spätá s mravnou výchovou; v mnohých prípadoch je náboženská výchova jednotlivca jeho mravnou výchovou.) Táto kniha argumentuje názorom, že nech si čokoľvek myslíme o pravidlách a disciplíne, vždy máme byť viac liberálni ako autoritatívni. Inakšie povedané: kdekoľvek sme na vertikálnej stupnici, máme byť od nej zreteľne naľavo; na horizontálnej stupnici nemáme byť nikdy vpravo.

Dve školy


Kritici často predpokladajú, že liberáli musia podporovať absenciu mravnej výchovy a nechať detí aby si svoju morálku vytvorili „z ničoho“ samy. Vravia: „Váš návrh, aby sme povzbudzovali deti myslieť samy za seba a nespoliehali sa na vonkajšiu autoritu, znamená, že ich vystavíme morálnemu vákuu, že ich ponecháme svojmu osudu, bez akéhokoľvek morálneho vedenia. Potom nie je prekvapením, ak z nich vyrastajú morálni zvrhlíci!“

Nezastávame v tejto knihe nič podobné. Ak chcete vedieť prečo, uvažujme o týchto dvoch školách: Stredná škola „Liberália“ a Stredná škola „Autoritária“. V mnohých ohľadoch sú rovnaké. Obidve vychovávajú svojich žiakov v rámci jasnej a pevnej siete pravidiel. Obidve očakávajú, že žiaci sa správajú k učiteľom a medzi sebou s rešpektom, nepobiehajú po chodbách atď. Obidve potrestajú žiakov, ktorí prekročia pravidlá. Obidve sa snažia predložiť presvedčivý zoznam morálnych hodnôt. Kým na obidvoch školách podporujú zachovávanie pravidiel a disciplíny a deťom vštepujú ten istý morálny kódex, tieto školy sa líšia v postoji, ktorý majú študenti zaujať voči týmto pravidlám a voči tejto morálke.

Stredná škola „Liberália“ je veľmi liberálna. Jej žiaci majú hojnosť príležitostí diskutovať o pravidlách a pokynoch, podľa ktorých sa majú správať a konať. Sú vedení tak, aby povedali svoj názor, najmä ak si myslia, že systém nie je voči nim spravodlivý. Raz do týždňa sa koná fórum, na ktorom študenti predkladajú svoje názory svojim učiteľom. Konečné rozhodnutia robí triedny učiteľ. Ale názory žiakov sa vypočujú a berú vážne.

Aj mravná výchova je na škole „Liberália“ liberálna. Hoci jej učitelia vášnivo zastávajú určitý morálny kódex, neočakávajú, že ho ich žiaci preberú bez problémov. Vstúpte do triedy na hodinu mravnej výchovy a budete svedkami otvorenej diskusie a úprimnej výmeny názorov. Sporným bodom sa venuje veľká pozornosť. Učitelia cítia povinnosť odpovedať na položené otázky čestne a otvorene – uviesť dôvody a obhajovať svoje stanovisko. V „Liberálii“ si učitelia zakladajú na tom, že podporujú intelektuálne a emocionálne schopnosti žiakov, potrebné na kritické a nezávislé myslenie.

Stredná škola „Autoritária“ je iná. Hoci má tie isté základné pravidlá a uznáva ten istý morálny kódex, jej študenti nemajú možnosť kriticky o ňom diskutovať. Nevyžaduje sa tu iba konformita v správaní sa, ale aj konformita v presvedčení. Učitelia nevravia len „Rob, čo sa ti káže“, ale pridávajú „ … a mysli, čo sa ti prikazuje myslieť“. Mravná výchova na škole „Autoritária“ sa zakladá často na poúčaní učiteľov, čo je správne a nesprávne. Otázky k týmto výrokom sú neprípustné. Ak niektorý žiak zdvihne ruku, aby položil otázku, prečo má veriť, že to alebo ono je nesprávne, učiteľ ho rozhodne s pohŕdaním umlčí. Ak neprestane, môže byť “po škole“, alebo ho postihne niečo ešte horšie.

Ukazuje sa, že hoci obidve školy sú zamerané na ten istý morálny kódex, jedna je silne liberálna a druhá silne autoritatívna. Z tejto ilustrácie robím záver, že liberálna škola má tú istú možnosť sprostredkovať žiakom rovnaký systém morálnych hodnôt ako autoritatívna škola. Ale liberálny prístup k mravnej výchove nevyžaduje umlčovať učiteľov a brániť im vysloviť alebo podporovať nejaký morálny názor (hoci to niektorí kritici tvrdia).

Religiózni liberáli


Iná mylná predstava o liberálnom prístupe, o ktorom bola práve reč, mu vytýka, že je nekompatibilný s náboženskou výchovou. Napríklad, kresťania si oprávnene prajú, aby sa ich deti učili o živote Ježiša a o morálke, ktorú Ježiš reprezentuje. Moslimovia si prajú, aby sa ich deti učili o prorokovi a že múdrosti, ktorým veria, sú obsiahnuté v Koráne. Ako liberáli majú na to právo.

Aj v tomto prípade spočíva rozdiel medzi liberálnym a autoritatívnym kresťanom nie v tom, čo učia svoje deti, ale v tom, ako to učia. Autoritatívny rodič očakáva, že dieťa si osvojí kresťanskú vieru viac-menej na základe príkazu náboženskej autority. Na druhej strane bude liberálny kresťan trpieť, ba možno aktívne podporí, kritickú previerku náboženských názorov.

Takže ak táto kniha propaguje liberálny prístup k mravnej výchove – útočiac na metódy založené na poslušnosti voči autorite – neznamená to, že sa stavia proti náboženstvu alebo proti náboženskej výchove.

V tejto súvislosti však treba spresniť, čo je potrebné, aby náboženská výchova bola liberálna. Niektoré náboženské školy môžu totiž podľahnúť nesprávnej predstave, že sú liberálne.

Predstavme si situáciu, že riaditeľ kresťanskej školy povie: „Ale pravdaže dovoľujeme svojim žiakom klásť otázky a o veciach kriticky diskutovať – len príďte k nám na hodinu náboženstva a budete svedkami živej diskusie!“ Je to liberálna škola?

Nie vždy. Ak sa dá študentom nepriamo najavo, že ich „živá diskusia“ sa má obmedziť na predmet ich viery a nie na to, či majú niečo veriť – ak sa im dá nejako na vedomie, že je dobré položiť otázku, čo niečím Ježiš myslel, ale otázky mieriace na jeho existenciu, božskosť či pravdivosť jeho výrokov sa nemajú rozvíjať (to všetko sú veci, ktoré treba prijať bez otázok) – potom je to čisto autoritatívna škola. Skutočne liberálna škola by sa nepokúšala takto oklieštiť myslenie.

Ateistickí autoritári ?


Ako si jedni myslia, že všetci religiózni ľudia musia byť autoritatívni, tak sa iní mýlia v predstave, že všetci ateisti sú liberálni. V knihe Obrana ateizmu (Arguing for Atheism) opisuje filozof Le Poidevin (1996: 84) situáciu na liberálnom a autoritatívnom konci stupnice takto:

Porovnajme tieto dve priania: prianie úplne sa podriadiť vôli nejakej autority … a prianie, že niečie správanie má byť odrazom jeho ideálov a zodpovedať jeho presvedčeniu, že niečo je správne bez závislosti na vôli iného jednotlivca. Ktorý ideál je z hľadiska morálneho vývoja lepší? Ateisti trvajú na tom, že lepšie je druhé prianie. Pre ateistu je morálnym ideálom autonómia, svojbytnosť. Ozaj mravne sa správajúci jedinec je ten, kto chce byť svojím majstrom, kto nechce byť nástrojom inej moci, kto nechce dôverovať zbaveniu vlastnej zodpovednosti nejakou predpokladanou autoritou, kto si chce sám vypracovať určitý druh správnej mravnosti.

Le Poidevin dáva prednosť prianiu liberála a robí dobre. Predpokladá však, že každý ateista je osvietenec, a to je omyl. Aj ateista môže byť autoritatívny, ako o tom svedčia mnohé totalitné režimy. Členovia strany alebo robotníci, ktorí sa vidia len ako koliesko vo veľkom spoločenskom stroji, ktorí verne až slepo prijímajú, čo sa im povie, ktorí sa nikdy neopovážia mať alebo vysloviť iný názor, než je oficiálny, tí majú mysle nie menej ovládnuté a zotročené autoritou ako prívrženci tvrdej náboženskej línie.

Autoritatívne ateistické vlády môžu byť veľmi brutálne pri vynucovaní neprijateľných názorov. V Stalinovom Rusku neklopala na dvere uprostred noci Svätá inkvizícia, naháňajúca náboženských kacírov, ale tajná polícia, poľujúca na politických odporcov. Obidva režimy mali spoločnú autoritatívnu posadnutosť kontrolovať nielen činy, ale aj myslenie.

Kombinácie liberálnych, autoritatívnych, religióznych a ateistických názorov možno znázorniť diagramom: obr.1 zo str.22 zh 68

Religiózny

Ateistický

Liberálny Autoritatívny Keith Ward Pápež ? Richard Dawkins Stalin

Stupnica Liberálny ? Autoritatívny vedie odľava doprava, stupnica religiózny ? ateistický zhora dolu.

V pravom hornom rohu nájdete religióznych autoritárov. Mnohí katolíci považujú pápeža za konečnú náboženskú autoritu. Hoci nie všetci jeho veriaci ho považujú za neomylnú autoritu (mnohí katolíci s ním otvorene nesúhlasia v otázke kontroly pôrodnosti), sú takí, čo vo veciach viery považujú za povinnosť katolíkov obrátiť sa na Jeho svätosť a nespoliehať sa na vlastný posudok; to je aj názor súčasného pápeža (2). Prečítajte si v tejto súvislosti heslo „Neomylnosť“ z Katolíckej encyklopédie:

(Veriaci) musia poslúchať hlas tých, ktorých Boh výslovne určil, aby učili v Jeho mene, a nie niečie súkromné názory toho, čo môže byť Božie učenie … Ten, kto sa sám pasuje za konečného posudzovateľa vo veciach viery miesto toho, aby uznal autoritu ustanovenú Bohom, ani zďaleka nemá pravého ducha viery. (3)

V pravom dolnom rohu nájdete Stalina – brutálneho autoritatívneho ateistu, hotového nechať zabiť každého, kto sa opováži verejne s ním nesúhlasiť. Hore vľavo sú religiózni liberáli – veria v Boha, ale priznávajú každému právo rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé. Keď som tento nákres predložil Keithovi Wardovi, bývalému profesorovi na univerzite v Oxforde, umiestnil sa v ľavom hornom rohu (s poznámkou, že nie je celkom vľavo). Je religiózny liberál. V ľavom dolnom rohu nájdete liberálnych ateistov.

Medzi tými, čo sú na našom diagrame hore a dolu, dochádza pravidelne k verejným hádkam. Richard Dawkins je ateista, známy svojimi provokatívnymi útokmi na náboženstvo. Jeho kritika veriacich často uráža a pohoršuje. Vyčítajú mu, že im nerozumie. Je pravda, že Dawkins často útočí na vyslovene autoritatívne formy náboženstva. Mieri na tých, čo sa nachádzajú v pravom hornom rohu. Dá sa povedať, že by ľahko mohol spolupracovať s liberálnymi religióznymi veriacimi v ľavom hornom rohu (typu Keitha Warda), s ktorými má pravdepodobne viac spoločného ako s kýmkoľvek na pravej strane, kde sú, pravda, aj ateisti, ako bol Stalin.

Hluk a dym z bitky o náboženstvo má tendenciu zastrieť inú nie menej dôležitú debatu. Nazdávam sa, že rozhodujúca polemika sa nekoná medzi veriacimi hore a ateistami dole, ale medzi liberálmi vľavo a autoritármi vpravo. Pozornosť verejnosti treba sústrediť na tento základný a dôležitejší rozpor. To je jeden z cieľov tejto knihy.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71, 72, 73, 74.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Boj o myslenie detí – I.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law

Úvod, obsah a 1. kapitola

Venované Anuške

„Myšlienky sú mocnejšie ako pušky. Nedovolíme svojim nepriateľom mať zbrane – prečo by sme im mali dovoliť mať myšlienky?“

Jozef Stalin

„Stále musíme byť pripravení uveriť, že čo sa nám zdá byť biele, je v skutočnosti čierne, ak tak rozhodne cirkevná vrchnosť.“

sv. Ignác z Loyoly

Obsah


Úvod

1. kapitola: Prekrútené dedičstvo osvietenstva


Vek osvietenstva
Galileov ďalekohľad
Kant o osvietenstve
Dva druhy osvietenstva
Moderní kritici osvietenstva
Islam a osvietenstvo
Návrat kreacionizmu mladej zeme
Obrana Kantovej vízie osvietenstva

2. kapitola: Liberálny s veľkým L


Sloboda činu/konania
Sloboda myslenia
Dve školy
Religiózni liberáli
Ateistickí autoritári

3. kapitola:Liberálne a autoritatívne výchovné metódy


Vražda a mučenie
Iné výchovné metódy
Premývanie mozgov
Filter rozumu
Moderní rodičia
Dosiahnutie rovnováhy
Dokážu deti filozofovať?

Prečo byť liberálnym (s veľkým L) ?

Rozličné druhy autority

Morálna nevoľnosť a amorálny relativizmus

Čo je zlé na morálnom relativizme?

Veľký mýtus a vojna o myslenie detí

Rozum a morálnosť

10 Dobré zvyky pri zlepšovaní „výchovy charakteru“

11 Tradícia a komunita

12 Ako udržať masy na uzde

13 Záver a odporúčanie

Prvá príloha: Osvietenstvo a holokaust

Druhá príloha: MacIntyre o autorite a osvietenstve

Poznámky

Bibliografia

Index

K prílohám a poznámkam

Úvod


Táto kniha je napísaná v prvom rade pre tých záujemcov o výchovu, ktorí si kladú otázku, nakoľko môžeme byť liberálni pri mravnej a náboženskej výchove detí, ktorí však majú slabé, prípadne vôbec nejaké filozofické vzdelanie. Uvedomil som si však, že tieto argumenty zaujmú aj niektorých väčšmi akademicky orientovaných čitateľov, ktorí by si priali viac podrobností, ako sú v hlavnom texte. Kde som zistil, že je to tak, doplnil som text poznámkami, ktoré text hlbšie rozvíjajú. Ak chcete čítať poznámky súčasne s hlavným textom, navrhujem vám čítať prstom pritlačeným na príslušný text vzadu. Čitatelia, ktorí nechcú byť rušení poznámkami, nemusia sa znepokojovať – hlavné argumenty sú dosť silné, aby obstáli samy osebe.

Zaradil som aj dve prílohy. Prvá sa zaoberá detailnejšie námietkou, že osvietenstvo, predovšetkým to, ktoré charakterizoval Kant, bolo zodpovedné za holokaust. Druhá sa venuje dielu filozofa Alisdaira MacIntyra a jeho významu pre túto diskusiu.

Stephen Law má website www.thinking–big.co.uk

* * *


Ako vychováme dobré deti? Ako pripravíme mravných občanov? . Ak ide o mravnú výchovu, väčšinu z nás priťahuje jedna z dvoch tradícií. Tieto tradície sa líšia východiskom, z ktorého máme mladých ľudí viesť k mravnosti. Jedna tradícia – nazvem ju autoritatívnou tradíciou – vraví, že správne je odvolať sa na tradíciu. Smieš kradnúť v supermarkete? Je umelé prerušenie tehotenstva zlá vec? Sú manželstvá medzi rovnopohlavnými jednotlivcami morálne prípustné? Autoritatívny učiteľ tu povie, že je dôležité, aby ste si uvedomili, že odpoveď na tieto otázky nie je vašou vecou. Máte sa poradiť s vhodnou morálnou autoritou. Podľa tejto tradície vedie dobrá morálna tradícia mladých ľudí k tomu, aby prenechali vyššej autorite rozhodnutie, čo je pre nich dobré a čo je zlé.

Aký druh autority to má byť? Často je náboženská. Autoritou môže byť osobitná náboženská kniha ako Korán alebo Biblia. Môže to však byť aj religiózny jednotlivec: napríklad rabín alebo imám. Môže to byť vaša „náboženská obec“. Môže to byť dokonca aj sám Boh. No aj sekulárne kultúry môžu byť autoritatívne. V štáte s komunistickou totalitou sa mladým ľuďom, hľadajúcim odpoveď na morálne otázky, radí obrátiť sa príslušné pramene socialistickej morálky.

Druhá tradícia, ktorú nazvem liberálnou, zdôrazňuje, že v konečnom dôsledku majú o morálke rozhodovať ľudia sami. Mladých ľudí netreba podnecovať, aby sa obracali na autoritu; máme ich postaviť pred zodpovednosť, aby o tom, čo je dobré a čo zlé, mysleli sami za seba. Podľa týchto liberálnych názorov je cieľom dobrej mravnej výchovy zabezpečiť, aby noví občania mali schopnosti, ktoré sú potrebné na uspokojivé plnenie povinností.

Je samozrejmé, že mravná výchova môže byť viac alebo menej liberálna. Medzi liberálnymi a autoritatívnymi krajnosťami existuje pohyblivá stupnica. Nie je to vôbec dávno, čo bola väčšina západniarov vychovávaná dosť autoritatívnym spôsobom. Jednoducho sa nám povedalo, čo máme a čo nemáme veriť. Za nesúhlas mohol človek dostať po prstoch. Nezávislé kritické myslenie sa trpelo len zriedkakedy, a celkom iste nebolo podporované. No pomery sa medzitým zmenili. V druhej polovici 20. storočia bola liberálna tradícia na nevídanom vzostupe. Osobitné zásahy do západnej kultúry sa udiali v šesťdesiatych rokoch. Povzbudzovali nás, aby sme sa zbavili starých náboženských autorít a tradícií, označovaných za obmedzujúce a utláčajúce. Stále väčší dôraz sa kládol na osobnú autonómiu a slobodu myslenia a prejavu.

Na začiatku 21. storočia sa mnohí začali obzerať späť a s prekvapením kládli otázku, či sme nezašli príliš ďaleko. Isteže, nie všetci si prajú vidieť návrat do čias „mysli a rob, ako sa ti káže“. No stále viac ľudí okolo nás vyslovuje názor, že Západ sa stal v spôsobe, ako pripravuje svojich budúcich občanov, príliš liberálnym. Svedčí vraj o tom vysoký rast kriminality za posledných 50 rokov, podvody vo finančnom svete, explózia nechcených tehotenstiev dospievajúcich a rast drogovej závislosti. Svedčí o tom zvýšenie počtu priestupkov, výskyt násilností a úpadok disciplíny v rodinách a v školách. Tvrdí sa, že tieto javy dokazujú, že bez pevnej morálnej siete, ktorú zabezpečuje len na autorite založený – alebo aspoň na väčšej autorite založený – prístup k mravnej výchove, vedie výchova k morálnemu chaosu. Zvyšuje sa všeobecný súhlas, že Západ čelí morálnej kríze, ktorej základy položilo osvietenstvo a liberalizmus v 60-tych rokoch a je načase, aby sa pomery napravili. V roku 1996 ukázal Gallupov prieskum, že tri štvrtiny občanov Británie považuje spoločnosť za menej morálnu, ako bola pred 50 rokmi a že jednotlivcovi sa ponecháva príliš veľa priestoru pre slobodnú morálnu voľbu. (1).

Táto diagnóza zlého konca doterajšieho vývoja zjednocuje inak veľmi rôznorodé indivíduá. To, že Západ je príliš liberálny, je jedna z mála vecí, na ktorej sa pravdepodobne dohodnú ľavičiar Tony Blair, pravicový neokonzervatívec Irving Kristol, moslimský podporovateľ teroristov Usama bin Ládin aj umiernený duchovný ako arcibiskup z Canterbury. Na celom svete sa kyvadlo pohybuje späť na stranu autority. V mnohých oblastiach Ameriky je dnes označenie „liberál“ urážka. (2).

Táto kniha sa týka prebiehajúcej diskusie medzi týmito dvomi protichodnými tradíciami. Lenže ako vychovávame dobrých ľudí? Do akej miery by sme mali byť liberálnymi, resp. autoritatívnymi? Či sme rodičia, učitelia, či tvorcovia výchovných programov, stále sme konfrontovaní s týmito otázkami. Na jednej strane sú mnohí z nás v pomykove už pri zmienke o možnej súvislosti medzi mravnosťou a našim potomstvom. Isté je, že mnohí z nás už nemajú istotu povedať „Rob, ako ti vravím!“, resp. „Ja to viem lepšie!“. Na druhej strane sa väčšina z nás obáva, že ak nepovieme deťom, čo si majú myslieť a čo majú robiť, vyrastú morálne bez kormidla.

Takže aká je odpoveď? Táto kniha obhajuje stanovisko, ktoré sa postupne stáva čoraz nemodernejším. Tvrdí, že v našom prístupe k mravnej výchove máme byť, samozrejme, veľmi liberálni. Zastáva sa osobitného druhu mravnej výchovy, a to výchovy zakorenenej vo filozofii a neberúcej ohľad na autoritu.

Či budete nakoniec súhlasiť s hlavným zameraním tejto knihy alebo nie, dúfam, že vám aj tak môže byť cenným vreckovým sprievodcom po mnohých ideách a argumentoch, starých aj nových, na tému, ako vychovávať dobrých občanov. Je to kniha predovšetkým pre tých rodičov, učiteľov a plánovačov výchovy a vzdelávania, ktorí sú bombardovaní záplavou sporných, zmätených a niekedy vyložene hlúpych rád. Prinajmenšom im pomôže na základe informácie rozhodnúť sa sebaisto.

1. kapitola

Prekrútené dedičstvo osvietenstva



Vek osvietenstva


Liberálny prístup k mravnej výchove, ktorý reprezentuje táto kniha, má svoje korene v duchovnom hnutí známom ako osvietenstvo, siahajúcom od 17. do počiatku 19. storočia . V tejto kapitole začneme vysvetlením kľúčovej roly, ktorá sa všeobecne pripisuje osvietenstvu pri vytváraní našej súčasnej morálnej klímy. Osobitne sa budeme venovať otázke, prečo sa osvietenstvo často považuje za hlavnú príčinu mnohých dnešných sociálnych problémov – prečo sa hlása, že prežívame prekrútené dedičstvo osvietenstva (Phillipsová 1998: 233).

Výraz „osvietenstvo“ bol zvolený ako prejav kontrastu medzi nastupujúcim „vekom rozumu“ a temnotou stredoveku, o ktorom sa predpokladalo, že ho ovládala iracionalita a povery, autorita a tradícia. Pred osvietenstvom mali výchova a vzdelávanie všade formu odovzdávania hotových právd, prijímaných od autorít, z rúk do rúk, z generácie na generáciu. Osobitne to platilo o mravnej výchove. Od detí, ba aj od dospelých, sa vyžadovalo, aby viac-menej nekriticky prijali náboženské morálne zásady.

Osvietenstvo znamenalo pre Európu intelektuálnu aj politickú revolúciu. Jedným z najrevolučnejších znakov osvietenstva medzi filozofmi a inými vedcami bol ostrý spôsob verifikácie a často odmietnutia výrokov náboženských a iných autorít. Ľudia začali pripisovať oveľa väčší význam jednotlivcovi a jeho rozumovým schopnostiam. Francúzski intelektuáli Diderot a d’Alembert definovali osvietenského mysliteľa ako

niekoho, kto šliape po predsudkoch, tradíciách, všeobecnom súhlase a autorite, jedným slovom po všetkom, čo zotročuje myslenie; niekoho, kto sa opováži myslieť sám za seba (Phillipsová 1998: 190).

Opovážiť sa myslieť sám za seba je zásadná hodnota osvietenstva. Ako uvidíme, práve dramatický rast tejto hodnoty bol údajnou príčinou našej súčasnej „morálnej chorľavosti“.

Galileov ďalekohľad


Galileo, hvezdár 17. storočia, je dôležitá osobnosť na ceste k osvietenstvu a pekne ilustruje spomenutú zásadnú hodnotu v jednej z jej prvých aktivizácií. Katolícka cirkev počas storočí učila, že naša Zem je pevne uložená v strede vesmíru. Túto vieru podporovala Biblia – ktorá hovorí, že Zem je pevná a nehybná – a učenie dávneho gréckeho filozofa Aristotela, ktorý bol v tom čase popri Biblii hlavným zdrojom väčšiny vedeckých a kozmologických názorov cirkvi. Aristoteles učil, že všetky nebeské telesá krúžia okolo stacionárnej Zeme.

V roku 1632 začal Galileo preverovať tento tradičný model vesmíru. Vyvinul ďalekohľad, pomocou ktorého sa obloha dala pozorovať podrobnejšie, takže sa okolo Jupitera dali vidieť pomaly okolo neho sa otáčajúce mesiace. Opovážiac sa použiť vlastné oči a vlastný rozum odokryl Galileo mocný dôkaz, že Aristoteles sa mýlil: nie všetko sa otáča okolo Zeme. A Galileo bol tak ďaleko, že uznal za správny Kopernikov model vesmíru, podľa ktorého sa Zem otáča okolo Slnka a nie naopak.

Aká bola reakcia cirkevnej autority na Galileovu nezávislosť myslenia? Tak ho zastrašili, že svoj názor odvolal. A keď údajne znovu tvrdil, že jeho teória je správna, ukázali mu mučiace nástroje a odsúdili ho na doživotné väzenie (ktoré sa neskôr zmenilo na domáce väzenie). Galileo sa z toho dostal pomerne ľahko: jeho priateľ Giordano Bruno bol za podobné kacírske názory upálený na hranici.

Je samozrejmé, že myslitelia osvietenstva tento zvláštny boj s cirkvou časom vyhrali. Odvahou dôverovať vlastnému rozumu a sami si vysvetľovať veci vo svojom okolí sa im nakoniec podarilo zbaviť sa zvieracej kazajky, ktorá stovky rokov dusila ľudskú snahu pochopiť okolitý svet. Tým činom dali zrod modernej vede.

Kant o osvietenstve


Osvietenstvo znamená aj odvahu premýšľať o morálnych problémoch. Kľúčovou osobnosťou je v tomto ohľade Immanuel Kant, pravdepodobne najväčší filozof osvietenstva. Zodpovednosť za morálne úsudky ukladá nie nejakej vonkajšej autorite alebo tradícii, ale jednotlivcovi. Jednotlivec sa má opovážiť použiť vlastnú moc rozumu a robiť vlastné morálne rozhodnutia – nemá ich prenášať na nejakú vonkajšiu autoritu (akou býva imám, rabín alebo pápež).

Kant naozaj nemyslel len to, že každý jednotlivec sa má sám rozhodovať; bol presvedčený, že samotný rozum, použitý bez akejkoľvek závislosti od vonkajšej autority alebo tradície, predstavuje pre jednotlivca pevný morálny základ. Bol presvedčený, že keď príde na rozhodovanie, čo je dobré a čo zlé, stačí na to rozum. Je jasné, že toto tvrdenie je ostrejšie a kontroverznejšie ako tvrdenie, že jednotlivci majú myslieť sami za seba a robiť svoje vlastné rozhodnutia.

V roku 1784 napísal Kant krátky článok do jedného časopisu, ktorý mal titul „Čo je osvietenstvo?“ Normálne sa jeho úvahy nevyznačovali krátkosťou, ale tu sa mu podarila jedna z najcitovanejších charakteristík osvietenstva:

Osvietenstvo je oslobodenie človeka od jeho ním samým zavineného infantilizmu. Infantilizmus je neschopnosť používať svoj rozum bez cudzieho vedenia. Je zavinený sebou samým, keď závisí od nedostatku nie rozumu, ale rozhodnosti a odvahy použiť ho bez vonkajšieho vedenia. A tak je heslom osvietenstva Sapere aude! Maj odvahu použiť vlastný rozum! (Takto cituje Kanta v úvode hesla „Osvietenstvo“ Oxford Companion to Philosophy, 1995).

Táto kniha je obranou Kantovej osvietenskej vízie spoločnosti morálne autonómnych jednotlivcov, ktorí sa s odvahou spoliehajú na svoj vlastný rozum a neprijímajú nekriticky výroky autority.

Dva druhy „osvietenstva“


Musíme si dať pozor, keď hovoríme o „osvietenstve“, pretože sa tým myslia najmenej dve veci.

Po prvé, osvietenstvo, ako ho charakterizoval Kant. Všimnite si, že Kantova charakteristika je niečo ako stav myslenia. Ak ste osvietený jednotlivec v Kantovom ponímaní, nie ste zastrašením prinútený bezmyšlienkovite prijať výroky tradície a autority. Máte odvahu; opovažujete sa používať moc vlastného rozumu; opovažujete sa myslieť sám. Kant je presvedčený, že každý z nás je morálne autonómny v tom zmysle, že nakoniec musí na seba prebrať zodpovednosť za svoju morálnu voľbu. Tejto povinnosti sa nemožno vyhnúť. Osvietený jednotlivec to uznáva.

Po druhé, osvietenstvo existuje – ako historické intelektuálne hnutie. Hranice tohto hnutia nie sú presne vyznačené. Existuje celý rad názorov, v rozličnej miere súvisiacich s osvietenstvom a pri charakteristike osvietenstva jednotliví autori zdôrazňujú rozličné miesta a rozličných jednotlivcov. (1) Je samozrejmé, že nie všetko, čo súviselo s osvietenstvom, bolo ušľachtilé a nie každá osvietenská myšlienka bola správna. Osvietenskí filozofi, napríklad, verili, že používanie rozumu povedie nevyhnutne k pokroku – niektorí dokonca predpokladali, že sa tak postupne vyriešia všetky základné problémy ľudstva. Pri spätnom pohľade je to smiešne naivné. Iní osvietenskí myslitelia sa domnievali, že morálke možno dať úplne racionálny základ (ako sme práve videli, to je Kantov názor). Skutočnosť je taká, že niektorí súčasní myslitelia, napríklad MacIntyre (1985) a Gray (1995a: 147) sa nazdávajú, že dávať morálke len racionálny základ je čisto „osvietenský zámer“.

Jeden z dôvodov, prečo nestotožňovať obidva uvedené významy osvietenstva, je ten, že síce možno efektívne kritizovať celé osvietenstvo, to však nie je skutočná kritika osvietenstva, ako ho charakterizuje Kant. Jedna z najpopulárnejších kritík osvietenstva – napríklad od MacIntyra a Graya – znie takto: Zásadný „projekt osvietenstva“, založiť morálku len na rozume, nevyhnutne zlyhá. Mravnosť sa nedá podložiť racionálne tak, ako si to mysleli filozofi osvietenstva. Pretože však osvietenstvo zavrhlo staré základy morálky, tradíciu a autoritu, ostala mravnosť bez akýchkoľvek základov vôbec. Tak začala morálka upadať – ako priamy dôsledok osvietenstva.

To je teda vážna obžaloba. No bez ohľadu na to, či je to presvedčivá kritika celého osvietenstva, je zrejmé, že ďalej môžeme byť prívržencami Kantovej vízie osvietenstva – stále môžeme súhlasiť s dôležitosťou navádzania jednotlivcov, aby mysleli a posudzovali nezávisle, bez ohľadu na cirkevnú autoritu – hoci pripúšťame, že pre mravnosť nestačí len racionálne odôvodnenie. Tomuto bodu sa budeme venovať neskoršie podrobnejšie (v 9. kapitole a v prílohe o MacIntyrovi). Už na začiatku však treba vysvetliť, že kde sa v tejto knihe hovorí o dôležitosti osvietenstva, tam sa tým myslí Kantovo osvietenstvo.

Moderní kritici osvietenstva


Pohľad na osvietenstvo, ako ho charakterizoval Kant, je čoraz podozrievavejší. Tvrdí sa, že úspech kantovského osvietenstva na Západe mal za následok podmínovanie vonkajšej morálnej autority a jej náhradu morálnou autonómiou jednotlivca. To sa prejavilo kolapsom morálky so všetkými súvisiacimi antisociálnymi dôsledkami, ktoré dnes vidíme okolo seba: zvýšenie počtu priestupkov a zločinov; sexuálna nezodpovednosť a rast počtu rodín s jedným rodičom; nenásytná spotreba, individualistická kultúra. Podľa názoru niektorých sociálnych komentátorov je dnes priamymi dôsledkami Kantovej vízie osvietenstva ohrozená celá štruktúra Západnej civilizácie. Jeden známy britský novinár napísal:

Veľkým paradoxom osvietenstva je, že oslobodiac ľudské myslenie, aby rozvíjalo civilizáciu, zároveň pod ňou zapálilo rozbušku. (Phillipsová 1998: 197)

Aj Jonathan Sacks, hlavný rabín Británie, je jeden z tých, čo veria, že osvietenstvo, a osobitne Kantovo osvietenstvo, je hlavnou príčinou mnohých sociálnych problémov dneška. Má o tom takúto mienku (Sacks, 1997: 176):

Podľa Kanta … robiť niečo tak, ako to robia druhí, robiť niečo na základe obyčaje alebo božieho príkazu, znamená podrobiť sa vonkajšej autorite v oblasti, ktorá je naša vlastná: kde rozhodujeme o svojich voľbách. Podľa Kantovej definície je morálna bytosť autonómna; je to osoba, ktorá neprijíma inú autoritu ako seba samu. Okolo roku 1960 sa to začalo považovať za výchovnú dogmu, ktorá znela, že úlohou výchovy nie je odovzdávanie tradícií, ale zvyšovanie sebavedomia pri rozhodovaní .

Sacks nesúhlasí s Kantovým zdôrazňovaním individuálnej morálnej autonómie. Tvrdí, že keď sme v školách a univerzitách po prvý raz spomenuli Kantovu myšlienku, že každý jednotlivec je morálne autonómny, zasadili sme semená našej dnešnej morálnej biedy. Pretože vtedy sme redukovali morálku na osobnú „prednosť“ či „voľbu“. Nápravu vidí Sacks v návrate k dávnej náboženskej autorite a tradícii.

V Sacksových spisoch sa dá nájsť aj iný obľúbený refrén: súčasná spoločnosť je nebezpečne rozdrobená a individualistická. Povzbudzovať jednotlivcov, aby mysleli nezávisle, je v podstate dobrá vec, ale výsledok šírenia Kantovej myšlienky, že morálna bytosť je, ako to Sacks formuluje, „autonómna bytosť, ktorá ako taká neuznáva inú autoritu ako seba samu“, výsledkom je atomizovaná spoločnosť voľne sa vznášajúcich jedincov. Keď raz stratíme kotvu, upevnenú v jednej z veľkých spoločných náboženských tradícií, ostaneme morálne na mori bez schopnosti rozoznať dobré od zlého na inom základe, ako sú naše city. Nevyhnutným výsledkom je morálny chaos. Treba sa nám vrátiť k tým náboženským tradíciám a autoritám, ktoré nás kedysi splietali do morálnych komunít a poskytovali nám morálny kompas.

Hoci zvyčajne sú to najmä ľavicovo orientovaní liberáli, na ktorých sa zameriava sťažnosť za morálnu chorľavosť, Sacks si je vedomý, že ako kultúrne hnutie nenapáda len tých, čo sú politicky naľavo od stredu. Pravičiarske nadšenie pre sebecký (finančný) individualizmus je tiež zodpovedné za spoločenské zlá. Aj individualistická mentalita podľa hesla „chamtivosť je pekná vec“ sa považuje od rokov okolo 1980 za ďalšie dedičstvo osvietenstva, a to pre vyzdvihovanie osobnej autonómie.

Osvietenstvo malo vždy svojich kritikov a to, čo mu vytýka Sacks, nie je nič nové. Tieto kritiky sa však najnovšie začínajú brať vážne a začínajú ovplyvňovať politiku. Nadšenie britskej vlády pre náboženské školy je jedným z prejavov tohto trendu.

Niektorí protiosvietenskí myslitelia idú tak ďaleko, že hlásajú, že Západ je v súčasnosti v plnom „kultúrnom boji“ medzi na jednej strane liberálnymi obrancami Kantovej vízie osvietenskej spoločnosti morálne autonómnych jednotlivcov, na druhej strane tými, čo si prajú návrat k mravnej výchove, založenej na tradičnej judeo-kresťanskej autorite a jej hodnotách. Niektorí z týchto teoretikov kultúrnej vojny nás varujú, že sa nachádzame na okraji katastrofy. Píšu knihy s poplašnými názvami ako Pri pohľade do priepasti (On Looking into the Abyss, Himmelfarbová 1994) a Smrť morálneho dobra a zla (The Death of Right and Wrong, Bruce 2003). Ak sa urýchlene nepodnikne nič na rehabilitáciu tradičných (t.j. náboženských) zdrojov morálnej autority, premení sa Západ na morálnu púšť. Na čele frontovej línie tejto kultúrnej vojny sa nachádza, samozrejme, mravná a náboženská výchova. Pritom teoretici spomenutej kultúrnej vojny vidia svoju vojnu predovšetkým ako boj o detské myslenie.

Islam a osvietenstvo


Nie sú to len západniari, čo nás nútia k návratu smerom k náboženskej tradícii a k autoritám. Počuť aj varovania pred mravnou skazenosťou od takých, čo nie sú zo Západu. Diagnóza „Na vine je osvietenstvo“ je osobitne populárna aj v islamskom svete.

Na rozdiel od západu, islam nikdy neskúsil na svojom území plne rozvinuté osvietenstvo. To však neznamená, že nemal osvietenských mysliteľov a že sa mu nepriznáva jeho prínos pre západné osvietenstvo. No moslimské štáty sú stále zväčša pod vládou náboženskej moci. Kantovská idea, že jednotlivec má myslieť nezávisle a vyslovovať vlastné morálne súdy, sa prakticky nikde nepripúšťa. Pochybnosti o náboženskej viere sa neodporúčajú, ba prísne sa od nich odrádza; dokonca sa len zriedkakedy pripúšťajú, a to aj v akademickom prostredí. Zrieknuť sa islamskej viery, v ktorej bol niekto vychovaný, je na mnohých miestach životunebezpečné. V Saudskej Arábii, Katare, Jemene, Iráne, Sudáne, Pakistane a Mauretánii môžu byť tí, ktorých nezávislé myslenie priviedlo k verejnému zrieknutiu sa moslimskej viery, odsúdení na trest smrti.

Aj v zdanlivo sekulárnych moslimských štátoch je sila náboženskej moci umlčať nesúhlasiacich jednotlivcov ohromná. Istá kolegyňa z humanitnej vednej oblasti na univerzite v jednom nie teokratickom arabskom štáte ma informuje, že by zaručene zakúsila cenzúru a možno aj stratila zamestnanie, keby sa pokúsila organizovať konferenciu, na ktorej by sa otvorene kritizovali náboženské myšlienky.

Napriek tomu považujú mnohí moslimovia tieto obmedzenia slobody myslenia a prejavu za dobrú vec. Ospravedlňujú ich poukazom na morálnu chorľavosť západu. Vravia: „Vidíte? To máte z toho, keď dovolíte ľuďom, aby sa k náboženskej moci obrátili chrbtom.“

Na vine sú roky šesťdesiate


Kým niektorí sociálni komentátori a ľudia z akademického prostredia obžalúvajú za morálny úpadok Západu koniec koncov osvietenstvo, v predstavách verejnej mienky je za to zodpovedné nedávnejšie obdobie: roky okolo 1960. Boli to šesťdesiate roky (minulého storočia), keď sa Kantovo hodnotenie osvietenstva spochybnením autority a samostatným myslením dostávalo stále výraznejšie na pretras. A boli to práve myšlienky z tých rokov, ktoré teraz mnohí obviňujú z našej súčasnej morálnej skazy.

Ako príklad citujem amerického neokonzervatívca D’Souzu, ktorý poukazuje na to, čo bolo z konzervatívneho hľadiska v šesťdesiatych rokoch zlé:

Pred šesťdesiatymi rokmi verila väčšina Američanov na univerzálny morálny svetový poriadok, ktorý existoval mimo nás a kládol na nás požiadavky. Mali sme povinnosť prispôsobiť sa tomuto morálnemu poriadku. Predošlé generácie, až po tú „najväčšiu generáciu“, generáciu druhej svetovej vojny, považovali tento morálny poriadok a jeho príkazy za zaručené … Ale od začiatku šesťdesiatych rokov sa objavili viaceré zoskupenia – protivojnové hnutie, feministické hnutie, hnutie gayov atď. – ktoré napádali náš morálny konsenzus ako úzkoprsý a utlačovateľský. Bojovali za novú etiku, ktorá sa mala zakladať nie na vonkajšej autorite, ale na svojbytnosti vlastného vnútra.

Z myslenia šesťdesiatych rokov konzervatívci typu D’Souzu zásadne odmietajú predovšetkým toto vyzdvihovanie Kantovho ideálu osvietenstva – viesť jednotlivcov k preverovaniu externých autorít a učiť ich myslieť aj súdiť autonómne.

Konzervatívci vždy útočili na šesťdesiate roky, ale dnes varovne zdvíhajú prsty nielen konzervatívci. Neprejde týždeň, aby nejaký politický expert neobvinil z údajného morálneho úpadku na západe antiautoritatívne postoje hipisákov a liberálov v šesťdesiatych rokoch.

Návrat kreacionizmu mladej zeme


Inou ilustráciou tohto všeobecného posunu postojov proti osvietenstvu je neobyčajný rozmach hnutia kreacionistov mladej zeme v USA, ktorí hlásajú, že autorita Biblie platí nielen v morálnych otázkach, ale aj vo vedeckej diskusii. Genezis uvádza, že Boh stvoril svet a všetko živé v priebehu šiestich dní a kreacionisti mladej zeme v to neochvejne veria – napriek zdrvujúcim vedeckým dôkazom o opaku. Veria aj, že vesmír nemá miliardy rokov, ale bol stvorený niekedy v priebehu posledných 10 000 rokov (pravdepodobne asi pred 6 000 rokmi).

Pred päťdesiatimi rokmi boli kreacionisti mladej zeme nepatrným hlúčikom bezvýznamných bigotných nadšencov. Prieskumy verejnej mienky odhaľujú, že dnes tvoria značnú časť americkej verejnosti. Ukazuje sa, že tretina (možno viac) Američanov prijíma v otázke veku vesmíru a vzniku života na zemi autoritatívne údaje Biblie. Už to nie sú len otázky morálky, pri ktorých dáva Biblia absolútne autoritatívne odpovede. Za rovnako autoritatívnu sa Biblia považuje aj v otázkach vedy. (3)

Kreacionizmus mladej zeme sa netýka iba málo vzdelaných, ale priťahuje aj mnohých akademicky vzdelaných ľudí. Jeden univerzitný učiteľ z Tennessee nedávno podrobil rozboru názory svojich študentov a uzatvára, že vedci ako on musia

znovu vybojovávať bitky osvietenstva. Stredoveké predstavy, ktoré veda už pred tromi či štyrmi storočiami vyvrátila a zdali sa mŕtve ako skala, dnes sebou nielen šklbú: sú živé a na našich školách a univerzitách sa im dobre darí (The Guardian 2001: 14).

Tieto stredoveké predstavy zapúšťajú korene aj mimo USA. Nedávno som mal prednášku o počiatkoch vesmíru pre 12-14-ročných študentov v jednej londýnskej všeobecnovzdelávacej strednej škole. Poslucháči sa mi zdali čudne odmietaví. Keď som sa pýtal na príčinu, odpovedali mi, že jednoducho neveria tomu, čo im tu hovorím o veľkom tresku. Ukázalo sa, že takmer dve tretiny z nich boli presvedčení, že biblický opis stvorenia treba brať doslovne. Tieto deti z južného predmestia Londýna skutočne verili, že pred pár tisíc rokmi Adam a Eva sa prechádzali po raji medzi dinosaurami. Odkiaľ sa vzali také bizarné myšlienky? Z miestnej evanjelikálnej cirkvi, majúcej živé vzťahy k USA.

Na základe amerického evanjelikalizmu, doslovne vykladajúceho bibliu, sa kreacionizmus mladej zeme šíri po celej zemeguli. Najmä Rusko a štáty východnej Európy sú predmetom záujmu náboženských fundamentalistov, ktorí tu po páde komunizmu vidia nové možnosti svojej globálnej „kultúrnej vojny“. V roku 2004 srbská ministerka školstva Liljana Čoličová odstránila, čo aj len dočasne, učenie o evolúcii z kurikula štátnych škôl a nahradila ho výkladom kreacionizmu mladej zeme.

Obrana Kantovej vízie osvietenstva


Samozrejme, nie každý oponent Kantovej vízie osvietenstva je náboženský fanatik. Niektorí sú len mierne kritickí. Svoju rezistenciu voči osvietenstvu a svoj zápal pre tradíciu a autoritu formulujú odbornými a primeranými výrazmi. Vravia: „Isteže, ľudia majú myslieť sami za seba!“ Ale potom z obavy, že to môže mať za následok morálnu katastrofu, rýchlo dodajú: „ … ale nie veľmi skoro. Ale nie o všetkom. Nechajte nejaké miesto aj pre autoritu a tradíciu!“

Táto kniha prezentuje názor, že niet rozumných dôvodov na odmietnutie zásady, že najmä na morálnu voľbu treba jednotlivcov vychovávať tak, aby mysleli a všetko preverovali kriticky a nezávisle; aby sa neobracali viac-menej nekriticky na vonkajšiu autoritu. Zastávame v poslednej dobe nemoderný názor, že v prístupe k mravnej výchove máme byť veľmi liberálni. Globálna bitka o osvietenstvo, ako ju charakterizoval Kant, má nielen historický význam, ale je stále živá a stále prebieha. Prežívame čas, keď každý, kto verí na osvietenstvo, musí povstať a pridať sa k jeho obrancom.

*  *  *



Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71- 79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Spomienky D. Šostakoviča

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Matej Beňo

Motto: Nie som militantný ateista, ale odmietam hovoriť vážne s pomätencami

Akadémia múzických umení v Prahe vydala v roku 2006 preklad knihy Svědectví. Paměti Dmitrije Šostakoviče zaznamenal Solomon Volkov, 422 s.

Dielo Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (* 25.9.1906 - † 9.8.1975), velikána ruskej a svetovej hudby 20. storočia, vzniklo zaujímavým spôsobom. Svoje spomienky nadiktoval v prvej polovici 70-tych rokov minulého storočia hudobnému vedcovi S. Volkovovi, ktorý ich nielen zaznamenal, ale aj usporiadal a po schválení Šostakovičom rukopis prepašoval do USA, kde po Šostakovičovej smrti, ako si to sám želal, vyšiel knižne.

Ak odhliadneme od teraz už nezmyselných sporov o pravosť spomienok, môžeme vnímať obsah pamätí ako strhujúcu výpoveď hudobného génia - humanistu par excellence. Kultúrny svet takto disponuje nielen hudobným, ale i literárnym dedičstvom D. Šostakoviča. Jeho diela, u nás najznámejšia a pravdepodobne aj najhranejšia Symfónia č. 7 C-dur „Leningradská", Op. 60 (1941), neustále znejú na svetových hudobných pódiách.

Vo svetovej hudobno-vednej a hudobno-historickej literatúre sú Šostakovičove spomienky výnimočné vo viacerých ohľadoch:

  • odkrývajú myslenie, umelecké cítenie, osobnú morálku autora, jeho systém názorov na život svojej doby, osobnú filozofiu a svetonázor, cez prizmu ktorých hodnotí vlastnú tvorbu, jej hudobné i mimohudobné pozadie, užšie i širšie kultúrne, politické i sociálne podmienky, v ktorých žil a pracoval;

  • rezonanciou humanistických ideálov, akými sú demokratizmus, tolerancia, schopnosť prezentovať a obhajovať vlastný názor, úcta k práci a názorom iných ľudí, odmietanie konjunkturalizmu,

  • predkladá a vysvetľuje zásady vlastnej umeleckej tvorby, výchovy hudobných umelcov, analyzuje pedagogické schopnosti a postupy svojich učiteľov;

  • formou sú spomienky veľmi živým, bezprostredným, často silne citovo podfarbeným rozprávaním, ktoré je svieže, otvorené a bez príkras;

  • potvrdzujú, že geniálny skladateľ veľmi plodne prežil svoj život s oporou o sekulárnu morálku a jej zásady, o humanistický svetonázor, ktoré mu aj vo veľmi ťažkých a protirečivých životných podmienkach boli produktívnou oporou pre osobný život a boli bohatým, výdatným prameňom jedinečnej tvorivej hudobnej inšpirácie a originálnej hudobnej tvorby. Jeho životný postoj v sebe nesie neotrasiteľné odmietanie mystiky, náboženskej viery a, ako sám hovorí, náboženskej poverčivosti.


Vybrali sme časti rozprávania, v ktorých Šostakovič charakterizuje a odhaľuje vlastné mravné zásady, svetonázorovú pozíciu v názoroch na život, smrť, večnosť, význam a zmysel hudobného umenia, pravé hodnoty hudby, lásku, osobné vieru, cirkev, náboženstvo, ale aj politiku a jej hlavných protagonistov vo vtedajšom ZSSR, najmä však názory a hodnotenia J. V. Stalina. Čísla v zátvorkách označujú príslušnú stranu vydania knihy, z ktorej sme text čerpali.

A teraz už nechajme hovoriť Dmitrija Dmitrijeviča.

Toto nie sú spomienky na môj život, sú to spomienky na iných ľudí... O minulosti treba hovoriť len pravdu, alebo o nej vôbec nehovoriť. Spomínať je veľmi ťažké. Len kvôli pravde stojí za to podstúpiť takúto námahu. (45)

Máriu Judinovú považovali mnohí za svätú

...Mária Judinová vždy hrala pred preplnenými sálami. Ako klaviristka si takúto slávu zaslúžila. Nehľadiac na to, že ju mnohí ešte k tomu považovali za svätú. Nikdy som nebol zarytý ateista. Každý nech si verí to, čo veriť potrebuje. A Judinová zrejme skutočne verila, že je svätá, ale prinajmenšom, že je prorokom. Hrala zakaždým tak, ako keby celebrovala omšu. Dobre, nič proti tomu. Viem, že chápala hudbu mysticky. Napríklad Bachove Goldbergovské variácie vnímala ako sériu ilustrácií k biblii. Aj to je ospravedlniteľné, aj keď to niekedy môže nesmierne trhať nervy. Musorgského každopádne považovala za čisto náboženského skladateľa. Musorgskij však nie je Bach, preto považujem túto interpretáciu za napadnuteľnú. (107)

Nenávidím vojnu. Ale proti (168) nepriateľskému prepadnutiu musíme vlasť brániť. Pretože vlasť máme iba jednu. (169) Pravdou je, že mi vojna pomohla. Vojna priniesla nevýslovné utrpenie a biedu. Život sa stal nevýslovne ťažký. Všade nekonečne veľa zármutku, nekonečné potoky sĺz. Ale pred vojnou to bolo ešte ťažšie, lebo každý bol so svojou bolesťou sám. (204) ... Právo na zármutok je privilégium. Neudeľuje sa každému a raz navždy... Mali sme to veľmi ťažké, napriek tomu sa nám dýchalo ľahšie. Vojnové roky boli v našej zemi umelecky veľmi plodné. Nebolo to tak všade. V iných krajinách vojna umenie skôr ochromila. Ale u nás, z tragického dôvodu, zažívalo obdobie rozkvetu. (205)

Človeka pobaví, keď zistí, ako sa názory na hudbu u ľudí z rôznych táborov zhodujú. Vezmime si hoci tento úryvok: „Keď je hudba ťažkopádna, nepekná, vulgárna, prestáva uspokojovať potreby, kvôli ktorým existuje, prestáva byť sama sebou." Nepodpísal by tieto múdre slová každý estét bojujúci za vysoké umenie? Pritom je to výrok známeho špecialistu na hudbu Ždanova. Jemu sa prihodilo rovnako málo ako estétom, aby umenie malo čokoľvek spoločné so životom. S živými tragédiami, so zavraždenými a umučenými. Chcú len hudbu krásnu a ľúbeznú. Skladatelia majú premýšľať len o otázkach čisto hudobných. Potom je všetko v poriadku.

Na večnosť neverím

Proti takémuto chápaniu som vždy ostro protestoval a vo svojej práci som postupoval úplne opačne. Hudba musí byť aktívnou silou. To je ruská tradícia. Ešte jeden dôležitý jav je pre Rusko typický. Je to jav taký významný, že by som sa mu chcel venovať trochu podrobnejšie, aby som bol dobre pochopený. V jednom liste Rimskeho-Korsakova som našiel vetu, ktorá ma neustále zamestnávala. Núti k zamysleniu: „Kadečo pred našimi očami zastará, zvädne. A kadečo, čo nám pripadá už (234) zastarané, sa neskôr ukáže ako svieže, silné a večne platné ako máločo." Rozum a presnosť úsudku tohto muža ma uchvacujú. Samozrejme, keď ide o večnosť, máme všetci, pokiaľ sme si uchovali zdravý rozum, svoje pochybnosti. Otvorene hovorím, že na večnosť neverím.

Istú dobu sa k petrolejovým variču predával tzv. večný horák. A Iľf sa posmieval: „Načo je mi večný horák? Nemám v úmysle žiť večne. A keby som aj chcel, bude petrolejový varič žiť večne? To by predsa bolo smutné." Taký bol postoj nášho veľkého humoristu k večnosti. A ja s ním celkom súhlasím.
Myslel azda Rimskij-Korsakov na večnosť v súvislosti so svojou hudbou? Prečo by jeho hudba mala žiť večne? Alebo nejaká iná hudba? Veď tí, pre ktorých bola napísaná, ktorí sa s ňou narodili, tiež nežijú večne. Aká bezútešná by bola predstava, že generácia za generáciou žijú stále s tou istou hudbou. Chcem poukázať na to, že to, čo ostáva „svieže a silné", vôbec nemusí byť hudba. Ani všeobecná kreativita, ale niečo celkom iné. Niečo neočakávané a prozaické. Napríklad pozornosť k ľuďom, účasť v ich obyčajnom živote s jeho nepredstaviteľnými ťažkosťami, s jeho malými záležitosťami a starosťami, s jeho neporiadnosťou. (235)

Strach zo smrti je azda najsilnejším pocitom, ktorý človek môže mať. Niekedy si myslím, že hlbší a intenzívnejší pohyb duše ani neexistuje. Irónia tkvie v tom, že práve pod vplyvom strachu zo smrti tvoria ľudia veľké básne, prózu, hudbu. Pokúšajú sa tak upevniť svoje vzťahy k žijúcim a posilniť svoj vplyv na nich. Ani ja som neostal ušetrený od týchto nepríjemných myšlienok. Nahováral som si, že sa nemusím smrti báť, a sledoval som pri tom Zoščenkove myšlienkové pochody. Ale rýchlo sa mi jeho úvahy začali zdať naivné. Ako teda sa nebáť smrti?... Napísal som rad diel, v ktorých sa odráža môj názor na túto otázku. Optimistické tieto diela nie sú. Za najvýznamnejšiu považuje Štrnástu symfóniu. Mám k nej osobitný vzťah.

Myslím, že práca na týchto dielach sa na mne prejavila pozitívne. Strach zo smrti pominul. Lepšie povedané, zvykol som si na myšlienku nevyhnutného konca. Koniec koncov, prírodnému zákonu sa nikto nemôže vyhnúť. K smrti treba zaujať racionálne stanovisko a viac o nej premýšľať. Nesmieme úvahy nechať dospieť až k tomu, že sa nás náhle zmocní strach zo smrti. Treba si na ňu zvyknúť. Jednou z ciest, ako sa s ňou zoznámiť, je písať o nej. (262)

Premýšľanie a písanie o smrti nepovažujem za príznak choroby. Ani nepovažujem za správne, že by o nej mali písať nanajvýš starí ľudia. Naopak, ak by ľudia začali premýšľať o smrti už v mladších rokoch, robili by menej hlúpostí. Považuje sa za nepatričné, ak o smrti píšu mladí ľudia. Prečo? Premýšľať o smrti a písať o nej prináša ovocie. Jednak máme dôkladne premýšľať o tom, ako to s tou smrťou je, a potom sa jej budeme aj menej báť. A budeme sa snažiť, aby sme sa dopúšťali menej chýb. Čím zreteľnejší je konečný bod, tým ľahšie k nemu nájdeme priamu cestu ...

Z mojej Štrnástej počujú myšlienku, že smrť je všemocná (vyčítali kritici Šostakovičovi - M. B.). A radi by mali nejaké utešujúce finále. Niečo ako že smrť je iba začiatok. Lenže smrť nie je začiatok, je to absolútny koniec. Ďalej nie je nič. Nič. Pravde sa musíme pozrieť priamo do očí. Mnohokrát na to skladatelia nemajú odvahu. Ani tí veľkí ... (263)

Nemá zmysel popierať smrť a jej moc. Nech už ju človek odmietne alebo nie, aj tak musí zomrieť. Prijať ju predsa neznamená skláňať sa pred ňou . Nepestujem nijaký kult smrti, neoslavujem ju ... A čo je rozhodujúce, prichádza skôr, než by mala prísť. Vzpierať sa smrti je hlúpe. Je hrozné, že v minulosti umierali ľudia pri morových nákazách a hladomoroch. Ešte horšie je, keď sa navzájom zabíjajú. O tom som premýšľal, keď som inštrumentoval Musorgského Piesne a tance smrti. Tie isté myšlienky som vyjadril v Štrnástej. V nej neprotestujem proti smrti, ale proti katom, ktorí na ľuďoch vykonávajú tresty smrti ... Keby som mal Apollinairov talent, obrátil by som sa ... veršami na Stalina. Ja som to urobil hudbou. Stalina už niet. Ale tyranov sú ešte hromady.

... Premýšľal som o väzenských celách, o strašných dierach, v ktorých boli ľudia pochovaní zaživa. Stále (264) čakali na to, že niekto príde, počúvali každý šelest. Je to desivé. Zo strachu možno zošalieť. Mnohí, ktorí nevydržali trvalé napätie, prišli o rozum. Poznám také prípady. Čakanie na popravu je jednou z tém, ktoré ma trýznili po celý život. Vypovedá o tom veľa strán mojej hudby. Niekedy by som to chcel vysvetliť interpretom v nádeji, že potom by mohli dielu lepšie porozumieť. Ale zakaždým ma odradí pomyslenie, že zlému interpretovi to aj tak nevysvetlím a dobrý na to príde sám ... (265)

So smrťou je to celkom jednoduché. Presne, ako vraví Zemljanik v Gogoľovi: „Keď človek zomrie, tak zomrie. Ak vyzdravie, tak jednoducho vyzdravie." Ak toto človek pochopí, zdá sa mu hneď všetko jednoduchšie a nájde odpoveď na množstvo otázok ... (267)

Jedinec nemôže učiť alebo prevychovávať všetkých ostatných. To sa ešte nikomu nepodarilo, ani Ježiš Kristus to o sebe nemôže povedať. Taký svetový unikát sa nepodaril nikde ... Pokusy zachrániť ľudstvo ako celok a naraz sú dnes veľmi nevierohodné. Vo svojom nie príliš dlhom živote som sa niekoľkokrát stretol s chorými ľuďmi, ktorí sa cítili povolaní priviesť ľudstvo na pravú cestu. A keď hneď nie celé ľudstvo, tak aspoň vlastný národ ... Prinajmenšom dvakrát som videl záchrancov ľudstva na vlastné oči ...

Spasitelia ľudstva

Pozrime sa na týchto spasiteľov. Mali hromadu spoločného. Ani jeden z nich nezniesol odpor, a keď sa na niekoho rozzúrili, tak mu obaja nevyberane nadávali. A to najdôležitejšie - obaja hlboko opovrhovali ľudom, ktorý sa chystali zachraňovať. Toto opovrhovanie je osobitná črta. Čo vás k nemu oprávňuje, vy veľkí záhradníci, múdri učitelia všetkých vied, vodcovia a žiariví hrdinovia? Dobre, pohŕdate všetkými obyčajnými, bezvýznamnými (269) ľuďmi, o ktorých sa nedá povedať nič mimoriadne, ktorí sú viac čierni ako bieli. Prečo sa však potom vyhlasujete za ich prorokov a záchrancov? Je to veľmi čudné.

Ach áno, zabudol som ešte na jednu spoločnú črtu oboch záchrancov, ktorých som nemenoval: spôsob ich religiozity. A chápem, tu sa bude hocikto čudovať. Dobre, poviete si, jeden záchranca ľudstva sa na plagátoch na každom rohu ulice vyhlasuje za veľkého veriaceho a všetkým ostatným vytýka bezbožnosť (mieni tým Alexandra Solžnicyna - M.B.). A ten druhý? Ten je predsa ateista, nie? Ten druhý, to je jasné, je Stalin. Považoval sa za marxistu, komunistu a všetko ostatné, stál na čele ateistického štátu, utláčal a nemilosrdne prenasledoval veriacich každého vyznania. To sú však vonkajšie znaky. Kto bude dnes ešte so všetkou vážnosťou tvrdiť, že Stalin mal nejakú premyslenú teóriu štátneho systému alebo ideológiu? Stalin nemal ani štipku ideológie, nijaké predstavy, teórie a nijaké zásady. Využíval od prípadu k prípadu existujúce možnosti, ako čo najlepšie tyranizovať svojich poddaných, držať ich v strachu a bázni. Dnes hovorí vodca a učiteľ to, zajtra zas niečo celkom iné. Je mu ľahostajné, čo hovorí, len keď si udrží moc.

... Tyrani a kati nijakú ideológiu nemajú, sú posadnutí len fanatickou láskou k moci. A práve ten fanatizmus môže ľudí zmiasť. Stalin považoval cirkev za politického nepriateľa, za silného protivníka. Iba kvôli tomu s ňou chcel zúčtovať. Prirodzene, je ťažké nazvať Stalina veriacim, lebo neveril ničomu a nikomu. Ale azda neexistovali ľudia, ktorí rovnako ako on neverili (270) ničomu a nikomu, ľudia krutí a túžiaci po moci, ktorí sa vyhlasovali za hlboko veriacich a sami sa za nich považovali? Tým sa dostávam k povere. Stalin bol celkom isto poverčivý.

Sú rôzne druhy poverčivosti. Poznám ľudí, ktorí sa obávajú čiernej mačky alebo čísla trinásť, iní sa boja pondelka a podobne. Existujú aj náboženské povery ... Kadekto sa považuje za veriaceho a je len poverčivý. Nijako ma to nedojíma, zdá sa mi to trochu smiešne, niekedy aj trochu smutné. Smutno mi bolo vždy, keď som sa stretol s Máriou Judinovou. Bola to veľkolepá hudobníčka. Nikdy sme však neboli priatelia, nešlo to. Mária Judinová bola nesmierne slušná a dobrá. Jej dobrota však mala črty hystérie. Bola postihnutá náboženskou hystériou. Je trápne o tom hovoriť, ale je to pravda. Pri každej príležitosti padala na kolená alebo niekomu bozkávala ruky ... Kedysi sme spolu študovali u Nikolajeva (klavír - M. B.). Niekedy to bolo proste trápne. Keď voči nej Nikolajev povedal kritickú poznámku, padla na kolená. Ani jej šaty sa mi nepáčili, všetky tie rehoľnícke kutne. Veď bola klaviristka a nijaká mníška, načo potom teda rehoľný habit? Pripadalo mi to premrštené.

Judinová mi pri každej príležitosti hovorila: „Ste príliš vzdialený Bohu. Bezpodmienečne potrebujete blízkosť Božiu." Často sa správala veľmi divne. Hoci nasledujúca príhoda: Do Moskvy prišiel Karajan. Koncertná sála bola doslova obliehaná, vstupenky dávno vypredané. Pri vchode do sály milícia. Pešia i koňmo. Mária Judinová si sadla pred vchodom na chodník a okolo seba rozprestrela svoje rehoľné šaty. V tej chvíli bol pri nej milicionár: „Narúšate verejný poriadok, občianka. Čo to má znamenať?" - „Vstanem, až keď dostanem vstupenku," Judinová na to. Azda sa takto správa zbožný kresťan? (271)
Raz som ju stretol na cintoríne, stála tu hlboko sklonená a pokorná. „Ste príliš vzdialený Bohu," povedala mi zase. „Potrebujete jeho blízkosť." Len som mávol rukou a hľadel som zmiznúť. Je toto pravá viera? Nie, je to poverčivosť s istými náboženskými črtami.

Stalinova poverčivosť mala rovnako isté styčné body s náboženstvom. Svedčí o tom rad faktov. Viem napríklad, že mal záľubu v osobách duchovného stavu. Myslím si, že dôvod bol jasný. Vodca a učiteľ bol totiž sám seminarista. Na to sa nesmie zabúdať. Študoval a absolvoval na duchovnej škole, potom ho prijali do ortodoxného kňazského seminára. ... Bol to seminár ako každý iný ... Budúci vodca a učiteľ sa svojich učiteľov bál a prejavoval im úctu, ako sa kňazskému seminaristovi slušalo. Strach a úcta pred duchovným stavom Stalina neopustili po celý život. (272)

Stalin a Voronskij

Stalin si veľmi vážil Alexandra Voronského. Voronskij bol skvelý literárny kritik, citlivý znalec umenia a jeho interpret ... Bol synom duchovného, sám študoval v kňazskom seminári. Keď išiel Stalin do divadla alebo do opery, brával ho vždy so sebou. Voronskému volával: „Zájdeme sa pozrieť na Borisa Godunova." Stále pozorne počúval, čo mu Voronskij hovoril. Voronskij bol trockista. Ani to Stalinovi neprekážalo. Seminarista rešpektoval popovho syna. Voronskij sa však Stalinovi nechcel podriadiť, a tak Stalin považoval za nevyhnuté poslať ho do vyhnanstva, do Lipecka. Avšak po istej dobe ho povolal do Moskvy - bezprecedentná udalosť.

„No tak uznávaš, že sa dá vybudovať socializmus v jednej krajine?" Stačilo, aby Voronskij iba kývol, a mohol sa stať novým Stalinovým poradcom.
Voronskij však vodcovi a učiteľovi odpovedal: „Áno, vidím, že si si v Kremli pre seba socializmus vybudoval." A Stalin rozkázal: „Odvezte ho zas tam, odkiaľ ste ho priviezli."  Stalin sa ešte niekoľkokrát pokúšal Voronského presvedčiť - márne. Voronskij ležal ťažko chorý vo väzenskej nemocnici. Stalin išiel za nim, chcel ho prinútiť k tomu, aby sa tvárou v tvár smrti zriekol svojho presvedčenia. Voronskij zastonal z posledných síl: „Zmizni, pop!" Chcel tým povedať, že pred Stalinom sa nebude vyznávať z nijakých hriechov. Nezlomený zomrel v žalári. Takého muža si vysoko vážim. (273)
V posledných rokoch svojho života sa Stalin správal stále viac ako duševne chorý. Aj jeho poverčivosť rástla...

Stalin trávil celé dni sám, nikoho neprijímal. Často počúval rozhlas. Raz zavolal na rozhlasový výbor nášho (278) vedenia a pýtal sa, či nemajú gramofónovú platňu s Mozartovým Klavírnym koncertom č. 23, počul ho vraj predošlý deň z rozhlasu, hrala Mária Judinová. Odpovedali, že platňa je samozrejme k dispozícii. Bola to lož. Nijaká platňa neexistovala, koncert vysielali naživo zo štúdia. Nikto sa však neopovážil povedať Stalinovi pravdu. Všetci mali smrteľný strach pred nepredvídateľnými následkami slova „nie". Ľudský život bol pre Stalina úplne ničotnou vecou. Dalo sa hovoriť iba „áno", čo najponíženejšie súhlasiť, podriadiť sa šialencovi.

Stalin nariadil, aby mu platňu s Mozartovým koncertom v podaní Judinovej poslali na daču. V rozhlasovom výbore vypukla panika. Bolo treba zachrániť situáciu. Zavolali Judinovej, zvolali orchester a v priebehu noci platňu v ohromnej náhlivosti natočili. Všetci sa od strachu chveli. Okrem Judinovej. Bola osobitným prípadom, jej sa to nijako osobitne nedotklo. Neskôr mi rozprávala, že dirigenta museli poslať domov - triasol sa od strachu tak, že nebol schopný dirigovať. Zavolali iného. Ale aj ten sa triasol a orchester len miatol. Až s tretím dirigentom sa celá vec ako tak podarila. V histórii produkcie gramoplatní to je asi jedinečný prípad. Trojitá výmena dirigenta v priebehu jednej nahrávky. Budúci deň skoro ráno vylisovali v historicky rekordnom čase jedinú platňu s onou nahrávkou a poslali ju Stalinovi. Bol to tiež rekord v pätolizačstve. (279)

Márii Judinovej sa nič nestalo.

Krátko potom dostala Mária Judinová na Stalinov osobný príkaz obálku s dvadsiatimi tisícmi rubľov. Napísala mu potom list. Sama mi o tom rozprávala. Viem, že to znie neuveriteľne. Ale pri všetkej svojej výstrednosti nikdy neklamala. Som presvedčený, že hovorila čistú pravdu. V liste písala zhruba toto: „Ďakujem vám, Josif Visarionovič, za vašu pomoc. Dňom a nocou sa za vás budem (279) modliť a prosiť Boha, aby vám odpustil vaše ťažké hriechy pred národom a krajinou. Boh je dobrotivý a odpustí. Peniaze venujem na opravu kostola, do ktorého chodím." Ten samovražedný list Mária Judinová Stalinovi skutočne poslala. Stalin list prečítal a nepovedal ani slovo. Čakalo sa len na jediný pohyb jeho obočia a Judinovú by zatkli. Zatykač bol pripravený. Stačilo by nepatrné gesto a z Judinovej by nezostalo nič. Ale obočie sa nezdvihlo. Márii Judinovej sa nič nestalo. Hovorí sa, že platňa s jej nahrávkou Mozartovho koncertu ležala pri ňom v gramofóne, keď ho našli na dači mŕtveho. Bola tým posledným, čo počul.

Túto príhodu rozprávam s istým úmyslom. Nie som nijaký militantný ateista a nazdávam sa, že nikomu sa nesmie brániť v jeho viere. Každý človek je osobitným spôsobom poverčivý, nehovorí to ešte v jeho prospech. Ak je veriaci, nestáva sa tým automaticky lepším človekom. Stalin bol poverčivý, nič viac. Tyrani a blázni boží sú v každej dobe rovnakí ... Mária Judinová mi rada predčítala z evanjelia. Počúval som ju so záujmom, ale bez osobitného vytrženia. Čítala mi z evanjelia, ja jej z Čechova: „Chcieť všetko vysvetliť z biblie je rovnako svojvoľné ako nechať väzňov nastúpiť v päťstupoch." A Čechov pokračuje: „Prečo v päťstupoch, a nie v radoch po desať? Prečo z biblie a nie z koránu?" Proti týmto rozumným Čechovovým úvahám nevzniesol ešte nijaký stúpenec evanjelia presvedčivé argumenty. Prečo teda pokus vytvárať novovercov? Prečo toľko pátosu? S takýmito snaživcami nemám spoločné témy a požiadavky, ktoré mi kladú, neuznávam. Tieto osvietené osobnosti boli ochotné dať sa so mnou dokopy pod jedinou podmienkou: bezvýhradne a bez premýšľania som sa mal podrobiť ich (280) názorom. Ja však mám vlastný pohľad na to, čo je dobré a čo zlé, a necítim povinnosť s hocikým o tom diskutovať.

Práve z toho ma často obviňujú, a ja by som sa namiesto odpovede najradšej opýtal: „Ako ste na to prišli? Kto ste vlastne vy?"
Ak niekto napríklad strávil svoj život tým, že vyvíjal vodíkovú bombu, má sotva dôvod byť na to hrdý (Šostakovič tu hovorí o atómovom vedcovi Andrejovi Sacharovovi - M. B.). Povedal by som, že má značne špinavé ruky. Dosť špinavé. A tak je logické, že by sa nemal hrať na prokurátora. Palicou možno zabiť len jedného človeka, vodíkovou bombou však milióny ...

Odmietam hovoriť vážne s pomätencami. Odmietam s nimi hovoriť o sebe alebo o iných, odmietam preberať otázky svojho správneho či nesprávneho správania. Komponujem, moja hudba sa hrá. Môžete ju počuť. Kto počuť chce, ten počuje. Všetko (281) som vyjadril svojou hudbou. Nepotrebuje historické ani hysterické komentáre. Slová o hudbe sú v konečnom dôsledku menej dôležité než hudba sama. Kto myslí inak, s tým sa neoplatí o tom vôbec hovoriť. (282)

*  *  *

V tomto stručnom výťahu je toho o Stalinovi dosť, jeho celkové hodnotenie však vyznieva absolútne negatívne - okrem jeho záujmu o dobrú hudbu a kultúru. Zaujímalo by ma, ako je to v knihe: citujú sa tam aj iné negatívne stránky jeho povahy a činov? Predovšetkým, uznáva sa mu, že včas rozpoznal nebezpečenstvo nemeckého expanzionizmu na východ a vybudoval štát, ktorý získal na svoju stranu mnohých slušných ľudí na svete, ubránil sa mocnému agresorovi a vyhral druhú svetovú vojnu? Mám obavu, že nie. Verím však, že raz sa bude písať história oných rokov a ich aktérov inakšie, ako sa na mnohých miestach píše dnes.  -  R.Š.

Humanistický pohľad na násilie v Biblii

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Našiel som v internete prednášku Mgr. Dávida Benku na tému „Teologický pohľad na násilie v Biblii" a Dany Zubčákovej na tému „Ako deťom rozprávať o násilí v biblických príbehoch" na seminári pre učiteľov Detských besiedok (portál Ev. cirkvi a.v.) v Žiline 9.9. a v Prešove 30.9.2006 (http://www.ecav.sk/detska_besiedka/modules.php?name=News&file=article&sid=157). Nie som teológ ani pedagóg, ale mám niekoľko pripomienok ako sekulárny humanista (ateista) - aj my máme svoje deti a odovzdávame im svoj svetonázor.

Násilie v Biblii je súčasťou veľkého filozofického a teologického problému teodícey - ospravedlňovania Boha (všemohúceho, vševediaceho a nanajvýš dobrotivého) vzhľadom na existujúce zlo vo svete (stoici, gnostici a najmä G. W. Leibnitz, Slovník cudzích slov, Slov. pedag. nakl., 1997). Generálne zúčtovanie s ním urobil najnovšie Richard Dawkins vo svojej knihe Delúzia Boha, ktoré je slovenskému čitateľovi k dispozícii v Zošitoch humanistov (č. 61, s. 18 a č. 65, s.19). Nevenuje sa tam však osobitná pozornosť sprostredkovaniu tohto problému rozvíjajúcej sa detskej mysli a zanechanému obrazu.

Zľahčovanie násilia v Biblii

Je pochopiteľné, že katechéti problém násilia v Starom zákone zľahčujú. Nevyhnú sa síce charakteristike Boha ako Nemilosrdného Sudcu, ale opakované príkazy zabiť tisíce ľudí - a uposlúchnutie týchto nariadení - nepovažujú za „zbožštenie násilia". Uvádzajú synonymá pre násilie: neprávosť, pýcha, krv, zlá cesta, trápenie, svár, panika, zlo, krivda, rany, lesť, hádka, lož, podvod, spustošenie, útlak. Som prekvapený, že poznajú len takéto pomerne mierne formy násilia; pýchu, paniku a lesť by som ani násilím nenazval. Ale prečo tu nenachádzam zabitie, vraždu, lúpež, znásilnenie, okradnutie, vyhnanie z domu a vlasti predkov, čo sú celkom bežné „príhody" v Starom zákone?

Vravia, že „z hľadiska prvej kapitoly Genezis nepatrí násilie ani hriech k božiemu plánu". - „Boh stvoril svet bez násilia." - „Boh videl, že čo stvoril, bolo dobré."

Vravia, že prvé násilie (považujú zaň potopu sveta) sa v biblii vyskytuje „až v 6. kapitole". V dejovej línii je však zabitie Ábela po zhrešení Evy a Adama a po narodení synov vlastne tretia dôležitá udalosť v Biblii: Už prvý človek, splodený prvou ženou, sa stáva vrahom svojho jediného brata. Takže nie je násilie už na samom začiatku biblie? Okrem toho: Čo sa dosiahne tým, že sa prvé násilie v biblii posunie o pár strán? Nie som schopný takéhoto chápania textu biblie a jeho doplňovania vlastnými špekuláciami. Pre mňa je Kainov čin vražda a ako taký násilie, no oni z neho urobia akýsi „len" násilný čin a to vraj nebolo násilie! Vravia, že Boh ako vykonávateľ násilia sa spomína len na „jednom jedinom" mieste, a to v Knihe Jób. Na Noemových susedov poslal Boh príval vody, na Ábela poslal Kaina s nožom, na Jóba poslal chudobu, samotu a chorobu - aký je tu rozdiel, ak pôvodcom všetkého je Boh?

V tejto súvislosti ma oddávna oveľa väčšmi ruší problém posledného verša Genezis 1: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.": Ani v jednom článku nie je návod, ako vysvetliť deťom, že tento vševediaci Boh si po stvorení sveta spokojne vydýchol, že vykonal dobré dielo a odpočíval. Ako sa to zhoduje s už 3. kapitolou, kde za pár dní preklial (!) zem pod nohami Adama (Gn 3,17)? Nepredvídal to? Ešte väčšou hádankou je, prečo nechal vzniknúť celému početnému Adamovmu potomstvu (tuším desať generácií v Ábelovej línii po vnukovi Setovi, v Kainovej po Henochovi) až po Noema, aby až potom zistil, že „neresť na zemi je veľká" a dokonca „oľutoval, že stvoril človeka" - a ako údajne spravodlivý dôsledok toho nielen všetkých (vinných?) ľudí, lež aj všetky (nevinné!) zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo - utopil. Ani to nepredvídal? Uznávam - je to rozprávka, nemusí to mať logiku. Uzná však katechéta, že je to legenda, mýtus, rozprávka a neslobodno to brať doslovne? Predovšetkým, neslobodno to deťom rozprávať ako historickú pravdu, ale treba im aj na tomto prípade vysvetliť nelogickosť legiend, mýtov a rozprávok. Ak majú literárnu hodnotu, neuberie im to na cene.

Presviedčajú ma, že ako čitateľ prvých kapitol Biblie zistím, že Boh stvoril svet dobrý a násilie prišlo až neskôr. Čo to má znamenať? Že tu zlo nebolo a naraz odkiaľsi prišlo? Že jeho pôvodcom nie je Boh, ale Diabol - hanba mi, že to neviem! V týchto textoch to naozaj nie je a musím loviť v starých spomienkach; peklo a čert, to sa dnes veľmi nenosí. Naraz sú tu, tie detské úvahy: Boh stvoril človeka; dobro a krása, ktoré okolo seba vidím, pochádzajú od Boha; zlo, škaredosť a choroby pochádzajú od diabla, ktorý sliedi po svete a hľadá, koho by zviedol. Lež bystrý Ferko vyloží na stôl ako tromf otázku: ak je pravda, že všetko stvoril Boh, potom je aj diabol jeho dielo - prečo a načo ho stvoril?! Asi len kvôli zlu ...

Bratovražda je na svete podľa Biblie už v prvej generácii človeka; biologicky nemohlo ísť o bližšie príbuzenstvo a čo prišlo bezprostredne po nej, bolo také zlé, že mohol pomôcť len nový začiatok Noemom a jeho siedmimi príbuznými. Prišla potopa sveta, ale čo sa po nej zmenilo k lepšiemu? Ako sa Boh aj po druhý raz prerátal! Prišla Sodoma a Gomora a bolo treba ohňom a sírou potrestať celé nerestné mesto - len Lót a jeho dve dcéry boli ušetrené; jeho žena zaplatila za zvedavosť a obzretie sa premenou na soľný stĺp. Na ďalšie podobné prípady božieho hnevu v Biblii sa nepamätám a aktuálne názory protestantských televangelistov, že hurikán Katrina bol pre pekné mesto New Orleans božím trestom za nemravný život jeho obyvateľov, nepovažujem za teologicky rovnocenné argumentom Starého zákona. Ako to však vysvetliť deťom? Nehovorí sa o tom.

Že násilie nie je svetu vlastné?

Teologickej zákrute, že násilie je síce vo svete prítomné, ale nie je mu vlastné, priznám sa, nerozumiem. Ak sa ho dopúšťajú nielen príslušníci susedných pohanských národov, ale aj „vyvolený boží národ", a to veľmi často na priamy a podrobný boží príkaz, čo znamenajú slová „nie je mu vlastné?" Komu je potom vlastné? (Predsa diablovi!). A čo je vlastné svetu? Jeho pôvodná dobrota po stvorení mu asi bola vlastná, keď v raji nebolo hriechu a lev sa pásol s antilopou. V Biblii sa neuvádza, ako dlho trvala, ale mohlo to byť niekoľko hodín po prebraní sa Evy z narkózy.)

V akej „celosti" máme vnímať zameranie biblie? Asi treba kúpiť celú Bibliu (nielen Evanjeliá bez Apokalypsy, čo je bežné v USA) a celú ju aj čítať; nie ako môj známy, na reze Biblie ktorého podľa zafúľaných okrajov ľahko rozpoznať, že v nej listuje len v poslednej pätine (533 strán evanjelií, skutkov a listov apoštolov z 2663 strán celého Svätého písma SSV z roku 1996; existujú aj útlejšie vydania s rovnakými stopami používania).

Obrovský rozsah zaberá v Biblii opis vojenských a osobných násilenstiev pri dobývaní a rozdeľovaní zasľúbenej zeme Kanaánu v Knihe Jozue. Napríklad jedného dňa Jozue, predobraz Ježiša (!), osobne zabil a na piatich stromoch obesil päť porazených kráľov; počty ich pobitých vojakov idú do desaťtisícov. Náš katechéta si je vedomý povinnosti vedieť o Jozuovi, no nespomenie jeho genocídy na Amorejčanoch a iných kmeňoch, vyzabíjaných do nohy; zaráža ho pozabíjanie nepriateľských vojakov aj s ich koňmi, vraj „takými ušľachtilými zvieratami". Nazývam to nedovoleným pokusom o odvedenie pozornosti poslucháčov a čitateľov na vedľajšiu koľaj ...

Katechéta nakoniec pripúšťa, že niektoré biblické miesta musia čitateľa ohromiť a pár z nich vymenúva: keď Boh žiada od Abraháma obeť vlastného syna (Gn 22,2), keď Boh chce zabiť Mojžiša na ceste do Egypta (Ex 4,24), keď Boh pri nesprávnom obetovaní spáli ohňom dvoch Áronových synov (Lv 10,1-2) alebo keď boží úder zabije človeka, ktorý sa s dobrým úmyslom dotkol archy zmluvy (2S 6,6-7). Neviem, prečo považuje za násilenstvá čudesný nočný zápas Boha s Jakubom a Boh v podobe akéhosi muža či anjela sa ešte aj nechá poraziť (Gn 32,25), alebo tajomnú udalosť, keď sa pri Mojžišovom návrate do Egypta Pán naňho z ničoho nič „oboril a chcel ho usmrtiť"; Mojžišova žena Sefora sa dotkla Pána odrezanou predkožkou syna a tým Mojžiša zachránila. Čudné je to, ale násilie nijaké v tom nevidím.

Záver teológa je, že si uvedomuje, že tomu všetkému nikdy nebude rozumieť, ako tomu nikto nerozumel počas tisícročí. Napriek tomu sa to najprv tisícročia ručne (s mnohými zmenami aj chybami) prepisovalo, potom storočia po guttembergovsky tlačou rozmnožovalo a teraz to v sekundovom takte aj elektronicky zaplavuje svet. Volá sa to hľadaním Boha, ktorý sa ľahko nájde ako príčina toho, čo je dobré, krásne a spravodlivé. Vynechá sa Boh, ak je to zlé či nespravodlivé - a predsa sa vydáva za tvorcu všetkého. Nie je to logické a vedie to k záveru, že viera sa neznáša s logikou (Credo quia absurdum - verím, pretože je to nezmyselné, povedal cirkevný otec Tertulián okolo r. 200 n.l.).

Biblické udalosti sú „historky"

Aj žiakom a učiteľom teda radí teista, aby akceptovali skúsenosť, že nie vždy sa dá vedieť všetko a rozumieť všetkému. Zaoberáme sa špecificky problémom násilia v Biblii a teda treba sa snažiť o pochopenie „biblickej histórie". Samozrejme, je to aj náš cieľ. Ale predovšetkým, nie je to história a už vôbec nie historická pravda. Som rád, že aj Písmo sväté SSV používa v tejto súvislosti výraz „historky". Je to rozprávanie a sú to legendy toho istého druhu ako teistom spomínané babylonské mýty. Neverím, že sa ukrutnosti a násilia, opisované v Starom zákone, skutočne stali. Nechápem, prečo ostávajú povinnou časťou Biblie, hoci to má zlý následok, že časť veriacich sa stáva podivnými, nechápanými, aj vysmievanými literálmi - ktorí nezlomne veria každej litere Biblie.

Naši predkovia prestali veriť na existenciu Perúna či Paroma, ktorý mal svoju veľmi jednoduchú „históriu" ako boh poľnohospodárstva, vládnuci hromom a bleskom. Príčina bola jednoduchá: prišli noví, kresťanskí kňazi a zahnali starých, pohanských kňazov. Ich nový Boh má tie isté slabiny ako mal Parom (je neviditeľný až nebadateľný, nie je všemocný ani spravodlivý a nie je naňho spoľahnutie), ale cirkevní hodnostári v purpurových rúchach sediaci v prvých radoch svetskej vlády vedia o ňom kvetnato vyslovovať formulky typu „Bože buď milostivý tomuto letu (bombardovacích lietadiel) nad japonské mestá Hirošimu a Nagasaki, nemecký Hamburg a Drážďany, srbský Belehrad a Nový Sad - dopraj šťastný návrat celej ich leteckej posádke; začo ťa velebíme a oslavujeme. Sláva Otcu i Synu i Duchu svätému." Asi takýmito slovami vyprevádza protestantský a asi aj katolícky pastor/kňaz odlety bombardovacích lietadiel z desiatok materských lietadlových lodí a pozemných letísk na celom svete. Aj po tisícročiach ostal Boh ukrutný, nespravodlivý a krvižíznivý; ľudia vedú v jeho mene vojny.

Násilie sa prikazovalo v Biblii a je síce odsudzované ale trpené v súčasnom učení náboženstiev. Je isté, že určitá časť žiakov (aj katechétov a učiteľov) si zvykne na tento očividný rozpor a hoci vidia do neba volajúce násilnosti, viac-menej veria na existenciu biblického aj súčasného Boha, ktorý sa o nás staral aj stará a zasahoval aj zasahuje do našich záležitostí - tak s tým narábajú aj obidvaja prednášajúci aj v týchto prednáškach. To je veľmi škodlivé.
Čo sa asi deje v ešte nerozhodnej rozvíjajúcej sa mysli žiaka, keď je po prvý raz a opakovane konfrontovaný s ukrutným biblickým Bohom, prikazujúcim genocídy a nemilosrdné vojenské ťaženia proti susedným kmeňom a mestám napríklad pri dobývaní zasľúbenej zeme Kanaánu? S Bohom, ktorý opakovane pripúšťa znásilnenie panien (Gn 19,7-8) a cudzích žien až do ich smrti (Sdc 19,25)? Ktorý prikazuje únosy žien a panien (Nm 31,18) a pripúšťa otroctvo (Lv 25,39-46)? S Bohom, ktorého hlásajú aj naši dnešní vojenskí duchovní? Myslím si, že znechutený sa odvracia od tohto Boha násilia, a prestáva tomu všetkému veriť.

Skoro by sa dalo povedať, že čítanie o násilí v Biblii je návod na ateizmus. A tak je to dobre.

*  *  *

Pánu Mgr. Benkovi sme ponúkli možnosť reakcie na náš komentár a dostali sme od neho túto odpoveď, ktorú v plnom znení uverejňujeme:

Vážený pán Škoda,
zasielam Vám moju reakciu na Váš komentár k mojej prednáške. Budem rád, ak ju uverejníte vo Vašom časopise. Vážim si, že ste mi ponúkli priestor na odpoveď.
S priateľským pozdravom
Dávid Benka

Pozri nasledujúci článok!

Odpoveď na komentár „Humanistický pohľad na násilie v Biblii“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Dávid Benka

Odpoveď na komentár k mojej prednáške na tému „Teologický pohľad na násilie v Biblii" chcem vedome začať odkazom na poslednú vetu príspevku pána R. Škodu, ktorú vlastne vkladá do mojich úst „že je to predsa neriešiteľná teodícea". Nuž, máte pravdu, ale veď to som napísal hneď na prvej strane môjho referátu a nie je v mojich silách vyriešiť to, čo nebolo vyriešené za tisícročia.

Každopádne nechcem teodíceu chápať len ako ospravedlňovanie Boha, čo nám natíska etymológia tohto pojmu. Som presvedčený, že Boh nejaké ospravedlňovanie z mojej strany nepotrebuje. Súčasťou tohto okruhu sú v mojom videní často kladené otázky ľudí typu, prečo sa zlé veci dejú práve mne, prečo sa zlé veci dejú aj dobrým ľuďom. Tieto otázky však majú zmysel len vtedy, ak u toho človeka už predtým bola náboženská skúsenosť, že Boh je. Preto si myslím, že v tomto ohľade ide o výsostne existenciálne otázky, ku ktorým mám veľký rešpekt a pri zodpovedaní ktorých môžem iného človeka sprevádzať, ale nikdy nie za neho rozhodnúť. V mojom konštatovaní o objektívnej neriešiteľnosti teodícey nenájdete ironický podtext, subjektívne si však túto otázku zodpovedali mnohí a myslím však, že predstava teodícey ako jednosmerky k ateizmu je príliš optimistická.

Motivujúcim faktorom pre moju reakciu je skutočnosť, že z komentára k môjmu referátu je evidentný postoj a svetonázor jeho autora, omnoho menej však zámer môjho článku. Ten by som chcel predovšetkým v tejto mojej reakcii jasne a opakovane zdôrazniť.

V prvom rade som v mojej prednáške venovanej špecificky problému násilia v Starej zmluve/Starom zákone problém násilia nijako nezľahčoval. Príbeh o Kainovi je pre mňa rovnako príbehom o vražde ako pre pána Škodu a píšem to v tej istej citovanej vete spolu s potopou. Opakujem však, že Biblia nerobí z násilia tvorivý princíp alebo božskú silu, ako to bolo v mýtoch okolitých národov, práve naopak, zmienky o násilí sa objavujú v súvise s ľudskou spoločnosťou. To bolo v prednáške vysvetlené práve na príklade explicitného výskytu pojmu násilie (hebr. chámás), teda nie miest implicitne opisujúcich násilie. Toto slovo sa v Biblii vyskytuje v sprievode iných slov, ktoré dotvárajú jeho kontext. Synoným, antoným, ale aj ďalších výrazov, ktoré nemusia znamenať presne to isté, ale určia nám bližšie, v akej sfére alebo oblasti života je skúmané slovo zakorenené. V prípade tohto konkrétneho slova je to oblasť ľudskej spoločnosti a je to jeden z poukazov na to, že Biblia hovorí o násilí, ktoré sa deje v ľudskej spoločnosti, ale nevťahuje násilie do posvätnej oblasti.

Pravdupovediac, vôbec nerozumiem námietke proti vnímaniu Biblie v celosti. Samozrejme z Biblie možno vytrhnúť niekoľko citátov a príbehov a urobiť z nich odstrašujúce príklady, ale že to nebude zodpovedať základnému posolstvu Biblie, ktoré vedie k láske k Bohu a rovnako aj k blížnemu a ku ktorému vychovávajú a majú vychovávať deti aj spomínaní katechéti, ktorým bola prednáška určená, to musí byť jasné každému človeku bez rozdielu presvedčenia. Preto je dôležitá aj tá prvá správa o stvorení, ktorá hovorí o tom, že čo Boh stvoril, bolo dobré. Preto táto prvá kapitola nie je ani tak správou o minulosti ako nadčasovým apelom pre slobodného človeka, aby sa snažil to dobré zachovať a správať sa zodpovedne.

V tomto kontexte musím naozaj vysloviť svoju ľútosť, ale zároveň aj prekvapenie, že môj referát, v ktorom sa explicitne spomína láska k Bohu a k blížnemu ako hlavné zameranie Starej zmluvy a odmieta sa zneužívanie Biblie na ospravedlnenie náboženských vojen a násilia, asociatívne priviedol komentátora k úvahám nad požehnávaním zbraní nejakými cirkevnými hodnostármi a podobne. Úlohou vojenských duchovných je predovšetkým duchovne sprevádzať a pomáhať konkrétnym ľudom, ktorí vykonávajú vojenskú službu a aj kvôli našej bezpečnosti riskujú svoje životy a nachádzajú sa v neľahkých situáciách. Nezatváram si oči pred tým, že existujú fanatici a sfanatizovaní, ale som presvedčený o tom, že takéto konanie s kresťanstvom nemá nič spoločné. Vyzývanie k vojne v mene Boha je jeho spredmetňovaním a to je pre mňa ako - Vašimi slovami povedané - teistu, čo iste uznáte, neprípustné. V otázkach vojen a násilia majú teistické a ateistické ideológie mnoho spoločné.

Nebudem na tomto mieste opakovať, čo som napísal o časovom a nadčasovom, resp. o hlavnom a sprievodnom v Biblii a rozvíjať podobné otázky okolo tzv. bojov Hospodinových pri vstupe do Kanaánu a zámerov ich spísania. Prednáška je, myslím, stále prístupná na internete. Chcem však zopakovať posledné slová môjho referátu, ktoré boli určené učiteľom a učiteľkám detských besiedok, katechétom a zhŕňajú zámer mojej prednášky:

 „Písmo sväté hovorí o Bohu, ktorý stvoril dobrý svet a stavia hrádzu násiliu. Pán Boh si zaslúži našu bázeň a úctu a je pre nás neraz nepochopiteľný, predsa však je k nám láskavý. Vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi vstupuje do nášho násilného sveta, zachraňuje nás a namiesto násilia nás volá k láske aj k nepriateľom."

Deň zúčtovania

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Patrick J. Buchanan

Ako prišli Spojené štáty americké, najbohatší štát sveta, ktorého ekonómia predstavuje 30 % globálnej ekonómie, na okraj priepasti finančnej paniky a krachu? Príčina spočíva v žalostnom zlyhaní americkej finančnej a politickej elity oboch strán – tých elít, ktoré teraz spolupracujú pri zisťovaní sumy, ktorá bude z nášho majetku potrebná na vykúpenie z krízy, ktorú oni sami zapríčinili.

Veľká vláda sa rúti na pomoc – s brašnami naplnenými dolármi od daňovníkov, aby nás zachránili pred dôsledkami hlúposti a šialenstva Veľkej vlády. New York a Washington, mestá-dvojčatá zodpovedné za túto pohromu, sú médiami vyhlasované za 7. Kavalériu (pluk, ktorý v polovici 19. storočia likvidoval Indiánov), ktorá prichádza na pomoc nepriateľmi obliehanému štátu. Keby nebolo bývalo trvalej a stálej infúzie lacných peňazí a pôžičiek do americkej ekonómie od Ústrednej banky, a to dlhé roky, nebola by nikdy vznikla realitná bublina (housing buble) dnešných rozmerov, ktorá praskla.

Keby neboli politici obidvoch strán nútili banky, sporiteľne, Fanny Mae a Freddie Mac atď., aby poskytovali tieto ľahko dostupné vysokorizikové hypotéky a pomiešajúc ich s dobrými úpismi premenili ich na „securities“, predávali ich bankám na celom svete, nebolo by tejto globálnej finančnej krízy.

Keby boli videli, že toto príde, a keby boli zakročili skôr, nemusela by dnes Centrálna banka (Federal Reserve) a Ministerstvo financií revať ako sliepočka Henny Penny, že „Nebo ide na nás spadnúť!“ a nadchádza koniec sveta, ak nedáme 5 % svojho hrubého domáceho produktu na kúpu pochybných účastín, podložených len rizikovými hypotékami.

Uvážte, čo hovorí „Paulsonov plán“ ministra financií Hanka Paulsona, proti ktorému protestoval senátor Richard Shelby a kongresoví republikáni.

Keďže Američania vôbec nešetria a musia si v zahraničí požičiavať, aby financovali svoje obchodné a rozpočtové deficity, vojny a pomocné akcie, odporúča minister nasledovné opatrenia:

Kongres poveruje Ministerstvo financií, aby vynaložili 700 miliárd USD na kúpu toxických účtovných účastín nielen od amerických bánk, ale aj od cudzích bánk, pôsobiacich v Spojených štátoch. Podľa novín Washington Times bude mať Ministerstvo financií právo, kupovať aj účastiny podložené pochybnými pôžičkami na autá, študentom a na bankové karty (securities).

A tak si Amerika požičia od Číny, Japonska a naftových šejkov, aby navŕšila výročné správy ich bánk. Bezcenné účastiny sa navalia na ramená amerických daňovníkov; dúfajme, že si vynahradia časť svojich strát, pretože niektoré účastiny budú dobré. Prečo to robíme? Pretože inakšie by nastala finančná panika, vedúca k rozpadu trhu, vygumovaniu dôchodkov, osobného šetrenia na dôchodok, portfólií, aj plánov na definovaný zisk v Strednej Amerike, čo by malo za následok finančný krach miliónov ľudí; ďalšie milióny by sa museli vrátiť z dôchodku a pracovať, kým odpadnú.

Vraví sa, že v demokracii máte vládu, akú si zaslúžite. Čím si ju zaslúžil americký ľud? Čo urobil, že sa mu ušlo toto finančné, spoločenské a politické vedenie, priam pochodujúce do tejto šlamastiky – ktoré sa však dnes vydáva za jeho budúceho záchrancu?!

Uvážte, čo tá šlamastika dosiaľ stála:

– 29 miliárd za bezcenné účastiny firmy Bear Stearns, aby túto investičnú banku mohol kúpiť za babku J.P. Morgan.
– 85 miliárd za 80 % AIG, aby sa poštátnila.
– 150 miliárd ako stimulus, žeby banky mali dosť hotovosti.
– 300 miliárd na kúpu Fanny Mae a Freddy Maca. A teraz
– 700 miliárd na začiatok výkupu toxických účastín z rúk bankárov veľkých amerických bánk.

Napriek tomu, čo sa urobilo, vravia Paulson a šéf Ústrednej banky, Ben Bernanke, že niet záruky, že to krízu vyrieši. Ak sa nezoženie tých 700 miliárd a americkí daňovníci nevymažú z kníh svetových veriteľov svoje jedovaté úpisy, hrozí nám skoro iste kolaps, zrútenie, vedúce k rastúcemu počtu konkurzov, zvyšujúcemu sa počtu nezamestnaných, znižovaniu HDP a recesii, ak nie k horšiemu.

No títo chlapci, ktorí nám nahovárajú hrozbu finančného atómového hríbu nad každým americkým mestom, ak razom nezaopatríme týchto 700 miliárd USD, nevidia, že to už prichádza a nedávajú nám záruku, že to bude mať úspech a ukončí krízu. Nič nepomáha, urobiť to treba, a to hneď, pretože kolaps je predo dvermi.

Ak zoberieme do úvahy všetky tie peniaze, ktorými vláda Spojených štátov nešetrila, aby predišla kolapsu, a v dôsledku toho znížené príjmy obyvateľstva v blízkej budúcnosti, ťažko sa dá predvídať, ako sa môže Amerika vyhnúť rozpočtovému deficitu, ktorý bude 1 trilión USD. To ohrozí jednak samotný dolár, jednak možnosť Spojených štátov, ktoré nič nesporia, požičiavať si od ostatného sveta. Úpadok Ameriky je na dlani.

Áno, strýčko Sam, prišiel deň, keď s tebou zúčtujeme.

*  *  *

Patrick J. Buchanan je zakladateľ a vydavateľ časopisu American Conservative. Napísal 7 kníh, medzi nimi Where the Right Went Wrong (Kde urobila pravica chybu) a A Republic Not An Empire (Sme republika, nie cisárstvo). Jeho ostatná kniha je Churchill, Hitler and the Unnecessary War (Churchill, Hitler a nepotrebná vojna).

*  *  *

Prameň: Patrick J. Buchanan, „Day of Reckoning – Uncle Sam, RIP“ (Deň zúčtovania – Odpočívaj v pokoji, strýčko Sam), LewRockwell.com, 27. septembra 2008

Preložil Rastislav Škoda

Návrat odpustkov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

 Christopher Hitchens

Keď som sa v polovici júla chystal osláviť výročie pádu Bastily, volala ma jedna austrálska rozhlasová stanica, či by som im nekomentoval sponzorstvo Svetového dňa mládeže rímskokatolíckou cirkvou. Najprv som nechápal, čo môže mať táto bizarná udalosť spoločné so mnou, ale keď mi vysvetlili, že Jeho Svätosť Pápež (pre svojich fanúšikov aj Benedikt XVI., ale pre mňa tento muž navždy ostane Josephom Ratzingerom) ponúka „čiastočné alebo plné odpustky" ako návnadu pre tých, čo v sebe necítia dosť zanietenia, aby sa slávnosti zúčastnili, roztriasol som sa zvedavosťou.

Nebolo to prvý raz, čo nový pápež urobil takúto ponuku mladým ľuďom, ktorí boli ochotní prísť na jeho Dni mládeže: aj nedávne Katolícke stretnutie mládeže sveta v Kolíne sprevádzala ponuka tiketu do neba. Alebo, aby sme boli presnejší, ponuka odpustenia hriechov a zníženie vedľajšieho trestu, t.j. času, ktorý by hriešnik mal stráviť v očistci. Ratzinger ponúkal čiastočné odpustky, ktoré skracujú trest v očistci, „všetkým, čo sa budú modliť za duchovné ciele tohto mítingu a jeho úspešný priebeh, nech sa nachádzajú kdekoľvek". Ponúkal však aj úplné odpustky oveľa väčšej hodnoty, pretože v tomto prípade sa odpúšťa celý trest pobytu v očistci za hriechy celého života až do danej chvíle. Kto chce získať túto „cenu", musí ísť niekedy až k protinožcom a tam sa „oddane zúčastniť nejakých posvätných úkonov alebo pobožných akcií, usporiadaných v priebehu 23. svetových dní mládeže, vrátane ich slávnostného zakončenia; dostane sviatosť zmierenia a ak úprimne oľutuje, dostane sv. prijímanie; musí sa kajúcne pomodliť k Duchu svätému na úmysel Jeho Svätosti."

Bol to pojem „odpustkov" a osobitne ich predaj (taký úspešný podnik, že jedna z jeho vetví stačila financovať stavbu svätopeterského chrámu v Ríme), čo vyvolalo protest Martina Luthera a dalo do pohybu hnutie, ktoré optimisticky nazývame „reformáciou". Po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965) machinácie s odpustkami oslabli, ale teraz ich Ratzinger oživuje, a to paralelne s inými náboženskými prejavmi, považovanými doteraz za reakcionárske alebo už dávno nečasové. Pomerne skoro po svojom zvolení za pápeža sa ponáhľal obnoviť latinskú či „tridentskú" omšu s jej nechvalne známou veľkonočnou výzvou po obrátení zradných židov na pravú vieru a obnovil svoje dávne tvrdenie, že rímskokatolícka cirkev nie je jedna z mnohých cirkví, ale „jediný pravý prameň " duchovnej autority.

Akýmsi podivným spôsobom vidím v tejto snahe obnoviť staré dogmy a istoty čosi uspokojujúce. Nič nie je falošnejšie a nedôveryhodnejšie ako myšlienka „ekumenického" katolicizmu, predstierajúceho milotu voči protestantom, židom a moslimom a zľahčujúceho rozdiely, ktoré boli kedysi ako doktríny také rozhodujúce. Nič nie je banálnejšie ako sledovať bohoslužbu odbavovanú v miestnom hrubom nárečí, pri čom sa jej mystérium stráca v pokuse zalíškať sa miestnym presvedčeniam. Myslím si, že ozajstní katolíci sú čestní, keď upozorňujú, že táto strata mágie, tradície a opravdivosti veľmi ochudobňuje cirkev. Ak však pripúšťajú, že bez obradov, rituálov a osobitnej reči medzi kňazmi nebude celá záležitosť stáť za veľa, treba sa na všetko pozrieť zo sekulárneho hľadiska.

Zvykli sme si, že nedomyslení ekumenickí horlivci nám vraveli: „Ó, tie reči okolo kacírstva a zatratenia predsa netreba brať doslovne!" Teraz však máme pápeža, ktorý vraví „Ba veru hej" a predpokladá sa, že to treba brať doslovne: Protestanti nepôjdu do neba. V záhrobí sa meria čas tým istým spôsobom ako skutočný tunajší čas a môže sa stať, že budete hlivieť roky svojho času v očistci. (Táto myšlienka je osobitne absurdná a už som sa ňou inde zaoberal.) Bude sa konať Posledný súd a len jedna cirkev ti môže pomôcť pripraviť sa naň. Ak ešte za svojho života zahrnieš túto svätú inštitúciu svojimi peniazmi, budú dobre uložené.

Raz mi jeden priateľ napísal, že je potešiteľné, ak sa veci vyvíjajú tak, ako sme predpokladali. Raz vraj stretol v Orient-exprese krásnu ženu, ktorá bola krátko nato zatknutá pre vyzvedačstvo; raz videl ohromnú sviňu kvičiac pobiehať po hale írskeho kaštieľa a raz interwievoval politika, ktorý mu už v prvých dvoch minútach nahovoril nehorázne klamstvá. Z toho vyplýva, že človeka uspokojí vedomie, že máme pápeža, ktorý ponúka odpustky v posmrtnom živote výmenou za angažovanie sa tu a teraz a ktorý si neláme hlavu s nezmyslami o faktoch, ktoré sú rovnaké záblesky tej istej pravdy. Posilní to náš cit pre dokonalosť vecí okolo nás. Myslím, že aj ja sa pokúsim dostať úplné odpustky - len aby som bol na bezpečnej strane.

*  *  *

Christopher Hitchens je autor nedávnej knihy God Is Not Great (Boh nie je veľký - Twelve Books, 2007) a vydavateľ zbierky The Portable Atheist (Prenosná príručka ateistu - Da Capo Press, 2007).

*  *  *

Prameň: Christopher Hitchens, „The Return of Indulgences", Free Inquiry 28/6, október-november 2008.

Preložil Rastislav Škoda

Boj o myslenie detí – IX.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen Law

9. kapitola: Rozum a morálka

Pozrime sa teraz na iný útok na liberálnu morálku a náboženskú výchovu.

Táto kniha zastáva názor, že keď príde na posúdenie, čo je správne a čo nesprávne, vtedy je chybou radiť deťom a mladým dospelým, aby nekriticky prijali názor nejakej vonkajšej autority. Treba ich povzbudzovať a cvičiť v myslení sami za seba.

Nie je to však neúmerné preceňovanie možností indivídua, vyzbrojeného len mocou jeho rozumu? Je možné, žeby jednotlivec za pomoci len svojej racionality spoznal, čo je správne a čo nesprávne? Mnohí povedia, že odpoveď je „Nie". Jednotlivec, ponechaný na seba s ničím iným ako mocou svojho intelektu, vraj uviazne ako žaba na dne jamy, neschopný nájsť akúkoľvek morálnu orientáciu. Sám rozum je morálne slepý. Kto si myslí, že kradnúť je morálne prijateľné, nemusí byť o nič menej racionálnejší, ako ten, čo nezištne pomáha druhým. Ich omyl nie je chybou logiky. Ale ak nakoniec morálka nie je vecou rozumu, nie je chybou klásť na ňu taký veľký dôraz? Ak sila môjho úsudku nestačí na rozlíšenie správneho od nesprávneho, mám iné východisko ako zveriť svoju vieru do rúk nejakej vonkajšej autority, ktorá mi tento mravný poznatok dodá?

Na tejto námietke môže byť kus pravdy. Ale je na nej aj balvan nepravdy. Kým presne neidentifikujeme, kde je chyba, načrtnime jeden (nie jediný) argument, ktorý môže podporovať záver, že morálka má málo, ak vôbec niečo, do činenia s rozumom. Pochádza od Davida Huma, filozofa osemnásteho storočia (A Treatise of Human Nature, 1739: kniha 2, časť 3, sekcia III).

Pravdy rozumu

Jednou z ciest, ako by sa dal zajac morálky vytiahnuť z klobúka rozumu, by bolo preveriť, či sú morálne pravdy logické pravdy, respektíve či sa na ne dajú redukovať. Pozrime sa na tvrdenie:

Všetky trojuholníky majú tri strany.

Stačí, ak popremýšľate, aby ste zistili, že tento výrok je pravdivý. Trojuholníky sú z definície trojstranné. Kto by povedal, že existuje trojuholník, ktorému chýba niektorá z týchto strán, by si protirečil: taký trojuholník by musel byť aj trojstranný, aj nie-trojstranný. Jav, že trojuholníky majú tri strany, je v tomto zmysle logická pravda.

Dá sa podobným spôsobom dokázať, že aj morálne pravdy sú logické pravdy? Zdá sa, že nie. Kto vyhlási, že kradnúť nie je zlé, si neprotirečí. Máme síce logickú záruku, že všetky trojuholníky majú tri strany, ale niet takej istoty , ak ide o zlo či dobro krádeže.

Hoci výrok, že kradnúť je nesprávne, nie je logická pravda, možno ho logika ospravedlní. Možno ho ospravedlní nejaký rozumný argument. Začnime s tým, aké sú rozumné argumenty.

Klobásový mlynček logiky

Úžasná vlastnosť rozumného argumentu je jeho schopnosť zachovať pravdu. Zoberme, napríklad, tento argument:

Frank je človek.
Všetci ľudia žijú na Zemi
Záver: Frank žije na Zemi.

Tento argument má formu dvoch výrokov, premís a jedného záveru. Pri deduktívnom argumente, ako je tento, sa predpokladá, že premisy obsahujú záver. Ak je platný, poskytne nám tento argument logickú záruku: ak sú platné premisy, ja platný aj záver. Vtedy je argument platný. V našom prípade premisy naozaj obsahujú záver.

Samozrejme, ak dáte do deduktívneho argumentu jednu alebo viac neprávd, niet záruky, čo dostanete. Záver môže byť platný, ale môže byť aj nepravdivý. (Predpokladajme, že prvá premisa je nesprávna: že Frank nie je človek, ale mimozemšťan, žijúci na planéte Pluto; potom je náš záver nesprávny.)

[caption id="attachment_833" align="aligncenter" width="300" caption="Mlynček 1"][/caption]


 

Platný deduktívny argument zachováva pravdu. Ak ste vložili platné premisy, máte logickú záruku, že dostanete správny záver. Ak hľadáte vieru v niečo, čo je pravdivé, je to pekný výsledok.
Tým, čo majú radi analógie, môžeme povedať, že platné formy deduktívneho argumentu fungujú ako mlynček na klobásy. Ibaže namiesto vkladania nakrájaného mäsa na jednej a odoberania hotových klobás na druhej strane máte záruku, že ak vkladáte pravdivé premisy, vyjdú vám pravdivé závery.

Induktívny mlynček na klobásy

Deduktívny argument nie je jediná rozumná forma argumentu. Existuje aj induktívne uvažovanie. Pozrime sa na jeden príklad:

Prvé jablko obsahuje jadierka.
Druhé jablko obsahuje jadierka.
Tretie jablko obsahuje jadierka.
......
1000. Tisíce jablko obsahuje jadierka.

Záver: Všetky jablká obsahujú jadierka.

Tento argument má tisíc premís (no uspokojujeme sa so štyrmi). Pri induktívnom argumente sa predpokladá, že premisy podporujú záver. Kľúčové slovo je tu podporujú. Je jasné, že tento argument nie je (a nemyslí sa, že by mal byť) deduktívne platný. Tieto premisy neobsahujú deduktívne záver. Niet logickej záruky, že najbližšie jablko nebude bez jadier, a nezáleží na tom, koľko jabĺk sme už rozrezali. Predpokladáme, že keďže dosiaľ všetky preskúmané jablká obsahovali jadrá, je celkom rozumné uzatvárať, že ich obsahujú vôbec všetky jablká. (2) Predpokladáme, že premisy robia pravdivosť záveru veľmi pravdepodobnou. Ak je to pravda, potom majú rozumné induktívne argumenty vlastnosti zachovávajúce pravdu, podobné strojčeku na klobásy. Vlož do rozumného induktívneho argumenty správne premisy a môžeš mať nádej, že ti na druhom konci vyjdú správne závery. Opäť platí, že ak hľadáš pravdu, je to dobrý výsledok.

Hume a rozdiel medzi je a má byť

Videli sme, že korektný argument má tendenciu zachovať pravdu. Preto je rozumný argument so správnymi premisami schopný zdôvodniť záver - taký argument môže ukázať, že záver je s istotou alebo pravdepodobne správny.

Ako teda používať rozumný argument na podoprenie mravného záveru? Začnime tým, že rozpoznáme dva rozličné druhy premís, na ktorých sa dá založiť naše uvažovanie.

Filozof David Hume slávne rozlíšil výrazy „je" a „mal by". Veda sa zaoberá zisťovaním, akým svet je. Vedci pozorujú, samozrejme, ako to je. Zaznamenávajú, že tieto rozličné vzorky vody všetky vrú pri 100 °C, že slnko vyšlo včera aj dnes atď. Niekedy teoretizujú o tom, čo pozorujú. Tvrdia, napríklad, že každá voda vrie pri 100 °C, aj taká, ktorú dosiaľ netestovali.

Na druhej strane morálka sa zaoberá celkom iným druhom výrokov. Morálka neopisuje, aký svet je - hovorí, aký by mal byť. Pozrime sa na výrok, že kradnutie je zlo. Na prvý pohľad to vyzerá ako „je"- výrok (obsahuje slovo „je"). No pri podrobnejšom skúmaní sa ukáže, že tu nejde o výrok, aké veci sú. Celkom iste platí, že ak sa povie, že kradnúť je zlé, neznamená to povedať, že niekto niečo kradne alebo nekradne. Znamená to len, že nemáme kradnúť.

Ak teraz chceme deduktívne alebo induktívne uvažovať o podpore morálneho záveru - o závere, čo „sa má" - aký druh premisy máme použiť? Napríklad, môžeme vytvoriť záver „má sa" tak, že použijeme výroky „je"?
Stalo sa slávnym, že Hume to poprel. Zastáva názor, že výroky o tom, čo je, sú morálne neutrálne. Neumožňujú nám urobiť záver o tom, čo máme alebo nemáme urobiť.

Vezmime, napríklad, prepadávanie starých žien. Každý si myslí, že to sa nemá robiť. Samozrejme, prepadnutie deprimuje starú ženu. Môže jej spôsobiť telesnú chorobu alebo aj smrť. Znamená pocity úzkosti u jej priateľov, rodiny a aj v širšej verejnosti. Nemalo by to okamžite racionálne odôvodniť záver, že to nemáme robiť?

Nie, vraví Hume. Nakoniec psychopat, ktorý si myslí, že prepadávať staré ženy je niečo, čo máme robiť, môže dobre poznať všetky fakty, aké to „je". „Áno", povie, „prepadávať staré ženy ich deprimuje a poškodzuje. Ale veď práve preto to robím! Myslím si, že to je niečo, čo máme robiť." Táto odpoveď nás musí zaraziť ako priam záhadná. Je však tento páchateľ iracionálny? Zdá sa, že nie je. Psychopat s nami v otázke výrokov „je" súhlasí:

Prepadávanie starých žien im robí veľmi zle (atď.)   A náš záver
Nemáme prepadávať staré ženy
nie je týmto výrokom „je" deduktívne ani induktívne väčšmi podporovaný ako psychopatov názor:
Staré ženy máme prepadávať.

[caption id="attachment_834" align="aligncenter" width="300" caption="Mlynček 2"][/caption]

Ukazuje sa, že existuje, ako filozofi zvyknú hovoriť, rozdiel medzi je a má byť a zdá sa, že výroky o tom, čo „je", neposkytujú nijakú racionálnu podporu pre závery o tom, čo máme alebo nemáme robiť. (3)

Problém zdôvodňovania v kruhu

Ako potom použiť náš „mlynček na klobásy", aby sme odôvodnili naše morálne súdy? Zdá sa, že jediná cesta, ako sa dostať k úsudku „má sa", je, ak vložíme aspoň jednu premisu „má sa".

Tu je jednoduchý príklad:

1. Mali by ste vždy platiť svoje dlžoby.
2. Tedovi ste dlžen jednu libru.
Záver: Mali by ste Tedovi vrátiť libru, ktorú mu dlhujete.

Tento jednoduchý príklad je presvedčivý. Je to príklad takého jednoduchého uvažovania, aké by sa malo používať u detí na vysvetlenie, že majú vrátiť peniaz, ktorý si požičali. No hoci je to korektný argument, predpokladá ako samozrejmú morálnu premisu. Podarilo sa nám vytlačiť záver „mali by ste" len tak, že sme si pomohli prijatím aspoň jednej premisy „mal by si". Môžete sa spýtať, ako je táto odôvodnená.

Teraz sa ukazuje celková ťažkosť. Ak bez ťažkostí môžeme používať rozum na odôvodnenie jedného morálneho výroku druhým (t.j. odôvodňujeme nejaký morálny princíp odvolaním sa na druhý, ktorý je zásadnejší), vzniká problém, ak ide o odôvodnenie celej morálnej pozície vrátane našich najzákladnejších morálnych presvedčení. Pretože nemôžeme používať iné „malo by sa" ako tie, ktoré sa pokúšame odôvodniť. Pritom, samozrejme, nemôžeme používať mravné zásady na zdôvodnenie ich samých - to by bolo zdôvodňovanie v kruhu / cirkulárne, a to nie je nijaké odôvodňovanie. A okrem toho, keby toto bol prijateľný spôsob zdôvodňovania sústavy morálnych pravidiel, potom by aj ten psychopat mohol úspešne ospravedlniť svoj zvrátený zmysel pre dobro a zlo.

Takže kam nás zaviedli úvahy o používaní mozgu pri odôvodňovaní našich morálnych predstáv? Zdá sa, že do veľkých ťažkostí.

Niekto by teraz mohol urobiť záver, že rozum nie je schopný zdôvodniť naše zásadné životné morálne stanovisko. Nemôže racionálne uprednostniť jednu konzistentnú sústavu morálnych zásad pred druhou. Názorový systém psychopata môže byť viac menej rovnako racionálny a rozumný ako názorový systém svätca. Hume uzatvára, že morálne princípy nie sú produkty rozumu (1739). Povedal:

Rozumu sa neprieči dať prednosť skaze celého sveta pred poškrabaním prsta.

Mojím úmyslom však nie je potvrdiť Humov argument, ako sme si ho oživili. Má svoje nedostatky . (4) Uviedol som ho vlastne ako ilustráciu len preto, aby som pripravil pôdu na nasledujúci argument. Ale predpokladajme ešte raz, čo len v záujme tvrdenia, že Humov záver je správny. Akú by to malo dôsledok na liberálny prístup k morálke opísaný v tretej kapitole?

Po prvé, jedni môžu uzatvárať, že ak sa morálke nevie dať racionálny základ, je chybou zdôrazňovať význam presvedčovania jednotlivcov, aby používali vlastné rozumové sily na riešenie morálnych otázok. Po druhé, niektorí môžu ísť ďalej a prísť k záveru, že ak morálka nemá korene v rozume, musí ich mať v nejakej vonkajšej autorite, ako sú náboženské texty alebo náboženskí vodcovia.

Obrana liberálneho prístupu

V skutočnosti nepoužijeme ani jeden z predošlých záverov. Táto kniha obhajuje názor, že jednotlivcov treba povzbudzovať, aby o dobre a zle premýšľali a súdili sami. Všimnite si však, že v tejto súvislosti nejde o nejaký osobitný záujem o to, odkiaľ nejaký morálny názor pochádza.

Je zrejmé, že väčšina našich morálnych presvedčení nepochádza z rozumu. Mnohí ľudia majú aspoň časť svojich presvedčení z náboženstva. Iní ich dostali od svojich rodičov, niektorí zo svojej komunity. Niekedy pramenia z určitého druhu tzv. náboženskej skúsenosti. Niektoré morálne názory môžu byť dokonca vrodené organizmu prírodným výberom, čo by vysvetlilo, prečo máme všetci viac-menej tie isté názory, nech pochádzame odkiaľkoľvek. (5) Tu nejde o obranu nejakej osobitnej teórie o pôvode našich morálnych názorov, ale o obranu odporúčaného prístupu jednotlivcov k týmto názorom, nech pochádzajú odkiaľkoľvek.

Máme povzbudzovať jednotlivcov, aby viac-menej nekriticky akceptovali morálne názory, ktoré im v štepuje ich náboženstvo, komunita, ich gény alebo Boh v ich hlavách? Zastávame stanovisko, že nech vaše morálne názory pochádzajú odkiaľkoľvek, treba vás nabádať, aby ste o nich kriticky uvažovali. Na tom nič nemení skutočnosť, že mravnosť nemá a nemôže mať svoj pôvod v rozume.

Tu sa dajú vysloviť pochybnosti. Možno položiť otázku: „Ak má Hume pravdu a rozum nie je schopný odôvodniť naše základné mravné zásady, prečo vôbec spomínať rozum pri morálnych otázkach? Iste si prajeme jednotlivcov, ktorí veria tomu, čo je správne. Ale veď ste práve povedali, že ak ide o správne a nesprávne, rozum nie je v stave pomôcť nám dopátrať sa pravdy."

Nepripustili sme nič také. Sám rozum ako taký môže byť neschopný určiť, čo je dobré a zlé, ale to neznamená, že rozhodovanie, čo je dobré a čo zlé, nemá nič do činenia s rozumom. Má, a to veľa. Starostlivé a kritické premýšľanie o našich mravných presvedčeniach nám môže veľa povedať. Uvádzame štyri príklady, keď sa rozum dá konštruktívne využiť.

1. Odhalenie nepredpokladaných dôsledkov

Po prvé, už jednoduchá kritická analýza môže odhaliť nepredpokladané dôsledky.

Predpokladajme, že si myslíte, že nemáme nikoho diskriminovať, ak na to nemáme presvedčivé dôvody. Áno, dospelí diskriminujú deti - nenechajú ich riadiť auto, nedajú im volebné právo atď. -, ale ich diskriminácia je zdôvodnená, pretože medzi nami a nimi je morálne relevantný rozdiel. Deti nie sú ešte dosť vyspelé a zodpovedné, aby riadili auto alebo politicky volili. Ak však ide o odpieranie volebného práva ženám a černochom, nie je tu žiaden mravne významný rozdiel. Černosi a ženy sú rozdielni voči bielym mužom, a to v rozličných smeroch. Ale rozdiely v sexuálnych orgánoch alebo vo farbe kože nie sú relevantné, keď ide o zdôvodnenie odoprenia volebného práva. Preto je táto diskriminácia zlá. Kto ju robí, je vinný z neznášanlivosti.

Za takýchto okolností je princíp nediskriminácie veľmi prijateľný. Takmer všetci sme ochotní súhlasiť s niečím podobným. No len málo z nás si premyslelo všetky jeho dôsledky.

Pozrime sa, napríklad, na iné druhy - na ošípané, psy, kravy atď. Aj tie diskriminujeme, a ako dramaticky! Robíme na nich pokusy, zabíjame ich a jeme ich. Vieme, že zaobchádzať takto s ľuďmi by bolo zlé. Ak sa aj táto diskriminácia nemá považovať za fanatickú, musíme nájsť nejaký morálne relevantný rozdiel medzi ľuďmi a inými druhmi, ktorý zdôvodní rozdiel v správaní sa. To je spravidla ťažké.

Niekto môže povedať: „Dobre, tieto druhy sú menej dokonalé a inteligentné, ako sme my. Preto je v poriadku, že ich zabíjame a jeme." No toto ospravedlnenie by nám dovolilo zabíjať a jesť aj mentálne chorých ľudí - čo (temer) každý považuje za otrasne nemorálne. Ťažko sa dá vysvetliť, prečo zdôvodnenie diskriminácie medzi ľuďmi a zvieratami nezahŕňa nejakú formu fanatizmu podobného rasizmu alebo sexizmu.

Nemám v úmysle brániť túto obžalobu z fanatizmu. Používam tento príklad len na ilustráciu javu, že silami nášho rozumu a myslenia o dôsledkoch našich morálnych presvedčení môžeme odhaliť prekvapujúce dôsledky. Môžeme zistiť, že to, čo kedysi bolo morálne prijateľné, dnes už nie je vôbec morálne.

Takže to je jedna dôležitá úloha, ktorú môže rozum hrať pri zisťovaní, čo je morálne správne. Zadaním prijatej premisy „malo by sa" (v tomto prípade to bola diskriminácia) do nášho „mlynčeka na klobásy" staneme sa schopnými odkryť nepoznané dôsledky.

2. Odhalenie logických rozporov

Použitie rozumu môže odhaliť rozpory v našom systéme morálnych hodnôt, čo od nás vyžaduje zmenu aspoň niektorých z nich. Racionálny tlak môže vyvolať zmeny týkajúce sa našich najostrejších morálnych presvedčení.

Predpokladajme, že hlboko vyznávam aj zásadu, že ľudský život má väčšiu cenu ako každá iná forma života, aj princíp nediskriminácie, ako bol opísaný vyššie. Mysliac na dôsledky tohto druhého princípu môžem prípadne zistiť, že zastávam logicky nedôsledný postoj. Hľadanie riešenia ma vystaví neznesiteľnému tlaku, aby som sa vzdal aspoň jedného z týchto dvoch doteraz hlboko zakorenených presvedčení.

Je pravda, že niektoré z najväčších morálnych prevratov v dejinách ľudstva nastali aspoň čiastočne následkom takéhoto kritického myslenia. Tí, čo ťažko bojovali aj za zrušenie otroctva, aj za emancipáciu žien, mali medzi sebou mnohých, ktorých motivovalo ich náboženské presvedčenie. Ale čo dalo týmto jednotlivcom ich jedinečnosť a urobilo z nich hýbateľov a iniciátorov, to bola ich ochota zapochybovať o prevládajúcej mienke ich doby a prísne prekontrolovať dôsledky svojich najzákladnejších morálnych presvedčení. Opovážili sa kritizovať ortodoxné náboženské názory svojej súčasnosti. Uposlúchli Kantovu radu a odvážili sa myslieť. Toto urobiac stelesnili osvietenstvom inšpirovaný postoj voči morálke, za aký sa prihovára táto kniha. (6)

3. Úloha vedeckého myslenia

Napriek rozdielu medzi „je" a „má byť" má veda svoju úlohu, keď treba povedať, čo je správne a čo nesprávne. Pozrime sa, napríklad, na morálne názory na problém výskumu embryonálnych a kmeňových buniek. Veda sama nám nemôže povedať, či sa to má povoliť. Môže nám však pomôcť dopracovať sa k správnemu rozhodnutiu. Ak, napríklad, veríme, že ak niečo kvalifikuje za morálnu osobu, je to schopnosť cítiť bolesť, potom výskum otázky, či majú embryá nervový systém, resp. ako sa tento vyvíja, sa stane naraz veľmi významný.

A tak sú morálne nezhody často čiastočne konkrétne. Diskusia o tom, či sa má ženám priznať volebné právo, bola čiastočne diskusiou o tom, či majú ženy intelektuálne schopnosti, potrebné na riadne vykonávanie tohto práva. Že ich majú, je empiricky dokázateľný fakt.

Kombinácia vedeckých objavov o aktuálnej téme a pripustených premisách „malo by sa" vedie pri použití nášho mlynčeka na klobásy k zdôvodneniu dôležitých morálnych dôsledkov - napríklad o volebnom práve žien alebo o kmeňových bunkách.

4. Odhalenie chybného uvažovania
Rozum vie odhaliť, kde sa niečie morálne stanovisko zakladá na falošných argumentoch. Starostlivé a kritické myslenie nám môže odhaliť, kde sme sa sami, alebo kde sa druhí zmýlili pri formulácii morálnych záverov. Označenie týchto nebezpečných miest môže byť veľmi dôležité.

Vezmime si, napríklad, niekoho, kto sa pokúša odôvodniť morálne odsúdenie homosexuálov názorom, že homosexualita je „neprirodzená". Takéto uvažovanie je falošné, pretože sa zráža s Humovou medzerou „je/má sa": premisa, že homosexualita je neprirodzená, nepodporuje racionálnejšie záver, že sa nemá praktizovať, než záver, že sa má praktizovať. Aj keby bola (ako pravdepodobne nie je) „neprirodzená", nedalo by nám to právo morálne ju odsúdiť. (7)

Na záver sa dá povedať, že hoci veda a rozum nie sú v stave odôvodniť naše základné morálne zásady, umožňujú ďalekosiahle vetvenia už prijatých zásad. Otvárajú nám oči, aby sme videli, kde treba zásady revidovať.

Tí, čo nechcú či nie sú schopní o svojich morálnych názoroch starostlivo a kriticky rozmýšľať, sú preto, morálne povedané, vo veľkej nevýhode. Ich neschopnosť vidieť nedôslednosti, klamné predstavy a falošné predstavy vo svojom myslení ich robí vnímavými voči schvaľovaniu a dokonca aj zapojeniu sa do morálne neudržateľného - akým sú otroctvo, sexizmus, prenasledovanie Židov a homosexuálov.

Posledná obava

Dôraz, ktorý kladie táto kniha na rozum, môže vyvolať ešte jednu, poslednú obavu. Niekto môže povedať, že, povedzme,

Kant sa mýlil a rozum nemôže podoprieť morálku. Ak potom trváte na tom, že jednotlivci (v prvom rade) „myslia na seba", nechávate ich spoliehať sa na vlastné subjektívne pocity. Morálne úsudky sa potom robia na základe čohokoľvek, čo jednotlivec „cíti ako správne". Sú potom príliš subjektívne a ľahko vedú k vzniku osobností, vydávajúcich prázdne a zištné morálne úsudky. Mravnosť sa tým presunie na nízky stupeň subjektívnych preferencií alebo volieb - „chcem" či „cítim" namiesto ako „mal by som". Lepšie bude, ak sa ľudia spoľahnú na vonkajšiu autoritu, ktorá im poskytne objektívne morálne meradlo.

Na pohľad je tento ťah príťažlivý. Pri bližšom preverení sa ukazuje fatálne chybný.

Po prvé (a pravdepodobne je to aj najzničujúcejšia námietka), aj keď sa pripustí, že rozum nemôže podoprieť morálku, nedáva nám to okamžite dôvod favorizovať prístup k mravnej výchove, založený na vonkajšej autorite. Pretože ak sa jednotlivci dovolávajú nejakej vonkajšej autority a ani táto nemôže podoprieť morálku, skončíme tak, že sa budeme spoliehať na čokoľvek, čo „cíti ako správne" táto autorita. Takže morálka skončí zakaždým tak, že závisí od subjektívnej preferencie či voľby, ale teraz je to subjektívna preferencia či voľba autority a nie jednotlivca. Pridanie vonkajšej mravnej autority do obrazu vyvolá iba ilúziu zvýšenej objektívnosti. Nie je jasné, akým by to bolo zlepšením. V skutočnosti spoliehanie sa na autoritu môže viesť do ešte nebezpečnejšej situácie. No v liberálnejšom režime majú jednotlivci možnosť (a sú k tomu povzbudzovaní) kontrolovať a opravovať sa navzájom. Je málo pravdepodobné, že mocnú mravnú autoritu opraví niekto iný ako ona sama.

Po druhé, (v každom prípade) rozsah otvorených morálnych pozícií aj potom, ako sme pripustili, že morálke nemožno dať celkom racionálny základ, ostáva oveľa užší, ako si mnohí myslia. Nacizmus, sexizmus, vlastnenie otrokov a homofóbia, ako sa zvyčajne manifestujú, nie sú aktuálne alternatívy. Tieto názory kotvili historicky v morálnych názorových systémoch, ktoré mali veľa hlbokých logických nedôsledností a chýb, ktoré rozum odhalí (videli sme niekoľko príkladov). Takmer každý z nás podpíše určité základné podobné morálne zásady (dokonca aj nacisti - vrátane Hitlera - vraveli, že plnia kresťanskú povinnosť), ktoré účinne limitujú rozsah diskutabilných morálnych názorových systémov. Ak zameriavame pozornosť na rozdiely medzi nami, ľahko nám unikne, koľko máme spoločné. A to, čo máme spoločné, často racionálne vyrieši, kto z nás má pravdu alebo nie, keď príde reč na morálku.

Po tretie, hoci je pravda, že keď ide o morálku, musíme sa nakoniec spoliehať tak na pocity ako aj na rozum, pocity sa dajú vychovávať. Môžeme sa naučiť byť empatickejší, lepšie spoznať charakter svojich pocitov, lepšie vedieť posúdiť, či sú naše pocity náležité alebo či sú schopné deformovať náš úsudok. Hoci emócia nevyhnutne prispieva k morálnemu rozhodnutiu jednotlivca, iste z toho nevyplýva, že úsudok bude prázdny a zištný. Okrem toho, ako sme videli v tretej kapitole (a ako to nedávno zdôraznil riaditeľ Antidotu (britskej organizácie, ktorá podporuje rozvoj emocionálnych schopností v školách) (8)), filozofický liberálny prístup k mravnej výchove môže podstatne prispieť k rozvoju tohto druhu emocionálnej vytríbenosti a gramotnosti.

Záver

Môže byť, že rozum nakoniec nie je schopný poskytnúť morálke jej základy. Ale, ako sme videli v tejto kapitole, rozumu ostáva úloha hrať životne dôležitú rolu pri určovaní, čo je dobré a čo zlé. Preto ostáva životne dôležité, aby sa občania učili a povzbudzovali v používaní sily svojho rozumu v morálnych otázkach.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Zachráni nás náboženská viera?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Betrand Russell

Podľa jednej teórie, ktorá vo svete získava stále viac súhlasu, sú zlá, na ktoré svet trpí, zapríčinené miznutím náboženskej viery. Práve opak tejto teórie považujem za správny. Viera, ak vôbec má niečo s vecou do činenia, je dnes oveľa rozšírenejšia, ako bola ešte pred nedávnom. Reťaz príčin, ktoré viedli k dnešnej situácii, nijako nesúvisí s náboženskými presvedčeniami ľudí, ktoré sú skôr dôsledkom ako príčinou našich bied.

Nechajme však politické podrobnosti v pokoji odpočívať a podívajme sa na náš problém vo všeobecnosti. Kresťania sú presvedčení, že ich viera pôsobí dobre, všetky ostatné viery však škodia. Podľa ich názoru to v každom prípade platí pre komunistickú vieru. Ja osobne by som chcel povedať: každá viera škodí. Ako vieru môžeme definovať isté presvedčenie o niečom, pre čo niet nijakej istoty. Kde je niečo isté, tam sa nikdy nehovorí o "viere". Neoznačujeme ako vieru, že dvakrát dva sú štyri, alebo že Zem je guľatá. O viere hovoríme, keď chceme istotu nahradiť pocitom. Keď sa istota nahradí pocitom, vedie to často k hádkam, lebo rozličné skupiny prinášajú do hry ako náhradku rozličné pocity. Kresťania veria na zmŕtvychvstanie, komunisti na marxistickú teóriu hodnoty. Ani jedna z týchto vier sa nedá dokázať rozumom; preto sa každá bráni propagandou, a ak treba, aj vojnou. V tomto ohľade sú obidve rovnaké. Ak považujú za veľmi dôležité, aby ľudia verili niečo, čo sa nedá rozumne odôvodniť, potom nehrá rolu, čo je to. Ak má niekto v rukách moc, vštepí toto niečo do nezrelých mozgov malých detí a spáli knihy, ktoré učia opak. Ak má niekto moc, vybuduje ozbrojené sily za účelom dobývania. Také bývajú spravidla nevyhnutné dôsledky pevnej viery; okrem vtedy, ak sa niekto uspokojí s tým, že ostane navždy v nepatrnej menšine, ako kvakeri.

Je mi čírou záhadou, ako môžu zdanlivo duševne normálni ľudia zastávať názor, že by kresťanská viera mohla zabrániť vojne. Rímsky štát sa pokresťančil za čias Konštantína a od tých čias až do svojho zániku bol trvale v stave vojny s niekým. Kresťanské štáty, ktoré prišli po ňom, sa ustavične bili medzi sebou, ak náhodou, to nepopieram, nenapadli niektorý nekresťanský štát. Od doby Konštantína až do prítomnosti sa v dejinách nenájde ani stopa dôkazu, žeby boli kresťanské štáty menej bojachtivé ako iné. Áno, najneúprosnejšie vojny boli výsledok rozporov medzi rozličnými druhmi kresťanskej viery. Nedá sa poprieť, že aj Luther aj Loyola boli kresťania, ale ani to, že práve ich rozličné názory boli spojené s dlhou epochou ukrutných vojen.

Niektorí ľudia by nám radi nahovorili, že kresťanstvo je, čo aj možno nie pravdivé, iste užitočné, lebo podporuje sociálnu súdržnosť; čo aj nie je dokonalé, je predsa lepšie ako každé iné náboženstvo rovnakej účinnosti. Rád sa priznám, že by som radšej videl celý svet kresťanský ako marxistický. Marxistická viera mi je odpudivejšia ako každá iná, ktorú prijali kultúrne národy (možno s výnimkou Aztékov). Ale ani pri najlepšej vôli nemôžem pripustiť, že by bola sociálna súdržnosť možná len pomocou účelovej lži. Veľmi dobre viem, že tento názor zastával Platón a celý rad praktických politikov, ale považujem ju aj z praktického stanoviska za falošnú. Na sebaobranu ju netreba, ak stačia rozumné argumenty. Potrebná je pre križiacku výpravu, ale nemôžem sa rozpamätať na ani jeden prípad, keď križiacka výprava viedla k niečomu dobrému. Ak ľudia považujú kresťanstvo za časť znovuvyzbrojenia, okrádajú ho o všetky možné duchovné zásluhy. Ak má byť kresťanstvo ako znovuvyzbrojenie účinné, musí byť podľa všeobecnej mienky bojovné, dogmatické a úzkoprsé. Keď si ľudia predstavujú kresťanstvo ako bojovú zbraň proti Rusom, nemajú na mysli kresťanstvo kvakerov, ale skôr niečo v štýle McCarthyho. Presvedčivosť nejakej viery vo vojne závisí od jej negatívneho aspektu, t.j. od jej nenávisti voči tým, ktorí s ňou nesúhlasia. Bez tejto nenávisti sa pre vojenské účely nedá použiť. Len čo sa však nenávisť použije ako vojnová zbraň, získava prevahu. Keď proti sebe bojujú dve vierovyznania, ukazuje sa každé z najhoršej stránky, a dokonca napodobňuje to, čo v protivníkovej viere považuje za účinné.

Presvedčenie, že vo vojne prispieva k úspechu fanatizmus, nie je históriou nikde potvrdené, hoci to stále tvrdia ľudia, oháňajúci sa svojím realizmom. Keď Rimania dobýjali stredomorský svet, nehral pri ich úspechoch fanatizmus nijakú rolu. Motívom pre rímskych vojvodcov bolo zmocniť sa zlatých chrámových pokladov, z ktorých si polovicu nechali pre seba a polovicu rozdelili medzi svojich vojakov. Alebo, ako to bolo v prípade Cézara, chceli získať potrebnú autoritu, aby vyhrali voľby v Ríme a umlčali svojich veriteľov. V prvých vojnách medzi kresťanmi a mohamedánmi boli kresťania fanatickí a moslimovia úspešní. Kresťanská propaganda povymýšľala všelijaké historky o moslimskej neznášanlivosti, ale tieto sú v ohľade prvých storočí islamu od základu falošné. Každý kresťan počul históriu zničenia alexandrijskej knižnice jedným kalifom. Skutočnosť je taká, že táto knižnica bola opakovane zničená a znovu vybudovaná. Prvý raz ju zničil Július Cézar, posledné zničenie sa udialo pred časom Proroka. Prví moslimovia boli znášanliví voči inovercom, ktorých volali „ľuďmi knihy", ak riadne platili svoj tribút. Na rozdiel od kresťanov, ktorí prenasledovali nielen pohanov, ale aj svojich ľudí, moslimovia boli oveľa tolerantnejší a preto radšej videní, čo im dosť uľahčovalo výboje. Neskoršie zničila Španielsko fanatická nenávisť voči Židom a Maurom; Francúzsko schudobnelo následkom prenasledovania hugenotov a jedna z príčin Hitlerovej porážky bolo, že nepripustil spoluprácu Židov na atómovej bombe.

Od čias Archimeda je vojna vedou a jedným z hlavných činiteľov víťazstva je vedecká výkonnosť. Táto sa však zle znáša s fantáziami. Pamätáme sa, že ruskí biológovia boli na rozkaz Stalina prinútení uznávať Lysenkovo choré učenie. Každému, komu nie je slobodné vedecké bádanie zakázané, je jasné, že Lysenkove teórie menej prispeli k zvýšeniu úrody pšenice v Rusku, ako zvýšilo učenie ortodoxných vedcov zásoby pšenice na Západe. Považujem za veľmi nepravdepodobné, že sa v Rusku bude natrvalo dariť jadrovému výskumu v atmosfére, akú vytvára Stalin. Možno sa teraz Rusko stane liberálnym a možno sa v Spojených štátoch stane brzdou atómového výskumu bigotnosť. V tomto smere sa nevyslovujem. Ale nech je to ako, je jasné, že bez intelektuálnej slobody nebude vedecké vedenie vojny nadlho úspešné.

Človek, ktorý sa nemôže pozrieť nebezpečenstvám života do očí bez pomoci útešných mýtov, má v sebe niečo slabošského a odradzujúceho. Niečo v jeho Ja ho predsa musí upozorniť, že sú to len mýty a že im verí len preto, lebo mu dávajú útechu. Vo svojich úvahách nepríde k logickému záveru, lebo sa takýmto myšlienkam vyhýba. Rozzúri sa, ak niekto zapochybuje o jeho názore, lebo aj sám má akýsi temný pocit, že to nie je rozumné. Preto siahne po prenasledovaní, cenzúre a prísnej výchove, ako hlavným požiadavkám štátnického umenia. Keď s tým má úspech, vychová si národ, ktorý má strach, ničoho sa neodváži a v ničom nerobí pokroky. Autoritatívni vládcovia sa vždy pokúšali takto pôsobiť na svoj ľud a obyčajne sa im to darilo, no výsledok bol, že vrhli svoj štát do skazy.

Mnohé námietky proti tzv. viere sa netýkajú toho, čo dotyčná viera hovorí. Slovným inšpiráciám biblie, koránu alebo Marxovho „Kapitálu" možno veriť. Ale nech sa človek pridá ku ktorejkoľvek viere, svoj rozum musí chrániť pred bezprostrednými istotami. Ak to urobil raz, urobí to aj druhý raz, ak bude pokušenie dosť silné. Knieža z Wellingtonu si nikdy nedovolil ani len zapochybovať o hodnote etonských ihrísk a preto nebol v stave uznať prevahu pušky nad staromódnou mušketou. Možno vyslovíte námietku, že viera v boha nie je taká osudná ako viera v etonské ihriská. Nechcem sa o tom škriepiť, ale poznamenávam, že jej nebezpečenstvo sa meria podľa toho, nakoľko sa v tajnosti pochybuje, či súhlasí so skutočnosťou. Nejde tak o to, na čo sa verí, ale ako sa verí. Voľakedy bola celkom prijateľná domnienka (viera), že Zem má podobu taniera. Toto presvedčenie nemalo vtedy tie zlé následky, ktoré sa dnes viažu na tzv. vieru. No ľudia, ktorí by ešte dnes verili, že Zem je tanier, by museli svoj rozum uzavrieť pred poznatkami a tak okrem chybnej základnej predstavy o svete by podliehali aj všelijakým inakším nezmyslom. Ak váš názor vo vašich očiach spočíva na rozumných argumentoch, budete sa snažiť presadiť ho skôr dôvodením ako prenasledovaním; ak sa ukážu argumenty proti vám, vzdáte sa. Ak však vaše presvedčenie pochádza z viery, spoznáte, že tu sa s dôkazmi nedá nič dosiahnuť a siahnete po násilí. Môžete si vybrať medzi prenasledovaním a tzv. výchovou, ktorá umele brzdí duševný rozvoj mládeže. Táto posledná metóda je osobitne odporná, lebo využíva bezbrannosť nezrelého ducha. Žiaľ, viac alebo menej sa používa v školách všetkých civilizovaných štátov.

Odhliadnuc od toho, čo všeobecne hovorí proti náboženstvu, niečo osobitne odporné je v názore, že by sa mali dodržiavať príkazy Kázne na hore, aby sa zvýšila účinnosť atómovej bomby. Keby som bol kresťan, považoval by som to za vrchol rúhania.

Neverím, že strata dogmatickej viery bude mať len škodlivé dôsledky. Bez rozpakov pripúšťam, že nové dogmatické systémy, napríklad nacistický a komunistický, sú ešte horšie ako staré, ale neboli by nikdy nadobudli takú moc nad duchom toľkých ľudí, keby sa nebolo neústupné trvanie na ortodoxnej dogme vštepovalo mládeži. Stalinove reči sú plné spomienok na teologický seminár, kde nadobudol vzdelanie. Svet však nepotrebuje dogmy, ale vedecké výskumy a pevné presvedčenie, že tyranské ovládnutie miliónov ľudí nie je cieľ hodný snaženia, a jedno je, či ho nariaďuje Stalin alebo božská bytosť, ktorej dáva veriaci črty svojho vlastného obrazu.

Prameň: Bertrand Russell, „Wird der religiöse Glaube uns retten?" (Zachráni nás náboženská viera?) vo Weinrich, Michael (vyd.): Religionskritik der Neuzeit (Novodobá kritika náboženstva), Gütersloher Verlagshaus Gerd Mohn, 1985.   -  Preložil Rastislav Škoda

Sú katolíci lepší kresťania?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Keď som pred časom čítal v SME (12.7.07) siahodlhý rozhovor Karola Sudora s kňazom Pavlom Pakošom o perle (katolicizmus) a bižutérii (ostatné kresťanstvo a všetky ostatné náboženstvá), mávol som rukou nad nadutosťou chlapca, ktorý asi nedostal všeobecné vzdelanie.

S vďačnosťou som si spomenul na profesorky Šafárovú a Marešovú, ktoré nás v rokoch 1941/43 na Štátnom gymnáziu v Nitre učili - prvá na hodine slovenčiny, druhá na hodine nemčiny - Lessingovu historku o múdrom Nátanovi a jeho prsteni, ktorého držiteľ sa automaticky stáva obľúbencom každého človeka. Starý obchodník, ktorému prsteň patrí, sa však ani tesne pred smrťou nevie rozhodnúť, ktorému z troch synov, ktorých rovnako miloval, zázračné dedičstvo pridelí. Keďže nechcel žiadnemu z nich ublížiť, nechal vyrobiť dva duplikáty, prstene pomiešal a pred smrťou odovzdal každému synovi jeden z nich tak, že si každý myslel, že má ten pravý. No po jeho smrti si synovia vlezú do vlasov. Každý tvrdí, že práve jeho prsteň je pravý. Zájdu za sudcom, ktorý sa spýta: Kto z vás sa teší všeobecnej obľube? Synovia zvesia hlavy. Nikto? Tak sú všetky tri prstene falošné ?

Parabolu rozpráva múdry židovský obchodník Nátan inteligentnému humanistovi, vládnucemu v Jeruzaleme, sultánovi Saladínovi. Prstene predstavujú tri veľké monoteistické náboženstvá - judaizmus, kresťanstvo a islam. Podľa výroku sudcu sú všetky tri falošné. Inak by totiž jedno z nich šmahom ruky vytvorilo raj na zemi. Sudcova rada synom: „Myslite si každý, že jeho prsteň je ten pravý a nažívajte medzi sebou v láskavosti a tolerancii."

K maturite sme išli s poučením, že kresťanstvo, židovstvo a islam existujú s rovnakým oprávnením a sú povolané na to, aby vo vzájomnej súťaži pre blaho ľudstva preukázali svoju hodnotu.

Esej kňaza Pakoša nebola jediným falošným akordom, narúšajúcim svetonázor, ktorý som si osvojil. Naučil som sa, že náboženská tolerancia sa píše s veľkým T od renesancie a osvietenstva, no hoci sme tu mali Augsburský náboženský mier (1555) a Nantský edikt (1598, ale v roku 1685 bol odvolaný), v encyklike Immortale Dei (1885) odmietla katolícka cirkev náboženskú slobodu ako prirodzené právo a pripustila existenciu iných cirkví len ako nutné zlo, nedovoľujúc priznať rôznym formám viery rovnaké práva ako „pravej" viere.

Pri druhom čítaní rozhovoru som sa zameral na hľadanie kvalít, ktoré robia z neutrálnej suroviny jedinečnú perlu, destilujúc zo stoviek vier, náboženstiev a svetonázorov ako elixír cennosti a pravosti katolícku vieru. Veľa tvrdení nesúvisí s predmetom: že rodič by mal pochopiť, že dieťa nie je jeho, ale Božie; že ho nevychováva pre seba, ale pre nebo; že ísť do neba nie je sranda (aký je to spôsob vyjadrovania?); že dnešný pápež je jeden z najgeniálnejších ľudí, ktorí chodili po svete; že kto hľadá pravdu, automaticky príde ku Kristovi. Sklamalo ma, že na tých pätnástich stranách webového textu som našiel len štyri celkom stručné nerozvité prívlastky perly: že katolícke náboženstvo má najvyššiu morálku, že je najvznesenejšie a iné mu nie sú rovnocenné a že svätá namyslenosť akejsi nadradenosti voči neveriacim (ale asi aj voči inak veriacim) je úplne v poriadku. Ako osviežujúca studená sprcha na mňa zapôsobil údaj, že na svete je dvadsaťsedem „druhov" katolíckych cirkví; to som teda nevedel. Všetky sú perly?

Na článok o perle by som bol iste zabudol, keby som deň nato nebol narazil na búrku v internete. 10. júla 2007, deň po odchode pápeža Benedikta XVI. na letnú dovolenku do Lorenzago do Cadore v talianskych Dolomitoch, rozbúril hladinu nielen európskej ekumény, ale náboženského života vôbec list Kongregácie pre náuku viery z Ríma: Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o cirkvi. Obsah tohto listu pápež v osobitnej audiencii prefektovi kongregácie kardinálovi Williamovi Levadovi „schválil, potvrdil a uverejniť nariadil". Promptne o ňom referovali všetky masmédiá celého sveta.

Rím v tomto liste po x-tý raz opakuje starú tézu, že cirkev Ježiša Krista „subsistuje" (zrozumiteľne povedané: je, jestvuje, existuje) len ako rímskokatolícka cirkev. Iné náboženské spoločenstvá nie sú cirkvi v pravom zmysle slova. Kňaz Pakoš to vedel, keď hovoril o perle! Kardinál Ratzinger zastával túto interpretáciu už ako prefekt Kongregácie pre vieru, keď v roku 2000 uverejnil dokument „Dominus Jesus" s veľmi podobným obsahom.
Podľa tejto tézy nie sú cirkvami „ctihodné kresťanské spoločenstvá" Východu, t.j. od Ríma oddelené ortodoxné cirkvi; zasluhujú si len titul „partikulárnych alebo miestnych cirkví", lebo majú určité nedostatky; ich hlavným nedostatkom je odtrhnutie od Ríma a to, že neuznávajú spoločnú hlavu. A evanjelické kresťanské spoločenstvá, ktoré sa organizovali po reformácii, nie sú cirkvi vo vlastnom zmysle slova vôbec, ani cirkvi s určitými nedostatkami, pretože nemajú sviatostné kňazstvo, neuznávajú pápeža za hlavu cirkvi a nezachovali si podstatu eucharistie, čo všetko spolu má byť podstatný (konštitučný) prvok, aby boli cirkvami.

Rím sa opakovane povyšuje nad iné cirkvi. Eberhardovi Jüngelovi, protestantskému teológovi v Tübingen, to pripomína Sokrata, ktorý citoval starogrécke príslovie „Dobrého treba aj dvakrát či trikrát!", keď si po druhý raz upíjal z pohára s bolehlavom. (Žeby mala rímska cirkev skončiť ako Sokrates?!) No darmo radil Jüngel po uverejnení listu z Ríma, že najlepšou odpoveďou naň bude nereagovať a naďalej sa cítiť cirkvou v bežnom zmysle slova. Odmietavé reakcie sa sypali a sypú zo všetkých strán.

Biskup Huber, predseda Rady evanjelickej cirkvi v Nemecku, nazval „Odpovede" premyslene „ekumenicky urážlivými" a premárnenou šancou. Vytýka Vatikánu, že mu chýba zmysel pre relativitu vlastného stanoviska pri diskusii. Apoštolskej postupnosti kňazstva sa evanjelici nikdy nepodrobia. Ekumenická klíma, v Nemecku už aj tak pár rokov dosť drsná, sa „Odpoveďami" stáva takmer mrazivou a nádej na zmenu, ktorá ožila 29. apríla 2007, keď kresťanské cirkvi podpísali dohodu o vzájomnom uznaní krstu, opäť mizne v diaľke. Definíciu pojmu cirkev nepovažujú reformované cirkvi za tému pre ekumenickú diskusiu. Oveľa dôležitejšie otázky sú schopnosť súdnosti obce veriacich pri vieroučných článkoch, prístupnosť duchovných úradov pre ženy a uznanie omylnosti cirkevného predstavenstva.

Skutočnosť, že nový dokument prišiel len pár dní po obnovení starého omšového rituálu, považujú pozorovatelia udalostí vo Vatikáne za ďalšie potvrdenie konzervatívneho kurzu Benedikta XVI. a jeho snahy získať späť katolíckych tradicionalistov, resp. spomaliť rozmach evanjelikálnych siekt v treťom svete. Väčšina nemeckých univerzitných teológov odmieta stanovisko Kongregácie pre náuku viery ako zbytočné zaťaženie súčasnej náboženskej situácie; miesto nadutého nosenia periel by katolícka strana mala hľadať zblíženie s tými, ktorým v dávnych dobách ublížila, resp. ich od seba odpudila. Pokrok v ekuméne, t.j. zbližovaní kresťanských spoločností, ktoré sa medzi sebou všetky (okrem rímskokatolíckej) považujú za rovnocenné cirkvi, vyžaduje trvalý mnohostranný vzájomný rešpekt. Žiadna strana nesmie od partnerov už dopredu vyžadovať uznanie, že má k pravde bližšie ako oni. To platí tak pre cirkevnú hierarchiu vrátane kňaza Pakoša, ako pre jednoduchých veriacich.

Keďže rovnocennou obdobou náboženských spoločenstiev (cirkví) je nekonfesionálne svetonázorové spoločenstvo sekulárnych humanistov, t.j. ateistov a agnostikov, protestujú aj títo proti premyslene urážlivému označeniu za bižutériu a hlásia sa byť jedným z mnohých prsteňov.

Cirkev by sa mala Darwinovi ospravedlniť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Mám pred sebou článok Zdenka Urbana a Ľubomíra Jurinu v Profite 17.10.2008 s tromi titulkami - proti všetkým trom protestujem, rovnako ako proti duchu celého článku.

Pamätáte sa? Napísali: „Darwinovi sa ospravedlňovať netreba - Cirkev sa neospravedlní za evolučnú teóriu - Tento postoj je správny." Zamyslime sa nad jednotlivými výpoveďami:

1. Cirkev sa neospravedlní za evolučnú teóriu. Čo je to za nezmysel? Prečo nepoviete zrozumiteľne „Cirkev sa neospravedlní za odmietanie evolučnej teórie."? Povedal niekto niekedy, že cirkev sa mala ospravedlniť za heliocentrickú sústavu? A nakoniec sa ospravedlnila - ale za jej odmietanie! Za evolučnú teóriu by sa mohol ospravedlniť len Darwin. „Ak nevieš niečo zrozumiteľne povedať, ani sám tomu nerozhumieš," povedal raz lingvista a filozof John Searle (*1932). To je ako ušité na mnohé výpovede teobiológov a, žiaľ, niektorí novinári sa toho po nich dopúšťajú.

2. Darwinovi sa ospravedlňovať netreba. Čo niekto urobí po chybe, ktorej sa dopustil, to záleží napríklad pri urážke na cti od stupňa jeho slušnosti. Autori zrejme citujú a v ďalšom texte naširoko uvádzajú stanovisko Ríma a schvaľujú ho, ako vyplýva z tretej vety:

3. Tento postoj je správny. Majú na to právo, ale kladiem si otázku, nakoľko zastáva ich stanovisko redakcia Profitu. Bežné je v takýchto závažných prípadoch upozornenie redakcie, že názory autorov sa nemusia kryť s jej názormi. Dôsledkom bývajú listy čitateľov a viac-menej zaujímavá polemika, prispievajúca k tvorbe spoločenskej mienky.

Článok je plný viet, pri ktorých mi rozum zastane. Píše sa v ňom: „Postup vo vede však čerpal aj z teologických koncepcií: príkladom je lineárnosť času obsiahnutá v učení o vzkriesení." Nepoznám nikoho, o kom by som mohol predpokladať, že pochopí význam tejto vety. Má veda niečo spoločné so vzkriesením? Iba to, že poveru odmieta.

Článok má očividnú tendenciu pripísať úspechy vedy kresťanom a kňazom. Spomínajú sa dominikáni, františkáni, augustiniáni, aj jednoduchí kanonici s prívlastkom „tiež cirkevná osoba". V tej súvislosti si dovoľujem citovať záver úvah britského filozofa Bertranda Russella, že „všetok pokrok na celom svete sa udial len proti urputnému odporu cirkvi." Bašty jej učenia padali jedna po druhej pôsobením jednotlivcov, ktorí boli kresťania - ale to boli v tom čase všetci okolo nich a kňazi a rehoľníci boli vzdelaní; okrem toho sa museli niečím živiť. Ich viera nemala s ich vedeckou činnosťou nič spoločné, ich objavy sa nekonali s cieľom „na väčšiu slávu Božiu" - azda s výnimkou Newtona; výnimka potvrdzuje pravidlo.

Osobitne vzrušujúcim sa stalo súperenie vedy a náboženstva práve vystúpením Darwina. Po odmytologizovaní neba astronómami prišlo na rad odmytologizovanie života biológmi. O jeho úspechu svedčí, že sa teológom odňalo slovo v otázkach vývoja života na zemi: že ľudia prestali veriť v biblický mýtus „stvorenia" rastlín, svetla, živočíchov a človeka (v tomto nezmyselnom poradí!) a akceptovali Darwinovu evolučnú teóriu. Povedať dnes, po 150 rokoch, že „so samotným darvinizmom od začiatku nemala rímskokatolícka cirkev až taký veľký problém" nesvedčí popularizačnému článku a hraničí so zavádzaním, ktoré pristane nedeľnej kázni alebo predvolebnému mítingu.

Napriek mnohým slovám a teologickým zákrutám je z článku zrejmé, že cirkev evolučnú teóriu od jej vyslovenia odmietala. Treba dodať, že ju v jednom, a to kľúčovom bode nikdy neuzná: vznik človeka a jeho postavenie v druhu cicavcov. Cirkev učí, že každý jeden človek má od svojho počiatku božský, nie evolučný pôvod. Dogma „Človek mal byť a je korunou tvorstva" sa neznáša s evolúciou, pretože to by predpokladalo jej riadenie, resp. plán, ale evolúcia je vec náhody a prírodného výberu.

V priamej súvislosti so stavom empirickej a neskôr vedeckej predstavy o rodení ľudí v priebehu dejín cirkev kolísala pri odpovedi na otázku, kedy je presný dátum vzniku „človeka". Kedysi to bolo pri narodení, potom to bolo posunuté na nidáciu (zahniezdenie) oplodneného vajíčka. „Hohó," kričia protivníci pilulky Postinor, ktorá zabraňuje nidácii oplodneného vajíčka, „človek vzniká už pri vniknutí spermie do vajíčka!" Takže teobiológom sa pod tlakom vedeckého pokroku zaľúbilo radikálne riešenie posunom „vzniku človeka" na opačnú stranu šachovnice života: každý jeden človek bol osobitne stvorený už pri veľkom tresku, keď Boh dal jediný príkaz, týkajúci sa všetkého: aby pochody vzniku a vývoja vesmíru, našej Zeme a života na nej prebiehali tak, ako prebiehali; aby sme tu bez ďalšej božskej činnosti za 13,5 miliardy rokov v roku 2008 mali 6,5 miliardy vysoko inteligentných ľudí a svetovú hospodársku krízu. Aj takéto „úvahy" sú dôsledkom Darwinovej vývojovej teórie. Sir Hermann Bondi, člen britskej Kráľovskej spoločnosti, ich nazýva jalovými a odmieta sa ich zúčastňovať. Kedy sa na podobný výrok zmôže niektorý člen SAV, našej obdoby Kráľovskej spoločnosti? Dodávam, že koreň tejto debaty, dušu človeka, evolucionisti ako existujúci predmet vedeckého záujmu a skúmania nepoznajú.

Ak si oživím spomienky svojho dlhého života na strety medzi darvinizmom a náboženstvom v rozhovoroch, v knihách a tlači, ktoré som čítal, aj v iných médiách vrátane divadla a filmov, boli to vždy dve diametrálne odlišné veci. Len v posledných 10-15 rokoch sa autoritatívni náboženskí predstavitelia pokúšajú vpašovať Boha do biológie. Neviem, ako sa to bude vyvíjať. Počet kníh o kreacionizme, odmietajúcich či falšujúcich darvinizmus rastie a ateistickej literatúre sa u nás nedarí. Aký vplyv to bude mať na pochopenie vedy a odmietanie povier v našej spoločnosti? Aké budú politické a ekonomické dôsledky?

Zastávam evolučnú teóriu. Ak ju raz cirkev uzná - ale bez výklenkov pre Boha, svätých a zázraky - bude sa musieť ospravedlniť za jej neuznávanie počas poldruha storočia. Mala by sa ospravedlniť za osobné urážky agnostika so sklonom k ateizmu Darwina. Jej postoj k jeho učeniu nebol a nie je správny.

* * *

19. novembra 2008 som tento článok poslal redakcii Profitu s návrhom na uverejnenie ako list čitateľa či polemiku, pretože ma veľmi mrzí, na akej úrovni a akým spôsobom je slovenská verejnosť vedecky vychovávaná. Čitatelia Profitu sú vplyvní manažéri aj jednoduchí trhovci - všetci majú právo na objektívne spravodajstvo. O výsledku budem čitateľov ZH informovať.  --

Boh?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Albert Jacquard

Preložil Rastislav Škoda

Vydavateľstvo Stock/Bayard, Paris 2003, 146 strán.

(Poznámka prekladateľa: V októbri 1999 vyšlo 10. číslo Zošitov humanistov s prekladom knihy: Rozhovory o vede a viere medzi Albertom Jacquardom a Jacquesom Lacarri?rom. Jacquard naďalej publikuje knihy, v ktorých hľadá, čo môže dať katolicizmus modernému človeku 21. storočia: Od úzkosti k nádeji, Budúcnosť nie je nikde napísaná (v spolupráci s Axelom Kahnom), Veda pre nevedcov a najnovšie jednoslovný titul: Boh?  Len ho skúste vysloviť! Jacquard postupne komentuje slovo za slovom text Apoštolského vyznania viery z hľadiska dnešnej hodnoty a dnešnej vedy.

Už úvod sa mi veľmi zapáčil a rozhodol som sa knihu preložiť a uverejniť na pokračovanie v ZH. Vyšla v číslach 44-53, od júla 2004 do januára 2006. V novembri 2008 som preklad opravil a doplnil a uverejňujem ho na tejto webstránke celý naraz. Naďalej hľadám spolupracovníka na jazykovú úpravu príspevkov.)

Obsah:

Úvod
Verím ...
Veriť a viera
Ako sa zostavuje poznanie
Ako opísať skutočnosť
Ako vysvetliť javy
Hranice logiky
Verím v jedného jediného ...
Koncepcia čísla
Nepredstaviteľný a nemysliteľný
Nepohodlný monoteizmus
Verím v jedného jediného Boha ...
Dve nezlučiteľné definície
Verím v jedného jediného Boha Otca
Plodenie a rodenie
Zbožštenie muža
Verím v jedného jediného Boha Otca všemohúceho
Rozpor medzi determinizmom a slobodou
Kvantová fyzika a chaos
Všemohúcnosť: načo?
... v Otca všemohúceho, stvoriteľa neba a zeme
Nemožná definícia všetkého
Nekoherentná história času
... a v Ježiša Krista ...
Ježišov život a história
Ježišovo posolstvo a zajtrajšok
... syna jeho jediného, Pána nášho ...
... ktorý sa počal z Ducha svätého, narodil sa z Márie Panny ...
... trpel muky pod Pontským Pilátom, ukrižovaný bol, umrel a pochovaný bol ...
... vstúpil do pekiel ...
Ako definovať ľudstvo
Ako definovať život
... tretí deň vstal z mŕtvych ...
... vstúpil na nebesia, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých aj mŕtvych ...
... Verím v Ducha svätého ...
... v cirkev svätú katolícku ...
... v svätých obcovanie ...
... v hriechov odpustenie, tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný
Od Kréda po Reč na vrchu
Večný život
Obcovanie svätých

* * *

Motto:

Čo však milujem, keď milujem svojho Boha?  Nie je to krása tiel, ani ich skaze podliehajúci pôvab, ani jas svetla, taký drahý mojim očiam, ani sladké melódie duchovných piesní, ani ľúbezná vôňa kvetov, ani voňavky a esencie, ani manna, ani med, ani údy stvorené na objímanie tiel. Nie, nie je to toto, keď milujem svojho Boha. A predsa on je svetlo, hlas, vôňa, pokrm, objatie, to milujem, svojho Boha, je to svetlo, hlas, vôňa, pokrm, objatie vnútorného človeka, ktorého nosím v sebe. (Zatiaľ som nenašiel oficiálny preklad týchto riadkov, ale ho hľadám.)

sv. Augustín
Vyznania
kniha X, kapitola VI

*  *  *

Príliš dlho som veril, čo sa mi povedalo. Moji rodičia, potom učitelia, kňazi a majstri, všetci, čo vedeli, odpovedali na moje otázky; pridávali nové informácie k tým, ktoré mi poskytli moje oči, a vyvolávali vo mne zrod nových otázok. Hladný po tejto strave potrebnej na vytvorenie mojej osobnosti absorboval som ju takú, aká sa mi ponúkala. Prijal som taký opis vesmíru, ako ho postupne objavovali tí, čo boli predo mnou; prevzal som preň také vysvetlenia, aké mi podali. Naučili ma dopĺňať poznatky získané pomocou zmyslov, pridávať, niekedy nahrádzať, koncepcie vytvorené inteligenciou. Voviedli ma do dobrodružstva vedy, na tento úchvatný chodník, ktorý nám odhaľuje skutočnosť, ktorá nebude nikdy celkom odkrytá.

Narodiť sa, to je vyjsť zo svojej matky, odlíšiť sa od nej, uvedomiť si, že som iný ako ona. Pokúšam sa o spolunarodenie, to je pozerať sa na svet, ako keby som bol mimo neho a mohol vytvoriť jeho model a vysvetliť jeho premeny.

No toto spolunarodenie nikdy nekončí. Veda mi odhaľuje dosiaľ nepoznané skutočnosti, opisuje veci a javy čoraz presnejšie, predkladá mi stále presvedčivejšie vysvetlenia, no celkové pochopenie ostáva napriek pokroku neúplné. Hra otázok a odpovedí vedie vždy do oblasti neurčitej hranice, kde na vysvetlenie toho, čo sa deje tu, na tomto svete, treba sa odvolať na príčiny, sídliace tam, na onom svete.

Už z definície o tom tam nemôžeme povedať nič, čo by sa zakladalo na objektívnej danosti, či bolo výsledkom demonštrácie/predvedenia. Na zaplnenie tohto prázdna si väčšina kultúr vymyslela jeho zaľudnenie podobnými osobami, s akými sa stretáme tu. Tak sa v oblasti, kde naša túžba po pochopení ostáva stále neuhasená, vyvinuli náboženstvá, tvrdiace, že majú odpoveď na každú otázku. Mňa naučili rímskokatolícke náboženstvo; dlho, príliš dlho mi dávalo pohodlie svojich istôt. Moje detstvo ním bolo každodenne presiaknuté. Čo mi povedalo, tomu som veril.

*  *  *

Potom prišiel vek pochybností. Pochybnosti živilo a usporadúvalo vedecké myslenie. Moja generácia mala šťastie, že sa jej oči do sveta otvárali v čase, keď vedecký pohľad vyvolával pochybnosti o najistejších tvrdeniach. Devätnáste storočie nás privyklo na kategorické výroky prísneho determinizmu, ubezpečujúceho, že budúcnosť sa dá odvodiť od prítomnosti. Dvadsiate to všetko rozmetalo. S Einsteinom a jeho dvomi relativitami, špeciálnou a všeobecnou, splynul čas a priestor do jedného štvorrozmerného celku; s Bohrom a ďalšími tvorcami kvantovej fyziky opustila hmota pole našej predstavivosti (ako si možno predstaviť neumiestniteľnú časticu?); s Hubblom sa dovtedy stabilný vesmír stal rozpínavým a jeho história sa začala mýtickým veľkým treskom; s Gödelom dokonca logika musela uvoľniť časť svojho poľa a pripustiť medzi pravdivým a nepravdivým nerozhodné; nakoniec s Crickom a Watsonom sa mystérium života stalo všednou hrou elementárnych síl v molekule ADN.

Táto fantastická žatva novostí od základu otriasla vysvetľovacím modelom pre skutočnosť. Predovšetkým nás navykla neprijať nič za definitívne, kým nie sú k dispozícii rozhodujúce argumenty.

Základný prínos intelektuálnej disciplíny, ktorú si osvojuje vedec, nie je zbieranie výsledkov v priebehu opisu a vysvetľovania javov; je ním prísny postoj, ktorý táto disciplína predpokladá u všetkých, čo chcú ťažiť z jej účinnosti. Tento postoj sa postupne presadil ako jediný spôsob umožňujúci napredovanie vedomostí. Uznanie prísnych pravidiel uvažovania a vynájdenie nástrojov neslýchanej výkonnosti na pozorovanie umožnili úžasný pokrok. Ostatne, nech sú rozdiely medzi kultúrami akékoľvek, všetky boli nútené uznať účinnosť tohto postoja a nahradiť starodávne legendy racionálnymi, a hlavne preveriteľnými vysvetľovaniami. Objavilo sa nové, všetkým národom spoločné jadro: pohľad zameraný na vesmír.

Tento pohľad sa stal jednotným a vyvíja sa postupom objavov nových vlastností skutočnosti. Vďaka spolupráci všetkých vedcov, ktorí odteraz pracujú na spoločnom diele, nech sú činní v akejkoľvek disciplíne, nech sú akejkoľvek národnosti či kultúry, kolektívna rozumnosť narastá.

Poznatky o tomto svete, to znamená o celku vesmíru, do ktorého patríme a ku ktorému máme prístup svojimi zmyslami, svojou inteligenciou a svojimi nástrojmi, by mali mať odozvu v našom postoji voči onému svetu, voči tomu celku predpokladaných príčin, ktorý je mimo nášho vesmíru, ale vraj má schopnosť naň pôsobiť. Učenie náboženstiev sa malo prispôsobiť tejto novej vízii. Ale náboženstvá to odmietajú, tvrdiac veľmi často, že sú držiteľmi pravdy, dokonca zjavenej pravdy. Tento dogmatizmus ich zbavuje úžitku z postoja systematickej pochybnosti, ktorý tak oplodnil vedecký výskum.

Pripomeňme si Galileiho príhodu: náhrada geocentrického modelu heliocentrickým mohla ostať predmetom hádok medzi astronómami. Ale vatikánski kardináli vášnivo zakročili, lebo okamžite spoznali význam stávky: zapochybovalo sa o úlohu Božieho syna; ako by sa tento mohol manifestovať inde ako v centre vesmíru, ako by mohol zablúdiť na nejakú banálnu planétku? Galilea teda poprosili, aby nešíril svoju teóriu, kým jedného dňa (štyri storočia neskoršie) sa nestala zlučiteľnou s cirkevnou doktrínou.
Bolo by zvláštne, keby nové názory navrhnuté v poslednom čase vedeckým myslením nevyžadovali určité prispôsobenia formulácií istôt hlásaných náboženstvami. Najmä na večné otázky o pôvode vesmíru a vzniku života existujú dnes nevídané odpovede - no práve to sú oblasti, kde cirkvi nikdy neváhali pustiť sa na dobrodružné chodníky. Prevrat v názoroch o tomto svete mal mať celkom prirodzene odozvu v názoroch na onen svet. Mali sa zmeniť používané výrazy, resp. prinajmenšom mal sa spresniť ich zmysel.

Ale pre intelektuálnu lenivosť každý z nás ľahko podľahne pokušeniu ponechať si myseľ zapratanú početnými vžitými výrazmi. Kedysi to boli živé slová, dnes sú to mŕtvoly neplatných predstáv. Tieto slová v mysli pretrvávajú, pripravené na použitie, pripravené najmä na maskovanie prázdnoty našej mysle, ale vetami bez zmyslu. Nášmu pohodliu vyhovuje, keď sa uspokojujeme bez rozpakov použiť spontánne prichádzajúce slová, keď sa podobáme automatom unikajúcim kontrole svojho tvorcu. Pokušenie je o to väčšie, čím je postihnutá oblasť bližšie k hraniciam nášho pochopu a slová sa stávajú zvukmi, nahradzujúcimi myšlienky; vnútorná hudba stokrát opakovaných formúl nahrádza dynamiku inteligencie a uspáva myseľ.

Náboženské inštitúcie sa v prvom rade obávajú, že ako pri dominovom efekte najmenšia zmena nejakej dogmy by mohla zrútiť celú stavbu. Kŕčovite sa pridŕžajú tvrdení, ktoré vždy zastávali, a to až do pochabosti (uvidíme to pri preberaní panenského počatia Ježiša Krista). Je na čase, aby prevzali postoj pochybnosti, ktorý tak pomohol pokroku vedy, aby sa neuspokojili s vierou. Úvahy vedcov im pri tom môžu pomôcť.

*  *  *

Konečne prišiel vek hľadania aktívnej rozumnosti, vek, keď prvá otázka nie je už veta, pripisovaná slávnemu novinárovi: „A akú úlohu má pri tom boh?", ale „A akú úlohu mám pri tom ja?" Pretože aký význam môže mať nejaká viera, ak neznamená určité správanie, nejaké pochopenie skutočnosti, ak sa nepoužije na zmenu trpkej skutočnosti?

Je fakt, že je ľudskou špecifičnosťou, že doplnila bytie vedomím bytia, že pridala k zisteniu prítomnej skutočnosti predstavu budúcej skutočnosti. To nás núti plánovať, dávať si ciele. Viac ako cieľ mimo skutočnosti nás zaujíma cieľ mimo prítomnosti. Tento život, ktorého beh pozorovať mám výsadu, ktorý nemusím len znášať, ale môžem viesť, čo s ním mám urobiť? Aký zmysel mu mám dať? Akými živými slovami ho mám riadiť?

Dvadsiate storočie nielen obnovilo pohľad vedy na svet, ale zmenilo podmienky, ktoré treba dodržiavať pri hľadaní odpovedí na kladené otázky. Byť človekom znamená žiť uprostred ľudstva, byť v trvalom styku so všetkými ostatnými; tieto kontakty boli rozvrátené vývojom počtu ľudí na Zemi a vývojom techník, ktoré umožňujú ich stretávanie.

Počet obyvateľstva sa v priebehu sto rokov zoštvornásobil, narástol z 1,5 miliardy v roku 1900 na 6 miliárd v roku 2000; taký rytmus rastu populácie sa nevyskytol nikdy. V dôsledku tohto brutálneho vývoja vytvárajú dôsledky ľudských činov vo vzťahu k okoliu úplne nové problémy.

Prostriedky komunikácie sa zmenili čo do svojej povahy ako aj čo do rozsahu pôsobnosti. Stretnutie osôb vyžaduje premiestnenie, ktoré sa dlhodialo rovnakou rýchlosťou; cesta z Paríža do Ríma trvala Stendhalovej rovnako dlho ako Júliovi Cézarovi. Vďaka železnici a potom lietadlu sa týždne a dni premenili na hodiny. Výmena myšlienok bola pred sto rokmi skoro taká pomalá ako cestovanie ľudí: vďaka elektrine a potom herzovým vlnám sa stala momentálnou.

Každý človek je teraz začlenený do siete s tisíc okami, ktoré sa stále zmenšujú a tým jednak zvyšujú jeho závislosť na jemu podobných jedincoch, jednak mu umožňujú nové spojenia. Ukazuje sa potreba preveriť vzťahy medzi ľuďmi a medzi ich spoločnosťou a zemou. Čoho sa však držať pri výbere cieľa? V mene ktorého názoru na ľudský údel sa dá rozhodovať o prepotrebných reformách?

Prv než by sme sa dali na ešte nepreverené cesty, bude dobre prebrať tie, ktoré nám naše kultúry a náboženstvá navrhovali od tisícročí, ale posvieťme si na ne novým pohľadom. Pre mňa s mojím detstvom modelovaným rímskokatolíckou cirkvou je východiskom metodického vyšetrovania zoznam tvrdení, vyhlásených za nedotknuteľné, lebo sa predstavujú ako dané z oného sveta.

Tento zoznam má formu kréda (vyznania viery), ako ho učí katolícka cirkev a ako ho pod názvom „Apoštolské vyznanie viery" (v skrátenej forme), resp. ako „Nicejsko-carihradské vyznanie viery" (rozšírené) - schválené Nicejským koncilom v roku 325 - nachádzame (asi bez zmeny jedného písmena napriek veku takmer 1300 rokov - pozn. prekl.) v Katechizme katolíckej cirkvi z roku 1992. Idem sa pokúsiť prebrať tento text slovo po slove, upresňujúc zmysel každého slova, dávajúc každému dnešnú jazykovú hodnotu a význam z hľadiska dnešnej vedy.

* * *

Verím...


Už pri prvom slove Vyznania viery prepuká konflikt medzi postojom viery a postojom vedy. Výraz veriť má v slovníku viery centrálne postavenie, kým v slovníku vedy niet preň použitia. Čo znamená toto slovo pre veriaceho? Čo by mohlo znamenať pre vedca?

Veriť a viera

Sloveso veriť má dva veľmi rozdielne významy: jednak priznáva dôveryhodnosť tomu, kto niečo vyjadruje, jednak priznáva pravdivosť nejakého javu. Hovoríte mi o niečom, čo som nevedel: Ak poviem „Verím vám", značí to, že nepochybujem o tom, že vaše slová vyjadrujú vaše presvedčenie. „Verím tomu" značí: „Nepochybujem o tom, že tá udalosť sa udiala tak, ako ste povedali."

Ak mi svedkovia zázraku vo Fatime v roku 1917 povedia, že videli slnko tancovať, môžem veriť ich slovám; áno, videli to, čo opisujú; no súčasne neverím, že udalosť, ktorú opisujú, sa skutočne stala, keďže v tej istej chvíli videli to isté slnko milióny iných ľudí a netancovalo im pred očami. Môžem veriť serióznosti svedka a neveriť obsahu jeho svedectva.

Ak nejaké náboženstvo od nás žiada, aby sme potvrdili svoju vieru v niečo, pridáva dodatočnú požiadavku: chce, aby sme predmet viery uznali za skutočnosť, alebo aby sme sa zo všetkých síl snažili túto vieru v sebe vzbudiť.
Prvý postoj je uznanie vnútornej skutočnosti, ktorej spôsob vzniku nepoznáme. Takáto viera sa neodôvodňuje, jej zrod sa nedá opísať a nemusí mať trvanie; môže to byť náhle osvietenie, ako ho zažil básnik Paul Claudel, ktorý rozpráva, ako ho jeden vianočný večer v chráme Notre Dame v Paríži „pochytila" kresťanská viera.

Druhý postoj je celkom inej povahy; premyslený akt vôle tu predstavuje vieru ako cieľ, ku ktorému treba smerovať pod vedením rozumu aj citu. Krajný prípad je celkom iste Pascalova „stávka": navrhuje nám, aby sme verili v Boha tým spôsobom, ako bankár hrá na burze: ak sa stavíte, že Boh je, môžete len vyhrať; ak sa stavíte, že Boha niet, môžete len stratiť, takže neslobodno váhať ... Treba byť šikovným, prefíkaným, prefíkanejším ako neistota a zariadiť veci tak, aby náhoda hrala za nás. Pascalov argument iste môže niektorých ľudí presvedčiť, aby sa stali členmi nejakej náboženskej spoločnosti, a aj finančne ju štedro podporovali, ale je pochybné, že by viedol k zrodu osobnej viery. Robí dokonca takúto vieru podozrivou, ak sa z nejakých dôvodov manifestuje.

Príslušnosť k nejakej náboženskej viere je postoj, ktorý zastáva veľké množstvo ľudí. Či medzi nich patríme alebo nie, sme nútení túto skutočnosť konštatovať a, ako každú skutočnosť, snažiť sa ju vysvetliť.

Pre niektorých ľudí je to dôsledok výzvy prichádzajúcej „zvonka". Podľa nich k nám zo sveta mimo skutočnosti prichádza volanie, vyzývajúce nás „veriť". Sprostredkuje nám ho zjavenie, ktoré zažil nejaký privilegovaný človek, prorok, ako boli napríklad Mojžiš alebo Mohamed. Ako osoby patria do skutočného sveta, ale prisudzuje sa im schopnosť počuť slová prichádzajúce odinakiaľ. Takéto zjavenie sa považuje za osobitnú udalosť v dejinách ľudstva, za zásah „oného" sveta, nadprirodzena, do tohto „nášho" skutočného, prirodzeného sveta. Zjavenie netreba vysvetľovať, zjavenie sa len konštatuje.

Iní ľudia potrebujú niečo na odvrátenie myšlienky na neznesiteľnú istotu smrti, čo u nich vyvoláva konštrukciu „bezpečnostných hniezd" náboženských predstáv. Viera je potom jeden z dôsledkov zvláštnosti niektorých ľudí, ktorých svedomie sa stále zaoberá otázkou, čo bude zajtra. Lebo budúcnosť, ktorá nás tak zaujíma, existuje len v našich predstavách; nepatrí medzi veci tohto sveta. Treba sa na ňu dívať ako na jeden z prvkov „oného sveta". Budúcnosť je súčasťou všetkých otázok, ktoré si kladieme a je aj miestom, kam umiestňujeme odpovede, ktoré nachádzame.
Na otázky o budúcnosti však existujú iné odpovede, a to odpovede vedy. Konštatujúc pravidelnosti v priebehu zmien skutočnosti je veda schopná umiestniť budúcnosť do oblasti prístupnej našim zmyslom a úvahám. Potom sa už nehovorí o viere, ale o postupne získanom poznaní.

Ako sa zostavuje poznanie

Východiskom postoja vedca je uznanie skutočnosti sveta, ktorý ho obkľučuje a ktorého je časťou. To nie je jeho viera, ale pracovná hypotéza, bez ktorej by nemohol ísť ďalej. Je pravda, že je ešte jedna hypotéza, ktorá neurazí ľudský rozum: predpokladať, že pre každú mysliacu bytosť je jedinou skutočnosťou celok pocitov, ktoré pociťuje; tento postoj rozpracovalo pár „solipsistických" filozofov. Jej prednosťou je, že sa už z definície nedá dokázať, že je falošná. Môžem tvrdiť, že bez priameho pohľadu a bez akéhokoľvek pozorovacieho prístroja sa predmety v tejto miestnosti stratia, prestanú existovať, a znovu sa objavia, rekonštituujú, až keď ich niekto znovu pozoruje. Nijakým pokusom sa nedá dokázať, že nemám pravdu. Je to však len neužitočná myšlienková hra. A je v každom prípade nevedecká, ak s Karlom Popperom prehlásime, že vedecká je len tá teória, ktorá sa dá teoreticky vyvrátiť.

Teda bez toho, žeby potreboval veriť na nejakú vonkajšiu skutočnosť, prijíma vedec ako pracovnú hypotézu existenciu skutočného sveta; predpokladá, že informácie, ktoré prijímajú jeho zmysly, vysiela táto predpokladaná skutočnosť. Je potom jeho úlohou opísať a navrhnúť vysvetlenia javov, ktoré sa v nej odohrávajú.

Ako opísať skutočnosť

Jazyk na tento opis sa vyvíja úmerne s novými pozorovanými vzhľadmi skutočnosti. Máme za sebou storočie, v priebehu ktorého sa vedecký slovník obohatil o mnohé neologizmy a význam mnohých slov sa zásadne zmenil.

Najvýrečnejší príklad sú najmenšie častice hmoty. Dnes je to niečo celkom iné ako niekdajšia predstava atómov. V protiklade k etymológii tohto výrazu nie sú atómy, kedysi najmenšie častice hmoty, nedeliteľné, keďže sú zložené z jadra obkoleseného väčším alebo menším počtom elektrónov; jadrá sa skladajú z nukleónov (protóny a neutróny), z ktorých každý sa skladá z troch kvarkov. Zastane analýza v tomto štádiu? Čo sú naozaj „elementárne" častice?

Slovo častica (partikula) sa týka predmetu, ktorý sa v bežnej reči zásadne líši od toho, čo sa ním myslelo v minulom storočí. Napríklad elektrón si už dnes nemožno predstavovať ako nepatrné zrnko hmoty, krútiace sa okolo atómového jadra - ako sa to učili gymnazisti mojej generácie. Uniká našim zmyslom a pozorovať možno len jeho účinok na naše pozorovacie nástroje. Na opis toho, čo o ňom vieme, nestačia niekdajšie zrejmé parametre ako poloha alebo dráha; treba siahnuť po „vlnových funkciách" merajúcich pravdepodobnosť jeho prítomnosti na určitom mieste v určitom čase.

Pre predmety, ktorých rozsah veľkosti zodpovedá schopnostiam našich zmyslov, je možný klasický opis, ale jeho výrazy strácajú zmysel, ak sa zameriavame na predmety podstatne menšej veľkosti. Pre predmety typu elektrónov sa vytvorila úplne nová terminológia, založená na nových koncepciách; upúšťa sa od ich lokalizácie a individualizácie.

Vysvetľovanie javov

Čo sa týka pochopenia javov, ktoré sa odohrávajú v tejto predpokladanej skutočnosti, možno sa oň pokúsiť len formuláciou nových hypotéz, ktorých celok tvorí model. Treba definovať niekoľko parametrov typu poloha, rýchlosť, zrýchlenie, masa, sila atď. a opísať ich súhru pomocou matematických vzorcov. Už v dôsledku svojej zostavy sú tieto modely len čiastočné a dočasné, predbežné; nikto „neverí", že by mohli byť „pravdivé"; jediné kritérium ich ceny je ich schopnosť opísať pozorovaný jav a umožniť predpoveď. Keď budú nové pozorovania v rozpore prijatým modelom, bude tento bez žiaľu zavrhnutý a dokonca s nadšením nahradený novým modelom.

Klasický príklad postupných vĺn koncepcií, zlepšujúcich pochopenie pozorovaných javov, nám poskytuje vývoj astronómie. Po Kopernikovi a Galileovi sa opisovali pohyby planét okolo Slnka so stále rastúcou presnosťou. Ako vysvetliť ich pravidelnosť? Newton navrhol hypotézu, že medzi dvomi predmetmi určitej masy pôsobí určitá príťažlivosť, zvaná všeobecná gravitácia. Jednoduchý vzorec F = Gmm'd-2 umožní vypočítať túto silu ako funkciu más „m" a „m'", vzdialenosti medzi predmetmi „d" a všeobecnej konštanty „G". Na vysvetlenie dráh planét okolo Slnka stačí potom pár matematických úkonov; Newtonov model možno považovať za platný.

Pri planéte, ktorá je Slnku najbližšie, sa však vyskytla ťažkosť: obežná dráha (orbita) Merkura síce zodpovedá predpokladom, ale nie to, že orbita sama vykazuje sekulárny pohyb; táto ťažkosť sa stratí pri inom modeli, pri Einsteinovej všeobecnej gravitácii. Stalo sa; akceptovali sme koncepčnú zmenu prvého rádu: gravitačná príťažlivosť bola nahradená pojmom časopriestorovej krivky. Obrovská masa Slnka mení vlastnosti okolitého priestoru do tej miery, že najkratšia dráha z jedného bodu k druhému nie je na priamke, ale na geodetike, to je na dráhe minimálnej dĺžky, ktorej rovnica sa dá napísať; pri lete z Paríža do New Yorku preletí lietadlo geodetiku zemskho povrchu, teda nie priamku, ale veľký kruhový oblúk. Pohyb Zeme sa už nevysvetľuje ako výslednica príťažlivosti; Zem sa pohybuje „rovno dopredu" po geodetike, ktorá ju privedie každý rok na to isté miesto.

Prechod od Newtonovho modelu na Einsteinov model neznamenal zmenu viery, ale použitie novej koncepcie (predstavy). Nový model nie je pravdivejší ako bol predošlý; dávame mu prednosť len preto, že lepšie vysvetľuje pozorovaný jav.
Menej známy, ale rovnako jasný je príklad kozmického žiarenia. Okolo roku 1920 konštatovali astronómovia, že vesmír sa rozťahuje. Galaxie sa vzďaľujú jedna od druhej, a to tým rýchlejšie, čím sú od nás vzdialenejšie. Ak sa tento pohyb dial odvždy, bol vesmír kedysi menej rozsiahly a pred asi pätnástimi miliardami rokov mal dokonca nulový rozmer. To je ten chýrny model veľkého tresku, big bangu. Ako ho preveriť (validovať)? Treba predpovedať niektoré dôsledky a konfrontovať ich s pozorovaniami.

V roku 1948 sa pustil fyzik Georges Gamov do približného výpočtu teploty vesmíru v priebehu časových úsekov - okamihov -, ktoré nasledovali po veľkom tresku, ako aj reziduálnej (ostatkovej) teploty vesmíru po pätnástich miliardách rokov chladnutia. Urobil záver, že vesmírny medzigalaktický priestor - vzduchoprázdno - má dnes vyplňovať žiarenie, zodpovedajúce absolútnej teplote asi 6 stupňov (to je 6 stupňov nad absolútnou nulou, ktorá je pri 273 stupňoch pod nulou našich teplomerov). Uverejnenie týchto výsledkov nikoho veľmi nedojalo.

Ale po sedemnástich rokoch konštatovali, celkom náhodou, dvaja inžinieri telekomunikácií, že vo vesmírnom priestore sa naozaj nachádza reziduálne žiarenie a zodpovedajúca teplota je o niečo menej ako 3 absolútne stupne. Dobre, Gamov sa trochu pomýlil; ale omyl o pár stupňov na konci procesu, ktorý trval pätnásť miliárd rokov, nemožno kritizovať. Dôležité je, že to žiarenie existuje a že jeho prítomnosť súhlasí s tým, čo umožňuje predpovedať model veľkého tresku. Nijako to neznamená, že treba bezpodmienečne „veriť" hypotéze veľkého tresku, ale že bude rozumné zachovať ju - tým skôr, že aj iné argumenty hovoria v jej prospech - do tých čias, kým javy nových pozorovaní nevyslovia o nej pochybnosť.

Hranice logiky

A tak procesy poznávania, ako ich navrhuje veda, v žiadnom štádiu svojho priebehu sa nepotrebujú odvolávať na nejakú vieru. Naopak, vyžadujú postoj trvalej pochybnosti. Dokonca pochybnosti, ktorá sa týka samotnej logiky týchto úvah: táto logika má totiž hranice, ktoré si vie sama určiť a dokazuje si, že nie je schopná - v určitých zmysluplných situáciách - rozhodnúť, či je určitý záver pravdivý alebo falošný.
Existenciu tejto hranice dokazuje tzv. Goedelov teorém, ktorý tento rakúsky fyzik a matematik publikoval v roku 1931. Ukázal, že každá teória, dokonca aj tá s najsolídnejšími základmi, matematika, ponecháva miesto nerozhodným záverom. Inakšie povedané: celok axiómov, na ktorých spočíva určitý logický systém, je nevyhnutne neúplný; tieto axiómy nestačia na dôkaz všetkýh pravdivých záverov.

Tak napríklad jeden matematik osemnásteho storočia, Goldbach, konštatoval, že je to síce čudné, ale všetky párne čísla sa dajú rozložiť na dve prvočísla (ktoré sú deliteľné len jednou a sebou samými), ktorých súčet je toto párne číslo; napríklad 100 = 47 + 53, 102 = 5 + 97, 104 = 37 + 67. Platí však táto vlastnosť pre všetky párne čísla? Pomocou počítačov sa to potvrdilo až (len? - pozn.prekl.) po číslo 100 000; na jednoznačný dôkaz to nestačí. Niet pochýb, že k základným axiómom aritmetiky by bolo treba pridať nový axióm. Ale aj tak by bola úľava len dočasná. Jedného dňa príde nový Goldbach s novým nerozhodnuteľným tvrdením a jeho riešenie bude vyžadovať nový axióm; tak to pôjde bez konca.

Ďalším príkladom je pojem nekonečna, s ktorým sme sa po prvý raz stretli v základnej škole pri celých číslach; ich zoznam nemá hranicu. Potom sme sa s ním zvídali na strednej škole pri tzv. reálnych číslach, ktoré sa píšu s nekonečným sledom desatinných čísiel, ako je ?= 3,14159 ... alebo 2 umocnené na polovinu = 1,414 ... Od čias Cantora (1872) vieme, že nekonečno celých čísiel je menšie ako nekonečno reálnych čísiel; ale existujú celky nekonečien, bohatšie ako prvé, a chudobnejšie ako druhé? Jeden žiak Goedela dokázal, že odpoveď na túto otázku je nerozhodná, pretože sa nedá dokázať ani falošnosť odpovede „áno", ani odpovede „nie". Pripustiť, že ani jedna z týchto odpovedí nie je predmetom viery, je možnosť slobody, ktorú nám dáva celok axiómov, na ktorých spočíva aritmetika. Toto konštatovanie si nevšíma výzvy viery dať za pravdu jednej z týchto odpovedí a navrhuje uspokojiť sa s definitívnou absenciou odpovede.

Dobrodružstvo vedy bude bez konca. Stále budeme stáť pred neznámymi oblasťami, a budeme túžiť raz ich konečne poznať. Tento postoj je výsadou nášho ľudského druhu. Ide ďalej ako cieľ daný ľuďom v biblii: „Zaľudnite zem a podrobte si ju." Vedec je posadnutý túžbou priblížiť sa fascinujúcej skutočnosti vesmíru, nie aby si ho podrobil, ale aby ho preskúmal; tejto snahe venuje všetku svoju energiu a všetku svoju inteligenciu.

Kto sa zaľúbil do nedosiahnuteľnej bytosti, rád by mal pri sebe aspoň jej obraz; zadováži si ho, ako len možno verný; výsledok je rôzny podľa jeho techniky a podľa jeho pohľadu. Tá ist žena by mohla inšpirovať k Venuši z Brassempouy, ku Cranachovej Eve alebo Modiglianiho Jeanne Hébuterneovej.

Vedec sa chová podobným spôsobom. Zostavuje model skutočnosti, ktorý sa ako len možno podobá tomu, čo skutočnosť o sebe odhalila. Vie dobre, že jeho model nie je celá skutočnosť; ani sa nepokúša veriť, že ju celú obsiahol; stačí mu, že sa k nej priblížil.

Verím v jedného jediného ...


Už z definície memôže naša myseľ integrovať do svojich kategórií niečo nemysliteľné. Môže si síce predstaviť jeho existenciu, ale nie je schopná zaradiť ho do hry intelektuálnej aktivity. Táto aktivita je však naša jediná aktivita, ktorú sme schopní vyjadrovať; v najlepšom prípade môžeme v ohľade niečoho prípadne nemysliteľného použiť preň jazyk kompatibilný s naším rozuzmom, hoci sme už na začiatku pripustili, že takéto záležitosti nepodliehajú kritériám kategórií rozumnosti.

Cirkvi sa nemôžu vyhnúť tejto kontradikcii; navrhujú nám hovoriť zrozumiteľne o koncepciách, ktoré sa vymykajú nášmu chápaniu. Najzrejmejší je príklad monoteistických náboženstiev: tvrdiac, že existuje len jeden Boh, zavádzajú do hry súvislosť medzi nevysloviteľným druhým, „oným" svetom (nazývaným aj záhrobím) a pojmom, ktorý používa najskromnejšia veda, aritmetika.

V latinčine nemá veta „Credo in unum Deum" nič dvojzmyselného či neurčitého. Vo francúzštine však treba byť presnejším kvôli dvojitému zmyslu slovíčka un, ktoré je aj neurčitým členom, aj číslovkou. Aby sa spresnilo, že ide o (presné) číslo, treba pridať „samotného" (seul), čo vyvoláva predstavu osamelosti, zle sa znášajúcej s prívlastkami, ktoré sa zvyčajne spájajú so slovom Boh. (Aj do slovenčiny sa v tomto prípade prekladá latinské unum nie ako jedného, ale jediného, resp. jedného jediného - pozn. prekl.)

Táto jedinečnosť je základom doktríny náboženstiev, ktoré sa vyhlasujú za monoteistické, či sa už dovolávajú zakladateľa židovského národa, Abraháma, žijúceho dvadsať storočí pred Ježišom Kristom, alebo faraóna Achenatóna, žijúceho štrnásť storočí pred Kristom. No také spájanie aritmetickej definície s koncepciou, ktorá má veľmi ďaleko od vedeckej prísnosti, vedie k problémom. Prečo počítať bohov, čo aj ukončíme tento výpočet pri čísle jedna?

Koncepcia čísla

Ak v súvislosti s Bohom používame číslo, bude prejavom dobrej intelektuálnej disciplíny položiť si otázku o význame tejto koncepcie a o logickom postupe vedúcom k jej zavedeniu. Tento postup, navrhovaný dnešnými logikmi, sa môže zdať zbytočne zložitým, ale je potrebný, ak chceme byť rigorózni.

Matematik John von Neumann navrhuje pre pochopenie pojmu čísla nasledovný postup: urobte si dve kôpky, jednu z vidličiek, druhú zo šálok a položte si otázku: „Sú tieto dve kôpky rozdielne?" Odpoveď je áno, ak viete rozoznať vidličku od šálky. Odoberte teraz z každej kôpky niekoľko jej prvkov. Na tú istú otázku bude stále tá istá odpoveď „áno". Príde však chvíľa, keď v dôsledku odoberania nebude vidličiek, ani šálok; a odpoveď na otázku bude „nie". Kôpka šálok, z ktorej boli odstránené všetky jej prvky, sa nedá rozpoznať od kôpky vidličiek, z ktorej sa tiež stratili všetky prvky; obidva tieto celky sú prázdne. Nie je možné ich rozlíšiť; všetky prázdne celky sú identické. A tak teda, povie matematik, nazvem nulou prázdny celok a jednou súhrn prázdnych celkov. Potom bude ľahké zostrojiť číslo dva ako celok, ktorého prvky sú prázdny celok a celok prázdnych celkov a potom tým istým postupom definovať bez konca postupné čísla.

Na pohľad paradoxný charakter tejto konštrukcie čísiel pramení z toho, že východiskom bolo prázdno, neprítomnosť akéhokoľvek prvku; táto neprítomnosť má za následok jedinečnosť; dva celky možno rozlíšiť len na základe povahy a počtu prvkov, z ktorých sa skladajú; toto rozlíšenie nie je možné, ak nie je prítomný ani jeden prvok.

Nepredstaviteľné a nemysliteľné

Spájať, ako to robia monoteistické náboženstvá, predstavu o Bohu s číslom jedna, znamená, ak sa pridŕžame Neumannovho spôsobu definície čísiel, uvažovať o prázdne - akoby cesta k monoteizmu musela prejsť štádiom ateizmu. Tento názor podporuje aj spôsob, ako egyptskí umelci znázornili faraóna, ktorý sa pokúsil nanútiť svojmu národu monoteizmus. Jeden basreliéf v Tell el-Amarna znázorňuje Achenatóna s kráľovnou Nefritete, ako sa klaňajú slnečnému kruhu. Mne sa vidí, že málo záleží na tom, či tento kruh znázorňuje slnko; je to predovšetkým dokonalý geometrický obrazec, kružnica, a má paradoxnú vlastnosť upriamiť pozornosť na jeden bod, ktorý nie je znázornený, na svoj stred. Bod bol potrebný na nakreslenie kružnice, ale akonáhle bola kružnica hotová, môže stred zmiznúť, čím však nestratí svoju skutočnosť. Vnútro kružnice sa podobá „prázdnemu celku", neobsahuje žiaden bod, ale aj tak stále vyvoláva predstavu stredu, ktorý ho splodil. Môžem ho rekonštruovať pomocou troch bodov kdekoľvek na kružnici; elementárna geometria mi povie, ako mám postupovať pomocou pravítka a pravouholníka. Tento stred je teda potenciálne prítomný bez toho, žeby bol viditeľný. Uniká našim zmyslom, no je prítomný v našej mysli.

Táto metafora robí možno trochu znesiteľnejším mlčanie Boha, ktoré tak trápi tých, čo sa pokúšajú vstúpiť s ním do styku.

Nepreháňajme analógiu a uspokojme sa s konštatovaním, že prázdny celok práve preto, že je neopísateľný, je jedinečný. Tým istým spôsobom sa dá jedinečnosť Boha považovať za dôsledok, podľa našej ľudskej logiky nevyhnutný, skutočnosti, že je nemysliteľný. Zdôrazňovať jeho jedinečnosť je potom iba pleonazmus (zbytočnosť).

Nepohodlný monoteizmus

Napriek zdanlivej príslušnosti k monoteizmu tiesni našich súčasníkov božia jedinečnosť rovnako, ako rušila Egypťanov za Achenatóna. Bez toho, žeby to priznávala, katolícka viera vyvracia túto jedinečnosť tým, že v Bohu rozoznáva tri osoby; vysvetlenie je také nepochopiteľné, že liek je horší ako choroba. Ako sa zmieriť s tvrdením, že rozlišovanie medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým „neznamená nijaké delenie jediného Boha", ako to stojí napísané v Novom katechizme katolíckej cirkvi?

Aby veriaci napriek tejto ťažkosti prijali zásadné články viery, nahrádza sa jedinečnosť dualitou Boh-Satan, ktorá je oveľa ľahšie stráviteľná ako trojica. Čo bolo výzvou pre schopnosť porozumieť, prenáša sa do banálnych situácií konfliktu medzi dvomi osobami; tieto sa predstavujú ako účastníci súboja medzi dobrom a zlom, ktorý sa veľmi podobá bežným bojom na našej planéte. Aby to dobre vyzeralo, majú, rovnako ako naše vlády, légie služobníkov, anjelov či démonov každého druhu, ani nehovoriac o nespočetných svätcoch rímskej cirkvi.

Môžu sa vydávať za monoteistické náboženstvá, ktoré sa vystatujú takým počtom sprostredkovateľov, a tým až do poróznej priepustnosti navrtávajú hranicu medzi týmto a oným svetom?

Nakoniec je však možné, že vyhlasovaná jedinečnosť Boha má význam predovšetkým vo vzťahu k človeku. Filozof Jean Halpérin, špecialista židovskej teológie, mi raz pripomenul túto vetu Emmanuela Levinasa: „Monoteizmus nie je aritmetika božských zležitostí. Je to dar, možno nadprirodzený dar schoposti vidieť každého človeka ako absolútne podobného každému inému človeku - pri zachovaní rozličnosti ich historických tradícií, v ktorých každý pokračuje."

Potom je zavedenie pojmu číselnosti dôležitejšie vo vzťahu k človeku ako vo vzťahu k Bohu. Pochopiť jedinečnosť nášho druhu a chovať sa podľa toho môže sa takto stať rozhodujúcim prínosom monoteizmu. Je samozrejmé, že ľudia sú čo do svojej konkrétnej skutočnosti každý úplne iný, ale všetkých charakterizuje tá istá schopnosť integrovať sa do ľudskej spoločnosti. Táto integrácia vyvolá ich metamorfózu; na začiatku to boli jednotlivci, ako ich vytvorila príroda, teda spôsobom, ako slepo tvorí ostatné druhy živočíchov a iných vecí; svojím prechodom do spoločnosti ľudstva sa stali osobami, ktoré vedia, že existujú. Božiu jedinečnosť možno pokladať za odraz tejto ľudskej zvláštnosti.

Verím v jedného jediného Boha ...


Ale o čom to hovorím, o kom to hovorím, keď vyslovujem slovo Boh ?

Stačí vysloviť túto otázku a pochopíte, že na ňu nepríde odpoveď. Toto slovo je tak plné ozvien, bolo použité pri takých rozličných príležitostiach, často dramnatických, že s ním spájam najpohnutejšie chvíle svojho života. Koľko razy som si potreboval s niekým pohovoriť, ale nikto mi nesedel naproti! Koľko razy som sa cítil bezmocný, keď som mal reagovať! Koľko razy ma blúdenie priviedlo na rozcestie, no nemal som možnosť správnej voľby!  Vo chvíľach tiesne mi sadalo na pery slovo „Bože", usídlilo sa v mojej mysli a usmerňovalo moje myšlienky.

Aby som pravdu povedal, v mojej reči tak ako v reči mojich vrstovníkov, vychovaných ako ja v katolíckej cirkvi, slovo "Bože" v prípade potreby vyslovenia nikdy nestálo izolovane. Sprevádzalo ho vždy privlastňovacie zámeno  „môj Bože!" Privlastnenie svedčí pre vnútorný vzťah medzi mnou a týmto Iným. Vytvára sa tak puto, ktorému viem definovať len jeden koniec, mňa, kým druhý, ako pri fakírovom povraze, nedbá na gravitáciu a stráca sa vo vertikále, v oblakoch.

Musel som sa ho naučiť ako všetky iné slová svojho jazyka: tak ako pri všetkých pojmoch, ktoré sa vytvárali v mojej mysli, prostredie mi dávalo jeho obsah; no toto slovo patrí svojou koncepciou medzi pojmy, ktorých konzistencia sa rozplýva, ak sa ním zaoberáte; ako sa mu približujete, tratí sa v hmle ako v nedostupnom horizonte.

Ako tu rešpektovať základné pravidlo vedy, že každý výrok treba bezpodmienečne podložiť úvahou, logicky vyplývajúcou z predošlých poznatkov? Toto pravidlo prikazuje nebrať nikdy do úvahy nijaké zjavenie, prichádzajúce odinakiaľ, a predsa niektorými považované za pravdu. Netreba pochybovať o serióznosti svätcov alebo prorokov, ktorí, ako vravia, mohli počuť slová, aj vidieť osobu: ale dokázať sa to nijako nedá. Božská povaha ich posolstva ostáva hypotézou, ktorú možno prijať alebo zavrhnúť.

Vedecký postoj okrem toho vyžaduje dať slovám prísne definovaný zmysel a vyhýbať sa možným posunom ich významu pri zmene oblasti; pri mene Boh to nevyplýva z koreňa slova, dá sa to len vyrátaním charakteristických vlastností, ktoré sa mu spravidla pripisujú, a nie jeho vlastnou podstatou.

Dve nezlučiteľné definície

Ak sa dobre pamätám, keď ma prešiel detský vek viery všetkému, začal mi vŕtať v hlave začiatok evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo" - pre mňa bola vtedy na počiatku všetkého osoba Boha. Patril medzi nás žijúcich, aj keď bol neviditeľný, čo vtedy nič neuberalo jeho skutočnosti. Naraz som sa dozvedal, že nie je členom tejto spoločnosti žijúcich bytostí, ale že je niečím iným, len slovom! Ako rozumieť tomu výrazu?

Až neskôr som pochopil, že slovo má zmysel, len keď je počuté. Ak je začiatkom slovo, znamená to, že už na začiatku bolo stretnutie, výmena povedaného a počutého. Že teda slovo Boh neznamená len partnera pri rozhovore, ale puto medzi dvomi realitami skutočností, ktoré spája; že svätý Ján tu kladie vedomie ľudí, schopných počuť prvé slovo, na úroveň stvoriteľského aktu.

Celkom iný zmysel dáva menu Boh iné stretnutie, stretnutie Mojžiša s horiacim kríkom na Sinaji. Keď sa Mojžiš pýta na jeho meno, Boh mu opovedá: „Ja som, ktorý som" (Ex 3, 14). Zdá sa, že tento preklad je nepresný, ale náš jazyk neumožňuje presnejší preklad. Bolo by potrebné bohatšie časovanie slovesa byť, ako ho majú niektoré jazyky Stredného orientu, tzv. nedonalý čas. Tento čas označuje prebiehajúci dej, ktorého efekt sa ešte neralizuje. Boh by sa tak definoval ako ten,  „ktorý sa neustále vytvára".

Táto odpoveď charakterizuje rozdiel medzi Bohom a inými uvedomelými bytosťami. Ak má človek povedať "ja", musí vystúpiť zo svojej osobnosti a považovať sa za cudzieho sebe samému - Arthur Rimbaud to tak krásne vyjadril svojim chýrnym výrokom „Ja je niekto druhý". Pospájanie týchto štyroch slov je gramaticky nesprávne; podmet je v prvej osobe, sloveso v tretej. Ale veta jasne vyjadrujen ľudskú skutočnosť. Konštatuje, že postoj, ktorý má vyjadriť "ja", vyžaduje odpútať sa od seba, hovoriť, ako keby som bol niekto iný, vrhnúť na seba pohľad zvonku; človek nemôže povedať, že "ja je".

Biblický Boh, naopak, môže povedať "Ja je", hovoriť o sebe a ostať sebou. Jeho odmietnutie označiť sa menom znamená, že nepotrebuje pohľad iných na seba, aby existoval. Táto možnosť nám môže pomôcť hľadať definíciu - ale opačnou cestou, ako to urobil svätý Ján.

Verím v jedného jediného Boha Otca


Aká je to čudesná myšlienka, urobiť z Boha, ktorý sa vymyká zo všetkých kategórií nášho konkrétneho sveta, otca, t. j. rovnocenného aktéra procesu nášho rozmnožovania! Odhaľuje to dramatický nedostatok predstavivosti a pretrvávanie starodávnych predstáv, o ktorých sa dnes pripúšťa, že odporujú skutočnosti. V mnohých kultúrach sa otec rodiny považoval za jediného rodiča, ktorého bytostná podstata vytvorila dieťa a matka hrala pritom druhotnú rolu (ZH 10, 1999 pozn. prekl.) Takéto vysvetlenie skutočného mystéria, ktorým je prokreácia (rozmnožovanie, rozplodzovanie), poskytuje našej mysli falošný obraz postupnosti generácií. Táto postupnosť sa opisuje ako zoznamy otcov, synov a vnukov. Matky a dcéry sa považujú len za slepé uličky v priebehu napredovania ľudskej spoločnosti storočiami.

Najvýznamnejší príklad takého náhľadu sú menoslovy vykresľujúce genealógiu Krista. Na začiatku svojho evanjelia uvádza Matúš mená Ježišových predkov v 42 generáciách, začínajúc od Abraháma. Lukáš vymenováva v 8. kapitole svojho evanjelia 66 generácií, začínajúc od Adama. 0d každého mena vedie šipka k tomu, kto mu predchádzal. Všetko je to veľmi jednoduché, ale reč je len o mužoch.

Rozmnožovanie a plodenie

Skutočnosť je však celkom iná. Dnes vieme - a nie je to tak dávno, také poldruha storočia -, že prokreácia/plodenie vyžaduje dve indivíduá, ktorých úlohy sú, aspoň vo chvíli počatia, prísne symetrické. Otec nemá nijako väčší význam; rovnako ako matka nemá schopnosť rozmnožovať sa sám. Dalo by sa teda rovnako odôvodnene (alebo skôr neodôvodnene) povedať Boh (Bohyňa) Matka, ako hovoríme Boh Otec. Ak to vyslovíme hlasne či napíšeme, znie to škandalózne, akoby rúhanie. Kto sa opováži pripisovať Bohu ženské pohlavie (a nazvať ho, povedzme, Božkou podľa vzoru druh - družka?)  Ale veď škandál je rovnaký, rúhanie rovnako ťažké, ak mu pripisujeme mužské pohlavie. Obidve tieto formulácie popierajú skutočnosť rozmnožovania: vzniká pri ňom v priebehu celkom neistého procesu nový jedinec. A je paradoxom, že po definícii Boha ako bytosti s neohraničenými schopnosťami ho predstavujeme ako účastníka aktu otcovstva, o ktorom vieme, že sa nedá uskutočniť jedným aktérom.

Pred niekoľkými miliardami rokov, keď sa všetky živé bytosti rozmnožovali nepohlavne, bolo by takéto pripomínanie biologického pôvodu každého jedinca zodpovedalo skutočnosti.  Nebolo by bývalo nelogické použiť túto schému na na opis vzťahu medzi týmto a oným svetom. Od tých čias, ako určité druhy, medzi nimi aj náš ľudský, nahradili pred bezpochyby najmenej jednou miliardou rokov rozmnožovanie/reprodukciu plodením/prokreáciou, nemajú také úvahy zmysel.

*  *  *

Mendelove zákony

Vznik jedninca, indivídua, to znamená "nedeliteľnej" bytosti, vychádzajúc z dvoch jedincov, predstavuje logický problém, ktorý ostával dlho bez vyriešenia. Filozofi a vedci 18. storočia sa dokonca vzdali nádeje, že sa dočkajú odpvede: d?Alambert v Encyklopédii pripúšťa, "že mystérium tohto javu svojou povahou nepreniknuteľné."

Kľúč k riešeniu poskytol, ani si neuvedomiac dosah svojho objavu, botanik Mendel v roku 1865. V článku "Pokusy s hybridizáciou rastlín" vyslovil hypotézu dvojitého ovládania každej elementárnej vlastnosti, napr. farby kvetov hrachu, ktorý pestoval vo svojej záhrade v Brne. U pohlavne rozlíšených bytostí, rastlinných či živočíšnych, každý jedinec dostáva pre každú chcrakteristickú vlastnosť dve informácie; dnes ich voláme génmi. Pri plodení sa prenáša od každého rodiča len jeden z týchto génov. Čo sa prenáša, je výsledk ťahu v lotérii, pričom obidva gény majú rovnakú pravdepodobnosť. Základná chrakteristika plodenia je teda zásah náhodného procesu, čo spochybňuje rad prevzatých ideí, týkajúcich sa prenosu vlastností z rodičov na deti  robí nezmyslom príslovie "Aký otec, taký syn", ak ide o jeho biologické vlastnosti.

*  *  *

Zbožštenie muža

Asimilácia Boha s otcom by bola bezvýznamná, keby nám záležalo na bežnom význame toho slova; stáva sa však v našom myslení ozajstným nezmyslom, keď vedie k asimilácii otca s Bohom. Náboženstvá, ktoré takto predstavujú Boha, naznačujú, že otec rodiny má priam božskú autoritu. Tým sa udá smer celej sociálnej štruktúry spoločnosti. Tým, že priznajú Bohu samo sebou mužské pohlavie, vytvárajú zásadnú asymeriu v prospech muža.

Rímsko-katolícka cirkev vyťažila z tohto pohľadu na veci krajné dôsledky: vyžaduje od kňazov celibát a zakazuje ženám vrcholné hierarchické funkcie.

Nepreháňame, ak konštatujeme, že Mendel svojím vysvetlením, pomocou hráškov, čo je proces plodenia, nám sprostredkoval poznanie, ktorého dôsledky zasahujú štruktúry rodiny, spoločnosti a náboženstiev. Jeho dielo je dobrý príklad koncepčnej revolúcie s neočakávanými následkami. Je pravda, že sa dotýka javu, ktorý prenasleduje našu predstavivosť (ide predsa o pôvod každého z nás), ale ostal nevysvetlený až do objavu dvojitého príkazu pre pohlavne rozlíšené bytosti. Žiaľ, spojitosť týchto štruktúr a ich chápania sa realizuje len veľmi pomaly. Koľko storočí bude trvať, kým sa pripustí, že pripisovať Bohu pohlavie je rúhanie?

Verím v jediného Boha Otca všemohúceho


Náboženstvá, ktoré zaľudňujú druhý svet mnohými bohmi, logicky pripúšťajú, že bohovia si delia výkon moci; každý má svoju privilegovanú oblasť. Monoteistická hypotéza naopak znamená, že jeden jediný Boh zlučuje všetky oblasti do jednej. Súc jeden jediný, Boh nemôže iné ako vládnuť bez delenia moci, aspoň na to druhom svete.

Problém sa vynorí, ak pripustíme, že táto moc sa manifestuje na tomto svete. Snažíme sa opísať a vysvetliť oblasť, v ktorej sa pohybujeme, rozvíjajúc rozličné vedecké disciplíny. Ako môžu vysvetlenia navrhnuté poznatkami týchto disciplín, ponechať miesto pre hypotézu, že určité javy sú dôsledkom božskej vôle? Pripustiť, že Boh môže zasahovať do konkrétneho diania na svete, znamená zbaviť určité javy ich úlohy. Vzniká predsa riziko nezlúčiteľnosti medzi pravidelnosťou prírodných zákonov a prípadným výskytom tzv. zázrakov.

Rozpor medzi determinizmom a slobodou

Zásadná hypotéza vedy znie, vesmír je miestom, kde sa veci dejú všade a vždy tým istým spôsobom. Napríklad, predmety určitej hmotnosti sa navzájom priťahujú. Presnejšie povedané: všetko vyzerá tak, ako keby sa predmety navzájom priťahovali; skúsenosť svedčí, že tento model vysvetľuje rovnako pohyby planét okolo jej hviezdy ako pád jablka. Priťahujú alebo odpudzujú sa aj predmety, ktoré majú elektrický náboj, a to podľa pozitívnej či negatívnej povahy tohto náboja. Všetky tieto vzťahy sa dajú vyjadriť matematickými formulami, opisujúcimi "zákony", ktorým sú podriadené všetky predmety vo vesmíre.

Jednotlivé formuly sa vyvíjajú paralelne s pokrokom vedy; no zmeny v návrhoch vysvetlení ponechávajú nedoknutú základnú ideu, že zúčastnené sily sú nezmeniteľné. Tak napríklad javy,  vyvolané hmotnosťou predmetov, sa opisovali od čias Newtona rovnicou  F = Gmm'd-2. Povedali sme už, že Einstein navrhol nahradiť pojem príťažlivosti pojmom zakrivenosti času; rovnica, obsahujúca celkom iné parametre, umožňuje určiť jej dôsledky. Opis sa mení, ale ostáva v platnosti základný predpoklad, že javy súvisiace s hmotnosťou predmetov sú podstatné pre náš vesmír.

Každá vedecká disciplína teda navrhla rozličné zákony pre javy, ktoré skúmala.  Je pozoruhodné, že veda 20. storočia došla tak ďaleko, že pôvodne rôznorodý celok týchto rozličných javov zúžila na súhru štyroch elementárnych javov: gravitácia, elektromagnetická sila a dve nukleárne sily (pôsobiace j atómovom jadre). Všetko, čo sa vo vesmíre deje, znespočetných aktérov, dá sa byť výsledkom prepletených účinkov týchto štyroch síl. Nekonečná rozdielnosť vzhľadov je teda výsledkom hry nespočetných aktérov, ktorí poznajú len štyri roly (nespočetný je sotva prehnaný odhad; podľa niektorých astrofyzikov vraj vesmír obsahuje okolo 10 na sedemdesiatu častíc). Repertoár je málo rozmanitý, ale situácie sú zakaždým nové.

Pre naše úvahy je dôležité, že sa predpokladá, že aktéri reagujú medzi sebou prísne zachovávajúc svoju rolu; v celej trupe sa nepozoruje ani najmenší odklon od poslušnosti zákonom.

Táto prísnosť sa často vykladala ako prekážka tak pre predpoklad ľudskej slobody ako pre božiu všemohúcnosť. Predpokladajme, že že veštky udalosti vo vesmíre sa odohrávajú ako výsledky pôsobenia zúčastnených síl: všetky štyri spomenuté sily plnia svoje remeslo, hmoty priťahujú hmoty, elektrické  náboje sa priťahujú alebo odpudzujú. Výsledok je, znalosť stavu vesmíru v jednej chvíli dovoľuje, aspoň teoreticky, odvodiť jeho stav v nasledujúcej chvíli; takto postupne až do nekonečna. Budúcbnosť sa dá vidieť ako definovaná prítomnosťou.

Fyzik-filozof Laplace dohnal túto úvahu na začiatku 19. storočia do krajnosti. Voltaire už pred ním prirovnal vesmír k orloju; Laplace dodal, že kolieska tohto orloja sú navzájom naladené a závislé v čase aj priestore. Poznať ich dnešné postavenie umožňuje poznať ich postavenie zajtra. Celok vesmíru má predpísanú dráhu a nemôže z nej zísť. Súčasná skutočnosť zahrňuje v sebe budúcu skutočnosť.

Táto vízia prenášala do oblasti konkrétnych udalostí víziu "predestinácie/predurčenia", navrhnutú Jeanom Calvinom v duchovnej oblasti: večný osud každého z nás je už dopredu určený.

Vo vesmíre, ktorý je takto podrobený determinizmu, nemôže zapôsobiť nijaký zásah prichádzajúci zvonku, či sa oň pokúšajú vedomé bytosti, ako sú ľudia, alebo nejaké božstvo. Takýto zásah by sa mohol manifestovať len znásilnením determinizmu udalostí; hypotéza determinizmu však vraví, že nič nemôže zabrániťpriebehu udalostí pri rešpektovaní zákonov. Výsledok tohto logického putovania je záver, že koncepcia ľudskej slobody je len klamná nádej; rovnako je to s božou všemohúcnosťou.

Kvantová fyzika a chaos

Veda hlboko revidovala túto víziu sveta v 20. storočí. Dala nové znenie Laplaceovým úvahám a výrazom najmä pri kvantových opisoch správania sa elementárnych častíc a zavedením koncepcie chaotických procesov.

Jav je "chaotický", ak sa jeho dlhodobý výsledok nedá predvídať, nech je akákoľvek presnosť znalosti jeho počiatočného stavu (v každom prípade je obmedzená). Klasickým príkladom je "problém troch telies".

Ak si predstavíme vesmír majúci len dve telesá podrobené gravitačnej príťažlivosti, napríklad celok Slnko - Zem, vtedy vzorce pre túto príťčažlivosť umožňujú vypočítať polohu týchto dvoch telies tak ďaleko do budúcnosti, ako si prajeme; pri tomto jednoduchom jave sa chaos neprejaví. Ak si však predstavíme vo vesmíre trio a berieme do úvahy naraz, povedzme, Slnko, Zem a Mesiac, vtedy vzorce povedú k nepresnostiam, ktoré budú tým väčšie, čím ďalej ideme do budúcnosti. Začiatočná nepresnosť sa násobí každý rok číslom 1,00000025. To sa môže zdať bezvýznamným; je pravda, že za sto tisíc rokov narastie takto rozsah omylu len na 2 %; ak však predĺžime pozorovanie po sto miliónty rok, zväčší sa rozsah omylu temer sto miliárd krát , čo výsledkom výpočtu uberá všetku preukaznosť.

Chaotické procesy môžu nastať a znemožniť predvídanie zakaždým, keď sa preplietajú účinky viacerých príčin. Aj pri hypotéze úplnej podriadenosti prísnym zákonom je náš vesmír vydaný napospas pochodom a vzťahom, ktoré ho činia nepredvídateľným.

Znamená to, že je teda indeterminovaný/nenasmerovaný? Mohli by sme pripustiť, že hoci nevieme presne, kam vesmír mieri, jeho cesta do budúcnosti je predsa len naskicovaná. No koncepcie kvantovej fyziky protirečia tejto možnosti.

V rsoku 1900 navrhol fyzik Max Planck kvôli vyriešeniu niektorých paradoxov, aby sa uznal granulárny charakter znakov, ktorými opisujeme skutočnosť: žiadna dĺžka nemôže byť menej ako 1,6.10-33 centimetra (jedna celá šesť krát desať na mínus tridsať tri); nič nemôže trvať kratšie ako 5,4.10-44 sekundy. Tieto hraničné hodnoty nie sú výsledkom dočasnej nepresnosti našich nástrojov; zodpovedajú štruktúre skutočného sveta. Každá charakteristika nejakého predmetu v danej chvíli môže byť vyslovená len s ohraničenou presnosťou - a vzdialená budúcnosť je úplne neistá. Pri časticiach strácajú pojmy formy a lokalizácie závažnosť; ich súčasnú skutočnosť aj budúcnosť možno opísať len výrazmi pravdepodobnosti; prítomnosť pre ne neobsahuje budúcnosť.

Toto vylučuje protirečenie, považované za zásadné, medzi javmi prebiehajúcimi v skutočnom svete a hypotézou zásahu zvonku, nech je tento zásah výsledkom ľudskej vôle, ktorá sa chce prejaviť, alebo akejsi všemocnosti, ktorá vladne druhým svetom.

Všemohúcnosť: načo?

Tento záver sa môže páčiť tým , čo sa boja, že pokrok vo veciach chápania skutočnosti by mohol postupne nahlodať oblasť možných božích zásahov. Súčasná veda nestavia veriacim problémy. Tí, čo pripúšťajú existenciu všemohúcej bytosti kdesi mimo nášho vesmíru, si nekladú otázku "Môže sa táto všemohúcnosť nejako prejavovať?", ale "Má Všemohúci úmysel použiť svoju moc?" alebo "Ako sa voči nemu chovať?"

Ak svoju silu používa, nezachováva moc, ktorú dal ľuďom. Kľúčová veta jeho prvej intervencie, adresovaná podľa Genezis ľuďom, znie: "Naplňte zem a podrobte si ju." Podľa tohto textu delegoval Boh svoju všemohúcnosť našej ľudskej spoločnosti. Rešpektovať tento prenos kompetencie znamená vziať si na starosť budúcnosť nášho sveta a neprosiť Všemohúceho, aby rozhodol podľa našich prianí.

Z tohto hľadiska je každá modlitba, majúca za cieľ zmeniť chod udalostí, ozajstná zrada prijatých smerníc. Sami máme vziať do vlastných rúk svoj osud a nepokúšať sa preniesť úlohu a zodpovednosť do druhého sveta.

Žiaľ, súčasná kultúra podporuje postoje poddávania sa. Typickým príkladom je anglická hymna, ktorou ľud prosí Boha, aby láskavo "zachránil" kráľa. Je takáto výzva účinnejšia, keď ju formulijú milióny ľudí, než keď ju vysloví len jedna rodina, aby sa zachránil len Mr. Smith? Jeden slávny anglický štatistik preveril túto otázku porovnávacou štúdiou a uzavrel, že rozdiel nie je preukazný: počet prosieb nemá nijaký účinok. Logickým dôsledkom by malo byť vynechanie zbytočných prosebných slov v hymne.

Viera vo všemohúcnosť, na ktorú sa možno obrátiť, aby sa podľa našich prianí zmenil beh udalostí, je v prvom rade ostatok/rezíduum našich reflexov v detskom veku, keď sme sa cítili bezmocní, ale boli pri nás naši rodičia, ktorí mohli konať. Dospieť, stať sa členom ľudskej spoločnosti, to vyžaduje opustiť detské stanovisko a nemiešať Boha do našich slabostí.

"Boh je nevinný vo veci všemohúcnosti, ktorou ho chcú niektorí ľudia zavaliť." Táto veta protestantskej teologičky France Quéré dáva nášmu hľadaniu nového zmyslu slov kréda nový smer. O všemohúcnosti Boha sa tu nepochybuje. Ale pripisuje sa mu proti jeho vôli, on na tom nemá "vinu". My sa máme starť o to, čo sa deje na tomto svete.

... v Otca všemohúceho, stvoriteľa neba a zeme


"Neba a zeme", to znamená vesmíru, resp. Vesmíru s veľkým V, ktorý zaoberá všetko, čo existuje. Zdá sa, že toto slovo, tak často používané, nekladie nijaký problém. V definícii Vesmíru ako Všetko je však protirečenie. Problém sa podobá problému, pri ktorom sa matematici vzdali - keď čelili koncepcii celku všetkých celkov.

Nemožnosť definície všetkého

Zdá sa, že išlo o hľadanie bez obuváka: celok je zbierka; táto strana je, napríklad, zbierka písmen. Táto kniha s jej okolo sto stranami je celok celkov. Moja knižnica s jej početnými knihami je celok celku celkov. Takto sa dajú definovať vždy nové celky, bohatšie ako predošlé a na spôsob ruských bábušiek obsahujúce všetky predošlé celky. Možno pokračovať do tých čias, kým sa dosiahne celok všetkých celkov.

Všetko sa videlo jasným až do tých čias, kým nebola položená otázka: Je celok všetkých celkov časťou celkov, ktoré obsahujú samy seba, alebo celkov, ktoré neobsahujú samy seba? Tu sa totiž konštatuje, že prijať jednu z týchto pozícií znamená uznať, že druhá je správna, a predsa si protirečia. Na pochopenie tejto ťažkosti navrhol Bernard Russell pokus: Zostavte katalóg svojej knižnice; ak je knižnica veľká, bude to kniha, ktorú vložíte do knižnice; budete mať potom možnosť, že katalóg zaradíte, alebo nezaradíte, do zoznamu kníh; budú potom dva druhy katalógov: také, čo sa (katalóg) obsahujú a také, čo sa (katalóg) neobsahujú. Zájdidte potom do knižníc svojich priateľov, pozrite sa na ich katalógy a zostavte katalóg katalógov, ktoré sa neobsahujú;  tento posledný - katalóg katalógov - patrí do celku tých, ktoré sa obsahujú, alebo tých, ktoré sa neobsahujú? Prijať prvú hypotézu znamená uznať druhú, a obrátene. Tejto nedôslednosti nemožno uniknúť; je výsledkom prijatia koncepcie celku všetkých celkov.  (Obraznejšie opisuje túto ťažkosť apológ/obranca: "V mojej obci sú všetci muži každé ráno oholení; holič holí všetkých, čo sa neholia sami a holí len ich." Vec je jasná do tých čias, kým sa nepoloží otázka: "A kto holí holiča?")

Definícia celku, vesmíru, je problém. Keď hovoríme o našom vesmíre, predstavujeme si ho ako nesmierny objekt, ktorý obsahuje všetko, čo existuje, ale ako si predstaviť jeho hranice? Nedajú sa definovať, lebo ako každá hranica by oddeľovali to, čo patrí do tohto celku, od toho, čo do neho nepatrí - ale podľa definície patrí do vesmíru všetko.

Predstava Boha existujúceho mimo vesmíru znamená pripustiť, že neexistuje, a to v tom zmysle, že existencia je vlastnosť všetkých prvkov tohto vesmíru. Takto sa dá interpretovať poznámka jedného filozofa, že Boh nepotrebuje existovať, aby bol.

Po určitej námahe môže náš duch pripustiť, že vesmír nemá definovateľné priestorové ohraničenie. Ťažšia je námaha v ohľade času. Ako pre každý objekt majúci svoju históriu, aj pre tento vesmír hľadáme začiatok a koniec. Ako ich definovať?

Nekoherentná história času

Začnime tým, že sa pozrieme, čo nám vraví veda o konci vesmíru - konštatujeme, že nás zanecháva v hmle. Iste, miestne perspektívy sú presné; budúcnosť slnečnej sústavy je jasná: za päť miliárd rokov slnko temer vyčerpá svoje zásoby a vstúpi do fázy, ktorá skončí jeho implóziou; ľudstvo však vymizne dávno predtým, takže táto perspektívo ho nemusí znepokojovať.

Na rozdiel od tejto miestnej presnosti nie je súčasná veda vstave rozhodnúť sa pre jednu z dvoch hypotéz pre veľmi ďalekú budúcnosť vesmíru: bude pokračovať jeho rozpínanie a chladnutie do nekonečna (big crunch/veľký krach) alebo sa rozpínanie zastaví, nastane sťahovanie a to povedie za niekoľko miliárd rokov k novému big bangu?

Otázka konca vesmíru pomalým rozpustením v chladničke či vyzrážaním sa vhorúcej peci zaujíma astrofyzikov; pravdu povediac jej ľudia nevenujú pozornosť.

Mohlo by ich zaujímať, čo hovorí veda o začiatku vesmíru. V priebehu 20. storočia sa opakovane vracala k tejto otázke a v 1920-tych rokoch konštatovala, že vesmír sa rozpína: galaxie sa od nás vzďaľujú tým rýchlejšie, čím sú od nás ďalej. Rozpínanie nám umožňuje vysloviť hypotézy o jeho minulosti. Včera si boli galaxie bližšie, ako sú dnes a pred tisíc rokmi si boli ešte bližšie; rýchly výpočet pripúšťa odhad, že pred desiatimi až pätnástimi miliardami rokov boli všetky pospolu. To je znenie hypotézy dnes slávneho big bangu.

Tento kozmický výbuch sa často udáva ako zčiatok vesmíru - jeho čas nula. Vízia začiatku v priebehu času by vytvorila problém - predpokladá,  že čas prebiehal aj pred big bangom, čo sa neznáša s našou koncepciou času. Jeho beh má zmysel len v tom prípade, ak udalosti idú jedna po druhej. Sled udalostí vytvára čas; spontánny tok času by nestačil na vytvoreenie udalostí. Spomeňme si na slová sv. Augustína: "Keby sa nič nedialo, nebolo by minulosti."

Keďže big bang bol definovaný ako začiatok priestoru a predmetov v ňom, je nevyhnutne aj začiatkom času; čas začal ubiehať v chvíli big bangu; neexistuje teda časový údaj "pred".

Pre všetky javy, ktoré prebihajú vo vesmíre, možno opísať následnosť udalostí, ku ktorým došlo; niektoré sa vyskytli prv, než sa jav začal, druhé v jeho priebehu a tretie po jeho skončení. Tak je jav umiestnený v čase, ako už predtým bol umiestnený v priestore. Náš duch nemá ťažkosť predstaviť si vznik našej planéty pred asi štyrmi miliardami rokov; prach, krútiaci sa okolo hviezdy slnka, sa aglutinoval/zhrčkavel/vyzrážal, až tieto častice zhluknutím vytvorili tento objekt, našu zem; za päť miliárd rokov ju výbuchy slnka uzničia. Veda postupne opisuje sled udalostí a vysvetľuje pôsobenie síl od samého ziatku. Každá etapa udalosti je časovo uložená medzi jednou pred ňou a jednou po nej. Náš duch ľahko sleduje potrebné uvažovanie.

Je však bezbranný, ak sa spytuje po pôvode nie jednotlivej časti vesmíru (častice, hviezdy či galaxie), ale po pôvode celého vesmíru ako takého (tým spôsobom, ako sme videli matematikov zarazených, keď prechádzali od štúdia celkov k štúdiu celku všetkých celkov).

Je ľahké myslieť na to, čo bolo po big bangu - naša každodenná skúsenosť je toho časťou. No myslieť na to, čo bolo pred big bangom sa prieči jeho modelu - keď nebežal čas, nemohli sa diať udalosti.

Ak big bang, tento "čas nula",  nemal svoje "pred", nemohol byť udalosťou ako každá iná. K jej  časovému umiestneniu sa môžeme priblížiť, ak postupujeme v čase, pokiaľ nám to teória dovolí, ale nikdy ho nedosiahneme.

Túto nemožnosť predvádzajú fyzici, keď opisujú udalosti po big bangu. Podľa toho, ako sa zlepšujú ich vedomosti, opisujú stav vesmíru stále bližšie k iniciálnemu okamihu: keď mal vesmír vek jednej sekundy, potom destiny sekundy, tisíciny, potom ... Blížia sa času nula, ale je vylúčené, že by ho jedného dňa dosiahli.

Matematický fígeľ dovoľuje zrieknuť sa bez dramatizovania nádeje, že by sa ten počiatočný stav raz dosiahol; spočíva v zmene stupnice miery času a nahradení premenlivej hodnoty T, vyjadrujúcej počet sekúnd od počiatočného stavu, jej logaritmom. * Táto zmena stupnice nemá v sebe nič tajomného; číslo N nahradzuje čísloma, a to podľa rovnice N = 10a (desať na a). Číslo a existuje pre všetky pozitívne N, nie však pre nulu. Logaritmus nuly neexistuje.

* Logaritmy. Každému pozitívnemu číslu N možno priradiť číslo a podľa rovnice N = 10a (desať na a). Číslo a je desiatkový logaritmus čísla N a píše sa ako log (N). Prechod z jednej série (stupnice) do druhej má ten cieľ, aby sa násobenie nahradilo sčítaním, pretože platí NxN' = 10a (na a) x 10a' (na a' ) = 10a+a'.

Ak N je premenlivá hodnota pre nejaký znak, krorý sa vyvíja, vyvíja sa celkom iným rytmom: Kým N rastie podľa koeficienta k, a sa zväčšuje podľa log(k).

Túto vlastnosť využívajú, napríklad, psychológovia, keď vysvetľujú veľmi rozšírený pocit, že čas sa rastom veku zrýchľuje. Staršiemu človeku sa prechod z 80 na 88 rokov nezdá dlhším ako dieťaťu prechod z 10 do 11 rokov. V obidvoch prípadoch došlo k vynásobeniu veku koeficientom 1,1. Spontánne sa prežíva toto zvýšenie. Pre meranie veku je na základe tejto úvahy lepšie merať/porovnávať vek logaritmami počtu rokov: 1 pre 10-ročné dieťa, 2 pre storočného starca - takto je tento len dvarazy taký starý ako tamto.

Ak použijeme tento postup pre vek vesmíru, môžeme dať času jednej sekundy po big bangu hodnotu nula našej novej stupnice. Za desatinu sekundy po big bangu je na nej "mínus jedna", za miliardtinu sekundy "mínus deväť". Nech sú ako blízke času nula, všetky tieto chvíle sa dajú naniesť na stupnicu, ale nie čas nula, pretože logaritmus nuly neexistuje. Počiatok sa nedá naniesť na stupnicu času - posiela sa do nekonečna.

Na konci týchto úvah sa ukazuje, že zakladajúcu udalosť nášho vesmíru nemožno považovať za jednu z bežných etáp medzi inými v priebehu času. Má špecifický logický štatút. Je to jediná chvíľa v dejinách vesmíru, ktorá sa nedá umiestniť na stupnici času. To nás núti považovať ju za pseudoudalosť. Nemožno ju stotožňovať s aktom stvorenia - tom slovo vyvoláva predstavu ozajstnej udalosti.

Ak je to tak - prečo sa dovolávať nejakého stvoriteľa?

Takýto ústup možno považovať za demisiu ducha pred výzvou, ktorá nemá riešenie. Ale k problému možno pristúpiť aj inakšie. Spôsobom, ktorý neraz používa veda a občas vedie k rozhodujúcemu pokroku. Ešte v 17. storočí odpovedali vedci na otázku: "Prečo horí drevo?" predstavou, že obsahuje látku, nazývanú flogistín; bolo ťažké opísať ho. Upadol don zabudnutia po Lavoisierovom objave, že drevo nehorí z vlastnýchn zdrojov, ale vďaka vzdušnému kyslíku.

Spimínať stvoriteľa má význam len vtedy, ak existovalo stvorenie. Isteže, orloj predpokladá existenciu hodinára a jeho existencia predpokladá existenciu jeho roditeľov. Táto logika je nutná, ak ide o čiastkové javy v skutočnom svete; neplatí pre Všetko, ktoré máme na mysli pri predstave Boha.

Jeden z najväčších vedcov medzi astrofyzikmi, Stephen Hawking, má k tomu poznámku: "Dokým bude mať vesmír počiatok, môžeme predpokladať, že má stvoriteľa. Ale ak sa skutočne sám a celý obsahuje, nemajúc ani hraníc ani okraja, nemal by mať ani začiatok, ani koniec. Mal by jednoducho byť. Aký čas tu ostáva pre stvoriteľa?" (Stephen Hawking, Ilustrovaná stručná história času, Slovart 2004).

Táto otázka sa môže zdať rúhavá. Znie v zmysle návrhu vo veci všemohúcnosti Boha: aby sa z nej uznal za "nevinného", čo umožní nezaťažovať úvahy o ňom zodpovednosťami, ktoré nemá.

Výsledky javov, ktoré viedli k dnešnému vzhľadu sveta, nie sú vždy obdivuhodné. Ich časť, ktorá nás najviac fascinuje, to sú živé bytosti, možno podľa francúzskeho biológa François Jacoba označiť za výsledok gigantického fušovania. Ako sa znáša s úctivosťou vidieť v Bohu fušera? Lepšie bude nepripisovať mu nepodložene príliš veľkú zodpovednosť za tieto udalosti, resp. za počiatočnú pseudoudalosť.

Nedávať Bohu ani rolu stvoriteľa ani všemohúcnosť ho nezmenší. Tým, čo hľadajú neopísateľné stretnutie, to umožní očakávať ho s väčšou dôverou.

... a v Ježiša Krista ...


Už samotný text modlitby Verím v Boha na tomto mieste odhaľuje dvojznačnosť slovesa veriť, ktoré v tejto vete môže mať dva významy.

Pri vyslovení výrazu „veriť v Boha" ide o existenciu toho, koho spomíname; pri „veriť v Ježiša Krista" môže ísť o to, že pripúšťame ako pravdivé udalosti jeho ľudskej existencie, ako sú opísané v evanjeliách, alebo že berieme do úvahy jeho múdrosť, čo je celkom iný postoj.

Ježišov život a história

Stali sa naozaj veci, ktoré opisujú Marek, Matúš, Lukáš a Ján? Odpoveď vyžaduje intervenciu vedeckej disciplíny, ktorá si vytvorila vlastné pravidlá na overovanie udalostí, ktoré opisuje: histórie. V kresťanskom posolstve zaujímajú historické údaje veľmi veľké miesto; to je ich zvláštnosť. Kým niektorým náboženstvám stačí vymenovať tvrdenia o posmrtnom svete alebo uviesť pravidlá pre správanie, kresťanská doktrína má Boha, ktorý intervenuje v priebehu mnohých udalostí vývoja ľudstva. Táto doktrína hlása, že božie zasahovanie sa konkretizovalo v definovanom čase kázaním, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Tým spôsobom zaraďuje božské zasahovania do historickej skutočnosti.

Už som spomenul, ako Matúš na začiatku svojho evanjelia zostavuje Ježišovu genealógiu a ide až po Abraháma; tento pokus sa dá ťažko hodnotiť ako historická stať, pretože jeho pramene sú viac ako pochybné; takýto postup je veľmi vzdialený od hľadania historickej pravdy v tom zmysle, ako to robia dnešní historici. Lukáš je ešte ambicióznejší, keď vo svojom evanjeliu začína dokonca Adamom - preto je ešte menej dôveryhodný. Naproti tomu je prísnejší, ak ide o novšie udalosti, napríklad, keď presne časovo umiestňuje kázeň Jána Krstiteľa ohlasujúceho príchod Ježiša Krista: „V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu ..." (3,1). Takto zdôrazňuje, že jadro jeho správy spočíva v dôkaze, že veci, o ktorých hovorí, sa stali; stali sa na určitom mieste a v stanovenom čase ľudských dejín. Viera, ktorú mieni šíriť, spočíva na skutočných udalostiach.

Dnes musíme konštatovať, že fakty, ktoré nám dosiaľ poskytli historici o udalostiach v Palestíne oných rokov, sú žalostne chudobné. Nekresťanské pramene poskytujú len pár náznakov. Rímsky historik Tacitus (55-116) zaznamenal pre rok 110 skutočnosť, že kresťania, obžalovaní Nerónom zo zodpovednosti za požiar Ríma, majú svoje označenie podľa Krista, popraveného „prokurátorom Ponciom Pilátom". Historici Plinius mladší (62-113) a Jozef Flavius (37-100) spomínajú kresťanov v súvislosti s nepokojmi, ktoré v ríši vyvolávajú, ale nevyjadrujú sa presnejšie o Kristovi, na ktorého sa jeho prívrženci odvolávajú. Zakladajúce činy kresťanstva sa teda odohrali pre súčasníkov nepozorovane, ak odhliadnem od úzkeho krúžku prvých učeníkov.

Pokiaľ ide o kresťanské pramene, ak ich prečešeme historickým hrebeňom, tiež nám neposkytnú presné informácie. Texty, ktoré sú udalostiam najbližšie, pochádzajú od Pavla a boli napísané okolo roku 50, to je 20 rokov po Ježišovej smrti. Ich autor, ktorý Ježiša nikdy nestretol, sa málo zaujímal o podrobnosti jeho života; jeho hlavný záujem spočíval v šírení novej viery, založenej na Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Čo bolo predtým, ho nezaujímalo.

Synoptické evanjeliá sú bohaté na podrobné informácie, ale boli napísané o viac desaťročí neskoršie: Markovo medzi rokmi 70-80, Matúšovo medzi rokmi 80-90 a Lukášovo medzi rokmi 95-100. O osobách autorov toho vieme málo: treba pochybovať o tom, že Matúš evanjelista je totožný s Matúšom apoštolom; Lukáš a Marek boli sprievodcovia Pavla; je málo pravdepodobné, že boli svedkami toho, o čom píšu.

Nakoniec, „veriť" v udalosti zo života Ježiša Krista tak, ako sú opísané v evanjeliách, je postoj, aký vedecká kritika historikov nepovažuje za nevyhnutný. Vysloviť to neznamená vôľu polemizovať s kresťanským náboženstvom; ide len o požiadavku rozumnosti.

Takýto postoj nás dnes privádza k odlišnej interpretácii posvätných biblických textov. Historku o stvorení sveta, ako nám ju predvádza Biblia v stati Genezis, nemožno pokladať, ako sa to robilo kedysi, za dejiny prvých chvíľ vesmíru. Je to poetická predstava odpovede na otázky o pôvode vesmíru a človeka prostriedkami, ktoré boli k dispozícii pred niekoľkými tisícami rokov. Zapochybovať o skutočnosti stvorenia Adama a Evy neznamená nebezpečenstvo pre nijaké náboženstvo. Takisto zapochybovať o presnosti podania určitých udalostí evanjelistami ponecháva nedotknuté jadro kresťanského posolstva.

Väčší význam ako pátranie po pravde o nejakej udalosti má skutočnosť, že v poslednom čase sa zmenil globálny pohľad na históriu ľudstva. Pre tých, ktorých myslenie formovala biblická tradícia, história ľudí a vesmíru boli súčasné. Ľudský druh bol stvorený v tom istom „týždni" ako všetko ostatné, čo vo vesmíre existuje. Koniec celého vesmíru bol ohlásený ako príchod Posledného súdu. Trvanie celého priebehu existencie ľudstva aj vesmíru bolo veľmi krátke, sotva desaťtisíc rokov.

Vedecké objavy, a to najmä v 20. storočí, rozvrátili tieto predstavy. Dnešní ľudia vedia, že ich druh sa na našej planéte objavil veľmi dlho po jej vzniku a ona sama vznikla 10 miliárd rokov po veľkom tresku, ktorý sa uznáva za začiatok vesmíru. Náš druh, jeden z miliónov iných plodov evolúcie, prestane existovať dávno pred nevyhnutným koncom slnečného systému.

V pomere k trvaniu vesmíru bude teda ľudské dobrodružstvo trvať len veľmi krátku chvíľu. Dĺžka plynúceho času presahuje našu predstavivosť: ak sa dívame dozadu, dá sa počítať na miliardy rokov pre skutočnosť celého vesmíru, na milióny rokov pre ľudský druh. Vzhľadom k takým dĺžkam trvania je tých pár tisíc rokov, čo trvajú dejiny národov, civilizácií či náboženstiev také nepatrné, také bezvýznamné, že pátranie po pravdivosti nejakej podrobnosti sa ukazuje úplne zbytočným.

Ježišovo posolstvo a zajtrajšok

S touto optikou „veriť v Ježiša Krista" neznamená prijímať udalosti opisované v evanjeliách, ako že sa stali, ale súhlasiť s myšlienkami, ktoré Ježiš hlásal. Či boli okolnosti, za ktorých boli vyslovené, presne také, ako ich opisujú evanjelisti, zaváži len málo. Podstatou posolstva je jeho význam a pôsobenie na činy jednotlivca.

Miesta, epochy, historické a zemepisné okolnosti, udalosti, ktoré sa rozvíjali v priebehu histórie ľudstva, sú iba obdobou divadelného javiska a jeho kulís, často iluzórnych. Fascinujú nás podrobnosti inscenácie; najviac zaváži vyslovené slovo.

Vezmime si ako príklad Mojžiša, keď táboril so svojím ľudom na Sinajskej púšti. Dnešní historici pochybujú, či sa na úpätí toho vrchu mohlo zhromaždiť také množstvo ľudí; dôkladné archeologické vykopávky neukazujú stopy, ktoré by svedčili pre tento pobyt, a preto sa o skutočnosti udalosti pochybuje. Robiť taký výskum a na základe jeho výsledkov pochybovať je legitímne, ale to nie je podstata poučenia z tejto epizódy. Či osoba zvaná Mojžiš existovala, alebo nie, či vystúpila na vrch Sinaj, alebo nie, či stretla Boha alebo nie, na tom nezáleží; záleží na obsahu tabúľ zákona. Len príkazy typu „Nezabiješ!" si treba vštepiť do pamäti; neočakávané obraty okolo prijatia tohto životného pravidla, ako napríklad spektakulárny horiaci ker, ktorý nezhorí, sú iba detaily inscenácie.

Stačí zájsť do kostola S. Pietro in Vincoli v Ríme a zastať chvíľu pred sochou Mojžiša od Michelangela a možno pochopiť posolstvo, ktoré títo dvaja zástupcovia ľudského pokolenia, jeden prorok, druhý sochár, adresujú ľuďom, ktorí majú sluch pre ich slová alebo obdivujú umelecké dielo. Možno pochopiť, že od vyrieknutia výzvy „Nezabiješ!" sa ľudský osud uberá novým smerom.

Rovnako málo záleží na tom, či, ako to opisuje Lukáš, mohlo päť chlebov a dve ryby nasýtiť päťtisíc ľudí. Takéto rozprávanie svedčí skôr pre Lukášovo nadšenie, než prispieva k historickej pravde. Aby nás presvedčil, násobí počtové údaje (účastníkov delí na skupiny po päťdesiatich, nazbieralo sa dvanásť plných košov odrobín - 14,19); no na tom nezáleží. Či niekto tejto epizóde verí alebo nie, dá sa predpokladať, že medzi tými, čo vtedy vážne brali Ježišove slová k zhromaždeným, došlo k rozhodujúcemu obratu v osobnom nazeraní: „Milujte svojich nepriateľov; robte dobre tým, čo vás nenávidia. Žehnajte tým, čo vás preklínajú a modlite sa za tých, čo vás ohovárajú."

Tu už nejde o veci, ktoré sa dajú študovať, medzi sebou porovnávať, preverovať alebo odmietať. Ide tu o program, ku ktorému sa možno pridať alebo nie. Tento program je revolučný: je opakom toho, čo hlásala vtedajšia spoločnosť, poznačená úplným nedostatkom rešpektu pred životom väčšiny ľudí. Musel vyvolať škandál vo svete, ktorý pripúšťal otroctvo a radoval sa pri ľudských obetiach, ktoré spestrovali cirkusové hry.

Tento program je takmer rovnako v opozícii proti tomu, čo navrhuje súčasná západná spoločnosť, kde je reč len o ovládnutí, súťaži a vylúčení. Mal by rovnako vyvolať škandál. Sme však ohromne šikovní, celkom iste šikovnejší ako Ježišovi súčasníci, pri odvracaní sa od problémov, ktoré sú znepokojujúce.

... v Syna jeho jediného, Pána nášho ...


Potom čo Krédo predstavilo Boha ako otca všetkých ľudí, pripisuje mu jediného syna. Protirečenie je tu také očividné, že pojmy otcovstva a synovstva treba naisto chápať ako metafory a nie ako opis skutočnosti. Zrejmé použitie obrazu je dôkaz nemožnosti opísať jednoduchými slovami presne to, čo sa zamýšľa. Napriek zdaniu spočíva posolstvo v tom, že Boha nemáme chápať ako otca rodiny s nespočetnými deťmi, z ktorých jedno by bolo natoľko uprednostnené, že by sa dalo považovať za syna s veľkým S; prijať taký obraz by bola zrada, ktorá je však nevyhnutná, keďže niet vety, čo by vyjadrila pravdu. Aký je zmysel tejto metafory? Má ona vôbec nejaký zmysel?

Nebezpečenstvo nesprávnej interpretácie je o to väčšie, že problém postupu generácií u živých bytostí je dnes oblasťou, kde naše predstavy v posledných desaťročiach podľahli prevratným zmenám. Od nepamäti sa tento postup považoval za výsledok reprodukcie, to je vznik vždy podobného, ak nie identického jedinca. Tzv. nicejsko-carihradskékrédo (prijaté na dvoch prvých ekumenických konciloch v Nicei r. 325 a v Konštantínopoli r. 381) trvá na tejto predstave tvrdiac, že Ježiš je „Boh zrodený z Boha, svetlo zrodené zo svetla, splodené a nie stvorené, tej istej povahy ako Otec". Pripomienka povahy, ktorá sa prenáša, svedčí, že pre zostavovateľov Kréda existovala kontinuita medzi rodičom a zrodeným, že filiácia (príbuzenská postupnosť) bola reprodukciou.

Dnes vieme, že táto filiácia sa odohráva celkom inakším procesom: pri všetkých vyvinutých druhoch živočíchov, vrátane človeka, nejde o jednoduchú reprodukciu/množenie, ale o prokreáciu/plodenie; nevytvára sa podobné, ale zakaždým rozličné, neočakávané a nepredvídateľné; a čo je hlavné, vyžaduje sa intervenciua nie jedného, ale dvoch roditeľov.

Metafora filiácie priviedla redaktorov Kréda do slepej uličky. Išlo im o identitu podstaty otca a syna. Keby sa Krédo redigovalo dnes, musela by sa na vyjadrenie danej myšlienky použiť iná metafora.

Podobná je situácia pri slove Pán. Pre tých, čo žili v hierarchizovaných spoločnostiach, kde bol pánom ten, čo mal lokálne najvyššiu moc, malo toto slovo jasný význam. V súčasných spoločnostiach, kde sa koncepty rovnosti a demokracie považujú za racionálne ciele usporiadania spolužitia, kde sa autorita viaže na funkciu a nie na povahu niečoho, kde niet kráľov z božej milosti, tu takáto pripomienka nemá zmysel. Pripodobňovať Boha k pánovi je rovnaká redukcia ako pripodobňovať ho ku kutilovi, ktorý z nudy stvoril vesmír.

Krédo, ktorého výrazy by boli priamo pochopiteľné pre všetkých, by radšej nemalo spomínať ani Syna, ani Pána.

...ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny ...


Tu sa cíti oslovený biológ, presnejšie povedané genetik. Ježiš Kristus - v tomto bode je cirkev neoblomná - bol vskutku pravý a skutočný človek; vteliac sa doňho „stal sa" Boh človekom. Jeho organizmus mal podobu organizmov druhých ľudí a oživovali ho tie isté metabolizmy. To nás núti pripustiť, že tento organizmus sa vyvinul z genetického podkladu. Polovicu, ale len polovicu z neho, dodala jeho matka; odkiaľ pochádzala druhá polovica?

Odvolanie sa na Ducha svätého neznamená samozrejme odkaz na nejakú biologickú realitu; týmto dvojslovom vyjadruje cirkev osobitne abstraktný pojem, ktorého jasnú definíciu som márne hľadal v Novom katechizme katolíckej cirkvi. „Počatie" vyvolané Svätým duchom môže byť myslené len duchovne; nemá nič spoločné s tým, čo dokáže spermatozoid svojím prínosom dvadsaťtri chromozómov s niekoľko desiatkami tisícov génov. Bolo však nevyhnutne potrebné, aby nejaký iný zdroj dodal na kompletizáciu informácií vo vajíčku, poskytnutom Máriou, ďalšie informácie, ktoré by umožnili vajíčku, aby sa z neho realizoval úplný ľudský organizmus.

Skutočnosť, že Ježiš bol mužského pohlavia, robí túto nevyhnutnosť ešte zrejmejšou. Jeho genetické dedičstvo obsahovalo chromozóm Y - vieme, že jedinci ženského pohlavia majú dva chromozómy X, kým jedinci mužského pohlavia majú po jednom X a Y. Keďže chromozóm Y majú len samce, nemohla ho dodať matka. Položiť otázku po jeho pôvode však nie je vyzývavý znak zlej vôle; treba to urobiť, ak uvažujeme o dôsledkoch tvrdenia že Ježiš je pravý človek so všetkými charakteristikami, ktoré k tomu patria.

Opísať človeka bolo kedysi vymenovať jeho zrejmé charakteristiky; dnes je to výpočet údajov, ktoré nám poskytujú laboratóriá. Poznať krvnú skupinu je dôležitejšie ako udávať farbu pokožky; analýza imunitného systému dá viac informácií ako záznam, že vlasy má niekto brčkavé. Dva tisíce rokov sú v histórii nášho druhu nepatrný úsek (a nekonečne menej v histórii vesmíru); Ježiš sa mohol predstaviť tak, žeby ľudstvo malo o ňom celkom iný obraz, založený skôr na technických detailoch ako na vonkajších znakoch.

V Bratoch Karamazovcoch opisuje Dostojevskij návrat Krista na zem a násilné reakcie odmietania pri tejto udalosti zo strany cirkvi: Veľký inkvizítor mu prikazuje odísť. Keby to Dostojevskij písal za našich čias, mohol by pripomenúť stanoviská zdravotníckych zariadení s výsledkami vyšetrení na skupinu ABO, faktor rhesus a imunitný systém; popri fotografii tváre mohol figurovať karyotyp, znázornenie všetkých 46 chromozómov.

Samozrejme, na otázku „Kde sa vzal Ježišov chromozóm Y?", nebude nikdy odpovede. Nepoložiť ju by však bolo znakom neúplnosti predmetu viery. Lepšie by bolo predísť tejto otázke priznaním, že nemá nijaký význam, keďže podstata „dobrej noviny", ktorú prinášajú evanjeliá, je inde.

Nakoniec by bolo najlepšie nespomínať ani predpokladanú účasť Ducha svätého, ani Máriino panenstvo. To sú epizódy, ktoré fascinujú davy, ale nemajú nič do činenia s obsahom posolstva.

Početné náboženstvá poznajú pri vzťahu ľudstva k druhému svetu úlohu panny; nie je to nová myšlienka, ktorú prinieslo kresťanstvo. Trvať na tomto hlavolame bez odpovede nemá význam a kresťanské Krédo by bolo pôsobivejšie, keby ukázalo, čo nové a neslýchané prinieslo ľudstvu Ježišovo učenie.

...trpel muky pod Pontským Pilátom, ukrižovaný bol, umrel a pochovaný bol ...


Ako sme už povedali, Tacitus spomína, že v dobe, keď bol rímskym prokurátorom v Palestíne Pontský Pilát, bol tam ukrižovaný muž, ktorého jeho učeníci vydávali za Krista či Mesiáša (Vykupiteľa). No táto udalosť zaváži pre tohto rímskeho úradníka menej, ako ťažké nepokoje, ktoré vyvolávajú Kristovi prívrženci. Podobne opisuje okolo roku 100 iný rímsky dejepisec, Suetonius, vyhnanie kresťanov z Ríma za cisára Claudia: boli zdrojom napätia v židovskej komunite. História teda podáva udalosti okolo smrti Krista zhruba tak, ako ich opisujú evanjelisti. Pochybovať možno o zatmení slnka po Ježišovej smrti, o čom podáva správu Lukáš; neudialo sa.

Historici sa čudujú výrazu „pochovaný bol", pretože Rimania mali vo zvyku ponechať ukrižovaných na kríži. Evanjelisti riešia problém tak, že posielajú Jozefa Arimejského, jedného z Ježišových žiakov, k Pilátovi vyprosiť si povolenie sňať telo z kríža, zabaliť ho do plachty a pochovať do hrobu vysekaného v skale.

Udalosti, ktoré mali takú odozvu v dejinách Západu, boli vo svojom čase bezvýznamnou epizódou: Pilát nepovažoval za potrebné podať o nich správu do Ríma.

...vstúpil do pekiel ...


Totiž: išiel tam, kde sú mŕtvi. Krédo trvá na tom, že Ježiš bol skutočná ľudská bytosť. Tu zdôrazňuje, že v čase medzi jeho posledným výkrikom v piatok o tretej na kríži a zmŕtvychvstaním v nedeľu, je jeho smrť rovnako autentická, ako bola jeho ľudskosť. V tom čase bol časťou ohromného zástupu mŕtvych, toho davu očakávajúceho Posledný súd, do ktorého už vstúpili všetci, čo žili pred nami a ktorý postupne doplnia dnešní ľudia a ich potomkovia až do konca sveta. Ako všetci ľudia musel prejsť podsvetím, touto márnicou, a v tom čase nemal nijaké privilégium. Bol človekom do smrti a dokonca po smrti.

Tento opis zodpovedá víziám tých čias, keď mýty opisovali raz stvorenie, raz koniec sveta, teda udalosti na hraniciach času v priebehu dejín vesmíru aj ľudstva. Mýty potrebovali časový interval medzi pozemským životom tu a budúcim životom v záhrobí. Týmto intervalom bolo podsvetie.

Ako definovať ľudstvo

Pojem podsvetia naráža dnes na otázku, na ktorú niet presnej odpovedi, o začiatku a konci nášho druhu. Všetko bolo jednoduché do tých čias, kým bola možná predstava, že prvého človeka, Adama, stvoril Boh z hliny zeme a že poslední ľudia budú svedkami konca sveta. Všetko sa zahmlí, keď pripustíme, že rozličné druhy živočíchov sa vyvíjali v priebehu dejín našej planéty a nedá sa presne povedať, kedy došlo k prechodu z jedného druhu do nasledujúceho.

Čo to presne znamená, patriť do ľudského druhu? Má sa zato, že Homo sa oddelil od primátov pred piatimi alebo šiestimi miliónmi rokov. Od tých čias tu boli postupne Homo habilis, Homo erectus až Homo sapiens. Niet presnej hranice, kedy sa Homo dal považovať za skutočného človeka. Odkedy museli ľudia minulosti ísť do podsvetia a stať sa jeho obyvateľmi, ako nám ich opisuje Krédo? Patrí medzi nich chýrna Lucy, šestnásťročné dievča, ktoré umrelo pred viac ako tromi miliónmi rokov a ktorej kostra sa dala zostaviť zo skamenených ostatkov?

Nekladiem tieto otázky, aby som niečo zosmiešnil, ale aby som ukázal, o čo sa líši dnešná problematika od včerajšej. Keď hovorí krédo o „podsvetí", samo sa núti spresniť, kto sú jeho obyvatelia.

Všimnime si aj, že existencia prechodného miesta medzi pozemským a večným životom zodpovedala predstave, že rozklad mŕtvoly sa začne na štvrtý deň. Dnes vieme, že existuje totálna kontinuita medzi organizmom, ktorý považujeme za živý a organizmom, o ktorom hovoríme, že je mŕtvy, a ten sa len tak hemží inou formou života.

Ako definovať život

Analýza pojmu život podľa súčasnej vedy vedie k úplnej revízii doterajších názorov. Kedysi sa mŕtvola považovala za zbavenú života; to je pravda pre osobu, považovanú za celok, ktorému bolo toto telo podkladom, ale nie je to pravda pre jednotlivé prvky, z ktorých sa telo skladá. Opakujem, treba pripustiť, že to sa len tak hemží životom.

Keď ľudská bytosť umrie, nestratí sa schopnosť zásobovať energiou rozličné premeny medzi látkami, tvoriacimi jej telo; iba sa preorientuje na iné metabolizmy, umožňujúce život početným iným živým bytostiam. Čo sa úplne stratí, je schopnosť tohto celku vytvoriť integrovanú jednotku, ktorá má schopnosť prejavovať svoje bytie a týmto prejavom dokazovať neslýchanú vlastnosť: vedomie. Pre človeka znamená smrť nielen prevrat jeho metabolizmov, náhle daných do služby iných cieľov, ale aj náhlu a definitívnu neschopnosť myslieť ako „ja".

Takýto pohľad na vec sa nedá zosúladiť s predstavou dočasného pobytu v čakárni „podsvetia"; a výsledok čakania je riadne hmlistý. Pre mysle Ježišových súčasníkov boli koniec sveta a Posledný súd dve simultánne udalosti. Naproti tomu koniec ľudského rodu a koniec vesmíru tak, ako si ich dnes predstavujeme, nemajú nič spoločného. Obdobie napojenia medzi pozemským životom a prípadným životom v záhrobí už nie je logicky nutné; večnosť sa začína dnes.

Nakoniec si všimnime, že toto čakanie sa málo znáša s božskou podstatou Krista, hoci trvalo len tri dni. Nedá sa necítiť protirečenie medzi vlastnosťami pripisovanými Bohu, najmä jeho všemohúcnosťou a jeho poddaním sa útrapám podsvetia. Táto udalosť má vzhľad dočasného síce, ale znepokojujúceho víťazstva toho, koho krédo nemenuje, ale na koho nás núti myslieť výraz „podsvetie": nepriateľa Boha, Satana.

...tretieho dňa vstal z mŕtvych ...

Blížime sa k uzlu rozhodujúceho rozchodu. Predkladá sa nám neslýchané tvrdenie o nemožnej udalosti. Ak sa popiera nezvrátiteľný charakter smrti, ak táto premena bytosti nie je definitívna, to zatrasie aj ďalšími istotami. Krédo tu vyhlasuje čosi, čo náš rozum nemôže prijať: telo, ktoré bolo zatvorené pod náhrobným kameňom, zmizlo; a ten, čo kedysi prebýval v tomto tele a na tri dni opustil svet živých, naraz sa znovu objavil.

Vedec, ktorého odbor vyžaduje, aby sústavne preveroval, čo prijíma ako pravdu, musí vysloviť pochybnosti a keď sa pri opise podrobností hovorí o natoľko nepravdepodobných udalostiach, musí pripustiť ako skoro istotu, že tieto udalosti sa nemohli udiať.

Tu však ide o srdce kresťanskej viery. „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márne sú naše kázne", píše Pavol v prvom liste Korinťanom. Je presvedčený, že bez zmŕtvychvstania by sa kresťanská doktrína zrútila, zakladala by sa len na hmlistých vierach.

Pokúsme sa kľučkovať medzi týmito dvomi extrémami: na jednej strane sú udalosti, ktoré považuje každá ľudská bytosť za nemožné, no tu sa nám predkladajú ako skutočné; na druhej strane je tu kultúra, celá civilizácia, je tu spoločnosť, ktorá sa vyvíjala dvadsať storočí pripúšťajúc pravdivosť týchto udalostí a znášajúc ich dôsledky. Čo si o tom myslieť?

Rozvážny veriaci nachádza útočisko v „mystériu viery", čo značí, že svojho kritického ducha stlmí na minimum, len čo sa spomenie večer pred Veľkou nocou. Pre tých, čo považujú uvažovanie a inteligenciu za najkrajší výdobytok ľudstva, je takýto postoj priznaním porážky. Keď ide o to, čo je podstatné, máme sa vzdať toho, čo z nás robí ľudí? Ako môže kresťan naraz ďakovať Bohu za úžasný dar logického myslenia a inteligencie a súčasne pripúšťať, že ho nepoužije práve v okamihu, keď sa snaží čo najviac sa k svojmu Bohu priblížiť?

Je síce pravda, že vedecká myseľ nás dnes zavedie do oblastí, kde sa starý dobrý determinizmus necíti dobre. Fyzici hovoria o „tunelovom efekte", ktorý dovoľuje časticiam prejsť dráhy, ktoré všetky ostatné vedomosti považujú za nemožné. Pre kvantovú fyziku nie je pravdepodobnosť nejakej udalosti nikdy prísne nulová; výraz „nemožnosť" nemôže mať absolútny zmysel. Ilustruje to Schrödingerov paradox mačky v krabici, ktorá nie je ani živá, ani mŕtva, pretože sa na ňu nikto nedíva. Nie je však múdre extrapolovať do makroskopického sveta, v ktorom žijeme, úvahy platné na úrovni atómových častíc.

Neviem si predstaviť, ako by sa dal v tomto zmysle zmŕtvychvstaniu, opísanému evanjelistami, priznať štatút možnej udalosti. Je v pravom slova zmysle neuveriteľné a akceptovať ho možno len aktom viery, ktorý nepripustí nijaké rozmýšľanie.

V mene čoho by sa dal urobiť ten čin? Jedna možná odpoveď je vernosť dôsledkom, ktoré by z toho mohli, rep. mali vyplynúť.

Ak je zmŕtvychvstanie Krista skutočná udalosť, ak je to skutočnosť, zapísaná do histórie ľudstva, treba brať predchádzjúce učenie vážne a treba dodržiavať, čo každému predpisuje. Viera vedie k pripojeniu sa k veriacim. To je cesta, ktorú navrhuje svätý Pavol.

Ale aj opačná cesta môže byť platná. Dá sa konštatovať, že ten spôsob života ľudí, ktorý odporúča Kristus v znamení hesla „Milujte sa navzájom", je jediný, ktorý zodpovedá ľudskej špecifičnosti, ako ju spoznáme úsilím vlastných schopností. Pristúpenie na jeho program môže potom viesť k viere v jeho božstvo a zmŕtvychvstanie; ale táto mimoriadna etapa možno nie je podstatná.

... vstúpil na nebesá, sedí na pravici Boha otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.


Tento opis je tak presiaknutý víziou skutočného sveta (nebo je miesto vo výšinách, treba tam vystupovať, pravica sa považuje za dôstojnejšiu ako ľavica), že sa možno čudovať, ako sa dostali také jednoduché metafory do textu, ktorý má byť základom novej viery. Redaktori Nicejského koncilu uľahčili prácu budúcich maliarov, ktorí majstrovskými dielami ilustrovali tieto tvrdenia. Nijako nepomohli tým, čo sa seriózne snažia pochopiť zmysel tohto posolstva. Stavajú im dokonca do cesty prekážky: obmedzujúc naše chápanie na príliš konkrétne predstavy zbavujú naše snahy túžby hľadať za obrazmi zmysel symbolov.

V tejto časti kréda má však najnepochopiteľnejší zmysel ohlásenie súdu, ktorý Všemohúci deleguje, napodiv, na svojho syna. Prečo ho neuskutoční on sám? Pravda, toto odstúpenie úradu sudcu sa ukazuje potrebné, lebo všemohúcnosť Stvoriteľa robí Boha zodpovedným za všetko, čo sa stalo. Ľudia, jeho božské dielo, sú súdení - ako by mohol byť objektívny?

Pojem posledného súdu dáva dobrodružnej histórii ľudstva vopred určený rámec. Toto dobrodružstvo sa koncentruje do skúšky, nanútenej všetkým zúčastneným, z ktorej treba vyjsť ako víťaz. História ľudstva sa mení na laboratórny pokus, pri ktorom sa krysy podrobia testu: nájdu východisko z bludiska?

V tejto verzii by sa naša neobyčajná ľudská odysea končila podelením ľudí do dvoch skupín: tých, čo mali úspech (našli východisko z labyrintu) a tých, čo zlyhali (nenašli ho). Dalo by sa snívať aj o grandióznejšom finále.

Verím v Ducha svätého ...


Nadarmo som hľadal v Novom katechizme definíciu toho, čo tieto dve slová znamenajú. Reč je len o tom, čo nám Duch svätý prináša: „To on v nás budí vieru" a o postoji, ktorý voči nemu máme zaujať: „Prijať ho vo viere." Spojenie týchto dvoch viet vytvárakruh, do ktorého nie je možné vstúpiť, pretože by bolo treba mať vieru, aby sme počuli slová Ducha svätého a vieru možno získať len cez neho. Všetky tvrdenia, týkajúce sa Ducha svätého, majú podobu uzatvoreného kruhu, ktorý sa zdá logickým len tomu, kto je už presvedčený.

Tento logický záver nás privádza ku kalvinistickej koncepcii predestinácie, ktorá je nevyhnutnou konzekvenciou definície vševediaceho Boha, ktorý pozná budúcnosť rovnako dobre ako minulosť. Budúcnosť sa ukáže ako spása pre jedného, ako zatratenie druhého; výsledok je napísaný.

Proti takému uvažovaniu sa ťažko argumentuje, ak nepoložíme otázku priebehu času. Ako som už povedal, vedecký spôsob myslenia privoláva túto otázku vo viacerých prípadoch, napr. pri všeobecnej a špeciálnej relativite, ako aj pri rozpínaní vesmíru. Ukazuje sa, že čas nemá ten pravidelný priebeh, necitlivý na udalosti, ako si ho predstavovali niektorí filozofi; je výsledkom následnosti príbehov. Je dôsledkom a nie dopredu určeným rámcom. Ak sa smieme odvážiť na divadelnú metaforu, čas je jedným z hercov drámy, a nie kulisou, pred ktorou sa hrá.

Zvykli sme si rozmýšľať po spôsobe Grékov, pre ktorých bol pred Diom Kronos; už svojou definíciou bol zovretý do obojka trvania. Aby sme unikli definitívnej neprítomnosti osobnej slobody, ako ju stelesňuje predestinácia, resp. aby sme sa vymanili z uzatvoreného kruhu pôsobnosti Ducha svätého, museli by sme vzývať Boha, nepodriadeného trvaniu času. Ale pre nás, našou prirodzenosťou v čase uväznených, neznamená to zanechať všetku nádej na stretnutie?

... v cirkev svätú katolícku...


Katolícka cirkev musí mať určitú dávku nesvedomitosti, ak sa opovažuje kvalifikovať sa za „svätú" v tej istej vete, kde sa toto adjektívum používa na charakteristiku „svätého" Ducha.

Svätosť je predsa presne definovaný prívlastok, ktorý umožňuje cirkvi dávať veriacim za príklad určité osobnosti. Časom boli vypracované veľmi zložité procedúry tzv. beatifikácie (blahorečenia) a kanonizácie (svätorečenia), aby sa zaistilo, že sa do zoznamu nedostane, nedajbože, nejaký pochybný prípad.

Viete si predstaviť, že by taký proces v záležitosti katolíckej cirkvi mohol skončiť záverom, že je svätá? Isteže, dokázala zázračné veci, ale najpozoruhodnejšie je, že existuje po dvadsiatich storočiach napriek svojim omylom a hanebnostiam.

Tento úspech je v skutočnosti výsledok sprenevery voči pôvodným cieľom. Postavená za účelom šírenia „dobrej zvesti", aby ľudí presvedčila, žeby žili po ľudsky, stala sa cirkev postupne štruktúrou moci s hlavnou snahou nezaniknúť. Často pristúpila na mlčanie, resp. miernila svoje posolstvo, keď by jeho zdôrazňovanie bolo mohlo ohroziť jej existenciu.

Túto zmenu pôvodného smeru začal uskutočňovať už celkom na začiatku najmä jeden z organizátorov nového náboženstva, svätý Pavol. Bleskom zasiahnutý na ceste do Damašku sa postaví do služieb myšlienok Krista, ktorého učeníkov dosiaľ prenasledoval; berie na seba zodpovednosť za šírenie hlásania apoštolov aj v iných zemiach ako medzi Židmi. Veľmi skoro si osvojuje spôsoby šéfa. Aký to rozdiel medzi Rečou na vrchu, kde je reč o blaženosti, a Listom Korinťanom, kde je reč o súdení a poddanosti!

Pri čítaní týchto spisov po dvadsiatich storočiach je zrejmé, že Ježiš adresoval svoje slová všetkým ľuďom, dnešným rovnako ako davom, ktoré ho vtedy prichádzali počúvať. Naznačuje cestu, ktorou sa má uberať život a jeho slová majú nadčasovú platnosť. Naproti tomu Pavol hovorí ku Grékom roku 55 a pritom rieši detaily vtedajšieho každodenného života, ktoré dnes nemajú nijaký význam. Porovnanie oprávňuje poznámku Charlesa Péguyho, ktorý v Pavlovom diele videl „degradáciu mystiky na politiku".

Kresťanstvo má svoje počiatky v nadšení za nové myšlienky. Samozrejme bolo za Pavlových čias potrebné byť realistom a zaisťovať pretrvanie hlásania novej viery. Bolo treba brať do úvahy slabosť ľudí, bolo treba viesť ich, aby sa prekonali v službe cieľu, ktorý ich presahoval. Možno bola potrebná určitá štruktúra, cirkev. Hrozilo však veľké nebezpečenstvo, že táto štruktúra bude väčšmi v službe účinnosti ako jasnozrivosti. Dejiny Rímskej cirkvi svedčia, že často podľahla pokušeniu zachovať si moc aj za cenu opustenia pravdy, za ktorej držiteľku sa vyhlasuje.

Cieľ sa dosiahol, keď cirkev uchopila svetskú moc pri obrátení cisára Konštantína roku 325. No teológ Jean Cardonnel poznamenáva: „Keď sa vláda stane kresťanskou, nepokresťančuje sa moc, ale kresťanstvo si osvojuje zvyky mocných." Žiaľ, príklady sú početné. Uvádzam len dva spomedzi najčerstvejších a najneprijateľnejších: v 19. storočí to bol „napoleonský katechizmus", ktorý šírila francúzska cirkev v spolupráci s Rímom a v 20. storočí mlčanie pápeža Pia XII. pri tragédii židovského národa, čo bola posledná historická konkretizácia hrôzostrašnej koncepcie „bohovražedného" národa.

Nie, cirkev nemožno predstavovať ako svätú. Miešať dohromady „vieru" v Boha a skôr „dôveru" ako vieru v cirkev je v každom prípade mätenie pojmov, ktoré môže slúžiť len maskovaniu klamstva.

... v svätých obcovanie ...


Tieto slová nás v bežnom zmysle vyzývajú k snahe pochopiť naše okolie. Zdá sa mi však možným chápať túto časť kréda ako dôležitú, no často zanedbávanú koncepciu: plodnosť zospoločenštenia, to je vzájomného „obcovania". Plodnosť sa dá dobre ilustrovať rozpätím medzi slovami „plus" a „a", ktoré sa, žiaľ, tak často zamieňajú: dva plus dva sú síce štyri, ale dva a dva môže byť niečo celkom iné, ako štyri, napríklad dvadsať dva; všetko závisí od pôsobenia, ktoré prejaví pojem „a". Ak znamená len pridanie, neprinesie výsledok nič nové. Ak však zvedie dokopy dve bytosti schopné navzájom sa ovplyvňovať, výsledok je často nepredvídateľný a môže priniesť aj niečo také, „čo tu ešte nebolo".

Takýto výsledok vzájomného pôsobenia možno pripodobniť úvahám vedcov v súvislosti s koncepciou komplexnosti. Ak je hmotná štruktúra zložitá, to znamená, že vzťahy medzi jej zložkami sú nielen aditívne (prídatné), môžu byť jej výkony neporovnateľné s výkonmi jej zložiek. Príkladom môže byť každodenná molekula chloridu sodného, kuchynskej soli; je úplne neškodná a predsa je výsledkom zlúčenia dvoch veľmi nebezpečných prvkov, zadúšajúceho chlóru a výbušného sodíka. Podrobný opis vlastností chlóru ani podrobný opis vlastností sodíka neposkytnú nijakú informáciu na opis chloridu sodného, výslednice zlúčenia reakčných schopností jedného aj druhého.

Toto zistenie treba brať do úvahy pri zlučovaní hyperkomplexných štruktúr, ako sú ľudia. To, čo sú ľudia schopní realizovať, ak vytvoria interaktívne celky, ak sú v stave „obcovania", je celkom inej povahy, ako to, čoho sú schopní individuálne. Až toto obcovanie umožňuje vytvorenie takých schopností, ako je uvedomenie si vlastnej existencie, požiadavka slobody alebo potreba bratstva.

V tomto zmysle možno túto pasáž kréda vysvetľovať ako potvrdenie skúsenosti, že „svätí", to sú všetci účastníci ľudskej spoločnosti, môžu spojac sa vytvoriť spoločnosť schopnú dať každému jej členovi možnosti, ktoré by ako izolovaný jednotlivec nemal. To je učenie v stati evanjelia, kde Ježiš hovorí: „Ak sa zídete, ja budem medzi vami." Schôdza ľudí, prítomnosť každého tvárou v tvár druhému, a to nie s postojom odmietania alebo súťaženia, ale otvoreného priateľstva, je prejavom novej skutočnosti, definovanej tu zámenom „ja".

Toto konštatovanie má za následok životný program navrhnutý v Reči na hore: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, modlite sa za tých, čo vás prenasledujú a ohovárajú" (Mt 5). Nie je to odporúčanie na základe dobrých úmyslov. Je to logická nevyhnutnosť zhodná s jasnozrivosťou. Ak sa má ťažiť osoh z nových možností, vytvorených zovšeobecnením, „obcovaním", je potrebná schopnosť vytvoriť spolu s druhými kolektívnu bytosť a dívať sa na druhých ako na zdroje dobra a nie ako na nebezpečenstvo alebo dokonca protivníkov. Nič z tohto nie je vec viery - všetko je to realizmus.

Na nešťastie je táto pasáž evanjelia v úplnom rozpore so samotným základom našej západnej spoločnosti: tu sa považuje za prameň individuálneho aj kolektívneho dynamizmu súťaživosť. Za vrcholnú vlastnosť sa považuje zdatnosť; treba ju neustále dokazovať a sústavne sa snažiť nad niekým zvíťaziť. Nie je to odmietanie „obcovania svätých"?

... v hriechov odpustenie, tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný.


Tieto tri tvrdenia majú zmysel len v tesnej súvislosti jedného s druhým. Preto treba reagovať globálne na význam ich celku.

Bolo by také príjemné vzdať sa všetkého kritického ducha a súhlasiť so všetkými tromi dávajúc im význam, ako keď som bol dieťaťom! Tieto vety nám dávajú úžasný dar, ale bezobsažný: popierajú to, čo nás desí, popierajú smrť. Veriť im by bolo také jednoduché, také uchvacujúce! Smrť by bola niečo prechodné; mŕtvola by bola len zdanie; zlé svedomie po zhrešení by bolo vymazané; prečo odmietať uveriť tomu? Takúto idylickú predstavu ilustrujú brožúrky, rozdávané Jehovovými svedkami; starci aj deti tam vyžarujú pevné zdravie a úplnú spokojnosť.

Na nešťastie pre náš komfort, na šťastie pre našu jasnozrivosť, náš kritický duch, rovnako účinný ako „Duch svätý", sa nedá len tak ľahko znecitlivieť. Nanucuje nám predstavu, aký by bol vesmír, keby sa z neho vyparila smrť; núti nás uznať, že by bol nesúdržný.

Čo pridať k slovu „večnosť"? Spontánne prichádza na myseľ trvanie bez konca, teda nekonečné. No pojem nekonečnosti bol tak podrobne analyzovaný matematikmi, že sa rozpadol na nekonečný počet nekonečien, čoraz bohatších na jednotlivosti. Ako zlúčiť tieto „predmety diskusie" s predstavou, ktorú vyvoláva slovo večnosť?

Iný výklad môže vyplynúť z analýzy nie čísiel, ale koncepcie času. Ak po spôsobe svätého Augustína predpokladáme, že čas je dôsledkom následnosti udalostí, privedie nás to k záveru, že večnosť je synonymom nebežania času. Vstúpiť do večnosti by potom znamenalo vyjsť z priestorovo-časového vesmíru, v ktorom sme prišli na svet; ale naša predstavivosť je úplne neschopná vymyslieť nejaký iný vesmír.

Už som zdôraznil ťažkosti s definíciou života a ako je temer nemožné určiť hranicu medzi svetom neživým a takzvaným „živým". Prekážka pre pochopenie je ešte väčšia pri pojme „večný život", kde prívlastok kladie práve toľko problémov ako podstatné meno.

Výrok týkajúci sa zmŕtvychvstania tela logický chaos ešte zväčšuje. Ak to berieme doslovne, značí to, že moje telo po smrti najprv zhnije, ale potom sa raz obnoví v podobe substancie, schopnej tých istých úkonov, ako malo telo pred smrťou. Ale moje telo malo svoju históriu; poznalo viaceré formy; bolo telom dieťaťa, mladíka, dospelého, starca. Ktorá z týchto tak rozličných osobností dostane privilégium obnovy? Priať si viac, aby sa manifestovalo moje ja mladosti so svojou viditeľnou telesnou silou (ale načo mi bude potom sila?), alebo ja starca s jeho údajnou múdrosťou, ktorú som dosiahol (ale načo mi potom bude múdrosť?)?

Sú to však komentáre cirkvi týkajúce sa hriechu, ktoré sa najviac priečia zdravému rozumu. Hriech, ktorý bude „odpustený", sa vydáva za príčinu nevyhnutnej smrti. Podľa zostavovateľov Nového katechizmu (v roku 1992 - pozn. prekl.) stvoril Boh človeka nesmrteľným; hriech ho urobil smrteľným; s hriechom „vstúpila smrť do dejín ľudstva". Takéto vety vracajú úvahy o údele ľudstva na predinfantilnú úroveň (keď deti ešte nemajú rozum).

Telesný zánik je nevyhnutný následok počiatočného zrodu. Platí to pre všetky druhy; tvrdiť, že náš druh môže uniknúť tejto osudovosti, je únik do sladkej ilúzie, že stačí poprieť smrť a vyhneme sa jej.

Naopak, treba pochopiť, že nesmrteľnosť by bola neznesiteľná a že by nás zbavila sily, ktorú nám dáva očividnosť konca. Osobitnosť nášho druhu naozaj nespočíva v tom, že sme sa úmyselne, hriechom, rozhodli pre smrť; spočíva v tom, že sme sa opovážili zamerať pohľad na budúcnosť a spoznali sme jej neodvratný koniec.

Takéto posudky naivnosti bez ustania opakovaného oficiálneho učenia vyvolávajú len slabú obranu z úst náboženských autorít: vraj to nie je to, čo chce cirkev povedať. Ale potom prečo to hovorí, a to ešte tak zrejme a slovami, ktorým každý rozumie?

Keď sme takto dokončili našu analýzu kréda slovo za slovom, prežívame hlboké sklamanie; staré výrazy niekdajšej frazeológie nestačia na bohatstvo dnešných koncepcií. Cítime veľkú potrebu nového rozhovoru.

*  *  *

Od kréda k Reči na vrchu


Do tejto analýzy výrazov kresťanského kréda som sa pustil bez predsudkov; pokúsil som sa dať každému slovu zmysel, ktorý je bežný v dnešnej reči; osobitne som bral ohľad na vedecký pohľad na skutočnosť okolo nás.
Neočakával som, čo som zistil: že tento text je rumovisko.

Tieto slová každý deň čítajú a vyslovujú milióny úst; sú kostrou pre myšlienky miliónov inteligencií; zameriavajú rozjímanie množstva veriacich. Boli výsledkom dlhotrvajúcich štúdií; vedecké zhromaždenia diskutovali o ich zmysle; koncily uvaľovali kliatby na tých, čo navrhovali akokoľvek malú zmenu oficiálnej interpretácie; štáty sa stavali proti sebe a vojny sa vyhlasovali s odôvodnením, že doktrína jedného nie je identická s doktrínou druhého.

Napriek tomu dnes sa zdá, že mnohé z tých slov jednoducho nemajú zmysel; hádky kvôli nim nemajú opodstatnenie. Spomínať dávne dišputy vyvoláva podobný pocit ľudského zlyhania ako návšteva návrší okolo Verdunu alebo prechádzka po planinách Sommy (slávne bojiská z prvej svetovej vojny vo Francúzsku - pozn. prekl.); pre tento dnes zalesnený vŕšok, pre tento dnes brečtanom obrastený múr sa ľudia bili a s odvahou zabíjali, ale ich odvaha bola zbytočná a v podstate veľmi neľudská.

Koľko bolo krvavých bitiek medzi armádami a skoro vždy pre nič! Koľko bolo daromných vraždení okolo pevností!
Koľko trvalých nenávistí medzi veriacimi kvôli pár slovám, ktoré by stačilo nevysloviť! Koľko bolo nekonečných diskusií na konciloch, aby sa rozhodlo, napríklad, či Otec a Syn sú „konsubstanciálni"!

Táto otázka bola položená v 4. storočí; rímska cirkev odpovedala Áno, alexandrijský teológ Arius odpovedal Nie. Dišputa bola taká živá, že vyvolala trvalý rozkol medzi kresťanským východom a západom; bolo treba niekoľko koncilov, aby sa realizovala aspoň fasádová jednota základnej doktríny. Ešte aj dnes vidno v kréde stopy týchto zúrivých bitiek. Aby dal najavo odsúdenie arianizmu, pôvodný text nicejského koncilu spresňoval, ako som už povedal, že Syn je „zrodený z Boha, pravý Boh zrodený z pravého Boha, zrodený, nie stvorený, tej istej podstaty ako Otec ...". Všetky tieto spresnenia zo súčasného oficiálneho znenia zmizli, ako keby malo byť dané zadosťučinenie Ariovej myšlienke. V 21. storočí sa dá ťažko pochopiť, o čo pritom išlo, pretože napr. slová substancia, otec a syn vyvolávajú dnes v našej reči a v mysliach tých, čo ich vyslovujú, úplne iné súvislosti. A predovšetkým rozumieme, že aj ak má otázka zmysel, odpoveď nemôže vyplývať z pozorovania alebo uvažovania; môže byť iba ľubovoľná. Nemôžeme očakávať nijaký rozhodný argument, pretože ide o koncepcie, ktoré sa netýkajú oblastí, v ktorých platí rozum. Problém „konsubstanciálnosti" už spomína iba pár špecialistov, veľmi ďaleko vzdialených od aktuálnych problémov našej spoločnosti.

Čo ostane z kréda, ak každé jeho slovo a vyhlásenie porovnáme so slovami a ideami, ktoré každodenne vytvára a vyjadruje naše myslenie? Pojmy ako božia všemohúcnosť alebo úloha stvoriteľa sa dnes ťažko dajú považovať za rozhodujúce; tvrdenia typu panenské počatie Ježiša Krista alebo zmŕtvychvstanie tela sú v rozpore s tým, čo vieme o životných procesoch; nárok katolíckej cirkvi na svätosť sa nedá zlúčiť s našimi vedomosťami o jej minulosti. Prečo by sme mali nechať naše ústa vyslovovať „vieru" vo všetky tieto formulky, keď ich naša myseľ hodnotí ako proti zdravému rozumu alebo bez akéhokoľvek významu?

Len dve z týchto tvrdení môžu byť užitočné pri našom hľadaní vysvetlenia ľudskej skutočnosti a obohatiť naše sebapoznanie. Iste, tento tisíc sedemsto rokov starý text ich vyslovuje podivným spôsobom; majú však bohatý obsah a môžu hrať významnú úlohu pri našich úvahách. No prvá z nich zrejme protirečí očividnosti: večný život a druhá používa terminológiu, ktorá sa javí staromódna: obcovanie/spoločenstvo svätých.

Večný život

Všetko, čo je živé, je smrteľné; v širšom rozsahu, všetko, čo existuje, bude mať raz koniec; dokonca aj hviezdy majú obmedzenú dĺžku existencie; za päť miliárd rokov vyčerpá naše slnko svoje zásoby vodíka a ostane z neho len biely trpaslík, ktorý sa rozplynie vo víroch mliečnej dráhy. Každý definovateľný predmet je nevyhnutne spojený s pojmom „koniec", lebo jestvovať znamená stať sa, zmeniť sa, pohrávať sa s trvaním času. Jediný objekt, o ktorom by naša myseľ mohla pripustiť, že by prípadne nemusel mať koniec, je vesmír ako celok; povedali sme si už, že toto „všetko" sa nedá definovať.

Táto zrejmosť nezabráni básnikovi, aby večnosť hľadal a nakoniec zvolal:

Našla sa.
Čo? Večnosť.
Je to more, čo išlo za slnkom.

V menej lyrickej, ale nášmu rozmýšľajúcemu rozumu pochopiteľnejšej vízii sa dá povedať, že večnosť možno hľadať v samotnej definícii vedomia; áno, tam sa skrýva.

Pokúsme sa odkryť ju. Vlastnosťou procesu, ktorý by bol večný, je, že nemá koniec, to znamená, že si nemožno predstaviť ani jeho „po", t.j. čo by prišlo po ňom. Mohol by to byť len celok udalostí, ktoré nastanú v čase, ktorý leží v budúcnosti ďalej, ako teraz skúmaný proces, o ktorom sa však predpokladá, že potrvá bez časového obmedzenia. Táto neprítomnosť (neexistencia, dnes sa bežne hovorí absencia) „po" sa podobá absencii „pred", ktorú pripúšťajú astrofyzici v súvislosti s veľkým treskom: keďže tento je začiatkom všetkých vecí, čas nemohol bežať prv, než tieto nastali; to, čo bolo pred veľkým treskom, nielenže nevykazuje nijaké predmety a teda ani udalosti, ale nepozná ani pojem času, čo robí koncepciu tohto „obdobia" protirečivou samej sebe. Rovnakým spôsobom prináša so sebou večnosť logicky neexistenciu nejakého „po". Recipročne je absencia  „po" synonymom večnosti.

Len čo sa začneme zaujímať o veci, ktoré sa vyskytujú vo vesmíre, či sú to galaxie, baktérie alebo naše vlastné organizmy, zisťujeme, že všetky majú neodvratný koniec. Udalosti, ktoré sú mimo týchto vecí, dávajú rytmus priebehu času, planéty definujú roky, chvenie atómu umožňuje merať zlomky sekundy. Pod dohľadom týchto orlojov nevyhnutne nastane raz koniec vecí; pri bytostiach patriacich do kategórie živých vecí sa tento koniec nazýva smrťou objektov. Pochody, ktoré teraz zaisťujú priebeh života môjho organizmu, sa zastavia v určitú chvíľu, danú faktami ležiacimi mimo mňa. Po týchto pochodoch bude nasledovať potom, ktoré bude svedkom v prvom rade rozkladu látok, ktoré ma teraz vytvárajú. Musím uznať, že moje telo je smrteľné; moja biologická existencia nemôže byť večná.

Môžem sa však upriamiť na iný časový orientačný bod: úvahy, pripomienky, vzrušenia, pochybnosti, ktoré sa vyskytovali a po sebe nasledovali v priebehu mojej vedomej existencie. Odvíjali sa vo vnútornom svete, ktorý nemá iný rytmus ako ich vlastnú následnosť; vôbec nie je potrebné, aby bral ohľad na vonkajšie udalosti, vyvolané pohybom planét alebo vibráciami atómu; definuje iný čas.

V hĺbke tohto osobného, intímneho vedomia viem pochopiť, že jedného dňa nastane nevyhnutne koniec a zistí ho moje okolie; pripúšťam, že pre tento vonkajší svet je čas, ktorý ma delí od konca, meraný vonkajším časom, vyslovene krátky; ale mne nikdy nič nedokáže ani nepovie, že tento koniec je tu a ešte menej, že je prekonaný. V rozsahu môjho vedomia neexistuje, nemôže existovať po mne; moje vedomie samo pre seba je večné.

O večnom živote možno teda hovoriť a ostať realistom - pod podmienkou, že vezmeme do úvahy nie život organizmu, ale vedomie, a budeme merať nie kozmickými udalosťami, ale postupnosťou vedomia.

Nakoniec možno vykríknuť s Rimbaudom:

Našla sa! Čo? Večnosť.
Je to zmes môjho vedomia bytia a času.

Uprostred tejto večnosti mám žiť pred bez toho, že by ma trápilo po, ktoré sa ma netýka. Mám sa zaujímať o súčasný svet a mám sa ho zúčastniť. To je celkom iné poslanie, ako to, ktoré som chápal za svojho detstva, keď sa mi nanucovala predstava večného života ako jeho cieľ; cieľ veľmi vzdialený a vlastne umiestnený v inom vesmíre. V skutočnosti je večnosť tu a teraz.

Zaujímavé, že mi náhodou práve teraz prichádzajú na um „múdre slová" súfijských filozofov: „Ži pre tento svet, ako keby si tu mal žiť večne, a pre záhrobie, ako keby si mal umrieť zajtra." Vyjadrujú zbiehavosť, ktorá robí bezvýznamnými početné spory medzi náboženstvom, ktoré ma formovalo a tým, ktoré inšpiruje súfijov (mystický islam).

Obcovanie (spoločenstvo) svätých

Obcovanie svätých sa dá definovať ako zospoločenštenie otázok, ich chápanie, aj úzkostí a nádejí . Spoločná akcia vedie už jednoduchým dôsledkom spoluprác, ku ktorým vedie, k novým výkonom a úspechom. Výsledky ľudského mozgu sú výsledkom jeho báječnej zložitosti; ľudská spoločnosť je ešte komplexnejšia, ak sú jej členovia schopní správať sa ako jednotky vyššieho celku. Tak sa realizuje nadčlovek; nie ako vo fikčných románoch mocnejšia či inteligentnejšia bytosť, ale bytosť mnohotná, spoločnosť: my.

Ak sa vieme stretávať, dávame si schopnosti, ktoré nemáme ako izolovaní jednotlivci. Zrejmé je to, ak ide o realizáciu nových vecí, dosiahnutie nevídaných výkonov. História technického pokroku je sledom objavov alebo zručností, ktoré po spojení umožnili kolektívne úspechy; nikto nemá všetky vedomosti potrebné na vyslanie družice na jej orbitu; spolu to vieme urobiť.

Pre každého z nás je však najrozhodujúcejšie, že naša účasť na tomto globálnom bytí nás transformuje a vznikajú v nás nové schopnosti. Sme výsledkom nielen súhry prvkov, ktoré nás tvoria, ale aj vplyvov kolektívu, ktorého sme časťou. Každý sa môže podieľať na úspechoch, vytvorených za jeho účasti nie tým, čo sa odohráva v jeho vnútri, ale čo mu je vonkajšie.

Pre pochopenie mojej osobnosti je teda realistické nedržať sa metódy odporúčanej Descartom: postupne stále podrobnejšia analýza toho, čo ma tvorí, orgánov, buniek, molekúl. Takáto analýza nevedie k pochopeniu toho, čo som. Je potrebná, lebo naozaj som celok konkrétnych predmetov; nestačí však: som nielen to. Treba ju doplniť spätným chodníkom, vychádzajúcim z komunity, ktorej som časťou: som aj puto, ktoré viažem k svojmu okoliu, najmä k ľuďom; som medzi nimi, komunikujem, obcujem s nimi.

Konkrétne realizácie sú iba čiastkové, ohraničené oblasti doplnkov každého z nás, dosiahnuté zospoločenštením cieľov a prostriedkov. Dôležitejšie je otvorenie novej oblasti v našom chápaní, prechod od bytia k vedomiu bytia. Podstatný obrat, rozhodujúce rázcestie našej životnej cesty nastáva vo chvíli, keď sa náš záujem o pochopenie zameria na nás samých. Potom, čo sme preskúmali okolitý svet, zameriavame sa na seba, vidíme  sa akoby zvonku; začíname existovať pre vlastné oči, vravíme „Ja".

Tento úžasný výkon, ktorý môžu pravdepodobne realizovať len členovia nášho druhu, je mimo dosahu jednotlivca takého, ako ho splodila príroda; tej stačí, že mu dá návody obsiahnuté v genetickej výzbroji; no ani jeden ho nenaučí povedať „Ja". Táto schopnosť príde odinakiaľ: splodí ju ľudská spoločnosť, komunita, obec ako celok, ktorého je jednotlivec členom; nie jeho jednotliví členovia.

Toto nás privádza k rozlišovaniu dvoch etáp vo vývoji ako ľudstva, tak aj každého jednotlivca: etapy prírodnej evolúcie, ktorá vytvára náhodné mutácie, podrobené potom situ výberu; a etapy účinkovania ľudskej spoločnosti, kladúcej otázky sama sebe. Táto druhá etapa vedie k spomenutému rozhodujúcemu obratu. Uvedomiac si svoju existenciu odmietame osud spoločný všetkému, čo splodil vesmír, to jest podriadenie slepým determinizmom prírodných procesov.

Objavili sme, že príde zajtrajšok a že môžeme ovplyvňovať chod udalostí. Začiatky boli obťažné, naša nevládnosť sa strácala len postupne; teraz však naše možnosti konať narástli tak rýchlo, že v nás plodia strach. Obavy sú odôvodnené, ale nemajú nás viesť k vzdaniu sa. Naopak, môžu byť motorom spoločného projektu.

Existencia ľudskej spoločnosti - to je aktualizovaný názov pre spoločenstvo svätých - nie je predmetom nejakej viery, je to skutočnosť. Dôležitou otázkou je voľba cieľa a cesty k nemu.

Žijeme v dobe, keď sa realizuje úplná vzájomná závislosť všetkých ľudí; rýchlosť dopravných prostriedkov a okamžitosť výmeny informácií majú za následok, že činy každého bezprostredne pôsobia na všetkých ostatných. Tento proces sa podobá tomu, čo sa deje, keď sa molekuly zhromažďujú, aby vytvorili bunku, alebo medzi bunkami, keď tvoria orgán. Pritom však existuje jeden dôležitý rozdiel: kým bunky a orgány reagujú medzi sebou poslúchajúc len prírodné zákony, ľudia majú možnosť reagovať podľa vlastnej voľby: sami rozhodujú o spôsobe vzájomnej závislosti:

Môžu hľadieť jeden na druhého ľahostajne, nevšímavo a zaujímať sa len o vlastnú budúcnosť. Potom sa všetko deje tak, ako keby nebolo dochádzalo k nijakým stretnutiam; nič sa nestáva spoločným vlastníctvom; nevytvárajú sa nijaké štruktúry, ľudstvo je iba nakopením ľudí, hromada ľudí, nemajúca väčšiu kapacitu ako každý jej príslušník.

Môžu hľadieť jeden na druhého aj so strachom, pretože „iný" znamená pre každého nebezpečenstvo. Potom sa zaujmú postoje opozície, agresie, obrany. Tieto spočiatku individuálne procesy pretrvávajú a časom sa vytvárajú skupiny, majúce za hlavný cieľ bojovať proti iným skupinám. Tieto čiastočné zospoločnenia bývajú prameňom úžasných technických úspechov, ale sú hlavne ničivé. Pri príprave vojny chystá každý národ stále účinnejšie zbrane; vynašli sa oštepy, luky, kanóny a nakoniec rakety s atómovými hlavicami. Ľudstvo sa stáva nestálym zhlukom populácií hotových navzájom sa ničiť, ba od niekoľkých desaťročí ochotných spáchať aj kolektívnu samovraždu. Niečo nepredvídaného ju môže vyvolať každú chvíľu.

Môžu však v druhom vidieť prameň prostriedkov na budovanie seba samého. V tom prípade je každé stretnutie osôb alebo kolektívov príležitosťou prekonať sa a dostať prístup k novým možnostiam.

Aký postoj zaujať?

Pascal navrhuje v súvislosti s naším postojom k existencii Boha stávku; jedna alternatíva by bola istá výhra, druhá istá prehra; je zrejmé, vraví, ktorá voľba by bola dobrá. Ale skutočná stávka sa týka nášho postoja voči ľuďom. Ľahostajnosť a agresivita plodia katastrofy, no dôverčivá otvorenosť môže byť blahodarná; prečo váhať?

Ako všetky samozrejmosti, aj toto už bolo povedané. Nie je to ústredná téma Kázne na hore? Táto reč nám nenavrhuje veriť v ľudské spoločenstvo; navrhuje nám zostrojiť ho a ukazuje nám cesty, akým spôsobom. No navrhovaná cesta je pravým opakom cesty, ktorou sa uberá naša západná kultúra, ktorej motorom je všeobecná súťaživosť a permanentný boj.

Východiskom našich úvah bolo krédo, ktoré nás nevyhnutne priviedlo ku Reči na vrchu. Krédo opisuje, čo treba veriť, Reč na vrchu navrhuje, ako treba žiť.

To prvé slúžilo za zámienku pre krvavé zrážky, plodilo nenávisť medzi národmi, vyvolávalo konflikty s tými, ktorých krédo bolo odlišné. Aké zločiny sa páchajú ešte dnes v mene „pravého boha"! Rozbor vier, ktoré zapĺňali moju mladosť a formovali moju počiatočnú kultúru, mi odhalil ich prázdnotu. Podobný postup v otázke rovnocenného kréda iného ako kresťanského náboženstva by bez pochyby viedol k rovnakému záveru. Prečo tvrdošijne trvať na viere? A hlavne, prečo - ak zistíme vieru u seba - tvrdošijne ju prikazovať druhému?

To druhé, naopak, môže byť zdrojom našich úvah a zapojení/záväzkov.

Či preto, že je Boh, alebo že je „syn, konsubstanciálny s otcom", alebo jednoducho pretože je človek, treba brať vážne, alebo naopak odmietať to, čo hovorí Ježiš Kristus? Dávam prednosť tomu, že ho počúvam, rozmýšľam nad jeho návrhmi a prípadne súhlasím. Ale prečo si mám klásť otázky o jeho božskej prirodzenosti, na ktoré nebudem nikdy vedieť presne odpovedať?

Málo záleží na tom, na čo verím. Treba sa mi slobodne rozhodnúť, do čoho sa zapojím.

*  *  *

Nicejsko-carihradské krédo



(Preklad textu v Jacquardovej knihe, kde sa neaudáva prameň)

Verím v jedného jediného Boha,
Otca všemohúceho,
Stvoriteľa neba i zeme,
všetkého viditeľného i neviditeľného.
Verím v jedného Pána, Ježiša Krista,
jednorodeného Syna Božieho,
ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi;
Je Boh, narodený  z Boha,
Svetlo, narodené  zo Svetla,
pravý Boh, narodený z pravého Boha,
zrodený, nie stvorený,
tej podstaty ako Otec,
skrz neho bolo všetko stvorené.
Pre nás ľudí a pre našu spásu
zostúpil z nebies;
skrz Ducha svätého
prijal telo z Panny Márie
a urobil sa človekom.
Bol pre nás ukrižovaný pod Pontským Pilátom,
bol umučený a pochovaný.


Tretieho dňa vstal z mŕtvych
podľa Písma,
a vystúpil na nebesá;
sedí na pravici Otca.


Vráti sa v sláve,
aby súdil živých aj mŕtvych;
a jeho kráľovstvo nebude mať koniec.
Verím v Ducha svätého,
ktorý je pán a dáva život;
pochádza z Otca i Syna;
s Otcom aj Synom
je rovnako uctievaný a oslavovaný;
hovoril ústami prorokov.
Verím v cirkev,
jednu, svätú, katolícku* a apoštolskú.
Uznávam len jeden krst
na odpustenie hriechov.
Očakávam vzkriesenie mŕtvych
a život budúceho veku.
Amen. jednu, svätú,
v svätú Cirkev všeobecnú,
v spoločenstvo svätých, všeobecnú, apoštolskú Cirkev

Nicejsko-carihradské vyznanie viery v súčasnom slovenskom preklade znie:

Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi;
Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom,
skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.
A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný,
tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma a vstúpil do neba,
sedí po pravici Otca a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.
Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna;
Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva, ako Otcovi a Synovi; On hovoril ústami prorokov.
Verím v jednu, svätú, katolícku*, apoštolskú Cirkev, vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov
a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen. (Wikipedia)

* Používanie výrazu "katolícka" je aj v úradných dokumentoch dosť zmätené. Na internete som našiel 1. - "svätú cirkev katolícku"  - apoštolské vyznanie v katolíckom katechizme www.katechizmus.sk; - 2. "svätú cirkev všeobecnú" na strane http.dokumenty christ-net.sk. -  3. "svätú cirkev všeobecnú" - www.baptist.sk. -  V (českom) Katechizme katolické církve sa výraz "katolícka" nevyskytuje. V Apoštolskom vyznaní je cirkev svatá a obecná, v Nicejsko-carihradskom je jedna, svätá, všeobecná a apoštolská. - Dodatok 07. 10. 2009.

Prameň: Albert Jacquard: Dieu?   Stock- Bayard, Paris 2003, 146 strán.

Preložil Rastislav Škoda

Maxima „myslieť stále sám“ je osvietenstvo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Petra Caysa
V roku 1784 odpovedal Kant na otázku berlínskeho mesačníka Berlinische Monatsschrift len niekoľkostránkovým ale mnohoznačným spisom, ktorého začiatok je svetochýrny:

„Osvietenstvo je oslobodenie človeka od jeho ním samým zavinenej nesvojprávnosti. Nesvojprávnosť je neschopnosť používať vlastný rozum bez vedenia niekým iným. Nesvojprávnosť je zavinená sebou samým, keď jej príčina nie je v nedostatku rozumu, ale v nedostatku odvahy, používať ho bez vedenia iným. Sapere aude! Maj odvahu používať svoj vlastný rozum! je teda heslo osvietenstva."

Predovšetkým treba sám myslieť

Kant analyzuje osvietenstvo ako dvojnásobnú udalosť: jednak ako reálny historický proces, ktorý sa aktuálne odohrával, a súčasne ako výzvu k významnému ľudskému úsiliu, ktoré sa nedá zvládnuť bez odvahy a rozhodnosti. Takýmto myslením spája Kant nerozlučne normu procesu osvietenstva (Rozhodni sa vymaniť sa zo svojej tebou samým zavinenej nesvojprávnosti!) s opisom priebehu procesu osvietenstva (Vykroč zo sebou zavinenej nesvojprávnosti!). Osvietenstvo neprebieha ani neodvratne ani samozrejme, nie je samočinné. Bez k osvietenstvu ochotných a pre osvietenstvo rozhodnutých sa nedeje.

Keďže v tom čase Kant, a nielen on, ale aj mnohí iní o osvietenstve veľa písali a po ňom volali, musíme vychádzať z množstva nevyjasnených záležitostí. Pri neobjasnených stavoch ide o pomery, ktoré vďačia za svoju existenciu okolnosti, že mnohí ľudia sa spoliehajú na cudzie vedenie svojho rozumu. Dávajú prednosť tomu, že nechajú iných myslieť a posudzovať, poslúžia si cudzím rozumom, alebo sa ním nechajú obslúžiť. Pre Kanta neplatí nijaká výhovorka, nijaká príroda alebo dáka iná inštancia, ani viac alebo menej „milý" boh: neexistuje nič, čo by nás mohlo zdržať od vzdania sa tohto človeka nedôstojného a sebaznevažujúceho stavu - okrem vlastnej nedostatočnosti je to predovšetkým zbabelosť, lenivosť a pohodlnosť, po čom bezprostredne nasleduje nedôvera vo vlastnú schopnosť posudzovať, neskúsenosť pri uvažovaní a návyk na cudzie vedenie.

Tieto nešváry panujú v osobitnej miere v náboženských otázkach. V nároku vládnucich kruhov riadiť záležitosti svedomia poddaných vidí Kant realizáciu „najškodlivejšej" a „najpotupnejšej" nesvojprávnosti. Osvietenstvo cvičí ovládaných, ale ešte väčšmi vládnucich, v neobmedzene slobodnom verejnom používaní rozumu. Podľa Kanta neznamená nijaké nebezpečenstvo ani v otázkach zákonodarstva, čo je jedna z najdôležitejších činností pri vedení štátnych a vládnych záležitostí „povoliť svojim poddaným verejne používať vlastný rozum a vysloviť pred celým svetom vlastné názory, aj keď je to otvorená kritika existujúcich zákonov."

Rozum ako ľudská vlastnosť, robiaca z osamelého jednotlivca svetoobčana, sa nedá odstrániť ničím okrem zrieknutia sa slobody. Ľudia majú vždy možnosť (verejne) používať rozum a táto činnosť je prejavom vlastnej slobody, nech si vládnuci hovoria, čo chcú. Kant im dal do výhľadu neškodnosť tejto slobody ako pravú pointu osvietenstva. Videl, že v buržoáznej spoločnosti sloboda ešte nedosiahla svoj vrchol, že boj za osvietenstvo sa za jeho čias začal. (A zo strany cirkvi trvá boj proti osvietenstvu - pozn. prekl.)

Prameň: Petra Caysa, Die Maxime, jederzeit selbst zu denken, ist die Aufklärung, Diesseits 18/2, č.67/2004, s.31

Marx protiútočí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Lucien S?ve

Ide o reguláciu finančných trhov alebo o krízu kapitalizmu?

Dielami Karola Marxa pohŕdali európske socialistické strany ako „prostoduchým haraburdím", ktorého bolo dobre sa zbaviť. Hoci sa na univerzitách dlho prednášali ako základ ekonomickej analýzy, už dávnejšie stratili cenu. Dnes vzbudzujú obnovený záujem. Nerozpitval tento filozof mechanizmus kapitálu, ktorého zášklby vyrazili nedávno z rúk expertov ich kompas? Kým dnešní iluzionisti sa pokúšajú „moralizovať" finančníctvo, Marx pristupoval k problému odhalením sociálnych vzťahov.

Temer by nás boli presvedčili: máme tu koniec dejín; na všeobecnú radosť je kapitalizmus definitívnou formou sociálnej organizácie spoločnosti; dosiahlo sa „ideologické víťazstvo pravice", oddávna náboženstvo (francúzskeho) premiéra; iba pár nevyliečiteľných fantastov štrngá kľúčikmi neviem akej budúcnosti.

Fabulózne finančné otrasy kontinentov v októbri 2008 razom zmietli z mnohých myslí tieto predstavy. V Londýne napísal Daily Telegraph: 13. október 2008 ostane zapísaný v dejinách ako deň, keď britský kapitalistický systém uznal, že zlyhal. V New Yorku mávali manifestanti na Wall Streete transparentmi: „Marx mal pravdu!" Vo Frankfurte ohlásil jeden vydavateľ, že predaj Kapitálu sa strojnásobil. V Paríži rozoberal známy týždenník na tridsiatich stranách „príčiny renesancie" diela muža, o ktorom kolovala povesť, že je mŕtvy (Le Magazine littéraire, č. 479, október 2008).

Ponoriť sa do Marxa znamená samé objavy. Riadky, napísané pred poldruha storočím, akoby hovorili o nás, a to so strhujúcou časovosťou. Príklad: „Následkom skutočnosti, že finančná aristokracia diktovala zákony, riadila správu štátu, disponovala celou ústavnou mocou a činmi aj tlačou ovládala verejnú mienku, reprodukovala sa vo všetkých sférach od (kráľovského) dvora po pokútnu krčmu tá istá prostitúcia, tie isté nehanebné lži, ten istý smäd po zbohatnutí, a to nie produktívnou prácou, ale krádežou cudzieho majetku (francúzsky Kapitál, s. 724). To je Marxov opis situácie vo Francúzsku tesne pred revolúciou roku 1948! ... Z takého materiálu sú sny.

Hoci existujú strhujúce podobnosti, rozdiely medzi epochami robia priamy prenos klamným. Hlbšie leží aktuálnosť magisterskej Kritiky politickej ekonómie, ktorá ostáva Marxovým kapitálom.

Kde sa nabral rozsah súčasnej krízy? Keď čítame, čo sa o tom všade píše, bola by príčinou prchavosť prešibaných finančných produktov, neschopnosť finančných trhov samy sa regulovať, nízka morálka finančníkov ... Skrátka, zlyhanie samotného systému, ktorý má riadiť v protiklade k „skutočnej ekonómii" takzvanú „virtuálnu ekonomiku" - ako keby sme práve nepociťovali, nakoľko je aj táto „skutočná".

Pravda je, že počiatočná kríza riskantných hypoték sa vyvinula z rastúceho nedostatku peňazí v miliónoch amerických rodín, zadlžujúcich sa v márnej snahe získať nehnuteľný majetok. Virtuálna dráma má korene v skutočnej dráme. Mimochodom, „skutočný" je globalizovaný celok kúpyschopnosti ľudových vrstiev. Za výbuchom špekulatívnej bubliny z napuchnutých finančných položiek sa skrýva všeobecné zmocnenie sa bohatstva, ktoré vytvorila práca, kapitálom; pritom došlo k takej disproporcii, že časť pripadajúca pracovníkom sa znížila o viac ako desať percent. Je to kolosálna strata a na svedomí ju má štvrť storočia šetrenia na zamestnancoch v mene neoliberálnej dogmy.

Trubači moralizácie

Nedostatok regulácie finančníctva? Iste. Ale ak sa pátra bez ohľadu na tabu ďalej, zistí sa viac: zapochybuje sa o žiarlivo stráženej dogme nespochybniteľného systému, ktorú Marx nazýva „všeobecný zákon kapitalistickej akumulácie". Dokazuje, že tam, kde sú sociálne podmienky produkcie súkromným vlastníctvom kapitalistickej triedy, „tam sa všetky prostriedky na zvýšenie produktivity koncentrujú na ovládnutie a vykorisťovanie výrobcu." Robotník je obetovaný na oltár zmocnenia sa všetkého bohatstva a na akumuláciu živiacu sa sama sebou, čo jej berie rozum. "Hromadenie bohatstva na jednej strane má za nevyhnutný následok hromadenie proporcionálnej biedy na druhej strane." To spôsobuje neúprosný následok - začiatok a pokračovanie obchodných a bankových kríz. Dnes sa to týka nás.

Kríza síce vypukla v oblasti pôžičiek, ale jej ničivá sila sa formovala už v priebehu minulých rokov vo sfére produkcie, kde dochádzalo k stále nerovnejšiemu rozdeleniu pridanej hodnoty medzi kapitálom a robotníkmi; to bola valiaca sa vlna, ktorú nezachytili slabé odbory; plávala s ňou aj sociálnodemokratická ľavica, správajúca sa k Marxovi ako ku zdochnutému psovi. Ľahko sa dá predstaviť si, čo budú hodné návrhy na riešenie krízy - „moralizovanie" kapitálu a „regulácia" finančníctva - vytrubované politikmi, manažérmi a ideológmi, ktorí ešte včera šľahali bičom aj najmenšiu pochybnosť o správnosti absolútneho liberalizmu.

„Moralizovanie" kapitálu? Heslo, ktoré si zaslúži prvú cenu v súťaži čierneho humoru. Ak existuje spôsob uvažovania, ktorý rozmetá na prach každý druh posvätnej slobodnej súťaže, tak je to morálne uvažovanie: cynická efektivita vyhrá pri slobodnej súťaži zakaždým tak isto, ako falošné peniaze porazia pravé. Zmienka o etike je tu len na reklamu. Marx ju odbavil pár vetami v úvode ku Kapitálu: „Neskrášľujem osobu kapitalistu a statkára," ale „moja perspektíva, podľa ktorej treba chápať rozvoj ekonomickej formácie spoločnosti ako jav prirodzeného vývoja, robí jednotlivca zodpovedným za vzťahy, ktorých je sociálnym produktom." Preto nebude stačiť udeliť pár faciek na „prerobenie" systému, v ktorom ostane zisk jediným kritériom hodnotenia.

Nie žeby bol namieste nezáujem o morálnu stránku vecí. Práve naopak. Ak to myslíme vážne, potom ide o oveľa viac, ako o priestupky darebáckych majiteľov tovární, nesvedomitých predavačov fondov alebo neslušnosť pozlátených padákov. V tomto ohľade je na pretrase viac než akékoľvek činy jednotlivca samotný princíp kapitalizmu: ľudská činnosť, ktorá vytvára hodnoty a bohatstvá, má v ňom len hodnotu tovaru, narába sa s ňou nie ako s cieľom ako takým , ale ako s prostriedkom k dosiahnutiu cieľa. Nebolo treba čítať Kanta, aby bol spoznaný trvalý prameň amorálnosti tohto systému.

Ak mienime skutočne zvýšiť mravnú úroveň ekonomického života, treba sa venovať tomu, čo ho demoralizuje. Samozrejme je potrebná rekonštrukcia štátnej regulácie - aký je to zábavný objav pre mnohých liberálov! Ale spoliehať sa v tomto smere na daňové úľavy pre bohatých a privatizáciu pošty v štáte prezidenta Sarkozyho prekračuje hranice naivity - alebo pretvárky. Ak niekto naznačí, že ide riešiť otázku regulácie, musí sa zaoberať zásadnými sociálnymi vzťahmi - a tu nám opäť Marx poskytuje neobíditeľne aktuálnu analýzu odcudzenia.

Vo svojom prvom význame, vypracovanom v slávnych textoch z mladosti, týka sa táto koncepcia kliatby, ktorá núti námezdného zamestnanca kapitálu produkovať bohatstvo pre druhého tým spôsobom, že produkuje svoju vlastnú materiálnu a morálnu biedu: upracuje sa na smrť. Mnohotvárna neľudskosť, ktorej masovými obeťami sú dnešní robotníci a explózia patologických foriem práce od prepúšťania v dôsledku burzových krachov po prácu za nízku mzdu sú kruté ilustrácie vážnosti, ktorú si zachováva spomenutá analýza.

V prácach svojej dospelosti dáva Marx odcudzeniu ešte širší rámec: Bez prestania prehlbuje kapitál priepasť medzi výrobnými prostriedkami a robotníkmi - továrne, kancelárie, laboratóriá nepatria tým, čo v nich pracujú. Na pracovnej úrovni nie sú ich produkčné a ideové schopnosti kolektívne zvládnuté a preto sú vydané napospas anarchickému systému konkurencie, kde sa zvrhávajú na nekontrolovateľné technologické, ekonomické, politické a ideologické procesy. Tieto gigantické a slepé sily si robotníkov podmaňujú a mliaždia ich.

Ľudia nerobia svoju históriu, lež história tvárni ich. Aktuálna finančná kríza strašidelným spôsobom ilustruje toto odcudzenie; to isté platí pre krízu ekologickú a antropologickú, to je kríza ľudských životov: nikto nechcel tieto krízy a predsa každý ich podstupuje.

Z tohto všeobecného odnímania, dohnaného kapitalizmom do krajnosti, nezadržateľne vyplýva zhubná absencia dobre dohovorenej regulácie. Kto vraví, že ide „regulovať kapitalizmus" je naisto politický šarlatán. Ozajstná regulácia bude vyžadovať oveľa viac ako zásah štátu, nech je tento akokoľvek potrebný, pretože kto bude regulovať štát? Je potrebné, aby sa výrobné prostriedky dostali do rúk manuálnych a intelektuálnych výrobcov a aby títo boli konečne uznaní za to, kto sú, a čo nie sú akcionári: tvorcovia sociálneho bohatstva, ktorí ako takí majú neodcudziteľné právo zúčastniť sa rozhodovaní o riadení podniku - veď tam sa rozhoduje o ich živote.

Tvárou v tvár systému, ktorého očividná neschopnosť regulovať sa, nás stojí premrštenú cenu, musíme sa bezodkladne pustiť do prekonávania kapitalizmu, musíme sa vydať na dlhý pochod k novému sociálnemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, kde budeme novými formami spolunažívania kontrolovať svoje sociálne možnosti, a tieto budú úžasné. Všetko iné je len piesok do očí, teda prísľub tragickej dezilúzie.

Voči tomu sa stále namieta, že Marx bol síce silný vo svojej kritike, ale nedá sa dôverovať jeho riešeniam, pretože „skúška" jeho komunizmu na východe žalostne stroskotala. Ako keby zosnulý stalinsko-brežnevovský socializmus bol mal niečo spoločné s Marxovou víziou komunizmu. Temer nikto sa nepokúša pochopiť jej pravý zmysel, ktorý je pravým opakom toho, čo si pod slovom „komunizmus" predstavuje bežná verejná mienka. Ak budeme myslieť ozaj marxisticky, vynorí sa nám pred očami celkom iný obraz toho, čo bude môcť byť v pravom marxistickom zmysle „prekonanie kapitalizmu" v 21. storočí.

Aj tu nás zastavujú: chcieť inú spoločnosť je vraj vražedná utópia, pretože človeka nemožno zmeniť. Hoj, liberálne myslenie dobre vie, čo je „človek": je živočích, ktorý za svoju prirodzenosť ďakuje svojim génom, a nie ľudskému prostrediu; je počítadlo, hnané len svojím individualistickým záujmom - Homo oeconomicus - s ktorým je možná len spoločnosť súkromných vlastníkov „pri slobodnej ale nesfalšovanej" konkurencii.

Aj táto predstava podstupuje bankrot. Pod obrazom hlasného pádu praktického liberalizmu sa pridusene dovršuje rozpad teoretického liberalizmu a jeho ekonomického človeka. Dvojitý krach. Jednak vedecký. V čase, keď biológia sa zbavuje príliš zjednodušujúceho „všetko je genetika", udierajú do očí naivnosti o „ľudskej prirodzenosti". Kde sú vytrubované gény inteligencie, vernosti, homosexuality? Ktorý vzdelanec dnes uverí, že napríklad pedofília je vrodená? (Tu musím zaprotestovať, že vernosť a homosexualitu som nepočul klásť na jednu úroveň genetickej podstaty a dedičnosti - pozn. prekl.)

A potom je tu krach etický. Od vekov ide predstava konkurujúceho jednotlivca ruka v ruke s dehumanizujúcou pedagogikou hesla „staň sa vrahom" a s plánovanou likvidáciou sociálnej solidarity, ktoré nie sú o nič menej dramatické ako topenie sa ľadov na póloch a znekultúrnenie na všetkých stranách honby za lacným ziskom. Červenať by sa mal každý, kto vypustí z úst slovo „moralizácia (umravňovanie) kapitalizmu". Pod troskami diktatúry finančníctva, ktoré nás strhávajú so sebou, dokonáva liberálna predstava „človeka".

A tam sa nachádza najneočakávanejšia aktuálnosť Marxa. Pretože tento úžasný kritik ekonómie ja súčasne iniciátorom ozajstnej revolúcie aj v antropológii (náuke o človeku ako sociálnej bytosti). Je to neuveriteľne zanedbaná dimenzia jeho myslenia, ktorá sa nedá prebrať na dvadsiatich riadkoch. Jeho šiesta téza o Feuerbachovi to však vyjadruje dvoma vetami: „Ľudská podstata nie je abstrakcia týkajúca sa jednotlivca ako takého; v skutočnosti je to celok sociálnych medziľudských vzťahov." Na rozdiel od predstavy liberálneho individualizmu je historicky vyspelý človek „svetom pre ľudí". Tam, nie v genóme, sídli jazyk. Tam pramení naša vyššia psychická činnosť, ako to presvedčivo dokázal dlho neznámy marxista a slávny psychológ 20. storočia, Lev Vygotskij, otvárajúc tak cestu k úplne novej vízii ľudskej individuality.

Že Marx je aktuálny, a to ešte viac, ako by sme si mysleli? Áno, ak si chceme aktualizovať tradičný obraz, ktorý o ňom neprávom panuje príliš často.

*  *  *

Prof. Lucien S?ve (*1926), francúzsky filozof zaoberajúci sa podstatou ľudskej bytosti, člen UV KSF (1961-1994) a Štátneho poradného zboru pre etiku (1983-2000), dostal v roku 2008 cenu Racionalistickej únie. Jeho posledná kniha má názov Bioetika a demokracia.

*  *  *

Prameň: Lucien S?ve, Marx contre-attaque, Le Monde diplomatique r. 55, č.657, december 2008, s.3.

Preložil Rastislav Škoda

Čo majú spoločné Timor, Oradour a Čierny princ?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Christian de Brie

Okolo dvesto miliónov obetí: to je len približný odhad počtu obetí masakrov na zemeguli v priebehu 20. storočia. Hrôzyplná bilancia na analýzu a pochopenie. Historici, ale aj juristi, sociológovia a politológovia však nečakali na koniec tisícročia a pustili sa do práce.

Prvé pokušenie, ktorému sa ťažko odolá, je hierarchizovať/odstupňovať hrôzu; podľa cieľov, ktoré sledovali kati/vrahovia, podľa počtu mŕtvych, metód vyhladzovania a historických súvislostí: genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojenské zločiny a iné „hromadné masakry".

Z tohto hľadiska sa zavraždenie šiestich z jedenástich miliónov európskych Židov v rokoch 1941-1945 nacistickým Nemeckom a za spolupráce s jeho spojencami skoro jednohlasne, aspoň na Západe, považuje za „zločin zločinov", ktorý sa nedá prekonať a nemá v ľudských dejinách obdobu. Istotu potvrdzuje najmä od 1960-tych rokov množstvo svedectiev, filmov a štúdií, ktoré po desiatkach, ba stovkách, rok čo rok zaberajú čelnú stenu javiska. Nehrozí riziko zasýtenia výskumných priestorov na škodu všetkých ostatných „zločinov"?

V mene čoho by sa dalo vytknúť tým, čo sa zasväcujú štúdiu a zachovaniu pamiatky na vyhubenie európskych Židov, že to robia? Zaujímavejšie by bolo vedieť, prečo neprejavili a neprejavujú historici taký záujem o obete a vrahov množstva iných, zabudnutých, tajených, ba aj zapieraných a ospravedlňovaných masakrov.

Dve hamburské rodiny

A keď to už robia, je to len zriedka bez politických a ideologických zámerov. Nálepka „genocída" sa stala najvyšším stupňom ľudskej hrôzy a inštrumentalizuje sa v rozličných situáciách. Pripísať alebo odpísať štatút genocídy masakrom, ktorých sa dopustila nejaká vláda, stačí na to, aby sa bez pardonu odsúdila, či aby sa jej pripísali poľahčujúce okolnosti, aby sa zachovala pamiatka obetí a dalo sa im právo na odškodnenie, či aby sa na nich zabudlo. Ale je osud hamburskej židovskej rodiny, zavraždene v plynových komorách a spálenej v osvienčinských peciach hroznejší ako osud ich susednej rodiny, ktorá zahynula udusením žeravým dychom fosforových bômb zhodených anglo-americkými letcami a zuhoľnatela v leteckom kryte, kde hľadala záchranu? Dá sa povedať, že inokedy jedna strana mala „šťastie", že unikla genocíde, kým druhá mala „pech", že jej neunikla? Ak sa majú rozdielne posudzovať tí, čo sú za niečo zodpovední, dá sa hierarchizovať hrôza obetí?

Vieme, že prívlastok „holokaust" sa oddávna používa, a to najmä na definitívne odsúdenie Sovietskeho zväzu - kladúc znamienko rovnosti medzi nacizmus a stalinizmus - a maoistickej Číny. (1). V tom množstve názorov išli niektorí historici tak ďaleko, že hlásali, že každé revolučné hnutie, namierené proti panujúcemu poriadku, nevyhnutne viedlo k totalitarizmu a nieslo v sebe zárodky genocídnych praktík. Ľahko sa dá uhádnuť, komu osožia práce takýchto historikov. Inštrumentalizácia nálepky „genocída" vedie takto k banalizácii zločinu, nakoniec aj toho, ktorý podstúpil židovský národ. Aj tu sa dá uhádnuť, koho poteší táto úchylka.

Aby sa vyhlo juristickej výluke a osídlam politickej a ideologickej inštrumentalizácie, hľadala sa sociologická, neutrálna a globalizujúca koncepcia. Jacques Sémelin navrhuje po podrobnom rozbore látky, aby sa pojem „hromadný masaker" priznal „organizovanému procesu vraždenia civilov, cieliacemu na osoby aj ich majetok" a zameranému na podrobenie alebo vyhubenie postihnutej skupiny. (2) Keďže je súčasne zakladateľom Elektronickej encyklopédie hromadných násilností, možno predpokladať, že sa bude snažiť vyhnúť osídlam a úskaliam, pred ktorými varuje. Nie je isté, či jeho podujatie nevytvorí viac problémov, ako sa pokúša vyriešiť.

Masakre 20. storočia

Druhé pokušenie, ktorému autori veľmi radi podľahnú, je selektovať masakry, teda vrahov aj obete. Predovšetkým zamerať sa na 20. storočie, hoci aj na úkor predchádzajúcich storočí. S predstavou, že je „vekom extrémov" (4), totalitných štátov a technologických aj byrokratických prostriedkov na masové ničenie, ktoré umožnili nikdy nevídané skazy. Nič však nie je menej isté. Vie sa, že posledná genocída 20. storočia, vraždenie Tutsiov v Rwande, sa udiala vo vidieckej krajine, silne pokresťančenej a bez technologických vymožeností. Za tri mesiace, od apríla do júna 1994, bolo zabitých takmer deväťsto tisíc ľudí; mačety sa ukázali rovnako účinné ako plynové komory alebo vlny bombardovacích lietadiel.

Pokiaľ ide o dvesto miliónov obetí masakrov posledného storočia, predstavujú asi 2 % počtu obyvateľstva, ktoré v tom čase na zemi žilo. Niet pochybností, že porovnateľné percento obetí by sa našlo aj pre predchádzajúce storočia.
Skutočne, masakre zaplavovali svet v každom čase a na všetkých miestach. Katovia a obete sú vždy a všade rovnakí. Nech stačí jeden príklad s dvomi obrazmi.

Limoges, 1370

Mesto Limoges, 19. septembra 1370. Šesť hodín ráno. Cez veľkú dieru v múroch, ktoré mali chrániť mestečko s tri a pol tisíc obyvateľmi, sa rútia útokom vojaci Čierneho princa (anglický vojvodca, syn kráľa Eduarda III., 1330-1376), ktorý dal príkaz vyvraždiť všetko obyvateľstvo, mužov, ženy a deti, a to ako trest za zradu, že jeho chránenec Jean de Cros, miestny biskup, prešiel na stranu francúzskeho kráľa Karola V. Sľubuje, že mu „odreže vajcia".

Pešo sa valia žoldnieri, lukostrelci, nožiari, hrdlorezi a plienitelia, Angličania, Pikardčania, Bretónci, ku ktorým sa čoskoro pripájajú kopijníci a vojenskí páni so svojimi družinami a zaplavujú mesto, plné jednoduchých ľudí bez akejkoľvek obrany; začína sa metodická masakra, orgie krvi a násilia. Nadarmo ho prosia, Čierny princ povoľuje pokračovať vo vraždení aj v katedrále, kde našlo útočisko asi tristo ľudí. Nasleduje neľútostné a odborné rabovanie a plienenie. K večeru sa zničenie mesta končí jeho požiarom. Posmech a irónia: zradný biskup je medzi tými niekoľkými, ktorým sa podarilo ujsť a zomrie na posteli a s kardinálskym klobúkom; nasadil mu ho jeho limousinský bratranec Roger de Beaufort, zvolený za pápeža (ešte prv, ako sa stal kňazom) s menom Gregor XI. Čo sa týka Čierneho princa, veľkého zabijáka Storočnej vojny, stal sa jedným z najoslavovanejších vrahov anglickej histórie.

Oradour, 1944

Na 20 kilometrov od Limoges leží Oradour-sur-Glane. Je 10. júna 1944, okolo 14,00. Jednotky pancierovej divízie SS „Das Reich" generála Heinza Bernarda Lammerdinga obkľučujú mesto a obsadzujú príchodové cesty. Je sobota, deň trhu a prídelu tabaku. Dedinčanov, ktorí dosiaľ nevideli Nemcov, znepokoja prehliadky domov a pochytí ich strach, keď Nemci kopancami a údermi pažbami vyháňajú obyvateľstvo na jarmočisko, potom oddeľujú ženy a deti, vedú ich do kostola a tam ich zatvárajú.

Mužov delia na päť skupín po 30 až 70 osôb a vedú ich k veľkým budovám, ktoré prikazujú najprv vyprázdniť, potom do nich chlapov naženú. Pred vchody postavia guľomety a začne sa paľba, kým sú všetci mŕtvi a ležia na hromadách; zranených dobijú; všetko polejú horľavinou, posypú zápalným prachom a zapália; odchádzajú, aby odzátkovali pár fliaš a počúvali rádio. Tých pár zdesených, ktorým sa podarilo ujsť do blízkeho lesa, počuje okolo 18,30 nárek mučených žien a detí z kostola. Vojaci SS hádžu cez veľké okná dymovnice, ktoré vnútri vybuchujú a zabíjajú; potom tam vstupujú a strieľajú na všetko, čo sa hýbe.

Na telá 240 žien a 202 detí hádžu slamu, raždie, lavice a stoličky a zapaľujú to. Odchádzajú a pokračuje systematické plienenie. Nájde a postrieľa sa ešte tých pár, čo si mysleli, že sa skryli, aj chorí a starí na posteliach. Keď bije 17,30, celá dedina horí; soldateska sa vzďaľuje vypiť si a zajesť si; zanechávajú najmenej šesťsto päťdesiat obetí.

Ďalšia irónia osudu: generál SS Lammerding, vojnový zločinec, ktorý sa vyznamenal už za postupu svojej divízie do Normandie, najmä v Tulle, kde nechal obesiť deväťdesiat deväť rukojemníkov, a ešte viac predtým v Sovietskom zväze, v Kyjeve a v Charkove, zomrel o dvadsať päť rokov na nemocničnej posteli; nikdy nebol ani len súdený. Medzi obeťami je 42 detí, utečencov z Lotrinska a medzi vrahmi SS je niekoľko mladých Alsasanov, ktorí museli narukovať „proti svojej vôli".(Tieto dve francúzske provincie Nemci anektovali.) Keď boli o 10 rokov postavení pred súd, všetci dostali amnestiu.

Takto sa s intervalom temer šesťsto rokov udiali v srdci Francúzska na dvadsať kilometrov od seba dva masakry za podivuhodne podobných okolností. Tí istí kati, tie isté obete, tá istá technika perzekúcie. Bezbranné civilné občianstvo je obkľúčené a potom systematicky povraždené; ženy a deti sú upálené v kostole; robia to elitné cudzie jednotky, medzi nimi pár domácich, ktorí plienia, pália, hodujú - a tešia sa úplnej beztrestnosti. Ani v jednom prípade neboli zodpovední vrahovia potrestaní.

Ani zďaleka to neboli ojedinelé škvrny na dejinách; tieto dva prípady sú ohromujúco banálne, vyskytli sa tisíckrát v priebehu všetkých vekov a na všetkých miestach zeme. Nie sú výsadou 20. storočia, zapísali sa do priebehu dejín. Že boli vždy to najhoršie? Vieme, že ten istý deň ako bol vypálený Oradour, boli v tábore Osvienčin II - Birkenau zrýchleným tempom vraždení maďarskí Židia. A tiež v roku 1370, ale v Ázii, sa Timur (Tamerlán), pán Balku, pustil do vojenského ťaženia, ktoré sa stalo najstrašidelnejším hromadením ukrutností v dejinách sveta; v priebehu nekonečných tridsať rokov si vyžiadalo milióny civilných obetí, ktoré boli masakrované a vysielané na dlhé pochody smrti; desiatky miest a tisíce dedín sa zmenili na popol a sutiny; v Perzii, Indii, Malej a Strednej Ázii, aj v Číne boli vyvrátené mnohé kultúry.

Ani zbrane, ktorým sa pripisuje schopnosť „hromadného ničenia" - chemické, bakteriologické, výnimkou sú atómové - nie sú výsadou 20. storočia. Trávenie studní a vodných rezerv bolo vždy bežnou praxou a dobyvatelia vedeli využiť epidémie, aby decimovali obyvateľstvo, oslabené dlhými hladovkami v obliehaných mestách. Čo sa týka vyhubenia amerických Indiánov, genocídy, ktorej niet rovnej v celej histórii, dnes sa vie, že bola menej dielom masakrov a brutality vykorisťujúceho koloniálneho systému, ako skôr takzvaného „mikrobiálneho šoku", vyvolaného európskym okupantom.

Za poldruha storočia, medzi 1492 a 1650, zmizlo 90 % populácie Nového sveta; počet obyvateľov sa znížil z 50-60 miliónov na 5-6 miliónov; skosili ich smrteľné infekcie prinesené Európanmi: kiahne, osýpky, chrípka, tuberkulóza, šarlach, týfus, žltá horúčka, malária ... Počet obyvateľstva Mexika klesol z 15-20 miliónov na jeden milión; v Peru zo 6-9 miliónov na šesťsto tisíc; v Karibiku z troch miliónov na - nulu.

Ak tomu Indiáni Severnej Ameriky spočiatku ušli, neskôr ich postihne tá istá katastrofa: z pôvodných štyroch miliónov klesol ich počet do konca 19. storočia na štyristo tisíc (Bouda Etemad v Crimes et réparations - Zločiny a reparácie). Niektorí vravia, že táto bakteriologická vojna nebola ani naplánovaná ani uskutočnená. V každom prípade si kolonizátori rýchlo všimli, že skazy, ktoré tie choroby spôsobili, veľmi uľahčujú dosiahnutie ich cieľov a neváhali ich použiť, ak sa naskytla príležitosť. Na osud obetí to nemalo vplyv. Isté je, Indiáni, ktorí „objavili" Krištofa Kolumba a jeho nasledovníkov, nepredvídali katastrofu, ktorá ich išla vyhubiť.

Výber masakrov býva nielen historický, ale aj geografický, politický a kultúrny. Vysvetlime si to.

Od storočí, ak nie tisícročí, žijú dve tretiny ľudstva v Ázii. Dá sa predpokladať, že sa tam sústreďuje aj primeraný počet masakrov. A zdá sa, že to, čo vieme o Číne, indickom subkontinente, indočínskom polostrove, východoázijských ostrovoch, centrálnej Ázii, Blízkom a Strednom oriente, to potvrdzuje. Tieto oblasti boli odvždy a trvale miestami pokračujúcich a neprerušovaných vraždení, uskutočňovaných v priebehu dynastických, dobyvačných, náboženských a civilných vojen a ľudových revolúcií. V poslednom storočí zapríčinil v Číne japonsko-čínsky konflikt viac ako dvadsať miliónov obetí, civilných a vojenských. Sú zabudnuté alebo ignorované, spomínajú sa iba ak na okraji udalostí; napríklad nankinský masaker, ktorému venoval Michael Prazan dôležitú knihu s podtitulom Medzi pamiatkou, zabudnutím a negáciou. Svedkovia sa stratili, a kde sú historici, výskumníci, čínski a cudzí? Je ich tak málo!

Obchod s otrokmi

Za posledné desaťročia objasnili dôležité práce afrických, afro-amerických a karibských spisovateľov, univerzitných pracovníkov a západných historikov jeden z najstrašnejších aspektov „bielej krutosti" európskych kolonizátorov (5): obchod s otrokmi, africkými černochmi. Nech sú odhady akokoľvek nepresné, súdi sa, že medzi polovicou 16. a koncom 19. storočia bolo pri atlantickom obchode s černochmi deportovaných najmenej 11-12 miliónov Afričanov, z toho dve tretiny v 18. storočí. Asi poldruha milióna mužov, žien a detí sa stratilo počas plavby cez oceán, boli hodení cez palubu. Z 10 miliónov, ktorí sa vylodili, zomrelo 30 % v priebehu pár mesiacov.

Ak berieme do úvahy, že zo sto zajatých černochov zahynulo päťdesiat pri lapaní, pri pochode k pobrežiu a počas zajatia v prístave pred nalodením, dá sa predpokladať, že obchod s otrokmi si vyžiadal najmenej 24 miliónov obetí. Tieto čísla potvrdili početné štúdie od začiatku 19. storočia, ktorých počet sa veľmi zvýšil za posledných tridsať rokov.
Veľká ignorancia pretrváva v ohľade arabského obchodu s otrokmi. Tento sa začal už v 7. storočí a pripisuje sa mu asi 15 miliónov obetí: desať miliónov pri prechode Saharou do severnej Afriky a Otomanskej ríše; päť miliónov pri prevoze cez Indický oceán do Perzského zálivu, do Indie, Malajzie a na východoázijské ostrovy. Pri započítaní strát ako pri obchode cez Atlantik (pri chytaní a pochodoch cez púšť) zapríčinil arabský obchod s otrokmi 25-30 miliónov obetí.
Ostáva zaoberať sa s interným vnútroafrickým obchodom s otrokmi, ktorý sa na čiernom kontinente praktizoval od pradávna a neskôr vývozom otrokov priam explodoval; počet obetí sa odhaduje na asi 15 milióno. Kde sú arabskí a africkí výskumníci, ale aj z iných štátov, ktorí by sa zaoberali selekciou zločinov a masakrov, obetí a katov?

„Konštruktívne krvavé kúpele"

Bližšie k nám sa možno pohrúžiť do iných foriem selekcie. Dva z najvražednejších konfliktov 20. storočia sa udiali v Kórei a vo Vietname; každému sa pripisujú dva až tri milióny obetí, zväčša civilných osôb; skoro do jedného sú známe obete Američanov, no nevie sa, koľko bolo kórejských a vietnamských obetí; odhad sa robí s presnosťou na milión! Pri týchto konfliktoch sa uskutočnili strašné masakre, osobitne tzv. „konštruktívne krvavé kúpele" (fosforové a napalmové bomby, trieštivé, bomby, nášlapné míny, určené na zabitie či vážne poranenie čo najväčšieho počtu osôb) americkej armády, ktorá len na Vietnam zhodila viac bômb ako za celej druhej svetovej vojny na všetkých bojiskách. Niet nijakého inventára ani podrobnej štúdie týchto zločinov; vrahovia neboli nikdy volaní na zodpovednosť; na obete sa zabudlo. Podobný záver sa raz vysloví aj o vojne v Iraku.

Vyhubeniu či podrobeniu cudzích národov predchádzalo vytvorenie rasistickej teórie, založenej na biologickej podradnosti Indov, černochov, aborigénov, Židov, či na zaostalosti Arabov a žltých. Na jej podklade sa rozhodovalo o správaní sa k obetiam či katom podľa toho, či boli západniari alebo nie.

Posledný pokus historického výskumu masakrov je snaha oddeliť masakre od ich sociálno-ekonomických podmienok tak, že sa z nich urobí oblasť špecifických štúdií, ktorá ostane ako zlovestná anomália izolovaná od ostatnej histórie. Nie že by sme nepoznali súvislosti, za ktorých dochádza k masakrom a ktoré umožňujú masakre analyzovať a vysvetliť; chceme poznačiť priepasť, ktorú predstavujú v normálnom historickom priebehu.

Dá sa však naopak myslieť, že sú to len epizodické zostrenia procesu permanentných perzekúcií silných proti slabým, bohatých proti chudobným, vládnucich proti ovládaným, nepatrnej menšiny proti ohromnej väčšine; že boli súčasťou histórie ľudských spoločností tak včera, ako sú dnes. Brať ich do úvahy by znamenalo opustiť rámec bežných štúdií a venovať sa prenasledovaniu a penalizácii vrahov; opäť by dnes ako včera ostali bokom obete a ich právo na morálne aj materiálne odškodnenie.

Kým je ťažké povedať, kde začína masaker, zatiaľ hranica, ktorá delí hromadné násilie od každodenného, ktoré zakusujú všetci, čo prežijú, t.j. brutálne vykorisťovaní a podrobení chudáci, žijúci v pod-ľudských podmienkach - bieda, neistota a ponižovanie -, táto hranica je jasná a ľahko sa dá prekročiť. Medzi toľkými inými je od desaťročí príkladom symbolická situácia Palestíncov. Nevynašiel sa ešte mierny spôsob, ako vykoreniť z ľudí ich túžbu po dôstojnosti a spravodlivosti.

Odstupňovanie, selekcia a odpojenie vedia urobiť z histórií „hromadných násilenstiev" odyseu; ideologicky podložený opis vybraných situácií sa stáva dobrodružným putovaním a vydáva dosť jasné posolstvo: len liberálna demokracia a slobodný trh sú vstave ochrániť nás pred genocídami a inými masakrami. Žeby bolo dovolené zapochybovať o tom? (6
(Medzititulky prekladateľ)
* *
Dodatok v rámiku 1:
Bouda Etemad: Crimes et réparations. L'Occident face ? son passé colonial. (Zločiny a reparácie. Západ v pomere k svojej koloniálnej minulosti). André Versaille, Brusel 2008, 208 s.
Viac ako dve tretiny obyvateľstva zeme majú dnes koloniálnu minulosť, ktorá sa začala najskôr v 16. storočí, a to ako bývalí kolonizátori alebo bývalí kolonizovaní ... Založenie kolónií v Amerike a tichomorskej oblasti, obchod s otrokmi dodávajúci pracovnú silu pre rozvoj Nového sveta a podrobenie kolónií v Ázii a Afrike mali za následok stratu osemdesiat až deväťdesiat miliónov domorodcov ... Decimované, olúpené, zotročené a dehumanizované obete kolonizácie a ich „dedičia" platili vysokú cenu pri zavádzaní brutálneho spoločenského usporiadania, ktoré sa dnes považuje za príčinu nerovnosti na tomto svete, roztrhnutom rozdielmi medzi Juhom a Severom. Za nespravodlivosti minulosti sa obete dožadujú reparácií. Dovolávajú sa rovnosti šancí, ktoré sa im odpierali a odopierajú.
* *
Dodatok v rámiku 2:
Michael Prazan: Le masacre Nankin 1937. Entre Mémoire, oubli et négation (Nankinský masaker 1937. Medzi spomienkou, zabudnutím a zapieraním). Denoel, Paris. 2007, 304 s.
Už v prvých dňoch po obsadení Nankingu dochádza k divokému znásilňovaniu, mučeniu a vraždeniu žien malými skupinami japonských vojakov, sliediacich po meste a hľadajúcich ohniská odporu. Mnohým ženám po znásilnení rozparujú bruchá a dobodávajú ich bajonetmi, čo svedčí o nevýslovnej ukrutnosti a zaťatosti. Aby neostali svedkovia, vyzabíja sa celá rodina, resp. čo z nej ešte ostávalo. Muži vo veku 15-45 rokov sa chytajú a zoraďujú do skupín po niekoľko sto. Musia si kľaknúť na kolená, ruky im zviažu na chrbte a dôstojník im mečom rúbe hlavy, strieľa ich puškou alebo kosí guľometom. Domy sa do čista rabujú a potom zapaľujú. Na jednej strane mestských hradieb generáli oslavujú japonské víťazstvo, na druhej strane na brehu Jang-C' čaká dvadsať tisíc osôb na postrieľanie automatickými zbraňami. Ich mŕtvoly sa pohádžu do rieky, keď už hromadné jamy nebudú stačiť pojať ich ...
* *
Bibliografia
(1) Stéphane Courtois (édit.), Le Livre noir de Communisme, Robert Laffont, Paris 1997. Čierna kniha komunizmu, Agora, Bratislava 1999.
(2) Jacques Sémelin, Purifier et détruire. Usages politiques des massacres et génocides (Očistiť a zničiť. Politické využitia maskrov a genocíd), Seuil, Paris, 2005. - Spolu s Claire Andrieu a Sarah Gensburger práve vydáva knihu La Résistance aux Génocides. De la Pluralité des actes de sauvetage (Odpor voči genocídam. O pluralite záchranných akcií), Presse de Sciences Po, Paris 2008.
(3) Podujatie je riskantné, pretože predmet výskumu je zaťažený veľkými ideologickými rozpormi, ktorých sa ťažko zbaví.
(4) Eric J. Hobsbawn, L'Age des extr?mes (Vek extrémov), Complex - Le Monde dipl., Paris 1999.
(5) Rosa Amelia Plumelle- Uribe, La Férocité blanche. Des non-Blancs aux non-aryens. Génocides occultés de 1942 ? nos jours (Belošská divokosť. Od nebelochov k neárijcom. Zatajovamé genocídy od roku 1942 dodnes), Albin Michel, Paris 2001.
(6) O tomto predmete pozri aj: Mani?re de voir (Uhol pohľadu) č. 58, júl 2001; č. 76, august 2004; č. 82, august 2005.

Prameň: „Qu'y a-t-il de commun entre Tamerlan, Oradour et le Prince Noir?" Le Monde diplomatique, č. 657, december 2008, s.26-27.

Preložil Rastislav Škoda

Evolúcia je vraj božie dielo 1. John F. Haught: Boh po Darwinovi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Po pol druha storočí pohŕdavého výsmechu čo aj len z predstavy vzniku, nie to faktu vzniku človeka zo spoločného predka s opicou, sme konfrontovaní s radom kníh s ešte nedávno nepredstaviteľným obsahom. Evolúcia sa uznáva - ibaže nie je dielom Darwina, ale boha.

(John F. Haught, Boh po Darwinovi, Kalligram 2003, 257 s.- Alister McGrath, Dawkinsov Boh, Kalligram 2008, 200 s. - John Polkinghorne, Jeden svet, Kalligram 2008, 136 s.) Venujme pozornosť prvej z nich.

Haught uznáva, že darvinistická biológia podstatne prehĺbila naše poznatky o živote, ale nevzdáva sa predstavy, že bez Boha nemožno žiť; nepriznáva evolúcii definitívnu porážku teizmu. Uznáva, že teológii sa po Darwinovi nepodarilo nájsť taký spôsob uvažovania o Bohu, ktorý by zodpovedal bohatosti evolúcie. Preto sa pridáva na stranu „evolučných teológov", ktorí považujú za samozrejmosť, že veľký tresk bol singularitou na boží príkaz a z evolúcie robia akt stvorenia. (Zatiaľ sme nepočuli, ako sa zmení znenie state Genezis na prvých stranách Biblie, ale bude to potrebné, pretože čo nevidieť „biblická tradícia dokáže objasniť evolučnú povahu sveta ...").

Úvodné slová autora, že „veda nesmierne utrpela tým, že idey jedného z najskvelejších mysliteľov veľká časť obyvateľstva Zeme považovala za absolútne nezlučiteľné so správnym porozumením Boha", považujem za preháňanie. Viete o prípade, keď vedec nepremýšľal či neexperimentoval, lebo sa to priečilo jeho náboženskému presvedčeniu? Bol by Mendel prišiel skôr k svojím výsledkom, keby mu bigotní predstavení neboli zakázali pokusy s pohlavným (!) krížením myší a odkázali ho na farebné hrachy? Pokroky evolučnej biológie v storočí po Darwinovi boli také rýchle a obsiahle, že si ich rýchlejšie a obsiahlejšie ani neviem predstaviť. Isté je, že vedecké ustanovizne Vatikánu sa tohto súťaženia zatiaľ nezúčastnili. Až v posledných rokoch vznikajú teobiologické „laboratóriá".

Vznikla situácia, keď si presila dôkazov o pravdivosti evolúcie vynútila zmenu stanoviska náboženstiev k teórii, ktorá od svojho vzniku bola v opozícii proti tradičnému mysleniu o Bohu. Podľa hesla „Ak nemôžeš nepriateľa poraziť, spoj sa s ním" vyhlásili teológovia evolúciu za spôsob stvorenia a považujú vec za vybavenú.

Tvrdé vedecké fakty na základe empirickej a experimentálnej činnosti zatiaľ nepredkladajú a ich reč je skôr kvetnatá ako odborne vedecká. Haught:

„Boh je dynamická, milujúca silu, ktorá má o ľudskej budúcnosti skôr víziu ako plán."

„Teológia po Darwinovi nielen prežije, ale stane sa potrebnejšou a splodí novú generáciu teológov."

„Evolučný charakter skutočnosti vedie k pevnejšej, inteligentnejšej a uveriteľnejšej viere v Boha."

„Tradičné myslenie o Bohu sa adaptuje na učenie o evolúcii."

Ale ako môže napríklad radikálna forma neodarvinizmu, zvyčajne považovaná za vylučujúcu vieru v Boha, pomôcť veriacim kresťanom rozvinúť v sebe väčšiu biblickú vieru? Na to nestačí nahradiť statického a kontrolujúceho boha bohom zraniteľnej, obetavej lásky.

Napriek tomu recenzenti (a reklamy) píšu, že „Haught seje najplodnejšie semená pre zrelú úvahu o predstave boha." „Že podáva solídne vedecké vysvetlenie vzťahu medzi evolúciou a teológiou." To je hodnotenie teológov, nie biológov.

Haught sa prikláňa k predstave Teilharda de Chardin, že vývoj prebiehal od jednoduchých améb cez dinosaurov k primátom a k nám ľuďom. To by bolo v poriadku. Ale načo k tomu pridávať básnické metafory typu „Zem sa oblieka do mozgu"? Načo k tomu pridávať slová nedeľnej kázne: „Kým sa však tento proces skončí, je tu miesto pre temnú stránku histórie, pre zlo a utrpenie; nevidíme vždy Boha a potrebujeme vieru."? To nie sú slová biológa ani slová pre biológa. To je čisté víno teologického myslenia školené evolúciou.

To poznáme, treba niečo pridať: a Haught vyhrabáva starý prívlastok: kenotický, t.j. Kristus sa „čiastočne" vzdal svojej božskosti, aby sa stal človekom, ako píše Pavol Filipanomm (2,6). Ale aj to poznáme a bez gréckeho prívlastku sa zaobídeme. Novo znie, že nemáme čakať od boha, že riadi históriu (rozumej evolúciu), pretože „Boh stvoril svet nie s dizajnom, ale so sľubom a čaká od nás, že tento sľub splníme." Neviem, prečo by sme my mali plniť jeho sľub. To mi je také nepochopiteľné, ako reči o tom, že Kristus sa obetoval za hriechy ľudstva.

Najviac prekvapuje v názoroch Haughta myšlienka, že Boh má väčší záujem o dobrodružstvo ako o zachovanie status quo. Preboha, nie je tento nápad rovnaká svätokrádež ako hľadať v evanjeliách pasáže, kedy sa Ježiš smial?

Či nás ťahá alebo tíska k svojmu nadpozemskému cieľu, kresťanský Boh nemá nič spoločné s vývojom, ako tomuto pojmu rozumel Darwin a ako ho rozpracúvajú jeho moderní nasledovníci. Evolúcia je neriadený reaktívny proces - pravý opak Haughtovho konštruktu.

Kniha Boh po Darwinovi je ako plod tzv. vedeckého myslenia najlepší dôkaz platnosti škandalóznej rady Williama Provina: „Kto chce zosobášiť kresťanskú doktrínu s modernou evolučnou teóriou, musí zanechať svoj mozog pri kostolných dverách."

Americká kázeň pre slovenských katolíkov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

Vážený pán šéfredaktor,

Literárny (dvoj) týždenník uverejnil 2. decembra 2008 (r. XXI, s. 11) článok, podpísaný Františkom Sočufkom, o „Amerike na križovatke". Podľa titulku a prvého odseku by sa bol dal očakávať komentár k predvolebnej kampani alebo výsledku volieb, ale o tom je tu len pár slov. Ostatok je odsúdenie „kultúry smrti" (potrat a eutanázia) a zatratenie ateizmu, ale nie slovami autora článku, slovenského jezuitu Františka Sočufku (riaditeľ Dobrej knihy, pôsobiaci v Trnave), lež slovami nedeľnej kázne amerického biskupa Samuela Aquilu v katedrále Sv. Márie vo Fargu okolo 24. októbra 2008 o dôstojnosti života.

Neviem, čo viedlo redakciu L(d)T k uverejneniu veľmi úzko jednostranného článku o tejto téme; dúfam, že nie snaha o oživenie nekonečnej diskusie; aj keď ma to bolí, skôr by som prijal ako príčinu nedostatok hodnotných článkov pre náš jediný populárny kultúrny časopis.

Dp. Sočufka vynechal z kázne (je k dispozícii na http://www.zenit.org/article-24047?l=english) úvod, kde počuť z kazateľne zaujímavé konštatovanie:

„Obidve veľké politické strany opustili základy týkajúce sa ľudskej dôstojnosti ... Žijeme v štáte, v ktorom sa vskutku stal národným náboženstvom ateizmus, a to či už ide o všeobecné popretie existencie Boha alebo o existenciu praktického ateizmu, to jest života takým spôsobom, ako keby Boha nebolo."

Keby som tieto vety povedal ja, ozval by sa protest, že všetky prieskumy verejnej mienky odhaľujú, že v USA predsa 90 % ľudí verí na nadprirodzeno a nejaké božstvo; že len medzi špičkovými vedcami je percento religióznych ľudí mizivé. Dodávam, že s touto charakteristikou americkej súčasnosti súhlasím, a tvrdím, že aj my Slováci máme v tomto zmysle ateistické náboženstvo - hoci sa okolo troch štvrtín občanov (len pri sčítaniach, nie praktickým životom) hlási ku kresťanstvu.

Dp. Sočufka ponecháva bokom úzko stranícky pohľad biskupa Aquilu na náboženstvo v Deklarácii nezávislosti, na tvorcov americkej ústavy a vyberanie kresťanských hrozienok z anglo-americkej minulosti, ktoré pre nás naozaj nie sú aktuálne. Potom však doslovne cituje celé odseky o „kultúre smrti", čím sa myslí potrat, eutanázia a odpieranie zdravotnej starostlivosti starým ľuďom a postihnutým - to posledné zatiaľ len pre budúcnosť.

Dp. Sočufka kladie čitateľom, to je v prvom rade všetkým členom Spolku slovenských spisovateľov, ústami biskupa Aquilu nehoráznu otázku: „(Bez Boha) stratíme celý zmysel pre akýkoľvek morálny kompas či morálnu normu. Môže vôbec existovať nejaká morálka bez Boha?" Všeobecné vzdelanie a základný princíp slušnosti pre správanie sa v ľudskej spoločnosti vyžadujú pre túto nezmyselnú (veľmi urážlivú) otázku pozitívnu odpoveď. Tisnú sa mi na jazyk hrubé slová: To Vás nenaučili rodičia doma? Učitelia v škole? Profesori na teológii? To Vás nenaučil život? Myslíte si, že dve a pol miliardy Číňanov a Indov nemajú ani morálny kompas ani normy? Vyslovujem ich s vedomím, že so mnou súhlasí absolútna väčšina čitateľov L(d)T. Doparoma! Sme predsa slušní ľudia - hoci sme ateisti! Čakám, že sa ozvú aj členovia SSS.

Čitateľ by čakal, že biskup Aquila nakoniec poradí veriacim, koho majú voliť. Situácia je však taká, že musel odsúdiť obidve veľké strany, tak republikánsku ako demokratickú platformu, pretože nechávajú v platnosti rozsudok Najvyššieho súdu z roku 1973 v spore Roe verzus Wade, ktorý dal ženám právo na potrat. Robí to však vcelku mierne, vediac, že jednému z kandidátov bude musieť za týždeň gratulovať - a vskutku: V kázni 18. novembra 2008 blahoželá Barackovi Obamovi k zvoleniu a hneď ho zaprisaháva, „aby sa jeho srdce obrátilo a jeho rozum uznal dôstojnosť ľudského života od chvíle počatia až do prirodzenej smrti, ako aj skutočnosť, že nijaká vláda nemá právo legalizovať potrat" (na inom mieste sa dodáva, že „za žiadnych okolností" - čo je vrchol). Nasledujú známe litánie o potrate ako zabíjaní „nevinných ľudských bytostí", ale aj ľútosť nad stavom, že tak málo katolíkov chápe a schvaľuje stanovisko katolíckej cirkvi k potratom (podrobnosti sú k dispozícii na strane http://www.lifesitenews.com/ldn/2008/nov/08111810.html).

Z nepochopiteľných príčin viní Aquila z potratov, eutanázie a odklonu súčasníkov od viery našich predkov nakoniec ateistov a dp. Sočufka to samozrejme preberá. Odporúčam mu urobiť prieskum medzi prívržencami kontroly pôrodnosti a práva rozhodovať nielen o svojom živote, ale aj o svojej smrti: číselne to budú na 80-90 % jeho veriaci (čo aj matrikoví), vyslovene odmietajúci ateizmus.

Pýtam sa: Patrí takáto typická nedeľná kázeň z amerického kostola, hocije to aj katedrála, do L(d)T? Literárnu ani odbornú hodnotu nemá a nie je ani spoločensky ani politicky aktuálna. Stanovisko katolíckej cirkvi (prikázané z Ríma) je dávno dobre známe ako nečasovo dogmatické; nie vo všetkých európskych štátoch je také fundamentalistické; stačí pozrieť sa na celý západ. Práve čítam, že v Luxembursku idú ako v treťom európskom štáte legalizovať eutanáziu, hoci idú kvôli tomu zbaviť svojho veľkovojvodu práva schvaľovať zákony; zaobídu sa bez jeho názoru, to je odvaha!

Stanovisko slovenských veriacich aj neveriacich, prevažne schvaľujúcich slobodnú voľbu, je tiež dobre známe. Z toho všetkého vyplývajúce nechutné lavírovanie politických strán je odpudzujúce. Načo sa v tom vŕtať? Ako pravidelný čitateľ mám právo na list redakcii, že nemala uverejniť tento článok, lebo to vyzerá tak, že SSS väčšinovo schvaľuje názor vdp. biskupa Aquilu zo Severnej Dakoty, o čom si dovoľujem pochybovať.

Viem, že ak sebakriticky uverejníte túto polemiku, dp. autor má právo na odpoveď na moju kritiku. Do písmenka viem, ako odpovie. Vytrvalo mlátime každý svoju slamu - je to teda všetko zbytočné? Nie, ak pomyslím na strašný osud žien, ktoré nemajú možnosť legálneho potratu. Kde sa proti legálnemu potratu pozdvihne hlas, tam je povinnosťou slušného človeka ozvať sa.

S prejavom úcty a pozdravom
Rastislav Škoda

Kuchynské odpadky buriča

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Matthias Schulz

V čiernej sutane augustínskeho mnícha sedel telnatý brat Martin na záchode, keď mu prišla na myseľ základná myšlienka jeho reformátorského diela. Priznal to vo dvoch Rečiach pri stole (č.1681 a 3232b): „Toto umenie mi vnukol spiritus sanctus na dis cloaca."  Samozrejme sa to historikom nevidelo a navrhovali, aby sa pod cloaca rozumela práčovňa, resp. aj vôbec celý tento svet. Pravda je však skutočne tak zapáchajúca, ako to majster vyslovil. Vykopávky v kláštore Wittemberg odhalili nielen ostatky Lutherovej pracovne, ale priamo pod ňou v pivnici aj „malý latrínový záchod s deklom", ako ho opisuje archeológ Mirko Gutjahr.

Za nové poznatky ďakujeme archeologickému výskumu, ktorý sa začal v roku 2003 a končí sa podaním rozborov staviteľov, špecialistov na keramiku a zoológov so zameraním na kuchynské odpadky muža, ktorý otriasol svetom a hrdo sa sám pasoval na „doktora nad všetkými doktormi celého pápežstva".

Desiatky životopisov boli napísané o tomto národnom hrdinovi. Jeho preklad Biblie založil reč a štýl, jeho preklínania tiež. Teraz nás prekvapujú novými poznatkami rýľovači. Hneď na troch miestach snorili po stopách božieho človeka:

• odkryli podlahu jeho rodiska v Eisleben;
• prečesali rodičovský dom v Mansfelde a
• prešetrili budovu, v ktorej žil bývalý mních so svojou ženou a šiestimi deťmi.

Na svetlo božie vyšli hračky, ostatky jedál, rozbité náčinie a obilná komora, metódou rádioaktívneho uhlíka C-14 datované na rok 1500. Našiel sa zlatý prsteň jeho ženy a poklad 250 strieborných mincí. Krajské múzeum v Halle otvorilo presne v Deň reformácie výstavu tohto haraburdia. Katalóg výstavy hovorí o „senzačných nálezoch" a sľubuje nový pohľad na „celé kapitoly Lutherovho života".

V prostredí evanjelických cirkví však vyvolalo snorenie v odpadkoch zakladajúceho otca nevôľu. Skutočnosť, že rodina Lutherovcov vyhadzovala mŕtve mačky do smetí považujú za rovnako málo relevantnú pre svoju cirkev ako podozrenie, že ich mních svoje tézy na dvere zámockého kostola nepriklincoval, ale pripevnil pripináčikmi.

Nálezy sa však nedajú zamlčať. Niektoré z nich - a boli vyšetrované kriminalistickými metódami - sa týkajú duchovnej stránky reformátorského diela a usvedčujú autora zo lži. Učenec švindľoval už pri údajoch o sociálnych pomeroch svojich rodičov. Bol vraj synom „chudobného baníka", ktorý s krompáčom rúbal v bani, tvrdil; a matka si vraj znášala drevo z lesa na chrbte.

Pravda je: otec mal už v mladosti medenú hutu. Matka pochádzala z meštianstva a mala dobré styky s grófskou správou baní. Keď sa rodina v roku 1484 s prvým dojčaťom presťahovala do Mansfeldu, postúpil otec na úspešného banského majstra. Mal tri taviarne medi, mal 80 hektárov zeme a za úroky požičiaval svoj kapitál.

Ako sa teraz ukázalo, primerane nádherne vyzeral ich domov. „Uličný front bol dlhý 25 metrov", vysvetľuje archeológ Björn Schlenker. Boli odkryté mohutné pivničné klenby. Zadný dvor lemovali veľké hospodárske budovy. Tu behával malý Martin v hrubých nohaviciach so svojimi súrodencami pomedzi husi a sliepky. Podľa úlomkov sa hrali s kušami, hlinenými guľkami a kolkami z hovädzích kostí; to si v tom čase nemohol dovoliť hocikto.

Na pozemku nájdené kuchynské odpadky svedčia, že rodina jedla často pečené husi a jemné mäso mladých prasiat. V čase pôstu prichádzali na stôl drahé morské ryby: haring, treska a tľapka. Podávali sa dokonca figy a hrozno, jedli sa jarabice a spevavé vtáky, najmä červienky, ktoré rodina vábila pískaním. Pieklo sa v priestrannej kuchyni, kde stáli veľké hrnce na troch nohách. Kúrilo sa horúcou škvárou z medenej huty. Schladené na 1000 stupňov sa hrudy nakladali na drevené káry a transportovali do mesta.

Neskôr teológ rozprával, že za jeden ukradnutý orech ho matka „zbila do krvi". V miestnej latinskej škole to dotiahol za jedno dopoludnie až na 15 palíc.

Dávno sa vie, že rodičia pevne verili na čarodejnice a čerta. Teraz pribúdajú ďalšie podrobnosti. V sutinách sa našli úlomky signálnej trubky, aké kupovali pútnici v Aachen: otec zrejme putoval do nemeckých Lúrd tých čias, aby tam obdivoval Ježiškove plienky.

Ešte ako študent práva v Erfurte nevidel Luther na relikviách nič škodlivého. Ale naraz prerušil štúdium a ušiel do kláštora. Prečo? 2. júla 1505 sa vraj naraz našiel uprostred strašnej búrky a po jednom údere hromu a blesku vraj spontánne zložil sľub: „Chcem byť mníchom."

Moderní historici tieto údaje dramaticky vyzdobili: „Blesk vrazil do zeme tak blízko od neho, že ho tlaková vlna odhodila o niekoľko metrov", píše teológ Hanns Lilje. Iní pripisujú Lutherovi „smrteľný strach". Celá záležitosť s nebeským ukazovákom je však preháňanie. V skutočnosti utekal 21-ročný mladík pred nanucovaným manželstvom...

 Expert Schlenker vyhlasuje: „Nové archívne nálezy svedčia, že otec v tom čase už posobášil svoje tri dcéry a jedného syna s deťmi bohatých hutných majstrov. Na rade bol Martin. Ten sa nepodrobil a odobral sa do opátstva augustínov v Erfurte. Päťdesiat ich tam žilo, s okrúhlou tonzúrou a v čiernej sutane. O druhej ráno vstávali k prvej rannej modlitbe chórovým spevom.

Nového to nerušilo, odriekania nemal nikdy dosť. Stále sedel v spovednici a podľa výpovede jedného mnícha si vytýkal aj najmenšie previnenia. Príčina: V bratovi Martinovi vystrájal démon neľútostnej sebapitvy. Bez ustania skúmal svoje vnútro. Čím hlbšie videl, tým horšie vášne a skryté túžby vychádzali na povrch.

Duševné úzkosti mladého nováčika rástli; bol ešte celkom zapredaný stredoveku a Krista videl v prvom rade ako pomstiteľa, ktorý čoskoro zostúpi na zem k poslednému súdu a všetkých hriešnikov uvrhne do večného ohňa. Keď sa presťahoval do Wittembergu, pomery sa nezlepšili. Pri čítaní jedného riadka Biblie o posadnutých padol na zem s výkrikom „To nie som ja!"

Týmto s psychoanalýzou hraničiacim spytovaním svedomia stratil mních staré náboženské istoty. Jeho myšlienky sa skoro orientovali na listy o odpustkoch, ktorými sa kresťania mohli za peniaze vykupovať zo svojich hriechov. Tým podráždil životný nerv Vatikánu. Na týchto listoch zarábala cirkev milióny.

V roku 1516 nasledoval „zážitok vo veži" a tým aj definitívny rozchod s Rímom. Vykúpenie možno dosiahnuť jedine božou milosťou, nie svojím dobrým životom z vypočítavosti. Človek je nehodný sluha, stále naklonený zlému. Nikto nemôže dosiahnuť spasenie svojimi dobrými skutkami, pretože nikto nie je schopný dodržať Boží zákon. Napriek tomu je Kristus k ľuďom milostivý - to bolo krédo, ktoré blyslo hlavou mnícha na kláštornom záchode.

Malo za následok 95 téz, ktoré vyvolali v Európe na začiatku 16. storočia plošný požiar. Cisár hrozil buričovi smrťou. Ten sa stratil na Wartburg a tam usilovne pokračoval v písaní. Zo siedmich sviatostí ponechal len dve (krst a prijímanie). Kult relikvií bičoval už označením za „mŕtve veci". A jeho rozhorčenie sa šírilo a postihovalo celé národy. Jednota kresťanstva bola v ťahu.

V roku 1522 bol kláštor Wittemberg zatvorený. Luther dostal jeho budovy na súkromné používanie a po sobáši s ujdenou mníškou Katarínou von Bora, ktorú volal „pán Katka", založil tu svoju domácnosť. O celibáte nechcel ani počuť, pretože je proti prírode a problém komentoval vetou: „To by mohla kúria rovnako dobre zakázať aj sranie."

Archeológovia sa zamerali osobitne na starú kláštornú vilu vo Wittembergu a podaril sa im zásah do terča: našli odpadovú jamu, plnú hrubého neskladného odpadu početnej rodiny.

Podľa nálezov pracoval doktor vo vykurovanej miestnosti s výhľadom na Labe. Večer písal pri svetle lámp naplnených zvieracím tukom. Našli sa kovové väzby pergamenových kníh, nožíky na ostrenie husích bŕk a iné dobové potreby na písanie ako posýpací piesok, atrament a grifle.

Produktivita vzdelaného mysliteľa bola úžasná. Priemerne z neho vyrazilo ročne 1800 strán. Tón jeho reči vekom surovel. Turkov nazýval „čertmi", židov „luhármi" a teplých kňazov „záhradnými bratmi, čo to robia medzi sebou". Rím mu bol plný „svinských teológov".

Po takých hrubostiach sa výrečný reformátor hostil z keramických tanierov a popíjal z prepychových tureckých krčahov. Našli sa krbové kachličky s nápismi zo Starého zákona a 1600 úlomkov sklenených pohárov, z ktorých labužník hasil svoj veľký smäd.

Opojenie bývalo potrebné. Útoky na Apoštolskú stolicu platil burič depresívnou zlou náladou. Často býval smutný. Vo chvíľach ľútosti sa ťažko skúšanému zdávalo, že čert ho nahovára, aby odvolal. Hádzal po ňom kalamáre, alebo použil črevnú skrutku: „A predsa odolávam satanovi. Neraz ho zaženiem prdom."

Nečudo, že pri toľkom strese z predstavy pápeža trpelo zdravie. Trápila ho reuma a močové kamene. Bezvládny sa nechával voziť do prednáškovej siene na ručnom vozíku. Angina pectoris vyvolávala stavy úzkosti. Písal prstami ktoré, krivila dna.

A potom nadváha. Doktor vážil najprv 100, potom 120 a nakoniec (dokázateľne podľa perokresby čerstvo zosnulého) odhadom 150 kilogramov.

Archeológovia našli tucty dózničiek a škatuliek, v ktorých domáci pán nakupoval svoje početné mastičky a liečivá.
Tak chátral bojovník Pána. Presvedčený o nedokonalosti všetkých činov zaznamenal na smrteľnej posteli skromne: „Sme žobráci".

Prameň: Matthias Schulz, „Der Abfall des Empörers", Der Spiegel, č. 44, 2008 z 27.10.2008, s. 148.

Preložil Rastislav Škoda

Hriechy misionárov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Stephen R. Welch

Sme svedkami snahy evanjelizácie ovládnuť svet. V celom svete sa vydávajú ročne milióny dolárov prostredníctvom zbierkových kampaní a nedeľných ofier na podporu zdanlivo humanitárnych zámorských misií. Toto dielo - kŕmiť hladných, zaodievať nahých, dať liek chorým - sa zdá dobrou vecou, navonok nezištnou snahou robiť dobre, nepošpinenou necudnými titulkami, sprevádzajúcimi trpké diskusie, ktoré strpčujú život cirkvi doma.

No misionári kresťanstva majú svoj podiel na kontroverzii. Väčšina súkromných darcov a korporatívnych sponzorov to síce nevie, ale zámorskí misionári sú oddávna zapletení do škandálov, pri ktorých sa im vytýka koristnícke správanie voči slabým a zraniteľným. Hoci tieto prevažne bedárske a nevzdelané obete už desiatky rokov hlasne protestujú, ich ponosy sa netýkajú sexuálneho zneužívania mládeže a tak sa nedostanú do titulkov masmédií na západe. Ich sťažnosť musí prejsť pol sveta, a tak málokedy sa dostane do anglicky (aj slovensky) píšucich novín.

Evanjelizácii sa skutočne darí v širokom páse nerozvinutých krajín od severnej Afriky po východnú Áziu. Stratégovia misionárstva nazývajú túto oblasť „nezasiahnutý blok" alebo „konečná hranica". Vo vidieckych zapadákovoch a izolovaných kmeňových kopaniciach štátov ako India misionári rutinne ponúkajú plody veľkodušnosti - potravu a lieky - ako úplatky za prestup na kresťanstvo. Ak tieto lákadlá zlyhajú, sú k dispozícii agresívnejšie prostriedky, nevynímajúc podvod a zastrašovanie. Ukazuje sa, že v nezasiahnutom bloku je zber duší cieľom, ktorý svätí skoro všetky prostriedky.

Konečná hranica

Toto podriadenie humanitárnej pomoci obracaniu na vieru je teologická otázka; evanjelizujúci kresťania veria, že majú božský mandát, „veľké poverenie" od samotného Ježiša Krista, aby šírili svoju vieru. Je to však aj politická otázka. Pri návšteve Indie v roku 1998 pápež Ján Pavol II. bez obalu vyhlásil, že pokresťančenie Ázie má pre katolícku cirkev v novom miléniu „absolútnu prioritu". Otvorene prirovnal plány Vatikánu pre túto oblasť k dobytiu Amerík v šestnástom a sedemnástom storočí. Podľa Sanala Edamaruku, zakladateľa (ateistickej) spoločnosti Rationalist International v New Delhi, nechávajú pápežove slová málo miesta pre priateľskú interpretáciu čo aj len sekulárnych a pokrokovo zmýšľajúcich občanov Indie. „To nie je fantázia nejakých hinduistických nacionalistov, ale tvrdá pravda, že nejde o nič menej ako o konverziu miestnych hinduistov - a to sa dotýka Hindov na celom svete."

Cirkevní „vojaci v poli" dostali toto posolstvo. Jeden mumbajský (predtým sa vravelo bombajský) misionár, ktorého budeme volať Pavlom (požiadal nás, aby sme jeho meno neuvádzali), potvrdzuje, že aj s kolegami bol jednoznačne predstavenými inštruovaný, že „v procese konverzií treba pracovať osobitne tvrdo a použiť každý možný prostriedok na obrátenie týchto pohanov." Pri takom pochodovom rozkaze sa môže na pozemské konzekvencie gavaliersky zabudnúť. „Nezáleží na tom, ako ich obraciame," dodáva Pavol. „Zaváži len konverzia."

Za jedno z najbohatších lovísk v zatiaľ nedosiahnutom bloku je India. Metódy, ktoré tu používajú misionári ako Pavol, vyvolali medzi „pohanským" občianstvom zatrpknutosť a zášť. A pravdepodobne žiadna z misionárskych taktík nerozhorčí viac ako úmyselné zasiahnutie najzraniteľnejších členov každej spoločnosti - jej detí.

Misionári už dávno využívajú vplyv, ktorý majú na indickú mládež prostredníctvom tisícok cirkvou vedených nemocníc, škôl a sirotincov. Arcibiskup z Pondišery poslal v roku 1923 do Ríma hlásenie, ktoré škodoradostne nazval „Duchovné výhody hladu a cholery". Dočítame sa v ňom, ako v miestnych nemocniciach hlad „činil zázraky", keď tam „krstová voda tiekla prúdmi a vyhladnutí malí špunti v húfoch leteli do neba." Ukázalo sa, že nemocnica je dopredu prichystané zhromaždisko, „kam netreba nikoho pozývať. Vďaka infekcii posielajú jeden druhého ."

Tajné krsty detí

O tridsať rokov poukázalo vládne vyšetrenie na ošklivosť, ktorá viedla k zurčaniu potoka krstnej vody. Katolícki kňazi boli navedení, aby sa naučili čosi z medicíny a tak získali prístup k posteliam chorých detí (hindov a moslimov). Tam pod zásterkou podávania lieku deti pred smrťou tajne krstili. Veľmi znepokojujúce sú správy, že táto prax pretrváva dodnes: formulky krstu sa zašepcú a svätá vodička sa pokradmo naleje na nekresťanských pacientov aj v hospicoch takého mena, ako sú Misionárky lásky (matky blahoslavenej Terézie).

Kresťanské misijné školy ostávajú aj v modernej Indii všadeprítomné. Mnohé hinduistické rodiny sa domnievajú, že misijné školy poskytujú dobrú výchovu; pre iné je cirkvou riadená škola jediné dostupné riešenie. Tieto školy majú veľkú možnosť zneužiť dôveru rodičov tým, že žiakov prehovárajú na prestup k inému náboženstvu. V roku 1998 mal veľkú publicitu prípad misijnej dievčenskej školy v Rajkote, v štáte Gujurat, kde rozdávali hinduistickým dievčatám Nový zákon a robili na ne nátlak, aby podpísali prehlásenie kresťanského náboženstva: na poslednej strane knihy podpísal jej majiteľ, že je hriešnik a prijíma Pána Ježiša za svojho „osobného spasiteľa".

Rodičov to, prirodzene, rozhnevalo. Nielen že sa táto konverzia udiala bez ich súhlasu - aj v Indii je ilegálne, ak ide o maloletých; viaceré dievčatá udávali, že sa na ne robil nátlak. Rodičia a spoluobčania organizovali vtedy pochod na túto školu a vlna odporu sa šírila krajom. Škola musela pozbierať naspäť knihy Nového zákona, verejne sa ospravedlniť a sľúbiť, že „podobnú literatúru" nebude v budúcnosti šíriť.

Klamstvá o prenasledovaní

Pri tejto príležitosti škola poprela povesť, že protestujúci rodičia pálili knihy Nového zákona svojich detí; povesť však aj tak prenikla do indickej tlače a západné médiá ju nekriticky preberali; bola to vítaná munícia pre kampaň, že hinduistickí fundamentalisti v Indii prenasledujú kresťanov. Už od začiatku kampane sa príspevky pre misie v Indii značne zvýšili, čo dokazuje, že pozornosť štátneho prokurátora má vidieť viac ako biblie a krstovú vodu. John Joseph, kresťanský člen Menšinovej komisie, vyšetrujúci prenasledovanie kresťanov fundamentalistami, uznal, že väčšina takýchto správ v západnej tlači boli len „farbisté klamstvá, polopravdy a zveličené historky, vyrobené indickými kresťanskými NGO a misionárskymi skupinami na mobilizáciu agentúr na zbieranie darov a na otváranie peňaženiek."

No čo aj sú peňaženky v ich vlasti otvorené, zámorskí misionári cítia tlak, aby kryli aspoň časť svojich výdavkov z domácich zdrojov a tak sa niektorí stali vynaliezavými zháňačmi peňazí; podaktorí hľadali príjem aj menej etickými spôsobmi, ako sa to ukázalo pri nedávnych machináciách s adopciami detí v misijných sirotincoch.

Cirkvami vedené sirotince patria, podobne ako misijné školy, do fixného obrazu kresťanskej evanjelizácie v Indii. Deti, legálne zverené do opatery sirotinca, sa spravidla vychovávajú ako kresťania a tie, ktoré nanájdu iný domov, neraz príjmu cirkev za náhradu svojej rodiny a keď dospejú, stanú sa mníškami alebo kňazmi. To posilní rady domorodého kňazstva, čo je vítaný bonus najmä vzhľadom na úpadok záujmu o semináre a kňazské povolanie na západe. Mnohým Indom sa to môže nepáčiť, no sirotince majú právo vychovávať svojich zverencov podľa svojej chuti. No toto právo nezahrnuje podvod - a podvodom bolo to, čo sa stalo dvadsiatim piatim rodinám v Arunašal Pradeši, hornatom štáte severovýchodnej Indie.

Ilegálne a neetické metódy

V okrese Nagaland jeden katolícky kňaz účtoval rodičom 10 000 rupií (asi 250 USD) za výchovu dieťaťa - za výučbu, ubytovanie a stravu v kláštore misie sv. Emanuela v Rajastane, vzdialenom asi 2 500 km. Pre indické pomery je to veľa peňazí, ale rodičia počítali so „školou pre sahibov", t.j. západného štýlu. Po čase pojali niektorí z nich podozrenie a vydali sa na návštevu do ďalekého Rajastanu navštíviť svoje deti. Aké bolo ich zhrozenie, keď deti nenašli v kláštore sv. Emanuela; neboli ani v nijakej škole - boli v sirotinci. Kňaz, ktorý ho viedol, sa bránil, že 5 000 rupií dal svojmu kolegovi z Nagalandu za sprostredkovanie akcie; a žiadal ich náhradu v plnej výške, kým prepustil deti ich rodinám.

Obete takýchto schém pochádzajú spravidla z indických kmeňov a hinduistických komunít v najmenej rozvinutých, t.j. najzaostalejších enklávach, ktoré si zachovali svoju odlišnú miestnu kultúru a ostávajú nedotknuté modernými prúdmi indickej spoločnosti. Sú beznádejne chudobní a nevzdelaní, a tak sú na prvých miestach misionárskych zoznamov možných prestúpencov. Sú to (ešte) nedosiahnutí spomedzi (oddávna) nedotknuteľných.

Aj Rím aj jeho protestantskí súperi boli a sú vo svojej snahe konvertovať príslušníkov týchto kmeňov osobitne agresívni. Sú správy, že využívajúc zvyčajné presvedčenie, že dievča je pre rodinu ekonomická záťaž, misionár nahovára matky týchto kmeňov, aby sa po pôrode vzdali svojho dieťaťa. Sľubuje sa im, že ho bude adoptovať bohatý západniar, a tak bude mať „oveľa lepší život". Matke sa dá mizerných 70 USD a adoptívni rodičia dávajú misii „dar" 2500 USD ...

Arvid Neelakandan, dobrovoľník organizácie Vivekanada Kendra (VK), neziskovej hinduistickej organizácie pre prácu medzi zaostalými kmeňmi, vysvetľuje, že títo ľudia vlastne pojem „sirota" ani nepoznajú, lebo siroty v ich spoločenstve neexistujú; o deti bez rodičov sa celkom samozrejme stará celá široká rodina. Len v hlave misionárov sa vraj mohla zrodiť myšlienka vyžmýkať peniaze od cudzieho darcu ponúkajúc mu tieto deti ako „siroty" na adoptáciu. Znechutený radí evanjelizujúcim, aby miesto zháňania peňazí a vábenia na obrátenie zamerali svoju prácu na zlepšenie sociálnych podmienok týchto kmeňov, osobitne ich mladých dievčat. Jeho VK sa špecializuje na školenie dievčat v užitočných - a sekulárnych - predmetoch, ako sú prírodné vedy a matematika.

Úplatky za konverziu

Prax prehovárania, vábenia až úplatkov pre chudobných za ich konverziu na kresťanstvo je celkom bežná a mnohí misionári priznávajú, že ju používajú. Nie je nič nového. Už za čias vpádu prvých portugalských votrelcov platili jezuiti stovkám domorodcov v hotovosti a darmi za účasť pri hromadných krstoch. Dnešné metódy sú subtílnejšie: obrátenia sa „kupujú" za potravu, lieky, sľuby a mikropôžičky. Najmä tieto posledné sa stávajú čoraz populárnejšie, lebo okrem reklamy pre konverziu znamenajú trvalý príliv vracaných peňazí pre misiu, zameranú len na hotovosť.

Prax vábenia hladného a chorého na kresťanstvo ponukou jedla a lieku nie je ako taká ilegálna, ale je ťažké povedať, že je etická. Toto platí osobitne v prípade chudobných kmeňov a „dalitov" („nedotknuteľných"), ktorí sú v tomto ohľade hlavným terčom misijnej činnosti, pre ich neschopnosť pochopiť, o čo ide pri konverzii. Hinduizmus nepozná pojem konverzie. Preto Mohandas K. Gándhí jasne odmietol túto prax, keď protestoval proti činnosti misionárov zhľadávajúcich po jeho kraji obrátencov:

„Prísne odsudzujem toto nadbiehanie naprosto neznalým ľuďom, toto vábenie pozemským rajom a sľubmi, ktoré sa nedodržia."

Nech nazveme ponuku materiálneho úplatku za náboženskú konverziu akokoľvek, nezaslúži si označenie „dobročinnosť". Neplatí to pre misionárov ako Pavel, ktorý nehľadá ospravedlnenia, keď sa stretne s námietkami: „Ak považujú Indovia určité taktiky, napríklad darovanie peňazí, potravín alebo šiat svojim hladným a nahým deťom ako odmenu za prijatie Krista, za nemorálne, čo môžem povedať? Všetky rehole a všetci misionári dostali radu používať tieto metódy, a inakšie to v praxi ani nejde. Možno to znie niekomu nemorálne, ale je to jediná cesta."

Poznanie Krista cez jedlo

Nemôžem si pomôcť, ale musím sa pýtať, za aké seriózne sa dajú považovať konverzie, pri ktorých hrajú úlohu dary; dochádza tu k obráteniu, cíti konvertita (obrátenec) zmenu svojho zmýšľania? Toto sa misionárom a ich evanjelizačným metódam už dávno vytýka a na vlastné oči to vidia zakaždým, keď sa ich kasy prázdnia a nemôžu plniť svoje sľuby - a keď sa v takom prípade ich stádečko „veriacich" rozpadá a vracia k hinduizmu. Na otázku, za akú „vážnu" možno považovať konverziu, pri ktorej hrá úlohu jedna alebo niekoľko mís ryže, má Pavel rýchlu odpoveď: „Aj poznanie Krista najprv cez jedlo, odev alebo niečo iné sa dá považovať za úplné obrátenie, pretože ak takáto „ovečka" ostane vo výchove cirkvi, bude z nej stopercentný kresťan."

Dejiny nás učia niečo iné. Túto doktrínu hlásal Duarte Nunes, prelát misionárov v Goi, už roku 1520. Prešlo päť storočí. Väčšinou tu vládli prokresťanské imperialistické vlády. A počet kresťanov v Indii neprekročil 2,4 % obyvateľstva! India ostáva neotrasiteľne hinduistická! (najnovšie údaje hovoria o 800 miliónoch hinduistov a 400 miliónoch budhistov - pozn. prekl.). A tak z netrpezlivosti či zo zúfalstva sa niektorí misionári rozhodli pre presvedčivejšie metódy obracania ako jednoduché vábenie. Za čias Duarte Nunesa zdrapili jezuiti za pomoci portugalských vojakov zdráhajúceho sa Inda a natreli mu ústa kúskom mäsa z kravy, čím ho ako hinda „pošpinili", takže musel hľadať spásu v kresťanstve. Taká nehanebnosť je dnes nemožná, ale hrozbou je násilie od tretích.

Povzbudzovanie k násiliu

Dedina New Tupi leží hlboko v horách štátu Arunašal Pradeš a hraničí s okresom Nagaland, kde už roky trvá gerilová vojna medzi separatistami a indickou vládou. Pred rokmi tu otvoril základnú školu evanjelický misionár, ale odpoveď na jeho činnosť bola vlažná; pastor cítil, že musí mať „zelenšie" pastviny, že musí vytrhnúť domorodcov z ich vernosti viere „vaišnavite" (monoteistickej vetvi hinduizmu). Ako poslednú možnosť „zahral tromfa".

Pastor v New Tupi začal kázať novú kázeň. Dedinčania si spomínajú, že ich vyzýval, „aby sa obrátili behom jeden a pol mesiaca, lebo inakšie sa dostane každý do osobných ťažkostí". Pri takýchto varovaniach opakovane padlo meno Národnej socialistickej rady Nagalandu (NSRN), ozbrojených povstalcov v susednom Nagalande, ktorí, ako písali lokálne noviny, radi sa dopúšťajú únosov a vydierania. Obyvatelia New Tupi pochopili pastorovo posolstvo: chytro sa obráťte na kresťanstvo, „lebo terorizmus skoro zaklope na vaše dvere".

Zlé je, že takto sa chová nielen pár odrodilých duchovných. Mnohí konvertiti z hinduizmu trpia na tzv. „neurózu z konverzie", komentuje to V.S. Naipaul. Jedným z jej prejavov je snaha demonštrovať vernosť svojej novej viere otvoreným nepriateľstvom voči starej opustenej viere. Toto nepriateľstvo sa často prejavuje výrazmi pohŕdavého nazývania hindov „pohanmi" a hinduizmu „diabolským" či „čertovským". Súperenie sa veľmi často stupňuje do fyzickej agresie: narušovanie hinduistických slávností, obťažovanie neoblomných rodinných členov a susedov, znesväcovanie hinduistických chrámov a relikvií.

Napätie medzi obrátenými kmeňmi a ich hinduistickými susedmi vyvrcholilo v roku 1999 v okrese Dang v štáte Gujurat. Konflikt sa tak rozrástol, že sa znepriatelili dediny a rozpadli rodiny. Štátna komisia pre ľudské práva nariadila špeciálne vyšetrovanie. Jedno z najpádnejších svedectiev vypovedal vtedy Ghelubhai Nayak, uznávaný vedec a žiak Gándhího, zaoberajúci sa sociálnymi pomermi chudobných kmeňov v Dangu vyše 50 rokov.

Nayak vyhlásil, že dangský konflikt má korene v diele misionárov. Len v priebehu posledných troch rokov sa „pod vplyvom svojich kazateľov" konvertiti na kresťanstvo aspoň v 15 prípadoch dopustili zneuctenia a znesvätenia hinduistického svätca Hanumana, ktorého miestne kmene uctievajú ako inkarnáciu hinduistického boha Šivu, ktorý bol sluhom Višnu. Dosvedčil, že obrátení raz urinovali na Hanumanovu sochu; inokedy rozbili jeho sochu na márne kúsky a črepiny pohádzali do rieky; pre hinduistických svätých nemali iné meno ako „šajtani", to je „satani" - aj to po kázniach svojich dušpastierov. Potvrdilo sa, že aj domorodé kňazstvo je postihnuté Naipaulovskou „neurózou".

Aké zisky?

Vcelku sa nedá poprieť, že úsilie kresťanských evanjelizujúcich misionárov dalo v rozvojových krajinách tisícom ľudí potraviny a šatstvo. Keď sa však tieto zisky misijnej práce dajú na váhu so sociálnymi následkami agresívneho prozelytizmu (prehovárania na prestúpenie), čo preváži? Sú na tom národy ešte nezasiahnutého bloku lepšie, ak majú medzi sebou kresťanských misionárov?

Je to na počudovanie. Podľa Svetového výskumného evanjelizačného centra (SVEC) existuje v Indii viac ako štyritisíc misionárskych agentúr. Majú k dispozícii obrovský aparát asi 434 000 cudzích misionárov a spravujú ročný globálny príjem 18 miliárd USD. Za všetky tieto vynaložené peniaze je výsledok evanjelizácie priam zarážajúco biedny - jedno pokrstenie vychádza na 359 000 USD. Výskum SVEC však odhalil ešte tvrdšie skutočnosti: väčšina evanjelizačných plánov „ani zďaleka nedosiahla" evanjelizačné ciele a cirkevné sprenevery prevýšili globálny príjem misijných podujatí o celú miliardu USD ročne.

Pritom kvalita života indickej kresťanskej populácie ostáva neveselá. Napriek „krokodílím slzám" nad osudom utláčaných, hovorí Edamaruku, a v protiklade s tvrdeniami zástancov misionárčenia, že pokresťančenie prinesie spravodlivosť a rovnosť aj dalitom, prekrstení „nedotknuteľní" zisťujú, že ostávajú rovnako nedotknuteľní, ako boli ako hinduisti. Kým 75 % indických katolíkov sú daliti, tvoria daliti menej ako 5 % indických kňazov. Absolútna väčšina cirkevnej hierarchie sú príslušníci horných kást - na to si nedotknuteľní horko sťažujú.

No kresťanstvo sa nedá odradiť a stavia nové kostoly. Pavel vraví, že Vatikán plánuje zvýšiť rozpočet pre indické misie na rok 2003 o 40 %. „To je pekná suma v rupiách. Vo viac kostoloch bude viac prestupov." Nedomyslí sa, že by sa tie peniaze dali použiť na produktívnejšie účely.

Ani tvrdenie, že vystavenie západniarskym ideám a inštitúciám prinesie Indom nejaký úžitok, neobstojí, najmä ak hlavný efekt misionárskeho snaženia spočíva v náhrade jednej povery druhou. V evanjelizovaných skupinách sa veľa hovorí o zázračných vyzdraveniach a dokonca aj o exorcizme (vyháňaní diabla). V jednom typickom vyhlásení jeden exhinduista tvrdí, že jeho žena po horúčkovitom ochorení stratila zrak; vyskúšala na sebe hinduistickú mágiu, no nepomohlo to. „Keď však prijala Dobrú novinu a sľúbila, že sa už nikdy nebude klaňať idolom, pocítila dotyk na svojich očiach a jej zrak sa zázračne obnovil". Sama dodáva: „Teraz som v úplnom poriadku a všetci členovia mojej rodiny prijali Ježiša Krista."

To je teda výsledok západného „osvietenstva". Takto ponúka evanjelizácia len výmenu idolatrie (zbožňovania modiel) za bibliolatriu (zbožňovanie biblie), démonov za bohov, mágie za dogmu. V dôsledku toho sa trhajú rodiny, vznikajú rozpory medzi komunitami a starodávne domorodé tradície, nie menej platné či sväté ako tie, čo ich majú nahradiť, sa znevažujú v prospech žiarlivej ideológie, ktorá si dala za cieľ homogenizovať svet.

Na západe sa veľmi nešíri vedomosť o tom, že Gándhí, predobraz súcitu a sebaobetovania, nenávidel prozelytizáciu. Vo svojich Zobraných spisoch kategoricky konštatuje, že

„myšlienka obrátenia je najsmrteľnejší jed, aký kedy otravoval pramene pravdy".

Ak misionári nevedia poskytnúť svoju službu pre jej hodnotu, povedal, ak treba za ich dobročinnosť platiť prestupom na ich vieru, to dával prednosť ich okamžitému odchodu z Indie. Ten muž nebol ani hinduistický „fundamentalista" ani extrémista. A dobre poznal utrpenie a potreby svojich najbiednejších rodákov.
Napriek tomu ostávajú poľní misionári vo svojom diele optimistickí, hoci sú pochabí. Pavel pripúšťa: „Naše spôsoby obracania ľudí na inú vieru sú vo svojej podstate strašné, ale si myslím, že na to máme dôvod." V jeho slovách zaznieva pochybnosť, ale nachádza útechu v bežnej riekanke: „Dôvod je Kristus. To je úctyhodné."
Potom sa odmlčí a kladie otázku: „Vy by ste to nepovedali?"

Bibliografia: 60 citácií (sú k dispozícii v redakcii).

*  *  *

Prameň: Stephen R. Welch: "Sins of the Missionairies", Free Inquiry, 24/2, 2004, s.24-29.

Preložil Rastislav Škoda

Kedysi misionári, dnes evanjelizácia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

S tým treba prestať. Už keď som zbežne prezeral predchádzajúci článok a hneď si povedal, že by bol vhodný pre našich čitateľov, bežali mi mysľou moje skúsenosti s novým pojmom evanjelizácie a jeho staršej podoby - misií.

Ako deti sme sa vo vianočnom čase pohrali s vyrovnávaním staniolu z čokoládových ozdôb na stromčeku a nakoniec sme ich zhúžvané do gule (častejšie to bola len guľka) odovzdali pánu farárovi - vraj sa to dá predať a výťažok sa použije na podporu misií. Kdesi v Afrike dostane kňaz prostriedky, aby mohol medzi domorodcami hlásať slovo božie a robiť z malých černoškov katolíkov, ako sme my mali šťastie byť. Pred kostolom stál vysoký drevený kríž s nápisom „Misie 1933" pripomínajúci udalosť, ktorú som nezaregistroval. Nasledovali desaťročia občasnej pripomienky existencie ďalekých misií; spolužiak, čo ušiel v roku 1949, sa vraj stal misionárom v Tichomorí; to sa už objavila konkurencia staniolovej guľke: koruna z platu každý mesiac na Severnú Kóreu, na Vietnam, na Kubu ...

Potom prišlo obdobie rýchlej dekolonizácie a nikdy som nepatril medzi tých, čo odchod Angličanov či Francúzov odniekiaľ ľutovali. Osud misionárov a ich diela v Ázii ma zaujímal tak málo ako osud cirkví na Slovensku. Od štúdií som nechodil do kostola, ako biológ som neveril na dušu a ako skeptik na existenciu neba a pekla; odstrašujúcim príkladom mi bol nehodný kňaz - strýko. No nevedel som, že som ateista; ani som sa ním nerobil; takí boli v mojom okolí skoro všetci. Vlado K. chodil síce do kostola, ale rovnako často do cudzích spální a to nesvedčí charakteru.

Oveľa neskôr na mňa veľmi zapôsobila kniha Bartoloméa de las Casas Spustošenie Západoindických zemí a Enzensbergova Spomienka na budúcnosť. K tomu pribudli osobné kontakty so svedkami Jehovu, dokonca aj s mormónmi a obraz šírenia viery sa mi vyjasnil: tak takto sa to teda robí - a vždy ide viac o peniaze ako o podstatu!

Dnes mám pred sebou dva články. Ten jeden z Ameriky od Welcha, čo potvrdzuje moju mienku o misionárčení, ste čítali; dúfam, že niektorým z vás otvorí oči.

Evanjelizácia = misionárčenie

Ten druhý je v dvojtýždenníku závislom od etiky (Kultúra 5/2004, s.8-9), a je to rozhovor s „jedným z najvýznamnejších Slovákov všetkých čias, jubilujúcim kardinálom a prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, Jozefom Tomkom" pri jeho osemdesiatke. Ak to dobre chápem, dnes sa tomu hovorí úradne evanjelizácia, ale robia ju misionári. Mám práve toľko rokov ako vdp. Tomko a žijem tiež na západe, hoci len asi polovicu toho, čo on, všeličo som prežil, nuž cítim sa oprávnený položiť (na koniec) aj jemu pálčivú otázku, ktorú už dávno kladiem sebe.

V rozhovore nie je reč o evanjelizácii ako myšlienke, samozrejme, ani o jej spochybňovaní, a o jej budúcnosti iba ak veta „v nádeji, že sa takto vzbudí nejaké misionárske povolanie". Sú tu však štatistické údaje o misijnej činnosti katolíckej cirkvi, ktoré mi vyrážajú dych: 1100 zväčša domorodých biskupov, 55 000 kňazov, 170 000 mníšok, stovky tisícok katechétov; a desiatka iných, rovnako zaujímavých údajov. Sedemsto ústavov pre malomocných ! V podstate tieto čísla dobre dopĺňajú najzaujímavejšie číslo v článku o hriechoch misionárov: že jedno úspešné pokrstenie v rámci misijnej činnosti vychádza na 359 000 USD. Pri takej administratíve sa to stáva pochopiteľným. Kam sa hrabe nemecká alebo slovenská byrokracia!

Táto evanjelizácia sa deje na základe Kristovho príkazu „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich ..." (Mt 28,19). Viaceré Kristove príkazy sa však v rozličných dobách vysvetľovali rozlične - ako je to s týmto? Ako sa, napríklad, znáša tento príkaz vo všeobecnosti s pojmom tolerancie a osobitne s ekuménou? Bojím sa, aby to nebolo tak, že bohatým a mocným sa bez slova ponechá ich viera, ale slabých a chudobných upozorníme na ich povinnosť žiť, ako to prikazuje cirkev a už Kristus si vedel vynucovať záujem o svoje učenie a poslušnosť. Ešte horšie by bolo, keby cirkev aj v tomto prípade, ako sa hovorí, vodu kázala a víno pila: keby mala pre jednoduchých veriacich na ich uspokojenie a pobavenie ekuménu (kvôli masmédiám) a pre hierarchiu teológov smernice plánu na pohltenie sesterských cirkví, ostatných cirkví a nakoniec aj siekt.

Gándhí: Misionárčenie je smrteľný jed

Pán kardinál Tomko iste oveľa skôr ako ja čítal Gándhího vyjadrenie k svojej činnosti a jeho sa iste aj intímnejšie dotýka ako mňa. Podľa Gándhího je misionárčenie najsmrteľnejší jed (pozri predchádzajúci článok), ale Gándhí nerobil proti nemu nič konkrétne, lebo nemohol, a ani hlučne neagitoval v tom smere, lebo mal vážnejšie veci pred sebou a v prstoch politický cit ... Kardinál Tomko verí, že Kristus to nariadil, poslúcha ho (a pápeža) a vysiela armády celibátnických mužov a žien s miliónmi dolárov na stavbu kostolov; samozrejme s krstiteľnicami, kde sa bude krstiť, prekrsťovať (a vyberať do zvončeka).

Aké plány sa môžu dohovárať pri zasadaní ekumenickej rady o počte prekrstení? Tohto roku si prekrstím ja desať tvojich ovečiek, na rok ty desať mojich? To by bol nezmysel.

Ako by sme prijali v Bratislave existenciu základnej školy, v ktorej žlto odetí holohlaví mnísi vkladajú do hlavičiek našich detí namiesto desatora učenie akéhosi Budhu či o akomsi Višnu? Najmä keby v tom čase bola už naša škola polorozpadnutá (vraj niektorým to hrozí, ostatne aj v Nemecku), a tá ich novučičká a bielo natretá? Čo, keby to bolo v rámci misií tisícmiliónovej (teda takej veľkej, aj všeobecnej, po grécky katolíckej, ako naša, ale ...) hinduistickej či budhistickej viery ? Niektorými mestami na západe - ale aj východnejšie, napr. Brnom -, sa valia vlny odporu už proti stavbe mešít a minaretov, nie chrámov s blahobytným Budhom či mnohorukým Šivom, a tie by mali slúžiť nie prestúpivším domorodcom (tými sme potom my), ale našim novým spoluobčanom, aby si mohli zachovať svoju tisícročnú tradíciu! Okrem toho ich Abrahámov boh sa veľmi podobá tomu nášmu, tiež Abrahámovmu. Toto nie je nezmysel, niekde sú z toho rastúce nepokoje.

V rámci čestne chápanej ekumény, ak ju ovšem neobmedzíme na tzv. kresťanské náboženstvá, teda v rámci svetového etosu, povedzme, podľa Künga, by to mohlo byť v poriadku. Evanjelizácia je niečo diametrálne iné. Globalizácia je myšlienka americkej imperiálnej ekonomickej a kultúrnej vlády nad svetom, z Bieleho domu do poslednej chatrče na púšti Gobi; evanjelizácia je myšlienka katolicizmu od Svätého mesta po Šapku na Kamčatke - čo tam stratili tuším traja slovenskí misionári? Dobre vieme, že tieto dva svetonázory, napodiv, idú v Organizácii spojených národov ruku v ruke a neraz hlasovali sami dvaja proti všetkým ostatným. Ani s jedným z nich sa neviem spriateliť.

Verte mi, hoci som neverec, aj pre mňa platí základná slušnosť Zlatého pravidla „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im". Ak nechceš, aby iní prichádzali k tebe ako misionári, nevysielaj k nim svojich misionárov. Akú odpoveď má na túto otázku pán kardinál Tomko? Vieme, koľko jeho misionárov pôsobí v koľkých štátoch. Koľko afrických, ázijských alebo hocakých iných misionárov pôsobí v štáte Mesto Vatikán? Uznávam, že by sa ich tam veľa nezmestilo, lebo je čo do rozlohy najmenší na svete (0,44 km2) a má len 1000 občanov (vraj samé dôstojnosti; ale asi aj švajčiarski gardisti budú občanmi; je ním kardinál Tomko?). Ak však zvládne mať na svetovú politiku taký vplyv, aký bezpochyby má, mala by to preňho byť hračka pohovoriť si o obojstranných misiách s pár šamanmi z Jamajky. Keby sa obidve strany stretli vo sviatočných tradičných výstrojoch, bol by to pohľad pre Eurovíziu.

Ponáhľavý pápež - misionár

Ponáhľavý pápež Ján Pavol II. stihol ponavštevovať desiatky štátov na vyše sto cestách do zahraničia a kde bolo možné, hlásal evanjelizáciu (Azerbajdžan, kde vôbec niet katolíkov), kde bolo potrebné, tam reevanjelizáciu (západná a východná Európa). Teraz si uvedomujem, že sám síce prijímal milióny pútnikov v Ríme, ale to boli spoluvreriaci, to neboli prozelytizéri ako on a jeho ľudia (misionári, nahovárajúci na prestúpenie na inú vieru).

Program misijnej evanjelizácie trvá, zabehaná mašinéria sa udržuje v chode transfúziami darov, fondov a nadácií, aj prílivom novej krvi. Cirkev na západe nemá dosť kňazov pre vlastnú potrebu, preto Nemcov ženia a pochovávajú lámavou nemčinou akademickí gastarbeiteri, ktorí sa narodili pod tropickým slnkom. Najnovšie majú o misijné zážitky záujem mladí ľudia z rozšírenej Európskej únie; uvidíme, ako skončia; môj bývalý spolužiak, neskôr misionár v Tichomorí, sa nakoniec oženil s Tahiťankou a dal sa na obchod s kožami. Opustil poslanie misionára; katolícky teológ by povedal „Stratil vieru."

Ako on, ani ja sa neviem zmieriť s myšlienkou evanjelizácie či misionárčenia. Nevidím v tejto činnosti šírenie pravdy, poznatku, lepšieho života. To nie je ako samozrejmé šírenie myšlienky, že mať otroka je hanba, že zem nie je plochá, ale guľatá, a nemá šesťtisíc, lež trinásť a pol miliardy rokov, že sme bratranci ľudoopov atď. O týchto veciach Kristus nehovoril (čo aj mohol o nich ako vševediaci vedieť), ale cirkev ho storočia zneužívala vydávajúc ho za hlavného odporcu nových názorov, vynútených pokrokom vedy a techniky. Sama najlepšie vie, kde všade musela ustúpiť.

Otrokárska loď s menom „Ježiš"

Pozrime sa aj na jeden africký názor na vec: „Arabskí a európski misionári nás urobili a zanechali slepými voči našej potenciálnej veľkosti. Musíme naširoko otvoriť oči a vnímať rozum, kritickú inteligenciu a racionalitu - skoncovať s očami zavretými pri tragédiách otroctva a predĺženého sluhovstva tým, čo boli naraz otrokári aj misionári. Nezabudnúť, že za alžbetínskeho Anglicka pobožný otrokár sir John Hawkins nazýval svoje tri otrokárske lode menami Ježiš, Anjel a Božia milosť." (E. K. Mensah -http://www.secularhumanism.
org/library/aah/mensah_9_2.htm).

Vytýkam misionárom, že zanášajú do spravidla ekonomicky aj intelektuálne zaostalých oblastí sveta náboženské presvedčenie, ktoré ani vo svojej domovine nie je jednoznačne všeobecné, čo zaváži najmä pri pálčivých každodenných otázkach typu populačná explózia, plánovanie rodičovstva, umelé prerušenie tehotenstva, boj proti aidsu, biotechnológia, kapitalizmus, socializmus, militarizmus, imperializmus, odluka cirkvi od štátu atď. Keďže sa postoj misionárov v Afrike a Ázii k prevencii aidsu a k populačnej explózii nelíši od postoja oficiálnej cirkvi, napáchajú tam najmä katolícki misionári nepredstaviteľné škody. Nečasové dogmatické stanovisko k sexualite a umlčanie hlasu teológie oslobodenia k sociálnym problémom súčasnosti v Latinskej Amerike sú dva veľké mínusy pápežstva Jána Pavla II. a mnohí dúfajú, že ho neprežijú.

Misie nič nenapravili

Aký osud čaká „Kongregáciu pre evanjelizáciu národov, ... jednu z najnáročnejších kongregácií rímskej kúrie"? Kardinál Tomko ju do roku 2001 viedol šestnásť rokov. Verím, že s dobrým presvedčením čestne plnil svoje povinnosti kňaza vo vysokom postavení, ale prosím ho, aby mi uznal, že v dobrom presvedčení odmietam myšlienku misionárstva. Videl som cintoríny desiatok atómových ponoriek, stoviek vojnových lodí a tisícok bombardovacích lietadiel (v televízii) - našťastie nepoužitých na svoj účel. Pod vedením špičkových vedcov a inžinierov ich desiatky rokov stavali milióny robotníkov. Prežil som vzostupy a pády štátov a ich nosných myšlienok. Laboratóriá a ústavy išli roky za bludičkou všetko liečiaceho preparátu, kým jedného dňa svoje brány zavreli. Dívam sa na pariace veže atómových elektrární - niektoré už odstavujú a verím, že časom budú odstavené do jednej. Všetci tí ľudia hľadali svojím spôsobom dobro, kým zistili, že sa v jednej maličkosti (milosť tomu slovu!) zmýlili. Nie v zásade, že cieľom ľudského života je zanechať svet lepším, ako bol pri ich narodení, ale v spôsobe, ako to dosiahnuť.
Leprozóriá (na liečbu malomocných), nemocnice, sirotince, aj tie rudimentárne školy sú prekrásne veci, no storočia ukázali, že nestačili na riešenie bied tretieho sveta - v podstate ich ani len nezmenšili; len prispievali k udržaniu statu quo. Potrebná je zmena spoločenského poriadku. Po páde moskovského komunizmu a pred pádom washingtonskej globalizácie očakávam tretiu cestu (to bude maličkosť, že bude bez misionárov).

Atkinsove aforizmy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Atkinsove citáty majú konverzačný tón s nádychom vtipu:

--  „Aristoteles, aj v tomto prípade ako obyčajne veľkolepo intelektuálne plodný a ako veľmi často veľkolepo sa mýliaci ..." (Peter Atkins)

--  „Podľa tohto názoru je biologický druh (species) izolovaný ostrov silnej reprodukčnej aktivity, asi ako grécky ostrov Mykonos uprostred horúceho leta ... (Peter Atkins)

--  Že autor nemá zmysel pre humor? Počujte: „Nijaký cicavec sa nerozmnožuje asexuálne, aj keď biblia hlása prekvapujúci opak ... (Peter Atkins)

--  „Ak niekto tvrdí, že vie, čo je to kvantová teória, nepochopil ju ... (Richarda Feynmana cituje Peter Atkins.

Všetky citáty sú z knihy Galileo's Finger: The Ten Great Ideas of Science (Galileov prst: Desať veľkých myšlienok vedy), Oxford University Press 2003.

Tých 10 ideí: evolúcia, DNA, energia, entropia, atóm, symetria, kvantá, kozmológia, časopriestor a aritmetika.
Ani slovo o yetoch, ufónoch, satanizme, ezoterike, astrológii, prútikárstve, vznášajúcich sa rezancoch (špagetách) a pod.

Na zadnej strane obalu konštatuje Richard Dawkins, že Atkins by mal dostať Nobelovu cenu za literatúru.

Veterinárska akupunktúra a historická skutočnosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Tvrdenia o starodávnosti akupunktúry

Robert H. Imrie, David W. Ramey, Paul D. Buell, Edzard Ernst, Stephen P. Basser

Tento článok je prehľadom presnosti, spoľahlivosti a objektívnosti historickej vedy v literatúre o veterinárskej akupunktúre. Identifikáciou a nápravou niektorých dosť nepresných zvádzajúcich historických údajov v literatúre o veterinárskej akupunktúre a odvolávaním sa na pôvodné materiálové zdroje autori dúfajú pozdvihnúť vedecký štandard v tejto oblasti.

Najskoršie údaje o terapeutickom „vpichu ihly".

Tvrdenia o „platnosti" akupunktúry sa aspoň sčasti zakladajú na predpoklade, že má vek „viacero tisícročí", takže „podstúpila skúšku času", pričom aspoň jeden prameň tvrdí, že akupunktúra sa v Číne praktizovala už 8000 rokov p.n.l. Sú aj takí, čo by chceli nahovoriť, že „ihly z kameňa a rybích kostičiek", nájdené pri archeologických vykopávkach v Číne, sú dôkaz, že akupunktúra sa používala „v dobe kamennej". V skutočnosti sa dodnes nenašiel dôkaz, čo by poukazoval aspoň na to, že v Číne sa praktizovala akupunktúra pred polovicou druhého storočia p.n.l. a aj toto svedectvo je pochybné. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa našli v hrobe princa Liu Shenga (?-113 p.n.l.) z Hanskej dynastie v provincii Hebei štyri zlaté a päť strieborných ihiel. Keďže sa tieto predmety našli spolu s inými terapeutickými nástrojmi, dá sa uvažovať, že sa používali pri terapeutických „vpichoch ihly" nejakého druhu.

Presná povaha tohto „vpichu" ostáva nejasná, lebo v starej Číne sa „ihly" používali nielen pri akupunktúre v dnešnom zmysle slova, ale aj pre rozličné iné ciele, predovšetkým púšťanie žilou a nabodávanie rozličných chorobných útvarov. (Pripomeňme si, že v klasickej čínštine výraz zhen, bežne prekladaný ako „ihla", či „vpich", či „bodanie", znamenal najširší možný rozsah zákrokov od akupunktúry po terapeutické púšťanie krvi, chirurgiu a rozličné druhy kauterizácie(pálenia). Otázne „ihly" môžu byť ihly, ale aj lancety, britvy, alebo železá na vypaľovanie).

Skorá čínska lekárska literatúra

Najskoršie dnes známe čínske lekárske texty, spolu štrnásť lekárskych textov na hodvábe a dreve, sa našlo v roku 1973 v Magawanduiských hroboch, zapečatených v roku 168 p.n.l. Tieto dokumenty predstavujú jedinečný a zjavne vyčerpávajúci obraz čínskej medicíny, ako existovala v treťom a začiatkom druhého storočia p.n.l. Magawanduiské dokumenty sú jediné podrobné lekárske texty, ktoré prežili veky bez toho, že by sa ich boli postupní vydavatelia a posudzovatelia dotkli a menili ich. Opisuje sa v nich kauterizácia (t.j. pálenie rastliny Artemisia sp., v blízkosti kože), obklady, zadymovanie, liečebné kúpele, menšia chirurgia, magické výzvy spevom (inkantácie), magické rituálne pohyby, masáže, kladenie rúk, naparovanie, tlačenie kameňmi a asi 217 liekov. No akupunktúra sa v týchto textoch nespomína.

Najstarší literárny údaj o akomkoľvek druhu terapeutického „vpichu" (zhen) sa nachádza v diele Shiji (Záznamy historika) od Simu Qiana, napísanom okolo roku 90 p.n.l. Nijaký starší čínsky prameň nespomína jednoznačne nijakú takú techniku. Sima Qian spomína „vpich ihly" letmo trikrát: raz v životopise Biana Quea a dvakrát v životopise Chunyu Yia, nenaznačuje však, že by pre „vpich" existoval systém predpísaných miest vpichu či základný systém kanálových spojení (opísaných v neskorších storočiach), ktorých tok qi by mohol „vpich ihly" ovplyvniť.

Najstarším dielom, podrobne opisujúcim prax a teoretické podklady toho, čo je zrejme akupunktúra v modernom zmysle slova (t.j. manipulácia qi či pár tečúcich cievami alebo kanálikmi pomocou bodania ihlami), je v knihe Huangdi neijing (Osobná klasická rukoväť medicíny Žltého cisára, niekedy nesprávne prekladaný ako Klasik internej medicíny Žltého cisára). Veterinárske pramene všeobecne datujú toto dielo medzi roky 400 až 200 p.n.l., resp. ešte skôr. Niet však historického odkazu na text tohto mena až do neskorého prvého storočia p.n.l. a menovaná kniha môže, ale nemusí byť verziou prežívajúcich textov. Dnes existujú tri odlišné texty, kolektívne známe ako Vnútorný kánon Žltého cisára a najstaršia prežívajúca recenzia pochádza z  5. až 8. storočia n.l.

Zaujímavé je, že informácia obsiahnutá v Huangdi neijing nemusí byť nutne čínskeho pôvodu. Bola vyslovená hypotéza, že Qi Bo, najvýznamnejší diskusný partner Žltého cisára v knihe Vnútorný kánon Žltého cisára, bol v skutočnosti Hipokrates z Kosu. Postava Qi Bo nemá obdobu v čínskej histórii alebo mytológii a tento fakt spolu s vyslovovaním jeho mena za Hanskej periódy (G'ieg pak) viedol k špekuláciám, že povesť o chýrečnom gréckom lekárovi sa dostala do Číny o dve storočia po jeho smrti.

Dávna akupunktúra u slonov?

Viaceré veterinárne pramene tvrdia alebo naznačujú, že v Indii a/alebo Srí Lanke sa robila akupunktúra u slonov už 5000 rokov p.n.l. Ukazuje sa, že tieto tvrdenia majú za podklad jeden článok z roku 1979 (!), kde autor píše, že „nedávno bolo na Srí Lanke (Ceylóne) objavené pojednanie o veterinárskej akupunktúre (u indických slonov), napísané pred asi 3000 rokmi."

Indickí a srílanskí mahouti (chovatelia slonov) od pradávna ovládali slony dotykmi tradičných bodov, zvaných nila a rozložených po slonovom tele. Nila znamená aj neslovný spôsob komunikácie rozkazov. V žiadnej literatúre sa nič nehovorí o tom, žeby sa bol kedy dával do súvislosti s akupunktúrou alebo akýmkoľvek iným liečebným postupom.
Ani tvrdenie, že dnes existujúce srílanské pojednanie o slonoch, je staré 3000 (až 7000) rokov, neobstojí. Znalosť písma na Srí Lanke sa síce datuje od asi tretieho storočia (!) p.n.l., ale autorstvo známych srílanských textov sa nedá umiestniť do skoršieho obdobia ako štvrté storočie n.l. Najstaršie indické pojednanie o slonoch (Gaja Sastra / Gajaurveda Samhita) od mudrca Palkapya má svoj pôvod období medzi rokmi 300 p.n.l. a 300 n.l. O akupunktúre sa v ňom nehovorí.

Bo-Le (alebo Bai-le) a veterinárska akupunktúra

Podľa niektorých veterinárskych prameňov „jedna z prvých veterinárskych učebníc - Bai-leho Kánon veterinárskej medicíny - bola napísané okolo r. 650 p.n.l. a zakladala sa predovšetkým na akupunktúre". Toto konštatovanie odporuje známym historickým faktom.

Bo Le, známy aj ako Sun Yang, sa opisuje v jednej bizarnej historke z druhého storočia p.n.l. (Huianan zi, [Filozof Huainan]) ako historická osoba, žijúca v siedmom storočí p.n.l. Spomína sa aj v inom veľmi starom filozofickom texte, Zhuang zi, pripisovanom jednému filozofovi zo štvrtého storočia p.n.l., ale v dnešnej forme o asi 700 rokov mladšom. O Bo Lem sa hovorí, že sa vyznal „v liečbe koní", no nie je známy nijaký text, ktorý by bol napísal on sám a texty, spojované s jeho menom, sa objavujú v historických dokumentoch až viac ako tisíc rokov po jeho smrti. Jedným z viacerých veterinárskych textov, spomínaných v bibliografickej časti diela Suishu, Oficiálnej histórie dynastie Sui (580-618 n.l.), je dnes stratený spis Bo Le zhima zabing jing [Bo-leho kánon o liečbe rozličných chorôb koní]. Suishu je najstarší prameň týkajúci sa Bo Leho ako autora, ale je v ňom len málo údajov o liečebných metódach.

Histórie dávnych čínskych dynastií obsahovali často bibliografické sekcie, ako je to aj v prípade Suishu, ale ich interpretácia je extrémne ťažká, ak sa uvedené originály kníh stratili, ako sa to často stávalo. Také údaje sú potom v skutočnosti niekedy veľmi zavádzajúce. Aj keď diela s uvedeným menom existujú, často je ťažké dávať ich do súvislosti s životopisným dianím bez podrobnej informácie o spôsobe prenosu informácií. Čiastočnú vinu má aj stará čínska náklonnosť nahrádzať chýbajúce texty vymyslenou rekonštrukciou alebo vyloženým klamstvom. Údaje v takýchto bibliografiách treba čítať veľmi opatrne.

Isté je, že Bo Le zhima zabing jing dynastie Sui (578-618 n.l.) nemá nič do činenia s historickou osobou Bo Leho. V Číne sa to stalo veľa razy, že nechtiac vyjaviť svoje meno publikoval autor svoje knihy pod menom slávnej historickej alebo aj len legendárnej postavy, žijúcej storočia, ak nie tisícročia, skôr. No aj tak ani v knihe Bo Le zhima zabing jing nič nemá vzťah k akupunktúre.

Až za skoro pol tisícročia sa objavuje jasná asociácia medzi Bo Lem a „vpichom ihly", - ktorý moderní advokáti akupunktúry bezstarostne pretvoria na rovnocenný s ozajstnou akupunktúrou (acupunctura vera). Simu Anji Ji (Zbierka pastierových spôsobov, ako tíšiť kone) je veterinársky text, datujúci v dnešnej forme až z roku 1385, no môže obsahovať aj starší materiál; po prvý raz sa tu cituje stať s názvom Bo Le zhen jing (Bo Leho kánon o "vpichu ihly).
A tak sa vynára základná otázka: čo sa rozumelo pod pojmom zhen, „vpich ihly", keď sa spisovalo Bo Le zhen jing? Súdiac podľa používania tohto výrazu v Simu Anji Ji (kde je Bo Leho „vpich ihly" zrejme kauterizácia alebo púšťanie žilou), ako aj podľa iných dávnych veterinárnych textov, ako napríklad Yuan Heng liaoma ji (Pojednanie o liečení koní Yuana a Henga), o ktorom ešte bude reč, má to málo alebo nič do činenia s akupunktúrou. Niet teda nijakých dôvodov, aby sa Bo Le zhen jing dávalo do súvislosti s akoukoľvek akupunktúrou.

Akupunktúra u koní šípmi?

Jeden veterinársky autor upozorňuje, že „jedno sochárske dielo z čias dynastie Tang (580-900 n.l.)[sic], a to na hrobe cisára Taizonga, sa všeobecne považuje za prvé zobrazenie akupunktúry u koní." Druhý konštatuje, že „kamenný pomník z čias Hanskej dynastie [sic] (okolo roku 200 p.n.l.) [sic] ukazuje vojakov, ako používajú šípy na akupunktúru u svojich koní, aby ich povzbudili pred bitkou" a potom toto tvrdenie opakujú aj iní. Dva príklady takýchto kamenných pomníkov možno vidieť v Čínskej rotunde v Pennsylvánskom múzeu archeológie a antropológie. Pod nimi a na webovej stránke múzea sa dočítame:
„Dva basreliéfy koní [z čias Tangskej dynastie] (asi 618-906 n.l.) na západnej stene rotundy sú dva zo šesť reliéfov, objednaných cisárom Tai-tsungom (Taizongom), zakladateľom dynastie Tang, pre jeho mauzóleum. Obrazy šiestich obľúbených koní, na ktorých Tai-tsung jazdil do bitiek, v ktorých zabezpečoval hranice svojho cisárstva, sú v čínskej histórii aj literatúre veľmi dobre známe. Každý kôň sa dá identifikovať podľa rán po zachytených šípoch. Predmetné reliéfy zobrazujú generála Ch'iu Hsing-kunga [Qiu Xinggonga), ktorý dal svojho nezraneného koňa cisárovi, vyťahujúc šíp z hrude Jesennej rosy, cisárovho poraneného tátoša."

Reliéfy teda nemajú nič do činenia s akupunktúrou.

Starodávne obrazy akupunktúry

V posledných rokoch publikované texty o akupunktúre sprevádzajú reprodukcie zobrazení zvierat podľa tradičných čínskych prameňov, na ktorých sa vraj dajú vidieť údajné „akupunktúrové body". Bližšie prizretie však vedie k iným záverom. Napríklad v rukoväti o liečbe koní Yuan Heng liaoma ji (Zbierka Yuana a Henga o liečení koní) z čias slávnej Mingskej dynastie (1368-1644) je obrázok, o ktorom sa tvrdí, že zobrazuje laterálne body pre akupunktúru. No sprievodný text k originálu hovorí, že tieto „body" sú v skutočnosti miesta, na ktorých sa hromadí črevný obsah a zapríčiňuje koliku. Nasledujúca ilustrácia v tom istom texte ukazuje dokonca ruku vsunutú do konečníka a odstraňujúcu feces. Ešte iné obrázky k textu ukazujú body pre kauterizáciu, púšťanie žilou, posudzovanie podľa vzhľadu a predpovedanie za použitia srsťových vírov. Čo v sprievodných textoch k týmto zobrazeniam konských „bodov" úplne chýba, to je akákoľvek zmienka o výmysloch, ktoré určití „historici" spájajú s praxou akupunktúry.

Hyeza a Nihon Shoki

Jeden veterinársky autor píše, že „Hyeza, budhistický mních, učil akupunktúru v Japonsku v roku 595 n.l.", ale neudáva primárne pramene. Život Hyezu je však podrobne opísaný v japonských kronikách Nihon shoki z konca siedmeho a začiatku ôsmeho storočia n.l., ktoré sú jediným pravdepodobným prameňom pre podobné rozprávky. V Nihon Shoki niet zmienky o akupunktúre.

„Vpichy" v starých textoch

Medzi mnohými knihami o veterinárskej medicíne sa v bibliografii k Suishu uvádza jedna s názvom Majing kongzue tu (Zoznam dutín z Konského kánona). Výraz jing znamená nielen literárnu rukoväť, ale aj krvnú cievu a novšie aj pridružený cirkulačný okruh. Názov knihy by sa potom dal preložiť aj ako Zoznam dutín veľkých ciev koňa. A spomínané „dutiny" by mohli byť body pre „vpich ihly" alebo napaľovanie. Podľa toho by sa text dal interpretovať ako veľmi stará referencia na akupunktúru u koní.

No pri takejto interpretácii sa vynárajú početné problémy. V prvom rade je tu skutočnosť, že prevažná väčšina veterinárskych textov má na mysli pri výraze majing len „konský kánon" (názov bežný v lekárskej literatúre pri najrozličnejších knihách, teda samozrejme aj veterinárskych a pri všetkých tituloch v Suishi). Prekladať majing ako „veľká konská krvná cieva" je teda skoro naisto preháňanie.

A aj keby sme akceptovali tento nepravdepodobný preklad názvu knihy, vyžadoval by sa ešte väčší skok dôverčivosti pre vyhlásenie, že ide o akupunktúru alebo čo len o terapeutický „vpich ihly". Jednoduchá kauterizácia nie je akupunktúra, ani to nie je to, čo sa dnes rozumie pod moxa-kauterizáciou (pri použití artemízie). Výraz kongxue, „dutiny", sa môže vzťahovať na každú z týchto praktík. Takže tvrdenie, že text sa týka akupunktúry u koní, by vyžadovalo alebo násilný preklad názvu knihy, alebo prijatie takého významu výrazu „dutiny", aký sa v danom období nepoužíval.

Veľká čínska tradícia veterinárskej medicíny

V súvislosti s neistou povahou údajov o veterinárskej akupunktúre v najstarších historických prameňoch sa teda nanucuje zásadná otázka: „Kedy sa vôbec začala tradícia veterinárskej akupunktúry v Číne?" Podľa najlepšieho vedomia autorov - nikdy. Veterinárska akupunktúra, ako sa dnes praktizuje, nie je vôbec tradičná čínska prax, je to moderný vynález. Uverte - čo sa dnes vydáva za akupunktúru v starých čínskych literárnych prameňoch, to nie je ani akupunktúra, ani, z väčšej časti, čínske.
Kľúčom k tomu, kedy sa stáva „vpich ihly" akupunktúrou, je jeho teoretický základ. Podľa mienky dejepiscov musí byť terapeutický „vpich ihly", aby sa stal akupunktúrou, združený s teóriami zaoberajúcimi sa pojmami qi a mai, resp. „dutinami" obsahujúcimi qi. Použiť ihlu na vpich do krvnej cievy pri púšťaní žilou alebo pri otváraní vredu nie je akupunktúra, rovnako ako ani kauterizácia to nie je, hoci táto môže byť starodávnejšia ako akupunktúra u ľudí v Číne.
Za týmto účelom bude poučné pozrieť sa do pár klasických veterinárskych príručiek starej Číny. Navzdory všeobecnému presvedčeniu je väčšina týchto diel novšieho dáta. State a úryvky informácií staršieho dáta prežívajú, napríklad, vo veterinárskych kapitolách diela Qimin yaoshu z 5. storočia. V celom tomto prameni však nenájdete nič, čo by sa čo len vzdialene podobalo na akupunktúru a len veľmi málo, čo by mohla byť moxa-kauterizácia. Pokiaľ to mohli určiť autori tohto článku, prvá veterinárska terapeutická tradícia „vpichu ihly" akéhokoľvek druhu sa začína objavovať v čase Songov, to je okolo roku 1000 n.l., či pravdepodobnejšie ešte o niečo neskoršie. Medzi songské pramene so zmienkou o "vpichu ihly" u zvierat patrí Fanmu zuan yanfang [Zbierka účinných receptov z nomádskej tradície]; zostavil ju Wang Yu koncom jedenásteho alebo začiatkom dvanásteho storočia n.l. (ale zachovaná verzia je z konca trinásteho alebo začiatku štrnásteho storočia) a zaoberá sa chorobami tiav. Nech však ako čítate toto dielo, opísané „vpichy ihlou" sa javia ako niečo vedľajšieho a rovnako ako „vpichy ihlou" podrobnejších príručiek zo 17. a 18. storočia zrejme neboli chápané v spojení s tým druhom teoretického podkladu, ktorý je absolútne nevyhnutný, aby sa to nazývalo akupunktúrou.

Kľúčové práce o akupuntúre sú zo 17. a 18. stor. n.l.

Vo veterinárskej medicíne pochádzajú kľúčové práce zo 17. a 18. storočia. Najdôležitejšia z nich je Yuan Heng liaoma ji, uverejnená v roku 1608 bratmi Yuanom a Hengom; sami používame exemplár, ktorý vydal roku 1785 Guo Huaixi. Podrobný rozbor obsahu knihy Yuan Heng liaoma ji, alebo aj hocktorého iného väčšieho textu z tých čias, pochopiteľne, presahuje možnosti tohto článku, no dva aspekty sú relevantné. Po prvé je to široké používanie „vpichov ihly" rozličným spôsobom - čo aj je výrazne sekundárne vzhľadom k herbálnym liečbam, podávaným primárne vo forme výluhov. Po druhé je zo všetkého zrejmé, že tieto „vpichy ihlou" majú málo alebo nič spoločné s akupunktúrou. Niet pochýb, že autori Yuan Heng liaoma ji sa snažili postaviť ako možno vysoký múr medzi akupunktúru a iné tradície humánnej a veterinárskej medicíny. Menujú napríklad starší prameň (Simu Anji Ji, o ktorom sme už hovorili) aby ukázali, že body na tele koňa pri takzvaných „vpichoch ohňa" (druh kauterizácie, ktorá je podľa textu knihy najdôležitejšia forma „vpichu ihly" v každom zmysle tohto slova), sú niečo úplne iné ako akupunktúrové body u ľudí. Tieto rozdiely sa pripisujú skutočnosti, že „Ľudia sú medzi miliardami vecí božské elementy, ale zvieratá sú veci." Autori nazývajú ľudské body jingle a je ich 360; dodnes sa používajú. Zvieracie, v tomto prípade konské, používané pri „vpichoch ohňa", sú mingtang, „jasné chrámy" a je ich len 159.
V početných ilustráciách v knihe Yuan Heng liaoma ji k problematike „vpichu ihly" je rozhodujúce, že hoci jednotlivé body zodpovedajú neraz určitým orgánom, tak ako pri humánnej akupunktúre, niet nijakých údajov o typoch vzťahov medzi pospájanou sériou bodov (t.j. vedeniami alebo cievami). To značí, že u zvierat sú body individuálne a celkom chýba teoretický systém vybudovaný v humánnej akupunktúre. Do očí bije aj nepoužívanie jemných, tenkých „ihiel" ako v humánnej akupunktúre (okrem pár chirurgických zákrokov, napríklad pri odstraňovaní očného kataraktu.) Namiesto toho nachádzame v prvom rade púšťanie žilou, nabodávanie abscesov a iných rán; a používajú sa „ihly", ktoré sú často so širokou čepeľou, neraz zubatou, inokedy s háčikmi na zachytenie kože pri väčšom chirurgickom zákroku. Druhá najbežnejšia intervencia je kauterizácia, ktorá so robí nielen s rozhorúčenými „ihlami", ale aj s veľkými kauterizačnými železami, rozšírenými medzi súčasnými európskymi veterinármi, medzi nimi aj s viacplošnými platničkami arabského štýlu; je zaujímavé, že aj tie sa volajú „ihlami". V texte sa opisuje veľký počet výslovne chirurgických zákrokov, z ktorých mnohé sa zaraďujú medzi „vpichy ihly".

 Yuan Heng liaoma ji a podobné texty teda opisujú „vpich ihly" (púšťanie krvi, nabodávanie vredu atď.) ako tradície, ktoré majú málo alebo nič spoločné s akupunktúrou, ako sa tá robí v čínskej humánnej medicíne a modernej veterinárskej medicíne. Vlastná povaha tradície „vpichu ihly" (púšťanie krvi, nabodávanie vredu atď.) v zmysle knihy Yuan Heng liaoma ji sa prejaví až vtedy, keď sa na ňu pozeráme v širšej, eurázijskej súvislosti. Kým Čína má istotne svoju vlastnú tradíciu veterinárskej medicíny, väčšina z toho, čo nachádzame v Yuan Heng liaoma ji, nie je nijako čínske. Napríklad, aj tradícia tibetskej veterinárskej medicíny veľmi sa podobá čínskej z doby neskorej Mingskej dynastie (1368-1644). Nielenže sú v nej mnohé z tých istých liečebných metód (kauterizácia, vpich ohňa, púšťanie krvi, a to aplikáciou tých istých techník), ale, a to je dôležitejšie, niektoré z nich sú založené primárne na indických a vzdialenejších arabských, ba dokonca gréckych teóriách; tibetská tradícia je oveľa staršia ako jej zodpovedajúca čínska. Ak je v týchto oblastiach niečo nepôvodné, odvodené, je to čínske.

Prikrášlená západná tradícia

Po podrobnom skúmaní existujúcich dôležitých textov je nám jasné, že veľká tradícia čínskych veterinárskych rukovätí a s nimi spojené „vpichy ohňa" atď. získali svoj význam až po mongolskej ére (1279-1368), keď vrcholil západný vplyv na Čínu. Jedným z príkladov tohto západného vplyvu je veľmi rozvinutý čínsky variant islamskej medicíny, manifestujúci sa v Huihui yaofang (Moslimské lekárske predpisy), ktorého fragmenty prežívajú v kópii z čias Mingskej dynastie. Okrem iného je v tomto diele obšírna diskusia o arabskom spôsobe kauterizácie, a to dokonca za použitia perzskej terminológie. Na tomto základe možno označiť „vpich ohňa" a púšťanie krvi v knihe Yuan Heng liaoma ji za viac alebo menej prikrášlenú západnú tradíciu, ktorej bratia Yuan a Heng a ich bezprostrední predchodcovia a nasledovníci dali patinu čínskej serióznosti; možno sa odvolávali na prax „vpichov" z toho dôvodu, aby sa tesnejšie primkli k čínskej tradícii. No predmetné tradície sú v každom prípade dosť neskoré a nijako nedokazujú nejakú starodávnu tradíciu veterinárskej „akupunktúry" v Číne.

Záver

Medicínsky historik D. C. Epler, Jr., napísal:

„O technike akupunktúry sa hovorí, že je staršia ako 2000 rokov a súčasní autori pokračujú v citovaní starodávnych textov pri opise jej teoretických základov. Keď sa však na tieto starodávne texty pozrieme ako na historické dokumenty, nie ako na pramene, ktoré možno stále reinterpretovať pre potreby napríklad praktických lekárov, vtedy z nich vyplynie obrovský rozdiel medzi počiatočným používaním ihiel a dnešnými formami akupunktúry. To, čo sa dnes rozumie pod akupunktúrou, je výsledok dlhodobého vývoja a len slabo sa to podobá na svoju ancestrálnu verziu."

Vo veterinárskej literatúre sa o akupunktúre neúnavne opakujú tvrdenia o extrémnej starodávnosti humánnej a veterinárskej akupunktúry - nie sú však podložené historickými záznamami. Svedectvá o terapeutických „vpichoch ihly" (zhen) akéhokoľvek druhu nie sú staršie ako 2100 rokov - Shiji a ihly z hrobu Liu Shenga môžu, ale nemusia byť ihly na akupunktúru per se. Aj v humánnej medicíne bola v Číne akupunktúra neznáma alebo prinajmenšom nebola naširoko používaná až do polovice druhého storočia p.n.l. Podobne niet v čínskej veterinárskej tradícii nepochybného dôkazu pre niečo, čo by mohlo byť terapeutickým „vpichom ihly", až do čias Songskej dynastie (960-1278 n.l.) a ne-možno získať istotu o tom, čo sa v najstaršej literatúre myslelo pod pojmom „vpich ihly". Ak sa aj prípadne objaví materiál, opisujúci veterinárske „vpichy" detailnejšie, odvolania sa zameriavajú na púšťanie krvi, narezávanie vredov, kauterizáciu, ba dokonca na chirurgické zákroky skôr, ako na akupunktúru ako takú. Svedectvo o akupunktúre u zvierat pomocou „tenkej ihly" sa v čínskej veterinárskej literatúre objavuje až v polovici 12. storočia. Keď sa pôvodné texty študujú detailne, potom sa celá prax veterinárskej akupunktúry javí skôr ako eurázijský projekt bez čínskej tradície.

Bibliografia - 30 literárnych údajov - je k dispozícii v redakcii.

Prameň: Podľa rukopisu od dr. Roberta Imrieho": aleonis@seanet.com

Preložil Rastislav Škoda

Antiglobalisti celého sveta…

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Júnové číslo francúzskeho dvojmesačníka Mani?re de voir (č.75, 7 Eur) je celé venované súčasnému stavu hnutia proti globalizácii. Prezrádza to už jeho titul „Antiglobalisti celého sveta ..." a úvodný článok Ignacio Ramoneta „Protestujúci, spojte sa!"

Pre informáciu našich čitateľov uverejňujeme krátky komentár k jeho obsahu.

- Kto verbuje do protestného hnutia?

Určití dobrí duchovia si kladú otázku o budúcnosti protestného hnutia antitiglobalistov. Elementárny zdravý rozum však ukazuje, že toto hnutie berie svoju iniciálnu silu z existujúceho sociálneho a kultúrneho násilia. Z tohto hľadiska sú prví seržanti náboru do radov protestujúcich vlády, organizácie zamestnávateľov, európske a medzinárodné organizácie (Svetová organizácia obchodu, Medzinárodný menový fond a Svetová banka), ktoré napriek pár pekným slovám všade a bez prestania pokračujú vo svojej politike hromadenia neprávostí a búrania všetkého, čo „robí spoločnosť". Podrobnosti sú v článkoch:

Jean Baudrillard: Násilie globalizácie
Susan Georgeová: Liberálny svetový poriadok a jeho podlosti
Jean Ziegler: Skupinový portrét zo (Svetovej) banky (Zošity humanistov č.34)
Gustave Massiah: G8, pochybný klub boháčov
Bernard Cassen: Slobodný obchod, to je tiež vojna ...

- Planéta odspodu

Medzinárodní a vládni „experti" nikdy nevyjdú zo svojich kancelárií žiť pár týždňov deň a noc v teréne a zažiť na vlastnej koži dôsledky liberálnej politiky, ktorú zavádzajú. Nech je to na juhu v slumoch miliónových miest či na ich bedárskom okolí, alebo na severe v „problémových" mestách s rodinami dedičných nezamestnaných. Rozhodcovia vo Washingtone a Bruseli, ak hovoríme len o nich, sa dívajú na toto dno našej planéty len z hľadiska makroekonomických ukazovateľov, odpojených od skutočného života. A čudujú sa, najčastejšie v dobrej viere, ako to tam vrie ... Píšu o tom:

Mila Kahlon: Posadlosť menom Bombaj
Colette Braeckmanová: Roľníci bez zeme v Južnej Afrike
Gilles de Staal: Hrozivé výzvy brazílskeho prechodu
Frédéric Lordon: Ako banky zabili Moulinex
Martine Bulardová: Stav sociálnej núdze vo Francúzsku
Bernard Cassen: Uzákoniť liberalizmus v Európe?

- Sto búriacich sa rebelantských kvetov

Ach, keby médiá mali rubriku „Sociálne boje", ako ju majú pre financie a šport! Každý deň by boli stĺpce a state zasýtené zaujímavosťami... Samozrejme ju nemajú, a preto sa o bojoch, ktoré sa vedú na všetkých štyroch stranách sveta za mier, zamestnanie, mzdy, pôdu, dôstojnosť, ba aj jednoduché prežitie, často nič nevie; alebo sa to očierňuje ako „populizmus". Od niekoľkých rokov však tieto boje majú k dispozícii mocný rezonančný bubon: svetové, kontinentálne, národné a lokálne sociálne fóra, ktoré sa zrodili v Porto Alegre v Brazílii v januári 2001. Množia sa, zbierajú všetkých, čo sa búria proti nespravodlivosti a myslia, že iný svet je možný. Píšu o tom:

Podveliteľ Marcos: Sila zbraní a sila rozumu
Ignacio Ramonet: Sľub Porta Alegre
Arundhati Roy: Impérium nie je nezraniteľné
Maurice Lemoine: Zasľúbené zeme Venezuely
Riccardo Petrella: Voda? Spoločný majetok ľudstva
Serge Wolikoff: Duch Povstania je stále aktuálny

- Sila, ktorá sa hýbe

Novodobá história nepozná iný príklad myšlienkového hnutia, ktoré by sa rozšírilo tak rýchlo, najmä medzinárodne, ako antiglobalistické hnutie. Spájajúc miestne združenia, určité veľké ONG, akčné kampane, cirkvi, noviny, ľudové organizácie, odbory atď. je heterogénne, a zdôrazňuje to. Je to „sila v pohybe" so zbiehajúcimi sa cieľmi a odmietnutiami, no dosiaľ nemá spoločnú stratégiu. Samo sa považuje v prvom rade zväčša za protivládne hnutie, ale vynecháva zo svojho programu získanie politickej moci, ba aj styky s ňou. Dokedy to bude takto? Podrobnosti rozoberajú:

François Houtart: Uličné manifestácie na sociálnych fórach
Anne-Cécile Robertová: Keď Afrika získa sebadôveru
Jacques Nikonoff: Antiglobalisti všetkých strán ...

- Záver

Bernard Cassen: Dať fóram politické vyústenie
Olivier Pironet: Internetové stránky a bibliografia

Čo cituje Rolf Hochhuth…

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

v knihe McKinsey kommt (2003)

Ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia hlásal pápež Pius XII.: Omyl nemá právo na existenciu a propagandu! Nebola to veta tesne na hranici inkvizície? Veď mýliť sa je ľudské, omyl je súčasť ľudskej podstaty. Až jeho nástupca Ján XXIII. uznal slobodu náboženstva za základné ľudské právo. - Týždenník Spiegel, 1. 6. 1998.

Naša demokracia trpí na ťažkú vrodenú chybu: určuje len štátny, nie aj hospodársky poriadok. Demokracia zahŕňa v sebe rovnosť práv. Občianky a občania sú však dnes rovní len pred štátnymi zákonmi; pred tzv. „zákonmi" kapitalistického hospodárskeho poriadku sú až krikľavo nerovní. Tu nerozhoduje väčšina, ale vlastníctvo. Preto je naša občianska demokracia od samého začiatku len polovičná. A aj táto polovica sa očividne roztápa, čím väčšmi nedemokratická ekonomika dominuje demokratickú politiku. - Arnold Künzli v Basler Zeitung 29.9.1996.

Zároveň so svetovými trhmi vzniká nová globálna vrstva pánov, ktorí majú nad ostatnými ľuďmi takú moc, ako mal kedysi veľkostatkár nad svojimi bírešmi. Čo boli za feudálnych čias delenia dedictiev a dynastické manželstvá, to sú v epoche globalizovaných trhov fúzie a predaje firiem: za noc sa zmení panstvo. Keď robotníci firmy Boehringer prišli v pondelok skoro ráno nič netušiac po strávení víkendu do továrne, našli na bráne posledné vydanie závodného časopisu s privítaním: Vitajte u firmy Roche! Tak sa volá nový majiteľ, ktorý ich kúpil pred pár hodinami. Ľuďom nemožno zreteľnejšie povedať, že v hre veľkých peňazí nemajú hlas. (Musia sa s tým robotníci zmieriť?) - Konrad Adam vo Frankfurter allg. Zeitung, 18.9.1999.

Nietzsche verzus Marx?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Dieter Wengler

Nietzsche a Marx - dvaja len naruby obrátení metafyzici?

Je vôbec dovolené postaviť vedľa seba a poprovnávať Stredonemca Nietzscheho (1844-1900) a Porýnčana Marxa (1818-1883)? Vie sa, že marxisti nenávideli Nietzscheho ako mor; Georg Lukács ho zaraďoval do galérie predkov ničiteľov rozumu a priekopníkov katastrofy národného socializmu. Nietzsche zas pranieroval socialistov pre ich rovnostárske predstavy beztriednej spoločnosti.

1. Obidvaja boli od mladosti kritickými svedkami zlôb svojej doby. Ako znalci západoeurópskej filozofickej tradície (metafyziky) prekonali vo svojom myslení veľmi skoro antimetafyzický odklon, pretože šípili potrebu premeny vekov: u Nietzscheho v dôsledku prekonania západného nihilizmu to bolo znehodnotenie najvyšších hodnôt, u Marxa prekonanie nihilizmu kapitalistickej civilizácie (tovar, hodnota, peniaze, zisk, konzumizmus).

2. Obidvaja boli rozhodní zvestovatelia smrti kresťansky morálneho boha. U Nietzscheho to bola samozrejmosť. Pre Marxa je náboženstvo len ópium pre ľud, čistá ideológia, dobrá len na zahmlenie myslí a tak nástroj zotročenia ľudí.

3. Obidvaja ospevovali zmyselnosť, záujem o veci tohto sveta a svetskosť individuálneho a sociálneho života človeka. Protihlasmi sa nezaoberali. Pri prekonávaní kresťanskej dichotómie tela a ducha mysleli obidvaja rovnako telesne. Nietzsche označil svoje myslenie za prevrátený platonizmus, Marx bol obrátený Hegel.

4. Obidvaja mysleli na kvalitatívne vyššie formy individuálneho a sociálneho života človeka. Nietzscheho základná filozofická myšlienka je večný návrat toho istého, ale nie ako fádnej, pustej, stále rovnakej kaše času ako večnosti; v tejto večnosti návratu je dôležité AKO - s ohľadom na minulosť ide o teraz urobené rozhodnutie v prospech možnosti vytvoriť viac hodnotnejšieho v budúcnosti. U Marxa riadia svet dialekticko-materialistické vzťahy a vedú spoločnosť do vyššej individuálnej a sociálnej formy, v ktorej je oslobodenie jednotlivca predpokladom oslobodenia všetkých (pozri „Komunistický manifest").

Vôľa mať moc

5. Obidvaja myslitelia zastávali západoeurópsku filozofickú tradíciu vôle mať vôľu (vôle k vôli, resp. vôle chcieť - Schelling: „Vôľa je prabytie."). U Nietzscheho sa večne rovnaké vracia ako vôľa mať moc, ako stále nad seba mieriaca vôľa návratu k sebe samému. Predpovedá politické a sociálne odumretie štátu (v „Ľudské, príliš ľudské" I, č. 472 - Náboženstvo a vláda) a „nadčloveka" vidí podľa antického vzoru ako kontrast k „poslednému človeku" svojej, terajšej, novej doby. Marx vidí v diktatúre proletariátu jeho vôľu mať moc oslobodiť ľudstvo, pri čom štát ako nástroj utláčania už nie je potrebný a preto je odsúdený na odumretie. Aj Marx vidí budúceho človeka v antickej podobe ako silného, múzicky nadaného, aj pri najvyššom vypätí spoločenských produkčných síl voľného (pozri Základy kritiky politickej ekonómie), nijako nie ako pracovného a konzumného otroka súčasnosti. Vo svojej ekonomickej pohyblivosti je kapitál ako hodnota, produkujúca nadhodnotu, čistá vôľa po sebe samom ako stále tom istom, totiž zisku. V tomto ohľade, vo večnom zvyšovaní zisku, nepozná kapitál hranice vôle.

„Vôľa chcieť" („Vôľa k vôli") je západoeurópsky osud a novodobá tradícia. V tom sú na tom obidvaja antimetafyzickí myslitelia rovnako - rovnako zaujatí aj zajatí. K otázke prekonania metafyziky v zmysle ANTI pozri rovnomennú stať Martina Heideggera vo zväzku „Prednášky a eseje".

V zmysle poznámky Thomasa Manna ku vzťahu Hölderlina a Marxa bude to s myslením v Nemecku dobre, keď bude Friedrich Nietzsche čítať Karola Marxa a Karol Marx Friedricha Nietzscheho. Nietzschovci a marxovci sú si bližšie, ako si myslíme. Vzájomná nenávisť pramení len zo slepoty zabudnutia a ignorovania našej mocnej, až do dneška siahajúcej tradície metafyzického myslenia.

Dieter Wengler absolvoval štúdium filozofie na vtedajšej „Univerzite Karola Marxa" v Lipsku v rokoch 1979-1984. T.č. je office manager of a lawyer office (čosi ako úradník v advokátskej kancelárii). Sám sa označuje za postmetafyzického rozmýšľavca a čitateľa Nietzscheho a Marxa.)

Prameň: Nietzsche-Spuren ( Po stopách Nietzscheaho) http://www.friedrichnietzsche.de/

Preč s Darwinom!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Rastislav Škoda

V čase, keď by sme si mohli myslieť, že kreacionizmus je prehraná vojna aj v Taliansku, keďže aj pápež ho oslabil uznaním evolúcie, prichádza studená sprcha.

8. 4. 2004 čítame v Nature: „Najnovšie smernice pre učebné plány v Taliansku hovoria, že 11- až 14-ročným žiakom netreba v biológii vysvetľovať vývojovú teóriu; na nepovinných hodinách náboženstva sa majú zoznámiť s kreacionizmom.“

Rozhodnutie ministerky pre výchovu, univerzity a výskum L. Morattiovej komentoval jej referent pre učebné plány S. Criscuoli:

„Do trinástich rokov sú žiaci príliš mladí, aby sa mohli konfrontovať s tak komplikovanou matériou. Až pri špecializácii v prírodných vedách sa oboznámia s pojmom evolúcie (a stretnú sa s menom Darwin). Nech sa najprv naučia biblickú verziu, na vedecké teórie majú čas.“

A tak sa v Taliansku stalo to, čo sa už dávno deje v USA: evolúcia je politická téma, ktorú pravica využíva proti ľavici pri každej príležitosti.

Najznámejší talianski vedci protestovali otvoreným listom v denníku La Republica proti uzákoneniu takýchto učebných plánov a 50 000 občanov podpísalo petíciu žiadajúcu revíziu stanoviska Ministerstva školstva. Pomohlo to. Morattiová vymenovala komisiu, ktorá má vypracovať plán výučby evolúcie na rozličných stupňoch škôl.

Predsedkyňou je R. L. Montalciniová, nositeľka Nobelovej ceny, iniciátorka petície; členom je aj Carlo Rubia, tiež laureát Nobelovej ceny; obidvaja sú aktívnymi členmi talianskej organizácie skeptikov. (Bratislavská Spoločnosť pre podporovanie kritického myslenia dávnejšie zastavila činnosť. Nezanikla.)

Ateizmus je skutočne problém občianskych práv

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Edward Tabash

D. J. Grothe a A. Dacey popierajú, žeby ateizmus bol záležitosťou občianskych práv a odmietajú myšlienku, žeby si neveriaci mali voliť na politické miesta neveriacich. Autor nesúhlasí ani s jedným z týchto názorov.

Je ateizmus problém občianskych práv?

Jedným z testov je odpoveď na otázku, či postoj väčšiny voči menšine odráža nerozumné predsudky alebo vyjadruje vôľu nepriznať jej príslušníkom plné občianske práva. Podľa tohto štandardu je snaha ateistov dosiahnuť legálnu a sociálnu rovnosť hnutím za občianske práva. Treba si uvedomiť, že v roku 1958 podľa Gallupovho prieskumu 53 % Američanov by nebolo volilo čierneho kandidáta na prezidenta len z rasových dôvodov. V roku 1999 klesol tento údaj na 4 percentá. No ten istý Gallupov prieskum z roku 1999 ukázal, že oveľa vyššie percento Američanov, 49 %, by hlasovalo proti ateistovi len pre jeho ateizmus. Hoci je toto percento najnižšie, aké sa kedy zistilo o ľuďoch, ktorí by nevolili neverca len preto, že je neverec, je vyššie, ako sa často zistilo pre nejakú znevažovanú skupinu obyvateľstva.

Za takýchto okolností ľahko prejdú zákony, ktoré budú otvorene diskriminovať ateistov, a existujúce zákony sa budú horlivo zostrovať - stačí pozrieť sa na Najvyšší súd USA, ktorý od roku 1947 zastáva názor, že nijaký vládny úsek nesmie uprednostňovať veriacich pred neveriacimi. Nech sa tento postoj javí akokoľvek osvietený, nikdy nemal podporu väčšiny. Naopak, zakaždým keď Najvyšší súd, ba dokonca hociktorý súd, zrušil vládne preferovanie náboženstva pred nevierou, prevládajúca väčšina verejnosti bola proti tomuto rozhodnutiu.

Dokonca aj po chýrnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu z rokov 1962 a 1963, ktoré učiteľom na štátnych školách zakázali viesť modlitby a čítania z biblie, Američania sa pri každom prieskume verejnej mienky vyslovovali za návrat modlitby do štátnej školy s pomerom najmenej 69 ku 27 %. V niektorých prieskumoch presahuje toto číslo 75 %.

Inými slovami: drvivá väčšina Američanov odmieta ponuku čestnej nestrannosti od ateistov a sekulárnych humanistov. Nechceme, aby nás vláda pred niekým uprednostňovala; chceme len, aby bola nestranná, neutrálna, aby pred zákonom boli veriaci a neveriaci rovní. Chceme, aby sa vláda nezúčastňovala sporu o boha, aby oficiálna štruktúra spoločnosti zahrnovala rovnako veriacich ako neveriacich. Chceme, aby sa vláda nevyjadrovala k otázkam existencie boha a spôsobom jeho uctievania. Veď aj mierne konzervatívna sudkyňa Najvyššieho súdu Sandra Day O'Connorová sa netají svojím postojom, že Prvý dodatok k ústave zakazuje všetkým vládnym úradom jednať s ľuďmi rozdielne podľa toho, „či a v akého boha veria alebo neveria".

Naopak, väčšina Američanov túži po tom, aby vláda pri diskusii o bohu zaujala stanovisko. Osud nás ateistov a humanistov v otázke ústavnej rovnosti pred zákonom závisí momentálne od nebezpečne úzkeho pomeru dvoch hlasov pri Najvyššom súde. Presun týchto dvoch hlasov by viedol k vytvoreniu päťhlasovej väčšiny, čo by stačilo na zrušenie t. č. vyžadovanej neutrality vlády vo veciach viery a neviery. Dosiaľ sa prezidentovi Bushovi darí vymenovať len na nižšie federálne súdy sudcov, ktorí otvorene navrhujú pre náš legálny systém kresťanskú teologickú bázu. Títo sudcovia, nanešťastie reflektujúci názor väčšiny Američanov, sa už hlasne ozývajú a protestujú, že Najvyšší súd nemá pravdu, ak trvá na rozhodnutí, že vláda musí s vierou a nevierou zaobchádzať rovnako.

Keďže teda väčšina nášho národa sa pozerá na neveriacich s pohŕdaním a volá po konci vládnej neutrality voči viere a neviere, boj ateistov v USA za ich práva je záležitosťou občianskych práv. To však nie je na celej veci to najhoršie.

Priemerní Američania nielenže odmietajú ateizmus. Veľmi mnohí z nich očierňujú ateistov, sekulárnych humanistov a iných neveriacich ako osoby. Uvažujúc o svojej tesnej prehre pri voľbách do kalifornského zastupiteľstva v roku 2000 som napísal, že ateisti sú dnes v Spojených štátoch nespravodlivo najprehliadanejšia a najutláčanejšia menšina.

História aj súčasnosť potvrdzujú, aký odpor panuje u nás voči neveriacim. Pomyslime len na ten príval nenávisti voči Michaelovi Newdowovi, odvážnemu žalobcovi, aby sa zo Sľubu vernosti, ktorý musia recitovať školáci na štátnych školách, odstránili slová „na Boha". Negatívny postoj voči Newdowovi nie je zvláštnosť, je typický pre priam zlosť, s ktorou reagujú mnohí Američania, ak niekto z nás žiada, aby oficiálne vládne vyhlásenia brali práve taký ohľad na nás, ako ho berú na iných.

Alebo si vezmime historický príklad. Vo februári 1964 sa v Kongrese predebatovával prelomový zákon o občianskych právach. Snemovňa reprezentantov schválila počtom hlasov 137 ku 98 článok, ktorý vyslovene vyraďoval ateistov spod ochrany proti diskriminácii v zamestnaní; našťastie to neprešlo v senáte. Ale uvedomme si to, presne pred 40 rokmi tá istá snemovňa reprezentantov, ktorá vyhlásila za nezákonnú diskrimináciu Afroameričanov, bola ochotná nechať zamestnávateľom voľnú ruku pri diskriminácii tých, čo neveria, že existuje kresťanský boh!

Som toho názoru, že zaujatosť proti niekomu, kto odmieta nedokázané tvrdenia o nadprirodzených veciach, je pre spoločnosť rovnako deštruktívna ako zaujatosť na základe rasy alebo národnosti.

Som toho názoru, že ateisti sú v rovnakom nebezpečenstve diskriminácie ako homosexuáli, ak zrejmá väčšina Američanov, možno až drvivá väčšina Američanov, si praje, aby vláda na všetkých úrovniach svojimi výnosmi oficiálne favorizovala veriacich pred neveriacimi; ak toľkí Američania vidia v ateizme diskvalifikáciu kandidáta pri federálnych či miestnych voľbách. Dosiaľ sa neudiali fyzické útoky na ateistov - zato, že sú ateisti -, ale diskrimináciu nemusí sprevádzať otvorené násilie, aby predstavovala veľkú hrozbu pre úsilie menšinovej skupiny dosiahnuť rovnosť pred zákonom. Okrem toho, ak sa prezidentovi Bushovi podarí taká prestavba Najvyššieho súdu, že sa vytvorí väčšina súhlasiaca so zrušením odluky cirkvi od štátu, môže sa otvorená diskriminácia ateistov a sekulárnych humanistov stať aktívnym platným zákonom v celom štáte.

Preto snaha humanistov, sekulárnych humanistov a iných bezvercov zaistiť a zachovať si rovnosť pred zákonom nie je o nič menej bojom za občianske práva ako hnutie homosexuálov.

Majú ateisti voliť svojich ľudí?

Jedným z najdôležitejších krokov nespravodlivo utláčanej menšiny je začať voliť členov svojej skupiny do politických funkcií. Spomeňte si, ako pateticky nadbiehali cirkvi súčasní politici - napríklad, keď každý senátor Spojených štátov pri zídení v Kapitole priam rástol pri slovách „na Boha" odriekajúc Sľubu vernosti, keď súd Deviateho okruhu najprv priaznivo pristupoval k Newdowovej požiadavke. Je jasné, že najlepšia ochrana proti zákonom nepriateľským voči ateistom je dosiahnuť zvolenie pár ateistov do Kongresu a štátnej legislatívy.

Grothe a Dacey mi vytýkajú, že navrhujem, aby ateisti volili ateistu len preto, že je ateistom. Vzhľadom k nedostatku ateistov na významných politických miestach v USA by sme mali dať svoj hlas a podporu aj takému kandidátovi z radov voľnej myšlienky, s ktorým nesúhlasíme vo všetkých bodoch jeho agendy. Ako bezverci vieme byť veľmi hašterivým hlúčikom, odmietajúcim podporovať niekoho, s kým sa nezhodneme čo len v jednom bode. To nie je dobre - prakticky nikdy nenájdeme kandidáta, s ktorým by sme súhlasili vo všetkom. Navrhujem teda, aby sa ateisti a sekulárni humanisti snažili dať sľubnému kandidátovi svojej komunity väčší manévrovací priestor vo veciach, ktoré priamo nesúvisia s rovnakými právami pre neveriacich a s odlukou cirkvi od štátu. Takého kandidáta by mal podporovať každý z nás, ak len nezastáva stanovisko, ktoré je v rozpore s naším základným presvedčením.

Komunita homosexuálov, ženy, Afroameričania a iné menšiny sa naučili, aký dôležitý je aktivizmus za občianske slobody, ako sa vypláca vyvoliť niekoho zo svojho stredu do politickej funkcie. Keďže v našom štáte panuje opísaná antagonistická nálada proti ateistom, je naša snaha zaistiť a zachovať si rovnosť pred zákonom záležitosťou občianskych práv. Preto tak ako iné nespravodlivo utláčané menšiny musíme sa naučiť, ako vyvoliť niekoľkých z nás na miesta moci.

*  *  *

Edward Tabash je člen Prezídia Rady pre sekulárny humanizmus v USA a ústavný právnik v Beverly Hills v Kalifornii. V roku 2000 bol jediným sekulárnym humanistom, čo sa uchádzal pri voľbách o miesto v štátnom zákonodarstve (za poslanca do Snemovne reprezentantov - bez úspechu).

*  *  *

Prameň: Edward Tabash, "Atheism is Indeed a Civil Right Issue", Free Inquiry 24/4, s. 44, 2004.

Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

(Pri čítaní týchto riadkov si každý čitateľ nevyhnutne uvedomí, nakoľko je situácia u nás podobná až identická so spoločenskou situáciu v USA, resp. nakoľko sa tým smerom pohybujeme. Stačí nahradiť výrazy USA a americký občan výrazmi Slovensko a slovenský občan a všetko sedí! Pozrite sa:

 1. Tá obava kandidátov vyjaviť sa ako ateisti, viditeľná aj u posledného komunistu! Kým toto neurobíte, pán doktor Ondriaš, nemôžem mať pre Vašu stranu dosť porozumenia, nie ste mi hodnoverný.

2. Denne sme svedkami, ako sa pod tlakom katolíckej cirkvi zostrujú a v blízkej budúcnosti majú ešte väčšmi zostriť diskriminujúce zákony: či už je to náboženská výchova v škole, či aktuálny problém prerušenia tehotenstva alebo neaktuálna problematika biotechnológie (- kdeže sú na tom naše pracoviská s výskumom kmeňových buniek? Kedysi sme mali virológiu na svetovej úrovni...)

 3. Biskupi nás očierňujú rovnakým slohom ako všade na svete, no Mons. Trstenský dosahuje svetový primát, keď radí „vsadiť (nás) za mreže do žalára" (ZH 22, 2001).

Nebolo by ťažké napísať vlastný článok na túto tému, no ponechávam túto vďačnú úlohu schopnejším a hlavne pomerov na Slovensku znalejším.

Dve veci sú potrebné: presvedčiť spoluobčanov, že ateizmus nie je to, čo bol za komunizmu a tieto dva pojmy neslobodno stotožňovať; presvedčiť schopných ľudí, aby kandidovali na politické posty v obci a štáte ako presvedčení ateisti. - pozn.prekl.)

Učebný predmet „Etika“ v Berlíne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:34

Vitajte na homepage Etika

Etika (v nemeckom origináli nepreložiteľná „Lebenskunde", náuka o živote) je nepovinný predmet, ktorý sa neklasifikuje. Vyučuje sa rovnocenne s náboženstvom na školách v Berlíne. Podnikajú sa kroky, aby sa učila aj v Brandenbursku.

Obsahom výučby etiky sú poznatky o prírode, spoločnosti a pravidlách správania, založené na tradíciách sekulárneho humanizmu. V ich centre je zodpovednosť, samourčenie a tolerancia.

Ako prebieha výučba?

Etika sa orientuje podľa skúseností, pocitov a myšlienkového sveta žiačok a žiakov. Výučba odráža ich chuť prežívať prostredie a seba samých, ako aj hľadať odpovede na otázky o zmysle života. Etika nadväzuje na vedomosti, získané v iných vyučovacích predmetoch. Žiačky a žiaci sa povzbudzujú, aby premýšľali o sebe a o svete a osvojovali si stanoviská hodnotenia súčasnosti z nenáboženského, humanistického pohľadu na svet. Pritom poznávajú aj názory rozličných náboženstiev a svetonázorov, s ktorými sa stretávajú v každodennom živote, resp. ktoré majú celosvetový význam.

Kto sa smie zúčastňovať?

Výučba etiky je prístupná pre všetkých žiakov a žiačky. Predpokladom je písomná prihláška. Predmetu sa venujú vo všetkých triedach dve hodiny týždenne. T. č. to však nie je možné na všetkých školách. Zväz humanistov hľadá spolu so zainteresovanými rodičmi možnosti získať prostriedky na ďalších učiteľov.

Kto zodpovedá za výučbu etiky?

Za realizáciu a stvárnenie svetonázorovej výučby predmetu etika zodpovedá Nemecký zväz humanistov, Zemský zväz Berlín, e.V. (čosi ako zapísaná spoločnosť). Ten kvalifikuje učiteľov, dáva im poverenie učiť a vykonáva odborný a služobný dozor. Právne podklady sú obsiahnuté v §§ 23 a 24 berlínskeho Školského zákona.

Bližšie informácie Vám poskytne: Odbor Etika, Wallstr. 61-65, D - 10179 Berlin, Tel. 030-613 904 60 Fax 030-613 904 52; e-Mail: lku@humanismus.de

*  *  *

Poďakovanie. Viacerí odberatelia Zošitov humanistov milo prekvapili redakciu pochopením pre finančnú situáciu pri vydávaní takéhoto samizdatu: 12.- Sk sú náklady len na tlač jedného čísla, a to máme veľmi priateľského tlačiara; obálka stojí korunu; poštovné je nehorázne vysoké a nedá sa získať zľava; o nákladoch na dva počítače a internet ani nehovorím. Pred tlačou tohto čísla sme stáli pred problémom: ak ponecháme 36 strán (kvôli veľmi aktuálnemu článku o povinnej výučbe náboženstva a etiky, ), bude poštovné nie 9.-, ale 13.- Sk. Čo vynechať? Našiel sa priateľ, ktorý dal tých 600.- Sk na zvýšené poštovné, ale nechce byť menovaný. No dúfam, že sa nenahnevajú tí, ktorých budem menovať: Adam Roman z Košíc, A. Klanecký z Bratislavy, ing. Vendelín Sabol z Dubníka pri Vranove, Dr. Ivan Šabo z Martina, Milan Šlapka zo Zákvašova, inž. Šmálik z Veľkej Lomnice, Igor Vala z Kolty, Ján Klaučo z Liptovského Mikuláša, Peter Šturma z Bratislavy, Ivan Trojan z Bratislavy. Všetkým srdečná vďaka!

Povinné náboženstvo alebo Etika porušujú základné ľudské práva a diskriminujú

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Vyhlásenie Spoločnosti Prometheus

Napriek protestom časti slovenskej verejnosti zavádza sa sa u nás výučba povinne voliteľného predmetu náboženstvo alebo etika počnúc prvým ročníkom základných škôl. Analýzou tejto problematiky došla Spoločnosť Prometheus k záveru, že toto opatrenie štátnej správy porušuje základné ľudské práva rodičov a diskriminuje časť občanov. Vydala vyhlásenie, z ktorého vyberáme:

1. Prečo je zavedenie POVINNE voliteľného predmetu náboženstvo alebo etika porušením ľudských práv?

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (16.12.1966) uvádza v článku 18: „Nikto nesmie byť podrobený DONUCOVANIU, ktoré by narušilo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo VIERU podľa svojej vlastnej voľby." Rovnako aj Deklarácia o odstránení všetkých foriem neznášanlivosti a diskriminácie na základe náboženstva alebo viery (25.11.1981), článok 5, hovorí:

 „Každé dieťa musí mať právo na prístup ku VZDELANIU vo veciach náboženstva a VIERY podľa želania svojich RODIČOV, prípadne poručníkov, a nesmie byť prinútené VZDELÁVAŤ SA v náboženstve alebo VIERE proti ich vôli, pričom záujmy dieťaťa sú prvoradé."

Rodič alebo poručník sú teda jediné subjekty, ktoré majú právo rozhodnúť, či a v akom smere sa ich dieťa bude vzdelávať. Štát nemá právo rozhodovať o týchto veciach.

POVINNÁ dochádzka detí na hodiny náboženstva alebo etiky je PRINÚTENÍM, ktoré odporuje týmto právnym normám, ktoré SR ratifikovala a ktoré majú väčšiu právnu účinnosť ako naše zákony. Ide teda o FLAGRANTNÉ PORUŠENIE MEDZINÁRODNE PLATNÝCH ĽUDSKÝCH PRÁV I ZÁKONOV SR.

Školská politika je vnútroštátnou záležitosťou každého suverénneho štátu, ktorý je pri jej vykonávaní viazaný medzi iným aj platnou ústavou. Ústava SR hovorí v čl. 1: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo." Zavedenie povinnej výučby náboženstva alebo etiky obchádza ústavu, a toto sa „legalizovalo" na podklade zásahu cudzieho medzinárodného subjektu (Svätej stolice), s ktorým SR uzavrela Zmluvu o katolíckej výchove a vzdelávaní.

Vznikol tým absurdný právny precedens, pri ktorom požiadavky cudzieho medzinárodného subjektu ZASAHUJÚ do základných princípov zakotvených v ústave a MENIA tento ZÁKLADNÝ PRINCÍP, URČUJÚCI CHARAKTER ŠTÁTU.

Táto absurdnosť má pokračovanie: Článok II (4 ) tejto zmluvy hovorí :

„Katolícke náboženstvo sa vyučuje ako jeden z povinne voliteľných predmetov v základných a stredných školách."

 Nehovorí sa tu, že VŠETKY deti musia absolvovať náboženstvo - teda nielen deti katolíckych rodičov. Niekto by mohol povedať: Dobre, je to vec katolíkov, nech si robia, čo chcú. Ale tu vstupuje do hry minister FRONC, ktorý žonglérskym spôsobom zmluvu ZOVŠEOBECNÍ a jej platnosť svojvoľne rozšíri na VŠETKY deti, vrátane aj tých niekoľko málo detí moslimských rodičov, ktoré žijú na Slovensku. Zo zásuvky sa vytiahla stredoveká zásada KANONICKÉHO práva: „Roma locuta, causa finita" (= Rím tak rozhodol a tým je vec ukončená).

V Slovenskej republike je zaregistrovaných 15 cirkví alebo náboženských spoločností. Prijaté predpisy nerátajú s tým, že rodič nemôže byť obmedzovaný a preto má právo zvoliť pre vzdelávanie svojho dieťaťa KTORÉKOĽVEK náboženstvo alebo PRESVEDČENIE, no štátna správa nie je v stave zabezpečiť UČITEĽOV pre všetky NÁBOŽENSTVÁ. Predpisy ministerstva situáciu NERIEŠIA a riešiť nemôžu.

2. V čom tieto opatrenia diskriminujú časť našich občanov

Alternatívna možnosť voľby etiky sa musela prijať, pretože v populácii sú občania, ktorí sa nehlásia k žiadnej náboženskej konfesii. Na Slovensku ich niekedy pejoratívne nazývajú aj „ateisti", ale európske právne normy ich čestne nazývajú občanmi nekonfesijného filozofického presvedčenia (NFP) a ustanovujú, že títo, ako aj ORGANIZÁCIE, ktoré ich reprezentujú, majú ROVNAKÉ práva ako nábožensky orientovaní občania a ich cirkvi, prípadne náboženské spoločnosti.

Podľa posledného sčítania ľudu na Slovensku v r. 2001 bolo takýchto občanov 697 598, čo predstavuje 12,96 % a 160 598 neuviedlo žiadnu náboženskú príslušnosť, čo predstavuje 2,99 %. Občanov, ktorí nemajú záujem o náboženský svetonázor a neprijímajú ho, je teda na Slovensku 15,95 %, čiže počtom sa umiestnili na druhom mieste za katolíkmi.
Obsah náboženskej výchovy je daný učebnými osnovami, schválenými cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou po dohode s Ministerstvom školstva: cirkvi a náboženské spoločnosti navrhujú a schvaľujú, čo sa deti budú učiť na hodinách náboženstva.

Toto však NEPLATÍ pre komunitu občanov NFP, ktorí o tom NEROZHODUJÚ. Nerozhodujú o tom ani organizácie, ktoré ich reprezentujú, pretože SR ich ignoruje, ako by tu ani neboli. O tom, čo sa ich deti budú učiť na hodinách etiky, rozhodli úradníci ministerstva školstva, čo je v rozpore s medzinárodným právom, ustanovujúcim paritu medzi konfesijnými a nekonfesijnými občanmi. Štát nemá právo použiť v riešení vzťahov s nábožensky orientovanými občanmi iný meter, než používa pri ostaných občanoch.

Použitie tohto iného metra spĺňa skutkovú podstatu DISKRIMINÁCIE, ktorá

„...znamená akúkoľvek odlišnosť ...založenú na náboženstve alebo viere, ktorej dôsledkom je ... narušenie ... užívania, alebo výkonu ľudských práv ... na základe ROVNOSTI".

3. Aká je koncepcia výučby predmetu etika u nás a v Európe

Učebné osnovy vypracované cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou jednoznačne OBOZNAMUJÚ žiaka s vieroukou určitej cirkvi, čím pripravujú žiaka, aby si ju osvojil.

Ekvivalentom by mali byť učebné osnovy pre žiakov komunity občanov NFP: mali by ich oboznamovať s ideológiou sekulárneho humanizmu (ateizmu), ktorá je základom svetonázorového presvedčenia občanov NFP. Osnovy takého predmetu v štátoch EU existujú, existujú k nim učebnice a aj pomocná literatúra. Schválenie osnov tohto predmetu navrhujú výhradne národné organizácie reprezentujúce komunity občanov NFP.

Úprava vyučovania náboženstva alebo etiky v jednotlivých členských štátoch EU je odlišná, nikde však NEPORUŠUJE zásadu jeho uplatnenia podľa želania RODIČOV, prípadne poručníkov, a dieťa nesmie byť prinútené VZDELÁVAŤ SA v náboženstve alebo VIERE proti ich vôli.

Na Slovensku to však nie je tak.

Neuznáva sa zásada, že len rodičia (poručníci) majú právo rozhodovať, či sa ich deti majú učiť ideologický predmet náboženstvo alebo etiku; nariaďuje sa im to povinne.

Štátna správa si osvojila právomoc, ktorá jej nenáleží, t.j. rozhodovať o tom, čo sa majú učiť deti občanov NFP.
Keďže štátna správa nemá ochotu pripustiť, aby sa deti občanov NFP učili v duchu presvedčenia svojich rodičov, uplatňuje v učebných osnovách pre ne náhradku, ktorá NIE JE ekvivalentom náplne svetonázorového presvedčenia občanov NFP. Nemá nič spoločné s oboznamovaním žiakov s ideológiou hnutia sekulárneho humanizmu, ktorá je základom svetonázorového presvedčenia občanov NFP. Nie je EKVIVALENTOM ani skutočnou alternatívou osnov, ktoré si uplatňujú pre svojich stúpencov cirkvi pri vyučovaní náboženstva.

Táto náhradka sa nazýva „prosociálna výchova podľa modelu R.R. Olivara".

4. Čo je model podľa R. R. Olivara prijatý MŠ na Slovensku?

Jeho autorom je Dr. Roberto Roche Olivar z fakulty psychológie Univerzity v Barcelone. Jeho vedecký výskum sa zameriava na výchovu detí k PROSOCIÁLNEMU správaniu, ktorého cieľom je harmonické spolunažívanie s inými občanmi a altruistické správanie sa voči celej spoločnosti. Uplatnenie našlo v relatívne malej hŕstke štátov: Španielsko a Taliansko v Európe, Argentína, Mexiko a Uruguaj v Amerike. Slovensko ho prijalo ako náplň etickej výchovy po novembrovej revolúcii a vydalo učebnicu, ktorá je od r. 1992 jediná nezmenená učebnica etiky pre našich žiakov a učiteľov.

O prosociálnej výchove podľa R.R. Olivara sa pochvalne vyjadrujú predovšetkým katolícki pedagógovia, napr. Jan Dohnal a katolícki cirkevní funkcionári, napr. kardinál Tomášek. Sme toho názoru, že tento predmet by mal byť povinným predovšetkým pre deti, ktoré si zvolili náboženstvo, pretože prosociálna výchova by mohla KOMPENZOVAŤ intolerantné trendy, napr. zaznávanie postavenia ženy, nenávisť voči inovercom a antisemitizmus, ktoré sú súčasťou obsahovej náplne náboženskej výchovy niektorých cirkví a náboženských spoločností. Zavedenie povinného náboženstva nevyhnutne usmerní niektoré deti aj takýmto nežiaducim smerom. Pre deti, ktoré by sa učili podľa osnov SEKULÁRNEHO HUMANIZMU, by bol tento predmet zbytočný, pretože všetky zásady prosociálnej výchovy podľa R.R. Olivara sú tam IMPLICITNE obsiahnuté. Túto námietku pravdepodobne vyslovujú zástancovia výučby katolíckej etiky - tak ju môžeme vysloviť aj my.

Súhrnne treba povedať, že etika podľa modelu R.R. Olivara nie je ekvivalentom osnov sekulárneho humanizmu, ktorý je základom svetonázorového presvedčenia občanov NFP. Možno to porovnať s tým, žeby výučba kresťanských náboženstiev bola oklieštená a redukovaná na DESATORO a vynechala sa akákoľvek zmienka o Ježišovi Kristovi, Starý zákon, Nový zákon a celá história katolíckej cirkvi.

Kvalifikácia učiteľov etiky nesmeruje k cieľom takej výchovy pre bezkonfesijné deti, ako by mala byť zameraná. Gestorom obsahu vzdelávania pre získanie takéhoto diplomu a kvalifikácie v členských štátoch EU sú spoločenstvá reprezentujúce občanov NFP. Na Slovensku to tak nie: štátna správa ich nekonzultuje a IGNORUJE ICH. Návrhy na vydanie učebných pomôcok osvedčených v zahraničí ministerstvo neakceptuje, hoci sú dostupné aj v slovenskom preklade (štyri knihy edície K teórii a praxi humanistickej výchovy pre deti a dospelých Vydavateľstva Rastislav Škoda v Bratislave). Dôsledkom toho je, že kvalifikáciu pre učiteľov NENÁBOŽENSKEJ etiky poskytujú inak zamerané inštitúcie, medzi inými aj naša Katolícka teologická fakulta, čo je svetový UNIKÁT.

Prijaté opatrenia smerujú ku KATOLIZÁCII celého mladého slovenského dorastu a sú prakticky POTLÁČANÍM legitímnych nárokov rodičov všetkých ostatných cirkví a náboženských spoločností - vrátane komunity občanov NFP.

5. Aké nápravné opatrenia sú možné

Občania sa na nás obracajú s otázkou, prečo Spoločnosť Prometheus nepodala sťažnosť na Ústavný súd.
Na Ústavný súd sa môže obracať občan, ale aj právnická osoba, ak majú námietky proti PORUŠENIU SVOJICH práv. Príslušným výnosom štátnej alebo verejnej správy musí byť sťažovateľ priamo poškodený vo svojich ústavných právach. Spoločnosť Prometheusv tomto prípade nebola priamo poškodená, poškodzovaní sú OBČANIA, respektíve ich neplnoleté deti. Preto sa môžu odvolať iba poškodení OBČANIA.

Spoločnosť Prometheus sa už obrátila na niektoré poslanecké politické kluby, aby zozbierali predpísaný počet poslancov na iniciovanie sťažnosti na Ústavný súd. Táto akcia nie je dosť perspektívna.

INICIATÍVA OSTÁVA TEDA IBA NA RODIČOCH. Títo majú právo podať svoju sťažnosť na Ústavný súd buď jednotlivo alebo v skupinách.

Druhá cesta je REVIDOVAŤ súčasný stav a prijaté právne normy novelizovať. Tá je oveľa zložitejšia a veľmi dlhodobá, pričom treba rátať s množstvom prekážok.

Prosíme rodičov, aby nám poslali svoje pripomienky. Po zhrnutí a doplnení ich predložíme príslušným útvarom Ministerstva školstva.

Prameň: Spoločnosť PROMETHEUS, Grösslingova č. 8, 811 09 Bratislava
E-mail: humanist@pobox.sk.  Internet: http://slovakia.humanists.net

*  *  *

Dodatok:

Redakcia Zošitov humanistov k tomuto Memorandu dodáva, že nestačí „zbierať a posielať pripomienky"; to pripomína bezmocnosť občanov v čase totality. Treba okamžite konať.

Musia sa nájsť občania-rodičia, ktorí pôjdu za riaditeľom a učiteľmi školy, na ktorú chodia ich deti, aby si s nimi pohovorili o etickej výchove svojich detí. Rodičia, ktorí vyslovia konkrétnu požiadavku: ak sa deťom katolíckych (evanjelických) rodičov vštepuje katolícka (evanjelická) mravouka, máme ako ateisti (občania nekonfesijného filozofického presvedčenia) právo, aby sa našim deťom vštepovala ateistická (racionalistická, naturalistická - viac-menej vhodných synoným je neúrekom) mravouka. Existuje. Že neexistuje? Tak ju vytvorte - nato ste tu ako štátni úradníci, aby ste občanovi pomohli!

Viem si predstaviť, že vo väčšine prípadov sa už pokus o takúto návštevu, ak dopredu oznámite jej cieľ, stretne s odmietnutím. (Aj o tom treba urobiť záznam.)

Veľmi pravdepodobná je stereotypná odpoveď riaditeľa, že sa bude učiť etika, schválená ministerstvom - a basta.

Neslobodno sa nechať vyhnať bez spísania záznamu, že sa odmieta brať do úvahy požiadavka rodiča, aby sa jeho deťom dostala výchova v ateistickej etike, resp. konkrétne slová riaditeľa.

Možno očkávať odmietnutie rozhovoru o ateistickej etike z toho dôvodu, že vo výnose sa jej ateistický (agnostický, naturalistický atď. - viď hore) charakter nespomína. Memorandum Spoločnosti Prometheus rozoberá tento problém podrobným rozborom etiky podľa R.R. Olivara a jej odmietnutím ako náhradky pre výučbu ateistickej etiky. V tejto situácii odporúčam pre rodičov toto stanovisko: Ak etika podľa Olivara nestačí katolíckym rodičom a trvajú na výučbe katolíckej mravouky, trváme my, ateistickí rodičia, na výučbe špeciálne ateistickej mravouky.

Viem si predstaviť, že to bude najmä pre katolícku cirkev dosť tuhé sústo na prežutie, súhlasiť s výučbou ateizmu. Nečítal som dosiaľ ani v odbornej tlači (ku ktorej nemám zatiaľ prístup), ani v dennej tlači, ani seriózne rozbory ani polemiky k tejto otázke; v budúcnosti sa im nedá vyhnúť. Nemôžem v tejto súvislosti nepripomenúť existenciu Univerzity pre humanistiku (v ich aj našom ponímaní pre ateizmus) v Utrechte v Holandsku, jej prípravu v Berlíne (pozri ZH č. 38, júl 2003) a jej potrebu u nás. Zas je tu na mieste zdôraznenie nášho stanoviska: Chceme len to, čo majú všetci iní. A - či neexistovali za komunizmu teologické fakulty?

Problémom je už vymedzenie pojmov a začína to názvoslovím. Videli ste, že bez rozpakov používam výraz ateista, kým Memorandum SP spomína jeho „pejoratívny" prízvuk, dáva mu prívlastky ako „primárny" a nakoniec hovorí o občanoch nekonfesijného filozofického presvedčenia (NFP). Nemôžem vyradiť tento siahodlhý výtvor úradného šimľa z úradných dokumentov, ale v hovorovej reči si s ním neviem poradiť. Samozrejme prichádzajú do úvahy výrazy humanizmus a humanista ako protiklady teizmu a teistov. O tomto sa bude ešte veľa hovoriť. Teraz sa vráťme k etike na školách, a to k našej ateistickej.

Ak bude rozhovor s riaditeľom pokračovať, pravdepodobne vyjde najavo, že okrem knihy R.R. Olivara inej pomôcky niet. To treba priznať a volať po jej zostavení. Iniciatíva má vychádzať z orgánov Ministerstva školstva, Spoločnosti Prometheus či jej klubov (ako reprezentantov veľkej časti slovenských ateistov) a z jednotlivcov, ktorí majú o vec záujem - čo aj len preto, že si chcú zarobiť. Prometheus privíta každú iniciatívu v tomto smere.

Predpokladám, že Spoločnosť Prometheus zostaví zoznam kníh, ktoré učiteľom etiky poskytnú aktuálne učebné témy pre deti ateistov: v prvom rade ich poučia, že ich rodičia nie sú menejcenní a hodní odsúdenia (a teda ani ony) a že svoje presvedčenie nemajú prečo skrývať. Sám som do tejto pokladnice prispel preložením a vydaním štyroch kníh Edície k teórii a praxi humanistickej výchovy: tri pre deti, jedna pre dospelých; už pred rokmi som cítil ich aktuálnu potrebu. Aj v ZH sa nájdu články o etike a etickej výchove, napr. Rozhovory o vede a vierach medzi A. Jacquardom a J. Lacarri?rom v č.10, október 1999.

Priatelia, ostávajú dva mesiace do začiatku nového školského roku a zlé sa môže na dobré obrátiť: nech spolu s náboženskou výchovou štartuje aj ateistická etická výchova! Verím, že sa nájdu učitelia etiky, ktorí sa hrdo prihlásia k svojmu svetonázoru a budú ho učiť, ako aj rodičia, ktorí budú takýchto učiteľov pre deti žiadať.

Rastislav Škoda

Hirošima a Nagasaki

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Ralph Raico

Smutné je toto 59. výročie ...

9. augusta 1945 klamal prezident Truman: „Svet si musí všimnúť, že prvá atómová bomba bola zhodená na vojenskú základňu Hirošima. Chceli sme sa podľa možností vyhnúť zabíjaniu civilného obyvateľstva."

Na najspektakulárnejšiu udalosť Trumanovho prezidentstva sa nikdy nezabudne, ostane navždy výstražne spojená s jeho menom: zhodenie prvej atómovej bomby 6. augusta 1945 na Hirošimu a o tri dni druhej na Nagasaki, čo si vyžiadalo vyše dvestotisíc obetí; absolútna väčšina boli civilisti vrátane niekoľko tisíc zavlečených korejských robotníkov a dvanásť zajatých amerických letcov.

Trumanovo klamstvo je absurdné: v Hirošime, meste s asi 300 000 obyvateľmi, boli síce vojenské zariadenia, ale keďže prístav bol zamínovaný, boli na nich umiestnené vojská neutralizované. Hirošima nebola dôležité vojenské či priemyselné centrum. Nikdy nefigurovala na zozname 33 primárnych cieľov bombardovania. Továrne na výrobu zbraní boli na obvode mesta a napriek zrovnaniu centra so zemou unikli vážnemu poškodeniu.

A tak sa pre odôvodnenie prvých atómových bômb vyrobil nehorázny výmysel: že sa tým zachránili životy pol milióna Američanov, ktorí by boli padli pri inakšie nutných inváziách na ostrovy Kyušu a Honšu. No aj najhorší scenár pre úplnú inváziu Japonska predpokladal len 46 000 padlých. Smiešne nafúknutý pol milión by bol znamenal skoro dvakrát viac Američanov, než ich padlo na všetkých bojiskách druhej svetovej vojny spolu. A predsa sa teraz tento výmysel rutinne opakuje v stredoškolských učebniciach a papagájujú ho ignorantskí komentátori; korunu tomu nasadil prezident Bush, keď v roku 1991 povedal, že to boli „milióny zachránených životov."

Vzhľadom k hrôze, ktorú spôsobil, sú Trumanove klamstvá a sebaklamstvá pochopiteľné. Rovnako je pochopiteľné, že okupačné úrady v Japonsku pustili do sveta len cenzurované obrázky tisícok mŕtvol a smrteľne zranených a znetvorených civilistov. Inakšie by sa boli dali robiť rušivé porovnania s obrázkami prichádzajúcimi z nacistických koncentračných táborov.

Bomby na Hirošimu a Nagasaki odsúdili ako barbarské a zbytočné takí slávni vysokí vojenskí dôstojníci, ako boli Eisenhower a MacArthur. Admirál William D. Leahy, šéf Trumanových osobných poradcov, povedal: „Použitie tejto barbarskej zbrane neznamenalo pre nás nijakú materiálovú pomoc vo vojne proti Japonsku. Chovali sme sa podľa etického štandardu barbarov v rokoch temna. Vojny sa nedajú vyhrať zabíjaním žien a detí." Prieskumy však ukazujú, že veľká väčšina Američanov vždy bola na strane Trumana, veriac, že bomby zachránili stotisíce Američanov. Sú necitliví ľudia, ktorých sa nedotkne takáto príšerná analýza nákladov a výťažku, v našom prípade nevinných japonských životov vyvažovaných proti životom spojeneckých bojovníkov. Boli a sú aj citliví ľudia.

Keď v r. 1956 dostal Truman čestný doktorát Oxfordskej univerzity, protestoval proti tomu jej profesor, katolícky filozof G.E.M. Anscombe: „Aký rozdiel je medzi americkým masakrom civilistov zo vzduchu v Hirošime a nacistickým vyhladením obyvateľov českej či poľskej dediny na zemi? Teda aj Truman je vojnový zločinec."

Dnes je jasné, že v r. 1945 Truman nevyčerpal všetky možnosti ukončiť vojnu bez použitia atómovej bomby. V lete 1945 si Japonci uvedomovali, že vojnu prehrali. Hlavnou chybou bolo, že Truman od nich žiadal - s entuziastickou podporou Churchilla - bezpodmienečnú kapituláciu a že sa im zamlčal bezprostredný vstup Sovietskeho zväzu do vojny proti nim, čo na nich nakoniec zapôsobilo viac ako atómová bomba; zamlčalo sa im aj, že USA v skutočnosti nemajú v úmysle zbaviť trónu ich cisára, resp. súdiť ho a obesiť ho pred cisárskym palácom.

Generálmajor J.F.C. Fuller napísal: „Hoci záchrana ľudských životov je chválitebná, neospravedlňuje použitie prostriedkov, ktoré protirečia pravidlám ľudskosti a vojenským zvykom. Keby tomu tak bolo, bolo by ospravedlniteľné každé zverstvo."

Kým masmédiá vo všeobecnosti vychvaľovali atómové spopolnenia, jednotliví publicisti a konzervatívni prominenti upozorňovali na hrôzy Hirošimy ako neospravedlniteľný vojnový zločin. Felix Morley poukázal osobitne na tisíce žiakov každého veku, zabitých v klepcoch tridsaťtri so zemou zrovnaných škôl. Otec James Gillis, vydavateľ Katolíckeho sveta a oddaný prívrženec starej pravice, odsúdil bombardovanie ako najsilnejší úder na kresťanskú civilizáciu a morálne zákony. David Lawrence, konzervatívny majiteľ U.S. News and World Report, neprestal desaťročia odsudzovať neľudskosť bombardovania. Rovnako konzervatívny filozof Richard Weaver sa búril pri pomyslení na obraz „nováčikov z Kansasu či Texasu, meniacich nevojenské Drážďany na holokaust, na trosky starodávne svätyne ako Monte Casino a Norimberg a na nič Hirošimu a Nagasaki. To je zrada základov, na ktorých bola vybudovaná civilizácia."
Dnešní konzervatívci hanobia ako „protiamerickú" každú kritiku Trumanovho masakru stotisícov nevinných Japoncov zo vzduchu; je veľký rozdiel medzi nimi a niekdajšími konzervatívcami, ktorí robili česť svojmu menu.

Leo Szilard, svetoznámy vedec, ktorý štylizoval list prezidentovi Rooseweltovi, navrhujúc mu projekt Manhattan na výrobu atómovej bomby, ktorý podpísal aj Einstein, konštatoval krátko pred smrťou (1960) inú pravdu: „Keby boli Nemci zhodili atómové bomby na mestá miesto nás, boli by sme to kvalifikovali ako vojnové zločiny, boli by sme ich v Norimbergu odsúdili na smrť a povešali."

Zničenie Hirošimy a Nagasaki bol horší vojnový zločin ako ktorýkoľvek čin, za ktorý boli popravení japonskí generáli v Tokiu či Manile. Ak nebol vojnovým zločincom Harry Truman, nebol ním nikdy nikto.

Prameň: Ralph Raico,  "Harry S. Truman: Advancing the Revolution", www.lewrockwell.com/raico/raico22.html; 6. augusta 2004; skrátený výťah.

Preložil Rastislav Škoda

Princípy slušnosti proti „Gott mit uns!“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Paul Kurtz

Medzi dvomi súťažiacimi koncepciami morálky sa vo svete prehlbuje kultúrna priepasť: tí, čo veria, že morálna obnova sa má zakladať na princípoch slušnosti, sa stretajú a merajú si sily s evanjelikálnymi veriacimi, presvedčenými, že ich Boh je na ich strane (Gott mit uns!) - v poslednej bitke medzi dobrom a zlom.

Prvá forma morálky je humanistická a sekulárna. Jej cieľom je realizovať ľudské šťastie na celej zemi na podklade reflektívnej inteligencie pri riešení morálnych dilem. Hlása, že ľudia sú sami zodpovední za svoj osud a zastáva občianske cnosti demokracie a univerzálnych ľudských práv.

Druhá je tradičná náboženská morálka a v posledných rokoch naberá extrémistický evanjelikálny a fundamentalistický obrat. Korene má vo viere, údajne zjavenej našim predkom v dávnej ére kočovníckej a roľníckej kultúry; hlása, že sa rodíme hriešni a že musíme žiť podľa bohom nám daných desatoro prikázaní. Keďže náš osud závisí od božej spásy, nie sme schopní sami dosiahnuť vrcholné cnosti; musíme sa podriadiť absolútnym príkazom. Rastie počet evanjelikálnych prorokov, ktorí hlásajú blížiaci sa koniec sveta: pár spravodlivých zachráni Spasiteľ, ostatní budú strašne potrestaní.

Voči takejto apokalyptickej interpretácii histórie ľudstva a osudu vesmíru sú sekulárni humanisti skeptickí. Trápi ich, že to berú seriózne milióny dobromyseľných Američanov a ľudí na celom svete, ktorí majú veľkú ekonomickú a politickú moc. Sekulárni humanisti preberajú od moderných vedcov ich interpretáciu vesmíru a miesta ľudí v ňom. Ich morálne zásady nie sú zaťažené antropocentrickými pojmami hriechu, viny, vykúpenia a spásy.

Fundamentalistické predpovede konca sveta sa nepáčia, našťastie, ani mnohým liberálnym religionistom, ktorí Starý aj Nový zákon neberú doslovne a pri hľadaní morálnych hodnôt nie sú doktrinárski. Uznávajú, že spoločné morálne hodnoty (základné slušnosti) rešpektujú aj nereligiózni ľudia a že existujú univerzálne ľudské práva, o ktorých nie je reč v biblii. Vyslovujú pochybnosti o nekompromisných náboženských požiadavkách. Uznávajú, že náboženská pieta nemôže nahradiť inteligenciu pri riešení morálnych problémov. Ich názory, na nešťastie, často prekričia hlasy evanjelikálov a fundamentalistov.

Dišputa medzi extrémistickými náboženskými moralizátormi na jednej strane a sekulárnymi humanistami a liberálnymi religionistami na druhej strane naberá rozličné formy. Jednou z nich je napr. názor, že „Amerika (či Izrael, či iný štát, pozn.prekl.) je štát, ktorý sa Bohu zaľúbil" - a kladú znamienko rovná sa medzi vlastenectvo a vieru. (U nás sa tomu názoru nebezpečne blíži zdôrazňovanie katolíckeho charakteru nášho národa a štátu, pozn.
prekl.). Sekulárni aj religiózni liberáli vystríhajú pred teokraciou a volajú po odluke cirkvi od štátu.

Extrémistickí náboženskí moralisti sa stavajú proti potratu, eutanázii, antikoncepcii a ženským právam; homosexualitu považujú za hriech; často sú xenofóbni voči celému svetu. Neznášajú kritiku svojich absolútnych istôt či už z hľadiska vedy, rozumu, humanizmu, demokracie, alebo od Spojených národov či Svetového súdu.

Má niekto záujem o homogamiu?

Dnes sa veľa hovorí o manželstve medzi osobami rovnakého pohlavia. Mnohí konzervatívni religiózni moralisti sa snažia dosiahnuť ústavný dodatok, ktorý by to zakazoval. Trvajú na tom, že manželstvo môže existovať len medzi mužom a ženou, ako je predpísané a božsky posvätené v biblii; obávajú sa, že homosexuálne manželstvo ohrozí v budúcnosti heterosexuálne.

Tento spor o manželstve dosť prekvapuje, lebo veď medzi jednotlivými náboženstvami sú v názoroch na manželstvo dosť veľké rozdiely. Konzervatívni rímski katolíci sa stavajú proti rozvodu za každých okolností (no pripúšťajú anuláciu manželstva) a zaviedli neprirodzený stav celibátu svojho duchovenstva. Liberálni protestanti, židia a religiózni humanisti pripúšťajú za určitých okolností rozvod aj sexuálnu orientáciu. Moslimovia tiež súhlasia s roz-vodom, ale povoľujú aj polygamiu. Vo väčšine islamského sveta sa žena považuje za menej ako muž a nemá základné ľudské práva. Židovsko-kresťanské náboženstvá uznávajú len monogamiu a zavrhujú poly- alebo bigamiu. No Starý zákon pripúšťal patriarchát, konkubinát a polygamiu: Abrahám mal veľa žien a konkubín. Rachel (Sarai) mu neporodila deti, tak mu priviedla egyptskú otrokyňu Agar, ktorá mu dala synov. Ježiš nebol ženatý a nabádal svojich učeníkov, aby opustili svoje ženy. Pavol napomínal ženy, aby poslúchali svojich mužov (a neukazovali sa vo verejnosti, pozn.prekl.). Stačí to o tradičnej biblickej morálke a jej postojoch proti rodine a proti ženám?

Dnešní sekulárni humanisti chcú uznať manželstvo medzi dvomi jednotlivcami bez ohľadu na ich pohlavie. Vyspelým dospelým má byť dovolené upraviť si život podľa vlastnej voľby a ak sa dvaja rovnakého pohlavia rozhodnú žiť spolu, majú mať tie isté práva - ekonomické, politické a sociálne - ako dvaja v nábožensky sankcionovanom manželstve. Liberálni episkopáli, metodisti, židia a katolíci (v USA) sympatizujú s týmto názorom. Existujú presvedčivé dôkazy, že homosexualita má genetický základ a homosexuálne vzťahy sa vyskytujú aj u iných species živočíchov, preto tu diskriminácia nie je na mieste. Ide tu predsa o právo na súkromie medzi súhlasiacimi dospelými. Spoločnosť sa nemá čo obávať vzniku nových rozšírených manželských foriem. A modernú spoločnosť už aj tak chrakterizuje skutočnosť, že klasická rodina predstavuje už len menšinu domácností, že de facto prevláda pluralistická rozdielnosť vzťahov spolužitia. Medzi heterosexuálmi sú bežné krátkodobé aféry a vysoká rozvodovosť. Vývojom, ale čiastočne aj v dôsledku aidsu sa mnohí homosexuáli rozhodli zanechať promiskuitu a vyhľadávajú trvalé vzťahy manželských zväzkov - dokonca aj s adoptovanými deťmi.

Na programe dňa je teda rovnaká ochrana dospelých párov zákonom: rovnaké majetkové, daňové, dedičské, poisťovacie, dôchodkové, zdravotnícke a napr. návštevnícke práva v nemocnici či vo väzení. Navrhujem výraz homogamia pre názov vzťahu pri spolužití dvoch osôb rovnakého pohlavia, resp. heterogamia pre heterosexuálov. Zastávam názor, že zákaz manželstiev toho istého pohlavia zákonom by bol nečestným porušením ľudských práv.

Dnešné zákony týkajúce sa osôb, ktoré smú sobášiť, sú voči nereligióznym osobám (sekulárnym humanistom, ateistom a agnostikom) krajne nespravodlivé. Povolenie a osvedčenie o sobáši vydáva štát. Jediní úradníci, ktorí môžu viesť sobášny obrad, majú však poverenie od náboženskej ustanovizne, alebo sú štátni úradníci (zmierčí sudca, sudca, starosta atď. - v USA, pozn. prekl.). Predpisy sa v jednotlivých štátoch rôznia, ale v 45 štátoch z 50 niet možnosti sobášneho obradu pred privátnou sekulárnou organizáciou vlastnej voľby, ako by mohla byť univerzita či bratská alebo humanistická organizácia. Sám som viedol početné humanistické sobáše, ale tieto štát New York neuznáva. Aby sa ich sľub potvrdil aj v očiach zákona, museli sa dvojice dodatočne ešte raz zosobášiť pred kňazom, pastorom, rabínom alebo štátnym úradníkom. To je urážlivá diskriminácia. Väčšina európskych štátov uznáva platnosť civilných ceremónií; prečo nie aj Spojené štáty? Prečo tu ešte väčšina štátov neuznáva verejné ceremónie pred Radou sekulárneho humanizmu, ktorý má štatút výchovnej organizácie? Cirkev scientológov, baptisti, Jehovovi svedkovia, mormóni, hinduisti aj moslimovia sa uznávajú, nie však sekulárne inštitúcie. Nehovorte mi o čestnosti!

Náboženská cenzúra vedy

Druhou oblasťou dnešných sporov je diskusia o biogenetickom výskume. Tradiční religiózni moralisti sa stavajú aj proti umelej inseminácii, hoci hoci vytvorila milióny šťastných detí a rodičov. Dnes sa snažia zakázať výskum klonovania každého druhu, terapeutického aj reprodukčného. To je nielen krátkozrakosť, ale aj pokrytectvo. Tí istí konzervatívci, ktorí sa ostro stavajú proti vládnym zásahom do ekonomiky, teraz ich hlasne vyžadujú vo vede.

Leon Kass, predseda prezidentovej Rady pre bioetiku a oddaný čitateľ Starého zákona, sa rozhodne stavia proti výskumu kmeňových buniek. Je vôbec otázne, načo je tu prezidentovi rada poradcov, keď sa ukázalo, že je stranícka a stala sa hlavným exponentom cenzúry. Bolo potom samozrejmé, že jedean jej liberálny člen bol nedávno vylúčený. V úvodníku (arcikonzervatívneho, pozn.prekl.) Wall Street Journalu 4. apríla t.r. volá Kass po rade „legislatívnych moratórií" a zákaze početných „nových reprodukčných techník". Osobitne žiada zákaz výskumu na embryách starších ako desať až štrnásť dní. Pravdepodobne sa v tom zrkadlí katolícka doktrína o „dostaní duše", ktorú najnovšie prijali aj fundamentalistickí protestanti. Ak a keď sa táto legislatíva dostane pred Kongres, rozdúcha to kultúrny boj; tradiční religiózni moralisti považujú výskum na embryách za hriešny; sekulárni humanisti a ich liberálni religiózni spojenci považujú za úlohu vedy zlepšiť ľudský údel. Represívna politika bude blokovať snahy biogenetikov eliminovať vrodené choroby, znížiť utrpenie mnohých postihnutých a predĺžiť život.

Tradičným religióznym moralistom často stačil v boji proti vedeckému pokroku strach pred neznámym. Som toho názoru, že hranice výskumu má určovať vedecká komunita - nie protesty extrémnych religióznych moralistov.

Princípy čestnosti

Dvojité štandardy tradičnej religióznej morálnosti sú zjavné, až bijú do očí. Nemusím pripomínať, že Vatikán, ktorý odsudzuje manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia a výskum klonovania ako nemorálny, prikazuje celibát duchovenstva, menšina ktorého sa dopúšťa pedofílie.

Existujú početné javy a postoje extrémnych religióznych moralistov, ktoré považujú sekulárni humanisti za nemiestne až odporné, najmä ak porušujú princípy čestnosti. Niektoré z nich vymenujem:

1. Volanie po cenzúre sexuálnych zobrazení je dnes všobecné. Tradiční religiózni moralisti hromžia proti Janete Jacksonovej, že pri Super Bowli si vzrušene vyhrnula tričko a odhalila prsia a majú námietky proti vulgárnym preklínaniam Howarda Sterna. Kde je ich kritika nadmiery násilia v televízii, rozhlase, kinách a vôbec v masmédiách?

2. Tradiční religiózni moralisti nekritizujú používanie násilia štátom a federálnymi vládami. Mnohí liberálni humanisti a religionisti odmietajú trest smrti z morálnych dôvodov. Tradiční religiózni moralisti ho ospravedlňujú princípom odplaty zo Starého zákona - oko za oko, zub za zub. Susan Jacoby vo svojej novej knihe Voľnomyšlienkari: Dejiny amerického sekularizmu (New York: Metropolitan Books, 2004) cituje Antonina Scaliu (sudcu Ústavného súdu), ktorý v roku 2002 povedal: "Smrť nie je veľká vec" a obhajoval trest smrti z ústavných a božských dôvodov. V skutočnosti všetky európske demokracie už dávnejšie zakázali trest smrti. Svetový súdny dvor nedávno kritizoval Spojené štáty, že v priebehu rokov odsúdili na trest smrti 51 mexických štátnych občanov a pritom im nedali možnosť kontaktovať svoje zastupiteľské úrady; v Mexiku je trest smrti zakázaný.

3. Mnohí náboženskí tradicionalisti schvaľujú vypovedanie a vedenie preventívnych vojen, čo veľmi mrzí mnohých priateľov a spojencov Ameriky. Extrémistickí religiózni moralisti sa predbiehajú v prejavoch pokryteckých patriotických, nacionalistických a šovinistických hesiel na podporu vojenskej sily.

4. Tradicionálni religionisti majú odpor k sexuálnym „prehreškom", ale spravidla nevedia, čo je to hrabivosť, ziskuchtivosť a skúposť. Bohatstvo je im často synonymom pre cnosť: nech stačia ako príklady Pat Robertson a John Templeton (prvý je evanjelikálny kazateľ, druhý miliardár, pozn. prekl.). Obidvaja sa opatrne vyhýbajú Kristovým slovám, že boháč sa ťažko dostane do neba. Do politického života prenikla korupcia a sponzorské kampane a lobovanie ovplyvňujú zákonodarstvo, podrývajúc ochranu prostredia a iné regulatívy, rozhodujúce pre spoločné dobro v štáte.

5. Ďalším sporným bodom - z morálnych dôvodov - je zlyhanie tradicionalistov v starostlivosti o postihnutých, chudobných, ba aj ľudí strednej triedy, pri súčasnom mamuťom vzraste príjmov manažérov transnacionálnych podnikov. Ide o zásadný princíp našej demokracie. Výkonní riaditelia 200 najväčších spoločností mali v roku 2003 priemerný príjem 9,2 milióna USD v podobe platu, prémií a prednostného práva na kúpu akcií (stock options - samozrejme, mnohí dostali oveľa viac). Tieto ich príjmy sa v priebehu roka zvýšili o 14,4 %, kým priemerné zárobky ich zamestnancov sa zvýšili len o 2 %. Suma daní, platených korporáciami, v posledných desaťročiach sústavne klesá. V rokoch 1996-2000 neplatilo 63 % korporácií nijaké podnikové dane zo zisku a 94 % podnikov platilo na daniach menej ako 5 % ich čistého zisku. Tradicionalisti akceptujú obrovské rozdiely v príjmoch a bohatstve, typické pre Ameriku a súhlasia s tým, že z kapitálových ziskov a dividend sa platia nižšie dane ako z príjmov za prácu; sú proti akémukoľvek zvyšovanie minimálnych miezd. To všetko je typické pre ich bezcitný postoj a svedčí pre posvätný charakter „evanjelikálneho kapitalizmu". Ilustruje to aj postupné znižovanie progresívnej dane z príjmu a rozhodná snaha úplne zrušiť daň z nemovitostí a hromadenia špekulatívnych bohatstiev z burzových a realitných obchodov. Kevin Phillips uzatvára svoju knihu o tomto probléme (Bohatstvo a demokracia, New York: Broadway, 2002) konštatovaním, že USA sú na ceste stať sa zabarikádovanou plutokraciou.

Ponúka sa množstvo schém, ako rýchlo zbohatnúť. Štátne lotérie, televízne hry typu Chcem vyhrať milión a zriaďovanie kasín ilustrujú šikmú dráhu znevažovania hodnôt. V každom kúte Spojených štátov sa zakladajú herne v nádeji, že zlepšia miestny obecný rozpočet. Často sa to deje aj v krízových oblastiach a priťahuje len najchudobnejšie vrstvy spoločnosti. Prehliadajú a zamlčujú sa sociálne a psychologické škody hazardných hier, ako závislosť, dlhy, násilie v rodine, rozpad rodín a finančné podvody, len aby sa neuškodilo reklame pre kasíno. Samozrejme, verím na slobodný trh. Som však presvedčený, že spotrebiteľ by mal byť varovaný pred osídlami jednorukých banditov - len zriedka sa niekomu podarí veľa vyhrať, a to musí vedieť prestať.

Buďte istí, že nebránim nijakú formu puritánskych zákazov; poukazujem len na pokrivené priority tradičných religióznych moralistov. Bill Bennet bol cár konzervatívneho moralizátorstva v USA pripúšťajúc len starodávnu náboženskú morálku, ale prehral svoj majetok v kartách a fajčil ako zloduch. Čo chcem povedať? Že cnosť jedného môže byť neresť druhého.

Zastávajúc princípy čestnosti a sociálnej spravodlivosti nebránim socializmus, ako charakterizoval jeden čitateľ moju kritiku evanjelikálneho kapitalizmu. Výraz socializmus sa týkal poštátnenia výrobných prostriedkov a ovládnutia celej ekonómie vládou. Ja verím vo vitalitu kapitalistického slobodného trhu. Vyžadujem však dodržiaveanie jednoduchých morálnych princípov rovnosti a čestnosti.

Tradiční religiózni moralisti majú pochopenie pre autoritatívne vlády; pripisujú veľkú váhu niekdajším posvätným kravám; pardonujú nespravodlivosť; ospevujú nositeľov moci a tlieskajú držiteľom bohatstva; sú za zachovanie status quo. Naproti tomu sekulárni humanisti prejavujú nezištný záujem o blaho všetkých ľudí v celej planetárnej komunite; spolu s religióznymi liberálmi ostro kritizujú xenofobických a autoritatívnych nacionalistov všetkých farieb.

Naostatok hodno pripomenúť, že rastúce légie amerických evanjelikánskych pešiakov očakávajú teraz druhý príchopd Ježiša Krista na zem a koniec sveta, ako nám to nahovárajú autori bestselerov typu Ponechaní bokom. Sú presvedčení, že Boh spasí len ich druh evajelikálnych protestantov (a možno pár konzervatívnych katolíkov napravo od Huna Atilu). Chcú „ponechať bokom" všetkých, čo neprijímajú ich formu konfesionálneho fašizmu. Ako niekdajší plavovlasí obrancovia árijskej rasy trvajú na tom, že boh schvaľuje ich názory a že všetci ostatní kresťania, židia, moslimovia, budhisti, hinduisti, sekulárni humanisti, ateisti, agnostici a voľnomyšlienkari - slovom väčšina ľudstva - budú odsúdení ísť do pekla. Ak nie ste ochotní veriť to čo my, hovoria pravoveriaci medzi nami, zaslúžite si peklo! Zo šiestich miliárd ľudí na zemi len nepomerne málo ich vstúpi do kráľovstva nebeského.

Tento postoj však veľmi pripomína moslimských teroristov, ktorí tiež hlásajú, že do neba pôjdu len tí, čo akceptujú korán tak, ako nám ho sprostredkoval Mohamed. Sú to pravoveriaci, pripravení nechať sa vybuchnúť a zabiť v mene Alaha toľkých, ako je možné. Nová forma morálnej intolerancie sa šíri svetom. Gott mit uns (Boh s nami) bol desivý chválospev na patriotizmus, intoleranciu, násilie a nenávisť; spievali ho fašistické úderné oddiely pred ani nie tak dávnymi rokmi, keď pochodovali všetkými smermi „vykúpiť" svet.

Čo bude s láskou, súcitom a starostlivosťou o všetkých ľudí celého ľudstva bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie? Čo bude so základnou morálnou slušnosťou a s princípmi čestnosti a rovnosti - ak pôjdu ďalej svojou cestou?

 Prameň: Paul Kurtz, "Principle of Fairness contra Gott mit uns!",  Free inquiry, 24/4, s.5-8, 2004

Preložil Rastislav Škoda

„Tretia konfesia“ a organizovaný humanizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Horst Groschopp

Ako vravia pozorovatelia spolkov, na získanie sto nových členov treba prakticky zasiahnuť aspoň desať tisíc ľudí správami a ponukami, ktoré sa im zdajú užitočné. Naše zväzy (v Nemecku; všetky ďalšie číselné údaje sa týkajú Nemecka - pozn. prekl.) zasiahnu t.č. asi štvrťmilióna dospelých ľudí ročne. Aby sa milióny dozvedeli, čo považujú za dobré a správne organizovaní humanisti, treba urobiť viac ako poslať huncútsku správu správnemu denníku.

Koho máme osloviť? Tu nám pomôžu analýzy tých, čo nás z cirkevnej strany nielen pozorujú, ale radi by nás reevanjelizovali. Erfurtský profesor teológie Eberhard Tiefensee si sťažuje na dramatický úpadok počtu organizovaných kresťanov najmä v nových spolkových zemiach; nazýva ho „superkatastrofou pre cirkvi" a zodpovednosť pripisuje „tretej konfesii", takpovediac konfesii bezkonfesijných.

Na tejto správe a z nej vyplývajúcej pretrvávajúcej živej debate je všeličo veľmi napínavé:

1. Výraz „konfesia" - teda vyznanie (resp. priznanie pri vyplňovaní daňovej karty) - volí cirkevná strana vedome, hoci sa pri tejto „tretej konfesii" neskladajú nijaké sľuby a neexistujú katechizmy; jej podstate je skôr vlastná určitá racionálne motivovaná snaha o objektívnosť.

2. Bezkonfesijní sa berú na vedomie ako skupina, ktorá má síce na okraji ezotericky-náboženské predstavy alebo ilúzie akéhosi „vedeckého svetonázoru", ale vo svojich zásadných výpovediach a v ohľade viacerých „istôt" je homogénna. Pozitívne sa v nej hodnotí individuálnosť, samourčenie, tolerancia, solidarita a družnosť (miesto spoločenskosti). Životné istoty sa zaobídu bez boha, zjavenia a zmŕtvychvstania. Život sa považuje za hodný žitia aj bez náboženstva.

3. Z 21,4 miliónov bezkofesijných je podľa miesta narodenia skoro polovica východných Nemcov.

4. Vyhodnotenie viacerých štúdií ukazuje, že podiel bezkonfesijných na celkovom počte obyvateľov je na západe 12-15 %, na východe však až 65-75%; že v západnom Nemecku je ešte 70 % ľudí aspoň formálne príslušníkom nejakej cirkvi, vo východnom len 24 %; že v západnom ide týždenne do kostola 15 %, vo východnom niečo málo viac ako 3 % ľudí.

5. Regionálny výskt „tretej cirkvi" je tiež rozdielny; na západe ich žije vo veľkomestách 60 %, na dedinách a v mestečkách pod 5 000 obyvateľov len 7 %; na východe: 32 % vo veľkomestách a 29 % na dedinách a v mestečkách; z toho vyplýva, že na západe je bezkonfesijnosť väčšmi tabuizovaná ako na východe.

6. Na východe je oveľa viac vyslovene sekulárnych organizácií - a cirkvi nemôžu garantovať ani základné pastorálne služby.

7. Na východe aj na západe sa cirkev chápe skôr ako sociálne zariadenie než ako spásonosná ustanovizeň. Na východe je to, čo cirkvi hlásajú, temer bezvýznamné - nie však v politike! Otázky náboženstva a cirkvi sa pre východného Nemca stávajú dôležité až vtedy, keď sa pomocou štátu tlačia do jeho bezkonfesijného života: keď ide o výučbu náboženstva; pri styku s cirkevnými sociálnymi zariadeniami; keď zistí, že má platiť cirkevnú daň; keď ho nútia na príslušnosť k cirkvi pri pracovnom pomere v diakonii alebo Caritase.

8. Na západe sú bezkonfesijní spravidla utečenci z cirkví a odpadlíci od náboženstva, častejšie muži ako ženy (60:40) a slobodní ako ženatí. Rozchod s cirkvou tu býva zároveň neraz ťažké pretrhnutie pupočnej šnúry tradičných rodinných zväzkov. Naproti tomu sú na východe celé rodiny už desaťročia bezkonfesijné.

9. Na západe prežívajú bezkonfesijní spravidla etiku autonómie, spojenú s emancipačným chápaním života. Oslobodili sa od cirkvi. Ich odstup od cirkvi je často založený intelektuálne a kognitívne. Prevládajú skôr agnostické ako ateistické presvedčenia. Nik si nepraje „novú cirkev", ale religiozita ostáva dôležitá a je súkromnou záležitosťou. Pociťuje sa potreba spirituality a dištanc k bohu je dôležitý.

10. Naproti tomu na východe prevláda etika povinnosti, spojená s postojom „náboženstvo nepotrebujem, cirkev môže existovať (pre tých, čo ju potrebujú)". Boh a všetko, čo s tým súvisí, je tu ľuďom ľahostajný; preto tu kritika náboženstva a cirkvi takmer nemá šancu. Berlínsky teológ Krötke to vyjadril slovami: „Východní Nemci už dávno zabudli, že zabudli na Boha."

Skutočnosť, že niekto má inú „konfesiu", je pre teológov veľmi vážna záležitosť, ktorá ohrozuje ich vlastné vyznanie. Preto je pojem „tretej konfesie" vo vnútrocirkevnej diskusii veľmi sporný. V roku 1555 boli uznaní za „tretiu konfesiu" kalvinisti. Fundamentalistická kritika dnes varuje ekuménu, aby sa nechcela stať „treťou konfesiou". Iní vidia „tretiu konfesiu" v židoch, moslimoch či pravoslávnych. Okrem toho je v zlej pamäti, že 19. júna 1936 uznal nacionálne-socialistický štát tzv. „Ludendorffovo hnutie" za „tretiu konfesiu".

Táto široká debata by nevyžadovala náš zákrok, keby Tiefensee nebol zistil, že tá skupina tých bezkonfesijných, ktorých on volá „tretia konfesia", vlastne ešte nemá meno. A z cirkevnej strany sa už ozýva varovanie, aby sa táto „konfesia " nenazývala - po holandsko-belgickom prípade sa to v diskusii o európskej ústave už stalo - „humanistickou". Dá sa uzatvárať, že v Nemecku sa táto „tretia konfesia" nepovažuje za jednoducho „bezkonfesijnú".

Hľadá sa nám meno

Pre Humanistický zväz je táto diskusia dôležitá: skupina ľudí „tretej konfesie" sa stáva (aj mimo vlastného členstva) kvalitatívne a kvantitatívne predmetom vedeckého záujmu. Robia sa pokusy presnejšie prebádať oblasť viery (svetonázory, kultúrne názory) tejto skupiny. Zostavujú sa cirkevné protistratégie, a tým aj naše stratégie. A nakoniec: pre cirkvi by bolo osudné, keby značné časti politickej triedy a médií prišli k trom poznatkom o reálnej situácii:

1. Táto „tretia konfesia" skutočne existuje ako skupina.
2. Vo svojom jadre je „humanistická".
3. Má oprávnené záujmy a vlastných „hovorcov".

V diskusii sa ukazujú na našej strane pri spracúvaní vznikajúcej situácie a trvalého sporu zreteľné nedostatky. Časy tradičných svetonázorových spolkov sú definitívne za nami. No humanizmus - predovšetkým sekulárny, ktorý chce byť praktický - potrebuje organizáciu - už pre historickú zodpovednosť v globálnom „boji kultúr".

Predstava, že humanizmus je „indiferentný" stav, že záujmy a potreby nenáboženských ľudí prevezme akosi automaticky „neutrálny" trh, dobročinné organizácie či dokonca štát, a budú ich aj spravovať, stráca zo ztreteľa základnú pravdu každého „zmýšľania", nech sa toto prejavuje ako ticho, nech je ako vkľúčené do každodenného života (nech je ako „neuvedomené"): zmýšľanie existuje len vtedy, keď ho prežívajú, transportujú, rozvíjajú a budujú živé subjekty - teda ľudia. Pri humanizme to nie je inakšie ako pri islame alebo kresťanstve. Bez (aspoň komunikujúcich) humanistov niet humanizmu.

Uznanie základných služieb

Pri prvej ani pri druhej „konfesii" to nie je inakšie: Vystúpenia z cirkví síce pretrvávajú, ale všetky prieskumy verejnej mienky ukazujú, že cirkvi si za svoje „základné služby" zasluhujú spoločenské uznanie. V podstate plnia, čo sľubujú: poskytujú náboženský životný a hodnotový rámec; držia svoju spoločnosť združenú proti partikulárnym záujmom; majú rituály v najširšom zmysle slova, zabudované do špecifického systému služieb najmä ako pomoc v prechodných a konfliktových životných situáciách.

V oblastiach, kde humanisti poskytujú svoje služby (svetské oslavy a sviatky, humanistická výchova, pacientova vôľa a pomoc pri zomieraní), majú svoje použiteľné myšlienky, komunikatívne štruktúry a politické koncepcie. Humanizmus je alternatíva k náboženstvu, ak sa ľudia dozvedia, že je odpoveďou na otázky po zmysle života v dnešných časoch.

Normálnosť dobrého života bez boha, ako ho žili milióny ľudí, orientovaných na tento svet a v dôvere vlastným skúsenostiam - to je vlastne kritika všetkých náboženstiev. Tu má humanistický zväz historickú zodpovednosť.

Prameň: Horst Groschopp, „Dritte Konfession und organisierter Humanismus", Diesseits, č. 67, 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Sokrates a náboženská morálka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Massimo Pigliucci

Prečo neslobodno robiť zle?

Každý semester ma na univerzite v Tennessee kolegyňa na katedre filozofie pozýva, aby som pri jednej jej úvodnej prednáške zahral diablovho advokáta. Myslím to skoro doslovne, pretože tu nejeden študent ešte nikdy nestretol živého ateistu a niektorých treba presviedčať, aby pri mojom vstupe neopúšťali prednáškovú sálu.

Pokúšam sa navliecť svoj najočarujúcejší taliansky prízvuk a presvedčiť ich, že som pravdepodobne ešte nikdy nemal na raňajky malé deti; potom prechádzam do útoku a vyzývam ich mysle; veď filozofia je kritické myslenie.

Jedna z mojich obľúbených výziev sa zásadne stretá spočiatku s neporozumením a nedocenením, ale oči zakaždým zasvietia každému, keď pochopí. Je to najmocnejší argument, aký bol kedy vyslovený na ukážku toho, že morálka a náboženstvo sú od seba nezávislé; je to úžasná zbraň medzi nástrojmi kritického myslenia sekulárneho humanistu. Pôvodne ju formuloval Sokrates v jednom z najkrajších a najdôležitejších diel západnej literatúry, v krátkom Platónovom dialógu Eutyfros.

Sokrates je na ceste na aténsky súd brániť sa proti obvineniu z bezbožnosti (za ktorú bol neskôr odsúdený na smrť). Tu stretne Eutyfra, samozvaného teológa, ktorý tiež ide pred súd: ide zažalovať vlastného otca z vraždy. Prekvapený Sokrates sa pýta na podrobností prípadu, a tie sú dosť pochybné. Preto kladie Eutyfrovi otázku, ako vie, že čo ide urobiť, je správne. Eutyfros odpovedá, že je to správne, pretože to tak chcú bohovia (a on samozrejme vie presne, čo chcú bohovia). V tejto chvíli nechá Platón Sokrata vysloviť vetu, ktorá sa dá považovať za najsilnejšiu ranu teistickej morálke: „Je to, čo je sväté, sväté preto, lebo to tak chcú bohovia, alebo to oni schvaľujú preto, lebo je to sväté?"

Eutyfros je zmätený Sokratovou otázkou a to isté zakúsi väčšina ľudí vrátane študentov pri prvom počutí tejto historky. No zamyslite sa nad ňou chvíľu a stane sa takmer neznesiteľnou. Dilema, pred ktorú stavia Sokrates Eutyfra, je nasledujúca: čo je dobré (sväté, správne), je také, pretože to určuje (hovorí) boh, alebo boh nemá inú možnosť, ako uznať že je to dobré, lebo je to dobré? V prvom prípade sa dobro stáva svojvoľnou koncepciou. Isteže môže byť rozumné poslúchať svojvoľné vrtochy nejakého mocného boha, aj tak to ostanú vrtochy. Stále je tu možnosť, že sa budú poslúchať rozmary mocného, ale zlého boha. V prípade kresťanstva je najmä Starý zákon prešpikovaný situáciami, keď Boh schvaľuje vraždenie nevinných, kameňovanie detí, etnické čistky atď. (len toľko o tej „dobrej" knihe).

Eutyfrova dilema

Prvý roh Eutyfrovej dilemy sa dá obísť vyhlásením, že Boh - aj podľa slov niektorých rozumnejších teológov - si nemôže priať niečo, čo je zlé. Ale toto, učí Sokrates, napichne teológa na druhý roh dilemy, lebo potom nepotrebujeme bohov, aby sme boli morálni: ak existuje morálnosť mimo bohov, môžeme konať aj bez sprostredkovateľov a ísť priamo k prameňu etického správania.

Isteže, otázka prameňa morálky ani potom nebude jednoduchá záležitosť, či pre religióznych alebo nereligióznych ľudí. No Sokratov (či Platónov) argument nám jasne hovorí, že samotné odvolávanie sa na boha tu nestačí. Treba pripomenúť, že toto nie je argument proti existencii boha. Hoci Sokrates bol vraj odsúdený za svoj ateizmus („bezbožnosť"), v skutočnosti sa vo svojom učení stále odvolával na bohov. Pointa v Eutyfrovej dileme tkvie v tom, že bohovia sú v otázke morálky irelevantní: alebo sú náladoví (a potom nie sú morálni), alebo konajú podľa od nich nezávislého štandardu morálnosti, ktorý však je prístupný aj pre ľudí. To vedie, samozrejme, k neuveriteľne oslobodzujúcemu pocitu a pravdepodobne je to jeden z najdôležitejších prínosov filozofie pre blaho ľudstva.

Sekulárni humanisti by mali Eutyfronovu dilemu predkladať každému, kto chce počúvať, ale pozor: skutočná príčina, prečo musel Sokrates vypiť odvar bolehlavu škvrnitého (Conium maculatum L. , jedna z najjedovatejších európskych rastlín), bola, že kazil aténsku mládež. Umrel, pretože sa snažil učiť mladú generáciu kriticky myslieť. Som šťastný, že moderné univerzity zaviedli definitívu svojich profesorov.

Ďalšie čítanie:

Platón: Dialógy, prel. J. Špaňár, Bratislava, Tatran 1990.
Paul Kurtz, Zakázané ovocie - etika humanizmu, prel. R. Škoda, Bratislava 1998, s. 20.
Početné web-strany, napr. http://etext.library.adelaide.edu.au/aut/plato.html.

Massimo Pigliucci je profesor evolučnej biológie na University of New York at Stony Brook. Jeho posledná kniha je Denying Evolution: Creationism, Scientism and the Nature of Science (Popieranie evolúcie: kreacionizmus, scientizmus a povaha vedy), Sinauer, 2002. Početné eseje má na www.rationallyspeaking.org.

Prameň: Massimo Pigliucci,  „Socrates and Religious Morality", Free Inquiry, 24/3, s. 18-19, 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Chvála zdravého rozumu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Eduardo Galeano

Náš svet, chorý na nestálosť a opustenosti, trpí aj na inú ukrutnú chorobu: nedostatok veľkých priestorov na diskusiu a spoločnú prácu. Kde nájsť čistinku, na ktorej by ešte mohlo byť možné stretnúť sa na výmenu myšlienok? Nemohli by sme začať hľadaním zdravého rozumu? Ten starodávny dobrý zdravý rozum sa stal takým vzácnym a zriedkavým!

Vezmime si, napríklad, vojenské výdavky. Svet vydá každý deň 2,2 miliardy USD na produkciu smrti. Presnejšie povedané, svet venuje túto kolosálnu sumu na organizovanie gigantických poľovačiek, kde sú lovec a korisť tej istej species a ako víťaz odchádza ten, čo zabil väčší počet svojich súkmeňovcov. Deväť dní vojenských výdavkov by stačilo, aby dostali stravu, výchovu a starostlivosť všetky deti celej zemi, ktoré to dnes nemajú.

Už ? piori táto finančná zhýralosť predstavuje zrejmé znásilnenie zdravého rozumu. A čo ? posteriori? Oficiálna verzia ospravedlňuje toto plytvanie bojom proti terorizmu. No zdravý rozum hovorí, že terorizmus je za takýto postup veľmi vďačný. Netreba byť vôbec expertom na konštatovanie, že vojna v Afganistane a v Iraku mala na terorizmus účinok ako dopovanie: povzbudila ho. Vojny sú dôsledok terorizmu štátov, terorizmus štátu je odpoveď na súkromný terorizmus; a tak to ide stále dokolečka dokola ...

Iba nedávno boli uverejnené nové čísla: americká ekonomika sa stavia na nohy, opäť rastie uspokojivým tempom. Podľa expertov by bol tento rast bez výdavkov na vojnu v Mezopotámii podstatne slabší. Vojna proti Iraku je pre ekonomiku výborná novinka. A pre mŕtvych? Hovoria hlasom zdravého rozumu ekonomické štatistiky alebo rozhnevaný hlas tohto zraneného otca , Julia Anguitu (1), keď pri správe z Bagdadu zlorečil: "Nech je prekliata táto vojna, a všetky vojny s ňou!" ?

Päť najväčších výrobcov a predavačov zbraní (USA, Rusko, Čína, Anglicko a Francúzsko) sú štáty, ktoré majú právo veta v Rade bezpečnosti Spojených národov. Nie je urážkou zdravého rozumu, že ručiteľmi za svetový mier sú najväčší obchodníci so zbraňami?

V rozhodujúcich chvíľach komanduje týchto päť štátov. Oni dirigujú aj Medzinárodný menový fond (MMF). Väčšina z nich patrí aj do klubu osem štátov, ktoré rozhodujú vo Svetovej banke (SB). To isté platí o Svetovej organizácii obchodu (SOO), kde platí právo veta, ale šte nikdy sa nepoužilo.

Nemal by boj za demokraciu začínať demokratizáciou inštitúcií, ktoré sa vydávajú za medzinárodné? Čo k tomu hovorí zdravý rozum? Nepredvída sa, že vysloví svoj názor. Zdravý rozum nemá hlasovacie právo, a ešte menej právo hlásiť sa o slovo.

Veľká časť najohavnejších zločinov a najhorších predsudkov na zemi ide na účet spomenutých organizmov (MMF, SB a SOO). Ich obete sú „stratení". Nie tí, čo sa stratili v noci a hmle hrôz vojenských diktatúr, ale „stratení pre demokraciu". V posledných rokoch tak v Uruguaji, mojej vlasti, ako v celej Latinskej Amerike a iných oblastiach sveta miznú zamestnania, platy, dôchodky, továrne, polia, rieky. Aj naše deti sa tratia, miznú, prinútené emigrovať hľadajúc to, čo stratili a púšťajúc sa obráteným smerom ako ich emigrujúci predkovia.

Núti nás zdravý rozum znášať tieto bolesti, ktorým sa dá vyhnúť? Máme ich prijímať so založenými rukami, ako keby to bolo osudné dielo času či smrti?

Prijať to, rezignovať? Treba priznať, že svet sa stáva menej nespravodlivým. Vezmime ako príklad rozdiel medzi platom muža a ženy: už nie je taký priepastný, ako býval kedysi. Ale pri tej rýchlosti, ako to ide, teda vôbec nie rýchlo, dosiahne sa rovnosť platov žien a mužov za 475 rokov! Čo radí zdravý rozum? Čakať? Pokiaľ viem, neexistuje ešte žena, čo by žila tak dlho ...

Dobrá výchova, tá čo vzchádza zo zdravého rozumu a čo ústi do zdravého rozumu, nám prikazuje bojovať za znovunadobudnutie toho, čo nám bolo násilím odňaté. Katalánsky biskup Pedro Casaldaliga má dlhoročné skúsenosti z brazílskeho pralesa. Vraví, že je pravda, že je lepšie naučiť niekoho chytať ryby, ako dať mu rybu, ale na obrátku, načo učiť chytať ryby, ak boli rieky otrávené alebo predané?

Aby naučil medveďov tancovať v cirkuse, krotiteľ ich cvičí: za zvukov hudby ich bije po zadku palicou s ostňami. Ak dobre tancujú, prestane ich biť a dá im žrať. Ak nie, týranie pokračuje a večer idú medvede do svojej klietky s prázdnym bruchom. Zo strachu, z obáv pred ranami a hladom, medvede tancujú. Z hľadiska krotiteľa je to vec zdravého rozumu. Ale z hľadiska zlomeného zvieraťa?

September 2001 v New Yorku. Vo chvíli, keď sa lietadlo zavrtáva do druhej veže a keď táto začína prašťať a rúcať sa, ženú sa ľudia dolu schodami. Z ampliónov sa ozve výzva, aby sa všetci zamestnanci vrátili na svoje pracovné miesta. Ktorí konali podľa zdravého rozumu? Len tí, čo neposlúchli, si zachránili život.

Aby sme sa zachránili, zhromaždime sa. Ako prsty na jednej ruke. Ako kačky v jednom kŕdli.

Technológia kolektívneho letu je nasledujúca: Prvá kačka sa rozletí a otvorí cestu pre druhú, tá ju udá tretej, energia tretej nechá rozletieť sa štvrtú, ktorá schytí piatu, elán piatej vyzve šiestu, ktorá dá silu siedmej ...

Keď sa vedúca kačka unaví, prejde na posledné miesto reťaze a nechá svoje miesto druhej kačke, ktorá nastúpi na vrchol tohto obráteného V, ako sa nám ťah kačiek vo výške javí. Postupne všetky zaberú miesto raz na čele, raz na chvoste skupiny. Podľa môjho priateľa Juana Diaza Bordenaveho (3), ktorý síce nie „palmipedológ" (špecialista pre vtáky s plávacou blanou na nohách, pozn.prekl.), ale sa v tom vyzná, ani jedna kačka sa nepovažuje za superkačku, ak letí vpredu, ani za podkačku, ak je na chvoste. Kačky, tie nestratili zdravý rozum!

Poznámky

1/ Julio Anguita, španielsky politik, historický vodca Izquierda Unida (Zjednotená ľavica), ktorého syn Julio Anguita Parrado, novinár, korešpondent madridského denníka El Mundo, sprevádzal úradne 3. americkú armádu pri invázii do Iraku, bol zabitý irackou raketou južne od Bagdadu 7. apríla 2003.

2/ Mgr. Pedro Casaldaliga, narodený 1928, františkán-klarista, teológ hnutia oslobodenia, tridsať päť rokov titulárny biskup v Sao Felix de Araguaia, jednej z najchudobnejších oblastí Brazílie, stratenej v štáte Mato Grosso. V roku 1992 bol navrhnutý na Nobelovu cenu mieru.

3/ Juan Enrique Diaz Bordenave, paraguajský esejista, špecialista pre komunikácie, autor m.i. Comunicatión y Sociedad, Buenos Aires, 1985.

*  *  *

Eduardo Galetano je uruguajský novinár a spisovateľ. V septembri vyjde jeho kniha Sens dessus desous (asi Pomotaný zmysel). V októbri 2000 sme v ZH č. 21 uverejnili jeho esej „Pomôžte mi, pán doktor, nemôžem spať" .

*   *   *

Prameň: Eduardo Galeano, "Eloge du bon sens", Le Monde diplomatique, č.605, august 2004, s.32.

Preložil Rastislav Škoda

Humanistická výchova v belgickom školskom systéme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Sonja Eggerickxová

Belgicko existuje ako nezávislý štát od roku 1830. Na tú dobu dostalo veľmi liberálnu ústavu a v počiatkoch existencie štátu nemala katolícka cirkev veľkú moc. Boli síce školy, ktoré viedli kňazi a mníšky, ale každé mesto a každá dedina mali povinnosť organizovať základné školstvo.

Tieto školy boli nezávislé od cirkvi, ale miestny farár mal dovolené kontrolovať obsah výučby. Podľa toho, kedy ktorá politická strana vyhrala voľby, boli aj roky, keď právo kontroly neexistovalo. Vo všetkých školách sa vyučovalo r.-k. náboženstvo.

Už v 19. storočí však mnohí rodičia odmietali posielať svoje deti na náboženstvo a takým deťom bolo dovolené nezúčastňovať sa náboženského vyučovania. Iné kurzy neboli. To sa zmenilo v roku 1926, keď žiaci stredných škôl museli voliť medzi predmetom náboženstvo a predmetom tzv. nenáboženská etika. Od roku 1958 sa táto povinnosť týka aj základného školstva.

Tak sa vo výchove zaviedol vo všetkých štátnych školách ako alternatíva k predmetu náboženstvo humanizmus ako "nekonfesijná etika" s dvomi hodinami týždenne. V holandsky hovoriacej časti štátu podliehajú tieto predmety kontrole (inšpekcii) UVV (Unie Vrijzinnige Verenigingen - názov národnej humanistickej organizácie v Belgicku) a budúce reformy budú mať za následok, že sa bude podobne postupovať aj vo francúzsky hovoriacich oblastiach.

Čo presne obsahuje tento predmet? Zakladá sa na humanizme, čo značí, že si preň prajeme filozofickú základňu, ale
chceme aj, aby sa rešpektovala Všeobecná deklarácia ľudských práv. Snažíme sa vychovávať svoje deti ku kritickému mysleniu, sebadôvere, slobodnému mysleniu a využívaniu vedy pre vytváranie názorov; odmietame uznať existenciu nadprirodzených síl.

Učebné osnovy majú 5 „priebežných cieľov", čím chceme vyjadriť, že výchova k hodnotám je súvislý proces, ktorý má stanovené ciele, pričom najdôležitejšie je presvedčenie, že sa nikdy neslobodno vzdať ich dosiahnutia.

1. Naučiť sa myslieť a konať nezávisle

- rast od detstva do dospelosti
- nezávisle myslieť
- nezávisle konať
- nekonvenčné postoje

2. Myslieť morálne, t.j. proti indiferentnosti a empaticky

- hodnota: jej hľadanie, spoznanie, integrácia
- spoznanie morálnych problémov
- mravné skúsenosti

3. Humanizujúce spolužitie s inými

- analyzovať, spoznávať a integrovať možnosti ľudských bytostí
- analyzovať, spoznávať a integrovať hranice ľudských bytostí
- objaviť ľudské práva
- prežívať demokraciu
- cvičiť sa v sociálnej zodpovednosti

4. Zodpovednosť za súčasnú a budúce generácie

- zodpovednosť voči sebe samému
- rešpekt voči druhým
- starostlivosť o iných
- pozornosť prostrediu
- starostlivosť o prostredie
- pochopiť, čo nám poskytuje veda a technika
- pochopiť, čo nám ponúkajú médiá

5. Cvičiť sa v zmysle života

- uznať ľudskú bytosť za niečo, čo dáva zmysel vlastnému životu
- uznať, že ľudská bytosť nie je jediná bytosť, ktorá má zmysel
- hľadať, poznať a integrovať zmysel sveta, ľudskej bytosti, iných, aj prírody (veda, literatúra, umenia, náboženstvá a svetonázory)
- hľadať, poznať a integrovať dimenzie existencializmu
- hľadať, poznať a integrovať pravdu, krásu a iné estetické pocity
- hľadať, poznať a integrovať šťastie našej existencie
- hľadať, poznať a integrovať sa do svetového občianstva.

Táto línia sa sledovala 12 rokov. Námety, ktoré som menovala, sa týkajú každodenných problémov: čo zaujíma žiakov, čo je pre nich veľká novinka atď. Len s najstaršími žiakmi sa niektoré predmety preberali teoreticky.

V základných školách na vidieku sa väčšina žiakov zúčastňuje predmetu katolícke náboženstvo.V mestách je to oveľa menej. V stredných školách navštevuje väčšina žiakov nekonfesijné etické predmety.

Príležitosť šťastnej voľby má však len menšina žiakov, pretože 75 % žiakov chodí do katolíckych škôl, ale nie preto, že by boli katolíci, ale preto, že tieto školy majú lepšiu povesť.

Pravdepodobne dôležitejší ako naše dve hodiny „nekonfesijnej etiky" týždenne je fakt, že učebné osnovy vo verejných školách sú skutočne založené na humanistických zásadách.

V praxi je jasné, že náš systém možnosti voľby medzi rozličnými náboženstvami a humanizmom je príkladom aktívneho pluralizmu. Je tiež jasné, že hráme rozhodujúcu úlohu vo výchove spoločnosti ľudí rozličných životných štýlov, rás a druhov. Učíme ich, ako spolu žiť v hlbokej úcte jedného ku každému druhému.

Prednesené na konferencii IHEU v Kampale v Ugande, v máji 2004.

*  *  *

Aktualita o výučbe etiky

Pre aktuálnosť výučby humanistickej etiky v 1. triede základných škôl sme sa rozhodli vydať prílohu k tomuto číslu ZH s článkom doc. Mateja Beňu O alternatíve bez alternatívy, ktorej vydanie a rozoslanie na 1000 škôl financuje Spoločnosť Prometheus. - Pre záujemcov (o prečítanie a spoluprácu) z radov učiteľov a rodičov pripravujeme materiály o výučbe humanistickej etiky v Holandsku, Berlíne a iných štátoch. - Od ing. Jána Moronga, gen. riaditeľa sekcie regionálneho školstva MŠ SR, sme nedostali schvaľovaciu doložku pre alternatívne učebnice etickej výchovy od 1. ročníka ZŠ.

Čo ostáva z demokracie?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

José Saramago

Na okraj ekonomickej moci

Zrodená v roku 507 p.n.l. v Aténach, demokracia je vraj pre človeka najprirodzenejší a najmenej zlý spôsob vlády. Bolo by však treba, aby správne fungovala a aby ju nekazili vlády, ktoré ani nevzišli z hlasovania ľudu, ani ich nekontrolujú občania.

Aristoteles nám vo svojej Politike (1) hovorí: „V demokracii sú chudobní kráľmi, pretože sú početní a pretože vôľa väčšiny má silu zákona." V ďalšej pasáži najprv obmedzuje dosah tejto prvej vety, aby ho potom rozšíril, doplnil a končí vyslovením axiómu: „Rovnosť v štáte vyžaduje, aby chudobní v nijakom prípade nemali väčšiu moc ako bohatí, aby neboli jedinými suverénmi, ale aby nimi boli všetci občania primerane svojmu počtu. To sú nevyhnutné podmienky, aby štát účinne zaručoval rovnosť a slobodu."

Aristoteles nám teda hovorí, že bohatí občania, čo aj sa zúčastňujú celkom legitímne vlády v polis (obci), ostanú v dôsledku nespornej pomernosti vždy menšinou. V tomto bode videl správne: nech ideme v čase ako ďaleko dozadu, nikdy neboli bohatí početnejší ako chudobní. Napriek tomu bohatí svetu vždy vládli, alebo ťahali na povrázkoch tých, čo vládli. Toto zistenie je dnes aktuálnejšie, ako bolo kedykoľvek. Len tak mimochodom si pripomeňme, že pre Aristotela znamenal štát vyššiu formu morálnosti ...

V každej príručke ústavného práva sa dočítame, že demokracia je „vnútorná organizácia štátu, pri ktorej pôvod a výkon politickej moci patria ľudu; táto organizácia umožňuje ovládanému ľudu vládnuť, a to prostredníctvom zvolených zástupcov." Prijať definíciu tohoto druhu, veď jej správnosť a závažnosť sa otiera o exaktné vedy, by zodpovedalo, vzhľadom na náš dnešok, nebrať do úvahy nekonečné stupne patologických stavov, s ktorými môže byť náš predmet každú chvíľu konfrontovaný.

Inými slovami: skutočnosť, že demokraciu možno definovať veľmi presne, neznamená ešte, že skutočne funguje. Krátka zachádzka do histórie politických ideí nás privedie k dvom pozorovaniam, často odmietaným pod zámienkou, že svet sa mení. Prvé pripomína, že demokracia sa zrodila v Aténach v piatom storočí p.n.l.; predpokladala účasť všetkých slobodných mužov na vláde v obci; bola založená na priamej forme, úlohy (úrady) boli faktické, alebo sa prideľovali zmiešaným spôsobom ťahania lósu alebo voľbou; občania mali právo na verejných zhromaždeniach voliť a podávať návrhy.

Druhé pozorovanie: v Ríme, ktorý bol pokračovaním Grécka, sa demokratický systém nepresadil. Prekážkou sa stala nadmerná ekonomická moc veľkostatkárskej aristokracie, ktorá videla v demokracii priameho nepriateľa. Napriek riziku neprípustnej extrapolácie sa nemôžem vyhnúť otázke, či súčasné ekonomické impériá nie sú tiež radikálnymi nepriateľmi demokracie, čo aj sa zatiaľ dodržujú zdania.

Sú voľby formou zrieknutia?

Orgány politickej moci sa pokúšajú odviesť našu pozornosť od jednej zrejmosti: v samotnom mechanizme volebného aktu sú v konflikte jednak politický výber reprezentovaný odovzdaním hlasu, jednak občianske vzdanie sa (abdikácia). Nemám pravdu, keď vravím, že v chvíli, keď vhodil volebný lístok do urny, odovzdal volič do iných rúk - a to bez inej protihodnoty ako predvolebné sľuby - tú časť politickej moci, ktorú mal až dosiaľ ako člen spoločnosti občanov?

Úloha diablovho advokáta, ktorú na seba beriem, sa môže zdať nerozumná. To je o dôvod viac, aby sme prešetrili, čo je naša demokracia a nakoľko je užitočná, a to prv, ako ju urobíme povinnou a univerzálnou, čo je obsesia (posadnutie) našich čias. Veď tá karikatúra demokracie, ktorú ako misionári novej viery sa snažíme nahovoriť celému svetu, nie je demokracia Grékov, ale politický systém, ktorý by ani Rimania neboli váhali prikázať svojim teritóriám. Tento druh demokracie, pokorený tisíckami ekonomických a finančníckych parametrov, by bol bez pochyby zmenil mienku latifundistov Lácia o demokracii a boli by sa z nich stali najzapálenejší demokrati ...

V tejto chvíli sa môže vynoriť v mysli niektorých čitateľov nepríjemné podozrenie o mojom demokratickom zmýšľaní, najmä ak sa vezme do úvahy moja dobre známa ideologická príslušnosť (2) ... Bránim ideu ozaj demokratického sveta, ktorý by sa konečne mohol stať skutočnosťou, čo aj až za dvetisíc päťsto rokov po Sokratovi, Platónovi a Aristotelovi. Bránim túto grécku chiméru harmonickej spoločnosti, ktorá by nerozlišovala pánov od otrokov, ako ju chápu čisté duše, ktoré ešte veria na dokonalosť.

Niektorí mi povedia: veď západné demokracie nie sú ani založené na volebnom cenzu, ani rasistické, a bohatý občan či človek svetlej pokožky sa pri urne počíta rovnako ako chudobný alebo s tmavou pokožkou. Keby sme sa oddali takým zdaniam, dosiahli by sme vrchol demokracie.

Hoci schladím tento zápal, vravím otvorene, že brutálne skutočnosti sveta, v ktorom žijeme, obracajú na posmech tento idylický obrázok, pretože tak alebo inak, zakaždým skončíme pádom pod vládu autoritatívnej moci, umne utajenej pod najkrajšími parádami demokracie.

Tak napríklad volebné právo, prejav politickej vôle, je súčasne aj aktom vzdania sa tejto vôle, keďže volič ju postupuje jednému z kandidátov. Čin voľby je, aspoň pre určitú časť obyvateľstva, formou dočasného vzdania sa osobnej politickej činnosti, ktorá sa odkladá odpočívať až do nasledujúcich volieb. To bude chvíľa, keď sa mechanizmy delegovania vrátia na východiskový bod a všetko sa začne tým istým spôsobom odznova.

Toto vzdanie sa môže predstavovať pre zvolenú menšinu prvý krok k mechanizmu, ktorý jej často dáva právo - napriek márnym očakávaniam voličov - sledovať ciele, ktoré nie sú nijako demokratické, ba môžu byť priam urážkou zákona. Platí zásada, že nikomu by neprišlo na um voliť za reprezentantov v parlamente korumpovaných jednotlivcov - a predsa nás smutná skúsenosť učí, že aj najvyššie miesta moci sú ako v štátnom, tak medzinárodnom rámci obsadené kriminálnikmi alebo ich nadháňačmi. Ani mikroskopické preverenie hlasov v urne nevyjaví znaky donášačov vo vzťahoch medzi štátmi a ekonomickými skupinami, ktorých delikventské činy, neraz vojenského charakteru, vedú našu planétu rovno do katastrofy.

Skúsenosť potvrdzuje, že politická demokracia, ak nie je založená na ekonomickej a kultúrnej demokracii, nie je veľa hodná. No ideou ekonomickej demokracie sa pohrdlo a bola odhodená do komory zostarnutých myšlienok; ponechala miesto myšlienke trhu, triumfujúceho až do oplzlosti. A ideu kultúrnej demokracie nahradila nie menej obscénna priemyselná davovosť kultúr, pseudo-taviaci kotlík kultúr (melting pot), slúžiaci na maskovanie dominancie jednej z nich.

Mysleli sme si, že ideme dopredu, ale v skutočnosti cúvame. Hovoriť o demokracii bude čím ďalej tým absurdnejšie, ak zotrváme na identifikácii inštitúcií, ktoré majú za názvy výrazy ako strana, parlament či vláda bez toho, žeby sme preverili ich postoj k hlasovaniu, ktoré im dalo do rúk vládu nad nami. Demokracia, ktorá sa nepodrobuje autokritike, sama si privodí paralýzu.

Nerobte záver, že som proti existencii strán: som aktivistom jednej z nich. Nemyslite si ani, že mám odpor k parlamentom: páčilo by sa mi, keby sa venovali skôr činom ako slovám. A nepredstavujte si, že som vynašiel magické zariekadlo umožňujúce národom šťastne žiť bez vlád. Len odmietam pripustiť, že vládnuť a byť ovládaným sa dá len podľa platných demokratických modelov, hoci sú neúplné a nesúvislé.

Takto ich kvalifikujem preto, lebo nenachádzam iné slová. Pravá demokracia, ktorá by ako slnko zalievala svojím svetlom všetky národy, by mala začínať tým, čo máme v rukách, to je krajinou, kde sme sa narodili, spoločnosťou, v ktorej žijeme, ulicou, v ktorej bývame.

Ak sa tieto podmienky neberú do úvahy - a neberú sa - , všetky predošlé úvahy, totiž teoretické základy a experimentálne fungovanie systému, budú chybné. Čistiť riečnu vodu pri prechode mestom nemá zmysel, ak je kontaminovaný prameň.

Hlavná otázka, ktorú si kladie každý typ ľudskej organizácie odkedy je svet svetom, je otázka moci. A hlavný problém je identifikovať toho, kto má túto moc, a overiť, ako sa k nej dostal, ako ju využíva, aké spôsoby používa a aké má ambície.

Keby bola demokracia naozaj vládou ľudu, pre ľud a prostredníctvom ľudu, bol by koniec debaty. Ale nie je to tak. A iba cynik by sa opovážil tvrdiť, že v tomto svete, v ktorom žijeme, je všetko v poriadku.

Hovorí sa aj, že demokracia je najmenej zlý politický systém. Nikto si pritom nevšíma, že tento rezignovaný súhlas s modelom, ktorý sa uspokojuje byť „najmenej zlý", môže byť brzdou pre hľadanie niečoho, čo by bolo „lepšie".

Demokratická moc je už svojou povahou vždy dočasná. Závisí od stability volieb, toku ideológií a záujmov tried. Dá sa v nej vidieť akýsi organický barometer, registrujúci kolísanie politickej vôle spoločnosti. Nezaznamenávajú sa však na pohľad radikálne politické zmeny, ktoré majú za následok zmenu vlády, ale nesprevádzajú ich také zásadné sociálne, ekonomické a kultúrne zmeny, ako by sa čakalo podľa výsledku volieb.

Povedať o vláde, že je „socialistická" alebo „sociálno-demokratická", či „konzervatívna" alebo „liberálna", a vôbec pripisovať je „moc", veď to je v skutočnosti len lacná estetická operácia. To je chcieť vidieť niečo tam, kde to nie je, ale chcú nám to nahovoriť. Pretože moc, skutočná moc, je inde: a je to ekonomická moc. Tá, ktorej obrysy poznáme len v náznakoch, ktorá nám však pri približovaní uniká a bráni sa útokom, ak nás napadne obmedziť jej pôsobenie, a nebodaj ho podrobiť pravidlám všeobecného záujmu.

Poviem to zreteľnejšie: národy si nezvolili vlády, aby ich tieto „ponúkli" trhu. Ale trh si upravuje vlády tak, aby mu tieto „ponúkli" svoj ľud. V tejto ére liberálnej globalizácie je trh výborným nástrojom jedinej moci hodnej svojho mena, ekonomickej a finančnej. A táto nie je demokratická, pretože nebola zvolená ľudom, neriadi ju ľud a predovšetkým nemá za konečný cieľ blaho ľudu.

Posledná zrada

Svojimi riadkami vyslovujem len elementárne pravdy. Politickí stratégovia všetkých farieb prikazujú rozumné mlčanie, aby sa nikto neopovážil ani len naznačiť, že pokračujeme v pestovaní klamstva a súhlasíme s tým, že sme jeho spoluvinníkmi.

Systém, ktorý sa nazýva demokratickým, sa podobá čím ďalej tým viac na vládu bohatých a čím ďalej tým menej na vládu ľudu. Očividnosť sa nedá poprieť: masa chudobných pristupuje k voľbám, ale ešte nikdy nebola poverená vládnuť. Keby sme aj predpokladali vládu zloženú z chudobných, kde by títo zastupovali väčšinu, ako si to predstavoval Aristoteles vo svojej Politike, nemali by títo prostriedky na zmenu organizácie triedy bohatých, ktorí im vládnu, na nich dozerajú a škrtia ich.

Takzvaná západná demokracia vstúpila do štádia spiatočníckej transformácie a nie je schopná zastaviť jej chod; jej predvídateľným dôsledkom bude jej vlastná negácia. Netreba, aby niekto bral na seba zodpovednosť za jej likvidáciu, zabíja sa každý deň sama.

Čo robiť? Reformovať ju? Dobre vieme, že reformovať, ako to tak pekne povedal autor Geparda (3), nie o nič viac, ako zmeniť, čo treba, aby sa nič nezmenilo. Obnoviť ju? Ktorá epocha minulosti bola dosť demokratická, aby sme sa do nej chceli vrátiť a odtiaľ začali rekonštruovať s novým materiálom to, čo je na ceste skazy? Antické Grécko? Obchodnícke republiky stredoveku? Anglický liberalizmus 17. storočia? Francúzske storočie Osvietenstva? Odpovede by boli také zbytočné, ako sú otázky.

Čo teda robiť? Prestaňme považovať demokraciu za raz dosiahnutú hodnotu, raz pre vždy definovanú a naveky nedotknuteľnú. Vo svete, kde panuje zvyk o všetkom hovoriť, pretrváva len jedno tabu: demokracia. Salazar (1889-1970), diktátor, ktorý štyridsať rokov vládol v Portugalsku, tvrdil: „Nepochybuje sa o Bohu, nepochybuje sa o vlasti, nepochybuje sa o rodine." Dnes sa pochybuje o bohu, aj o vlasti, a ak sa nepochybuje o rodine, je to preto, lebo to si vzala na starosť sama. Ale nepochybuje sa o demokracii.

Preto vravím: pochybujme o nej vo všetkých rozhovoroch. Ak nenájdeme prostriedok na jej znovuvynájdenie, stratíme nielen demokraciu, ale aj nádej, že jedného dňa sa budú ľudské práva rešpektovať na celej zemi. To by bol najvýznamnejší neúspech našej doby, to by bol signál zrady, ktorá by navždy poznamenala ľudstvo.

Poznámky

1/ Pozri Aristoteles, Politika, preložil J. Špaňár, Nakladateľstvo Pravda, 1988
2/ José Saramago je člen Komunistickej strany Portugalska (pozn. red. LMD).
3/ Il Gottopardo, posthumný román sicílskeho spisovateľa Giuseppe Tommasi di Lampedusa (1896-1957) z roku 1958. Lampedusovi sa pripisuje slávna veta: „Treba zmeniť všetko, aby sa nič nezmenilo."

Prameň: José Saramago,  „Que reste-t-il de la démocratie?",  Le Monde diplomatique, august 2004, s.20.

Preložil Rastislav Škoda

Umrel humanistický laureát Peter Ustinov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Celý svet ho poznal pre jeho početné talenty a dobré diela; menej sa vedelo, že „taktne" kritizuje náboženstvo a spolupracuje s Radou pre sekulárny humanizmus.

Umrel 29. marca 2004 vo veku 92 rokov. Za herecké výkony dostal Oscara a Grammy; bol aj spisovateľ, režisér a aktivista za dobro detí. Tridsať rokov bol vyslancom Detského fondu OSN. Rodná krajina ocenila jeho výkony tým, že ho roku 1990 kráľovná Alžbeta povýšila do šľachtického stavu, no s oslovením „sir" sa nikdy nezmieril. Krátko pred jeho smrťou oznámila Viedenská univerzita založenie Ustinovovho ústavu, ktorého poslaním bude študovať predsudky a ich vplyv na ľudí, politiku a riešenie medzinárodných konfliktov.

Ustinov prispel aj k pokroku humanizmu. Americké vydavateľstvo Prometheus vydalo jeho štyri knihy, naostatok Ustinov still at Large (....), kompiláciu článkov pre časopis The European. Bol priateľom Paula Kurtza, laureátom Medzinárodnej akadémie humanizmu (sponzorovanej Radou pre sekulárny humanizmus) a čestným členom britskej Asociácie racionalistickej tlače.

Niektoré svoje názory na svetové problémy a ich pramene rozviedol v interview uverejnenom v lete 1995 vo Free Inquiry, ktoré sme uverejnili aj v Zošitoch humanistov (č.21, január 1999). Za zdroj mnohých nepokojov vo svete označil predsudky: „Na nešťastie pochádzajú mnohé predsudky z výchovy, z rodinného života a zo všetkých tých názorov, ktoré vychvaľujú ortodoxné cirkvi."
Bol toho názoru, že náboženská viera je „ľudskej povahe vrodená". Ale vždy hovoril, že „má viac dôvery k agnostikovi alebo ateistovi, ktorý pomôže starej panej prejsť cez cestu, ako k chlapovi, ktorý sa ponáhľa do kostola a robí sa, že ju nevidí".

Megaveľmoc Čína

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Ignacio Ramonet

Varovanie čísiel

„Ak sa raz Čína prebudí ...", vravievalo sa kedysi a zamenalo to, že celej planéte hrozí nie hocaké nebezpečenstvo. No táto obrovská zem sa už prebudila. Je najvyšší čas položiť si otázku, aké dôsledky to môže mať pre beh sveta.

Čína, demografický kolos (1,3 miliardy obyvateľov), sa pustila do svojej ekonomickej reformy až po smrti Mao Zedonga, keď sa v roku 1978 dostal k moci Deng Xiaoping. Jej model rozvoja, založený na prebytku slabo platenej pracovnej sily, na zakladaní filiálok zahraničných tovární, kde sa výrobky len skladali, na vývoze lacného tovaru a prílive zahraničného kapitálu, sa dlho považoval temer s posmechom za „primitívny" a typický pre zaostalú krajinu ovládanú železnou rukou jedinej strany.

No nielenže - hoci stále komunistická - Čína prestala svetu naháňať strach, ale v eufórii nastávajúcej globalizácie ju začali stovky zahraničných firiem, ktoré sem delokalizovali svoje továrne (po prepustení miliónov svojich zamestnancov), predstavovať za zlatú baňu pre šikovných investorov. Vďaka sieti „špeciálnych ekonomických zón" zriadených pozdĺž svojich morských brehov sa Čéína v krátkom čase stala fenomenálnou exportnou veľmocou. Na čelo sa postavili jej svetoví vývozcovia textilu obliekania, obuvi, elektronických prístrojov a hračiek. Jej výrobky zaplavili svet. Predovšetkým zaplavili trhy Spojených štátov, ktoré si na jej účet zadovážili gigantický rozpočtový schodok: ich obchodný deficit voči Pekingu dosiahol v roku 2003 sumu 130 miliárd USD! (1).

Táto vývozná vášeň vyvolala nevídaný štart ekonomického rastu, ktorý rok čo rok prekračuje 9 % (2). A tento „demokratický trhový komunizmus" mal pre milióny rodín za následok zvýšenie ich kúpnej sily a životnej úrovne (3). Umožnil vznik ozajstného čínskeho kapitalizmu. S rovnakým elánom sa štát pustil do modernizácie štátu zrýchlenou výstavbou infraštruktúry: prístavy, letiská, diaľnice, železnice, mosty, priehrady, vežiaky, štadióny pre Olympijské hry v Pekingu roku 2008, inštalácie pre Svetovú výstavu v Šanghaji v roku 2010 atď.

Šialené množstvo týchto prác a nová konzumná horúčka Číňanov pridali svetovej ekonómii novú dimenziu: Čína, ktorá naháňala strach ako rozpínavá a dobyvačná exportná veľmoc, sa v krátkom čase stala dovoznou obludou, ktorej pažravosť seriózne znepokojuje. Minulý rok bola prvým kupcom vo svete cementu (importovala 55 % svetovej produkcie), uhlia (40 %), ocele (25 %), niklu (25 %) a alumínia (14 %). Po Spojených štátoch je druhým dovozcom nafty. Jej nákupy vyvolali na trhoch explóziu cien, najmä na trhu nafty.

V roku 2001 bola Čína prijatá do Svetovej organizácie obchodu a v skutočnosti je jednou z najväčších ekonomík sveta - presne povedané šiestou (4). Ťahá dopredu celosvetový rast a každý zášklb u nej má následky v celku svetového hospodárstva. „Napriek rýchlosti nášho rastu", zmierňuje závažnosť tohto výroku premiér Wen Žibao, „Čína je ešte stále rozvojovou zemou a bude treba 50 rokov rastu pri terajšej rýchlosti, aby sme sa stali stredne vyvinutou krajinou." (5).
Ak však bude Čína pokračovať dneš-ným rytmom, prekoná okolo roku 2040 Spojené štáty a stane sa prvou ekonomickou mocnosťou sveta (6). To bude mať vážne geopolitické dôsledky. Znamená to tiež, že v roku 2030 sa jej spotreba energie vyrovná dnešnej spotrebe energie Spojených štátov a Japonska spolu, a tak, keďže nemá dosť nafty, je nútená už v roku 2020 zdvojnásobiť svoju nukleárnu kapacitu a dokončovať dve atómové elektrárne ročne počas šestnásť rokov ...

Ale aj tak opustí Čína - ktorá roku 2000 ratifikovala kyotský protokol - druhé miesto znečisťovača planéty, ktoré má dnes, a postúpi na prvé miesto. To bude produkovať kolosálne množstvo plynov so skleníkovým efektom, čo veľmi zhorší aktuálne klimatické zmeny na celej zemeguli.

V tomto ohľade je Čína školský prípad pre predvídanie zajtrajšieho vývoja v Indii, Brazílii, Rusku alebo Južnej Afrike: ako vytrhnúť miliardy ľudí z tiesne zaostalosti bez toho, žeby upadli do produkčného a konzumného modelu na „západný" spôsob, ktorý je nešťastný pre planétu a smrteľný pre celé ľudstvo?

Poznámky

1) Pozri Cyclope, „Les marchés mondiaux 2004", (Svetové trhy v roku 2004), vyd. Philippe Chalmin, Economica, Paris, 2004.
(2) V prvom polroku 2004 to bolo 9,7 % (Francúzsko: 2,3 %).
(3) V roku 2003 bol HDP na obyvateľa 4 690 USD (vo Francúzsku 21 700).
(4) Za Spojenými štátmi, Japonskom, Nemeckom a Francúzskom je medzi Anglickom a Talianskom. Mala by sa stať členom klubu G8, kam patrí okrem menových štátov Rusko a Kanada.
(5) El País, Madrid, 6. júna 2004.
(6) Podľa experta Maryama Kheliliho bude potom poradie prosperity štátov takéto: Čína, Spojené štáty, India, Japonsko, Brazília a Rusko.

Prameň: Ignacio Ramonet, „Chine mégapuissance", Le Monde diplomatique, č. 605, august 2004, s.1.

Preložil Rastislav Škoda

Čínski komunisti zlepšujú diela Karola Marxa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Johnny Erling

Ako bude vyzarať táto modernizácia?

Peking chce prispôsobiť marxizmus-leninizmus kapitalistickej ére a prepisuje svoje učebnice.

Komunistická strana Číny necháva 25 rokov od začiatku svojej kapitalistickej ekonomickej reformy a po temer ukončenom prechode krajiny od plánovaného k trhovému hospodárstvu prepísať svoje učebnice marxizmu-leninizmu. Plánuje sa vydanie nového desaťzväzkového súboru diel Marxa a Engelsa.

Toto obnovenie ideológie je prvý viditeľný krok, ktorého sa odvažuje nové vedenie strany pod predsedníctvom Hu Žintaa. Ústredný výbor schválil plán vydať v priebehu desať rokov reformované teoretické základy vlády komunistickej strany v štáte a prispôsobiť ich aktuálnym podmienkam. Tradičné chápanie marxizmu a recepcia klasikov Marxa a Lenina sa takto dostávajú na skúšobnú rampu. V preambuli čínskej ústavy je marxizmus-leninizmus stále zakotvený ako vedúca ideológia štátu. Šéf propagandy v ÚV Li Čangčun v tejto súvislosti povedal, že pre čínsku formu socializmu ide o „projekt prežitia" strategického významu.

Toto rozhodnutie bolo publikované ako dokument ÚV a je časťou programu, ktorý začiatkom roka inicioval ÚV pod vedením Hu Žintaa „za účelom oživenia a rozvoja filozofie a sociálnych vied". Výskum a výučba majú dostať viac slobody pre inovatívnu prácu. Na ideologickej konferencii 26. apríla 2004 o novom spracovaní marxistických základov bolo rozhodnuté, že treba prepísať všetkých sedem hlavných marxistických učebníc pre vysoké školy pre filozofiu, politickú ekonómiu, vedu a právo, novinárstvo a literatúru. Základný výskum vzťahov medzi čínskou politikou reforiem, otvorenia a modernizácie sa má diať na siedmich veľkých centrách štátu. Patria k nim Vysoká škola stranícka, Akadémia sociálnych vied a Teoretický ústav armády.

Denníku Welt potvrdili marxistickí vedci, že dostali za úlohu pracovať na obnovovacom projekte a že na to boli povolené prostriedky v dvojmiestnych miliónových číslach. Profesor na Vysokej straníckej škole Han Gang povedal, že „je to od tých čias, čo je KS vládnucou stranou, po prvý raz, čo sa taká práca povoľuje". Cieľom novej recepcie nijako nie je negovať marxistickú teóriu, ale spájať s ňou nové poznatky a skúsenosti. Potvrdil to aj Gu Žinping, bývalý riaditeľ Ústavu ÚV pre vydávanie diel Marxa a Engelsa, zúčastňujúci sa na príprave novej edície. Od rokov vraj vládne konfúzia najmä medzi mladými, čo vlastne marxizmus je a ako sa dá novo interpretovať; rozšírené sú jednostranné a mylné názory.

Ako ťažko padnú čínskej vláde jednej strany ideologické reformy v čase ekonomických premien, to musel raz skúsiť aj bývalý šéf strany Hu Jaobang. Keď po skončení kultúrnej revolúcie v roku 1983 pri storočnici smrti Karola Marxa odporúčal potrebu reforiem, pretože „niekdajší marxisti o našich dnešných problémoch ani nevedeli, takže nemohli navrhovať ich riešenia", stŕžil od čínskych dogmatikov búrku rozhorčenia pre svoje narušenie tabuizovaných názorov a musel ustúpiť.

Jeho nástupca Hu Žintao teraz diskusiu nanovo otvára. V týždenníku „Quingnian Cankao" (Elitné referencie) vítajú viacerí marxistickí vedci možnú reformu vedúcej ideológie. Xi Guangqing z Ľudovej univerzity v Pekingu píše, že „je už dávno nutná"; sťažuje si na chaos v dnešných teoretických školeniach, pri ktorých prednášajúci žiakov a budúcich učiteľov mýlia a do pomykova privádzajú svojim mišmašom z článkov viery marxizmu, myšlienok Mao Ze Donga a modernizačných teórií jeho nástupcov Deg Xiaopinga a Žiang Zemina.

Prameň: Johnny Erling, Die Welt, 24. júna 2004

Preložil Rastislav Škoda

Bell ukradol vynález telefónu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Mike Rogers

Na amerických školách sa učí, že telefón vynašiel Alexander Graham Bell. Je nad slnko jasnejšie, že je to klamstvo. Telefón vynašiel Talian Antonio Meucci. Americké školy však budú naďalej šíriť - okrem iných - aj túto nepravdu - len vláda vie, prečo a dokedy. Niektorí čitatelia ma asi obžalujú z propagandy, ale nie je to tak. Neverte mi - dokážem vám to a budete to vedieť.

25. septembra 2001 vyniesla americká Snemovňa reprezentantov rezolúciu (Resolution # H. Res. 269), ktorej cieľom je vzdať úctu životu a životnému dielu taliansko-amerického vynálezcu 19. storočia Antoniovi Meuccimu za jeho vynález telefónu.

V rezolúcii sa konštatuje, že

„... keďže Antonio Meucci, veľký taliansko-americký vynálezca, na základe svojich prác v Havane na Kube a neskoršie v New Yorku, 28. decembra 1871 predložil úradom žiadosť o udelenie patentu na svoj model elektronickej komunikácie „teletrofono",

... keďže Meucci dal do prevádzky elementárnu spojovaciu linku vo svojom byte v Staten Island medzi suterénom a prízemím a neskôr, keď jeho žena trpela na ochromujúcu artritídu, zriadil trvalé spojenie medzi svojím laboratóriom a spálňou svojej ženy na prvom poschodí;

... keďže po spotrebovaní všetkých životných úspor neostali Meuccimu prostriedky na komercializáciu svojho vynálezu, ktorý opísal a dokumentoval už v roku 1860 v americko-talianskych novinách;

... keďže sa nikdy nenaučil tak dobre po anglicky, aby sa mohol pohybovať v komplexnej americkej obchodníckej spoločnosti;

... keďže nemal finančné prostriedky na zaplatenie každoročného poplatku za patentové konanie dlhšie ako tri roky (platil od 28. decembra 1871 do r. 1874) a koniec života prežil na sociálnej výpomoci;

... keďže v marci 1876 dostal patent na svoj model telefónu Alexander Graham Bell, ktorý pracoval v tom laboratóriu firmy Western Union, kde Patentový úrad uložil Meucciho model, ktorý sa tu jedného dňa záhadne stratil;

... keďže v januári 1887 vláda Spojených štátov anulovala Bellov patent na základe obžaloby z podvodu a falošných údajov; a nariadila súdne vyšetrovanie;

... keďže Meucci umrel v októbri 1889, Bellov patent vypršal v januári 1893 a prestalo sa jednať o spore, kto je vynálezcom telefónu a komu sa má udeliť patent;

... keďže keby bol mal Meucci 10 USD na ročný poplatok po roku 1874 za patentové konanie, nebol by býval Bellovi udelený patent,

rozhodla sa Snemovňa reprezentantov Spojených štátov

uznať životné dielo Antonia Meucciho a priznať mu vynález telefónu.

Prameň: Mike Rogers, LewRockwell.com,  2004. -  23. 11. 2009 doplnené ako zdroj rezolúcie http://thomas.loc.gov/cgi-bin/query/D?c107:2:./temp/~c107B9MJYo:: a ako iný článok http://www.absoluteastronomy.com/topics/Antonio_Meucci.

Asimovove zákony pre roboty

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Robert Klassen

Vstupujeme do veku robotov

Isaac Asimov (1920-1992) bol v každom ohľade výnimočná osobnosť. Písal scifi a nescifi romány, nikdy neprestal písať a pre fanúšikov scifi sú nezabudnuteľné jeho „tri zákony robotizmu":

1. Robot nesmie ublížiť človeku, ani nečinnosťou pripustiť, aby človek utrpel hocakú škodu.
2. Robot musí poslúchať rozkazy, ktoré mu dá človek, okrem tých, ktoré sú v rozpore s prvým zákonom.
3. Robot musí chrániť vlastnú existenciu do tej miery, kým sa táto ochrana nedostane do rozporu s prvým alebo druhým zákonom.

Robotika je oddávna obľúbený predmet spisovateľov aj čitateľov scifi románov a Asimov bol prvý, čo obmedzil správanie robotov prísnymi a neodvolateľnými príkazmi do ich tzv. „mozgov". Prečo to urobil a opakovane zdôrazňoval?

Dr. Asimov rozmýšľal ako fyzik a vedel už svojho času, že dvojsmerná audiovizuálna komunikácia na sliedenie po nás je reálna možnosť. Prežil vývoj vecí ako bezdrôtové telegrafovanie, radar, tranzistor a elektronický počítač. Jeho fikčný „mozog" v hlave robota, podobného človeku, znamenal na vtedajšiu dobu vrchol predstavivosti: dr. Asimov spoznal obrovský problém stroja pre ľudskú spoločnosť, ak sa neobmedzí jeho činnosť; preto ju obmedzil.

Bolo by zaujímavé počuť, čo by povedal dr. Asimov k dnešku, keby ho nebola predčasne zabila byrokratická lekárska nekompetentnosť; žijeme na úsvite veku robotov. Jeden môj mladý priateľ navrhuje a stavia prototypy priemyslových robotov a hoci je to zaujímavé zamestnanie, nakoniec je únavné ako všetky iné. Tieto roboty sa síce nepohybujú po miestnosti, chvalabohu, ani nevyzerajú ako ľudia, ale presne napodobňujú ľudskú činnosť pri skladaní súčiastok. Ich „mozgy" nemajú v sebe namontované Asimovove zákony, ale ak niekto vloží svoju ruku do robotovho pracovného priestoru, prestane tento okamžite fungovať a tak sa predíde vážnemu úrazu. (Mimochodom, tieto stroje majú dva ako päste veľké kontrolné lampy, jednu zelenú a druhú červenú, takže aj písma neznalí anglicky nehovoriaci bývalí dedinčania môžu s nimi pracovať.)

Priemyslové roboty sú dnes bežná vec a je isté, že ľudstvu osožia tým, že znižujú výrobné náklady na spotrebný tovar; máme aj roboty, ktoré skúmajú Mars v predpoklade, že to raz bude na niečo dobré; máme roboty, ktoré sledujú náš každodenný život, naše telefonáty, naše obľúbené webové stránky a našu elektronickú poštu, čo nie je dobré na nič dobrého; a máme aj roboty, čo zabíjajú ľudí. Inými slovami, máme roboty, ktoré spoločnosti osožia, ktoré by jej mohli osožiť a iné, ktoré jej škodia. Som istý, že to bol ten posledný druh robotov, ktorý hneval Izáka Asimova.

Pokiaľ viem, nemáme ešte roboty, ktoré by navrhovali a vyrábali roboty. Ale aký je to druh ľudí, čo navrhujú a zostrojujú „trúdové" (drone) bombardovacie lietadlá bez posádky? To by som teda rád vedel! Aký je to druh ľudí, čo navrhujú a zostrojujú „inteligentné" bomby? To by som teda rád vedel! Ktorý génius vymyslel použitie „ochudobneného" (depleted) uránu do trieštivých bômb? To by som teda rád vedel! Pre koho pracujú títo ľudia? Čo si myslia o svojej práci? Veru, to by som teda osobitne rád vedel. Teda sem sa, chlapci a dievčatá, porozprávajte nám, čo si to myslíte a čo to robíte!

Asimov predvídal deň, keď sa technológia, ktorú predvídal a schvaľoval, stane reálnym ohrozením ľudstva, preto sformuloval svoje tri zákony. Vzhľadom k súčasnej celosvetovej situácii schvaľujem myšlienku, že jeho zákony by mali byť vtelené do každého robota, nech je navrhnutý a vyrobený pre akýkoľvek účel.

A novátor by mal byť podriadený ešte vyššiemu zákonu: „Nezabiješ!"

Prameň: Robert Klassen, „Asimov´s Laws",  http://www.lewrockwell.com, 30. 4. 2004

Preložil Rastislav Škoda

Témy etiky pre 1. a 2. ročník základných škôl v Berlíne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

internet

Návrhy tém pre 1. a 2. ročník základných škôl

I. Jednotlivec v sociálnom prostredí

- „Ja som ja. Som jedinečný."
- „Rastiem."
- „Páčiš sa mi."


Ako nájsť priateľov a ostať iným; v novej škole / triede.
- „Nemôžem všetko vedieť."
Kde som silný, kde som slabý.
- „Bojím sa."
Kto mi pomôže?
- „U vás to vyzerá celkom inakšie."
Malé a veľké rodiny, jedináčik, sama mama.
- „Kedy sa vtáčik prebudí?"
Smrť a umieranie.
- „Dostanem sestričku."
Ako vzniká dieťa.

II. Zodpovednosť za prírodu a spoločnosť

- „V ktorom mori vlastne žijú rybie krokety /prsty?"
Problém nášho zmeneného spôsobu života.
- „Ten predsa nepatrí medzi nás!"
Samotár / podivín v rodine, škole, škôlke.
- „Tu je hrať sa zakázané!"
Miesta pre hry v obytnej štvrti.
- „Všetko je plastik!"
Ako zmenšiť množstvo odpadu.

III. Vysvetľovanie sveta a rozličnosti ľudí

- „Obludy, duchovia a upíry."
Rozdiel medzi fantáziou a skutočnosťou.
- „Kto sa to opováži?"
Odvaha a zbabelosť, lož a pravda.
- „Kde bolo, tam bolo ...
Rozprávky, bájky a povesti.
- „Čo sa tu vlastne oslavuje?"
Náboženské a kultúrne slávnosti a zvyky.
- „Hókus-pókus!"
Magické predstavenia a čarovanie.

Poznámka: Podobné témy existujú aj pre 3./4., 5./6., 7./8. a 9./10. ročník.

Alternatíva bez alternatívy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Matej Beňo

Zmluva o katolíckej výchove a vzdelávaní

Začiatkom júla tohto roku si vymenil minister školstva Martin Fronc ratifikačné listiny k Zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní s apoštolským nunciom H. J. Nowackým.

Ctihodní a bohabojní muži prítomní na tomto akte nešetrili pochvalami na obsah predmetného dokumentu. Podľa názoru pána ministra Fronca sa ratifikáciou zmluvy vytvárajú dobré podmienky na naplnenie prirodzeného práva ľudí na vzdelávanie a výchovu svojich detí v súlade so svojím náboženským presvedčením.

Nevedno, čo pán minister súdi o podmienkach na napĺňanie prirodzeného práva ľudí na vzdelávanie a výchovu svojich detí v súlade s ich nenáboženským, ateistickým, humanistickým presvedčením v novovznikajúcich podmienkach platnosti tejto zmluvy. Možno mysliac na túto skutočnosť zdôraznil, že zmluva je zostavená spravodlivo: „Nikto nie je do ničoho nútený, je rešpektovaná sloboda svedomia. Neveriaci si môže vybrať etickú výchovu". Zároveň vyslovil prorocké presvedčenie, že zmluva pomôže vzájomnému rešpektovaniu a znášanlivosti medzi občanmi.

Jeho excelencia apoštolský nuncius zdôraznil, že cirkev nechce na Slovensku nijaké privilégiá. „Cirkev sa stará o oblasť duchovna, štát o materiálnu oblasť, ale všetkým nám ide o dobro človeka," povedal. Podľa neho ratifikácia zmluvy svedčí o tom, že Slovensko je demokratickou krajinou, kde sú rešpektované všetky ľudské práva, ako je právo slobody svedomia a náboženstva.

Ratifikáciu zmluvy ocenil aj prítomný arcibiskup metropolita Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Ján Sokol. Podľa neho ide o veľkú historickú udalosť, ktorá prináša radosť väčšine Slovákov. „Ratifikácia bude prínosom aj pre neveriacich, pretože prinesie úctu, toleranciu a rešpekt jedných voči druhým". (1) Za tento výrok by si bol zaslúžil prinajmenšom čestné členstvo v niektorej voľnomyšlienkarskej, ateistickej organizácii, keby už vtedy nebol vedel, že táto historická udalosť v skutočnosti neprinesie radosť všetkým Slovákom.

Keď pán minister Fronc v slávnostnej chvíli tvrdil, že „nikto nie je do ničoho nútený, je rešpektovaná sloboda svedomia. Neveriaci si môže vybrať etickú výchovu", možno netušil, ako sa mýli. Nemohol však nevedieť, že ním podpísaný Pokyn Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2004-8005/15678-E z 20. mája 2004 k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. septembra 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy doslova prinúti časť žiakov navštevovať vyučovanie predmetu, o ktorý nemajú záujem, resp. ktorý nechcú, lebo svojím obsahom nerešpektuje slobodu svedomia. Neveriaci nie že si môže vybrať etickú výchovu, ale podľa citovaného pokynu si ju vybrať musí, je k tomu docunovaný. Na rozdiel od obsahu náboženskej výchovy, ktorý gestoruje cirkev, obsah etickej výchovy určený deťom z humanisticky (t. j. nie teisticky, ale ateisticky, voľnomyšlienkarsky, skepticky, sekulárne humanisticky; pojem „humanistický" tu používame v zmysle filozoficky zdôvodneného názoru rešpektujúceho a podporujúceho dôstojnosť človeka ako svojbytnej duchovnej a telesnej bytosti vo všetkých dimenziách jeho života) orientovaných rodín nebol vytvorený podľa predstáv a potrieb rodičov týchto detí. Títo rodičia mali na tvorbu obsahu etickej výchovy (v čase, keď sa tento obsah tvoril pre nepovinný predmet) menší vplyv ako cirkev.

Náboženská výchova a etická výchova sa vydávajú za dva alternatívne vyučovacie predmety, ktoré majú vyhovovať. Lenže ak alternatíva je výber, voľba medzi dvoma alebo niekoľkými vzájomne sa vylučujúcimi možnosťami, tak rodičom humanistom sa nenúka alternatíva, ale povinnosť vybrať pre svoje deti jednu z dvoch pre nich neprijateľných možností.

Etická výchova pôvodne nebola a nie je koncipovaná ani ako alternatívny, ani ako povinný predmet k predmetu náboženská výchova. Autori koncepcie a obsahu etickej výchovy sa začiatkom 90-tych rokov priam programovo snažili nevychádzať z nejakých konkrétnych ideologických, filozofických alebo náboženských pozícií a chceli sa pokúsiť koncipovať etickú výchovu prijateľnú pre všetkých. (2)  O únosnosti, resp. neúnosnosti svojich metodologických predstáv sa mohli presvedčiť sami pri tvorbe obsahu etickej výchovy pre cirkevné školy. (3)

Skutočná alternatívnosť kresťanskej mravnej výchovy a humanistickej mravnej výchovy je viac než zreteľná z ich rozdielnych cieľov.

Kresťanská výchova predpokladá

 „rozvinutie nadprirodzených vlôh, vložených do duše kresťana, vyžaduje takú činnosť výchovnú, ktorá svojim východiskom a cieľom tkvie v nadprirodzenosti. Podľa jasnej náuky novozákonnej, pokiaľ ide o nadprirodzenú vieru, vykúpenie a posvätenie, človek je viazaný na prostredníka, a tým je Kristus. Je teda Kristus priamym východiskom a cieľom kresťanskej výchovy". (4)

Humanistická výchova je

svojimi cieľmi zameraná na výchovu dobrého občana - humanistu, podľa ktorého ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť utvárať si svoj vlastný život a dávať mu zmysel. Nepripúšťa nadprirodzené názory; usiluje sa o formovanie humánnejšej spoločnosti na základe etiky budovanej na ľudských a iných prirodzených hodnotách, v duchu rozumu a slobody skúmania, prostredníctvom ľudských schopností. (5)

 Humanisti veria:

  • že morálka nepochádza od boha. Odzrkadľuje skúsenosti ľudstva, je výsledkom myslenia, životných skúseností, súcitu a pocitu spoluzodpovednosti;

  • že ľudia majú väčší pocit šťastia a uspokojenia, ak sa k druhým správajú dobre;

  • že ľudia sú sami zodpovední za budúcnosť našej planéty a života na nej. Nie je žiaden boh, ktorý by v tomto pomohol, alebo ktorý by sa o to staral;

  • že ľudia majú dnes viac možností ako kedykoľvek predtým rozvíjať tvorivosť, ale aj vyvíjať ničivé prostriedky. Preto musíme všetci spolupracovať na zabezpečení budúcnosti a života na Zemi;

  • že život by mal byť pre každého čo možno najuspokojivejší;

  • že všetci ľudia majú rovnaké práva a rovnakú dôstojnosť a mali by mať aj rovnaké možnosti bez diskriminácie na základe rasy, pohlavia, veku, viery alebo náboženského vyznania, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia a sexuálnej orientácie.


Humanisti neveria:

  • v boha alebo bohov; v posmrtný život;

  • že je nejaká nadprirodzená sila, ktorá nás usmerňuje, alebo nám pomáha;

  • že sa ľudia rodia ako „hriešnici";

  • že ženy sú podradnejšie než muži;

  • že veci týkajúce sa pohlavnosti sú niečo mimoriadne.


Humanistov zjednocuje úsilie o čo najlepšiu mravnú a svetonázorovú výchovu svojich detí. Cítia veľkú zodpovednosť za to, aby sa z nich stali hodnotní ľudia, skutoční humanisti. V hierarchii ich hodnôt je najvyššie povinnosť dobre vychovávať deti a mládež, aby sa u nich vytvoril charakter a vnímavosť pre všeobecnú morálnu slušnosť. V tomto duchu podnecujú ich morálny rast a schopnosť mravne uvažovať.

Sú hrdí na to, že nespočetné milióny humanistov viedli príkladné životy, boli čestnými občanmi, s láskou vychovávali svoje deti a rozhodným spôsobom prispeli k morálnemu pozdvihnutiu spoločnosti. Súčasne s tým uznávajú, že aj nábožensky veriaci ľudia urobili veľa dobrého. Popierajú však, že by náboženská viera bola jedinou garanciou morálnej cnosti.

Želajú si, aby obsah mravnej výchovy ich detí zahŕňal najmä nasledujúce humanistické názory, zásady a presvedčenia:

  • - rešpekt dôstojnosti a hodnôt všetkých členov ľudskej spoločnosti;

  • - dôstojnosť a autonómiu jednotlivca a v tomto rámci predpokladajú najvyššiu možnú slobodu voľby: slobodu myslenia a svedomia, slobodné hľadanie; právo jednotlivca žiť svojím životom a sledovať vlastné ciele, ak tým neškodí druhému. V demokratickej spoločnosti môže existovať množstvo alternatívnych hodnotových systémov;

  • - morálne konanie a jeho zásady sú spoločné všetkým kultúram a civilizáciám - či boli náboženské alebo nie;

  • - tolerancia voči rôznym životným štýlom nevedie nutne k ich schvaľovaniu. Súbežne so záväzkom slobody spoločnosti pretrváva potreba zlepšovať záujem a schopnosť hodnotiť. Slobodu treba prežívať zodpovedne;

  • - zodpovednosť a povinnosť voči iným. S inými ľuďmi sa nesmie zaobchádzať tak, ako keby boli len predmetmi pre naše potešenie. Sú to osobnosti s právom na rovnosť a úctu. Platí, že „s každým treba zaobchádzať ľudsky" a „nerobme iným to, čo nechceme, aby iní robili nám";

  • - základ morálneho správania tvoria všeobecné morálne príkazy, pravidlá alebo jednoducho slušnosť. Sú to bežné, všeobecné morálne cnosti, ktoré uznávajú ľudia s najrozličnejšou kultúrnou a náboženskou príslušnosťou. Máme vždy hovoriť pravdu, dodržiavať sľuby, byť čestní, seriózni, dobrosrdeční, spoľahliví, dôveryhodní a verní, máme preukazovať uznanie a vďačnosť. Máme byť slušní, spravodliví a tolerantní; máme rozumne diskutovať a snažiť sa o spoluprácu. Nemáme kradnúť ani nikoho urážať, telesne poraniť alebo poškodiť;

  • - pri tvorbe morálnych súdov treba preferovať rozum, lebo pri riešení morálnych rozporov je nevyhnutné rozumné uvažovanie. Ak to vyžaduje reálna skutočnosť alebo budúci vývoj, treba morálne zásady a hodnoty zmeniť. Morálka síce stojí na osvedčených múdrostiach a hodnotách minulosti, ale treba hľadať aj nové riešenia pre staré alebo nové morálne rozpory;

  • - rešpekt morálky zásad. Cieľ nesvätí prostriedky; naopak, humanistické ciele treba dosahovať primeranými prostriedkami a existujúcimi možnosťami. Existujú hranice toho, čo je dovolené robiť;

  • - povinnosťou ľudí je konať tak, aby sa zmenšovalo ľudské utrpenie a aby sa zvyšoval rozsah ľudského šťastia, ak je to možné;

  • - tolerancia voči kultúrnej rozličnosti - okrem prípadov, keď sú konkrétne iné kultúry netolerantné a represívne. So všetkými ľudskými bytosťami treba zaobchádzať ľudsky a ľudské práva treba brániť všade na svete.


Humanisti chcú, aby sa ich deti v obsahu vyučovania predmetu etická výchova vekuprimeranou formou učili aj to, že:

  • - vďaka vede a technológii má ľudstvo v rukách prostriedky na zlepšenie životných podmienok všetkých ľudí na Zemi;

  • - veda si zaslúži úctu a pozornosť, ale zároveň aby chápali, že s nekontro-lovaným využívaním nových technológií môžu byť spojené veľké nebezpečenstvá (týka sa to napr. zbraní hromadného ničenia, genetiky, biológie, medicínskeho výskumu, biotechnológií, klonovania, orgánových transplantácií, poškodzovania životného prostredia atď.);

  • - odvážne nové obrazy budúcnosti, ktoré načrtáva humanizmus, plodia dôveru v schopnosti ľudskej rasy vyriešiť problémy racionálnymi prostriedkami a optimistickým postojom;

  • - veda, rozum, demokracia, výchova a humanistické hodnoty podporujú pokrok. Rast vedeckých poznatkov umožní ľuďom rozumnejšie sa rozhodovať.


Obsah povinného predmetu etická výchova redukovaného na tzv. prosociálnu výchovu zďaleka nezodpovedá uvedeným humanistickým zásadám. (6) Preto je pre občanov - humanistov neprijateľný.

Humanisti nechcú, aby ich deti podľahli lacnému skepticizmu, aby ignorovali veľké vedecké, technologické a sociálne výdobytky. Deti majú vedieť, že metafyzické a teologické špekulácie minulosti znamenali buď nijaký alebo len malý pokrok. (7)

Zavedením povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternácii s etickou výchovou začínajúc 1. ročníkom základnej školy sa rozšíril učebný plán o jednu vyučovaciu hodinu týždenne. Opatrenie nebolo odborne pripravené a zdôvodnené, hoci znamená veľmi vážny zásah do školskej záťaže 6-ročných žiakov. (8)

Pri zmenách takéhoto charakteru je nutný návrh koncepcie, predbežná experimentálna práca (tzv. pokusné overovanie v takýchto prípadoch ministerstvo predpokladá (9) a vydalo pre takéto prípady vlastné smernice), stanoviská pedagógov, psychológov, lekárov a hygienikov, rodičov, občianskych združení i iných subjektov a diskusia k nim.

Ministerstvo školstva SR prijalo toto opatrenie s oporou o § 14 ods. 1 zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, podľa ktorého „Ministerstvo ... riadi výkon štátnej správy na úseku školstva vypracovávaním koncepcií a vydávaním všeobecne záväzných právnych predpisov, smerníc a pokynov, zjednocovaním postupu pri ich používaní a kontroluje tento výkon." (10)  Zákon predpokladá racionálny, zdôvodnený prístup k vydávaniu právnych predpisov smerníc a pokynov. Ministerstvo nekonalo v tomto duchu a nekonalo tak s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo buď chýbali racionálne argumenty na takýto krok, alebo Ministerstvo školstva SR v tomto prípade pohŕdalo mienkou odborníkov i občianskej verejnosti. Dajú sa tiež predpokladať špecifické politické dôvody prameniace zo spriaznenosti cirkví a niektorých koaličných strán.

Zmenu náboženskej výchovy z nepovinného predmetu na predmet povinný sprevádzajú finančné výhody, aké z tohto aktu vyplývajú niektorým cirkvám. Týmto krokom si cirkvi zabezpečili posilnenie svojho vplyvu zvýšením potreby počtu učiteľov vyučujúcich náboženskú výchovu aj s ich platmi i zabezpečenie vyučovania učebnicami a metodickými príručkami. (11)  Skutočnosť, že naše školy doslova zápasia o ekonomické prežitie MŠ SR v tomto prípade vôbec nezaujímala. Nedávno prijaté zmluvy medzi SR a cirkvami zaväzujú štát k financovaniu a cirkvi k rozhodovaniu o všetkých podstatných veciach počnúc obsahom vyučovania a končiac schvaľovaním kánonickej misie pre učiteľov náboženstva. Podmienky a proces tvorby koncepcie etickej a náboženskej výchovy ako nepovinného predmetu na 1. stupni ZŠ a zmena na povinné predmety dokonca cirkvám zabezpečili väčší vplyv, než má MŠ SR, hoci je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre základné, stredné a vysoké školy, školské zariadenia, celoživotné vzdelávanie, vedu a pre štátnu starostlivosť o telesnú kultúru a mládež.

O unáhlenosti a improvizácii pri zavádzaní povinného predmetu etická výchova svedčí aj obsah organizačných pokynov, ktoré zahŕňajú aj ustanovenie: „Etickú výchovu na I. stupni ZŠ vyučuje učiteľ I. stupňa príslušného ročníka, ktorý do 1.9.2004 absolvoval jednodňové školenie etickej výchovy a postupne do 1.9.2007 bude absolvovať priebežné vzdelávanie etickej výchovy v rozsahu 80 hodín."  (12)  Pre predmet náboženská výchova sú však stanovené štandardné podmienky kvalifikovanosti učiteľov: „Náboženskú výchovu na I. stupni ZŠ vyučuje kvalifikovaný pedagogický zamestnanec podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme a podľa vyhlášky č. 41/1996 Z. z. o odbornej a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov v zmysle neskorších predpisov."

Stanovené kvalifikačné podmienky na výučbu etiky sú hlbokým nedocenením zmyslu a poslania nového povinného predmetu, podcenením učiteľskej kvalifikácie, no najmä podcenením, ak už nie priamo diskrimináciou žiakov, ktorí si budú voliť etickú výchovu.

Podobne je to aj s učebnicami. Citované pokyny oznamujú, že „Distribúciu učebníc náboženskej výchovy pre 1. ročník ZŠ v školskom roku 2004/2005 zabezpečí Ministerstvo školstva Slovenskej republiky prostredníctvom distribučnej firmy..." O distribúcii učebníc etickej výchovy sa však nezmieňujú. Tie totiž neexistujú. Prečo? Pretože MŠ SR nezabezpečilo včas ich tvorbu, schválenie a distribúciu.

Aj bežný, odborne pedagogicky nevzdelaný človek vie, že o kvalite výsledkov vyučovania rozhoduje v prvom rade dobre vybraný obsah vyučovacieho predmetu, kvalifikovaný, dobre pripravený učiteľ a dobrá učebnica, ktorá je určená pre žiakov. Ak by to však takýto človek nevedel, ústredný orgán štátnej správy, ktorému je zverená zodpovednosť za výchovu a vzdelávanie na základných a ďalších školách, to vedieť nielen má, ale aj musí. Napriek tomu tento orgán štátnej správy prijal rozhodnutie, ktoré nezabezpečuje kvalitu vyučovania práve zavedeného povinného vyučovacieho predmetu. Pritom v programovom vyhlásení vlády z novembra 2002 tento orgán formuloval svoju predstavu o regionálnom školstve, podľa ktorej „školu považuje za otvorené spoločenstvo žiakov, učiteľov a rodičov, ktorého hlavným poslaním je poskytovať komplexné služby v oblasti výchovy a vzdelávania každej rodine a ďalším odberateľom v rámci celoživotného vzdelávania na základe slobodnej ponuky a dopytu po týchto službách." V mene cca 16 % občanov - humanistov „ďakujeme" za takúto ponuku a za takéto služby!

Pokiaľ ide o učiteľov, zisťovanie kvalifikovanosti učiteľov a odbornosti vyučovania v roku 2001 ukázalo, že kvalifikáciu vyučovať etickú výchovu na ZŠ vtedy malo: 2029 učiteľov s kombináciou etika/etická výchova; kvalifikáciu katechetika 1117 učiteľov a 1421 učiteľov malo aprobáciu náboženstvo/etická výchova. V tom istom čase vtedy nepovinný predmet etická výchova na 1. st. ZŠ vyučovalo spolu 40 učiteľov, z toho 26 (65,0 %) odborne a 14 učiteľov (35,0 %) neodborne. Predmet náboženská výchova na 1. stupni ZŠ vyučovalo dovedna 2316 učiteľov, z toho 2033 (87,8 %) odborne a 283 (12,2 %) neodborne. (13)  Stav kvalifikovanosti učiteľov a odbornosti vyučovania sa od posledného zisťovania zaiste zmenil, ale určite nie tak, ako by si to vyžadovalo zavedenie povinného predmetu etická výchova. Pri predvídavej a cielenej príprave učiteľov by sa nemuselo improvizovať a získavanie kvalifikácie vyučovať tento predmet organizovať dodatočne náhradnými kurzami. Zmeny takéhoto druhu sa majú prípravou učiteľov anticipovať, najmä ak sa týkajú 6-ročných detí.

V štruktúre kvalifikovaných učiteľov etickej a náboženskej výchovy na ZŠ prevažujú učitelia s kombináciou náboženská + etická výchova. Predmet náboženská výchova však môže vyučovať len osoba poverená cirkvou. Odvolanie cirkevného poverenia nesie so sebou stratu práva vyučovať náboženstvo. Tieto ustanovenia sú vecou dohôd štátu s cirkvou a na tomto mieste s nimi o nich nebudeme polemizovať. Nepochybné však je, že ich zmyslom je zabezpečiť zo strany cirkvi čistotu a presvedčivosť výučby náboženstva v škole. Otázka znie, či a ako môže učiteľ náboženstva s kánonickou misiou presvedčivo vyučovať alternatívny predmet etická výchova? Predpokladáme, že pri skutočne alternatívnom obsahu etickej výchovy nemôže byť prijateľné vyučovanie etickej výchovy pre učiteľa náboženskej výchovy, lebo obsah predmetu bude v rozpore s jeho presvedčením. Cirkev sama by sotva povolila plniť aj takéto poslanie osobám povereným vyučovať náboženstvo. Nazdávame sa, že pre rodičov humanistov je toto riešenie neprijateľné, neakceptovateľné a v danom kontexte až absurdné. V tomto ohľade vďaka zmluvám s cirkvami sa do pasce dostal štát - Slovenská republika, alebo a do tejto pasce padnú občania - humanisti, ktorých je približne 850 tisíc.

V organizácii vyučovania povinnej náboženskej a etickej výchovy sa v praxi nutne vyskytnú neprekonateľné ťažkosti. Podľa pôvodných pokynov MŠ SR, ktoré sú súčasťou už citovaných učebných plánov platí, že „f) ...Na vyučovanie náboženskej alebo etickej výchovy možno spájať žiakov rôznych tried toho istého ročníka a vytvárať skupiny nie väčšie ako 23 žiakov. Ak by mal počet žiakov v jednej skupine na vyučovanie náboženskej alebo etickej výchovy klesnúť pod 12, možno do skupín spájať aj žiakov z rôznych ročníkov." V novších pokynoch sa toto usmernenie dopĺňa: „V školskom roku 2004/2005 v súvislosti s vytváraním skupín žiakov na vyučovanie predmetu náboženská výchova a etická výchova, ktorých počet je menší ako sa uvádza v časti Poznámky písm. f) schválených učebných plánov zo dňa 14. mája 2003 číslo 520/2003-41, je riaditeľovi školy ponechaná možnosť rozhodnúť o počte žiakov v skupine." (14)

Predstavme si situáciu, že na povinné vyučovanie etickej výchovy v konkrétnej škole prihlásia rodičia iba jedného žiaka. Podľa ministerských pokynov má riaditeľ tejto školy možnosť rozhodnúť, či tento jeden žiak bude tvoriť skupinu. Ak v danom prípade rozhodne, že skupinu kvôli jednému žiakovi nevytvorí, odoprie žiakovi výchovu v súlade s vôľou a presvedčením rodičov. Kto mu dal právo porušovať ústavu a ďalšie zákony i medzinárodné záväzky SR? Šikovnou formuláciou MŠ SR zvaľuje zodpovednosť na riaditeľa školy. Predpokladáme, že Ústava SR, nedávno prijatý antidiskriminačný zákon (15) , ale aj ďalšie právne normy možnosti takéto rozhodovania riaditeľom škôl bezstrestne neumožňujú.

Názov predmetu „etická výchova" je veku detí neprimeraný, nevhodný a nezrozumiteľný. Žiak by mal rozumieť a chápať názov i obsah predmetu, ktorý sa učí. Pojem „etika" je pre 6-ročné deti cudzí, abstraktný a pravdepodobne by tu nepomohlo ani použitie slovenské ekvivalentu „mravná výchova". (16) Nazdávame sa, že tento nedostatok spôsobila absencia zrozumiteľnej a filozoficky i pedagogicky jasnej, vyhranenej koncepcie predmetu. Odporúčame, aby sa o probléme koncepcie, obsahu i názvu predmetu otvorila diskusia, závery z ktorej by mohli viesť k náprave.

Tradície európskej i slovenskej pedagogiky predpokladajú, že výchova, najmä mravná výchova, je organickou súčasťou vyučovania osobitne na 1. stupni základnej školy. Vyučovanie bez výchovy je v tomto veku nemožné a neprijateľné. Škola bez mravných formatívnych aktivít neplní svoju sociálnu funkciu. Mravná výchova žiakov je taká dôležitá, že ju považujeme za neoddeliteľnú súčasť vyučovania. Osobnosť žiaka „poľudšťuje" nielen rozvoj myslenia, reči, osvojovanie poznatkov a vedomostí zo základov vied, ale súčasne aj, ba predovšetkým, jeho mravné formovanie, rozvoj citov a ďalších osobnostných dispozícií, vlôh a schopností. To všetko je jeden integrovaný a nedeliteľný proces, ktorého hlavným prostriedkom je výchova a vzdelávanie prostredníctvom vyučovania v škole. Absencia mravnej výchovy v počiatočných ročníkoch základnej školy, ale i v jej vyšších ročníkoch a aj v ďalších stupňoch škôl, by mala nedozerne negatívne následky na formovanie osobnosti žiaka a študenta. Obrazne sa dá povedať, že dobrá škola je a má byť presiaknutá morálkou (nie moralizovaním!). V danej súvislosti sa často uvádza Komenského myšlienka, že pokrok v učení a zaostávanie v mravoch je viac zaostávaním, než pokrokom. Súčasne s tým však platí, že mravnú výchovu nemožno redukovať na vyučovací predmet s jednohodinovou dotáciou v týždni. (17) Každý takýto pokus by už nebol mravnou (etickou) výchovou, ale prinajlepšom mravnou náukou, mravoukou, učením sa o morálke. (18)

Chápanie mravnej výchovy ako organickej súčasti vyučovania má oporu nielen v pedagogických tradíciách a v histórii školy a pedagogiky, ale aj v súčasnom školskom zákone: „Základná škola poskytuje základné vzdelanie; zabezpečuje rozumovú výchovu v zmysle vedeckého poznania a v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie a poskytuje mravnú, estetickú, pracovnú, zdravotnú, telesnú výchovu a ekologickú výchovu žiakov; umožňuje aj náboženskú výchovu." (19)

Humanistická morálka, etika sekulárnych humanistov, ateistov, skeptikov, vôbec ľudí bez náboženského vyznania, sa opiera o rozvíjajúce sa vedecké poznanie a súčasne aj o najlepšie tradície ľudskej morálky so skutočnými humanistickými mravnými a svetonázorovými hodnotami. Z tohto dôvodu humanisti preferujú jednotu mravnej výchovy a vyučovania. Preferujú mravnú výchovu organicky začlenenú do vyučovania, nie mravnú výchovu vtesnanú do osobitného jednohodinového predmetu. Sú totiž presvedčení, že mravného človeka humanistu možno vychovať v humanistickom mravnom duchu len v mravnom prostredí školy v jednote s obsahom vyučovania, ktorý je vekuprimeranou, didakticky spracovanou kvintesenciou obsahu vedy, ľudskej skúsenosti, racionálneho a tvorivého myslenia.

Rodičia - humanisti si želajú, aby výchovný a vzdelávací proces v škole formoval v ich deťoch kritické myslenie o zmysle a význame faktov, poznatkov, javov, skutočností vo vzťahu k zásadám humanistickej morálky. Neželajú si, aby škola vychovávala z ich detí vzdelaných cynikov a pokrytcov, ktorí síce majú bohaté vedomosti a poznatky, ale nedokážu samostatne posúdiť ich mravný rozmer a dopad pre človeka i pre ľudstvo. A už vôbec si neželajú, aby sa mravná výchova v škole redukovala na 45-minútové poúčanie, moralizovanie, neživotné bifľovanie sa mravných zásad, pravidiel a ich bezduchú reprodukciu, mechanický nácvik správania v rôznych situáciách. Naopak, želajú si, aby si ich deti s pribúdajúcimi vedomosťami, zručnosťami, poznatkami o svete, živote a človeku osvojovali základy humanistickej morálky, aby v živom poznávacom procese i v praktickej každodennej činnosti prehlbovali svoje mravné vedomie, upevňovali mravné návyky, riešili reálne morálne problémy, rozpory, aby sa učili hľadať a nachádzať humanistické mravné a svetonázorové východiská.

Spomenutá jednota však nie je vôbec samozrejmá v prípade vzťahu obsahu vyučovania, ktorý tvoria najmä základy vied, a náboženskej vierouky. Poznáme viac dôvodov, ktoré nás oprávňujú predpokladať, že aj preto cirkvi tak nástojčivo trvajú na rozširovaní povinného vyučovania náboženstva. Cirkevné dogmy ako hlavný obsah vyučovacieho predmetu náboženská výchova „neladia", ba často protirečia, resp. vylučujú sa s vedecky koncipovaným obsahom vyučovania, a preto ich treba koncentrovať do osobitného vyučovacieho predmetu. (20)

 Aj preto sa cirkev usiluje o výučbu náboženstva už v materských školách a aj preto presadzuje systém mravného vyučovania prostredníctvom osobitných vyučovacích predmetov, nie živú a ľudskú mravnú výchovu v jednote s vyučovaním. (21)

Sme presvedčení, že koncepcia mravnej výchovy redukovanej na vyučovací predmet zníži nielen úroveň mravnej výchovy, ale prispeje k zníženiu úrovne celej výchovy a vzdelávania v našich školách. Táto koncepcia bola občanom humanistom vnútená a vnútený je im aj názov i obsah predmetu etická výchova. Za týchto okolností rovnako ako si cirkevná vrchnosť vyhradila právo koncipovať vyučovací predmet náboženská výchova, majú humanisti právo uplatniť požiadavku zmeniť koncepciu predmetu etická výchova vrátane zmeny jeho názvu. Je to nielen právo týchto občanov, je to aj ich povinnosť.

Efektívnej výchove v školách neprospeje vonkajšie delenie žiakov podľa na deti rodičov jednotlivých konfesií a deti z humanisticky orientovaných rodín. V správaní žiakov sa toto delenie často prejavuje netoleranciou, neinformovanosťou a neúctou k inak mysliacim. (22)

Nevýhodou humanistov je, že nemajú vlastné organizačné štruktúry, ktoré by združovali všetkých občanov tohto presvedčenia (23), nemajú vlastnú hierarchiu, pretože spoločenstvo humanistov necíti potrebu organizovať sa v podobných štruktúrach, akými sú napr. cirkvi. Sú to slobodní ľudia a nie každý z nich cíti potrebu organizovať sa na svetonázorovom princípe, lebo v humanistickom svetonázore je dostatok vnútornej sily i tolerancie obohacujúcej duchovný život a prácu, regulujúcej ich vnútornú i vonkajšiu rovnováhu vo vzťahu k sebe i k svetu. Okrem toho majú prebohaté humanistické pramene, poklady ducha veľkých svetových humanistov i celej vedy, ktoré sú im oporou i významným zdrojom hrdosti.

Humanistov zjednocuje dokonca aj skutočnosť, že nie vždy a vo všetkých jednotlivostiach sú jednotní a zhodní v chápaní, vo výklade sveta, života. Sú však presvedčení o schopnostiach človeka prostredníctvom vedy svet poznávať a rozumne v ňom žiť. Vedia, že humanizmus ako etický, vedecký a filozofický svetonázor pomáhal a pomáha meniť svet k lepšiemu. Hlásia sa k rovnakým základným hodnotám a sú pripravení upraviť svoje názory vo svetle nových poznatkov, zmenených okolností alebo nepredvídaných problémov, ktoré sa vyskytnú. Nepotrebujú na to vieru v nadprirodzené sily.

Vo vzťahu k cirkvám sú humanisti prívržencami idey oddelenia štátu od cirkví (odluky). Hlásajú, že štát má byť sekulárny, t. j. ani za, ani proti náboženstvu. Odmietajú teokraciu, ktorá sa snaží nanútiť každému občanovi nejaký morálny alebo náboženský kód. Štát má strážiť a zaručovať koexistenciu širokej plurality morálnych a svetonázorových hodnôt. Vo svete existujú aj nebezpečné tendencie, ku ktorým patria protivedecké a protimoderne zamerané myšlienkové prúdy, pretrváva náboženská bigotnosť a neznášanlivosť. Pre svet je nebezpečný rastúci terorizmus a vyskytujúce sa genocídy, ktoré sú často vyvolané etnickým nacionalizmom alebo náboženským šovinizmom.

Humanisti považujú za neprípustné, aby sa do vyučovacieho procesu zavádzali tajomné príčiny alebo nadprirodzené vysvetlenia. Nepripúšťajú vysvetľovanie prírodných javov nadprirodzenými príčinami a silami. Lepšie si uvedomujú cenu hodnôt vo svetle dôkazov a na základe dôsledkov, ak sa riadia rozumom a poznaním. Nesúhlasia s tým, aby humanistickú etickú výchovu vyučovali učitelia s kánonickou misiou, ktorou ich cirkev oprávňuje vyučovať náboženskú výchovu. Nesúhlasia s tým, aby cirkevné a teologické fakulty pripravovali učiteľov humanistickej etickej výchovy. (24)

V súlade s tým humanisti žiadajú, aby bol prepracovaný obsah prípravy kvalifikovaných učiteľov etickej výchovy v súlade s ich presvedčením. Žiadajú, aby bol vypísaný konkurz na tvorbu učebných osnov humanistickej etickej výchovy a konkurz na učebnice tohto predmetu. Uvedené požiadavky sú zároveň výzvou pre humanistov - vedcov, spisovateľov, pedagógov, aby sa ujali realizácie myšlienky tvorby obsahu vyučovacieho predmetu humanistická etika i učebníc pre základnú školu, počnúc jej prvým ročníkom. V histórii slovenskej školy by to boli prvé pedagogické dokumenty tohto druhu.

Záujmom rodičov humanistov je, aby sa ich deti naučili vážiť si rozličné kultúrne tradície. Chcú, aby im bolo umožnené porovnávacie štúdium náboženstiev, jazykov, kultúr a umeleckých prejavov. Sú presvedčení, že právo veriť a praktizovať svoje náboženstvo alebo vieru bez akejkoľvek diskriminácie, sa musí rešpektovať.

Rovnocenné právo nepraktizovať nijaké náboženstvo treba priznať aj humanisticky orientovaným občanom. Ich názory si zaslúžia rovnaký rešpekt. Diskriminácia vo výchove alebo kultúrnych aktivitách je neprípustná. Nikomu sa nesmie bez dôvodu obmedzovať alebo zakazovať činnosť, pre ktorú sa rozhodol z vlastnej vôle. To je v prvom rade sloboda myslenia a svedomia - právo veriť alebo neveriť; potom sloboda prejavu a sloboda žiť podľa vlastných predstáv, ak sa tým neobmedzia práva iných.

Na záver nášho pohľadu do problematiky zavedenia vyučovania povinnej etickej a náboženskej výchovy poznamenávame, že mnohorako vyjadrená spokojnosť a radosť účastníkov ratifikačného aktu k Zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní je, podľa nášho názoru, skôr škodoradosťou.

Pán minister Fronc prejavil škodoradosť z toho, že ratifikovaný dokument nevytvára podmienky na naplnenie prirodzeného práva všetkých občanov, najmä občanov humanistov, na vzdelávanie a výchovu svojich detí v súlade s ich presvedčením.

Vyjadrenie apoštolského nuncia, že cirkev nechce na Slovensku nijaké privilégiá, bolo skôr škodoradosťou z toho, že cirkev na Slovensku ratifikáciou Zmluvy získala okrem materiálnych aj ďalšie výhody. V tomto duchu arcibiskup metropolita Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Ján Sokol vyjadril skôr škodoradosť z toho, že Zmluva neprinesie a nemôže priniesť Slovákom ani úctu, ani toleranciu, ani rešpekt.

Tieto atribúty ani nemôže priniesť, pretože favorizuje jednu skupinu ľudí pred inou skupinou ľudí. Presnejšie povedané, uprednostňuje nábožensky veriacich občanov pred občanmi humanistami, keďže im priznáva práva, ktoré humanisti nemajú, ale majú na ne právo. Svedomie poctivých nábožensky veriacich ľudí bude ťažiť vedomie, že ich bratia humanisti nemajú možnosť vychovávať svoje deti podľa vlastných predstáv a presvedčení, takže nemôžu byť z toho šťastní.

V konečnom dôsledku nám môže byť celkom jedno, akej povahy bola radosť prítomných nad ratifikáciou zmluvy. Hlavným zmyslom aktu totiž nebol pôžitok ani jeho prejavy. Problém vyučovania povinnej etickej a náboženskej výchovy je praktickým vyjadrením kvality demokracie v Slovenskej republike, je to problém uplatňovania a rešpektovania litery a ducha ústavy, platných zákonov, problém rešpektu a úcty k inak mysliacim. Nazdávame sa, že jeho excelencia apoštolský nuncius sa veľmi mýlil, ak zdôraznil, že Slovensko je demokratickou krajinou, kde sú rešpektované všetky ľudské práva, medzi nimi aj právo slobody svedomia a náboženstva. Z našej analýzy vyplýva, že to tak nie je a že práve tento prípad otvára státisícom občanov humanistov cestu do neslobody svedomia, pretože už ich 6-ročným deťom sa povinne vnucuje im cudzí a neprijateľný obsah mravnej výchovy.

Prameň: Matej Beňo, Príloha k Zošitu humanistov č. 45, september 2004.

Humanistika ako vysokoškolský odbor

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Gerd Eggers

Náčrt budúceho projektu

Potom čo už v roku 1999 našli prvé prvky humanistiky svoje miesto vo vedeckom doplnkovom štúdiu „humanistická mravná výchova“, vznikol v rámci Humanistickej akadémie projekt „Humanistika“.

V Berlíne sa vytvorila pracovná skupina, ktorá má tento projekt sledovať koncepčne. Cieľom je vedecká profesionalizácia mnohých humanistických pracovných odvetví. Budú z toho môcť profitovať aj humanistické združenia v iných spolkových krajinách Nemecka.

Už v polovici 19. storočia sa začala erózia dogmaticky podložených a často spoločnosťou nanútených náboženských svetonázorových predstáv. Pre 20. storočie boli charakteristické daromné pokusy nahradiť tieto náboženské svetonázory totalitnými, respektívne autoritatívnymi svetonázorovými systémami s politickými zámermi. V Nemecku prebehla rozsiahla pluralizácia a individualizácia náboženských a svetonázorových presvedčení. V tejto súvislosti ustúpilo staré hnutie voľnomyšlienkarov, fixované predovšetkým na kritiku cirkví, novému angažovanému sekulárnemu humanizmu, sústreďujúcemu sa na spravodlivé usporiadanie spoločnosti na tomto svete, tu a teraz. Prejavilo sa to aj vo forme organizovaného humanizmu, ktorý si v Nemeckom humanistickom zväze dáva za úlohu "všestrannú podporu humanizmu a humanity na svetskom základe". Čím väčší je však dopyt po kultúrnych, vzdelávacích a poradných ponukách zväzu, tým nástojčivejšia je otázka vedecky fundovanej profesionality týchto pracovných oblastí.

Doplnkový študijný odbor „Humanistická mravná výchova“

Najzreteľnejšie sa to javí v pracovnej oblasti mravnej výchovy, ktorá t. č. existuje len v Berlíne, o ktorú je však čoraz väčší záujem aj v iných spolkových krajinách.

Kým v prvých dvadsiatich rokoch existencie výučby mravnej výchovy v Berlíne museli stačiť doplnkové, doplňujúce, či rozširujúce kurzy, aby sa zabezpečila kvalifikácia učiteľov tohto odboru, v januári 1999 bol založený Inštitút pre humanistickú mravnú výchovu pod vedením Wilfrieda Seiringa. Už na jeseň r. 1999 sa začal na základe viacročných príprav jeho Vedeckého poradného zboru pre mravnú výchovu doplnkový študijný rok popri zamestnaní. Jeho absolvovanie je berlínskym senátom uznané za rovnocenné so skúškami učiteľskej spôsobilosti. Už týmto študijným odborom sa začala výučba prvkov humanistiky, chápanej ako „vedecké a pedagogické skúmanie sekulárne chápaného humanizmu ako vysokoškolskej disciplíny“ (Horst Groschopp). Vedecký charakter štúdia humanistickej mravnej výchovy je zrejmý predovšetkým z jeho požiadaviek pri skúškach.

Zdôvodnenie a perspektívy

V roku 1997 bola v Berlíne založená Humanistická akadémia. V súčasnosti sú jej členmi viac ako šesťdesiati vedci. Od tých čias prebieha aj široká diskusia o dejinách, prítomnosti a formách sekulárneho humanizmu, o čom svedčí rad úspešných vedeckých podujatí a početné zošity Akadémiou vydávaného časopisu „Humanismus aktuell“. To bol rámec, v ktorom sa od roku 1999 vyvíjajú predstavy, ako má v budúcnosti vyzerať vedecké skúmane humanizmu, a to systematicky až do vybudovania vysokoškolskej disciplíny a univerzitného odvetvia. Podnetné boli pritom bohaté skúsenosti holandských humanistov s ich Univerzitou humanizmu v Utrechte .

V rokoch 2001 a 2002 boli vedecké konferencie na tému humanistika. Ich výsledky a analýzy sú zhrnuté v rozsiahlej štúdii. Odborný posudok tejto štúdie od Friedera Otta Wolfa spája všeobecné odôvodnenie humanistiky v kontexte sekularizácie s touto otázkou: Ako je možná racionálna životná orientácia ľudí bez toho, žeby sa muselo siahať po náboženských alebo tradičných myšlienkových predstavách - keďže zlyhal optimistický názor, že samotný vedecký pokrok ukončí všetky debaty o ľudskej orientácii už tým, že pre všetky konkrétne prípady udá „one best way“ (jednu najlepšiu cestu), ako možno dosiahnuť ciele, ktoré si ľudia dávajú. Takýmto spôsobom sa dá vyriešiť najviac ak pomerne úzky rozsah technických otázok, nie však orientačné otázky o priebehoch a cieľoch ľudského života. Na druhej strane sa takéto otázky nemôžu ponechať individuálnej spontánnosti; musia byť sprístupnené spoločnému preberaniu a 'kultivácii' racionálnym dialógom všetkých zúčastnených a postihnutých. To vyžaduje vypracovanie a "pestovanie" náležitých intelektuálnych predpokladov.

Potreba humanistiky ako vysokoškolskej disciplíny vyplýva - ako už bolo naznačené na začiatku - aj z konkrétnej potreby vedecky kvalifikovaných odborných pracovníkov v rozličných humanistických pracovných odvetviach.

Nárok na štátnu podporu humanistiky ako vysokoškolskej disciplíny vyplýva aj z ústavného nároku na také zaobchádzanie s Nemeckým humanistickým zväzom, chápaným ako svetonázorová spoločnosť, akému sa tešia náboženské spoločnosti. Práve berlínske univerzity majú početné teologické katedry a už mnoho rokov pripravujú učiteľov náboženstva v základných študijných odboroch.

Humanistická mravná výchova a poradenstvo ako jadro štúdia

Spoločenská potreba humanistiky je zrejmá predovšetkým vo vzťahu k humanistickej mravnej výchove, ktorú v Berlíne poskytuje viac ako 400 učiteľov. Nový školský zákon, ktorý v Berlíne čo nevidieť vstúpi do platnosti, má zvýšiť požiadavky na kvalifikáciu učiteľov náboženstva a svetonázorov vôbec na vysokoškolskú úroveň. Preto berlínsky zväz humanistov pripravuje návrh na základné štúdium humanistiky na niektorej berlínskej univerzite, ktorého ťažiskom bude humanistická mravná výchova.

Študijná skupina „Humanistika“, ustanovená vo februári 2003 berlínskym krajským výborom zväzu humanistov, pripravuje aj ďalší odbor štúdia - „Humanistické poradenstvo“. Na rozdiel od poradenstva pri sociálnej práci alebo v psychoterapii sa týmto poradenstvom rozumie sekulárny variant k práci kňaza či duchovného. Potreba takýchto ľudí je akútna najmä v nemocniciach a na klinikách, v domoch dôchodcov, hospicoch, v armáde, v polícii a vo väzenstve. Vstupné poradenstvo má miesto aj na sociálnych poradniach a ošetrovniach, bytových úradoch, v jasliach a materských školách, v sociálnej práci v školách i pri ošetrovaní chorých a nevládnych doma.

Pretože potreba vedecky kvalifikovaných odborníkov pre obidva spomínané pracovné odvetvia humanistov bude rásť nielen v Berlíne, ale aj v iných spolkových krajinách Nemecka, bolo by potešiteľné, keby sa do prebiehajúcich diskusií o humanistike zapojili aj iné krajské zväzy humanistov.

* * *

Požiadavky pri skúškach pri doplňovacom štúdiu

"Humanistická mravná výchova"

(výber)

I. Dejiny humanizmu a otázky teoretickej orientácie

  • Dôkladné vedomosti o dejinách a súčasnom stave humanizmu (humanistické stanoviská v dejinách filozofie od antiky až do 20. storočia; kritika humanizmu).

  • Vedomosti o dejinách názorov na svet a o problematike pojmu svetonázor (od mýtu k náboženským a - rozličným - vedeckým obrazom sveta a ich kritike).

  • Dôkladné vedomosti o kritike náboženstiev, o filozofii náboženstiev a o náboženskej vede.

  • Znalosť teórií o podvedomí a o prínose psychológie a psychoanalýzy pre humanizmus.


II. Praktický humanizmus

  • Dôkladné vedomosti o analýze etických problémov každodenného života a možné stratégie ich riešenia.

  • Dôkladné vedomosti o základných stanoviskách filozofickej etiky.

  • Dôkladné vedomosti o organizácii a programe humanizmu doma a v jednotlivých štátoch, ich dôležitosť pre spoločnosť, pre štátne právo a pre formuláciu ľudských práv až po Chartu Organizácie spojených národov.

  • Prehľad o téme humanizmus, estetika a spôsob života (dôležitosť umenia pre humanisticky zameraný spôsob života).


III. Pedagogika výučby mravnej výchovy

  • Prehľad dejín svetského školstva a výučby mravnej výchovy.

  • Dôkladné vedomosti o teóriách morálneho vývoja v detskom a dospievajúcom veku.

  • Dôkladné vedomosti o teórii a metodike výučby mravnej výchovy.

  • Vedomosti o teórii a praxi poradenského rozhovoru o mravnej výchove.

  • Prehľad témy pre- a protifilozofovania s deťmi.

  • Prehľad o spôsoboch výučby humanistickej mravnej výchovy v iných štátoch.


Poznámky prekladateľa:

  1. Široký pojem humanizmu, ktorý je v tejto knihe definovaný na mnohých miestach, síce zahrnuje všeobecnú ľudskosť v zmysle dobrotivosti či poľudšťovania, ale už vo svojom prvotnom razení v dobe začínajúcej renesancie znamenal zásadný odklon od chápania sveta ako diela a javiska činnosti nadprirodzeného (židovsko-kresťanského) boha v zmysle biblie; tvorcom a nositeľom všetkých hodnôt sa stal človek. Zdôrazňujúc toto ponímanie skutočnosti si na základe autorského práva na názov „humanisti" robia nárok ľudia, ktorí neveria na pojmy ako nadprirodzeno, duša, nebo, zázrak atď., teda aj boh; ktorí sa z rozličných dôvodov nazývajú aj bezverci, ateisti, neteisti, agnostici, naturalisti, racionalisti, voľnomyšlienkari, sekulárni humanisti atď. Isteže, aj veriaci môžu byť a spravidla sú humanisti v širšom zmysle slova; presnejšie označenie by však bolo analogické sekulárnym humanistom: „veriaci humanisti". Ani na Západe nie je takéto používanie pojmu humanizmus ešte celkom bežné, ako o tom svedčia názvy rozličných organizácií ateistov vo svete. Ak však už existujú a zakladajú sa nové univerzity a katedry humanistiky, svedčí to o postupujúcej sekularizácii spoločnosti, ktorá neobchádza ani Slovensko.

  2. Takto prekladám nemecký oficiálny názov učebného predmetu „Lebenskunde", doslovne „náuka o živote", pretože nepoznám iný živý slovenský ekvivalent. V budúcnosti pôjde o to, či bude treba, resp. či si niekto bude priať odlíšiť mravnú výchovu na podklade náboženských dogiem od základov na podklade všeobecných slušností.

  3. Univerzita humanistiky v Utrechte bola založená r.1989 a t.č. má 10 profesorov, 80 zamestnancov a 320 študentov. Humanistika sa chápe ako akademické štúdium otázok po zmysle života a humanizácie spoločnosti. Humanistik je potom odborník a školený poradca jednotlivcov, skupín a organizácií, ktoré majú záujem o otázky po zmysle života v humanistickej perspektíve. Študentom sa vštepujú postoje charakterizované otvorenosťou, uvažovaním, mentálnou pružnosťou, vnímavosťou a angažovanosťou, čo sa považuje za hlavné vlastnosti humanistika. - Štúdium trvá 6 rokov a obsahuje odbory: filozofia, etika, psychológia, pedagogika, sociológia, teológia a história. Delí sa na 3 základné roky a 3 roky špecializácie. - Absolventi nachádzajú uplatnenie predovšetkým v sociálnej práci a pomoci a v školstve; mnohí sú poradcami v zdravotníctve, v armáde a vo väzenstve, iní úradníkmi štátnej správy, manažérmi alebo pracujú vo výskume o etických a existenčných otázkach.


Možnosti kontaktu a informácie: j.lovenhardt@uvh.nl; www.uvh.nl; alebo tel. 00 3130 2390175.

* * *

Prameň: Gerd Eggers, Humanistik als Studienfach, Diesseits, č. 62, 2003. aj Humanismus aktuell č. 15, 2004.

Univerzita pre humanistiku v Utrechte, Holandsko

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rob Thielmann

Zrovnoprávnenie holandskej Univerzity pre humanistiku v Utrechte od roku 1983 sa zakladá na článku 1 holandskej ústavy o rovnoprávnosti náboženstiev a svetonázorov. K odluke cirkvi od štátu došlo v Holandsku už po batávskej revolúcii r. 1795. Cirkvi a svetské organizácie nemajú nárok na štátnu podporu, ale ich služby, prístupné každému bez ohľadu na príslušnosť, možno finančne podporovať; v prvom rade je to školstvo, a to vrátane profesionálnej výuky učiteľov.

Pre štátne financovanie nie je rozhodujúci počet členov holandského humanistického zväzu, ale vedecky dokázaný rozsah súhlasu obyvateľstva s týmto svetonázorovým hnutím, sociálne potreby a dopyt. Tretina Holanďanov chápe a podporuje ciele holandských humanistov. Okrem Humanistickej univerzity sú na každej verejnej univerzite profesori pre humanistiku.

Spočiatku sa cirkvi stavali proti Univerzite humanistiky. Sekularizácia ich prinútila pristúpiť na pluralitu - inakšie by sa boli museli zrieknuť svojich požiadaviek.

Prameň: Rob Tielmann, Diesseits ..... 

 

Boj o myslenie detí – X.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Stephen Law

10. kapitola: Dobré návyky a skvalitňovanie „výchovy charakteru“

Ako sa staneme dobrými? Jedna, čoraz populárnejšia odpoveď, zdôrazňuje význam výchovy charakteru, a to vštepovaním dobrých návykov. Prebieha to zhruba takto:

Byť dobrý a správne žiť sú schopnosti akými sú, povedzme, jazdiť na bicykli alebo hrať na klavíri. Schopnosti nadobúdame nie myslením, ale konaním. Ako nemôžeme intelektuálne vypracovať spôsob, ako riadiť bicykel a hop, nasadneme a sebavedome štýlovo jazdíme, tak si nemôžeme intelektuálne vymyslieť, ako byť dobrým a hneď nato sa dobre správať. Ak chceme, aby sa ľudia dobre správali, musíme im vštepiť predpoklady dobrého správania. Dobrý charakter spočíva v takýchto danostiach a „výchova charakteru" sa zameriava na vštepovanie týchto dispozícií.

Táto kapitola sa zaoberá podrobnejšie výchovou charakteru, čo sa na prvý pohľad môže zdať v rozpore s liberálnym prístupom k výchove, ktorý tu zastávame.

William James o dobrých návykoch

Vo svojich Princípoch psychológie (Principles of Psychology - 1890: 121) filozof James zdôrazňuje dôležitosť dobrých návykov potrebných pre dobrý život. Začína zábavnou ilustráciou sily zvykov:

Ide o príhodu, ktorá je vierohodná, ale nemusí byť pravdivá. Keď jeden praktický vtipkár uvidel vojenského veterána niesť si domov obed, skríkol „Pozor!", načo ten muž okamžite pripažil a baranina so zemiakmi zmizli v kanále. Dril bol taký dokonalý, že sa jeho výsledky začlenili do mužových nervových štruktúr.

James sa nazdáva, že tak, ako sa vojaci vycvičia poslúchať rozkazy do tej miery, že sa ich konanie stane automatickým a mimovoľným (podvedomým), môžeme sa aj my navyknúť správať sa tak, že je to pre nás výhodné.

V každej výchove je veľkým cieľom urobiť z nášho nervového systému nášho spojenca, nie nepriateľa. Preto ho musíme zautomatizovať a navyknúť na toľké užitočné činnosti, ako je len možné, a tak skoro, ako je len možné. Čím viac drobností nášho každodenného života zveríme do bezprácnej opatery automatizmu, tým viac vyšších schopností našej mysle ostane voľných pre ich náležité fungovanie (James 1890: 122).

James sa nazdáva, že je osobitne dôležité, aby sa pozitívne návyky vštepili v mladom veku. Mechanizmus, ktorým nervový systém získava schopnosť konať v našom záujme, je opakovanie. Čím častejšie niečo robíme, tým väčšmi sme schopní urobiť to.

James verí, že opakovaním činností sa sformuje dobrý charakter. Ak sa chceme dobre správať, nestačí túžba a úmysel robiť všetko dobre. Musíme si osvojiť dobré návyky do takej miery, že sa naše konanie stane mimovoľným a automatickým bez toho, aby sme nad ním rozmýšľali.

Nezáleží na tom, akú veľkú má niekto zásobu pravidiel a aké dobré sú jeho pocity; ak nevyužije každú príležitosť dobre konať, jeho charakter ostáva nedotknutý smerom k lepšiemu. Cesta do pekla je príslovečne vydláždená dobrými úmyslami (James 1890:1251).

James dokazuje, že kým od skorej mladosti nemáme ustavičným opakovaním osvojené dobré návyky do takej miery , že dobré správanie sa stalo podvedomým a automatickým, do tých čias je štruktúra spoločnosti v nebezpečenstve. „Zvyk je obrovský zotrvačník spoločnosti, jeho najcennejší konzervatívny činiteľ. Len ten nás drží všetkých v hraniciach daného usporiadania (James 1890:121).

Aristoteles

Tak ako James aj Aristoteles zdôrazňuje význam vštepovania dobrých návykov. Aj jeho myslenie má veľký vplyv na súčasné smerovanie „výchovy charakteru".

Aristoteles hlásal, že hoci nie sme od prírody cnostní, môžeme sa takými stať. Správny spôsob výchovy dieťaťa je vštepiť mu isté spôsoby a návyky správania. Musíme sa cvičiť v správnom konaní, aby sa nám stalo návykom, aby sa stalo súčasťou nášho charakteru. Aby sa nám to stalo, ak chcete, druhou prirodzenosťou.

Aristoteles neverí, žeby sa u detí živelne vyvinuli také črty mravného charakteru, ako je čestnosť, poctivosť, veľkodušnosť, statočnosť, vytrvalosť a poriadkumilovnosť. Ich prirodzeným stavom je robiť to, čo sa im páči. Sú vedené svojimi momentálnymi nápadmi a rozmarmi. Len navykaním k dobrému správaniu pod dohľadom vonkajšej autority získajú návyky slušného správania.

Na rozdiel od Jamesa, Aristoteles nie je za bezmyšlienkovité, podvedomé správanie sa. Broadie, autor knihy Etika podľa Aristotela (Ethicks with Aristotle - 1991:109), vysvetľuje Aristotelove názory takto:

Formovanie návykov súvisí s opakovaním, ale ak sa niekde opakujú len činy, nestačí to, lebo navykanie by nemalo byť bezmyšlienkovým procesom, a ani návyk (ak sa už raz vytvoril) by nemal byť slepým úkonom; treba totiž inteligenciu, aby človek videl, že za rozličných okolností sa veci javia rôzne. Ak návyk hrá nejakú úlohu, nie je to úloha autopilota...

Do návykov máme zabudovať úvahu a zapojiť našu inteligenciu, čo nás vedie k správnemu rozhodnutiu a potom máme podľa toho konať. Potom to nie sú bezmyšlienkovité činy. Naša myseľ sa má aktívne zúčastňovať na našich činoch.

Broadie upozorňuje, že je aj ďalší dôvod, prečo by bolo chybou pripisovať Aristotelovi, že odporúča premeniť občanov na nemysliace automaty alebo bezmyšlienkovite konajúce tvory. Pri navykaní si na dobré správanie, ktoré sa nám stane druhou prirodzenosťou, máme možnosť osvojiť si dve cenné poučenia:

Po prvé, pochopíme, že takéto správanie nám robí dobre. Nie je to niečo, čo sa dá vymyslieť čisto intelektuálnym spôsobom. Potrebujeme najprv osobnú skúsenosť, čo je to cnostne žiť, a potom sa ocitneme v situácii, keď si uvedomíme, že to je tak, ako sa máme správať. Len vtedy sme schopní získať túto skúsenosť, keď sme boli cvičení, disciplinovaní a navykaní dobre sa správať pod dozorom nejakej vonkajšej autority. Len keď to robíme, len keď sme nútení robiť to, získame schopnosť spoznať, že toto je spôsob, ako by sme mali žiť.

A po druhé, keď sme náležite cvičili, súčasne sme sa zbavovali zovretia vlastnými okamžitými túžbami a teraz sme schopní žiť bez nich. Zdá sa teda, že jednotlivec vychovaný metódou, ktorú odporúča Aristoteles, získa aj okruh vedomostí, aj slobodu konania, ktoré nikdy nedosiahne dieťa, ponechané samo na seba.

Výchova charakteru

Aristotelova predstava dobrej mravnej výchovy je intuitívne veľmi prijateľná. Iste je kus pravdy na myšlienke, že len rozumom si jednotlivec nenájde cestu k dobrému životu; najprv musí spoznať dobré návyky a potom môže súdiť. Nemá sa teda mravná výchova začínať tým, že sa najprv vštepujú dobré návyky - miesto toho, aby sa deti najprv učili myslieť a rozmýšľať?

Ako som už povedal, čoraz populárnejším sa stáva názor, že mravná výchova má spočívať na vštepovaní dobrých návykov. Existuje mnoho kníh, ktoré pomáhajú rodičom a školám budovať charakter, napríklad bestsellery

  • od Lickona (2004): Záleží na charaktere - Ako pomôcť našim deťom naučiť sa dobre usudzovať, byť čestným a inak cnostným (Character Matters - How to Help Our Children Develop Good Judgement, Integrity, and Other Essential Virtues),

  • od Isaacsa (1984): Formovanie charakteru - príručka pre rodičov a učiteľov (Character Building - A Guide for Parents and Teachers)

  • a od LeGetta (1999): Rodičia, deti a charakter: 21 stratégií, ako pomôcť vašim deťom získať dobrý charakter (Parents, Kids and Characters: 21 Strategies to Help Your Children Develop Good Character) .


V USA sa formovanie charakteru stalo predmetom populárnej a politickej predstavivosti. Mnohí v nej ňom vidia záchranu od morálneho úpadku. Napríklad Lickon (2004: xxiii) píše:

Predpokladom hnutia za výchovu charakteru je názor, že pohoršujúce správanie sa, ktorým sme denne bombardovaní - násilenstvá, pažravosť, korupcia, hrubosť, drogová závislosť, mravná zvrátenosť, slabá pracovná morálka - má rovnaký pôvod: nedostatok dobrého charakteru. Výchova charakteru je niečo celkom iné ako jeho náprava po kúskoch; obchádza príznaky a venuje sa priamo koreňu všetkých problémov. Preto aj ponúka najlepšiu nádej na zlepšenie vo všetkých spomenutých oblastiach.

A tak sa na výchovu charakteru zameriava aj Demokratická aj Republikánska strana. Špeciálne sa ňou zaoberá Bushov plán Ani jedno dieťa neostane bokom (No Child Left Behind), keď konštatuje, že

budú založené dodatočné fondy na prideľovanie grantov štátom a regiónom na výchovu charakteru; ide o prípravu učiteľov v oblasti metodiky skvalitňovania výchovy charakteru a súvisiacich aktivít v školských triedach. (1)
Podľa jedného z navrhovateľov, Ryana (1989), sa formovanie charakteru stalo „novou mravnou výchovou":

Nová mravná výchova nie je módnym výstrelkom. Naopak, je to zúčtovanie so snobizmom, ktorý zaplavoval mravnú výchovu v 1960-tych a 1970-tych rokoch, keď sa kládol dôraz na proces a učitelia hlásali, že kultúra má len málo morálnych zásad a obsahu vhodných na odovzdanie nastupujúcej generácii. Nová mravná výchova je v skutočnosti poriadne stará; veď je hlboko zakorenená v klasických predstavách o výchove. Niektoré časti pochádzajú priamo z Aristotelovej Nikomachovej etiky. Aristoteles učil, že človek sa stane cnostným konaním cnostných činov; stane sa láskavým, ak robí láskavé činy; stane sa udatným, ak robí odvážne činy. A učiteľ, ktorý si potrpí na novej mravnej výchove, len preberá zodpovednosť, ktorá sa tradične pripisovala učiteľom. Úlohou školy je nielen urobiť žiakov šikovnými, ale urobiť ich šikovnými a dobrými. Musíme deťom pomôcť získať schopnosti, ktoré im pomôžu žiť dobre a to privedie do rozkvetu spoločné dobro. Ak školy a učitelia robia len polovičnú prácu, privádza to individuálne dieťa a nás všetkých do rizika.

Zástancovia výchovy charakteru uvádzajú, že existujú pribúdajúce dôkazy, že programy formovania charakteru sú účinné a zlepšujú vzdelávacie výsledky. (2) Formovanie charakteru sa čoraz viac vidí nie ako niečo dodatočné, osobitne pridané k učebným osnovám, ale ako sieť, v rámci ktorej sa uskutočňuje dobré učenie. Ukazuje sa, že školy s programom formovania charakteru sú efektívnejšie. Existuje veľký počet neoficiálnych dôkazov z praxe, že programy formovania charakteru pracujú dobre. Napríklad Hal Urban, učiteľ strednej školy, takto vypovedá o efektívnosti výchovy charakteru v procese transformácie školy:

Mal som šťastie, že som v celom štáte navštívil školy, ktoré realizujú programy výchovy charakteru. Prvé slovo, ktoré sa mi vynorí v mysli, keď tam prídem, je „čistota". Vidím čisté školské parky a budovy, počujem čistú reč, vidím čisto a vkusne oblečené deti. Vidím, že každý je ku každému zdvorilý - žiaci, učitelia, úradníci, dozorcovia a bufetári. A čo je najdôležitejšie, vidím, že vyučovanie a učenie prebieha v starostlivej, pozitívnej a produktívnej atmosfére (cit. podľa Lickonu 2004: xxvi).

Útok na liberálny prístup

Keď je cestou dopredu výchova charakteru, znamená to, že sa treba vzdať liberálneho prístupu, za ktorý sa prihovárame v tejto knihe? Liberálny prístup so svojím dôrazom na autonómiu indivídua a využívanie rozumu je teraz právom nahradzovaný výchovou charakteru, kladúcou dôraz tam, kde má byť - skôr na robiť, ako na myslieť. Dobré návyky musíme kultivovať tak, aby jednotlivec nemusel začať rozmýšľať o tom, čo má urobiť.

Obrana liberálneho prístupu

V predchádzajúcom odseku naznačený útok sa dopúšťa klamu známeho pod názvom falošná dilema. Trvá na požiadavke, aby sme volili medzi dvomi alternatívami, ktoré sú v skutočnosti celkom kompatibilné. Môžeme mať obidve, aj výchovu charakteru, aj liberálny prístup.

Liberálny prístup, ako sme ho opísali v tretej kapitole, určite nevylučuje výchovu charakteru. Zameriava sa na slobodu myslenia, nie na slobodu činu. Je konzistentný s prísnou, disciplinovanou výchovou. Je celkom konzistentný s prísnym výcvikom a vštepovaním dobrých návykov. Spomeňte si, že stredná škola Liberalia, ktorá v mravnej výchove uskutočňuje vyslovene liberálne postupy, je rovnako reglementovaná a disciplinovaná ako stredná škola Autoritia. Môžeme posilňovať dobré návyky použitím autority s ,malým „a", a pritom súčasne povzbudzovať ku kritickému, hľadajúcemu postoju. Môžeme povedať, že hoci očakávame, že žiaci sa budú správať určitým spôsobom, zaručene si neprajeme, aby slepo a nekriticky hltali všetko, čo im podávame.

Takže liberálny prístup k mravnej výchove je konzistentný s výchovou charakteru. Dá sa povedať, že ju priam vyžaduje, a to z dvoch dôvodov:

1. Liberálny prístup, ktorý obhajuje táto kniha, sa môže rozvinúť len v čestne disciplinovanom prostredí, kde si deti privykli vypočuť rozličné stanoviská, pokojne a starostlivo o nich porozmýšľať atď. Liberálny prístup je teda nevyhnutne spojený s niečím, čo je druh výchovy charakteru.

2. Jednou z cností, ktoré musíme propagovať, je kritické a nezávislé myslenie, vedúce k preberaniu zodpovednosti za mravné rozhodovanie. A aby bolo to, čo je k tomu potrebné, aj účinné, nestačí o tom hovoriť; musí sa stať návykom urobiť to, takže sa to stane druhou prirodzenosťou. V takom prípade musí liberálna mravná výchova nevyhnutne obsahovať výchovu charakteru.

Opakujem, liberálny prístup musí byť spojený s výchovou charakteru. Ale aj opak je pravda: výchova charakteru musí byť spojená s liberálnym prístupom.

S výchovou charakteru súvisí zreteľný potenciálny problém, že popri ušľachtilých a cnostných vlastnostiach sa vštepia aj postoje k rasizmu a sexizmu. Predpokladajme, že dieťaťu vštepujeme návyk zaobchádzať so ženou ako s domácim otrokom. Keď vaše potomstvo bude vychované k takémuto správaniu sa k ženám, bez nutnosti kritického myslenia, dá sa s istotou povedať, že bude považovať miesto ženy za kuchynským drezom za „samozrejmé" a odovzdajú takéto myslenie svojim deťom. Takýmto spôsobom preskakujú „samozrejmé" názory, podľa ktorých ženino miesto je pri domácom krbe a že Židia nie sú dôveryhodní, z generácie na generáciu bez toho, žeby sa raz stretli s odporom. „Charaktery", ktoré jednotlivé generácie vyvíjajú, budú sexistické a rasistické.
Dôležitá ochrana proti tomuto potenciálnemu problému vo výchove charakteru je pridanie ďalšieho návyku do zoznamu zvykov, ktoré treba vštepovať pri výchove charakteru: návyk kriticky premýšľať aj o svojich vlastných názoroch a postojoch.

Zdôrazňujem, že to sa musí stať návykom, a treba ho ustáliť veľmi skoro. Ak sa jeho vštepovanie oddiali až na čas, keď sa už do detského charakteru vštepili rasistické a sexistické názory a postoje, bude veľmi ťažké očisť od nich charakter. Keď sa nezávislé, kritické myslenie odkladá až na neskorý detský vek, a keď je len symbolické a nie návykové, je nepravdepodobné, že nebude na veľký osoh. Záruky tu nie sú.

Ani zďaleka nie sú v opozícii: naopak, výchova charakteru a liberálny postoj k mravnej výchove, ako ich odporúča táto kniha, sa navzájom dopĺňajú.

Dva typy „výchovy charakteru"

Mnohí zástancovia výchovy charakteru otvorene hlásajú, že je vhodné a želateľné, aby sa výchova charakteru spájala s podporou nezávislého kritického myslenia. Pre iných je však „výchova charakteru" len užitočnou zástavou, pod ktorou dúfajú obnoviť religióznu autoritu s veľkým „A". Prajú si mať možnosť drilovať deti prostredníctvom vlastných náboženských morálnych názorov. Snažia sa im najprv špecifické náboženské predstavy vštepiť a potom upevniť, čo sa dá dosiahnuť úplným vypnutím intelektuálnej činnosti.

Obhajcovia výchovy charakteru vedia o takých myšlienkových prúdoch vo svojich radoch. Svedčí o tom webová stránka www.goodcharacter.com:

Čo je výchova charakteru? Je to veľmi kontroverzný problém, závisiaci od želaného výsledku. Mnohí ľudia si myslia, že je to len spôsob naučiť deti robiť to, čo sa im povie. Takáto predstava vedie niektorých rodičov k vysloveniu mnohých príkazov, sľubov, odmien a trestov, ktoré síce vyvolajú dočasné zlepšenie správania sa, ale len nepatrne alebo vôbec sa nedotknú charakteru dieťaťa. Sú však iní, ktorí tvrdia, že treba vychovávať nezávislých mysliteľov, ktorí sa cítia byť zviazaní s morálnou zásadou, ktorí urobia správne rozhodnutie aj v zmenených podmienkach. To však vyžaduje iný prístup k mladým ľuďom. (3)

Vyžaduje to iný prístup - liberálny.

Nemali by sme dôverovať tým, čo sa chcú vrátiť k autoritatívnejším formám výchovy hodnôt; unesú nám výchovu charakteru. Niektorí obhajcovia výchovy charakteru v skutočnosti hľadajú len zámienku, ako urobiť z dieťaťa morálnu ovečku s náboženskou autoritou ako vodcom stáda.

Tí nadšenci pre vec výchovy charakteru, ktorí sú v skutočnosti utajení autoritári, sa často hrdo zahaľujú do Aristotelovho intelektuálneho plášťa. Je iróniou, že Aristoteles nebol autoritár. Iste, zdôrazňoval autoritu s malým „a", aby sa vštepili dobré návyky. Ale robil to preto, aby jednotlivca dostal do postavenia, keď tento môže racionálne a prostredníctvom osobnej skúsenosti poznať, čo je to dobre žiť. Ani zďaleka nemyslel na to, žeby jednotlivec mal slepo prijať všetko, čo mu hovorí autorita.

Takže povedzme áno výchove charakteru, ale nech je jasné, že to musí byť liberálna, nie autoritatívna výchova charakteru.

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71-79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Bruselská deklarácia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Roy Brown

My, ľud Európy, týmto činom potvrdzujeme naše spoločné hodnoty. Nie sú založené na nejakej osobitnej kultúre alebo tradícii, ale na všetkých kultúrach, ktoré vytvorili modernú Európu.

Potvrdzujeme hodnotu, dôstojnosť a svojprávnosť každého jednotlivca, ako aj právo každého jedného na najvyššiu možnú slobodu kompatibilnú s právami druhých. Podporujeme demokraciu, ľudské práva a právny štát a snažíme sa o najvyšší možný rozvoj každého človeka.

Uznávame svoju povinnosť starať sa o celé ľudstvo vrátane budúcich generácií a svoju závislosť od a zodpovednosť za prírodný svet.

Potvrdzujeme rovnosť mužov a žien. Všetky osoby bez ohľadu na rasu, pôvod, náboženstvo alebo svetonázor, jazyk, pohlavie, sexuálnu orientáciu či telesnú schopnosť, musia mať zaistené rovnaké zaobchádzanie pred zákonom.

Potvrdzujeme právo každého prijať a zachovávať náboženstvo alebo svetonázor podľa svojej voľby. Náboženstvo žiadnej skupiny nesmie byť použité na obmedzenie práv druhých.

Sme toho názoru, že štát musí ostať v otázkach náboženstiev a svetonázorov neutrálny, ani jeden neuprednostňujúc ani nediskriminujúc.

Sme toho názoru, že osobná sloboda sa musí spájať so sociálnou zodpovednosťou. Chceme vybudovať slušnú spoločnosť, založenú na rozume a spolucítení, v ktorej má každý občan možnosť hrať svoju rolu.

Zdôrazňujeme aj toleranciu, aj právo prejavu.

Zdôrazňujeme právo každého na otvorené a obsiahle vzdelanie.

Odmietame zastrašovanie, násilie a navádzanie na násilie v priebehu sporov a zdôrazňujeme, že konflikty sa musia riešiť vyjednávaním a zákonnými prostriedkami.

Trváme na slobode hľadania v každej oblasti ľudského života a na využívaní vedy v službe ľudského dobra. Hľadíme používať vedu kreatívne, nie deštruktívne.

Zdôrazňujeme slobodu umení, hodnotu kreativity a predstavivosti a uznávame premenlivú moc umení. Potvrdzujeme význam literatúry, hudby a vizuálnych a výtvarných umení pre rozvoj osobnosti a sebauskutočnenie.

Dané 25. marca 2007, na 50. výročie Rímskych dohôd a založenia Európskej únie.

Bruselská deklarácia bola vypracovaná pod vedením Roya Browna projekčnou skupinou Vízia pre Európu, združujúcou Medzinárodnú humanistickú a etickú úniu, Európsku humanistickú federáciu a Katolíkov za slobodnú voľbu.

27.02.07 bude oficiálne predložená Európskemu parlamentu.

Prameň: Roy Brown, "Brussels Declaration Launched", http://www.iheu.org/node/2533

Boh, pravda, viera. Dá sa neveriť?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Jacques Bouveresse

Racionalisti vzbudili dojem, že náboženstvo sa bude dať nahradiť niečím, čo nebude náboženstvom. Na vyvrátenie tohto predpokladu sa používal argument „povinnej a skoro automatickej náhrady", ktorý znel, že to, čo zničí náboženstvo, ak už nie je náboženstvom, je odsúdené stať sa ním.

Tohto argumentu sa môžu dovolávať neveriaci aj veriaci s tým rozdielom, že tí druhí ho použijú na obranu svojho náboženstva, kým prví v prospech nevyhnutnosti náboženstva vo všeobecnosti. Jacques Ellul vysvetľuje, že treba veriť svojej skupine, pretože to má určitý zmysel a dáva životu stabilitu; uzatvára, že náboženstvo je nezničiteľné.

Aj Régis Debray súdi, že náboženská viera nikdy neprestane existovať. Z toho sa možno tešiť, no možno aj ľutovať, že ľudský duch je natoľko slabý a iracionálny, že väčšinou dáva prednosť ilúzii pred pravdou. Podľa Debraya

„chyba spočíva v tom, že sa ničí len to, čo sa nahrádza - ako to formuloval Danton a prehĺbil Comte. Len sa pozrite na náhradné sakralizácie predvčerajška: Posvätnosť kráľa sa v republikánskom breviári preniesla na vlasť; posvätnosť cirkvi v katechizme sociálneho pokroku na politickú stranu. Nič sa nestratilo, náhradka zhoršila situáciu a ukrutnosti sa dejú na všetkých štyroch svetových stranách, u nás s našimi sektami, astrológiou a paravedami."

Nepovažujem za seriózne pokúšať sa ospravedlniť náboženskú vieru, ako to robí Ellul, nevyhnutnosťou náboženstiev - to je samozrejmé - pričom náboženská viera je nakoniec jednou z mnohých. Možno ju považovať za natoľko špecifickú formu viery, že vytvára osobitné problémy. To, že sa bez nej nezaobídeme, nezabraňuje tomu, aby sa niekedy neukázala byť, na šťastie fakultatívne, temer ničím nepodloženou. Čo je horšie: Argument náhradky má okrem iných tú slabosť, že prirýchlo prechádza od činu k príčine. Racionalisti ako Jean Bricmont hlásajú, že ak sa niečo udialo určitým spôsobom, nemožno z toho uzatvárať, že by sa to nikdy nemohlo stať inakšie.

Donekonečna opakovať, že boli svetské náboženstvá, ktoré mučili a vraždili viac ako predchádzajúce tradičné náboženstvá, nemôže byť argumentom v prospech náboženstva vo všeobecnosti. Jediný záver, ktorý na tom základe urobil racionalista Bertrand Russell, je, že ak sa chce ľudstvo vyhnúť tomu najhoršiemu, musí sa naučiť myslieť o týchto veciach skutočne nie náboženským spôsobom.

Argument automatickej náhradky nehovorí nič o tom hlavnom: čo to vlastne potrebujeme v oblasti náboženstva? Existujú voľby, ktoré sú lepšie, ako iné? Ak sa zhodneme, čo je možné bez ťažkostí, že „náboženstvo v hraniciach jednoduchého rozumu" (viac alebo menej podľa Kanta) je ešte náboženstvo, neexistujú vážne príčiny (intelektuálne, morálne, politické atď.), aby sme tomuto náboženstvu dali prednosť pred náboženstvom, ktoré od počiatku nemá hraníc?

Je historická skutočnosť, že ohlásený zánik náboženstva sa nekonal, ba v súčasnosti pozorovať určitú formu jeho renesancie; pre Debraya je to dôležité čudo, ktoré by sa malo vysvetliť, ale zatiaľ sa to racionalistom nedarí. Nijako to však nedokazuje, že práve ten zánik by nebol skutočným pokrokom.

Náhradky, ktoré mali vedome alebo nevedome nahradiť tradičné náboženstvá, zlyhali. Treba z toho uzatvárať, že to teda neboli náboženstvá, resp. tie hnutia neboli dosť náboženské, aby mohli vážne súperiť s originálom? A ak spoločnosť potrebuje návrat k stratenému náboženstvu, aký je typ náboženstva, ktorý môže a má hľadať, keďže je jasné, že nestačí pripomínať jej túto potrebu a ona ho automaticky nájde.

Náboženskí filozofi ako Debray budia dojem, že veľmi nerozlišujú medzi dvomi veľmi dôležitými vecami, a to medzi vierou ako takou a vierou v nevyhnutnosť viery (náboženstva). Debraya nezaujíma pravda a omyl v tom zmysle, ako im rozumejú ľudia typu Bricmonta, „ale ako ilúzia, to znamená viera, ktorú nemožno nemať, pretože zodpovedá našim najhlbším biologickým a existenciálnym túžbam". Musí nám ešte vysvetliť, či sú všetky ilúzie vstave splniť vo všetkých prípadoch tú istú funkciu („funkciu boha" v jeho jazyku) - napr. kult kresťanského Boha na jednej strane, kult republikánskych hodnôt na druhej strane; či majú rovnakú hodnotu a či sú viac-menej vymeniteľné. Dá sa povedať, že niektoré vyžadujú od rozumu a intelektu oveľa väčšie obete a iné znamenajú oveľa menšie priame alebo kolaterálne nebezpečenstvo.

Ak to Debray myslí s ilúziou vážne, nemal by si osobovať právo zrážať racionalistických hlupáčikov, veriacich naivne, že aj inde je to tak ako v ich zapadákove, lekciami brutálneho racionalizmu:

„Kto cestuje po Afrike, Ázii, latinskej Amerike alebo čo aj po Spojených štátoch (teda mimo toho malého sveta nadšených európskych takzvaných voľnomyšlienkarov), kde všade existuje dvestoročné meškanie, vie, že naša vízia sveta je municipálna, alebo skôr kantonálna."

Aj Bricmonta pochopiteľne prekvapuje, že kto sa vydáva za obrancu rozumu a racionalizmu, môže prejavovať tak málo uznania „voči skeptikom, racionalistom a vedcom, ktorí svojho času toľko riskovali, aby sme my dnes mohli prežívať náboženské slobody."

Mohol dodať, že niektorí z našich „veľkých predkov", ktorí boli z tej pravej a jasnozrivej rasy voľnomyšlienkarov, by sa neuspokojili s tvrdením, že náboženstvo je ilúzia. Vedeli pochopiť, že ilúzia nie je vo všeobecnosti, vždy a rovnako škodlivá a nebezpečná; môže byť aj užitočná a často býva užitočnejšia ako pravda. Čo sa týka šancí ľudstva zaobísť sa raz bez utópií, nebola ich vízia naivnejšia a romantickejšia ako Debreyova. Bola len menej hmlistá a menej brala ohľad na protivníka.

Aké závery možno robiť z imperiálnych chúťok jednej veľmoci, inšpirujúcej sa zo Svätého písma?

V Debrayovom postoji považujem za problematické aj iné aspekty. Bricmont mu adresuje vetu „Slabosť štátu za Atlantikom v ohľade tradície laicizmu a bezbožníctva, ako tieto existovali v buržoáznom aj robotníckom Francúzsku, je na vine, že tento štát je po náboženskej stránke taký zaostalý", načo Debray odpovedá bez váhania: „Zaostalý? To by predpokladalo jednosmernú evolučnú priamku pokroku v predstave roku 1880. Zabúdate na protestantský fundamentalizmus - ktorý by mohol byť pred nami."

Čo tu znamená „čo je pred nami"? Mohlo by nás nešťastníkov očakávať to, čo sa tohto času deje v Spojených štátoch? Žeby v skutočnosti boli Spojené štáty vpredu a my by sme boli zaostalí? Ak je niečo pred nami chronologicky, nemusí to byť náš ústup. Debray uvažuje, že spoločenská situácia v USA a Európe by mohla svedčiť, že dôsledky procesu sekularizácie neboli vždy pozitívne, keďže sa prejavili stratou moci a vplyvu, ktoré bývali charakteristické pre Európu.

Musí nás znepokojiť, keď vidíme na svetovej scéne „protiklad teologického dynamizmu Severoameričanov" a  na starom kontinente neschopnosť „nášho pacifikovaného agnosticizmu a prešibaného skepticizmu." Bolo by prekvapením, keby to niekto vysvetľoval ako argument v prospech náboženstva. Pripustime na chvíľu, že oveľa väčší vplyv náboženskej viery na duše ľudí a spoločnosť môže prípadne prispieť k posilneniu sebadôvery obyvateľov Nového sveta. No pomáhať štátu, ako sú USA, posilniť svoj štatút jedinej veľmoci a ešte zvýšiť svoj vplyv na medzinárodnej scéne, je v príkrom rozpore s tým, čo Debray nazýva „priateľský spôsob rozlúčky s históriou". Zastaviť sa cestou vo Washingtone sa zdá charakterizovať súčasnú situáciu v Európe.

Niektorí ľudia uvažujú hlavne so zameraním na spravodlivosť a morálku. Aký záver môžu robiť pri súperení štátov z úspechov (často dosť úbohých) veľmoci viac či menej imperiálnej, ktorej podujatia sú inšpirované implicitne či explicitne náboženským presvedčením, že sú „ríšou dobra", zapojenej do neľútostnej vojny s „ríšou zla"? Hlav-ne politické argumenty v prospech náboženstva môžu bez pochýb zviesť politikov a filozofi by urobili dobre, keby ich nechali na pokoji. Neveriacimi to neotrasie.

Prvá svetová mocnosť má, podľa Debraya, popri najrozvinutejšej technológii národnú a medzinárodnú politiku inšpirovanú Svätými písmami. Dokazuje to, že táto kombinácia, pred ktorou racionalistická a voľnomyšlienkarská Európa otvára ústa, jej dala túto moc? Už predtým bola spravodlivejšia a morálne preferovaná.

Debray sa môže, samozrejme, skryť za autoritu Durkheima, aspoň zdanlivo. Od neho prevzal myšlienku posvätnosti.

 „Pod posvätnými vecami netreba rozumieť len osobné bytosti, nazývané bohmi či duchmi; skala, strom, prameň, kamienok, kus dreva, dom, jedným slovom všetko môže byť posvätné",

 napísal Durkheim. Ako spoločnosť posväcuje ľudí, môže posväcovať idey a princípy. Z tohto hľadiska nič nezakazuje hodnotiť ako „posvätný" aj princíp slobodnej previerky (libre examen). Durkheim pokračuje:

„Nech je akokoľvek veľká sloboda, ktorú si navzájom prisudzujeme, aj dnes platí, že človek, čo by úplne popieral pokrok, ktorý by zosmiešňoval ideál, na ktorom lipnú moderné spoločnosti, by sa dopustil svätokrádeže. Existuje najmenej jeden princíp, ktorý národy najoddanejšie princípu slobodnej previerky stavajú nad všetky diskusie a považujú za nedotknuteľný, to znamená posvätný: je to princíp slobodnej previerky."

Voľba toho, čo sa má označiť za posvätné a potom ako také opatrovať, sa nemá považovať za náhodnú či iracionálnu. Objektívne príčiny vedú k tomu, že sa dá prednosť spoločnosti, ktorá dala charakter posvätnosti princípu slobodnej previerky, pred inou, ktorá tento štatút prisúdila dogmám štátnej cirkvi.

Neslobodno si pliesť všetky rituály, ktoré posilňujú sociálne putá

Od Durkheima prebral Debray aj sklon kvalifikovať za „náboženské" všetky veci a javy, ktoré nejako súvisia so sociálnymi vzťahmi. Preberá od neho aj deľbu práce: vede sa zverí oblasť vedomostí a náboženstvu oblasť činov a života. Durkheim:

„Skutočná úloha náboženstva nie je zvyšovať naše vedomosti, ale viesť nás k činu, pomôcť nám žiť. Veriaci, ktorý komunikoval so svojím bohom, je nielen človekom, ktorý vidí nové pravdy, ktoré neveriaci nepozná; stane sa z neho človek, ktorý viac zmôže. Cíti v sebe viac sily, či už na znášanie existenčných ťažkostí, alebo na ich prekonanie. Je akoby pozdvihnutý nad biedy ľudí, pretože sa vyšvihol ponad svoju ľudskú podmienečnosť."

Durkheim sa v tejto súvislosti odvoláva na Williama Jamesa, podľa ktorého strom sa hodnotí podľa ovocia. Ak však akceptujeme názor, že možno veriť nie preto, aby sme vedeli viac alebo lepšie, ale aby sme mali väčšiu moc, vedie to logicky k schvaľovaniu úspechu dnešnej spoločnosti Spojených štátov, ktorá sa zmierila s tým, že vie menej (inakšie povedané, ostáva náboženskou v tradičnom až archaickom zmysle), aby mohla viac.

Durkheim uznával bez rozpakov a nevidiac nijakú hrozbu pre racionalizmus, že sociálnu súdržnosť a harmóniu môže vyprodukovať len náboženstvo určitého druhu. Považoval však za všednosť návrh, ktorý sa dnes vydáva za nový objav:

„Ak nejaký cieľ sleduje celý národ, dá mu tento jednohlasný súhlas hodnotu morálnej nadradenosti, ktorá ho pozdvihne nad všetky súkromné ciele a jeho charakter sa postupne zmení na náboženský. Na druhej strane je isté, že spoločenstvo nemôže mať súdržnosť, ak medzi jeho členmi neexistuje intelektuálna a morálna blízkosť názorov. Ibaže ak je pravda, že náboženstvo je nevyhnutné, nie menej je pravda, že náboženstvá sa časom menia, že včerajšie nebude zajtrajšie. Treba teda povedať, aké má byť dnešné.

Pre Durkheima je odpoveď zrejmá: „Všetko svedčí, že jediným možným náboženstvom ľudstva je individualistická morálka na podklade racionalizmu." Ale ak existuje potreba náboženstva ako takého, neznamená to, že tým činom sú rehabilitované všetky náboženstvá minulosti. Budúce náboženstvo ľudstva má zbaviť minulé náboženstvá užitočnosti; ak ho aj voláme „náboženstvom", nie je pre nás jedným z mnohých, rovnako možné a úctyhodné. Sociológ by povedal, že potrebujeme náboženstvo laické, humanitné, ktoré zaistí ochranu ľudských práv, ale súčasne náboženstvo blízke typu veľkých historických náboženstiev, aby sa vyriešil sociálny problém jednoty a stability spoločnosti.

Náboženské sily sú morálne presvedčenia, ktorých autorita je „formou ich vplyvu na členov spoločnosti." Bez toho, že by si to uvedomil, uctieva jedinec v božskosti silu a suverenitu svojej komunity. Čo sa však stane, keď morálny vplyv spoločnosti na jednotlivca klesne natoľko, že spoločenskej skupine hrozí dokonca rozpad? Niektorí filozofi sa boja, že to sa už v moderných demokraciách deje víťazstvom individualizmu.

Východiskom môže byť len schopnosť spoločnosti zmeniť sa a reorganizovať sa tým spôsobom, že získa potrebnú autoritu a prestíž. V nijakom prípade by tu neposlúžil pokus o návrat náboženstva v bežnom zmysle do inštitúcií, životných pravidiel a obyčajov, a to v nádeji, že sa podarí obnoviť alebo posilniť sociálne putá. Veriť opak by znamenalo brať účinok za príčinu, odraz za originál, pretože sila, ktorej pôsobenie cíti jednotlivec pri náboženskom zážitku, je v skutočnosti prejav moci, ktorú má spoločnosť nad ním.

Debray sa nemýli, keď myslí, že niektorí starí bohovia nielen že nemrú, ale v súčasnosti skôr ožívajú a z toho vznikajú skutočné problémy. Vysvetlenie je možno jednoduchejšie, ako predpokladá. Nachádza sa v jave dobre známej historickej amnézie (straty pamäti), ktorá má vo zvyku vracať sa k starým dobrým riešeniam, keď sa nové neosvedčili, hoci sa spočiatku zdali sľubné. Tie staré sa naraz zdajú byť uspokojivé a povzbudzujúce a robíme, ako keby sa už neboli skúšali a skoro neprepadli (ak nemáme povedať celú pravdu).

Ak súčasná spoločnosť prestala môcť konkurovať bohu, ako si to myslia mnohí okolo nás, neznamená to, že mŕtvy ožil. Je to skôr obraz sociálnej opustenosti čoraz väčšieho počtu členov spoločnosti, osobitne tých najznevýhodnenejších. Je to poukaz na to, čo spoločnosti chýba, aby mohla plniť svoje úlohy; na transformácie, ktoré sú potrebné, aby sa stala skutočne „súťaživou", schopnou konkurencie.

*  *  *

Emile Durkheim: Elementárne formy náboženského života (2003):

Potreba kolektívnych pocitov

„Nemôže existovať spoločnosť, ktorá by necítila potrebu v pravidelných intervaloch udržovať a posilňovať kolektívne pocity a myšlienky, vytvárajúce jej jednotu a osobitnosť. Táto spoločná morálna úprava sa dá uskutočniť len prostredníctvom stretnutí, zhromaždení, kde jednotlivci, jeden tesne vedľa druhého, spoločne hlasne potvrdzujú svoje spoločné pocity; z toho sa vytvárajú obrady, ktoré svojím predmetom, produkovanými výsledkami, a spôsobmi, ktoré sa pri tom používajú, nelíšia sa v podstate od náboženských ceremónií. Akýže je rozdiel medzi zhromaždením kresťanov, sláviacich hlavné dátumy života Ježiša Krista, židov, sláviacich odchod z Egypta, vyhlásenie Desatora, alebo medzi zhromaždením občanov, sláviacich vydanie novej morálnej charty či nejakú veľkú udalosť ich národného života?"

*  *  *
Jacques Ellul: Islam a judeokresťanstvo (2004):

Viera vlastná človeku

„Nič nemôže zničiť náboženstvo, pretože čokoľvek sa navrhne za jeho náhradku, je okamžite postavené na jeho miesto a stáva sa predmetom následnej náboženskej viery - poukázal som na to na predmetoch, ktoré zvykli byť posvätné. Sila, ktorá niečo odsväcuje, či už je to miesto, spolok alebo náboženstvo, je hneď posvätená a stáva sa posvätnou. Platí to aj pre všetko, čo mieni zničiť vieru. Ničivá sila sa ihneď stáva predmetom novej viery. Dobre to bolo vidieť pri veľkej laickej (ateistickej) ofenzíve proti „náboženstvu": z ateizmu sa stal humanizmus (vo francúzskom origináli: z laickosti sa stal laicizmus), a to značí pevnú vieru v definované hodnoty, nezávislú morálku a istú intelektuálnu až duchovnú spolupatričnosť. Jav viery sa ukazuje byť vlastný ľudskej bytosti! Do tohto súhrnu vier patrí aj viac či menej hlboká náboženská viera, odvolávajúca sa na nepolapiteľné záhrobie."

George Corm: Náboženská otázka v 21. storočí. Geopolitika a kríza postmodernosti (2006).

Ako legitimovať odchod

„Západniarske volanie po náboženstve - či už ide o vzývanie židovsko-kresťanských hodnôt alebo o prístup k rozličným fundamentalizmom amerických cirkví, - svedčí menej pre návrat nábožnosti, ako pre jeho opak, vzdanie sa náboženstva. Ide o potrebu dať náter legitimity politickým akciám, ktorý z hľadiska klasických kritérií moderného humanizmu, modelovaného od čias Osvietenstva a Francúzskej revolúcie, úplne chýbal. (...) Návrat nábožnosti nie je ani zďaleka prírodný jav, akási biologická reakcia na výstrelky ateizmu vo svete. Je to nanajvýš politický jav, ktorý má s náboženstvom spoločné len meno. Nie je spojený s nijakým významným objavom v oblasti teologických či politických sústav, ani so spôsobmi prejavovania viery. Iba jednu vec treba vidieť: oživenie doslovného výkladu Starého zákona a evanjelií, ktoré zúri v Spojených štátoch, (...) ale z iných príčin aj v moslimskom svete a v judaizme."

*  *  *

Tento výťah je predovšetkým reakciou na názory filozofa Debraya, menej vedca Bricmonta v knihe:
Régis Debray a Jean Bricmont: V tieni Osvietenstva. Rozhovor medzi filozofom a vedcom (2003).

Prameň: Le Monde diplomatique, č.635, február 2007, s. 26-27.

Preložil Rastislav Škoda

Kde je hranica medzi ľudskosťou a zvierackosťou?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Gary L. Francione

V roku 1993 vypracovala veľká skupina odborníkov manifest v podobe knihy s názvom Projekt veľkých opíc: Rovnosť za hranice ľudstva. (Po anglicky: Paola Cavalieri a Peter Singer, vyd., The Great Ape Project: Equality Beyond Humanity, Fourth Estate, London 1993; po francúzsky: Le Projet Grands singes. L'égalité au-del? de l'humanité, preložil Marc Rosenbaum, One Voice éditeur, Nantes, 2003).

Táto kniha slúžila za podklad pre dokument s názvom Deklarácia o veľkých antropoidných opiciach, ktorú podpísali iniciátori projektu a 34 iných záujemcov. Deklarácia hlásala, že veľké opice „sú najbližší bratranci nášho druhu" a že tento druh nie-ľudských zvierat „má mentálne kapacity a emocionálne pocity tak vyvinuté, že stačia na ich zaradenie do spoločenstva rovných." (s.5).

V priebehu posledných rokov sa nahromadilo značné množstvo literatúry o schopnostiach veľkých opíc, delfínov, papagájov a iných zvierat, ktoré sú charakteristicky kognitívne a donedávna sa považovali za prísne ľudské (viac sa o tom dočítate napr. na www.one-voice-ear.org alebo www.animauzine.net.). Medzi tieto charakteristiky patrí vedomie seba ako indivídua, schopnosť prežívať emócie a komunikovať pomocou symbolického jazyka. Prejavili sa snahy - nedávno aj v Španielsku - vytvoriť z veľkých opíc kategóriu živých bytostí, ktorej by sa priznala zvýšená ochrana. Projekt veľkých opíc jednoducho uvádzal do vzťahu ľudia/nie-ľudia to, čo volám „teóriou podobnosti myslenia": zvieratá, ktoré majú schopnosť reflexie podobnú našej, si zaslúžia z našej strany zvýšenú morálnu úctu a zákonnú ochranu.

Metodika teórie „podobnosti myslí" dala zrod celému priemyslu etológov, netrpezlivo sa vrhajúcich do štúdií s cieľom nájsť kognitívne charakteristiky, spoločné ľudským a nie-ľudským bytostiam; je paradoxné, že väčšinou sa to dialo pokusmi na zvieratách. Táto teória má však jednu vadu: vedie k záveru, že zvieratá, ktoré nemajú kognitívne vlastnosti vyžadované pre zvýhodňujúce zaobchádzanie - rezervované len tým nie-ľudským bytostiam, ktoré majú schopnosti mysle podobné našim -, by boli rovné predmetom, zasluhujúc si v krajnom prípade „humánne" zaobchádzanie.

Sám som spolupracoval na Projekte veľkých opíc a bol som medzi prvými podpisujúcimi sa pod Deklaráciu o veľkých opiciach („Osobnosť, vlastníctvo a legálna kompetencia", s.248-257). No tak môj príspevok do knihy v roku 1993, ako aj kniha, ktorú som neskoršie uverejnil (Introduction to Animal Rights: Your Child or the Dog? - Úvod do práv zvierat: Vaše dieťa či pes? Temple University, Philadelphia, 2000) svedčia o rozdielnosti mojich kritérií pri integrácii nie-ľudského jednotlivca do morálnej komunity: stačí schopnosť cítiť radosť alebo bolesť; nemá sa vyžadovať nijaká iná kognitívna charakteristika.

Teóriu podobnosti myslenia predkladajú jej tvorcovia ako krok dopredu správnym smerom, pretože by umožnila aspoň pár nie-ľudským jedincom integráciu do komunity rovných. Podľa môjho názoru je takáto analýza nesprávna a práve opak je pravda: teória podobnosti myslenia len rozšíri dôsledky nášho sklonu vylúčiť z morálnej komunity prakticky všetky nie-ľudské bytosti.

Možno je na čase študovať z blízka túto rozsiahlu oblasť podradenosti morálnej hodnoty nie-ľudských jedincov dôležitejším kognitívnym vlastnostiam, ako je ich citlivosť; možno je to lepšie ako pokúšať sa zistiť, či nie-ľudské jedince majú také kognitívne schopnosti, alebo ich majú také, že ich to stavia do blízkosti človeka a zaslúžia si morálnu a legálnu existenciu.

Ľudia nemajú monopol kognitívnych vlastností typu dôvera alebo túžba

Začnem tým, že teória podobnosti myslenia mi pripadá v určitom zmysle absurdná. Existuje niekto, čo žil so psom alebo mačkou a teraz popiera ich inteligenciu či sebavedomie? A sú od nás geneticky oveľa vzdialenejší ako veľké opice! Správanie sa týchto nie-ľudských zvierat sa nedá vysvetliť hodnoverne a koherentne inakšie ako odvolaním sa na koncepciu myslenia. Možno sa nedá tvrdiť absolútne a definitívne, že majú schopnosť uskutočňovať úmysly ako jedinci, používajúci jazyk znakov. Nedá sa však poprieť, že majú kognitívne vlastnosti typu dôvera alebo túžba.

Ostatne, sto päťdesiat rokov po Darwinovi musí prekvapovať vzrušenie, vyvolané u časti populácie zistením, že niektoré zvieratá majú charakteristiky, rezervované spravidla len pre človeka. Téza, že ľudské bytosti majú mentálne schopnosti, ktoré sú absolútne neprítomné u nie-ľudských zvierat, sa neznáša s Darwinovou evolučnou teóriou - podľa nej neexistuje nič čisto ľudsky špecifické. To neznamená, že by nijaká významná rozdielnosť nerozlišovala zvieratá, ktoré používajú jazyk symbolov, od zvierat, ktoré nemajú túto schopnosť. Chce to len povedať, že zviera s nejakou kognitívnou zvláštnosťou nie je „kvalitatívne" nadradené inému bez tejto zvláštnosti.

Hoci som presvedčený, že aj nie-ľudia majú tie chýrne vlastnosti, ktoré považujeme za vyslovene ľudské, som si vedomý toho, že o tom sa živo diskutuje. Je tu fakt: rozdiely medzi inteligenciou ľudí a zvierat, ktoré nevedia hovoriť, sú zrejmé. Existujú však najmenej dva dôvody, prečo treba zamietnuť názor, že pri nie-ľudských zvieratách nestačí kritérium citlivosti na uznanie práva byť plnoprávnym členom morálnej komunity.

Prvá je praktického druhu: vyvoláva teória podobnosti myslenia aspoň nejaké zmeny u nie-ľudí, ktorí majú kognitívne vlastnosti, veľmi podobné našim?

Druhá sa týka koncepcie a odhaľuje neschopnosť tejto teórie dotknúť sa zásadnej morálnej otázky: prečo by sa mali vyžadovať pre príslušnosť do morálnej komunity iné charakteristiky ako citlivosť?

Je pravdepodobné, že teória podobnosti myslenia nebude mať iný účinok ako oddialiť chvíľu, keď sa budeme musieť priznať k našim legálnym a morálnym záväzkom voči nie-ľuďom. Iste príde čas, keď sa predloží vyžadovaný „empirický dôkaz", že určité z týchto indivíduí majú prinajmenšom inteligenciu, blízku ľudskej. Hoci sa už táto podobnosť miestami dokázala, robíme sa, že to nevidíme a pokračujeme vo vykorisťovaní týchto zvierat. Napríklad blízka príbuznosť medzi ľuďmi a šimpanzmi je nevyvrátiteľná. Ich ADN je na 98,5 % identická s našou a okrem toho majú mentálne a spoločenské správanie porovnateľné s ľudským. Tieto podobnosti sú nám známe už dávno. Ostatne celý projekt veľkých opíc mal za cieľ definitívne dokázať, že medzi ľuďmi a veľkými opicami neexistujú odlišnosti, ktoré by ospravedlnili ich vylúčenie z morálnej komunity. Napriek tomu ďalej väzníme šimpanzov v zoologických parkoch a používame ich ako pokusné morčatá pri biomedicínskych výskumoch.

Tento problém odhaľuje zrejmé zlyhanie teórie podobnosti myslenia: aký stupeň podobnosti s človekom sa vyžaduje od nie-ľudí, aby sme ich považovali za dosť „nám podobných" a priznali im morálnu hodnotu?

Bolo, napríklad, dokázané, že papagáje majú rovnaké koncepčné kapacity ako 5-ročné dieťa, ale v obchodoch sa papagáje predávajú ďalej. Aký stupeň inteligencie vyžadujeme u papagája, aby sme ho prijali do morálnej spoločnosti? Treba, aby mal koncepčné kapacity 8-ročného dieťaťa? Či 12-ročného? To isté platí o dokázanej schopnosti šimpanzov používať ľudskú reč. Aká musí byť ich schopnosť ovládať syntax a slovník, aby sme im priznali inteligenciu, ktorá sa dá porovnať s našou?

Nik netvrdí, že zvieratá by mali viesť autá alebo chodiť do školy

Nevýhodou týchto hier s osobitnými charakteristikami je, že nie-ľudia nemôžu nikdy vyhrať. Ak pozorujeme, že papagáje majú koncepčnú schopnosť pochopiť a narábať s jednomiestnymi číslami, žiadame od nich, aby to isté urobili s dvojmiestnymi číslami, aby sme uznali, že sú nám ešte podobnejšie. A keď šimpanz dokáže, že má rozsiahly slovník, chceme od neho, aby nám ukázal svoje syntaktické schopnosti a tak posilnil príbuzenské vzťahy medzi nami. Pri posudzovaní, samozrejme, niektoré schopnosti vyberáme, iné zamietame. Početní nie-ľudia majú veľmi rozličné schopnosti; niektoré z nich sú oveľa lepšie ako naše, iné nám celkom chýbajú. Nikdy by nám ani na um nezišlo správať sa k členom nášho druhu tak, ako sa správame k zvieratám.

Treba mať obavy, že teória podobnosti myslenia zájde tak ďaleko, že bude od zvierat vyžadovať schopnosť myslieť nielen podobnú našej, ale identickú s ňou. Ak nebude ich inteligencia kópiou našej, nebudú mať nijakú šancu stať sa, jedného dňa, členmi našej morálnej komunity. A keby sa to stalo, kto im zaručí, že sa nestanú obeťami diskriminácie? Nie je to tak dávno, v 19. storočí, stavali rasisti na frenológii: dominantné vlastnosti jedinca odvodzovali od formy jeho lebky, ktorá podmieňovala napríklad odlišnú inteligenciu.

Ani mať identickú inteligenciu nie je zárukou dobrého zaobchádzania, ak pretrváva snaha diskriminovať. Schopnosť komunikácie u zvierat používajúcich znakovú reč svedčí pre rozličnosť. Teória podobnosti myslenia bude preto slúžiť len na príkaz pokračovania utláčania zvierat, pretože ustavične hľadáme identitu, ktorá sa nikdy nedosiahne, najmä ak v nás pretrváva túžba konzumovať zvieracie produkty.

Predpokladajme, že teória podobnosti myslenia povedie k uznaniu osobnostných čŕt u niektorých nie-ľudí, ako sú veľké antropoidné opice a delfíny; čo sa potom stane s tými druhmi zvierat, ktoré nikdy nepreukážu schopnosť používať ľudský jazyk alebo iné charakteristiky, ktoré zvykneme spájať s ľudskou inteligenciou?

Táto teória skrýva v pozadí morálnu, no zásadnú otázku: prečo by sa mali nie ľudské zvieratá vyznačovaťinými kvalitami ako je citlivosť, aby mali výsadu nebyť pre ľudí len predmetmi k ich službám?

Teória podobnosti myslí predpokladá, že kognitívne schopnosti ľudí majú morálnu hodnotu a z toho dôvodu si zaslúžia osobitné posudzovanie. Pochopiteľne, nič nepotvrdzuje takéto stanovisko: na základe čoho by mali mať špecifické charakteristiky človeka v morálnom zmysle tohto výrazu vyššiu hodnotu ako charakteristiky nie-ľudí? Naša schopnosť reči je pre nás cenná, pretože sme ľudia - no rovnako je pre netopierov cenná echolokácia, pretože sú to slepé lietajúce cicavce. (Echolokácia je spôsob orientácie určitých zvierat, zisťujúcich prekážky a korisť produkciou ultrazvuku, ktorý vyvoláva ozvenu). Dá sa povedať, že schopnosť používať symbolický jazyk má z morálneho hľadiska väčšiu cenu ako riadiť sa pomocou ultrazvuku?

Okrem toho, aj keby všetky zvieratá nemali nijaké iné osobitné kognitívne charakteristiky ako citlivosť, resp. keby mali niektorú kognitívnu schopnosť menej alebo inakšie vyvinutú ako ľudia, táto odlišnosť by v žiadnom prípade neospravedlnila naše používanie zvierat ako veci.

Pravdaže, rozdiely medzi schopnosťami človeka a zvierat sú pri niektorých vlastnostiach očividné. Nikto netvrdí, že zvieratá by mali viesť autá alebo sledovať univerzitné kurzy, no zhodneme sa, že tieto rozdiely nijako nevysvetľujú, prečo zvieratá jeme alebo nejeme, prípadne prečo ich podrobujeme týraniu pri laboratórnych pokusoch. Tento problém je ešte zreteľnejší v situáciách, ktoré sa týkajú len ľudských bytostí. Ak zoberieme ktorúkoľvek charakteristiku, platnú len pre človeka, u niektorých jedincov nájdeme len jej stopy a u iných úplne chýba. Niektoré ľudské bytosti trpia nedostatkami, ktoré sú identické s tými, ktoré sme pripisovali nie-ľuďom; z určitého hľadiska môžu byť problematické, ale nikdy nevedú k zotročovaniu ľudí, alebo k ich vyhláseniu za veci bez ceny.

Či je, alebo nie je inteligencia zvierat podobná našej, to by nemal byť dôvod pre nerešpektovanie morálnej povinnosti zastaviť vykorisťovanie nie-ľudí, ani pre upieranie sa na fakt, že sú to citlivé bytosti. Dnes večer si sadnete k stolu. Na tanieri bude možno hovädzina, kuracina alebo ryba. Nevykrútite sa: boli zabité zvieratá, aby ste mali svoju večeru. A dobre viete, že zviera, ktorého mäso jete, bolo nielen zabité, aby vás živilo, ale aj trpelo, a to aj pred aj v priebehu svojej smrti. Uvedomiť si toto by sa nemalo zakladať na možnej podobnosti inteligencie medzi vami a týmto zvieraťom, ale na skutočnosti, že toto zviera bolo ako vy bytosť cítiaca a chcejúca len žiť. A hoci existuje určitá neistota o citlivosti hmyzu a možno niektorých iných tvorov, milióny každoročne zabíjaných kráv, ošípaných, kurčiat a kačíc iste nepatria do tejto kategórie.

Záver:

Iniciatívy ako Projekt veľkých opíc svedčia menej pre náš záujem o veľké opice ako pre potrebu konsolidovať speciestickú/speciačnú klasifikáciu, ktorá ich nikdy neuzná za plnoprávnych členov morálnej komunity. (Speciesizmus je neologizmus na vyjadrenie protestu proti osobitnému postaveniu, priznávanému ľudskej bytosti, ktorá je v podstate len jedným medzi ostatnými zvieratami.) Bude to iste tak, že ani jedno z iných zvierat nikdy neprekročí prah tesne zovretého krúžku vyvolených zvierat.

*  *  *

Ako zabrániť tomu, aby možný čitateľ tohto článku nezískal prebehnutím nadpisu falošný prvý dojem, že ide o slušné a neslušné správanie sa niekoho niekde, možno mučenie väzňov? Myslím, že to sa nedá.

Originálne francúzske znenie nadpisu je „humanité" a „animalité".

„Humanité" od homo = človek, znamená 1. ľudstvo ako všetci ľudia, človečenstvo; 2. ľudskosť ako láskavosť, humanita, humánnosť, možno aj humanizmus; 3. ľudskosť ako ľudská podstata bytia, existencia species Homo. Možno aj človečenskosť.

 „Animalité" od animal = zviera, znamená 1. živočíšnosť, animalitu, ja pridávam zvieratskosť ako charakteristiku bytia zvierat; 2. zverskosť, beštiálnosť, animálnosť, pripomínajúce zviera, často pejoratívne; 3.veľmi nízky stupeň ľudského rozvoja. Ale zverstvo je niečo celkom iné.
Dali by sa použiť obidve cudzie slová ako udomácnené. Dávam prednosť slovenským výrazom s vedo-mím, že používam ich najzriedkavejší význam.

Mgr. Vančová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV ma upozornila, že zvierackosť je staršia podoba zvieratskosti a za vhodnejšiu odporúča živočíšnosť. Dalo by sa povedať aj „ľudskosť a živočíšnosť". Živočíšnosť je však širší pojem, tam patria aj prvoky, baktérie a p., a o tie nejde. Znie to miernejšie, ale nemá to výraznosť priťahujúcu k novej téme.

*  *  *

Autor je profesor práva na Rutgersovej právnickej univerzite v Newarku, New Jersey, v Spojených štátoch. Napísal knihu The Personhood of Animals (Ľudská osobnosť (?) zvierat). Columbia University Press, New York, 2007.

*  *  *

Prameň: Gary L. Francione, „Humanité, animalité, quelle fronti?re?" Le Monde diplomatique, február 2007, č. 635, s. 25.

Preložil Rastislav Škoda

Nafúknutá lož, ktorá vybuchne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Bill Bonner

Ešte stále nie sme si istí, či vzostup cien rezidenčných realít dosiahol svoj vrchol. No vieme s istotou, že nie je na začiatku. Veľká bublina stavania domov nemusí byť mŕtva, ale už šíri mŕtvolný zápach. Príbuzní sa zhromažďujú v prijímacom salóne. Striebro je zabalené a miestny farár je na scéne, púšťajúc sa do posledných obradov.

Nevieme s istotou, ako sa historka vyvinie. Ale je čas písať nekrológ.

Začneme, ako všetky dobré rekviem, v strede, či aspoň pri jednom z jeho komických bodov.

Na jeseň 2006 sa objavila správa, že Donald Trump predáva svoju luxusnú vilu v Palm Beach za 120 miliónov dolárov. Pred menej ako desiatimi rokmi ju kúpil za menej ako 50 miliónov. Ak sa mu podarí dostať žiadanú cenu, zarobil na nej každý rok 7 miliónov. Ak ich dostane, stálo to zato - viac ako pol milióna dolárov mesačne - len zato, že bol majiteľom jednej z najväčších amerických víl na floridskom pobreží.

No poľutujme budúceho majiteľa. Bude mať trovy 6 miliónov dolárov ročne (5 %-ný úrok zo 120 miliónov kúpnej ceny) plus daň z nehnuteľnosti, plus náklady na údržbu, plus platy personálu a iné výdavky. Miesto toho, aby poberal, vydá z vlastného vrecka pravdepodobne skoro milión dolárov mesačne. Tu prezradíme záujemcovi malé tajomstvo: ceny domov nejdú hore každý rok, najmä nie u tých domov, ktoré za posledných desať rokov zdraželi o 70 miliónov dolárov.

Hneď sme si pomysleli, že Veľký Donald udal tempo pre ceny extravagantných bydlísk, a vskutku už o pár týždňov princ Bandar bin Sultan, bývalý vyslanec Saudskej Arábie v USA, vrhol na trh svoj ranč neďaleko Aspenu v Colorade za 135 miliónov - čo je dosiaľ najvyššia suma požadovaná za súkromné bydlisko v Amerike ... možno vo svete. Ale to bolo čaro bubliny rodinných domov; každá absurdita viedla priamo k ďalšej a ešte väčšej absurdite.

Na celom svete nakupovali boháči vo veľkom. Kupovali ranče v Južnej Amerike; aj Bushova rodina si kúpila jeden - 98 000 akrovú (asi 39 000 ha) haciendu v Paraguaji. (V záujme úplnej pravdy a pripúšťajúc aj čiastočnú poruchu zdravia, priznáva sa autor, že aj on si kúpil piaď zeme na juh od Rio de la Plata. Je rád, že Bushovci sa usídlili na sever od zátoky, lebo mu ide o vývoj cien realít v tejto oblasti.)

Bohatí ľudia otvárali svoje tučné peňaženky a kupovali diamanty, umelecké predmety a byty v Mayfair (Londýn), na Place Vendôme (Paríž) a Puerto del Sol (Madrid). Ceny leteli hore a životné náklady sa šplhali až na Mesiac.

Ale dolu, na druhom konci platovej stupnice, prežívali nízka a stredná trieda trpké časy. Za posledných 10 rokov pridali k svojim dlžobám 5,2 trilióna - väčšinou hypotéky na domy. Podľa expertov to nebolo zlé, pretože aj hodnota domov sa zvýšila.

Cena priemerného amerického domu sa v uvedenom období zvýšila o 60 %. Pri porovnaní so ziskami boháčov v Malibu, Manhattane alebo v Miami je to mizerný groš, ale dosť pre pozdvihnutie mysle miliónov jednoduchých ľudí. Za posledných 100 rokov sa niečo podobné nestalo ani raz. Ceny domov sledovali príjmy a vývoj HDP ako ulievač ďaleko od lopty, ktorého si nikto nevšíma. No za Greenspanovej vlády sa ceny rozbehli do takého šprintu, že predbehli všetkých ostatných.

Bohatý muž sa díva na rast hodnoty svojho vlastníctva s pokojným odstupom - ako sa díva na pohár piva, keď pena preteká. Chudobný sa nevie ovládať. Cíti, že musí využiť príležitosť. Než sa nazdáte, správa sa uvoľnene a bezmyšlienkovite, no po chvíli mu v hlave svitne.

Rast cien nehnuteľností bol vyvolaný klamstvom, že federálna vláda môže zvýšiť svetovú kúpnu silu trvalým pridávaním „peňazí" do svetovej ekonómie. Klamstvo viedlo k podvodom a po nich nasledovalo velikášstvo, sklamanie a halucinácie.

Ťažiskom všetkých lží bola predstava, že domy stále získavajú na cene. Musím čitateľa prekvapiť. Dnes si každý myslí, že hodnota domov sa postupne zvyšuje, ale to nie je pravda. Počas sto rokov, to je od 1896 do 1996, sa cena domov nemenila - držala krok s rastom HDP, infláciou a s rastom príjmov. Až potom sa v priebehu desiatich rokov výrazne zvýšila.

Majitelia domov nevedeli, čo si o tom majú myslieť. Dá sa povedať, že si veci zle vysvetľovali. Uverili, že ich hromádky kvádrov a tehál, dve na štyri, a ich vyblednutá farba, podstupujú nárast skutočnej hodnoty - asi ako dobré víno pri starnutí alebo dlhopis, ktorý dozrieva.

Tento pocit bol nepochopiteľný, pretože bol v rozpore s obrazom pred očami: bolo treba len otvoriť oči a už ste videli, že dom sa veru nezlepšoval. Naopak, každým dňom sa zhoršoval. Majiteľ dobre vedel, že drevené podlahové a stropné trámy sa krivia a hnijú. Betónové základy pukajú. Alumíniové okná korodujú. Šindle na streche sa rozchádzajú. Odpadové rúry sa upchávajú. Vodovodné potrubia hrdzavejú. Koberce blednú a ostávajú na nich fľaky. Každý predmet v dome a okolo domu - veľký aj malý - stráca vekom na cene. Ako by bolo možné, že ich súhrn na cene získava?

Ako išli roky, kľučka na vchodových dverách začala vŕzgať. Keď majiteľ otočil v kúpeľni kohútikom s teplou vodou, kohútik prepúšťal. Keď zapol klimatizáciu, vynechávala a praskala. Ako bolo možné, že táto kompletná zbierka chátrajúcich a kaziacich sa vecí ako celok získavala na cene? To sa predsa priečilo zdravému rozumu!

Do toho sa však zamiešali teoretici, ekonómovia a agenti realitných kancelárií. Majiteľovi nahovárali, že ceny nehnuteľností idú hore, pretože prichádza toľko nových ľudí. Ako však vysvetliť, že ceny stúpali všade, vo všetkých 50 štátoch Únie? Odkiaľ prichádzali všetci títo noví ľudia? Okrem toho, hovorili agenti, začína byť málo stavebných pozemkov a stavebné predpisy sa stávajú veľmi reštriktívne (obmedzujúce). Nové domy sa stávajú zriedkavé - preto je záujem o staré.

Ale aj tu stačí otvoriť oči a je jasné, že to nie je tak. Cena domov sa zvyšovala všade. Nastala zrejmá konjunktúra stavby domov, nielen nárast cien domov. V niektorých oblastiach sa stavalo na všetkých pozemkoch, ktoré sa dali získať. Rodinné domy vyrastali na bývalých pastvinách pre dobytok a na cintorínoch áut. Inde búrali rodinné domy, aby urobili miesto pre družstevné domy. Hektáre kedysi prázdnej krajiny sa menili na sídliská.

Ako bolo možné, že pri všetkých nových ponukách sa ceny zvyšovali? Skutočnosť protirečila predpokladu aj návodu. Narastajúca ponuka má hnať ceny dolu, nie hore!

Aj to zaváži, že nové domy nemali chyby starých budov. Farba bola čerstvá. Dvere sa otvárali a zatvárali nehlučne. Klimatizácia neprodukovala rušivé zvuky. Kohútik neprepúšťal vodu ani plyn. Domy boli väčšie, čistejšie, priestrannejšie - modernejšie. Ako bolo možné, že pri takejto súťaži aj vraky starých domov získavali na cene? Mali na cene strácať!

Majiteľ domu si mal položiť otázku, čo je dom v skutočnosti hodný? Nakoniec - čo je dom? Je to skrýša: je to miesto, kde vešiame klobúky. Sladký domov, príjemný domov. Ale kto to kedy počul, žeby sladký domov urobil niekoho bohatým?

Majiteľov mozog pracoval na probléme ako gorila pokúšajúca sa o dlhé delenie; nakoniec pochopil, že sa na svoj dom nemá dívať ako na obydlie, ale - ako na investíciu! To bola ďalšia tehla do múru veľkej bubliny stavby domov. V mnohých oblastiach štátu rástla stavba obytných domov ročne o 20 % alebo aj viac. Majiteľ zistil, že ako investícia to bola ohromná vec. Kde vynášal kapitál toľko? Ktorý vklad má v kuchyni mramorové doplnky?

Čím viac sa na to díval ako na investíciu, tým to bolo atraktívnejšie. Mohol kúpiť dom bez základného kapitálu. To bol ďalší jed - za chvíľu uvidíme, aký. Predstavme si najprv, že sa do toho pustil ako konzervatívny, rozumný investor. Mohol kúpiť 200 000-ový dom tak, že zložil prvú splátku vo výške 20 %, teda vložil do toho 40 000 dolárov. Predstavoval si dve formy výnosu. Predovšetkým ako z kapitálu alebo cenných papierov dostane „dividendu" v podobe bydliska. Taký dom prinesie mesačné nájomné okolo 2 000 dolárov, to je 24 000 ročne. K tomu pribudne zisk zo stúpajúcej ceny domu, čo je pri 20 % ďalších 40 000. Íha ... veď to je zlatá baňa! Počiatočná investícia vynáša „zisk" 64 000 - každý rok. Všetko, čo musí robiť, je platiť splátky, povedzme 1 000 dolárov mesačne ... samozrejme plus dane a bežné výdavky.

Jedna absurdita sledovala druhú ... každá väčšia ako predošlá. Majiteľ domu zisťoval, že nielenže jeho dom bol ohromná investícia, on sám bol investičný génius, ktorý to vedel využiť. Priemerný zárobok v USA bol v roku 2000 len 37 565 dolárov a on zarábal viac - oveľa viac - len tým, že býval vo vlastnom dome!

Premýšľajúci rozumný človek, ponechaný na seba a na svoje myšlienky, by sa bol čudoval, ako je to možné. Zamyslel by sa nad svojím šťastím a hľadal by hlbšie príčiny. Položil by si otázku: „Ako sa množia peniaze?" Prácou. Šetrením. Poznal odpovede. A vedel, že nič z toho nerobil. Investovaním! „Pravdaže!", povedal si. „Som investor ... ako George Soros alebo Warren Buffett."

Len ešte šikovnejší. Všimol si, že Buffett žije stále v tom istom dome už 40 rokov. Aký to chumaj! Mal obchodovať ... riskovať ... refinancovať!

Požičiavanie na vlastný dom

Nasledovala druhá obludná ilúzia a sklamanie. Majiteľ domu začal veriť, že má v spálni obdobu bankomatu: ak mu jeho dom vynáša také peniaze, povedal si, môže z nich niečo odobrať a minúť. Využívajúc internetové spojenia začali si majitelia domov pravidelne vyberať hotovosti z Banky svojich vlastných domov.

Požičiavanie na vlastný dom bolo také jednoduché - dlžníkom sa riziko zdalo malé. Úroky boli nízke. Zdalo sa to byť hračkou. Dom, ktorý zvyšoval bohatstvo rodiny ročne o 60 000, ľahko mohol prepustiť rodine 10 000, aby sa jej lepšie žilo. Do čerta, rodina mala predsa ešte stále 50 000 plus na účte! A tak začali peniaze tiecť. Čo začalo ako tenký pramienok, stalo sa skoro Amazonkou, veľkou riekou bez možnosti návratu. V rokoch 2004 a 2005 si majitelia domov „vybrali" zo svojich domov viac ako 1 trilión (v USA 10-??, po našom bilión) dolárov.

Experti vraveli, že to bolo veľmi rozumné. Správne vraj manažovali svoje rodinné bohatstvo. Úroky z pôžičky boli nízke; lepšie je požičiavať si na nehnuteľnosť ako na bankovú kartu. Nakoniec - ak ide cena domu hore, čo sa môže stať?

Odpovedali sme v predošlých riadkoch. Nezáležalo na cene domu; ide o to, ako majiteľ domu splatí pôžičku. Samozrejme môže predať dom, aby mal hotovosť. Ale kde bude potom bývať? Toto nebol jediný dom v Amerike, ktorého cena išla hore. Jediný spôsob, ako môže realizovať nafúknutú cenu svojho domu, je ... umrieť, alebo vysťahovať sa do cudziny. Nie mnohí majitelia domov sú ochotní urobiť jedno alebo druhé. Ale musia splácať svoju dlžobu ako každý iný dlžník. A ako sa požičané sumy zvyšovali, nohy sa im začali triasť ... a podlamovať. Nič im nepomohlo, že dom mal vyššiu cenu - aj poistky boli drahšie, aj údržba domu, aj dane, všetko.

V roku 2002 išli ceny domov hore rýchlejšie ako kedy predtým. Prišiel čas, keď majiteľ domu musí prehltnúť najbližšiu veľkú neskutočnosť.

V určitých oblastiach - San Francisco, San Diego, Miami, Las Vegas, Washington, D.C., Manhattan - bralo zvýšenie cien domov v rokoch 2002-2006 dych. Priemerný dom v San Francisku sa v roku 2005 predával za 820 482 dolárov. Vo washingtonských predmestiach sa cena jednoduchých prízemných koloniálnych domov za týchto päť rokov zdvojnásobila. Na kalifornských pobrežiach stojí dnes aj obytná maringotka (trajler) viac ako milión dolárov.

Prameň:  Bill Bonner, "The Lie That Blew Up the World", LewRockwell.com, 4. novembra 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Kňazská prísaha proti modernosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

R. Š.

Po návšteve v slovenskej wikipédii sa cítim ako po hodine náboženstva kedysi na gymnáziu. Chcel som vedieť, prečo sa Pius X. označuje za jedného z najväčších pápežov a dočítal som sa, že jeho telo, hoci nebolo po jeho smrti roku 1914 zabalzamované, pri otvorení truhly v roku 1944 (po 30 rokoch) bolo „zachované" a aj do roku 1952 ostalo „neporušené". Zo štylizácie, že „predtým" nebolo zabalzamované, usudzujem, že vtedy ho zabalzamovali a kladiem otázku: „Načo?" Nebolo to neprípustné zasahovanie do zázračných udalostí Božieho diania?

Ale vážne. Vedel som, že v súvislosti s encyklikou Pascendi Domini gregis (Pasenie Božieho stáda) z roku 1907 v tom istom roku vydal Pius X. spis Sacrorum antistitum (Prísahu proti modernosti), text dlhej prísahy (967 slov), ktorú až do júla 1967 museli skladať všetci duchovní, kňazi, spovedníci, superióri a profesori na filozoficko-teologických seminároch, teda väčšina dnes žijúcich duchovných majúcich nad asi 60 rokov.

O Pascendi je zmienka, že strana nie je vypracovaná a Prísaha proti modernosti, zaväzujúca k aktívnemu boju proti vedeckej súčasnosti, sa vôbec nespomína. Pritom sú to činy, ktoré zavážia viac ako reforma gregoriánskeho chorálu a breviáru, možno aj ako založenie Tlačového orgánu Svätej stolice. Údaj, že budúci pápež dal do záložne svoj kardinálsky prsteň, aby mohol pomôcť chudobným, je jednoducho nedôveryhodný.

Stránka sa hemží čudesnými výrazmi typu arcikňaz a veľpastier; kto sú to? O náboženskom štýle spracovania tohto hesla svedčí aj údaj, že Pius X., občianskym menom Giuseppe Melchiorre Sarto, sa v starozákonnom Malachiášovom proroctve označuje ako Ignis ardens, Blčiaci oheň. Pre mnohých historikov to bude iste prekvapujúce zistenie, ale ani autor ani prameň tohto výkladu slov, vyslovených či napísaných pred okolo 3000 rokmi, sa neudáva. Nemecká stránka o Piovi X. je kratšia, ale kompletnejšia ako slovenská ; len na anglickej sa čitateľ dozvie podstatné veci, ktoré hľadá.
Ako vravím: keby to bolo nábožné čítanie, alebo čo aj Katolícke noviny, nemal by som námietky. Ale začal som hľadať v diele, ktoré som považoval za neutrálne. Nie, o slovenskej wikipédii sa to nedá povedať. Vedia to iniciátori originálneho vydania? - R.Š.

Prečo transmoderna a prečo sa snažím byť jej obhajcom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Marina Čarnogurská

Vývoj k postmoderne, ktorou v poslednej tretine 20. storočia vyvrcholil proces uvoľňovania sa a zároveň i vzbury západnej spoločnosti proti jej charakteristickým (najmä v stredoveku najtypickejším) ideologickým štruktúram, definitívne započal už v 17. storočí, tzv. európskym osvietenstvom.

Tento proces, už v 19. storočí smerujúci k moderne a cez ňu neskôr v 20. storočí najprv vo svojich kultúrnych a umeleckých, a teda i estetických, psychologických a morálnych názoroch dospievajúci k novým formám celkovej kultúrnej i ideologickej štrukturalizácie západnej spoločnosti, dospel však dnes, na začiatku 21. storočia, do svojich úplne najkrajnejších medzí a vo vzduchu už visí zatiaľ ešte oficiálne nevyhlásená skutočnosť, že jeho samostatné vývojové obdobie skončilo.

V rámci celosvetového spoločenského, kultúrneho, hospodárskeho i mocensko-politického vývoja európska civilizácia vo svete stratila svoje vedúce mocenské postavenie a v poslednom desaťročí 20. storočia zdá sa, už vyčerpala všetko zo svojho originálneho kultúrneho, voči iným svetovým kultúram nadradeného samovývoja a po definitívnom páde euroópocentrizmu sa ocitla v neodvratnej konfrontácii s ďalšími svetovými civilizačnými dedičstvami a ich kultúrnymi hodnotami a svetonázorovými postojmi, rovnako ako aj s inými, často omnoho realistickejšími životnými štýlmi.

Sama však medzitým dospela k svojmu všeobecnému morálnemu úpadku, vyúsťujúcemu v jej postmodernú dekadenciu a kultúrny chaos. V tejto etape jej vývoja jej zostávajú pravdepodobne len dve alternatívy: alebo sa radikálne vrátiť späť k svojmu pôvodnému kresťanskému fundamentalizmu (čo je už, dúfam, reálne nemožné!), ako sa o to práve v súčasnosti pokúša posledná časť západného židovsko-kresťansko-mohamedánskeho náboženského vývoja, v rámci viacerých islamských krajín sveta, alebo vo svojej radikálne konfrontačnej svetonázorovej obrode prekročiť hranice svojej kultúry a so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami začať sa premieňať na novú transmodernú liberálnu spoločnosť, v ktorej sa jej príslušníci dokážu pretransformovať na nový typ transmoderného ľudského jedinca nielen kultúrne, ale aj svetonázorovo.

Začiatok novej svetovej transmoderny, ktorá už nevyrastá len zo západných kultúrnych koreňov, ale ktorej avantgardu tvoria už umelci, filozofi i vzdelanci vyrastajúci z rôznych, kultúrne často úplne protikladných svetových centier a ktorá je celým svojím bytím dôkazom nového obrodeného svetonázorového vývoja ľudstva, definoval ako prvý filozof Jürgen Habermas na 21. svetovom filozofickom kongrese v r. 2003 v tureckom Istanbule. A zdá sa, že mu súčasný vývoj svetovej kultúry naozaj dáva za pravdu: stojíme na prahu novej svetovej transmoderny so všetkými jej ešte aj dnes v mnohom nemysliteľnými následkami, napríklad so všeobecnou svetonázorovou predstavou univerza bytia bez existencie jeho transcendentálneho Subjektu, čiže laicky povedané: pred existenciou sveta už definitívne bez Boha, v ktorom sa človek bude musieť naučiť žiť v novej forme svojej kultúrnej i mravnej vyspelosti. A pretože inú konštruktívnu cestu vývoja ľudstvo nemá, snažím sa byť aj ja jej nadšeným obhajcom.

Prameň: Zborník abstraktov medzinárodnej vedeckej konferencie „Medzi modernou a postmodernou" na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v dňoch 16.-17. februára 2006.

*  *  *

V týchto dňoch vydáva nakladateľstvo IRIS Dr. Milan Štefanko knihu

Friedrich Nietzsche: Súmrak modiel alebo Ako sa filozofuje kladivom
v preklade Rastislava Škodu

Dúfam, že si doplníte rad Tak vravel Zarathustra, Antikrist a Ecce homo

Darwin nie je Boh

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Eduard Chmelár

(Článok Rastislava Škodu „Boj o evolučnú teóriu sa stupňuje", uverejnený v ZH 58/2006, bol uverejnený aj v týždenníku Slovo (41/ 2006) a vyvolal ako polemickú reakciu článok „Darwin nie je Boh" docenta Eduarda Chmelára (Slovo 44/2006, s.7). Keďže nie všetci čitatelia ZH čítajú Slovo, uverejňujeme ju, a to aj s odpoveďou R.Škodu, tiež uverejnenou v Slove (48/2006, s.5) s titulom „Život je veru iba tanec molekúl".)

K nasledujúcej eseji ma inšpiroval článok Rastislava Škodu Boj o evolučnú teóriu sa stupňuje (Slovo č. 41/ 2006). Nie je však iba polemikou s ním, ale otvoreným uvažovaním o charaktere diskusie, v ktorej sa čoraz častejšie nepoužívajú racionálne argumenty, ale iracionálna viera. Podotýkam, že v tomto prípade nehovorím len o veriacich kreacionistoch, ale aj o presvedčených evolucionistoch.

Je bezpochyby obrovskou zásluhou modernej vedy vyrastajúcej z filozofického podhubia skepticizmu, že vytrhla ľudstvo z falošného sveta mytologických predstáv. Seriózna diskusia s konzervatívnymi kreacionistami vlastne nemá zmysel. Ignorujú totiž vedecké výsledky posledných storočí a ich spôsob argumentácie môže osloviť iba nevzdelaných ľudí. Je však niečo celkom iné, keď zástancovia evolučnej teórie prekračujú oblasť seriózneho výskumu vývoja života a tvrdia, že veda vyvrátila existenciu Boha. Seriózna veda by totiž čosi také popierať ani dokazovať vôbec nemala - ak má ostať disciplínou zakladajúcou sa na overiteľnom výsledku.

Mnohí vedci však bránia evolúciu spôsobom, ktorý je kontraproduktívny a už dávno nie je vedecký. Ich cieľom nie je objasniť podstatu života, ale práve vyvrátiť existenciu Boha. Pre túto skupinu ľudí je charakteristický výrazný antiteizmus - takmer zúrivý odpor voči všetkému, čo je spojené s náboženstvom (na rozdiel od ateizmu, ktorý sa s teologickým výkladom nestotožňuje, ale nepovažuje za potrebné útočiť na transcendentálne potreby ľudí). Pravdepodobne najznámejším antiteistom súčasnosti je Richard Dawkins, ktorého noviny Daily Telegraph výstižne nazvali „kazateľom evolučnej teológie". Dawkins je bezpochyby brilantný vedec, ale svoju popularitu získal predovšetkým vďaka polemickým knihám, v ktorých ponúkol extrémne redukcionistický pohľad na svet. Niektoré názory tohto autora sú vyslovene hlúpe. Ak by sme aj obišli cynické zužovanie života na preskupovanie molekúl, jeho predstava o vede, ktorá robí kultúru zbytočnou, patrí do kategórie takých senzáciechtivých blúznení, ktoré spochybňujú Dawkinsovu kompetentnosť pohybovať sa mimo rámca jeho špecializácie v evolučnej biológii.

Demagogické argumenty

Dawkins má vďaka prekladom svojich nadšených obdivovateľov aj na Slovensku. Spomínaný článok pána Škodu by mohol byť populárnym úvodom do neodarvinizmu, keby na podporu svojich tvrdení nepoužíval nešťastné argumenty, ktoré jeho text posunuli do demagogickej roviny. Kam inam možno zaradiť napríklad vetu, že Immanuel Kant vyvrátil argumenty v prospech existencie Boha? Chudák Kant, ktorý zostal do konca života hlboko veriacim človekom, by iste netušil, ako sa dá zneužiť jeho úsilie o sekulárnu etiku, ktorá síce nepoužíva teologické argumenty, ale vychádza z Ježišovho učenia. Spôsob, akým antiteisti argumentujú, veľa napovedá o tom, že ich presvedčenie nevyviera z racionálneho základu, ale z rovnako neuchopiteľnej viery, akú používajú kresťania. Myslím si, že nie náhodou sa R. Škoda na záver svojho príspevku oháňa Darwinovým Pôvodom druhov ako „našou bibliou". Hoci nechtiac, prezrádzajú tým antiteisti o svojom mentálnom nastavení strašne veľa.

Základom nedôvery, ktorá vo mne pretrváva k takto získaným poznatkom, je dogmatické uctievanie jedinej možnej verzie reality a nápadná absencia tolerancie voči iným názorom. Antiteisti často argumentujú, že väčšina vedcov je neveriacich, že ich postoje sú všeobecne uznávané a že kritici evolucionizmu často nemajú príslušné vzdelanie. Takto však dôvodiť vo vede nemožno. Operovať „väčšinou" nie je deduktívny vedecký argument, ale čistá indukcia. Rovnako ako oháňať sa tým, že Michael Behe (známy kritik prvoplánového darvinizmu - jeho kniha Darwinova čierna skrinka vyšla aj v češtine) je „len" biochemik, má rovnakú výpovednú hodnotu ako povedať o Richardovi Dawkinsovi, vášnivo popierajúcom existenciu Boha, že nie je teológ. Ak sa uzavrieme pred racionálnymi úsudkami, môžeme si vystavať svoje ideologické barikády a používať pri tom najrôznejšie argumentačné barličky z navzájom nesúvisiacich odborov. No fakt, že uznávame celkovú integritu Darwinovej teórie, nás nesmie priviesť k popieraniu skutočností, ktoré narúšajú klasický evolučný obraz o vývoji života, a už vôbec nie k filozofickým tvrdeniam, ktoré z evolucionizmu nevyplývajú.

Darvinistov ovládol dogmatizmus

V posledných rokoch sa vynoril dostatok dôkazov, že molekulárny základ života je príliš zložitý na to, aby sa dal vysvetliť dlhodobým pôsobením slepej náhody a prírodného výberu - ako na tom tvrdošijne trvá Richard Dawkins alebo Daniel Dennett (podobnosť s rovnako naivnou tézou o „neviditeľnej ruke trhu" sa mi v tomto mentálnom kontexte nevidí náhodnou). Biologické systémy sa totiž ukazujú byť nezjednodušiteľne zložité, čo znamená, že odstránenie ktorejkoľvek časti by mohlo viesť minimálne k vážnym problémom celého systému. Problematickosť darvinovských vysvetlení na molekulárnej úrovni však mnohých vedcov nevedie k opätovnému preverovaniu poznatkov, ale k zvýšenej agresivite namierenej voči všetkým skeptikom, ktorí čo i len vyslovia otázku, či by to všetko nemohlo byť inak. Tu sa darvinisti prejavujú mimoriadne nevedecky a ich argumentácia prerastá do zarážajúceho dogmatizmu, ktorý sa opiera iba o iracionálny záujem nepripustiť niečo, čo by ohrozilo materialistické poňatie života. Obzvlášť pôvabne to zhrnul nositeľ Nobelovej ceny za medicínu Christian de Duve vo vete: „Veda sa zakladá na myšlienke, že predmet štúdia má prirodzené vysvetlenie. Prečo by sme ho inak hľadali?"

Iný nositeľ Nobelovej ceny, jeden z najväčších fyzikov 20. storočia a - čo je v tomto kontexte obzvlášť dôležité zdôrazniť - presvedčený ateista Richard Feynman si však myslí niečo iné. V sérii prednášok na Washingtonskej univerzite v apríli 1963 vyslovil nezvyčajnú pokoru úspešného bádateľa pred možnosťami vedy. V prvom rade upozornil na to, aby sme nezabúdali, že predstavivosť prírody je oveľa, oveľa väčšia ako predstavivosť ľudská. Pochopiť prírodné zákonitosti predstavuje preto ten najťažší test ľudských schopností uvažovať. Lenže ak niečo nie je vedecké, zdôrazňuje Feynman, ak to nemôže byť overené pozorovaním, neznamená to ešte, že to nemá zmysel, že je to zlé alebo že je to hlúpe. Veda sa len jednoducho zaoberá problémami, ktoré je možné pozorovaním analyzovať. Existujú však aj ďalšie problémy, kde táto metóda nefunguje.

Informácia ako ontologický problém

Aby som zbytočne nedráždil evolučných biológov, akiste oprávnene hrdých na svoje vedomosti, vezmem si na podporu Feynmanových tvrdení oblasť, v ktorej sa predsa len v rámci svojho akademického pôsobenia možno aj trošičku vyznám - teóriu informácie. Hoci je dnes dostatočne dokázané, že usporadúvanie všetkých entít v univerze je nemysliteľné bez prenosu informácie, veda túto informáciu jednoducho nedokáže uchopiť. Informácia preniká vesmírom spôsobom, ktorý fyzika ani chémia nevedia definovať.

Neschopnosť uchopiť informáciu, ktorá nepotrebuje čas na existenciu, ale len na aktualizáciu, podkopáva základy ideologického scientizmu, podľa ktorého všetko existujúce musí byť empiricky zjavne prístupné. My však dnes vieme, že informácia je až príliš konkrétna súčasť prírody. Napokon, ako opakovane pripomínali filozofi od Aristotela až po Whiteheada, forma či štruktúra je metafyzickou stránkou vecí, bez ktorých by vôbec neexistovali. Ešte aj taký zaprisahaný materialista ako Egon Bondy priznáva, že informácia zjavne nie je viazaná na podmienky štvordimenziálneho kontinua, v ktorom žijeme (teda hmoty, energie, priestoru a času), že je to úplne odlišná ontologická rovina skutočnosti, bez ktorej by „nespadol ani ten vlások z hlavy". Ale takto sa kedysi hovorilo o Bohu. Informácia je totiž zjavným kódom všetkých dejov vo vesmíre.

Darvinizmus sa týka vývoja, nie vzniku

Chcem tým povedať, že ak sa dnes veda dostáva do stavu krízy vlastnej identity, nie je to spôsobené tým, že ju atakujú náboženskí fanatici, ale tým, že sa pokúša neúspešne prenikať do dejov, ktoré majú svoju podstatu v mimohmotnej úrovni. Veda si nemôže klásť ambíciu dokázať alebo vyvrátiť prítomnosť niečoho, čo presahuje materiálnu rovinu - a nemusíme ju, ak chcete, vôbec nazývať Božou existenciou, aby táto možnosť zbytočne neplietla tých, ktorí si predstavujú transcendentálnu veličinu ako osobného Boha, či už vo forme starčeka sediaceho na obláčiku alebo vo forme iných mytologických príbehov. Darvinizmus nemôže vstupovať do týchto vzťahov už len preto, že sa zaoberá vývojom, ale nevie vysvetliť jeden podstatný znak existencie života - totiž samotný vznik.

Sám Albert Einstein (na ktorého sa antiteisti vo svojej argumentácii, opäť demagogicky, často odvolávajú) síce nebol veriacim v klasickom zmysle slova, ale vyslovene odmietal princíp slepej náhody - viď jeho slávny výrok „Boh nehrá kocky". Ak teda chcú evolucionisti ochrániť racionálne jadro svojej teórie od fanatických útokov kreacionistov, musia byť (v súlade s vedomím ľudskej ohraničenosti a pokorou nevyhnutnou vo vede pre priznanie omylu) schopní pripustiť, že existuje rovina poznania, v ktorej sa vedec nemôže pohybovať suverénne, ak vôbec. V opačnom prípade sa stávajú spolutvorcami nesmierne cynickej a nebezpečnej redukcionistickej filozofie, ktorá vo svojich dôsledkoch pohŕda životom a odporuje základom humanizmu a environmentalizmu. V politickej rovine už takáto filozofia našla svoje uplatnenie - tzv. sociálny darvinizmus protežujúci úspešných, silných a bezohľadných je ideovým dedičstvom takéhoto spôsobu uvažovania o živote, jeho cene a podstate.

Nemôžem sa v tejto súvislosti nezmieniť o politických postojoch Charlesa Darwina, ktoré boli charakteristické jeho výraznými sympatiami k britskému imperializmu jeho vlasti a otvoreným podceňovaním inteligencie domorodých národov Ameriky, čo hraničilo až s rasizmom. I keď teraz sám možno skĺznem do roviny špekulácií, nedá mi nepoložiť otázku, do akej miery môže redukcionistické poňatie života súvisieť s ideovými zdrojmi fašizmu.

No antiteisti náročky neberú do úvahy ešte jeden podstatný fakt: Charles Darwin neformuloval svoju teóriu s cieľom vyvrátiť Božiu existenciu. Ako pripomína známy český biológ profesor Stanislav Komárek, sám Darwin bol do istej miery kreacionista, ale vyšší zásah obmedzoval len na vznik najjednoduchších foriem života. To bola jednoducho hranica, na ktorej sa vedome zastavil: vznik života nikdy nebol predmetom skúmania tohto učenca.

Pochybujem, teda som (vedec)

Jedným z nosných pilierov, na ktorých stojí moderná veda, je nevyhnutnosť pochybovať, ako to vytýčil už René Descartes. Pochybnosti v evolučnej teórii nie sú ničím, čoho by sa bolo treba báť. Naopak, sú z vedeckého hľadiska nesmierne cenné. Len vtedy, ak priznáme svoju nevedomosť, svoju neistotu, máme nádej, že sa ľudstvo dokáže vyvíjať bez dogmatických obmedzení, že sa neocitne v slepej uličke, ako sa to stalo už toľkokrát v dejinách. Skutočne poctivá veda by mala zbierať nielen argumenty pre svoju teóriu, ale aj proti nej. Pokora intelektu pred tvárou vesmíru musí viesť k poznaniu, ktoré vychádza zo zásady, že nič nie je celkom isté. Na tom predsa stojí západný racionalizmus.

Neodarvinisti často nechcú vidieť, že v dejinách vedeckých teórií vystupuje často ako rozhodujúci faktor niečo, čo vynikajúci historik vedy Emanuel Rádl nazýva striedavo vierou alebo osobným presvedčením. Práve Rádl dokázal, že klasický darvinizmus nebol vôbec vedecký. Vystavaný na princípe dejinnosti znamenal faktický rozchod s tradičným racionalizmom, a tým i s celou duchovnou tradíciou západného myslenia. Práve tým, že Darwin odhalil dejinný rozmer živej prírody, donútil dnešných antiteistov ísť de facto proti zmyslu jeho autentického učenia a čo najviac zmierniť fatálne dôsledky pôvodného evolucionistického scenára ani nie tak pre vieru v Boha, ako pre racionalizmus objektívnej vedy. Práve na základe tohto zistenia dospel spomínaný Emanuel Rádl k poznaniu, že objektivita vedy, dosahovaná pomocou jej racionálnych nástrojov (či už pojmových, ideových, technických alebo inštitucionálnych), je vlastne iba opakovaným vyjednávaním konsenzu - dohodou na možnosti komunikácie, čiže súčinnosti v zdieľaní poznatkov a spoločnom podiele na poznávanej skutočnosti. Inými slovami, nemennosť objektívnej pravdy je vo vede predsudok.

Na záver by som chcel zdôrazniť, že túto úvahu by nemali ako argumentačnú barličku zneužívať ani veriaci, ani ateisti. Teologické argumenty totiž nevyvracia, ani nepotvrdzuje. Táto esej sa stavia predovšetkým proti demagógii, s akou sa niektorí vedci pokúšajú zneužiť získané poznatky na vyvodzovanie záverov, ktoré z nich nevyplývajú. Evolucionizmus na svoje potvrdenie nepotrebuje antiteizmus. V opačnom prípade prestáva byť vedou a stáva sa alternatívnou vierou, lebo na pôde metafyziky stráca nástroje, ktorými by mohol svoje domnienky potvrdiť.

*  *  *
Eduard Chmelár je vysokoškolský učiteľ.

*  *  *

Prameň: Eduard Chmelár, "Darwin nie je Boh", SLOVO č.44, 1. novembra 2006.

Život je veru iba tanec molekúl

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rastislav Škoda

Po páde „ateistického socializmu" a spomalení ťaženia následnej evanjelizácie prežívajú niektorí súčasníci krízu tradičnej viery. Východisko nachádzajú v pokračujúcej modernizácii náboženstva osobitným vysvetľovaním poznatkov vedy. Podľa Krempaského najnovšia fyzika dokazuje existenciu trojjediného Boha. Tento článok je mojou odpoveďou na polemiku Eduarda Chmelára Darwin nie je Boh (Slovo 44/2006) s mojím článkom Boj o evolučnú teóriu sa stupňuje (Slovo 41/2006).

Pozorný čitateľ už v druhom odseku polemiky vybadá, že Chmelár je kreacionista. Vedomý si však pejoratívneho znenia tejto charakteristiky dištancuje sa od tzv. konzervatívnych kreacionistov, „nehodných serióznej diskusie medzi vzdelanými ľuďmi" (parafrázujem). Konzervatívni kreacionisti majú byť tí, čo sa ešte aj dnes do litery pridŕžajú znenia Biblie - Zem je stará najviac 10 000 rokov, Slnko sa krúti okolo nej, svet bol stvorený za šesť dní, čaká nás Posledný súd - resp. ju prikrášlia - do Noemovej archy sa vkradol párik dinosaurov, ale Boh ich zabudol v Biblii spomenúť. V tomto ohľade už väčšina kresťanov dostala so súhlasom Vatikánu rozum, teda aspoň v Európe. Dnes už uznávame len kreacionistov veriacich tým údajom Biblie, ktoré veda nevyvrátila. Okrem toho máme dnes do činenia s veriacimi vedcami, ktorí sa viac-menej dištancujú od Biblie a hovoria o inteligentnom dizajnérovi, namýšľajúc si, že to bude vyzerať menej zbožne a viac vedecky.

Pripomeňme, že sudca J. E. Jones III. v rozsudku, ktorým zakázal vyučovanie kreacionizmu na štátnej škole v Doveri v USA, na 135 stranách zdôvodnil, prečo je inteligentný dizajn jednoducho kreacionizmus a prečo kreacionizmus nie je veda, ale náboženstvo. Teda vôbec žiadne diskusie s kreacionizmom. Ani s docentom Chmelárom?

Predovšetkým, kedy ktorá veda či vedec tvrdili, že vyvrátili existenciu Boha? To sa predsa nedá. Beriem vás za slovo, pán docent, prosím citujte evolucionistov a ich vedecké práce s týmto stručným záverom. Ale pozor, nie ich osobný názor, že na vysvetlenie určitých javov Boha nepotrebujú a v dôsledku toho sú ateisti. Vedecké poznatky síce často viedli ich autorov k ateizmu, ale hoci zriedka, boli aj vedci, v ktorých mysli koexistovalo racionálne hľadanie pravdy v prírodnom svete s iracionálnou vierou v Boha ich detských rokov.

Diskutujme o materialistickej prírodovede, ktorej predmetom nie je nadprirodzeno. Dalo by sa diskutovať aj inakšie, ale to by bola teológia a prípadne filozofia. S tými má darvinovská evolučná teória do činenia len vtedy, keď ich upozorňuje, aby neopúšťali im prenechanú oblasť nadprirodzena. Napríklad, aby netvrdili - od nedávneho roku 1950 pod trestom hriechu pre neveriacich farníkov - že Ježišova matka Mária bola po svojej smrti s telom i dušou vzatá do neba. Teda aby uznali platnosť prírodných zákonov, bez výnimiek pre Eliáša a Máriu.

Veda netrpí krízou identity

Evolucionisti podľa svojich schopností a technických možností vysvetľujú vývoj živej aj neživej prírody od počiatkov vesmíru po dnešné vedomie človeka i jeho fyzikálne a chemické zakotvenie v ľudskom mozgu. Na rozdiel od samotného Darwina a jeho vrstovníkov sa pustili na podklade nových technických možností aj do problematiky vzniku živej hmoty na Zemi, čo je technicky celkom iné ako špekulácie o vzniku vesmíru. Na toto štúdium niet nástrojov, teda niet ani výsledkov. Ale nemožno im vyčítať, že neakceptujú názor kreacionistu, podľa ktorého ide o dielo Božie.

Tu musím priklincovať, že nevidím v súčasnej vede krízu identity. Neuznávam ohraničenosť ľudského myslenia, ktoré v pote tváre a vlastnou krvou odmytologizovalo nebo aj živú prírodu - a aké to boli objavy! Po tom, čo našlo v mozgu sídla zmyslov a citov, hľadá sídlo duchovna v neurónoch. Dopracovalo sa zrušenia otroctva - čo aj otrocká práca ešte miestami existuje - a ľudských práv a práv žien osobitne - i keď ešte nie všade. Vie, že sme jediný organizmus, ktorý si vie predstaviť večnosť, a vie si aj predstaviť, že po našej smrti bude svet bežať ďalej bez nás. Pokojne očakávam vývoj: hoci sa o takéto myšlienky mnohí okolo mňa nezaujímajú a v pralesoch existujú kmene, ktoré pre ne nemajú ani výrazy, viem, že ak bude treba, nastane zmena. Dosiaľ sa to všetko dialo proti vôli cirkvi. Je načase, aby ste ohraničenosť ľudského rozumu už nepripomínali. Po Galileovi nežiadajte od vedca, ktorý má byť na čo hrdý, pokoru intelektu pred tvárou vesmíru. Neprekrúcajte význam Einsteinových a iných výrokov, aby sa vám hodili. Neohovárajte Darwina z iniciálneho kreacionizmu, z britského imperializmu, rasizmu a fašizmu. Dôstojný pán Anton Hlinka by nehovoril katolíckejšie a mám podozrenie, že podobne zneli už v stredoveku odôvodnenia výrokov súdnych tribunálov nad kacírmi a nepohodlnými vedcami.

Nesúhlasím so zovšeobecňujúcim tvrdením, že nemennosť pravdy vo vede je predsudok a že nič nie je celkom isté. Naopak, myslím si, že náš život a naše vzťahy k iným by bez objektívnej pravdy všade okolo nás nemali zmysel. Nestačilo by povedať, že argumenty v prospech evolučnej teórie niektorých ľudí nepresviedčajú?

Veta, že „v posledných rokoch sa vynoril dostatok dôkazov" proti evolučnej teórii, nemôže pochádzať z pera docenta Chmelára; to odpísal nie z vedeckej publikácie - lebo tých o tomto predmete až na dve-tri niet - ale zo zaujatého popularizačného článku niektorého pracovníka Ústavu objavov v réžii jednej z evanjelikálnych cirkví, akých je na internete hojnosť.

Čo môže náboženstvo poskytnúť vede?

Neviem si predstaviť, ako by mohol evolucionizmus bez ateizmu nájsť na pôde metafyziky nástroje, ktorými by doplnil svoje „domnienky". Nepoznám veľa úspešných prípadov párenia teologických názorov s faktami vedy. Veda často a podstatne obohatila náboženstvá - opak zaznamenal Bertrand Russell len dvakrát: za dávnych čias sa náboženstvo podieľalo na vzniku kalendárov a náboženské dôvody viedli egyptských kňazov k tomu, aby zaznačovali zatmenia slnka a mesiaca s takou presnosťou, že sa časom naučili ich predvídať (a s divadelnou pompou predpovedať). O nijakých iných zásluhách mu nebolo nič známe.

Aké sú tie konečné otázky, pri ktorých je náboženstvo váženým hosťom a veda sa má držať v uctivej vzdialenosti? Dá teológ odpoveď na jediný ťažký kozmologický problém, na ktorý nemá odpoveď kozmológ? Každý intelektuálne čestný človek by mal uznať, že nevie, prečo existuje vesmír. Vedec to uzná bez problému, veriaci nie. Priemerný kresťan v priemernej cirkvi pri priemernej nedeľnej kázni preukazuje taký stupeň arogancie, aký je pri vedeckom rozhovore nepredstaviteľný.

Na obranu redukcionistu Dawkinsa, ktorý údajne „cynicky zužuje život na preskupovanie molekúl", priklincúvam ako skromný biológ na bránu hradu vedy presvedčenie, že život je len preskupovanie molekúl do celkov s jediným účelom: zaistiť si zdroje energie na úkor podobných snáh iných celkov molekúl. Získaná energia umožňuje schopnosť rozvíjať a množiť sa, vytvárať potomstvo so zmenami - ktosi povedal „špekulovať". Po pár rokoch úspechov sa pôvodné celky rozpadávajú, nové ostávajú a mnohé molekuly sa vracajú tam, odkiaľ prišli. Môžu slúžiť podobnému alebo celkom iným cieľom.

Máme na výber

Dilema, pred ktorú nás stavia diskusia veda verzus viera, nie je nová. Pred 800 rokmi ju komentoval jeden filozof slovami, ktoré si cením: „Keď stojím pred ťažkým problémom - keď je cesta úzka a nevidím inú možnosť učenia preukazne zistenej pravdy, než zapáčiť sa jednému inteligentnému človeku a znepáčiť sa desaťtisíc hlupákom - vtedy dávam prednosť tomu, povedať to jednému a nevšímať si odsúdenia davom; dám prednosť vyprosteniu tohto inteligentného človeka z jeho pomykova, aby dosiahol dokonalosť a bol na pokoji." (Rukoväť pre nerozhodného, Maimonides, 12. storočie).

Dejiny darvinizmu dokazujú, že táto teória nikdy nebola v podrobnostiach nedotknuteľná (neodarvinizmus, syntetická evolučná teória), ako je od prvopočiatku nedotknuteľný kresťanský Boh. Porovnávať Darwina s Bohom teda nie je namieste. Darvinizmus by sa už skôr dal prirovnať k bôžikom, ktorých si ľudstvo vyrábalo podľa stavu svojich vedomostí a svojich premenlivých predstáv. Vo svojej podstate je to však teória taká pevná ako iné prírodovedné teórie, napr. atómová či gravitačná. Aj pri nich boli seriózni vedci o zásadách zajedno prv, než sa vyriešili detaily o stavbe atómu či fyzikálne podklady gravitácie. Tak to bude aj s Darwinovou evolučnou teóriou.

*  *  *

Prameň: Rastislav Škoda, "Život je veru iba tanec molekúl",  Slovo, č.48, 29. nov. 2006.

Neexistencia Boha

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rastislav Škoda

O existencii Boha sa už nebudem s nikým prieť - nevedie to k ničomu.

Ak niekto zavedie reč na vieru v Boha, pozriem mu do očí a miernym hlasom sa ho spýtam, o čom to hovorí. Poviem mu, že niečo také v mojom povedomí a svetonázore neexistuje a ja po tom nepátram. Prečítal som o tej téme dosť presvedčivej literatúry a osvojil som si názor, že existencia Boha sa nedá dokázať. Keďže predpokladám, že aj on pozná túto literatúru, nemá zmysel, aby sme jej opakovaním mlátili slamu - len ak má nejaký vskutku nový dôkaz, nech ho predloží. Od úsvitu dejín, keď jedni ľudia vymýšľali bohov a po niekoľkých storočiach vymysleli Boha, kým druhí o existencii týchto bohov/tohto Boha skalopevne pochybovali, nepodali tí prví ani jeden dôkaz, ktorý by tí druhí nevyvrátili. Očakávam ako záver uznanie, že absolútna väčšina moderných vedcov a filozofov sa zhoduje v názore, že existencia Boha sa nedá dokázať; v Boha sa dá len veriť. Mienka zaujatých teológov v tejto súvislosti nezaváži.

Ak niekto prejde do protiútoku poznámkou, že ateisti dosiaľ nedokázali, že Boh neexistuje, a vyzve ma, aby som predložil dôkazy pre toto tvrdenie, upozorním ho na dve zásady logického myslenia:

1. Dokazovať neexistenciu niečoho, na čo človek myslí, sa prieči logike, pretože to sa nedá robiť ani empiricky, ani analyticky; matematicky je to vraj možné, ale výsledok nemá racionálnu funkciu.

2. Ťarcha dôkazu existencie niečoho spočíva na tom, kto niečo tvrdí.

Mať ako „dôkaz" len Bibliu je otázne. Musel by si byť moslim, lebo Korán takto dokazuje existenciu Alaha, alebo žid veriaci na Jahveho na základe Tóry. Vo všetkých troch prípadoch ide síce o abrahámovského Boha, ale rozdielne dôsledky troch vier vo svete sú očividné.

Príklad na ťarchu dôkazu:

A. „Vráť mi tých 5 miliónov eur, ktoré som ti požičal!"
B. „Neviem, o čom hovoríš."
A. „Že som ti nič nepožičal? Dokáž mi, že som ti nič nepožičal a že mi nič nedlhuješ!"

Deťom sa vštepuje, že kto hovorí ako A, nemá zdravý rozum. Bez problémov to pochopia.

Rozhodujúci fakt v tejto diskusii je, že ateisti netvrdia, že Boha nieto. Tvrdia len, že dosiaľ nebol predložený presvedčivý dôkaz jeho existencie. Nevylučujeme, že sa to v budúcnosti stane, hoci pravdepodobnosť je temer nekonečne malá - potom nie že uveríme, potom sa necháme poučiť a budeme vedieť.

Považujeme však za potrebné a osožné pretriasať škodlivé účinky viery a náboženstiev v našom každodennom živote.

Redukcionistická teória života je antihumánna

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Eduard Chmelár

Mrzí ma, že Rastislav Škoda sa vo svojej reakcii (Život je veru iba tanec molekúl, Slovo č. 48/2006) snaží udržať svoju pozíciu iba ignorovaním faktov, tvrdohlavým opakovaním floskúl a osobnými invektívami.

Tešil som sa na plodnú intelektuálnu polemiku, ale dočkal som sa, žiaľ, len zámerného mätenia pojmov a zbytočne patetických výkrikov, aké demagógia používa vždy, keď chce prehlušiť otázky a nejasnosti, ktoré tu evidentne sú. Reakcia pána Škodu má však pre ďalšiu diskusiu predsa len jeden pozitívny účinok: odhaľuje určitý spôsob uvažovania, ktorý v prvom článku ešte nebol taký zreteľný.

Priznám sa, že už po prvých riadkoch som mal chuť mávnuť nad takýmto spôsobom vedenia polemiky rukou. Tvrdenie, že už z druhej vety môjho článku je jasné, že som kreacionista, je výrok hodný jedinca obľubujúceho tie najfantastickejšie konšpirácie. Odporúčam čitateľovi prečítať si nielen moju druhú vetu, ale hoci aj celý odsek a som pevne presvedčený, že na to, aby z nej niekto vyvodzoval čosi podobné ako pán Škoda, musí mať neuveriteľne bujnú fantáziu, ktorou ja evidentne nedisponujem. Navyše je toto označenie zlomyseľne pejoratívne, lebo s autorom tohto pamfletu som o týchto otázkach pred dvoma mesiacmi osobne diskutoval a veľmi dobre vie, že takéto zaradenie ma nevystihuje. Ak na takýto článok reagujem, tak nie preto, že spája nespojiteľné a mýli si osobnú vieru s vedeckým postojom, ale najmä preto, že umožňuje poukázať na základné protirečenia súčasného antiteizmu.

Umenie zavádzať

Pre charakter argumentácie pána Škodu je typické, že dezinterpretuje a hyperbolizuje moje tvrdenia a dokonca mi vkladá do úst veci, ktoré som nepovedal. Výpočet týchto nezmyslov by bol dlhý, všimnime si len, ako demagogicky podsúva domnelé citáty úvodzovkami (aby vyzneli autenticky) a vzápätí dodá akoby mimochodom, že iba parafrázuje. Vrcholom jeho umenia zavádzať je, keď sa mi pokúša vyvrátiť otázkami niečo, čo pôvodne tvrdil on sám, a vzápätí ma „poučí", že sa to nedá. Na takéto prekrútenie zmyslu sporu už naozaj slová nestačia.

Autor článku sa ma neustále pokúša tlačiť do pozície odporcu evolucionizmu, hoci z mojich vyjadrení by malo byť jasné, že to tak nie je, a v príspevku výslovne zdôrazňujem jeho hlavný zámer: „Táto esej sa stavia predovšetkým proti demagógii, s akou sa niektorí vedci pokúšajú zneužiť získané poznatky na vyvodzovanie záverov, ktoré z nich nevyplývajú." To však pán Škoda nechce vidieť, pretože bez obvinenia z kreacionizmu jeho argumenty strácajú na sile.
Viera v Boha nie je absurdnejšia ako viera v človeka

Mimoriadne signifikantným prvkom tohto polemického štýlu je stavanie na osobnom presvedčení. Z textu sa nedozvieme nijaké závažné protiargumenty, zaznamenávame iba vášnivé oponovanie: „Nevidím v súčasnej vede krízu identity... Neuznávam ohraničenosť ľudského myslenia... Nesúhlasím s tvrdením, že nemennosť pravdy vo vede je predsudok..." Pán Škoda vari ani sám netuší, ako nebadane skĺzol svojou argumentáciou do teologickej roviny. Lebo on v nekonečné schopnosti ľudského myslenia skutočne verí, neopiera sa o žiadne vedecké poznatky, jednoducho si dosadil na miesto Boha človeka. Táto viera nie je o nič racionálnejšia ako viera v Jehovu, Hospodina alebo Alaha. V nejednom prípade dokonca dosahuje deštruktívny charakter - napríklad radikálny neohumanizmus operuje heslom „Nič než človek!", pričom podobnosť s nacistickým „Nič než národ!" nepovažujem za úplne náhodnú. Zvlášť, ak sa pán Škoda tak nekriticky klania človeku, ktorý „v pote tváre a vlastnou krvou odmytologizoval živú prírodu". Dodajme: a zároveň ju aj zničil. Absolutizácia človeka je v skutočnosti prekročením humanizmu do antihumánnej polohy. Práve tu sú limity humanizmu, ktoré môj ctený oponent nechápe. Žiadať pokoru intelektu pred tvárou vesmíru totiž neznamená klaňať sa Bohu, ale opustiť pyšnú antropocentrickú predstavu a do dôsledkov si uvedomiť miesto človeka a jeho limity. Myšlienka Boha v skutočnosti nie je o nič viac absurdná ako absurdita náhodnosti. Filozofia a náboženstvo majú dokonca rovnakú kolísku - je ňou údiv. No kým náboženstvo reaguje na údiv vzývaním, filozofia naň reaguje otázkami.

Rozumieť významu mytológie

Pán Škoda evidentne nerozumie ani významu mytológie v ľudských dejinách. Nemusím byť veriacim človekom, aby som uznal jej historický význam pri rozširovaní ľudských obzorov, aby som uznal jej psychologický význam pri intenzívnejšom prežívaní tohto sveta. Neviem, kde sa vzal u môjho oponenta ten militantný odpor k náboženstvám, to zaznávanie jeho dávnej úlohy v dejinách poznania, ale tento postoj vulgarizuje inteligentný diskurz o podobných témach na nerozoznanie podobným spôsobom ako klasická marxisticko-leninská príručka. Sila mýtu nie je v tom, že by poskytoval praktické informácie, ale v tom, že pôsobí. Mýtus nerozlišuje fakty a význam. Pýtať sa mýtu, či to, čo rozpráva, sa skutočne historicky stalo, je voči tomuto literárnemu druhu neprimerané položenie otázky. Z mýtu sa rodí kult a kult je napríklad aj kolískou umenia. Ani umelec sa nedrží exaktného opisu faktov. Mýtami o človeku sa riadi aj pán Škoda, akurát o tom nevie. Kto nechápe dávnu potrebu transcendencie v ľudských dejinách, nemôže chápať ani príčiny, prečo sa náboženské potreby ľudí neustále vracajú a prečo sa predpovede Maxa Webera nenaplnili.

Vždy som tvrdil, že antiteista a náboženský fanatik sú dve strany tej istej mince, pretože ani jeden nie je schopný pochopiť religiózny text inak ako doslovne. Ak by sme takto kŕčovito reagovali na všetky predstavy ľudského ducha, museli by sme s vervou mladých komsomolcov zavrhnúť aj povesti a podobné skvosty svetového písomníctva, keďže neopisujú reálne fakty. Priznám sa, že táto zúrivá nezmieriteľnosť s náboženstvami bola hlavnou príčinou, prečo som si nenašiel cestu k takému spolku ako je Prometheus. Toto združenie totiž nerozvíja plnohodnotný humanizmus (ktorý v sebe zahŕňa aj toleranciu k jeho alternatívnym formám prejavujúcim sa aj v jednotlivých vieroukách), ale nadväzujúc na prednovembrovú činnosť niektorých svojich členov vybíja sa v často nezmyselných útokoch ani nie tak voči moci cirkvi (čo zazlievať rozhodne nemožno), ako voči samotnej viere. Toto neustále zdôrazňovanie boja proti náboženstvu a zanedbávanie pozitívneho a najmä autonómneho etického projektu je pre ozajstného humanistu až odpudzujúce.

Od darvinizmu k eugenike

Vôbec jedným z najslabších miest tejto polemiky je nedostatok racionality. Tešil som sa na možnosť vzájomne obohacujúcej diskusie plnej faktov, ale namiesto toho počujem iba kvílenie a ponosy. Neprekrúcajte Einsteina, neohovárajte Darwina... čo si mám o tom myslieť? Hovoril som o konkrétnych postojoch spomínaných vedcov, uviedol som skeptické poznámky Feynmana, o čom však hovorí môj oponent? Ako mám reagovať, keď jeho argumentom je iba osobné presvedčenie? Nech sa páči, budem ešte konkrétnejší. Einstein vždy odmietal osobné poňatie Boha ako antropomorfické, ale zároveň vyznával „kozmickú religiozitu" prejavujúcu sa „obdivom nad harmóniou zákonitostí prírody a hlbokou vierou v rozum staviteľa svetov". Materiálnu realitu považoval len za „odlesk zjavenia" a bol presvedčený, že viera v náhodu je falošnou náhradou za nedostatok poznania. Ak teda niekto zjednodušuje náboženské presvedčenie veľkých vedcov len na „iracionálnu vieru z ich detských rokov", strašne ich podceňuje.

Čo sa týka Darwina, jeho podceňovanie kultúr domorodých kmeňov je známe a neodvolateľne zaznamenané v Ceste prírodovedca okolo sveta (ktorá nedávno vyšla aj v slovenčine). Ale pripusťme, že to ešte nie sú prejavy rasizmu, iba bežné ľudské predsudky, akých je medzi nami veľa. Je tu však závažnejší fakt, ktorý sa už nedá „obkecať": Darwinova náuka o prírodnom výbere preukázateľne inšpirovala fašistickú ideológiu. Keby aj Darwin skutočne veril, že ľudia sú si z biologického hľadiska rovní (o čom ma pán Škoda opäť nepresviedča, iba emotívne a bez akýchkoľvek argumentov protestuje voči mojim záverom), o jeho prvých stúpencoch to povedať rozhodne nemožno. Už filozof Herbert Spencer presadzoval, odvolávajúc sa na darvinizmus, termín „prežívanie najschopnejších". Spočiatku to vyzeralo celkom nevinne a pripomínalo to viktoriánsku snahu o sebazdokonaľovanie. Lenže už čoskoro sa z týchto názorov vyvinula eugenika - učenie, ktoré bolo na začiatku 20. storočia v Spojených štátoch zneužité na vedecké ospravedlnenie násilnej sterilizácie ľudí považovaných za duševne menejcenných. Eugenika stála aj za zavedením rasistických imigračných testov a kvót. A v štyridsiatych rokoch poslúžila na zdôvodnenie systematického vyhladzovania židov, cigánov, homosexuálov a podobne. Darwina som neobvinil z fašizmu, to je hlúposť, ktorú ste do svojho textu pridali z dôvodu samoúčelnej dramatizácie vy, vážený pán kolega. Ale nemôžme si nevšimnúť, aké následky mal a má darvinistický spôsob uvažovania.

Hranice ľudských intelektuálnych možností

Nevedieme teda spor o samotný proces evolúcie ako o to, čo z nej možno vyvodzovať. Vaše príklady o rozhodnutiach amerických súdov, že kreacionizmus nie je veda, ale náboženstvo, preto nie sú kvalifikovanými argumentmi na túto diskusiu. Priznám sa však, že najviac ma zaráža takmer scholastický prístup pána Škodu k „nemennej" či „objektívnej" pravde, uvažovanie o týchto veciach s takou filozofickou ignoranciou, akoby tu nebol nijaký Kant, nijaký Jaspers, Wittgenstein, Derrida či Rorty, ktorí zbavovali myslenie ilúzií o absolútnych termínoch. Pod tento nezmysel by sa vám nepodpísal žiaden poctivý vedec. Každá vedecká teória nie je zrkadlom akejsi „objektívnej pravdy všade okolo nás", ako píše môj oponent, ale akceptovaným konsenzom, ktorý najlepšie vysvetľuje fakty. Už Kant nám ukázal, že nikdy nemáme istotu, že naša interpretácia je zhodná so skutočnosťou. Einsteinovo vysvetlenie gravitácie je také odlišné od Newtonovho, že majú spoločný vari len názov. Pokora v týchto otázkach je vždy na mieste. Redukcionistický pohľad na život, ktorý je podľa pána Škodu iba preskupovaním molekúl, je nielen cynický, ale aj primitívny. Nielen preto, že George Bernard Shaw (ktorého isto nikto nebude podozrievať z kreacionizmu) ho nazval „príšernou a hlúpou redukciou krásy a inteligencie, sily a cieľa, úcty a snaženia", ale najmä preto, že z takéhoto poňatia života sa vytráca jeho etický rozmer. Možno by môjmu ctenému kolegovi neprekážalo, keby sa na neho pozerali ako na chumáč tancujúcich molekúl, ale ja sa na neho s dovolením predsa len budem dívať ako na integrálnu ľudskú bytosť.

Samozrejme, musím trvať na tom, že evolučná teória nijakým spôsobom nepotvrdzuje ani nevyvracia ateistický svetonázor. Aj taký racionálny mysliteľ ako Stephen Hawking vám povie, že aj keby fyzika a matematika dospela k tzv. teórii všetkého, vždy tu zostane niečo, čo veda nedokáže vysvetliť. Pán Škoda sa tvrdošijne drží „materialistickej prírodovedy" (čo opätovne potvrdzuje, že vaše východiská sú marxistické - nechápte to ako odsudzovanie, ale konštatovanie), no tým úplne ignorujete sumu prevažujúcich názorov posledných dvoch desaťročí, že fundamentálnou vlastnosťou univerza nie je hmota, ale informácia. Snažil som sa vám práve na takomto príklade ukázať, že teóriu prírodného výberu ako náhodného procesu nabúrava informačná teória takmer fatálne. Ak nie, museli by zástancovia slepého prírodného výberu vysvetliť, odkiaľ prichádza genetická informácia v DNA. Nevedia to. Je to, akoby ste tvrdili, že náhodné zmeny v existujúcej informácii môžu vytvoriť novú informáciu. Skúste si to predstaviť v počítači. Darwin predstavil evolučnú teóriu ešte predtým, ako ktokoľvek uvažoval o informačnej teórii. Tento vedný odbor nám prináša také revolučné zmeny v chápaní reality, že jednoducho nie je možné držať sa klasických predstáv. Ak viete, že informácia nemá materiálny pôvod a bez nej neprebehne nič ani v evolučnom procese, potom sa nemôžete tváriť, že tu nijaký problém neexistuje.

V čom je teda problém? Podľa môjho názoru evidentne nie v uznaní samotného konceptu evolúcie. Problém je, že ju pán Škoda používa iba ako nástroj v boji s náboženstvom. A to sa mi nezdá ani čestné, ani vedecké. Veda totiž vyrástla na skepticizme. Môj oponent sa, naopak, dopracoval k „nemennosti pravdy", bez ktorej by vraj život nemal zmysel (pozoruhodný teleologický oblúk). Dejiny vedy sú však posiate hrobmi omylov tých, ktorí hovorili to isté, čo pán Škoda, pán kolega. Asi preto to transcendencii nikdy neublížilo.

Autor je vysokoškolský učiteľ.

Prameň: Eduard Chmelár, "Reedukcionistická teória života je antihumánna", Slovo č. 50/2006,
http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=14755&cislo=50/2006.

Darvinizmus, moja láska

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rastislav Škoda

V nedávnej diskusii v redakcii newyorského denníka Time významný kreacionista Francis Collins (riaditeľ amerického Štátneho ústavu pre výskum ľudského genómu) a notorický ateista Richard Dawkins (držiteľ profesúry Charlesa Simonyiho pre verejné pochopenie vied na Oxfordskej univerzite) hovorili o  pravdepodobnosti existencie boha. Záverečné slová Dawkinsa nesvedčia o „zatvrdilosti" a tým menej o „hlúposti" moderného evolucionistu:

„Moja myseľ nie je uzavretá, ako ste občas naznačili, Francis. Moja myseľ je otvorená pre čarokrásny okruh budúcich možností, o ktorých neviem ani len snívať, ani vy to neviete, ani nikto iný. No skepticky sa staviam k myšlienke, že ak sa vyskytne v budúcnosti nejaký krásny vedecký objav, vykľuje sa z neho jedno z konkrétnych historických náboženstiev, o ktorých ľudia zvykli snívať. Na začiatku diskusie sme hovorili o vzniku vesmíru a o fyzikálnych konštantách. Vyslovil som myšlienky, ktoré som považoval za pádne argumenty proti nadprirodzenému inteligentnému dizajnérovi. Zdá sa mi to však hodnotná myšlienka. Vyvrátiteľná, no napriek tomu veľká a zasluhujúca si rešpekt. Ani olympských bohov, ani Krista, ktorý prišiel na svet a nechal sa ukrižovať, nepovažujem za hodných tejto veľkosti. Pripadajú mi farskí. Ak je Boh, bude oveľa väčší a oveľa nepochopiteľnejší ako hocičo, čo kedy navrhol nejaký teológ nejakého náboženstva."

Ak okrem všeobecného odsúdenia ateistov má docent Chmelár aj pre tohto veľkého Dawkinsa okrem iných hodnotení aj výraz „hlúpy", neprekážajú mi dešpektívne prívlastky na moju osobu. Použil ich neúrekom a nevyberane. Skoro by sa mohlo zdať, že sa mal viac venovať téme ako mojej osobe. Lebo časti o teórii informácie a o význame mytológie sú pomotané.

Prosím redakciu Slova, aby mi ako článkom „Redukcionistická teória života je antihumánna" oslovenému dala právo odpovedať na niektoré názory môjho oponenta. (Nestalo sa. Slovo túto repliku neuverejnilo.)

Chmelár o sebe: „Tvrdenie, že ... že som kreacionista, je výrok hodný jedinca obľubujúceho tie najfantastickejšie konšpirácie." Odpoveď: Vety „Fundamentálnou vlastnosťou univerza nie je hmota, ale informácia" a „Informácia nemá materiálny pôvod a bez nej neprebehne nič ani v evolučnom procese" sú staronové (dávne čo do zmyslu, nové univerzitným spôsobom reči) evanjelium podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh" atď. (Jn 1,1). To, čo sa kedysi nazývalo Perúnom či Diom, neskôr Bohom Otcom Stvoriteľom či Hodinárom, dnes Kreátorom alebo Dizajnérom, Chmelár síce odmieta, ale nahrádza Informáciou; logickejšie by bolo Informátorom, sídliacim v transcendentne. Podstata myšlienky, že „fundamentálnou vlastnosťou univerza nie je hmota, ale informácia", nie je teda nijako nová „suma prevažujúcich názorov", stará len „dve desaťročia", taký starý je len jej nový názov. „Takto sa kedysi hovorilo o Bohu", píše o informácii predsa sám Chmelár.

Docent Chmelár sa bráni označeniu za kreacionistu tak, ako to robia aj zástancovia predstavy inteligentného dizajnéra, ale ním je. Nie je predsa zásadný rozdiel, či sa kedysi prostoducho verilo, že Boh stvoril svet za šesť dní, že, modernejšie povedané, stvoril síce celú prírodu vyvíjajúcu sa podľa zákonov evolučnej teórie, ale človeka, oko, bičík baktérie, bunku a všeličo iné stvoril osobitne - a že teraz Informátor bude uspokojujúcim vysvetlením, „odkiaľ prichádza genetická informácia v DNA". To bývali bohovia medzier na vysvetlenie toho, čo sa zdalo nevysvetliteľné, ale je načase prestať nimi operovať. Do tohto obrazu zapadá aj odmietanie úlohy náhody.

Vecné pripomienky k Chmelárovmu postoju k evolučnej teórii:

1. Neviem bez povšimnutia pripustiť zavádzajúce charakterizovanie prírodného výberu ako „náhodného procesu", ba dokonca ako „slepého prírodného výberu", ak vieme, že náhodné, absolútne náhodné sú mutácie, ale potom sa deje cielený výber, napr. najschopnejších jedincov.

2. - K vete „Je to, akoby ste tvrdili, že náhodné zmeny v existujúcej informácii môžu vytvoriť novú informáciu" dodávam, že veru je to tak. Vo wikipédii čítam: Náhodné mutácie môžu vznikať pod vplyvom chybného prepisu DNA, fyzikálnych podmienok (napr. žiarenie), alebo vplyvom iných organizmov (baktérií a vírusov). Takáto genotypická variabilita je potom základom variability fenotypickej, ktorá je podrobená prírodnému výberu. Proces neustáleho vzniku mutácií sa dnes pokladá za hlavnú hybnú silu evolúcie a dostal preto názov molekulárny motor (angl. molecular drive). -

3. Pri upozornení na „aké následky mal a má darvinistický spôsob uvažovania" mi chýba prívlastok „nesprávne chápaný" pre darvinistický spôsob uvažovania a neviem si predstaviť, ktorá z darvinistických téz má dnes mrchavé následky. Je tu veta: „Darwinova náuka o prírodnom výbere preukázateľne inšpirovala fašistickú ideológiu." Dokázateľne, ale neoprávnene. Dá sa povedať, že aj dnešní eugenici a neonacisti sa môžu oprávnene odvolávať na evolučnú teóriu? Sotva. Potom však treba tzv. výčitky Darwinovi štylizovať celkom inakšie. Ja by som povedal zreteľne, že organizátori holokaustu hanebne zneužili Darwina a Nietzscheho pre svoje nekalé ciele a nemusel by som mať pochybnosti, či je Darwin čisté alebo pochybné indivíduum.

Chmelár: „Kto nechápe dávnu potrebu transcendencie v ľudských dejinách ...". Odpoveď: Pochopiteľne, kreacionistom je drahá transcendencia, to je to, čo je za hranicami poznania či vedomia, napr. teraz ale aj po smrti na akomsi druhom svete. Umenie s tým nemá nič spoločné, ani láska a etika, ba ani náboženské potreby ľudí v priebehu tisícročí; to sú všetko eminentne ľudské záležitosti. Pretože o transcendencii okrem výmyslov filozofov a teológov nič pozitívne nevieme, nezaoberáme sa ňou; prenechávame ju veriacim.

Keďže docent Chmelár sa „snažil ... ukázať, že teóriu prírodného výberu ako náhodného procesu nabúrava informačná teória takmer fatálne", a je zanieteným zástancom tejto informačnej teórie, nemôže to myslieť s evolučnou teóriou vážne a označovať sa evolucionistu. Iba žeby sa ako Krempaský a Collins prihlásil k viere v Boha, ktorý len naštartoval svojou nekonečnou mocou nepredvídateľný vesmírny vývoj podľa pravidiel darvinovskej evolučnej teórie v priebehu miliárd rokov a predsa vedúci až ku mne píšucemu v tejto chvíli tieto riadky. To je stvorenie kreáciou, ktoré nazývam oxymoronom typu živá mŕtvola alebo jednoducho neprípustným fígľom. Dawkins to volá ohromným vycúvaním zo zodpovednosti.

Chmelár: „Redukcionistická teória života je antihumánna". - „Redukcionistický pohľad na život, ktorý je podľa pána Škodu iba preskupovaním molekúl, je nielen cynický, ale aj primitívny." - „Z takéhoto (redukcionistického) poňatia života sa vytráca jeho etický rozmer." Odpoveď: A predsa je redukcionizmus živá vedecká metóda, akceptovaná vo vede aj filozofii, napr. ontologický, metodologický, teoretický, lingvistický, hierarchický, Descartov atď. redukcionizmus, syntetická analýza, naturalizmus aj materializmus. A publikujú mnohí redukcionisti, napr. na našom poli Steven Pinker, Daniel Dennett, no a Richard Dawkins. Wikipedia píše: „Redukcionizmus často vysvetľuje jednotu vedy: fundamentálna chémia sa zakladá na fyzike, fundamentálna biológia na chémii, psychológia na biológii, sociológia na psychológii a politické vedy a antropológia na sociológii. Prvé dve sa všeobecne prijímajú, ostatné 3-4 sú miestami kontroverzné." 

Splnením veľkého sna redukcionistov bolo prečítanie ľudského genómu. A bol ešte jeden veľký redukcionista: Francis Crick, ktorý s Jamesom Watsonom objasnil štruktúru DNA, prešiel na neurovedy a v populárnej knižke Nič iné ako navrhol „udivujúcu hypotézu": „Predstavte si, píše, že vy všetci, vaše radosti a žiale, vaše spomienky a ambície, váš pocit osobnej identity a vaša slobodná vôľa - nie ste v skutočnosti nič iné ako správanie sa rozsiahlych spletí buniek a súvisiacich molekúl. Skrátka: nie ste nič iné ako balíky neurónov."

"Nič iné ako" je tá udivujúca hypotéza, ktorú náš vek pridal k svojho času uctievanému materializmu. Viacerí odmietajú tento výhonok redukcionizmu ako nestačiaci na vysvetlenie niektorých javov; zväčša sú to z náboženských dôvodov kňazi, ale im nebol určený. V Salkovom ústave v Kalifornii sa na Crickovom projekte po jeho smrti (2004) ďalej pracuje bez obžaloby, povedzme daňovníkov, že je to „cynický" „primitivizmus" a „antihumánne" dielo.

Chmelár: (Škoda zavádza, dezinterpretuje, hyperbolizuje) a ... „demagogicky podsúva domnelé citáty úvodzovkami (aby vyzneli autenticky)". Odpoveď: V 13. riadku môjho pamfletu píšem skrátene: «(Chmelár) ...dištancuje sa od tzv. konzervatívnych kreacionistov, „nehodných serióznej diskusie medzi vzdelanými ľuďmi" (parafrázujem) ». Jeho dve vety v 3.-6. riadku znejú takto: „Seriózna diskusia s konzervatívnymi kreacionistami vlastne nemá zmysel ...Ich spôsob argumentácie môže osloviť iba nevzdelaných ľudí." - V 111. riadku môjho pamfletu je v úvodzovkách citácia „v posledných rokoch sa vynoril dostatok dôkazov" (proti evolúcii) - tak doslovne to znie v 65. riadku Chmelárovej odpovede. - V 124. riadku môjho pamfletu dávam do úvodzoviek „domnienky" evolucionizmu, ktoré by podľa posledného riadku Chmelárovej odpovede mohla potvrdiť metafyzika. - V 146. riadku môjho pamfletu je v úvodzovkách citácia ...(Dawkins) „cynicky zužuje život na preskupovanie molekúl", ktorej zodpovedá v 24. riadku odpovede „cynické zužovanie života na preskupovanie molekúl", čo považujem za prípustnú nepresnosť pri citovaní. - Okrem toho je v úvodzovkách v 3.riadku pamfletu „ateistický socializmus" a v 153. riadku „špekulovať" v súvislostiach, ktoré s predmetom nášho záujmu nesúvisia. Nikde inde úvodzovky nie sú! Vie mi niekto povedať, kde sú tu „domnelé citáty demagogicky podsunuté úvodzovkami, aby vyzneli autenticky"?

Nemienim ďalej zabávať a možno unúvať čitateľskú obec; to prvé by redakcii vyhovovalo, to druhé menej. Ľutujem, že sme sa nevedeli rozprávať ako Dawkins a Collins, ktorí si v priebehu rozhovoru potykali (!): vyslovili dve-tri myšlienky, ale každé slovo hodné vrytia do bronzu a medzitým: „Vidím, že to je zásadný rozdiel medzi nami. Som rád, že sme ho identifikovali." 

Som optimista, ak dúfam, že z tej našej kaše sa dalo niečo vydestilovať? - Okrem toho si myslím, že je načase, aby sa už ozval nejaký slovenský evolucionista a ako starostlivý horár vyhnal šibrinkárov z hory.

Ďakujem redakcii Slova, že pri redakčnej úprave môjho článku nahradila suchý odborný výraz „preskupovanie molekúl" úžasným slovom „tanec". Hneď mi prišiel na um Nietzsche a Zarathustrove nohy divé do tanca, do rozletu nových myšlienok, čo aj nad priepasťou náhody. „Tancujú všetky veci samy od seba: prichádza to a podá si to ruku a smeje sa to a uniká to - a vracia sa to späť" ( Friedrich Nietzsche,  Tak vravel Zarathustra – Kniha pre všetkých a pre nikoho, preložil Rastislav Škoda,  IRIS, Bratislava, 1995. Stať "Uzdravujúci sa Zarathustra", s. 156).

Slovo túto polemickú esej neuverejnilo.

Boh proti vede

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Diskusia medzi Dawkinsom a Collinsom

David van Biema

Pod tučným titulkom Boh verzus  veda sa vedú dve debaty: Už niekoľko rokov je bežná užšia z nich: ubráni sa Darwinova evolučná teória kritike kresťanov, že protirečí výkladu stvorenia v knihe Genezis? Najnovšie získal kreacionizmus na hodnote ako duchovný otec „inteligentného dizajnu" (ID), vedecky štylizovaného pokusu dokázať, že prázdne miesta v histórii evolúcie sú zmysluplnejšie ako jej presvedčivá totalita. ID však utrpel na svojej novinárskej atraktívnosti, keď ho v minulom decembri jeden sudca zavrhol ako pseudovedu nevhodnú za učebný predmet na pensylvánskych školách.

Kreacionizmus a ID sú úzko zviazané s nevyriešenou otázkou, pri ktorej je rola útočníka vymenená: Odolá náboženstvo pokroku vedy? Táto diskusia tu bola dávno pred Darwinom, ale protináboženskú pozíciu posilňujú stále zanietenejšie vedci, ktorých hnevá ID a vzrušuje až intoxikuje rastúca schopnosť ich disciplíny zobrazovať, merať a meniť povahu ľudskej skúsenosti. Zobrazovanie mozgu ilustruje - vo farbe! - fyzikálne sídlo vôle a vášní, vzdorovito vyzývajúc náboženskú koncepciu duše, neodvislej od žliaz a chrupaviek. Chemici mozgu sú na stope poruchám, ktoré môžu zapríčiniť extatické stavy vizionárskych svätcov a, podľa niektorých, aj Ježiša Krista. Ako kedysi freudizmus, tak buduje dnes evolučná psychológia teórie o altruizme a dokonca o náboženstve - bez pôsobenia Boha. Domnienka, že miesto univerza existuje multiverzum znamená, že náš vesmír by mohol byť jedným v kaskáde početných vesmírov, čo ohromne zvyšuje vyhliadky, že na našu planétu sa život dostal náhodou a bez božieho zásahu. (Ak je pravdepodobnosť 1 k miliarde a existuje 300 miliárd vesmírov?)

Kardinál rímskeho katolicizmu Schönborn obžaloval najhorlivejších vedcov-kritikov náboženstva z nemiestneho „scientizmu" a „evolucionizmu", ak ich vedie snaha nahradiť náboženstvo vedou ako svetonázorom a skúšobným kameňom. No rastúci počet vedcov sa pohoršuje pri urážkach výskumu a racionality, ktorých sa dopúšťa kresťanská pravica ovplyvňovaním Bushovej administratívy, resp. fanatická viera teroristov jedenásteho septembra či súčasné nároky inteligentného dizajnu. Niektorí sú natoľko radikalizovaní, že verejne odlupujú starú chrastu: hlásajú, že náboženstvo a veda nie sú komplementárnou odpoveďou na to, čo nevieme; nemajú na to ani vyhliadky, alebo, ako to bez obalu napísal Paul Bloom, psychológ z Yale: „Náboženstvo a veda sa budú vždy biť." Trh je zaplavený knihami vedcov, opisujúcimi boj na život a na smrť medzi Bohom a vedou - pričom veda víťazí alebo aspoň odhryzuje z právd, ktoré sú základom náboženstva.

Nájsť hovorcu pre túto stranu otázky nebolo ťažké, pretože Richard Dawkins, možno prvý polemik našich časov, práve vydal knihu The God Delusion (Mylná domnienka Boha - môj prvý preklad tohto tituliu. Neskôr som prešiel na Sklamanie z Boha a konečne na Delúziu Boha), ktorej pozícia je taká jasná, že nepotrebuje podtitul. Bestseller novín New York Times už 5 týždňov (t.č. na 8. mieste) napáda vieru filozoficky, historicky aj vedecky, opierajúc sa hlavne o Darwinovu teóriu, ktorej sa Dawkins venoval ako už mladý vedec a dnes je tak známym expertom evolučnej psychológie, že má profesúru Charlesa Simonyiho pre verejné pochopenie vied na Oxfordskej univerzite.

Dawkins surfuje na hrebeni vlny ateistickej literatúry. V roku 2004 uverejnil neurovedec Sam Harris mnohostrannú obžalobu Koniec viery (The End of  Faith - 400 000 výtlačkov) a o rok pridal krátky List kresťanskému národu (Lettre to a Christian Nation), ktorý je na zozname bestsellerov Time na 14. mieste. Vo februári vydal Daniel Dennett, filozof z Tuftovej univerzity, Breaking the Spell  - Religion as Natural Phenomenon (Zlomenie či Lámanie čara - o náboženstve ako prírodnom jave), ktorého sa predalo menej, ale diskusiu to rozvírilo.
Ak sú Dennett a Harris temer-vedci, autori poltucta agresívne sekulárnych kníh sú nosiči posolstiev: Marc Hauser, biológ z Harvardu, pátra v Moral Minds (Morálne mysle) po pôvode našich pojmov dobra a zla bez účasti Boha; v Šesť nemožných vecí pred raňajkami (Six Impossible Things Before Breakfast) od ateistického, redukcionistického a materialistického biológa Lewisa Wolperta, je náboženstvo  jednou z týchto nemožných vecí; fyzikálny astronóm Victor Stenger napísal o Bohu knihu Skrachovaná hypotéza (The Failed Hypothesis); a Ann Druyanová, vdova po chýrnom arciskeptickom astrofyzikovi Carlovi Saganovi pozbierala jeho neuverejnené prednášky o neprítomnosti Boha do Variácií vedeckých skúseností (The Varieties of Scientific Experience).

Dawkins a jeho armáda majú, samozrejme, húf teologických oponentov. No väčšina z nich sa veľmi nezaujíma o vedu a tak diskusia, pri ktorej jedna strana neochvejne trvá na pravdivosti Písma a druhá nepohnute na pravdivosti periodickej tabuľky prvkov, nezájde ďaleko. Väčšina Američanov stojí uprostred: my chceme oboje. Chceme jasať pri pokroku vedy a pokorne sa utíšiť v deň sviatočný. Chceme mať prístup k MRI (zobrazovanie magnetickou rezonanciou) aj k zázrakom. Zaujímajú nás diskusie o kmeňových bunkách, ale neuvedomujeme si, že pozície sú zaujaté tak nepriateľsky, že dohoda nie je možná. Na vyváženie takých úžasných nosičov prevládajúcej mienky, ako je Dawkins, hľadáme ľudí s náboženskou vierou, ale aj s vedeckým pozadím, ktorí by dôveryhodne bránili názor, že veda a Boh sa znášajú, povedzme, že veda je od Boha.

V poslednom čase sa hlasnejšie ozvali informovaní zmierovatelia. Biologička Stanfordskej univerzity Joan Roughgardenová prišla s knihou Evolúcia a kresťanská viera (Evolution and Christian Faith), kde podáva výklad „kresťanskej obrany" evolučnej teórie, ilustrujúc jej hlavné pojmy biblickými pasážami. Entomológ Edward O. Wilson, známy skeptik s priemernou vierou, vyzýva v knihe Stvorenie: Apel za záchranu života na Zemi (The Creation: An Appeal to Save Life on Earth) veriacich aj neveriacich, aby sa spojili za účelom záchrany životného prostredia. No najchýrnejší zmierovateľ je Francis Collins.

Collinsova oddanosť genetike je väčšia, ak je to možné, ako Dawkinsova. Je riaditeľom Štátneho ústavu pre výskum ľudského genómu od roku 1993, takže vedie medzinárodný tým 2400 vedcov, ktorý zmapoval 3 miliardy biochemických znakov nášho genetického kódu, čo bol míľnik, ktorý prezident Clinton v roku 2000 uctil ceremóniou v Bielom dome a prirovnal k zmapovaniu Spojených štátov v roku 1804 Meriwetherom Lewisom. Ďalej vedie tento ústav a hľadá priekopnícke uplatnenie výsledkov pre liečebné účely.

Hlási sa ku kresťanstvu, na ktoré prestúpil z ateizmu vo veku 27 rokov; nachádza čas, aby nabádal mladých evanjelikálnych vedcov priznať sa k viere uprostred prevažne agnostickej hornej vrstvy výskumníkov. V lete vydal bestseller Jazyk Boha: Vedec prezentuje dôkazy pre vieru (The Language of God: A Scientist Presents Evidence for Belief ).  Niektoré zo svojich argumentov predniesol v 90-minútovej diskusii s Dawkinsom, ktorú sme organizovali 30. septembra 2006 v našom stredisku v New York City. Z oduševnenej výmeny názorov vyberáme:

TIME: Profesor Dawkins, ak niekto dobre rozumie vede, je preňho Boh mylná domnienka, ako to naznačuje titul vašej knihy?

DAWKINS: Otázka, či existuje nadprirodzený tvorca, Boh, je jednou z najdôležitejších, na ktorú máme odpovedať. Myslím si, že je to vážna vedecká otázka. Moja odpoveď je: Nie.

TIME: Dr. Collins, vy veríte, že veda je kompatibilná s kresťanskou vierou.

COLLINS: Áno. Existencia Boha je alebo pravdivá alebo nepravdivá. Ale nazvať to vedeckou otázkou by znamenalo, že nástroje vedy môžu dať odpoveď. Z mojej perspektívy nie je Boh celý obsiahnutý v prírode, a preto je jeho existencia mimo možností vedy reálne sa ním zaoberať.
-
TIME: Stephen Jay Gould, harvardský paleontológ, sa preslávil názorom, že náboženstvo a veda môžu koexistovať, pretože zaujímajú oddelené boxy. Zdá sa, že ani jeden z vás s tým nesúhlasí.

COLLINS: Gould postavil umelú stenu medzi dva svetonázory, ktorá v mojom ponímaní neexistuje. Pretože verím, že božia kreatívna moc stvorila všetko, čo existuje, som toho názoru, že štúdium prírody poskytuje možnosť vidieť majestátnosť, eleganciu a jemnosti božieho stvorenia.

DAWKINS: Ja si zas myslím, že Gouldove separátne priehradky mali čisto politický cieľ priviesť priemerných veriacich do tábora vedy. Je to celkom prázdna myšlienka. Je množstvo miest, kde sa náboženstvo nedrží mimo trávnika vedy. Každá viera v zázraky je nielen naprosté protirečenie vedeckým faktom, ale aj duchu vedy.

TIME: Profesor Dawkins, vy si teda myslíte, že Darwinova evolučná teória znamená čosi viac ako protirečenie historke v Genezis.

DAWKINS: Áno. Počas storočí bol najsilnejší argument v prospech existencie Boha z fyzikálneho sveta takzvaný dôkaz z účelnosti: živé veci sú také prekrásne, elegantné a účelné, že ich mohol stvoriť len inteligentný návrhár. No Darwin našiel jednoduchejšie vysvetlenie. Vývoj spočíva v postupne sa zvyšujúcom zlepšovaní od veľmi jednoduchého začiatku malými krôčikmi k narastajúcej zložitosti, elegancii a adaptívnej dokonalosti. Jednotlivé kroky nie sú pre nás príliš nepravdepodobné, ale ak ich kumulatívne robíme počas miliónov rokov, dostaneme tieto monštrá nepravdepodobnosti, ako je ľudský mozog alebo dažďový prales. Malo by nás to varovať pred záverom, že ak je niečo zložité, musí to byť dielo Boha.

COLLINS: Nevidím, prečo by výklad evolúcie podľa profesora Dawkinsa mal byť nezlučiteľný názorom, že Boh to tak naplánoval.

TIME: Kedy sa to malo stať?

COLLINS: Súc mimo prírody je Boh aj mimo času a priestoru. Vo chvíli stvorenia vesmíru mohol aktivovať evolúciu s plným vedomím, ako sa veci budú vyvíjať, možno až do našej dnešnej konverzácie. Myšlienka, že predvídal budúcnosť a dal nám ducha a slobodnú vôľu, aby sme mohli konať podľa vlastných želaní, je pre mňa celkom prijateľná.

DAWKINS: Ja si myslím, že je to ohromné vycúvanie zo zodpovednosti. Ak chcel Boh stvoriť život, a ľudí, prekvapuje, že volil takú neobyčajnú cestu; najprv čakal desať miliárd rokov, kým sa začal život a potom ešte 4 miliardy, kým sú tu ľudia, schopní modliť sa k nemu, hrešiť a robiť iné veci, ktoré zaujímajú pobožných ľudí.

COLLINS: Kto sme, aby sme povedali, že to bola čudná cesta? Nemyslím, že by Boh mal povinnosť informovať nás o svojich plánoch. Ak mu vyhovuje byť božstvom, ktoré musíme hľadať, ale bez nútenia, nebola to citlivá forma použitia mechanizmu evolúcie bez stavania znakov, ktoré by odhalili jeho úlohu pri stvorení?
-
TIME: Páni, vaše knihy svedčia, že keby boli univerzálne konštanty, tých okolo šesť charakteristík nášho vesmíru, iné, ako sú, nebol by možný život na Zemi. Dr. Collins, máte príklad?

COLLINS: Gravitačná konštanta; keby bola o jednu stomilióntinu milióntiny iná, nebolo by prebehlo rozpínanie vesmíru po veľkom tresku spôsobom, ktorý bol nevyhnutný pre objavenie sa života. Ak sa pozriete na tento dôkaz, ťažko uznáte názor, že sa to stalo náhodou. Ak ste ochotný uznať existenciu dizajnéra, máte prijateľné vysvetlenie udalosti, ktorá je inakšie veľmi nepravdepodobná - naša existencia.

DAWKINS: Ľudia, ktorí veria v Boha, uzatvárajú, že musel existovať nejaký božský otáčač gombíkom, ktorý krútil gombíky týchto šiestich konštánt do tých čias, kým boli presne v správnej polohe. Problém je v tom, že ak niekto povie, že niečo je veľmi nepravdepodobné, potrebujeme Boha, aby sme to vysvetlili. Ale veď takýto Boh je ešte nepravdepodobnejší! Fyzici prišli s inými vysvetleniami. Jedno znie, že týchto šesť konštánt sa nemôže meniť. Raz možno nejaká jednotná teória povie, že sú v takom vzťahu, ako obvod a priemer kruhu. To podstatne zmenší ich nepravdepodobnosť. Inou možnosťou je hypotéza multiverza, ktorá hovorí, že náš vesmír je len jedným z mnohých, ktoré existujú. Veľká väčšina z nich nepozná život, pretože majú nevyhovujúcu gravitačnú alebo inú konštantu. Ale ako rastie počet vesmírov, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že pár z nich bude mať správne naladenie konštánt.

COLLINS: To je zaujímavá možnosť. Ak vylúčime jej teoretické odmietnutie, čo je nepravdepodobné, musíte pripustiť existenciu ziliónov (fiktívny názov pre nepredstaviteľne veľké číslo) paralelných vesmírov, vzdialenejších, ako dnes dohliadneme, alebo môžete povedať, že je v tom plán. Pre mňa je argument existencie plánujúceho Boha pravdepodobnejší ako bublanie multiverzov. Aj Occamova britva - Occam prikazuje, aby ste volili najjednoduchšie a najpriamejšie riešenie - ma vedie skôr k viere v Boha ako v multiverzum, ktoré namáha moju predstavivosť.

DAWKINS: Súhlasím, že môžu byť väčšie a nepochopiteľnejšie veci ako čokoľvek, čo si dnes vieme predstaviť. Nechápem však, ako môžete vylučovať nepravdepodobnosť a necítiť, že si strieľate do päty, ak postulujete niečo, čo je rovnako nepravdepodobné, vyčarúvajúc pri tom vznik slova Boh.

COLLINS: Pre mňa nie je Boh nepravdepodobný. Pre seba nepotrebuje historku o stvorení, ani nemusí byť jemne naladený. Boh je mi odpoveď na všetky otázky typu „Ako to bolo?"

DAWKINS: Myslím si, že to je matka a otec všetkých výhovoriek. Považujem za čestnú vedeckú úlohu zistiť, odkiaľ pochádza táto zrejmá nepravdepodobnosť. Dr. Collins vraví: „Boh to urobil. A Boh nepotrebuje vysvetlenie, pretože Boh je mimo tohto všetkého." Dobre, ale aká je to neuveriteľná výhovorka pred zodpovednosťou podať vysvetlenie! To vedci nerobia. Tí povedia: „Pracujeme na tom. Snažíme sa pochopiť to."

COLLINS: Niet pochýb, že veda má pokračovať v hľadaní dôkazov multiverza, ktoré by mohlo vysvetliť, prečo sa náš vesmír zdá tak jemne naladený. Mám však námietky proti domnienke, že ak je niečo mimo prírody, je to vylúčené z konverzácie. To je ochudobnený názor na otázky, ktoré si ľudia kladú, ako napríklad „Prečo som tu?", „Čo sa stane, keď umrieme?" alebo „Existuje Boh?" Ak odmietate uznať ich oprávnenosť, skončíte s nulovou pravdepodobnosťou existencie Boha, pretože previerka prírodného sveta vás o nej nepresvedčí. Ak je však vaša myseľ v otázke existencie Boha otvorená, môžete poukázať na tie aspekty vesmíru, ktoré sú konzistentné s uvedeným záverom.

DAWKINS: Pre mňa je správny prístup povedať, že o týchto veciach vieme veľmi málo. Na tom treba pracovať. Naraz povedať, že odpoveďou je Boh - to považujem za koniec diskusie.

TIME: Môže byť odpoveďou Boh?

DAWKINS: Za naším dnešným poznaním môže byť niečo neuveriteľne veľké a nepochopiteľné.

COLLINS: To je Boh.

DAWKINS: Áno. Ale to môže byť jeden z miliardy Bohov. Môže to byť Boh Marťanov alebo obyvateľov súhvezdia Alfa Centauri. Šanca, že je to osobitný Boh, Jehova alebo Ježiš Kristus, je mizivo malá - nakoniec je na vás, aby ste vysvetlili, prečo si myslíte, že je to tak.

-

TIME: Kniha Genezis navádza mnohých konzervatívnych protestantov, aby sa postavili proti evolúcii. Niektorí z nich trvajú na názore, že Zem má len 6 000 rokov.

COLLINS: Existujú seriózni veriaci, ktorí interpretujú Genezis 1 a 2 doslovne a spôsobom, ktorý sa nezrovnáva, hovorím to otvorene, s našimi vedomosťami o veku vesmíru a o vzťahu medzi organizmami. Sv. Augustín napísal, že už zásadne nie je možné pochopiť, čo sa v Genezis opisuje. Nemala to byť vedecká kniha. Mal to byť opis Boha, kto je to, kto sme my a aký vzťah ľudí k Bohu sa dá predpokladať. Augustín vyslovene varuje pred veľmi úzkou perspektívou výkladu biblie, ktorá by mohla vystaviť našu vieru posmechu. Ak ustúpite od tejto úzkej interpretácie, dostane sa všetko, čo Biblia opisuje, do súladu s veľkým treskom.

DAWKINS: Na probléme veľkého tresku pracujú fyzici - raz to možno vyriešia, možno aj nie. Čo však Dr. Collins práve ... smiem vás volať Francis?

COLLINS: Prosím, Richard, urobte to.

DAWKINS: Čo teraz Francis povedal o Genezis, to bola, pravdaže, malá súkromná hádka medzi ním a jeho fundamentalistickými kolegami ...

COLLINS: Súkromné to nebolo. Deje sa to skôr verejne. (Smiech).

DAWKINS: Bolo by odo mňa neslušné, keby som navrhol, aby si ušetril množstvo ťažkostí tým, že im jednoducho prestane poskytovať svoj čas. Prečo sa obťažovať týmito klaunmi?

COLLINS: Richard, myslím si, že dialógu medzi vedou a vierou neosožíme, ak budeme charakterizovať čestných ľudí prezývkami. To navádza na ešte bojovnejšie stanovisko. Ateisti sú v tomto ohľade často trochu arogantní, keď charakterizujú vieru ako niečo, na čo sa môže viazať iba idiot - to nepomáha veľmi vašej veci.

-

TIME: Dr. Collins, jedným zo základných argumentov kresťanskej viery je zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Spolu s narodením z panny a menšími zázrakmi - nepodminováva to vedeckú metódu, ktorá stojí a padá s konštantnosťou prírodných zákonov?

COLLINS: Ak ste ochotný povedať áno k Bohu, ktorý je mimo prírody, potom nie je nič nekonzistentné na súhlase k Bohu, ktorý robí zriedkavé návštevy prírodného sveta spôsobom, ktorý sa zdá zázračným. Ak Boh vydal prírodné zákony, prečo by ich nemohol porušiť, keď to považuje za potrebné? Ak prijmete myšlienku, že Kristus bol aj božskej povahy, ako to robím ja, potom jeho zmŕtvychvstanie ako také nie je veľký logický skok.

TIME: Nevylučuje už povaha zázrakov vedecký prístup k nim?

COLLINS: Nijako. Ak ste v tom tábore ako ja, je tam miesto, kde sa veda a viera stretávajú a môžu preverovať údajne zázračné udalosti.

DAWKINS: Ak sa kedy pribuchnú dvere pred konštruktívnym preverovaním, je to pri slove zázrak. Stredovekému dedinčanovi by sa bolo rádio videlo zázrak. Môže sa diať veľa vecí, ktoré sa aj vo svetle dnešnej vedy dajú označiť za zázrak, ako by bola stredoveká veda označila Boeing 747. Francis rád používa výrazy typu „z perspektívy veriaceho". Ak zaujmete postavenie veriaceho, strácate všetok prirodzený skepticizmus, ale tým aj vedeckú, ozaj vedeckú, dôveryhodnosť. Ľutujem, že som otvorený.

COLLINS: Richard, súhlasím s prvou polovicou toho, čo vravíte. Ale protestujem proti konštatovaniu, že moje vedecké inštinkty sú menej prísne ako vaše. Rozdiel je v tom, že moja hypotéza možnej existencie Boha a teda aj nadprirodzena, nie je nulová, kým vaša je taká.

-

TIME: Dr. Collins, vy opisujete morálny zmysel ľudstva ako nielen dar od Boha, ale aj ako dôkaz, že Boh existuje.

COLLINS: V priebehu posledných 30-40 rokov sa konal veľký prieskum v oblasti, ktorú niektorí volajú sociobiológiou, iní evolučnou psychológiou. Pritom išlo aj o otázku, kde sa berie náš morálny zmysel a prečo si ceníme myšlienku altruizmu; obidve odpovede sa lokalizovali v behaviorálnych adaptáciách pre zachovanie našich génov. Ak však veríme, a Richard bol v tomto ohľade veľmi hlasný, že prírodný výber operuje na úrovni jednotlivcov, nie skupín, prečo by jednotlivec riskoval vlastnú DNA konaním nezištných činov, napr. pomoci iným, teda spôsobom, ktorý zníži jeho pravdepodobnosť rozmnožovania? Isteže, pomáhame členom vlastnej rodiny, pretože majú našu DNA. Pomáhame aj iným, ak čakáme, že nám to odplatia a neskôr pomôžu oni nám. Ak však prezrieme zblízka to, čo obdivujeme ako najväčší prejav altruizmu, zistíme, že sa to nezakladá na príbuzenstve ani reciprocite. Extrémnym prípadom je Oskar Schindler, ktorý riskoval svoj život, aby zachránil viac ako tisíc židov pred plynovými komorami. To je opak záchrany jeho génov. Menej dramatické verzie takéhoto konania vidíme každý deň. Mnohí z nás si myslia, že takéto vlastnosti sú dané Bohom - najmä preto, lebo spravodlivosť a morálka sú atribúty, ktoré najľahšie identifikujeme s Bohom.

DAWKINS: Smiem začať s analógiou? Ľudia zväčša chápu, že pohlavná zmyselnosť má do činenia s génmi rozmnožovania. V prírode vedie kopulácia k reprodukcii a tak k väčšiemu počtu genetických kópií. V modernej spoločnosti však mnohé kopulácie prebiehajú s antikoncepciou, aby sa predišlo práve reprodukcii. Altruizmus má pravdepodobne ten istý pôvod ako zmyselnosť. V našej predhistorickej minulosti sme žili v rozšírených rodinách, obkľúčení príbuznými, ktorých záujmy sme chceli brániť, pretože aj oni mali naše gény. Dnes žijeme vo veľkých mestách. Nie sme medzi príbuznými, ani medzi ľuďmi, ktorí by vždy rovnako odplácali naše dobré činy. Ale na tom nezáleží. Práve tak ako ľudia zaujatí sexom s antikoncepciou nevedia, že ich motivuje túžba mať deti, ani tí, čo robia dobre, nepomyslia, že dôvod pre dobré činy sa zakladá na skutočnosti, že naši dávni predkovia žili v malých skupinách. To považujem za pravdepodobné vysvetlenie, kde sa berie zmysel pre morálku a dobro.

COLLINS: Vaše vysvetľovanie, že naše najušľachtilejšie činy sú zlyhania darvinovského správania sa, neberú do ohľadu pocit, ktorý máme všetci o vrcholných hodnotách, v tomto prípade o dobre a zle. Evolúcia vie vysvetliť niektoré znaky morálneho zákona, ale nie to, prečo majú mať skutočný význam. Ak je to len náhodný výsledok evolúcie, neexistujú veci ako dobro a zlo. Pre mňa je v tom oveľa viac. Morálny zákon je dôvod považovať Boha za pravdepodobnú veličinu - nie za Boha, ktorý len dal vesmír do pohybu, ale za Boha, ktorý sa potom o ľudí stará, pretože vyzeráme jedinečne medzi tvormi na tejto planéte tým, že máme tento ďaleko rozvinutý zmysel pre morálku. Čo ste vy, Richard, povedali, znamená, že mimo ľudskej mysle, ktorá je naladená evolučným procesom, nemá dobro a zlo nijaký zmysel. Súhlasíte?

DAWKINS: Otázky, ktoré kladiete, nemajú pre mňa zmysel. Dobro a zlo - neverím, že to tam kdesi visí, čosi, čo sa volá dobro a čosi, čo sa volá zlo. Myslím si, že môžu byť len dobré veci, ktoré sa dejú, a zlé veci, ktoré sa dejú.

COLLINS: Vidím, že to je zásadný rozdiel medzi nami. Som rád, že sme ho identifikovali.

-

TIME: Dr. Collins, ako viem, podporujete vývoj nových línií kmeňových buniek pre experimenty. Nevyvoláva fakt, že viera zapríčinila, že niektorí ľudia tieto experimenty odmietajú, riziko dojmu, že náboženstvo bráni vede zachraňovať ľudské životy?

COLLINS: Nechajte ma najprv povedať, že tu hovorím ako súkromná osoba, nie ako reprezentant exekutívy vlády Spojených štátov. Prieskumy verejnej mienky nepotvrdzujú dojem, že by sa veriaci ľudia jednoznačne stavali proti výskumu kmeňových buniek. V skutočnosti si mnohí ľudia s prísnym náboženským presvedčením myslia, že práca s kmeňovými bunkami je morálne únosné podujatie.

TIME: Ako sa má zachovať vedec, ak niekto zaujíma stanovisko skôr na základe viery alebo Písma ako na základe rozumu?

COLLINS: Viera nie je opak rozumu. Viera spočíva priamo na rozume, ale s pridaným komponentom zjavenia. Takže ľahko dochádza k diskusii medzi vedcami a veriacimi. No ani vedci, ani veriaci nevyjadrujú vždy presne principiálne výrazy. Úsudky vedcov môžu byť zaclonené ich profesionálnymi ašpiráciami. A čistá pravda viery, ktorú si môžete predstaviť ako číru duchovnú vodu, sa plní do hrdzavých nádob zvaných ľudské bytosti, takže niekedy sa pri neústupných stanoviskách môžu láskavé princípy viery pokriviť.

DAWKINS: Ja riešim morálne otázky takého typu, ako sa kladú pri kmeňových bunkách, podľa toho, či sa zapríčiňuje bolesť. V tomto prípade sa to zaručene nedeje. Embryá nemajú nervový systém. O tom sa však nediskutuje. Ide o to, či sú to ľudia. Absolutistický moralista vraví: „Tieto bunky sú ľuďmi a preto si zasluhujú určitý druh špeciálneho morálneho zaobchádzania." Absolutistická morálka by nemala vychádzať z náboženstva, ale zvyčajne sa to deje.
Na bitúnkoch zabíjame zvieratá, ktoré nie sú ľudia; majú však nervový systém a trpia. Veriaci ľudia sa o ich trápenie veľmi nezaujímajú.

COLLINS: Majú ľudia vo všeobecnosti iný morálny význam ako kravy?

DAWKINS: Ľudia majú iste viac morálnej zodpovednosti, pretože sú schopní rozmýšľať.

-

TIME: Máte, páni, nejaké záverečné myšlienky?

COLLINS: Rád by som povedal len toľko, že od viac ako štvrť storočia ako vedec a veriaci nenachádzam vôbec nič konfliktného v súhlase s Richardom v prakticky všetkých jeho záveroch o prírodnom svete. Hneď však dodávam, že prijímam a súhlasím s možnosťou, že sú odpovede, ktoré nám o prírodnom svete nedá veda - na otázky Prečo? miesto na otázky Ako?  Mňa zaujímajú otázky Prečo?  Myslím si, že mnohé z  odpovedí ležia v duchovnej oblasti, no to nijakým spôsobom neovplyvňuje moju schopnosť myslieť prísne vedecky.

DAWKINS: Moja myseľ nie je uzavretá, ako ste občas naznačili, Francis. Moja myseľ je otvorená pre čarokrásny okruh budúcich možností, o ktorých neviem ani snívať, ani vy to neviete, ani nikto iný. Skepticky sa staviam k myšlienke, že ak sa vyskytne v budúcnosti nejaký krásny vedecký objav, vykľuje sa z toho jedno z osobitných historických náboženstiev, o ktorých ľudia zvykli snívať. Na začiatku diskusie sme hovorili o vzniku vesmíru a o fyzikálnych konštantách. Vyslovil som myšlienky, ktoré som považoval za pádne argumenty proti nadprirodzenému inteligentnému dizajnérovi. Zdá sa mi to však hodnotná myšlienka. Vyvrátiteľná, no napriek tomu veľká a zasluhujúca si rešpekt. Ani olympských bohov, ani Krista, ktorý prišiel na svet a nechal sa ukrižovať, nepovažujem za hodných tejto veľkosti. Pripadajú mi farskí. Ak je Boh, bude oveľa väčší a oveľa nepochopiteľnejší ako hocičo, čo kedy navrhol nejaký teológ nejakého náboženstva.

*  *  *

Kto má záujem o spomínanú knihu R. Dawkinsa The God Delusion on line, môže si ju vyžiadať v redakcii ZH.

Prameň: David van Biema, "God vs. Science", Time Magazine online (New York), 13. novembra 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Hľadá sa: Morálna výchova pre sekulárne deti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Paul Kurtz

Sekularizmus a humanizmus patria medzi najmocnejšie intelektuálne a etické prúdy modernej civilizácie. Ich vplyv sa prejavuje na celej planéte. Mocnejú od čias renesancie: vďačíme im za vznik modernej vedy, Osvietenstvo, demokratické a sekulárne revolúcie, rozvoj spotrebiteľskej ekonomiky, ktorá zabezpečuje predmety dennej potreby pre obyčajných ľudí atď. No ozývajú sa proti nim hlasní oponenti: autoritatívni fundamentalisti rovnako ako postmodernisti upierajú vede aj morálke, že môžu byť objektívne.

Takže sekularisti, humanisti a naturalisti stoja pred rozhodujúcou praktickou výzvou: treba vytvoriť učebné programy a inštitúcie, ktoré poskytnú morálne smernice pre naše deti. Zavedenie všeobecného vzdelávania v 19. storočí úžasne posunulo dopredu sekulárne, vedecké a humanistické vzdelávanie; prispelo k demokratizácii a vysokej prosperite moderných spoločností. Nie je to však celá pravda.

Prišiel čas, keď sekularisti majú poskytnúť alternatívne sekularistické kurikulá/učebné programy pre školy aj mimoškolské použitie, ktoré sprístupnia/zabezpečia najlepšiu vedeckú, historickú, estetickú a pritom humanistickú výchovu a vyučovanie. Nechcem tým povedať, že máme nahradiť či opustiť verejné školy; máme len doplniť výučbu, ktorú poskytujú, osobitnými programami a kurzami učenia sa. Zdôrazňujem, že je to naliehavá úloha.

Pionierske dielo Johna Deweya viedlo v USA k názoru, že výučba má naučiť študentov, ako myslieť kriticky a ako sa stať dobrým občanom, ktorý si vie oceniť občianske výhody demokracie, zaručujúce prípravu na osobnú kariéru a uplatnenie nadania.

Veľa sľubov sa realizovalo. Verejné školstvo veľmi prispelo k vybudovaniu demokratických spoločností na celom svete, nielen v USA. Deti všetkých spoločenských vrstiev a z rozličných rasových, etnických, národných a náboženských komunít dostali možnosť učiť sa a získať vedomosti a schopnosti, potrebné pre prežitie a uplatnenie sa v spoločnosti. Sám som vyrástol v Irvingtone, New Jersey; s bratom a sestrou som chodil do základnej školy na Union Avenue a do irvingtonského gymnázia. Spolužiakmi mi boli írski katolíci, angloprotestanti, Taliani, Nemci, Židia, Poliaci a mnohí iní. Naučili sme sa žiť pospolu, rešpektovať každého osobitnosti a uznávať spoločné hodnoty. Žiaľ, v tých časoch neboli na našich školách čierne ani hispánske/španielske deti, no po dlhých bojoch získali túto možnosť na základe princípu všeobecnej školy.

Útoky na verejné školstvo

Dnes však pravičiarske náboženské sily útočia na verejné školstvo v snahe odstrániť alebo aspoň zredukovať to, čo nazývajú „sekulárnym humanistickým vplyvom". Inkvizítorsky preverujú školské rady a programové komisie. Snažia sa nanútiť tradičné zásady biblie do súkromných aj verejných škôl. Pokúšajú sa zaviesť učenie o kreacionizme alebo inteligentnom dizajne do hodín prírodných vied a vymiškovať učenie o evolúcii. Napadli kurzy sexuálnej výchovy. Robia všetko, aby sa redefinovala výučba dejín: Amerika sa má predstavovať ako „kresťanský" alebo „židovsko-kresťanský" národ, nie ako produkt Osvietenstva. Vo vlastných farských a náboženských školách nahrádzajú hľadanie indoktrináciou, nahrádzajú otázky otvorenej mysle bifľovaním textov troch, niekedy štyroch náboženstiev. Už nemôžeme povedať, že naše deti dostávajú najlepšie vzdelanie, aké môže t.č. poskytnúť náš rozvíjajúci sa sekulárny, vedecký, demokratický svet. No náboženstvo by nemalo mať miesto v škole, keďže v našej spoločnosti existuje množstvo denominácií; malo by ostať súkromnou záležitosťou, prenechanou rodičom v ich rozličných kostoloch, chrámoch, synagógach či mešitách. Výchova sa stala bojiskom. A ako humanisti nemáme na výber: aj my musíme bojovať, ak chceme dať svojim deťom najlepšiu možnú výchovu.

Treba veľmi ľutovať, že často je na niektorých školách ťažké učiť kriticky myslieť a pestovať morálny rast. Rodičia autoritatívneho typu sa môžu cítiť ohrození otázkami o hodnotách, ktoré si cenia; neraz sa zľaknú, že slobodné etické hľadanie by mohlo podmínovať náboženské názory, ktoré chcú vštepiť svojim deťom. Nesmieme dovoliť, aby pochybnosti vystrašených panovačných rodičov zmenšovali rozsah toho, čo sa naše deti môžu naučiť o morálke. V mojich očiach ide o také zásadné veci, že nič nesmieme považovať za isté; musíme byť pripravení vziať záležitosti morálnej výchovy do vlastných rúk. V rámci nového Osvietenstva je prvoradá potreba nového učebného programu pre tento predmet. Musíme pripraviť vlastné kurzy pre sekulárne a humanistické deti a vnúčatá; vlastne pre každého v našej spoločnosti, kto má záujem. Fieldstonská škola, založená v New York City pred viac ako sto rokmi z iniciatívy Hnutia za etickú kultúru, brilantne poskytovala etickú výučbu deťom onej doby. Musíme pokračovať v tejto veľkej tradícii.

Čo máme učiť naše deti?

Zaiste: ako myslieť kriticky, ako rozvíjať humanistické mravné morálne hodnoty, ako posudzovať estetické stránky života, ako sa pripravovať na život plný výziev a zážitkov. Príprava a realizácia tohto kurikula musí byť pre humanistov prvou úlohou najmä v Centrách a Komunitách, ktoré zakladáme v USA a po celom svete. V tomto ohľade poskytuje cenné smernice kniha Stevena Lawa Boj o myslenie detí * (The War for Cildren's Minds, Routledge, London 2006). Law, docent filozofie na Londýnskej univerzite, rozoznáva dva prístupy k morálnosti, ktoré sa bijú v súčasnosti o prvenstvo. Prvý je autoritatívna tradícia, zvyčajne, ale nie vždy, náboženská. Učí, že rozhodujúca je „úcta voči autorite", ktorá vydáva morálne príkazy a dieťa ich má prijať a poslúchať. Primárny dôraz sa kladie na poslušnosť voči dávnym vieram a príkazom. Druhý je liberálna tradícia, povzbudzujúca mladých ľudí prebrať zodpovednosť a myslieť sám za seba. Tento prístup zdôrazňuje osobnú autonómiu a slobodu myslenia. Je súčasťou novej mravnosti, ktorej vplyv rastie od dôb Osvietenstva: deje sa to v rámci snahy zlepšiť život jednoduchých ľudí v súčasnom svete.

* Preklad tejto knihy vyjde na pokračovanie v Zošitoch humanistov č. 68 a nasl., pravdepodobne až 78.

Konzervatívni kritici liberálnej humanistickej morálky vyslovujú obžalobu, že táto morálka viedla k rozpadu morálnych štandardov a disciplíny, vzostupu zločinnosti, tehotenstvám mladistvých, drogovej závislosti a promiskuite. Nemusí to byť pravda. Povzbudzovať deti a dospelých samostatne myslieť nemusí viesť k mravnej neviazanosti alebo anarchii. Liberálni humanisti nemusia byť subjektívni relativisti, ktorí si nevedia poradiť v ťažkých životných situáciách. Law upozorňuje, že liberálno-humanistické školy a výchovné programy majú „varovať ... žiakov pred nebezpečenstvami extrémneho morálneho skepticizmu." Jednou z metód na posudzovanie morálnych situácií je posúdenie dôsledkov a zaznamenanie logických nedôsledností medzi našimi princípmi. Potrebujeme zostaviť vedecké metódy na preverenie skutočných základov toho, čomu veríme. Kritické myslenie síce funguje s hotovým systémom prijatých hodnôt a zásad, ale vždy môže byť nápomocné pri ich úprave. Law sa prihovára za pestovanie dobrých tradícií a zameranie sa na výchovu charakteru detí. V prvom rade máme podporovať formovanie návyku kriticky myslieť o vlastných názoroch a postojoch. Povzbudzovanie nezávislého myslenia pomáha deťom dosiahnuť intelektuálnu vyspelosť. Mravne vychované dieťa nielenže má odpoveď na externé príkazy, ono sa hneď pokúša o internalizáciu empatie a svedomia. Toto je veľmi dôležité v demokratickej spoločnosti, kde musia zvládnuť problematiku spolužitia študenti s rozličným pozadím, raz náboženským, inokedy sekulárnym.

Nové výchovné programy

Stojíme pred vážnou úlohou vypracovať nové výchovné programy pre výučbu morálnych hodnôt, v ktorých bude osobitne zdôraznená životne dôležitá úloha rodičov na tomto poli. Linda a Richard Eyre sa vo svojej knihe Teaching Your Cildren Values (Ako vštepiť svojim deťom morálne hodnoty, Simon and Schuster, New York, 1993) zamerali na tento aspekt morálnej výchovy. Hovoria, že hodnoty treba deťom vštepovať v každom veku a že každý z rodičov má pritom svoju špecifickú úlohu pri rozhodovaní, o ktorú hodnotu ide. Zameriavajú sa na hodnoty, ktoré povzbudia vôľu detí stať sa šťastnými a produktívnymi osobami. Medzi hodnotami, ktoré preberajú, sú počestnosť, odvaha, miernosť, sebavedomie, disciplinovanosť, umiernenosť, vernosť, lojálnosť, spoľahlivosť, rešpekt, láska, nezištnosť, citlivosť, láskavosť, priateľskosť, spravodlivosť, rovnosť, súcitnosť a odpúšťanie. Myslím si, že viaceré z týchto hodnôt sú humanistické; cení si ich veľký počet našich spoluobčanov, sekulárnych aj veriacich. Prajeme si, aby naše deti žili šťastný život, aby ich život bol zmysluplný a hodnotný, aby boli schopné nájsť si zamestnanie podľa vlastnej voľby, aby si zodpovedne vybrali partnerov; určité zásadné znaky ich charakteru by sa mali vytvárať na podklade dobrého príkladu v rodine. To je ťažké, keď sa rodina rozpadne alebo nefunguje.

Povedal som, že všeobecná mravná slušnosť je ľuďom spoločná bez ohľadu na ich národnosť či náboženstvo. Vidí sa mi, že základné cnosti ako čestnosť, pravdivosť, láskavosť a spravodlivosť sú všeobecné. Okrem nich je rad iných široko uznávaných zásad a hodnôt, ktoré umožnia deťom dosiahnuť v živote určitý stupeň výbornosti realizáciou svojich vlôh. Existujú dokonca aforizmy dobrej vôle, ako som ich nazval, ktoré ukazujú, aké dôležité je mať pozitívny prístup k sebe aj druhým, ak máme žiť v jednej komunite.

Žiaľ, súčasný postoj väčšiny humanistických,ateistických a voľnomyšlienkarských organizácií je taký, že projekt výchovy svojich detí ponechali na starosti verejným (štátnym alebo súkromným) školám, spoliehajúc sa, že sa deje dobre. Hoci v mnohých častiach nášho štátu existujú výborné školy a vynikajúci učitelia, často sa dá ťažko zaistiť vysoko kvalitná výchova v celom rozsahu. Okrem toho sú masmédiá (bežná televízia, kiná, hudba, rozhlas, internet aj literatúra, ktorú deti čítajú) plné banálnych a nedôstojných hodnôt. Niekedy aj hodnôt, ktoré šíria násilie, chamtivosť, pomstivosť a nemorálnosť. Nijako nechcem volať po cenzúre; opakujem len, že musíme u svojich detí pestovať ocenenie kvalitného života, zvyšovať úroveň ich záujmov a posudzovania a vštepovať im určitú schopnosť reflektívneho morálneho myslenia a rastu. Osobitne je to dôležité vtedy, ak majú naše deti uskutočniť svoje vyššie možnosti a pritom si zachovať pochopenie pre potreby iných, s ktorými máme nažívať vo vzájomnej láske.

Neindoktrinovať!

Svedčí o tom snaha autoritatívnych náboženstiev indoktrinovať detí od útleho veku bifľovaním v moslimských madrasách (koránových školách), ako aj podobná indoktrinácia dogmami a vieroukou židovsko-kresťanských denominácií. Ako sekulárni humanisti musíme poskytovať všeobecne uznané morálne hodnoty a princípy na rozvoj v mysliach našich detí. Ba viac, potrebujeme rozvinúť inštitúcie, školy, učebnice a kurikulá, učebný materiál a učiteľov, ktorí budú deťom vštepovať túžbu po dobrom živote a uznanie morálnych povinností a zodpovednosti.
Mravná výchova a rast poznatkov musia mať v našej agende v blízkej budúcnosti prvé miesto. Platí to pre jasle, materskú školu, základnú školu, stredné školy a, samozrejme, pre celý život. Morálka je časť toho, čo znamená rozhodnúť sa pre niečo, ceniť si dôležité vlastnosti, správne posudzovať. Sekulárny humanizmus len vtedy niečo znamená, keď sa identifikuje so systémom normatívnych hodnôt a princípov. Nie je to jednoducho metaetika bez súvislosti so životom; jej hodnoty a princípy sú konkrétne a súvisia s praxou. Volám to eupraxsofiou: praktickou etickou múdrosťou. Keďže sekulárny humanizmus je „spôsob hľadania", zameraný na testovanie tvrdení o pravde objektívnymi metódami, poskytuje nám morálne hodnoty a princípy, preverené sitom skúsenosti. Môžeme sa o ne podeliť so všetkými, čo žijú s nami v našej spoločnosti.

(Medzi 10 knihami, ktoré autor odporúča ako ďalšie čítanie, sú všetky 3 knihy vydavateľstva R. Škodu pre žiakov prvých tried)

Prameň: Paul Kurtz, "Wanted: Moral Education for Secular Children", Free Inquiry,  27/1, dec. 2006, s. 4-11

Preložil Rastislav Škoda

Vojnu sme nevyhrali my, ale Rusi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Norman Davies

Briti aj Američania tvrdia, že oni porazili nacistov, a to napriek presvedčivým dôkazom, že boli len slabšími partnermi. „Dejiny mi odpustia", predpovedal Winston Churchill, „že som síce mal v úmysle napísať to, ale som to neurobil."

Jeho Dejiny Druhej svetovej vojny, ktoré začali vychádzať na jar 1948, sa stali podkladom pre skoro všetky opisy vojnových rokov na Západe: Británia stála v centre konfliktu a jej prežitie vydláždilo cestu k víťazstvu.
Podľa Churchilla len nepriatelia Británie, mocnosti Osi, boli autormi agresií, zločineckého vedenia vojny a nedefinovateľného „zla". K obratu došlo pri El Alameine. USA a ZSSR, ktorých Churchill priviedol do veľkej koalície, sa stali hlavnými spojencami Británie a spoločnými silami porazili fašistickú beštiu. V Európe spojenci východu a západu spolupracovali, prekonali rozdiely politických názorov a triumfovali. Efektné vylodenie západných armád v Normandii sa vyrovnalo „ruským" úspechom na východnom fronte. Tretia ríša bola porazená, sloboda a demokracia zvíťazili, „Európa je oslobodená".

Žiaľ, pravda je zložitejšia. Rusom je napríklad jasné, že hlavnú rolu pri porážke Ríše zohrala Červená armáda a anglo-americké vojenské akcie boli sekundárneho či terciárneho významu. Tak ako Američania trvajú na tom, že „skutočná vojna" sa začala až roku 1941; roky 1939-1941 boli len jej predohrou. Američania sú si dobre vedomí materiálovej náročnosti obidvoch bojísk, európskeho aj pacifického a zdôrazňujú svoj význam ako „arzenálu demokracie".
Každý pokus o revíziu etablovaných názorov sa stretá s odporom, a vehementná opozícia proti popieraniu Churchillovej verzie je až na začudovanie. Viacerí historici (Richard Overy, Robert Conquest a Anne Applebaumová) odlupovali mýty od jadra štyridsať rokov, no mnohí ľudia stále nie sú ochotní správne hodnotiť udalosti z obavy, že ich obžalujú z podporovania „síl zla".

Iní sa s nedôverou odvracajú od názoru, že naše vlastenecké názory na udalosti rokov 1939-41 sú menej ako celá pravda. Britskej a americkej verejnosti sa príliš dlho nahováralo, že „my sme vyhrali vojnu" a že osobitne Deň D bol rozhodujúcim momentom. Americké Múzeum Dňa D v New Orleans, zasvätené v r. 2000 ako národný pamätník vylodeniu v Normandii a vojne a Steven Spielberg, režisér filmu Zachráňte vojaka Ryana (1998) a koproducent filmu Zástavy našich otcov (2006), si vzali za poslanie udržovať v mysliach našich ľudí pretrvávanie Churchillovho mýtu.
Keď som nedávno v Cambridge prednášal o prevahe významu východného frontu a o úrovni triumfu Červenej armády, napadol ma jeden nahnevaný mladý britský historik: „Neuvedomujete si, že sme len vo Francúzsku porazili 56 nemeckých divízií? Bez toho by bola bývala Červená armáda porazená." Nevedel, že Červená armáda už predtým pulverizovala 150 divízií, bez čoho by sa spojenci neboli nikdy vylodili.

Útok na Tretiu ríšu bol spojeneckým dielom. No nebola to spojená snaha dvoch rovnocenných spojencov. Leví podiel na víťazstve v Európe sa dá priznať len Stalinovým armádam a je fantáziou myslieť si, že Stalinovi išlo o boj za spravodlivosť a demokraciu.

Rozlíšenie faktov od mýtov a propagandy nie je ľahká vec. Jedným z najťažších problémov pri zostavovaní uveriteľnej histórie vojny je omyl, že najväčší bojujúci štát, ZSSR, bol pred nemeckým útokom v júni 1941 neutrálny. Sovietske výklady sa sústreďujú na verziu tzv. Veľkej vlasteneckej vojny a starostlivo sa vyhýbajú hlbšiemu štúdiu Stalinových politických a vojenských machinácií v rokoch pred ňou.

Aj západní komentátori sa spravidla pridŕžajú tejto línie, zdráhajúc sa priznať trápnu skutočnosť, že Hitlerov počiatočný partner sa stal spojencom demokratického Západu. (Dosiaľ som súhlasil. Výraz "partner" sa mi tu nepozdáva. Pozn. prekl.)

V skutočnosti v priebehu prvých 22 mesiacov vojny, keď Wehrmacht napadla a okupovala 8 štátov, Červená armáda ich napadla a okupovala päť. Tieto manifestné agresie poukazujú na nezmysel každého tvrdenia o neutralite či obrane pred provokáciami. V novembri 1939 viedla nevyvolaná Stalinova invázia do Fínska k vojne, ktorá trvala dvakrát tak dlho ako každé z Hitlerových predošlých ťažení. (Mal nechať štyri štáty prejsť pod Hitlerovu zástavu a posilniť jeho strategický a vojenský potenciál, z čoho ich nakoniec bolo treba za ťažkých strát aj tak oslobodiť? Pozn. prekl.)

Sovietska anexia baltických štátov v roku 1940 nebola len „posilnením obrany" či „úpravou hraníc". Bol to brutálny akt dravca, ktorý zničil tri suverénne európske štáty a štvrtinu ich obyvateľstva. Tieto udalosti umožnil nacisticko-sovietsky pakt, ktorý dal Stalinovi právo na ten istý banditizmus v sovietskej sfére, ako mal Hitler v nemeckej. (Výraz "ten istý banditizmus" sa mi tu nevidí na mieste. Hitlerovým vyhláseným cieľom bola už vyše desať rokov Ukrajina a Moskva - pomýšľal Stalin pred r. 1941 na dobytie Berlína? Pozn. prekl.)

Pre posúdenie, kto ako prispel k víťazstvu, sú rozhodujúce proporcie. Keďže 75-80 % strát utrpeli Nemci na východnom fronte, vyplýva z toho, že na západných spojencov pripadá len 20-25 %. A keďže britská armáda mala k dispozícii len 28 divízií v porovnaní k 99 americkým divíziám, ostáva na britský príspevok k víťazstvu len 5-6 %. Briti, ktorí si namýšľajú, že „vojnu sme vyhrali my", musia zmeniť svoj názor.

Skromný rozsah amerického kontingentu volá tiež po úvahe. USA mali dvakrát toľko obyvateľov ako Nemecko a nie oveľa menej ako ZSSR. Vojenský potenciál USA, odhadovaný v roku 1939 na podklade HNP a priemyselnej produkcie, činil viac ako 40 % svetového potenciálu. No tieto prednosti sa nikdy neprejavili v proporcionálnej superiorite množstva vojakov na bojiskách. 100 divízií, ktoré si stanovili generál George C. Marshall a jeho štáb ako cieľ mobilizácie, zatienili nemecké divízie v pomere 2,5:1 a sovietske v pomere 3-4:1.

Je samozrejmé, surové čísla nevysvetľujú všetko. Západné mocnosti boli silné v niektorých oblastiach, najmä v námorníctve a letectve, slabšie v iných. Americká vojenská výroba bola jedným zo zázrakov vojny; všetci členovia spojeneckej koalície z nej veľmi ťažili, vrátane Sovietskeho zväzu.

Aj tak však tretia ríša nebola položená na lopatky bombardovaním a blokádou. Nemecká armáda aj civilné obyvateľstvo sa ukázali veľmi húževnatými. Hitlerova kontinentálna pevnosť musela byť dobýjaná centimeter po centimetri pozemným vojskom. Tu excelovala Červená armáda.

Toto by mali západní analytici uznať - čo aj s nechuťou - a robiť závery. Ešte ťažšie im padne názor, že sovietska vojenská udatnosť išla ruka v ruke so zločinnosťou. Tretiu ríšu porazili predovšetkým nie sily liberálnej demokracie, ale sily inej hromadne vraždiacej diktatúry. Osloboditelia Osvienčimu boli sluhovia režimu, ktorý mal na svojom území oveľa väčšiu sieť koncentračných táborov. (Tu už otvorene protestujem, pretože sovietske trestanecké tábory boli niečo celkom iné ako nemecké koncentračné tábory. Ich cieľom nebol holokaust. Pozn. prekl.)

Keď koncom 40-tych rokov písal Churchill svoje pamäti, dobre vedel, že Stalin nebol anjel. Nepoznal však šírku a pestrosť stalinistických zločinov. Štatistiky o 27 miliónoch "vojenských strát na životoch", ktoré sa objavili v 60-tych rokoch, maskovali fakt, že mnohí neboli Rusi a iní neboli obete Hitlera, ale Stalina. Bol potrebný pád Sovietskeho zväzu a 60 rokov jeho trvania, aby sa pozbierali tieto poznatky.

Možno diskutovať o podobnostiach a rozdieloch holokaustu a gulagov a samozrejme je chybou povedať, že to bolo to isté, ako to niektorí robia. Na druhej strane je chybou chcieť odpustiť stalinistické zločiny len preto, lebo Stalin bol udatný hrdina boja proti nacizmu.

Toto všetko otvára churchillovský model dejín druhej svetovej vojny pre revíziu. Británia nemôže ostať centrom udalostí. Na listine zločinov sa k mocnostiam osi pripojil Sovietsky zväz, (s takouto štylizáciou nemožno súhlasiť, veď to nie je ani polopravda! - Pozn. prekl.) ktorý sa nakoniec stal hlavným víťazom. Západní spojenci neboli hrdinami, čo všetko dobyli, ale bojovali dobre, aby skončili v ohrade víťaza.

Američania prišli neskoro a v malom počte, aby mohli hrať vedúcu rolu v Európe. Sily demokracie čestne zohrali svoju úlohu pri porážke fašizmu, ale po víťazstve im ostalo na kontrolu menej ako polovica kontinentu. Vo väčšej časti Európy nahradila jednu totalitnú diktatúru druhá. Výrazy "sloboda" a "oslobodenie" sa často rečnícky zneužívali.

*  *  *

Prameň: Norman Davies, "How We Didn't Win The War.... But Russia Did" (Ako sme vojnu nevyharali my ... ale Rusko", The Sunday Times online, 6. nov. 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Evolučná epistemológia (teória poznania)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Massimo Pigliucci

Filozof Ludwig Wittgenstein v Traktáte domýšľavo napísal, že „Darwinova teória nemá s filozofiou o nič viac spoločné ako ktorákoľvek iná prírodovedecká hypotéza".

Darwin by protestoval, lebo už v roku 1838 stojí v jeho Poznámkach M: »Platón vraví vo svojom Faidonovi, že naše „potrebné (vrodené) myšlienky" vznikajú zo svojej prvotnej existencie v duši; neodvodzujeme ich zo skúseností, z existencie opíc.«

Z kontrastu medzi týmito dvomi mysliteľmi sa vyvinula evolučná epistemológia, ktorá hovorí, že principiálne sú ľudia schopní poznať reálny svet, a poznávajú ho, čo aj zatiaľ len nedokonale.

Jedna z námietok proti evolučnej epistemológii sa pýta, ako sa môžu naše kognitívne štruktúry adaptovať na prostredie, ktoré nepoznajú. Takýto postoj prezrádza základné nepochopenie evolučnej teórie. Proces adaptácie prírodným výberom treba chápať ako trvalú výmenu informácií medzi genetickým vybavením organizmu a jeho prostredím. Nevyžaduje sa predvídanie ani bezprostrednej budúcnosti, pretože výber sústavne upravuje výstroj organizmu na akékoľvek prostredie. Ani termostat, ktorý upravuje príjemné prostredie v našich domovoch, nemusí predvídať zmeny teploty. Pritom je zaujímavé, že práve následkom tohto nepredvídania dochádza k posunu úpravy teploty v dome - a analogicky aj k posunu úpravy výstroja organizmu na jeho prostredie. Evolučná epistemológia je výborný príklad toho, ako môže veda poslúžiť filozofii, a to napriek namyslenému výroku Wittgensteina v Traktáte. Ukazuje sa, že sa nemôže dariť vede bez filozofických úvah, ani filozofii bez vedeckých poznatkov.

Prameň: Massimo Pigliucci, "Evolutionary Epistemology, Anyone?", Skeptical Inquirer , 31/1, s. 23, 2007.

Keď ľudia presiahnu svoju biológiu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Cathy Youngová

Diskusie o tom, či si ľudstvo má v budúcnosti osvojiť možné technológie, ktoré dnes ešte neexistujú, delia nás na rovnaký počet varujúcich odporcov a optimistických prívržencov a medzi nimi pár nerozhodných. Ide o transhumanizmus, o človeka, ktorý presiahne dnešnú fyzickú a intelektuálnu úroveň; je možné, že bude „viac ako človek". Niektorým pripadajú také reči frivolné.

V máji sa konalo na Právnickej fakulte Stanfordskej univerzity sympózium o biotechnológii a ľudských právach, pri ktorom sa hovorilo o predlžovaní veku až do „nesmrteľnosti" a o zvyšovaní úrovne „myslenia" zvierat na úroveň ľudskej inteligencie. Jedni preberali možnosti zmeny ľudskej biológie v tom smere, že ženy budú môcť mať deti bez mužského prispenia a muži budú môcť byť biologickými matkami vynosiac dieťa vo svojom tele. Boli aj takí, čo obdivovali pioniera transhumanizmu známeho ako "mačiak" (catman), ktorý podstúpil kozmetické operácie, aby vyzeral ako mačka.

Mnoho z toho znie pochabo, ale je veľa ľudí, čo berú transhumanizmus vážne.

V bežnom živote sa túžba presiahnuť hranice biológie druhu hodnotí temer jednohlasne ako nebezpečná frankensteinovská arogancia a opovážlivosť, ktorá môže mať hrozné dôsledky. Zástancovia presahovania upozorňujú, že obava z dôsledkov je len nerozmyslený strach pred budúcnosťou. Novinár Bailey uvádza, že ľudia od nepamäti používali nové a nové technológie na zlepšenie svojho života zlepšením svojich schopností, takže pri zmene našich tiel a mozgov nejde o nič radikálne nové. Do určitej miery je to pravda, ale je veľký rozdiel medzi okuliarmi a, povedzme, tretím okom na temene hlavy.

Svoje argumenty budú asi musieť posilniť tí, čo myslia na zníženie počtu menštruácií u žien v plodnom veku na štyri do roka, alebo na elimináciu príznakov starnutia. Netreba byť radikálnym rovnostárom, aby človek protestoval proti projektu spoločnosti, v ktorej bohatí budú mať možnosť geneticky zlepšiť svoje deti a chudobní zostúpia na spoločenskom rebríčku ešte nižšie.

Libertariánsky argument priznáva aj v otázke biotechnológie právo rozhodovať o dobrom živote detí rodičom. Môžu však rodičia chcieť deti s tvárami mačiek a v dospelom veku poddajné pokorné ženy či agresívnych machov?
Možno rodičom vytýkať, ak nepripustia, aby ich syn podstúpil intervenciu, ktorá zníži jeho kriminálne správanie, pretože  sa dopustil zločinu? Možno tínedžerovi nanútiť takú intervenciu?

Nič z tohto nie je volaním po zákaze genetického inžinierstva. Génová terapia pravdepodobne veľmi uľahčí chorým a trpiacim, no aj spomalenie starnutia môže byť veľmi užitočné. Entuziasti transhumanizmu však nesmú zabudnúť, že aj blahodarné zmeny majú rub a ten môže byť tragickým paradoxom. Okrem toho oficiálne zákazy morálne problematickej biotechnológie by nemali predchádzať diskusii o morálnych hodnotách, ani dobrovoľnému rozhodnutiu vedcov, nejsť po určitých cestách.

*  *  *

Prameň: Cathy Youngová, "When humans transcend biology",  Boston Globe, 10. júla 2006. © Copyright 2006 The New York Times Company.

Preložil Rastislav Škoda

Boj o vývojovú teóriu sa stupňuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rastislav Škoda

Hneď pri prameni teizmu (mnoho- či jednobožstva) vznikol ateizmus (bezbožstvo či bezbožníctvo), keď grécky filozof Protagoras už asi r. 415 p. n. l. veľmi moderne konštatoval, že existencia bohov sa nedá dokázať.

Obidva názory na existenciu božstva žili vedľa seba okolo 3 000 rokov v takom mieri, že teizmus vládol - aj v podobe kráľov a cisárov z božej milosti, či mogulov, kalifov, pápežov a mulláhov; okrem nich vtedy aj dnes bohatých. Prežívanie ateizmu v celej tej dobe sa dá nazvať len živorením, napríklad v kruhoch rímskych intelektuálov.

Až v dobe osvietenstva sa po storočiach krvavých sociálnych a náboženských konfliktov myšlienkové plody renesancie ozvali hromadným výrokom humanistov, že dlho po smrti ostatných bohov umrel aj Boh.

Od tých čias sa stalo zvykom myslieť nábožensky, t.j. veriť v boha a všetko (alebo aj nie všetko), čo s tým súvisí; alebo rozmýšľať vedecky, t.j. uznávať len existenciu fyzikálnej matérie, resp. energie.

Rozchod vedy s náboženstvom

Vedcov, predovšetkým prírodovedcov, prestala zaujímať otázka existencie Boha najmä potom, čo Kant (okolo r. 1790) vyvrátil argumenty v jej prospech. Teológovia neprišli od tých čias s ničím novým. Pokus anglického kňaza Paleya, ktorý r. 1804 uverejnil historku o hodinárovi, ktorá mala dokazovať existenciu Stvoriteľa, bol len premaskovaním Aristotelovho prvého hýbateľa; znela: Ak nájdete na lesnej ceste hodinky, nemôžete ich považovať za výtvor prírody. Musíte sa vybrať hľadať ich plánovača a tvorcu.

Našiel ho Darwin, ale nemá podobu zosobneného, personifikovaného boha, teda najvyššej bytosti s ľudskou tvárou.
Darwin podal ucelený pohľad na vývoj druhov oslobodený od náboženských predstáv svojej aj predchádzajúcich dôb. Druhy podľa neho vznikajú dlhotrvajúcim procesom prírodného výberu; nie sú nemenné, pretože podliehajú neúprosným prírodným zákonom v tvrdej konkurencii s ostatnými organizmami.

Svoje myšlienky a hypotézy odvodzuje Darwin z rozsiahleho terénneho výskumu od súostrovia Galapágy cez Južnú Ameriku a Oceániu až po anglický vidiek. Overuje ich na základe poznatkov z botaniky, zoológie a geológie.

Najvášnivejšie polemiky sa vedú v USA

Myšlienky evolúcie vyvolali vášnivé polemiky, ktoré neutíchajú ani dnes.

Spojené štáty sú náboženský štát - založili ich protestantskí nespokojenci, puritáni, utekajúci pred náboženskou neslobodou z Anglicka. V USA došlo v dvadsiatych rokoch minulého storočia pri tzv. opičom procese v Daytone k prvému vážnemu verejnému stretu medzi vedcami a biblickými fundamentalistami v otázke vzniku človeka: stvoril Boh Adama a Evu osobitne, či sa človek vyvinul v priebehu miliónov rokov v rámci vývoja živej prírody, ako to predpokladal Darwin? Kresťanský názor dostal názov kreacionizmus, náuka o viere v stvorenie; vedci definovali evolučnú (vývojovú) teóriu ako sled náhod a nevyhnutností na základe prírodných zákonov, platných vo fyzike a chémii. Hoci učiteľ Scopes, ktorý učil, že ľudia sa vyvinuli zo spoločných predkov človeka a opíc, mal zaplatiť pokutu sto dolárov, pred súdom, vo verejnosti a vo vedeckom svete vyhrala evolučná teória na celej čiare - a vyše pol storočia bol na západnom fronte pokoj.

Koncom osemdesiatych rokov sa v USA pustili do vylepšovania kreacionizmu miesto teológov intelektuáli: Najprv právnik Johnson knihou Spor o Darwina (Darwin on Trial, 1991) spochybnil evolučnú teóriu a potom prišiel chemik Behe s nezjednodušiteľnou zložitosťou (neredukovateľnou komplexnosťou) určitých vecí a javov. Ide o argument starého dáta, že niektoré zložité orgány môžu fungovať len ako celok, kým po odstránení čo aj len jedinej z jeho súčiastok sa stanú nefunkčné. Nemohli sa postupne vyvíjať skladaním častí, museli vzniknúť naraz ako funkčný celok. Príkladmi boli pasca na myši, ľudské oko a zrážanlivosť krvi, posledné dve stvorené Bohom. Neosvedčili sa.

Vznik myšlienky o inetigentnom dizajne (návrhu)

Vytvorila sa aj skupina akademicky vzdelaných intelektuálov, ktorí tvrdia, že nevychádzajú z náboženských pozícií a biblie; akceptujú dôkazy o veku vesmíru a čiastočne uznávajú evolúciu. Charakterizuje ich poukazovanie na medzery v porozumení evolúcii a na akési nedostatky darvinistického prístupu, ktorý - podľa nich - nestačí na vysvetlenie celej evolúcie, a preto je potrebné hľadať alternatívu pre medzery. Tou môže byť len zásah, resp. najmenej tri opakované zásahy inteligentného návrhára, plánovača, dizajnéra (odtiaľ medzinárodne zaužívaná skratka ID pre inteligentný dizajn aj pre inteligentného dizajnéra), ktorým však nemusí byť osobný kresťanský boh, ale mohol by ním byť aj nejaký mimozemšťan. V Seattle v USA založili prívrženci ID - volajme ich ID-isti (vyslov ajdíisti) výskumný ústav DI - Discovery Institute (Ústav objavov), ktorý má ich predstavy dokladať a šíriť. (K tým trom nevyhnutným zásahom dizajnéra, po našom Stvoriteľa: pri veľkom tresku, pri prvej bunke a pri stvorení Adama ...).

Ešte pred nedávnom zdôrazňovali kreacionisti „nezjednodušiteľnú zložitosť" oka, no dnes už ID-isti o tom nehovoria, pretože to je pomerne ľahko vyvrátiteľný argument. Zato sa opierajú o chémiu, genetiku, matematiku aj informatiku. Modernizujú sa a používajú čoraz zložitejšiu, pre laika bez odborných vedomostí dosť ťažko vyvrátiteľnú argumentáciu.

Miesto veľkého oka majú ID-isti najnovšie len pri tisícnásobnom zväčšení viditeľné pohybové orgány baktérií, bičíky; tie sa vraj nemohli vyvinúť, tie museli byť naplánované a stvorené. Pre svoju drobulinkosť? Pre mňa tento rozdiel medzi mikroskopicky malým a makroskopicky veľkým vôbec neplatí; celý život som hľadel do mikroskopu a pozoroval a manipuloval bunky a mikroorganizmy. Chirurgovia voľakedy narábali len s nožom a nožnicami, dnes pod mikroskopom riadia laserový lúč a necítia sa inteligentnými dizajnérmi.

ID-isti operujú vedecky vyzerajúcimi vetami typu „evolučná teória nevie vysvetliť digitálnu informáciu zakódovanú v DNA a RNA", ktoré pôsobia na laikov, ale odborník ich šmahom odmietne: táto informácia je zodpovedná za tvorbu bielkovín, stavebných kameňov každého organizmu v priebehu celého vývoja živej prírody od najjednoduchších organizmov až po najzložitejšie. Tak, ako je jeden meter v celom vesmíre jeden meter na meranie dĺžky - čo k tomu dodávať? - tak platí pre všetky organizmy, že DNA určuje, čo z čoho a ako vzniká; to je viac, ako predstava, že z pôdy zeme urobil Boh Adama a z jeho rebra Evu.

Vyhlásiť evolúciu za spôsob tvorenia nie je čestné

ID-isti vyzdvihujú do neba biológa Jonathana Wellsa, že - básnicky povedané - znehodnotil 13 ikon (svätých obrázkov) darvinizmu; odborne povedané - vraj vyvrátil 13 tvrdení darvinizmu. Podľa toho, ako to vyzerá vo svetovej vedeckej komunite, nevyvrátil ich. Okrem už dávno veriacich nepresvedčil mnohých o existencii návrhára a stvoriteľa. Jeho kniha Ikony evolúcie (Icons of Evolution, 2000) sú samé útoky na evolúciu, ale neponúka sa nijaký alternatívny spôsob vzniku nových foriem - okrem fígľa, že sa evolúcia vyhlási za spôsob tvorenia - ale to nepovažujem za čestné.
Pokúsme sa vžiť sa do situácie kreacionistov: čo majú v rukách miesto odmietaných 13 evolučných teórií? Napr. miesto úvahy o prapolievke, prvých oceánoch, vtedy ešte bez života (prvá z ikon): Bola tá polievka iná? Reakcia prebiehala pri inej teplote a tlaku, v inej atmosfére? Wells nič takého nenavrhuje. Len pozbieral pripomienky, úvahy, námietky a kritiky vedcov, ktorí sa problémom prapolievky zaoberajú bez toho, žeby o jej existencii pochybovali; teóriu o prapolievke zdokonaľujú. No Wells žiada, aby sme sa študentom priznali so svojou nevedomosťou a nezavádzali ich predstavou, že Miller-Ureyove pokusy naznačujú, ako mohli vzniknúť základné prvky života na včasnej Zemi. Pripadá vám to vhodné ako príprava pre budúceho biochemika?

Rodokmeň vývoja rastlín a živočíchov (ikona dve) vraj nie je platný, pretože vývoj organizmov nemá podobu košatiaceho sa stromu, ale kríka, húštiny alebo až trávnika a o nejakej postupnosti nemôže byť reč, keďže 5/6 organizmov vzniklo naraz v čase kambrickej explózie pred okolo 500 miliónmi rokov. Wellsovi chýba dôkaz, že dvanásť živočíšnych kmeňov, ktoré sa naraz objavili v ére kambria, pochádzalo z jediného spoločného kmeňa predkov. No z čoho iného sa mohli vyvinúť, ak nie z toho, čo bolo predtým? Pripúšťa Wells iný kmeň s celkom inou genetickou charakteristikou? Tej niet. Wells namieta, že pri „kambrickej explózii" nestačí evolučná teória na vysvetlenie náhleho vzniku veľkého počtu nových kmeňov a druhov organizmov; bolo by to vraj vyžadovalo „taký masívny príliv a hierarchické usporiadanie informácií, že to prekračuje tvorivú kapacitu mechanizmu mutácie a výberu v takom krátkom čase". No evolučným biológom sa desiatky miliónov rokov nevidia „takým krátkym časom" a majú dôkazy, že evolučná teória nevyžaduje vždy pomalú akumuláciu malých zmien, ale že existujú rýchlo pôsobiace malé zmeny v génoch, ktoré môžu postihnúť stavbu tela a viesť k podstatným zmenám tvaru orgánov.

Pri klamstvách kreacionistov sa evolucionisti rozzúria

Haeckel svoje obrázky embryí rozličných zvierat (ikona tri) nakreslil tendenčne, aby sa na seba väčšmi podobali, prikrášlil ich - hanba mu, ale čo na tom? Ak porovnáme presné obrázky zárodkov rôznych druhov, nenájdeme na nich nič podobné až identické? Nemajú aj ľudské embryá niečo veľmi podobné zárodočným rybacím žiabram? Wells cituje vo svoj prospech niekoľko starších aj novších embryológov, no evolucionista môže citovať stokrát viac zástancov názoru, že ontogenéza, embryonálny vývoj, je opakovaním fylogenézy, vývoja živočíchov. A obžaloba veľkého evolucionistu Goulda z podvodu, že hoci o Haeckelovej neserióznosti vedel, nevyšiel s tým na verejnosť, je bohapustá lož, lebo Gould to publikoval v jednom svojom bestselleri dvadsať rokov prv, než sa to stalo predmetom verejného záujmu. (Neodsudzujte ostrý výraz: mnohí evolucionisti sa pri klamstvách ID-istov rozzúria.).

Podľa Wellsa embryonálny vývoj svedčí, že rôzne triedy stavovcov „nevznikli zo spoločného predka, ale majú vlastný pôvod". Ja tú vetu čítam tak, že podľa Wellsa stvoril Boh každú triedu stavovcov osobitne a striasa ma pri pomyslení, aké by to malo dôsledky pre biológiu, keby to tak bolo.

Ikona štyri: Vývoj človeka z predka spoločného so šimpanzmi a gorilami. Ľudské skameneliny označuje Wells za také zriedkavé, že sa "o ich nálezoch píše na prvých stranách novín." Neskutočne preháňa. To isté sa dá povedať o jeho názore, že časové rozdiely medzi jednotlivými fosíliami vývojových štádií človeka sú také dlhé, že nepripúšťajú nijaké vzťahy na základe potomstva so zmenami. No Wells vyzývavo vyhlasuje, že by ani úplnú sériu ľudských skamenelín nepovažoval za dôkaz evolúcie. Berie si na pomoc analógiu série automobilových modelov Corvette, ktoré sa rok čo rok menia a dalo by sa teda darvinovsky hovoriť o potomstve so zmenami - keby sme nevedeli, že automobily dostávajú od svojich inžinierov každoročne nový dizajn. Sled ľudských skamenelín sa teda dá vysvetliť rovnako dobre inteligentným dizajnérom ako prírodným výberom. A Wells robí záver, že keďže mutácie a selekcie prírodného výberu u ľudí sa nedajú testovať, lebo „by to bolo nepraktické a neetické", nemajú „historky" o vývoji ľudí väčšiu vedeckú hodnotu ako uspávanka. Nie je ňou skôr 3-riadková historka z Genezis o Adamovi a Eve?

Aký postoj majú zaujať skeptici a ateisti?

Občas si kladiem otázku, prečo vôbec sa týmito podobenstvami zaoberám. Logické uvažovanie urobilo koniec Aristotelovmu prvému hýbateľovi: ak má všetko svoju príčinu, musí ju mať aj boh; ak môže niečo existovať bez príčiny, môže to byť práve tak svet ako boh. Návrhára asi zahubí aj rozsah jeho nezdolateľných úloh; vieme už dávno, že nie je všemohúci - nevie odstrániť nespravodlivosť a nadarmo hlása lásku.

Nemôžeme sa venovať ďalším tvrdeniam kreacionistov. V Zošitoch humanistov bolo už viacero príspevkov na túto tému a v diskusii sa môžeme k niektorým vrátiť.

Aký postoj ku kreacionizmu a ID majú zaujať skeptici a ateisti? Do nedávna sme tieto myšlienkové smery chápali ako americkú kuriozitu. ID je pre niekoho prijateľnejší, ako bol biblický kreacionizmus. Šíri sa po Európe, a to aj v akademických kruhoch. Niekoľko diskusií odznelo v Čechách aj na Slovensku, ale ešte sa nevytvorili vyhranené tábory v neodbornej verejnosti.

No Katolícke noviny referovali v č. 32/2006 o knihe Jonathana Wellsa Ikony evolúcie euforistickými vetami:
„Sú vyvrátené všetky základné ikony darvinizmu, dodnes používané v učebniciach biológie" - nepreháňate, pán Kováčik?
„Darwin vedel, že skameneliny, ktoré sa dovtedy objavili, nepodporujú jeho teóriu" - chýbali mu niektoré, priznal to - ale odvtedy sa našli!
„Haeckelove embryá sa neskutočne odlišujú v podstatných veciach" - ale všetky majú rybacie žiabre, či nie?
„Profesor Wells ... odbornými argumentmi dokázal, že darvinizmus je dávno prekonaná teória" - len pre veľmi malý počet odborníkov, pán Kováčik!
„Podľa Wellsa je presnosť fyzikálneho nastavenia vesmíru je na jednu milión miliárd miliárd miliárd miliárdtinu. To je číslo desať nasledované 53 nulami." Skontrolujte si tento nezmysel.

Treba si byť vedomý vážnosti situácie: Katolícke noviny majú desaťtisíce čitateľov a tí sa takto falošne informujú, priam ohlupujú. To je hriešna činnosť.

Rozvod nie je spôsob manželstva

Na celkom inú strunu udrel profesor Krempaský v nábožnej knihe Veda verzus viera, keď akceptoval z USA importovaný oxymoron „evolúcia je spôsob kreácie nášho sveta" - to si treba nechať rozísť na jazyku - „evolúcia je spôsob stvorenia". Pre mňa to znie ako „rozvod je spôsob manželstva". A Krempaský to rozoberá sťa skúsený evolucionista: „Evolúcia ako spôsob kreácie nášho sveta sa stala uznávanou doktrínou nielen svetskej, ale aj cirkevnej hierarchie. Jej základom sú univerzálne platné prírodné zákony, ktoré ... zapríčiňujú spontánne generovanie nových kvalít." Keby došlo k diskusii, mal by univerzitný profesor ťažkosti s definíciou pojmov kreácia a evolúcia - ak, pravda, vylúčime, že veriť a povedať sa dá hocičo. Ako by však diskutoval so spomínaným prof. Wellsom? Obidvaja sú kreacionisti či ID-isti, ale o kreácii majú diametrálne rozdielne názory. Tak ako ja nazýva Wells „darvinovský kreacionizmus" (nepripomína Vám to „stvorenie evolúciou"?) oxymoronom a rovnakým nezmyslom, ako by bol „koperníkovský geocetrizmus" (na s. 80).

Nie všade sa píše nerozumne.

List šestnástich vedcov

16. júna 2006 poslalo 16 vedcov, ktorí prispeli do zbierky „Inteligentné myslenie: veda verzus hnutie Inteligentného dizajnu" všetkým 500 členom amerického kongresu list tohto znenia:

„Ako autori a vydavatelia knihy Inteligentné myslenie Vám posielame jej exemplár v nádeji, že zoberiete do úvahy jej obsah. Pojednáva o „inteligentnom návrhu", najnovšej forme kreacionizmu. ID je hnutie, ktoré ohrozuje vedeckú výchovu a tým americké ekonomické prvenstvo a dôveryhodnosť vo svete.

Sudca John Jones III., do kostola chodiaci republikán, menovaný na svoj post samotným prezidentom Bushom, prišiel k názoru, že učiť túto doktrínu vo verejných školách znamená jednak zlé vzdelávanie, jednak protiústavné porušenie Prvého dodatku k našej ústave. Poradca prezidenta Busha pre otázky vedy, John H. Marburger, sa vyslovil, že „evolúcia je základný kameň modernej biológie a ID nie je vedecká koncepcia." Podobne aj významný poslanec Newt Gingrich, možno budúci prezident USA, konštatoval, že „ID nemá nič do činenia s vedou a nemá sa učiť v školách.

Rozum a zákon triumfovali na súde v Doveri, ale ID a jeho blúznivci ďalej ohrozujú americkú výchovu svojím odmietaním dôvodov pre evolúciu, ktorá je ústredným ťažiskom zjednocujúcim všetky biologické vedy a nahrádzajúc vedeckú metódu náboženskou doktrínou.

Náš štát (USA) si nemôže dovoliť subštandardné vzdelávanie vo vedách. No nedávna celoštátna previerka stavu vied prieskumom, ktorý urobilo Ministerstvo vzdelávania, ukázala už desiatku rokov trvajúcu eróziu vedeckej úrovne absolventov vyšších stredných tried. Tento problém nevyriešime tým, že zapochybujeme o vedecky dokázaných faktoch (evolúcia) a teóriách (prírodný výber) a nahradíme ich neschválenými predpokladmi založenými na náboženstve.

Spor o ID verzus evolúcia nie je vedecký spor. (Je to teologický a politický spor - pozn. prekl.) Každá vedecká inštitúcia v USA odmieta ID a zastáva sa skutočnosti evolúcie. Spor prebieha o tom, či sa majú na hodinách prírodných vied učiť sektárske náboženské názory. Väčšina teológov nižšej hierarchie bez ťažkostí prijíma evolúciu a nachádza ju pre veriaceho prijateľnou. Pápež Ján Pavol II. v roku 1996 oficiálne uznal evolúciu a pri novom vedení vo Vatikáne ostáva jeho stanovisko v podstate nezmenené (nazdávajú sa americkí profesori - pozn. prekl.).

Svet sa stáva stále komplexnejším a máme pred sebou výzvy ako globálne otepľovanie, rozvoj udržateľných energetických zdrojov a prevenciu pandémií. Je rozhodujúce, či ostane Amerika na čele rozvoja vied. Kľúčom k našej výbornosti je vzdelávanie. Štúdium evolúcie prináša praktické dôsledky: je základňou pre nové potravinové rastliny, pre zvieracie modely na testovanie liekov, pre zachovanie druhov a ich prostredí, pre predpovede vakcín proti epidémiám typu vtáčia chrípka , resp. pre výrobu týchto vakcín. Výchova zahrnujúca nevedecké prvky ako ID je pre USA istou cestou do zlyhania v konkurenčnom boji s inými štátmi. Naopak, vzhľadom na jej dôležitosť pre biológiu a pre vedy vo všeobecnosti si evolúcia zaslúži, aby sa na amerických školách riadne učila.

S prejavom úcty - 16 univerzitných profesorov-autorov."

Pred touto Amerikou snímam klobúk.

Druhý termodynamický zákon protirečí náboženskej predstave

Výzva, že vedci sa majú zaoberať otázkou dôkazu existencie Boha, je bezpredmetná. Veda a viera síce koexistujú, ale majú rozličné úlohy, ciele aj metódy.

Hlavná príčina, prečo sa veda nemôže zaoberať Bohom, je druhý termodynamický zákon, podľa ktorého energia (matéria) nemôže ani vznikať, ani zanikať, ale môže sa meniť (vyvíjať) z jedného stavu do druhého. To protirečí podstate kreacionizmu, náboženskej predstave, že vesmír stvoril všemohúci Boh, ako aj eschatologizmu, ďalšej náboženskej predstave, že Boh ukončí trvanie tohto sveta posledným súdom. Veda skúma a sústavne objavuje nemeniteľné prírodné zákony a ich technologické dôsledky. Pre náboženstvá stojí Boh nad týmito zákonmi, pretože on ich vraj vytvoril.

Možnosť, že sa pri terajšej vedeckej predstave vývoja vesmíru od veľkého tresku do dneška prizná stvoriteľovi len úkon dania povelu k veľkému tresku, t.j. premene energie na matériu, nepatrí do oblasti biologického vývoja. Môžem ju ako ateista zamietnuť, ale aj pripustiť: z takého boha nemôže mať nijaké náboženstvo nijaký osoh. Preto aj väčšina kreacionistov odmieta deistickú predstavu boha, ktorý stvoril vesmír a potom kamsi odišiel a robí si niečo iné.

Veda a náboženstvo hľadia na svet dvomi rozličnými spôsobmi: náboženstvo cez okuliare viery, veda pomocou umných nástrojov bádania. Výsledok je potom rozdielny: kým názory početných vier na celom svete ostávajú od svojho vzniku dodnes do podrobností rovnaké, veda prináša nové objavy, ktoré nahrádzajú staré idey a ich technické aplikácie. To vedie k otázke: Vedie veda k ateizmu? Podľa môjho názoru iste, ale nie u všetkých ľudí. Ateizmus je jednak osobné rozhodnutie, jednak produkt spoločenského a rodinného prostredia. Tí, čo vyrástli v komunizme, sú častejšie ateisti a tí, čo vyrástli bez neho, sú častejšie kresťania. Bez ohľadu na to však existujú vedci, ktorí naturalisticky študujú prírodu, ale vo svojom osobnom živote, na rozdiel od svojho profesionálneho života, vyznávajú supernaturalizmus. Sú vedci, ktorých profesionálne skúsenosti urobili ateistami a Darwin je na to dobrý príklad. Najpravdivejší je ateizmus vtedy, keď dospelý človek, oddaný náboženstvu, číta veľa kníh a prežije odduchovňovaciu skúsenosť, ktorá ho privedie k bezvýhradnému uznaniu evolúcie a popretiu existencie nejakého božstva.

Jediná cesta, ako by sa kreacionisti mohli presadiť, je dokázať nepravdivosť čo len jednej facety evolučnej teórie. Jedna jej výpoveď znie, že v predkambrických geologických vrstvách nenájdete skameneliny králikov. Odbornejšie povedané, v starých vrstvách nenájdete moderné formy živočíchov. Kreacionisti, nájdite čo len jeden taký prípad - a evolúcia bude mať problém!

Teoretici ID nemajú odvahu autorov miestami úchvatne poetických či epických starodávnych biblických textov, ktoré občas čítam, ba ani len odvahu nedávnych kreacionistov, aby ako oni povstali a pred verejnosťou hrdo povedali: „Jeden je môj Boh a on je tvorca všetkého." Ako môžu nevedieť opísať svojho inteligentného návrhára, resp. ako môžu niektorí z nich pripustiť, že to nemusí byť Boh, ako si ho predstavujú rozličné národy, ale že by to mohol byť aj kadejaký ufón! Miesto toho ďobú do evolučnej teórie ako krátkozraký sup do predpokladanej koristi, ale im to nevychádza (už neviem, kto to povedal).

Pre evolucionistov mám dobrú správu: Pred nedávnom vyšiel slovenský preklad prvotlače našej biblie, Darwinovho Pôvodu druhov. Preložil Richard Cedzo, vydal Kalligram Bratislava 2006, 542 s., 499.- Sk.

Prednesené na schôdzi bratislavského klubu Spoločnosti Prometheus 21. 09. 2006.

Uverejnené v týždenníku Slovo, 41/2006 a v Britských listoch on line 17. 10. 2006.

Smú sa kapitalisti nazývať kresťanmi?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Heiner Geissler

V roku 2005 vydal významný politik nemeckej kresťanskodemokratickej strany knihu „Čo by dnes povedal Ježiš Kristus", v ktorej konfrontuje politickú, kultúrnu a ekonomickú prítomnosť s „najkrajším a najrevolučnejším posolstvom" ľudských dejín. Predkladáme čitateľom tri state z kapitoly „Ježiš a kapitál". O týchto veciach s kresťanmi radi diskutujeme.

Ježiš a boháči

Starý socialistický slogan „Boháči bohatnú, chudobní chudobnejú" je dnes realita.

Bohatstvo a chudoba sa na celom svete nepredstaviteľne rozchádzajú. Na svete je 225 ľudí, ktorí majú každý majetok v hodnote najmenej jednej miliardy dolárov. To je spolu práve toľko, ako činí ročný príjem polovice obyvateľov Zeme, to sú tri miliardy ľudí. Súčasne má 1,3 miliardy ľudí na živobytie na deň menej ako protihodnotu jedného dolára. Dve miliardy ľudí nepoznajú pravidelnú lekársku starostlivosť a nemajú čistú pitnú vodu. Za tento vývoj je zodpovedný „hospodársky poriadok", ktorý nepozná riadnu súťaž a slúži výlučne záujmom kapitálu. Shareholder value (hodnota pre akcionára) sa volá táto filozofia a v celosvetovom meradle zaujala miesto sociálneho trhového hospodárstva na úrovni štátov.

Ježiš Kristus vyslovil svojho času jasný súd nad kapitalizmom. Pri jednom veľkom zhromaždení ho ktosi zo zástupu vyzval, aby povedal jeho bratovi, že sa s ním má podeliť o dedičstvo. Ježiš odmietol túto úlohu sudcu alebo rozdeľovača, ale využil príležitosť a rozhovoril sa o peniazoch:

„Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má."

Uviedol prípad muža, ktorý uvažoval, kam dá bohatú úrodu tohto roku. Plánoval zbúrať doterajšie sýpky a postaviť väčšie, kam uloží všetko obilie i ostatný svoj majetok; potom bude na veľkých zásobách odpočívať, jesť, piť a veselo hodovať. Ale Boh mu povedal: „Blázon, ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?" (Lk 12,20).

Ľudí, ktorým honba za peniazmi rozhrýza mozog, nazýva Kristus bláznami, teda hlúpymi ľuďmi.

Vylíčil im aj iný prípad (Lk 16,19): Istý veľmi bohatý muž sa obliekal prepychovo a jedol každý deň len vyberané jedlá. Blízko jeho domu, priamo pri bráne, líhal akýsi žobrák, menom Lazár, ťažko chorý a plný vredov. Bol by býval šťastný, keby sa mohol nasýtiť tým, čo padalo z boháčovho stola. Len psy prichádzali a lízali mu vredy. Ako sa to už stáva, obidvaja muži umreli súčasne. Chudák prišiel ihneď do neba a už sedel „v Abrahámovom lone". Boháča pochovali a dostal sa - podľa Ježišových slov - do podsvetia (v Biblii SSV 1996 je reč o pekle - pozn. prekl.). Odtiaľ apeloval na Abraháma, aby mu aspoň trochu pomohol, no dostal od neho odmietavú odpoveď: „Nesmieš zabudnúť, že si dostal všetko dobré za svojho života, kým Lazár musel skoro umrieť od hladu. Teraz je to naopak. Okrem toho Ti aj preto nemôžem pomôcť, lebo medzi nami tu a vami bohatými v podsvetí je hlboká nepreniknuteľná priepasť, takže nik nemôže od nás k vám, ani od vás k nám." Tu prosil boháč, aby poslali niekoho k jeho rodine, že má ešte päť bratov, s varovaním, žeby žili tak, aby sa nedostali na toto miesto múk. Abrahám však namietol, že „majú predsa Mojžiša a prorokov a tých poslúchať stačí." Boháč však poznal svojich bratov a nedal sa: „Nie, len keď k nim príde niekto spomedzi mŕtvych, budú robiť pokánie." Posledné slovo mal však Abrahám: „Ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal."

Táto historka síce nie je celkom v duchu Reči na hore, ale svojím tvrdým rozsudkom triafa nielen naftárskych šejkov Blízkeho východu, ale aj politicky zodpovedných vládcov bohatých priemyslových štátov, ktorí dobre vedia o rozsahu biedy a robia, akoby všetko bolo v poriadku. Zo 6,2 miliardy obyvateľov sveta žije 4,8 miliardy ľudí v tzv. rozvojových štátoch. Z toho je 1 miliarda analfabetov a z nich je 80 %, teda 800 miliónov, žien. 11 miliónov detí vo veku do 5 rokov umiera ročne - to je 30 000 denne - pretože nemajú dosť jedla ani liekov. Celá jedna tretina obyvateľov zeme musí žiť z menej ako dva doláre na deň. Títo ľudia spolu majú na živobytie menej, ako vydajú bohaté priemyslové štáty na krmivo pre psov. Byť chudobným však neznamená len mať málo peňazí a nič na jedenie. Byť chudobným znamená aj byť chorý bez nádeje na vyliečenie, nevedomý bez nádeje na vzdelanie, znamená ponižovať sa a musieť vraždiť, aby si mohol žiť. Viac ako 300 000 mladých dievčat a chlapcov v 40 krajinách bojuje ako detskí vojaci. Bilancia je bezútešná a absolútna hanba pre severné priemyslové štáty, predovšetkým pre Spojené štáty a Európu, ktorých obyvatelia žijú v blahobyte a radovánkach a ich najväčší zdravotný problém je zapríčinený tým, že príliš veľa jedia.

Dôsledky kapitalizmu

Podľa ponímania neoliberalizmu, ktorý ovláda mnohé hlavy vlád, parlamentov a hospodárskych redakcií západného sveta a zahmlieva ich rozum, za chudobu si je vždy každý sám vinný, pretože chudoba je vždy dôsledkom lenivosti a hlúposti. Chudoba a hlad celých spoločností je výsledkom zlej politiky vládnucich politikov. Pár príkladov:

- Poľnohospodárske produkty a jednoduché textilné a kožené výrobky z rozvojových a chudobných štátov nemajú proti vysoko subvencovanej západnej produkcii nijaké odbytové šance.

- Kongo je jedna z krajín najbohatších na nerastné bohatstvá. Ich ťažba prispieva k blahobytu obyvateľstva tak málo, ako predaj nafty za posledných desať rokov v strede Sudánu; devízy tečú do vreciek miestnych vládcov a západných koncernov, ktoré tieto suroviny spracúvajú.

 - Cielenou špekuláciou západného kapitálu proti thajskej mene bath, iniciovanou newyorskými bankami v čele s investičnou bankou Goldman Sachs, došlo v roku 1997 efektom domina k pádu hlavných východoázijských mien a hospodárstva týchto vzmáhajúcich sa štátov; bola to najväčšia finančná katastrofa dejín. Domáci kapitálový trh sa zrútil a veľké západné koncerny za babku vykúpili miestne firmy. Z Medzinárodného menového fondu (MMF) urobili USA s tichým súhlasom Európanov a Japoncov hlavného nadháňača dlžôb voči západným bankám a investorom; svojimi nástrojmi liberalizácie, deregulácie a privatizácií znemožnili rýchle a úspešné ozdravenie miestnych ekonomík.

- V Nikarague presadili trhoví technokrati MMF prepustenie 200 000 verejných zamestnancov a robotníkov v štátnych podnikoch. Program alfabetizácie bol zmrazený. Miesto toho zriadili noví vládcovia pod vedením Svetovej banky obávané „zonas francas", t.j. špeciálne hospodárske oblasti, v ktorých necháva medzinárodný textilný priemysel produkovať za ostnatým drôtom džínsy a tričká pre americký a európsky trh za hladové mzdy pod 50 US-centov na hodinu - a ešte k tomu s oslobodením od platenia daní. Medzitým existuje na svete viac ako 900 takýchto zón od Mexika po Bangladéš. Zón, v ktorých neplatí nijaké pracovné právo a nie sú prípustné odborové združenia. Jedna šička povedala reportérovi Spieglu, že ich tam držia ako otrokov.

Ježiš opisuje jedného „sluhu" (dnes by to bol manažér), ktorého hospodár ustanovil, aby čeľadi načas dával určený pokrm (Lk 12,42). No on miesto toho bije robotníkov a robotníčky a peniaze prepíja: práve taká je politika MMF voči chudobným štátom a v prospech bohatých. V evanjeliu sa hovorí, že keď sa pán vráti, toho sluhu „veľmi zbijú". No riaditelia MMF miestnych sluhov-manažérov priam povzbudzujú, aby vo svojej zločineckej politike pokračovali.

Manipulácie bohatých štátov pripravili milióny ľudí o ich existenčnú základňu

Treba položiť otázku, prečo prenechávajú cirkvi už dávno splatný hlasitý protest proti tejto brutálnej forme neskorého kapitalizmu na organizáciách ako Attac alebo Amnesty International a nepostavia sa do čela tohto protestu. Ježiš by dnes prevracal nielen stoly obchodníkov v chráme!

Smú sa kapitalisti nazývať kresťanmi?

Samozrejme sa smú nazývať kresťanmi; či však kresťanmi sú, nezáleží od toho, či sú pokrstení - ako pri iných sestrách a bratoch vo viere. Ten, kto pri splynutiach firiem využíva synergické efekty, aby zvýšil výnos kapitálu a akcií (dividendy), súčasne však odbúrava pracovné miesta a nivočí existenčné základy dlhoročných zamestnancov, ten sa pravdepodobne musí veľmi obávať svätého hnevu, ktorého bol schopný Kristus, keď sa stretol s nespravodlivosťou.

Ježiš vedel, že argumentom na premenu myslenia, ktorú vyžadoval, najviac škodí - dnes by sme povedali - jednostranný materializmus.
Povedal, že jeho slová ostanú „zasiate do tŕnia u tých, čo počúvajú slovo, ale potom sa vlúdia svetské starosti, klam bohatstva a všelijaké iné žiadostivosti, slovo udusia a ostane bez úžitku" (Mk 4,18-19).

Pri stretnutí s multiplikátormi - Lukáš ich nazýva „poprednými mužmi" (Lk 18,18) - sa jeden z nich pýtal, čo má robiť, „aby bol dedičom večného života". Ježiš mu odvetil, že vie, že zachováva desatoro; ale že mu jedno chýba: Má predať všetko, čo má a rozdať peniaze chudobným. Pýtajúci sa bol veľmi bohatý a odpoveď sa ho veľmi dotkla. Kristus ho chcel zrejme skúšať: Konfrontoval ho s podstatou svojho posolstva, že zbožnosť a láska k Bohu mu nič neosožia, ale že k tomu musí pristúpiť láska k blížnemu.

Desaťtisíce ľudí zložilo sľub chudoby a vzdalo sa svojich peňazí a majetku. Sú to rehoľníci a rehoľníčky, mnísi a mníšky, ktorí chcú nasledovať Krista týmto osobitným spôsobom života. Hockto to nedokáže. „Kto to pochopí, nech to pochopí", povedal Ježiš. Takáto absolútna chudoba nie je politickým posolstvom evanjelia. Život v slumoch západu či bývanie dvanástich ľudí v 18 m2 veľkom ruskom komunálnom byte (žeby to ešte dnes existovalo? - pozn. prekl.) s jednou vaňou a kuchyňou nie je ideálny stav žitia kresťana. Musí však urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby sa pomery nedôstojné človeka odstránili.

Ako uvidíme pri historke s hlavným mýtnikom Zachejom, Ježišovi záleží u bohatých ľudí na ich zmýšľaní a z neho vyplývajúcej ochote podeliť sa. Jeho odsúdenie nasýtených a boháčov, ktorí nechcú nič dať, je pôsobivé (Lk 6,24-25). Moderný kapitalizmus nepozná iné hodnoty ako ponuku a dopyt; najvyššou hodnotou je záujem kapitálu. Človek hrá len podradnú rolu. Rozpor medzi ľudskou prácou a kapitálom riešili komunisti tak, že eliminovali kapitál a majiteľov kapitálu likvidovali. Ako vieme, na tom stroskotali. Dnes kapitál eliminuje prácu a likviduje ľudí na ich pracovných miestach. Kapitalizmus je rovnako nesprávny ako komunizmus. Daimler Chrysler by si so svojím kapitálom nemohol nič počať, keby neboli ľudia, ktorí z tohto kapitálu postavia autá, také dobré, že si ich iní ľudia radi kúpia.

Z evanjelia si treba vziať poučenie: Kto vyhlasuje za vrcholnú hodnotu burzovú hodnotu akcií nejakého podniku a ekonomicky necháva platiť len záujmy kapitálu, patrí medzi ľudí, ktorí podľa Ježišových slov sú bohatí a ťažko im bude vojsť do Božieho kráľovstva.

Ba hovorím vám: „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva." (Mt 19,24).

Už proroci sa zaoberali problémom bohatstva a sociálneho usporiadania spoločnosti. Najmä pre politicky zodpovedných predstaviteľov našli tvrdé slová:
„Učte sa robiť dobre! Starajte sa o spravodlivosť! Pomáhajte utláčaným! Dopomôžte sirotám k ich právu! Bráňte vdovy! Ľud môj, tvoje kniežatá sú vodcami bandy lupičov. Všetci sa radi nechajú podplácať a zháňajú dary ... To vy ste vykradli a spustošili vinicu. Vaše domy sú plné vecí, ktoré ste ulúpili chudobným." (Izaiáš)

Hlavný mýtnik (colník) Zachej

Na svojej poslednej ceste do Jeruzalema prišiel Ježiš ho Jericha a prechádzal mestom (Lk 19,1-10). V meste žil veľmi bohatý muž menom Zachej. Bol to hlavný mýtnik v tomto pre Rím dôležitom pohraničnom meste, zodpovedný za vyberanie nepriamych daní, ktoré sa v rímskych provinciách museli odvádzať cisárovi. Boli to v podstate clá, ako cestné, mostové, bránové, prístavné dovozné a prístavné vývozné clo. Za účelom vyberania tejto formy daní boli provincie rozdelené na okresy; len v Judsku bolo takýchto okresov jedenásť. Kým priame dane vyberali miestne domáce úrady, vyberanie nepriamych daní sa prenášalo na nájomcov daní, ktorí ponúkli najviac. Tak dostal rímsky štát pevný príjem bez akéhokoľvek rizika, keďže nájomca musel predpísanú sumu odovzdať v každom prípade. Nájomcovia zas poverovali vymáhaním daní (pod)úradníkov, zvaných colníkmi či mýtnikmi, o ktorých sa v evanjeliách hovorí často. Títo mýtnici obyvateľov neraz ukrutne vykorisťovali, keďže každý sa prirodzene snažil vyžmýkať z poplatníkov mnohonásobok prenájomnej sumy. To bol dôvod, prečo boli mýtnici v Izraeli veľmi nenávidení.

Tento Zachej chcel Ježiša v každom prípade vidieť. No pretože bol nízkej postavy, dav by mu bránil v rozhľade. Preto utekal dopredu a vyliezol na planý figovník, aby videl Ježiša, keď bude tadiaľ musieť prejsť. Ježiš ho zbadal sedieť na strome a oslovil ho, aby zliezol, lebo chce ísť k nemu do domu. To si Zachej nenechal povedať dva razy a doviedol Ježiša do svojej vily. Ľudí nad mieru pohoršilo, keď videli, že Ježiš je hosťom takého, ako hovorili, vykorisťovateľa. V Zachejovi sa ozvalo zlé svedomie a pri stole sa obrátil na Ježiša a spoločnosť:

"Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne." (Lk 19,8).

O ďalších protestoch sa nehovorí. Ježiš bol zrejme s darom a správaním sa Zacheja spokojný a za odmenu ho nazval synom Abrahámovým. Dá sa predpokladať, že by nebol vyžadoval, aby bohaté priemyslové krajiny dali 50 % svojho celkového majetku rozvojovým krajinám. Stačilo by, keby sa zriekli aspoň časti prírastku svojho blahobytu.

Keď raz inokedy bol Ježiš s farizejmi, povedal klasickú vetu: „Nemôžete slúžiť dvom pánom ... Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone."
Farizeji, vtedajší izraelskí boháči, zamilovaní do peňazí rovnako ako dnešní miliardári , nikdy nepočuli takéto finančno etické hodnotenie bohatstva a posmievali sa kazateľovi, ktorý sa nedal: „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, pred Bohom je ohavné." (Lk 16,14).

Ježiš nezrušil peniaze, mamonu. On sám aj jeho priateľky a priatelia mali pokladnicu, ktorú spravoval Judáš. Riadne jesť a piť patrilo k jeho životu. Skoro každá druhá historka evanjelií hovorí o obedovaní a večeraní, niekoľkokrát je reč o veľkých ľudových hostinách. Morálne však Ježiš peniaze znehodnotil a kapitálu priznal funkciu, ktorú má (mal by mať - pozn.prekl.) aj v modernej ekonómii: slúžiť ľuďom, nie ľudí ovládať.

Prameň: Heiner Geißler, Was würde Jesus heute sagen? (Čo by dnes povedal Ježiš?) - Berlin: Rowohlt 2003, 156 s., 7,90 eur.

Preložil Rastislav Škoda

Veda ako vytvárať vrahov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Vicki Haddocková

Ľudská nechuť siahnuť niekomu na život sa dá potlačiť tréningom v metóde známej ako kilológia.

Čo to vlastne značí, zabiť niekoho? Prečítajte si, ako to pre vojenské noviny Stars & Stripes (Hviezdy a pruhy) vylíčil 21-ročný slobodník Západnej texaskej armády Steven Green, ktorý zastrelil jedného muža, keď tento nezastal na jednom kontrolnom poste v Iraku:

 „Bolo to ako nič. Tu je zabiť človeka ako rozmliaždiť mravca. Myslím tým, že zabijete niekoho a poviete: Vybavené, poďme si dať pizu."

„Myslím si, že som čakal, že zabiť niekoho bude skúsednosť veľkej životnej zmeny. Urobil som to a bolo to ako keď povieš Nič sa nestalo."

Vo februári 2006 sa takéto komentáre videli stálemu korešpondentovi Tilghamanovi nezaujímavé a redakcia ich ani neuvrejnila. Boli zahrabaní v pekelnej diere Mahmudija na hrote Trojuholníka smrti.

Keď sa nedávno tento čestne z vojenskej služby prepustený vojak objavil pred federálnym súdom popierajúc vinu na znásilnení 14-ročnej Iračanky a chladnokrvnom vyvraždení jej rodiny, Tilghman si spomenul na dávne interview a zamrazilo ho.

Skutočnosť je taká, že mozgy ľudí - s výnimkou psychopatov - sú tak ustrojené, že nedovoľujú zabiť iných ľudí. Ako štrkáče, ktoré smrteľne uhryznú iné druhy, aj hady, ale svojich druhov zaháňajú vrešťaním, aj ľudia sa zásadne vyhýbajú vražde (zabitiu ľudí). To je spravidla dobre, lebo to chráni spoločnosť pred rozpadom krvižíznivou anarchiou.

Smrť - nebezpečenstvo z povolania

Pre niektorých jednotlivcov to však predstavuje nebezpečenstvo z povolania - najmä pre vojakov, policajtov a špehov, ako aj pre obete zločincov. Títo všetci sa môžu nájsť v situácii, keď zaváhanie či zabiť je najistejšia cesta k byť zabitý.

Preto vojenské výcvikové tábory, policajné akadémie aj mnohé inštitúty pre výcvik v sebaobrane hľadajú účinné metódy, ako potlačiť ľudský odpor voči siahnutiu na život druhého - ako preladiť ľudský mozog, žeby v určitých situáciách reagoval ako prvý automatickým príkazom zabiť. Ako terče sa používajú tekvice naplnené kečupom, aby sa znázornilo, ako guľka otvorí ľudskú hlavu. Pri pochodoch sa spieva „Zabi ho, zabi ho, zabi ho!" Pri videových simuláciách prestreliek sa dávajú body za každý „zásah". Sú stovky techník, ktoré podľa expertov napomáhajú preladiť ľudský mozog „a urobiť z ľudí zabijakov" (nie celkom vrahov).

Ide o tabu, ktoré vedecká obec niekedy nazýva „kilológia" (od anglického kill = zabiť). Pre nezúčastnených je téma nechutná až odporná, pre praktikov jednoducho fakt života - alebo smrti.

"Vo chvíli, keď guľka vypáli, väčšina vojakov prestane myslieť predným mozgom (to je tá časť mozgu, ktorá nás robí ľuďmi) a začne myslieť stredným mozgom (primitívna časť mozgu, nerozlíšiteľná od mozgu zvierat)", hovorí podplukovník Dave Grossman, profesor vojenskej vedy vo West Point, na webovej stránke killology.com. „V konfliktových situáciách je toto primitívne spracúvanie situácie charakterizované takým silným odporom, ako proti zabitiu vlastného dieťaťa. Tento zásadný mechanizmus prežívania chráni druh pred vzájomným vyzabíjaním počas teritoriálnych bojov a párenia."

Podmienený reflex

Dodáva, že jediná vec, ktorá dáva nádej na umlčanie stredného mozgu je to, čo ovplyvnilo Palovovho psa: návyk a z neho vyplývajúci podmienený reflex.

Kedysi v minulosti zistili pozorovatelia, že mnoho vojakov, nenaučených zabíjať, pokradmo to odmieta. Vtedy sa ukázla potreba výcviku.

Podľa senzačného a sporného nálezu generála Marshalla v 2. svetovej vojne len 1 z 5 vojakov strieľal, keď mal na dostrel nepriateľa. Neboli to zbabelci. Naopak, dokázali hrdinstvá, vrhajúc sa do otvoreného poľa, aby zachránili postrelených spolubojovníkov. Niekedy znamenalo rozhodnutie nestrieľať zvýšenie osobného nebezpečenstva a predsa vo chvíli pravdy nemohli niektorí vojaci zabíjať.

Mnohí súčasní odborníci súhlasia s konštatovaním, že „najčastejšou príčinou zlyhania v boji bol väčší strach pred tým, že zabijem, ako pred tým, že budem zabitý".

To platilo aj v dejinách, napr. v občianskej vojne v USA. Po bike pri Gettysburgu sa pozbieralo temer 90 % muškiet nabitých a z nich polovica viackrát. Ak sa vezme do úvahy, že v boji zabralo komplikované nabíjanie muškety 95 % času a na streľbu ho ostávalo len 5 %, značí to, že vojaci predstierali boj a robili sa zamestnaní nabíjaním, aby ich druhovia nespoznali pravdu, že nechcú strieľať.

V 60-tych rokoch m.s. zistila FBI u policajtov, že na podozrivých niekedy nestrieľajú, ani keď sú sami alebo iní ohrození. A tí, čo strieľali, sa nesnažili zabiť či trafiť - pozorovateľ ťažko určí, či vojak alebo policajt mieri vyššie, aby úmyselne netrafil.

Psychológovia, pôsobiaci ako poradcovia pre armádu a políciu, sa dali do práce, ktorá revolucionizovala tréning a zlepšila miery zabíjania. Ich metódy sú známe pracovníkom vo vojenských výcvikových táboroch, policajných akadémiách a agresívnych kurzoch sebaobrany, sú nechutné pre nezúčastnených - ale pôsobia.

Podľa údajov Pentagonu strieľalo na nepriateľa v kórejskej vojne 55 % vojakov, vo vietnamskej 90 %. Podobný vývoj prešiel aj policajnými zbormi.

Mizerná príprava kruhovým terčom

Jedna z prvých zmien sa týkala kruhového terča v otvorenom poli, ktorý pripravoval strelca na skutočnú konfrontáciu naozaj mizerne.
Dnešní učni zabíjania trénujú v situáciách, ktoré simulujú boj tak zblízka, ako je len možné; robia to metódou, ktorú by pionieri podmieneného reflexu Pavlov a Skinner ihneď spoznali. Kruhový terč bol nahradený modelom ľudského tela, ktoré vyskakuje bez varovania so začiernenou tvárou na nafúkanom tele v uniforme. Zaškolovaný spozoruje cieľ, skoro inštinktívne strieľa - a má body, hodnosti a trojdňové dovolenky. Neustálym opakovaním budujú tieto cvičenia svaly pamäti a udomácnia v mozgu akt zabíjania.

Agresívne kuruzy sebaobrany sú plné žiakov, ktorí veľmi váhali ísť niekomu po krku. Používajú opakované nacvičovania kinetickej pamäti na to, ako reagovať na útok. Inštruktori vedú študentov k tomu, aby prekonali svoju precitlivelosť medzi iným tak, že do oka pajáca upevnia ošúpaný pomaranč a učia žiaka vtláčať do neho palec.

Predtým platilo „Nezabiješ!"

Väčšina učňov zabíjania dostávala pôvodne roky morálneho tréningu, aby posilnila príkaz „Nezabiješ!" V novej situácii je potlačiť ho najväčšia výzva kilológie.

Niektoré tréningy sa zameriavajú na odôvodnenie zabíjania - premôcť nepriateľa, ktorý ohrozuje „americký spôsob života", ktorý sa „pustil do boja proti slobode" alebo len ohrozuje nevinných. No kľúčová časť niektorých tréningových programov má za cieľ urobiť zabíjanie prijateľným - sociálne prijateľným a želateľným.

Pozrime sa na výťah z prednášky na základni Parris Island pre vojakov námornej pechoty, ktorí chrochtali svoj súhlas:

„Chcete mu vylúpiť (nepriateľské) oči, chcete ho zbaviť jeho nástroja lásky, chcete ho zničiť, vojaci ... Chcete ho poslať domov jeho mame v čiernom vreci!"

Takáto krvižíznivá reč pomáha „znecitlivieť vojakov voči utrpeniu „nepriateľa" a súčasne sú indoktrinovaní tak otvorene, ako to predošlé generácie nepoznali. „Kedysi mali byť vojaci udatní a mali dobre bojovať, dnes majú zabíjať", poznamenáva vojenský historik Gwynne Dyer vo svojej knihe Vojna je smrteľný návyk " (War: The Lethal Custom").

Iná teachnika spočíva vo vytvorení fyzickej a emocionálnej vzdialenosti medzi zabijakom a obeťou, a to pestovaním pocitu „my proti vám". Fyzikálna vzdialenosť sa dosahuje pri bombardovaní, vrhaním granátov a dokonca aj nočnými okuliarmi, ktoré redukujú človeka na prízračnú zelenú siluetu; emocionálna vzdialenosť sa dosiahne zaradením protivníka do inej rasy, národnosti či náboženstva. Vojsko sa snaží zo všetkých síl uprieť nepriateľským vojakom priateľskú ľudskosť a zdráha sa pripustiť pravdivosť vianočných udalostí roku 1914, keď vraj britskí a nemeckí vojaci vyšli zo zákopov a vymieňali si cigarety a cukríky.

Námorný ostreľovač Jack Coughlin píše vo svojom životopise o Iraku:

„Dosiaľ som v tejto vojne šesťkrát vystrelil a mal som šesť zastrelených - práve správny pomer. Zle vycvičených a zle vedených irackých vojakov považujem za hamburgery pre svoju spotrebu, veď ma prakticky prosia, aby som ich zabil; som viac ako pripravený splniť im to prianie."

Priateľstvá na život a na smrť

Kritická je často aj sociálna dynamika. Vojaci aj policajti si medzi sebou ukujú pevné priateľsvá a niektoré štúdie ukazujú, že na bojisku nemajú potom najväčší strach zo smrti, ale z toho, že nechajú svojich kamarátov v štichu, čo je silná motivácia pre zabíjanie.
Nakoniec treba spomenúť, že armáda aj polícia sa oprávnene spoliehajú na autoritu osoby, ktorá prikazuje zabiť. Psychológ Stanley Milgram predviedol chýrnu demonštráciu, že temer dve tretiny normálnych ľudí sú ochotné dávať spoluobčanom elektrošoky - až do smrteľných 450 voltov - jednoducho z toho dôvodu, že im to prikázal vedec v bielom plášti.

Inštitúcie, ktoré učia zabíjať, tvrdia, že to robia so súčasným zabudovávaním zábezpeky proti nerozvážnej násilnosti. Žiaci vedia, aspoň teoreticky, že ak budú strieľať nedovoleným spôsobom, môžu byť vylúčení zo skupiny, obžalovaní a súdení vojenským súdom. Vo svojom hlavnom diele O zabíjaní (On the Killing) má Grossman ťažkosti pri rozlíšení tohto tréningu od brutálnych videohier, ktoré vedú k návyku a znecitliveniu bez akýchkoľvek zabezpečení.

Ako ukazuje prípad slobodníka Greena a jeho štyroch priateľov, obžalovaných zo znásilnenia a vrážd, tieto zabezpečenia niekedy sklamú. Dôsledkom sú neslýchané ukrutnosti.

šte ďalekosiahlejšie riziko celej veci spočíva v tom, že vojaci a policajti, ktorí zabíjajú, platia vysokú psychologickú cenu nielen za získanie nových znalostí, ale aj za ich umiestnenie v mozgu na prvom mieste. Pentagon sa pustil do bezpríkladnej produkcie mentálnych a emocionálnych jaziev po bojoch v Afganistane a Iraku. Robiť z ľudských bytostí cielene bezcitných zabijakov je chúlostivé podujatie.

*  *  *

Prameň: Vicki Haddocková, "The Science of Creating Killers", San Francisco Chronicle Sunday, 13. 08. 2006.

 

Moderná neurológia a otázka existencie Boha

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Samuel Schirmbeck

Kde sa berie duša?

Spomienka na duše zomretých v padernbornskom dóme. Tu možno rukolapne cítiť výraz viery v nesmrteľnosť duše. No - je duša naozaj nesmrteľná? Naozaj nám ju vdýchol sám Boh? Padernbornský teológ, filozof, psychoanalytik a cirkevný rebelant Eugen Drewermann hľadal odpoveď dlhé roky a našiel ju, akože ináč, nie v náboženstve, ale v prírodných vedách.

Objavná cesta sa skončila v oblasti výskumu mozgu a cestovateľ už nemá pochybnosti: Ľudská duša je smrteľná a netreba Boha na jej vysvetlenie. Napísal o tom 750 strán a jeho podrývačská kniha s názvom „Dych života - mozog. Moderná neurológia a otázka existencie Boha", poukazuje na to, že cirkev sa pri svojom názore na telo, ducha a dušu mýli.

Drewermann: „Neurológia s istotou dokazuje, že netreba nijakého metafyzického princípu na pochopenie, ako dochádza k vedomiu, sebauvedomeniu či reflexívnosti. Medzi vedou a vierou (učením cirkví) vzniká konflikt a konkurencia."

Biskupské sídlo Paderborn platí za najkatolíckejšie mesto v Nemecku a práve odtiaľto k nám teraz prichádza toto kacírske učenie, že cirkev nemá čo vysvetľovať podstatu duše - ale práve to má byť podľa učenia cirkvi účasť Boha na počlovečení zvieraťa! Drewermann žije v Paderborne, tu sa stal kňazom a tu v roku 1991 vyhlásil: „Takúto cirkev si Ježiš neprial." To mu vyslúžilo zákaz kázať a čoskoro aj prednášať na univerzite. No ani nepomyslel na to, že by svoje kritiky cirkevných dogiem a samotnej cirkvi odvolal:

Drewermann 1991: „Svoje činy a skutky, ba ani myšlienky či napísané alebo vyslovené slová, nikdy neodvolám."

Po štrnástich rokoch (2005) vystupuje z cirkvi. Dialóg sa už dávno nekoná. Napriek tomu presvedčený Drewermann vyzýva cirkev: „Dívajte sa do mozgu, a nielen do neba! Uvidíte, ako sa mozog vyvíja, ako komunikuje neuronálnymi spojmi a ako vznikajú pochody, ktoré už Sigmund Freud označil za duševné procesy."

Drewermann, teológ a psychológ: „Pred rokmi mi bola kľúčom psychoanalýza, ale prichádzajú neurobiológovia a potvrdzujú mnohé z toho, čo Freud intuitívne spozoroval; robia z toho dokázateľný predmet vedy a výskumu. V tomto zmysle majú ľudia dušu."

No nie dušu v cirkevnom zmysle slova. Nie hotovú, na podklade rozdielu medzi duchom a telom od Boha do mozgovej hmoty vloženú duševnú substanciu (látku); výskum mozgu dokázal, že sú to neuróny, ktoré pri smrti človeka zanikajú.

Napríklad Wolf Singer, odborník na mozgovú činnosť, napísal: „Podľa toho, čo vieme, predpokladáme, že po smrti zanikne duch a duša rovnako ako mozgové štruktúry, ktoré tieto javy udržovali pri živote; rozpadnú sa v dôsledku zastavenia prívodu energie; prestanú pracovať a stratia aj štruktúru, ktorá bola nositeľkou všetkých informácií, nazhromaždených v tomto mozgu."

Nesmrteľnú dušu čaká teda biologický koniec. Podľa Drewermanna tým stráca cirkev základ svojho podnikania. Čo teraz povedať ľuďom, čo dušou hľadajú boha, ako nejeden mních? Sme svedkami stretu medzi teológiou a výskumom mozgu - na opis javu „duša" zrejme existujú dve reči ...
Spomínaný Singer to komentuje: „To nie je nič zvláštneho, veď aj let vtákov opisujeme v jeho estetike inými slovami ako mechaniku pohybov jeho krídel, ktorá umožňuje tento let."

Drewermann: Bolo by svätou povinnosťou cirkvi nájsť nové chápanie duše, ak chce byť v súčasnom svete braná vážne; na to by však musela prekonať duchovnú revolúciu. Dogma o neomylnosti pápeža a odmietanie moderných poznatkov psychoanalýzy a prírodných vied pri vysvetľovaní Biblie robia z viery nepriateľa inteligencie.

Drewermann nie je ateista, ale nechce tohto Boha večných ústupkov. Žiada oslobodenie od dogmatických pút a pre všetkých ľudí pochopiteľného Boha, ktorý sa nemusí báť poznatkov svojich stvorení.

*  *  *

Prameň: Samuel Schirmbeck, Relácia hesenskej televízie Titel Thesen Temperamente 17.09.06 o novej knihe:
Eugen Drewermann: Atem des Lebens - Das Gehirn (Dych života - mozog). Moderná neurológia a otázka existencie Boha. Patmos, 750 s., 40 €.

Existuje Boh? Spýtaj sa Alenky!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

David Koepsell

Nedávne štúdie na John Hopkinsovej univerzite hľadali vysvetlenie neurologických účinkov psilocybínu, aktívneho princípu v muchotrávkach rodu Psilocybe. Milióny amatérov počas desaťročí sledovalo subjektívne účinky tzv. magických húb, natívni Američania ich pri kultových obradoch používali tisíce rokov a teraz sa psychofarmakologické štúdie zameriavajú na predpokladaný liečebný účinok týchto látok.

Podobné štúdie sa konali už v 60. a 70. rokoch minulého storočia v psychoterapii s inou populárnou drogou, MDMA (3,4-metyléndioxymetamfetamín, známy ako extazy). Samozrejme sa všetko dialo v rámci paušálneho odsudzovania v súvislosti so zväčša neplodnou „vojnou proti drogám"; asi preto sa posledné výsledky vyhodnotili len vo svetle „spirituality".

Výskumníci magických húb mali ťažkosti, keď pri opise svojich výsledkov začali hovoriť o „plnom mystickom zážitku". Zistili, že väčšina pokusných osôb mala dobré pocity, trvajúce až mesiace po použití drogy. Asi štvrtinu sledovaných však postihli depresie, strach a iné negatívne javy. V ohľade potenciálneho terapeutického používania psilocybínu sú výsledky v každom prípade zaujímavé. Dve veci bijú do očí: jazyk opisu výsledkov a odmietavé reakcie zo strany niektorých teológov.

Je samozrejmé, že názor, že mystický zážitok môže byť vyvolaný chemicky, nenájde zaľúbenie u veriaceho, ktorý je presvedčený, že zážitok spojenia s Bohom nie je len záležitosť stavu mozgu. Súvislosti medzi nadprirodzenými či spirituálnymi udalosťami a prirodzenými príčinami podrývajú teológiu (skôr ako vice verza). To bola pravdepodobne príčina, prečo v dôsledku výsledkov týchto štúdií niektorí teológovia považovali za potrebné upozorňovať verejnosť, že magické muchotrávky nie sú vstupenka na účasť na náboženských zážitkoch.

"Toto všetko je iba stimulácia tej časti ľudskej osobnosti, ktorá vytvára pocity a mení stavy povedomia", povedal Dave Reed, profesor teológie na univerzite v Toronte. „Nijako to nie sú prísne cirkevné kritériá pre skutočné stretnutie s Bohom".

Treba nám určiť, čo sa dá hodnotiť ako „autentické" stretnutie s Bohom, ak sa pozrieme z blízka na výpovede svätých a prorokov, ktoré sú také extatické, ako psychedelické stavy priemerných psychotikov a užívateľov drog. Zamyslime sa napríklad nad slovami sv. Terezy z Ávily, ktorá vo Vnútornom hrade napísala, že

„...počas mystického zážitku je duša voči veciam sveta celkom mŕtva a žije jedine v Bohu ... Neviem ani, či má v tomto stave dosť života na dýchanie. Zdá sa mi, že nemá; a ak vôbec dýcha, neuvedomuje si to." Predpokladáte, že obeduje?

Mystické zážitky nie sú zvláštnosťou. Naturalista/filozof/psychológ William James (1840-1910) opísal niekoľko znakov takýchto zážitkov, ktoré u seba vedel vyvolať chemicky. Spoločné znaky boli: 1. nevýslovnosť - týkali sa skôr emocionálnych ako intelektuálnych zložiek myslenia a dali sa ťažko opísať alebo pochopiť; 2. mali noetickú kvalitu, t.j. predpokladali schopnosť vnímať transcendenciu času a priestoru; 3. vykazovali prechodnosť - rýchlo prichádzali a odchádzali a nedali sa na dlhšie zadržať; 4. mali za následok pasivitu - prežitá skúsenosť postihnutého premohla, vrhla ho do stavu mimo vlastnej kontroly a mimo schopnosti uplatňovať vlastnú vôľu.

Súčasná neuroveda pozná viacero spôsobov na vyvolanie takýchto zážitkov, medzi iným elektromagnetické pole a prostredie s nízkou koncentráciou kyslíka, kedy sa dajú rutinne sledovať aj stavy blízke smrti. Sme prekvapení, že vedci, zamestnávajúci sa týmito štúdiami, sa zdráhajú robiť závery, týkajúce sa možnosti vedecky pochopiť a vyhodnotiť váhu dôkazov pre existenciu Boha na podklade mystických zážitkov.

„Meriame len, čo pozorujeme. Nezúčastňujeme sa diskusie, či existuje Boh. To nemôžeme a nebudeme robiť," komentuje štúdiu jej vedúci, Roland Griffiths.

Nie je jedným zo samozrejmých záverov z tejto a podobných štúdií, že mystické zážitky sú chemicky alebo prostredím vyvolané stavy mozgovej činnosti, takže údajné stretnutia s Bohom sa nedajú považovať za viac alebo menej autentické ako zážitky vyvolané halucinogénnymi drogami alebo nedostatkom kyslíku v mozgu? Slušný a čestný smer pre ďalší výskum by teda malo byť skôr zaoberať sa neurochemickou základňou všetkých mystických zážitkov, aj autentických, ako automaticky sa zrieknuť potenciálu, ktorý takéto štúdie znamenajú pre stavy mozgu.

Takéto štúdie posilnia pochybnosti o tradičnej mystickej teológii a o všeobecnej averzii k terapeutickému použitiu bežne konzumovaných drog - nič iné z nich nevyplýva. Musíme sa uspokojiť s predbežným potvrdením pocitu mnohých z nás, že mystické zážitky sa síce skutočne vyskytujú, ale majú vyslovene naturalistický základ; no tie, s ktorými sa stretáme v kláštoroch a seminároch, nie sú o nič viac legitímne, ako tie, čo sa v 60-tych rokoch minulého storočia diali na rohu ulíc Haight a Ashbury v San Francisku v scénach generácie beatnikov a detí kvetín.

*  *  *

David Koepsell je profesor na univerzite v Buffalo a výkonný riaditeľ Rady sekulárneho humanizmu.

*  *  *

Prameň: David Koepsell, "Is There a God? Go Ask Alice," Free Inquiry , 26/6, s. 14-15, 2006.

Angela Davisová je stále komunistka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Haló noviny

Dlho väznená černošská bojovníčka za ľudské práva a niekdajšia ikona protestného hnutia v USA Angela Davisová už nie je členkou komunistickej strany, ale hovorí, že je stále komunistka a revolucionárka, že je stále potrebné ponúkať socializmus ako alternatívu ku kapitalizmu.

V dlhom rozhovore, ktorý 14. septembra uverejnili francúzske noviny Libération, prehlasuje, že údajná vojna proti terorizmu, ktorú vedie americký prezident George Bush jr., znamená najväčšie nebezpečenstvo pre mier na svete. „Stále sa stotožňujem s revolúciou", hovorí dnešná profesorka filozofie na univerzite v Berkeley v Kalifornii. (Predtým bola na kalifornskej univerzite v Santa Cruz). Za revolučný ideál označuje Kubu, ktorá podľa nej dokázala, že je možné vytvoriť spoločnosť, ktorá vyhovuje potrebám ľudu a nie potrebám podnikov. Na otázku o údajnej absencii slobody na Kube odpovedá, že na Kube sú problémy, ale to nie je dôvod popierať jej úspechy. Podľa jej názoru je stále možné inšpirovať sa aj skúsenosťami socializmu v bývalom Sovietskom zväze.
V súvislosti s rozpadom socialistického tábora, po ktorom sama odišla z KS USA, hovorí, že vtedy boli v tejto oblasti veľké problémy. Predovšetkým sa nepodarilo nastoliť demokraciu v rozličných zemiach, označovaných za socialistické. Tvrdí však, že tieto zeme zabránili rozvoju divokého kapitalizmu. Sama seba definuje ako komunistku s dôrazom na význam demokracie. Tvrdo kritizuje Bushovu zahraničnú politiku, najmä vojnu v Iraku a ťaženie proti terorizmu. Znepokojuje ju, akým spôsobom bola situácia po útokoch 11. 09. 2001 využitá a zmanipulovaná proti demokracii a na ospravedlnenie mučenia jednotlivcov a vojny proti všetkým.

Na otázku, či ju uspokojuje, že ministerkou zahraničných vecí USA je černoška a že ministerka Condoleezza Riceová bude možno kandidovať za prezidenta, odpovedá, že je jej celkom ľahostajné, či ide o ženu a černošku. Dôležitejšie je, že jej politika reprezentuje to najhoršie z militarizmu, imperializmu a vojny, prehlasuje Davisová.

Angela bola so svojím bujným afroúčesom stálicou protestných akcií v USA v 60. a 70. rokoch 20. storočia (vietnamská vojna). V januári 2007 bude mať 63 rokov.

Prameň: Haló noviny, 16. októbra 2006.

Pleonazmus „viera a náboženstvo“ v základných dokumentoch

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rastislav Škoda

Kým vo väčšine základných právnych národných (Ústavy) a medzinárodných dokumentov (Všeobecná deklarácia ľudských práv z 10. decembra 1948) sa hovorí o slobode náboženstva, resp. aj svetonázoru, v slovenskej Ústave a preklade Deklarácie sa hovorí o slobode viery a náboženstva. To je pleonazmus, t. j. hromadenie synoným; len teológovia nájdu malicherné významové rozdiely.

Praktickým dôsledkom je, že všetci, čo sa zmestia pod zastrešovací názov „humanisti“ (ateisti, agnostici atď.), ostávajú bez legálneho uznania svojej existencie. To je zhruba tretina obyvateľstva vzdelanostne vyspelého štátu.

V Ústave SR sa zaručujú základné práva a slobody bez ohľadu na vieru a náboženstvo (čl. 12,2), zaručuje sa sloboda náboženského vyznania a viery, ako aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru (čl. 24,1) a k tomu právo prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru (čl. 24,2).

Zo všetkých ústav, ktoré som mal možnosť prezrieť, len v českej sa opakovane vyskytuje pleonazmus „viera a náboženstvo“. V samotnej ústave sa síce o náboženstve nehovorí, ale súčasťou Ústavného poriadku Českej republiky je Listina základných práv a slobôd z roku 1993, kde stojí temer doslovne to isté, čo v slovenskej Ústave. Aj v českom preklade Deklarácie je reč o náboženstve a/alebo viere.

Naproti tomu nemecká ústava hovorí o náboženstve a svetonázore, resp. o konfesionálnych a svetonázorových školách. Čl. 4(1): Náboženské a svetonázorové vyznania sú nedotknuteľné, (5): Treba pripustiť konfesionálne a svetonázorové školy.

Francúzska ústava pozná len výraz náboženstvo, ale zdôrazňuje laicizmus, pod ktorým sa rozumie rešpekt všetkých náboženstiev.

Ruská ústava hovorí o náboženských a iných presvedčeniach.

Americká a rakúska ústava poznajú len výraz náboženstvo.

Najzaujímavejšia je z nášho hľadiska belgická ústava, ktorá vyslovene uznáva nenáboženské filozofické koncepcie za rovné náboženstvu. Čl. 20 (1.3): Neutralita prikazuje rešpekt filozofických, ideologických alebo náboženských presvedčení. (1.4): Obce ponúkajú slobodnú voľbu výučby jedného z uznaných náboženstiev a nenáboženskej morálnej výučby. Čl. 181 (1): Platy a penzie učiteľom náboženstva poskytuje štát. (2): Rovnako ich poskytuje reprezentantom organizácií, uznaných štátom za poskytovateľov morálnej asistencie pre nenáboženské filozofické koncepcie.

Oveľa pestrejšia je paleta prekladov článku 18 Deklarácie ľudských práv do rozličných jazykov.

Slovenský a český preklad uvádzajú voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, resp. prejavovať náboženstvo alebo vieru.

Nemecké, francúzske a anglické preklady hovoria všetky tri o „slobode zmeniť presvedčenie“ – po nemecky Überzeugung, po francúzsky conviction, po anglicky belief. Keby sa malo prekladať „viera“, muselo by tam stáť po nemecky Glaube, po francúzsky foi či croyance, po anglicky faith či creed..

Zo všetkých dokumentov je v tejto súvislosti najdôležitejší návrh Ústavy Európskej únie. Článok I-52-1: Únia rešpektuje postavenia, ktoré majú cirkvi a náboženské združenia alebo spoločenstvá v členských štátoch podľa vnútroštátneho práva. 2. Rovnako rešpektuje postavenie, ktoré majú filozofické a nekonfesionálne organizácie. 3. S týmito cirkvami a organizáciami udržiava otvorený dialóg.

Aké to má následky?

V súvislosti so základnými slobodami a právami a osobitne s náboženstvom chýba v Ústave SR akákoľvek zmienka o nekonfesionálnych organizáciách, o ich postavení a právach. V súvislosti s náboženstvom sa jednej tretine občanov Slovenska v Ústave venuje jediná veta: „Každý má právo byť bez náboženského vyznania.“ V ďalšom texte však nie je ani slovo o právach, ktoré z tohto práva vyplývajú. A skutočnosť je taká, že za sedemnásť rokov od zásadnej zmeny politického usporiadania v bývalom štáte a štyri roky existencie Slovenskej republiky pre občanov bez náboženského vyznania odnikiaľ nijaké práva nevyplynuli.

Nekonfesionálna občianska organizácia Spoločnosť Prometheus sa domáha svojho uznania za oficiálneho reprezentanta bezvercov podľa vnútroštátneho práva od svojho založenia v roku 1990 a v roku 1999 protestovala proti nesprávnemu prekladu výrazov „belief“ (angl.) a „conviction“ (franc.) do slovenčiny ako „viera“ miesto správneho „presvedčenie“, resp. „svetonázor“ a upozornila, že aj v slovenskej ústave by mal stáť miesto „viery“ výraz „presvedčenie“, resp. „svetonázor“.

Odpoveď Úradu vlády SR bola zamietavá s odôvodnením, že podanie kritizuje nedodržiavanie kolektívnych práv, a preto je bezpredmetné. Podľa ústavy môže podávať sťažnosť iba jednotlivec, ak bol poškodený v niektorom zo svojich ústavných práv.

Ťažko mi je zmieriť sa so skutočnosťou, že sa za ten dlhý čas nenašiel na Slovensku ani jeden bezverec, poškodený už tým, že sa jeho práva neuvádzajú v Ústave – ani nehovoriac o tom, ako sa šliapu konkordátom so Svätou stolicou o katolíckej výchove. Kto sa o to pokúsi?

Humanistický manifest 2000

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Paul Kurtz

Tento dokument spracoval vydavateľ a šéfredaktor Free Inquiry Paul Kurtz, ktorý vydal aj Humanistický manifest II (1973), Deklaráciu sekulárnych humanistov (1980) a Deklaráciu vzájomnej závislosti: Nová globálna etika (1988).



I. Preambula

Humanizmus je etický, vedecký a filozofický svetonázor, ktorý zmenil svet. Jeho korene nachádzame u filozofov a básnikov starého Grécka a Ríma, v konfuciánskej Číne a v hnutí Carvaka v klasickej Indii. Humanistickí umelci, spisovatelia, vedci a myslitelia modelujú modernú éru vývoja sveta už dlhšie ako pol tisícročia. Humanizmus a modernizmus zneli často ako synonymá: to preto, lebo humanistické myšlienky a hodnoty vyjadrujú stále obnovovanú dôveru v silu ľudí vyriešiť svoje problémy a dosahovať nové horizonty.

Moderný humanizmus vznikol v období renesancie, keď viedol k položeniu základov modernej vedy. V priebehu Osvietenstva splodil nové myšlienky sociálnej spravodlivosti a inšpiroval demokratické revolúcie novších čias. Humanizmus pomáhal vytvárať nové etické názory zdôrazňovaním hodnoty slobody a šťastia, ako aj ceny všeobecných ľudských práv.

Podpisovatelia tohto manifestu veria, že humanizmus ponúka ľudstvu pri riešení problémov dvadsiateho prvého storočia a nového tisícročia neoceniteľné služby. Mnohé zdedené staré ideály a tradície už nie sú vhodné na riešenie dnešných situácií a tým menej budúcich možností. Pre úspešné stretnutie s rozvíjajúcou sa globálnou spoločnosťou je nevyhnutné nové myslenie - a práve toto je charakteristický znak humanizmu. Preto predkladáme verejnosti Humanistický manifest 2000: Volanie po novom planetárnom humanizme.

Nasledujúce odporúčania vyslovujeme skromne, ale s presvedčením, že môžu na celom svete prispieť k dialógu medzi rozličnými kultúrnymi, politickými, ekonomickými a náboženskými názormi. Hoci všetci, čo sme parafovali tento dokument, vyznávame spoločné zásady a hlásime sa k rovnakým hodnotám, všetci sme hotoví upraviť svoje názory vo svetle nových poznatkov, zmenených okolností alebo nepredvídaných problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť. Nie je možné zostaviť večne platný Manifest; je však užitočné a múdre vypracovať pracovný dokument, ktorý sa dá podľa potreby upraviť.

Úvod k súčasnosti

V priebehu dvadsiateho storočia už boli vydané štyri dôležité humanistické manifesty a deklarácie: Humanistický manifest I, Humanistický manifest II, Deklarácia sekulárnych humanistov a Deklarácia vzájomnej závislosti.

Humanistický manifest I vznikol v roku 1933 na vrchole svetovej hospodárskej krízy. Zostavilo ho 34 amerických humanistov (vrátane filozofa Johna Deweya) a bol odrazom pálčivých problémov svojej doby; v prvom rade odporúčal určitú formu neteistického náboženského humanizmu ako alternatívu k panujúcim náboženstvám, a po druhé hlásal potrebu štátneho ekonomického a sociálneho plánu.

Humanistický manifest II bol sformulovaný roku 1973 ako odpoveď na nové problémy, ktoré sa medzitým vynorili na svetovej scéne: vzostup a pád fašizmu v Druhej svetovej vojne, nárast vplyvu a moci marxizmu-leninizmu a maoizmu, studená vojna, povojnový hospodársky rozmach Ameriky a Európy, dekolonizácia rozsiahlych oblastí sveta, zrod Organizácie spojených národov, sexuálna revolúcia, úspechy ženských hnutí, požiadavky menšín ohľadom rovnakých práv a vynorenie sa študentskej moci na univerzitách.

Tento Manifest vyvolal živé diskusie. Podpísali ho početní vedúci myslitelia a aktéri vtedajšieho sveta: Andrej Sacharov, známy sovietsky disident; Julian Huxley, bývalý prezident Unesca; Sidney Hook; Betty Friedanová; Gunnar Myrdal; Jacques Monod; Francis Crick; Margaret Knightová; Allan Guttmacher; Ritchie Calder; A.P. Randolph a mnohí iní. Bránil ľudské práva v celosvetovom rozsahu, napr. právo vycestovať za štátne hranice v čase, keď ľudia za železnou oponou nemali toto právo; mnohí marxistickí humanisti vo východnej Európe na jeho základe protestovali proti totalite a vítali obranu demokracie a ľudských práv.

Humanistický manifest II už neschvaľoval výlučne plánované hospodárstvo, ale otázku ponechal otvorenú pre alternatívne ekonomické systémy. Tak sa prihováral aj k liberálom a ekonomickým libertariánom, volajúcim po voľnom trhu, aj k sociálnym demokratom a demokratickým socialistom, ktorí sú presvedčení, že v sociálnom štáte má štát hrať dôležitú rolu. Snažil sa demokratizovať ekonomické systémy a navrhoval testovať ich podľa toho, ktorý a ako zlepší ekonomickú situáciu všetkých jednotlivcov a celých skupín obyvateľstva.

Humanistický manifest II sa písal pod vplyvom novej morálnej revolúcie: bránil právo na plánované rodičovstvo, na prerušenie tehotenstva, na sexuálnu slobodu pre súhlasiacich dospelých a na eutanáziu. Žiadal ochranu práv menšín, žien, starých ľudí, zneužívaných detí, slabých a postihnutých. Volal po tolerancii medzi rozličnými životnými štýlmi a zmierlivých dohovoroch o rozdielnostiach, odsudzujúc rasové, náboženské a triedne antagonizmy. Napomínal, aby sa všade skončila nenávisť a teror. Hodno spomenúť, že to bolo v čase Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa pokúsil liberalizovať rímsky katolicizmus. Ponechával dostatočný priestor aj pre humanistický naturalizmus, aj pre liberálny religiózny humanizmus. V otázke výhľadov pre ľudstvo bol optimistický. Zdôrazňoval dobrodenia vedy a technológie pre dobro ľudí. Predpovedal, že dvadsiate prvé storočie môže byť humanistickým storočím.

V roku 1980 bola vydaná Deklarácia sekulárnych humanistov, a to predovšetkým preto, lebo humanizmus a najmä Humanistický manifest II boli prudko napádané v prvom rade fundamentalistickými náboženskými a pravičiarskymi politickými stranami v USA. Početní kritici dokazovali, že sekulárny humanizmus je náboženstvo. Tvrdili, že učiť sekulárny humanizmus na školách je porušením zásady odluky cirkvi od štátu a vytvára nové náboženstvo. Deklarácia odpovedala, že sekulárny humanizmus predstavuje zostavu morálnych hodnôt a neteistických filozofických a vedeckých názorov, ktoré sa nedajú porovnávať s náboženskou vierou. Preto vysvetľovať sekulárno-humanistický svetonázor nijako nie je porušením zásady rozluky. Deklarácia zastávala demokratickú myšlienku, že sekulárny štát má byť neutrálny a nesmie byť ani za ani proti náboženstvu.

V roku 1988 ponúkla Medzinárodná akadémia humanizmu štvrtý dokument, Deklaráciu vzájomnej závislosti, ktorý volal po novej globálnej etike a vybudovaní nového svetového spoločenstva. V čase rýchleho rozvoja globálnych inštitúcií to bolo eminentne potrebné.

Prečo planetárny humanizmus ?

Hoci väčšina zásad predošlých manifestov a deklarácií naplno platí, je pri vstupe do nového milénia potrebný nový manifest. Od predošlých manifestov zaznamenal svet veľký pokrok a nové okolnosti znamenajú pre nás nové výzvy: Totalitárny komunizmus kolaboval v Sovietskom zväze aj vo východnej Európe a studená vojna dvoch mocenských blokov patrí v podstate minulosti. Nové oblasti sveta sa snažia budovať dokonalejšiu demokraciu; no stále ešte v mnohých krajinách chýbajú účinné demokratické inštitúcie.

Najdôležitejšie je, že svetová ekonomika sa globalizuje. Medzinárodné konglomeráty sa zlučujú a stávajú transnacionálnymi; získavajú moc, ktorá je väčšia ako moc mnohých štátov. Rusko, Čína a iné štáty prenikajú na svetový trh. Žiadna krajina nie je v stave pripravovať svoju hospodársku budúcnosť bez závislosti od svetovej ekonómie a obchodu. K zásadným zmenám došlo predovšetkým v dôsledku výdobytkov vedy a technológie; na prvom mieste treba menovať informačnú revolúciu, ktorá vytvorila svetovú sieť ekonomických a kultúrnych komunikácií. Dá sa povedať, že od Humanistického manifestu II postihli svet také alebo väčšie zmeny ako pri Priemyslovej revolúcii pred dvoma storočiami, resp. pri vynájdení pohyblivých písmen a tlačiarenského stroja Gutenbergom. Ich pôsobenie na našu globálnu existenciu bude aj v budúcnosti ohromné.

No napriek tomu, že svet sa stáva globálnou rodinou, etnické a náboženské súperenia naďalej delia početné svetové oblasti na bojujúce tábory. Ožívajú fundamentalistické náboženstvá popierajúce zásady humanizmu a sekularizmu a volajúce po návrate k zbožnosti predmodernej éry. Objavujú sa aj tzv. novovekárske paranormálne viery, ktoré s pomocou masmédií kšeftária so všelijakými špiritistickými a paranormálnymi predstavami skutočnosti. Masmédiá sú globalizované: televíziu, film a rozhlas, ako aj tlač kníh, časopisov a novín ovládajú mediálne konglomeráty, ktorých prvoradým záujmom je zarábať na reklamách a predávať na celosvetovom trhu. K tomu všetkému sa na niektorých univerzitách objavil postmodernizmus. Tento myšlienkový smer vyslovuje pochybnosti o zásadných predpokladoch humanizmu a modernosti, napáda vedu a techniku a vyhlasuje za neplatné niektoré humanistické ideály a hodnoty. Početné bežné vízie budúcnosti sú pesimistické, ba dokonca aj apokalyptické.

My zdôrazňujeme, že veríme v možnosť zlepšiť svet. Skutočnosti globálnej spoločnosti sú však také, že len nový planetárny humanizmus môže zabezpečiť zmysluplný smer pre budúcnosť.

II. Vyhliadky do lepšej budúcnosti

Po prvý raz v histórii ľudstva máme - vďaka vede a technológii - prostriedky na zlepšenie životných podmienok všetkých ľudí na zemeguli, na zväčšenie ich šťastia a na ich slobodu. A predsa vyjadruje veľa ľudí pri spomienke nového tisícročia strach z toho, čo príde. Mnohí predpovedajú katastrofy konca sveta - či už zo stanoviska veriacich alebo neveriacich. Pesimisti poukazujú na brutálne vojny dvadsiateho storočia a varujú pred novými formami terorizmu a sociálnych nepokojov, ktoré môžu zachvátiť celé ľudstvo v budúcom storočí.

My si myslíme, že pre dvadsiate prvé storočie je namieste vysloviť pozitívnejší a realistickejší odhad našej budúcnosti. Poukazujeme na skutočnosť, že napriek politickým, vojenským a sociálnym nepokojom až búrkam bolo dvadsiate storočie svedkom veľkého počtu nevídaných výdobytkov vedy a techniky. Nech to akokoľvek mrzí zaťatých negativistov - všeobecná prosperita, mier, lepšie zdravie a vyššie životné štandardy sú v mnohých oblastiach sveta skutočnosťou; je pravdepodobné, že to tak pôjde ďalej. Tieto veľké vedecké, technologické a sociálne výdobytky sa neraz prehliadajú. Uznávame, že dosiaľ sa týkali predovšetkým vyspelých štátov, no stávajú sa dosiahnuteľnými skoro všade. Pozrime sa na niektoré z nich:

– Vedecká medicína veľmi zlepšila zdravotný stav obyvateľstva. Znížila bolesť a utrpenie, predĺžila život. K tomu prispel objav antibiotík, príprava vakcín, moderná chirurgia, anestézia, farmakológia a biotechnológia.

– Prezieravé zdravotné opatrenia a zlepšenie zásobovania pitnou vodou a odstraňovania odpadkov podstatne znížili výskyt infekčných ochorení. Rozšírenie liečebných zákrokov dramaticky znížilo detskú úmrtnosť.

– Zelená revolúcia transformovala poľnohospodárstvo a zvýšila výnosy obilnín, čím znížila výskyt hladomorov a zvýšila úroveň výživy širokých vrstiev obyvateľstva na celom svete.

– Moderné metódy hromadnej priemyslovej výroby zvýšili produktivitu tovární, oslobodili robotníkov od mnohých foriem driny a umožnili im prístup k blahobytu a často aj luxusu spotrebných tovarov a služieb.

– Nové spôsoby dopravy skrátili vzdialenosti a transformovali spoločnosti. Automobil a lietadlo umožnili ľuďom prekračovať kontinenty a zrušili zemepisnú izolovanosť. Astronautický výskum otvoril ľudskému pokoleniu možnosti vzrušujúceho výskumu medzihviezdnych priestorov.

– Technologické objavy ohromne urýchlili nové spôsoby komunikácie v celosvetovom rozsahu. K výhodám telefónu, faxu, rozhlasu, televízie a satelitového prenosu pridala počítačová technológia možnosti, ktoré radikálne zmenili všetky odvetvia socioekonomického života. Vo vyspelých krajinách niet domácnosti, továrne ani úradu, ktorých by sa nebola dotkla informačná revolúcia. Internet a World Wide Web umožňujú momentálnu komunikáciu skoro kdekoľvek na svete.

– Vedecký výskum podstatne rozšíril naše poznatky o vesmíre a o postavení človeka v ňom. Dnes je ľudské bádanie schopné robiť pokroky a jeho nálezy potvrdzujú veda a rozum. Metafyzické a teologické špekulácie minulosti zaznamenali nijaký alebo len malý pokrok. Objavy astronómie, fyziky, teórie relativity a kvantovej mechaniky prehĺbili naše chápanie vesmíru - v rozsahu od mikročastíc po mliečne dráhy. Biológia a genetika prispeli k našim poznatkom o biosfére. Už v devätnástom storočí nám Darwinova teória prírodnej selekcie umožnila pochopiť, ako vznikol život. Objav DNK a molekulárna biológia pokračujú v odkrývaní mechanizmov vývoja a objasňovaní života vôbec. Behaviorálna psychológia a spoločenské vedy prehlbujú naše vedomosti o sociálnych a politických inštitúciách, o ekonómii a o kultúre.

V dvadsiatom storočí došlo aj k mnohým sociálnym a politickým zvratom, ktoré sú tiež dobrými znakmi pre budúcnosť:

- Skoro všetky koloniálne ríše devätnásteho storočia prestali existovať.
- Hrozba totalitarizmu sa zmiernila.
- Väčšina štátov sveta dnes uznáva Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (aspoň slovami, ak nie aj činmi).
- Ideály demokracie, slobody a otvorenej spoločnosti zasiahli východnú Európu, Latinskú Ameriku, Áziu a Afriku.
- V mnohých štátoch majú ženy osobnú autonómiu a zákonné a sociálne práva; zaujali svoje miesta v mnohých odvetviach spoločenského života.
- V priebehu globalizácie štátnych ekonómií sa ekonomická prosperita preniesla z Európy a Severnej Ameriky aj do iných častí sveta. Slobodný trh a podnikateľské metódy umožnili prienik kapitálových investícií do nerozvinutých krajín a iniciovali tam rozvoj.
- V bohatých štátoch Európy a Severnej Ameriky je problém populačného rastu vyriešený. V mnohých oblastiach sveta sa zaznamenáva rast populácie nie na základe vysokej pôrodnosti, ale pre zníženie úmrtnosti obyvateľstva a vzrast dlhovekosti - aj takým smerom môže ísť vývoj.
- Stále viac a viac detí sveta má dnes prístup k lepšej výchove, vzdelaniu a kultúre - hoci ešte stále treba urobiť viac, ako sa už urobilo.

* * *

Napriek týmto významným úspechom vedy stojíme pred veľmi závažnými ekonomickými, sociálnymi a politickými problémami, s ktorými musí náš svet tvrdo zápasiť. Proroci konca sveta sú ako obyčajne pesimistickí; Jeremiáš predpovedá nešťastia a pohromy. Odpovedáme mu, že ak sa naše problémy majú vôbec vyriešiť, dá sa to len v spolupráci rozumu, vedy a ľudskej snahy.

- Rozsiahle sektory svetovej populácie sa ešte netešia z plodov nadbytku; pokračujú v živorení v biede a chorobách, a to najmä v nerozvinutých štátoch, v Ázii, Afrike a Strednej a Južnej Amerike. Milióny detí a dospelých žijú na úrovni existenčného minima s nedostatočnou stravou, v zlých hygienických podmienkach a sužujú ich choroby. No tento osud postihuje aj v tzv. blahobytných spoločnostiach početných jednotlivcov.

- V mnohých častiach sveta rastie populácia s prírastkom 3 % ročne. V roku 1900 bolo na svete asi 1,7 miliardy obyvateľov. V roku 2000 to bude viac ako 6 miliárd. A ak bude dnešný demografický trend pokračovať, pribudnú za pol storočia ďalšie 3 miliardy.

- Ak bude počet ľudí takto rásť, povedie to k drastickému úbytku ornej pôdy pre obilniny; okolo roku 2050 to môže byť v niektorých štátoch len štvrtina akra na osobu (v Indii, Pakistane, Etiópii, Nigérii a Iráne). Zdroje vody na zavlažovanie sú už dnes na mnohých miestach preťažené a výnosy obilnín sa tam znižujú. Svetové rieky vysychajú - vrátane Nílu, rieky Colorado v USA a Žltej rieky v Číne).

- Paralelne s rastom ľudskej populácie a zrýchľovaním industrializácie sa devastovali dažďové pralesy a lesnaté oblasti. Má sa za to, že ročne stráca Zem 2 % lesných porastov. Tak to bude pokračovať, kým sa nepodniknú ochranné opatrenia.

- Je pravdepodobné, že globálne otepľovanie je na postupe. Čiastočne ho zapríčiňuje deforestácia (odlesňovanie) v chudobných oblastiach, čiastočne atmosférické emisie kysličníka uhličitého v bohatých štátoch, ktoré pokračujú v plytvaní prírodnými zdrojmi. Priemerná osoba v Spojených štátoch a v Európe spotrebuje a znečistí 40-60 krát viac ako priemerná osoba v rozvojových krajinách. A masovú spotrebu tovarov, spojenú s obrovským množstvom odpadu, často podnecujú obchodné spoločnosti, zamerané len na rast (zisku) a s nepatrným záujmom o ekologický dopad.

- Populácie iných druhov sústavne upadajú a veľa foriem rastlinného a živočíšneho života už vymrelo - v súčasnosti dochádza pravdepodobne k najmasívnejšej extinkcii (vymieraniu) druhov od obdobia dinosaurov pred 65 miliónmi rokov.

- Vlády mnohých štátov stoja pred úžasnými ekonomickými problémami v súvislosti s rastom počtu obyvateľstva veľkomiest následkom sťahovania ľudí z dedín; väčšina z nich nenachádza zamestnanie a prežíva len v najvyššej biede.

- Nezamestnanosť sa stáva vážnym problémom aj v bohatých európskych krajinách, ktoré nie sú v stave absorbovať dorastajúcu mládež, prebudovať tradičné technológie, zachovať ľuďom zamestnanie alebo nájsť im prácu.

- V celej sérii medzinárodných konferencií sa dosiahli ďalekosiahle dohody o vážnych medzinárodných sociálnych a environmentálnych problémoch ľudstva, ale vlády zlyhávajú pri dodržiavaní sľúbených opatrení; len veľmi málo bohatých štátov skutočne pomáha chudobným štátom a v mnohých štátoch sa zabúda aj na vlastných chudobných a okrajové vrstvy spoločnosti.

- V mnohých štátoch ostáva demokracia slabá alebo neexistujúca. Príliš často má slobodná tlač náhubok a voľby sa falšujú.

- Vo väčšine štátov sveta sa ešte nepodarilo zaistiť pre ženy rovnaké práva ako pre mužov.

- Mnohé z bývalých koloniálnych oblastí prežívajú obdobie hospodárskeho úpadku.

- Niektoré choroby, ktoré sa považovali za vyhubené, napr. tuberkulóza a malária, sú na postupe a nová nákaza HIV/AIDS sa v rozvojových krajinách nekontrolovane šíri.

- Hoci svet už nie je rozdelený na záujmové oblasti dvoch veľmocí, ľudstvo má naďalej možnosť privolať svoj zánik. Fanatickí teroristi, zločinecké štáty a dokonca aj niektoré mocné štáty môžu nepredvídane spustiť apokalyptické udalosti použitím zbraní hromadného ničenia.

- Dôvera určitých kruhov, že voľný trh vylieči všetky sociálne problémy, ostáva len vierou. Vo väčšine štátov sveta ostáva nevyriešený problém ako zosúladiť predpoklady voľného trhu s požiadavkami spravodlivého sociálneho programu vrátane pomoci slabým a znevýhodneným.

* * *

Sme presvedčení, že sú to všetko veľmi závažné problémy a že je nevyhnutné hľadať cesty ako ich vyriešiť. Sme toho názoru, že je to možné len pri použití kritického myslenia a v spolupráci všetkých zúčastnených. Ľudstvo bolo aj v minulosti vystavené vážnym výzvam a zvládlo ich, dokonca s triumfom. Problémy na obzore pred nami asi nie sú väčšie ako tie, ktorým čelili naši predkovia.

Vo svete existujú aj nespoznané nebezpečné tendencie. Osobitne upozorňujeme na antivedecké a proti moderne zamerané myšlienkové prúdy, medzi ktoré patrí vynorenie sa hlasných fundamentalistických názorov, pretrvávanie náboženskej bigotnosti a neznášanlivosť, či už sú náboženského, politického alebo etnického pôvodu. Tieto sily sa v mnohých častiach sveta stavajú proti spravodlivému vyriešeniu sociálnych problémov a zlepšeniu ľudského údelu:

- Pretrvávanie tradičných myšlienkových postojov posmeľuje často nerealistické, únikové a tomuto svetu vzdialené prístupy k riešeniu sociálnych problémov, šíri neúctu k vede a nad mieru bráni archaické sociálne inštitúcie.

- Početné náboženské a politické skupiny zavrhujú antikoncepciu a podporovanie programov na zníženie plodnosti a stabilizáciu počtu obyvateľstva. Výsledkom toho je všade brzdenie hospodárskeho rozvoja a tým aj odstraňovania chudoby.

- Mnohé z týchto síl sa stavajú aj proti oslobodzovaniu žien a udržujú ich v podriadenosti mužom.

- Svet je svedkom trpkých etnických konfliktov a intenzívnych národnostných rivalít. O náboženských rozmeroch týchto súperení sa skoro nehovorí: v Juhoslávii medzi srbskými ortodoxnými kresťanmi, chorvátskymi rímskokatolíkmi a moslimami (v Bosne a Kosove); v Izraeli a Palestíne medzi ortodoxnými židmi a moslimami; v Severnom Írsku medzi protestantmi a katolíkmi; v Sri Lanke medzi hinduistickými Tamilmi a budhistickými Singalmi; v Pundžabe a Kašmíre medzi hindmi, moslimami a sikhmi; vo Východnom Timore medzi kresťanmi a moslimami.

- Svet zaplavuje rastúci terorizmus a vyskytujú sa genocídy, pričasto vyvolané etnickým nacionalizmom alebo náboženským šovinizmom.

- Multikulturalizmus hlása toleranciu medzi rozličnými etnickými a kultúrnymi tradíciami, uznávajúc ich právo na existenciu. Vidíme však rozpad spoločností a vznášanie požiadaviek na separáciu a izoláciu dosť ironicky práve v čase, keď nacistická rasistická doktrína a rovnako odpudivý apartheid v Afrike boli úspešne prekonané. Neznášanlivosť viedla k etnickým čistkám a iným hrozivým prejavom rasovej nenávisti.

- V niektorých západných štátoch sa rozvinula tzv. postmodernistická ideológia, ktorá neuznáva objektívnosť vedy, odmieta využívanie moderných technológií a útočí na ľudské práva a demokraciu. Niektoré formy postmodernizmu sa blížia k defetizmu: v najlepšom prípade nemajú nijaký program na riešenie svetových problémov; v najhoršom prípade tvrdia, že riešenia nie sú možné alebo dosiahnuteľné. Výsledky takejto literárnej filozofie sú kontraproduktívne až nihilistické. Považujeme to všetko za veľký omyl, pretože veda poskytuje dostatok objektívnych štandardov na posúdenie pravdivosti svojich tvrdení. Veda hovorí medzinárodným jazykom ku všetkým ženám a mužom bez ohľadu na ich kultúrne pozadie.

Sme presvedčení, že je potrebné predložiť novú víziu zajtrajška. Vlády jednotlivých štátov a vodcovia strán a hnutí musia zanechať krátkodobé opatrenia a podporovať ďalekosiahle plánovanie. Vedúce osobnosti zvyknú nedbať na dobré rady vedcov a humanistov a svoje činy zameriavajú na výhru v najbližších voľbách alebo na ekonomické výsledky najbližšieho štvrťroka. Ústredné vlády nesmú dbať len na bezprostredné ekonomické alebo politické ciele; musia mať na zreteli v prvom rade potreby celej planéty a budúcnosť celého ľudstva.

Planetárny humanizmus predkladá dlhodobé ciele. To je hlavný rozdiel medzi ním a predmodernou, najmä nábožensky sfarbenou morálkou. Humanizmus načrtáva odvážne nové obrazy budúcnosti a plodí dôveru v schopnosť ľudskej rasy vyriešiť problémy racionálnymi prostriedkami a optimistickým postojom.

Osvietenstvo osemnásteho storočia, ktoré inšpirovalo aj tento Manifest, má iste nedostatky dané dobou jeho vzniku. Jeho názor, že Rozum je absolútny, a nielen orientačný a omylný nástroj ľudského snaženia, bol prekonaný. No jeho presvedčenie, že veda, rozum, demokracia, výchova a humanistické hodnoty podporujú pokrok, nás stále oduševňuje. Predkladaný planetárny humanizmus tohto Manifestu je vo svojich vyhliadkach postpostmoderný. Stavia na najlepších hodnotách moderny, ale prekračuje negativizmus postmodernizmu a brieždiaci sa informačný vek víta aj so všetkým, čo tento prináša pre budúcnosť ľudstva.

III. Vedecký naturalizmus

Hlavným znakom humanizmu na súčasnej svetovej scéne je jeho hlásenie sa k vedeckému naturalizmu. Dnes je väčšina bežných uznávaných svetonázorov duchovnej, mystickej alebo teologickej povahy. Korene majú v starodávnych predmestských kočovných a poľnohospodárskych spoločnostiach, nie v kultúre modernej priemyslovej, resp. postindustriálnej globálnej informačnej éry, na ktorú sa brieždi. Vedecký naturalizmus dáva ľudstvu schopnosť vytvoriť si súvislý obraz sveta, zbavený metafyzického alebo teologického náteru, založený len na vede.

- Po prvé, vedecký naturalizmus podlieha radu metodologických predpisov. Metodologický naturalizmus predpisuje, aby sa všetky hypotézy a teórie experimentálne preverovali vzťahom k prirodzeným príčinám a faktom. Nie je prípustné zavádzať do hry tajomné príčiny alebo nadprirodzené vysvetlenia. Metódy vedy nie sú naprosto spoľahlivé a nezabezpečujú nám nemenné absolútne pravdy; no sú to najspoľahlivejšie metódy na rozšírenie našich znalostí a vyriešenie problémov ľudstva. Už v minulosti mali na premeny svetovej civilizácie mocný účinok. Užitočnosť vied uznávajú dnes široké vrstvy spoločnosti; vedia, že vedy majú pozitívne dôsledky pre každodenný život.

Na nešťastie sa vedecké metódy využívajú len v úzkom okruhu veľmi špeciálnych činností a o širších dopadoch vedy na naše názory sa vždy nevie. Humanisti zastávajú názor, že vedecké metódy musia nájsť svoj domov vo všetkých odvetviach ľudského snaženia a že vedecký výskum neslobodno obmedzovať - ak samo-zrejme nezasahuje do osobných práv jednotlivca. Pokusy o obmedzenie slobodného bádania z morálnych, ideologických, politických alebo náboženských dôvodov neboli v minulosti zriedkavé, ale vždy skončili s neúspechom. Osožné výsledky vedeckých objavov nemožno podceňovať.

- Po druhé, pravdepodobnosť, že veda prispeje k rozšíreniu nášho poznania prírody a ľudského správania, je veľmi veľká. Vedecký naturalizmus predstavuje kozmický výhľad založený na preverených hypotézach a teóriách. Pri chápaní skutočnosti nestavia primárne na náboženstve, poézii, literatúre alebo umeniach - hoci aj toto sú dôležité prejavy ľudských záujmov. Vedecký naturalista sa pridŕža určitej formy nereduktívneho materializmu; prírodné javy a udalosti vysvetľuje ich vzťahom k materiálnym príčinám a táto forma naturalizmu zachováva miesto pre pluralistický vesmír. Hoci príroda je v podstate fyzikálno-chemická, javy a predmety sa manifestujú na mnohých úrovniach pozorovania: ako subatomárne častice, atómy a molekuly; ako gény a bunky; ako organizmy, kvety, rastliny a živočíchy; ako psychologické vnímanie a poznanie; ako sociálne a kultúrne ustanovizne; ako planéty, hviezdy a galaxie. Toto vyžaduje kontextuálne (súvislostné) vysvetlenia, vychádzajúce z prírodných, biologických a myšlienkových oblastí hľadania. Nijako sa tým nezapiera potreba brať ohľad na rozličné morálne, estetické a iné kultúrne prejavy ľudskej skúsenosti.

- Po tretie, naturalisti zastávajú názor, že vedecké dôkazy pre duchovnú interpretáciu skutočnosti a vyžadovanie tajomných príčin sú absolútne nedostatočné. Klasické transcendentalistické (dovolávajúce sa nadprirodzena) doktríny vyjadrujú vášnivú existenčnú túžbu ľudských bytostí prekonať smrť. Vedecká teória o evolúcii však podáva jednoduchší výklad vzniku života, založený na dôkazoch z celého radu vedeckých disciplín. Vyhlasujeme nesúhlas s tými pár vedcami, ktorí vysvetľujú prírodné javy nadprirodzenými príčinami, často za potlesku masmédií. Ani súčasný stav modernej kozmológie, ani teória prírodného výberu neprinášajú ani najmenší dôkaz o existencii inteligentného plánovača, čo je len figový list viery, zakrývajúci empirický dôkaz. Myslíme si, že je na čase, aby ľudstvo pochopilo svoju dospelosť - aby zanechalo magické myslenie a vytváranie mýtov, čo je len náhrada za preverené poznanie prírody.

IV. Dobrodenia technológie

Humanisti vždy sústavne bránili dobrodenia vedeckej technológie pre ľudstvo. Filozofi od Francisa Bacona po Johna Deweya zdôrazňovali rastúcu moc človeka nad prírodou, danú vedeckým poznaním a spoznali, ako nesmierne to môže prispieť k ľudskému pokroku a šťastiu.

Pri zavádzaní nových technológií sa neraz vynorili nepredvídané negatívne vedľajšie produkty. Od luditov devätnásteho storočia po postmodernistov dvadsiateho storočia odmietali niektorí kritici využívanie nových technológií. Aj humanisti už dávno priznali, že niektoré technologické novinky môžu spôsobiť problémy. Nie je dobré, že technologické využitie niektorých objavov je najčastejšie určované ekonomickými úvahami - či bude produkt výnosný - resp. možnosťou jeho vojenského alebo politického využitia. Isté je, že s nekontrolovaným využívaním nových technológií môžu byť spojené veľké nebezpečenstvá. Zbrane hromadného ničenia (termonukleárne, biologické a chemické) nemá svetová komunita ešte stále pod kontrolou. Podobne aj v genetike, biológii a medicínskom výskume (napr. biotechnológia, klonovanie, orgánové transplantácie atď.) nesú so sebou niektoré objavy možnosť nebezpečného vývoja, ale súčasne nesmierne vyhliadky pre ľudské zdravie a ľudské dobro.

- Po prvé, humanisti sa rozhodne stavajú proti pokusom a priori obmedziť technologický výskum alebo cenzurovať, resp. obmedziť bádanie. Ťažko sa dá síce predpovedať, kam povedie vedecký výskum alebo aké budú jeho možné dobrodenia, no musíme sa mať na pozore pred cenzurovaním výskumu.

- Po druhé, zastávame názor, že najlepší prístup k problémom technologickej aplikácie je rozhovor informovaných odborníkov, a nijako nie dovolávanie sa absolutistických dogiem alebo opakovanie emotívnych sloganov. Každú technologickú novinku treba prešetriť na potenciálne riziká a potenciálnu osožnosť pre spoločnosť a životné prostredie. Predpokladom na to je určitá odborná vzdelanosť.

- Po tretie, nemôžeme si dovoliť nevyužiť technologické riešenia. Závislosť ekonomickej a sociálnej štruktúry súčasného sveta od technologických inovácií sa zo dňa na deň zvyšuje. Ak máme rozriešiť naše budúce problémy, nestane sa to návratom do idylického stavu neporušenej prírody, ale vyvinutím nových technológií, ktoré zodpovedajú ľudským potrebám a cieľom, no treba to robiť s rozumom a citom.

- Po štvrté, technologické inovácie, ktoré zmenšujú poškodzovanie životného prostredia, treba podporovať.

- Po piate, šírenie zlepšených technológií, ktoré sú prístupné aj pre chudobných, treba podporovať, aby aj títo mali osoh z technologickej revolúcie.

V. Etika a rozum

Rozhodujúcim cieľom pokroku ľudstva je uskutočnenie najvyšších etických hodnôt. Veríme, že rast vedeckých vedomostí umožní ľuďom rozumnejšie sa rozhodovať. V tomto zmysle neexistuje nepreniknuteľná stena medzi skutkom a hodnotou, medzi je (to tak) a má (to tak byť). Lepšie si uvedomíme cenu našich hodnôt v svetle dôkazov a na základe dôsledkov, ak sa riadime rozumom a poznaním.

Humanisti boli nespravodlivo obžalovávaní, že nie sú vstave predložiť životaschopné podklady pre etickú zodpovednosť. Ba čo viac, humanistov často obžalúvajú pre údajný morálny úpadok spoločnosti. Tieto argumenty sú priepastne chybné. Vo všetkých storočiach predkladali filozofi solídne sekulárne základy pre humanistické morálne konanie. Okrem toho nespočetné milióny humanistov viedli príkladné životy, boli čestnými občanmi, s láskou vychovávali svoje deti a rozhodným spôsobom prispeli k morálnemu pozdvihnutiu spoločnosti.

- Teologické morálne doktríny reflektujú spravidla zdedené predvedecké predstavy o prírode a ľudskej podstate. Z tohto dedičstva vyplývajú neraz protirečivé morálne príkazy a rozličné náboženstvá majú aj dnes veľmi odlišné názory na niektoré morálne otázky. Teisti a transcendentalisti boli v minulosti aj za aj proti otroctvu, kastovníctvu, vojne, trestu smrti, ženským právam a monogamii. Príslušníci náboženských siekt (ale aj veľkých náboženstiev - pozn. prekl.) sa medzi sebou často beztrestne vraždili. Mnohé z najhroznejších vojen minulosti inšpirovali neústupné náboženské dogmy. Nezapierame, že nábožensky cítiaci ľudia urobili veľa dobrého; popierame však, že by náboženská pieta bola jedinou garanciou morálnej cnosti.

- Humanisti vždy a všade zastávali myšlienku oddelenia štátu od cirkví. Hlásame, že štát má byť sekulárny, t.j. ani za ani proti náboženstvu. Preto odmietame teokraciu, ktorá sa snaží nanútiť každému občanovi nejaký morálny alebo náboženský kód. Myslíme si, že štát má pripustiť koexistenciu širokej plurality morálnych hodnôt.

- Zásadné princípy morálneho konania sú v skutočnosti spoločné všetkým kultúram a civilizáciám - či boli náboženské alebo nie. Morálne tendencie sú v ľudskej povahe hlboko zakorenené a v priebehu histórie sa vyvíjali. Humanistická etika nevyžaduje súlad s teologickými a náboženskými predpokladmi - to sa nedá dosiahnuť nikdy - ale vzťahuje etické voľby na spoločné ľudské záujmy, túžby, potreby a hodnoty. Posudzujeme ich na základe ich dôsledkov pre ľudské šťastie a sociálnu spravodlivosť. Ľudia s rozličným sociokultúrnym pozadím sa v skutočnosti zhodnú na podobných všeobecných morálnych zásadách, čo aj sa ich špecifické morálne predstavy veľmi líšia, lebo sa vytvárali v rôznych podmienkach. Spoločnostiam tre-ba adresovať výzvu stavať na podobnostiach, a nie na rozdielnostiach.

Ktoré sú kľúčové zásady etiky humanistov?

- Po prvé, dôstojnosť a autonómia jednotlivca sú centrálne hodnoty. Humanistická etika má zabezpečovať najvyššiu možnú slobodu voľby: slobodu myslenia a svedomia, slobodné hľadanie; právo jednotlivca žiť svojím životom a sledovať vlastné ciele, kým tým neškodí druhému. Osobitne je to relevantné v demokratických spoločnostiach, kde môže existovať množstvo alternatívnych hodnotových systémov. Humanisti rešpektujú rôznorodosť.

- Po druhé, humanistova obrana práva jednotlivca na sebaurčenie neznamená, že by schvaľoval každý druh ľudského konania. A humanistova tolerancia voči rôznym životným štýlom nevedie nutne k záveru, že ich schvaľuje. Humanista trvá na tom, že súbežne so záväzkom k slobode jednotlivca v spoločnosti pretrváva trvalá potreba zlepšovať jeho záujem a schopnosť hodnotiť. Humanisti veria, že slobodu treba prežívať zodpovedne. Uznávajú, že všetci jednotlivci žijú v spoločnostiach a že niektoré ich činy sú zlé a ničivé.

- Po tretie, humanistickí etickí filozofi bránili etiku dokonalosti (od Aristotela a Kanta po J.S. Milla, Johna Deweya a M.N. Roya). Tá zahrnuje miernosť, zdržanlivosť, sebavedomie a sebaovládanie. Medzi štandardy dokonalosti patrí schopnosť autonómnej voľby, kreativita, estetické hodnotenie, zrelá motivácia, racionalita a povinnosť uskutočniť svoje nadanie. Humanisti odporúčajú, aby ľudia prejavili všetko dobré, čo v nich je, aby tak všetci ľudia mohli žiť dobrý život.

- Po štvrté, humanisti uznávajú zodpovednosť a povinnosti voči iným. To znamená, že s inými ľudskými bytosťami nesmieme zaobchádzať tak, ako keby boli len predmetmi pre naše potešenie; musíme ich považovať za osoby so všetkými právami na rovnosť a úctu. Humanisti hlásajú, že „s každým treba zaobchádzať ľudsky“. Uznávajú Zlaté pravidlo, že „nemáme iným robiť to, čo nechceme, aby iní robili nám“. Prijímajú biblické napomenutie, aby sme „cudzinca prijali do nášho stredu“, rešpektujúc jeho rozdielnosti voči nám. Ak berieme do úvahy množstvo vier, sme všetci cudzincami - ale môžeme byť priateľmi - v rozsiahlej komunite.

- Po piate, humanisti veria, že pre etické správanie sú podstatné cnosti súcitu a starostlivosti. To predpokladá vývin altruistických záujmov a pocitov pre potreby a city iných. Základom morálneho správania sú „všeobecné morálne príkazy, pravidlá alebo jednoducho slušnosti“. Inými slovami sú to bežné, všeobecné morálne cnosti, ktoré uznávajú a majú ľudia s najrozličnejšou kultúrnou a náboženskou príslušnosťou: Máme vždy hovoriť pravdu, dodržiavať sľuby, byť čestní, seriózni, dobrosrdeční, spoľahliví, dôveryhodní a verní, máme preukazovať uznanie a vďačnosť; máme byť slušní, spravodliví a tolerantní; máme rozumne diskutovať o sporoch a snažiť sa o spoluprácu; nemáme kradnúť ani nikoho urážať, telesne poraniť alebo poškodiť. Hoci humanisti volali po zrušení puritánskych trestných predpisov, vždy zastávali potrebu morálnej zodpovednosti.

- Po šieste, vysoko na rebríčku humanistickej agendy je povinnosť dobre vychovávať deti a mládež, aby sa u nich vytvoril charakter a pochopenie pre všeobecné morálne slušnosti; treba u nich podnecovať morálny rast a schopnosť morálne uvažovať.

- Po siedme, humanisti odporúčajú, aby sme pri tvorbe morálnych úsudkov používali rozum. Zdôrazňujú, že pri formulácii etickej voľby je podstatné poznanie. Platí to najmä pri riešení morálnej dilemy, keď je nevyhnutné rozumné uvažovanie. Ľudské hodnoty a zásady sa dajú dobre odôvodniť len premýšľaním pri hľadaní. Ak niekedy existujú spory a nejasnosti, treba sa ihneď pustiť do racionálneho rozhovoru.

- Po ôsme, humanisti zastávajú názor, že stále máme byť pripravení zmeniť etické zásady a hodnoty, ak to vyžaduje bežná skutočnosť alebo budúci vývoj. Máme síce stavať na osvedčených múdrostiach minulosti, ale máme vedieť nájsť nové riešenia pre morálne dilemy, či už sú tieto staré alebo nové.

Ako príklad možno uviesť diskusiu o dobrovoľnej eutanázii, ktorá naberá na intenzite najmä v bohatých krajinách, kde medicínska technológia umožňuje udržiavať pri živote aj terminálnych pacientov, ktorí by v minulosti boli už umreli. Humanisti zastávajú právo na dôstojnú smrť, právo spôsobilých dospelých odmietnuť liečbu, právo zmierniť zbytočné utrpenie a dokonca aj právo urýchliť smrť. Uznávajú význam hnutí, ktoré zariaďujú miesta, kde sa uľahčuje proces umierania.

Rovnako máme byť pripravení na racionálnu voľbu v oblasti ľudskej reprodukcie, kde vedecký výskum zapríčinil úplne novú situáciu - pomyslime len na oplodnenie in vitro (v skúmavke), náhradné matky, genetické inžinierstvo, orgánové transplantácie a nakoniec klonovanie. V morálnych heslách minulosti nenájdeme smernice pre riešenia problémov budúcnosti. A autonómiu voľby musíme rešpektovať.

- Po deviate, humanisti hlásajú, že musíme rešpektovať etiku zásad. To značí, že cieľ nesvätí prostriedky; práve naopak, naše ciele sú stvárňované našimi prostriedkami a možnosťami; existujú hranice toho, čo je dovolené robiť. Osobitne dôležité je to vzhľadom na tyranské diktatúry dvadsiateho storočia, keď politické ideológie so skoro náboženským zápalom zneužívali morálku na dosiahnutie vizionárskych cieľov. Máme v živej pamäti tragické utrpenie miliónov nevinných z toho dôvodu, že ktosi prehliadol veľké zlo, keď sledoval klamné väčšie dobro.

VI. Všeobecná zaviazanosť voči humanite ako celku

Hlavnou potrebou dnešného sveta je vyvinúť nový Planetárny humanizmus - ktorý zachová ľudské práva a zdôrazní význam ľudskej slobody a dôstojnosti, ale súčasne vyzdvihne našu zaviazanosť voči humanite ako celku.

- Po prvé, základným etickým princípom Planetárneho humanizmu je rešpekt dôstojnosti a hodnoty všetkých členov ľudskej spoločnosti. Je samozrejmé, že dnes už každý uznáva tie mnohé zodpovednosti vo svojom sociálnom okruhu: zodpovednosť voči rodine, priateľom, komunite, štátu alebo národu, ktorého je členom. K týmto zodpovednostiam však musíme pridať ďalšiu, ktorej aktuálnosť rastie v poslednom čase - to je zodpovednosť voči ľuďom mimo nášho národného prostredia. V poslednom čase začíname byť viac ako v minulosti v morálnom a osobnom styku so všetkými obyvateľmi Zeme a keď zvoní zvon jednému z nich, zvoní všetkým.

- Po druhé, našou povinnosťou je konať tak, aby sa zmenšovalo ľudské utrpenie a aby sa zvyšoval súhrn ľudského šťastia, keď je to možné; tento záväzok platí pre celý svet; uznávajú ho ostatne rovnako veriaci i neveriaci, lebo je základnou priečkou rebríčka každej ľudskej morálky. Žiadna komunita neprežije, ak pripustí porušovanie všeobecných morálnych slušností medzi svojimi členmi. Kľúčovou otázkou sa dnes stáva zaradenie tohto princípu v škále pravidiel a sme presvedčení, že ho teba generalizovať: sme zodpovední nielen za dobro členov našej komunity alebo štátu, ale za dobro celej ľudskej spoločnosti.

- Po tretie, musíme sa vyhýbať preceňovaniu multikulturálneho lokálpatriotizmu, ktorý je často rozvratný a ničivý. Musíme byť tolerantní voči kultúrnej rozličnosti - okrem prípadov, keď sú tie iné kultúry netolerantné a represívne. Je najvyšší čas, aby sme prekročili úzke hranice farských postojov a našli širšie spoločné základy. Mnohé etnické celky sú pozostatky dávnych zemepisných a sociálnych izolácií a v otvorenej globálnej spoločnosti nie sú už relevantné; vzájomné styky až zmiešané manželstvá medzi rozdielnymi národnosťami sú dnes nielen bežné, ale treba ich podporovať. Kým na jednej strane vernosť jednotlivca voči jeho kraju, kmeňu alebo národu ho pozdvihuje nad osobný egoizmus, zatiaľ nadmerný šovinizmus medzi etnickými skupinami a národmi sa ľahko stáva zhubným. Morálna starostlivosť a oddanosť sa teda nemá obmedzovať na etnické enklávy a končiť na štátnych hraniciach. Racionálna morálka nás nabáda budovať a podporovať inštitúcie spolupráce medzi jednotlivcami rôznych národností. Má spájať, nie rozdeľovať jedných od druhých

- Po štvrté, rešpekt a záujem o druhých sa majú týkať všetkých ľudí bez rozdielu. To znamená, že so všetkými ľudskými bytosťami treba zaobchádzať po ľudsky a že ľudské práva treba brániť všade na svete. Podľa toho má každý z nás povinnosť protestovať proti ľudskému utrpeniu, nech sa deje kdekoľvek; každý by mal prispievať k spoločnému dobru. Táto zásada vyjadruje najušľachtilejšie city účasti a dobrosrdečnosti. Znamená, že obyvatelia bohatých štátov majú povinnosť prispievať k odstráneniu alebo čo len zmenšeniu biedy a tým k zlepšeniu životných podmienok ľudí, žijúcich v chudobných oblastiach sveta, ak majú túto možnosť. Na druhej strane to znamená, že tí, čo žijú v menej rozvinutých oblastiach, prestanú závidieť bohatým. Najlepšie, čo môže bohatý urobiť pre chudobného, je naučiť ho pomôcť si sám sebe. No ak sa má vážne pomôcť chudobným príslušníkom ľudského rodu, musia bohatí obmedziť svoju márnotratnú a nadmernú spotrebu a nadmerné pôžitkárstvo.

- Po piate, tieto zásady sa musia týkať nielen dnešnej svetovej komunity, ale aj budúcich generácií. Máme veľkú zodpovednosť voči našim potomkom - či prídu priam po nás alebo až po dlhom čase. Racionálna morálna osoba bez problémov uznáva túto rozšírenú zodpovednosť voči detným deťom našich detí, ako aj voči potomkom všetkých ľudí na celom svete dnes i v budúcnosti.

- Po šieste, každá generácia má (najnovšie) povinnosť, pokiaľ je to možné, zanechať planetárne životné prostredie v lepšom stave, ako ho zdedila. Musíme zabrzdiť nadmerné znečisťovanie prostredia a urobiť všetko, aby sa prestalo plytvať neobnoviteľnými prírodnými zdrojmi. V časoch rýchleho rastu počtu obyvateľstva a zrýchľujúceho sa vyčerpávania prírodných zdrojov sa to môže vidieť byť nemožný ideál. No musíme sa o to pokúsiť, lebo naše dnešné akcie určujú osud budúcich generácií. Môžeme sa obzrieť dozadu a spätne vyhodnotiť činy našich predkov; môžeme ich chváliť alebo karhať za to, čo urobili, či neurobili. Môžeme napr. kritizovať tých, čo vyčerpali do poslednej kvapky ložiská ropy alebo prírodného plynu, resp. zdroje pitnej vody. Môžeme chváliť architektov a inžinierov minulosti, ktorí vybudovali prírodné rezervácie, užitočné továrne na spracovanie vody, podzemné skladiská odpadu, diaľnice a mosty, ktoré nám tak dobre slúžia.

Môžeme sympatizovať s budúcim svetom a predstaviť si v mysli, akí budú tí, čo budú potom žiť na našom mieste a môžeme si uložiť záväzky pre dnešok, ktoré budú na osoh tým zajtrajším. Naše povinnosti voči budúcnosti vyplývajú sčasti z našej vďačnosti, možno niekedy aj z odsúdenia, generácií, ktoré predchádzali našej; možno niektorý náš predok trpel, aby sme sa my mali dobre. Okrem toho potrebujú budúce generácie dnešných hovorcov, obrancov ich budúcich práv. Nijako sa tým nikomu nemajú ukladať nesplniteľné povinnosti, veď veľká časť dnešnej populácie sa už cíti morálne zodpovedná svojmu potomstvu, a to vrátane záujmu o životné prostredie. Niektorých ľudí už inšpiroval heroický idealizmus pre milovanú záležitosť, aj keď sa ich priamo netýka.

- Po siedme, musíme dávať pozor, aby sme neurobili nič, čo by ohrozilo prežitie budúcej generácií. Musíme sa snažiť, aby naša planetárna spoločnosť nepoškodila atmosféru, vodu a pôdu do takej miery, že by to mohlo v budúcnosti podmínovať život. Musíme sa snažiť, aby naša planetárna spoločnosť nepoužila zbrane hromadného ničenia; po prvý raz vo svojej histórii má dnes ľudstvo túto možnosť. Dnešné stíchnutie studenej vojny nie je zárukou, že posledný Damoklov meč nepadne zásluhou fanatických pomstiteľov alebo ho pri hre s ohňom neoživia tí, čo chceli čosi zachrániť.

Takýto by mal byť tento nový živý planetárny humanizmus, zameraný na bezpečný, istý a lepší budúci svet; mali by sme urobiť všetko, aby sme oň vzbudili záujem vo všetkých ľuďoch, či veriacich alebo naturalistoch, teistoch alebo humanistoch, či bohatých alebo chudobných, každej rasy, etnicity alebo národnosti.

Musíme presviedčať všetkých v našom okolí o nutnosti spolupráce pri vytváraní planetárneho konsensu (súhlasu), že zlepšenie ľudského údelu na celom svete je naša najvyššia povinnosť.

VII. Planetárna listina práv a povinností

Pre splnenie záväzkov voči Planetárnemu humanizmu navrhujeme Planetárnu listinu práv a povinností. Zahrnuje Univerzálnu deklaráciu ľudských práv, ale ide ďalej ako táto, lebo obsahuje niekoľko nových práv. Mnohé nezávislé štáty už uvažovali o zaradení týchto práv do zákonov, platných na ich území. Existuje však stále rastúca potreba explicitnej Planetárnej listiny práv a povinností, ktorá by sa týkala a bola záväzná pre všetkých členov ľudského druhu. Jej uvedenie do života nebude ľahké. Samozrejme bude veľa závisieť od toho, či budú k dispozícii finančné zdroje. Hoci voľný trh je dynamickým strojom ekonomického rastu a rozvoja, nie je dostatočne spoľahlivý a neomylný, takže sa môže ukázať potreba doplniť ho politickými opatreniami orgánov, zodpovedných za sociálnu starostlivosť. Prostriedky na dosiahnutie cieľov Listiny sa pravdepodobne budú týkať v prvom rade súkromného sektora, ale svoju úlohu bude hrať aj verejný sektor národného hospodárstva. Je isté, že sa proti návrhu zdvihne mocná politická opozícia, ale musíme tieto ďalekosiahle ciele vymenovať, aj keď sa v súčasnosti nedá počítať s ich dosiahnutím v určitých častiach sveta.

- Po prvé, naším cieľom musí byť skončiť s chudobou a podvýživou a musíme zabezpečiť primeranú zdravotnú starostlivosť a primerané byty pre všetkých ľudí všade na svete. Nikto nesmie trpieť nedostatkom potravy alebo pitnej vody, musia byť vyhubené nákazlivé choroby a zaistené hygienické opatrenia a kanalizácia; každému treba garantovať aspoň minimálny štandard ubytovania. Je to ťažká úloha, ale z morálnych dôvodov je nutné pustiť sa do jej riešenia.

- Po druhé, musíme sa snažiť poskytnúť každému ekonomickú istotu a primeraný príjem. Každý má mať možnosť nájsť si zamestnanie, má byť poistený proti nezamestnanosti, a má mať zabezpečený penzijný (starobný) dôchodok. Majú existovať špeciálne programy pre výchovu telesne postihnutých v odboroch, ktoré zvládnu a má sa im pomôcť nájsť prácu.

Ústredná myšlienka je tu svojpomoc: každý jednotlivec musí vyvinúť všetko úsilie, aby si na seba dosť zarobil. Spoločnosť môže urobiť len jedno - dať mu možnosť, a to zo súkromných alebo verejných prostriedkov.

- Po tretie, každý musí byť chránený pred neodôvodneným a zbytočným ukrivdením, ohrozením alebo smrťou. Každý člen ľudskej spoločnosti musí byť istý, že mu fyzicky nesmie nikto ublížiť a že mu nikto neukradne osobné vlastníctvo. Nesmie mať obavy, zapríčinené zastrašovaním, a to či už súkromníkmi alebo sociálnymi či politickými inštitúciami. Musí byť účinne chránený pred sexuálnym zneužitím, obťažovaním alebo znásilnením. Sexuálne správanie sa musí zakladať na princípe vzájomného súhlasu. Pohlavný styk alebo manželstvo s deťmi nesmú byť dovolené za žiadnych okolností.

Trest smrti je neprípustná forma trestu. Treba ho nahradiť inými odstrašujúcimi opatreniami, napr. doživotným väzením. Ostatne vo väčšine civilizovaných štátov bol už trest smrti zrušený.

- Po štvrté, jednotlivci majú mať právo žiť v rámci rodiny alebo domácnosti svojej voľby a podľa svojich príjmov, a prislúcha im právo mať alebo nemať deti. Každý jednotlivec má mať právo slobodne voliť svojho životného partnera, ak vôbec chce, a určiť si počet detí, ako aj ich načasovanie; má mať právo vychovávať svoje biologické alebo adoptované deti, prípadne vôbec nemať rodinu.

Na tých, čo sa rozhodnú pre deti, sa budú klásť požiadavky: Rodičia musia svojim deťom zaistiť bezpečné a láskyplné prostredie. Nesmú ich zneužívať. Malé deti a mládež neslobodno nútiť do práce pre dospelých alebo do driny. Rodičia nesmú svoje deti zanedbávať ani nedať im primeranú stravu, zdravotnú opateru, hygienické bývanie, pocit istoty.

Rodičia nesmú svojim deťom brániť vo vzdelávaní, kultúrnom obohatení a intelektuálnej stimulácii. Hoci rodičovské morálne vedenie je pre budúcnosť detí vitálne dôležité, rodičia nesmú svojim deťom jednoducho nanucovať svoje náboženské názory a hodnoty, resp. indoktrínovať ich. Deti, mládež aj mladí dospelí ľudia majú mať styk s rozličnými svetonázormi a treba ich povzbudzovať, aby mysleli sami za seba. Aj názory malých detí treba rešpektovať.

- Po piate, možnosť vzdelávať sa a kultúrne sa obohacovať má byť všeobecná. Každej osobe treba dať možnosť rozširovať obzor svojich vedomostí. Ako minimum má byť k dispozícii školenie od prvých detských rokov až do dosiahnutia dospelosti. Možnosť vzdelávať sa má byť prístupná pre všetky vekové skupiny, vrátane doškoľovania dospelých. Existujú minimálne štandardy, ktoré má dosiahnuť každý: základná schopnosť písať, čítať a počítať. Vyššie stupne vzdelania závisia od talentu a schopností. Prijatie na školy vyššieho vzdelania má byť založené na zásluhách; ak je to možné, má sa školné hradiť štipendiom, aby sa ani jeden nekvalifikovaný študent nemusel zrieknuť možnosti postupu pre finančné dôvody.

Každé dieťa má získať základné speňažiteľné vedomosti a zručnosti, aby si mohlo nájsť zárobkové zamestnanie. Malo by v tom byť spriatelenie s počítačom, určitá kultúrnosť a schopnosť uplatniť sa v obchodnom svete.

Študijný plán mladého človeka má podporovať chápanie vedeckých metód hľadania a kritické myslenie. Slobodnému hľadaniu neslobodno klásť nijaké hranice. Do všeobecného vzdelania patrí aj hodnotenie prírodných, biologických a sociálnych vied, vrátane teórie o evolúcii a štandardov ekológie.

Študenti sa majú naučiť základy dobrého zdravia, primeranej výživy a telocviku. Užitočné je určité pochopenie vedeckej medicíny a fungovania ľudského tela. Deti majú dostať možnosť vhodnej sexuálnej výchovy už v mladom veku. Dôraz sa má klásť na zodpovedné sexuálne správanie, plánované rodičovstvo a antikoncepčné metódy.

Študenti sa majú naučiť vážiť si rozličné kultúrne tradície. To vyžaduje porovnávacie štúdium náboženstiev, jazykov, kultúr a umeleckých prejavov. Poznávanie histórie má začať dejinami vlastného štátu, kraja a kultúry, ale potom má priberať iné zemepisné a historické oblasti až po dejiny svetovej civilizácie; cieľom má byť „planetárna gramotnosť“, t.j. znalosť nášho celého životného prostredia. Okrem štúdia určitého úzkeho špeciálneho odboru je veľmi dôležité interdisciplinárne chápanie vzťahov medzi blízkymi i vzdialenými odbormi a malo by byť podporované.

- Po šieste, nie je prípustná diskriminácia na základe rasy, etnického pôvodu, národnosti, kultúry, kasty, triedy, pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Musíme vyvinúť novú ľudskú identitu - člena novej planetárnej komunity. Táto identita musí mať prednosť pred všetkými ostatnými a bude slúžiť za základ pre vykántrenie všetkých diskriminácií.

Rasová a národnostná nenávisť sú nemorálne. Všetci jednotlivci sme členmi toho istého druhu a ako takí máme rovnaké práva a možnosti využívať všetky príležitosti, ktoré sa nám naskytujú.

Zdrojom diskriminácie môže byť aj triedny antagonizmus. Tradičné bariéry v spoločnosti, napr. kastový systém, znemožnili miliónom ľudí mať podiel na pokroku. Boli takí, čo sa pokúsili zmenšiť priepasť medzi bohatými a chudobnými tak, že zobrali tým prvým, miesto toho, aby zlepšili životné podmienky tých druhých. Iní jednoducho nebrali na vedomie núdzu chudobných a aj úmyselne ich trvalo držali v stave úplnej závislosti.

Právo veriť a praktizovať svoje náboženstvo alebo vieru bez akejkoľvek diskriminácie sa musí rešpektovať. Rovno-cenné právo nepraktizovať nijaké náboženstvo treba priznať náboženským disidentom, agnostikom a ateistom, ktorých názory si zaslúžia nie menší rešpekt.

Diskriminácia na základe pohlavia je neprípustná. Ženy majú právo, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako s mužmi. Diskriminácia v zamestnaní, výchove alebo kultúrnych aktivitách je neúnosná. Spoločnosť nesmie obmedzovať ani práva homosexuálov, bisexuálov či transsexuálov.

- Po siedme, zásada rovnosti sa musí rešpektovať vo všetkých civilizovaných komunitách a má štyri hlavné zmysly:


  • Rovnosť pred zákonom. Každý človek má právo na spravodlivý súd a rovnakú ochranu zákonmi. Pre vládnych úradníkov a obyčajných občanov musia platiť tie isté zákony. Nik nesmie byť pozdvihnutý nad zákon. Zákony musia byť slepé voči rase, farbe, národnosti, viere, sexu a bohatstvu.

  • Rovnosť dôstojnosti. Všetci ľudia majú rovnakú dôstojnosť a hodnotu a nikomu neslobodno upierať výhody a práva, ktoré majú iní. To však neberie spoločnosti právo obmedziť, potrestať alebo uväzniť tých, ktorí porušili zákon, dopustili sa násilia alebo spáchali nejaké zločiny.

  • Uspokojenie základných potrieb. Môže sa stať, že niekto nemá bez vlastnej viny možnosť zaobstarať si ani minimum potravy, odevu, príbytku, istoty, zdravotnej starostlivosti, výchovy a kultúrneho obohatenia. Ak v takýchto prípadoch má spoločnosť prostriedky, má aj povinnosť uspokojiť tieto potreby - podľa svojich možností. No tento systém sociálneho zabezpečenia sa viaže na ochotu pracovať: spoločnosť nemá podporovať návyky závislosti.

  • Rovnosť možností. V slobodných spoločnostiach má byť rovné ihrisko. Dospelí aj deti majú mať bez ohľadu na ich spoločenské postavenie rovnaké možnosti uspokojovať svoje záujmy, dosahovať svoje ciele a prejavovať svoje jedinečné talenty.



- Po ôsme, každý človek má právo žiť svoj dobrý život podľa svojich zásad, sledovať svoje šťastie, dosahovať kreatívne uspokojenie a uvoľnenie podľa svojich predstáv - ak pri tom neubližuje iným. Zásadná požiadavka znie, že každý má dostať možnosť dosiahnuť splnenie svojich osobných cieľov, samozrejme v súlade so sociálnou situáciou, ale táto realizácia závisí v prvom rade od jednotlivca a nie od spoločnosti. No šťastie je podmienené osobným majetkom, príjmami a hlavne konaním; jednotlivec nemôže očakávať, že mu spoločnosť poskytne prostriedky na uspokojenie celého radu jeho jemu vlastných chutí a predstáv.

- Po deviate, jednotlivci majú mať možnosť zúčastňovať sa umeleckého života - vrátane literatúry, poézie, drámy, sochárstva, tanca, hudby a spevu atď. Estetická predstavivosť a kreatívne činnosti môžu nesmierne napomáhať obohateniu života, sebarealizácii a zvyšovať ľudské šťastie. Spoločnosť má podporovať a podnecovať všetky druhy umenia a šíriť ich do všetkých oblastí spoločnosti.

- Po desiate, nikomu sa nesmie bez dôvodu obmedzovať alebo zakazovať tá činnosť, pre ktorú sa rozhodol z vlastnej vôle. To je v prvom rade sloboda myslenia a svedomia - právo veriť alebo neveriť; potom sloboda prejavu a sloboda žiť podľa vlastných predstáv - a to až do tých čias, kým by sa tým neobmedzili práva iných.

Medzi uvedené práva patrí aj právo na súkromie:

  • Súkromné tajomstvo treba rešpektovať.

  • Na nikoho neslobodno robiť politický alebo sociálny nátlak.

  • Žena má právo na kontrolu svojho tela. Sem patrí reprodukčná sloboda, dobrovoľná antikoncepcia a prerušenie tehotenstva.

  • Páry majú mať prístup k informáciám o plánovaní rodiny a o možnostiach biogenetickej porady, resp. umelej inseminácie atď.

  • Dospelí majú mať možnosť uzavrieť manželstvo podľa svojej voľby, aj keď majú rozdielnu rasovú, etnickú, náboženskú, triednu, kastovú alebo štátnu príslušnosť. Zmiešané manželstvá (najmä ak jeden člen je biely) neslobodno zakazovať. Páry rovnakého pohlavia majú mať tie isté práva ako heterosexuálne páry.

  • Hlavná zásada zdravotnej starostlivosti má byť informovaný súhlas. Dospelí jednotlivci majú mať právo vybrať si alebo odmietnuť liečbu.

  • Každý jednotlivec má mať právo stať sa členom dobrovoľnej organizácie, s ktorej cieľmi súhlasí a v ktorej chce vyvíjať činnosť. Treba rešpektovať právo slobodne sa združovať v mierumilovných a nenásilných organizáciách.


VIII. Nová globálna agenda

Početné zo vznešených ideálov obdobia po druhej svetovej vojne našli svoj výraz v takých dokumentoch ako Všeobecná deklarácia ľudských práv. Ich pôvodná sila však na celom svete vybledla. Ak máme mať vplyv na budúcnosť ľudstva, bude treba intenzívnejšie spolupracovať s novými centrami moci a vplyvu. Ciele sme už menovali: Zvýšiť spravodlivosť a stabilitu, odstrániť chudobu, znížiť riziko konfliktov a zachovať životné prostredie. V dôsledku zmenených vonkajších okolností je zrejmých niekoľko priorít:

- Po prvé, bezpečnosť. Problém regionálnych konfliktov a vojen nebol vyriešený; ani problém číhajúcich zbraní hromadného ničenia. V priebehu posledných 50 rokov narobili viac škôd násilia medzi komunitami a občianske vojny ako vojny medzi štátmi. Bolo ich viac čo do počtu a zapríčinili viac mŕtvych. K takýmto konfliktom dochádza, keď sa nejaká etnická komunita v nejakom štáte cíti utláčaná vládou alebo nejakou inou komunitou a cíti sa neschopná vyjadriť svoje sťažnosti zákonným spôsobom. Charta spojených národov osobitne zakazuje zasahovať do vnútorných záležitostí členského štátu; medzinárodná spoločnosť tak nemá nijakú legálnu základňu pre akciu na rozriešenie kmeňového, etnického alebo medzikomunitného sporu v rámci štátnych hraníc proti vôli vládnucej skupiny v príslušnom štáte. Okrem toho každý pokus medzinárodného spoločenstva riešiť taký konflikt použitím vojenskej moci bude znemožnený v Bezpečnostnej rade vetom jedného zo stálych členov, spriateleného s dotyčným štátom. Od konca studenej vojny sa Spojené štáty s podporou NATO a západných štátov viackrát pokúsili presadiť mier vojenskou mocou s obídením Organizácie spojených národov, čím vážne podryli ich autoritu.

Po druhé, rozvoj: Voláme po smelých a novátorských návrhoch na zvýšenie ľudského pokroku a rozvoja v celosvetovom rozsahu. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými oblasťami našej planéty sú dnes rovnako naliehavým problémom, ako boli v minulosti. Vysoko rozvinuté štáty môžu pomôcť prekonať ich poskytnutím kapitálu, technickej pomoci a školením pracovníkov.

Potrebujeme nový prístup aj k sociálnemu a nielen ekonomickému rozvoju; treba uznať, že ak ekonomický rozvoj nevedie vždy k zlepšeniu sociálnej situácie, priama investícia do sociálneho rozvoja nielenže znižuje chudobu, ale zapája viac ľudí do peňažnej ekonómie. Treba podporovať také opatrenia, ktoré priamo zlepšujú finančné a spoločenské postavenie chudobných, najmä žien a dievčat. Sem patrí na prednom mieste snaha stabilizovať a potom znižovať populačný rast.

V rozvojovej pomoci videli dávajúce štáty často prostriedok na získanie politickej podpory na medzinárodných fórach pri určovaní obchodnej politiky. Od konca studenej vojny sa táto potreba spojenectva znížila až stratila a to viedlo k drastickému zníženiu rozvojovej pomoci. Tento trend sa musí zvrátiť.

Žiadame, aby rozvinuté priemyselné štáty prijali ako prvý krok smernicu OSN pre rozvojovú pomoc, t.j. dávať každoročne 0,7 % svojho HND na rozvojovú pomoc; 20 % tejto sumy má ísť na sociálny rozvoj a z nej 20 % na kontrolu populačného rastu. Táto pomoc sa má v budúcnosti postupne zvyšovať.

Väčšie úsilie treba venovať premosteniu vzdelanostnej priepasti medzi najchudobnejšími štátmi a rozvinutým svetom. Treba školiť a preškoľovať najmä nezamestnaných; treba vytvárať dobré a lepšie pracovné príležitosti najmä pre ženy a okrajové skupiny spoločnosti; treba investovať viac zdrojov do zdravotníctva, výchovy a kultúry.

Vyzývame všetky štáty, aby oficiálne podporovali káhirský program z roku 1994: zabezpečiť všeobecné reprodukčné zdravie a uznať reprodukčné práva, zlepšiť životnú úroveň chudobných a stabilizovať svetovú populáciu. Treba šíriť znalosť Indexu ľudského rozvoja, ktorý každoročne vydáva úrad Rozvojového programu OSN ako ukazovateľ situácie v každej chudobnej krajine.

Rastúca úloha pripadá nevládnym organizáciám (NGO, NVO) v rozvojových krajinách. Ich úlohou je pôsobiť ako priami príjemcovia rozvojovej pomoci, aby sa znemožnila korupcia a odstránili byrokratické prieťahy endemické v mnohých z týchto štátov. Západné NVO majú významnú úlohu ako partneri a kanály pre túto pomoc.

- Po tretie, sociálna spravodlivosť: centrálnu úlohu tu hrá Planetárna listina práv a zodpovedností. Pokusy o vymedzovanie významu sociálnej spravodlivosti alebo o obmedzovanie jej zemepisného či kultúrneho rozsahu treba zamietnuť. Treba prepracovať tie časti Deklarácie ľudských práv, ktoré sa týkajú súkromia, rodiny a komunity. Osobitne urgujeme skorú ratifikáciu všetkých medzinárodných konvencií o právach žien, detí, menšín a domorodého obyvateľstva všetkými štátmi.

- Po štvrté: rast svetových konglomerátov. Za posledných 20 rokov sme boli svedkami rastúcej koncentrácie moci a bohatstva v rukách globálnych korporácií. Nepochybujeme, že to prispelo k rozvoju ekonómie a svetového obchodu. No medzinárodné zákonodarstvo len pomaly reagovalo na rýchly rast mocenských štruktúr v rámci svetovej ekonómie. Multinacionálne korporácie majú dnes moc nebrať ohľad na priania jednotlivých vlád pri formulovaní svojich programov, pri presunoch finančných zdrojov cez štátne hranice a pri vývoze tovární do oblastí lacných pracovných síl. Táto sloboda sa vydáva za kladnú pre slobodný obchod a medzinárodné finančné kruhy ju podporujú. Ale tieto korporácie majú tak aj možnosť vyhýbať sa zdaneniu, keď vyvážajú zisky. Finančné inštitúcie majú možnosť vyhnúť sa daňovej kontrole tak, že presunú svoje základné štruktúry do tzv. finančných rajov, kde neplatia (skoro žiadne) dane. Pritom dosahujú medzinárodné finančné presuny astronomickú sumu jedného trilióna dolárov denne - a dejú sa bez zdanenia. Na tom základe majú boháči možnosť vyhnúť sa čestnému plateniu daní zo svojich ziskov.

Každý pokus poukázať na tieto problémy alebo obmedziť operácie slobodného trhu narazí na nezmierniteľný odpor a iste zlyhá. Preto sú potrebné reformy, ktoré by zaistili, aby medzinárodné bohatstvá, či už korporatívne alebo súkromné, poctivo platili svoje dane, no bez poškodenia mechanizmov svetovej ekonómie.

- Po piate, medzinárodné zákony: Globálna komunita potrebuje systém medzinárodného zákonodarstva, ktorý by nahradil zákony jednotlivých štátov. Svet nedbajúci zákony sa musí zmeniť na svet so zákonmi, ktoré každý ľahko pochopí a podrobí sa im.

- Po šieste, životné prostredie: Musíme uznať, že súčasný spôsob života v priemyslových oblastiach severu je neudržateľný a bude sa to zhoršovať, keď ekonomický rozvoj a rastúci konzum v chudobných štátoch juhu ešte zvýšia tlak na životné prostredie. Už dnes poškodzuje nezmyselný spotrebiteľský ošiaľ životné prostredie tak, ako nikdy dosiaľ a tých, čo spotrebujú najmenej, vystavuje dvojitému ohrozeniu. Na jednej strane treba zvýšiť úroveň spotreby jednej miliardy tých najbiednejších, ktorí sa ani raz za deň nenajedia dosýta; na druhej strane treba znížiť celosvetovú spotrebu, aby sa znížilo aj poškodzovanie životného prostredia.

Globálne environmentálne problémy treba riešiť na planetárnej úrovni: znížiť znečisťovanie životného prostredia, vrátane produkcie kysličníka uhličitého a iných skleníkových plynov; vyvinúť alternatívne pohonné hmoty; zalesniť obnažené kraje; pôsobiť proti erózii horných vrstiev pôdy v obhospodarovaných oblastiach; podporovať obchod, ktorý rešpektuje životné prostredie; obmedziť lov rýb na šírom mori, ak zapríčiňuje zánik celých rybích populácií; chrániť ohrozené druhy rastlín a živočíchov; obmedzovať do očí bijúci návyk márnotratného konzumu; a zakázať všetky zbrane hromadného ničenia. Opatrenia na ochranu životného prostredia si zaslúžia prioritu svetovej komunity.

IX. Potreba nových planetárnych inštitúcií

Naliehavou otázkou v dvadsiatom prvom storočí bude, či ľudstvo vyvinie globálne inštitúcie na riešenie svojich problémov. Veľmi dobré bývajú opatrenia vyvinuté na miestnej, štátnej alebo regionálnej úrovni, a to či už na podklade dobrovoľníckych, súkromných alebo verejných aktivít. Jedna stratégia býva hľadať riešenie iniciatívou na voľnom trhu; druhá býva volať o pomoc medzinárodné dobrovoľnícke organizácie pre výchovu a sociálny vývoj. Myslíme však, že popri tom všetkom ostáva potreba vyvinúť celkom nové globálne inštitúcie, ktoré sa budú danému problému venovať priamo a z hľadiska potrieb ľudstva ako celku.

V dôsledku druhej svetovej vojny vzniklo niekoľko medzinárodných organizácií, napr. Organizácia spojených národov a Svetová zdravotnícka organizácia, aby riešili určité otázky. Treba ľutovať, že medzi spôsobom, ako tieto inštitúcie pracujú a medzi potrebami novej planetárnej komunity vznikla hlboká priepasť. Existujúce inštitúcie sa teda musia podstatne zmeniť, alebo treba vytvoriť nové.

De facto sú dnešné hranice medzi štátmi náhodné či ľubovoľné. Musíme ich prekročiť. Musíme naďalej brániť rast demokracie v jednotlivých štátoch svetovej komunity, ale súčasne musíme podporovať transnacionálne práva členov planetárnej komunity. Potrebujeme viac ako kedy svetové teleso, ktoré bude reprezentovať skôr ľud sveta ako svet národných štátov.

OSN hrala lepšie svoju dôležitú úlohu ako jej predchodca SN (Spoločnosť národov); treba však ešte veľa urobiť. Ak sa majú vyriešiť problémy na transnacionálnej úrovni, a len to prispeje planetárnemu rozvoju, treba postupne ale dramaticky prebudovať OSN. Niektoré zmeny sa budú týkať dokonca Charty OSN, iné podstatne zmenia štruktúru OSN; bude to vyžadovať súhlas členských štátov. Nech budú zmeny akékoľvek, musíme zachovať tie prvky OSN, ktoré už zásadne zlepšili osud miliónov ľudí na Zemi.

Najdôležitejšou úlohou bude zvýšiť účinnosť OSN, premeniac ju zo zhromaždenia suverénnych štátov na zhromaždenie ľudu. Takáto transformácia má už obdoby v minulosti, napr. konverziu pôvodnej konfederácie suverénnych štátov severnej Ameriky na súčasný federálny systém. Ak sa majú vyriešiť naše globálne problémy, musia jednotlivé štáty preniesť časť svojej suverenity na systém transnacionálnej autority. Ak sa to nestane, pretrvá riziko zablokovania sveta do konfliktu suverénnych štátov, ktorých prvoradý záujem bude ich zvrchovanosť. Sotva si môžeme dovoliť také plytvanie zdrojmi; ľudia sveta si zaslúžia niečo lepšie. Nový transnacionálny systém iste vyvolá silnú opozíciu politických vodcov v mnohých štátoch - najmä medzi nacionalistami a šovinistami. Ak je však naším cieľom planetárny etický konsenz, musíme ho úspešne rozvíjať.

Nový transnacionálny systém musí byť demokratický a mal by mať obmedzené právomoci. Mal by jednotlivým nezávislým štátom a oblastiam sveta priznať ďalekosiahlu autonómiu, decentralizáciu a slobodu. Mali by v ňom byť zabudované bezpečnostné zábrany proti zneužitiu moci. Mal by sa zaoberať primárne otázkami, ktoré sa dajú riešiť len na globálnej úrovni, ako napr. medzinárodná bezpečnosť, ľudské práva, ekonomický a sociálny rozvoj a ochrana planetárneho životného prostredia. Ak sa majú tieto ciele dosiahnuť, navrhujeme nasledujúce opatrenia, vychádzajúc z rámca OSN.

- Po prvé, raz v budúcnosti bude svet potrebovať výkonný Svetový parlament zvolený na podklade populácií a reprezentujúci ľud, nie jeho vlády. Myšlienka Svetového parlamentu je podobná vývoju Európskeho parlamentu, ktorý je ešte stále v detskom veku. Súčasné Valné zhromaždenie OSN je zhromaždením národov - štátov. Budúci Svetový parlament by mal vykonávať zákonodarnú moc demokratickým spôsobom; najpravdepodobnejším sa zdá byť dvojkomorový systém s Parlamentom ľudu a Valným zhromaždením národov. Podrobnosti formálnej štruktúry možno vypracovať na podklade konvencie o sprísnení, doplnení alebo nahradení OSN nejakým parlamentárnym systémom.

- Po druhé, svet potrebuje účinný bezpečnostný systém na prekonanie vojnových konfliktov ohrozujúcich mier. Na dosiahnutie tohto cieľa treba zmeniť a doplniť Chartu OSN, napr. zrušiť právo veta veľkej pätky v Bezpečnostnej rade. Existuje na základe historických okolností na konci druhej svetovej vojny, ale tie už nie sú relevantné. Základným princípom svetovej bezpečnosti je ustanovenie, že žiaden štát alebo aliancia štátov nemá právo napadnúť politickú a teritoriálnu integritu iných štátov agresiou; žiaden štát ani aliancia štátov nesmie ovládnuť svet alebo jednostranne bombardovať iné štáty bez súhlasu Bezpečnostnej rady. Svet však potrebuje účinnú policajnú/vojenskú silu na ochranu ohrozených oblastí pred konfliktmi a na vyjednanie mierovej dohody. Odporúčame, aby sa v Bezpečnostnej rade OSN, volenej Valným zhromaždením OSN a Svetovým parlamentom, vyžadovala trojštvrtinová väčšina na povolenie bezpečnostných opatrení; pri 15-člennej BR by nesúhlas štyroch alebo viac členov zmaril zamýšľanú akciu.

- Po tretie, musí byť ustanovený účinný Svetový súd a zostavený medzinárodný zbor sudcov, vybavený dostatočnou mocou, aby presadil svoje rozhodnutia. Týmto smerom sa už vyvíja Svetový súd v Haagu. Svetový súd bude mať moc súdiť porušovanie ľudských práv, genocídu a transnacionálne zločiny, ako aj rozhodovať v medzinárodných sporoch. Je na čase, aby štáty, ktoré dosiaľ neuznali jeho autoritu, urobili tak čím skôr.

- Po štvrté, svet potrebuje planetárnu environmentálnu kontrolnú agentúru na transnacionálnej úrovni. Odporúčame posilniť existujúce agentúry OSN a programy týkajúce sa životného prostredia. Musia dostať moc presadiť opatrenia proti vážnym ekologickým znečisteniam. Populačný fond OSN musí dostať toľko finančných prostriedkov, aby to stačilo na krytie svetovej potreby antikoncepcie a tým pomohlo stabilizácii svetovej populácie. Ak existujúce agentúry nezvládnu tieto zložité problémy, bude treba vytvoriť silnejšie planetárne agentúry.

- Po piate, odporúčame medzinárodný daňový systém, aby sa získali prostriedky na plnenie sociálnych úloh tam, kde nestačia sily slobodného trhu a na pomoc nerozvinutým oblastiam sveta. Mali by sme začať daňou vyberanou na základe hrubého národného dôchodku (HND) všetkých štátov; výťažok by sa mal používať na ekonomickú a sociálnu pomoc a na rozvoj. To by už nebol dobrovoľný príspevok, ale povinná daň. Platili by sa z nej aj existujúce vitálne dôležité agentúry OSN ako UNESCO, UNICEF, Svetová zdravotnícka organizácia, Svetová banka, Medzinárodný menový fond a i.

Bude potrebná široká medzinárodná dohoda o daňovej reforme, aby medzinárodné korporácie čestne platili svoj podiel na globálnom daňovom zaťažení. Za dary pre sociálny rozvoj by sa mali povoľovať daňové úľavy. Malo by sa vážne uvažovať o zdanení medzinárodných finančných transferov, ktoré v súčasnosti nepodliehajú dani. Mnohé členské štáty OSN odmietajú platiť svoje príspevky; malo by sa proti nim zakročiť, napr. sankciami. Chudobným štátom neschopným platby by sa mali neúnosné dlžoby odpustiť.

- Po šieste, rozvoj globálnych inštitúcií by mal zahrnovať nejakú procedúru na reguláciu multinacionálnych korporácií a štátnych monopolov. Toto presahuje existujúci mandát OSN. Máme síce súhlasiť s nevyhnutnosťou ekonómie voľného trhu, ale nemôžeme nevidieť aj iné planetárne potreby ľudstva ako celku. Ak sa to ponechá bez kontroly, vzniknú pravdepodobne megakorporácie a monopoly, ktoré oslabia ľudské práva a vážne poškodia životné prostredie a prosperitu v celých oblastiach sveta. Nesmierne rozdiely v životnej úrovni obyvateľstva medzi bohatými a chudobnými štátmi sa síce teoreticky dajú vyrovnávať nabádaním k svojpomoci, ale účinnejšie sa vidí byť prinútiť bohatých tohto sveta, aby poskytli potrebný kapitál, technickú pomoc a vzdelávacie programy na ekonomický a sociálny rozvoj.

- Po siedme, musíme udržovať pri živote slobodný trh myšlienok, rešpekt pred rozdielnosťou názorov a ceniť si právo na disent. To vedie k presvedčivému odporu proti kontrole komunikačných médií či už štátnymi orgánmi, mocnými ekonomickými záujmami alebo globálnymi inštitúciami. Diktatúry každodenne používali médiá na propagandistické účely a zo zásady zakazovali alternatívne názory. No aj v kapitalistických spoločnostiach bývajú masmédiá často pod kontrolou oligopolov. Tieto médiá zvyknú vyhovovať nízkemu vkusu na najnižšej úrovni, len aby získali čo najvyšší počet divákov. Pri nekritickom preberaní novovekárskeho šarlatánstva sa prehliadajú fakty a reportážam o zázrakoch sa venuje viac vysielacieho času ako najnovším vedeckým objavom. Mnohé médiá - televízia, rozhlas film, publikácie - zrejme necítia nijakú povinnosť poskytovať faktický alebo vzdelávací obsah.

Odmietame akúkoľvek formu cenzúry či už zo strany vlády, inzerentov alebo majiteľov masmédií. Zastávame názor, že sa má podporovať súťaž medzi médiami, a to zakladaním aj verejných a nezárobkových mediálnych organizácií; treba odporovať každému pokusu o monopol alebo oligarchickú kontrolu masmédií; treba podnecovať ľudové dobrovoľnícke hnutia, aby monitorovali masmédiá a zverejňovali ich očividné výstrelky.

Prístup k masmédiám musí byť otvorený. To znamená, že ich nesmú ovládať ani mocné globálne oligopoly, ani vlády. Na celom svete musíme budovať demokratické hnutie za kultúrnu diverzitu, ktorá obohacuje, a za slobodnú výmenu ideí.

X. Optimistický pohľad na ľudské vyhliadky

Nakoniec je možno najdôležitejšie, aby sme ako členovia ľudského spoločenstva na tejto planéte pestovali optimistický pohľad na naše vyhliadky do budúcnosti. Hoci sa mnohé problémy zdajú neriešiteľné, máme dobré dôvody veriť, že ak na ne zameriame všetko svoje nadanie, dokážeme to; pri dobrej vôli a obetavosti všetkých zúčastnených sa dá dosiahnuť lepší život pre stále viac a viac príslušníkov ľudskej komunity. Planetárny humanizmus je pre ľudstvo veľkým prísľubom. Chceme pestovať zmysel pre úžas a vzrušenie pri potenciálnych možnostiach uskutočniť lepší život pre nás samých a pre generácie, ktoré sa ešte len narodia. Ideály sú predkovia budúcnosti. Nebudeme mať úspech, ak sa nerozhodneme mať ho. A neurobíme to rozhodnutie, ak si nebudeme dôverovať. Náš optimizmus sa musí zakladať na realistickom hodnotení možností dosiahnuť cieľ, ale musí nás motivovať presvedčenie, že protivenstvá prekonáme.

Planetárny humanizmus odmieta nihilistickú filozofiu konca sveta a zúfalstva; odmieta tých, čo radia útek od rozumu a slobody, čo hlivejú v strachu a neblahých tušeniach, čo sú posadnutí apokalyptickými scenármi Armageddonu. Ľudstvo už vzdorovalo výzvam v minulosti, veď to je pokračujúca sága nášho planetárneho dobrodružstva. Ako humanisti vyzývame dnes tak ako včera, aby sme nehľadali spásu u kohosi za našimi chrbtami. Len sami sme zodpovední za náš osud a urobíme dobre, ak pozbierame všetku svoju odvahu a inteligenciu na dosiahnutie najvyšších cieľov. Veríme, že v budúcnosti bude môcť žiť každý príslušník planetárnej spoločnosti dobrý život. Život má zmysel pre tých, čo sú ochotní zobrať na seba zodpovednosť a veria, že sa môžu zúčastniť tvorby nového sveta zajtrajška. Budúcnosť môže byť krásna a bohatá; môže nám otvoriť nové, odvážne a vzrušujúce výhľady. Planetárny humanizmus môže významne prispieť k rozvoju pozitívnych postojov, ktoré sú tak veľmi potrebné na realizáciu nevídaných možností čakajúcich na ľudstvo v treťom miléniu a neskôr.

Všetci, čo podpisujeme tento dokument, úprimne si prajeme partnerstvo s rozličnými kultúrami, vrátane veľkých svetových náboženských tradícií. Cítime potrebu upriamiť sa na spoločný cieľ a uvedomujeme si naše spoločné hodnoty. Potrebujeme vstúpiť do trvalej fázy „dať a brať“ - výmeny nielen s tými, čo s nami súhlasia, ale aj s tými, čo majú iné názory. Uprostred všetkých našich rozdielností a plurality našich tradícií uznávame, že sme všetci časťou širokej ľudskej rodiny a spája nás náš planetárny domov. No veľký súčasný úspech nášho rodu ohrozuje budúcnosť ľudskej existencie. Len my sme zodpovední za náš kolektívny osud. Riešenie našich problémov vyžaduje spoluprácu a múdrosť všetkých príslušníkov svetovej komunity. Je v moci každého ľudského tvora, aby mu na tom záležalo. Planetárna komunita je predsa naša a každý z nás môže pomôcť, aby rozkvitla. Budúcnosť je otvorená. Sami sa musíme rozhodnúť. V spolupráci máme možnosť uskutočniť najušľachtilejšie ciele a ideály ľudstva.

* * *

„Tí, čo podpísali Humanistický manifest 2000, nemusia súhlasiť s každou jeho podrobnosťou. Prijímame však jeho hlavné zásady a ponúkame ich ako príspevok ku konštruktívnemu dialógu. Pozývame ďalšie ženy a mužov z rozličných tradícií, aby sa s nami spojili v práci za lepší svet v planetárnej spoločnosti, ktorá sa teraz tvorí na celom svete“.

Humanistický manifest 2000

podpísali nasledujúce významné osobnosti:

P. Kurtz, R. Dawkins, E.O. Wilson, A.C. Clarke, S. Allen, R. Leakey,

P.D. Boyer, H.W. Kroto, Taslima Nasrin, F. Murad, B. Benaceraff, J.-M. Lehn,

J. Samarango, A. Cranston, D. Cosič, E. Beaulieu, J.C. Skou,

J. Tarter, M. Molina, H.A. Hauptman, V. Kuvakin, B. Crick

a ďalších viac ako sto osobností z celého sveta;

medzi nimi je 9 nositeľov Nobelovej ceny.

Prameň: Paul Kurtz, "Humanist Manifesto 2000 – A Call for a New Planetary Humanism", Free Inquiry, 19/4, s. 4-20, september 1999.

Preložil Rastislav Škoda

* * *

Dodatok:

Po uplynutí 2000 rokov pôsobivosť kresťanstva, ktoré určitým spôsobom stvárňovalo západnú civilizáciu, chradne na svoj úspech. Jeho posolstvo dávalo v prvých storočiach slovo tým, čo ho predtým nemali - vyradeným zo spoločnosti, chudobným, ženám, deťom - a vzbudzovalo nádej na príchod bratskej spoločnosti rovnocenných ľudí; sklamalo ich, lebo Zem je more biednych s ostrovom šťastných. Boli v ňom postupne aj prvky modernosti: svedomie, sloboda jednotlivca, rovnosť, solidarita a preto sú aj takí, čo v nich, a nie v Osvietenstve, vidia pramene novej doktríny ľudských práv; humanisti pamätajú, aké boje museli viesť za každé jedno ľudské právo a ako dlho; napr. za zrušenie otroctva vyše 1800 rokov. Základná dogma kresťanstva, inkarnácia (vtelenie Ježiša Krista do ľudskej prirodzenosti), zosilnila obraz dokonalého človeka, no tento sa posvetštil (modernizoval) pretrhaním pút s náboženstvom až do bytosti bez osobného nadprirodzena. Zachoval si hlad po pochopení zmyslu vecí, no znechutilo sa mu každodenné prežívanie sakrálna. Mystérium kresťanskej inkarnácie tak paradoxne favorizovalo vznik ateistického humanizmu s jeho vzorom úplne slobodného človeka, ktorý impregnuje súčasnú spoločnosť; ozajstní humanisti majú staršie predobrazy, napr. smelého Prometea.

Manifest 2000 je jedným zo súčasných súhrnov humanistickej náuky, a to tak odôvodnenia ako morálky. V rôznych štátoch mnohí naši myslitelia pracujú na tejto téme, predkladajú nám svoje návrhy a vidíme, že sa v podstate nelíšia. Všetkým ide o zväčšenie šťastia človeka a záchranu nášho životného prostredia. Ak je jeho obdobou napr. katechizmus katolíckej cirkvi, musí udrieť do očí, že v tomto sa človeku, resp. jeho „životu v Kristu“, venuje len štvrtina rozsahu, kým tri štvrtiny sú vysvetľovania nadprirodzena, odôvodňovania väčšine dnešných ľudí nepochopiteľných dogiem a mlátenie slamy („…je nekonečne väčší než všetky jeho diela“). Predpokladám, že podobné je to v katechizmoch iných kresťanských cirkví a aj v zásadných knihách iných náboženstiev. Moderný človek má iný myšlienkový svet a bude Manifest 2000 čítať so záujmom, lebo v ňom nachádza prijateľné smernice pre svoje správanie. – R. Š.

Budúcnosť bioinžinierovania ľudí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Arthur Caplan a Tom Madigan

Tom Madigan: Čo považujete za najbližší veľký problém bioetiky?

Arthur Caplan: Myslím, že to bude predĺženie života a náklady na zlepšenie kvality života v pokročilom veku. Mnohí to budú pokladať za márnotratné plytvanie, ale žiť dlhšie a lepšie bude ohromný podnik a bude to drahé. Tento trend nám už naservíroval preparáty ako Viagra a Propecia, ale to skutočné genetické inžinierstvo ešte len príde a bude vyžadovať veľké peniaze - spor medzi starými a mladými, medzi bohatými a chudobnými, sa tým veľmi vyostrí.

T.M.: Čo si myslíte o názore, že ľudia môžu žiť 150 rokov a viac?

A.C.: Myslím, že ľudia môžu žiť dlhšie a lepšie, ak chcú. Túto ich túžbu nepovažujem za egoistickú - chápem ich. Je tu však riziko, že pri predĺžení života nás v pokročilom veku postihnú nové choroby a pohromy, napr. ako už dnes nadobúda na význame Alzheimerova choroba; zajtra to môže byť Jacob-Creutzfeldov syndróm u ľudí nad sto rokov.

T.M.: Čo si myslíte o xenotransplantáciách (prenosy orgánov zo zvierat na ľudí)?

A.C.: Ak zvážime všetky faktory, nevyzerá ich budúcnosť veľmi sľubná, lebo vyžadujú aj genetické inžinierstvo, aj imunosupresiu (potlačenie nepriaznivých imunitných reakcií) a okrem toho sú tu problémy s chovom vhodných zvierat. Vcelku som však veľkým zástancom tejto stratégie, lebo som presvedčený, že eticky je oveľa ľahšie brániť zabíjanie zvierat pre záchranu života ľudí ako pre zjedenie na obed.

T.M.: Ako zmenili moderné reprodukčné technológie - napr. tie, ktoré umožňujú ženám po menopauze mať deti, ak si to prajú - naše súčasné názory na reprodukciu ľudskej populácie? Majú sa takéto technologické novinky podporovať alebo zavrhovať?

A.C.: Povzbudzovať - ale so zvýšenou pozornosťou dobru detí. Ide tu predsa o technológiu na robenie detí. Nie je voči nim nijako čestné, ak sa robia, aby z nich boli siroty alebo zrôdy. Pomoc pri robení detí nesmie ostať finančne výnosným priemyslom, ako sa javí dnes. Musíme sa na ňu dívať podobne ako na adopciu: je to jedna z nových ciest k založeniu rodiny; v záujme ochrany detí vyžaduje dohľad vlády.

T.M.: Kde vidíte v najbližších rokoch úlohu bioetika?

A.C.: Klásť otázky, preverovať bežné názory a vedomosti, navádzať vedcov a lekárov, aby rozmýšľali o dôsledkoch toho, čo robia. Bioetici sa mi oveľa lepšie páčia v úlohe rozhnevaných prorokov ako v úlohe etických ajatolláhov.

T.M.: Aké vplyvy najviac prispeli ku kryštalizácii vášho svetonázoru?

A.C.: Najviac ma ovplyvnil Ernest Nagel na Columbijskej univerzite a potom Dewey a Hook. Považujem sa za pragmatistu, ale nie som si istý, či je to ten istý pragmatizmus ako ho učil Dewey. Presiakol som biologickým myslením o vývoji a genetike, takže mám v sebe aj čosi aristotelovského. No môj najväčší hrdina je Sokrates, ktorý podľa môjho názoru vedel, čo nevedel a veľmi vplýval na druhých, aby si mohol byť istý, že to, o čom si myslia, že to vedia, je naozaj skutočnosť.

Biomedicína je veľmi rýchlo napredujúca veda ... Tí, čo sa s ňou rútia do budúcnosti, nie vždy si dajú načas, aby sa mohli počudovať, kam to smerujú.

* * *

Arthur Caplan je riaditeľ Strediska pre bioetiku na Univerzite v Pennsylvanii, významný bioetik, autor m.i. knihy Ethics and Organ Transplants (Etika orgánových transplantácií) a stoviek článkov a recenzií.

*  *  *

Prameň: Arthur Caplan a Tim Madigan: The Future of Engineering Humans", Free Inquiry, 19(4), s. 37, jeseň 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Vážený pán teológ

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Dan Barker

Paródia listu Pána Boha kňazovi

Vážený pán teológ,

mám niekoľko otázok a myslím si, že Vy by ste mohli byť tou správnou osobou, ktorej by som ich mohol položiť. Niekedy mi to pripadá nudné sedieť tu v nebi a nemať v blízkosti nikoho, s kým by som sa mohol porozprávať.

Myslím poriadne sa porozprávať, nie tak ako s mojimi pokornými anjelmi, ktorí nemajú vlastnú vôľu. Keďže Ja som stvoril každú myšlienku v ich hlavách, nepovzbudzuje ma to veľmi na besedy s nimi.

Samozrejme by som sa mohol rozprávať so svojím synom Ježišom a s treťou osobou Našej Svätej Trojice, ale pretože všetci traja sme jedno a to isté, niet ničoho, čo by sme sa mohli jeden od druhého dozvedieť. V Božej hlave niet pohotových replík. Každý z nás vie všetko, čo vie ten druhý. Nemôžeme spolu hrať ani šachy! Ježiš ma niekedy volá „Otec“, čo mi robí dobre, ale pretože sme rovnako starí a máme rovnakú moc, neznamená to veľa.

Ste vzdelaný. Podrobne ste študovali filozofiu a svetové náboženstvá a získali ste tituly, ktoré Vás oprávňujú diskutovať s niekým ako som Ja. Mohol by som si síce porozprávať s hocikým, aj s tými nevzdelanými veriacimi, ktorí zapĺňajú kostoly a lichotia mi nekonečnými petíciami, ale veď Vy viete, ako to je: niekedy túžime po výmene názorov s rešpektovaným kolegom. Čítali ste učené diela a napísali ste toho veľa - dokonca hrubé knihy o mne, takže ma poznáte lepšie ako bárskto iný.

Možno Vás prekvapuje, že Vám idem klásť otázky. Nie nejaké rečnícke otázky ako pri duchovných cvičeniach, ale ozaj závažné otázky - na môj dušu! Nech Vás to nešokuje, veď som Vás napokon stvoril na svoj obraz. Vašu túžbu pátrať po podstate vecí som do Vašich myslí zasadil Ja. Dávať otázky je užitočné - aj to pochádza odo mňa. Raz už ktosi povedal, že by sa vždy malo všetko dokázať - a čo je dobré uchovať.

Moja prvá otázka znie:

ODKIAĽ SOM SEM PRIŠIEL ?

Sedím si tu v nebi, obzerám sa a vidím, že okrem mňa a vecí, čo som stvoril, tu nikto iný nie je - žiadna bytosť, čo by so mnou súperila. Ani hore nado mnou nevidím nič, čo by ma bolo mohlo stvoriť, iba ak sa to so mnou hrá na schovávačku. V každom prípade, pokiaľ viem - a Ja údajne viem všetko - niet tu nikoho iného okrem mňa v troch osobách a všetkých mojich stvorení. Hovoríte, že Ja som vždy existoval; že Ja som sám seba nestvoril, pretože keby som to bol urobil, bol by som väčší ako som.

Tak teda odkiaľ som sa tu vzal?

Poznám Váš názor, pokiaľ ide o Vašu existenciu. Spozorovali ste, že príroda a najmä ľudská myseľ sú usporiadané veľmi zložito. Z toho usudzujete, že tu musí byť niekto, čo to tak naplánoval. Tvrdíte, že ľudia musia mať nejakého stvoriteľa a Ja Vám v tom nebudem odporovať.

Ale ako je to so mnou? Viem rovnako ako Vy, že moja myseľ je komplexná a zložitá. Samozrejme je oveľa zložitejšia ako Vaša, inak by som predsa nemohol stvoriť Vašu myseľ. Aj moja osobnosť javí znaky organizácie a účelnosti. Niekedy som sám prekvapený, aký som múdry. Ak si myslíte, že Vaša existencia je dôkazom činnosti plánovača, čo si myslíte o mojej existencii? Či nie som skvelý? Či nefungujem správne? Moja myseľ nie je náhodná kopa nesúvislých myšlienok, ale má všetky znaky toho, čo vo Vašom prípade nazývate dôkazom premysleného plánu pri stvorení človeka. Ak z toho vyvodzujete, že to mohol urobiť iba cieľavedomý plánovač, prečo si to nemám myslieť aj Ja o sebe? Ak ste Vy potrebovali pre svoj vznik plánovača, prečo by som ho nepotreboval Ja?

Mohli by ste povedať, že takáto otázka je rúhanie, no pre mňa taký hriech neexistuje. Ja sa smiem pýtať na všetko, čo sa mi zachce a myslím si, že táto moja otázka je celkom oprávnená. Ak však raz vravíte, že všetko vyžaduje plánovača a hneď na to pridáte, že plánovač nie je potrebný na všetko (na mňa ho vraj netreba), či si neprotirečíte? Nie je to argumentácia v začarovanom kruhu? Nechcem sa hádať o Vašich argumentoch; len sa čudujem, prečo pre Vás je správne odvolávať sa na plánovača, kým pre mňa to nie je správne.

Ak hovoríte, že Ja sa nemusím pýtať, odkiaľ pochádzam, pretože som dokonalý a vševediaci, zatiaľ čo ľudia sú omylní, potom vôbec nepotrebujete argument plánovača. Vyslovili ste predpoklad, že existujem, a Ja Vám v tom nebudem odvrávať. Je to však usudzovanie v začarovanom kruhu; Vám môže pomôcť utešovať sa, ale mne to nepomôže dozvedieť sa, kde je môj pôvod.

Hovoríte, že existujem od večnosti a naveky. Nemal by som proti tomu námietky, keby som vedel, čo to znamená. Neviem si predstaviť svoju večnú existenciu, pretože na tak dávno dozadu sa nepamätám. Trvalo by mi večnosť rozpamätať sa naspäť až na začiatok večnosti. A neostal by mi čas robiť niečo iné; takže nemôžem tvrdiť, že existujem od večnosti. No aj keby to bola pravda, prečo si myslíte, že večné je cennejšie ako dočasné? Dlhá kázeň je cennejšia ako krátka? Čo vlastne znamená cennejší? Sú tuční ľudia cennejší než chudí, alebo starší cennejší než mladí? Vzali ste si do hlavy, že je akosi dôležité, že som vždy existoval. Nejdem Vám to vyvracať, ale majte na pamäti, že moja otázka sa netýkala trvania mojej existencie, ale odkiaľ pochádzam, teda môjho miestneho pôvodu. Nemyslím si, že problém je vyriešený výrokom, že som večný. Chcem vedieť, odkiaľ pochádzam.

Viem si predstaviť iba jedinú odpoveď a budem Vám povďačný, ak k tomu zaujmete stanovisko. Viem, že existujem. Viem, že som nemohol stvoriť seba samého. Viem aj, že neexistuje nijaký vyšší Boh, ktorý by ma bol mohol stvoriť. Ak ho nenachádzam nad sebou, možno by som ho mohol hľadať niekde dolu pod sebou. Hádam je to trochu špekulatívne, no sledujte moje myšlienky - možno ste ma stvorili Vy!

Nebuďte šokovaný, že Vám chcem zalichotiť. Keďže v mojej bytosti je dôkaz účelného diela plánovača a keďže nevidím nikde nijaký prameň, odkiaľ by takýto plán mohol pochádzať, som nútený hľadať plánovača alebo plánovačov v samotnej prírode. Vy ste súčasťou prírody. Ste inteligentný - aspoň tak hovoria Vaši čitatelia. Prečo by som nemal nájsť odpoveď na moju otázku práve u Vás? Pomôžte mi nájsť východisko.

Samozrejme, ak ste ma vytvorili Vy, potom som Ja nemohol stvoriť Vás. Príčina, prečo si myslím, že som Vás stvoril, spočíva v tom, že Vy ste ma na to naviedli, že Ja som vás stvoril. Často ste povedali, že Stvoriteľ môže vložiť myšlienky do myslí svojich tvorov. Nie je však potom možné, že to Vy ste vložili myšlienky do mojej mysli? A tak tu teraz obaja stojíme, čudujeme sa a pýtame sa, odkiaľ vlastne pochádzame?

Niektorí z vás povedali, že odpoveď na toto všetko je záhada, ktorej iba Boh rozumie. Teda ďakujem pekne. Na jednej strane používate logiku, aby ste sa pokúsili dokázať moju existenciu, avšak len čo vás logika privedie do slepej uličky, hneď ju hádžete cez palubu a dovolávate sa „viery“ a „záhad“. Tieto slová môžu byť užitočné ako náhrada za fakty alebo pravdu pre Vás, ale pre mňa neznamenajú nič. Môžete predstierať, že táto „záhada“ znamená niečo hrozne dôležité; pre mňa to znamená iba toľko, že to neviete.

Niektorí z vás hovoria, že som neprišiel odnikiaľ, že jednoducho existujem. No počul som vás aj povedať, že nič nemôže vzniknúť z ničoho. Nemôže byť pravda jedno aj druhé. Buď existujem, alebo neexistujem. Čo by mohlo byť príčinou toho, že existujem, resp. že neexistujem? Ak Ja nepotrebujem k svojej existencii žiadnu príčinu, prečo by ste ju potrebovali vy? Keďže nie som vôbec spokojný s odpoveďou, že je to záhada, som nútený prijať jediné vysvetlenie, ktoré dáva aký-taký zmysel: vy ste stvorili mňa.

Je to taká strašná myšlienka? Viem, že si potajomky uvedomujete, že ľudia si stvorili veľa bohov: Dia, Thora, Merkúra, Elvisa. Uznávate, že také božstvá majú svoj pôvod v ľudskej túžbe, potrebe alebo strachu. Ak sa požehnaná viera tých mnohých miliárd jednotlivcov môže chápať ako výplod určitej civilizácie, prečo neplatí to isté aj pre vás? Peržania stvorili Mitru, Židia stvorili Jehovu a vy ste stvorili mňa. Ak sa mýlim, opravte ma.

Moja druhá otázka znie:

NAČO JE TO VŠETKO ?

Možno som stvoril sám seba samého, možno ma stvoril nejaký iný Boh, možno ste ma stvorili vy - nateraz to nechajme tak. Konštatujme: Teraz som tu. No načo som tu? Mnohí z vás hľadajú vo mne zmysel svojho života a sám som naozaj často povedal, že zmysel vášho života je oslavovať a tešiť ma. Ústami prorokov:

„Hoden si, Pane a Bože náš
prijať slávu, česť a moc,
lebo ty si stvoril všetky veci:
z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ Zjavenie 4:11

Ak je vaším cieľom tešiť mňa, čo je mojím cieľom? Mám oslavovať sám seba a tešiť sa z toho? Toto by mal byť zmysel života? Ak existujem pre svoje vlastné potešenie, je to sebeckosť. Vyzerá to potom tak, ako keby som vás bol stvoril iba na to, aby som mal živé hračky, s ktorými sa môžem hrať. Nejestvuje žiaden iný princíp, po ktorom by som sa mohol poobzerať? Dalo by sa niečo obdivovať, zbožňovať alebo uctievať? Či som predurčený na večnosť len na to, aby som tu sedel a zabával sa na tom, ako ma iní uctievajú? Mám uctievať sám seba? Aký by to malo zmysel?

Čítal som vaše spisy o zmysle života. Nemajte mi za zlé - majú zmysel iba v teologickom kontexte ľudských náboženských cieľov; v reálnom živote nemajú nijakú praktickú cenu. Mnohí z vás tvrdia, že vaším životným cieľom je dosiahnuť dokonalosť. Keďže ako ľudské bytosti ju nemôžete dosiahnuť (čo sami pripúšťate - a Ja súhlasím), snaha vylepšovať vás núti stále hľadať niečo nové. Zamestnáva vás to. Dúfate, že jedného dňa budete takí dokonalí, ako si myslíte, že som Ja. Pokiaľ však ide o mňa, Ja už som už podľa definície dokonalý - a preto nemôžem mať takýto cieľ. Ja tu iba prešľapujem z miesta na miesto.

No stále si dávam otázku: načo som tu? Inak je to dobrý pocit, že existujem. Je to priam skvelé cítiť sa dokonalý. Ale nedáva mi to cieľ niečo robiť. Stvoril som vesmír s najrôznejšími prírodnými zákonmi, čo riadia všetko od najnepatrnejších kvarkov až po najrozsiahlejšie galaktické zoskupenia, a beží to dobre samo od seba. Musel som urobiť tieto prírodné zákony, pretože inak by som bol býval zahrnutý množstvom opakujúcej sa práce ako napríklad ťahať svetelné lúče cez celý vesmír, spúšťať padajúce predmety dolu smerom k zemi, zošívať atómy, aby vytvorili molekuly, a celé miliardy iných otravných prác, čo sú vhodné skôr pre otroka, ako pre Majstra. Už ste objavili a pochopili väčšinu týchto zákonov a už-už sa blížite k bodu, kedy budete schopní všetky zákonitosti zhrnúť do jednej ucelenej predstavy. Až to dosiahnete, budete vedieť všetko, čo Ja: že už nemám vo vesmíre čo robiť. Bude to tu hore ale otrava!

Mohol by som stvoriť ďalšie vesmíry a ďalšie zákony, ale načo? Už som stvoril iné vesmíry. Stvoriteľská práca je pre mňa ako kýchnutie, priam to zo mňa vyskakuje. Mohol by som spustiť celé orgie tvoriteľstva. Tvoriť, stvoriť, stvárať. Po čase sa každému sprotiví robiť bez zmeny stále to isté. Je to pocit, ako keď zjete celú tabuľku čokolády a vidí sa Vám, že posledný kus Vám nechutí tak dobre ako prvý. Keď raz máte desať detí, či ich potrebujete dvadsať? (Pýtam sa vás, nie pápeža.) Ak je viac súčasne aj lepšie, potom by som musel splodiť nekonečný počet detí a nekonečný počet vesmírov. Keby som sa na to mal prinútiť, bol by som otrokom.

Mnohí z vás tvrdia, že je nesprávne hľadať cieľ v sebe samom, že to musí prísť z vonka. Aj Ja si to myslím. Iba si neviem vymyslieť nijaký nový cieľ. Keby som to robil, musel by som hľadať dôvody. Musel by som aj zvážiť, prečo mám dávať prednosť jednému cieľu pred druhým. A keby tieto dôvody vychádzali zo mňa samotného, dostanem sa do uzavretej slučky samozdôvodňovania. Pretože niet vyššej moci než Ja, nemám nijaký cieľ. Niet ničoho, prečo by som mal žiť. Všetko to nakoniec nemá zmysel.

Iste, mohol by som zmysel udeliť vám ľuďom - aby ste ma oslavovali a potešovali, aby ste sa zdokonaľovali alebo hocičo iné - ale to všetko by sa týkalo výlučne vás. Neznepokojuje vás, že zdroj zmyslu vášho života by bol mimo vás samých?

Ste spokojní s odvolávaním sa na vonkajší zdroj, ktorému pripisujete svoju vlastnú zmysluplnosť; prečo to isté odopierate mne? Aj Ja chcem byť šťastný a chcem nájsť šťastie v niečom inom, ako v sebe samom. Je to azda hriech?

Ale keď si myslíte, že mám právo a môžem nachádzať šťastie v sebe samom a vo veciach, ktoré som stvoril, prečo by ste nemali mať to isté právo aj vy? Vy, ktorých som stvoril na svoj obraz?

Viem, že niektorí z vás už navrhovali riešenie tohto problému a nazvali ho „láska“. Mysleli si, že som tu hore sám a opustený a že som stvoril ľudí, aby som uspokojil svoju túžbu po vzťahu k niečomu mimo svojej vlastnej bytosti. Samozrejme to nikdy nemôže fungovať, pretože nemôžem stvoriť niečo, čo by nebolo súčasťou mňa samého, Ale povedzme, že sa o to pokúsim. Povedzme, že stvorím mechanizmus, ktorý nazvem „slobodná vôľa“, aby umožnil ľuďom určitú voľbu. Ak vám dám túto slobodu, resp. moc (v podstate je to prekrúcanie významu tohto slova, pretože okrem mojej moci iná moc neexistuje), niektorí z vás sa rozhodnú milovať ma. Aj keď ich bude málo alebo čo len jeden, získam niečo, čo by som inakšie nemal. Získam vzťah k niekomu, čo sa mohol rozhodnúť inakšie. Hovoríte, že sa tomu hovorí láska.

Vyzerá to pekne, ale len na papieri, pretože miliardy ľudí sa rozhodli nemilovať ma, takže s týmito odpadlíkmi musím niečo urobiť. Nemôžem zrušiť, že boli stvorení. Ak ich však mám všetkých jednoducho zničiť, mohol som to už na začiatku urobiť inakšie, a síce tak, že by som bol stvoril iba samých veriacich. Pretože som vševediaci, mohol som dopredu vedieť, ktoré z mojich stvorení budú mať tendenciu zvoliť si ma za predmet svojej lásky, čo by zabránilo konfliktu so slobodnou vôľou. Tí, čo by si ma nezvolili, by jednoducho neboli stvorení; dalo by sa to nazvať „Nadprirodzený výber“ a bolo by to voči nim oveľa láskavejšie ako pripraviť pre nich peklo.

Nemožno však mať vzťah lásky k niekomu, kto vám nie je rovný. Ak vy ľudia nemáte zaručenú večnú dušu ako Ja, ste pre mňa ako spoločníci bezcenní. Ak nemôžem rešpektovať vaše právo existovať nezávisle odo mňa a vaše právo zvoliť si niečo iné než mňa, potom nemôžem milovať tých, čo si ma vyvolili. Musel by som nájsť miesto pre všetky tie miliardy večných duší, čo ma neuznali, resp. neuznávajú, nech sú ich dôvody akékoľvek. Nazvime to miesto „peklom“, t.j. miestom, ktoré je nie-Boh, nie-ja. Musel by som stvoriť toto inferno, inak by som sa nemohol vyhnúť stretnutiu s nevercami. Vynechajme teraz technické veci, napr. ako som dokázal stvoriť peklo a potom ho oddeliť od svojej bytosti, okrem ktorej nič iné neexistuje. (Nedá sa predsa iba tak niečo stvoriť a potom to zahodiť - nemám tu nijaký kozmický odpadový kôš.) Podstata veci spočíva v tom, že keďže som dokonalý, toto miesto vyhnanstva musí byť niečo opačného. Musí to byť vrchol zla, bolesti, tmy a múk. Keby som stvoril peklo, nemiloval by som ani seba samého.

Keby som však predsa stvoril peklo, nebolo by rozumné veľa o tom hovoriť. Ako by som sa mohol dozvedieť, či ma ľudia milujú pre mňa samého, alebo aby sa vyhli potrestaniu? Ako vôbec môžem očakávať, že ma niekto bude milovať, ak sa ma predovšetkým bojí? Hrozba večného mučenia by mohla vydesiť niektorých ľudí až do poslušnosti, ale to nemá nič spoločné s povzbudením k láske. A keby ste sa mi vyhrážali alebo ma zastrašovali, musel by som uvážiť, či si váš charakter zaslúži úctu.

Ako by ste sa cítili, keby ste priviedli na svet deti s vedomím, že budú podrobené večnému mučeniu na mieste, ktoré ste pre nich dopredu pripravili? Mohli by ste sa s tou myšlienkou zmieriť? Nebolo by bývalo lepšie vôbec ich nepriviesť na svet?

Viem, že niektorí z vás majú pocit, že peklo je iba metafora. Nemáte ten istý pocit aj o nebi?

Nech je to akokoľvek, argument o láske neobstojí. Keďže som dokonalý, nechýba mi nič; nemôžem byť opustený; nepotrebujem, aby ma niekto miloval, dokonca nechcem, aby ma niekto miloval, lebo keby som to chcel, znamenalo by to, že mi niečo chýba. Podľahnúť možnosti dávať alebo prijímať lásku by znamenalo pripustiť, že ma môžu zraniť tí, čo sa rozhodnú nemilovať ma. Keby ste ma mohli zraniť, nebol by som dokonalý. Ak nemôžem byť zranený, nemôžem milovať. Ak budem ignorovať tých, čo ma nemilujú, alebo ich pošlem do zabudnutia do pekla, potom moja láska nie je úprimná. Ak jednoducho hádžem kocku „slobodnej vôle“ a zbieram ako úrodu city tých, čo ma milujú, potom som sebecký netvor. Keby ste vy takto hrali v kocky s ľudskými životmi, nazval by som vás bezcitnými, namyslenými, nespoľahlivými, sebeckými manipulantmi. Viem, že ste sa pokúsili ponechať ma mimo hry; vysvetľovali ste, že Váš oddaný priateľ nenesie vinu za utrpenie neveriacich, pretože neuznanie Boha bola ich voľba, a nie moja. Aj dnes vysvetľujete, že majú skazenú povahu. Ale kto im dal ich ľudskú povahu? Ak sa niektorí ľudia rozhodnú robiť zle, skade sa berie ten popud? Ak si myslíte, že to pochádza od Satana, kto stvoril Satana? A prečo by mali byť niektorí ľudia vnímaví v prvom rade na Satana? Kto stvoril takúto vnímavosť? Ak bol Satan stvorený dokonalý a potom padol - odkiaľ sa uňho vzala náklonnosť ku skazenosti? Ak Ja som dokonalý, ako, pre Boha, som mohol vytvoriť niečo, čo si nevyberá dokonalosť? Raz ktosi povedal, že dobrý strom nemôže trvale rodiť zlé ovocie.

Navrhujem vám takýto titul pre vašu novú teologickú rozpravu: Bola Eva dokonalá? Ak bola, nebola by si odtrhla to jablko. Ak nebola, stvoril som nedokonalosť.

Možno si pomyslíte, že toto všetko by mi mohlo vnuknúť cieľ: dať do poriadku celý tento virvar; ale z toho ma len bolí hlava (pravda, ak nepripustíte, že by Boh mohol mať malé bolenie hlavy, pýtam sa Vás, ako mu môžete pripustiť žiaľ nad stratenou láskou?). Nemohol by som získať duševný pokoj, keby som si myslel, že moje činy poškodzujú iných. Viem, že by som to nemal hovoriť, ale poviem to: Pretože si myslím, že to vy ste ma stvorili, mali by ste mi Vy povedať, ako mám ďalej žiť. Ak si myslíte, že je v súlade s mojou povahou schvaľovať súčasne lásku aj pomstychtivosť, nemôžem si vyberať. Ak ma stvorili ľudia, môžem jedným kútikom úst hlásať nežnosť a z druhého kútika chrliť brutalitu. Mohol by som tancovať s tými, čo ma milujú, na kostiach mojich poblúdených detí a predstierať, že z toho mám radosť. Potom by som bol naozaj veľmi ľudský.

Mám ešte tisíc ďalších otázok, ale dúfam, že mi dovolíte aspoň ešte jednu:

AKO MÁM ROZHODNÚŤ, ČO JE SPRÁVNE A ČO NESPRÁVNE ?

Neviem, ako som sa sem dostal, ale som tu. Povedzme, že mojím cieľom je urobiť z mojich stvorení dobrých ľudí. Povedzme, že vás mám naučiť, ako sa stanete takí dokonalí, ako som Ja. Najlepšie by bolo konať presne ako Ja, alebo ako Ja chcem, aby ste konali. Vaším cieľom by bolo stať sa mojím malým zrkadielkom. Nebolo by to skvelé? Ja vám dám pravidlá a princípy a vy sa pokúsite ich dodržiavať. Môže a nemusí to byť zmysluplné, ale bude nás to oboch naplno zamestnávať. Predpokladám, že z vášho stanoviska to bude hrozne zmysluplné, pretože si myslíte, že mám moc odmeňovať a trestať.

Viem, že niektorí z vašich protestantských teológov si myslia, že odmeňujem nie za dobré skutky, ale že mi stačí, aby niekto veril v môjho syna Ježiša, ktorý si odpykal trest za vaše zlé skutky. No Ježiš strávil iba asi tridsať šesť hodín z celého večného trestu v pekle utrpenia a vrátil sa sem hore do nášho pohodlia. Skoro by sa dalo povedať, že to len vyzeralo ako trest! Nebol pre dobré chovanie predčasne podmienečne prepustený, ale bol úplne oslobodený (mal dobré styky a spojenia). Keby moja absolútna spravodlivosť vyžadovala plné zadosťučinenie, potom mal Ježiš zaplatiť celú cenu - nemyslíte?

Okrem toho neviem pochopiť, prečo si myslíte, že by som mal prijať krv jedného jedinca za hriechy iných? Je to správne? Je to nejaká spravodlivosť? Dovolí súd, ak sa Vy dopustíte zločinu, aby Váš brat odsedel trest namiesto Vás v žalári? Ak niekto vykradne Váš dom, budete to pokladať za zadosťučinenie spravodlivosti, ak Vám jeho priateľ kúpi nový nábytok? Naozaj si o mne myslíte, že som krvilačný diktátor, ktorý sa uspokojí so smrťou hocikoho za zločiny niekoho iného? A ste naozaj taký neúctivý k výkonu spravodlivosti, že by ste s radosťou prijali správu, že niekto je ochotný pykať za Vaše zločiny? A čo tak osobná zodpovednosť? Pre mňa je to trochu silná káva otvoriť náručie a vítať v nebi veriacich, čo sa vyhli facke za svoje priestupky. Niečo tu nesúhlasí.

Ale povedzme, že sa povznesieme nad všetko. Povedzme, že Ježiš a Ja sme sa už dohodli a že zlo bude potrestané a dobro odmenené. No ako spoznám rozdiel medzi tými dvoma pojmami? Trváte na tom, aby som nehľadal radu v žiadnom zákonníku. Žiadate odo mňa, aby som bol Najvyššou autoritou. Jednoducho sa musím rozhodnúť a vy musíte dôverovať môjmu rozhodnutiu. Môžem sa rozhodnúť, ako sa mi zachce?

Povedzme, že sa rozhodnem, aby ste mi zasvätili jeden deň v týždni. Mne sa páči sedmička; neviem prečo; azda preto, že je to prvé neosožné číslo (nikdy nespievate hymny na moju počesť v 7/4 takte). Rozdeľme kalendár na skupiny po siedmych dňoch a nazvime ich týždne. Kvôli harmónii rozdeľme každú mesačnú fázu na sedem dní, aj tak nám to vyjde. Posledný deň týždňa, alebo možno prvý, veď na tom nezáleží - si ponechám na zasvätenie seba a povedzme, že ho nazvem Sobota. Až potiaľto sa to vidí byť v poriadku a tak si myslím, že je to správne. No teraz vydám zákon, prikazujúci vám, aby ste sobotu zasvätili tak, že v ten deň sa nebude pracovať. Keď to budete plniť, prehlásim vás za dobrých ľudí. Dokonca to zakotvím ako jedno z mojich Veľkých Prikázaní a rozkážem, aby vás popravili, ak nebudete poslúchať. Mnohí ľudia sa s touto situáciou spriatelili a vravia, že to má perfektný zmysel, no ja neviem ako a prečo.

Tak mi teraz pomôžte: Prečo sa o mne predpokladá, že správne rozhodnem, čo je morálne? Keďže sa nemôžem poradiť so žiadnou autoritou, vyzerá to tak, že moje rozhodnutie bude náhodný výber. Skutky budú dobré alebo zlé len preto, lebo ich za také vyhlásim Ja. Ak napríklad rozmarne poviem, že nemáte robiť žiadne, ani maľované ani ryté, obrazy toho, čo sa „nachádza tu hore v nebi, ani toho, čo je dolu na zemi, ani toho, čo je vo vode pod zemou“, tak to platí ako zákon. Ak rozhodnem, že vražda je dobrá vec a súcit je zlá vec, musíte s tým súhlasiť.

Je to naozaj v poriadku? Môžem Ja z ničoho nič rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé? Ešte horšie by bolo, keby som sa rozhodoval podľa toho, či sa mi niečo páči. Dočítal som sa vo vašej literatúre, že odsudzujete takéto sebecké postoje.

Niektorí z vás povedia, že nakoľko som dokonalý, nemôžem sa mýliť. Ak o niečom rozhodnem, že je to dobré alebo zlé, bude to zodpovedať mojej povahe; a keďže som dokonalý, bude to tiež dokonalé. Samozrejme budú moje rozhodnutia v každom prípade lepšie ako vaše. Ale čo to znamená, byť „dokonalý“? Ak je moja povaha „dokonalá“ (nech sa tým myslí čokoľvek), žijem podľa štandardu. Ak žijem podľa nejakého štandardu, nie som Boh. Ak je totiž dokonalosť niečo samo o sebe existujúce, mimo mňa, som nútený ísť touto cestou. Ak naopak je dokonalosť jednoducho jednou z vlastností mojej povahy, neznamená nič: moja povaha môže byť taká, ako chce, a podľa nej sa definuje dokonalosť. Vidíte ten problém? Ak je dokonalosť totožná s „Bohom“, je to iba synonymum pre mňa a jedno slovo môžeme vyškrtnúť zo slovníka. Môžeme vyškrtnúť jedno alebo druhé slovo - vyberte si, ktoré chcete.

Ak som dokonalý, sú isté veci, ktoré nemôžem urobiť. Ak však nesmiem pociťovať napr. závisť, žiadostivosť alebo zlomyseľnosť, nie som všemohúci. Nie som ani mocnejší ako Vy, ak Vy môžete cítiť a robiť veci, ktoré Ja nemôžem.

Okrem toho, ak si myslíte, že Boh je dokonalý od prírody, čo to znamená „od prírody“? Toto slovo sa používa na opísanie vecí, čo sú alebo pôsobia v prírode; pretože si myslíte, že stojím nad prírodou, iste myslíte na niečo iného, niečo ako „povaha“ alebo „vlastnosti“. Mať určitú povahu znamená byť takýto a nie iný. To predpokladá obmedzenia. Prečo som Ja takýto a nie iný? Ako sa to rozhodlo, že moja povaha má byť taká, aká je? Ak je moja povaha jasne vymedzená, potom som limitovaný. Nie som neobmedzený Boh. Ak však moja povaha nie je ničím obmedzená - ako niektorí z vás predpokladajú - potom nemám vôbec žiadnu povahu a hovoriť o tom, že Boh má takú alebo onakú povahu, nemá nijaký zmysel. Fakt je, že ak nemám žiadne obmedzenia, nemám ani žiadnu identitu; a keď nemám identitu, neexistujem.

KTO SOM?

Toto vedie späť do chaosu: ak neviem, kto som, ako môžem rozhodovať, čo je správne? Mám sa iba v sebe samom prehrabávať, kým na niečo neprídem?

Existuje jedno riešenie, o ktoré by som sa mohol pokúsiť; niektorí z vás ho už navrhovali pre vás, pre ľudí. Aj Ja by som mohol svoje výroky zakladať na tom, čo je najlepšie pre vás, pre ľudí. Ako ľudia máte fyzické telo, ktoré sa pohybuje vo fyzickom svete. Mohol by som vymenovať činy, ktoré sú zdravé a užitočné pre materiálne bytosti žijúce v materiálnom prostredí. Mohol by som urobiť morálku niečím materiálnym, niečím, čo má vzťah k ľudskému životu, nie k mojím vrtochom. Mohol by som vyhlásiť (nie ako zákon, ale ako logický záver), že poškodiť ľudský život je zlé a že pomôcť zvýšiť kvalitu ľudského života je dobré. Bolo by to ako zostaviť návod na používanie všetkého, čo som naplánoval a vyrobil; vyžadovalo by to odo mňa vedieť všetko o ľudskej povahe a prostredí, v ktorom žijete. Mal by som vám všetky tieto myšlienky dať na vedomie.

Toto už má určitý zmysel, ale mení to moju úlohu: miesto určovania, čo je morálne, mám len oznamovať, čo je morálne. Ak možno morálnosť odhaliť v prírode, nepotrebujete ma; iba ak by som mal byť poháňačom. Postaral som sa, aby ste mali schopnú myseľ, spôsobilú rozmýšľať a rozvíjať vedu. Nie je na tom nič záhadného, skúmať vzťahy medzi ľuďmi a prírodou a medzi ľuďmi navzájom; máte schopnosť vytvoriť si vlastný systém pravidiel. Niektorí z vás to už urobili tisíce rokov pred Mojžišom. Aj keby vaše pravidlá protirečili mojim, nemohol by som si robiť nároky na vyššiu autoritu ako vy. Vy by ste aspoň mohli ľahko odôvodniť svoje pravidlá; Ja by som to mohol len vtedy, keby som sa podrobil vedeckej analýze.

Ak sa morálka definuje tým, ako existuje ľudská bytosť v prírode, potom ma vôbec nepotrebujete. Som zachránený! Ako som sa dočítal, väčšina z vás stojí pevne nohami na zemi aj bez mojej pomoci. Mohol by som vám odovzdať nejaké kamenné tabuľky o tom, čo si myslím, že je dobré alebo zlé, ale ostalo by aj tak na vás presvedčiť sa, či to v skutočnom svete naozaj funguje. Som istý, že sa zhodneme na konštatovaní, že opodstatnené dôvody sú vždy lepšie ako vrtochy neopodstatneného božstva.

Toto je konečne skvelé stanovisko, ale znepokojuje ma, že vám to síce pomôže spoznať, čo je morálne vo vašom prostredí, ale mne to veľmi nepomôže. Ja tu žiadne prostredie nemám. Ja sa tu iba vznášam vo vánku. Závidím vám.

Ani humanistický prístup nepomôže tým, čo chcú, aby morálka bola zakotvená v niečom absolútnom, čo stojí mimo vás. Pre tých, čo potrebujú kotvu, musí byť strašné, keď zistia, že oceán nemá dno. Pre mňa je to tiež strašné. Nemám svoju vlastnú kotvu. Preto k Vám volám o pomoc.

Ďakujem za prečítanie môjho listu, vážený pán teológ, a za to, že ste dovolili, aby som Vám zveril náročnú úlohu. Prosím odpovedzte mi, keď budete mať čas. Ja mám toľko času, že si to nemožno ani predstaviť.

S pozdravom - Váš oddaný …

* * *

Tento list Pána Boha teológovi môže síce vzbudiť úsmev, ale čo je hlavné - môže byť aj podnetom na hlbšie zamyslenie.

* * *

Prameň: Dan Barker, "Losing Faith In Faith: From Preacher To Atheist" (Tratiac vieru vo vieru: Od kazateľa k ateistovi), 19. kapitola. Vyd. Freedom From Religion Foundation, 1990.

Preložil A. Klanecký

Preč s pápežskými privilégiami!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Keith Porteouse Wood

Vatikán má štatút štátu od Lateránskej zmluvy medzi Talianskym kráľovstvom a „Svätou stolicou“ z roku 1929. IHEU sa vždy stavala proti tomuto špeciálnemu štatútu pre štát, ktorý má 850 obyvateľov a necelú štvorcovú míľu plochy. Pripojil sa k verejnému protestu vo Francúzsku r. 1997, keď tam bol pápež Ján Pavol II. prijatý ako hlava štátu a v Bruseli r. 1998 k demonštrácii proti prílišnému vplyvu Vatikánu na európske záležitosti. Vo februári 2000 sa zúčastní osláv 500. výročia voľnomyšlienkara Giordana Bruna, upáleného ako kacíra.

Vatikán nie je členským štátom OSN. Pri OSN má rímskokatolícka „Svätá stolica“ štatút nečlenského štátneho stáleho pozorovateľa. Nijaká organizácia ani nijaká cirkev nedosiahla také vysoké postavenie. Má právo účasti, reči a hlasovania na zasadaniach a konferenciách; nevládne organizácie ako IHEU môžu predniesť svoj názor len na pozvanie a nemôžu hlasovať. Tento štatút bol pôvodne vytvorený pre Švajčiarsko, ktorého ústava vylučuje stať sa riadnym členom OSN. Ako druhý štát ho dostal v r. 1951 Vatikán - na vlastné požiadanie a bez formálneho hlasovania.

Nekalé aliancie. Zle je, ak na štátnej úrovni neexistuje odluka cirkvi od štátu. O to horšie je, ak sa náboženská moc prejavuje v nadnárodných útvaroch. Humanisti protestujú proti prítomnosti Vatikánu v OSN nielen z ideologických dôvodov, ale aj pre jeho škodlivé intervencie, či sa dejú formálne alebo za scénou. Svätá stolica sa spája raz s katolícky dominovanými štátmi ako Argentína alebo Guatemala, inokedy s moslimsky dominovanými ako Lýbia, Maroko alebo Sudán, len aby získal spojencov pre prípadné vetovanie pokrokových opatrení. Táto politika sa osvedčuje, lebo OSN sa snaží operovať skôr na podklade konsenzu ako väčšiny pri hlasovaní.

Misionárske názory pri kontrole pôrodnosti. Notorický dogmatizmus Vatikánu škodí najviac pri problémoch súvisiacich so sexualitou. Vatikán sa vždy staval proti antikoncepcii a proti opatreniam na zníženie preľudnenia, čo zvyšuje chudobu; aj proti organizácii zdravotnej služby na zabezpečenie potratov tam, kde sú legálne, čo zvyšuje počet úmrtí žien pri pokútnych zákrokoch. Pred nedávnom sa vatikánska delegácia postavila proti rozdeľovaniu prezervatívov na prevenciu AIDS dokonca aj pre manželov. Zákaz používania prezervatívov veľmi sťažuje boj proti sexuálne prenosným chorobám a má najmä v Afrike a Ázii katastrofálne zdravotné a hospodárske dôsledky.

Situácia sa mení. Na obzore sa rysuje stratégia boja proti absurdným privilégiám Vatikánu v OSN. Strešná organizácia je Katolíci za slobodnú voľbu; zastáva liberálno-katolícky svetonázor, sídli vo Washingtone a združuje 275 organizácií zaujímajúcich sa o plánovanie rodičovstva v najširšom zmysle slova. Keďže má na zásahy a obštrukcionizmus Vatikánu - aj v OSN - podobné názory ako IHEU, dá sa v budúcnosti očakávať zblíženie týchto dvoch organizácií.

Reakcia Vatikánu. Vatikán si je istý svojím postavením a sebavedome odmieta aj narážku na „privilégium“, majúc od 4. stor. právo na legátov na celom známom svete. Už 1500 rokov vie účinne brániť svoje nesmierne finančné záujmy … Aj hovorca Katolíckej cirkvi Anglicka a Walesu sa zastáva reprezentácie Vatikánu pri OSN, „kde má svoje miesto aj taký malý štát ako Luxembursko“. Neuvedomuje si, že Luxembursko má tisíc štvorcových míľ, 410 000 obyvateľov (medzi nimi aj ženy a deti) a je to riadne konštituovaný demokratický štát.

Prameň: Keith Porteouse Wood: "Off with the Pontiff‘s Privilege!" (Preč s pápežskými privilégiami!), International Humanist News, december 1999. http://www.iheu.org/node/358

Preložil Rastislav Škoda

Chráňte moje deti pred Desatoro!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Lewis Vaughn

Čo môže ochrániť mojich tínedžerov pred násilím v škole a na ulici lepšie ako detektor kovov a čierni šerifovia? Poznám rodičov, ktorí sa dohodli, že existuje niečo ešte lepšie ako nepriestrelná vesta: Zavesiť na stenu triedy Desatoro.

Od hrôzostrašného masakru na Columbinskom gymnáziu v Littletone v štáte Colorado v USA mnohí duchovní, politici a poslanci žiadajú, aby sa v školách, úradných budovách a súdnych sieňach nachádzalo Desatoro. Zdôrazňujú, že tento symbol zníži výskyt násilia a zachráni spoločnosť. Oponenti tejto myšlienky sa hlasne dovolávajú „odluky cirkvi od štátu“ a odmietajú vešanie krížov a Desatoro na steny škôl.

Ale tu ide o viac: Bola by to nielen zlá vládna politika, bolo by to zlé pre moje deti! Bolo by to pre ne zlé, lebo vydávať Desatoro prikázaní za morálny zákonník je zlá etika, zlé náboženstvo a zlá psychológia. Pozrite sa prečo:

1. Sú v rozpore jedno s druhým

Prikazuje sa nám, aby sme nezabíjali a neklamali. Ale čo urobiť, ak len lož môže zachrániť niečí život? Alebo krádež? V takýchto situáciách nedáva Desatoro nijakú radu. Treba sa poobzerať po morálnych zásadách, ktoré sú mimo rozsahu Desatoro.

2. Sú príliš neurčité, aby boli užitočné

Prikazuje sa nám, aby sme „ctili otca svojho i matku svoju“. Platí to aj vtedy, ak otec zneužíva svoje deti a bije svoju ženu? Nie je to jasné. Prikazuje sa nám, aby sme nezabíjali. Znamená to, že nesmieme zabiť ani v sebaobrane? Že nesmieme zabiť, aby sme zachránili iné životy? Tieto prikázania sú popletené. Ak ich chcete rozpliesť, musíte sa oboznámiť s morálnou teóriou.

3. Sú nedostatočné.

Môže nás Desatoro viesť a dať nám smernice v najťažších situáciách života? Povie nám, aký má byť náš názor na trest smrti, na rasizmus, práva homosexuálov, práva žien, preľudnenie, umelú insemináciu alebo zníženie dávok nemocenského poistenia? V takýchto prípadoch nedáva Desatoro lepšiu radu ako jedálny lístok v reštaurácii.

4. Sú natoľko absolutistické, že sú nemorálne.

Podobne ako niektoré sekulárne etické systémy (napr. Kantov), ani Desatoro nepripúšťa výnimky. Nesmieš - basta. Ak má otec hladujúce deti a len krádež chleba by ich zachránila, nesmie kradnúť, aj keby mu deti umierali. Takýto zákon je nemorálny. Tí, čo lipnú k takýmto absolutistickým príkazom, sú ako debilní turisti, ktorí spadnú zo skalného útesu, lebo sa im povedalo, aby dokončili túru.

5. Nemajú božskú autoritu.

Desatorám sa pripisuje božský pôvod. Pre mnohých z toho vyplýva, že činy sú dobré či zlé, pretože to Boh povedal, že sú dobré či zlé. Podľa toho je Boh autorom morálky; niet inej morálky ako Božie prikázania. Keby nebol Boh povedal, že cudzoložstvo je hriech, nebolo by zlé. Ale keby to bola pravda, mohol nám Boh takisto ľahko prikázať, aby sme sa dali do vraždenia svojich matiek, znásilňovania susedov a okrádania priateľov. Keby Boh povedal, že je to správne, bolo by to správne? Nezmysel. Bez ohľadu na Boží príkaz je to zlé.

6. Niet dôkazu, že by tie prikázania pomáhali.

Niektorí predpokladajú, že ak zavesia na stenu Desatoro, zmení sa správanie ľudí: napr. študenti prestanú strieľať na študentov a narkománia sa rozplynie do ovzdušia. To sú empirické tvrdenia, ktoré sa dajú vedecky testovať. Chyba je v tom, že ani pre jedno z týchto dvoch tvrdení niet nijakých dôkazov. Prívrženci prikázaní tvrdia aj to, že modlenie a čítanie biblie v školách zvýši morálku a zníži výskyt kriminality. Kritici namietajú, že v časoch, keď bol Boh v školách, zúrili krvavé vojny medzi gangmi, rasizmus prekvital a tolerancia voči náboženským menšinám bola neznáma. Skutočnosť je taká, že takéto korelácie sa nedajú dobre dokazovať. Ale keby sa aj dali, korelácia je niečo iné ako príčina a účinok. Keby to bolo to isté, mohli by sme povedať, že náboženstvo vyvoláva streľbu v škole, lebo väčšina doterajších vraždiacich strelcov boli veriaci.

Najhoršie je, že zavesiť Desatoro na stenu triedy by pravdepodobne vyvolalo konflikt, lebo sú to stranícke prikázania. Existujú vo viacerých verziách, napr. protestantské, katolícke, židovské a iné, a každé vydanie sa zakladá na iných dogmách. (Ani ich počet nie je vždy desať, čo vedie k zmätku v ich číslovaní. Naše slávne šieste prikázanie je v protestantských USA len piate - pozn. prekl.) Niet štandardného znenia, uznal nedávno dokonca aj George W. Bush. Čie znenie zavesíme na stenu? Do boja za to naše!

7. Poskytujú deťom zlú predstavu o morálke.

Chcem, aby moje deti pochopili, že mať morálku značí oveľa viac ako súhlasiť s pár zjednodušujúcimi príkazmi. Život je zložitejší a aj morálka je komplikovaná záležitosť. Chcem, aby spoznali, že existuje vec zvaná objektívna morálka, ale nedá sa vylepiť na odznak. Chcem, aby sa naučili, ako pracovať so základnou morálnou teóriou, ktorá dáva zmysel morálnym zásadám a pomáha riešiť ich konflikty. Chcem, aby natoľko dospeli, že odmietnu etiku, ktorá očividne odporuje našim uznávaným morálnym zásadám. Chcem, aby robili dobre zo sympatie a pochopenia, o čo ide - nie preto, lebo to prikazuje dogma. Chcem, aby sa vedeli dobre rozhodovať a aby cítili zodpovednosť každý za všetkých.

Moje deti nechodia do škôlky, lebo nechcem, aby si osvojili škôlkarskú verziu etiky.

*  *  *

Prameň: Lewis Vaughn: "Protect My Children from the Ten Commandments!" ( Chráňte moje deti pred Desatoro!), Free Inquiry, 19/4, s. 22, jeseň 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Vyznávam evolúciu a materializmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Geoffrey A. Clark

Hoci uznávam jej nedostatky, som neochvejný obdivovateľ vedy. Či sa vám to páči alebo nie, skoro celý moderný svet je produktom vedy. Žiaľ, v súčasnosti je veda napádaná pre materializmus, ktorý je centrálnym ontologickým základom vedeckého svetonázoru.

Veda sa dá definovať ako zbierka metód na vyhodnotenie dôveryhodnosti tvrdení o okolitom svete. Nerobí si nárok na istotu; snaží sa len viac a viac sa jej priblížiť. Vedecké závery sú neustále postupne podrobované kritickému preverovaniu. Tým sa veda sama seba opravuje. Nijaká téma, nijaká otázka neleží mimo záujmu vedy. Jediná vec, ktorá je pre vedu neprijateľne antitetická, je dogma, základ mnohej viery.

Existuje veľa názorov na ľudí a ich miesto v prírodnom svete. Tvrdím však, že je len jeden vedecký názor, a to je neodarvinistická evolučná teória. Je to najpresvedčivejší vysvetľovací model, aký kedy a kde ľudia zostavili na vylíčenie pôvodu a rôznorodosti života na Zemi; je to ústredná téma západnej vedy a presahuje hranice biológie, z ktorej vyšla; zakladá sa na tých istých materialistických pojmoch a predpokladoch, ako ostatné vedecké odbory.

Materializmus je myšlienka, že existuje len hmota, a že to, čo považujeme za „myseľ“ alebo „ducha“, je len komplexne usporiadaná hmota. Presnejšie povedané myseľ je výsledkom vývoja mozgu ľudí v priebehu asi 5 miliónov rokov vývoja druhu Hominidae. Z tohto hľadiska sú ľudia živočíchy ako iné, len veľmi inteligentné, technologicky vysoko rozvinuté a sociálne komplexné. Náboženské názory na ľudí a ich postavenie v prírode, založené na koncepciách, ktorým nezodpovedá nijaká skutočnosť mimo mysle, sú epifenomény (sekundárne javy bez vzťahu k príčine a dôsledku) a - pre materialistu - nezmysly. Napriek našej značnej schopnosti kompartimentalizácie nie je možné, aby niekto pochopil a akceptoval evolúciu s jej filozofickým podkladom a súčasne veril na existenciu niečoho nehmotného.

Prameň: Geoffrey A. Clark: „God, Science, and Delusion. A Chat With Arthur C. Clarke by Matt Cherry“. (Boh, veda a delúzia. Rozhovor A. Clarka s Mattom Cherry). Silne skrátené.  Free Inquiry , 19/2, s.36-37, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Udrela hodina civilnej spoločnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Manuel Vázquez Montalbán

(Poznámka prekladateľa v septembri 2008: Pôvodne sme prekladali oficiálne označenie revolucionára Marcosa za „subcomandante“ ako „zástupca veliteľa“. Hodnosť subkomandanta však v žiadnej armáde neexistuje a teda sa nedá prekladať podľa zmyslu ako „zástupca veliteľa“. Treba prekladať doslovne vymyslenou hodnosťou „podveliteľa“, resp. ostať pri „subkomandantovi“. V celom texte teda tento preklad meníme.)

Úvod redakcie Le Monde diplomatique: "Po viac ako dvoch rokoch dobrovoľného mlčania sa podveliteľ Marcos nedávno znovu objavil na scéne v južnom Mexiku, kde od r. 1994 vedie gerilu nového typu na čele Indiánov kmeňa Chiapas a Zapatovskej armády národného oslobodenia (ZANO). Hoci sa nachádza v obkľúčení štátnou armádou a mierové vyjednávania medzi zapatistami a vládnou mocou sú na mŕtvom bode, Marcosov hlas povzbudzuje v celom Mexiku mobilizáciu civilnej spoločnosti a sociálne boje; nie bez úspechu, ako o tom svedčí nedávna revolta mexických študentov. V tejto súvislosti súhlasil Marcos so stretnutím so španielskym esejistom a spisovateľom M.V. Montalbánom a diskutoval s ním o svojej vylepšenej politickej analýze diania v Mexiku a vo svete.

Podveliteľ Marcos žije v obkľúčení v kraji Chiapas, odkiaľ útočí na mexický politický systém. Nič nie je tak, ako bolo pred 1. januárom 1994, pred príchodom zapatistov, ktorí nastavili Mexiku zrkadlo, aby sa v ňom videlo také, aké je v skutočnosti a akým ho chce mať neoliberalizmus. Marcos hlása, že popri politických stranách a robotníckych odborových združeniach sa stali novými sociálnymi činiteľmi civilná spoločnosť a sociálne hnutie, pretože sú nositeľmi účinnejších možností zmeny súčasného stavu. Vychádza z konštatovania, že aktuálny politický systém zastiera triedne identity, čo na druhej strane umožňuje rozvoj občana, civilnej spoločnosti a sociálneho hnutia. Rozvoj už nie je výlučnosťou predurčeného politického smeru. Už neplatí ako kedysi, podľa leninistov a trockistov, že robotnícke hnutie je skoro prirodzene „majetkom“ Komunistickej strany. Popri politických stranách a odborových združeniach predstavujú podľa Marcosa civilná spoločnosť a sociálne hnutie najmocnejších účastníkov súčasných zmien - ak, pravdaže, ostanú verné myšlienkovým hodnotám ľavice -, pretože sú zbavené dogmatizmu a môžu mobilizovať vo svoj prospech sily presvedčenia a rozumu."

Odpovede podveliteľa Marcosa na otázky M. V. Montalbána:

M. V. Montalbán: „Mám dojem, že tak ako veril Jean-Jacques Rousseau na „dobrého divocha“, vy veríte na „dobrú“ civilnú spoločnosť, na „dobré“ sociálne hnutie. V civilnej spoločnosti však nájdete všetko, a bez pochýb aj hodne reakcionárov, konzervatívcov, odporcov zmien a neznášanlivcov. Ako sa do toho chcete pustiť, ak máte mobilizovať tú dobrú civilnú spoločnosť a nie tú zlú?“

Podveliteaľ Marcos: Problém nie je v tom, že v spoločnosti sa vyskytujú dve tendencie. Problém je v tom, že v nej nie je dosť demokracie, slobody a spravodlivosti, aby sa mohli prejaviť rozumné túžby občanov, aby sa mohli predložiť celej sociálnej spoločnosti a aby nejakým spôsobom dostali politický rozmer. Ak, napríklad, ekonomická moc predpokladá, že je v jej záujme, aby sa prejavili tendencie fašistického charakteru - iste sa aj také v spoločnosti vyskytujú -, nebude váhať pomôcť im prejaviť sa, a ak bude treba, vybuduje pre to aj potrebný aparát. Urobí všetko, aby im nijaká iná myšlienka nerobila konkurenciu.

Nebojíme sa fašistických názorov, ktoré sa môžu v spoločnosti vyskytovať. Hovoríme: ak je tu možnosť vhodne využívať masmédiá a tak sa dostať do priameho kontaktu s ľuďmi, sme presvedčení, že nakoniec zvíťazia najhumánnejšie, najrozumnejšie, najspravodlivejšie, najslobodnejšie a najdemokratickejšie myšlienky. Prijímame tú výzvu. Neprichádza do úvahy zakazovať myšlienky, ktoré nie sú naše; na politickej aréne sa musia pripustiť všetky myšlienky, aj tie nám najnepriateľskejšie - nech sa ľudia sami rozhodnú. Nesmie rozhodovať sila, ale rozum.

M. V. Montalbán: „Nepodceňujete možnosti represálií zo strany mexickej vlády?“

Podveliteaľ Marcos: Je to vskutku vláda, v strede ktorej sa nachádza mocná skupina, kontrolujúca skutočnú moc; okolo nej je sektor, ktorý s ňou paktuje, lebo za to dostáva bezprostredné zisky; opiera sa o ďalší kruh, zložený zo sietí klientov na všetkých stupňoch spoločnosti, ťažiacich zisk z prostej blízkosti alebo aj podpory vlády. Celá táto stavba sa má na pozore pred každým sociálnym hnutím. Každý v ňom vidí mechanizmy, cieliace na jeho zničenie. Keď pocíti strach vláda, neváha biť obuškom svojej propagandistickej mašinérie - masmédiá a kultúrne aparáty - a neraz siaha aj k priamej represii.

M. V. Montalbán: „Dokedy to budú môcť robiť? Dokedy budú môcť tvrdiť, že mexickú strednú triedu ohrozujú domorodci, a nie veľká transnacionálna moc?“

Podveliteaľ Marcos: Už nie dlho. Aj keď je televízia pod silnou kontrolou, nemôžu masmédiá tajiť a prekrucovať všetko a robiť to do nekonečna. Klamstvá končia tým, že sa opotrebujú. Už nám nemôžu predávať fantómy studenej vojny. Už nemôžu tvrdiť, že je to vždy zlato z Moskvy, čo financuje destabilizáciu. Lebo dnes je každému jasné, že ani finančná a politická stabilita nijakého štátu nie je závislá od jeho vlády. Neovplyvní ju ani naše partizánske hnutie v Chiapas. Vie sa dobre, že všetko podmieňujú finančné trhy, ktoré nie sú pod kontrolou vlád. Veru, nepriateľom sú nám finančné trhy. A mexická vláda vie dobre, že nemá na svojej strane podporu svojho národa, aby potlačila zapatistické hnutie. Napriek ohromnej propagandistickej mašinérii sa jej nedarí presvedčiť ľudí, že my sme ich nepriatelia. Ľudia dobre pochopili, že nepriateľ je inde.

M. V. Montalbán: „Vaše politické predstavy o civilnej spoločnosti a jej úlohe v sociálnom hnutí sú veľmi originálne. Ba dokonca prekvapujúce, pretože aj neoliberalizmus vyzdvihuje význam civilnej spoločnosti; robí to, aby účinnejšie oslabil rolu štátu. Keď na Kube niekto spomenie civilnú spoločnosť, Fidel Castro ťahá z puzdra revolver. Podľa jeho názoru je civilná spoločnosť presne to, čo navrhuje americký imperializmus ako náhradu za jednotnú stranu. Práve preto je však vaša interpretácia civilnej spoločnosti taká zaujímavá. Ale je riskantná. Až pokiaľ sa môže civilná spoločnosť mobilizovať sama? Nepotrebuje …hľadám výraz …“

Podveliteaľ Marcos: Avantgardu?

M. V. Montalbán: „Hľadal som ešte napádanejší výraz ako avantgarda. Napríklad: vonkajšie povedomie, kritická diskusia. Diskusia, ktorú mnohí označujú za príliš pesimistickú, ktorá stále opakuje to isté: „To sa nedá; tak sa to nedá; to neslobodno pripustiť, atď.“ Neoliberalizmus sa za každú cenu snaží diskvalifikovať takúto kritickú diskusiu, diskreditovať ju, lebo takáto diskusia sa stavia proti nevyhnutnému napredovaniu globalizácie. Aké by však mohlo byť to vonkajšie povedomie a s ním súvisiaca kritická diskusia, ktorá by v súčasnej situácii vedela mobilizovať najaktívnejšiu časť civilnej spoločnosti? Ide tu o ostatky tradičnej ľavice? O zvyšky bojovných sociálnych hnutí? O zvyšky nostalgických aktivistov mája 1968?“

Podveliteaľ Marcos: Myslíme si, že spôsob, ako vidí veci ľavica - ale aj pravica a aj stred (ak ešte nejaký existuje) - teda tradičná politická analýza súčasnej situácie tak, ako ju robia profesionálni politici, je v kríze, a to v hlbokej kríze, lebo veľa vecí sa zmenilo. Jej predmet, teda občan, už nie je taký, aký bol kedysi. Už nie je taký, ako si ho politici predstavujú, keď ho oslovujú. No politické uvažovanie tradičnej ľavice nie je pripravené pochopiť historický význam zmenenej súčasnosti. Technologické, ekonomické a sociologické premeny obracajú všetko na ruby. Nijaký ľavičiar dnes u nás nevie povedať, čo sa stane, čo treba robiť alebo ako treba reagovať; ani pravica to nevie. Konštatujeme, že profesionálna trieda politikov sa priďaleko vzdialila od svojho prvoradého diskusného partnera, ktorým je celá spoločnosť. Dôsledkom je, že tu máme teraz dve reality: falošnú realitu predstáv politikov a skutočnú realitu stavu spoločnosti Ak sa však nepodarí dať ich odznova dokopy, bude história vyžadovať skladanie účtov. A je tu riziko, že sa to stane brutálnym spôsobom. Platí to pre všetky štáty. Preto hovoríme: Je nevyhnutne potrebné zostrojiť lavičky a vyrobiť putá, ktoré zblížia ľud a politikov do úzkeho vzťahu; ktoré privedú politikov k tomu, aby opäť chodili po zemi. Ľudia sa prihovárajú politickým stranám: „Dívajte sa na nás. Sme predsa tu. Veď existujeme.“ No ak strany a ich politicky zodpovední vedúci ostanú slepí voči tomu, čo sa deje, ak nepochopia a nenapravia sa, zaniknú. Sme toho názoru, že neoliberalizmus chce práve to: aby zanikli politické strany, aby sa zo scény stratili vodcovia, aby sa zlikvidovala politika.

Na druhej strane je aj spoločnosť jedným z obetných zvierat liberalizmu: hrozí jej maximálne riziko, keďže ide o jej prežitie. A nemôže prežiť na podklade kritérií homogénnosti, ako si mysleli tí, čo hlásali sterilizujúce egalitárstvo vo všetkých smeroch. Predstava spoločnosti, skladajúcej sa zo samých robotníkov v tých istých oblekoch je desivá. To je predsa obrátený obraz spoločnosti, pozostávajúcej zo samých rodín typu American way of life. Bez prestania opakujeme: to je absurdné, to je nemožné; rozdiely existujú; sú to naše rozdiely. No tieto rozdiely sa nikde neorganizujú a nevyžadujú obrad uznávania. A nikdy pri tom nejde o roztrieštenie národa na márne kúsky; ale na toľko národov a toľko konfliktov, koľko je v meste štvrtí alebo vo štvrti rodín.

V tak nerovnorodých spoločnostiach ako sú latinskoamerické sa dá očakávať skorý príchod momentu, keď už nebude možné pripustiť ďalší rast nerovnosti. Sú však aj spoločnosti, kde nerovnosť nebije do očí, lebo aj chudobní môžu pri výpredaji kupovať u Marksa & Spencera alebo v Galériách Lafayette (pomerne drahé supermarkety), prípadne všetci majú ilúziu, že by si mohli kupovať šaty - ako ich šéfovia - aj u Ermenegilda Zegnu. V Západnej Európe a v Spojených štátoch pretrváva akési sociálne nadšenie: ľudia sú presvedčení, že osobný úspech je možný; ešte veria na európsky alebo americký sen. V latinskej Amerike to neexistuje. Protest más je možný, vidí sa mi však, že možnosti represie zo strany vládnuceho systému sú throzivé.

M. V. Montalbán: „Ak vládnuci sektor dostane strach, bude zúriť. Rozmliaždi protestujúcich.“

Podveliteaľ Marcos: Aj my si to myslíme. Ale konštatujeme, že ich moc sa začína drobiť. A zisťujú, že najslabšie sektory - a čo je slabšie ako domorodec, ktorý neovláda ani reč, ani nevie diskutovať a nemá nijaký hmotný prameň, nijaký zdroj príjmov ? - najnovšie sa odvažujú vyzvať ich, čelia im. Načo im je potom celá ich impozantná represívna mašinéria? Nemajú koho rozmliaždiť. Možno by mohli poraziť dobre vystrojenú a dobre vyzbrojenú gerilu. Ale nič nezmôžu proti zle vyzbrojeným domorodcom. Veru tak. Naša gerila je zle vyzbrojená, zle vycvičená, zle živená, a predsa zaznamenáva úspechy, aj keď to znie paradoxne.

M. V. Montalbán: „Je jasné, že vznik vašej gerily bol pre držiteľov moci veľkým prekvapením. Príchod vášho hnutia je v pravom zmysle slova odzbrojujúci. Nemôžu vás napadnúť frontálne, lebo už vaša samotná existencia im pripomína tvrdú skutočnosť, zrejmú a ťažko obviňujúcu. Vedia, že hľadáte riešenie problémov, a nie moc a vládu. V takom prostredí, ako je latinsko-americké, je rola guruho, majstra reči a držiteľa kódu správania sa, veľmi dôležitá. V Európe to už tak nie je. Po smrti Jean-Paul Sartra nikto nezdedil túto úlohu hlavného guru. A keby neokapitalizmus v Európe definitívne zvíťazil, možno by sa stal ultraliberálnym dedičom Sartra šéf Európskej centrálnej banky, pretože je to on, čo v Európe diktuje správanie a normy. A vo vašich príhovoroch, Marcos, keď hovoríte o „národných literárnych kultúrach“, cítim pretrvávanie cenenia úlohy intelektuálneho učiteľa. Ako vlastne analyzujete postoj a vývoj intelektuálov vzhľadom na vaše hnutie?“

Podveliteaľ Marcos: Staviate problém vzťahov medzi intelektuálmi a mocou. Pokiaľ ide o mexických intelektuálov, veľký počet z nich, a to sú mandaríni považujúci sa za medzinárodnú elitu blízku Octaviovi Pazovi, pod pláštikom neutrality a objektivity skončili tak, že sú bližšie k vláde ako ktokoľvek iný. Títo intelektuáli, ktorí konštatovali zrútenie sa socialistického tábora a koniec toho, čo sme nazvali treťou svetovou vojnou (1), prišli k záveru, že o pravdivosti tradičných ľavicových teórií treba vážne zapochybovať. Týmto adresujeme našu výzvu. Povedali sme im: „Je tu nová skutočnosť; pokúsme sa spolu pochopiť, čo sa to deje; lebo naším prvoradým poslaním, naším aj vaším, je pokúsiť sa pochopiť spoločnosť. Možno pochopíte tie nové prúdy a možno sa k nám pripojíte v našich analýzach a záveroch.“ Intelektuálni mandaríni sa cítili ohrození, lebo sme ohrozovali ich systém, no neboli schopní vyprodukovať rozumnú kritiku zapatizmu. Uisťujem vás, že sme to od nich očakávali, lebo to potrebujeme. Povedal by som, že si priam zaslúžime kritiku.

M. V. Montalbán: „Niektorí intelektuáli diskvalifikujú v mexických časopisoch napríklad biskupa v Chiapas, Msgr. Samuela Ruiza, ktorý podporuje váš boj a obžalúvajú ho z „domorodeckého fundamentalizmu““.

Podveliteaľ Marcos: Robia to bez akýchkoľvek dôkazov. A namiesto argumentácie neváhajú odvolávať sa na policajné hlásenia, hoci tieto nemajú iný cieľ, ako posilniť stanoviská RPI (vládnucej strany). Intelektuáli, ktorých ste spomenuli, nemajú mozgy na myslenie. Nie sú schopní nijakej rozumnej kritiky. A predsa boh vie, že máme svoje slabiny! Tak ľahko sa vystavujeme možnosti kritiky! Nie je nijako ťažké poukázať na naše ozajstné chyby a nedostatky. Prísne ale čestne by mohli byť voči nám veľmi tvrdí - no nie sú toho schopní; zmôžu sa len na opakovanie klamných argumentov vlády. Vo svojich knihách, televíznych programoch a verejných prejavoch opakujú stále to isté klamstvo. Môžem konštatovať, že títo posluhujúci intelektuáli stále ťažšie dokazujú svoje nadšenie pri obrane štátu, systému a vlád, ktoré všetky už neveria na nič. Ani na svoje vlastné prežitie.

Podveliteaľ Marcos: Členovia štátneho aparátu, aby som uviedol aj týchto, iba s veľkými ťažkosťami a dokonca s hanbou sa niekedy pokúšajú brániť mexický štát. Preto sa obracajú na spomenutých žoldnierskych intelektuálov, ktorí im majú dodať teoretickú argumentáciu na vyvolanie zdania obrany neobrániteľného systému. Niet však serióznych argumentov na obranu sociálneho rozkladu v Mexiku a zrútenia sa štátnej moci. Neviem, čo sa deje inde, no u nás mala zapatistická vojna ten dôsledok, že centrálna chodba, na ktorej sa motala väčšina zazobaných intelektuálov, sa čoraz viac zužovala, až je úzka ako čepeľ britvy. Keďže títo salónni intelektuáli sú posadnutí túžbou byť stále v strede, ktorý im je bezpečným úkrytom, padne im teraz ťažko udržať rovnováhu na ostrí britvy a končia pádom, spravidla na stranu štátu a RPI. V opačnom prípade by sa museli pridať k zapatistom, k povstalcom, k Marcosovi; to by pre nich bolo neúnosné angažovanie sa. Preto je dnes v móde dištancovať sa od zapatizmu a pokúsiť sa obnoviť priestor v centre. To si však ne-praje vláda, vyžadujúca radikálny rozchod s nami a priblíženie sa k RPI.

M. V. Montalbán: „Roztrieštenie mexickej spoločnosti sa nedá napraviť falošnými opatreniami. Existuje „pred“ a „po“ zapatistickej revolúcii. Urýchlili ste predsa hlbokú krízu systému, v rámci ktorého sa teraz držitelia moci navzájom vraždia. Objavujú sa mŕtvoly v skriniach RPI a odhaľujú sa korupcie, o akých sa nikomu ani nesnívalo. Ako keby ste boli zapálili zápalnú šnúru samozničenia mexického politického systému. Boli ste rozbuškou, na ktorú občania čakali. Kameňom, ktorý rozbíja deformujúce zrkadlo mexickej spoločnosti.“

Podveliteaľ Marcos: Áno, boli sme to všetko a ešte o mnoho viac. Keď sa 1. januára 1994 ľudia dozvedeli o našej existencii, mnohí sa k nám pridali, kým iní nás napadli, no milióny Mexičanov si naraz uvedomili, že túžia po niečom inom ako to, čo je. Pri tejto príležitosti štát zistil, že v krajine existuje ohromné opozičné hnutie a že ľudia sú ochotní urobiť všetko, aby sa pomery zmenili. My sme si museli uvedomiť, že svet nie je taký jednoduchý, že sa nedelí len na priateľov a nepriateľov, ale že sú tu aj iné skupiny s inými ašpiráciami, s iným pohľadom na svet, a že im treba načúvať. Bolo asi veľmi dobre, že sme sa zastavili a počúvali ich. Mohli sme to neurobiť, ale potom by teraz bolo všetko iné.

M. V. Montalbán: „Spočiatku sa vláda chvastala, že by mohla potlačiť zapatistickú revoltu. Ustúpila však pred reakciou civilnej spoločnosti a medzinárodnou podporou a pristúpila na rozhovory; súčasne však začala organizovať vyhladzovacie operácie.“

Podveliteaľ Marcos: Používajú protigerilové metódy, ktoré sa naučili na Harvarde alebo aj menej prestížnych univerzitách. Ako si však predstavujú poraziť vyčerpaním a únavou hnutie, ktoré je tu už päťsto rokov? V našom prvom vyhlásení sme predsa povedali: „Sme produktom piatich storočí vykorisťovania.“

M. V. Montalbán: „Vo svojej knihe Marcos a jeho geniálna lož (Marcos, la géniale imposture, Plon, Paris 1998) zastávajú autori Bertrand Delagrange a Rico Maite názor, že toto prvé vyhlásenie bolo zostavené vo veľmi konvenčne revolučnom jazyku. Myslím, že je to omyl. Podobá sa skôr protestnému výkriku v štýle 19. storočia. Nemá nič spoločné s historickým materializmom alebo podobnými vecami. A už v druhom vyhlásení sa objavuje jeden z najväčších prínosov zapatizmu: oslovenie civilnej spoločnosti ako historického činiteľa, ktorý má vyžadovať zmenu. Tým internacionalizujete svoj boj. Odmietate spôsob, ako určité socialistické revolúcie používali tému patriotizmu. Keď sa odvolávate na národ alebo vlasť, sú to pojmy patriace ľuďom a nie nejaké metafyzické abstrakcie. Žiadate, aby sa národ identifikoval s civilnou spoločnosťou a považujete, napríklad, domorodcov súčasne za úplných domorodcov aj za úplných Mexičanov. Druhý dôležitý aspekt je, že nemystifikujete smrť: nevoláte, ako na Kube „Vlasť alebo smrť“, resp. „Socializmus alebo smrť“.“

Podveliteaľ Marcos: Medzi sebou často žartujeme o tejto alternatíve „Vlasť alebo smrť“. Dávame prednosť žitiu pre vlasť. Naša politická analýza tejto témy je osobitná. A to, čo tu reprezentuje zapatistické hnutie, sa nedá len tak ľahko preniesť niekam inam. Nie je to nijaká politická alebo gerilová skladačka, ktorú by si niekto mohol zostaviť alebo vymyslieť. Sme výzvou. Výzvou svetu, ktorý sa zneľudšťuje, globalizuje, ultraliberalizuje. Ako výzvu áno, ako výzvu možno preniesť zapatizmus v rozličných formách na iné miesta zemegule. No odmietli sme vytvárať nejakú Zapatistickú internacionálu (ktorá by bola 7. alebo 10. internacionálou, bolo ich toľko!). Úvaha a politická akcia budú úspešnejšie, ak tí, čo konajú, budú samostatne rozmýšľať o zmysle sociálneho hnutia, o význame svojho boja a o jeho historickom zaradení. To je oveľa lepšie ako vytvárať novú teoretickú architektúru proti neoliberalizmu. To by bolo ešte predčasné. Spoliehame sa na siete odporu a výmenu skúseností medzi nami. Musíme sa ešte veľa naučiť, počúvať a pozorovať. Zo zapatizmu neslobodno robiť nový planetárny dogmatizmus. Chceme jednoducho ostať predvojom.

(1) Podveliteľ Marcos: Štvrtá svetová vojna sa už začala, Zošity humanistov  č.3, jeseň 1998.

Prameň: Sous-commandant Marcos a Manuel Vázquez Montalbán: „L’heure de la société civile a sonné“ (Udrela hodina civilnej spoločnosti), Le Monde diplomatique, č. 545, s. 24-25, august 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Ako nabrať na rohy novovekárov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Frank C. Edwards III.

Na ôsmy deň stvorenia pri splne mal som v Atlantíde
  skúsenosť zdanlivej smrti
    vychutnávajúc tantrický sex s Lindou Goodmanovou;
      no v tom ma moja predvídavosť varovala, že mi hrozí únos.

V ten deň som sa prebudil s pocitom negativity
  vyplývajúcim z môjho biorytmu
    a z mojich živých snov o mojom liečiteľovi Saskvačovi,
      ako mi implantoval falošnú pamäť
        o zneužívaní detí ošklivým Snežným mužom.

Pretrel som si svoj druhý zrak,
  očistil ho od nočnej dianetiky,
    odhodil som zo seba turínsky rubáš
      a levitoval som do komory studenej fúzie,
        aby som zo seba vypudil ostatky hrubovláknového jogurtového klistýru,
          keď mi tu naraz moje mimozmyslové vnímanie hlási,
            že Zem je dnes plochejšia ako zvyčajne.

Dal som si za zalomenú lyžičku
  homeopatickej aromatickej terapeutickej karmy.
    A práve som kontroloval grafológiu ručne tunelovaného horoskopu
      od mojej astrologičky Gaie
        - poslala mi ho v reťazovom liste -,
          keď ma na psychotickej núdzovej linke
            volal môj chiropraktik Dr. Falwell.

Vraj moje tarotové karty vychádzajú opäť pozitívne;
  vraj jeden z mojich minulých životov vyžaduje psychickú chirurgiu;
    vraj mi treba vyoperovať akési otvorené obilné kruhy,
      ktoré nereagovali na podanie Laetrilu.
        Ešte deň odkladu, hovorí, a môžem spontánne zhorieť.

A tak som zhltol aj posledný z Bachových kvetových odvarov
  a prešiel som po žeravých uhlíkoch
    svojej jednorohej dúhy spojenia s ufónmi
      od Bermudských ostrovov na Roswellskú púšť.

Keď mi tam odobrali predpísanú vzorku z konečníka,
  teleportoval som sa do Strediska alternatívnej medicíny v Loch Ness,
    kde som sa podrobil alopaticko-holograficko-numerologickému ošetreniu,
      lebo zatiaľ sa nechcem stať ďalšou závislou obeťou
        dvanásťstupňovej pitvy mimozemšťana.

Za použitia uľahčenej komunikácie mi dr. Tunguška vysvetlil,
  že jeho rastlinná percepcia mu naznačila priebeh magnetickej liečby,
    ktorá mi uľahčí utrpenie satanského sprisahania;
      zasiahlo ma.

Po hodinke meditácie ma hypnotizoval krištáľmi na akupunktúru
  a nechal ma pocítiť svoje terapeutické hmaty;
    nakoniec víťazoslávne vytiahol žitný posúch s obrazom Panny Márie
      z jedenej z mojich dvoch brušných čakier.

Keď sa mi vrátilo všetkých šesť zmyslov,
  vedel som hovoriť cudzími jazykmi
    o kiriliánskych aurách Nostradamovho biblického kódu,
      no po krátkej chvíli som sa opäť cítil plem-plem.

Ponúkli mi plavbu domov na Noemovej arche spolu s Uri Gellerom.
  Odmietol som, veď Linda ma čaká,
    mesiac krásne svieti,
      moje Dvojčatá sú vo fáze vzostupu
        - a tejto noci môžu lietať aj svinky.

Komentár autora: Pokúsiť sa o logický a racionálny rozhovor s „pravým veriacim“ môže byť veľmi frustrujúca skúsenosť. Spomínam si na jednu prednášku o logike, kde polovica študentov považovala moju prednášku za detsky ľahkú a druhá polovica bola úplne popletená. Pochopil som, že všetky argumenty a dôkazy sa dajú potvrdiť protirečením, redukciou ad absurdum: demonštráciou, že záver, ktorý je pravým opakom správneho, sa ukáže takou nemožnosťou, že je jednoducho na smiech. Kontradikcia je často rozkošne veselá a zvyšuje potešenie, ktoré spôsobuje demolovanie absurdného tvrdenia - aj u tej polovice triedy, ktorá ešte nezvládla mechanizmy a nevyhnutnosť logiky.

Niektoré akademické a politické sily vyslovili nedávno pochybnosti o pojme objektívnej pravdy, dokonca aj o jej existencii. A tu ma jedného dňa napadlo, že svet bez objektívnej ústrednej reality - na základe ktorej sa dá testovať každá údajná pravda na svoju absurdnosť - by bol pre každodenný život bizarným, nebezpečným, no humorným miestom. Ako príležitostný básnik zúčastňujúci na súťažiach pre amatérov napísal som báseň, ako by sa nám na takom svete žilo.

Ako v každej spoločnosti umelcov, aj medzi mojimi kolegami a medzi našimi poslucháčmi sú dosť rozšírené paranormálne mienky, takže som bol dosť nervózny, keď som vstupoval na javisko. Už prvé riadky rozviali moje obavy. Poslucháči sa smiali a chytali za bruchá. Po skončení prichádzali mnohí ku mne a ďakovali mi; bol medzi nimi aj pár smejúcich sa pentakostalistov so slovami: „Dostali ste nás! Všetkých ste nás dostali!“ Jeden novovekársky poeta s bledou tvárou sa mi priznal, že lieky s Bachovými kvetmi užíva hlavne pre ich obsah alkoholu.

Ponúkam túto báseň s upozornením, že nie je napísaná v tradícii literárneho básnictva. Je to hovorený poetický výtvor, jeho tradícia je staršia a vcelku je to zábavnejšie. Kiež sa Vám páči, ale pozor: kto nemá rád sarkazmus a iróniu, nech radšej nečíta.

*  *  *

Prameň: Frank C. Edwards III., „Goring the New Age Bull“ (Ako nabrať na rohy novovekárov), Skeptical Inquirer, 23/3, máj-jún 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia knihy: Na čo verí, kto neverí?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Werner Schulz

Martini, M. C. a Eco, Umberto: Woran glaubt, wer nicht glaubt? (Na čo verí, kto neverí?)

Ide o etiku bez náboženstva. Umberto Eco, autor románu Meno ruže a milánsky kardinál Carlo Maria Martini si v rokoch 1995-96 v jedných talianskych novinách vymieňali názory o základných otázkach viery a humanizmu. Tieto rozhovory, doplnené príspevkami viacerých iných autorov, vyšli r. 1998 ako kniha. Eco a Martini dobre poznajú svoje vzájomné stanoviská a v živých dialógoch diskutujú o tézach ako apokalypsa, prerušenie tehotenstva, postavenie ženy v spoločnosti a cirkvi, dobro, svetská etika atď.

Kardinál napr. nástojčivo kladie otázku, ako môžu humanisti podložiť svoje správanie najmä v hraničných prípadoch, povedzme tvárou v tvár k smrti. Cirkevný hodnostár to robí čestne a javí presvedčivý záujem o vysvetlenie a snahu o pochopenie, pričom bez ostychu rozoberá svoje názory a priznáva sa k osobnej neschopnosti pochopiť možnosť života bez božích príkazov.

Ecove pasáže možno bez zveličovania označiť za základ vyznania humanistu. Vychádza z pojmu „prirodzená etika“, pod ktorou rozumie predstavy, „ktoré sú spoločné všetkým kultúram a vzťahujú sa na polohy nášho tela v priestore“. Etika začína vo chvíli, keď jednotlivec zočí druhého; ten druhý má rovnaké právo na telesnú nedotknuteľnosť, na svoje myšlienky a na ich prejav. Uznanie tejto skutočnosti je výsledok mnohotisícročných procesov chápania a učenia sa. Ako sa naše kognitívne schopnosti v priebehu tisícročí pleistocénu (starších štvrtohôr) zdokonaľovali, zaplňovali sme svoje predstavy aj duchmi, démonmi a božstvami a dnešné náboženské názory sú často čudesné prežitky týchto poznatkov. Najmä vtedy, keď sa týkajú morálky a etiky, sú racionalizáciou v danom čase existujúcich sociálnych okolností. Niektoré cirkvi z nich urobili dogmy a povýšili ich na základ svojho učenia. No z hľadiska vedy sú dogmy ako ilúzie absolútnej nemennej pravdy najnebezpečnejšou márnivosťou.

Na konci rozhovorov prosí Eco kardinála, aby čo len na chvíľu pripustil hypotézu, že model „kresťanstva“ je len veľká rozprávka; stratil by tým na význame pre mnohých?

Eco odporúča zblíženie medzi touto prirodzenou etikou a vierou. Predpokladá, že fakt našej telesnosti by mohla cirkev uznať ako výsledok božieho plánu. Názorové rozdiely, ktoré by aj tak pretrvali, by sa mali pretriasať uvážlivo a s láskou k blížnemu.

*  *  *

Prameň: Martini, M.C. a Eco, U.: Woran glaubt, wer nicht glaubt? (Na čo verí, kto neverí?). Wien, Paul Zsolnay Verlag, 1998. Recenzia Wernera Schultza v Diesseits, č. 46,  s. 37, 1999.

Koľko ľudí žilo dosiaľ na Zemi?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Christoph Drösser

Je to pravda? Nie.

V 5. čísle ZH sa v článku R. Dawkinsa „Veda a city“ vyskytla veta, že počet dnes žijúcich ľudí je možno vyšší ako počet všetkých doteraz zomrelých. Nepozdávalo sa nám to a obrátili sme sa s dotazom na redakciu nemeckého týždenníka Die Zeit, ktorý v rubrike „Je to pravda?“ pravidelne odpovedá svojim čitateľom na všetečné otázky. Obratom sme dostali odpoveď:

„Túto otázku už položilo veľa čitateľov, lebo ako „skutočnosť“ ju zvyknú šíriť ľudia zhrození súčasnou explóziou počtu obyvateľov na Zemi a Christoph Drösser, vedúci spomenutej rubriky, im už pred časom pripomenul výsledky výpočtov etnológa Herwiga Birga z univerzity v Bielefelde, uverejnené r. 1990: Počet mŕtvych je ďaleko vyšší ako počet t. č. žijúcich, ale zas nie až tak veľmi, ako uvidíme:

Birg vzal za základ svojich kalkulácií čísla o vývoji populácií, ktoré sú vo vede bežné; roky vynásobil odhadmi pôrodnosti, ktorá bola podľa jeho názoru až do objavu antikoncepčných prostriedkov napodiv konštantná. Prišiel k záveru, že dosiaľ sa narodilo 81 miliárd ľudí. Keďže v súčasnosti žije asi 6 miliárd, 75 miliárd umrelo. Z toho pripadá na dve tisícročia nášho letopočtu 40 miliárd a na tie veľmi početné tisícročia predtým 35 miliárd; chybu svojich výpočtov odhaduje Birg na najviac ± 15 %. Pritom nezáleží vôbec na tom, aký dátum sa dá zrodeniu prvého Homo sapiens, lebo tých pár tisíc ľudí, ktorí žili v dobe kamennej, vôbec nepadá na váhu.“

Prameň: List od redakcie Die Zeit, november 1999. – R. Š.

Hore sa za Matuzalémom!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Timothy J. Madigan

Chceme naozaj dlho žiť?

Bohyňa Brieždenie sa vydala za smrteľníka menom Titón; kvôli nej mu Zeus udelil nesmrteľnosť; no zabudla si pre muža vyprosiť večnú mladosť. A tak Titón rástol a rástol, potom stárol a stárol, bol šedivejší a šedivejší, bol špatnejší a špatnejší, bol menší a menší, až skončil ako lúčna kobylka. – Robert Graves, Grécki bohovia a hrdinovia.

Kým humanisti sa bežne dovolávajú mýtu o Prometeovi (ktorý urobil z ľudí bohov tým, že im dal dar ohňa), najnovšie získava na popularite mýt o Titónovi. Vďaka účinnejším lekárskym procedúram a novším poznatkom o našej genetickej štruktúre sa dĺžka ľudského života dramaticky predlžuje. Na začiatku tohto storočia bolo dosiahnuť šesťdesiatku veľkým úspechom - dnes žije veľa ľudí, ktorí sa narodili pred storočím.

Pre Titóna nebol dlhý život požehnaním ani telesne ani duševne. Kým jeho nesmrteľná nevesta ostávala večne mladá, on vädol a scvrkával sa, až utrápený v agónii prosil Dia, aby mu daroval smrť. Veď jeho snom, ako aj naším, bola nie kvantita, ale kvalita života. Keby bolo isté, že máme zaručený veľmi dlhý vek a neskorú starobu, aký druh života môžeme očakávať?

Edward O. Wilson, laureát Ceny humanistov a profesor na Harvardskej univerzite, nedávno povedal:

„Nevidím dôvod, prečo by ľudstvo, a celý druh, nemohlo byť nesmrteľné, a to najmenej do tých čias, kým nezahynú posledné dosiahnuteľné hviezdy“.

Takéto komentáre boli donedávna možné len v ríši sci-fi alebo v kázňach náboženských mystikov, ktorí sľubovali nesmrteľnosť v posmrtnom živote. Wilson je však jedným z najrešpektovanejších svetových vedeckých autorov! Pripúšťa, že ozajstná nesmrteľnosť ostáva asi chimérou, no dodáva, že dosiahnuť 150 rokov je pre väčšinu z nás iste možné.

„Keby mi telo a myseľ ostali celé a aktívne, hej, chcel by som žiť tak dlho.“

Má to však aj svoj rub. Daniel Kelves, aj on svetoznámy vedecký spisovateľ, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, napísal úvodník pre New York Times pod názvom „Život po 150-ke“, kde zapochyboval o tomto stave vecí: „O jednej ohromnej podrobnosti sa nehovorí: či u 200-ročného (-nej) budú mentálne schopnosti zodpovedať jeho fyzickým silám.“ Určitým spôsobom je to opak Titónovej agónie - podľa mýtu bol Titón mentálne celkom pri zmysloch, ale fyzicky troska.

Tu je dôležité uvedomiť si, že jedna z vedeckých oblastí, ktorá veľmi ovplyvní kvalitu života v dvadsiatom prvom storočí, je výskum vedomia a ľudského mozgu. Netreba predpokladať, že Alzheimerova choroba a podobné debilitujúce mentálne syndrómy ostanú aj v budúcnosti postrachom vysokého veku. Dajme tomu, že človek si zachová dobré fyzické aj mentálne zdravie aj do druhej storočnice svojho života - prečo by to nebolo želateľné?

Kevles uvádza iné námietky. Tvrdí, že posunutie termínu smrti ešte zhorší sociálne krízy vyplývajúce z nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, preľudnenia a neprimeraného počtu starých ľudí. Možno dodať, že keďže biotechnické procedúry na predĺženie života budú drahé, budú ich môcť využívať v prvom rade len boháči; disparita medzi elitami a verejnosťou sa tým len zhorší.

Posledný argument sa však dá uviesť proti každej technologickej novinke. Spočiatku to býva vždy len bohatý človek, čo má z niečoho neobyčajného osoh; rastúci dopyt však obyčajne nájde cesty, ako produkt sprístupniť čoraz širším vrstvám obyvateľstva. Na začiatku tohto storočia si len nepatrný počet ľudí mohol dovoliť Forda model T.

Kevles a iní kritici predĺženia života nevenujú dosť pozornosti zásadnej skutočnosti, že veľká väčšina z nás by chcela žiť dlhšie, keby mohla. Dopyt po nových procedúrach bude iste rásť. Hlavní oponenti týchto nových technológií sa prikláňajú k etickému modelu na základe akéhosi prírodného zákona, že náš pobyt na tejto Zemi je časovo obmedzený. No to je zaujímavý spôsob uvažovania. Dá sa predsa ľahko tvrdiť aj to, že príroda nám určuje smrť na vek 30 rokov, keď sme splnili svoju úlohu v dlhej reťazi života rozmnožením sa a zaistením prežitia nášho potomstva. Keby však niekto chcel uviesť teologický argument, že dĺžku nášho života určil Boh, vzal by som ako model Matuzaléma: dožil sa vraj 969 rokov a nikde sa nehovorí, že sa nudil.

Moje vzory nie sú biblické alebo iné mytologické osoby, ale dvaja vynikajúci myslitelia a verejní činitelia tohto storočia. Filozofi John Dewey (dožil sa 93 rokov) a Bertrand Russell (dotiahol to až do 97 rokov) bojovali celý život za slobodu hľadania a verejného školstva a za právo snažiť sa žiť dobrým životom bez závislosti od utešujúcich povier. Mali šťastie, že zdedili zdravé gény, ale mám podozrenie, že aj ich životný štýl im pomohol zotrvať tu tak dlho. Život bol pre nich príliš zaujímavý, a tak ho nechceli opustiť skôr.

V tom tkvie výzva dnešných humanistov: prijímame skutočnosť, že dĺžka nášho pobytu na zemi sa predĺži, vyžadujeme túto možnosť pre všetkých občanov a chceme stáť v prvých radoch tých, čo hľadajú nové cesty myslenia o dobrom živote. Malo to zmysel už vtedy, keď pravdepodobná dĺžka života bola krátka a páry museli mať deti, len čo začala puberta, a museli ich mať veľa, lebo veľa ich umieralo. Biologické hodiny ženského organizmu sa teraz dajú napraviť inakšie a rozhodovať sa medzi kariérou v zamestnaní alebo deťmi stráca na naliehavosti. Pri možnosti dlhého života sa nemusí vidieť nutným ísť na vysokú školu už v 18 rokoch. Možno si vziať čas poobzerať sa po svete alebo zúčastniť sa nejakým spôsobom verejných služieb a až potom sa venovať akademickému štúdiu a rodinnému životu. Ani romantický ideál doživotnej lásky nemusí byť dôležitý, keď život potrvá storočia.

Hlavnou úlohou sa tak stáva budovanie spoločnosti, kde ľudia v pokročilom veku ostanú aktívni a budú mať dôležité postavenie. Titónov dnešných dní trápi pravdepodobne viac pocit, že ich nikto nechce a necení, ako fyzická alebo mentálna neschopnosť. Zmierme sa s myšlienkou, že sme na tomto svete nadlho a pripravujme opatrenia, aby tento dlhý časový úsek bol zaujímavý a občas aj vzrušujúci. Nové humanistické motto by mohlo byť „Žiť dlho a prekvitať“.

Poznámky:

1. Robert Graves, Greek Gods and Heroes (Grécki bohovia a hrdinovia – New York: Dell Publ.Co., 1960.

2. Edward O. Wilson, „The Quest for Immortality“ (Hľadanie nesmrteľnosti), Esquire, máj 1999, s.14.

3. Daniel Kevles, „Life on the Far Side of 150“ (Život po stopäťdesiatke), New York Times, 16.3.1999.

*  *  *

Prameň: Timothy J. Madigan „Forward to Methusaleh“ (Hore sa za Matuzalémom!), Free Inquiry 19/4, s. 42, jeseň 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Zrod hyperburžoázie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Denis Duclos

Nová trieda sa zmocňuje pák medzinárodnej vlády

Kto povie globalizácia kapitalizmu, má často na mysli hŕstku miliardárov, ovládajúcich planétu. Títo by nijako nestačili na zvládnutie všetkých pák vlády. Preto sprevádza globalizáciu zrod novej platenej buržoázie, ktorej ambície ohrozujú záujmy terajších stredných vrstiev v jednotlivých štátoch. Môže táto nová trieda zaistiť prežívanie súčasného svetového poriadku bez toho, že by žila z politických a spoločenských kultúrnych hodnôt tradičnej buržoázie?

Filozof Clément Rosset učí, že život nemá iný zmysel ako nadšenie zo skutočnosti, ktorá je opakom ničoty. No my ľudia ťažko znášame spinozovskú radosť zo života a stále sa ponáhľame vyfabrikovať všetkému nejaký zmysel; napr. zmysel pre hore a dole. Celá história sa zdá byť bojom za nájdenie výšiny, z ktorej by sa dali ovládnuť ostatní, ako keby boli dole; keby nechceli, treba ich k tomu prinútiť.

Vytvorenie liberálneho svetového poriadku sa nevymanilo z tejto schémy: dovoľuje samozvanej elite vznášať sa nad oceánom jednoduchých ľudí bez hodnosti. Nechápe ekonomický vývoj, kto nevidí, že tu ide o tú istú hru spomenutých veličín. Moc sa však už nemeria podľa kritérií jednotlivých samostatných štátov, ale podľa váhy multinacionálnych koncernov. Za abstraktnými tokmi peňazí vzniká nová sieť symbolického rámca politiky a spoločnosti. Vytvára sa nová vedúca trieda s celosvetovým rozpätím moci. Je čas pustiť sa do jej rozboru (2).

Detská hra, priznávajúca bratovi predmet jeho túžby len preto, aby ho oň mohla pripraviť, odsudzuje vládnuceho na samotu uprostred nenávisti. Ak má elita prežiť, je nevyhnutné organizovať triedy. Pri každej zmene vlastníka hodnoty niektorí majitelia účastín strácajú a okruh schudobnených pracujúcich za mzdu a nezamestnaných sa rozrastá. Jean-Claude Milner vysvetľuje, že keby buržoázia neudržovala svoju číselnú váhu svojimi spreneverenými nadmernými zárobkami, umožnenými politickou ľubovôľou v rámci pekelného mechanizmu nadhodnoty, zanikla by v priebehu pár desaťročí.

To platí tým skôr v čase globalizácie: pri slobodnej hre planetárneho trhu by sa kapitalizmus sám zožral v krátkom čase. Preto si musí vydržovať a platiť rozsiahlu riadiacu triedu na celom svete, ktorá je oveľa širšia ako ten obmedzený krúžok pár tisíc miliardárov, ktorých zoznam každoročne uverejňuje časopis Forbes. Keby to nerobil a keby vo svete, kde sa zbohatnutie kompenzuje schudobnením, majetok rástol len o 1 % ročne, bude ešte pred koncom budúceho storočia absolútnym pánom všetkých ľudských osudov hŕstka najbohatších rodín.

Táto moc bude mať svoj rub: Keď bude 90 % ľudí závislých od tých istých známych pánov, budú títo žiť v stálom strachu pred osudnou revoltou. Preto je pre svetový kapitalizmus vitálne dôležité, aby úmerne s rastom jej moci aj početne rástla nová buržoázia, ktorá by udržovala občianske vzťahy s ostatnými zložkami „svojho“ sveta. Ako však budovať túto novú triedu novej buržoázie bez regulačnej možnosti štátu a bez kritérií, dohodnutých pre stvárnenie tejto svetovej elity? Ako ju kombinovať so strednými triedami? Jej moc bude rásť len podľa toho, ako sa bude izolovať od iných tried a ako bude ignorovať pohľad a pozornosť iných (vidno to napr. pri nemožnosti financovať štúdie o svetovej buržoázii).

Pretože si myslí, že stojí „nad“ svetom, budeme novú vznikajúcu riadiacu triedu volať hyperburžoáziou; je zásadne odlišná od triedy ohromných bohatstiev a od tzv. peňažnej aristokracie, ktoré sú oddávna internacionálne; je ich funkčným predĺžením, ich armádou „bezprostredných spolupracovníkov“. Blíži sa nadtriede (overclass) politológa Michaela Linda (4), ale jej skutočnosť nemá nič spoločné s futuristickou a romantickou „hypertriedou“ Jacquesa Attaliho (5).

Hyperburžoázia spája v sebe postavenie politickej moci a znaky kultúrnej súdržnosti. Prvé vyplýva z účasti vo finančných, poradenských alebo právnických skupinách, t.j. na kapitánskych mostíkoch peňažných tokov a autoritatívnych rozhodnutí. Možno síce zostúpiť na úroveň strategického manažmentu produkcie, ale keďže veľké bohatstvá (a ich premýšľajúce hlavy ako aj miliardoví selfmademeni) (6) zväčša zanechali priemysel a venujú sa finančníctvu, informatike, médiám, distribúcii, luxusu a turistike, aj celá hypertrieda sa dala do pohybu smerom preč od sveta inžinierov.

Ešte väčšmi ako horná trieda Angloameričanov, ktorej je vlastne dedičkou, je táto svetová hyperburžoázia v podstate delenie kľúčových pozícií pre ovplyvňovanie a rýchle rozhodovanie. Nedávno sme to videli pri dohovorených chirurgických zásahoch proti ázijským menám; boli z nich aj zisky, ktoré sa použili ako západné investície v poškodených oblastiach. Účinná ale ohraničená hospodárska záhuba stoviek miliónov obyvateľov ukazuje na rozhodcovskú činnosť hyperburžoázie, ktorá je skôr politicky efektívna ako finančnícka.

Čo do spôsobu života sa hyperburžoázia modelovala najprv podľa vzoru americkej a medzinárodnej triedy boháčov. Dávajúc prednosť životu v metropolách uskutočnila prvú fúziu príjmov z majetku (renty) a platov za vládnutie, čoho symbolom v ich nadmerných platoch bolo veľké prideľovanie akcií. Tam, kde boli americkí boháči častejšie protestanti a židia ako katolíci, a skôr episkopáli ako metodisti alebo baptisti, pripustila hyperburžoázia rôznorodejšie spoločenské správanie. Ale aj keď pochádzali z Ázie alebo Latinskej Ameriky, prevzatie puritánskeho individualizmu bolo vítanejšie ako iné náboženstvá; svedčí o tom aj ohromný úspech pentakostalistov.

Americký model ostáva vzorom pre celú hyperburžoáziu. Dobre sa dá rozoznať „medzinárodný pobrežiar“ - má doktorát jednej z najchýrečnejších amerických súkromných univerzít a ostrý prízvuk, vychutnáva francúzske vína a zahraničné syry, číta Harper‘s Magazine, sleduje na kanáli PBS komentátorov McNeila a Lehrera (ak má ešte televíziu), hrá skvaš a trávi každý rok dva mesiace v Európe, - od „lokálneho kontinentálca“, ktorý má diplom nejakej malej štátnej univerzity, hovorí rozvláčne, pivom zapíja svoje koláčiky s arašidovým maslom, hrá bowling, sleduje káblovú televíziu vo svojom zapadákove a krátke weekendy trávi v Disneylande alebo v Las Vegas.

Všade, kde sa v posledných rokoch vytvorila miestna kontinentálna elita, či to už bolo v Rusku vychádzajúc z nomenklatúry, ktorá obrátila kabáty (7), alebo v Číne na podklade tradičných korporácií, ktoré komunistická strana nikdy úplne nevykántrila, všade bola hyperburžoázia vstave stvárniť vlastný zrod. A podobne ako v Amerike, ani tu to neboli podnikateľské činnosti, ktoré vyháňali rozličné odnože, ale platené zamestnania. Ako predchádzajúca nacionálna buržoázia, aj nová hyperburžoázia necháva podstatnú časť podnikateľského rizika na ťarchu malého majetku dôchodcov; radšej riadi ich situáciu z postavení, ktoré nezávisia od náhod trhu, a to tým účinnejšie, že kontroluje veľa týchto náhod.

Príslušníci „nadtriedy“ doplňujú svoje platy rozličnými odmenami a províziami, ale ich štatút zaručuje v prvom rade ich príslušenstvo k súkromnej byrokracii. V Spojených štátoch je to hodnosť chief executive officer (CEO – hlavný výkonný riaditeľ), ktorá zaručuje stokrát vyšší plat ako má robotník. Hyperburžoázia je teda v postavení niekdajšej triedy vedúcich platených úradníkov a v ešte väčšej miere politickou organizáciou so stálymi príjmami, ktoré veľmi účinne stabilizuje tak, že do hry zapája profesionálne korporácie, pôsobiace ako sprostredkovateľne zamestnania a priame páky vlády, napr. chýrna American Bar Association (Americká asociácia advokátov).

Hyperburžoázia sa nepripája k miestnym alebo celoštátnym buržoáziám: nahradzuje ich.

Jean-Claude Milner zastáva názor, že kapitalizmus sa v budúcnosti zaobíde bez buržoázie a že „nadplaty“ v peniazoch alebo v čase (ktoré zaťažujú kapitál vydržovaním širokej strednej triedy zamestnancov) bude treba znížiť, aby sa stále viac bohatstva mohlo investovať do nadhodnoty. Bude mať pravdu, ak sa politická a symbolická potreba buržoázie pre kapitalizmus nepotvrdí aj pre prechod na svetovú scénu. Drastické znižovanie privysokých platov je očividné, ale týka sa len tých frakcií buržoázie, ktorých strategický význam upadá: teda tých, ktoré boli napojené na štát ako mecenáša alebo na miestny nacionálny priemysel.

Kukučková stratégia

Ale prečo nahrádza hyperburžoázia voľakedajšie stabilizované buržoázie a neuspokojí sa s tým, že im pridá niektoré vlastnosti vyššej úrovne?

Pre tri príčiny, ktoré navzájom súvisia. Po prvé, pretože buržoáziu vytvorili kapitalisti z politických dôvodov, závisí táto od ich logiky. Nedajú sa povedať jedným dychom dve vety: „Za riadiacu triedu vymenúvame priemyselných kapitánov“ a súčasne „Pánmi sú tu zástupcovia majiteľov akcií“. Ak padne rozhodnutie pre druhú alternatívu, bude úplne normálne, že riaditeľ s úlohou roztrieštiť podnik na desať úlomkov a šesť z nich predať alebo uspať, dostane stonásobný plat, ako mal predchádzajúci klasický generálny riaditeľ, príliš poplatný paternalistickej priemyselnej logike dlhodobých záväzkov. Ak kapitálová politika prizná prednosť tým, čo obracajú peniaze rýchlejšie, pred tými, čo vytvárajú hodnoty, preváži sa vahadlo hodnotenia zo strany produktívnej buržoázie na stranu buržoázie špekulujúcej s ukladaním a investovaním peňazí. Nedá sa naraz tvrdiť, že „najlepšia kvalifikácia sú diplomy“ aj „záleží iba na schopnosti udržovať v chode masmediálne divadlo a zaujať záujem más“. Ak padne rozhodnutie pre druhú alternatívu, bude úplne normálne, ak bude mať televízny showmaster oveľa vyšší plat ako univerzitný profesor, ktorého si prizve na obrazovku alebo ho z nej odstráni podľa potreby.

Druhá príčina je ekonomická: ak predaj presiahne výrobu, čistý rast sa znižuje; prehriatie konjunktúry sa vždy platí konkurzmi. Nová hyperburžoázia sa nezakladá na trvalých prebytkoch v jednotlivých oblastiach (až po svetovú centralizáciu), ale na prerozdelení koláča, ktorý sa sotva znateľne zväčšil. Zmocňuje sa príjmov, ktoré už boli určené pre iné frakcie buržoázie.

Posledná príčina je organizačná: tam, kde sa hyperburžoázia dostáva k ústrednému rozhodovaniu, preberá vlastne úlohy predošlej buržoázie, ale v celosvetovom meradle; až dosiaľ ich mala kapitalistická oligarchia, ale chýbala jej priama politická moc. Vojaci vedia, že veľkosť hlavného štábu nie je závislá od počtu vojakov v armáde; nedá sa rozhodnúť o viac ako niekoľkých tisícoch pohybov, či už má armáda stotisíc alebo desať miliónov vojakov. Z toho istého dôvodu sú podriadené funkcie v ekonomike odôvodnené len vtedy, ak nie sú k dispozícii inovačné zložky, hlásiace stav na jednotlivých scénach do dobre informovaného strediska, ktoré je schopné vydávať tisíce simultánnych príkazov. Keďže takéto inovácie sú hojné (informatizácia, spoje, racionálny manažment), nepotrebuje hlavný štáb zjednodušenej svetovej ekonomiky väčší počet spolupracovníkov, ako mali niekdajšie lokálne strediská.

Niekdajšia vládnuca buržoázia si nezachová svoje postavenie; aj za predpokladu, že si zachová niektoré terajšie posty, ktoré sa podľa novej stupnice hodnôt stali príliš nákladnými, budú tieto mať len tieň svojej bývalej moci. Aj gigantické konglomeráty najrozličnejších činností môže dnes riadiť pár šéfov; celé oddelenia, nakúpené v stave vysokej úrovne rozhodovania, môžu byť naraz zrušené aj so svojou riadiacou funkciou. Stanú sa kanceláriou predáka a dostanú za úlohu uskutočňovať politiku, o ktorej sa rozhodlo na vyššej úrovni.

Preradenie do nižšej kategórie sa týka aktuálnych kádrov, ale aj nových mladých diplomantov. Jeden mladý inžinier, ktorý skončil najlepšie francúzske a zahraničné školy, nám takto líči svoje rozčarovanie vo firme Rhône-Poulenc po jej fúzii s americkým obrom Rorer:

„Už na druhý deň po fúzii sa u nás vylodili americké kádre. Spočiatku sa veľmi neukazovali. Teraz však chcú mať všetky strategické miesta, dokonca aj strednej úrovne. Nemám pre svoju kariéru ani zďaleka také perspektívy, ako som mal pred pár rokmi.“

Bolo by naivné oddávať sa viere, že nahrádzanie národných alebo štátnych techno-byrokratických elít globálnou elitou je vlastnosťou spoločností zameraných na vonkajší svet (USA) alebo chaotických (bývalé komunistické štáty). Plne to platí aj pre západnú Európu, kde sa hyperburžoázia už dávno snaží preventívne rozbiť funkčnú buržoáziu formujúceho sa spoločného štátu. Všade sa očakáva ten istý výsledok: platy a zodpovednosti bývalých rámcových kategórií sa musia znížiť; ich destabilizované postavenia sa musia zhoršovať. Ich oddanosť podniku sa nahlodáva a stáva zraniteľnou až do korupcie. Hyperburžoázia sa zahniezďuje v prostredí národných buržoázií, ale prepúšťa ich, len čo sa naskytne príležitosť.

Kultúra dravcov

Ekonomická hra bez iných zábran ako filtre vedenia podniku pripúšťa niektoré národné socializácie, ale väčšinu ich ošklbe. Najprv sa vytvára akási multikulturálna elitná dedina, ktorú skoro nepozorovať, kým jej kolonialistické črty splývajú s navyknutými kulisami. Vzniká tisíc luxusných enkláv, ponorených do tradičného prostredia, ale v skutočnosti sa všetko vzďaľuje od bežného osudu stredných tried ľudskej spoločnosti.

Na pohľad sú „tí milí noví obyvatelia predmestí“ menej rasistickí, demokratickejší, voľnejší a otvorenejší, ako bývalé strnulé a na seba sústredené elity, ktoré nevychádzali z Cambridge alebo zo XVI. okresu, cestovali len z klubu do klubu a manželstvá uzatvárali len medzi pármi s riadne overenými rodokmeňmi. Stačí však malá finančná kríza v obyčajnej strednej triede a stane sa zrejmým, že sa koleso obrátilo. Keďže rozdielnosť sa chráni aj za vysokú cenu, spoločnosť sa proti tomu niekedy ohradí: jeden odvolací súd v Kalifornii nedávno rozhodol, že mrežová ohrada okolo osady Whitley Hights (Los Angeles) predstavuje „nezákonný návrat do čias feudalizmu“).

Je isté, že časť bývalej buržoázie prejde do novej. Nepravý nový boháč, v skutočnosti ratolesť zruinovanej dobrej rodiny, ostáva postavou vymyslených klasických success stories (historiek o úspechu). Adaptácia predpísaná pre vstup do klanu hyperburžoázie vylučuje rekonverziu väčšiny klasických elít do novej elity: výmena „kultúrneho kapitálu“ by bola príliš drahá. A vysoká schopnosť národných buržoázií vyjednať si priaznivé dohody so spoločnosťou nezaváži veľa v novom systéme hodnôt, ktorý stavia na rýchlej predácii (zmocnení sa firmy rýchlosťou a spôsobom dravca).

Samozrejme, medzi starými a novými bohatstvami sa spriadli aliancie. Ohrozené elity nechali svoje drahé dietky už veľmi skoro dopĺňať si polytechnické štúdiá pobytmi v Harvarde. Tentoraz je však konkurencia príliš tvrdá. Vyžaduje sa viac ako kultúrna glazúra. Naučiť sa viesť podnik alebo americké právo už nestačí. Teraz treba veľmi skoro opustiť Goetheho a Moliera - a osvojiť si úlomky celkom globalizovanej kultúry.

Stredná trieda vo zveráku?

No ani v tomto prípade nezaručujú nijaké prísahy oddanosti príslušnosť k novej triede a aj brownovské agitácie (mrvenie sa) kádrov verejných podnikov či ich „tvrdých jadier“ pri príprave štvrtenia bývalých dinosaurov vo vlastný prospech sú celkom zbytočné. Len čo dokončia rekonštrukciu firmy a svetoví investori ju uznajú za dosť peknú na vydaj, budú sami prvou obeťou zmien. Čím väčšia bude ich preventívna kolaborantská horlivosť, tým väčšie bude ich sklamanie. Nové vedenie neposudzuje svojich podriadených podľa ich nadšenia pre liberálne dogmy alebo podľa zlej medzinárodnej angličtiny, ba ani podľa učenlivosti pri multinacionálnych kurzoch ako „vládnuť“ a hádam aj ako byť neúprosný pri prepúšťaní najslabších, ale podľa ich hlbokej kultúry, vštepovanej im už v mladosti.

Na rozdiel od veľkých kapitalistov v minulosti, ktorí pri svojich impériách stavali na ich trvácnosti a prenosnosti (rodiny Rotschild, Albrecht, Mulliez, Livanos, Hass, Walton, Cargill, Agnelli, Tsai Van-lin a iní), hyperburžoázia má ťažkosti s „patrimonializáciou“ často úžasných ale špekulatívnych ziskov. Je tu napr. prípad šéfa armád, ktorý ešte stále nie je celkom prijatý do inner circle (vnútorného kruhu). Dosiahol stabilizáciu svojich príjmov, ale nie stálosť svojho sociálneho postavenia. A vedúci riaditelia spoločnosti Calpers, známeho kalifornského úradníckeho penzijného fondu, oveľa mocnejší ako obchodní bankári, nemajú ani osobné ani rodinné bohatstvo.

Rekonverzia elít zahrnuje okrem toho ozajstné kultúrne znehodnotenie, porovnateľné len so zjednodušením hodnotenia obehu peňazí, zbaveného záväzkov voči občianskej spoločnosti.

Nová hyperburžoázia znehodnocuje v prvom rade občiansku kultúru. Michael Lind pripomína, že nová škola historikov sa snaží vygumovať z dejín národné prvky a do tej miery ich relativizovať, že v nich prevládne význam náboženstva alebo ekonomiky. Na negáciu „francúzskej histórie“ anglickým filozofom Michaelom Oakeshottom (8) odpovedá s humorom, že „existujú trvanlivejšie stopy niečoho, čo sa volá Francúzsko, ako niečoho, čo sa volá Michael Oakeshott“. To je pravda, ale prepisovanie dejín, aby sa z nich vymazal národ ako „historicky závažný subjekt“, prezrádza, že ide o zásadnú záležitosť.

Hyperburžoázia, samozrejme, nenavrhuje nič, čo by nahradilo symbolickú civilizačnú funkciu pripomienky národa. Keď Richard J. Barnet a John Cavanagh interviewovali riaditeľov multinacionálnych koncernov, nevedeli títo nič

„o sociálnych a politických dôsledkoch toho, čo ich firmy produkujú a čo vôbec robia. … Zodpovednosti, ktoré sú ochotní uznať za svoje, sú síce vo svojom rozsahu globálne, ale súčasne sú prejavom myslenia v duchu lokálpatriotizmu.“ Žurnalisti urobili záver, že „je málo nádeje, že by sa názory o spôsobe, ako by sa mohol uskutočniť prechod do postnacionálnej éry, a čo by bolo alternatívou pre anarchistický neporiadok pri rozklade národov, vyslovili na schôdzke direktorov finančných spoločností“ (9).

Hyperburžoázia je aj „antikultivovaná“. Prečo? Keďže najvyššou hodnotou ľudskej činnosti je narábanie s kapitálom, ktorý je schopný radikálne premeniť bohatstvá celých kontinentov, funkčná nadtrieda odmieta všetko, čo brzdí zmenu hodnôt pripisovaných ľuďmi predmetom ich záujmu. Rúca oltáre, lebo konečný cieľ peňazí spočíva v burzovom vyparení všetkých predmetov, čo je konečná manifestácii schopnosti zničiť druhého.

Ako jednotlivec musí hrdina hry s bohatstvom prejavovať inteligenciu bez páru, založenú na vysokej kultivovanosti (páni George Soros, Vincent Bolloré a iní). Ako kolektív sa však hyperburžoázia vystatuje svojím odporom „k pyšným intelektuálom“ (ktorí ju nútia premýšľať o jej zhubnosti aj tam, kde chce iba podkurovať) a svojím odmietaním „prebytočných výdavkov“ Unesca alebo Európskej komisie (ktorá ju núti socializovať sa tam, kde sa ona chce len izolovať). Rada má divú fascináciu pre vyzývavé formy jedinej hodnoty ovládania: mať viac ako sused, mať to viditeľnejšie, chránenejšie, nekonečne drahšie atď.

Už nie sú výsadou výnimočného občana Kane z tridsiatych rokov: falošná rímska vila, fontány obrovských bazénov, rozsiahle trávniky, symfónia mnohofarebných áut; dnes sú to všetko nálepky sebavedomej hyperburžoázie z jedného konca sveta na druhý. Odporný zlý vkus hrabivca sa presadzuje všade a sprevádza ho besná snaha vykántriť drahocennú skúsenosť, ktorú poskytuje otium (odpočinok), táto politická sloboda, kultivovaná každou civilizovanou vládnucou triedou (10).

Stredná trieda, socializovaná univerzitou, sa nachádza v kliešťach dvoch nekultúr, vydávajúcich sa za „novú svetovú kultúru“. Od podtried sa vyžaduje nielen to, aby volili svoje hodnoty (čiapky, tričká, topánky, mená hrdinov televíznych seriálov) podľa „víťazov nad svetom“, čo len zvyšuje posmech z vlastných miestnych elít; tieto sú ponižované aj „zhora“, keď sa musia dívať, ako mocní a bohatí prijímajú za svoje ideály zbavené každej inej skúsenosti ako cirkulácia vyzývavosti.

Stará kultivovaná buržoázia, v triaške sa lepiac na strednú triedu, počatú vďaka starostlivosti štátu, je teraz odsúdená trpieť bez odvrávania deštruktívne reformy ľavíc a pravíc zúfalo sa snažiacich zasiahnuť do kultúry, výskumu a univerzity s cieľom preniesť ich podstatu do hyperburžoázie - predložiť ich na podnose mladej kukučke, ktorej neuhasiteľný hlad treba uspokojiť.

No odmietnutie tohto presunu kultúrnych a občianskych hodnôt k nepravdepodobným horizontom je nielen odporom prebraným z minulosti. Je prejavom skúsenosti, že len ucelený systém kultúrnych vzťahov môže zabrániť pánovi, ktorému moc stúpla do hlavy, aby sa dal do ničenia všetkého okolo seba len na dôkaz svojej moci. Tento systém prikazuje ako postupovať, zmierňuje a socializuje spotrebu, určuje spôsoby šetrenia, ktoré sú menej iracionálne ako čistá hra (napr. investície do umeleckých predmetov alebo mecenášstvo). Takýto systém sa môže vyvinúť len „v republike názorov“, ktorá už definíciou svojho názvu uniká trhovisku. Medzi vyhasením hodnôt (napr. stratou identity pri projekcii veľkých umeleckých diel na obrovských obrazovkách rozsiahleho domu p. Billa Gatesa v Seattle numerickou anonymitou) a civilizovanou formou pohľadu na veci je miesto pre komentár, jeho rozbor a záver univerzitnej inštitúcie. To je však možné len vo vzťahu ku kultúrnym požiadavkám obyvateľstva, no nie pri zmenách hodnôt na príkaz pánov peňazí.

Pri čakaní na ustanovenie uznanej svetovej kultúrnej inštitúcie trpíme teda na nedostatok civilizácie novej vládnucej triedy. Zarážajúca nekultúrnosť v občianskych záležitostiach, presahujúca rámec pomeru síl, jej dovoľuje obludnú nesvedomitosť panovačných sklonov, ktoré si vášnivo pestuje napriek nebezpečenstvu pre schodnú budúcnosť.

Je všetko len divočina v tom kraji hypertriedy? Nová hyperburžoázia sa vydáva za humanistickú, univerzalistickú a multikulturálnu. Prejavuje pocity miloty a krajnej dobroprajnosti voči ohrozeným exotizmom od Yanománov až po Pygmejcov. Predstiera, že zvládla otázku národností. Téma integrálneho multikulturalizmu (zmierenie Indiánov, Hispáncov, Ázijčanov a černochov, odprosovanie za otroctvo a genocídy) sa stala stredobodom oficiálnej ideológie; bola pozdvihnutá na supranacionálnu úroveň v protiklade k národným štátom, odsudzovaným za ich spiatočnícke a dokonca rasistické názory.

Ale tento pluralizmus, pripúšťajúci len pár zblížení s veľkou reklamou, organizuje len povrchné skríženia pri nariadených stretnutiach (v kluboch a na podnikových oslavách). Bieli tvoria stred sietí hyperburžoázie a z multikulturalizmu dobrého svedomia ťažia viac ako čierni alebo hispánski príslušníci strednej triedy; nežiada sa od nich, aby zanechali svoju prax diskrétneho apartheidu. Pretrvávajúca endogamia (sobáše medzi sebou) bielych elít kontrolujúcich veľkú časť spoločenského bohatstva je zakotvená v zdedenej praxi kočovníctva medzi usadenými spoločenstvami; iba juhoamerické elity sú otvorenejšie a zrastenejšie.

Endogamia a pozdvihnutie sa na štatút „federálnej“ a potom „medzinárodnej triedy“ išli v tejto tradícii vždy ruku v ruke, čo umožnilo, že nevymreli, ale zaujali priestor bývalého britského celoplanetárneho impéria. Od neho zdedila nadtrieda svoju dvojakosť: „myslieť liberálne“ sa stalo podmienkou „žitia na pravici“.

Dobré svedomie alebo demokracia?

Od ekumenického multikulturalizmu je ľahký prechod k dvojznačnej podpore osobitností. Nie, že by hyperburžoázia bola sektárska, ale „nativizmy“ (teórie o vrodenosti) a fundamentalizmy jej uľahčujú zdôrazňovať odmietnutie nacionálnych integrácií, ktoré zahrnujú právo občiansky regulovať jej právo na investície. Dvojznačnosť je tu očividná: hlása sa odpornosť christian reconstructionists (kresťanských rekonštrukcionistov, americká náboženská pravica) alebo Národného frontu p. Le Pena, ale keď títo stupňujú svoje požiadavky etnických alebo cirkevných škôl, uľahčuje to nadtriede vzdať sa vzájomnej občianskej lojality v štátoch, ktoré to zreteľne odmietajú. Rozdelenie voličstva Spojených štátov na oblasti baptistov, episkopálcov a katolíkov, pretrvávanie kultúrnych opozícií medzi juhom a severom v Nemecku, triumfujúce regionalizmy v Španielsku a Taliansku, to všetko sú potešenia pre hyperburžoáziu, lebo škodia štátnej, národnej, alebo federálnej jednote.

Zhovievavosť voči sektárskej mentalite usvedčuje zdroje jej uvažovania: od Maxa Webera vieme, že cirkvi aj sekty vystavujú výborné posudky predavačom, ktorí sú eticky dôveryhodní, morálne kontrolovateľní a pracujú so zanietením. Michael Lind má teda pravdu, keď zdôrazňuje, že spojenectvo medzi multikulturalistami a autochtonistami triešti aj posledné ostatky spoločných identít na subkultúrne fragmenty.

Celosvetový multikulturalizmus hyperburžoázie skrýva v sebe aj nový druh opovrhovania, o ktorý táto opiera svoj elán: opovrhovanie „svetákov“ miestnym obyvateľstvom, najmä ľuďmi Juhu; ako by im to dávalo právo odňať Južanom ich rajské sídla globálnej hodnoty. V tomto ohľade sa kúpa rozsiahlych území v povodí Amazonky severoamerickými ekologickými združeniami neveľmi líši od privatizácie nie jedného argentínskeho jazera „demokratickými“ hviezdami Hollywoodu, či od oplotenia nedohľadných lesných zón v Kastílsku, Sologne alebo Tarn v prospech loveckých alebo rybárskych spolkov, organizujúcich z času na čas návštevy sympatických penzistov.

Nakoniec treba spomenúť, že hyperburžoázia vytvára aj zrkadlový obraz seba samej, a to novú infratriedu, tiež odtrhnutú od zábezpek štátu, ale tentoraz „zdola“. Jej členovia sa všade regrutujú spomedzi pracovnej sily skôr migrantov ako imigrantov; hyperburžoázia ich často zamestnáva pre svoje súkromné služby. Hoci počet ilegálnych prisťahovalcov v takom veľkom štáte ako sú USA je pomerne malý, zamestnanie nachádzajú hlavne v ekonomike domácností a v práci na čierno. Medzi hyperburžoáziou sa považuje za bontón, mať doma rodinu Filipíncov, kým pre susedské vzťahy (samozrejme po komplikovanejších zbližovaniach primeranejšie) sa uplatňuje skôr inšpirácia klasickou buržoáziou. Hyperburžoáziu fascinuje globálnosť, ktorá pridáva klasickému svetáctvu jej predchodcov okamžitý prostriedok na kontrolu všetkých výmen medzi ľuďmi. No pletúc sieť týchto nových symbolických vzťahov zhora a zdola nie je hyperburžoázia schopná vidieť, že tu a teraz sú telesnosť aj susedstvo rovnako skutočné ako zapnutá virtualita. Nevníma ľahostajnosť skutočnosti voči nepokojnosti vlády, lebo tak ju zajala vášeň „zmyslu“ (či ho niečo má alebo nemá, byť v centre alebo na periférii, byť hore alebo dole atď.).

Nedá sa čakať, kým hyperburžoázia pripustí pozitívnu stránku starých ochranných opatrení občianskosti, ktoré tak divo rozbíja. Nemôže sa však vzdať všetkej kultúry, ktorá vytvára aj štýl legitímnej spotreby. Nemôže ani ďalej zanedbávať politickú kultúru, ktorá jediná jej umožní prežiť chaos, z ktorého ťaží. Medzi dvoma doplňujúcimi sa a protirečivými pólmi - prepísať sociálne ovládnutie na celo-svetový jav a pretrvať ako nová elita - musí hyperburžoázia vybudovať kompromis, lebo inakšie zahynie pri návrate nekontrolovateľných ozbrojených konfliktov.

Politické problémy hyperburžoázie splývajú do jedného: vyplniť prázdnotu inštitúciami, ktoré by s jej súhlasom neutralizovali jej samovražedné pohnútky. Jednou perspektívou by tu bol demokratický univerzalizmus, ku ktorému vedie cesta cez svetové inštancie, vychádzajúc zo súčasných medzinárodných ustanovizní. Účinnou formou odporu civilizovaných buržoázií a vzdelaných stredných tried by bolo žiadať zastavenie operácií demoralizácie kultúrnych štruktúr (ekonomická nezávislosť, sociálna solidarita, výskum, výchova) ako predzvesť vytvorenia celoeurópskych alebo svetových štruktúr, zakladajúcich sa na rešpekte k rozličnosti jazykov, spoločností a kultúr. Pri takom cieli by hyperburžoázia mohla vyjednávať svoje postavenie s inými zložkami sveta, ku ktorého zjednoteniu prispieva. Pre jeho a svoje dobro alebo zlo.

Poznámky

1. Clément Rosset, Le Réel et son double (Skutočnosť a jej dvojník), Minuit, Paris 1976.

2. Ďakujem prof. Gillesovi Gagné z Lavalskej univerzity v Québecu a Hélene Y. Meynaudovej za rozhovory, bez ktorých by tento článok nebol vznikol. Odporúčam čítať aj strhujúce práce Michela a Moniky Pinçonových o vysokej francúzskej buržoázii a Michela Baura o dirigujúcich krúžkoch. Teoretické základy nášho stanoviska vypracovali Lind a Milner (citovaní ďalej).

3. Jean-Claude Milner, Le Salaire de l‘idéal (Plat ideálu), Seuil, Paris, 1998.

4. Michaël Lind, The Next American Nation, the New Nationalism and the Fourth American revolution (Najbližší americký národ, nový nacionalizmus a štvrtá americká revolúcia), Free Press Paperbacks, Simon and Schuster, New York,1995.

5. Jacques Attali, Dictionnaire du XXe siecle, Fayard, Paris, 1998.

6. Le Nouvel Economiste, 21. 8. 1997.

7. Gilles Martinet, „Marx et les bourgeoisies imprévues“ (Marx a nepredvídané buržoázie), Le Monde, 15. mája 1998.

8. Michael Oakeshott, On History and Other Essays (O dejinách a iné eseje), Oxford University Press, Oxford, 1983.

9. Richard J. Barnet a John Cavanagh, Global Dreams, Imperial Corporations and the New World Order (Globálne sny, imperiálne korporácie a nový svetový poriadok), Simon a Schuster, New York, 1994, s. 18-21.

10. O teórii ótia v širšom zmysle ako v priotiklade práce a voľna nájdete viac v citovanej práci J.-C. Milnera

*  *  *

Autor je sociológ, riaditeľ výskumu na CNRS (Štátne stredisko vedeckého výskumu) v Paríži; autor kníh ako Complex du loup-garou: la fascination de la violence dans la culture américaine (Komplex vlkolaka: fascinácia násilia v americkej kultúre), La Découverte, Paris, 1994; a Nature et démocratie des passions (Príroda a demokracia vášní), Presses universitaires de France, Paris, 1996.

*  *  *

Prameň: Denis Duclos: „Naissance de l’hyperbourgeoisie“, Le Monde diplomatique, č. 533, s. 16-17, august 1998.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia knihy Pápež a Hitler

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

John Cornwell

Pápež a Hitler alebo Hitlerov pápež ?

Ešte prv, ako kniha vyšla, zdvihla sa proti nej vo Francúzsku a najmä v Nemecku búrka protestov. Bol Pius XII., ktorý sa r. 1939 vo veku 63 rokov stal pápežom a vládol až do svojej smrti r. 1958, naozaj „Hitlerov pápež“, ako znie trhákový názov anglického originálu? Preklad do francúzštiny má titul „Pápež a Hitler“ a Nemci volili skromný titul „Pius XII.“ s podtitulom „Pápež, ktorý mlčal“. Bol to naozaj pápež, ktorý „len“ mlčal – a inej viny nemal?

Napriek svojej nielen rodinnej príbuznosti s románopiscom Johnom Le Carré (kniha Muž, ktorý prišiel z chladu) nezaujíma sa John Cornwell o tajné služby a dobrodružstvo. Ako historik na Jesus College v anglickom Cambridge a novinár sa podujal seriózne presvietiť životnú činnosť a osobnosť Eugénia Pacelliho, neskoršieho Pia XII. Nové, dosiaľ neuverejnené údaje o jeho živote získal z dokladov pre proces beatifikácie, ktorý vo Vatikáne prebieha už dlhé roky. Vychádza najavo, že Pacelli vyrastal v integristickom prostredí rímskej šľachtickej rodiny so živými stykmi s Vatikánom, v „antimodernistickej“ atmosfére pápežov Leva XIII. a Pia X., teda v spoločnosti, ktorá bola silne antisemitská, antisocialistická a antiboľševická, samozrejme odmietajúc väčšinu myšlienok Osvietenstva. Táto výchova sa potom stala červenou niťou jeho celého života. Čo sa týka ostatku, to je známe už od šesťdesiatych rokov a od polemiky, ktorá nasledovala po divadelnej dráme Rolfa Hochhutha „Zástupca“.

Okrem teológie študoval Pacelli právo a od roku 1917 sa koncentroval na práve kodifikované cirkevné právo, z ktorého si ako vatikánsky diplomat (najmä ako pápežský nuncius v Mníchove a v Berlíne v rokoch 1917-1929) zostavil svoj nástroj boja o moc. V tom období vyjednal viacero konkordátov a dohôd, napr. Lateránsku dohodu s fašistickým Talianskom r. 1929 obnovujúcu samostatný cirkevný tentoraz miništát Vatikán, ktorý mal prežiť svojho spolutvorcu Mussoliniho. Korunou tejto činnosti bol neskoršie ríšsky konkordát s Hitlerovým Nemeckom v roku 1933, ktorý Pacelli podpísal už ako kardinálsky sekretár.

Hochhuth videl v Pacellim „bezcitného chamtivého cynika“; Cornwell túto predstavu „obludy“ vyslovene odmieta a nachádza komplexný charakter človeka s tragickými rysmi. Za bledým „bezkrvným obličajom askéta“ sa skrýva osamotený, ale svojej moci si vedomý administrátor so sklonom k neobyčajnému mysticizmu; asi preto ho čoraz viac uchvacovala „ideológia pápežskej moci“.

Prečo uzavrel Vatikán s Hitlerom konkordát? Aby ho, sotva prišiel k moci, brzdil, alebo aby ho podporil? Hovorí sa aj, že o odpovedi na túto otázku sa historici dosiaľ nedohodli. Tvrdia to najmä prívrženci prvej varianty a, samozrejme, inicianti blahorečenia. Z názvu štúdie (Hitlerov pápež) by sa dalo usudzovať, že Cornwell patrí do druhého tábora a vskutku čítame vety, že „Pacellimu sa dá dokázať diplomatický súhlas s celkovou antisemitskou politikou Ríše“. Tomu však protirečí na inom mieste údaj, že Pacelli ako štátny sekretár v auguste 1933 „nijako neskrýval svoj osobný odpor voči činom Hitlerovej vlády“. Tieto zdanlivé protirečenia vysvetľuje Cornwell tým, že Pacelliho „odpor voči otvorenému rasizmu“ bol predsa len menší ako jeho „strach pred komunizmom“. Vzťah týchto dvoch antipatií v citovom živote budúceho pápeža s katolíckymi predsudkami voči Židom dokazuje Cornwell dvoma novými dokumentmi: V prvom liste z r. 1917 odmieta Pacelli prosbu jedného mníchovského rabína, aby umožnil tamojšej židovskej obci dodávku talianskych palmových listov na rituálne účely a v druhom už ako nuncius v Mníchove opisuje svoj šok pri pozorovaní bavorskej Republiky rád a jej Červenej gardy – „samí Židia“, píše.

Isté je, že Pacelli bol nasiaknutý nábožensky motivovaným, nie rasistickým, protižidovstvom, ktoré katolícka cirkev prekonala len veľmi neskoro. Cornwell súdi, že práve tento antijudaizmus vyvolal u Hitlera sympatie najprv voči cirkvi a potom aj voči konkordátu; o tom sú písomné doklady v Hitlerových listoch a záznamoch rozhovorov. Na tom nič nemení nepriateľstvo nacistického šéfideológa Alfreda Rosenberga voči cirkvi, ani jeho výzva do boja proti „čistotu rasy narušujúcej rímskej cirkvi“. V zamotanej histórii sporov a dohôd boli predsa kompromisy - aj zhnité - skôr bežné ako vylúčené.

O Pacelliho spolupráci s pravičiarskymi vládami niet pochýb - dalo by sa uviesť ešte Španielsko, Portugalsko, Chorvátsko i celý rad ďalších krajín. Motívom mohla byť snaha zakotviť v spoločenských systémoch týchto štátov cirkevnú moc alebo získať finančné prostriedky, ale to bolo asi druhoradé. Na prvom mieste stál vždy antikomunizmus, a nie raz mal intenzitu križiackeho ťaženia. Priam smiešne pôsobia pokusy určitých kruhov nájsť u Pacelliho aspoň náznaky ochoty k ozajstnému dialógu s komunistami - bol predsa diplomatom! Cornwell správne venuje tejto otázke len jednu vetu, že „počas svojho pobytu v Berlíne sa (P.) pokúsil vyjednávať so sovietskymi diplomatmi“. Nemeckí kritici vytýkajú Cornwellovi, že sa ani nezmienil o nedávno dokumentovaných tajných rozhovoroch Pacelliho so Stalinovým ministrom zahraničných vecí Čičerinom v roku 1927, či o Pacelliho ponukách vyslancovi Krestinskému.

Počas druhej svetovej vojny chcel vraj Pius XII. „stáť neochvejne nad (vojnuvedúcimi) stranami“ a stať sa možným tvorcom mieru, hovoria jeho zástancovia. Mlčal, aj keď bol v roku 1942 hodnoverne informovaný o prebiehajúcom masovom vraždení a o jeho rozsahu. Len raz, a to na Vianoce 1942, chabo prerušil vytrvalé mlčanie, keď hovoril o tom, že „stotisíce ľudí sú niekedy (?) bez vlastnej viny, len pre svoj pôvod, odsúdené k smrti alebo trvalému živoreniu“.

Ani deportácie rímskych Židov nepohli Pia XII. k verejnému protestu alebo aspoň k liturgickej spomienke. Prečo? Mlčal nie z obavy pred nemeckými okupantmi, hovorí Cornwell, ale zo strachu pred hroziacim víťazstvom talianskych komunistov. Alebo jednoducho, ako je to po vatikánsky, „aby sa predišlo horšiemu“. (Žiaľ, aj u nás sa v podobnej súvislosti udomácnilo toto vyhýbanie sa zodpovednosti – pozn prekl.).

Cornwell si nezaslúži znevažovanie od nemeckého a francúzskeho episkopátu. Ako škrupulózny katolík dokonca vyníma z obžaloby zbor nemeckých biskupov, hoci títo - menovaní dohodou medzi nunciom a nemeckou vládou - nikdy sa zreteľne nedištancovali od svojich tútorov.

Cornwellova kniha je výstrahou tým kruhom v katolíckej cirkvi, ktoré provokatívne pripravujú vyhlásenie Pia XII. za svätého, hoci dokázateľne nebol ani hrdina ani svätec. Zdanlivý despota na pápežskom tróne sa ukázal byť „stroskotanou ľudskou bytosťou“. Nebol škvrnou na obraze rímskokatolíckej cirkvi, ale výraznou osobnosťou, verne reprezentujúcou generálnu stratégiu Vatikánu najmä v oblasti jeho politiky expanzie na Východ; uskutočňovala sa od storočí v aliancii s rakúsko-uhorskou monarchiou a od jej pádu v spolupráci s nemeckou Ríšou. Ako nuncius v Nemecku, ako štátny tajomník a nakoniec ako pápež Pacelli dôsledne sledoval germanofilskú líniu pápežskej kúrie.

*  *  *

Prameň: John Cornwell: Pius XII: Der Papst, der geschwiegen hat (Pius XII.: Pápež, ktorý mlčal), do nemčiny preložil Klaus Kochmann; München: C. H. Beck Verlag, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Dá sa ísť do neba?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Theodore Schick, Jr.

Zlé novinky pre každého, čo počíta s nebom…

Prísľub nesmrteľnosti je jedným z veľkých sľubov náboženstva. V biblii stojí, že kto verí v Ježiša Krista, „má život večný“ (Ján, 3,36). Výsledok je, že mnohí kresťania veria, že keď umrú, ich duše pôjdu do neba.

Naproti tomu sú mnohí humanisti presvedčení, že niečomu podobnému sa nedá veriť. Nielenže niet spoľahlivých dôkazov o existencii duše; samotný pojem duše im nič nehovorí.

Duše sa vždy považovali za nehmotné. Nehmotnú vec možno definovať len negatívne: Nemá fyzikálne vlastnosti a nemá miesto v priestore. Tak ako môžeme povedať, že máme dušu? Ako sa dá rozlíšiť jedna duša od druhej? Čo sa dá povedať o duši v priebehu času? To sú ťažké otázky. Ale dajme teistom ich dušu. Predpokladajme, že duše existujú a môžu ísť do toho neba. Pýtam sa teraz: Ak ide do neba tvoja duša, ideš ty do neba? Inými slovami: Si ty tvoja duša?

Duše

Duše sa vždy považovali za mysliace matérie. Nie sú to myšlienky; sú to veci, ktoré myslia. Vzťah medzi dušou a jej myšlienkami sa teda dá porovnať s ihelničkou a jej špendlíkmi. Ako sa ihelnička líši od zapichnutých špendlíkov, tak sa líši duša od myšlienok, ktoré má.

Výhoda rozlišovania medzi dušou a jej myšlienkami spočíva v tom, že sa tým vyrieši problém osobnej identity. Všetci sa neprestajne meníme. Nielen naše telá sa menia v priebehu rastu, ale aj naše názory, postoje a túžby sa menia. No zdá sa, že tieto zmeny postihujú stále jednu a tú istú osobu. Ako je to možné? Ak sa niečo mení, stane sa to iným; a ak sa niečo zmenilo, nie je to už to isté. Inými slovami, ako sa nejaká osoba môže zmeniť a pritom ostať tou istou? Teória o duši má pohotovú odpoveď: hoci sa naše myšlienky neprestajne menia, to, čo má myšlienky, teda duša, ostáva nezmenené. Ako tá ihelnička môže mať v rozličných časoch zapichnutých veľa rozličných špendlíkov, tak aj tá istá duša môže mať dnes a zajtra všelijaké myšlienky.

Podľa teórie o duši spočíva tvoja identita v tvojej duši. Tá je to, čo ťa robí tebou. Ona je tvojou podstatou, tvojou prirodzenosťou, tvojím pravým ty. Z teórie o duši potom vyplýva aj názor, že kým existuje tvoja duša, existuješ. Keby to tak nebolo - keby tvoja duša mohla existovať bez tvojej existencie, bola by tória o duši neudržateľná. Mnohí filozofi skúmali túto možnosť pomocou rozličných myšlienkových experimentov. Pozrime sa, ako to urobil Leibnitz:

„… nesmrteľnosť, ktorú vyžaduje morálka a náboženstvo, nespočíva len v tomto večnom prežívaní (duše), pretože bez pamäti toho, čo niekto raz bol, by toto (prežívanie) nebolo žiaduce. Predpokladajme, že niekto by sa naraz mal stať čínskym kráľom pod podmienkou, že zabudne, čo bol; ako keby sa znovu narodil. Nebolo by to, ako keby bol úplne zničený a v tom istom okamihu miesto neho vytvorený nový čínsky kráľ? Niečo také si nemožno priať. …“

Leibnitz predpokladá prípad úplnej amnézie - stav, keď je duša zbavená všetkých spomienok. Môže po takej zmene ostať nejaká osoba tou istou? Zdá sa, že odpoveď je „Nie“. Hoci by po vygumovaní spomienok pretrvávala tá istá duša, nebola by to tá istá osoba. Ukazuje sa, že naša podstata je intímne spätá s našou pamäťou. Keby sme mali natrvalo stratiť všetky spomienky na svoj život, treba veriť, že by sme prestali existovať, a to bez ohľadu na to, čo sa deje s dušou.

Aby sme si to preverili, predpokladajme, že keď ide vaša duša do neba, stratí všetky spomienky. Osoba vašej duše nebude mať ani poňatie o tom, čo ste boli, alebo čo ste robili. Bude v takom prípade cesta do neba stáť za to? Alebo predpokladajme, že zmrazenie mozgu vygumuje všetky spomienky; keď sa potom celé telo rozmrazí, oživená osoba by nemala nijakú spomienku na svoj život; malo by zmysel zaplatiť 100 000 dolárov za konzervovanie zmrazením? V obidvoch prípadoch sa nanucuje odpoveď „Nie“. Vychádza z toho záver, že nemôžete byť svojou dušou. Treba viac, ako mať tú istú dušu, aby ste boli tou istou osobou.

Ak to nie je dosť, možno je to potrebné. Možno nemôžete byť tou istou osobou, ak nemáte tú istú dušu. Ale aj to je pochybné.

Zdá sa, že niet protirečenia v domnienke, že naše vedomie môže sídliť v rozličných telách. Napr. veriť na reinkarnáciu nie je to isté ako pripúšťať možnosť okrúhleho štvorca. Veď skutočne niektorí komputeroví vedci hlásajú, že výmeny tela sú možné, ba že čoskoro budú aktuálne. Napr. Marvin Minsky, bývalý riaditeľ laboratória umelej inteligencie na MIT, povedal:

„Za takých sto rokov nebude dôvodu, aby človek umrel. Zapíšete svoju osobnosť do počítača a prekopírujete ju do nejakej inej bytosti.“

A ako sa bude dať vedomie preniesť z tela na telo, tak sa bude dať preniesť z duše na dušu.

Predpokladá sa, že duše sa líšia od svojich myšlienok. Výmena duší teda nie je menej pochopiteľná ako výmena tiel. Tak, ako sa dajú špendlíky preniesť z jednej ihelničky na druhú, tak sa dajú myšlienky preniesť z jednej duše na druhú. Nevieme o dušiach nič takého, čo by túto operáciu vylučovalo! Ba podľa toho, čo vieme, dostávame novú dušu každú noc. No asi nedostávame každú noc novú identitu, takže byť tou istou osobou nevyžaduje mať tú istú dušu.

Locke súhlasí:

„Ak sa dá to isté vedomie preniesť z jednej mysliacej substancie na druhú, je možné, že dve mysliace substancie sú len jedna osoba. Ak je zachované to isté vedomie, či už v tej istej alebo vo dvoch substanciách, pretrváva osobná identita.“

 A keďže je logicky možné, že to isté povedomie je v rozličných dušiach, uzatvára, že sa nemôžeme identifikovať s našimi dušami.

V protiklade k tomu, čo by nám chcela nahovoriť teória o duši, nerobí nás duša tým, čo sme. Duše ako také nemajú rozlišovacie znaky. Odoberte dvom dušiam všetko, čo mali, a čo vám ostane? Nikto to nevie povedať, lebo duše sa dajú definovať len negatívnymi znakmi. Taká neopísateľná vec predsa nemôže byť podstatou našej identity!

Záver

Locke aj Leibnitz veria, že naša identita sídli v našej pamäti, resp. v našom vedomí. Tento názor treba odporúčať. Dá sa povedať, že ak stratíme pamäť, prestaneme existovať. Ale vyplýva z toho, že kam ide naše vedomie, ideme aj my? Preverme si túto myšlienku.

Predpokladajme, že sme na konci 21. storočia a postihla vás nevyliečiteľná choroba. Domáci lekár vám hovorí, že tradičná medicína vás nemôže zachrániť. Existuje však vraj nová procedúra, ako by ste mohli uniknúť istej smrti. Vedci najnovšie zostavili čip, na ktorý sa po detailnom skanovaní (zapísaní) zmestí celý obsah vášho mozgu. Niečo podobné bolo predmetom filmu Brainstorm (Prechodné pominutie mysli). Táto informácia sa vraj dá preniesť do nedávno vytvoreného klónu vás samých a jeho vek môže byť podľa vášho priania. (Dospelé klóny sa dajú vyrobiť za pár týždňov urýchlením delenia buniek chemikáliami).

Sú aj iné možnosti: preniesť vaše vedomie do klónov iných ľudí (mužských alebo ženských) alebo do Disneyovho animatronického robota vašej voľby. Tí, čo sa už takejto procedúre podrobili, referujú, že z hľadiska prvej osoby to nie je iné ako ísť spať a ráno sa zobudiť. Samozrejme, tí, čo sa nechali preniesť do iného tela, prežili malý šok, keď sa pozreli do zrkadla; ich povedomie sa však prenosom nezmenilo. Celá ich pamäť, teda všetky ich myšlienky, pocity a túžby, ostali nezmenené. Pred jednou vecou lekári varovali: mozog sa pri tejto operácii skanovaním zničí; ak sa niečo nepodarí, nebude sa môcť začať odznova.

Chceli by ste sa podrobiť takej procedúre? Povedzme áno. Bude nová osoba vami? Mnohí tomu veria. Najmä „extropriáni“ ako Minsky, zaoberajúci sa posthumánnou spoločnosťou a jej jedincami, ktorí si myslia, že takéto prenosy myslí, aspoň do veľmi zdokonalených robotov, sú už za rohom. Ja som skeptický. A podľa môjho názoru by bola výsledná osoba aj tak v najlepšom prípade vašou kópiou, nie skutočnými vami.

Na preverenie mojej námietky stačí zmeniť len jeden aspekt nášho scenára. Povedzme, že skanovanie mozgu nebude deštruktívne. Teda urobíte zo seba klón, prenesiete doňho svoje vedomie a pokračujete vo svojej existencii. Bude ten klón vami? Nebude. Bude to vaša kópia. Ten klón bude myslieť, že je vami, bude sa vám možno aj podobať. Ale to ho neurobí vami. Napr. nebude mať právo spať s vašou ženou ani prevziať vašu výplatu (hoci by bol schopný ujsť s obidvoma, ako vo filme Multiplicity [Mnohotnosť])

Ešte niečo treba pripomenúť. Ak ten klón bude vašou kópiou pre prípad, že budete pokračovať vo svojej existencii, bude vašou kópiou aj vtedy, ak prestanete existovať. Ak kopírovacie stroje zničia originálne dokumenty, ktoré skanovali, ich produkty sa nestanú originálmi. Rovnako aj ak prístroje na kopírovanie vedomia pri skanovaní zničia pôvodný mozog, výsledná osoba sa nestane originálom. Takže nie je celkom pravda, že kam ide vaše povedomie, tam idete aj vy.

Ľudia nie sú ako piesne, ktorých identita ostáva nedotknutá hudobným nástrojom, na ktorom sa hrajú. Sú skôr ako hudobné predstavenia, teda jedinečné, neopakovateľné príbehy. Filozoficky povedané sú skôr jedinečnosti ako všeobecnosti. Môžete zaznamenať nejaké predstavenie; no keď si ho prehrávate, nie je to taký príbeh, ako bolo originálne predstavenie. Môže byť veľmi podobné, ale nikdy to nie je jedno a to isté.

Mnohí kresťania veria so sv. Pavlom, že po smrti sa ich svedomie prenesie z fyzického do duchovného tela. No nikto si nevie predstaviť, čo to môže byť, to duchovné telo. A ako sme videli, aj keby boli duchovné telá presnými kópiami fyzických tiel, ľudia čo v nich žijú budú v najlepšom prípade kópiami tých ľudí, čo žili vo fyzických telách. Nebudú to tí originálni ľudia.

A tak odpoveď na otázku „Dá sa ísť do neba?“ je „Nie“. Aj v dobrom prípade môže ísť do neba len vaša kópia. To môže byť lepšie, ako keby tam nešlo nič, ale nie je to to isté, ako keby ste tam išli vy.

Poznámky

1. Gottfried Leibnitz, Discourse on Metaphysics (Rozhovor o metafyzike), Manchester Uni. Press, 1953.

2. Marvin Minsky, cit. vo Where Evolution Left Off (Kde skončila evolúcia), Andover Bulletin, 1995:9.

3. John Locke, Essays Concerning Human Undrstanding (Eseje o ľudskom chápaní), kn.2, kap. 27, d.13.

*  *  *

Autor je profesor filozofie na Muhlenbergovom kolégiu a s Lewisom Vaughnom spoluautorom knihy Doing Philosophy (Filozofovanie - vyd. Mayfield, 1999).

*  *  *

Prameň: Schick, Theodore, Jr. "Can You Go to Heaven?" (Dá sa ísť do neba?), Free Inqury, 19/4, s. 53-54, jeseň 1999.

*  *  *

Dodatok: Delenie na nebo a peklo neprebiehalo vždy vertikálne, ako je to zvykom u nás. U Grékov ležalo napr. elýzium (elysion), „ostrov blažených“, kde mali žiť po smrti vybraní hrdinovia, ďaleko na západe. Vo Vergíliovej Aeneis leží elýzium na pravej strane, kým na ľavej je tartaros, miesto trestu pre titanov, 6 obrovských synov a 6 rovnakých dcér zato, že zosadili svojho otca Urana a dali moc Kronosovi; až po ňom prišiel k moci Zeus.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia knihy Hory vekov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Tom Flynn

Ale ony sa prekrývajú …

V 10. čísle ZH sme uverejnili vcelku súhlasnú recenziu knihy S. J. Goulda Rocks of Ages: Science and Religion in the Fullness of Life (Hory (Skaly, Kamene) vekov: Veda a náboženstvo v plnosti života), teraz dávame slovo odlišnému názoru.

„Viera a veda sú dve celkom rozličné veci,“ povedal už Schopenhauer. „Pre svoj vlastný osoh by mali byť striktne oddelené a ísť každá svojou cestou bez najmenšej pozornosti voči druhej.“ Takto sa dá jednou vetou vyjadriť posolstvo poslednej knihy biológa a esejistu Goulda.

Gould je zaslúžene dekorovaným veteránom bojov o evolúciu. Mal by ľahšiu úlohu, keby veriaci prestali vykrikovať, že darvinizmus vedie k ateizmu a keby sofistickí ateisti ako Richard Dawkins a Daniel C. Dennet prestali robiť to isté. Takto vedú Gouldove argumenty z jednej šlamastiky do druhej.

Gouldova teória o neprekrývajúcich sa magistériách (nonoverlapping magisteria, NOMA) nám radí

„vzájomný rešpekt, založený na neprekrývajúcich sa predmetoch záujmu, na dvoch zložkách múdrosti v plnom ľudskom živote: na našej snahe pochopiť skutočnú podstatu prírody (magistérium vedy) a na našej túžbe definovať zmysel života a dať morálne základy našim činom (magistérium viery)“.

Veda a viera sídlia na dvoch oddelených teritóriách; nemôžu, resp. nemusia byť v konflikte.

Aby toto dokázal, musí Gould zaujať stanovisko, že vedomosti sú koniec koncov len úlomkovité a že ak sa veda a viera neprekrývajú, ani jedna nemôže obsiahnuť všetky vedomosti; ani žiadna ich disciplína to nemôže. Gould si predstavuje vedomosti ako mozaikový obraz, ako „obrazáreň“, ktorej každý obraz je „vložený do hrubého rámu“. Pritom sa mohol pozrieť na argumenty E. O. Wilsona, ktorý vo svojej nedávnej knihe Consilience (Zmierenie) predpovedá možnosť prípadného zjednotenia vedomostí pod plášťom vedy. Keby sa však bol podujal na také epistemologické dielo, bola by to iná kniha. Ak tak ľahkomyseľne odbíja možnosť jednoty vedomostí, svedčí to o jeho metóde. A ak trúchlivo spomína „pravé náboženstvo“, prezrádza to ešte viac.

Gould definuje náboženstvo po spôsobe náboženských humanistov ako „oblasť ľudských cieľov, zmyslov a hodnôt“. „Pravé náboženstvo“ nesmie fušovať do konštatovaní faktov, či sú o fyzikálnom alebo nadprirodzenom svete. Osobitne sa nepripúšťa viera v zázraky: veď prvé Prikázanie znie „Nebudeš miešať magistériá.“   Prekvapuje, ako Gould trvá na tom, že astrológia a učenie o zázrakoch „sa priečia náboženským predstavám väčšiny národov“. S takýmto ohraničením svojej pôsobnosti by súhlasilo len málo existujúcich náboženstiev.

Aj veda musí prejsť popred deformujúce zrkadlá jarmočnej siene smiechu. Pýtať sa na zmysel a hodnotu je jednoducho mimo jej kompetencie:

„Morálne dôsledky … sa musia preberať v inom magistériu …zaoberajúcom sa skôr etickým „mal by si“ ako hľadaním toho, čo skutočne „je“".

Ale veď to je Moorova kritika naturalistického omylu - dávno známa, no medzi filozofmi stále kontroverzná. Mnohí veria, že naše pochopenie reality musí obsahovať etické hodnotenia. Pripúšťajúc k slovu v tejto otvorenej debate len jednu stránku stavia Gould svoju definíciu vedy na úbohom kladení otázok ku všetkému; priznáva sa k tomu v najdlhšej poznámke pod čiarou (3 strany).

Aj tak majú Hory vekov svoje ohromné cnosti. Gould preberá celú náboženskú literatúru a hľadá citácie, kde sa radí, aby náboženstvo ustúpilo vede, čo predstavuje pre humanistické rozhovory vítaný zdroj nových údajov. V perfektnej záverečnej kapitole rozmetá na márne kúsky súčasné nezmyselné snahy skombinovať náboženstvo a vedu: urobiť z duše kvantum, vymyslieť antropický princíp a pod.

Áno, keď Gould redefinuje vedu a náboženstvo, môžu spolunažívať v mieri. Ale potom sa málo podobajú na vedu a náboženstvo, ako ich chápe väčšina dnešných príslušníkov oboch disciplín. A tak môžu byť nakoniec Hory vekov ironickou demonštráciou skutočnosti, že boj medzi vedou a náboženstvom existuje. Ak sa dajú zmieriť len rozpredajom definícií, potom sa ich konflikt nedá zamlčať. Potom treba tento boj bojovať a vyhrať.

Prameň: Tom Flynn, „But they do overlap“ (Ale ony sa prekrývajú), Free Inquiry 19/4, s. 69, jeseň 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia knihy Protestantizmus a ženy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Liliane Crété: Protestantisme et les femmes (Protestantizmus a ženy), Vydavateľstvo Labor et Fides, Paris 1999.

Kniha vyšla v novej edícii Protestantský pohľad na svet a opisuje vplyv protestantizmu na emancipáciu žien v jej začiatkoch, t. j. v 16. a 17. storočí, keď sa v Európe šírili reformované cirkvi.

Ak do tých čias bola žena asimilovaná k hriešnej Eve, pôvodkyni dedičného hriechu, alebo k panne Márii, nepoškvrneného počatia; vtedy sa jej začalo priznávať nové postavenie, a to reprezentácia života a matky. Mnohým prebudeným ženám, ktoré sa obrátili na protestantizmus, táto nová úloha veľmi vyhovovala, lebo prispievala aj k šíreniu ich nových náboženských presvedčení.

To boli začiatky demystifikácie sexuality a výchovy žien k správnej výchove detí – najprv asi len vo veciach protestantskej viery, no čoskoro sa k tomu pridružila alfabetizácia, zdravotná hygiena atď. Jedno neprichádzalo naďalej do úvahy: že by žena mohla hrať nejakú úlohu v reformovanej cirkvi. Protestantská žena ostávala „modelom pobožnosti, cnosti, odvahy a skromnosti“. Už predtým reprezentovala hospodárku a podľa Otcov reformácie mala ňou aj ostať. Ale protestantské ženy vedeli ťažiť zo zvyšujúcej sa úrovne svojho vzdelania a z rastúceho významu v rodine a spoločnosti. Už vtedy začali brániť myšlienku rovnosti pohlaví vo všetkých oblastiach spoločenského (aj cirkevného) života a neprestali to robiť dodnes. Úspechy sa dostavili – v západnej Európe sú už protestantské cirkvi, kde ženy môžu zastávať úrad biskupa.

Recenzia knihy To je vaša viera!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Korupcia ducha

Theo Logisch: Das is euer Glaube! Strukturen des Bösen im Dogma: Eine Streitschrift gegen Fundamentalisten, progressive und laue Christen (To je vaša viera! Štruktúry zla v dogmách: Polemika zameraná na fundamentalistov a pokrokových aj vlažných kresťanov). Neustadt, Angelika Lenz Verlag, 1998.

Čím sa líši kniha To je vaša viera!, kritizujúca náboženstvo a cirkvi, od všetkých, ktoré doteraz vyšli? Tým, že v nej nejde o symptómy, o obraz cirkvi a kresťanstva alebo o historické fakty, ale o to, čo príznaky vyvolalo, resp. ich muselo vyvolať. Neúprosne sa tu odhaľuje podstata kresťanstva: jeho dogmatické základy ako dedičný hriech, nevyhnutnosť vykúpenia, počatie panny z „Ducha svätého“, narodenie z panny, nanebovstúpenie, nanebovzatie a i. Citátmi z biblie a z úradných dokumentov sa podrobne rozoberá veriacim nanútená morálka.

Kniha je inventárom a psychológiou kresťanstva. Dokladá, že cirkev i jej náboženstvo sú absolutisticky hierarchické inštitúcie, kde jednoduchý veriaci nemá slovo, ale len miesto v kostole. Dokladá korupciu ducha, ktorej podliehajú aj ľahostajní a zdanlivo pokrokoví kresťania. Záver je jednoduchý: Cirkev je totalitný diktátorský spoločenský systém, ktorého nomenklatúru na svojich pleciach nosia, podporujú a hodnovernou robia jej veriaci a matrikoví súbežníci/súputníci. Spoločnosť toleruje túto anomáliu z nevedomosti a z nezáujmu o číhajúce nebezpečenstvá.

Kritika náboženstva a cirkvi je v knihe politickou aktualitou prvého stupňa: obnažuje sa v nej obrovský filc cirkvi a štátu a škodlivé pôsobenie tejto ideológie na myslenie, cítenie a konanie všetkých zúčastnených v každodennom živote aj historických vzťahoch. Súčasne vyzýva ku kritickej ostražitosti voči „nanajvýš antidemokraticky naladeným veľkocirkvám“, ktoré v Nemecku „hrajú spoločensky vedúcu rolu“. (Je to u nás o byľku inakšie?).

*  *  *

Prameň: R. Schepper, „Korruption des Geistes (Korupcia ducha)", Diesseits 13/1, č. 46, s. 36, 1999.

Dlhý pochod za humanizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Phil Ward

"Nie je dobre, že počet členov humanistických organizácií v Európe nereprezentuje 25 % obyvateľstva, čo by zodpovedalo skutočnosti. Mnohí ľudia cítia, že by sa dalo dosiahnuť oveľa viac, keby bolo viac organizovaných členov, čo by znamenalo viac členských príspevkov a najmä vyššiu oprávnenosť pri presadzovaní humanistických myšlienok spravodlivosti a slobody.

Mám 37 rokov, pracujem v tlačiarni, mám 2 deti a som ateistom od veku 7 rokov; len pred šiestimi rokmi som vstúpil do humanistickej organizácie. Rád by som urobil niečo pre zviditeľnenie myšlienok humanizmu a rád by som iným pomohol, aby spoznali humanizmus skôr ako ja. Rád by som pomohol nášmu svetovému hnutiu získať viac nových členov. Nechcem byť nemým svedkom bezmocnej frustrácie a pri často šialených predstavách oddaných veriacich. Chcem upozorňovať na nebezpečenstvá náboženského fanatizmu a na hodnoty humanistických zásad tolerancie a spolunažívania v mieri.

Žijem v Belfaste a denno-denne vidím trápenia a beznádejnosť zapríčinené náboženstvom - a to isté zlo vidím aj inde vo svete. Len mená náboženstiev sa menia. Ich podstata a to, ako nám škodia, sú rovnaké. Epicentrom neznášanlivosti a iracionality poháňanej náboženstvom je asi Jeruzalem, ktorého asociácia s blížiacim sa miléniom nám dáva príležitosť upozorniť svetovú verejnosť na naše záujmy.

Plánujem pochod z Belfastu do Jeruzalema a zamýšľam prísť  tam v čase začiatku nového milénia v roku 2001. Trasa cesty nie je ešte určená, ale mienim sa dať na pochod z Belfastu v júni roku 2000 - vtedy sa tu začína sezóna protestných pochodov. Pochod zamieri do Dublina, potom do Walesu a do Londýna, a navštívi toľko miest, ako sa účastníci na základe pozvánok dohodnú. Potom prejdeme na kontinent a trasa sa bude kľukatiť podľa toho, koľko pozvánok a odpovedí dostaneme od členských organizácií IHEU v Európe. Nijaká zachádzka nebude mimo cesty.

Prosím Vás, ako humanista, urobte niečo: sponzorujte nejakého chodca z Vašej skupiny pre časť cesty - alebo aj pre celú v trvaní asi 7 mesiacov. Ponúknite pomoc na ceste alebo hľadajte pomoc. Ak sa pochod priblíži k Vášmu mestu, pripojte sa na deň alebo na týždeň, poskytnite ubytovanie. Ak bývate ďaleko od trasy, pošlite finančný dar pre pochod milénia.

Buďme realistickí: ak príde do Londýna alebo do Berlína pár chodcov, neupúta to pozornosť médií alebo verejnosti, ale ak to bude pár stoviek, iste. Teda sponzorujte pár chodcov z Vašej skupiny na ten týždeň. Vaša humanistická organizácia sa môže oficiálne zúčastniť pochodu cez Vaše mesto. Pri tejto príležitosti môžete organizovať aj prednášky na jednej alebo viacerých školách, prípadne tlačovú konferenciu. Pomôžete nám aj tým, ak nám poskytnete prekladateľa. Mohli by ste vyrobiť transparent alebo zástavu s pútavým nápisom vo Vašej reči?

Som presvedčený, že plánované podujatie rozšíri známosť humanizmu a jeho oslobodzujúcich zásad v širokej verejnosti. Tento pochod zrel v mojej mysli päť rokov a teraz IHEU súhlasí, bude ho podporovať a pomôže ho organizovať. Prosím píšte na IHEU. Napäto čakám Vašu odpoveď, návrhy, pomoc a najmä prísľuby účasti na tomto „dlhom pochode za humanizmus“.

*  *  *

Poznámka: Toto podujatie je veľkou príležitosťou pre slovenských humanistov, možno najväčšou príležitosťou roka 2000! Záujemcovia, diskutujte o ňom v kluboch Prometea, hľadajte možnosti účasti a hláste sa na ústredí Prometea v Bratislave. Nech sa nestane, aby trasa tohto pochodu z Varšavy, Brna alebo Viedne do Budapešti a Ríma obišla Bratislavu!

*  *  *

Prameň: Phil Ward „Long Walk for Humanism“ (Dlhý pochod za humanizmus), Internat. Humanist News, č. 7, 1999. http://www.iheu.org/node/355.

Preložil Rastislav Škoda

Prečo Boh nikdy nedostal doktorát?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Babu R. R. Gogineni

1. Má len jednu väčšiu publikáciu.

2. Neuvádza bibliografiu a nebolo to uverejnené v serióznom vedeckom časopise.

3. Sú pochybnosti, či to napísal sám.

4. Môže byť pravda, že stvoril svet, ale čo to porobil potom?

5. Nepožiadal etickú komisiu o povolenie robiť pokusy na ľuďoch.

6. Keď sa mu prvý pokus nepodaril, pokúsil sa zatajiť to utopením všetkého pokusného materiálu.

7. Keď sa kandidáti nechovali tak, ako pôvodne predpokladal, vynechal ich pri vyhodnocovaní.

8. Nechodil na prednášky. Jeho prednášky boli zriedkavé a konali sa obyčajne na ťažko prístupných vrcholoch okolitých hôr.

9. Študentom jednoducho prikázal, aby si prečítali jeho knihu.

10. Hoci bolo len desať otázok, všetci študenti prepadli. A prvých dvoch vylúčil z triedy, lebo sa neučili.

11. Niektorí hovoria, že často nechal za seba učiť svojho syna.

* * *

Prameň: Babu R. R. Gogineni, International Humanist News, č. 7, 1999.

Pozoruhodný úspech kanadských humanistov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Babu R. R. Gogineni

Kanadská humanistická asociácia (KHA), člen IHEU, vyvolala veľký ohlas v celej Kanade, keď podala v Parlamente nasledovnú petíciu, aby sa z preambuly ústavy vynechal Boh:

„My, podpísaní občania a obyvatelia Kanady, upozorňujeme Snemovňu,

- že tá sekcia Preambuly Kanadskej listiny práv a slobôd (Konštitučný akt z roku 1982), ktorá znie: „Keďže Kanada sa zakladá na princípoch uznávajúcich božiu zvrchovanosť...“, diskriminuje a uráža milióny Kanaďanov, ktorí nie sú kresťania, resp. sú bez náboženstva,

- že každý vládny akt, ktorý diskriminuje Kanaďanov, ktorí nie sú kresťania, resp. sú bez náboženstva tým, že schvaľuje náboženské ohľady alebo činy, škodí verejnosti, pretože takéto uprednostňujúce vládne výnosy odporujú duchu a cieľu Kanadskej listiny práv a slobôd,

- že tento podklad diskriminácie voči Kanaďanom nekresťanom a bez náboženstva bude odstránený, ak sa urobia navrhované legislatívne opatrenia“.

Preto žiadatelia vyzývajú Parlament, aby poveril legislatívu zmeniť v Preambule Kanadskej listiny práv a slobôd výraz

„Keďže Kanada sa zakladá na princípoch uznávajúcich božiu zvrchovanosť a právo zákona“

na

„Keďže Kanada sa zakladá na princípoch uznávajúcich zvrchovanosť intelektuálnej slobody a právo zákona“

a aby sa Oddiel 2(a) Základných slobôd zmenil zo „sloboda svedomia a náboženstva“

na

„sloboda svedomia a mať i nemať náboženstvo“.

Myšlienku vynechať Boha z Ústavy mal člen KHA Fern Wayman a petíciu s tisíc podpismi prečítal v Parlamente 8. júna 1999 poslanec za Novú demokratickú stranu Svend Robinson. Vyvolal brutálnu búrku odporu v parlamente aj v masmédiách. Predsedkyňa jeho strany ho za trest poslala do poslednej lavice …

Vláda má odpovedať do 45 dní, ale spravidla to trvá dlhšie. Očakáva sa, že odpoveď bude negatívna. KHA má možnosť predložiť problém Najvyššiemu súdu, ale to by stálo 50-100 tisíc $, alebo Organizácii spojených národov. Posledná možnosť je opakovať petíciu každé 3-4 roky.

*  *  *

Prameň: Babu R. R. Gogineni, "Petition of MP Svend Robinson in Canadian Parliament", Internat. Humanist News, č. 7, 1999.  www.iheu.org/node/1452

Preložil Rastislav Škoda

Trpíš dieťatko?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Anonym

Medzinárodná súťaž na esej o náboženstve a právach detí *, usporiadaná Medzinárodnou humanistickou a etickou úniou (International Humanist and Ethical Union)

Ceny

· Všeobecná kategória: Jedna cena 200 angl. libier a diplom IHEU

· Kategória mládeže: Jedna cena 100 angl. libier a diplom IHEU

· Záslužný diplom sa bude vydávať v obidvoch kategóriách

Esej

· Rozsah najviac 3500 slov, písané po anglicky

· Dosiaľ neuverejnené, predložiť písané obriadok

· Ak sa predkladá e-mailom, písané ako Word for Windows document

· Termín: do 15. marca 2000 doručiť do kancelárie IHEU

· Eseje sa nevracajú. Odmenené a vybrané eseje budú pravdepodobne uverejnené v osobitnom zborníku.

Hodnotenie

· Mená víťazov budú uverejnené pred alebo 15. apríla 2000. IHEU si vyhradzuje právo ceny neudeliť, ak kvalita príspevkov nebude vyhovovať.

· Príspevky budú hodnotiť členovia Komisie IHEU pre náboženské zneužívanie detí. Posudzovať sa bude podľa toho, ako sa opisujú alebo posudzujú súčasné miestne alebo medzinárodné nástroje ľudských práv a ich implementácia, a to v konkrétnych situáciách. Eseje musia prejavovať pochopenie pre všeľudský význam práva na slobodu vyznania a svetonázoru a ak je to možné navrhovať riešenie problému.

· Dôležitý je aj štýl, elegancia a čistota vyjadrovania.

Účasť

· Prihlášky na súťaž, Rezolúciu IHEU o náboženskom zneužívaní detí a podmienky súťaže možno získať na internete: www.iheu.org

alebo na adrese: Mr. Babu R.R. Gogineni, Executive Director IHEU, 47 Theobalds Road, London WC1X8SP, United Kingdom.

* * *

* genitálne mutilácie (poranenia, napr. obriezkou) dievčat (Egypt, Sudan a i.); obriezka chlapcov (Izrael); zosobášenie s bohmi a dedinská prostitúcia (Devadasiovia a Jogíni v Indii); odmietanie lekárskej pomoci z náboženských dôvodov (svedkovia Jehovu); odvody do armád vedúcich náboženské vojny (Srí Lanka, Afganistan a i.); indoktrinácia a premývanie mozgov (sekty a veľké náboženstvá: islam v Madrase v Indii, hinduistické a budhistické kláštory všelikde); povinné vyučovanie náboženstva vo verejných školách (kresťanská výchova v Nórsku, Argentíne a i.; islamská výchova vo všetkých islamských štátoch).

Je načase zamerať pozornosť na porušovanie práv detí v mene náboženstiev alebo náboženstvami!

Prameň: Internat. Humanist News, č. 7, 1999. – http://www.iheu.org/node/1452

Preložil Rastislav Škoda

Eurovea – ďalší hrad lúpežných rytierov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rastislav Škoda

 1

Dlho som žil v uspokojujúcej domnienke ešte z detstva, že predstavy živých hradov na úpätiach skál a vrcholcoch hôr patria dávnej nenávratnej minulosti, skôr stredoveku ako počiatku moderného novoveku. Vybledli postavy lúpežných rytierov, bohatých zemepánov, rodovej šľachty (bez hanlivého podtónu, vtedy to boli bežné povolania) a ich služobníkov žijúcich si tam hore v určitom blahobyte, zodpovedajúcom dobe a postaveniu, kým dolu pod hradom živoril poddaný ľud želiarov, pastierov, roľníkov, remeselníkov, sirôt a žobrákov.

 Ako dobre, že povstania a vojny, neskôr industrializácia, dali slobodu všetkým a k tomu určitý stupeň blahobytu! Pomery sa vyvíjali smerom k lepšiemu. Myslel som si, že rytierom odzvonili. Neskoršie som pochopil, že to nie je také jednoduché. Zbohatnutí rytieri opustili hrady a odsťahovali sa do miest, neraz až do teplejších krajín; z hradov sú zrúcaniny.

2

V poštovej schránke som našiel reklamné číslo budúcich zdarmanovín SME/MY/BRATISLAVA z 23.09.06 s reportážnym opisom „luxusnej a najvyhľadávanejšej adresy v meste". Vo výstavbe sa nachádzajúca Eurovea má byť postavená do r. 2009, to je za krátke tri roky, pri investícii 9 miliárd korún. Na porovnanie: rozpočet mesta Bratislavy na rok 2005 bol len 6,6 miliardy Sk. Neuveriteľné, ale údaje sa zdajú byť hodnoverné. Hrady budili v ľude úctivý strach pri pohľade zdola už z ďaleka, Eurovea sa má páčiť solventným záujemcom pri nadhľade z vrtuľníka, už v predstihu ako model na lesknúcom sa papieri, v dennej tlači - prezrite si ho, zaujímajte sa o budúcnosť našej krajiny, nášho mesta.

3

Eurovea je moderný hrad vydarených manažérov medzinárodného podnikania (bez hanlivého podtónu, sú to bežné povolania) s ich zbrojnošmi a služobníctvom (politici a predavačky), ale súčasne aj jeho podhradie, kde sa korisť získava jednoduchým odpisom z bankovej karty. Na plánoch úspešného rozvoja nových hradov na najdrahších pozemkoch v mestách pracujú na vedeckých pracoviskách ekonómovia a v technickej praxi desiatky bankových, staviteľských, realitných a iných firiem s presvedčivým úspechom. Podhradím sú rastúce vilové predmestia strednej triedy, ktorej kúpyschopnosť klesá, butiky svetových módnych značiek, supermarkety s ponukami zlacneného tovaru a na ďalekej periférii záchytné stanice pre bezdomovcov, kam noha rytiera nezablúdi.

4

Ktosi mal kdesi 9 miliárd a dlho nerozmýšľal, čo s nimi. (Má viac a v tvrdej mene je to menšie číslo.) Rozhodol sa investovať v Bratislave, ako keď sa rytier vydal na výpravu, raz dolu do doliny, viac ráz až do Svätej zeme. Výzbroj má zodpovedajúcu kybernetickej dobe a čoskoro musí domov priniesť výnos. Tu mi - na rozdiel od jeho lačnosti a au-ditov jeho optimistických finančných poradcov - ide hlavou kacírska myšlienka:

Nerobí to pre niečie pekné oči. Pri 2 %-nom zúročení by tá investícia mala priniesť ročne 180 miliónov korún, pri 5 %-nom zúročení až 450 miliónov ročne. Keby sa mala vrátiť za 5 rokov, musela by priniesť okrem toho každoročne 2 miliardy; pri desaťročnej návratnosti by to bola ročne 1 miliarda. Opovažujem sa položiť otázku, nakoľko sú tieto vysoké čísla reálne. Za všetkými sa skrýva len nájomné a nájomníci musia zarobiť podstatne viac miliárd, keďže aj ich investícia sa musí vrátiť a vyniesť nielen úrok (ten by bez práce a bez rizika priniesli úpisy na štátne pôžičky), ale aj zárobok. Kde v hrade a na jeho okolí vznikajú takéto likvidné miliardy?

Stereotypná odpoveď „Na chudobnom Slovensku miestami, v bohatej Bratislave húfne", mi neznie presvedčivo.

5

Banálne otázky: Bude stačiť írskym rytierom na prízemnom bratislavskom hrade (180 m n.m.) na drancovanie tá štipka územia, ktorú prehliadnu z blízkeho vŕšku Kamzík (439 m n.m.)?  Sotva. Ak tam vylezú na 200 metrovú televíznu vežu, uvidia aj vlajkovú loď modernej priemyslovej Bratislavy, firmu Volkswagen, kde pracujú tisíce zamestnancov, ale z nich len pár desiatok Nemcov na vedúcich miestach prichádza do úvahy ako „náročná klientela pre 204 luxusných bývaní na nábreží Dunaja"; z tých celkom iste niekoľkých odvábi Eurovea slovenským prenajímateľom narýchlo postavených víl po 2-3 000 eur na mesiac.

Čo ostane pre druhých rytierov, keď si len títo írski pri pravidelnom návrate domov toľkými miliardami naložia autá, lode aj lietadlá, ale najmä zveľadia anonymné bankové kontá v daňovom raji na Kajmanových ostrovoch a ujdú zdaneniu v Bratislave aj doma? Treba im uznať, že neinvestovali pre pekné oči bratislavských dievčat.

Ostane niečo pre nás - okrem viac-menej dobre platenej mzdy?

6

V lete som bol v Španielsku na plážach pri Valencii a na Palme, bol som na tureckej Riviére. Milióny turistov z celého sveta zaplnili na pár mesiacov päťstoposteľové hotely a za piesok, slnko a all inclusive radi zaplatili miliardy. Ale všade stáli na pár krokov od pláží na zarastených pozemkoch desiatky nedohotovených päťstoposteľových hotelov, pri ktorých sa investori prerátali. Betónové kostry domov bez stien patria do obrazu súčasnej krajiny skoro všade na svete. V americkej tlači čítam o praskajúcej bubline nehnuteľností a o Las Vegas, kde ceny domov rapídne klesajú a nájomníkov pre nové domy niet. Napriek tomu sa čulo stavia. Aj v Bratislave vidím na nových bytových činžiakoch už pridlho slepé okná. Som presvedčený, že budované Eurovey v hlavnom meste budú proti tomu imúnne. Nedostavanie neprichádza do úvahy.

Nie som si však istý, či investícia vyjde, hoci rytieri si myslia, že vedia, ako sa zmocniť klientovej hotovosti - o naturálie nemajú záujem. Z ich slovníka citujem čudné predpoklady: Treba odpomôcť nedostatočnej ponuke obchodov. Existuje enormný potenciál stredoeurópskych trhov. Treba využiť strategickú polohu mesta. Ponúkneme neopakovateľné prostredie v strednej Európe. Staviame s rešpektom k historickému charakteru mesta. Frázy veľa nezaručujú - ale to je vec rytierov.

7

Vedel by som inakšie investovať tú peknú sumu do niečoho, čo dá prácu nielen na čas stavbárom a dekoratérom, potom kuchárom, čašníkom a chyžným, ale aj na dlho továrenským robotníkom, technikom a inžinierom, ktorí budú produkovať to, čoho nám treba ako soli: napríklad energiu. Do slnečnej energie, do masovej výroby slnečných kolektorov pre nás a na export do celého sveta. Slnečné kolektory sú pre budúcnosť to, čo sú autá pre prítomnosť: plnia potrebu a dávajú prácu. Niet na Slovensku nikoho, čo by tých Írov na to nahovoril? Nebaštrnguje na tom niekto v garáži a rád by to rozkrútil?

8

Ako patrili hrady lúpežných rytierov sťa drahocenné perly do náhrdelníkov horských reťazí a úrodných dolín Slovenska a Európy v stredoveku, tak sú súčasné a budúce mestá nemysliteľné bez prepychových Euroveí. Sú a budú aj ešte výtečnejší rytieri a tí budú potrebovať ešte „vyhľadávanejšie adresy". No nevzdávam sa utópie, že ako zomleli božie mlyny stredoveké hrady, zomelú raz aj tie dnešné, lebo hrady a ohrady sú prejavom úžasne nespravodlivého nepomeru medzi mocou a bohatstvom tých pár tam hore a chudobou a bezmocnosťou mnohých tu dolu.

Athpedia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Mnohé heslá blízke ateistickému spektru čitateľov sú v internetovej encyklopédii Wikipedia pod ohromným tlakom. Na jednej strane sú obľúbeným objektom vandalizmu online, na druhej strane nutnosť zachovávať príkaz neutrality neraz znemožňuje zaujať dosť zreteľné stanovisko. Aj heslo diesseits (orgán nemeckých humanistov) bolo opakovane vybielené - vraj pre cielenú „vlastnú" reklamu.

Preto vznikol v prostredí Medzinárodného zväzu bezkonfesijných a ateistov (IBKA) projekt Athpedia - voľná encyklopédia, ktorej heslá spracúvajú bezplatne dobrovoľníci. Prihlásení používatelia môžu ľahko a bez osobitného softvéru spracúvať heslá priamo v browseri. Primárne sa athpedia zameriava na zainteresovaných používateľov, ktorí hľadajú informácie z oblasti okolo témy ateizmus. Keďže ateizmus nie je jednotný svetonázor, je cieľom encyklopédie vysvetliť viaceré, čiastočne si aj odporujúce stanoviská. Ďalšou veľkou oblasťou je kritický postoj voči obsahu a pôsobeniu náboženstiev a cirkví. Athpedia nechce konkurovať Wikipedii, ale doplniť ju špecializovanou oblasťou bez vojen prispievateľov a vandalizmu online.

Záujmové ťažisko novej encyklopédie budú tvoriť témy ateizmus/agnosticizmus, filozofia, náboženstvá, veda, teológia, ateizmus a politika, psychológia viery, argumenty pre vieru, ako aj aktuálne spravodajstvo o sekulárnom spektre kritiky náboženstva. Hľadajú sa autori pre jednotlivé heslá, ako aj odborníci pre ich internetové spracovanie.

Kto chce na tomto zaujímavom projekte aktívne spolupracovať, nech pošle e-mail na info@athpedia.de.

Vatikán dodnes neratifikoval Európsku dohodu o ľudských právach

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

 redakcia

Ako by mohol?!

V roku 1864 vydal (v Svätom roku 2000 Jánom Pavlom II. za svätého vyhlásený) Pius IX. Syllabus, v ktorom odsúdil všetky „omyly" a „bludy" modernizmu: racionalizmus, naturalizmus, liberalizmus, demokraciu, odluku štátu od cirkví.

Nie menej prísne zamietli podobné „omyly moderny" 1. vatikánsky koncil roku 1869-70, ako aj dekrét Lamentabili Pia X. z roku 1907 (prísaha proti modernizmu, predpísaná pre všetkých duchovných pastierov, spovedníkov, kazateľov a profesorov vo filozofických a teologických seminároch z roku 1910, zrušená až v roku 1957). Až v roku 1961 sa Ján XXIII. pod tlakom pokročilej sekularizácie zmohol na vlažné uznanie ľudských práv. Ak sa nad tým zamyslíme, ich myšlienka sa neznáša s vážne myslenou pravou kresťanskou vierou.

Princ Charles na scestí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

hvr., Skeptiker

Britský následník sa na zasadaní Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) v Ženeve vyslovil za zblíženie medzi „tradične alternatívnymi" liečebnými metódami a „školskou" medicínou. Je známy ako zakladateľ Nadácie pre integrované zdravie (FIH), ktorá má ako poslanie práve toto zblíženie.

Uznáva síce neobyčajné úspechy modernej medicíny v 20. storočí, ale súčasne volá po akomsi „celkovom" prístupe k pacientovi, t.j. zohľadneniu rovnováhy ducha, tela a prírody, nech si už pod tým predstaví, kto čo vie. Je známy aj ako zástanca pochybných a vedecky vyvrátených liečebných postupov, napríklad homeopatie.

V ten istý deň, ako mal princ Charles reč v Ženeve, uverejnili londýnske Times otvorený list Štátnej zdravotnej služby (NHS), združujúcej nemocnice, lekárov a poisťovne, v ktorom sa významní lekári a bádatelia vyslovili proti podpore, resp. preplácaniu terapií bez dôkazu účinnosti. Nik nepochybuje, že list je neoficiálnou odpoveďou na princovu reč.

Trinásť vedcov, medzi nimi dvaja nositelia Nobelovej ceny,

  • 1. sa pohoršuje nad propagáciou homeopatie nadáciou FIH, hoci sa táto metóda v početných štúdiách ukázala neúčinnou.

  • 2. Protestujú proti súčasnej kampani za „komplementárne" a „alternatívne" úkony v štátnom zdravotníctve, ak sa pri tom používajú preparáty, ktorým chýba dôkaz účinnosti, resp. sa vie o ich vedľajších účinkoch.

  • 3. Žiadajú preplácanie len dokázateľne účinných liekov.

  • 4. Dokazujú, že o duchovnú stránku pacienta sa starajú ponúkané služby štátneho zdravotníctva bez falošných tvrdení o pochybných preparátoch.


Prameň: hvr., Skeptiker , 19/2, s. 70, 2006.

Drobnosti v ZH 58

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Posledné hádanky vedy - nová kniha

Felix R. Paturi: Die letzten Rätsel der Wissenschaft (Posledné hádanky vedy), Eichborn, Frankfurt am Main, 2006.

Jednou takouto hádankou je prípad pacientky, ktorá si po transplantácii srdca osvojila záľuby darcu. Autor predpokladá pamäť buniek, teda ukladanie vedomostí a skúseností v dosiaľ nepoznanej forme mimo mozgu. Iné možnosti preňho neprichádzajú do úvahy. Tvrdí, že vedecká obec si vystavuje svedectvo chudoby, ak takéto javy nechce brať na vedomie.

Hlavnú príčinu, prečo vedci odmietajú tézu o pamäti bunky, vidí v obave pred výsmechom kolegov. Nikto iste nepochybuje o tom, že život s cudzím orgánom prináša so sebou veľké etické a psychologické problémy. Ak však Paturi trvá na možnosti prenosu zážitkov darcu orgánu na jeho príjemcu v podobe ezoterickej pamäti nielen mozgových, ale aj telových buniek, nerobí tým aj tak zaťaženému pacientovi dobrú službu.

Prameň: Holger von Rybinski, "Die letzten Rätsel der Wissenschaft", Skeptiker 19/2, s.79, 2006.

* * *

Zvláštne, ale hodnoverné čísla - môžu niekoho zaujímať?

V roku 1999 dosiahli vedci na Harvardskej univerzite pri použití Boseho-Einsteinovho kondenzátu a laserovej chladiacej techniky teplotu 50 miliardtín K (nad absolútnou nulou, -273,15 °C) a pri tomto pokuse spomalili rýchlosť svetla vo vákuu zo 186 000 míľ za sekundu na neuveriteľne nízkych 38 míľ za hodinu (61,15 km/h).

V roku 2003 laureát Nobelovej ceny Wolfgang Ketterle a jeho spolupracovníci z MIT ochladili Boseho-Einsteinov kondenzát sodíkových atómov na teplotu nižšiu ako 0,5 nK (nanokelvin, miliardtina stupňa, 0,000 000 001 K). Ide o dosiaľ najnižšiu teplotu, aká sa na Zemi dosiahla. Nedočítal som sa, ako rýchlo sa pri nej šíri svetlo.

Prameň: Skeptiker 19/2, s.79, 2006.

O obsahu ZH č. 13

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Časopis nemeckých humanistov Diesseits, čo sa dá preložiť ako „na tomto svete“ na rozdiel od „oného sveta“, venoval č.4/1999 téme vzťahu humanistov k náboženstvám a uverejnil o tom osem článkov svojich prispievateľov. Považujeme ich aj pre naše pomery za tak aktuálne, že ich s povolením redakcie Diesseits preberáme do 13. čísla Zošitov humanistov, ktorým začíname prvý ročník nového tisícročia.

Je samozrejmé, že o každej téme sa dá diskutovať. Každý článok je len názor autora. Ako humanisti nemáme ústredňu, ktorá určuje, čo je pravoverné a čo je už odchýlka. Sme tolerantní (Bachmann), ale otvorene odmietame vieru v dogmy ako škodlivú pre stav a vývoj spoločenstiev. Snažíme sa o dobrý život bez očakávania pomoci od boha alebo iných nadprirodzených inštancií (Schulz-Hageleit). V neutíchajúcej diskusii o tom, či je aj ateizmus len druh náboženstva, má iste zásadný význam odôvodnenie a charakteristika nedogmatického ateizmu, aby sa dal porovnať s náboženstvom, resp. s vierou v boha (Joachim Kahl). V našej zemepisnej polohe sa stretáme predovšetkým s kresťanstvom, a ak so židovstvom a moslimstvom, sú mu to veľmi podobné monoteistické náboženstvá s čiastočne sa prekrývajúcou históriou a náukou. Porovnanie zásadných článkov viery kresťanov a názorov humanistov v týchto veciach ozrejmí, kde sú rozdiely (Jürgen Gerdes).

V Nemecku žije veľký počet Turkov a Kurdov moslimského náboženstva a ich stretnutia s ateistami sú časté. K akej diskusii dochádza? Olaf Schäfer má za manželku moslimskú Turkyňu a vychádzajú spolu veľmi dobre.

V masmédiách sa tešia neobyčajnej popularite dve osoby, ktoré sú z hľadiska humanizmu prinajmenšom podozrivé: matka Tereza a dalajláma. O škvrnách na obraze matky Terezy sme písali v občasníku Prometheus. V tomto čísle ZH pretláčame prácu C. Goldnera o Tibete, za čias lámov zaostalej feudálnej krajine vykorisťovanej mníchmi, ktorá sa dnes, síce pod čínskou vojenskou diktatúrou, ale prudko modernizuje a doháňa zameškané. Tibet by sa mal oslobodiť spod vojenskej diktatúry, ale nemal by upadnúť späť pod vládu násilných lámov.

Len v konštruktívnom spore a výmenou argumentov postupuje vývoj. U.Tünsmeyer podáva návod, ako diskutovať pri svetonázorových konfliktoch.

Príliš často sme konfrontovaní s názorom pápeža, a, žiaľ, aj väčšiny našich politikov, že Európa stojí na kresťanských základoch. W. Lüder na príklade Karola Veľkého, ktorý prikázal biskupom študovať spisy pohanských filozofov, dokazuje, že „Európa je síce bez kresťanstva nemysliteľná, ale nijako nie je len kresťanská“.

Ku kosovskej vojne majú rozliční ľudia rozličné stanoviská, no spôsob jej vedenia sa stretá s kritikou zo všetkých strán, najmä ak ide o neľudské bombardovania. R. Luyken nazýva jedno z nich (varvarinský cestný most, ale boli aj iné, aj železničné) vojnovým zločinom a otrasné i zaujímavé podrobnosti opisuje v eseji „Most“.

Taslima Nasrinová si vyslúžila svojím dielom rovnaký osud ako Salman Rushdie: nenávisť moslimských fundamentalistov. Báseň „Matka“ je typická pre jej tvorbu.

Peter Sloterdijk, významný nemecký filozof, má iste blízko k humanizmu i v našom zmysle slova. V Literárnom týždenníku 43/1999 ho Nora Krausová nazvala nadutým antidemokratickým pochabým germánskym prorockým kvázifilozofickým elitaristickým bývalým ľavicovým plánovačom nadľudí, proti čomu protestujeme (str. 32).

Rastislav Škoda

Chvála tolerancie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Ralf Bachmann

Potom čo sa spisovateľ Gottfried Keller pod vplyvom Fudwiga Feuerbacha stal ateistom, napísal mu: „Všetko sa mi stáva jasnejším a ostrejším, ale aj pálčivejším a zmyselnejším. Ubezpečujem Ťa, že sa zviecham a nestávam sa horším človekom.“

Vo svojich prednáškach v Heidelbergu v r. 1848/49 sa filozof Feuerbach zaoberal otázkami, ktoré sú aj dnes aktuálne; veľmi pozitívne hodnotil ateizmus a schvaľoval ho - lebo vracia prírode a človeku ten význam a tú hodnotu, o ktoré ich teizmus obral. „Len ak odmietame záhrobie, žijeme tomuto svetu. Lebo vylúčenie možnosti lepšieho života v nebi nesie so sebou požiadavku, že by malo byť, že musí byť, lepšie už tu na zemi.“

V týchto tézach vidím krédo každého skutočného humanizmu. Nedávno som v rozhlase počul jedného katolíckeho hodnostára povedať, že popri všetkých rozdielnostiach majú všetky náboženstvá jedno spoločné, a to hľadanie pravdy. Ale veď to je v najlepšom prípade fikcia! Pravdu nemožno nájsť vo viere, ale len v hľadaní, v pochybovaní. Tento poznatok odlišuje moderného humanistu od každého druhu náboženského nátlaku, ako ho poznajú všetky cirkvi a aj marxizmus-leninizmus.

Rubom hľadania a pochybovania musí byť tolerancia. Tolerancia a dogma sa navzájom vylučujú. Tolerancia dáva humanistovi schopnosť prebrať do svojho obrazu sveta veľa aj z „božských zjavení“, lebo veď v starom zákone aj v koráne sa nájdu v náboženskej úprave a prikrášlení početné ľudské skúsenosti a poznatky, poskytujúce cenné rady pre spolužitie v ľudskej spoločnosti. Humanizmus je pozitívny, skeptický, tolerantný a ešte niečo: teší sa zo života:

 „Pite, oči, čo len viečka vydržia, zo zlatého prebytku sveta“,

končí Kellerova najkrajšia báseň, jeho ateistická pieseň o blížiacej sa smrti.

*  *  *

Ralf Bachmann je hlavným redaktorom orgánu nemeckých humanistov Diesseits. Tridsať rokov bol zahraničným korešpondentom tlačovej agentúry ADN.

*  *  *

Prameň: Ralf Bachmann, Ein Loblied auf die Tolranz, Diesseits, č. 49, s.1, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Most

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Reiner Luyken

Protokol jedného vojnového zločinu. Ako ohnivé gule padali 30. mája 1999 bomby NATO na varvarinský most. Prečo?

Páter Milivoj Čirič slúžil v malom pravoslávnom kostolíku na brehu rieky trojičnú omšu. V hoteli Plaza poniže kostola dával vedúci sviatočný obed pre svojich zamestnancov. Na uliciach okolo kostolného dvora ponúkali sedliaci a sťahovaví trhovci svoj tovar ako každé nedeľné predpoludnie: zemiaky a iné poľné plodiny, listy pre kruhové píly a iné nástroje, cvičky a tričká značky adidas. Šestnásťročná Saňa Milenkovičová prechádzala so svojimi kamarátkami Marinou Jovanovičovou a Marianou Stojanovičovou po úzkom železnom moste, ktorý tu vedie cez rieku Moravu. Asi päťdesiat metrov od mosta smerom po prúde stál na piesčitom brehu Radomír Stojanovič s udicou v ruke.

Dosiaľ sa vojna idylického mestečka Varvarin v južnom Srbsku sotva dotkla. Jeden miestny policajt prišiel o život 9. januára v potýčke s UČK v Kosove. Raz, bolo to začiatkom mája, prešla cez most jednotka protileteckej obrany. Druhý raz, to bolo dve noci pred Trojicou, počuli obyvatelia rachot tankov na cestách. O deviatej tohto 30. mája zahučali sirény letecký poplach, no nik si z toho nič nerobil. A tak tu tohto dňa piloti spojencov spôsobili krvavý kúpeľ, ktorý NATO vydáva za „legitímny útok na hlavnú zásobovaciu cestu srbskej armády“.

Dve prúdové lietadlá, veľké ako pár topánok

Tesne pred jednou zdvihol Radomír Stojanovič svoj pohľad. Nebo bolo modré a bezoblačné. Uvidel dve prúdové stíhačky letiace ponad Varvarin na sever. Dobre ich mohol rozoznať. Pamätá sa, že mu pripadali ako pár topánok. Robili veľký oblúk a tak ich najprv stratil z očí. No po chvíli ich zočil opäť a leteli tým istým smerom ako predtým. Potom však zahli na východ a jedna sa spustila strmhlav na juh. To začul zvuk, ako keď niekto napodobňuje ostré „Zzíímm“ a dve asi dvojmetrové telesá leteli z horizontu priamo na neho. Videlo sa mu, že za letu krúžia. Hodil sa na zem a hlavu si zakryl ramenami.

Bomby zasiahli most na mieste stredného piliera. Predelili jeho železnú priehradovú konštrukciu ako bleskovo režúci zvárací horák. Rozdelené časti mosta padali popri pilieri do rieky. Stojanovič nebol ranený. Keď vzhliadol zo svojej piesčiny, videl na varvarinskej strane vytŕčať z vody auto. Patrilo Ratoborovi Simonovičovi, ktorý z trhu viezol domov svoju matku Ružicu. Na druhej strane sa tri dievčatá kŕčovito držali železnej konštrukcie tesne nad rýchlo tečúcou vodou. Boli práve v strede mosta, keď začuli blížiace sa lietadlá - alebo to boli už bomby? Rozbehli sa o život, ale prv než dosiahli breh, prepadla sa naraz pod nimi zem.

Marina Jovanovičová, temperamentné dievča, dodnes sa hompáľa na barlách. Na šiji má hlbokú, ako prst dlhú jazvu. Mariana Stojanovičová je tichšia a bojazlivejšia ako jej priateľka; jedno rameno má v sadre. Mariana a Saňa sú z dedinky Dolný Katun, ležiacej v údolí rieky ale ďaleko od brehu a na druhej strane ako Varvarinu.

Marina je z Belehradu. Rodičia ju sem poslali kvôli vojne, aby ju ochránili pred bombami padajúcimi na hlavné mesto. Minúty, ktoré uplynuli po výbuchu, líči ako film, ktorý prestal bežať, a zaryl sa jej do pamäti ako zamrznutá sekvencia. Krátko po výbuchu sa pozrela na hodinky a videla, že je jedna minúta po jednej; vtom zamdlela. Za dve minúty sa prebrala. Vysoko na modrom nebi videla dva kondenzačné pásy. Saňa, to ešte žila, visela cez železnú traverzu dole hlavou nad vodou. Povedala: „To sa ti sníva?“ Marína sa opatrne šmýkala dole, aby jej pomohla. Bolo šesť minút po jednej. Po druhý raz padali bomby.

Radomir Stojanovič začal po prvej explózii zbierať svoju rybársku výstroj. Bolo to konanie šokovaného, ktorý robí, ako by sa nič zvláštneho nebolo stalo. Išiel celkom k vode. Začul zvuk lietadiel, ktorých kondenzačné pásy videla Marina. Vyškriabal sa na breh. Stál na hrádzi, keď videl, ako sa naňho rútia bomby po druhý raz. Hodil sa dolu z hrádze.

Aj iní svedkovia, ktorí toto bombardovanie prežili, počuli ten prelet medzi dvomi útokmi. Čo videli piloti zhora? Na varvarinských brehoch prepukla hektická činnosť. Tlaková vlna výbuchu vybila v hoteli Plaza okná a viacerých účastníkov hostiny pre zamestnancov zhodila zo stoličiek. Najprv nastalo hrobové ticho. Potom vbehli do miestnosti kričiace deti. Celá spoločnosť sa hrnula cez kuchyňu a hľadala spásu v pivnici; keď tam však videli kotol plynového kúrenia a všetky tie plynové vedenia, rozmysleli si to. Domovník Dragoslav Savič vybehol z hlavného vchodu a uvidel na druhej strane rieky tie tri dievčatá. Vrátil sa do recepcie a telefonoval na miestnu políciu; povedal im aj, aby upovedomili policajnú stanicu v Čičevaci na druhej strane rieky, lebo stadeto sa nedá pomôcť. Bol už na polovičnej ceste k mostu, keď zas padli z neba bomby „ako dve jasno svietiace ohňové gule“.

Tucty ľudí bežali po prvom útoku z trhoviska na breh rieky. Po svahoch sa spúšťali k rieke, aby pomohli Šimonovičovcom, uväzneným v ich potápajúcom sa aute. Ktosi im kričal: „Čo ste sprostí? Veď tí vždy strieľajú dvakrát!“  Zoran Marinkovič mu odpovedal: „Už sú tu!“ A v nasledujúcej chvíli boli obidvaja mŕtvi.

Väčšina svedkov tvrdí, že druhá detonácia bola hlasnejšia ako prvá. Lomoz, pravdepodobne to bol tento druhý, bolo počuť až v Kruševaci, 16 km proti prúdu. Na štvrtom poschodí jedného úradu v centre mesta sa tam triasla podlaha.

Bomby zasiahli dopoly do vody ponorenú časť mosta na varvarinskej strane. Výbuch odhodil kus železnej konštrukcie veľký ako izba na dobrých sto metrov až do cintorína pri kostole. Ešte tam leží. Ostrohranné úlomky bomby svišťali vzduchom. Šimonovičových auto zmizlo vo vlnách. Telo Ratobora Šimonoviča vyplavila voda na breh až za pár dní.

Osem mŕtvol v márnici

Popoludní tohto slnečného dňa, ktorý sa začal tak pokojne, ležalo v márnici osem mŕtvol. Zo skrvavenej košele kňaza Milivoja Čiriča vytŕčal nahý pahýľ šije. Letiaci kus železa mu odtrhol hlavu. Vojkan Stankovič, 33-ročný, ležal na poľných nosítkach s bledou kožou a s prekrútenými údmi ako skorokresťanský mučeník. Z jeho prerezaného brucha vytekali črevá.

Ktosi položil pravú nohu Zorana Marinkoviča, odtrhnutú od panvy, cez jeho ľavé plece. Vyligotaná čierna nedeľná topánka bola riadne obutá. Nad kolenami odrezané predkolenia Milana Saviča ležali obrátene na jeho rozfranforcovanom spodku tela. Lebka Dragoslava Terziča bola v strede otvorená. Len z rieky vylovená Ružica Simonovičová bola zvonku neporušená. Jej tvár niekto opísal ako že „umrela v pokoji“. Saňa Milenkovičová umrela asi po druhom bombardovaní; iste prv, ako ju a jej dve priateľky previezli do kruševackej okresnej nemocnice.

V tom čase sa už piloti vrátili na svoju základňu. Washington Post citovala za pár hodín stanovisko jedného úradníka NATO, že pilot, ktorý letí „vo výške toľko a toľko tisíc stôp, nemôže zbadať a varovať zvedavcov tiesniacich sa na nejakom moste“.

Mená pilotov NATO nepovie. Public Information Service of Supreme Headquarters of Allied Powers in Europe (SHAPE, = Úrad verejných informácií hlavného veliteľstva spojených síl v Európe) v juhobelgickom meste Mons nechce prezradiť ani ich národnosť. Úradná verzia tejto udalosti znie takto: „Dve F-16 napadli most štyrmi laserom riadenými 2000-funtovými (asi 1000 kg) bombami v krátkom slede po sebe. Prvý útok zničil strednú časť, druhý útok zbytok mosta.“

Od podplukovníka Michaela Kämmerera, majúceho na starosti nemeckú tlač v Monse, sme sa dozvedeli, že varvarnský most bol len „sekundárnym cieľom“. To značí, že piloti našli pri svojej misii svoj prvoradý cieľ už zničený a preto si vyhľadali „náhradný cieľ“.

Prečo ho napadli za jasného dňa, k tomu ešte v nedeľu, a to vo veľmi osobitnú nedeľu, keď ide viac ľudí do kostola ako obyčajne? Vedeli že sa koná aj trh? A ak to nevedeli - prečo im to niekto nepovedal pri prípravnom pohovore pred akciou? Hovorca NATO Jamie Shea predsa na svojich konferenciách vždy uisťoval zhromaždených novinárov, že všetky útoky sú plánované tak, aby „kolaterálne škody“ boli minimálne!

Plány letov pre každú akciu za kosovskej vojny zostavoval Desk Officer of Combined Allied Operations Command (CAOC = niekto ako hlavný plánovač) vo Vicence v Taliansku. Zakladali sa na „zhora“ dodaných zoznamoch cieľov. Podplukovník Kämmerer nevie, kto zostavoval tieto. „To by som sa musel pozrieť.“ Nedozvedel sa nič. Len toľko povedal: „Tí si s tým nedali veľa práce!“

Podľa Washington Post klasifikoval plánovací štáb civilné ciele podľa výšky očakávaných kolaterálnych škôd. Stupeň 3 bol napr. prípad bombardovania sídla ústredia strany v Belehrade, kde bolo treba počítať s „až 350 mŕtvymi, z toho 250 civilov“. Na najvyššej úrovni schvaľovali ciele Bill Clinton, Tony Blair a Jacques Chirac.

Od Kämmerera sme sa dozvedeli, že sekundárne ciele sa prešmyknú na zoznam cieľov bez politického preverovania. Pre ne neexistoval ani čas útoku, ani odhad možného počtu obetí. Vedenie vojny bez ohľadu na straty?

George Robertson bol počas kosovskej vojny britským ministrom obrany. Skoro každodenne napádal pri každej príležitosti „Miloševičovu vojnovú a propagandistickú mašinériu“. Po vojne ho Tony Blair nechal kráľovnou povýšiť za šľachtica. Dnes je tento lord generálnym sekretárom NATO a informácie nedáva o nič ľahšie ako juhoslovanský aparátčik. Náš dlhý list s prosbou o vysvetlenie okolností bombardovania varvarinského mosta ostal bez odpovede. Napriek sľubu jeho sekretárky, že sa o to postará, len čo bude mať čas.

Akčný plán pre pilotov ostáva tajomstvom

„To sa teda načakáte!“, smeje sa John Erickson, profesor obranných štúdií na univerzite v Edinburgu, jeden z popredných vojnových vedcov Veľkej Británie. „Dobre poznáme nášho Georgea Robertsona! Ten chlap je nemožný.“ Aj prezradenie na pohľad bezvýznamných podrobností by vraj umožnilo závery o akčných plánoch. Rozkazy na jednotlivé akcie musia byť prísne tajné. Neslobodno udať ani výšku letov pri bombardovaní. Erickson súdi, že tajnostkárstvo slúži zatušovaniu skutočnosti.

Podľa jeho názoru sa dá z výpovedí svedkov varvarinského prípadu uzatvárať, že druhý útok „bol zrejme cieleným útokom na civilistov. Tu sa nedá hovoriť o kolaterálnych škodách. Most už bol zničený. V blízkosti nebola ani polícia ani vojsko. Akcia sa prehrešovala proti všetkým pravidlám vedenia vojny. Bol to vojnový zločin.“

„Sú piloti vojnoví zločinci?“

„Nesú zodpovednosť za svoj čin, lebo zrejme leteli dosť nízko, aby mohli rozpoznať ľudí na moste.“ Je možné, že vedome prekročili hranice povoleného osobného rozhodovania. „Vyzerá to tak, že jednoducho sa chceli zbaviť svojho nákladu a mostu dať poslednú ranu.“ Nedá sa však vylúčiť, že NATO nariadilo „voľnú paľbu“ aj na „príležitostné ciele“. Pre to svedčí skutočnosť, že útoky na nevojenské ciele počas kosovskej vojny boli zamerané na čo možno najväčšie znepokojenie civilného obyvateľstva. Erickson sa domnieva, že možno nebolo náhodou, že väčší a širší most cez Moravu, len 13 km severne od Varvarinu, nebol bombardovaný. „To by nebolo malo želaný psychologický efekt.“

„Máte na mysli terorizovanie civilného obyvateľstva?“

„Áno.“

Tento vojenský vedec predpokladá, že varvarinský most bombardovali americké bombardéry. Neamerickým pilotom chýbala operatívna kompetencia pri nasadení laserom riadených zbraní. Pri tejto technike púšťa pilot svoje bomby na cieľ v reflektovanom lieviku vlastného lasera alebo lasera sprevádzajúceho lietadla. Na vnútornej strane ihlanu sa bomby kĺžu ako v špicatej škarnicli do cieľa. Pravdepodobne sa použil systém Pave Way 2 s presnosťou zasiahnutia na 20-50 metrov.

Ľudia? „Na to sa nehľadí …“

Aj Paul Beaver si je skoro istý, že nálet uskutočnili Američania. Sám je pilot, lietal v britskej Royal Air Force. Priebeh bombardovania rekonštruuje na základe svojich vedomostí o príkazových štruktúrach a o psychologických stavoch pilotov bombardovacích lietadiel takto: Keď tie dve F-16 zistili, že ich primárny cieľ je už zničený, hlásil sa veliteľ náletu u svojej centrály, pravdepodobne u jednej blízkej AWAC. Od nej dostal kódovú značku sekundárneho cieľa, „niečo ako sedem-tri-deväť-štyri bravo“. Naťukal to do svojho palubného počítača a ten mu vypľul presnú polohu cieľa. „Piloti ani nevedeli, čo je cieľ.“

Zistili si to pri svojom prvom prelete. Pri výške letu asi 6000 metrov je pri bežnom použití fotografického systému LANTRIN a aj „voľným okom“ pomerne ľahko možné rozoznať na zemi každý detail.

„Aj ľudí?“

„Pravdu povediac, na ľudí sa tu nehľadí. Pilot sa stará v prvom rade o to, aby sám z toho vyšiel so zdravou kožou, a potom, aby zničil cieľ. Koncentruje sa na cieľ.“

„Prečo napadli piloti ten cieľ po druhý raz? Pri prelete medzi dvomi náletmi predsa museli vidieť, že most je zničený.“

Aj druhý útok zodpovedal služobnému príkazu, len bol „zle namierený“. Išlo o totálne zničenie mosta rozrušením jeho upevnenia na brehu, jeho „podložky“.

„Zásah základov mosta na brehu by bol pravdepodobne narobil ešte viac nešťastia. Treba si predstaviť, že po prvom útoku utekajú ľudia na miesto udalosti v snahe pomôcť poraneným.“

„Samozrejme, na to netreba veľa fantázie.“

„Neexistujú príkazy, aby sa v podobnej situácii neútočilo po druhý raz?“

„Práve naopak. Pri pochybnosti o výsledku prvého náletu sa zaútočí po druhý raz. Na ľudí tam dolu na zemi sa nemyslí. Tí sú predsa ďaleko.“

V novembri bol otvorený nový moderný most cez Moravu. Financovali ho Srbi žijúci vo Švajčiarsku. Autá prechádzajú skoro váhavo cez ohnivo červenú stavbu. Na varvarinskej strane mnohí zastanú, vystúpia z auta a zamyslene idú k pomníku obetiam krvavej nedele.

Doma v Dolnom Katune vyťahuje Sanina mama fotografiu svojej dcéry, na ktorej sa do kamery veselo smeje tínedžer s na bok nasadenou bejzbalovou čapicou. Saňa chodila do školy pre veľmi nadané deti, do matematického gymnázia v Belehrade. Na vysvedčení mala len jednotky. Merala meter osemdesiat. No mama o nej stále hovorí ako svojej „malej“.

V jednom rohu izby stojí ako oltár plastikom zakrytý Sanin počítač. Na stole váza s kvetinami. Starý otec, postavou obor, tvrdí, že to bol nemecký letec, čo zabil jeho najmilšiu vnučku. Jeden priateľ, vraj fyzik, má mať dôkazy, že tí letci počkali s druhým náletom, aby zasiahli čo možno veľa civilistov.

Sanina mama je sekretárka šéfa jednej obchodnej spoločnosti v Čičevaci. Občas sa skoro rozplače. No vzchopí sa, rysy tváre sa jej zaostria a prezrádzajú vnútornú silu ako na antickej soche. Tušila, že most by mohol byť cieľom útoku. Keď sa dcéra v tú trojičnú nedeľu vypravovala do Varvarinu, najprv ju nechcela pustiť. Ale potom si povedala: „Hlúposť, veď dnes je nedeľa, to sa nič nemôže stať.“

Teraz hovorí s vlhkými očami: „Doviezli sme malú z Belehradu sem, aby sme ju chránili, aby sa jej nič nestalo - a tu ju zabili.“ Uspokojí sa a dodáva: „Neviem sa zbaviť otázky: Prečo?“

Prameň: Reiner Luyken, "Die Brücke", Die Zeit, č.50, 9. decembra 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Európa – spoločenstvo na kresťanskom základe?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Wolfgang Lüder

Na akých základoch má stáť „nová Európa“, ktorú národy nášho kontinentu spolu stavajú? Nielen z nášho humanistického stanoviska predsa nemôže byť kresťanské náboženstvo a jeho hodnoty jediným menovateľom, na ktorom má všetko stáť.

„Rerum cognoscere causas“ je heslo každého vydania novín Tagesspiegel (Zrkadlo dňa). Je to citát z latinčiny rímskeho básnika Vergília: Poznať príčiny vecí, ísť veciam na koreň. Hermann Rudolf, jeden z redaktorov týchto veľkých berlínskych novín, dal nedávno na rozhlasovej stanici Deutschland Radio Berlin pre humanistov potešujúci príklad aplikácie tohto pravidla. Vo viacerých raňajších (7hod. 20min.) reláciách Politického fejtónu sa zaoberal otázkou „Je Európa spoločenstvo na kresťanskom základe?“ Podnetom na kritické hodnotenie vplyvu kresťanstva na európsku politiku mu bolo otvorenie výstavy o cisárovi Karolovi Veľkom v Paderborne pri príležitosti 1200-ročného výročia jeho stretnutia s pápežom Levom II.; táto výstava bude prenesená aj do Španielska, Talianska, Chorvátska a Anglicka.

Zaprisahávania prezidenta

Redaktor Rudolf zaprotestoval proti vyhláseniu spolkového prezidenta Johannesa Raua pri otvorení výstavy, podľa ktorého spočíva dnešné „zjednotenie Európy“ na základoch, ktoré položili „vládca Frankov Karol Veľký a pápež Lev II.“ pri svojom stretnutí v Paderborne. Túto prezidentovu vetu označil Rudolf za zaklínadlo a položil otázku: „Má to byť vyznanie svetonázoru? Často to tak býva.“ Ale potom z toho vyplýva, že Európa je spoločenstvo kresťanských hodnôt, čo sa raz zdôrazňuje a inokedy vyžaduje; raz so skoro misionárskym zápalom a nárokom, inokedy len ako starostlivé upozornenie.

Podľa Rudolfa sa náboženstvo v tomto prípade zneužíva ako poznávací znak a spoločný menovateľ pre horúčkovito hľadanú identitu Európy. Preto kladie rečnícku otázku: „Či táto Európa, ktorá s jej pápežmi a pomazanými kráľmi, s jej katedrálami a kláštormi naozaj bola kresťanským svetom, či táto Európa nám ešte má čo povedať?“ A pridáva: „Veď dnešná Európa má byť skôr ekonomický celok ako spoločenstvo hodnôt.“

„Európa len ako spoločenstvo kresťanských hodnôt? Dejiny Európy nemožno tak skracovať a zjednodušovať. Bolo tu viac ako jedno vyznanie a je tu viac ako táto jedna dávna minulosť,“ konštatuje Rudolf. „A kto by to tak robil, zamlčuje veľké deje: osvietenstvo a iné úseky dejín, svetonázorový pluralizmus a nekresťanské vplyvy od židovstva po laicizmus a racionalitu exaktných vied.“

Ľudské práva - základ spoločenstva

Vydavateľ Tagesspieglu správne uzatvára, že „sústava hodnôt, na ktorých spočíva Európa, je iste bez kresťanstva nemysliteľná, ale nijako nie je výlučne kresťanská“. Skôr sa konštituuje „na podklade ľudských práv“ – tých práv, ktoré my humanisti považujeme za základy zodpovedných právnych štátov a ľudských spoločenstiev.

Žiaľ, Rudolf vo svojich komentároch nespomínal náš humanizmus; možno ešte nespomínal. Okrem toho zamlčuje, že ak niektoré ľudské práva sa síce vyvinuli vďaka kresťanstvu, iné ľudské práva kresťanstvo dlhé roky porušovalo a robí to dodnes napr. pri zbavovaní ľudí svojprávnosti, čím terajší pápež Ján Pavol II. nielen v otázke prerušenia tehotenstva veľmi postihuje ženy.

Škoda, že Rudolfove úvahy končia prv, než idú týmto veciam na koreň. Dali by sa napr. položiť otázky, prečo kresťanské cirkvi uzavreli toľko spojenectiev s diktátormi, ako to urobili pravoslávni ešte nedávno v kosovskej vojne so srbským Miloševičom; prečo kresťanské cirkvi mlčali, keď teror Hitlerových národných socialistov vydával protižidovské zákony, ba pápež uzavrel s ich pôvodcom konkordát; prečo sa oficiálna katolícka cirkev a na protestantskej strane „Nemeckí kresťania“ nečinne prizerali miliónovej vražde v koncentračných táboroch?

Karol Veľký žiadal, aby sme sa učili aj od pohanov

Aj to bola cirkev „kresťanskej Európy“, no iná, ako si ju predstavoval Karol Veľký. Vyplýva to z listu, ktorý napísal pred asi 1200 rokmi dávnemu predchodcovi dnešného (aj vojenského) biskupa Johannesa Dybu do Fuldy. Vyzýval v ňom fuldského opáta, aby vo svojich biskupstvách a kláštoroch šíril „okrem rehoľných pravidiel a dodržiavania náboženských povinností aj štúdium písomníctva“. Žiadal ho, aby sa mnísi venovali nielen vlastnému náboženskému vzdelávaniu, ale aby všemožne zvyšovali vzdelanostnú úroveň obyvateľstva vo svojom okolí. Pod štúdiom písomníctva rozumel diela veľkých pohanských autorov staroveku.

Cisár žiadal, aby sa literárne vedomosti sprostredkovali novým žiakom od začiatku a v úplnom rozsahu. „Na toto povolanie treba vyberať mužov, vyznačujúcich sa chuťou a schopnosťou sami študovať a iných učiť“, napísal. Kresťania majú byť „vnútorne zbožní a navonok vzdelaní“.

Na rozdiel od mnohých dnešných kresťansky orientovaných politikov Karol Veľký vedel, že kresťanstvo stavalo na pohanských kultúrach staroveku, na humanistických filozofoch Grécka a Ríma. Štúdium týchto základov západnej kultúry mu bolo také dôležité, že zostavil tento okružný list pre oficiálne cirkevné osobnosti a uložil im za povinnosť zaoberať sa aj tým, čo kultúrne predchádzalo ich náboženskému presvedčeniu. Preto uložil fuldskému opátovi, aby tento list rozoslal všetkým svojim podriadeným biskupom, spolubiskupom a predstaveným kláštorov.

Keby sa bol tento princíp dodržal, nikto by dnes nepochyboval o kresťanskej dominancii v Európe.

Hermannovi Rudolfovi treba poďakovať, že dal podnet k nachádzaniu humanistických prístupov k riešeniu základných spoločenských problémov už u Karola Veľkého. Heslo berlínskych novín Tagesspiegel by sa teraz mohlo doplniť na plné znenie citátu ateistického básnika z rokov tesne pred začiatkom nášho letopočtu: „Felix qui potuit rerum cognoscere causas - Šťastný, kto spoznal príčiny vecí.“

*  *  *

Právnik Dr. Wolfgang Lüder bol starostom mesta Berlína a poslancom spolkového snemu za FDP (stranu slobodných demokratov). Je členom spolkového predsedníctva Zväzu humanistov.

*  *  * 

Prameň: Wolfgang Lüder, "Europa: eine christliche Wertegemeinschaft?" Diesseits, č. 49, s.28-29, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Umelé prerušenie tehotenstva – pápež zasahuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Rastislav Škoda

Do Nemecka prišiel z Ríma príkaz, že poradenstvo v katolíckych poradniach pre postihnuté ženy pred umelým prerušením tehotenstva sa nesmie diať tak, ako sa robilo dosiaľ.

Záležitosť má už niekoľkoročnú históriu a jej predposledná fáza skončila tým, že katolícki biskupi – čiastočne proti vlastnému presvedčeniu – navrhli vydávať potvrdenia o uskutočnenej porade (ktoré potom slúžia ako podklad pre legálny zákrok v nemocnici), na ktorých bude dodatok: „Toto potvrdenie neslobodno použiť na beztrestné prerušenie tehotenstva.“ Každému normálne mysliacemu človeku musí byť jasné, že ak sa má toto znenie považovať za povolenie potratu, robí sa pravý opak toho, čo na potvrdení stojí. Týždenník Die Zeit na to upozornil a úradné miesta uvažujú o tom, že za takéto „potvrdenia“ o bezcieľnej či bezvýslednej porade nebudú predsa katolíckym poradniam vyplácať štátne príspevky; v takom prípade však cirkevné miesta už dopredu hrozia súdnymi krokmi, lebo ide o tisíce zamestnancov, činných v tomto poradenstve, ktorým hrozí strata zamestnania.

Posledná fáza: Keď pápež opätovne zakázal vydávať akékoľvek potvrdenia, ktoré by štát mohol „zneužiť“ ako podklad pre legálny zákrok, založili katolícki veriaci spolok, ktorý sa vydáva za necirkevný a mal by pokračovať v doterajšej činnosti desiatok ak nie stoviek poradní napr. typu Caritas. Z Ríma však prišla tentoraz obratom odpoveď, že takto farizejsky sa katolíci chovať nesmú. Nemeckí biskupi si dali ďalší polrok na vyriešenie sporu s Rímom nejakou fiškálskou formuláciou potvrdenia o porade, ale pápež sa asi presadí – ak dožije.

Toto dianie len znovu potvrdzuje dve dávno známe skutočnosti:

1. Že katolícka cirkev je najstaršia diktatúra sveta, riadená z Ríma. Čo pápež prikáže do ktoréhokoľvek kúta sveta, to platí. Či je to odsúdenie teológie oslobodenia v juhoamerických štátoch, či zákaz (čo aj len formálnej) porady umožňujúcej legálny zákrok prerušenia tehotenstva v Nemecku. Len takáto slobodou jednotlivca opovrhujúca doktrína môže viesť k listu z Ríma biskupovi Sgrecciovi do Kosova: pán biskup má urobiť všetko, čo je v jeho moci, aby (kresťanskými) Srbmi znásilnené ženy svoje plody donosili a deti porodili; aby sa u nich nerobili umelé prerušenia tehotenstva; a osobitne sa zdôrazňuje, aby sa im nepodávali „pilulky po tom“, ktoré pre tento účel zadarmo dáva k dispozícii agentúra OSN UNFPA. („Pilulku po tom“ treba brať do 72 hodín po nechránenom pohlavnom akte; zabráni nidácii oplodneného vajíčka, t.j. jeho zahniezdeniu, uchyteniu sa na sliznici maternice. V Nemecku sa predáva bez receptu).

2. Že katolíckej cirkvi veľmi záleží na peniazoch. Prečo chce vymáhať štátny príspevok za poradu, ktorá nevedie k ničomu a pre postihnutú ženu znamená iba stratu času, lebo táto musí navštíviť inú poradňu, ktorá jej bez všetkého potrebný doklad vydá?

Ako dobre, že v tomto ohľade je situácia našich žien lepšia ako v Nemecku!

No prekvapuje ma, ak práve žena čaká na slovo z Ríma: v inej síce, ale pre osud sveta rovnako rozhodujúcej otázke. Nora Krausová v Literárnom týždenníku zatracuje antropotechniku štýlom, ktorý pred 500 rokmi viedol k upáleniu Giordana Bruna. Pozor! Pápež nemal vtedy pravdu, má ju dnes?

Matka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:35

Taslima Nasrinová

1.
Oči mojej mamy, nakoniec
žlté, podobali sa vajcovému žĺtku.
brucho sa jej silno nadulo,
ako preplnený mech na vodu,
čo hrozí každú chvíľu prasknúť.

Už nevedela postáť,
no ani posadiť sa
a prstami už nepohla.
Jednoducho tu ležala.
Príbuzní prišli každé ráno
a každý večer,
aby mame povedali, že sa má pripraviť
umrieť na svätý deň, jeden piatok,
šepkajúc la ilaha illallah, Alah je jediný;
varovali ju, len nech nesklame Munkara a Nakira,
keď títo dvaja anjeli prídu klásť jej otázky,
a odpovede zopakujú Alahovi
pri jeho božskom súde.
Žiadali čisto držať izbu aj dvor
a po ruke mať na obrvy tuš
i voňavku,
keď tá smrť nakoniec teda príde.
Teraz tu bola tá hladná smrť,
ako si tancovala nad maminým telom,
zhltla jej posledné ostávajúce sily,
nechala jej oči vystúpiť z jamiek,
vysušila jej jazyk,
a z pľúc jej ulúpila vzduch.
Keď mama lapala po dychu
a bolesť sa jej usadila na čelo a mihalnice,
prosila ju celá veľká rodina
s veľkým krikom
odovzdať pozdravy prorokovi.
Nikto nepochyboval, že mama príde do raja
jedno krásne popoludnie
a ruku v ruke s prorokom Mohamedom
bude sa prechádzať po záhrade.
Obidvaja si budú pochutnávať na jemnej hydine a víne.
Mama sa celý život pridŕžala sna:
že spolu s Mohamedom
sa bude prechádzať po rajskej záhrade.
Ale teraz,
keď sa blížil čas opustiť svet,
zaváhala.
Kým pôjde na druhý svet,
chcela mi ešte
uvariť ryžu na spôsob birui,
pripraviť rybu s curry a upiecť ešte raz hilsu,
k tomu dať omáčku s červenými zemiakmi.
Priala si odtrhnúť pre mňa čerstvý kokosový orech
z južného kúta svojej záhrady.
Túžila po tom, rukou mi priviať vánok,
zhrnúť mi z čela neposlušné vlasy.
Chcela ma hýčkať čerstvou posteľnou plachtou,
ušiť mi blúzku s vyšívaním.
Túžila po tom, bežať naboso po dvore,
podprieť mladú guajavu bambusovou tyčkou.
Jej srdce by bolo rado za jasnej mesačnej noci
pieseň zaspievalo.
Nikdy predtým
v mori kvetov hasnuheny
nesvietil tak jasný mesiac.
A nikdy predtým
ma nepremohli také pocity:
jej večne materinská láska,
jej prekvapujúce prianie ostať tu,
držať moju teplú ruku.
2.
Niet znovuzrodenia, to viem,
ani deň posledného súdu:
raj, hydina, víno, ružové panny -
sú nástrahy, čo kladú nábožní.
Moja mama nepríde do žiadneho neba,
nebude sa s nikým túlať po záhrade.
Úskočné líšky sa pustia do jej hrobu
a požerú jej mäso;
jej biele kosti
rozpráši vietor.
A predsa by som rada
verila na raj,
hore v siedmom nebi či inde,
na rozprávkové, prekrásne nebo,
kam by moja mama
ľahúčko prešla ten obtiažny most.
A mocný muž,
sám prorok Mohamed,
by ju uvítal, tak silno objal,
že by sa na jeho chlpatej hrudi skoro roztopila.
Mama bude túžiť po ochladení pod fontánou,
pochytí ju pokušenie tancovať, od radosti skákať
a veci robiť, ktoré nikdy predtým nerobila.
Hydina sa bude podávať na zlatom podnose,
mama si bude po vôli pochutnávať,
Alah osobne položí nohu do záhrady,
do vlasov jej zapichne červenú ružu
a vášnivo ju bozká.
Bude ležať na mäkkých perinách,
sedemsto slúžok ju bude ovievať,
urastení chlapci jej budú podávať
chladnú vodu.
Prepukne v smiech,
bude sa veselo smiať:
jej biedny život pozemský upadne do zabudnutia.
3.
Mojej ateistickej mysli
robí tak dobre,
keď si vymýšľam raj
pre svoju úbohú mamu.

Taslima Nasrinová napísala túto báseň ako spomienku na svoju matku, ktorá umrela na jar 1999 na rakovinu. Báseň bola po prvý raz uverejnená v Indii v kalkutskom litarárnom týždenníku Desh, ktorý je však veľmi rozšírený aj v susednom Bangladéši. Pre báseň „Matka“ stiahla bengálska vláda v apríli z predaja všetky ešte nepredané výtlačky Deshu. Ako ateistka je Taslima Nasrinová vo svojej moslimskej vlasti v kliatbe a v auguste zhabali bengálske úrady vo všetkých kníhkupectvách aj jej nový román Moje detstvo. Taslima Nasrinová dala časopisu Diesseits výlučné právo na prvé uverejnenie básne „Matka“ v Nemecku.

Z angličtiny preložili do nemčiny Norman Fischer a Christian John, z nemčiny do slovenčiny Rastislav Škoda.

Prameň: Taslima Nasrinová, Matka, Diesseits č. 48, s. 41, 1999.

Vstupujeme do veku antropotechník

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Rastislav Škoda

V Literárnom týždenníku 43/1999 ťažia Noru Krausovú súčasné ekonomické a politické dôsledky globalizácie a odsudzuje ich ako antihumanizmus; také články rastú všade ako huby po daždi. Posledný siedmy stĺpec však venuje, neviem prečo, útoku na myšlienky nemeckého filozofa Petra Sloterdijka, a to spôsobom, ktorý mám v pamäti z čias zatracovania Tita pre jeho rozchod s Moskvou.

Chýba už len návrh na upálenie Sloterdijka – pri štyristoročnici upálenia Giordana Bruna by na to bol vhodný termín a znepokojená Nora Krausová čaká na povel z Ríma.

Je to veľmi široké pole a v prvom rade sa musíme dohodnúť o význame slov – ak chceme spolu hovoriť. Patrím k tým, čo by radi vrátili výrazu humanizmus jeho pôvodný význam protikladu k teizmu, pre ktorý boh je ťažiskom nášho bytia: podľa katolíckeho katechizmu sme na svete nato, aby sme boha poznávali a milovali a za absolútnu poslušnosť prišli do večného neba, resp. za minimálnu neposlušnosť do večného pekla. Túto dogmu nechápem; tomu treba veriť, a toho nie som schopný. Uznávam, že iní túto schopnosť mali a majú, no vidím, že ich v mojom okolí ubúda.

Kým teizmus tvrdohlavo stavia na bohu, humanizmus stavia na človeku, ktorý si mocou svojej mysle uvedomil a svojou technikou dokazuje, že je tu na zemi ako dočasná telesná forma nesmrteľnej nukleovej kyseliny v priebehu jej evolúcie; sám umiera pri rozpade formy, ale materiálna podstata jeho života a niektoré znaky, ktoré jej pridal (ešte pred obdobím svojho rozmnožovania) prežívajú v jeho potomkoch.

Som toho názoru, že Sloterdijk je humanista, hovoriaci za moderných exaktných vedcov všetkých možných odborov, „zapálených za svoju vec“ a dosahujúcich svojou čisto ľudskou, t.j. rozumovou činnosťou bez akejkoľvek účasti nadprirodzena, napr. prečítaním ľudského genómu alebo pohľadom späť na začiatky univerza Hubblovým rádioteleskopom poznatky, ktoré, áno a iste, umožnia „kontrolu nad našou vlastnou evolúciou“. Svoje humanistické názory konfrontuje Sloterdijk s úvahami Platóna, Nietzscheho a Heideggera (uznávam, vynecháva sv. Augustína) spôsobom, ktorý by som nikdy nenazval „textovou montážou … nadutého antidemokratického elitaristu“ alebo „nového Zarathustru“. Je to rozbor základných myšlienok spoločenskej filozofie a vlastné komentáre na husto popísaných 15 stranách so zreteľnou niťou úzkostlivého hľadania a šťastného nachádzania.

Nesúhlasím s tým, ako Nora Krausová po nesprávnom čítaní dezinformuje slovenského čitateľa o v jej očiach svetovom škandále okolo „pochabého germánskeho filozofa“ a „bývalého ľavicového intelektuála“. V budúcom čísle ZH nájdete preklad jeho predmetnej prednášky a jej ohlasu v nemeckej tlači.

Humanizmus ako svetonázor

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Peter Schulz-Hageleit

Humanizmus je predstava dobrého a správneho života bez odvolávania sa na boha alebo iné nadprirodzené inštancie. Zrieknuť sa boha ako ľuďmi vytvoreného symbolu útechy, lásky a nádeje zosilňuje intenzitu prežívania života tu a teraz. Zásadný význam nadobudnú vzťahy medzi ľuďmi a ich spoločenské štruktúry.

Humanizmus je kriticko-emcipačné nazeranie na svet. Pokrok považujeme za možný a nevyhnutný, a to ako v oblasti spoločenských povinností (konať so zreteľom na predmet, meniť sa v dôsledku vonkajších vplyvov), tak aj v oblasti osobného spôsobu života (zreteľ na subjekt, jeho premenlivosť). O zmysle života treba diskutovať a od prípadu k prípadu ho novo definovať.

Základnou obsahovou tézou moderného humanizmu sú ľudské práva, vymanené z područia imperialistickej politiky. Presadzovať ich bombami - to si protirečí. Treba ich presadzovať, zdôrazňovať, osobne „stelesňovať“, a najmä tými ustanovizňami uskutočňovať, ktoré majú celosvetové poslanie, takže nezastávajú nijaké osobné záujmy.

Humanizmus nie je to isté ako pacifizmus. Nacionálny socializmus by sa nebol dal poraziť bez masívnej vojenskej sily. Z toho však nevyplývajú nijaké logické dôsledky pre prítomnosť. Dejiny ako politický argument sú len hľadaním oprávnenia.

Dobrý život v celej plnosti prežívame len v krátkych obdobiach šťastia. V ostatnom čase sa musíme usilovať prekonávať napätia a dilemy. O humanizme treba premýšľať v pojmových dvojiciach protikladov, vyjadrujúcich tieto napätia. Humanizmus nikdy nie je len to jedno, vždy sú to viaceré veci: osobné pochopenie zmyslu a politická vyspelosť, veda a zodpovednosť, sebaurčenie a príslušnosť ku kolektívu, radosť zo života a sebaovládanie, cit a rozum. Humanizmus sa často prejavuje ako politické svedomie, ale ani tento pojem neobstojí osamotene: lebo svedomie, napr. ako pocit viny, môže podľa situácie slúžiť teroru alebo humanizácii.

Ako pokračovanie historických období humanizmu a osvietenstva je moderný humanizmus angažovaním sa za oslobodenie človeka z jeho ním samým zapríčinenej nedospelosti a za spätné vydobytie životných oblastí obsadených teológiou. Snažíme sa pochopiť, ktoré ľudské potreby uspokojuje náboženstvo a premýšľame, čo z toho je v našich silách; tak si organizujeme dobrý život ako našu cestu do budúcnosti.

Každá generácia, dokonca každý jednotlivec, si musí pre seba nanovo definovať, čo v daných podmienkach znamená humanizmus. Iste je humanizmus stáročné duchovné a sociálne hnutie. Má však svoje osobitné obsahy, ktoré sa nedajú bez všetkého prenášať hocikde; spomeňme si len na skúsenosť nezmyselných a absurdných udalostí, ktoré sa dnes spracúvajú inakšie ako pri skončení druhej svetovej vojny.

Humanizmus je teória humánnej životnej praxe; sú na seba nerozlučne odkázané. Čo nie je súčiastkou vlastnej skúsenosti, o tom sa nedá racionálne diskutovať. Osobitne to platí pre pedagogicko-didaktické vzťahy, napr. pre humanistické zásadné pojmy ako sebaurčenie, hodnotenie vlastného života, dôvera v život, tolerancia a dialóg.

*  *  *

Prof. Dr. Peter Schulz-Hageleit učí na Ústave odbornej didaktiky dejín a sociálnych vied Technickej univerzity v Berlíne. Je prezidentom Humanistickej akadémie v Berlíne a predsedom Vedeckej rady pre občiansku výchovu (Lebenskunde), ktorú založili berlínski humanisti ako odborný doplnok svojej výučby humanizmu na školách.

*  *  *

Prameň: Peter Schulz-Hageleit, „Humanismus als Welt-Anschauung", Diesseits, č. 49, s.3, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Je aj ateizmus len náboženská viera?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Joachim Kahl

Úvahy o zásadách nedogmatického ateizmu

Pri nábožensko-filozofických diskusiách pravidelne počúvam námietky: Veď aj ty so svojím ateizmom predstavuješ len osobitný druh náboženskej viery. Tvoj ateizmus sa takisto nedá dokázať ako naša viera v boha.

Nemáš proti nám nijaký náskok v racionálnom myslení. Obidve veci, viera v boha i jeho zapieranie, sú rovnako nedokázané a nedokázateľné. Ateistická a náboženská viera sa dohadujú na podklade nezmieriteľných argumentov a majú to isté oprávnenie. Čo sa na to dá povedať?

V prvom rade si treba vyjasniť, že sa tu robí nevídaný historický a teoretický ústup. Veľmi málo ostáva z nedávnej namyslenosti, že vlastná viera v boha je - ako jediná pravá viera v boha - na základe početných zjavení, svätých spisov a zázrakov presvedčivo pravdivá. Že len diabolské zaslepenie necháva človeka zotrvávať v hriešnej a trestuhodnej neviere!

Nech je tvojou vierou ateizmus!

Dnes sa teda ateizmu priznáva ten istý teoreticko-poznávací status ako iným náboženstvám: že je to jedna ďalšia z viacerých možných vier. V tejto súvislosti sa rado zabúda na kliatbou stíhanú výčitku neviery, a religiozita z toho vychádza ako neobíditeľná antropologická štruktúra: Aj ty, ateista, si veriaci! Tvojím náboženstvom je jednoducho ateizmus!

Je pravda, že ateizmus sa musí zrieknuť nároku na zrejmú dokázateľnosť. Pre celkové filozofické vysvetlenia sveta nemá takisto dôkazy, ako ich nemajú nijaké iné výpovede o svete ako celku. No každá výpoveď o svete ako celku má charakter teoreticko-poznávacej hypotézy, ktorá - pod úrovňou nemožnej dokázateľnosti - sa dá argumentmi podporovať alebo empiricky vyvrátiť.

Pretože človek ako subjekt poznania - nevyhnutne a nezmeniteľne - je sám časťou sveta, nemôže nikdy pozorovať a spoznať svet ako celok a súčasne aj zvonka; môže ho pozorovať len z určitého stanoviska na tomto svete: úlomkovito, relatívne a perspektívne.

Ale z premysleného pospájania početných empirických poznatkov sa predsa len dá vytvoriť model sveta: spomenutá metafyzická hypotéza o všeobecných vzťahoch a o celkovom charaktere sveta. Povedali sme už, že ako transempirická (t.j. skúsenosť prekračujúca) konštrukcia sveta sa tento model nedá empiricky preveriť, nedá sa dokázať. To preto, lebo nekonečný celok pochopiteľne uniká potvrdzujúcemu prevereniu konečným poznávacím subjektom.

Tento stav poznania však nijako neznamená voľnú ruku pre relativistické a agnostické ľubovôle, ako to od začiatku novoveku definovali René Descartes, Gottfried Wilhelm Leibnitz a Immanuel Kant. Medzi súperiacimi metafyzickými svetonázormi - napr. medzi vierou v boha a ateizmom - existuje nielen možnosť konfrontačných a dogmatických vyznaní viery alebo neviery.

Svet bez boha

Aspoň na strane nedogmatického ateistu existuje možnosť postupovať argumentatívne podľa kritérií prijateľnosti. Ide o vyslovenie mnohovravnej hypotézy o tom, že svet existuje a že je taký a taký; treba navrhnúť presvedčivý konštrukčný model pre jeho štruktúrne a funkčné vzťahy. A potom sa tu dá triezvo konštatovať: Bez hypotézy „boha“ sa dá svet pochopiť oveľa lepšie, rozhodnejšie, jasnejšie, jednoduchšie a presvedčivejšie!

Všetko, čo dosiaľ vedci poznášali do pokladnice vedomostí o nezmerateľnosti vesmíru, o vývoji organizmov a o mozgu človeka, sa dá len nasilu, ak vôbec, zosúladiť s vierou v starostlivého a spravodlivého boha-otca.

Je vierohodné a rozumné chcieť vidieť v rozpínaní mliečnych dráh a v genetickej hazardnej hre mutácií a selekcií nejaký hlboký alebo vysoký cieľ, niekedy dokonca starostlivý zámer osobného božského stvoriteľa? Akú nemožnosť nám to nanucuje kresťanský mýtus o spasení: že boh sa stal človekom na nepatrnej planétke v jednom z bočných ramien špirálovitej galaxie! Existujú miliardy takých galaxií. Nárok ukrižovaného na Golgote na spásu sveta a naše poznatky o skladbe vesmíru - to sa jednoducho neznáša.

Viera v boha a ateizmus sa nachádzajú na tom istom teoreticko-poznávacom základe, keďže obom chýba dôkaznosť pri výpovedi o svete ako celku. Keďže však súčasne obidva vypovedajú čosi o skúsenostných úlomkoch skutočnosti, vystavujú sa nevyhnutne empirickej previerke, t.j. pokusu o vyvrátenie.

Ateizmu prináša toto ohraničenie platnosti výpovede ozdravujúcu korektúru fundamentalistického sebapreceňovania. Pre vieru v boha to má katastrofálne následky, lebo implicitne sa tu pripúšťa odvolávanie sa na nadprirodzeno v dôsledku privilegovaného zisku vedomostí zjaveniami, od svätého ducha a zo svätých písiem. Preto viera v boha čím menej odoláva v skúške tvrdosti následkom každodenných skúseností.

Pán je môj pastier

Zoberme ako dobrý príklad autentickej viery v boha Dávidov žalm 23:

Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pašienkoch.
Vodí ma k zeleným vodám,
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.


I keby som mal ísť tmavou dolinou,
nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica,
tie sú mi útechou.


Prestieraš mi stôl
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu
a kalich mi napĺňaš až po okraj.


Dobrota a milosť budú ma sprevádzať
po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom
mnoho a mnoho dní.

Písmo sväté,  SSV Trnava 1996

Dá sa to všelijako prekrucovať; môžete to exegetovať (vykladať) historicko-kriticky, môžete to vysvetľovať ako alegórie. No skúsenosti židov aj kresťanov - keď išli spolu aj proti sebe, v tomto storočí aj vo všetkých predchádzajúcich časoch - odhaľujú toto klasické vyznanie zbožnej dôvery v boha ako sebaklam. Tradičná premena modliaceho sa na ovečku vo mne vyvoláva podľa nálady raz súcit a inokedy sarkastický úsmev.

Ako ostrie noža delí tento biblický text obsahový rozdiel náboženskej viery od nedogmatického skeptického ateizmu.

Náboženská viera je vedomá istota záchrany; je to dúfajúca viera a veriaca nádej, že existuje ochranná, záchovná a vykupujúca sila božieho zákroku tu a teraz a v celej budúcnosti, za každých okolností a navzdory všetkému.

Nedogmatický skeptický ateizmus nepozná nijakú istotu záchrany, samo-zrejme ani nijakú istotu záhuby, ale cieli - triezvo a pozemsky - na dôstojný ľudský život na tejto strane od „neba“ a „pekla“. Namiesto čakania na spásu pracujú humanisti „len“ na oslobodení. Ich najväčšou métou je šťastie v nešťastí a o to sa treba slušne a s humorom usilovať.

*  *  *

Dr.Dr. Joachim Kahl žije v Marburgu. Promoval r. 1967 na doktora teológie, no hneď nato vystúpil z cirkvi a r. 1968 uverejnil esej „Bieda kresťanstva“, ktorá sa stala klasickou prácou cirkevno-kritickej literatúry v Nemecku. Je členom Humanistického zväzu.

*  *  *

Prameň: Joachim Kahl, „Ist Atheismus auch nur ein religiöser Glaube?", Diesseits, č. 49, s. 4-5, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Humanizmus a kresťanstvo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Jürgen Gerdes

Humanisti ponímajú svet spôsobom, ktorý v základných bodoch odporuje kresťanskému svetonázoru. Humanistická orientácia stavia človeka do stredu životného diania: jeho schopnosti a slabosti, jeho prednosti a omyly, jeho kreativitu a zvedavosť, ale aj jeho početné poklesky. Je to v podstate jednoduché ponímanie života na tomto svete - v každom prípade v porovnaní k náboženstvám.

Všetky náboženstvá vytvorili v priebehu storočí komplikovanú spleť príkazov, dogiem, povinností a zákazov, ako aj životných pravidiel najrôznejších druhov. Tieto však v súčasnej dobe narážajú často na svoje hranice a nezodpovedajú dnešným požiadavkám, lebo sú príliš meravé a pokladajú človeka v mnohých smeroch za nesamostatnú bytosť. Tento prehľad základných kresťanských článkov viery a postojov humanistov má ukázať, v čom spočívajú rozdiely.

Kontrasty: Čo hovoria kresťania a čo humanisti

  1. Kresťania veria na všemohúceho boha, ktorý stvoril aj svet. Humanisti tomu nemôžu uveriť. Všetky sväté písma podávajú vysvetlenia, ktoré nie sú v súlade so stavom dnešných vedeckých poznatkov a vyvolávajú aspoň hlboké pochybnosti. V humanistovej mysli hovorí viac indícií proti božej existencii ako pre ňu.

  2. Pre kresťanov je Ježiš Kristus syn boží, ktorý sa narodil panne Márii, vstal z mŕtvych a dostal sa do neba. Raz bude súdiť živých aj mŕtvych - to vyznávajú katolícki aj evanjelickí kresťania. Humanisti nie sú vstave pochopiť tieto predstavy. Pokladajú Krista za historickú osobu, ktorá sa svojím správaním zásadne odlíšila od svojho okolia. Nejaký osobitný význam mu však nepripisujú. Popri ňom existuje mnoho ľudí, ktorí si v nasledujúcich generáciách svojimi činmi zaslúžili rešpekt a uznanie. Zmŕtvychvstanie je pre humanistu rovnako nepochopiteľné ako predstava „neba“.

  3. Existuje čert.  Predstava čerta, ktorého považuje súčasný pápež za reálne existujúceho, je neprijateľná. V Taliansku sú ešte aj dnes cirkevní hodnostári, ktorí nerobia nič iné ako vyháňanie diabla. Humanisti sa pozerajú s hrôzou na takýto stredovek. Milióny ľudí - najmä údajné čarodejnice - bolo zabitých pri vyháňaní diabla.



  •  Existuje peklo a nebo.


Pre humanistov sú peklo a nebo pojmy, ktoré môžu mať svoje miesto v niektorých rozprávkach; nijako nezodpovedajú opisu reálnych pomerov.

  •  Pre kresťanov je ich náboženstvo pravdou, o ktorej neslobodno pochybovať.


Humanisti uznávajú síce pravdu ako takú, ale majú veľké problémy s ľuďmi, ktorí tvrdia, že len oni vedia, čo je pravda - absolútna a jediná pravda. Podľa humanistov sa pravda ťažko hľadá a nachádza. Jej spoznanie sa môže zakladať len na zistení dostatočných skutočností. Ak sa pozrieme na rozličné náboženstvá, zisťujeme, že všetky si myslia, že poznajú pravdu. Tak sa však od seba líšia, že sa zakaždým musia odznova biť medzi sebou až na smrť. Všeobecne sa pochybuje, že by náboženstvá poznali pravdu.

  •  Desatoro prikázaní sú bohom dané pravidlá.


Humanisti považujú desať prikázaní za životné pravidlá, zostavené a uzákonené ľuďmi - dodatočne dostali aj klauzulu povinného dodržiavania s odvolaním na boha. Dnes existujú vo väčšine štátov sveta písané zákony, obsahujúce aj tieto pravidlá - bez odvolávania sa na boha.

  • Biblia je sväté písmo. Obsahuje podklady pre náš ľudský život a pre pochopenie sveta.


Humanisti vidia v biblii starú historickú knihu, napísanú početnými autormi. Obsahuje veľa životných múdrostí, ktoré aj dnes platia. Niektoré však čas predbehol a majú už len historickú cenu. Na vysvetlenie sveta a života nie je biblia vhodná, lebo jej obsah nezodpovedá našim dnešným istým vedeckým poznatkom.

  • Existujú (dejú sa) zázraky.


Existujú síce prečudesné udalosti, na ktorých sa možno smiať alebo sa im možno čudovať. Existujú aj náhody, ktoré nás obšťastnia - alebo ohromia. Zázraky v zmysle porušenia prírodných zákonov sú pre humanistu nemysliteľné.

  • Existujú svätí.


 Boli ľudia, ktorí svojím životom dali znamenie celému svetu. Vyznamenali sa svojím konaním za určitých situácií a v určitej dobe. Za to im možno patrí rešpekt, no niekedy nie je ich správanie jednoznačné.

  • Existujú hriechy - jednoduché (malé), ťažké a je tu dedičný hriech.


Pojem hriechu nepatrí do slovnej zásoby humanistu. Sú ľudia, čo porušujú pravidlá, prestupujú normy alebo inakšie sa stavajú mimo svojej skupiny. Možno sú to prestúpenia zákonov, a ako také sa musia potrestať. Vtedy je však zodpovedný jednotlivec a pri spoločnom konaní prípadne celá skupina. Možnosť prenosu viny na iných, možno dokonca na iné generácie, sa rozhodne odmieta.

  •  Modlením sa dá dosiahnuť zmena stavu vecí.


 Humanisti nepoznajú modlitbu. Aj oni potrebujú fázu odpočinku a pokoja; vtedy vstupujú do seba, intenzívne rozmýšľajú a z toho čerpajú nové sily na uskutočnenie nových plánov. Ale premeniť stav vecí možno len vlastnou prácou. A pomôcť môžu len iní ľudia, no nikdy nie nadprirodzené sily, ktoré by sa dali naladiť k pomoci modlitbou.

  • Boh život dáva a berie.


 Pre humanistov sú ľudia živočíchy ako zvieratá. Len ich vedomie, rozum a pocity ich odlišujú od zvierat. Ľudia umierajú rovnako ako zvieratá - keď sa naplnil ich životný cyklus. Umierajú aj následkom chorôb a nehôd. Humanisti za to nečinia zodpovedným boha.

  •  Existuje život po smrti, večný život.


 Humanisti sú pevne presvedčení, že po smrti sa život definitívne končí - pre zvieratá aj pre ľudí. Ľutujú smrť blízkych a zachovávajú si do ďalšieho života spomienky na svojich mŕtvych; rovnako ako na ich veci, myšlienky a odkazy. Smrť znamená pre humanistov absolútny koniec každej osoby. Ten je neodvolateľný - čo aj by sme si priali, aby to bolo inakšie.

  • Ľudia si majú zem podrobiť.


 Ľudia sú časťou zeme, hovoria humanisti. Nemajú právo všetko si podrobovať a bez uvažovania využívať. Humanisti sa cítia zviazaní s prírodou, ktorú chránia a ona ich za to potešuje. Mnohí humanisti - samozrejme aj mnohí kresťania - sa angažujú v ochranárskych hnutiach.

  • Kto verí na náboženský systém kresťanstva a dodržiava s tým spojené pravidlá, je na tom lepšie ako iní.


 O tom teda humanisti rozhodne pochybujú. Nevidia pre to nijaké indície. Isteže je pre každého dobré byť pevný vo svojej viere a presvedčeniach. Zakotvená dôvera veľmi pomáha v životných ťažkostiach, dáva pocit istoty a možno aj nádeje. Ale v tomto ohľade pôsobí takisto ako náboženská väzba aj nenáboženské životné poňatie, ak je spojené s jasnými presvedčivými predstavami. Život s náboženstvom nie je lepší ako život bez náboženstva, hoci sa to stále nanovo opakuje. Humanisti nechcú na svoje presvedčenie obracať ani kresťanov ani príslušníkov iných náboženstiev, ale nechcú sa nechať sústavne označovať za ľudí, ktorí „sú na tom biedne“, pretože vraj nemajú „správne“ náboženstvo. Humanisti sú spokojní so svojím životom.

  • Láska k blížnemu je kresťanská cnosť.


Láska k blížnemu je cnosť. Je to ľudská cnosť. Nijaká skupina ju nemôže reklamovať len pre seba. Nájdeme ju všade, vo všetkých spoločnostiach, jedno je či kresťanských alebo nekresťanských, náboženských alebo pohanských. Láska k blížnemu je iste aj pre humanistov veľmi dôležitá cnosť. Humanisti si ju vážia rovnako ako kresťania. A sú si s kresťanmi zajedno, že nám občas chýba.

  • Morálka a etika sa dá zachovávať len na náboženskom podklade.


Takúto povýšeneckú namyslenosť humanisti rozhodne odmietajú. Všetci ľudia majú sklon k morálke a etike. Náboženstvo čerpá svoju morálku z vlastných etických zdrojov a tradícií, humanisti zo svojej humanistickej etiky, a táto preberá podnety zo všetkých možných zdrojov, nielen zo svojej vlastnej tradície. Humanisti sú otvorení pre všetko nové - ak je dobré, nech prichádza odkiaľkoľvek.

„Ale veď vy humanisti na nič neveríte!“

Keď sa pozrieme, na čo všetko veria kresťania a čo všetko neveria humanisti, ľahko pochopíme tých, čo nám adresujú vetu „Ale veď vy humanisti na nič neveríte!“

Ale nie je to celkom tak. Humanisti si síce nevytvorili taký komplikovaný a dogmami prešpikovaný systém ako náboženstvá. Ale nič im nechýba. Sú presvedčení, že nemôžu vedieť všetko. Sú veci, ktoré len predpokladajú; dalo by sa celkom dobre povedať, že tomu veria, ale oni dajú prednosť výpovedi, že sú o tom presvedčení. Slovo „veriť“ je príliš poznačené náboženstvom, a preto ho humanista pri definícii svojho svetonázoru nepoužíva; veď o sebe vyslovene hovorí, že je nenáboženský, neveriaci.

Na čom sa teda zakladá moderný humanizmus ? Osobitné je na ňom to, že sa zaobíde bez komplikovanej myšlienkovej sústavy (všetkých cirkví a náboženstiev), ktorej dobre rozumejú len zasvätení; zaobíde sa aj bez toho ohromného aparátu úradníkov, ktorých potrebuje cirkev. V podstate je to vlastne len niekoľko málo zásadných výrokov, ktoré vedú humanistu životom:

  • Ani v prírode, ani v ďalekom kozme neurčuje nejaká božská sila zmysel ľudského bytia.

  • V strede všetkých úvah je človek a snaha o jeho dobro.

  • Ľudia sú schopní sami sa eticky a morálne rozhodovať. Preto sa aj majú o svojom živote slobodne a zodpovedne sami rozhodovať.

  • Humanisti sú si vedomí hraníc ľudského poznania.

  • Humanisti dôverujú sile diskusie a radi vedú konštruktívnu a pokojnú výmenu názorov. Ich svetonázor je charakterizovaný toleranciou voči iným názorom. Sú to skeptici, plní pochybností.

  • Humanisti sa zo všetkých síl usilujú presadiť ľudské práva na celej zemi.

  • Ťažisko humanistického svetonázoru je individualita - osobná otvorenosť a osobná zodpovednosť. Svedomie je pre humanistov vnútorný hlas, ktorý hovorí, čo je dobré a čo zlé; treba sa podľa neho riadiť. Svedomie sa vyvíja - začína sa to rodičovskou výchovou a pokračuje to vlastnými skúsenosťami - až po aktuálny stav. Určité svedomie má každý človek, čo aj sa ľudia v podrobnostiach líšia. Humanisti považujú náboženské zásady za najmenej dôležité pre vývoj svedomia. Pozrite sa: nedá sa povedať, že by väčšina zločincov boli ateisti, alebo že by väčšina dobrodincov ľudstva boli hlboko veriaci ľudia.


Zmysel života

A ako je to so zmyslom života? Humanisti ho vedia nájsť, samozrejme nie v kresťanskom zmysle slova. Všetkým ľuďom spoločný jediný cieľ života, ako ho predstierajú cirkvi, humanisti nenachádzajú. Podľa nich si musí každý človek sám vypracovať svoje chápanie sveta a života. To znamená uznať zásady, určiť smer, hľadať a nájsť priateľov a rovnako zmýšľajúcich, kuť plány a pracovať na ich realizácii, snívať o budúcnosti a spolupracovať na jej stvárnení.

Život nie je predurčený - budúcnosť je otvorená. Osud nie je stanovený a neleží vo hviezdach. Sami si ho vytvoríme - v rámci možností, ktoré nájdeme vo svojom okolí, v priestore, ktorý máme medzi svojimi spoluobčanmi pre seba. Werner Schulz, zástupca predsedu Humanistického zväzu, vo svojej eseji „Humanizmus - hádankou a jej vyriešením je človek“ píše: „Život môže byť taký krásny, akým krásnym si ho dokážeme urobiť.“

*  *  *

Jürgen Gerdes je hovorcom spolku Slobodných humanistov Dolného Saska v Hannoveri.

*  *  *

Prameň: Jürgen Gerdes, "Humanismus und Christentum", Diesseits, č. 49, s. 6-8, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Prenasledovanie náboženstva a cirkvi v mene ateizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Armin Pfahl-Traughberg

Ako to vlastne bolo v Sovietskom zväze za Lenina a Stalina?

V priebehu svojej histórie sa ateizmus staval voči náboženstvám a ich inštitúciám nielen osvietenecky - osvetľujúco a vysvetľujúco. Opäť a opäť sa vyskytovali situácie násilného konania, keď sa proti ideológii, považovanej za prekonanú a v prospech novej ideológie, považovanej za pokrokovú, používali prostriedky moci a potláčania. S týmito temnými stránkami vývoja sa musí sebakritický humanista vyrovnať a hľadať v nich poučenie pre aktuálne správanie sa voči cirkvám a ich ustanovizniam.

Ako historický prípad nám poslúži v tejto eseji náboženská a cirkevná politika boľševikov za vlády Lenina a Stalina v Rusku, resp. v Sovietskom zväze v rokoch 1918-1953. Predoslať treba štyri výpovede, vzťahujúce sa na spoločenské postavenie náboženstva a cirkvi za cárskeho Ruska, ako aj na postoj boľševikov k uchopeniu moci a k náboženstvu:

1. Predovšetkým išlo o hlboko náboženskú krajinu, a to vo všetkých spoločenských vrstvách; vyššie spoločenské a teda aj vládnuce kruhy verili rovnako ako nižšie sociálne a teda utláčané vrstvy obyvateľstva. Nijaké ateistické hnutie so širšou odozvou v ruskej spoločnosti neexistovalo; v najlepšom prípade ho obhajovali jednotliví intelektuáli a socialistické strany.

2. Po druhé, pravoslávna cirkev bola v mocenskej sústave cárskeho Ruska mocnou oporou tohto tradičného spoločenského poriadku nielen ideologicky, ale aj inštitucionálne. Tieto skutočnosti aspoň čiastočne vysvetľujú agresívny prístup novej moci voči jej zariadeniam a zástupcom.

3. Po tretie, boľševici už pred vypuknutím občianskej vojny vyslovili požiadavku, že keďže ako jediná politická sila správne rozpoznali zákony vývoja spoločnosti, majú ako jediná strana neobmedzený nárok na moc.

4. Po štvrté, boľševici okolo Lenina prevzali od Marxa len skrátenú a vulgarizovanú verziu postoja k náboženstvu, podľa ktorej je viera len nástroj na klamanie a ovládnutie más a jej korene treba hľadať len vo vláde kapitálu. Odpoveďou malo byť potieranie náboženstva a jeho inštitúcií nielen osvetou a propagandou, ale aj mocou a zakazovaním. No spätný pohľad na priebeh tohto podujatia ukazuje, že boľševici reagovali na príslušné historicko-politické rámcové podmienky so strategickými ohľadmi, čoho výsledkom bola v rozličných časových obdobiach rozličná intenzita boja.

Prvá eskalácia po Októbrovej revolúcii r. 1917 zostrila relatívne mierny kurz Februárovej vlády, ktorá síce urobila prvé kroky k odluke cirkvi od štátu, ale nemala ešte presnú predstavu obsiahleho a zásadného postupu. V pohotovej reakcii cirkev už v novembri 1917 sa pokúsila o obnovu svojej vonkajšej moci a moskovského metropolitu voľbou povýšila na nového patriarchu, čím obnovila úrad, ktorý neexistoval 200 rokov. V tejto situácii zaútočili boľševici na cirkev a náboženstvo.

Z kostolov sa stávajú skladiská a divadlá.

Dekrétom z januára 1918 sa mala v krátkom čase rozbiť stáročná jednota cirkvi a štátu. Cirkev nesmela mať nijaké školy, nesmela uzatvárať právoplatné manželstvá, nesmela vyberať nijaké poplatky a nedostávala nijakú verejnú podporu. Všetky jej majetky prešli do „vlastníctva ľudu“ a sama bola redukovaná na štatút „súkromnej spoločnosti“.

Početné kostoly a kláštory boli pozatvárané a premenené na školy, sklady alebo divadlá. Za náboženskú označená hudba a literatúra boli potláčané. Proti reprezentantom cirkvi išli boľševici spravidla otvorene a ich opatrenia siahali od svojvoľných zatknutí a uväznení až po popravu; tisíce pravoslávnych kresťanov bolo zabitých, medzi nimi najmenej 28 biskupov počas občianskej vojny do r. 1920. Za hladomoru v zime r. 1921/22 sa využila núdzová situácia na zabavovanie cenných cirkevných predmetov: vraj aby sa z výťažku dalo pomôcť postihnutým. Boj sa vyostroval a boľševikov a ich stúpencov nezastavilo nič. Súčasne sa však robili aj pokusy, aby nižšie duchovenstvo, kritické voči vysokej hierarchii, vyvolalo nejaký vnútorný prevrat. V apríli 1923 zvolala časť duchovenstva koncil, ktorý schválil revolúciu a vyhlásil oddanosť vláde. No väčšina duchovenstva vzdorovala nastaveným osídlam a tak sa pokus boľševikov podriadiť si z taktických dôvodov cirkev nepodaril.

Z cirkevnej hierarchie sa sklonila pred politickou mocou len skupina okolo medzičasom zosadeného patriarchu Tichona; za sľub schválenia nových pomerov ho prepustili z väzenia a on sľub dodržal až do svojej smrti r. 1925. Jeho nástupcovia odmietali prispôsobiť sa a preto boli stále vystavení prenasledovaniu a opakovane zatváraní. Napriek útlaku sa však zdalo, že boľševikom nešlo o úplné rozbitie pravoslávnej cirkvi ako inštitúcie; z taktických dôvodov by si ju boli radšej urobili poslušnou. Platí to najmä pre obdobie Novej politickej ekonómie (NEP) v rokoch 1922-28, keď sa v celom spoločenskom živote zaznamenalo slabé zmiernenie politických represálií.

Červené svadby a revolučné smútočné pochody

Okrem otvoreného prenasledovania veriacich a duchovenstva sa boľševici pokúsili aj propagandisticky agitovať proti náboženstvu: každodenné náboženské obrady mali byť nahradené politickými alebo štátnymi rituálmi. Na prvom mieste prišli do úvahy „červené svadby“ pri uzatváraní manželstva a „revolučné smútočné pochody“ pri pohreboch. Iným verejným predstavením boli „červené omše“, pri ktorých sa napodobňovaním robil posmech z náboženských obradov.

Nakoniec boli založené aj príslušné organizácie, ako napr. Liga bojovných ateistov, ktorá vraj mala v roku 1928 až 123.000 členov, čo je však z celoštátneho hľadiska bezvýznamné číslo. Podľa toho sa dá povedať, že o ateizmus bol medzi obyvateľstvom malý záujem.

Nové zostrenie boja proti cirkvi a veriacim nasledovalo po konci obdobia NEP. Začalo to dekrétom o náboženských spolkoch a združeniach z r.1929, podľa ktorého boli síce tvorba náboženských obcí a slúženie bohoslužieb povolené, súčasne sa však spoločenské pôsobenie cirkvi prísne zakazovalo. Jej postavenie sa zhoršovalo aj finančnými opatreniami, napr. určitými daňami a prudkým zvýšením nájomného. V tejto súvislosti treba vidieť aj ťaženia štátom iniciovaných ateistických hnutí a akcií, spojených s hanobením cirkevných symbolov až po spaľovanie ikon, čo samozrejme najmä medzi roľníckym obyvateľstvom vyvolávalo veľkú nevôľu.

Na takomto podklade sa náboženská politika z času na čas miernila, a to jednak z taktických dôvodov na strane boľševikov, jednak následkom vysokej prispôsobovacej schopnosti na strane vysokého kléru. V roku 1936 boli dokonca duchovní postavení na roveň ostatným občanom a s tým súvisiace obmedzenia typu práva účasti na voľbách zrušené. Bleskovo sa však situácia opäť zmenila hneď na začiatku stalinovských čistiek, ktoré postihli aj cirkev. O ich kvantitatívnom rozsahu sú k dispozícii rozličné číselné údaje, ale dá sa povedať, že 165.000 veriacich bolo zatknutých a z nich 107.000 zastrelených. Z toho vyplýva, že v predvečer druhej svetovej vojny sa vládnucej Stalinovej moci podarilo zatlačiť cirkev ako ustanovizeň do pozadia spoločenského života; odrážalo sa to aj v prudkom znížení počtu kostolov. Tento vývoj však nijako nesprevádzal rozpad náboženského cítenia obyvateľstva, keďže v r. 1937, teda na vrchole teroru, sa pri sčítaní ľudu 45 % obyvateľov vyslovene prihlásilo za veriacich. Táto skutočnosť vysvetľuje, prečo sa Stalin vo vojenskej núdzi pri prepade Sovietskeho zväzu Nemeckom už od r. 1941 odvolával na cirkev ako ruskú inštanciu štátnej legitimity a mobilizujúceho vzoru.

Cirkvi pomáhajú pri mobilizácii

Verejne vyhlásená podpora vlády cirkvou a recipročné uznanie postavenia cirkvi vládou sa výrazne dokumentovali stretnutím Stalina s hlavným patriarchom Sergejom začiatkom septembra 1943. Od tejto chvíle sa cirkev mohla v spoločnosti voľnejšie pohybovať a tým aj zvyšovať svoje pôsobenie. Predpokladom bolo vyznanie neotrasiteľnej vernosti Stalinovi, od ktorého milosti závisela celá budúcnosť. Spolupráca v priebehu vojny bola odmenená výnosom z augusta 1945, že cirkev môže obnovovať kostoly a zrušenie daní z kláštorných budov a pozemkov.

Cirkev ideologicky podporovala Stalinovu vládu a komentovala „Ameriku“, „kapitalizmus“ a vôbec „západ“ ako stelesnené mocnosti zla. A tak v posledných rokoch Stalinovho panovania nielenže bolo prenasledovanie cirkvi skoro zastavené; v niektorých oblastiach spoločenského života bola cirkev ako inštitúcia štátom vyslovene podporovaná. Až po prenikavých zmenách vo vedení Komunistickej strany po roku 1953 sa situácia opäť zvrátila a zdvihla sa nová vlna represálií a zákazov činnosti cirkvi.

Represálie proti veriacim a ich inštitúciám v mene ateizmu sa diali nielen v Sovietskom zväze, ale aj vo všetkých štátoch tzv. „reálne existujúceho socializmu“ a v súvislosti s historickými udalosťami aj inde, napr. za občianskej vojny v rokoch 1936-39 v Španielsku. Aj keď ich ani približne nemožno porovnávať so zločinmi v mene náboženstva v minulosti, predsa nás z humanistického stanoviska upozorňujú, že ateizmus sám o sebe nie je pozitívna hodnota. Stane sa ňou až vtedy, keď sa stotožní s prijatím ľudských práv. Medzi tieto patrí v rovnakej miere sloboda náboženského vyznania a náboženských úkonov na jednej strane a odmietnutie takýchto názorov a konaní na druhej strane. Humanista musí aktívne zastávať obidve tieto práva, ak nechce stratiť svoj typický osvietenecký, slobodomyseľný a pluralistický charakter.

Tento historický príklad dokazuje aj kontraproduktívnu povahu represívneho ateizmu; v Rusku aj inde mal za následok, že sa veriaci zomkli do tajných krúžkov a sekularizácia postupovala len na povrchu. Z dnešného hľadiska je jasné, že k vnútornej sekularizácii obyvateľstva, t.j. k poklesu významu náboženstva aj v sovietskej spoločnosti prispela viac jej všeobecná modernizácia ako ateistická propaganda a represie.

*  *  *

Prameň: Armin Pfahl-Traughber, "Religions- und Kirchenverfolgung im Namen des Atheismus", Diesseits, č. 49, s. 9-11, 1999.

Pozerajme na to inými okuliarmi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Olaf Schäfer

„Ako vychádzaš s moslimami?“ počujem často a najmä vtedy, keď padne slovo, že mám za ženu tureckú moslimku. Otázka máva aj podtón, že islam je náboženstvo, ktoré musí Európan a humanista odmietať. V tejto súvislosti treba predovšetkým jasne povedať, že obraz moslimov v mysliach Stredoeurópanov počas minulých storočí vytvárali hlavne kresťanské cirkvi.

Pre kresťanov bol islam od začiatku konkurenčným náboženstvom. Na rozdiel od židovstva predstavoval pre stredoveké cirkvi a západoeurópsky feudálny systém hrozivé nebezpečenstvo. Stačí pohľad na zemepisné šírenie nového učenia proroka Mohameda: od hedžry, jeho prechodu z Mekky do Mediny v roku 622 n. l. (čo sa považuje za začiatok islamu a jeho letopočtu) do dobytia Španielska Maurmi v r. 711 neprešlo ani sto rokov.

Počas celého stredoveku sa islam neprestal šíriť a vojensky ohrozoval - osobitne to platí pre „Turkov“ - kresťanské feudálne štáty. Pritom kultúrne kresťanstvo ďaleko prevyšoval. Bez prekladov islamských filozofov by sme dnes nič nevedeli napr. ani o Aristotelovi. Naše dnešné arabské čísla svedčia o výkonnosti islamských matematikov a početné arabské mená hviezd o učenosti ich hvezdárov.

Pustošenia v mene Krista

Islamská kultúra bola voči ostatným monoteistickým náboženstvám pomerne tolerantná. Kresťanskí a židovskí poddaní mali v islamských kultúrnych oblastiach spravidla ďalekosiahlu náboženskú autonómiu. Naproti tomu kresťanskí vládcovia sa chovali v stredoveku i v novoveku voči moslimom priam barbarsky. V mene Krista pustošili kresťania v opakovaných križiackych výpravách krajiny blízkeho východu, prenasledovali kacírov, pálili čarodejnice a robili pogromy proti židovským menšinám; pre ich významnú ekonomickú funkciu v peňažníctve, pravda, vo väčšine štátov nechceli sa bez židov zaobísť natrvalo.

Keď sa úspešne skončila rekonkista (znovuvydobytie), boj kresťanského obyvateľstva Španielska proti arabskej nadvláde, boli z krajiny vyhnaní aj moslimovia aj židia a tak boli položené základy homogénneho katolíckeho štátu. Mnoho židov vtedy ušlo spolu s moslimami do severnej Afriky alebo do Osmanskej ríše natrvalo. Dnešná židovská obec v Istanbule vznikla vtedy zo sefardických utečencov.

Ale nielen v Španielsku sa vojnou položili základy homogénneho kresťanského štátu. V našich končinách sa pri uzavretí Westfálskeho mieru v r. 1648 zaviedol všeobecný princíp cuius regio eius religio (čí kraj, toho náboženstvo) a to malo za následok ďalekosiahlu náboženskú harmonizáciu obyvateľstva. Treba pripomenúť, že jediná významná náboženská menšina, židovstvo, bola takmer vyvraždená v 20. storočí. Ako záver možno konštatovať, že Stredoeurópania, najmä Nemci, mali oveľa menej príležitostí naučiť sa tolerancii voči náboženským a etnickým menšinám, než ako to bolo možné a potrebné napr. v kultúrnej oblasti islamu.

Na otázku, ako sa má chovať k islamu Európan a humanista, sa dá odpovedať len na základe historického vývoja. Treba mať na pamäti, že tento pomer je historicky zaťažený.

A nezabúdať, že dnešný islam je taký mnohoraký, ako kresťanstvo. Sú tu nielen dva hlavné prúdy sunitov a šiitov, ale v obidvoch početné sekty, ktorých predstavy o náboženských pravdách a príkazoch sa často veľmi rozchádzajú. Anatolskí aleviti uznávajú centrálne postavenie úlohy človeka vo svojom živote a pri všetkých ostatných rozdieloch sú potenciálnymi partnermi svetských humanistov. Spolky s fanatikmi treba samozrejme odmietať, či ide o moslimov, kresťanov alebo kohokoľvek.

Tolerancia a rešpekt

Spolužitie môže fungovať len na báze obojstrannej tolerancie a rešpektu. V tomto ohľade sa moslimovia nelíšia od príslušníkov iných náboženstiev a svetonázorov. No až keď by som bol obmedzovaný vo svojej slobode, bol by to pre mňa dôvod na protest: keby sa niekto na misionársky spôsob pokúšal obrátiť ma na svoju vieru, keby ma ohrozoval alebo keby ma nevydržateľne omŕzal. Konkrétny príklad: Ranné vyzváňanie z blízkeho kostolíka ruší môj spánok takisto ako hodža zvolávajúci megafónom k rannej modlitbe. V dobe, keď každý má budík alebo náramkové hodinky, považujem také rituály za prekonané.

Nakoniec treba zodpovedať ešte otázku o vzťahu muža a ženy. Bežný predsudok znie, že islam ženy veľmi ukracuje. K tomu by som poznamenal, že ženy sú na tom zle v každom monoteistickom náboženstve (v biblii: list Efezanom 5; Korinťanom 11 a 14; v koráne: sura 4/34). Sú však určité rozdiely. Islam nepozná „hriech mäsa“, telesnosti. Sexualita v manželstve nie je hriech a môže slúžiť radosti. A diskusia, ako sa vedie v katolíckej cirkvi o zábrane tehotenstva, nie je v islamskom svete možná.

Samozrejme je postavenie ženy vo vysoko vyvinutej priemyselnej spoločnosti celkom iné ako v spoločnosti agrárno-feudálnej. Dovoľte mi však zapochybovať: má západná Európa s jej preplnenými domami/útulkami pre nešťastné ženy, s vysokým počtom týrania žien a s prekvitajúcim sexturizmom do tretieho sveta oprávnený pocit duchovnej a materiálnej prevahy?

Priznám sa, že sa mi väčšina šatiek nepáči a aj šador odmietam, lebo ženám prekáža. Na druhej strane ani mníšky sa mi nevidia oblečené šik a mnohé produkty módneho priemyslu, napr. topánky s vysokými opätkami, bránia ženám v slobode pohybu rovnako ako ten šador. V tomto zmysle sa pokúšam znášať takéto javy s humorom a rozvahou; viem, že aj u nás aj inde by mohlo byť všeličo lepšie a humánnejšie.

*  *  *

Dr. Olaf Schäfer je pedagóg so zameraním na medzikultúrnu výchovu; žije v Berlíne a pracuje pre Humanistický zväz ako učiteľ spoločenskej výchovy.

*  *  *

Prameň: Olaf Schäfer, "Eine andere Brille aufsetzen", Diesseits, č. 49, s. 12-13, 1999.

Mýtus Tibet

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Colin Goldner

Diktatúra mníchov sa často idealizuje. Ide o ľudí v Tibete, o ich sociálne oslobodenie a o ich individuálne sebaurčenie. Tibet by mal byť oslobodený od čínskej vojenskej diktatúry. Nemal by však upadnúť späť do časov násilníckeho náboženského fanatizmu tibetských lámov.

Obraz „starého Tibetu“, bežný v západnej Európe na základe nespočetných kníh, spisov, článkov a reportáží, zodpovedá predstave raja na zemi - predstave mýtického údolia Šangrila, kde ľudia žijú šťastne a spokojne v súlade so sebou, s prírodou a s bohmi. Aj terajší dalajláma mnohovravne opisuje, aký veselý a bezstarostný život tam kedysi býval; odveký vplyv budhizmu vraj vytvoril „spoločnosť pokoja a súladu“. A obsadenie Tibetu Číňanmi v r. 1950 vraj tento raj natrvalo a nenávratne rozvrátilo.

Moderné historické bádanie vie už dávnejšie, že „starý Tibet“ ani zďaleka nebol tou mierumilovnou a harmonickou spoločnosťou, ktorú stále vychvaľuje dalajláma. Pre veľkú masu ľudí bol život v Tibete skôr „peklo na zemi“, o ktorom stále hovorí čínska propaganda; vyslobodiť z neho tibetský národ bolo vraj ospravedlnenie ba revolučná povinnosť vedúca k vstupu čínskej armády v r.1950.

Nemilosrdné vykorisťovanie

Panujúca elita mníchov od stáročí vykorisťovala krajinu a obyvateľstvo pomocou rozvetvenej siete kláštorov a kláštorných hradov. Až do nášho storočia bola najvyššia bieda a hlad každodenným znakom Tibetu; kto by vtedy pomyslel na vzdelanie a zdravotnú starostlivosť? Ako v hinduistickej Indii, tak aj v budhistickom Tibete sa spoločnosť prísne delila na kasty a aj tu mali kastu „nedotknuteľných“. Celoživotné privilégiá resp. ukrátenia v dôsledku príslušenstva ku kaste sa vysvetľovali a odôvodňovali budhistickým učením o karme, podľa ktorej je terajší život výsledkom zásluh alebo nahromadenej viny v minulých životoch.

Tibetské trestné právo sa vyznačovalo krajnou ukrutnosťou. Až hlboko do 20. storočia sa zachovali tresty ako verejné bičovanie, odrezanie údov, vypichnutie očí a sťahovanie kože za živa. Keďže budhizmus zásadne zakazuje zabitie akéhokoľvek tvora, previnilcov často trýznili až na kraj smrti a potom ich ponechali ich osudu; ak potom umreli na následky mučenia, bolo to tak určené v ich karme.

Najnovšie aj dalajláma pripúšťa, že feudálny Tibet „iste nebol dokonalý“. Tým však sebakritika končí. O biednych životných pomeroch masy národa pod jarmom mníchov nechce hovoriť. Stále prikrášľuje minulosť a tým prispieva k idealizácii starodávneho Tibetu.

Idealizujúci pohľad na Tibet sa zakladá na zarážajúcej neznalosti historických faktov. Teokratický feudalizmus trval v Tibete v tej forme, v akej sa nachádzal v r. 1950, od polovice 17. storočia; vtedy militantná sekta gelugpov („žlté čiapky“) za pomoci Mongolov vyradila všetkých vnútropolitických protivníkov. Vodca gelugpov, známy ako „Veľký piaty dalajláma“, sa vyhlásil za najvyššiu duchovnú a svetskú autoritu krajiny. Hoci od r. 1720 mal Tibet štatút vojenského protektorátu Mandžúrska a od r. 1793 bol vazalským štátom Číny, vo vnútorných záležitostiach zostala v rukách lámov neobmedzená moc.

Obsadenie Čínou

Takto sa vstup čínskych armád do Tibetu r. 1950 zakladá na historicky odôvodnenom - takrečeno od cisárstva zdedenom - chápaní novovzniknutej Čínskej ľudovej republiky. Z hľadiska Beijingu (Pekingu) Tibet bol a (najneskoršie od r. 1720) je neoddeliteľnou súčasťou čínskeho teritória. Nedá sa teda jednoznačne uzatvárať, či je jeho obsadenie medzinárodnoprávne legitímne alebo nie. Dá sa očakávať, že aj v budúcnosti tu budú na seba narážať nezmieriteľne rozdielne názory.

Násilia a pustošenia, ktorých sa v Tibete dopustila oslobodzovacia armáda najmä v priebehu kultúrnej revolúcie v šesťdesiatych rokoch, sa nedajú ničím odôvodňovať a ospravedlňovať. Aj tak sa však nedá všetko veriť správam tibetských utečencov a ich medzinárodnej scéne podporovateľov: ak nie sú ich údaje úplne vymyslené, sú spravidla nemožne prehnané a/alebo sa vzťahujú na udalosti, ktoré už dávno nie sú aktuálne. Tvrdenie dalajlámovej exilovej vlády, že „každodenný život Tibeťanov v ich vlasti charakterizuje telesné mučenie, psychický teror, diskriminácia a totálne neuznávanie ľudských práv“, je čistá propaganda na vyvolanie sympatií alebo zbierku finančných príspevkov; nezodpovedajú súčasnej realite v Tibete. Nie je pravda, že Tibeťanky sú húfne nútené k potratom a hromadne sterilizované, že krajina je zaplavená čínskymi osídlencami a že tibetská kultúra je sústavne devastovaná. Dalajlámovia ako „božskí králi“ nemajú demokratické oprávnenie. Tak ako iných väčších alebo menších lámov ich na základe astrologických a iných pochybných veštieb vyberajú pre ich úlohu spomenutí gelugpovia, miestni feudáli. Aj terajší dalajláma, považujúci sa za štrnástu inkarnáciu (prevtelenie) svojich predchodcov, bol takto nájdený či vybraný už ako dvaapolročný chlapec; potom bol pre svoju rolu, ako sa patrí, vyškolený.

Duchovia a démoni

Doktrína gelugpov je nepochopiteľný a zmätený konglomerát viery na duchov a démonov, spojený s človeka nedôstojnými rituálmi poddávania sa. Ako každé náboženstvo zakladá sa na rafinovane a cielene vyvolávanom strachu pred posmrtným životom. Učenie tibetského budhizmu je plné predstáv strašných oblúd, vampírov a čertov. Kto neposlúcha príkazy lámov, neujde jednému zo šestnástich pekiel. Jedno z nich je „smradľavý kotol plný výkalov“, do ktorého ponárajú hriešnika až po krk; pritom ho „ostré zobáky obrovského hmyzu rozkúskujú a vyžerú mu dreň z kostí“. V iných peklách ľudí pália, štvrtia, mliaždia, skalami drvia alebo obrovskými britvami režú na tisíc kúskov. A to bez prestania od vekov do vekov. Len s hrôzou si možno predstaviť, čo narobia takéto patologické karmovské desivé predstavy v mysliach jednoduchých nevzdelaných ľudí, tobôž v hlávkach troj- až štvorročných detí, ktoré sa už tým prepchávajú.

Tibetský budhizmus vychováva systematicky na duchu a duši zmrzačených ľudí. Podstatnou súčasťou rituálnych obradov, medzi ktoré patria aj odporné sexuálne praktiky, spravidla ponižujúce ženy, je požívanie „nečistých substancií“. To je päť druhov mäsa (býčie, psie, slonie, konské a ľudské) a päť druhov „nektárov“ (výkaly, mozog, pohlavný sekrét, krv a moč). Podkladom takýchto tantrických obradov je potreba získať poznanie, že „nič nie je samo osebe čisté alebo nečisté“ a takéto posudzovanie sa zakladá len na falošnom určení pojmu. Malo by sa teda jesť aj ľudské mäso.

Obeťou takýchto kolektívnych falošných predstáv až šialenstva je celá spoločnosť, od storočí žijúca pod nadvládou generácií mníchov a ich bludných náuk. Nakoniec sú obeťami aj sami mnísi a lámovia, vychovávaní v tomto duchu od útlej mladosti a zbavení akejkoľvek možnosti samostatne myslieť a konať, takže nie sú vstave rozpoznať tento systém klamstva, v ktorom sa krútia. Naopak, oni považujú svoje pokrivené a ohyzdné názory, svoje poklonkárstvo a sebašpinenie, za prejav vyššieho povedomia nevyhnutne potrebného na „ceste k osvieteniu“.

*  *  *

Colin Goldner vedie Fórum pre kritickú psychológiu v Mníchove, ktoré je poradňou pre ľudí postihnutých psychokultmi. Napísal veľa kritík ezoterizmu a okultizmu. Najnovšie vydal knihu „Dalai Lama - Fall eines Gottkönigs“ (Dalajláma, prípad božského kráľa – Alibri Verlag, Aschaffenburg, 1999).

*  *  *

Dodatok: Teror proti kritikom dalajlámu

Mníchovský kritik siekt a okultizmu Colin Gordner je vystavený masívnym hrozbám, najmä od vyjdenia jeho knihy o dalajlámovi a tibetskom budhizme. Okrem iného sa v nej rozoberajú sexuálne praktiky lámov s deťmi. V septembri 1999 dostalo vydavateľstvo anonymný list, že autor „si to odpyká“, ak knihu nestiahnu z obehu. Podpis znel „Smrť zradcovi!“

V októbri prišiel do vydavateľstva Alibri balík adresovaný Goldnerovi, ktorý vyvolal podozrenie, že obsahuje výbušninu. Nakoniec v ňom bola „len“ páchnuca zmes výkalov a papiera. Colin Gordner: „Tu vidieť, ako je to s tou údajnou mierumilovnosťou tibetského budhizmu. Hoci sa dalajláma pokúša predstaviť nám iný obraz, celými dejinami vajrayanského budhizmu sa ako červená niť ťahá násilie.“

Do tohto obrazu dobre zapadne recenzia Goldnerovej knihy v disidentskom časopise „Tibet-Forum“, kde sa kniha porovnáva s nacistickými protižidovskými novinami „Der Stürmer“.

*  *  *

Prameň: Colin Gordner, "Mythos Tibet", Diesseits, č. 49, s.14, 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Hádať sa s náboženskými fanatikmi?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Ulrich Tünsmeyer

Pri svetonázorových konfliktoch narážajú argumenty na hranice. Možno debatovať s niekým, ak s ním nesúhlasíme v zásadných princípoch?

Umenie argumentovať je umenie života. Argumentujeme a hádame sa, lebo musíme; lebo to život od nás vyžaduje a pretože život nie je nič iné ako neustála výmena argumentov. Diskutujeme, aby sme zistili, či je nejaká myšlienka na niečo vhodná alebo nejaký plán uskutočniteľný; hádame sa, aby sme sa dozvedeli, čo vedia o veci iní. Skrátka, človek sa pokúša prostriedkami reči získať súhlas svojich partnerov so svojím stanoviskom.

Umenie hádať sa

Hľadanie pravdy, snaha po spravodlivosti alebo prejavenie kreativity sa nemôže diať v izolácii. Dopredu sa dá ísť len v konštruktívnom spore, t.j. výmenou argumentov. Bez láskyplného dohadovania sa nepochopia deti rodičovskú oddanosť a nevyvinie sa medzi nimi vzťah, ktorý vedie k rastu zrelých, psychicky zdravých detí. Bez verejných pohovorov občanov sa štát stane púšťou, na ktorej nič nerastie, nič nekvitne, nič sa nedeje, nič nežije.

Umenie hádať sa má určité pravidlá a vyžaduje zaujať určité zásadné stanovisko; aj tak sa však dá úspešne argumentovať. Názory si možno vymieňať v kuchyni, v spálni, v súdnej sieni, v politike, na ulici - všade. Neznamená to však, že sa sporné prípady dajú riešiť len argumentovaním. Niekedy sa to podarí, inokedy nie. Potvrdzujú to početné vojnové konflikty vznikajúce zo sporov. Aj v prípadoch, keď sa dá predvídať neúspech a keď historická skúsenosť hovorí, že argumentatívne stretnutie bude beznádejné, robia sa opäť a opäť pokusy pokojne vyjednať riešenie - takrečeno nádej tam, kde zrejme niet v čo dúfať.

Ak niekto zo zásady odmieta naše princípy, s tým sa nedá diskutovať. To je normálny prípad sporu medzi dvoma ideológiami. Argumentatívny boj tu nie je možný, lebo zdôvodňovanie predpokladá nejaký základ.

O myšlienke všeobecných ľudských práv, spočívajúcej na osobnej dôstojnosti a slobode každého človeka, sa nedá diskutovať s ideologickým absolutizmom náboženského fundamentalizmu, nech je kresťanského, židovského, hinduistického alebo islamského pôvodu. Pohľad do dejín nám ukazuje, že ideológie a náboženstvá sa podľa okolností s ohňom a mečom vrhali na seba alebo ignorujúc protivníka existovali vedľa seba.

Proti fanatizmu: Čo tu pomôže?

A tak stojíme pred otázkou: Aké sú možnosti zápasu s fanatickými ideológiami? Už Voltaire, a to bol úspešný borec s náboženským dogmatizmom, pesimisticky konštatoval: „Proti tejto epidemickej chorobe fanatizmu niet iného lieku ako ducha filozofie, ktorý mravy ľudí postupne zlepšuje a prepuknutie zla predpovedá. Keď sa raz toto zlo niekde uchytí, tu pomôže len utekať a čakať, kým sa vzduch vyčistí.“

Pre filozofa Huberta Schleicherta je fanatizmus neľudskosť v mene veľkých ideálov; opak tolerancie. Základný princíp fanatizmu znie: „Moja pravda zasluhuje osobitné postavenie voči všetkým falošným učeniam.“ Jeho náboženský variant je, že „boha treba poslúchať viac ako ľudí“. Ak sa taká zásada spojí s presvedčením, že „ja mám pravdu“ alebo „viem, čo boh odo mňa chce“, prepukne fanatizmus.

Okrem náboženského existujú aj iné formy fanatizmu: politické ideológie, rasizmus, nacionalizmus. Podľa Schleicherta však ani jeden z nich nemá tak vycibrenú a dlhšie ako tisícročie trvajúcu argumentáciu vo veciach intolerancie ako náboženský fanatizmus.

Je vôbec možné argumentatívne stretnutie o základných princípoch nejakej ideológie alebo náboženstva, prípadne dokonca jeho kritika? Bolo by to len zbytočné, niekedy asi aj nebezpečné podujatie? Stále sa to robí: misionári kážu a ich protivníci nezaháľajú. Kritici hľadajú slabiny v kázni, osvetári píšu proti tmárstvu a fanatizmu. Ako sa tu dá argumentovať?

Náboženstvá vyzdvihujú ako podstatu a údajnú prednosť viery, že nespočíva na argumentoch. No čomu sa dá veriť bez argumentov, tomu nemožno účinne odporovať argumentmi.

Ako otriasť systémami viery?

Náboženské systémy možno otriasť len vtedy, ak sa subverzívne použije rozum. To navrhuje Hubert Schleichert vo svojej knihe „Ako diskutovať s fundamentalistami a nezblázniť sa. Návod na subverzívne myslenie“.

Subverzívna (podrývačská) kritika agitátora znamená pozbierať presné informácie o príslušnej ideológii a podať obsiahly rozbor jej problémov, osobitností, nepochopiteľností a alternatív. Zakaždým treba poukázať na iné možnosti uvažovania. Nemá ísť o vyvracanie alebo difamáciu zlomyseľnými obviňovaniami, ale o otvorené podanie skutočnej činnosti a skutočných výpovedí, pričom sa dá poukázať na protirečenia a trápne situácie. Agitátor pri subverzívnej argumentácii netvrdí, že chce niečo dokázať alebo vyvrátiť. Chce len informovať, demonštrovať, predložiť iné myšlienkové modely. Chce poukázať na to, čo všetko príslušná ideológia obsahuje a hlása.

Výhodou subverzívnej kritiky je, že nie je potrebné vyjaviť vlastné vyznanie. Subverzívny postup uvoľní napätia a fixácie. Ukáže, že niečo môže byť aj inakšie, alebo že sa môže inakším zadať. Ruší zúžený pohľad a rozširuje ho. Ostrí pohľad na dôsledky danej ideológie a tým učí dívať sa na ňu zvonka. Predkladá spôsob, ako možno podať jednoduché vysvetlenia miesto zázrakov a mýtov. Predovšetkým však menuje vlastným menom neľudskosti, ktoré mohli byť zakryté pláštikom náboženstva alebo ideológie. No nerobí si nárok, že toto náboženstvo alebo ideológiu vyvracia. Nikdy nemá formu externej kritiky typu „To, čo veríš, je falošné“; skôr sa prihovára: „Ukážem ti, čomu ty vlastne veríš.“

Subverzívna argumentácia nemieri na základné výpovede náboženstva, ale na veci, ktoré veriaci alebo fanatik pripúšťa, hoci sa ho nepríjemne dotýkajú, ale nie sú preňho rozhodujúce. Dá sa napr. opísať, koľko podvodov, klamstiev a nekritickej ľahkovernosti je v hre pri správach o zázrakoch. O tom sa dá hovoriť bez problémov a veriaci môže len matne protestovať. Na zásadnom predpoklade, že zázraky sú možné, nech to nič nemení. No poukaz na tie mnohé klamstvá neostane natrvalo bez účinku. Nie je to konkluzívny (uzatvárajúci), je to len subverzívny argument. Viera v zázraky sa nevyvráti, ale otrasie sa ňou a raz sa bude zdať staromódnou.

K podstatným znakom fanatika patrí, že naňho argumenty nepôsobia. Treba ho vlastne nechať na pokoji a starať sa len o to, ako znížiť nebezpečenstvo, ktoré z neho vychádza. Argumentácia proti fanatizmu sa môže zdať zameraná na fanatika a mať za cieľ presvedčiť ho o výhodách lepšej a ľudskejšej veci. V skutočnosti sa však obracia skôr na tých, čo ešte nie sú, alebo ešte natoľko nie sú „postihnutí“ a pokúša sa imunizovať ich. Cieľom nie je vyvrátiť názory fanatika, ale zabrániť, aby jeho myšlienkové výplody vzbudili u niekoho vážny záujem.

Koniec koncov ideológie ako aj náboženstvá každého druhu - ak odhliadneme od imperiálnej moci - nebývajú ani porazené, ani vyvrátené, ani prekonané, ale stanú sa po čase nevšímanými, nudnými, zabudnutými. Dlhé dejiny kresťanstva v Európe dokazujú, ako málo dosiahol argumentatívny zápas s učením a praxou cirkvi. No napriek dôkazom neúčinnosti argumentov proti kresťanstvu je dnes zrejmé, že cirkvi od čias prvej slobodnej kritiky pomaly ale iste strácajú pôdu pod nohami.

Teda naozaj neboli útoky voľnomyšlienkárskeho a kritického ducha, ten obrovský náklad kritiky náboženstiev a dogiem úplne bez účinku? Hoci je nemožné vymenovať a zvážiť jednotlivé príčiny, je isté, že osvetová práca mala svoje dôsledky. Pomaly ale natrvalo podmínovala múry ideologických pevností. Práve to chce Schleichert vyjadriť pojmom „subverzívny rozum“.

Keď sa boj končí, nepociťujeme ten zápal, s akým sa išlo do poľa - aspoň v širokých vrstvách obyvateľstva západného sveta; niekdajší mocný protivník sa stáva nezaujímavým. Časy vážneho, trpkého boja sú za nami. Už Friedrich Nietzsche to jasnozrivo formuloval: „Odteraz rozhoduje naša nechuť voči kresťanstvu, už nie tak naše dôvody.“

Redukovať argumentatívnu diskusiu na otázku chuti by však bola postmoderná ľubovoľnosť. Preto si treba vychádzajúc z pojmu rozum uvedomiť smer argumentatívneho zápasu s ideológiami. Schleichert na to berie stručnú ale múdru definíciu rozumu podľa encyklopédie: „Rozum je vidieť veci také, aké sú. Ak niekto vidí veci dvojmo, stratil rozum. Blúznenie je ako víno.“

Pre osvetára znamená rozum v prvom rade, že nikoho neslobodno v mene nijakej ideológie a nijakého náboženstva alebo ideálu ovplyvňovať, zastrašovať, vysmievať, materiálne poškodzovať, jeho slobodu neslobodno obmedzovať a neslobodno ho mučiť alebo zabiť. Z toho vyplýva podľa Schleicherta: „Ideológie, náboženstvá, rojčenia, vízie, dogmy, doktríny, viery a povery, ortodoxie a kacírstva a všetky podobné myšlienkové prúdy, ktoré navádzajú k porušovaniu ľudských práv alebo ich zľahčujú, treba napádať aj vtedy, keď sa momentálne predstavujú v koži nevinného baránka. Skúsenosť nás totiž učí, že v týchto záležitostiach nemožno byť nikdy dosť opatrný a nedôverčivý. Preto musíme odmietnuť každý pokus znevážiť rozum ako bázu medziľudských vzťahov a stykov, každú relativizáciu rozumu či už zahrávajúcimi sa intelektuálmi alebo zadubenými fanatikmi.

Prameň: Ulrich Tünsmeyer, "Streiten mit religiösen Fanatikern?" Diesseits, č. 49, s. 16-17.

Preložil Rastislav Škoda

Sme vo veku antropotechník

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Rastislav Škoda

V minulom čísle ZH sme nahlásili príspevok o diskusii, ktorá prebehla na jeseň 1999 v nemeckých masmédiách okolo prednášky filozofa Petra Sloterdijka „Pravidlá pre ľudskú záhradu“, v ktorej sa autor na pozadí histórie humanizmu (v bežnom zmysle, nie nášho ateizmu) zaoberá problematikou spojenou s genotechnickou selekciou ľudí. Je súčasne reakciou na informácii o tejto diskusii v Literárnom týždenníku č. 43 z 19.11.99 z pera Nory Krausovej.

Uverejňujeme teda preklad Sloterdijkovej prednášky, ako bola uverejnená v internete (http“//menschenpark.tripod.com 13.12.99, resp. www.archiv.zeit.de _.htlm 18.1.00) a niekoľko typických reakcií na ňu vrátane odpovede Sloterdijka Assheuerovi. Odborníkov prosí neodborník o úsmev nad nešikovnými výrazmi v preklade - dúfa, že zmysel neobrátil naruby. Chýba aj záver - niet ho ani v nemeckej tlači. Ako by aj mohol byť, keď argumentov pribúda: opička Tetra síce nie je klón získaný metódou dr. Iana Wilmuta, ale vznikla z embrya v skorom štádiu rozštvrteného a implantovaného do štyroch opíc.

Nech si pozorný čitateľ urobí úsudok, či si Sloterdijk zaslúži hromobitie v posvätnom zápale, vrcholiace rasistickou urážkou „pochabý germánsky filozof“ (v č.6 ZH nájdete 36 prívlastkov tohto typu; pod titulkom „Miluj blížneho svojho“ nás na ne na veľkoplagátoch upozorňuje firma Benneton), ktorú Nore Krausovej a redakcii Literárneho týždenníka vytýkam viac ako vecné chyby; otvorene katolícky postoj jej nemôžem vytýkať, len vyjadrujem naše humanistické stanovisko.

Väčšina nemeckých komentárov uznáva, že vo veci má Sloterdijk úplne pravdu: že antropotechniky sú na programe dňa; že keďže evolučná teória platí a podľa nej dosiaľ každý druh alebo prežíva a vtedy sa mení na nový druh, alebo vymiera, dá sa očakávať podobný osud aj pre species človek (nikto to nečaká zajtra); že vývoj dosiaľ nič nezadržalo a aj v budúcnosti bude nezadržateľný. Niektorí mu vytýkajú spôsob, ako interpretuje toto dianie: že venuje pozornosť Platónovým úvahám o pravom štátnikovi, Nietzscheho nadčloveku a Heideggerovmu sklamaniu nad zlyhaním humanizmu pri doterajšej výchove dobrého človeka. Nesvedčí sa, že pri tom neraz zle interpretujú slová a myšlienky autora, proti čomu sa on samozrejme energicky bráni.

Sloterdijkov spor s kritickou teóriou a s Heideggerom nás v tejto súvislosti nemusí zaujímať. Ako ateisti sme citliví na Sloterdijkove štylizácie a vety typu

  • zúfalo na Rím zahľadený neohumanizmus

  • ak si na chvíľu dovolíme za klasikov považovať aj Cicera aj Krista

  • je zbytočné zachádzať hlbšie do kryptokatolíckeho charakteru Heideggerových meditujúcich postáv

  • pastorálny spolok chovateľov, t.j. projekt klerikálneho paulínskeho inštinktu

  • pár generácií vlády kňazov nestačí na to, aby sa narobili z vlkov psy a z praľudí bazilejskí profesori

  • bohovia sa stiahli do pozadia a ponechali na človeku, aby sa sám strážil;


a sme si istí, že sú na ne citliví aj ľudia typu Nory Krausovej. Vyplýva z nich, že Sloterdijk je ateista alebo asopň agnostik a Literárny týždenník je tu predsa na to, aby v každom čísle upozorňoval na kresťanské základy našej kultúry, resp. aby sa aktívne podieľal na reevanjelizácii našej vlasti v intenciách Jána Pavla II. Preto treba upozorniť tých málo čitateľov cennej zahraničnej tlače, ktorí sa na Slovensku vyskytujú, že Sloterdijk je nebezpečný podvratník a neujde súdu v Ríme.

No možno som Nore Krausovej krivdil, že čaká rozriešenie problému antropotechník kardinálom Ratzingerom z Ríma. Možno už aj u nej dosiahla sekularizácia taký stupeň, že výstražná fráza Roma locuta causa finita stratila pôvodný zmysel rozsudku nad Galileom, Brunom, osvietenstvom, komunizmom (ale nie fašizmom!), teológiou oslobodenia atď., a že značí len toľko, že o veci treba ďalej hovoriť - a to je naše humanistické heslo; protestujeme proti tejto vete.

Som rád, že Literárny týždenník dal v č. 46/99 Marianovi Grachovi možnosť vynikajúco sa zastať Petra Sloterdijka, no nie je pekné, že v ďalšom čísle Nora Švenková jeho slová zľahčuje. Trvám na tom, že by sa mal za rasistickú urážku Petrovi Sloterdijkovi a svojim čitateľom aspoň ospravedlniť.

Pravidlá pre ľudskú záhradu – odpoveď na List o humanizme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Peter Sloterdijk

Básnik Jean Paul raz povedal, že knihy sú hrubé listy priateľom. Touto vetou výstižne a pôvabne charakterizoval humanizmus: je to telekomunikácia na sprostredkovanie priateľstva médiom písma. Všetko, čo sa od čias Cicera rozumie pod pojmom humanitas, sú v najužšom i najširšom význame slova dôsledky alfabetizácie.

Odkedy filozofia existuje ako literárny druh, získavala si prívržencov tak, že na spôsob infekčnej choroby píše o láske a priateľstve. Nie je len prednáškou o láske k múdrosti – chce v iných vzbudiť lásku. Že po svojich začiatkoch pred viac ako 2500 rokmi ostala písaná filozofia až dodnes virulentná, za to ďakuje úspechom svojej schopnosti získať si svojím textom priateľov. Nechala sa opisovať ako reťazový list počas generácií a napriek všetkým chybám pri kopírovaní, možno aj práve pre tieto chyby, priateľsky očarúvala kopistov aj interprétov.

Najdôležitejší článok v tejto reťazi listov bol bez pochybnosti príjem gréckej zásielky Rimanmi, lebo len rímske privlastnenie si gréckeho textu ho sprístupnilo celému impériu a sprostredkovalo, aspoň nepriamo, po páde západnej ríše, neskorším európskym kultúram. Grécki autori by sa iste začudovali, čo za priatelia tu jedného dňa odpovedajú na ich listy. V písomnej kultúre patrí k pravidlám hry, že odosielatelia nevedia predvídať skutočných príjemcov. Napriek tomu sa autori púšťajú do dobrodružstva poslať na cesty listy neidentifikovaným priateľom. Bez zakódovania gréckej filozofie na prepravy schopné písomné svitky by sa poštové zásielky, ktoré voláme tradíciami, neboli mohli podať; a bez gréckych lektorov, ktorí sa Rimanom ponúkli na pomoc pri rozlúštení listov z Grécka, by sa títo Rimania neboli mohli spriateliť s odosielateľmi týchto písiem. Priateľstvo, idúce do diaľav, potrebuje teda oboje - jednak listy samotné, jednak ich doručovateľov alebo interprétov. Nuž a bez ochoty rímskych čitateľov spriateliť sa so zásielkami ďalekých Grékov by nebolo príjemcov a keby sa Rimania neboli pustili do hry so svojou výbornou receptivitou, neboli by grécke zásielky nikdy prenikli do západoeurópskeho priestoru, kde ešte žijú dnešní záujemcovia o humanizmus. Neexistoval by ani jav humanizmus, ani nijaká vážna forma latinských filozofických rečí, ani nijaká neskoršia národná filozofická kultúra. Ak je tu a dnes reč po nemecky o ľudských veciach, treba za túto možnosť ďakovať nie na poslednom mieste ochote Rimanov čítať listy gréckych učiteľov tak, ako keby to boli listy priateľom do Talianska.

Ak vezmeme do úvahy epochálne dôsledky grécko-rímskeho poštového styku, ukáže sa, že pri písaní, odosielaní a preberaní filozofických spisov platia osobitné okolnosti. Samozrejme posiela odosielateľ takýchto priateľských listov svoje posolstvo do sveta bez toho, že by poznal príjemcov – a ak ich pozná, vie, že jeho zásielka má okrem nich široký okruh záujemcov a vzruší neurčitý počet bezmenných, často ešte nenarodených čitateľov. Z erotologického hľadiska je hypotetické priateľstvo medzi pisateľom kníh a listov a ich príjemcom prípadom lásky k vzdialenému – úplne v Nietzscheho ponímaní, ktorý vedel, že napísané slovo má moc premeniť lásku k blížnemu a blízkemu na lásku k neznámemu, vzdialenému, aj prichádzajúcemu životu; list postaví telekomunikatívny most nielen medzi dobrými priateľmi žijúcimi pri posielaní listov ďaleko od seba, ale dá do pohybu operáciu medzi neznámymi ľuďmi; namieri na zvedenie do diaľky, čo je v reči staroeurópskej mágie actio in distans, a má za cieľ, aby sa neznámy priateľ priznal k svojmu priateľstvu a pridal do kruhu priateľov. Čitateľ, ktorý sa pustí do čítania hrubšieho listu, môže knihu považovať za pozvánku a ak ho čítanie zaujme, zahlási sa do spolku oslovených a prizná sa tam, že zásielku prevzal.

Všetky humanizmy sa zakladajú na komunitárnej fantazme a táto by sa takto dala odvodiť od literárnej spoločnosti, ktorej členovia odkrývajú kanonickými čítaniami svoju spoločnú lásku k inšpirujúcim odosielateľom. V jadre takto chápaného humanizmu nachádzame fantázie príslušníkov siekt alebo klubov – sen o osudovej solidarite tých, čo sú vyvolení k tomu, že vedia čítať. V starom svete, dokonca až do predvečera novodobých národných štátov, znamenala schopnosť čítať naozaj niečo ako príslušnosť k tajuplnej elite - kedysi všelikde platila znalosť znakov, gramov, (z toho gramatika) za čarodejníctvo: v stredovekej angličtine zo slova grammar vzniklo glamour, chýrnosť: tomu, čo vie písať, padnú ľahko aj iné nemožnosti. Humanizovaní nie sú spočiatku viac ako sekta alfabetizovaných a ako v mnohých iných sektách aj v tejto sa rodili expanzionistické a univerzalistické projekty. Kde bol alfabetizmus neskromný a rád fantazíroval, tam vznikala gramatická alebo literálna mystika, kabala, snívajúca o tom, ako pochopiť spôsob písania tvorcu sveta (1). Kde sa naproti tomu humanizmus stal pragmatickým a programovým, ako v gymnaziálnych ideológiách občianskych národných štátov 19. a 20. storočia, tam sa vzor literárnej spoločnosti rozšíril na vzor politickej spoločnosti. Od tých čias sa národy organizujú ako prealfabetizované nútené zväzy priateľstva, zaprisahané na kánon čítania, záväzný v príslušnej národnostnej oblasti. A tak sa teraz okrem všeobecne európskych antických autorov mobilizujú aj nacionálni a novodobí klasici – ich listy pre verejnosť sa prostredníctvom knižného trhu a vyššieho školstva povýšili na účinné motívy pri tvorbe národov. Čo iného sú novodobé národy ako účinné fikcie čítajúcich verejností, ktoré rovnaké spisy robia rovnako naladeným spolkom priateľov? Všeobecná branná povinnosť pre mužskú mládež a všeobecná povinnosť čítať klasikov pre mládež oboch pohlaví charakterizujú klasickú dobu meštianstva, t.j. tie časy ozbrojenej a sčítanej humanity, na ktorú sa obzerajú dnešní noví a starí konzervatívci, nostalgickí, bezmocní a súčasne aj úplne neschopní teoreticko-mediálne vysvetliť zmysel návodu na čítanie – kto o tom chce získať aktuálny obraz, nech si prečíta, ako biedne dopadli v Nemecku výsledky nedávneho pokusu o celonárodnú diskusiu o údajnej potrebe nového literárneho kánonu.

Naozaj, v rokoch 1789 až 1945 čitateľské národné humanizmy vrcholili; v ich strede sídlila svojej moci si vedomá a so sebou samou spokojná kasta staro- a novofilológov, majúca za úlohu iniciovať potomstvo pre vstup do kruhu príjemcov rozhodujúcich hrubých listov. V tom čase moc učiteľov a kľúčová rola filológov sa zakladali na ich privilegovanej znalosti autorov, prichádzajúcich do úvahy ako odosielatelia spisov dôležitých pre udržanie spoločnosti. Vo svojej podstate bol meštiansky humanizmus len plnou mocou nanútiť mládeži klasikov a zdôrazňovať univerzálnu platnosť nacionálnych čítaní (2). Na tomto základe by boli do určitej miery aj meštianske národy literárnymi a poštovými produktmi; boli by to fikcie osudového priateľstva s ďalekými krajanmi a sympatickými čitateľmi celkovo príťažlivých spoločno-vlastných autorov.

Ak sa dnes zdá, že táto epocha sa neodvolateľne skončila, tak nie preto, že by ľudia z nejakej dekadentnej nálady neboli už ochotní plniť svoje národné literárne povinnosti; epocha národno-meštianskeho humanizmu je na konci, lebo umenie písať inšpirujúce listy národu priateľov už nestačí, nech by dosahovalo akúkoľvek profesionalitu, na nadviazanie telekomunikatívnych zväzkov medzi obyvateľmi modernej masovej spoločnosti. Mediálne etablovanie masovej kultúry v rozvinutom svete okolo r. 1918 (rozhlas), po r. 1945 (televízia) a ešte viac súčasnou revolúciou prepojení postavilo koexistenciu ľudí v súčasnej spoločnosti na nové základy. Bez veľkej námahy sa dá dokázať, že tieto sú rozhodne postliterárne, postepistolografické a teda posthumanistické. Ak niekto považuje predponu „post“ pri týchto formuláciách za príliš dramatickú, mohol by ju nahradiť prídavným menom „okrajový“, takže naša téza znie: moderné veľkospoločnosti môžu produkovať svoju politickú a kultúrnu syntézu len okrajovo literárnymi, listovými, humanistickými médiami. Nijako to nie je koniec literatúry, ale vyvinula sa z nej akási subkultúra sui generis a dni jej preceňovania ako nositeľky národného ducha sú za nami. Sociálna syntéza už nie je – ani len zdanlivo nie je – hlavne vecou knihy a listu. Medzitým prebrali vedenie nové médiá politicko-kultúrnej telekomunikácie a tieto obmedzili schému z písma zrodených priateľstiev na skromnú mieru. Éra novodobého humanizmu ako školského a vzdelávacieho modelu prešla, lebo sa už nedá udržať ilúzia, že by sa politické a ekonomické veľkoštruktúry dali organizovať na podklade priateľského modelu literárnej spoločnosti.

Táto dezilúzia, ktorú si najneskoršie od prvej svetovej vojny musia priznať všetci, čo ešte majú humanistické vzdelanie, má zvláštne pomotanú, návratmi a obratmi poznačenú históriu. Lebo práve na ostrom konci národno-humanistickej éry, v bezpríkladne vyprahnutých rokoch po 1945, mal humanistický model ešte raz prežiť neskorý rozkvet; išlo pritom o organizovanú a premyslenú renesanciu, ktorá mala byť vzorom pre všetky následné malé oživovania humanizmu. Keby pozadie nebolo také temné, muselo by sa hovoriť o blúznení a sebaklame. Pri fundamentalistických náladách rokov po štyridsiatom piatom mnohým ľuďom z pochopiteľných dôvodov nestačilo vrátiť sa z vojnových hrôz do spoločnosti predstavujúcej sa opäť ako pacifikované publikum priateľov čítania – ako keby mládež Goetheho mohla nechať zabudnúť na Hitlerovu mládež. Mnohým sa vtedy zdalo aktuálnym čítať okrem odznova povinných rímskych listov aj tú druhú, biblickú, základnú četbu Európanov a nachádzať základy teraz opäť tak nazývaného západného sveta v kresťanskom humanizme. Tento zúfalo cez Weimar na Rím zahľadený neohumanizmus bol sen o záchrane európskej duše radikalizovanou bibliofíliou – bolo to trudomyseľne-nádejné rojčenie o civilizujúcej, poľudšťujúcej moci čítania klasikov – ak si na chvíľu dovolíme považovať za klasikov aj Cicera aj Krista.

V týchto povojnových neohumanizmoch, nech sa aj zrodili z ilúzií, predsa len sa ukazuje motív, bez ktorého sa humanistická tendencia nikdy nedá vysvetliť - ani v časoch Rimanov, ani v ére novodobých občianskych národných štátov: humanizmus ako výraz a predmet má vždy nejaké proti, lebo je angažovaním sa za vytiahnutie človeka z barbarstva. Ľahko sa dá pochopiť, že práve v časoch, keď sa ukazuje barbarský potenciál uvoľňovaný v násilných medziľudských stretnutiach, býva volanie po humanizme hlasnejšie a náročnejšie. Kto sa dnes pýta na budúcnosť humanity a humanizačných médií, chce v podstate vedieť, či je nejaká nádej ovládnuť súčasné divočiace tendencie človeka. Uspokojujúco tu zaváži, že zdivočenia, dnes ako vždy, prepukajú práve pri veľkom rozvinutí sily, či už ako bezprostredná vojnová a imperiálna hrubosť, či ako každodenná beštializácia ľudí v médiách nespútanej zábavy. Pre oboje dodali Rimania vzory modelujúce Európu – jednak ich všetko prenikajúci militarizmus, jednak ich do budúcnosti ukazujúci zábavný priemysel krvavých cirkusových hier. Latentnou témou humanizmu je teda oddivočenie človeka a jeho latentná téza znie: správne čítanie krotí.

Fenomén humanizmu si dnes zaslúži pozornosť predovšetkým preto, lebo pripomína – čo aj raz zahalene, inokedy zaujato – že na človeka v čase vrcholenia kultúry pôsobia vždy súčasne dve moci vzdelávania – pre zjednodušenie ich nazvime krátko brzdiacimi a uvoľňujúcimi vplyvmi. Do kréda humanizmu patrí presvedčenie, že ľudia sú „zvery pod tlakom“ a že preto je nevyhnutné vystaviť ich správnemu druhu ovplyvnenia. Nálepka humanizmu poukazuje – pod pláštikom falošnej neškodnosti – na pretrvávajúci boj o človeka, prebiehajúci ako zápolenie medzi beštializujúcimi a krotiacimi tendenciami.

V epoche Cicera sa dali obidve moci vplyvu ľahko identifikovať, lebo každá z nich mala svoje vlastné charakteristické médium. V oblasti beštializujúcich vplyvov inštalovali Rimania so svojimi amfiteátrami, štvanicami na zvieratá, zápasmi až na smrť jedného z protivníkov a svojimi priam divadelnými popravami najúspešnejšiu masmediálnu sieť starého sveta. V búrlivých mestách okolo celého Stredozemného mora si prišiel odpútaný homo inhumanus na svoje tak ako nikdy predtým a len zriedka potom (3). V období cisárstva sa stalo zásobovanie rímskych más beštializujúcimi fascináciami nepostrádateľnou rutínne ovládanou technikou panovania, ktorá sa vďaka juvenálskej formuli „chlieb a hry“ dodnes udržuje v pamäti. Antický humanizmus sa dá pochopiť len vtedy, ak ho chápeme aj ako zaujatie stanoviska v mediálnom konflikte – t.j. ako odpor knihy proti amfiteátru, ako opozíciu poľudšťujúceho, k trpezlivosti a premýšľaniu nabádajúceho filozofického čítania proti odľudšťujúcemu, netrpezlivosťou kypiacemu ošiaľu senzácií a opájania sa na štadiónoch. To, čo vzdelaní Rimania nazývali humanitas, nebolo mysliteľné bez požiadavky abstinencie masovej kultúry v divadlách hrôzy. Ak raz humanista zablúdil do vrčiacich davov, to len preto, aby si potvrdil, že aj on je len človek a že ho teda môže postihnúť infekcia beštializácie. Vráti sa z divadla domov zahanbený svojou náhodnou účasťou na infekčných senzáciách a je ochotný pripustiť, že nič ľudského mu nie je cudzie. To však značí, že ľudskosť spočíva vo voľbe krotiacich médií na rozvoj vlastnej prirodzenosti a na zrieknutí sa médií uvoľňujúcich pudy. Zmysel voľby médií potom bude v potláčaní možnej vlastnej beštiality a vo vybudovaní múru medzi sebou a odľudšťujúcimi eskaláciami hučiaceho divadelného davu.

Tieto náznaky už zreteľne hovoria: Problém humanizmu je viac ako bukolická predstava, že čítanie vzdeláva. Ide pri ňom o nič menej ako antropodiceu – t.j. určenie človeka vo vzťahu k jeho biologickej podstate a jeho morálnej ambivalencii. Predovšetkým sa však odteraz otázka, ako sa môže človek stať ozajstným alebo skutočným človekom, kladie bezpodmienečne ako otázka médií, ak pod médiami rozumieme komunionálne a komunikatívne prostriedky, ktorými sa ľudia vzdelávajú k tomu, čo by mohli byť a čo budú.

Na jeseň 1946 – v najbiednejšom údolí európskej povojnovej krízy - napísal filozof Martin Heidegger svoju neskôr chýrnu stať o humanizme – text, ktorý sa dá na prvý pohľad považovať za hrubý list priateľom. Ale spriateľovací postup, o ktorý sa tento list pokúšal, už nebola jednoducho oná meštianska duchaplná komunikácia, a aj pojem priateľstva, ktorý mal na mysli tento pamätihodný filozofický list, nijako sa nekryl s pojmom komúnie medzi národným publikom a jeho klasikom. Keď Heidegger formuloval tento list, vedel, že bude hovoriť trasľavým hlasom alebo písať neistou rukou a že niekdajšiu harmóniu medzi autorom a jeho čitateľmi už v nijakom ohľade nemožno považovať za danú. Veď vtedy nemal nijakú istotu, či vôbec ešte má priateľov; a keby sa nejakí našli, museli by sa základy tohto priateľstva nanovo položiť, a to ďaleko od všetkého, čo až dovtedy v Európe a medzi národmi platilo za základ priateľstva medzi vzdelancami. Aspoň jedno bolo zrejmé: Čo ten filozof onej jesene 1946 dal na papier, nebola reč k vlastnému národu ani reč k budúcej Európe; bol to viacznačný, súčasne opatrný a smelý pokus autora vôbec si nejakého vhodného príjemcu svojho posolstva predstaviť – a vznikol pritom dosť čudne pri mužovi Heideggerovho regionalistického naturelu – list na cudzinca, na potenciálneho priateľa v diaľke, na mladého mysliteľa, ktorý sa za okupácie Francúzska Nemcami opovážil nechať sa oduševniť nejakým nemeckým filozofom.

Teda akási nová technika spriateľovania sa? Nejaká nová pošta? Nový spôsob spolčovania sa súhlasiacich a rovnako premýšľavých okolo do diaľky odoslaného spisu? Iný pokus o humanizáciu? Iná spoločenská zmluva medzi nositeľmi bezdomového, už nie nacionálno-humanistického myslenia? Heideggerovi protivníci samozrejme neprepásli možnosť poukázať na to, že ten malý prefíkanec z Messkirchu sa tu inštinktívne chytil prvej príležitosti po vojne a pracuje na svojej rehabilitácii: vraj ľstivo využil ochotu jedného zo svojich francúzskych obdivovateľov, aby sa vyšvihol z politickej dvojznačnosti na výšiny mystického myslenia. Tieto podozrievania môžu znieť sugestívne a trefne, ale nepostihujú mysliteľský a komunikačno-strategický príbeh, skrývajúci sa za pokusom o humanizmus, adresovanom najprv Jeanovi Beaufretovi do Paríža a neskoršie samostatne publikovanému a preloženému do viacerých rečí. Tým, že Heidegger týmto spisom, ktorý chcel byť svojou formou listom, odokryl a skúmal podmienky európskeho humanizmu, otvoril nový transhumanistický alebo posthumanistický myšlienkový priestor (4), v ktorom sa od tých čias pohybuje podstatná časť filozofického premýšľania o človeku.

Z listu Jeana Beaufreta vyníma Heidegger predovšetkým jednu formuláciu: Comment redonner un sens au mot „humanisme“? (Ako vrátiť zmysel výrazu humanizmus?) List mladému Francúzovi je tiché pokarhanie zvedavého, zreteľné najmä v dvoch bezprostredných replikách:

„Táto otázka vzniká z úmyslu zachovať slovo „humanizmus“. Pýtam sa, či je to potrebné. Veď či už všetky názvy tohto druhu nenarobili očividne dosť nešťastia?“

„Vaša otázka nielenže predpokladá, že slovo „humanizmus“ chcete zachovať, ale aj priznanie, že toto slovo stratilo svoj zmysel.“ (O humanizme, 1949 a 1981, s.7 a 35).

Tým sa už manifestuje časť Heideggerovej stratégie: Slova humanizmus sa treba vzdať, ak sa má vo svojej počiatočnej jednoduchosti a nevyhnutnosti obnoviť tá skutočná úloha myslenia, ktorá sa v humanistickej alebo metafyzickej tradícii chcela zdať už vyriešenou: Načo nanovo vychvaľovať ako riešenie človeka a jeho smerodajné filozofické predstavenie sa v humanizme, keď sa práve v súčasnej katastrofe dokázalo, že problémom je človek so svojimi systémami metafyzického prerastania a vysvetľovania seba samého? Takéto zaobchádzanie s Beaufretovou otázkou sa nedeje bez majstrovskej zloby, lebo sokratovským spôsobom ponúka žiakovi v otázke obsiahnutú nesprávnu odpoveď. Všetko sa deje s mysliteľskou vážnosťou; všetky tri hlavné lieky európskej krízy r. 1945, kresťanstvo, marxizmus a existencializmus, sa charakterizujú bok po boku ako druhy humanizmu, líšiace sa od seba len povrchovou štruktúrou – ostrejšie povedané: ako tri druhy a spôsoby, ako sa vyhnúť radikálnosti otázky po podstate človeka.

Heidegger sa ponúka skončiť s nezmerateľnou medzerou európskeho myslenia – s nepostavením otázky po podstate ľudí – jediným primeraným, podľa neho existenciálno-ontologickým spôsobom; prinajmenšom naznačuje svoju ochotu slúžiť akýmkoľvek predbežným obratom príchodu konečne správne položenej otázky. Po týchto na pohľad skromných obratoch však Heidegger odhaľuje ohromujúce dôsledky: Humanizmus – či už v antickej, kresťanskej alebo osvietenskej podobe – bol agentom dvojtisícročného nemyslenia. Vyčíta sa mu, že svojím rýchlym, na pohľad evidentným a nevyvrátiteľným vysvetľovaním podstaty človeka znemožnil vysloviť zásadnú otázku o tejto podstate. Heidegger vyhlasuje, že od jeho diela „Bytie a čas“ sa bude humanizmom študovať nie preto, že by bol precenil problém humanitas, ale že ho nedocenil (O h., s.21).

Čo však znamená nasadiť podstatu človeka dosť vysoko? Po prvé to značí zrieknuť sa zvyčajného nesprávneho znevažovania. Otázka podstaty človeka sa nedostane na správnu dráhu, ak sa nevzdáme najstaršej, najtvrdošijnejšej a najzhubnejšej, európskej metafyziky: definovať človeka ako animal rational. Pri tomto vysvetľovaní svojej podstaty ostáva človek chápaný len zo svojej animálnej stránky, obohatenej o pár prídavkov. Proti tomu revoltuje Heideggerova existencialisticko-ontologická analýza, lebo Heidegger nemôže vidieť podstatu človeka v zoologickej alebo biologickej perspektíve, aj keď sa jej spravidla pridáva duchovný alebo transcendentálny faktor.

V tomto bode je Heidegger neoblomný a vstupuje dokonca ako rozhnevaný anjel so skríženými mečmi medzi zviera a človeka, aby znemožnil akékoľvek ontologické spoločenstvo medzi nimi. Vo svojom antivitalistickom a antibiologistickom afekte sa necháva strhnúť k skoro hysterickým výpovediam, keď napr. vyhlasuje, že sa pozdáva „akoby nám bola božská podstata bližšia ako cudzosť živých bytostí“ (O h., s.17). Jadrom tohto antivitalistického pátosu je poznatok, že človek sa líši od zvierat ontologicky, nie špecificky alebo genericky; za žiadnych okolností ho preto neslobodno považovať za zviera s nejakým kultúrnym alebo metafyzickým plus. Ľudský druh bytia je od všetkých ostatných vegetabilných a animálnych bytostí esenciálne a ontologickou podstatou odlišný; lebo človek má svet a je vo svete, kým rastliny a zvieratá sú len vo svojom príslušnom prostredí.

Ak je filozofický dôvod pre reč o dôstojnosti človeka, je to preto, lebo človek je jednak svojím bytím sám oslovený, jednak, ako zvykne hovoriť Heidegger ako pastorálny filozof, je na ochranu bytia určený. Preto majú ľudia jazyk - no podľa Heideggera v prvom rade nielen nato, aby sa medzi sebou dorozumeli a pri tomto dorozumievaní navzájom krotili.

„Jazyk je skôr domovom bytia; bývajúc v ňom človek ek-sistuje, a to tak, že patriac pravde bytia, chráni ju.

A tak pri určovaní ľudskosti človeka ako jeho ek-sistencie záleží na tom, že podstatný nie je človek, ale bytie ako dimenzia extázy ek-sistencie.“ (O h., s.24)

Pri bližšom započúvaní sa do týchto najprv hermetických formulácií sa ozve tušenie, prečo sa Heideggerova kritika humanizmu cíti taký sebaistá, že neskončí ako nehumanizmus. Keď odmieta nároky humanizmu, že tento už dostatočne vysvetlil podstatu človeka a stavia proti tomu svoju vlastnú ontoantropológiu, nepriamo sa predsa len pridŕža najdôležitejšej funkcie klasického humanizmu, totiž spriatelenia ľudí so slovom iných – on dokonca radikalizuje motív spriatelenia a prenáša ho z pedagogického poľa do centra ontologického povedomia.

To je zmysel často citovanej a veľmi vysmievanej reči o človeku ako pastierovi bytia. Používajúc obrazy z okruhu pastorálnych motívov a idýl hovorí Heidegger o úlohe človeka, ktorá je jeho podstatou, a o bytí človeka, ktoré určuje jeho úlohu: chrániť bytie a zodpovedať bytiu. Samozrejme, človek nechráni bytie ako chorý svoju posteľ, skôr ako pastier svoje stádo na čistine, ale s tým dôležitým rozdielom, že je tu miesto stáda dobytka svet, ponechaný ako otvorený priestor na chránenie; a ďalej, že táto ochrana nie je dobrovoľná strážna úloha vo vlastnom záujme, ale že bytie samo postaví ľudí ako strážcov. Lokalita, na ktorej toto postavenie platí, je čistina alebo miesto, kde bytie vzchádza ako to, čo tu je.

Heideggerovi dáva istotu, že takýmito formuláciami prekonal humanizmus a ponúka viac ako humanizmus, okolnosť, že človeka pochopil ako čistinku bytia a vkľučuje ho do procesu skrotenia a spriatelenia, čo siaha hlbšie ako každé humanistické odzverštenie a každá vzdelaná láska k textu, hovoriacemu o láske. Keď robí z človeka pastiera a suseda bytia, a z jazyka domov bytia, viaže človeka do zodpovednosti voči bytiu, čo mu ukladá radikálnu zdržanlivosť a – ako pastierovi – prikazuje blízkosť alebo dosah domu; vystavuje ho premýšľaniu, ktoré vyžaduje v tichu stáť a počúvať viac ako kedy vyžadovalo aj najrozsiahlejšie vzdelanie. Podrobuje človeka extatickej zdržanlivosti, ktorá siaha ďalej ako civilizované zadržanie dychu ctiteľa textu pred klasickým slovom. Heideggerovské sebavedomé prebývanie v dome jazyka je iste vyčkávacie načúvanie, čo to bytie samo od seba vydá na povedanie. Zaprisaháva na načúvanie blízkosti, pri ktorom človek musí byť tichší a skrotenejší ako humanista pri čítaní klasikov. Heidegger si praje človeka, ktorý by bol poslušnejší ako len dobrý čitateľ. Chcel by dať do behu proces spriateľovania, pri ktorom by aj on sám nebol len jedným z mnohých klasikov alebo autorov; na začiatok by asi bolo najlepšie, keby publikum, ktoré sa prirodzene musí skladať len z mála tušiacich, vzalo na vedomie, že samo bytie znovu prehovorilo, a to prostredníctvom neho, mentora otázky bytia.

Tým povyšuje Heidegger bytie na jediného autora všetkých podstatných listov a sám sa dosadzuje za ich súčasného zapisovateľa. Kto hovorí z takej pozície, môže zaznamenávať aj koktanie a publikovať mlčanie. Bytie teda rozosiela rozhodujúce listy, presnejšie povedané, dáva znamenia duchaplným priateľom, vnímavým susedom a pozbieraným tichým pastierom; no pokiaľ dovidíme, nedajú sa z okruhu týchto spolupastierov a priateľov bytia vytvoriť žiadne národy, ba dokonca ani alternatívne školy – naostatok nie pretože nemôže existovať nijaký verejný kánon pokynov na bytie; to iba ak by sme nechali Heideggerove opera omnia platiť zatiaľ za mieru a hlas bezmenného nadautora.

Vzhľadom na tieto temné komúnie ostáva zatiaľ úplne nejasné, aká by mohla byť zostava spoločnosti zo susedov bytia - musela by sa samozrejme skladať, aspoň kým sa neukáže niečo zreteľnejšieho, ako neviditeľná cirkev z roztrúsených jednotlivcov, z ktorých každý svojím spôsobom načúva úžasnému a čaká na slová, ktoré hlasne povedia, čo hovoriacemu dá povedať sama reč (5). Je zbytočné zachádzať tu hlbšie do kryptokatolíckeho charakteru Heideggerových meditačných postáv. Rozhodujúce je teraz len to, že celou Heideggerovou kritikou humanizmu sa propaguje zmena správania sa, ktorá človeka smeruje na myšlienkovú askézu, ďaleko presahujúcu všetky humanistické výchovné ciele. Len silou tejto askézy by sa mohla sformovať spoločnosť mysliacich mimo humanistickej literárnej society; bola by to spoločnosť ľudí, ktorí by človeka vytrhli zo stredu, lebo by boli pochopili, že existujú len ako „susedia bytia“ – a nie ako svojhlaví majitelia domu alebo ako nevypovedateľní hlavní nájomníci zariadeného bytu. K takejto askéze nemôže humanizmus ničím prispieť, kým ostáva orientovaný na predobraz silného človeka.

Humanistickí priatelia ľudských autorov nepoznajú požehnanú slabosť, pri ktorej sa bytie zjavuje tým, ktorých sa dotklo, ku ktorým sa prihovorilo. Pre Heideggera nevedie od humanizmu nijaká cesta k tomuto zaostrenému ontologickému cvičeniu v pokore; vidí v ňom skôr príspevok k histórii vyzbrojovania subjektivity. Heidegger naozaj vysvetľuje dejinný vývoj Európy ako divadlo militantných humanizmov; tento vývoj je mu poľom, na ktorom ľudská subjektivita uskutočňuje svoje uchopenie moci nad všetkým bytím s osudovou dôslednosťou. Pri takejto perspektíve sa musí humanizmus ponúkať za prirodzeného spoluvinníka všetkých možných ukrutností, akých sa len možno dopustiť v mene ľudského dobra. Aj v tragickej titanomachii stredu tohto storočia medzi boľševizmom, fašizmom a amerikanizmom stáli proti sebe – z Heideggerovho hľadiska – len tri varianty tej istej antropocentrickej moci (6) a tri kandidatúry na humanitárne prikrášlenú svetovú nadvládu – fašizmus pritom tancoval z radu, lebo svoje opovrhovanie brzdiacimi hodnotami mierumilovnosti a vzdelania dával najavo otvorenejšie ako jeho konkurenti. Fašizmus je naozaj metafyzikou úplného uvoľnenia – možno aj uvoľnenou postavou metafyziky. Podľa Heideggera bol fašizmus syntézou humanizmu a beštiality – t.j. paradoxnou koincidenciou brzdenia a uvoľnenia.

Vzhľadom k takým úžasným hanebnostiam a nezmyslom sa ponúkalo znovu položiť otázku po dôvodoch krotenia ľudí a ich vzdelávania; a aj keď sú Heideggerove ontologické hry s pastiermi – už za jeho čias zneli podivne a pohoršlivo – dnes úplne anachronické, predsa im patrí zásluha, že bez ohľadu na svoju trápnosť a nešikovnú nezvyčajnosť vyslovili epochálnu otázku: čo ešte skrotí človeka, ak humanizmus ako škola ľudského krotenia zlyhal? Čo skrotí človeka, ak všetky doterajšie snahy o skrotenie seba samého viedli hlavne k jeho túžbe po uchopení moci nad každým bytím? Čo skrotí človeka, ak po všetkých doterajších pokusoch o výchovu ľudského pokolenia ostalo nejasné, kto alebo čo vychováva vychovávateľov a k čomu? Alebo sa už otázka po starostlivom formovaní človeka len v rámci teórií krotenia a výchovy vôbec nedá kompetentne klásť?

V nasledujúcich odstavcoch sa odchýlime od Heideggerovho návodu na postátie v konečných figúrach vedomého myslenia, a to tak, že sa pokúsime historicky presnejšie charakterizovať extatickú čistinu, na ktorej sa človek necháva osloviť bytím. Ukáže sa, že pobyt človeka na čistine – po heideggerovsky povedané vstúpenie na ňu alebo podržanie na nej – nijako nie je ontologický prapomer, ku ktorému už nemožno klásť ďalšie otázky. Existuje historka o vystúpení človeka na čistinu, ktorú Heidegger rezolútne ignoruje - sú to sociálne dejiny dotknuteľnosti človeka otázkou bytia a historická pohyblivosť pri odhaľovaní ontologického rozdielu.

Na jednej strane tu treba hovoriť o prírodnom vývoji, silou ktorého sa človek stal na svet zvedavým a svetaschopným zvieraťom, na druhej strane o sociálnej histórii krotení, ktorými sa ľudia pochopili ako bytosti, ktoré sa spolčujú (7), aby sa stali celkom. Skutočné dejiny čistiny – z ktorej musí vychádzať zamyslenie sa o človeku presahujúce humanizmus – sa teda skladajú z dvoch väčších rozprávaní, konvergujúcich v spoločnej perspektíve, ktorou je vyloženie, ako sa zo sapiens-zvieraťa stal sapiens-človek. Prvé z týchto rozprávaní podáva správu o dobrodružstve hominizácie. Líči, ako sa v dlhých obdobiach predľudských a ľudských pradejín zo živorodého cicavca človek vyvinul rod skororodiacich bytostí a ako tieto – keby sa dalo hovoriť v takých paradoxoch – s rastúcim prebytkom zvieracej nehotovosti vkročili do svojho okolitého sveta. Tu prebehla antropogenetická revolúcia – premena biologického zrodu na akt prijdenia-na-svet. Tejto explózii sa Heidegger vo svojom tvrdohlavom odpore voči celej antropológii a vo svojom zanietení zachovať východiskový bod pre bytie-tu a pre bytie-vo-svete ontologicky čistý, dosť nevenoval. Lebo to, že sa človek mohol stať tou bytosťou, ktorá je na svete, má rodovo dejinné korene, naznačené úžasnými pojmami predčasného narodenia, neoténie, a chronickej zvieracej nezrelosti človeka. Dalo by sa ísť tak ďaleko, že človeka označíme za bytosť, ktorá zlyhala vo svojom bytí ako zviera a zostaní ako zviera. Následkom svojho zlyhania ako zviera sa táto neurčitá bytosť vyrúti z okolitého sveta a v ontologickom zmysle si tým vydobyje svet. Toto extatické prij-denie-na-svet a „odovzdanie“ bytia dostal človek ako rodovo dejinné dedičstvo do kolísky. Keď je človek vo-svete, je to preto, lebo patrí k pochodu, ktorý ho privedie na svet a macošsky odhodí do sveta. Je produktom hyperpôrodu, ktorý robí z dojčaťa svetáka.

Tento exodus by plodil len psychotické zvieratá, keby sa súčasne s prechodom na svet neudial aj vstup do toho, čo Heidegger nazval domom bytia. Tradičné jazyky ľudského rodu umožnili prežívať extázu bytia-vo-sve-te tak, že ľuďom ukázali, ako možno precítiť aj ich bytie-vo-svete, aj ich byť-sám-so-sebou. A tak je čistina udalosťou na hranici prírodnej a kultúrnej histórie a ľudské prijdenie-na-svet naberá zavčasu rysy začatia-hovoriť (8).

No historku čistiny nemožno rozvíjať len ako rozprávanie o vstupe človeka do domov jazykov. Lebo len čo začali rozprávajúci ľudia spolužiť vo väčších domoch a viazali sa nielen na domy jazykov, ale aj na stavané domy, dostali sa do siločiar usadlých spôsobov bytia. Už sa nenechajú len chrániť svojimi jazykmi, ale nechajú sa aj krotiť svojimi príbytkami. Na čistine sa vypínajú – ako ich najnápadnejšie znaky – domy ľudí (vrátane kostolov ich bohov a palácov ich pánov). Kultúrni historici nám vysvetlili, že vznik usadlosti ľudí znamenal zároveň nové znamenia pre pomer medzi ľuďmi a zvieratami. Súčasne so skrotením ľudí domom sa začína epos o domácich zvieratách. Ich väzba na domy ľudí je nielen vec skrotenia, ale aj výcviku a pestovania.

Človek a jeho domáce zvieratá – dejiny tejto úžasnej kohabitácie (spolužitia) ešte neboli dostatočne opísané a najmä filozofi dodnes nechcú pochopiť svoju úlohu v tejto histórii (9). Závoj mlčania filozofov o biopolitickom komplexe skladajúcom sa z domu, ľudí a zvierat, sa dosiaľ pootvoril len na málo miestach a počuť bolo len žasnúce poukazy na problémy, ktoré sú pre človeka zatiaľ príliš ťažké. Najľahší z nich asi bude úzky vzťah medzi domáckosťou a tvorbou teórií – dalo by sa ísť tak ďaleko, že sa teória bude považovať za jednu z hier domácich prác alebo skôr za spôsob trávenia domáceho voľného času; podľa svojej antickej definície sa teória ponášala na zamyslený pohľad z okna – v prvom rade je to vec kontemplácie; v novoveku – odkedy vedieť je vraj moc – nabrala jednoznačne pracovný cha-rakter. V tomto zmysle by boli okná čistiny múrov, za ktorými sa ľudia stali bytosťami schopnými tvoriť teórie. Aj prechádzky, pri ktorých splýva pohyb s premýšľaním, sú deriváty domáckosti. A aj Heideggerove chýrne prechádzky kvôli premýšľaniu po poľných a lesných cestách sú typické pohyby niekoho, čo má za chrbtom dom.

Ale toto vyňatie čistiny zo zaistenej domáckosti sa týka len toho neškodnejšieho aspektu poľudštenia v domoch. Čistina je zároveň bojiskom aj miestom rozhodovania a selekcie. V tomto smere sa s riekankami filozofickej pastorály nedá zájsť ďaleko. Kde stoja domy, tam sa treba rozhodnúť, čo sa má stať s ľuďmi, ktorí v nich bývajú; v skutočnosti sa činom rozhodne, ktorý druh staviteľov domov bude v dome vládnuť.

Na čistine sa ukáže, o aké stávky ľudia bojujú, len čo sa ukážu byť bytosťami stavajúcimi mestá a zakladajúcimi ríše. O čo tu v skutočnosti ide, to opísal skľučujúcimi náznakmi majster nebezpečného myslenia, Nietzsche, v treťom diele svojho „Tak vravel Zarathustra“ pod nadpisom „O zmenšujúcej cnosti“:

„Lebo (Zarathustra) chcel zistiť, čo sa medzitým stalo s človekom: či vyrástol, alebo sa zmenšil. A tu naraz vidí rad nových domov; začudoval sa a hovorí:

Čo značia tieto domy? Vskutku, tie sem nepostavila na svoj obraz nejaká veľká duša !

... tieto izby a komory: môžu tu muži vchádzať a vychádzať?

A Zarathustra postál a rozmýšľal. Potom zarmútene povedal: „Všetko sa zmenšilo!

Všade vidím nízke dvere: kto je môjho druhu, prejde síce, ale - musí sa skloniť!

... Idem pomedzi týchto ľudí a držím oči otvorené: tí sa stali menšími a stále sa ďalej zmenšujú: k tomu však vedie ich učenie o šťastí a o cnosti.

... Niektorí z nich chcú, ale väčšina musí chcieť ...

... Sú okrúhli, spravodliví a dobrí medzi sebou, sú ako zrnká piesku okrúhli, spravodliví a dobrotiví, ako zrnká piesku sú.

Skromne objať malé šťastie - to volajú „oddanosťou"! ...

V podstate chcú prostoducho predovšetkým len jedno: aby im nikto neurobil zle ...

sťou je im to, čo robí človeka skromným a krotí ho: tak urobili vlka psom a samotného človeka najlepším domácim zvieraťom človeka."

(Friedrich Nietzsche: Tak vravel Zarathustra, 3. diel, O zmenšujúcej cnosti, s.118, IRIS Bratislava, 2002).

Bezpochyby sa skrýva v tejto rapsodickej spŕške slov teoretický diškurz o človeku ako o krotiacej a pestujúcej sile. Zo Zarathustrovej perspektívy sú súčasní ľudia predovšetkým jedno: úspešní pestovatelia, ktorí dokázali urobiť z divého človeka posledného človeka. Samo sebou sa rozumie, že niečo podobné sa nedalo dosiahnuť len humanistickými, krotivo-výcvikovo-výchovnými prostriedkami. Téza o človeku ako pestovateľovi človeka rozbíja humanistický horizont, keďže humanizmus nikdy nemôže a nesmie myslieť ďalej ako po otázku krotenia a výchovy: humanista si nechá človeka predviesť a uplatňuje na ňom svoje krotiace, cvičiace a vzdelávajúce prostriedky; je presvedčený, on je už taký, o potrebnom vzťahu medzi čítaním, sedením a chlácholením.

Naproti tomu Nietzsche, ktorý rovnako pozorne čítal aj Darwina aj Pavla, si myslí, že za veselým horizontom školského krotenia ľudí sa nachádza druhý, temnejší horizont. Vetrí existenciu priestoru, v ktorom sa rozpútajú nevyhnutné boje o nasmerovanie pestovania ľudí – toto je priestor, v ktorom sa ukazuje druhá, zahalená tvár čistiny. Keď Zarathustra prechádza mestom, v ktorom sa všetko zmenšilo, konštatuje výsledok až dosiaľ úspešnej a nespornej pestovateľskej politiky: Pomocou šikovného spojenia etiky a genetiky ľudia dokázali – vidí sa mu – vypestovať sa malými. Sami sa podrobili domestikácii a na sebe samých dali do chodu pestovateľský cieľ zameraný na družnosť ako pri domácich zvieratách. Z tohto poznania vyviera Zarathustrova zvláštna kritika humanizmu, keď ho odmieta pre hlásanie falošnej neškodnosti, ktorou sa obklopuje novodobý dobrý človek. Veď naozaj by nebolo neškodné, keby ľudia pestovali ľudí so zameraním na neškodnosť. Nietzscheho podozrenie proti všetkej humanistickej kultúre má za cieľ prevetrať tajomstvo domestikácie ľudstva. Doterajších majiteľov pestovateľských monopolov – kňazov a učiteľov, prezentujúcich sa ako priateľov ľudí – chce menovať menom a odhaliť ich zamlčané funkcie; chce dať do pohybu nový, v svetových dejinách sa dosiaľ nevyskytujúci, spor medzi rozličnými pestovateľmi a rozličnými pestovateľskými programami.

Nietzschem postulovaný základný konflikt celej budúcnosti vyzerá takto: bude to boj medzi pestovateľmi malých a veľkých ľudí – dalo by sa aj povedať medzi humanistami a superhumanistami, medzi priateľmi ľudí a priateľmi nadľudí. Predstava nadčloveka však v Nietzscheho úvahách nezodpovedá snu o rýchlom uvoľnení pudov a úniku do beštiálnosti – ako šaleli v tridsiatych rokoch zlí čitatelia Nietzsheho v čižmách. Tento výraz nevyjadruje ani myšlienku spätného pestovania človeka do stavu pred obdobím domáceho zvieraťa a pred vekom kostolov. Keď Nietzsche hovorí o nadčlovekovi, má na mysli svetový vek ďaleko po našej prítomnosti (10). Berie mieru na minulých tisícročných procesoch, v priebehu ktorých prebiehala produkcia ľudí vďaka intímnej prepletenosti pestovania, krotenia a výchovy – samozrejme v podniku, ktorý sa vedel ďalekosiahle zneviditeľniť a ktorý mal pod maskou školy za predmet domestikáciu.

Týmito náznakmi – a viac ako naznačiť sa na tomto poli nedá a ani to netreba – vykolíkoval Nietzsche obrovskú oblasť, v ktorej bude musieť prebiehať určenie človeka budúcnosti, jedno, či pri tom bude hrať úlohu siahnutie po koncepte nadčloveka alebo nie. Môže byť, že Zarathustra bol hovoriacou maskou filozofujúcej hystérie, ktorej infekčné pôsobenie pominulo pre dnešok a možno aj navždy. No úvaha o rozdiele a príbuznosti krotenia a pestovania, áno, vôbec poukaz na šírenie povedomia o produkcii ľudí a, hovoriac všeobecnejšie, o antropotechnikách – to sú úlohy, od ktorých dnešné myslenie nemôže odtrhnúť zrak; iba že by sa znovu chcelo venovať zneškodňovaniu. Je pravdepodobné, že Nietzsche prepol luk, keď šíril sugesciu, že domestikácia človeka bola naplánovaným dielom pastorálneho spolku pestovateľov, t.j. projektom klerikálneho, paulínskeho inštinktu, ktorý vetrí po všetkom, čo by v človeku mohlo viesť k svojvoľnosti a sebeckosti a ihneď nasadzuje proti tomu svoje prostriedky na vyhubenie alebo okyptenie. Bola to iste hybridná myšlienka; najprv pretože potenciálny pestovateľský proces koncipuje veľmi krátkodobo – ako keby stačilo pár generácií vlády kňazov na to, aby sa narobili z vlkov psy a z praľudí bazilejskí profesori (11); hybridná však ešte viac preto, lebo predpokladá plánujúceho činiteľa, kým tu ako by išlo skôr o pestovanie bez pestovateľa, teda bezpodmetný biokultúrny pohyb. Nakoniec aj po odpočítaní prehnaných a nedôveryhodných antiklerikálnych momentov ostáva z Nietzscheho myšlienky dosť tvrdé jadro, ktoré bude dlho provokovať rozmýšľanie o vyššej humanite ako je humanistická neškodnosť.

Stačí uznať, že domestikácia človeka je to veľké nemyslené, od ktorého humanizmus od antiky až dodnes odvracal oči – a dostaneme sa do hlbokých vôd. A kde už nedosiahneme na dno, tam nám prerastie cez hlavu evidencia, že na vychovávateľské krotenie a spriateľovanie sa človeka nikdy nemohli stačiť len písmená. Isteže bolo čítanie veľmocou, ktorá tvorila človeka; je ňou ešte dnes, no v menšom rozsahu; ale výber, nech sa dial akokoľvek, bol vždy vecou moci v pozadí moci. Lekcie a selekcie majú viac spoločné, ako bol kedy mnohý historik kultúry ochotný a schopný pomyslieť; a čo aj sa nám zatiaľ vidí byť nemožným dosť presne rekonštruovať vzťah medzi čítaním a vyberaním, je to predsa len viac ako nezáväzné tušenie, že tento vzťah má svoju realitu.

Kultúra písania vykazovala až do nedávno presadenej všeobecnej alfabetizácie ostro selektívne pôsobenie; svoje hostiteľské spoločnosti hlboko rozoklala a medzi literátmi a illiterátmi vyhĺbila priekopu, ktorej nepremostiteľnosť dosahovala skoro tvrdosť rozdielu medzi species (druhmi). Keby sme napriek Heideggerovmu napomenutiu ešte raz chceli hovoriť antropologicky, mohli by sme ľudí historických čias definovať ako zvieratá, z ktorých jedny vedia čítať a písať a iné nie. Odtiaľto je to len krok, aj keď náročný, k téze, že ľudia sú zvieratá, z ktorých jedny pestujú seberovné zvieratá, kým iné sú pestované zvieratá - to je myšlienka, ktorá od dôb Platónových úvah o výchove a štáte patrí do pastorálneho folklóru Európanov. Niečo z toho znie aj v Nietzscheho citovanej vete, že z tých ľudí v malých domoch niekoľkí málo chcú, kým väčšina musí chcieť. Musieť chcieť značí byť len objektom, nie subjektom výberu.

Je znakom technického a antropotechnického veku, že sa ľudia dostávajú čím ďalej tým viac na aktívnu alebo subjektívnu stranu selekcie aj bez toho, že by sa boli museli úmyselne tlačiť do úlohy selektora. Okrem toho sa dá povedať: Moc voľby je spojená s pocitom nevôle a čo nevidieť bude opciou pre nevinu vyslovene sa zdráhať využiť možnosť selekcie, ktorú ľudia už fakticky majú (12). Ak však sa už v niektorej oblasti ľudskej činnosti pozitívne vyvinuli sily vedomostí, nesluší ľuďom – ako v minulých časoch nedostatočných poznatkov – chcieť nechať za seba konať vyššiu moc, či už boha, náhodu alebo iných ľudí. A pretože samotné zdráhanie sa alebo odmietanie zásahu zvykne zlyhať na svojej sterilite, bude asi v budúcnosti potrebné do hry zasiahnuť aktívne a formulovať nejaký Codex antropotechník. Taký kódex by spätne zmenil aj význam klasického humanizmu – lebo ním by sa vyjavilo a zapísalo, že humanitas obsahuje nielen priateľstvo človeka ku človeku; implikuje aj vždy – a to s rastúcou explicitou, že človek je pre človeka vyššou mocou.

Niečo z toho cítil Nietzsche, keď sa opovážil s výhľadom na svoje pôsobenie do diaľky sám sa označiť za force majeure (vyššiu moc). Pohoršenie, ktoré tento výrok vo svete vyvolal, možno nechať na pokoji, lebo na posúdenie takých pretencií je o storočia, ak nie o tisícročia priskoro. Kto má dosť dychu, aby si vedel predstaviť vek, keď Nietzsche bude taká historická osobnosť, ako bol Platón pre Nietzscheho? Stačí uvedomiť si, že najbližšie dlhé časové obdobia budú pre ľudstvo periódami rodovo politických rozhodnutí. V ich priebehu sa ukáže, či sa ľudstvu alebo jeho hlavným kultúrnym frakciám podarí dať do chodu aspoň účinné metódy sebakrotenia. Už v súčasnosti prebieha titanský boj medzi krotiacimi a beštializujúcimi impulzmi a ich príslušnými médiami. Väčšie úspechy krotenia by boli prekvapením, ak berieme do úvahy civilizačný proces, pri ktorom sa nezadržateľne rúti dopredu bezpríkladná vlna uvoľňovania inštinktov (13). Otázky: či dlhodobý vývoj povedie aj ku genetickej reforme rodových vlastností človeka; či budúca antropotechnológia obsiahne aj vyslovené plánovanie ľudských znakov; či ľudstvo v celej svojej rodovej šírke uskutoční prechod od fatalizmu rodenia na opcionálny (chcený) pôrod a prenatálnu selekciu – to sú otázky, pri ktorých sa evolučný horizont pred nami začína vyjasňovať, nech je zatiaľ ako hmlovitý a nepríjemný.

Patrí k znakom humanity, že ľudia sú postavení pred problémy, ktoré sú pre človeka príliš ťažké, a ľudia si nemôžu zmyslieť, že sa ich pre obťažnosť nedotknú. Táto provokácia ľudskej bytosti neobíditeľným, ktoré je súčasne nezvládnuteľným, zanechala už na začiatku európskej filozofie nezabudnuteľnú stopu – ba možno je sama filozofia touto stopou v najširšom zmysle slova. Po tom, čo sa už povedalo, neprekvapí veľmi, že touto stopou je osobitne úvaha o strážení ľudí a ich chove. Platón predložil vo svojom dialógu Politikos - rado sa to prekladá ako Štátnik – Magna chartu európskej pastorálnej politológie. Tento spis má veľký význam nielen pretože jasnejšie ako iné spisy ukazuje, čo rozumela antika pod myslením – poznanie pravdy starostlivým rozvrhnutím a rozkrájaním pojmových a vecných množín. Jeho nezmerateľné postavenie v dejinách myslenia o človeku spočíva predovšetkým na tom, že má formu pracovného rozhovoru medzi chovateľmi – nie náhodou za účasti pre Platóna netypických osôb – jedného cudzinca a mladého Sokrata, ako keby zatiaľ k takýmto rozhovorom nesmeli byť pripustení obyčajní Aténčania; potom aj na tom, že ide o selekciu štátnika, aký sa v Aténach nevyskytuje, a o vychovanie národa, aký sa ešte nenašiel v nijakom empirickom meste. Tento cudzinec a jeho partner, Sokrates junior, sa púšťajú do chúlostivého pokusu vysloviť pre budúcu politiku, resp. umenie mestských pastierov, prehľadné racionálne pravidlá.

Týmto projektom potvrdzuje Platón existenciu intelektuálneho nepokoja v ľudskej záhrade, ktorý sa nikdy nedal utíšiť. Od Politikos a od Politeia prebiehajú vo svete rozhovory, v ktorých sa o ľudskej spoločnosti hovorí ako o zoologickej záhrade, ktorá je zároveň aj záhradou tém; držanie ľudí v záhradách alebo v mestách sa odvtedy javí ako zoopolitická úloha. Čo sa predkladá ako úvaha o politike, to je v skutočnosti zásadná úvaha o pravidlách pre prevádzku ľudských záhrad. Ak existuje dôstojnosť človeka, ktorá si zaslúži, aby sa o nej hovorilo s filozofickým ocenením, tak je to preto, že ľudia sú v politických tematických záhradách nielen držaní, ale sa tam aj sami držia. Ľudia sú bytosti, ktoré sa samy chránia, samy strážia a – kdekoľvek žijú – zariadia okolo seba záhradný priestor. V mestských parkoch, národných parkoch, kantonálnych parkoch, ekologických parkoch či záhradách – ľudia si musia všade urobiť mienku o tom, aké pravidlá si tam dajú pre svoj pobyt.

Čo sa týka platónovskej zoologickej záhrady a jej znovuzariadenia, Platónovi ide za všetko na svete o to, aby zistil, či je medzi populáciou a direkciou len graduálny alebo až špecifický rozdiel. V prvom prípade by bol medzi strážcami ľudí a ich chránencami len náhodný a pragmatický odstup – to by sa stádu dala priznať schopnosť turnusovite si voliť svojich nových pastierov. Ak je však medzi vedúcimi a jednoduchými obyvateľmi zoologickej záhrady špecifický rozdiel, potom sa tak od seba líšia, že by nebolo radno mať zvolené vedenie; lepšie bude vedenie v dôsledku uznania. Len falošní riaditelia, pseudoštátnici a sofisti by potom verbovali pre seba s argumentom, že sú predsa rovnakého druhu ako stádo, kým pravý chovateľ by staval na rozdiele a diskrétne by dával na vedomie, že on, pretože koná z uznania, stojí bližšie k bohom ako k tým pomäteným živým bytostiam, ktoré má na starosti.

Platónov nebezpečný zmysel pre nebezpečné témy triafa do terča všetky pedagogiky a politiky vyvinutých kultúr – súčasnú nerovnosť ľudí vzhľadom na vedomosti, ktoré dávajú moc. V logickej forme groteskného cvičenia definícií rozvíja v dialógu o politikovi preambuly politickej antropotechniky: nejde len o krotiace nasmerovanie už dávno skrotených stád, ale o systematické vypestovanie nových ľudských exemplárov, blízkych predobrazu. Cvičenie sa začína tak smiešne, že nie celkom komický koniec by mohol nepozorovane zapadnúť v smiechu. Čo je grotesknejšie než definícia štátnického umenia ako disciplíny, ktorá sa zaoberá chodcami medzi bytosťami žijúcimi v stádach? Veď vodcovia ľudí, boh vie, nechovajú vodné, ale suchozemské zvieratá. Medzi nimi treba rozlišovať okrídlené a bezkrídle chodiace na nohách, ak sa chceme dostať k ľudským populáciám, ktorým, ako je známe, chýbajú krídla a perie. Cudzinec v Platónovom dialógu k tomu dodáva, že tento peší ľud medzi skrotenými sa už od prírody delí na dve podskupiny – že totiž „niektorí z nich sú svojím spôsobom bez rohov, iní nosia rohy“. Učenlivému partnerovi to netreba povedať dvakrát. Pochopí, že obidvom skupinám zodpovedajú príslušné druhy pastierskeho umenia, totiž pastieri pre rohaté a pastieri pre bezrohé stáda. Z toho by mohlo vyplývať, že pravých vodcov ľudských skupín nájdeme len tak, ak všetkých pastierov rohatých stád vyradíme. Lebo keby sme chceli, aby ľudí strážili pastieri rohatých stád, čo iné by sme mohli očakávať, ako prechmaty nespôsobilých a zdanlivo spôsobilých? Dobrí králi alebo basileioi predsa, ako hovorí cudzinec, pasú stádo bezrohých zvierat, ktoré boli zbavené rohov (265d). To však nie je všetko; okrem toho majú ešte za úlohu strážiť nezmiešane spárené zvieratá – t.j. zvieratá, ktoré medzi sebou nekopulujú mimošpecificky, ako to robia napr. kôň a somár; musia bdieť nad endogamiou a snažiť sa zabrániť bastardizácii. Ak sa týmto bezkrídlym, bezrohým a len so seberovnými sa páriacim pridá ešte ako ďalší znak dvojnohosť, modernejšie povedané vztýčená chôdza, potom by umenie strážiť, vzťahujúce sa na bezkrídle, bezrohé a nezmiešane sa páriace dvojnožce, bolo už pravým umením bez akýchkoľvek zdanlivých príslušností. Takéto starostlivé umenie strážiť však treba ešte raz rozdeliť, a to na násilne tyranské a dobrovoľné. Ak sa vylúči tyranská forma ako nepravá a poznačená preludmi, ostáva nakoniec vlastné štátnické umenie: jeho charakteristika znie, že je to „dobrovoľné stráženie stáda … slobodných živých bytostí“ (276e) (14).

Až k tomuto bodu vedel Platón zhrnúť svoje učenie o umení štátnictva do obrazov pastierov a stád. Z desiatok klamných obrazov tohto umenia vedel vybrať ten jediný pravý, tú platnú ideu veci, o ktorú ide. Teraz však, pretože definícia sa zdá byť dokončená, preskakuje dialóg naraz do inej metaforiky. Ako uvidíme, nestane sa to pre vzdanie sa dosiahnutého, ale aby sa ešte dôraznejšie a z iného zorného uhla poukázalo na najťažší kúsok umenia strážiť ľudí, ktorým je chovateľské riadenie reprodukcie. Tu má svoje miesto slávne podobenstvo o tkáčovi. Skutočný a pravý základ kráľovského umenia sa totiž podľa Platóna nedá nájsť hlasovaním spoluobčanov, ktorí politikovi svoju dôveru svojvoľne dávajú alebo odnímajú; nespočíva ani na zdedených privilégiách alebo na nových trúfalostiach. Platónsky panovník vidí raison svojho pánstva jedine v chovateľských kráľovských vedomostiach, t.j. v znalcovských skúsenostiach najzriedkavejšieho a najrozvážnejšieho druhu. Tu sa vynára fantóm kráľovstva expertov, ktorého právnym podkladom je poznanie, ako možno ľudí – bez toho že by sa uškodilo ich dobrovoľnosti – najlepšie triediť a spolčovať. Táto kráľovská antropotechnika totiž od štátnika vyžaduje, aby vedel čo najúčinnejšie navzájom posplietať všetky pre dobro spoločenstva najlepšie vlastnosti dobrovoľne povoľných ľudí; tak dosiahne pod jeho rukou ľudská záhrada optimálnu homeostázu (rovnováhu). To sa stane, keď sa obidve relatívne optimá poľudštenia, t.j. bojová udatnosť na jednej a filozoficko humánna rozvážnosť na druhej strane, rovnomerne vpletú do tkaniva spoločnosti.

Obidve tieto cnosti však môžu vyvolať pri jednostrannom bujnení špecifické degenerácie: prvá militaristické záľuby so zhubnými následkami pre postihnuté domoviny, druhá privatizmus duchaplných tichých v krajine, vlažnejúcich a strácajúcich záujem o vlastný štát až do nepozorovaného upadnutia do závislosti. Preto musí štátnik nevhodné povahy z priadze vyčesať, kým sa pustí do spriadania štátu z vhodných jednotlivcov. Dobrý štát vznikne len z ostávajúcich šľachetných a dobrovoľníckych pováh – pritom udatní slúžia za vlákna hrubšej osnovy a rozumní za „mastnejšie, mäkšie pradivo útku“, ako hovoria tkáči závojov; trochu anachronisticky by sa dalo povedať, že kultúrnu prevádzku prevezmú rozumní.

„Chceme teda povedať, že toto má byť dokonalé dokončenie tkaniva fungujúcej náuky o štáte: povahy udatných a rozumných ľudí majú byť navzájom spletené a utkané tak, že kráľovské umenie s ich súhlasom a priateľsky spojí životy obidvoch do jedného spoločného života; tým vznikne najkrajšie a najpríhodnejšie tkanivo, ktoré v sebe obsiahne aj ostatných slobodných a sluhov štátu.“ (311b,c)

Moderný čitateľ, ktorý hľadí späť na humanistické gymnáziá meštianskej spoločnosti a na fašistickú eugeniku, súčasne však už predvída biotechnologický vek, nemôže nespoznať výbušnosť týchto úvah. To, čo Platón vkladá do úst cudzinca, je program humanistickej spoločnosti, ktorú stelesňuje jediný plný-humanista, pán kráľovského umenia pastierov. Úlohou tohto nadhumanistu by nebolo nič iné ako plánovať vlastnosti elity, ktorú treba pestovať len kvôli celku.

Ostáva nám premyslieť ešte jednu komplikáciu: platónovský pastier je ozajstným pastierom len preto, lebo stelesňuje pozemský obraz jediného a pôvodného opravdivého pastiera – boha, ktorý v dávnoveku, za vlády Kronosovcov, bezprostredne strážil ľudí. Neslobodno zabudnúť, že aj u Platóna prichádza do úvahy ako pôvodný strážca a pestovateľ ľudí len boh. Teraz však, po veľkej premene (metabole), keď sa pod vládou Dia bohovia stiahli do pozadia a ponechali človeku na starosť, aby sa sám strážil, ostáva ako najvhodnejší ochranca a pestovateľ mudrc s najzachovanejšou spomienkou na nebeské ukážky toho, čo je najlepšie. Bez vzoru mudrca ostáva pestovanie človeka človekom márnou vášňou.

Dva a pol tisíc rokov po Platónovom pôsobení sa teraz zdá, že sa stiahli do úzadia nielen bohovia, ale aj mudrci, a že nás tu nechali úplne samých s našou nevedomosťou a s našimi polovičnými poznatkami. Namiesto mudrcov nám ostali ich spisy s ich matným leskom v rastúcej temnote; ešte existujú vo viac alebo menej prístupných vydaniach, ešte stále ich možno čítať, keby sme len vedeli, prečo by sme ich mali čítať. Ich osud je ležať v tichých regáloch, ako poste restante uložené listy, ktoré si viac nikto nevyzdvihne – sú to kopie alebo napodobneniny múdrosti, ktorým veriť sa už súčasníkom nedarí; odoslali ich autori, o ktorých už nevieme, či nám môžu byť priateľmi.

Listy, ktoré už nemožno doručiť, prestávajú byť zásielkami na možných priateľov – menia sa na archivované predmety. Niekdajšie smerodajné knihy postupne prestali byť listami priateľom a neležia už na pracovných stoloch a nočných stolíkoch svojich čitateľov, ale zapadajú do nezávislosti na čase v archívoch. Aj toto ubralo humanistickému hnutiu veľmi veľa z jeho bývalého švungu. Čoraz zriedkavejšie zostupujú archivári do skladu textových starobylostí, aby pohľadali skoršie výklady k moderným heslám. Možno sa sem a tam prihodí, že pri takých rešeršiach (hľadaniach) v mŕtvych pivniciach kultúry zablikajú dlho nečítané papiere, akoby nad nimi udreli ďaleké blesky. Môže sa stať aj pivnica archívu čistinou? Všetko svedčí pre to, že archivári a archivisti (asi tí, čo radi chodia do archívov, pozn. prekl.) sa stali následníkmi humanistov. Tým pár, čo sa ešte obzerajú po archívoch, sa natíska myšlienka, že náš život je spletitá odpoveď na otázky, pri ktorých sme zabudli, kde boli položené.

Poznámky pod čiarou

(1) Že tajomstvo života je úzko späté s fenoménom písma, je veľká intuícia legendy o Golemovi. Porovnaj: Mosche Idel, Le Golem, Paris 1992; v predhovore k tejto knihe poukazuje Henri Atlan na správu komisie, ustanovenej prezidentom USA, s názvom: Splicing Life. The Social and Ethical Issue of Genetic Ingeneering with Human Beings, (Splietať život: sociálne a etické otázky genetického inžinierstva s ľudskými bytosťami), 1982; jej autori spomínajú legendu o Golemovi.

(2) Samozrejme aj národná platnosť univerzálnych četieb.

(3) Až so žánrom Chain Saw Masacre Movies (filmy s homadnými vraždami reťazovou pílou) sa dokončilo napojenie modernej masovej kultúry na úroveň antického konzumu beštiálností. Porovnaj: Marc Edmundson, Nightmare on Mainstreet. Angels, Sadomasochism and the Culture of the American Gothic (Hrôza na Hlavnej triede. Anjeli, sadomasochizmus a kultúra amerických strašidiel) Cambridge, MA 1997.

(4) Toto gesto ujde tým, ktorí by v Heideggerovej ontoantropológii radi videli niečo ako „antihumanizmus“, čo je nerozumne pochabá formulácia sugerujúca metafyzickú formu mizantropie.

(5) Ostatne je rovnako nejasné, ako by vyzerala spoločnosť zo samých dekonštruktivistov alebo spoločnosť zo samých žiakov Lavinasa, ktorí by stále dávali prednosť trpiacim blížnym.

(6) Porovnaj: Silvio Vietta, Heideggers Kritik am Nationalsozialismus und der Technik (Heideggerova kritika národného socializmu a techniky), Tübingen 1989.

(7) K motívu „Zbierka“ porovnaj: Manfred Schneider, „Kollekten des Geistes“ (Kolekty ducha), Neue Rundschau, č.2, s.44, 1999.

(8) Inde rozoberiem, nakoľko treba rátať s pojmom „vstúpiť-do-obrazu“ človeka. P. S., Sphären I, Blasen;Sphären II, Globen (Bubliny a gule), Frankfurt, 1998,1999.

(9) Jednou z málo výnimiek je filozofka Elisabeth de Fontenay so svojou knihou Le silence des b?tes, la philosophii ? l´épreuve de l´animalité (Mlčanie zvierat, filozofia v previerke animality), ako aj filozof a kultúrny historik Thomas Macho v stati „Tier“ (Zviera) v: Christoph Wulf (vyd.): Handbuch der historische Anthropologie, Weinheim und Basel, 1997, s.62-85.

(10) Fašistickí čitatelia Nietzscheho tvrdohlavo neuznávali, že vzhľadom na nich a na súčasnosť vo všeobecnosti išlo len o rozdiel medzi príliš ľudským a ľudským, ale nijako nie o nadľudské vystupňovanie výkonnosti.

(11) O genéze psa, o neoténii a pod. porovnaj: Dany-Robert Dufour: Lettre sur la nature humaine ? l´usage des survivants, Calman-Levy, Paris 1999.

(12) P. Sloterdijk: Eurotaoizmus. Zur Kritik der politischen Kinetik. (Pojednania o etikách konania spôsobom ničnerobenia, a o „brzdách“ ako progresívnych funkciách.)

(13) Poukazujem tu na vlnu násilia, ktorá t.č. zavaľuje školy na celom Západe, no najmä v USA, kde učitelia začínajú budovať ochranné systémy proti žiakom. Ako v antike kniha prehrala boj s divadlom, tak by dnes mohla škola prehrať boj s nepriamymi výchovnými ustanovizňami, s televíziou, násilníckym kinom a inými médiami uvoľňujúcimi mravy, ak nezasiahnu nové štruktúry vzdelávania, ktoré budú tlmiť násilie.

(14) Platónovi interpreti typu Poppera radi prehliadajú toto dvojité „dobrovoľne“. - Die Zeit, 38/1999. –

*  *  *

Odznelo ako prednáška na medzinárodnom sympóziu Na druhej strane bytia / Exodus z bytia / Aká filozofia po Heideggerovi v rámci Sympózií na zámku Elmau v hornom Bavorsku na tému Filozofia na konci storočia v spolupráci s Ústavom van Leera a Strediskom Franza Rosenzweiga v Jeruzaleme, v dňoch 16.-20. júla 1999 na zámku Elmau.

*  *  *

Prameň: Peter Sloterdijk: „Regeln für den Menschenpark. Ein Antwortschreiben zum Brief über den Humanismus." ( Pravidlá pre ľudskú záhradu - odpoveď na List o humanizme). DIE ZEIT 1999, http://www.zeit.de/1999/38/199938.sloterdijk3_.xml

Preložil Rastislav Škoda

Falošná obava hrať sa na boha

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Ronald Dworkin

Mnohí odmietajú antropotechniky - a tak je na čase pozrieť sa panujúcim predstavám o morálke na zub.

V uplynulých desaťročiach nebolo ani jedno odvetvie vedy také vzrušujúce ako genetika, dokonca ani kozmológia. A ani jedno nemalo ani len približne taký obrovský význam pre život našich potomkov. Spomedzi možností, ktoré teraz genetici skúmajú, vyvoláva najväčší nepokoj moc lekárov rozhodovať o tom, akí ľudia sa majú rodiť.

V určitom zmysle majú ľudia túto moc už dávno, odkedy sa naučili, že povolenie páriť sa má pri určitých ľuďoch následky pre z toho vznikajúce deti. Eugenika, ktorú schvaľovali tak rozdielni ľudia ako George Bernard Shaw a Adolf Hitler, bola dôsledkom tohto jednoduchého poznatku. Medzitým však genotechnická veda dáva do výhľadu možnosť vytvoriť celkom osobitných ľudí, navrhnutých podľa podrobného plánu; alebo existujúcich ľudí – ako embryá alebo neskoršie – tak zmeniť, aby z nich boli ľudia s určitými genetickými znakmi.

Keď vedci v Škótsku klonovali dospelú ovcu a iní bádatelia a publicisti začali špekulovať o klonovaní ľudí, parlamentné výbory a osobitne zostavené komisie túto myšlienku okamžite zavrhli. Napr. Európsky parlament vyhlásil klonovanie ľudí za „neetické, morálne odpudivé“ a videl v ňom „priestupok proti úcte k človeku a ťažké porušenie základných ľudských práv, ktoré nemožno ospravedlniť ani pripustiť za nijakých okolností, ani ako predbežné pokusy, ani v súvislosti s (lekárskym) ošetrením za účelom zvýšenia plodnosti, pri predimplantačnej diagnostike, pre transplantáciu tkanív alebo pre nejaký iný účel.“ Aj možnosť rozsiahlych genetických zásahov – zmena genetického dedičstva zygoty, aby sa vytvoril rad fyzických, mentálnych a emocionálnych vlastností, ako to nedávno znázornil film Gattaca – vyvolala nechuť.

Ako sa dá táto veľmi silná reakcia na klonovanie a rozsiahle genetické zásahy vysvetliť alebo ospravedlniť? Najčastejšie sa ozývajú tri námietky. Po prvé, že existujú možné fyzické nebezpečenstvá. Nevieme, či pokusné zásahy nebudú mať za následok neprípustný počet potratov alebo narodenie neprípustného počtu znetvorených detí. Po druhé sa za odporom voči genetickým zásahom skrýva starosť o sociálnu spravodlivosť. Keby bolo klonovanie možné, bolo by dlhý čas neuveriteľne drahé; len boháči by si ho mohli dovoliť. A po tretie sa dá tá reakcia vysvetliť na podklade estetických dôvodov. Keby boli tie zásahy možné, dali by sa použiť za tým cieľom, aby sa dnes populárne vlastnosti týkajúce sa veľkosti, inteligencie, farby vlasov a charakteru ľudí zvečnili. Tým by sa svet obral o mnohorakosť, ktorá je pre svoju novosť, originálnosť a fascináciu tak podstatná.

Som toho názoru, že tieto námietky ani jednotlivo ani ako celok nemôžu ospravedlniť rozsah opísanej reakcie. Pozrime sa na problém fyzickej istoty. Je málo dôvodov pre vieru, že klonovanie a genetické zásahy zapríčinia poškodenia zárodočného materiálu, ktoré by mohli ohrozovať budúce generácie výskytom zrôd. Toto riziko samo osebe nijako nestačí na zákaz ďalších výskumov, ktoré by mohli zaostriť naše vnímanie na skutočné nebezpečenstvá. Iste sa budú niektorí vedci správať ako kovboji. Tých však možno predpismi držať na uzde bez toho, že by sa musel zakázať výskum ako taký.

Ak hodnotíme riziko škôd, spojené s pokusmi alebo vyskúšaním, musíme brať do úvahy aj nádej, že zlepšenie a zjemnenie techník genetických zákrokov významne zníži počet defektov a znetvorení, s ktorými sa dnes ľudia rodia, alebo ktoré si privolajú. Výsledok zváženia rizika môže ľahko hovoriť v prospech ďalších pokusov.

Ako je to s otázkou spravodlivosti? Ľahko si môžeme predstaviť, že sa genetické zásahy stanú výsadou bohatých. Ale tieto zásahy sa dajú zamerať nielen na uspokojenie márnomyseľnosti. Rodičia smrteľne chorého dieťaťa by si mohli priať ďalšie dieťa, ktoré by mali rovnako radi ako to prvé, keby jeho krv alebo kostná dreň mohli zachrániť život chorého dieťaťa, z ktorého bolo klonované. Klonovanie jednotlivých ľudských buniek, miesto úplného organizmu, by mohlo mať ešte zreteľnejšie výhody. Premenená a potom opakovane klonovaná bunka chorého na rakovinu by sa mohla stať liekom proti tejto rakovine, ktorý sa bude vstrekovať chorým. Proti sociálnej nespravodlivosti pomôže prerozdelenie národného dôchodku, nie odopieranie výhod niekoľkým málo bez toho, že by z toho iní mali osoh.

A ako je to nakoniec s estetickou námietkou? Máme už klóny – geneticky identické pôrody viacerých detí naraz sú predsa klóny; dvojčatá a iné geneticky identické deti dokazujú, že identické gény nijako neprodukujú identické fenotypy. V minulosti sme prírodu možno podceňovali, ale aj sociálne prostredie ostáva dôležité, a reakcia na genetické zásahy nedocenila jeho význam.

Napriek tomu všetkému sa mnohí ľudia boja, že ak nahradíme genetickú „lotériu“ manipulovanou reprodukciou, nahradí to vítanú prirodzenú rozmanitosť ľudských typov módou nadiktovanou uniformitou. No do určitej miery je väčšia uniformita jednoznačne želateľná. Nijaká hodnota – ani estetická ani iná – netkvie v skutočnosti, že niektorí ľudia sú odsúdení žiť s postihnutím alebo musia skoro umrieť. Ani nie je jasné, nakoľko by také zásahy ohrozovali chcenú rôznorodosť, aj keby boli prístupné bez obmedzenia a za lacný peniaz. Pravdepodobne by všetci rodičia priali svojim deťom, keby mali možnosť voľby, takú mieru inteligencie a iných vlôh, akú dnes považujeme za normálnu. To nemôžeme označiť za neprístojné: veď aj každá školská výchova, či už v normálnych alebo osobitných školách, má za cieľ stupňovať inteligenciu a všeobecné schopnosti. Existujú správne dôvody pre obavu, že pri možnosti voľby medzi sexuálnym rozmnožovaním a klonovaním sa rodičia rozhodnú pre to druhé? Vidí sa mi to byť nepravdepodobným. Existujú dôvody pre strach, že ľudia nechajú manipulovať s rozmnožovacou zygotou, aby dostali skôr chlapca ako dievča? Niet pochýb, že v niektorých spoločnostiach, napr. v severnej Indii, sa dáva prednosť chlapcom pred dievčatami. Ale táto záľuba sa ukazuje natoľko ovplyvnená ekonomickými záujmami a menlivými kultúrnymi predsudkami, že nič nesvedčí pre to, že by sme mohli byť náhle zaplavení na celom svete generáciou s prevládajúcim výskytom mužov. Selektívne prerušenie tehotenstva v dôsledku pohlavia plodu je od určitého času možné – ako výsledok amniocentézy (odberu a vyšetrenia plodovej vody) a liberalizácie zákonov o prerušení tehotenstva – a predsa sa nijaké také trendy nepresadzujú.

Ukazuje sa, že všetky tieto námietky neposkytujú to, čo T. S. Eliot označil za „objektívny korelatív“ (dôvod) opísaného zamietavého stanoviska. Ľudia pociťujú hlbší, menej definovaný dôvod, aj keď ho nevedia vysloviť, alebo ho vyslovujú len logicky nedostatočnými výrazmi – povedzme čudesným poukazom na „základné ľudské práva“ v rezolúcii Európskeho parlamentu. Toto zamietanie sa vo veľkej miere zakladá na nechuti ku každému pokusu „hrať sa na boha“.

„Hrať sa na boha“ platí už samo osebe ako niečo nesprávne, bez ohľadu na negatívne následky, ktoré by malo alebo mohlo mať pre nejakú určitú ľudskú bytosť. Je však nejasné, čo sa tým vlastne myslí, keď sa povie „hrať sa na boha“ a čo na tom má byť falošné. Nemôže to znamenať, že ľudia vždy robia zle, keď sa chránia pred prírodnými katastrofami, alebo keď nanovo rozdávajú karty, ktoré im dala príroda. To ľudia robia stále a vždy to robili. Kde je rozdiel medzi objavom penicilínu a používaním manipulovaných a klonovaných génov, ktoré vyliečia strašnejšie choroby ako penicilín?

Hranica medzi osudom a slobodnou vôľou sa stráca

Pri pokuse odpovedať na túto otázku musíme urobiť krok späť – do celkovej štruktúry našich morálnych skúseností. Táto štruktúra obsahuje zásadné rozlíšenie: na jednej strane je myslenie a konanie, za ktoré sme individuálne a kolektívne zodpovední; na druhej strane je to, čo nie sme vstave zmeniť, ale tvorí neodstrániteľné pozadie nášho konania a rozhodovania. Pre Grékov to bol rozdiel medzi nimi samými a medzi naším osudom alebo údelom, ktorý ležal v rukách bohov. Aj dnes ešte pociťujú konvenčne nábožní ľudia rozdiel medzi tým, ako boh stvoril svet vrátane našej prirodzenej role v ňom, a dosahom slobodnej vôle, ktorá je tiež jeho dielom. Ak niekto argumentuje v kategóriách vedy, príde nakoniec k rovnakému výsledku: rozlišujeme medzi tým, čo vytvorila príroda a vývoj pomocou častíc, energie a génov a medzi tým, čo s týmito génmi porobíme. V každom prípade ťahá toto rozlišovanie zreteľnú hranicu medzi tým, čo sme – či sa to zakladá na božej vôli alebo na nejakom slepom procese – a tým, ako vo vlastnej zodpovednosti s týmto dedičstvom narábame.

Vedecký pokrok otriasa hodnotovými systémami

Táto rozhodujúca hranica medzi náhodou a slobodnou vôľou je chrbticou našej morálky, a jej každé vážne posunutie znamená ťažké otrasy. Dejiny poskytujú početné príklady, ako vedecký pokrok otriasol existujúcimi hodnotovými systémami. Keď vedci rozštiepili atóm, zmenila sa v povedomí verejnosti zodpovednosť vojenských vodcov za ochranu ich vojakov vo vojne. Táto zodpovednosť naraz pripúšťala nevídano pustošiacu silu. Stanovisko k eutanázii sa zmenilo, keď medicína dramaticky vystupňovala možnosti lekárov zachovať život umierajúcich pacientov ďaleko za bod, keď ešte má pre nich život nejaký význam. V obidvoch prípadoch nastúpilo na miesto obdobia morálnej stability obdobie morálnej nevedomosti a je príznačné, že v obidvoch príkladoch hľadali ľudia útočisko vo výraze „hrať sa na boha“.

Genetika nás núti rozmýšľať o možnosti podobného, no oveľa rozsiahlejšieho morálneho otrasu. Bojíme sa výhľadu, že ľudia budú môcť plánovať iných ľudí, lebo táto možnosť posúva hranicu medzi náhodou a rozhodnutím, hranicu, ktorá je základom nášho rozhodovania. Naše psychické bytie – náš mozog a telo, ktoré sú našou materiálnou podstatou – bolo oddávna absolútnou paradigmou toho, čo je pre nás na jednej strane špičkovo významné, no na druhej strane leží mimo dosahu našich individuálnych aj kolektívnych možností ovplyvnenia.

Keby sme vážne brali do úvahy možnosť, ktorú teraz skúmame – že totiž vedci naozaj získali schopnosť vytvoriť človeka každého fenotypu, pre ktorý sa sami alebo budúci rodičia rozhodnú – mohli by sme zaznamenať v každom bode zánik platných morálnych presvedčení. Orientujeme sa na rozlíšení náhody od slobodného rozhodnutia nielen pri určení zodpovednosti za situácie alebo príhody, ale aj pri oceňovaní hrdosti a sebaistoty vrátane pýchy na to, čo nám prepožičala príroda. Pozoruhodný je fenomén, že na telesné atribúty a zručnosti sú ľudia pyšní vtedy, keď si ich ani sami nevyhľadali, ani nevytvorili – nie však vtedy, ak sú výsledkom zásahu druhých ľudí bez vlastného pričinenia. Žena, ktorá sa zverí do rúk skrášľovacieho chirurga, sa môže z výsledku tešiť, ale nemôže naň byť pyšná; iste nemôže pociťovať tú hrdosť, ktorá by bola na mieste, keby bola jej krása od narodenia. Čo by bolo z hrdosti na naše telesné vlastnosti, alebo aj z toho, čo z nich vyťažíme, keby to neboli nevyhnutné dôsledky prírody, ale výsledky rozhodnutia našich rodičov a ich zaplatených genetikov?

Akceptujeme podmienky, do ktorých sa rodíme, ako parametre našej zodpovednosti; nie však ako potenciálnu arénu obviňovania – okrem v oných nedávno odhalených prípadoch, keď sa konanie iných prejavuje pôsobením na náš embryonálny vývoj, napríklad v dôsledku fajčenia alebo brania drog. Inakšie nemôžeme nikoho obviňovať, čo aj azda by sme mohli ako Richard III. preklínať osud za to, čo sme.

Rovnaké rozlišovanie platí aj pre sociálnu zodpovednosť. Cítime povinnosť odškodniť skôr obete továrenských nehôd a rasistických predsudkov ako od narodenia postihnutých alebo bleskom poranených. V reči právnikov a poisťovacích spoločností sa to príznačne volá „vyššou mocou“. Ako by sa to zmenilo, keby sme boli to, čo sme, pričinením druhých?

Obava, ktorú pociťujeme pri pomyslení na genetické manipulácie, nespočíva v obave pred tým, čo je falošné. Je to obava, že stratíme istotu vedieť presne, čo je falošné. Bojíme sa, že naše pevné presvedčenia budú podmínované, že sa dostaneme do akéhosi morálneho voľného pádu; že budeme musieť znovuobjaviť nepodvratné pozadie – a to s neistým výsledkom. Hrať sa na boha znamená hrať sa s ohňom.

Dajme tomu, že je táto hypotéza korektná a že tu je zakopaný základ silnej emocionálnej reakcie ľudí na genetické manipulácie. Našli sme tým nielen vysvetlenie, ale aj oprávnenie pre túto nevôľu? Nie. Našli sme výzvu, ktorej sa musíme postaviť zoči-voči, nijako nie dôvod na ústup. Naša hypotéza odhaľuje len príčiny, prečo môžu byť naše dnešné hodnoty falošné alebo nepremyslené. Kto chce niesť morálnu zodpovednosť, nesmie myslieť na ústup, keď sa ukáže – ako sa to teraz stáva – že niektoré zo základných predpokladov týchto hodnôt už neplatia.

Hrať sa na boha naozaj značí hrať sa s ohňom. Ale veď to sme my smrteľníci vždy robili – od čias Prometea, strážneho patróna nebezpečných objavov. Hráme sa s ohňom a prijímame následky, lebo alternatívou by bola zbabelosť pred neznámym.

*  *  *

Prameň: Ronald Dworkin: „Die falsche Angst, Gott zu spielen", Die Zeit, č. 40, 30.10.1999, http://www.zeit.de/1999/38/199938.genetik.xml.

Do nemčiny preložil Meinhard Bünning, z nemčiny Rastislav Škoda.

Evolúcia vo vlastnej réžii

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Walther Ch. Zimmerli

V jednom bode má Sloterdijk pravdu: o normách pre genotechnické zásahy treba verejne diskutovať.

… Z toho však vyplýva, že od začiatku tu nejde o spor o Sloterdijka. Ten len s jemu vlastnou citlivosťou pre otázky, na ktoré je načase dobre si posvietiť, poukázal na problémy, ktoré sa už inde dávno kompetentne preberajú. Ak vynecháme celú tú nietzscheovskú filológiu reči okolo Heideggera, sú podstatné tri otázky:


  1.  Platí tá „veľká biologická rámcová rozprávka“ o vývoji nielen deskriptívne a ako vysvetľovanie ex-post, ale aj preskriptívne a prognosticky? Inakšie povedané: Ak nás evolučná biológia učí, že každý druh sa alebo biologicky ďalej vyvíja, alebo vymiera, prečo by to nemalo platiť aj pre Homo sapiens sapiens? A čo to znamená pri predpoklade, že nevymrie?

  2.  Znamená Herderova téza, že kultúrna evolúcia človeka je pokračovaním jeho prírodnej evolúcie, súčasne aj to, že terajší Homo sapiens sapiens vezme do vlastných vedecko technických rúk svoj prirodzený vývoj?

  3. Dajme tomu, že na obidve otázky odpovieme Áno. Podľa akých princípov a noriem si máme predstaviť vlastnoručnú evolučnú premenu nášho druhu a neskôr sa možno aj rozhodovať?


Netreba veľa ostrovtipu ani osobitné školenie, aby sa vyslovil súhlas pri prvých dvoch otázkach. Veda a technika už dávno aj bez genotechnických metód podstatne ovplyvňujú náš vývoj. Pomyslime len na nekontroverzné technické výkony ako vynález okuliarov, antibiotík alebo inzulínu. A nezabúdajme na oblasť, ktorá – úplne bez genetickej antropotechniky – už dnes úžasne rozšírila našu kognitívnu aparatúru: internet, pred ktorého výkonnosťou vyblednú všetky fantázie o Golemovi a Frankensteinovi.

A aj v užšej biologickej oblasti platí, že ľudia vzali svoju evolúciu do vlastných rúk. Nemyslím ani tak na produkciu „lepších“, „vyšších“ ľudí, čomu sa v odborných kruhoch lakonicky hovorí „zlepšovacia liečba“ (enhancement therapy) a jej podrobnosti sa tabuizujú. Už súčasná molekulovo biologická diagnostika prenosných dedičných chorôb mení, aj keď nepriamo, genopool našej species. Už v roku 1990 v tom Troy Duster vetril backdoor to eugenics – zadné dvierka do eugeniky.

Je jasné, že v tomto ohľade mal Sloterdijk pravdu. V každom jednom prípade genotechnického zásahu sa treba rozhodnúť za alebo proti, a to nie raz v ľudskej chovateľskej budúcnosti, ale už od desaťročí a dnes tým viac. No nie je celkom pravda, že by sa to bez Sloterdijka nerobilo: stačí pohľad do literatúry a na početné ústavy, ktoré znalecky a s úspechom sa od rokov zúčastňujú biopolitických hľadaní správneho rozhodnutia …Debata o etických pravidlách pre antropotechniky sa síce vedie kompetentne, ale zrejme nie v dosť širokej verejnosti.

Sloterdijk splnil svoju povinnosť. Môže ísť a pokračovať na svojom projekte „Sféry“. Alebo sa azda raz môže ísť informovať do nejakého rastlinárskeho pestovateľského laboratória, ako ťažko sa už pri cukrovej repe alebo kukurici dá realizovať to, čo zdeseným poslucháčom v Elmau ako menetekel písal na stenu. (Skrátené)

*  *  *

Prameň: Walther Ch. Zimmerli, „Die Evolution in eigener Regie", DIE ZEIT, č. 40, 30. 10. 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Projekt Zarathustra

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Thomas Assheuer

Filozof Peter Sloterdijk volá po genotechnickej revízii ľudstva.

… Kým post-metafyzicky naladená filozofia si už netrúfa vysvetľovať univerzum ako celok, prírodovedci veselo montujú biokozmický obraz človeka. Publikum ponížene obdivuje evolučnú biológiu ako náhradu za starú predstavu sveta. Verejnosť kľaká na kolená pri astrofyzikálnych liturgiách a jasá pri novinkách výskumu života opíc.

To by sa mohlo aj zmeniť. V Karlsruhe prednášajúci filozof Peter Sloterdijk vyvolal svojou prednáškou v Elmau rozruch. Chcel by zmieriť vedu a ducha, filozofiu s prírodnými vedami. Myslí na elitný spolok ozajstných filozofov a vynikajúcich genotechnikov, ktorí by neriešili otázky morálky, ale pustili sa do praktickej roboty: selekciou a chovom uskutočniť genetickú revíziu ľudského rodu. To by splnilo najkrajší Nietzscheho sen, Zarathustrovu fantáziu o nadčloveku.

Dôvody uvádza chmúrnou diagnózou: eskalujúca moderna zvyšuje barbarský potenciál civilizácie; narastá každodenná beštializácia ľudí v zábavných médiách uvoľňujúcich morálku; éra novodobého humanizmu pominula a nemožno sa oddávať ilúzii, že by sa politické a ekonomické štruktúry dali organizovať na súhlasnom modeli literárnej spoločnosti; „oddivočenie“ človeka zlyhalo a pre budúcnosť humanity nestačia staré humanizačné médiá. Čo skrotí človeka, keď doterajšie snahy o sebakrotenie viedli predovšetkým k zmocňovaniu sa vlády nad všetkým, čo existuje?

Lekcie humanizmu krotili a krotia ľudí a nakoniec domestikovali človeka na neškodnú plaziacu sa bytosť, úbohú a hodnú opovrhnutia, s jednou malou rozkošou pre deň a jednou pre noc. Šikovné spojenie etiky a genetiky dokázalo vypestovať malých ľudí, neškodných ale zdivočených. V hľadaní záchrany sa Sloterdijk na chvíľu upína na svojho domáceho bôžika Heideggera, ale ten ho sklame, lebo sa po r. 1954 utiahol do ústrania a introvertoval do stráženia bytia. Čo bolo vtedy anachronické ale pochopiteľné, dnes je nebezpečné. Pastierske hry nie sú zaujímavé, sú potrebné rozhodnutia. Násilie rastie, čas tlačí. Ľudstvo vstupuje do dlhého obdobia rodovo politických rozhodovaní.

Východisko vidí v genotechnike s jej nástrojmi selekcie a chovu. Lekcie osvietenstva treba nahradiť selekciami genotechniky. Aby sa vyhlo náhode a omylom pochybných technikov, treba vypracovať „kódex antropotechník“. Plánovanie znakov má na starosti len elita, tzv. hlavné kultúrne frakcie spoločnosti. Ostáva však tajomstvom, ako by mal nový nadčlovek vyzerať. Ako prvé opatrenie prichádza do úvahy prechod z fatalizmu pôrodov na opcionálne (chcené) pôrody a prednatálnu selekciu.

Na jemné genetické nastavenie sú osobitne vhodní filozofi starého razenia. Pri „etike antropotechnického využitia moci“ a pri plánovaní nadľudských vlastností je rozhodujúce ich slovo. Títo „mudrci“, zrejme imúnni proti vírusu humanistickej neškodnosti, ovládajú „praobrazu podobné“ selekčné kritériá a poznajú osobitný vchod k pravdám o ľudskej podstate; zachovali si „najživšiu spomienku na nebeské ukážky“. To ostatné vypestujú myslitelia.

Morálne škrupule? Naopak. Elity sa nesmú vyhýbať „úlohe selektora“ a umývať si ruky v nevinnosti. „Pretože zdráhania sa a demisie zlyhávajú na svojej sterilite, bude v budúcnosti dôležité aktívne sa zúčastniť hry“. Akoby mimochodom spomenie Sloterdijk Platónov dialóg Politikos, ale bez komentára mu dá úlohu v budúcnosti. Vskutku, Platón mu poskytuje model na prevedenie genotechniky do biopolitiky: Nemá „platónovská zoo“ šťastne za sebou mrzutý omyl egalitárnej demokracie? Nehovoril už Platón o „chovateľskom riadení reprodukcie“?

Pod neónovým slnkom genotechniky presvitá naraz Platónova vláda elity v zvodnom lesku. Dáva pokyny z budúcnosti. Štátnik musí, tak Sloterdijk, „nevhodné povahy vyčesať, kým sa pustí do spriadania štátu“. Potom musia prísť „do kultúrnej prevádzky … rozumní“, pričom sa „strážcovia ľudí od svojich zverencov tak bezpečne oddelia“, že „nikdy nebude možné vedenie na základe voľby“. „Len vláda na základe uznania.“

Vo svojej replike vo Frankfurter Rundschau sa Sloterdijk ohradzuje proti „strašidelnej“ romantike svojich kritikov a fejtonistov, ktorí nemajú o veci „ani poňatia“; Heideggera vraj len parafrázoval. V nepodstatnom je to pravda, vcelku nepravda. Už roku 1991 ho pochytili fantázie chovu, už vtedy si pohrával s myšlienkou vyradiť „starých“ selekciou. V ním vydávaných Berichte zur Lage der Zukunft (Správach k stavu budúcnosti) odporúčal, aby sa „skoncovalo so staroeurópskym svetonázorovým dedičstvom“. Zbavený tohto balastu sa vtedy Sloterdijk oduševňoval za „biologizmus“, ktorý „cieli na inteligentné ľudstvo vcelku, nie na nejaký neurobiologický apartheid alebo triednu nadvládu mutantov inteligencie nad starými ľuďmi dnešného typu.“ Po pár vetách sa stratia škrupule nad obscénnosťou takýchto viet a veľkochovateľ dostáva slovo: „Veľké zlo je možné, ale nijako nebude horšie ako to, čo sa stane, keď sa nerobí selekcia inteligentných a šľachetných ľudí.“

Vskutku, horšie už nemohlo prísť. Sloterdijkova škandalózna prednáška však nie je len omylom svetonázorového filozofa, idúceho v stopách Nietzscheho a Heideggera a namýšľajúceho si, že v mestskom parku v Karlsruhe môže pochovať modernu. V Sloterdijkových fantáziách o selekcii tkvie strašidelný realizmus pohľadu na diabolský potenciál genetického výskumu. Vie, že Pandorina skrinka je už otvorená a že genotechnický chov ľudí už nie je len science-fiction.

Hneď po odhalení štruktúry DNK si vedci pustili fantázie na prechádzky a dláždili biopolitickú budúcnosť sladkými sľubmi. Julian Huxley si r. 1962 si robil starosti o ľudskú nedokonalosť a navrhol, aby sa eugenickou selekciou „zlepšovala intelektuálna kvalita obyvateľstva zemegule“. Joshua Lederberg, nositeľ Nobelovej ceny a molekulový biológ, jasal na jednom kongrese Ciby (švajčiarska farmaceutická firma), že „teraz budeme môcť človeka definovať“ a „veľkosť ľudského mozgu zásahmi pred narodením upravovať“. Francis Crick sníval o homunkulovi, odolnom proti žiareniu a nenáročnom, vhodnom pre vesmírne lety – „regresívny mutant s nohami uspôsobenými na chytanie a aj panvou ako opice“.

Genotechnická sonda vedomia zmazala posledné ostatky metafyziky a beznádejne odčarovala vieru na večné a nemenné jadro podstaty človeka. A predsa vyvoláva absolútna sloboda úžasný strach. Genotechnická transparencia vedie do temnôt: dáva do pohybu dialektiku poznania, siahajúcu do hlbokej internalizovanej zóny morálnych vzťahov medzi ľuďmi a zásadnej symetrie medzi slobodou a rovnosťou. Americký filozof práva Ronald Dworkin vysvetľuje túto archaickú úzkosť z genotechniky zakoreneným strachom, že by sme mohli stratiť chápanie dobra a zla, resp. porušiť pradávny zákaz definovať život.

Sloterdijk využíva príhodný čas a predkladá prírodným vedám mierový návrh. Genotechnickému výskumu sľubuje filozofického ducha a z filozofie robí kráľovskú vedu. To by bol koniec kritiky a podozrievania faustovskej vedy, večný mier medzi poznaním a duchom, filozofiou a technikou: pretože z hľadiska „dejín bytia“ je genetický výskum šťastná náhoda. Po údajnom zlyhaní humanizmu umožňuje postaviť človeka do jeho pôvodného „bytia“: na čistine vedy mutuje excentrický súčasník elitárskym pestovaním do svojej modernou spreneverenej starej „bytosti“.

Sloterdijkovo monumentálne dielo Sféry, plánované na tri zväzky (dosiaľ vyšli prvé dva), nám predvádza, na akých základoch spočíva tento pestovateľský „humanizmus“: v našich postnatálnych pomeroch sa musí obnoviť prenatálna symbióza – pôvodná bezpečnosť, chránené prebývanie v „bubline“, „klauzúra v matke“. Odtiaľ pramení Sloterdijkov afekt proti monoteizmu, ktorý vraj infikoval človeka fatálnymi spásonosnými nádejami. Nie nadlho. Keď sa z pamäti vymaže predstava rovnosti a podoby na obraz boží, nebude neprávosť škandálom – rovnako ako ani biopoliticky upokojená triedna spoločnosť, v ktorej ako sami sebe poddaní ponesieme na trh svoj osobný ľudský kapitál.

Tlak sociálnych problémov rastie a na miesto utópií o rovnosti nastupujú biopolitické selekčné fantázie. Hlásajú prispôsobenie sa logike výskumu, novovytvoreným prostrediam a bezalternatívnym modernizáciám – v Sloterdijkovom prípade aj ich genotechnickému zrýchleniu. Ak stará „bytosť“ nesleduje vývoj dosť rýchlo, ak reaguje s odchýlkami, treba ju postaviť na jej miesto; a ak sa už skutočnosť nedá zmeniť, treba zmeniť aspoň obrazy sveta. Nie sloboda a zodpovednosť, ale eticky odkôstkovaný konformizmus - tak znie parola. Čudné je, že táto biopolitika otvorene operuje v tôni Heidegera, genotechnicky zmanipulovaného s Nietzschem. Práve Heideggera. Ten by sa s hrôzou odvrátil od eugenickej pochabosti projektu Zarathustra - od generálneho útoku na nevýslovne krásny život „starých ľudí“.

Prameň: Thomas Assheuer, „Das Projekt Zarathustra", Die Zeit, č. 36, 2. 9. 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Kritická teória je mŕtva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Peter Sloterdijk

Veľavážený pán Assheuer,

keď som čítal Váš veľmi zaujímavý, čo aj do určitej miery senzačný článok o Vami tak nazvanom „projekte Zarathustra“ v Die Zeit z 2. 9. 1999, pochytila ma spontánna potreba napriek pochopiteľným výhradám Vám zagratulovať…

Bol by som však rád, keby ste mi mohli prepustiť na preskúšanie text recenzovanej prednášky. Moje prianie sa dá ľahko vysvetliť: Leží mi tu doma jedna verzia Vami rozprávkovo démonizovaného textu a je oveľa bledšia ako Váš triumfálny referát.

Obyčajne si podľa možnosti sám vyberám ľudí, čo mi lepšie rozumejú, ako si rozumiem sám, ale vidí sa mi, že vo Vašom prípade musím urobiť výnimku. Rád by som porovnal Váš exemplár s mojím, aby som zistil, či používame tú istú predlohu.

V mojom texte, napríklad, na jednom mieste stojí, že Nietzscheho chovateľské vízie boli hysterické a neprimerané a že jeho koncept nadčloveka nemôže mať pre nás nijaký význam; že však aj tak ostáva – ako Platón – svedkom brieždenia určitých „pastorálnych“ aspektov v otázkach rozmnožovania, výchovy, medikalizácie (liečby) a sebaoptimalizácie ľudských bytostí.

Iný príklad: V mojom exemplári stojí, že vzhľadom na aktuálne epochálne objavy biotechnológie treba formulovať kódex (hovorím obsažnejšie „kódex pre antropotechniky“) – a dodávam, aby ste to pochopili, že taký kódex musí okrem iného ťahať hranicu medzi legitímnymi genomedicínskymi optimizáciami pre jednotlivcov a medzi nelegitímnymi biopolitikami pre skupiny. Vy máte zrejme pred sebou akúsi surrealistickú verziu, z ktorej čítate, že sa tam volá po rozsiahlom elitárnom pestovaní nového druhu ľudí. V mojich ušiach to znie po science-fiction kombinovanej s biologickými netvormi a chmúrnou sociologickou romantikou. Rád by som vedel, kto Vám predložený text tak senzačne prepísal, že teraz značí skoro opak toho, čo v ňom stojí? Alebo Vám dala nejaká zákulisná ruka pokyn, ako ho treba napriek zneniu čítať?

Pristúpme k spôsobu Vášho útoku. V podstate by mohol byť Váš alarmistický útok prejavom legitímnej demokratickej funkcie. Ak som povedal a mal na mysli nezmysel, ktorý ste vložili do môjho textu, máte právo varovať pred tým. Každá spoločnosť potrebuje semantické a fyzické poplašné systémy, aby sa mohla brániť proti útokom, morálnym alebo politickým, zvonka alebo zvnútra. Pomyslite si, aby som argumentoval klasicky, na kapitolské husi, ktoré svojím včasným gagotom za noci zachránili starý Rím pred Galmi. To boli začiatky staroeurópskeho alarmizmu. Strážcovia res publiky im túto službu nezabudli. Kapitolská hydina, funkčne prežívajúca v našej tlači a kritike ideológií, má od tých čias aj právo trúbiť na poplach falošne, a nebyť zarezaná. Dobre tak. Radšej zagagotať párkrát viac ako raz menej – ako demokrat som s Vami v tomto bode zajedno. Ak som povedal niečo nezodpovedné, prijímam alarm každého druhu, ak vedie k civilizovanému rozhovoru.

V súvislosti s Vaším postupom, pán Assheuer, treba však zahlásiť zapochybovanie. Netreba občas varovať aj pred varovníkom? Podľa mňa ste na najlepšej ceste stať sa problematickou husou, jednak pretože prehnane pridávate, jednak pretože vyvolávate poplach z poverenia tretích. O obidvoch treba hovoriť.

Po prvé: Všetkým čitateľom Vášho článku napadne, nakoľko ste svoj poplach estetizovali. To hneď vzbudí podozrenie: Objavili ste hádam tento poplach-pre-poplach pre seba? Opájate sa ním ako operená rozhorčená diva, stále zvedavá na reakciu publika … No čím osoží verejnosti sólová hus, ktorá gagoce svoju šialenú áriu a široko-ďaleko nevidieť nijakého Gala? Alebo chcete povedať: Kto je Gal, to určuje hus, ktorá pred ním varuje?

Toto je zrejme Váš prístup k veci. Vidí sa mi, že inakšie by bolo stačilo spomenúť, že filozof XY mal prednášku o jednej z brizantných tém dneška, dosť ezoterickú, literárne náročnú, akýsi filozofický nočný pohovor, a predniesol ju sám nie bez obáv nad priepasťami svojho stanoviska v Elmau pred skupinou eminentných filozofov a teológov (okrem Vás tam museli byť samí ospanlivci) …

Nie málo novinárov, medzi nimi aj Vy, pochopilo znamenie doby: Smrť kritiky a jej transformáciu na produkciu vzrušení na zúženom trhu kvót pozornosti. Odvtedy stále otvorenejšie ponúkate svoje služby: alebo ako reklamný agent alebo ako škandalista, čo je štrukturálne jedno. Slobodno sa teda pýtať: Komu slúžite svojím výstupom – sebe samému? niekomu inému? diskurzívnej demokracii? celému ľudstvu? …

V druhej polovici listu sa Sloterdijk obracia na veľaváženého pána Habermasa, rieši s ním svoj spor o kritickej teórii a končí so srdečnými pozdravmi.

* * *

Prameň: Peter Sloterdijk, „Kritische Theorie ist tot“, Die Zeit, č. 37, 9. 9. 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Blíži sa 20. číslo Zošitov humanistov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Redakcia

Keď som pred temer dvomi rokmi kvôli eseji Bertranda Russella „Prečo nie som kresťanom“ pripravoval prvé číslo Zošitov humanistov, nepomyslel som, že tých zošitov bude raz dvadsať – a už je to tu. Ale chuť bola, materiál sa našiel a počet záujemcov sa bez propagácie ustálil na okolo stovky. Je čas pozrieť sa dozadu aj dopredu.

Stálo to za to, robiť to a čítať to? Mne áno, a budem to robiť, kým budem mať čitateľov. A ak sa nám podarí ZH zlepšiť, čitatelia nám pravdepodobne ostanú.

Mnohým z nás sa už raz stalo, že sme v zamestnaní, v kruhu priateľov alebo v rodine naraz nevedeli, čo povedať na reči, obhajujúce kresťanstvo a jeho rozličné prejavy v našom každodennom živote. Chýbali nám informácie a argumenty. Pamätám sa na jedny Večerné či Nočné hovory, keď sa dr. Čarnogurský bránil proti výčitke jednej poslucháčky, že nie je dobrý kresťan tým, že zdôraznil svoju poslušnosť voči desatoro. To bola typická situácia pre repliku, že

1. desatoro má veľmi málo spoločné s kresťanstvom; je to len podieľanie sa na židovskom dedičstve – ale židia celkom iste prebrali tieto základné pravidlá spoločenského života od svojich susedov. Či ten, čo dáva pôvod desatora do biblie, sa opovažuje tvrdiť alebo naznačiť, že Číňania a Japonci, Vietnamci a Indovia, juho- a severoamerickí Indiáni, Arabi a Afričania – do príchodu kresťanských misionárov z akejsi Európy nepoznali zákaz vraždy, krádeže, klamstva, príkaz úcty voči rodičom atď.? a 

2. že kresťana už na základe samotného mena robí len viera v Krista, a to značí veriť nielen, že Kristus bol (čo nie je celkom isté), ale aj že sa vráti súdiť živých aj mŕtvych: hm, dá sa aj tomu veriť?

Mal som teda v úmysle poskytnúť čitateľom ZH argumenty do diskusií a mám za to, že si odberatelia doterajšie čísla odkladajú a občas sa k jednotlivým témam vracajú. Chcem im to uľahčiť tým, že v prílohe k číslu 21 uverejním menný a vecný index čísiel 1-20, teda vrátane Nietzscheho. Na podnet niektorých odberateľov vyrobím aj niekoľko zviazaných doterajších čísiel s indexom. Od jesene t.r. sa budeme snažiť rozšíriť čitateľskú obec ZH predajom v niektorých kníhkupectvách.

Aké je postavenie a akú úlohu môže hrať v našom súčasnom živote disident, t.j. občan nesúhlasiaci s vládnucou či prevládajúcou ideológiou? Ak v minulosti išlo pri disidentstve predovšetkým o odmietanie komunizmu, resp. jeho vedúcej úlohy v politickom živote, nám ide dnes o odmietanie klerikálneho štátu, resp. o požiadavku odluky cirkvi od štátu. Sme v prvom rade ateisti, ale veľmi dobre si rozumieme aj s agnostikmi. Náš skepticizmus sa však neobmedzuje na oblasť teológie, ale samozrejme zahŕňa aj oblasť tzv. paravied či paranormálna, ezoteriky a hraničnej problematiky, napr. alternatívnej medicíny. No a súčasne sa hlásime k ľavici, ale tej, ktorá rázne odmieta neoliberalizmus a globalizáciu. Tento rozsah záujmov určuje témy, ktoré sa v Zošitoch humanistov preberajú. Pre nedostatok domácich autorov uverejňujeme preklady zaujímavých článkov z prístupnej zahraničnej tlače, najmä nemeckej, americkej a francúzskej.

Môže byť jednotlivec, neveriaci v boha, morálne zodpovedným a dobrým občanom? Môže hrať nejakú úlohu v našej spoločnosti? Kým teoretická a naša odpoveď je kladná, odpoveď väčšiny politikov a bežnej situácie je negatívna. Preto, u mnohých zo strachu pred vrchnosťou a verejnou mienkou, je nás pomerne málo a ešte menej nás vidieť. A preto je najdôležitejšie ukázať, že sme tu a akí sme. Preto sme členmi spoločnosti Prometheus, preto rozširujeme medzi priateľmi a známymi členstvo v našej spoločnosti a preto vydávame tieto Zošity humanistov.

Kliatba kresťanstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Herbert Schnädelbach

Svojím „Mea culpa!“ (Moja vina) urobil pápež Wojtyla určitým spôsobom záver. Prosil o odpustenie za to, čo urobili kresťania v mene kresťanstva, ale vyvaroval sa toho, žeby pripustil vinu cirkvi ako takej. Z hľadiska podstaty cirkvi je to pochopiteľné, ale neslúži to pravde, lebo pravda je takáto: k „siedmim smrteľným hriechom“, ktoré pápež vymenúva, došlo nie napriek, ale pre kresťanstvo; ich páchatelia sa neprehrešili proti princípom kresťanstva, ale sa len sústavne snažili tieto princípy presadzovať.

Nie zločiny jednotlivých kresťanov, ale ustanovené kresťanstvo samo ako ideológia, tradícia a inštitúcia spočíva na našej civilizácii ako kliatba trvajúca až po katastrofy 20. storočia; kresťanské „požehnania“ vychádzali vždy z jednotlivcov, ktorí dobro, ktoré konali, museli presadzovať proti odporu úradných autorít. Domnievam sa, že títo kresťania čerpali svoju silu často z biblických obsahov, ktoré vôbec nie sú špecificky kresťanské, ale skôr židovské dedičstvo: napríklad príkaz lásky k blížnemu. V nasledujúcich riadkoch mi nejde o strašidelnú kriminálnu históriu kresťanstva; nerád by som padol do pasce „princípu a skutočnosti“, resp. „všetci sme nakoniec hriešnici“. Preto namiesto toho v protiťahu k pápežovým „siedmim smrteľným hriechom“ poukážem na sedem vrodených chýb kresťanstva, ktoré ono vôbec nemôže odstrániť, pretože to by znamenalo samo sa zrušiť. No možno je toto vzdanie sa posledná blahodarná služba, ktorou by mohlo kresťanstvo po 2000 rokoch našej kultúre poslúžiť; mohli by sme ho potom nechať v pokoji odísť.

1. Dedičný hriech

Ako kresťanstvo ako teológia, tak aj dedičný hriech je vynález Pavla:

„Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“ (Rim 5,12).

V skutočnosti je aj podľa Genezis (2,17) smrť „mzdou hriechu“ (Rim 6,23), lebo Boh povedal: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ Starý zákon teda pozná len smrť všetkých ľudí ako dedičstvo Adamovho hriechu. Z tejto „dedičnej smrti“ urobil Pavol smelým kotrmelcom smrteľný hriech: ak má hriech za následok smrť, musel byť tam, kde sa zomiera, aj hriech, za ktorý je smrť trestom; teda všetci potomkovia Adama sú len preto, že sa narodili ako smrteľní, rodení hriešnici – nezávisle od svojich činov. Z toho vyplýva paulínske posolstvo ospravedlnenia, na ktorom sa pred nedávnom v gigantickom kompromise nanovo dohodli katolíci a evanjelici. Táto správa však nie je potešením, ale provokáciou pre všetkých, ktorí sa zdráhajú uznať paulínsky vzťah medzi smrťou a hriechom: Prečo by som sa mal považovať za hriešnika len preto, lebo som smrteľný?

 Ten, čo sa považuje za vierou ospravedlneného, je ochotný, pre Adama, alebo lepšie pre nič, bezdôvodne sa nechať obviniť a potom žiť ďalej ako omilostený. Avšak omilostený si nikdy nemôže byť istý svojej milosti, ako nám hovorí učenie o predestinácii (predurčení). Jeho úlohou je zabrániť tomu, aby sa ospravedlnenie vierou nestalo právnym nárokom, ale čo je to za spravodlivosť, ktorá jedného s dedičným hriechom dopredu určuje na spasenie a druhého na zatratenie? Tu nám kresťanstvo zapcháva ústa:

„Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?!“ (Rim 9,20).

Čo znamená učenie o smrteľnom hriechu antropologicky, je jasné: je to opovrhovanie človekom. Človek, ako tu stojí a ide, je zaslepený, ak sa neuzná za „skazeného“ a neschopného dobra. Je len rozprávka, ktorej sa rado verí, že myšlienky ľudskej dôstojnosti a ľudských práv majú kresťanské korene. Idea ľudskosti (humanitas) vychádza zo stoicizmu (Zenón z Kitionu okolo r. 300 p.n.l. hlásal ideál neotrasiteľného cnostného a múdreho človeka, pozn.prekl.) a vzpriamená postava človeka pred Bohom sú židovské dedičstvá, ktoré paulínske kresťanstvo skorumpovalo a premárnilo. Pobožný žid si ako samozrejmosť priznáva schopnosť byť „spravodlivý“, t.j. žiť podľa božieho zákona; nepozná dedičný hriech, ale len hriechy, ktorých sa môže sám dopustiť, a pre tie existuje odpustenie. Toto židovské presvedčenie postihuje nenávisť a opovrhnutie Nového zákona. Podľa Pavla niet pred Bohom spravodlivých, a tí, čo sa za takých považujú, sú farizeji – dodnes je toto slovo nadávka. K tomu pridáva Pavol propagandistickú frázu o utrpení židov pod Zákonom, ktorá má ešte aj dnes odôvodniť misionárčenie medzi židmi; Zákon mu je „kliatbou“ a „vychovávateľom … ku kresťanstvu“ (Gal 3, 13 a 24). V skutočnosti je Zákon pre pobožných židov božia milosť; ako by inakšie mohli sláviť sviatok Radosti zo zákona?

Učenie o dedičnom hriechu a jeho protiklad, téza o ospravedlnení jedine vierou, mali za následok, že sa židovský motív dôstojnosti každého človeka ako obrazu Boha a stoickej myšlienky ľudských práv zachovali v kresťanstve len v okyptenej a tým prevrátenej forme. Výsledkom je kresťanská náuka o relatívnych prirodzených právach: Ľudská dôstojnosť a ľudské práva existujú v kresťanstve len pre veriacich, ktorým Boh dal milosť. Kto medzi nich patrí, o tom rozhoduje cirkev: „Extra ecclesiam nulla salus“ (Mimo cirkev niet spásy). A preto nie je nijako náhoda a ešte menej historická nehoda, ako by nás pápež rád nechal veriť, že počas skoro celých 2000 rokov pre kresťanov neboli pohania až do krstu ľuďmi a nemuselo sa s nimi ako s ľuďmi zaobchádzať.

V kresťanských štátoch sa vždy dali prirodzené nároky domorodcov zamietnuť poukazom na ich „hriešny stav“. Preto muselo Osvietenstvo myšlienku nerelatívnych prirodzených práv presadzovať proti rozhorčenému odporu obidvoch úradných cirkví; dala sa presadiť len na sekulárnom podklade. Predovšetkým išlo o neutralizovanie učenia o dedičnom hriechu aj s jeho fatálnymi dôsledkami. Ak sa ešte aj dnes v určitých kruhoch neustále poukazuje na zásluhy kresťanstva pre myšlienky ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, ako keby tu bolo niečo bývalo, čo bolo treba len sekularizovať, je to trpká irónia: židovské a stoické dedičstvo sa muselo kresťanskej tradícii vyvzdorovať! Kresťania nemajú nijaký dôvod, aby na to boli pyšní!

2. Ospravedlnenie ako krvavý obchod

Pôvodné posolstvo kresťanov znelo: „Zmŕvychvstal.“ Aký význam malo potom jeho ukrižovanie? Pavol podáva takéto vysvetlenie: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“ (Rim 5,18). Spravodlivosť tohto jedného však pre Nový zákon nie je nič iné ako spravodlivosť trpiaceho služobníka Pána podľa Izaiáša (53,4 a nasl.), ktorý sa ako „baránok“ nechá viesť „na zabitie“ a „dá svoj život na obetu za hriech“. Kresťanstvo chápe vykúpenie z dedičného hriechu v zmysle starého židovského rituálu zmierenia, pri ktorom sa z ovečky urobí „obetný baránok“, ako obetu zmierania nevinne ukrižovaného, ktorý „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1 P 2,24).

Keby toto bola celá pravda o „božom baránkovi“, stačila by vďačnosť, aby niekoho pohla byť kresťanom, ale nám sa hovorí: tento nevinne obetovaný nebol hockto, ale syn boží; boží baránok bol sám Boh. A tak Boh inscenoval túto obetu zmierenia sám medzi sebou, lebo „veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 K 5,19) - (Nemecký text je výslovnejší: „Boh bol v Kristovi a zmieril svet sám so sebou“ – p.p.). Samozmierenie Boha so sebou samým sa ukazuje byť obchodným úkonom, v ktorom je Boh aj veriteľom aj zástupcom dlžníka; platobná mena je krv: „Draho ste boli kúpení“ (1 K 6,20); „boli ste vykúpení …drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 P 1,18). Pred takýmto nepochopiteľným scenárom sa ponúka otázka, prečo nemôže kresťanský boh odpustiť za rovnakých podmienok ako židovský na slávnosti Jom-Kipur, a to prípadne aj bez obete baránka.

„Krv Ježiša … nás očisťuje od každého hriechu“ (J 1,7) – v pietizme a jeho piesňach boli z toho ozajstné krvavé orgie (pietisti boli evanjelické sekty od konca 16. stor., s cieľom oživiť vieru, napr. metodisti v Anglicku, Grundvig v Dánsku a i. – p. p.). Od neskorého stredoveku až do 19. storočia je kresťanská ikonografia svet „krvi a rán“. Maliari a sochári sa pretekali v hrôzostrašných vyobrazeniach utrpení Krista a nespočetných mučeníkov. Prečo visí vo všetkých bavorských školách umierajúci viselec – prečo tam nie je zmŕtvychvstaný? Prečo nestačí kríž ako paradoxný znak jednoty porážky a víťazstva, poníženia a povýšenia? Prečo musia mať kresťanské deti od prvého dňa v škole pred očami, čo znamená ukrižovanie fyzicky?

Dôvodom je, že kresťanstvo si nevie predstaviť vieru/lásku/nádej bez krvi; a čím krvavejšie, tým vernejšie. Čo by bol víťazný Ježiš proti bičovanému v kostole vo Wiese? (barokový pútnický kostol pri kláštore Steingaden v severnom Bavorsku, postavený v rokoch 1746-57 – p.p.). Iste by bolo prehnané porovnávať tento svet obrazov s dnešnými násilníckymi videofilmami; avšak predpoklad, že toto všetko slúžilo mentálnej príprave na ukrutnosti v mene Krista, sa dá len ťažko zavrhnúť. Antickú právnu prax mučenia predsa obnovil v 11. storočí pápež Inocenc III. (Nevinný! – p.p.) a počas svätej inkvizície dosiahlo praktické mučenie perfídne zdokonalenia. Čo boli utrpenia mučených proti tomu, čo sa predvádzalo v kostoloch? Tam, kde patrili realistické krucifixy do optického obrazu bežného mesta, tam sa dalo pred bránami zabíjať na kolese bez iritácie. Nie je známe, že by kresťanstvo bolo viedlo pri humanizácii trestného práva; poslednú európsku popravu pre divákov usporiadal pápež Lev XII. v roku 1825.

Okrem toho: neboli pašijové hry a legendy o mučeníkoch najlepšie nacvičenie kresťanského zaobchádzania s kacírmi a pohanmi? Ešte stále máme veriť, že príspevok kresťanstva pre našu kultúru spočíval predovšetkým v humanizácii pohanov. Táto bájka určovala po stáročia aj predstavu kresťanskej výchovy ako krotenia hriešnikov, ktorí sa narodili ako malí divosi a musela slúžiť aj za ospravedlnenie kolonializmu. Je pravda, že sa nevie o Keltoch, Germánoch alebo Slovanoch, že by boli zapríčinili hrôzy rozsahu masových vrážd Karla Veľkého na Sasoch, krvavého kúpeľa pri dobytí Jeruzalema v priebehu križiackych výprav, potrestania katarcov (stredoveká sekta v 12.–15. stor., ovplyvnená bogomilcami; verili na spásu odriekaním sa svetského života; odštiepením vznikli albigenci v jz. Francúzsku) alebo zločinov dobyvateľov Latinskej Ameriky. Ak to všetko má dosvedčiť domestikáciu „plavovlasej beštie“, tak to svedčí o jej neúspechu. V skutočnosti pochádza rytierskosť rytierov z islamského sveta a dvornosť dvoranov, t.j. šľachty a vznikajúceho meštianstva, z obnovy zvykov antiky za renesancie. Tam sú korene humanizmu, no ešte na začiatku nášho storočia sa ho museli všetci katolícki hodnostári tzv. antimodernistickou prísahou vzdávať! Nielen ľudským právam bez podmienky dedičného hriechu, ale aj ľudskosti ako princípu, stavalo kresťanstvo do cesty často smrteľný odpor; dejiny mučeníkov humanizmu treba ešte len písať!

3. Príkaz misionárstva

Proti humanistickému rešpektu pred prírodným človekom stál v kresťanstve od jeho počiatkov príkaz misionárstva. V Matúšovom evanjeliu sa hovorí:

„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 18). (V nemeckom origináli sa cituje iná biblia s útočnejším textom: „… a urobte učeníkmi všetky národy tým, že ich pokrstíte …“ – p. p.).

Nik sa tu „národov“ nepýta, či chcú byť pokrstené a stať sa učeníkmi; krstiaci si o sebe majú myslieť, že sú vykonávateľmi „všetkej moci na nebi i na zemi“; výrečným dokladom toho sú nútené krsty.

Príkaz misionárstva je zákazom tolerancie, lebo čo je iné, ako kresťanské, je tu len nato, aby sa pokrstilo. O znášanlivosti voči iným sa, samozrejme, nemuselo hovoriť do tých čias, kým boli kresťania aj sami prenasledovaná alebo trpená menšina v pohanskom okolitom svete; avšak z hľadiska kultúry, ktorá sa už dávno etablovala ako kresťanská, znamená príkaz misionárstva úlohu vyhubiť pohanstvo na celom svete – je to teologické oprávnenie kresťanského kultúrneho imperializmu. Dá sa pripustiť, že misionári dávali na začiatku prednosť miernym prostriedkom, ale nemali nič proti tomu, že po nich prišli obchodníci a kanónové člny. Ako svedčia príklady z Brazílie, prídu dnes najprv dolármi prešpikovaní misionári fundamentalistických siekt a po nich naftové koncerny.

Židovstvo je tolerantné tým, že nepozná misionársku činnosť; a islam napriek svojmu misionárstvu obidve druhé náboženstvá Písma – židovstvo aj kresťanstvo – rešpektoval; pod moslimskou nadvládou prekvitala židovská kultúra a v Osmanskej ríši mohli si ortodoxné národy v cirkevnej oblasti zachovať svoju kultúrnu identitu. Náboženská tolerancia nie je kresťanská cnosť, lebo sa prieči príkazu misionárstva. Nedôvera kresťanov voči Lessingovmu Natánovi bola dobre odôvodnená, lebo pripustiť možnosť, že by židia alebo moslimovia mohli mať pravý prsteň, a nie kresťania, znamená vpád skepsy do oficiálnej istoty o viere v jednu a jedinú pravdu. Tam, kde je kresťanstvo tolerantné, už sa v skutočnosti vzdalo, aj keď potom ešte prežíva ako súkromná záležitosť alebo morálny postoj, na ktorého odôvodnenie však netreba bibliu.

4. Kresťanské protižidovstvo

Kresťanské nepriateľstvo voči židom má svoje korene v evanjeliách, kým v Pavlovom okolí o tom nie je reč. Je to v podstate vnútorná záležitosť židovstva, lebo evanjelisti začali zbierať najskôr za tri desaťročia po Ježišovej smrti židovsko-kresťanské správy o jeho živote a smrti; dohodli sa na tom, že za ukrižovanie sú zodpovední vysokí kňazi a znalci Písma, ako aj týmito nahuckaný „národ“. Najprv to teda boli pokrstení židia, ktorí obžalovali nepokrstených židov, že nespoznali opravdivého Mesiáša.

Kým Marek a Lukáš sa uspokoja s obžalobou ortodoxného židovstva, prechádza Matúš na pole kresťanského protižidovstva. Čo by ešte dnes malo nechať strnúť každého poslucháča Bachovej Matúšovej pašie, je veta, ktorou „celý národ“ odpovedá Pilátovi, keď si tento umýva svoje ruky v nevinnosti so slovami: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka!“ a oni kričia „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,24). Napísané to bolo po dobytí a zničení Jeruzalema Rimanmi roku 70 a túto udalosť vysvetľuje zbožný evanjelista ako splnenie oného bezbožného priania; už predtým nechal Ježiša podrobne predpovedať katastrofu palestínskeho židovstva (Mt 23 a 24). Je to jeden z početných variantov schémy proroctvo - vyplnenie, ktorými chcelo Matúšovo evanjelium priblížiť kresťanstvo svojim židovským druhom. Čo urobili Rimania židom v Jeruzaleme, je len spravodlivý dôsledok sebaprekliatia celého národa, ktorým podľa Matúša tento národ vyslovene vzal na seba vinu za smrť Ježiša Krista a bude to pôsobiť po celú večnosť. Teda nielen správa evanjelií, že židia Ježiša ukrižovali, je dostatočný historický motív pre kresťanské nepriateľstvo voči židom; až tvrdenie, že „tí“ židia predsa na seba sami vzali vinu za Ježišovu krv, zabezpečilo kresťanskému prenasledovaniu židov čisté svedomie. A tak sa od tohto krvavého miesta v Matúšovom evanjeliu tiahne krvavá stopa nespočetných židovských pogromov v kresťanskej Európe až po rasistický antisemitizmus, ktorý je sekulárnym dedičstvom náboženského protižidovstva. Holokaust by nebol býval možný bez kresťanstva; mnohí kresťania sa ho zúčastnili bez výčitiek svedomia a cirkev k tomu mlčala; k tomuto mlčaniu mlčí pápež dodnes.

5. Kresťanská eschatológia

Pravdepodobne najhorším dedičstvom Nového zákona je takzvané Jánovo zjavenie (apokalypsa), v ktorom sú zhrnuté a dramatizované všetky eschatologické prvky evanjelií a začiatkov kresťanstva. (Eschatológia je náuka o „posledných veciach“, t.j. pre jednotlivca smrť, zmŕtvychvstanie a posledný súd; pre pospolitosť koniec sveta a príchod božieho kráľovstva – p.p.). Počas dvoch tisícročí nič tak trvalo nevyvolávalo v ľuďoch Západu strach a hrôzu, ako táto kniha. Svedčí o tom portál každej katedrály a početné reliéfy, no predovšetkým prastaré Dies irae z omše za zomretých, v ktorom podrobný opis hrôz apokalypsy prerušujú len kňučiace prosby o zľutovanie. Stáročia žili ľudia v tôni tejto panickej vízie. Vedecká informácia, že v obdobiach prelomov časov sú apokalypsy rozšírený druh literatúry a že nakoniec existovala aj židovská eschatológia, nezmôžu nič proti katastrofálnemu pôsobeniu poslednej knihy biblie.

Medzi židovskou a kresťanskou eschatológiou sú dôležité rozdiely. Očakávanie mesiáša je u prorokov v jadre politická otázka a u Izaiáša sa týka obnovy Dávidovej ríše. Napriek prenosu tohto motívu na celosvetové javisko ostáva aj u Daniela etnocentrické jadro: „Kráľovstvo však, vláda a moc nad kráľovstvami pod celým nebom, bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho; jeho kráľovstvo je večné kráľovstvo a jemu slúžia a poslúchajú ho všetky mocnárstva“ (Dan 7,27). Súčasne sa vkľučuje staroegyptský a platónovský motív posmrtného súdu na podklade „kníh“, čo sa už vzťahuje na celé národy (Dan 7,10 a 24). Práve toho sa chytá kresťanská apokalypsa (Zjv 20,11) a obratom ruky to individualizuje: celá ťarcha „posledného súdu“ zaľahne na jednotlivca, ktorý je vystavený „zvrhnutiu do ohnivého jazera“ (14,15) ako budúcej alternatíve. Takto vyvoláva kresťanská eschatológia úžasne zosilnený eschatologický tlak a týmto si kresťanstvo vytvára inštrumentárium ustavičného zneisťovania a podriaďovania svojich vlastných ľudí, keď im sľubuje východisko z úzkostí, ktoré jedným dychom súčasne vyvoláva; každé pochovávanie sleduje tento mechanizmus. Len tak sa dá vysvetliť, prečo sa toľko ľudí nechalo počas toľkých storočí terorizovať Jánovým zjavením.

Kresťanská eschatológia pôsobila aj politicky – v podobe eschatologickej politiky kresťanov a nekresťanov. Vodcovia siekt sa často pokúšali privolať a uskutočniť apokalypsu a tisíce išli s nimi na smrť; rad samovražedných predkov siaha od stredovekých siekt cez Savonarolu a novokrstencov až po nábožensky motivované kolektívne samovraždy súčasnosti. Počet obetí eschatologickej politiky v podmienkach svetskosti ide naproti tomu do miliónov; pri tom ide o pokusy vziať konečné víťazstvo dobra a definitívne zničenie zla z božích rúk a dosiahnuť to ľudskými prostriedkami. Nevyhnutný dôsledok je teror.

Samozrejme by bolo nezmyslom činiť zodpovednými za apokalyptické zločiny jednotlivcov (Hitler, Stalin) „proroka z ostrova Patmos“ (Ján, autor Apopkalypsy), ale kresťania by si mali položiť otázku, ako to myslia s tou eschatológiou. Nie je v prísľube „Boh … zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani bolesti, ani náreku viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21,4) trvalé pokušenie nahradiť boha nejakým moderným bôžikom – podľa Blochových slov napr. „Ubi Lenin ibi Jerusalem“ – a zamlčať cenu, ktorú zato treba platiť? V biblii mali platiť cech tí, čo boli hodení do „ohnivého jazera“; po páde náboženstiev boli na rade tí, čo museli prežiť peklo na zemí v znamení „konečného riešenia“. Nebolo by kresťanskejšie postaviť celú eschatológiu pod biblický zákaz zobrazovania?

6. Import platonizmu

Osobitne na dôsledky bohatá vrodená chyba kresťanstva je import platonizmu, ku ktorému došlo pri snahe cirkevných otcov predložiť svoju vieru helénskemu svetu ako dokonalejšiu filozofiu. Výsledkom bolo ontologické rozštiepenie skutočnosti na tento a onen svet ako aj dualizmus tela a duše. Obidva tieto myšlienkové modely, reprezentujúce Platóna v neoplatónovskej interpretácii, určujú kresťanské myslenie dodnes, hoci sú v skutočnosti nezlučiteľné s jadrom obsahu Starého aj Nového zákona.

V židovskom myslení existoval spočiatku len tento svet, to je prítomnosť a čo jej predchádzalo; židovské myslenie pôvodne nepoznalo ani život po smrti, lebo božie sľuby sa ešte pri Jóbovi vzťahujú len na pozemský život a potomstvo. Až v prorockej eschatológii sa objavuje záhrobie, ale to sa má k tomuto svetu len ako budúcnosť k prítomnosti. Podľa kresťanstva sa síce toto budúce už vyskytlo – ako paradoxný mesiáš na kríži, ale bude sa opakovať v parúzii Krista ako pána sveta (Ježišov návrat na svet pri poslednom súde – p.p.). Na otázku, kde je Kristus medzičasom, sa odpovedá poukazom na „nebo“, t.j. vyššie poschodie skutočnosti, kam Ježiš vystúpil a odkiaľ zostúpi; medzitým „zostúpil do ríše mŕtvych“, t.j. do pivnice. V priebehu helenizácie kresťanstva sa z rozdielov jednoduchých úrovní tohto a oného sveta urobí druhový rozdiel, t.j. tieto dve oblasti majú zodpovedať Platónovým sféram reálneho a ideálneho sveta. Tak vznikla v kresťanskom platonizme ontológia „záhrobia“ a tendencia znevažovať tento svet, čo na dlho pohnevalo najmä Nietzscheho.

Obidva druhy rozlišovania medzi týmto a oným svetom, topologické aj ontologické (priestorové aj obsahové), vyvolávali v kresťanstve trvalý a nikdy nekončiaci konflikt. Keď nicejský koncil nazýva Boha „stvoriteľom neba a zeme, viditeľného a neviditeľného“, možno pod neviditeľným rozumieť len geograficky vyššiu, našim očiam nedostupnú sféru bohom stvorenej skutočnosti, alebo platónovský kósmos noetós – ten len mysliteľný svet. Vývoj kozmológie v novoveku však urobil topologický model úplne neuveriteľným – napriek tomu kresťania na celom svete v deklamácii Credo (Verím) sa ho ešte stále pridŕžajú! Ostal len platónovský únik – t.j. špiritualizácia záhrobia, ak sa chcelo trvať na jeho existencii. Kam inam s utópiou, ktorá už nastala, už sa „zjavila“? Nikde musí predsa niekde byť, a keď nie je „hore“, môže existovať len „v duchu“. Tým však bol duchovný svet „klamstvom“ (Nietzsche) premenený na údajne jediný pravý svet, na ktorom nám má záležať.

Zlo kresťansko-platónovského rozlišovania medzi týmto a druhým svetom tkvie v tom, že sa tým skutočný svet znižuje na iba zdanie a normatívne sa znehodnocuje. Novoveké Osvietenstvo sa dá v podstate charakterizovať ako snaha rehabilitovať skutočnú skutočnosť. Cirkevní zástancovia predstavy záhrobia mali prestať znevažovať to, čo skutočne existuje; mal byť koniec náuky o dvoch ríšach a floskuly „v nebi vám to asi bude odplatené“ ako legitimizovania nadvlády. Nietzsche ukazuje, ako sa na konci tohto procesu „skutočný svet“ stáva bájkou a triumfuje: „so skutočným svetom sme odpratali aj zdanlivý.“

Import platonizmu viedol v kresťanstve nielen k denunciácii skutočnosti, ale aj k dualistickej antropológii s fatálnymi konzekvenciami. „Obraz človeka“ v predstavách židovstva a skorých kresťanov je monistický (monizmus je náuka, ktorá uznáva pre celok skutočnosti len jeden princíp, a nie dva (dualizmus) alebo viacero (pluralizmus), a snaží sa o jednotné poňatie sveta; obsahovo je veľmi rozličný – p.p.); čo Luther prekladá ako „dušu“, to je životnosť tvora „človek“, bohom stvoreného „z hliny zeme“ a oživeného vofúknutím do jeho nozdier „dychu života“ (Gn 2,7). V tomto zmysle hlásajú apoštoli „zmŕtvychvstanie tela“, t.j. celého človeka; aj v „Credo“ (ako predtým u Daniela) je reč o vzkriesení mŕtvych a nie o nesmrteľnosti duše, čo predpokladá platónovský dualizmus tela a duše. Napriek tomu sa táto nebiblická predstava stala v kresťanstve kultúrnou samozrejmosťou: kresťanský platonizmus znamená nielen v kozme, ale aj v človeku zneváženie zásadnej skutočnosti, t.j. jeho telesnosti. Výsledkom je systematické nepriateľstvo voči telu v celej kresťanskej tradícii, ako sa dedilo najmä v represívnej sexuálnej morálke všetkých cirkví.

Samozrejme kázal už Pavol asketické ideály, ale tie sú u neho ešte úplne v kontexte s očakávaním skorého návratu Krista na zem (1 Kor 1,7); inakšie by boli bývali židovi Pavlovi úplne cudzie. Židovstvo vôbec nepozná nepriateľstvo voči telu; dobrý život a naplnená sexualita sú dobré božie dary, pre ktoré boh, samozrejme, vydal patričné predpisy. Až import platonizmu otrávil v kresťanstve ľudskú telesnosť; vytvoril celibát, v dejinách ktorého cirkevná politika zabránila vzniku kňazských dynastií a túto snahu dokonca premenila na osobitné duchovné dobro. Stále sa tvrdí, že kresťanstvo pozdvihlo postavenie ženy v spoločnosti; je to pravda, ak máme na mysli správanie sa Ježiša voči ženám v spoločnosti, kde bolo náboženstvo vecou mužov. Ale aké zneváženie ženskosti sa skrýva v mýte pôrodu panny a vo výraze „nepoškvrnené počatie“! Ako keby počatie, pôrod a vôbec ženská sexualita boli niečo špinavé, niečo, čo je „čistého“ syna božieho nehodné. V tomto zmysle učí kresťanstvo ceniť si ženskosť len ako panenskosť, lebo len tak je „čistá“. Pri katolíckej sexuálnej morálke, ktorá pri otázke kontroly pôrodov už dávno prešla do otvoreného cynizmu, nemali by sme zabúdať na pietizmus, ktorý sa aj bez vonkajších podpôr spovede a odpustenia vie ešte efektívnejšie zavŕtať do mysle ľudí a mnohých robí psychickými mrzákmi. Platónovská schizofrénia dualizmu tela a duše sa manifestuje chorobou.

7. Zaobchádzanie s historickou pravdou

Hore bola reč o osobitnom význame Matúšovho evanjelia pre kresťanské protižidovstvo; okrem toho je to pozoruhodný príklad pre nakladanie prvých kresťanov s historickou pravdou; no táto správa o sebaprekliatí židov nie je jediný strategický výmysel, ktorý nájdeme v Novom zákone. V tomto ohľade vyniká Matúšovo evanjelium; jemu je skoro každý prostriedok dobrý, aby židovským druhom predstavil Ježiša ako pravého mesiáša. Za tým účelom prekuce celý Starý zákon a čo sa tam dá nejakým spôsobom rozumieť ako prísľub mesiáša, to sa zahrnie do Ježišovho životopisu ako splnenie prísľubu – podľa hesla: „Aby sa splnilo, čo bolo napísané …“

A tak sa Ježiš kvôli Micheášovi narodil v Betleheme (Mich 5,1), kvôli Mojžišovi musí pri tom vyjsť hviezda, kvôli žalmu (Ž 72,10 a 15) a Izaiášovi (Iz 60,6) museli prísť mudrci z východu a podľa Ozeáša (Oz 11, 1) musela ujsť svätá rodina do Egypta. Jeremiáš je prapôvodcom historky o betlehemskom vraždení detí (Jer 31, 15) – tejto nepochopiteľnej udalosti, na ktorú by sa boli súčasníci po dvoch generáciách iste pamätali, keby pritom nešlo o smelú fikciu. Môže byť pravda, že umierajúci Ježiš citoval slová Starého zákona, ale že sa v hodinu jeho smrti chrámová opona roztrhla vo dvoje, zem triasla, skaly pukali a mŕtvi zjavovali živým (Mt 27,51), pre to by museli byť nezávislí svedkovia, keby aj to nebola legenda. Všetko rozprávanie však stráca definitívne nevinnosť v Jánovom evanjeliu: „… ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo.“ (Jn 19,34). Tuná sa úmyselne a cieľavedome klame, len aby sa splnilo starozákonné proroctvo; a výslovne sa zdôrazňuje pravdivosť, čo by bolo v prípade skutočnej pravdivosti zbytočné.

Niektorí vykladači Nového zákona nám tu vytýkajú naivnosť a nehistorické myslenie. Vraj nesmieme byť takí naivní, žeby sme verili, že evanjelisti mali naivný prístup k historickej pravde. Na tej im vraj vôbec nezáležalo, ale prebrali predpovede o Ježišovi a na nich založili zázračné historky – zázraky vraj neboli v tých časoch nič neobyčajné; čo iné mali kázať ako slová Starého zákona?! Ale Lukášovo evanjelium sa snaží o lokalizovanie diania okolo Ježiša do svetského dejepisu. Učeniu o tom, že boh sa stal človekom, protirečí snaha vytvárať fikcie. Ježiš mal byť historická osoba a tí, čo o ňom podávali správu, poznali rozdiel medzi pravdou a lžou. Ako si potom mohli myslieť, že historické nepravdy sú osobitne vhodné na šírenie kresťanských právd?

Strategické spracovávanie historickej pravdy v mene vyššej pravdy je dedičné zlo ustanoveného kresťanstva. Tu evanjelisti vymýšľali skutočnosti, ale až dodnes je kresťanom zakázané o nich čo aj len zapochybovať. Dejiny racionálnej kritiky biblie od raného novoveku jasne ukazujú, aké škodlivé bolo tvrdošíjne pridŕžanie sa biblických udalostí pre dôveryhodnosť kresťanského posolstva vcelku. Úradné cirkvi sa ešte aj dnes pokúšajú zabrániť teologickej osvete jednoduchých veriacich. Nakoniec je to však pochopiteľné, lebo čo ostane z „jadra“ kresťanstva, ak sa odstránia fiktívne obaly? Čo ostane zo vzkriesenia, ak necháme na pokoji prázdny hrob? Pavol hovorí:

„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je vaša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista ...“ (1 Kor 15,14).

Kázeň a viera však nesmú byť daromné a svedectvo nesmie byť falošné – teda hrob bol prázdny.

8. Kresťanstvo dnes?

Keby raz kresťanstvo zanechalo za sebou svojich sedem vrodených chýb, neostalo by z neho skoro nič. Predovšetkým by sa potom skoro nedalo odlíšiť od osvieteného židovstva. Čo v kresťanstve za niečo stojí, je židovské. Ježiš bol pobožný a radikálny žid; čo by sa stalo, keby sa kresťania „pojezuánštili“? Cirkvi hlásajú učenie o dedičnom hriechu aj tak len v špiritualistickom zriedení; voči židovstvu, ktoré veľmi dobre pozná vrodenú slabosť človeka, tu už nie je rozdiel. Ospravedlnenie vierou možno kázať aj bez krvavého obchodu boha so sebou samým, len na podklade Starého zákona, lebo už Pavol cituje proroka Habakuka: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Hab 2,4; Rim 1,17). Príkaz misionárstva by mohli kresťania oslabiť do výzvy oboznámiť svet v duchu tolerancie so svojou vierou; práve toto vždy robili židovskí učenci. Tým by bol koniec protižidovstvu. Keď ide o eschatológiu, mohli by aj židia aj kresťania ponechať na pána boha, čo sa stane na súdny deň; nádej je aj židovská aj kresťanská cnosť. Kresťanstvo by sa konečne mohlo vrátiť zo svojich platónovských výletov a svoj dualizmus nahradiť filozofiou jednotného sveta a celého človeka.

Je otázne, či kresťanstvo prežije usporiadanie svojho pomeru k historickej pravde. Len alegorické alebo symbolické vysvetľovania biblických udalostí sa už dávno ukázali slepou uličkou. Bultmanove pokusov o odmytologizovanie biblie (ev. teológ, 1884-1976, zástupca existenciálnej teológie; snažil sa podať takú interpretáciu Nového zákona, ktorej by mohol moderný človek rozumieť - p.p.) ukázali, aká prázdnota sa vytvorí, ak sa základné výpovede kresťanstva interpretujú len „existenciálne“.

Čo sa má veriť, ak sa z toho, čo je napísané, nič nedá brať doslovne? Adorno raz povedal, že prosba o chlieb každodenný má zmysel v roľníckej pospolitosti, ale nie v susedstve chlebových tovární. Ak sú v kresťanských spevníkoch piesne prosiace o dážď, nerobia z kresťanského boha pohanského démona počasia? Jedna cirkevná pieseň hovorí: „Veľa stojí byť kresťanom.“ To je pravda, ak sa berú do úvahy všetky požiadavky a predpisy, ktorými cirkvi zahrnujú veriacich. Čo však môže byť zisk, nadhodnota týchto výdavkov? Čo nám môže kresťanstvo sľúbiť? Ak sa už nenecháme zastrašovať „ohnivým jazerom“ po poslednom súde, nenecháme sa ani utešovať výhľadmi na večnú blaženosť; stačí nám šťastie na tejto zemi. Ako to povedal Heine? „ Nebo prenecháme anjelom a vrabcom.“

Mám dojem, že ustanovené kresťanstvo má v modernom svete svoj koniec už dávnejšie za sebou, ale to nezbadalo. Cirkev ako morálna inštancia a sociálne zariadenie – to si zaslúži rešpekt. No kostoly nie sú prázdne náhodou – kto rozumie tým kázňam, výkladom biblie a piesňam? V skutočnosti už cirkvi nemajú čo špecificky kresťanského povedať. Je pravda, že kresťanstvo malo aj pozitívny vplyv na našu kultúru, aj keď celková bilancia je otrasná. Jeho pozitívne sily sa však už vyčerpali, alebo prešli do energií sekulárneho humanizmu. Novoveký proces osvietenstva sledoval dokonca kresťanský príkaz - príkaz pravdivosti – a tým „dvetisíc rokov výchovy k pravde, ktorá si nakoniec zakazuje lož viery v boha“ (Nietzsche). Až v jeho úplnom vyhasnutí by sa kliatba kresťanstva mohla predsa ešte premeniť na požehnanie.

Prameň: Die Zeit, č.20, 11. mája 2000.

*  *  *

Odozvy - repliky

Schnädelbachova odvážna, vecne bohato podložená a trefná kritika početných pochybných miest kresťanského „posolstva spásy“ a jeho ideologickej a politickej histórie vyvolala evanjelickú a katolícku teologickú repliku a mnoho listov čitateľov. Aby nevznikol skreslený obraz posudzovania a diskusie, uverejňujeme pomerne obsiahle výťahy z dvoch teologických replík a niektorých listov čitateľov.

Kúkoľ medzi pšenicou

Protestant Richard Schröder, profesor filozofie na Teologickej fakulte Humboldtovej univerzity v Berlíne, nedementuje register hriechov cirkevných dejín, ale odmieta jadro Schnädelbachových téz: že dejiny kresťanstva sú konzekventným dôsledkom jeho siedmich vrodených chýb, ktoré navrhuje nazývať skôr „posvetštením“ a považovať za „kúkoľ medzi pšenicou“ (Mt 13, 24). Čo si však má myslieť súdny čitateľ o takýchto argumentoch:

1. „Nie príkaz misionárčenia v Matúšovom evanjeliu, … ale zásada „čí štát, toho náboženstvo“ … Viliama Oranžského … ako si to aj komunisti priali … je podkladom tendencie násilia v náboženských veciach.“

2. Inkvizícia: Pre starých kresťanov neprichádzalo nútenie vo veciach viery do úvahy, lebo pre nich platilo podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou. Už keď r. 385 uzurpátor Maximus nechal popraviť v Trieri pre bludárstvo Priscilliána, dvaja biskupi proti tomu protestovali! Až do 12. stor. platila v kanonickom práve zásada, že priznanie neslobodno vynucovať mučením – nuž, a potom bola zavedená inkvizícia, to nebolo dobre...; ale pozor, mučenie bolo v predkresťanskom Ríme bežná právna prax!

3. Kresťanské protižidovstvo: Schröder súhlasí s názorom, že v kresťanstve sa udomácnilo protižidovstvo „a budeme musieť súhlasiť aj s tým, že holokaust nebol možný bez kresťanstva“. Najprv sa však musel premeniť rozdiel náboženský na rasový a antijudaizmus na antisemitizmus! Na tom však „nemalo vinu kresťanstvo, ale Osvietenstvo so svojím pseudovedeckým biologizmom boja o život medzi rasami a novodobé pohanstvo.

4. Apokalypsa: Posledná kniha biblie, Zjavenie Jána, je naozaj veľmi problematické čítanie. Myšlienku Posledného súdu všetky tri veľké cirkvi počas storočí „fatálne zneužívali“ na šírenie strachu a hrôzy – ale na stredovekých znázorneniach týchto budúcich udalostí sú predsa medzi odsúdencami aj „králi, kardináli a mnísi“, čo má zdôrazňovať princíp osobnej zodpovednosti.

5. Dedičný hriech a ospravedlnenie: „Aj marxistická teória o výchove nového človeka je vrodená chyba Osvietenstva“ (Ako to s vecou súvisí?). A nasleduje „vysvetlenie“ ospravedlnenia vierou z protestantského hľadiska, s ktorým si neviem dobre poradiť: „Najväčší dar je mier s bohom; ten si nemôžeme zaslúžiť činmi, ten nám musí byť darovaný – takže buď taký dobrý a nechaj sa obdarovať!“ Je toho na štvrť strany asi takýmto tónom: „Boli sme v moci hriechu, to je žalostného sebectva a slúžili sme falošným bohom, ale boh sám nás vykúpil skrz Ježiša Krista. Pre slobodu nás Kristus vyslobodil, preto buďte pevní a nenechajte sa opäť vrhnúť pod jarmo sluhovstva,“ napomína Pavol Galaťanov.

6. Prenasledovanie čarodejníc: Canon Episcopi z 9. storočia žiada od kňazov, aby poučovali ľud, že viera v čarodejnice je povera. Žiaľ, „na vrchole stredoveku sa cirkev vzdala odporu proti tomuto pozostatku pohanských čias a sankcionovala realitu čarodejníc stále abstrúznejšími (ťažko pochopiteľnými) teóriami.“ Aj toto má byť argument: „Ale viera v čarodejnice je rozšírená na celom svete. Cirkev ju nevymyslela … v Afrike jej pribúda …v Tanzánii v rokoch 1970-1984 padlo za obeť prenasledovaniu viac ako 3000 čarodejníc“.

Ani slovo k pápežovmu mea culpa

Schröder vytýka Schnädelbachovi predovšetkým to, že nie je dosť starostlivý pri citovaní historických údajov a podopiera to okrem pripomienky protestantskej reformácie a 2. vatikánskeho koncilu katolíckej cirkvi ako prejavov permanentnej vnútrocirkevnej sebakritiky dvomi udalosťami:

a/ Barmským teologickým vyhlásením z r.1934, ktoré odmietlo totalitný nárok nemeckého nacionálno-socialistického štátu (čo malo za následok protiúder nacistov) a 

b/ že aj proti totalitnej marxisticko-leninskej ideológii sa cirkvi hlasne ozvali. To je naozaj dosť málo proti záplave údajov v Schnädelbachovom článku o tom, ako zaobchádzala a zaobchádza s historickou pravdou najmä katolícka cirkev.

Holub na streche

nazval svoju odpoveď katolícky filozof Robert Spaemann, píšuci aj proti atómovej energii, eutanázii a umelému prerušeniu tehotenstva. Aj teraz sa však ozýva menej ako filozof a skôr ako pravoverný a cirkvi oddaný katolík, z ktorého majú kardinál Ratzinger a biskup Dyba iste veľkú radosť. Schnädelbachove názory nazýva ekuménou absurdností a odmieta názor, že boh si sám organizuje svoje zlo. O spôsobe jeho argumentácie svedčia napr. tieto citáty z jeho repliky:

1. o pomere židov a kresťanov: „Rovnako je pravda, že pri záchrane židov urobil pápež (Pius XI.) viac ako všetky ostatné inštancie sveta. To, že mlčal k holokaustu, bola cena, ktorú zaplatil, aby zachránil život 700 000 židom. Mal pred očami príklad holandských biskupov, ktorí proti deportáciám holandských židov protestovali – a vyvolali tým rozšírenie vražedných akcií aj na pokrstených židov.“ (Dá sa takto klamať v slušnej spoločnosti? Otázka prekladateľa)

V komentári k tomuto dubióznemu svedectvu radí jeden čitateľ hľadať správne informácie v knihách K.-H. Deschnera „S bohom a Führerom“ a „Sto rokov dejín spásy“.

2. Univerzalizmus a tolerancia: „T.č. existuje v našom (kresťanskom) štáte len jedna mienka, ktorá je podľa názoru všetkých kompetentných miest mylná a ktorú neslobodno vysloviť, pri ktorej má teda teoretická intolerancia za následok občiansku intoleranciu: popierať vraždenie a pokus o vyvraždenie všetkých židov. No tento zákon je v našom právnom systéme vlastne cudzie teleso.“ Alebo ďalej: „Kdekoľvek dnes cirkevné skupiny zastávajú svoju vec či už defenzívne alebo ofenzívne s používaním násilia proti inakšie zmýšľajúcim, tam nejde o náboženské pravdy alebo misionárčenie, ale o konkurujúce partikularizmy, napr. nároky na určité územie – cuius regio, eius religio; a všade sú to najmä zbožní kresťania, ktorí najintenzívnejšie hľadajú zmierenie.“ Toto má byť odpoveď na námietku, že kresťanstvo sa, napríklad v Latinskej Amerike, šírilo – aj násilím.

3. Kruhový dôkaz: Schnädelbachove argumenty proti hodnovernosti tvrdení Nového zákona spočívajú vraj na predpokladoch, že a/ boh sa nestal v Kristovi človekom, b/ možnosť reinkarnácie je dopredu vylúčená, c/ predpovede budúcich udalostí nie sú možné, d/ evanjelisti vytvárajú udalosti pre citácie zo Starého zákona – nehľadajú citáty pre udalosti, e/ udalosti, ktoré vyvolávajú nepriateľské pocity voči židom, museli byť voľne vymyslené. „Pretože ani jeden z týchto argumentov nie je hodnoverne dokázaný, nedajú sa použiť na presviedčanie tých, čo tieto argumenty neuznávajú.“

Teda my máme dokázať, že Kristus, ak bol, nebol syn boží ...

4. Kresťanstvo a dualizmus: Pre Spaemanna vôbec nie je problém veriť na existenciu duchovnej duše, nezávislej od tela; volá to entelechiou, akousi zvláštnou nemateriálnou silou, špecifickou pre živú prírodu; ako inakšie by sa dala vysvetliť kontinuita ľudskej identity medzi telesnou smrťou a zmŕtvychvstaním tela pri poslednom súde?!

5. V otázke vzťahu kresťanstva k ženskej sexualite prisudzuje Spaemann Schnädelbachovi neznalosť rozdielu medzi panenstvom panny Márie a medzi nepoškvrneným počatím rodičov panny Márie (neviem, akú úlohu pri tom hral, resp. nehral otec panny Márie, teda či aj on bol vylúčený z hry ako sv. Jozef), čo vraj nemá nič do činenia so sexualitou – pochop to, kto môžeš!

5. K dedičnému hriechu podáva Spaemann siahodlhé vysvetlenie, aby nakoniec priznal, že tomu sa dá alebo veriť, alebo to možno považovať za špekulatívny konštrukt – ale čo vraj na tom znevažuje človeka?

„Iste, ľudské práva to neproklamuje, ale ľudskú dôstojnosť to zdôrazňuje bez ohľadu na to, či je niekto kresťan alebo nekresťan“. (Dá sa beztrestne takto tárať? pozn.prekl.)

 Prvými hlásateľmi ľudských práv boli vraj predsalen na počiatku novoveku španielski jezuiti, najmä Francisco Vittoria, ktorí konkistádorov upozorňovali, že aj nepokrstených Indiánov treba považovať za stvorenia na obraz boží a tak s nimi zaobchádzať; a že ich neslobodno nasilu pokresťančovať ani zotročovať. Musím sa priznať, že takýto komentár k šíreniu kresťanstva v Latinskej Amerike som čítal po prvý raz. Podstatne sa líši od Stručnej správy o spustošení Západoindických zemí od dominikána Bartolomé de Las Casas, výťah z ktorej sme uverejnili v č.6 ZH (marec 1999) aj s komentárom H.M. Enzensbergera „Spomienka na budúcnosť“.

6. Vyvoláva spomienka na ukrižovanie krvilačnosť? Schnädelbach odmietal myšlienku obete ukrižovania Krista za hriechy ľudí, Spaemann túto myšlienku schvaľuje a bráni:

„Kresťanstvo neučí, čo by boh mohol urobiť, ale čo boh robí; kresťanstvo mýty neruší tým, že ich vyhlasuje za nezmysly, ale tým, že rozpráva posledný mýt, do ktorého všetky staré ústia a ktorý považujú kresťania za pravý - mýt o vykúpení obeťou ukrižovania“. Povedal by som: niektorí kresťania to ešte veria, aj keď to asi nechápu.

7. Posledné veci: Učenie o nebi a pekle je iste Ježišovo učenie a chcieť vybrať z katechizmu Posledný súd s milosrdenstvom pre dobrých a zatratením pre zlých by znamenalo cenzurovať slová Kristove. Jánovo zjavenie bolo najprv knihou útechy v časoch Nerónovho prenasledovania kresťanov a potom – potom ho predsa cirkev rada držala „pod kľúčom a napr. pred 30 rokmi úplne vyňala skladbu Dies irae (Deň hnevu) z bežných pohrebných obradov.“

„Bohužiaľ“, končí svoju repliku narážkou práve na tento žalospev Spaemann, „lebo teraz treba ísť na koncert, ak chcete dať voľný priebeh slzám pri Mozartom zhudobnenom úpenlivom vzdychu:

 „Quaerens me sedisti lassus / redemisti crucem passus / tantus labor non sit cassus.“ (Hľadajúc ma odpadol si na kríži, vykupiteľu! Kiež taká snaha nie je daromná.)

Celé kresťanstvo je v tomto verši. Pretože „kresťanstvo neučí, že ľudské problémy sú riešiteľné, ale že úpenlivé prosby budú vyslyšané“ (N.G. Davila) - o čom si dovoľujem vysloviť zásadnú pochybnosť, odvolávajúc sa aj na Goetheho slová v básni „Prometheus“: „(Zeus), utrel si niekedy slzy tomu, čo plakal hrôzou?“ (ZH, č.9, s.2). V tomto ohľade nie je zásadný rozdiel medzi nevyslyšaním prosieb pohanov Diom alebo prosiacich kresťanov ich Bohom-otcom.

*  *  *

Prameň: Herbert Schnädelbach: „Der Fluch des Christentums“ und Repliken von Richard Schröder und Robert Spaemann (Kliatba kresťanstva a repliky R. Schrödera a R. Spaemanna), Die Zeit, č. 20, 22 a 23, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Úbohé kresťanstvo!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Herbert Schnädelbach

Predbežný záver vzrušenej debaty

Diskusia, ktorú vyvolal môj článok (Die Zeit, č.20/2000), sa neskončila; na mnohých miestach pokračuje. Tu sa musím obmedziť na pár pripomienok ku štyrom doterajším replikám.

Richard Schröder hovorí najprv o dojmoch a asociáciách, ktoré v ňom môj text vyvolal a potom vyslovuje domnienky o mojom biografickom pozadí. Nedá sa zabrániť tomu, aby pri takej chúlostivej záležitosti nestáli pocity proti pocitom, ale načo sa tým tak dlho zaoberať?

Ak mu môj text pripomína protináboženskú propagandu komunistov, bolo by mi, pravdaže, nepríjemné, keby som mal byť s nimi, a potom ešte, ako sa už stalo na inom mieste, aj s nacistami a ich pohonom proti kresťanstvu, hodený do jedného vreca. To by bolo ako povedať: „My kresťania sme boli v NDR tí spravodliví a čestní; kto napáda kresťanstvo, ten pre nás stojí na druhej strane!“ a mrzelo by ma, keby to vskutku tak bolo.

„Vzrušenie“, „nenávisť“, „žeravé nepriateľstvo“, „radosť z rúhania sa“ – aj „nenávistná zaujatosť“ (Hans Maier) – to sú námietky typu „príliš emocionálne!“. To som medzitým počul veľmi často, ale iste by to tak nebolo, keby som bol kresťanstvo vychvaľoval horúcimi slovami pre jeho kultúrne zásluhy. Toľko čiernych pocitov neviem nájsť vo svojom texte ani pri najlepšej vôli; na vine bude teda asi nadpis článku, tam je to dráždivé slovo „kliatba“. Ako skoro všetkým mojim kritikom ušiel aj Richardovi Schröderovi rozdiel medzi „Kliatba na kresťanstvo“ (Nietzsche) a mojím titulkom, a ja nekľajem. „Kliatba kresťanstva“ je len opak nepretržitých rečí o „požehnaní kresťanstva“, ktoré ma provokujú a hnevajú, pretože jednoducho nevidím dôvod, prečo by sme mali byť v tejto veci ustavične vďační.

Námietka teda znie: To nie je „objektívne“! Bilancie sú vždy aj záležitosti prístupu k veci; zavádzajú do hry určitú perspektívu, a tým aj sporné kritériá; no okrem dôkazu, že som sa dopustil niečoho takého, by som sa rád dozvedel aj to, ako by dopadla taká bilancia pri inej perspektíve: nenachádzam v kritikách protiargumenty. Richard Schröder sa uspokojuje rovnako ako mnohí iní kritici s opačnými príkladmi; čo ja predkladám, sa spravidla len oslabuje alebo relativizuje, ale nevyvracia. Išlo mi napr. o kultúrnu bilanciu: Aké bolo celkové pôsobenie učenia o Poslednom súde? Iste, bola v ňom útecha vyplývajúca z nádeje na večnú spravodlivosť; ale som toho názoru, že väčšina ľudí sa počas storočí pri predstave večného zatratenia priam fyzicky triasla. V čom spočívalo, prosím pekne, požehnanie učenia o dedičnom hriechu a paulínskom ospravedlnení? Richard Schröder prezentuje jednoducho iný spôsob čítania – „Spása ako vykúpenie z otroctva“ – čím robí to isté ako skoro všetci teológovia, ktorí na moje riadky reagovali: vysvetľujú mi, že to všetko sa dá rozumieť aj inakšie, t.j. aj celkom inakšie, a ako sa to zvykne dnes rozumieť – ale to nebola moja téma.

Neviem pochopiť námietku, že bez rozlíšenia medzi týmto a oným svetom by sme všetci museli byť pozitivistami, ktorí sa nemôžu zastať dobra na zemi. K tomu hovorím: Rozdiel medzi „byť“ a „mať“ sa odohráva na tomto svete; v modernom svete ho môže stabilizovať len náš profánny a konečný rozum a to sa aj deje. Úplne nepochopiteľné je mi vysvetľovanie kríža ako „rozlúčky s logikou obete“: pri obetovaní Izáka už došlo k výmene ľudskej obete za zvieraciu; prečo potom museli byť zvieracie obete, a tým aj obete ako také, zakončené novou ľudskou obeťou?

V príspevku Slavoja Žižeka ma zaujali dva dôležité poukazy. Keďže milosť je vec suverenity a nie lásky, dala by sa božská láska naozaj spoznať len pri slabom, bohom opustenom bohu. Keby toto bol pravý zmysel kríža, neprišlo by mi ani na um znevažovať tento „kresťanský odkaz“. A že univerzalizmus môže obsahovať vylúčenie druhého, o tom sa v súčasnej filozofii diskutuje pod heslom „univerzalizmus versus etnocentrizmus“. Pravý univerzalizmus by mal naozaj zahrnovať všetko, čo je iné; mysliteľný je len ako formálny princíp pokojnej koexistencie s niekým druhým.

Hans Maier spomína veci, ktoré som vôbec netvrdil. Nehovoril som ani o kresťanstve ako celku, ani o kliatbe, ktorá by na ňom ležala; hovoril som o osudných účinkoch, ktoré malo kresťanstvo na našu kultúru od svojich prvopočiatkov. Čo sa stane s kresťanmi, keď sa kresťanstvo pominie, ostalo otvorené. Okrem toho som sa obmedzil len na náš kultúrny okruh a nebral som do úvahy javisko sveta; a tu nie je nič originálne v názore, že v súčasnej modernej dobe ustanovené kresťanstvo nehrá úlohu vedúcej myšlienkovej sily; na mojich údajných ničivých úmysloch potom pranič nezáleží.

K Robertovi Spaemannovi nemám veľa čo povedať, lebo jeho článok mi skoro dych vyrazil. Najprv vedie proti mne do poľa Editu Steinovú, matku Terezu, kňaza Kolbeho a dokonca nášho pána prezidenta, aby ma na podklade nevýslovnej spleti prekrútených citátov už dopredu vyhlásil za blázna, od ktorého sa nedá očakávať nič iné ako „ekuména absurdít“. Dve obete koncentračných táborov – to už nie je ďaleko holokaust – a naozaj: podvrhuje sa mi, že „holokaust treba podľa možností zapierať“, lebo to vraj zodpovedá „mojej“ logike; a je tu opäť náš starý známy „morálny kyjak“.

Obete národného socializmu neumreli preto, aby sme si my filozofi o hlavu hádzali ich utrpenia; škandál nie je môj článok, ale to, že sa Spaemann práve o to pokúša. Neprijímam jeho „pokarhanie“, ani ak je „v mene Aristotela“ a už vôbec nie pre urazené city. To, o čom som ja hovoril, mrzí dokonca aj pápeža; nepoznám nijakých kresťanov, ktorým by tieto veci boli „to najsvätejšie“. A ako je to s našimi pocitmi – s pocitmi tých, ktorým sú pravda, spravodlivosť a intelektuálna počestnosť to najsvätejšie? Od storočí po nich Vatikán šliape nohami, ten Vatikán, ku ktorému má Spaemann blízko. Protivníka treba najprv vyhlásiť za intelektuálneho a morálneho nečloveka a potom sa kazateľsky obrátiť na čitateľskú obec – to je „argumentácia, ktorá cieli na zničenie protivníka“ (Hans Maier) – lenže bez argumentov. Úbohé kresťanstvo, ak ho treba brániť takými prostriedkami!

*  *  *

Prameň: Herbert Schnädelbach: „Armes Christentum! Vorläufiges Schlusswort einer erregten Debatte, Die Zeit, č. 30, 20. júla 2000. - http://de.wikipedia.org/wiki/Herbert_Schn%C3%A4delbach.

Preložil Rastislav Škoda

Kmeňové bunky a nesmrteľné duše

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Peter Singer

Kým ľudské embryo pozostáva z nie viac ako 64 buniek, sú jeho bunky ako malý psík schopné naučiť sa nové kúsky. Ak sa vstrieknu do chorej obličky, osvoja si mnohé vlastnosti normálnej obličkovej bunky a môžu bunke pomáhať plniť jej normálnu funkciu. Zdá sa, že to platí pre každý orgán, dokonca aj pre každý druh bunky.

Toto priam vzrušuje medicínskych bádateľov, lebo aspoň teoreticky to značí, že by bunky zo skorého embrya mohli vyliečiť leukémiu, chorým s cukrovkou umožnili vyrábať inzulín, že by pomohli postihnutým Parkinsonovou a Alzheimerovou chorobou a napravili nervový systém kvadruplegikov (úplne ochrnutých na všetky štyri končatiny).

Ale medicínski výskumníci nie sú jediní, ktorých tieto perspektívy využitia kmeňových buniek vzrušujú. Sedemdesiat členov amerického kongresu sa postavilo proti návrhu Štátneho zdravotného ústavu, hlavného vládneho orgánu na financovanie lekárskeho výskumu, sponzorovať výskumné programy s kmeňovými bunkami. Celoštátna konferencia katolíckych biskupov sústavne lobuje v kongrese, aby zabránila použitiu federálnych finančných prostriedkov na takýto výskum a keď združenie Patients’ Cure (Starostlivosť o pacienta) začalo propagovať výskum kmeňových buniek, napísal baltimorský kardinál William Keeler ostrý list Americkej spoločnosti pre rakovinu, ktorá spomenuté združenie sponzoruje, aby svoje rozhodnutie zmenili – čo sa aj promptne stalo.

Oponenti výskumu na ľudských kmeňových bunkách obyčajne začínajú a končia svoje odôvodňovanie tvrdením, že ľudské embryo je od momentu počatia živou, nevinnou ľudskou bytosťou. Ale morálka používania nejakej bytosti na výskum má závisieť od toho, aká je tá bytosť, a nie od toho, akého je druhu. Ak sú ostatné činitele rovnaké, potom je menej dôvodov stavať sa proti používaniu skorých ľudských embryí – to je bytostí, ktoré nemajú mozog, povedomie ani záujmy – ako proti používaniu potkanov, čo sú cítiace bytosti schopné dávať prednosť situácii, ktorá nie je spojená s bolesťou alebo strachom. (Pozor na kvalifikáciu „Ak sú ostatné činitele rovnaké“: Keby ľudí, od ktorých pochádza vajíčko alebo spermia, zarmucovalo vedomie, že embryo z týchto ich zárodočných buniek sa použije na výskum, bola by to dostatočná príčina, aby sa to nemalo robiť. To isté platí pre zle naplánované pokusy, čo má za následok používanie vzácnych výskumných fondov pre nedobré účely.)

Opozícia proti používaniu kmeňových buniek sa ozýva najmä z kruhov s náboženským svetonázorom: títo ľudia veria, že embryá majú nesmrteľné duše a  preto si zasluhujú vyšší stupeň ochrany ako nieľudské živočíchy. Keby ľudia s týmito názormi mali úspech pri svojich snahách znemožniť v Spojených štátoch (a v iných štátoch) výskum kmeňových buniek, dokázali by tým len, do akej miery sú občania bez náboženstva naďalej znevýhodňovaní presilou náboženskej viery v tomto štáte (a v iných štátoch).

Výskum na embryách treba zakázať, ak existuje možnosť, že embryo je schopné trpieť – no nikto nechce hádam povedať, že embryo pozostávajúce zo 64 buniek je schopné trpieť. Pre schopnosť trpieť je predpokladom rozvinutý mozog a nervový systém.

Popri viere v nesmrteľné duše je to len druhový (speciesistický) pohľad na veci, ktorý nám dovoľuje robiť všetko možné na cítiacich nieľudských bytostiach – a pritom je schopný znemožňovať veľmi dôležitý výskum len preto, že vyžaduje bunky zo skorých, necítiacich ľudských embryí.

*  *  *

Prameň: Peter Singer, Stem Cells and Immortal Souls (Kmeňové bunky a nesmrteľné duše), Free Inquiry, 20/2, s.9-10, jar 2000.

Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

Dodatok: V USA neutícha diskusia o kreacionizme.

V máji 2000 organizovali prívrženci teórie o inteligentnom návrhu vývoja (inteligent design theory, IDT), čo je posledná verzia kreacionizmu, informačné brífingy pre členov kongresu a ich spolupracovníkov. Paralelne uverejnili časopisy New Scientist (22. apríla) a Science (5. mája) články, odsudzujúce rozhodnutie štátu Kansas vyučovať na školách len kreacionizmus a ani nespomenúť meno Darwina a učenie o evolúcii. Noví propagátori nanucujú školám IDT ako vedu, hoci doteraz nijako neprispela k nášmu chápaniu alebo filozofii vedy. Podľa obidvoch renomovaných časopisov je povinnosťou vedcov a vychovávateľov oponovať antievolucionizmu, aby vedecká úroveň absolventov neupadla.

Tak povedal Nietzsche: „Boh je mŕtvy!“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Armin Pfahl-Traughber

Pred sto rokmi, 25. augusta 1900, umrel Friedrich Nietzsche. Možno tohto filozofa považovať za reprezentanta humanistického ateizmu?

Napísal: „Túto večnú obžalobu kresťanstva chcem písať na všetky múry, kde len nejaké múry sú – a mám písmeny, ktoré aj slepí prečítajú! …Volám kresťanstvo jednou veľkou kliatbou, jednou veľkou vnútornou skazou, jedným veľkým pudom pomsty, ktorému nijaký prostriedok nie je dosť jedovatý, pokútny, podzemný a malicherný – volám ho jedným nesmrteľným fľakom hanby ľudstva …“

Tieto vety plné silných slov nachádzame v spise Antikrist - Kliatba na kresťanstvo, dokončenom koncom roku 1888 a publikovanom roku 1895. Filozof Friedrich Nietzsche v ňom artikuluje svoje fundamentálne odmietanie kresťanstva. Ale ako sa dopracoval k tomuto názoru a ako ho odôvodňuje? A: motivoval ho humanistický ateizmus?

Život a dielo

Nietzsche sa narodil r. 1844 ako syn evanjelického pastora; socializovalo ho teda evanjelické prostredie a už ako dieťa hlboko preciťoval bibliu. Veľmi skoro si uvedomil svoju odlišnosť a samotárstvo a už ako mladík sa intenzívne zaujímal o otázky umenia, filológie a filozofie. Zdá sa, že už v škole sa objavili prvé príznaky pochybností o kresťanskom náboženstve. Na podklade toho, čo sa učil o logike, musel predsa veľmi skoro prísť na rozpory v tom, čo učí biblia o viere. Napriek tomu nedošlo k rozchodu s kresťanstvom hneď a náhlym zlomom, ale až hodne neskoršie a po zdĺhavom osobnom učebnom procese.

R. 1864 začal Nietzsche študovať teológiu a klasickú filológiu na univerzite v Bonne a pokračoval v tom r. 1865 v Lipsku. Už existujúce pochybnosti o kresťanstve začali narastať pri sústredenom štúdiu obsahu a zdrojov tohto učenia v Novom zákone. Ešte pred oficiálnym ukončením univerzitného vzdelania bol 24-ročný Nietzsche v r. 1869 povolaný ako mimoriadny profesor klasickej filológie na univerzitu do Baselu. Tu popri prednáškach napísal v rokoch 1869-71 svoje prvé filozofické dielo Zrod tragédie, v ktorom rozvinul dvojicu pojmov apolónsky a dionýzovský ako centrálne kategórie pre svoju budúcu filozofiu. Myslel tým životné formy, pričom pre prvé bola typická harmónia a krása, pre druhé extáza a opojenie.

Medzi rokmi 1873 a 1976 vznikli štyri Nečasové porovnania, obsahujúce Nietzscheho stanoviská k témam „David Strauss, veriaci a spisovateľ“, „O úžitku a škodlivosti dejín pre život“, „Schopenhauer ako vychovávateľ“ a „Richard Wagner v Bayreuthe“. Najmä dve posledne menované osobnosti veľmi vplývali na Nietzscheho vývoj. S komponistom ho viazalo dlhoročné priateľstvo, ktoré sa však r.1878 rozbilo na osobnej rivalite a na Wagnerovom príklone ku kresťanstvu. V roku 1879 sa veľmi zhoršila choroba, ktorá Nietzscheho trápila už dlhé roky, takže musel prestať učiť na univerzite. Neutešený zdravotný stav vysvetľuje do určitej miery samoľúbe presvedčenie o vlastnom poslaní u bezhranične sa preceňujúceho Nietzscheho, ako sa to prejavuje v jeho nasledujúcich spisoch.

„Boh je mŕtvy!“

V r. 1880 vychádza Ľudské, príliš ľudské; kniha pre slobodných duchov, zbierka aforizmov a krátkych esejí; a medzi rokmi 1880 a 1881 Ranná zora ako publicistické vypovedanie vojny panujúcej morálke. To už Nietzsche pracoval na spise Radostná veda, v ktorej sa po prvý raz vyskytuje známa veta : „Boh je mŕtvy!“. Kto však chce Nietzscheho v tejto súvislosti plne pochopiť, mal by čítať aj ďalej, lebo tam stojí: „Boh ostáva mŕtvy: a to my sme ho zabili! A čím sa utešujeme, my vrahovia nad všetkých vrahov? To najsvätejšie, čo svet dosiaľ mal, vykrvácalo pod našimi nožmi – kto z nás zmyje túto krv?“ Aspoň v tejto pasáži vychádza teda Nietzsche z predpokladu existencie boha ako ctihodnej bytosti a konštatuje len jej smrť. O nejakom popieraní jeho existencie nemôže byť reč, ani o jeho filozofickom zabití.

Medzi rokmi 1883 a 1884 vzniklo Nietzscheho najznámejšie dielo Also sprach Zarathustra (Tak vravel Zarathustra – pracovný preklad v ZH 15, 16, 18 a 20; knižné vydanie IRIS Bratislava 2002). Autor sa čiastočne vracia k minulým témam a názorom, čiastočne rozvíja pre svoju filozofiu nové centrálne pojmy a stanoviská. Sem patrí predovšetkým myšlienka večného návratu a ideál nadčloveka, ktorého cnosťou má byť boj a nie reflexia. Za vlastný cieľ života považuje moc, ktorej vlastným princípom konania je vôľa. Nietzsche teda takisto ako Schopenhauer pripisuje ústrednú rolu nie rozumu, ale vôli; to sa však nedeje v negatívnom zmysle, ako to učil jeho dočasný filozofický predobraz, ale v zmysle pozitívnom, a ten sa ešte stupňuje do „vôle mať moc“. Človek získava a má túto vôľu nie na podklade biologického výberu – to by bolo rasistické uvažovanie, ale na podklade vlastného rozhodnutia. A tak treba vysvetľovať aj konštatovanie „Boh je mŕtvy“: Ak v minulosti platilo „Musíš!“, dnes je možné aj „Ja chcem!“.

Z tohto stanoviska vyplýva aj Nietzscheho odmietanie hodnotení, ktoré sú podľa neho kresťanské, napr. súcit. Už v Antikristovi je výpoveď, že súcit množil na svete utrpenie, pretože v jeho dôsledku musia trpieť nielen postihnutí, ale aj iní. Preto považoval Nietzsche súcit za nepriateľský životu a nihilistický; vraj ruší sily, ktoré schvaľujú svet, vôľu mať moc a vzostup k nadčloveku. A heslami rovnosti, spravodlivosti a súcitu si vraj biedni, nepodarení a slabí chcú presadiť svoje vlastné nároky na moc proti silným a život schvaľujúcim povahám. Na tomto podklade sa dajú vysvetliť aj mnohé Nietzscheho politické názory, napr. jeho odmietanie demokracie, liberalizmu a socializmu, ale aj schvaľovanie vlády elity, novej aristokracie nadľudí.

Duchovné zrútenie sa

V r. 1884-85 vzniká Mimo dobra a zla a r. 1887 Rodopis morálky – dva ďalšie príspevky do demontáže panujúcej morálky, ktorá sa vraj čo do vzniku odvodzuje zo záujmov a pocitov slabých. V r. 1888 dokončuje filozof rozličné posledné spisy, ktoré komentujú a rozvádzajú predošlé námety a názory: Prípad Wagner, Súmrak modiel, Antikrist, Ecce homo a Nietzsche proti Wagnerovi.

V r. 1889 utrpel Nietzsche v Turíne nervové zrútenie a žil potom až do r. 1900 pomätený pri svojej sestre Elisabeth Försterovej, vydatej za chýrneho antisemitského a populistického agitátora, ktorá sa okamžite pustila do falšovania viacerých Nietzscheho spisov v ideologickom duchu svojho manžela. Na tom základe sa neskôr aj národní socialisti odvolávali na Nietzscheho ako jedného zo svojich predchodcov, čo sa samozrejme paušálne nedá povedať. No v ohľade odmietania hodnôt demokracie a zvýrazňovania významu vôle nadčloveka mať moc iste existujú styčné body.

Na rozdiel od väčšiny filozofov nielen svojej doby nezanechal Nietzsche nijaký systematický súhrn svojej filozofie. Jeho dielo je silne subjektívne a plné apodiktických (námietky nepripúšťajúcich) výrokov; chýba mu obsahová jednoznačnosť, systematika a nespornosť. To platí aj pre citát „Boh je mŕtvy!“, ktorý sa neraz interpretoval celkom inakšie ako v bežnom zmysle; boli dokonca aj pokusy nájsť v ňom kresťanský zmysel! Odvždy však napriek početným obsahovým nedostatkom rečnícky švung Nietzscheho pera a provokačné zaostrovanie jeho stanovísk fascinovali čitateľov – v pozitívnom či negatívnom zmysle. K tomu pristupovali mnohé priam prorocky znejúce výpovede, napr. o dvojzmyselnosti Osvietenstva, o základoch morálky, o diagnóze nihilizmu, o postupnom víťazstve masovej kultúry, o zmyslovej kríze v moderne, a i. Toto všetko vysvetľuje, prečo aj celkom rozdielne spoločenské, filozofické a politické prúdy mohli sa pokúsiť objaviť a za svojho vydávať – Nietzscheho.

Odmietanie kresťanstva

Ako odôvodňuje Nietzsche svoje fundamentálne odmietanie kresťanstva? Názorne sa dá na túto otázku odpovedať na podklade diela Antikrist. V pozadí filozofovej argumentácie vidieť už predtým spomenutú „vôľu mať moc“. Doslovne sa tam hovorí: „Čo je dobré? – Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôľu mať moc a samotnú moc. Čo je zlé? – Všetko, čo zo slabosti pochádza … Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá veta našej lásky k ľuďom. A k tomu im treba ešte aj dopomôcť. Čo je hanebnejšie ako nejaká neresť? – Súcit s činmi nepodarených a slabých – kresťanstvo…“ Námietky sa teda zakladajú na názore, že kresťanstvo oslabuje alebo ničí prirodzenú chuť do života.

Podľa Nietzscheho kresťanstvo podrýva existenciu hodnotnejšieho, životaschopnejšieho a na budúcnosť zameraného typu ľudí. Miesto toho sa „chce, pestuje a dosahuje opačný typ ľudí: domáce zviera, stádové zviera, choré zviera-človek – kresťan …“ Ako sa tu ukazuje, filozof rád pracuje v texte s dualizmami, t.j. stavia proti sebe odmietané kresťanské a schvaľované vlastné pojmy. Medzi posledné patria život, moc, odvaha, nadčlovek, vôľa. Medzi tie prvé patria nepodarky, súcit, moderna, slabosť, tolerancia. Kresťanstvo „viedlo smrteľnú vojnu proti vyššiemu typu človeka ( … ) Postavilo sa na stranu slabých, nízkych, nepodarených; svoj ideál postavilo na odpore proti záchovným inštinktom silného života; skazilo rozum aj duchovne najsilnejších pováh tým, že ich učilo chápať vyššie hodnoty ducha ako hriešne a klamné, ako pokušenia.“ Tým spôsobom sa inštinkty pre „zachovanie a zlepšenie života“ zničili.

V rámci tohto fundamentálneho odmietania kresťanstva a jeho zástancov vyslovuje Nietzsche paušálne hodnotenia, pri ktorých nezáleží na pravdivosti obsahu výpovede, ale len na straníckej príslušnosti dotyčného protagonistu: „Čo považuje teológ za pravdivé, musí byť omyl: to sa dá brať skoro za kritérium pravdivosti.“ Alebo iný podobný prípad: „Viera obšťastňuje: teda klame.“ Preto sa vyskytujú v jeho knihách, ale aj v iných publikáciách, nediferencované zovšeobecňujúce konštatovania. Výnimkou sú obsahovo výstižné, ale bližšie nepodložené výpovede o skutočnostiach, napr.: „Kňazi dokázali vytvoriť to obdivuhodné dielo klamstva, ktorého presvedčivými dokumentmi sú značné časti biblie.“ To isté platí pre opisované mechanizmy a vzťahy, napr.: „hlavná zásada je: ‘boh odpúšťa tomu, kto oľutuje‘– po nemecky: tomu, kto sa podrobí kňazovi.“

Obsahové rozbory a odôvodňovania sa nájdu iba v náznakoch; príkladom nech je Nietzscheho charakteristika „sveta púhej fikcie“: „Ani morálka ani náboženstvo sa v kresťanstve nedotýkajú nijakého bodu skutočnosti. Všade sú

  • imaginárne príčiny (‘boh’, ‘duša’, ‘ja’, ‘duch’,‘slobodná vôľa’ – alebo aj ‘neslobodná).

  • imaginárne účinky: (‘hriech’, ‘vykúpenie’, ‘milosť’, ‘trest’, ‘odpustenie hriechov’).

  • styky medzi imaginárnymi bytosťami: (‘boh’, ‘duchovia’, ‘duše’);

  • imaginárne prírodné vedy (antropocentrizmus; úplné chýbanie pojmu prirodzených príčin),

  • imaginárna psychológia (samé nedorozumenia, interpretácie príjemných alebo nepríjemných pocitov, napríklad v súvislosti so stavmi nervus sympaticus, pomocou znakovej reči sa vyvoláva náboženská idiosynkrázia – ‘ľútosť’, ‘hryzenie svedomia’, ‘pokúšanie čertom’, ‘blízkosť boha’)

  • a imaginárna teleológia (náuka o účinnosti javov – ‘kráľovstvo božie’, ‘posledný súd’, ‘večný život’).“


V centre našej kritiky však stoja celkom iné Nietzscheho výpovede, a to tie, ktoré sú zamerané na humanistické požiadavky a ideály, napr. jeho kritika zásady rovnosti, keď hovorí:

„Aristokratizmus zmýšľania najhlbšie podkopalo klamstvo o rovnosti duší; a ak vyvoláva viera na ‘právo väčšiny’ revolúcie, a ak ich bude vyvolávať – je to kresťanstvo, nech sa o tom nepochybuje!, sú to kresťanské zásady, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin! Kresťanstvo je povstanie všetkého, čo sa plazí po zemi, proti tomu, čo má výšku: evanjelium ‘nízkych’ ponižuje.“

Ešte zreteľnejšie je nasmerovaná spoločenská kritika v týchto slovách proti „socialistickej spodine“:

„Neprávo nespočíva nikdy na nerovnakých právach; spočíva v nároku na ‘rovnaké’ práva. … Čo je zlé? Veď som to už povedal: všetko, čo pochádza zo slabosti, zo závisti, z pomsty. Anarchista a Kristus majú ten istý pôvod.“

Nietzsche – predok humanistov?

Možno prijať Nietzscheho s takými názormi do „galérie predkov“ humanistického ateizmu? Vehemencia jeho slovných útokov bola pre mnohých protivníkov náboženstva a kresťanstva dostatočným dôvodom na takéto zaradenie. Jeden citát z Antikrista stačí na pochopenie tohto stanoviska:

„Odsudzujem kresťanstvo a vznášam proti kresťanskej cirkvi tú najstrašnejšiu obžalobu, akú kedy nejaký žalobca vyslovil. Je mi najväčšou zo všetkých mysliteľných korupcií a mala vôľu aj na poslednú zo všetkých možných korupcií. Kresťanská cirkev sa svojou skazenosťou dotkla všetkého a nevynechala nič; z každej hodnoty urobila bezcennosť, z každej pravdy lož, z každej poctivosti duševnú podlosť.“

Štylistická brilantnosť a verbálna vehemencia tohto známeho filozofa môžu vysvetliť uvedené zaraďovanie – ak je tu však v pozadí odmietanie kresťanstva na základe takých filozofických tvrdení, ktoré nám nie sú vlastné, ba ktoré odmietame, treba mu výslovne protirečiť.

V prvom rade tu ide o humanistický charakter, ktorý nebol vlastný Nietzscheho predstavám, ako to zreteľne vyplýva z jeho mnohých a opakovaných výpovedí. Otvorene odmietal skoro všetky cnosti a hodnoty, ktoré platia za vlastné humanizmu. Sem patrí v prvom rade jeho zatracovanie etického princípu rovnosti, a to nielen pre sociálnu, ale aj pre právnu oblasť, čo sa dá vyčítať z obidvoch citovaných viet z Antikrista. Preto veľmi neprekvapuje ani Nietzscheho schvaľovanie otroctva, vyslovené v jednom menej známom texte už r. 1872, „Grécky štát“, v knihe Päť predslovov k piatim nenapísaným knihám. Toto schvaľovanie sa netýka len obdobia gréckej antiky, ale platí aj pre Nietzscheho súčasnosť a vrcholí dokonca vetou, že „na nedostatok otroctva zahynieme“.

Svoje predstavy silného a slabého života založil Nietzsche na rozdieloch medzi postavami „pánov“ a „sluhov“, pričom prví mohli konať a vládnuť podľa svojej ľubovôle. V diele Genealógia morálky píše:

„Používam na to výraz ‘štát’: rozumie sa samo sebou, čo mám na mysli – nejakú svorku plavovlasých šeliem, dobyvačnú a panskú rasu, ktorá, sama vojensky organizovaná a majúca schopnosť organizovať iných, bez rozmýšľania položí svoju labu na možno oveľa početnejšiu skupinu obyvateľstva, ktorá sa však ešte nestačila organizovať. … Ak niekto vie rozkazovať, ak je od prirodzenosti ‘pán’, ak je násilnícky výrazom a činmi – čo sa ten stará o nejaké zmluvy!“

So zatracovaním rovnosti išlo ruka v ruke odmietanie politickej demokracie; v knihe Ľudské, príliš ľudské o nej hovorí, že je „historickou formou rozpadu štátu“.

Skoro všetko, čo Nietzsche tupil ako „dekadenciu“, „nihilizmus“ a „povstanie otrokov“, bolo súčasťou emancipačného procesu moderny a teda aj osvietenského humanizmu. Práve tento nevyhovoval jeho chuti. A ani jeho kritiku kresťanstva nemožno nazvať ateistickou. Vo svojom Antikristovi a iných nábožensko-filozofických knihách neformuloval Nietzsche kritiku náboženstva, ale kritiku morálky. V strede jeho úvah nebolo náboženstvo ako sociálny problém – preto ani nevytvoril nijakú teóriu jeho spoločenskej a individuálnej funkcie, ako napr. Ludwig Feuerbach. Jeho kritické komentáre sa zameriavajú na morálku kresťanstva, ktorú odsudzuje dokonca v „dekadentných“ prejavoch konania a hodnotenia typu ideál rovnosti alebo cnosť súcitu. Keby táto morálka niektorému náboženstvu chýbala, dá sa povedať, Nietzsche by ho bez všetkého prijal. Aj preto nemožno tohto filozofa označiť za humanistického ateistu.

*  *  *

Prameň: Armin Pfahl-Traughber: Also sprach Nietzsche: „Gott ist tot!“ (Tak vravel Nietzsche: Boh je mŕtvy), Diesseits č. 51, s. 25-27, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Skala, ktorá nebola v Ríme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Rudolf Augstein

Chýbajú akékoľvek mysliteľné dôkazy a poukazy na to, žeby apoštol Peter bol niekedy býval v Ríme, ani nehovoriac o tom, že by bol býval rímskym biskupom. Aj legenda, že bol ukrižovaný v Nerónovom cirkuse – podobne ako jeho učiteľ a spasiteľ, ale zo samej pokory visiac zavesený dolu hlavou – nie je nič iné ako pobožná rozprávka. A ako by sa aj bol dostal do Ríma, ak nie na rozkaz rímskych mocipánov?

A predsa sa považuje peterský dóm v Ríme za duchovné stredisko katolíkov celého sveta, ba dokonca všetkých kresťanov. Nijaký veriaci sa nepohorší na tom, že táto prepychová stavba bola postavená na podvodoch, klamoch a blúznivých prianiach.

S Pavlom, najvýznamnejšou postavou prvotného kresťanstva, to bolo inakšie. Bol rímsky občan. Festus, rímsky miestodržiteľ v Judei, mu pri výsluchu povedal: „Chceš ísť k cisárovi. Prídeš k cisárovi.“ Ako väzeň sa dostal na lodi cez Krétu a Maltu do Ríma. Ako väzeň smel dostávať listy a písať posolstvá. Ako dlho, to je sporné, lebo bol popravený; možno v roku 64, teda v roku, keď cisár Nero pripisoval kresťanom vinu za požiare v niektorých štvrtiach Ríma. Vtedy sa začalo ukrutné prenasledovanie kresťanov.

Pavlovu smrť v Ríme možno považovať za pravdu. No prekvapuje, že apoštol národov Pavol vo svojich listoch z Ríma ani raz nespomína svojho kontrahenta Petra. Podľa toho vtedy ešte nebolo rímskeho biskupa.

Môže sa teda úradná katolícka cirkev pri svojom tvrdení o nepretržitom nástupníctve rímskeho pápežstva odvolávať na svätého Petra ako prvého rímskeho biskupa? Vôbec nie.

Ak sa pozrieme do Petrovho životopisu, zistíme, že tento rybár menom Šimon pôsobil predovšetkým v Kafarnaume na Genezaretskom jazere a ako Kristov učeník dostal meno „Petros“, po grécky „skala“ a aramejsky „kepha“. Pavol ho vo svojich po grécky písaných listoch volá „Kephas“.

Šimon-Peter sa pripojil k Ježišovi ako jeden z prvých učeníkov a neskoršie vystupoval príležitostne ako ich hovorca. Naproti tomu „apoštol pohanov“ Pavol nikdy nevidel a nepoznal „človečenského“ Ježiša, t.j. Krista za jeho pozemského života. Napriek tomu tvrdil, že jeho misijné poslanie mu nebolo sprostredkované inými apoštolmi, ale že ho dostal priamo od božieho syna.

Hovorí o sebe, že bol „horlivý“ v prenasledovaní prvých kresťanov. Až keď sa mu na ceste do Damašku zjavil vzkriesený Kristus, prežil tento veľmi vzdelaný muž z prísne ortodoxnej židovskej rodiny zázračné obrátenie na kresťanstvo.

Keďže aj Peter aj Pavol okolo roku 65 miznú v temnotách minulosti, naskytla sa možnosť zostaviť legendu o rovnako zmýšľajúcom páre. 29. jún sa vyhlásil za sviatok Petra a Pavla a dokonca aj ortodoxní veriaci vo vzdialenom Petersburgu pomenovali po ňom jednu zo svojich katedrál a pevností.

Nech boli títo dvaja apoštoli ako rozdielni, podľa zachovaných údajov mali spoločné presvedčenie, že Pán sa v krátkej dobe vráti na zem; a obidvaja boli väznení so zviazanými rukami i nohami.

Ale prvým kresťanským mučeníkom bol Štefan, ktorý proti sebe popudil ortodoxných židov voľnejším vykladaním Zákona: ukameňovali ho. Bol to spôsob trestu smrti, ktorý rímski okupanti tolerovali a ktorému r. 62 podľahol aj najprísnejší z učeníkov, Jakub, Pánov brat a vedúci Jeruzalemskej obce.

V tom čase ešte Peter žil, no o svojom povolaní za rímskeho biskupa a predchodcu všetkých budúcich pápežov nemal podľa všetkého ani najmenšie poňatie.

Rivality medzi učeníkmi nie sú exaktne dokázateľné, ale zdajú sa byť pravdepodobné: treba sa pozrieť do biblie, najmä na list Pavla Galaťanom, kde stojí napísané: „Ale keď prišiel Kéfas (t.j. sv. Peter) do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie.“ Gal 2,11.

Je predsa len pozoruhodné, že sa smrť kniežaťa apoštolov Petra kladie do roku smrti Pavla, teda r. 64; podľa iných údajov bol Peter už po jeruzalemskom koncile apoštolov r. 49 kameňovaný v Antiochii na Orontese – nie je však isté, či ho pritom aj zabili.

Ako sa dostať z tejto nepríjemnej situácie? Pomocou nepresných údajov a manipuláciami! Ako vysvetliť rozpory? Nič nie je jednoduchejšie: Bude sa predstierať presnosť, ak sa spomenie rieka Orontes (aby sa vedelo, o ktorú Antiochiu ide – pozn.prekl.) a súčasne sa pripustí nepresnosť, ak sa opakovane, ale zväčša v zátvorke, uvedie ako miesto smrti Rím. Raz sa Peter nechá umrieť „podľa (potvrdenej) tradície“ v ďalekej Sýrii (dnešnom Turecku), inokedy, ale to si musí čitateľ takých údajov rozhodnúť vo svojom svedomí sám, v Ríme. V každom prípade sa to však malo stať za čias cisára Neróna.

Z týchto úmyselne mnohorakých údajov vyplýva, že za každú cenu treba počítať s možnosťou, že už r. 64 bol v Ríme biskup menom Peter. Prečo mal mať sídlo práve v Ríme? To nebola náhoda. Rím bol hlavné sídlo početných riadiacich centrál veľkej svetovej rímskej ríše. Prvým rímskym biskupom bol však pravdepodobne Linus (r.67-76).

Spočiatku nemali rímski biskupi nijaký výnimočný vplyv za hranice svojho sídla. Pretože však Pán v podobe Ježiša Krista sa napriek vlastným predpovediam a sľubom vytrvalo na túto zem nevracal a muselo sa ďalej čakať, bolo treba zriadiť koordinačné centrum. Gréčtina bola síce ešte stále hlavnou svetovou rečou, ale čoraz obľúbenejšou sa stávala reč Ciceróna, latinčina; a mnohý kňaz, ktorý si večer líhal ako kardinál alebo biskup, prebudil sa ráno ako pápež – alebo sa neprebudil vôbec. Od cestičiek galilejského rybára Šimona, trojnásobného klamára, až po dogmu o neomylnosti pápeža Pia IX. v roku 1870 a po svätý rok 2000 pápeža Wojtylu to bola dlhá a krivolaká cesta.

Ak vôbec kedy žil človek menom Ježiš, mal vraj veľmi v obľube učeníka Jána. Keď sa apoštol Peter pýtal, kto sa bude smieť dožiť po smrti Ježiša jeho návratu na zem, ukázal Majster na Jána so slovami: „Ten ostane.“ S tým sa však Peter neuspokojil a ďalej naliehal na Krista, aby sa vyjadril presnejšie. Na to Pán: „Ak Ján ostane, čo ťa do toho?“ No ukázalo sa, že Peter si robí príliš veľký nárok na prvenstvo medzi učeníkmi. A preto ho vtedy Pán odbil slovami: „Strať sa odo mňa, satanáš!“

(Kontrola v Svätom písme SSV, 1996: Mt 16, 23: On sa obrátil a povedal Petrovi:“Choď mi z cesty, satan)! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ – pozn. prekl.)

*  *  *

Prameň: Rudolf Augstein, Der Fels, der nicht in Rom war, Der Spiegel, č. 17, s.114, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Absolútny skepticizmus sa rovná dogmatizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Mario Bunge

Sú dva hlavné druhy skeptikov: moderátni a radikálni. Moderátni (umiernení) skeptici sa nezaujímajú o súhrn celkových vedomostí. Miesto toho postupujú od prípadu k prípadu, uvedomujúc si, že previerka každého kúska vedomostí predpokladá jeho porovnanie s nejakým iným prevereným úsekom vedomostí, čo aj len z dôvodu argumentácie.

Naproti tomu celkový skepticizmus nepripúšťa obdobu a tým je pri hľadaní rovnakou prekážkou ako dogmatizmus. Vedci, technici a humanistickí bádatelia praktizujú nesústavný skepticizmus, ktorý je, na rozdiel od absolútneho, konštruktívny.

Ako inakšie, ak nie porovnaním s nejakou obdobou, možno zisťovať pravdivosť nejakého výroku, účinnosť nejakej metódy alebo správnosť nejakého pravidla? Embryológovia odmietajú možnosť panenského rodenia u ľudí, pretože vedia, že ľudské vajíčko sa nezačne deliť, kým sa nezmocní jednej či viacerých spermií. Skúsení neurológovia odmietajú možnosť telepatie, lebo vedia, že myšlienka, prejav mozgovej činnosti, nemôže sa odlúčiť od mozgu a ísť si svojou cestou. Inžinieri odmietajú možnosť stroja, ktorý by produkoval viac energie, ako spotrebuje, pretože poznajú princíp zachovania energie. A tak to ide ďalej.

Vo všetkých týchto prípadoch platí táto argumentácia: A a B sú vzájomne nezlučiteľné. A bolo potvrdené ako platné alebo aspoň ako pravdepodobnejšie ako B. Preto treba B zavrhnúť, aspoň pre tento čas. Kratšie povedané: Prišelca B posudzujeme na podklade dobrých znalostí jeho protivníka A. Takéto postupné hodnotenie sa úspešne uplatňuje všade tam, kde ešte neexistuje celkové vyhodnotenie.

Takže existujú dva spôsoby, ako odmietnuť nejaký výrok alebo pravidlo: s uvedením alebo bez uvedenia dôvodu alebo predpokladu pre pravdivosť, čo aj len z dôvodu argumentácie. Ale odmietať niečo bez uvedenia dôvodu je rovnako dogmatické ako tvrdiť niečo bez uvedenia dôkazu. Inými slovami, absolútny skepticizmus je len jedna z foriem dogmatizmu.

Môžu existovať dva dôvody pre vyslovenie pochybností o nejakom výroku alebo pravidle: empirické alebo teoretické. V prvom prípade sa nejaká myšlienka odmieta pre nesúlad s bežnými empirickými poznatkami. V druhom prípade pre nezlučiteľnosť s hodnoverne preverenou teóriou. V obidvoch prípadoch sa nepriaznivý posudok vyslovuje na základe presvedčivosti určitých poznatkov, o ktorých sa v príslušnej dobe nedá pochybovať. Keby sa nič nepredpokladalo, nič by sa nedalo dokazovať alebo vylučovať. Inými slovami, v konceptuálnom vákuu niet racionálneho pochybovania. Alebo ešte inakšie: od omylu alebo zmaru môžeme byť ušetrení len za cenu kúpy (alebo aspoň vypožičania) určitej pravdy alebo účinnosti, to podľa potreby.

Okrem toho sa v obidvoch uvedených prípadoch počíta so zárukou logiky, t.j. kánonu formálnej platnosti. Skeptici, ktorí odmietajú podrobiť sa logike, sú iracionalisti, lebo odmietajú základné pravidlá racionálnej diskusie. To je prípad postmodernistov, ktorí odmietajú aj vedu. Sú to absolútni skeptici – okrem v ohľade svojich vlastných vyhlásení.

Moderátni skeptici považujú pochybnosť za prostriedok na dopátranie sa pravdy, ak nie celej a definitívnej, tak aspoň približnej a platnej do ďalšieho oznámenia. Moderátni skeptici sú podľa toho metodickí, kým radikálni sú systematickí. Tí prví postupujú po častiach a postupne, tí druhí naraz a náhle. Moderátny skepticizmus poskytuje perspektívu postupného napredovania poznatkov, kým radikálny skepticizmus má za následok okamžitú nevedomosť.

Ako postupujú matematici, vedci, technici a vedecky orientovaní humanisti: globálnym alebo postupným spôsobom? Inými slovami, pochybujú naraz o všetkom a začínajú každý projekt od piky, alebo stavajú na predošlých poznatkoch a pochybujú len o jednej veci naraz? To značí: postupuje pokrok vedomostí revolučne alebo evolučne?

Z našej predošlej diskusie vyplýva, že totálne revolúcie, ako ich vymysleli T.S. Kuhn, Paul K. Feyerabend a ich žiaci, sú len výplody ich fantázie. Idey „nemerateľných“ („neporovnateľných“) „paradigiem“ a iracionálnych „paradigmových zvratov“, podobných náboženským konverziám (prestupom z viery na vieru), sú logicky neplatné a historicky falošné. Každý významný objav v jednej oblasti vedy využíval aj poznatky z inej oblasti. A každá teória alebo metóda nahradila súperiacu len vtedy, ak sa ukázalo, že jej je objektívne nadradená.

Tak napríklad starí Gréci použili roztrúsené matematické záznamy egyptských a sumérskych roľníckych dozorcov a účtovníkov, ale premenili ich kvalitatívne pridaním všeobecnosti, kontrol, systemizácie – a vzrušenia. Vedecká revolúcia sedemnásteho storočia by nebola bývala možná bez predchádzajúceho oživenia gréckej matematiky. Faraday a Maxwell zdokonalili fyziku obohatiac dedičstvo po Voltovi, Galvanim a Ampérovi. Einsteinova teória špeciálnej relativity bola – podľa jeho slov! – len vyvrcholením Maxwellovej teórie. Darwin založil svoje dielo na poznatkoch Lyella a nespočetných naturalistov a chovateľov. Neodarvinovská evolucionistická biológia je zlúčenie Darwinových výsledkov s genetikou. Molekulárna biológia vyplynula z fúzie genetiky a biochémie. A tak ďalej. V každom významnom objave bola na jednej strane súvislosť a na druhej strane nesúvislosť – práve tak ako v biologickej a sociálnej evolúcii.

Niet pochybnosti o tom, že bez pochybovania nemožno bádať. Ale pochybnosť a kriticizmus sú skôr filtre alebo brzdy ako hnacie stroje. Stroje bádania sú zvedavosť, objavnosť a nápaditosť – objavy do tých čias neznámych skutočností, vyslovenia nových hypotéz, vynájdenia nových metód a nových ľudských výrobkov.

Ak je hlásený nejaký fakt, musí ho niekto kriticky preveriť a pokúsiť sa nezávisle ho zopakovať. Ak bola navrhnutá nejaká hypotéza, metóda alebo výroba, musí to niekto preskúšať. Najprv niečo objav alebo vynájdi, potom to preveruj a skúšaj! A skúška, či je niečo pravda alebo účinné, zahrnuje v sebe predpoklad, že niečo iné platí. V tomto ohľade predovšetkým posudzovanie omylu predpokladá vedomosť (alebo aspoň domnienku) o pravde.

Nijaká skúška sa nedá urobiť vo vákuu, pretože každú skúšku treba najprv naplánovať a potom uskutočniť a obidve tieto operácie sa zakladajú na určitých vedomostiach, o ktorých sa v priebehu skúšky nedá zapochybovať. Virológovia sa nezaujímajú o fyziku, ktorá platí pri zostavení a fungovaní ich mikroskopu. Podobne sa programátori pri počítačoch nezaoberajú ani matematikou, ktorú používajú, ani fyzikou pevných látok, ktorá je podkladom zostavy ich počítačov. Z toho vyplýva záver, že keďže každá pochybnosť sa vzťahuje aj na určitý súhrn vedomostí, ktoré v danej chvíli nie sú predmetom záujmu, objav každého omylu posilňuje celý rad právd – tých, ktoré fungujú ako obdoby.

Iste sa niekedy stane, že bádatelia alebo praktici na jednom poli použijú nálezy z iného poľa, ktoré sa môžu ukázať byť zlé. Takýmto nehodám sa nedá vyhnúť a, okrem prípadov, keď ide o život, je možná náprava. Nedokazujú, že všetky vedomosti sú možno mylné, ale len táto ich časť – čo aj vinníka nemožno vždy identifikovať dopredu.

Radikálni (absolútni) skeptici hlásajú, že si myslia, že nemáme mať vieru – čo je, samozrejme, sebaničivá viera. Naproti tomu moderátni skeptici sú toho názoru, že sa máme snažiť vypracovať a navrhnúť prijateľné hypotézy, čo aj kontraintuitívne (nezmyselné), a že máme byť pripravení zavrhnúť tie z nich, ktoré sa ukážu falošné. Nikto nemôže myslieť, hľadať, alebo konať bez toho, že by na niečo veril. Zlé nie je mať nejakú vieru, ale tvrdošijne sa pridŕžať viery, ktorá bola už dávno zamietnutá, alebo ktorú nemožno podrobiť skúške.

Záverom sa dá povedať, že absolútny skepticizmus je logicky neudržateľný a prakticky neplodný. Objavitelia vo všetkých odvetviach života potrebujú rozumný skepticizmus a konštruktívny kriticizmus, a nie nihilizmus, ktorý je v svojej podstate deštruktívny. Len nezúčastnený divák sediaci doma, kým cestovateľ sa vystavuje rizikám neznámych morí, si môže dovoliť byť absolútnym skeptikom.

Radikálny či absolútny skepticizmus nenapomáha získavať vedomosti, ale naopak, je prekážkou pri bádaní. Nie je náhoda, že prekvitá len na fakultách umení a v ich blízkosti. Matematici, faktickí vedci, inžinieri, lekári, právnici, manažéri, politici a iní odborníci s rozsiahlymi vedomosťami sú príliš zaneprázdnení hľadaním pravdy alebo účinnosti, než aby si hoveli v celkovom skepticizme. Vedia, že sa nedá začínať každé ráno úplne odznova a že treba budovať na základe osvedčených poznatkov získaných v minulosti. Vedia aj to, že ak vidia do ďaleka, je to preto, lebo, ako povedal Bernard de Chartres a opakoval to Newton, stoja na pleciach obrov.

Skrátka a dobre – mierne dávky skepticizmu stimulujú hľadanie pravdy; prehnané dávky ho brzdia. Mal by sa preto zmeniť názov tohto časopisu na Mierne skeptický bádateľ? Nie, pretože výraz „bádateľ“ sám o sebe vyjadruje skutočnosť, že všetko bádanie sa zakladá na predošlých poznatkoch, nevyhnutných čo len na spoznanie nového problému alebo na naznačenie novej metódy – a takýto skepticizmus je moderátny a tým aj konštruktívny.

*  *  *

Mario Bunge je profesorom filozofie na Univerzite McGilla v Montréale, členom Rady pre vedecké preverovanie tvrdení o paranormálne a autorom troch tuctov vedeckých kníh o fyzike a filozofii, m.i.: Miesto filozofie v sociálnych vedách (1996), Základy biofilozofie (1997 s Martinom Gardnerom), Diskusia o sociálnych vedách (1998), I(1998, 2 zv.), Konexie medzi sociológiou a filozofiou (1999) a Slovník filozofie (1999).

*  *  *

Prameň: Mario Bunge, Absolute Skepticisme Equals Dogmatisme, Skeptical Inquirer, 24/4, s. 34-36, júl 2000.

Preložil Rastislav Škoda

* *

Krátka správa: Herbálne preparáty ohrozujú zdravie.

Denník Washington Post uskutočnil prvý celoštátny prieskum týkajúci sa možného nebezpečenstva herbálnych (rastlinných) preparátov pre zdravie obyvateľstva, vyvolaný na jednej strane búrlivým rastom priemyselnej veľkovýroby týchto preparátov pre potreby alternatívnej medicíny, na druhej strane skutočnosťou, že americká vláda odmieta uznať potenciálne nebezpečenstvo týchto výrobkov. „Pribúda dôkazov, že stále vyšší počet Američanov vážne ochorie alebo aj umrie po požití prídavkov do stravy, ktoré sľubujú všetko možné od osobitnej energie po zdravý spánok. Výsledky prieskumu sú veľmi znepokojujúce.“

G. Gugliotta, „Health Concerns Grow Over Herbal Aids“, Washington Post, 19.3.2000.

Recenzia knihy Mýty o mysli

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Sergio Della Sala (vyd.): Mind Myths: Exploring Popular Assumptions About the Mind and Brain. (Mýty o mysli: Previerka populárnych domnienok o mysli a mozgu). John Wiley and Sons, New York, 2000.

Ľudský mozog je iste najvýznamnejší, najtajuplnejší a najčarovnejší orgán vo vesmíre. Je pôvodcom myslenia, reči, pohybov, vnímania, hudby a vôbec všetkého, čo nás robí ľuďmi.

Preto sa niet čo čudovať, že okolo mysle a mozgu vzniklo veľa mýtov a nedorozumení. Okrem údajov o tom, koľkú časť mozgu používame v bežnom živote, a určenia, čo robí pravá a čo ľavá polovica mozgu, mnohí ľudia chtivo prijímajú a nadšene šíria aj iné „fakty“ z inzerátov a povrchných konverzácií. Mýty o mysli sa týkajú týchto a iných nedorozumení.

Od módnych „prefíkaných barov“ ponúkajúcich nápoje na „zbystrenie pamäti“ po smiešne hračky na zvýšenie sily mozgu, bez hraníc je paleta nepreverených terapií vyprázdňujúcich peňaženky neinformovaných spotrebiteľov. Len chytro zhltni tú pilulku, daj si ten nápoj alebo založ si tieto špeciálne okuliare, hovoria nám, a hneď budeš šikovnejší, rýchlejší a všelijako inakšie lepší, ako si bol kedy predtým.

Dôležité je, že mnohé z mýtov, ktoré demoluje táto kniha, nie sú ezoterické nedorozumenia vyššieho stupňa medzi vedcami zaoberajúcimi sa činnosťou mozgu. Tieto mýty treba odhaľovať a napádať preto, lebo často sú podkladom pre ďalšie ešte klamnejšie názory a prejavy pseudovedy. Kotúľajúci sa kamienok počiatočných nedorozumení má tendenciu zobrať po ceste ďalšie chyby a omyly, nesprávne závery, nelogické skoky a vyložené klamstvá, až sa stane obrovskou snehovou guľou mylných informácií.

Tak napríklad mýt o tom, že ľudia využívajú len 10 % kapacity svojho mozgu, sa zneužíva, aby sa navrhlo posilňovanie psychických síl. Mýt o extrémnej laterálnosti mozgových funkcií (ktoré centrá sú na ktorej strane) sa zneužíva, aby sa ponúkali drahé (a falošné) programy a knihy na zdokonalenie osobnosti, sľubujúce každému možnosť ovládnuť umenie „učiť sa celým mozgom“. A mýt o raz „telesnej“, inokedy „mozgovej“ energii sa používa na propagáciu akýchsi psychických síl a ponuku liečby zameranej na schopnosť odstrániť škodlivé „bloky energie“.

Medzi autormi nájdu čitatelia známe mená amerického skeptického hnutia, napr. Barry Beyerstein, J. Randi, Elizabeth Loftusová a M. Polidoro. Každý píše o svojom odbore, aby nás zabavil, poučil a vychovával. Široká paleta tém zahrnuje falošnú pamäť, predsmrtné skúsenosti, účinok placebových preparátov, detekciu psychických podvodov atď.

V kapitole o hypnóze podáva G. F. Wagstaff definíciu a demystifikáciu hypnózy a potom vyvracia názor, žeby hypnóza mohla byť užitočná pri oživovaní pamäti napr. pri svedeckých výpovediach pri policajných vyšetrovaniach. Naopak, autor dokazuje, že hypnóza miesto aby zvýšila presnosť spomienky na udalosti, len uvoľňuje chuť do rozprávania. „Ak sa vyskytne nová informácia, sprevádza ju spravidla zvýšená nepresnosť tejto a predošlých informácií a prehnané sebavedomie.“

Jedinou ale veľkou chybou knihy sú dva tucty trápne amatérskych ilustrácií rozličných mýtov o mysli, ktoré sa nehodia k jej serióznemu obsahu.

Viacerí autori tohto pozoruhodného zborníka otvorene priznávajú, že je veľa podrobností, ktoré o mozgu a mysli nevieme. Zdôrazňujú však, že je tým dôležitejšie, aby sme si boli istí tým, čo vieme, a nepripustili „únosy“ dobrej vedy zle informovanými tárajmi.

*  *  *

Prameň: Benjamin Radford, Neuromythologies, Skeptical Inquirer 24/4, s.53-54, júl 2000.

Protiklad lásky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Matt Cherry

Parabola Berta Brechta o vzostupe nacizmu „Zadržateľný vzostup Artura Uiho“ sa končí korenistým varovaním pred nebezpečenstvom, že noví Hitleri prídu opäť k moci: „Suka, ktorá ho splodila, sa opäť behá.“ V povojnovom Nemecku krajná pravica nikdy nezískala význačnejšie postavenie a Nemecko urobilo viac ako iné krajiny na prevenciu tohto nebezpečenstva. V inej časti niekdajšej Tretej ríše, v Hitlerovej vlasti Rakúsku, sa v tomto ohľade v minulosti urobilo menej. A tak tam suka opäť vrhla: vo februári 2000 sa dostala do pravicovej vládnej koalície pronacistická Strana slobody.

Táto strana s orwellovským menom pestuje nacistickú nostalgiu pre starších voličov a pre mladších má nechuť voči cudzincom, čo už len zo strachu pred nezamestnanosťou. Charizmatický líder Jörg Haider chválil Hitlerovu zamestnaneckú politiku a veteránov zbraní SS označil za „slušných ľudí s dobrým charakterom“. Iný funkcionár blúznil, že prisťahovalci dostávajú fertilizačné preparáty, aby mali toľko detí, že prevýšia počtom domáce obyvateľstvo – použil na to výraz Josefa Göbbelsa „Überfremdung“. Volebné postery Strany slobody bývajú plné rasistických stereotypov.

Je to prvá ultranacionalistická strana, ktorá sa v povojnovej západnej Európe dostala do vlády, a to na základe 27 % hlasov pri voľbách a v spolupráci s konzervatívnou Ľudovou stranou: takto dopomohli konzervatívne strany k účasti na vláde nacistom v roku 1933. Haider sám nemá vládny úrad – vyčkáva, kým mu počet prívržencov umožní stať sa priam kancelárom – ale iní straníci obsadili významné ministerstvá, napr. spravodlivosť a obranu.

Novú rakúsku vládu odsúdil okolitý svet – najmä štáty, ktoré na vlastnej koži pocítili uhryznutie iným rasistickým Rakúšanom. Izrael odvolal svojho vyslanca, EÚ obmedzila diplomatické styky a všetkých 14 štátov EÚ sa vyhýba bilaterálnym stykom. Koncom júla prišli do Viedne traja experti EÚ posúdiť situáciu.

Opatrenia (sankcie) proti Rakúsku, vyvolané naozaj len na základe odpudzujúcich názorov jednej z jeho ústavných politických strán, našli vo svete aj kritikov. Okrem bavorských a württemberských vedúcich politikov napr. p. Stroessenovej, prezidentky Americkej únie civilných slobôd, ktorá ich označila za príliš diktátorské.

Otázka, ako ďaleko treba tolerovať netolerantnosť, je vždy problematická. Početní členovia Strany slobody sú politickí oportunisti a po moci siahajú ako nacisti. Keby sa s nimi zaobchádzalo ako s normálnou politickou stranou, stali by sa rasistickí politici prijateľnejšími nielen v Rakúsku, ale aj inde, napr. u nás alebo vo Francúzsku či Taliansku.

Rakúsko má cítiť, čo stojí voliť rasisticky. V USA sa vystavil štát Južná Karolína sankciám (bojkot turistov a obchodníkov) za oficiálne vyvesenie vlajky Konfederácie (južných otrokárskych štátov vo vojne Severu proti Juhu) . Je dobre, že sa vlády, národy a inštitúcie spájajú v odsúdení rasistickej Strany slobody.

Ako Brecht, aj Günter Grass uvažoval, ako to bolo, že jeho bratia Nemci pripustili, aby nacisti získali moc a potom sa dopustili genocídy. Ako mohol taký kultúrny národ strpieť nacistov?! Grass prišiel k záveru, že problém nebol v tom, že by väčšina Nemcov podporovala Hitlerovu vražednú nenávisť voči Židom. Problém bol v tom, že sa málo venovali opozícii. „Protikladom lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť“, uzavrel Grass. Ľud Rakúska a ani my si nemôžeme dovoliť byť ľahostajní voči Strane slobody a podobným stranám.

*  *  *

Prameň: Matt Cherry, The Opposite of Love, Free Inquiry, 20/2, jar 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Komentár k ZH 21

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Redakcia

V tomto čísle sa štyri príspevky sa týkajú Vatikánu a Jána Pavla II.: najprv krátka charakteristika „globálneho telepontifexa“, potom jeho sporné blahorečenie Pia IX., tvrdošijného odporcu modernosti, ktorý zanechal cirkvi dogmy nepoškvrneného počatia a neomylnosti; a dva komentáre k spisu kardinála Ratzingera zo začiatku septembra t.r. s názvom Domine Jesus, ktorý znamená praktický koniec ekumenických dohovorov, lebo katolícka cirkev sa vyhlasuje za jedinú pravú cirkev Kristovu a iným cirkvám odopiera dokonca aj nárok na tento názov.

V čase, keď zostavujeme toto číslo, končí v Turíne výstava Turínskej plachty. Milióny dôverčivých turistov a veriacich sa opäť nechávajú zviesť k záveru: „Možno, veď nakoniec, kto vie?“, hoci existuje napr. presvedčivý dôkaz pomocou 14C, že plátno pochádza z 13.-14. storočia. Opisujeme podrobnosti tohto testu a výsledky datovania: ľan na toto plátno narástol dakedy v rokoch 1262-1312 alebo 1353-1384. Existujú aj iné dôkazy, napr. vyšetrenie pomocou chemickej mikroskopie, ktorá nenachádza ani stopy po krvi, ale agregáty po 1-5 častíc farbív červeného okru a rumelky. Autora tejto metódy, prof. McCroneho z Chicaga, práve vyznamenala za jeho dielo Americká chemická spoločnosť (s.15). Sama katolícka cirkev nehovorí, že Turínska plachta je pravá, ale ani sa nezmôže k uznaniu výsledkov vedeckého vyšetrenia a logického uváženia (s.16).

Pod pláštikom kritiky vraj „rovnostárstva“ sa od 80. rokov útočí na druhé z trojice slov hesla Francúzskej revolúcie, rovnosť. Je vraj synonymom a zdrojom uniformity a neúčinnosti, vedie vraj všade na svete rovno do totalitného pekla. A sú aj miernejšie útoky na tento pojem, keď sa dejú okľukou, a to pridávaním prívlastkov typu „rovnosť šancí“. Treba si uvedomiť skutočnosť, že kto hovorí o rovnosti šancí na začiatku, má už na mysli ospravedlnenie nerovnosti dosiahnutých výsledkov: že biedni sú si koniec-koncov sami zodpovední za svoju situáciu. Výraz šanca vedie do sveta lotérie, kde síce pár ľudí vyhrá, ale veľká väčšina vždy prehrá.

Esej uruguajského spisovateľa Eduarda Galeana je satirou na súčasnú situáciu globalizácie: školy zločinu, svet bez prezidentov, novinárov a bánk - zvieratá a rastliny za sudcovským stolom Posledného súdu.

V 19. čísle ZH sme dali miesto vysloveniu odsúdenia Haidera a sankciám európskych štátov proti Rakúsku modro-čiernej koalície. V tomto čísle dávame miesto názoru, že na slobodu prejavu politickej, náboženskej atď. myšlienky neslobodno siahnuť za nijakých okolností – ani keď ide o povolený verejný prejav Ku Klux Klanu: sudcovia ho musia povoliť a občania ho musia strpieť. Osobitný zvuk dostáva táto téma pri súčasnej diskusii o návrhu zákazu extrémne pravičiarskej strany NPD v Nemecku. Tým slovenským čitateľom, ktorí by azda – zabúdajúc na našu vlastnú minulosť – prejavili pochopenie pre podobné spôsoby konania, môžeme citovať z nemeckých novín: bola by to najväčšia možná somarina (Eselei). Ako povedal už pri dávnom zákaze komunistickej strany v SRN právnik Adolf Arndt: „somarina s osobitne veľkými ušami“.

Na západe vychádza množstvo nových kníh prvoradého významu pre ateistov a veľmi nás mrzí, že sa o nich na Slovensku nevie. Myslíme si, že bude mať väčší zmysel referovať o nich, ak budeme môcť ponúknuť ich kúpu alebo ich požičanie. Záujemcovia, prihláste sa prosím. Dnes referujeme o výbornej publikácii o výučbe náboženstva v laickom Francúzsku a kresťanskom Nemecku; a o otvorene zaujatom predstavení náboženstva ako zločinu a klamstva, čo, samozrejme, vyhovuje len určitému druhu čitateľov. – Redakcia

Anjeli sú vzrušujúci trip

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Oliver Fahrni

Všetci čakajú na to, čo urobí Boh. Po moci túžiaci kardináli. Na príkazy striehnuci služobníci kúrie. Za obnovu zapálení kňazi. Katolícke ženy. Korešpondenti vo Vatikáne – tí pripravujú v týchto dňoch už piatu či šiestu salvu nekrológov za pápeža Jána Pavla II. No Stvoriteľ váha, zdá sa, povolať k sebe hlavného pastiera svojho stáda.

Čudesné vyčakávanie. Karol Wojtyla, ktorý má 80 rokov, je oslabený Parkinsonovou chorobou, no stále je ešte na Telo premenené Slovo, už dávno sa vyparil do neurčitých výšok. Čoskoro po jeho zvolení za pápeža v roku 1978, v tom roku troch pápežov, bolo jasné: Tento muž, ktorý prišiel z komunistickej zimy, je autoritatívny, tvrdohlavý a spiatočnícky. Pestuje mariánsky kult, verí na zázraky a zahráva si s mystériami. Bude to pápež morálnej a politickej reštaurácie, šéf cirkvi zhrozene zahľadenej do minulosti a vyhýbajúcej sa budúcnosti.

Počas dvoch desaťročí robil tento Poliak veľa pre svoju zlú povesť. Aj kňazi aj ovečky ho v húfoch opúšťali. Teraz, po porážke komunizmu a potlačení teológie oslobodenia, po 93 zájazdoch do cudziny, po tisícke blahorečení a nespočetných apoštolských poučeniach, teraz, keď mu už telo slabne, mnohí predpovedali jeho svetskému panstvu postupný úpadok do bezvýznamnosti.

Ale Ján Pavol II., ktorého ženie predstava jeho vlastného konca ako aj konca všetkých čias, urobil z osláv milénia 2000 v Ríme svoj osobný sviatok. „Búrkovú atmosféru naliehavosti, visiacu nad jeho pontifikátom, ešte zahusťuje“, píše jeho biograf Jan Ross v týždenníku Die Zeit. Vraj to vyzerá tak, „akoby chcel sám odpovedať na všetky otázky, aj na tie, ktoré nikto nepoložil“. (Jan Ross, Der Papst. Alexander-Fest-Verlag, 2000).

Skoro by sa zdalo, že sa mu to čiastočne darí a čím väčšmi sa blíži smrť, tým priateľskejšie sú nekrológy. „Jeho meno rastie,“ píše vo viedenskom Profile kritický teológ Adolf Holl, ktorému Wojtyla pred rokmi odobral právo učiť aj kňazský úrad. Ján Pavol II. je vraj „najvýznamnejší pápež moderny“, tvrdí v hamburskej Woche ďalší biograf Gianfranco Zizola a dodáva: „Je to na počudovanie, ale debatu o obsahu a význame tohto pontifikátu bude treba viesť odznova.“

Toto oneskorené osvietenie možno zapríčiňujú masy ľudí, ktorých tento „globálny telepontifex“ priťahuje (Die Zeit). Ako pred pár mesiacmi päť miliónov Filipíncov, alebo v lete dva milióny mladých ľudí v Ríme. Prišli na svetové stretnutie mládeže, ktoré bolo „najväčším zhromaždením ľudí od pádu Rímskej ríše“, ako písala talianska tlač. Extatická poľná omša, hromadná spoveď, masové vyznanie.

Rímsko-katolícka cirkev, tento relikt z dvadsiatich storočí

Vyznanie čoho? Prihlásenie sa k čomu? Žeby rímsko-katolícka cirkev, tento relikt z dvadsiatich storočí zločinov a paktovania so všetkými svetskými vládcami, napriek očakávaniam a navzdory prázdnym kostolným laviciam, predsa mala význam pre novú generáciu veriacich?

Ale kde! To, že extáza sa netýkala katolíckej cirkvi, sa dalo ľahko vyčítať zo stiesnenej mimiky prelátov. Sedeli tam zoradení podľa hodností vo svojich najvzácnejších ornátoch – a predsa sa show konala bez nich. Pápež a jeho obec si to vybavili medzi sebou.

„Milujem ho! Je jeden z nás! Teraz ho prežívam!“ kričal jeden mladý muž, ktorý sa dostal do tranzu nielen v dôsledku božskej empatie. „Som obkľúčený anjelmi! To je teda trip!“

Bola to púť, pripravovaná mesiace so všetkými prostriedkami modernej reklamy a mediálnej techniky. Ján Pavol II. je pápež masmediálneho veku. Je svetová hviezda a globálny hráč, vie virtuózne hrať so silou obrazu. Celá paleta symbolických gest a celá inscenácia – len on sám, celý v bielom a so všetkými atribútmi autority – cieli na maximálny emocionálny účinok. Nech je pritom posolstvo akékoľvek. Mnohí tínedžeri hľadeli zdvorilo bokom, keď od nich pápež žiadal predmanželskú zdržanlivosť a potom vernosť.

Či sa ich to týka, že táto cirkev prispela k šíreniu biedy na svete? Že tento pápež potlačil teológiu oslobodenia a o vyše 900 kňazoch a mníškach zavraždených vládcami Latinskej Ameriky nestratí ani slovo? Starajú sa oni o to, že vydal kúriu do rúk pravičiarskych siekt, ako je Opus Dei? Týka sa ich celibát, výluka žien z kňazských úradov, úloha cirkvi pri genocíde v Rwande alebo podpora šírenia AIDS v Afrike v dôsledku pápežových morálnych predstáv o veciach zábrany počatia?

Tu nejde o náboženstvo. Tento aktuálny starec vábi inými sľubmi. Zosobňuje autoritu solídneho charizmatického patriarchu, keď sa naokolo rúcajú všetky bývalé životné istoty, ktorý tvrdí, že pozná zmysel bytia, keď kapitalizmus ponúka len konzum a keď plány do budúcnosti sú stále neistejšie. A ponúka zapojenie do kolektívnych zážitkov – bez námahy zapojiť sa do spoločnosti.

Ján Pavol II. pracuje s deficitmi modernej spoločnosti, nie na ich odstránení. Sú podkladom jeho obchodu: Keby boli ľudské záležitosti usporiadané zmysluplnejšie, klesol by dopyt po náboženstve ako zdroji odpovedí na otázky o posledných veciach. Novodobé je na tom to, že pápež svoju ponuku individualizuje. Nejde mu o to, aby v nejakom cirkevnom spoločenstve vybudoval nejaký nábožensky podložený projekt – hovorí k nám z pozície svojho osobného poslania. Koncentrácia na jeho charizmatickú osobnosť je však pre katolícku cirkev bolestivá rana do tvári.

V Ríme bolo posledne zreteľne vidieť, že Wojtyla zosobňuje odpoveď na novú formu náboženskej praxe: „Každý si zostavuje svoje náboženstvo ako jedálny lístok ? la carte (podľa želania),“ povedal Bruno Etienne, ktorý v Aix-en-Provence riadi svetové Observatórium náboženstiev. „Sviatky sa odbavujú spoločne, ale potom nastupuje sektárstvo, delenie na klany a osamotňovanie.“ Ako radikálne formy islamu, hinduizmu alebo židovstva, aj katolicizmus sa stáva identitárnym.

Kúria, zvedená Wojtylovým morálnym konzervativizmom, nespoznala, aké je to nebezpečné pre cirkev ako organizáciu. Preláti teraz zisťujú, že pápež už cirkev dávno opustil. Väčšinu záležitostí delegoval. Prepotrebné reformy, napr. decentralizácia, sa odkladajú. Kňazi a miestne cirkvi trpia na nedostatok prostriedkov, chýbanie personálu a miznúcich zákazníkov. V Ríme už mesiace intrigujú kardináli o následníctve. Nech sa bude budúci pápež volať akokoľvek – v prvom rade sa bude musieť postarať, aby cirkev prežila Jána Pavla II.

Prameň: Oliver Fahrni, Anjeli sú vzrušujúci trip, Weltwoche, č.34, 2000.

*  *  *

Dodatok: Putovná výstava proti poverčivosti v Číne.

Pod názvom „Podporovať vedu a civilizáciu, potláčať poverčivosť a nevedomosť“ otvorili vo Vojenskom múzeu v Beijingu výstavu, ktorá sa považuje za prvý krok vládnej kampane po neúspechu doterajších pokusov zastaviť šírenie sekty Falun Gong politickými a policajnými opatreniami. Jeden rámec má za tému modernú medicínu a ukazuje, ako zdravie a dlhý vek závisia od vedeckých poznatkov; upozorňuje, že návrat k určitým tradičným liečbam môže mať osudné následky. Text k exponátu, ktorý ukazuje chromozómy a vývoj ľudského plodu počas tehotenstva, je zameraný vyslovene proti náboženskej predstave mnohých Číňanov: „To sú jednoducho len bunky. Po nejakom reinkarnovanom duchu tu niet nikde ani stopy.“

Prameň: Rationalist International Bulletin č. 37, 2000.

Pius IX. cítil svoju neomylnosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Gustav Seibt

Takto vyzerá portrét tvrdošijného odporcu modernosti:

Pápež Pius IX. zanechal cirkvi dogmu neomylnosti a bojovné postavenie voči liberálnej spoločnosti. Sloboda zmýšľania, ľudské práva, liberalizmus (ten polovice minulého storočia, ideálny), kreslené vtipy, sloboda tlače, odluka cirkvi od štátu – to všetko boli preňho len omyly moderny. Jeho nedávne blahorečenie vyvolalo protesty mnohých katolíckych teológov.

Keď jedna mníška podala pápežovi Piovi IX. na podpis a venovanie jeho pohnutú fotografiu, napísal tento pod nezreteľný obraz: „Nebojte sa, som to ja!“ Táto historka výstižne zachycuje trblietavú osobnosť tohto pápeža: jeho koketný humor, ktorý neváha vzťahovať na seba ako nasledovníka apoštola Petra slová Ježiša Krista; a nedbalé zaobchádzanie profesionála s javom fanúšikovania, ktoré ho oslovuje podobizňou na dopisnici. Takéto kolísavé ostali obrysy tohto pápeža dodnes.

3. septembra 2000 bol v Ríme blahorečený. Hoci je to len symbolický akt, vyvolalo to v celom svete úžas a zúrivé protesty. To, že ten istý deň sa táto česť oltárov dostala aj Jánovi XXIII., nemôže upokojiť protivníkov uctievania Pia IX. Veľký rok historických cirkevných čistiek a revízií dostáva pred koncom ďalší výrazný akcent.

Pius IX. je pápež, ktorý stratil cirkevný štát a presadil pápežskú neomylnosť vo veciach dogmatickej viery. Je najdlhšie vládnucim nasledovníkom Petra: 32 rokov, od 1846 do 1878, stál na čele cirkvi; mal len 54 rokov, keď bol zvolený za nástupcu Gregora XVI. Ako Giovanni gróf Maria Mastai-Ferretti sa narodil v malom mestečku, kde panovala atmosféra Parmskej kartuziány v Metternichovom Taliansku – policajný minister, špicli, väzenia, klerikálne ticho cintorína a karikatúrna obnova sveta parochní. Desaťročia umieral ako „vatikánsky väzeň“ uprostred moderného štátu s parlamentom a slobodnou tlačou, brannou povinnosťou a civilným manželstvom, železnicou a telegrafom.

Bola to dlhá cesta a predstavuje dramatickú fázu vývoja vzťahov medzi cirkvou a moderným svetom. Do tohto boja bola cirkev vtiahnutá nielen ideologicky, ale aj bezprostredne politicky, lebo národný taliansky štát sa dal založiť len za cenu svetského panstva pápeža. Cirkevný štát bol v tých časoch európska vláda s najstaršími právnymi titulmi, odvodzovanými ešte z čias Karolingovcov. Práve po skúsenostiach z čias Napoleona, ktorý zrušil pápežský štát a pápeža degradoval na cisárskeho dvorného biskupa, samostatný cirkevný štát sa zdal byť nevyhnutne potrebný pre duchovnú slobodu a nezávislosť pápežovej cirkvi zoči-voči modernizujúcim sa štátom Európy. Veľmi silné historické právo však bolo aj na strane talianskeho zjednocovacieho hnutia. Na rozdiel napr. od Nemecka bolo talianske zjednocovanie bojom o slobodu nielen proti utláčajúcemu malému cirkevnému štátu, ale aj proti cudziemu panstvu habsburskej monarchie Rakúšanov, ktorí ovládali krajinu s dnes ťažko predstaviteľnou ukrutnosťou.

Národ: to bola vtedy v Taliansku sloboda, moderna, budúcnosť, tá túžba, ktorá nás zasiahne pri zvukoch chóru zajatcov vo Verdiho opere Nabucco. Na prelome rokov 1859/60 sa ukázalo, aká veľká bola nenávisť voči starým vládam v krajine, keď ich vo dvoch bitkách Piemonťania na severe a Garibaldiho partizáni na juhu v priebehu pár mesiacov zmietli z mapy polostrova. Medzi tými dvomi bojiskami ležal cirkevný štát a aj ten sa väčšinou svojho územia pripojil k novému talianskemu kráľovstvu.

Na začiatku svojho pontifikátu Pius IX. s talianskym národnooslobodzovacím hnutím sympatizoval. Mnohí Taliani chceli vtedy rímskeho pápeža za predsedu talianskeho zväzu štátov a programový náčrt takej vízie od Vincenza Giobertiho s opisom civilných predností Talianov vraj mal kardinál Mastai so sebou, keď vstupoval do konklávy, z ktorej vyšiel ako Pius IX. – dnešným ekvivalentom by bolo, keby budúci pápež bral so sebou do volebného zhromaždenia spisy Hansa Künga o svetovom etose.

V prvých mesiacoch svojej vlády dostal Pius toľko oduševneného potlesku, ako nikto pred ním; no tieto búrlivé ovácie mali v sebe od začiatku skrytú hrozbu: Beda ti, ak nám nepomôžeš, alebo nás sklameš! A veru skoro sa ukázalo, že spojenectvo národného hnutia s univerzalistickou cirkevnou mocou nie je možné. V roku 1848 mal pápež žehnať vojakov bojujúcich za slobodu proti katolíckemu Rakúsku; keď to neurobil, prepukla proti nemu zúrivá nenávisť.

V dejinách revolúcie r. 1848 opakoval Pius IX. rolu Ľudovíta XVI. z roku 1789: dosadzoval reformné vlády, ktoré už za pár dní nestačili revolučným požiadavkám. Jeden premiér bol prebodnutý na otvorenej ulici za potlesku publika. Pápež bol vyhlásený za zajatca vo svojom paláci na Quirinále, odkiaľ sa mu, na rozdiel od Ľudovíta XVI., podaril útek: na koči bavorského vyslanca sa dostal na neapolské územie a preložil vládu svetskej cirkvi do pobrežnej pevnosti Gaeta. Rím slávil dlhé mesiace Republiku s Giuseppe Mazzinim ako diktátorom a Giuseppe Garibaldim ako víťazným vojvodcom. Na severe porazil generál Radetzky vojská prvej talianskej oslobodzovacej vojny. Až francúzska intervenčná armáda vydobyla Rím po krvavých bojoch späť pre pápeža. A tak v r. 1850 bol Pius opäť vo svojom biskupskom sídle; za pár mesiacov ošedivel.

Vtedy sa začala tá dlhá „reakčná“ fáza tohto pontifikátu, ktorá pôsobí vlastne dodnes. Cirkevný štát prežil len vďaka zahraničným intervenčným vojskám, a to rakúskym v Romagni a francúzskym v Ríme. Vládla v ňom cenzúra, policajné kontroly a úzkoprsá vrchnostenská správa. Židovské geto v Ríme, ktoré bolo posledné v Európe, Pius najprv otvoril, ale teraz na zdesenie celej Európy opäť zatvoril – o tom treba čítať zdrvujúci opis od Gregorovia. Politiku prenechal štátnemu sekretárovi Antonellimu, cirkevnému diplomatovi starého štýlu, ktorý trval na všetkých starých, čo aj prekonaných právnych stanoviskách a odmietal každú reformu. Pius sa postupne premenil na duchovného vodcu s duchárskymi nábehmi. Vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí; jedna bula za druhou bičovala ako „omyly moderny“ liberalizmus, slobodu tlače, slobodu svedomia, odluku štátu a cirkvi, ľudské práva. V roku 1864 pozbierala jedna encyklika všetky tieto odsúdenia do jedného dlhého zoznamu, nazvaného Syllabus.

Medzitým ostal z cirkevného štátu len Rím a jeho bezprostredné okolie – bola to hlava bez tela. R. 1861 založil Cavour Talianske kráľovstvo a parlament, sídliaci do tých čias v Turíne, vyhlásil za budúce hlavné mesto nového štátu Rím. Len oddiely Napoleona III. držali pre pápeža ostatky jeho štátu; keď však francúzsky cisár čítal Syllabus, dostal záchvat zúrivosti. No pápež aj tak neveril na kompromisy, ale na boha a na svoj vlastný úrad a pustil sa do svojho najväčšieho diela: prípravy všeobecného koncilu, ktorý mal ustanoviť neomylnosť pápežských rozhodnutí vo veciach viery.

Pius dosiahol svoj cieľ. Po ťažkých sporoch trvajúcich mesiace vyhlásil 18. júla 1870 – prudká búrka sa vtedy zniesla na Rím a hromy a blesky prehlušovali jeho reč – rozhodnutie I. Vatikánskeho koncilu: pápež je vo veciach učenia viery neomylný (neklamný), a to sám od seba a aj bez súhlasu cirkvi.

Na druhý deň vyhlásilo Francúzsko vojnu Prusku; za niekoľko týždňov boli pápežovi ochrancovia porazení a museli svoje vojská stiahnuť z Ríma. S neopísateľným jasotom vpochodovali Taliani do Večného mesta, ktoré sa teraz stalo hlavným mestom nového národa. Pius, neomylný pápež, sa zavrel za múrmi Vatikánu, ktorý už nikdy neopustil. Okolo vatikánskej pevnosti vznikla čoskoro kvitnúca krajina: tá liberálna spoločnosť, ktorú Syllabus preklínal. Keď rakvu s mŕtvolou pápeža za tri roky po jeho smrti prenášali z Vatikánu do baziliky San Lorenzo, hádzali po nej talianski vlastenci kamene.

Svojím Syllabom a dogmou o neomylnosti izoloval pápež Pius IX. katolícku cirkev na viac ako pol storočia od všetkých moderných prúdov; znemožnil jej spoluprácu na výstavbe liberálneho štátu; zadusil všetky zárodky vnútrocirkevnej demokracie. Sám sa oddal mystickému fatalizmu a zriekol sa všetkej politiky. Taliansko mu podávalo od r. 1861 jeden kompromisný návrh za druhým: prečo by nemohlo chrániť slobodu cirkvi rovnako účinne ako oddiely Napoleona? Pius však reagoval s reakcionárskym posmechom: ako môže niekto žiadať pohyb a ústupok od neho – keď predsa všetci vedia, že je zástancom večných právd, kým proti nemu stojí strana dejinných premien. Nepovolil ani o centimeter – a preto stratil všetko.

Avšak tým, že vyňal cirkev zo zväzku staroeurópskych spojenectiev s miestnymi vládami, veľmi ju posilnil ako nadnárodnú ustanovizeň. Program cirkvi sa stal nadnárodným, ultramontánnym, a to mu prinieslo nezmieriteľnú nenávisť od Bismarcka po Hitlera. Učenie o neomylnosti bolo aj politickou odpoveďou na slobodné voľby, volebné boje, demagógiu a plebiscity: zjavené pravdy mali ostať navždy chránené pred hlasovaniami a bojmi názorov. To imunizovalo cirkev do určitej miery proti totalitným systémom, ale nie dosť, ako sa neskôr ukázalo.

Moderným sa stalo pápežstvo za Pia IX. v inom zmysle: vstúpilo do priameho styku s veriacimi. Pio Nono, ako ho Taliani zvykli volať, bol prvý pápež veku železníc. Do Ríma prichádzali stotisíce pútnikov a konali sa pre nich hromadné audiencie. Fotografie, popularizačné spisy a pamiatkové predmety šírili obraz pápeža do celého sveta. Pius sa stal prvým populárnym pápežom v dejinách cirkvi; bol vtipný, družný, charizmatický. Bez hocijakých zábran sa vedel vo verejnosti smiať aj plakať. Subjektivizmus mnohých jeho rozhodnutí má bonapartistické rysy: neomylnosť je ako politická forma decizionizmu (rozhodnosti) opakom stavovskej a právnickej podstaty starej cirkvi.

Národné štáty sa v tých časoch stávali nepreniknuteľnými organizáciami a na to musela nadnárodná cirkev zareagovať. Sloboda cirkvi v liberálnej spoločnosti neznamenala slobodu stať sa teraz tiež liberálnou – to by dnes bola možno iba 300. protestantskou sektou, ale slobodu zachovať si svoju hierarchickú štruktúru. Pius IX. nechcel uznať, že by na to ako základ mohol stačiť malý rodinný štátik ako Vatikán.

Osudné následky mal jeho zákaz politickej činnosti pre talianskych katolíkov. Pre Pia IX. a jeho nástupcov bolo Taliansko len zbojnícky štát, ktorý pápežovi ukradol cirkevný štát. Preto sa stala liberálna ústava laického (sekulárneho) Talianska už od začiatku len záležitosťou občianskej menšiny. Štátu, založenému r. 1870, chýbala opora v širokých masách veriacich, čo ho robilo v určitom smere moderným, ale na druhej strane ho veľmi oslabovalo; s touto vrodenou chybou súviselo aj to, že r. 1922 tak ľahko podľahol fašistickému pokušeniu. Silná katolícka strana, ako ju už r. 1861 predpovedal Cavour a ako sa stala skutočnosťou až po r. 1945, bola by už r. 1920 lepšie chránila taliansku ústavu. A práve s Mussolinim sa potom Vatikán musel zmieriť – ale za cenu vzdania sa akejkoľvek vlastnej katolíckej politiky vo vlasti pápežovej cirkvi!

V skutočnosti bol Pius IX. neschopný politicky myslieť. Vložil svoj osud do božích rúk, nekonal a nevyjednával, lež vyčkával.

Ak cirkev nejaký štát potrebuje, veď jej ho boh dá, alebo ho niekedy obnoví. Boli vraj chvíle, keď Pius IX. svoju neomylnosť „cítil“. Aj chromým vraj povedal: „Vstaňte a choďte!“. Táto jeho mystická nepovoľnosť stála r.1870 viac ako 50 ľudských životov. Nechal vtedy brániť Rím proti štvornásobnej presile Talianov; došlo k vojenskej bitke pri Porta Pia, kde by bola stačila symbolická demonštrácia na zdôraznenie pápežských právnych nárokov.

Prípad Mortara veľmi pohoršil európsku verejnosť.

Iný prípad nepoddajnosti a neústupčivosti vyšiel najavo len pri nedávnych výskumoch a znamená nenapraviteľnú ujmu na mienke o Piovi IX., najmä u Židov. Pokrstené deti židov platili podľa starých cirkevných zákonov za kresťanov - a nesmeli byť vychovávané svojimi rodičmi! Jedna kresťanská slúžka raz pokrstila ťažko choré židovské dieťa a keď sa toto uzdravilo, bolo odňaté svojim rodičom. To sa stalo r. 1858 v Bologni so sedemnásťmesačným chlapčekom Edgardom Mortarom, ktorý bol unesený do Ríma a neskôr vychovaný za kňaza. Sám Pius IX. ho adoptoval. Celá Európa sa nad týmto prípadom ukrutného roztrhnutia rodiny pohoršovala a Napoleon III. vraj aj kvôli tejto udalosti podporoval talianske oslobodzovacie hnutie. Pius sa zdráhal ustúpiť od sviatosti krstu a nedbal na žiaľ a utrpenie rodičov, ani na politickú škodu, ktorú aféra Mortara znamenala pre Vatikán. Potomkovia tejto rodiny verejne protestovali proti plánom beatifikácie Pia IX., za ktorého pápežstva sa udialo viacero takýchto násilných krstov.

V jednom podobnom, no ešte tragickejšom prípade ostatne rozhodol kňaz Karol Wojtyla celkom inakšie. Poľskí katolíci ukrývali počas druhej svetovej vojny jedno židovské dieťa; keď sa po vojne ukázalo, že jeho rodičia boli zavraždení, chceli ho pokrstiť. Wojtyla krst odmietol a mal k tomu dobré dôvody.

Osobitne ostro protestovali proti blahorečeniu Pia IX. aj nemeckí katolícki cirkevní historici – dnešní nasledovníci toho Ignáca von Döllingera, ktorý pre dogmu o neomylnosti opustil svoju cirkev a pridal sa k starokatolíkom. Katolícky časopis Concilium uverejňuje príspevok 19 katolíckych teológov, medzi nimi Hansa Kuenga a Klausa Häringa, ktorí označujú za „smutné spiatočníctvo“, že práve tento pápež bol vyhlásený za svätého. Facit teológov znie, že toto blahorečenie znamená pre katolícku cirkev nesmiernu škodu. Nijako sa nezhoduje s novým obrazom ľutujúcej cirkvi, ktorá len pred nedávnom v rámci veľkolepej slávnosti v dóme sv. Petra prosila svetovú verejnosť za odpustenie špatných činov a hriechov, ktorých sa dopustila v minulosti.

Isteže je Pius IX . fascinujúca historická osoba, odrážajúca viaceré významné problémy 19. storočia – ale stačí to, aby bol uctievaný ako svätec? O tom treba pochybovať. Pri prísnej cirkevnej sémantike sa dá táto kanonizácia chápať len ako tvrdohlavý prejav nesúhlasu s modernými výdobytkami slobody svedomia a vôbec náboženskej tolerancie – a ako vzdorovitý znak súhlasu s autoritatívnym rímskym prímasom.

Talianski jezuiti vidia v Piovi IX. „proroka“, múdreho muža, ktorý v liberalizme spoznal ako jeden z prvých znaky bezbožného lakťového kapitalizmu bez stopy po kresťanskej etike.

Niektorí hovoria, že blahorečenia Jána XXIII. a Pia IX. sa navzájom neutralizujú. Ján Pavol II. to vraj tak chcel, a to nielen z čisto „politických“, vnútrocirkevných dôvodov – aby uchlácholil konzervatívne krídlo cirkvi po vyzývavých revíziách roku 2000. Možno mal mystickejší, Piovi IX. podobnejší motív. 13. máj je deň prvého zjavenia v portugalskej Fatime a je to osudné dátum v živote Jána Pavla II., ktorý bol 13. mája 1981 cieľom atentátu a prežil ho len akoby zázrakom. 13. mája 1792 sa narodil Giovanni Maria Mastai-Ferretti, budúci pápež Pius IX.

*  *  *

Prameň: Gustav Seibt, "Die Unfehlbarkeit konnte er spüren", Die Zeit, č. 36, s. 32, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Monopol pobožnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Robert Leicht

Rím prehovoril: Pre Vatikán existuje len jedna cirkev.

Bola to náhoda, alebo to bolo tak naplánované? V nedeľu 3. septembra 2000 bol v Ríme blahorečený Pius IX., ktorý na I. Vatikánskom koncile v roku 1870 vyhlásil neomylnosť pápeža za dogmu. Súčasne bol blahorečený aj Ján XXIII., ktorý zvolal II. Vatikánsky koncil, aby sa cirkev otvorila voči svetu.

Ale už za dva dni, v utorok, predložil Rím, presnejšie povedané: predložil kardinál Joseph Ratzinger vo svojej funkcii prefekta kongregácie viery – s pápežským atestom – vyhlásenie, ktoré odvoláva veľa z tých perspektív, ktoré naznačil II. Vatikánsky koncil najmä vo vzťahu k iným kresťanským cirkvám a k ostatným náboženským organizáciám. Tento spis s názvom Domine Jesus iste veľmi zaťaží ekumenický pomer medzi kresťanskými cirkvami. A iste nie je náhoda, že slovo „ekuména“ sa v ňom nevyskytuje ani raz.

O čo v ňom ide? Predovšetkým o to, aby sa zreteľne odmietli „určité mylné alebo dvojzmyselné pozície“. To by značilo, že učiteľský úrad do určitej miery splnil svoju povinnosť. Ale ako to urobil? Ak máme v pamäti Pia IX. ako autora „dekrétu proti modernizmu“, môžeme tento nový dekrét čítať ako „dekrét proti relativizmu“, lebo „Stálu misionársku činnosť cirkvi ohrozujú dnes relativistické teórie, ktoré chcú odôvodniť náboženský pluralizmus nielen de facto, ale aj de jure (principiálne).“ A ako vyzerá niečo také? Vraj asi takto: Svoju (katolícku) vieru nevyhlásime za pravdu ako takú, ale za do určitej miery jednu (možno dokonca deficitárnu, chybami postihnutú), variantu pravdy, popri ktorej majú svoje – doplňujúce alebo konkurujúce – miesto iné pravdy (alebo náboženstvá).

Nech sa k tomuto spisu vyslovia akékoľvek kritiky, jeden problém musí uznať každý, kto sa pustí do tejto témy. Tento problém sa dá formulovať nasledovne:

Existuje teológia náboženstiev? Modernejšie povedané: Existuje metateológia teológie? Môže nejaké náboženstvo zvládnuť naraz dve veci: po prvé, môže tvrdiť, že vyjadruje prvú aj poslednú pravdu správne a úplne a po druhé, môže o iných náboženstvách povedať niečo iné ako: Tie iné to nerobia práve tak dobre. Ak chceme byť čestní, bola by to kvadratúra kruhu. Pre pravdu platí totiž to, čo povedal Schopenhauer o príčinnosti (a po ňom Max Weber o etike zmýšľania): nemožno do nej vstúpiť ako do koča – a vystúpiť, kde chceme.

Dá sa teda oprávnene položiť otázka, či sa pri medzináboženských podujatiach dakedy nepovie priľahko, že päť je párne číslo. To, že v takýchto rozhovoroch sa zo všetkých strán ozýva slovo „boh“, neznačí ešte samo o sebe veľa – ba konkrétne často pravý opak. A iste nie je cirkev, ktorá sa berie vážne, väčšia alebo menšia priemerná množina rozličných, dokonca ľubovoľných súkromných názorov. Ťažkosť väzí v tom, ako vyjasniť pri pochybnostiach, o čo ide.

Záležitosť sa stane ozaj komplikovanou, ak ide o pomer kresťanských náboženstiev a cirkví medzi sebou – a síce preto, lebo najnovšie vyhlásenie zastáva stanovisko spred II. Vatikánskeho koncilu. Ešte za čias Pia XII. to bolo celkom jasné: je len jedna cirkev, a to je rímsko-katolícka. Existujú síce od katolíckej cirkvi odlúčení kresťania, ale nie od nej odlúčené cirkvi alebo cirkevné spoločnosti.

Odvoláva sa dosiahnutý pokrok

II. Vatikánsky koncil zrušil, ako to raz povedal bývalý rottenburský biskup Walter Kaspar – dnes sekretár Jednotnej rady vo Vatikáne – „prísne stotožnenie tela Kristovho a rímsko-katolíckej cirkvi“. Ak dovtedy platilo, že jediná kresťanská cirkev je (est) rímsko-katolícka cirkev, formuloval to II. Vatikánsky koncil tak, že kresťanská cirkev je v rímsko-katolíckej cirkvi uskutočnená (subsistit in) – nech sa to v podrobnostiach a v budúcnosti bude interpretovať akokoľvek.

Vlastné poslanie najnovšieho dokumentu tkvie v tom, že zachovanie formulácie subsistit má za úlohu obnoviť pôvodné stotožnenie. Preto je len dôsledné, ak sa pozornosť zameria na spis, ktorý tiež podpísal Ratzinger v mene kongregácie viery a 30. júna t.r. v ňom upravil používanie pojmu „sesterské cirkvi“: tento pojem sa už v katolíckej cirkvi nesmie používať na označenie reformných (evanjelických) cirkví, ale – ako to opatrne komentoval biskup Karl Lehmann – „v teologicky prísnom zmysle len na pomer medzi rímskou cirkvou a ortodoxnými cirkvami“.

Bola to náhoda alebo naplánované? Deň pred uverejnením vatikánskeho dokumentu predložili v pondelok v Hannoveri nemeckí katolíci a evanjelici (luteráni) medzibilanciu svojich pohovorov v štúdii nazvanej Communio sanctorum. Žiaden luteránsky biskup nechcel alebo nemal prezentovať tieto výsledky. A prezident Luteránskeho cirkevného úradu položil – akoby v predtuche – rozhodujúcu otázku: „Príjme katolícka cirkev názor, že jediná cirkev Ježiša Krista v priebehu celých dejín sa vždy vyskytovala a existovala len ako väčší počet rozličných cirkví?“ Vyskytovala sa a existovala: subsistit in a bola (je). Odpoveď, ak ju už nepoznal, dostal na druhý deň z Ríma: Iné „cirkevné spoločnosti“ (o cirkvách sa predsa vôbec nehovorí) „nie sú cirkvi vo vlastnom význame slova“. Toto pôsobí ako provokácia nielen na nemeckých protestantov. Aj hlava anglikánskej cirkvi, ktorá sa vždy cítila bližšie k Rímu, vyslovila promptne varovanie: Tento text zanedbáva tri desaťročia ekumenického dialógu a „pochováva“ pokrok, ktorý sa týmito pohovormi dosiahol.

Aj v Nemecku bude zreteľne cítiť túto ranu ekumenizmu. Prejaví sa to najmä vo dvoch aktuálnych aspektoch.

Po prvé: Nie je tomu ešte ani rok, čo bol v Deň reformácie v Augsburgu slávnostne podpísaný zväzok dokumentov o základnej teologickej téme „učenia o ospravedlnení“. V záverečnom dokumente Luterského svetového zväzu sa hovorilo, že obidvaja partneri „začali a viedli rozhovor ako rovnoprávni partneri (par cum pari)“. Čo z toho ostáva platné v novej situácii?

Kritici oných súhlasných vyjadrení, a bolo to vyše 150 protestantských profesorov teológie, už vtedy skoro polemicky varovali, že Rím si predsa vie predstaviť ekuménu len ako „návratnú ekuménu“, t.j. ako úplný návrat odrodilcov do lona rímsko-katolíckej cirkvi. Aj významní katolíci vtedy túto kritiku odmietli. Čo povedia dnes?

V Berlíne sa má konať v roku 2003 ekumenický cirkevný deň. Nádeje mnohých, aj katolíkov, sa upínali – možno predčasne – na spoločnú slávnosť sviatosti prijímania. Túto nádej možno teraz s istotou pochovať. Treba urobiť veľa, aby sa neohrozil vôbec celý podnik.

Lebo teraz ide zrejme o zásadné rozlišovanie: medzi ekumenickými nádejami – a ilúziami.

*  *  *

Prameň: Robert Leicht, "Monopol der Frömmigkeit", Die Zeit, 07. 09. 2000.

*  *  *

Dodatok: Homeopatická logika.

Na 2. medzinárodnom homeopatickom kongrese pre chronické choroby v Štuttgarte žiadali vedúci zástancovia tejto liečebnej metódy povolenie používať konope (či už latinskoamerickú marihuanu alebo indický hašiš) ako homeopatický prostriedok. Vedúci kongresu, Dr.med. a prvý európsky profesor pre homeopatiu zo Sevilly, Walter Koester, vyhlásil:

 „Poukazujeme na to, že kanabis vo vysokých riedeniach je liek, aj keď už nijaké kanabis neobsahuje - prečo nám ho teda zakazujú používať? V našom prípade je zákaz kanabisu iracionálny!“

A údajná účinnosť riedení bez kanabisu nie je iracionálna? – Redakcia

Pápežovo upozornenie je výčitka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Philipp Gessler

Ako ďalej s ekuménou?  Kardinál Ratzinger a Ján Pavol II. dali ekuméne výpoveď. Chcú mať silnú cirkev – ale táto bude v Európe malá, slabá a otvorená.

Kto ešte ide do kostola, v tomto prípade do katolíckeho kostola, a tam sa stretne s tolerantnými bratmi a sestrami iných kresťanských konfesií, ten vie, ako to tam chodí: všeličo, čo sa deje pri oltári, je mu cudzie; zdá sa však, že je tu niečo, čo zázračne spája – vyznanie viery, ktoré sa spoločne deklamuje. Je identické – až na jedno miesto. Keď príde reč na to, že veria na jednu, svätú a katolícku (miesto kresťanskú) cirkev, je naraz koniec duchovnej jednoty.

Joseph kardinál Ratzinger, šéf kongregácie pre vieru vo Vatikáne, teraz svojím nedávnym spisom Domine Jesus nanovo zdôraznil zásadný rozdiel medzi rímsko-katolíckou a inými kresťanskými, najmä protestantskými cirkvami. Ako sa na nemeckého profesora patrí, znie jedna z jeho zásadných viet skoro právnicky chladným tónom takto:

„Existuje teda jedna jediná Kristova cirkev, ktorá subsistuje v katolíckej cirkvi a vedú ju nasledovníci Petra a v spolupráci s nimi biskupi. Naproti tomu cirkevné spoločenstvá, ktoré si nezachovali platné episkopáty a pôvodnú a úplnú skutočnosť eucharistického mystéria, nie sú cirkvi vo vlastnom význame tohto slova.“

Bŕ! Komu leží na srdci ekuména, tomu urobí práve táto posledná veta veľký žiaľ. Ale: je to hádam niečo naozaj celkom nové? Hovorila hádam rímsko-katolícka cirkev dakedy niečo iné? Je rímsko-katolícka cirkev v skutočnosti liberálnejšia?

V jadre: nie je! Rímska cirkev dnes už síce nenazýva protestantské cirkvi „nekatolíckymi sektami“, ako to robilo cirkevné právo ešte v roku 1917. No ani II. Vatikánsky koncil, prebiehajúci v rokoch 1962-1965, ktorým sa táto najstaršia ustanovená spoločnosť sveta mala otvoriť k rozhovoru s inými, nehovoril nakoniec inakšie, iba ak konciliantnejším tónom. Cirkev povedala o sebe:

„Toto je jediná cirkev Kristova a v našom vyznaní viery ju uznávame za jednu, svätú, katolícku a apoštolskú ... To nevylučuje, že sa mimo jej zariadení dajú nájsť početné prvky svätenia a pravdy, ktoré pôsobia ako dary Kristovej cirkvi v smere katolíckej jednoty.“ (Cirkevná konštitúcia, čl. 8, ods. 2).

Ratzinger rozumie len slovám, ale nie duchu II. Vatikánskeho koncilu

Preto predseda Rady evanjelických cirkví v Nemecku, Manfred Kock, reagoval správne, keď konštatoval: Veď toto hlásala katolícka cirkev vždy. Ratzinger túto prekážku na ceste k ekuméne svojím vyhlásením len nanovo vyleštil. Napriek tomu bude to mať dôsledky, a to vo vnútri aj mimo cirkvi. Je to predsa vedome vyslaný signál.

Smerom dovnútra je tento spis jasný pokus kongregácie pre vieru a pápeža (a nielen konzervatívnych kardinálov kúrie) udržať rozutekávajúce sa stádo ovečiek pohromade v košiari. To môže Ján Pavol II. ešte veľa razy oslavovať s miliónmi mladých ľudí, môže navštevovať synagógy a modliť sa so zástupcami iných svetových náboženstiev: vie sa, že tento pápež nechce liberálnu a otvorenú cirkev! Chce mať cirkev ako meč, nabrúsený za Kristovu vec. Preto musí byť podľa jeho názoru cirkev tvrdá – ekuménu rozumie Karol Wojtyla v prvom rade ako krok k želanému a očakávanému návratu týchto náboženských spoločenstiev do lona jeho cirkvi.

Práve to chce pápež povedať týmto textom tým mnohým po reforme túžiacim katolíckym kresťanom, ktorí volajú po vážnom pokroku v ekuméne, ako bolo počuť napríklad v lete na katolíckom dni v Hamburgu: očakávali spoločné prijímanie s protestantmi najneskoršie na ekumenickom cirkevnom dni v Berlíne r. 2003. Majúc pred očami vlastný koniec chce pápež v tomto svätom roku, takom bohatom na významné masmediálne rímsko-katolícke udalosti, vyslať zreteľný signál: keď už ho nebude, môže si byť cirkev modernejšia – ale len čo do formy.

Progresívni katolíci však už aj tak nemajú o ňom nijaké ilúzie a preto odhákujú tento list z Ríma ako zbytočné výčitky spoza záclony. Ukazuje sa, že mimocirkevné dôsledky budú závažnejšie.

Ako povedal Kock, je to rana ekumenickému hnutiu. Kým je tento pápež ešte na tomto svete a jeho najvyšší obranca viery v úrade, neudeje sa vo veciach ekumény nič.

Ešte horšie je, že kto odopiera protestantským spoločenstvám charakter cirkví, sťažuje až znemožňuje dialóg s nimi. Evanjelickí kresťania žiadajú samozrejme celkom právom, aby sa s nimi hovorilo o spolupráci vo veciach viery ako s partnermi na tej istej úrovni. Nie sú malými sestrami veľkej cirkvi v ďalekom Ríme a chcú, aby sa s nimi podľa toho zaobchádzalo.

Kresťanov všetkých konfesií spolu bude postupom času tak málo, že sa budú musieť spojiť pre spoločnú modlitbu.

Na obzore je však útecha, ktorú už II. Vatikánsky koncil prinajmenšom tušil (čo však Ratzinger, ako sa dalo čakať, nijako nezdôraznil): Čas pracuje v prospech ekumény. Budúcnosť cirkvi nemôže byť taká tvrdohlavá, ako sa to javí teraz. Okolo roku 1900 boli dve tretiny katolíkov Európania, ostatok žil na ostatných kontinentoch – no medzitým sa pomer doslova obrátil a význam mimoeurópskych katolíckych obcí ďalej stúpa. To značí, že katolícka cirkev bude v budúcnosti chudobná a pluralitná – také sú stámilióny jej mimoeurópskych veriacich.

Vzhľadom na masové vystupovanie z cirkvi v Európe a prírastky v zemiach tretieho sveta nebude si môcť rímsko-katolícka cirkev dovoliť ignorovať tamojšie skúsenosti so samozrejmou ekuménou a medzináboženským dialógom. A v Európe, osobitne v Nemecku, povedie rozlúčka s národnými cirkvami k tomu, že tých pár katolíckych a evanjelických kresťanov, ktorí ešte ostanú v Lutherovej zemi, samozrejme sa dá dohromady, aby sa vôbec mal kto s kým spolu modliť a sláviť slávnosti viery. Katolícka báza v Nemecku už dnes sa väčšinou tak odcudzila hierarchii, že ju ani Ján Pavol II. ani jeho prelát pre veci viery nedosiahnu.

Jednoduchí katolíci dobre pochopili texty II. Vatikánskeho koncilu, aj keď niektoré pasáže boli veľmi tvrdé: ako otvorenie cirkvi svetu – voči iným ľuďom, iným cirkvám a iným náboženstvám. Je zaujímavé, že kardinál Ratzinger, ktorý pred rokmi patril medzi progresívnych koncilových teológov, zabudol na to, keď sa priblížil k špičke vedenia cirkvi. To však je jeho problém, nie katolíckej cirkvi.

Ratzingerov text a nedávne blahorečenie reakcionárskeho pápeža neomylnosti Pia IX. nie sú teda nič viac ako zúfalé pokusy starých mužov postaviť niečo do cesty bežiacemu vývoju. Vďaka bohu, ich čas prejde; čas prejde ponad nich.

Philipp Gessler (33 r.) je redaktor ľavičiarskeho denníka Tageszeitung v Berlíne. Robil miništranta a chodil do kláštornej školy, študoval dejiny a teológiu. R. 1989 bol v Brazílii a navštevoval tam seminár teológa oslobodenia Leonarda Boffa.

Prameň: Philipp Gessler, Tageszeitung, 07. 09. 2000.

Určenie veku turínskej plachty metódou 14C

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Amardeo Sarma

Pincíp

Metóda rádioaktívneho uhlíka (aj metóda 14C) využíva na určenie veku určitého predmetu rádioaktívny rozpad jedného izotopu uhlíka. Udomácnila sa v archeológii ako jedna z najdôležitejších prírodovedeckých metód na určovanie veku napr. hornín.

Uhlík sa vyskytuje v prírode vo forme troch izotopov, a to 12C, 13C a 14C. Kým prvé dva sú stabilné, rozpadá sa rádioaktívny 14C s polčasom 5730 rokov. Pretože sa však v atmosfére pôsobením výškového kozmického žiarenia neustále tvorí z dusíka nový, ostáva jeho obsah v atmosfére približne konštantný, a to jeden atóm 14C na jeden bilión (1012) atómov 12 C. Aj rastliny, zvieratá a iné systémy, ktoré sú s atmosférou v látkovej výmene, berú do seba a obsahujú 14C v uvedenom pomere. Keď však rastlina (zviera) odumrie, prestáva látková výmena s atmosférou, neukladá sa v nej nijaký nový 14C a jeho obsah v nej následkom jeho rádioaktívneho rozpadu pomaly klesá. Ak sa teda v nejakej vzorke zmeria obsah 14C a 12C, dá sa z ich pomeru určiť vek vzorky: čím menej 14C, tým je vzorka staršia.

Meranie

Meranie sa dá robiť v podstate dvomi spôsobmi. Takzvanou konvenčnou metódou sa počítačom rozpadu meria priamo rádioaktivita 14C. Pretože však táto je veľmi malá, sú na meranie potrebné pomerne veľké vzorky – pri textile je to asi 20-50 g na jedno meranie, pri čom sa vzorka spotrebuje (zničí). Preto bola v 70. rokoch vypracovaná tzv. zrýchľovacia masová spektrometria (accelerator mass spectrometry – AMS), pri ktorej sa elektrickými a magnetickými poliami jednotlivé atómy urýchľujú a oddeľujú a tak sa dá určovať ich pomer. Na jedno meranie stačí tisíckrát menšia vzorka, takže sa dá určovať aj vek veľmi malých vzoriek materiálu. V prípade Turínskej plachty stačil prúžik 7x10 cm na spolu 12 meraní.

Kalibrovanie a prepočet na kalendárne roky

Keby sa poznal pôvodný obsah 14C v materiáli, z ktorého vzorka pochádza, dal by sa jej vek určiť priamo podľa zákona o rádioaktívnom rozpade. Obsah 14C v atmosfére však kolíše, lebo výškové žiarenie nie je konštantné a pretože uhlík z iných zdrojov (napr. sopečný, alebo – v novoveku – zo spaľovania uhlia a oleja) má iný obsah 14C. Aby sa tieto nepresnosti odstránili, kalibrovala sa táto metóda pomocou vzoriek dreva, ktorého vek bol určený metódou počítania ročných kruhov (dendrochronológia).

Určenie kalendárneho veku vzorky sa potom deje dvomi krokmi:

  • Nameraný obsah 14C vo vzorke sa pomocou zákona rozpadu prevedie (prepočíta) na tzv. rádiokarbónový vek (vo vzťahu k roku 1950), ktorý sa vyjadruje v „rokov BP“ (before present – pred terajškom). Tento vek neslobodno interpretovať ako vek vzorky, ale len ako názornú mieru obsahu 14C. Preto nie je ani dôležité, či sa na porovnanie berie ešte stále pôvodný polčas rozpadu 5568 rokov (Libbyho číslo podľa autora tejto metódy), alebo skutočný polčas 5730 rokov.

  • Pomocou kalibračnej krivky sa rádiokarbónový vek premení na kalendárny vek, ktorý sa vyjadruje bežným spôsobom.


Výsledky datovania Turínskej plachty

Vzorka Turínskej plachty bola rozdelená na tri časti a doručená laboratóriám v Zürichu, Oxforde a Arizone. Tieto laboratóriá vzorky ďalej rozdelili každú na štyri časti, rozličnými metódami vyčistili a osobitne merali, takže nakoniec bolo k dispozícii 12 jednotlivých výsledkov, ktorých priemer udával ako rádiokarbónový vek 691 ± 31 rokov BP. Na kalibračnej krivke to zodpovedalo vzniku vzorky medzi rokmi 1262 a 1312 alebo medzi 1353 a 1384, a to s 95 % istotou. Že by bol vek vzorky 2000 rokov – to je štatisticky prakticky vylúčené.

Zdroje chýb

Pri každom meraní treba mať na pamäti, že napriek veľkej presnosti môžu viesť systematické chyby k falošnému výsledku. Možné zdroje chýb sú však pri tejto metóde dobre známe. Pri vzorkách textílií je veľké nebezpečenstvo znečistení, napr. tukom, olejmi alebo sadzami z modernej doby. Preto boli jednotlivé vzorky v príslušných laboratóriách najrozličnejšími spôsobmi prečistené a skutočnosť, že výsledky jednotlivých meraní dobre súhlasia, ukazuje, že znečistenia nehrali nijakú rolu. Okrem toho sa dá poznamenať, že napr. 10 % znečistenia by viedlo k výsledku falošnému len o 300 rokov a aby bol výsledok mladší o 1300 rokov, muselo by byť vo vzorke 60 % znečistenia.

Literatúra:

Bowman, S. (1990): Radiocarbon Dating, British Museum Press.

Damon et al. (1989): Radiocarbon Dating of the Shroud of Turin, Nature 337, 611-615.

Prameň: Amardeo Sarma, Radiocarbon-Datierung des Turiner Grabtuches, Skeptiker 13/2, s.82, 2000.

*  *  *

Dodatok: Najstaršie obrazy Krista

Kresťanstvo má početné obrazy Ježiša Krista, ktorým veriaci pripisujú zázračný pôvod alebo liečivé vlastnosti. No ich pôvod sa stráca, ako pri relikviách, v legendách a len zriedka boli objektom prírodovedeckého vyšetrenia.

Mandylion (obraz) z Edessy (dnes Urfa v Turecku) sa spomína až v druhej kronike (593 n.l.) o Abgarovi, kráľovi v Edesse: vraj sám Kristus mu ako prívržencovi poslal tento portrét, namaľovaný nie ľudskou rukou. Pri 4. križiackej výprave ho ukradli a previezli do Európy, kde ho dnes nájdeme vo viacerých kostoloch, napr. San Silvestro in Capite v Ríme, Sainte-Chapelle v Paríži a Sv. Bartolomej v Janove. Ktorý je pravý?

Veronikin ručník. Sv. Veronika sa od 4. stor. považuje za jednu z plačúcich žien pri ceste na Golgotu (Lk 23, 27). Neskoršia legenda jej pridala, že podala Ježíšovi ručník, aby si zotrel z tvári pot a krv, pričom zázrakom ostal na ručníku verný obraz Kristovej tvári. V neskorom stredoveku a baroku patrila Veronika medzi najobľúbenejšie sväté a katolíci na ňu pamätajú pri 4. zastavení krížovej cesty. Novšia verzia legendy, ovplyvnená pravdepodobne legendou o Abgarovi, hovorí, že ťažko chorý rímsky cisár Tiberius sa dotkol tejto relikvie a ozdravel, načo sa dal pokrstiť. Dnes neplatí Veronika za historickú osobu. V Ríme existujú dve plátna s obrazom opísaného pôvodu: jedno v Oratóriu S. Maria ad Praesepem (byzantského charakteru), druhé v dóme sv. Petra, dlho považované za Tiberiov originál, je možno srbského pôvodu. Ktoré je pravé?

Oviedské sudárium (ručník) nevykazuje obraz tváre Krista, ale podľa legendy ju v hrobe zakrývalo. Nachádza sa v katedrále v Oviede (Španielsko) od 8. storočia.

*  *  *

Prameň: Internet

Vyznamenanie za výskum Turínskej plachty

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Bill Vanderlinde

Americká chemická spoločnosť vyznamenala na svojom výročnom zhromaždení 26. 3. 00 v San Franciscu svojho člena prof. Waltera C. McCrona medailou analytickej chémie, a to za jeho priekopnícku prácu v chemickej mikroskopii. Osobitne sa uviedol jeho výskum Turínskej plachty: McCrone dokázal, že Turínska plachta je stredoveké umelecké dielo, vytvorené maľbou červeným okrom a rumelkovým pigmentom na ľanovom tkanive za použitia kolagénovej tempery.

Jeho predpoveď, že pochádza zo štrnásteho storočia, sa potvrdila vyšetrením metódou rádioaktívneho uhlíka. Vyznamenanie odôvodnil David Stony, riaditeľ McCronovho výskumného ústavu v Chicagu, ktorý konštatoval, že „McCronovo preverenie Turínskej plachty je výborný príklad použitia jeho ultramikroanalytickej metódy pre praktické účely“. Medailu sponzorovala firma Fisher Scientific Co. a ďalšie podrobnosti možno nájsť na www.mcri.org.

McCroneov ústav je vedúce svetové pracovisko pre výučbu chemickej mikroskopie. Pri závere nedávneho kurzu mikroskopie v polarizovanom svetle prednášal McCrone, ktorý napriek svojej osemdesiatke bez ťažkostí z pamäti recitoval zložité technické detaily svojej analytickej metódy, o svojom výskume Turínskej plachty. Pre svoje výsledky a pretože je členom CSICOP (Rada pre výskum tvrdení o paranormálne), napádajú ho prívrženci pravosti Turínskej plachty zlomyseľnými kritikami, ale on ostáva jemný a skromný. Typický je jeho komentár: „Ja som na tej plachte nenašiel ani stopy po krvi, ale ani jeden z členov STRUP (Shroud of Turin Research Project – Projekt výskumu Turínskej plachty) so mnou nesúhlasí a tak sa domnievam, že nemám pravdu.“ Naopak – McCronov dôkaz je jasný a presvedčivý.

V májovom čísle roč. 2000 Skeptical Inquirer je smutný článok o tom, ako sa paranormálne myšlienky rozšírili v posledných rokoch najmä vo Francúzsku – napr. viera v autenticitu Turínskej plachty. Autor Henri Broch opisuje,

 „ako sa dá reprodukovať plachta so všetkými charakteristikami Turínskej plachty: vlhkým ľanovým plátnom sa prekryje odtlačok (reliéf) nejakej tváre, plátno sa nechá vyschnúť a potom sa pretiera vankúšikom, napusteným červeným okrom v kostenom alebo kožnom gleji.“ (Túto metódu opísal na začiatku tohto storočia Francúz M. Clément, člen Národnej spoločnosti krásnych umení.)

V listoch čitateľov v septembrovom čísle mu odpovedá McCrone, že súhlasí, ak sa pridá, že výsledok treba pozorovať očami bez cudzej pomoci. V liste stojí: „Napísal som nedávno článok, ktorý je v tlači, o tom, že pri zväčšení okolo 500-krát je obraz otlačku a pretierania celkom iný ako pri Turínskom plátne. Dokazuje, že Turínska plachta nemohla byť vyrobená metódou pretierania odtlačku, ale musela byť namaľovaná štetcom, lebo len tak vzniknú typické mikroskopicky pozorovateľné zvláštnosti.

Obidva obrazy vyvolá maľovanie pigmentmi (červený oker alebo rumelka). Na Turínskej plachte sú pigmenty rovnomerne rozložené na všetkých ľanových vláknach ako agregáty po 1-5 individuálnych časticiach, menších ako mikrón. Pri metóde pretierania odtlačku je pigment dispergovaný (rozložený) po agregátoch 100-1000 (aj viac) častíc.“

*  *  *

McCrone bol pôvodne členom skupiny STRUP, ktorú v polovici 70. rokov založili John Jackson a Eric Jumper skoro výlučne z veriacich kresťanov. 

*  *  *

Prameň: Bill Vanderlinde, "American Chemical Society Honors Walter McCrone, Cites Work on Shroud of Turin", Skeptical Inquirer  24/5, s. 67, 2000.

Stanovisko cirkvi k Turínskej plachte

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

-bh-

Katolícka cirkev neuznáva Turínsku plachtu za relikviu, ale zaraďuje ju oficiálne len ako „ikonu“, teda poukaz na vieru. „Turínska plachta je odraz obrazu, je obrazné vyjadrenie umučenia, ako o ňom čítame v evanjeliách“, vysvetľuje zástupca prezidenta vatikánskej Komisie pre Turínsku plachtu, exegét Don Giuseppe Ghiberti.

Pápež Ján Pavol II. povedal pri predposlednom vystavení Turínskej plachty 25.05.98 takúto jej charakteristiku:

„Pre náš intelekt je Turínska plachta provokáciou. Svoje hlboké posolstvo odovzdáva len tým, ktorí k nej pristupujú s pokorou a jasnou mysľou. Jej tajuplná fascinácia vyvoláva otázky – po pôvode a živote historického Ježiša z Nazaretu. Keďže tu nejde o otázky viery, nemá tu cirkev nijakú osobitnú kompetenciu dávať odpovede. Preto poveruje vedu úlohou skúmať, ako je to s tou ľanovou plachtou, do ktorej bola podľa ústneho podania zavinutá mŕtvola nášho Spasiteľa. Cirkev však trvá na tom, aby sa vyšetrovania robili otvorene; vyzýva vedcov, aby to robili s vnútornou nezávislosťou a súčasne s úctou pre pocity veriacich.

Pre nás kresťanov je Turínska plachta predovšetkým zrkadlom evanjelií. Keď sa zahľadíme na obraz na nej, cítime hlboké dojatie zo zrejmého vzťahu s tým, čo nám hovoria evanjeliá o utrpení a smrti nášho Pána. Každý, kto prichádza k Turínskej plachte, by si mal uvedomiť, že táto plachta nechce byť uctievaná pre seba samu, ale svojou existenciou poukazuje na toho, čia dobrotivá prozreteľnosť ju sem dopravila. Tento cenný význam Ježišovho obrazu, ktorý vidíme pred sebou, by sme si mali navždy zachovať vo vedomí. Takto je Turínska plachta jedinečným znakom, poukazujúcim na Ježiša Krista, v ktorom sa stalo telom slovo Otca; pozýva nás žiť podľa smerníc toho, ktorý svoj život obetoval za nás.“

Citát je skrátený; plný text je na internete pod www.vatican.va/holy_father/john_Paul_ii/travels/documents/hf_jp_ii_spe_24051998_sindone_en.html.

Ak sa cirkev odvoláva na evanjeliá, zalistujme si v nich. Nehovoria nám nič o vzhľade 30-ročného muža, takže obraz nemáme s čím porovnať. Sú tam však určité poukazy, na základe ktorých môžeme porovnať odtlačok na plachte s tzv. ústnym podaním.

Podľa evanjelistov Matúša, Marka a Lukáša zahalil tajný ale bohatý učeník Jozef z Arimatey Ježišovu mŕtvolu jednoducho do plachty a uložil do hrobu. Evanjelium podľa Jána je podrobnejšie: Jozef a Nikodém ... „vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi (zmes myrhy s aloou), ako je u Židov zvykom pochovávať.“ (Jn 19,40). A ďalej: „Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ (20,6 a 7). Jánove údaje zodpovedajú židovskej tradícii oných čias. Ak však Ježišova hlava bola osobitne zahalená nejakou šatkou typu uteráka, mal by obličaj na veľkej plachte úplne chýbať, alebo by mal byť aspoň podstatne slabšie zobrazený.

Okrem toho: Židia pochovávali v tých časoch svojich mŕtvych s rukami prekríženými na prsiach. Na Turínskej plachte je odtlačok rúk, skrížených nad genitáliami; takto začali kresťania pochovávať až v 11. storočí – bolo to prispôsobenie sa novému pocitu studu.

A ešte: V časoch okolo narodenia Krista sa mŕtvi pochovávali ostrihaní a oholení, čo tiež nesúhlasí s obrazom na Turínskej plachte.

Nečudo teda, že tajuplné plátno vyvolalo neveriace krútenie hlavou už pri prvom vystavení r.1357 v Lirey (jv. od Paríža) a podnietilo kňaza-učenca Cyra Ulyssa Chevaliera a biskupa Pierre d’Arcis k záveru, že ide o podvrh šikovného maliara a ziskuchtivých duchovných, vyťahujúcich peniaze z vreciek ľahkoverných veriacich.

Prameň: -bh-, "Das sagt die Kirche" (To hovorí cirkev), Skeptiker, 13/2, s. 77, 2000.

Rovnosť možností proti rovnosti ako takej

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Alain Bihr a Roland Pfefferkorn

Zanietení obrancovia privilégií sa nedajú

Od revolúcie roku 1789 má heslo „Sloboda, rovnosť, bratstvo“ svoje miesto na priečelí francúzskych škôl. No druhý výraz tejto republikánskej trojice sa od 80. a 90. rokov bráni všeobecnej ofenzíve, skrývajúcej sa pod pláštik kritiky (vraj) rovnostárstva.

V čase, keď sociálne nerovnosti prosperujú a na scénu prichádzajú jednak „noví chudobní“, jednak úspešní „yupiovia“ a keď rovnosť medzi mužmi a ženami sa ešte stále nikde nekonkretizuje, začína sa verejne pochybovať o oprávnenosti myšlienky, takej drahej J. J. Rousseauovi.

Vo Francúzsku sa niektorí ľudia pokúšali, nadarmo, nahradiť výraz „egalita“ výrazom „ekvita“ ( - nepoznám slovenský preklad ekvity, ale dá sa mu rozumieť – pozn. prekl.). Esejista Alain Minc bol jedným z tých, čo sa všemožne snažili zbaviť sa toho, čo volali „zastaralou tradičnou rovnostárskou odpoveďou“ na aktuálne problémy; časopisy aj audiovizuálne médiá ich usilovne podporovali. Minc išiel pri svojich úvahách tak ďaleko, že v jednej oficiálnej správe sa pustil do smikardov, t.j. robotníkov s najnižšou zaručenou mzdou: v rokoch 1974-1994 vraj ich príjmy vzrástli neprimerane rýchlo a vysoko. Nemal pravdu: ich životná úroveň sa v tom čase zvýšila len o 40 %, kým u ostatných zamestnancov až o 60 %.

Neuveriteľné fušerstvo

Obranu nerovností vnútri spoločnosti konštruovali rozličné ideológie každá svojím spôsobom, ale všetky ju artikulovali okolo troch hlavných tém:

  1. rovnosť je vraj synonymom uniformity. Na tomto podklade sa dá nerovnosť brániť v mene práva na rozdielnosť, ale to sa deje za cenu dvojitej konfúzie, totiž medzi rovnosťou a totožnosťou na jednej strane a medzi nerovnosťou a rozdielnosťou na druhej strane.

  2. rovnosť je vraj synonymom neúčinnosti a neúspešnosti. Ak sa vraj každému zaručí rovnaké sociálne postavenie, demotivuje to jednotlivcov a ruinuje zásady súťaživosti a súperenia . Rovnosť je teda vraj kontraproduktívna pre jednotlivca aj pre spoločnosť. Naproti tomu nerovnosť vraj nakoniec osoží všetkým, aj tým, čo „strácajú“, aj tým, čo „vyhrávajú“. To hovorí napr. ekonóm Friedrich Hayek a opakujú jeho epigóni. Analogicky aj „Teória spravodlivosti“ Johna Rawlsa umožňuje ospravedlniť každú nerovnosť, ak sa na jej podklade zlepší osud najbiednejších.

  3. Najčastejší argument obrancov nerovnosti: rovnosť je synonymom nátlaku a zbavenia slobody, najmä ak ide o „slobodné fungovanie trhu“. Nutne vraj vedie k otvoreniu dverí pre totalitné peklá.


Takáto argumentácia je však veľmi krehká. Na rozdiel od toho, čo tvrdia títo kritici, neznamená rovnosť identitu (alebo uniformitu), ako ani nerovnosť nezaručuje rozdielnosť. Príklad: Nerovnaké príjmy vedú k vzniku sociálnych vrstiev, ktorých príslušníci sú zajatcami jedného spôsobu života, ktorý musia dodržiavať, aby „boli (a ostali) na svojom mieste“. A naopak, rovnosť sociálnych podmienok môže každému otvoriť možnosti existencie, najvhodnejšie pre uplatnenie jeho osobitností.

Okrem toho má kapitalistická účinnosť svoju cenu, a táto je čím ďalej tým vyššia: siaha od plytvania prírodnými zdrojmi po plytvanie sociálnym bohatstvom. Nerovnosti, ktoré vyvoláva trh, majú za následok neuveriteľné fušerstvo: Kto zmeria to úžasné mrhanie sociálnym bohatstvom, ktorým je nezamestnanosť a hromadná chudoba? Nebola by ekonomická výkonnosť spoločnosti oveľa vyššia, keby sa využila pracovná sila miliónov ľudí, postihnutých nezamestnanosťou alebo len čiastočnou zamestnanosťou?

Nerovnosť utláča. Akú slobodu má dlhodobý nezamestnaný, robotníčka na nútený čiastočný úväzok, robotník s najnižšou zaručenou mzdou, človek bez bytu, analfabet, ten, čo umiera v tridsiatke alebo štyridsiatke po pracovnom úraze, či ak mu život skrátilo zodratie robotou?

Jediná sloboda, ktorú zaručuje nerovnosť, je možnosť, aby si menšina na úkor väčšiny prisvojila a zaistila materiálne, inštitucionálne a symbolické privilégiá.

Vo Francúzsku vyhral pred viac ako piatimi rokmi Jacques Chirac s volebným programom, zdôrazňujúcim potrebu zmiernenia veľkých sociálnych rozdielov a v r. 1995 tu došlo k sociálnym nepokojom; od tých čias sú útoky na pojem rovnosti menej hrubé. Dejú sa okľukou, a to pridávaním prívlastkov k slovu rovnosť, ktoré však oslabujú alebo až menia jeho význam.

Liberálne inšpirovaný je výraz „rovnosť šancí“, ktorý často nahrádza jednoduchý výraz „rovnosť“. Začal sa používať v 60. rokoch, ale vtedy sa obmedzoval na debaty, týkajúce sa sociológie výchovy, a tu osobitne so zameraním na otázku: prispieva škola k vyrovnaniu šancí pre uskutočnenie kariéry, zodpovedajúcej talentu alebo zámeru jednotlivca? Mierni, zachováva alebo zväčšuje nerovnosti? Ak sa sociológovia búrlivo hádali o mechanizmoch, ktoré vyvolávali nerovnosti a o ich dôsledkoch, do značnej miery sa zhodli na tom, že škola vcelku neznižuje nerovnosť šancí uskutočniť taký alebo onaký osud jednotlivca, pretože jeho sociálny pôvod pôsobí oveľa silnejšie ako jeho mobilita.

Pojem „rovnosť šancí“ nezodpovedá v skutočnosti ani rovnosti výsledkov, ani rovnosti podmienok. Napriek tomu ho mnohí diskutéri používajú na označenie rovnosti ako takej, bez akéhokoľvek prívlastku. Systematicky ho používajú napr. politici všetkých farieb, aj tlač, a to aj ľavicová tlač, dokonca aj extrémne ľavicová – a máva to zákerný účinok.

„Rovnosť šancí“ na začiatku umožňuje totiž ospravedlňovať nerovnosť dosiahnutých výsledkov. Hovoriť v škole o rovnosti šancí znamená veriť na mýty alebo mystifikovať, no dajú sa tak vysvetliť veľmi reálne nerovnosti. To je krok, ktorý neváha urobiť Anthony Blair, britský premiér, keď vyslovuje myšlienku, že aj najbiednejší sú koniec-koncov sami zodpovední za svoju situáciu, za svoje nešťastie; alebo nemecký kancelár Gerhard Schröder, keď vyhlasuje:

„Nemyslím, že by nám spoločnosť bez nerovností lepšie vyhovovala … Keď hovoria sociálni demokrati o rovnosti, mali by myslieť na rovnosť šancí a nie na rovnosť výsledkov.“

Takýto posun má za následok spoločenský prevrat, nie je to však nový proces. V prejave k francúzskemu národu 11. nov. 1940 (po porážke Nemcami na začiatku 2. svetovej vojny) maršal Pétain navrhoval nahradiť rovnostárske princípy J. J. Rousseaua pojmom rovnosti šancí:

„Naša vláda bude znamenať novú sociálnu hierarchiu, ktorá sa nebude zakladať na falošnej predstave prirodzenej rovnosti ľudí, ale na myšlienke o rovností „šancí“, daných všetkým Francúzom, aby dokázali svoje schopnosti slúžiť vlasti … Tak sa obnovia skutočné elity spoločnosti, ktoré minulý režim dlhé roky ničil a ktoré vytvoria kádre, potrebné na rozvoj blahobytu a dôstojnosti všetkých ľudí.“

Pripúšťame, že v súčasnosti sa výraz „rovnosť šancí“ používa jednoducho v liberálnom antiegalitárnom zmysle alebo v jeho sociálno-liberálnej variante. Aj tak však umožňuje zriediť a zahmliť myšlienku rovnosti, ktorá je súčasne (aktuálnou) skutočnosťou aj (vytúženým) horizontom.

Pretože tam, kde je rovnosť, už z definície netreba šťastie (šancu); a tam, kde je šanca, tam neplatí rovnosť, ale náhoda, tam ide o vysokú výhru alebo o cenu útechy. Nevedie výraz šanca do sveta lotérie, do sveta, kde sa robia stávky? Do sveta, kde pár ľudí vyhrá … a kde veľká väčšina prehrá?

*  *  *

Prameň: Alain Bihr a Roland Pfefferkorn, L’égalité des chances contre l’égalité, Le Monde diplomatique, č. 558, s. 32, september 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Pomôžte mi, pán doktor, nemôžem spať!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Eduardo Galeano

Budúcnosť sveta je ohrozená

Svet stojí na hlave. Stačí čítať alebo dívať sa s jasnou mysľou a kritickým duchom na informácie, ktoré šíria masmédiá, aby sme sa presvedčili, že sa nám veľmi často predkladá svet naruby.

Šesť múch mi bzučí v lebke a nenechajú ma spať. Tento balet lietajúceho hmyzu je v skutočnosti oveľa početnejší, ale hovorím šesť, aby to bolo krátke. Tuná zverejňujem niektoré z úzkostí, ktoré ma moria po nociach. Ako budete môcť konštatovať, nie je v tom nič radostného, lebo tieto úzkosti sa týkajú, ale naozaj, prepáčte za výraz, budúcnosti sveta.

Svet bez učiteľov?

Podľa denníka The Times of India zaznamenáva v posledných rokoch v meste Muzaffarnagar v západnej časti indického štátu Uttar Pradeš ohromný úspech zvláštna „škola zločinu“.

Mladí ľudia tam dostávajú osobitné vzdelanie vysokej úrovne, ktoré im umožní ľahko a rýchlo zarobiť veľa peňazí. Jeden z troch riaditeľov, pedagóg Sušel Móch, vedie najsofistikovanejšie kurzy, ktoré obsahujú, okrem iných predmetov, aj únosy, údery a rany, ako aj popravy. Druhí dvaja riaditelia majú na starosti konvenčnejšie predmety. Všetky kurzy sú doplnené praktickými prácami. Napr. výučba krádeží na diaľniciach a okresných cestách sa robí takto: spoza kríku vyhodia skrytí študenti na vybrané auto nejaký kovový predmet; vo vodičovi vzbudí hluk zvedavosť, zastaví, vystúpi a študenti pod dozorom profesora zaútočia.

Riaditelia tejto školy zastávajú názor, že reagujú na potreby trhu a plnia sociálnu funkciu. Slobodný trh vyžaduje stále vyššiu úroveň špecializácie aj v oblasti zločinu a štúdium kriminality je jediné odvetvie, ktoré zaručí študentovi, že nájde dobre platenú prácu a trvalé zamestnanie.

Veru sa bojím, že majú pravdu. A ľaká ma pomyslenie, že tento model výchovy mládeže sa ide šíriť po Indii a po celom svete. Čo sa stane s chudákmi učiteľmi tradičných škôl, už teraz trestaných hladovými platmi a nepatrnou – ak vôbec nejakou – pozornosťou, ktorú im venujú ich študenti? Koľkí učitelia sa budú vedieť recyklovať a adaptovať na požiadavky modernosti? Z tých, čo osobne poznám, ani jeden. Som istý, že by neublížili ani muške, a že nemajú v povahe napadnúť starú nevládnu babičku. Čo budú vyučovať tieto neužitočné bytosti v zajtrajšom svete?

Svet bez prezidentov?

Hovorí sa, že prezident jednej latinskoamerickej republiky bol vo Washingtone prediskutovať zahraničnú dlžobu svojho štátu. Po návrate oznámil svojmu národu jednu dobrú a jednu zlú novinu:

„Dobrá novina je to, že už nemáme ani cent dlžoby. Zlá je to, že všetci obyvatelia tohto štátu sa musia do 24 hodín vysťahovať.“

Štáty patria ich veriteľom. Dlžníci sú povinní poslúchať ich a na dôkaz slušného správania sa praktizujú socializmus, ale je to socializmus na ruby: privatizujú sa zisky, socializujú sa straty.

„Robíme dobre svoje úlohy“, vyhlásili v rozmedzí pár mesiacov páni Carlos Menem, vtedy ešte prezident Argentíny, a jeho mexický kolega Ernesto Zedillo, ktorý bude prezidentom ešte do decembra.

Ak to pôjde ďalej ako doteraz, bude sa čo nevidieť privatizovať vzduch, ktorý dýchame; experti nám prídu vysvetľovať, že tí, čo nechcú platiť, nehodnotia vzduch podľa jeho skutočnej hodnoty a preto si nezaslúžia, aby ho dýchali. Všetko, resp. skoro všetko je už privatizované. Zoberme si príklad Argentíny, Brazílie, Chile a Mexika. V týchto štyroch štátoch sa už dávno tvrdilo, že privatizácia je jediný spôsob, ako sa zbaviť zahraničnej dlžoby. Dnes je dlžoba týchto štyroch nešťastníkov dvojnásobok toho, čo bola pred desiatimi rokmi ...

Pre mňa je to ďalší zdroj úzkosti, ktorý mi nedá spať: cítim dopredu, že jedného dňa veritelia-bankári deložujú prezidentov a zasadnú do ich kresiel s pokrikom „Dosť bolo sprostredkovateľov!“ A noc čo noc sa vrtím v plachtách kladúc si otázku, kam sa podejú títo úbohí prezidenti. Kde nájdu tieto tak vysoko kvalifikované pracovné sily nejaké zamestnanie? Ponížia sa prezidenti natoľko, že by prijali nejakú drobnú prácu alebo prechodné zamestnanie? Veď aj u McDonalda sú uchádzači o miesto dnes už takí početní ...

Svet bez novinárov?

Zázračný rozvoj technológie umožnil obyvateľom zemegule sledovať dlhšie ako rok – celý rok 1998 a dobrú časť roku 1999 – veľkú udalosť tohto konca storočia: sexuálne výkony Moniky Lewinskej v oválnej kancelárii Bieleho domu. Globalizovaná lewinskizácia umožnila skutočnosť, že každý jedinec na každom mieste Zeme mohol čítať, počúvať a vidieť aj najmenší detail tejto epopeje ľudstva. Veľké médiá masovej komunikácie nám ponúkali nekonečnú slobodu volieb medzi takým alebo onakým „bagateľom“.

Ale aj táto aféra má svoj koniec, ako ho mali Atény aj Rím; a od tých čias nemajú veľké televízne ani rozhlasové stanice nič dobré pod zub. Tešil som sa nádeji, že vypuknú nové „sexgate“, keď mi jeden priateľ dôverne pošepkal, že podľa správ z dobre informovaných kruhov ide ministerka zahraničných vecí, pani Madeleine Albrightová, podať žalobu na prezidenta pre sexuálne obťažovanie. Nikdy viac som však nič viac o tejto veci nepočul a myslím si teda, že išlo o hlúpu klebetu, ktorá si nezaslúži, aby sa o nej hovorilo v centre svetovej pozornosti.

Aj toto mi kazí spánok. V čase, keď sa žurnalisti nechajú nazývať „sociálnymi komunikátormi“, čo chcú spoločnosti sprostredkovať? Z čoho budú žiť? Má to byť ďalšia kategória nezamestnaných, vyhodených na ulicu?

Svet bez nepriateľov?

Trvá to už vyše roka, čo Spojené štáty a ich spojenci nevyvolali nejakú dobrú vojnu. Priemysel smrti začína byť nervózny. Obrovské vojenské rozpočty treba predsa odôvodňovať a zbrojný priemysel potrebuje možnosť vystavovať na obdiv svoje nové modely. Proti komu rozpútame najbližšiu „humanitárnu akciu“? Kto bude náš najbližší nepriateľ? Kto dostane v najbližšom filme úlohu zlosyna? Kto bude budúcim pekelným satanášom? Robí mi to veľké starosti. Prečítal som si nedávno ešte raz, aké motívy sa udávali pre bombardovanie Iraku a Juhoslávie a prišiel som k alarmujúcemu záveru, že existuje štát, len jeden jediný štát, ktorý spĺňa všetky podmienky, ale všetky vrátane tých najmalichernejších, aby si zaslúžil, žeby bol zredukovaný na rozvaliny.

Tento štát je hlavnou príčinou nestability demokracií vo svete, lebo má mániu vyvolávať štátne prevraty a dosadzovať vojenské diktatúry. Tento štát je hrozbou pre svojich susedov, ktorých odvždy pravidelne napáda. Tento štát vyrába, má a predáva vo svete najviac chemických a bakteriologických zbraní. Tento štát má na svojom území najväčšiu sieť narkotík na svete a jeho banky bielia miliardy narkodolárov. Národnostné dejiny tohto štátu sú trvalým pokračovaním „etnickej čistky“: začalo to domorodcami a pokračuje to bojom proti černochom. Nedávno bol tento štát hlavným vinníkom etnického masakru proti dvesto tisíc Guatemalčanom, najmä proti domorodým Mayom. Ale žeby preto Spojené štáty bombardovali seba samých? Žeby vtrhli na svoje vlastné územie? Žeby sa dopustili koherentného činu tým, že urobia sebe to, čo robia iným? Slzy mi tečú na vankúš. Kiež všemohúci boh aj v budúcnosti chráni pred podobnou nemilosťou tento veľký národ, ktorý ešte nikto nikdy nebombardoval.

Svet bez bánk?

V čísle zo 14. decembra 1998 uverejnil týždenník Time správu Kongresu USA o vyparení 100 miliónov dolárov, pochádzajúcich z obchodu s drogami v Mexiku. Podľa záveru parlamentnej komisie, ktorá túto záležitosť vyšetrovala, bola to Citybank, ktorá organizovala rozvoz tohto narkobohatstva do piatich rozličných štátov a vymýšľala papierové spoločnosti a fiktívne mená, aby zmazala stopy.

Severoamerické väzenia sú najzaľudnenejšie na zemeguli; sú plné mladých ľudí, závislých na drogách, chudobných a čiernych. Ale Citybanke, slnečnej hviezde na finančnom nebi, nikdy nehrozilo väzenie. Je samozrejmé, že niečo také ešte nikomu ani len na um nezišlo. Ja som však začal pri čítaní tej správy pre Kongres rozmýšľať. Je pravda, že Citybanka je stále slobodná a dobre sa jej darí; že prací prášok zn. Citybank, detergens zn. Crédit suisse, odškvrňovač zn. Bahamy a celý rad iných prestížnych značiek práškov a pračiek slobodne láme stále nové rekordy predaja „bieliacich“ prostriedkov na svetovom trhu. Pochytil ma strach, že im hrozí nebezpečenstvo.

Čo by sa tak stalo, keby jedného dňa boj proti drogám prestal byť bojom proti užívateľom drog? Keby prestal trestať obete? Keby si zbrane vybrali nové ciele a zamierili vyššie? Teraz, keď sa ekonómia odporúča, odchádza a prepúšťa miesto financiám, čo by bol svet bez bánk? A čo by sa stalo s biednymi peniazmi, odsúdenými blúdiť ulicami ako títo čoraz početnejší chudáci bez prístrešia? Už samotná myšlienka na takéto veci mi v hrôze sťahuje srdce.

Svet bez ľudí ?

Jedného októbrového dňa v roku 1998 som našiel bezvýznamnú správu stratenú vo vnútri jedných novín. Tri ekologické organizácie – World Wild Fund International, New Economics Foundation a World Conservation Monitoring Center – zistili, že v priebehu posledných tridsiatich rokov stratil svet okolo tridsať percent svojho živého prírodného bohatstva. Je to najväčšia ekologická katastrofa od dôb dinosaurov; obnova rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré vyhynuli za tieto krátke tri desaťročia, bude trvať, resp. by trvala, najmenej päť miliónov rokov ...

Odkedy som čítal túto bezvýznamnú správu, robí mi bezsenné noci nová posadnutosť. Trápi ma predstava, že jedného dňa nás rastliny a zvieratá poženú pred Posledný súd. Vidím nás všetkých pred sudcami, ktorí na nás ukazujú – ten chlpatou labkou, ten zelenou halúzkou:

„Čo ste to porobili s touto planétou? Mysleli ste si, že ste ju lacno kúpili v hypermarkete? Kto vám dal právo tak zle s nami zaobchádzať a kántriť nás?“

A počujem, že tento vysoký súd zvierat a rastlín vynáša výrok večného zatratenia pre celý ľudský rod.

Zvezieme sa všetci s hriešnikmi? Pôjdem na večnosť do pekla s týmto úspešným podnikateľom a s tamtým ničiteľom druhov, s ich korumpovanými podplatenými politikmi, s ich vedúcimi zápasov a expertmi vo veciach marketingu, ktorí predávajú jedy zabalené do celofánu?

Ľadový pot mi vyráža na tele. Za detstva som si myslieval, že Posledný súd je záležitosťou Boha. V najhoršom prípade som sa videl, ako znášam svoj osud horiac pekelným ohňom medzi sériovými vrahmi, varietnými umelcami a literárnymi kritikmi. Proti tomu, s čím to teraz porovnávam, to nebolo nič.

*  *  *

Eduardo Galeano je uruguajský spisovateľ; po francúzsky vyšla jeho trilógia La Mémoire du Feu (Pamäť ohňa, vyd. Plon, 1988 1993, 1994). Jeho najnovší román je Patas arriba: la Escuela del mundo al reves (Všetko hore nohami alebo obrátená škola života), 1998.

*  *  *

Prameň: Eduardo Galeano, "Aidez-moi, docteur, je ne peux pas dormir !" Le Monde diplomatique, č. 557, august, s. 12, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Prvý dodatok k ústave USA a Ku Klux Klan

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Nat Hentoff

Nedávne prieskumy Freedom Forum First Amendment Center (asi Fóra pre slobodu prejavu podľa Prvého dodatku) pri Vanderbiltovej univerzite odhalili početné zarážajúce javy v ohľade súčasného zdravia Prvého dodatku k ústave USA.

Bolo oslovených 1000 Američanov starších ako 18 rokov v celom štáte. 78 percent povedalo, že „by nepovolili verejné používanie slov, o ktorých si rasové menšiny myslia, že ich urážajú“ a 75 percent sa vyhlásilo za odporcov verejného vystavovania umeleckých diel, ktoré môže niekto považovať za urážlivé.

Na otázku, či má byť novinám dovolené súhlasiť alebo nesúhlasiť s politickými kandidátmi, len 35 % vyslovilo pevné áno; 28 % dalo len mierny súhlas.

Takýmto miernym spôsobom naznačuje americký novinár, že dnešní Američania si dosť nevážia slobodu prejavu, t.j. Prvý dodatok k ústave. Pokračuje:

24. októbra 1999 sa odohrala na námestí Foley Square v New York City – to je miesto, kde sú sídla vysokých súdov – živá ilustrácia aktívneho hromadného nepriateľstva voči Prvému dodatku.

Viac ako 6000 rámusiacich demonštrantov prišlo na konfrontáciu s 18 mlčiacimi členmi organizácie Ku Klux Klan, ktorí riadne požiadali radnicu o povolenie využiť svoje právo podľa Prvého dodatku k ústave a mať verejný prejav.

Nebolo im povolené používať tlampače a bolo im zakázané maskovať sa do svojich typických kukiel, a to aj napriek výraznému upozorneniu Newyorskej únie civilných slobôd, že už pred americkou revolúciou bolo americkou tradíciou právo prednášať politické reči anonymne.

Toto porušenie práva Klanu nosiť kukly schválil aj odvolací súd druhého obvodu a v odpovedi na súrny dotaz Najvyššieho súdu sudkyňa Ruth Bader Ginsburgová.

Niektorí protestujúci rodičia priviedli aj svoje deti, aby aj tie revali na klanských bigotných fanatikov. Tieto deti dostali osobitne pamätihodnú lekciu o podstate Prvého dodatku, keď jedna mladá žena v dave jednoducho povedala, ukazujúc na mlčiacich členov Klanu:

„Prečo sú ticho? Veď majú právo hovoriť. Sme v Amerike!“

V tom momente bola obkľúčená rozzúreným davom, ktorý sa na ňu vrhol, kopali ju a mlátili ju po hlave americkými zástavami. Rany päsťami ju položili na zem, no nejako sa postavila na nohy a ušla do blízkej budovy.

O tejto brutálnosti, ktorá poukazuje na pohŕdanie davu Prvým dodatkom, sa noviny zmienili len letmo. Nebolo úvodníka, ktorý by volal po nápravnej výchove populácie v predmete právo prejavu – ktoré je, ako povedal sudca William Brennan, prameňom všetkých našich slobôd a práv.

Uvedený prieskum Fóra pre slobodu prejavu posvietil aj na prameň ignorancie tohto základného práva. Len o málo viac ako polovica opýtaných sa pamätala, že mali asi hodinu vyučovania o Prvom dodatku v základnej, strednej alebo vyššej škole.

V novinách sa stále píše, že v našich školách je veľa vecí v neporiadku. Ale videl som len málo článkov a počul málo rozhlasových a televíznych príspevkov o nebezpečnom zlyhaní škôl pri úlohe naučiť žiakov, že ak sa niekde siahne na Prvý dodatok, je to rana ich vlastnej slobode prejavu – ako to zistila tá mladá žena, ktorú za pár slov dokopali a zrazili na zem v New Yorku.

*  *  *

Nat Hentoff je pravidelný prispievateľ do novín Village Voice, Legal Times, Washington Times a Editor & Publisher. Vydal knihu Living the Bill of Rights (Život s listinou práv).

*  *  *

Prameň: Nat Hentoff, The First Amendment and the KKK, Free Inquiry, 20/3, jún 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Nová kniha: Svet bez Boha?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Eine Welt ohne Gott? Religion und Ethik in Staat, Schule und Gesellschaft. (Svet bez boha? Náboženstvo a etika v štáte, škole a spoločnosti). Vyd. Brigitte Sauzayová a Rudolf von Thadden ako zv. III edície Genshagener Gespräche. Wallstein Verlag Göttingen 1999, 232 s.

Náboženstvá to majú v dnešnom svete ťažké. Ale ani svet to nemá s náboženstvami ľahké. Na jednej strane prudko napreduje proces sekularizácie; na druhej strane silnejú fundamentalizmy všetkých druhov.

S týmto pozadím sa všade diskutuje o náboženstve a etike v štáte, škole a spoločnosti. Ale hoci sa táto téma týka všetkých štátov a všetkých kultúr, zaoberá sa ňou každý sám. Európskej diskusie niet, tým menej globálnej. Aj v tejto knihe sa rozoberajú niektoré otázky uvedeného komplexu, a to s prekročením hraníc. Porovnávajú sa modely z laicky orientovaného Francúzska a konfesionálne presiaknutého Nemecka a hľadajú sa spoločné európske perspektívy. Tak sa javia aj vnútronemecké rozdiely v novom svetle. Prax výučby LER (Lebensgestaltung – Ethik – Religionskunde, t.j. Usporiadanie života – etika – náuka o náboženstve) v krajine Brandemburg, ktorú odmieta najmä západné Nemecko, vyzerá popri francúzskom modeli laickej školy bez výučby náboženstva celkom inakšie ako pri porovnaní s bavorskou, prísne konfesionálne zameranou školou s krucifixom v každej triede. Skoro by sa zdalo, že Potsdam je bližšie k Parížu ako k Mníchovu.

Príspevky odzneli 1. a 2. mája 1997 na konferencii, ktorej sa zúčastnili okrem biskupov, teológov a cirkevných publicistov aj zástupcovia ministerstiev kultúry a politických strán. Popri západných a východných Nemcoch prednášali Francúzi, bol tam zástupca islamu a na diskusiách sa zúčastnili aj Česi a Poliaci. Brigitte Sauzayová je poradkyňa nemeckého kancelára a Rudolf von Thadden je koordinátor vlády pre nemecko-francúzske vzťahy.

Prvá časť príspevkov bola venovaná téme „Cirkev a spoločnosť v historickom porovnaní“ s týmito titulmi prednášok:

Edgar Quinet, francúzsky apoštol laicizmu; Laicizmus vo Francúzsku z hľadiska historickej sociológie; Sekularizácia, nie laicizmus – pomer štátu a cirkvi v Nemecku (Wolfgang Huber, berlínsky evanjelický biskup); Ciele katolíckej cirkvi a vývoj francúzskeho laicizmu; Postavenie evanjelických cirkví v porevolučnom Nemecku; Výučba LER v Brandembursku; Problém odluky cirkvi od štátu v Nemecku; Aktuálna debata vo Francúzsku: nové otázky laicizmu; Laicizmus a moderna – význam Condorceta pre súčasnosť; Pomer cirkvi a štátu v európskom porovnaní; Politika a náboženstvo po páde komunizmu – funkcia náboženstva vo fáze nového globálneho usporiadania; Model laicizmu v Turecku.

V druhej časti konferencie išlo o konkrétne otázky „Etickej a náboženskej výchovy v multikulturálnych demokraciách“:

Otázky na LER (Richard Schröder); Odpovede na otázky o LER (Marianne Birthlerová); Postavenie výučby etiky a náboženstva v krajine Sachsen-Anhalt z hľadiska cirkvi; Súčasný stav výučby etiky a náboženstva v Sasku; Odbor sociálna výchova v učebných plánoch francúzskej základnej školy; Francúzsky model občianskej výchovy: výsledky a perspektívy; Škola republiky alebo škola národa? Dejiny cirkvi ako dejiny kultúry.

Proti konzekventnej obrane laicistického/laického modelu, ktorý sa vo Francúzsku praktizuje dnes ako v minulosti, bola vznesená námietka, že taká prax v úplne sekularizovanej spoločnosti bez náboženskej predvýchovy je niečo celkom iné ako antiklerikálny laicizmus 19. storočia, ktorý vychádzal zo základných poznatkov dejín kresťanstva.

Európa je socioreligiózne veľmi heterogénny kontinent. Jednoduché charakteristiky tu neplatia. Nedá sa označiť za kresťanskú, ale ani za ateistickú. Sú v nej štáty, ktoré majú nezameniteľnú históriu. Vo Francúzsku sa 47 % občanov považuje za nábožensky cítiacich, 38 % za bez náboženstva; 13 % je silná menšina uvedomelých ateistov. Toto odcirkevnenie treba posudzovať na pozadí laicizmu, ako ho predpisuje francúzska ústava.

Francúzsky laicizmus „neuznáva žiadne náboženstvo“, zakazuje finančnú účasť štátu na výkone náboženstva, uznáva slobodu svedomia a garantuje slobodné vyznávanie náboženstva pod podmienkou „zachovania verejného poriadku“. Laicizmus sa teda nestavia proti náboženstvu v jeho duchovnej dimenzii, ale proti zásahu cirkvi do verejného života. Zjednocuje bez toho, že by viazal. Laicizmus znamená, že sa pojem politická spoločnosť vzťahuje na celý národ – bez privilégií a diskriminácie.

Nech prebiehali dejiny ostatných európskych štátov akokoľvek, na ceste k tomuto francúzskemu ideálu sú relatívne dosť ďaleko. Aj vo Francúzsku však uplatnenie laicistického ideálu občas naráža na prekážky, ako ukazujú spory pri štátnych subvenciách pre konfesionálne súkromné školy. Naproti tomu v Nemecku nie je alimentácia cirkevných zariadení nijaký problém.

Laicizmus by mohol platiť pre celú budúcu Európu. To by sa však musel dosiahnuť najprv pokrok v otázke sociálnej spravodlivosti, aby široké masy občianstva pochopili vzťah medzi kultúrnou emancipáciou a laicistickým ideálom. (Pod laicizmom treba všade rozumieť ateizmus, resp. humanizmus).

*  *  *

Prameň: Manfred Isemeyer, Europa ohne Gott? Diesseits č. 52, s. 36, 2000.

Nová kniha: O ľuďoch a podliakoch

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Schmitz, Emil-Heinz: Von Menschen und Mistkerlen: Das Wort Scham kennen sie nicht. (O ľuďoch a podliakoch: Slovo hanba nepoznajú). – Oldenburg: Schardt Verlag, 1999, 42.- DM.

V pätnástich kapitolách rozoberá autor témy kresťanského náboženstva, resp. dejín kresťanstva; jednu kapitolu venuje islamu a jednu humanistickej kritike náboženstva v minulosti a súčasnosti.

Kniha zarazí čitateľa v prvom rade zaujatým líčením bied, neprávostí a kriminálnych činov, ktoré umožnila viera a na nej postavené inštitúcie, v druhom rade autorovým štýlom. Okrem cynických a polemických formulácií, vyznievajúcich zväčša veľmi vtipne, neváha autor bezprostredne upadnúť do hrubých nadávok, ktoré môžu čitateľa iritovať, aspoň v prvých kapitolách. Ak potom niekto knihu odloží, je alebo nábožensky založený, alebo neznáša zúrivé zanietenie (ktoré je pravdepodobne predpokladom pre napísanie takej rozsiahlej knihy so 635 stranami).

Autorovým cieľom bolo predstaviť náboženstvo, najmä kresťanské, ako zločin a klamstvo. Nie je to nijako kritika náboženstva, ak má kritika pôsobiť nápravne. Je to ničivá protináboženská kniha v duchu poučného osvietenstva. Jednotlivé kapitoly sú zostavené s obdivuhodnými odbornými vedomosťami a pútavým rozprávačským štýlom spájajú prírodovedecké, politické, sociologické, filozofické a náboženské aspekty.

Autor už uverejnil početné aj knižné kritiky náboženstva a cirkvi. Dávno prekročil osemdesiatku a bojí sa, že jeho dielo je zbytočné a neúspešné, lebo

„sa nedarí oslobodiť dosť veľký počet veriacich od ich nákazy vierou“.

Kto vie, možno treba len to, aby ho čítali aj veriaci.

Prameň: Egbert Nass, Atheisten Power, (Násilie ateistov), Diesseits, č. 52, s.37, 2000.

Nová kniha: Tvár 21. storočia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Eric Hobsbawn: Das Gesicht des 21. Jahrhunderts (Tvár 21. storočia). - München: Carl Hanser Verlag, 2000.

Hobsbawn bol pred rokom 1990 nedogmatickým marxistom a ostal ním aj po 1990. Budúcnosť vidí pesimisticky tak pre ľavicu ako pre kapitalizmus, keď konštatuje

„Nie je vôbec povzbudivé, ak dnes jediná osobnosť globálneho významu, ktorá odsudzuje kapitalizmus, je pápež.“ (skrátené).

Prameň: Armin Pfahl-Traughber, "Blick aufs 21. Jahrhundert", Diesseits č. 52, s. 37, 2000.

Ticho o Kosove

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Redakcia LMD

„Keď budeme vedieť celú pravdu, myslím, bude to horšie, ako všetko, čo sa dá zniesť“, vyhlásil 9. apríla 1999 Joschka Fischer, nemecký minister zahraničných vecí; bolo to dva týždne od začiatku vojny v Kosove.

Uplynulo poldruha roka a vieme oveľa lepšie, aká je „pravda“, než sme vedeli vtedy. Prokurátorka Medzinárodného súdneho tribunálu pre vojnu v bývalej Juhoslávii (MSTVBJ), pani Carla Del Ponte, predniesla 22. nov. 2000 takúto bilanciu pred Bezpečnostnou radou Organizácie spojených národov:

„Skončili sme program exhumácií a môžeme predložiť kompletný obraz rozsahu a druhu zločinov.“

Súdni lekári našli v roku 1999 v 325 hromadných hroboch 2 108 mŕtvol a v roku 2000 na 195 miestach 1 577 mŕtvol, to je spolu 3 685 mŕtvol. MSTVBJ spresňuje, že k tomuto číslu možno pridať obete vrážd, pri ktorých páchatelia nechali telá zmiznúť.

Pamätáme sa, že od 25. marca do 10. júna 1999 bombardovala NATO Juhosláviu preto, aby zastavila „genocídu“. Absolútna väčšina masmédií bez akýchkoľvek zábran okamžite vyčísľovala ohlásený holokaust: Najprv nám hlásili 500 000 mŕtvych Kosovčanov, potom to číslo znížili na jednu pätinu – 100 000 – a keď sa operácie skončili na jednu desatinu z tejto pätiny, t.j. päťdesiatinu – na 11 000. Beda tomu, čo by sa pokúsil pochybovať o tomto poslednom – odhade (!): to by mohol byť len „revizionista“ alebo dokonca „negacionista“!

Stratiť 3 685 svojich ľudí, a to ešte v takých hrôzostrašných masakroch, je v každom prípade veľká pohroma pre taký malý národ, ako sú albánski Kosovčania. Ale prečo to porovnávať s ozajstnými genocídami napr. Arménov, Židov, Kmérov alebo Rwanďanov, nezabúdajúc ani na amerických Indiánov? A čo potom povedať o 120 000 až 180 000 Čečencoch, zabitých vo dvoch postupných vojnách s Ruskom?

Obrovská väčšina masmédií napriek všetkému, čo sa vedelo, podporovala a pri živote udržovala tézu o „genocíde Kosovčanov“, čím prispievala k oklamaniu verejnej mienky a schvaľovaniu vojny, ktorú viedla NATO. Teraz by však elementárna žurnalistická morálka vyžadovala, aby masmédiá informovali svojich čitateľov a publikum o nesprávnosti pôvodných čísiel a o vystúpení Carly Del Ponte pred BR-OSN.

Žiaľ, nedeje sa tak, hoci Agence France Press už 22.11.2000 informovala o vyhlásení Carly Del Ponte. Za celý mesiac december vo Francúzsku žiadne celoštátne noviny o tom nepísali – okrem krátkej správičky v Humanité (komunisti) a náznaku pochybností v Libération (socialisti). Ticho je tým ohlušujúcejšie, že sa týka aj Le Mondu, ktorý je materský časopis Le Monde diplomatique, z ktorého preberáme túto správu.

Prameň: Dominique Vidal, „Kosovo, l’assourdissant silence“, Le Monde diplomatique, č. 562, s. 2, január 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Kto mi povie, čo je život?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Rastislav Škoda

Kto mi odpovie na túto otázku? Filozofia alebo prírodné vedy? Špekulácie filozofov o podstate života boli prípustné a mohli byť zaujímavé dovtedy, kým prírodné vedy neexistovali, resp. neboli na potrebnej technickej a myšlienkovej úrovni.

Veda o prírode vznikla asi pred dvesto rokmi, keď sa vedci obrátili chrbtom k špekulatívnej prírodnej filozofii a zamerali svoj záujem len na prírodu. Metodickým princípom ich práce sa stala analýza komplexnej zložitosti rozborom jej základných jednotiek. Celkové hodnotenia sa začali robiť až dodatočne na podklade detailných poznatkov o čiastkových systémoch; tento postup bol síce neznámy veľkému Newtonovi, no trval na ňom napr. Goethe. Tak vznikli najprv klasifikujúce systémy botaniky a zoológie, opisné disciplíny anatómie, patológie a neskoršie aj fyziológie a biochémie; pomerne rýchlo sa z nich vyvinuli základné experimentálne odbory prírodných vied. Najprv si teda zachovali staré umenie trpezlivého pozorovania prírody, vlastne nikdy ho celkom neopustili, ale skoro ho doplnili experimentálnymi metódami. Stalo sa zásadou, že sa treba zdržať akejkoľvek filozofickej špekulácie o kultúre a etických hodnotách; že len „tvrdé“ empirické fakty možno zlučovať do teórií, ktoré umožňujú vysvetliť kvantitatívne vzťahy; transcendencia a metafyzika tu nikde nemali a (nemajú) ani piaď miesta.

Za posledný a súčasne vrcholný poznatok prírodných vied možno označiť prečítanie ľudského genómu, k čomu sa jeden z objaviteľov jeho základných kameňov, James Watson, vyjadril v tom zmysle, že ak donedávna bola knihou múdrosti biblia, oddnes to bude ľudský genóm. Nuž, niektorí sme tým nadšení, ale iných to mrzí; tešia sa, keď nájdu škvrny aj na slnku.

Od molekulárnej genetiky sa dá očakávať, že poskytne liečbu monogénnych (zapríčinených jedným predisponujúcim génom) vrodených defektov; odhaduje sa, že tieto postihujú jedno promile obyvateľstva Zeme. Sú takí, čo protestujú proti zvýšeniu rozpočtov na výskum v tomto smere – genetický výskum vraj málo prispieva k svetovému zdraviu a prednosť by mali mať zdravotné problémy banálnejšej povahy, napr. chudoba, hlad a to, čo zapríčiňuje rozdiely v rozvoji spoločností a spravodlivosti. Slobodno pripomenúť, že to jedno promile je šesť miliónov chorých ľudí?

Prírodné vedy zaznamenali obrovské pokroky poznania; to musia uznať aj tí, ktorí slovo pokrok neradi používajú – lebo v ich myšlienkovom svete je poznačené biblickým zákazom urobiť to, čo zvyšuje poznanie – u Adama a Evy čo len poznanie toho, že sú nahí. Po fyzike a chémii prevzali vedúce postavenie odbory, ktoré tradične patrili filozofii: výskum mozgovej činnosti, napr. otázok, čo je duch, zmysel, telo, správanie sa, tvorba spoločností, učenie sa, pamäť atď., a označuje sa to najnovšie ako životné vedy. Majú odporcov, ktorí im vytýkajú namyslenosť a predpovedajú pád následkom vytriezvenia, keď sa ukáže prázdnota mnohých euforických liečebných sľubov a bezhraničných generalizácií; keď sa ukáže, že sa nezaoberajú všetkým, čo môže byť prejavom „života“ v najširšom zmysle slova: napr. nielen učením sa a pamäťou, ale aj darúvaním a autobiografiami; smiešne; veď sa tým všetkým zaoberajú!

Celý technický pokrok ľudstva je podmienený pokrokmi prírodných vied; dá sa povedať, že od Prometheovho ohňa. Bertrand Russell napísal nebojácne a trefne vo svojej stati „Čím prispelo náboženstvo k vývoju civilizácie“ (Zošity humanistov č.2) konštatovanie, že

náboženstvo „sa podieľalo na vzniku kalendára a náboženské dôvody viedli egyptských kňazov k tomu, aby zaznačovali zatmenia slnka a mesiaca s takou presnosťou, že sa časom naučili ich predvídať (a s divadelnou pompou predpovedať). Som ochotný uznať obidve tieto zásluhy – o nijakých iných mi však nie je nič známe.“

Ublížim veľmi tzv. duchovným vedám, či už mám na mysli filozofiu alebo sociálne vedy, ak na ne aplikujem Russellov posudok náboženstva? Posúďte sami. Ja si myslím, že nie.

Samozrejme redukujem celý vývoj ľudstva a jeho kultúry na biologické konštrukty v tom zmysle, že sú dielom ľudského mozgu bez účasti nadprirodzena, zjavení a zázrakov. Ak kedysi pomerne dávno konštrukty ľudskej mysle o bohoch, potom o Bohu, o živote tu a inde, o duši a prevteľovaní atď. mali počas určitého času svoj zmysel, už dávno sú neaktuálne, lebo sú zastarané či prekonané, ibaže mnohí to nechcú uznať a stále zdôrazňujú povedzme aktuálnosť svätých Benedikta, Cyrila a Metóda. Súčasný život možno charakterizovať ako ohrozený početnými vážnymi problémami, iste, vyvolanými vývojom tohto života. Všetky bude musieť riešiť súčasná a budúca veda: či už ide o prióny BSE (choroby šialených kráv) alebo Creutzfeld-Jakobovej choroby, atómovú energiu, CO2 v ovzduší, pokles hladiny morí, nový tok Golfského prúdu, AIDS, ozónovú dieru alebo antropotechniky. Nebude stačiť opatrný opis situácie v politickej debate, lež budú sa vyžadovať rukolapné návody na konanie v parlamente. Budú sa vynucovať rozhodnutia, zatiaľ nepokryté výsledkami osvedčených metód a klásť otázky k problémom, štúdium ktorých sa ešte nezačalo.

Čo tu môžu, resp. budú môcť povedať tzv. humanitné, kultúrne či duchovné vedy a osobitne náboženstvo? Už to, že si dávajú toľko označení a spravidla sa nerady priznávajú ku kostolu, mi ich robí nedôveryhodnými ako každý zo sto liekov proti reume. Hovoria však do vecí a budú sa o to pokúšať aj v budúcnosti, no myslím, že ich hlas bude postupne zanikať, ako zanikol v minulosti v otázkach astronómie, zemepisnej polohy neba a pekla, vzniku a vývoja vesmíru a živých organizmov atď. Nepresvedčí vás nedávne povolenie britskej vlády robiť terapeutické klonovanie ľudských kmeňových buniek?

Sú aj takí majstri slova, čo tvrdia, že pôvodný grécky výraz „bios“ zasahoval oveľa širší pojem „života“ ako dnešná veda o biológii; okrem prírodnej bázy života tam vraj patrili aj kultúrne a historické dimenzie ľudského bytia, kým súčasné biovedy sú vraj vyslovene redukcionistické.

Pozrime sa bližšie na to, čo vraj chýba dnešnej biológii, kým grécka to vraj mala:

  • výskum času a dočasnosti. Ak dnes pozná biológ priemernú dĺžku života skoro každej telesnej bunky človeka a pochopil význam nesmrteľnosti prvého a ďalších génov vo vývoji života na Zemi, to nie je hlboké štúdium času a dočasnosti?

  • etické, t.j. normatívne orientácie. Nepatrili tieto skôr do filozofie? Ak kedysi všetko vedenie bolo filozofiou a prírodné vedy neexistovali, potom súhlasím. Hore bolo nebo, dole bolo peklo; to sa demytizovalo (prestalo byť). Stvorenie slnka a mesiaca až na štvrtý deň stvorenia, po pevninách, moriach a rastlinách, utvorenie človeka (muža!) z hliny a ženy z mužovho rebra (!) sa tiež demytizovalo; Darwin nám vysvetlil, ako sa na Zemi vyvíjal život. Preskočme iné príklady a zastavme sa pri tej etike. Aj tu sa predsa dejú epochálne veci. Až moderná biológia zbavila homosexuálov biblickej kliatby. Pribúda situácií, keď sa dá dokázať, že existujú neurologické koreláty pre spontánne rozhodnutia a úmysly konať; že autonómne činy môžu byť ilúziou. Biológia obsadzuje ďalšie polia filozofie aj teológie.


Mnohí sa tvária veľmi učene, keď vyhlasujú, že prírodné vedy nevyriešia všetky problémy budúcnosti ľudstva a vyratúvajú, čo je nevyriešiteľné. Vraj kultúrna rozmanitosť, historické dimenzie, schopnosť komunikácie a dorozumenia, ba aj akýsi „horizont života v zemskom okruhu.“ Týmto zakuklencom rád položím pár otázok: Čím prispieva ku kultúrnej rozmanitosti na poli náboženských citov čestných veriacich nedávny obežník kardinála Ratzingera, že existuje len jedna cirkev, a to rímskokatolícka? Že to ostatné – nielen protestanti a anglikáni, ale aj moslimovia a židia, ani nehovoriac o budhistoch a hinduistoch; spolu je to 4-5 miliárd ľudí – sú len náboženské spoločnosti. To bol teda riadny klinec do rakvy ekumény a veru vôbec nie dôkaz „schopnosti komunikácie a dorozumenia“ starých systémov.

Historucké dimenzie sú predsa jednoducho dejiny

Čo však môžu títo znalci budúcnosti myslieť pod pojmom „historickej dimenzie“? Bola by „dimenzia histórie“ niečo iné? Sotva. Ide o dejiny: vesmíru, nášho sveta, nášho života; pred 13,5 miliardami rokov (Veľký tresk), pred 4 miliardami rokov (prvá živá bunka), pred 7 miliónmi rokov (pračlovek), pred 100 000 rokmi (neandertálsky človek), začiatok n.l. (vraj žil Kristus), r.1859 (Darwinova kniha O vzniku druhov), r.2000 (prečítanie ľudského genómu) a, povedzme, r.20?? (klonovaný človek). Všetky tie čísla pochádzajú od prírodovedcov, len jedno má čosi spoločné s filozofiou či teológiou, ale to bolo dávno.

Takže ostáva „horizont života v zemskom okruhu“, ktorý vraj prírodné vedy nezvládnu. Len katolícka cirkev si osobuje, neviem či právo alebo vedomosť, určiť, kedy vzniká „človek“: vraj už pri vniknutí spermie do vajíčka. V tomto ohľade majú gynekológovia a celý rad iných odborníkov, ktorí sa nielen mentálne, ale aj manuálne a vizuálne zúčastňujú na riešení problémov v tejto oblasti, rozmanité a od cirkvi veľmi odlišné názory. Prečo sa cirkev do toho mieša? Nepoučila sa dosť na prípade zákazu pitiev ľudských mŕtvol, ktorý bol iste pre lekárstvo škodlivý? Alebo na príklade zákazu používania prezervatívov, aj keď mal partner syfilis (v minulosti), resp. má AIDS (dnes) ?

Cirkvi sa nikdy vážne nepodieľali na boji za zrušenie otroctva, a bol to tuhý boj na mnohých frontoch na mnohých kontinentoch a trval dlho. Nikdy nevylúčili zo svojich radov boháčov (mám na mysli typ filipínskeho Marcosa a jeho ženy, ktorá má tritisíc párov topánok), hoci jedna exkomunikovala komunistov (často chudobných rybárov). Nikdy neodmietli žehnať zbrane, aj keď sa stali zbraňami hromadného ničenia, a neraz to robili na obidvoch stranách frontu. Ako asi pripravoval vojenský kňaz na ich misiu pilotov, ktorí viezli 31 tisíc uránových bômb na Juhosláviu? Toto všetko zaraďujem do problematiky „horizontu života“ a očakávam, že to vyriešia racionalisti, ktorí majú celkom blízko k prírodným vedám, k vedám života.

Prameň: články J. Reicha a H. Boehmeho v Die Zeit, č. 49 a 50, 2000.

*  *  *

Dodatok:

Máte záujem o zahraničné časopisy s humanistickým a kritickým obsahom? Požičiame Vám ich – samozrejme bezplatne, len poštovné si musíte uhradiť; napíšte nám! Máme napr. posledné ročníky týchto časopisov:

Diesseits – nemecký časopis pre humanizmus a osvetu, štvrťročne vydáva Humanistischer Verband Deutschlands; predplatné na rok 20.- DM; e-mail: diesseits@humanismus.de; http:www.humanismus.de

Skeptiker – nemecký časopis pre vedu a kritické myslenie, štvrťročne vydáva Gesellschaft zur wissenschaftlichen Untersuchung von Parawissenschaften (Spoločnosť pre vedecké vyšetrovanie paravied); predplatné na rok 34.- DM; e-mail info@gwup.org; www.skeptiker.org

Free Inquiry – americký časopis na oslavu rozumu a humanizmu, štvrťročne vydáva Council for Secular Humanism (Rada pre sekulárny humanizmus); predplatné na rok 38,50 USD; http://www.secularhumanism.org; freeinquiry@secularhumanism.org

Skeptical Inquirer – americký časopis pre vedu a rozum, dvojmesačne vydáva Committee for the Scientific Investigation of claims of the Paranormal (Výbor pre vedecké vyšetrovanie tvrdení o paranormálnych veciach); predplatné na rok 45.- USD; e-mail: letters@csicop.org; www.csicop.org;

Pripomínam čitateľom ZH aj internetovú stránku našej spoločnosti Prometheus, ktorú vedie František Jedinák (založil ju prof. Dr. Alexander Rehák): Slovakia.Humanists.net, resp. www.prometheus.sk a možnosť korešpondencie s redakciou Zošitov humanistov na e-mail: rastskoda2@gmail.com (do roku 2016 rastskoda@kabelbw.de a predtým do roku 2007 to bolo rastskoda@t-online.de ).

Superkresťan pápež Alexander VI.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Emil-Heinz Schmitz

V minulom čísle sme medzi novými knihami spomenuli knihu E.-H. Schmitza O ľuďoch a podliakoch, ktorí nepoznajú slovo hanba. Komentovali sme ju konštatovaním, že podáva dejiny kresťanstva útočným až urážlivým spôsobom, ktorý u nás nepoznáme, ale ktorý je v oveľa bohatšej flóre ateistického písomníctva na západe bežný. Preložili sme a tu uverejňujeme podstatné časti 11. kapitoly, no vynechali sme doslovný preklad výrazov typu Hurenpapst (redakcia).

Reprezentant doby sexu a vrážd v Ríme

Úprimne povedané nebolo ľahké vybrať z tých mnohých, mnohých superkresťanov toho najpozoruhodnejšieho. Podľa akého kritéria vyberať? Čo je na Zemi najdôležitejšie pre božiu česť? Dokonalosť náboženskej šibnutosti? Najgeniálnejšia schopnosť osprostieť? Najvýraznejšie vlohy pre zločinnosť? Finančná, politická či sexuálna šikovnosť? Premyslenie dôsledkov vrážd? Ktoré služobné stupne v kresťanskej cirkvi si zaslúžia prednosť? A v ktorej dobe má vyvolený pôsobiť? V minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti?

Aj pre kresťanov je najdôležitejší odbor ich činnosti sex.

Bez neho by ľudstvo vymrelo a boh by prišiel o svoju hračku.

V kresťanstve je služobne najstarší a súčasne aj služobne najvyšší: Duch svätý. Ale či bude raz sexuálne aktívny, to sa nevie. Lebo veda ho do určitej miery zbavila moci. V našom storočí Vatikán v jednej zo svojich farmaceutických firiem vyrábal a predával orálne (ako predtým už mechanické) antikoncepčné prostriedky. Treba predpokladať, že by v prípade potreby aj svojmu Duchu svätému dal k dispozícii prostriedky na zábranu počatia. Okrem toho mi chýba kompetencia uctiť ako sa patrí tohto veľmi neobyčajného superkresťana, lebo na tomto poli ma istý Hans Küng predbehol o pár rôčkov.

Takže som sa musel poobzerať po služobne druhom stupni kresťanstva, medzi božími námestníkmi. Tu mi však množstvo možností robilo mnoho starostí a voľbu veľmi sťažovalo. Skoro všetci námestníci boli na poli zachovania druhu superkresťanmi. Pri dobrej vôli sa však dá veľa urobiť. Veď nakoniec máme dejepisné knihy – a začal som hľadať!

O poslednej otázke, o epoche výnimočnej činnosti, sa rozhodlo už dopredu. Osobne nemám čas čakať na budúcnosť; peklo už otvára pre mňa svoje brány. A na prítomnosť môžem už dávno zabudnúť pre postupne sa tratiaci pojem dobra a zla.

Pri zohľadnení týchto výberových kritérií je jedným zo superkresťanov bez pochybností svätý pápež Alexander VI. (1431-1503). Nebol síce horší ani hriešnejší ako mnohí jeho predchodcovia a nasledovníci. Jeho kresťanské vyčíňanie sa len väčšmi rozchýrilo ako výčiny mnohých iných pápežov. Bežne platí za superpríklad pápežskej skazenosti. Pre svojho súčasníka Girolamo Savonarolu (1452-1498), kolegu vo viere a dominikána, bol „horší ako dobytok“ - nie zlý posudok pre niekoho, čo je už za života vybraný za svätého čakateľa kresťanskej dokonalosti.

Pre mňa je tento superkresťan súhrnom typických znakov systému ohlupovacieho náboženstva, najstaršej a najškodlivejšej nákazy človečenstva.

Ešte raz však treba zdôrazniť, že tento superkresťan nebol nejakým výnimočným javom medzi kresťanskými sexuálnymi veličinami svojej doby. Najvernejšie však reprezentuje vtedajší typ kresťanskej sexuálnej a zločineckej morálky, ktorá ostatne už niekoľko storočí bola bežná. Nielen u „prvých služobníkov božích“, ale aj u iných vyšších a vysokých cirkevných úradníkov. Celé duchovenstvo vlastne pozostávalo z takých superkresťanov. Už v 13. storočí písal do svojho denníka taliansky potulný františkán Salimbene:

„Videl som kňazov, ktorí mali krčmy … a dom plný nemanželských detí; noci trávili v hriechu a na druhý deň slúžili omšu … Keď raz vo sviatok mal jeden františkán slúžiť omšu v kostole istého kňaza, mal ako štólu len opasok kňazovej konkubíny, na ktorom visel kľúč. Keď sa tento rehoľný brat, ktorého dobre poznám, obrátil k veriacim, aby zaspieval Dominus vobiscum, počuli ľudia zaštrnganie kľúčov.“

A pomery sa zhoršovali, nie zlepšovali. Keď v roku 1414 kráľ Henrich V. požiadal Oxfordskú univerzitu, aby vypracovala návrh na reformu cirkvi, začínal sa odstavec 39 takto:

„Pretože hriešny telesný život kňazov vyvoláva pohoršenie v celej cirkvi a ich verejná nemravnosť ostáva bez trestu …“

Superkresťan Alexander VI. len pokračoval v tom, čo jeho Pán určil ako stanovy pre funkcionárov Ježišovho spolku.

Náš vybraný superkresťan sa narodil vo Valencii a pôvodne sa volal Roderich Langolo; jeho otec premenil svoje meno na Borgia. Roderigo Borgia vraj spáchal svoju prvú vraždu vo veku dvanásť rokov. A so záľubou vraj bodal iných mladíkov do brucha svojou pošvou na dýku. Skoro sa musí cvičiť, kto chce byť majstrom! Nuž a jeho záletnícke dobrodružstvá neboli najlepšie stráženým tajomstvom sveta. Mal veľké šťastie, že mal za strýka pápeža Kalista III., ale nepredbiehajme.

Kresťanský Roderich najprv študoval, ale potom sa dal na vojenčinu a zviedol jednu vdovu menom Vannozza, ako aj obidve jej dcéry, spávajúc striedavo so všetkými tromi. S krásnou Vannozzou Catanei mal štyroch synov, Františka, Cézara, Ľudovíta a Gottfrieda a jednu dcéru, slávnu Lukréciu.

Keď sa stal jeho strýko Alfons Borgia pápežom Kalistom III., poponáhľal sa Roderich do Ríma. Pápež zasypal svojho synovca darmi a hodnosťami; v roku 1456 ho urobil arcibiskupom vo Valencii, najdôležitejšej španielskej diecéze, a skoro nato kardinálom. Nečudo, že superkresťan zameral svoju pozornosť na pápežskú korunu.

No keď bol jeho strýko povolaný k hlavnému bossovi kresťanov do neba, posadil sa na príťažlivý vatikánsky trón najprv Pius II., ktorý nebol voči Roderichovi taký tolerantný. Keď sa raz dopočul o borgiovských orgiách v Siene, pri ktorých boli manželia, otcovia, bratia a iní mužskí príbuzní zúčastnených žien (z iných rodov) vylúčení, aby mali telesné radovánky voľnú cestu, položil mu taktnú otázku: „Patrí sa to, aby si celý deň nemal v hlave inú myšlienku ako zmyselné rozkoše?“ Do hlbších podrobností týchto činností nášho superkresťana však nemohol zachádzať, lebo sám splodil dve pápežské deti.

Po dvoch nástupcoch Pia II. vystúpil na pápežský trón Inocenc VIII. a po jeho smrti videl Roderich prichádzať svoj čas. Veľký kšeft sa začal. „V Ríme sa dalo kúpiť všetko, od prebiend cez fary a odpustky až po kardinálske klobúky a dokonca pápežstvo“. Podľa Johanna Burcharda, ktorý mal v konkláve funkciu majstra ceremónií, dostal Borgia hlasy svätého kolégia až po veľmi drahej kampani. Je poučné pozrieť sa do Burchardovho denníka, kde sa možno dozvedieť, ako postupoval Duch svätý pri voľbe Petrovho nástupcu:

Peniaze plynuli do Ríma z celej Európy; bankári ich adresovali aj priamo do konkláve. Borgia mal proti sebe silnú opozíciu – na kardinála della Rovere vsadil francúzsky kráľ 200 tisíc zlatých dukátov a Janovská republika ďalších stotisíc. Len päť hlasov nebolo kúpených. Borgia bol v tom čase už vicekancelárom a náhodou aj najbohatší z kardinálov. Mohol ponúknuť vily, mestá a kláštory. Svojmu najväčšiemu rivalovi, kardinálovi Sforzovi, dal štyri náklady striebra, čo uniesli mulice, a tak ho pohol k vzdaniu sa kandidatúry. Keď už nemal prakticky ani halier, zdesene zistil, že mu chýba ešte jeden hlas.

O jeho víťazstve rozhodol kardinál Gherardo z Benátok, hoci nedostal nijaký dar a nedalo sa mu nič vytýkať. Mal už deväťdesiat päť rokov a nikdy mu nezáležalo na úplatkoch. Boli aj zriedkavé výnimky.

Po voľbe Borgiu zaspievali kardináli Svätému Duchu chorál z vďačnosti za to, že zvolil pápeža. No Giovanni di Medici povedal neskôr kardinálovi Cibovi:

„Teraz sme v pazúroch asi najdivšieho vlka, aký sa kedy na svete vyskytol. Alebo ujdeme, alebo nás zhltne.“

Kardinál della Rovere, neskorší pápež Július II., si to nenechal povedať dvakrát, ušiel a len tak sa mohol po desiatich rokoch vrátiť ako pápež.

„Vlk“ to dokázal. Z 27 kardinálov ho na základe sľubov a podplácania volilo za pápeža 22. Opojený radosťou kričal: „Som pápež, hlavný pastier, zástupca Krista!“ A mohol sa dať do práce. Najprv napomenul podplatených kardinálov, aby sa polepšili – aby to viac nerobili. Potom ich postupne, ako mu začali byť nepohodlní, pápežským domácim prostriedkom odstraňoval z cesty. Tak začal svoju vzornú vládu kresťanskej zločinnej a sexuálnej dokonalosti ako zástupca Pána. Citujme ešte raz Petra de Rosu, ktorý vo svojich dielach posvietil na pápežstvo objektívne, v duchu kresťanského kamarátstva, ako na „dielo priateľa, nie nepriateľa“:

„Tento muž, ktorého Gibon nazýva ’Tibériom kresťanského Ríma’, bol zlý aj podľa meradiel renesančného pápežstva. Jeho odhadujúci pohľad na krásne ženy bol neomylný aj vo vysokom veku. Vie sa, že mal desať nemanželských detí, z toho päť, vrátane povestného Cézara Borgiu a Lukrécie Borgia, od Vannozzy. Keď však táto zvädla, našiel si vo veku 58 rokov novú milenku.

Júlia mala pätnásť rokov a bola nedávno vydatá za Orsina Orsiniho. To bol dobrý manžel: na jedno oko slepý a vedel, kedy mal privrieť druhé. Preto bola Júlia známa po celom Taliansku ako „pápežova kurva“ a „Kristova nevesta“. Bola to oslňujúca krásavica, „srdce a oči pápeža“, vyjadril sa jeden diplomat, „bez ktorých Alexander VI. nemohol žiť“. Pri jej pápežských stykoch jej nepadlo ťažko zaobstarať červený kardinálsky klobúk pre svojho brata, budúceho pápeža Pavla III. – vynieslo mu to titul „spodničkový kardinál“.

S Júliou mal pápež dcéru Lauru. Keďže zvyčajne to bol čestný človek (v očiach svojich kresťanských spolkových kolegov), nasledoval príklad svojho predchodcu Inocenca VIII. a uznal svoje deti – bol to tzv. zlatý vek panghartov. Pius II. dokonca povedal, že Rím je jediné mesto na svete, kde rozhodujú pangharti. Ale Borgia sa pokúsil vydávať Lauru za Orsiničku, ako keby bol Júliin manžel otcom Júliinho dieťaťa. To sa dalo ťažko uveriť, lebo, ako písal Lorenzo Pucci, vyslanec vo Vatikáne, svojmu pánovi do Florencie, „ podoba dieťaťa na pápeža je taká veľká, že jednoducho to musí byť jeho dieťa.“

Aj Júliino ďalšie dieťa, syn Juan, známy ako infans Romanus, mysteriózne rímske dieťa, bolo od pápeža. Alexander musel asi do konca života opakovať modlitbu sv. Augustína: „Pane, urob ma cnostným, ale nie hneď teraz,“ lebo la bella Giulia mu dala posledné dieťa, po ňom nazvané Rodrigom, na. rozlúčku krátko po jeho smrti. K podrobnostiam tejto kresťanskej smrti sa ešte vrátime

Na osud svojich detí myslel Alexander s príkladnou nežnosťou. Všetky ich výhodne posobášil a staral sa o ich postup v živote. Syn Cézare sa samozrejme stal kardinálom. Do tohto povolania vrcholnej kresťanskej dokonalosti vlastne mali byť prijímané len v manželstve narodené superkresťanské deti. No Alexander rozriešil tento problém brilantne: 20. septembra 1493 podpísal dve buly, obidve overené spoľahlivými svedkami dvora. Prvá potvrdzovala, že Cézare je synom Vannezzy a jej muža. Druhou, len „tajne zverejnenou“, uznával pápež Cézara za svojho syna.

V tých časoch bolo v Ríme približne štrnásť vrážd denne. Ak sa podarilo vinníka chytiť, nemal Alexander nijaké škrupule za malý obolos ho nechať bežať. So svojím príťažlivým úsmevom k tomu poznamenal:

„Pán si nepraje, aby vinník umrel, ale aby žil a platil.“

Kardinálovi Cézare Borgiovi bola dopriata radosť môcť oženiť svojho brata Gottfrieda so Sanziou, dcérou francúzskeho kráľa Karola VIII., ktorý musel priniesť veľmi veľké obete, aby prehovoril pápeža podporovať jeho nároky na Neapolské kráľovstvo. Karol musel obetovať nekonečné množstvo dukátov, lebo pre superkresťana boli peniaze vždy to najlepšie riešenie.

Aby nemal prekážky v snahách dostať sa manželstvom k ešte väčšej moci, opustil vypočítavý kardinál Cézare Borgia duchovný stav – niečo podobné sa nikdy predtým nestalo. Francúzsky kráľ ho menoval kniežaťom vo Valencii v Dauphiné (juhovýchodné Francúzsko) a on sa potom oženil s dcérou navarrskej kráľovnej.

Starostlivý otec-pápež nezabudol ani na ostatné deti. Lukrécia bola už raz vydatá, keď narazila na Alfonza, knieža z Bisceglie, ktorý však bol zavraždený, aby urobil miesto princovi z Ferrary.

Pripomeňme ešte, že superkresťanský otecko pri tejto Lukréciinej tretej svadbe posunul začiatok cirkevného pôstneho obdobia, aby si občania Ferrary, kam sa dcéra bohato vydávala, mohli na jej svadbe dobre zajesť a zatancovať.

Pápežova otcovská láska nebola nikdy taká očividná, ako pri smútku za jeho synom, kniežaťom z Galidy, ktorého zavraždil – znie to neuveriteľne – jeho druhý milovaný syn, Cézare. Keď bol prebytočný rodinný člen vytiahnutý z rieky Tiber a položený k nohám superkresťana, povedal vraj ktorýsi cynik: „Konečne! Rybár ulovil človeka.“ Konsistórium kardinálov muselo byť dojaté k slzám, keď pápež nariekal, že by dal sedem tiár (pápežských korún, p.p.), keby jeho syn ožil. No kriesiteľ mŕtvych si už nemohol vyslúžiť tento zárobok v tiarách, lebo už bol poldruha tisícročia pri svojom otcovi v nebi. Spolusmútiaci plakali ešte viac, keď pápež po pár dňoch svojho smútku chcel urobiť koniec rodinkárstvu a hrozil, že ide kúriu reformovať. Určil, že všetky konkubíny klerikov musia byť do desať dní prepustené. Aj kardináli vraj musia žiť cudne a zdržanlivo. Mal sa teda stať zázrak. Bohu vďaka urobila Giulia jeho nekresťanským úmyslom rýchly koniec – a za rok mu porodila syna.

Inakšie viedla pápežská rodinka útulný rodinný život: Bratia a vzorný otecko spali striedavo pri krásnej Lukrécii a posledný mal radosť, že jej urobil syna, ktorého nazvali Roderichom. Ten bol potom bratom svojej matky ako aj synom a vnukom svojho šťastného otca, ktorý urobil toto zázračné dieťa kniežaťom zo Sermonaty.

Talianske kniežatá, ktoré svätý otec a jeho syn Cézare najnehanebnejším spôsobom vykorisťovali, sa spojili proti tejto nespravodlivosti, ale aj tak boli skoro všetci proti svojej vôli dopravení do večnej blaženosti. Pol tucta z nich odpravil do večnosti Cézare, druhú polovicu jeho otec.

Plnenie pápežskej pokladne

Obidvaja mali v tomto odbore veľké skúsenosti, lebo Alexander mal vo zvyku vymenovať niekoho za určitú sumu za kardinála a potom ho nechať otráviť, aby sa pápežská pokladňa mohla znovu naplniť. Superkresťan mal v tomto ohľade najradšej kanarelu, nápoj obsahujúci hlavne biely arzén (arzenik, A2O3). Mocou svojho úradu určil, že po smrti kardinála dedí všetok jeho majetok cirkev. On ako zástupca Krista je samozrejme cirkev. Jeden z mála tých, ktorí proti týmto škandálom kúrie otvorene protestovali, bol dominikánsky prior kláštora San Marco vo Florencii, Savonarola, najväčší kazateľ svojej doby. Neskorší pápež Benedikt XIV. o ňom povedal, že by mohol byť vyhlásený za svätého. Alexander to videl inakšie. Pokúsil sa dominikána umlčať a ponúkol mu zadarmo kardinálsky klobúk. Keď to na jeho ohromenie nezapôsobilo, neostala mu iná možnosť ako postaviť Savonarolu pred súd, na popravisko a nakoniec na horiacu hranicu.

Spomienky Pico della Mirandolu

Nanajvýš originálny je rozhovor, ktorý mal vzdelaný princ Pico della Mirandola so superkresťanom po narodení Rodericha. Alexander sa pýtal:

„Koho považuješ za otca môjho vnuka, Pico?“

„Predsa Vášho zaťa!“ Myslel tým Aforisa, o ktorom sa hovorilo, že je impotentný.

„Ako môžeš niečo také uveriť?“

„Veď viera, Vaša Svätosť, znamená veriť nemožné“ a princ vysypal v rýchlom slede toľko nemožností, v ktoré sa bežne verilo, že sa svätý otec váľal od smiechu.

„Veru tak,“ povedal pápež, „cítim, že môžem byť spasený len vierou, a nie svojimi činmi.“

„Vaša svätosť má predsa kľúče od nebeského kráľovstva, a to vytvára inú situáciu, “ odvetil princ.

„Veru neviem, ako sa raz povodí mne, ktorý som spal pri svojej dcére a tak často som používal dýku aj jed!“

„Ale vážne, povedz mi“, pokračoval pápež, „ako môže mať boh radosť z viery? Nenazývame toho, čo hovorí, že verí v niečo, čomu sa nedá veriť, klamárom?“

„Veľký bože!“ zvolal princ a prežehnal sa. „Vidí sa mi, že Vaša svätosť nie je kresťan!“

„Teda, pravdu povediac, to nie som.“

Skromnosť zdobí pravého kresťana; aj superkresťana.

„Myslel som si to!“ uzavrel rozhovor princ. Bol to asi najpodivuhodnejší rozhovor, aký kedy nejaký pápež viedol s laikom, ktorý bol slávnym filozofom.

„Zhýralosť pápeža Alexandra sa nedá opísať slušnými slovami; vyrovnala sa zhýralosti jeho syna Cézara Borgiu a jeho dcéry Lukrécie. Všetky zvrhlé odrody zmyselných rozkoší, ktoré my Nemci nepoznáme ani podľa mena, a ktoré predošlí pápeži obľubovali po jednej, slúžili tomuto človeku na pobavenie naraz,“

píše vo svojom Diariu (Denník) Burchard pri líčení pomerov na pápežskom dvore. Píše, že ani najbujnejšia fantázia nevymyslí, čo sa tam stváralo: „Z apoštolského paláca sa stal bordel, hanobnejší ako každý verejný dom.“

Rozpráva:

„Raz sa v tomto paláci v komnatách kniežaťa z Valencie (Cézara Borgiu) podávala večera, pri ktorej bolo päťdesiat vznešených kurtizán, ktoré po večeri tancovali so sluhami a inými prítomnými najprv oblečené, potom nahé. Keď sa svietniky rozostavali po podlahe a medzi ne hádzali pečené gaštany, nahé dámy ich štvornožky zbierali; jeho svätosť, Cézar a Lukrécia sa na tom bavili. Nakoniec sa ponúkali vyzlečené šaty ako odmena pre tých, čo bez hanby súložili s viacerými z týchto neviestok. Stalo sa to na vigíliu (predvečer) Všechsvätých roku pána 1501.“

Lukrécia bola nepredstaviteľne zhýralá. Otto von Corvin však pochybuje o tom, či si zaslúži prívlastok kurvy aj podľa pápežského práva tých čias, lebo vtedy niektorí vykladači cirkevného práva vraj určili, že tento názov prislúcha len tej, čo zhrešila najmenej 23.000-krát.

Zmienku si však zaslúži aj neobyčajná umelecká záľuba tohto nehanebného pápeža: jednu zo svojich hetér, krásnu Júliu Farnese, nazývanú „Kristovou nevestou“, nechal maľovať ako Matku božiu – a sám ako pápež jej kľačí pri nohách.

Cézar raz rozsekal na kusy jedného mladého Španiela menom Perroto preto, lebo spal s jeho sestrou, čo vrhalo zlé svetlo na jej „nepoškvrnenosť“. Pritom to bol najobľúbenejší pápežov komorník. Išlo však o záujem rodiny v novej situácii: bolo treba zrušiť Lukréciino manželstvo s Giovanni Sforzom, aby sa mohla vydať za príslušníka neapolskej kráľovskej rodiny. Anulácia bola odôvodnená nedokonaním manželstva a osobitná komisia bez ťažkostí potvrdila Lukréciino panenstvo (po troch rokoch manželstva!), čím nepriamo obvinila jej muža z impotencie; celý Rím išiel puknúť od smiechu, veď táto krásavica bola považovaná „za najväčšiu kurvu, aká kedy v Ríme žila“. Gróf Sforza odmietol spolupracovať s komisiou a tvrdil, že on veru manželstvo dokonal, a to veľmi výdatne. Prisahal, že nespočetnekrát okúsil mäso svojej ženy. Jeho strýko, zradný Lodovico z Milána, sucho navrhol, aby teda svoje schopnosti dokázal pred svedkami.

Toto nebol jediný rozvod, ktorý Alexander umožnil. Novému manželovi Lukrécie veľmi nepomohol. Keď tento r. 1500 splnil svoju úlohu, nechal ho Cézar zahrdúsiť.

Vráťme sa však k vražde nešťastného Perrota. Pápež so svojimi žmurkajúcimi, slziacimi očami sa pokúšal skryť komorníka pod svoje rúcho a kričal po španielsky: „Nie, Cézar, preboha, nerob to!“ Cézar však opakovane vrážal svoj nôž do tela obete a krv striekala pápežovi do tváre. Ako bolo zvykom, mŕtvolu jednoducho hodili do rieky Tiber. Alexander potom ešte veľa nocí počul mládenca kričať o pomoc, voňal jeho krv na svojej sutane a cítil, ako Perrotom trhalo pri každom novom bodnutí.

Takejto inscenovanej smrti nemal ujsť ani superkresťan. Nebeský príkaz zvestovala sova, ktorá jedného dňa za svetla vletela oknom do komnaty a padla mŕtva k nohám pápeža. Je pravdepodobné, že vtedy Cézar omylom priotrávil seba a otrávil pápeža: kantarela vo víne bola určená pre pár bohatých kardinálov, bez ktorých sa dalo zaobísť, no vypili ju oni dvaja!

Alexander tu naraz ležal mŕtvy. Podľa výpovedí hodnostárov Ježišovho katolíckeho spolku to bol „ozajstný, Duchom Svätým určený námestník boha na zemi“. Nesporný posol boží. Prototyp neomylného zástupcu všemohúceho. Superkresťan. Taký nezmysel! A s týmto nezmyslom klame tento spolok svojich veriacich ešte aj dnes! Úbohé ľudstvo!

Je zaujímavé, že tieto skutočnosti spred päťsto rokov nevyvolávajú vystúpenia z cirkvi. Daňové príkazy sú v tomto ohľade oveľa účinnejšie argumenty, ako napríklad miliónová požiadavka za duševnú spásu „najlepšej reklamy Nemecka“, tenistky Steffi Graafovej, ktorá nakoniec po neúspešnom handlovaní s arcibiskupským ordinariátom vo Freiburgu v r. 1997 o výške obolu pre cirkev z Ježišovho spolku vystúpila. Že by ona mala trpieť hlad, len aby si boží poslovia dobre žili, to tenisová hviezda neuznáva. Nakoniec boli tie „hrou“ ťažko „zarobené“ milióny len boží dar. Nech sa On postará, ako vyplatí svoj pozemský dvor. Tu neplatia ilúzie. Bránila svoje záujmy, aj keď musela dať adieu svojej cirkvi. Veď pán farár v jej rodnej dedinke si už nejako poradí. On je na ťažkosti (aj finančného rázu) navyknutý. Okrem toho sa dnes už na pocity nejakého božieho služobníka nedá brať veľký ohľad. Časy sa zmenili – vyžaduje sa tvrdosť!

Naivný televízny hlásateľ komentoval túto „cirkevnú katastrofu“, spôsobenú pápežovou návštevníčkou Steffi Graafovou, ako udalosť, ktorá privedie cirkev k porozmýšľaniu o pomere viery k peniazom. Aká naivnosť! Kasírovať u ovečiek tejto náboženskej diktatúry je predsa už 2000 rokov hlavný motív Ježišovho spolku!

Koho to zaujíma: 28.07.1997 sa pobral bývalý obchodník so starými autami Peter Graaf, otec dezertérky z cirkvi, za pár mizerných miliónov mariek nezaplatených daní odsúdený aj pánbožkom na 3 a pol roka väzenia, za mreže. Hohó, s takým bohom sa neuzatvárajú priateľstvá! (V decembri 2000 zaplatila Steffi štátu dlžobu a pokutu: spolu 27 miliónov DM).

Vráťme sa však do minulosti.

Za tri roky padol Cézar na bitevnom poli, pri Viane v Španielsku, kde sa sám postavil proti celej armáde (bol teda predsa len hrdina). Keď mŕtvolu vyzliekli, ukázalo sa dvadsaťtri bodných rán.

Pápež podľahol jedu vo veku sedemdesiattri rokov. Burchard opisuje podrobnosti vo svojom denníku takto:

„Biely arzén vyvolal v jeho bruchu ohňovú guľu. Hodiny ležal na posteli s krvavo podliatymi očami a žltý v tvári, neschopný čokoľvek prehltnúť. Koža sa mu sfarbila do pruhov ako tigrovi a začala sa lúpať. Brušný tuk sa mu začal rozpúšťať. Žalúdok aj črevá krvácali. Lekári skúšali dávivé prostriedky a púšťanie žilou, ale bez úspechu. Po prijatí posledných sviatostí vypustil tento muž, v ktorom podľa Guiccardiniho nebolo štipky viery ani pobožnosti, ducha, a to v jednej komnate Borgiovskej veže, ktorú vymaľoval Pinturicchio.“

Cézar vtedy ešte žil; ležal na posteli, bol priotrávený a veľmi smutný, že sa pominul jeho otec a priaznivec. Rozkázal, aby zapečatili pápežské komnaty; to preto, aby ich mohli vyplieniť jeho ľudia a nie nejakí lokaji lakomých kardinálov.

Mŕtvolu otca položili medzi dve horiace sviece. Medzitým sčernela, bola ako smola a začala hniť. Burchard spomína, že ústa penili ako kotol nad ohňom. Jazyk spuchol, vyplňoval celé ústa a držal ich otvorené. Telo začalo puchnúť ako žaba, keď sa nafukuje, až bolo široké ako dlhé. Giustiniani, benátsky vyslanec, písal v depeši domov, že Borgia je „najšpatnejšia, najohyzdnejšia a najhroznejšia mŕtvola, akú bolo kedy vídať, bez podoby s čímkoľvek ľudským“. Cézarovi sluhovia mu stiahli z prstov prstene, pobrali svietniky, skvosty, rúcha, zlato a striebro, ba aj pokrovce. Kaplán medzitým mŕtvolu pokojne umýval. Keď už bola izba prázdna, mŕtvola vybuchla a z každého telesného otvoru vystupovali sírové pary. Šesť nosičov a pár stolárov si zapchávalo nosy stojac pred problémom, ako dostať túto obrovskú smradľavú hromadu mäsa do truhly. Keďže sa nechceli dotknúť možného zdroja nákazy, uviazali povraz okolo posvätnej nohy, ktorú tak často bozkávali svetské kniežatá, preláti aj pekné ženy, a stiahli ho z már. Zdutá mŕtvola zasyčala, keď dopadla na studenú zem. Povrazmi ho najprv zdvihli do výšky, aby ho potom nechali padnúť do truhly.

Medzitým, pokračuje Burchard, nebolo tu sviec, svetiel, kňazov ani nikoho, kto by pri mŕtvom pápežovi bdel. Mŕtvola priam vytekala z rakvy a Burchard musel vynaložiť všetky sily, aby ju vtlačil do dosák. Pretože tu nebolo nič iné, prikryl nakoniec sluhu sluhov božích roztrhanými zdrapmi starého koberca.

Palácoví nosiči sa museli pobiť s klerikmi baziliky, ktorí nechceli nechať mŕtvolu pochovať v tomto chráme. Len štyri cirkevné kniežatá sa zúčastnili pohrebu. Truhla smela ostať v krypte sv. Petra len krátky čas. Pápež Július II. neskôr potvrdil, že je bohorúhaním modliť sa za zatratených a preto by bola zádušná omša za Alexandra svätokrádežou.

R. 1600 bola mŕtvola Alexandra VI. z baziliky úplne vypudená. Dnes odpočíva v španielskom kostole na Via di Monserrato a tam očakáva posledný súd. Lebo je veľkou útechou pre všetkých tak smutne fyzicky končiacich superkresťanov, že psychicky raz vstanú z mŕtvych a zadnými dvierkami sa predsa dostanú do večného kresťanského raja.

Prameň: Schmitz, Emil-Heinz: Von Menschen und Mistkerlen: Das Wort Scham kennen sie nicht. (O ľuďoch a podliakoch: Slovo hanba nepoznajú). – Oldenburg: Schardt Verlag, 1999, 42.- DM.

Preložil Rastislav Škoda

Zmätok okolo Černobyľa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Jan de Boer

Na výročnej konferencii Európskej rady skeptických organizácií v Rossdorfe 3.9.2000 referoval holandský odborník pre lekárske problémy katastrof Jan de Boer o zmätkoch okolo černobyľskej katastrofy. Najprv zrekapituloval priebeh katastrofy, pri ktorej zahynulo hneď 28 a neskôr traja ľudia.

135 ďalších ľudí, ktorí boli silne ožiarení, je vraj ešte nažive a tešia sa prekvapujúco dobrému zdraviu. Potom sa venoval epidemiologickým nálezom a s poľutovaním konštatoval, že na osobách, ktoré sa zúčastnili odpratávania a úpravy trosiek, sa nerobia nijaké epidemiologické sledovania. Preto je veľmi ťažké vyšetrovať neskoré následky katastrofy. Nakoniec poukázal na niektoré falošné tvrdenia o zdravotných následkoch. Povedal, že v Európe sa nezaznamenal ani vyšší výskyt spontánnych potratov, ani vyšší počet rodenia zrôd; nezistili sa preukazné rozdiely v počtoch lymfocytov u ožiarených a kontrolných osôb; hovorilo sa o zvýšenom výskyte rakoviny štítnej žľazy u detí, ale tie žili v nekontaminovaných oblastiach. A správa, že z ľudí, ktorí pracovali pri odpratávaní, umrelo dodnes 7000, neuvádza, že štatisticky by ich bolo umrelo práve toľko aj v dôsledku normálnych príčin smrti. Prečo hovoria masmédiá inakšie?

Prameň: Martin Mahner, „Prima Klima“, Skeptiker, 13/4, s. 201, 2000.

Vystúpiť z tieňa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Anton Rákay

1. decembra 2000 uverejnila Pravda článok, ktorý nenapísal radový ateista, resp. člen spoločnosti Prometheus, ktorý však obdivuhodne výstižne vyslovil , čo majú neveriaci na srdci a veľa sa o ňom medzi nimi hovorilo. Pre tých, čo o ňom len počuli, ho pretláčame.

V diskusiách okolo zmluvy s Vatikánom sa len akosi okrajovo spomína existencia skupiny občanov, ktorí sú formálne evidovaní v niektorej cirkvi, ale nábožensky ostávajú úplne pasívni alebo sa proklamujú ako ateisti. Najnovšie prieskumy Sociologického ústavu SAV hovoria, že bez vyznania je u nás 16,3 % respondentov (údaj sa týka len dospelých a nie ich detí), čo v reálnych číslach znamená, že k nijakému náboženstvu sa nehlási okolo 900 tisíc občanov. V súvise s nadchádzajúcim sčítaním sa podaktorí obávajú chúlostivých otázok o majetkových pomeroch, no oveľa viac občanov má zábrany úradne prezentovať ateistický svetonázor, pretože napriek zákonom garantovanej ochrane u nás dôverné osobné údaje stále unikajú. Odkiaľ pramení strach verejne sa deklarovať ako občan bez vyznania alebo vo veciach viery pasívny či celkom ľahostajný?

Už po stáročia všetci pochybovači, odmietajúci pokornú slepú vieru v akéhokoľvek neviditeľného všemohúceho Boha, sú netolerantne a nenávistne klasifikovaní ako nemravní bezbožní vydedenci zo spoločnosti. Aj dnes sa im prisudzuje zodpovednosť za zhubný vplyv ich deštruktívnej životnej filozofii, prinášajúcej nebývalý nárast zločinnosti, surovosti v medziľudských vzťahoch, chamtivosti a bezohľadnosti v honbe za materiálnymi hodnotami a totálnej devalvácie základných mravných hodnôt, pretože vraj bez očisťujúcej viery v Boha človek nezastaviteľne skĺzava do prepadliska morálnej úbohosti.

Ateista na vidieku

V mestskej aglomerácii sa ateisti strácajú v anonymnej mase spoluobčanov, no na vidieku, kde ľudia ešte stále majú k sebe akosi bližšie, deklarovať sa verejne za ateistu znamená vylúčiť sa z pospolitosti ako nakazený prašivinou. V mentalite ľudí sa totiž z generácie na generáciu traduje rovnica: Veriaci – dobrý, mravne čistý človek; neveriaci – skazené amorálne indivíduum schopné všetkého zlého. Preto by bolo poučné uzákoniť, aby v priebehu jedného roka pri každej správe z čiernej kroniky (nielen pri krádeži, vražde, lúpeži, znásilnení, ale aj pri daňových, privatizačných a korupčných aférach) za menom a skratkou priezviska povinne sa uvádzala aj náboženská orientácia páchateľa (r.k., ev.a.v., žid, pravosl., gr.kat., sved.Jeh., advent., ateist. a podobne). Vyhodnotené údaje by potom objektívne ukázali, aký podiel na zločinoch majú veriaci a aký tzv. amorálni a hriešni ateisti! Kto by bol napokon bez viny a mohol do iného právom hodiť kameňom mravného opovrhnutia?

Skutočnosť je totiž spravidla celkom iná. Dnešný moderný, osobnostne pevne sformovaný jedinec nedokáže žiť bez istej životnej filozofie a hierarchie záväzných etických princípov. Preto aj ten, ktorý sa prezentuje ako neveriaci, vždy hlboko verí v akúsi najvnútornejšiu Autoritu a rešpektuje kódex vlastných neprekročiteľných noriem, zvyčajne prísnejších ako katolícke Desatoro. Dodržiava pritom nielen takmer všetky kresťanské prikázania, ale dobrovoľne k nim pridáva aj nejednu zásadu prevzatú buď z iných svetonázorových sústav, alebo diktovanú vlastnou stupnicou mravných pravidiel. V ich duchu žije, pracuje, vychováva deti, udržuje rodinu, správa sa k spoluobčanom, rešpektuje zákony a záujmy spoločnosti. Z morálneho hľadiska je ateista neraz čistejší a čestnejší ako takzvaný veriaci, ktorý kartu náboženského presvedčenia buď účelovo schováva v rukáve, alebo ňou ostentatívne búcha o stôl, pričom v praktickom živote jeho pokrytecky proklamovaná viera zostáva pred kostolným prahom a k ničomu ho mravne nezaväzuje.

Ateisti chcú byť osobne maximálne slobodní a nezávislí, pritom však zodpovedne, nesebecky a ohľaduplne využívať vlastné schopnosti pri existenčnej sebarealizácii. Ich filozofia je humanistická a morálna, pretože v jej epicentre je dôstojnosť človeka a efektívna ochrana jeho základných práv.

Napriek tomu však stále pretrvávajú tendencie odsúvať ateistov do nedôstojne nespravodlivej polohy občanov II. kategórie. Reprezentujú predsa názorovo zreteľne konfigurovanú, takmer miliónovú „menšinu“, ktorej hlas už nie je možné naďalej ignorovať a vytláčať celkom na perifériu. Jeden z čerstvých príkladov je naozaj príznačný: nedávno v rozhlase prvýkrát zaznel hlas občianskeho združenia ľudí bez vyznania, Prometheus. Vysielací čas bol o druhej po polnoci, práve vtedy, keď v televízii bežal chúlostivý erotický film. Obe relácie boli rovnocenne posunuté do tmavých nočných hodín, v ktorých každý slušný človek tvrdo spí!

Je už naozaj čas vykročiť z tieňa, do ktorého sú ateisti nielen ustavične zatláčaní, ale v ktorom aj sami zostávajú v dobrovoľnom ústraní. Ani bájny antický Prometheus neukradol bohom oheň, aby sa pri ňom zohrieval iba sám, ale aby jeho životodarné svetlo zaniesol všetkým ľuďom!

*  *  *

Autor je lekár a spisovateľ.

*  *  *

Prameň: Anton Rákay, „Vystúpiť z tieňa“, Pravda, 1. decembra 2000.

Otvorený list neteistickým filozofom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Edward Tabash

Situácia ateizmu v USA je síce iná, ako u nás, ale veľmi podobná. Poinformuje Vás o nej tento list, v ktorom sa niektoré formulácie temer doslovne kryjú s diagnózami a kritikami Antona Rákaya v predošlom článku. Tam i tu stojí teda pred humanistami úloha vyvolať ozajstné ľudové hnutie, ktoré účinne odmietne nadprirodzeno.

Naša spoločnosť sa nachádza na dôležitej križovatke dejín. Sme na rázcestí, odkiaľ jedna cesta vedie do ultravedeckého, teda racionalistického storočia. No úroveň religiozity, u nás i v niektorých iných štátoch, vyzerá najvyššia, aká kedy bola. Hovoril som súkromne s mnohými z Vás o tom, že by ste sa mali stať aktívnejšími v ohľade diskutovania o otázkach neviery. Mnohí z vás prejavili v tejto súvislosti zdržanlivosť a nechuť verejne sa zapojiť do snáh búrať náboženské dogmy, ktoré držia v zajatí skoro celú spoločnosť.

Chápem, že vysokoškolskí odborníci môžu mať určité zábrany zúčastniť sa verbálnych stretnutí, ktoré sa ľahko stávajú uštipačnými a neraz dokonca cirkusovými. Musím vás však vyzvať, aby ste si premysleli svoju neochotu ukázať otvorenejšie svoj postoj k neviere. Naša spoločnosť sa dostáva do objatia perverzného spôsobu myslenia. Tí, čo nekriticky prijímajú nedokázané nadprirodzené mytológie, sú uctievaní ako osobnosti, ktoré reprezentujú najvyššie úrovne morálnosti. Na tých, čo odvážne používajú schopnosti rozumu a logického myslenia, sa zazerá ako na nemravníkov a stelesnenie najhorších diablov. Svedomitého neverca, ktorý je čestný v odvahe a má silu vôle sledovať rozum v jeho nevyhnutných záveroch, spoločnosť nechváli, skôr sa ho stráni.

Pre mňa to znamená, že naša spoločnosť je morálne a intelektuálne chorá. Billy Graham napíše prostoduchú až idiotskú knižku o anjeloch a skoro všetkým našim susedom tečú slzy sentimentality. Ak niekto povstane a vysvetľuje, že všetky Grahamove tvrdenia sú čisté rozprávky pre deti, pozerá sa naňho ako na diabla.

Dokedy budeme trpieť spoločnosť, v ktorej sa slepá viera a vernosť mytológiám verejne uctievajú, kým úspechy tvorivého intelektu sa zaznávajú?

Všetci ste v pozícii hovorcov pre vec neviery pred veľkým publikom. Nemám na mysli len akademické debaty. Predpokladám prezentácie a prednášky pre občianske skupiny a všetky možné druhy organizácií celej spoločnosti.

Sám som sa už začal zúčastňovať na takých podujatiach. Mal som verejné rozhovory s takými teistami ako je Peter van Inwagen, Greg Bahnsen a, samozrejme, Wiliam Lane Craig. Hoci venujem veľa času zdokonaľovaniu svojich schopností, aby som sa stal Ingersolom dvadsiateho prvého storočia, nechcem byť jedinou osobou, ktorú ľudia a masmédiá príjmu ako hovorcu v prospech neviery.

Všetci ste preukázali neobyčajnú schopnosť vytvárať zničujúce argumenty proti náboženským dogmám. Mnohí z vás si vybudovali akademickú kariéru z vysvetľovania a odmietania nadprirodzených javov teizmu. Napriek presile vašich argumentov obrovská väčšina verejnosti ostáva v úplnej nevedomosti o tom, čo ste napísali a povedali.

Volám každého z vás, aby ste seriózne uvážili možnosť zviditeľniť sa v prúde podpory a presadzovania neviery. Oslobodiť modernú civilizáciu od pút náboženstva je hodnotný cieľ. Je to taký významný zámer, že odôvodňuje osobné zapojenie sa do intenzívneho ťaženia širšieho dosahu. Ja, ako právnik, by som nemal byť jedinou osobou v našich neteistických radoch, ktorá využíva príležitosť hovoriť a diskutovať pred verejnosťou o otázkach voľnomyšlienkarstva. Vy, naši profesionálni filozofi, by ste to tiež mali robiť. S každým, čo sa zdráha, som ochotný osobne si pohovoriť.

Sú medzi vami mnohé najkultivovanejšie mysle dnešných dní. Je tragédiou, že väčšina našej spoločnosti nie je informovaná o obrovskej sile intelektuálnych zbraní, ktoré ste vyrobili proti nadprirodzeným náboženským systémom. Neprijímam starú ošúchanú námietku o bežnom chápaní a technickom zázraku. Ani o jednom z vás sa nedá povedať, že by nevedel upraviť svoje akademické argumenty pre ľudové použitie. Som si istý, že každý z vás je schopný presvedčivo formulovať svoju výzvu nadprirodzenu alebo voči iným nezrovnalostiam a protirečeniam v podstate náboženstiev, a to každému priemernému človeku zrozumiteľným spôsobom.

V sedemnástom storočí malo voľnomyšlienkarstvo iskierku nádeje, že Spinozovo dielo zahryzne do prevládajúcej moci náboženských dogiem. Nestalo sa tak. V osemnástom storočí malo voľnomyšlienkarstvo iskierku nádeje, že Painov Vek rozumu porazí zakorenenú moc náboženských dogiem. Nestalo sa tak. Nikdy sa tak nestalo. V druhej polovici devätnásteho storočia malo voľnomyšlienkarstvo obrovskú možnosť zatriasť monopolom kontroly myslí cestou náboženských dogiem, a to vďaka rečníckym schopnostiam Roberta Ingersolla. Beda, pre väčšinu našej dnešnej spoločnosti sú Ingersoll a jeho dielo neznáme pojmy. O vedeckých pokrokoch dvadsiateho storočia sa dalo právom predpokladať, že uvoľnia škrtenie ľudských myslí náboženstvom. Storočie sa skončilo – a náboženstvo je tak pevne zakorenené, ako bolo, ak nie viac.

Nemôžeme pokračovať v strácaní príležitostí vyvolať ozajstné ľudové hnutie, ktoré odmietne nadprirodzeno. Čitatelia tohto otvoreného listu majú schopnosť byť časťou toho hnutia. Prosím, hovorme všetci o tom. Kiež je začínajúce dvadsiate prvé storočie časom, keď voľnomyšlienkarstvo dostane konečne svoje pevné a neodňateľné miesto na ľudovom trhu myšlienok.

Pre tých, čo ma čítajú v Anglicku a inde, môžem povedať len toľko, že čo som povedal, platí v prvom rade pre Spojené štáty, ale je rovnako naliehavé aj u nich a, samozrejme, aj v iných štátoch.

*  *  *

Edward Tabash, ústavný právnik v Beverly Hills, California, je sudcom pri okresných súdoch v Los Angeles County, prezidentom Center for Inquiry West (Západného centra pre bádanie) a právnym poradcom organizácie vysokoškolských študentov Campus Freethought Alliance (Aliancia voľnomyšlienkarov v internáte).

*  *  *

Prameň: Edward Tabash, An Open Letter to Nontheistic Philosophers, Free Inquiry, 20/4, s. 62, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Metafyzika hlupákov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Ludger Lütkehaus

Pochybné čary majú pomôcť, keď je existencia v úzkych: Šangri-la ezoteriky ponúka ohrozenému stvoreniu nové knihy

Tézy proti okultizmu, ktoré Theodor W. Adorno napísal v rokoch 1946/47 ešte v americkom exile, znejú zničujúco: „Sklon k okultizmu je príznak ústupu až zániku povedomia … Keď sa objektívna realita javí žijúcim ľuďom taká hluchonemá, ako nikdy nebola, snažia sa vymámiť z nej nejaký zmysel pomocou všelijakých abrakadabier. Naverímboha ho tušia v tom najbližšom, čo aj je zlé: Rozumnosť skutočnosti nie je im v poriadku, a tak ju nahradzujú poskakujúcimi stoličkami a vyžarovaním z kôpok zeme.“ A nasleduje ortieľ smrti: „Okultizmus je metafyzika hlupákov … Pochybné čary nie sú nič iné ako povážlivá existencia, ktorú ožarujú.“

K „hlupákom“ treba dnes pridať len feminínum ženskej frakcie, ovládajúcej súčasnú ezoteriku, a už triafa Adornov antiezoterický manifest priamo do čierneho stredu terča. Telekinéza, obcovanie s duchmi, prútikárstvo, numerológia, alchýmia, vykladanie z kariet, liečba kameňmi, astrológia, čítanie z ruky, ufológia, veštenie, šamanizmus, satanizmus, námesačníctvo, kolektívne pitie moču, turbotibetanizmus – každý ezoterický trh či veľtrh má všetko od amuletovej profylaxie po terapiu vôňami: niet takej táraniny, ktorej by sa neverilo. Niet takého kšeftu, ktorý by sa neuskutočnil. Niet takého guru, ktorý by nenašiel svojich zákazníkov. Niet takého učeníka, ktorému by to bolo hlúpe. A niet nádeje, ktorá by nebola vysmiata.

Proti ezoterike ešte nenarástla intelektuálna bylina

Skutočnosť, že za 50 rokov po prvom uverejnení Adornových Téz v knihe Minima moralia ich môžeme bez akýchkoľvek ťažkostí aktualizovať, svedčí, že proti ezoterike ešte nenarástla nijaká bylina, a tobôž nie intelektuálna, čo by bolo Adornovi po chuti. Ezoterika búmuje a búmuje. Každé Vianoce sa nám valí do domu nová lavína vysokolesklých prospektov ezoterickej vlny na surfovanie. Aj kedysi solídne vydavateľstvá sa zapredali aj civilnej divinácii (zbožšťovaniu). Skoro by sa zdalo, že len ezoterika môže zadržať hroziacu smrť knihy; čím by sa, samozrejme, nevyhralo veľa.

No najnovšie sa objavujú a množia aj protihlasy. Ozývajú sa nielen konkurenciou ohrozené „staré“ náboženstvá, vysielajúce do boja svojich poverencov pre boj so sektami, aby ubránili svoj náboženský podiel na trhu. Nonšalantne vyhlasujú, že ezoterika a náboženstvo, povera a viera, guru a vykupiteľ, sekta a cirkev – veď to všetko nemá vraj jedno s druhým nič spoločné! Len sem-tam sa hlási k slovu tichý, ale tvrdošijný hlas rozumu. Bolo by naozaj na smiech, keby po troch storočiach európskeho osvietenstva mala ostať len ezoterika ako odtlačok náboženstva, ako paródia diskreditovanej vedy a ako racionálna stratégia predaja iracionálna.

S vývojovým predstihom, ktorý má vo veciach ezoteriky, a teda aj antiezoteriky od vždy americká scéna, vydala Melanie McGrathová už r. 1995 po svojej „duchovnej odysei“ po americkej púšti knihu Motel Nirvana; v nemčine vyšla r. 1999 pod názvom Instant Karma (Okamžitá karma). Teraz prichádza s podobným titulom Marcus Hammerschmitt: Instant Nirvana. Das Geschäft mit der Suche nach dem Sinn. (Okamžitá nirvána. Obchod s hľadaním zmyslu). Je to hlasná kritika ezoteriky. Chcela by to byť kritická teória ezoteriky. Ba viac, chcela by to byť poprava ezoteriky.

Hammerschmitt sa odvoláva, a to nie hanblivo, na Adornove antiokultistické tézy. Prípadné rozdiely medzi okultizmom, špiritizmom a ezoterikou (môžeme to všetko prekladať ako náklonnosť k temnotám, k duchárstvu a k tajuplným vnútorným názorom na nočnú stranu prírodných a duchovných vie) vyhlasuje za zanedbateľné. Aj v aforisticky zacielenej forme jeho textov vidno, že Hammerschmitt sa inšpiruje u Adorna: Blesky osvietenia majú temnotu osvietiť a zároveň zničiť. A často slobodno jasať: Tak sarkasticky trefne, tak žlčovo výsmešne sme videli ezoteriku odkrágľovanú len v Adornových spisoch, a to najmä na začiatku knihy, kde je zmes analýz, ktoré sú diagnózami, a zaujímavé preukazné opisy konkrétnych prípadov. Neskôr sa furiozo štýlu upokojuje. No popravy sa nemajú robiť s prieťahmi.

S Adornom má však kniha spoločný aj jeden dôležitý nedostatok antiezoterického presviedčania, o ktorom Hammerschmitt vie, ale nechce ho odstrániť. Svojich antipodov, povedzme protivníkov, nemôže presviedčanie zasiahnuť, ale malo by ich získať na svoju stranu, ak chce odpomôcť chorobe ducha. To presviedčanie je intelektuálne a kritické, a to aj tam, kde nič nie je menej účelné ako kritická intelektualita. Predovšetkým: Prihovára sa zvonka, a to tým neúprosnejšie, že kritický kritik bol sám kedysi vnútri: Hammerschmitt sa priznáva, že voľakedy veril na vykladanie z kariet. To patrí do psychológie renegáta.

Niežeby sa antiezoterické presviedčanie malo stotožňovať s nevýslovnosťou svojich tém. Vyžadovať čo len provizórne terapeutickú alebo pedagogickú identifikáciu by bolo priveľa. Somárčina ostane somárčina. Renegáti majú právo zožať zisky svojej choroby. No niektoré potreby a najmä poranenia, z ktorých ezoterika čerpá, treba brať vážne.

Pritom sa Hammerschmitt od Adorna naučil dešifrovať „pochybné čary“ ako príznak spoločnosti, ktorá svojim členom ponúka len povážlivú existenciu. Napr. reálna spoločenská degradácia sa kompenzuje mysterióznou drámou reinkarnácie, pri ktorej sa biedne ponižované prasa od susedov pozdvihne do neba najvyššej dôležitosti. Ako u Adorna, ani Hammerschmitt tu nepriznáva poľahčujúce okolnosti, ba ani sa nepokúša o pochopenie, ale „pochybné čary“ a „povážlivá existencia“ sa spolu podrobia zostrenému kriticko-teoretickému najvyššiemu súdu. Očividné je, ako to kritickou inteligenciou zatrasie.

Dialektický prístup

Tu sa opäť skôr ponúka dialektický prístup, napríklad stopára Ernesta Blocha. Pre antiezoterickú streľbu sa možno uňho zásobiť muníciou nie horšie ako u Adorna: ezoterika je „poznanie pre stredný stav, ale zapáchajúce“, je to „zlumpačený druidizmus (uctievanie prírodných síl) na novinovom papieri“, je to „spevokol stotisíc šialencov“. Ale nájde sa aj variant k Adornovi: „čary sú pochybné, ale neboli také od počiatku“. Encyklopedista nádeje nachádza dokonca aj v ezotericky skreslených predstavách nirvány obrazy so štipkami rešpektability. Potom však prichádza v dialektickom filozofickom kalendári na rad jeho najväčší svätý, sv. Marx. V jeho najznámejšej, hoci stále opäť a opäť falošne citovanej nábožensko-kritickej vete možno výraz náboženstvo bez obáv nahradiť výrazom ezoterika. „Ezoterika je … ópium ľudu“, teda v každom prípade akéhosi polovzdelaného ľudu; genitivus possessivus vyjadruje vlastníctvo tohto ľudu; mnohí úmyselne nepovedia „pre ľud“. A potom sa už len doplní z Marxových litánií na náboženstvo často prehliadané: „Je vzdychom ubiedeného tvora, je chorobou bezcitného sveta.“

Žeby ezoterika bola súčasne, ako Marx pokračuje, „duchom duchaprázdnych stavov“? – to by bola pre ňu príliš veľká pocta. Nech stačí, ak v „pochybných čaroch“ spoznáme „vzdych“, a to možno nielen vzdych vyliečiteľnej „pochybnej existencie“, biedneho tvora, ktorý by si raz rád slobodne vydýchol; zbedačeného života, ktorý v bezcitnom svete dychtí po teple a svetle; chorého, nevykúpeného života, hľadajúceho za každú cenu zdravie a spásu; absurdného života, túžiaceho po nezvestnom zmysle a nachádzajúceho všade len znaky a náznaky; disonantného úlomkovitého života, utiekajúceho sa do vesmírnej jednoty. To síce nepovýši ezoteriku do šľachtického stavu, ale uvedie ju aspoň do lepšej spoločnosti, ako keď raz Schopenhauer, ktorý naozaj nebol rojko, v neobvyklej roli duchára priznal akési oprávnenie aj vzdychajúcej a túžiacej „metafyzickej potrebe“.

Ostatne ani Adorno ani jeho najnovší potomok nemajú jednu dôležitú schopnosť: vidieť aj tragikomickú stránku veci. Akokoľvek chápeme Hammerschmittovu zlostnú záľubu v ezoterických jednotlivostiach – nevyskytujú sa na scéne aj požehnaní „pasívni humoristi“, ako ich volá Jean Paul, ktorý nie je k ezoterike bezcitný ? Títo by mohli všeličím prispieť – na rozosmiatie.

Keď úradník slávi slasť celistvosti

Čo sú už voľakedajší „keralógovia“, ktorým vševediaci boh spočítaval ich vypadávajúce vlasy, proti dnešným vedcom o anjeloch, „angelológom“, ktorí sa cítia neustále „vedení“ a svoj vek počítajú na eóny (zastarané knižné a básnické označenie akejsi najvyššej geochronologickej jednotky – Slovník cudzích slov, SPN 1997) ? Nie je to úžasné, že sa ufológovia starajú o kozmické možnosti dopravných spojení tam, kde v minulosti z vlastnej obmedzenej zázračnej moci bolo možné len chodiť po vode alebo pozdvihnúť sa do vzduchu? Nezaslúži si náš obdiv, ak vďaka ponukám ezoterickej liečby máme k dispozícii oveľa viac metód na liečenie a uzdravenie, ako vôbec existuje v súčasnosti chorôb? Nie je to komické,

keď zúfalo hľadajúci úradník a jeho medzi manželstvom a láskou váhajúca manželka naraz pocítia vo vesmíre svojej útulnej meštianskej izby nevyhnutné „divinácie“ (žeby to neboli len „božské“ pocity?), môžu spolu sláviť slasti „celistvosti“ a v harmónii so sebou samými a s celým svetom konečne, áno, konečne každý nájde svoj a toho druhého „stred“?

Nesedeli by ste radi s nimi, keď vďaka vytrženiam tantristickej lásky mužovi a bohu oddaná Šakti s jej na prijatie pripravenou Yoni sedí na kolmo k nebu nastavenom Lingame, aby ste potom aj vy zakúsili ten pokoj, ktorý poskytne len maľovanie Mandala a mrmlanie Om-Mani?

Zasmiať sa nad problémom nemusí byť vždy od veci. Príkladne to dosvedčuje najnovšia kniha Janwillema van de Weteringa, známeho ako experta pre budhizmus typu zen a autora detektívnych románov. Spája pohľad znalca zvnútra s neúctivosťou a priateľsky ironickou veselosťou náhodného pozorovateľa. S parodickou knihou o pobožných meditáciách s názvom Reine Leere (Nič než prázdnota) sa mu podarila ohromná kniha, napínavá, lakonická, paradoxná, múdra a vonkoncom žartovná. Autor čerpá zo skúseností človeka, ktorý meditoval 40 rokov a je doma medzi všetkými Senseimi, Yogami, Lamami a Guru. Ale podľa závažnej budhistickej pravdy to všetko vedie len k „bezdomovosti“, aj keď na každom meditačnom rohu na nás čaká nejaký sprostredkovateľ spásy, ponúkajúci nám odprevadenie k osvieteniu. Nič ľudského nie je týmto čatám spasiteľov cudzie. Milujú peniaze, aj ženy, alkohol, aj moc, aj osvietenie, ak je to moc ich osvietenia. Ale de Weteringovi nie je nič vzdialenejšie ako smutné objasňovania sklamaného člena cechu. Realizmus a neúctivosť sa uňho spájajú s nenáročnou všeobecnou múdrosťou. De Wetering vie nájsť iskru v každej prehre.

Neopováž sa používať vlastný rozum!

Humoru sa neodrieka ani veľká znalkyňa Tibetu Alexandra David-Néelová. Od svojich raných stretnutí s teozofiou nazbierala veľa ezoterických skúseností. V jej posmrtnom diele Le sortil?ge du myst?re (Čarodejníctvo mystéria), preloženom do nemčiny pod čarám naklonenom názve Im Banne der Mysterien (V zajatí mystérií) nájdeme prehľad všetkého, čo sa kedy ezoterického udialo medzi Seinou a Gangou, medzi britskými aristokratmi a francúzskymi úradníkmi, v teo-, antropo- a diabolo-filozofických spoločnostiach tejto zeme. Autorka dobre vie, že medzi nebom a zemou je viac ľahkovernosti , ako si naša školská múdrosť vie predstaviť; medzi samými ľahkovážnymi duchmi, ktorí sa výstupu z vlastnej, sebou samým zavinenej nedospelosti, boja viac ako moru: „Neopováž používať vlastný rozum bez cudzieho návodu!“ Tento sarkastický materský vtip pani David-Néelovej hovorí sám za seba. Je to kniha s psychohygienickým potenciálom práve pre insiderov v liečbe.

Samozrejme pôsobí rušivo, ak sa súčasne znovu vydáva aj najslabšia kniha A. David-Néelovej z r. 1961, Unsterblichkeit und Wiedergeburt (Nesmrteľnosť a znovuzrodenie). Hoci sa jej podtitul vydáva za etnologicky neutrálny (Učenie a zvyky v Číne, Tibete a Indii), vychádza z článku viery, ktorý je pri zovšeobecnení neudržateľný:

„Predstava o konci žitia je nepríjemná a jednoducho neúnosná pre každého jedinca … Zo všetkých svojich síl sa snažíme byť tu dlho, nekonečne dlho, večne.“

Ak dovolíte, recenzentovi ako jedincovi nie je táto predstava vôbec nepríjemná. A veď práve budhizmus, v každom prípade pôvodný teravada-budhizmus, sa pokúša o úplné vyhasenie všetkých znakov života na tejto zemi a to má potom byť nirvána. Naproti tomu trvalý smäd západných indivíduí po trvaní bytia, ktorý je ozaj neuhasiteľný, trvá na svojich nesmrteľných románoch na pokračovanie, a ezoterika s jej rozprávkovou možnosťou reinkarnácií vrátane riadeného putovania duší im rada ukazuje cestu.

Celkom iste je ezoterika doma vo všetkých knihách tejto Zeme o smrti, najmä v tibetských. To je asi najvážnejší dôvod, prečo oddávna hľadá svoj raj v Tibete. Táto krajina sa stala obľúbeným cieľom západných túžob a fantázií. Mlado- a staro-ezoterici, veštci-novovekári, extrémni duchovní horolezci, neoanimisti, tantra-mystici, astrológovia značky „per aspera ad astra“, experti na amulety, živé veštiarne z ruky a vôbec všetko, čo nachádza potešenie v prísľuboch rýchlej spásy od Yaka po Yetiho, tu je doma. „Vysoké hory, hlboké mystériá“ (Hammerschmitt). A tých, čo zatiaľ ostávajú doma pri ezoterickom domácom kine, sprevádza celá inflácia „živých Budhov“, na ktorých nie je pravý ani len ich titul „Budha“.

Aby sme nezabudli: Čínska okupácia umožňuje západným sympatizantom Tibetu, ktorí sa síce odvrátili od revolučných myšlienok roku 1968, ale predsa len v určitom rozsahu sa radi politicky angažujú, aby si kompenzovali zlé svedomie akousi červeno-zeleno kolorovanou identifikáciou. Broja za Tibet ako záštitu miernosti, matriarchátu (?) a ekológie! Diferencovaný pohľad na komplexné čínsko-tibetské dejiny posledných storočí ostáva výnimkou.

Za takýchto okolností museli prísť aj prestreľujúce kontrareakcie. Autori ako Victor a Victoria Trimondi objavili obrysy „budhokratického“ svetového sprisahania, ktoré nadväzuje na tibetský mýtus o ríši „Šambala“ v krajine Šangri-la. Pre budhizmus prijateľnejšou „strednou cestou“ sa uberajú knihy experta Michaela von Brück Náboženstvo a politika v tibetskom budhizme, Uli Franza Návod na použitie pre Tibet a najmä cenné dielo Martina Brauena Vysnívaný Tibet. Klamné predstavy západu.

Od projekcií prvých kresťanských misionárov cez teozofických okultistov až po ezoteriku našich dní dokumentuje Brauenovo kompendium pozitívne aj – v menšej miere – negatívne obrazy Tibetu, teda až po živých Budhov filmu a malých Budhov kreslených románov. Brauen sa venuje podrobne aj v súčasnosti sa rozrastajúcej „hnedej“ ezoterike, ktorú u Hammerschmitta predstavuje katastroficky krvavý a násilie obľubujúci variant tibetizmu (popri baránkovo trpezlivom mierumilovnom variante). Hákový kríž v nej korešponduje s budhistickou svastikou. Dejiny tibetsky kódovanej „áriozofie“ siahajú od teozofickej „náuky o koreňoch rasy“ Heleny Blavatskej, podľa Hammerschmitta „pramatky všetkých nezmyslov“, cez spoločnosť Thule, Himmlerovo „dedičstvo po predkoch“, expedíciu SS-áka Ernsta Schäfera do východného Tibetu až po súčasný neofašisticky zafarbený mýtus o ríši Šambala. Je to v pravom zmysle slova „metafyzika hlupákov“; ale moc si z toho nič nerobí, ak je hlúpa a nie len zlá. No pri hnedej ezoterike prechádza každému chuť smiať sa.

Žiaľ, po Brauenovej knihe sa humor nevráti ani pri novom preklade svetového klasika Tibetu Jamesa Hiltona, svetového bestselleru Stratený horizont. Kniha z roku 1933 je aj dnes fascinujúca a napínavá. Hiltonova krajina Šangri-la, ním takto pokrstený a neskôr príslovečný raj múdrych ľudí za tibetskými horami, utopické útočište pred svetom topiacom sa v mori krvi svojich vojen, sa prezentuje príťažlivo, kultivovane, s mierou vo všetkom, aj v cnosti. Ale teraz sme sa dozvedeli u Brauena, ako aj za Hiltonovým mierumilovným Šangri-la striehne autokratická Šambala. Aj tá na pohľad najmiernejšia forma ezoteriky ukazuje svoje „hardcore“ (tvrdé) srdce. Ďalší stratený raj.

Čo sa tu dá robiť? Možno naozaj len to, čo najradšej radí svojim adeptom ezoterický psychogýč, ale bez toho, že by to vzťahoval na seba: pustiť k vode!

*  *  *

Prameň: Ludger Lütkehaus, Die Metaphysik der dummen Kerle, Die Zeit, 28, s. 47-48, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Ak sa Kristus nevráti na zem sám od seba ...

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Internet

„Projekt druhého príchodu Krista na zem“ (Second Coming Project, SCP) je názov všeobecne prospešnej organizácie v Berkeley v Kalifornii, ktorá chce privolať dlho očakávaný druhý príchod Krista na Zem. Teoreticky: Turínska plachta + klonovaná ovečka Dolly = a nový Spasiteľ je tu!

SCP má v úmysle prehľadať všetky existujúce relikvie po Ježišovi a v apríli 2001 z toho klonovať druhého Spasiteľa, aby sa na Vianoce opäť z panny narodilo genetické dvojča. Náhradná matka sa už dobrovoľne prihlásila. Pre tento účel musí byť samozrejme aspoň jedna z početných relikvií vlasov, krvi alebo predkožky, uschovávaných v rozličných kostoloch, pravá. Zatiaľ sa nehovorí, podľa čoho sa pri rozbore DNA pozná, že naozaj ide o gény bohočloveka, a na otázku, či už má nejaké relikvie ako surovinu na začiatok, nedáva SCP zatiaľ odpoveď.

Nie je celkom isté, či sa to všetko myslí vážne. Ale jeden zástupca katolíckej cirkvi už zaujal stanovisko: Richard Dedinčan z Celoštátnej stálej konferencie katolíckych biskupov, ktorý už dávnejšie odmietol klonovanie ľudí, považuje ho pri božských bytostiach za nemožné a poukazuje na platnú zásadu, že rovnaký genetický materiál nie je zárukou pre rovnaké duchovné vlastnosti.

Prameň: www.clonejesus.com; Alternet Independent News & Information, 23.09.2000; Skeptiker, 13/4, s. 206, 2000.

Divotvorní liečitelia v Taliansku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Rímsky parlament chystá zákon proti škodlivým dôsledkom boomujúceho (kvitnúceho) okultizmu. Bezprostrednou príčinou je smrť jedného Sicílčana, ktorý umrel po vypití „zázračného nápoja“. Takýmto čarodejstvám sa najnovšie robí veľká reklama aj v talianskej televízii; poslednou novinkou je nápoj proti AIDS (cena ročnej liečby asi 30.000 DM).

V súčasnosti prebieha trestné pokračovanie pre podvod proti 3000 mágom. Mágovia, divotvorní liečitelia a veštkyne sú tradične výhercami na rozsiahlej scéne okultizmu a ezoteriky v Taliansku, ktorá sa v posledných rokoch ešte rozrastá. Odhaduje sa, že 40 tisíc remeselných okultistov má ročný obrat štyri miliardy DM. Ich služby využíva ročne asi osem miliónov Talianov, a to niekedy aj viackrát do roka.

Pre súčasnú hospodársku situáciu je charakteristické, že najnovšie sa klienti nezaujímajú len o pohľad do budúcnosti ako taký, resp. o vývoj svojich spoločenských a osobitne ľúbostných vzťahov, ale čím ďalej tým viac aj o problematiku svojej nezamestnanosti. Ak na to majú, nebude asi ich finančná situácia taká zlá.

Prameň: -jb-; dpa. 11. 10. 2000; Skeptiker, 13/4, s. 207, 2000.

Impérium, najvyššie štádium imperializmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Toni Negri

V čom sa systém ovládnutia sveta kapitalizmom líši od imperializmu, ako ho definovala marxistická tradícia? Na aké ekonomické, technologické, sociálne a politické transformácie sveta odpovedá tento vývoj sveta ? A aké to má dôsledky pre boje v západných štátoch, štátoch v prechode a štátoch tretieho sveta?

To sú zásadné otázky, ktorými sa zaoberá Impérium, kniha, ktorú napísali Američan Michael Hardt a Talian Toni Negri; nedávno vyšla vo francúzskej verzii. Jej originálne, často až provokatívne tézy, si zaslúžia pozornosť. Prečítajte si, čo o nej hovorí jeden z autorov.

Základom knihy Empire, ktorú som napísal štvorručne s Michaelom Hardtom, sú dve myšlienky, ktoré mi napadli medzi Golfskou a Kosovskou vojnou.

Prvá: niet globálneho trhu (v tom zmysle, ako sa mu hovorí od pádu berlínskeho múru, totiž nielen ako makroekonomická paradigma, ale aj ako politická kategória) bez rámca juristického stavu, a tento nemôže existovať bez moci, ktorá zaručuje jeho účinnosť.

Druhá: juristický stav svetového trhu (ktorý voláme „imperiálnym“) neoznačuje len novú formu najvyššej moci, ktorú sa snaží organizovať: znamená aj sily života a neposlušnosti, produkcie a triedneho boja, ktoré sú nové.

Medzinárodné politické skúsenosti od pádu berlínskeho múru plne potvrdzujú túto hypotézu. Je tu teda čas na ozajstnú diskusiu a experimentálne preverenie konceptov (lepšie by bolo povedať: spoločných mien), ktoré navrhujeme, aby sa – vychádzajúc z novej organizácie svetovej moci – obnovila politická a juristická veda.

Len blázon by mohol popierať existenciu aktuálneho globálneho trhu. Stačí prejsť sa po internete a presvedčíte sa, že tento globálny rozmer trhu reprezentuje nielen originálnu formu svedomia, resp. horizont dlhej praxe predstavivosti (ako nám to rozprával Fernand Braudel v súvislosti s renesanciou), ale ozaj súčasnú organizačnú štruktúru. Ba viac: je to nový svetový poriadok.

Svetový trh sa zjednocuje politicky okolo toho, čo sa od vždy považovalo za znaky suverenity: vojenská, peňažná, komunikačná, kultúrna a jazyková moc. Vojenská moc sa javí tak, že len jedna autorita ovláda všetky druhy zbraní, vrátane jadrových; peňažná moc je podložená existenciou hegemonickej meny, ktorej je podriadený celý rozmanitý svet financií; komunikačná moc znamená triumf jedného kultúrneho modelu, nakoniec jedného celosvetového jazyka. Toto usporiadanie je supranacionálne, svetové, totálne: voláme ho „impérium“.

Túto „imperiálnu“ formu vlády však treba odlišovať od toho, čo sa počas storočí nazývalo „imperializmom“. Pod týmto výrazom rozumieme expanziu národného štátu mimo svojich hraníc; vytváranie kolonialistických vzťahov (často zastieraných predstieraním modernizácie) na účet národov, ktoré dosiaľ nemali nič spoločné s eurocentristickým procesom kapitalistickej civilizácie; ale aj štátnu, vojenskú a hospodársku, kultúrnu, ba aj rasistickú agresivitu silných štátov voči slabým.

V súčasnej imperiálnej fáze už niet imperializmu – alebo, ak pretrváva, je to prechodný stav na ceste k cirkulácii hodnôt a mocí v rozsahu celého impéria. Niet už ani národného štátu: chýbajú mu tri základné charakteristiky suverenity: vojenská, politická a kultúrna moc, ktorých sa zmocnili alebo ich zničili centrálne moci impéria. Takto sa stráca a prestáva existovať podriadenosť bývalých koloniálnych štátov ich imperialistickým materským národným štátom, ako aj voľakedajšia imperialistická hierarchia kontinentov a štátov : všetko sa to reorganizuje podľa potreby nového unitárneho horizontu impéria.

Prečo nazývať „impériom“ (a trvať na novosti juristickej formuly tohto výrazu) to, čo by sa dalo jednoducho považovať za americký imperializmus obdobia po páde Múru? Na to odpovedáme jednoznačne: v rozpore s tým, čo tvrdia poslední prívrženci nacionalizmu, impérium nie je americké – ostatne, v priebehu svojej histórie boli Spojené štáty oveľa menej imperialistické ako Britovia, Francúzi, Rusi alebo Holanďania. Nie, impérium je jednoducho kapitalistické: je to svetový poriadok „kolektívneho kapitálu“, je to moc, ktorá vyhrala občiansku vojnu 20. storočia.

Biť sa proti impériu v mene národného štátu je teda prejavom úplného nepochopenia skutočnosti nadnárodného komanda, jeho imperiálnej formy a jeho triednej povahy: je to mystifikácia. V impériu prispievajú ku „kolektívnemu kapitálu“ americkí kapitalisti takisto ako ich európski partneri, tak tí, čo budujú svoje bohatstvo na ruskej korupcii ako arabskí šejkovia alebo boháči z Afriky či Ázie, ktorí si môžu dovoliť posielať svoje deti na harvardskú univerzitu a svoje peniaze na Wall Street.

Čim je nový poriadok účinnejší, tým je totalitárnejší

Isteže, rozhodujúce americké úrady nemôžu odmietnuť svoju zodpovednosť za imperiálnu vládu. Spolu s Michaelom Hardtom si však myslíme, že je tu určité podielnictvo. Formovanie amerických elít závisí v súčasnosti do značnej miery od multinacionálnej štruktúry moci. „Monarchická“ moc amerického prezidentstva podlieha vplyvom „aristokratickej“ moci veľkých medzinárodných konglomerátov, či už finančných alebo produkčných, no súčasne musí brať do úvahy tlaky chudobných národov a s tým súvisiacu funkciu robotníckych organizácií, skrátka, „demokratickej“ moci reprezentantov vykorisťovaných a vylúčených tried obyvateľstva.

Na tom sa zakladá naša reaktualizácia definície imperiálnej moci v zmysle historika Polyba. Polybos sa narodil medzi 210 a 202 p.n.l., po páde macedónskej ríše sa vysťahoval do Ríma, kde sa stal hlavným historikom víťazstva Ríma nad Kartágom a rímskej expanzie smerom do Orientu; snažil sa vysvetľovať historické udalosti, ktorých bol svedkom, pragmaticky. Umrel asi r.126 p.n.l. K americkej ústave by bol pridal dodatok, umožňujúci jej rozvíjať na celosvetovej úrovni množstvo spôsobov vlastnej vlády a integrovať do vlastnej dynamiky konštrukciu celosvetového verejného priestoru. Chýrny „koniec dejín“ predstavuje práve túto rovnováhu funkcií kráľovskej, aristokratickej a demokratickej vlády, ako ju určuje americká ústava, ktorej platnosť bola rozšírená imperiálnym spôsobom na celú oblasť svetového trhu.

V skutočnosti je celý rad chúťok impéria vládnuť svetu úplne iluzórny. To však nebráni jeho juristickému, politickému a svojbytostnému poriadku, aby bol nad všetky pochybnosti účinnejší – a, samozrejme, totalitaristickejší, ako všetky tie vládne formy, ktoré mu predchádzali, pretože sa pevne zakoreňuje postupne vo všetkých zemepisných oblastiach sveta, využívajúc ekonomicko-finančné zjednocovanie ako prostriedok autority imperiálneho práva. Horšie: stále prehlbuje svoju kontrolu všetkých aspektov života.

Preto zvýrazňujeme novú kvalitu imperiálnej moci, „biopolitiku“. Udalosťou, ktorá znamenala jej príchod na svetovú scénu, bol prechod od fordistickej organizácie práce do organizácie postfordistickej; a od spôsobu manufakturálnej výroby do širokých valorizačných a exploatačných foriem: sociálnych a nemateriálnych; do foriem, ktoré investujú do produkcie život aj s jeho intelektuálnymi a citovými prejavmi, s jeho obdobiami reprodukcie, aj migrácie chudobných po kontinentoch … Impérium buduje biopolitický poriadok, pretože produkcia sa stala biopolitickou.

Kontrolné mechanizmy impéria

Inakšie povedané, kým národný štát používa disciplinárne opatrenia na organizáciu svojej vlády a zachovanie dynamiky súhlasu občanov, čím vytvára súčasne určitú sociálnu integráciu aj príhodné modely občianskosti, zatiaľ impérium rozvíja svoje kontrolné mechanizmy tak, že zasahujú do všetkých aspektov života prostredníctvom schém produkcie a občianskosti, ktoré zodpovedajú totalitárnej manipulácii všetkých ľudských činností, životného prostredia, sociálnych a kultúrnych vzťahov, atď.

Ak deteritorializácia produkcie (odsťahovanie tovární) povzbudzuje k mobilite a sociálnej flexibilite, zvyšuje aj pyramídovitú štruktúru vlády a globálnu kontrolu aktivácie postihnutých spoločností. Tento proces sa zdá byť nezvratným, a to či už ide o prechod štátov do sféry impéria, či o premiestnenie produkcie bohatstiev z tovární do spoločnosti a práce do komunikácie, alebo dokonca o vývoj disciplinárnych spôsobov vlády smerom k metódam kontroly.

Čo je príčinou tohto prechodu? Podľa nás je to výsledok boja robotníckej triedy, proletárov tretieho sveta a emancipačných hnutí, ktoré prebehli bývalým svetom reálneho socializmu. V tom je marxistický prístup: boje plodia vývoj, proletárske hnutia tvoria históriu.

V tomto zmysle robotnícke boje proti taylorizovanej práci urýchlili technologickú revolúciu, ktorá zas viedla k socializácii a informatizácii produkcie. Rovnako aj nepotlačiteľná vlna pracovnej sily v postkoloniálnych krajinách Ázie a Afriky vyvolala súčasne skoky produktivity práce aj migračné hnutia, ktoré otriasli nacionalistickými strnulosťami pracovných trhov. A nakoniec v štátoch, ktoré sa volali socialistické, túžba nových vrstiev technických a intelektuálnych pracovníkov po slobode vyvolala pád starých predstáv o socialistickej disciplíne, čo zlikvidovalo umelé stalinské znetvorenie pravidiel svetového trhu.

Výstavba impéria predstavuje kapitalistickú reakciu na krízu starých systémov ovládnutia pracujúcej sily vo svetovom rozsahu. Súčasne otvára novú etapu boja vykorisťovaných proti moci kapitálu. Národný štát, v ktorom sa dosiaľ odohrávali triedne boje, je v agónii, ako boli pred ním kolonialistický a imperialistický štát.

Priznať hnutiam robotníckej triedy a proletariátu túto modifikáciu paradigmy kapitalistickej moci znamená povedať, že ľudia sa blížia k svojmu oslobodeniu od kapitalistického spôsobu produkcie. A odlíšiť sa od tých, čo plačú krokodílie slzy nad koncom odborárskych dohôd nacionálneho a odborárskeho obdobia, čo sú ako tí, čo oplakávajú krásne časy, ktoré pominuli, tí nostalgici, čo žialia za sociálnym reformizmom, presiaknutým hnevom vykorisťovaných, často aj závisťou, ktorá tlela pod predstavami utópie.

Rodia sa nové sily

Nie, sme uprostred svetového trhu. A chceme sa stať aktuálnymi reprezentantmi dávnych predstáv a snov, že jedného dňa sa vykorisťované masy zjednotia v Internacionále komunistov. Lebo vidíme, že sa rodia nové sily.

Môžu sa boje raz stať dosť masívnymi a hryzavými, aby destabilizovali, dokonca zničili komplexnú organizáciu impéria? Táto hypotéza vedie „realistov“ všetkých druhov k ironickej poznámke: že ten systém je taký silný! Pre kritickú teóriu však v rozumnej utópii nie je nič neobyčajné. Ostatne, iný výraz pre alternatívu neexistuje, pretože vykorisťujú a komandujú nás v tomto impériu, a nie inde. Impérium predstavuje súčasnú organizáciu kapitalizmu v plnej reštrukturalizácii, a to po storočí proletárskych bojov, ktoré nemali obdoby v dejinách ľudstva. Naša kniha teda vzbudzuje určitú túžbu po komunizme.

Ústredná téma vinúca sa všetkými analýzami sa dá redukovať na jedinú otázku: ako môže v impériu prepuknúť občianska vojna más proti svetu kapitálu? Prvé skúsenosti z bojov v tejto novej oblasti moci, vyhlásených alebo podzemných, poskytujú tri cenné poučky. Tieto boje žiadajú v prvom rade zaručenú mzdu a potom nový typ demokracie pri kontrole politických podmienok reprodukcie života. Rozvíjajú sa v hnutiach populácií mimo rámca nacionalizmu, túžiacich po zrušení hraníc a celosvetovom občianstve. Priťahujú davy a jednotlivcov, ktorí si chcú späť privlastniť plody práce, ktorá sa v dôsledku permanentnej technologickej revolúcie stala ich majetkom – viac: stala sa ozajstnou protézou ich mozgu.

Väčšina týchto myšlienok vznikla pri parížskych manifestáciách v zime r. 1995, za tejto „komúny Paríža pod snehom“, ktorá podnecovala ľudí viac ako obrana verejných dopravných prostriedkov: išlo o subverzívne sebavedomie občanov veľkého mesta. Už nás delí pár rokov od tejto skúsenosti. A predsa všade, kde došlo k bojom proti impériu, vystupoval do popredia fenomén, na ktorom vždy veľmi záležalo: nové povedomie, že spoločné dobro je rozhodujúce tak v spoločnom živote ako vo výrobe; že je dôležitejšie ako dobro „súkromné“ alebo „nacionálne“, ak máme použiť tieto zastarané názvy. Iba „spoločné“ sa stavia na odpor proti impériu.

„Spoločné“ je koncept, na ktorom pracuje Toni Negri. Nejde tu o „spoločný majetok“ v starom zmysle slova, ale o „spoločné“, ako o ňom rozmýšľal Spinoza.

*  *  *

Toni Negri je s Michaelom Hardtom spoluautor knihy Empire (Exils, Paris, 2000). Bývalý riaditeľ Ústavu politických vied univerzity v Padove, historický leader skupiny Potere operaio (Robotnícka moc), Antonio (Toni) Negri si v súčasnosti odpykáva vo väzení Rebibbia v Ríme trest sedemnásť rokov väzenia za „ozbrojené povstanie proti štátu“ a tri a pol roka za „morálnu zodpovednosť“ za ozbrojené zrážky medzi aktivistami a políciou v Miláne v rokoch 1973-77. Má však povolené denné vychádzky. Počas svojho štrnásťročného exilu v Paríži prednášal na Ecole normale supérieure (slávne gymnázium v ulici Ulm), na univerzite Paris-VIII a na Medzinárodnom filozofickom kolégiu.

Prameň: Toni Negri, L’«Empire», stade supr?me de l’impérialisme, Le Monde diplomatique, č. 562, s.3, január 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Nová kniha: Vzácna zem

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Peter D. Ward a Donald Brownlee: Rare Earth: Why Complex Life is Uncommon in the Universe. (Vzácna Zem: Prečo je komplexný život vo vesmíre výnimočný). Copernicus, New York, 1999, 333 s.

Všetkému sú na vine Kopernik, Galileo a Darwin. Svojím dôkazom, že my, ľudia, nie sme stredom vesmíru, umožnili, aby sa myšlienka o mimozemskej inteligencii stala predmetom popkultúry. Argumentácia v jej prospech sa obyčajne obmedzí na hru pravdepodobnosti: základné prvky života sú vo vesmíre bežné, pomerne ľahko vytvoria organické molekuly a keďže je toľko hviezd, a toľko mliečnych dráh, šanca pre existenciu mimozemského života je veľmi veľká. No nielen šanca pre život: aj pre inteligentný život. V celom tom obrovskom priestore nemôžeme predsa byť sami, nemyslíte?

Ale geológ Peter Ward a astronóm Donald Brownlee si vo svojej knihe Vzácna zem myslia práve toto a kladú rad zvláštnych otázok, ktoré by prívrženci myšlienky o mimozemskom živote nemali zanedbávať. Po štyridsiatich rokoch prerušovaného hľadania a „nachádzania“ ETI bez toho, že by bolo z kozmu počuť čo len pípnutie a za súčasných zásadných objavov v evolučnej biológii a geológii sa vedecký konsenz mení. Je to hra náhody – ale šanca pre ETI (extraterrestrial intelligence – mimozemskú inteligenciu) je menšia, ako sme si mysleli.

Nie je celkom ľahké prijať tento názor. Každý rok pribúda v časopisoch správ o „extrémofilných“ organizmoch, ktoré prežívajú za najnepriaznivejších podmienok. Ak môže život existovať v zamrznutých jazerách Antarktídy, vo vulkanických víroch na dne mora, dokonca aj v jadrových reaktoroch, prečo by nemohol existovať na iných planétach?

Brownlee a Ward vysvetľujú, že príčinou je veľký rozdiel medzi jednoduchým a komplexným životom. Rozdiel medzi najjednoduchšou rozmnožujúcou sa organickou molekulou, ktorú možno nazvať živou, a medzi obrovskou komplexnosťou metazoí (t.j. mnohobunečných organizmov, resp. zvierat) je obrovský. Tento rozdiel je podstatou hypotézy o „vzácnej zemi“, ktorá hovorí:

„Je paradoxné, že život môže existovať kdekoľvek, ale komplexný život skoro nikde“.

Sledujúc dosiaľ jediný príklad, ktorý máme k dispozícii, to je vývoj života na našej Zemi, prichádzajú autori k záveru, že cesta od jednoduchosti ku komplexnosti nie je priama čiara, ani to nie je nevyhnutná cesta; je posiata toľkými nebezpečenstvami, a má toľko jednosmerných uličiek, že je zázrak, že existujú ľudské bytosti, ktoré sa tomu čudujú.

Vzácna zem vymenúva série faktorov rozhodujúcich pre vznik komplexného života. Niektoré sú známe už dlho, napr. náležitá vzdialenosť planéty od jej slnka (ako Goldilokina polievka nesmie byť ani príliš horúca, ani príliš studená), stabilné prostredie na planéte, neprítomnosť ohrozenia blízkymi astronomickými javmi, ktoré by mohli planétu spáliť žiarením. O iných sme sa dozvedeli len nedávno. Zrážka kométy Shoemaker-Levy-9 s Jupiterom v r. 1994 nám jasne ukázala, akú dôležitú úlohu hrá Jupiter pri našej ochrane pred vesmírnou katastrofou: pôsobí ako gravitačný vákuový vysávač, zachytávajúci všetky prichádzajúce úlomky a častice, takže sa nedostanú dovnútra Slnečného systému. Bez Jupitera by sa bol život na Zemi skončil prv, než sa bezpečne zachytil.

Niektoré faktory sú čo rozsahu pôsobenia skoro lokálne. Napr. prítomnosť veľkého Mesiaca pomáha stabilizovať sklon zemskej osi a spomaľuje otáčanie. Rozhodujúca úloha sa pripisuje aj geologickým momentom. Jedna z najfascinujúcejších myšlienok Vzácnej zeme je názor, že tektonika (náuka o štrukturálnej stavbe) zemských platní hrala dôležitú úlohu pri evolúcii zvierat. Tektonika platní vytvárala horstvá, púšte, jazerá a nespočetné množstvo iných mikroprostredí, čím podporovala procesy špecializácie a špeciácie, t.j. vzniku rozličných typov organizmov, ktoré boli schopné prežívať v širších hraniciach podmienok vonkajšieho prostredia. Akú to malo výhodu? Aspoň niektoré formy komplexného života prežili následné planetárne katastrofy. Stávalo sa to. Dinosaury neboli schopné prežiť podmienky pre život na Zemi po zrážke s meteoritom pred šesťdesiatimi miliónmi rokov – ale keby sa vtedy neboli adaptovali tie malé cicavčie tvory, čo tu vtedy vznikali, dnes by sme tu neboli ani my. Pohyby zemského jadra, ktoré sú hybnou silou pre tektoniku platní, plodia aj zemské magnetické pole, ktoré chráni povrch zeme pred letálnym žiarením.

Aké sú šance, že všetky rozhodujúce faktory sa zídu a umožnia vznik komplexného organizmu?

Žiaľ, nie veľké a nie dobré. Pokiaľ vieme, stalo sa to len raz. A planetárne katastrofy, schopné vygumovať život, sa vyskytujú dosť často (aspoň v geologickom zmysle slova). Brownlee a Ward opisujú desať prípadov hromadnej extinkcie života, zaznamenaných na Zemi - a asi ich bolo oveľa viac. Zakaždým sa vyskytol nejaký ostatok života, ktorý to prežil a pretrval a udržal pri živote historku, ktorá mohla pokračovať; záruka tu však neexistuje. Pokračujúca evolúcia komplexného života na našej Zemi je jemná a citlivá kvetinová retiazka, ktorá sa môže pretrhnúť na každom mieste a čím dlhšie prežíva, tým väčšia je šanca, že sa skoro roztrhne.

Úprimne povedané je to pre nás, čo sme snívali o veľkých medzihviezdnych civilizáciách a o stretnutiach s nimi veľmi skľučujúce. Ale Vzácna zem sa nepokúša zlomyseľne nám skaziť večierok pri krbe. Pokúša sa len zosúladiť naše očakávania s tým, čo sa stále zreteľnejšie vidí byť stavom, v ktorom sa veci nachádzajú. Ward a Brownlee tvrdia, že jednoduchý život môže byť vo vesmíre ešte častejší, ako sa bežne verí. Ale galaxia preplnená inteligentným životom je nepravdepodobná. Inteligentný život môže existovať tu alebo tam, voľakde; ak nie v tejto galaxii, možno v inej. Ale ak majú Ward a Brownlee pravdu, nebudeme nikdy schopní stretnúť sa s ním alebo komunikovať s inteligentnými mimozemskými bytosťami.

Z toho všetkého však môže vzísť aj neočakávaný úžitok. Ľudstvo môže byť niečo špeciálnejšieho, ako sa zdá byť. Brownlee a Ward to formulujú takto:

„Nie sme stredom vesmíru, a nikdy ním nebudeme. Ale nie sme takí obyčajní, ako nás robila západná civilizácia. Náš komplex globálnej inferiority (menejcennosti) nie je možno ničím podložený.“

Stále dúfam, že ONI kdesi existujú, stále si púšťam na počítači Seti@home a veľmi ma vzrušuje, keď počujem hovoriť o živote na Marse alebo na Titane. Ak sme tu však naozaj sami, možno by nebolo zlé, keby nám toto uvedomenie si skutočnosti pomohlo správne hodnotiť a vážiť si našu drahocennú prítomnosť tu vo vesmíre.

*  *  *

Prameň: Mark Wolverton, Are the Odds for ETI Worse Than We Thought? (Sú šance pre existenciu ETI horšie, ako si myslíme?), Skeptikal Inquirer, 24/6, s. 51-52, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Hádzať kocky a mať za partnera mozog

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Christoph Drösser

Prírodovedci skúmajú fenomény tretieho rádu.

Poslúchne kyvadlo myšlienku? Psychológ Roger Nelson to sleduje. Chce dokázať, že áno.

Na obrazovke sa pomaly vytvára zelená čiara. Ako teplotná krivka vystúpi raz hore, potom klesne dolu. Koncentrujem sa: No tak, dole sa! A naozaj, čiara zostúpi o pár riadkov. Áno, len tak ďalej! Chvíľu sa mi darí udržať krivku na mínusových hodnotách. Až ku koncu päťminútového sedenia naraz vyskočí hore a zastane asi v polovici obrazovky.

Som v laboratóriu pre Výskum strojárenských anomálií Princetonskej univerzity (Princeton Engineering Anomalies Research – PEAR) v US-štáte New Jersey. Nijaké drôty nevedú z mojej hlavy do počítača. Poskakujúca čiara na obrazovke zobrazuje výsledky, ktoré vypľúva generátor náhody – ozajstný fyzikálny generátor v malej skrinke na stole vedľa počítača. Vytvára nuly a jednotky v náhodnom pochabom poradí. Počítač ich zaznamenáva a spočítava, či je v každej dvojstovke čísiel viac alebo menej ako očakávaných sto jednotiek – a podľa toho ide krivka hore alebo dole. Mojou úlohou je priviesť ten generátor k tomu, aby trvalo produkoval menej jednotiek, čo tlačí krivku dole; ako to dosiahnem, je jedno. Smiem meditovať, mrmlať alebo jednoducho tam sedieť a jesť svoj chlebík so syrom. Ale dotknúť sa nesmiem ničoho. Len sila mojej vôle má viesť k želanému výsledku.

To, čo tu stváram, považuje najmenej 95 % prírodovedcov za číry humbug. Na druhej strane je však pre všetky ľudské civilizácie okrem našej modernej, tzv. západnej kultúry úplne samozrejmé, že človek svojím duchom, vedomím či svojou dušou (nazvite to, ako chcete) môže pôsobiť na svet okolo seba. Nie prostredníctvom vĺn, potenciálov alebo iných fyzikálne definovaných veličín, ale „priamo“, to je spôsobom, ktorý sa dosiaľ nedá vedecky opísať.

Vyše sto rokov sa pokúša parapsychológia viac alebo menej serióznymi spôsobmi dokázať tzv. psychokinézu, či už sú to makroskopické javy ako pohyby stolíka pri nočných seansách alebo mikroskopické deje ako náhodný rozpad elementárnych častíc.

Keď neznámy duch vyvolal poruchy lietadlovej elektroniky

O parapsychológii však Bob Jahn, šéf tohto laboratória, nehovorí rád. Používa radšej výraz „anomálie“, aby sa odčlenil od príliš nápadnej scény. Pred založením laboratória PEAR bol pätnásť rokov dekanom strojárskej fakulty Princetonskej univerzity. Je to skrz naskrz inžinier, vecný, skúpy na slovo, chudý, s baseballovou čapicou na nakrátko ostrihaných vlasoch. Neobyčajné sú len plyšové zvieratká, ktoré zapĺňajú pracovňu sedemdesiatročného inžiniera. Asi pred 20 rokmi mu rozprával letecký konštruktér James McDonnell o nevysvetliteľných príhodách, keď sa elektronika jeho prúdových stíhačiek akoby zbláznila. To boli tie neobyčajné anomálie. McDonnell sa ponúkol, že bude sponzorovať ich výskum. Od tých čias existujú v jednej pivnici v Princetone medzi triezvymi strojmi a meracími prístrojmi leteckých inžinierov jedny dvere, na ktorých visí žiarovka (angl. pear) a za ktorými sa hŕstka zanietených inžinierov pokúša prísť na koreň vzťahu medzi vedomím a hmotou pomocou vedeckých metód.

Výskumníci laboratória PEAR už pracovali so všelijakými zdrojmi náhody: s lineárnymi kyvadlami, s guľkami padajúcimi pomedzi klince na naklonenej doske, so stroboskopicky (blikajúcim svetlom) osvetlenou vodnou fontánou, so zelenou plyšovou žabou na kolieskach, blúdiacou po podlahe. Pri väčšine pokusných osôb potvrdzoval output (výkon) generátora náhody úmysel. Síce minimálne, s odchýlkou asi desatiny tisíciny od matematicky vypočítanej hodnoty, ale bolo to „štatisticky signifikantné (preukazné)“.

Ak pri 20 000 vrhoch mince padne hlava 10 001-krát: je to náhoda alebo účinok niečoho?

Signifikantné je niečo vtedy, ak pravdepodobnosť, že sa to stalo náhodou, je menšia ako päť percent. Čím menší je účinok, tým viac pokusov treba urobiť, aby sa dokázala signifikantnosť. Ak pri desiatich vrhoch rulety padne 6-krát červená a 4-krát čierna, nikto sa nečuduje. Ale ak pri sto vrhoch vyjde 60-krát červená a 40-krát čierna, nechá šéf preskúšať celé zariadenie. Nepatrný účinok nameraný v laboratóriu PEAR zodpovedá asi korune, ktorá pri 20 tisíc vrhoch padne 10 001-krát ako hlava a 9999-krát ako písmo, ale pravidelne, opakovane.

Zaujímavé boli nielen absolútne hodnoty výsledkov, ale aj mnohé detaily: kvóta úspechu sa síce líšila od probanda k probandovi, ale zásadne bol každý v stave ovplyvniť náhodu – nejaká osobitná „psí“- vloha sa nevyžadovala. Zdalo sa, že vzdialenosť medzi človekom a zdrojom náhody nehrá nijakú rolu – aj keď boli medzi nimi celé kontinenty. Efekt nezávisel ani na čase: tzv. operátori vedeli silou svojho ducha ovplyvniť aj budúce, ba dokonca aj minulé udalosti – najneskoršie tu sa musia prírodovedecky mysliacemu človeku postaviť vlasy dupkom.

Vysvetlenie nevie dať ani Jahn ani jeho kolegyňa psychologička Brenda Dunneová. S metaforami požičanými z kvantovej fyziky vypracovali síce akúsi novú teóriu povedomia, no tá nepriniesla nové poznatky ani preveriteľné hypotézy. Isté je, že nemôže ísť o nejaké nové vlny alebo sily; na to sú pozorované vlastnosti príliš rôznorodé. Duch by musel do diania na našom svete zasahovať na oveľa základnejšej rovine. „Meníme tabuľky pravdepodobnosti tohto sveta“, charakterizuje svoje myšlienky Jahn.

Keď som bol v Princetone v máji 1999, chlácholili ma: Nemáme síce nijaké vysvetlenie, ale efekt existuje, o tom sa nedá pochybovať. Ani slávny mág James Randi, špecialista na odhaľovanie šarlatánskych paravedcov, nevedel vraj nájsť nijaké nezrovnalosti. Bob Jahn vyhlasoval, že už sú za štádiom, keď ide o dôkaz. „Otrocké zaoberanie sa replikáciami tu už nič nepomôže,“ sucho konštatoval. Miesto toho sa vraj teraz skúšajú podrobnosti a uplatnenie. Jeho spolupracovník z PEARu Roger Nelson verí, že generátory náhody môžu zaznamenať aj napätia a konflikty v skupinách ľudí. Laboratórium najnovšie komerčne ponúka malý prenosný prístroj, pomocou ktorého môžu firmy preverovať harmóniu medzi svojimi zamestnancami, resp. pri zasadaniach správnej rady.

Človek si musí klásť otázku, ako mohli ostať názory Jahna a jeho kolegov tak dlho také stabilné – veď už vtedy, pred rokom, museli poznať výsledky štúdie, ktorá bola uverejnená až teraz. Tri ústavy opakovali pri použití identických prístrojov pokusy laboratória PEAR: okrem Princetonu freiburský Institut für Grenzgebiete der Psychologie und Psychohygiene (IGPP - Ústav pre hraničné oblasti psychológie a psychohygieny) a Institut für Psychobiologie und Verhaltensmedizin (Ústav pre psychobiológiu a medicínu správania sa) pri univerzite v Gießene – obidva to boli vcelku „spriatelené“ ústavy. Spolu sa urobilo 750 pokusov, pri ktorých išlo o 3000-krát 200 elementárnych udalostí. Operátor sa musel 1000-krát pokúsiť dosiahnuť čo možno najvyššiu, najnižšiu alebo nulovú odchýlku od priemeru. Výsledkom bola databáza so 450 miliónmi „vrhmi koruny“ – viac, ako urobilo laboratórium PEAR za prvých dvanásť rokov svojej existencie.

Vlastne to malo stačiť na potvrdenie pôvodných výsledkov. Keď som však v júni 1999 navštívil freiburský IGPP, naznačili mi tam, že výsledky nie sú také dobré, ako sa očakávalo. Článok mal byť uverejnený na jeseň 1999, ale stále sa oneskoroval. Zrejme sa za kulisami búrlivo debatovalo o tom, ako by sa mali zverejniť výsledky, ktoré znamenali predsa len rozčarovanie. Lebo zásadné posolstvo, ako vyplýva z práve podanej záverečnej správy, je jednoznačné: Senzačné výsledky laboratória PEAR z minulých rokov sa nepotvrdili. Je pravda, že všetky tri ústavy zaregistrovali odchýlky od priemeru, ale tie boli desaťkrát menšie ako pôvodné a nedosahovali signifikantnosť piatich percent. Okrem toho si medzi sebou protirečili: gießenskí operátori dosiahli napr. najvyššie hodnoty vtedy, keď cielili na najnižšie.

Samozrejme, teraz nevyhlasujú bádatelia tohto trojkonzorcia, že všetky minulé výsledky sú neplatné. Naopak, trvajú na tom, že anomálie existujú. „To je tak ako s pohárom, ktorý je naraz aj poloplný aj poloprázdny,“ komentuje to Robert Jahn. Replikácia absolútnych hodnôt sa síce nepodarila, no získané údaje obsahujú veľké množstvo štrukturálnych osobitností. Aby sa odchýlky od bežných štatistík vôbec zistili, musia sa bádatelia zahrabávať stále hlbšie do pozbieraných dát, aby našli akýsi „polyglotný vzor štrukturálnych obmien“, znie to kvetnato v záverečnej správe.

Pre neúspech sa uvádzajú viaceré dôvody: Pôvodné štúdie mohli mať chyby a sú teda neplatné. Alebo majú chyby novšie štúdie. Pre anomálie môžu existovať subjektívne a objektívne podmienky, ktoré sa pri novších pokusoch nebrali do úvahy. Možno sa vyšetrovali falošné parametre. Možno sa vyskytujú chyby v štatistických výpočtoch. Možno je to v povahe psí-fenoménov, že sa bránia silou-mocou proti prírodovedeckému objasneniu. Hm. To by mohlo znamenať koniec všetkých systematických štúdií.

Pre skeptického prírodovedca je najpravdepodobnejšie prvé vysvetlenie – že pôvodné výsledky laboratória PEAR sú obyčajný artefakt. To vôbec nevyžaduje úmyselné fušovanie; stačí, ak sa s dátami zaobchádza nepozorne. V tom prípade netreba nič vysvetľovať a fyzikálny svet je v poriadku. No takýto radikálny rez so svojou minulosťou nechcú výskumníci PEARu urobiť. Chcú ďalej experimentovať a novými matematickými postupmi hľadať vo svojom mori dát signifikantné obrazce.

Psí-fenomény nedajú prakticky využívať

Vo Freiburgu však žije jeden človek, ktorého nové výsledky vôbec neprekvapili, ba ktorý si nad nimi skôr ruky mädlí: Walter von Lucadou, veterán scény psí, voľne spriaznený s IGPP a majiteľ parapsychologickej poradne. Upozorňuje, že toto nie je prvý prípad, keď fenomén psí naraz vzdoruje všetkým pokusom o opakovanie. Paravedci dali tomuto javu aj názov: decline-effect (jav úpadku) a Lucadou vyvinul „modelom pragmatickej informácie“ experimentálny pracovný postup, ktorý predpovedá, že experiment, ktorý sa raz podaril, sa nebude dať opakovať – ani za identických podmienok. Zhruba ide o to, že informácia, ktorú majú experimentátori o predošlých pokusoch, ovplyvňuje vzťah medzi pozorovateľom a náhodnou udalosťou. Lucadouov prístup k tomuto problému má však trpké korelácie: analogicky k nelokálnym kvantovým fenoménom sa ani psí-fenomény nedajú prakticky využívať, lebo prostredníctvom nadzmyslového kanálu sa nedajú prenášať informácie.

Freiburský IGPP má v týchto dňoch 50 rokov. Jeho zakladateľ Hans Bender vyvolával pozornosť, keď v ordináciách zubných lekárov naháňal strašidlá. Jeho nástupcovia robili vedecky čistejšiu prácu s menej divadelnými experimentmi, no jej výsledky sa čoraz viac vzďaľujú od každodennej skúsenosti. Údajný vplyv ducha na náhodné udalosti sa pre svoju nepatrnosť nedá ani priamo vnímať – ukazuje sa len v dlhých stĺpcoch čísiel štatistík.

Existuje vzájomné pôsobenie medzi duchom a vesmírom? Dá sa zachytiť pokusmi, ako ich robí laboratórium PEAR?

Ak človek sedí pred blikajúcou krivkou na obrazovke počítača, pred kyvadlom alebo pred sem–tam náhodne poskakujúcim plyšovým zvieratkom, neubráni sa dojmu, že tieto svojvoľné pohyby ovplyvňuje – aj keď tomu sám neverí. Nové údaje však ukazujú, že to, čo je mimo našich zmyslov, ak vôbec je, nedá sa len tak ľahko chytiť do rúk. Riaditeľ PEARu Robert Jahn priznáva: „Dali sme vesmíru otázku – a vesmír povedal nie.“

Prameň: Christoph Drösser, Würfeln mit dem Hirn (Hádzať kocky s mozgom), Die Zeit, č. 26, 21. 06. 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Smie byť morálne čestný intolerantný?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Margaret Downey

Americkí skauti sú na rázcestí.

Rozhodnutím z 28. 06. 2000 v pomere hlasov 5 : 4 dovolil Najvyšší súd USA americkým skautom (Boy Scouts of America - BSA) verejne praktizovať diskrimináciu. Jednej skupine skautov v New Jersey schválil prepustenie vedúceho skupiny, ktorý sa vyznal, že je homosexuálny.

Tým sa skauti zaraďujú medzi tie smutne známe súkromné spolky, ktoré podporujú bigotnosť a predsudky. Morálne čestných členov BSA musí urážať, že organizácia, ktorá bola založená s cieľom učiť skautskej čestnosti, ide pripúšťať vylučovanie z členstva a pobožnostkárstvo.

BSA boli uznaní za „privátnu“ spoločnosť, čo im dáva právo vylúčiť zo zaujatosti kohokoľvek z členstva, čo však bude mať aj nezamýšľané a nevítané následky. Rozličné verejné korporácie a vládne agentúry nebudú môcť finančne podporovať organizáciu, ktorá je len súkromná a okrem toho otvorene diskriminuje. Dôsledok bude, že skauti a skautky v celom štáte nebudú môcť uskutočňovať toľko a takých aktivít, ako to bolo doteraz.

Tým, že sa sami vyhlásili za „súkromný spolok“, zriekli sa skauti podkladu pre verejné podpory, vládne odmeny a kongresové príspevky. Nebudú mať právo dostávať peniaze z nevyčerpaných fondov organizácie United Way, navštevovať školy a robiť tam náborové akcie alebo tešiť sa z darov a služieb americkej armády a iných vládnych organizácií. Budú sa môcť spoliehať len na súkromné dary. Ako to bude pôsobiť na chlapcov a dievčatá?

Predpojatí horlivci sa zmocnili vedenia BSA a idú ruinovať všetko, čo bolo dobré aj pri ich strachu a averzii proti homosexuálnej a neteistickej komunite. Víťazstvo BSA pred Najvyšším súdom duní prázdnotou. Znepokojení a zainteresovaní občania budú trvať na tom, aby sa skauti nepredvádzali na verejných ihriskách a priestranstvách. Prihlásiť sa k ústavnému právu diskriminovať je hanebnosť. A rozhodnutie Najvyššieho súdu USA znamená, že diskriminácia bude naďalej kvitnúť v bezprostrednej blízkosti najväčšej svetovej mládežníckej organizácie. Skauti stratia úctu ľudí, ktorí si vážia morálny význam nediskriminácie. To je obrovská strata možnosti učiť ceniť si hodnoty ako je tolerancia, bratstvo a úcta religióznych aj nereligióznych mladých ľudí.

Nedávno sa vedenie BSA uznieslo, že unitári (protestantská cirkev, ktorej členovia smú veriť to, čo chcú!) nemôžu byť nositeľmi skautských spolkových náboženských odznakov. Unitárske hodnoty sa neznášajú so selektívnou politikou členstva v BSA. Unitári sú príliš tolerantní a empatickí voči homosexuálom, dievčatám a ateistom. Keď však teraz Najvyšší súd USA schválil diskriminačnú politiku BSA, je už len otázkou času, kedy prídu na rad iné skupiny a za neprípustné budú vyhlásené iné náboženstvá, iné rodiny a iní jednotlivci. Pohon BSA na čarodejnice sa začal. BSA dostali zelenú rozhodovať, kto je dosť dobrý a na akom základe.

Je zaujímavé, že americké skautky (Girl Scouts) majú v stanovách zákaz diskriminácie na základe náboženstva alebo sexuálnej orientácie a v skautskom sľube nemusia používať výraz „Boh“.

*  *  *

Prameň: Margaret Downey, Morally Straight ... and Intolerant? Free Inquiry, 20/4, s. 211, 2000.

V „pacientovej vôli“ záleží na každom slove

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Robert Leicht

Poznámky k formuláru Berlínskej lekárskej komory, resp. jej etickej komisie, získavajú na aktuálnosti najmä od vlaňajška v súvislosti s uzákonením možnosti dobrovoľnej eutanázie v Holandsku a iných štátoch. (Pozri knihu Paul Kurtz: Zakázané ovocie - etika humanizmu)

Meno: ... Dátum narodenia: ... Bydlisko: ... Pacientova vôľa (posledná vôľa – testament ) – 1

A.  Pre prípad, že by som nebol v stave sám riadiť svoje záležitosti, určujem teraz pri plnom ovládaní svojich duchovných schopností toto: – 2

B.  Keď pri veľmi ťažkom telesnom ochorení spojenom s utrpením, pri trvalom bezvedomí alebo pri pokračujúcom duchovnom úpadku nebude nijaký výhľad na zlepšenie môjho života v zmysle jeho znesiteľnosti alebo mojej účasti na ňom, – 3

  • nemajú sa na mne robiť nijaké opatrenia na udržanie pri živote (napr. opakované oživovanie, umelé dýchanie, dialýza, transfúzia krvi, podávanie liekov), resp. už začaté opatrenia treba prerušiť; – 4

  • neprajem si výživu žalúdočnou sondou alebo píšťalou;

  • neprajem si podávanie antibiotík pri horúčkovitých sprievodných infekciách;

  • prajem si čo možno najkompletnejšie odstránenie sprievodných príznakov, predovšetkým bolesti, a to aj v tom prípade, že by to malo za následok skrátenie života;

  • prajem si osobnú účasť iných ľudí;

  • prajem si duchovnú účasť; – 5

  • prajem si, aby bol upovedomený môj domáci lekár Dr. X.Y.;

  • súhlasím / nesúhlasím s pitvou; – 6

  • súhlasím / nesúhlasím s odberom mojich orgánov na účel transplantácie, resp. s výnimkou týchto orgánov: ...........


Dátum a podpis pacientky /pacienta:

Svedkovia: Potvrdzujeme svojím podpisom, že pán/pani X.Y. túto pacientovu vôľu zostavil/a pri plnom vedomí. – 7

Podpisy svedkov s miestom a dátumom, ako aj údaje o ich mene, dátume narodenia a bydlisku.

Pripomienky Roberta Leichta (číslované):

1.  Názov „testament“ sa nehodí; testamenty (posledné vôle) určujú, čo sa má stať po smrti pacienta (človeka) a práve to „pacientove vôle“ nie sú! Tu sa dá hovoriť len o pacientovej vôli, vyjadrujúcej to, čo si jeden človek – zatiaľ ešte žijúci – praje, aby sa s ním stalo v  pravdepodobne poslednej fáze jeho života. Precízne vyjadrené: určujúca osoba vedome zaznamenáva, aká by pravdepodobne raz bola jej vôľa – z hľadiska súčasnosti.

2.  Účelom pacientovej vôle je ďalekosiahle zachovanie práva na sebaurčenie aj v stave, keď svoju vôľu nemôže zreteľne prejaviť. Formulácia vyžaduje spresnenie: Aby to malo zmysel, môže ísť len o nenávratnú stratu schopnosti sebaurčenia. Malo by to teda znieť: „Pre prípad, že budem nenapraviteľne v stave, keď …“ Aj formulácia „sám riadiť svoje záležitosti“ je príliš všeobecná. Sú pacienti, ktorí sú zbavení svojprávnosti, majú poručníka a preto nemôžu sami riadiť svoje záležitosti. Mal by môcť ich poručník vysloviť vzdanie sa liečby aj bez ohľadu na vôľu pacienta žiť? Malo by tu stáť „aby som vyjadril svoju vôľu.“

3.  Táto formulácia mieša pojmy: „Trvalé bezvedomie“ je na jednej strane príčina, ktorá odôvodňuje skorú (pred tým urobenú) Pacientovu vôľu, na druhej strane má byť súčasne bodom, ktorý navodzuje prerušenie liečby. Kritérium „postupný duchovný úpadok“ je príliš paušálne a rozsiahle; senilita a demencia ako také nie sú navodzujúci bod pre prerušenie (zastavenie) liečby. Takto odôvodnená „pacientova vôľa“ by nesmela lekára viazať.

Predovšetkým: východiskom môže byť len situácia, keď pacient stojí pred neodvratnou a bezprostredne hroziacou smrťou, a jej príchod sa nemá zastaviť a predlžovať masívnym nasadením prístrojovej medicíny.

To isté platí pre prípad, že by pacient následkom veľmi ťažkého poškodenia svojho mozgu mal ostať po celý ostatok svojho života nenapraviteľne v bezvedomí (resp. v kóme v stave bdelosti) a jeho život by sa dal predĺžiť len prístrojmi.

„Veľmi ťažké telesné utrpenia“ môžu nechať v pacientovi dozrieť pochopiteľné prianie umrieť v pokoji. V mnohých prípadoch budú pacienti vedieť a môcť toto prianie artikulovať takým spôsobom, ktorý musí lekár brať do úvahy.

Vcelku by sa mala v tejto časti „pacientovej vôle“ výraznejšie zachytiť situácia bezprostredne prichádzajúceho umierania a nezvratnej straty vedomia, čo definitívne ukončí každú komunikáciu a povedie do úplnej závislosti na prístrojoch.

4.  Jednotlivé súčasti, body, priania sú síce kazuisticky zreteľne zoradené, ale či sú všetky, to sa ukáže v jednotlivom prípade. Problematický ostáva pojem „opatrenia na udržanie pri živote“, ktorý predsa označuje vlastný cieľ lekárskej činnosti. Lepšie by bolo vysloviť vzdanie sa „opatrení na predlžovanie umierania“.

Prianie dôstojnej základnej ľudskej opatery – o tom hovoria smernice Ústrednej lekárskej komory: dôstojné ubytovanie, opatera, ošetrenie, miernenie bolestí, ťažkostí pri dýchaní, a nevoľnosti, ako aj tíšenie hladu a smädu – netreba v „pacientovej vôli“ osobitne uvádzať. Takéto prianie je samozrejmou úlohou lekára.

5.  Prianie osobnej a duchovnej účasti (ďalších osôb) pôsobí na tomto mieste – práve pre svoju samozrejmosť – skoro strašidelne; veď predstavovaná situácia je taká, že pacient nie je schopný komunikácie s okolitým svetom. Pri zostavovaní „pacientovej vôle“ by však bola prítomnosť nejakej radiacej osoby želateľná.

6.  Téma pitvy a odobratia orgánov nepatrí do vzťahu k pacientovej vôli. V nijakom prípade nesmie v jej autorovi ani vzdialene skrsnúť dojem, žeby rešpektovanie jeho priania mohlo byť čo aj len v nepriamom vzťahu k jeho dobrému správaniu sa voči záujmom medicínskej vedy alebo umenia.

7.  Vyhlásenie „pacientovej vôle“, ktoré má pomôcť lekárovi pri spoznaní či chápaní toho, čo si asi pacient praje, nepotrebuje svedkov. Nijako nemôže toto vyhlásenie získať nejaký dôraz, ktorý by mohol zbaviť lekára zodpovednosti. Často sa odporúča obnoviť občas – povedzme každé dva roky – vlastnoručný podpis a dátum. Tak získa lekár informáciu o tom, či pacient od spísania vyhlásenia nezmenil svoj pôvodný názor.

Charakter tohto formulára je východisko z núdze. Lepší a pre ľudskú situáciu citlivejšie zostavený text „Prezieravej vôle týkajúcej sa lekárskej starostlivosti“ dostať v Stredisku pre lekársku etiku (Zentrum für medizinische Ethik), Ruhr-Universität Bochum, Gebäude GA 3/53, D - 44780 Bochum.

V tomto článku opísaný formulár možno dostať na Berliner Ärztekammer, Flottenstrasse 28, D – 13407 Berlin proti obálke s adresou a známkou za 3.- DM. Je aj v internete: www.aerztekammer-berlin.de

*  *  *

Prameň: Robert Leicht, Wahrung der Selbstbestimmung. In Patientenverfügungen zählt jedes Wort. (Zachovanie sebaurčenia. V pacientovej vôli záleží na každom slove.) Die Zeit, č. 5, s. 31, 1999.

Komu Boh zakázal jesť ovocie zo stromu poznania

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Rastislav Škoda

Nedávno som si chcel spresniť ktorúsi citáciu z biblie, zalistoval som si v hrubej knihe a prišiel som na nezrovnalosť, ktorej som si dosiaľ nevšimol, ani ma na ňu nikto neupozornil.

Hovorí sa, že „podľa biblického mýtu Adam a Eva stratili Božiu milosť, lebo nepočúvli Boha. Boh im dovolil ...“ Tak to cituje aj Paul Kurtz v knihe Zakázané ovocie – etika humanizmu na s.9. (Vydavateľstvo R. Škoda, 1998).

V každej biblii však čítam: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil. A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“. (Gn 2,15-17). Bezprostredne nato nasleduje: „Potom Pán, Boh, povedal: Nie je dobre byť človeku samému. … utvoril … ženu a priviedol ju k Adamovi.“ (Gn 2,18-22).

Mne je z toho jasné, že Boží zákaz jesť ovocie zo stromu poznania bol daný len Adamovi – boh mu vyslovene tykal. Ešte viac zaváži, že v tom čase ešte Eva neexistovala, lebo je napísané a opísané, ako ju Boh „potom“ stvoril, pardon, utvoril. Potvrdenie nachádzam aj v ďalších riadkoch biblie, keď sa už za pár dní spytuje po raji sa prechádzajúci Boh skrytého Adama: „Jedol si azda zo stromu, z ktorého som Ti jesť zakázal?!“ (Gn 3,11).

Nikde nie je reč o tom, že by bol Adam poučil Evu o tom, čo mu Boh zakázal jesť, ale muselo sa to stať, lebo ani to sa nespomína, že by Boh bol opakoval zákaz, daný Adamovi, ešte raz Eve. Ale ako inakšie by bola Eva mohla povedať hadovi: „O ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: Nejedzte z neho“? (Gn 3,3). Od iného sa to nemohla dozvedieť. Eva sa tu nevyjadruje presne, lebo mala povedať, že „Boh prikázal Adamovi: Nejedz z neho a Adam ten zákaz rozšíril aj na mňa.“

Nepovedzte mi, prosím, že na tom nezáleží; že jednak je zmysel celej akcie zrejmý a jednak generácie židov, kresťanov a moslimov to po tisícročia akceptovali (túto časť biblie majú spoločnú) a nereptali ako ja. Pri oveľa menších sporoch záleží na slovách a spôsobe ich vyslovenia; pričasto zdôrazňujú nielen svedkovia Jehovu, že „lebo je napísané“ – a naraz to má byť aj pre katolíka len alegória?

Pri čítaní vysvetliviek k tejto časti biblie žasnem nad jednou vetou v inej súvislosti, nad veršom Gn 3,15, ktorý sa volá prvou blahozvesťou: predpovedá Máriu, ktorá porodí Krista následkom božieho zásahu a „bez spolučinnosti muža“! Autori ani vykladači tých riadkov iste nemali ani potuchy o tom, že okolo roku 2000 to bude skutočne možné aj bez zásahu lásky božej, bez Ducha svätého a bez premáhania diabla – jednoducho technikou, ktorá sa zrodila v mozgu človeka, klonovaním. S náboženstvom to súvisí len potiaľ, že keďže na klonovanie nie sú potrebné mužské semenné bunky, ba vôbec ani nijaké mužské bunky, ale vystačí sa so ženským vajíčkom a hociktorou inou bunkou ženského organizmu – a vyrastie človek, odteraz je teoreticky možné, že celá populácia Zeme budú natrvalo len ženy – vrátane Vatikánu s jeho kňažkami, biskupkami, kardinálkami – a pápežkou. O tom sa bude ešte veľa hovoriť. Má sa preto klonovanie okamžite a pre všetku budúcnosť prísne zakázať ? Nemyslím. Keď sa vynašiel prvý nôž, resp. nástroj, ktorý sa na dnešný nôž podobal, mal sa zakázať, lebo ním bolo možné zapichnúť suseda? Nezmysel. Nôž sa používa tam, kde ho treba, napr. na krájanie – a občas sa zneužije. Klonovanie sa bude používať tam, kde to bude treba: napr. ak bude nejakému kmeňu vážne hroziť vymretie.

Poznámka 21. januára 2009: najradšej by som tieto laické špekulácie, smiešne pre exegéta, vykladača biblie, stiahol z www, ale nechám to tak. Dnes by som to nenapísal - iba posledný odstavec platí. - R. Š.

Rozdiel medzi vedou a náboženstvom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Edgar Pearlstein

Podľa podľa fyzika Edgara Pearlsteina netkvie rozdiel medzi vedou a náboženstvom natoľko v záveroch (evolúcia, heliocentrický systém, pôvod chorôb), ale skôr v spôsobe, ako sa k tým záverom dochádza. Náboženstvo sa zakladá na autorite (kniha, osoba alebo tradícia) a pravdu vydáva za univerzálnu, nemennú a večnú. Pre vedu je autoritou rozum a dôkaz, o ktorých sa vždy dá diskutovať, a pravda je vždy relatívna a predbežná. Vedecký výskum začína otázkou a hľadá sa odpoveď, založená na dôkaze a prijateľná rozumom. Teologická úvaha sa naproti tomu začína záverom a vykrúca sa všetkým logickým a rozumovým námietkam, aby tento záver odôvodnila alebo ospravedlnila.

Modliť sa stalo sa zriedkavým…

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Christian Nürnberger

Boh býval vždy pri mne. Kedysi som sa vedel modliť, ale teraz to už neviem ...

Keď som bol dieťa, rozprávala mi mama, jednoduchá roľníčka, tri druhy historiek: nepravdivé, polopravdivé a pravdivé. Nepravdivé boli rozprávky. Povesti a legendy patrili medzi polopravdivé. Biblickým udalostiam sa dalo veriť, lebo to, o čom hovorili, sa vraj naozaj stalo.

Naozaj som veril, že Ježiš mohol chodiť po vode. Veril som, že utíšil búrku, že uzdravil chorých, že premenil vodu na víno a že oživil mŕtvych.

Aj mne rozprávali: Pánbožko vidí všetko. Ale na rozdiel od mnohých iných mamičiek, ktoré tým vštepili do myslí svojich detí obraz trestajúceho a na všetko dozerajúceho boha, moja mama hovorila: Musí predsa všetko vidieť, aby ťa mohol chrániť pred všetkým. Pravda, vidí pritom aj to, čo niekedy vyvedieš. Ale po prvé ti to odpustí, ak to ty oľutuješ, a po druhé pri malých chlapcoch nechá niekedy aj motyku vystreliť. Deti sa musia učiť, a najviac sa naučia z chýb. Pretože však deti narobia toľko chýb, vlastne ich aj majú robiť, sú stále v nejakom nebezpečenstve, a preto musí na nich pánboh dávať mimoriadny pozor.

Preto mi bol pánbožko naozaj milým bohom. Nebol kontrolór, nenaháňal mi strach; bol mi ochrancom, s ktorým som bol stále v styku a bez slov sa o všetkom dohováral. Modlieval som sa nielen za seba, ale za všetkých a všetko: za hladujúcich a za obete zemetrasení, za priateľa, ktorému to v škole veľmi nešlo, za svoje obľúbené futbalové mužstvo, a raz aj za to, žeby pánbožko hromom a bleskom zabil nášho dedinského mäsiara, lebo stále odvádzal z nášho dvora prasatá a teľatá a zabíjal ich. Keď otec jedného priateľa po srdcovom infarkte zápasil o svoj život, modlil som sa dlho a vytrvale. S úspechom. Ten človek sa potom ešte dlho tešil zo života a ja zakaždým, keď som ho stretol, som si potmehúdsky povedal: Keby si ty vedel, komu za to máš ďakovať!

Samozrejme som sa modlil aj vtedy, keď som niečo vyparatil, a prosil som pánbožka, aby mi na to neprišli; a vždy som sľuboval, že už to nikdy viac neurobím. Ten milý pánbožko bol zväčša na mojej strane. Že vždy nemohol, pre to som mal porozumenie.

Dlhé roky som si bol istý: Boh pozná osobne každého červíka a teda aj mňa. Veď Ježiš sám povedal: Boh nezabudne na žiadneho vrabca, a aj vlasy na mojej hlave má spočítané. Pretože som týmto prísľubom veril, bol som dieťa kypiace sebavedomím. A pretože som vedel, že boh je prítomný, nepoznal som ako dieťa nikdy strach. Mal som obavy v určitých nebezpečných situáciách, to hej, ale vtedy som si povedal: Nejako osobitne sa nemáš čo báť - buď ťa pán boh aj z tohto vyseká, alebo ťa potrebuje v nebi, a preto musíš umrieť, ale vcelku to nebude katastrofa.

Raz mi v lese prišiel do cesty diviak a hrozivo sa ku mne blížil. Vyrazil som k nebu krátku modlitbičku, ale potom som ho zahnal na útek smelým pokrikom. Aj keď na mňa zaútočili štekajúce psy, pomáhal hlasný krik, ale najmä odvážne chlapské vystupovanie. Iste, Ježiš robí deti silné. Odvážne a sebavedomé, niekedy aj trochu svojhlavé.

Keď som raz spadol z povaly senníka a dopadol vedľa kolmo hore mieriaceho ostria kosy, ani som sa veľmi nečudoval. Modlitbou som sa síce poďakoval, ale považoval za samozrejmosť, že boh bol na svojom poste. Otázka, prečo ma vôbec nechal spadnúť, pre mňa neexistovala. Keď sa niekto jednoducho na boha spolieha, nekladie si veľa otázok.

Neskoršie sa to všetko zmení. Otázky prichádzajú samy od seba, žiaľ, odpovede nie. Čím viac sa hromadili nezodpovedané otázky, tým menej som sa modlil, a raz som s tým úplne prestal. Trvá to dodnes, a tak to bude asi aj v budúcnosti. Ani na um mi to nepríde. Raz, keď moja žena ležala dvanásť hodín na operačnom stole a všetko bolo možné, vyzdravenie, ochrnutie a aj smrť, blyskla mi hlavou myšlienka na modlenie, ale v zápätí som ju zahnal. Vtedy som sa už vyše dvadsať rokov nemodlil. Viac ako dvadsať rokov sa mi dobre viedlo a nevidel som nijaký dôvod na modlenie; prečo by som to mal robiť teraz?  Že núdza učí modliť sa? Práve preto nie! Mám svoju hrdosť!

A okrem toho: Teológovia už dávno odmytologizovali bibliu a všetku ľudovú vieru a povery, teda aj modlitbu. Podľa toho sa dá účinnosť modlitby vyjadriť krátkou vetou: Nepôsobí síce, ale ani neškodí. Ani jeden teológ to nepovie tak otvorene, ale do takej všednej situácie ústia všetky ich vysvetľovania, ak ich zbavíme ich teologických zatemňovaní a vedeckých prikrášľovaní, rečovej veľkoleposti a komplikovanosti - a ak prestaneme brať ohľad na cirkev.

Kresťanská modlitba sa oficiálne starostlivo odlišuje od magických zaklínadiel a zariekacích formuliek poverčivých ľudí. A nepripúšťa sa predstava, žeby modliaci sa mohol ovplyvniť božiu vôľu. Napriek tomu väčšina ľudí, ktorí sa modlia, verí práve tomu, že božiu vôľu ovplyvnia.

A keby aj mohli, ako sa dá predstaviť si pokračovanie, povedzme, v mojom prípade? Kvôli mojej modlitbe povedie boh chirurgovu ruku? Ale prečo by sa mal o to nechať vyslovene prosiť, prečo by to neurobil sám od seba? A keby to urobil sám od seba: prečo nechal veci dôjsť tak ďaleko, že teraz musí zasahovať? Mohol predsa aj seba aj moju ženu ušetriť pred celým tým trápením a jednoducho zabrániť vzniku nádoru. Prečo jej to vôbec urobil? Chcel ju potrestať za jej nevieru? Je to hádam jej vina, že nemôže na neho veriť? Nemal by dať vinu skôr tým farárom a prepoštom a prelátom, ktorí jej počas školských rokov našepkali do uší toľko nezmyslov? A keď si myslí, že ju musí potrestať: prečo si to nemyslel pri Hitlerovi, Stalinovi, Goebbelsovi a iných veľkých zločincoch, ktorým dovolil páchať zlo?

Nie, to všetko je veľmi pochybné.

Pobožní veriaci hovoria, že najmä v núdzi je boh ľuďom veľmi blízko. Ja som nič také nepociťoval a som tomu veľmi rád, lebo takúto blízkosť by som nebol dobre znášal. Niečo ako závan božej blízkosti som citil iba ak v momentoch osobitného šťastia. V nešťastí nikdy.

Ale potom sme mali zas šťastie. Operácia sa podarila. Lekári nerezali vedľa. Bol som naozaj šťastný. Mal som sa poďakovať bohu? Poďakoval som sa najprv lekárom a sestričkám.

Prameň: Christian Nürnberger, „Er war immer dabei“, Die Zeit, č. 25, 2000.

Nové požehnanie poznania

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Rastislav  Škoda

19. októbra 2000 predstúpili pred svetovú verejnosť v Chicagu prešťastní rodičia Jack a Lisa Nashoví z Denveru v štáte Colorado a oznámili vyliečenie svojej šesťročnej dcérky Molly. Prebehlo to správami, ale ostalo vám to v pamäti ako významný míľnik na ceste antropotechník?

Reakcionárska tlač na západe to komentuje tučnými nadpismi ako „ďalšiu kliatbu poznania" (nemecký ultrakonzervatívny Die Welt) - vtáka po perí, človeka po reči poznáš: sú to tí, čo nemôžu prísť na meno odsúdenia Osvietenstvu a Francúzskej revolúcii, z gymnázií vyhadzujú Darwina a učia, že svet bol „stvorený"; teraz v súvislosti s antropotechnikami zatracujú všetko, čo súvisí so zrodom človeka - pre nich aj so zrodom ľudskej duše. My si tentoraz vypožičiavame terminus technicus z ich slovníka a úspech lekárskej vedy označujeme za požehnanie pre rodičov a deti.

Molly trpela od narodenia na veľmi ťažkú dedičnú chorobu kostnej drene, a to pomerne zriedkavú Fanconiho anémiu, ktorá bez prívodu krvotvorných buniek vedie k leukémii a iným ochoreniam a k skorej smrti spravidla pred dosiahnutím siedmeho roku veku. Lekári jej 4. októbra vstrekli kmeňové bunky jej brata Adama a za dva týždne ju vyhlásili za vyliečenú. Jedinečné na celej veci je to, že Adam je prvé cielene selektované dieťa zo skúmavky.

Jeho existencia sa začala na chicagskom Ústave pre reprodukčnú genetiku metódou, ktorá je už dávnejšie známa ako fertilizácia in vitro: semeno otca a vajíčka matky boli dané dohromady na Petriho miske a tak sa vytvorilo 15 oplodnených vajíčok, ktoré sa nechali vyvinúť každé až do okolo 16 buniek. Všetky boli vyšetrené na neprítomnosť defektného génu, ktorý vyvolal Mollyino ochorenie, na vylúčenie všetkých iných dedičných chorôb a na zhodnosť s Mollyiným organizmom. Len jedno embryo, z ktorého je dnes Adam, obstálo pri tomto teste a smelo sa presťahovať koncom roku 1999 do mamičkinej maternice. Za záchrancu života pre svoju sestru vybraný Adam uzrel koncom augusta svetlo sveta ako zdravý chlapček a vo svojej pupočnej krvi priniesol drahocenné kmeňové bunky. Asi za mesiac boli v univerzitnej nemocnici Fairview v Minneapolis vstreknuté Molly ako celkom bežná infúzia. Transplantácia krvných kmeňových buniek nepríbuznej osoby by bola zvýšila Mollyinu nádej na prežitie len o 30 percent.

Opisaný postup nie je možný napr. v Nemecku už z toho dôvodu, že tu smie byť v skúmavke pripravených len toľko embryí, koľko sa potom prenesie do matky.

Profesor Hughes si vyžiadal súhlas viacerých amerických univerzitných etických komisií a vyjednal s nimi kompromis, že prianiu rodičov sa vyhovie, ak si naozaj prajú druhé dieťa. Len pod touto podmienkou mohol prebytočné embryá vyšetrovať na vlastnosti, ktoré musia mať, aby sa dali použiť ako darcovia. Skeptici namietajú, že nakoniec sa nedá vylúčiť, či prianie mať druhé dieťa, nie je výrazom zúfalstva rodičov nad stratou prvého; to a všeličo iné sa nebude dať vylúčiť ani v budúcnosti, no nemalo by sa nikdy stať, žeby dieťa prišlo na svet len preto, aby poskytlo nejaké bunky.
Ako humanisti podpisujeme záver úvah prof. Holzgreweho, že „človek má v sebe svoju dôstojnosť a tá nedovoľuje, aby bol len účelom k niečomu. Musíme sa vyvarovať prekročiť túto hranicu." (Prednesené v DeutschlandRadio 04.10.2000).

Operácia sa podarila, cielený efekt v krvnom obraze sa dosiahol, Molly bude žiť. Pred kamerami sa mazná s Adamkom, ktorého rodina zrejme nepovažuje za „darcu buniek", ale všetci ho nežne ľúbia.

Bez „selektovaného" brata by bola Molly čoskoro umrela - a predsa tzv. ochrancovia života sa pri pohľade na Adama cítia nesvoji, aj keď si uvedomujú jeho zásluhy. Naraz sa im vidí, že výrazom „selekcia" ich doháňa ich vlastná jedinečná história (koncentračných táborov) a nechceli by byť vinní po druhý raz. Nemyslím, že by takéto obavy boli oprávnené.

Špekulujúc sa pýtajú: Bolo porušené nejaké elementárne právo Adama? Existencia Adama ako bytosti, ktorou je - je zdravé dieťa a už v mladosti záchrancom života - sa zakladá na rozhodnutí jeho rodičov pre selekciu. Keby bola bývala Molly zdravá, nebolo by Adama. Kde niet človeka, tam nie sú nijaké práva. Adamovo právo na život a existenciu nebolo selekciou ohrozené, práve ňou vzniklo. Nevznikla mu ani nijaká telesná ujma, lebo mu nebol odobratý nijaký orgán ani časť orgánu, ale bola transplantovaná len nadbytočná pupočná krv. A pretože nebol inštrumentalizovaný ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, ale jeho rodičia si aj tak priali mať ďalšie dieťa a teda rodina ho s láskou prijala, nedá sa hovoriť o porušení jeho ľudskej dôstojnosti.

Keďže tu nepochodili, idú ďalej: celkom inakšie to vraj vyzerá, ak sa zaoberáme tými bezmennými embryami, ktoré nedostali šancu žiť. Kto postuluje, že aj najranejšie vývojové štádiá človečieho bytia (nie je zaujímavé, že sa naraz nehovorí o „človeku" ale o „človečom bytí"?) sú potenciálne osoby, musí odvodiť od ich práva na život zákaz postupu, pri ktorom vznikol Adam. Tento postup nesie meno „predimplantačná diagnostika" (PID).

Mollyini rodičia hľadali pomoc u amerického špecialistu v reprodukčnej medicíne Marka Hughesa. Už zverejnenie tejto žiadosti vyvolalo vo svete rozruch: ich druhé dieťa malo byť geneticky tak usporiadané, aby bolo vhodné za darcu kmeňových krvných buniek pre Molly!

Pochopiteľné prianie rodičov a aj zúčastnených lekárov a iných odborníkov dalo do pohybu už dávnejšiu diskusiu o možnom zneužití gentechniky za účelom získania „náhradných dielov" pre ľudský organizmus. Rozhodujúco sa uplatnila skutočnosť, že v USA je PID povolená.

Dá sa v tomto prípade hovoriť o „diagnóze", konkrétne o „spoznaní a pomenovaní" nejakej choroby? Zrejme nie. Pri Nashských embryách bola kritériom zhoda dôležitých znakov. Odporcovia jasajú, že zistili nepoctivosť aktérov, ktorí vraj klamú verejnosť, keď používajú dobre znejúce slovo „diagnóza" miesto zlovestnej „selekcie".

V niektorých západných štátoch existuje zákon na ochranu embryí, ktorý zakazuje používať embryá na iné ciele ako tie, čo sú spojené s návratom embrya do maternice. Preto je Adam Nash míľnik na ceste vývoja ľudstva. My humanisti sa už tešíme na ďalšie míľniky. Existuje celý rad detských rakovín, pri ktorých môže byť transplantácia vhodných kmeňových krvných buniek záchranou života. Ale napr. katolícka cirkev by sa rada definitívne zastavila pri tomto míľniku, zasadla tu chrbtom k novým cieľom na obzore a rada by dozerala, aby ani nikto iný nešiel ďalej ako po tento míľnik, čo sa jej neveľmi darí, lebo onen nezmyselný zákon sa už všade drobí.

Ako môže byť nejaký zákon taký neľudský, že odmieta jedinú šancu na záchranu života detí? Pri tejto otázke sa tzv. ochrancovia života nemôžu dobre cítiť. V Anglicku sa už prihlásilo 19 rodičovských párov so žiadosťou o záchranu svojich detí chicagskou metódou, ktorá zatiaľ nie je v Británii povolená. Iste sú takí rodičia aj v iných štátoch, lebo spomínaná anémia sa vyskytuje na celom svete. Podľa odhadu Spoločnosti pre pomoc pri Fanconiho anémii má v Nemecku dedičné vlohy pre túto chorobu štvrť až pol milióna ľudí. Ak ešte niekto varuje pred zalomcovaním zákonom na ochranu embryí, treba sa ho spýtať: „A čo by si ty robil, keby si mal dcérku, ako bola chorá Molly?" Kto by v takej situácii mohol povedať „Ja by som nedovolil selekciu!" s čistým svedomím?

Bádatelia a koncerny, ktoré si od výskumu embryí a technológie kmeňových buniek sľubujú pokrok vo svojej vede a finančné zisky, sa z tejto udalosti tešia. Ak vyzdravené deti dajú do pohybu vlak, s ktorým sa vykoľají zákon na ochranu embryí, legalizuje to ich doteraz potierané záujmy.

Zverolekárka Karin Blumerová končí svoj spomenutý odmietavý komentár v Die Welt rezignovane: „V historke o stvorení stvoril Boh ako prvého človeka Adama, ktorý bol korunou tvorstva. Aká symbolika je v tom, že Mollyin brat, prvorodený syn generácie cielene vybraných detí, sa tiež volá Adam!"

O dobrom použití kanibalizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Jonathan Swift

Skromný návrh, ako zabrániť tomu, žeby deti chudobných boli na ťarchu svojim rodičom alebo svojej krajine a ako ich urobiť užitočnými pre verejnosť (napísané r. 1729).

Do jedného z poradovníkov zakladáme hlásenia medzinárodných inštitúcií o nezávideniahodnom osude detí tretieho sveta. V súčasnosti sa tam šesť zo sto detí nedožije svojich prvých narodenín a osem zo sto prežívajúcich svojich piatych narodenín ... Do roku 2025 pribudnú na zemeguli dve miliardy obyvateľov. Skoro všetci (97 %) sa narodia v chudobných štátoch Juhu a budú mať biedne detstvo s ťažkými nedostatkami potravy, pitnej vody, bývania, školskej výchovy a zdravotníctva. V niektorých nástupníckych štátoch SZ viedlo zrútenie sa starých štruktúr sociálnej solidarity k tomu, že je tam vo veľkomestách tisíce detí ponechaných samy na seba. Osobitne, ako o tom svedčí osem priložených (žiaľ, len vo franc. originále, p.p.) fotografií Alexandra Gljadelova, na Ukrajine, v krajine, o ktorej si pamätáme, že sa tam za Stalina, v roku 1933, vyskytol v dôsledku neúrody a politickej situácie obrovský hlad, ktorému padlo za obeť podľa niektorých údajov až 4 milióny ľudí a ktorý vraj dohnal roľníkov k jedeniu vlastných zomretých detí ... (Georges Sokoloff, 1933, Année noire. Témoignage sur la famine en Ukraine. - Čierny rok 1933. Svedectvá o hladomore na Ukrajine. Albin Michel, Paris 2000).

Ako nepomyslieť v tejto súvislosti na leptavý satirický pamflet írskeho spisovateľa (v anglickej reči) Jonathana Swifta z roku 1729, Skromný návrh v súvislosti s chudobnými írskymi deťmi - z ktorého uverejňujeme podstatné časti? Aby protestoval proti hroznej biede, ktorá vtedy vládla v Írsku pod anglickou nadvládou, píše Swift zúfalým a zúrivým tónom, že Íri „považujú za osobitne veľké šťastie byť predaný vo veku jedného roku na jedenie, a tak sa vyhnúť rozličným nešťastiam a útlakom zo strany majiteľa". (Jonathan Swift napísal aj Gulliverove cesty, kde preháňa nie menej ako v tomto článku; p.p. ).

Smutný pohľad sa naskytá tomu, kto prechádza veľkým mestom alebo cestuje krajinou, keď vidí ulice, cesty a prahy chatrčí plné žobrákov, na ktorých sú zavesené tri, štyri aj šesť detí, všetko to v handrách a obťažujúc okoloidúceho otrčenými dlaňami. Matky miesto toho, aby si čestnou prácou zarábali na živobytie, sú nútené tráviť čas motaním sa po uliciach a žobronením biedneho jedla pre svoje bezbranné dojčatá, z ktorých vyrastú zlodeji, lebo nikde nenájdu prácu, a nakoniec opustia svoju drahú vlasť a pôjdu kamsi biť sa za španielskeho následníka trónu alebo predať sa do otroctva na Barbadoské ostrovy.

Myslím si, že sa s každým zhodnem na konštatovaní, že tento fenomenálny počet detí, visiacich na ramenách, chrbtoch alebo aj pätách svojich matiek, často aj svojich otcov, predstavuje v súčasnom žalostnom stave kráľovstva veľkú prebytočnú záťaž. Preto ten, čo by vynašiel jednoduchý a lacný spôsob, ako zúčastniť tieto deti na verejnom spoločnom bohatstve, by si zaslúžil taký verejný záujem, že by sa mu postavila socha ako dobrodincovi národa.

*  *  *

Ja v šak nemám v úmysle obmedziť svoj plán na deti vyložených žobrákov; môj projekt cieli oveľa ďalej a širšie na všetky deti určitého veku, ktorých rodičia sú v skutočnosti takisto neschopní zaručiť výchovu svojich detí ako tí, čo od nás mámia dobročinnosť na ulici.

Čo sa mňa týka, strávil som veľa rokov intenzívnym rozmýšľaním o tomto kapitálnom probléme, pozorným rozborom rozličných projektov iných mysliteľov, a vždy som tam našiel hrubé chyby vo výpočtoch. Je pravda, že matka môže svoje dieťa vyživiť vlastným mliekom od narodenia počas celého solárneho roka skoro bez inej potravy, respektíve s malým doplnkom, ktorého cena nepresahuje dva šilingy; to je suma, ktorú si ľahko opatrí, ak treba, aj žobraním; môže to byť aj protihodnota v odpadkoch zo stolov. A je to práve vek jedného roka, keď sa chcem postarať o tieto deti, takže miesto toho, aby sa stali záťažou pre svojich rodičov alebo pre svoju farnosť, aj tak trpiac nedostatkom chleba a šiat, budú môcť prispieť živiť a čiastočne aj šatiť mnohých.

Môj projekt má okrem toho ešte aj ďalšie prednosti, a to zníženie počtu úmyselných potratov a tej hroznej praxe žien, žiaľ, tak veľmi rozšírenej v našej dnešnej spoločnosti, že vraždia svojich bastardov (nemanželské deti); pritom obetujú tieto nevinné nemluvňatá skôr snahe vyhnúť sa výdavkom, ako snahe vyhnúť sa hanbe: to je konanie, ktoré musí vohnať slzy sústrasti aj do očí najneľudskejších divochov.

Všeobecne sa pripúšťa, že naše kráľovstvo má jeden a pol milióna obyvateľov; z toho dedukujem, že je to približne dvesto tisíc dvojíc so ženou ako ploditeľkou; odpočítavam asi tridsať tisíc dvojíc, ktoré sú vstave zabezpečiť potreby svojich detí, hoci sa obávam, že ich vzhľadom na bezútešný súčasný stav nášho kráľovstva nebude toľko; za takýchto predpokladov nám ostáva asi sto sedemdesiat tisíc ploditeliek. Odpočítam ešte päťdesiat tisíc na účet potratov a detí, ktoré umrú na choroby a nehody v priebehu prvého roku svojho veku. Ostáva teda asi sto dvadstať tisíc detí, ktoré sa každý rok narodia chudobným rodičom.

Ako vychovať a ako zaistiť budúcnosť tomuto množstvu mladých ľudí? To je veľmi boľavá otázka, pretože, ako som už povedal, v dnešnej situácii sa všetky navrhované metódy ukazujú neaplikovateľné z toho jednoduchého dôvodu, že pre týchto mladých ľudí nemožno nájsť zamestnanie ani v remeslách, ani v poľnohospodárstve; lebo nestaviame nové budovy (aspoň nijaké na vidieku), ani neobrábame pôdu; zriedkakedy sa stane, že tieto deti môžu žiť zo zbojstva pred dosiahnutím veku šesť rokov; to sa podarí len výnimočne nadaným jedincom, hoci uznávam, že základom remesla sa naučia oveľa skôr; v tomto období ich možno považovať len za učňov-previnilcov; významná osobnosť z Cavanovho výboru ma uistila, že nepozná viac ako jedného alebo dvoch kvalifikovaných zlodejov mladších ako šesť rokov ani v tej časti kráľovstva, ktorá má svoje renomé v ohľade praktickej a skorej kompetencie v tomto umení.

Naši obchodníci ma uistili, že pred dosiahnutím veku dvanásť rokov nie sú ani dievčatá ani chlapci vhodný a uspokojivý obchodný produkt; aj v tomto veku sa z nich nedá vyťažiť viac ako tri libry, na burze možno tri a pol, a to nie je dosť profitu ani pre rodičov ani pre kráľovstvo, keďže výdavky na stravu a hocaké zdrapy šatstva za taký dlhý čas predstavujú aspoň štvornásobok tejto sumy.

Idem teda skromne predložiť svoje vlastné myšlienky v nádeji, že nevyvolajú ani najmenší odpor. Jeden veľmi kompetentný Američan, ktorého som spoznal v Londýne, ma uistil, že malé dieťa v dobrom zdraví a dobre živené predstavuje vo veku jedného roka znamenité jedlo, výživné a zdravé, či sa už podáva podusené, varené, pečené na ražni alebo v rúre; mám všetky dôvody veriť, že bude chutné aj so smotanovou omáčkou alebo ako guláš.

*  *  *

Skromne teda predkladám verejnosti do pozornosti tento návrh: z oného odhadovaného počtu sto dvadsať tisíc sa zachová dvadsať tisíc na reprodukciu, no z toho počtu bude len štvrtina chlapcov - to je viac, ako je zvykom pri ovciach a baranoch, pri hovädzom dobytku a pri ošípaných. Príčinou je, že tieto deti sú len zriedka plodmi riadneho manželstva - to je formalita, ktorú si naši divosi len málo vážia; v dôsledku toho bude jeden samec iste stačiť na obslúženie štyroch samíc. Ostatných stotisíc by sa vo veku jedného roka dalo do predaja a ponúklo bohatým a pánskym ľuďom v celom kráľovstve; matkám by sa však odporúčalo, aby deti posledný mesiac nadájali do sýtosti, žeby tieto boli bucľaté a tučnučké ako sa patrí na dobré jedlo na hostinu. Ak prídu hostia, dajú sa z jedného dieťaťa pripraviť dva chody, ak je to len pre rodinu, stačí zobrať štvrtku, pliecko alebo stehno, ktoré, ak sa zasolí alebo dá do pácu, bude výborné na pečenie za také štyri dni, najmä v zime.

Vypočítal som, že novorodenec váži priemerne dvanásť libier a že za solárny rok môže mať, ak je riadne živený, takých dvadsať osem libier.

Uznávam, že táto poživatina bude dosť drahá, ale práve preto bude veľmi vhodná pre veľkostatkárov, ktorí, keďže už vyciciavajú špik z kostí otcov, zdajú sa predurčení na pojedanie mäska detí ...

Ako som už povedal vpredu, náklady na dieťa žobráka (to je kategória, do ktorej zaraďujem aj nájomcov pôdy, nádenníkov a najmenej štyri pätiny roľníkov) obnášajú dva šilingy do roka, vrátane zdrapov na ošatenie a verím, že ani jeden džentlmen sa nebude ošívať vynaložiť desať šilingov za dobre vykŕmeného dojčenca na zabitie, ktorý, opakujem, vydá chutné a výživné mäso na štyri jedlá či už na pohostenie priateľa alebo na rodinnú hostinu. Takto sa zemania naučia byť dobrými vlastníkmi pôdy a ich popularita medzi ich nájomníkmi bude vzrastať; matky budú mať čistý zárobok osem šilingov, z ktorých vyžijú a budú môcť pracovať do tých čias, kým neprinesú na svet ďalšie dieťa.
Tí, čo konajú ekonomicky (ako to vyžaduje, priznávam, dnešná doba), môžu objekt odrať, kým ho rozštvrtia: ak sa koža spracuje tak, ako treba, budú z nej prepychové dámske rukavičky alebo vkusné pánske letné sandále.

Čo sa týka nášho pekného mesta Dublin, dal by sa tu zariadiť bitúnok, veď sú tu na to vhodné štvrte, a mäsiari by nechýbali; odporúčam však skôr kupovať dojčence v živom stave a pripravovať ich „na krvavo" ako pečené prasiatka.

*  *  *

Myslím si, že moje návrhy majú početné a zrejmé výhody a prednosti, ktoré sú všetky veľmi významné.

Predovšetkým, ako som už poznamenal, podstatne by sa znížil počet pápežencov, ktorí čoraz viac zaplavujú našu krajinu, lebo sa najviac množia a sú naši úhlavní nepriatelia; ostávajú v kráľovstve s pevným úmyslom vydať ho do rúk pretendantovi trónu v nádeji, že budú mať osoh z neprítomnosti toľkých dobrých protestantov v štáte, ktorí sa radšej vysťahovali až za more, ako by v rodnej vlasti mali proti vlastnému presvedčeniu platiť desiatok biskupskému správcovi.

Po druhé: Aj tí najchudobnejší roľníci budú mať konečne niečo, čo bude mať nejakú hodnotu, niečo, čo sa bude dať zhabať alebo zexekvovať. Keďže ich zvieratá a ich úroda sú už zhabané a peniaze sú u nich neznámy pojem, len toto im môže umožniť platiť nájomné majiteľovi pozemkov, na ktorých živoria.

Po tretie: Vzhľadom na to, že cena výživy pre stotisíc detí vo veku dva roky a viac sa nedá znížiť pod prah desiatich šilingov na hlavu a per annum, verejné spoločné bohatstvo vzrastie každý rok o päťdesiat tisíc libier, a to ani nehovorím o výhode novej poživatiny pre stôl všetkých bohatých gavalierov, ktorí sa tešia vyberanej chuti; v krajine budú cirkulovať peniaze a spotrebný tovar bude celkom domáceho pôvodu a doma vyrobený.

Po štvrté: Trvalí reproduktori získajú predajom svojich detí osem šilingov per annum a okrem toho sa zbavia výdavkov na výživu dieťaťa v druhom roku veku.

Po piate: Niet pochýb, že nové jedlo privábi početných zákazníkov do hostincov, ktorých majitelia ho budú vedieť dokonale pripraviť podľa rafinovaných kuchárskych receptov a ich podniky budú potom navštevovať najdistingvovanejší šľachtici, právom sa hrdiaci svojimi gastronomickými znalosťami; šikovný kuchár bude vedieť na poctu svojich hostí pripraviť mäso takým spôsobom, ktorý im bude vyhovovať.

Po šieste: Tento projekt bude silným popudom do manželstva, ktoré všetky múdre národy alebo podporujú odmenami, alebo prikazujú zákonmi a sankciami. Zvýši oddanosť a nežnosť matiek voči ich deťom, vyplývajúce z vedomia, že tieto úbohé bábätká im nebudú na obtiaž po celý život. Zákrok spoločnosti z nich urobí pre matky určitým spôsobom zdroj skorého zisku miesto dlhodobej straty. Medzi vydatými ženami sa vyvinie určitý druh zdravého súťaženia - vyhrá tá, ktorá prinesie na trh najtučnejšie dojča - a muži sa voči ženám počas tehotnosti stanú pozornejší, tak ako sú teraz pozorní voči svojim žrebným kobylám, teľným kravám a prasnicim pred oprasením; strach pred potratom im potom zabráni rozdávať (tak ako teraz rozdávajú) údery päsťou alebo kopance. (...)

*  *  *

Dalo by sa vymenovať ešte veľa ďalších predností: napríklad reintegrácia niekoľko tisíc kusov hovädzieho dobytka, čo by zvýšilo náš vývoz nasoleného mäsa; návrat bravčoviny na mäsový trh a zdokonalenie umenia pripravovať dobrú prerastenú slaninu, ktorá sa od čias veľkého odstupu od bravčoviny stala zriedkavou pochúťkou pre naše chuťové kanáliky; bravčovina sa pričasto podáva na naše stoly v surovom stave; toto mäso nemôže súťažiť ani čo do chuti ani čo do vzhľadu s mäsom ročného dieťaťa, ktoré, dobre prerastené a upečené v jednom kuse vyvolá veľký dojem na bankete lorda starostu mesta alebo pri inej verejnej oslave. Snažím sa však byť stručný, a preto sa nebudem zdržovať ani pri tomto bode ani pri mnohých iných. (...)

Nevidím nijakú možnú námietku proti tomuto návrhu okrem tej, že sa značne zníži počet obyvateľstva v kráľovstve. K tomuto bodu otvorene priznávam, že to bolo mojím úmyslom, keď som svoj projekt predkladal verejnosti. Rád upozorňujem čitateľa na skutočnosť, že som tento ozdravujúci prostriedok vymyslel len pre írske kráľovstvo a pre žiaden iný štát na svete v minulosti, teraz a iste nikdy v budúcnosti.

Nech mi nikto nepríde s návrhmi iných opatrení:

  • uložiť daň päť šilingov na každú libru príjmov pre cudzincov;

  • zakázať nosiť šaty a mať nábytok, ktoré nie sú irského pôvodu a výroby;

  • prísne odmietnuť výrobky a predmety, ktoré povzbudzujú k luxusu prichádzajúcemu z cudziny;

  • nejako odpomôcť šíreniu pýchy, márnivosti, lenivosti a malichernosti našich slobodných aj vydatých žien;

  • naočkovať ľuďom ducha hospodárnosti, rozumnosti a striedmosti;

  • naučiť mládež milovať našu krajinu, lebo v tomto predmete nás prekonávajú aj Laponci a obyvatelia Topinamby;

  • zanechať naše hádky a rozbroje a prestať sa správať ako židia, ktorí sa hrdúsili medzi sebou ešte aj vtedy, keď nepriateľ obsadzoval ich mesto;

  • mať aspoň nepatrné zábrany pri predaji našej vlasti a nášho svedomia;

  • naučiť našich statkárov, aby preukazovali aspoň trochu súcitu voči svojim nájomcom.


A nakoniec, vštepiť ducha čestnosti, zanietenia a kompetencie našim obchodníkom, ktorí by sa pri zákaze kupovať iné ako írske produkty okamžite spojili, aby nás klamali, podvádzali a vydierali v ohľade hodnoty, mier a kvality svojho tovaru; prečo sa nedarí doviesť ich aspoň k tomu, aby za svoj tovar žiadali spravodlivú cenu, hoci ich k tomu opakovane zanietene vyzývame?

Preto opakujem, nech mi nikto nepríde s týmito návrhmi ani s inými opatreniami tohto druhu, kým neexistuje prinajmenšom nepatrná nádej, že raz bude možné opatrne sa pokúsiť o ich realizáciu.

Čo sa mňa týka, vyčerpával som sa dlhé roky predkladaním márnych teórií, malicherných a utopických, a už som strácal nádej na úspech, keď mi náhodou napadol tento plán, ktorý je síce úplne nový, ale má v sebe čosi solídneho a reálneho, vyžaduje len málo námahy a nijaké náklady, môžeme ho uskutočniť sami a pritom nepodstupujeme ani najmenšie riziko, že by sme sa mohli znepáčiť Anglicku. Pretože tento typ výrobku nemôže byť exportovaný, keďže detské mäso je príliš jemné a neznesie dlhšie naloženie do soli. Na druhej strane by som vedel pomenovať krajinu, pre ktorú by bolo vrcholnou radosťou zožrať náš národ, čo aj bez soli.

Vcelku nie som tak vášnivo zaujatý svojím plánom, že by som odmietol každý príspevok múdrych ľudí, keby sa niektorý z nich ukázal rovnako nevinný, lacný, ľahký a účinný ako môj. No prv než niekto navrhne projekt takéhoto druhu, ktorý by protirečil môjmu a poskytoval lepšie riešenie problému, zaprisahávam jeho pôvodcu alebo pôvodcov, aby ráčili so zrelou pozornosťou uvážiť tieto dva body:

  • Po prvé, ako chcú pri súčasnom stave nášho hospodárstva uživiť stotisíc neužitočných úst a ošatiť stotisíc chrbtov?

  • Po druhé, nech berú do úvahy, že v tomto kráľovstve je dobrý milión bytostí zdanlivo ľudských, verejná starostlivosť o ktorých by vyvolala deficit asi dvoch miliónov libier šterlingov; a to ešte treba pripočítať profesionálnych žobrákov k mase roľníkov, nájomcov pôdy a poľnohospodárskych robotníkov, samozrejme s ich ženami a deťmi, ktorí sú v skutočnosti tiež žobrákmi.


Zaprisahávam štátnikov a politikov, ktorí by sa postavili proti môjmu projektu a možno cítia dosť odvahy na podanie iného návrhu, aby sa najprv išli spýtať rodičov týchto smrteľníkov, či by dnes nepovažovali za šťastie, že boli predaní ako jatočné mäso vo veku jedného roka spôsobom, ktorý som vpredu opísal, a že sa tak vyhli celej tej sérii nešťastí, ktoré ich postihovali až dodnes, t.j. útlak majiteľov pozemkov, nemožnosť splácať načas dlžoby, žiť bez práce a bez peňazí, mať nedostatky najrozličnejšieho druhu, žiť bez strechy nad hlavou a bez šiat, ktoré by v zime chránili proti chladu. To všetko s perspektívou zanechať celú túto biedu, ba možno ešte horšiu, ako dedičstvo svojmu potomstvu, a to generáciu po generácii.

Z úprimného srdca dodávam, že nemám nijaký osobný záujem na robení reklamy tomuto svojmu projektu, ktorý považujem za prepotrebný; jedinou motiváciou mi je blaho môjho štátu, rozvoj nášho trhu, zaistenie šťastia našich detí, uľahčenie situácie chudobných a obstaranie trochy radosti pre bohatých. Nemám detí, ktorých predaj by mi mohol vyniesť čo len peny; najmladšie má deväť rokov a moja žena prekročila vek, keď môže rodiť deti.

*  *  *

© Editions Mille et une nuits. Preklad do fracúzštiny Lili Sztajn. Do slovenčiny preložil Rastislav Škoda.

Prameň: Le Monde diplomatique, november 2000.

Aký je vlastne boh?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Ralf Bachmann

Veriaci by sa mali viac venovať problému božej spravodlivosti.
Ak všemohúci naozaj drží nad nami svoju ochrannú ruku, prečo opakovane dopúšťa, aby sme sa dostali do šlamastiky? Alebo žeby bol boh jednoducho nespravodlivý?

Symbolické gestá majú v globalizovanej televíznej spoločnosti veľkú ukážkovú hodnotu a pôsobia na masy. Čo robí policajtom pokorený a v putách odvádzaný demonštrant, keď vidí, že kamera sa zameriava naňho? Voľnými prstami naznačí znamenie víťazstva. Zaťatú päsť možno dokonca rytmicky dvíhať do taktu revolučných hesiel.

Bože, nechaj ma vyhrať

Tu nám však ide o iné gestá, s ktorými nás televízne kanály rady zoznamujú. Zaťahujú náboženstvo do šou-kšeftu neraz takým spôsobom, že sa kladie otázka rúhania sa bohu. Sme napr. pri športovej reportáži, čaká sa na štart, no reportérovi chýba športová akcia. Vďačne sa zameria na mladého bicyklového profesionála z Lučenca, ktorý sa práve prežehnáva, alebo na americkú prekážkárku, bozkávajúcu si krížik na retiazke. Ich gesto predsa môže znamenať len jedno:

„Bože na nebi, urob, aby som zvíťazil! Tým ťa síce privádzam do nepríjemnej konfliktovej situácie, lebo musíš nechať prehrať všetkých kresťanov okolo mňa, ale tým môžeš pomôcť vyhrať vtedy, keď ja tam nebudem."

Je skoro bohorúhaním, keď sa boxer pred prvým gongom na chvíľu zamyslí a potom prežehná. Tým si predsa od všemohúceho vyprosuje nie viac a nie menej ako také vedenie svojich pästí, aby jeho brat v Kristu z inej boxerskej maštale čím skôr - povedzme to pozitívne - počul anjelikov spievať. Šampión nehovorí, ale vrúcne si želá:

„Ty vieš všetko a s tvojou pomocou môžem hák na jeho pečeň umiestniť tak, že tá beštia v modrom rohu ostane na doskách ešte dlho po odpočítaní do desať. Ty môžeš všetko a môžeš teda môjmu direktu dať takú silu, že ten si potom svoj nos nespozná."

Čo má boh robiť, keď už od storočí počuje od vojenských biskupov všetkých vojnuvedúcich strán po nemecky, anglicky, francúzsky, hebrejsky, arabsky (bol čas, keď aj po slovensky, a ten sa nám vrátil; p.p.) pred každou veľkou i menšou bitkou:

„Bože, daj sa na našu stranu, veď my sme lepší, veriacejší, spravodlivejší!"

Prešibaný a vo veciach viery pragmatický pruský kráľ Fridrich II., nazývaný Veľkým, veľmi skoro spoznal, ako sa veci majú.

Dieu est pour le gros escadron" (Boh je na strane veľkej eskadróny)

napísal a myslel tým, že v pochybnostiach sa boh dá na stranu silnejších bataliónov; preto tak zbrojil - a úspešne! Víťazi spievajú

„Tak ďakujme teraz všetci bohu";

porazení prisahajú na boha, že ak z toho vyjdú so životom, na druhý raz sa lepšie pripravia a ich vodca sľubuje pomstu:

„Tak mi, bože, pomáhaj!"

ON drží svoju ruku nad Inge Meyselovou.

Boli to cynické priania. A s vďakou to nie je lepšie. Nedávno, v predvečer svojej deväťdesiatky, spomínala veľmi obľúbená a zaslúžene uctievaná nemecká herečka Inge Meyselová pred televíznymi kamerami svoj pohnutý osud. Ako dcéra židovského otca šťastlivo ušla pred dôsledkami nacistických rasových zákonov. Jej otec prežil, lebo sa mu podarilo skryť sa. Jej brat narukoval, ale ako „položid" bol z vojska skoro prepustený. Mnoho jeho bývalých kamarátov padlo. Po vojne sa všetci v zdraví zišli, ona urobila kariéru a až do vysokého veku je úspešná a šťastná. Komu za to ďakuje? Meyselka svojím nenapodobniteľným spôsobom napoly prehnane, napoly nevinne vykrútila oči a prstom ukázala hore.

„Tam musí byť ktosi, čo nadomnou drží ochrannú ruku,"

povedala a šoumajster spokojne pokyvkával.

Dá sa na to spoľahnúť? Ak tomu niekto naozaj verí, mal by sa občas na chvíľu zamyslieť aj nad tým, prečo všemohúci nechal najprv celú rodinu upadnúť do nepredstaviteľných ťažkostí, prečo len jej doprial záchranu a prečo potom nacistom dovolil, aby sa šesť miliónov iných ľudí stalo obeťami holokaustu.

Keď nedávno izraelský hlavný rabín Obadia Josef označil holokaust za boží trest za hriechy židov (a na druhý deň to odvolal, lebo taká strašná bola ozvena verejnosti), protestovali noviny Berliner Zeitung proti tomu, že v Izraeli mnohí vyhlasovali Obadiu pre jeho výrok za blázna. „Kto verí na potopu sveta ako trest za hriechy ľudí, kto hodnotí zničenie Sodomy a Gomory ako spravodlivý boží zásah do behu sveta," komentovali noviny, „ten sa musí pozerať na vyvraždenie európskych židov ako na boží trest." Hrôza tejto konzekvencie by nás mala priviesť „k prehodnoteniu našej predstavy o bohu."

Kto verí, mal by skladať účet: Ako je to s božou spravodlivosťou? Táto starosť trápila už Heinricha Heineho, keď si kládol otázku, prečo sa spravodlivý biedne plazí pod ťarchou každodenného kríža, kým zbojník sa ženie ako víťaz na koni:

„Kde ja vina? Je azda náš Pán nie celkom všemohúci? Alebo to on sám robí zlo? Ach, to by bola podlosť!"

Výčitky. Obžaloby. Pri ekumenickej službe božej po katastrofe lietadla Concorde si položili modliaci sa cirkevní hodnostári otázku, prečo to boh pripustil; nevedeli odpoveď.

Zlý Boh biblie

Mnohé state biblie znejú skutočne tak, ako keby ich boli autori formulovali s úmyslom vykresliť boha ako tyrana, ktorého sa treba báť: Keď „skúša" Abrahámovu vernosť prikazujúc mu zabiť svojho syna. Keď napriek všetkým rozumným námietkam „vygumuje" Sodomu a Gomoru z mapy kraja s ľuďmi aj zvieratami. Keď utopí všetkých ľudí a všetky zvieratá s výnimkou osadenstva archy Noemovej. Keď nechá Ježiša na kríži bezútešne zvolať:

„Prečo si ma opustil?"

To môžu brať na vedomie aj najvernejší z jeho zbožňovateľov len s nepochopením alebo s hrôzou v srdci. Len ateistickí skeptici ostávajú ľahostajní. Kto neverí celku, nedá sa otriasť podrobnosťou.

Heine raz rozprával jednej svojej návštevnici o údajnom nočnom rozhovore s Bohom, ktorý mu vraj povedal:

„Môžete byť všetko, čo chcete, milý pán doktor, aj republikán a socialista, ale nesmiete byť ateistom."

Prečo nie? pýtame sa. Nerozmýšľajú ateisti v podstate najbohumilšie? Nevelebia síce boha od rána do noci za krásu stvorenia a za to, ako bezchybne to všetko zariadil. Ale nerobia mu ani nijaké výčitky - ani pre biblické ukrutnosti, ani pre zemetrasenie v Turecku, ani pre potopenie Titaniku, ani preto, že strpel, aby sa koruna tvorstva v 20. storočí obohatila o plnoautomatické zariadenie na masové vraždy a priemyselné odstraňovanie obetí vrážd; nakoniec ani preto, že pripúšťa, aby sa už opäť ľudia s inou farbou pleti, s inou vierou alebo iného výzoru naháňali, týrali a vraždili.

*  *  *

Prameň: Ralf Bachmann, "Lieber Gott, böser Gott", Diesseits, č. 52, 2000.

Bohu česť ... v Európskej únii

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Jacqueline Hénardová

Európa, aký je tvoj pomer k bohu? Veľmi rozličný. Konvent, t.j. zhromaždenie odborníkov, ktorí majú za úlohu vypracovať Chartu základných práv Európskej únie, sa na svojej predposlednej schôdzke na tejto otázke skoro rozpadol.

Len lživý a dodnes skoro nespozorovaný kompromis nakoniec chartu zachránil: V preambule jej posledného, päťdesiateho (!) znenia sa po nemecky vyslovene hovorí o „duchovno-náboženskom (religióznom)" dedičstve Európy - kým v iných zneniach tento výraz chýba.

Úľava z úspechu, že sa pod vedením bývalého nemeckého prezidenta Romana Herzoga v krátkom čase podarilo dať dohromady pomerne obstojné dielo, prekrýva - pravdepodobne však len dočasne - pôvodný dlhotrvajúci spor: Akú dôležitosť má pre budúcu Európu odvolávanie sa na židovsko-kresťanskú kultúrnu tradíciu? Vo Francúzsku sa už rozhára nedôverčivá debata: Nezhoda vo veci preambuly je možno len na dlhé lakte pripravený ťah katolíckej cirkvi proti moderne, a to s Ingo Friedrichom, poslancom v Štrasburgu za bavorskú katolícku CSU (kresťansko-sociálnu úniu) ako výkonným orgánom.

Friedrich sa rád priznáva, že rozruch vyvolal on. Keď konvent na posledných zasadaniach začal formulovať preambulu a stále, rovnako ako v celom ostatnom texte, nepadlo ani slovo o kresťanstve,

„zavolal som obidve veľké cirkvi a vyzval som ich, aby napísali listy Romanovi Herzogovi".

A vo svojej pracovnej skupine začal Friedrich naraz hovoriť o bohu, nahrádzajúc ho občas „kresťanskými" a potom aj „kresťansko-židovskými" koreňmi. Zástupca katolíckeho nuncia v Bruseli mu vraj za tieto intervencie opakovane osobne poďakoval.

Francúzov však zarážali aj ďalšie, čo aj miernejšie znenia tejto pripomienky. Na jednej tlačovej konferencii v Paríži vyhlásil Pierre Moscovici, francúzsky minister pre európske záležitosti, že ak konvet schváli 47. návrh Charty s poukazom na „religiózne" dedičstvo Európy, Francúzi Chartu nepodpíšu. Podľa Friedricha protestovali u prezidenta konventu obidvaja prví muži Francúzska, aj prezident, aj ministerský predseda. „To bol deň, keď Herzog dostal infarkt", dodáva Friedrich perfídne.

Lebo aj Friedrich „veľmi masívne" hrozil, ako sa vyjadruje, že nechá Chartu spľasknúť. Opustí vraj konvent aj s ostat-nými 15 kresťanskými demokratmi, ak sa z textu stratí navrhovaný poukaz na náboženstvo - z nemeckého textu, to treba priklincovať, ktorý Friedrich v tejto súvislosti celkom vážne označuje za „východiskové znenie" a dodáva: „Ako si to iní potom preložia, to mi je jedno."

Deväť mesiacov nehral filozofický pôvod európskeho systému súčasných etických hodnôt pri vypracúvaní európskej Charty základných práv nijakú rolu. Len krátko pred záverom (a je to asi príznačná náhoda, že len pár týždňov pred prepuknutím vnútronemeckého sporu o „základnej nemeckej kultúre") sa dostali na pretras dňa zásadné rozdiely v dejinách vzniku európskych štátov. Lebo jednohlasný protest všetkých politických zoskupení vo Francúzsku (podporovaný laicistickým Portugalskom) a len mierny odpor nemeckej ľavice v konvente sa zakladajú na výpovediach jednotlivých ústav: Nemci si v r. 1949 vpísali do preambuly ústavy „zodpovednosť pred bohom a pred ľuďmi"; vtedy nebolo treba spresňovať, že sa myslí len kresťanský boh. Naproti tomu Francúzi majú zdôraznené už od roku 1946 v prvom odstavci ústavy, že ich republika je „laická". Korene ideologického rozdielu siahajú teda až do čias krátko po druhej svetovej vojne, vlastne až do chvíle krátko pred vznikom myšlienky európskej jednoty.

Dve pripomienky: Podľa výpovede všetkých opýtaných sa zástupcovia islamských spoločenstiev v Európe počas trvania celého konventu neprihlásili k slovu. A väčšine zástupcov iných štátov bola celá záležitosť s náboženstvom ľahostajná. Nech sa Nemci a Francúzi dohodnú na takom texte, s ktorým budú všetci môcť nejako žiť! Hľadanie kompromisov je teda predsa len ten hlbší zmysel nemecko-francúzskeho vzťahu. Tento raz obidvaja švindľujú.

Chartu neproklamovali, ale podpísali; pozri dolu.

Prameň: Jacqueline Hénardová, Die Zeit, č.45/2000.

*  *  *

Šéfovia štátov a vlád Európskej únie 8. 12. 2000 v Nice síce neproklamovali, ale podpísali Chartu základných práv. Jej Preambula sa začína po nemecky odstavcom: „Európske národy sú rozhodnuté na základe spoločných hodnôt budovať si pokojnú budúcnosť a vytvárať stále užšie spojenie. Vo vedomí svojho duchovno-religiózneho a mravného dedičstva sa Únia zakladá na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách dôstojnosti človeka, slobody, rovnosti a solidarity. Spočíva na základoch demokracie a právneho štátu. Do stredu svojho konania stavia človeka..." Francúzsky text nemáme k dispozícii.  O kresťanskom dedičstve sa nehovorí.

Z mozgu buď srdce!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Hans Schuh

Nový stvoriteľský akt pestovateľov orgánov

Biotechnici zas lomcujú oddávna uznávanými základnými pravidlami biológie - a ak sa ich nedávne úspechy potvrdia, budú mať etici novú látku na hútanie.

Ako hlási renomovaný časopis Science, podarilo sa vedcom na Karolinska Institute v Štokholme vyrobiť zo starých, „dospelých" mozgových buniek skoro všetky iné typy telesných buniek: srdcové, pľúcne, obličkové, kožné, črevné, svalové - skoro všetko, po čom zatúži pestovateľ buniek a orgánov.

Dosiaľ platilo, že len veľmi skoré embryonálne bunky vedia vytvoriť všetky tie rozličné druhy tkanív a z nich celý organizmus; preto sa im hovorí „totipotentné", všetkého schopné. Nemecký zákon na ochranu embryí ich vyhlasuje za sakrosanktné (sväto-sväté v zmysle nedotknuteľné) a robí z nich pre výskum na pôde Nemecka tabu. Až keď sa vyvinú ďalej a keď sa z nich stanú špecializované kmeňové bunky, z ktorých nakoniec vznikne srdce, mozog alebo koža, je dovolené pestovať ich. V tele obnovujú krvné kmeňové bunky životnú šťavu, kožné kmeňové bunky zatvárajú rany a iné kmeňové bunky naprávajú alkoholom poškodené pečene.

Teraz sa ukazuje, že kmeňové bunky sú flexibilnejšie, ako sa myslelo. Ako chameleóny sa prispôsobia okoliu. Švédski vedci vstrekli kmeňové bunky z mozgov dospelých myší kuracím alebo myšacím embryám - a čo sa nestalo: podľa toho, kam sa „vpašované" bunky dostali, rástli rozličné orgány. Napríklad pulzujúce myšacie srdcia, pozostávajúce prevažne z bývalých mozgových kmeňových buniek.

Dajú sa vypestovať náhradné ľudské obličky povedzme tak, že sa ľudské kmeňové bunky vstreknú do prasačích embryí? To je iste ešte hudba preďalekej budúcnosti. Ale jedno dokazujú tieto pokusy už dnes: Hranica medzi vyrastenými, dospelými a mladými, totipotentnými bunkami sa rozplýva. Dosiaľ ešte neznáme koktaily „omla-dzovacích látok" v embryách vedia zrejme omladiť aj starý dedičný materiál - tak to bolo pri klonovanej ovci Dolly, ktorá vznikla zo starej bunky mliečnej žľazy vďaka omladzujúcim šťavám jednej cudzej vaječnej bunky. Po tomto prameni mladosti sa teraz horúčkovite pátra. Štipka biochémie by mala vrátiť zostarnutej DNA jej voľakedajšiu čulosť.
Pre medicínu by to mohlo byť požehnanie, pre tzv. ochrancov života sa na obzore rysuje nový horor: Každé „staré" bunečné jadro by bolo zo zásady vhodné na pestovanie, prípadne aj na klonovanie - po cielenej biokúre by bolo rovnako „potentné" ako bezbranné embryo, ktorému sa t.č. poskytuje všemožná ochrana. Na zneužitie by potom stačilo pár kožných šupín alebo dobre nakýchaný kapesník.

Prameň: Hans Schuh,  "Aus Hirn ward Herz", Die Zeit, č.24, 2000.

Jezuánska etika

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Gerhard Streminger

Potom som videl otvorené nebo a hľa - biely kôň - a ten,
čo sedel na ňom, sa volal Verný a Pravdivý;
spravodlivo súdi i bojuje. Oči mal ako plameň ohňa
a na hlave mnoho diadémov.


Napísané mal meno, ktoré nik nepozná, iba on sám.
Oblečený bol v odeve skropenom krvou a jeho meno je: Božie slovo.
Za ním išli nebeské vojská na bielych koňoch,
oblečené do čistého bieleho kmentu. ...

Zjavenie Apoštola Jána, 19,11-14.

Už v Skutkoch apoštolov sa podáva správa o rozdieloch v názoroch medzi prvými prívržencami Krista. Pri Jeruzalemskom koncile sa mali vyskytnúť „rozpory" a „veľa hádok"; a veľmi skoro nato sa vyskytli prvé zatracovania.

Pavol píše, že dvoch kacírov, Hymenea a Alexandra, „vydal satanovi, aby ich odučil rúhať sa" (1 Tim 1,20). A Peter sa vyjadruje, že kacírski ... „bezočiví opovážlivci ... ako nerozumné zvieratá, od prírody určené na to, aby ich lovili a ničili, rúhajú sa tomu, čo nepoznajú. Zahynú ..." (2 Pt 2,12). Pri takej intolerancii neprekvapuje, že už v r. 385, a to v nemeckom Trieri, z vieroučných dôvodov vraždili jedni kresťania iných kresťanov. Hoci však boli medzi nimi od začiatku spory a boje, ktoré v konečnej bilancii stáli životy miliónov ľudí, bola tu predsa aj spoločná báza, na ktorú sa mohli rozličné skupiny kresťanov odvolávať (a v čase ekumény to robia zosilnene): vraj príkladnosť jezuánskej etiky. Cieľom tejto eseje je poukázať na skutočnosť, že táto spoločná báza spočíva v skutočnosti na vyslovene hlinených nohách.

Nový zákon platí pre všetkých kresťanov za „slovo božie", za bohom inšpirované posolstvo, za „poslednú a najvyššiu náboženskú a morálnu autoritu", za „mieru všetkých mier", za „základný doklad zjavenia". „Jeho všeobecné uznávanie za 'sväté písmo' sa uznáva aj v našej údajne tak sekulárnej spoločnosti, keď napr. najmocnejší muž dneška, prezident Spojených štátov amerických, skladá svoj úradný sľub prísahou na bibliu. Biblia je stále ešte najrozšírenejšia a najviac prekladaná kniha na svete: vrátane rozsiahlych výťahov sa tlačí a rozširuje ročne v náklade 50 miliónov výtlačkov." (F. Buggle, Denn sie wissen nicht, was sie glauben, Pretože oni nevedia, čo veria. Reinbek 1992, s.22).

Ak sa však čo aj len málo zahĺbime do Nového zákona, ako prvé nám udrie do očí nesystematický charakter jezuánskych  (priamo od Ježiša pochádzajúcich) poučiek: všeličo, čo sa hovorí, nevyplýva z toho, čo predchádzalo. Okrem toho hovoril Ježiš zväčša v podobenstvách, z ktorých niektoré sú také mnohoznačné, že aj „mnohí z jeho učeníkov povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!" (J 6,60). (Keď si prekladám nemeckú citáciu, vychádza mi, že jeho učeníci „reptali: To sú nezrozumiteľné reči, ktože im môže rozumieť?"). Teda aj prví učeníci boli rečami svojho majstra skôr vzrušení ako osvietení a ak sa pozrieme na nasledujúcu udalosť, boli by na mieste aj slová zrejmého pohoršenia: „Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. On im povedal: Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, podáva sa všetko v podobenstvách, ... aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale nechápali, aby sa azda neobrátili a aby sa im neodpustilo." (Mk 4,12). Už len na základe tohto výroku by sa malo prestať tvrdiť, že syn boží prišiel vykúpiť všetkých ľudí.

Pritom môže byť rozprávanie v podobenstvách vhodný spôsob, ako sprostredkovať určité posolstvo veľmi výrazne, lebo podobenstvá vyvolávajú v poslucháčoch početné asociácie a prihovárajú sa k iným oblastiam ako čisté myslenie. Táto výhoda nesie však so sebou významný nedostatok: Ak sa spýtame na zmysel povedaného, pravdepodobne skoro zistíme, že dosť tápeme v temnotách. Ak chceme presne vedieť, v čom spočíva Ježišovo posolstvo, potrebujeme popri podobenstvách vysvetlenie, a Jánovo evanjelium malo pravdepodobne splniť tento účel. No hoci sa tucty generácií kresťanských teológov zaoberali vysvetľovaním týchto pár textov, až dodnes ostalo skoro všetko nezrozumiteľným. Dodnes sa kresťania nedohodli na tom,

čo je „morálne a čo nemorálne. Rozdielne názory panujú nielen v otázkach, od ktorých závisí podľa ich mienky duševná spása, ale aj v celkom aktuálnych otázkach dnešného života, od pacifizmu po rozvody a sexuálnu morálku vo všeobecnosti, od správania sa voči diktatúram po trest smrti." (W. Kaufmann, Der Glaube eines Ketzers, Viera kacíra, Mníchov 1965, s. 297).

Za tento chaos je Ježiš prinajmenšom spoluzodpovedný, lebo, ako vyplýva z citácie Marka, z veľmi pochybných dôvodov sa rozhodol nechať všeličo nejasné. Ale ak tí, „čo sú vonku", dostanú všetko podané v podobenstvách, „aby sa azda neobrátili a nebolo im odpustené," potom pisatelia troch synoptických evanjelií zrejme nepatria medzi vyvolených, sú vonku. Lebo u Matúša, Marka a Lukáša hovorí Ježiš prevažne v podobenstvách.

Napriek nesystematickosti biblie sa dajú rozpoznať tri hlavné prikázania: Milujte boha! Verte mi! a Milujte sa navzájom!. Ježiš menuje aj dva dôvody, prečo treba tieto príkazy dodržiavať: lebo koniec je blízky a pretože tých, čo nebudú príkazy dodržiavať, čaká „plač a škrípanie zubami" (Mt 8,12).

*  *  *

Bol to predovšetkým Albert Schweitzer, kto dokázal, že Ježiš synoptických evanjelií vychádzal vo svojom posolstve z predpokladu, že svet stojí pred svojím koncom.

„Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve." (Mt 16,27-28).

V evanjeliách je celý rad miest podobného znenia: Mt 24,34; 26,64; Lk 9,27; 23,42; Jn 1,50; Mk 9,1. Ale predpoveď skorého budúceho božieho kráľovstva: že mŕtvi sa prebudia k životu, že bude posledný súd, že budú premožené sily diabla, sa nesplnila. Napriek tomu, že údajne sa vykupiteľ stal človekom, sa na svete zmenilo len málo vecí a situácia ľudstva sa príchodom kresťanstva (a neskôr islamu) skôr zhoršila ako zlepšila. Výdobytky svetového významu, napr. rímsky právny systém, grécka tragédia a keltská prírodná filozofia, boli aspoň čiastočne zničené; a úspech kresťanstva nedopomohol budhizmu uchytiť sa na západe.

Ježišom naznačené eschatologické ponímanie jeho smrti a očakávanie všeobecného zmŕvychvstávania znejú veľmi silno aj v poapoštolskom veku, a to najmä u Matúša: Tento evanjelista podáva správu o trojhodinovom zatmení pri Ježišovej smrti:

„a hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým." (Mt 27, 45,51-53).

Teda nielen ukrižovaný, ale aj početní mŕtvi vraj vtedy vstali z mŕtvych. Toto sa však stalo asi len v rozhorúčenej fantázii apoštola, lebo inakšie o niečom takom nehovoril nijaký historik. Existoval však jednoduchý empirický dôkaz pravdivosti tvrdenia, že Ježiš vstal z mŕtvych: Po svojej návšteve u mŕtvych uistil svojich jedenástich učeníkov (Judáš už asi nežil), že „ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im to". (Mk 16,18). Prečo to nevyskúšali?

Nádej, že sa Ježiš skoro vráti, mali však mnohí. V pravdepodobne najstaršom dokumente Nového zákona, v prvom liste Solúnčanom, sľuboval Pavol veriacim tohto mesta, že ešte budú žiť, keď príde Pán:

„My, čo žijeme a zostaneme až do Pánovho príchodu ... Preto sa potešujte navzájom týmito slovami!" (Mt 4,15,17).

 Solúnska obec očakávala sľúbený návrat Krista rovnako vrúcne ako kresťania v iných mestách. Niektorí len prestali pracovať, iní začali blúzniť. V prvom liste je Pavol ešte pomerne pokojný, no v druhom sa rozčuľuje. Pravdepodobne sa dopočul, že situácia v obci sa stáva problematickejšou, ako si myslel, a preto im prikazuje plniť svoje úlohy a dodržiavať povinnosti, lebo „Kto nechce pracovať, nech ani neje." (2 Sol 10). Koniec prvého listu dokonca naznačuje, že tí, čo očakávali návrat spasiteľa, sa vyznačovali morálnou ľahostajnosťou; asi si mysleli, že pre skorý návrat spasiteľa stratilo význam robiť čokoľvek.

Koniec sveta však nenastal. Ale „kde je ten jeho sľúbený príchod? Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od počiatku stvorenia," mienia už v druhom Petrovom liste posmeškári (2,3-4). Ježiš sa v tomto bode zrejme mýlil, takže nakoniec musel zmeniť svoj názor aj Pavol a tento namieril vývoj tým smerom, že sa očakávaný príchod Pána na svet stále odkladal a nakoniec sa stal takrečeno zbytočným. Lebo ak v prvom liste Korinťanom písal „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; ... lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa," (1 Kor 7,29), v druhom oznamuje, že tento veľký obrat sa už udial: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové."(2 Kor 5,17).

Ježiš sa narodil vo veku starožidovskej apokalyptiky, keď mnohých Židov zamestnávala predstava konca pozemských dejín a budúce nadprirodzené usporiadanie sveta. Vo vedomom protiklade k egyptskému náboženstvu odmietal Mojžiš vieru v posmrtný život. V starom Izraeli nenachádzame nijaký záujem o život v záhrobí. Pre Mojžiša je smrť koniec indivídua a Ježišovo kráľovstvo „nie je z tohto sveta." (Jn 18,36). So začiatkom babylonského zajatia, z ktorého vyslobodili Židov Peržania, im začalo dlhé obdobie straty moci. So stratou politickej moci bol spojený nezáujem o veci tohto sveta a vzrast špekulácií o možnostiach lepšieho budúceho sveta. Preto sa Ježiš priamo odvolával skoro len na neskoré časti Starého zákona: na Danielovu knihu a henochické (Henoch je postava zo starého zákona, otec Metuzaléma - pozn. prekl.) obrazné reči. Naproti tomu neapokalyptické témy Starého zákona používal zväčša za účelom vysvetľovania zmyslu: „A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite." (Mk 12,27); alebo: „ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme." (Mt 12,40). Na jednom mieste sa dokonca zdá, že Ježiš upozorňuje zákonníkov na rozdiel medzi profetickým a apokalyptickým mesianizmom: „Ako môžu zákonníci hovoriť, že Mesiáš je Dávidov syn?" (Mk 12,35).

Mladšie časti Starého zákona „pripomína nielen výraz 'Syn človeka', ale celý postoj Ježiša k tomuto svetu a jeho prvoradý záujem o druhý svet: Na rozdiel od tradície, siahajúcej od Amosa až po druhého Jesaja, v novej dobe už nie je tento svet v strede pozornosti, lebo sa verí, že tento svet sa skoro pominie; a dokonca aj teraz, keď tento svet ešte trvá, máme naň myslieť menej ako na ten druhý - áno, podľa možnosti vôbec nemáme myslieť na tento svet, ale „svojimi činmi a plánmi máme pripravovať ten druhý". (Kaufmann, a.h. s.158).

Ježiš teda „predpovedal bezprostredný koniec sveta a v tejto centrálnej otázke svojho posolstva sa úplne pomýlil. Toto konštatovanie sa dá pokladať za najistejší poznatok celej modernej historicko-kritickej kresťanskej teológie." (K.Deschner a H. Herrmann: Der Anti-Katechismus, Hamburg 1991, s.138). Skutočnosť, že sa Ježiš mýlil, však dodnes väčšina kresťanov popiera alebo potláča, hoci už Schweitzer zreteľne povedal:

„Naše kresťanstvo spočíva na klamstve, lebo skutočnosť, že eschatologické očakávania sa nesplnili, sa v ňom nepriznáva." (A. Schweitzer: Geschichte der Leben-Jesu-Forschung, Dejiny skúmania života Ježiša Krista, Tübingen 1951, s.22).

Pretože Ježiš žil celkom v očakávaní skorého konca sveta, verili aj prví kresťania, že s jeho smrťou bezprostredne súvisí blízky koniec sveta. Keďže sa však nedialo nič nadprirodzené, mŕtvi nevstávali z hrobov, posledný súd sa nekonal ani nezačínal a démonické sily naďalej ukazovali svoju moc, chýbal aj objektívny dôkaz pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Ešte problematickejší ako tento Ježišov omyl je jeho druhý argument, použitý na odôvodnenie jeho príkazov. Lebo niekto, kto prijal učenie o pekle a apeloval na pocity strachu v človeku, nemohol byť citlivý na „nezaujatosť motivovania", ktorá spočíva v pokojnom oslovení rozumu a pochopu. Pretože v tomto ohľade bolo Osvietenstvo dosť úspešné a každý z nás iste pozná pár ľudí, ktorí sú morálni, hoci neveria na peklo, prejde liberálne zmýšľajúci moderný človek zvyčajne bez slova ponad tie pasáže Nového zákona, ktoré preberajú večné tresty. Prečo sa však tieto pasáže vynechávajú, ak sa súčasne na základe Nového zákona tvrdí, že Ježiš je boží posol alebo dokonca sám boh? Ak bol Ježiš ten, ktorý sa všemohúcemu zapáčil, nebol by sa mal tak často mýliť - a už vôbec nie, keď išlo o odôvodnenie božích príkazov! A okrem toho stojí napísané: „Nič k tomu nepridáš a nič nevynecháš." (Dt 13,1). Dodržiava to niekto?
A Ježiš hovorí o pekle nie raz, ale asi dvadsaťkrát! Opakovane hrozí večným zatratením a pekelným ohňom, napr.

  • Mk 3,29: „Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky."

  • Mk 9,43: „do pekla, do neuhasiteľného ohňa."

  • Mk 9,45: „hodiť do pekla."

  • Mk 9,47-48: „vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň neuhasína."

  • Mt 3,12: „plevy spáli v neuhasiteľnom ohni."

  • Mt 5,22: „pôjde do pekelného ohňa."

  • Mt 5,29: „ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla."

  • Mt 5,30: „ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla."

  • Mt 7,19: „strom, ktorý neprináša dobré ovocie, ... hodia do ohňa."

  • Mt 8,12: „budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami."

  • Mt 13,40: „ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta."

  • Mt 13,42: „a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami."

  • Mt 13,50: „a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami."

  • Mt 16,18: „postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu."

  • Mt 18,8: „ako keby ťa mali ... hodiť do večného ohňa."

  • Mt 22,13: „a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami."

  • Mt 23,33: „hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?"

  • Mt 24,21: „bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz."

  • Mt 25,30: „sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami."

  • Mt 25,41: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!"

  • Mt 25,46: „A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života."

  • Lk 3,17: „ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni."

  • Lk 12,5: „Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Toho sa bojte!"

  • Lk 13,28: „Tam bude plač a škrípanie zubami."

  • 2 Sol 6: „ odplatí súžením, ... v ohnivom plameni potrestá tých, ...za trest sa dostanú do večnej záhuby."


Niektoré z uvedených citátov sú vybrané z Kázne na Hore, ktorá sa často uvádza ako jedna z najkrajších pasáží Nového zákona; ešte sa k nej podrobne vrátime.

Človeka, ktorý za konečné previnenia hrozil večne trvajúcimi trápeniami, nemožno označiť za „najpríkladnejšieho morálneho učiteľa všetkých čias"; skôr je to veľmi nespravodlivo cítiaca bytosť. Lebo je len veľmi málo ľudí, ktorí súhlasia s tým aby sa za bežné priestupky dávali večné tresty.

Medzi kresťanmi sa často tvrdí, že Nový zákon je oveľa „miernejší" ako Starý zákon, lebo boh sa vraj v Novom zákone prejavuje ako milujúci boh, kým v Starom zákone bol žiarlivý a pomstivý. Pravý opak je pravda: V Starom zákone zosiela boh na ľudí útrapy a smrť, ale v Novom zákone, v ktorom sa nadzemský boh Starého zákona nahradzuje počlovečeným bohom, je to ON, čo posiela na ľudí večný trest, večné utrpenie. Psychický a fyzický teror je v Novom zákone celkom iného druhu! Keďže Jehova Starého zákona trestal len smrťou, kým boh Nového zákona trestá večnou smrťou, je ten hromžiaci Jehova pri porovnaní s dobrotivým bohom nového zákona relatívne neškodný. Táto skutočnosť bola asi príčinou, prečo židia väčšinou odmietali novú kresťanskú sektu; pekelné hrozby na nich nepôsobili. Mojžišov boh zosielal síce smrť, ale nikdy večné peklo. Podrobnosti sa možno dočítať v P.T. Holbach: Religionskritische Schriften. Das entschleierte Christentum, Taschentheologie, Briefe an Eugénie. (Nábožensko-kritické spisy. Kresťanstvo zbavené závoja, Teológia do vrecka, Listy Eugénii, Berlin, Weimar 1970.

V tejto súvislosti kresťanskí apologéti často tvrdia, že jezuánske hrozby peklom treba chápať ako obraz ich doby; to je však ťažko akceptovať, lebo jednak nehrali predstavy záhrobného života nijakú významnú úlohu v skoro celom Starom zákone, jednak ani Ježišovi vrstovníci saduceji neverili na posmrtný život. Keďže sa držali len piatich kníh Mojžišových, nemohli veriť na peklo. A keby aj boli bývali tie predstavy o pekle také rozšírené, ako sa niekedy tvrdí, prečo nepoučil ten údajne najlepší zo všetkých ľudí celé ľudstvo o tom, že sa v tomto ohľade mýli a že sa nijakých pekelných múk netreba báť? Miesto toho, aby ľuďom peklom hrozil, mal im predsa strach pred peklom vziať! A Ježiš by to bol urobil, keby bol býval bohom lásky. On však nebol boh lásky, ale dosť nesvedomitý človek, ktorý úzkosti svojich spoluobčanov ešte stupňoval, aby na seba a na svoje posolstvo upozornil.

Hľadať nejakú etiku v Novom zákone môže byť príťažlivé najmä v časoch všeobecného nedostatku orientácie. A o skutočnosti, že Ježiš určitú etiku zastupoval, sa nedá pochybovať. Ale jeho spôsob odôvodňovania etických príkazov odhaľuje málo civilizovanú formu apelovania na ľudský egoizmus. Ježiš síce predpisuje určité správanie sa voči iným, ale motívom pri tom nie je dobro tých druhých, ale vlastná duševná spása („aby sa ti dobre viedlo"): „ ... radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi." (Lk 10,20), alebo: „Vyhýbajte sa peklu!" Príkaz „Milujte sa vospolok!" sa pri bližšom pohľade ukáže byť len „Majte radi sami seba!"

Osobitne zreteľné sa to stáva vo vychvaľovanej Kázni na hore. Ani tam nejde v podstate o osud iných, ale o vlastnú duševnú spásu. O čo naozaj ide, to sa aj zreteľne povie: Nezbierajte poklady na zemi, kde ich zlodeji vyhrabú a ukradnú, ale zbierajte poklady pre nebo! Každé blahorečenie znamená odmenu: a na koniec sa nazvú tí, čo príkazy poslúchajú, „múdrymi", a tí, čo to nerobia, „bláznami". Ani v Kázni na hore nejde o ľudskú spoločnosť alebo dokonca o blaho ľudstva ako hodnotu samu o sebe, ale o zlepšenie vlastného postavenia: Buď opatrný, vyhýbaj sa peklu, zbieraj poklady pre nebo! „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života." (Mt 25,45); alebo: „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo." (Jak 2,13); alebo: „ mnohí ...sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu." (Dan 2,13); alebo: „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie." (Jn 5,29); alebo: „odplatí ... večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti." (Rim 2,7-8).

Láska sa kresťanom vždy veľmi dobre vyplatí. Ale takýto na vlastné záhrobné dobro zameraný egoizmus nerozvíja medziľudské vzťahy, ale ich podrýva a nivočí. Ak je niekto presvedčený, že dobré činy budú odmenené nebeskými pokladmi, kým pozemské poklady zožerú mole a hrdza, stane sa starosť o tento svet zbytočnou, možno aj prekážkou. Ježišova etika je etika chytráctva; to však značí, že Nový zákon nepozná ideu „dobrého činu, ktorý má svoju vnú-tornú hodnotu v sebe". Hoci sa intelektuálnemu výkonu priznáva uznanie, aj tak sa znižuje hodnota morálneho činu úmyslom mať z neho subjektívnu výhodu. Cnosť sa zrieka lacných výhod: „Milujte svoju cnosť ako matka svoje dieťa: ale kedy bolo počuť, žeby matka chcela byť platená za svoju lásku?" (F. Nietzsche, Tak hovoril Zarathustra, Zošity humanistov č.15,16,18 a 20, pracovné vydanie R. Škoda, Bratislava 2000; knižné vydanie IRIS, Bratislava 2002).

Odhliadnime však tento raz od dôvodov, ktoré Ježiš vymenúva pre sledovanie svojich príkazov. Nemajú tieto príkazy samy v sebe svoju presvedčivú silu?

Už prvý príkaz: „Milujte boha nado všetko!" nie je dosť zrejmý. Lebo prečo by sme mali milovať nadovšetko boha Ježiša, ktorý je napríklad hotový dávať nekonečné tresty za konečné previnenia a ktorý, ak pomyslíme na osud syna, použil aj fyzické utrpenie, aby dosiahol určitý cieľ, hoci mal k dispozícii alternatívy: Najdobrotivejší mohol totiž svojim tvorom, prvým ľuďom, ich previnenie jednoducho odpustiť. (Touto smrtnou obetou, pri ktorej sa stvoriteľ neba aj zeme nechá viesť ako ovca na bitúnok, a miesto toho, aby ľuďom jednoducho odpustil, ON sa s nimi zmieri - a ľudstvo je vykúpené. Dobrotivý boh, ktorý nechá umrieť nevinného boha, aby uspokojil spravodlivého boha! Kto to všetko vie pochopiť, nielen papagájovať?). A bol by to urobil, keby bol naozaj milosrdný. Ale dráma okolo Ježiša nesvedčí pre existenciu takej bytosti, a preto mohol dotyčný na jednom mieste oprávnene vysloviť varovanie, že boha sa musíme predovšetkým báť: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu, i telo zahubiť v pekle." (Mt 10,28). A keď sa bojíme boha, budeme sa triasť aj pred jeho kňazmi, pánmi nebeského kráľovstva, ktorým bola daná moc „viazať a rozviazať".

Ale ako môže byť ten, ktorého sa máme báť (bázeň božia), súčasne milosrdný? Ako možno milovať to, čoho sa bojíme? Strach je opačný pocit ako láska. Syn, ktorý sa bojí svojho otca, ktorému otcove nálady naháňajú hrôzu, ktorý má príčinu báť sa jeho hnevu, nebude ho nikdy naozaj milovať. Láska kresťana k jeho bohu nemôže teda nikdy byť opravdivá. Keď si bohabojný človek myslí, že svojho boha miluje, potom je jeho láska len predstieraným holdom podobným tým, ktoré sa preukazujú neľudským despotom, ktorí od svojich poddaných vyžadujú vonkajšie znaky oddanosti.

Prvý príkaz by mal vtedy určitú presvedčivú silu, keby druhý - Verte mi! - bol hodnoverný. Ťažko však považovať za dôveryhodného niekoho, čo tak masívne apeloval na pocity úzkosti u človeka. Môže sa to vidieť vrcholne rúhačské, ale nie je - veď ani väčšina jeho prívržencov nebola schopná spoliehať sa na neho. Len máloktorí veria tomu, že stačí prosiť a dostanete (Mt 7,7), lebo bolo povedané: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: 'Čo budeme jesť' alebo 'Čo budeme piť'..." (Mt 6,31)); alebo že to Ježiš myslel vážne, keď žiadal: „Predaj všetko čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma." (Lk 18,22). Je jasné, že túto požiadavku neberú vážne ani vysokí oficiálni zástupcovia kresťanských cirkví: Ak máme menovať len jeden príklad, je katolícka cirkev najväčší majiteľ poľnohospodársky obrábanej pôdy na svete. (H.Herrmann: Die Caritas - Legende, Legenda o dobročinnom spolku Caritas, Hamburg 1993).

Aj v ohľade iných požiadaviek by bolo zaujímavé vyskúšať dôveryhodnosť Ježiša Krista u jeho veriacich. Klérus samozrejme hlása, že biblia je slovo božie a slávi Ježiša ako spasiteľa sveta. Tento však žiadal: „Počuli ste, že bolo povedané: 'Oko za oko a zub za zub!' No ja Vám hovorím: Neodporujte zlému! Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé."(Mt 5,38-39). Veľmi pochybujem, že napríklad konciloví otcovia v Triente alebo inkvizítori brali takéto vety doslovne. Prečo by sa však takéto vety, ktorých autorom je vraj sám boh, mali rozumieť len v „prenesenom" význame slova? Veď sú zrozumiteľné.

 Okrem toho by predsa malo byť veľmi nepravdepodobné, že boh vyjavuje miesto jasných zásad akési „mystériá".

Hoci sa dá ľutovať, že ani duchovní neberú uvedené Ježišove slová dosť vážne, na druhej strane je šťastie, že kresťania ani nasledujúce slová neberú vážne:

 „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom." (Lk14,26).

 A mnohí, čo si robia také veľké starosti o kresťanský západ a všade šípia ohrozenie, nevedia asi dobre čítať:

„Nebuďte ustarostení ... čo budete jesť... ani, čo si oblečiete, ... nezháňajte ... a nebuďte ustarostení! ...Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta (v nemeckom origináli je „pohania"- p.p.) ... Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete."(Lk 12,22n); a ďalej: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba." (Mt 6,34).

Ako sa znáša táto mnohým asi vôbec nie nesympatická hippická morálka so starosťami, ktoré si o zajtrajšok  obyčajne robia kresťania? A ako je to s ich prísahou pred krížom toho, ktorý o prisahaní nechcel ani počuť: „Ale vaša reč nech je 'áno - áno', 'nie - nie'. Čo je navyše, pochádza od Zlého." (Mt 5,37)? Existujú početné poukazy na to, že okrem prázdnych slov nemajú kresťania nejakú veľkú dôveru v slová svojho vykupiteľa.

Toľko k druhému príkazu jezuánskej etiky. Ale veriaci by ešte mohli namietať, že veľká cnosť lásky k nepriateľovi robí jezuánsku etiku predsa len najvynikajúcejšou na svete. Iste, popri láske k bohu a viere na vynikajúcu rolu Ježiša Krista je veľkou požiadavkou Nového zákona láska k ľuďom, stupňovaná niekedy vyslovene až k láske aj k nepriateľovi. Najzreteľnejšie sa prejavuje v Ježišovej kritike farizejských sobotňajších zákonov, ktoré sú tu predsa pre ľudí, v jeho tešiteľských rečiach a prístupe k vyhnancom spoločnosti: k ženám, prostitútkam a finančným úradníkom (mýtnikom). Keď raz mala byť jedna cudzoložnica kameňovaná, postavil sa Ježiš na jej obranu a povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň...Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!"(Jn 8,7,11).

Nie mi je známe, že by sa bol kedy v dejinách svätej cirkvi súd nad cudzoložnicou skončil s takým miernym napomenutím. Už Augustín vraj Ježiša za túto „prehnanú miernosť" karhal. Ani to mi nie je známe, že by bolo v dejinách katolíckej cirkvi našlo ozvenu jezuánske upozornenie „Čo ste urobili pre najmenších, pre mňa ste urobili." Veriaci sa síce povzbudzujú znášať malé kríže každodenného života, ale to je často potrebné len preto, lebo oficiálni zástupcovia viery nie sú ochotní niesť svoj vlastný kríž.

*  *  *

Napriek tomu, že Ježišove slová k cudzoložnici pôsobia ozaj veľkým dojmom, vzbudzuje aj toto posolstvo lásky určité fundamentálne pochybnosti.

1.  Najneskoršie od nájdenia zvitkov pri Mŕtvom mori v r. 1947 sa považuje za isté, že niet nijakého špeciálneho učenia, ktorého jediným pôvodcom by bol Ježiš. Jeho myšlienky sa nachádzajú, čo aj niekedy len v podobnej forme, v židovskej literatúre; staré víno sa len prelialo do nových sudov.Texty nájdené v Qumrane

„obsahujú miesta, ktoré obsahom a čiastočne dokonca doslovne sú totožné s pasážami, ktoré čítame v Novom zákone. Až krikľavo vystupuje do popredia vzťah ku Kázni na hore. Bratstvo platilo pre esénov za náboženskú povinnosť, láska k blížnemu za morálny príkaz. Bolo im zakázané prisahať; miesto toho mali hovoriť len 'áno, áno' alebo 'nie, nie'. Chudoba, pokora a askéza boli ich ideály. Verili na nesmrteľnosť duše." (W. Fricke: Standrechtlich gekreuzigt. Person und Prozes des Jesus aus Galiläa. Štatariálne ukrižovaný. Osoba a proces Ježiša Galilejského (1986). Reinbek 1988).

Pri mnohých interpretáciách myšlienkového sveta esénov sa nezdôrazňuje ich mierumilovnosť, ale naopak ich agresivita. Ako sa ešte ukáže, nie je to dostatočný dôvod pochybovať o duchovnej blízkosti medzi esénmi a Ježišom.)

Ani v iných ohľadoch nie je všeličo, čo sa tvrdí o Ježišovom živote, originálne. Iste nie je náhoda, že pôvodne perzský boh Mitra, neskorší boh slnka a spasiteľ Rimanov, po ktorom má meno ešte stále prvý deň v kresťanskom týždni (mnohých národov, napr. Angličania a Nemci, p.p.), sa narodil panne, bol uložený do jaslí, a to práve 25. decembra; aj jemu spievali pastieri - a to sme spomenuli len najnápadnejšie paralely ku Kristovi evanjelií. Iným prameňom, z ktorého možno kresťania čerpali, aby si získali meno, je možno toto: „Babylonský Marduk ... vychýrený ako dobrý pastier, bol zajatý, vypočúvaný, bičovaný a spolu s jedným zločincom popravený, kým druhý zločinec bol súčasne prepustený na slobodu." (Deschner/Herrmann, ako hore, s.36).

2.  Ani v porovnaní so Starým zákonom nebola požiadavka lásky k blížnemu originálna, čo Ježiš sám dosvedčuje:

 „Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: 'Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?' Ježiš mu vravel: 'Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?' On odpovedal: 'Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého.' Povedal mu: 'Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!"(Lk 10,25-29).

Kresťanský príkaz lásky k blížnemu, ktorý sa týka v skutočnosti spravidla len osobných nepriateľov, ale nie údajných nepriateľov boha, nachádzame už

  • u Mojžiša: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého!" (Lv 19,18);

  • alebo: „Ak natrafíš na býka alebo osla, čo sa zatúlal tvojmu nepriateľovi, priveď mu ho späť! Ak zbadáš, že osol tvojho odporcu padol pod svojím bremenom, neobídeš ho, ale pomôžeš mu ho zodvihnúť!" (Ex 23,4-5)

  • a v Šalamúnových prísloviach: „Ak je ten, kto ťa nenávidí, hladný, daj mu chleba jesť, ak je smädný, daj mu vody piť."(Prís 25,21).


Kým teda ten chýrny príkaz lásky k blížnemu nachádzame už v Starom zákone, v Novom nachádzame aj jeho opak: „...pozdvihol oči k nebu a hovoril...zjavil som tvoje meno ľuďom ...a (niektorí) uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji." (Jn 17,1).

 Rovnako aj chýrny príkaz lásky k nepriateľovi jeho vynálezca skôr od druhých vyžaduje, ako sám praktizuje. A toto problematické správanie si samozrejme osvojil aj obľúbený apoštol:

„Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch." (2 Jn 10-11). Ak to je láska k blížnemu, potom je každé radikálne ohradenie sa proti inakšie zmýšľajúcim prejavom lásky. „Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty!" (1 Kor 16,22), sú veľmi čudné slová, ktorými sa „svätý" Pavol lúči s Korinťanmi.

Do tohto obrazu presne zapadá, že podobenstvo o dobrom Samaritánovi uvádza len Lukáš, kým hrozba, ako strašne sa povedie tým, čo neuveria učeníkom, je vo všetkých synoptických evanjeliách: „A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh". (Mt 10,14). „Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim." (Mk 6,11). „Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: 'Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!' Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu." (Lk 10,10-12).

3.  Údajný „najväčší morálny učiteľ všetkých čias" často vôbec nepoznal súcit. Ježiš hrozí večným zatratením všetkým, čo sa rúhajú Duchu svätému (Mk 3,29); očakáva, že jeho učenie bude mať za následok, že „brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. (Mt 10,21); nemáme veriť, že „priniesol pokoj na svet", ale „...meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi." (Mt 10,34-36). Ak niekto namieta, že všetky tieto Ježišove slová predsa nemožno brať doslovne, nech prinajmenšom pripustí otázku, prečo by sa potom mala brať doslovne jeho dobrotivosť a zmŕtvychvstanie. Alegorické vysvetľovania sú dosť prostomyseľné, resp. spravidla beznádejne subjektívne, lebo exegéti každé slovo dovtedy zvŕtajú dookola, kým nevydá ten zmysel, ktorý sa od neho v tom čase očakáva.

Hoci o tom liberálni teológovia zväčša nechcú hovoriť, nemožno pochybovať, že Ježiš bol presvedčený o existencii diabla, ba dokonca bol tou myšlienkou posadnutý. Hovorí o satanovi ako o svojom nepriateľovi, hovorí o sebe ako o osobe, ktorá prišla, aby satana zničila a vidí ho „padať z neba ako blesk". (Lk 10,17-18). Osobitne drastický príklad hrubosti údajného kniežaťa mieru a jeho viery v diablov nachádzame v Jánovom evanjeliu: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku." (Jn 8,44). Takto nezaklína Ježiš nejakých hromadných vrahov, ale Židov, ktorí „mu uverili". (Jn 8,31).

„Podľa Kaspera a Lehmanna ... sa výraz 'diabol' vyskytuje v Novom zákone 34-krát, v mnohonásobne obsiahlejšom Starom zákone len raz; 'satan' je v NZ 36-krát (podľa Haaga dokonca 80-krát), v SZ 18-krát; 'démon' je v NZ 64-krát a 30-krát je reč o zlých a nečistých duchoch." (Buggle, a.h. s.166).

Pri existencii takých pasáží niet sa čo čudovať, že mnohí mali Ježiša dosť už za jeho života: „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili." (Jn 6,66), čo v majstrovi vyvolalo nie netypickú reakciu neuznaných géniov:

„Potom začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida!... A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň. Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe." (Mt 11,20-24).

Na inom mieste hrozí Ježiš dokonca aj ťarchavým a dojčiacim matkám, čo vôbec nie je vtipné: „Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať. (Mk 13,17).

4.  Iste je len málo učení, ktoré sú také preplnené hrozbami voči inakšie zmýšľajúcim ľuďom a sľubmi vlastným prívržencom: „a ja vám dávam kráľovstvo, ... aby ste jedli a pili pri mojom stole, ... sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela." (Lk 22,29-30). Ktorý márnomyseľný človek by nebol ochotný zobrať na seba určité svetské úsilie, keď ho čaká niečo také? Také a podobné pasáže („Vari neviete, že svätí budú súdiť svet? Neviete, že budeme súdiť anjelov?" (1 Kor 6,2) sú jedny z koreňov kresťanskej namyslenosti, ktorá sa niekedy stupňuje až do velikášstva. A sú aj ďalšie príklady nepochopiteľnej hrubosti Ježiša:

  • jeho správanie sa voči príslušníkom rodiny. Svoju matku nikdy neosloví s rešpektom alebo hádam milým menom. Je preňho rodička; „žena" je oslovenie, ktoré pre vtedajšie uši, keď rodinné zväzky boli užšie ako dnes, muselo znieť ešte škandalóznejšie ako pre naše. Zo správania sa Ježiša voči jeho matke nehovorí synovská láska ani láska k blížnemu, ale sa ozýva stará téma: génius a jeho rodina. „Čo mňa a teba do toho, žena?" (Jn 2,3). V rímskej cirkvi zaujala Mária veľmi osobitné postavenie, ale na Ježiša sa jej prívrženci nemôžu odvolávať, lebo tento je pre materský kult absolútne nevhodný. Okrem toho bol Ježiš pravdepodobne len jedno z Máriiných detí („Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?" (Mk 6,3), no aspoň katolíkom aj dnes ťažko padne veriť, že by matka božia mohla oťarchavieť aj inakšie ako zostúpeným Duchom svätým.

  • jeho správanie sa voči židovským kňazom. Staršinov, rabínov, znalcov Písma a farizejov Ježiš pred ľudom skoro vždy ponižoval, neraz aj zatracoval.  Zneucťoval ich v dobe okupácie, keď pravdepodobne ako jediní boli pre židovský národ duchovnou oporou a zachovávali jeho pretrvanie; nazýval ich hadím plemenom a klbkom vreteníc. Takou spustnutou zberbou však asi nemohli byť už preto, lebo jeho jezuánske hrozby nebrali vážne.

  • jeho správanie sa voči pohanom. Ani o tých nemal Ježiš nejakú vysokú mienku. Vôbec mu nešlo o ich obrátenie na vieru a zdá sa, že jeho láska neobsahovala moment ich vykúpenia.

  • „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!" (Mt 10,5). V nemeckom origináli stojí, že Ježiš nazýva reč pohanov „táraním", keď sa modlia; slovenský preklad znie miernejšie: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania." (Mt 6,7) - p.p.). Možno mal ich na mysli, keď hovoril o psoch a sviniach: „Nedávajte, čo je sväté psom a nehádžte svoje perly pred svine." (Mt 7,6).


Ako pyšný Izraelčan išiel Ježiš dokonca tak ďaleko, že príkazu lásky k blížnemu určil národné hranice. Keď ho raz jedna Grékyňa úpenlivo prosila, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry, musela si z jeho úst vypočuť tieto horké slová: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám." Až keď sa žena ponížila a prirovnala k psom, „ktoré jedia odrobinky po deťoch", mal Ježiš zľutovanie a dcéru uzdravil. (Mk 7,27). Matka sa však musela chovať poddajne, až psovsky, aby jej syn človeka pomohol.

Pokiaľ viem, nie je v rabínskych textoch tých čias nijaký zákaz pomáhať Nežidom. Láska k nepriateľom, ktorú Ježiš fakticky praktizoval, mala byť síce viac ako láska k blížnemu, ale bola oveľa menej pôsobivá ako požiadavky, ktoré v tomto ohľade kládol na druhých. Ani hriešnikov (a kto nebude v zmysle nasledujúceho citátu hriešnik?) sa údajne vzorná láska k nepriateľom netýka:

„Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa...! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma... A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života."(Mt 25,41). Ak už toto stačí, aby sa išlo do večného ohňa, to ich naozaj bude v nebi len málo.

5.  O historickej skutočnosti Kázne na hore („Blahoslavení sú ...), pokiaľ sa pod ňou rozumie súvislá uzavretá reč, ktorú by bol Ježiš skutočne predniesol, sa veľmi pochybuje. Pravdepodobnejšie je, že ju evanjelista zostavil z kurzírujúcich Ježišových výrokov. Podrobne ju uvádza len Matúš, u Lukáša je silne skrátená a u Marka a Jána úplne chýba. Dá sa predpokladať, že by jej všetci evanjelisti boli venovali viac pozornosti, keby bola pre pochopenie Ježišovej osoby a posolstva naozaj taká významná, ako si myslí mnoho moderných kresťanov. Zatiaľ nielen že jedni mlčia o údajnej reči, v ktorej sa okrem iného vyskytuje príkaz lásky k nepriateľovi, ale Marek vyslovene vyzdvihuje len príkaz lásky k blížnemu. V diskusii sa jeden zákonník a Ježiš dohodli na význame lásky k blížnemu, no lásku k nepriateľovi ani nespomínajú (Mk 12,31).

Ale nevraciame sa takto predsa len k tomu bodu, ktorý robí jezuánsku etiku najvynikajúcejšou, k požiadavke milovať nepriateľa? Aj keď odhliadneme od rozličnosti názorov medzi evanjelistami, ani tento príkaz nemá dosť presvedčivosti. Lebo po prvé je priúzko formulovaný (nieľudský život sa nespomína) a po druhé zachádza ďaleko, lebo je pre väčšinu ľudí nesplniteľný. Kto už vie milovať nepriateľov, ktorí ho ponižovali, urážali alebo zbavovali sebaúcty? Ak niekto žiada od ľudí niečo nedosiahnuteľné, vyvoláva pocity viny a robí z morálky strašiakov, miesto niečoho, čo si môžu ľudia vážne klásť za cieľ a jedni od druhých vyžadovať. Na kánone nedosiahnuteľných cností, napr. s požiadavkou milovať aj nepriateľov, by si väčšina ľudí zúfala. Iba požadovať nestačí. Keby sa naše vnímanie dalo takýmto spôsobom natrvalo ovplyvniť, museli by byť kresťania následkom svojho radostného posolstva skalopevní veriaci, čo zrejme nie sú.

6.  Požiadavka: „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom." (Jn 15,17) je nezmyselná aj z iného dôvodu. Vytvára totiž jednotnú emocionálnu kašu, v ktorej zaniknú rozličné medzitóny ľudskej náklonnosti. Takáto univerzálna láska je nespravodlivá voči tým, ktorí sú nám vskutku priaznivo naklonení. Preto nie je želateľné milovať nepriateľov, čo samozrejme neznamená priať si zničiť ich. Medzi „milovať" a „zničiť" je široké spektrum možností, ktoré však je pre Ježišových prívržencov skôr úzke. Oveľa dômyselnejšia je požiadavka položiť si občas otázku, či nie je na námietkach nepriateľa zrniečko pravdy. Žiaľ, človek má „ozajstnú rozkoš z toho, keď sa prehnanými nárokmi znásilňuje a toto tyransky vyžadované niečo potom ešte zbožňuje. V každej asketickej morálke zbožňuje človek jednu časť seba samého ako boha a tú druhú musí potom diabolizovať. Sem patrí celá morálka Kázne na hore." (F. Nietzsche Menschliches, Allzumenschliches. München 1988, s.131).

7.  Okrem toho sa pri jezuánskych požiadavkách nepomyslelo na to, že sú potrebné rozličné predpoklady, aby sa v ľuďoch rozvinul súcit. U Nazaretského nenájdeme okrem „Modli sa a pros!" nijaké iné smernice; nájdeme ich však napr. u Schopenhauera, ktorý vo svojej etike súcitu argumentoval takto: Tým, že sa učíme chápať, že všade panuje tá istá vôľa žiť, vytvára sa základňa, ako zaprieť, aspoň príležitostne, subjektívnu vôľu, ktorej záujem je vždy partikulárny. Zapretím vôle vzniká súcit, priateľstvo k ľuďom a úcta voči iným bytostiam. Len pred pozadím takýchto alebo podobných úvah vzniká rešpekt: Neposudzuj druhých podľa ich stavu a úradu, čo vyvoláva pocity nenávisti; ber do úvahy ich trápenia, starosti, úzkosti a bolesti! Potom sa spozná vlastná bytosť v cudzej, bude sa s inou cítiť príbuzná, s ňou sympatizovať a k nej cítiť súcit.

Vedomie ľudskej bezmocnosti a skutočnosť, že všetci sme bytosti so slabosťami, môže nechať vzniknúť súcit. Ježiš však, aspoň podľa prameňov, ktoré máme dnes k dispozícii, len bezohľadne kládol požiadavky, ktoré ešte k tomu veľmi pochybne odôvodňoval, a sám veľmi slabo menil na činy. Ak však niekto chce nielen kázať, ale si vážne robí starosti o ľudskú situáciu, vtedy je potrebné uvážiť, aké okolnosti sú potrebné, aby ľudia boli v stave určité požiadavky realizovať a čo im bráni môcť to urobiť. (Všemohúci mal vždy všetky možnosti vytvoriť priaznivé okolnosti.). Bez takýchto úvah sú najmä dobre znejúce príkazy osobitne utláčajúce, pokrytecké a nič iné ako subtílne formy vydierania. Nie je náhoda, že veľkopokusu o rozmnoženie pocitov lásky, ktorý prebieha už skoro dvetisíc rokov, padli za obeť milióny nevinných ľudí.

Ľudia, ktorí prejavujú súcit a milujú svojich blížnych nie z pochopenia, ale z povinnosti, sú len sluhovia. Niekedy sú jednoducho bezfarbí, často sú však hnusní tyrani. Mnohí misionári sú ľudia, ktorí majú pred inými kultúrami len málo rešpektu; sú to despoti, pretože inštitúcie, do ktorých patria, ich pred nevedomým alebo hlúpo sa robiacim svetom chránia. Láska k blížnemu sa prejavuje menej prianím nanútiť niekomu nejaké náboženstvo, ako skôr pripravenosťou seriózne s ním komunikovať. Kto nie je schopný dôverného styku, resp. sa mu vyhýba, nemal by ísť ako „pomocník pri rozvoji" do cudzej krajiny. Oveľa dôležitejšie ako poučovať alebo slúžiť je rozumieť si alebo chcieť sa páčiť jeden druhému.

8.  V tzv. ľavokatolíckych kruhoch vydávajú Ježiša za sociálneho reformátora. Je pravda, že v Novom zákone sa snaha po svetských statkoch kritizuje a bohatstvo zatracuje. Najchýrnejšie miesto znie: „ Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva." (Mt 19,24). (Pod „Uchom ihly" sa myslí jedna veľmi úzka brána v Jeruzaleme.). Napriek tomu nebol Ježiš prívrženec myšlienky o sociálnej rovnosti, lebo mu nešlo o spravodlivú pozemskú spoločnosť, ale o blaho duší v záhrobí. Zreteľne sa to dá ukázať na dvoch príkladoch:

  • Správanie sa Ježiša voči bohatým nebolo nijako jednoznačné. Ten istý Ježiš, ktorý od bohatého mladíka žiadal, aby tento všetko predal, nežiada to od úplatkárskeho hlavného mýtnika Zacheja, u ktorého by takáto požiadavka bola istotne skôr na mieste. (Lk 19,8). Ten istý Ježiš, ktorý svojich učeníkov napomínal, aby svoj majetok dali chudobným, nechal sa natierať vzácnym nardovým olejom a keď Judáš namietol, že by bolo lepšie dať peniaze chudobným, dostalo sa mu odmietnutie z najvyššieho miesta: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy." (Jn 12,8). To by mohli hocikedy povedať všetci bohatí.

  • Podobenstvo o robotníkoch vo vinici ukazuje, že sociálna spravodlivosť zaujímala Ježiša len málo. Lebo majiteľ zaplatil všetkým rovnako, hoci prví pracovali už od skorého rána a poslední prišli pracovať až neskoro popoludní. (Mt 20,1). Niekedy sa toto podobenstvo vysvetľuje tak, že Ježiš chcel povedať, že s tými, čo len neskoro uznali za pravdivú vieru, že bol mesiášom, sa bude zaobchádzať rovnako ako s tými, čo to uznávali od skorého detstva. Ale ak chcel Ježiš naozaj toto povedať, prečo to nepovedal? Kto alebo čo mu bránilo povedať to, čo chcel povedať? A prečo mala byť jedna z mála pasáží, ktoré sa týkajú sociálnej problematiky, tak masívne zamaskovaná?


V inom podobenstve hovorí Ježiš ako cynický kapitalista:

„Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal?" (Mt 25,26). A priam neznesiteľné sú mi slová: „ A tým, čo tam stáli, povedal: 'Vezmite mu mínu a dajte ju tomu, čo má desať mín.' Oni mu vraveli: 'Pane, veď má desať mín!' Hovorím vám: 'Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A mojich nepriateľov, čo nechceli, aby som nad nimi kraľoval, priveďte sem a pobite ich predo mnou!" (Lk 19,24).

Ako by sa dala z takého myšlienkového odpadu odvodiť nejaká sociálna náuka?

9.  Mnohým Ježišovým slovám sa dá rozumieť len na pozadí jeho očakávania skorého príchodu božieho kráľovstva. Keď je niekto presvedčený, že sa blíži koniec sveta, vyplýva z toho, že sa prestane starať o veci tohto sveta, resp. si pre ne nevymýšľa jasné smernice. A tak ani to, čo nasleduje, nie je prejavom božskej múdrosti: Ak to na jedno vyjde, či sa niekto dopustí cudzoložstva, alebo sa len na nejakú ženu žiadostivo pozrie, popiera sa jedna základná črta mravnosti, a to zásadný rozdiel medzi impulzom a činom. Kto má nešťastie, že cíti pobádanie k zlému činu, nemá teraz nijaký dôvod, aby tento čin nevykonal, lebo podľa Ježiša medzi impulzom a činom nie je nijaký rozdiel. Takáto religiozita nivočí morálku. Stalo sa módou, a práve aj v konzervatívnych kruhoch, že sa niekto hlasne hlási ku Kázni na hore, a súčasne pracuje v niektorom odvetví toho obrovského priemyslu (alebo je jeho zákazníkom), ktorý systematicky zvyšuje častosť spomínaných žiadostivých pohľadov. Takéto pokrytectvo sa dá len veľmi ťažko stupňovať.

10. Nejaký sociálny reformný program sa z Kázne na hore nedá odvodiť, aj keď sa o to mnohí pokúšajú. Príliš idylický, ak nie vyslovene nezodpovedný by bol sen, že pri dostatočnom spoľahnutí sa na boha by sa problémy dnešných viac ako šesť miliárd ľudí vyriešili samy od seba; že by sa boh postaral o všetky ľudské potreby tak, ako sa vraj stará „o kvietky na poli a vtáctvo nebeské" - ale veď ani táto starostlivosť nie je dnes neviem aká veľká a účinná, ak si uvedomíme, že každých desať minút zaniká jeden druh rastlín alebo zvierat.

Je samozrejmé, že aj pred dvomi tisícami rokov bolo dosť vecí, ktoré by si boli zaslúžili Ježišovu pozornosť a starostlivosť: situácia zdieraných a preťažovaných otrokov, táto najhoršia forma vykorisťovania. Ale miesto toho, aby sa otroci povzbudili k zasadeniu sa o svoje záujmy a k povstaniu proti svojím tyranom, pripomína sa im, aby sa zmierili so svojím pozemským osudom: vo svojom biednom stave budú (vraj) spasení. Zrušenie otroctva mohlo byť prvým krokom k vyhláseniu nejakého sociálneho programu. Ak však sme presvedčení, že sa blíži koniec, je len málo dôvodov plytvať energiou na zlepšenie pozemského bytia, aj tak odsúdeného skoro zahynúť. Oveľa rozumnejšia sa vidí požiadavka: Majte na mysli len svoje budúce dobro a „dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi" ... (Mt 22,21 a doslovne takisto Lk 20,25), resp. „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi" ... (Mk 12,17). Takáto výpoveď v tých časoch neznamenala nič iné ako schvaľovanie otrokárskej spoločnosti. Tak často glorifikovaný cisár Augustus vraj nechal ukrižovať jedného otroka, ktorý zabil jeho obľúbenú jarabicu, keď hladoval, a zjedol ju.

O ľudskej slobode sa síce tvrdí, že je to významná hodnota, ak ide o to, že sa zodpovednosť preniesla z boha na ľudí, ale inakšie to nie je neviem čo; veľmi často ide o podriadenie sa tej jednej nadriadenej autorite a jej zástupcovi tu na zemi. Poukazom na to, že kresťanstvo prinieslo otrokom náboženskú rovnosť pred bohom, sa otroctvo ani v kresťanskom veku ľudstva (a boli to mnohé storočia!, p.p.) neodstránilo. Nech stačí jeden príklad za mnohé:

 „Aj slávny svätý Martin z Tours, ochranca Francúzska a patrón chovateľov husí na tučnú pečeň, ktorý ešte ako vojak, kto by to nevedel, daroval nahému žobrákovi ... polovicu svojho plášťa (prečo nie celý?), neskoršie ako biskup mal 20 000 otrokov - ale kto to vie?" (K. Deschner Kriminalgeschichte des Christentums, Kriminálne dejiny kresťanstva, zv.III, Stará cirkev. Reinbek 1990, s.524).

Otroci a chudobní si podelia s bohatými nebo, ale nie zem. Vo svojich najlepších časoch cirkev predstierala, že sa o všetko delí so žobrákmi, a predsa dokázala skoro všetkých urobiť žobrákmi. Na vyrovnanie smelo sa stádo zúčastňovať bohoslužieb, spievať duchovné piesne a zdarma prijímať.
Skutočnosť, že spoločnosť sa delí na pánov a otrokov, nepovažoval Ježiš za zvlášť pohoršlivú. V nasledujúcom podobenstve dokonca pomer medzi pánom a otrokom predstavuje ako vzor pre pomer medzi ľuďmi a bohom:

„Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie a pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: 'Hneď si poď sadnúť k stolu?' Vari mu nepovie skôr: 'Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom?' Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: 'Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť."  (Lk 17,7-10).

(V nemeckom origináli sa hovorí o otrokoch, v slovenskom preklade Svätého písma, vydanom SSV r. 1996, sa hovorí o sluhoch. Tento veľký rozdiel by si zaslúžil vysvetlenie. P.p.). Pri návyku na takéto panské slová neprekvapuje, ak sa kresťania v určitých situáciách chovajú ako otroci a inokedy hľadajúc vyrovnanie za urážky svojho sebavedomia sa pomstia, len čo môžu.

Ešte zreteľnejšie ako v tomto a iných Ježišových podobenstvách (Lk 12,42) sa vzťah otroka k jeho pánovi vydáva za vzor pomeru ľudí k bohu v Pavlových listoch: Efezanom píše:

„Otroci, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista" (Ef 6,5, ale pokračuje to rovnakýmm štýlom až po Ef 6,9; p.p.). Korinťanom píše: „Nech každý zostane v tom stave, v ktorom bol povolaný. Bol si povolaný ako otrok? Nerob si z toho starosti." (1 Kor 7,20). Rovnako radí otrokom aj Peter: „Sluhovia, podriaďujte sa so všetkou bázňou pánom, a nielen dobrým a miernym, ale aj zlým." (1 Pet 2,18 - mám podozrenie, že aj tu nájdem v iných prekladoch biblie výraz „otroci", ktorý naše novšie preklady zmierňujú; smie sa to robiť? p.p.).

Útrapy otrokov sa v Novom zákone mastičkársky povyšujú na duchovné zážitky a otrokom sa sľubuje spása - ale na škandál, že otroctvo vôbec existuje, sa zabúda. Ani Ježiš, ani Pavol, ani Peter, ani starokresťanská cirkev, ani stredoveké kresťanstvo, ani Luther neuznali všeobecné právo všetkých ľudí na slobodný život, rešpektujúci ich požiadavky a zabezpečujúci ich úplné šťastie. Všetci spomínaní sa popri biede otrokov predierali na bohoslužbu. Možno aj tu bude na mieste pripomenúť Ježišov výrok, že je lepšie žiť zmrzačený a prísť do neba, ako mať dve ruky „a ísť do pekla, do neuhasiteľného ohňa". (Mk 9,43).

Vzhľadom na citované pasáže Nového zákona je obraz, ktorý si dnes robí skoro celá verejnosť o hrdinoch a hrdinstvách kresťanstva, priam groteskný. Určujú ho hlavne dva výroky: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameň!" (Jn 8,7) a „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." (Lk 23,34). Obidva tieto výroky však v najstarších a najdôleitejších rukopisoch evanjelií chýbajú! Ježiš nemal záujem o spravodlivé usporiadanie spoločnosti už na tomto svete. Preto sa museli skoro všetky výdobytky civilizovanej demokratickej spoločnosti vybojovať proti vôli kresťanských cirkví. Súhrnne sa dá povedať, že ani Ježiš ani evanjeliá „nemajú záujem o sociálnu nespravodlivosť ako takú: v strede ich záujmu je nebo a večný oheň." (Kaufmann, a.h., s.220).

11.  Istotne si zaslúži pozornosť skutočnosť , že láska, hoci údajne taká centrálna pre Kristovo učenie, sa v evanjeliách osobitne neurčuje. Výraz „láska" je meno pre veľmi komplexný cit, ktorý treba vysvetliť, lebo zahrnuje také rozličné veci ako spomienka, asociácia, fantázia, sympatetická účasť, radosť byť inakší, vzdanie sa nárokov alebo konvencie. A existuje nielen táto forma lásky, ale aj láska rodičov k ich postihnutému dieťaťu, starých rodičov k ich vnukom, vyhnancov k ich vlasti, kde sa narodili, umelcov k ich dielu, ľudí k sebe samým, mníšok ku Kristovi, filozofov k pravde.

Všetky tieto veci vyžadujú vysvetlenie v etike lásky, ale Ježiš dal len jeden jediný pokyn:

 „Toto je moje prikázanie: 'Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem." (Jn 15,13-14).

Po prvé prekvapuje, že len tí sú Ježišovi priatelia, čo ho poslúchajú; po druhé prekvapuje, že najviac miluje ten, čo dá za priateľov svoj život. Nie je väčšia láska toho, čo umrie aj za tých, ktorí nerobia len to, čo on od nich žiada? A nie je neporovnateľne väčšia láska jedného Bodhisattvu, ktorý povoľuje opakované znovuzrodenia, teda trpieť nielen niekoľko hodín, ale tak dlho, kým všetky bytosti, teda nielen priatelia a ani nielen ľudia, budú vykúpení či spasení? Okrem toho je láska niečo celkom iné ako obetovať sa za priateľov, hoci tento čin môže byť osobitným znakom lásky. Ale človek, ktorý je stále hotový obetovať sa za priateľov, kazí šťastie mnohých, možno okrem svojho vlastného, ktoré je v podstate dosť úbohé. Láska je viac ako sebaobetovanie, ktoré ostatne spravidla vyžadujú od svojich poddaných všetci vládcovia na dosiahnutie svojich neľudských cieľov. Láska je prinajmenšom ochota k láskavému zaobchádzaniu s inými bytosťami. V prvom liste Korinťanom, kap. 13, sa uvádzajú niektoré zaujímavé aspekty lásky, ale nakoniec to nie je láska, ak sa niekto ponižuje s úmyslom, aby bol povýšený (Lk 14,7).

*  *  *

Krátky súhrn: Ak sú správne čo len podstatné časti mojich úvah, vyplýva z nich, že jezuánska etika nijako nie je dokonalá, resp. príkladná. Napriek niektorým pozoruhodným výpovediam (ktoré sa však nájdu aj inde) nebol Ježiš vôbec ideálna postava. Presiaknutý osobitnou vierou v boha a presvedčený o svojom osobitnom poslaní si myslel, že mu je dovolené skoro všetko. Pred cudzím vlastníctvom mal málo rešpektu a keď vyhadzoval obchodníkov z chrámu a prevracal ich stoly s predmetmi, potrebnými na rozličné obrady, dopustil sa dokonca fyzického násilia. Ako ukazujú jeho neustále hrozby temnotami, večným ohňom a škrípaním zubov, bol okrem toho nenávistný, pomstivý a ukrutný; jeho delenie ľudí na baranov a ovce sa deje podľa toho, či sú jeho prívrženci alebo nie. A nakoniec o nich povie:

„Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria." (Jn 15,6).

Kto vie preniesť cez svoje pery niečo podobné, ten nežil pre skutočné blaho svojich blížnych.

*  *  *

Prameň: Gerhard Streminger: Die Jesuanische Ethik, stať v knihe Edgar Dahl (vyd.): Die Lehre des Unheils. Fundamentalkritik am Christentum. (Učenie záhuby. Fundamentálna kritika kresťanstva.) Carlsen, Hamburg 1993, s. 120-143. -  Preložil Rastislav Škoda

Rúhanie sa – dnes a zajtra

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Heribert Prantl

Náboženské delikty treba zrušiť

Predkovia bavorského poslanca Norberta Geissa boli Dionýz Kartuziánsky, Ján Geiler a Andrej Musculus - všetko kazatelia zo začiatku 16. stor., píšúci hrubé knihy o kliatí a rúhaní sa proti bohu a prehlasujúci delikty jazyka za ôsmy hlavný hriech. Norbert Geiss navrhuje v mene a z poverenia svojej kresťansko-demokratickej únie niečo podobné:

zostriť trestný paragraf 166, podľa ktorého sa hanenie či potupovanie náboženských a svetonázorových presvedčení trestá odňatím slobody až do troch rokov. Žiada, aby štátny zástupca zasiahol, keď sa križujú prasatá, nahotiny fotografujú na oltároch, alebo Kristus či apoštoli predstavujú ako homosexuáli.

Kto uráža boha viac: ten čo sa mu rúha - alebo ten, čo si myslí, že ho musí brániť paragrafmi? Ak si politici myslia, že musia bohu posielať na pomoc štátneho zástupci, rúhajú sa mu: tak si ho robia malým!

Františkánsky mních Thomas Murner, najostrejší literárny kritik Martina Luthera a reformácie, veľmi farbisto opisuje, prečo si kliatie a reptanie zasluhuje najväčší trest: „Kto papuľu obracia proti nebu," privoláva hladomor, mor a svetské katastrofy. Boh takýchto predstáv je zraniteľný a citlivý a rúhanie sa je tu atentát. O tom svedčí po storočia v stredovekej literatúre pretriasaný prípad lukostrelca, ktorý od zlosti, že na turnaji prehral, vystrelil šíp do neba, ako že sa chcel bohu pomstiť; na druhý deň, keď v tú istú hodinu ide pokračovať v hre, padá skrvavený šíp z výšky neba.

Pretože majestát boha stál ďaleko vyššie ako všetky svetské majestáty, bolo rúhanie sa v právnom poriadku stredoveku najťažším zo všetkých zločinov; bolo to súčasne zločinné aj magické konanie.

Paul Johann Anselm Ritter von Feuerbach, veľký právnik Osvietenstva, urobil s tým krátky koniec:

„Žeby sa božstvo mohlo inzultovať, to je nemožné; žeby sa pre urážku na cti ľuďom pomstilo, je nemysliteľné; žeby sa potrestaním previnilcov zmierilo, je bláznovstvo."

Ale cirkev „ako morálna osobitnosť má právo na úctu." To je asi základná myšlienka dnešného právneho ponímania, ale únii CDÚ/CSÚ sa to vidí byť príliš liberálne.

Ochrana náboženstva sa dnes obmedzuje na porušenie domáceho pokoja, resp. ide o ochranu verejného poriadku. Hanobenie vierovyznania sa trestá len vtedy, keď „môže rušiť verejný poriadok". Ojedinelý protest to nerobí; do roku 1969 mohlo byť rúhanie sa urážkou náboženského cítenia a kardinál Joseph Ratzinger sa chcel k tomuto stavu vrátiť už v polovici 80-tych rokov, keď veriaci daromne protestovali proti Achternbuschovmu filmu „Strašidlo", a to návratom k pästnému právu.

V minulosti sa trestalo za urážku majestátu raz cisára a raz boha: Napr. karikatúra v Simplicissimus pri ceste Wilhelma II. do Palestíny r. 1898: pred orientálnou kulisou sú cisár Barbarossa a gróf Bouillon; prvý má tropickú helmu a zvíja sa od smiechu; minister: „Nerehoc sa tak hnusne, Barbarossa, veď naše križiacke výpravy tiež nemali nijaký význam!" Táto karikatúra vyslúžila väzenie aj kresličovi Heinrichovi Heinemu, aj textárovi Wedekindovi. Alebo George Grosz: Išiel do basy za „Krista s plynovou maskou", pretože ríšsky súd spoznal, že tak protestoval proti vojnovému štvaniu cirkvi.

Poranenie náboženských citov bolo pre ministra spravodlivosti a budúceho prezidenta Gustava Heinemanna málo na ochranu trestným poriadkom. Z paragrafu o rúhaní ostala výzva na slušnosť pri náboženských sporoch. V trestných poriadkoch svetonázorovo neutrálnych štátov môže kresťanská tradícia len zakrpatievať. Pestovať ju treba inde.

*  *  *

Prameň: Heribert Prantl, "Gotteslästerei heute und morgean", Süddeutsche Zeitung, 7. 12. 2000.

Komunisti miernia biedu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Georg Blume

V boji proti chudobe sú západné recepty nanič

Všetko vyzeralo tak, ako keby boli socálni demokrati na sumite v Okinawe vyhrali. Ani slovo o hospodárskej konjunktúre od vládnych predstaviteľov USA, Japonska, Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Kanady. Miesto toho sa chce skupina siedmich najbohatších štátov sveta plus Rusko (G-8) „otvoriť".

V záverečnom komuniké sa hovorí: „Musíme vstúpiť do partnerstva so štátmi, ktoré nie sú členmi G-8, najmä s rozvojovými krajinami, ako aj s civilnou spoločnosťou, vrátane súkromných podnikov a nevládnych organizácií". Bohaté štáty sľubujú chudobným „lepší svet v 21. storočí", keď najchudobnejší nebudú musieť splácať dlžoby, keď sa urobí všetko pre zmenšenie „digitálnej priepasti" a keď aj tretí svet bude užívať výhody globalizácie.

Gerhard Schröder bol týmto komuniké, ktoré po prvý raz citovalo sociálno-demokratické ciele, taký nadšený, že hovoril o globálnom konsense rozumu. Pripomenul neobyčajné, skoro zabudnuté pravidlo: „Ani pre nás niet rozvoja, ak bude tretí svet ďalej chudobnieť."

Ak sa z rajskej zahrady mysu Busena, kde sa sumit konal, pozrel cez more, na západ, mohol tušiť Čínu, najväčšiu rozvojovú zem sveta. Ale o Číne sa na Okinawe nehovorilo. O najväčšom a najúspešnejšom projekte na odstránenie chudoby v dejinách sveta - podľa kritérií Svetovej banky sa počet Číňanov, žijúcich pod hranicou biedy, od roku 1978 dodnes znížil z viac ako 500 miliónov na 100 miliónov - o tomto nechceli šéfovia vlád G-8 z dobrých dôvodov medzi sebou hovoriť. Pre nich platí veta, že „demokracia, trhové hospodárstvo, trvalý rozvoj a rešpekt pre ľudské práva sú pre G-8 základné princípy, ktoré Čína zrejme chápe inakšie ako my." To nebolo od štátnikov na Okinawe čestné. Zamlčali, že boj proti chudobe, ktorý v bode 13 záverečného komuniké slávnostne a sväto sľubujú tretiemu svetu, sa t.č. úspešne praktizuje len v troch štátoch na svete: na malom ostrove v Indickom oceáne Maurícius, vo Vietname a v Číne.

Od r. 1990 počet najchudobnejších vo všetkých rozvojových krajinách, ale aj vo východnej Európe, rastie alebo stagnuje. Túto bilanciu uverejnila v júni 2000 správa Spojených národov, Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a OECD. Táto správa odhaľuje niečo, čo nikto nepredpovedal: Jediné vlády, ktoré sa v desaťročí po páde komunizmu ozaj vážne a s úspechom starajú o odstránenie chudoby, sú komunistické vlády sveta.

Ba či len Jin Bolin tuší niečo o svojom šťastí? Tento 39-ročný muslim v dedine Liuzhiyu v okrese Yiyuan v severovýchodnej provincii Šandong patrí so svojou štvorčlennou rodinou medzi tých 400 miliónov ľudí, ktorí za komunizmu v Beijine a Hanoi v deväťdesiatych rokoch prekonali hranicu chudoby. Bez tohto výsledku by bola medzinárodná bilancia chudoby minulého desaťročia negatívna, takto je slabo pozitívna. Jin, nesmelý roľník s jedným volom vo svojej maštali, spomína:

„200 ľudí malo jednu studňu. Musel som ísť tri kilometre strmého brehu a pol dňa čakať, kým sa mi ušli dve vedrá vody. Raz som potreboval šesť hodín na jedno vedro. Keď som bol konečne s vodou doma, plakal som."

Rozvojová politika sa pričasto orientuje na podporu vývozu

V Jinovej malebnej vlasti, zelených pahorkatinách Yimengu, odsudzoval nedostatok vody ľudí na trenie biedy - kým komunistická vláda, podporovaná nemeckou rozvojovou pomocou, nenaučila ľudí stavať vodovody. Jin žiari: „Odkedy máme vodu, je všetko inakšie." A ukazujúc na vodovodný kohútik na dvore: „Nikdy sme ani nesnívali, že by sme mohli mať vodu bez toho, aby sme museli urobiť jeden krok von z dvora."

Jedenásť rokov, od 1988 do 1999 trval projekt boja s chudobou v Yimenských horách. Pre nemeckú stranu to bol najväčší projekt tohto druhu vôbec. Bonn zaplatil 140 miliónov mariek, Beijin dal oveľa viac a nakoniec bolo 150 miliónov sedliakov v tejto obrovskej oblasti zbavených najväčšej biedy.

Žiaľ, od tých čias sa podiel boja proti chudobe na nemeckej rozvojovej pomoci pre Čínu znížil z 25 na 5 %. Základné projekty, ako bol tento pre Šandong, sú pre Berlín minulosťou. V rámci zvyšujúcej sa orientácie nemeckej rozvojovej pomoci na vlastné podniky nesľubujú projekty boja proti chudobe v rozvojových krajinách v budúcnosti dosť ziskov nemeckým firmám. Nemecká rozvojová pomoc pre Čínu - to je dnes kravata, biely golier a fajná kancelária v Beijine, a to pri stále sa znižujúcich finančných prostriedkoch.

Vo svetovom meradle sa pomoc prvého sveta tretiemu svetu v deväťdesiatych rokoch znížila o asi desať percent. Naproti tomu komunistický boj proti chudobe má stále rastúce rozpočty a neopúšťa miestne projekty.

Čína sama má 10 000 na plný úväzok platených „bojovníkov proti biede". Ich úrad nie je podriadený nijakému ministerstvu, ale podlieha priamo najvyššej exekutíve, štátnej rade. Rozpočet 10,8 mld yuanov (2,5 mld DM) v roku 1996 sa dodnes (2000) viac ako zdvojnásobil - je 25,3 mld yuanov. Peniaze plynú z Beijinu priamo do chudobných oblastí. Na rozdiel od ostatného štátneho aparátu je tu korupcia veľmi zriedkavá. Okrem toho robia úspešní úradníci boja proti chudobe rýchlu kariéru v KS Číny. Vicepremiér pre tento úsek, Wen Jibao, má veľké vyhliadky stať sa šéfom vlády. Podobné štruktúry existujú na svete len vo Vietname.

„Môže byť, že v konečnom efekte všetko vyriešia peniaze, ale v tom prípade prichádza pomoc často veľmi neskoro,"

napísal indický nositeľ Nobelovej ceny Amartya Sen porovnávajúc západnú a čínsku rozvojovú politiku. Bráni tak voluntaristický prístup komunistov proti zo zásady na rast orientovaný prístup Západu. A tak to vidí aj Svetová banka:

„Komunisti berú potieranie chudoby serióznejšie ako iní a pokúšajú urobiť niečo aj s tým málom, čo majú,"

hovorí nemecký ekonóm pri Svetovej banke Jürgen Vögele. Pri porovnaní vývoja v Číne s Indiou a latinskou Amerikou konštatuje, že hospodársky rast a otvorenie trhov svetu v týchto posledných oblastiach osožilo boju proti chudobe menej ako opatrenia v Číne a vo Vietname.

Čo však ekonóm SB nepovie: rozdiely vo výsledkoch sú dané rozdielmi v politickom systéme. Práve v deväťdesiatych rokoch sa demokratizácia v treťom svete, ak sa konala, neriadila ľavičiarskou sociálnou politikou, ktorej staromódne modely, zakladajúce sa na dôležitej úlohe štátu a socialistickej pozemkovej reforme, prežili globalizáciu len v Číne, vo Vietname a na preslávenom ostrove Maurícius. Maurícius je jediný príklad, ktorý protivníci globalizácie medzi nevládnymi organizáciami citujú, lebo aj tam je politicky nekorektné chváliť Beijin alebo Hanoi.

Prameň: Georg Blume: "Kommunisten lindern Not", Die Zeit, č. 31, 2000.

Liečebná účinnosť modlitby

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Irwin Tessman a Jack Tessman

„Medzníková štúdia" Byrda a nedávny pokus Harrisa a spol. o jej potvrdenie, obidve tvrdiace, že „prímluvná" modlitba má preukazný liečebný efekt, v skutočnosti nič nedokazujú a sú neplatné. Prvá bola zle naplánovaná, druhá mylne analyzovaná - a navzájom si protirečia.

Liečebný účinok modlitby je opakujúca sa téma mnohých zástancov alternatívnej medicíny. Človek si ľahko vie predstaviť prirodzené vysvetlenie údajného prospechu: psychologická vzpruha na základe viery, že nás chráni nadprirodzená moc. Čo však vtedy, keď neviete, že sa za vás niekto modlí? Takáto prímluvná modlitba môže pôsobiť len prostredníctvom nadprirodzenej agentúry.

Výskumu účinnosti prímluvnej modlitby dal vedeckú legitimáciu Francis Galton, otec biometrie a ústredná postava pri zakladaní modernej štatistickej analýzy. V klasických pojednaniach (1872 a 1883) tvrdil, že bez ohľadu na to, akým spôsobom by modlitby „mohli pôsobiť, ich účinnosť je dokonale vhodná na vedecké skúmanie a toto je oprávnené", lebo sa dá testovať štatisticky, ako to potom aj urobil (1).

„Medzníková štúdia"

Velebená štúdia, uskutočnená vo Všeobecnej nemocnici v San Francisku Randolphom C. Byrdom tvrdila, že pacienti na kardiologickom oddelení mali štatisticky preukazný osoh z prímluvnej modlitby (Byrd 1988). Táto práca získala v obci alternatívnej medicíny veľmi špeciálny štatút a bola opakovane pretláčaná ako „medzníková štúdia" (Byrd 1997).

V tom istom skeptickom duchu, aký motivuje hľadanie chyby v nákrese perpetua mobile, sme sa pustili do preverenia Byrdovej štúdie, ako to už urobili aj iní (Posner 1990, Sloan a spol. 1999, Witmer a Zimmerman 1991), aby sme našli prirodzené vysvetlenie pre prístup k nadprirodzeným vysvetľovaniam.

Sme toho názoru, že v kritickej tabuľke 3 existuje vážna chyba, ktorá budí pochybnosti o jej platnosti. Tabuľka zhrňuje celkové výsledky u pacientov, prijatých na kardiologické oddelenie. Pri prijatí boli náhodne zadeľovaní do jednej z dvoch skupín: skupina „prímluvnej" modlitby (192 pacientov) a kontrolná skupina (202 pacientov). Výsledky sa hodnotili ako dobré, stredné a zlé (2). Byrd uzatvára, že pri porovnaní s kontrolnou skupinou sa v skupine s prímluvnou modlitbou vyskytol prebytok dobrých a deficit zlých výsledkov so signifikantnou diferenciou v prospech tejto skupiny s hodnotou P <0,01. Štúdia bola samozrejme naplánovaná ako dvojito slepý pokus, t.j. pacienti, personál a lekári nemali po celý čas štúdie vedieť, za koho sa orodovníci modlia, resp. nemodlia.

Žiaľ, nebolo to tak v kritickom čase. Tabuľku 3 mala zostavovať skupina „neinformovaných" lekárov, no zostavoval ju sám Byrd. To sa však stalo ako odpoveď na kritiku predošlej verzie rukopisu, zostavenie ktorého už vyžadovalo otvorenie kódu, takže Byrd už nebol „nevidomý", keď zostavoval odpoveď na kľúčovú otázku, ktorá skupina bola lepšia; tá s prímluvnou modlitbou alebo kontrolná (Byrd, osobné oznámenie).

Keďže tabuľka sa zostavovala z údajov uložených v počítači za použitia kritérií, ktoré nepripúšťali Byrdovo osobné hodnotenie v žiadnom individuálnom prípade, nedostatok „oslepenia" tu nemusel mať nijaký účinok. Hoci „slepé" hodnotenie je zrejme vhodnejšie, dá sa otvorená analýza brániť, ak boli dáta spracované v každej fáze len počítačom. V tomto prípade však kritériá, ktoré sa volili na vyhodnotenie výsledku u jednotlivých pacientov, boli formulované až po získaní údajov a v čase, keď už Byrd nebol oslepený. To je nespoľahlivý prístup k veci. Kritériá mali byť určené pred začiatkom štúdie.

Tvrdenie, že štúdia bola „slepá", je mylné ešte aj v inom ohľade (jeden aspekt už rozobrali Witmer a Zimmermann 1999). Vo svojom poďakovaní Byrd ďakuje „panej Janet Greenovej za jej starostlivosť o túto štúdiu", ale nespresňuje jej rolu. V ďalšej práci (Byrd a Sherill 1995) sa dozvedáme, že pani Janet bola prijatá „ako koordinátor ... Janet dával mená všetkých dobrovoľníkov do počítača, ktorý ich náhodne rozdelil do dvoch skupín ... za polovicu z nich - len Janet vedela, ktorí to boli - sa každý deň modlili naši prosebníci ... viedla podrobné protokoly o všetkých pacientoch v obidvoch skupinách." Takže hlavný koordinátor celej štúdie vôbec nebol „nevidomý". Potom čo boli pacienti zaradení do skupín, nemala mať Greenová nijaký styk s nemocnicou (3).

Keby bol Byrdov dôkaz nadprirodzenej intervencie platný, bol by pravdepodobne jedným z najdôležitejších vedeckých objavov posledného tisícročia. Aby sa mu však dalo veriť, vyžaduje sa okrem iného (Posner 1990; Sloan a spol. 1999; Witmer a Zimmerman 1991) podstatne viac pozornosti prísnej neinformovanosti. Keďže táto dôveryhodnosť chýba, je hodnota celej štúdie, najmä prívlastok „medzníková", vysoko pochybná.

Pokus o potvrdenie

Nedávno sledovala iná štúdia, založená zhruba na Byrdových (a početných iných novších) správach z októbra a novembra 1999 skupinu 990 pacientov, prijatých na jedno oddelenie koronárnych chorôb (Harris a spol. 1999). Autori sledovali účinok „prímluvnej modlitby" na výskyt 34 komplikácií (Harrisova tabuľka č. 3),podobných 26 komplikáciám, ktoré sledoval Byrd (jeho tabuľka 2).

Ich zásadný prístup k hodnoteniu účinnosti prímluvnej modlitby je zhrnutý takto: „Keďže modlitba sa obetovala za rýchle vyzdravenie bez komplikácií (naša kurzíva), malo sa za to, že účinok modlitby sa neprejaví v nijakej špeciálnej klinickej kategórii (napr. v potrebe antibiotík, vzniku pneumónie, alebo zhoršení infarktu), ale bude viditeľný len v určitom typu celkového skóre."

Pozrime sa teda najprv na rýchlosť vyzdravenia. Dĺžka pobytu na koronárnom oddelení sa v skupine s modlitbou znížila o 9 percent, a to s P = 0.28 (6); dĺžka pobytu v nemocnici sa v tejto skupine predĺžila o 9 percent, a to s P = 0.41(ich tab. 4). V obidvoch prípadoch svedčia vysoké hodnoty P pre štatistickú bezvýznamnosť efektu, takže niet dôkazu, žeby „prímluvná modlitba mala hocijaký vplyv na rýchlosť vyzdravenia.

Teraz sa pozrime na dva typy globálneho skóre. Jeden je MAHI-CCU (Mid America Hearth Institute - Cardiac Care Unit), vážené skóre (ich tabuľka 4) (7) pre 34 komplikácií. Toto skóre nazývajú „primárny preddefinovaný záver" svojej štúdie. Vykazuje 11-percentné zlepšenie pre skupinu s prímluvnou modlitbou, a to s preukazným P = 0.04.

Druhý typ celkového skóre sa dosahuje vyhodnotením konečného posudku podľa názoru neinformovanej skupiny lekárov, že je dobrý, stredný alebo zlý podľa Byrdových kritérií (2). Kým Byrd našiel preukazný rozdiel (P<0.01) v dobrej a zlej skupine v prospech skupiny s modlitbou, Harris a spol. nenašli, pri použití tých istých kritérií, preukazný rozdiel (P = 0.29, Harrisova tabuľka 5). Z toho vychádza záver, že Harris a spol. nielenže nepotvrdili preukazné rozdiely, ktoré zistil Byrd, ale je to druhá skupina ich výsledkov (prvá bola o rýchlosti vyzdravenia), ktorá nevykazuje preukazné pozitívne výsledky prímluvnej modlitby.

Takže Harris a spol. urobili tri veľké testy o účinnosti prímluvnej modlitby: sledovali

1. hodnoty rýchlosti vyzdravenia (tab. 4),
2. celkové skóre MAHI-CCU (tab. 4) a
3. výsledné skóre (tab. 5).

Na základe len MAHI-CCU-skóre s jeho ledva preukaznou hodnotou P = 0.04 uzatvárajú, že „prímluvná" modlitba má priaznivý účinok.

Tento argument je jednoducho klamný: Tam, kde sa robili viaceré testy, nie je správne vybrať len jeden pozitívny a nebrať do úvahy druhé dva s vysokými hodnotami P, ktoré ukazujú, že medzi sledovanými skupinami niet rozdielu. Napríklad, keby tie tri testy boli úplne nezávislé, pravdepodobnosť, že najmenej jeden z nich bude len náhodou P = 0.04, je 1-0.96 (3) = 0,12, čo je hodne viac ako konvenčná maximálna hodnota 0.05 pre preukaznosť. Keďže testy nie sú nezávislé, je zrejmé, že celková pravdepodobnosť zistiť, že čo len jeden z týchto testov favorizuje prímluvnú modlitbu s P takým nízkym ako 0.04, sa dá dobre vysvetliť náhodou (8).

Závery

Ak sa testy Harrisa a spol. posudzujú ako celok, nedokazujú nijaký preukazný osoh z „prímluvnej" modlitby a jeden z nich priamo protirečí Byrdovej primárnej výpovedi o jej účinnosti (jeho tab. 3), ktorá je základným kameňom jeho „medzníkovej" štúdie.

Poďakovanie

Ďakujeme Louisovi C. Coteovi (Purdue University) za rozsiahlu diskusiu a kriticizmus.

Poznámky

1. Galtonova analýza ukázala, že modlitba nemala pozitívny efekt.
2. Skóre dobre a zle sa hodnotili podľa kritérií, ktoré sú latinské názvy prejavov chorôb a môžu zaujímať len odborníka.
3. Byrd mohol ísť ďalej a plánovať štúdiu tak, žeby nikto nevedel, v ktorej skupine je ktorý pacient, až do chvíle určenej na otvorenie kódu. Ak orodovníci potrebovali mená pacientov, za ktorých sa mali modliť, mohli sa použiť pseudonymy bez vedomosti organizátorov, komu patria. Pre židovsko-kresťanského boha, ku ktorému sa orodovníci modlili, by z toho nebola vznikla nijaká ťažkosť.
4. Ani pacienti nevedeli, že sa na nich robí nejaká štúdia, aby sa pomohlo „sleposti" štúdie. Požiadavka informovaného súhlasu sa nedodržala čiastočne aj preto, lebo sa myslelo, že štúdia nevystavuje riziku ani jednu skupinu pacientov.
5. Medzi komplikácie patrila napríklad potreba protiangínových preparátov, antibiotík a dvadsaťdva ďalších klinických stavov.
6. Nám vychádza P = 0.36. Pripomeňme si: toto P je pravdepodobnosť výsledku len v dôsledku náhody. Konvenčne platí, že ak je P väčšie ako 0.05, nie sú výsledky štatisticky preukazné.
7. Príklad tohto skórovacieho systému: „Ak mal pacient nestabilnú angínu (1 bod), opakovane dostal protiangínové lieky (1 bod), bol poslaný na katetrizáciu srdca (1 bod), podstúpil neúspešnú revaskularizáciu perkutánnou koronárnou angioplastikou (3 body) a dostal bypasy koronárnej artérie (4 body), jeho vyvážené MAHI-CCU-skóre je 10."
8. Je úlohou Harrisa a spol. vypočítať celkovú hodnotu P.

* * *

Prosím čitateľov za prepáčenie odborných výrazov - lekári hovoria po latinsky. Dôverujeme im.

* * *

Literatúra je k dispozícii v redakcii ZH.

* * *

Prameň: Irwin Tessman a Jack Tessman, „Efficacy of Prayer", Skeptical Inquirer  24/2, s. 31-33, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Štúdia Columbijskej univerzity o „zázračnom“ účinku modlitby

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Bruce Flamm

Chyby a podvod

Vychvaľovaná štúdia Columbijskej univerzity bola ako chybná podozrivá od začiatku, ale teraz je pošramotená podvodom. Prvý autor neodpovedá na otázky. „Vedúci" autor vyhlasuje, že sa o štúdii dozvedel až mesiace po jej ukončení. Mysteriózny tretí autor, obžalovaný pred federálnym súdom, sa priznal k podvodom. Všetky jeho predošlé štúdie sú otázne.

11. septembra 2001 otriasla Spojenými štátmi najstrašnejšia príhoda ich histórie. V nasledujúcich dňoch sa mnohí Američania modlili. Milióny sa modlili doma a v kostoloch, ich poslanci a senátori sa modlili na schodoch Kapitolu a ich prezident sa modlil v Bielom dome. Štát zaplavili nálepky, odznaky a zástavky s nápismi „Bože, ochraňuj Ameriku" a „Modlitba za Ameriku" . Milióny veriacich Američanov si vymodlievali od boha zázrak či aspoň znamenie. O tri týždne bol zázrak tu. Načasovanie nemohlo byť lepšie.

2. októbra 2001 hlásia New York Times, že vedci na lekárskej fakulte prestížnej Columbijskej univerzity objavili niečo naozaj neobyčajné (1). Za použitia úplne spoľahlivých vedeckých metód dokázali, že neplodné ženy, za ktoré sa modlili skupiny kresťanov, otehotneli dvakrát častejšie ako ženy, za ktoré sa nik nemodlil. Štúdia bola uverejnená v Journal of Reproductive Medicine (2). Aj samotní výskumníci boli šokovaní - výsledok štúdie sa musel označiť za zázrak. Bola to vítaná a čarovná správa pre otrasený národ.

Columbijská univerzita vydala vyhlásenie, že pozoruhodná štúdia sa konala za viacerých bezpečnostných opatrení a bola starostlivo naplánovaná, aby sa vylúčila zaujatosť (3). Nebol to vraj podvod. Pozornosť médií sa okamžite zamerala na zázračnú štúdiu a články robiace reklamu jej neobyčajným výsledkom sa množili v novinách po celom svete. Rogerio Lobo, prednosta Oddelenia pre pôrodníctvo a gynekológiu na Columbijskej univerzite, vedúci autor štúdie, prehlásil tlačovej kancelárii Reuters, že „v podstate došlo k zdvojnásobeniu počtu tehotenstiev v skupine, za ktorú sa modlila skupina kresťanov" (4). Dr. Timothy Johnson, vydavateľ Spravodaja TV stanice ABC a komentátor relácie Dobré ráno, Amerika! konštatovali, že „nová štúdia o sile modlitby pri tehotenstve prináša prekvapujúce výsledky; mnohí lekári však ostávajú skeptickí" (5).

Fakty, ktoré tu predkladám o „zázračnej" štúdii Columbijskej univerzity, potvrdzujú, že lekári, ktorí pochybovali o jej zarážajúcich výsledkoch, mali veľmi dobré dôvody pre svoju skepsu. Uvidíme, či Dr. Johnson z ABC-televízie, lekár a súčasne duchovný evangelikálnej komunity Covenant Church (Cirkev archy dohovoru) vo West Peabody v Massachusetts, podá správu alebo zamlčí nasledujúce šokujúce informácie o údajnej štúdii a jej autoroch.

„Zázračná" štúdia

Fertilizácia in vitro (oplodnenie v skúmavke, anglická skratka IVF) je najpokročilejšia prístupná forma liečby neplodnosti a predstavuje poslednú nádej pre ženy s ťažkými formami neplodnosti. Preto každá technická drobnosť, ktorá čo len o pár percent zvýši efektívnosť IVF, je lekársky prelom. No štúdia Columbijskej univerzity hlási, že v starostlivo pripravenom dvojito slepo randomizovanom kontrolovanom pokuse dokázala, že vzdialená anonymná skupinová prímluvná modlitba zvýšila úspech IVF o ohromujúcich 100 percent (2). Štúdia autorov Cha/Wirth/Lobo sa týkala 219 neplodných pacientiek v Soule v Južnej Kórei, ktoré si žiadali IVF. Dvadsať žien bolo z vyhodnotenia vyradených pre neúplnosť údajov, takže ostalo 199 subjektov štúdie. Po randomizácii (náhodný výber) bolo určených 100 pacientiek do skupiny, kde dostali IVF a modlitbu kresťanských modlitbových skupín v USA, Kanade a Austrálii. Kontrolná skupina 99 pacientiek dostala IVF, ale nijaké modlitby sa za ne nekonali. IVF sa v obidvoch skupinách robila bežnou metódou. 100 pacientiek v prvej skupine sa nedozvedelo, že sa za ne niekto modlí. Ani jedna pacientka nevedela, že je predmetom nejakého pokusu. Modlitbové skupiny, vzdialené na tisíce míľ od miesta subjektov pokusu, sa modlili nad fotografiami, ktoré im boli z Kórey faxované. Zaznamenal sa pozoruhodný výsledok: miera tehotností v skupine s modlením (50 %) bola skoro dvakrát tak veľká ako v skupine bez modlenia (26 %, p = .0013). Vysoko preukazný výsledok svedčí, že sa udialo čosi spektakulárne.

Aj zbežný pohľad na správu však poukazuje na viacero možných chýb. V prvom rade protokol štúdie bol príliš komplikovaný až zmätený, lebo sa vyskytovali najmenej tri úrovne prekrývajúcich sa a prepletených modlitbových skupín. Prvá a druhá tretina sa skladali každá zo 4 blokov účastníkov modlitby. Modliaci sa v bloku A prvej tretiny dostali hárok papiera s obrazmi piatich IVF pacientiek (to bola „jednotka") a modlili sa zamerane za cieľ „zvýšiť mieru tehotnosti" u pacientiek, o ktorých vraj nemali vôbec nijakú informáciu. Modliaci sa v bloku A druhej tretiny vykonali dva druhy modlitby: v prvom rade sa modlili za svojich spolumodliacich účastníkov v bloku A prvej tretiny, aby sa „zvýšila účinnosť ich modlitby"; inými slovami, modlili sa za zvýšenie účinnosti modlitby svojich kolegov, nech sa tí modlili za čokoľvek. Okrem toho sa modlili nezamerane za pacientky s „prosbou, aby sa stala vôľa božia v živote týchto pacientiek". Podobné modlitby sa konali vo všetkých ostatných blokoch. Nakoniec však okrem týchto všetkých skupín, tretín, blokov a jednotiek bola skupina troch modliacich, ktorí sa modlili, „aby sa splnila božia vôľa pre účastníkov modlitby v prvej a druhej tretine". Inými slovami, títo traja sa modlili, aby sa zvýšila účinnosť druhej tretiny účastníkov modlitby, ktorí sa modlili za zvýšenie účinnosti prvej skupiny účastníkov modlitby, ktorí sa modlili za zvýšenie miery tehotenstva v celej skupine...

Ako sa dá vidieť z tohto krátkeho opisu, protokol štúdie bol taký rozvláčny a konfúzny, že ho nemožno brať vážne. Mal sa použiť celkom jednoduchý protokol, či modlitba pôsobí na zvýšenie miery tehotenstva pri IVF: pár veriacich malo dostať za úlohu modliť sa za úspech IVF v pokusnej skupine, nijaké modlitby sa nemali konať za pacientky v kontrolnej skupine. Modliaci sa by boli vzdialení, pacienti by nevedeli, či sa niekto modlí alebo nie, takže bol vylúčený placebo efekt. Porovnajte si toto s uskutočnenou štúdiou a urobte si záver. V tomto článku niet miesta na všetky chyby štúdie; podrobnejšie sú rozobrané vo dvoch kritikách, ktoré som uverejnil v Scientific Review of Alternative Medicine 6, 7).

Skrátka, je tu pár problémov, na ktoré treba poukázať. Rozhodnúť sa pre komplexnú štúdiu miesto jednoduchej vyžaduje odôvodnenie, autori však nehovoria, prečo si vybrali priam zarážajúci model pokusu. Zaradiac do pokusu modlitby „za splnenie božej vôle" predložili hodnotiacemu neurčitý a znejasňujúci pojem, ktorý sa nedá hodnotiť pre výsledok: Kto vie, čo je vôľa božia? Každý výsledok sa dá považovať za úspech. Autori sa nepokúsili zistiť, koľko modlitieb sa dialo mimo študijného protokolu, možno aj k iným bohom, lebo len asi tretina Kórejčanov sú kresťania. Occamova britva (princíp, že jednoduché vysvetlenie je lepšie ako komplikované) nás upozorňuje, aby sme sa na nepravdepodobné výsledky dívali s podozrením. Je pravdepodobnejšie, že táto štúdia má chyby (alebo je dokonca podvod), alebo že autori dokázali existenciu nadprirodzených javov - čo by bol najdôležitejší objav v histórii sveta?

Konexie na Columbijskej univerzite

Traja autori štúdie sú Kwang Cha, Rogerio Lobo a Daniel Wirth.

Kwang Yul Cha, M.D., bol v čase „zázračnej" štúdie riaditeľom Cha Columbia Infertility Medical Center, ale skoro po uverejnení štúdie svoj vzťah ku Columbii rozviazal. Jedna www-strana Columbijskej univerzity, ktorá bola medzitým odstránená, ho opisovala ako „medzinárodne známeho klinika a výskumníka". Je absolventom Yonsei Medical School v Soule v Južnej Kórei.

Profesor Rogerio Lobo, M.D., sa nedávno vzdal postu prednostu Oddelenia pôrodníctva a gynekológie na Columbijskej univerzite. Keď boli ohlásené výsledky tejto štúdie, povedal reportérovi New York Times, že námet pre štúdiu pochádzal od Dr. Cha; nasledujúca správa Columbijskej univerzity však tvrdila, že ju viedol Dr. Lobo. Počas dvoch rokov ani Dr. Cha, ani Dr. Lobo neodpovedali na moje telefonické volania ani e-maily, v ktorých som im položil niekoľko otázok na podrobnosti v štúdii.

Tretí autor štúdie, Daniel Wirth, o ktorom bude reč ďalej, nemá ku Columbijskej univerzite iný vzťah, ako účasť na tejto štúdii (robenej v Soule).

Už v decembri 2001 bolo Department of Health and Human Resources (Ministerstvo zdravotníctva USA) alarmované spravodajstvom v masmédiách a nariadilo vyšetrovanie pre chýbanie informovaného súhlasu v Columbijskej štúdii.
Nato Columbijská univerzita priznala nedodržanie svojho Multiple Project Assurance (asi Všestranného zaistenia projektov), postupov a procedúr (8). Predovšetkým, Dr. Lobo nikdy nepredložil predmetný výskumný plán IBR-CCPM ústavnému posudkovému výboru columbijského presbyteriánskeho lekárskeho centra. V odpovedi na vyšetrovanie Ministerstva zdravotníctva súhlasila Columbijská univerzita, že preverí Lobovo oddelenie.

V decembri 2001 viceprezident Columbijskej univerzity Thomas Q. Morris, lekár, informoval Ministerstvo zdravotníctva, že Dr. Lobo sa od Dr. Cha dozvedel o štúdii šesť až dvanásť mesiacov po jej dokončení; že primárne ju pripravil pre tlač a pomohol pri jej uverejnení (8). To nie je v súlade so skutočnosťou, že sa uvádza ako jeden z autorov. Je to aj v rozpore s faktom, že New York Times a ABC-televízia ho uvádzajú ako hlavného autora. Okrem toho figuroval Dr. Lobo dva roky na web-strane Columbijskej univerzity ako hlavný autor tejto štúdie. Je zaujímavé, že toto oznámenie pre tlač bolo z tejto stránky stiahnuté len nedávno. Ak nerobil túto medzinárodnú štúdiu o pôsobení modlitby jej hlavný autor, kto ju robil?

Mysteriózny Daniel Wirth

Ostávajúci autor je mysteriózne indivíduum známe ako Daniel P. Wirth. V októbri 2002, teda rok po publikovaní štúdie Cha/Wirt/Lobo, boli p. Wirth a jeho bývalý spolupracovník pri výskume, Joseph Horvath, známy tiež ako Joseph Hessler, obžalovaní pred veľkou federálnou porotou (9). Obidvom sa kladie za vinu, že káblovej televízii Adelphia CC spreneverili 2,1 milióna dolárov tým spôsobom, že sa do spoločnosti votreli a potom uvedenú sumu vyplatili za neschválené posudky. Polícia zistila, že Wirth je známy aj ako John Wayne Truelove; FBI dodala, že meno Truelove a rodné dáta po dieťati, ktoré umrelo v New Yorku roku 1959, použil po prvý raz v polovici osemdesiatych rokov, aby dostal pas. Wirthovi a jeho komplicovi sa kladie za vinu trinásť finančných podvodov, dvanásť medzištátnych prevodov ukradnutých peňazí, falošné údaje pri žiadostiach o pôžičky a päť iných podvodov. Federálna porota konštatovala, že vzťah medzi Wirthom a Horvathom trval viac ako dvadsať rokov a pod falošnými identitami podvodne získali viac ako 3,5 milióna dolárov. Okrem schémy pri vytunelovaní Adelphie našiel Wirth aj spôsob, ako obrať o peniaze federálnu vládu pri poberaní dávok sociálneho zabezpečenia: Na meno Julius Wirth si nechal v rokoch 1994-2003 poslať 103 178 USD; na meno otca, ktorý v roku 1994 umrel, mu príspevky ďalej chodili elektronicky na účet v Republic National Bank.

Znie to neuveriteľne, ale v priebehu pojednávaní, keď už bol vo väzení, Horvath podpálil svoj dom v Pennsylvánii, aby získal poistné (10). Horvath bol vo väzení už v roku 1990 v Kalifornii za spreneveru a predstieranie falošnej identity. Raz bol v Kalifornii zatknutý aj za vydávanie sa za doktora. Zdá sa, že bol aj „doktor", ktorý robil biopsie u ľudí pri Wirthových chýrnych štúdiách o hojení rán. V každom prípade bol Wirthovým spoluautorom pri pokusoch, keď sa salamandrám amputovali údy a nové im narastali rýchlejšie, keď „hojiči" nad ranami mávali rukami.

Obidvaja, Wirth aj Horvath, spočiatku popierali vinu za zločiny, a v priebehu 18 mesiacov sa konalo šesť pojednávaní. 18. mája 2004, hneď na začiatku pojednávania, priznali vinu na finančných podvodoch. Hrozilo im väzenie do päť rokov a súhlasili s náhradou viac ako milióna vylákaných peňazí. No 13. júla 2004 našli Horvatha v cele mŕtveho - samovražda.

Predošlé výskumy Daniela Wirtha

Wirth, vydávaný vo viacerých publikáciách za Dr. Daniela Wirtha, nemá doktorský titul. Má titul magistra parapsychológie a práva. Dlhý rad jeho publikácií sa týka štúdií mysterióznych paranormálnych a supernaturálnych javov, hlavne alernatívnej a spirituálnej liečby. Väčšina týchto štúdií pochádza z inštitúcie, zvanej „Healing Sciences Research International" (čosi ako Medzinárodný výskum liečebných vied), ktorej ako by bol hlavou. Znie to ako lekárske centrum alebo výskumné laboratóriá, ale kontaktovať sa to dalo len cez poštovú schránku v Orinde v Kalifornii. V rokoch 1992 až 1997 bolo uverejnených okolo osemnásť výskumných článkov s autorstvom D. P. Wirtha, zväčša v americkýchn obskúrnych paranormálnych časopisoch (12-29).

Wirth vyhlasuje, že jeho pokusy „reprezentujú pôvodný výskum v oblasti komplementárnej liečby" a mnohí advokáti liečby vierou mu to priznávajú. Pre zrejme pedantskú prípravu a puntičkárske uskutočnenie sa stali Wirthove randomizované, dvojito slepé kontrolované štúdie virtuálnym posterom všetkých alternatívnych liečebných metód, najmä bezkontaktového terapeutického dotyku (Noncontact Therapeutic Touch, NCTT). Pri tomto postupe sa „liečiteľ" nesmie dotknúť pacienta, ale sa predpokladá, že zmení nezistiteľné „ľudské energetické polia", ktoré obkľučujú telo pacienta. Podľa Wirtha dochádza k liečebnému efektu NCTT na základe interakcie „energetických polí" subjektu a praktika. Metóda vyžaduje od „liečiteľa",

  1. aby sa koncentroval fyzikálne aj psychologicky;

  2. aby sa „naladil" na „energetické pole" pacienta jeho „skenovaním" (prehľadaním) obidvomi rukami asi dva až šesť palcov od jeho tela; tak zistí nerovnovážnosti alebo bloky v jeho energickom poli;

  3. aby svedomite preorientoval a „poprevažoval" energiu v týchto oblastiach blokád (24).


Existencia týchto vymyslených ľudských energetických polí nebola nikdy dokázaná. Aj keby také polia existovali, nie je jasné, ako by ich „liečiteľ" mohol zistiť a ovplyvniť. Je skutočnosť, že v nedávnom pokuse z 21 skúsených NCTT-praktikov ani jeden nebol schopný v zaslepenom pokuse určiť žiadne „ľudské energetické pole". Záver znel, že neúspech pokusu o dôkaz základného tvrdenia NCTT je dôvodom pre úplné odmietnutie aj ostatných praktík a odporúčaní (30).

Okrem obsiahlych prác o NCTT vykonal Wirth niekoľko štúdií o liečbe kresťanskou vierou. Napríklad, hodnotil a po-dal správu o 48 pacientoch, liečených Gregom Schelkunom, duchovným liečiteľom, vyučeným na Filipínach v tzv. „espiritistickom" systéme liečby vierou (17), ktorý zahŕňa „psychickú chirurgiu", kladenie rúk a modlitbu na diaľku. Má to kresťanský základ, keďže praktik sa vraj najprv prenesie do stavu vytrženia, podobného tranzu, čím sa otvorí liečebnej sile Ducha svätého, a potom sprostredkuje pôsobenie na pacienta. Schelkun zdôrazňuje, že pôsobí len ako kanál pre „vesmírne energie" ovládané bohom; že „zázračné vyzdravenia" sa dejú len vďaka milosti božej. Wirth hodnotil výsledky liečby pacientov, ktorí mali ovariálne cysty až aids a dokonca rakovinu: 90 % pacientov udávalo, že veria, že sa ich stav po liečbe zlepšil...

V októbri 2001 urobila protinarkotická polícia domovú prehliadku u Dr. Williama Eidelmana, ďalšieho spoluautora via-cerých Wirthových článkov. Aj on verí na paranormálne spôsoby liečby a je zástancom liečebného užívania marihuany. Dokázali mu, že policajným agentom predpísal bez lekárskej potreby marihuanu a 28. mája 2002 mu odobrali lekársku licenciu.

Journal of Reproduktive Medicine

Najfascinujúcejší aspekt tejto úbohej ságy sa možno dá zhrnúť do jednej otázky: Ako sa mohlo stať, že podivná štúdia s neobyčajne nepravdepodobnými a na prvý pohľad nadprirodzenými výsledkami sa dostala do seriózneho odborníkmi kontrolovaného (peer-reviewed) lekárskeho časopisu? To sa asi nikdy nedozvieme. Vydavatelia tohto časopisu dva roky neodpovedali na moje telefonické volania ani na listy o tejto štúdii. Skutočnosť, že spoluautor štúdie Lobo je členom redakčnej rady JRM, môže, ale nemusí byť relevantná. Jeho úlohu v tejto historke sme už spomenuli.

30. mája 2004 uverejnil londýnsky Observer mnohé zo spomenutých faktov v článku „Odhalenie: úloha podvodníka pri zázračnej moci modlitby pri IVF" (31). Poznamenal, že štúdia je ešte stále na webovej strane JRM a na telefonické výzvy JRM neodpovedá. O tri dni po zverejnení škandálu a po záplave listov čitateľov sa redaktor JRM Dr. L. Devoe konečne rozhodol sľúbiť, že pochybnú štúdiu zo stránky Columbijskej univerzity odstráni a podá redakčné vysvetlenie. 7. júna 2004 sa kritika JRM objavila aj v The New York Sun.

Treba zdôrazniť, že v celej histórii modernej vedy sa nestalo ani raz, žeby sa nejaký údajný nadprirodzený jav opakoval za prísne kontrolovaných podmienok. Dôležitosť tohto faktu sa nedá prehnať. Preto by si človek myslel, že vydavatelia lekárskych časopisov budú s týmto stavom dobre oboznámení a pri predložení paranormálnych alebo supernaturálnych tvrdení na uverejnenie - ako sa patrí skeptickí. Preto sa treba pýtať, či v tomto prípade neboli aj výskumníci Columbijskej univerzity, aj vydavatelia seriózneho JMR zaslepení náboženskou vierou. Keby - pri zachovaní všetkých ostatných faktov - o pomoc volanou nadprirodzenou mocou bola manipulácia panej Kleopatry s tarotovými kartami a nie kresťanské modlenie, považovali by posudzovatelia a vydavateľ tento článok za seriózny?
Škoda sa urobila. Fakt, že „zázračné vyliečenie" sa považovalo za vhodné na uverejnenie vo vedeckom časopise, automaticky zvýšil dôveryhodnosť štúdie. Niet sa čo čudovať, že masmédiá zaplavili verejnosť článkami o jej „zázračných" výsledkoch.

Prehľad spôsobených škôd

Je jasné, že veľmi oneskorené rozhodnutie JRM sňať Columbijskú štúdiu zo svojej webovej strany nenapraví omyl, že sa uverejnil absurdný článok a potom sa vytrvalo ignorovali varovania a výčitky. Stala sa veľká škoda. Už za pár týždňov po uverejnení štúdie boli vydavatelia varovaní, že sú v nej závažné chyby - a predsa ju nechali ešte dva roky na webovej strane. Počas tejto dlhej doby nemala verejnosť dôvod pochybovať o jej platnosti alebo o jej zázračných výsledkoch. Výsledkom nečinnosti JRM bolo, že štúdiu Cha/Wirth/Lobo horlivo citovali ďalšie „liečiteľské" časopisy a ich početné webové strany ako prísne vedecký dôkaz fungovania liečby vierou. Prieskum Googla k dátumu 4. júna 2004 ukázal existenciu 686 stránok s výrazmi Wirth, Columbia a modlitba; väčšina z nich si pochvaľovala zázračné výsledky predmetnej štúdie.

Ešte horšie je, že liečitelia vierou naďalej citujú Columbijskú štúdiu ako jasavý príklad uznávaného výskumu ich liečby metódami najvyššej vedeckej kvality. Nedávno som písal list vydavateľovi Southern California Physician (Juhokalifornský lekár) s kritikou článku „Recept na modlitbu" a šokujúceho tvrdenia známeho liečiteľa vierou Dr. Larry Dosseya, že 1600 štúdií dokázalo na prímluvných modlitbách predsa len „čosi pozitívne". Dovolil som si poznamenať, že keby na tých modlitbách bolo čosi pozitívne, nebolo by štúdií treba 1600, aby to dokázali a neostalo by stále len „čosi na tom môže byť". Uverejnená odpoveď Dr. Dosseya na môj list obsahovala tento presvedčivý argument:

„Kontrolované klinické pokusy a odborníkmi preverené závery ďalej hovoria v náš prospech. Najnovší príklad v oblasti účinnosti prímluvnej modlitby prichádza z Columbijskej lekárskej fakulty - pozitívny, kontrolovaný klinický test uverejnený v uznávanom odborníkmi kontrolovanom časopise Journal of Reproductive Medicine" (32). Dr. Dossey ešte dnes používa beznádejne závadný columbijský „zázrak" na dokazovanie vedeckej platnosti liečby vierou!

Vo februári 2004 citovala zástankyňa liečby modlitbou Dr. Susan Larková vo svojom celoštátne distribuovanom spravodaji štúdiu Cha/Wirth/Lobo ako presvedčivý dôkaz účinnosti modlitby (33). Priznala, že kritici viery v účinnosť liečenia modlitbou namietajú, že väčšina štúdií nie je pre slabé pokusné metódy dosť dôveryhodná. Víťazoslávne však poznamenáva, že „výskumníci, ktorí veria na moc modlitby, môžu teraz na kritiku odpovedať rýchlo - a účinne: fakt je, že lekárske časopisy sa najnovšie plnia štúdiami dokazujúcimi účinnosť modlitby." A podrobne cituje columbijskú „zázračnú" štúdiu...

Dr. Cees Renckens, známy lekár a predseda holandskej Únie proti mastičkárstvu uverejnil nedávno takúto kritiku šarlatánskych liečebných metód a štúdie Cha/Wirth/Lobo: „Nedávno bol v jednom serióznom a dosiaľ (?) uznávanom časopise pre reproduktívnu medicínu publikovaný článok, dokazujúci absurdné tvrdenie(34). ... V na pohľad bezchybnom článku je ťažko poukázať na podvod, ale nech si každý urobí svoj názor na vec na podklade dôveryhodnosti autorov. Neveríme ničomu z tej historky a hlasne protestujeme proti uverejňovaniu takýchto nemožností v serióznych časopisoch."

Pre Columbijskú univerzitu aj pre JRM je jediné čestné riešenie tohto škandálu v plnom a verejnom uznaní vlastných chýb a odvolanie pokusu o krytie. Bolo nesprávne, že Columbijská univerzita predložila na uverejnenie ťažkými chybami zamorený a absurdný článok, a že ho JRM uverejnil. Jednoducho povedať, že ich Wirth oklamal a zvaľovať naňho vinu za vlastné chyby by bolo neetické a iste nesprávne. Veda by s tým mala ťažkosti.

Záver

Jeden z autorov columbijskej štúdie Cha/Wirth/Lobo opustil univerzitu a odmieta komentár; druhý teraz tvrdí, že sa o štúdii dozvedel až o šesť mesiacov až rok po jej dokončení a tiež odmieta komentár. Tretí autor je na ceste do federálneho väzenia za podvod a konšpiráciu. Na mieste je tu operatívny výraz podvod. Štúdia Columbijskej univerzity o účinnosti modlitby bola založená na zmätenom pokusnom pláne a je zaťažená mnohými zdrojmi omylov. Avšak ešte horšia ako chyby v štúdii je v svetle šokujúcich predložených informácií možnosť, že tento výskum sa pravdepodobne nikdy nekonal.

Pri osobe Daniela Wirtha vrhá jeho podvodnícka minulosť tieň na jeho zdanlivo pôvodné články z oblasti alternatívnej medicíny a liečby vierou. Vo svetle uvedených faktov musia zniesť všetky jeho často citované publikácie podozrenie a prešetrenie. Liečitelia a hojiči si robili svoje rituály a naháňali duchov počas tisícročí - dnes sa pokúšajú dať svojim tvrdeniam zdanie pravdivosti vedeckými metódami a publikáciami v odborne vedených lekárskych časopisoch. Jedna vec je však prednášať o zázračných vyliečeniach po prosebnej modlitbe publiku na púti, druhá vec je uverejniť o tom článok vo vedeckom časopise. Keď to liečitelia robia, prekračujú líniu ohraničujúcu oblasť vedy, oblasti, kde sa povera a nadprirodzeno neberú vážne.

Poučenia zo škandálu okolo štúdie

  • Skutočný škandál nie sú výčiny Wirtha, ale rozhodnutie Columbijskej univerzity a JRM. Existujú vedecké metódy na nápravu chýb a omylov. Ich systém sa v tomto prípade neuplatnil. Keby nebolo došlo k zatknutiu Wirtha (za iné činy), možno by nebola štúdia nikdy odvolaná.

  • Advokáti liečby vierou ako doktori Dossey a Larková sa iste pokúsia ťažiť aj z tohto škandálu, tvrdiac, že sa podarilo vytriediť pár skazených jabĺk z inakšie bezchybnej zásielky.

  • Neobyčajné tvrdenia vyžadujú neobyčajné dôkazy. Ak sa pokusy nerobili opakovane za kontrolovaných podmienok, patria výsledky štúdií o „zázračných" vyliečeniach do náboženských a paranormálnych, nie vedeckých časopisov, a to bez ohľadu na to, či pri údajných „zázrakoch" pôsobili božstvá, duchovia, psychické sily alebo iné mysteriózne javy.

  • Často sa tvrdí, že liečenie vierou nemusí byť účinné, ale nemôže škodiť. Pozor, spoliehanie sa na pomoc modlitby môže pacienta vážne poškodiť, môže viesť aj k jeho smrti (35).

  • V celej histórii modernej vedy nie je známy prípad, žeby sa niekedy bolo dalo opakovať za prísne kontrolovaných podmienok akékoľvek tvrdenie o nejakom nadprirodzenom jave. Všetci vedci a vydavatelia vedeckých časopisov by si toho mali byť vedomí.

  • „Viera" v úspech liečby vierou je iracionálny názor, že mysteriózne nadprirodzené sily môžu vyliečiť chorobu. Veda sa zaoberá faktami, nie vierou.

  • Publikácia absurdít a pseudovedy v lekárskych a vedeckých časopisoch poškodzuje obraz lekárskej vedy a vedy vôbec vo verejnosti.


*  *  *

Čísla v zátvorách udávajú pramene údajov. Sú k dispozícii v redakciii.

*  *  *

Bruce L. Flamm je profesor pôrodníctva a gynekológie na Kalifornskej univerzite v Irvine. Je autorom viacerých lekárskych kníh, kapitol a výskumných článkov. Zaujíma sa aj o históriu kalkulačných nástrojov a prístrojov.

Prameň: Bruce L. Flamm, The Columbia University "Miracle" Study: Flawed and Fraud,  Skeptical Inquirer 28/5, s. 25, 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Mýtus o zreteľnej deliacej čiare

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Joseph Weizenbaum

Dobro (zlo) je vždy a všade.

 Kde končí dobro a kde začína zlo? Zreteľná hranica medzi dobrom a zlom neexistuje. Kto ju večne hľadá, hľadá niečo, čo sa nedá nájsť.

Žijeme v ťažkých časoch. Od konca druhej svetovej vojny sa na našej zemeguli koná stále približne 30 vojen alebo občianskych vojen. Rasizmus, nenávisť voči cudzincom, diktatúry a fašizmus sa šíria ako vírusy. Platí to najmä pre národy, ktoré sa len nedávno zbavili svojich koloniálnych pánov. Medzi tie počítam aj okolo osemdesiat miliónov Nemcov!

Isté je, že razantný rozvoj technológie najmä v druhej polovici 20. stor. hrá kritickú, čo aj nie rozhodujúcu úlohu pri raste brutality, typickej pre súčasnosť. Ako v časoch, keď Nemecko viedlo vojnu, sú najmä prírodovedci, technológovia a učitelia konfrontovaní so závažným problémom: Ak vedia, že každý úspech v ich práci môže byť militaristami využitý na vojnové účely, kde môžu s dobrým svedomím bádať, čo môžu vypracovávať, čo môžu učiť?

Kde končí dobro, kde začína zlo? Nemecký chemik Fritz Haber (1868-1934) bol pre nemeckých vedcov svojimi prácami počas prvej svetovej vojny vzorom. Vynašiel jedovatý plyn ako vojenskú zbraň a osobne dozeral na jeho použitie proti vojskám spojencov na obidvoch nemeckých frontoch. Na nástojčivé prosby svojej ženy, tiež chemičky, aby prestal pracovať s týmto pre ľudí škodlivým „úspechom" prírodných vied, odpovedal: „V mieri patrí veda celému ľudstvu, za vojny slúži len národu!" Na to sa jeho žena zastrelila. Mnohí, možno väčšina nemeckých vedcov, nasledovali v čase národného socializmu a druhej svetovej vojny Haberov príklad. Mýtus o neutrálnosti - bezhodnotovosti vedy učičíkal ich rozum. Vyhýbali sa konfrontácii s témami morálky.

Prírodné vedy však nie sú bez hodnoty. Ich úlohou je klásť otázky prírode. Otázkami, pokusmi, aj myšlienkovými hrami sa majú od prírody vymámiť odpovede. Otázok by sa dalo položiť nekonečné množstvo. No počet v určitom čase pracujúcich bádateľov je konečný, aj ich dĺžka života. To si vynucuje výber otázok, ktoré pre jedno spracovanie vôbec prichádzajú do úvahy. Aké kritériá pri tom platia?

V spoločnosti riadenej rozumom by veda slúžila dobru ľudí. Vo väčšine existujúcich spoločností sa však ciele vedcov deformujú v službe zisku, ctižiadosti a moci. Kto to spozná, môže sa od tohto nezmyslu oslobodiť, môže odporovať, na každý pád nemusí spolupracovať a svoje sily môže venovať dôstojným cieľom. Nikto nechce tvrdiť, že sa dá ľahko žiť proti duchu doby. Ale ako by to mohlo byť inakšie vo svete, ktorý už tak ďaleko pokročil na ceste k samovražde?

Je zbytočné hľadať hranicu medzi dobrom a zlom. Tej niet. Práve tak ako nemôžeme ťahať zreteľnú a pevnú líniu medzi dňom a nocou, niet jej ani medzi dobrom a zlom. Končí sa deň, ak sa slnko stratí za jedným náhodne vybraným činžiakom? Začína sa deň vo chvíli, keď sa slnko znovu prehupne cez obzor? Nie. Tú želanú líniu môžeme ťahať len svojvoľne. Ale nikto z nás nebude pokladať poludňajší jas slnka za noc, ani polnočnú tmu za deň.

Tak je to aj s morálnymi otázkami, ktoré od nás chcú aktuálne rozhodnutie. Hranica medzi dobrom a zlom sa nedá nájsť, lebo jej niet. Ten, čo ju večne hľadá, podlieha rozporu, že hľadá, čo sa nedá nájsť.

No nerozhodnúť sa je tiež rozhodnutie. Keď sa ma kedysi študenti občas pýtali o radu, či môžu s dobrým svedomím spolupracovať na určitom projekte, odporúčal som im, aby si presne predstavili konečné využitie výsledkov svojej práce: mohli by sa za svoj príspevok hanbiť?

V praxi sa obyčajne vo väčšine prípadov stačí pozrieť, či nejaký projekt - obrazne povedané - znesie svetlo dňa, alebo sa musí skrývať v temnote noci. Proti tomu sa namieta, že každý nástroj (alebo vôbec každá vec) sa dá použiť na obidva ciele, aj na dobré, aj na zlé. Tvrdí sa, že kladivom možno zatĺkať klince - ale aj zabiť človeka. Je teda zbytočné pýtať sa, či kladivo stelesňuje pojem zla alebo dobra. Tá istá otázka sa dá položiť aj o ťažkej pištoli. Vraj je možné použiť túto zbraň exkluzívne, na vrážanie klincov do steny, aby sa dali zavesiť krásne obrazy. Ale to je smiešne.

Pištole sa vyrábajú, aby ľuďom naháňali strach, alebo dokonca na ich zabíjanie. Sú to zrejmé nástroje polnoci.

*  *  *

Prof. Dr. J. Weizenbaum pôsobil už od roku 1947 ako matematik pri stavbe počítačov prvej generácie. Od 1963 do 1988 učil ako profesor pre počítačovú vedu na MIT. Napísal klasickú knihu „Moc počítačov a bezmocnosť rozumu". Narodil sa r. 1923 v Berlíne, kde opäť žije a je členom spolku humanistov.

*  *  *

Joseph Weizenbaum, "Der Mythos von der klaren Trennlinie", Diesseits č. 52, s.3, 2000.

Ten, čo je nad nami

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Gotthold Ephraim Lessing

Keď sa stmievalo, pochytilo to na nášho Štefana:
(od maškrtnosti sa už nemohol prítmia dočkať)
v záhrade svojho šľachetného pána
vyliezol na najlepšiu jabloň a začal si jabĺčka trhať.


Aj Janko a Hanka v túžobnom rozpálení
sotva sa vedeli prítmia dočkať,
vkradli sa potichučky do tej istej záhrady
približne pod tou istou jabloňou sa pohrať.


Štefanko sedel hore v rázsoche,
len trhal a nechal si chutiť,
bol ticho ako myška v zlej predtuche
že by na maškrtu mohol raz doplatiť.
No čoskoro pobadal dolu deje,
pri ktorých zvedavosť strach odveje,
ale nechal si ďalej chutiť.


Janko položil Hanku do trávy. 
„Ó, fuj, čo robíš!" Hanka vraví,
„Prestaň s tým, Janko! - Čo zmýšľaš?
Ó, hanbi sa! - Nechaj na inokedy. - Prestaneš?! -
Ó, hanbi sa! A okrem toho je to tu mokré."
Mokré či suché; či na tom teraz záleží?
V čistej tráve sa dobre poleží.


Ako tie reči ďalej prebiehali,
to neviem. Komu by to na niečo bolo?
Povstali; Hanke sa z hrude vydralo:
„Tak, mladý pánko, a to že ste ma iba bozkávali?
To mužské srdce! Svedomie nemá ani jeden!
A tak by nám to vedeli osladiť!
Ako ukrutne však musíme,
úbohé devy, všetko to často zaplatiť!


Ak aj mňa teraz postihne nešťastie! -
Dieťa - striasa ma. Kto uživí
mi toto dieťa? Budeš mi ho ty môcť uživiť?"
„Ja?" zdráha sa Janko, „časom sa uvidí;
no ak ho neuživím ja:
ten, čo je nad nami, sa oňho postará;
dôveruj tomu, čo je nad nami.


„Dôveruj tomu, čo je nad nami", začul náš Štefan.
„To ako?" myslí si, „robia si zo mňa blázna?
Ten, čo je nad nimi? Tí prefíkanci! Figliari!
„To teda nie", zareval, „inde si hľadajte spásu.
Ten, čo je nad vami, sa za otcovstvom nederie.
A keby mal nejakú nohu stoličky živiť,
to by ju chcel sám aj sústružiť."


Kto sa tu zhrozil a teraz zo záhrady páli,
sú Hanka vedno s Jankom.
Žeby však išli za pánom,
zlodeja jabĺk mu udali?

Myslím, že na to odvahu nemali.

Prameň: Internet

Preložil Rastislav Škoda

 

Ježiš a nič viac

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Jeffrey Sharlet (1)

Ako špiceľ medzi tajnými teokratmi Ameriky

A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Mt 10,36.

I.
Modlia sa takto: asi tucet svetlookých „bratov" s jemnou pokožkou dá hlavy dohromady, spletú si ramená cez plecia ako pradená elektrického káblu, opierajú sa jeden o druhého a hojdajú sa ako vysoká tráva na kopci za domom, v ktorom žijú. Dom je pekná, šedá, jednoposchodová budova v koloniálnom štýle, voňajúca po novom koberci na smrekovej podlahe a vodičke po holení; muži, čo tam žijú, ho volajú Ivanwald.

Je na konci trojpruhovej slepej ulice, tichej, kde počuť len bzukot trávových kosačiek a hluk detí hrajúcich sa na naháňačku v parku na druhej strane ulice; je jeden z mnohých rovnakých domov, zhŕknutých ako určité druhy húb na jednom mieste, a všetky sú oddané, tak ako títo muži, službe Ježišovi Kristovi. Muži sa starajú o každý tulipán vo svojej slepej ulici, pristrihujú každú magnóliu, každý vchod do domu vyleštia ako čierne topánky. A modlia sa zídení okolo jedálenského stola, na trávnikoch, v halách, v spoločných spálňach, na basketbalových ihriskách, pričom hlava každého muža je sklonená v poníženosti a nadutá pýchou (myslí si, že to druhí nevidia), že patrí do takého vyberaného útvaru bojovníkov za Krista, medzi mužov, ktorým otvorí svoje srdce a ktorých si bude pamätať, keď sa vráti na svet nie ako znovuzrodený, ale ako prerobený, už nie ako jednotlivec, ale ako časť Pánovej revolúcie, ako jeho vôľa premenená na zbraň, ktorú títo mladí muži radi nazývajú „duchovnou vojnou".

„Jeff, povedieš našu modlitbu?"

Samozrejme, brat môj. Je apríl 2002 a žijem s týmito mužmi už týždne nie ako kresťan - to je ostatne výraz, ktorému sa vysmievajú ako príliš úzkemu pre obrovský svet, ktorý budujú na Kristovu počesť - ale ako „veriaci". Spolu s bratmi som jedol, pracoval a bavil sa. Počítal som sa medzi nich a dovolili mi aj účasť na svojich obradoch. Zápasil som s nimi, sprchoval som sa s nimi, načúval som ich historkám. Viem, ktorý muž závidí svojmu otcovi jeho majetok, ktorý muž podľahol žene nie raz, ale dva razy, a ktorý muž tancuje tak dobre, že sa bojí, že ho budú považovať za teplého. Viem, čo znamená byť "bratom", čím chcem povedať, že viem, čo znamená byť vojakom Božej armády.

„Nebeský Otče," začínam.

Potom príde „Ó, Bože," ale hnevá ma, že to neznie dosť precítene. Presedlávam na „Drahý Ježiš." Teda: „Drahý Ježiš, prosíme, nechaj nás bojovať za svoje meno."

II.

Ivanwald, ktorý leží na konci 24. Severnej ulice v Arlingtone, Virginia, poznajú len jeho obyvatelia a členovia, ako aj priatelia tejto organizácie, ktorí ju podporujú, ktorí všetci tvoria skupinu veriacich, nazývajúcu sa „Rodina". Vlastnými slovami je Rodina „nevideteľnou" organizáciou, hoci jej členstvo sa vždy skladalo len z ľudí známych vo verejnosti. Ako jej „členovia" sa uvádzajú senátori Don Nickles (R. - republikán, Okla.), Charles Grassley (R., Iowa), Pete Domenici (R., N.Mex.), John Ensign (R., Nev.), James Inhofe (R., Okla.), Bill Nelson (D. - demokrat, Fla.), a Conrad Burns (R., Mont.), ako aj poslanci Jim DeMint (R., S.C.), Frank Wolf (R., Va.), Joseph Pitts (R., Pa.), Zach Wamp (R., Tenn.), a Bart Stupak (D., Mich.).

Pravidelné modlitbové skupinové stretnutia sa konávajú aj v Pentagone a na Ministerstve obrany a Rodina tradične pestuje pevné zväzky s podnikateľmi v naftárskom, leteckom a kozmickom priemysle. Rodina udržuje prísne chránenú databázu o svojich členoch, ale nevydáva členské preukazy a oficiálne nevyberá členské príspevky. Od členov sa žiada, aby s cudzími o skupine a jej aktivitách nehovorili.

Organizácia vyvíjala činnosť pod mnohými menami, z ktorých niektoré sú ešte aktívne, iné patria minulosti: Celoštátny výbor pre kresťanské vedenie, Medzinárodné kresťanské vedenie, Celoštátna rada vodcovstva, Dom priateľov, Priateľská základina, Celoštátna rada priateľstva, či jednoducho Medzinárodná základina. Všetky skupiny sa snažia odvrátiť pozornosť od Rodiny a predísť tomu, žeby sa stala, podľa slov jedného zo svojich lídrov, „terčom nedorozumenia" (2) .

Jediná verejná zbierka podpôr pre Rodinu sú tzv. Celoštátne raňajky s modlitbou, založené v roku 1953, ktoré sa s podporou Kongresu organizujú vo Washingtone, D.C., vždy vo februári. Každý rok platí 425 USD za účasť na nich okolo 3 000 hodnostárov, reprezentujúcich smotánku národov a štátov. Raňajky sú predovšetkým ekumenické, nevýrazné a nenápadné, aby si nevyslúžili pozornosť masmédií; Rodina ich považuje len za návnadu pre vyšší účel: získať mocných účastníkov pre menšie, častejšie sa opakujúce modlitbové schôdzky, na ktorých sa možno stretnúť „s Ježišom tvárou v tvár".

V procese zbližovania mocných ľudí s Ježišom uskutočnila Rodina v minulosti veľký počet diplomatických aktov „za scénou". V roku 1978 tajne pomohla Carterovej administrácii organizovať celosvetovú výzvu modliť sa (za mier v Palestíne) s Menachemom Beginom a Anwarom Sadatom. Pred nedávnom, v roku 2001, zviedla dokopy bojujúcich lídrov Konga a Rwandy na tajné stretnutie, ktoré v júli roku 2002 viedlo k mierovej dohode. Takéto benígne akty sa však zdajú výnimkou spod pravidla. V šesťdesiatych rokoch upevňovala Rodina styky medzi vládou USA a väčšinou antikomunistických (a diktátorských) elementov medzi vládcami postkoloniálnej Afriky.

Brazílsky diktátor generál Costa e Silva s pomocou Rodiny dozeral na skupiny spriatelených lídrov v Latinskej Amerike, kým v Indonézii generál Suharto (ktorého urobili stotisíce zavraždených „komunistov" jedným z najväčších vraždiacich diktátorov storočia) predsedal skupine päťdesiatich indonézskych zákonodarcov. Počas Reaganovej administrácie pomáhala Rodina udržovať priateľstvo medzi vládou USA a takými mužmi, ako boli salvádorský generál Carlos Eugenios Vides Casanova, odsúdený neskoršie jedným floridským súdom za mučenie tisícok občanov, alebo honduraský generál Gustavo Alvarez Martinez, hoci protestantský pastor, spolupracujúci s CIA a vraždiacimi paramilitárnymi čatami smrti, kým sám nepodal demisiu. Líder Rodiny, Doug Coe, k tomu dodáva: „Pôsobíme so silou tam, kde môžeme, a vytvárame novú silu tam, kde ešte nemôžeme."

Na Národných raňajkách s modlitbou v roku 1990 vychválil G. H. W. Bush lídra Douga Coeho za to, čo nazval „tichou diplomaciou, nechcem povedať tajnou diplomaciou", ako „vyslanca viery". Coe navštívil skoro každé hlavné mesto sveta, majúc neraz po boku poslancov, „robiac si priateľov" a pozývajúc ich na návštevu neoficiálneho hlavného stanu Rodiny. Je to vila na ceste do Ivanwaldu, ktorú Rodina kúpila v roku 1978; 1,5 milióna USD darovali, o.i., Tom Phillips, vtedy generálny riaditeľ zbrojnej firmy Raytheon, a Ken Olsen, zakladateľ a prezident Digital Equipment Corporation. Do veľkej lúky pri vile vmontovali vodopád, z brala ktorého bronzový bielohlavý orol (symbol v štátnom znaku USA) pozoruje rieku Potomac. Kaštieľ je biely, má stĺporadie a obkľučujú ho magnólie a červené smreky, ktoré neprepustia navonok viac hluku ako šepot. Meno má od týchto stromov; volajú ho Cédre a členovia Rodiny o ňom hovoria ako o osobe. Obľubujú vetu „Cédre majú srdce pre chudobných". Pod „chudobnými" však nemajú na mysli tie tisíce doslovne chudobných, čo žijú v biede ani nie na míľu odtiaľto, ale chudobných „duchom", lebo ich je kráľovstvo božie. Tak zmýšľajú senátori, generáli a ministerskí predsedovia, privážajúci sa na koniec Dvadsiatej štvrtej ulice v Arlingtone v čiernych limuzínach a mohutných terénnych vozidlách s náhonom na štyri kolesá, v kupé a kabrioletoch, aby sa tam postretali, aby sa stretli s Ježišom, aby vzdali úctu Bohu cédrov.

Idú ta, aby nadviazali „vzťahy" ponad vox populi (hlas ľudu) - lebo lídri Rodiny považujú demokraciu za prejav bezbožnej pýchy - a aby „zavrhli náboženstvo" v prospech právd Rodiny. Božiu zmluvu so Židmi vyhlásili za zrušenú a od tých čias si členovia jadra Rodiny skromne (navonok) hovoria „noví vyvolení".

Bratia Ivanwaldu sú budúca generácia Rodiny, sú ich vysokí kňazi v štádiu prípravy. Mňa odporúčal za člena jeden môj známy bankár, len nedávny príslušník Ivanwaldu, ktorý omylom považoval môj záujem o Ježiša za vieru. Občas sa ma bratia spytujú, prečo som tu. Vedia, že som „položid", spisovateľ a z New York City, ktorý väčšina z nich považuje za len nepatrne menej skazený ako Bagdad alebo Amsterdam. Povedal som svojim bratom, že som tu, aby som sa stretol s Ježišom, a je to tak: zaujíma ma nový vládnuci Ježiš, ktorého cesty sú tajomné a nevyspytateľné.

III.

V Ivanwalde sa lídri učia byť lídrami tým, že milujú svojich lídrov. Raz mi jeden brat vysvetľoval: „Majú nás tak radi - ale kto má rád ich?" My sme ich mali radi. Každý brat platil mesačne 400 USD za ubytovanie a stravu, ale boli sme aj sluhami Cédrov, kosiac trávu, čistiac odpady, ošetrujúc obrovské stromy a zelené kríky, sypúc piesok na zľadovatené chodníky. V utorok ráno sme mali povinnosť obsluhovať; to Cédre podávali pravidelné raňajky s modlitbou, ktorým v tom čase spravidla predsedal Ed Meese, bývalý hlavný štátny zástupca USA. Vtedy sa tu schádzala rotujúca skupina vyslancov, podnikateľov a amerických politikov. Účastníkmi raňajok boli aj traja bratia Ivanwaldu v špeciálne pre túto príležitosť naškrobených košeliach; jeden sedel pri stole, ostatní dvaja nalievali kávu.

To ráno, keď som obsluhoval ja, podávala kuchárka Charlene praženicu s kukuričnými posúchmi, talianske salámy, červenú papriku a papáje. Pomôcť prišli tri dievčatá z Potomac Pointu, čo bol „Ivanwald pre dievčatá" a ležal cez cestu oproti Cédrom. Mali červený rúž a dlhé sukne (mejkap a „feminínny" vzhľad boli predpísané). Po mesiacoch upratovania a obsluhovania v Cédroch, keď zastupovali bratov pracujúcich mimo, už na ne veľmi nepôsobila vysoko postavená klientela. Jedna z nich mi povedala, že pri raňajkách dievčatá nikdy nesedávajú pri stole a dodala, že im to nevadí, lebo tu ide aj tak „len o politiku".

Raňajky sa začali modlitbou a štipkou z Písma od Meeseho, ktorý sedel na čele stola. Matúš 11,27: „ Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." Toto ráno sa vyvolení sami predstavovali. Boli to podnikatelia z Dallasu a Oregonu, jeden čínsky kresťanský disident a jeden muž, ktorý organizoval pomoc tibetským utečencom (vravel, že na ich poslednom stretnutí sa Dalai Lama vyjadril o Ježišovi veľmi pozitívne). Vedľa seba sedeli dvaja vyslanci, jeden z Beninu, druhý z Rwandy. Zástupca Rwandy, Dr. Richard Sezibera, bol silák a odmietol pustiť sa do vajec či melónu; lial do seba jeden hrnček kávy za druhým a oči mal podliate krvou. Jeden muž, ktorého som nespoznal a ktorého Charlene identifikovala ako bývalého senátora, navrhoval, aby sa vyjednávači z Rwandy a Konga, zapletených do vojny, v ktorej už bolo zabitých viac ako dva milióny ľudí, prestali hádať o to, komu budú patriť diamanty a nafta a radšej sa zamerali na to, ku komu príde Ježiš. „Delenie sa o moc nebude fungovať do tých čias, kým nezmeníme ich srdcia", povedal bývalý senátor.

Sezibera pozeral nedôverčivo do prázdna. Meese sa zasmial a už otváral ústa, že prehovorí, ale Sezibera ho prerušil.

„Také jednoduché to nie je", preriekol tichým a miernym hlasom Rwanďan. Meese sa ďalej usmieval. Každý v Rodine má rád námietky a výčitky a teraz ich karhala Rwanda. Bývalý senátor prikývol. Meese zamrmlal

„Áno", hladkal gaštanovú kožu svojej biblie a slová „Ďakujem ti, Ježiš" sa niesli opakovaným šepotom okolo stola, keď som Seziberovi nalieval ďalšiu šálku kávy.

Bratia slúžili aj v trojposchodovom dome Rodiny z červených tehál vo Washingtone na čísle 133 C Street S.E., v bývalom kláštore so všetkými oknami z farebného skla. Žilo tam osem členov kongresu - vrátane senátora Ensigna a sedem reprezentantov (3) - všetko bratia v Kristu ako sme aj my, len o voľačo mocnejší. Drhli sme ich záchody, luxovali ich pokrovce, leštili ich striebro. Keď som ja pracoval na tejto ulici C, narazil som tam na Douga Coeho, ktorý doučoval Todda Tiahrta, republikánskeho poslanca z Kansasu. Priateľský, otvorený človek so širokým úsmevom, tento Coe pracuje pre Rodinu od roku 1959, skoro po tom, čo skončil vyššiu strednú školu, a vedie Rodinu od roku 1969.
Tiahrt bol za pohárik nízkeho útleho chlapíka, nalejte dva diely prekrásnych vlasov a jeden diel zubov. Chcel vedieť, ako najlepšie môžu „kresťania vyhrať zápolenie s moslimmi". Vravel, že moslimovia majú priveľa detí a že Američania z nich premnohé zabíjajú.

Doug priznal, že to môže byť problém. No väčšiu starosť mu robilo, že sústredenie sa na nálepky ako „kresťan" by mohlo ovplyvniť poslancove modlitby. Zdôraznil, že náboženstvo odrádza ľudí od Ježiša a vedie k izolácii Kristovej vôle od ich diela vo svete.

„Ľudia to separujú," varoval Tiahrta. „«Ó, samozrejme, náboženstvo je súkromná záležitosť» hovoria - akoby Ježiš nevedel nič o stavbe diaľnic a sociálnom poistení. Musíme vyňať Ježiša z ich náboženského obalu."

"Správne, ale ako to urobíme?" spytoval sa Tiahrt.

„Zmluvnou dohodou," odvetil Doug. Poslanec sa napoly usmial, ako keby bol prichytený, že na jednej strane priznáva svoju nevedomosť a na druhej strane predstiera, že vie, o čom Doug hovorí. „Ako mafia," vysvetľoval Doug. „Len si uvedomte silu jej pút." Zovrel ruku do päste a pridržal ju Tiahrtovi pred tvárou. Tiahrt prikyvoval a žmurkal. „Pozrite sa, pre nich je to ich česť, pre nás je to náš Ježiš," dodal Doug.

Coe vymenoval mužov, ktorí zmenili svet silou zmluvných dohôd, ktoré uzavreli so svojimi „bratmi": „Spomeňte si na Hitlera, Lenina, Ho Či Mina, bin Ládina." Samozrejme, Rodina má v rukách zbraň, ktorá chýbala týmto lídrom: „totálny Ježiš" bratstva v Kristu.

„To je niečo , čo dostanete len so zmluvnou dohodou," uzavrel Coe. „Ježiš a nič viac."

IV.

Pre Rodinu je Ježiš nielen meno; je to aj skutočný muž. „Je to úchvatný chlapík," povedal jedného rána pri raňajkách jeden zamestnanec Rodiny menom Terry. „Vynikal vo všetkých činnostiach. Iste, bol to veľký učiteľ, ale bol to aj jedinečný chlapík. Bol by býval výborným atlétom."

Keď som bol v Ivanwalde prvý deň, naučil som sa na hrboľatom zadnom dvore hrať s dvomi loptami variantu basketbalu zvanú „práskanie", určenú na zoceľovanie tela aj ducha. Pri práskaní súťažia hráči pri voľnom koši, snažiac sa každý zahrať do koša svoju loptu prv, než sa to podarí protivníkovi za ním. Ak on zasiahne prvý, ste vonku, s jednou výnimkou: sieť košíka sa dolu natoľko zužuje, že lopta v nej niekedy uviazne, a vtedy má ďalší hráč v blízkosti možnosť hodiť svoju loptu tak, aby prvú loptu vyrazil z koša. Vtedy všetci kričia s ohromnou radosťou "Pr - á - ásk!"

Začínal Bengt. Bol to jeden z domácich lídrov, dvadsaťštyriročný Severokarolinčan so smutnými očami, naježenými riasnicami a hlučným odzbrojujúcim smiechom, ktorý ho nechával znieť ako osla. Bol v dome čakajúc na telefonát, preto otvoril okno na prvom poschodí a pýtal loptu od Gannona. Gannon, syn texaského naftového magnáta, pracoval aj ako pomocník v senáte (4) . Mal svetlé vlasy, bradu ako pluh a spieval v chóre. Vyhodil loptu hore, Bengt ju chytil a nasmeroval do koša. „To bolo pekné," šomral Gannon, keď lopta mizla v koši.

Vo chvíli, keď sa lopta dotkla okraja koša, bol na čiare voľného hodu Beau, chystajúc sa na svoj hod. Bol to dobre stavaný Atlanťan s telom zápasníka, ako práskač hneď druhý po Bengtovi.

„Bude dobre, ak to praštíš do druhých," hovorí mi Gannon, keď som prichádzal na rad. „Ide predsa o to, aby sa zvýšilonapätie ." Predo mnou Beau klesal v kolenách a chystal sa na ďalší hod. V momente, keď lopta opúšťala jeho prsty, vyskočil v pozadí do výšky Wayne, ďalší Georgijčan, a hodil svoju loptu ponad Beauovu hlavu. Keď dopadal na zem, narazil jeho lakeť ako kladivo na Beauovo rameno. „Toto je teda prásk," skríkol.

Práskanie malo tak zostavené pravidlá, aby vynieslo na povrch naše malé nepriateľstvá. Rodina verí, že nemôže rásť v Ježišovi, kto „nečelí svojmu hnevu" a neprestane sa hnevať. Keď práskanie prebieha dobre, má sa každý tak dokonale uvoľniť, že sa zabudne aj na pravidlá hry. Raz chceš dostať loptu do koša, raz ju chceš odtiaľ vyraziť. Dnu či von, na tom nezáleží. Tvoja lopta, jeho lopta, kto sa o to stará? Práskanie nie je detské vyvádzanie, je to fyzikalizovaná teológia. K basketbalu sa má ako Nový zákon k Starému: demontovaný až na jednoduchú historku, ktorá berie vždy ten istý koniec. Prásk, Ježiš. Prásk, Ježiš.

Zastal som na čiare a po nepodarenom hode som sa chystal hodiť z celkom blízka. Wayne skočil na čiaru, strelil a skríkol: „Váááu!" Pozrel som rýchlo jeho smerom a v tom mi jeho lopta, ktorá mala zasiahnuť moju loptu, vletela rovno do čela. „Pr - á - ásk!" revali chlapci. Zasiahli ma Kristom.

Bengt práskal. Beau práskal. Gannon práskal. Ani ja som sa nevedel ovládať. Najprv sa ku mne pridal Gannon, potom Beau. Bengt a Wayne prehrávali. Keď Wayne strieľal spoza Bengta, zasiahol jeho loptu s takou silou, že ho prehnal ísť ju hľadať až do susednej záhrady. „Zaťatý Wayne!" reval Gannon. Wayne zachytil v koši vlastnú loptu, poskočil a vyrazil Bengtovu. „To je teda úžasné!", vrešťal.

Vracajúc sa na dvor krútil Bengt hlavou. „Chlapče, Wayne, uspokoj sa predsa!" Hrozilo, že Wayne vybuchne. „Dajme sa dokopy," rozhodol Bengt a utvorili sme kruh, ramená opäť prepletené do pliec. „Okay, mali by sme sa teraz pomodliť. Takže: Pane, chcem ti poďakovať, že si nás dnes priviedol na toto miesto, kde sme si po priateľsky zapráskali, a že si požehnal tento pekný deň návštevou nášho nového priateľa Jeffa. Pane, ďakujeme ti, že si nám zo severu priviedol tohoto nového brata, o ktorom vieme, že sa u nás naučí práskať, ako aj milovať ťa a slúžiť ti. Pane, nechaj nás byť pospolu v tvojom mene."

Amen.

V.

Každodenný pracovný program bol taký nabitý, že bol upokojujúci: bolo zakázané nadávať a piť, nebolo sexu ani času pre seba. Pozor na časopisy, nestrácať drahocenný čas čítaním novín a nikdy sa nedívať na televíziu. Jedz, čo sa ti predkladá, študuj bibliu a hraj basketbal: Boh miluje toho, čo dokáže vraziť do koša tri body. Modliť sa za vlastný zlom:

Nebeský Bože! Drahý Ježiš! Pomôž mi byť ponížený. Nechaj ma plniť tvoju vôľu. Každé ráno sa začínalo modlitbami, niekedy za účasti cudzích hostí - v stredu ich viedol bývalý brat z Ivanwaldu, ktorý je teraz úspešným podnikateľom; vo štvrtok iný vedúci manažér, ktorý rád rozprával historky zo sveta veľkých financií na osvetlenie biblických lekcií a rozdával kópie článkov z Fortune alebo Úspešný podnikateľ; v piatok u nás bývala tá dievčina z Potomac Pointu. No väčšinu dní sme tu boli len my chlapci, so zakalenými očami sa nalievajúci kávou a hltajúci sladené obilniny, kým Bengt a Jeff Connolly, Bengtov priateľ z detstva a náš druhý domvedúci, značili na stole línie Svätého slova po spôsobe stratégie.

Jedáleň bola kedysi len drevená podlaha odpočívadla za domom, ale chlapci ju ohradili, zastrešili a opatrili červený perzský koberec, takže vytvorili miestnosť pripomínajúcu kláštornú jedáleň s dvomi dlhými stolmi koncami k sebe a okolo nich tucet stoličiek a dve lavice. Keď som prišiel do Ivanwaldu po prvý raz, Bengt mi uvoľnil miesto na čele stola a sám sedel po mojej pravici. Vedľa neho malátne padal na stoličku Wayne s očami skrytými za kovbojským klobúkom. Naproti nemu sedel Beau, stále v boxerských nohavičkách a s tričkom, v ktorom aj spal. Len Bengt vyzeral dobre, bol pekne učesaný a golfové tričko mal pevne zastrčené do naberaných džínsov.

Bengt prikázal Gannonovi, aby čítal text na dnešné ráno, žalm 139: „Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko." Prvý riadok vyvolal u Bengta úsmev; podľa jeho názoru to bolo úžasné, čo Boh urobil. Bengtove spôsoby a jeho naivný šarm ovládli každé stretnutie s ním. Keď ste mu niečo rozpovedali, vypustil „To je úžasné!", len aby bol milý. Keď bol naozaj prekvapený, vykríkol „No dobrú no-ó-oc!" Niekedy sa to ťažko znášalo s tým, že sa vydával za revolucionára.
Požiadal Gannona, aby pokračoval v čítaní, zvrátil sa dozadu a počúval.

„Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si."

Bengt zdvihol ruku. „To je úžasné, pánabeka! Pohovorme si o tom." V miestnosti zavládlo ticho, keď sa uprene zahľadel do svojej biblie, hladkajúc prstom pozlátený okraj strany. „Chlapci, aké city to vo vás vyvoláva?"

„Samo sebou", skoro zašeptal Gannon.

Bengt súhlasne prikývol. Obzeral sa po niečom, ale nevedel po čom. „Čo vám to privádza na myseľ?"

„Ježiša!" nadhodil Beau.

Bengt si hladkal bradu. „Veru ... No nechajte mňa čítať ďalej." Začal monotónne, ale zrýchlil sa, akoby nás chcel presvedčiť samotným hromadením slov. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky," skončil.

Pery sa mu skrivili do poloúsmevu. „Človeče! Som istý, že to je úžasné, no nie? Vraj «v živote mojej matky» - Boh je tam zároveň s tebou." Zasmial sa a pokračoval: „To je ako keď ... keď nemôžeš bežať. Jedno je, kam sa obrátiš, lebo Ježiš tam už bude a bude čakať práve na teba."

Beauove oči sa vyjasnili a Gannon prikyvoval. „Veru tak, braček," dodával Bengt a zdvihol jedno obočie. „Ježiš je šikovný, ten ťa dostane."

Gannon prikyvoval. „Ó, mňa už teda dostal."

„Aj mňa," prízvukoval Beau a potom každý zovrel ruky do päste, priložil päste na čelo alebo na bradu a všetci sa modlili. Oči mali zatvorené a Ježiša po celej koži.

VI.

Modlili sme sa, aby sme neboli „nič". Boli sme tam, aby sme „podrobili svoje srdcia autorite." Zaviedli sme pravidlo, že každý musí po močení vyumývať záchodovú misu nie kvôli čistote, ale aby porazil svojho „vnútorného rebela." Jeff C. to robil aj tak, že sa viac nedíval na „pochybné" mládeži neprístupné filmy, pretože vyvolávajú sny o ženách. Mal vzhľad figliara s kučeravými tmavo plavými vlasmi, bol pehavý a živo sa smial. Dievča z Potomac Pointu mu nosilo zákusky; ženy starších pánov z Rodiny ho žiadali, aby ich navštívil. Keď raz v noci išli chlapci na výročný tanec Potomackých Pointerov, svetáckejšie ženy sa zlietali okolo neho a chceli po ňom, aby ich vykrútil až do vysilenia. Pocity však neboli obojstranné. „Ja jednoducho nemám dievčatá tak rád ako chlapcov," povedal mi jedného dňa, keď sme dávali Ivanwaldu nový náter „Gettysburskou šedou" farbou. Nehovoril o sexe alebo nejakej romanci, ale o bratstve. „Mám rád," - zastal so štetkou uprostred ťahu - „kompetenciu."

Skoro každý deň, neraz sám, behával dolu prúdom popri rieke Potomac. Na basketbalovom ihrisku ho niekedy pochytila zlosť. „Páľ tú loptu!" zareval na Rogelia, osemnásťročného bojazlivca z Paraguja, jedného z viacerých internacionálnych bratov. Jeho prehrešenie neskoršie Jeff C. premenil na lekciu, citujúc Písmo, a to verš, ktorý sme sa museli naučiť naspamäť, alebo byť vyhostení, samotným Jeffom C., na jednu noc do suterénu. Pavlov list Efezanom, kap. 4, verše 26-27: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi!"

Jeffova záľuba vyšla na povrch neočakávaným spôsobom. Raz poobede sme sedeli spolu v kuchyni a ja som spomenul, že som osobne videl speváka soulovej hudby Al Greena. Jeff C. nepovedal nič. Len sa stratil a objavil sa s Greenovou cédečkou, ktorú hneď vložil do veľkého prenosného prehrávača. Spustil hudbu, začal pukať prstami a vykrúcal krk. Ruky sa mu zovreli do pästí, oči rozšírili, trup premenil na ťahavú fazuľu, jeho hruď sa hýbala v rytme hudby. Počul, že sa smejem a tlieskam, ale neprestal. Ba začal spolu s reverendom spievať. Siahal si po rozkroku, vyhrnul si košeľu a rukou si behal po bruchu. Potom zľadovel a prešiel do svojho normálneho hlasu pri rozprávaní.

„Kedysi som pracoval v jednom pizzovom podniku. Bolo to tam ako v úli ... Neviem iste, ale asi aj narkomani ta chodili. Asi mali heroín." Smial sa. „Ale človeče, tí ti mali radi Al Greena. Mali sme tam jeho poster. To bol, to bol ... chlap! Bez košele a kožené nohavice. Krátke kožené nohavice." Jeff C. si púšťal opasok nižšie. „Boky sa mu hýbali." Potriasal hlavou a vykrikoval. Keď ho námesačníctvo prešlo, dal k sebe kolená a ďaleko od seba chodidlá, ruky vystrel do vzduchu a vydával svedectvo.

Jeff C. si myslel, že mám niečo proti Južanom. Raz sa ma pýtal, či si myslím, že juh je „rasistický". Pochopil som ho, pokúšal som sa povedať mu to, vedel som, že sever je takisto zlý, ale on ma nechcel počúvať. Povedal mi, že ho môžem volať nevedomcom alebo dedinčanom (nikdy som nepoužil ani jedno z týchto označení), ale pravda je taká, že je „černejší" ako ja. Povedal mi, že hlboko miluje čiernu hudbu gospelov. Že ho láska k čiernym ľuďom robí lepším nasledovníkom Krista, ako sú mnohí iní.

„Pamätáš sa na tú historku, čo rozprával Cal Thomas?" Thomas bol syndikovaný novinár (publikoval svoje články naraz vo viacerých novinách), ktorý nedávno navštívil Ivanwald pri písaní informácie o mladých zamestnancoch kongresu. Zabával poslucháčov historkami o tom, ako si strieľal zo svojich liberálnych kolegov, keď sa napríklad na jednej konferencii nevercov pýtal prítomných, či niekto nevie, kde by sa dal kúpiť dobrý „neger". Jeff C. bol toho názoru, že to bolo komické, ale aj hlboko pravdivé. Povedal mi, že Thomas mal iste na mysli, že bez Ježišovho učenia by silný nemal dôvod, aby nezotročil slabšieho.

VII.

Keď som už bol v Ivanwalde dva týždne, zavítal sem nečakane David Coe, Dougov syn a predpokladaný dedič líderstva Rodiny. Moji bratia a ja sme sa zhromaždili v obývačke, kde David nenútene položil svoju vysokú postavu na pohovku z burgundskej kože ako jeden z nášho bratstva; jedna noha mu visela cez podložené predlaktie.

„Kamaráti," začal, „ste tu na to, aby ste sa naučili, ako vládnuť svetu." Bol na konci štyridsiatky, mal tmavé vlasy so šedivými fliačikmi, olivovú pleť a zuby ako dlaždice bieleho mramoru. Sedeli sme okolo neho v nepravidelnom kruhu na pohovkách a stoličkách a popoludňajšie svetlo šikmo dopadalo cez drevené rolety na steny skrášlené litografiami poľovačiek na líšky a obrovským gobelínom Poslednej večere. Raphael, bohatý Ekvádorčan, ktorý bol pred príchodom do Ivanwaldu futbalovou hviezdou na jednom kolégiu, mal ťažkosti s angličtinou a tak nerozumel, čo nám David rozprával. Civel do prázdna a ústami mu mykal zmätok. Zdalo sa, že sa to Davidovi páči. Vrátil Rafovi uprený pohľad, akoby to bola vzácna vec, čo náhodou našiel na zemi. „Máš veľmi intenzívne oči," preriekol.

„Ďakujem," zahuhňal Raf.

„Hej," navrhol naraz David, „hovorme o Starom zákone. O kom by ste povedali, že sú to jeho správni chlapci?"

„Dávid," dobrovoľne sa prihlásil Beau.

„Kráľ Dávid," opravil ho David Coe. „Ten je teda dobrý. Kráľ Dávid. A čo myslíte, čo urobilo kráľa Dávida správnym chlapcom?" chichotal sa, no nie od nervozity, ale od ťažko potlačiteľnej radosti.

„Viera?" pridal Beau. „Mal takú silnú vieru?"

„Tak je." David súhlasne kýval hlavou, akoby to nebol nikdy predtým počul. „Hej, ale viete, čo je zaujímavé na kráľovi Dávidovi?" Z do prázdna upretých pohľadov zúčastnených som vyčítal, že nevedia. Veď viacerí ani nemali židovskú bibliu, dávajúc prednosť útlemu vydaniu akurát novozákonných evanjelií a zo Starého zákona sú tam len žalmy. Niektorí mali síce celú knihu, ale zlatorez prvých dvoch tretín ostával neporušený.

„Kráľ Dávid," pokračoval David Coe, „rád robil skutočne a celkom iste zlé veci." Zas sa smial. „Veď je to ten chlapík, ktorý spával so ženou iného muža - bola to Betsabe, že? - a potom v podstate zavraždil jej manžela. A tento chlapík je napriek tomu náš hrdina!" David krútil hlavou. „Myslím si, Ježiškove husličky, že Boh mal rád tohto chlapíka! Ale čo to má všetko znamenať?"

Pokračujúcim rozhovorom sme zistili, že odpoveď je, že kráľ Dávid bol „vyvolený". Na ozrejmenie tejto skutočnosti sa David Coe obrátil na Beaua. „Beau, povedzme, že som počul, že si znásilnil tri malé dievčatká. A teraz si tu v Ivanwalde. Čo si o sebe myslíš, Beau?"

Beau sa zahrabal do podušiek. „Možno som poriadne zlý."

„Nie, Beau, to by som nepovedal. Lebo nie som tu, aby som ťa súdil. To nie je moja robota. Ja som tu len kvôli jednej veci."

„Kvôli Ježišovi?" zašepkal Beau. David sa usmial a kradmo naňho mrkol.

Prešiel k mape sveta zavesenej na stene. „A viete vy, chlapci moji, niečo aj o Džingischánovi? Džingis bol muž s víziami. Dobyl ..." - David sa postavil na gauč pod mapu a rukou označil polovicu severnej hemisféry - „... skoro všetko. Zničil skoro všetko. A jeho nepriatelia? Postínal ich." Prstom si pichal do krku. „Ťuk, ťuk, ťuk."

David vysvetľoval, že keď Džingischán vstúpil do nejakého dobytého mesta, predvolal si miestneho pohlavára a uložil ho do debny. Cez debnu sa natiahol obrus a na tento sa rozložili vynikajúce jedlá. „A potom, kým sa ten človek dusil, Džingis s chuťou jedol, vôbec si nevšímajúc úbožiakov nárek." David ešte stále stál na gauči a rukou šermoval vo vzduchu. „Viete, čo to znamená?" Myslel na Ježišovo podobenstvo o vínových mechoch. „Nemôžete liať nové víno do starých mechov." A vrátil sa na svoje miesto. „My si volíme svojich lídrov. A Ježiš si volí svojich."

Vstal a stisol rameno jedného brata. „Nie je to ohromné? To je spôsob, ako sa vo svete všetko deje. Ak ste niekto, o kom sa vie, že sa nachádza v Ježišovej blízkosti, môžete ísť kamkoľvek a robiť čokoľvek. Vy ste takí, kamaráti! Keď odtiaľto odídete, to už budete poznať nielen hodnotu Ježiša, ale budete poznať aj ľudí, ktorí vládnu svetu. To sa týka vízií. Držte sa hesla «Vyberte si veľké vízie a potom hľadajte spojenia.» Oslovte ľudí, ktorí vládnu svetu a pomôžte im poslúchať. Poslúchajte Jeho. Ak Mu pomáham ja sám, pomáham iným robiť to isté. Viete prečo? Pretože som dostal výstrahu. Všetci dostávame výstrahu. A varujeme všetkých, že budúci kráľ už prichádza. Nie kráľ tohto štátu alebo oného, ale celého sveta."

A ukázal na mapu, na Džingischánovu rozsiahlu, reklamovateľnú ríšu.

VIII.

Raz v noci som poprosil Josha, brata z Atlanty, ktorý dúfal, že sa dostane pracovať do zámorských misií, aby mi dovolil pozrieť si niektoré materiály, ktoré mu dala Rodina. „Veľmi rád, priateľ môj," povedal a vytiahol zo zásuvky písacieho stola dva obaly plné dokumentov. A kým moji bratia spali, ja som sedel na konci dubového jedálenského stola a kopíroval som ich do môjho prenosného počítača.

V jednom dokumente s názvom „Naša spoločná dohoda byť jadrom" sa členom Rodiny vysvetľuje, ako vytvoria základnú „jadrovú" skupinu alebo „bunku", ktorá sa definuje ako „vo verejnosti neviditeľná ale súkromne identifikovateľná skupina druhov." Dokument „Úvahy o jadrovej skupine" vysvetľuje, že „aj komunisti používali bunku ako základnú štruktúru. Podobne konala aj mafia a základná jednotka vo vojenskom námorníctve je štvorčlenné družstvo. Hitler, Lenin a mnohí iní dobre chápali silu malého jadra ľudí."

Dokument „Myšlienky a zásady Rodiny" určuje politické smernice napríklad takéhoto typu:

21. Uznávame dôležitosť miesta a zodpovednosti sekulárnych lídrov v štáte pre prípravu Jeho kráľovstva.

23. Svetu budeme vo všeobecnosti hovoriť, že sme skôr „v Kristu" ako „kresťania", keďže vo väčšine sveta sa výraz „kresťan" stal politickým termínom a v Spojených štátoch stratil význam.

24. Chceme dosiahnuť vodcovstvo vedené Bohom - chceme lídrov na všetkých úrovniach spoločnosti, ktorí povedú projekty tak, ako ich vedie duch a uvádza otázky na preskúmanie seba samého.

4. Dávam len slovný súhlas s rodinnou politikou, alebo som partnerom tých, čo hľadajú Boží úmysel?

7. Súhlasím s finančnými požiadavkami rodiny a praktizujem ich? (5).

13. Som ochotný pracovať bez ľudského uznania?

„Úvahy o jadrovej skupine" pokračujú odporúčaním, že keď je skupina pripravená, môže sa pustiť do práce:



  • Ak ste určitý čas žili pohromade v tomto užšom zväzku, Boh vám dá lepší prehľad o situácii vo vašej zemepisnej oblasti a oblasti vášho vplyvu - a urobí vaše možnosti predmetom modlitby.



  • Primárnym cieľom jadrovej skupiny nie je stať sa „akčnou jednotkou", ale neviditeľnou „veriacou skupinkou". Z dohôd dosiahnutých vo viere a pri modlitbe však za normálnych okolností okolo osoby Ježiša Krista vyrastá zvýšená aktivita.


Dlhodobé ciele boli najlepšie zhrnuté v dokumente zvanom „Vízia mladých úderníkov". Iný projekt Rodiny, „Mladí nadšenci", vydáva pekné zošity s odporúčaniami politických lídrov, medzi ktorými je Tsutomu Hata, bývalý ministerský predseda Japonska, bývalý americký minister zahraničných vecí James Baker a Yoweri Museveni, prezident Ugandy. Je to plné vzletnej rétoriky o pomoci mladým ľuďom v čase, keď sa učia princípy vládnutia. Slovo „Ježiš" sa v týchto zošitoch nevyskytuje.

No „Vízia mladých úderníkov", určená len pre členov Rodiny (Josh ma upozornil, že „je to prísne tajné"), je oveľa priamejšia:



  • „Vízia" znamená mobilizovať na celom svete tisíce mladých ľudí - oddaných základným predpisom a osobe Ježiša Krista.



  • Je to skupina osobitne oddaných jednotlivcov, pevne združených a odhodlaných dať aj život za cieľ, aby sa z nich stali ľudia, ktorí hovoria ako Ježiš, konajú ako Ježiš a myslia ako Ježiš. Tejto skupine pripadá zodpovednosť:



  • za udržovanie oddanosti a činorodosti v oblasti celej vízie;



  • za rozvinutie a udržovanie najdokonalejšej a najneviditeľnejšej organizácie na všetkých úrovniach práce;



  • napriek utajenosti štruktúry starať sa o to, aby sa atmosféra Rodiny udržovala živou, takže sa všetci cítia členmi rodiny.


Ďalší dokument - „Oblastná správa z 3. januára 2003" - uvádza niektoré štáty, v ktorých už skupina „Vízia mladých úderníkov" operuje: Rusko, Ukrajina, Rumunsko, India, Pakistan, Uganda, Nepal, Butan, Ekvádor, Honduras, Peru.

„Mladí nadšenci" je v mnohých ohľadoch agresívnejšia verzia organizácie „Mladý život", čo je zas známejšia sieť mládežníckych skupín, združujúcich tínejdžerov do zábavných a športových spolkov, pričom Ježiš vstupuje do rovnice až v neskoršom štádiu. Väčšina mojich amerických bratov v Ivanwalde tvorila elitu „Mladého života" a viacerí sa vracali do tejto organizácie počas letných prázdnin a pracovali tam ako poradcovia. „Mladí nadšenci" bývajú sústredení v domoch ako je Ivanwald a svojich najlepších členov pripravujú na prevzatie moci v zahraničnom obchode a zahraničných vládach. Cieľ:

„Dvesto domácich a zahraničných svetových lídrov, racionálne zviazaných spoločnou láskou k Bohu a rodine."

IX.

Za roky 1984 až 1992 sa v Nadácii priateľstva nazbieralo 592 krabíc - desiatky listov Rodiny, kázní, protokolov, vianočných pozdravov, cestovných dokladov, členských zoznamov a p. Uložené to bolo v jednom archíve v Centre Billyho Grahama (televízneho protestantského kazateľa) na Wheaton College v Illinois. Kým som ta ja neprišiel minulú jeseň, ostával archív prakticky neprebádaný.

Rodinu založil v roku 1935 Abraham Vereide, nórsky prisťahovalec živiaci sa ako putujúci kazateľ. Jednej noci, vrtiac sa na posteli sužovaný myšlienkami na socialistov, strachopudov a švédskych komunistov, ktorí celkom iste plánujú priviesť Seattle pod kontrolu Moskvy, dostal Vereide návštevu: počul hlas a videl svetlo v tmách, zalial ho oslepujúci jas. Na druhý deň stretol priateľa, bohatého obchodníka a bývalého majora, a obidvaja muži sa dohodli na duchovnom pláne. Získali devätnásť bohatých obchodníkov na schôdzku raz za týždeň pri raňajkách, kde sa budú spolu modliť v presvedčení, že Ježiš zachráni Seattle a rozbije radikálne odborové združenia. Rozhodli sa postaviť pre Ježiša loď a prosili Boha, aby im dal kormidelníka. Jeden spomedzi nich, člen mestskej rady menom Arthur Langlie, povstal a povedal: „Som pripravený, nech ma Boh použije."

Langlie sa stal starostom mesta a neskôr guvernérom štátu, pri obidvoch volebných ťaženiach podporovaný peniazmi a silou svalov svojich priateľov z modlitieb pri raňajkách, ktorých počet rýchlo rástol (6) . Vereide a jeho noví bratia sa rozšírili po celom Severozápade, rozvážaní autami (chválil sa, že na jednu misiu ich viezol Dusenburg v cene 20 000 USD). „Takto sa naši ľudia stali pohyblivejšími", napísal Vereide v jednom zázname. Postupom času sa skupiny raňajkových modlitieb vytvorili v tuctoch miest od San Francisca po Philadelphiu. Vereide rozhodol, že vždy musí byť dosť ľudí na zaistenie všetkých potrieb všade; jeho poslaním bolo nájsť mužov, ktorí mali prostriedky zmocniť sa sveta pre Boha. Svoje potenciálne stádo bohatých a mocných, ktorí potrebovali len „skutočného" Ježiša, nazýval „úspešnými".

Do Washingtonu, D.C., prišiel Vereide 6. septembra 1941 ako hosť muža, spomínaného len ako „kolonel Brindley". Svojej žene Mattie, ktorá ostala v Seattle, napísal: „Konečne som tu. Za deň - dva sa mnohí dozvedia, že som v meste a s božou pomocou to bude veľký rozruch." Za niekoľko týždňov zorganizoval prvé modlitbové stretnutie v hlavnom meste, D.C., na ktorom bolo vyše sto kongresmanov. V roku 1943 už žil v suite Univerzitného klubu kolonela Brindleya a bol insiderom (jedným z nich). 22. januára písal svojej žene:

„Aký to bohatý a naplnený deň!  viceprezident ma priviezol na Kapitol a radili sme sa o programoch a plánoch; potom ma predstavil senátorovi (Ralph Owen) Brewsterovi, tento zas senátorovi (Harold Hitz) Burtonovi; potom sme ďalej plánovali program (raňajkovej modlitby) a získal som ich spoluprácu. Potom sme išli na Najvyšší súd, navštívili sme tam pár ľudí a vrátili sme sa do senátu, potom do kongresu ... Ruka Pána je nado mnou. Vedie ma."

Na konci druhej svetovej vojny chodila na jeho týždňové modlitbové stretnutia skoro tretina senátorov.

V roku 1944 Vereide predvídal to, čo volal „novým svetovým poriadkom". V liste svojej žene písal:

„Keď sa vojna skončí, bude k dispozícii veľa ľudí na pokračovanie v našom diele. No základy treba položiť už teraz a naše vedenie musí stáť pred Bohom v pokore, modlitbe a poslušnosti."

Začal organizovať modlitbové stretnutia pre delegátov Organizácie spojených národov, na ktorých ich inštruoval o Božích plánoch pri výstavbe štátov z trosiek vojny. Do vedenia Vereideho organizácie vstúpil vtedy Donald Stone, jeden z vysoko postavených správcov Marshallovho plánu. V liste bez dátumu píše tento muž Vereidemu, že „skoro sa vydá na cestu okolo sveta pre Marshallov plán a skombinuje to s duchovnou misiou."

V roku 1946 aj Vereide obišiel svet a cestoval s odporúčajúcimi listami od pol tuctu senátorov a poslancov, ako aj od Paula G. Hoffmana, riaditeľa Marshallovho plánu. Mal aj mandát od generála Johna Hildringa, zástupcu ministra zahraničných vecí, aby dohliadol na vytváranie listiny dobrých Nemcov „sľubného" typu; Vereide veril, že mnohí z nich boli vo väzení pre len „bezvýznamné" konexie s nacistickým režimom; počítalo sa s ich prepustením z väzenia, aby mohli byť „podľa svojich schopností použití pri obrovských úlohách rekonštrukcie." Vereide sa stretol, pravda, aj so Židmi, ktorí prežili, a počúval ich rozprávanie, no napriek tomu považoval bývalých nacistov za vhodných pre potreby „prísnej" vlády, ak budú ochotní klaňať sa Bohu tak, ako to robili Hitlerovi.

V roku 1955 usporiadal senátor Frank Carlson, blízky poradca Eisenhowera a ešte bližší spolupracovník Vereideho, míting, na ktorom vyhlásil, že poslaním Rodiny je „celosvetová duchovná ofenzíva", v ktorej sa bude spolupracovať s každým, kto je v opozícii proti Sovietskemu Zväzu. V tom istom roku Rodina financovala antikomunistický propagandistický film Militantná sloboda a dala ho k dispozícii Ministerstvu obrany na ovplyvňovanie verejnej mienky v zahraničí. Za Kennedyho éry mala duchovná ofenzíva fronty na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy (ktorú misionári Rodiny navštívili až v osemdesiatych rokoch). V roku 1961 daroval Rodine etiópsky cisár Haile Selasie prvotriedny pozemok uprostred Adis Abeby na postavenie jej afrického hlavného stanu; to už mala Rodina mocných priateľov v Južnej Afrike, Nigérii a Keni. Po návrate pripravil senátor Strom Thurmond pre Vereideho viaceré správy na predloženie pri rozhodovaniach senátu. Na súkromných stretnutiach politikov neskôr Doug Coe oznámil, že bývalý prezident Eisenhower raz sľuboval Rodine pri jej operáciách pomoc tajnej služby. Pri jedných modlitbových raňajkách v roku 1965 sa Vereide vystatoval, že aj vo Francovom Španielsku „sú tajné bunky, napríklad americké Vyslanectvo a kancelárie naftovej spoločnosti Standard Oil, ktoré nám umožňujú dostať sa prakticky všade."

Koncom šesťdesiatych rokov si začala tlač všímať Vereideho prednášok pri miestnych modlitbových raňajkách a cesty členov Rodiny vo veciach Krista upútavali rastúci záujem masmédií. Vereideho začalo hnevať, že hnutie, ktorého vybudovaniu venoval svoj život, hrozí stať sa akurát ďalšou politickou stranou. V roku 1966, pár rokov predtým, ako bol vo veku 84 rokov „povýšený" do neba, napísal list, v ktorom upozornil, že je čas „ponoriť inštitucionálny obraz (Rodiny)." Rodina už nemá získavať svojich mocných členov vo verejných akciách, ani ich nemá mať toľko. Písal:

„Vždy to bol jeden muž alebo malé jadro, ktorí udržovali víziu svojho štátu a uvedomovali si, čo duchovne znamená pre národ a svet «vodcovstvo vedené Bohom» ... Títo pevnými putami zviazaní muži uskutočnia víziu, ktorú mi dal pred dávnymi rokmi Boh."

X.

Po dvoch týždňoch môjho pobytu v Ivanwalde oznámil Bengt bratom, že sa prihlásil na univerzitu, aby získal diplom. Vybral si blízku univerzitu, na ktorú bude môcť dochádzať z domova, a klasický program, ktorý mu mal umožniť doplniť (súkromne mi povedal, že možno aj obnoviť) jeho vzťah ku Kristovi. Po večeri sa chcel každú noc utiahnuť do malej kancelárie vedľa našej spálne a písať na jedinom fungujúcom počítači odôvodnenie žiadosti o prijatie.

Keďže vedel, že som spisovateľ, dal mi svoju esej na prečítanie. Usídlili sme sa v „kancelárii" Ivanwaldu, v miestnosti, ktorá bola len ťažko pre dvoch. Skrížili sme si nohy v opačnom smere, aby sme sa nedotýkali kolenami.
Moja formálna výchova bol postup od zmätku a zúfalstva k nádeji, znel začiatok a postupne sa dej presekával k rodinnej fundamentalistickej rutine straty a nálezu: každý muž a každá žena boli hriešnici, každý padol, ale bol vykúpený. A Bengtove hriechy neboli hriechy tela, ale mysle. Na vyššej strednej škole opustil svoj chlapčenský ideál stať sa doktorom a študovať filozofiu: Nietzscheho, Kierkegaarda, Hegela. Bol vychovaný vo viere, ale jeho predstavy o Bohu sa rozsypali pod údermi disciplinovaného hnevu filozofov. „Presekol som to a zutekal som," komentoval to. Do Afriky, kde cez deň pracoval na lodiach a na klinikách a v noci čítal Dostojevského a bibliu, jej najtemnejšie a najzvodnejšie pasáže: Náreky, Jóba, Pieseň piesní. Ich autori si boli podobní, stálo v jeho eseji: O utrpení písal každý z nich ako spolutrpiteľ.

Zdvihol som zrak. „Dvojník", povedal som spomenúc si na Dostojevského alter egá.

Bengt súhlasne prikývol. „Vieš, že možno sa dlho a uprene na niečo dívať a nevidieť, čo to je? To bolo pre mňa Písmo."

Cez Dostojevského začal vidieť Starý zákon ako to, čo je: neprestajný horor, jeho Boh oheň a víchrica, „medveď, ktorý ležiac čaká", „lev na tajných chodníkoch". Ešte horší je jeho Človek: znásilňuje, vraždí, biedny zlodej, blázon.
„Ale tak sa to nekončí," riekol Bengt.

Mal na mysli Ježiša. Spomenul som si na koniec Bratov Karamazových: anjelský Aljoša, vedúci skupinu mužov z po-hrebu na hostinu s koláčmi, každý tlieska a sľubujú si večné bratstvo. V Afrike videl Bengt ľudí, ktorí boli chorí, hladovali, postihla ich vojna, ale aj tak sa vedeli radovať. Spomenul si, že počúval skupinu hladujúcich hrať na bubnoch. Dodal: „Pochybnosti sú len predohrou radosti."

Toto už od dávna počúvam hovoriť bežných kresťanov, ale Bengta som podozrieval, že to myslí inakšie. Priviedol ma na to jeden riadok z Dostojevského Diablom posadnutých: Keď sa konzervatívny nacionalista Šatov pýta bezcitného radikála Stavrogina:

„Nebol si to ty, čo povedal, že aj keby sa matematicky dokázalo, že Pravda je mimo Krista, dal by si prednosť životu s Kristom mimo Pravdy?"

Stavrogin, ktorý sa nechce nechať zahnať do úzkych, to popiera.

„A práve o to ide," dodal Bengt. V Afrike videl, ako odpadávajú vonkajšie znaky kresťanstva, až neostalo nič než Kris-tus. „S absolútnou mocou sa nemôžeš dohadovať."

Odložil som esej, ale Bengt mi ju nasilu vracal. „Rád by som vedel, čo súdiš o mojom zakončení."

A keď som tak postupom času o Ježišovi čítal stále viac, stálo tam, pocítil som naraz zvedavosť, akým spôsobom on jedná s inými ľuďmi. Osobitne ho zaujalo v evanjeliu podľa Jána, kap. 1, verše 35-39, stretnutie, pri ktorom sa Ježiš pýta dvoch mužov, prečo ho nasledujú. Na oplátku sa muži pýtajú, kde Ježiš býva, na čo on odvetí: „Poďte a uvidíte!" Bengt uzatvára, že nie si je istý, čo myslí Ježiš svojou otázkou, ale podľa odpovede by to mohlo byť „Čo si prajete?"

„To je obsah tých riadkov," končil Bengt. „Prianie. Túžba." Vrtel sa na svojej stoličke.  „Mysli na to: «Čo si prajete?»"

„Boha?"

„Áno."

„To je odpoveď?" pýtal som sa.

„On je otázka," vrátil mi Bengt s poloúsmevom, spokojný so svojou inverziou, ktorá urobila z pochybnosti podstatu dogmy. Boh bol len to, čo si Bengt prial, aby bol, ako aj Bengt bol pred tvárou Boha - „nič". Pochopil som, že Bengt a Rodina odmietli nálepku „kresťan" nielen pre estetiku. Ich viera a ich prax sa zdali bližšie akémusi prekrútenému budhizmu, s ich Bohom „mimo pravdy", s ich Kristom naraz všade a nikde, s Jeho prikázaniami parafrázovanými na otázky, jeho vôľa tak ľahko veštiteľná ako niečie vlastné túžby. A čo si priala Rodina, od Abrahama Vereideho až po Douga Coeho a Bengta, to bola moc, svetská moc, s ktorou sa dá postaviť Kristovo kráľovstvo, bunka po bunke.

XI.

Zanedlho po našom rozhovore umiestnil Bengt vedľa záchodu v prízemnej spálni vedro. Oznámil, že odteraz pôjdu všetky osobné veci, nájdené v obývacej miestnosti, do vedra. Pri obede povedal: „Ak bude niekomu niečo chýbať, hľadajte to vo vedre."

Raz som sa pozrel do vedra. Hľa, čo som tam našiel: Jeden pár vietnamiek. Jedno vreckové vydanie Ježišových výrokov. Jedno frisby. Jedno viazané vydanie Výkonných predpisov od Toma Clancyho. Jednu bibliu v hnedej koži, použitú, ale v dobrom stave, prekrásne vytlačenú na hodvábnom papieri, darovanú Bengtovi Carlsonovi Palmerom Carlsonom. Pár špinavého spodného oblečenia.

Keď som vybral bibliu, sama sa otvorila na strane s evanjeliom podľa Jána a oči mi padli na podčiarknutú vetu kap. 15, verš 3: „Vy ste už čistí ..."

Vždy, keď v Ivanwalde prespávala dosť veľká skupina Božích bojovníkov, zastavil sa u nás na večeru Doug Coe. Duchom bol Doug najbližší učeník Krista, majster práskač; bratia považovali jeho návštevu za ďaleko významnejšiu ako návštevu ktoréhokoľvek senátora alebo premiéra. Ten večer, keď k nám prišiel, mal oblečenú čerstvo vyžehlenú golfovú košeľu a tmavé nohavice, jeho pokožka mala dobrú farbu. Priviedol so sebou hosťa, akéhosi albánskeho politika, ktorého veľmi bledá tvár a zle ušitý šedý oblek robili Douga ešte žiarivejším. Hoci mal cez sedemdesiat, hádali by ste mu päťdesiat: vlasy mal tmavé, líca napäté. Jeho smiech bol ako zažatý lampáš.

„Odkiaľ ste v Paraguaji?" pýtal sa Doug.

„Z Asunciónu," znela odpoveď.

Doug sa usmial. „Tam som bol viacrazy. Asunción. Pred dvadsiatimi rokmi tam bol zavraždený jeden latinsko-americký líder. Nikaragujčan. Vie niekto, kto to bol?"

Čakal som, či niekto niečo povie, no nik sa neprihlásil. „Somoza", menoval som diktátora zvrhnutého Sandinistami.
„Somoza", opakoval Doug pozrúc na mňa. „Bol to zaujímavý človek."

Doug sa na mňa uprene díval a ja som jeho pohľad vracal. „Rád som k nemu chodil. Veľmi zlý človek za svojimi strojnými puškami." Doug sa usmieval, ako keby sa chcel rozosmiať, ale miesto toho zamieril vidličkou do úst. „A predsa ," kládol si sústo na špičku jazyka, „predsa mal srdce pre chudobných ľudí." Dougov pohľad bol upretý. Aj môj.
„Ba či niekedy myslíte na modlitbu?" opýtal sa, ale otázka nepatrila mne. Ani nikomu inému. Doug pripravoval podobenstvo.

Bol raz jeden muž, ktorého poznal, povedal, a tento naozaj neveril na moc modlitby. A tak sa s ním Doug stavil. Ak si ten muž niečo zaželá a bude sa za to modliť každý deň štyridsaťpäť dní, stavil sa, Boh to želanie splní. Nezáležalo na tom, či ten človek verí. Ani na tom by nezáležalo, či je kresťan. Jediné, na čom záleží, je skutočnosť modlitby. Každodenne. Štyridsaťpäť dní. Nemôže stratiť, vravel Doug tomu mužovi. Ak Ježiš neodpovie na modlitbu, zaplatí mu Doug 500 USD.
„O čo mám prosiť?" pýtal sa muž.
„O čom si myslíte, že sa Bohu bude páčiť, keď sa za to budete modliť?" pýtal sa zas Doug jeho.
„Neviem. Čo tak Afrika?"
„Dobre," súhlasil Doug. „Vyberte štát."
„Uganda" - bol jediný štát, na ktorý sa muž vedel rozpamätať.
„Ešte lepšie," končil rozhovor Doug. „Každý deň počas štyridsaťpäť dní sa modlite za Ugandu. Bože, prosím ťa, pomôž Ugande. Bože, prosím ťa, pomôž Ugande."

Tridsiateho druhého dňa, pokračoval Doug po chvíli, stretol náš muž jednu ženu z Ugandy. Starala sa tam o siroty. Príď nás navštíviť, pozvala muža, a ten to urobil ešte ten weekend. A keď sa vrátil domov, zozbieral milión USD na lieky pre siroty. „Takže ako vidíte, Boh vyslyšal vaše modlitby. Dáte mi 500 USD," oslovil ho pri najbližšom stretnutí Doug.

Malo to pokračovanie. Keď sa ten muž vrátil do Spojených štátov, zatelefonoval mu prezident Ugandy, že zostavuje novú vládu a prosil ho, či by mu nepomohol urobiť niektoré dôležité rozhodnutia.

„Pravdaže pomôžem," citoval Doug priateľove slová. „A môj priateľ povedal ugandskému prezidentovi aj toto: «Prečo neprídete do Ameriky pomodliť sa so mnou? Mám tu dobrú skupinu priateľov - senátori a kongresmani - s ktorými sa rád modlievam. Iste sa im bude páčiť pomodliť sa s vami.» Tak sa stalo, že ugandský prezident prišiel k Cédrom a stretol sa s Ježišom. Volá sa Yoweri Museveni a teraz je už prezidentom všetkých afrických prezidentov. Okrem toho je dobrým priateľom Rodiny."

„To je úžasné," vyšlo z Beaua.

„Veru," povedal Doug, „je dobre mať priateľov. Viete, aký to môže byť rozdiel, ak je niekto priateľom? Priateľom, s kto-rým súhlasíte?" Usmieval sa. „Keď sa dvaja či traja dohodnú a modlia sa? Potom dokážu urobiť všetko. Treba sa dohodnúť. Čo to znamená?" Doug sa obrátil na mňa: „Vy ste spisovateľ. Čo to znamená?" Spomenul som si na Pavlov list Filipanom, ktorý sme sa práve učili naspamäť. „Takisto sa aj vy radujte a radujte sa so mnou!"

„Jednotu," odpovedal som. „Dohoda znamená jednotu." Doug sa už neusmieval. „Áno," povedal, „totálnu jednotu. Dvaja, či traja, a stanú sa jedným. A viete," pýtal sa, „že je pre to aj iné slovo?"

Nikto nič nepovedal.

„Volá sa to zmluvná dohoda. Dvaja či traja sa zhodnú? Budú môcť urobiť čokoľvek, všetko. Zmluvná dohoda je ... mocná. Poznáte niekoho, kto uzavrel zmluvnú dohodu so svojimi priateľmi?"

Všetci sme poznali odpoveď na túto otázku, lebo jeho meno sme v tejto súvislosti počuli spomínať mnohokrát. Andrew z Austrálie, sediaci vedľa Douga, si prečistil hrdlo: „Hitler."

„Áno," súhlasil Doug, „áno, Hitler urobil zmluvnú dohodu. Mafia robí zmluvné dohody. Je to úžasne silná záležitosť. Stačí, aby sa dvaja či traja dohodli." Napichol na vidličku posledný kúsok zo svojho taniera. „Chlapci, myslím si, že budem musieť ísť."

Po Dougovom odchode srdcia mojich bratov prudko búšili: za biednych, za zmluvnú dohodu. Aj Bengt sa zmohol na „To je úžasné." Ostali sme ešte na umývanie tanierov.

*

Jedného z mojich posledných večerov v Ivanwalde prosili chlapci zo susedstva, aby som si aj s bratmi s nimi zahral. Bolo ich asi šesť vo veku od sedem do jedenásť rokov, mládežnícki členovia Rodiny. Chceli sa hrať na skrývačku s baterkou. Bol vlažný letný večer, uličné lampy sa trblietali na tmavom pozadí a úkryty nám kývali spoza stromov a z húštin kríkov. Jeden z chlapcov začal rátať a moji bratia, veľkí aj malí, sa rozpŕchli. Ja som si na svahu ľahol na brucho, sledoval som rýchle pohyby tieňov a vdychoval som mätovú vôňu lúčnych kvetín. Akási postava s blížila, tak som vyskočil a bežal po chodníku najprv dole a potom záhradou hore; preskočil som múrik a môj prenasledovateľ, menší chlapec, sa naň ťažko škriabal. Keď však bol hore, rozsvietil baterku a práve keď som sa mal stratiť medzi stromami, zasiahol ma prúd jeho svetla. „Jeff, vidím ťa, ty si to!" skríkol. Zastal som, obrátil som sa a on držal svetlo na mne. Oslepený som počul iba pleskot jeho tenisiek, ako bežal cez cestu ku mne. „Mám ťa, človeče," povedal tichým hlasom a zhasol baterku. Spoznal som, že je to malý Števko od susedov; jeho kresbu strojnej pušky sme si zavesili do spoločnej spálne. Odovzdal mi baterku, obrátil sa, rozbehol sa, ale potom zastal a cez rameno mi zašepkal: „Teraz si to ty!" a zmizol v tme.

*  *  *

Poznámky

1 Jeffrey Sharlet je vydavateľom webzínu Killing the Buddha.com a spoluautorom pripravovanej knihy „Vražda Budhu: Biblia odpadlíka".

2 Los Angeles Times hlásili v septembri 2002, že Základina priateľstva má ročný rozpočet 10 miliónov USD, čo však je len malá časť finančnej sily Rodiny. Každá členská organizácia Rodiny hospodári a zaopatruje si svoje prostriedky nezávisle. Napríklad Ivanwald je z väčšej časti financovaný útvarom, ktorý si dal meno Wilberforceova nadácia. Iné projekty financujú individuálni „priaznivci" či „priatelia": bohatí podnikatelia, cudzie vlády, cirkevné kongregácie alebo aj hlavné celoštátne nadácie, ktoré nemusia vedieť, aký široký je rozsah činností Rodiny. Keď som sa v Ivanwalde spytoval, na ktorú organizáciu mám vyplniť darovací šek, povedali mi, že to sa nerobí; peniaze sa získavajú v priamom osobnom styku „z ruky do ruky". Times udáva medzi hlavnými darcami Rodiny mená Michaela Timmisa, detroitského právnika a vyberača príspevkov pre republikánov; Paula Templeho, súkromného investora z Marylandu; a Jeroma A. Lewisa, niekdajšieho generálneho riaditeľa naftovej korporácie Petro-Lewis.

3 Podľa Los Angeles Times tam žili títo príslušníci kongresu: poslanec Mike Doyle (dem., Pa.), poslanec Ed Bryant (rep., Tenn.) a poslanec John Elias Baldacci (dem., Main). Osem poslancov kongresu platilo mesačné nájomné každý len 600 USD za dom v meste s deviatimi kúpeľňami a piatimi obývačkami. Keď sa noviny Times pýtali vtedy tam bývajúceho poslanca Barta Stupaka (dem., Mich.) na podrobnosti o vlastníctve tejto nemovitosti, odpovedal im: „Rozhodli sme sa nehovoriť s tlačou o tomto dome."

4 Gannon pracoval pre senátora Dona Nicklesa, v tom čase druhého muža v Republikánskej strane. Správcom Ivanwaldu bol - a pred prijatím nás interviewoval - právnik Steve South, bývalý hlavný poradca senátora Nicklesa a aj teraz jeho blízky spolupracovník.

5 „Finančné predpisy" Rodiny sa prejavujú v praxi inkasovaním príspevkov len privátne a často nepriamo. Súvisí to s tým, čo niektorí nazývajú „biblickým kapitalizmom", t.j. vierou, že božia ekonómia sa zakladá na „laissez-faire" (voľný trh).

6 Vo svojej biografii z roku 1966 s názvom Moderný Viking Vereide udáva, že raz prišiel do jeho skupiny jeden predák z odborového zväzu, ktorý vyhlásil, že modlitbové hnutie urobí odborové zväzy zastaranými a obsolentnými. Priznal: «Padol som na kolená a prosil som Boha za odpustenie ... lebo som bol pre vás rušivým faktorom a tŕňom vo vašej päte.» V tej chvíli jeden zanovitý kapitalista, predseda zväzu zamestnávateľov pri veľkom štrajku tých rokov, položil ľavú ruku na plece vodcu robotníkov a riekol: „Jimmy, na takomto podklade ideme ďalej spolu."

*  *  *

Prameň: Jeffrey Sharlet, "Jesus plus nothing: Undercover among America's secret theocrats, Harper's Magazine, marec 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Veľké svetlo z neba zalialo prezidenta (1)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Lewis H. Lapham (2)

Minulej zimy krátko predtým, ako 3. divízia americkej infantérie 21. marca vstúpila do eufratskej nížiny, mal som možnosť často chodiť po Európe. V štyroch štátoch a v piatich rečiach každý týždeň pravidelne naberali na intenzite demonštrácie antiamerikanizmu.

Mnohí sa ma pýtali, či sa Američania chcú zmocniť irackých petrolejových polí, alebo či Pentagon horí nedočkavosťou vyskúšať nový druh výbušnín. Žeby Američania naozaj mali seriózny úmysel vybudovať v mezopotámskej púšti potemkinovskú dedinku demokracie? Žeby priatelia Veľkého Izraela diktovali zahraničnú politiku Bieleho domu? Sú to myšlienky Colina Powella, alebo je to akási mechanická vianočná hračka, postavená pred oficiálny mikrofón, čo vysiela zo záznamu humanitárne posolstvá? V G. W. Bushovi treba vidieť nešikovného zlodeja, či pobožného darebáka?

Podľa prieskumov verejnej mienky sa 46 % Američanov hlási za evanjelických kresťanov, tak ako Bush narodených dvakrát a teda istých si svojho miesta v záhrade Vykúpenia; 48 % považuje evolučnú teóriu za kacírstvo a 68 % vyhlasuje, že videli či stretli diabla. Viac ako 50 miliónov čitateľov kupuje romány zapodievajúce sa zázrakom druhého príchodu Krista na Zem na podklade babylonských proroctiev obsahujúcich podrobnosti o Poslednej Extáze a Apokalypse.

Minister spravodlivosti John Ashcroft verejne vyhlásil, že v Spojených štátoch „máme za kráľa Ježiša Krista" a Tom DeLay, vedúci predstaviteľ republikánskej väčšiny v snemovni reprezentantov tvrdí, že boh mu zveril úlohu dať americkej politike „biblickú predstavu sveta", pretože „len kresťanstvo zabezpečuje taký spôsob života, ktorý zodpovedá požiadavkám tohto sveta." Prezident Bush nikdy netajil svoje lipnutie na takejto viere.

Ako zachrániť svet

Pod zástavami transcendentálnej diplomacie viedli Američania už vojnu proti Mexiku v roku 1840; doktrína Zrejmého predurčenia im vyjavila, že Boh požehnal ich kone a pušky. V roku 1859 aktualizoval Horace Greely túto doktrínu adaptáciou na masakry prérijových Indiánov:

„Títo ľudia musia zmiznúť - nedá sa nič robiť. Boh dal túto zem tým, ktorí ju ovládnu a budú kultivovať; bolo by márnivosťou biť sa proti jeho spravodlivému príkazu."

Demokratický prezident Woodrow Wilson zapojil USA do Prvej svetovej vojny pod zástavou kresťanskej krížovej výpravy a dal si námahu so zostavou štrnástich bodov, ktoré predniesol v roku 1919 na Mierovej konferencii v Paríži, pretože „Amerika má velikánske privilégium splniť svoje osudné poslanie a zachrániť svet." Európania už vtedy ťažko chápali americkú konexiu s božskou prozreteľnosťou a pri čítaní jedenásteho bodu tohto manifestu francúzsky ministerský predseda George Clémenceau povstal a zvolal: „Aj Všemohúci ich dal len desať!"

Cesty prozreteľnosti

George W. Bush sa cíti preniknutý mocou kresťanskej cnosti. Pred mikrofónom, do ktorého môže hovoriť sám, alebo ho kŕmia pisatelia jeho rečí, len zriedkakedy vynechá príležitosť zopakovať dobrú zvesť a vždy to znie v reči biblie:

  • „Sloboda, ktorej sa držíme, nie je darom Ameriky svetu, ale božím darom celému ľudstvu." Alebo:

  • „Netvrdíme, že poznáme všetky cesty božej prozreteľnosti, ale spoliehame sa na ne a dôverujeme Bohu lásky, ktorý riadi všetky životy aj celé dejiny." Alebo ešte:

  • „Udalosti nevyvolávajú slepé zmeny alebo náhody, ale spravodlivá a verná ruka božia." Iný príklad:

  • „Osadenstvo raketoplánu Columbia nepristálo na správnom mieste na Zemi. Môžeme sa však modliť, aby sa všetci jeho členovia dostali do svojho správneho prístavu." Alebo nakoniec:

  • „Vyvezieme smrť a násilenstvo do štyroch kútov Zeme, ak bude treba brániť náš veľký národ." Na ktorejsi texaskej ceste alebo pri niektorom mainskom rybníku sa prezidentovi muselo zjaviť veľké svetlo.


Vychovali ma v úcte a obdive voči zakladateľom americkej Republiky, ľuďom, ktorých charakterizovala ich intelektuálna energia a odvaha hľadať, a tak som za posledných päťdesiat rokov v chvíľach, keď sa politickí kormidelníci štátu skláňali pred oltárom alebo krížom, videl v tom len prejav zdvorilosti rozumu voči povere. Pomyslel som si, že kandidát prišiel získavať hlasy a chce ukázať, že berie ohľad na miestne pomery; že nechce obchádzať tunajšie totemy, miestne symboly minulosti. Keď si prezident Ronald Reagan vylepil na rukáv náboženský znak, dalo sa to chápať ako prejav zdvorilosti na adresu zídeného zboru. Ťažko však vysvetliť, ako sme sa dostali tak ďaleko, že Amerika má mať za úlohu viesť apokalyptickú vojnu konca sveta v Iraku a inde; na to treba brať prezidenta Busha za bernú mincu, doslovne nielen v literárnom, ale aj mesiášskom zmysle slova. No spájať vybájený raj evanjelistu s utópiou politika vyžaduje od mysle určitú námahu.

Väčšina Európanov nechce pripustiť, že by sa putá viažuce Ameriku na storočie Osvietenstva tak nebezpečne uvoľňovali. Čo sa stalo s históriou, ktorú opisoval Thomas Paine? Čo s predstavou demokratickej republiky založenej na prírodných zákonoch a vláde rozumu? Kam sa podela múdrosť Abrahama Lincolna či idealizmus Franklina D. Roosewelta?

Tieto otázky neprivolávajú uspokojujúce odpovede. Obraz prezidenta Busha, hroziaceho päsťou v smere štyroch apokalyptických jazdcov, nepripomína politickú teóriu Jamesa Madisona: skôr si predstavíme puritána Jonathana Edwardsa, ako si vylieva žlč na zhromaždení hriešnikov v koloniálnom Massachusetts:

  • „Luk božieho hnevu je napnutý, šíp je na tetive a spravodlivosť ho zameriava do vášho srdca." Alebo možno guvernéra Bagdadu v roku 694, al-Halládža, slávneho Husajna ibn Mansúra, ktorý takto oslovil obyvateľov mesta, aby im nahnal strach:

  • „Ó, iracký národ! ...Volám Boha za svedka, že ťa olúpim, ako sa stromu sťahuje kôra; poviažem ťa, ako sa viaže noša dreva; budem ťa biť, ako sa mlátia zatúlané ťavy ... Volám Boha za svedka, že čo sľubujem, splním; že svoje predsavzatia uskutočním; že čo meriam, odrežem."


Od pradávna

Architekti amerických slobôd boli objavitelia rastlín a hviezd, ktorých nadchýnalo to, čo Thomas Jefferson nazýval „nenapodobniteľná sloboda ľudského ducha". Bádali vo vede a filozofii s rovnakým oduševnením ako cestovatelia zakresľovali do mapy pramene veľrieky Missouri alebo merali dráhy planéty Venuše. Málo mali do činenia s kňazmi a trvali na odluke cirkvi od štátu nie z obavy, žeby štát mohol uškodiť cirkvi, ale oveľa rozumnejšie, z obavy, žeby moc cirkvi mohla uškodiť štátu.

Jefferson nezabudol na náboženské vojny celého stredoveku, na Bartolomejskú noc, na ohne katolíckej Inkvizície, ani na krvavé kríže križiackych výprav počiatku druhého tisícročia. A tak spodobnil moc cirkvi s tyranstvom, ktoré „ťažko postihlo ľudstvo a naplnilo dejiny desiatich až dvadsiatich storočí toľkými strašnými hrôzami, že si zaslúži, aby sa mu zakázalo miešať sa do záležitostí vládnutia."

Prezident Bush reční v mene amerického dávnoveku zo stoličky postavenej v pralese puritánstva v čase, keď Amerika ešte nedostala dar kníh. Ak máme veriť jeho životopiscom, tak máme dnes v Bielom dome prezidenta, ktorý je tak pevne presvedčený o tom, že priebeh dejinných udalostí „je v rukách spravodlivého a dobrotivého Boha", že považuje svoju nevedomosť za cnosť a svoj nedostatok zvedavosti za znak morálnej sily.

Tento primitívny spôsob myslenia (zmes strachu, neznášanlivosti a príťažlivosti mágie) zatemňuje ducha šamanov produkujúcich plány Pentagonu na zdolanie Zla a vysvetľuje trestajúcu tendenciu vlády cnosti, ktorú v súčasnosti nanucuje americkej spoločnosti Ministerstvo spravodlivosti, Kongres a Najvyšší súd.

Kolektívny ústup do kalných oparov zjednodušenej minulosti poukazuje na duchovnú únavu pri úpravách Ústavy a vývoji predstáv o americkej slobode počas dvoch storočí. Naši washingtonskí geopolitici si lichotia, keď si nahovárajú, že ich vojna proti terorizmu je „stret civilizácií". Prebieha stret povier a keď im načúvame, počuť znieť z noci časov dunenie operených bubnov a ozveny bronzových trúb.

Poznámky

1  Skutky apoštolské 9,3 - keď sa na ceste z Jeruzalema do Damasku stal zo Šavla Pavol
2  Šéfredaktor newyorského týždenníka Harper's, autor knihy „Americký džihád", Saint-Simon, Paris 2002.

*  *  *

Prameň: Lewis P. Lapham, Une grande lumi?re est apparue au président, Le Monde diplomatique, č. 592, s. 32, júl 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Kto má pravdu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Doc. Dr. E. Majerníková píše vo svojom príspevku v zborníku Kresťanstvo a fyzika, že atómový fyzik Wolfgang Pauli (a ďalší, o ktorých mi teraz nejde, ale aj na tých sa pozriem) „veril, že prírodné zákony pochádzajú od Boha." Teda:

Vážená pani docentka,
s prekvapením čítam v zborníku Kresťanstvo a fyzika na strane 154 z Vášho pera, že Wolfgang Pauli veril, že prírodné zákony pochádzajú od Boha. To by bol musel veriť v boha.

Sám som uverejnil v č. 4/2002, s.11, Spravodaja spoločnosti Prometheus výťah z článku Ernesta P. Fischera v Die Weltwoche, č.14/2000, a vyšla mi celkom iná charakteristika tohto nositeľa Nobelovej ceny za fyziku (1945), ktorého priatelia síce prezývali „božím bičom", ale sám sa označoval za fanatického ateistu a intelektuálneho osvietenca.
Povedal napr. aj toto:

„Ak sa Newtonov boh v 24-hodinovom akorde zaoberá len tým, že (za pár chválospevov a k tomu pár zahrešení ) produkuje čas a k nemu prislúchajúci absolútny priestor, a to len kvôli pochybnému potešeniu, že môže byť všadeprítomný a všetko vedieť, nuž, to je teda groteskné."

Ak mi udáte prameň dokazujúci Pauliho pobožnosť, bude mi povinnosťou uverejniť opravu. Samozrejme si idem prečítať Fischerov Pauliho životopis a budem venovať väčšiu pozornosť jeho kabalisticko-magicky-symbolickému obdobiu, čo som dosiaľ nepovažoval za veľmi kresťanské.

S prejavom úcty R. Škoda

5. septembra 2003

Už vidieť ich je hriech

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Michael Thumann

V Saudskej Arábii ženy nevidieť, sú zahalené a skryté - na škodu celej spoločnosti. Len pár odvážnych sa opováži porušiť tabu.

V tejto krajine je aj najjednoduchšia cesta komplikovaná. „Kam chcete ísť?" stavia sa mi do cesty muž v tóbe, bielom plášti Saudskoarabov. „Do ženského oddelenia?" Krúti hlavou, že „Nie, tam nemôžete." Potom siaha po telefóne. „Nuž, šéf to dovolil. Musíte sám vedieť, čo robíte."

Závojom zahalená žena v plášti to už tiež vie. Krátko nám kýva z jedných dverí na konci redakčnej kancelárie a hneď sa za nimi opäť stráca. Za deliacou stenou pohlaví sa otvára svet, ktorý nie je určený pre mužské oči. Sú tu tri písacie stoly, dva počítače, červená záclona, päť zelených listov v kvetináči. V tejto jednoduchej miestnosti sedia vedľa seba jeden muž a jedna žena, ktorí nie sú ani príbuzní, ani manželia. V Saudskej Arábii je to ako výnimočný stav.

Nie, že by bolo Iman Abdulahovú vidieť. Jej abaja, závoj, neodhaľuje viac ako čierne oči, svetlomodré okuliare, náznak čela a pinzetou skrotené jemné mihalnice. Jej mužskí kolegovia z nej nevidia ani to. Len s ňou telefonujú. Redakčné konferencie sa konajú pomocou reproduktorov. Odtisli ju do kúta?

„Nie, pracujem rovnako tvrdo ako moji kolegovia, dostávam aj rovnaký plat," vysvetľuje Iman sebavedome.

Má 22 rokov, na dievčenskom kolégiu v Riade vyštudovala anglistiku a vyšvihla sa hneď za redaktorku veľkého denníka al-Watan. Nedávno napísala reportáž o Hanadi Hindiovej z Mekky, hrdinke dnešných dní: je to prvá saudská žena robiaca kariéru ako pilotka. Žiaľ, v jordánskom exile.

Iman vyťahuje a ukazuje jedno z posledných vydaní al-Watan. Dve dievčatá sa smejú zo strany 29, samozrejme so šatkami na hlavách, ale tváre majú nezahalené. „Politická otázka," komentuje Iman. „Tieto dievčatá by chceli robiť čírlíderky (povzbudzovateľky) futbalového klubu al-Ittihad." Neslýchané! Zobrazenie ženských tvárí vyvolalo pohoršenie u viacerých duchovných. Akési pochybné „Fórum džihádu" v internete napadlo al-Watan frontálne a uverejnilo fotografie zodpovedných redaktorov s výzvou:

„Keď týchto zabijete, stanete sa martýrmi."

„To sú naši nepriatelia," pokojne vraví Iman tichým hlasom. A kto sú vaši spojenci? Korunný princ Abdallah, prezrádza bez váhania, a kráľ. „Zasadzuje sa za reformy a viackrát povedal, že ženy by mali hrať v našej spoločnosti väčšiu úlohu."

Už vyše desať rokov diskutujú Sauďania iba o svojich reformách. Pokročenie alebo postátie na ceste do zajtrajška necíti nikto väčšmi ako ženy. Len málo z nich pracuje, skoro všetky opúšťajú steny vlastného domova len pre nákupy. Vyradenie polovice spoločnosti z verejného života už oddávna znemožňuje politickú a hospodársku modernizáciu. Na ženských právach a slobodách sa dá odčítať, v akom stave je ktorá krajina a či je niektorá schopná premeny.

Východisková situácie je ako skamenená. Pritom sa v žiadnom inom štáte na svete nehovorí o ženách toľko ako v Saudskej Arábii. Dôvod: Nevidieť ich. „Najjednoduchšie by bolo rozdeliť štát na dvoje," uvažuje Iman. „Tu ženy, tam muži." Pretože však v skutočnom živote je všetko pomiešané, vymysleli Sauďania trápny systém odluky pohlaví.

Javiskom je nákupná pasáž: Smelú oceľovú konštrukciu navrhol britský architekt Norman Foster. Ženy pokojne prechádzajú cez pasáže západných dizajnérov. Od hlavy k pätám v smolovo čiernych oblekoch akoby z jedného kusa látky kupujú ultrakrátke sukničky, plavky s hlbokým výstrihom, čipkové tričká - všetko výlučne pre domáce použitie. Domov sa nevracajú autobusmi alebo električkami - také niečo v Riade nepoznajú. Domov ich vezie autom muž alebo šofér z Bangladéšu či Pakistanu, na ktorých sa Sauďania z akýchsi dôvodov pozerajú ako na bezpohlavných. Ženy nesmú riadiť auto, hoci za čias proroka jazdili jeho ženy na ťavách. Aký je tu rozdiel? Nikto nevie povedať, ale, prosím, nedotýkať sa!

Javiskom je kaviareň: Pollitra vlažného kapučína v neutrálnom papierovom pohári ponúkajú v Riade americké reťazové bary na každom rohu. Mužské oddelenie je velikánsky priestor takého vzhľadu ako všade na svete. Do „oddelenia pre rodiny a ženy" smú muži vstúpiť len v sprievode ženy a to sa nájdu v labyrinte závesov. Pri pulte stoja dámy ešte zahalené, až v bezpečnom separé závoj padá.

Javiskom je univerzita: Samozrejme prednášajú mužskí profesori aj študentkám. Ako však zabrániť tomu, aby ich pri tom videli? V krajine, kde sú kiná zakázané, sa prednáška prenáša do posluchárne televíziou. Alebo sa inštaluje rafinovaná sklenená stena, cez ktorú študentky vidia, ale pre docenta je zazrkadlená.

„Len si nemyslite, že toto všetko predpisuje korán," vysvetľuje Iman. Tam je reč len o primeranom „zakrytí" telesných vnád. „Žijeme za vysokými skalnými múrmi tradícií. Zvyky, nie korán, obmedzujú našu slobodu." Štátne náboženstvo Saudskej Arábie, wahabizmus, holduje osobitne prísnemu výkladu svätých písiem a predpisov. Vidieť niečo je podľa neho hriech. Je to však táto nanútená ochrana pred pohľadmi, čo berie ženám slobodu? Jedna študentka a jedna profesorka protestujú.

Krása nie je pre každého

14-ročná Šorun sedí so svojím otcom na pohovke potiahnutej tigrou kožou v salóne rodinného domu. Nie je zahalená, ukazuje návštevníkovi svoje dlhé čierne kučery. Otca, liberálneho učiteľa na univerzite, to neruší. „Islam nežiada od ženy, aby sa zahaľovala," hovorí s rozhodným prízvukom.

„To je síce pravda, otec, ale ja nechcem, aby ma akési typy obťažovali. Preto vonku radšej nosím závoj." - „Veď práve to je problém. Ženy sa skrývajú a tým rastie zvedavosť. Keď všetky odložia závoj, zanikne zvyk vytriešťať oči na ženy."

„Náš učiteľ vraví, že keď má žena závoj, podobá sa na chránený drahokam. Na kráse sa nemá podieľať každý a už vôbec nie hockto." - „Ale ani tvoje priateľky sa všetky nezahaľujú."

„Ešte sa nezahaľujú. Ale všetky o tom hovoria, o závoji so špeciálnym dizajnom." - „Náboženská polícia hlása, že dizajnový závoj je hriech." - „Ani to nie je pravda," Šorun sa nedá pomýliť, „vkusný jednoduchý závoj je celkom v poriadku."

Už dvadsať rokov učí Nora Saadová na ženskom oddelení Abdulasisovej univerzity v Džidde. Samozrejme sa zahaľuje. „Čo je na tom zlé?" pýta sa. „Západní bojovníci za ľudské práva sa radi chytajú povrchných symbolov." Oblek, kino, vodičský preukaz. „Prosím vás, len žiadne misionárčenie." Keď ešte bol jej otec mladým mužom, žil ako beduín v púšti. „Také zmeny vyžadujú čas. Nerada by som si nechala nanútiť západný životný štýl."

O čo ide Nore? „Ženy musia smieť byť obchodne činné bez muža ako prostredníka. Ženy musia môcť v tomto štáte aj politicky spolurozhodovať." Ako sociologička robí poradkyňu pre šuru, ktorú Saudskoarabi radi volajú „náhradným parlamentom". Je to poradná rada, ktorá kráľovskej ministerskej rade odporúča zákony a reformy. Samozrejme sú jej členmi len muži. „Isteže by som bola rada jej plnoprávnym členom," vzdychá Saadová. „Nie som menej kvalifikovaná ako ostatní." To je pravda, priznávajú muži, ale: „Zmena vyžaduje čas." No koľko času?

Medzičasom aj katastrofy napomáhajú reformám. Keď pred rokom vyhorela dievčenská škola, naskytla sa príležitosť vytrhnúť výchovu dievčat z rúk religionistov. Teraz už podliehajú dievčatá aj chlapci ministerstvu školstva. Keď sa raz v saudskej spoločnosti nikto nepohoršuje, pohne sa všetko aj samo od seba dopredu. Lenže pomaly. V šure sa už diskutuje o ochrane pracujúcich matiek, o mzde počas materstva, o výpovednej lehote.

Čoskoro bez platinovej kreditkarty

Najsilnejší popud, ktorý láme betón tradícií odspodu, je samotná spoločnosť. Iman, redaktorka, sedí pred počítačom a búši do klávesnice. Tu sú jej čísla: Už dnes študuje na saudských univerzitách toľko žien ako mužov. Tisíce ich ročne opúšťa univerzity s diplomom. No mnohé ostávajú bez práce. Majú osud ako muži - v tomto sú im úplne rovnoprávne.

Lebo muži aj ženy Saudskej Arábie majú rovnakú starosť: explózia počtu obyvateľstva. Na jednu ženu pripadá priemerne sedem detí. Skoro 70 % obyvateľstva má menej ako 25 rokov. Nová generácia už samotným svojím počtom roztrhá starý poriadok. Sociálna zmluva z čias naftového boomu dostáva trhliny: za dobré správanie dostávali občania od štátu sociálne výhody. To bolo. Dnes sa nezamestnanosť vyšplhala na 30 %. Nadelila štátu chudobu, akú od zlatých sedemdesiatych rokov nikto nepoznal.

Čo nevidieť, mieni Iman, nebudú si môcť mnohé rodiny dovoliť šoféra pre ženy. Šetriť znamená sám jazdiť. „V niektorých dedinách už ženy sadajú za volant." Saudské obyčaje sa dostávajú do nebezpečenstva. Mnohí muži už nemôžu platiť svojim ženám platinovú kreditkartu ako náhradu za život za múrom. Aj na vilu s krídlom pre ženy si treba najprv zarobiť.

Ak sa to niekomu vôbec podarí. Kto nemá prácu, nemá ani zárobok a chýbajú mu peniaze. A kto nemá peniaze, nedostane ani ženu. Veď nakoniec to vyžaduje tradícia, aby muž za manželku zaplatil. A to je hneď niekoľko desaťtisíc dolárov. Vyše 50 % mužov vo veku na ženenie je slobodných, lebo nemajú prácu. A čoskoro zanikne samo od seba aj to, na čo si sťažovala nejedna saudská žena: že si jej muž - bez toho, žeby ju o tom čo len informoval - zaobstaral druhú ženu.

Niektorí muži sa už dnes štvú za prvou a možno jedinou ženou. Na ulici kráľa Fahda v Riade, len čo kameňom dohodíš od Imaninej kancelárie, pridŕža akýsi chlap na zadné sklo stojaceho auta akúsi ceduľu. V aute sedí mladá žena, ktorú po práci v banke šofér vezie domov. Na ceduli je telefónne číslo. Ak sa jej páči, možno ho zavolá. Ale pravdepodobne nie.

Samozrejme je to výnimka. Imanin počítač vypľul, že len 5,5 % žien má zamestnanie. Ich počet však stúpa. A saudskí pašovia čoraz väčšmi túžia po ženách s dobrým jobom. Módnou témou saudských novín sú nezamestnaní muži hľadajúci zamestnané ženy. Podľa možnosti také, čo dobre zarábajú. Ešte lepšie, ak majú nádej na dobré dedičstvo. S čím však mnohí muži nerátajú: dastanú také, ktoré majú aj vlastnú hlavu.

„Ja si pôjdem svojou cestou," vraví Iman. „Chcem urobiť kariéru a sama si nájdem muža."

Kvôli tomu sa občas pohašterí so svojou mamou. „Mama sa bojí sa, že veľa robím a že nakoniec muža nedostanem." Iman má však momentálne viac starostí so svojím najbližším dobre korenistým komentárom. Téma: 130 zanietených duchovných volá po sprísnení zákazu práce pre ženy - aby sa doma mohli viac venovať starostlivosti o rodinu.

Prameň: Michael Thumann, Sehen ist Sünde, Die Zeit č. 28, 03. 07. 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Tento strašný odpočinok, ktorý je prejavom sociálnej smrti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Pierre Bourdieu

Pod vedením Paula Lazarsfelda uskutočnili v roku 1931 dvaja entuziasti, Maria Jabodová a Hans Zeisel, štúdiu o prostredí nezamestnanosti v Marienthale, malom rakúskom mestečku, kde práve zatvoril svoje brány najväčší miestny podnik. V Nemecku vyšiel tento text knižne už v roku 1932. Bolo to v čase vrcholenia hospodárskej krízy a masovej nezamestnanosti, pár mesiacov pred Hitlerovým príchodom k moci (v januári 1933).

Odborníci ho považujú za základnú príručku sociológie nezamestnanosti, ale autori neboli spokojní s výsledkami svojej práce, v ktorej videli len surový začiatok ďalších pokračovaní. S prekladom do francúzštiny súhlasili až r. 1981, keď to urobila Françoise Larocheová; kniha vyšla v Éditions de Minuit s krátkym úvodom Pierra Bourdieua, ktorý uverejňujeme v plnom znení.

Hoci je to paradoxné, prináša to nakoniec pocit uspokojenia: Paul Lazarsfeld považoval Marientálskych nezamestnaných za svoje najslabšie dielo, no nám sa páči najviac. Nie preto, že ide o pozitívne hodnotenú tému a že tu bol ohlásený úmysel poslúžiť „dobrej veci". Naopak, skôr by som povedal, že skutočné slabiny tejto práce spočívajú ani nie tak, ako si myslel autor, v nedostatočnosti a nedokonalosti navrhovaných opatrení, ale skôr v neschopnosti myslieť vedecky inakšie ako jednoducho, všetko ako nič pozorovať, zbierať a zaznamenávať.

A aj v tendencii nachádzať odôvodnenie tejto vedeckej činnosti, ktorá si sama nevie určiť cieľ, vo funkciách pridelených zvonka, čo bol najprv (za autorkinho pobytu tu v Európe) socializmus a boj proti nezamestnanosti, neskoršie (v americkom exile) iná forma viac alebo menej prijateľnej odpovede na „sociálnu objednávku", ktorá určuje výskumu nielen ciele, ale aj a predovšetkým jeho hranice, či už vedomé alebo nevedomé. Myslím, napríklad, na všetky dôsledky, ktoré mohla mať na prieskum a zistené podrobnosti skutočnosť, že prieskumníci sa pri prístupe k pozorovaným osobám museli predstaviť ako „sociálni pracovníci", čím v nich ako ovládaných vyvolali na základe minulých skúseností predstavu opaku toho, čo je pomoc alebo podpora, totiž podrobenia sa viac alebo menej výraznej dominancii. Niežeby v tom bolo niečo morálne „závadné" alebo politicky „podozrivé". Alebo žeby mohol existovať nejaký iný typ čistého prieskumu úplne bez „nanútenia", resp. dominancie. Zabudnúť, že každý prieskum je sociálny vzťah, ktorý nevyhnutne ovplyvňuje všetky jeho fázy, by znamenalo hodnotiť každý fakt za číry fakt, ako to rady robia všetky pozitivizmy, kým v skutočnosti ide vždy o predvytvorený fakt a podľa zákonov tvorby faktov ani nevieme, že sme sa na ich vzniku zúčastnili.

V dôsledku akejsi čudesnej odvety je to práve takmer úplná neprítomnosť vedomej a súvislej súčinnosti, ženúca prieskumníkov do stále podrobnejšieho vyhľadávania maličkostí, ktorá dáva tomuto dielu jeho vzácnu cenu: prežívanie nezamestnanosti sa tu líči v surovom stave, v skoro metafyzickej pravde o skúsenosti opustenosti. Na základe životopisov alebo svedectiev - myslím, napríklad, na tohto nezamestnaného, ktorý napísal 130 žiadostí a všetky ostali bez odpovede; jedného dňa zastal, prestal hľadať, naraz ho opustila energia aj záujem o budúcnosť. Na základe správaní a výčinov, ktoré prieskumníci nazývajú „iracionálnymi", či už ide o nerozmyslené nákupy, ktoré nezamestnanému natrvalo rozvrátia mesačný rozpočet, alebo o politické noviny, ktoré naraz prestane čítať a hľadá len „zaujímavosti" v bulvárnej tlači (ktorá je drahšia) a v kine. Vidieť, že sa ho zmocňujú pocity osamelosti, opustenosti, až zúfalstva; pocit absurdnosti sa vnucuje všetkým týmto ľuďom, odrazu zbaveným nielen činnosti a zárobku, ale aj dôvodu ich bytia ako sociálnej bytosti; odrazu stoja pred holou pravdou svojej existencie.

Odchod z javiska, do dôchodku, rezignácia, politický nezáujem (Rimania to volali quies), či náboženské blúznenie, to všetko sú prekvapujúce znaky očakávaného revolučného odporu proti tejto strašnej nečinnosti odpočinku, ktorý je prejavom sociálnej smrti. Stratiac prácu stratili nezamestnaní tisíc maličkostí, ktorými sa konkrétne manifestuje známa a uznávaná sociálna funkcia každého jednotlivca: to je celok dopredu stanovených cieľov bez toho, žeby si ich človek uvedomoval, a predsa sú nevyhnutné a naliehavé: „dôležité" stretnutia, šeky na vyplnenie, úvaha o kúpe niečoho, čo sa dá odložiť na zajtra; je to celá budúcnosť, obsiahnutá už v bezprostrednom dnešku, a to v podobe termínov, dátumov a rozvrhov, ktoré treba dodržať - ktorým autobusom ta prídem, čo treba dokončiť a v akom poradí. Kto je zbavený tohto objektívneho celku popudov a ukazovateľov riadiacich naše činy a tým aj všetok sociálny život, ten môže žiť svoj voľný čas len ako mŕtvy čas, ktorý je nanič, ktorý nemá nijaký zmysel.

Ak sa zdá, že čas prestáva existovať, je to tým, že práve on je nosičom, ak nie podstatou väčšiny našich záujmov, očakávaní, požiadaviek, nádejí a vkladov v prítomnosti (a v budúcnosti ako aj minulosti, ktoré čas znamená), skrátka, je jedným z hlavných podkladov našej ilúzie (nevedomej predstavy) o účasti v hre života, v celej súčasnosti aj budúcnosti a s naším prvotným vkladom. Všetky doterajšie filozofie to učili, keď stotožňovali odpútanie sa od času s odpútaním sa od sveta. Účasť v hre života robí čas, je čas.

Ľudia zbavení oživujúcej ilúzie, že majú nejakú funkciu alebo poslanie, že niečo sú, alebo majú niečo urobiť, po vylúčení z hry sa unavili písaním listov Ježiškovi aj čakaním na Godota vo svete bez času, kde sa nič nedeje a kde nemá zmysel na niečo čakať. Aby pocítili, že existujú, či len aby zahlušili stav, že neexistuje čas, môžu sa pustiť do činností, ktoré ako lotérie, staska a iné hazardné hry sa hrajú vo všetkých chatrčových štvrtiach, v slumoch a favelách celého sveta; to im umožňuje na krátky čas, totiž až do konca partie zvyčajne v nedeľu večer, obnoviť očakávanie, to jest uviesť do hry konečný čas, ktorý je sám osebe zdrojom uspokojenia. Aby sa pokúsili zbaviť sa pocitu, ktorý tak dobre vyjadrujú alžírski proletári vraviac, že sú hračkou v rukách cudzích síl („som ako šupka na vode"), aby sprobovali vymaniť sa z fatalistickej podriadenosti sile vrchnosti, môžu - najmä mladší to robia - neraz aj v zúfalých násilenstvách hľadať prostriedok ako sa stať „zaujímavými" či zviditeľniť sa pred ostatnými; ako čin majú tie násilenstvá spravidla väčšiu hodnotu ako zisk, ktorý niekedy krádež či lúpež prinášajú; ide o dosiahnutie akejkoľvek formy uznania sociálnej existencie.

Odborní vykladači sociálnych problémov s poslaním vysvetľovať, hľadať zmysel a usporadúvať, sociológovia, najmä ak sú uvedomelí alebo náhodní prívrženci apokalyptickej filozofie histórie, ktorá venuje osobitnú pozornosť zlomom a rozhodujúcim premenám stavov spoločnosti, nestoja na najlepších stanoviskách pre pochopenie tohto neporiadku kvôli ničomu inému ako pre vlastné potešenie, týchto akcií iba za tým účelom, aby sa niečo dialo, aby sa niečo urobilo aj vtedy, keď niet čo robiť, aby sa dramatickým spôsobom - a rituálne - stvrdzovalo, že sa niečo predsa len dá urobiť, aj keď to bude len prestúpenie zákona či prekročenie predpisu, teda v každom prípade „sa vyvolá senzácia" - či už sa to podarí alebo nie.

Nech si Marx hovorí, čo chce, možno existuje filozofia biedy, ktorá je bližšia žiaľu Beckettových stareckých a klaunov-ských vagabundov ako voluntaristickému optimizmu, tradične blízkemu myšlienke pokroku. Nie je najmenšou zásluhou pozitivisticky presného zaznačovania faktov, že sme lepšie ako pri výkrikoch zhrozenia alebo pri premyslených a racionalizačných rozboroch počuli to nesmierne ticho nezamestnaných a zúfalstvo, ktoré vyjadruje.

Prameň: Pierre Bourdieu, Ce terrible repos qui est celui de la mort sociale, Le Monde diplomatique, č. 591, s. 5, jún 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Naliehavá antikoncepcia v nemocniciach v New Yorku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Redakcia

Situácia bola taká, že z 597 katolíckych nemocníc v USA len 5 % poskytovalo na požiadanie naliehavú antikoncepciu; 25 % ju poskytovalo len znásilneným ženám a 55 % ju odmietalo za každých okolností. Newyorský senát teraz schválil návrh zákona s názvom „Naliehavá antikoncepcia na záchrannej stanici", ktorý potrebuje už len podpis guvernéra Patakiho, aby vstúpil do platnosti.

Potom budú musieť poskytnúť všetky newyorské nemocnice bez ohľadu na svoje náboženské priradenie zákrok naliehavej antikoncepcie a informáciu o nej všetkým obetiam znásilnenia.

V podstate ide o podanie špeciálnej antikoncepčnej "pilulky po", ktorá zabráni otehotneniu, ak sa zoberie do 72 hodín po sexuálnom akte, a to znemožnením nidácie (oplodneného) vajíčka. Neskoršie podanie je bez účinku na ďalší priebeh tehotenstva. Naliehavá či núdzová antikoncepčná pilulka (nazývaná aj „pilulka na ráno po akte" či „pilulka na pondelok") je prostriedok na zábranu tehotenstva - na rozdiel od pilulky RU-486, ktorá je v stave vyvolať prerušenie tehotenstva.

Podľa údajov NYSCASA (Newyorská koalícia proti sexuálnemu zneužívaniu) sa takto dá zabrániť v celoštátnom meradle 22 000 z 25 000 neželaných tehotenstiev ročne. Návrh zákona podporoval m.i. aj IHS (Inštitút pre humanistické štúdie) a NYSFPA (Newyorskí zástancovia plánovania rodiny). Proti nemu bola NYSCC (Newyorská katolícka konferencia), ktorá nakoniec súhlasila po pridaní (v podstate zbytočného) dodatku, že nemocnice nebudú povinné poskytnúť antikoncepciu žene, ktorej vyšetrenie ukáže, že je tehotná.

Dosiaľ majú podobné zákony len štáty Kalifornia, Washington a Nové Mexiko, hoci návrhy sa prerokúvajú v desiatke iných štátov. Podľa newyorského návrhu zákona dostane znásilnená žena pilulku priamo v nemocnici, takže nebude strácať čas vyhľadávaním lekára a lekárne, čo urýchli a uľahčí zotavenie sa z obáv neželeného tehotenstva.

Prameň: Redakcia, Free Inquiry, niekde v ročníku 2003.

Kuba, syndróm obliehaného ostrova

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:36

Gianni Min? (1)

V dňoch 3. až 7. apríla 2003 odsúdili súd v Havane vo veľmi rýchlom procese niekoľko desiatok opozičníkov „za porušenie zákona o ochrane národnej nezávislosti a kubánskeho hospodárstva."  A 11. apríla boli rovnako rýchlo súdení a na smrť odsúdení traja únoscovia prievoznej lode, ktorí hrozili cestujúcim, že ich zabijú. Toto zostrenie stanoviska vlády v Havane zapadá do zvyšovania napätia medzi Kubou a Spojenými štátmi, ktoré vyvoláva zdvojnásobená agresivita sokolov americkej administrácie.

Už 16. júna 2002 napadol Wayne Smith, bývalý vedúci sekcie amerických záujmov na Kube , v článku uverejnenom vo významnom denníku Los Angeles Times, rozhodnutie Washingtonu zaradiť tento karibský štát medzi „darebácke štáty, ktoré podporujú terorizmus". V roku 1962, keď J. F. Kennedy uvalil na Kubu embargo - ktoré odvtedy trvá - bol Smith, univerzitný profesor, ako diplomat v Havane. Koncom sedemdesiatych rokov viedol na popudprezidenta Cartera jediný skutočný pokus o zmierenie medzi Washingtonom a Kubou. Spomína:

„Boli sme už celkom blízko k historickej dohode. No za pomoci G. W. Busha staršieho vyhral voľby Ronald Reagan a všetko padlo do vody. Škoda, dalo sa vyhnúť 25 rokom nových sporov a napätia."

Smith nevyberá slová, keď odsudzuje politiku G. W. Busha, ktorá má pripraviť verejnú mienku na inváziu do Kuby.

„Jeden z pilierov politiky Bushovej administrácie je tvrdenie, že štát Fidela Castra je 'teroristický štát' s úmyslami nepriateľskými Spojeným štátom. Prečo však nemať s Kubou podobné vzťahy ako máme s Čínou, Vietnamom alebo inými nedemokratickými štátmi? Bush odmieta dialóg s Kubou, ktorá bez pochýb vždy bojovala proti terorizmu. Tento dialóg by sa mohol dotknúť kubánskych emigrantov na Floride, ktorí volajú po tvrdej línii voči Havane; mohol by stáť volebné hlasy pre prezidentovho brata pri obnove postu guvernéra tohto štátu ...Tvrdiť, že Kuba je 'teroristický štát', nás zbavuje dôveryhodnosti práve tam, kde ju najviac potrebujeme, v boji proti ozajstným teroristom."

V otázke terorizmu skoro nenašla miesto v týchto časoch novej studenej vojny proti Kube v európskych médiách zaujímavá aféra. Začiatkom apríla 2003, keď sa svet dozvedel o neprijateľných trestoch pre nenásilných opozičníkov v Havane, boli v Spojených štátoch vyslovené a potvrdené oveľa ťažšie rozsudky nad piatimi Kubáncami obžalovanými zo „sprisahania". Jeden z nich, Gerardo Hernandez, karikaturista, dostal trest dvakrát doživotie plus pätnásť rokov vo väznici Lompok v Kalifornii ... Po 33 mesiacoch čakania na rozsudok, z toho 17 v úplnej izolácii a jednom mesiaci v "hueco", sa dostali títo piati do normálnych ciel len po celosvetovej kampani amerických liberálov, viacerých anglických labouristických poslancov a významných osobností, napr. Nadine Gordimerovej, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru.

Opakované provokácie

„Hueco" je kobka s holými múrmi bez okien, dvakrát dva metre, kde je väzeň bosý, len v slipoch a tričku; silné svetlo ho oslepuje dvadsaťštyri hodín; akýkoľvek kontakt je zakázaný, aj so strážcami; musí znášať ustavičný krik tých, čo sú zamurovaní okolo neho a bláznia sa z toho.

Akého zločinu sa dopustil Gerardo Hernandez a jeho spoločníci, že si zaslúžili taký vysoký trest? Pri svojom procese v Miami na Floride koncom roku 2001 jednoducho odmietli „spolupracovať" so súdom. Všetci sa priznali už pred procesom, že boli špiónmi kubánskej výzvednej služby, pôsobiaci na Kube a v USA už roky, aby odhalili autorov stoviek teroristických aktov, ktoré sa diali proti ich vlasti. No FBI ich nútilo vypovedať proti Kube. Mali potvrdiť, že ich štát „predstavuje nebezpečenstvo pre Spojené štáty" a že sa sem vlúdili preto, aby „získali informácie o americkej národnej  bezpečnosti".

Gerardo Hernandez, Antonio Guerrero, René Gonzalez a Joaquin Méndez sa votreli v deväťdesiatych rokoch do paramilitaristických proticastrovských organizácií v Miami, ktoré uskutočňujú z Floridy atentáty na Kube, aby znemožnili turistiku, dôležitú hybnú silu ekonomického rozvoja na tomto ostrove. Spojené štáty sú vždy ochotné ospravedlniť akúkoľvek akciu v mene boja proti terorizmu. Trpia na svojom území zločincov, ktorí plánujú a uskutočňujú atentáty proti Kube, vyhlasovanej washingtonskými sokolmi za „darebácky štát", ba až za „komplicov" terorizmu! Jeden z týchto atentátov zapríčinil 4. septembra 1997 v hoteli Copacabana v Havane smrť mladého Taliana Fabia Di Celmo (2) . Výbušnú nálož položil Luis Posada Carriles (3), starý bojovník „špinavej vojny proti Kube" a spolupracovník Orlanda Boscha, obidvaja v službách kubánsko-americkej nadácie v Miami.

Títo dvaja darabáci sa zúčastnili príprav výbuchu v kubánskom dopravnom lietadle v roku 1976 nad Barbadosom (73 mŕtvych) a atentátu na čílskeho ministra zahraničných vecí Orlanda Leteliera vo Washingtone, no nijaký americký sudca ich za to nikdy neznepokojoval. Viete si predstaviť rozsah protestov, keby sa na Kube organizovalo niečo podobné proti Spojeným štátom? Štyridsať rokov dorážajú USA na Kubu nielen ekonomickým embargom (4), ale aj ustavičnými agresiami, ktoré medzinárodné médiá zamlčujú.

Jeden z týchto piatich Kubáncov má americký pas. Syn kovorobotníka emigranta do Chicaga a Kubánky zo Severnej Virgínie sa narodil v USA. V roku 1961 sa s rodičmi vrátili na Kubu, René sa stal pilotom a jeho brat Roberto študoval právo. Jedného dňa na veľké prekvapenie všetkých René opustil ženu aj dcéru, uniesol lietadlo a ušiel do USA, kde ho vítali ako hrdinu ...

Štyria ostatní Kubánci prišli na Floridu rozličnými cestami a tam sa pre nich začína nový život. Votreli sa do proticastrovských organizácií typu „Hermanos al rescate" (Bratia záchrancovia), ktorá oficiálne pomáha pri zachraňovaní utečencov z Kuby, nazývaných „balseros" . Šéf tejto organizácie, José Basurto, sa verejne vystatuje, že uskutočňuje provokácie, napríklad pravidelne narúša kubánsky vzdušný priestor malými turistickými lietadlami, z ktorých pri nízkej výške letu zhadzuje nad ostrovom letáky vyzývajúce na disidentstvo. Na základe informácií od Gonzalesa a jeho skupiny podala kubánska vláda vláde USA dvadsaťtri diplomatických sťažností zdôrazňujúc nebezpečný charakter týchto provokačných letov. Washington nehne ani prstom. Veci došli až tak ďaleko, že 24. februára 1996 kubánska protivzdušná obrana zostrelila dve lietadlá organizácie Bratia záchrancovia.

Tieto lietadlá v tom čase už nielen narúšali kubánsky vzdušný priestor. To už rušili rádiové vlny kontrolných veží letísk Havana a Varadero, čím privádzali do nebezpečenstva lietadlá dopravných liniek pri štartovaní a pristávaní. V „procese piatich" vypovedali na požiadanie obhajoby americkí vojenskí odborníci, napríklad plukovník Eugene Carol, ako aj funkcionári Clintonovej administrácie, napríklad Richard Nunzio, že Basurta varovali: „Kubánci raz stratia trpezlivosť!"

Po šiestich rokoch v Miami sa Gonzalesovi podarilo dostať na Floridu aj svoju rodinu. Vtedy sa Castro a Clinton pustili do dialógu za účelom spoločného boja proti terorizmu. V roku 1998 dala Havana FBI k dispozícii poznatky, ktoré mala od skupiny na Floride. Na základe týchto dokumentov zatkli Američania päť agentov, ktorí bojovali proti terorizmu!

Prvý proces sa konal v Miami koncom roku 2001. Sedemnásť obhajcov z tých, čo súd určil, odmietlo obhajovať obžalovaných zo strachu pred represáliami na Floride, v štáte, kde je proticastrovská komunita najpočetnejšia a najagresívnejšia. Paul McKenna, oficiálny obhajca Gerarda Hernandeza, to takto komentuje: „Keď už len z tohto dôvodu, podľa našich zákonov, nemal sa súd konať na Floride."

Štátny zástupca uznal, že ani jeden z obžalovaných nemal prístup k nijakej informácii týkajúcej sa americkej národnej bezpečnosti. Veď ich ani neobžaloval zo špionáže, ale „pre sprisahanie za účelom prípravy špionáže"; obžaloval ich, „že mali úmysel dopustiť sa zločinu"! Napriek tejto juristickej kuriozite ich jury odsúdila na veľmi ťažké tresty za „objednávku" streľby proti tým dvom lietadlám Bratov záchrancov, hoci to bola akcia, ku ktorej sa rozhodla kubánska vláda v odpovedi na provokácie ... Chýrny obhajca občianskych práv Leonard Weinglas povedal pri obhajobe jedného z obžalovaných: „Vláda Spojených štátov im kladie za vinu, že sa príliš priblížili ich vlastným teroristickým sieťam."
Politika USA a z nej vyplývajúci syndróm „obliehaného, obkľúčeného ostrova" vyvolali brutálnu a odsúdenia hodnú reakciu kubánskej vlády v marci 2003, aprílový proces s nenásilnými odporcami režimu, prehnané tresty a popravy troch únoscov - čo bol koniec trojročného moratória trestu smrti. Tieto opatrenia Kuby sú rovnako hodné odsúdenia ako stratégia trvalého napätia vedená G. Bushom.

Najnovšie sa táto stratégia prejavila vyslaním Jamesa Casona do Havany na miesto šéfa sekcie obrany amerických záujmov. James Cason je „sokol", spriatelený so skupinou extrémnej pravice v administratíve, ktorá riadi vzťahy Washingtonu s Latinskou Amerikou; jej členmi sú napríklad Otto Reich (5) , Elliott Abrams a John Negroponte. Cason prišiel na Kubu s rozpočtom asi 2 miliónov dolárov a úmyslom (vyhláseným na tlačovej konferencii) „zvrhnúť režim" vyvolávaním konfrontačných situácií. Podľa diplomata Smitha, ktorého sme už citovali:

„Správanie Jamesa Casona a jeho pravidelné styky s disidentmi zodpovedajú plánom Bushovej administrácie sústavne provokovať kubánsku vládu. Kuba nemôže trpieť takéto schôdzky v priamej súvislosti s politikou USA. To sú osídla nastavené kubánskej vláde."

Váha kubánskej komunity na Floride

Zo svojej kancelárie v havanskej rezidencii hľadá Cason lacných priateľov: ten dostane počítač, ten pár dolárov v hotovosti, ten vysielač ... To sú veci, ktoré privádzajú do zúfalstva skutočných disidentov (ako sú Oswaldo Payá a Elisardo Sanchez), ktorých úrady neznepokojujú a ktorí nepotrebujú doláre, aby vedeli, s kým majú ísť. Nesvedčí demokracii, ak si kupuje svedomia.

George W. Bush jr. bol zvolený za veľmi kontroverzných okolností a hlavne vďaka hlasom floridských voličov (potom čo boli vyhlásené za neplatné desaťtisíce hlasov Afro-Američanov); masívne zaňho hlasovala americko-kubánska komunita Floridy, priam divoko proticastrovská; na Floride je guvernérom jeho brat. Ako protislužbu sľúbil Bush, že bude dráždiť Kubu, sabotovať turistiku, posilní embargo a zvrhne režim.

Určitá európska ľavica neprestáva poukazovať na správanie sa kubánskej vlády, ale nehovorí nič o sústavných agresiách proti Havane. Príliš často sa zachováva mlčanie o dráždení Kuby Bushovou administratívou, ako na to nedávno, okrem iných, upozornili Howard Zinn, Edward Said a Noam Chomsky (6).

Kto žiada od Havany viac demokracie, nemal by zabúdať, že medzi ľudské práva patria aj práva ekonomické, sociálne a kultúrne, a tie sú na tom na Kube lepšie ako v mnohých iných štátoch. Okrem toho by nemal v otázke slobody prípad Kuby zatemňovať iné kruté skutočnosti: škandál amerických galejí na Guantaname a systematické porušovanie ľudských práv so stovkami mŕtvych každý rok v Kolumbii, Guatemale, Peru, Bolívii, Mexiku a iných štátoch, o ktorých mnohí predstierajú názor, že sa tam vrátila demokracia jednoducho na tom základe, že sa tam každých štyri-päť rokov volí ...

Poznámky

1.  -  šéfredaktor rímskeho časopisu Latinoamerica a autor knihy Un mondo migliore ? possibile (Iný svet je možný), Sperling, Milan, 2002.
2.  -  www.cadenagramonte.cubaweb.cu/heroes/terrorismo_contra_cuba.htm; aj www.granma.cubaweb.cu/temas9/index.html.
3.  -  Posada Carriles je t. č. vo väzení v Paname za pokus o zavraždenie Fidela Castra pri Ibero-americkom sumite v novembri 2000. O jeho teroristických aktivitách sa dočítate na www.derechos.org/nizkor/salvador/doc/carriles1.html.
4.  -  Valné zhromaždenie OSN 13. novembra 2002 po jedenástykrát odsúdilo toto embargo 173 hlasmi proti trom: USA, Izrael a Marshallove ostrovy ...
5. -  Otto Reich sa narodil na Kube. Bol zapletený do aféry Contra-Irán a do špinavej vojny proti Nikarague. Považujú ho za najtvrdšieho proticastristu          Bushovej administrácie. Je taký tvrdý, že kongres odmietol jeho menovanie za zástupcu ministra zahraničných vecí pre Latinskú Ameriku. The Boston Globe, 18. 12. 2002.
6.  -  „L'Amérique latine en Efervescence" (V Latinskej Amerike to vrie), Mani?re de voir, č.69, jún-júl 2003, Paríž.

Prameň: Gianni Min?, Cuba, le syndrome de l? île assiégée, Le Monde diplomatique, č. 591, s.8, jún 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Trojlístok a vianočka ako argumenty pre existenciu Trojice

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Ťažko sa mi dalo dočítať stať J. Krempaského o modele Trinity–Trojice a jeho odraze v reálnom (fyzikálnom a biologickom) svete (Zborník Kresťanstvo a fyzika, SSV, Trnava 2001). Vraj žijeme v 3-rozmernom svete, hmota existuje v 3 podobách, „musia existovať presne 3 druhy gluónov“, jestvujú 3 špecifické silové interakcie“, stavebnými kameňmi biologickej hmoty sú kodóny, pozostávajúce z 3 základných báz – a rad ďalších viac-menej hodnoverných výskytov čísla 3 vo svete okolo nás. Hneď mi prišlo na um: Prečo nespomenie v tomto ohľade najvýznamnejší fakt a tým činom najpresvedčivejší dôkaz o existencii boha v podobe 3  bohov – výskyt 3-listej ďatelinky? Slovenskí botanici ju síce nazvali nepekne plazivou a všelijako inakšou, ale pre mňa je od malička trojlistá a som rád, že to má ako meno po latinsky: Trifolium. Nepripomína vám už to Trinitas? Trojicu?

Musím na to upozorniť profesora J. Krompaského! Už som tak chcel urobiť, keď mi tu naraz pošle priateľ z Nemecka výstrižok z novín – vraj na zasmiatie. Máš ho vidieť! To má inú cenu! Posúďte sami.

Josef Wiedersatz, nemocničný duchovný v Katarínskej nemocnici v Štutgarte, vychvaľuje švábsku vianočku, kysnutú pletenicu s hrozienkami vnútri a mandľovými lístkami posypanú (no nemusí byť ani prvé ani druhé), predovšetkým ako pochúťku pre nedele a sviatky.  Po odbornom rozbore viacerých návodov na jej prípravu sa však nezaprie, nachádza v nej dôkaz božej existencie a píše:

„Na aké myšlienky môže priviesť svedomité pečenie vlastnej vianočky! Pobožná duša môže, napríklad,  pri prehadzovaní troch šúlkov vykysnutého cesta začať uvažovať o svätej Trojici, Otcovi, Synovi a Duchu svätom, medzi sebou spletených a predsa jednotu tvoriacich … Vianočka: ak to nie je dôkaz existencie Boha!“ (Katholisches Sonntagsblatt für die Diözese Rottenburg-Stuttgart, č. 14, s. 30, 2003).

Som rád, že môjmu skromnému upozorneniu na trojlístok ďatelinky pridá na váhe tento významný nález ďalšej možnosti citácie zo svetovej literatúry, ktorému by som dal asi takéto encklopedické znenie:

"Najnovšie pozorovania štutgartského kňaza Wiedersatza o výskyte trojmej (Pravidlá pripúšťajú aj trojitej a Synonymický slovník slovenčiny dokonca trojnej) kysnutej pletenice, inakšie nazývanej aj vianočky s alebo bez hrozienok, hovorovo miestami „calty“, ktorá sa pri priečnom prerezaní javí na viacerých miestach zreteľne trojjedinou, potvrdzujú existenciu kresťanského Boha v podobe Otca, Syna a Ducha. A tak až fyzika začiatku tretieho tisícročia konečne „umožňuje prakticky realizovať snahy starých kresťanských vedcov o nájdenie konkrétnych stôp Trojjediného Boha v našom vesmíre"  (Krempaský).“

Dobre ste si zaklamali, pán redaktor Hlaváč!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Tento výkrik mi prišiel na um pri prezretí predslovu redaktora a zalistovaní v zborníku Kresťanstvo a fyzika (SSV, Trnava 2001). Adresoval ho Friedrich Nietzsche vo svojom druhom zúčtovaní s kresťanstvom, v Antikristovi, evanjelistovi Markovi, ktorý Ježišovi pripísal výroky: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádzať s mocou“ (Mk 9,1); a „Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane“ (Mk 13,30). To bol predsa jasný prísľub druhého príchodu Krista na zem v oblakoch slávy a založenia pozemského božieho kráľovstva, ktoré malo trvať tisíc rokov, a uskutočniť sa malo skôr, ako umrú všetci ľudia, ktorí vtedy žili. Ostatne, toto nebolo jediný raz, keď Ježiš vyslovil podobné slová; aj Matúš ich cituje aspoň tri razy:10,23; 16,28 a 24,3. Taký bezprostredný vývoj udalostí očakávali Ježišovi učeníci a prví kresťania – ale nestalo sa tak. Sklamal sa Ježiš vo svojej viere, alebo si svätí evanjelisti Marek aj Matúš niečo vymysleli? (Viac o tom píše Russell v stati „Prečo nie som kresťanom“ – Zošity humanistov, č.1, 1998). Preto Nietzsche napísal: „Dobre si si zaklamal, Lev!“ Prečo „Lev“?

Aj Nietzsche parafrázoval cudzí výrok: použil verš zo Shakespearovho Sna letnej noci, ktorý znie: „Well roar’d, Lion!“  (Dobre si zareval, Lev!) – a treba si uvedomiť, že lev je tradične zvierací symbol evanjelistu Marka.

Použitie výrazu o klamaní (pre niektorých dosť tvrdého) odôvodňujem takto:

Pán Hlaváč píše, že (slovenskí) veriaci prírodovedci po novembri 1989 a/ publikovali v časopisoch články ozrejmujúce náboženský svetonázor; b/ že tieto články boli v prílohe Katolíckych novín a iných časopisov; c/ že v predchádzajúcej marxistickej ére sa takto nepísalo. Ani jedno z týchto tvrdení nezodpovedá pravde tak, ako ju mám v pamäti.

Skutočnosť, že 18 príspevkov tohto zborníka pochádza od len 7 autorov, viedla k tomu, že 10 statí musel napísať ten istý autor (prof. Krempaský). S uspokojením konštatujem, že ani na Slovensku nie je veriacich prírodovedcov nadbytok a nepredbiehajú sa v písaní fantázií – ako ani inde vo svete.

A dal som sa do hľadania sľubovanej „postupnej“ publikačnej činnosti. Hneď mi udrelo do očí, že sa Katolícke noviny ani v textoch ani v Literatúre nespomínajú ani raz. Potom som si spomenul, že bola vlastne reč o „prílohe“ Katolíckych novín, ktorú nepoznám; mohla by to byť neznáma mi ALFA (Bratislava 1990, 1992) ? alebo ORGANON F 2 (bez údaja miesta, 1995) či Organon F IV (1997) ? – tento sotva, lebo ide o článok v angličtine; ale aký to chaos v spôsobe citovania!

Články vedcov sa nezaobídu bez citovania literatúry.

Vedec priznáva autorovi novej myšlienky prvenstvo a cituje použitý prameň. Rovnako cituje stúpencov a odporcov tejto myšlienky – tak je to od čias, keď si Galilei vypracoval stratégiu obrany pred útokmi cirkevných hodnostárov a ich pavedeckých prisluhovačov, ktorí ho neúnavne obžalúvali, vieme z čoho.

Teda v zborníku Kresťanstvo a fyzika z 18 príspevkov 13 má literatúru, 5 je bez nej. Spolu je tu 93 citácií (malo by ich byť 94, ale raz vypadlo jedno číslo v poradí), a to 71 zahraničných a 22 slovenských článkov; posledné sú od 13 autorov, takže jeden (prof. Krempaský) sa cituje osemkrát. Ak odpočítame 5 článkov publikovaných v Ríme (SÚSCM, A. Hlinka a iní v rokoch 1968–1980), ostane domácich slovenských článkov iba 17. Ale ...

Na uvedených 22 slovenských článkoch sú zaujímavé roky ich publikácie, ktoré vyzerajú v postupnom slede takto: 1944, 44, 70, 77, 77, 79, 80, 80, 82, 86, 88, 89 – spolu 12; 1990, 90, 91, 92, 92, 92, 95, 95, 96 – spolu 9; jedna citácia je bez časového údaja. Takže sa dostávam k svojej hlavnej námietke, pán Hlaváč: nepodávate dôkazy pre to, čo hlásate: slovenskí veriaci prírodovedci nezapĺňali po roku 1990 „vákuum“, „veľkú medzeru“ v oblasti témy „kresťanstvo a fyzika“ väčšmi, ako to robili pred rokom 1990. Z prvého obdobia ste našli 12 článkov, z druhého len 9. Nezodpovedá teda pravde už prvá veta vášho predslovu, že sa kedysi u nás „prezentovali svetonázorové otázky len (podčiarkujem ja) z pozície ateistickej materialistickej filozofie“. Isteže, absolútne prevládali, ale to je iné ako „len“.

Ponechávam stranou otázku vedeckej kvality článkov, o ktorých je v tejto súvislosti reč. Skutočnosť, že vychádzali v Bratislavských novinách, v Smene a Mladej fronte, priam zakazuje komentár.

Prečo píšem tieto riadky? Prečo sa nedržím rád Američana Stephena Gouldena a Angličana Richarda Dawkinsa, nepúšťať sa do verejných debát napr. s kreacionistami a vôbec s veriacimi ľuďmi, ktorí sa snažia za každú cenu dokázať aj taký nezmysel, ako že pápežova encyklika  Fides et ratio má ten istý cieľ ako snaženie vedcov? Ide im o akýkoľvek osobný, písomný či literárny styk s ozajstnými vedcami. Sú to ľudia, ktorí potrebujú publicitu, kyslík dôveryhodnosti vo svete ozajstnej vedy. Pre ich naivné a ľahkoverné publikum stačí, ak sa ich ľudia vyskytnú na pódiu s ozajstnými vedcami.

„Musí byť niečo na tom, že fyzika dokazuje (alebo možno len pripúšťa?) existenciu najsvätejšej trojice, ak doktor vied a univerzitný profesor Ten a Ten publikuje o tom články, vystupuje v televízii a hovorí v rozhlase!“ 

 Omyl. O tom, akú búrku nesúhlasu vyvolá takéto konštatovanie (a celý rad iných, rovnako o pomstu do neba volajúcich – ich podrobnejší rozbor s komentárom je v článku Adama Romana na s. 3) v normálnom slovenskom publiku, aké úsmevy, či skôr úškrny sa objavia na tvárach (nezastrašených) kolegov fyzikov a iných členov akademickej obce, o tom, že je to pod úroveň serióznej recenzie v časopise, ktorý má sebaúctu, o tom sa bude vytrvale mlčať. No zborník Kresťanstvo a fyzika je na svete a bude sa často a bez ostychu citovať aj v súvislostiach, na ktoré neoprávňuje.

Nemienim preceňovať význam úlohy redaktora, ktorý sa podujal sprístupniť zrozumiteľnosť ťažkých myšlienok fyzikov, ktorí si občas zahrali na filozofov, resp. teológov, ba priam pánov farárov – poviem to priamo, ktorí občas držia nedeľné kázne v dedinskom kostole. Tým menej, že aj pán Hlaváč pri tomto nesplniteľnom predsavzatí rezignoval a nakoniec „ponechal pôvodné znenie“. Veď čože má robiť nielen fyzik, ale aj obyčajný človek s vetou:

„V závratnom procese a sebarozdávaní Boh vydal nielen celý vesmír, ale aj seba samého, aby priviedol k spáse zrnko prachu.“

Či skutočnosť, že sa tu v jednej vete vyskytujú slová pre fyzikálne pojmy prachu a vesmíru, robí z tohto vyznania viery  vedecké pojednanie z oblasti astrofyziky? Mýlil by sa, kto povie, že to nie sú slová fyzika , ale veriaceho. Napísala to veriaca fyzička, a práve o to išlo pri naplánovaní a uskutočnení slovenského vydania zborníka v zmysle celosvetových smerníc šéfa Jána Pavla II. v spomenutej encyklike.

Ja si pod pojmom „kresťanstvo a fyzika“ predstavujem predovšetkým demystifikáciu neba a neúspech dôkazu nadprirodzena. Toto fiasko postihlo nielen kresťanstvo, ale v rovnakej miere aj židovstvo a v súčasnosti sa v hrozivej forme ukazuje nevyhnutnosť a možnosť sekularizácie islamu; malo by sa teda v každom prípade hovoriť o „náboženstve a fyzike“ – keby bolo čo nové povedať. Nielen v rámci tolerancie sú samozrejme prípustné, ale pre historikov, lingvistov, etnológov a i. sú iste aj zaujímavé starodávne rozpravy o rastlinách, zvieratách, medicíne – aj o človeku a jeho vierach. No potom by v našom prípade mali mať zborníky tohto typu názvy „Veriaci a fyzika“ či „Veriaci a biológia“, čo je dosť veľký rozdiel.

Pán redaktor, sľubovali ste mi fyziku – ale týchto šesť strán doc. Majerníkovej je bigotná kázeň až vrúcna modlitba – veď na prvom mieste aj cituje pátra A. Hlinku. Treba ešte niečo dodať o vašej vedeckosti a pravdovravnosti?

Neoimperializmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Ignacio Ramonet

„Toto je veľký deň pre Irak ! “ vyhlásil americký generál Jay Garner pri prílete do zbombardovaného a vyrabovaného Bagdadu, akoby jeho majestátne zjavenie znamenalo zázračný koniec tisíc a jednej pohromy, ktoré postihli starodávnu Mezopotámiu.

Ohurujúca nie je ani tak nevkusnosť až neslušnosť tohto výrazu, ako rezignujúce až apatické spravodajstvo veľkých agentúr o uvedení do úradu muža, ktorého treba titulovať „ prokonzul Spojených štátov “. Akoby nebolo medzinárodného práva. Akoby sme sa vracali do obdobia mandátnych území (1). Akoby bolo celkom normálne, že Washington menuje vysokého dôstojníka svojej armády (vo výslužbe), aby vládol suverénnemu štátu …

Toto rozhodnutie menovať vysokého dôstojníka vládcom v porazenej krajine – bez porady s bábkovými členmi „koalície “ - nepríjemne pripomína praktiky z čias koloniálnych impérií. Ako nemyslieť na lorda Roberta Cliva, ktorý založil anglické panstvo v Indii, lorda Kitchenera komandujúceho armády v Južnej Afrike, alebo generála Lyauteya spravujúceho Maroko? A to sme si mysleli, že politická morálka a dejiny tieto nešváry navždy zapudili!

„ To s tým nemá nič spoločné," hovoria nám. "Toto prechodné obdobie treba porovnávať s činnosťou generála Douglasa McArthura v Japonsku po roku 1945 .“

Nebolo to horšie ? Nebolo vtedy treba atómovými bombami zničiť mestá Hiroshimu a Nagasaki, skrátka apokalypsu, aby sa Amerika rozhodla menovať generála za správcu zeme porazeného protivníka ? To bolo v čase, keď  ešte nefungovala OSN.

Dnes však OSN existuje, aspoň teoreticky (2). A invázia amerických armád (s ich britskými pomocníkmi) do Iraku nijako neukončuje nejakú tretiu alebo štvrtú svetovú vojnu … Ibažeby prezident George W. Bush a jeho okolie považovali atentáty 11. septembra 2001 za ekvivalent svetového konfliktu …

Isteže, generál Garner naznačil, že okupácia nebude trvať večne. „ Ostaneme tu tak dlho, ako bude treba, povedal, a odídeme čím skôr. “ (3). Ale dejiny nás učia, že toto „ ako dlho bude treba“ môže trvať dlho. Filipíny a Portorico obsadili Spojené štáty v roku 1898 pod altruistickou zámienkou „oslobodenia“ týchto zemí spod koloniálneho jarma, no čoskoro sa samy postavili do pozície bývalej vládnucej veľmoci. Potláčali nacionalistické povstania a odišli z Filipín až roku 1946 ; ďalej sa miešali do vnútorných záležitostí nového štátu a pri každých prezidentských voľbách aktívne podporovali kandidáta svojej voľby, nakoniec diktátora Ferdinanda Marcosa, ktorý bol pri moci od r.1965 do r. 1986 … Okupácia Portorika trvá dodnes … A v Japonsku a Nemecku sú ešte 58 rokov po skončení vojny veľké americké vojská …

Pri pohľade na príchod generála so skupinou 450 administrátorov sa vnucuje myšlienka, že v tejto neoimperiálnej fáze dejín sveta berú Spojené štáty na svoje plecia to, čo Joseph Conrad nazval „bremeno bieleho muža“. To, čo veľmoci okolo roku 1918 nazývali „posvätnou úlohou civilizácie“, cieliac na národy, ktoré sú vraj neschopné „vládnuť si samy za ťažkých podmienok moderného života ." (4)

Neoimperializmus Spojených štátov obnovuje rímsku koncepciu morálnej dominancie, založenej na presvedčení, že slobodný trh, globalizácia a šírenie západnej civilizácie sú dobré pre každého na celom svete. S morálnou dominanciou ide ruka v ruke dominancia vojenská a masmediálna. Postihujú národy považované za viac alebo menej menejcenné (5).

Po zvrhnutí ošklivej diktatúry sľúbil Washington vybudovať v Iraku príkladnú demokraciu, ktorej žiarenie, zosilňované impulzmi z centra nového Impéria, vyvolá pád všetkých autokratických vlád v tejto oblasti. James Woolsley (6), bývalý riaditeľ CIA a blízky spolupracovník prezidenta Busha, nás uisťuje, že to postihne aj Saudskú Arábiu a Egypt …

Dá sa takému sľubu veriť ? Samozrejme, že nie.  Donald Rumsfeld, minister národnej obrany sa preto aj poponáhľal spresniť situáciu dodatkom, že „Washington neuzná v Iraku islamskú vládu ani v tom prípade, že by si to priala väčšina Iračanov a že by to bol výsledok volieb (7)“. Ale to je stará poučka z dejín : Impérium vnucuje porazenému svoje zákony.

No existuje aj iná poučka :

Kto žije z impéria, zahynie na impérium.

*  *  *

Poznámky

(1)  Na konci Prvej svetovej vojny považoval americký prezident Woodrow Wilson dovtedy používaný výraz „protektorát“ za príliš kolonialistický a nahradil ho výrazom „mandátové“ územie.

(2)   Hoci niektorí najfanatickejší „sokoli“ vo Washingtone, napríklad Richard Perle, už ohlasujú jej „pád“.

(3)  El País, Madrid, 22. apríla 2003.

(4) Y. Lacoste, Dictionnaire de géopolitique, Flammarion, Paris, 1993, s. 964.

(5)  V tomto ohľade postoj Francúzska a Nemecka, ktoré sa postavili proti vojne proti Iraku, umožnil vyhnúť sa tomu, že by arabská verejná mienka považovala tento konflikt za „konflikt civilizácií“.

(6)  The International Herald Tribune, Paris, 8. apríla 2003.

(7)  El País, tamže. -  LMD, máj 2003.

Prameň: Ignacio Ramonet, Néoimpérialisme, Le Monde diplomatique, č. 590, s. 1, máj 2003

Zrada penzijných fondov na dôchodcoch

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Martine Bulardová

Vo Francúzsku organizovali všetky odborové združenia 13. mája 2003 generálnu stávku na protest proti sociálnej regresii v oblasti dôchodkov. Na plnú penziu bude treba pracovať 40 rokov miesto 37 a pol; zníženie príjmu bude viac ako 20 %; od roku 2008 sa počíta s ďalším predĺžením doby prispievania. A vláda chce rozšíriť plány sporenia na dôchodok v čase, keď anglosaské penzijné fondy krachujú.

Pre mnohých sa vyparili nielen sny o zbohatnutí na burze, ale aj nádeje na dobrý dôchodok v starobe. Dosvedčí to p. Maurice Jones, britský občan a typický zamestnanec. Začal pracovať vo veku 16 rokov a silou svojich rúk prešiel všetkými stupňami hierarchie až po riaditeľa pradiarne textilného giganta Lister & Co.  Celý život platil príspevky na penzijný fond svojej firmy. Má 64 rokov, ale na odchod do dôchodku nemôže pomýšľať: musí, ako sa vyjadruje, "ďalej pracovať, aby vyšiel od prvého do posledného". Jeho podnik skrachoval a zobral so sebou aj penzijný fond; peniaze, ktoré ukladal dlhšie ako tridsať rokov, sa vyparili. Nemá nič. (Jonesovu výpoveď cituje Eric Pfanner v International Herald Tribune, Paríž, 3. marca 2003.)

Pani Digna Showersová je administratívna asistentka  u firmy Enron v USA už viac ako osemnásť rokov. Jedného pekného dňa v decembri 2001 jej povedali, že má presne "pol hodiny na zbalenie svojich vecí a môže ísť". (Aj s inými zamestnancami firmy Enron to dosvedčuje na stránke združenia "Nikdy viac Enron": www.nomoreenrons.com). Jedným razom stratila zamestnanie, nemocenské poistenie, životnú poistku a dokonca aj právo na dôchodok, hoci v priebehu rokov zaplatila penzijnému fondu vlastnej firmy asi 400 000 dolárov (t.č. viac ako 450 000 eur). Musí sa uspokojiť s paušálnou sumou 13 500 dolárov od verejného garančného fondu pre dôchodky - Pension Benefit Guaranty Corp. - PBGC. V Anglicku a inde niečo podobné ani neexistuje.

V štátoch, kde sa dôchodkové zabezpečenie kapitalizáciou píše veľkým písmenom (predovšetkým USA, Veľká Británia a Holandsko), koluje množstvo podobných historiek. A predsa sa ešte nedávno práve tento typ dôchodkového zabezpečenia vychvaľoval ako zázračné opatrenie, ktoré malo priniesť bezpečnosť, istotu a prosperitu dôchodcom, zneisteným ťažkosťami systému zabezpečenia dôchodkov prerozdelením, trpiacim dôsledkami demografického šoku.

Samozrejme, situácie nie sú vždy také dramatické. Často existuje verejný dôchodok, ktorý (trochu) zmierni škodu. Základná penzia nepredstavuje však viac ako 20 % zárobku v aktivite v Anglicku, 35 % v USA a kolíše od 40 % pre dvojicu s priemerným zárobkom do 70 % pre jednotlivca, ktorý pracoval za minimálnu mzdu, v Holandsku. Konečný výsledok znie, že pre mnohých dôchodcov v týchto štátoch sa ich budúce penzie rúcajú paralelne s finančnými trhmi.

Sklz už dosahuje gigantické rozmery: podľa amerického audítorského kabinetu Watson Wyatt sa hodnota svetových dôchodkových fondov v rokoch 1999 až 2002 znížila o 2 800 miliárd dolárov - to je desaťkrát viac ako ročný rozpočet Francúzska. Ekonóm Christian E. Weller vyhodnotil priemernú stratu americkej domácnosti žijúcej z penzijného fondu na 43 %. ("Dôchodok v nedohľadne", v Economic Policy Inst., Wash., august 2002). Ale to nie je všetko.

Penzijné fondy fungujú podľa rozličných mechanizmov. Zjednodušene sa dá povedať, že existujú dve kategórie: fondy s pevným výnosom a fondy s pevným príspevkom. Prvé zaručujú poistencovi dôchodok, ktorý garantuje zamestnávateľ (často 70-75 % zárobku v aktivite). Pre poistenca by bol výsledok skoro rovnaký ako pri dôchodku na základe prerozdeľovania, len s tým rozdielom, že firma vybrané príspevky umiestni na burze, resp. za ne neraz kúpi vlastné akcie. Ak však firmu postihne bankrot, je tu katastrofa; to sa stalo v Enrone.

Vo fondoch s pevným príspevkom nemá "poistenec" nijakú zábezpeku. To, čo má dostať na konci závodnej dráhy, závisí úplne od úrokovej miery a kurzov akcií v čase jeho odchodu do dôchodku. Celé riziko spočíva na jeho pleciach.

Výpomoc pre chudobných, dôchodok pre bohatých

Členstvo v obidvoch druhoch fondov je dobrovoľné, ale prístup majú len zamestnanci v stabilnom postavení (to je v Amerike v súkromnom sektore jeden z dvoch). Tí, čo majú len termínované zmluvy, alebo pracujú na čiastočný úväzok, môžu skladať príspevky na účet osobného sporenia; najčastejšie na to nemajú prostriedky.

Pôvodne boli najrozšírenejšie penzijné fondy s pevným výnosom a ich účelom bolo doplniť verejný dôchodok. V Spojených štátoch má toto krytie ešte asi 80 % verejných zamestnancov, no len 20 % pracovníkov v súkromnom sektore. Zamestnanci platia svoje príspevky, zamestnávatelia pridajú svoj diel (spravidla oveľa nižší) a všetko sa to investuje na burze.

V deväťdesiatych rokoch početné riaditeľstvá podnikov využili burzový boom a prestali prispievať do spoločného hrnca. Dávali prednosť uloženiu peňazí do akcií, ktorých hodnota stúpala priemerne o 15 % ročne, čo aj v najhoršom prípade zaručovalo zdvojnásobnenie kapitálu v priebehu päť rokov.

"V časoch burzovej bubliny," vysvetľuje p. Alistair McCreadie, analyzátor u spoločnosti ABN Amro, "firmy brali príspevky svojich zamestnancov do penzijného fondu a používali ich na platenie dividend akcionárom alebo na rozdeľovanie bonusov. Teraz zízajú do obrovských jám deficitu." (Už citovaný IHT).

Penzijné fondy  veľkých automobilových spoločností vykazujú priepastné deficity: v roku 2002 Ford 14,4 miliárd USD, General Motors 17 miliárd USD.

Hodnotiaca agentúra Standard and Poor odhaduje, že v Európe desať z najdôležitejších firiem riskuje vážne ťažkosti s veľkými deficitmi svojich penzijných fondov, vrátane nemeckého giganta Thyssen Krupp a francúzskeho Arcelor (bývalý Usinor) a Michelin. Prirodzene, zapchávanie týchto dier sa prejaví na konečnom zisku, ktorý bude nižší; to bude mať za následok pokles kurzu akcií, takže sa zníži výnos penzijného fondu, ktorý tieto akcie vlastní, čiže zvýši sa jeho deficit atď.

Niektoré spoločnosti jednoducho skladajú účty a vyhasujú bankrot, aby sa vyhli strhnutiu do tohto skazonosného víru. V Spojených štátoch využívajú zákon o bankrotoch (kapitola XI) aby si vymohli "moratórium" (odklad) svojich sociálnych podlžností. Preberie ich štát. Vlani prevzal už spomínaný americký garančný fond PBGC do svojho stavu 180 000 cudzích dôchodcov; ak mal v roku 2001 prebytok 7,7 miliardy USD, už v septembri 2002 mal deficit 3,6 miliardy USD (The New York Times, 31. jan. 2003).  V krátkom čase sa očakáva deficit 11 miliárd USD.  Vcelku platia zamestnanci dvakrát: raz do penzijného fondu, ktorý skrachuje, a súčasne sa z ich daní vytvára verejný garančný fond.

Väčšina podnikov v súčasnosti zatvára dvere do fondov s pevným výnosom a neberie do nich nových zamestnancov. Zamestnávateľ má tak dvojitú výhodu: platí menší príspevok a  riziko nesie zamestnanec. Celkový počet zamestnancov s dôchodkom krytým fondom s pevným výnosom klesol zo 43 % v r. 1975 na menej ako 20 % v r.2000.

Podobne sa vyvíja situácia aj vo Veľkej Británii. Distribučná firma Sainsbury's ide zvýšiť všetky dôchodkovépríspevky o 7 %. Automobilka Honda už zatvorila svoj fond s pevným výnosom, ide posunúť odchod do dôchodku zo 60 na 62 rokov a znížiť všetky platy a mzdy priemerne o 2,2 %. Anglické penzijné fondy ako celok žiadajú uzákonenie odchodu do penzie vo veku 70 rokov a pomoc štátu pri plnení svojich pokladníc.

Skutočnosť je tu aj inde taká, že vlastne netreba dekréty na modifikáciu veku odchodu z aktívneho života: kto nemá z čoho vyžiť, nemá ani možnosť prestať pracovať a tak rád ostáva vo svojom podniku, kým môže, alebo si hľadá drobné zamestnanie niekde inde. Asi štvrtina (23 %) príjmov Američanov starších ako 65 rokov pochádza z momentálnej práce. Jeden z piatich Angličanov starších ako 65 rokov žije na úrovni pod prahom chudoby.

V ostatnej Európe neexistujú penzijné fondy ešte dosť dlho, aby mohli narobiť toľko škody. Objavujú sa už všade - v Nemecku a Taliansku má 10 % zamestnancov pripoistenie na podklade šetrenia s pevným príspevkom.

Vo Francúzsku je v živej kolektívnej pamäti pohroma s "ruskými pôžičkami" spred prvej svetovej vojny a devalvovanými štátnymi úpismi po druhej svetovej vojne, takže takéto a podobné ukladania peňazí sa stretávajú skôr s nedôverou ako s nadšením. Aby obišiel túto prekážku, vynašiel p. Laurent Fabius už pred rokmi pomenovanie "mzdové šetrenie", a rád by z toho mal "penzijný fond na francúzsky spôsob". Bolo to na začiatku burzového debaklu a v plnej kampani prezidentských volieb v apríli 2002: temer všetci kandidáti - vrátane kandidáta Národného frontu - sa vyslovovali za vytvorenie fondu mzdového šetrenia na dôchodok. Iba traja - Robert Hue (komunista), Olivier Besancenot (zelený) a Jean-Pierre Chevenement (ľavičiar) boli otvorene proti.

Súkromné systémy, ktoré prídu draho štátu

Zdravý rozum radí odložiť tieto projekty do starých krabíc. Aj F. Cornut-Gentille, poslanec za Hnutie za prezidentskú väčšinu, hovorí, že "nie je na mieste hovoriť o penzijných fondoch v čase, keď sa burza zosypáva". Premiér Raffarin o tom hovorí málo, ale vo všetkých jeho písomných projektoch sú penzijné fondy uvedené hrubými literami. Občas upozorňuje, čo je na trhu. A tí, čo majú na to prostriedky, v obavách pred malými penziami sa upisujú. Objem životných poistení sa nadul v roku 2000 na asi 739 miliárd eur. Mzdové šetrenie, o ktorom sme hovorili, do konca osemdesiatych rokov takrečeno neexistovalo, dnes má na svojom konte 55 miliárd; a fondy typu kapitalizácie (Préfon pre štátnych zamestnancov) spolu s fondami s pevným príspevkom nazbierali 120 miliárd eur. Tento vývoj skrýva v sebe viacero nebezpečenstiev.

V prvom rade je veľmi nerovnostársky. Vo Francúzsku má finančné úspory (akéhokoľvek druhu) 12 % rodín; z nich má 32 % mesačný príjem viac ako 3 800 eur, 4 % len 750 až 1 200 eur. Závažnosť nerovnosti sa takto zvyšuje.

Proti tomu odporúča supermarket Carrefour "personalizovanú diagnózu potreby doplnku dôchodku", na základe ktorej sa určí výška príspevku, ktorý by sa mal odvádzať do fondu. A ženy, ktoré sa dožívajú vyššieho priemerného veku, by mali podľa tohto systému platiť viac. Keby však mala byť výška dôchodku natoľko individualizovaná, ako by pochodil poistenec, ktorého postihne dlhodobá choroba, napr. aids alebo rakovina? A nehrozia tu genetické testy pre uchádzačov o zamestnanie, ako sa to už deje v niektorých amerických podnikoch?

Penzijné fondy nemajú zázračné riešenie pre demografický problém a nahovárajú nám, že práve on je jadrom problému dôchodkového zabezpečenia. Americký Ford v priebehu posledných 20 rokov masívne prepúšťal zamestnancov a dnes má jeho penzijný fond jedného aktívneho zamestnanca na jedného dôchodcu; u General Motors je pomer jeden aktívny na dvoch dôchodcov.  Takisto ako pri systéme dôchodkov na základe prerozdeľovania, sú štyri riešenia: vytvoriť nové zamestnania, aby sa tento pomer zlepšil; zvýšiť príspevok zamestnávateľov (čo patróni odmietajú); zvýšiť príspevky tých, čo pracujú; alebo znížiť penzie.

Chýrny americký penzijný fond Calpers musí čeliť v roku 2005 nevídanému vzostupu počtu nových dôchodcov. Aby mal z čoho platiť, bude musieť masívne predávať akcie, ktoré vlastní, čo povedie k zníženiu ich ceny na burze. Hodnota fondu sa podstane zníži a povedie to k zvýšeniu príspevkov. To je vlastne pravá príčina, prečo americkí finančníci bojujú za tvorbu penzijných fondov v Európe a všade inde na svete: hľadajú kohokoľvek, čo by kúpil tieto ich "hodnoty", masívne vrhané na trh. Európski pracujúci majú prispievať na amerických (najbohatších) dôchodcov …

Tieto systémy favorizujú sociálnu neistotu: človek vie, čím prispieva, no nevie, čo raz dostane. Vedúci fondov mávajú grafmi, tabuľkami a štúdiami, dokazujúcimi, že dlhodobo akcie vždy prinášajú zisk. No v skutočnosti všetko závisí od chvíle odchodu do dôchodku. Ak sa to deje v čase, keď je burza v dobrom zdraví, bude výpočet dôchodku vrcholiť; v čase burzovej pohromy bude dôchodok podstatne nižší. Spomínaný Ch. E. Weller vypočítal, že zamestnanec, ktorý platil príspevky 40 rokov a v roku 1966 išiel do dôchodku, zdvojnásobil svoj vklad. O desať rokov neskôr bol dôchodok len 40 % toho, čo zamestnanec vkladal.

Nejeden slušný zodpovedný pracovník penzijného fondu  to uznáva: "Aj keď niekto drží akcie veľmi dlho, dvadsať až tridsať rokov, môže byť výsledok ich výnosu negatívny." To je zásadný rozdiel medzi dôchodkovým zabezpečením kapitalizáciou a prerozdeľovaním: prvý podlieha rozmarom trhu a nemôže zabezpečiť istotu; za druhý ručí štát, jeho aktíva a celá spoločnosť - ten to môže v oveľa vyššej miere.

Nakoniec treba priznať, že všetky súkromné systémy stoja štát veľmi veľa. V roku 2002 obnášali úľavy na daňových poplatkoch a príspevkoch, poskytnuté vo Francúzsku systému mzdového šetrenia, polovicu deficitu Sociálnej poisťovne (4,5 miliárd eur); podľa slov p. Chanuho, poradcu odborového združenia CGT pre veci dôchodkov, je to "kanibalizácia dôchodkového systému", ktorý takto stráca kapacitu pomáhať tam, kde treba. Vláda a pravicová väčšina v parlamente však pripravujú ďalšie úľavy, aby povzbudili vklady do fondov. Komentár p.J. Nikonoffa, prezidenta organizácie Attac: "Z toho majú úžitok len bohatí, a najbohatší majú najväčší úžitok; šetrenie nie je aktuálne dnes, keď štát trpí na dôsledky útlmu spotreby.“

Dôchodkové zabezpečenie kapitalizáciou je nielen ekonomicky absurdné, sociálne nebezpečné a morálne nespravodlivé. Jeho všeobecné rozšírenie pravdepodobne povedie k implózii dôchodku na podklade prerozdeľovania, ktoré je v každom prípade istejšie a účinnejšie.

*  *  *

Prameň: Martine Boulard, Les retraités trahis par les fonds de pension, Le Monde diplomatique, č. 590, s. 4-5, máj 2003

Preložil Rastislav Škoda

Divný Janko a zbojníci

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Margrit Sprecherová

Iracká vojna, zlosť na Ameriku a jeho najnovšia útočná kniha „Noví vládcovia sveta“ urobili profesora sociológie Jeana Zieglera najžiadanejším Švajčiarom – v cudzine.

Začiatok vojny ho zastihol na pôde badenbadenskej televízie. Náhlivo sa zakrádal slabo osvetlenými chodbami v pravej ruke s bzučiacim holiacim strojčekom, v ľavej s čerstvou košeľou pre najbližšie vystúpenie v televízii. Potom – naraz prudké zastatie. Strašná predstava: „Americký generál ako guvernér v Bagdade, v meste kalifov!“ Jeho tvár vyjadruje zhrozenie, ktoré chýba u jeho sprievodcov. Tí znepokojene sledujú hodinové ručičky. Jean Ziegler sa oneskoruje, ako často, ale odkedy je vojna, ešte dlhšie necháva na seba čakať. Miestny rozhlas umiestnil svojich špiónov až na kraj lesa, aby hlásili jeho príchod. Rai 1 a Rai 3 vlečú hosťa hneď do maskérne, keď sa tento konečne objaví – a ide dráždivo rozvážnym krokom roľníka na svojej hrude. Ostatné stanice ho ani na sekundu nespúšťajú z očí, obávajúc sa jeho zašepkania

„Za chvíľu sa vrátim“. „Chvíľa“ môže u Zieglera trvať aj hodinu.

Keď je konečne tu, nevyčarí nikto na svoju tvár krajší prejav viny; nikto nezahrá presvedčivejšie skrúšeného hriešnika. A vždy sedí slušne a riadne učesaný v kruhu diskutujúcich, má dokonca viazanku, ktorú vytiahol z ktoréhosi vrecka. Zúčastnene sa nakláňa k spoluhráčom a spoľahlivo oživuje rozhovor početnými „zbojníkmi“, „supmi“ a “podliakmi“. Kedysi tým mal na mysli švajčiarskych bankárov. Dnes sú to Američania, Svetová organizácia obchodu a Medzinárodný menový fond, ktorých žoldnieri sedia so svojimi laptopmi v luxusných hoteloch a na svet sa pozerajú cez tieňované sklá svojich limuzín. Kto je v službe chudobných stále na cestách, ten sa naučil získavať priazeň publika drsne výstižnými obrazmi.

Vojna robí Jeana Zieglera t.č. najžiadanejším Švajčiarom v zahraničí. Ešte nikdy sa preklínanie vražedného kapitalizmu tak nehodilo do každodennej aktuality ako dnes. Ešte nikdy neprišla na trh žiadna kniha tak vhodne, ako jeho práve expedovaný nemecký preklad „Noví vládcovia sveta“. Včera hovoril v Štutgarte a Mainzi, zajtra a pozajtra bude novinárom rozdávať po polhodine v Miláne a Ríme. Večer mu na rímskom Kapitole starosta Valter Veltroni pripne záslužnú medailu. Ďalšie termíny na obrazovke posúva pred sebou ako báger zeminu.

Samozrejme chcú najčastejšie vedieť, ako to vtedy bolo so Saddámom Husajnom. Ako letel v roku 1990 do Bagdadu, aby oslobodil tri tucty rukojemníkov. Ako vysedával celé dni v hoteli a čakal, kým konečne prišlo auto a cez „kanónmi vyzdobený park“ ho previezli do Saddámovho paláca. Ako mu tlmočník zdôrazňoval, aby sa neopovážil Saddáma prerušiť. Ako Saddám naraz vystúpil z tapetovaných dverí a zapôsobil naňho „dobrosrdečnou rozvážnosťou a pôsobivosťou“. A ako si to potom  Ziegler, naspäť v hoteli a opäť pánom svojich zmyslov, „celú polhodinu“ zmýval z rúk pomyslenú krv.

Jean Ziegler môže poslúžiť aj ďalšími členmi Husajnovho klanu. Napríklad jedným 39-ročným Sadámovým synovcom, ktorý už roky žije v Ženeve so študentským preukazom, hoci „dosiaľ nepoložil nohu na pôdu univerzity“. Alebo inou aktuálnou prominenciou, bin Ládinovym nevlastným bratom Yeslamom bin-Ládinom, ktorý je zodpovedný za financie rodinného impéria. Pred rokom chýbal len vlások a bolo by došlo k pikantnému stretnutiu. Firma Carlyle, činná v ťažkej vojenskej výzbroji, pozvala do ženevského hotela „Le Richemont“ veľmi vybranú spoločnosť a jej veľkoakcionári bin-Ládin ako aj veľkoakcionár George Bush senior prijali pozvanie. Bushovci a bin-Ládinovci dôverne uprostred najlačnejších multimiliardárov – keby sa boli stretli, pri symbolike tohto obrazu sa Jan Ziegler strasie kyslým  úsmevom.

Svet na pokraji priepasti.

Keď dorozprával túto anekdotu, odstavila reportérka mikrofón. Ešte nepadlo slovo o svetovej diktatúre finančného kapitálu, tým menej o jeho novej knihe. Takto prinútený náhle onemieť prizerá Ziegler, ako si reportérka skladá svoje papiere, spokojná s jeho vtipnými historkami. Ťažké viečka sa mu privrú a mrmle s miernou výčitkou v hlase: „Kniha by bola bývala dôležitá, musí sa dostať medzi ľudí.“ Nie azda z márnomyseľnosti alebo ziskuchtivosti. Veď honorár, ako všetky jeho honoráre, ide na konto detského pomocného fondu Terre des hommes (Zem ľudí). Svet by mal vedieť, ako je to s ním – je na okraji priepasti. Alebo, podľa Kanta: na prelome času. „Ak bude prípad Ameriky v Iraku školou, môže zajtra Putin beztrestne vpochodovať do Gruzínska alebo Sharon do Jordánska!“

„Nových vládcov sveta“ vidí Jean Ziegler v 200 najväčších transkontinentálnych firmách, ktoré sú mocnejšie, ako ktorýkoľvek kráľ či cisár v minulosti. Hnaní „túžbou po moci, lakomosťou a omamom bezhraničnej rozkazovačnosti“ zdrapili do svojich pazúrov za pomoci amerických bombardérov B-52 už tretinu sveta. Všetko podľa receptu úvodnikára New York Times  Thomasa Friedmana: „Neviditeľná ruka trhu potrebuje viditeľnú päsť amerických ozbrojených síl.“

Ostré rozhorčenia

Sú vitálni a plní nápadov – aj z nešťastí vedia vytĺcť ohromné bohatstvo. Dokazuje: Amerika si necháva platiť svoje vojny porazenými; multimiliardári inkasujú najprv pri predaji zbraní a potom pri znovuvýstavbe. Ich kapitál plynie vždy tam, kde sa ukazujú najvyššie zisky. Noví vládcovia sú ignoranti, lebo nepoznajú, ako všetci ignoranti, nič okrem vlastného sveta. Sú pokrytci, lebo merajú dvomi mierami. Sú diktátori, lebo očierňujú a vedú vojny s ľuďmi, ktorí majú iné ideály  a ciele – to sú pre nich teroristi. Robia zo sveta jedinú akciovú spoločnosť, a.s., ktorej prekvitanie je dôležitejšie ako samobytnosť štátov alebo prežitie planéty. Národy, ktoré sa nehodia za zákazníkov – medzi nimi Kurdov a Palestínčanov – nechajú vykántriť susedmi alebo napospas hladu.

Dôsledky sa dajú vyjadriť číslami. Jean Ziegler ich vyklepáva s rastúcim rozhorčením na svojom mechanickom písacom stroji: každých šesť minút niekto oslepne pre nedostatok vitamínu A. Jedna miliarda ľudí nemá čistú pitnú vodu. Ročne umrú štyri  milióny detí na črevné choroby. Denne umrie 100 000 ľudí od hladu. 81 zo 100 najchudobnejších štátov za posledný rok ešte schudobnelo. Pätina sveta trpí podvýživou, hoci zdroje by stačili pre dvojnásobný počet ľudí a „svet sa pod váhou svojich pokladov priam rúca“.

Množstvo čísiel a nahromadených neprávostí núti náhodného čitateľa kapitulovať. Jean Ziegler nás neušetrí ani od osudu afrických kurčiat, ani od brazílskych väzňov. Pre protivníkov globalizácie je jeho nová kniha povinným čítaním, pre mladých, čo po prvý raz navliekajú tričko s nápisom „Peace – Mier“ nevyhnutnou muníciou. Konečne jeden dospelý, čo verí, že svet sa dá zmeniť, a to, prosím, subito! Rebelant s horúcim srdcom miesto nudne opatrného politika typu CDU-istu Wolfganga Schäubleho, ktorý pri ostrých útokoch Zieglera v diskusii na 3-sat namrzene zošpúlil svoje citlivé ústočká: „Čo chce vlastne tento chlapík? Aj ja som proti zabíjaniu vo vojne – ale čo musí byť, to musí byť!“

„Katolícky obmedzenec“, vrčí si pri rozchode účastníkov rozhovoru Jean Ziegler a nenápadne sa stratí v kancelárii moderátora a pápeža alternatívnej energie Franza Alta. Tam sa zelenajú všetky kúty: ako vtáčie hniezdo stojí uprostred džungle rastlín písací stôl. Po hodine krúži Franz Alt čoraz nervóznejšie okolo svojho pracoviska. Jean Ziegler zakrýva slúchadlo a tlmene šepká: „OSN!“

História mu dáva za pravdu.

Vysoké telefónne účty patria u Zieglerových hostiteľov ku kolaterálnym škodám. Odporca mobilov sa vrhá na každý aparát, ktorý zbadá. Nespočetných priateľov musí ubezpečovať o svojich sympatiách. Švajčiarov je medzi nimi málo. Niet sa čomu čudovať, lebo ako poslanec parlamentu za ženevskú sociálno-demokratickú stranu nadával svojim kolegom, že sú „obyvatelia zlodejských jaskýň v službách ekonomiky“ a názvy jeho bestsellerov znejú ako preklínanie vlasti na pokračovanie: „Švajčiarsko perie belšie“, „Švajčiarsko nemožno podozrievať“, „Švajčiarsko, zlato a mŕtvoly“.

Švajčiarsko mu to dodnes nezabudlo. V cudzine džetuje Jean Ziegler od termínu k termínu, doma je odpojený. V Afrike znie jeho meno ako Pestalozzi alebo Dunant; Nemci ho oslovujú „Pán profesor“, Francúzi ho pozvali na Sorbonnu a dali mu rytiersky kríž; vo Švajčiarsku sa mu cíti každý novinársky učeň nadradeným. Podľa jedného zürišského reportéra „kváka“, „dychčí“, „fučí“, „brble“. NZZ (Nové zürišské noviny, najčítanejšie) zistili, že jeho diela sú „v najlepšom prípade ambiciózna próza robotníckeho boja“ a ako taká pod úrovňou ich recenzie; ani svoje inzerátové stránky nechcú nechať pošpiniť jeho menom. Samozrejme majú všetci svoje dôvody. Pre intelektuálov je so svojím dôverným „Však vieš!“ príliš ľudový, pre ekonómov je naivný svojou vierou, že globalizáciu možno zastaviť. Pre vlastencov je smradom, čo vezie fúru hnoja cez salón, pre pravičiarov je nevychovaným deckom, ktoré ruší seriózne rozhovory dospelých nemiestnymi poznámkami. A podrobnosťami posadnutí puntičkári (Ziegler ich volá kramármi) mávajú drobnými chybičkami. Raz nazval Jean-Pierra Pierre-Jeanom, raz si pomýlil UBS s CS.

Nič mu nepomáha, že dejiny mu dodatočne často dali za pravdu. Bol prvý, čo Pinochetovu juntu označil za „fašistickú“. V Ženeve si tým vyslúžil odsúdenie za ohováranie. Dnes vyslovujú tú mienku aj vlády. V roku 1998 varoval v knihe „Barbari prichádzajú“ pred nástupom mafie; v roku 2003 zavraždila mafia srbského ministerského predsedu Džindžiča. Ako otvorený kritik bánk a bankového tajomstva (ukradnuté zlato! špinavé peniaze!) bol dlho označovaný za vlastizradcu. V dôsledku dôkazu existencie „zlata mŕtvych“ (židovských obetí nacizmu) vo švajčiarskych bankách sa prepadla povesť našich bánk a aj ich burzové kurzy. Bankovým tajomstvom lomcoval Jean Ziegler desiatky rokov, konečne už nie je posvätné. Boss Credit Swiss, jednej z dvoch najväčších švajčiarskych bánk, Lukas Mühlemann, bol obvinený, že bol členom správnej rady jednej argentínskej banky, umožňujúcej pranie špinavých peňazí.

 Mnohí by sa už boli zosypali pod váhou urážok a miliónových pokút. Kto však má pred očami - ako Ziegler - stále len nesmiernu nespravodlivosť vo svete, nesmie sa nechať ovplyvniť osobnou kritikou; najviac, ak ho to môže zarmútiť. Potom vyzerá Jean Ziegler ešte rozrušenejší, jeho reč je ešte vláčnejšia a jeho pohľad ešte tmavší.

Zore na obzore

Práve tak málo sa ho dotýka pochvala. „Stalo sa mi, že som v hlbokej Afrike stretol bývalého študenta, ktorý ma ubezpečoval, že kvôli mne pracuje pre Červený kríž; zato druhý sa stal poradcom pre výnosné ukladanie veľkých obnosov v CS.“ Samozrejme je hrdý, že ho Afričania zavolali ako „osobitného spravodajcu pre otázky výživy“ do OSN v Ženeve. Po dvoch rokoch jeho nadšenie klesá. Ako školák sa poneviera okolo ponurej budovy Vysokého komisariátu OSN; kancelárie byrokracie nie sú jeho vec; tam sa ľahko zamotáte do pavučín diplomacie. A potom sa cítite ako baletný tanečník na vojenskej akadémii. Hovorí teda s Victorom Hugom:

„Nenávidím v všetky cirkvi, ľúbim ľudí a verím v boha“.

Jeho vplyv je obmedzený a je si toho vedomý: „Tento post je to, čo z neho urobím.“ Pre vkus Spojených štátov robí z toho príliš veľa. Napríklad vlaňajší Svetový deň výživy v októbri. Jedna mladá novinárka položila na tlačovej konferencii otázku: „Čo si myslíte o prezidentovi Zambie, ktorý nedovoľuje pestovať géntechnicky zmenené obilie?“ Odpoveď Jeana Zieglera: „Nielen Európa, aj Afrika má právo pochybovať o genetickej technológii.“ O týždeň stálo v zambijských novinách: „Aj OSN potvrdzuje, že géntechnické obilie je otrávené.“ A pri najbližšej valnej hromade OSN zúria Američania a vinia Zieglera z najhoršieho hriechu v prostredí OSN: „prekročenie poverenia“. A tak bol Jean Ziegler nielen spoluzodpovedný za hladomory v Afrike, ale aj „pochyboval o veľkorysosti amerického ľudu“. No táto spočíva podľa Zieglera v tom že roľníci musia teraz platiť za každé osivo patentné poplatky americkej firme Monsanto.

V poslednom decembri pozval generálny tajomník Kofi Annan Jeana Zieglera do novozaloženého osobitného výboru pre Irak. „Obávame sa, že bude pol milióna mŕtvych a ťažko ranených – o 200 000 viacako v prvej golfskej vojne.“ Výbor počítal aj s pol miliónom utečencov. Medzitým boli čísla korigované: „Ľudia síce nenávidia Sadáma, ale majú príliš radi svoju vlasť, než aby ju opustili.“ Ziegler priznáva, že v OSN je nálada stiesnená. Po zauchu od Ameriky dodáva sebavedomie len protest miliónov ľudí na uliciach, ktorý demonštrujú za celosvetové medzinárodné právo a tým posilňujú stanovisko OSN. Jean Ziegler vidí zore na obzore džungľového kapitalizmu: „Aká sila, aká spontánnosť! A všetko bez strnulej organizácie nejakej politickej strany alebo odborovej organizácie!“

Bez dychu vrazil do haly ženevského hotela „Prezident“ – do pôsobivého  behu sa pustil asi až pred dverami – a ešte stojac rozpráva novinky zo zhromaždenia OSN: Spojenci sa zdráhajú povoliť koridor a prestávku v bojoch pre humanitárnu pomoc. „Strašidelné!“ a Zieglerove oči blúdia po hale; svoje vety vie spamäti. Naraz objaví Ben Bellu, muža, ktorý oslobodil Alžír od koloniálnej moci Francúzska. Veľmi krátko bol prvým prezidentom Alžírska, potom veľmi dlho väzňom – 23 rokov. Muži sa objímajú, ohmatávajú, blízkosť vyvoláva spomienky. Po dvoch vetách je Ben Bella pri Iraku. O víťazstve Američanov, hovorí, sa nedá pochybovať. Ale nebudú vedieť vládnuť tomuto ľudu:

„Iračania, potomci Sumérov ...“ – a, dodáva Jean Ziegler, „ národa, ktorý vynašiel písmo! Kde žili Adam a Eva!“

Obidvaja sa smejú, stoja na svojom ostrovčeku spomienok, zaľudnenom osobami ako Sartre, Mandela, Mao, Che Guevara, Gaddafi, Arafat a Castro, všetko osobní známi obidvoch. Tvár Jeana Zieglera zaplavujú romantické pocity. Melancholický ovál Ben Belu žiari od radosti nad stretnutím. Poslední očití svedkovia veľkého boja proti imperialistom – na perzskom koberci päťhviezdičkového hotela. 

*  *  *

Prameň: Margrite Sprecher, Jean und die Halunken, Weltwoche  č. 14, 2003.

Kanada sa sekularizuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Clifford Kraus

Francúzsko-kanadský autor Yan Martell sa priznal, že v pripravovanom kanadskom vydaní svojho románu „Život Pí“ zmenil text niektorých kapitol z obavy, že by mohol uraziť Kanaďanov ich náboženským obsahom.

„Amerika je veľmi nábožná, skoro puritánska“, vyjadril sa v interview pre Týždenník vydavateľa. „V Kanade triumfuje sekularizmus a hovoriť o náboženstve bez cynizmu a bez irónie vyvoláva prinajmenšom všeobecné začudovanie.

Martellov komentár poukazuje na skutočnosť, že americká a kanadská spoločnosť sa vyvíjajú opačným smerom aspoň v jednom vitálnom aspekte, čo aj majú rovnakú reč a geografickú polohu.

Pri nedávnom prieskume Pewovho výskumného centra vzťahu ľudí a tlače vo Washingtone sa zistilo, že náboženstvo hrá významnú rolu  v živote len 30 % Kanaďanov, ale až 59 % Američanov.

Pri jednom prieskume ešte v roku 2000 udalo len 21 % Kanaďanov, že chodia pravidelne do kostola – to ja asi polovica postihu Američanov, ale ešte stále viac ako návštevnosť kostolov v západnej Európe. Štatistiky  by boli ešte odtučnenejšie, keby sa neboli brali do úvahy aj rastúce počty moslimských, hinduistických a sikhských imigrantov.

V Martellovom rodnom meste Montreale, ktorému trôni obrovský osvetlený kríž na Kráľovskom vrchu, upadla návštevnosť kostolov do takých hĺbok, že za posledné tri roky bolo zatvorených aspoň 18 kostolov; boli premenené na spoločne byty a v jednom prípade dokonca na predajňu picí. Súčasne sa zatvárajú kostoly na vidieku, najmä na západných prériách.

Nedávno napísala Marguerita Van Die, profesorka teológie na Kráľovninej univerzite v Kingstone, Ontario, že „v našej súčasnej spoločnosti už náboženstvo nie je kultúrnou autoritou, ako bolo kedysi“.

Na rozdiel od amerických prezidentov, kanadskí premiéri len veľmi zriedka, ak vôbec, používajú vo svojej reči náboženské výrazy. Vyhýbajú sa tomu, aby ich fotografovali pri návšteve kostola. Nie je mysliteľné, žeby kanadský premiér povedal „Bože, požehnaj Kanadu!“, ako to často robí americký prezident. Až po smrti bývalého ministerského predsedu Pierra Trudeaua sa Kanaďania dozvedeli, že to bol pobožný katolík.

Trudeau bol šampiónom myšlienky, že vládu treba držať mimo spálne a väčšina politikov ho v tomto názore nasledovala. Tých pár, čo sa v posledných rokoch zapojilo do diskusií okolo prerušenia tehotenstva, doplatilo na to stratou voličov.

Hoci sa to v posledných rokoch čiastočne mení, v podstate je tento rozdiel daný rozdielnou koloniálnou minulosťou.

Puritáni, ktorí prišli do Nového sveta v šestnástom storočí ako náboženskí utečenci, nepomýšľali na kolonizáciu východného kanadského pobrežia, pretože bolo francúzske a rímskokatolícke. Namiesto toho sa usadili v  Massachussettes, kde ich ideály o predurčení a o božom príkaze šíriť svoju vieru po celom svete ovplyvnili zakladajúcich otcov Ameriky. Stephen Kent, sociológ z univerzity v Alberte, napísal:

„Náboženské metafory hrali často dôležitú úlohu pri rozhodovaní vo vážnych politických otázkach v Amerike, a to začínajúc už bojmi o nezávislosť. Naproti tomu Kanaďania nikdy nepoznali revolúciu, občiansku vojnu, ani expanzívnu zahraničnú politiku, takže nebolo treba svätiť veľké politické udalosti.“

Ešte prv, než sa Kanada sformovala, videli Briti, že rolu náboženstva v politickej sfére treba obmedziť. Francúzskym kolonistom v novodobytom Novom Francúzsku (dnes je to Québec) dali väčšie náboženské slobody, ako mali katolíci v Británii koncom 18. storočia. Inakšie by boli riskovali rebéliu, alebo by boli celú oblasť stratili v prospech Američanov. David Marshall, historik z univerzity v Calgary, pridáva:

„A od tých čias sa robilo všetko tak, aby sa kontakt politiky s cirkvami znížil na minimum. Také kontakty nepatria do našej tradície, lebo rozdeľujú občanov na nepriateľské tábory.“

Jediná oblasť v Kanade, kde hralo organizované náboženstvo oddávna podobne dôležitú kultúrnu úlohu ako v Amerike, je Québec, kde rímskokatolícka cirkev mala svoje školy, nemocnice a aj inakšie udávala morálny tón až do „pokojnej revolúcie“ šesťdesiatych rokov. Odvtedy však aj Québec zmenila generácia mladých ľudí, ktorá položila dôraz na sebaurčenie a sociálne zlepšenie.

*  *  *

Prameň: Clifford Kraus, Selarisation of Canada, International Herald Tribune, 27.03.2003

*  *  *

Tento článok si zaslúži pozornosť z viacerých  dôvodov.

V prvom rade upozorňuje na postup sekularizácie vo veľkom modernom štáte: že ľudia prestávajú chodiť do kostola, že sa už dávno prestali vystatovať príslušnosťou k nejakej cirkvi, že náboženské otázky nepovažujú za hodné reči! Že prísne oddeľujú  intímnu súkromnú záležitosť osobnej viery akéhokoľvek druhu od vecí verejných, od každodennej politiky. Vedie to k zatváraniu kostolov pre nezáujem veriacich.

Kým u nás: Pápež k nám chodí prikazovať nám reevanjelizáciu, biskupi plnia jeho prianie, a stavajú sa kostoly, desiatky kostolov v bratislavskom veľkomeste, stovky po roztratených dedinách (až sa architektom od dopytu minuli nápady). Ako sa ukazuje v celej západnej Európe (kam sa samozrejme počíta aj severná) a najnovšie aj v Kanade, sú to nepremyslené investície, a zbytočné; nezastavia sekularizáciu, celosvetový smer vývoja náboženského cítenia všade, kde kedysi prekvitali veľké náboženstvá.

Na druhom mieste si zaslúži obdiv diskrétnosť kanadských politikov a osobitne ich ministerského predsedu: aký to rozdiel proti prezidentovi, ktorý chodí pravidelne do kostola a často na púte, očividne rád je v spoločnosti fialových čiapočiek a mitier, ba dokonca sa nechal fotografovať a v televízii vidieť pri veľmi intímnom obrade „prijímania“. (Príde raz čas, že normálny občan nebude vedieť, čo tento podivný výraz znamená?). Uznávam, v tomto prípade sa inakšie chová aj americký prezident: ale v poslednom čase mu národy celého sveta vytýkajú, že sa jeho ranné aj večerné modlenie, dychtivé čítanie biblie, každonedeľný spev v kostole a neustále odvolávanie sa na boha v prejavoch  v snemovni či k národu nedobre znáša s tzv. preventívnou útočnou vojnou, ktorú vedie proti vôli Organizácie spojených národov a jej Bezpečnostnej rady.

Kanada je skoro sekularizovaná, skoro natoľko, ako západná Európa; na Spojené štáty tento zreteľný prejav duchovného dospievania čaká, resp. sa začína, ako sme na to poukázali v minulých číslach.

Najvýraznejší prejav sekularizácie spoločnosti je dôsledná odluka cirkvi od štátu, ako ju pred sto rokmi urobilo Francúzsko. - Rastislav Škoda

Vaječník zo skúmavky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Redakcia

Biológovia vypestovali v laboratóriu umelé vajíčka. Tento ďalší prelom biotechnológie, porovnateľný s narodením ovečky Dolly, má ďalekosiahle následky pre bioetiku. Karin Hübnerová sa náhodou práve v tom momente dívala cez optiku svojho binokulára na dianie na dne Petriho misky.

No čo zočila táto výskumníčka pensylvánskej univerzity vo Philadelphii, to ľudské oči dosiaľ nevideli.

„Bolo to neuveriteľné. Ešte pred chvíľou sa tá malá kôpka buniek pokojne kúpala vo svojej živnej tekutine, keď tu naraz sa z ich stredu vylúpila väčšia guľa, tá chvíľku rástla, až praskla a porodila neobyčajne veľkú bunku – tá priam vyskočila z tej kôpky.“

Výskumníčka videla na vlastné oči vyskočenie vajíčka,  prvú laboratórnu ovuláciu v dejinách. Jej a jej šéfovi Schöllerovi to dopomôže k svetovej sláve, no bioetikom asi prerastú problémy cez hlavu: Kde a kedy sa vlastne začína život? Folikuly s vajíčkami v Petriho miske sú umelé výtvory, vypestované z (myšacích, zatiaľ) embryonálnych kmeňových buniek (pluripotentných), sú zárodočné bunky pre vznik vajíčok a spermií (totipotentné), čo sa dosiaľ považovalo za nemožnosť. Kedy a za akých podmienok bude dovolené v týchto pokusoch pokračovať?

Deliaci múr medzi náboženstvom a vedou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Vyhlásenie francúzskych vedcov

V septembri 2000 organizoval francúzsky spolok ateistov Libre pensée française (Francúzska voľná myšlienka) konferenciu s útočným názvom „Spiritualistické vpády a intelektuálne klamstvá vo vede“, ktorej sa zúčastnili známi vedci ako Jean Bricmont z Belgicka, Ian Plimer z Austrálie a Patrick Tort, riaditeľ Medzinárodného Inštitútu Charlesa Darwina, a to v chýrnom Múzeu prírodných vied v Paríži. Vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorí:

„ … metódy, používané na rozvoj vedeckých poznatkov, sa zakladajú na vecných vysvetleniach a nikdy sa neodvolávajú na nadprirodzeno. Ozajstný vedec, nech má akékoľvek osobné, metafyzické alebo náboženské  presvedčenie, musí pri svojich rozboroch vynechať všetky nadprirodzené alebo transcendentálne vysvetlenia. Vedecké poznatky sú spoločné dedičstvo celého ľudstva: každý ich môže preveriť, lebo sa zakladajú na rozumových úvahách a pokusoch, ktoré môže každý opakovať.

Naproti tomu náboženské presvedčenia a názory sú akty osobnej viery, založenej na zjavení, ktoré je už z definície nepreveriteľné a nemá absolútne nič spoločné so skutočným  vedeckým poznaním.

Giordano Bruno bol zaživa upálený inkvizíciou katolíckej cirkvi zato, že navrhol teóriu mnohých svetov. Michel Servet bol upálený na rozkaz Kalvína (Calvina) z vraj „teologických dôvodov“ – lebo pitvou pátral v ľudskom tele a urobil prvé objavy o krvnom obehu. Galileo Galilei musel pred inkvizičnou radou odvolať svoje celoživotné  zistenia; bol obvinený, že svoj teleskop zamieril do neznámeho vesmíru a podal čiastkové dôkazy o tom, že Zem sa krúti okolo Slnka. Zem prestala byť stredom vesmíru. Potom cirkev zavrhla nesmierne dôležité dielo Darwina, ktoré položilo základy a osnovu pre pochopenie živého sveta na podklade materiálnych príčin – prírodného výberu – a vysvetlilo vývoj života. Tieto historické fakty sú brutálnym obrazom nezmieriteľného antagonizmu medzi vedou a vierou.

Tieto historické odsúdenia vedy a vedcov cirkvou vrhajú správne svetlo na volanie cirkvi po dialógu s vedcami – cirkev tvrdí, že tento dialóg bol po rozsudku nad Galileom prerušený; pridáva, že teraz (nedávno!) Galilea rehabilitovala. Ale veď Galileo nikdy nestratil svoju česť, ani úctu celého sveta, teda nepotreboval rehabilitáciu.  A cirkev dosiaľ nepripustila, že posudzovať Galilea nepatrilo do jej kompetencie.

To je ťažisko problému. Majú cirkvi oprávnenie zasahovať do postupu rozvoja vedomostí? Dialóg medzi vedou a náboženstvom nemá nijaký zrejmý účel a ani nijaký skutočný význam na rovine vedeckej metódy.

Povaha vedeckých metód a história cirkví v aliancii so štátnou mocou – či je to katolícka alebo protestantská cirkev – svedčia pre potrebu úplnej odluky vedy a viery. Ako by sa nás potom nemalo dotýkať, keď cirkev na veľkom zhromaždení svojich vedcov vyhlási ústami pápeža „Už nikdy oddelenie viery a rozumu!“? Nemáme bubnovať na poplach, keď pápež vyzýva katolíckych vedcov,

aby sa „zúčastnili na vypracovaní kultúrnych a vedeckých projektov, ktoré dokážu prítomnosť a predvídavú intervenciu boha“?

Nepoukazuje to na vôľu cirkvi mať právo na povoľovanie a posudzovanie vedeckého bádania?  Nepovedie to k odsúdeniu vedeckého výskumu na podklade náboženských kritérií?

Autori tejto výzvy sú zajedno s predstavou Galilea, ktorý žiadal úplnú nezávislosť vedeckého myslenia a jeho prísne oddelenie od požiadaviek náboženstva. Ak toto oddelenie padne, dostane sa vedecký svetonázor na tú istú úroveň ako náboženský, čo môže mať za následok, že sa do učebného plánu prírodných vied na stredných školách dostane kreacionistická dogma (o stvorení sveta a Adama a Evy podľa Písma), ako sa to pod tlakom siekt a protestantskej cirkvi stalo v štáte Kansas v USA. (Z učebníc vypadlo aj meno Darwin! – pozn. prekl.). Nezabúdame ani na hanebnú aféru okolo Lysenka, ktorá tiež ilustrovala, kam vedie zasahovanie moci štátu do vecí vedy.

Zdôrazňujeme, že vedecký výskum a šírenie jeho poznatkov sa musí rozvíjať úplne slobodne, bezpečne a pri vylúčení akéhokoľvek vplyvu politickej či náboženskej ideologickej vrchnosti.

Metafyzické špekulácie sú najčastejšie v oblastiach, kde sú hranice vedy. Masmédiá často rady kladú vedcom otázky o zásadných okrajových problémoch. Isteže je možné vytvoriť si v tomto ohľade aj osobný metafyzický názor a žiť s ním. Ale môže to byť zdroj pomýlenia pre bežné publikum (pred obrazovkou, pri počúvaní rozhlasu alebo čitateľa dennej tlače), ktoré nevie rozlíšiť medzi ozajstným vedeckým názorom a osobným presvedčením, ktoré môže byť metafyzické – ale potom nie je vedecké!

Berieme do úvahy prestíž vedcov a možné pôsobenie ich názorov na neškolené bežné publikum; sme si vedomí, že vedci sú nositeľmi vedomostí, ktoré sú spoločným dedičstvom celého ľudstva. Preto podpisujeme túto výzvu všetkým kolegom-vedcom, aby zachovávali najvyššiu ostražitosť v ohľade oddelenia vedy a osobnej viery; aby nedovolili zneužívať vedu na podporovanie náboženstva.

Absolútnu odluku vedy a náboženstva považujeme za potrebnú bez ohľadu na naše filozofické či náboženské názory, nech sme veriaci, agnostici či ateisti. Odmietame požiadavku cirkví a siekt, aby smeli ovplyvňovať voľbu vedeckého výskumu a miešať sa do výučby prírodných vied.“

Prameň: International humanist News, november 2002

Z francúzštiny do angličtiny Babu Gogineni, z angličtiny do slovenčiny  Rastislav Škoda

Prvý koncern sveta

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

John F. Jungclaussen

Cosimo del Medici sa zriekol časti svojej moci, aby zvýšil svoj vplyv. Ako bankár pápeža je vzorom moderného predsedu predstavenstva veľkého koncernu.

Ráno 5. septembra 1434 vystupoval po schodoch paláca Signoria vo Florencii nenápadne oblečený muž s nápadne zahnutým nosom. Bankár Cosimo del Medici mal vtedy 43 rokov a skromné vystupovanie; no chcel si opäť raz zahrať v politike a poprosil Vysokú mestskú radu o pohovor; zdvorilo im chcel dať pár pokynov v zmysle ich budúcich stykov so svojím obchodným domom. Nedošiel ani k dverám. Ozbrojená stráž ho zajala. Politický vietor dul Mediciovcom do tváre.

Súperiaci klan Albizziovcov podplatil radných pánov a vydieral ich. Cosimo del Medici sa naraz našiel v páchnucej kobke veže paláca. A o mesiac musel aj s rodinou a príbuznými opustiť Florenciu a ísť na desať rokov do vyhnanstva do Paduy a Benátok. Zdalo sa, že budúci pisatelia dejín nebudú musieť poznať ich meno.

A predsa zakrátko nato Cosimo del Medici vybuduje najväčší bankový a obchodný dom vtedajšieho sveta. Jeho firmu budú poznať na Islande aj v Afrike; jeho spolupracovníci sa povezú po hodvábnej ceste do Číny, jeho príbuzní dajú svetu umenie Michelangela a Botticelliho.

Päťsto rokov prv ako vôbec existuje výraz „koncern“, Cosimo del Medici je už  hlavnou osobou v dejinnej hre o raste finančnej moci a o uchopení ekonomickej moci.

V čom sa skrývalo tajomstvo jeho úspechu, jeho vzostupu, jeho zbohatnutia?

Na prvom mieste to bola zmes podplácania, stykov, vzťahov a spojení, ale to ho nijako neodlišovalo od iných florentských rodín. Intrigy a vydieranie tu patrili v tých časoch medzi celkom bežné obchodné praktiky, ale tak sa to robilo aj v mnohých iných mestách. No Florencia bola predvojom kapitalistického rozvoja: tu už politicky nevládli šľachtickí majitelia rozsiahlych pozemkov ani hodnostári spásonosnej cirkvi, ale peniaze. Od polovice 13. storočia sa vo Florencii razili zlaté floríny, najstabilnejšia a vo vtedajšej Európe najrozšírenejšia mena. So svojimi viac ako 20 bankami a okolo 50 000 obyvateľmi bola metropola Florencia finančným centrom severného Talianska, pokladnicou prístavov Janova a Benátok. Talianske kniežatá a obchodníci ovládali svetový obchod, ktorý financovali peniazmi, požičanými vo Florencii. Od Mediciovcov.

Z Florencie do sveta

Netrvalo veľa mesiacov a frakcia Mediciovcov získala v mestskej rade zrušenie vyhnanstva a návrat výsad osobitného postavenia. Jednoducho: podplácali a intrigovali lepšie ako iné rodiny a ich hlavní konkurenti Albizziovci mali nešťastie, že naviedli mesto na krvavé a prehrané vojenské dobrodružstvo s milánskym kniežatstvom; vtedy zrušili radní páni Cosimovo nezaslúžené vyhnanstvo.

V septembri 1444 sa teda Cosimo vracia do rodného mesta. Odteraz  bude mať politický pokoj, ktorý potrebuje na realizáciu svojho sna: rozšíriť rast svojho podniku až po hranice vtedy známeho sveta.

Najdôležitejším pomocníkom mu má byť rímskokatolícka cirkev

Pápež a Mediciovci – bola to neobvyklá aliancia. Na začiatku renesancie totiž bankovníctvo trpelo na závažný nedostatok, ktorý sťažoval obchody: Kde vládla cirkev, tam bolo zakázané „úžerníctvo“. Kto požičal peniaze, nesmel žiadať úroky. No proti prísnej dogme cirkvi existoval fígeľ, ako sa dal príkaz obísť: filiálka v zahraničí. Zúročenie pôžičky sa dalo ľahko zastrieť tým spôsobom, že sa vystavili zmenky splatné na inom mieste a v inej mene. Pre vyrovnanie straty pri zmene kurzu meny bolo banke dokonca dovolené počítať zákazníkovi poplatok za riziko. Tak vznikal zisk – a cirkev bola predsa spokojná. Po rokoch uznala, že to s tými úrokmi nie je natoľko duchovná záležitosť a povolila ich. (Povolila aj mäso v piatok a dokonca vo veľkom pôste. Ustúpi raz aj vo veci kňažiek a biskupiek?- Poznámka prekladateľa).

Bohatnúca cirkev potrebovala poradcov a účtovníkov, občas na veľkú stavbu chrámu či rezidencie aj úver – a túto úlohu plnili od roku 1410 Mediciovci. Toho roku bol totiž za pápeža zvolený bývalý námorný lupič, „pirát“ Baldassare Cossa, blízky priateľ Cosimovho otca Govanniho del Medici. Od tých čias je podnik Medici oficiálnou bankou Jeho Svätosti …

Tento čestný titul využíva Cosimo na speňažitelné výhody: Zo siedmich vetví svojho rodu vyberie všetkých schopných a spoľahlivých synovcov, dá im začiatočný kapitál a vyšle ich do hospodárskych centier Európy založiť filiálky. Vo svete, v ktorom sa moc mamonu pomaly presadzuje proti moci cirkvi, Cosimo obidve spája: svoje meno dáva dobrým peniazom, keď sa stáva takrečeno bankárom „Všemohúceho“, čo jeho zástupcom v iných mestách otvára okamžitý prístup na miestne kniežacie dvory.

Dary pre ľud

V priebehu pár rokov vznikajú pobočky v Pise, Miláne, Bazileji, Ženeve, Avignone, Brügge, Antverpách a Londýne. A Mediciovci skoro zbadajú, že sa dá zarábať ešte viac, ak svoju činnosť neobmedzia na obchody s peniazmi. Duchovní páni v Ríme túžia po svetských statkoch: radi majú hodvábne tapety vo svojich komnatách, brokát na svoje obleky, kožušiny, striebro a šperky. Z banky sa postupne stáva obchodný dom, ktorý to všetko obstará – aj na úver. Po prvý raz v dejinách Európy.

Cez pobočky v Amsterdame, Londýne a Brügge objednáva Cosimo del Medici luxusný tovar severu a prepravuje ho na juh až do Ríma. Z Talianska vyváža korenia, olivový olej a citróny na grófske dvory strednej a severnej Európy. Úspech sa rozrastá a osamostatňuje: nezáleží na tom, čo si zažiada srdce grófa či kniežaťa, biskupa či prepošta, vojvodu alebo aj kráľa: Medici to všetko má. Po prvý raz v dejinách Európy.

Cosimo vie užitočne využiť svoje napojenie na pápeža; najzreteľnejšie sa to ukázalo pri udelení práva na dolovanie kamenca. Na území rímskej kúrie sú veľké náleziská tohto nerastu, ktorý je až dodnes nepostrádateľný pri farbení látok a spracovávaní koží. Pontifex udelil výlučné právo na bane svojmu bankárovi – ktorého skupina firiem vytvorila kartel, kontrolujúci dolovanie kamenca na celom európskom kontinente.

Bankový a obchodný dom Medici je všadeprítomný: Kto si u nich vo Florencii požičiava peniaze, aby v Londýne kúpil ovčiu vlnu, podpíše zmenku, ktorá bude splatná za šesť mesiacov u firmy Medici v Brügge. Vo florentských podnikoch firmy Medici nechá zákazník vlnu zafarbiť a spracovať a cez filiálku v Antverpách ju predá tkáčom kobercov vo Flámsku.

Okolo roku 1450 dosahuje firma Medici ročný obrat, ktorý presahuje bohatstvo mnohých európskych štátov. Má rozsah, ako majú dnes len svetové koncerny General Motors alebo Daimler-Chrysler.

Cosimov rozhodujúci prostriedok na dosiahnutie úspechu je pritom stratégia, ktorú americkí manažéri po 500 rokoch oslavujú ako svoj vraj nový objav: decentralizácia. Inakšie povedané: že sa patriarcha sám zbaví svojej moci.

Vo Florencii 13. a 14. storočia sú Medici najprv len jedna z mnohých úspešných bankárskych rodín. Každá z týchto rodín má hlavu, predstaveného, patriarchu. On je osobne ručiaci člen spoločenstva, on neobmedzene vládne nad celým rodom, a to podľa železného zákona, že sa nič nestane bez jeho vôle a súhlasu.

Cosimo del Medici vidí a myslí ďalej, myslí moderne. Komunikácia je ešte aj v 15. storočí obtiažna, každé posolstvo je len také rýchle ako najlepší jazdec na najlepšom koni. Ale hospodárske záujmy florentského bankára už dávno ležia mimo jeho rodného mesta. Rozhodne sa teda zmenšiť svoju moc a obmedziť vládnutie. Namiesto toho, aby zamestnal vedúcich pobočiek, ktorých bude platiť a dávať im príkazy, čo sa k nim dostane až za týždne až mesiace, urobí z nich spolumajiteľov a dá im najväčšiu možnú nezávislosť.

Vo Villa Medici, nádhernom sídle firmy na Via Larga (Široká cesta) vo Florencii nepracuje viac ako desať mužov v maličkých izbičkách; sú vyzbrojení len brkami z husacích pier a počítačmi. Im a ich manažerom vonku vo svete prenecháva Cosimo každodennú prevádzku. Sám síce pracuje často aj do noci, ale obmedzuje sa na strategické rozhodnutia, komentuje ročné uzávierky, určuje limity pre pôžičky alebo v mramorových sálach prijíma európske kniežatá, ktoré potrebujú peniaze, aby mohli viesť svoje neustále vojny … Takto sa  z Cosima stal predseda predstavenstva prvého veľkopodniku v dejinách ekonómie. V roku 1458 má väčšinový podiel v 13 podnikoch, ktoré nesú meno jeho a jeho partnera. Každá banková pobočka a každý priemyslový podnik konajú ako juristicky samostatné firmy.

Cosimo je mierny šéf a veľkorysý obchodný spoločník. Ako protihodnotu za neobmedzenú lojalitu a pracovné zanietenie, ktoré sa o storočie bude nazývať protestantským či kalvínskym, platí vysoké platy. Napríklad Giovanni Amerigo del Benci začal vo florentskej banke v r. 1409 ako jednoduchý pisár, no vypracoval sa až na špičku podniku a stal sa rovnoprávnym spoločníkom holdingu. V r. 1455 umrel ako jeden z najbohatších mužov Florencie. Taká kariéra je aj dnes zriedkavá.

Skúsenosti zo sprisahania rodiny Albizzi v septembri roku 1433 ukázali Cosimovi, čo ohrozuje jeho postavenie princa vo Florencii. Preto ustavične posilňoval svoju pozíciu nesmiernou veľkorysosťou a svojmu rodnému mestu darúval kolosálne stavebné diela. Filippo Bruneleschi dostal za úlohu postaviť kupolu chrámu Santa Maria del Flore. To uspokojilo najlepšieho zákazníka banky, Svätú stolicu, a získalo aj hlasy v Mestskej rade.

Medzi rokmi 1434 a 1471 vydali „starý“ a jeho potomkovia spolu 663 755 zlatých florínov na postavenie verejných budov, podporu umelcov a rozšírenie svojej knižnice, ktorá v tých časoch platila za najväčšiu na svete. Bolo to veľa peňazí, ak uvážime, že za 150 florínov sa dalo výborne žiť v dome so záhradou celý rok.

O podnikateľskom géniovi Cosima del Medici svedčí aj rýchly úpadok rodiny za panstva jeho vnuka Lorenza Nádherného. Svojou podporou Michelangela a Botticelliho síce sponzoroval vznik pravdepodobne najväčších diel dejín umenia, ale zmysel pre obchodné záležitosti mu chýbal. Po Lorenzovej smrti v pamätnom roku 1492 životné dielo Cosimu del Medici rýchlo zaniklo.

Prameň: John F. Jungclaussen, Der erste Konzern der Welt, Die Zeit, č. 10, 2003.

Prírodné vedy a kresťanstvo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

2. Fyzika

Adam Roman

Úsilie pochopiť Vesmír je jednou z veľmi mála vecí,
ktoré dvíhajú ľudský život trochu nad úroveň frašky
a dávajú mu niečo z krásy tragédie.“
                               Steven Weinberg, Prvé tri minúty

V predchádzajúcej eseji som sa venoval názorom slovenských kresťanských biológov na vzťah vedy a viery, vyjadrený v zborníku Kresťanstvo a biológia (KaB). Pozrime sa teraz na to, čo o vzťahu kresťanstva a vedy hovoria moji kolegovia, poprední slovenskí fyzici. Zborník Kresťanstvo a fyzika (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktorý budem v ďalšom označovať ako KaF, obsahuje 18 príspevkov siedmich autorov, medzi ktorými s 10 príspevkami dominuje nestor slovenskej fyziky, prof. RNDr. Július Krempaský, DrSc. Všimnime si jeho pokus vniesť jasno do vzťahu vedy a teológie:


„Na úvod treba jasne definovať pojmy, ktorými budeme operovať, aby nedošlo k zbytočnému nedorozumeniu. Sama formulácia veda a teológia je dosť konfúzna, pretože vyvoláva dojem, že teológia nie je veda. Teológia má všetky atribúty vedy [ktoré?], a preto bezpochyby je vedou. Spomenuté nedorozumenie sa však ľahko odstráni upozornením, že pod označením „veda“ budeme mať na mysli len prírodné vedy. V tejto konštatácii je teda potrebné skúmať vzťah vied o prírode a vied o nadprirodzených veciach alebo, ešte lapidárnejšie povedané, predmetom štúdie bude vzťah „knihy prírody“ a knihy „Zjavenia“. (J. Krempaský, Vzťahy medzi prírodnými vedami a teológiou, KaF, str. 36-37).

Musím s poľutovaním konštatovať, že napriek autorovmu úvodnému sľubu sa čitateľ až do konca eseje nedočká definície vedy ani teológie. Zrejme autor predpokladá, že citovaný text obsahuje vyčerpávajúce definície oboch. Esej začínajúca tak sľubne vyzerajúcim začiatkom preto končí dosť neslávne:

„Prečo existuje vesmír a prečo je taký, aký je? Na tieto otázky už veda nenachádza odpoveď v rámci svojej kompetencie a doslova musí túto pôdu prenechať teológii. Tak sa v súčasnej modernej epoche začína formovať určitý prirodzený „modus vivendi“ medzi vedou a teológiou, v ktorom sa obidva prístupy k skúmaniu okolitého sveta vzájomne prospešne dopĺňajú.“ (tamže, str. 45).

Tvrdenie o vedeckosti teológie – dokonca v porovnaní s fyzikou – je naskutku odvážne. Ale tvrdiť, že teológia je pre prírodné vedy dokonca prospešná, je už rovno komické. Vysloviť niečo také na plné ústa si vyžaduje solídnu dávku vedeckej otrlosti. Ak je teológia naozaj veda, mala by mať svoje metódy, jej tvrdenia by mali byť dokázateľné, teológia by mala poskytovať overiteľné predpovede. Nemal by jestvovať žiaden dôvod postulovať mystické tajomstvá, ani odvolávať sa na zjavenie, ale všetko seriózne vedecky vysvetliť a odôvodniť. Ak je teológia veda, prečo sa ako veda nespráva? K akým poznatkom sa dopracovala, aké sú jej zistenia, a čím sú potvrdené? A ako, preboha, pomáha fyzike, s ktorou sa vraj „vzájomne prospešne dopĺňa“?! Ktorý fyzik vyjadril teológii vďačnosť za jej pomoc? Krempaský nám na to už neodpovedá, jemu stačí vyhlásiť, že teológia je veda, lebo si to na tomto mieste želá.

Aby čitateľ získal orientačnú predstavu o tom, čo všetko možno od fyzikov obhajujúcich kresťanstvo očakávať, uvediem ešte krátky citát, ktorý by som si nebol schopný ani len vymyslieť:

„Horolezec, ktorý žiada ochranu pred lavínou, nemusí prosiť o zrušenie gravitačného zákona, ale len o to, aby Boh nedopustil objavenie sa malej fluktuácie, ktorá by mohla iniciovať lavínu v mieste, pod ktorým sa práve nachádza. Podobne človek idúci v búrke nemusí prosiť o neplatnosť elektromagnetických zákonov v priestore, v ktorom sa nachádza, ale len o to, aby sa porucha stimulujúca vznik atmosferického prierazu neobjavila v ceste, ktorou práve ide. Keď prosíme o dážď, nemusíme mať na mysli stvorenie vodných kvapiek z ničoho, ale symbolicky môžeme poprosiť Boha, aby vnukol motýlikovi nad oceánom zamávanie krídelkom, ktoré vnúti vznikajúcemu klimatickému frontu smer pohybu orientovaný na vysušený región. Ak prosíme o uzdravenie, takisto nemusíme nevyhnutne požadovať neplatnosť zákonov determinujúcich činnosť živého systému, ale napr. len to, aby sa v organizme objavila taká fluktuácia, ktorá nasmeruje túto činnosť smerom k uzdraveniu ... Napokon aj v prípade prosby za úspešné vykonanie skúšky sa nemusí žiadať, aby Boh priamo osvietil skúšaného, aby vedel aj to, čo sa nenaučil, ale prosiť len o to, aby sa v mozgu v prípade potreby vyskytla taká fluktuácia, ktorá spôsobí prepojenie príslušného biookruhu a tým sa vyvolá potrebná informácia.

Vidíme, že Boh disponuje mocnou zbraňou, ktorá mu umožňuje vyslyšanie prosieb bez toho, aby musel meniť či porušovať svoje zákony dané materiálnemu i duchovnému svetu. Tá zbraň sa nazýva „deterministický chaos“, preto chaos by sme vo všeobecnosti nemali zatracovať, ale práve naopak, mali by sme byť radi, že existuje. Možno, že tu kdesi je (aspoň čiastočne) skryté aj riešenie vážneho problému dobra a zla. Ale o tom píšem v samostatnom príspevku. (J. Krempaský, Fyzika a modlitba, KaF, str. 217-218).

Nebudem tu komentovať pozoruhodný postoj autora k prospešnosti chaosu (dúfam len, že nie je vďačný za chaos spoločenský, aj keď to jeho vyjadrenie nevylučuje), ale prejdem priamo k jeho predstavám o vedeckej disciplíne s názvom „deterministický chaos“. Obávam sa, že koryfej slovenskej fyziky v týchto riadkoch akosi nevenoval dostatočnú pozornosť slovu „deterministický“, ktoré signalizuje jednoducho to, že aj chaos je súčasťou prírodných zákonov a že teda aj vyvolanie (či usmernenie) len minimálnej fluktuácie predstavuje rovnaké porušenie prírodného zákona ako grandiózny zásah, ktorý ho popiera úplne. Porušenie prírodného zákona je porušením bez ohľadu na to, aké je malé (veľké). Teória deterministického chaosu nepopiera všeobecný determinizmus prírodných zákonov, ona sa naň spolieha. Ide v nej len o to, že aj malá odchýlka sa veľmi rýchlo zväčší. Autorova úvaha mi pripadá ako tvrdenie, že som do kvetináča stojaceho v labilnej polohe na hrane balkóna, pod ktorým stál môj nepriateľ, drgol len veľmi nežne (ale tak, že mu spadol na hlavu) a že som teda vlastne takmer nič nespôsobil, do žiadnych zákonov som nezasiahol, lebo som neporušil „veľký“ prírodný zákon gravitácie ...

Akosi som tiež nepochopil, prečo by sa boh so svojou pomocou človeku mal schovávať za citlivú závislosť niektorých nelineánych systémov od počiatočných podmienok, ktorá je pravou podstatou deterministického chaosu. Vysvetľujem si to tým, že autor sa už hanbí tvrdiť, že boh vyslyšaním miliárd, väčšinou protichodných modlitieb, porušuje každú sekundu ním samým ustanovené zákony, a snaží sa túto nezmyselnú predstavu zmierniť poukazom na to, že boh môže dosiahnuť veľké následky aj malinkými, takmer neviditeľnými zásahmi. Takým trikom však nemožno zapudiť predstavu, že boh neustále zasahuje do chodu prírody, čo je nutné, ak chceme pripustiť absurdnú predstavu, že je absolútnou povinnosťou boha vyslyšať prenesmierne dôležité prosby hriešnych veriacich. Nemienim tieto primitívne úvahy o modlitbe ďalej komentovať. Vzhľadom na autorov pokročilejší vek (nar. 1931) by som si napísanie takej eseje vedel vysvetliť celkom jednoducho ako jeho pokus o vydláždenie súkromnej skratky k túžobne očakávaným posmrtným rajským slastiam.

Z premnohých prístupov ku vzťahu vedy a teológie, ktoré sa v zborníku popisujú, najviac miesta sa venuje akémusi „princípu komplementarity“ medzi fyzikou a teológiou a antropickému princípu. V ďalšom budem preto venovať pozornosť hlavne týmto dvom pokusom o zosúladenie fyziky s teológiou.

Bohrov princíp komplementarity

J. Krempaský vo väčšine zo svojich 10 príspevkov mohutne argumentuje Bohrovým princípom komplementarity, ktorému dáva veľmi kuriózny obsah. Aby som mohol čitateľovi vysvetliť, akej chyby sa pritom dopúšťa, musím mu tento princíp kvantovej mechaniky trochu priblížiť. Nebudem sa pritom však pokúšať o popularizáciu kvantovej mechaniky, ale zvedavého čitateľa odkážem na dostupnú populárnovedeckú literatúru, ktorej za éry komunizmu vyšlo neúrekom (dnes je už situácia značne tristnejšia).

Elementárna častica, akou je napríklad elektrón, má hmotnosť, polohu, rýchlosť, energiu, rotačný moment, spin, náboj a mnohé iné vlastnosti. Pozoruhodným zistením už v začiatkoch kvantovej mechaniky bolo to, že jestvujú také dvojice veličín, nazývaných komplementárnymi, ktorých hodnoty nemožno namerať súčasne s rovnako vysokou presnosťou. Povaha procesu merania je v dôsledku hraničnej malosti elementárnych častíc taká, že napríklad polohu a rýchlosť (presnejšie impulz) elektrónu možno súčasne merať len s istou nepresnosťou, pre ktorú platí tzv. Heisenbergov vzťah neurčitosti. Ten v podstate hovorí, že čím presnejšie nameriame jednu z komplementárnych veličín, tým s menšou presnosťou nameriame druhú. Krajnou možnosťou je úplne presné zistenie jednej veličiny, ktoré vedie k tomu, že v tom istom experimente nemôžeme hodnotu druhej veličiny namerať vôbec. Ak napr. presne vieme kde sa elektrón nachádza, nevieme nič o jeho rýchlosti. A naopak, ak poznáme presne jeho rýchlosť, nevieme vôbec, kde sa ten elektrón nachádza.

Podstatné je však to, že nie všetky dvojice veličín majú takú vlastnosť. V kvantovej mechanike sa fyzikálnym veličinám priraďujú operátory (podľa tzv. princípu korešpondencie) a ak operátory komutujú, potom zodpovedajúce veličiny môžu mať súčasne presné hodnoty, keď nekomutujú, platí pre ne princíp komplementarity. Takže tento pricíp nie je univerzálny už ani v kvantovej mechanike. Príkladom komutujúcej dvojice operátorov a teda dvojice veličín, ktoré môžu mať súčasne presné hodnoty, je impulzmoment a jeho projekcia na jednu os. Neviem, či to nezasvätenému čitateľovi niečo povie, a uvádzam to len preto, aby ma nikto nemohol obviňovať z podvodu.

Dôležité je chápať, že správanie opisované týmto princípom je dôsledkom toho, že ide o meranie vlastností veľmi malých objektov, obrazne povedané „veľmi veľkými“ prístrojmi. Táto vlastnosť zaniká pri pozorovaní väčších objektov . Komplementárnosť je teda výlučne kvantovým javom a nenachádzame ju už napríklad ani u väčších molekúl. Iný spôsob, akým sa taká komplementarita vyjadruje, je konštatovanie, že v jednom type experimentov sa elektrón alebo fotón správa ako vlna, v inom ako častica. Vysvetlenie je také, že elementárne častice nie sú ani vlny, ani častice, že tieto dva javy sú len dôsledkom špecifickej stavby našich zmyslových orgánov, pre ktoré sú objekty mikrosveta veľmi nezvyklé, či „cudzie“. Tomu druhému vyjadreniu princípu komplementarity sa hovorí vlnovo-korpuskulárny dualizmus. Ani jedna formulácia však nevyjadruje nič mystické, má svoju presne vymedzenú oblasť, v ktorej možno o tomto princípe hovoriť a seriózni fyzici s ním manipulujú bez akýchkoľvek ideologických problémov. Princíp komplementarity ilustruje len to, že človek našiel spôsob, akým sa dá hovoriť aj o objektoch, ktoré si nevie predstaviť, pretože nemajú analógiu v jeho zmyslovej skúsenosti ...

Krempaský však dáva princípu komplementarity obsah, aký ten princíp nikdy nemal a pri jeho argumentácii sa musí Niels Bohr (1885-1962) obracať v hrobe. Veď posúďte sami:

"Tak je to aj s filozofiou aplikovanou na človeka. Jej bázu musí [prečo?] tvoriť materiálny i duchovný princíp [čo to fyzikálne znamená?] a pri skúmaní jeho konkrétnych vlastností a prejavov nemožno tieto dve podstaty od seba oddeľovať. Aj tu sa dá [?] aplikovať univerzálny princíp myslenia [?], ktorý práve na základe poznatkov vyplývajúcich z Planckových postulátov vypracoval Niels Bohr [len a výlučne pre kvantovú mechaniku!] a ktorý sa nazýva princíp komplementarity. Poznávanie každej reality má podľa tejto koncepcie vždy dve stránky – ak sa zameriame na jednu z nich, vytráca sa druhá, ak si, naopak, všimneme viac druhú stránku, uniká nám prvá. Ale úplný zmysel dávajú len obe súčasne.

Človeka z hľadiska jeho materiálnej podstaty skúmajú rozličné vedy, najmä prírodné, z hľadiska jeho duchovnej podstaty výskum patrí rozličným „humánnym“ vedám a, prirodzene [!], teológii. Ak prírodné vedy hľadajú odpoveď najmä na otázky čo? (sa tu objavilo) a ako? (sa to uskutočnilo), teológia hľadá odpovede na otázky prečo? (sa to uskutočnilo). Aj z toho vidieť, že medzi prírodnými vedami a náboženstvom je prirodzaná „deľba“ práce [žiaľ veľmi nespravodlivá, pretože doposiaľ všetko zaujímavé urobili iba prírodné vedy] a až ich vzájomnou súčinnosťou môžeme dostať o človeku komplexné odpovede na všetky zaujímavé otázky [ktoré napríklad?]. V tom sa prejavuje „komplementarita“ vedy a náboženstva, a preto ich netreba vidieť vo vzájomne antagonistickom vzťahu, ako sa to donedávna všeobecne dialo. Takisto je nezmyselné delenie princípov týchto subjektov na nevedecké (tmárske), ktoré súvisia s náboženstvom, a „vedecké“, ktoré súvisia s vedou. Aj náboženský prístup je presne taký vedecký, ako prístup ostatných vied, pretože skúma jeden z objektívne existujúcich „pólov“ ľudskej existencie. (J. Krempaský, Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, s. 25).

Nedá mi tu nepoznamenať, že pre kresťanstvo nie sú hádam až tak dôležité dvojice (tie boli zaujímavé pre marxistickú dialektiku jednoty a boja protikladov), ako skôr trojice. Predpokladám, že tzv. sv. Trojica predstavuje z kresťanského hľadiska realitu a predsa pre ňu neplatí kategorické tvrdenie Krempaského, že „každá realita má dve stránky“. Veru, zdá sa, že tento popredný slovenský fyzik o tom dobre vie, pretože v spomínanom zborníku venuje 13 strán „skúmaniu“ trojice v eseji s nedvojzmyselným názvom „Model Trinity (Trojice) a jeho odraz v reálnom svete“ (KaF, str. 201-213), kde si však na „univerzálny“ princíp komplementarity nespomína ani raz – zrejme len preto, lebo tu sa pre zmenu „upriamil“ na trojicu.

Prvé, k čomu sa musím v súvislosti s Krempaského interpretáciou Bohrovho princípu vyjadriť je to, že sa tu fyzik pokúša z prírodovedcov urobiť idiotov, ktorí si nekladú otázky po príčinách prírodných javov. Také otázky si podľa neho kladú iba teológovia a zrejme iba oni na ne vedia aj odpovedať. Pokiaľ môžem hovoriť za seba, ako fyzik v podstate ani neodpovedám na iné otázky, než na otázky „prečo?“. Odpovede majú formu popisu „čo“ a „ako“ zapríčiňuje skúmaný jav. Uvediem triviálny príklad: prečo pod istou teplotou voda tuhne na ľad? Preto, lebo kinetická energia molekúl („čo“) klesá, molekuly („čo“) sa pohybujú pomalšie a preto silové pole („čo“) iných molekúl obmedzuje ich pohyb („ako“) na kmitanie okolo nehybných rovnovážnych polôh. Obsahovala otázka slovo „prečo“ a odpoveď slová „čo“ a „ako“? Domnievam sa, že áno. Čo nám tu potom sugeruje pán Krempaský?

Druhá vec, ktorú nemožno prejsť mlčaním, je opakované deklarovanie, že teológia je veda. Toto tvrdenie Krempaský nikde bližšie neodôvodňuje ani nevysvetľuje a tu ho uvádza iba preto, lebo sa mu hodí, aby sa mohol kochať tým, ako sa mu podarilo preniesť Bohrov princíp komplementarity bez najmenších rozpakov, či začervenania, z kvantovej mechaniky na vzťah fyziky a teológie. Keby o tom agnostik Bohr vedel, iste by sa preveľmi potešil.

A do tretice by som sa mohol diviť, prečo vlastne Krempaský do celej svojej exhibície vťahuje Nielsa Bohra. Veď by mohol jednoducho tvrdiť, že „poznávanie každej reality má vždy dve stránky – ak sa zameriame na jednu z nich, vytráca sa druhá“. Keď už bez názvu nevedel vydržať, mal to jednoducho nazvať Krempaského princípom, a hotovo! Lenže ja viem, že to nemohol, lebo v prospech potvrdzovania viery vedou potreboval fyzikálny princíp a potreboval princíp zaštítený slávnym menom. Táto potreba ho doviedla do situácie, keď musel povedať to, čo v podstate možno ani povedať nechcel.

Zisťujem, že je veľmi vyčerpávajúce kritizovať také jalové texty, lebo kritika zaberá viac miesta, než kritizovaný text. V ňom je totiž absurdné všetko. Ešte aj posledné konštatovanie je chybné, pretože prístup sa nestáva vedeckým tým, že skúma objektívne jestvujúce fakty, ale tým, že ich skúma vedecky (ak by to tak nebolo, bola by vedou aj astrológia a prútikárstvo, lebo tiež „skúmajú“ objektívne jestvujúce planéty, či podzemnú vodu – ibaže nevedecky).

Pokúsim sa lokalizovať chybu, akej sa popredný slovenský fyzik dopúšťa. Nepochybne vie veľmi dobre (aspoň v to dúfam), čo hovorí princíp komplementarity a vie aj to, že platí len v kvantovej mechanike a ani tam nie pre všetky veličiny. Keď však opustí fyziku, dá slovu „komplementárny“ iný význam, význam „navzájom sa pri popise dopĺňať“, čo už však nie je ekvivalentné fyzikálnemu významu „zodpovedať dvojici nekomutujúcich operátorov“. S týmto novým významom začne hovoriť o človeku, filozofii, či vzťahu vedy a teológie a tvári sa, že ho v tejto jeho súkromnej iniciatíve podporuje fyzika, lebo sa pri tvorbe tejto svojej chiméry nehanebne dovoláva nositeľa Nobelovej ceny. Slovu „komplementárny“ dáva už nefyzikálny obsah, ale v čitateľovi sa pokúša udržať zdanie, že takým postupom oprávnene zovšeobecňuje fyziku. Myslím si, že by sa zaň ako žiaka nemusel hanbiť ani sám sv. Tomáš Akvinský, lebo J. Krempaský tu nepredvádza nič iné, než neslávne verbálne myslenie. Krempaský je iba úbohý lokaj viery, ktorý sa veľmi snaží ukázať, že dogmy, ktoré nasával s materským mliekom, sa kvalitatívne líšia od sumerských mýtov a sú v súlade s modernou vedou. Myslieť si môže, samozrejme, čokoľvek, zaujímavé je však len to, čo vie dokázať. Myslím však, že som zreteľne ukázal, že nedokázal nič. Presvedčiť je schopný iba „pevných vo viere“ – tí však uveria všetkému. Nenačim mu bolo preto citovať Nielsa Bohra. O ňom chudobní duchom aj tak veľa nepočuli.

Antropický princíp

Chcem sa na úvod tohoto odseku ospravedlniť súdnemu čitateľovi za to, že tu budem analyzovať úplné triviálnosti, ale nútia ma k tomu úvahy „popredných“ slovenských fyzikov. Kvôli objektívnosti musím však hneď podotknúť, že rovnakými triviálnosťami sa zaoberajú aj fyzici iných národov, takže tieto slová netreba chápať ako dehonestovanie slovenskej vedy.

Prvou triviálnosťou je konštatovanie, že keď tu na Zemi žijú ľudia, musia na tejto planéte panovať také podmienky, ktoré ich existenciu umožňujú. Z tohoto faktu logickou negáciou vyplýva druhá triviálnosť, že keby podmienky na Zemi život vylučovali, nebolo by tu nikoho, kto by mohol o antropickom princípe hovoriť. Z holého faktu, že podmienky sú také, že na Zemi vznikol život a dokonca mysliaci človek, sa však potom pomocou zvráteného – povedal by som, až zvrhlo spupného – uvažovania robí záver, že celý Vesmír jestvuje len a len kvôli človeku (po grécky anthropos – odtiaľ názov tohoto „slávneho“ princípu). Ak vám to okamžite nepripadá absurdné, spomeňte si na Hitlera s jeho holokaustom, na Stalina s jeho gulagmi, na vyrezávanie živých ľudských sŕdc Aztékmi, na upaľovanie ľudí sv. inkvizíciou. Tieto príklady by mohli – podľa môjho skromného názoru – ukázať, že človek a jeho skutky nepredstavujú nič, na čo by mohol byť až celý Vesmír hrdý, nič čo by bolo hodné kozmického obdivu. Iste, Zem nosila na svojej hrudi aj Newtona a Mozarta, ale väčšina ľudského rodu je naozaj odporným kozmickým odpadom. Ani intelektuálne nepredstavuje človek bohvieaký výkvet. Má síce rozum, ale ním Vesmír iba poznáva, nijako ho neprekonáva. Nechcem nijako znižovať ducha géniov ľudstva, ale priemerný človek nepredstavuje naozaj nič mimoriadne – vedel by som si celkom dobre predstaviť Vesmír bez ľudí . Stačí sa pozrieť smerom od planéty Zem do grandióznych hlbín Vesmíru a prečítať si hoci len prekrásny úvod ku knihe Carla Sagana The Pale Blue Dot (Bledomodrá bodka), aby sme pochopili svoju kozmickú bezvýznamnosť.

Nebudem sa sám pokúšať formulovať antropický princíp – veď ja mu neverím. Nechám hovoriť jeho slovenského hlásnika:

„Prečo je vesmír taký, aký je? Táto otázka je preto zaujímavá a dôležitá, lebo systematická analýza podmienok existencie života a človeka vedie veľmi tvrdošijne k záveru, že život a človek môžu existovať len v takom vesmíre, aký je náš ... V tejto súvislosti sa vôbec nemožno čudovať, že sa sformulovala filozofická koncepcia, takzvaný antropický princíp, podľa ktorej zmyslom existencie vesmíru je prítomnosť inteligentnej bytosti v ňom, a tejto skutočnosti boli prispôsobené všetky fyzikálne a technické charakteristiky vesmíru a jeho súčastí ... Stalo sa to náhodným zoskupením priaznivých okolností, alebo cieľavedomým riadením vesmírneho „designera“? To je otázka, na ktorú si musí každý odpovedať sám.“ (J. Krempaský, Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, s. 30.)

Robí mi veľké problémy nerozčúliť sa pri formuláciách našich politikov, keď napríklad hovoria, že „voľby dopadli tak ako dopadli“ (akoby mali dopadnúť ináč). Ale politici sú ukážkoví hlupáci a preto moje rozčúlenie na ich adresu má zvyčajne efemérne trvanie. Keď sa však vedec, o generáciu starší odo mňa, pýta „prečo je vesmír taký, aký je?“, to mu už odpustiť nemôžem. Čo by sa Krempaský pýtal, ak by bol vesmír iný, než aký je a ako vie, že dnešný vesmír nie je iný, než aký mohol byť? Jalovosť, prázdnota, duchovná tuposť a nezmyselnosť tejto otázky spôsobuje, že sa hanbím za to, že i mňa rátajú medzi slovenských fyzikov a preto sa možno až hystericky dištancujem od takých otázok.

Pokračujme však v analýze citátu. Antropický princíp v podaní Krempaského tvrdí, že „zmyslom existencie vesmíru je prítomnosť inteligentnej bytosti v ňom“. Nech sa ako snažím, stále mi uniká zmysel zvratu „zmysel existencie“. Viem si predstaviť zmysel nejakého konania – ale zmysel existencie? Je tu vesmír preto, aby v ňom bola prítomná inteligentná bytosť? Aký zmysel má prítomnosť inteligentnej bytosti vo vesmíre? Čo zlé by sa stalo vesmíru, keby v ňom nebolo inteligentnej bytosti? Znamená „zmysel“ to, že komusi na prítomnosti inteligencie vo vesmíre záleží? Komu na nej – okrem človeka – záleží? Ako sa dá dokázať, že vôbec jestvuje ktosi, komu na tom záleží?

Krempaskému v jeho úvahách výdatne kontruje Eva Majerníková, ktorá na rozdiel od Einsteina, či Plancka spomína okrem abstraktnej kozmickej inteligencie už aj Ježiša Krista, apoštolov a eucharistiu. Všimnime si niektoré jej tvrdenia:

„Moderná kozmológia dospela k tzv. antropickému princípu, t.j. k poznatku, že vesmír je cieľovo orientovaný systém, stvorený tak, aby v ňom mohol vzniknúť život a človek so svojím vedomím ako vrchol života ... Sme teda vybavení na to, aby sme zákony prírody poznávali a aktívne sa na stvorení zúčastňovali ... Najväčším dobrom Stvoriteľa bolo to, že naprogramoval celý vesmír tak, aby v ňom mohli vzniknúť človek a jeho vedomie, ktoré je schopné poznávať svet a jeho zákony a cez ne ich Tvorcu, Autora, Programátora. V tom je jednota Boha Stvoriteľa a Boha lásky, ktorého Ježiš videl ako svojho Otca.“ (E. Majerníková, Vzťah vedy a viery z pohľadu súčasných vedcov, KaF, str. 157.)

Táto formulácia je doslova nehanebná: k tzv. antropickému princípu nedospela moderná kozmológia, dospeli k nej kresťanskí teológovia. Ako môže odvetvie fyziky dospieť k tvrdeniu, že „vesmír je cieľovo orientovaný systém, stvorený tak, aby v ňom mohol vzniknúť život a človek“? Veda sa jednak nezaoberá stvorením, a jednak môže dospieť nanajvýš k formuláciám „tak, že“, nikdy nie „tak, aby“. Prírodné zákony nemajú z hľadiska fyziky ciele, iba následky. Majerníková tu ostatne odporuje svojmu tvrdeniu z tejže eseje: „Nie je principiálne možné očakávať od vedy, že dokáže alebo vyvráti existenciu Boha.“ (str. 154)..

Veľmi pôvabné je aj varovanie vedcov pred „pýchou“ a modernými „modlami“:

„Od vytvárania si obrazu mocného abstraktného Boha prírody už nie je ďaleko k pokušeniam ľudskej pýchy, ktorá mocné prostriedky vedy zneužije na získanie moci nad prírodou. Aj pred týmto varuje Boh v prvom prikázaní – neurobiť si z vedy modlu.“ (tamže, str. 158).

V rámci tzv. modernej interpretácie Biblie neustále počúvam argument, že Bibliu treba chápať ako dielo určené primitívnym nomádom a jej skrytý obsah treba hľadať v celkovom historickom kontexte. A tu sa naraz dozvedám, že v nej boh spomína vedu a to dokonca v prvom prikázaní, ktorého jedna verzia znie takto: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh ...“ (Ex 20, 2-5). Som schopný bársakej abstrakcie, ale z tohto textu dokážem vyabstrahovať iba boží záujem o seba samého, o to, aby mu jeho vyvolený národ nebol neverný s inými bohmi, čo sa v celej Biblii hojne popisuje. Varovanie pred vedou tu neviem nijakovsky nájsť. Prieči sa mi abstrakcia, ktorej výsledkom by bolo zistenie, že poctivé skúmanie pravdy o svete je analogické vyrezávaniu modly. Možno je to tým, že nie som schopný tvorivých asociácií, ktorých pomocou sú kresťanské duše schopné dedukovať čokoľvek z čohokoľvek.

Isteže, dnes ešte nevieme presne, ako na Zemi vznikol život a nie je vôbec isté, že sa to niekedy dozvieme. Lenže keď to nevieme, tak to treba chápať len tak, že  nevieme deň, mesiac a rok, ale máme predstavu aj o tom, ako, aj o tom, kedy – nič viac z našej neznalosti nevyplýva. Zástancovia antropického princípu robia z našej (súčasnej) nevedomosti kuriózny záver, že Vesmír, život, vedomie i človeka vytvorila akási inteligencia. Takéto tvrdenie už nie je iba priznaním sa k nevedomosti, to je už tvrdením, že vieme – aspoň v hrubých rysoch – odkiaľ pochádzame. Antropický princíp pri takom pohľade obnažuje svoju absurdnosť: z neznalosti sa robí záver o znalosti. Z faktu, že veda nepozná odpoveď na nejakú otázku, sa pohotovo robí záver, že odpoveď pozná teológia. Akoby nejestvovali stovky iných alternatív. Také salto viery sa pred našimi zrakmi neodohráva po prvý raz. Dejiny vzťahu viery k vede sú takými saltami posiate: sú to dejiny zužovania medzier v poznaní, v ktorých by bolo možné pri veľkej dávke iracionálnej snahy boha schovať.

Na záver čitateľovi odporúčam, aby si prečítal názor fyzika, ktorý je v otázkach raného vývoja vesmíru oveľa erudovanejší než všetci „poprední slovenskí fyzici“, nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, Stevena Weinberga. Tento významný fyzik označuje antropický princíp pôvabným anglicko-swahilským zvratom „mystical mumbo jumbo“, čo sa dá do slovenčiny preložiť zhruba ako „mystické táranie“. Tento názor vyjadril v eseji „Vesmír podľa dizajnéra?“ (ZH č. 29, január 2002, s. 3-9), v ktorej hodnotí mystické dedukcie, ktoré z najnovších objavov fyziky skratkovite robia ľudia túžiaci po potvrdení svojej viery. Čitateľ sa tak pripraví na nasledujúcu časť, v ktorej sa bude Weinberg dosť často spomínať.

Pravdovravnosť kresťanských prírodovedcov

Oči mi kole aj jeden formálny fakt. Čitateľ si iste už všimol, ako starostlivo uvádzam pramene, z ktorých citujem. Okrem autora uvádzam názov diela, miesto a rok vydania, ale aj stranu, na ktorej sa citované tvrdenie nachádza. Prečo to tak pedantne robím? Mohol by som povedať, že preto, lebo som si na to zvykol zo svojich vedeckých publikácií. Ale prečo sa toto všetko vo vedeckých publikáciách uvádza? Lebo autor má poskytnúť čitateľovi presné a spoľahlivé údaje, aby si ten mohol overiť, či je citát pravdivý a v akom kontexte sa uvádza. Základným postojom vedca je totiž pochybovanie. Pozrime sa z toho hľadiska na prístup najplodnejšieho prispievateľa do zborníka KaF, prof. Krempaského. Ten na konci svojich esejí uvádza napríklad aj tento literárny odkaz: „Weinberg, S.: The First Three Minutes. Basic Books, New York 1972“ (KaF, str. 35). Citovaná kniha vyšla v českom preklade najmenej dvakrát. Ja vlastním dve vydania prekladu: Mladá fronta, Praha 1982 a 1998. Chce autor pomôcť čitateľovi tým, že cituje prvé anglické vydanie diela? Ťažko, ale to by sme si mohli vysvetliť tým, že autor českým prekladom nedisponuje. Všimnime si však, čo o nositeľovi Nobelovej ceny hovorí:

„Ak teda ľudstvo chce napredovať, musí svoju prírodnú vedu doslova oslobiť od teológie [!], pretože, ako hovorí nositeľ Nobelovej ceny za fyziku S. Weinberg: „Jedinou cestou, ako zabezpečiť progres každej vedy, je predpokladať, že nejestvuje nijaká božská intervencia, a hľadať, ako ďaleko sa môžeme bez toho predpokladu zaobísť.“ Je zrejmé, že tam, kde je nepochybne prítomná priama božská intervencia [sú známe také prípady?], končí sa každá prírodná veda.“ (J. Krempaský, Vzťahy medzi prírodnými vedami a teológiou, KaF, str. 39).

Z tohoto vyjadrenia vyplývajú dve veci. Predovšetkým tu Krempaský popiera svoje tvrdenie o neprítomnosti rozporu medzi vedou a teológiou. Ďalej tu cituje Weinberga bez udania, odkiaľ citát pochádza. Čitateľa však nenecháva na pochybách o tom, že Weinberg zrejme netvrdí, že fyzika podporuje teológiu, či vieru. Podľa mojich informácií je S. Weinberg vyhraneným ateistom. Svedčia o tom všetky jeho publikácie a vystúpenia, napr. nasledujúce citáty:

„Znervózňuje ma, keď fyzici používajú slovo „boh“ nezáväzne, ako napríklad vtedy, keď hovoria o prírodných zákonoch ako o božej mysli, alebo keď citujú Einsteinovu slávnu poznámku o bohu hrajúcom kocky s Vesmírom. Myslím si, že slovo „boh“ používajú v metaforickom význame.

Myslím si, že náboženstvo je sen – často krásny, ale často zlý. V každom prípade je to sen, z ktorého je už načase sa prebudiť. Je to tak, ako keď dieťa verí spočiatku vo víly ... ale keď dospeje, vyrastie z toho. Myslím si, že už nastal čas aby aj ľudstvo v tomto smere dospelo.

Zdá sa mi, že či už s náboženstvom, alebo bez neho, dobrí ľudia sa budú správať dobre a zlí ľudia budú robiť zlé veci. Ale aby dobrí ľudia robili zle – na to treba náboženstvo.

Koniec koncov, B-O-H je iba skupina písmen abecedy a môžete jej pripísať akýkoľvek význam. Ak však máme mať z jazyka akýkoľvek úžitok, mali by sme sa snažiť zachovať význam slov, a slovo „boh“ v historickom kontexte neznamená zákony prírody. Označuje osobu, ktorá sa o nás zaujíma. Ale takú bytosť vedeckými metódami nenachádzam. Boh nie je nič, čo by som mohol považovať za akokoľvek overené.“

Krempaský však o tomto fyzikovi, tvrdí čosi podstatne odlišné:

„Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku S. Weinberg sa pýta: „Prečo sa pri Big bangu vygenerovalo z vákua práve toľko látky, koľko bolo potrebné?“ ... A tak na Weinbergovu otázku je len jedna odpoveď (a tú aj on sám uvádza): Príčinu treba hľadať v človekovi, presnejšie v Niekom, kto ho tu chcel mať! A sme opäť pri antropickom princípe.“ (J. Krempaský, Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, str. 34).

Som presvedčený, že ateista, ktorého názory som tu citoval, nemohol povedať to, čo mu Krempaský vkladá do úst. Nakoniec autor ani jeho doslovné vyjadrenie priamo necituje (čo je už samo osebe dosť podozrivé) a neuvádza stranu, na ktorej sa toto tvrdenie v knihe Prvé tri minúty údajne nachádza. Mám plné právo domnievať sa, že tu sa J. Krempaský dopúšťa podvodu, keď neveriaceho fyzika zneužíva na podporu svojich vetchých názorov, rovnako ako na viacerých iných miestach robí ešte aj z Einsteina veriaceho (kresťana?). Citovanú knihu som prečítal už dávnejšie, ale na žiadne také vyjadrenie sa napamätám. Ako mám vyvrátiť toto autorovo tvrdenie o významnom fyzikovi? Citovaním celej 200-stranovej knihy?! Táto situácia sa mi javí byť analogická k postoju voči otázke, kto má existenciu boha dokazovať a kto ju má vyvracať. Požiadavka vyvrátiť existenciu boha je asi tak nezmyselná, ako požiadavka vyvrátiť, že Weinberg povedal, to čo mu do úst vkladá Krempaský. Treba dokazovať, nie vyvracať! Dôkaz je ľahší, ako ukazuje aj tento príklad.

Prečo si Krempaský nedal tú námahu, aby presne uviedol zdroj svojej informácie? Obávam sa, že takej informácie v citovanej knihe niet. Budem veľmi vďačný, keď ma niekto citovaním strany presvedčí o opaku – nerád obviňujem niekoho bezdôvodne. Ale od fyzika, obhajujúceho náboženstvo, ktoré pri každej príležitosti zdôrazňuje svoju závislosť na morálke, niečo takéto naozaj nie je pekné.

Kresťanskí vedci s obľubou podopierajú svoje tvrdenie o harmónii medzi vedou a vierou poukazom na to, že mnohí nositelia Nobelovej ceny boli veriaci. Tento argument je samozrejme asi tak relevantný ako tvrdenie, že medzi vedou a fajčením niet rozporu, lebo mnohí laureáti boli tuhí fajčiari (známym príkladom je A. Einstein). Smutné je však to, že sa ešte aj pri tejto argumentácii veľa razy dopúšťajú podvodu. Krempaský napríklad tvrdí, že „slávny fyzik V. Weisskopf, nositeľ Nobelovej ceny, usudzuje že medzi vedou a vierou existuje Bohrova komplementarita“ (KaF, str. 42). Pozrel som si oficiálnu webovú stránku Nobelovej nadácie, ale medzi laureátmi (v období 1901-2002) som nenašiel žiadneho Weisskopfa – ktovie, možno nabudúce. Prekvapuje ma však, že „popredný slovenský fyzik“ si nedá tú námahu, aby si overil tak ľahko zistiteľné tvrdenie a že nepozná ani laureátov Nobelovej ceny. Pripomína mi to stránku Institute for Religious Research , na ktorej údajne 5-násobný kandidát na Nobelovu cenu, Henry F. Schaefer, skomolil mená laureátov takto: Feynman na Ferriman, Polanyi na Polony a Chandrasekhar na Shandrasekar. Žeby z pomsty za to, že ho tak vytrvalo odmietajú prijať medzi seba?

Záver

Pokúsme sa zhrnúť, čo sme sa dozvedeli pri analýze dvoch „kresťanských“ zborníkov, v ktorých „poprední slovenskí prírodovedci“ hovoria „o vesmíre, Bohu a večnosti“.

Vedci obhajujúci (kresťanskú) vieru používajú argument, že prírodné vedy neprotirečia viere. Zabúdajú pritom pripomenúť, že ak vedy viere neprotirečia, tak len v tom zmysle, že sa bez nej pri svojej analýze zaobídu, že ju jednoducho na nič nepotrebujú.

  1. Z toho robia chybný záver, že (prírodné) vedy vieru podporujú. Vychádzajú pritom len z dvoch vedeckých teórií, či hypotéz: z fyzikálnej hypotézy o vzniku Vesmíru pred konečným časom a z Darwinovej evolučnej teórie. Interpretujú ich tak, akoby z nich nutne vyplývalo, že Vesmír bol stvorený akýmsi bohom a že evolúcia realizuje informáciu (plán, projekt), ktorá je tiež božského pôvodu. Tvária sa, že toto je jediná možná odpoveď na (nezmyselné a bezobsažné) otázky po príčine a zmysle Vesmíru a života, konkrétne na otázky „prečo má Vesmír také vlastnosti, aké má“ a „prečo dostalo bytie prednosť pred nebytím?“. V svojej argumentácii výdatne používajú tautológiu s ušľachtilým názvom „antropický princíp“ (až dve cudzie slová!).

  2. Úspešne zatvárajú oči pred triviálnym faktom, že všetky články viery (dogmy) odporujú v plnom rozsahu prírodným vedám a sú teda s vedou v rozpore.

  3. Vďaka tomu dospievajú k neuveriteľne nepravdivému záveru, že medzi prírodnými vedami a kresťanskou vierou panuje neslýchaná harmónia. Ani vo sne ich nenapadne otázka, či rovnaká harmónia nepanuje aj medzi vedou a inými vierami (budhizmom, hinduizmom, šintoizmom, etc).

  4. Mohutne využívajú chybné argumentum ad hominem a  ad numerum, keď zdôrazňujú, koľkí nositelia Nobelovej ceny boli/sú veriaci. Akoby sami svoje názory zdôvodniť nevedeli a boli odkázaní na názor (starostlivo vybraných) autorít.

  5. Pri tomto počínaní sa dopúšťajú hrubých podvodov, keď za veriacich označujú vedcov, ktorí sem-tam nezáväzne a metaforicky použili pojem „boh“. Zvlášť pohoršujúce je to, že sa dovolávajú dokonca aj názorov žijúcich ateistov, ktorých výroky dezinterpretujú a prekrúcajú, nedoložene citujúc ich údajné tvrdenia. Exemplárne príklady ich mystifikácie sú A. Einstein, R. Feynman, S. Weinberg, S. Hawking, J. Monod, F. Sanger (zoznam nie je úplný). Uchyľovať sa pri argumentácii ku lži je naozaj podlé a nedôstojné. Aké morálne hodnoty môže mať viera, ktorej apologéti sa znižujú k takým nečestným prostriedkom?

  6. Je ťažko pochopiteľné, prečo sa nedovolávajú názorov Maxa Plancka, ktorý sa ako jediný nositeľ Nobelovej ceny (za fyziku) jednoznačne hlásil k náboženskej viere. Dôvod je jednoduchý: Max Planck jednoznačne definoval svoju predstavu o bohu a náboženstve, z ktorej vyplýva, že bol zástancom panteizmu a explicitne odmietal vieru v akékoľvek zázraky.


Vzniká preto celkom prirodzená otázka: čo vedie „popredných slovenských prírodovedcov“ k tomu, aby tak eklatantne prekrúcali im nepochybne známe pravdy, aká tajomná sila ich núti snažiť sa potvrdiť náboženskú „pravdu“ (prijímanú údajne srdcom, nie rozumom), vymýšľať si absurdne nelogické konštrukcie a klamať o velikánoch modernej vedy? Kde je zdroj ich postoja, ktorý silne pripomína správanie otca obhajujúceho pred súdom svojho syna, obvineného z vraždy, len preto, že je to jeho syn, ktorého on miluje? Aké objektívne fakty, aké silné argumenty ich k takému nedôstojnému počínaniu vedú? Žeby iba Viera (v posmrtný život), Nádej (že zasadnú po pravici Pánovej) a Láska (k sebe samým)?

Texty v hranatých zátvorkách, kurzíva a podčiarknutia sú od autora R.A.

Text sa doplňuje na stránke http://www.geocities.com/bezboha

Manželia Rosenbergovci – mučeníci alebo hrdinovia?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Schafield Coryell

Pred päťdesiatimi rokmi, 19. júna 1953, boli v USA popravení manželia Rosenbergovci. Ich proces a ich odsúdenie na smrť vyvolali na celom svete veľký rozruch.

Otvorenie sovietskych a amerických archívov vrhlo na túto udalosť nové svetlo. LMD už v apríli 2002 uverejnil článok o falošnom svedkovi pri súdnom pojednávaní. Nová kniha Gérarda Jaegera „Elekrtrický stolec za trestný čin iného zmýšľania" (Le Félin/Kiron, Paris, 2003), bohato dokumentovaná a brilantne premyslená, sa vyznačuje tým, že sa s „americkou tragédiou", ktorou bol odvážny život a nespravodlivé odsúdenie mladých manželov, zaoberá zo stanoviska udalostí vtedajšej epochy: začiatok studenej vojny na medzinárodnej scéne a sprievodné javy doma, vyúsťujúce do „pohonu na čarodejnice". Momentálnym „nepriateľom" boli komunisti, histericky považovaní za pešiakov veľmoci stávajúcej sa nepriateľom Spojených štátov, „sovietskeho Ruska". Nová situácia slúžila predovšetkým ako zámienka pre preteky v zbrojení, ktoré boli pre mnohých veľmi výnosné.

Pri nedostatku presvedčivých dôkazov na podporu extrémne závažnej obžaloby - predovšetkým „že ukradli tajomstvo atómovej bomby a dali ho Rusom" - hľadala americká vláda systematicky obetných baránkov a Rosenbergovci, Židia a komunisti ako v tom čase mnohí iní, sa ukázali neobyčajne vhodnými.

Berúc do úvahy všeobecné súvislosti celej aféry - iste dôležitejšie ako jej podrobnosti - venuje autor najviac miesta analýze doby a jej príznačných udalostí: išlo o veľkú „čistku" vo filmovom priemysle, o elimináciu „červených" resp. za takých považovaných v Hollywoode, o zavedenie sľubu oddanosti v školách a odboroch v celom štáte. Na medzinárodnej scéne viedol militaristický charakter Washingtonu k vojenskej intervencii v Kóreji, čo bolo predzvesťou ďalších budúcich vojen, napríklad tej vo Vietname a neskôr prvej a druhej v Golfe.

Rosenbergovci neboli nijako nevedomé obete neúprosnej situácie. Autor ukazuje, že dokonale pochopili úzky vzťah medzi tým, čo nazývali „komplot" proti sebe (ukázal sa smrteľným) a medzi domácou a medzinárodnou situáciou. V jednom zo svojich listov z väzenia napísal Julius svojej žene: „Sme prvé obete amerického fašizmu." Jaegerova originalita tkvie v tom, že sa snaží pochopiť a vysvetliť psychológiu obžalovaných.

Spolu s jednou spolupracovníčkou uskutočnil autor početné pohovory s priamymi účastníkmi udalostí a prezrel mnoho dokumentov z archívov vrátane záznamov vymenených na konci studenej vojny medzi Kremlom a jeho agentmi v USA. Rosenbergovci im naozaj odovzdali početné priemyselné a technické informácie, no nie jadrové. Ich motivácia pre túto riskantnú činnosť bola vyslovene ideologická - chceli podporovať a korektne informovať ZSSR ako protiváhu najprv moci nacizmu a potom moci USA. Za týmto účelom nakoniec neváhali obetovať svoj život službe svojmu idealizmu, čo aj bol tento v určitom ohľade irealistický, ba až poblúdený.

Práca sa končí konštatovaním: „Či budú manželia Rosenbergovci rehabilitovaní alebo nie, to im nedá za pravdu pred Históriou, ak v dôsledku toho, že by sme v nich videli len obete, zabudneme na to, čo boli a čo urobili, aby prežili ich ideály."

Prameň: Schafield Coryel, Les Rosenbergs, martyrs ou héros?, Le Monde diplomatique, č. 591, jún 2003.

Stopy v piesku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Dov Wisebrod

Raz mal jeden človek sen. Snívalo sa mu, že sa prechádzal po pláži s BOHOM. Na nebi sa premietali scény z jeho života. Pri každej scéne boli v piesku stopy dvoch nôh: jeden rad patril jemu, druhý BOHU.

Keď mu prebehla pred očami posledná scéna z jeho života, zahľadel sa človek na stopy v piesku lepšie. Všimol si, že ako pokračovala cesta jeho života, jeden rad stôp bledol, až nakoniec ostal len jeden rad.

Všimol si tiež, že slabé stopy sa celkom stratili v čase, keď sa začalo najkrajšie a najšťastnejšie obdobie jeho života. To ho prekvapilo a spýtal sa BOHA:

„Pane, povedali ste mi, že ak sa raz rozhodnem nasledovať Vás, budete stále pri mne. Zisťujem však, že najšťastnejší čas môjho života sa začína práve vtedy, keď je tu len jedna stopa nôh. Nerozumiem, prečo ma opúšťate a nedelíte sa so mnou o moju radosť."

Ale BOH mlčal a ostával neviditeľný.

Človek sa vracal a hľadal BOHA. Keď sa lepšie prizrel, spozoroval,  že tie dva rady stôp sa postupne zbližovali, splývali a nakoniec sa stali jednou stopou.

Zistil, že ten slabý rad stôp sa nevytratil; ten tam jednoducho nebol.

Bola to len ilúzia, bola to len ozvena toho prvého radu stôp, viditeľná len pri slabom a ľahkovernom vnímaní.

Ten človek nakoniec pochopil, že od začiatku tu bol len jeden rad stôp: len jeho vlastné stopy.

*  *  *

Prameň: http://www.catalaw.com/detox/detox.shtml, 14.06.03

Vizitka politika – Etika viery

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Peter Singer

Vo svojej knihe A Charge to Keep (asi Ťarcha, ktorú treba niesť) opisuje George W. Bush svoje rozhodnutie „zveriť svoje srdce Ježišovi Kristovi".

Stalo sa to pri prechádzke s kresťanským evanjelistom Billy Grahamom po pláži v Maine. Pri rozhovore sa Bush naraz

 „zahanbil, keď pochopil, že Boh zoslal svojho Syna, aby umrel za hriešnika, ako som ja".

Bush píše, že po rozhodnutí zveriť svoje srdce Ježišovi začal pravidelne čítať bibliu a aktívne sa zapojil do biblického študijného krúžku. Neskoršie, keď opisuje návštevu Izraela v roku 1998 aj so svojou manželkou Laurou, poskytuje nám hlbší pohľad do svojho chápania biblie ako histórie. Keď prišli ku Galilejskému jazeru, píše,

„zastali sme na hore, na ktorej Ježiš predniesol svoju Reč na vrchu" a dodáva: „Bol to premáhajúci pocit stáť na mieste, kde odznela najchýrnejšia prednáška dejín sveta, na mieste, kde Ježiš predpísal charakter a správanie veriaceho človeka, kde dal svojim učeníkom a svetu všetky blahá, zlaté pravidlo a naučil ich Otčenáš." Líčenie návštevy Izraela končí uistením, že teraz vie, že viera môže zmeniť život, „lebo zmenila môj život." Viera je niečo, čo umožňuje budovať na základoch, „ktoré sa nepominú".

Takto vyzerá obraz muža, ktorý akceptuje, čo sa mu vraví, bez toho, že by sa pýtal, či je to koherentné, uveriteľné a založené na spoľahlivých dôkazoch.

Pozrime sa na jeho vieru v boha - povedzme presnejšie, na jeho vieru v bytosť, majúcu tradičné charakteristiky pripisované bohu v židovsko-kresťanskej tradícii, t.j. bytosť všemocnú, vševediacu a dobrotivú ; svet sa riadi podľa jej plánu. Už letmý pohľad na svet nás presviedča, že ho nenaplánovala  taká bytosť. Na dôkaz vyberám len jednu z nespočetných ukážok, odstavec zo správy Stephena Lewisa, osobitného poverenca OSN pre HIV/AIDS v Afrike, ktorý sa mi dostal pred oči pri písaní tohto článku. Je to opis pomerov na detskom oddelení Pedagogickej nemocnice v Lusake v Zambii:

„Deti boli na hromade, tenké ako prútiky, po tri-štyri na postieľke, skoro všetky tak oslabené hladom a aidsom, ... že naozaj nemali nijakú šancu. Boli sme tam štyridsaťpäť minút. Každých pätnásť minút tam umiera dieťa, náhlivo ho zabalia do plachtičky, sestra ho odnesie a oddelením sa nesie ustráchaný nárek matiek." (Stephen Lewis, „The Lack of Funding for HIV/AIDS is Mass Murder by Complacency" - Nedostatok peňazí na tlmenie aidsu je hromadná vražda zo sebauspokojenia, 8. 01.03 na http://allafrica.com.stories/200301080529:html).

Kým píšem, tá istá scéna, alebo podobné, sa opakuje v celej podsaharskej Afrike a aj v iných častiach sveta. Je smrť a umieranie týchto detí a ich matiek časťou božského plánu? Aký druh božského plánu by mohol obsahovať také hrozné veci a utrpenia, akými boli postihnutí nevinní ľudia v celom priebehu ľudských dejín, chorobami, suchami a povodňami? (Tým, ktorí to všetko zvaľujú na čudesnú a morálne odpudzujúcu historku, že ľudia trpia, lebo Eva zhrešila a oni zdedili jej hriech, dodávam, že  o nehumánnych zvieratách sa predpokladá, že nie sú poškvrnené dedičným hriechom, a predsa tiež trpia chorobami, suchami a povodňami.). Ak bol tento svet stvorený podľa božského plánu, sú len dve možnosti: božstvo bolo zlé alebo fušerácke. V nijakom prípade to nebolo božstvo kresťanského náboženstva. Samozrejme, dalo by sa o tom povedať viac; rozmýšľajúca osoba by však mala prinajmenšom zaváhať a pouvažovať, kým akceptuje kresťanskú predstavu, že svet bol stvorený podľa božského plánu.

Premýšľavý človek by si mal všimnúť, že prvá hlavná príčina viery v kresťanskom náboženstve je výchova ako kresťan. Veľmi málo ľudí, vychovaných v moslimských rodinách verí, že Ježiš je boží syn. To isté platí o tých, čo vyrástli v hinduistických, židovských, budhistických alebo iných rodinách. Je pár konvertitov, čo prestúpili na kresťanstvo alebo ho opustili, a platí to aj o iných náboženstvách, ale to je len nepatrná časť celkového počtu kresťanov, hinduistov, židov, moslimov alebo budhistov. Len jedno z týchto náboženstiev môže byť pravdivé. Pokiaľ ide o Busha, ten verí, že v nebi majú miesto len kresťania (Molly Ivins a Lou Dubose: Shrub, The Short But Happy Political Life of George W. Bush -asi Krík: Krátky ale šťastný politický život G. W. Busha, New York: Vintage, 2000). Väčšina moslimov verí, rovnako zanietene, že len moslimovia tam nájdu miesto. Nemôžu mať obidvaja pravdu - ale obidvaja sa môžu mýliť. Malo by byť normálne byť skeptický na tvrdenia, že niekto niečo vie, keď je viera taká imúnna voči objektívnym dôkazom alebo argumentom, že záleží na tom, čo verí jeho rodina, a na zvykoch a vierach spoločnosti, v ktorej niekto vyrástol.

Existencia nezaslúženého utrpenia a kultúrny relativizmus náboženských vier sú závažné dôvody pre pochybnosti o existencii židovsko-kresťanského boha. Busha to však nijako neznepokojuje. „Naučil sa", že boh zoslal svojho jediného syna umrieť za hriešnikov, ako keby to bolo naučiť sa, že Washington bol prvý prezident Spojených štátov. Nehovorí nám, ako sa to naučil - t.j. aké dôkazy mu predostrel Graham, že je to pravda. To neprekvapuje, lebo Graham je známy tým, že neuvádza dôkazy ani argumenty. Jeho metóda obracania ľudí na kresťanstvo spočíva namiesto toho na výzve veriť - zdá sa, že aj Bushovo obrátenie sa udialo týmto spôsobom. Nič v Bushovom líčení nevzbudzuje domnienku, že preveril čo len byľku z toho, čo mu navravel Graham.

Ak Bush nemá sklon uvažovať o filozofických problémoch náboženskej viery, je rovnako ľahkoverný v ohľade kresťanských Svätých Kníh. Keď prišiel do Izraela, bol taký presvedčený, že stojí na kopci, na ktorom Ježiš predniesol Reč na hore,  ako by bol uveril, že prešiel po pamätnej bronzovej platni, položenej jeho učeníkmi. Nezišlo mu na um, že evanjelium podľa Matúša bolo spísané niekoľko desiatok rokov po Ježišovej smrti, takže to nemusí byť spoľahlivý historický dokument. Ušlo jeho pozornosti, že v Lukášovom evanjeliu zišiel Ježiš z hory na planinu a povedal veci, ktoré podľa Matúša povedal na hore. (Väčšina bádateľov o Novom zákone zastáva názor, že autor evanjelia podľa Matúša sám zložil Kázeň na hore, použijúc viaceré Ježišove výroky zachytené už predtým písomne. Ak je to tak, nemusíme si robiť starosti s identifikáciou hory, na ktorej mal Ježiš kázeň, lebo ju nikdy nemal (O tomto historickom probléme je viac v knihe Harvey K. McArthur, Understanding the Sermon on the Mount - asi Pochopenie Kázne na hore, New York: Harper, 1960).

Väčšina Američanov nevidí v týchto súvislostiach problém. Veria ako Bush a práve preto preňho ešte viac hlasujú. My sa zameriavame na etiku jeho názorov, nie ako sú rozšírené a či sú politicky vhodné. Aj keď má 90 percent Američanov takú naivnú vieru ako Bush (osobne dúfam, že je to značne menej), my ostatní si musíme klásť otázku, čo si máme myslieť o niekom, čo zakladá svoj život na nevyspytateľnej viere. Inými slovami, čo si máme myslieť o etike niekoho, čo síce hovorí a píše rad vecí o svojej náboženskej viere, ale nič nesvedčí o tom, že by bol s touto otázkou bojoval - niekoho, pre koho je náboženská viera „základ, ktorý sa nikdy nepominie". Filozof Karl Popper vhodne povedal, že rozdiel medzi vedou a dogmou je ten, že vedecká teória musí byť vždy prístupná falšovaniu na podklade predkladaných dôkazov. Bush sa skoro pýši tým, že jeho viera nie je prístupná falšovaniu na podklade predložených dôkazov.

Keby išlo len o vec súkromnej viery niekoho, mohli by sme to ľutovať, ale nemuseli by sme si toho všímať. Ak však ide o osobu prezidenta Spojených štátov, a ak tento zakladá svoju politiku na širokom rozsahu možností - kmeňové bunky, prerušenie tehotenstva, odmietnutie pomoci Populačnému fondu OSN a dobročinnosť založená na viere - na jeho viere, potom sa to stáva vecou verejného záujmu, a mali by tom hovoriť všetci, čo náboženskú vieru nepoznajú. 

Prameň: Peter Singer, The Ethics of Belief, Free Inquiry,  zv. 23, č. 2, 2003.

*  *  *

Neperkočíš dovolenú rýchlosť!

Rím - Katolícka cirkev dospela k názoru, že za priestupky cestného poriadku sa treba spovedať, lebo ohrozujú (napr. z nedbalosti, ale horšie je, ak z opilosti) iných účastníkov premávky. Paragrafy 1736 a 1737 Katechizmu katolíckej cirkvi rátajú všetky porušenia cestných pravidiel medzi viny (hriechy), za ktoré prislúcha trest, ktorý môže byť vyšší ako podľa súčasných svetských zákonov. Posledný termín na odpykanie trestu je po smrti - ak sa previnilec nevyspovedá. Ak to urobí, odpúšťa sa mu.

Mŕtvi sa vracajú domov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Christian Schüle

Španielsko sa stavia čelom k svojej minulosti. Po prvý raz sa všade po krajine hľadajú zahrabané obete Francovej diktatúry.

A opäť plačú staré ženy a muži nad otvoreným masovým hrobom. V Aranda de Duero sa našiel ďalší, už dvadsiaty štvrtý, práve ho otvárajú. Na alumíniovom rebríku sa hompáľa tranzistorové rádio a tvrdá roková hudba duní v stane, ktorý chráni pred rannou hmlou severného Kastílska. Dvaja antropológovia a jedna archeologička sa pohybujú v otváranom hrobe. Skláňajú sa nad chrbtice a lebky. Prerastajúce korienky prestrihujú jemnými nožničkami. Nožíkmi vyškrabujú obsah kostí. Štetcami oprašujú bedrové kosti. Sfukujú červenastý prach po pečeniach, obličkách, srdciach.

Tu uviazla v hline kožená topánka, tam vytŕča čeľusť s veľkými rezákmi. Štyri prsty jednej ruky mieria hore: toho zastrelili na okraji jamy prv, než ho do nej hodili. Tamto ten má lakťové a vretenné kosti obidvoch rúk vedľa seba na bruchu: ruky mal zviazané, keď ho zastrelili. Skice archeológov zaznamenávajú každú podrobnosť, vyžaduje to vedecká statočnosť. Na stolíku toho pomaly pribúda: gumová podrážka, polovica koženého sandálu, zdrap bundy, kus nohavíc s pásikovým vzorom. Z ílovitej zeme Arandy uprostred raja kastílskych viníc vyniesli na svetlo sveta za posledné dva mesiace Eduardo Cristóbal Villanueva, vedúci vykopávok a riaditeľ Archeologického inštitútu v Burgose a jeho pracovný tím peňaženky, zapaľovače a hrebene. Fotografie, papiere, prstene, ozdoby alebo mince íl nevydal. Ani kľúčov nebolo. Ani jeden "červený" sa nemal vrátiť domov.

*  *  *

Teraz sa "červení" domov vracajú. Idú na cintoríny svojich rodných dedín. Po celej krajine vynášajú právnici, antropológovia a archeológovia na svetlo sveta hlboké vrstvy národnej traumy: občiansku vojnu rokov 1936 až 1939, keď boli bez milosrdenstva povraždené tisíce "červených", republikánov, ľavičiarov, civilov. Zastrelení ležia zahrabaní pod ovocnými sadmi, v cestných priekopách, na poliach, pri smetiskách. Hovorí sa, že viac mŕtvych z tých čias leží mimo plotov cintorínov ako na cintorínoch.

Píniový hájik v Aranda de Duero bol typický zberný tábor a popravisko. Tri pohrebiská. Hrob C: napočítaných kostier: 26. Dosiaľ exhumovaných: 8. Hrob B: 6. Hrob A: 22. V laboratóriách univerzity v Burgose sa vyšetrujú zlomeniny kostí, choroby, spôsoby smrti; analyzuje sa DNA a kompletuje identifikácia. Archeológia pamäti v poli. Polírovanie ostatkov. Rehabilitácia republikánov. Do zabudnutia zatlačovaná občianska vojna sa vracia do myslí a rečí obyvateľov mnohých miest a celého kraja. Po prvý raz od 66 rokov sa prekopávajú dejiny Španielska.

*  *  *

Deväť, možno aj desať kilometrov bežal chlapec za nákladným autom. Mal jedenásť rokov. Nákladniak mieril smerom na Ponferradu. Na plošine bolo 5 mužov bez a 13 s pištoľami. Rozvidnievalo sa, cesta viedla popri ovocných záhradách, plantážach a lúkach; na jednom poli s píniami auto zastalo; zem tu bola z červeného piesku. Muži zostúpili z plošiny a jeden z nich spoznal chlapca. "Synku, čo tu robíš?" skríkol, "choď domov, bež preč!" Chlapec videl, ako si otec musel kľaknúť na zem. "Ale už nemáme dom, náš dom horí!" Chvíľu bolo ticho. Potom otec ešte povedal: "Choď k mame, bež k svojej mame!" Chlapec sa rozbehol opačným smerom. Ako utekal, počul päť výstrelov.

*  *  *

Senén García je 66 rokov mŕtvy, umrel 1. septembra 1936. Dnes otvára dvere a stojí v červenom ráme dverí svojho bieleho domu. "Buenos días." Skrivenými prstami si ide s bielou vreckovkou k zavretým ústam. Senén García stelesňuje španielsku traumu.

Za čias Francu označovali republikánov za rojos, "červených". Platilo o nich, že sú protišpanielski. Povstaleckí nacionalisti videli v každom rojo vlastizradcu bez ohľadu na to, či zastával ľavicové myslenie, alebo bol len nepolitický roľník. Kto nebol za Franca a jeho Espaňu, ten bol rojo. Fašisti sa pustili do vyhladzovacieho boja proti rojos, bola to politická čistka. Franco, vojvodca z Galície, nechal medzi februárom a júlom 1936 zostaviť, rozmnožiť a rozoslať zoznamy "nepriateľov Španielska": stáli na nich starostovia, robotníci, odborári, aj kňazi, všetci, čo sa kedy o Francovi vyslovili kriticky; predovšetkým všetci, ktorí chceli obmedziť vplyv dominancie katolíckej cirkvi vo výchove a vzdelávaní.

*  *  *

O 66 rokov je vo Španielsku opäť jar, čerešne kvitnú na ružovo a jablone na bielo. Mačka leží pred domom bez čísla a pod vonkajšou výlevkou sa chúli naľakaný psík. Záclona sa pohla. Cez pestrofarebné plastikové prúžky prichádza muž malej postavy. Stisk ruky Senéna Garcíu je tvrdý, je to mozoľnatá pracovitá ruka robotníka. Stojí v ráme dverí bieleho domu. Pod zeleným vlneným svetrom má modrú kockovanú košeľu. Nohy má v plátených papučiach. Rastu je malého, má pekné svetlohnedé oči. Krátko ostrihané šedivé vlasy, tichý, chrapľavý hlas. Do pokožky tváre má vpálenú nepomíňajúcu sa hneď celoživotného roľníčenia. Pre Senéna Garcíu platila vždy len prítomnosť. Aké je dnes počasie, čo je so zvieratami, čo s viničom, "qué?", veľmi sa čuduje, "čože?" - "Občianska vojna." - "Občianska vojna?"

Nijakého cudzinca si nepúšťa do domu, ani vtedy nie, keď je vonku búrka a leje sa ani z krhly. Dejiny sa opakujú, povie, zmĺkne, ale potom sa vzchopí a dodáva, že život je dnes rovnako nebezpečný ako bol vtedy, a José María Aznar, jeho terajší predseda vlády, pokračuje, mu pripomína Franca, je to tá istá patriarchálna arogancia, opovrhovanie ľudom, sklon k násiliu a posmechu, cynizmus; a my, nevolaní hostia, cudzinci, vraví Senén García, vy by ste mohli byť nacionalisti, falangisti, fašisti v novom oblečení, nie, nám neznámym nepovie nič, "no no no!", a vreckovkou si utiera suché ústa.

No naraz z neho vyrazia spomienky, valí sa z neho minulosť. Osudovosť jeho života chce byť rozpovedaná. Po poldruha hodine ustrnutia v ráme dverí  cítiť, ako sa mu vracali na myseľ obrazy vyvolávajúce otrasy duše. To krátke ticho za brieždenia 1. septembra 1936, keď otec pochopil svoj koniec a koniec rodiny, keď sa dozvedel aj o horiacom dome ... 66 rokov zamlčoval Senén García spomienku na posledné slová svojho otca, to "Choď k mame, bež k svojej mame!", na jeho zdesený horiaci pohľad; s hanbou, zlosťou a žiaľom to všetko uväznil vo svojej mysli.

" Ten zradca ..."

Starý muž sa odvracia a cítiť, že Senén García bude čochvíľa tak ďaleko, že po prvý raz od oného 1. septembra 1936 bude hovoriť o nezmyselnej smrti otca Pascuala Garcíu a brutálnostiach španielskej občianskej vojny.

Skoro v každej dedine od Andalúzie po Galíciu je aspoň jeden neviditeľný hrob. Jeden mŕtvy, dvaja mŕtvi, spolu sú to tisíce. Starí vedia dobre, kde kto leží, a mladší to vedia od starých. Za Franca sa nesmelo hovoriť. Zo strachu pred pomstou víťazov ľudia mlčali. Mlčali aj zo strachu pred sociálnou diskrimináciou. Kto sa vypytovaním stal podozrivým, nenašiel prácu. Kto neišiel do kostola, stal sa podozrivým. Podozrivých zatýkali. Španielske mamy vraveli už svojim deťom, že steny majú uši. Po Francovej smrti zacementovala mlčanie chýbajúca dôvera v novú demokraciu. Starí ostali nemí. Iba si šepkali. Šepkanie sa stalo časťou národnej kultúry. Dnes hovoria nahlas mladí.

Bol to Emilio Silva, 34-ročný novinár bulvárneho časopisu z Torrelodones severne od Madridu, kto sa pred dvomi rokmi dopustil neslýchaného činu a prelomil posvätný pakt mlčania.

"Sme generácia, ktorá po Francovej smrti roku 1975 vyrástla v španielskej demokracii, ktorá sa zbavila strachu pred brutálnymi represáliami frankizmu", hovorí Silva s presvedčením, ale bez pátosu. "Ako generácia vnukov preberáme zodpovednosť za spracovanie španielskej tragédie."

Iniciatíva prichádza v poslednej chvíli. Ešte pár rokov mlčania - a boli by mŕtvi aj poslední príbuzní obetí, umreli by nezmierení a v neistote. Neostalo by nič, čo by mohli mladí morálne posudzovať; nežalujú, neodsudzujú, nevinia - chcú len rehabilitovať tých, čo po 1936 boli za demokraciu a slobodu.

*  *  *

Keď začiatkom roku 1936 Francove vojská vpochodovali do Palacios del Sil, ušli aj roľníci Eduardo González a Joaquín Alvárez Mendez do hôr. Eduardo má 22 rokov a je bratom Isabely, Joaquín má 40 a je bratom Asuncióny. Joaquín je huncút a Eduardo krásavec. Na fotkách má biele topánky, hnedý oblek a pohráva sa s cigaretou. Keď sa Franco stane pánom celej Astúrie, vracajú sa Eduardo a Joaquín do Palacios. Dva dni sa skrývajú v dome Joaquínových rodičov, jeho otec je sudca. Radia sa, čo robiť. Rozhodnú dobrovoľne sa ísť prihlásiť. Niektorí ľudia uisťovali otca, že sa im nič nestane. Pekne sa obliekli, oholili sa a dúfali, že na Guardiu Civil spravia dobrý dojem. So smiechom išli Joaquín a Eduardo toho 3. novembra 1936 z domu a kývali svojim sestrám na rozlúčku. Na rozlúčku ...

Bolo to až 1. júla 2002, čo Isabel Gonzálezová a Asunción Mendezová opäť uvideli svojich bratov.

Asunción: " Aj na druhý deň kopali vo Villabline už od rána, ale nenašli nič, ako celý deň predtým. Aj poobede kopali. Ale keď povedali, že naši bratia tu nie sú, nástojila som: Ba sú tu, len vás prosím, kopte ďalej!"

Videli ste potom kosti?

Asunción: "Áno, a aj Isabel, keď prišla."

Čo ste pritom pociťovali?

Isabel: "Plakala som a bála som sa, že sa zrútim, keď som videla tie kosti. Nemohla som sa na tie hnáty dlho pozerať. Nahlas som zaplakala. Kričala som, možno až revala, metala som sebou. Bolo mi jedno, že ma ktosi fotí. Išlo ma zadusiť."

Asunción: "V ťažkých chvíľach som udatná, inakšie nie."

Čo ste urobili?

Asunción: "Chcela som zostúpiť do jamy. Keď ho otvorili, videla som, že smrteľné ostatky môjho brata boli skoro neporušené, videla som jeho chrup, jeho zuby ... Joaquín mal pekné zuby, viete, a preto som hneď dodala: Tu, toto je môj brat. Ktosi sa predstavil ako súdny lekár, ukázal do hrobu a vraví: Tento má tak okolo 40 rokov, načo som ja odpovedala: Súhlasí, môj brat mal štyridsať. Ukázala som na jeho čelo: Toto je vstupná diera od guľky do čela. Súdny lekár ma opravil: Nie, tadiaľ guľka vyšla, dostal ranu do tyla."

Do tyla?

Asunción: "Tu, za ucho."

*  *  *

Dlho to vyzeralo tak, že sa na hroby rojos zabudlo. Kolektívny odklad hrôzy vyústil v roku 1975 do akejsi sociálnej dohody medzi štátom a spoločnosťou, ktorej výpočet sa zakladal na jednoduchej rovnici: amnézia rovná sa amnestii. Čo podliehalo zabudnutiu: občianska vojna stála spolu 450 000 mŕtvych, potom ušlo do exilu 150 000 Španielov, 200 000 bolo popravených v priebehu nastolenej diktatúry a 100 000 väzňov sedelo vo Francových väzniciach alebo bolo na nútených prácach napríklad v "Údolí mŕtvych" pri Madride, kde nejeden zaplatil životom na stavbe monomanického (chorobné zaujatie za jedinú myšlienku) Francovho pomníka. Nikoho nikdy nevolali na zodpovednosť; nikdy sa nijaký vrah nemusel predstaviť pred nejakým španielskym súdom.

Demokracia sa objavila v štáte bez minulosti. Pretože však kultúra bez vnútornej pamäti zahníva, založil novinár Emilio Silva "Združenie za obnovu historickej pamäti". Zašiel do svojej domoviny Leónu. To bolo na jeseň 2000.V obci Priaranza del Bierzo ho jeden starý obyvateľ upozornil na hrob neďaleko cesty č. 631, pri čerešňovej plantáži. 14 rojos tam bolo zavlečených v roku 1937, vraví starký, on vraj videl, ako tí muži vyzerali. Za tmy, vraví starký, padlo 13 výstrelov; jednému sa podarilo ujsť a rozprávať po okolitých obciach, čo sa udialo; starý otec Silva bol vraj tiež medzi mŕtvymi. Videl mŕtvych tam, vraví starký, kde dnes rastú orechy a teraz kvitne púpava.

Dňa 28. októbra 2000 vykopali robotníci mestskej správy na popud Emilia Silvu a platení starostom, v prítomnosti mnohých plačúcich žien a mužov, pri vchode do obce Priaranza (400 obyvateľov) 13 kostier. S kosťami sa vykopali aj biografie. Po ozajstných biografiách prišli na rad dohady, slzy a historky z nespočetných legiend. Prišli rodiny zo susedných dedín, matky a sestry začali hovoriť a smútiť, naraz bola reč o zmiznutých a stratených bratoch a otcoch a dedoch, naraz sa našli obete na verejných miestach, príbuzní načúvali príbuzným, ľudí pochytila dôvera, k druhým aj k sebe, reč sa normalizovala a narúšala strach, stále viac a viac ľudí sa zdôverovalo iným ľuďom v baroch, na námestiach a pri jedálenských stoloch. Opretí o kosu si ženci rozprávajú o Josém, mocnom sedliakovi z dedinky so 16 obyvateľmi neďaleko Bembibre, pri ktorého poprave na vrchu Onamio sa zvuk výstrelu niesol celou touto dolinou. A koluje povesť o Mercedes, ktorej strýka strelili do hlavy pred jeho domom uprostred kvitnúcich mandľovníkov. Roky neskôr sa Mercedes, bez toho, žeby to bola vedela, vydala za vrahovho syna a z hanby nad tým zakaždým prepukne do usedavého plaču. Plače aj preto, že nedodržala sľub svojej matke, že nikomu o rodinnej tragédii nikdy nič nepovie, - a pretože je ešte stále vydatá.

Exhumácia v Priaranza del Bierzo bola prvá. Po nej nasledovalo 23 ďalších v Avile v Baskicku, v Burgose, v Arande de Duero a v celom štáte. V Tolede objavili nedávno masový hrob so 700, v Badajoze s 2 000 a v Andalúzii s 1 600 mŕtvymi. Nedá sa povedať, kedy to skončí. Najmenej 30 000 zahrabaných republikánov spočíva v hĺbke španielskej červenej zeme.

*  *  *

Je dosť chladné ráno a Senén García sa trochu chveje. Z pravého vrecka nohavíc vyťahuje vreckovku. Pohľadom sa vyhýba. Dedičstvo po Francovi je totálny strach, ktorý tu vždy bol. Kultúrne dedičstvo troch rokov občianskej vojny a 36 rokov diktatúry je strach z budúcnosti, strach z prítomnosti, obava pred všetkým. Senén si pretrie ústa, vreckovku pchá späť do vrecka. Zbiera sily, postaví sa rozkročmo a tak sa zdá ešte menším. Potom začne hovoriť.

"Pes zabrechal. Prebudili sme sa, bolo šesť hodín ráno a počuli sme hlasy. Susedov dom horel a muži hovorili o akýchsi zbraniach. Otec vyšiel na strechu a vtom prišiel 18-ročný susedov syn a ukázal naňho; aj ten, povedal, a vtedy prišla skupina asi 11 až 13 falangistov; schytili otca aj strýca za ramená a odviedli ich." Senén García zastane v reči, iba vzdychá, ó, ó, a zdvíha ukazovák. "Budem to večne ľutovať, už nepoviem nič, no no no!"

Vlhkosť v očiach ho premáha, nezvláda slzy. Odvracia sa a utiera si ich. Zdvíha ruku a šermuje ňou vo vzduchu. Vidno mu popukané nechty. Nenávidí sa pre svoj plač. "

Budem pykať za to, že vám hovorím pravdu."

Senénov otec mal vtedy 47 rokov a v dedinke platil za ľavičiara, lebo mal predplatené socialistické noviny. Do politiky sa však nemiešal. Len chcel mať polia, aby uživil svoju rodinu. A tu ho udal jeho 18-ročný sused. Nijaké súdne pojednávanie sa nekonalo. Krátky výsluch, krátky zápis. Bez odôvodňovania. Bezdôvodne. Po strele do tyla sa falangisti vrátili do dediny a dali si údenú šunku. Mŕtve telá nechali ležať tam na poli; ľuďom zo susednej dediny prikázali zakopať ich.

Udavač čoskoro dorástol do falangy. Zradca, pyšne nosil belasú košeľu s emblémom fašistických šípových ruží. Keď sa občianska vojna skončila, vrátil sa do Fresneda s jednou rukou. Bol oslavovaným hrdinom Francovho Španielska a s invalidnou penziou sa mu dobre žilo. 40 rokov žil Senén García vedľa muža, ktorý ukradol život jeho otcovi, jeho strýkovi, aj jemu. Senénov brat ušiel do ďalekého Buenos Aires, lebo nevedel zniesť blízkosť udavača. Senén ostal a trestal udavača svojím spôsobom: ani raz sa naňho nepozrel. Štyridsať rokov sa stretávali na dedinskej ulici takmer každý deň.

Senén García sa chveje - asi od vrodeného strachu. Šúcha si ruky. "Hovoriť ... o tomto štáte, to mi roztrhne ..." šúcha si ruky rýchlejšie, "srdce. Moji synovia budú za to možno musieť pykať ..." Obidvaja synovia prichádzajú, priateľsky zdravia a idú ďalej. Nechajú otca hovoriť.

* *  *

Keď Francisco Franco, "caudillo z božej milosti", umrel, bolo to 20. novembra 1975, nedošlo k nijakej náprave. Nijaké morálne hádky. Nič sa neodčiňovalo. Nič sa nepomstilo. Morálne zavrhnutie starých nerestí sa nekonalo. Rozhodlo sa, že rany sa budú ďalej v tichosti ošetrovať, bolo to uprostred studenej vojny, padlo rozhodnutie proti rozpadu štátu a za takzvanú transición, zamatový prechod od diktatúry k demokracii. Francova smrť znamenala zrod demokracie z ducha diktatúry. Do roku 1975 nebolo opozície, jej zárodky sa od 40 rokov vraždili. Štát bol zaostalý a rozdelený, ľud bez sily, zneistený a pre nedostatok demokratickej výchovy nepoznal možnosti riešenia konfliktov rozhovormi.

Nikto iný ako pozostalí frankistickí technokrati vypracúvali od roku 1975 v ovzduší starých úradov novú ústavu. Z trosiek pórovitého národa sa plazila krehká rastlinka demokratického sebavedomia: vznikala chúlostivá demokracia, ktorej bola nevyliečiteľne vrodená obava pred návratom totalitného štátu. Od začiatku ju ľudia považovali za čosi provizórne, na vidieku a v horách nič nesvedčilo tomu, že je tu. Aj to je jedna z príčin, prečo u mnohých Španielov vyvoláva také zlé pocity agresívny konzervativizmus Ľudovej strany (Partido popular) ministerského predsedu José María Aznara: ako jediná politická strana sa ešte vlani tvrdošijne vzpieral odsúdiť Francov násilný vojenský prevrat. Až od rezolúcie z 20. novembra 2002 schvaľujú všetky parlamentné strany snahy po "morálnej rehabilitácii" obetí občianskej vojny a stavajú sa na stranu tých, čo trpeli pod nátlakom surovej Francovej diktatúry.

*  *  *

Cesta č. 631 do Palacios del Stil vedie hlboko do sveta severokastílskych hôr. Domy sú tu zo sivého kameňa. Náklad-niaky sa namáhavo derú dopredu  a po cestách chodia vdovy vo večne čiernom. Popri Silse, ktorý nikdy nemá dosť vody, sa radia uhoľné bane, ťažné veže, žeriavy, kopy železnej rudy. Smrdí tu metán a dočasnosť. Aj keď slnce svieti, tomuto kraju chýba duša. Všetko pôsobí strateno. Na platni Isabely Gonzálezovej pukajú pečené gaštany. Bytom sa šíri dobrá pohoda rozkúreného železného bubienka. Isabel má 85 rokov, Asunción 88. Dámy sú čulé, sú švagriné a priateľky, spolu prežili veľký bôľ. Sedia vedľa seba na malej drevenej lavičke. Asunción občas bozká Isabel na čelo. Oči jej žiaria. Ani stopa po ôsmich desaťročiach zlomene prežitého života, ani stopa po nenávisti. Ale ani stopa po súcite.

Asunción: "Kázali, aby Joaquín zakričal "Nech žije Franco!", prv než ho zastrelia."

Urobil to?

Asunción: "Nie, neurobil to a som naňho veľmi pyšná. Volal po našej mame."

Odkiaľ to viete?

Asunción: "Ten, čo to videl a roku 1943 aj povedal, ešte žije."

Vy ste to teda vedeli?

Asunción: "Áno, vedeli sme to celý ten čas."

Isabel: "Za pár dní po ich zmiznutí kázal katolícky kňaz z kazateľnice: "Títo muži zomreli právom, pretože to boli boľševici."

Asunción: "A viete, čo som urobila?"

Povedzte to.

Asunción: "Modlila som sa. Ja som sa celý život modlila."

Kedy sa modlíte?

Asunción: "Celý deň. Vo vrecku mám ruženec a keď nečítam, modlím sa. To som nasala s materským mliekom, môj otec sa modlil, aj moja mama, a moje deti sa tiež modlia. To ostatné vie len boh."

Keď ste sa dozvedeli, že sa našli kostry Eduarda a Joaquína, pomysleli ste na pomstu na ľuďoch, ktorí boli zodpovední za tieto masakry?

Isabel: "Na kom sa mám pomstiť? Mám sa pomstiť na ich deťoch? Keby ešte žili tí, čo to urobili, zabila by som ich, celkom iste by som ich zabila."

*  *  *

Dnes má Senén García 78 rokov a každý týždeň svojho života raz a na každý Deň všechsvätých chodil na miesto, kde bol zahrabaný jeho otec. Svojej rodine nepovedal nič, bolo by to príliš nebezpečné, steny mali uši ... Vlani začiatkom júla sa štyri dni bez slova prizeral, ako robotníci na príkaz Emilia Silvu a jeho iniciatívy exhumovali v píniovom háji pri ceste č. 631 päť kostier. Antonio, jeho strýko, nosil gumové sandále; na jednu z chodidlových kostí sa lepili zbytky gumy; ostatní traja boli bosí. Pohľad mu padol na vedľa kostí ležiace topánky, ktoré otec nosieval, keď robil na poli. Čím dlhšie sa díval, tým mu bolo jasnejšie, že Pascual a Antonio sa museli v sekunde smrti objímať.

Dosiaľ bolo podaných 2 500 písomných žiadostí o exhumáciu a tisíce ľudí sa u Emila Silvu ohlásilo telefonicky. Me-dzitým žltnú a rozpadávajú sa fotografie, listy a doklady vo vojenských archívoch. Ako kedysi, aj dnes sa uchovávajú za podmienok najprísnejšieho utajenia. Minister národnej obrany Federico Trillo, aj on člen konzervatívnej Ľudovej strany, odmieta vydať ich; celá Aznarova vláda je dodnes proti akémukoľvek finančnému odškodneniu pozostalých po obetiach fašizmu.

Aj preto požiadal Emilio Silva po jednej ceste do Ženevy pred polrokom, takže aj v mene komisára OSN pre ľudské práva, aby jeho vláda zriadila centrálny úrad pre archiváciu dokumentov o tých, čo sa stratili. Tento úrad by v budúcnosti organizoval exhumácie a viedol zbierku DNA (pre genetickú identifikáciu obetí), ako sa to už deje v autonómnych oblastiach Baskicka a Katalánska. To je však ešte ďaleká cesta. "

Štát a jeho reprezentanti, dokonca aj socialistická opozícia, si prajú pakt mlčania," hovorí Silva. "V obidvoch stranách sedia predsa príbuzní páchateľov; a tí myslia a presadzujú svoj názor, že staré rany netreba jatriť."

Pre svoje Združenie pre obnovu historickej pamäti nedostal Emilio Silva od úradov dosiaľ nijakú finančnú podporu. Už dva roky financuje  svoju prácu z vlastného vrecka a žije z príspevkov a členských poplatkov siedmich sekcií organizácie. Radnice dávajú k dispozícii bagre pre vykopávky a miestnych súdnych lekárov, archeológovia a antropológovia pracujú bezplatne po sobotách a nedeliach, alebo, ako v Aranda de Duero, z poverenia univerzity.

"Dosiaľ nemáme správnu predstavu o demokracii, nemáme cit pre to, odkiaľ sa tu berieme," hovorí Juan Carlos Monedero, profesor štátneho práva na Univerzite v Madride, ktorý považuje transición za nebezpečný mýtus. "Politická a sociologická kultúra Španielov je ešte stále frankistického typu. Pri porovnaní s francúzskou, anglickou alebo nemeckou demokraciou nám toho ešte toľko chýba! Naša vláda manipuluje verejno-právnu televíziu, chová sa po veľkostatkársky, uráža opozíciu a vysmieva sa kritikom svojej naozaj katastrofálnej školskej politiky."

A pokračuje: "Hnutia ako Silvovo sú pre našu krajinu nesmierne dôležité. Ukazujú, že sa už netreba báť. Len ľudia, čo videli kosti v hromadných hroboch, si vedia predstaviť, čo to bolo, tie ukrutnosti frankistov, a získajú možnosť novej predstavy o tom, čo môže byť demokracia."

Vrah Eduarda a Joaquína sa volal Martín Vera Galiego. Bol dedinským učiteľom v Palacios del Sil. Deti museli každé ráno zdvihnúť pravú ruku a spievať Francovu pieseň Cara al Sol. Vtedy, po tom odpornom čine, sa dokonca vystatoval a hovoril o "ranách z milosti" pre boľševikov. Mal tridsať rokov, keď umrel na zlyhanie obličiek. Isabel Gonzálezová, Eduardova sestra, dodáva:

"Bolo dobre, že trpel."

Tam, kde kedysi ležali zahrabaní Pascual a Antonio García spolu s tromi ďalšími roľníkmi z Fresneda, stoja dnes tri neosekané bridlicové kamene. V pozadí sa belie sneh na vrcholcoch pohoria Maragatería. Pri ceste č. 631 chrlia vysoké komíny teplárne svoje husté oblaky dymu. Zem je červená. Posypaná hrubým štrkom. Do hliny nasadili olivovníky. Nápis na bridlicových doskách znie:

Všetkým, čo umreli za svoje ideály pokroku a slobody.

Prestalo pršať. Senén García sa skláňa, berie na ruky mačku, hladká jej chrbát a vchádza do bieleho domu bez čísla.

*  *  *

Prameň: Christian Schüle, Die Toten kehren heim, Die Zeit, č. 22, s. 11, 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Zrovnoprávnenie holandskej Univerzity pre humanistiku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rob Tielmann

sa zakladá na článku 1 holandskej ústavy o rovnoprávnosti náboženstiev a svetonázorov. K odluke cirkvi od štátu došlo v Holandsku po batávskej revolúcii r. 1795, obdobe Francúzskej revolúcie. Cirkvi a svetské organizácie nemajú nárok na štátnu podporu, ale ich služby, prístupné každému bez ohľadu na príslušnosť, možno finančne podporovať; v prvom rade je to školstvo, a to vrátane profesionálnej výuky učiteľov.

Pre štátne financovanie nie je rozhodujúci počet členov holandského humanistického zväzu, ale vedecky dokázaný rozsah súhlasu obyvateľstva s týmto svetonázorovým hnutím, sociálne potreby a dopyt. Tretina Holanďanov chápe a podporuje ciele humanistov. Okrem Humanistickej univerzity sú na každej verejnej univerzite profesori pre humanistiku, ktorí tematizujú etické aspekty v odboroch ako technika, medicína, poľnohospodárstvo atď. Existuje Humanistický archív a v internete sa buduje Humanistická encyklopédia. Spočiatku sa cirkvi stavali proti zriadeniu Univerzity humanistiky. Postupujúca sekularizácia ich prinútila pristúpiť na pluralitu - inakšie by sa boli museli zrieknuť svojich požiadaviek.

Prameň: Rob Tielman, Gleichberechtigung der niederländischen Universität für Humanistik (krátené), Diesseits, č. 62, s. 22, 2003.

Kongres o náboženstve v školstve

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Christoph Lammers

Večný návrat náboženskej problematiky.

Kongres pre vyšetrovanie dôsledkov náboženstva a ezoteriky na výučbu a vzdelávanie." 22.05. až 25.05.2003 na Univerzite v Trieri (Nemecko).

O budúcnosti vzdelávania sa oddávna vedú spory. Jedni sú za vedúcu rolu štátu, druhí sa zasadzujú za otvorenie sektora vzdelávania súkromnej ponuke. Prístup k dohode GATS (Všeobecná dohoda o obchode a službách) v rámci Svetovej obchodnej organizácie (SOO) znamená ďalekosiahlu liberalizáciu aj v ohľade „trhu školstva".  V oblasti služieb školstva ide o predškolskú a školskú výchovu, o odborné a vysokoškolské vzdelanie. V podstate sa predpokladá otvorenie štátneho zaobstarávania služieb pre zahraničné ponuky a transparencia v prideľovaní subvencií na tieto služby. Angloamerická varianta má zaručiť monopolné postavenie koncernom USA, európska varianta koncernom Európy. Hovorí sa o viac slobody, menej štátu - v prvom rade však ide o veľkú zodpovednosť pre rodičov, ktorú alternatívu majú voliť.

Na kongrese sa v početných prednáškach  (štyri dni !) preberala téma, ako pôsobia v procese výchovy mladého človeka náboženstvá, kvázináboženstvá a ezoterické spásonosné učenia a ako ovplyvňujú jeho neskorší život.

Kriticky sa diskutovalo o biblickom kresťanstve, okultizme, ezoterickej psychoscéne, iracionalite v súčasnej spoločnosti a kultúre New-Age, o učení Montessoriho a o Steinerovej antropozófii, čo sú alternatívne modely výučby.

Facit: Téza neznie, že existuje ideálne štátne školstvo, ktoré sa teraz konfrontuje s falošnými alternatívami a demontuje. To má možno toľko nedostatkov, koľko ich budú mať alternatívni nosiči. Iste je chyba tvrdiť, že kedysi bolo všetko lepšie. Ale sprostredkovať osudovosť života a trestajúceho Boha je antiemancipačná výchovná metóda. Stredobodom je dôležitá otázka: Ako vychvávať deti v školskom veku k zodpovednému občianstvu?

GATS otvára capovi bránku na kapustu do školskej záhrady.

*  *  *

Prameň: Christoph Lammers, Die ewige Wiederkehr des Religiösen. Kongress zur Untersuchung der Auswirkungen von Religion und Esoterik in Erziehung und Bildung vom 22. bis 25. Mai 2003 an der Universität Trier
Diesseits, 62/2003;  http://ibka.org/artikel/rundbriefe02/trier.html

Dialóg vedy a viery je bolestivý

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Na tému „vzťah vedy a viery“ sa možno dočítať všeličo, napr. aj konštatovanie už v nadpise článku, že je „bolestivý“ – pozri Sme, príloha Veda z 13. 2. 2003. Darmo však hľadám v článku vysvetlenie tohto bôľu, iba sa opakuje, že „vzťah teológie a vedy je v súčasnosti neraz bolestivý, napriek tomu túto oblasť čaká veľká budúcnosť“.

A tak si sám kladiem otázku, koho môže čo bolieť. Pán farár Peter Pavlovič hovorí, že vedecký triumfalizmus je jeden zo základných predpokladov vzniku konfliktu medzi vedou a teológiou. Ak pod triumfalizmom rozumie niečie mylné presvedčenie, že veda dokáže rozriešiť všetky problémy sveta, môžem ho ubezpečiť, že takým rojkom nepatrí titul vedcov; vedci sú neskonale skromnejší; pre nich je každá pravda dočasná; samozrejme si myslia, že meter je meter v celom vesmíre a nikde nemeria 99 alebo 101 centimetrov.

Nemali však astronómovia všetky dôvody triumfovať, keď cirkev uznala, že Zem sa krúti okolo Slnka a podľa toho upravila nie síce znenie, ale vysvetľovanie Svätého písma ? Nemali lekári dôvody triumfovať, keď cirkev pripustila pitvu mŕtvoly, aby anatómovia položili základy medicíny? Nemali biológovia dôvody triumfovať, keď Darwin vysvetlil evolúciu druhov na základe náhody a selekcie, čo položilo na lopatky pekné historky o existencii raja a o stvorení Adama a Evy v Písme? Je mi ľúto, že len anglikánski kresťania nemusia veriť na základe rozhodnutia britskej Tajnej rady vo večný pekelný oheň; arcibiskupi z Canterbury a Yorku hlasovali proti; kedy od tohto nechutného nezmyslu (pekla) upustia aj ostatné kresťanské cirkvi?

Neviem, čo iné by mohlo teológii spôsobovať bolesť - a nechápem, prečo by to mala byť bolesť. Uznávam, že je to odmytologizovanie neba a sveta, ale deje sa to v rámci pokroku od prapôvodnej spoločnosti pastierov a roľníkov k dnešnej dobe techniky a budúcej kybernetiky. Ako sme sa učili používať nástroje, okuliare, lieky, vakcíny, žiť s transplantovaným srdcom, tvoriť už aj ľudské embryá v Petriho miske, prestávali sme veriť na zázračnú moc relikvií a svätenej vody. Tomu všetkému treba prispôsobiť Písmo (a tzv. dogmy, t.j. predpisy, čomu treba veriť a čo treba robiť) a uznať, že mýty sú raz mýty a skutočnosť je niečo iné. Nepovažujem za dobrých vychovávateľov tých rodičov, ktorí si myslia, že spôsobujú deťom bolesť, keď im vysvetľujú, že nielen ježibaby a rozprávkoví princovia, ale ani strážni anjeli a večné peklo - neexistujú.

Dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK Dr. Igor Kišš sa tamže dovoláva názoru niektorých vedcov, že

v dôsledku moderných vedeckých objavov musí za týmto naším svetom stáť nejaká vyššia inteligentná bytosť, ktorú síce nepoznáme, ale jej šľapaje sú vo svete badateľné.

Ak mám v tejto súvislosti pripustiť prívlastok "špičkoví (vedci)", musím dodať, že ešte "špičkovejší (vedci)" sú opačného názoru: Steven Weinberg, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, aktívny americký ateista, v početných článkoch dokazuje, že v prírodných zákonoch nenachádza ani stopu po rukopise dizajnéra (pozri napr. Zošity humanistov, č. 29, január 2002).

Vážne, pán doktor Kišš, súhlasíte s objavom nášho profesora Krempaského, že vesmír nesie vo svojej anorganickej, chemickej, biologickej i humánnej úrovni zreteľné stopy kresťansky chápaného pôvodcu, t.j. boha, ktorý má aj svoje tri "subštruktúry"? Iste ste čítali jeho článok "Model Trinity (trojice) a jeho odraz v reálnom svete" v zborníku Kresťanstvo a fyzika - poprední slovenskí prírodovedci o vesmíre, Bohu a večnosti (SSV, Trnava 2001, s.201). Teda nielen že Boh je, ale že existuje v podobe katolíckej trojice dvoch osôb (otca a syna) a jedného ducha (spodobňovaného ako holubica alebo ohnivý jazyk)? Dôkazy? Prosím, pozrime si ich:

Dôkazy

1. Hoci "na začiatku svojej existencie mohol byť náš svet viacrozmerný (pravdepodobne desaťrozmerný), vývojom sa počet priestorových dimenzií stabilizoval na tri" na seba kolmé osi. Ostáva otázka, ktoré dimenzie sú priestorové a ak napr. považujeme za dimenziu aj čas, o čom som už čosi počul, mohlo by to dôkazom pre existenciu Trojice zakývať.

2. "Sú tri dvojice kvarkov a tri dvojice leptónov a dajú sa z nich skonštruovať tri druhy látky (nášho reálneho sveta) -  z nich však len jedna sa bežne vyskytuje v reálnom svete" (prosím, je bežný výskyt niečo iné ako výskyt?). To si musím zopakovať: tri druhy látky nášho skutočného sveta, z ktorých len jedna sa vyskytuje v skutočnom svete (prosím, je rozdiel medzi skutočným svetom a naším skutočným svetom?) ... To si protirečí, mali by sme to zmazať. Ale nech. Bežný Bertelsmannov lexikón píše, že "je 6 kvarkov a 6 antikvarkov. Protóny a neutróny sa skladajú každý z 3 kvarkov, mezóny napr. pióny) z 1 kvarku a 1 antikvarku." Ako leptóny uvádza ľahké elementárne častice neutrína, elektróny, pozitróny a myóny, ako aj ich anitičastice. Všetko spolu je to o dosť viac ako tri. Ak však všeličo vynecháme, ostane nám tri. Bolo treba vynechať veľa bohov, ich manželiek (Hera či Juno bola manželka a sestra Dia či Jupitera), božích synov (Mars bol syn Dia a Hery), dcér (Demeter či Ceres, bola dcéra Kronosa a Rey) a polobohov (Romulus a Remus boli synovia Marsa), aby sa cirkevní otcovia ustálili na existencii len Trojice, čo bolo súčasne zavrhnutím aj čínskych "len dvoch" podstát  jing a jang, aj marxistickej bipolárnej filozofie ... "aj spochybňovania božskej podstaty Krista ako Božskej Osoby". Akú cenu majú 3 kvarky a 3 leptóny, ak ostanú po vynechaní toľkých?

3. Zo skutočnosti, že t.č. existujú tri základné silové interakcie, a to silná, elekroslabá a gravitačná, resp. zo zjednotenia slabej a elektromagnetickej do elektroslabej, robí prof. Krempaský ďalekosiahly záver, že na úsvite našej vesmírnej éry bola len jedna  "prainterakcia", z ktorej sa postupne prejavili (prosím, dalo by sa povedať vyvinuli?) tri, čo vraj hovorí v prospech modelu Trojice, podľa ktorého z "Božskej entity" až neskôr prišli na scénu jednotlivé Božské Osoby. To je však dogma. No keď si autor nerobí starosť s tým, že to protirečí katechizmu (tri božské osoby božskú jednotu nedelia, ich odlišnosť spočíva len v ich vzťahoch!), nebudem si ju robiť ani ja.

4. " ... ale jedno vieme presne: musia existovať presne tri druhy gluónov" ( s. 205). Nejdem hľadať v cudzej literatúre: na s. 56 tejže knihy uvádza M. Blažek  "osem druhov zafarbených gluónov". Tejto nezrovnalosti si mohol všimnúť už redaktor zborníka.

5. A nakoniec na zasmiatie: "vstúpme do ríše živých systémov, upúta nás ďalší fundamentálny triplet" - nosičmi genetických informácií sú kodóny, pozostávajúce vždy z troch zložiek, kombinácií štyroch základných báz; každá trojica kóduje jednu aminokyselinu, stavebný kameň bielkovín. Keby som bol kacír, tvrdil by som, že existencia štyroch základných báz dokazuje, potvrdzuje, alebo čo len naznačuje, že v bohu sú štyri božské osoby; že do spolku treba kooptovať pannu Máriu ako matku boha-syna, samozrejme od večnosti. Ale na to sa nedám.

Máte pravdu, páni teológovia a miništranti, dialóg vedy a viery je bolestivý, ak sa vedie takto - bolestivý pre vás. Sú takí, čo berú vážne tzv. numerológiu, vraj vedu o číslach. Nepochybujem o tom, že ju aj oficiálna náuka vašej viery označuje za poveru  (zvrátené preháňanie náboženstva, úchylka úcty vzdávanej pravému Bohu, § 2110, 2111 a 2138 Katechismu katolické církve, Zvon, Praha 1995). Cirkev by nemala pripustiť ani túto slabomyseľnú hru s číslom tri!

Sklamania sú bolestivé. Idete na trh s tovarom, ktorý je nepredajný a vraciate sa s ním do svojich kostolov a rezidencií, kde sa navzájom utešujete a čakáte, že raz príde ten slávny bohatier-vedec, čo zožne Templetonovu cenu milión US dolárov za vedecký dôkaz existencie plánovača-dizajnéra vesmíru aj našej existencie. Po prelistovaní knižky "Kresťanstvo a fyzika - poprední slovenskí prírodovedci o Bohu" to na to nevyzerá.

Sexuálny slovník Vatikánu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

TASR

Talianski homosexuáli ostro vystúpujú proti novému sexuálnemu slovníku Vatikánu

Rím 31. marca (TASR) - Kontroverzný nový vatikánsky slovník sexuálnych pojmov označuje homosexuálne orientovaných ľudí za nenormálnych a krajiny, v ktorých povolili sobáše homosexuálov, sú vraj obývané ľuďmi s "úplne narušenou mysľou".

Talianska homosexuálna komunita okamžite odsúdila skoro 900-stranový slovník, ktorý sa dostal na pulty kníhkupectiev ako súčasť tzv. novej krížovej výpravy proti homosexuálom. Pripravila ho Pápežská rada pre rodinu a obsahuje heslá ako sexualita, kondómy, potrat, kontrola pôrodnosti či genetická manipulácia. V časti Homosexualita a homofóbia sa v slovníku uvádza, že homosexualita pramení z "nevyriešených psychických problémov". Tí, čo chcú homosexuálom zaručiť rovnaké práva, "popierajú psychologický problém, ktorý stavia homosexualitu proti spoločnosti".

Podľa slovníka sú heterosexuáli prinucovaní cítiť sa vinnými, ak čo i len spochybnia homosexualitu. "Akákoľvek kritika, každý hanlivý výrok o homosexualite sa často považuje skoro za rúhačstvo," uvádza sa vo vatikánskej publikácii.  Aj keď postoj Vatikánu proti homosexualite a homosexuálnym manželstvám nie je ničím novým, pozorovateľov zarazil oveľa prísnejší tón.

Taliansku homosexuálnu komunitu slovník nazvaný Lexikón viacvýznamových a hovorových výrazov o rodinnom živote a etických otázkach doslova rozzúril.

"Vatikán prešiel od invektív k urážkam," vyhlásil Franco Grillini, poslanec najväčšej talianskej opozičnej strany Ľavicoví demokrati, ktorý je zároveň čestným predsedom najväčšej talianskej skupiny bojujúcej za práva homosexuálov - Arcigay. Pre tlačovú agentúru Reuters povedal, že podľa neho sa rímskokatolícka cirkev v Taliansku vydala na "novú krížovú výpravu proti homosexuálom", ktorú podporuje aj stredopravicová vláda.

"Vatikán je skutočne posadnutý. Neprejde deň, aby nejaký kardinál alebo niekto z vatikánskej hierarchie nezaútočil na homosexuálov. Hovoria veci, ktoré sú čistými lžami. Je to práve homofóbia katolíckej cirkvi, čo spôsobuje homosexuálom problémy. Keby katolícka cirkev prestala s nenávistnou kampaňou voči homosexuálom, veľká časť ich problémov by bola vyriešená," vyhlásil poslanec.

V inej časti lexikónu sa hovorí, že homosexuáli neprestali vyhlasovať - neprimeraným až agresívnym spôsobom - svoju "normálnosť" a, samozrejme, odsudzuje sa používanie kondómov na bezpečný sex - nazýva sa to "sebaospravedlňovaním". Fakt, že lídri niektorých krajín povoľujú homosexuálne manželstvá,

"poukazuje na úplne narušenú myseľ ľudí týchto krajín".

Autorom myšlienky slovníka je kolumbijský kardinál Alfonso López Trujillo, jeden z najkonzervatívnejších predstaviteľov vatikánskej politiky.

Prameň: © TASR  31. 03.  2003

Pochod za bezbožnú Ameriku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

redakcia

V novembri minulého roku sa vo Washingtone, D.C., stretlo 2 000 amerických ateistov, humanistov a voľnomyšlienkarov, aby demonštrovali za bezbožnú Ameriku. Zúčastneným organizáciám poskytla demonštrácia dobrú možnosť ukázať svoju súdržnosť a poukázať na svoje práva. Dobrú náladu nemohol pokaziť ani pokrik kresťanov na chodníkoch, ktorí demonštrantov megafónmi varovali, že „ateizmus je cesta do pekla". Všetky veľké médiá o podujatí referovali a organizátori dúfajú, že podujatie sa stane každoročnou tradíciou. 

Prameň: Diesseits, č. 62, 2003.

Svetový poriadok podľa Johna Maynarda Keynesa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

James K. Galbraith

Na konferencii v Bretton Woods v r. 1944 vznikol Medzinárodný menový fond (MMF), Svetová banka (SB), a dolár bol určený za zlatý štandard s konvertibilitou 35 dolárov za uncu zlata. John Maynard Keynes tam viedol britskú delegáciu. Svetové meno si získal už štvrťstoročia predtým svojou ostrou kritikou Versaillskej mierovej zmluvy z r. 1919, pri ktorej zastupoval britského ministra financií. Svoj nesúhlas s prehnanou výškou reparácií požadovaných od porazeného Nemecka dal najavo tým, že tri dni pred podpísaním mierovej zmluvy podal demisiu; svoje námietky zhrnul v knihe Ekonomické dôsledky mieru. V medzivojnovom období rozvinul svoje novátorské teórie o východisku zo svetovej hospodárskej krízy.

V jeho trojdielnom životopise opisuje Robert Skidelsky, ako v Bretton Woods vzdoroval americkým finančným reprezentantom, ktorí mali v pláne vtiahnuť Veľkú Britániu, nachádzajúcu sa na okraji finančného krachu, do tesnej finančnej závislosti. Situáciu vyriešil prezident Roosewelt tým spôsobom, že USA uzavreli s Britániou tzv. dohodu o pôžičke a prenájme s trvaním do konca vojny. V nastávajúcej epoche musel finančný poradca britskej koruny čoskoro čeliť oveľa vážnejším problémom svetového poriadku. Aj dnes môže byť zdrojom inšpirácie, ako sa bránil voči hegemonickým snahám určitých finančných kruhov.

Pre povojnové obdobie navrhoval Keynes systém, pri ktorom by veľké štáty nemali stavať ochranu obchodných záujmov a dohôd nad ciele sociálneho pokroku, predovšetkým plnú zamestnanosť. Predstavoval si koexistenciu slobodného trhu a voľnej výmeny tovarov so systémom veľkodušnej ochrany, zabezpečeným medzinárodnými finančnými inštitúciami a charakterizovaným v prvom rade opatreniami na "úpravu pohľadávok", ktorý by ukladal sankcie štátom s obchodným prebytkom, a nie chudákom s deficitmi. To by bolo prinútilo tých prvých, aby alebo prijali opatrenia proti svojim predajom do cudziny, alebo rozšírili svoj domáci trh na absorpciou väčších množstiev importu. Popri tom by mal každý dlžník právo na určitý úver v rámci medzinárodnej platobnej inštitúcie, opierajúcej sa o mechanizmy kompenzácie a disponujúcej svetovou rezervnou menou (bankor).

Taký svetový poriadok bol pre Spojené štáty neprijateľný. Vo svete dominovanom ich drvivou prevahou v oblasti továrenských výrobkov bol americký ideál ekonomické "laissez-faire" a zlatý štandard. Medzinárodná mena, ktorá by brala do úvahy záujem dlžníkov, bola pre filozofiu Wall Streetu taká cudzia, ako by bola pre normálnych smrteľníkov myšlienka zveriť vedenie väznice zatvoreným. Dlžoby by sa mali platiť už zajtra, nech to stojí čo stojí. V povojnovom období mali ovládať financie bohatí. Nakoniec súhlasili USA so zriadením MMF a SB, ale na oveľa tradičnejšej báze, ako si predstavoval Keynes.

Keynes považoval podmienky pôžičky Spojených štátov pre Anglicko v roku 1945 za neznesiteľné a neprípustné. Dva faktory našťastie uľahčili britskú situáciu. Prvým bolo prijatie Marshallovho plánu, ktorý sa viazal na studenú vojnu a znamenal značnú materiálnu a finančnú pomoc. Vojenská hrozba Sovietskeho zväzu pre západnú Európu sa asi preceňovala, ale jeho ekonomické modely neboli ešte diskreditované. Kdežeby! Výzva, ktorú predstavovali, bola bičom pre povojnovú rekonštrukciu a pre potrebné demokratické reformy v sociálnej oblasti. (Pozri knihu Erica Hobsbawma Vek extrémov, krátka história 20. storočia, Brusel 1999).

Vo Spojených štátoch sa štrukturálne reformy obdobia po druhej svetovej vojne opierali čiastočne o nevídané posilnenie úlohy armády na všetkých úsekoch verejného života, no ešte väčšmi o výsledky tohto New Dealu nového druhu a čoskoro potom aj o sociálne reformy programu "veľkej spoločnosti", ktoré v r. 1964 navrhol Lyndon B. Johnson, nástupca zavraždeného prezidenta J. F. Kennedyho: sociálne zabezpečenie, nemocenské poistenie "medicare", príspevky na štúdium a na získanie bytov, stavebné pôžičky, kupovanie na úver. Obyčaje spotrebiteľov sa podstatne zmenili a USA sa stali keynesovskou lokomotívou ostatného sveta. Počas krátkeho obdobia sa konvergencia (stretovosť záujmov) stala skutočnosťou; chudobné štáty zaznamenávali rýchlejší rast rozvoja ako bohaté. Tento stav trval len asi do roku 1970, keď sa k moci začali vracať komerčné banky. Stačilo však pár uplynulých rokov, aby sa ukázalo, že Keynes mal (skoro vo všetkom) pravdu.

V osemdesiatych rokoch však postihla väčšinu štátov "barbarská kontrarevolúcia" (ako ju nazval ekonóm Walt Rostow)  a od tých čias tzv. rozvojové krajiny naplno pociťujú kolapsy svojich štátnych rozpočtov a bankových systémov, dôsledky opakovaných finančných špekulácií a medzinárodného zadĺženia.

Školským príkladom je Brazília. Má dlh 250 miliárd dolárov , je postihnutá hlbokou recesiou a má prebytky v obchodnej bilancii. Keynesovská liečba by bola jasná: ďalší rozvoj by vyžadoval zabezpečiť v prvom rade všeobecnú zamestnanosť, potom znížiť obchodné prebytky, a to pomocou opatrení adaptovaných pre potreby Brazílie a poskytnutých systémom medzinárodnej rezervy. Miesto toho dáva dnešný MMF k dispozícii "pôžičku" tridsať miliárd dolárov, ale s prísnou podmienkou, že sa vnútorná spotreba bude ďalej znižovať! To nie je pôžička, to je úsluha veriteľom na ten čas, kým sa im naskytne možnosť lepšej investície inde!

Ostatne - Brazília mala nárok na toto výsadné zaobchádzanie len preto, že je veľmi veľkým štátom, že je znepokojujúco oslabená závratnou výškou dlžoby a že odtiaľ prichádza ako potenciálna hrozba šírenie ľavičiarstva. Argentína, kde sú politické pomery nejasné, dostala oveľa menej, hoci od roku 1990 ju stále vyzdvihovali ako vzorný model ekonomickej liberalizácie, ako opak Brazílie. Pri tomto striedaní orchestrov má podobný osud aj Turecko: štát, ktorý sa príkladne zapojil do svetovej liberalizácie, padá pod váhou zahraničného dlhu a "pomôže" sa mu, len pokým to má strategický význam a bude spolupracovať vo vojne proti Iraku. Pokiaľ ide o tragédiu finančnej liberalizácie v Rusku, je príliš známa, než aby to bolo treba rozoberať.

Je to smutné, ale len málo rozvojovým krajinám sa podarilo tak ako Číne vysekať sa z ťažkostí prevzatím merkantilistickej politiky, ale zachovaním plánovacej stratégie.  Treba vyčkať, či čínska prosperita odolá pravidlám, ktorým ju chce podrobiť Svetová obchodná organizácia (SOO) a či Čína dodrží svoje záväzky. India, ktorá striktne aplikuje kontrolu pohybov kapitálu a určuje devízové kurzy, zaznamenáva od osemdesiatych rokov priemernú situáciu s pomalým, ale pravidelným rastom.

A Európa? Tu sa udomácňuje akýsi ekonomický nadštát podľa predkeynesovských predstáv o svojich prostriedkoch a zodpovednosti. Dohoda o raste a stabilite núti európske štáty držať nízko rozpočtové deficity; pripustený prah je rovnaký pre všetky štáty, nech ich to stojí čokoľvek, a to aj bez ohľadu najmä na stupeň nezamestnanosti a potreby investícií (iba pri skutočnej a veľmi citeľnej recesii by boli akési úľavy). Európska centrálna banka určuje úrokovú mieru v rámci cieľov, ktoré posudzuje len ona sama - absolútnu prioritu má stabilita cien.

Vlády chudobných európskych oblastí sa nemôžu vymaniť z týchto súvislostí, ak sa chcú industrializovať, ako to urobila Čína. Nemôžu si požičiavať  na financovanie svojho príspevku k európskemu rozvoju, ako to môžu urobiť americké mestá a štáty, ktoré si môžu zostaviť špecifický rozpočet na financovanie dlhodobých investícií do infraštruktúry. Samozrejme nemôžu aplikovať ani keynesovské mechanizmy makroekonomickej stabilizácie, pri ktorých by išlo o rozpočtové deficity umožňujúce zvýšenie kúpyschopnosti v čase recesie - maastrichtské kritériá a dohoda o stabilite a raste ich veľmi úzko obmedzujú. Nikto nemôže devalvovať, aby zvýšil súťaživosť svojich podnikov.

Chudobné štáty sú závislé od príspevkov z rozpočtu EÚ. Tieto príspevky iste hrajú významnú rolu, ale nestačia na makroekonomickú stabilizáciu rozsiahlych štátnych útvarov s nízkymi príjmami, ako sú napríklad Španielsko alebo Grécko, ani nehovoriac o nových kandidátoch integrácie do EÚ. Tieto nepomery sa budú pri súčasnom vrcholení recesie v Európe prehlbovať. Moc veriteľov na kontinente je dnes taká absolútna, ako bola v atlantickej aliancii roku 1945; ukazuje sa však ekonomicky tak skazonosnou, ako to Keynes predpovedal.

Na rozdiel od EÚ boli USA ušetrené od niektorých škodlivých faktorov rýchleho rozvoja, ba z troch dokonca ťažili. Štatút dolára ako štandardného platidla im umožňoval pohodlne si žiť aj napriek veľmi vysokým rozpočtovým deficitom. Mali povesť bezpečného finančného prístavu pre investorov, ktorí utekali pred rodinkárstvom, korupciou a nestálosťou, ktoré postihli ostatné časti sveta (a spomenuté praktiky Američania účinne podporovali ...).

A nakoniec treba podčiarknuť, že americká vnútorná politika sa sústavne a vytrvale riadila podľa základných keynesovských princípov. Ich vplyv sa uplatňuje na troch rovinách: pragmatický postoj administrácie aj kongresu v obdobiach spomalenia rastu (zníženie daní); rovnako pragmatický je postoj centrálnej Federálnej rezervy v tejto súvislosti (zníženie úrokovej miery bez prehnaných obáv, aký to bude mať vplyv na ceny); a rozsiahly systém štátnych podpôr predovšetkým formou garancií pri pôžičkách a odkladoch daní, to všetko za účelom podnietenia spotreby v domácnostiach (osobitne v oblasti bytov a zariadenia, lekárskej starostlivosti, vzdelávania a penzií).

Tieto tromfy sú v nebezpečenstve. Iste, je málo pravdepodobné, žeby dolár v dohľadnom čase stratil svoje privilegované postavenie. Môže sa ho však dotknúť posilnenie eura, zhoršenie krízy v Japonsku a nakoniec aj už dlhšie trvajúce zneváženie americkej zahraničnej politiky. Americké burzy už nemajú dobrú povesť ponad každé podozrenie, odkedy sme videli kriminálne praktiky určitých veľmi veľkých podnikov, účtovnícke podvody, stratu účinnosti regulačných opatrení a prasknutie burzových bublín informačnej technológie. Navyše extrémna decentralizácia preniesla celé koše sociálnych výdavkov na miestne úrady (štáty a veľké mestá), ktoré sú nútené rezať do živého, keď prebiehajúca recesia drasticky znižuje ich daňové príjmy.

Ak sa však medzinárodné bohatstvo začne vzdiaľovať od amerických brehov, vyjdú na svetlo dňa ťažkosti s uspokojovaním vlastných potrieb. Už to samo by mohlo vážne ohroziť vnútorný dopyt, ktorého pokles by sa skoro prejavil znížením vývozu zo štátov, závislých od amerického trhu; dôsledkom by bola strata schopnosti splácať dlhy. Táto neschopnosť by mala negatívnu ozvenu na povesť a dôveryhodnosť amerických finančných inštitúcií, ktoré sú ochranné zábradlia pre medzinárodné financie a dolár. Riziko, že by sa z takéhoto sledu udalostí vyvinula kríza, nie je zanedbateľné, čo aj momentálne iste nehrozí. Ak pridáme vojnu v Iraku, napätie a dokonca atomárne neistoty v niektorých oblastiach sveta, nie je isté, či budú USA ešte dlho prístavom istoty.

Nakoniec možno položiť otázku, či je dnešná situácia Spojených štátov naozaj natoľko odlišná od  neutešenej situácie, v ktorej bola víťazná Veľká Británia v rokoch 1944-1945. Nie je tu podobná nadmerná vojenská angažovanosť, erózia exportných kapacít, dlhodobá peňažná hegemónia dostávajúca sa do úzkych a mnohé ilúzie o potrebe intervencie na medzinárodnej scéne?

Tí, čo sedia vo washingtonských vojenských radách, si neuvedomujú, že ich impérium stojí finančne na naviatych pieskoch. Zmena je ešte v rámci možností aj vo Spojených štátoch, ak sa tam presadí všeobecné rozčarovanie o cieľoch ich vládnej politiky. Americký ľud nie je osobitne bojachtivý, jeho trpezlivosť s vojenskými operáciami je úzko zviazaná s ich cenou. Iste by dal prednosť tomu, aby sa armáda vrátila k svojej základnej úlohe sebaobrany, čo by umožnilo rekonštrukciu ekonómie Spojených štátov na pacifických základoch a v rámci obnovených dohôd o kolektívnej bezpečnosti. A bolo by treba, aby ich schopnosť mobilizovať svetové zdroje nebrzdili, resp. veľmi nebrzdili medzinárodné finančné kruhy.

Uvažovať o takých ďalekých možnostiach sa môže zdať daromnosťou. Keby sa to však stalo skutočnosťou, budú musieť aj Američania, aj reprezentanti ostatného sveta zrelo pristupovať k postaveniu občanov európskeho kontinentu, lebo niet pochýb, že tento bude novým centrom finančných aktivít. Predovšetkým bude dôležité, aby Európania neopakovali chyby, ktorých sa dopustili Američania v roku 1945. Po slovensky povedané, nesmú dopustiť, aby kľúčové rozhodnutia a správa rozhodujúcich inštitúcii boli zverené ľuďom, ktorí majú mentalitu bankárov.

*  *  *

Prameň: James K. Galbraith, L’ordre mondial selon John Maynard Keynes, Le Monde diplomatique, č. 590, s. 22-23, máj 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzie – Katolícka cirkev a holokaust

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Náprava morálnej škody

Daniel Jonah Goldhagen

Mnohé hriechy ubližujú blížnemu, resp. mu zapríčinia škodu. Treba sa všemožne usilovať o nápravu (napríklad vrátiť ukradnuté veci, očistiť povesť ohovoreného, poskytnúť zadosťučinenie). To vyžaduje prostá spravodlivosť .(Katechismus katolické církve, 1995, Zvon, Praha)

Jadrom problému je kresťanská biblia, presnejšie povedané evanjeliá s ich ohováračským opisom Ježišových súčasníkov a ich komentármi a náznakmi k povahe Židov a osobitne k ich večnému zatrateniu. To je tŕnistý problém pre všetkých katolíkov, ktorí sa angažovane snažia vykántriť zo svojej cirkvi antisemitizmus. Čo sa má stať s tými početnými ohováračskými a nactiutŕhačskými pasážami o Židoch, ktoré sa nachádzajú v knihe, ktorá je základom jednej viery, jedného veľkého náboženstva, knihy, o ktorej sa slávnostne vyhlasuje, že je božského pôvodu?

Vo vzťahu k antisemitskému obsahu biblie zastáva dnes cirkev nie veľmi výrazne artikulované stanovisko, že túto tému treba zľahčovať, prechádzať ju mlčaním a rýchlymi prechodmi na iné témy, že sa výrazne urážlivé miesta stavajú do lepšieho svetla a kňazom sa prikazuje, aby sa o Židoch vyjadrovali spôsobom, ktorý celkom nesúhlasí s tým, čo o Židoch hovorí biblia, aby ich opisovali pozitívnejšie, alebo aby takéto miesta v biblii jednoducho zapierali. V Prvom liste Solúnčanom napr. stojí

 „Oni zabili Pána Ježiša ... Bohu sa nepáčia ... už sa im priblížil boží hnev" (2,15 a 16).

 Katolícky komentár k tomuto miestu v biblii znie, že tomu, kto chce Pavlovi dobre rozumieť, nedávajú tieto slová nijaký dôvod na antisemitizmus. (Teda ostanú tam a ponechá sa na vôli čitateľa, aby si ich vysvetlil podľa svojho? To sotva - ani to nie, to sa tu len sľubuje).

Matúšovo evanjelium obsahuje asi osemdesiat vyslovene antisemitských veršov. Dočítame sa, medzi iným, že Ján Krstiteľ nazval farizejov a saducejov „hadím plemenom" (3,7); takisto sa vyjadril Ježiš, keď povedal: „Hadie plemeno, ako môžete hovoriť dobre, keď ste zlí" (12,34). Potom sa niet čo čudovať, ak sa podľa Matúša takýto národ a takéto náboženstvo vyhlási za prekonané, neplatné a nahradí novým. Ježiš to vysvetlí: „Preto vám hovorím: Vám sa božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať očakávanú úrodu." A potom hovorí k Židom „farizejom":

 „A tak si sami svedčíte, že ste synmi tých, čo zabíjali prorokov. Vy už dovŕšte mieru svojich otcov! Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla? Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, učiteľov múdrosti a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta, aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Žachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom." (23,31-35).

Potom označuje Židov ako „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní" a pretože ho odmietajú, ohlasuje im: „Hľa, váš dom ostáva pustý." Po takomto vykreslení Židov z úst muža, ktorý sa predstavuje ako syn boha, nasleduje u Matúša chýrna zlovestná fiktívna história  ukrižovania, v ktorej celý židovský národ dobrovoľne berie na seba a na svoje potomstvo, teda na židovstvo všetkých čias, vinu za Ježišovu smrť. Bol tam vtedy „celý (židovský) národ?" Naozaj všetci kričali unisono slová, ktoré sa im pripisujú?

„Jeho krv nech padne na nás a na naše deti!"

Ako môže niekto takúto scénu, vymyslenú za päťdesiat až sedemdesiat rokov po Ježišovej smrti jedným nepriateľom Židov, ktorý označuje Židov za „hadie plemeno", považovať za verné vylíčenie historických udalostí?

Dnešné objektívne štúdium dejín to nerobí. Geza Vermes, možno najvýznamnejšia autorita v problematike Ježiša a je-ho doby, píše, že „veľká väčšina Ježišových židovských súčasníkov, totiž tí, čo žili mimo Palestíny, nikdy o ňom ani nepočula" (The Changing Face of Jesus - Meniaca sa tvár Ježiša, London 2002, s. 232). Eklatantné protirečivé a navzájom sa vylučujúce líčenia dôležitých biblických udalostí a najmä početné historické nepravdy o Židoch a židovstve, ktoré sa tam nachádzajú, ako aj historická nepravdepodobnosť, dokonca neraz aj nemožnosť rozhodujúcich udalostí v rozprávaniach, ktoré majú vzťah k židovstvu, presvedčivo dokazujú, že opisy v kresťanskej biblii nie sú pravdivé a spoľahlivé podávanie skutočností a udalostí, ale mýty a legendy.

Existuje nesmierna literatúra o historických úpravách a nepresnostiach kresťanskej biblie. Jedna z nedávnych obsiahlych štúdií je Lillian C. Freudmannovej Antisemitism in the New Testament, Lanham, Md., USA, 1994. Autorka uzatvára:

„Aby podali obraz Ježiša ako božstvo, ktoré je voči Židom nepriateľské a voči Rimanom neškodne cudzie, museli sa fakty manipulovať a dejiny prepisovať. Postavenia a funkcie rozličných inštitúcií a vedúcich osobností v Judei za Ježišovho života museli byť poprehadzované a prestavané, aby sa hodili do vymyslených spisovateľových šablón. Bolo treba dokázať, že kresťanstvo nie je ohrozením ani výzvou pre rímsku svetovládu. Dôsledkom bolo pestovanie hlbokej nenávisti voči Židom."

Chvíľami, ktoré však neraz ujdú verejnej pozornosti - pravdepodobne pod vplyvom moderného výskumu histórie - pripúšťa aj katolícka cirkev, že to, čo píše jej biblia o Židoch a im pripisovaných činoch, je vymyslené. Vo vyhlásení Konferencie amerických katolíckych biskupov napríklad čítame:

„Potom čo sa cirkev vzdialila a zreteľne oddelila od židovstva, ... mala sklon skracovať a zhrňovať dlhý historický proces, v priebehu ktorého sa počas niekoľkých generácií zostavovali evanjeliá. A tak boli niektoré kontroverzie, ktoré sa možno naozaj udiali medzi vedúcimi cirkevnými osobnosťami a rabínmi koncom prvého storočia, preložené či premiestnené do priebehu Ježišovho života."

Povedané jednoduchým spôsobom, ktorý pravdepodobne pre jeho zreteľnosť odmietajú, nehovoria biskupi nič iné, ako že si evanjelisti svoje správy desaťročia po Ježišovej smrti skrátka vymysleli. To neznačí, že všetko, čo hovoria, je nepravda; ale značí to, že nie všetko, čo hovoria, je pravda. Pretože neexistujú nijaké spoľahlivé historické pramene z toho obdobia o vzťahu Židov k Ježišovi a protižidovské zmýšľanie evanjelistov leží pred nami ako na dlani - aj cirkev ho pripúšťa! - nemôžeme vedieť, či je to, čo evanjelisti píšu o charaktere a správaní sa Židov a osobitne o ich vzťahu k Ježišovi, pravda. Máme dôvody predpokladať, že to, čo v tejto veci uvádzajú, je voľne vymyslené. Desaťročia po Ježišovej smrti došlo ku konfliktu medzi Židmi a ustanovujúcou sa prvotnou cirkvou, ktorá sa potrebovala proti židovstvu presadiť a teda v prvom rade presvedčiť o svojom nároku na nahradenie židovstva; to viedlo evanjelistov k tomu, že démonizovali Židov a pre všetky budúce časy im pripísali na ťarchu aj tie najhanobnejšie činy.

Ako dôkaz persiflovania Židov v evanjeliách citujú americkí biskupi jedny smernice Vatikánu z roku 1985 o správnom opise Židov a židovstva v nedeľných kázniach: „

Nie je vylúčené, že určité nepriateľské a málo lichotivé uvádzania Židov v Novom zákone sú v historickom vzťahu ku konfliktom, ktoré sa udiali medzi vznikajúcou cirkvou a miestnou židovskou obcou. Niektoré polemiky sú obrazom sporov, ktoré sa udiali medzi Židmi a kresťanmi veľmi dlho po Ježišovej smrti."

Americkí biskupi označujú aj biblické líčenie ukrižovania a Ježišovej smrti za vyslovene chatrné. Treba si uvedomiť, že pre pašijové líčenia nemáme výpovede očitých svedkov ani moderné opisy historických udalostí;

„všetko je to robené  pri použití teologických šošoviek jednotlivých evanjelistov. K šošovkám patrili aj potreby a hodnotenia príslušných autorových obcí na konci prvého storočia, keď sa rozluka židov a kresťanov dokonala."

Aj tu biskupi voľne priznávajú, že skladatelia evanjelií nie sú spoľahliví, a to najmä v tej časti, kde sa hovorí o smrti a ukrižovaní. Z encykliky Nostra Aetate (1959), ako aj z viacerých vyhlásení Vatikánu a katolíckych biskupov vyplýva, že výčitka Matúšovho evanjelia, že „celý židovský" národ vzal na seba a na svoje deti vinu za Ježišovu smrť, je falzifikát. (Komitét pre liturgiu Štátnej konferencie katolíckych biskupov USA, Smernice pre podávanie Židov a židovstva v katolíckych kázniach, september 1988, v Henrix a Kraus, Cirkvi a židovstvo, zv. 2, s.189). Prečo by sme teda mali brať za bernú mincu, že odpudzujúce biblické líčenia židovstva a Židov, najmä ich úlohy pri ukrižovaní, sú pravdivé?

Preto otázka: Ako môže niekto v tejto nemorálnej a nenávisť proti celému židovskému národu vyvolávajúcej výčitke kolektívnej a generácie trvajúcej viny na nesporne rímskou vrchnosťou nariadenom ukrižovaní Ježiša vidieť niečo iné ako antisemitizmus a osočovanie?

Listy apoštolov obsahujú 140 anisemitských veršov. Len 28 kapitol je bez antisemitizmu. Čítame tu, ako Peter opakovane tvrdí, že Židia sú zodpovední za Ježišovu smrť; podobne ako Matúš formuluje obžalobu, že to bol „celý dom Izraela", ktorý ho ukrižoval. Pavol zas vyslovuje presvedčenie, že Židia na základe svojej biblie a teda svojej viery nemôžu dosiahnuť odpustenie svojich hriechov. Preklína ich, lebo nerozumejú jeho bohu.

V Jánovom evanjeliu je asi 130 vyslovene antisemitských veršov. Podľa Jána hovorí Ježiš Židom, že nepoznajú toho boha, „ktorý mňa poslal" a že vlastne vôbec „nie sú z boha". Jánov Ježiš vyčíta Židom, že ho chceli zabiť. Argumentuje vyhlásením, že tí, ktorí sú božie deti, ho milujú, lebo vyšiel od otca a prišiel na zem (16,28). Z toho vyvodzuje, že tí, čo ho odmietajú, nie sú z boha: „Vaším otcom je diabol". Vermes píše: „Jeden z najzarážajúcejších argumentov štvrtého (Jánovho) evanjelia je rozhodné tvrdenie, že všetci Židia alebo aspoň obyvatelia Judey - grécke ioudaioi môže znamenať oboje - zmýšľali o Ježišovi veľmi nepriateľsky." Ježiš, ako ho opisuje Ján, bol prakticky od začiatku svojho verejného pôsobenia terčom opakovaných židovských vražedných úkladov ... Podľa Jána táto krvilačnosť prezrádzala pravý pôvod Židov: správali sa ako ich otec, diabol, lebo „on bol vrah od počiatku" (8,44). Hoci tvrdili, že „sme Abrahámovo potomstvo", vzišli z kniežaťa temnôt. Ján zlostne nenávidel Židov.

Pre miliardu katolíkov je ich kresťanská biblia ukazovateľom cesty k neomylnému božiemu slovu. No nič nemôže natoľko ohovoriť povesť jedného národa a poškodiť ho, ako to, čo tvrdí táto biblia: že to Židia zabili boha a že dodnes sú za tento čin zodpovední - a prekliati.

Kresťanská biblia platí za posvätný text, za božie zjavenie, za božie slovo. Je tu už skoro dvetisíc rokov. Pre mnohých katolíkov a vôbec kresťanov je nielen pevnou súčasťou ich duchovného a morálneho sveta, je priamo tým svetom. Je nielen knihou, ktorá poskytuje pravdy, múdrosti a orientáciu - je skalou, na ktorej spočíva ich svetonázor, ich celá podstata.

Preto má katolícka cirkev so svojou bibliou problém. A dlhuje Židom aj svojim veriacim vyporiadať sa s týmto problémom. Bolo by neprekonateľnou morálnou nezodpovednosťou a chybou, keby biblia klamstvá, o ktorých sme hovorili, ďalej šírila a k tomu ešte tvrdila, že ich inšpiroval a tak prikázal boh. No k tomuto šíreniu dochádza každý deň, keď si nejaký katolík číta vo svojej biblii.

Čo treba urobiť? Čo v súčasnosti robí cirkev, to vôbec nestačí; nie je to riešenie, lebo to nejde na koreň veci: cirkev trvá na nedotknuteľnosti posvätných textov a odmieta povinnosť nápravy; tvrdí, že to v podstate nie sú antisemitské texty.

Prenikavé riešenie navrhuje James Carol. Katolícka cirkev, učiaca, že je sprostredkovateľom medzi bohom a veriacimi tým, že im vysvetľuje božie slová, by mala učiť, že antisemitské pasáže biblie sú nepravdy, ktoré treba chápať ako jej hriechy, obrazne povedané ako jej dedičný hriech.

„Protižidovské texty Nového zákona ukazujú, že cirkev bola už v prvej generácii schopná zradiť Ježišovo posolstvo, čím raz pre vždy dokázala, že aj «cirkev ako taká» môže zhrešiť. Cirkvi treba odpustiť. A cirkev musí protižidovské texty evanjelia citovať v kázniach - nie proti Židom, ale proti sebe samej" (James Caroll, Constatantine's Sword - Konštantínov meč, Boston 2001, s. 566).

Zmysel textov treba vysvetľovať tak, aby u čitateľa nevyvolával hnev a nepriateľstvo voči Židom, ale aby podporil sebapoznanie katolíkov a vyvolal v nich sebakritiku a pokoru.

„Skutočnosť", píše Caroll, „že sa prví učeníci spreneverili Ježišovmu posolstvu a ohovárali svojich protivníkov (Židov), dokonca ich až diabolizovali, svedčí lepšie ako čokoľvek iné, že cirkev je vo svojej podstate rovnako hriešna ako každá iná inštitúcia."

Logika a príťažlivosť Carollovho návrhu sú presvedčivé. Riešenie je radikálne, pretože používa antisemitské texty na ich vlastné vyvrátenie. Keby sa cirkev dala týmto smerom, bol by to vítaný vývoj.

Kresťanstvo dve tisícročia priam svätilo vo svojom základnom biblickom texte ošklivé námietky proti Židom. Dnes pokračuje vo svojom skoro dvetisícročnom pochybení, keď v biblii hreší proti ôsmemu prikázaniu, vydávajúc „krivé svedectvo" proti Židom. Schválil by pápež a jeho katolíci neprestajné opakovanie takýchto klamstiev, keby nejaká náboženská alebo politická inštitúcia vo svojich základných textoch tvrdila, že černosi alebo Taliani sú deti čerta, zaprisahaní nepriatelia niečieho boha, vrahovia božieho syna, inými slovami vrahovia samotného boha - a pre túto fiktívnu výčitku majú byť do konca vekov prekliati? Mlčal by pápež a jeho katolíci, keby Židia vo svojej tóre či talmude tvrdili takéto veci o kresťanoch? Ako môže byť prijateľné podávať falošné svedectvo o Židoch?

Primeraná náprava by vyžadovala urobiť to, čo sa má robiť a vskutku v podobných prípadoch spravidla robí: nazvať nepravdy nepravdami a hriechom a odstrániť ich z biblických textov. Logika morálnej nápravy žiada, aby katolícka a iné kresťanské cirkvi vyhlásili, že tie zlobné a nepodložené prejavy nenávisti nie sú slovo božie. Cirkev ostatne uznáva povinnosť odčinenia pri porušení pravdy a v paragrafe 2487 Katechismu katolické církve čítame:

„Každé previnenie spáchané proti spravodlivosti a pravde ukladá povinnosť odčinenia, aj keď sa vinníkovi odpustilo. Táto povinnosť sa týka aj prehrešení proti dobrej povesti druhého. Mravná a neraz aj hmotná náhrada má byť primeraná spôsobenej škode. Je to povinnosť svedomia."

Myšlienka na zmenu textov biblie iste zarazí mnohých katolíkov, iných kresťanov a aj nekresťana. Pre veriaceho je zmena posvätného textu veľmi vážna záležitosť. Ak je jedným imperatívom potreba držať sa pravdy, vynára sa tu druhý imperatív: rešpektovanie názoru na posvätné veci, v čom sú si katolíci a iní kresťania zajedno. Problém morálneho odčinenia a zadosťučinenia sa stáva skoro neriešiteľným. Caroll vylučuje možnosť zmeny znení kresťanskej biblie.

Katolícka cirkev by však mohla zvolať zhromaždenie všetkých kresťanských cirkví, aby spoločne riešili problém antisemitizmu v biblii. Porád by sa mali zúčastniť aj predstavitelia židovského náboženstva, ktorí by mali plné právo diskutovať, ale nemali by právo hlasovať.

Je možné, že by sa nakoniec prišlo na riešenie, ktoré sa podobá Carollovmu návrhu: bez zmeny textu by sa ku každej biblii pridal (resp. stal by sa jej súčasťou) podrobný zoznam všetkých tých početných antisemitských pasáží a jasným odvolaním by sa vyhlásilo, že tieto pasáže sa síce v minulosti predkladali ako večné pravdy, v skutočnosti to však boli nepravdy alebo neisté tvrdenia, a stali sa príčinou mnohých neprávostí. Komentár by napravil historické nepresnosti. Možno raz v budúcnosti dôjde k tomu, že cirkev prestane narábať s bibliou ako s božím slovom a posvätným textom a uzná, že ako všetko na svete aj biblia je dielom ľudí a ako taká podlieha omylom - v tom prípade to volá po nápravách. Židia to už ostatne čiastočne urobili so svojou bibliou vydaním nového komentovaného prekladu tóry, t.j. piatich Mojžišových kníh, pod názvom Etz Hayim v roku 2001.

Iste, úloha cirkvi, ba celého kresťanstva, odvolať antisemitský obsah kresťanskej biblie má v sebe tragickú dimenziu. Ale aj text, o ktorom medzi kresťanmi platí, že je božského pôvodu a svätý, teda zdanlivo či viditeľne nemeniteľný, aj text, ktorý od storočí učí ľudí, ako majú žiť, ako sa majú správne správať a robiť dobro, aj tento text nevyhnutne vyžaduje zmeny, ak sa má zabrániť tomu, aby sa nevinným ľuďom, rovnako židom ako kresťanom, v rozličných smeroch aj naďalej škodilo.

*  *  *

Preeložil a upravil Rastislav Škoda

*  *  *

D.J. Goldhagen uverejnil v roku 1996 knihu Hitlers willige Vollstrecker (asi Hitlerovi povoľní kati) o vzniku a priebehu holokaustu, ktorá sa stala svetovým bestsellerom a vyvolala búrky súhlasu i nesúhlasu.

*  *  *

Prameň: D.J. Goldhagen, A Moral Reckoning: The Role of the Catholic Church in the Holocaust and Its Unfulfilled Duty of Repair ( Morálne zúčtovanie: Úloha katolíckej cirkvi pri holokauste a jej nesplnená povinnosť nápravy .) 1. časť. Náprava morálnej škody - Knopf,  New York, 2002).

Deti, ktoré dávia zlo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Michael Bitala

V Kongu huckajú fanatické sekty rodičov proti vlastným deťom - tie, čo túto poveru prežijú, sa túlajú po uliciach Kinšasy.

Pokazená chladnička nie je nič zvláštneho nikde na svete, tým menej v hlavnom meste Konga, Kinšase (Kinshase). Konžan s fungujúcou chladničkou - to by bolo niečo veľmi zvláštne. Absolútna väčšina z nich si totiž chladničku nemôže dovoliť a tých pár, čo ju majú, nemá z nej veľa radosti. Príliš často vypadá v Kinšase elektrický prúd, ak vôbec v blízkosti je. V tomto klokotajúcom, chaotickom, preľudnenom tropickom veľkomeste nefunguje doslova nič. Žije tu šesť, osem, desať miliónov ľudí? Nikto nevie, koľko ich je, skoro nikto nemá prácu a skoro nikto si nevie obstarať pravidelné jedlo; denne prichádzajú ďalší hladoši, utečenci, vysídlenci a vyhnanci občianskej vojny a niet náznakov, že by sa situácia mohla zlepšiť. Kanalizácia bola založená pred desiatkami rokov pre 300 000 obyvateľov, odvoz smetí nefunguje už šesť rokov a tak leží nad „mestom" zvláštny pach, zmes naftových výfukov, starého potu, žeravého dreveného uhlia, hnijúcich kopcov odpadu a štipľavého bahna v tropickej horúčave pretekajúcich kanálov.

Kalumbu Mahonda mala raz fungujúcu chladničku. Potom sa jej pokazila a to bol prvý znak. Ochorela, a nijaký lekár jej nevedel povedať, čo jej je. Keď sa jej potom pokazil ešte aj mlynček na kukuricu, to už vedela, a jej muž takisto, kto je na vine: ich synovia Ikomba a Luwuabisa, osem- a desťročný. Diagnóza rodičov bola jasná: sú to detskí čarodejníci. Toľko nešťastí nemôže mať prirodzenú príčinu.

Dali by sa uviesť mnohé podobné historky, napríklad o Angelle, Nzuzi, Lambertovi alebo Marii; niektoré z týchto osudov sa však nedajú rozpovedať, sú také strašné. Niektoré deti nemali ešte ani štyri roky, keď ich žehličkami, horiacimi sviečkami či bičmi zabili samozvaní proroci, exorcisti alebo aj vlastní rodičia. Stalo sa, že aj celkom útle dojčatá boli vyhodené na smetisko. Pretože, vraj, boli posadnuté zlým duchom. Ikomba a Luwaibasa mali šťastie - boli len vyhnaní z rodičovského domu.

Viera v čarodejníctvo je v Afrike veľmi rozšírená, no detské čarodejníctvo v Kinšase je celkom nový fenomén. Dosiaľ bývali podozrievaní a obžalúvaní len dospelí ľudia, čudácki starci, bohatí príbuzní alebo telesne postihnutí. Na deti nepadalo podozrenie. Simon Lawson, miestny šéf pomocnej organizácie „Hľadanie spoločnej bázy" šacuje, že z celkového počtu 40 000 detí ulice je v Kinšase 30 000 podozrievaných z čarodejníctva. Organizácie „Lekári bez hraníc" a „Zachráňme deti" udávajú podobne vysoké číslo.

„Mnohé z nich mučia vlastní rodičia. Z iných vynucujú priznanie, že sú naozaj čarodejníci, ich príbuzní a susedia",

hovorí Lawson. Potom ich vyženú z domu do víru mesta, kde ich vidno potulovať sa na každom rohu, v prístave alebo okolo sochy zavraždeného prezidenta Laurenta Kabilu.

Konžania majú všetky dôvody považovať sa za naháňaných zlými duchmi. Život to s nimi nikdy nemyslel dobre. Najprv ich storočie utláčali a vykorisťovali Belgičania, potom desaťročia diktátor Mobutu a keď aj tohto konečne zvrhli, vypukla občianska vojna; prebieha ako najväčšie krviprelievanie súčasnosti, podľa rozličných údajov už zahynuli dva až tri milóny ľudí. Mnohí Konžania sú presvedčení, že takéto nepredstaviteľné nešťastie nemôže mať prirodzenú príčinu, tá musí byť nadprirodzená. V tejto viere ich utvrdzujú fanatické sekty, ktoré nachádzajú v Kinšase davy prívržencov. Sú ich stovky a ich samozvaní vodcovia kážu v plechových búdach na predmestiach o čertoch a konci sveta. Niektorí   rozdávajú letáky s návodom, ako môžu rodičia rozpoznať, či ich dieťa paktuje so zlým duchom: keď sa pocikáva, keď mu veci vypadávajú z rúk, keď je tvrdohlavé. Spomedzi vyháňačov diabla je najznámejší prorok Onokoko. Aj trojročné deti necháva týždne hladovať a bez milosti ich škrtí, aby „zlo vydávili".

Hudobná skupina La Chytoura zložila pieseň o detskom čarodejníctve v Kinšase. Známy spevák Romain Mazamba chce svojim krajanom ukázať, že povera je veľký nezmysel a hľadá pre vydedené deti bez akejkoľvek kontaktnej osoby pomoc, kde sa len dá. Ale aj pomocníci sa môžu stať znepokojujúcim problémom. Spolupracovník jednej americkej pomocnej organizácie pred nedávnom povedal:

„Najväčší problém máme s tým, ako rozoznať falošné detské čarodejnice od ozajstných."

Bol to asi protestantský evanjelista. Ale aj podľa Katechizmu katolíckej cirkvi posadnutie zlým duchom existuje, každé biskupstvo má kňaza špecializovaného na vyháňanie zlých duchov a sám pápež Ján Pavol II. robil exorcizmus dvakrát; poznámka prekladateľa.

Prameň: Michael Bitala, Kinder, die das Böse erbrechen, Süddeutsche Zeitung, 20. 01. 2003.

Sú ľudia, ktorí nevidia dôvod veriť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Cliff Walker

Keď som v Zošitoch humanistov č. 30 v marci 2002 uverejnil preklad básničky Starý kocúr Muro (Ol' Tom Cat) od Erwina L. Baileya zo stránky www.positiveathewism.org/tocawed.htm, informoval som o tom majiteľa tejto stránky Cliffa Walkera a pýtal som od neho informáciu o dodatku k jeho podpisu, ktorý znel „Šesť a polroka v službách tých, ktorí nevidia potrebu veriť v Boha." Podobne sa vraj často podpisovali aj Russell, Jefferson a Franklin.

Vážený pán Walker,
Ďakujem Vám za Vaše riadky. V prvom rade Vám prajem skoré vyzdravenie, pretože Vás potrebujeme - Vás a Vašu pozoruhodnú webstránku ... Teraz Vás chcem poprosiť o súhlas použiť Vaše logo „Šesť a polroka v službách tých, ktorí nevidia potrebu veriť v Boha." V mojom prípade by to bolo 5 rokov. V najbližšom čísle Zošitov humanistov uverejním históriu tohto motta Russella, Jeffersona a Franklina. Prichádza jar - záhrada volá. Prvých 42 hniezd zemiakov je v zemi - polovica naplánovaných.
So srdečným pozdravom ...

Povolenie som dostal a občas sa tak podpisujem.
Cliff Walker uverejnil na svojej webstrane môj list (s upozornením, že po anglicky sa správne povie "six-and-one-half" a nie "six-and-half"), pridal informáciu o svojom ochorení a vyzdravení, a hlavne rozpísal sa o odôvodnení zaujímavého dodatku k svojmu podpisu. Pretože jeho text dnes presvedčivo dopĺňa moju predošlú krátku esej Neexistencia Boha, uverejňujem preklad jeho charakteristických odsekov.

*  *  *

Cliff Walker:

Pôvodne som začal písať „V službe ľuďom, ktorí nemajú dôvod veriť, od X rokov.", ale s tým sú v angličtine problémy. Zakrátko som našiel v knihe Atheism: A Reader (Ateizmus: Čítanka) od S. T. Joshiho Russellovu esej z roku 1953 „Existuje Boh?", verne opisujúcu city, ktoré som chcel vyjadriť mojím podpisom!

Podpisoval som sa tak, ako to robil lord Russeall a toľkí iní. Myslím si, že každý, kto túto myšlienku napíše, je do tej miery jej spoluautorom, do akej miery ju precíti. Sme nimi všetci, čo vyznávame, že náš ateizmus sa dá stručne charakterizovať vetou, že sme sa dosiaľ nestretli s argumentmi, ktoré by nás viedli k uznaniu tvrdení teizmu a súčasne nás nezbavili cti.

Inými slovami - nemáme dôvody veriť!

Význam zmyslu tohto hesla vyplýva z môjho poňatia výrazu ateista: je to niekto, kto si hovorí: „Neexistujú nijakí bohovia. Všetci sú vymyslení." Rád takto oslabujem filozofické stanovisko pri rozhovore s teistami, aby som nešiel ďalej, ako to robia niektorí špecifickí ateisti.

Vetou „ateistovi chýba viera v Boha" opisujem veľkú skupinu ľudí; ľudstvo sa delí na dve skupiny - tí, čo veria, sú teisti, ostatní sú ateisti.

Treba povedať, že som sa prestal vyjadrovať o akejkoľvek „hlbokej " skutočnosti, ktorá by mohla, ale nemusí existovať. Hovorím výlučne o svojom názore: „Môj názor (ak chcete, môj svetonázor alebo moje presvedčenie) neobsahuje vieru, že existujú bohovia." . Má to výhodu, že to odrazí určité útoky teistu tým, že je to len môj názor, ale diskusiu to vždy neukončí. Dá sa veľa povedať o mojich pozorovaniach sveta a nepredstierať opisy akejsi „hlbokej" skutočnosti.

Povedať „Ja nemám vieru v Boha" dáva do popredia pozornosti účastníkov diskusie medzi teistom a ateistom jej najdôležitejší, hoci často zabúdaný, ústredný prvok: je to teista, kto niečo tvrdí; nie som to ja, kto niečo tvrdí. Preto on musí podať dôkaz, že jeho výrok je pravdivý. Ako osoba, ktorá počúva teistovo tvrdenie, nemám nijakú povinnosť niečo dokazovať alebo vyvracať.

Existenčné tvrdenie, to je tvrdenie, že určitá vec existuje, sa nedá empiricky vyvrátiť. Dá sa naň ostro útočiť a ukázať, že niektoré špecifické vlastnosti tvrdenia sú nemožné (ak je to tak), ale definitívne sa nedá empiricky vyvrátiť, že niečo existuje.

Na prvý pohľad sa to pre ateistu vidí byť nevýhoda, ale zmení sa to na výhodu, ak sa na to pozrieme z inej strany. Aby som nemohol vyvrátiť jeho tvrdenie, je nútený formulovať svoje tvrdenie tak, aby ho obránil. Ťarcha dôkazu jeho stanoviska spočíva len na jeho pleciach, lebo len on môže podať dôkaz.

Ak nepodá dôkaz, ktorý by ma presvedčil, nie som povinný uveriť jeho tvrdeniu. Mám právo venovať sa ďalej svojim veciam (samozrejme, ak nemá viac vojakov a väčšie kanóny ako ja, ale to je o inom).

Pozrime sa teraz, čo by sa stalo, keby nebolo úlohou hovoriaceho dokázať svoje tvrdenie, že niečo existuje. (To je to chýrne „bremeno dôkazu"). Keby môj protivník tvrdil niečo, čo nemôžem vyvrátiť (pretože je nemožné vyvrátiť určitý druh tvrdení, to si pamätajme), potom by moja neschopnosť vyvrátiť jeho tvrdenie veľmi posilňovala jeho stanovisko. Ale keby moja neschopnosť vyvrátiť jeho tvrdenie posilňovala jeho stanovisko, potom by môj oponent mohol tvrdiť čokoľvek (aj nezmysly) a moja neschopnosť vyvrátiť to by ma nútila prijať jeho tvrdenia ako pravdu. Ale o nezmysle sa predsa nedá ani diskutovať, či nie? No koľkokrát už teisti robili záver, že keďže nevieme vyvrátiť ich tvrdenie, že Boh existuje, práve preto musí existovať!

Našťastie je bremeno dôkazu jedno z najsolídnejších pravidiel logiky a diskusie; zabráni tomu, aby sa naša diskusia zvrhla do opísanej trápnej situácie.

Nevyslovuje však aj prísny ateista takzvané existenčné tvrdenie? Nepripadá aj jemu ťarcha dôkazu? Nie. Keď poviem „Nieto Boha", nie je to existenčné tvrdenie, pretože netvrdím, že niečo existuje - hoci sa to môže zdať. A keďže nie každý je oboznámený s jemnými kľučkami logiky a diskusie, zdanie môže znamenať mnoho.

Ľahko môžem oslabiť rozsah svojho výroku ohraničením jeho obsahu. Hovorím len o vierach, keď poviem, že mi chýba viera v niečo; oveľa viac by bolo hovoriť o tom, čo je a čo nie je; skoro každý ľahko pochopí rozdiel. V tomto zmysle pôsobí aj zameranie môjho výroku na čisto osobné pozorovanie - čo som vnímal zmyslami, čo zistili prístroje a čo na to povedal rozum; to je niečo iné, ako zamerať pozornosť na „hlbokú" skutočnosť.

Keď poviem „Chýba mi viera v Boha", prejavujem len svoj vlastný názor; vravím, že môj názor neobsahuje vieru, že existujú bohovia. To by nemalo viesť teistu k výzve, aby som mu dokázal, že bohovia neexistujú - ale neplatí to pre všetky diskusie.

Ak chcem, môžem urobiť ďalší krok. Veta „Chýba mi viera v Boha" kladie ťarchu dôkazu na plecia teistu. Ak poviem „Nenachádzam dôvody pre vieru", kladiem zodpovednosť za moju nevieru na plecia všetkých teistov, ktorí sú príslušníkmi evanjelizujúcich náboženstiev - od ktorých ich náboženstvo vyžaduje, aby získavali nových členov. V podstate vravím, že keďže sa hovorí len o tvrdeniach a mňa nikto nepresvedčil, aby som s určitými tvrdeniami súhlasil, znamená to, že ich autori ich neformulovali dosť presvedčivo.

Pre mnohých kresťanov v mojom štáte vzniká trápna situácia, to mi verte. Niet pochýb, že majú povinnosť logicky aj rétoricky zastávať svoje stanovisko; sú to oni, čo prichádzajú ku mne so svojím tvrdením. V evanjelizujúcom kresťanstve (a mnohých iných formách náboženstva) majú veriaci povinnosť poslúchať predpis svojej cirkvi presviedčať ma, aby som prevzal na základe premyslených argumentov ich tvrdenia a názor. Kresťanská Biblia to svojim veriacim prikazuje. Nezachádzam nikdy tak ďaleko, že by som im to pripomínal, pretože sa nestarám, nakoľko dodržujú predpisy svojej náboženskej viery. Nikdy nenazývam religiózneho človeka pokrytcom alebo ľahostajným; dávam prednosť poznámke, že náboženstvo nevštepilo niektorým veriacim morálku podľa mojich predstáv.

Ak mám niečo dodať, vidím, že celá diskusia sa krúti okolo tvrdení. Nepovedalo sa však nič o „hlbokej" skutočnosti, na ktorej by sme sa boli zhodli. Zhodneme sa len na tom, že teista predkladá svoje tvrdenie o „hlbokej" skutočnosti. Vyzerá to tak, že je to on, kto sa zaujíma o bohov, o tvrdenia o bohoch a o vieru v bohov; ja si robím svoje a tu on príde a nahovára ma, aby som uveril v bohov. On nesie vinu, že svoje tvrdenia neprednáša účinne.

Viem, že v dobe temna a v stredoveku bolo bežné, že kresťania zvyšovali počet členov cirkvi násilím. Počas viac ako tisíc rokov bol populárny text biblického verša podľa Lukáša 14,23: „Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom." To bolo napísané aj na nástroji mučenia, ktorý som videl znázornený v jednej knihe.

Ale to sú staré príbehy. Ak sa v minulosti o mnohých evanjelikánoch vedelo, že používajú podvod a klam na získanie konvertitov, dnes sa o nikom nedá povedať, že používa moc alebo násilie. Naopak! Spôsoby obracania na vieru, ktoré boli ešte za detstva Jamesa Madisona ((1751-1836, štvrtý prezident USA v rokoch 1809-1817) štandardné, sú dnes zabudnuté; pár roztrúsených výnimiek existuje možno „kdesi za morom".

Za môjho života bol hlasom trúby kresťanov biblický verš 3,15 z Prvého Petrovho listu: „Buďte ... stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás." (v rozličných prekladoch biblií sú v znení tohto verša nepatrné rozdiely). Podľa toho by kresťania mali získavať „žiakov medzi všetkými národmi" na základe rozumu a rozumných argumentov.

Nikdy som nepočul vysloviť ostré slová podľa Lukáša 14,23. Nikdy som nepočul nikoho zastávať sa silnejšieho násilia ako je hrozenie pekelným ohňom a sírou, resp. indoktrinácie detí, ktoré boli príliš malé, aby mohli kriticky myslieť. Samozrejme, demokracie a demokratické republiky úspešne urobili ilegálnym nútiť ľudí k súhlasu s dogmami ich cirkví. Odluka náboženstva od štátu znemožnila prípadné snahy o návrat starých pomerov. Tento trend proti zneužívaniu moci a násilia sa však neudial vo vákuu: boli príčiny, prečo sa stal všeobecným.

Možno to bolo tak, ako povedal Lecky (W. E. H. Lecky, (1838-1903, írsky historik a publicista) a „rozlet ducha racionalizmu dal nášmu ľudskému druhu ponaučenie"; pravdepodobne éra osvietenstva ovplyvnila nielen umenie, kultúru a vlády, ale aj samu cirkev. Ako sa ľud čoraz viac prebúdzal k racionalizmu a humanizmu osvietenstva, cirkev sa uspokojovala s čoraz menej z toho, čo považovala za zaručené počas toľkých storočí.

Na našom diskusnom fóre zdôrazňujem koncepciu, že aj najfundamentalistickejšie sekty sa musia pridať k pochodu racionalizmu, ktorý sa začal za osvietenstva. Zameriavam pozornosť najmä na dva Listy: „Ten Commandments and Absolute Morality" (Desatoro prikázaní a absolútna morálka) od Troy Dicka (zakazuje kresťanom fajčiť, tancovať a piť) a „Human Suffering Proves God's Love" (Ľudské utrpenie dokazuje Božiu lásku) od Jeremy Bifferta. V odpovedi týmto dvom mužom som ukázal hĺbky morálnej skazenosti, ktorej je schopný kresťanský fundamentalizmus. Potom však zakaždým upozorním na lúč nádeje v dôsledku vplyvu osvietenstva aj na cirkvi.

Nanešťastie, nech som akokoľvek výrečne rozvíjal svoje argumenty a bránil svoje stanovisko, môj kresťanský oponent ho zakaždým posilnil púhou neexistenciou svojho stanoviska kresťanského fundamentalizmu, a to tvrdením, že kresťanský fundamentalizmus vlastne neexistuje. Skutočnosť, že kresťanský fundamentalizmus sa musel v priebehu storočí zmeniť, vraj vylučuje existenciu takého stanoviska. No keď kresťanský fundamentalizmus klesol natoľko, že „drží krok s dobou", prejavil prázdnotu vlastných absolútnych výrokov o morálke. Kresťanstvo má čo povedať o mravnosti, ale nijako to nie je posledné slovo o niečom.

Svojou nečinnosťou mi každý oponent dal na čelo víťazný veniec. Ani jeden kresťan nepovedal niečo silnejšie ako „dôvod nádeje" z Prvého listu Petra (3,15); ani jeden sa neopovážil priblížiť sa slovám Lukáša 14,23: „Donúť ich!" Jediný obláčik dymu sa vzniesol z mojej cigarety. Robili by niečo, keby mali moc? Myslím, že nie: myslím, že duch racionalizmu, narodený v dobách osvietenstva, znamenal koniec donucovania v západných náboženstvách. Sem a tam vidíme pár ohnísk, ale dni náboženského prenasledovania v európskych kultúrach sú za nami a dlho sa nevrátia , ak vôbec sa vrátia. Myslím, že sme sa veľa naučili. Myslím, že si neprajeme a nedovolíme, aby sa to stalo, nechceme a nemôžeme pripustiť, aby sme to niekomu urobili. Myslím, že osvietenstvo nás doviedlo ďaleko a niet cesty späť. To je moja nádej v ľudský rozum.

Takto si žijem svoj život bez dôvodu veriť, najlepšie, ako viem, s tým, čo mám a viem to zvládnuť. Ak sa to niekomu nepáči, vyzvem ho - bez toho, žeby som chcel veriť - aby v tom niečo urobil: nech mi uvedie dôvod, prečo by som mal veriť. V priebehu rokov, čo som vydával túto výzvu, mnohí sa pokúšali presvedčiť ma o pravde tvrdení kresťanského náboženstva. Nikto mi neponúkol zásadný prvok, ktorý by zo mňa urobil obrátenca: dôvod na vieru, že je pravda, čo mi vravia. Bez tohto kľúčového prvku ostávam ateistom.

Cliff Walker,
Positive Atheism Magazine
Šesť a pol roka v službe ľudí,
ktorí nemajú dôvod veriť

*  *  *

Prameň: http://www.positiveatheism.org/mail/eml8503.htm


Preložil Rastislav Škoda,
dvanásť rokov v službe ľudí,
ktorí nemajú dôvod veriť

Sú ľudské práva všeobecné?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Frédéric Lenoir

Ako to naznačuje už jej názov, deklarácia ľudských práv je Všeobecná; zahŕňa všetky osobitné kultúrne aspekty: bez rozdielu miesta narodenia, pohlavia či náboženstva majú všetci ľudia právo na svoju fyzickú integritu, slobodný prejav svojich názorov a slušný život, na prácu, výchovu a ošetrenie.

Táto univerzalistická myšlienka sa zrodila v 18. storočí v rámci európskeho osvietenstva a od tých čias sa rozvíjala. V priebehu posledných asi dvadsať rokov však niektoré štáty vyslovujú proti jej všeobecnému charakteru vážne námietky. Ide najmä o ázijské a africké štáty, ktoré boli obeťami kolonizácie a teraz asimilujú všeobecnosť ľudských práv s kolonialistickým postojom: potom čo im Západ nanútil politickú a hospodársku nadvládu, teraz im predpisuje aj svoje morálne hodnoty. Tieto štáty odôvodňujú pojmom kultúrnej rozličnosti myšlienku relativity ľudských práv, ktoré potom kolíšu podľa tradície a kultúry jednotlivých štátov.

To sa dá chápať, ale neslobodno tomu sadnúť na lep. Takéto postoje ohromne vyhovujú diktatúram, pretože predlžujú pretrvávanie praktík ovládnutia jednotlivca tradíciami: tisícoraké ovládnutie ženy (excízia, smrť za cudzoložstvo, poručníctvo otca a neskoršie manžela), detská práca, zákaz zmeny náboženstva atď. Tí, čo odmietajú všeobecnosť ľudských práv, pochopili: len emancipácia jednotlivca z područia skupiny mu môže priznať jeho práva. Ktorý jednotlivec by netúžil po uznaní svojej telesnej a duchovnej integrity? No záujem kolektívu sa vždy nekryje so záujmom jednotlivca a preto práve tu dochádza k zásadnej civilizačnej voľbe.

Na druhej strane je legitímne vyčítať západným vládam, že sa nedržia vždy toho, čo hlásajú. Legitimita ľudských práv by bola nekonečne pevnejšia, keby sa demokratické štáty správali príkladne. Spôsob, ako americká armáda zaobchádzala s irackými zajatcami alebo guantanámskymi väzňami (mučenie, väzba bez súdu, znásilňovanie, ponižovanie), vyvolal v očiach mnohých národov úplnú stratu dôvery v morálku Západu - ktorý ich poúča vo veciach ľudských práv. Vytýka sa nám, a to právom, že USA a ich spojenci napadli Irak v mene obrany hodnôt typu demokracia - a išlo len o hospodárske záujmy.

Súčasným západným spoločnostiam sa dá vytknúť aj nadbytok individualizmu. Zmysel pre spoločné dobro sa takrečeno stratil a má to za následok vznik problémov sociálnej súdržnosti. Kto by však kvôli tomu dal prednosť spoločnosti s absolútnou autoritou skupiny a tradície? Úctu voči základným ľudským právam považujem za neobíditeľný výdobytok, ktorý má legitímne dôsledky. Ostáva nám úloha nájsť harmonický spôsob prevodu týchto práv do kultúr, ktoré sú ešte príliš ovplyvnené tradíciami, najmä náboženskými - nie je to vždy jednoduché.

Pri bližšom pohľade sa ukazuje, že každá kultúra má v sebe náklonnosť k ľudským právam, a to najmenej prostredníctvom chýrneho zlatého pravidla, zloženého pred 2 500 rokmi Konfuciom a vrytého takými či onakými slovami do srdca všetkých civilizácií: „Nerob inému to, čo nechceš, aby iní robili tebe."
* * *
Prameň: Frédéric Lenoir, Les droits de l'homme sont-ils universels ? Le Monde des Religions, sept.-okt. 2008. http://www.le-monde-des-religions.fr/sommaire.php

Nové dimenzie americkej demokracie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Paul Kurtz a Tom Flynn

Komentár amerických ateistov k zvoleniu Baracka Husajna Obamu za prezidenta (výťah):

Boli to dlhé, často búrlivé, voľby . Redakcia Free Inquiry blahoželá zvolenému prezidentovi Barackovi Obamovi a sľubuje mu podporu pre jeho snahy.

Bushova administratíva mu zanechala úžasné problémy, ale zatiaľ sa koncentrujme na pozitívne stránky.

Obama je prvý prezident, narodený zo zmiešaných anglo-afrických predkov. Predstavuje významné potvrdenie rastu americkej demokracie: že USA sú vskutku univerzálnou spoločnosťou na našej planéte, že sú pravým, čo aj nie dokonalým, multirasovým, multietnickým a multikultúrnym americkým národom.

USA boli prvým z veľkých národov, založeným na základe ideálov osvietenstva, zviazaným so sekulárnymi hodnotami „života, slobody a hľadania šťastia". Sú štátom možností a rozvoja jednotlivca, viery v pokrok, vzdelanie, vedu, humanizmus a demokratické hodnoty.

To však niečo stálo. Temer storočie bolo potrebné na prekonanie škvrny otroctva a ešte viac na prekonanie štátneho egoizmu.

Amerika si zvolila dvojrasového prezidenta; keby boli primárky dopadli inakšie, bola by si asi zvolila ženu. Ako dlho to potrvá, kým bude môcť byť za prezidenta zvolený uchádzač, ktorý sa otvorene priznáva k svojej neviere? Ústava USA vraví, že „neslobodno vyžadovať nijaký test, aby niekto mohol vykonávať nejaký úrad". Prieskumy však ukazujú, že väčšina Američanov by nechcela za kandidáta na prezidentstvo ateistu. Treba ešte veľa urobiť, kým sa u nás vybuduje ozajstná sekulárna spoločnosť.

(Nielen v USA - aj na Slovensku. Tak dajme sa do roboty! We can - Môžeme. - pozn. prekl.)

*  *  *

Prameň: Paul Kurtz a Tom Flynn, New Dimensions for American Democracy, Free Inquiry, 29/1, s.4, 2008-2009

Preložil Rastislav Škoda

Čo hovorí biblia k problémom bioetiky?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Odpoveď na túto otázku je jasná a krátka: nič. Ak konzervatívne kruhy tvrdia, že ich odmietanie „nových foriem ľudskej reprodukcie" sa zakladá na kresťanskom posolstve, môže sa to vzťahovať na postoje Vatikánu v posledných dvoch storočiach, ale nie na Bibliu.

O potrate sa hovorí v biblii len raz

Protivníci všetkých antropotechník od umelého prerušenia tehotenstva až po terapeutické či reprodukčné klonovanie sa často odvolávajú na kresťanskú tradíciu a Ježiša Krista, ale v biblii sa o potrate hovorí len raz, no nikde sa nezakazuje, a to ani v Starom ani v Novom zákone. V Starom zákone sú roztrúsené citácie početných zlých činov aj s návodom, ako ich treba trestať, no o potrate v tomto zmysle sa tam nenájde ani slovo. To je tým prekvapujúcejšie, že v časoch biblie bol už potrat samozrejme známy, keďže sa uvádza napr. v zákonodarstve susedných národov.

Asýrsky zákon z roku okolo 1500 p.n.l. hovorí, že „ženu, ktorá nechá vypadnúť, čo nosí jej lono, treba súdiť, odsúdiť a napichnúť na kôl, ale neslobodno ju pochovať". Teológ J. Swomley to vysvetľuje tým, že u Židov hrala žena v spoločnosti dôležitejšiu úlohu ako u ich susedov. Bola rovnako ako muž stvorená na obraz Boží: „Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa". (Gn 1,28-30). U Židov a dlhý čas aj u kresťanov sa tehotenstvo a potrat považovali za súkromný, osobný a náboženský problém, ktorý nepodliehal civilnej regulácii; je pravdepodobné, že preto sa o nich v Biblii nehovorí. Ani Pavol, ten veľký apoštol príkazov, ako majú žiť kresťania uprostred pohanov, ani raz nespomenul potrat. Prikazoval, zostavoval súpisy zlých a zakázaných činov, ale potrat medzi nimi nie je. Zrejme ho považoval za problém, ktorý sa rieši na základe viery, milosti a slobodnej vôle v znamení výzvy na svätosť: „A preto moji milovaní, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse." (Flp 2,12).

Nezabiješ

V súvislosti s klonovaním a vôbec s prácou s ľudskými embryami citujú tí, čo by to všetko najradšej zakázali, najčastejšie piate prikázanie Starého zákona: Nezabiješ! (Ex 20,13). V prvom rade treba povedať, že tento zákaz nemá ani v Biblii absolútnu hodnotu. V Starom zákone sú viaceré pasáže, kde prísne trestajúci Boh zabitie, zabíjanie a vraždy priam prikazuje, a to niekedy pre bezvýznamné priestupky:

  • „Kto zlorečí svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť." (Ex 21,17).

  • Smrťou sa trestá ten, čo vykonáva kňazskú službu bez povolenia („Kto sa však - nepovolaný - priblíži (k stánku), musí zomrieť", Nm 3,10), aj ten, čo sa rúha („Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať." Lv 24,16).

  • Boh prijíma ľudské obete (Gn 22,2).

  • Boh prikazuje zabiť „bratov, priateľov i príbuzných", ktorí sa klaňali zlatému teľaťu (Gn 32,27).

  • Boh prikázal zabiť nielen mužov, ale aj ženy a deti Madiánčanov, nepriateľov židovského národa (Nm 31).


Plod nie je ľudská osoba

Okrem skutočnosti, že v biblii sa nezakazuje potrat, niet tam ani zmienky o tom, že by sa vnútromaternicový vývoj plodu rovnal životu muža alebo ženy a samozrejme tam nemôže byť reč o počatí v modernom biologickom význame tohto slova. Plodu sa nikde v biblii nepripisuje štatút ľudskej osoby a preto sa nedá tvrdiť, že by sa 5. prikázanie bolo kedy v minulosti týkalo potratu. Skôr opak je pravda.

Je pochopiteľné, že o osobnosti človeka v biologickom zmysle mala biblia dosť určitú predstavu, ako o tom svedčia nasledujúce texty. Po prvé, pojem ľudskej osoby sa nezačína vysvetlením počatia, ale stvorením Adama a Evy ako muža a ženy a viaže sa na dýchanie, resp. na existenciu ducha alebo duše: Večný Boh

„utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou." (Gn 2,7).

 Aj na iných miestach vystupuje do popredia význam ducha:

 „Vtom vstúpil do nich duch a ožili." (Ez 37,10). - „Duch oživuje, telo nič neosoží." (Jn 6,63). - „Ale nie je prv duchovné, lež živočíšne, až potom duchovné." (1 Kor 15,46).

Ľudské „semeno" nemá ešte ducha, nie je osobou, majúcou dušu.

Po druhé, biblický text rozlišuje ľudské osoby od zvierat. Podľa Genezis stvoril Boh najprv zvieratá: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu" (1,24) a potom človeka: „Na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril" (1,26-28). Pod obrazom sa nemyslí fyzická podobnosť, ale podobnosť moci a schopností, ktoré sú napr. duchovné, osobné, morálne a intelektuálne. Zo všetkých božích stvorení len ľudia môžu mať k stvoriteľovi vzťah poslušnosti alebo rebélie, vedia rozmýšľať o minulosti a predstaviť si budúcnosť či nadprirodzeno.

Po tretie, biblický text priznáva človeku schopnosť morálne sa rozhodovať: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobo i zlo." (Gn 3,22). Ľudia sú slobodne morálne konajúce osoby. Nie že by pri narodení dostali dar dokonalého rozlíšenia dobra a zla; musia rozhodovať podľa toho, ako rozumejú božej vôli.

Biblický portrét osoby človeka teda predstavuje komplexnú mnohostrannú bytosť so schopnosťami podobnými božím a s morálnou zodpovednosťou pri rozhodovaní, čo robiť, resp. čo je dobré a čo zlé. Plod má ťažko tieto charakteristiky. Nanajvýš začína budovať ich biologické základy, ale to nie je skôr ako v druhej polovici tehotenstva.

Pri úvahe o umelom prerušení tehotenstva robí žena rozhodovanie podobné božiemu. Uvažuje, čo je dobré pre ňu, pre plod a pre budúcnosť ľudstva. Vie, že Boh žičí zdravie a silu jej, šťastie tomu, koho môže priviesť na svet a budúcnosť ľudskej rase. Podobný záver možno vysloviť pri všetkých sporných otázkach jednotlivých antropotechník.

Ľudský plod nie je od počatia ľudskou osobou

Hoci náboženský pojem „Božieho obrazu" nemá biologické vyjadrenie, našli sa vo Vatikáne teológovia a v USA veriaci biológovia, ktorí tento „obraz" identifikovali - s ľudským genotypom! A ustanovili:

„Ľudský plod treba považovať za ľudskú osobu od okamihu počatia, t.j. splynutia spermie s vajíčkom. Nie sú potrebné nijaké iné neskoršie faktory, pretože všetko, čo robí dospelého človeka, je už tam - celý genetický kód." (Schaeffer a Koop).

Sú však logické, morálne a biblicko-teologické argumenty, že tomu tak nie je.

  • Logicky sa nedá popierať, že od oplodnenia prebieha kontinuálny vývoj až do dospelosti (a ďalej), ale to neznamená, že každý stupeň tohto vývoja má tú istú hodnotu alebo predstavuje tú istú jednotku. Dobrým príkladom môže byť oplodnené slepačie vajce. Pri vyhovujúcich podmienkach inkubácie sa z neho stane kuriatko a kurča. A nikto z nás nie je na pochybnostiach, čo je, keď má ráno vajce na mäkko a na obed pečené stehno; vajce - aj keď je oplodnené - ostáva vajcom a nie je kurča.

  • Genetická definícia osobnosti pletie dohromady budúce možnosti so súčasným stavom. Potencialita (možnosť) je iste dôležitá vlastnosť, ale nemá tú hodnotu ako existujúci stav. „Embryo nie je osoba, ale má možnosť, resp. pravdepodobnosť, že sa stane osobou za pár mesiacov alebo niekoľko rokov. Možnosti sú dôležité, ale kto im dáva tú istú hodnotu ako aktualite, znemožňuje porovnávajúci úsudok", hovorí Ch. Hartshorne. Podobne uzatvára aj J. Stott, že rozhodnúť sa pre umelé prerušenie tehotenstva z dôvodov zdravia matky je „voľba medzi aktuálnou a potenciálnou ľudskou bytosťou".

  • Klamnosť genetickej definície osobnosti na podklade genetického kódu osobitne vynikne, keď tento argument dovedieme ad absurdum. Každá telesná bunka každého človeka obsahuje jeho DNA, t.j. genetický kód. Aspoň teoreticky sa dá človek klonovať či duplikovať. Ak niekto genetickým kódom definuje osobu, mal by za ľudskú bytosť považovať každú telesnú bunku, lebo každá má potencialitu klonovaním sa stať novou osobou. Pomyslime však aj na dôsledky takejto definície pre chirurgiu alebo vyrezanie rakovinového novotvaru!


Fatálna slabina argumentu ľudská osoba = oplodnené vajíčko je jeho radikálny redukcionizmus. Táto jednoduchá rovnica mení úžasne komplikovanú jednotku na nezjednodušiteľné minimum. Oplodnené vajíčko (zygota) je v prvých dvoch týždňoch podľa, napríklad, britských odborníkov iba skupina či zhluk buniek, ale nijako to nie je komplex dosť vyvinutý na to, aby sa dal kvalifikovať ako „osoba", resp. aby si zaslúžil rešpekt ako človek alebo zviera. Osoba či ľudská bytosť má schopnosť rozumného rozumového výberu, odôvodnenej odpovede, sociálnej skúsenosti, morálneho vnímania a sebauvedomenia. Aj osoba aj zygota sú „živé" a „ľudské"; prináležia k rodu homo sapiens. Ale zygota alebo blastocyt nemajú ešte všetky vlastnosti, ktoré charakterizujú osobu. Je potrebný komplikovaný vývoj a dlhý rast, kým sa získajú všetky atribúty „osoby". Konzervatívny britský poslanec a biológ D. Wilshire to vyjadril slovami „Embryo nie je humanum s dušou" a preto je ľudská spoločnosť „morálne oprávnená" neposkytovať oplodnenému vajíčku rovnakú ochranu ako vyvinutému plodu. To je línia britského zákona z roku 1990, ktorý povolil výskum embryí.

Námietka, že britskí výskumníci môžu robiť, čo chcú, neobstojí. Anglicko nielen vydalo prvý zákon, povoľujúci výskum embryí, ale ustanovilo aj prvé špeciálne etické komisie pre kontrolu tohto výskumu, napr. Warnockovu, v ktorej sedia pri okrúhlom stole okrem expertov aj zainteresovaní laici. Okrem toho tam existuje Úrad pre ľudskú fertilizáciu a embryológiu, prvý na svete, ktorý dozerá na všetky aspekty reprodukčnej medicíny. Podľa premiéra Blaira je dôležité „zistiť, čo veda dokáže prv, než sa jej uložia hranice". Zákon z roku 1990 už pripustil výskum embryí v piatich prípadoch: pri výskume reprodukcie a antikoncepcie, za účelom prevencie potratov, pri výskume chromozómových anomálií a pri vrodených chorobách. Pre využitie kmeňových buniek na tkanivové kultúry, napr. pre boj s Parkinsonovou chorobou, sa pridala šiesta kategória.

Ľudská osoba má v západnej morálke absolútnu hodnotu, ale ľudský plod ju nemá. Aj ten má svoju morálnu hodnotu, no táto sa nerovná hodnote aktuálnej osoby, najmä nie tehotnej ženy.

Biblia a ľudský plod

Tento rozdiel vyplýva aj z jedinej pasáže v Biblii, ktorá súvisí s potratom:

„Ak sa mužovia medzi sebou bijú a pri tom udrú tehotnú ženu tak, že jej odíde plod, ale nenastane nešťastie (žena nezomrie), tak ten zaplatí toľko, koľko od neho bude žiadať manžel ženy - a dá to podľa rozhodnutia sudcov. Ale ak nastane nešťastie (a žena zomrie), tak dáš život za život, oko za oko." (Ex 21,22-24).

Strata plodu je pre manžela materiálnou škodou a nahradzuje sa peniazmi. Zabitie človeka z neopatrnosti sa „odčinilo" (= trestalo, odplatilo) podľa lex talionus (zákonu odplaty) trestom smrti.

Táto historka má pre diskusiu o potrate len obmedzenú hodnotu, lebo hovorí o náhodnom, nie úmyselnom prerušení tehotnosti. Rozdiel medzi ochranou priznanou žene a jej plodu biblickým zákonom je však zásadný: žena má postavenie plnoprávnej osoby, kým plod má relatívne nižšie postavenie ako žena. Táto pasáž Biblie teda iste nepodporuje argument rovnocennosti náboženskej a morálnej hodnoty tehotnej ženy a plodu.

Samozrejme sa našiel vykladač biblie, ktorý citovanú pasáž o potrate vysvetľuje inakšie: Cottrell hovorí, že výraz „ak nenastane nešťastie" treba chápať tak, že sa jednak nestane nič žene, jednak sa, asi predčasne, narodí zdravé dieťa; a výraz „ak nastane nešťastie" značí, že sa niečo stane žene (matke) alebo plodu (dieťaťu): vtedy platí lex talionus. Táto interpretácia je krajne pochybná z viacerých dôvodov. Po prvé, Cottrell s ňou stojí medzi vedeckými prekladateľmi a vykladačmi Biblie prakticky úplne osamotene. Novosť a nepochopiteľnosť tejto interpretácie je diktovaná jej akútnou potrebou, nie zmyslom textu. Po druhé, aj talmud vidí vo verši 22 potrat a kladie ho na roveň straty majetku pre otca. Čo aj tradícia nedokazuje pravdu, môže byť nápomocná pri chápaní ťažkých textov. Po tretie, Cottrell vysiluje z tohto výkladu neuveriteľný záver: „Boh považuje nenarodené dieťa za celého človeka". No z uvedenej pasáže sa nedá robiť teológia, nedá sa konštatovať štatút osoby. Ako najviac sa dá povedať, že autor rozlíšil medzi hodnotou ženy a plodu v prospech ženy.

A okrem toho sú aj iní fundamentalistickí vedci, ktorí s Cottrellom nesúhlasia. Waltke poznamenáva, že Levitikus (24,17) síce určuje: „Kto zabije akéhokoľvek človeka, musí zomrieť", ale že to sa zrejme nevzťahuje v Exodus (verš 22) na zabitie plodu, pretože plod podľa Starého zákona ešte nemá dušu. Aj Criswell súhlasí s Waltkom, považujúc za kritériá ľudskej osoby podľa Genezis (2,7) „narodenie a dýchanie" a uzatvárajúc, že verš 22 má zrejme za cieľ chrániť pred poranením tehotnú ženu a poukázať na rozdielne postavenie ženy a plodu pred zákonom.

Boh stvoriteľ

Prívrženci zákazu potratu sa často odvolávajú na biblické verše, v ktorých sa boh spomína v kontexte so životom pred narodením a vyhlasujú, že to sú prípady, keď Písmo potvrdzuje, že plod je osoba. Usilovní protipotratoví evanjelisti sú hrdí, že takých miest našli až 100. Bližší pohľad na tie, čo sa často citujú, nám ukáže problematickosť týchto tvrdení.

Prvý je žalm 139: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky... Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikol v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme." (Ž 139,13-15 ). Istí experti z týchto riadkov vyčítali, že plod je osoba, že boh zapríčinil tehotenstvo a v jeho priebehu sledoval vývoj plodu. Proti tomu sa dá veľa namietať.
V prvom rade žalmista neopisoval potrat, ale zmienil sa o plode. Mal teda básnickú slobodu používať metafory a nemusel byť presný čo do momentu tehotenstva, kedy sa plod považuje za osobu. Krátku poetickú pasáž nemožno vydávať za technickú a systematickú charakteristiku osobnosti! Židia nemali vo zvyku myslieť v abstraktných pojmoch a nezaoberali sa vývojovými štádiami tehotenstva.

Keby sa tento verš mal brať doslovne, vznikla by ťažkosť s vysvetlením výrazu „v hlbinách zeme" a ako sa odtiaľ plod dostal do lona matky. V Platónovej Republike (III,4) sa spomína fenický mýtus, že ľudia sa tvoria a rastú v lone zeme, čo je zaujímavá paralela k žalmistovej predstave. Ťažšie by bolo hľadať súvislosť s aristotelovskou predstavou, že kompletným základom budúceho tvora je sperma, ktorému zaisťuje vyhovujúcu inkubáciu (vysedenie) ako schránka - nič viac nie je - matka.

Žalm 139 je poetická oslava božej lásky k človeku a vyjadrenie priznania, že náš vznik je predmetom mystéria, čo je základná idea židovsko-kresťanskej doktríny o Bohu ako stvoriteľovi všetkého, čo je. Je to inými slovami to isté, čo hovorí anglická verzia žalmu 100,3: „Je to Boh, kto nás stvoril, a nie my sami". (Slovenské znenie tohto verša nachádzam v biblii SSV celkom iné: „Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme".)

Druhá často citovaná pasáž Biblie je jeden z prvých veršov Jeremiášovho proroctva, týkajúci sa samotného proroka: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil." (Jer 1,5). Shoemaker a jemu podobní z týchto riadkov uzatvárajú, že všetky nenarodené plody treba považovať za osoby. O niečom takom v celej pasáži „Povolanie (Jeremiáša) za proroka" nie je reč. Tieto riadky sú vyslovene osobné a špecificky opisujú všemohúceho a vševediaceho boha ako tvorcu okrem všetkých iných aj Jeremiášovho života, ktorý Jeremiáša poznal ešte prv, než bol - dokonca pred počatím! -, ktorý poznal Jeremiášove slová prv, než sa vyriekli a udalosti prv, než sa stali. Z toho sa predsa nedá odvodiť nijaké morálne pravidlo týkajúce sa štatútu embrya, všetkých embryí a potom potratu a vôbec bioetiky! Tvrdenia Shoemakerovcov, že Boh je pôvodcom každej tehotnosti, sú síce teoreticky možné a majú mnohých prívržencov, no nemožno ich odvodzovať z tohto textu, čo aj v ňom stojí, že niet počatia v biologickom zmysle slova.

Podobné problémy sú aj s interpretáciou Lukášových veršov 1,41-42, opisujúcich návštevu Márie u Alžbety:

„Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý."

Obidve ženy boli tehotné: Alžbeta šesť mesiacov a jej syn mal byť Ján Krstiteľ, predchodca Mesiáša; Máriu navštívil anjel Gabriel asi pred týždňom. Aj v „zachvení dieťaťa" vidia niektorí teológovia argument pre falošnú generalizáciu, že každý plod je človek. Možno by bolo prípustné povedať, že „chvenie" alebo pohyblivosť plodu okolo šiesteho mesiaca tehotenstva môžu znamenať štádium, v ktorom sa dá plod považovať za osobu, ale ani to nevyplýva z tohto textu ani len približne.

Je zaujímavé, že cirkev neslávi veľmi deň, keď anjel oznámil Márii, že otehotnie, ale deň, keď sa jej narodil syn Ježiš. „Vianocami voláme noc, keď sa narodil Ježiš Kristus, keď sa stal človekom." (Kurt Koch, bazilejský biskup v Der Bund, 24.12.96). Človekom sa ľudská bytosť stáva pri narodení.

Väčšina súčasných zákonodarstiev, ktoré pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva, ho pripúšťajú pri ochorení plodu počas celého tehotenstva; nechránia plod ako osobu.

*  *  *

Pramene: Le libre penseur, č. 108, 2001 a Internet.

Moja je morálka?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Robert Leicht

Nie. Proti fundamentalizmu v bioetike

Vášnivé aj bolestivé debaty sa už viedli v nemeckom parlamente často - ale taká, aká sa otvára v poslednom májovom týždni 2001 ešte nie.

Znovuvyzbrojenie Spolkovej republiky, premlčanie nacistických vrážd, východná politika Willyho Brandta, umiestnenie rakiet stredného doletu na nemeckej pôde, boj o paragraf 218 (umelé prerušenie tehotenstva) - to všetko sú heslá pre veľké, náruživé rečnícke súboje. Nešlo pritom o pragmatické každodenné rozhodnutia, ale vždy aj o prvé veci každej politiky: sebadôveru Republiky.

Podobne je to aj teraz, keď poslanci otvárajú v berlínskom parlamente prvú väčšiu debatu o bioetike. Ale možno predsa aj inakšie: Ani pri tých mnohých rečiach o potrate nestála tak nástojčivo v strede záujmu otázka o začiatku a dôstojnosti ľudského života. Pri paragrafe 218 sa dalo hovoriť o konflikte dvoch neoddeliteľných životných perspektív - a potom sa kryť otázkou: čože tu môže dosiahnuť štát prostriedkami trestného práva? Teraz znie otázka zásadnejšie: Kedy a čo vôbec je ľudský život - a ako s ním smie človek narábať, ak vôbec smie?

Konkrétne: Na jednej strane je obava, že predimplantačná diagnostika (PID) rozširuje cestu k selekcii ľudského života - na druhej strane je otázka, či neskorší potrat poškodeného plodu nebude mať oveľa horšie následky. Tu je varovanie pred používaním embryí na výskum kmeňových buniek - tam otázka, či nadbytočné embryá nepoputujú raz z mrazničky do odpadu. Na jednej strane je nádej na neslýchané medicínske inovácie, na oddávna vytúžené liečebné šance, na druhej strane najstaršie tabu ľudského rodu, zákaz zabiť.

Ešte nikdy v dejinách Nemecka neboli problémy také zaostrené: Ako sa dá a ako sa má rozhodnúť v slobodnej demokracii o otázkach, pri ktorých proti sebe stoja nepreklenuteľné morálne podložené stanoviská? Koľko morálky potrebuje, koľko morálky znáša svetonázorovo neutrálny štát? Existuje fundament bez fundamentalizmu?
Kto rozhoduje o čom - a ako? Jednoduchá odpoveď - „Parlament jednoduchou väčšinu" - je príliš jednoduchá, aby platila aj pre nás, hoci Briti rozhodujú takto. V kontinentálnych spomienkach je zakotvené, že spoliehanie na morálnu suverenitu púhej väčšiny bolo príliš často oklamané. Pozitivistická formula „Správne je všetko, čo parlament rozhodne formou zákona" platí za prekonanú, najmä v našej krajine. Naša ústava kladie zastupovaniu ľudu zreteľné hranice: Základné pravidlá zaväzujú parlament, vládu aj súdy „ako bezprostredne platné právo". Určité princípy sú svätosväté a nepodliehajú hre menivých väčšín.

Čo však, keď práve oblasť platnosti toho, „o čom sa nedá hlasovať", teda v tomto prípade oblasť ochrany ľudského života a ľudskej dôstojnosti, je nanajvýš sporná, a to až tak, že hranica delí nielen kancelára od prezidenta, ale ide naprieč cez všetky politické tábory? Čo potom, keď ani Štátna etická rada sa nezhodne na konsenze, lebo ho niet? Opäť existuje veľmi jednoduchá odpoveď: „Potom rozhoduje Spolkový ústavný súd", ale to je núdzové riešenie, ak nerozvinie širokú presvedčovaciu silu. A siahnutie po ôsmich sudcoch nijako nezbavuje politikov povinnosti aj sami hľadať presvedčivú odpoveď.

Len svedomie rozhoduje

Pri takých výzvach sa musí osvedčiť paradoxné nadanie slobodnej demokracie: jej schopnosť vyjaviť a prekonať zásadné protiklady. Ide o to, ako predložiť verejnosti morálne podložené presvedčenia v ich pravej podobe a neskrátené a potom o nich so všetkou silou a zaujatosťou diskutovať a o ich správnosti presviedčať. To sa však musí diať pri rastúcom vedomí, že za chrbtom mi nestojí nijaká iná moc ako presvedčovacia sila mojich argumentov. Nevyhnutná je aj dôvera vo svedomie protivníkov. V otázkach svedomia smie aj po ostrých diskusiách rozhodovať len svedomie. A pretože svedomie môže byť vždy aj mýliacim sa svedomím, prikazuje sa tolerancia; len ona môže predísť duchovnej občianskej vojne alebo diktátu. Neslobodno ju však chápať ako výzvu k morálnej ľahostajnosti. Nejde o toleranciu namiesto pravdy, ale o toleranciu podľa spoznania vlastnej pravdy.

To sa ľahšie povie ako urobí. Ako sa má a môže vyrovnať menšina so skúsenosťou porážky v morálnej otázke života a smrti - porážky, s ktorou na začiatku debaty musí počítať každý? Dá sa položiť otázka po alternatíve: Bolo by hádam lepšie, keby bol víťaz presadil svoje stanovisko iným spôsobom ako slobodným a rozumným argumentom? Ani ten, čo prehral, si zo zásady nemôže priať nijaký iný spôsob rozhodovania. Kto sa v jednotlivých prípadoch bojí následkov slobody svedomia, mal by brať do úvahy následky diktatúry vo veciach svedomia. Kto sa bojí omylnosti slobodného svedomia, mal by byť imúnny proti pokušeniam autoritatívnych nariadení. Okrem toho dnes už nemôže ísť o nacionálnu debatu ( a ešte menej o „národné" rady niekomu). Možno existuje v určitých hraniciach vlastná cesta, ale iste nie nejaká osobitná nemecká morálka, ktorú by sme mohli nariaďovať iným.

Asi preto sa  svetonázorovo neutrálny štát stiahol na patentné stanovisko, že vždy môže normovať len „etické minimum" a vypancierovať ho zákazmi. Etický maximalizmus pod plášťom štátnych zákonov - to by bol skutočne krok od fundamentu k fundamentalizmu. Ťažkosť bioetickej debaty však spočíva v tom, že etické minimum pre jedných (nedotknuteľnosť ľudského života od samého začiatku) je pre druhých už dokonalý etický maximalizmus. A princíp štátom prikázaného zdržovania sa je v tejto oblasti veľmi ambivalentný, lebo môže znamenať obidve veci: alebo ako možno málo zakazovať, alebo ako možno málo povoľovať.

Parlament sa teda vrhá do ozaj otvorenej, ťažkej a riskantnej debaty. Táto ťažkosť je cena za slobodu. No možnosť slobodnej debaty nesie v sbe aj možnosť neskoršej korektúry výsledku. Len v ideologicky zatvorených systémoch sú vraj vylúčené chyby - a iste nie je možnosť revízie.

*  *  *

Prameň: Robert Leicht, Mein ist die Moral? Nein, Die Zeit, č. 23, 2001.

Univerzitné kurzy proti astrológii vo Švédsku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Curt Roslund

Na väčšine univerzít prevláda názor, že študenti sú v otázke vedeckého myslenia a konania tak pripravení, že ako učitelia sa nemusíme zaoberať poverami ako je astrológia, lietajúce taniere alebo energia pyramíd. Nie som si istý, či je to tak, lebo som mal študentov, ktorí sa ma po kurze v astronómii celkom vážne spýtali, ako je to so spoľahlivosťou astrológie.

Pred pár rokmi sa nám vo Švédsku naskytla zriedkavá možnosť napadnúť pseudovedu priamo na pôde univerzity. Vtedy dostali švédske univerzity štatút, ktorý vyslovene prikazoval, že popri podpore záujmu o vedecké poznatky musí byť jedným z cieľov univerzitného štúdia aj potláčanie pseudovedeckých myšlienok.

Plánovanie

Na Ústave astronómie sme dobre vedeli o rastúcom verejnom záujme o astrológiu a UFO. Preto sme sa rozhodli zaviesť dva nové kurzy, určené vyslovene na ich potieranie. Jeden kurz sa volá „Astrológia - veda či pseudoveda?" a zaoberá sa vedeckými nárokmi astrológie. Druhý má názov „Veda - science fiction - pseudoveda" a rozoberá charakteristické znaky vedy porovnávajúc ich s tvrdeniami pseudovedy a science fiction osobitne z hľadiska možnosti cestovania na vzdialené hviezdy.

Ide pritom o večerné kurzy nielen pre študentov, ale aj pre dospelých ľudí všetkých vekových skupín. Aby sa prihovárali k širokému publiku, sú koncipované pre poslucháčov s nízkymi alebo nijakými matematickými a fyzikálnymi vedomosťami. Hoci prebiehajú hlavne vo forme prednášok, kladú dosť vysoké požiadavky na logické posudzovanie a kritické myslenie. Každý kurz trvá päť týždňov intenzívnej výučby a končí sa písomnou skúškou vo forme rozboru nejakej témy.

Priebeh

Pripadla mi úloha organizovať tieto kurzy. Mali okamžite veľký úspech. Dostali sme viac ako 50 prihlášok do každého kurzu (pri 20 000 študentoch na univerzite). Kurz „Veda - science fiction - pseudoveda" našiel medzi fanúšikmi science fiction takú obľubu, že jeho vlastná téma sa pre obrovský záujem účastníkov o hrdinov vesmíru dostávala do pozadia. Aby sme zdôraznili vedecké stanovisko v otázke života vo vesmíre, medziplanetárnych kontaktov a mimozemských astronautov, premenovali sme kurz na „Medzihviezdna komunikácia".

V kurze astrológie sa takéto problémy nevyskytli. Tam sa prihlásilo len málo nadšencov a veľmi nediskutovali. Väčšina študentov udávala, že chceli zistiť, čo je na astrológii pravda. Prekvapilo nás zistenie, že študenti majú slabé schopnosti rozlišovať tvrdenia od skutočností. Druhou skupinou boli učitelia, ktorí sa chceli naučiť, ako treba argumentovať, keď chcú svojich žiakov presvedčiť o nerozume viery v astrológiu.
Väčšina študentov študuje alebo študovala nejaký prírodovedný odbor. Radi by sme boli získali väčší počet študentov duchovnovedných odborov, ale kurz bol publikovaný v zozname prednášok pod nadpisom „Astronómia" a ten číta len pár študentov.

Astronómia je oblasť silne dominovaná mužmi. Jediný kurz, na ktorom prevládajú ženy, je astrológia. Najmladšie účastníčky sú vždy dievčatá. Kým priemerný vek žien v tomto kurze, 32 rokov, zodpovedá normálnej hodnote pre otvorený kurz pre ženy, je priemerný vek mužov, 42 rokov, neobyčajne vysoký. Mladé ženy majú sklon veriť na astrológiu. Ich mužskí vrstovníci sú v tom čase študenti prírodných vied alebo inžinierstva a astrológiu spravidla zreteľne odmietajú. Práve opak platí pre starších účastníkov. Podľa mojej skúsenosti v tomto kurze sa zdá, že muži sa vekom stávajú ľahkovernejšími, kým ženy múdrejú.

Dobré učebnice pre kurz proti astrológii ťažko nájsť. Ako štandardný text sme používali knihu „Astrológia - veda alebo povera" od H.J. Eysencka a D.K.B. Niasa (Astrology: Science or Superstition), ktorú musí každý čítať. Ako doplnok slúžili výťahy z „Pokrokov v natálnej astrológii" (Recent Advances in Natal Astrology) od G. Deana a „Dejiny astrológie (Geschichte der Astrologie) od W.Knappicha. Články zo Skeptical Inquirer a Correlation poskytovali materiál pre diskusie.

Aby sme astrológiu zbavili jej svätožiary božskej múdrosti, začali sme kurz jej pôvodom v babylonských poverách, potom sme prebrali je vrcholenie v gréckej antike a skončili sme jej skoro úplným zánikom už na začiatku vedeckej revolúcie v 17. storočí.

Veľmi sme sa usilovali zoznámiť študentov s metódami, ktoré používajú moderní astrológovia. Učili sme ich, ako sa zostavujú tabuľky dát narodenia a ako sa podľa pravidiel astrológie vykladajú. Kto vie, ako astrológovia pracujú, má v rukách prostriedok na spoznanie absurdity ich tvrdení a argumentáciu proti ich nezmyselným nálezom - výmyslom.

Záverečná časť kurzu sa zaoberá vedeckými výskumami platnosti astrológie. Študenti sa učia, ako sa robia štatistické testy vhodné na preverenie astrologických záverov. Niektorí z usilovnejších si vypracovali vlastné jednoduché ale preukazné testy na skúšanie údajnej schopnosti astrológov zostavovať horoskopy - a s úspechom ich vyskúšali.

Reakcie

Spočiatku vyslovovali niektorí moji kolegovia obavu, že verejné prednášky o tejto téme na prírodovedeckom ústave znížia jeho akademickú úroveň. Skúsenosť nás poučila, že tieto obavy boli nepodložené. Ak chceme prekonať úzke obmedzenie osvety na študentov prírodných vied, niet inej cesty ako sú verejné prednášky. A kto je vhodnejší na vyvrátenie nárokov astrológie ako astronóm s jeho spoľahlivými vedomosťami o nebeských telesách a štatistických metódach?

Okrem toho sa vynorila aj obava, že kurz proti astrológii na univerzitnom pláne prednášok bude sa možno zle vykladať ako uznanie astrológie, ako znak, že astrológia sa považuje za hodnú toho, aby sme sa ňou zaoberali vedecky. Naopak, kurz presvedčivo dokázal, že pri správnom uskutočnení neostane nijaké oprávnenie, aby sa niekto ďalej zaoberal preverovaním astrológie.

Priatelia ma niekedy naťahujú, že takýto kurz je teda ľahká robota. Tento názor sa zakladá na úplnom neporozumení. Nijako nie je ľahké a dokonca je to značná intelektuálna výzva, vysvetliť pochody na oblohe aj takému, čo nemal šťastie získať v živote vedomosti o matematike a fyzike.

Univerzitné grémiá od začiatku schvaľovali zavedenie týchto kurzov a sledovali ich priebeh s veľkým záujmom. Dostávame rovnaké peniaze ako iné bežné kurzy a mne sa to rovnako započítava ako každý iný kurz.
Jediný problém, s ktorým som sa stretol, bol nedostatok kníh v univerzitnej knižnici, ktoré sa s astrológiou zaoberajú kriticky. Aby som odpomohol tomuto nedostatku, mám vo svojej pracovni viac kníh o astrológii ako o astronómii, čo vždy obveselí mojich kolegov a návštevníkov.

Ono je dosť ťažko presne vyhodnotiť úspech týchto kurzov. Neverím, že existuje čo aj nepatrná šanca obrátiť presvedčeného. Ale o to ani nejde. Oveľa dôležitejšie je zdôrazniť naše silné presvedčenie o hodnote vedy a ukázať, že sme pripravení postaviť sa proti neoprávneným nárokom astrológie. Veľká skupina účastníkov kurzov boli budúci učitelia, ktorí preložia javisko stretnutia na styk s mladými ľuďmi, žiakmi vo veku, kedy sú najvnímavejší pre blúznenia pseudovedy.

Záverom by som rád povedal, že mi robí úžasnú radosť učiť v tomto kurze. Pre vlastný rozum je jednoducho napínavé, ako sa dá riešiť nejaký nový problém. Okrem toho sa tu naskytuje možnosť poznať všelijakých zaujímavých ľudí. Študenti sú motivovaní a zreteľne ukazujú, že kurzy tohto druhu sú potrebné. Preto si prajem, aby oveľa viacerí z mojich kolegov otvárali kurzy proti pseudovede.

Prof.Dr. Curt Roslund (*1930) študoval astrológiu na univerzite v Lunde a promoval r. 1966 prácou o špirálovej štruktúre Mliečnej dráhy. Študijné pobyty absolvoval v USA, Austrálii, Južnej Afrike a Chile. Je profesorom astronómie na Univerzite a na Chalmersovej technickej univerzite v Göteborgu vo Švédsku. Pravidelne uverejňuje články o vede a pseudovede.

*  *  *

Prameň: Stať v knihe  Irmgard Oepen a Amardeo Sarma, Parawissenschaften unter der Lupe (Paravedy pod lupou), LIT Verlag Münster 1998.

Do nemčiny preložila Tanja Bähre-Woindelerová, z nemčiny Rastislav Škoda.

Treba zmeniť perspektívu viery

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Eugen Biser

Odpoveď Rüdigerovi Böhlemu

Odpovedať môjmu kritikovi mi je ťažko, pretože ide o úvahy na odlišných argumentačných rovinách a pretože on okrem toho veci natoľko polarizuje, že moje tézy, ktoré sú konformné s jeho tézami, z diskusie vyčleňuje. To sa týka najmä hodnotenia Osvietenstva a modernej bio- a mediálnej techniky, ktoré ja ani zďaleka šmahom neodsudzujem, ale ich predstavujem v ich ambivalencii, dokonca v ich zásadnom súhlase s intenciami viery.

Dialóg sťažuje aj jeho vyratúvanie utrpení, ktoré kresťanstvo zapríčinilo nespočetným ľuďom, ako keby som to ja popieral, hoci to patrí k základnej motivácii mojej eseje. Môj plaidoyer za znovu- a novoobjavenie stredu kresťanstva má za cieľ vyviesť záujemcov z ešte neprekonanej zóny chybných rozhodnutí - medzi ne patrí bez pochyby aj vynášanie cirkevných trestov, ako bola autorom repliky oprávnene spomenutá exkomunikácia jeho príbuznej -, a to v záujme ľudskejšieho budúceho sveta.

Tu je jadro rozdielov. Ja argumentujem z presvedčenia, že kresťanstvo by - pri plnom hodnotení pomoci, ktorú by poskytli iné svetové náboženstvá - mohlo dať najväčší prínos k poľudšteniu pomerov na zemi za predpokladu, že by sa mu podarilo prekonať svoju doterajšiu jednostranne morálne orientovanú pozíciu a priviesť k uplatneniu svoj žiarivý stred. Pretože bez ohľadu na utláčanie a násilia, ktorých sa dopustil v minulosti, je tento stred ten Ježišom objavený, vybojovaný, ohlásený a vytrpený Boh bezvýhradnej a bezpodmienečnej lásky. Naproti tomu sa zdá, že môj kritik stavia len na výhodách, ktoré prináša veda a technika; tieto síce prispievajú k podpore stratégií prežitia, ale na rozdiel od kresťanského posolstva sa otázkou šťastného bytia človeka zaoberajú nanajvýš len okrajovo. S uznaním konštatujem, že pri takých protikladoch ma prekvapuje dôkladnosť a intenzita vyslovenej kritiky.
Pozrime sa na centrálne body jej argumentácie.

Po prvé: Z pokroku sa stal „samochod", ktorý určuje smerovanie modernej vedy a techniky, a v posledných rokoch stratil všeobecný súhlas. Nie je to moja téza; prebral som ju od svojho ateistického priateľa Karla Löwitha, pre ktorého bol pokrok sekularistickou nádejou a ktorý neskôr prvý vyslovil myšlienku, že povýšením na samoúčel sa pokrok postupne stane „osudom" a tým stratí svoju bázu vo verejnom povedomí. Paradigmy, ktorým chýba všeobecný súhlas, dostávajú sa podľa Thomasa S. Kuhna do krízy. V tomto zmysle bola pokroku naozaj „zlomená chrbtica".

Po druhé: Čo sa týka Osvietenstva, je pravda, že Kant ho definoval ako emancipáciu z cirkevného poručníctva, súčasne však v predhovore k druhému vydaniu svojej Kritiky čistého rozumu podotkol, že „musel zrušiť vedomosti, aby urobil miesto pre vieru". Bol si vedomý, že Osvietenstvo, nech už neskoršie nabralo akékoľvek viere nepriateľské črty, svojimi koreňmi pochádza z viery, ktorú Pavol s veľkým dôrazom považuje za akt slobody a oslobodenia. Patrí k tragike kresťanstva, že samo nespoznalo svoje najpôvodnejšie princípy a museli mu byť pripomenuté „zvonku".

Po tretie: Ateizmus je svojím pôvodom protipozíciou a žije z toho, čo popiera, predovšetkým z pojmových a jazykových zvyklostí, ktoré ho viažu na náboženstvo, takže Nietzsche vyslovil obavu, že „boha sa nezbavíme, lebo veríme na gramatiku". Od Nietzscheho je aj komentár: „S takou nevierou si pobožnejší, ako si myslíš", takže ateizmus je skôr extrémna forma náboženstva, ako jeho protiklad. Ten sa však potom dá nájsť len v strachu, ktorý nechá človeka upadnúť do bezodna, kým viera - chápaná s Martinom Buberom ako emuna - ho zakotvuje v božej skutočnosti.

Po štvrté: Že mystika človeka izoluje a odcudzuje živému svetu, to je častá, ale neudržateľná námietka. Ako zdôrazňuje práve autor Extatických konfesií, Buber, mystika je dokonca veľmi blízka politike, ku ktorej má taký vzťah ako vdych k výdychu. Z novších čias je pre to výrečný príklad Dag Hammarskjöld.

Nakoniec ešte slovo k hlavnému argumentu v podobe mnohonásobného zlyhania kresťanstva a hrôzostrašnej bilancie jeho dejín: Zmôžu hádam tie v mene olympských božstiev uskutočnené ukrutnosti ubrať niečo z lesku antického neba? Dokážu hádam mešity mongolských vládcov, postavené z ľudských lebiek, niečo proti výchovnej sile islamu? Popierajú krvavé výstrednosti Francúzskej revolúcie výdobytky Osvietenstva? Ak teda kresťanstvo už vo svojej násilnosťami zatienenej minulosti nespočetným ľuďom poskytlo oporu, potechu, orientáciu, inšpiráciu a uspokojenie, nemožno od neho očakávať, že pri návrate k svojim koreňom nájde  svoj stred a v úzkostiach súčasnosti zažiari novým svetlom? Preto stálo na začiatku môjho príspevku varovanie strážneho anjela z Danteho Božskej komédie: „Kto sa díva dozadu, musí ísť dozadu!" (Purgatorio IX, 132). Kto myslí len na zoznamy hrôz kresťanstva, zamuruje si prístup k možnostiam, ktoré čakajú, aby sa otvorili a použili na riešenie veľkých úloh budúcnosti. V podstate bol môj príspevok len návrhom na takúto zmenu perspektívy.

 Eugen Biser, nar. 1918, bol profesorom teológie a náboženskej filozofie v Tübingen. Vedie Seniorské centrum mníchovskej univerzity.

*  *  *

Prameň: Eugen Biser, Die politische Meinung, č.376/2001.

O nepresvedčivosti kresťanstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

 Rüdiger Böhle

Kontroverzná odpoveď

Vážený pán profesor (Eugen Biser),

Váš článok, ktorý som si so záujmom prečítal, volá po niekoľkých poznámkach. Na začiatku konštatujete, že pri pohľade na nejaký prah, ktorý treba prekročiť, popadne človeka „hlboko sediaci pocit strachu". (...) Ako dôkaz uvádzate pár literárnych údajov. Zodpovedá Vaše konštatovanie skutočnosti?

Mediálny hurhaj okolo údajného prelomu milénia by Vás mohol podporiť, keby sme nepoznali každodenné správanie sa ľudí. Čo sa tu deje, možno označiť, ale len vo výnimočných prípadoch, za obavu či tieseň, ale nie za strach; zvyčajne sa pocity dajú lokalizovať kdesi medzi neistotou a kritickým odstupom voči tomu, čo sa ešte nestalo, ale má sa stať. V našej bežnej reči nemá tzv. obava pred budúcnosťou nič spoločné s pojmom tiesne v prísnom zmysle slova; a už vôbec nič so strachom. Spravidla tu ide o neurčitosť, spätú s každou budúcnosťou, z ktorej ľudská povaha rada robí istotu prítomnosti. V dobe orientovanej na tradíciu sa zdajú byť podmienky na zvládnutie budúcnosti istejšie ako v dobe, ktorej sa tradícia ako podklad pre budúcnosť rozpadla. Našej súčasnosti sa istota životaschopnej budúcnosti na základe tradície rozpadla dosť žalostne v minulom storočí. Kvôli tomu však považovať apokalyptické náreky za konkrétny stav dneška by znamenalo nevšímať si, že práve v tomto čase sa zakladajú horizonty, ktoré budú charakterizovať nový vek. Neistotu a aj váhavú kolísavosť možno pripustiť: ale také správanie sa bolo úplne životaschopné vo všetkých dobách, teda aj vtedy, keď tradícia zaisťovala dostatočnú oporu. (...)

Rovnako virtuálna je Vami konštatovaná slabosť sekularizmu, „ktorému kríza viery v pokrok doslova chrbticu zlomila". Kde sa to malo stať? Počas krátkeho času sa pokúšala popularizovať tento výrok frankfurtská škola, no s pomerne slabým úspechom. Ak na jednom mieste veda a technika spoznávajú, že jedna intencia sa nesplnila, resp. skúšaným spôsobom sa nemohla splniť, nerezultuje z toho predsa hneď zlomenina chrbtice! Vo vede a technike sa predmet vyvíja nezadržiteľne: či genotechnika a geneticky zmenené potraviny, či náhradné orgány a medikamenty alebo klóny - čo za voľačo stojí, to sa osvedčí; čo za nič nestojí, to sa neosvedčí: každá metóda a každý nástroj sa musí najprv osvedčiť, aby sa aj zachoval do budúcnosti. (...)

Nijaká zlomená chrbtica

Ani najprísnejšia kritická dištancia vedy a techniky k výsledkom a tým aj k sebe samým a ku korektúre však nemá nič spoločné so zlomenou chrbticou, ale je skôr conditio sine qua non pokroku. Takúto kritickú dištanciu k vlastným výsledkom a pritom osobitne aj k sebe samému, aká je vlastná ex principio vede a technike, by mala viera, najmä tá, ktorú Vy vyznávate, ešte len dokázať! Povedzme v prípade, keď nazývate osvietenstvo okľukou, ktorou sa „podstatné motívy Ježišovho posolstva ako sloboda, solidarita a tolerancia, dostali do normálneho života". Veď dejiny nám rozprávajú obrátenú cestu!

Vynikajúci zástupca osvietenstva, Immanuel Kant, napísal esej „Čo je osvietenstvo?" a v nej na príklade kresťanskej cirkvi a jej trvalej snahy držať človeka v stave nesvojprávnosti predviedol, ako ďaleko je kresťanstvo od slobody, solidarity a tolerancie. Kde zavážili tieto tri pojmy u Ježiša Krista, ako o ňom hovoria evanjeliá? Ak ideme po cestičke lásky k blížnemu, spoznáme, že ani tu niet ozajstnej solidarity, ale na prvom mieste je vždy (...) príkaz lásky k bohu! Sloboda a tolerancia sa u Ježiša vôbec nevyskytujú; ako by aj, keď očakávané kráľovstvo božie vyhlasuje slobodu a toleranciu za odvracanie sa od boha a jeho ponuky spásy? A keď sa bližšie prizrieme na dejiny kresťanstva, nepasujú nám do nich tieto tri pojmy, lebo solidarita sa nepresadzuje presvedčivo a o slobode a tolerancii by malo kresťanstvo vzhľadom na svoju minulosť radšej mlčať alebo hovoriť celkom potichu: keď vládli v Španielsku moslimské kalifáty, tolerovali židov aj kresťanov; následná rekonkista nepoznala toleranciu voči židom ani moslimom; potom prišli prenasledovania kacírov, križiacke výpravy a náboženské vojny - kde bola  tolerancia? Ťažkosti ľudí ako Boff, Küng, Drewermann a iní hovoria za seba ešte aj dnes.

Keď Vy hovoríte, je neznalosť dejín a kultúrnych základov ľudskej spoločnosti, napr. Biblie, prvým predpokladom; lebo len tak je možné hovoriť tak zábudlivo a tak znásilňovať minulosť, ako to robíte vy (...) Cirkev spomínaný trias (Sloboda, rovnosť a bratstvo) nikdy ani nehlásala, ani neučila, ani nehovoriac o tom, že by ho bola uskutočňovala; robila pravý opak, a to až do priam diabolizácie demokracie a s ňou úzko spojenej slobody, solidarity a tolerancie aj v tomto storočí! Preto sa kresťanstvo nehodí za garanta toho, čo dnes menujeme slobodou, solidaritou a toleranciou!

Pospiatky do budúcnosti

Danteho vetu „Kto sa pozerá dozadu, musí ísť dozadu" som pre krátkosť času nenašiel a nemohol som zistiť jej kontext; je to alebo lapália, a potom bez ceny, alebo to jednoducho nie je pravda: Do budúcnosti ide človek vždy len pospiatky, ako to už logicky veľmi citlivo dokázal Hegel! Len dívajúc sa do svojej minulosti vie sa človek orientovať a môže kráčať do budúcnosti; pretože táto ešte nie je, ale ešte len musí byť vytvorená, keby sa na ňu díval, nič by nevidel a nemohol by sa orientovať. (...)

Ak vidí kresťanstvo podľa Vašej mienky pred sebou ako budúcnosť len veľký potenciál strachu a hrozieb, potom naozaj ide do budúcnosti tvárou vpred, teda bez orientácie. Hrozivé postavy pochádzajú z kresťanskej predstavivosti a sú to skôr nevybavené protirečenia a problematiky kresťanskej minulosti ako ľudskej a skutočnej budúcnosti! Na konci svojho článku aj sám hovoríte podobne: „Ak sa kresťanstvu podarí predstaviť sa ľuďom túžiacim po identite ako odpoveď na otázky života, netreba pochybovať o jeho vhodnosti pre budúcnosť." Iba: ak sa mu podarí byť vierohodným!

Úspechy kultivácie alebo hybris kresťanstva

Čo je na biotechnologickej a masmediálnej technike také hrozivé? Každý nový objav, každá nová myšlienka, každý nový nástroj alebo postup musí preukázať svoj horizont použiteľnosti; tak aj moderné biotechnologické a masmediálne techniky. Keď sa však na každodenný beh udalostí hľadí ako na výčiny apokalyptického rytiera, vtedy sa nesprávne zaostruje pohľad na dianie vo svete: Veď odkedy bol homo sapiens, podnikal človek to, čo Vy považujete za hrozbu a možno aj hybris! Ab ovo pretvára človek svet aj seba pre účely svojej budúcnosti; až dosiaľ sa také snahy nazývali jednoducho: kultivácia! Aj možnosti kultivácie nejakej rastliny, či zvieraťa atď. zvyšoval človek už ab ovo; keďže každý stupeň zvyšovania je potenciácia predošlého stupňa, prebieha celkové zvyšovanie exponenciálne. Kultivácia človeka na úrovni jeho tela a ducha sa diala aj za použitia určitých pomocných prostriedkov: medzi ne patria knihy a písacie potreby, ale aj šport a náradia; rovnako aj špecifické potraviny až po doping a určité spôsoby výberu pri rozmnožovaní. A ako ďaleko experimentoval človek v rozsahu svojich biologicky orientovaných rozmnožovacích rituálov od zákazu či príkazu incestu až po triedne, rasové, náboženské a inakšie odôvodňované vylučovacie opatrenia! Vždy bral ohľad na viditeľné choroby. V minulosti nebývali opatrenia veľmi účinné; ale vždy sa túžilo po dnešnej účinnosti! Na to v diskusii radi zabúdame. (..)

Človek vždy zaobchádzal so sebou a so svetom biotechnicky; súčasné biotechnické úkony uskutočňuje vedecky a nie ako voľakedy prevažne ideologicky; preto je dnes pri svojich zásahoch oveľa úspešnejší, čo vidno predovšetkým v medicíne. Keď ešte ideológia určovala, čo je medicína a ako pôsobí, nešlo to veľmi dopredu; preto sa nechali kresťanské VIPs, medzi ktoré patrili aj pápeži, v stredoveku radšej liečiť arabskými lekármi ako svojimi lekárskymi bratmi vo viere.

Poučený dejinami a vlastnou skúsenosťou neviem pochopiť Váš nárok, že kresťanstvo ako „náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, bráni nezastúpiteľnú dôstojnosť a neodstúpiteľné práva človeka". Čo kresťanstvo popáchalo na tému človek, ľudskosť a ľudské práva, to sa dá ťažko uviesť na podporu jeho uznania za nejakého garanta:

  • obnova Rimanmi ako neľudskej beštiality odsúdeného mučenia pri súdnych výsluchoch, a aj otroctva;

  • genocídy v Severnej, Strednej a Južnej Amerike;

  • inkvizícia a upaľovanie;

  • „múr proti hroziacej búrke neviery", prichádzajúcej v podobe vedy, inakšie zmýšľajúcich a v iných bohov veriacich;

  • križiacke výpravy a vojny proti kacírom;

  • zástoj voči demokracii - ešte aj v dvadsiatom storočí charakterizovaný spoluprácou s diktátormi, napríklad Salazarom v Portugalsku a Francom v Španielsku, o diktátoroch Južnej Ameriky ani nehovoriac;

  • zástoj k ženám, atď.



Na túto minulosť, na celých 2000 rokov, sa má zabudnúť? Tieto dejiny sú výrazom ducha, ktorý sa vždy považoval za stelesnenie kresťanstva a akýkoľvek odpor trestal neraz dokonca smrťou! Nie smrťou, pre tú už vtedy čas prešiel, ale exkomunikáciou potrestali moju príbuznú, ktorá sa vydala za protestanta! Takýto duch, takáto viera má byť garantom dôstojnosti človeka?

Virtuálny mediálny svet?

Problém mediálnej techniky sa podobá problému biotechník. Virtuálny svet nevznikol až v moderne: každé, aj najobyčajnejšie a nielen básnické rozprávanie predstavuje virtuálny svet. Čo iné ako virtuálny svet produkuje umenie? Aj médiá v podobe stredovekých pamfletov pri sporoch medzi cisármi a pápežmi vyjadrovali typický virtuálny svet. (...) Nakoľko treba nepoznať skutočnosť, aby sa v modernej mediálnej technike videla apokalyptická postava, „ktorá ide nahradiť konkrétnu skutočnosť «virtuálnou»"? A len tak mimochodom: Koľko virtuálnych svetov vytvorili náboženstvá? Kým bolo nejaké náboženstvo v stave viery, panoval tu opisovaný virtuálny svet nad konkrétnou skutočnosťou: ak bolo treba, aj s beštiálnou mocou - ako nám vie epicky rozprávať náš kresťanský Západ. Vy v tejto súvislosti uvádzate Pavla a jeho, samozrejme, „konštruktívne využívanie médií" ...

Pochybné bojachtivé spolky

Ustupujete na Huntingtonovu tézu „stretu kultúr" a vyvodzujete z toho potrebu, aby trojica Abrahámových náboženstiev „spojila svoje sily na premôženie spoločného nepriateľa, na celom svete postupujúceho ateizmu". Keďže však podľa Vašich slov bola ateizmu „doslovne chrbtica zlomená", vyznieva Vaša terajšia požiadavka vytvoriť proti nemu bojovnú ligu dosť protirečivo. Okrem toho sa dá považovať potreba militantného spolku za dosť pochybný dôvod pre zabúdanie na náboženské diferencie, ktoré sa do nedávna riešili zvyčajne krvavo!

Ako sa hodí Vaša reč o podľa Vás z kresťanstva pochádzajúcich veľkých ideáloch - sloboda, solidarita a tolerancia - k Vašej výzve nebrať ohľad na náboženské rozdielnosti, lebo treba založiť bojachtivý spolok?

Ako sa znáša agresívna pozícia vyhlasovania protivníctva a nepriateľstva s ideálom tolerancie?

Ako sa takéto nápady znášajú s Vaším tvrdením, že Ježiš svojím bolestne vykúpeným božím obrazom „politickým fanatikom svojej doby a všetkej budúcnosti znemožnil predstierať náboženské dôvody pre ich vojny"?

Nepodozrievam Vás z politického fanatizmu, no Vaša výzva uzavrieť bojachtivý spolok a Váš jemne naznačený nárok Vašej cirkvi na vedúcu rolu v tejto lige proti ateizmu svedčia o tom, že tá sloboda, solidarita a tolerancia zas natoľko dôležité predsa len nie sú! (...)

Tak v rukavičkách zaobchádzate aj s problémom antisemitizmu; Osvienčim umiestnite jednoducho „do kúta nezmyselnosti" a hlavnú príčinu antisemitizmu, kresťanstvo, elegantne vymanévrujete z poľa pozornosti. Hovoríte, ako keby protižidovské postoje nepatrili k znakom kresťanského svetonázoru. Malo by Vám byť známe stupňovanie tejto pozície v priebehu evanjelií a z toho pre Pavla vyplývajúce odvrátenie sa od židovstva, lebo židovstvo sa nedalo obrátiť na Ježišovu vieru, a jeho zameranie sa na misionárstvo medzi pohanmi. Nie menej by ste mali vedieť o pogromoch, najmä o tých po veľkom more v roku 1348, keď kresťanská cirkev zlyhala a nevedela ľuďom v ich biede pomôcť; židov obžalovala z trávenia studní a vyzývala na pogromy, lebo mor definovala ako boží trest za hriechy ľudí. Naozaj nepoznáte kresťanskú argumentáciu, podľa ktorej sa vtedy židom zakazovali všeobecné povolania a pre oltáre kresťanských kostolov počas storočí maľovali obrazy, na ktorých židia predstavovali stelesnené zlo?

Nedocenenie každodennosti

Keď ste tak kresťanstvo vzdialili od Písma, askézy aj morálky a prajete si jeho liečbu, natíska sa v súvislosti s uvedenými chvíľami dejín tejto terapie otázka, či by si niekto mohol priať, aby sa táto terapia uskutočnila na ňom. Najmä preto, lebo tam ako ideál platí odvrátenie sa od sveta a Ježišove slová o tom najvyššom: „Nie čo ja chcem, ale čo chce môj Otec v nebi." Ľudský život sa považuje za čosi abstraktne izolované, čomu sú sociálnosť a solidarita úplne cudzie. Potom môže Ježiš povolávať svojich učeníkov a rodiny, odvislé od týchto mužov ako živiteľov, zbavovať ich existenčnej základne, hoci práve od nich dostáva vo forme milodarov svoju existenčnú bázu.

Len pri viere v bezprostredný príchod Božieho kráľovstva je možné tak málo si ceniť každodenný život, že sa prestane pracovať - a pritom žiť z darov tých, čo si takúto abstrakciu nedovoľujú.

Z takéhoto stavu vedomia musia vyplynúť protirečenia, charakterizujúce dejiny kresťanstva vzhľadom na snaženie ľudského ducha uspokojivo usporiadať každodenný život človeka. Bola tu snaha potláčať myslenie a poznávanie. V každej túžbe sa videl „hriech proti Duchu Svätému". Bol tu Hieronymus Bosch (maliar pekelných fantázií, p.p.) Bola tu prosba Urbana II. (dúfam, že si spomínam na správneho pápeža), aby Boh zabránil tomu, žeby sa ľud naučil čítať a písať a potom nebodaj aj Bibliu čítal. Boli tu Giordano Bruno a Galilei. Dokonca aj sám Tomáš Akvínsky sa dostal do nebezpečenstva a musel ho zachraňovať jeho učiteľ. Ako je to dnes s náustkami pre Boffa, Künga, Drewermanna, Heinemannovú a iných?

Duch a boj

Treba pripustiť, že viera musí raz vysloviť tento nárok na určitý boj, ak sa nechce nechať viesť ad absurdum; no uskutočniť sa dá tento nárok len mocou, ako o tom hovoria eposy histórie: išlo vždy o „premôženie protivníka", nie o diskusiu s inakšie mysliacim. Aj to, čo nazývate ateizmom, je len ďalší protivník, ktorého treba premôcť - neexistuje tu nárok, aby niekto s niekým o niečom diskutoval. Zastávate názor, že treba pokračovať v boji proti výkonom ducha, proti spoznaniu, že je si sám cieľom aj jeho dosiahnutím, resp. proti spoznaniu, čo je pravda.

Tak, ako kresťanstvo dodnes napriek mocnému teroru prehralo všetky boje, prehrá aj tento Vami navrhovaný boj: duch a boj sa kontradiktoricky navzájom vylučujú, pretože proti duchu alebo výkonu poznania sa nedá bojovať. Boj sa totiž odohráva na logickom stupni, kde niet miesta pre ducha a ani nebude môcť byť. Pri pohľade na 2000-ročné dejiny platí aj tu ironická poznámka Hegela: Z dejín národov sa môžeme poučiť, že národy sa z dejín nič nenaučili. Pre vieru tu platí to isté. A z toho by sa mala nechať odvodiť úspešná liečba?

„ Liečebné" náboženstvo

Položme najprv otázku, čo je to vlastne, to takzvané „liečebné" náboženstvo? Liečba je potrebná, ak je niečo patologické. Niečo nábožensky podmienené ako patologické, teda aj liečebne ovplyvniteľné, resp . vyliečiteľné, je človek. Odkiaľ berie náboženstvo, alebo konkrétnejšie, kresťanská viera, istotu, že človek je niečo patologického a že potrebuje liečbu, aby sa vyliečil a bol zas zdravý? Čo by sa stalo, keby sme všetko obrátili naruby? Nie človek je patologický, ale nárok náboženstva vedieť, čo je zdravé a čo choré! Nemala by sa volať patologickou patologizácia človeka? Keby sme prijali túto hypotézu, získali by sme dobre fundované, no ľahké a zrejmé vysvetlenie mnohých pokleskov ľudského správania sa za posledných 2000 rokov na kresťanskom Západe - aj v súvislosti s vyhlásením „mea culpa" katolíckej cirkvi: za náboženské vojny a vojny proti kacírom (arianizmus, zbojnícky koncil v Efeze r. 451, vojna proti Gótom a Albigencom, križiacke ťaženia); za inkvizíciu a upaľovanie; za obnovu mučenia a otroctva; za genocídy, atď. Druhý a protivník, teda ten, čo inakšie myslel a inakšie veril, bol vždy patologický prípad, a musel sa podrobovať liečebnému zásahu. A hoci to hovoríte jemnejšie,

nemalo by sa vlastne aj židovstvo a islam podrobiť liečbe mystickým kresťanským náboženstvom, aby sa stali súcimi do ligy, ktorá má byť valom proti nastupujúcemu ateizmu?

Kritika proti mystike

Prečo by mal človek potrebovať náboženstvo ako liečbu - okrem toho, že to náboženstvo tvrdí? Náboženstvo ustanovuje ako absolútnu hodnotu svojho Boha - a na toto ustanovenie hneď zabudne; všetko iné odvodzuje od tejto ustanovenej absolútnej pozície. Conditio sine qua non takého konania je nepripustiť to, čo je pre ducha logicky podstatné: byť primárne kritický sám voči sebe! Pritom sa používa argument, že kresťanské náboženstvo je v prvom rade mystické náboženstvo, takže sa vymyká konkrétnemu prevereniu a zodpovednosti, ale súčasne si robí nárok na poznanie pravdy a bezprostrednosť boha. Ak niečo také platí a uznáva sa, má to významné dôsledky; najmä nedotknuteľnosť a eo ipso nemožnosť kritického preverenia. Čo však, ak niekto nároky mystiky neuznáva? Platí potom ešte mystika?

Ak v tejto súvislosti pridám Vašu vetu, že „voči evanjeliám platí sloboda interpretácie, ak nie dokonca prestavby a nového znenia, v každom prípade však tá sloboda, z ktorej vznikla kresťanská teológia", natisne sa otázka: Pre koho platí táto sloboda? Pre niekoho špecifického a teda nie pre každého? Pre teológov? A potom, čo je tá interpretácia až nové znenie? Čo môže potom ešte platiť?

Vo svetle tejto slobody sa nám v 2000-ročných dejinách kresťanského správania sa vo svete ukazuje cynizmus, ktorý nemá páru: nová interpretácia až po prestavbu a nové znenie - aj pojmu boha - má zakaždým za následok aj iné správanie sa vo svete; kto pritom pre panujúce pomery bol beštiálne masakrovaný alebo inakšie zabudnutý ostal na ceste, nuž, žil jednoducho v zlom čase a, skrátka, mal pech! Čo môže potom ešte znamenať sloboda - solidarita - tolerancia? Aký význam môže mať v takejto situácii Druhý vatikánsky koncil? Lebo ďalšia prestavba a nové znenie prinesú so sebou zas niečo aktuálnejšie. Výpoveď, že Ježiš nás zbavil strachu z boha, pochádza z prestavby a nového znenia evanjelií, uskutočnených v našich časoch. Ježiš je revolucionár viery a prestavby evanjelií na konci druhého tisícročia - lebo predchádzajúce doby interpretovali boha, Ježiša a svet celkom inakšie; a podľa toho sa vtedy aj ľudia správali, ako o tom výrečne hovorí história.

Hovoríte, že Ježiš zmazal z tváre božej hrôzu a strach. Pri pomyslení na krížovú cestu sa však pýtam, ako to zmazal a akého bezpodmienečne milujúceho Boha nám to ukázal, keď, ako nás učí kresťanská vierouka, boh obetoval svojho syna a tým zrušil všetku vinu človeka? Komu obetoval boh? Začo? Načo? Prečo? Ako môže niekto, človek a najmä kresťan, zniesť či vydržať, že druhý bude zaňho tak beštiálne doriadený, keď vezme na seba jeho vinu? To sa myslí vážne? Ako môže niekto zniesť, že bez toho, žeby sa ho na to kto pýtal, jeden druhý bude miesto neho beštiálne zabitý, lebo zobral na seba jeho vinu a tým si prisvojil aj jeho zodpovednosť, čím ho znevážil ako nezodpovedného a zodpovednosti neschopného? Tento človek bol olúpený o svoju podstatu, totiž o svoj duchovný život a o svoju zodpovednosť. Čo sa tu ešte dá zmysluplne nazvať človek/ľudský/ľudskosť, keď sa uvedené hrôzy nielen akceptujú, ale sa im dáva svätožiara ideálu a vyžaduje sa za ne vďačnosť? Mystik to smie in privatione tak preciťovať; ale dávať tomu všeobecnú platnosť a jej uznanie vyžadovať pri každom ľudskom konaní prekračuje hranice toho, čo sa dá vyhlásiť za všeobecne platné. To by bolo možné len vtedy, keby násilie a teror nahradili argumenty tam, kde normálne sídli slobodný duch.

Je však sporné, či sa dá Ježiš evanjelií natoľko preinterpretovať a novo interpretovať, aby bol naozaj ľudsky orientovaný a aby sa dalo zrušiť jeho prísne zameranie na židovský svet, resp. ostré ohraničenie proti pohanskému svetu. Ježiš sa vyslovene obracal na boha Izraela a na židovský národ; jeho výrazný odstup od pohanov nie je poznámka mimochodom.

Omyl očakávania skorého návratu

Taká je aj otázka, ako sa dá proroctvo takého skorého, že bezmála bezprostredného príchodu Božieho kráľovstva tak interpretovať, že z predpovede sa stane nezáväzná všeobecnosť, pri ktorej 2000 rokov je a ostane maličkosť. Ak však táto centrálna Ježišova výpoveď nesedí, takže sa mýlil: ako je to s jeho inými výpoveďami? A čo z toho bude, ak priberieme historický poznatok,

že pojmy mesiáš, Kristus a boží syn vznikali „zo slobody k interpretujúcemu zaobchádzaniu ... ak nie dokonca ... k prerobeniu a novej definícii" pojmov Ježiš, boh, božie kráľovstvo a spása?

Ostane len ústup, ako kedysi Augustínovi, ktorý pri pomyslení na evanjeliá povedal, že pre ich rozpory a zrejmé nezmysly by z nich ničomu neveril, keby za tým nestála autorita cirkvi?

Z problematiky „neistoty kresťanskej identity" a z „Osvienčimom zlovestne narušeného vzťahu k židovstvu" dedukujete všeobecnú krízu kresťanstva, „ktoré (tým) stráca legitímny nárok na spolutvorbu (sveta)." Predpokladáte teda, že je potrebné oprávnenie.

Odkiaľ to beriete? Prečo by mal byť nárok na spoluutváranie sveta legitimovaný? Len vtedy, ak viere vôbec a svojej vlastnej in concreto pripisujete nárok na svetovú platnosť. Vaše slová vzbudzujú tušenie, že na niečo také myslíte, ale nemôžete to legitimovať, lebo nepredstavujete všeobecne záväznú právnu inštitúciu; zotrvávate na transcendencii vzhľadom ku každej svetskej inštitúcii, lebo čo je božské, to nepotrebuje legitimačný pomer k svetu a človeku; ba vytvára sa tu opačný pomer.

Život však, a to od prvoka až po mysliacu bytosť, je svet sám pre seba; aj keď viera má s tým svoje ťažkosti a tvrdí niečo iné, život je cieľ sám pre seba a nepodlieha nijakému predošlému zákonu, resp. nič ho nenúti pred nejakým zákonom sa legitimovať. Viera vôbec a kresťanská osobitne hlása v tejto veci niečo iné, ale žiadna viera nemôže vyjaviť to, čo sa v dejepise otvorene rozpráva: Ľudia vždy menili bohov a viery, ale nikdy nemenili bohovia, resp. viery, ľudí! Zdá sa, že boh Starého zákona to veľmi dobre vedel, lebo v prvom zo svojich desať prikázaní káže, že kto v neho verí, nemal by uctievať iných bohov a predstavuje sa ako horlivý a žiarlivý boh.

Čomu všetkému už ľudstvo vo svojich dejinách verilo a neosvedčilo sa to! Dokonca aj to, čo sa verilo a verí po kresťansky, nemohlo a nemôže sa osvedčiť, ako to aj Váš článok otvorene priznáva. Nijaká myšlienka a nijaký poznatok v dejinách ľudstva nestratili svoju pochybnosť - aj, a práve to, čo predložili na pretras náboženstvá.

Náboženstvo bez vlády viery

Navrhujem uvážiť: Len vtedy, keď už náboženstvo nepodlieha pod vládou viery nutnosti nekritického súhlasu s absolútnym nárokom na nepochybnosť, môže prejaviť svoju podstatu a svoju pravdu. Starému egyptskému náboženstvu, gréckemu alebo indiánskemu a mnohým iným sa síce už neverí, ale mysli ponúkajú veľké bohatstvo večne ľudských možností.

Preto zlyhajú v otázke nárokov na všeobecnú platnosť a pravdu na rozdiel od vedy a techniky všetky viery a celá mystika; o umení a filozofii pomlčme. Veda a technika preukazne a kontrolovateľne zodpovedajú nárokom v oblasti kritického hodnotenia seba samých; vždy sa pri tom prekonajú, či je to v prípade úspechu alebo neúspechu; nevyhnutné a radikálne je to pri zlyhaní, menej dôležité pri úspechu. Takýto postup privádzal náboženstvá, resp. viery, v každej dobe do krízy; ešte nikdy sa nestal taký opak, žeby sa do krízy nedostala veda, lebo to ani nie je možné, keďže veda a technika sú plody kritického pochybovania o sebe samom/samej, takže kríza im je imanentná. Preto idú veda a technika od hypotézy k hypotéze v kritickej dištancii k sebe samým. Viera tvrdí svoju pravdu a vyhlasuje jej všeobecnú záväznosť, ale bez toho, žeby ju in concreto dokazovala. Kým je nejaká viera pri vláde, platí to, čo vyhlasuje za pravdu; keď jej vláda prejde, prešli aj jej tvrdenia. Vaše výroky o slobode interpretácie a pretváraní to potvrdzujú. A pritom sa všeobecne vie, že pri každej interpretácii viery úplne chýba kritická pochybnosť o nárokoch na absolútnosť.

Ak kresťanstvo, ako s radosťou konštatujete, „dnes napodiv a našťastie je už na ceste k svojmu stredu", značí to, že tam ešte neprišlo a nikdy tam ešte nebolo. Čo si však máme myslieť o tom, čo kresťanstvo v minulosti na ceste „k svojmu stredu" vyhlasovalo za svoju absolútnu pravdu a od ľudí vyžadovalo príslušnú poslušnosť za účelom úslužnosti bohu, a to aj za cenu beštiality až mučenia? Nikto z tých, čo sa podľa Vás nachádzali na ceste do stredu, nehovoril a nekonal inakšie ako zo stredu absolútnej pozície a pravdy, lebo sebakritický moment nepatrí k tomuto druhu sebavedomia. Prečo však dnes zodpovedá pojmu „zjavenia" Druhý vatikánsky koncil a nie predošlý? Prečo sa dnes vyžaduje miesto „nevedomého, poníženého sluhu zasvätený partner a priateľ"? Jánov Ježiš to požadoval už pred okolo 2000 rokmi. Prečo je dnes toto pravda - a minule to bol pravý opak? Ako sa určuje kritérium pre pravdu nejakého božského pojmu?

Ak platí sloboda interpretácie až po prestavbu a nové znenie, treba sa spýtať, čo z dejín dvoch tisíc rokov kresťanstva môže byť zodpovedná viera? Čo sa tu dá volať zodpovednosťou v pravom význame tohto slova? Bude táto ako dosiaľ vždy opäť transcendovať do absolútna, ako to naznačuje Vaša reč o vôli k jednote viery? Kreativita viery, prejavujúca sa aktuálnou interpretáciou obsahu až po prestavbu a nové znenie, sa nedá bez problémov spojiť s „vôľou k jednote viery" do tej miery, že by medzi nimi vznikla „funkčná závislosť"; lebo sloboda a funkčná závislosť si odporujú nielen potenciálne, ale kontradiktoricky!

Kreatívna interpretácia

Ak platí kreatívnosť viery, potom sa nový objav Ježiša a pohľad do jeho srdca ukazuje byť výsledkom kreatívnej interpretácie: a teda nie je všeobecne záväzný. Vami požadovaná spätná väzba na jednotu viery je celkom správna, lebo bez nej sa „funkčná závislosť" nedá dodržať. Táto spätná väzba sa však veľmi nedarí na úrovni kreativity, lebo pri nej pôsobí rozhodujúco moment slobody. Výpovede kreativity nie sú inakšie ako kritické, a síce kritické voči sebe samej; ako také ich treba povýšiť do stavu nároku na všeobecnú platnosť a ako také by ich mali iné výpovede potvrdiť. Na viere založená dôstojnosť siaha len potiaľto: toto si držím pre seba za pravdu a vierohodné, lebo si tohto boha, tohto Ježiša a túto vieru v súvislosti s evanjeliovým rozprávaním a s tradíciou viem predstaviť len takto a nijako inakšie. Nijaký iný nárok, čo by toto presahoval, sa nedá zahlásiť bez protirečenia a bez násilia, pretože tu platí tak ako vždy, že veriaci verí a smie veriť len to, čo si ako preňho vierohodné sám vie vytvoriť. Veriaci verí na SVOJHO boha; a boh, na ktorého verí, je ten ním dôverčivo vytvorený boh.

Tento dôsledok sa nedá zmazať tým, že sa každá zmena a interpretácia zvalí na Svätého Ducha, takže by došlo ku samokorektúre Ducha Svätého; lebo tak príde opäť k platnosti autorita a poslušnosť. Dalo by sa to nazvať aj obnovou panstva a sluhovstva a teda: všetko je tak, ako bolo. Rečami o „samokorektúre" Ducha Svätého sa človek a práca jeho ducha zbavia relevancie: „dejinný obrat viery možno nakoniec chápať nie ako pôsobenie ľudskej iniciatívy, ale ako jeho (Ježišovo) pôsobenie na veriaceho." S takouto irelevanciou duchovnej práce živej bytosti, človeka, sa však zarovno kladie aj principiálna nezodpovednosť či neschopnosť zodpovednosti človeka. Tým spôsobom sa však človeku berie to, čo ho podstatne určuje: rozhodnúť sa pre zodpovednosť a potom sa v zodpovednosti zdokonaľovať ...

Dôstojnosť človeka

Nakoniec si dovoľujem upozorniť Vás na jednu nepresnosť. Píšete, že kategorický imperatív hovorí, že „s človekom neslobodno zaobchádzať ako s prostriedkom, lež treba si ho vážiť ako účel pre seba samého". Táto výpoveď je od základu falošná, lebo už Kant dokázal, že dôstojnosť človeka sa nijako nenaruší, resp. vôbec nezruinuje, ak sa inštrumentalizuje na nejaký účel. Kant dobre vidí, čo je pravdivé a skutočné v ľudskom živote: ľudia sa navzájom potrebujú ako prostriedky k vlastným účelom, lebo až toto používanie im otvára možnosti života. Keby som neinštrumentalizoval pre svoje ciele svojho pekára, daňového poradcu, učiteľa, automechanika, atď., neprišiel by som k svojmu životu.

Kategorický imperatív vo svojej tretej formulácii, na ktorý narážate, znie takto: Konaj tak, aby si potreboval ľudstvo jednak vo svojej osobe, jednak v osobe kohokoľvek druhého vždy súčasne ako účel a nikdy nie len ako prostriedok."

*  *  *

Rüdiger Böhle, nar. 1942, je docentom pre kultúru na Odbornej vysokej škole vo Frankfurte, odbor ekonómia.

*  *  *

Prameň: Rüdiger Böhle, Die politische Meinung, č. 376, s.83-93, marec 2001 .

Zlá reputácia Noama Chomského

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Jean Bricmont

Beda prorokoviFaur

Nedávno sa stal Noam Chomsky vo Francúzsku obeťou diskvalifikačnej kampane, ktorá bola o to búrlivejšia a  trvalejšia, že vedel pokojne reagovať na nehoráznosti diskusie s variabilnou geometriou o „ľudských právach", ktorá často tají výčiny Západu.

New York Times, ktorý nemá rád Chomského (neláska je obapolná) pripúšťa, že Noam Chomsky patrí medzi najväčších žijúcich intelektuálov. No okrem lingvistických ústavov a stĺpcov novín Le Monde diplomatique ho vo Francúzsku ignorujú.

Keď ho spomenú, je to najčastejšie v súvislosti s Robertom Faurissonom alebo Pol Potom. Ako keby bol predstaviteľom typu intelektuála, ktorý trávi čas minimizovaním alebo tajením rozličných genocíd, ktorých pripomienka by mohla slúžiť západnému imperializmu. Ostatne našiel len okrajové vydavateľstvo Spartacus, ktoré roku 1984 uverejnilo jeho Nevydané odpovede mojim parížskym ohováračom, zbierku listov a jeden interview, neprijaté alebo uverejnené len v okyptenej forme, adresované novinám ako Le Monde, Le Matin de Paris alebo Les Nouvelles littéraires, ako odpovede na útoky, medzi inými, J. Attaliho a B.-H. Lévyho. To svedčí pre dôležitosť nedávnej publikácie výberu jeho článkov (1).

Počas vietnamskej vojny mali Chomského publikácie aj vo Francúzsku svojich čitateľov. Už vtedy sa však vynáralo nevyhnutné nedorozumenie. Antiimperialistické hnutia boli charakterizované mentalitou „pridania sa na niektorú stranu". Bolo treba byť príslušníkom nejakého tábora: byť za Západ alebo za revolúcie tretieho sveta. Taký postoj je však Chomskému cudzí, je to racionalista v klasickom význame tohto slova. Nie že by sa staval „ponad udalosti" - zriedka sa nájdu angažovanejší intelektuáli ako on. Jeho zaujatie postoja sa vždy zakladá na princípoch pravdy a spravodlivosti, nikdy nie na podpore historického alebo sociálneho tábora, nech by bol akýkoľvek.
Jeho opozícia proti vojne nevyplývala z predstavy, že vietnamská revolúcia znamená žiarivú budúcnosť pre indočínske národy, ale z pozorovania, že americká agresia skončí katastrofou, lebo ju nemotivuje obrana demokracie, ale snaha zabrániť akémukoľvek nezávislému rozvoju v Indočíne a treťom svete.

Obžaloba západnej ideológie

Chomského články boli výrazné a protivníkom vojny poskytovali cenné intelektuálne materiály: rozdiely v jeho optike a v optike jeho francúzskych prívržencov sa vtedy mohli zdať bezvýznamné. Politická a ideologická protiofenzíva vypukla v roku 1975, keď začali utečenci na člnoch bezhlavo opúšťať Vietnam a najmä keď červení Kméri uskutočňovali svoje masakre. Mechanizmus kulpabilizácie tých, čo sa stavali proti vojne Západu, resp. proti imperializmu, umožňoval pripisovať im všetku vinu za tieto udalosti. Avšak, ako na to poukázal Chomsky, nebolo by menej absurdné pripisovať protivníkom invázie ZSSR do Afganistanu v r. 1979 ukrutnosti, ktorých sa dopustili afgánski rebeli po odchode sovietskych vojsk z tejto krajiny: odsudzujúc inváziu chceli zabrániť katastrofe, ktorú zapríčinili tí, čo o nej rozhodli, a nie ich protivníci. Hoci je skoro banálny, takýto argument v západnom tábore sotva kedy počuť.

Mentalita straníckosti viedla vo Francúzsku mnohých protivníkov koloniálnych vojen k pestovaniu ilúzie, že spoločnosti zbavené kolonializmu očakávajú „zajtrajšky, ktoré spievajú". Kulpabilizácia bola o to účinnejšia, že koniec vojny vo Vietname koincidoval s veľkým obratom francúzskej inteligencie, ktorá sa išla rozísť s marxizmom a revolúciami tretieho sveta a postupne, ako sa rozrastalo hnutie „nových filozofov", prijímala názory priaznivé pre západnú politiku v Čade a Nikarague. Veľká časť francúzskych intelektuálov, najmä aktivisti „generácie 68", najprv pasívna v čase boja proti euroraketám (1982-1983), stala sa priam vojnychtivou v momente vojny v Perzskom zálive a neskôr pri intervencii NATO v Kosove.

Keďže nikdy nemal čo stratiť nejaké ilúzie, Chomsky nemusel tajiť nijaký svoj zápas. Ostal teda v čele boja proti vojenským intervenciám a proti embargám, ktoré zapríčinili stotisíce obetí od strednej Ameriky po Irak. Pre tých, čo dokázali onen veľký obrat, stal sa Chomsky bizarným a nebezpečným anachronizmom. Ako mohol nepochopiť, že dobrým táborom sa stal tábor Západu, tábor „ľudských práv"? A zlým tábor „barbarstva s ľudskou tvárou", miešanina socialistických krajín a postkoloniálnych diktatúr?

Odpoveď nám dá štúdium jeho intelektuálneho postoja. Značná časť Chomského diela je zasvätená analýze ideologických mechanizmov západných spoločností. Keď historik študuje Rímsku ríšu, pokúša sa zlúčiť činy vodcov danej doby s ich ekonomickými a politickými cieľmi, resp. aspoň predstavami. Miesto toho, aby sa držal len ich priznaných úmyslov, historik odkrýva „skryté" štruktúry spoločnosti a tak dešifruje oficiálne vyhlásenia. Takýto po-stup je natoľko prirodzený, že ho netreba ani odôvodňovať. Včera sa aplikoval na štáty ako ZSSR, dnes na Čínu a Irán. Žiaden seriózny expert by nevysvetľoval správanie sa vedúcich činiteľov týchto štátov uprednostňovaním motivácií, ktoré títo predstierajú.

Tento metodologický postup je od základu inakší, ak ide o západné spoločnosti. Stáva sa priam povinnosťou akceptovať úmysly, proklamované ich vládami, za podklad ich činnosti. Možno pochybovať o ich schopnosti dosiahnuť tieto ciele alebo o ich inteligencii. Ale zaváhať v otázke čistoty ich motivácií či hľadať vysvetlenie ich činov v nátlaku, ktorý na nich robia silnejší činitelia, znamená často vylúčiť sa z kruhu ľudí zasluhujúcich rešpekt.

Tak napríklad pri vojne v Kosove bolo prípustné diskutovať o prostriedkoch a stratégii NATO, no nie o myšlienke, že išlo o humanitárnu vojnu. Často sa kritizovali prostriedky, ktoré použili USA v strednej Amerike v osemdesiatych rokoch, no zriedkakedy sa pochybovalo o tom, že chceli chrániť tieto štáty pred sovietskou alebo kubánskou hrozbou. Argument, ktorý motivuje tento čudesný dualizmus v hodnotení politických fenoménov, spočíva v tom, že naše spoločnosti sú „vskutku iné" ako boli minulé spoločnosti a štáty ako ZSSR alebo Čína, pretože naše vlády sa „skutočne" starajú o osobné práva človeka a o demokraciu.

Skutočnosť, že demokratické princípy sa často lepšie rešpektujú „u nás" ako inde, nijako nebráni empiricky vyhodnotiť tézu o západnej jedinečnosti. Dá sa to urobiť tak, že sa porovnajú dve viac alebo menej podobné tragédie (vojna, hlad, atentát, atď.) a pozoruje sa reakcia našich vlád a našich masmédií. Ukáže sa, že ak sa dá zodpovednosť zvaliť na našich nepriateľov, je pohoršenie všeobecné a o veci sa podáva správa bez zľutovania. Ak naopak ide o zodpovednosť západných vlád alebo ich spojencov, často sa aj hrôzy minimizujú. Keby však činy našich vlád boli naozaj motivované proklamovanými altruistickými úmyslami, malo by sa najprv hovoriť o tragédiách, za ktoré sú zodpovedné a nemala by sa dávať priorita tým, za ktoré sa vina zvaľuje na nepriateľov. Konštatovať, že skoro pravidelne sa deje pravý opak, znamená nutnosť vysloviť obžalobu z pretvárky. Značná časť Chomského diela je venovaná porovnávaniam tohto druhu (2).

V prípade Indočíny a osobitne Kambodže sa Chomského články, často predstavované ako „obrana Pol Pota", snažili porovnať západné vládne a masmediálne reakcie na dve skoro súčasné hrôzy: masakry červených Kmérov v Kambodži a masakry Indonézanov v čase ich invázie do Východného Timoru.

V prípade Kambodže bolo pohoršenie hlasité - a súčasne hypokritické (3). Naopak, v čase indonézskej vojenskej akcie masmédiá a ich „mediálni" intelektuáli zachovali skoro úplnú mlčanlivosť, hoci Spojené štáty a ich spojenci, medzi nimi aj Francúzsko, dodávali Indonézii zbrane, o ktorých sa vedelo, že budú použité na Timore (4). Spísať dlhý zoznam nezáujmu tohto druhu by znamenalo spomenúť Turecko a Kurdov, Izrael a Palestíncov, a nezabudnúť na Irak, kde v mene medzinárodného práva sa zomierajú stotisíce nevinných ľudí.

Zostavujúc porovnania tohto druhu Chomsky ostro odsudzoval mentalitu straníckosti, čím si privolal odsúdenie najmä po onom veľkom obrate: keďže Dobro (Západ a jeho spojenci) sa stretáva so Zlom (nacionalizmy tretieho sveta a tzv. socialistické štáty), analógie sú prísne zakázané. A Chomsky sa dopustil niečoho ešte horšieho: odmietajúc dvojakosť, ktorú vytýka našim vládam a ich spojencom, bol vždy toho názoru, že najprv musí denuncovať zločiny tých vlád, na ktoré zapôsobiť má nádej, totiž našich vlastných.

Hoci pritom neprejavil nijaké ilúzie o „revolučných" režimoch a neodpúšťal nijaké zločiny „iných", nedalo sa vyhnúť tomu, že tí, čo kedysi ilúzie mali a radi prijímali odpustenia, vzniesli proti nemu žalobu, že sa stavia proti nim. Ľahko sa dá pochopiť reakcia tej časti francúzskej inteligencie, ktorá starostlivo pálila, čo kedysi milovala a teraz milovala, čo kedysi pálila; chcela sa iným pomstiť za omyly, ktorých sa v minulosti sama dopustila. Chomského to väčšmi hnevalo ako zabávalo.

Treba spomenúť aj „Faurissonovu aféru", ktorá od nedávna dáva podnet na najvirulentnejšie útoky na Chomského.

 Robert Faurisson bol profesorom literatúry na univerzite v Lyone; koncom sedemdesiatych rokov bol zbavený funkcie a súdený, lebo okrem iného popieral existenciu plynových komôr počas druhej svetovej vojny. Petíciu na obranu jeho slobody prejavu podpísalo viac ako päťsto ľudí, medzi nimi aj Noam Chomsky. Ako odpoveď na prudké reakcie, ktoré vyvolalo jeho gesto, napísal Chomsky krátky článok, že uznať niekomu právo prejaviť svoje názory nijako neznamená zmýšľať ako on. Toto rozlíšenie je elementárny pojem v USA, ale ukazuje sa byť ťažko pochopiteľné vo Francúzsku.
Ale Chomsky sa dopustil aj omylu, jediného v tejto záležitosti. Svoj článok dal jednému vtedajšiemu priateľovi, Sergeovi Thionovi, s povolením ľubovoľne ho použiť. A Thion ho uverejnil ako „oznámenie" v úvode knihy na obranu Faurissona. Chomsky neprestal pripomínať, že nikdy nemal v úmysle publikovať tento článok v takejto knihe a pokúšal sa, žiaľ neskoro, zabrániť tomuto uverejneniu (5).

Odsúdiť Chomského v tejto afére vyžaduje, aby sa povedalo, čo sa odsudzuje: taktická chyba alebo samotný princíp bezpodmienečnej obrany slobody prejavu? V druhom prípade treba dodať, že Francúzsko nepozná v otázke slobody prejavu libertínsku tradíciu Spojených štátov. Tam Chomského stanovisko nešokuje skoro nikoho. Tam Americká únia občianskych slobôd - často porovnávaná s Ligou ľudských práv - v ktorej sú členmi mnohí antifašisti, podáva sťažnosť na súdy, ak sa zakazuje Ku Klux Klanu alebo nacistickým skupinkám manifestovať, čo aj v uniformách, vo štvrtiach s väčšinou černochov alebo Židov (6). Diskusia o tomto probléme stavia teda proti sebe dve rozličné politické tradície, z ktorých jedna prevláda vo Francúzsku a druhá v USA, a nie Noama Chomského, reprezentanta akejsi poblúdenej ultraľavice, voči republikánskemu Francúzsku.

Vo svete, kde kohorty poslušných intelektuálov a podmanené masmédiá slúžia za svetské kňazstvo mocným, čítať Chomského je akt sebaobrany. Umožňuje vyhnúť sa falošným evidenciám a selektívnym pohoršeniam dominujúceho názoru. Učí však aj, že ak ide o zmenu sveta, treba ho pochopiť objektívne a že je veľký rozdiel medzi revolučným romantizmom - ktorý často narobí viac zla ako dobra - a sociálnou kritikou, naraz radikálnou a racionálnou. Po rokoch zúfalstva a rezignácie sa zdá, že ožíva globálny odpor proti kapitalistickému systému. Môže iba ťažiť z kombinácie jasnej mysli, odvahy a optimizmu, ktoré charakterizujú dielo a život Noama Chomského.

Poznámky

(1) Odporúčame čítať: O vojne ako zahraničnej politike Spojených štátov (Agone, Marseille); Pozadie politiky strýka Sama (Ecosociété-EPO-Le temps des cerises, Paris 1996); Zodpovednosť intelektuálov (Agone, Marseille); Nový vojenský humanizmus (Page Deux, Lausanne, 2000); Konferencia v Albuquerque (Alia, Paris, 2001).
(2) Edward S. Herman a Noam Chomsky, Výroba súhlasu. Politická ekonómia masmédií. Pantheon Books, New York 1988; Noam Chomsky, Potrebné ilúzie. Kontrola myslenia v politických demokraciách. Pluto Press, London, 1989.
(3) Keď v roku 1979 Vietnamci urobili koniec režimu Pol Pota, rozhodol sa Západ podporovať červených Kmérov, a to nielen diplomaticky v OSN, ale aj vojensky. V prípade Indonézie by bol stačil na zastavenie masakrov jednoduchý nátlak Západu.
(4) Francúzsky minister zahraničných vecí Guiringaud navštívil Djakartu, podpísal tam vojenskú dohodu a vyhlásil, že Francúzsko nebude robiť Indonézii nepríjemnosti kvôli Timoru. Le Monde, 14. sept. 1978.
(5) Anglická verzia textu „Niektoré zásadné poznámky k právu slobody prejavu" je na www.zmag.org
/chomsky/articles/8010-free-expression.html.
(6) To sa stalo nielen v Skokie, Illinois, v r. 1978.

*  *  *

Prameň: Jean Bricmont, Le Monde diplomatique, apríl 2001.

Preložil Rastislav Škoda 

Zabíjajte verejne alebo vôbec nezabíjajte!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Albert Camus

K úvahám o treste smrti
 
Americký terorista Timothy McVeigh čakal na svoju popravu. Národ diskutoval: Smie alebo má sa poprava prenášať v televízii a internete? Pri tejto príležitosti uverejnil týždenník Die Zeit výťah z klasickej eseje Alberta Camusa „Úvahy o treste smrti", kde Camus už roku 1957 žiadal: Ukážte to v televízii!


Ak štát zabíja potajomky, priznáva svoje zlé svedomie. Verejné popravy by mohli znamenať koniec tejto neľudskej trestnej praxe. Trest smrti je vražda, píše Camus. Ním robí štát z človeka vec - údajne z vyšších dôvodov. Ak však chce štát túto vraždu ospravedlniť, musí ju robiť coram publico (verejne).

Všeobecne sa vie, že prívrženci trestu smrti uvádzajú ako hlavný argument odstrašujúce pôsobenie tohto trestu. Hlavy sa vraj stínajú nielen preto, aby sa potrestali ich majitelia, ale aj preto, aby sa týmto strašným varovaním odstrašili prípadní napodobňovatelia. Spoločnosť sa vraj nepomstí, vraj chce len predchádzať ďalším zločinom. Hrozí odťatím hlavy, aby budúci popravení vedeli, čo ich čaká a preto neuskutočnili svoj úmysel. Tento argument by iste mohol zapôsobiť, keby sme nemuseli konštatovať, že

  • ani spoločnosť neverí na tento príklad;

  • nič nedokazuje, že trest smrti odstrašil od jeho úmyslu čo len jedného na vraždu odhodlaného človeka; zrejme nemá na tisíce zločincov nijaký účinok, alebo ich prinajhoršom fascinuje;

  • z iného hľadiska je trest smrti odporný príklad, ktorého dôsledky sú nepredvídateľné.


Teda v prvom rade neverí ani sama spoločnosť tomu, čo hlása. Keby tomu verila, vystavovala by hlavy na ukážku. Popravám by robila asi rovnakú reklamu ako bežným štátnym pôžičkám alebo novým aperitívom. Ako však vieme, popravy sa už nekonajú verejne, ale na zadných dvoroch väzení a v prítomnosti obmedzeného počtu špecialistov. Prečo a odkedy je to tak, dá sa ľahko zistiť. Je to opatrenie najnovších čias. Posledný, čo bol verejne popravený (vo Francúzsku, pozn.prekl), bol masový vrah Weidmann, ktorý sa svojimi činmi preslávil. Oného rána roku 1939 sa vo Versailles zhromaždil obrovský dav ľudí, medzi ktorými boli početní fotografi. Od chvíle, čo bol Weidmann predvedený divákom, až do chvíle sťatia, bolo dovolené fotografovať. A za pár hodín uverejnil večerník Paris-Soir celostránkovú reportáž o tomto potešiteľnom podujatí. Dôverčiví Parížania mali možnosť presvedčiť sa o tom, že zdokonalený precízny prístroj obsluhovaný katom sa od historickej gilotíny líši asi tak, ako prúdové lietadlo od lietajúceho stroja bratov Wrightov. Naproti všetkému očakávaniu úrady a vláda túto znamenitú propagandu neuvítali, ale nahnevane vyhlásili, že tlač vyhovovala sadistickým chúťkam svojich čitateľov. Preto sa rozhodlo, že popravy sa už nebudú konať verejne - toto nariadenie veľmi skoro uľahčilo prácu okupantom.

V tomto prípade však zákonodarca nekonal logicky. Správne by bolo bývalo vyznamenať vydavateľa Paris-Soiru a povzbudiť ho, aby to nabudúce urobil ešte lepšie. Ak má trest pôsobiť odstrašujúco, treba šíriť nielen viac fotografií, ale celú mašinériu už o druhej popoludní vystaviť na krvavom lešení uprostred Paríža na námestí de la Concorde, pozvať všetko obyvateľstvo a celú ceremóniu ukazovať aj neprítomným, a to napr. moderným televíznym prenosom (písané r. 1957, pozn. prekl.)  Ak to niekto nechce urobiť, nech nehovorí o odstrašujúcom príklade. Ako môže varovne pôsobiť tajná vražda v nočnej hodine na opustenom väzenskom dvore? Z času na čas kandidátom možno naznačí, že umrú, ak zabijú, ale to je prognóza, ktorá platí aj pre tých, čo nezabijú. Tuaut de la Bouverie, poslanec v revolučnom roku 1791 a prívrženec verejných popráv prejavil viac logiky, keď v Národnom zhromaždení vyhlásil: „Ak sa má ľud držať na uzde, sú potrebné strašidelné divadlá."

Dnes už niet divadla, existuje iba potrestanie, ktoré každý pozná len z počutia; z času na čas prichádza v prikrášlených vetách správa o nejakej poprave. Ako si však má byť nastávajúci zločinec v okamihu svojho činu vedomý trestu, keď sa robí všetko, aby sa tento trest stával čoraz abstraktnejším? Keby naozaj existoval úmysel sprítomniť zločincom trest smrti v každej chvíli, aby na jednej strane najprv vyvážil ich nezmyselné rozhodnutie a hneď nato ho zmenil, nemuseli by sa nasadiť všetky prostriedky obrazu a slova, aby sa do všetkých myslí nezmazateľne vryl tento trest a jeho strašná skutočnosť?

Miesto hmlistých rečí o vine, ktorú niekto jedného rána spoločnosti splatil, mala by sa táto výborná príležitosť chytiť za vrkoč a každému daňovníkovi predviesť pred oči, čo ho prípadne čaká. Miesto vety: „Ak zabiješ, skončíš na šibenici", bolo by iste lepšie na znázornenie mu vysvetliť:

„Ak zabiješ, pôjdeš na mesiace až roky do väzenia, budeš sa zmietať medzi neznesiteľným zúfalstvom a stále obnovovaným desom, až sa jedného rána vkradneme do tvojej cely, tichučko a bez topánok, aby sme ťa prekvapili v spánku, čo bude na tebe ležať po útrapách prebdenej noci ako olovo. Vrhneme sa na teba, ruky ti zviažeme za chrbtom, golier košele a prípadne aj dlhé vlasy ti odstrihneme. Stále ťa budeme upravovať, ramená ti spútame remeňmi, aby si musel skloniť chrbát a odhalil svoju šiju. Potom ťa povlečieme dlhými chodbami; dvaja pomocníci ťa povedú tak, aby si nohy vliekol po podlahe. Nakoniec ťa pod nočným nebom kat zdrapí za zadok nohavíc a povalí bruchom dolu ležmo na dosky, druhý ti hlavu priklopí železným polkruhom a tretí z výšky dvoch metrov dvadsať spustí šesťdesiatkilovú sekeru, ktorá ti pri páde prereže krk tak hladko ako britva."

Spoločnosť a štát, ktorí sú navyknutí aj na inakšie veci, znášajú tieto podrobnosti celkom dobre; ale keď už chcú poukazovať na príklad, mali by sa snažiť vštepiť tieto podrobnosti do myslí všetkým ľuďom, aby každý vedel, o čo ide a aby sa terorizované občianstvo dalo na františkánsky spôsob života. Koho chcú inakšie odstrašiť týmito neustále zatajovanými príkladmi, touto hrozbou rýchlej a bezbolestnej smrti, ktorá je pri pohľade zblízka znesiteľnejšia ako rakovina, touto popravou vyzdobenou najkrajšími kvetmi rétoriky? Iste nie ľudí považovaných za čestných (niektorí z nich aj takí sú), lebo tí v takomto čase spia; uvedený príklad im nebol daný na vedomie, vo chvíli urýchleného pochovávania práve raňajkujú, a o výkone spravodlivosti sa dozvedia, ak vôbec, pri čítaní novín; bude to sladkastá správa, rozíde sa im v mysli ako cukor na jazyku. A pritom práve tieto mierumilovné stvorenia predstavujú jadro kontingentu vrahov. Mnohí z týchto počestných občanov sú potenciálni zločinci. Jeden sudca hodnoverne tvrdil, že prevažná väčšina vrahov, s ktorými mal do činenia, pri rannom holení nevedela, že do večera zabijú. Kvôli príkladu a pre istotu by sa teda tvár popraveného nemala skrývať, ale naopak, mala by sa všetkým, čo sa ráno holia, zreteľne klásť pred oči.

To sa však nerobí. Štát tají popravy a ponad väčšinu správ a svedectiev prejde mlčky. Teda neverí na odstrašujúce pôsobenie trestu smrti - robí všetko len zo zvyku a nedá si námahu čo len trochu o tom porozmýšľať. Zločinca popravujú, lebo je to zvykom od storočí a poprava sa deje spôsobmi, ktoré boli určené koncom 18. storočia. Z púheho návyku sa uvádzajú argumenty, ktoré mali svoju platnosť pred storočiami, a to napriek nebezpečenstvu, že im protirečia opatrenia, ktoré sa stali nevyhnutnými následkom vývoja verejnej mienky. Uplatňuje sa síce zákon, ale už nie je rozumne odôvodnený, a naši odsúdení umierajú naspamäť naučenou smrťou v mene teórie, ktorej neveria ani sami vykonávatelia rozsudku.

A akí hlúpi by sa museli cítiť pri čítaní mnou citovaných textov početní znalci trestného práva, ktorí sú zrejme neschopní tento anachronický trest vysvetliť a ospravedlniť a uspokojujú sa s výpoveďou sociológa Tardeho, ktorý nás uisťuje, že je lepšie uložiť niekomu smrť bez bolesti ako bolesť bez smrti. Preto musíme súhlasiť aj s Gambettom, ktorý bol odporca trestu smrti, ale proti návrhu zákona nekonať už popravy verejne bojoval s nasledujúcim odôvodnením: „Ak odstránite z toho divadla jeho hrozné scény, ak budete popravovať za väzenskými múrmi, udusíte už niekoľko rokov sa vo verejnosti rozhárajúci plamienok odporu proti trestu smrti a posilníte postavenie tých, čo ho schvaľujú."

Naozaj je potrebné alebo popravovať s plnou otvorenosťou, alebo priznať, že sa necítime oprávnení zabíjať. Ak spoločnosť ospravedlňuje trest smrti nevyhnutnosťou príkladu, musí to zhodnoverniť tým, že rozvíri bubon propagácie. Musí zakaždým ukazovať ruky kata a prinútiť pozrieť si ich nielen útlocitných spoluobčanov z okolia, ale všetkých, čo z blízka alebo z ďaleka povolali tohto kata. V opačnom prípade sa priznáva, že zabíja a nevie, čo hovorí a čo robí, alebo zabíja s vedomím, že tieto odporné ceremónie nevládzu odstrašiť, ale sú nanajvýš na to, aby zvádzali k zločinu, alebo aby publikum vrhli do beznádejného zmätku. ( ... )

Trest smrti neodstraší ani toho, čo nevie, že zabije, ale náhle sa rozhodne a svoj čin pripravuje pod tlakom horúčkovitého nápadu alebo fixnej idey; ani toho, čo sa vyberie na pohovor a vezme si so sebou zbraň, aby protivníka alebo zradcu zastrašil; nakoniec ju aj použije, hoci to nemal v úmysle, alebo si neuvedomoval, že to zamýšľa. Skrátka, trest smrti neodradí človeka, ktorý sa dostane k zločinu, ako iný do nešťastia. To značí, že vo väčšine prípadov je neúčinný. Kvôli spravodlivosti treba uznať, že u nás sa popravuje len zriedka. Ale už toto „zriedka" vyvolá v nejednom človeku strasenie od hrôzy. Odstraší aspoň ten druh zločincov, na ktorých je namierený a ktorí žijú zo zločinu? Nič nie je menej isté. U Arthura Koestlera sa môžeme dočítať, že v dobách, keď sa v Anglicku vreckoví zlodeji ešte popravovali, iní zlodeji využívali svoju šikovnosť prstov v dave ľudí okolo popraviska, kde vešali ich kolegu. V jednej štatistike zo začiatku minulého storočia v Anglicku sa uvádza, že z 250 obesených sa 170 kedysi prizeralo jednej alebo aj viacerým popravám. Ešte v roku 1886 bolo zo 176 odsúdencov na trest smrti 164 takých, čo boli svedkami aspoň jednej popravy.

Výstraha pôsobí len na bojazlivých, ktorí nie sú predurčení na zločiny a zlyhá u nepolepšiteľných, ktorých mala napraviť.

Ak sa má trest smrti zachovať, treba nás aspoň ušetriť pokrytectva, že slúži za odstrašujúci príklad. Chceme ho menovať jeho menom, tento trest, kvôli ktorému nie je veľa kriku, toto odstrašenie, ktoré nepôsobí na slušných ľudí, kým ostávajú slušní, ktoré ich fascinuje, keď už nie sú slušní, a ktoré jeho vykonávateľov ponižuje alebo kazí. Isteže je to trest, je to úžasné fyzické a morálne utrpenie. Príkladné je však len v jednom smere: kazí mravy. Trestá, ale ničomu nezabráni; dá sa povedať, že má schopnosť prebúdzať chuť vraždiť. Je to skoro tak, ako keby ho nebolo, okrem pre toho, ktorého postihuje, najprv duševne počas mesiacov a rokov a potom telesne v tej zúfalej a násilnej hodine, keď ho rozotnú na dva kusy a nestratí hneď život. Chceme ho volať jeho menom, menom, čo pri nedostatku iného šľachtického prívlastku bude mať aspoň prívlastok pravdy; chceme v ňom vidieť to, čo v podstate je: pomstu.

Trest, ktorý trestá a ničomu nezabráni, je naozaj pomsta. Je skoro matematickou odpoveďou spoločnosti tomu, čo prestúpil jej základné zákony. Táto odpoveď je taká stará ako ľudstvo: volá sa aj odplatou. Kto mi spôsobil bolesť, má trpieť; kto mi vypichol oko, má prísť o svoje; kto zabil, má umrieť. Pritom ide o pocit, a síce o osobitne prudký pocit, a nie o zásadu. Odplata patrí do oblasti prírody a inštinktov, nie do oblasti rozumu a zákona. Vzhľadom k svojej podstate sa zákon nemôže riadiť rovnakými pravidlami ako príroda. Ak je vražda v povahe (prírode) človeka, nie je tu zákon na to, aby napodobňoval prírodu. Je tu na to, aby ju zlepšoval. Odplata sa však obmedzuje na to, že iba potvrdzuje určité nutkanie prírody a dáva mu právnu platnosť.

Ponechajme stranou okolnosť, že zákon odplaty sa vždy nedá uskutočniť a že by bolo rovnako prehnané trestať podpaľača tým, že sa aj jeho dom obráti na popol, resp. nestačilo by potrestať zlodeja tým, že sa mu bankové konto zaťaží sumou zodpovedajúcou krádeži. Predpokladajme, že je spravodlivé a potrebné vyrovnať zavraždenie obete smrťou vraha. No poprava nie je jednoducho to isté čo smrť. Svojou podstatou sa od straty života líši tak ako koncentračný tábor od väzenia. Bezpochyby je to vražda a predstavuje matematickú protihodnotu predošlej vraždy. Spája však smrť s organizáciou udalostí, ktoré budú prameňom duševných múk, hrôzou ďaleko prevyšujúcich smrť. O rovnocennosti nemôže byť ani reči. V mnohých zákonodarstvách platí premyslený zločin za oveľa ťažší ako zločin z afektu. A poprava je najpremyslenejšia zo všetkých vrážd. Rovnocennosť by vznikla vtedy, keby zločinec svojej obeti oznámil, kde ju strašným spôsobom zabije a od tej chvíle by ju na mesiace bez milosti niekde zatvoril. V súkromnom živote sa s takými netvormi nestretávame.

Odsúdený vie veľmi dlho dopredu, že bude zabitý a že ho môže zachrániť len milosť; tá je v jeho očiach veľmi podobná uzneseniam neba. V nijakom prípade nemôže nič robiť sám, povedzme brániť sa alebo presviedčať. Všetko sa deje bez neho. Je v moci krajnej bezmocnosti, a súčasne má vedomie, ktoré mu je najhorším nepriateľom. Keď úradníci, ktorí zabíjajú z povolania, volajú toho, čo má byť zabitý, jednoducho balíkom, vedia, o čom hovoria. Nemôcť nič urobiť proti ruke, ktorá jedného sem a tam potíska, pridŕža alebo odhadzuje - nie je to horšie ako byť spútaným zvieraťom? Zviera môže aspoň podmietnuť potravu. Na smrť odsúdený to nemôže. Dostáva osobitnú stravu (vo väzení vo Fresnes je to strava č. 4 so zvláštnym prídelom mlieka, vína, cukru, lekváru a masla; dozerá sa, aby odsúdenec jedol. Ak treba, prinútia ho k tomu. Zviera idúce na porážku má byť v najlepšej telesnej kondícii. Veci a zvieratá majú nárok len na ponižujúce slobody, ktoré sa volajú nálady.

Od chvíle, čo bol prečítaný rozsudok, dostáva sa odsúdený do nezastaviteľného súkolia. Celé týždne ho budú mlieť kolesá, ktoré určujú všetky jeho pohyby, až ho nakoniec vydajú do rúk, ktoré ho uložia pod popravný stroj. Balík už nepodlieha náhodám, ktoré ovládajú živé bytosti, ale mechanickým zákonom, ktoré sú zamerané na deň jeho sťatia. Tento deň ukončí jeho jestvovanie ako vec.

Odsúdiť niekoho na stratu života znamená určiť, že tento človek už nemá nijakú nádej na nápravu nejakých svojich činov. Rád by som zopakoval, že práve v tomto bode argumenty prudko na seba narážajú a utvrdzujú sa v neplodných protikladoch. V tomto bode však nikto z nás nemôže rozhodnúť, lebo sme súčasne sudcom aj stránkou. Z toho vyplýva aj naša neistota vo vzťahu na naše právo zabiť a naša neschopnosť navzájom sa presvedčiť. Bez absolútnej neviny niet najvyššieho sudcu. My všetci sme však vo svojom živote robili aj zlo. Niet spravodlivých ľudí, sú len srdcia, ktorým viac alebo menej chýba spravodlivosť. Tomu nás učí náš život a to nám aj dovoľuje, aby sme do svojich činov vložili občas kúsok dobra, ktoré čiastočne odčiní zlo, ktoré sme priviedli na svet. Právo žiť je súčasne možnosť napraviť minulé zlo, a je to prirodzené právo každého človeka, aj toho najskazenejšieho. Najhorší zločinec a najnepodplatiteľnejší sudca tu stoja bok po boku rovnako úbohí a solidárni. Bez tohto práva je morálny život jednoducho nemožný. Osobitne je dôležité, že nikto z nás nemá právo zobrať niekomu každú nádej, odpísať ho spomedzi živých prv, ako smrť zmení jeho život na osud a potom dovoľuje urobiť konečný posudok. Vyhlásiť konečný osud pred smrťou, uzavrieť účty, kým dlžník ešte mešká medzi živými, na to nemá nikto právo. Kto bezohľadne súdi, sám sa odsudzuje. ( ... )

Trest smrti bol v priebehu storočí vždy náboženským trestom. Keď sa vyslovuje v mene kráľa, ktorý zastupuje na tomto svete boha, keď ho vyslovujú kňazi alebo keď odznie v mene spoločnosti považovanej za posvätné teleso, vtedy neničí ľudskú solidaritu, ale ruší príslušnosť vinníka do božskej spoločnosti, ktorá jediná mu môže darovať život. Pozemský život sa mu odoberá, ale konečný rozsudok sa vynesie až na onom svete. Náboženské hodnoty, najmä viera vo večný život, ktoré podľa vlastnej logiky zbavujú trest smrti konečnosti a neodvolateľnosti, sú jediné faktory, ktoré môžu trest smrti odôvodniť. Tento je potom oprávnený len v tom zmysle, že nepredstavuje najvyšší trest .

*  *  *

Prameň: Albert Camus, Esej zo zbierky Fragen der Zeit, do nemčiny preložil Guido G. Meister, © 1960 Rowohlt Verlag, Reinbek. Die Zeit, č. 22, 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Štyri storočia od zavraždenia Giordana Bruna

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Claude Cantini

„Kométa, čo preletela ponad Európu“ (G. Hegel)

I - Život

Napriek praktickej nemožnosti byť pri opise života Giordana Bruna historicky presný treba sa aspoň pokúsiť o čo najväčšiu presnosť.

Filippo Bruno (Giordano je jeho kláštorné meno) sa narodil v Nole neďaleko od Neapola roku 1548. Jeho otec Giovanni bol malý šľachtic vo vojenských službách kniežaťa de Caserte. Do veku 13 rokov chodil Filippo do školy v rodnom meste, potom v Neapoli a tam navštevoval aj univerzitu. Podľa zvyku tých čias študoval najmä literatúru, logiku a dialektiku. Spomedzi jeho profesorov menujme len Giovan-Vicenza Colleho, považovaného za averoistu a Teofila de Vairono, zaťatého agnostika. Napriek potrebe vykonávať drobné práce, aby si zarobil na živobytie (bol aj kočišom), ovládol skoro základy latinčiny a hebrejčiny a veľa čítal, najmä texty o astrológii a knihy Raymonda Lulleho. Keď má v roku 1565 sedemnásť rokov, opúšťa lavice neapolskej univerzity a stáva sa novicom v kláštore San Domengo Maggiore, tiež v Neapoli; ostal tam jedenásť rokov, počas ktorých sa mu „štúdium stalo prvou úlohou, dôležitejšou ako bohoslužby“.

Počas celej tejto dlhej periódy úžasne veľa číta (J. Rocchi píše, že „zváža do stodoly“) a v roku 1572 získava doktorát teológie, čo mu otvára dvere k možnosti vyučovať. Od roku 1566, kedy zložil rádové sľuby, volá sa Giordano. Vo verejnosti veľmi nevystupuje, ale stýka sa s ľuďmi zlej povesti, ako je alchymista Giambattista Della Porta. Vášeň veľa čítať ho ovláda trvale a dáva mu do rúk výbušnú zmes kníh o monizme, naturalizme a panteizme, ktoré sú síce zakázané, ale v k láštore sa nachádzajú. A tak číta Luthera, Paracelza, Erazma, Telézia a nakoniec aj prácu Kopernika, vydanú v Norimbergu v roku 1543, De revolutionibus orbium caelestium (O otáčaní nebeských telies). Tu sa dočíta, že „význam Zeme v nekonečnom vesmíre je bezvýznamný“. No cirkev nemôže akceptovať tézu, že „planéta, na ktorej umrel na kríži Kristus, nie je už stredom sveta“ a vyhlásila ju za herézu (kacírstvo). Preto aj podľa inkvizítorskej logiky pred rímskym súdom „hlavným bodom Brunovej obžaloby bola jeho astronomická koncepcia, ktorá sa jednak nezrovnávala s tým, čo bolo napísané v biblii, jednak mala pre cirkev ďalekosiahle náboženské dôsledky“.

Intelektuálna zvedavosť Giordana Bruna nemohla ostať bez vplyvu na jeho prednášky a záležitosť viedla čoskoro k teologickému vyšetrovaniu. Aby sa vyhol jeho praktickým následkom, opustil Bruno vo februári 1576 kláštor a začalo sa jeho putovanie po svete. Prvou zastávkou bol Rím (v tom čase hlavné mesto Cirkevných štátov), kde sa dozvedel, že Sanctum officium ho už hľadá pre odpadlíctvo. Z Ríma prišiel do Toskánska a potom do Ligurska: z Lerici sa dostal v apríli do Genovy a žil tam až do konca roka 1577 pod cudzím menom v jednom kláštore.

Z tohto prímorského mesta odišiel do Noli v Savonsku, kde najprv pracoval ako sluha na farme a potom niekoľko mesiacov vyučoval latinčinu na jednej škole; okrem toho prednášal bohatším ľuďom z okolia filozofiu a astronómiu. Inkvizícia ho však objavila a zatkla, no podarilo sa mu ujsť a pobral sa do Turína. Ak sa dá veriť Caroutchovi, „bol tak bez prostriedkov, že často musel hľadať pomoc v kláštoroch“, kde sa predstavoval pod svojím krstným menom Filippo; prijatia bývali ľadové.

Z Turína pokračoval do Benátok; prvý raz sa tu zdržal dva mesiace a zoznámil sa s miestnymi slobodomurármi. Pracoval ako korektor v jednej tlačiarni a tú istú prácu našiel aj v susednej Padue. Cez Bresciu a Bergamo sa dostal do Milána, kde zotrval do augusta 1578. To už blúdil po Taliansku tridsať mesiacov. Nasledoval pobyt v dominikánskom kláštore v Chambéry (Savojsko) a na jar 1579 prichádza do Ženevy. O podrobnostiach bude reč neskôr.

Už v septembri 1579 uteká ďalej: v Lyone sa zdrží mesiac, vo Valence, Avignone a Montpellieri ani toľko. V Toulouse dostane po konkurze miesto riadneho prednášajúceho filozofie na Univerzite a jeho pobyt v tomto meste je istý až do roku 1581. V septembri toho roku je však už v Paríži, kde na univerzite vládne, na rozdiel od Toulousu, „tvrdá stredoveká scholastika“. Napriek tomu ho Henrich III. menuje mimoriadnym profesorom filozofie na Sorbonne a Bruno môže „prednášať bez povinnosti navštevovať služby božie“. Na tomto poste zotrval do apríla 1583, keď odchádza do Londýna. Nespokojnosť parížskej univerzity znamenala pre kráľa nepríjemnosti a Bruno sa chopil príležitosti sprevádzať na pozvanie do Anglicka nového francúzskeho vyslanca Michela de Castelnaua. V Paríži napísal Bruno L´Ombre des Idées (Tieň myšlienok) - pokus o syntézu mágie, egyptského hermetizmu a obrazov hviezdnej oblohy, čo mal byť „návrat k prameňom stratených vedomostí“ - a venoval ho Henrichovi III. O jeho prednáškach píše Caroutch:

„Študenti prichádzali v húfoch, aby ho počúvali. Dav, ktorý sa nezmestil do posluchárne, obsadil priľahlé chodby a zadržoval dych, aby mu neušlo ani jedno slovo prednášajúceho filozofa. Jeho ohnivá výrečnosť, často štipľavo ironická, presviedčala aj mnohých odporcov. Mal dar prekvapovať svojimi myšlienkami všetkých, čo boli v jeho okolí. Navždy si zapamätali zázračný rozsah jeho vedomostí, živosť jeho nečakaných replík a prenikavosť jeho často prorockého úsudku“.

Zaujímavé je spresnenie, že v jednom liste vyslanca Alžbety I. v Paríži sa Bruno spomína ako „profesor filozofie a človek bez viery“. V Londýne sa spoznal s viacerými talianskymi náboženskými emigrantmi. V roku 1584 prednášal v Oxforde a vyvolal búrlivú polemiku o Kopernikových teóriách. V priebehu tohto relatívneho pokoja napísal štyri spisy. V septembri 1585 opúšťa definitívne vyslanca Castelnaua a vracia sa do Paríža, kde sa prostredníctvom apoštolského nuncia pokúša o zmierenie s Rímom; to sa však nepodarí, pretože nuncius odmieta odporúčať to pápežovi prv, než sa Bruno bez akýchkoľvek podmienok nevráti do dominikánskeho rádu. Pred hrozbami fanatikov Svätej ligy uteká Bruno v júni 1586 z Francúzska do Nemecka.

Pobyt v Nemecku potrvá až do roku 1591: Mainz, Wiesbaden, Marburg (kde mu odmietli žiadosť o povolenie prednášok), Wittemberg. V tomto saskom meste je svedkom bojov medzi luteránmi a kalvínmi; až do marca 1588 tu má miesto na Univerzite a prednáša filozofiu; keď prichádzajú k moci kalvíni, opúšťa Wittemberg a krátko sa zdrží v Prahe a Tübingene. V januári 1589 je v Helmstedte, prednáša tu na univerzite a uverejňuje ďalšiu prácu (De Magia). Po smrti brunšvického vojvodcu sa stáva učiteľom jeho syna. Luteránski pastori ho však vyženú z mesta a v júni 1590 sa poberie do Frankfurtu nad Mohanom. Nasledujúcu zimu trávi v oblasti Zürichu.

Sotva sa vrátil do Frankfurtu, prijíma v auguste 1591 pozvanie do Benátok. Volá ho tam mešťan Giovanni Moncenigo. Má 43 rokov. Za 18 mesiacov opustí mesto dóžov v reťaziach na lodi s vlajkou Svätej Stolice ...

Mnohí autori položili otázku, ako do paroma mohol človek Brunovej inteligencie „urobiť rozhodnutie vrátiť sa do Talianska, to značí vystaviť sa na pospas žravej papuli rímskej vlčice“? Dá sa predpokladať, že si nebol vedomý nebezpečenstva, ktoré mu hrozilo? Faktom je, že v dome benátskeho patricija prijal miesto učiteľa filozofie, osobitne okultizmu a mnemotechniky (umenie zapamätať si). Cieľ jeho pobytu v Benátkach mu nezabránil uchádzať sa (bez úspechu) o miesto profesora matematiky na univerzite v Padove (v roku 1592 ho dostal Galileo Galilei). Pomer s jeho zamestnávateľom sa skomplikoval pri jednoduchej žiadosti o dovolenku: urodzený pán Moncenigo Bruna v máji 1592 sekvestroval (neprávom uväznil vo vlastnom dome) a udal pre kacírstvo. Veľkým inkvizítorom v Benátkach je Fra Giovan-Gabriele de Saluce a tento reaguje ako sa patrí: okamžite zatvára Bruna do väzenia San Domenico del Castello, odkiaľ ho čoskoro prevážajú do nedávno dokončeného žalára dei Piombi. Moncenigova denunciácia sa zakladala na tom, že Bruno „stojí mimo náboženstiev, odsudzuje služby božie, neverí na tanssubstanciáciu, pochybuje o Trojici, vysmieva sa z Kristových zázrakov, odmieta Máriino panenstvo, súdi, že vesmír je večný a že počet hviezd je nekonečný“. Výsluchy (spolu sedem) sa skončili v júli. Pri poslednom si Bruno konečne uvedomuje nebezpečenstvo a vyslovuje verejné pokánie (aspoň zdanlivé, ak je jeho stanovisko verne zaznamenané):

„Priznávam sa k svojim omylom ... pokorne prosím o odpustenie všetkých omylov, ktorých som sa dopustil ... a ak mi milosrdenstvo božie a vašich milostí daruje život, sľubujem, že sa zmením, aby som napravil vyvolané pohoršenia“.

V septembri 1592 však pápežský Rím predkladá Rade desiatich Benátskej republiky žiadosť o vydanie Giordana Bruna a diskusia sa potom obmedzuje na jediný bod: ak sa má zachovať vážnosť Najjasnejšej vrchnosti (Serenissima), nemal by sa Bruno súdiť v Benátkach? Rastúci nátlak Ríma však čoskoro potlačí aj tento vlažný odpor a benátsky senát odhlasuje vydanie 142 hlasmi proti 30. Alvise Zorzi môže potom oprávnene hovoriť „o veľmi smutnom prípade Giordana Bruna, ktorý mal veľký ohlas vo verejnosti“.

Po vylodení v Ankone pokračoval Bruno vo svojej púti cirkevného zajatca a 27. februára 1593 prišiel do Ríma. Hneď je uväznený v žalári Svätého ofícia, kde naňho zaútočil inkvizičný tribunál vedený kardinálom a jezuitom Robertom Bellarminom, jedným z pilierov pápežského absolutizmu. „Miernych“ výsluchov bolo sedemnásť a trvali plné štyri roky, až do marca 1597. Od tohto dňa a pretože Bruno neodvolal svoje názory, ich nahradilo mučenie na kolese, trvajúce hodiny, ale ani to neviedlo k ničomu. Tento Brunov postoj, celkom iný ako zaujal v Benátkach, sa dá vysvetliť tým, že v roku 1594 rímska inkvizícia odsúdila na trest upálením dvoch kacírov napriek tomu, že sa kajúcne priznali: Francesca Pucciho a Clementa Serafiniho. Bruno si asi povedal, že ak má v každom prípade umrieť, bude lepšie, ak umrie čestne a dôstojne. Dôstojnosť si zachoval až do konca a mohol svojim sudcom-vrahom hodiť do tváre:

„Veď vy sa trasiete viac pri vyslovovaní rozsudku ako ja, keď ho počúvam.“

Isté je, že „Nolančan odmietol dať im - pápežovi Klementovi VIII., «veľkému zabijakovi kacírov», a kardinálovi Bellarminimu - zadosťučinenie verejného odvolania a pokánia, a to ani výmenou za miernejšiu smrť, sťatím pred upálením.

Po mučení ostal dolámaný vo svojej kobke celý mesiac bez potravy a bez spánku; iba z času na čas pochytil strážcov súcit a dali mu za hlt vody. Inkvizítorom trvalo ešte dlhý rok, kým skončili definitívnu redakciu obžaloby.

Samotný súdny proces sa začal 12. januára 1599. Obžaloba mala tridsaťštyri bodov: siedmy znel, že Bruno tvrdil, že existuje viacero svetov; trinásť bodov vymenúvalo jeho „teologické“ omyly. Rozsudok sa dal predpokladať a bol vyslovený 9. februára 1600: Giordano Bruno (má teraz 52 rokov) má byť vydaný do rúk guvernéra mesta Ríma, aby bol upálený na verejnom priestranstve; všetky jeho spisy boli už predtým dané na index zakázaných kníh a teraz majú byť spálené spolu s ním. Za tým účelom je Bruno prevezený do žalára Tor de Nona. V jubilejnom roku 1600 mali prísť do Ríma milióny pútnikov. „Bude dobre, ak cirkev v tomto čase vynesie príkladný rozsudok na ochranu viery“, mienil Klement VIII.

Procesné akty sa definitívne stratili. V roku 1810 boli aj s inými dokumentmi na príkaz Napoleona prenesené z Archivio Segreto Vaticano do Paríža, ale skoro sa vrátili do Ríma. Ako nepotrebné boli v r. 1816 predané spolu s inými procesnými aktmi Svätého ofícia kartonážnej továrni ako starý papier za 4300 frankov! Povolenie na to dal kardinál Ercole Consalvi. Ostáva len neúplný výťah z rozsudku, ktorý bol predložený rímskemu guvernérovi pri odovzdávaní odsúdenca; napísaný bol pred r. 1597, opísaný r. 1886 a objavený až v r. 1925.

Dňa 17. februára 1600 teda obyvatelia rímskeho námestia Campo del Fiori už od šiestej hodiny rannej otvárali a potom už nezatvárali svoje obloky. Ich fanatizmus, každodenne živený vládnucou teokraciou, nachádzal pravdepodobne veľké potešenie pri pohľade na nahé zmučené telo odsúdenca, priviazané na stĺp a potom v ostrých pachoch horiaceho a karbonizovaného mäsa. Členovia rádu Compagnia di San Giovanni Decollato, ktorých úlohou bolo asistovať pri popravách, mohli vo svojej písomnej správe iba konštatovať, „že ten človek (Giordano Bruno) zotrval až do konca vo svojej prekliatej tvrdohlavosti“. Stalo sa tak napriek svätým napomínaniam bratov spomenutej Compagnie, osobitne jej almužníka a jeho „posilňovačov“, ku ktorým sa pridružili ešte dvaja dominikáni, dvaja jezuiti, dvaja kňazi z rádu la Chiesa Nuova a jeden kňaz-dobrovoľník z blízkej obce San Girolamo.

Kardinál Bellarmino dostal od Svätého kolégia, t.j. zhromaždenia všetkých kardinálov, veľmi zaslúžený titul „kladiva na kacírov“.

II - Brunove pobyty vo Švajčiarsku

Od podrobných výskumov, ktoré okolo roku 1880 uskutočnil Th. Dufour, riaditeľ Ženevského štátneho archívu, poznáme veľmi dobre podrobnosti pobytu Giordana Bruna v Ženeve.

Bruno prišiel do Ženevy zo Chambéry pravdepodobne v máji 1579. J. Rocchi takto opisuje jeho príchod do „Ríma protestantizmu“: „Keď prešiel po zdvíhacom moste cez Rhônu, našiel sa pred bránou opevneného mesta, ktoré strážili uniformovaní strážnici, oblečení celkom v červenom, s oštepom v ruke a s čierno-šedým štítom so znakom mesta.“ Isté je - svedčí o tom „Rektorská kniha“ - že sa ako študent 20. mája zapísal na Akadémiu: «Philippus Brunus, Nolanus, sacrae theologiae professor». Ženeva bola vtedy hlavným mestom na úplnom juhu európskeho protestantizmu, vrazená ako klin medzi samé katolícke štáty; s obľubou sa tu stretávali vyhnanci a dobrovoľní beženci, dodáva J. Rocchi; medzi nimi početní Taliani ako napr. Bruno. Pre nich založilo mesto v roku 1550 pomocnú organizáciu s názvom „Grand Refuge“ (Veľké útočisko) a tam spoznal Bruno neapolského markíza Giana Galeazza Caracciolu de Vico, ktorý bol predstaveným Talianskej evanjelickej cirkvi v Ženeve; na jeho radu vymenil mníšsky habit za civilné šaty.

Od roku 1533 je Ženeva slobodnou republikou; v roku 1588 ňou otriasla antitrinitárna kríza, ktorá stála život Michela Serveta; po Kalvínovej smrti roku 1564 tu vládne ďalší teokrat, Théodore de Beze, a to prostredníctvom Ctihodného konzistória, ktoré je ženevskou obdobou Svätého ofícia katolíckej cirkvi; ani toto nemá rado ani vlažných ani nerozhodných a preto nemohlo urobiť výnimku ani pre Bruna. To značí, že Bruno nepovedal pred benátskou inkvizíciou v roku 1592 celú pravdu, keď vyhlásil, že sa zúčastňoval na kázniach v talianskej a francúzskej reči, ale „keď mu naznačili, že nesmie ostať dlho v meste, ak sa nerozhodne prestúpiť na ich vieru a že bez toho nemôže počítať s nijakou pomocou, rozhodol sa odísť“.

V skutočnosti je prestup Giordana Bruna na kalvínstvo dokumentovaný členskou listinou Talianskej evanjelickej cirkvi v Ženeve, zostavenou na podklade archívnych záznamov v roku 1650 Vincenzom Burmalacchim a objavenou T. Dufourom. Na fóliu 23 tejto listiny, týkajúcom sa obdobia rokov 1577-1580, je nesporný záznam: „Filippo Bruno, del regno di Napoli“. Tento prestup mu uľahčil hľadanie práce; býval v hostinci a vskutku skoro našiel zamestnanie ako korektor v jednej tlačiarni; popri tom navštevoval, možno dosť nepravidelne, prednášky na Akadémii; to všetko však nijako neznačí, že by sa Bruno bol cítil kalvinistom. Na filozofickej katedre Ženevskej akadémie prednášal v tom čase Antoine La Faye, ktorého neschopnosť bola všeobecne známa. V deň, keď ho prišiel počúvať Bruno, prednášal o Aristotelovej filozofii, pričom sa dopustil početných omylov. A v júli uverejnil Bruno leták-pamflet, v ktorom rozoberal tieto chyby. „ Univerzita bola síce rozdelená na dva tábory v otázke profesora La Fayea, ale v tejto nepríjemnej situácii sa pridala na stranu urazeného: tu išlo o dobré meno Ženevy, a napadnúť člena univerzity sa rovnalo urážke magistratúry; bola to výzva aj pre cirkevné konzistórium, od ktorého v meste všetko záležalo“. «Filippo Jordan, zvaný Brunus» je teda zatknutý, 6. augusta ho vypočúvajú «vedci», pred ktorými uznáva svoju vinu a 10. septembra je prepustený na slobodu. Prikazuje sa mu však dostaviť sa pred Konzistórium, kde sa záležitosť prejednáva už 13. augusta a končí sa zákazom, resp. výlukou z prijímania pri božích službách, hoci «Filippo Brun» sa verejne kajal. Podáva odvolanie a znovu uznáva, že sa dopustil veľkej chyby, keď urážal profesora La Fayea; 27. augusta je exkomunikácia zrušená a miesto nej sa Brunovi vyslovuje len výčitka. Tlačiar pamfletu, Jean Berjon, je odsúdený na dva dni väzenia a na pokutu 25 florinov.

„Jeho komédia verejného pokánia ukazuje, čomu ho naučilo jeho odpadlíctvo: vzhľadom k tomu, že sa nikdy neoplatí spoliehať sa na svoje ilúzie (Bruno asi dôveroval hypotéze, že kalvínske prostredie bude priaznivé pre rozvoj jeho myšlienok), odteraz bude lepšie pretvarovať sa ako spoliehať sa na ochranu tým, čo považoval za pravdu“.

Sklamaný opúšťa Bruno Ženevu po štvrťročnom pobyte už v septembri 1579. Odteraz vidí v kalvínoch predovšetkým „obchodníkov“; žeby si bol naozaj uvedomil neporovnateľnú finančnú solidaritu protestantov?

Po druhý raz zavítal Giordano Bruno do Švajčiarska na jeseň v roku 1590 a strávil tu zimu. Prijal pozvanie Henricha Hainzla, zürišského mešťana, ktorý si práve kúpil usadlosť v Elggu, asi desať kilometrov od Winterthuru smerom na Saint-Gall. Počas tohto pobytu napísal pre svojho hostiteľa pojednanie o mnemotechnike s názvom De imaginum, signorum et idearum compositione (Zbierka obrazov, znakov a myšlienok) a pre seba Summa terminorum metaphysicorum (Rukoväť metafyzických výrazov), akýsi slovník reči filozofov, ktorý vyšiel v Zürichu v roku 1595.

III - Jeho myslenie

E. Namer to povedal takto:

„O ťažkostiach, ktoré predstavuje Brunova doktrína, sa už povedalo všetko: jej nejasnosti, jej protiklady, jej skutočné alebo zdanlivé protirečenia a všetko, čo neraz odrádza aj jeho najlepších interpretov“.

Prečo teda jeden malý zvedavec, ako som ja, chce vidieť vo veci jasno? Jednoducho preto, lebo náš »dobrodruh ducha» nám vo svojom zachovanom diele (škoda, že početné spisy sa definitívne stratili) predsa len zanechal vodiacu niť, čo aj je ťažké zachytiť ju. V prvom rade ide o početné pojednania o mágii (uvidíme, aký zmysel treba dať tomuto výrazu); potom sú tu metafyzické dialógy Le banquet des cendres (Banket popola), De la cause, principe et unité (O príčine, princípe a jednote), L´infini, l´univers et les mondes (Nekonečno, vesmír a svety); morálne dialógy: Les fureurs héroiques (Heroické hnevy), L´expulsion de la bete triomphante (Vyhnanie triumfujúceho zvera), uverejnené po taliansky r. 1584 v Paríži. Sú to spisy, ktoré robia z Giordana Brunu najväčšieho filozofa renesancie.

Už pred svojím odchodom z Paríža do Anglicka nepestoval Bruno nijaké náboženstvo.

„Ako plynuli dni a pokračovali jeho objavy, Giordanova viera sa odlupovala, bledla a šúpala, až nakoniec z nej ostali len rozličné náboženské pocity blízke skepticizmu. Jeho cesta za pravdou vyžadovala, aby narážal na zákazy. Ako plynuli dni, cítil sa čoraz viac posilňovaný légiami filozofov. Čím viac o nich rozjímal, tým mu boli bližší a drahší, tým viac sa vzďaľoval od tieňa cirkvi“, píše J. Rocchi.

Nasledovalo Brunovo hľadanie ozajstnej pravdy, a to načúvajúc hlasu prírody; „tam sa dá dôjsť len slobodným rozmýšľaním a slobodným prejavom myšlienok, čoho najhorším nepriateľom je neznášanlivosť a sektárstvo. O pravde treba diskutovať na dvoch frontoch: viery a rozumu“.

„Ono je dosť ťažké zhrnúť Brunovu filozofiu do pár riadkov. Jeho doktrína je skôr súhrn poetických a nadšeneckých názorov ako ucelený systém dobre spletených myšlienok. Útočí na autoritu a hlása, že súhlasiť možno len s tým, čo je dokázané. Svet mu pripadá ako emanácia božskej monády (jednoduchá jednotka bytia duchovnej povahy), ktorá sa skladá z atómov. Všetko je naraz aj hmota aj oživené duchom, všade nachádzame pohyb; v dôsledku toho existuje niečo, čo hýbe, čo je motor a príčina, a niečo, čím sa hýbe, čo je pohyblivé, a to je hmota. Boh alebo motor je všetko a všetko je súčasťou jeho nekonečnosti. Nielen svet ako celok je nekonečný, ale každá jeho čiastočka skrýva v sebe nekonečno“.

Brunove myšlienky sa krútili okolo dvoch ťažísk: filozofia mágie a filozofia vesmíru. Je samozrejmé, že pri jeho mágii nejde

o „tú kopu myšlienok a techník, ktoré sú plodmi povier a nevedomosti“, o ktorej hovorí G. La Porta; nanajvýš môže tu ísť o určitý vplyv vtedajšej hermetickej tradície na filozofiu. B. Levergeois to komentuje takto: „Čo sa týka spisov o mágii z doby jeho pobytu v Nemecku, nemožno ich označiť za zvrat. Ide tu skôr o náhle prehĺbenie úvah o určitej oblasti, o ktorú sa filozof zaujíma v rámci stredovekej tradície. Negatívnu mágiu ponechá stranou, tá sa považuje za poverčivú; zaujíma ho len mágia, ktorá prispieva k obohateniu vedomostí; tej sa venujú všetci vynikajúci duchovia, lebo každá vedomosť je dobrá“.

Okrem toho by sme nemali zabudnúť, že Bruno je Neapolčan:

„V Neapoli je na konci 16. storočia viera v mágiu a v účinnosť jej obradov všeobecná a nikto o nej nepochybuje; ani cirkev, ktorá ju využíva na materializáciu prítomnosti Diabla. V južnom Taliansku sa oddávajú magickým obradom najmä ľudia kultivovaní, členovia reholí - na rozdiel od severnej Európy, kde sa čarodejníctvu venujú zväčša ženy a analfabeti. Neapolské knižnice oplývajú knihami o mágii, najmä starodávnymi.“

Bruno študoval aj židovskú „Kabalu“ a dotkol sa aj démonológie; zdá sa, že krátky čas veril na existenciu démonov. A. Guzzo pripomína, že v jednom z 56 bodov v knihe Theses de magia Bruno presvedčivo tvrdí, že každá duša nachádza pokračovanie vo vesmírnom duchu. Takto je jeho mágia prirodzene spätá s jeho kozmickou filozofiou. Táto sa zakladá na Brunovej doktríne nekonečnosti vesmíru - dá sa povedať na jeho monizme. Stačí čítať jeho epištolu O nekonečne, vesmíre a svetoch, píše J. Rocchi, a oboznámime sa s jeho víziou nebeských orbít a medzi nimi so zvláštnym pohybom Slnka, s jeho myšlienkou večného kolobehu hmoty a s atomizmom vtedajšej fyziky. Bruno nielenže kritizuje aristotelizmus, on kladie predbežné základy aj pre metodológiu prekonania princípu kauzality, spozorujúc pojem relativity pri javoch kozmickej fyziky. J. Rocchi uzatvára, že Brunovi patrí zásluha, že do filozofie vniesol podobnú revolúciu ako Kopernik do astronómie a fyziky. Ak pohľadáme po jeho iných spisoch, nájdeme viaceré témy na rozmýšľanie.

„Intelekt a ruky nie sú medzi sebou nepriatelia, naopak, sú nútení spolupracovať. Čin a úvaha sú obidve motivované potrebou a nespokojnosťou; vždy majú za následok nové a zázračné objavy; premieňajú človeka na boha tejto zeme, ktorý je schopný dať záležitostiam iný priebeh na základe iných príkazov ako sú prírodné alebo zvyčajné.“

Bruno je ducha hrdinského, zaoberá sa konečnom aj nekonečnom, osobitným aj všeobecným, telesným aj duchovným, a tak si získava vyššiu harmóniu, ktorá má svoje dobré miesto v prirodzenosti vecí.

Záverom sa dá povedať, že v dlhých dejinách ľudskej spoločnosti vidí Bruno trvalú a ustavičnú realizáciu pokroku - preňho „pravda je dcéra času“. A smrť je preňho iba metamorfóza. Dve storočia pred Lavoisierom pevne veril, že „nič sa nestráca, nič sa nepridáva, všetko sa mení". To mu umožní prijať svoj

„koniec života v košeli kajúcnika na horiacej hranici; potom sa jeho prach zmiešal s prachom súmraku padajúceho na mesto siedmich vŕškov a bolo to nič pri porovnaní s radosťou, ktorú mával, keď sa ponáral do prírody a tak silno ju ospevoval“.

IV - Spomienka

Myšlienka postaviť Giordanovi Brunovi pomník na mieste jeho strašnej smrti sa zrodila v roku 1876 - to bolo šesť rokov po oslobodení Ríma spod pápežského jarma - v hlave liberálneho poslanca Alfreda Comandiniho; podporovali ho ateisti a radikálna a socialistická strana. Hlavným zástancom sa mu stal starosta Ríma Ernesto Nathan: bol to však žid a slobodomurár, a to bola pre klerikálne kruhy nevyčerpateľná téma pre obžalobu z komplotu židov a voľnomyšlienkárov. Ako vždy a vo všetkých katolíckych krajinách, príklad či príkaz prichádzal zhora: encyklika Humanus genus označila židov a slobodomurárov za zástupcov Satana na zemi.

Treba však zdôrazniť, že tie desiatky vynikajúcich ľudí z európskej politiky a kultúry, ktorí sa pripojili k rímskej iniciatíve - medzi nimi Hugo, Renan, Haeckel, Carducci, Herbert Spencer a Henrik Ibsen - ani zďaleka neboli všetci členmi lóže Veľkého Orientu alebo socialisti.

Napriek odporu pápeža a všetkej virulencii jezuitov bol socha Nolančana (bez odmeny ju navrhol Ettore Ferrari) odhalená 9. júna 1889. Je na nej nápis motta slávnostného rečníka republikána Giovanniho Bovia:

A Bruno il secolo da lui divinato qui dove il rogo arse

(Brunovi venuje storočie, ktoré predpovedal tu, kde horela hranica).

Na podstavci sochy je osem medailónov s portrétmi mučeníkov za slobodu vyznania, obetí náboženskej neznášanlivosti: Ján Hus, John Wicliffe, Michel Servet, Aonio Paleario, Guilio Cesare Vanini, José Ramos, Tommaso Campanella a Paolo Sarpi. Rodná Nola postavila Brunovi sochu už roku 1868, a to na námestí, ktoré nesie aj jeho meno.

Traduje sa, že pápež Lev XIII. strávil túto svätodušnú nedeľu trápiac a postiac sa celý deň pri nohách sochy svätého Petra. Katolícka tlač podávala správu o impozantnej manifestácii výrazmi ako „satanské orgie“, „revolučná hydra“, „triumf synagógy, archimandritov (titul pravoslávnych mníchov) slobodomurárskej lóže a vodcov demagogického liberalizmu“.

Niet sa potom čomu čudovať, že roku 1885 francúzsky katolícky spisovateľ T. Dedouits uverejnil knihu, v ktorej tvrdil, že

  • opis smrti G. Bruna tak, ako ho podal Nemec Kaspar Schope, jediný očitý svedok opisujúci popravu - je iba výmysel nepriateľov cirkvi;

  • že na hranici zhorel v skutočnosti len portrét odsúdenca, kým tento si ešte požil veľa rokov ukrytý v dominikánskom kláštore.


Klamstvá takéhoto druhu priviedli v roku 1887 Crispiho vládu k tomu, že nariadila otvorenie archívov rádu Compagnia di San Giovanni Decollato. Takto sa zo zabudnutia vynoril nepopierateľný dokument, záznam o smrti kacíra, zvaného „Giordano Bruno fratre apostata da Nola“.

Nedá sa teda hovoriť o sebakritike katolíckej cirkvi. Práve naopak. V roku 1929, po konkordáte s fašistickým Talianskom, sa Vatikán opovážil žiadať odstránenie sochy z Campo dei Fiori. Benito Mussolini (ktorého jeden syn sa volá Bruno) však odolal nátlaku cirkevných hodnostárov a v parlamente 13. mája 1929 jasne vyhlásil, že

„socha Giordana Bruna, melancholická ako bol smutný osud tohto mnícha, ostane tam, kde stojí. Jej odstránenie by bolo prejavom zaujatosti proti tomuto filozofovi, ktorý, ak sa mýlil a zotrval vo svojom omyle, zaplatil to“.

A Vatikán na to zareagoval zas svojím charakteristickým spôsobom: v júni 1930 vyhlásil za svätého kardinála Roberta Bellarmina, sadistického režiséra finálneho procesu proti Brunovi.

Cirkev nepovoľovala. Ešte v roku 1942 tvrdil prefekt tajných Vatikánskych archívov, Angelo Mercati, že smrť Giordana Bruna „bola dôsledkom legitímnych náboženských motívov“. V roku 1955 francúzsky akademik Daniel Rops napísal, že „odsúdenie Giordana Bruna bolo veľmi oprávnené“ a dokonca v roku 1983 sa dalo čítať v jednom časopise, blízkom Vatikánu: „Odsúdenie Bruna za kacírstvo je správne motivované, a to nezávisle od názoru, ktorý môže mať niekto o treste smrti“.

Bolo treba čakať až do roku 1997, kým prišla aká-taká vlažná mea culpa. V júni toho roku kardinál Ratzinger, prefekt Kongregácie pre doktrínu viery (to voľakedajšie Sväté ofícium) pripustil, že smrť Giordana Bruna „predstavuje chybu, nad ktorou sa nám treba zamyslieť a ktorá nás má viesť k oľutovaniu tohto činu“.

No je paradoxné, že je to laička, ktorá sa stáva pápežskejšou od pápeža a podáva rímskej kúrii neočakávane záchrannú tyč, keď hlása, že vina za smrť Giordana Bruna padá na ducha tej doby, a nie na cirkev. Historička Anna Foaová píše:

„Väzenie Svätého ofícia umožňovalo Brunovi slušný život... cely boli priestranné, mali dostatok svetla a iba niekedy mali po štyroch väzňoch; spravidla to bolo menej. V rokoch 1594 a 1595 tam Campanella smel prednášať filozofiu. Z právnického hľadiska niet pochýb o tom, že sa proces s Brunom konal za najprísnejšieho dodržania všetkých právnych noriem a hlavne bez akéhokoľvek úmyslu už dopredu niekoho odsúdiť. Podľa práva tých čias, ktoré zostavila a uzákonila cirkev, mala táto nielen právo, ale priam povinnosť odsúdiť ho.“

Tá istá autorka, ktorá považuje Bruna „za bizarnú figúrku, plnú čudáctva“, si kladie otázku, akú asi úlohu hrala v procese jeho „zlá povaha“ a či nakoniec „menej zanovitý Bruno, menej presvedčený o svojej pravde, menej znevažujúci mentálne kapacity svojich protivníkov a sudcov, čo len trochu naklonený ku kompromisu, nebol by sa vyhol hranici na Campo dei Fiori; možno by sa bol mohol vrátiť po pár rokoch, strávených v niektorom kláštore, ku svojej práci“. Pre Annu Foaovú bol teda Giordano Bruno pravý vinník za svoju smrť, a to pre svoj nedostatok pretvárky. Toľko od nej nevyžadoval ani Vatikán! Existujú tam skupiny, ktoré volajú po jeho rehabilitácii. Nezávisle od skutočnosti (a bez úmyslu poukazovať na motívy), že je vyslovený nezmysel „chcieť zbaviť viny toho, ktorý svojou voľbou hranice neustúpil ani pokušeniu uznať svoju vinu, ani nevolal po odpustení“, bolo by nepríhodné čo ako málo sa ponížiť pred cirkvou, ktorá vedela dobre živiť svojich katov.

* * *

Prameň: Claude Cantini, Le libre penseur (Voľnomyšlienkar, laický a nezávislý občasník francúzskeho Švajčiarska), č. 103, 1999. Bibliografia v redakcii.

K obsahu ZH 26

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Pravicový mesačník Die politische Meinung uverejnil v júni 2000 článok prof. Eugena Bisera „Rozvinie ešte kresťanstvo presvedčivosť?", v ktorom autor rozvíja myšlienku, že z duchovných koreňov Západu (rozumej: z triády Abrahámových náboženstiev židovstva, kresťanstva a islamu) vyrastú nové perspektívy pre budúcnosť.

V marci 2001 prišla kontroverzná polemika Rüdigera Böhleho „O nepresvedčivosti kresťanstva" dokazujúca, že kresťanstvo sa nehodí za garanta toho, čo dnes menujeme slobodou, solidaritou a toleranciou, ako aj replika osloveného autora. Aj z priestorových dôvodov nemôžeme uverejniť dlhú Biserovu esej (záujemci ju majú k dispozícii v redakcii). Neodvažujeme sa predkladať našim čitateľom stránky odstavcov typu:

„ ... rastúca túžba, aby sa otvoril stánok dogmatických a kultových spredmetnení a aby sa jeho obsah stal natoľko zrozumiteľným, že ho veriaci príjmu, pochopia a urobia z neho obsah svojho života. Len to zodpovie objavu nového boha, ktorý biedu svojho stvorenia premáha tým, že ho privinie na svoje srdce, príjme za svoje dieťa a jeho trápenia a viny spáli ohňom svojej očisťujúcej lásky."

Naproti tomu v Böhleho replike nachádzame veľa trvale aktuálnych námetov do diskusie.

Astrologické nezmysly sú dosť rozšírené. Aj politici sa vraj občas obracajú o radu na hviezdy a nemeckí televízni diváci boli ohúrení, keď známa demoskópka prof. Elisabeth Noelle-Neumannová vyhlásila, že verí na silu hviezd. Kým na jednej strane štátom podporované a dokonca aj konfesionálne viazané organizácie ponúkajú kurzy astrológie pre dospelých, závisí angažovanosť pre ozajstné vzdelávanie národa neraz od osobnej iniciatívy pár jednotlivcov. Prof. Roslund (astronóm) opisuje, aké skúsenosti získal na univerzite v Göteborgu pri organizovaní verejných kurzov proti astrológii (pre študentov i dospelých).

Albert Camus (1913-1960), francúzsky spisovateľ, novinár a filozof, sa vo svojom diele zaoberá revoltou človeka proti nezmyselnostiam - napr. proti trestu smrti a stínaniu guilotínou. Bol veľmi aktívnym členom francúzskeho hnutia odporu proti fašizmu a aj potom bojoval proti každej politike na úkor indivídua. So svojím dlhoročným priateľom Jean-Paulom Sartrom a s parížskou ľavicou sa rozišiel pre ich idealizáciu Sovietskeho zväzu. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. 4. januára 1960 umrel pri autonehode.

S poldruharočným oneskorením splácame svoju dlžobu kométe, čo preletela ponad Európu koncom 16. storočia - vlani bolo štyristo rokov od zavraždenia Giordana Bruna - a sedemdesiat rokov od vyhlásenia za svätého „kladiva na kacírov", jezuitského kardinála Roberta Bellarminiho, predsedu inkvizičného tribunálu, ktorý (nie tribunál, ale jeho Excelencia kardinál!) Giordana Bruna skrivodlivo súdil, neľudsky mučil a nechal bezcitne popraviť upálením. Aký je dnes oficiálny postoj Vatikánu k tomuto „svätému"?
Prívlastok „anarchista" dostáva v posledných rokoch iný obsah, ako mal vtedy, keď v Sarajeve v r. 1914 Gavril Princip zavraždil rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda. Presadzuje sa poznanie, že anarchizmus (bez atentátov) je prejavom revolty proti sociálnej nespravodlivosti a najznámejší súčasný anarchista, lingvista Noam Chomsky, patrí medzi najväčších žijúcich intelektuálov; približujeme ho čitateľom ďalšou esejou.

Nepoznám kapacity slovenského základného výskumu v oblasti antropotechník, ale nemám obavy, že by sa na niektorom z výskumných pracovísk SAV a rezortov konalo klonovanie alebo čo len sledovali terapeutické ciele výskumu kmeňových buniek. Problém novej bioetiky je však taký aktuálny, že nemôže obísť ani SNR, najmä z toho dôvodu, že konzervatívne kruhy by pri ňom rady prihriali aj starú polievku umelého prerušenia tehotenstva, ako nám to nedávno ukázala iniciatíva KDH. Preto pripomíname, že ľudský plod, ktorý nemá žiadne ústavné práva nielen v našom štáte, ale ani inde na svete, sa nepovažuje za ľudskú osobu ani v biblii a že diskusia o novej bioetike v svetonázorovo neutrálnom štáte sa musí vyvarovať v prvom rade nástrah fundamentalizmu.

Neplodná prosba

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Tom Flynn

Paul Kurtz píše o dvoch imperatívoch planetárnej etiky - o mŕtvych zónach v oceánoch a globálnej chudobe.


  • Mŕtve zóny v pobrežných vodách a pri ústiach riek zhoršujú ekologické hrozby globálneho otepľovania, spôsobujú vyčerpanie pitnej vody a kontamináciu reziduami antibiotík, syntetickými chemikáliami a ťažkými kovmi, aby sme vymenovali len niektoré.

  • Pohroma chudoby vynikne pri predstave, že dve miliardy ľudí, to je celkový počet obyvateľov Zeme v roku 1942 - vtedy bola založená organizácia OXFAM, bojujúca proti hladu a nespravodlivosti v treťom svete - žije dnes z 2 alebo menej USD na deň.


Volil som tieto dva štatistické údaje, pretože ich presvedčivo dopĺňa tretí, o ktorom sa zriedka hovorí, lebo je tabu.

Tabu, ktoré treba zrušiť

Nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú biosféru, od prehnojovania po zvýšené emisie CO2, sú pevne späté s pojmom per capita, čo je ekonomický ukazovateľ vzťahujúci sa na hlavu, na počet jednotlivcov. Zavážili by menej, keby bolo menej ľudí. Aj chudoba a hlad závisia od faktora per capita: zelená revolúcia 1960-tych a 1970-tych rokov by bola krásne zabezpečila potraviny pre obyvateľov tretieho sveta, keby ich nebolo toľko pribudlo - skôr v dôsledku zníženia úmrtnosti ako zvýšenia počtu narodení. Keďže beznádejne chudobní málo prispievajú k HDP svojich štátov, neboli by ich chorľavé národné hospodárstva oveľa slabšie, keby ich populácie boli rástli menej explozívne; keby sa boli čo aj skromné zdroje rozdeľovali medzi menej ľudí, mohli zmierniť chudobu.

V roku 2004 som vo Free Inquiry navrhoval, že optimum populácie pre planétu by bolo 2,5 miliardy, to je globálna populácia v 1950-tych rokoch. (Článok "Príliš veľa ľudí" v Zošitoch humanistov č. 46, november 2004). Mnohí považujú takéto zníženie za príliš radikálne, ale súhlasia s tým, že súčasný počet 6,7 miliardy neslobodno zvyšovať. Nádej do budúcnosti je odôvodnená: vo väčšine západných štátov prebieha dobrovoľné znižovanie počtu obyvateľstva: v Nemecku pripadá na jednu ženu 1,3 dieťaťa. Aj v USA by sa počet obyvateľov stabilizoal, keby nebolo imigrácie. Zlé je, že západní politickí vodcovia tento pokles počtu pôrodov nevítajú, ale zatracujú a organizujú štátne podpory za pôrody a nové prúdy imigrantov.

Dnešná úroveň populácie je ekologicky neudržateľná

Titulky našej tlače o tom nehovoria, ale medzi populačnými odborníkmi sa šíri súhlasná mienka, že súčasná veľkosť populácie je ekologicky neudržateľná, a to nielen v treťom svete, ale aj v USA a Spojenom kráľovstve. (Uhlíková stopa každého novorodenca je tu 100-krát väčašia ako dieťaťa v Etiopii.)

Preto som veľmi vítal úvodník v British Medical Journal (obdoba našich Bratislavských lekárskych listov). Lekári John Guillebaud a Pip Hayes tam píšu, že je 6,7 miliardy ľudí a že "ich potreba fosilných palív, čerstvej vody, plodín, rýb a lesov prevyšuje ponuku. Tieto fakty sú pospájané." Od čias Malthusa

"sa počet obyvateľstva zvýšil sedemnásobne a viedol ... k nepredstaviteľnému nedostatku potravín, zvýšeným cenám a nepokojom. Na čas sa zazdalo sa, že Bourlangova zelená revolúcia usvedčí Malthusa z nepravdy. Ale prehnojovanie, pesticídy, traktory, transporty, to všetko závisí od fosilných palív, ktorých rapídne ubúda a okrem toho zhoršujú klimatické zmeny."

Guillebaud a Hayes konštatujú, že BMJ síce hovorí o klimatickej zmene, ale nezmieňuje sa o preľudnení; dodávajú:

"Máme prerušiť toto ohlušujúce ticho?  Áno, musíme vysvetliť anglickým dvojiciam, ktoré idú založiť rodinu, že zostať pri dvoch deťoch - alebo mať o jedno menej, ako pôvodne chceli - je najjednoduchší a najväčší príspevok, aký kto môže urobiť, by sme planétu zanechali svojim vnukom obývateľnú."

Bravó doktorom Guillebaudovi a Hayesovi za ich priamosť a, áno, odvahu predložiť tieto otázky prvému britskému lekárskemu časopisu. (Stavme sa, že podobný názor sa skoro objaví aj v iných lekárskych časopisoch!)

Otvorená reč o preľudnení

Preľudnenie nemusí privolať predstavu hrozných donucovacích opatrení pri niektorých "kontrolách populácií" minulých desaťročí. Opakovane sa potvrdilo, že výchova a vysvetlenie antikoncepcie stačia na zníženie pôrodnosti, ak ich sprevádza správna informácia o jej bezpečnosti a potrebe; ak sa odstránia zábrany; a ak sa použijú prostriedky trhu.

Nemusí to byť lekár, kto chce zamerať pozornosť na vzťahy medzi zhoršením prostredia, chudobou a preľudnením. Sekulárni humanisti sa majú v takomto prípade vždy ozvať. Ak sú v plodnom veku, môžu ísť príkladom a mať o jedno dieťa menej - hoci im to ich lekári zabudli odporúčať.

Osobne som populačný aktivista už mnoho rokov. Je to už dávno, čo som sa rozhodol pre riešenie nemať deti. Nikdy som to neoľutoval - a viem, že by malo fatálne následky, keby ma každý nasledoval. (Ale nemá to ani najmenšiu šancu.) Kým existujú mnohodetné manželstvá, potrebujeme aj také, ktoré sú dobrovoľne bezdetné. Dá sa to vidieť aj takto: Tým, že sme s mojou ženou nevyužili naše právo na dve deti pre nulový populačný rast, vyrovnali sme dve tretiny nezvládnuteľnej plodnosti Sarah Palinovej (kandidátky na republikánske viceprezidentstvo pri nedávnych voľbách v USA; má 5 detí).

Žarty stranou, zdá sa, že spoločnosť je konečne pripravená na seriózny rozhovor o tom, čo Paul Kurtz volá naším "spoločným príbytkom". Seriózna úvaha o našej planéte znamená serióznu úvahu o počte ľudí. Lebo inakšie nie sme vôbec seriózni.

* * *

Tom Flynn je vydavateľ Free Inquiry (Slobodné hľadanie) a New Encyclopedia of Unbelief (Nová encyklopédia neviery).

* * *

Prameň: Tom Flynn, An Unfruitful Plea, Free Inquiry, č. 29/1, s. 14, 2008/2009.
http://www.secularhumanism.org/index.php?section=library&page=wright_29_2

Sabotáž dialógu medzi kresťanmi a Židmi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Pápež Benedikt XVI. prijal biskupa Richarda Williamsona, ktorý popiera holokaust, späť do lona svojej cirkvi a dekrétom z 24. januára zrušil exkomunikáciu jeho a ďalších troch biskupov arcikonzervatívneho Bratstva sv. Pia X. svojím predchodcom Jánom Pavlom II. z roku 1988; vtedy týchto biskupov vysvätil francúzsky arcibiskup Lefebvre (zomrel r. 1992) bez súhlasu pápeža.

Tým posilnil situáciu svojich prívržencov v rámci Bratstva, založeného už r. 1970 s požehnaním Vatikánu, ktoré má t. č. spolu asi 600 000 veriacich a 593 kňazov, čo je menej ako 0,1 % všetkých katolíkov. Na Slovensku je okolo Bratstva ticho: asi sú kdesi zo dve miesta, kde sa slúži tzv. tridentská omša (Slovenský kruh Leva XIII. v Trnave?) a v internete blogujú 3-4 účastníci diskusie.

Tento nečakaný čin pápeža vyvolal masmediálnu búrku vyhlásení zo všetkých strán, pretože ide o dvojnásobný prípad občianskej neslušnosti:

  • Bratstvo sv. Pia X. je spoločnosť, ktorú nemožno nikomu odporúčať nie z teologických ale všeobecne morálnych dôvodov; a takto sa mu priblížiť nesvedčí hlave rímskokatolíkov.

  • Biskup Richard Williamson verejne popiera holokaust a to je v mnohých štátoch trestný čin, za ktorý sa udeľuje niekoľkoročné (v Rakúsku to môže byť až 20-ročné) väzenie. Prijať takého človeka späť do lona cirkvi práve v čase výročia oslobodenia najväčšieho vyhladzovacieho tábora nesvedčí o ľudskej citlivosti; tým menej, ak to urobil pápež.


Bratstvo sv. Pia X. je od svojho vzniku známe svojím tradicionalizmom, antisemitizmom, antidemokratizmom a antimodernizmom. Nesie meno Pia X., ktorý v roku 1907 vydal encykliku Pascendi proti modernosti, pod ktorou myslel nielen racionalizmus a sekularizáciu, ale už aj renesančný humanizmus a osvietenstvo. V roku 1910 predpísal prísahu proti modernosti, zaväzujúcu k aktívnemu boju proti vedeckej súčasnosti, ktorú až do júla 1967 museli skladať všetci duchovní, kňazi, spovedníci, superióri, biskupi, kardináli a profesori vo filozoficko-teologických seminároch, teda väčšina dnes žijúcich duchovných nad asi 60 rokov. Druhý vatikánsky koncil s tým všetkým skončil, začal prispôsobovať cirkev duchu doby a Ján Pavol II. oživil ekuménu. Pár biskupov s tým nesúhlasilo, neváhali hnať to až do rozkolu s Rímom a založili vlastnú sektu - Bratstvo Pia X.  Snaha pápeža získať odrodilcov späť je pochopiteľná, len spôsob mal byť iný.

Za spoločensky veľmi závažné treba označiť, že jedným z hlavných cieľov Bratstva, ktoré má početné školy, internáty a usporadúva semináre po celej Európe (oveľa viac, ako zodpovedá aktuálnemu počtu veriacich), je indoktrinácia mládeže. V obežníku jednej školy FSSPX (to je francúzska skratka pre Bratstvo - Fraternité Sacerdotale Saint Pie X) z júla 2005 čítame:

„Sprostredkujeme nielen poznatky, ale kladieme dôraz aj na výchovu a budovanie charakteru žiakov, ktorí sú našou nádejou do budúcnosti ... Katolícky kňaz im musí vedieť vysvetliť, čo sú hlavné bludné náuky súčasnosti. Samozrejme ich nesmie chváliť, resp. akceptovať. S Lutherom, Descartom, Humom, Kantom, Hegelom a Sartrom sa musia naši žiaci zaoberať tak, ako študenti medicíny s chorobami: s cieľom naučiť sa ich potierať." Vidím veľkú podobnosť s fundamentalistickými školami v Saudskej Arábii a snahami o Boží štát v Izraeli.

Židovské organizácie a ekuména hovoria o dobe ľadovej, Vatikán o geste zmierenia, neutrálne masmédiá o nepochopiteľnom akte provokácie, o neprijateľnosti, o reakcionárstve.

Vatikán sa stavia do pozície, že tento pápežský dekrét jednak čiastočne ubráni a jednak všetko napraví floskulou „Prepáčte, ak sa chyba stala".

  • Nebude to také jednoduché, ako pri urážke moslimov v regenburskom prejave (2006) výrokom, že Mohamed prikazuje šírenie viery mečom.

  • Ako bola urážka židov (2007) pripustením tzv. tridentskej omše v latinskom jazyku (z roku 1570), ktorá má vo veľkopiatkovom znení modlitbu za obrátenie židov na kresťanstvo; v misáli z roku 1962 bol vynechaný ich prívlastok ako „perfídnych" (vierolomných, zradných).

  • Ako keď povedal (2007), že pri dobytí Ameriky bola evanjelizácia domorodcov ich spásou - kým v skutočnosti to bol holokaust.

  • Ako bolo neuznanie protestantov a ortodoxných kresťanov (2007) za cirkvi „vo vlastnom zmysle slova", z čoho sa ekumenické hnutie dosiaľ nezotavilo.


Ako kňaz a teológ zastával Jozef Alojz Ratzinger, nakoniec pred zvolením za pápeža kardinál, od roku 1981 jeden z najvyšších úradov vo Vatikáne. Bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, do r. 1908 nazývanej Posvätná Kongregácia Rímskej a univerzálnej (obávanej) inkvizície, Sväté offícium.

Tento pápež už stúpil do viacerých kaluží, ale toto je najväčší kus katolíckeho porcelánu, ktorý dosiaľ rozbil. Niektorí plačú pri telefonátoch do redakcií, že ich tak sklamal, iní si kladú otázku, ako to, že dosiaľ neprehliadli hru tohto teológa, ktorý za mladi bol členom Hitlerovej mládeže a Hitlerovým vojakom, čo mu naozaj nemožno vytýkať, ale v životopisoch sa to uvádza. Bol a ostáva konzervatívnym dogmatikom na krajnej pravici politického spektra.

Od ateistov nemožno očakávať veľa sympatií k rímskej cirkvi a jej hlave. So záujmom sledujú, čo sa deje a kde treba upozorňujú na škodlivé stránky činnosti cirkvi a náboženstva.

Pápež k NASA: „Prestaňte s tým!“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Dov Wisebord

Za doslovné znenie výrokov neručíme, lebo náš prameň neudáva svoje pramene, ako je to v serióznej tlači zvykom. Celková atmosféra je však typická a vzbudzuje dôveru (pozn. prekl.)

Vatikánske mesto. - Pápež Ján Pavol II. ohlásil, že je koniec katolíckej cirkevnej politike tolerancie a podporovania vesmírneho prieskumu a výskumu. Vyzval agentúru NASA, aby sa prestala snažiť odhaliť a pochopiť tajomstvá Vesmíru.

"Cirkev sa nebude dlhšie nečinne prizerať, ako sa odkrývajú kozmické kacírstva," s hnevom v hlase povedal pápež. "Je zrejmé, že vesmírne objekty nemajú rešpekt pred Bohom a snažia sa zviesť človeka z jeho cesty vo viere. Musíme sa chrániť pred ich zlým vplyvom."

Pápež citoval projekt agentúry NASA pátrať po pôvode vesmíru a označil ho za osobitne nebezpečné podujatie; empiricky zistený vek vesmíru a života vyhlásil za "bezočivú ilúziu", klamlivo zahranú prírodou v rozpore s Božskou pravdou, verne zachytenou v knihe Genezis.

Pracuje sa na znení exkomunikácie nebeských telies, ktoré sa nepodrobia oficiálnej cirkevnej doktríne.

Správca agentúry NASA Daniel S. Goldin pripúšťa,

"že NASA je pripravená a odhodlaná šíriť jedinečné poznatky, ktoré sa dosahujú pri jej aeronautickom a vesmírnom výskume. Pátrať po pôvode všetkého je jednou z najväčších výziev pre NASA a dosiahnuté výsledky môžu zásadne zmeniť názory ľudí na vesmír a ich miesto v ňom."

Pápež pripustil, že myslenie ľudí sa za storočia zmenilo a že v dôsledku toho aj Cirkev zmiernila svoj odpor proti vedeckým bludom - miesto ukrutnej perzekúcie a intelektuálnej perverznosti sa dnes púšťa do kreatívnej reinterpretácie.

S ľútosťou pripomenul, ako Cirkev cenzurovala Kopernika, upálila Bruna a odsúdila Galileiho. "Ach, kdeže sa minuli dobré časy inkvizície! Mali sme vydržať v odmietaní toho heliocentrického nezmyslu. A boli by sme predišli tejto sprepadenej situácii, v ktorej sme dnes."

"Originálna pravda" - je jediná pravda

Podnetom pre posledný pápežov ultrakonzervatívny útok na pokrok je jeho zotrvávanie na tom, čo volá "originálnou, pôvodnou" pravdou. Keďže cirkevná doktrína je absolútnou pravdou, a keďže absolútna pravda je už z definície statická, nestarnúca a večná, cirkevná doktrína sa nemá, nepotrebuje a nesmie meniť. Nikdy.

Pápež vysvetľuje: "Každému by malo byť jasné tak, ako je jasné mne, že evidentný protiklad sa nedá integrovať do predošlej dogmy, pretože pravda dogmy sa musí zachovať po integrácii taká, aká bola pred integráciou." Dodal, že v podstate ide o zbytočnosť pojmu "originálna pravda".

Výraz "originálny, pôvodný" ustanovuje časovú následnosť právd, z ktorých niektorá bola prvá. No sled Božských právd, z ktorých by každá menila predošlú, je nemysliteľný. Prvá pravda ostáva pravdivá. Ostatné sú kacírstvo. "Preto anulujem modernizáciu doktrinálnej kozmológie."

Treba ľutovať, že pápež nevenoval pozornosť vysvetleniu, prečo sa jeho argumentácia týka len kozmológie; jeho uvažovanie, prekvapujúco jasné pre pápežský výnos, sa zdá vyvolávať pochybnosti o samotnej existencii Cirkvi.

Ján Pavol II. chválil návrh republikánskych poslancov v americkom parlamente znížiť rozpočet agentúry NASA o 11 %; nazval ich "našimi spojencami v boji proti vedeckým poznatkom" a vyzval ich, aby agentúru NASA jednoducho zrušili.

"To je zbytočné vyhadzovanie peňazí," povedal. "Vieme, odkiaľ sa tu vesmír nabral, kedy bol stvorený, a aj ako a kedy vznikol na Zemi život."

Dôveryhodné vatikánske pramene popreli povesti, podľa ktorých pápež, ktorý nedávno slávil 79. narodeniny, trpí na senilnosť. Pápežov osobný lekár vydal prehlásenie:

 "Mentálne zdravie Svätého Otca je výborné, aj keď sa prizerá, ako slnko po osemdesiatykrát - od jeho narodenia - obieha okolo Zeme."

*  *  *

Prameň: Webzín www.catalaw.com/detox

Evolúcia je vraj božie dielo – 2. Polkinghorne: One World

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

V ZH 74 sme uverejnili recenziu prvého z prekladov náboženskej literatúry (John F. Haught, Boh po Darwinovi). Tu je druhý:
John Polkinghorne: Jeden svet. Vzájomné pôsobenie medzi vedou a teológiou (Kalligram Bratislava 2008).

Autor bol dvadsaťpäť rokov profesorom matematickej fyziky, od roku 1974 aj členom Kráľovskej spoločnosti, no ako 49-ročný presedlal v roku 1979 na teológiu a bol najprv miestnym pastorom a nakoniec je profesorom v Cambridgi a Hong Kongu. Napísal celý rad vedeckých a vedecko populárnych kníh, druhú z nich (predmetnú) už v roku 1987: One World: The Interaction of Science and Theology, Princeton University Press, 1987. Preklad bol urobený podľa vydania z roku 1997.

Polkinghorne patrí medzi uznávaných mysliteľov, snažiacich sa o zmierenie vedy a viery, ale opačným spôsobom, ako to robil napríklad Stephen Jay Gould princípom NOMY, dvoch neprekrývajúcich sa oblastí, ktoré majú rozličný cieľ aj rozličné pracovné metódy: veda – skutočnosť a prírodné zákony; viera – konečný zmysel života a morálne hodnoty. Polkinghorne hľadá styčné body a nachádza pre ne analógie a metafory, napríklad pripodobnením kvantovej fyziky k mystériám svojej kresťanskej viery.

Charakterizuje ho názor, že

Humova, Kantova a Darwinova kritika zmietla zo stola logicky presvedčivé tvrdenia klasických „dôkazov Božej existencie“. (strana 104) Že Darwin „ukázal, ako prírodný výber môže viesť k plánu bez Projektanta.“

Odsudzuje nepriateľskú reakciu cirkví na Darwinove objavy (87). Práve v tom čase sa v USA rodila myšlienka inteligentného dizajnu a jej reprezentantov musí priam bolieť, že práve Polkinghorne neorie na tomto ich poli. Iným spôsobom dokazuje a propaguje svoju vieru.

Uznáva, že je jeden svet a jeho dva rozličné aspekty skúma veda a teológia; vidí „ich vzájomnú súčinnosť“ a snaží sa čitateľa o nej presvedčiť. Podrobne a neraz pútavo opisuje najmä výdobytky vedy v poslednom storočí – všetky uznáva a zakaždým nachádza možnosť pripodobniť ich k niečomu z teológie. Nevdojak prichádza na um snaha evanjelistov, nájsť v príbehoch zo života Krista splnenie predpovedí starozákonných prorokov. Svoj svetonázor nazýva kritickým realizmom.

Teológ vraj so záujmom „načúva“ príbehom vedy a nachádza rezonancie. To verím. Čakal som však príklad, že vedec načúval príbehom viery a jej pravdám, hľadal obohatenie a našiel rezonancie. Nedočkal som sa. Ani sám si na niečo podobné neviem spomenúť.

Polkinghorne opakovane tvrdí, že veda a teológia sa navzájom ovplyvňujú, ale len príkladov v smere veda ? teológia cituje neúrekom. Uvádza početné podrobnosti o vývoji vedy, napr. v prípade podstaty svetla spor, či je jeho podstata vlnová alebo časticová, čo vyriešila kvantová teória poľa bez náznaku paradoxu. Dočítame sa podrobnosti o komplementarite (117), o Foucaultovom kyvadle a Machovom princípe (119), dokonca o asymetrii redukcionistických rovníc pri slabých jadrových silách. No komu sú adresované tieto ultrašpecifické vyjadrenia (119), ktoré sú aj tak „z hľadiska našej analýzy irelevantné“? Je v nich niečo teologické?

V našej každodennej prítomnosti nachádza autor niečo „posvätné“. Pri nedostatku jeho charakteristiky sa treba uspokojiť s metaforami a tu je vhodná aj v tom čase veľmi moderná – holografia (111). Podrobnosťami vás nejdem unúvať.

Údaje o duši majú miestami priam revolučný charakter:

„Kresťanská teológia sa vo svojej najvernejšej podobe pridŕžala hebrejskej predstavy o zásadnej jednote človeka … (takže) … v žiadnom štádiu evolúcie človeka nevzniká potreba pridať ako zvláštnu duchovnú zložku dušu.“

(95). Aj kresťanský spôsob vyjadrovania občas prekvapuje: Božiu lásku samozrejme označuje autor za základnú vlastnosť kresťanského Boha, nakoniec ju však zbavuje viny aj pochybnosti vetou:

„Možno, že Láska funguje tak, že neberie ohľad na milovaných“ (107), čo v prípade Jóba (108) sedí na sto percent.

Pochybuje o spoľahlivosti rozumu a uvádza zábavné príklady, keď nie každý je schopný uspokojivej odpovede: 1. „Táto veta je nepravdivá.“ Ak je pravdivá, tak je nepravdivá a ak je nepravdivá, tak je pravdivá. 2. Möbiusova páska (123). Nemožno mu vytýkať, že pri písaní tejto knihy pred vyše dvadsiatimi rokmi nebola neurobiológia na takej úrovni poznatkov o činnosti mozgu, ako je dnes. Myslel si, že sa nezaobíde bez trepanácie (otvorenia lebečnej dutiny); zobrazovanie magnetickou rezonanciou (MR, MRI) bolo v plienkach, resp. sa robilo v garáži vynálezcov.

V podtitule knihy sa sľubuje rozbor vzájomného pôsobenia medzi vedou a teológiou. Nenašiel som jeden prípad, kde by teológia pôsobila na vedu v tom zmysle, že ju niečím obohatí alebo aspoň privedie k rozumu, ako to urobila veda napríklad demytologizovaním neba a zeme: teológia viditeľne pristúpila na iné predstavy o Bohu a vzniku sveta i o vývoji človeka.

Knihu napísal veriaci pre veriacich. Ostáva tradicionalistom dokonca aj v otázke zjavení, zázrakov, viery v posmrtný život, vzkriesenia mŕtvych aj posledného súdu – tie posledné na základe „opätovného stelesnenia mysle“. Viete si také niečo predstaviť? K tomu všetkému má veda negatívny zástoj, zatiaľ však pôsobí na teológov len miestami, na jednoduchých veriacich častejšie. Čitatelia ZH si možno pamätajú, že už v č. 1 v roku 1998 sme citovali Bertranda Russella, že anglikáni nemusia veriť na peklo, a to na základe rozhodnutia kráľovskej Tajnej rady, ktorej funkcia je obdobou pápežovej neomylnosti pre katolíkov.

V knihe sa vyskytuje niekoľko gramatických a vecných chýb: Porozumenie problémov miesto porozumenie problémom (strana 88). Daň požadovaná od každého žida miesto od každého Žida (100). Pale miesto Paley (88). Občas hreší proti správnemu používaniu zámena „svoj“. Pár náhodných tlačiarenských chýb, napr. makrofisílie miesto fosílie (75), pržných miesto pružných (33), to-uto cestou miesto tou-to (98).

Chápem čitateľa, ktorý ma teraz zahriakne poznámkou „A viete Vy, koľko takých chýb máte v tomto a v iných číslach ZH?“ Viem a hanbím sa za ne. Prosím, upozornite ma na ne. V tlačenom vydaní sa nedá veľa urobiť, ale v tomto elektronickom vydaní to obratom opravím. Okrem toho tento samizdat nemožno porovnávať s knihou renomovaného vydavateľstva. Voľakedy sa také chyby v knihách nevyskytovali.

Ako prekladateľ by som sa bol zaobišiel bez výrazu „pravdeblízkosť“ a uspokojil sa s pravdepodobnosťou alebo blízkosťou k pravde. V googli som našiel len 3 údaje o jednom zdroji používania tohto nového výrazu vo veľmi špeciálnej Popperovej filozofii Mgr. Taligom a i. v Banskej Bystrici.

Richard Dawkins hodnotí Polkinghorna v Delúzii Boha ako „jedného z dobrých vedcov, ktorí ostávajú seriózne nábožní“. Je mu však hádankou, „ako môže veriť podrobnostiam kresťanskej viery.“ (ZH 62, s.16). K tomu niet čo dodať.

Boj o myslenie detí – XI.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Stephen Law

11. kapitola: Tradícia a spoločnosť

Často sa hovorí, že ako vädla náboženská tradícia, padali väzby, ktoré nás kedysi udržiavali pri živote ako spoločnosť. My Západniari sme sa atomizovali: na voľne plávajúce izolované indivíduá, bez kotvy v morálnom vákuu, zameraní na o málo viac ako je uspokojenie svojej momentálnej potreby, bez vonkajšieho kompasu na rozlíšenie dobra od zla.

Výsledkom je, že sociálna štruktúra sa rozpadá a nemorálnosť a zločin sa špirálovite vymaňujú spod kontroly. Ak sa má niečo dať do poriadku, potrebujeme vraj ako základ náboženské tradície. Neznamená to však, že to vyžaduje zavrhnúť liberálny prístup k mravnej výchove a nahradiť ho návratom k tradičným náboženským metódam, založeným na autorite?

Táto kapitola vysvetľuje, prečo správna odpoveď na túto otázku je „Nie“.

Nevyhnutnosť tradície

Prečo zlyhala náboženská tradícia? Mnohí sú presvedčení, že rozhodujúcim obdobím bola revolta osvietenstva sedemnásteho a osemnásteho storočia proti autoritám a tradíciám. Videli sme, napríklad, ako Kant veril, že použitím čistého, neovplyvneného rozumu môže jednotlivec spoznať, čo je správne a čo nesprávne bez toho, aby sa musel odvolávať na vonkajšiu tradíciu alebo autoritu. Ale naozaj sa to dá?

Mnohí sa nazdávajú, že nie. V deviatej kapitole sme videli, že Hume popiera, žeby rozum bol schopný podopierať morálne súdy. Ďalšia námietka voči názoru, že mravnosti možno dať celkom racionálne základy bez akejkoľvek tradície, je skutočnosť, že aj rozum je závislý od tradície. Filozof Alisdair MacIntyre tvrdí, že jednotlivec nie je schopný vyčarovať morálku z ničoho a bez akejkoľvek tradície. Podľa neho platí, že nech používame akékoľvek formy uvažovania, zrodili sa z tradície a sú od nej závislé. Takže nie je možné urobiť to, o čo sa pokúšal Kant: používať mozog na individuálnej báze a bez vzťahu k tradícii.

Každé uvažovanie sa deje v kontexte s nejakým tradičným spôsobom myslenia (MacIntyre 1985: 222).

Neexistuje možnosť „vystúpiť von“ zo všetkých tradícií a myslieť z pozície neovplyvnenej nijakou tradíciou, pretože v tom, čo som, je podstatná časť toho, čo som zdedil, určitá časť mojej minulosti. Sám som časťou histórie a to znamená, že či sa mi to páči, alebo nie, či to uznávam, alebo nie, som jedným z nositeľov tradície (MacIntyre 1985: 221).

Nový pápež Benedikt XVI. pôsobí ako ozvena MacIntyra, keď útočí na názor, že keď sa morálne rozhodujeme, máme sa spoliehať na „autonómny rozum“. Nie je proti používaniu rozumu, ale upozorňuje, že rozum treba bezpodmienečne zlúčiť s náboženskou tradíciou.

Ak sa prísne autonómny rozum, ktorý nechce nič vedieť o viere, pokúša vybŕdnuť z močiara neistoty, dalo by sa povedať „sám sa ťahajúc hore za vlasy“, ťažko sa mu to podarí. Pretože ľudský rozum nie je autonómny až do absolútna (sic). Vždy je uložený v historickom kontexte (Ratzinger 2005)

Niektorí ľudia urobia teraz záver, že ak MacIntyre a pápež uvažujú správne, potom musí byť liberálny prístup k mravnej výchove - ako bol opísaný v tretej kapitole, kde sa zdôrazňuje význam individuálnej autonómie a rozumu - neudržateľný.

Strata zmyslu príbehu

MacIntyre tiež zdôrazňuje spôsob, ako pramení morálka v dejinách:

Na otázku „Čo mám urobiť?“ môžem odpovedať len vtedy, ak mám odpoveď na predošlú otázku:
„Akej udalosti, či akých udalostí v minulosti som bol účastníkom?“

Do ľudskej spoločnosti vstupujeme s jedným alebo viacerými pripisovanými rysmi - rolami, pre ktoré sme boli povolaní - a treba sa nám naučiť, aké sú, aby sme pochopili, ako budú iní ľudia reagovať na nás a ako na to máme odpovedať. Počúvaním príbehov ... sa deti učia alebo sú klamané o tom, kto je dieťa a kto sú rodičia, aké charakterové roly sú v životnej dráme, do ktorej sa narodili a ako to vo svete beží. Zoberte deťom príbehy a zanecháte ich bez predlohy, úzkostlivo koktajúcich tak v činoch ako aj v reči (MacIntyre 1985:216).

Arcibiskup z Canterbury, Rowan Williams, potvrdzuje vo svojej prednáške MacIntyrov komentár o význame spoločne využívaných rozprávaní:

Ľudia sa ľahko naučia, ako treba rozprávať príhodu z vlastného života súvislým spôsobom, ak majú širší rámec, do ktorého ju môžu umiestniť. Zdá sa, že ak si nevymýšľate, môžete rozprávať len príhodu vášho vlastného života, respektíve príbehy ľudí z vášho najbližšieho okolia.

Mnohí budú súhlasiť s názorom, že morálka aj myslenie bez tradičného spoločného príbehu na udržanie spolupatričnosti vädnú. Ako sme stratili dotyk s veľkým náboženským príbehom, v ktorom pramení západná morálka, stratili sme aj zovretie morálnych hodnôt, ktoré z neho vyplývali. Dá sa povedať, že sme doslovne stratili zmysel príbehu.

Rowan Williams o význame náboženskej tradície

Rowan Williams robí aj ďalší, podobný krok, keď hovorí:

„Nechajte ma povedať to provokatívne: Už nedôverujeme výchove detí prostredníctvom tradície.“

A predsa, pokračuje arcibiskup, náboženská tradícia je potrebná, ak nechceme skončiť tak, že o všetkom budeme uvažovať len zo stanoviska našich osobných prianí. Bez náboženskej tradície degeneruje spoločnosť na len o málo viac ako „trhovisko" ovládajúce naše krátkodobé záujmy a preferencie. Na všetky vážne otázky sa zabúda. Williams (2002) tvrdí, že len z perspektívy náboženskej tradície sa otázky o zmysle nášho života dajú vôbec formulovať, nieto ešte zodpovedať. Súhlasí s názorom, že nechceme, aby tradícia celkom ovládala náš dnešok. Čo však s človekom,
ktorý sa sebavedome pohybuje v tradícii s vedomím, že to nie je jediná možná perspektíva pohľadu na ľudí a veci, ale zároveň vie, že sú súčasťou siete vzťahov a konvencií, ktoré sú oveľa širšie, ako to, čo je momentálne viditeľné alebo výnosné? A táto sieť je neoddeliteľná od toho, čím títo ľudia sú. Mám podozrenie, že mnohí z nás uznajú, že v tomto dianí je viac slobody ako otroctva, pretože umožňuje reálne preverenie bezprostrednej agendy spoločnosti a volieb, ktoré pre vás definuje a riadi trh.

Musíme opustiť liberálny prístup?

Nenaznačuje všetko toto pohromu pre liberálny prístup, ako bol načrtnutý v tretej kapitole? Nenavrával liberálny prístup k mravnej výchove jednotlivcom, aby zavrhli všetky tradície a s nimi spojené historky a pustili sa pod vedením rozumu na nové cesty bez záťaže minulosti? Ak je nevítaný, ako naznačuje arcibiskup z Canterbury, alebo podľa MacIntyra a pápeža dokonca nemožný, nie sme povinní opustiť liberálny prístup?

Nie. Preberme tieto námietky jednu po druhej. Začnime tvrdením Rowana Williamsa, že bez náboženskej tradície sa najdôležitejšie otázky ani nepoložia, nie to ešte aby sa zodpovedali.

Odpoveď Williamsovi

Ako sekulárny filozof, ktorý sa pol života zaoberal otázkami ako napr. či existuje boh, či má život zmysel, čo robí veci správnymi alebo nesprávnymi, či existuje život po smrti, či existuje niečo okrem hmoty, čudujem sa arcibiskupovi z Canterbury, keď tvrdí, že takéto otázky možno klásť len z hľadiska náboženskej tradície. Veď veľké náboženské tradície nemajú nijaký monopol na kladenie základných a náročných otázok o svete. O túto česť sa delia so sekulárnou filozofickou tradíciou. Samozrejme, náboženské odpovede nie sú vylúčené, ale výhodou skôr filozofického prístupu k problému je, že pri ňom sa nepredurčuje výsledok. Miesto toho, aby k otázkam pristupovali kriticky a s otvorenou mysľou, náboženskí myslitelia majú často svoje názory hotové: už sa rozhodli, že správna bude len náboženská odpoveď. Ak sa majú rozhodovať veriaci, nemôže sa otázka „Čo je zmyslom života?" položiť v duchu otvoreného hľadania odpovede, ale len ako úvod k pokusu získať ďalších veriacich.

No keby mal Williams pravdu - keby bolo pravda, že veľké otázky možno klásť len z náboženského pohľadu - mali by sme dôvod vychovávať deti v náboženskej tradícii. Nedalo by nám to však právo trvať na autoritou podloženej náboženskej výchove. Práve naopak. Prečo? Pretože autoritatívny prístup v skutočnosti zatvára dvere pred diskusiou, ktorú chce Williams oživiť.
Williams nám teda dáva do rúk mocný argument na podporu liberálneho prístupu k náboženskej a morálnej výchove - prístupu, ktorý aktívne nabáda k nezávislému kritickému uvažovaniu o takzvaných veľkých otázkach (mal by som dodať, že to Williams s radosťou uznáva).

„Nič nemá nárok na oslobodenie z premyslenej kritiky"

Čo platí z MacIntyrovho tvrdenia, že Kant nemal pravdu, keď predpokladal, že rozum možno používať nezávisle od každej tradície (pretože každé použitie rozumu nevyhnutne vychádza z takej alebo onakej tradície)? Neznamená to v skutočnosti spečatenie konca pre liberálny prístup odporúčaný v tejto knihe? Neznamená liberálny prístup jednotlivcov, používajúcich len svoj rozum, nezávislosť od akejkoľvek tradície?

Nie, neznamená. Nebránime názor, že rozum sám vykúzli morálku - vysvetlili sme si to v prvej kapitole. Bránime názor, že deti, a samozrejme aj dospelých, treba povzbudzovať a učiť, aby kriticky premýšľali o tradícii, uprostred ktorej žijú. Ak uznávame, že rozum sa nedá použiť nezávisle od tradície, nepodrýva to tento názor. MacIntyre tiež uznáva, že

„Nič nemá nárok na vylúčenie z premyslenej kritiky" (Horton a Mendus 1994: 289).

Pri používaní rozumu môžeme prihliadať a stavať na tradícii. Možno má MacIntyre pravdu, keď dodáva, že máme k nej prihliadať. To však neznamená, že nám treba prikazovať, aby sme za každých okolností slepo a bezmyšlienkovite prijímali naše tradičné morálne princípy, a to ani v mladosti. Dosiaľ sme nepočuli ani jeden dôvod na predpoklad, žeby autonómne kritické myslenie bolo niečo, od čoho treba za každých okolností odrádzať.

Význam príbehov z histórie

Čo povedať o MacIntyrovom názore, ktorý prevzal aj Williams, že mravnosť je nerozlučne spätá s príbehmi a z nich pramení? Nevedie to k vyvráteniu liberálneho prístupu, stavajúceho na rozume, ktorý obraňujeme v tejto knihe?
Opäť, nie. Nik nepochybuje o tom, že deti majú poznať a chápať svoje kultúrne dedičstvo. Aby porozumeli svojej kultúre, musia sa deti zoznámiť s vlastnou kultúrnou tradíciou a históriou, ktoré ju tvoria. Samozrejme si majú túto tradíciu a históriu osvojiť. S tým nemá liberál nijaké ťažkosti. Ale uznať dôležitosť histórie a tradície neznamená znižovať úlohu rozumu a kritického prístupu. Tie dve veci sa dobre znášajú. Mnohí učitelia filozofie vo vyučovaní vyzdvihujú význam príbehov. Súhlasia s názorom, že rozprávanie historiek a premýšľanie o nich hrá v mravnom vývoji dieťaťa dôležitú rolu. Príbehy poskytujú možnosť zamerať sa na premýšľanie a diskusiu. Nie je dôvod, prečo by niektoré príbehy nemohli byť, povedzme, biblické.

Takže liberál nemá námietky proti využívaniu príbehov, ani špecificky náboženských rozprávaní, v mravnej výchove. Liberál však odmieta názor, že sa máme snažiť vštepiť zreteľne nekritický a nemiestne úctivý postoj k týmto príbehom vo vzťahu k tým, ktorým tradície predkladáme. V tejto kapitole sa dosiaľ nevyskytol dôvod, žeby liberál nemal mať pravdu. Ani sa nenašla príčina, prečo by sme sa mali zamerať na mravnú výchovu, založenú na autorite. Problematika liberálnej mravnej výchovy tohto druhu, ktorú sme odporúčali v tretej kapitole, bola posilnená (aj Rowanom Williamsom).

Spoločnosť, náboženstvo a autorita

Dosiaľ sa táto kapitola uspokojila s niekoľkými menšími námietkami proti liberálnemu prístupu k mravnej výchove. Prejdime k iným, možno podstatnejším námietkam. Mnohí ľudia si myslia, že to boli spoločné náboženské tradície, ktoré nás kedysi spájali do morálnych, vzájomne sa podporujúcich komunít. Hlásajú, že len oživením týchto tradícií sa dá obnoviť zmysel pre komunitu a spolupatričnosť.

Zrnko pravdy v tom je. Britský filozof Blackburn (2004:18), ateista, pripúšťa, že náboženské komunity sú naozaj stabilnejšie a trvajú dlhšie ako sekulárne:

Jedno z nepríjemných zistení sociálnej antropológie znie, že spoločenstvá, vyznávajúce nejaké náboženstvo, sú stabilnejšie a trvajú dlhšie ako spoločenstvá bez neho. Odhaduje sa, že skupiny odpadlíkov typu komún alebo komunít New age pretrvajú štyrikrát dlhšie, ak vyznávajú nejaké spoločné náboženstvo, ako keď sú bez neho.
Máme teda, zdá sa, dobrý empirický dôkaz, že náboženská viera pomáha budovať a pri živote držať spoločenstvá (pozri aj, napríklad, Stark a Bainbridge 1997).

Ale, ako sme videli, liberálny prístup nie je protináboženský. Znesie sa s náboženskou výchovou, ktorá sa pozitívne zastáva špecifického súboru náboženských hodnôt. Náboženská mravná náuka a výchova nemusia byť založené na autorite. Hoci pripúšťame, že pre pevné a stabilné komunity je náboženstvo dôležité, nedáva dôvod na favorizovanie na autorite založeného prístupu k mravnej a náboženskej výchove.

Takto by sme však možno príliš rýchlo zamietli argument na podporu náboženstva na základe tvorby komunít. Pretože čo, ak rast stability nejakého spoločenstva a zväzkov medzi jeho členmi nespôsobuje náboženstvo ako také, ale špecificky autoritatívnosť tohto náboženstva? Čo, ak je to autorita, sídliaca v nejakom náboženstve, čo vytvára tú väzbu? V tomto prípade bude mať nabádanie jednotlivcov na používanie sily vlastného rozumu postupne korozívny účinok. Bude uvoľňovať sociálne putá, ktoré vykula náboženská autorita.

Blackburn to pripúšťa. Vraví, že spŕška náboženského „rozprávkového omamovania" článkami viery má za následok upevnenie zväzkov medzi veriacimi a pôsobí tak, že „končí kladenie otázok a vyslovovanie pochybností, rozum sa z hry vylúči". Pre jednotlivca sa stane čoraz ťažším opustiť svoje spoločenstvo. Autoritatívny charakter náboženstva dáva tomuto javu jeho vysokú sociálnu príťažlivosť.

Nemalo by nás to prekvapovať. Niet pochýb, že komunita náboženských veriacich, ktorých mysle spája mocná autorita, drží väčšmi pohromade, ako jej liberálny ekvivalent, ba aj ako jej religiózny liberálny ekvivalent. Takže dohodnime sa, že náboženská autorita je superlepidlo sociálneho inžinierstva. To vedie k otázke: Ospravedlňuje číra moc náboženskej autority spájať ľudí do spoločenstiev jav, že sa jej mnohí podriaďujú?

Iste nie. Povedať, že náboženská autorita je mocné sociálne spojivo neznamená, že je to jediné, alebo že bez neho sa nedajú vybudovať stabilné spoločenstvá. Keďže existujú stupne „prestavby spoločnosti", nie je nijako jasné, prečo by sa muselo zakaždým siahať hneď po príťažlivosti náboženskej autority.

Predovšetkým preto, lebo vieme, že existujú alternatívy. Videli sme, napríklad, že aj liberálny filozofický prístup k mravnej výchove, odporúčaný v tretej kapitole, kde sa problémy, otázky a názory spoločne skúmajú a diskutujú, môže prispieť k posilneniu zmyslu pre komunitu, spolupatričnosť, rešpekt a zapojenie sa do spolupráce. Videli sme dokonca, že v tejto oblasti pribúdajú empirické dôkazy o účinnosti tohto postupu.

Kritici budú trvať na tom, že liberálne alternatívy k príťažlivosti náboženskej autority nie sú dosť silné, aby udržali sociálnu sieť pohromade. Otázka znie, kde sú dôkazy pre toto tvrdenie? Dá sa poukazovať na morálny úpadok spoločnosti a vravieť „Veď sa len pozrite, čo sa stane, keď náboženská autorita kolabuje: zrúti sa aj spoločnosť." Ale to je, ako keby sa o modrom azbeste povedalo, že ak sa z budov odstráni, budovy sa zrútia. Ako existujú alternatívy k toxickému modrému azbestu pri stavbe zdravých budov, tak existujú alternatívy k náboženskej autorite pri budovaní zdravých komunít (čo aj nebudú také pevné ako komunity postavené bez nich).

Osobne by som nechcel žiť v komunite, ktorej členovia sú združení náboženskou autoritou; medzi ľuďmi, ktorých mysle sú navzájom tak sputnané ako ich správanie. Považoval by som to za rušivo násilné utláčanie. Dohodnime sa na tom, že komunita je dobrá vec, ale cena za ňu sa niektorým z nás môže vidieť privysoká. Ale moja námietka proti náboženskej autorite pri budovaní spoločenstiev nie je v prvom rade vecou chuti. Proti využívaniu náboženstva pri vzniku spoločenstiev existujú mocné argumenty, medzi ktorými nie posledný je argument, že na autorite založené spoločenstvá sú nielen rušivo utláčajúce, ale aj nebezpečné: majú tendenciu vychovať morálne ovce.

No najväčšmi odsudzujúcou námietkou proti využívaniu náboženstva na sociálno-inžinierske účely je myšlienka, že paralelne s posilňovaním vzťahov medzi členmi komunity dochádza k šíreniu priepastí medzi spoločenstvami. Ignatieff (1993:188) o tom hovorí:

čím silnejšie cítite putá viažuce vás k vlastnej skupine, tým nepriateľskejšie a násilníckejšie budú vaše city voči cudzincom.

Tento vylučujúci výsledok bude ešte výraznejší, ak bude v príslušnej skupine vládnuť náboženská autorita. Rast magnetickej príťažlivosti medzi členmi komunity, vyvolaný ich vernosťou spoločnej náboženskej autorite, bude nevyhnutne sprevádzaný zodpovedajúcim odporom voči nečlenom mimo skupiny, ktorých neschopnosť skloniť sa pred božou autoritou z nich urobí v očiach veriacich stále skazenejšie spoločensky neúnosné indivíduá.

Aká irónia, že v krajine s viac ako jedným náboženstvom vedie volanie po spájajúcej náboženskej autorite k stále väčšiemu rozbíjaniu spoločnosti. A čím autoritatívnejšie je náboženstvo, tým pravdepodobne hlbšie budú trhliny.

Gray o Josephovi de Maistre: „Rozum rozkladá civilizáciu"

Niektorí vravia, že viesť jednotlivcov k premýšľaniu čo aj len o ich najvnútornejších morálnych a náboženských názoroch je nebezpečne ničivé: nevyhnutne vedie k rozpadu základov, na ktorých stojí civilizácia. Vo svojej knihe Isaiah Berlin píše Gray (1995b) o kniežati Josephovi de Maistre (1753-1821), neochvejnom obrancovi autority cirkvi a pápeža a jednom z najostrejších kritikov osvietenstva, že

keď predstavuje rozum a analýzu ako ničivé a zhubné prvky, ako rozpúšťadlo zvykov a vernosti, ktoré nenahradí putá citu a tradície, ale ich oslabí a demoluje, vtedy osvetľuje lepšie ako ktorýkoľvek spisovateľ po ňom absurdnosť viery osvietenstva, že ľudská spoločnosť sa môže zakladať na rozume. Ak premýšľať znamená pochybovať, potom pochybovanie sa neskončí až dovtedy, kým nespôsobí rozvrat civilizácie, ktorá ho zrodila (Gray 1995b: 125-126).

Takto znie pretrvávajúca populárna kritika osvietenstva a liberálneho prístupu k mravnej výchove, ako ich odporúča táto kniha. Máme odrádzať ľudí myslieť a pochybovať príliš hlboko o základných veciach, pretože by to mohlo končiť podrytím základných hodnôt, na ktorých spočíva naša spoločnosť.

Je takáto kritika oprávnená? Aj tu pripusťme, čo len kvôli argumentu, že morálka sa nedá založiť výlučne na rozume. Iste je naivné predpokladať, ako to robili Kant a niektorí (nie všetci) iní myslitelia osvietenstva, že rozum má odpoveď na všetky naše morálne otázky. Iste majú de Maistre aj Gray právo povedať, že spoločnosti nestačia len morálne základy, keďže morálka a spoločnosť sú prepletené.

Ako sme však videli, tento ústupok sa nedotýka kľúčového liberálneho princípu - ktorý aj sám Kant považuje za princíp osvietenstva: že keď ide o morálku, treba jednotlivcov povzbudzovať myslieť kriticky, sami za seba, a nie podrobovať sa viac-menej nekriticky tradícii a autorite. Tento princíp môžeme prijať bez toho, žeby sme sa zaplietli do osvietenskej doktríny tak, ako to Gray odmieta, pretože je to „absurdné".

Prečo predpokladá de Maistre, že vytrvalé používanie rozumu musí nevyhnutne viesť k rozkladu a deštrukcii?
V skutočnosti sa ukazuje presvedčivo falošným názor, že používanie rozumu pri tvorbe morálnych pravidiel je nevyhnutne deštruktívne. De Maistre to potvrdzuje pokusom o vyslovenie racionálneho argumentu na podporu svojho tvrdenia, že sa máme podrobovať autorite - to je morálna požiadavka. Paradoxné je, že jeho argument vyžaduje, aby rozum mal aspoň toľko moci a sily, že vyjaví morálne pravdy.

Samozrejme, nikto nepopiera, že rozum môže pôsobiť deštruktívne. Iste má schopnosť podrývať morálne stanoviská. Ale podrýva len tie, ktoré si to zaslúžia; napríklad tie, ktoré sú fundamentálne protirečivé, zakladajú sa na nesprávnej argumentácii (napr. ak zavrhujú homosexualitu, povedzme preto, že je „proti prírode") alebo sú založené na falošných tvrdeniach (o inteligencii žien či charaktere Židov).

Ako sme videli v desiatej kapitole, zdá sa nevyhnutné prísť k bodu, keď rozum stratí energiu, ak ide o zdôvodnenie morálneho stanoviska. Jednotlivec, ktorý používa vlastné rozumové sily na určovanie mravnosti, rýchlo padne na dno svojich morálnych základov. A tu môže zistiť, že tieto základy nie sú a nemôžu byť racionálne podložené. Ak však nakoniec rozum nie je schopný podoprieť naše najdôležitejšie morálne presvedčenia dôkazom, že sú správne, nemá ani schopnosť podomieľať ich dôkazom, že sú nesprávne.

De Maistre a Gray zabúdajú aj na to, že skúmať niečo neznamená odmietať to. Priemerný morálny filozof strávi roky štúdiom vlastných mravných presvedčení a tradícií, podrobujúc ich podrobnému kritickému rozboru. Tento filozof nakoniec temer vždy skončí tak, že si zachová veľa z toho, ak nie všetko, s čím začal. To isté platí o nábožensky veriacich. Môžu dlho a intenzívne premýšľať o svojej viere, môžu aj zapochybovať o jej základoch. No tieto sa môžu znovu vynoriť nedotknuté. A viera, ktorá prekonala skúšku rozumu, zosilnela a jej nositelia budú pri jej obrane ešte angažovanejší.

Obrancovia autority ako de Maistre vždy pohotovo varovali, že ak sa jednotlivcovi dá veľa práva slobodne rozmýšľať, nevyhnutne potrhá tkanivo civilizácie. Ale presvedčivé dôkazy pre túto apokalyptickú víziu zatiaľ chýbajú.

Je iróniou, že de Maistre trvá na tom, že ak sa rozumu nenasadia putá a autorita cirkvi a pápeža neostane neotrasená, rozpadnú sa zväzky, ktoré držia spoločnosť pohromade. To isté vysvetlenie sa používalo na obranu prenasledovania prvej kresťanskej cirkvi. Boli časy, keď kresťanstvo bolo revolučným systémom náboženskej viery. Podľa Milla (1991) ponúkol cisár Marcus Aurelius na vysvetlenie prenasledovania kresťanov názor, že ich revolučný náboženský systém hrozí rozložiť zväzky, ktoré spájali spoločnosť:

Ako vládca nad ľudským pokolením považoval (Marcus Aurelius) za svoju povinnosť nestrpieť, aby sa spoločnosť rozpadla na márne kúsky. A nevedel si predstaviť, čo iné by sa dalo použiť na jej spojenie, keby sa súčasné väzby zavrhli. Nové náboženstvo otvorene trhalo staré väzby: ak nebolo jeho povinnosťou prijať ho, bolo jeho povinnosťou zničiť ho (Mill 1991: 31).

Otrepané tvrdenie, že novátorské myšlienky po čase narušia sociálne štruktúry, a to so strašnými dôsledkami, bolo od najdávnejších čias kolenovým reflexom sociálnych konzervatívcov. Dosiaľ nepodali veľa dôkazov, že je to tak.

Sacks o tradícii

Samozrejme, nie každý obhajca mravnej výchovy založenej na autorite nás chce premeniť na nemysliace automaty slepo sledujúce cestu, nech vedie tradícia kamkoľvek. Iste to platí, napríklad, o Sacksovi a Phillipsovi. Nebolo by však čestné pripisovať im úmysel zmeniť nás na mdlých otrokov tradície.

Hoci sotva kto odporúča úplnú, slepú a neochvejnú lojalitu voči všetkému, čo prikazuje tradícia, je isté, že aj Sacks, Phillips a mnohí iní odborníci sú toho názoru, že vo veci morálnych otázok majú mladí ľudia v prvom rade získať postoj úcty voči takzvanej „vonkajšej autorite". Nezávislé kritické myslenie sa má povoliť až potom, keď jednotlivec dokonale nasiakol tradíciou.

Tak, napríklad, Sacks tvrdí, že prv než môžeme náležite kritizovať nejakú prax, musíme v nej byť doma a „potom nájsť cestu von z jej vnútra". Toto, vraví Sacks (1997:176-177),

predpokladá osobitné stanoviská: autoritu, poslušnosť, disciplínu, vytrvalosť a sebakontrolu ... Existuje štádium, keď sa tieto pravidlá preverujú. Vyhlasujeme svoju nezávislosť, vyzývame protivníkov a kritikov, žiadame vysvetlenia, príležitostne sa búrime a navrhujeme iné spôsoby riešenia. Občas dosiahneme rovnováhu ... Vo väčšine prípadov ostáva naše postavenie vo svete také, aké sme ho zdedili ... ibaže sme teraz schopní kritickej úvahy o jeho sile a slabosti ... usilujeme sa o jeho zmenu zvnútra; uznávame, že jeho pravidlá nie sú obmedzené, ale prístupné novým skúsenostiam, vzťahom a komunikácii ... v rámci tradície sa uskutočňuje autonómia.

Takto Sacks priznáva dospelému občanovi právo na kritický, premýšľavý postoj k vlastnej tradícii, no zdôrazňuje, že treba ňou byť úplne presiaknutý. A kladie dôraz na úctu voči autorite v raných štádiách asimilácie. Verí,

že autonómia - schopnosť konať a voliť s vedomím alternatív - je neskoré vývojové štádium ... ňou sa nezačína (Sacks 1997:177).

Nie je jasné, čo myslí Sacks pod pojmom „neskoré štádium". V akom veku je ochotný nechať jednotlivcov zaujať premýšľavý, kritický postoj voči vlastnej tradícii? Vo veku 11 rokov? 15? 25? Ťažko povedať. V skutočnosti nie je vôbec isté, či je kritické preverovanie tradície, v ktorej bol niekto vychovaný, niečo, k čomu je Sacks ochotný v istom veku povzbudzovať. Možno si myslí, že je to niečo, čo sa samo od seba prihodí v nejakom „neskorom štádiu".

Takže hoci je Sacks pripravený tolerovať určitú slobodu myslenia a prejavu do určitého nešpecifikovaného bodu vo vývoji jednotlivca, je zrejmé, že si praje, aby sa mravná výchova oveľa väčšmi zakladala na autorite, ako je to dnes bežné (aspoň ako je to mimo konzervatívnych náboženských škôl). Myslí si, že treba klásť väčší dôraz na viac-menej nekritickú úctu voči autorite ako na nezávislé kritické myslenie (aspoň do nejakého „neskorého štádia"). Podľa toho, ako sme hodnotili autoritárov s veľkým „A", Sacks je jedným z nich (hoci existuje možnosť byť ešte oveľa utoritatívnejší, ako je Sacks - Sacks môže byť na autoritatívnej strane stupnice od liberálov k autoritárom; nie je na jej konci.) Sacks sa stavia proti vysoko liberálnemu prístupu k morálnej a náboženskej výchove, ako ho odporúčame v tretej kapitole tejto knihy. Chce, aby školy boli skôr typu Autoritia než Liberalia.

Je otázne, prečo sa v niektorom vývojovom štádiu detí vyžaduje viac-menej slepé, nekritické prijatie toho, čo predpisuje autorita. Prečo sa vyžaduje ich výchova „v tradícii", aby sme začali potláčaním ich slobody myslieť a klásť si otázky?

Na podporu svojho stanoviska k morálke a náboženskej výchove Sacks cituje MacIntyrea. Ale MacIntyreov prijateľný názor, že rozum je nevyhnutne zakotvený v tradícii - že ho nemožno používať nezávisle od tradície - nevyžaduje predsa, aby sa jednotlivci odrádzali od používania síl svojho rozumu, keď raz túto schopnosť získajú. A zo štúdií, ktoré sme spomenuli v tretej kapitole, vyplýva, že deti sú už veľmi skoro schopné použiť svoje kritické schopnosti v morálnych otázkach. Iste, určitý ponor do tradície môže byť potrebný, kým sa tieto schopnosti plne rozvinú. Ale ak sú raz tu, ak sa ich deti snažia používať, ak už začínajú aktívne klásť otázky a byť zvedavé, prečo by sa im malo brániť zamerať svoje kritické schopnosti na morálne a náboženské presvedčenia? Prečo až v „neskoršom štádiu", ako to formuluje Sacks? Ak máme posunúť schopnosť detí myslieť a klásť otázky na „neskoršie štádium", museli by sme aktívne potláčať ich prirodzený vývoj. Naozaj je ťažké si predstaviť, ako sa vyhnúť silnej psychologickej manipulácii, opísanej vyššie v tretej kapitole.

Možno to nemal celkom v úmysle, ale Sacks extrahuje z MacIntyreovho pohľadu na tradíciu otvorenú výzvu tlmiť kritické schopnosti mladých ľudí do tých čias, kým budú nábožensky dostatočne indoktrinované. Sacks necháva otvorené dvere pre autoritárov, aby dlhé roky nábožensky programovali mládež a vysielali do sveta nových občanov, mravne vyzbrojených len symbolickým kritickým myslením na poslednú chvíľu, aj tak len s nechuťou trpenom v akomsi „neskoršom období".

Ako som povedal, som si istý, že Sacks nemal tento úmysel. No nech by Sacks osobne odporúčal akúkoľvek autoritatívnu formu mravnej a náboženskej výchovy, jasne sa ukazuje, že MacIntireov prijateľný názor o nemožnosti používania rozumu nezávisle od tradície ju nebude podporovať.

Autoritári a komunitári

Tí, čo sa sami nazývajú „komunitármi" a tento názov prebralo aj ich okolie, zdôrazňujú význam komunity a tradície pri zachovávaní sociálnej siete. Medzi nimi často nájdete náboženských autoritárov, ktorí veria, že široké pole sociálnych názorov a argumentov, prebraných v tejto kapitole, podporuje volanie po takom prístupe k morálnej a náboženskej výchove, ktorý je založený na autorite. Skutočnosť je však taká, že hoci komunitarizmus môže mať v niektorých veciach pravdu, žiadne argumenty neospravedlňujú taký obrat smerom k autorite.

Samozrejme, komunitári môžu byť celkom zhodne Liberáli s veľkým L.

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71-79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Čo by dnes povedal Ježiš Kristus?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Zaujímavá kniha:

Heiner Geißler: Was würde Jesus heute sagen? (Čo by dnes povedal Ježiš Kristus?) - Berlin: Rowohlt 2003, 156 s., 7,90 eur.

Prečo sa išli ľudia pominúť, keď počuli Kristove kázne, ako o tom píše jeho životopisec Matúš?

Veriaci katolícky právnik, sudca, neskôr minister krajinskej a spolkovej vlády, poslanec a generálny tajomník CDU (kresťansko-demokratickej strany), ktorý sa nakoniec odklonil od kAancelára Kohla, venoval celý svoj život sociálno-politickým zlepšeniam a aktualizáciám (napr. „medzinárodné sociálne trhové hospodárstvo" - existuje také niečo?).

 V tejto knižočke (jedna z jeho vyše desiatich publikácií) rozpráva neuveriteľnú históriu Ježiša Nazaretského zo svojho hľadiska veriaceho politika s veľmi kritickým pohľadom na minulosť aj prítomnosť viery v živote moderných ľudí.

Geißler pozná pôvodné texty aj nesprávne preklady. Vo viacerých kapitolách sa nekonvenčným a angažovaným spôsobom zaoberá situáciami, keď sa Ježiš zamiešal do panujúcich mocenských pomerov a dôsledkami, ktoré to malo. Výpovede evanjelia prenáša do dnešných čias a politickú, kultúrnu a ekonomickú prítomnosť konfrontuje s najkrajším (podľa svojho hodnotenia) a najrevolučnejším posolstvom v dejinách sveta. Je samozrejmé, že z mnohých miest evanjelia sa dajú odvodiť dôležité poučenia pre našu prítomnosť. Kiež by tú knihu čítali mnohí kresťania - veď má podtitul: Politické posolstvo evanjelia!

Z kapitoly „Posolstvo" vyberám pár zaujímjavých myšlienok:

„Nie obec, nie národ, nie štát - ale človek so svojou v Bohu odôvodnenou nedotknuteľnou dôstojnosťou je ťažiskom politického diania." Súhlasím, ale prečo „v Bohu odôvodnenou" dôstojnosťou? Tým nie je väčšia, tým pre mňa ani nevzniká. Či miliardy ľudí nepoznajúcich kresťanského boha nie sú dôstojní?

„Láska k Bohu bez lásky k blížnemu je bezcenná." Výborne.

„Žena je s mužom rovnocenná. Diskriminácia ženy v politike a v cirkvi stojí v protiklade k evanjeliu. Zákaz vysviacky žien a príkaz celibátu nemajú nijaký základ v evanjeliu." Výborne.

„Záujmy ľudí sú dôležitejšie ako zájmy kapitálu. Kapitalistický hospodársky poriadok odporuje evanjeliu a je zločinom na miliardách ľudí, ktorí musia žiť v chudobe, chorobách a nevedomosti." To sa nedá povedať krajšie. Ale k tomu treba čítať kapitolu „Smú sa kapitalisti nazývať kresťanmi?" - R. Š.

Odsúdenie Edgara Morina bolo anulované

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

12. júla 2006 anuloval francúzsky Kasačný súd rozsudok Odvolacieho súdu vo Versailles z mája 2005, ktorý odsúdil Edgara Morina za „rasovú difamáciu". Za článok s titulkom „Izrael-Palestína : rakovina", uverejnený v denníku Le Monde 4. júna 2002, žalovali Morina a spoluautorov Sami Naďra a Daničle Sallenavovú hneď dve organizácie: Spoločnosť Francúzsko-Izrael a Právnici bez hraníc (v roku 2002 prehrali už proces za „antisemitizmus" proti Danielovi Mermetovi.) 

Išlo o dve pasáže v inkriminovanom článku:

 „Človek si vie ťažko predstaviť, ako sa národ utečencov, vzišlý z národa, ktorý bol v dejinách ľudstva najdlhšie prenasledovaný, musel podstúpiť najväčšie ponižovania a najhoršie opovrhovanie, mohol premeniť v priebehu dvoch generácií na panovačný a sebaistý národ; s výnimkou obdivuhodnej menšiny tento národ opovrhuje druhými a má záľubu v ich ponižovaní", napísali autori a pridali: „Izraelskí Židia, potomkovia obetí apartheidu s názvom geto getoizujú Palestínčanov. Židia, ktorí boli ponižovaní, nenávidení a prenasledovaní, teraz ponižujú, nenávidia a prenasledujú Palestínčanov."

V máji 2004 súd v Nanterre žalobu odmietol. Ale o rok neskoršie versailleský súd zrušil prvý rozsudok a považoval článok za presvedčivo ohováračský, difamačný, pretože vraj

 „všetkým Židom štátu Izrael pripisoval konkrétny skutok ponižovania Palestínčanov".

Naproti tomu Kasačný súd vo svojom rozsudku vyslovuje názor, že

 „výroky, o ktoré ide, vytrhnuté z kontextu článku, ktorý kritizuje politiku vlády štátu Izrael voči Palestínčanom, neobsahujú nič konkrétneho, čo by sa dotýkalo cti alebo dôstojnosti židovskej spoločnosti ako celku v dôsledku jej príslušnosti k nejakému národu alebo náboženstvu, ale sú prejavom názoru, ktorý pri výmene myšlienok má svoje miesto."

 Kasačný súd okrem toho rozhodol, že Odvolací súd vo Versailles porušil zákon o tlači z 29. júla 1881 a článok 10 o slobode vyjadrovania Európskej dohody o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(Kritizovať politiku izraelskej vlády voči Palestínčanom nie je teda vo Francúzsku antisemitizmus - pozn. prekl.)

Prameň: Le Monde diplomatique, júl 2006.
http://www.monde-diplomatique.fr/carnet/2006-07-20-Morin

Etika pre dospelých zajtrajška (pokračovanie)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Fernando Savater

6. Objavuje sa cvrček

Vieš, čo je jediná povinnosť, ktorú máme v živote? Nebyť hlúpy. Nerád používam cudzie slová, ale tu sa hodí výraz nebyť imbecilný, lebo lepšie vystihuje, o čo mi ide. Výraz imbecilný pochádza z latinčiny, od baculus,čo je palica, bakuľa - imbecilný je ten, kto pri chôdzi potrebuje palicu, bakuľu.

Chromí a starí nech si však nerobia starosť, ich sa to netýka. Palica, o ktorú nám ide, nie je tá, ktorú oprávnene používajú po poranení chorí a starí ľudia, aby sa o ňu opreli a išli s jej pomocou. Imbecilný človek je úplne pohyblivý a vie skákať ako gazela, ale nie to máme na mysli. Ak pokrivkáva, tak nie nohami, ale na duchu: jeho duch je slabošský a krívajúca noha, hoci jeho telo dokáže ďaleké skoky. Existuje niekoľko druhov imbecilov:

a/ Kto si myslí, že nič nechce; kto hovorí, že jemu je všetko jedno; kto žije v trvalom zívaní a permanentnom popoludňajšom spánku, čo aj má otvorené oči a nechrápe.

b/ Kto si myslí, že chce všetko; to najlepšie, čo sa mu ponúka, a hneď nato pravý opak toho; aj odísť, aj ostať, aj tancovať, aj sedieť; žuť cesnak a dávať sladké bozky; všetko naraz.

c/ Kto nevie, čo chce a nijako s nenamáha, aby to zistil. Tento imbecil si praje to, čo chcú jeho susedia, alebo bez osobitnej príčiny niečo iné; čo robí, to mu diktuje mienka väčšiny v jeho okolí: je konformistom bez úvahy a rebelom bez príčiny.

d/ Kto vie, že chce a čo chce, a viac alebo menej aj to, prečo to chce, ale vyjadruje to nesmelo, slabo a bez dôrazu. Nakoniec robí, čo nechce a čo chce, si odkladá na zajtra - to bude mať možno lepšiu náladu.

e/ Kto chce niečo dosiahnuť silou-mocou, ako divý, ale v realite sa mýli, nechápe ju, a nakoniec považuje za pekný život to, čo ho ničí.

Všetky tieto druhy hlúposti vyžadujú palicu; postihnutí sa musia opierať o cudzie myšlienky, ktoré nemajú nič spoločné s vlastnou slobodou a rozmýšľaní o sebe. Imbecilovia však môžu zle skončiť - nemyslím tým na väzenie alebo trafenie bleskom (také voľačo sa stáva zvyčajne len vo filme), ale že nikdy nebudú žiť pekný život, ktorý sa nám tak páči. A ľutujem, že Ti musím povedať, že príznaky imbecility máme skoro všetci; aspoň u seba ich občas pozorujem. Záver: Pozor! Hlúposť na nás striehne a nepozná pardon!

Nezamieňaj však imbecilitu s bežnou hlúposťou, t.j. málo vedieť, nerozumieť trigonometrii alebo nenaučiť sa konjunktív francúzskeho slova aimer (milovať). Možno byť slabý v matematike (ako som ja!), ale nie pre morálku, teda pekný život. A naopak: sú ľudia, čo sa vyznajú v obchodovaní, ale sú idioti v otázkach etiky. Svet je plný nositeľov Nobelových cien, ktorí sú vo svojich oblastiach najmúdrejší, ale v otázke, ktorá nás teraz zaujíma, sa potkýnajú a tackajú ako slepí. Samozrejme sa musíme učiť, aby sme predišli imbecilite. To platí rovnako pre fyziku, archeológiu aj etiku. Ale žiť dobre je viac, ako vedieť, koľko je dva a dva. Vedieť to je bez pochýb pekné a dobré, ale imbecila v morálnych veciach to nezachráni pred pádom do priepasti. Koľko je vlastne dva plus dva?

Opak morálnej imbecility je mať svedomie. To sa nedá vyhrať v tombole, ani nespadne z neba. Treba uznať, že určité osoby majú od detstva lepší etický „sluch" a spontánnu morálnu „dobrú chuť"; tieto sa však dajú v praxi posilniť a rozvinúť (ako hudobný sluch a estetická vnímavosť). Ale ak niekto nemá ani zbla takého „sluchu" či „chuti" v otázkach dobrého života? Potom je to s ním zle. Možno uviesť veľa estetických dôvodov z histórie a harmónie farieb a foriem na odôvodnenie, prečo je obraz od Dalího umelecky cennejší ako obrázok korytnačiek Ninja. Ak niekto napriek tomu po dlhých rečiach vyhlási, že sú mu tie korytnačky milšie ako Mäkké hodiny od Dalího, neviem, ako ho oslobodiť od omylu. Bojím sa, že ťažko presvedčíme toho, čo nevidí nič zlého v tom, že kladivom praští dieťa, aby mu mohol vziať cuciak.

Uznávam, že treba určité vrodené vlastnosti, aby človek mal svedomie - ako pre lásku k hudbe alebo potešenie z umenia. Pripúšťam, že určité sociálne a ekonomické predpoklady tu pôsobia priaznivo. Ak niekto musel od kolísky trpieť nedostatky, nepochopí tak ľahko podstatu pekného života ako tí, čo mali väčšie šťastie. Ak s Tebou nikto nejedná ako s človekom, niet sa čo čudovať, ak sa staneš zvieraťom. Minimum teda priznávame, ale potom záleží už len na pozornosti a vytrvalosti každého jedného. Z čoho pozostáva toto svedomie, ktoré nás oslobodí od morálnej imbecilnosti? Jeho znaky sú tieto:

a/ Vedieť, že nie je všetko jedno, pretože chceme skutočne žiť, a to dobre žiť, po ľudsky dobre žiť.

b/ Dávať veľký pozor, či robíme to, čo ozaj chceme - alebo nie.

c/ Vyvinúť dobrú morálnu chuť; naučiť sa, že sú určité veci, ktoré spontánne odmietame (napríklad, že sa nepatrí klamať, ako sa nepatrí cikať do polievkovej misy, z ktorej budeme po chvíli jesť.

d/ Nehľadať výhovorky, ktoré skrývajú našu slobodu a teda aj zodpovednosť za naše činy.

Ako vidíš, hľadám len Tvoje dobro. Prečo je zlé to, čo nazývame zlým? Pretože nás nenechá žiť ten pekný život, ktorý si prajeme. Vyplýva z toho, že zlu sa treba vyhýbať z akéhosi egoizmu? Práve to - o nič menej viac ani menej. Spravidla má výraz egoizmus negatívnu príchuť: Egoistom voláme toho, čo myslí len na seba a svoj prospech a neberie ohľad na druhých, ba neváha poraniť ich, ak má z toho osoh. V tomto zmysle boli egoisti aj Kane, aj Kaligula, ten rímsky cisár, čo bol ochotný dopustiť sa každého zločinu, aby vyhovel svojej najrozmarnejšej nálade. Takíto ľudia sa nevyznamenávajú nejakým výborným svedomím ani snahou, nerobiť zle.

Súhlasím, ale sú títo egoisti takí egoistickí, ako sa zdá? Kto je ozajstný egoista? T. j. kto je egoista bez toho, žeby bol imbecilný? Ten, čo chce to najlepšie pre seba. Čo je najlepšie? Čo sme nazvali „pekným životom". Pripravil si Kane pekný život? Ak veríme tomu, čo povedal Orson Welles, asi nie. S ľuďmi zaobchádzal ako s vecami, a preto ostal bez darov života, ktoré sa ľuďom páčia najväčšmi: pravá náklonnosť, priateľstvo bez vypočítavosti. A čo ešte Kaligula? Ten vzbudzoval vo svojich súčasníkoch len hrôzu a nenávisť. Treba byť morálne imbecilný, aby niekomu pripadalo lepšie žiť uprostred paniky a hrôz, ako uprostred lásky a vďačnosti. Nakoniec zavraždili nepozorného Kaligulu vlastné stráže. Aký biedny egoista to musel byť, keď si chcel vybudovať život na zločinoch! Mal vedieť, že dobrý život sa nedá vynútiť silou ani klamaním. Čo sa ukradne, rešpekt, priateľstvo či láska, stratí dobrú chuť a dlhodobo sa mení na jed. Egoisti ako Kane alebo Kaligula sa podobajú hráčom pri „kolese šťastia", ktorí chcú vyhrať prvú cenu, ale mýlia sa a vytiahli žreb, ktorý nevyhral.

Len toho môžeme nazvať dôsledným egoistom, čo naozaj vie, čo patrí k dobrému životu a snaží sa to dosiahnuť. Kto sa napcháva všetkým, čo mu škodí (nenávisť, zločinecké nálady, za cenu sĺz vykúpená šošovica), možno by chcel byť egoistom, ale nemôže. Malo by sa mu predpísať čo len trochu viac svedomia, aby mal rád sám seba. Taký úbožiak si môže myslieť, že sa má rád, ale chová sa k sebe ako k najväčšiemu nepriateľovi. Tak pochodí chýrny podliak svetovej literatúry, Richard III. zo známej Shakespearovej tragédie. Aby sa stal kráľom, odstráni knieža z Gloucesteru (po korunovácii Richard III.) všetkých svojich mužských príbuzných, aj deti, čo stoja medzi ním a trónom. Bol veľmi múdry, ale hrbatý, čo mu bralo sebavedomie. Namýšľal si, že kráľovská moc vyrovná jeho hrb a chromú nohu, že tak dosiahne rešpekt; chce, aby ho ľudia mali radi, no cíti sa izolovaný a namýšľa si, že náklonnosť možno niekomu nanútiť mocou; samozrejme sa mýli. Dostane sa síce na trón, ale nestretá sympatie, lež len nenávisť a odpor. Najhoršie je, že po týchto zločinoch zo zúfalého sebectva nakoniec cíti odpor a nenávisť k vlastnej osobe: nielen že nezískal ani jedného nového priateľa, stratil aj jedinú lásku, ktorú považoval za istú.

Nedosiahol, čo chcel, trón? Ba, ale za cenu pošliapania pravých šancí, byť ľuďmi ctený a milovaný. Trón nezaručuje automaticky ani ozajstnú lásku, ani skutočný rešpekt; garantuje len líškanie, strach a podlízavosť. Najmä keď sa dosiahne podvodmi, ako to urobil Richard III. Miesto toho, aby nejakým spôsobom vyrovnal svoje telesné nedostatky, deformuje sa Gloucester aj vnútorne. Za svoj hrb ani chromú nohu nebol vinný, preto sa za ne nemal čo hanbiť; hanbiť by sa museli tí, čo by sa mu vysmievali, alebo si ho nevážili. Zvonku bol pre iných znetvorený, ale mohol sa ukázať ako inteligentný, veľkorysý a hodný úcty. Keby sa bol mal vskutku rád, bol by sa snažil prejaviť svoje vnútro svojím ušľachtilým správaním. Nastal však pravý opak všetkého: Jeho zločiny ho zmenili aj vo vlastných očiach (keď sa díval do svojho vnútra, tam, kde niet iného svedka ako on) na obludu, odpudzujúcejšiu ako ktorékoľvek iné znetvorenie. Prečo? Pretože je za svoj morálny hrb a svoje morálne krívanie sám zodpovedný, na rozdiel od iných znetvorení, ktoré sú náhody prírody. Falošnosťou a krvou pošpinená koruna ho nerobí milším, naopak: vidí, že si zaslúži lásku menej ako na začiatku svojich činov, ani sám sa už nemá rád. Nazveme „egoistom" niekoho, čo sa tak umára?

V predošlom odstavci som použil pár dôležitých slov, ktorých si si možno všimol (ak nie, škoda). Slová typu „vina" a „zodpovedný". Znejú ako pripomienka svedomia, že? Pripomínajú cvrčka z Pinocchia. Chýbalo už len použiť to „najšpatnejšie" slovo z tohto radu, ľútosť. Bezpochyby to boli predovšetkým výčitky svedomia, ktoré strpčovali život Gloucesterovi a bránili mu tešiť sa z trónu a moci. Pýtam sa Ťa: Vieš, kde sa berú výčitky svedomia? Povieš mi, že niekedy sú výrazom vnútorného strachu pred trestom, ktorý by si naše špatné správanie mohlo zaslúžiť - na tomto svete alebo na druhom, ak existuje. Predpokladáme, že Gloucester sa nebál spravodlivej pomsty ľudí a neveril, že existuje Boh, ktorý ho pre jeho previnenia odsúdi do večného ohňa. A predsa sa pre výčitky svedomia cíti zle. Pozor: Človek môže ľutovať, že robil zle, aj keď si je istý, že preto nikto proti nemu nič nepodnikne. Keď robíme zle a sme si toho vedomí, zistíme, že sme už potrestaní tým, že sme sa - viac-menej dobrovoľne - sami zničili. Niet horšieho trestu ako vedomie, že svojím jednaním bojkotujeme to, čo v skutočnosti chceme byť.

Odkiaľ prichádzajú výčitky svedomia? Mne je to jasné: z našej slobody. Keby sme neboli slobodní, nemohli by sme sa cítiť vinnými (samozrejme ani pyšnými) a nebolo by výčitiek. Keď vieme, že sme sa dopustili niečoho hanebného, pokúšame sa ospravedlniť sa výhovorkou, že sme nemohli konať inakšie, že sme nemali možnosť voľby: „Plnil som len príkazy svojich nadriadených", „Všetci to tak robia", „Stratil som hlavu", „Bolo to silnejšie ako ja", „Nevedel som, čo robím". Tak narieka chlapec, keď pohár s lekvárom spadol z police a rozbil sa: „To som neurobil ja!" Kričí, lebo vie, že to bol on; keby nie, nenamáhal by sa niečo povedať, možno by sa smial. Keď naopak nakreslil niečo pekné, hneď vyhlasuje: „To som namaľoval celkom sám, nikto mi nepomáhal!" Rovnako konajú aj dospelí, keď zásluhu za dobrý čin pripisujú len sebe samým a sú vraj „obeťou okolností", keď ich činy nie sú nijako vynikajúce.

Opustime dotieravého cvrčka: bol mi vždy rovnako nesympatický ako ten druhý hnusný hmyz, mravec z tej La Fontaineovej bájky, ktorý nechá bláznivého cvrčka v zime bez potravy a príbytku, len aby mu uštedril poučenie - taká surovosť! Ide o to, že slobodu treba brať vážne, t.j. treba byť zodpovedný. A najvážnejšie na slobode je, že má nepochybné dôsledky, ktoré sa nedajú ľubovoľne brať späť. Tento koláč predo mnou môžem zjesť alebo nechať tak; ak som ho však raz zjedol, nemám už voľnosť mať ho pred sebou alebo nemať. Iný príklad vymyslel Aristoteles (pamätáš sa, to je ten s tou loďou): Ak mám v ruke kameň, som slobodný, či si ho ponechám, alebo ho odhodím; ak ho však raz odhodím, nemôžem mu prikázať, aby sa vrátil a ja som ho mal opäť v ruke. A ak ho niekomu hodím do hlavy - nuž, asi vieš, čo mám na mysli. Dôležité na slobode je, že každý čin, ktorý urobím, obmedzuje moje možnosti voliť a jednu z volieb uskutočniť. Figliarske čakanie, či bude výsledok dobrý alebo zlý, aby som podľa toho prevzal alebo odmietol zodpovednosť, sa neosvedčuje. Vzdialeného pozorovateľa možno môžem pomýliť, ako sa o to pokúša dieťa kričiac „To som nebol ja!", ale seba samého nemôžem oklamať. Spýtaj sa Gloucestera alebo Pinocchia!

To, čo voláme „ľútosť", nie je teda nič iné ako nespokojnosť so sebou samým, keď sme zle využili slobodu, keď sme ju použili v rozpore s tým, čo ľudia naozaj chcú. Zodpovednosť znamená vedieť, že mám slobodu konať dobre alebo zle: brať na seba dôsledky svojho konania, vyhýbať sa zlu a konať dobre. Na rozdiel od zle vychovaného a zbabelého dieťaťa sa zodpovedný človek k svojim činom prizná: „Áno, ja som to bol!" Ak sa pozrieš okolo seba, uvidíš, že svet je plný ponúk, ako sa zbaviť ťarchy zodpovednosti. Na zle, ktoré sa deje, sú vinné okolnosti, spoločnosť, v ktorej žijeme, kapitalistický systém, môj charakter (ja som už taký!), zlá výchova (maznali ho), reklama v televízii, pokušenie výkladných skríň, neodolateľné zlé príklady atď. Kľúčové slovo týchto ospravedlnení je neodolateľný. Všetci, čo sa chcú vykrútiť zo zodpovednosti, veria na neodolateľnosť, ktorá si nás podrobuje, či je to reklama, drogy, apetít, úplatky, hrozby, charakter a podobne. Len čo sa vynorí niečo neodolateľné, prestávame byť slobodní a meníme sa na divadelné bábiky, od ktorých neslobodno vyžadovať zodpovednosť. Zástancovia autoritatívneho poriadku veria pevne na neodolateľnosť a tvrdia, že treba prísne zakázať všetko, čo by si niekoho mohlo podrobiť: až raz polícia urobí koniec všetkým pokušeniam, nebudú prečiny ani nijaké hriechy! Samozrejme ani nijaká sloboda, ale všetko má svoju cenu, ktorú treba zaplatiť. Okrem toho: Aké je to uspokojenie vedieť, že ak ostane posledné pokušenie, bude za to, čo sa stane, zodpovedný ten, čo ho neodstránil a nie ten, čo mu podľahol!

Čo, keby som Ti povedal, že „neodolateľné" je len povera, ktorú vymysleli tí, čo sa boja slobody? Že všetky inštitúcie a teórie, ktoré nám ponúkajú ospravedlnenie miesto zodpovednosti, nás chcú vidieť nie šťastnejšími, ale zotročenejšími? Že ten, čo dúfa, že v tomto svete je všetko také, ako má byť - aby sa sám začal chovať tak, ako sa patrí - sa narodil ako hlupák a prehrá? Že napriek početným zákazom, ktoré nás postihujú, a napriek húfom policajtov, ktorí na nás dávajú pozor, vždy môžeme robiť zle - teda proti sebe samým - ak to chceme? To Ti hovorím, a to so všetkou vážnosťou sveta.

Veľký argentínsky básnik a rozprávač Jorge Luis Borges utrúsil na začiatku jednej poviedky túto poznámku o jednom zo svojich predkov: „Ako všetci ľudia, musel prekonať ťažké časy." Vskutku, nikto nežil v úplne priaznivých časoch, keď bolo celkom jednoduché byť človekom a viesť pekný život. Vždy existovalo násilie, krádeže, zbabelosť, imbecilita (morálna a iná) a za pravdy vydávané klamstvá (tie je dobre počúvať). Pekný ľudský život sa nikomu nedaruje, nikto nedosiahne bez odvahy a námahy to, čo mu vyhovuje. Preto pochádza v latinčine výraz virtus (cnosť, udatnosť) od vir, čo je muž, mužská sila bojovníka, ktorý sa presadí aj v boji proti presile. Pripadá Ti to štipľavé? Pýtaj si knihu sťažností. Môžem sa Ti zaručiť, že dosiaľ nikto nežil v krajine, kde tiekol med a nebolo policajtov, ale že rozhodnutie dobre žiť musel každý pre seba robiť deň čo deň, a to bez nádeje, že mu bude štatistika priaznivá, alebo že ho o to poprosí ostatný vesmír.

Jadro zodpovednosti - ak Ťa to zaujíma - nespočíva v tom, že mám odvahu alebo čestnosť vziať na seba vlastné blamáže bez hľadania ospravedlnení napravo či naľavo. Kto koná zodpovedne, je si vedomý reálnosti svojej slobody. Výraz „reálnosť" používam vo význame pravý a skutočný. Zodpovednosť znamená vedieť, že každý môj čin ma konštruuje, definuje, tvorí. Keď volím, čo urobím, postupne sa pretváram. Každé moje rozhodnutie zanecháva stopy vo mne samom prv, než ich vytlačí do môjho okolia. Keď použijem svoju slobodu na to, že modelujem obličaje, nemôžem sa sťažovať, čo vidím v zrkadle, alebo sa toho zľaknúť. Ak robím dobre, padne mi zakaždým ťažšie, robiť niečo zle. Žiaľ, platí to aj obrátene. Keď má hrdina vo westerne možnosť zastreliť podliaka odzadu a povie „To nemôžem urobiť", chápeme, čo hovorí. Mohol by strieľať, ale má morálku. Veď on hrá v historke úlohu „dobrého"! Chce ostať verný typu, ktorý si vyvolil; tomuto od pradávna vytvorenému typu.

Prepáč mi, ak táto kapitola vyšla taká dlhá. Oduševnil som sa a mám Ti toho toľko čo povedať! Pozbierajme svoje sily na zajtrajšiu reč o správaní-sa-k-ľuďom-ako-k-ľuďom. Ak Ti je to milšie, o dobrom správaní.

Čítaj ešte niečo

„Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným, tak znie jeden zo základných princípov etiky. Rovnako oprávnene možno povedať: "Čo robíš iným, robíš aj sebe samému."
 Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

*  *  *

Ó, zbabelé svedomie, ako ma tlačíš!
Modro horí svetlo. Nie je okolo polnoci?
Hrôzou sa trasúce telo mi pokrýva pot.
Čoho sa to bojím? Seba samého? Nik iný tu nie je.
Richard miluje Richarda: to značí, že ja som ja.
Je tu nejaký vrah? Nie. - Áno, som tu.
Tak ujdi! - Akože? Pred sebou samým? Z dobrého dôvodu:
Chcel by som pomstu. To ako? Za seba na sebe samom?
Mám sa rád. Za čo? Za dobré,
Ktoré som hádam sebe zapríčinil?
Ó, beda, nie! Veď skôr sa nenávidím,
Za zlé činy, ktoré som spáchal.
Som podliak - veď klamem, to teda nie som.
Blázon, o sebe hovor dobre! - Blázon, nelichoť!
Moje svedomie má mnoho tisíc jazykov,
A každý jazyk všelijako svedčí,
A každé svedectvo robí zo mňa podliaka,
Krivá prísaha, krivá prísaha, a najvyššieho stupňa,
Vražda, ukrutná vražda, a najstrašnejšieho stupňa,
A každý hriech, spáchaný každého stupňa,
Útočí na závory, kričiac: Vinný! Vinný!
Musím si zúfať. - Nijaký tvor ma neľúbi,
Ak umriem, nijaká duša sa nezľutuje.
Ba, prečo by mali iní? Veď ani sám
Nemám zľutovanie so sebou.
William Shakespeare, Kráľ Richard III.

*   *   *

„Každý, kto druhému nejako osoží, osoží sebe samému. Nie v tom zmysle, že chce pomôcť, lebo sa mu pomohlo, že chce brániť, lebo ho bránili. Že dobrý príklad sa okruhom vráti na konajúceho, ako sa aj zlé príklady vracajú na svojho pôvodcu. Že sa nedostane súcitu tým, čo trpia neprávosťami, ktorých možnosti oni sami svojím konaním po svete šírili - práve naopak, a to v tom zmysle, že hodnota každého prejavu charakteru spočíva v prejave samom."
Seneca, Listy Luciliovi

*   *   *

Prameň: Fernando Savater, Ethik für Erwachsene von morgen, Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrála pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996.

Preložil Rastislav  Škoda

Günter Grass sa nedávno priznal

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Günter Grass sa nedávno priznal,

že začiatkom roku 1945 bol ako 17-ročný tri či štyri mesiace príslušníkom zbraní SS, čo dosiaľ nikdy o sebe nepovedal. Vyvolalo to samozrejme búrku reakcií, medzi iným aj podozrenie, že to malo podnietiť „marketing" - predaj jeho novej knihy Beim Häuten der Zwiebel (asi Pri šúpaní cibule).

K tomu sa vyjadril José Saramago, tiež nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1998), v interview pri vydaní spomienok zo svojho detstva v madridskom denníku El País (20.08.06) takto:

 „Vplyvné osobnosti sa kdekto snaží akokoľvek znevážiť. Považujem za podlosť a nehoráznosť námietku, že Grassovi mohlo ísť o predaj väčšieho počtu exemplárov jeho novej knihy. Ktorý sudca smie povedať, že k priznaniu dochádza neskoro? Záleží jedine na tom, že to priznanie je tu." (V ZH č. 45 sme uverejnili jeho esej „Čo ostáva z demokracie".)

Názor dr. A. Belweho:

 „Poznanie niečej minulosti ho niekedy necháva vidieť v novom svetle, ale nezatieni to jeho celé dielo."

Margret Granderathová nesúhlasí s Charlottou Knoblochovou, predsedníčkou Ústrednej židovskej rady v Nemecku, ktorá na základe tých pár mesicov pri SS hovorí o „esesáckej minulosti" Güntera Grassa.

C. Exner z Berlína si pri tejto príležitosti spomína na výrok Nietzscheho:

„To som urobil, hovorí mi moja pamäť. To som nemohol urobiť, vzpiera sa moja pýcha a nechce ustúpiť. Nakoniec - pamäť povolí." (Ecce homo).

Helmut Körlings cituje z listu neznámeho roľníckeho syna svojim rodičom vo februári 1944:

„Drahí rodičia! Musím Vám oznámiť smutnú správu, že ma odsúdili na smrť, mňa a Gusta G. Nepodpísali sme prihlášku do SS, tak nás odsúdili na smrť. Veď aj Vy ste mi radili, aby som nešiel k SS. Obidvaja sme volili radšej umrieť, ako si pošpiniť svedomie takými ukrutnosťami - vieme, čo musia robiť príslušníci SS. Ďakujem Vám za všetko, čo ste pre mňa od detstva urobili, odpustite mi, modlite sa za mňa ..."

Ojedinelé je priznanie dr. L. Ellesa:

„Som ročník 1957. Už ako žiak som Grassa nemal rád. Asi pre násilný spôsob, ako nám boli na ideologizovaných hodinách nemčiny vnucované jeho a Brechtove diela. Možno aj pre brutalitu a netrpezlivosť, ako pod zem odsudzoval ľudí, ktorí sa mu nepáčili. Bolo pre mňa priam osviežujúce vymeniť si myšlienky s konzervatívnymi, skutočne intelektuálnymi ľuďmi."

Prameň: Christoph Dieckmann, Unser starker Mann, Die Zeit, 31. 08. 06.

Ľavica, uspaná imperiálnou pretvárkou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Jean Bricmont

Pád komunizmu vyvolal veľký počet kolaterálnych škôd, na prvom mieste v zmýšľaní o ľavici. Pokiaľ existoval, nútil komunizmus svojich priaznivcov i protivníkov myslieť politicky, t.j. navrhovať krátko- aj dlhodobé programy, určovať priority a brať ohľad na pomer síl.

Podkladová morálna filozofia, „vedecká" či „materialistická", vyžadovala začleniť do reťaze príčin a dôsledkov aj tragédie a zločiny, veľké aj malé; akceptovať názor, že ľudský osud sa môže zlepšiť len zmenou socio-ekonomických štruktúr. Okrem komunistov rozmýšľali takto aj sociálni demokrati, kým nimi naozaj boli, a väčšina antikolonialistických hnutí. Všetky úpravy medzinárodného práva a väčšina snáh o zaistenie svetového mieru boli viazané na túto filozofiu.

Opačný postoj, ktorý by sme mohli nazvať náboženským a ktorý je výrazný tak u „nových filozofov" ako v prejavoch prezidenta Georgea W. Busha, vidí zlo a dobro ako existujúce samy o sebe, t.j. nezávisle od daných historických okolností. „Zlí" - Hitler, Stalin, Osáma bin Ládin, Milosevič, Saddám Husajn - to sú diabli, čo vyskočili zo škatule, to sú účinky bez príčiny. Na potlačenie zla je len jedno riešenie: mobilizovať dobro, vyzbrojiť ho, vytrhnúť ho z nečin-nosti, vrhnúť ho do boja. To je filozofia večného dobrého svedomia, ale filozofia vojen bez konca.

Reakcia na atentáty 11. septembra 2001 ilustruje rozdiely medzi týmito dvoma filozofiami. Tí na Západe, v menšine, čo sa pokúšali pochopiť, „prečo nás tí druhí tak nenávidia?", boli vyhlasovaní za odpadlíkov tými, čo „pochopili" reakciu Američanov - vpád do dvoch štátov, vojnu bez konca, desaťtisíce mŕtvych. Títo poslední spravidla „chápu" aj izraelskú reakciu na zajatie ich troch vojakov. No potom by bolo na mieste „chápať" aj snahu sovietov po roku 1945 urobiť z východnej Európy nárazníkovú oblasť v dôsledku strát toľkých miliónov svojich občanov v druhej svetovej vojne. Mala by sa „chápať" aj snaha Číňanov uzavrieť sa do seba v dobe maoizmu, a to ako dôsledok ópiových vojen, početných ponižovaní Číny západnými mocnosťami a japonskej invázie a okupácie. A nakoniec by sa mala „pochopiť" aj reakcia arabského sveta na francúzsko-britskú zradu pri konci Tureckého cisárstva v roku 1918, na vytvorenie štátu Izrael v roku 1948 a na všetku podporu Západu tomuto štátu, vrátane pri piatich izraelo-arabských vojnách.

Všetky ľudské bytosti vedia mať iracionálne obavy, a ak sú napadnuté, reagujú premrštene, majúc aj túžbu pomstiť sa. No sú to spravidla kontrarevolučné násilenstvá, útlak vládnucich tried a cudzie invázie, čo predchádza a vyvoláva revolučné násilie - nie naopak. Obľúbený príklad prozápadných intelektuálov je Pol Potov režim v Kambodži: nie je však pravdepodobné, že by tento bol prišiel k moci bez amerického bombardovania Kambodže, bez štátneho prevratu proti princovi Sihanukovi a bez americkej destabilizácie tohto štátu. (Treba dodať, že keď Vietnamci v roku 1979 porazili červených Kmérov, Západ ich vzal hneď pod svoju ochranu. A predsa je pravda, že ak mala niekedy cudzia intervencia humanitárne dôsledky, bol to tento čin Vietnamcov.)

Málokto pripúšťa, čo sa povedalo a prevláda mienka, že Juh treba stigmatizovať a miešať sa do jeho záležitostí. Obžaloba sa spravidla týka chýbajúcich ľudských práv, demokracie a, v prípade islamu, práv žien. V štátoch, kde vládnu diktátori, je diktatúra zdrojom všetkých problémov. V opačnom prípade nie sú tam voľby nikdy dosť priehľadné, ich tlač nie je nikdy dosť pluralistická, ich menšiny nikdy nie sú dosť chránené, ich ženy nikdy nie sú dosť slobodné.

Také názory sú výsmechom dejín. Západné spoločnosti začali dodržovať ľudské práva až po (storočia) dlhom období ekonomickej akumulácie a kultúrnej evolúcie. Obidve sprevádzali najbrutálnejšie násilenstvá (kolonializmus, vykorisťovanie robotníkov, svetové vojny). Je nerealistické vyžadovať, aby štáty, čo ešte pred šesťdesiatimi rokmi žili pod koloniálnym alebo feudálnym jarmom, mali našu úroveň uskutočňovania ľudských práv (v čase mieru; ak ide o vojnové obdobie, poučný je prípad Guantánama alebo osud, ktorý pripravujú Izraelčania Palestínčanom a Libanončanom.)

Druhá námietka je ešte vážnejšia. Rozhovor o ľudských právach sa vždy týka politických a ľudských práv, ale spravidla si nevšíma práva ekonomické a sociálne, ktoré sú práve tak súčasťou Všeobecnej deklarácie. Na ilustráciu tohto problému si prečítajme ekonómov Jeana Dr?za a Amartya Sena. Vypočítali, že vychádzajúc z podobnej základiny, ale sledujúc rozličné rozvojové cesty, dosiahli Čína a India podobné hospodárske výsledky, no rozdiel medzi sociálnymi systémami obidvoch týchto štátov (napríklad v oblasti zdravotnej starostlivosti) zapríčinil v Indii smrť 3,9 milióna ľudí ročne navyše. Podobné porovnanie sa dá robiť aj medzi Kubou a ostatkom Latinskej Ameriky. V mene čoho rozhodujú západné nevládne organizácie ako Reportéri bez hraníc, ktorých členovia sa tešia aj sociálnym aj politickým právam, ktorý systém je lepší?

Pre zaujímavosť si predstavme Spojené štáty a Európu bez stáleho prísunu surovín a migrujúcej pracovnej sily, bez produktov vyrobených za hladové mzdy, bez toku peňazí z juhu na sever (splácanie dlžôb a únik kapitálu) a nakoniec bez prílivu šedej hmoty mozgovej, ktorá prichádza na pomoc nášmu zdravotnému a vzdelávaciemu systému. Čo by ostalo z tých úžasných úspechov, ktoré sa pripisujú našej ekonomike? Momentálne je drogovaná imperializmom; ale táto droga nebude možno do nekonečna dodávaná za dnešných podmienok.

Vzhľadom na inštrumentalizáciu ľudských práv je kritický hlas ľavice neobyčajne slabý; tak to bolo pri amerických vojnách v Juhoslávii, tak je to v Afganistane a v Iraku; všetko sa ospravedlňuje ochranou menšín, žien alebo demokracie. Možno je táto neochota zapríčinená zlým pocitom mnohých „ex" (komunistov, trockistov, maoistov), že osobné a politické práva sa v čase „leninizmu" odkladali na ďalekú budúcnosť. Ale jedno zaslepenie sa nenapraví druhým.

Dobrou ilustráciou tejto slabosti ľavice je jej ideologické „ani-ani", sprevádzajúce bojazlivé protesty proti posledným konfliktom: ani Milosevič ani NATO; ani Bush ani Saddám; najnovšie ani Olmert ani Hamas. Sú to zväčša falošné symetrie. Predovšetkým: každá vojna má útočníka a napadnutého. Ak sa títo dvaja postavia na jednu rovinu, je to neprípustný ústupok od pojmu národnej nezávislosti. Potom je u obidvoch stránok nápadná neporovnateľnosť ich sily a kapacity škodiť. Pri týchto konfliktoch nie sú to spomínané štáty, s ktorými je v rozpore pokroková ľavica; spravidla sú to Spojené štáty - a bude to tak aj pri budúcich konfliktoch. Ale teraz je Milosevič mŕtvy a Saddám vo väzení - tak čo urobia prívrženci cesty „ani-ani" v súvislosti s Bushom a NATO?

Okrem toho toto „ani-ani" znie tak, ako keby sme sa nachádzali na výšine nad touto trmou-vrmou, mimo priestoru a času; zatiaľ žijeme, pracujeme a platíme dane v štátoch agresorov alebo ich spojencov; pozícia „ani Bush, ani Saddám" má celkom iný zmysel pre Iračanov, ktorí museli podstúpiť obidva režimy. Nie je správne, ak ľavica akceptuje západný pohľad na svet. Mala by sa snažiť vysvetliť Západu, ako sa na to všetko pozerá ostatok sveta a bojovať proti všetkému, čo vzbudzuje pocity vlastnej nadradenosti a morálnej čistoty.

Ak nebolo 20. storočie storočím socializmu, bolo storočím dekolonizácie, ktorá umožnila stovkám miliónov ľudí vymaniť sa z úžasného utláčania. Viem si predstaviť, že začínajúce storočie bude znamenať koniec americkej hegemónie. Potom sa stane možným „iný svet", a keď budú naše ekonomiky zbavené výhod z americkej dominancie nad svetovými trhmi, možno sa vrátime k serióznej diskusii o socializme.

Jean Bricmont je profesor fyziky na univerzite v Leuven v Belgicku a organizátor Bruselského tribunálu, myšlienkového súdu o vojne v Iraku. Vlani vydal knihu Humanitárny imperializmus, ľudské práva, právo zasahovania a právo silnejšieho?

*  *  * 

Prameň: Jean Bricmont, La gauche endormie, Le Monde diplomatique, august 2006, č. 629, s. 32.

Preložil Rastislav Škoda

Kreacionizmus docenta Kováča

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Ak je niekde reč o kreacionizme v akejkoľvek podobe a s akýmikoľvek prívlastkami (od kresťanského po „vedecký"), treba sa mať na pozore pred sirénami - či úskočne vábia statočných námorníkov do smrtiacich krútňav, či nahovárajú mysliacich mužov a ženy vzdať sa logického myslenia, či navykajú chlapcov a dievčatá na povery starcov.

Kreacionistovi, to je vždy zaujatý veriaci, nikdy nejde o vysvetlenie niečoho, napríklad vývoja vesmíru, Zeme, života alebo plodu; na to má oddávna kňazmi pripravenú odpoveď dovolávaním sa nadprirodzenej bytosti:

„ Stvoriteľ všetko tak zariadil a riadi."

 V detstve ho indoktrinovali rodičia a učitelia, v dospelosti ho gniavi tisícročná tradícia.

Pre dôkaz existencie tejto „entity" už vyše 2500 rokov zháňa kreacionista (najnovšie sa preoblieka do ornátu „inteligentného dizajnéra") vždy „nové" vraj-argumenty, ktoré by mali presvedčiť, no nedarí sa mu. Keby mal čo len jeden dobrý nápad, nepotreboval by ich viac. A tak len uteká za vlakom technologického pokroku, ktorý stále novo obohacuje náš každodenný život a oberkuje: ak kedysi bol človek vrcholom a dôkazom stvorenia (no ukázal sa len jedným zo živočíchov), neskoršie mali byť dôkazom stvorenia prírody hodinky, vyrobené človekom (na viac ten ľudský červík nestačí - lepšie povedané v roku 1802 nestačila predstavivosť reverenda Paleya). Storočia predtým nemal ontologický argument Tomáša Akvinského z 13. storočia presvedčivú silu pre iných ľudí ako teológov, ani odvolávanie sa na dokonalosť ľudského oka mu jej nepridalo (orol má ešte lepšie oko). Keď v polovici devätnásteho storočia gejzír vedeckého pokroku v prírodných vedách vyniesol na povrch vedeckého záujmu Darwinov a Wallaceov objav evolúcie živých organizmov prírodným výberom, vyrazilo to kreacionizmu dych na vyše sto rokov. Pred 10-20 rokmi ho začala v Amerike reanimovať politická pravica a medzi časom sa pridali aj niektoré kresťanské cirkvi.

Majstrovsky charakterizuje súčasný kreacionizmus Vladimír Kováč, docent na Katedre ekológie UK, v novej knihe Pánom života je čas, keď sumarizuje, že

  1.  

    1. „jeho korene nie sú vo vedeckom myslení, ale v náboženstve;

    2. neskúma prírodné javy vedeckými metódami;

    3. neusiluje sa neobmedzene rozširovať ľudské poznanie; a

    4. nepublikuje výsledky svojej činnosti vo vedeckých časopisoch. S vedou teda vlastne nemá nič spoločné."




Inde píše, že taký spôsob robenia „vedy" (jeho úvodzovky), ako ju robí inteligentný dizajn, je všetko možné, len nie vedecký. Že faloš a politická hra proponentov inteligentného dizajnu spočívajú aj v tom, že hoci v skutočnosti presadzujú náboženstvo, verejne sa k nemu často nehlásia.

Ak je to tak, nemá význam podrobnejšie sa zaoberať pokusmi o rúcanie pilierov darvinizmu, ktoré by jeho odporcovia radi znevážili premenovaním na „ikony" evolúcie: Haeckelove embryá, Millerov a Ureyov experiment k vzniku života na Zemi chemickou reakciou, Darwinov strom života atď. Lebo ak aj v mysli niektorých veriacich študentov môže byť niektorá z týchto ikon spochybnená - vyvrátená nebola dosiaľ ani jedna - nespochybňuje to, tobôž nevyvracia to evolučnú teóriu ako takú.

Prekvapujúca je preto nasledujúca kapitola, venovaná problému náhody z hľadiska akéhosi Stuarta Kauffmana, ktorému náhoda tiež

„nestačí na vysvetlenie takých komplexných bytostí, akými sú dnešné organizmy ... Život vznikol ako očakávané naplnenie prírodného poriadku."

Pre mňa to značí, že kňaz Paley nechá pozdravovať, keďže Kauffmanova teória epigeneticizmu evolučných procesov samousporiadaním či sebaorganizáciou (netrápte sa otázkou, čo je to, veľa rečí o ničom) sa ukazuje byť ďalším plášťom ontologického dôkazu teológov, ktorý vedca nemusí zaujímať.

V tejto súvislosti upozorňujem, že aj pri čítaní inak veľmi dobre vysvetľujúcich pasáží treba dávať veľký pozor, lebo autor používa štylizácie, ktoré sú vlastné kreacionistom, ale neoznačí ich ako také. To sú tie moje sirény v prvej vete. Čo si napríklad myslieť o vete

„O vzniku nových jedincov ... rozhoduje prírodný výber, ktorý je vo svojej podstate tiež náhodnou entitou"? (s. 111).

Pri počutí takéhoto bludu (zo stanoviska evolučnej teórie) sa musí rozozvučať poplašné vyzváňanie, no autor nás nechá v neistote, či je to jeho alebo Kauffmanov chybný názor. Môžem dodať, že takto charakterizoval darvinizmus v Literárnom týždenníku kardinál Korec a potom je pre nás ideologické zaradenie profesora Kauffmana vyriešené.

Za veľkú chybu knihy považujem skutočnosť, že napriek správnej charakteristike nevedeckosti až tmárskosti kreacionizmu mu Kováč robí, neviem prečo, nepodloženú reklamu.

Prvý príklad: „Zástancovia ‘vedeckého kreacionizmu ' vcelku úspešne šíria myšlienku, že všetka rozmanitosť ... je dielom ... inteligentného dizajnéra." (63). Kto a kde? Veď inde píše, že nepublikujú v serióznych časopisoch. A jedna národná akadémia po druhej odmietajú kreacionizmus a varujú pred ním ako záhubou vzdelávania: americká, anglická, ruská, dokonca aj Európska únia. (Žiaľ, viem, že SAV sa na niečo podobné nezmôže ... Ale mohol to urobiť aspoň univerzitný pedagóg.)

Druhý príklad: Vysloviť otázku, či môže zistenie „megaškandálu v dejinách vedy" - Haeckelovo biogenetické pravidlo na podklade jeho falšovaných kresieb embryí - ohroziť platnosť evolučnej teórie, môže len prvák - alebo zarytý kreacionista, ktorému stačí „naštrbiť povesť" veľkého evolucionistu. Bola to geniálna myšlienka, je to pilier vyučovania biológie po celom svete. (s. 55-66)

Tretí príklad: „Vedecký kreacionizmus - zdá sa - stále naberá na sile. Vyznačuje sa veľmi vypracovanou argumentáciou a narába s overenými vedeckými poznatkami." (s. 73) Nepovažujem za vypracovanú argumentáciu opakované vyčítanie, že „ani filozofickému materialistickému evolucionizmu sa nepodarilo Boha eliminovať". Bremeno dôkazu je predsa na kreacionistoch - nedokázali existenciu Boha. O akých „vedeckých poznatkoch" tu môže byť reč?

Prekvapuje ma údaj, že až 80 % študentov biológie na UK je veriacich, ktorí vo svojich diplomových prácach ďakujú školiteľom aj Bohu (s. 67). Vidím okolo seba, že školáci chodia do kostola, kým musia a prestanú chodiť do kostola, keď už nemusia. Ako sa potom prejavuje ich viera?

 Titulu knihy je verná len posledná kapitola, pojednávajúca o čase, čo s ostatným obsahom knihy nijako nesúvisí. Cituje sa Lee Smolin, ktorý venoval otázke, čo je čas, celý život a k odpovedi sa nedostal bližšie, než býval v detstve; neoplatí sa čítať. Knihu áno, aby sme vedeli čo nás čaká: evanjelizácia, a to na základe nového školského zákona a štátnej zmluvy s Vatikánom nielen kňazmi, ale aj učiteľmi na všetkých úrovniach vzdelávania. Bude nám treba vedieť diskutovať s kreacionistami. Na nebezpečné knihy tohto druhu bude treba reagovať knihami typu Delúzia Boha (Bludná predstava Boha či Sklamanie z Boha) od Richarda Dawkinsa (na pokračovanie v Zošitoch humanistov, č. 61-67 za 111.- Sk od autora tejto recenzie), resp. List kresťanskému národu od Sama Harrisa, preložený Jurajom Mesíkom a k dispozícii na http://www.jetotak.sk/civilizacia/sam-harris-list-krestanskemu-narodu.

Uverejnené v štvrťročníku Prometheus, č. 1, s. 35, 2008.

Nebolo uverejnené v tlačenej forme ZH. Dodatočne uložené na túto www-stranu 18. 02.09.

Frfloš v raji

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Fred Reed

Pred rokom som sedel s Violetou na chodníkovej terase rímskej kaviarničky, teda v meste plnom výfukových plynov a veľmi rušnej dopravy, kde sú napravo i naľavo nastriekané nečitateľné grafity. V hluku nákladniakov, príliš veľkých pre úzke uličky, sa ťažko hovorilo. Starodávne monumenty sa v meste pomaly rozpúšťali v riedenej kyseline uhličitej a farbili sa do šeda od stekajúcich sadzí.

Taliani, nie veľmi príjemný národ, chodili okolo nás v medzinárodných otrhaných džínsoch a tričkách s dlhými rukávmi, čo svedčí menej o osobnom štýle ako skôr o nedostatku nápadov.

Práve sme končili niekoľkotýždňové fádne potulky po krajine, najviac na juh od Neapola smerom na Sicíliu. Vi predtým neopustila Mexiko. S radosťou som konštatoval, že bola rodeným cestovateľom; v každej situácii praktická a nič ju nezarazilo. Bola hotovým požehnaním. Nájsť sa na ceste s hysteričkou sa skoro preje.

Myslím si, že očakávala, že Taliansko bude kultivované a štýlové. Nepovedal to o ňom Hemingway? Neukazovali ho také filmy? Správne konštatovala, že ani Neapol ani Rím sa veľmi nelíšili od jej rodnej Guadalajary: boli hlučné, špinavé, nebezpečné, múry domov znetvorené punkermi, ktorí by potrebovali vyšľahať bičom. Nebol som veľmi prekvapený, keď som tie isté symptómy videl na mnohých miestach. Platí takmer univerzálne pravidlo, že všetko pekné je staré a všetko nové je ako ostatné nové.

Je to dosť čudné. Starý Rím mal málo príjmov na vydávanie - a staré Grécko ešte menej. Postaviť taký Partenón vyžadovalo iste veľa úsilia - a rovnako to bolo s gotickými katedrálami. A predsa sa to všetko postavilo, sochy boli z mramoru vytesané a fontány striekali vodu v centrách miest. Cisári stavali tieto veci, aby sa stali slávnymi, boháči sa chceli ukázať. Nech bol motív akýkoľvek, stavby sa uskutočnili a skrášlili svoju dobu.

Dnešné zdroje sú tisícnásobné, sú buldozéry, je oceľ a peňazí bez miery - a staviame len bloky domov a diaľnice. Naša civilizácia sa stala rozrastajúcou obludnosťou.

Urobil som chybu, keď som sa pripojil k skupine turistov v domnení, že pre Vi to bude menej namáhavé ako moje ustavičné „choď tam a pozri si to zblízka". Ukázalo sa, že ako ja nenávidela neprirodzenú veselosť a hlúpe informácie. V Neapoli sme sa od nich odtrhli a ďalej sme sa iba túlali. Neapol je ošklivé začadené mesto, prešpikované abnormálnymi kostolmi z iných čias.

Osobitne si spomínam na jeden. Zvnútra bol temný a tajuplný. Jeho múry z hrubých skál zachycovali a neprepustili hluk dopravy. Okrem nás tu nebol nikto. Klenby, farbisté okná a fresky boli úžasné a, ako vždy v takýchto prípadoch, také som ešte nevidel. Tieto veci neboli navrhnuté kolektívne, jeden rozmer na všetko. Vi je katolíčka a cítila sa tu sama ako časť toho všetkého. V šere sme každý uvažoval po svojom. Určité veci sa nerobia s druhými.

Uvažoval som, aký to bol život pred mnohými storočiami, keď sa kostol hrozivo týčil nad malým ľudstvom. Dnes je každý kostol malý v pomere k monumentálnym vládnym budovám. Často je len o málo viac ako turistická atrakcia; niekedy znižuje počet veriacich. Muselo to byť inakšie, keď ľudstvo zaujímalo v krajine nepatrnú plochu. Pocit bytia je iste iný, keď pešo putujete alebo na koni jazdíte divokými lesmi a horskými priesmykmi, zriedka stretnúc iného.

Capri bolo strašné. Davy turistov pokrývali každý centimeter námestia, na ktorom stáli stánky s bezcennými tretkami, predávajúce aj pripomienkové baseballové čiapky. Sám ostrov zarážal svojimi štítmi v oblakoch a ostrými zrázmi do Stredozemného mora. Tiberiov vkus sa iste neobmedzoval na malých chlapcov (ak to nie je ohováračka). Ale ako chcete prežívať takú nádheru uprostred tučných ľudí z Rhode Islandu vreštiacich na seba „Charlie, ale sprievodca povedal, že ..."

Na svete je prekliato veľa ľudí a majú príliš veľa peňazí. Majú aj veľmi málo vkusu. Spojené štáty dosiahli štádium diktatúry proletariátu a ostatné štáty ich nasledujú. Karol by bol na to hrdý. Aj tí, čo si ich nezaslúžia, majú kreditné karty a tak sa v húfoch hrnú za európskou skúsenosťou, ako sú zvyknutí na Disneyland a Morský svet. Nemusia vedieť, kde v Európe sa nachádzajú, kto boli Normani, čo a kedy bola reformácia - na tom predsa nezáleží! Neviem, na čom záleží.

Konečne nastal vek hromadného človeka. Prebieha rýchla globalizácia so svojou neodlučiteľnou homogenizáciou. Beijing (Peking) začína mať problémy s hromadnou dopravou, tie isté ako všade inde. Aj vyzerá ako všetko všade inde. Mestské nákupné stredisko v Guiline (južná Čína) sa nepatrne líši od ulice v Tokiu alebo Georgetowne (pri Washingtone) či Nong Khai (v Thajsku). Tak ako jeho supermarkety poskytuje ľuďom, čo chcú, za ceny, ktoré sú v stave platiť a nemožno ich zatracovať. Nové mestá sú však uniformné, jednotvárne, ba akosi odradzujúce. V noci vidno na celej zemeguli ošklivé bloky úradov a ošklivé bloky bytov - sú tak postavené, lebo to bolo lacné a efektívne.

Dnes sa myslí len na tieto dve veci.

Klaudius a Trajanus postavili impozantné stavby s pomocou najlepších umelcov, akí sa dali nájsť. Dnešné korporácie nemajú záujem o také veci. Nemajú ho ani Spojené štáty, ktoré sú esteticky také oslabené, ako sú priemyselne plodné. Pokiaľ to ja môžem posúdiť, platí to o všetkých ostatných štátoch; len pár z nich má rešpekt pred tým, čo majú.
Ak je dnes v Amerike niekde zbierka sôch, tak nakupuje prostredníctvom výboru byrokratov, ktorí ničomu nerozumejú a tak sa dajú nachytať na hocakú ošklivosť, odporúčanú umeleckým poradcom. Nová knižnica, ak to dnes existuje, bude blok tehál. Symfónie vymierajú, umenie sa mení na „entertainment" (bavenie, zabavenie) a starostlivé písanie sa vyskytuje tak často ako chlapík pri benzínovej pumpe majúci záujem o Sofokla v origináli. Konečné víťazstvo pripadlo neumytému.

Nepáči s mi to. Rozličnosť a výstrednosť vecí dávajú životu jeho vône. Keď sa rue du Louvre nasťahuje do Teska a Vatikán je tak preplnený ľuďmi, aj zo Slovenska, že sa tam nemôžete hýbať, strácame voľačo.

Niekedy si myslím, že rozdiel medzi švábmi a ľuďmi je len ten, že tým druhým nestačia nohy. Ale ja som starý frfloš.

Prameň: Fred Reed, Curmudgeing Through Paradise, LewRockwell.com; 7. júla 2006
http://www.lewrockwell.com/reed/reed101.html

Preložil Rastislav Škoda

Teória strún a ilúzia inteligentného dizajnu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Tim O'Neil

Nová kniha: Leonard Susskind, The Cosmic Landscape: String Theory and the Illusion of Intelligent Design (asi Kozmická krajina: Teória strún a ilúzia inteligentného dizajnu), Little, Brown, 416 s., 2006.

Leonard Suskind, profesor fyziky na univerzite v Stanforde a jeden z tvorcov strunovej teórie (vychádzajúcej z Einsteinovej teórie kvantovej mechaniky), vydal vedeckú knihu, v ktorej už v nadpise zaujíma negatívne stanovisko k aktuálnej problematike vzťahu vedy a viery. Ak je pravda, že teoretickí fyzici patria (aj patrili) medzi najinteligentnejších ľudí na svete, veď vytvárajú realistické teórie o tom, čo je vesmír a čo sme my ľudia, potom sa oplatí zaoberať sa knihou, ktorú napísal vedec a vysokoškolský učiteľ, zaoberajúci sa objavmi a objasňovaním týchto ideí celých posledných štyridsať rokov.

Ako neodborník sa nemôžem vyjadrovať k odbornej stránke knihy a k vetám typu „predpoklad, že svet nebeží podľa zákonov konvenčnej fyziky", resp. súc bez matematických základov iste nikdy nepochopím, ako si možno predstaviť, že vesmír je „dvojrozmerný holograf zložený z pixlov dĺžky jedného Plancka". Samozrejme si zachovám v pamäti zo Suskindovej kozmológie pre laika neslýchané konštatovanie, že zachovanie hmoty a energie je v súvislosti s komplementaritou čiernych dier a holografickým princípom zrejme relatívna koncepcia, keďže nová hmota a energia vznikajú z ničoho a neraz v neslýchaných množstvách. Nedočítal som sa, kde v konečnom vesmíre.

Pojem „antropický princíp" vyvolal vo fyzike toľko diskusií ako v biológii a antropológii pojem „inteligentný dizajn", a to z rovnakého dôvodu: väčšina odborníkov považuje obidva pojmy za zadné dvierka, ktorými sa do vedeckých úvah pripustí existencia boha. Antropický princíp hovorí, že konečným cieľom stvorenia (v niektorých náboženstvách korunou stvorenia) je človek. Inteligentný dizajn predpokladá existenciu nadľudskej inteligencie, ktorá dala vesmíru také jemné naladenie prírodných zákonov a konštánt, že to viedlo k vzniku života a nakoniec človeka; vyhýba sa menu boha.

Suskind konštatuje, že existuje náš vesmír, v ktorom sú všetky vlastnosti elementárnych častíc a prírodných síl tak presne naladené, že umožňujú existenciu života, nášho života, - ale nie doslovne nespočetného počtu alternatívnych systémov naladenia prírodných síl, ktoré by urobili život (aspoň náš na uhlíku založený život) nemožným. Má to príčinu?

Jedna z najväčších frustrácií fyzikov v posledných desaťročiach bolo zistenie, že niet príčiny, pre ktorú je vesmír - aj s nami - taký, aký je. Pripisovať to hlúpemu šťastiu by bola štatistická absurdita a pripisovať to vyššej moci nemá zmysel. Ako teda vysvetliť skutočnosť, že sme tu? Odpoveď je taká jednoduchá, že je to takmer tautológia:

Existujeme, pretože vesmír je taký, že našu existenciu umožňuje.

Moderní fyzici pripúšťajú existenciu takmer nekonečného počtu alternatívnych vesmírov, ktoré existovali a sústavne sa tvoria v zmysle rozsiahlej vesmírnej krajiny, zloženej z každej možnej štatistickej varianty; z toho vyplýva, že existencia aspoň jednej varianty vesmíru s prostredím vedúcim k vzniku galaxií, hviezd a ťažkých prvkov je prakticky nevyhnutná. Nie sme nejako špeciálni - sme len štatisticky silne pravdepodobní. Niektorí vedci proti tomu protestujú z toho dôvodu, že je to nevedecké, keďže sa to nedá experimentálnou analýzou falzifikovať; vedomý si toho podopiera Suskind tento nepochopiteľne široký model mnohých vesmírov matematickými argumentmi. Inými slovami:

Čo vieme, potvrdzuje existenciu toho, čo vieme a pre súčasnosť to stačí.

Celú tŕnistú tému preberá Suskind bez zaborenia sa do metafyzického bahna. Hranice medzi fyzikou a metafyzikou bývali tradične v prostredí nočných posedení na univerzitách, no dnes sa stávajú aktuálnymi pre koherentnú koncepciu vesmíru pre verejnosť. Netreba predpokladať existenciu boha, čo je empiricky nedokázateľný predpoklad, aby sa dalo uveriť, že svet je pre človeka cudzejší a mysterióznejší, ako kedy bude ľudský intelekt v stave pochopiť.

Ako veci vyzerajú, budú mať fyzici ešte dlho veľa roboty.

Prameň: Tim O?Neil, The Cosmic Landscape: String Theory and the Illusion of Intelligent Design, Popmatters.com, http://www.popmatters.com/books/bookmarks/060803.shtml

Preložil a upravil Rastislav Škoda

Cieľ pravicových kristokratov je pokrstiť Ameriku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Marilyn Karfeldová

Už pred Listinou práv (desať dodatkov k ústave z r. 1791), pred ustanovením Prvého dodatku k Ústave Spojených štátov, v článku VI tejto ústavy sa zreteľne stanovilo, že

„nie sú povolené nijaké náboženské testy (skúšky)".

Rabín James Rudin, dlhoročný riaditeľ pre interreligiózne záležitosti Americko-židovskej rady (AJC) si vždy myslel, že článok VI má absolútnu platnosť:

„Nijaký náboženský test sa nesmie vyžadovať ako kvalifikácia pre nejaký úrad alebo verejné postavenie v Spojených štátoch."

Rád ho citoval ako dôkaz, že už tvorcovia ústavy sa chceli vyhnúť akémukoľvek sporu medzi vládou a náboženstvom.
Keď pred šiestimi rokmi odchádzal do dôchodku, považoval všetky otázky súvisiace s cirkvami a štátnym zákonodarstvom, s náboženskou slobodou a pluralizmom, všetky spory o odluke za vybojované a vcelku vyhrané. Na nedávnej konferencii AJC však poslucháčov prekvapil konštatovaním „Čo sa však teraz deje, ma mrazí."

Najnovšie vydal knihu The Baptizing of America: The Religious Right's Plans for the Rest of Us (asi Pokrstenie Ameriky: Čo pre nás ostatných plánuje pravicová Amerika). Lamentuje v nej nad tým že Amerika chce všetkých „pokresťančiť". V každej americkej vile na predmestí vraj špekulujú tzv. „kristokrati" nad tým, ako dosiahnuť zmenu americkej ústavy.

V spálni by radi regulovali verejné a súkromné sexuálne správanie, v školských triedach by radi nahradili myšlienky Darwinovej evolúcie myšlienkami za inteligentný dizajn preoblečeného kreacionizmu.

Samozrejme je v akčnom pláne na prvom mieste obsadenie Najvyššieho súdu vhodnými ľuďmi, ale súčasne sú na rade aj miesta na občianskych, armádnych, federálnych a okresných súdoch. V Ústave treba vedieť nájsť prapôvodný úmysel ako v biblii: koncepciu neomylnosti.

Konzervatívni evanjelikáni majú baptistickým kňazom Patom Robertsonom založenú Regent University vo Virgínii, ktorá produkuje právnikov a novinárov, ktorých poslaním je šíriť „kristokraciu". Jednou z metód je napríklad rozhodovanie o tom, aké knihy a CD sa v meste smú predávať.

Továrenská hala sa stáva miestom, kde sa vedúci obracia na zamestnanca:

„Bol by som rád, keby ste prišli na naše čítanie biblie - raz do týždňa."

Vyzerá to dobrovoľné, ale hrozba sa nedá nevidieť. Tobôž, keď sa vie, že v kanceláriách vedúcich vládnych úradníkov sa za rána konajú modlitebné sedenia. Vidíme, kam vedú ...

Miestni štátni úradníci stavajú Desatoro vytesané do mramoru na verejných priestoroch: nie v synagógach a kostoloch, kde majú takéto veci svoje miesto, ale v školských triedach, súdnych sieňach a na radničných námestiach!
Na všetkých týchto miestach vidia kristokrati prebiehať frontovú líniu, spoza ktorej sú obliehaní a napádaní. Bojujú proti sekulárnemu humanizmu a jednému smeru globalizácie. Boja sa, že ich hodnoty sú znevažované až zosmiešňované.

No Saul Alinsky, znalec americkej spoločnosti, odhadol na len 2 percentá obyvateľstva počet aktívnych, ale dobre organizovaných a dielu oddaných kristokratov. „Ostatných 98 % občanov je nehybných."

Týchto pár pravicových extrémistov si dalo za cieľ a osvojilo stratégiu, vedúcu k prijatiu nového dodatku k ústave, ktorý má zmeniť otvorenosť Ameriky voči všetkým náboženstvám.

Kristokrati majú pomýlený obraz o budúcej Amerike, ktorá sa má vrátiť k svojej bývalej „veľkosti", pretože tu si treba položiť otázku, či to má naozaj byť niekdajší antikatolicizmus a antisemitizmus; či to majú byť zákony, pripúšťajúce prácu detí a diskriminujúce ženy (ktoré dostali volebné právo až v roku 1920); zákony, neuznávajúce pôvodné obyvateľstvo (držané v rezerváciách, ktoré viedli k zániku početných kmeňov; volebné právo dostali Indiáni v mnohých štátoch až v roku 1950).

Keď kresťanskí fundamentalisti hovoria o pôvodných úmysloch zakladateľov štátu, mali by si uvedomiť, že Thomas Jefferson a James Madison, tvorcovia Ústavy, boli prísnymi prívržencami myšlienky odluky cirkví a náboženstva od štátu.

Rudin pripomína, že títo otcovia Ústavy išli vo svojich predstavách tak ďaleko, že pomýšľali na doručovanie pošty sedem dní v týždni, pretože vynechať nedeľu znamená favorizovať kresťanský šábes.

Pri porovnaní s Európou, kde sú kostoly spravidla prázdne, je Amerika veľmi pobožný štát. „V tomto ohľade je to v Amerike ako v treťom svete", parafrázuje Rudin Johna Greena, profesora politických vied na univerzite v Akrone (Ohio). Väčšina politikov má strach a neodváži sa kritizovať kristokratov, hoci vidí ich ciele a ich metódy: že chcú ostať neviditeľní a uniknúť radarom verejnej mienky.

„V súčasnosti sú bojiskom voľby do miestnych školských rád a štátnych výborov pre vzdelávanie."

V roku 1989 bol výkonným riaditeľom Kresťanskej koalície Ralph Reed, ktorý povedal:

„Úlohou kresťanov je vrátiť do starých dobrých čias najprv jeden okrsok, potom jeho okolie a nakoniec to bude jeden štát. Pevne verím, že ešte za môjho života bude niektorý štát vedený kresťanmi ... a budú tam platiť kresťanské hodnoty."

Mnohí americkí Židia sú si vedomí, že protestantskí kresťania v USA sú ich najlepší priatelia a útočiť na nich nemôže byť rozumné. No Rudin trvá na tom, že „legálne predpísané kresťanstvo nie je nič dobré pre Ameriku, a preto ani pre Židov."

Upozorňuje, že Židia nie sú jednosmerný národ. „Žijeme v americkom dome. Nesmieme sa báť vyzvať na myšlienkový súboj kristokratov. Ani kvôli štátu Izrael."

Prameň: Marilyn H. Karfeld, Baptizing America is goal of right-wing Christocrats, Cleweland Jewish News, 21.08.2006.
www.clevelandjewishnews.com/articles/2006/07/07/news/local/christocrats0707.prt

Preložil Rastislav Škoda

Veda, ako robiť zabijakov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Vicki Haddock

Mozgy ľudí - s výnimkou psychopatov - sú tak ustrojené, že nedovoľujú zabiť iných ľudí. Ako štrkáče, ktoré smrteľne uhryznú iné druhy, aj hady, ale svojich druhov zaháňajú štrkotom, aj ľudia sa zásadne vyhýbajú vražde (zabitiu ľudí). To je spravidla dobre, lebo to chráni spoločnosť pred rozpadom krvižíznivou anarchiou.

Pre niektorých jednotlivcov to však predstavuje nebezpečenstvo z povolania - najmä pre vojakov, policajtov a špehov, ako aj pre obete zločincov. Títo všetci sa raz veľmi pravdepodobne môžu nájsť v situácii, keď zaváhanie či zabiť je najistejšia cesta k byť zabitý.

Preto vojenské výcvikové tábory, policajné akadémie aj mnohé inštitúty pre výcvik v sebaobrane hľadajú účinné metódy, ako potlačiť ľudský odpor voči siahnutiu na život druhého - ako preladiť ľudský mozog, aby v určitých situáciách reagoval ako prvý automatickým príkazom zabiť.

Ako terče sa používajú tekvice naplnené kečupom, aby sa znázornilo, ako guľka otvorí ľudskú hlavu. Pri pochodoch sa spieva „Zabi ho, zabi ho, zabi ho!" Pri videových simuláciách prestreliek sa dávajú body za každý „zásah". Sú stovky takýchto techník, ktoré podľa expertov napomáhajú preladiť ľudský mozog a urobiť z ľudí zabijakov (nie celkom vrahov).

Ide o tabu, ktoré vedecká obec niekedy nazýva „kilológia" (od anglického kill = zabiť). Pre nezúčastnených je téma nechutná až odporná, pre praktikov je to jednoducho fakt života - alebo smrti. (V budúcom čísle ZH viac).

Prameň: Vicki Haddock, San Francisco Chronicle Sunday, 13. augusta 2006 - vhaddock@sfchronicle.com.;

Preto preverujte všetko…

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Klaus Schmeh

Fundamentalisticky zameraní kresťania vyčítajú z biblie „stovky proroctiev, ktoré (vraj) možno historicky preveriť". A uzatvárajú: „Tie ostatné sa týkajú budúcnosti." Ako je to však v skutočnosti s konkrétnou silou výpovedi mnohých biblických výrokov?

Diskutovali ste už s Jehovovými svedkami? Ak áno, tak poznáte ich tvrdenie, že v biblii je množstvo predpovedí, ktoré sa doslovne splnili. Údajne sú tieto proroctvá také početné a korektné, že všetky pokusy o ich vedecké vysvetlenie sú odsúdené na zlyhanie. Keďže toľko prorockej sily môže mať len boh, utvrdzuje to kazateľov od dverí k dverám v ich viere, že biblia je božie slovo. Vzhľadom k počtu a intenzite takýchto tvrdení si musíme položiť otázku, či náš skeptický postoj k vešteniu, vykladaniu karát, čítaniu z ruky, astrológii a proroctvám nie je prehnaný. Možno umožňuje biblia pohľad do budúcnosti, ktorý sme dosiaľ v ezoterickej scéne len my nadarmo hľadali.

Bol život Ježiša predpovedaný?

Argumentácia fundamentalisticky zameraných kresťanov (nielen Jehovových svedkov) je typická napríklad v knihe inžiniera-kazateľa Wernera Gitta „Otázky, ktoré sa nám stále kladú". Čítame v nej:

„Otázku biblickej pravdivosti zodpovieme vybraným príkladom, ktorý má tú prednosť, že sa dá pochopiť matematicky. V biblii je 6408 veršov s prorockým obsahom, z ktorých sa dosiaľ splnilo 3268; ostatné sa týkajú budúcich udalostí. Ani jedna predpoveď sa neuskutočnila v nejako pozmenenej forme."

A potom vypočítava Gitt - matematicky korektne a obšírne - že čisto náhodné splnenie toľkých prognóz by bolo pravdepodobné ako šestka v lotérii, ale za predpokladu, že stávkový lístok by mal viac polí ako je vo vesmíre atómov. Po takýchto pôsobivých číselných hrách vyslovuje Gitt záver:

„Proroctvá (biblie) sú božskej povahy, nemôžu pochádzať od človeka."

Gitt uvádza vo svojej knihe len málo príkladov ním tak vysoko cenených predpovedí. Stačí však krátky pohľad na webstránku dasjahrderbibel.de, kde ich je oveľa viac. Tam sa dozvieme, napríklad, že veľa predpovedí sa týka Ježiša Nazaretského. Všetky tieto proroctvá sa nachádzajú v Starom zákone, ktorého obsahy boli spísané dávno pred Ježišovým narodením - o tom nepochybuje žiaden vážne braný historik. Dá sa teda vychádzať z toho, že proroctvá sú staršie ako udalosť, ktorá sa predpovedala. Menej presvedčivá je odpoveď na otázku, nakoľko sú jednotlivé proroctvá konkrétne, čo vidno na tomto príklade (Žalm 22, 17):

„Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy."
„Prebodli" alebo „dohrýzli"?

Hebrejčina, v ktorej sú originály Starého zákona, je reč plná úskokov a v niektorých bibliách stojí „prevŕtali" miesto „prebodli". Tieto verše vykladajú fundamentalistickí kresťania ako predpoveď Kristovej popravy na kríži, pri ktorej boli jeho ruky a nohy prebodnuté klincami. (Tento verš označuje Sväté písmo Spolku svätého Vojtecha, Trnava 1996, za jedno z najvýraznejších proroctiev Starého zákona - pozn. prekl.). Táto interpretácia nie je však jednoznačná. Začína to už tým, že citovaná veta sa týka udalosti z oných čias a teda nie je predpoveďou. Nie je tu ani reč o tom, že pri opisovanej osobe ide o Ježiša Krista. Potom je tu hádanka, čo majú s ukrižovaním do činenia psy. A na koniec pripúšťa hebrejčina ako preklad miesto „prebodli" aj „dohrýzli" - čo v súvislosti so psami nie je celkom nepravdepodobné. Stojíme teda pred niečím, čo nevyzerá ako proroctvo, nemá to konkrétny obsah a je to vytrhnuté z kontextu.

Táto údajná predpoveď nie je ojedinelý prípad - pozrime sa na druhý príklad. V Starom zákone nachádzame aj tieto vety (Zachariáš, 11, 12):

„Povedal som im: Ak uznáte za dobré, dajte mi moju mzdu, ak nie, nechajte! Odvážili mi teda mzdu, tridsať strieborných."

„Prorokovanie" dávnej udalosti

Ani tu nejde o proroctvo, ale o opis dávnej udalosti. A nevidno nijaký vzťah k Ježišovi Nazaretskému. Vynaliezavých vykladačov biblie to však nemýli. Podľa nich sa tu predpovedá Judášova zrada Krista, za ktorú mal ziskuchtivý učeník dostať tridsať strieborných. Žiaľ, takéto za vlasy pritiahnuté vysvetľovania sú v tejto súvislosti viac ako typické a zoznam zdanlivých predpovedaní o živote Ježiša Krista by sa dal bez ťažkostí predlžovať. Presvedčte sa: Vyberte na webstránke dasjahrderbibel.de (alebo v podobnom prameni) odsek „Proroctvá o Kristovi" a zalistujte si na udanú stranu v biblii. Presvedčíte sa, že ani pôsobenie Ježiša v Galilei (Izaiáš 9, 1), ani zrada dôverným priateľom (Žalm 41, 10), ani smrť medzi zločincami ( Izaiáš 53, 122) sa tu vlastne nepredpovedajú. Až dodatočne sa tie miesta interpretujú tak, ako si to prajú teológovia.

Skutočnosť, že údajné proroctvá o Ježišovi Kristovi v Starom zákone (má ich byť okolo 300) sú všetko iné ako dôveryhodné, je len jedna strana mince. Fundamentalistickí kresťania využívajú aj jednu inú skutočnosť: Niektorí autori textov Nového zákona mali zrejme veľký záujem na tom, aby sa predpovede starého zákona splnili v osobe Ježiša Krista. Tento záujem je pochopiteľný, pretože Židom bolo vtedy rovnako ťažko ako dnes prijať Ježiša za v Starom zákone ohlasovaného spasiteľa. Tu sa dali niektoré verše využiť ako argumentačné pomôcky.

Klamstvá na božiu počesť?

Najnápadnejšie je to v Matúšovom evanjeliu, ktorého autor zabudoval do svojho diela nie menej ako 130 citátov zo Starého zákona. Na jedenástich miestach sa vyslovene zdôrazňuje, že určité veci v živote Krista sa udiali preto, aby sa splnilo starozákonné proroctvo (alebo niečo, čo autor za proroctvo považoval). Problém pritom je zrejmý: Odkiaľ sa dá vedieť, či tie početné údajné proroctvá sa naozaj splnili, alebo či si autor na božiu počesť niečo nepriklamal? Tu je príklad z Matúšovho evanjelia (21, 1-4), kde čítame, ako Kristus prišiel do Jeruzalema na oslici a s osliatkom. Že tu nemohlo ísť o náhodu, podčiarkuje evanjelista týmito slovami:

» Toto sa stalo, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa." «.

V týchto veršoch ide rovnako ako v podobnom texte Zachariáša (9, 9) o metaforu zo súčasnosti a chýba jej ako početným iným proroctvám o Ježišovi presvedčivosť.

Zaujímavé je tu pre nás iné pozorovanie: Táto príhoda s dvoma oslami sa nepotvrdzuje na žiadnom inom mieste Nového zákona - na rozdiel od iných udalostí v živote Ježiša Krista. Iné ako biblické pramene k tejto problematike aj tak neexistujú. Preto sa dnes ani pri najlepšej vôli nedá vyjasniť, či sa tá historka vskutku odohrala tak, ako je zafixovaná v Novom zákone, alebo či si autor Matúšovho evanjelia trochu nepomohol pri hľadaní splnených proroctiev tým, že primyslel jazdu na oslici po Jeruzaleme.

Ľahko by sa dali nájsť podobné prípady. V Matúšovom evanjeliu sa dozvedáme, že jeho mučitelia hodili lós o jeho šaty (27, 35), ako to bolo podľa fundamentalistického výkladu predpovedané v žalme 22, 19. Na kríži mu podali ako nápoj žlč a ocot (Mt 27, 47-48), čo vraj autor žalmu 69, 22 vedel už dávno dopredu.

Údajne posledné Kristove slová „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Mt 27, 46) stoja už v žalme 22,2. Po temer 2000 rokoch sa jednoducho nedá kontrolovať, či tieto podrobnosti zodpovedajú skutočnosti, či sa udiali. Už vôbec sa nedajú preveriť starozákonné proroctvá týkajúce sa udalostí typu narodenie z panny, osvietenie Duchom svätým, zmŕtvychvstanie alebo nanebovstúpenie či nanebovzatie. Fundamentalistickí kresťania aj toto vydávajú za zásahy.

Osud mesta Týrus

Samozrejme sa všetky predpovede biblie netýkajú jedine osoby Ježiša Krista. Mnohé predpovede súvisia s historickými udalosťami, ktoré sa udiali za starozákonných čias. Obľúbeným prípadom mnohých fanúšikov biblie, samozrejme opísaným v knihe Wernera Gitta a nachádzajúcim sa aj na strane dasjahrderbibel.de, sú udalosti okolo mesta Týrus v dnešnom Libanone. O jeho osude majú hovoriť viaceré biblické proroctvá. A naozaj, v knihe proroka Ezechiela nachádzame v kapitole 26 veľmi podrobný opis útoku babylonského kráľa Nabuchodonozora na mesto Týrus . Sám boh tu predpovedá svoj útok! V nie menej ako 21 veršoch opisuje Ezechiel, ako kone, vozy, jazdci a veľké vojsko pešiakov napadli Týrus, ležiaci na ostrove, a mesto aj jeho na pevnine ležiace predmestia zrovnali so zemou.

Proroctvo môže byť mladšie ako udalosť

Na rozdiel od početných iných proroctiev sú Ezechielove riadky naozaj predpoveďou a neboli za proroctvo vyhlásené až po čine. Okrem toho historický výskum potvrdil, že táto predpoveď sa v podstate splnila - Nabuchodonozor vskutku obliehal Týrus a zničil predmestia. Je to dôkaz, že išlo o bohom inšpirované proroctvo?

Celkom iste nie, lebo vec má malú chybu krásy: Obliehanie Týru sa konalo v rokoch 586 až 573 p.n.l. a vznik knihy Ezechiel datuje vedecký výskum biblie na obdobie medzi rokmi 600 a 560 p.n.l. - proroctvo teda môže byť mladšie ako udalosť. Takéto svetské vysvetlenie fundamentalistickí kresťania samozrejme odmietajú. Trvajú na tom, že prorok Ezechiel na základe božského vnuknutia dopredu vedel, čo sa stane.

Žiaľ, pre toto tvrdenie niet ani náznaku dôkazu. Aby zachránili aspoň časť proroctva, vysvetľujú niektorí milovníci biblie, že Ezechielovo proroctvo sa čiastočne týka dobytia mesta Alexandrom Veľkým v r. 332 p.n.l. (také stanovisko zaujíma aj dasjahrderbibel.de.)  Táto udalosť sa stala zaručene po napísaní knihy Ezechiel. Aj táto teória má však nedostatok, že nič sa tu nedá ničím doložiť a ostáva len veriť.

Celkom jasné to nie je ani s vetou „ ... nepostavia ťa (Týrus) viac, pretože ja, Pán, som hovoril" v 14. verši tohto proroctva. Milovníci biblie mienia, že sa tak stalo. To je však vec interpretácie, pretože časti niekdajšieho mesta sú zastavané novými budyovami.

Dalo by sa nájsť veľa príkladov ako Týrus. Podobný osud postihol napríklad aj Babylon, ktorého dobytie „národmi zo severnej krajiny" predpovedal Jeremiáš (50, 9). V každom lexikóne sa dočítame, že perzský kráľ Kyros II. vskutku dobyl toto mesto roku 539 p.n.l., čím sa splnilo „proroctvo". Ani tu však niet nijakého dôkazu, že proroctvo je staršie ako predpovedaná udalosť. A keby sa to aj podarilo, veľa by to neznamenalo, pretože proroctvo je také neurčité, že ľahko môže ísť o zbožné želanie autora: Židia nenávideli Babylončanov.

Úsmev vzbudí tvrdenie, že aj Ježiš prorokoval skazu Jeruzalema (v roku 70 n.l. Rimanmi), a to podľa evanjelistu Lukáša (21, 6) slovami: „... z toho, čo vidíte, neostane kameň na kameni." Vysvetlenie: Vedecký výskum biblie datuje vznik Lukášovho evanjelia na roky 80 až 90 n.l., a vtedy bolo už zbúranie Jeruzalema dejinami. Fundamentalistickí kresťania odmietajú túto námietku, pretože pre nich je každé Ježišovo slovo v biblii autentické. Kto však tvrdí, že tu ide o nadprirodzené proroctvo, je podľa vedeckých pravidiel povinný podať potrebné dôkazy; no dosiaľ nikto nedokázal, že k pripravovanému zničeniu Jeruzalema Ježiš niečo povedal.

Vesmírne laboratóriá a orbitálne stanice

Keďže biblické proroctvá starodávnych udalostí veľa toho nevydajú, pozrime sa na pár záležitostí novšieho dátumu, ku ktorým má vraj Sväté písmo čo dodať. Podľa názoru fundamentalistických kresťanov je ich celý rad a tak čítame napríklad v Izaiášovi (27, 6):

„ v budúcnosti Jakub zakorení, kvitnúť bude a pučať Izrael, a naplní tvár zeme úrodou."

Pre dasjahrderbibel.de je to - svete, čuduj sa! - predpoveď skutočnosti, že štát Izrael dnes exportuje veľké množstvo citrusových plodov do celého sveta. Veľmi presvedčivý sa mi tento výklad nevidí. Ale pozrime sa na ešte jedného Izaiáša (55, 13):

„Na mieste bodľačia vyrastie cyprus, na mieste pŕhľavy vyrastie myrta. To bude Pánovi na slávu, na večný pomník, ktorý nezhynie."

Podľa dasjahrderbibel.de je to predpoveď „programu zalesnenia a vysadenia miliónov stromov", ktorý sa v Izraeli uskutočňuje v priebehu posledných rokov. Pri tak neurčitých a mnohoznačných predpovediach je prakticky nemožné nenájsť v prítomnosti niečo viac-menej predpovedanému zodpovedajúce. Je však zarážajúce, s akou odvahou pristupujú niektorí vykladači biblie k dielu. Pozrime sa na tieto biblické verše Abdiáša (4):

„Čo sa vyvýšiš ako orol a čo si aj medzi hviezdy hniezdo postavíš, zrútim ťa odtiaľ," hovorí Pán.

Spomínaný fundamentalistický spisovateľ Werner Gitt v nich celkom vážne vidí poukaz na „satelity, vesmírne laboratóriá a orbitálne stanice" - podobný nápad nemal ani Erich von Däniken.

Na koniec treba povedať pár slov aj o ďalšom obľúbencovi milovníkov biblických proroctiev - o štáte Izrael. Podľa Starého zákona je oblasť dnešného Izraela pre Židov zemou, ktorú im boh prisľúbil a kam ich z celého sveta zvedie späť - napríklad Ezechiel 36, 28:

„Budete bývať v krajine, ktorú som dal vašim otcom a budete mojím ľudom."

alebo Izaiáš (43, 6):

»Severu poviem „Vydaj!"- a juhu: „Nezdržiavaj!" - priveď mojich synov zďaleka a moje dcéry od končín zeme."«

Skutočnosť, že roku 1948 bol založený štát Izrael, do ktorého sa vracajú Židia z celého sveta ako do svojej duchovnej a osobnej vlasti, je pre pravoverných vykladačov biblie ďalší dôkaz, že predpovede Starého zákona sa vyplňujú.

Niet mieru v prisľúbenej zemi

Pritom si treba uvedomiť, že Židia ani v starozákonných časoch nežili vo svojej prisľúbenej zemi bez sporov so susedmi. Práve naopak: Pôvodne ako kočovníci tiahnuci krajinou museli si Židia „svoju" zem najprv vybojovať v krvavých bitkách, a to boli zahnaní najprv do egyptského a potom do babylonského zajatia. Tak sa stali už vtedy národom, roztrúseným po celom vtedy známom antickom svete. Nerušené spolužitie všetkých Židov v zasľúbenej zemi bolo už v čase vzniku Starého zákona iba zbožným prianím mnohých Židov, čo sa samozrejme odrážalo v spisoch.

Je zaujímavou pointou histórie, že tieto zbožné priania sa aspoň čiastočne vyplnili práve v 20. storočí, no nie je to zázrak. Keďže príslušné miesta biblie sú veľmi neurčité a neobsahujú nijaké časové údaje, nemôže nikto vážne tvrdiť, že vtedajší autori vedeli, čo sa bude dnes diať v Izraeli. A je na podiv, že práve kresťania trvajú na presvedčení, že tie početné kritizované krvavé vojny, ktoré zvádzali Židia so svojimi susedmi pri presadzovaní svojich teritoriálnych nárokov už pred tisícročiami, boli božím prianím.

Napriek sústavnému hľadaniu sa mi dosiaľ nepodarilo nájsť v biblii ani jednu tzv. predpoveď, ktorá by sa nedala vysvetliť aj bez božskej inšpirácie. Mnohým fanúšikom biblie to neprekáža a ich tvrdenia patria k štandardnému repertoáru Jehovových svedkov a iných skupín kresťanov. Ani neustálym opakovaním sa však nepravdivé tvrdenie nestane pravdivejším.

Asi tretina obyvateľov Nemecka si myslí, že na vykladaní podľa hviezd „je niečo". Napriek početným kritickým hlasom ostáva astrológia a s ňou príbuzné predpovedanie budúcnosti najrozšírenejšou ezoterickou technikou.

*  *  *

Prameň: Klaus Schmeh: Planeten und Propheten (Planéty a proroci), Aschaffenburg: Alibri 2006, 170 s., 14.- eur.
Skeptiker 19/2, s. 71-75, 2006.

Preložil Rastislav Škoda 

Ako prijíma verejnosť evolúciu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Jon D. Miller, Eugenie C. Scott, Shinji Okamoto

V Spojených štátoch je prijateľnosť evolúcie oveľa nižšia ako v Japonsku a Európe, a to pre rozšírený fundamentalizmus a politizáciu vedy v USA.

Predstava vývoja ľudských bytostí z predošlých foriem života je pre biblických literalistov (tých, čo berú bibliu doslovne) neprijateľná a majú s ňou ťažkosti aj menej prísni vykladači biblie. Katolíci a protestanti veľkých protestantských cirkví spravidla akceptujú niektorú variantu teologického učenia tzv. teistickej evolúcie, ktorá vidí v evolúcii spôsob, ako boh uskutočňuje svoj plán „stvorenia " ľudí a iných organizmov. Mnohí majú pritom problém, že boh sa stáva menej osobným. Pri snahách o zavádzanie „inteligentného dizajnu" do programu výučby v školách sa zachováva predstava božského úmyslu (plánu), ale opúšťajú predstavy dávnejších kreacionistov, napr. o mladom veku Zeme a koexistencii dinosaurov a ľudí v praveku.

Počínajúc rokom 1985 sa v USA zbierajú odpovede dospelých Američanov na otázku, či považujú výrok „Ľudia, ako ich dnes poznáme, sa vyvinuli z predchádzajúcich foriem zvierat" za pravdivý alebo nepravdivý, či si nie sú istí alebo či nevedia. Výsledky boli porovnané s podobnými údajmi z 9 európskych štátov v roku 2002, z 32 európskych štátov v roku 2005 a z Japonska v r. 2001.

V USA sa v priebehu posledných 20 rokov percento dospelých, akceptujúcich myšlienku evolúcie, znížilo zo 45 % na 40 %; percento dospelých, odmietajúcich myšlienku evolúcie, kleslo zo 48 % na 39 %. Percento dospelých, ktorí si neboli istí evolúciou, sa zvýšilo zo 7 % v r. 1985 na 21 % v r. 2005.

Po 20 rokoch verejných debát je asi rovnaký podiel ľudí akceptujúcich a odmietajúcich evolúciu, pričom asi jeden z piatich dospelých sa nevie rozhodnúť alebo jednoducho nevie. Tieto výsledky súhlasia so sporadickými prieskumami dennej tlače z posledných rokov.

Dichotómny formát otázky „pravdivé-nepravdivé" (len dve možné odpovede) vedie k prehnaniu prísnosti oboch rozhodnutí. V rokoch 1993 a 2003 sa dospelým Američanom položila tá istá otázka, ale ponúkla sa im možnosť odpovedať, že ten výrok považujú za „celkom iste pravdivý, pravdepodobne pravdivý, pravdepodobne nepravdivý alebo celkom iste nepravdivý", resp. že sú neistí alebo že nevedia. Asi tretina dospelých Američanov s istotou odmieta evolúciu, kým len 14 % ju považuje za celkom iste pravdivú. Ak hodnotíme „pravdepodobne" a „nie som si istý" ako stupne neistoty, malo v poslednej dekáde asi 55 % dospelých Američanov o evolúcii neurčitý názor.

Tieto nálezy sa líšia od toho, čo sa zisťuje v Európe a Japonsku. Ak sa najprv pozrieme na jednoduchú otázku „pravdivé-nepravdivé", zistíme, že koncepciu evolúcie akceptuje preukazne viac dospelých Japoncov a občanov 32 štátov Európy ako Američania. Len dospelí Turci akceptujú evolúciu ešte menej ako dospelí Američania. Na Islande, v Dánsku, vo Švédsku a vo Francúzsku prijíma myšlienku evolúcie 80 % a viac dospelých, v Japonsku 78 %.

V rokoch 2002-2003 sa robil v USA a v 9 európskych štátoch prieskum za pomoci rozšírenej otázky. Výsledky potvrdili nález, že preukazne menej dospelých Američanov ako Európanov z 9 štátov verí, že evolúcia je celkom iste pravdivá. Tretina dospelých Američanov udala, že evolúcia je „celkom iste nepravdivá"; z dospelých Európanov takto myslelo 7 % Dánov, o niečo viac Francúzov a Angličanov a až 15 % Holanďanov.

Bez ohľadu na formu otázky jeden z troch dospelých Američanov s istotou odmieta myšlienku evolúcie, čo je preukazne viac, ako v ktoromkoľvek západoeurópskom štáte. Ako sa dá vysvetliť tento stupeň rezervovanosti voči koncepcii evolúcie u Američanov v súvislosti s vysokou akceptáciou v Európe a Japonsku?

Príčiny rozdielnosti

Po prvé, štruktúra a viera amerických fundamentalistov sa historicky líšia od hlavných smerov protestantizmu v USA a v Európe. Fundamentalistickí biblickí literalisti v USA vidia Genezis ako pravdivú a presnú výpoveď o stvorení človeka, ktorá prevyšuje každý vedecký nález alebo jeho interpretáciu. Naproti tomu hlavné smery protestantizmu v Európe (a ich náprotivky v USA) - podobne ako katolícka cirkev - nevidia protirečenie medzi svojou vierou a dielom Darwina či iných vedcov.

Na preverenie tejto hypotézy sme z dát z USA a 9 európskych štátov vytvorili dvojskupinový štrukturálny model (DŠM)za účelom prešetrenia vzťahu medzi desiatimi nezávislými parametrami analýzou path: vek, pohlavie, vzdelanie, vedomosti o genetike, náboženstvo, pohľad na život, postoj k vede a technológii, dôvera vo vedu a technológiu, výhrady voči vede a technológii, politická ideológia vo vzťahu k evolúcii.

Celkový vplyv fundamentalistického náboženského presvedčenia na postoj voči evolúcii bol v USA temer dvakrát taký silný ako v deviatich európskych štátoch: koeficient path bol -0,42, resp. -0,24, čo znamená, že jednotlivci, ktorí pevne veria v osobného boha a často sa modlia, preukazne menej často považujú evolúciu za pravdepodobne alebo iste pravdivú ako dospelí s menej konzervatívnymi náboženskými názormi.

Po druhé, v USA bola evolúcia spolitizovaná a zatiahnutá do straníckych bojov v miere, ako nikdy v Európe alebo Japonsku. V druhej polovici 20. storočia sa konzervatívne krídlo republikánskej strany postavilo na platformu kreacionizmu, aby získalo hlasy v južných a stredozápadných štátoch, označovaných za „červené". V deväťdesiatych rokoch oficiálny program republikánov v siedmich štátoch obsahoval výslovnú požiadavku výučby „kreačnej vedy". V Európe ani v Japonsku neexistuje väčšia politická strana, ktorá by mala vo svojom programe opozíciu voči evolúcii.
V USA bol silne spolitizovaný aj problém potratu a stal sa rozpoznávacím znakom medzi konzervatívcami a liberálmi.

 V našej DŠM štúdii sa ukázalo, že prísni zástancovia hnutia za život preukazne častejšie odmietajú evolúciu ako príslušníci hnutia za slobodnú voľbu. Celkový efekt postoja za život na prijateľnosť evolúcie bol oveľa väčší v USA ako v deviatich európskych štátoch (path = -0,31, resp. -0,09).

Okrem toho sa v USA zistil vzťah medzi konzervatívnym náboženským presvedčením a sympatiami ku konzervatívnej politickej strane. Path-koeficient pre tento vzťah v USA bol 0,26 a v deviatich európskych štátoch 0,17. Path-koeficient pre vzťah príslušnosti k hnutiu pre život a sám sa považovať za konzervatívca bol v USA 0,20 a v Európe 0,06.

Pretože tento dvojskupinový test určuje path-koeficienty podľa spoločnej stupnice, dajú sa výsledky priamo porovnávať a vplyv fundamentalistického náboženského presvedčenia a sympatií pre hnutie pre život možno považovať za aditívne.

Po tretie, vedomosti z genetiky majú mierny pozitívny vplyv na prijateľnosť evolúcie v USA aj v 9 európskych štátoch.
Ukázalo sa, že dospelí, ktorí majú určité vedomosti o modernej genetike, majú skôr pozitívny prístup k evolúcii. Celkový vplyv vedomostí z genetiky na prijateľnosť evolúcie bol v USA a v deviatich európskych štátoch podobný.
Hoci priemerná výška indexu vedomostí v genetike bola o málo vyššia v USA ako v celku deviatich európskych štátov (čo je veľmi prekvapujúce - pozn. prekl.), výsledky štúdie z roku 2005 ukázali, že značný počet amerických dospelých má zmätené predstavy o niektorých zásadných myšlienkach biológie 20. a 21. storočia.

Keď išlo o opis prírodnej selekcie bez vyslovenia pojmu „evolúcia", 78 % dospelých súhlasilo s vývojom (evolúciou) rastlín a zvierat. Ale 62 % dospelých v tej istej štúdii verilo, že ľudí stvoril boh ako hotové osoby bez akéhokoľvek evolučného vývoja.

Ukazuje sa, že mnohí z týchto dospelých prijali za svoju perspektívu humánneho excepcionalizmu (ľudskej výnimočnosti). Prvky tejto perspektívy možno vidieť v spôsobe, ako mnohí dospelí integrujú (včleňujú) modernú genetiku do svojho chápania života. Napríklad, len tretina amerických dospelých súhlasí s údajom, že viac ako polovica ľudských génov je identická s myšacími génmi a len 38 % ich uznáva, že ľudia majú viac ako polovicu génov spoločných so šimpanzmi. V iných štúdiách vedelo menej ako polovica amerických dospelých podať minimálnu definíciu DNA. Potom niet sa čo čudovať, že temer polovica respondentov v štúdii z roku 2005 nevedela s istotou, koľko ľudských génov sa prekrýva s myšacími a šimpanzími.

Tieto výsledky musia zarmútiť učiteľov prírodných vied na všetkých úrovniach. Základné koncepcie evolúcie sa učia na nižšom a vyššom stupni strednej školy a v kurzoch prírodných vied na kolégiách. Rastúci počet dospelých, ktorí v týchto veciach nemajú istotu, svedčí, že výučba prírodných vied nie je dosť účinná.

Pretože význam biomedicínskych vied rapídne stúpa, mnohí dospelí zisťujú, že je potrebné doučiť sa o týchto koncepciách neformálnymi metódami učenia. Úroveň vedomostí o genetických koncepciách (priemerné skóre 4 na stupnici 0 až 10) svedčí, že mnohí dospelí nemajú dostatok informácií o týchto veciach.

Politizácia vedy v mene náboženstva a politickej príslušnosti nie je v USA nič nového, ale transformácia tradične geograficky a ekonomicky podmienených politických strán na nábožensky orientované ideologické koalície je znakom začiatku novej éry pre miesto vedy v spoločnosti. V druhej polovici 20. storočia celá široká spoločnosť užívala dobrodenia vedy a techniky. Veda sa sebavedome identifikovala, a to ju uchránilo pred otvoreným zaujatím stanoviska. Ukazuje sa, že táto éra sa skončila.

17 bibliografických údajov

Prameň: Science, 11. augusta 2006.
www.sciencemag.org/cgi/content/full/313/5789/765/DC1

Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

Dodatok prekladateľa: V diskusii k tejto vedeckej práci sa konštatovalo, že najnovším balením protievolučného kreacionizmu je inteligentný dizajn, „ID", názor, že určité objekty a javy v prírode sú také zložité, že musia byť činom akejsi najvyššej bytosti. Proponenti ID pripúšťajú určité množstvo evolúcie, ale na oplátku žiadajú, aby vedci uznali, že je možný občasný zásah nadprirodzena. Nemám pre to iný výraz ako zhnitý kompromis.

E. Scottová, ktorá je riaditeľkou Štátneho centra pre vzdelávanie vo vedách (NCES), zdôrazňuje, že akákoľvek pochybnosť o evolúcii je rovnako zlá ako jej priame odmietanie.

 „Hovoria nám, že evolúcia je slabá a nedostatočná veda; že nestačí na všetko - a práve to vraj urobil boh!", vraví.

Bruce Chapman, prezident Discovery Institute v Seattle, bašty ID, vidí iné vysvetlenie výsledkov štúdie ako fundamentalizmus a politizáciu vedy.

„Občania našej zeme sú povestne nezávislí a nenechajú sa prevalcovať nijakou ideologickou elitou. Najmä nie darvinizmom, o ktorom pochybuje čoraz viac vedcov: 650 ich už podpísalo verejný protest a ich počet rastie." (Čítal som už aj o 3000, ale či na tom záleží? Nám ide niekto rozprávať o podpisových akciách! - pozn. prekl.)

(Okrem toho má k tomu Nick Matzke z NCES poznámku, že väčšina podpisov pod manifestom je od ľudí, ktorí nemajú nič do činenia s výskumom v oblasti evolúcie.)

Scottová uzatvára, že najnovšie novinky nie sú všetky zlé. Počet dospelých, ktorým chýba istota v ohľade evolúcie, sa zvýšil zo 7 na 21 %, a to na úkor obidvoch krajných skupín: znížil sa síce počet Američanov, akceptujúcich evolúciu, ale rovnako aj počet Američanov, ktorí ju otvorene odmietajú.

„To ma veľmi prekvapilo - to značí, že pohár je dopoly plný. A že máme 21 % spoluobčanov, ktorých môžeme vychovávať."

V Európe je situácia iná, dokonca aj vo Vatikáne:

„Nové výsledky vedy nám prikazujú uznať, že teória evolúcie je viac ako hypotéza",

povedal Ján Pavol II. A Osservatore romano označil evolúciu za „kľúč k výkladu dejín života na Zemi" a odsúdil spolitizovanú debatu o evolúcii v USA. Tú teraz ostro kritizuje táto Millerova štúdia. - Rastislav Škoda

Sekulárne a humanistické alternatívy k náboženstvu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Paul Kurtz

Skoro celý život ma priam spaľovala otázka, či je možné vytvoriť sekulárne a humanistické alternatívy k teistickému náboženstvu. Miatlo ma pretrvávanie starodávnych zjavení o Bohu a spáse. Sú to „novinky odnikiaľ", pretože ich nepotvrdzuje nijaký spoľahlivý dôkaz. Nadprirodzené rozprávky o Mojžišovi, Abrahámovi, Ježišovi, Mohamedovi a iných prorokoch prežívajú, a to napriek pokrokom modernej vedy, širšiemu vzdelávaniu a prístupnosti hlbšej kritiky biblických a koránových tvrdení. Románové podobenstvá zázračných príhod stále uchvacujú davy ľudí prakticky všade - aj v USA s ich vzdelaným občianstvom.

No nie všetci ľudia na celej planéte sa zameriavajú na oblasť nadprirodzena a jeho klamné čará. V sekulárnej Európe, Japonsku, Číne a iných štátoch sveta sa zaznamenal dramatický úpadok náboženstiev. Prečo sú však náboženstvá také prítomné v iných regiónoch a prečo postihujú jedných jednotlivcov a nie aj druhých?

Je zvykom položiť dve otázky: Prvá znie, prečo náboženstvá pretrvávajú. Druhá, či k nim vieme vytvoriť sekulárne a humanistické alternatívy. Bolo navrhnutých viacero vysvetlení ako odpovede na tieto otázky.

Prečo náboženstvo pretrváva? Jednou príčinou je, že obrovské množstvá ľudí boli v priebehu vekov vystavené náboženskej propagande prívržencov biblie, koránu a iných tzv. svätých kníh. Veľmi často im chýbal prístup k skeptickej kritike pochybných tvrdení v zjaveniach z nebeských výšin. Dnes je dostatok dôkazov, že starodávne dokumenty, na ktorých sa zakladajú veľké svetové náboženstvá, obsahujú hrubé zveličenia, aj nepravdy, a že boli spísané evanjelizujúcimi propagandistami špecifických vier; sú to produkty prostého predvedeckého veku. Monoteistické náboženstvá patria medzi najstaršie inštitúcie ľudských dejín. Vo väčšine spoločností bola racionálna kritika zjavených náboženstiev spravidla zakázaná. Spravidla bolo zločinom zapochybovať o božom slove alebo uraziť božie meno, čo aj sa pravoverné náboženstvá akokoľvek hádali medzi sebou, ktoré náboženstvo je pravé. Až do dnešných dní medzi sebou vášnivo nesúhlasia katolíci a protestanti, kresťania a Židia, hinduisti a moslimovia; často sa navzájom prenasledujú; šiiti a suniti sa dodnes vášnivo vraždia; ako v minulosti, aj dnes sa mnohé násilie deje „v mene Boha".

V niektorých islamských štátoch sa neverectvo ešte stále trestá smrťou! Hoci v západniarskych štátoch už kacírov nemučia a nespaľujú, aj tu existuje celý rad sankcií proti bezvercom; prinajmenšom sa považuje za špatné správanie pochybovať o posvätných ikonách miestnej spoločnosti, nech vyzerajú akokoľvek bizarné a nezmyselné. Prieskumy verejnej mienky v USA pravidelne identifikujú ateistov ako najnevítanejšiu menšinu v štáte. Vo väčšine kultúrnych spoločenstiev a krúžkov je dnes pre ikonoklastov každého typu veľmi ťažké nechať sa počuť, a to preto, lebo mládež je indoktrinovaná vo viere svojich rodičov už od najútlejšieho veku a na obranu a propagáciu viery boli založené mocné inštitúcie.

Čo je „mem"?

Richard Dawkins zaviedol do vedy pojem „mem" na vysvetlenie, medzi iným, náboženskej perzistencie (The Selfish Gene, Sobecký gen 1976; aj Susan Blackmore, The Meme Makers (asi Vytvárači memov, 1998).

Memetika sa zaoberá imitatívnymi procesmi, ktorými ľudia medzi sebou prenášajú myšlienky, hodnoty, viery a praktiky. V dôsledku početných opakovaní sa memy ujmú a osvoja si ich nasledujúce generácie. Memy sú prenášače obyčajov a tradícií. Koncepcia memu je veľmi sugestívna: mem je každá kultúrna informácia, ktorá sa dá prenášať na druhých opakovaním a napodobnením. Kritikom chýbajú v memetike presné vedecké definície. Pre mňa sú argumenty presvedčivé a vidím, že memy fungujú podobne ako gény, o ktorých vieme, že sa prenášajú biologicky prírodným výberom. Ak memy podporujú náboženské alebo ideologické sankcie, možno ich označiť za „vírusy mysle". Niektoré nebezpečné biologické vírusy možno potlačiť antibiotikami, iné nie. Invazívne memy sa často dajú len ťažko vykoreniť. Existujú vakcíny, ktoré nás môžu chrániť proti infekčným chorobám. Existuje niečo vakcíne podobné, čo by mohlo chrániť proti škodlivým memom? Myslím si, že áno: kriticky myslieť a skepticky preverovať je najlepšia liečba nonsensu!
Daniel C. Dennett tiež uvažoval o možnosti použitia koncepcie memov na vysvetlenie „kúzla", ktorým niekedy pôsobia nadprirodzené náboženstvá na svojich veriacich a ťažkosti, ako sa tohto kúzla zbaviť (Consciousness Expanded, Vysvetlenie vedomia, 1991; Breaking the Spell, Zrušenie čara, 2006). Tvrdí, že máme pokračovať vo vyšetrovaní príčin náboženských názorov, ak chceme zmierniť ich vplyv na kultúru. Kto pochopí pôvod náboženských mýtov, má nádej uvoľniť sa spod ich škodlivého pôsobenia. Pôvod jednotlivých memov obyčajne upadol do zabudnutia, najmä ak vznikli v dávnej minulosti. Názorne som si to uvedomil nedávno, keď môj trojročný vnuk Cameron začal spievať anglickú detskú pesničku „Kruh okolo ruže". Pridal som sa k nemu a obidvaja sme sa smiali a padali sme, keď bolo treba:

Kruh okolo ruže
s vreckom plným kvietkov.
Popol, popol
všetci popadáme!

Spieval som túto detskú pesničku svojim deťom a naučili ma ju moji rodičia. No nikdy sme nepoznali jej pôvod. Dnes sa má za to, že vznikla v dobách čierneho moru, ktorý postihol Európu v štrnástom storočí. „Kruh okolo ruže" sa vzťahuje na červenú obrubu škvŕn na tele chorého, ktoré neskoršie sčernejú a postihnutý umiera. Kvietkami sa myslia liečivé rastliny, cez ktoré ľudia dýchali v prítomnosti chorého takto „prečistený" vzduch. A konečne popol je pripomienka, že bolo zvykom chorého aj dom, v ktorom žil, spáliť. „Všetci popadáme" znamená, že pomrieme. Aká strašná bola kedysi pesnička, ktorá je dnes celkom nevinná! Jej prameň zaviali piesky vekov. Spievala sa počas storočí. No keby rodičia poznali jej prapôvodný zmysel, akiste by zaváhali, či ju dávať ďalej.

Memy a indoktrinácia

Použime princíp memov na náboženskú vieru a obrady, ktoré sa hlboko vštepujú mládeži. Ako príklad nám môžu poslúžiť madrasy, školy v moslimských krajinách, kde sa už malé deti učia spamäti verše z koránu; alebo päť každodenných modlitieb, ktoré sa vyžadujú od každého moslima; ich verše sa vyznačujú opakovaním začiatku. Preto niet divu, že tieto dávne memy posadnú niektorých oddaných veriacich, ochotných potom aj umrieť za Alaha. Ale podobný proces indoktrinácie existuje aj u ortodoxných Židov, ktorí si denne zakladajú modlitebné remienky a modlitebný šál, pričom opakujú predpísané vety z tóry; u bigotných katolíkov, ktorí žmolia guľky svojho ruženca a veľa razy opakujú Zdravas Mária; aj u protestantov, ktorí každú nedeľu odriekajú pri bohoslužbe nicejské vyznanie viery.

Náboženské memy, ktorých pôvod je spravidla neznámy, sa vryli hlboko do psychy bigotných veriacich a dnes je ťažko dostať ich odtiaľ preč. Samozrejme existujú rozprávky ako tá o Mikulášovi, ale každý vie, že to je fikcia. Keď sa však udalosti biblie vezmú za absolútnu pravdu a nikdy sa o nich nediskutuje, môže sa to stať zhubným pre iné ľudské hodnoty. Napríklad vrúcna viera môže nakloniť veriaceho k odmietnutiu zistení vedy, ako sa to dnes deje u „pravých" veriacich, ktorí neakceptujú Darwinovu teóriu prírodnej evolúcie.

Existuje však ešte jedno iné vysvetlenie pre perzistenciu náboženských memov a ťažkosti zbaviť sa ich. Vo svojej knihe Nadprirodzené pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálnych javov (Prometheus, 1986) som rozobral pojem „nadprirodzeného pokušenia", t.j. hľadanie neviditeľnej spirituálnej reality mimo tohto sveta. Toto pokušenie vysvetľuje aspoň čiastočne opakujúcu sa perzistenciu religiozity, majúcu hlboké korene v kultúrnej histórii a genetických predispozíciách. Ľudia sa pokúšajú nájsť spôsob, ako sa zmieriť s prchavosťou života a ako uspokojiť túžbu po nájdení nejakého zmyslu vo vesmíre. Všeobecný strach pred smrťou a nebytí hlodá ich myseľ a nabáda ich hľadať úľavu pre úzkosťami zvierané srdce; útechu nachádzajú v prísľube vyslobodenia. John Dewey to nazval „hľadaním istoty" a zdá sa, že to môže byť istou kotvou pre tých, čo túžia po takej bezpečnosti. Viera v Boha a nesmrteľnosť je tak prejavom nášho imaginárneho letu do konečného svätostánku za hranicou smrti.

V takom prípade by inou príčinou pokračovania množenia a prekvitania náboženských memov mohlo byť, že uspokoja nejakú (skutočnú či zdanlivú) potrebu svojich nositeľov. Niet pochýb, že takéto spirituálne odpovede sú neopodstatnené a zhoršujú ich falošní proroci predávajúci svoj tovar a služby. Napriek tomu nadprirodzené posolstvá vždy nájdu ozvenu u jedincov, ktorí bažia po existenciálnom komforte. Opísané hlboko sídliace pokušenie sa nevyskytuje u všetkých ľudí, ani vo všetkých kultúrach, v rovnakej miere. Máva rozličné podoby, a to predovšetkým v sekulárnych spoločnostiach, podporujúcich naturalistický svetonázor. Magické historky o nadprirodzenej ríši záhrobia nepolapajú teda všetkých ľudí do starodávnych predsudkov.

Čím prekonať systém náboženstva?

To nás privádza k druhej otázke, ktorá je osobitne zaujímavá: Je možné vytvoriť naturalisticko-existenciálne-morálne básne či rozpravy, ktoré by mali dosť sily a moci na privolanie záujmu o prekonanie dávneho memetického systému náboženstva? Trvalým problémom pre celú ľudskú civilizáciu a najmä sekulárnych humanistov je otázka pravdy. Je zjavné, že nehybné fundamentalistické náboženstvá nielen že sú nefunkčné, ale zablokovali výskum, očiernili individuálnu autonómiu, potlačili sexuálnu sloboda a popreli schopnosť ľudských bytostí vyriešiť si všetky životné problémy bez spoliehania sa na Boha. Náboženské ustanovizne však vybudovali dôležité podporné systémy a kultivovali dobročinné podujatia a väzby morálnej súdržnosti. Rád uznávam, že tam, kde veľké náboženstvá budovali v skutočnosti sekulárne spoločenstvá priateľov, uspokojovali dôležité psychologicko-sociologické potreby, a to často bez autoritatívneho prinucovania. Od cirkví sa môžu sekulárni humanisti naučiť veľa o potrebe budovať spoločenstvá. Od religióznych sa sekulárni humanisti líšia tým, že nie sú schopní urobiť skok viery, potrebný na uverenie vykupiteľskému posolstvu starozákonných prorokov, čo aj interpretovaných len v metaforickom či symbolickom význame. Prapôvodné rituály spásy nastrojili naši kočovno-roľnícki predkovia, ale čo aj boli liberalizované, prehltne ich vzdelaná a pretechnizovaná moderna veľmi ťažko. Sekulárni humanisti, skeptici a racionalisti zdôrazňujú, že dôverujú len nefalšovanej pravde; neveria mytologickej poézii.

Dávajú prednosť novým pravdám a hodnotám, založeným na koncepciách skutočnosti a na vedeckom poznaní, nie na výrokoch pradávnych náboženských klasikov. Moderní ľudia potrebujú nových sekulárnych prorokov oslobodenia.

Princípy humanizmu



  • Sekulárno-humanistický pohľad na svet sa zakladá na poznávaní a rozume. Uznáva nasledujúce princípy:



  • Sústavné používanie len objektívnych metód hľadania pravdy, založených na vede a kritickom myslení.



  • Predstavy reality, odvodenej od empirického výskumu; pohľad na vesmír je naturalistický a evolučný; ľudia sú časť prírody, nelíšia sa od nej.



  • Silný skepticizmus v otázke teistického Boha či nesmrteľnosti alebo duše, pretože pre tieto tvrdenia nieto dosť dôkazov.



  • Viera, že ľudské hodnoty sú závislé od ľudských skúseností, ich záujmov a potrieb; existujú objektívne predpoklady na dosiahnutie ľudského šťastia a zlepšenia údelu ľudí; medzi ne patrí dôvera v maximalizáciu individuálnej slobody a vo vyjadrenie nezištného záujmu o potreby druhých.



  • Oddanosť demokratickej spoločnosti, založenej na slobode a rovnosti, tolerancii, práve na disent, rešpekte pre otvorenú spoločnosť a vládu zákonov, na vláde väčšiny a právach menšín, na odluke cirkví od štátu.


Uznanie našej globálnej závislosti; presvedčenie, že musíme vytvoriť novú planetárnu etiku, majúcu za cieľ zachovanie planéty Zem, biodiverzitu a založenie ozajstnej planetárnej civilizácie, v ktorej sa všetci členovia ľudskej spoločnosti považujú za rovných čo do dôstojnosti a hodnoty. Neplatia starodávne rasové, náboženské, etnické, nacionálne a rodové rozdiely minulosti.

Alternatívne inštitúcie

Predpokladám, že ak máme mať ako sekulárni humanisti úspech pri vytvorení inštitúcií alternatívnych k tradičným náboženským inštitúciám, musíme splniť nasledujúce podmienky:

Po prvé sa musíme priamo konfrontovať s existenčnými otázkami po „zmysle života" a dať presvedčivú odpoveď na rozpačité pochybnosti, ktoré trápia mnohých ľudí. Musíme ľuďom pomôcť vzdorovať náporom nešťastia: v chorobe a smútku, pri utrpení a konfliktoch, pri neúspechu a smrteľnom „svetobôli", ako hovoria Nemci. Je životne dôležité, aby sme mali odvahu pustiť sa do toho napriek občas tragickým okolnostiam ľudskej existencie. Potrebujeme zaujať stoický postoj, ktorý nám umožní vytrvať pri ťažkostiach a dá uspokojenie zadosťučinenia pri úspechu.

Po druhé, musíme vyvinúť ocenenie etických hodnôt a zásad, ktoré sú pevne zakorenené v ľudskej skúsenosti a mysli. Treba ich prísne testovať na základe ich dôsledkov v praxi. Musia byť dosť atraktívne, aby vzbudzovali oddanosť a jednak pocit, že sa oddá žiť, jednak našu zodpovednosť voči iným. K tej patrí morálne uznanie, že je našou povinnosťou budovať lepší svet nielen pre nás samých, ale aj pre našich blížnych.

Po tretie, náš apel má cieliť na srdcia a mysle, na citové a emocionálne dimenzie, ako aj na poznávacie a intelektuálne schopnosti. Pre sekulárnych humanistov je život ako taký uspokojujúci, pretože je bohatý na početné potešenia: sexuálne uspokojenie, kreatívne prejavy, humanitárne ciele. Umenia ilustrujú silu estetických skúseností. Literatúra, romány, poézia a drámy nám otvárajú nové priestory pre pestovanie kreatívnej predstavivosti. Vizuálne umenia ako maliarstvo, sochárstvo a architektúra nám sprostredkujú krásu predmetov. Fotografia a filmové umenie ponúkajú pohľad na skutočný život, kým hudba, spev a tanec prinášajú sľub úchvatného unesenia (samozrejme v sekulárnom zmysle slova).

Po štvrté, potrebujeme umenie na vytvorenie nových textov na oslavu života, použiteľných pri zvláštnych príležitostiach: narodenie, absolvovanie školy, láska a priateľstvo, svadba či civilný sobáš, postup v povolaní, odchod do dôchodku, smrť a pohreb. Dobrý život vyžaduje humanistické obrady pre ich vlastnú vnútornú hodnotu. Trvalé posolstvo humanistu jeho blížnym je upozorňovanie na dobrotu života, moc rozumu a odhodlanie riešiť si prichádzajúce problémy. Skrátka, musíme prejaviť a prebudiť zaujatie pre inšpiratívne ľudské hodnoty, krásy života a spoločné skúsenosti, pre radosť z objavov a zadosťučinenie pri dosiahnutí cieľa.

Musíme prejaviť cit pre nádheru a majestátnosť prírodného sveta, pozorujúc rozbiehajúce sa galaxie v plnom jase a farbách cez hvezdársky ďalekohľad, respektíve študujúc cez mikroskop bohatosť života v biosfére.

Osobitne dôležité je poukazovať na silu vedy a rozumu pri odhaľovaní tajomstiev vesmíru a objavovaní nových technológií na zlepšenie života. Nie slepá viera, ale objektívne metódy hľadania nám pomôžu pri riešení problémov, ktoré nás trápia a dajú nám prostriedky na zlepšenie života na našej planéte.

Napriek porážkam a neúspechom, rozum pochodoval našou históriou: dosiahol sa pokrok pri liečbe chorôb, zlepšilo sa zdravie a výživa, znížili sa núdza a utrpenie, prekonala sa nevedomosť a chudoba, rozrástli sa možnosti vzdelávania a spolupráce - to sú veľké objavy a prelomy, na ktoré má byť ľudstvo hrdé namiesto toho, aby v strachu prosilo o odpustenie a triaslo sa pred neznámymi mocnosťami vesmíru. Je to prometeovská osobnosť, čo vstupuje do sveta a mení ho k lepšiemu, a nie masochistický mystik, prosiaci neznáme sily a neschopný pozbierať svoje sily na prekonanie ťažkostí s tvorbou nových zajtrajškov.

Po piate, pri výstavbe naturalistických alternatív k náboženstvu nám za vzor slúžia príkladné modely z histórie: humanistickí hrdinovia a hrdinky, vedci a myslitelia, básnici a umelci, spisovatelia a skladatelia, cestovatelia a dobrodruhovia, štátnici a političky, humanitárni a progresívni bojovníci za naše obľúbené ciele, za lepší svet; boli to ľudia, ktorí zlepšili život. Medzi nich patria Solón a Perikles, Sokrates a Hypatia, Galileo a Darwin, Shakespeare a Beethoven, Einstein a Salk, Sartre a de Beauvoir, Dewey a Russell, Margaret Sanger a Carl Sagan, E.O. Wilson a Richard Dawkins. Sú to veľkí myslitelia, nezávislé osobnosti a ikonoklasti; ich životy boli príkladmi dokonalosti a ušľachtilosti; ukázali nám, ako môže byť prežívaný humanizmus aj kreatívny aj starostlivý.

Po šieste, potrebujeme založiť a rozvinúť spoločenstvá sympatizujúcich osôb, pestujúcich vedu, rozum a slobodné hľadanie v každej oblasti ľudských záujmov, ale schopných pestovať aj dobrú vôľu a morálny záujem o iných. Význam týchto alternatívnych sekulárnych spoločenstiev pre humanistov a naturalistov sa ani nedá dosť zdôrazniť. Tieto inštitúcie musia svojím príkladom dokázať, že je možné byť kreatívnym jednotlivcom, milujúcou osobou a priateľom, lojálnym členom spoločnosti, v ktorej žijem, racionálnym a citlivým, inteligentným a empatickým voči tým, čo žijú v okolitých spoločenstvách.

Nová renesancia

Veľká výzva pre ľudstvo na prahu dvadsiateho prvého storočia je potreba novej renesancie. Túto špeciálnu výzvu si vzalo za cieľ hnutie Strediska pre hľadanie svojím zameraním sa na budovanie stredísk a spoločenstiev, venujúcich sa jednak hľadaniu, jednak rozptýleniu. Zakladáme nové spoločenstvá ako morálno-esteticky-intelektuálne náhrady za dávne náboženské dogmy a obrady, splodené v detských vekoch ľudstva a zakorenené prostredníctvom memov a zvykov, ktoré už nemajú oprávnenie a nie sú funkčné. S optimizmom a obetavosťou odpovedáme na požiadavku prekonať nadprirodzené pokušenie a nahradiť ho humanistickými, racionálnymi, poetickými a existenciálnymi alternatívami. Zameriavame sa na záujem o kreatívnu bujarosť jednotlivcov a spoločenstiev, v ktorých žijeme - predovšetkým na planetárnu civilizáciu, ktorej sme členmi.

Nedávno som sa vrátil z nádhernej vzdelávacej plavby na britsko-holandskej lodi Westerdam na Aljašku. Sprevádzali ma skeptici a humanisti z klubu cestovateľov Strediska pre hľadanie. Plachtili sme zo Seattle, Wa. a Victoria, B.C., do Juneau a Sitky na Aljaške; navštívili sme Glacier Bay (Zátoku ľadovcov). Že plavba bola nádherná, by som mal doplniť dodatkom, že divadlo, ktoré sme videli, bolo prifarbené smútkom, pretože sme síce mali možnosť nadchnúť sa úžasnými horskými štítmi pokrytými snehom a neporušenými dažďovými pralesmi mierneho pásma, ale boli sme aj svedkami rýchleho miznutia veľkých ľadovcov Aljašky. Navštívili sme pozoruhodný ľadovec Mendenhall, ktorý predvlani ustúpil o 250 stôp (= 7,6 m; bolo veľmi teplo) a vlani len o 170 stôp (= 5,2 m); toto topenie trvá už roky. S ľútosťou sme pozorovali rýchle lámanie sa ľadovcov, ako z nich obrovské úlomky padajú do zátoky a plávajú do Tichého oceána.

 Od Marka Bowena, autora knihy Tenký ľad: Odhalenie tajomstiev klímy na najvyšších horách sveta ( 2005) a jedného z prednášateľov na tomto zájazde, sme sa dozvedeli, že ľadovce sa topia na celom svete a raz sa možno celkom stratia; to isté platí o zasnežených vrcholcoch v Peru, o Kilimandžáre v Afrike a o Mount Evereste v Nepale. Ak bude tento proces globálneho otepľovania pokračovať, všade stúpnu hladiny pobrežných vôd. To by bola svetová katastrofa, a to nielen pre ľudské populácie v nízko položených pobrežných oblastiach Floridy a Bangladéšu, ale pre biosféru vo všeobecnosti. Vo svojej novej knihe Creation (Norton, 2006) E.O. Wilson varuje, že nám hrozí nepredstaviteľná kríza ekosystému našej planéty s urýchleným vymieraním druhov.
Skutočnosť globálneho otepľovania sa dá len ťažko popierať - a predsa sa niektorí vedci a politici, financovaní mocnými olejárskymi firmami, dopúšťajú práve toho. Akú časť globálneho otepľovania možno pripísať na vrub ľudskej civilizácie a akú prírodným silám, to môže byť predmetom diskusie. Prevažuje vedecký názor, že hlavnou príčinou je uvoľňovanie kysličníku uhličitého do ovzdušia, z čoho vzniká „skleníkový efekt".

Vedúci americký politik, ktorý vyslovuje toto varovanie najmä vo svojom poslednom filme An Inconvenient Truth (Nepohodlná pravda), je Al Gore. Fakty tohto druhu popierajú religiózni konzervatívci, domnievajúci sa, že Zem bola stvorená pre ľudí, aby ju využívali podľa svojich potrieb. Tí, čo majú radi našu modrozelenú bodku, ako vyzerá pri pohľade z veľkej diaľky, musia spolupracovať so všetkými členmi planetárnej komunity, aby sa predišlo zlu, ak je ešte čas. Túto povinnosť majú nielen Spojené štáty, najväčší spotrebiteľ fosílnych palív, ale aj nerozvinutý tretí svet, ktorý sa rýchlo spriemyselňuje.

Keď sme boli na palube lodi, čítali sme nahlas nasledovný sľub vernosti, zhrnujúci naše etické záväzky voči nášmu planetárnemu bydlisku:

Planetárna vernosť

  •  

    • „Sľubujeme vernosť planetárnej komunite, ktorej sme všetci členmi; jedna planéta, nerozdeliteľná, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých.

    • Uznávame, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a hodnote.

    • Bránime ľudské práva a vrúcne milujeme ľudskú slobodu.

    • Sľubujeme, že si budeme vážiť a chrániť globálnu ekológiu a rozličnosť druhov, a to nielen pre seba, ale aj pre generácie ešte nenarodených."




Z diskusie o globálnom otepľovaní vyplýva poučenie, že je omyl myslieť si, že sekulárny humanizmus začína a končí skeptickou kritikou náboženstva („falošných kmeňových modiel", povedal kedysi dávno Francis Bacon). Často sa kladie otázka, čo postavia humanisti na miesto znevážených vier náboženských systémov minulosti? Na to odpovedám: Jasné, len humanistické hodnoty a princípy, testované relevantnými ľudskými skúsenosťami. V otázke globálneho otepľovania spočíva zásadný ľudský imperatív v trvalej snahe o zachovanie prírodnej ekológie planéty. To je tak zrejmé, že len blázon tomu odoprie morálnu autoritu.

Paul Kurtz je vydavateľ časopisu Free Inquiry, emeritný profesor filozofie na State University of New York at Buffalo a predseda Centre for Inquiry (Strediska pre hľadanie).

Prameň: Paul Kurtz,  Creating Secular and Humanist Alternatives to Religion, Free Inquiry, 26/5, s. 4, 2006.
http://www.secularhumanism.org/index.php?section=library&page=pkurtz_26_5.

Preložil Rastislav Škoda

Nedráždime ruského medveďa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Taki Theodoracopulos

Neúspech nezmiernil ambície amerických politikov. Nestačí im krvavé fiasko v Iraku, zhoršovanie situácie v Afganistane, rastúci deficit a volebné víťazstvá protiamerickej ľavice v Južnej Amerike - rozhodli sa otvoriť nové fronty. Najprv chcú povaliť klerikálny režim v Iráne a akoby to nebolo dosť, púšťajú sa do boja s Ruskom - áno, s najväčším štátom na svete, ktorý má tisíce jadrových hlavíc; taký príšerný plán tu nebol od čias Adolfa Hitlera.

Viceprezident Cheney obžaloval nedávno v litovskom Vilne Rusko, že „ohrozuje územnú integritu susedného štátu" a zasahuje do jeho „demokratického vývoja". Hoci bol výbojný, nediplomatický a skoro škriepny, nestačilo to trom vedúcim demokratickým (!) senátorom, ktorí v otvorenom liste prezidentovi žiadali, aby odradil Rusov od predaja obranných raketových systémov Iránčanom; tieto neohrozujú USA ani nikoho iného - ak nezaútočí Izrael. Washington by nemal tak ľahko vyslovovať výčitky a zabúdať na svoje hrozby Rusku.

Pri zjednotení Nemecka sľuboval strýko Sam Gorbačovovi, že z rozpadu Varšavského paktu si nevytvorí výhody a nebude sa šíriť na východ; tieto sľuby boli na druhý deň v odpadovom koši. Litva, Lotyšsko, Estónsko, Poľsko, Česko, Slovensko, Rumunsko, Bulharsko a Maďarsko sú už v NATO a aktívne sa urguje členstvo pre Ukrajinu, Gruzínsko a Azerbajdžan; na ruských hraniciach sa idú stavať stanice protiraketovej obrany. Keď Rusko reaguje na rastúce nepriateľské činy ukrajinskej vlády hrozbou požiadavky svetových cien za plyn, rozkričali sa proamerickí lídri, ako keď Stalin napadol Fínsko.

Takéto zasahovanie do svojej sféry záujmov by však považoval za nepriateľské aj štát, ktorý zažil v minulosti menej invázií cudzích mocností ako Rusko - len v 20. storočí dve s ničím neporovnateľné a predtým nespočetné. Zatiaľ všetkým odolal - ale za akú cenu!

A neberie to koniec. V roku 2004 dali USA politický azyl Iľjovi Achmadovovi, bývalému ministrovi zahraničných vecí samozvanej čečenskej republiky, blízkemu spolupracovníkovi Šatila Bazajeva, vodcu najvražednejšieho džihádistického hnutia a autora nezabudnuteľného teroristického útoku na školu v Beslane. Akoby to nebolo dosť, americká vláda mu priznala výskumnícky grant konzervatívnej National Endowment for Democracy!

A ďalej podpisujú osobnosti ako Madelaine Albrightová a William Kristol verejné vyhlásenia, v ktorých varujú západ pred Putinovými diktátorskými tendenciami. Iní, medzi nimi opäť Kristol, ale aj Perle a Woolsey, založili Americký komitét pre mier na Kaukaze. Ich cieľom je ospravedlniť čečenský terorizmus, démonizovať Rusko a zamiešať do hry na Kaukaze NATO. Sú to tí istí ľudia, čo sľubovali prechádzku do Iraku a teraz nás nahovárajú na bombardovanie Iránu, aby sme zvýšili bezpečnosť Izraela.

Rusko je veľký štát s bohatou históriu. Tí, čo nás zaviedli do Iraku, by mali v súvislosti s Ruskom aspoň na čas zavrieť ústa. Ani my nedovolíme hockomu radiť nám, čo máme robiť.

Prameň: Taki Theodoracopulos, Russian Bear Baiting, The American Conservative, 19. 6. 2006.

Preložil Rastislav Škoda

K eseji Harolda Pintera „Umenie, pravda a politika“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Do čísla 53 Zošitov humanistov, ktoré vyšlo 3. januára 2006, bol okrem prílohy Americká akadémia vied: Veda a kreacionizmus vložený aj preklad prednášky Harolda Pintera pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny za literatúru na rok 2005 s názvom "Umenie, pravda a politika". Ako všetko pre ZH, aj toto preložil vydavateľ Rastislav Škoda.

Literárny týždenník uverejnil túto prednášku v preklade Vladimíra Draxlera v č. 3-4 z 8.2.2006 a v č.5-6 z 22.2.2005, ktorý pre verše Pabla Nerudu použil ich preklad v knihe: Pablo Neruda: Vám patrím, vám spievam. Prel. Š. Žáry - V. Oleríny. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1953.

Ako vydavateľ Zošitov humanistov prosím čitateľov o ospravedlnenie, že som si nezaobstaral tento preklad, oveľa lepší ako môj; uverejňujem ho dodatočne, v tom znení, ako vyšiel v LT.

Toto je úryvok z poémy Pabla Nerudu Na vysvetlenie niektorých vecí:

A jedno ráno všetko sa v ohni ocitlo,
jedného rána vyšľahli
hranice zdola, zo zeme,
hltajúc všetko žijúce.


A odvtedy už iba oheň,
iba prach hustol odvtedy
a odvtedy už iba krv.
Banditi s Maurami a s lietadlami,
banditi, grófky s obrúčkami
a čierni žehnajúci mnísi
oblohou prišli zabíjať deti
a ulicami mladá krv detí
tiekla tak prosto ako krv detí.
Šakali, ktorých sám šakal opľul,
skaly, ktoré bodliak by s odporom zvrátil,
vretenice, ktorým ich vlastná mať kľaje.


Pred vami som videl, ako krv Španielska
závratne sa dvíha,
by vás utopila v jednoliatej vlne
hrdosti a nožov!


Hľaďte generáli
a zradcovia zradní:
hľaďte, jak mŕtvy dom môj osirel,
hľaďte, jak Španielsko hrozne zničené je!
No zo všetkých mŕtvych domov oceľ šľahá,
žeravo kvitnúc namiesto kvetov,
no zo všetkých trhlín mdlej španielskej zeme
Španielsko nové povstáva,
no z každej mŕtvolky decka puška cieli,
a každý zločin nové guľky leje,
ktoré jedného dňa zakliesnenie nájdu
v strede vašich sŕdc.


Spýtate sa možno, prečo moje básne
nevravia o listoch, nespievajú o sne,
o veľkých sopkách mojej krajiny?


Poďte len pozrieť na krv na uliciach,
poďte len pozrieť."

Dovoľujem si upozorniť čitateľov ZH, že aj Slovenské pohľady uznali esej Harolda Pintera za takú významnú, že ju uverejnili v plnom znení v č.5 z mája 2006, a to podľa všetkého v mojom preklade; urobili niekoľko samozrejmých menších úprav textu a opravili mi aj hanebnú hrúbku - zmyje na zmije. Že ma neuviedli ako prekladateľa? Cítim sa aj tak poctený. - R. Š.

Kvantová mechanika a jej zneužívanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Otakar Jelínek

V zborníku Věda kontra iracionalita (zv. 3, s.11) rozoberá Otakar Jelínek z Ústavu fyzikálnej biológie Juhočeskej univerzity v Českých Budejoviciach kvantovú mechaniku a jej zneužívanie. Odmieta názor mystikov Východu aj Západu, že v súlade s modernou kvantovou teóriou je aj objektívna existencia sveta ilúziou.

Odmieta spochybňovanie objektívnosti vedy, resp. odvodzovanie neistoty a neúplnosti vedy z princípu neurčitosti, čo svedčí o nebezpečne nízkej úrovni vedeckého vzdelania krasorečniacich autorov. Odmieta názor, že kvantová fyzika predstavuje obmedzenie nášho poznania a osobitne tzv. kvantový mysticizmus, resp. antropocentrickú teóriu, že všetci sme „efemérnou formou vedomia, ktoré nás prevyšuje", akejsi kozmickej mysli, pre ktorú celý vesmír musel existovať in potencia v nejakej transcendentnej ríši kvantových pravdepodobností(!), kým sa nevyvinuli bytosti uvedomujúce si samy seba.

Odmieta spájanie filozoficko-náboženských predstáv s fyzikou a úvahami o prirodzene a nadprirodzene, akéhosi „holopohybu dokonca s Bohom" (tu jediný raz na 33 stranách použil tento výraz). Dúfa, že takéto „tragikomické názory" ostanú obmedzené na úzky kruh „spriaznených blúznivcov". Krempaského „kvantovú" numerológiu nepovažoval za hodnú hodnotenia.

Prameň: Otakar Jelínek, Kvantová mechanika a její zneužívání. In: Věda kontra iracionalita 3. Sborník přednášek Českého klubu skeptiků - SISYFOS a AV ČR, Nakladatel: Nosková Věra, Praha 2005.

Zomrieť za lož

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Laurence M. Vance

„Nemusí byť pravda to, za čo niekto zomiera."- Oscar Wilde

Deň pamiatky padlých je štátny sviatok. Mnohí Američania si myslia, že naši vojaci padli brániac našu slobodu. Len málo Američanov vie, že padli za lož.

Tohto roku sme si pripomínali padlých v irackej vojne: do konca mája 2006 ich bolo 2 464. Dávnej minulosti patrí tých 117 000 amerických vojakov, ktorí padli vo vojne, ktorá mala byť poslednou, v prvej svetovej vojne. Kto vie meno čo len jedného zo 405 000 vojakov, ktorí padli v „dobrej" druhej svetovej vojne? Už názov „zabudnutej americkej vojny" v Kórei naznačuje, že jej 54 000 padlých sa nespomína. 58 000 padlých vo Vietname má mená vyryté do mramorového múru vo Washingtone, ale málo ľudí si ich pamätá.

Umreli nadarmo. Umreli za lož.

To neznamená, že to neboli udatní, hrdinskí, dobromyseľní, vlasteneckí ľudia. Mohli bojovať s najlepším úmyslom; možno sa obetovali za druhých; možno si mysleli, že bojujú za dobrú vec; ale umreli za lož.

  • Prvá lož je, že vojna je potrebná. Potom ako nariadil bombardovanie Tokia napalmom, ktoré zabilo toľko civilov ako atómová bomba o pár mesiacov neskoršie, generál Curtis LeMay povedal:



„Vedeli sme, že zabijeme veľa žien a detí, keď spálime to mesto. Ale muselo sa to stať."

Bez ohľadu na to, čo bolo pred tým a čo mohlo prísť potom, odkedy je nevyhnutné jedným razom zabiť 100 000 ľudí? Vojna nie je alternatíva, vojna je tá najhoršia možnosť.

  • Druhá lož je, že si obyvatelia nejakého štátu prajú vojnu. Na všeobecné prekvapenie to bol Ronald Reagan, kto uznal, že „vojnu robia vlády, nie ľud". Vlády presviedčajú svojich občanov, že občania iného štátu sú ich „nepriatelia". Ak má niekto priateľov v cudzej krajine, nerád vidí, že jeho vláda na nich hádže bomby. Vlády zneužívajú pojem patriotizmu a presviedčajú národ, že „nepriateľa" treba bombardovať, mrzačiť, vraždiť. Charles de Gaulle vysvetlil, že patriotizmus znamená na prvom mieste lásku k vlastnému národu; a nacionalizmus je na prvom mieste nenávisť k inému národu. Starí muži organizujú vojny a posielajú na bojiská mladých. V snemovni agitujú za vojnu otcovia, ktorí nemajú synov pri vojsku.

  • Tretia lož je, že vojnu jedni prehrajú, druhí vyhrajú. Jeannette Rankinová, jediný člen amerického kongresu, ktorý hlasoval proti vstupu USA do obidvoch svetových vojen, povedala: „Vojna sa nedá vyhrať, ako sa nedá vyhrať zemetrasenie." Agata Christie to vyjadrila múdrejšie ako mnohý člen parlamentu: „Mám strašný pocit, že vojna nevyriešila nič; že vyhrať vojnu je rovnaké nešťastie ako ju prehrať."

  • Štvrtá lož je, že vojna je dobrá pre národné hospodárstvo. Tento mýtus explodoval po konštatovaní kapitalistu Ludwiga von Mises:



„Vojnová prosperita je ako prosperita po zemetrasení alebo morovej pliage: zemetrasenie znamená dobré kšefty pre stavbárov, cholera pre lekárov, lekárnikov a podnikateľov; nikomu však nenapadne vychvaľovať zemetrasenie a choleru ako stimulátory produktívnych síl pre všeobecné dobro."

 Znížila sa nezamestnanosť v dôsledku druhej svetovej vojny? Iste, keď bolo 16 miliónov mužov povolaných do zbrane. Čo však povedať o hrubom národnom dôchodku? Iste, zvýšil sa, ale len na zvýšené výdavky na vojenský materiál a služby. Povedzte však rodičom, čo oplakávajú jediného syna, ktorý im nedal ani jedného vnuka, že sa zvýšila ich životná úroveň.

Piata lož je, že americkí vojaci chránia našu slobodu. Je ptravda, že pentagón robí policajta na celom svete. Máme vojakov v 158 štátoch sveta. Ako chráni 69 385 amerických vojakov našu slobodu v Nemecku? 32 744 v Kórei? 12 257 v Taliansku? 11 093 v Anglicku? V snahe vyhovieť konzervatívcom v otázke ilegálnej imigrácie navrhol nedávno prezident Bush umiestniť na hranici s Mexikom oddiely Národnej gardy, ale nemajú to byť tie, čo sú t.č. v Iraku. Tie sa majú vrátiť domov k svojej práci a k svojim rodinám. Som toho názoru, že na mexických hraniciach budú naši vojaci chrániť našu slobodu tisíckrát lepšie ako na nemeckých alebo talianskych hraniciach.

Ako opak týchto lží je o vojne pravda, slovami generála Smedleya Butlera, že

 „vojna je najväčší podvod - najstarší, niekedy veľmi výnosný, vždy ten najpodlejší."

Ambrose Bierce zas konštatoval, že kdekoľvek sa Američania do vecí zamiešajú, je z toho vojna a vojna je spôsob, ako pánboh učí Američanov zemepis.

Aforizmus, že prvou obeťou vojny je pravda, sa často pripomína, ale málokto sa z neho poučí. To preto, lebo podľa Lindbergha „Vo vojne sa pravda nahrádza propagandou." Osobitne túto vojnu naša vláda naštartovala a vedie početnejšími lžami, ako ktorúkoľvek inú vojnu našich dejín.

Aké boli ciele tejto vojny? Nájsť zbrane hromadného ničenia? Nájsť chemické a biologické zbrane? Odstrániť Saddáma Husajna? Zaviesť v Iraku demokraciu? Stabilizovať Stredný východ? Prinútiť Irak podrobiť sa rezolúciám OSN? Chrániť štát Izrael? Rozmetať Al Kaídu? Oslobodiť moslimské ženy od mužskej nadvlády? Rozšíriť zónu zakázaných letov nanútenú Iraku po prvej golfskej vojne?

Len čo sa konštatovalo, že niektorý z týchto cieľov bol lož, už sa menoval druhý ako náhrada. Počet a obsah týchto cieľov svedčia o tom, že niet prijateľných legitímnych cieľov. Tak prečo sme vtrhli do Iraku a obsadili ho? Existujú dva online dokumenty, ktoré odporúčam do vašej pozornosti:

Prvý sa volá Odhalenie dôvodov pre vojnu proti Iraku: Slová Bushovej vlády, kongresu a médií v čase od 12. septembra 2001 do 11. októbra 2002. Ako 212-stranovú diplomovú prácu v politických vedách ho predložil Devon M. Largio na univerzite Illinois. Uzatvára, že Bush je väčší klamár ako Clinton a čo je horšie, jeho lži sú smrteľnejšie.

Druhým dokumentom je 36-stranový Záznam o Iraku: Verejné vyhlásenia Bushovej vlády o Iraku, vypracovaný pre poslanca Henryho Vaxmana (demokrat, Kalifornia) špeciálnou parlamentnou komisiou. Doslovne sa citujú vyhlásenia prezidenta George Busha, viceprezidenta Richarda Cheneyho, ministra obrany Donalda Rumsfelda, ministra zahraničia Colina Powella a poradkyne Condoleezzy Riceovej:

Ukázalo sa, že ani jeden z nich nedodržal požiadavku vyjadrovať sa vo veciach národnej bezpečnosti presne a vyvážene. Naopak, opakovane robili o hrozbe zo strany Iraku zavádzajúce vyhlásenia: 11 krát o akútnosti hrozby, 81 krát o nukleárnej aktivite Iraku, 84 krát o biologických a chemických zbraniach a 61 krát o vzťahoch Iraku s Al Kaídou.

Každý vojak, čo dosiaľ umrel v Iraku, umrel za lož. Mohol umrieť za Busha, Cheneyho, Rumsfelda, Riceovú, americké globálne impérium, americkú vládu, americký militaro-industriálny komplex, Haliburton - ani jeden neumrel za americký ľud a jeho slobodu.

Ak umreli za lož, mali by sa luhári volať na zodpovednosť. No nečakajte, že Kongres niečo urobí. Ak dáva prostriedky na vedenie tejto vojny, neobžaluje prezidenta. No každý poslanec, ktorý hlasuje za výdavky na túto vojnu, je spoluvinník pri lžiach. Koľko amerických vojakov musí ešte umrieť a koľko miliárd dolárov treba vydať, kým kongres povie, že dosť je dosť? Koľko amerických vojakov z tých, čo tohto roku doma slávili Deň pamiatky padlých, bude poslaných do Iraku padnúť za lož pred najbližšou oslavou tohto sviatku?

Prameň: Laurence M. Vance, Dying for a lie, LewRockwell.com, 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Ktorá pasáž biblie priznáva časť dedičstva štátu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Gary North

Nedávno uverejnil Jim Wallis esej „Za ochranu spoločného dobra", v ktorej, ako obyčajne,

1. odvoláva sa na biblických prorokov pri podpore politického drancovania, ale

2. necituje nijakú pasáž z biblie, ktorá by toto drancovanie schvaľovala; aj takáto pochybná stratégia mu zatiaľ stačí na úspech.
Podľa biblických prorokov spočíva morálne zlo chudoby v nerovnosti, ktorá ju zapríčiňuje. Ak je veľa chudoby a bohatí odmietajú podeliť sa o svoj majetok, Boh sa hnevá.

Nerovnosť je podstatou života: existuje v schopnostiach, vedomostiach, záujmoch, fyzickej príťažlivosti, vôbec v každej oblasti ľudskej existencie. Samozrejme aj v bohatstve: Boh sľúbil Izraelitom bohatstvo a požehnanie, ak budú poslúchať jeho zákony (Dt 28, 1-14). Sľúbil im chudobu a kliatbu, ak nebudú poslúchať jeho zákony (Dt 28, 15-68). Treba si všimnúť, že výpočet kliatob je oveľa dlhší ako výpočet požehnaní. Platí to aj o o podobnej pasáži v knihe Levitikus.

Proroci Starého zákona vyzývajú vyvolený národ a občas aj iné národy, napr. Ninivčanov, aby poslúchali božie zákony.

Boží zákon o dedičstve je v Mojžišovej zmluve jasný: dedičstvo sa delí rovnakými dielmi, ktorých počet je o jeden väčší ako počet synov. Najstarší syn dostáva dva diely (Dt 21, 15-17). (Dcéry, pozor: vám sa neujde nič. Táto božia nespravodlivosť v Starom zákone sa málo spomína! K jej odstráneniu viedli civilné, nie cirkevné zákony - pozn. prekl.) V celej biblii, v jej Starom ani Novom zákone, niet ani riadka o tom, že by si občianska vláda smela privlastniť nejakú časť niečieho dedičstva.

Ak pôjde americký kongres cestou svojich dnešných vodcov, urobí americká nerovnosť obrovský skok dopredu zrušením alebo rozriedením zákona o dedičstve - ktorý bol sto rokov účinným opatrením na potláčanie nerovnosti.

V priebehu posledných sto rokov civilné vlády celého sveta ukladali odstupňované dane z príjmov a dedičstva, ale nerovnosť pretrváva.

Viac: Pomer bohatých k chudobným ostáva na hodnote 20:80 - tak ho zistil v roku 1897 Vilfredo Pareto. Platí pre všetky štáty; ani jeden štát ho nezmenil o viac ako pár bodov, bez ohľadu na politickú či daňovú štruktúru.

Nie je rozumné navrhovať riešenia pre problémy - ak existujú -, ktorých príčina je neznáma. Ešte nerozumnejšie je navrhovať tu politické riešenia.

Niekedy existuje verejná politika, ktorá nemá morálny zmysel. Keď je štát vo vojne, keď deficity dosahujú rekordné výšky, keď každý vie, že v krátkosti dôjde k ďalším kráteniam rozpočtu, ktoré priamo alebo nepriamo postihnú práve najchudobnejšiu časť národa, vtedy sa nemajú znižovať dane pre superbohatých.

Keď sa v kongrese hovorí o zrušení dane, ktorá nemá biblický základ, zastiera sa to výrazom „zníženie daní". Vo Wallisovom etickom kódexe platí, že keď v minulosti civilná vláda kradla jednej skupine obyvateľstva, aby to dala druhému zoskupeniu, a teraz ľutuje toto prehrešenie a navrhuje zrušenie tejto krádeže, volá sa to jednoducho „zníženie daní".

Wallisov názor na demokraciu je predstava dvoch vlkov a jednej ovce pri hlasovaní o tom, čo bude na jedálnom lístku.

O čo sa to tak tvrdošijne pokúša naša vláda a republikánske vedenie? Podľa výsledku posledného sčítania a prieskumu chudoby a bohatstva sa ukazuje, že už štyri roky po sebe rastie chudoba a morálna nespravodlivosť. 37 miliónov Američanov žije pod hranicou chudoby, čo je o 4 milióny viac ako v roku 2001, len pred piatimi rokmi.

Keďže Američanov je 290 miliónov, 13 % je chudobných. Tí dostávajú potravinové lístky, zadarmo chodia do školy, zadarmo majú zdravotnú prvú pomoc a dostávajú iné daňové podpory.

Prečo teda George Bush, republikánske vedenia a niektorí demokrati tak tvrdošijne chcú zrušiť alebo citeľne znížiť dedičskú daň? Platila sa skoro sto rokov, bola podstatným zdrojom vládnych príjmov a jedným z hlavných katalyzátorov charitatívnej činnosti (vrátane náboženských organizácií, ktoré vláda podporuje).

Počkať! Myslíte si, že treba zachovať politiku, ktorá zlyhala pri snahe o odstránenie nerovnosti spôsobom, ktorý ani proroci neodporúčali? Prečo schvaľuje Jim Wallis politiku, ktorá sa neosvedčila pri storočnom experimentovaní?

Zrušenie dedičskej dane bude stáť v priebehu nasledujúcich desať rokov asi trilión dolárov (po našom len bilión, ale to číslo má dvanásť núl! - pozn.prekl.), podstatne zvýši deficit štátneho rozpočtu, dramaticky zníži možnosti pomoci chudobným rodinám a ďalej zvýši tlak na rozpočet pri vysokých nákladoch na vedenú vojnu. Jediná vec, ktorá sa zrušením dedičskej dane dosiahne, bude istota, že najbohatší Američania nebudú musieť prinášať obete, keď si ostaní vo vojnovom čase budú priťahovať opasky, ale naopak, budú ďalej bohatnúť.

Zákony proti zlodejom stoja zlodejov ročne ťažké miliardy. Je to dôvod, aby sa zákony, trestajúce krádeže, zrušili?

Morálny problém je jasný: Zákon, ktorý dovoľuje dediť majetok po mŕtvom nejakej agentúre, ktorá na to nemá oprávnenie podľa biblického zákona, legalizuje krádež. Keď politici konečne uznávajú, že táto politika je formou krádeže, a chcú tento zákon zrušiť, Jim Wallis narieka, čo bude toto zrušenie stáť agentúru, ktorá krádeže organizuje.

Prívrženci zrušenia najnovšie šikovne zmenili reč a dedičskú daň nazývajú „smrtnou daňou". Tvrdia, že postihne v prvom rade rodiny farmárov a malých podnikateľov, ktorým znemožní prevedenie polí a podnikov na deti. To jednoducho nie je pravda.

Dedičská daň je daň z niečieho majetku pri jeho smrti. Je to tak smrtná daň, ako životná poistka je poistka pre prípad smrti.

Treba otvorene priznať, že prívrženci zrušenia klamú, aby zakryli skutočnosť, že dedičská daň sa týka ich najbohatších priateľov. Veď postihuje len najbohatšie polpercento Američanov - len majetky, ktorých čistá hodnota prevyšuje 2 milióny dolárov (pri manželoch 4 milióny).

Takže podľa mojžišovského zákona v etike je rozhodujúce, čí býk bol k smrti doklaný (Ex 21, 35). Civilný zákon sa redukuje na problém, čích priateľov sa dotýka. Neuznáva sa záväznosť zákona, ktorý vyniesol Mojžiš vo verši Ex 12, 49: „Ten istý zákon platí pre domorodcov i cudzincov, ktorí sa zdržujú medzi vami."

O toto išlo, keď v roku 1906 prezident Theodore Roosewelt (pozor, bol to republikán!) zaviedol dedičskú daň: kontroval európskej praxi, podľa ktorej sa obrovské majetky bez dane prenášali z generácie na generáciu a tak sa podporovalo prežívanie aristokracie. Po sto rokoch vidíme, že to zlyhalo. Pochopil som, že to zlyhalo, a preto potrebujeme ešte väčšie porušenie biblického zákona. Mám pravdu?

Americká predstava bola vyžadovať, aby ten, čo z náhody narodenia veľa získal, vrátením prispel pre dobro celku a zvýšil možnosti pre všetkých. Mnohí bohatí ľudia, napríklad Bill Gates st. a Warren Buffett, súhlasia a mocne podporujú dedičskú daň. Teraz však na tento americký ideál útočí politické vedenie bez obavy, že to prispeje k obnove a údržbe americkej aristokracie.

Náhoda narodenia - čo je to za pojem? Myslel som si, že Boh je pánom všetkého. Zdá sa, že nie je. V živote sa môžu prihodiť náhody, a Boh akoby bol dal politikom právo obísť ich donucovacími zákonmi, ktoré diskriminujú nejakú skupinu v prospech druhej. No biblia má zákony proti takejto praxi.

„Na súde sa nedopúšťaj krivdy! Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!" (Lv 19, 15).

Jim Wallis uzatvára: Tí, čo chcú zachovať dedičskú daň, sú ochotní pozmeniť ju, aby sa zaistilo, že rodiny farmárov a malých podnikateľov nepostihne nepriaznivo; aby sa zaistilo, že táto daň - nazvime ju „daňou všeobecného dobra" - sa bude vyberať od tých, ktorí na základe amerických možností veľa získali.

Nevolajme to však všeobecným dobrom. Nazvime to tým, čo to je: politické drancovanie.

V skutočnosti je dedičská daň platba za verejné služby a infraštruktúry, ktoré umožnila tvorba bohatstva: transporty a diaľnice, mosty a letiská; naše zákonodarstvo a školstvo; mnohé iné investície do spoločnosti. Ak niekto tak ťažil z možností pri americkom spôsobe života ako boháči, má mať povinnosť vrátiť časť svojho šťastia (bohatstva), aby sa tým zväčšili možnosti ostatných Američanov - možno by sme mali premenovať dedičskú daň na „daň možností".

Áno! Šťastia. To je ďalší aspekt náhody narodenia. To je zle - nepamätám sa na taký pojem v biblii. Možno sa k tomu p. Wallis vráti v budúcnosti. Možno aj nie.

Biblia priznáva cirkvi desiatok: rovnakú 10 %-nú daň, hoci na inom mieste prorok a sudca Samuel označuje za tyrana vládcu, ktorý vyberá desiatok (1 Sam 8, 15-17). Jim Wallis teda schvaľuje tyranstvo obrovských rozmerov. Žiada ešte vyššie dane, hoci vláda už teraz berie aspoň 40 % daňovníkových príjmov.
Je toto Amerika, akú si prajeme?

Je to americký mojžišovský zákon a úprava jeho Noemovej zmluvy. Ak je to dosť dobré pre Boha, je to dosť dobré pre mňa.

Čie politické priority majú za cieľ urobiť bohatého bohatším a opúšťajú snahu znížiť chudobu a chrániť spoločné dobro? To bol prvotný cieľ dedičskej dane, ako ju inicioval ten čudný republikánsky prezident, oddaný myšlienke rovnosti možností pre každého Američana.

Teddy Roosewelt bol politický pokrokár v zmysle zachovania status quo, mal rád vojny a rozšíril federálnu vládu. Jim Wallis aj tak stavia svoju etiku na jeho morálnych predstavách.

Je na čase, aby demokrati, umiernení republikáni a všetci v štáte, čo majú dobré sociálne povedomie, ťahali v piesku čiaru proti radikálnej politike tejto vlády, majúcej za cieľ prerozdeliť bohatstvo zdola a zo stredu do hornej vrstvy americkej spoločnosti.

Je na čase, aby sa vytvorila morálna rezistencia voči takej nevyváženej sociálnej politike, aby sa začalo bojovať proti nebezpečným a nečestným snahám zrušiť dedičskú daň; treba to robiť v mene sociálneho svedomia, daňovej zodpovednosti, rovnosti možností, ochrany spoločenstiev a myšlienky „spoločného dobra" - pre americkú verejnú mienku prišiel čas povedať „dosť". Zrušenie dedičskej dane by bol doslovne útok na spoločné dobro a nesmie sa podariť. Potrebujeme politiku, ktorá predloží lepšie a vyváženejšie priority.

Ako zvyknem hovoriť, počítajte so mnou.

*  *  *

(Autor je činný v koalícii Američania za spravodlivú dedičskú daň, bojujúcej za čestnú daň na podklade biblických princípov sociálnej spravodlivosti.)

Prameň: Gary North, What Biblical Passage Gives Any Share of a Man's Inheritance to the State? - LewRockwell.com - http://www.lewrockwell.com/north/north459.html

Preložil a upravil R. Škoda, aby bola vypočutá aj druhá strana.

Sex v Iráne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Fariba Adelkhahová

„Čo sa deje s našou mládežou? Chýba jej sebavedomá ctižiadostivosť, či je panujúcimi pomermi ubitá?" pýta sa novinár Mohamed Laridžani, jeden z konzervatívnych kandidátov do parlamentu. Založil a vedie Ústav pre teoretickú fyziku a matematiku v Teheráne, je synom jedného veľkého ajatolláha a pochádza z rodiny, ktorá má dobré meno nielen u šiítského kléru, ale aj vo vládnucom politickom režime.

V týždenníku Iran e javan napísal, že iránska mládež je jednoducho „blokovaná", a to hlavne preto, lebo nemôže uspokojiť svoje sexuálne požiadavky, a tak sa uskutočniť. V prvom rade sa odvolával na Sigmunda Freuda, ktorý vedecky dokázal, že potláčanie sexuálnych potrieb má ďalekosiahle dôsledky na telesné a duchovné zdravie. Zdôraznil, že podľa jeho názoru

"celý rad ošklivých návykov, zlá nálada dospelých a sexuálne excesy niektorých ľudí majú svoj pôvod v potláčaní sexuálnych požiadaviek. Rozkoš považujeme za hriech. A pritom je darom božím. Redukujeme ju na rozmnožovanie. Keby však nebolo sexuálnej túžby, boli by sexuálne vzťahy nudné a nik by sa o ne nezaujímal. Bez sexuálneho uspokojenia niet pokojného života."

Hoci je Laridžani príslušníkom pravice, ktorá buduje islamský boží štát, podotýka, že cudnosť nie je len záležitosťou žien a netýka sa len sexuálnych vzťahov.

„Len určitá časť iránskej spoločnosti vzťahuje cudnosť len na ženu, a to vtedy, keď muž chce mať nad ňou kontrolu, považujúc ju za svoj majetok. Vtedy je cudnosť nástrojom mužskej panovačnosti".

Význam týchto slov vyplýva z dvoch skutočností: Po prvé, interview bolo uverejnené vo veľmi čítanom, skôr pravicovom časopise pre mladých ľudí. Po druhé, nejde o kritiku intelektuála, ale o politickú výpoveď kandidáta do parlamentu. Dodáva napríklad, že kredity pre novomanželov nemožno zvyšovať, lebo na to nemá štát peniaze. Odsudzuje oddelené prednášky podľa pohlavia na univerzite a dôvodí, že skúsenosť ukázala, že na zmiešaných univerzitách sa dosahujú lepšie výsledky.

Je zaujímavé, že mu jeho pekné návrhy nepomohli - nebol zvolený. Ako ani Faezeh Hašemi, dcéra bývalého prezidenta Rafsandžániho, ktorá bojuje už roky za právo žien športovať, nosiť európske obleky a rozhodovať, za koho sa vydať.

Otvorený prístup konzervatívnych politikov k sexualite a otázke rovnoprávnosti pohlaví svedčí, že obnova spoločnosti v Iráne nie je výsadou ľavice. Rafsandžáni v piatkových kázaniach už dávno robil náznaky, že napríklad vdovy po vojakoch majú plné právo na uspokojenie svojich sexuálnych potrieb. Už v roku 1990 navrhoval oživenie tzv. dočasného manželstva (sikeh), ktoré by pomohlo uspokojiť aj túžby mládeže.

Šiítsky islam pozná totiž dočasný, no zmluvou potvrdený vzťah medzi mužom a ženou. Dočasné manželstvo možno uzavrieť na niekoľko hodín, ale aj na dobu neurčitú. Umožňuje ukojenie pohlavných požiadaviek legitímnym spôsobom. Kedysi ho praktizovali najmä cestujúci a pútnici, no dostalo sa do zlého svetla, hoci zo šiítskeho hľadiska nie je hriechom. Postupné spoločenské zmeny - urbanizácia, jednoženstvo, romantická láska - ho zatlačili na okraj spoločenského diania.

Medzitým sa o ňom dosť hovorí. Predstavuje možnosť, ako legalizovať sexuálne vzťahy v čase hospodárskej či spoločenskej krízy, keď je sťažené uzatváranie normálnych manželstiev. Samozrejme prináša aj problémy: Predovšetkým vek ženy, či dievčaťa, od ktorého môže vstúpiť do takéhoto zväzku. Ako zabrániť zneužívaniu, ako zabrzdiť chúťky mužov na početné dočasné manželstvá? Ako chrániť rodinu? Ako zabrániť tomu, aby sa dočasné manželstvo nestalo formou konkubinátu alebo uznaním slobodnej lásky, resp. aj prostitúcie? Čo ak z neho vzídu deti? V každom prípade sú to témy, o ktorých sa hovorí v masmédiách a pri okrúhlych stoloch.

Naľavo založený čador je erotický signál

Celkom inakšie ako v kresťanstve - medzi šiítskym duchovenstvom je voľné preberanie sexuálnych tém celkom bežné a dvojzmyselné štipľavé výroky nie sú nijakou zvláštnosťou ani v mešite. Na jednej strane je islamské právo v sexuálnych otázkach puntičkársky presné, napr. v otázkach umývania pohlavných orgánov. Na druhej strane sa duchovní neostýchajú povedať po náboženských obradoch pár neslušných vtipov, a to jednak pretože to majú radi, jednak pretože takto mienia prispieť k socializácii a sexuálnej iniciácii svojich mladých veriacich. K prežívanej religiozite patria celkom iste aj telesné pôžitky, hoci ich stereotypné obrazy do čierneho zahalenej Republiky rady zakrývajú; na teologických školách sa však o nich verejne a živo debatuje.

 Všeobecné tabu, spočívajúce na ženských prianiach vo verejnosti, nevie zabrániť tomu, aby táto téma nebola všadeprítomná. Ako inakšie vysvetliť, že sa otvorene diskutuje o tom, ako ohrozuje impotencia alebo predčasná ejakulácia harmonické manželstvo? A ženy majú pre všetko slová, niekedy aj znaky, aby prejavili svoje priania. Na ľavú stranu založený čador znamená, že žena je ochotná uzavrieť dočasné manželstvo. Keď sa ženy pokúšajú pýtať od duchovného radu v intímnych otázkach, vedia sa pohrať s formuláciami typu „obrátená topánka" alebo „na hlavu postavená metla", keď im ide o prípustnosť análneho aktu.

Aj v Iráne sú láska a sex stredobodom verejnej diskusie. Do značnej miery to súvisí s vysokým podielom mládeže na celkovom počte obyvateľstva: polovica Iráncov je mladšia ako 25 rokov; na predrevolučné časy nemajú títo ľudia osobné spomienky. Pre mládež a mladých dospelých však nie je zaobchádzanie s témami ich sexuálnych záujmov jednoduché, a to v prvom rade z politických dôvodov. Zákony a ešte väčšmi zápal tzv. ochrancov revolúcie dlho dbali o to, aby sa muži a ženy smeli spolu ukazovať na verejnosti len vtedy, keď boli manželia alebo príbuzní. Kontroly boli prísne najmä v osemdesiatych rokoch.

K tomu pristupujú nové, možno silnejšie tlaky. Predovšetkým hlboko zakorenený konzervativizmus iránskych rodín, priam postihnutých túžbou po dobrej povesti, zameranej na poctivosť a panenskosť svojich dcér s tradíciou jedinej veľkej udalosti v priebehu ľudskej existencie, ktorou je svadba. Medzitým však inflácia a zameranie sa na materiálnu situáciu vyhnali výšku vena nevesty do neprimeraných výšok. Zásnuby a svadba sa stali pod kepienkom oživovania tradície drahým sviatkom konzumnej spoločnosti. Pritom hospodárska kríza, vyvolaná revolúciou a vojnou s Irakom zapríčinila, že až dodnes je hľadanie bytu pre mladé páry často neriešiteľný problém.

Jednotlivec, túžiaci po sebauskutočnení, nachádza svoje potvrdenie predovšetkým v láske a v mene lásky je hotový postaviť sa proti rodičom aj proti štátu. Preto sa sexuálna otázka stala aj v Iráne eminentne politickou záležitosťou. Rozhodujúcim faktorom pre sociálne zmeny sa stala novo vzniknutá islamská republika, a to nie vždy takým spôsobom, ako by sa čakalo. Neodsudzujú sa napríklad všetky zmeny, ku ktorým došlo ešte za panovania šacha - niektorým sa dostalo vyššieho svätenia.

Iránky a Iránci si nenechajú od štátnej politiky predpisovať všetko a všeobecný rast racionálneho myslenia s prízvukom na sociálnu stránku spoločenského života sa nezastaví ani pred vzťahmi medzi manželmi či snúbencami. Existuje množstvo populárno-literárnych publikácií o témach výživy („Ako možno výživou predchádzať sexuálnym problémom?"), výchovy detí a sexuálnych vzťahov medzi manželmi. Týmto témam sa venuje aj rad rozhlasových a televíznych vysielaní. Legitimitu sexuálnych požiadaviek uznávajú aj šiítskí duchovní a rozšírené teologické príručky; ich neplnenie je dostatočný dôvod na rozvod. Súdy bez ťažkostí uznajú, že v takom prípade dochádza k poruche zdravia frustrovaného partnera a narušeniu rovnováhy spoločnosti.

Ajatolláh Khomeini vo svojej knihe Tahrir-ol vasileh zakázal pohlavnú abstinenciu medzi manželmi, ak trvá dlhšie ako štyri mesiace a žena s ňou nesúhlasí. Racionalizácia sexuality a lásky vedie občas k nepredvídaným vyratúvaniam prínosov a protihodnôt.

Ajatolláh Mohatari vyslovil názor, že žena má od manžela nárok na odmenu za dojčenie svojho dieťaťa a vznikol z toho argument na demonštráciu starostlivého záujmu islamu o ženské záležitosti.

Podľa ajatolláha Biazara Širaziho treba v tom zmysle chápať aj náboženskú daň za potrat, nazývanú krvná daň. Jej výška závisí od veku plodu: za 1- až 40-dňové embryo sa platí 20 dinárov, za 40- až 80-dňové 40 dinárov, za 80- až 120-dňové 60 dinárov a od 120. dňa tisíc dinárov - to má byť deň, keď do tela vstupuje duša. Poplatok je je polovičný, ak je pohlavie embrya ženské ...

Medzitým sa láska vracia do verejnosti, iste často ako reakcia na represiu a zákazy v prvých rokoch islamskej republiky. Bežne vidieť na ulici manželov a snúbencov, ako sa demonštratívne držia za ruky, čo bolo pred 25 rokmi nemysliteľné. Takzvané nelegitímne páry si síce nemôžu ani dnes dovoliť vystupovať na verejnosti ako páry, ale dokedy to bude takto? Pretože kontakt medzi pohlaviami sa dá v iránskych mestách nadviazať ľahko. Mladí to chápu a vidia, ako sa v posledných rokoch verejný priestor rozširuje. Aj kartové telefóny, mobily a e-maily uľahčujú kontakty medzi mládežou aj vo veľkých rodinách, ktoré si potrpia na mravy - ak sú zámožné. Dievčatá, v húfoch visiace na telefónoch, sú dnes bežný obraz aj v Teheráne.

Veľká láska Lajly a Madžnúna

Nadšenie pre romantickú lásku a jej sexuálne naplnenie je spoločenskou skutočnosťou. Film „Titanic" bol veľmi úspešný aj v Iráne, hoci sa v kinách nepremietal. Pod rukou sa šíril videokazetami. Mladí ľudia si tapetovali izby postermi magického páru, nosili tričká s príslušnými nápismi, chlapci mali účesy ako Leonardo DiCaprio - pretože láska medzi Rose a Jackom je čistá a okrem scény v aute aj cudná. Je to hollywoodska verzia témy, ktorá je univerzálna a súčasne iránska: je to história vášne, ktorá prekoná sociálne prekážky, je to transatlantická verzia veľkého romantického eposu, ktorý zložil v roku 1180 perzský básnik Nizami a ktorá sa stala predlohou pre všetky orientálne príbehy o veľkej láske: „História lásky Lajly a Madžnúna".

Samozrejme sa nedá presne vedieť, ako v skutočnosti vyzerá pohlavný život mladých Irániek a Iráncov, keď sa identifikujú so svojimi filmovými hrdinami. Iste existuje nemalý podiel nenormálnych správaní - či už v očiach zákona, morálky islamskej republiky alebo sociálneho konzervativizmu. V posledných rokoch pribudlo znásilnení a únosov mladých dievčat, rovnako ako aj zavraždení rodičov, ktorí nesúhlasili so vzťahom mladých ľudí. Nedá sa ani zistiť, či ešte aj dnes prebieha vášeň medzi mládežou ako prejav platonickej lásky, alebo či aspoň neflirtujú. No ideálom je čistá, zodpovedná a vášnivá láska, aká sa slávila už v modernej iránskej predrevolučnej poézii medzi iným v básniach Ahmada Šamlua.

*  *  *

Fariba Abdelkhahová je antropologička na Ústave medzinárodných štúdií v Paríži. V roku 1998 vydala knihu Byť modernou v Iráne.

*  *  *

Prameň: Fariba Abdelkhah, Sex im Iran - Ein anthropologischer Blick, nemecké vydanie Le Monde diplomatique, č.7663 z 13.5.2005, © taz.

Väzenské gangy v Brazílii

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

William S. Lind

Už viackrát som povedal, že vojna štvrtej generácie je oveľa viac ako súčasný boj Ameriky proti moslimskému „terorizmu". V máji nám to drasticky pripomenuli udalosti v Brazílii, kde jeden gang, PCC (Prvé komando hlavného mesta), uskutočnil takrečeno plnohodnotný vojenský útok na brazílsky štát.

 (Vojny štvrtej generácie, 4GW, sú všetky formy bojových/vojnových konfliktov, kde druhá strana odmieta postaviť sa otvorene do boja; typické príklady sú partizáni, dávna gerila a dnešný terorizmus - pozn. prekl.)

Akcie PCC už v minulosti ilustrovali početné spôsoby, ktorými neštátne sily zdolávajú štát, proti ktorému bojujú. Na prvom mieste je penetrácia - preniknutie do centra rozhodovania štátu. Keď sa na stretnutí vysokých brazílskych úradníkov rozhodlo, že sa proti gangu zakročí preložením niektorých jeho vodcov do väzení s vyššou istotou, gang sa o tom okamžite dozvedel. Ako ? Mal na spomenutom stretnutí krticu, nákupcu prezlečeného za súdneho dopisovateľa.

Potom gang ukázal, že plošne organizovaná skupina je oveľa pohyblivejšia ako hierarchicky zložená štátna byrokracia. Denník Washington Post napísal 21. mája: „Za pár hodín po schôdzke sa novinka o pláne prevozu väzňov rozšírila po celej sieti gangu vo všetkých väzeniach. Koordinácia povstania bola ľahká: jednotliví vodcovia si jednoducho telefonovali svojimi mobilnými telefónmi. Treba si uvedomiť, že policia vie, že gang má technickú možnosť klonovať (rozmnožovať) povolené telefónne čísla na ilegálne používanie.

Gangom organizované nepokoje až vzbury v jednotlivých brazílskych väzeniach sú bežné, no tento raz PCC ukázal svoju moc zasiahnuť ďaleko na periférii. Všetko sa to začalo v meste Sao Paulo útokom vojenského štýlu na policajné a civilné infraštruktúry. Washington Post hlásila, že nepokoje vybuchli naraz vo viac ako 70 štátnych väzeniach. Súčasne napadli členovia gangov mimo väzení policajné strážnice, zapálili vyše 60 verejných autobusov a vyvolali taký stav celkového teroru, že veľkomesto Sao Paulo bolo na pár dní paralyzované.

Už 20. mája bol počet mŕtvych 41 policistov, 18 väzňov, 108 podozrivých členov gangu mimo väzení a 4 civilistov.
Gang ukázal, že má výborné vyzvedačstvo: jeho ľudia vedeli presne, kde žijú zodpovední úradníci plície. Niektorí boli zabití v blízkosti svojich bytov v čase mimo služby.

PCC robí to, čo aj iné gangy: používa násilie a zarába na zločine, najmä na obchode s drogami. Ale jeho počiatky ilustrujú rolu, ktorú majú neštátne organizácie, keď poskytujú obyvateľstvu služby, kde štát zlyhal.

Dlhé roky rástla moc gangu paralelne s úpadkom moci štátu. Začalo to okolo 1993, keď boli podmienky v sanpaulovských väzeniach príšerné: väzni žili v ustavičnom strachu jeden pred druhým, spali v preplnených celách bez postelí, bez prikrývok, bez mydla, bez zubných kefiek. Vtedy bola v Sao Paulo založená PCC.

Gang ponúkol novým väzňom ochranu a základné hygienické potreby - tým získal sympatie v populácii väzňov, ktorých je t.č. len v tomto desaťmiliónovom meste 124 400. V jednotlivých oddeleniach väzníc neustále dosahoval malé zlepšenia. To mu získalo sympatie nielen u väzňov, ale aj u ich rodinných príslušníkov na slobode; títo organizujú prísun základných potrieb, ktoré sa rozdeľujú medzi väzňov.

PCC nechodí len po ilegálnych chodníkoch: zamestnáva, a to s dobrými platmi, celú sieť právnych zástupcov.
Podľa líčenia Washington Post sa PCC vyvinulo z pôvodnej organizácie v Sao Paulo do takmer modelovej organizácie štvrtej generácie, ktorá pôsobí podobne ako väzenská správa štátnej siete, ale dosahuje oveľa vyššiu účinnosť. Kým štát opúšťa v dôsledku stále väčších korupčných škandálov a neschopnosti úradníkov jeden front za druhým, nastupuje a postupuje PCC zapĺňaním šíriacich sa medzier. V súčasnosti dosiahlo bod, keď sa môže postaviť priamo zoči-voči štátu. Myslím si, že sa dá povedať, že štát nemôže poraziť a ešte menej zničiť PCC.

Tento model (vojny) štvrtej generácie je niečo celkom iné ako al-Kaída: podobá sa skôr na Hamas alebo Hezbollah a reprezentuje obraz toho, s čím sa možno stretne Amerika, keď to vyšľahne z jej väzení. Vo väčšine amerických väzníc totiž už dnes nevládne štát, ale rasovo definované gangy. Väzňov každodenný život, neraz aj jeho prežitie, závisí od jeho gangu, nie od väzenských orgánov. Ako dlho to potrvá, kým tieto gangy po spôsobe PCC rozšíria svoje pôsobenie aj na okolie väzníc v USA a tam sa stretnú so štátnou mocou? Polícia v mestách ako Los Angeles by asi povedala, že sa to deje už teraz.

William Lind je riaditeľom Centra pre kultúrny konzervativizmus.

Prameň: William Lind, The Boys of Brasil, LewRockwell.com 26. mája 2006, http://www.lewrockwell.com/lind/lind94.html

Neurčité predstavy o nebi a pekle

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Predstavy veriacich aj neveriacich o nebi a pekle prekonali za môjho života obrovské zmeny. Za detstva som o nich počul denne: „Prídeš do pekla!" bola bežná hrozba starej mamy a neopovážim sa povedať, že nepôsobila.

No postupne pôsobila stále menej a dnes konštatujem, že sa nepamätám, kedy sa táto téma nielen menom spomenula, ale kedy sa podrobnejšie preberala v kostole či v náboženskej literatúre. A uvažujem: Nájdu sa dnes rodičia, čo deťom hrozia peklom? Nájdu sa učitelia, čo by sa opovážili spomenúť v triede pekelné muky? Pochybujem.

Pojmy pekla, ale aj neba stratili na intenzite a ich význam sa stal takým neurčitým, že je skoro prázdny. Zmätok dosiahol taký stupeň, že sú ľudia, ktorí veria v existenciu neba, ale nie v existenciu boha. V existenciu pekla (iného ako tu na zemi) neverí takmer nikto.

Kto sa dostane po smrti do neba?

Dá sa predpokladať, že na otázku „Dostane sa do neba dobrý človek aj vtedy, ak nie je vašej viery?" odpovie väčšina opýtaných: „Iste." O málo viac ako medzi katolíkmi ich bude medzi evanjelikmi, o málo menej medzi protestantskými sektármi a nekresťanmi.

Druhý vatikánsky koncil (1962-65) pripustil, že aj ľudia, ktorí nepoznajú kresťanské evanjelium, ale seriózne hľadali boha, môžu „dosiahnuť večné spasenie". Vyžadovať od každého vyslovene kresťanskú vieru sa začalo zdať príliš pesimistické, komentoval to spočiatku americký kardinál Avery Dulles. Dnes sa opravuje:

„Nerozvážny optimizmus, že každý, resp. temer každý človek sa po smrti dostane do neba, je veľmi rozšírený omyl."

Upozorňuje, že v Novom zákone sa zdôrazňuje absolútna potreba viery pre spásu, v dôsledku čoho každý z nás čelí nakoniec dvom možnostiam: alebo večná blaženosť v prítomnosti boha, alebo večné zatratenie s neprítomnosťou boha (pravdepodobne aj bez ohňa a škrípania zubami).

Ako som rád, že nemám podobné starosti, pretože si také situácie neviem ani len predstaviť.

Je veda náboženstvo?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Richard Dawkins

Niekedy počuť ironickú námietku, že veda je v podstate viera ako iné viery, proti čomu ozajstný vedec zaprotestuje: Kým veda sa zakladá na overiteľných dôkazoch, náboženská viera sa hrdí tým, že dôkazy nepotrebuje.

Biblia odsudzuje pochybujúceho Tomáša, ktorý neuveril, že Kristus vstal z mŕtvych, kým nevložil svoje ruky do jeho rán (Jn 1, 24-28).

Ak niekto verí bez dôkazov, nedá sa s ním o predmete viery diskutovať. Samozrejme, aj vedci sú ľudia a vyskytli sa prípady, že sa tak oddali obľúbenej teórii, že falšovali dôkazy, čo sa im nakoniec vždy dokázalo.

Okrem svojej zlej vlastnosti, že sa zakladajú na ľahkovernosti, majú náboženstvá aj dobré vlastnosti: poskytujú svojim prívržencom vysvetlenie, útechu a duchovné povznesenie. Robí to aj veda?

Ľudia priam túžia po vysvetlení a náboženstvá majú svoje verzie kozmológie a biológie, teórie života a vesmíru, udávajú dôvody našej existencie. Vždy sa snažili dať odpovede na otázky, ktoré v podstate patria do oblasti vedy - neverte, že náboženstvá dodržujú hranice oddelených oblastí viery a vedy. Ponúkajú svoju kozmológiu aj biológiu - ale falošné. Kedysi sa veľa hovorilo o vysvetleniach a dôkazoch na základe biblie; Galileo na to doplatil väzením, Bruno a Hus upálením. No vcelku nakoniec biblické argumenty stratili svoju váhu a stali sa básnickými metaforami pre ťažko vysvetliteľné veci. Primerane vzdelaným ľuďom netreba uvádzať dôkazy o lepšom vysvetľovaní okolitého sveta vedou než náboženstvami. Mnoho náboženských pojmov sa dnes považuje za povery.

Ťažšie je pre vedu poskytnúť útechu. Neponúka - ako napríklad kresťanské náboženstvá - stretnutie s drahými po smrti. Neponúka potrestanie vinníkov a odmenu spravodlivých na druhom svete. Idea posmrtného života môže byť prázdnou ilúziou, ale môže úplne uspokojovať, kým človek nespozná jej falošnosť. Dôveryhodnosť týchto útech je otázkou individuálneho posudzovania. Kresťania propagujú vyprosovanie všetkého možného od úspechu pri skúške po víťazstvo v boxerskom ringu modlitbou. Skeptik vraví, že modlitba je žobranie, chcieť niečo za nič a všetko si zadovažuje prácou. Kresťan sa za zmiernenie bolesti modlí - skeptik sa spolieha na zaručene účinné analgetikum, ktoré mu na ten účel pripravila veda.

Je pravda, že všetky veľké náboženstvá vedia vyvolať úžas, extázu, zastavenie dychu až zmrazenie v kostiach, ako to niektorí ľudia opisujú v súvislosti s nadprirodzenom pri pobyte v pochmúrnych chrámoch a vo vrcholnej forme najmä u svätých a mystikov. No aj veda si vie prísť na svoje, keď ide o duchovné povznesenie. Pohľad do mikroskopu s obrazom mozgu mravca, či pohľad cez teleskop na miliardy svetov v galaxiách tak rozochveje vedca ako veriaceho vzývajúci žalm biblie.

Katechéti hovoria, že náboženstvo vedie deti k uvažovaniu o existenčných otázkach a o vzťahu bežného života povedzme k nebu a peklu, resp. vesmíru a večnosti. Ja si myslím, že veda môže žiaka inšpirovať oveľa viac ako protirečiace si názory svetových náboženstiev.

Najnovšie často počuť námietku, že evolučná teória je náboženské presvedčenie tej istej kvality ako kreacionizmus, a naturalisti hlasne protestujú. Nebolo by efektívnejšie súhlasiť a žiadať, aby sa ako protiváha kreacionizmu na hodinách biológie prednášala na hodinách náboženstva evolučná teória? Deti neuniknú dojmu, ak sa im názorne sprostredkuje napríklad poňatie o veku vesmíru, a to takto:

Dajme tomu, že v deň narodenia Krista sa táto novinka začala šíriť vesmírom najvyššou možnou rýchlosťou (svetla!). Ako ďaleko došla - vo vesmíre - dodnes? Podľa teórie špeciálnej relativity za žiadnych okolností nemohla prejsť viac ako jednu pätnástinu rozmeru mliečnej dráhy - to nie je ani tisícina vzdialenosti k našej najbližšej galaxii vo vesmíre, ktorý má milióny galaxií. Tento úžasne rozsiahly vesmír nemôže inakšie ako byť indiferentný voči Kristovmu narodeniu, životu, ukrižovaniu a smrti, ako je indiferentný k narodeniu a smrti všetkých ľudí, čo aj sa niektorí z ich panovníkov občas vydávajú za bohov. Nezabúdajme, že v Egypte sa faraóni dlhšie ako 3000 rokov vydávali za bohov a potom prišiel cisársky Rím so svojimi zbožštenými panovníkmi - no kto dnes verí na všetkých tých bohov? Ani zvesť o tom, že vznikla naša planéta a po čase na nej život, nezasiahla viac ako pár galaxií v našej bezprostrednej blízkosti. Ak na koniec vekovej úsečky našej planéty v dĺžke rozpätia rúk nanesieme celé trvanie jej ľudskej histórie, bude to pilina zo zbrúseného nechta ľavej ruky. Paľko, čo je úžasnejšie: tento vesmír, o ktorom sa každý rok dozvedáme niečo nové, alebo tá hviezda nad betlehemskou maštaľou, o ktorej je jeden riadok v biblii už dvetisíc rokov a nepridalo sa ani písmeno?

Dnešné deti sú konfrontované s kreacionistickým argumentom inteligentného dizajnu na náboženstve, v škole aj v rodine. Mrzí ma, že sa im málo vysvetľuje hĺbka a šírka darvinistickej evolučnej teórie, ktorú prijímajú skôr osmózou z naznačených a pokradmo vyslovených názorov dospelých, aj tých, ktorí sa považujú za veriacich.

Bolo by zaujímavé učiť deti aj o iných teóriách o stvorení sveta? V našom kultúrnom okruhu (to je asi štvrtina až tretina obyvateľstva zeme) prevláda t.č. židovský mýt, prevzatý kresťanstvom, ale pochádzajúci z oveľa staršieho babylonského mýtu. Niektorí Hinduisti veria, že svet bol stvorený vo vesmírnej maselnici a niektoré nigérijské kmene zas, že boh stvoril svet z exkrementov mravcov. Pre niekoho to môže byť zaujímavé - ale učiť to všetky deti na všetkých školách?

Skončime problém obžaloby, že veda je tiež len viera a že vedci môžu byť takí bigotní a fanatickí vo svojom racionalistickom presvedčení, ako veriaci. Stáva sa to, ale veľmi zriedka a vedci sú v tejto hre amatéri; dostanú sa do sporu, ale protivníkov nikdy nezabíjali. Aj v čisto slovnom fanatizme je obrovský rozdiel medzi nadšením za niečo po osobnom a logickom uvážení a preverení dôkazov a medzi oddanosťou niečomu len na základe tradície, autority alebo zjavenia. Tieto často ľúbivé argumenty, drahé všetkým náboženstvám, veda neuznáva.

*  *  *

Prameň: Richard Dawkins, Is Science a Religion?, Humanist, January/February 1997

Preložil a upravil Rastislav Škoda

*  *  *

Túto esej má aj Adam Roman na svojej stránke Polemika o viere, vede a ideológii. Oplatí sa zájsť tam.

Vojnové zločiny a ofenzíva proti mieru v Palestíne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Alain Gresh

„Je zakázané používať voči civilistom ako vojnovú metódu hlad (…) Je zakázané napadnúť, zničiť, uniesť či znemožniť užívanie vecí nezbytných na prežitie civilného obyvateľstva.“

Obsah článku 54 Dodatočného protokolu I (k Ženevskej konvencii) z roku 1977 je jasný: bombardovanie elektrárne v Gaze izraelskou armádou, blokády civilného obyvateľstva a kolektívne tresty sú vojnové zločiny.

Dodatočný protokol uvádza aj ďalší princíp medzinárodného práva, ktorý porušila ofenzíva izraelskej armády: princíp úmernosti. Text vyslovene hovorí, že „útoky sú zakázané, ak sa dá očakávať, že vyvolajú straty na životoch medzi civilným obyvateľstvom, poranenia civilných osôb alebo poškodia majetok civilných osôb do takej miery, že to ďaleko prevýši očakávaný vojenský zisk." Kto môže povedať, že udávaný cieľ - záchrana jedného vojaka - je hodný toľkej devastácie ?

Nie je pravda, čo prebehlo masmédiami, že Izrael nikdy nevyjednával o výmene zajatcov. V roku 1985 prepustil Izrael na slobodu 1 150 palestínskych väzňov výmenou za troch vojakov, zajatých Palestínskym ľudovým oslobodzovacím frontom. V roku 2004 dohodou s libanonským hezbollahom bolo vymenených 400 palestínskych väzňov za jedného izraelského plukjovníka a troch mŕtvych vojakov. Nebolo by lepšie vyjednávať oslobodenie Gilada Šalita ako púšťať sa do vojenských operácií, ktoré môžu viesť k smrti rukojemníka ?

Izraelský denník Haaretz napísal 30. júna 2006 :

„ Chcú nám nahovoriť, že všetko sa to robí len pre oslobodenie jedného zajatého vojaka: bombardovanie mostov, ktoré možno obísť peši alebo autom; obsadenie letiska, ktoré je už roky v troskách; zničiť elektráreň a veľkú časť Gazy ponoriť do tmy; v letákoch hovoriť ľuďom, že nás ich osud mrzí; preletovať ponad prezidentský palác v Bachar El-Assad a zatýkať volených zástupcov strany Hamas v parlamente. Načo je to všetko dobré?"

A komentátor pokračuje:

„Olmert (premiér) by mal vedieť, že zatýkanie funkcionárov ich len posilňuje. A je to falošné rozmýšľanie: zatýkať ľudí, aby sa dali požiť ako platidlo pri výmene, je gangsterský kúsok, nie štátnický akt."

Izraelské médiá dokázali, že celá táto ofenzíva vrátane zatknutia hlavných vedúcich strany Hamas, v prvom rade zvolených poslancov a ministrov, bola oddávna plánovaná. Prečo? Pretože raz treba skončiť so všetkým: nielen s palestínskou vládou, ktorá vzišla z januárových volieb 2006, ale s každou formou palestínskej vlády v tejto oblasti.

 To je logika Šaronovho „plánu odpútania sa", ktorý Olmert prevzal bezo zmeny: treba vytrvalo tvrdiť, že niet palestínskeho predstaviteľa, s ktorým by bol možný rozhovor - tak bude možné jednostranne určiť hranice Izraela. Táto stratégia nevznikla po víťazstve Hamasu vo voľbách; počas celého roku 2005, keď bol v čele palestínskej Autority Mahmud Abbas a vládol s väčšinou strany fatah, premiér Ariel Šaron sústavne odmietal hovoriť s ním a pokračoval vo výstavbe múru hanby, hoci to Medzinárodný súdny dvor prísne odsúdil. Táto voľba unilateralizmu predstavuje posledné porušenie dohôd z Oslo: presvedčenie, potvrdené podpisom dokumentu, vzájomne uznávajúceho existenciu Izraela a PLO, ktorý podpísali Itzak Rabin a Yassír Arafat 9. sept. 1993, že riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu spočíva na bilaterálnych jednaniach medzi PLO a izraelským štátom.

Víťazstvo hnutia Hamas pri voľbách v januári 2006 umožnilo izraelskej vláde zvýšiť propagandu na tému „niet palestínskeho partnera na seriózne rozhovory". Spojené štáty a Európska únia (v čele s Francúzskom) dali novej palestínskej vláde tri podmienky : uznať štát Izrael, zastaviť všetky ozbrojené akcie a súhlasiť s dohodami v Oslo. Kým nebudú splnené, zastavili priamu finančnú pomoc palestínskej vláde, čím veľmi prispeli k utrpeniu civilného obyvateľstvo, vystaveného obžalobe, že „zle volilo". Bez hraníc je zhovievavosť voči izraelskej vláde, ktorá odmieta uznať právo Palestínčanov na vlastný štát na území, ktoré bolo okupované po prehranej vojne roku 1967, ktorá používa terorizmus proti civilnému obyvateľstvu a popiera záväzky vyplývajúce z dohody v Oslo. Pani Benita Ferrero-Waldnerová, európska komisárka pre vonkajšie vzťahy (za Rakúsko), nazvala súčasnú jednostrannosť izraelskej vlády dokonca „odvážnym rozhodnutím".

Nie je náhoda, že terajšia vojenská ofenzíva sa časovo zhoduje s podpisom spoločnej deklarácie všetkých palestínskych organizácií (s výnimkou islamského džihádu), ktorá predpokladá vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu na území, okupovanom v roku 1967 a s východným Jeruzalemom ako hlavným mestom: čím predstavuje de facto uznanie existencie štátu Izrael. Izraelská vláda sa snaží zabrzdiť túto novú perspektívu mieru; rovnako to bolo v roku 2002, keď arabský summit v Beyrute schválil plán uznania štátu Izrael výmenou za vytvorenie Palestínskeho štátu; berúc si za zámienku jeden samovražedný atentát odpovedala Šaronova vláda všeobecnou ofenzívou proti okupovaným územiam.

Aj tak však „Letný dážď", romantický názov izraelskej ofenzívy, potvrdzuje zlyhanie izraelskej jednostrannej politiky: ústup izraelskej armády z pásma Gazy tak, ako sa udial, bez dohody s Palestínčanmi, nemôže viesť k mieru. Ak sa bude aplikovať na Zajordánsko (Západný breh), kde panuje nerozmotateľné prekrývanie židovských kolónií a pôvodného palestínskeho obyvateľstva, jednostranný odchod môže viesť len k novým násilenstvám.

Prameň: Alain Gresh,  Crimes de guerre, offensive contre la paix, Le Monde diplomatique,  
La valise diplomatique - jún 2006;  http://www.monde-diplomatique.fr/carnet/

Preložil Rastislav  Škoda

Uväznenie Galilea nebolo len ranou vede

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Smrť talianskeho umenia

Jonathan Jones

V roku 1643 vydal britský parlament v rámci svojho boja proti kráľovi Karolovi I. zákon o kontrole kníh. To tak pobúrilo básnika Johna Miltona, že napísal svoj traktát Aeropagitica, v ktorom bránil slobodu prejavu a položil parlamentu otázku: Chcete byť takí ako katolícke Taliansko so svojou ohlupujúcou cenzúrou?

Milton vedel, o čom hovorí. Navštívil Taliansko a hovoril s jeho intelektuálmi. Uvádza skutočný prípad pápežského „Imprimatur", čo bolo povolenie vydať a tlačiť - jednu zo štyroch pápežských licencií, vytlačených na začiatku Galileovej knihy Dialóg o dvoch systémoch sveta, ptolemaiovskom a kopernikovskom (1632). Dozvedel sa, že povolenie vydať knihu sa čoskoro ukázalo neúčinným. Už o rok súdila Galilea inkvizícia, hrozili mu mučením a tak ho terorizovali, že odvolal svoju obranu kacírskej kopernikovskej teórie, že Zem sa krúti okolo Slnka.

Milton sa dozvedel o týchto skutočnostiach, keďže sa osobne stretol s Galileom,

 „ktorý zostarol a stal sa väzňom inkvizície, pretože v astronómii rozmýšľal inakšie ako dominikánski a františkánski kontrolóri myslenia."

Pri rozhovoroch s Galileom a inými talianskymi autormi mu lichotilo, že sa dívali na Anglicko ako na krajinu slobody, a mrzelo ho ich pochmúrne konštatovanie

„služobného postavenia, do ktorého sa dostala ich veda; že toto bolo príčinou úpadku slávy talianskeho dômyslu."

Miltonov názor, že cenzúra a náboženstvo zabili taliansku renesanciu, kontrastuje s ochotou moderných intelektuálov pochybovať o demokracii a niekedy dokonca závidieť tým, čo žijú v totalitných režimoch. Okolo roku 1970 sa západní spisovatelia a literárni kritici čudovali, že cenzúra bola kreatívnym podnetom pre českých a slovenských spisovateľov a básnikov. Dnes váhame pri jednoznačnej obrane slobody prejavu a rešpektujeme jej náboženských nepriateľov.

Ide o to, že Milton mal pravdu. Taliansku renesanciu zabila protireformácia, čo je znepokojujúca historická ukážka, čo sa môže stať, keď náboženstvo ide neoblomne svojou cestou. Aby sme to dobre pochopili, treba nám vidieť, nakoľko bol Galileo muž renesancie - nielen suchopárny vedec, ale osobnosť formovaná talianskym renesančným umením.
Galileo bol prvým skutočným vedcom, čo praktizoval vedeckú metódu: nikdy neprijal nijakú teóriu, kým sa nepotvrdila pokusom. V 16. storočí vyslovil Kopernikus hypotézu, že Zem miesto toho, aby bola stredom vesmíru, otáča sa okolo Slnka; nepodal však žiadne dôkazy. To sa stalo až po roku 1600, keď Galileo zostrojil ďalekohľad - nie prvý, ale do tých čias najlepší - a zamieril ho na nebo. Objavil senzačné veci: že Mesiac má hrboľatý povrch ako Zem, čím protirečil stredovekému názoru, že nebeské telesá sú „dokonalé"; že aj Jupiter má svoje mesiace, čo vedie k predstave, že Zem so svojím mesiacom je len bežná planéta.

Podrývačské dôsledky Galileových pozorovaní boli zrejmé. Po uverejnení svojej ilustrovanej správy Hviezdny posol (1610) sa dostal do dialógu s cirkvou. Bol taký slávny, že vyjednávanie sa začalo hneď na najvyššej úrovni. Dostal povolenie - čo sa pri súde popieralo - vysvetliť Kopernikovu teóriu, ale nesmel ju schváliť. Až v roku 1632 vydal spomínaný Dialóg, v ktorom tiež zastával stanovisko cirkvi, ale len formálne; kopernikovský názor podával ústami hovorcu, ktorému odpovedal zástanca božieho inteligentného dizajnu. Tu vyšľahli na povrch jeho skutočné názory. Obrancovi cirkvou hlásanej filozofie dal meno Simplicio - sprostáčik. A tak kniha, ktorá privolala na Galilea inkvizíciu, je činom premysleného priestupku, sršiacim posmechom.

Osud Galilea je predzvesťou hrdinských historiek moderných čias. Považujeme ho za povesť o vede. V renesančnom Taliansku však nebol rozdiel medzi umením a vedou. Umelci pôsobili na čelnom fronte vedeckého výskumu - Leonardo da Vinci už sto rokov pred Galileom zastával experiment a dokonca bez ďalekohľadu ho predbehol názorom, že od Zeme odrazené svetlo osvetľuje Mesiac. Galileo sa odvoláva na Da Vinciho Pravidlá maľovania, čo svedčí, že mal prístup k jeho poznámkovým zošitom. Vysoko hodnotí Raphaela a Titiana a Michelagela používa ako obraz mystéria stvorenia.

Galileova veda je vizuálna. Čo je jeho veľká inovácia? Jeho používanie ďalekohľadu. Vizuálne pozorovanie dal do centra vedeckej činnosti. Jeho kniha Hviezdny posol podáva svoje novinky obrázkami, rytinami mesiaca, vyrobenými podľa autorových malieb vodovými farbami. Sú tam celé strany hviezd ako vyrytých čiernych bodiek. Dajú sa vidieť v Britskej knižnici hneď vedľa Da Vinciho poznámok. Na výstave v Compton Verney vo Warwickshire sa predstavuje Hviezdny posol ako štart výskumu umeleckého podania vesmíru.

Galileo bol milovník umenia - a keď v roku 1633 stál pred inkvizíciou, prenasledovali ho iní milovníci umenia.

 Centrálny význam tejto historky pre spoločnosť barokového Ríma bol z dejín umenia cenzúrou vymazaný. Galileo bol konfrontovaný s rodinou Barberini, ochrancami Berniniho a jeho extatického barokového štýlu v maliarstve. Maffeo Barberini, ako pápež Urban VIII., objednal u Berniniho disneyovský nadbytok pre dokončenie vnútra Svätopeterského chrámu; ako pápež sa cítil osobne urazený Galileovým Dialógom, pretože mu nahovorili, že niektoré Simpliciove (Sprostáčikove) výroky ho parodujú, čo bez pochyby robia.

To, že Galileo bol umlčaný, dá sa vidieť ako triumf barokového spôsobu videnia sveta nad vedeckou tradíciou renesancie. Na rímske barokové umenie sa treba dívať v tomto svetle. Berniniho Extáza svätej Terezy je obraz vesmíru: čepele zlatého svetla vystreľujúce z neba predstavujú božskú pravdu, ktorá ožaruje znepokojujúcu skutočnosť.

Galileove myšlienky spočiatku fascinovali maliarov: Guercino pridal ďalekohľad na svoj obraz Spiaceho Endýmiona. Po Galileovom odsúdení sa však umenie zrieklo vedy. Fresky protireformačného Ríma prekypujú nadbytkom a šalebnou dômyselnosťou, vytvárajúc fikcie božského vesmíru ako mystické koncepcie priestoru a času.

Barokový Rím je fantastický - ale zabil talianske umenie. Berniniho búrlivosť neviedla nikam. Umenie barokových maliarov neťaží z pozorovania, nezaujíma sa o zamilované prezeranie všetkého viditeľného, čo robí umenie Da Vinciho a Titiana, ale aj vedu Galilea, takými živými. Barokové umenie sa uvoľňuje od prírody a na krátku chvíľu je to oslobodzujúci moment - ale pri porovnaní s renesanciou je to v každom prípade úpadok.

Je len jedna výnimka. Caravaggio umrel tesne pred vyjdením Hviezdneho posla. Jeho umenie je tajuplne spojené s Galileovou vedou. Svojím zarážajúcim spôsobom opakuje Caravaggio renesančné vedecké zobrazenie prírody. Zdá sa pravdepodobným, že pri maľbe používal nejaký druh šošovky alebo tmavú komoru, ako to naznačuje David Hockney vo svojej knihe Tajné poznatky.

Caravaggio nám uľahčuje pochopiť, čo asi cítili kresťania, keď im Galileo dokázal, že Zem nie je nič neobyčajného. Na obraze Chlapec pohryzený jašteričkou v Národnej galérii prezerá jednoduchý chlapec akýsi plod. Odraz - pravdepodobne - okna a dverí v skle vázy navádza predstavu optiky a pripomína mi ďalekohľad. Chlapcova zvedavosť vedie k nepríjemnému objavu. Nemôžem si pomôcť, ale vidím chlapca stále ako vedca, skúmajúceho prírodu. Vyšetruje reálny svet hmatateľných vecí, ako to robil aj Galileo - a niekedy narazí na niečo, od čoho sa s bôľom a hrôzou odvracia.

V roku 1633 sa Taliansko zarazilo v strachu pred Galileovým dôkazom, že Zem už nie je pevným stredom vesmíru, že nebeské telesá nie sú dokonalé, že všetko vyzerá tak, ako keby náš svet bol jedným z mnohých existujúcich svetov. Dnes sú poznatky narážajúce na náboženský pohľad na svet ešte väčšmi znepokojujúce a žijeme v novom barokovom veku výstredných, aj vášnivých, náboženských tvrdení. Mali by sme pamätať na poučenie zo spôsobu, ktorým podľa Miltona „náboženstvo bolo príčinou úpadku slávy talianskeho dômyslu."

Prameň: Jonathan Jones, Ways of seeing: Galileo's imprisonment by the Inquisition wasn't just a blow to science, Guardian co.uk,  5. júla 2006 - http://www.guardian.co.uk/world/2006/jul/05/italy.

Preložil Rastislav Škoda

Mýtus o morálnom chaose sekularizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Sam Harris

Pri kritike náboženského dogmatizmu veľmi často sa ozve obrana, vydávaná za samozrejmý fakt: na sekulárnej báze nemožno budovať morálku.

 Vyzerá to potom tak, ako keby znásilňovanie a vraždenie detí mohlo byť skutočne zlé len vtedy, ak ho za také označí boh. Ako keby bez božieho výroku dobro a zlo bolo len otázkou sociálnej dohody a každá spoločnosť mala slobodu rozhodnúť, či násilie a vraždenie detí nie je momentálne len zdravá rodinná zábava. Bez boha vraj môže byť J. W. Gacy, ktorý v Chicagu zavraždil 33 ľudí, lepšou osobou ako Albert Schweitzer - ak to rozhodne dosť ľudí.

Obavy pred sekulárnym morálnym chaosom sú veľmi rozšírené. To je o to prekvapujúcejšie, že treba mať mnohé chybné predstavy o morálke a ľudskej povahe, aby sa takáto predstava natrvalo usadila v ľudskom mozgu. O nepodloženom vzťahu medzi vierou a morálkou by sa dalo dlho hovoriť, ale zatiaľ nech stačia tieto tri body:

1. Keby knihy ako biblia boli jediné spoľahlivé predpisy pre slušnosť medzi ľuďmi, nedali by sa v ohľade morálky ani prakticky ani logicky kritizovať. Niet však nič lahšieho ako kritizovať morálku, ktorá sa opisuje v biblii, keďže väčšina jej strán je jednoducho odporná a pre civilnú spoločnosť neprijateľná.

Ak sa zamyslíme nad obsahom biblie, žasneme pri predstave, že by to mohol byť spoľahlivý sprievodca na ceste k morálnosti. Sústavne sa tam spomínajú ľudské obete, genocídy, otrokárstvo a nepriateľstvo k ženám.

Napríklad božia rada rodičom je občerstvujúco jednoduchá: keď deti neposlúchajú, treba ich biť prútom:

  • „Kto ľutuje svoj prút, ten nemá svojho syna rád, kto ho však miluje, ten ho priúča na trestanie zavčasu" (Pr 13, 24).

  • „Krvavé sinky olamujú zlo" (v znení Svätého písma SSV), resp. „Modriny rán sú liečivou masťou na zlého" (v znení inej biblie s neudaným vydavateľstvom z roku 1964) - (Pr 20, 30).

  • „Neukracuj chlapca na treste, bo nezomrie, keď ho vyšľaháš korbáčom. Ty ho vyšľaháš korbáčom a (tým) zachraňuješ jeho dušu pred peklom". (Pr 23, 13-14).


Ak sú naše deti také nehanebné, že sa postavia proti nám, treba ich zabiť:

  • „Kto udrie svojho otca alebo svoju matku, musí zomrieť." (Ex 21,15).

  • „Lebo každý, kto bude zlorečiť svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť." (Lv 20,9).

  • „Ak má niekto zaťatého a nepoddajného syna ... nech ho všetci ľudia toho mesta ukameňujú na smrť, aby tak odstránili zlo spomedzi seba." (Dt 21, 18-21).


Slovami Ježiša Krista v Novom zákone:

  • „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť." (Mk 7,10 a Mt 15, 4).


Máme teda kameňovať ľudí za bludárstvo, cudzoložstvo, homosexualitu, prácu v nedeľu, uctievanie sôch a obrazov, čarodejníctvo a celý rad iných vymyslených zločinov.

Väčšina kresťanov si myslí, že Kristus opustil všetky tieto barbarstvá a učil čistej láske a tolerancii. Vôbec nie, len čítajte:

  • „Kto by zrušil jediné z prikázaní (Zákona alebo Prorokov), ... bude v nebeskom kráľovstve najmenší". (Mt 5, 19).

  • „Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka". (Lk 16,17).

  • „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie". (2 Tim 3,16).


Každý, kto si myslí, že Kristus učil len Zlaté pravidlo a hlásal lásku k blížnemu, nech sa vráti k čítaniu Nového zákona. A nech venuje osobitnú pozornosť morálke, ktorá bude platiť, keď sa Kristus vráti na zem v oblakoch slávy:

  • „Aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha." (2 Sol 1,8)

  • „Ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst." (2 Sol 2,8).

  • „Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov." (Hebr 10, 28).

  • „Keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí." (2 Pt 3,7) a veľa riadkov v Zjavení apoštola Jána.


Nie je náhoda, že Tomáš Akvinský učil, že bludárov treba zabíjať a Augustín, že ich treba mučiť. (Položme si otázku, či je možné, že tieto dva piliere kresťanstva nečítali Nový zákon dosť pozorne, aby zistili, že sa mýlia.) Ako prameň objektívnej morálnosti je biblia jednou z najhorších kníh, aké existujú. Bola by najhoršia - keby našťastie neexistoval korán.

Treba zdôrazniť, že sami rozhodujeme o tom, čo je v tej Dobrej knihe dobré. Čítame o Zlatom pravidle a zisťujeme, že je to brilantný súhrn mnohých našich etických impulzov. Čítame, že ženu, ktorá na svojej svadobnej noci nie je panna, treba na smrť ukameňovať a usúdime (ak sme civilizovaní), že je to najhoršie bláznovstvo. Primárne rozhodujúce sú teda naše vlastné etické intuície. A stojíme pred jednoduchou voľbou: alebo sa pustíme do diskusie o etike hodnej dvadsiateho prvého storočia - používajúc argumenty a vedecké poznatky nahromadené poslednými dvomi tisícročiami ľudského uvažovania - alebo sa obmedzíme na diskusiu prvého storočia n.l., ako je zachovaná v biblii.

2. Keby bolo pre morálku potrebné náboženstvo, existoval by dôkaz, že ateisti sú menej morálni ako veriaci.

Ľudia viery pravidelne opakujú tvrdenie, že za väčšinu hrozných zločinov dvadsiateho storočia je zodpovedný ateizmus. Sú ateisti skutočne menej morálni ako veriaci? Je síce pravda, že režimy Hitlera, Stalina, Maa a Pol Pota boli do istej miery bezbožnícke, ale neboli špeciálne racionálne. Ich verejné vyhlásenia boli o málo viac ako litánie klamstiev: o rase, ekonómii, nacionalizme, priebehu dejín alebo morálnom nebezpečenstve intelektualizmu. V mnohých prípadoch aj tu bolo na vine náboženstvo. Pozrime sa na holokaust: antisemitizmus ktorý kus po kuse postavil nacistické krematóriá, bol priamym dedičstvom stredovekého kresťanstva. Počas storočí videli európski kresťania v židoch najhoršiu skupinu kacírov a každé sociálne zlo pripisovali ich prítomnosti medzi veriacimi.

Kým nenávisť voči židom sa v Nemecku prejavovala predovšetkým sekulárnym spôsobom, jej korene boli bez pochyby náboženské a vyslovene náboženská démonizácia židov trvala storočia. Vo vatikánskych novinách pretrvávala obžaloba židov z krvných zločinov až do roku 1914. Osvienčim, gulag a smrtné polia neboli však príkladom toho, čo sa stane, keď sa ľudia postavia príliš kriticky voči nesprávnym názorom; naopak, tieto hrôzy svedčia o nebezpečenstve myslenia, ktoré nie je dosť kritické voči špecifickým sekulárnym ideológiám. Netreba vysvetľovať, že racionálny argument proti náboženskej viere nie je argumentom v prospech slepého uznania ateizmu za dogmu. Problém, na ktorý ateista upozorňuje, je v podstate problém samotnej dogmy - ktorých má každá cirkev viac ako dosť. Nepoznám z histórie prípad spoločnosti, ktorá by trpela, pretože jej členovia boli príliš rozumní.

Podľa správy Spojených národov o ľudskom rozvoji z roku 2005 sú ateistické spoločnosti - to sú štáty ako Nórsko, Island, Austrália, Kanada, Švédsko, Švajčiarsko, Belgicko, Japonsko, Holandsko, Dánsko a Veľká Británia - v súčasnosti najzdravšie, ako ukazujú parametre pravdepodobnej dĺžky života, vzdelania dospelých, príjmu na osobu, rovnosti pohlaví, samovrážd a detskej úmrtnosti. Naopak, päťdesiat štátov, ktoré sú na tomto zozname na najnižších miestach, je neochvejne náboženských. Je samozrejmé, že údaje tohto druhu nevyriešia otázku príčinnosti - viera v boha môže viesť k poruchám spolunažívania v spoločnosti, poruchy v spoločnosti môžu viesť k posilneniu viery jednotlivcov, jeden faktor môže napomáhať druhému alebo obidva môžu prameniť v hlbokom nedorozumení. Ak ponecháme stranou otázku príčiny a účinku, tieto skutočnosti ukazujú, že ateizmus sa dobre znáša so základnými požiadavkami civilnej spoločnosti; dosvedčujú, že viera ako taká nijako nezvyšuje zdravie spoločnosti.

3. Keby náboženstvo predstavovalo jedinú možnú objektívnu bázu morálnosti, nebolo by možné vybudovať neteistickú objektívnu bázu morálnosti. Nielen že to nie je nemožné - je to jednoduché.

Je samozrejmé, že si vieme predstaviť objektívne zdroje morálneho poriadku, ktoré nevyžadujú existenciu zákonodarného boha. V knihe Koniec viery som vyslovil názor, že otázky morálky sú v skutočnosti otázky šťastia a utrpenia. Ak existujú objektívne lepšie a horšie cesty k zvyšovaniu šťastia na tomto svete, mali by byť objektívnymi morálnymi hodnotami, ktoré sa oplatí poznať. Či raz budeme v stave poznať tieto pravdy a dohodnúť sa o nich, to sa nedá povedať dopredu, ale tak je to už so všetkými vedeckými otázkami. Ak existujú psychofyzikálne zákony, ktoré riadia ľudské pocity dobrého života - a prečo by nemali existovať? - sú potenciálne objaviteľné. Ich poznanie sa stane trvalou bázou pre objektívnu morálku. Medzičasom svedčia všetky ľudské skúsenosti, že láska je pre dobrý život na tomto svete lepšia ako nenávisť. Toto je objektívna požiadavka na ľudské myslenie, dynamiku sociálnych vzťahov a morálny poriadok našej spoločnosti. Kým nemáme nič, čo by bolo konečným, vedeckým prístupom k zvyšovaniu ľudského šťastia, zdá sa solídnou výpoveď, že napríklad násilie na deťoch nie je jeho primárnou zložkou.

Jedna z najväčších výziev pre civilizáciu dvadsiateho prvého storočia je, aby sa ľudia naučili otvorene hovoriť o tom, čo sa ich najhlbšie dotýka - o etike, duchovných skúsenostiach a nevyhnutnosti ľudského utrpenia, a to spôsobom, ktorý nie je do neba volajúco iracionálny. Tomuto projektu nestojí nič tak v ceste ako rešpekt, ktorý majú ľudia pred náboženskou vierou. Nezlučiteľné náboženské doktríny balkanizovali náš svet na oddelené morálne spoločenstvá a tieto rozdelenia sa stali pretrvávajúcimi príčinami medziľudských konfliktov. Myšlienka, že medzi náboženskou vierou a morálkou je úzky vzťah, je jeden z hlavných mýtov, ktorý akceptujú aj inakšie rozumní mužovia a ženy. Ako všetky mýty sa však dá ľahko odhaliť a vysvetliť.

*  *  *

Sam Harris je autor knihy Koniec viery: Náboženstvo, teror a budúcnosť rozumu. W.W.Norton & Co., 2004.

*  *  *

Prameň: Sam Harris, The Myth of Secular Moral Chaos, Free Inquiry 26/3, s.18-19, 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Bioinžinierstvo a sebazlepšovanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Arthur Caplan

Nedávno som prechádzal klinikou laserovej očnej chirurgie v jednom obchodnom centre. Videl som reklamy, že za pár hodín tu zlepšia váš zrak - bezbolestne, rýchlo, bezpečne a zaručene - na lepší ako 20/20, čo má len veľmi málo normálnych ľudí a z nich sú potom často vynikajúci športovci. Bolo by na takej operácii niečo nemorálne? Čudujem sa, že sú ľudia, čo povedia, že áno.

Nielen Bioetická rada prezidenta G. Busha sa v posledných rokoch veľmi zaoberala problémom prípustnosti sebazlepšovania novými biologickými metódami od odsávania tuku a laserovej chirurgie po explóziu vedomostí o mozgu (drogy, implantáty, skenovanie). Početní jednotlivci, najmä spisovatelia, aj organizácie, najmä rozličné cirkvi, znervózneli a vytvorili skupinu, na označenie ktorej je vhodný výraz „antimelioristi"; to sú tí, čo sú proti sebazlepšovaniu typu spomínané odsávanie tuku, zväčšovanie prsníkov, vyhladzovanie vrások či zlepšenie pamäti. So zdvihnutým prstom varujú pred tým, kde to raz môže končiť. Po čom všetkom budú môcť siahať naše deti a detné deti; nenásytný farmaceutický priemysel im vo všetkom vyhovie. Ale takýto narcizmus je vraj nemorálny.

Sebazlepšovanie je vraj neprípustná márnivosť; treba sa prijať takým, akí sme a neobliekať sa podľa módnych návrhárov a časopisov. Samozrejme bolo nezmyslom dvadsať kozmetických operácií známeho speváka a nemožno súhlasiť so zväčšovaním prsníkov u štrnásťročnej. Ale ako nie je márnivosť pekne sa obliekať, tak ňou nie sú ani kontaktné šošovky, vyhladené vrásky a zdravá farba líc - a ešte menej zlepšená, bohatšia či zrýchlená pamäť pri riešení problémov alebo schopnosti dokázať viac na niektorom úseku ľudských aktivít. Či je to ráno šálka kávy alebo čaju, či je to biochemická látka, alebo či to raz budú bunkové implantáty - záleží na tom? Sú ľudia, čo si myslia, že na vrcholce sa dá vystúpiť len pešo alebo horským bicyklom. Iní dávajú prednosť vrtuľníku a nemajú s tým problémy. Pohľad z výšky je rovnaký.

Je pravda, že my vo vyspelých krajinách si môžeme dovoliť drahé bioinžinierstvo, ale chudobní občania chudobných štátov k nemu nemajú prístup. Neschvaľujem nerovnosť. Uznávam, že nerovnosť zanikne až vtedy, keď budeme môcť povedať: „Zaručujeme každému, kto má o to záujem, čip do mozgu, ktorý zlepší pamäť." Nerovnosť je zlá, je nemorálna - ale nie pretože umožňuje bioinžinierstvo, lež pretože je nečestná.

Deje sa veľa vecí, ktoré sú príjemné. Páčia sa nám, ale neurobili sme pre ne nič, neplánovali sme ich, nebojovali sme za ne, jednoducho sa stali a povieme: „Mali sme šťastie." Iba akási čudesná forma puritánskeho kapitalistického hedonizmu infikovala antimelioristov názorom, že len zaslúžené šťastie je oprávnené. Niet principiálnych dôvodov proti biologickému alebo sociálnemu sebazlepšovaniu. Pochybujem, že raz stretnem niekoho, čo podstúpil s úspechom laserovú operáciu a mrzí ho, že sa to stalo laserom a nie nožom.

Ak sa obmedzíme na zákroky, ktoré t.č. pripúšťajú antimelioristi, oberieme seba a svojich potomkov o mnohé dobrodenia biologickej revolúcie.

Arthur Caplan je riaditeľ Centra pre bioetiku vo Philadelphii.

Prameň: Arthur Caplan, Bioengineering and Self-Improvement,  Free Inquiry 26/3, s.20-21, 2006.

 

Zomrel John Kenneth Galbraith

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Rastislav Škoda

Prvého mája t. r. zomrel na pneumóniu vo veku 97 rokov John Kenneth Galbraith, narodený roku 1908 v Kanade, od r. 1937 americký občan, ekonóm, spisovateľ, profesor a hospodársky poradca demokratických prezidentov od F. D. Roosewelta po Billa Clintona, ktorý so svojím ikonoklastickým temperamentom pomáhal budovať základy moderného ekonomického myslenia.

Vyše 25 rokov pôsobil ako profesor na Harvardovej univerzite a neúnavný popularizátor ekonomiky. Mnohé z jeho vyše 40 kníh boli bestsellery: Konzumná spoločnosť (1958) varovala Američanov pred nadprodukciou, ktorá ich zbaví čistého vzduchu a čistých ulíc bez reklám, dobrých škôl pre všetkých a podpory umenia.

Galbraith sa považuje za apoštola teórií britského ekonóma Johna Maynarda Keynesa: že vláda sa má starať o plnú zamestnanosť a stabilnú ekonómiu podporou kúpyschopnosti a investíciami, kontrolou úrokovej miery a financovaním deficitu. Varoval pred akumuláciou súkromnej moci na úkor verejných potrieb, pretože voľný trh a kapitalizmus bez štátnej regulácie nezaistia základné sociálne potreby.

Počas 2. svetovej vojny zastával vo Washingtone ako vedúci Úradu administrácie cien najvyšší post vojnovej ekonómie, ktorý mu nakoniec urobil viac nepriateľov ako priateľov.

V roku 1945 prišiel do Nemecka študovať výsledky strategických bombardovaní. Zistil, že temer ničím neprispeli k skráteniu vojny. Konštatoval, že chybou Nemcov bolo, že neovládali dlhodobé plánovanie - ako vtedy ani Japonci. (Dnes to v Nemecku na rozdiel od Japonska asi nie je inakšie - o Slovensku ani nehovoriac. - p.p.)

Ako profesor ekonómie v Harvarde napísal knihy Americký kapitalizmus (1952), kde razil heslá typu „kompenzácia moci" a „konvenčná múdrosť"; Nový industriálny štát (1967), kde varoval pred presilou vplyvu byrokratických „technoštruktúr" multinacionálnych korporácií na ekonomiku štátu; a Ekonomika a verejný záujem (1973), kde upozorňoval na spoluprácu silnej vlády s koncernami na úkor verejného záujmu.

Na politickom fronte podporoval v r. 1960 kandidatúru J.F. Kennedyho, ale potom si vzal 2 roky voľna a ako veľvyslanec v Indii mal čas na napísanie satiry McLandressova dimenzia (1963) a knihy Indické maliarstvo (1968). Federálne dane z honoráru 250 000 USD za Vyslancov denník (1969) stačili na jeho vyslanecký plat a ešte vyniesli štátu stopercentný zisk. Značnú časť všetkých honorárov dával Harvardskej univerzite.

Po eskalácii vietnamskej vojny sa Galbraith rozišiel s prezidentom Johnsonom a v roku 1988 vydal spolu so sovietskym ekonómom Stanislavom Menšikovom knihu Kapitalizmus, komunizmus a koexistencia: po trpkej minulosti lepšie vyhliadky. - R. Š.

Vyhrané stretnutie v Doveri

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Robert T. Pennock

O kreacionizme sa u nás nehovorilo ani v kostole - okrem občasných povinných vyznaní viery: také vysoké bolo percento ľudí dôverujúcich Darwinovej vývojovej teórii s jej vznikom nových druhov mutáciami a prírodným výberom; uznávajúcich  teda africké opice za našich bratrancov a sesternice.

Aj myšlienka inteligentného dizajnu (ID) bola u nás úplne neznáma a nezaujímavá - pre absolútnu väčšinu ľudí až asi do leta 2005, keď k nám začali prenikať správy o zaujímavej situácii v Amerike, kde celá polovica obyvateľstva verí, že pred asi 6 000 rokmi Pánboh stvoril človeka, takého, ako je dnes. To je jeden druh tzv. kreacionistov. Naproti tomu len 12 % Američanov akceptuje vývoj človeka zo zvierat - v katolíckom Poľsku je to až 75 % a u nás to nebude menej. Tesne pred koncom minulého storočia strácal pojem biblickej kreácie svoj lesk aj v kruhoch amerických protestantov a preto ich akademici pre zmenenú spoločenskú situáciu vymysleli nový obal kresťanského náboženského presvedčenia: jednoduchú historku stvorenia z Genezis v reči ľudu nahradili učenými úvahami o „nezjednodušiteľnej zložitosti" živých bytostí, resp. ich orgánov, a to v reči vzdelancov, plnej latinských odborných výrazov. Plánovač sa stal dizajnérom, Stvoriteľ Kreátorom, ktorý kreuje ako módni návrhári či umelci svoj „inteligentný dizajn" (ID). Keď má do činenia s ľuďmi, to s nimi interaguje (pre zaneprázdnenosť častejšie neinteraguje). Logicky mysliaci človek nezistí rozdiel medzi kreacionistami a ID-istami, resp. skrátka dizajnistami.

Kreacionisti opisujú svoje poslanie poraziť evolúciu vojenskými výrazmi, nazývajúc ho prinajmenšom zásadnou diskusiou o kultúrnej vojne. Nedávno sme boli svedkami výsledku jedného z rozhodných stretnutí tejto vojny: konca sporu Kitzmiller et al. verzus Školská rada Doverskej oblasti v Pennsylvánii.

Bol to prvý prípad zaoberajúci sa pokusom kreacionistov zaviesť do verejných škôl pojem ID. Centrum zákonov Thomasa Moora, ktoré zastupovalo pred súdom kreacionistický názor školskej rady, sa samo nazýva „mečom a štítom ľudí oddaných viere". Podobne ostrou metaforou označuje Discovery Institute (DI, Ústav objavov) v Seattle svoje učenie, ID, ako „klin na roztrhnutie materialistického srdca modernej vedy". ID je predstava, že živé organizmy sú príliš zložité na to, aby mohli vzniknúť postupnou evolúciou. Skladajú sa z mnohých súčiastok, ktoré nefungujú bez ostatných a tak je pre vznik živých bytostí nevyhnutná vyššia moc, taktne nazývaná inteligentným dizajnérom, ktorá každú bytosť starostlivo naplánuje a na jeden raz vytvorí.

Kreacionisti sa zamerali na tento boj od roku 1987, keď Najvyšší súd neuznal v prípade Edwards verzus Aguillard „kreacionizmus" za vedu, čo prakticky znamenalo zákaz vyučovania kreacionizmu na hodinách biológie vo verejných školách, keďže by to bolo v rozpore s prvým dodatkom americkej ústavy, prikazujúcim odluku štátu od cirkví.

Profesor práva Philip Johnson vymyslel vtedy „stratégiu klinu" a vyzval prívržencov teórie mladej Zeme, starej Zeme a iných evanjelikálnych siekt, aby zanechali vnútorné boje medzi sebou a spojili sa do jedného šíku proti spoločnému nepriateľovi, materialistickej a ateistickej vývojovej teórii. Ich novou zbraňou mal byť ID.

Dôležité bolo dohodnúť sa na tom, že Boh - nie evolúcia - stvoril svet; to bolo ľahké. Otázka veku Zeme sa dala odložiť na čas, keď sa podarí dostať do škôl názor o ID. Pätnásť rokov brúsili svoje argumenty, sem-tam mali menšie šarvátky, no pripravovali epickú udalosť.

Boli aj namyslení. Ich vodca William Dembski sa verejne stavil o fľašu prvotriednej škótskej whisky, že ak raz dôjde k súdnemu pojednávaniu o tom, či sa má vo verejných školách učiť ID, prekoná ID bez problémov všetky ústavné prekážky. Teraz prišiel čas platiť.

Discovery Institute roky pretláčal ID do popredia lobovaním u poslancov, publikovaním smerníc a úvodníkov, vyrábal videá a poskytoval právne porady. Doverská školská rada konzultovala aj DI aj Moorovo centrum, prv než hlasovala za zavedenie ID do vyučovania biológie. Moorovo centrum prečesalo celú krajinu hľadajúc školskú radu, ochotnú stať sa skúšobným králikom a sľubovalo svoj meč aj štít pre očakávané stretnutie. Keď k tomu došlo v podobe žaloby jedenástich doverských rodičov, boli obidve skupiny pripravené.

Zostava Mooreovho centra vykazovala päť pracovníkov DI vrátane Williama Dembského a Michaela Beheho, jeho najchýrnejších reprezentantov, takže hnutie ID malo v súdnej sieni svoju najsilnejšiu zostavu na prednesenie svojich argumentov. Jeho oponenti mali byť okrem toho pod prísahou a to ich malo prinútiť odpovedať aj na otázky, pred ktorými údajne uhýbali.

Dembski štylizoval pre právnikov z Mooreovho centra otázky, ktoré mali vyprešovať pravdu „z darvinistov". Nazval to „zverákovou stratégiou", ilustrujúc túto myšlienku obrázkami hláv - aj Darwinovej, v podobe vypchanej panenky - drvených vo zveráku. Vrcholom všetkého malo byť pojednávanie pred republikánskym sudcom, menovaným prezidentom Georgeom Bushom. Sudca John E. Jones im dal šesť týždňov trvania procesu na prednesenie svojich argumentov na dôkaz, že ID nie je náboženstvo, ale veda.

A čo sa stalo, keď kreacionisti vytasili svoje meče a kliny za takejto ideálnej situácie?

Utrpeli porážku na hlavu.

Ako prichádzali dôkazy a svedectvá odborníkov v priebehu procesu, ukazovalo sa stále jasnejším, že nemôžu vyhrať. Dembski a ďalší dvaja experti DI opustili bojové pole tesne predtým, ako mali vypovedať. Na paralelnej konferencii American Enterprise Inštitútu, konanej počas doverského procesu, Mooreovo centrum verejne povzbudzovalo DI, aby navádzal školské rady začleniť do výučby ID - a hneď nato ich prestalo brániť. To nebolo čestné, lebo v tom čase jeho príslušníci Minnich a Behe - bez pochýb jeho najväčší šampióni - svedčili v Doveri a predložili dodatočné argumenty v podobe priateľského listu (amical brief).

Klin sa rozštiepil, nie klát. Nešlo len o to, že súd rozhodol, že obhajcovia ID v radoch školskej rady klamali, aby zastreli náboženské ciele politiky ID. Na začiatku bral sudca seriózne do úvahy tvrdenie ID, že to nie je náboženstvo, ale skutočná veda, no zistil, že argumenty v prospech tohto tvrdenia nie sú nijako presvedčivé. Súd zistil, a aj obrana musela uznať, že ID sa pokúša redefinovať vedu. Ako v predošlých kreacionistických procesoch, aj tu súd rozhodol, že nazvať niečo vedou nerobí z toho niečoho vedu. Sudca napísal:

„Vyslovili sme rozhodujúcu otázku, či je ID veda. (Na základe odpovedí) sme rozhodli, že nie je."

Okrem toho súd rozhodol, že ID je rovnako ako iné formy kreacionizmu náboženstvo:

„Uzatvárame, že objektívny pozorovateľ ľahko spozná náboženskú povahu ID, či je dospelý alebo dieťa."

Dlhá papierová vojna uľahčila tieto rozhodnutia. Nepomohlo vyhýbať sa B-slovám (Boh) a hovoriť o majstrovskom intelekte či transcendentnej nemateriálnej inteligencii. Odvolávať sa na také priezračné náhradky slov je menej presvedčivé ako sebaobrana osoby, ktorá prezradila identitu agenta CIA: „Ja som nikdy nepovedala Valéria Wilsonová, ja som hovorila len o manželke vyslanca Wilsona". Súd však nechal prečítať aj interný dokument Ústavu výskumov o kline, kde sa zabudlo na lingvistický figový list a konštatuje sa, že hlavným cieľom ústavu je náhrada materialistických vysvetlení „teistickým chápaním prírody a ľudských bytostí ako stvorených Bohom."

Najlepší obraz o charaktere ID sa dá získať poznaním života a diela jednotlivých pracovníkov Ústavu objavov. Jedným z nich je Jonathan Wells.

Kto je Jonathan Wells?

Jonathan Wells je starší pracovník v Centre pre vedu a kultúru na Ústave objavov v Seattle. Sám o sebe napísal:

„Po získaní titulu učiteľa náboženskej výučby v roku 1978 a PhD. v teológii v roku 1986 na Yalskej univerzite ma slová môjho duchovného otca (reverenda Sun Myung Moona, ktorý v roku 1954 založil v Kórei Cirkev zjednotenia, unitárov - pozn. prekl.), moje štúdiá a moje modlitby presvedčili, že musím zasvätiť svoj život vyvráteniu darvinizmu, ako už predo mnou mnohí príslušníci našej cirkvi zasvätili svoj život ničeniu marxizmu. Darwinova teória vylučuje dizajn (návrh, plán), a preto logicky aj boha, čím je zdrojom ateizmu. Preto som sa s veľkou radosťou dal do práce, keď ma v roku 1978 otec Moon spolu s tuctom ďalších seminaristov vyslal študovať prírodné vedy, aby sme sa pripravili na ťažký boj."

V Berkeley získal Wells v r. 1994 PhD. v molekulárnej a bunkovej biológii. Podľa recenzentov Padiana a Gishlicka nasledovalo päť rokov neplateného pobytu na univerzite v Berkeley (1995-1999) bez vedeckej činnosti a publikácií, ktorý mu umožnil Phillip Johnson; to už bol v skutočnosti členom tvoriaceho sa kolektívu Ústavu objavov v Seattle. Wells trvá na zdôrazňovaní svojho vedeckého pozadia v tom čase a bráni sa nepresným uvedením spoluautorstva na dvoch (za štyri roky!) článkoch. Dá sa predpokladať, že vtedy už intenzívne pracoval na svojej budúcej knihe Ikony evolúcie.

Keďže podľa jeho názoru má evolučná teória vážne a škodlivé dôsledky pre náboženstvo, vedu a kultúru, rozhodol sa Wells venovať svoj život kritike tejto filozofie a zničeniu jej dominancie v školskom a vedeckom systéme súčasného sveta. To je jeho motivácia aj dnes. Nejde mu o vedeckú dokumentáciu, ale o zasiatie pochybností do myslí tých, ktorí sú o veciach slabo informovaní - to sa mu podarilo a darí. Možno pridať, že aj do myslí potentných kupcov takejto literatúry - to mu vychádza ešte lepšie, keďže jeho kniha sa prekladá do mnohých jazykov (Jonathan Wells, Ikony evoluce, Praha: Návrat domů 2005. Písali sme o nej v článku „Učiteľ a kreacionizmus", Prometheus 1/2006, s. 14-15).
Wells parafrázoval Dobzhanského vetu, že „nič v biológii nemá zmysel inakšie ako vo svetle evolúcie" na „nič vo vede nemá zmysel inakšie ako svetle dôkazov", proti čomu sa nedá nič namietať. Len - kto uzná, že kreacionizmus je veda?

Reakcie zástancov ID na doverský rozsudok

Ústav objavov už vydal niekoľko kníh ako reakcie na doverský rozsudok, napríklad Traipsing into evolution (asi Motanie sa po evolúcii, 2005). Predpokladáme, že ani slovenskí kreacionisti sa nezmieria so situáciou, v ktorej by si nechali svoju vieru v Boha pre seba ako oddelenú oblasť duchovna v zmysle prvého ľudského práva na slobodu svedomia, ale zriekli sa napr. evanjelizačných snáh. (Moja predpoveď sa splnila: Po napísaní tejto state sa mi dostala do rúk pobožná kniha Júliusa Krempaského Veda verzus viera (Bratislava: Veda, 2006), s problematikou ktorej sa zaoberáme inde.)

a/Kritika sudcu Jonesa ad personam

Reakcie kreacionistov na ponižujúcu porážku sa zameriavajú v prvom rade na zneváženie osoby sudcu Jonesa. Nazývajú ho „aktivistickým" sudcom trpiacim na „sebaklam velikášstva".

Vytýkajú mu, že v 139-stranovom rozsudku išiel oveľa ďalej, ako bolo potrebné. Keď raz rozhodol, že doverská školská rada konala z náboženských dôvodov, čo by bolo zrejme protiústavné a dosvedčuje to rad precedensov Najvyššieho súdu, nebolo vraj potrebné zaoberať sa otázkou, či je ID veda, či je evolúcia kompatibilná s vierou atď.
Prečo to urobil? Chcel si vraj zaistiť prominentné miesto v histórii súdnictva. Chcel byť prvý, kto sa definitívne vyslovil o ID, odoprúc mu vedecký štatút, čo považoval za účinnú prevenciu ďalších procesov, ktoré by boli plytvaním právnických, materiálnych a iných zdrojov. Tým prejavil namyslenosť o svojej veľkosti (delusions of grandeur), hoci opak je pravda:

Je federálnym sudcom v strednej Pensylvánii a hovorí, ako keby bol rozhodujúcejší ako väčšina pri Najvyššom súde Spojených štátov. Osobuje si právo a povinnosť rozhodnúť o otázke, či je ID veda, a to záväzne pre všetkých sudcov v USA a aj pre budúcnosť. Nižšie federálne súdy sú síce viazané rozhodnutiami Najvyššieho súdu, ale nie rozsudkami nižších súdov rovnakej úrovne. Iní federálni sudcovia sa môžu odvolať na sudcu Jonesa, najmä na jeho legálne uvažovanie, ale pri prípadnom novom spore majú povinnosť rozhodnúť nezávisle a nestranne o faktoch, ktoré sa im predložili. Načo sú dobré všetky tieto invektívy? Vie sa, že doverský zákaz platí naplno len v súdnej oblasti, pre ktorú bol vyrieknutý, ale má obrovskú hodnotu precedensu, na ktorý sa iní sudcovia v budúcnosti iste budú odvolávať.

Phyllis Schlaffy, Prezidentka Eagle Forum, dala Jonesovi meno „falošný sudca" so sklonom „k aktivizmu", ktorý „vrazil nôž do chrbta evanjelikálnych kresťanov, ktorí zvolili prezidenta, ktorý ho menoval sudcom." Sudca Jones predvídal, že ho budú ohovárať, keď napísal:

„Tí, čo nesúhlasia s naším názorom, označia ho za produkt aktivistického sudcu. No budú sa mýliť, pretože toto nie je aktivistický súd. Prípad sa k nám dostal ako výsledok aktivizmu zle informovanej školskej rady, ovplyvnenej právnickou firmou, ktorá hľadala zámienku na testovanie ústavného problému s ID; prehovorila školskú radu zastávať nerozumnú a nakoniec protiústavnú politiku."

Na skutočnosť, že sudca Jones je republikán, aktívny protestantský veriaci a vymenoval ho republikánsky prezident George Bush, že mu teda nemožno vytýkať liberalizmus či príslušnosť k Demokratickej strane (čo by sa mohlo rovnať intelektuálnej a niekedy aj fyzickej likvidácii), reagujú pracovníci DI opovržlivým pokrčením ramien: „Ten že je oddane nábožný? Povesť!"

b/ Sudca Jones podceňuje ID

Sudcovi Jonesovi sa vytýka, že „rozhodol bez štúdia spisov a argumentov": v rozsudku napísal, že rozhodujúcim dôkazom neúspechu ID je absolútne chýbanie peer-edited (odborníkmi posúdených) výskumov, dát alebo publikácií, vlastných alebo cudzích, na jeho podporu. Len letmo sa vraj uvádza jeden článok Beheho, ale vôbec sa nespomínajú iné, uvedené v prílohe D priateľského listu, ktorý súdu predložila Nadácia pre myšlienku a etiku, ani tie, ktoré súdu predložil svedok Dr. Scott Minnich, biológ. Mám podozrenie, že to boli tie isté publikácie. Buďme si úprimní: Stále je reč o jednom článku M. Beheho v Protein Science - tá nezjednodušiteľná zložitosť; o Meyerovom článku v jedných Proceedingoch - o kambrijskej explózii a inteligentnom dizajne, ktorý jej vraj pravdepodobne predchádzal; a potom sú tu články v nábožensky zameraných časopisoch a pár popularizačných kníh. Čo je to proti tisícom článkov v tom istom časovom období na jednoznačnú podporu evolučnej teórie - a desiatkam článkov zamietajúcich názory hŕstky osamelých bojovníkov na severozápadných hraniciach štátu v Seattle?

Ostatne 1: Čaká niekto od kreacionistov dôkazy v prospech ich teórie inteligentného dizajnu, nezjednodušiteľnej zložitosti, atď? Neviem si ani len predstaviť, ako by mohli či už kreacionisti alebo prívrženci ID dokázať, že niečo konkrétneho bolo alebo stvorené z ničoho, alebo z niečoho tak pretvorené, že sa to dá s dávkou ústupčivosti nazvať stvorením. To je niečo celkom iné, ako pochybovať o čo aj desiatich ikonách evolúcie, za ktoré sa vyhlásia tie javy či štádiá v priebehu miliárdročnej evolúcie, kde vedci nie sú si zatiaľ zajedno, ako to bolo. Dizajnisti napríklad tvrdia, že Darwinov rodokmeň vývoja živých organizmov neplatí - že tu nejde o vetviaci sa strom s jedným kmeňom, ale skôr o krík s viacerými podnožiami. Podľa toho by mal život viacero začiatkov na rozličných miestach a v rozličných dobách a existovali by línie jednotlivých potomstiev. Myšlienka je to možno zaujímavá, ale kde sú dôkazy? Pracujú na nich ideisti? Iste nie. Zmení to však niečo podstatného na veci, ak bude platiť miesto predstavy stromu vývoja života predstava kríka vývoja života? Aj krík má jeden koreň, z ktorého pod zemou vyrastá viac kmeňov. Ak kmene nie sú pod zemou spojené, sú to osobitné stromy.

Tisíce vedcov-evolucionistov hľadá denne odpovede na zatiaľ nezodpovedané otázky, ako sa to stalo, ale nech je ich riešenie akékoľvek, tých pár ideistov zakaždým namieta: „Nie, veď to tak Kreátor stvoril alebo nechal stvoriť."

Ostatne 2: Vzdelaní a informovaní ľudia o evolúcii nepochybujú - ani univerzitne vzdelaní vedci z DI. Totiž: títo nepochybujú o mikroevolúcii, o dedičnosti malých zmien typu domestikácia hospodárskych zvierat. Ale baktérie, červy, ryby, cicavce a predovšetkým človek - to už podľa niektorých muselo byť stvorené každé osobitne; to nazvime makroevolúciou a tým je to niečo zásadne iné; cicavce sa nemohli vyvynúť z vtákov, o tom je dovolené pochybovať, lebo to sme nikdy nevideli. Veľkorysejší kreacionisti sa uspokoja s tromi zásahmi stvoriteľa: pri veľkom tresku, pri prvej živej bunke a pri stvorení človeka. Tento posledný bod ich bude stáť ešte veľa potu, lebo treba povedať,

  • kedy sa v stádach ošklivých chlpatých opíc objavili ušľachtilé postavy Adama a Evy (s figovými listami?)

  • kedy sa vajíčko a spermia stávajú človekom s „dušou".


Najpovoľnejším kreacionistom stačí boží zásah pri veľkom tresku (podľa S.W. Hawkinga sa tak vyslovil pápež Ján Pavol II. v roku 1981 na konferencii jezuitov o kozmológii vo Vatikáne). Nemôžem si pomôcť, ale takéto kupecké počty mi pripadajú smiešne malicherné.

Ostatne 3: Diskusia sa vedie o evolúcii, nie o tom, čo bolo pred ňou a čo ju vyvolalo. Konkrétne povedané nepatrí do nej veľký tresk, resp. kto ho nariadil. Čo to bolo a ako to prebehlo, o tom majú vedci hypotézy. Čo tomu predchádzalo? Nič. Pred veľkým treskom čas nebežal, neexistoval. (Advocatus diaboli: Takže veľký tresk mohol byť dielom božím či iného inteligentného dizajnéra? Iste. Vrátane nasmerovania vývoja vesmíru zatiaľ na okolo pätnásť a života na tri a pol miliardy rokov? Sotva).

c/ Sudca Jones nepochopil podstatu ID

Sudcovi Jonesovi sa vytýka, že nesprávne tvrdí, že ID „vyžaduje nadprirodzené stvorenie". Že neberie na vedomie jednu z dôležitých premís ID, že na základe empirických poznatkov nevedia vedci povedať, či inteligentné príčiny, zistené modernou vedou, sú vnútri alebo mimo prírody (pozri príloha A k priateľskému listu Ústavu objavov).

Tu ide o viac ako o bičík batérie, tu ide o celú tzv. teóriu ID. Tá tvrdí, že

„každodenná skúsenosť nás učí, že zásadné znaky vesmíru a živých vecí sú produkty inteligentnej príčiny. No skúsenosť sama nevie rozhodnúť, či táto inteligentná príčina sídli v prírode, to je vo vesmíre, alebo sa nachádza mimo neho. To má rozhodnúť filozofia a metafyzika."

Vo vede vraj nie je opakom prírodnej/prirodzenej (natural) príčiny nadprirodzená príčina, ako sme si zvykli myslieť donedávna, ale „inteligentná príčina". Do učebných textov O pandách a ľuďoch napísali prívrženci ID už v roku 1993:

„Ak sa veda zakladá na skúsenosti, potom platí, že správa, zakódovaná v DNA, musí pochádzať z inteligentnej príčiny. Čo za inteligentné agens je to? Na to veda nedá odpoveď; musí ju prenechať náboženstvu a filozofii. To však nebráni vede, aby hľadala dôkazy pôvodu inteligentnej príčiny všade, kde môžu existovať: NASA hľadá mimozemskú inteligenciu programom SETI (Search for Extra Terrestrial Intelligence) - zatiaľ nadarmo, ale archeológia už vyvinula (pionieered) metódy na rozlíšenie prirodzených a inteligentných príčin."

Tento posledný údaj ma priam vzrušuje, ale jednoducho mu neverím: vraj je o tom v O pandách a ľuďoch, 2. vyd. 1993, s. 126-127; kto mi pomôže skontrolovať to? (Cit. podľa http://www.discovery.org/scripts/mt/mt-tb.cgi/310, s ktorým nedostávam spojenie).

Čo si máme myslieť o slovíčkarení s výrazmi nadprirodzený a inteligentný? Vidíme, že okrem bežného významu v každodennej reči môžu tieto slová dostať aj tajuplné súvisy. Ale prečo zavádzať miesto osvedčenej dvojice opozít (výrazov s opačným, protikladným významom) nerovnú dvojicu prirodzený a inteligentný? Čo je to za stanovisko, že rozhodnutie o tom, či inteligencia zodpovedná za biologické základy (života na Zemi) sídli mimo vesmíru (je nadprirodzená) alebo v ňom, urobíme bez pomoci vedy? Čo bolo mimo vesmíru, sa dosiaľ označovalo za nad-prirodzené, teraz to má byť inteligentné. Keď vidím, ako to na tejto zemi chodí, neviem, či by naozaj nebolo rozumnejšie usídliť sa mimo nej - voľne podľa Russella. Uvažujú takto vedci alebo veriaci?

d/ Cirkus okolo knihy O pandách a ľuďoch

Vydavateľstvo tejto knihy, Nadácia pre myslenie a etiku (FTE, odnož Ústavu objavov), chcelo v rámci doverského procesu osobne vystúpiť s obranou myšlienky ID predstavením knihy O pandách a ľuďoch, ale sudca Jones to zamietol a povolil im len predloženie tzv. priateľského listu (amicus brief), a to najviac v rozsahu 5000 slov vrátane poznámok pod čiarou, takže táto kniha sa uvádza len v bibliografii priateľského listu. No sudca Jones zaručene prelistoval jej dôležité vydania.

Kniha má za sebou celý rad vydaní. Ako Kreačná biológia a v duchu známych biblických predstáv opisuje stvorenie sveta jednorazovým šesťdňovým aktom, ktorý sa neobíde bez predstavy boha-stvoriteľa. V prvom vydaní z roku 1983 bolo 80 poukazov na „kreacionizmus", do štvrtého v roku 1987 ich počet vzrástol na 120. Od piateho vydania sa slovo kreacionizmus postupne vytráca až k nule a nahradzuje ho výraz „inteligentný dizajn"; po prvé je párkrát použitý v tretej verzii, vo štvrej je to už desaťkrát a postupne sú nahradené všetky „kreacionizmy" takmer do jedného. Nie je to nápadné?

Ukázalo sa, že po rozhodnutí Najvyššieho súdu z roku 1987 (o zákaze vyučovania kreacionizmu vo verejných školách) boli v texte slová „kreacionizmus" a „kreačná veda" nahradené výrazmi „teória inteligentného dizajnu" a z „kreačných vedcov" sa stali „teoretici ID"; no definície týchto pojmov ostali nezmenené. Najnovšie vydania nepoužívajú náboženské výrazy Stvoriteľ, resp. nadprirodzený stvoriteľ, ani niet odvolania na biblické údaje napríklad v Genezis, ako to ešte dnes robia vyslovení kreacionisti; všetky tieto výrazy sa raz šikovne, inokedy menej šikovne obchádzajú tak, aby sa zachoval celkový zmysel kresťanskej náuky. Preto vyniesol sudca Jones posudok, že postupné vydania tejto knihy dokazujú, že ID je len prebalený, premenovaný kreacionizmus. No ani vynechanie výrazu "inteligentný dizajn" by nič nezmenilo na náboženskom, nie vedeckom charaktere knihy.

Zástancovia ID sa preto nakoniec snažili obísť požiadavku vedeckého preverenia, pri ktorom neobstoja. Navrhli, aby sa na prírodovedných hodinách učil akýkoľvek opak vývojovej teórie, nie vyslovene ID. Ale takáto taktika by bola v najlepšom prípade neúprimná, v najhoršom prípade je to novinárska kačica.

e/ Súdny prípad otroka Dreda Scotta.

Niektorí kritici rozhodnutia sudcu Jonesa idú tak ďaleko, že mu odopierajú právo rozhodovať v otázke „rozvratných kultúrnych kontroverzií", akou je vraj spor, či je ID veda alebo náboženstvo a či sa teda smie vyučovať vo verejných školách. John West (6.januára 2006, http://www. discovery.org/scripts/mt/mt-tb.cgi/310) nelogicky prirovnáva tento rozsudok k aktivizmu federálnych súdov, ktoré sa pokúšali riešiť problém otroctva pred občianskou vojnou a ilustruje ho osudom otroka Dreda Scotta (asi 1800-1858).

V roku 1847 požiadal otrok Dred Scott americké súdy o slobodu, na ktorú mal na základe svojho života u viacerých „pánov" nárok. O desať rokov, po dekáde rozličných rozhodnutí viacerých súdov a odvolaniach, sa jeho prípad dostal konečne pred Najvyšší súd Spojených štátov. A v prípade, ktorý možno označiť za najnehanebnejší v celej jeho histórii, vyniesol tento súd v marci 1857 rozsudok, že všetci ľudia afrického pôvodu - či už otroci alebo slobodní - nemôžu byť ani stať sa občanmi Spojených štátov, a teda nemôžu podávať žaloby ani pred federálnymi súdmi. Sú to „bytosti nižšieho rádu", nespadajúce vo Vyhlásení nezávislosti pod pojem „všetci ľudia" a nemajúce podľa Ústavy nijaké práva. Najvyšší súd tiež rozhodol, že federálne vlády nemajú moc zakazovať otroctvo vo svojom štáte. Netreba povedať, že Scott ostal otrokom. Umrel za deväť mesiacov po konečnom rozsudku (1858).
Vo februári 1861 sa Lincoln stal prezidentom, v apríli 1861 vypukla občianska vojna. V apríli 1865 zavraždili Lincolna (atentát v divadle) a skončila sa občianska vojna; v decembri 1865 bolo otroctvo zrušené v celých Spojených štátoch.

Mrazí ma pri pomyslení, žeby zástancovia ID mohli hnať spor tak ďaleko, ako to dohnali zástancovia otroctva v Spoje-ných štátoch. Mali by si uvedomiť skutočnosti, ktorá strana vyhrala spor o otroctvo.

f/ ID vraj nie je prejavom amerického fundamentalizmu

Sudca Jones vraj neoprávnene tvrdí, že ID vyrástol na podnoži amerického kresťanského fundamentalizmu dvadsiateho storočia. Pritom vraj zabúda ako na diskusie starých Grékov, tak na diskusie Darwinových súčasníkov. Výraz "inteligentný dizajn" použil po prvý raz ešte v roku 1897 oxfordský vedec F. C. S. Schiller ako alternatívu k slepej evolúcii. Je pravda, že zástancovia ID sa neodvolávajú na doslovné znenie knihy Genezis, netvrdia, že Zem je mladá, majúc 6-10 000 rokov a aj potopu sveta nechajú na pokoji. Stačí to na odvolanie obžaloby z kresťanského fundamentalizmu? Nestačí. Dôležitejšie ako ostrovčeky konkrétnych jednotlivostí je spomenuté správanie sa, napr. J. Wellsa.

Po súde Dembski zabudol na svoje diskreditované tvrdenie, že ID je veda, a nie náboženstvo. Vzdorovito vyhlásil, že „Toto bude galvanizovať kresťanskú spoločnosť. A hovorím ľuďom, že budeme potrebovať oveľa viac peňazí." Veru, kreacionisti budú po tejto porážke potrebovať peniaze na ďalšie súdy - nielen na tú fľašu whisky, ktorú je teraz Dembski dlžen.

Samozrejme sme vedeli, že vojnový pokrik za ID sa ozve nanovo. Hoci Dembski priznal, že doverská porážka bol neúspech, tvrdí, že pre DI to nebolo Waterloo:

„Čakáme, že agitácia pre ID a proti evolúcii bude pokračovať. Školské rady a zákonodarcovia musia našľapovať opatrne, ale k problému evolúcie sa musia vrátiť - kultúrna vojna to vyžaduje."

Kreacionisti zanechali poplatníkov s viac ako jedným miliónom dolárov súdnych trov. Sudca Jones nazval rozhodnutie určitých kruhov pustiť sa do súdneho sporu o ID podujatím „zarážajúcej hlúposti", ústiacej „do úplne zbytočného plytvania finančnými a osobnými zdrojmi". Doverskí voliči to spoznali a po skončení súdu odvolali pri najbližších voľbách všetkých osem kreacionistických členov školskej rady. Konzervatívne školské rady a politici, ktorí by si mohli myslieť, že podpora ID im získa prívržencov, by si mali dvakrát rozmyslieť, či budú volať na pomoc bojovníkov a zbrane kreacionistov.

Fanatici to pravdepodobne neuznajú, ale dúfajme, že pragmatické hlavy chápu, že je čas odložiť meče, štíty a kliny. Boj o inteligentný dizajn bol v Doveri prehraný.

*  *  *

Prameň: Robert T. Pennock v Science and Theology News; http://www.stnews.org/Commentary-2688.htm; a iných zdrojov v internete spracoval Rastislav Škoda

Boh je odpoveď na všetko

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Neil Steinberg

Po obede sme pili šálku čaju - ja, môj najstarší syn a moja žena.
„Čím sa meria atmosférický tlak?" pýta sa naraz moja žena.
„Barometrom," odvetil môj syn.

„A čím vlhkosť?"
„Hygrometrom."
Prejavil som obdiv nad tým, že to vie vysypať z rukáva. Vysvetlil mi, že sa teraz učia v prírodovede o počasí - a že budú mať písomku.
Naraz som dostal nápad.
„Neviem, neviem, či je to tak," zahniezdil som sa na stoličke. „Čertovo dielo je to - -"
„Neil, - - " prerušila ma žena.
„Mal by som zájsť k vám na školu a pohovoriť si s tým vašim 'učiteľom'. Všetky tieto nezmysly o vodnej pare a oblakoch. Kde ostal Boh? Čo tak pohovoriť si o inteligentnom dizajne počasia?"
Pozrel som sa na chlapca - horel, čakal, oči mu svietili. Žene sa urobili na čele vrásky. Vedel som, že idem na tenký ľad, ale vrhol som sa dopredu.
„Teraz ti ja dám pár otázok," hovorím. „Teda voda sa vyparuje z jazier a oceánov, zhlukuje sa ako para do oblakov a padá na zem v podobe dažďa. Zapríčiňuje to - - "
„Vôľa božia," doplnil ma syn.
„A cyklónové búrky, zvané hurikánmi, posiela ako prísne výroky súdu nad hriešnymi ľudskými spoločnosťami ... kto?"
„Boh!"
„Správne. Vysvetli mi, ako sa tvorí sneh."
„Boh! Sneh sú šupiny z vlasov Pána Boha."
„Veľmi dobre. Vetry dujú na príkaz ktorého nevýslovného božstva?"
„Nášho Boha!" opakoval svoju odpoveď môj syn.
Žena to už nemohla vydržať a ozvala sa:
„Keď toto povie pri skúške ..."
„Čo?" nenechal som ju dohovoriť. „Myslíš si, že učiteľ sa opováži známkovať to ako zlú odpoveď? Že vystaví našu vieru posmechu? Že zapochybuje o hlboko zakorenenej viere nášho syna?"

Možno som to prehnal s kritikou cirkusu okolo inteligentného dizajnu. Ale nie! Miesto toho, aby sme sa pokúsili držať božstvo preč od evolúcie, privolávame Boha na vysvetlenie každej maličkosti. Štúdium len pre skúšky to veľmi uľahčuje. (Nielen skúšky z náboženstva, ale aj z fyziky, napr. u prof. Krempaského - pozn. prekl.)

Prameň: Neil Steinberg, Chicago Sun-Times 15. februára 2006. 
http://www.suntimes.com/output/steinberg

Preložil Rastislav Škoda

Morálka bez náboženstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:37

Marc Hauser a Peter Singer

Je náboženstvo pre morálku potrebné, či sú na sebe nezávislé? Mnohí ľudia si myslia, že je neprípustné, ba dokonca rúhaním sa popierať, že morálka má božský pôvod. Pre niektorých toto stanovisko znamená, že Boh alebo nejaká božská bytosť vnuká každému dobrému človeku jeho cit pre morálku.

Pre iných z toho vyplýva presvedčenie, že len organizované náboženstvo nás môže naučiť, čo je dobré a čo zlé.

 V obidvoch prípadoch náboženstvo má naprávať chyby ľudskej povahy. Inakšie povedané, náboženstvo nám má umožniť pozdvihnúť sa nad úroveň tejto starej skazenej matky prírody, dávajúc nám do rúk morálny kompas.

V štátoch, kde konzervatívna pravica presadzuje názor, že morálne postrehy, pravidlá a inšpirácie sa dajú odvodiť len od náboženských princípov, sa zdravý odstup medzi štátom (vládou) a náboženstvom (cirkvou) rýchlo zmenšuje.

 Umelé prerušenie tehotenstva a zastavenie opatrení na zachovanie pri živote prístrojmi (ako bol nedávno v USA prípad Terri Schiavovej) sa čoraz viac odsudzujú na základe názoru, že tieto činy odporujú božej vôli. Nezabiješ, varuje prikázanie, hoci pôvodne sa prekladalo ako nezavraždíš (v orig. angličtine kill a murder, pozn. prekl.). A náboženstvo sa vracia do škôl, dožadujúc sa rovnakého štatútu ako vedecká teória o ľudskej podstate.

Názor, že morálka pochádza od Boha, je však veľmi problematický. Prvý problém je, že nemôžeme povedať naraz, že Boh je dobrý a že nám dal zmysel pre dobro aj zlo; bola by to tautológia (definícia v kruhu). Povieme jednoducho, že Boh koná podľa svojich štandardov. To nemá zvuk výrazov „Chváľme Boha!" či „Alah je veľký!"

Druhým problémom je, že niet morálnych zásad, ktoré by uznávali všetci veriaci bez ohľadu na svoju špecifickú cirkevnú príslušnosť, ale nemali agnostici alebo ateisti. Toto pozorovanie vedie bezprostredne k druhému: agnostici a ateisti sa nesprávajú menej morálne ako v Boha veriaci, pričom ich cnostné činy sú motivované inými zásadami. Spravidla mali a majú rovnako prísny a zdravý zmysel pre dobro a zlo ako každý iný človek, a to vrátane účasti v hnutiach za zrušenie otroctva a uľahčenia iných ľudských utrpení. A aj opak je pravda: náboženstvá viedli ľudí k dlhému zoznamu strašných zločinov od božieho rozkazu Mojžišovi, aby zabíjali Midijáncov, mužov, ženy, chlapcov a dievčatá, ktoré už nie sú panny, cez križiacke výpravy, inkvizíciu, tridsaťročnú vojnu, nespočetné konflikty medzi sunnitmi a šiítmi až po teroristov, ktorí sa vyhadzujú do povetria v naivnej predstave, že pôjdu rovno do raja.

Tretia ťažkosť pre názor, že morálka vyplýva z náboženského učenia, je skutočnosť, že napriek výrazným doktrinálnym rozdielom medzi veľkými svetovými náboženstvami sú niektoré zásady morálnosti univerzálne. Plne to platí napríklad už o starodávnej Číne, kde sa náboženstvo cenilo menej ako filozofia (konfuciánstvo).

Jedna mienka teda hovorí, že Boh nám vštepuje univerzálne pravidlá v momente stvorenia. Alternatívna mienka, konzistentná s vedami ako je biológia a geológia, sa snaží dokázať, že sa v nás v priebehu miliónov rokov vyvinula schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Súčasný výskum oblasti kognitívnych vied (spôsobov poznávania) podstatne prispieva k riešeniu dávneho problému o pôvode a povahe morálnosti. Pre otázky morálnej filozofie hľadá teoretické argumenty.

Ako vieme, že veriaci aj ateisti pristupujú k riešeniu etických problémov rovnakým spôsobom? Predstavme si nasledujúce tri scenáre: V každom doplňte, či je navrhované morálne riešenie „povinné", „prípustné" alebo „zakázané."

1. Električka hrozí prejsť päť ľudí, ktorí idú po koľajniciach. Vidí to výhybkár, ktorý má možnosť poslať električku na vedľajšiu koľaj, kde zabije jedného človeka - ale päť bude zachránených. Použitie výhybky je _______________.

2.  Vidíte, ako sa malé dieťa topí v plytkom rybníku a naokolo niet nikoho okrem vás. Ak dieťa vytiahnete, bude žiť, ale zničíte si nohavice. Vytiahnutie dieťaťa z vody je _________ .

3. Päť ľudí priviezli do nemocnice v kritickom stave: každému treba transplantovať nejaký orgán, ak má prežiť. Niet času na vyžiadanie orgánov od darcov zvonku - ale v čakárni sedí zdravý človek. Ak mu lekár odoberie orgány, ktoré potrebuje pre tých päť chorých, zdravý umrie, no tých päť chorých bude žiť. Odobrať zdravému orgány je _________ .

Ak hodnotíte prvý prípad ako prípustné, druhý ako povinné a tretí ako zakázané, ste ako 1500 jedincov na celom svete, ktorí takto odpovedali pri riešení týchto dilem pri našom webovom „testovaní morálneho zmyslu" (http:moral.wjh.harvard.edu). Keby platilo, že morálka je božie slovo, mali by tieto prípady posudzovať ateisti inakšie ako veriaci ľudia a na vysvetlenie by mali uvádzať rozličné dôvody. Napríklad: Keďže ateisti vraj nemajú v sebe morálny kompas, mali by konať z číreho sebectva a obísť topiace sa dieťa. Výsledky nášho testu ukázali niečo celkom iné. Nebolo štatistického rozdielu medzi odpoveďami jedincov s náboženským pozadím alebo bez neho. Asi 90 % opýtaných odpovedalo, že je prípustné odkoľajiť električku, 97 % , že je povinnosťou zachrániť dieťa a 97 %, že je zakázané odobrať orgány zdravému mužovi. Na žiadosť o vysvetlenie, prečo je niečo dovolené a niečo zakázané, reagovali opýtaní bezradnosťou a udávali dôvody, ktoré nestačia na vysvetlenie. Veľmi dôležité je zistenie, že veriaci boli rovnako často bezradní a nesúvislí ako ateisti.

Takéto štúdie začínajú poskytovať empirickú podporu pre myšlienku, že tak isto ako máme mnohé iné psychologické schopnosti mysle, vrátane reči a matematiky, máme aj morálne schopnosti intuitívne rozoznávať dobro a zlo, pričom dochádza k zaujímavým interakciám s lokálnou kultúrou. Tieto intuície sú výsledkom vývoja našich predkov ako sociálnych cicavcov v priebehu miliónov rokov a sú naším spoločným dedičstvom rovnako ako náš protismerný palec. Tieto skutočnosti výrečne protirečia historke o osobitnom biblickom stvorení človeka Bohom.

Zdedené intuície nám však nedávajú správnu a konzistentnú (so všetkými kritériami súhlasiacu) odpoveď pri všetkých morálnych dilemách. Čo bolo dobré pre našich predkov, nemusí byť dobré pre nás dnes a tu, resp. na celej planéte a pre všetkých na nej žijúcich ľudí. No meniace sa morálne problematiky (prerušenie tehotenstva, eutanázia, medzinárodná pomoc, práva zvierat) nemajú svoj pôvod v náboženstvách, ale v starostlivom uvažovaní o ľudskosti, teda o tom, čo považujeme za dobrý život. V tomto ohľade je prvorado dôležité, aby sme si s istotou uvedomovali univerzálnu sadu morálnych intuícií a vedeli ich hodnotiť do takej miery, že sa vieme rozhodnúť konať aj proti niektorým z nich. To môžeme robiť bez rúhania sa, lebo zdrojom našej morálnosti sme my sami, a nie Boh. Ostáva nám len dúfať, že aj naše vlády si vypočujú náš hlas.

Prameň: Marc Hauser a Peter Singer: Morality without Religion, Free Inquiry, 26/1, s. 18-19, 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Organizácia amerických skeptičiek

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

www.skepchick.org

Kto pozná situáciu skepticizmu, vie, že počet žien na konferenciách a iných aktivitách skeptikov bol vždy nízky. Prečo je to tak, a to na celom svete? Sú ženy ľahkovážnejšie ako muži a menej odolné voči spevu sirén Nového veku?

Odrádza modernú ženu stará biela mužská tvár skepticizmu od zapojenia sa do aktívnej hry?

Nech boli dôvody v minulosti akékoľvek, situácia sa mení: nedávno založila Rebecca Watsonová organizáciu Skepchicks International, ktorej mottom je „Čo je malé, je milé" a ktorá si vzala za cieľ pestovať a propagovať skepticizmus a kritické myslenie medzi ženami na celom svete. Volá k spolupráci ženy, ktoré sa už osobne zúčastňujú skeptického hnutia, no aj také, čo o ňom nič nevedia, ale ich to zaujíma.

Zatiaľ nemajú na časopis, ale v apríli 2006 vyšlo už 4. číslo online-magazínu Skepchick.org s aktuálnymi témami pre ženy. Nechcete si prečítať článok „Som pyšná, že nemám deti"?

Za účelom získania financií vydali kalendár na rok 2006 s vkusnými čiernobielymi zábermi skeptičiek s krásou aj mozgami.

Ako môžeme vyhrať globálnu vojnu kultúr

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Stuart Jordan

Ako globálnu vojnu kultúr definujem boj medzi tými, čo prijali za svoje naturalistické, humanistické dôsledky modernej vedy a tými, tými, čo ich odmietajú. Som toho názoru, že sa nachádzame uprostred takej „vojny" a že je a môže ostať povážlivo intenzívna aj počas ostatku celého storočia.

Dôraz kladiem na výraz dôsledky modernej vedy. Nejde tu o medicínske a technické dobrodenia vedy, ktoré si praje skoro každý. Moderná veda ako rozsiahle ľudské podujatie je pomerne nedávny prejav vývoja a až do celkom novších čias veľmi málo ľudí pochopilo jej filozofické dôsledky. Pred dvesto rokmi, keď sa priemyslová revolúcia sotva púšťala na cestu, len málo ľudí - a to aj medzi klasickými vzdelancami tej doby - poznalo alebo zaujímalo sa o vedu. A predsa - veda je zrejme základom moderného sveta.

Vojna kultúr je globálny jav

Väčšina ľudí je si vedomá konfliktov medzi náboženskými fundamentalistami a tými, čo oponujú ich svetonázoru zameranému na Boha. Od 11. septembra 2001 si väčšina Američanov uvedomuje aj nebezpečenstvo moslimských radikálov, ktorí hlásajú násilný džihád proti neveriacim, najmä na Západe. Oveľa menej ľudí vie, že aj v islame početní vedci aj obyčajní ľudia odmietajú tieto násilné prúdy a pracujú na ich potlačení.

Hoci mnohí Američania pochybujú o oprávnenosti rozsiahlych židovských osád (kolónií) na okupovaných teritóriách Palestíny, naďalej sympatizujú s izraelským štátom; čiastočne kvôli hrôzam holokaustu. Menej je tých, čo sa zamyslia nad tým, že judaizmus, podobne ako kresťanstvo a islam, má nekompromisných zástancov názoru, že ich provinciálny Boh dal svojmu „vyvolenému národu" právo na celú bývalú Palestínu, a aj na viac, ak sa toho zmocnia.

Aj v Európe, ktorá bola v tomto ohľade pomerne stabilná počas mnohých desaťročí a kde sa o náboženstve hovorí, že je na ústupe, vidíme príznaky oživenia starých metód všade, kde je ohrozená stabilita. Náboženstvo, najmä fundamentalistické, tu už bolo vyhlásené za mŕtve, ale nové udalosti nachádzajú cesty, ako ho opakovane urobiť aktuálnym.

Tieto konflikty medzi kultúrami a v ich prostredí najnovšie prepukajú vo svetovejšej miere ako kedykoľvek doteraz. Všetky príklady, ktoré som pozbieral, sa týkajú zápasov medzi tradične zmýšľajúcimi ľuďmi, tvrdošijne trvajúcimi na starých náboženských predstavách, a ľuďmi, ktorí dávajú prednosť svetskejším, na vedu zameraným perspektívam súčasného sveta.

Platí to aj o južnej Ázii a Ďalekom východe. Najnovšie sa davy Hindov dovolávajú hinduistického štátu, ktorý by ohrozil sekulárnu demokraciu, ako ju zaviedol v Indii Nehru a uskutočňovali skoro všetci premiéri tohto štátu v priebehu viacerých posledných desaťročí. Sekulárna vláda Číny má bežne do činenia s Falun Gong, tradične kresťanskou sektou, ktorej činnosť sa považuje za tak nebezpečnú pre dnešnú Čínu, ako bolo Taipinské povstanie pre mandžúrsku dynastiu v devätnástom storočí. Tak ako Číňania, aj Japonci sa opisovali ako pozoruhodne sekulárny národ; no ešte pred pár desaťročiami sa cisár považoval nielen za symbol štátu, ale za živého boha s božským právom dostať pod svoj cisársky mandát všetky národy. Premiér Kozumi zvýšil svoju popularitu návštevou svätyne Yasukuni, kde odpočívajú „tiene" vojakov, padlých v boji za svojho cisára; skoro by sa zdalo, že samurajovia nepomreli, len spia.

Napriek všetkým našim kultúrnym rozdielom, ľudstvo je jedno. Takže po prešetrení všetkých javov nachádzam jeden spoločný fenomén, ktorý sa stáva globálnym: vojna kultúr znepokojujúcej intenzity prebieha medzi tými, čo pochopili a akceptovali všetky dôsledky vedy, na ktorých sa čoraz viac zakladá moderný svet, a medzi tými, čo sú odhodlaní odmietnuť vedu v mene tradičných prevažne náboženských názorov. Myslím, že je dosť dôkazov pre vojnu kultúr nielen medzi veľkými kultúrnymi oblasťami, ale aj v ich vnútri. Stačí pozrieť sa, čo sa dnes deje v americkom národe.

Príčiny

Ako to, že v dnešnom svete po pomerne krátkom období niekoľkých desaťročí sa naraz toľkí ľudia zúčastňujú veľkej vojny kultúr medzi tými, čo akceptujú hlbšie dôsledky modernej vedy a tými, čo ich odmietajú? Myslím si, že časť odpovede poznáme. Po prvé: len pomerne nedávno sa oboznámili masy ľudí vo všetkých veľkých kultúrach s filozofickými dôsledkami vedy a vodcovia týchto kultúr si uvedomili, čo to znamená. Po druhé: moderné elektronické komunikačné prostriedky sa stali prístupné prakticky všetkým.

Pozrime sa teraz na názory svetových vodcov. Niektorí akceptujú vedecký, naturalistický svetonázor; iní to z rozličných dôvodov nerobia. Typické je, že čím je niektorý vodca tradičnejší a reakcionárskejší, či už z osobných alebo politických dôvodov, prípadne aj z obidvoch, tým energickejšie odmieta zrieknuť sa učenia tradičnej viery. To nás privádza k druhému uvedenému modernizačnému javu, ku komunikačnej revolúcii, ktorá umožňuje zasiahnuť milióny ľudí. Ak sa dajú svetovým vodcom k dispozícii súčasné komunikačné masmédiá, dosiahne ich vplyv ohromné rozmery. A ľahko sa dá pochopiť, že ak sa stretne šírenie modernej vedy so šírením moderných komunikácií, môže z toho vniknúť intenzívna kultúrna vojna.

Zo svojich vedomostí o následkoch modernej vedy si jednotliví vodcovia súčasných kultúr odvodili rozličné dôsledky, na základe čoho sa rozdelili na jej racionálnych prívržencov a vášnivých, často zlostných zapieračov. Keďže obidve skupiny vodcov mali množstvá prívržencov, doslovne stovky miliónov, rezultovala z toho intenzívna kultúrna vojna.
Je samozrejmé, že sekulárni humanisti favorizujú vodcov s vedeckým, naturalistickým svetonázorom. Mrzia nás tí, čo z osobných dôvodov, ale neraz aj pre politické výhody (Pat Robertson alebo Osáma bin Ládin) preklínajú moderné názory a vyzývajú národ, aby sa postavil proti výdobytkom modernej vedy vyhlásiac ich za zlo, ktoré sa nezrovnáva s učením ich tradičnej viery. Vodcovia tohto druhu sú často charizmatickí a vedia správne využiť rečnícke taktiky, ktoré pôsobia na dôverčivých prívržencov. Dôležitú prestíž im dodáva vydávanie sa za zástancov tradičnej morálky. Súhrn týchto vlastností ich robí nepríjemne účinnými pri zvádzaní značnej časti globálnej populácie, ktorá ostáva do značnej miery poznačená ignoranciou.

Je však aj ďalšia, hlboko osobná príčina intenzity tejto globálnej kultúrnej vojny. Pre tradicionalistu môže hlavný dôvod znieť takto:

„Moderná veda mi berie môjho Boha a (niekedy) moju nesmrteľnosť; toto nemôžem a nechcem pripustiť."

Preto tradicionalista pokračuje:

„Musím nájsť dôkazy, že veda nemá pravdu v oblasti, ktorá sa týka mojej viery. Ak sa mi to nepodarí, musím odmietnuť vedu. A ak sa mi nič z toho nepodarí, musím sa stať bojovníkom za to, v čo verím, čo si chcem zachovať a s čím chcem pokračovať vo svojom živote."

Na potvrdenie všetkých týchto troch reakcií nachádzame dostatok dôkazov u nás doma aj v cudzine.

Vedecky vzdelaní moderní ľudia vidia súčasné problémy v celkom inom svetle. V priebehu času sme si vytvorili efektívne osobné stanoviská, ktoré nám umožňujú zvládnuť existenčné otázky, vrátane smrti, bez tradičného náboženstva.

Sme si však vedomí toho, že stovky miliónov ľudí v dnešnom svete - v určitom zmysle bez vlastného zavinenia - alebo to nedokážu, alebo boli tak spracovaní, že si myslia, že to nedokážu. Príkladom takého stanoviska je často počutá veta, že „v zákopoch niet ateistov". Niektorí z nás vedia, že to nie je pravda, ale dnes to asi verí väčšina ľudí. A tak pod vedením tých, čo sú vzdelanejší a/alebo majú väčšiu charizmu, milióny sa príliš ľahko nahovoria na boj, niekedy aj na zabíjanie, pre svoju reakcionársku vieru. Keďže sa geneticky nelíšia od nás ostatných, je pravdepodobné, že mnohí sú bojazliví a neistí, takže v extrémnych situáciách radšej budú voliť smrť, ako by sa mali zrieknuť viery, ktorá im tak vyhovuje, a náboženskej komunity, ktorá toto hlása. Z tejto perspektívy nie je ťažké pochopiť psychológiu moderného samovražedného atentátnika alebo japonského kamikaze z druhej svetovej vojny.

Kam smeruje ľudstvo?

Čo nasleduje, je čisto špekulatívne. No ak sa nám podarí načrtnúť hlavné rysy aspoň čiastočne správne, pochopíme lepšie, kam zapadajú menšie časti a ako jedno súvisí s druhým.

Kam nás môže doviesť globálna vojna kultúr? Najhorší scenár nájdeme v knihách, ktoré sa práve tešia veľkej popularite v konzervatívnych kruhoch zahraničnej politiky: Zrážka civilizácií a obnova svetového poriadku, resp. Kto sme? Veľká diskusia v Amerike od harvardského profesora Samuela P. Huntingtona. Autor podáva široký obraz súčasného sveta, skladajúceho sa podľa jeho názoru z viacerých „civilizácií". Každú z nich definujú spoločné kultúrne prvky a často sa organizujú okolo mocného kmeňového štátu s početnými slabšími štátmi ako satelitmi. Huntington považuje konflikty medzi týmito civilizáciami za nevyhnutné. Kto pozná moderný svet, uzná, že niektoré prípady opisuje presne, hoci sa mu vždy nepodarí zachytiť všetko bohatstvo miestnych kultúr a rozmanitých ľudských činností.

Mňa Huntingtonove knihy veľmi sklamali - chýbajú im vízie a myšlienky, ako zlepšiť situáciu oproti minulosti. Jeho model sa dá nazvať „tou istou prekliatou situáciou, akú sme mali predtým, ale tento raz svetového rozsahu". Podľa jeho názoru najprv boli spory medzi malými kmeňmi, potom medzi mestskými štátmi, malými štátmi a nakoniec medzi veľkými štátmi. Takže teraz máme „zrážku civilizácií". Huntingtonova analýza nie je nepodobná výroku tradičného čínskeho mandarína, že „Takto to bolo v minulosti a takto to aj bude, len rozsah to bude mať väčší." No ak porovnávame s minulosťou, žijeme dnes v oveľa hustejšie obývanom svete a máme oveľa smrteľnejšie zbrane. Zopakovanie čohokoľvek z minulosti môže zapríčiniť katastrofu, takže sa celkom prirodzene natíska otázka: „A niet východiska z Huntingtonovej chmúrnej predpovede?"

Myslím, že je - a začína to zameraním sa na niečo, čo Huntington temer úplne ignoruje; možno pretože sa pri tom pojme, ako mnohí konzervatívci, zle cíti. Vo svojej autoritatívnej knihe prakticky ignoruje svetonázor modernej vedy. Veľmi zriedka používa výraz veda, na rozdiel od výrazu náboženstvo, ktorý sa v knihe vyskytuje často. Sústavne zdôrazňuje, že náboženstvo je podstata všetkých veľkých civilizácií. Hoci je to čiastočne pravda, vynecháva sa pritom najdôležitejší znak modernej éry, vzostup vedy. Či si to Huntington prizná, alebo nie, zrejme je kultúrnym deterministom veľmi tradičného druhu; alebo nepozná, alebo ignoruje moderný rozvoj vedy, ako aj svetonázor na podklade modernej vedy. Podľa môjho názoru je to veľký nedostatok jeho myslenia. Spoznanie tohto nedostatku ukáže, ako sa bude dať prekonať deprimujúci cyklus vojen stále rastúceho rozsahu, ktorý nám sľubuje jeho predpoveď.

Východisko

To ma privádza k nasledujúcej, poslednej otázke. Čo máme k dispozícii také, že to ľudstvo vyvinulo len nedávno? Čo nové má takú moc, že ak to správne pochopí dosť ľudí, umožní nám to vyhnúť sa chybám minulosti v ešte väčšom meradle?

Prv než odpoviem, pripomeniem, čo malo ľudstvo veľmi dlho, ale nestačilo to na vyslobodenie z cyklu konfliktov. V celej našej historickej minulosti, počas viac ako troch tisícročí, sme mali zákony, vlády, diplomatov a obchod. Mali sme intelektuálov, ktorí nám dali filozofiu a teológiu. Mali sme organizované náboženstvá a mali sme aj technológiu, hoci menej pôsobivú ako dnes. Nič z toho nestačilo na prevenciu opakovania ľuďmi zapríčinených pohrôm, o ktorých sme hovorili. Čo sme nemali až do doby pred asi dvesto rokmi, bola široko rozvetvená veda; čo nemáme ani dnes, ale sme schopní to vyvinúť, je angažovanosť vodcov sveta za naturalistický, humanistický svetonázor vedy.

Tak prichádzam k názoru, že veda drží vo svojich rukách kľúč pre naše prežitie a vytvorenie osvietenejšej civilizácie, ktorá by si zaslúžila svoj názov. Neverím, žeby na to stačila ktorákoľvek zo spomenutých ľudských ustanovizní minulosti, ba ani všetky spolu. No naďalej budeme potrebovať všetky tieto výdobytky civilizácie, hoci v minulosti nás neoslobodili od deštruktívnych cyklov, ktoré myslitelia ako Huntington považujú za neodvratné.

Myslím si, že je možné preťať tento cyklus reakcií a vojen. Myslím si, že nástrojom na toto preťatie je veda. Moja dôvera má dva dôvody. Prvý je, že veda funguje. Hoci náboženstvo ostáva jedným z pilierov našej biednej civilizácie - a v tom bode súhlasím s Huntingtonom - v tomto zmysle nikdy nefungovalo, a ani dnes nefunguje tak, žeby sa zúčastnilo výziev skutočného pokroku. Ako by mohlo, keď je už svojou povahou konzervatívne, ak nie reakcionárske? Dejiny nás učia, že nakoniec víťazí pravda. A veda je jediná spoľahlivá cesta, ktorá vedie k tejto pravde, k pravde o našom prírodnom poriadku, ktorého sme súčasťou a ktorý je jediným poriadkom, o ktorom máme spoľahlivé informácie. Naproti tomu náboženstvo nám poskytuje len zastarané neoveriteľné mýty.

Druhá príčina tejto dôvery sa zakladá na bežnej ľudskej skúsenosti a s ňou súvisiacich nových poznatkoch biologických vied. Vždy sa vedelo, že vôľa ľudí žiť je silná a dnes sa z prác o egoistickom géne dozvedáme, kde sa berie tento silný impulz prežívať (a rozmnožovať sa), či to niekto uzná, alebo nie. Verím, že skôr alebo neskôr pritiahne práve „vôľa žiť" stále viac a viac ľudí k vede, a to jednoducho preto, lebo veda dokázateľne funguje, čo sa nedá povedať o náboženstve. Starodávne národy rúcali kamenné sochy svojich nereagujúcich bohov. Verím, že ľudstvo raz podobne zavrhne dnešné náboženstvo, ktoré nás toľkokrát sklamalo.

Prebehne táto transformácia rýchlo alebo pomaly - bude utrpenie obmedzené alebo príde strašná rana? Tu som menej optimistický. Príslovečný „do kúta zahnaný potkan" vyrazí do útoku a mám dojem, že práve to robia teraz reakcionári, ktorí nám oponujú v globálnej vojne kultúr. Som presvedčený, že väčšina tradične nábožných ľudí je napriek sebavedomému vystupovaniu zarazená moderným svetom a cíti sa strašne ohrozená. Isteže, mali by sme sa snažiť pochopiť ich a správať sa k nim priateľsky, ale nemali by sme zabudnúť, že dlho existovali „ateisti v zákopoch" a že ich počet sa v budúcnosti iste zvýši.

Ak sa má príchod osvietenejšej civilizácie, hodnej tohto mena, uskutočniť rýchlo, jedinou cestou k tomu je správna výchova, ale súčasný stav ľudskej spoločnosti tu nepripúšťa dobrú veštbu. Aspoň však vidíme, čo treba robiť. Na základe príčin, ktoré som uviedol, považujem lepšiu budúcnosť temer za istú.

Záver

Moje zamestnanie mi umožnilo cestovať po celom svete. Keď prídem do novej oblasti, obzerám sa so záujmom po prírodných krásach, múzeách - a stavbách miestnych náboženstiev. Všade sú katedrály, chrámy, dedinské kostoly, posvätné miesta. Často sú to prejavy najvyššieho umenia civilizácií, ktoré navštevujem. Pomáhajú mi pochopiť dejiny, kultúru a predovšetkým ašpirácie príslušníkov spoločností, ktoré navštevujem, ako aj zručnosť ich remeselníkov a estetickú krásu ich výtvorov. Napriek tomuto hodnoteniu a obdivu nevyhľadávam tieto miesta zo zbožnosti, ale navštevujem ich ako nádherné múzeá. Dúfam, že prežijú rozhorčený hnev ľudstva, keď bohovia, ktorých predstavujú, budú usvedčení z klamstva a naši potomkovia sa zbavia povier, ktoré týchto bohov vytvárajú. Hovorím vám, že v tej chvíli sa my ľudia budeme môcť nazvať ozaj civilizovanými.

Prameň: Stuart Jordan, How We Can Win the Global Culture War, Free Inquiry 26/2, s.35-37, 2006.

Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

Poznámka prekladateľa: Prvé použitie vety „V zákopoch niet ateistov" sa pripisuje podplukovníkovi Williamovi J. Clearovi v rozhlasovom príhovore k americkým vojakom v roku 1942 pred koncom bojov o ostrov Bantaan vo Filipínskom súostroví. Pôvodný význam sa zdá byť ten, že tesne pred smrťou sú ľudia naklonení veriť v Boha a modliť sa k nemu v nádeji, že vyslyší ich prosbu a zachová ich pri živote. U niektorých možno pôsobí argument Pascalovej stávky - vierou môžem len získať, lebo ak neexistuje boh, niet ani posmrtného života a nemusím sa báť pekla.
Novší význam obžalúva ateistov z toho, že nepoznajú vlastenectvo a nepodporujú armádu svojej vlasti. No obidve znenia v skutočnosti urážajú ateistov a protirečia im najmä tí, ktorí majú skúsenosti z vojenskej služby. Ateistickí veteráni z horúcich bojísk nesúhlasia s prvým tvrdením, žeby v strastiach bojov dochádzalo k opúšťaniu ateistického svetonázoru a umierajúci sa vracali do lona svojej cirkvi. A že ateisti nie sú ochotní brániť vlasť? Štatistiky ukazujú, že ich je v civilnej populácii rovnaké percento ako v armáde. - R. Š.

Osvietenské riešenia globálnych výziev

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Mario Bunge

Čelíme dlhému radu hrozivých celosvetových výziev - globálne otepľovanie, vyčerpanie neobnoviteľných zdrojov, vojny o zdroje surovín, narastajúca nerovnosť príjmov,

neúnosné medzinárodné dlhy, narastajúce násilie vo všetkých oblastiach života, militarizmus, nový americký imperializmus, reklamami živený konzumerizmus, kríza sociálneho štátu, úpadok robotníckych hnutí a združení, oživovanie náboženských fanatizmov, narastajúca intolerancia, komercializácia politiky, hanobenie klasického liberalizmu a socializmu, znižovanie počtu študentov venujúcich sa vedám a inžinierstvu, rast popularity postmodernizmu, náhrada vzdelaného umenia komerčnou popkultúrou atď.

Všetky tieto príznaky sú prejavy krízy modernej civilizácie. Tvárou v tvár voči nej možno zaujať jeden z dvoch postojov: tmársky alebo osvietenský. Tmársky sa bude odvolávať na spiatočnícke tendencie a navrhovať na riešenie menšie alebo vymyslené problémy ako potraty, eutanáziu či rovnopohlavné manželstvá, miesto veľkých a vážnych problémov ako vojna, hlad a intolerancia. Alebo bude presviedčať, že dôležité problémy sa dajú riešiť pomocou hotových návodov na použitie - či už náboženského rázu, že veď Boh pomôže, stačí pomodliť sa, alebo sekulárneho, napr. ponukou neoliberalizmu či globalizácie.

Tmári hľadia dozadu; zaviazaní špeciálnym záujmom a zmrazeným náboženským systémom majú obavy z pokroku. Na rozdiel od nich sú osvietení ľudia realisti: akceptujú fakty a s nádejou očakávajú výsledky nových výskumov vo vede, technológii a myslení. Osobitne sú si vedomí toho, že každý sociálny problém má morálnu stránku. Vedia, že etika nemôže byť zmrazená v stave spred troch tisícročí, ani v nijakom inom, čo aj čerstvejšom. Každé nové štádium historického vývoja vytvára svoje vlastné problémy, volajúce po originálnom etickom myslení a rozhodovaní, napríklad, či je prípustné bombardovať civilné obyvateľstvo, či zavádzať demokraciu násilím, či pokračovať vo výrobe áut-hltačov benzínu, či používať mučenie, či zvyšovať bezpečnosť na úkor občianskych slobôd, či podporovať náboženské školy, či znižovať dane na úkor sociálnych služieb atď.

Tmári, napríklad, popierajú, že životné prostredie sa prudko zhoršuje emisiami tovární a áut; niekedy to pripúšťajú, ale nerobí im to starosti, lebo necítia občiansku spoluzodpovednosť, sú morálne bezcitní a niekedy veria, že koniec sveta je aj tak blízky. Osvietenci zastávajú nutnosť zníženia emisií skleníkových plynov daňovým systémom a zvýšením energetickej účinnosti novými modelmi automobilových a iných benzínových motorov. Tmári chcú potierať miestny terorizmus štátnym terorizmom, kým osvietenci navrhujú elimináciu koreňov skupinového terorizmu, napríklad cudziu okupáciu.

V tejto eseji chcem ukázať, že všetky globálne problémy sú sociálneho charakteru; že pri ich riešení nám nepomôžu klasické morálne filozofie, pretože neberú ohľad na spoločnosti; že ich vyriešime len pomocou vedy a technológie, ale pri dodržaní odôvodnených morálnych noriem, schopných inšpirovať morálne cítenie a prosociálne politické akcie.

Systémová povaha globálnych problémov

Politická vôľa je síce pre riešenie sociálnych problémov potrebná, ale sama nestačí: vyžadujú sa aj vedomosti a vášnivý záujem. Osobitne dôležité je vedieť, kto čo potrebuje a ako sa mu to najlepšie dá poskytnúť. Príklad: Nasýtiť hladných dodávkou darovaných potravín vyrieši núdzový stav, ale dlhodobo je to kontraproduktívne, pretože to ruinuje miestnch roľníkov, ktorých produkty nemôžu konkurovať zadarmo z neba padajúcemu jedlu. Vedomosti technických odborníkov zvyčajne nestačia na prístup k sprievodným sociálnym problémom: pretože zakaždým, keď niečo robíme pre jedných, dotýkame sa situácie druhých a základné pravidlá, ktoré upravujú koexistenciu ľudí, sú morálne a legálne princípy typu reciprocity a nápomoci iným aj vtedy, ak sa nedá čakať nijaká odmena za poskytnutú pomoc.

Sociálne otázky sú vždy praktický problém, týkajúci sa najmenej dvoch ľudí. Vyskytujú sa vo všetkých veľkostiach: mikrosociálne, ako manželské spory, morálna bezcitnosť, vražda; mezosociálne, ako chudoba, segregácia, terorizmus; a makrosociálne, ako zaostalosť celej oblasti, globálne otepľovanie, vojna. Nech je rozsah sociálneho problému aký veľký, zakaždým postihuje nejaký sociálny systém, ako je rodina, podnik, štát, blok štátov alebo celé ľudstvo. A riešenia sociálnych problémov po jednom zvyknú zlyhať práve z toho dôvodu, že tieto otázky sú systémové, niektoré dokonca celosvetové.

Okrem toho, že bývajú rozličného rozsahu, sociálne problémy majú spravidla početné zložky: environmentálne, biologické, ekonomické, politické, kultúrne a osobitne morálne. Aj keď je niektorý aspekt výraznejší ako iné, tie iné tu sú. Napríklad vojna je politický proces, ale má nepolitické dôsledky typu plytvania prírodnými zdrojmi a strát na životoch; spôsobuje škody na súkromnom vlastníctve a kultúrnych hodnotách; obmedzuje ľudské práva a narušuje civilné sociálne systémy a spoločenské siete od rodiny po univerzitu.

Keďže sociálne problémy všetkých veľkostí postihujú nielen jednotlivcov, ale celé systémy, treba k nim pristupovať skôr systémovo ako po jednom. Osobitne je to dôležité pri problémoch, ktoré majú široký rozsah. Napríklad ekonomická zaostalosť vyžaduje reformy rozličného druhu: ide o rozdelenie bohatstva, verejné zdravotníctvo, školstvo, politickú participáciu. Preľudnenie, degradácia životného prostredia, rabovanie nerastného bohatstva, globálne otepľovanie a imperializmus tvoria tiež jeden taký systém - a zhoršenie každej jednej jeho komponenty prispieva k zhoršeniu druhej komponenty.

Z toho vyplýva, že ani jeden z týchto problémov nemožno úspešne riešiť oddelene od druhých. Lesy nemožno chrániť bez obmedzenia výrubu a majiteľov lesov treba prinútiť, aby zalesňovali. A ani to nestačí. Keďže emisie skleníkových plynov poškodzujú lesy, treba súčasne riešiť aj problém globálneho otepľovania. Musíme sa naučiť recyklovať suroviny a používať vo veľkom náhradné materiály a iné zdroje energie. Samozrejme, treba limitovať populáciu, aby sa znížilo využívanie prírodných zdrojov a hlavne intenzita sporov, ktoré pri tom vznikajú. Účinná kontrola pôrodnosti sa však nedá dosiahnuť bez zvýšenia úrovne žitia a alfabetizácie, čo vyžaduje, aby sa venovalo viac prostriedkov na sociálne potreby ako na zbrane. Toto nám v zápätí pripomína iné príbuzné a akútne sociálne problémy: násilenstvá, sociálnu nespravodlivosť, politickú bezbrannosť a nevedomosť.

Musíme konštatovať, že ľudstvo čelí celému systému globálnych sociálnych výziev. Keďže ide o systém, treba k nemu pristúpiť systémovo a nie individuálne. Ani jeden z problémov, ktoré ho tvoria, nemožno účinne zasiahnuť bez súčasného zaoberania sa aj inými problémami. Perspektívne treba riešiť všetko, ale postupne, nie momentálne. Potrebujeme reformu, nie revolúciu, pretože násilie je časťou problému.

Dva prístupy

Globálne problémy sa nedajú riešiť pomocou bežných vedomostí, pretože sú to príliš veľké a komplexné systémy, ťažké aj na pochopenie. A nepomôže tu ani jedna z tradičných ideológií, keď už len z toho dôvodu, že tieto boli formulované storočia pred rokom 1492, keď sa svet stal systémom a dávno predtým, ako sa objavila moderná veda a technológia. Napríklad svetové náboženstvá nijako nevyzývajú na ochranu prostredia a ekonómovia slobodného trhu sa nikdy a nikde nestarajú o práva robotníkov.

Na druhej strane vedci a odborníci môžu pomôcť pri riešení sociálnych problémov. Manažéri rybárstva vedia určiť maximálnu hranicu výlovu, ktorá neohrozí stav rýb, epidemiológovia vedia vypočítať kritický počet chorých, pri ktorom sa infekčná choroba stáva epidémiou, vojenskí experti vedia, že bombardovanie civilných cieľov je kontraproduktívne - ako dodatok k tomu, že je nemorálne a ilegálne.

Vcelku existujú dva prístupy k štúdiu a riešeniu makrosociálnych problémov:

Kontrast medzi týmito dvomi prístupmi k súčasným megasociálnym problémom pripomína zraz medzi zástancami a protivníkmi "ancien régime" (starej vlády šľachty) v Európe a Amerike v 18. storočí. Sú tu však dva veľké rozdiely. Po prvé sú naše problémy oveľa vážnejšie a rozšírenejšie, ako tie, ktorým čelili Voltaire, Diderot, Adam Smith, Franklin, Jefferson a im podobní, a síce nielen pretože naše problémy sú planetárne, ale aj pretože dnešní tmári majú k dispozícii zbrane hromadného ničenia a klamania, a to ešte nehovoríme o transnacionálnych korporáciách.

Druhý veľký rozdiel je v tom, že dnes máme k dispozícii zbrane, ktoré ľudia osvietenstva nemali. Nové možnosti vytvárajú pokročilá veda a výkonné technológie, vrátane sociálnych technológií, ako aj efektívne demokratické inštitúcie a združenia. Pri vytváraní sociálnych postupov môžeme požiadať o pomoc demografov, epidemiológov, inžinierov, manažérov, ba niekedy aj voči ľudu priateľských ekonómov.

V politických demokraciách sa usporadúvajú voľby a je možné mobilizovať nevládne organizácie miesto vyjdenia do ulíc a demolácie dnešných obdôb väzenia Bastilly. A nakoniec: niektorí súčasní filozofi sú citliví na sociálne problémy a nepotrpia si na religiózne dogmy, takže môžu prispieť k verejnej diskusii o morálnych problémoch a ich politickom riešení.

Otázka hodnôt

Axiológia, teória hodnôt, sa zaoberá povahou hodnôt. Tradičný názor vraví, že hodnoty existujú len osebe, že sú úplne odpútané od faktov, teda nezávislé od ich vedeckého štúdia. Tento názor si privoláva nasledujúce námietky.
Po prvé, hodnoty nie sú len jednoduché vnútorné vlastnosti, sú to komplexné a relacionálne vzťahy: organizmus A pripisuje hodnotu B (pozitívnu alebo negatívnu) činiteľovi C za okolností D. Zmeňte hodnotiaceho, predmet hodnotenia alebo okolnosti - a hodnota sa zmení. Táto analýza nerobí všetky hodnoty subjektívnymi, odvislými skôr od intuície či dogmy ako od úvahy alebo skúsenosti. Ukazuje len, že hodnoty sú relacionálne a situačné vlastnosti. (Pozor, povedal som relacionálne vo vzťahu k vnútorným, vlastným vlastnostiam, nie relatívne či odvislé od kultúry. Existujú aj všeobecné hodnoty ako dobro alebo mier.)

Po druhé som toho názoru, že hodnoty sú skôr životné fakty ako ideálne objekty. Majú tú zvláštnosť, že všetky podliehajú premysleným činom. Niekto sa dopúšťa činu A, pretože hodnotí A ako také, alebo pre niektoré dôsledky práve tohto A. Napríklad niekto pláva, aby sa dostal na druhý breh, niekto kvôli cvičeniu a iný pre potešenie z plávania. To isté platí pre nečinnosť: niekto sa zdrží činu A, pretože to môže ľahko mať neželané dôsledky.
Po tretie a s dôrazom tvrdím, že hodnotenie zásadných záležitostí sa deje najlepšie v svetle spoľahlivých poznatkov odborníkov. Biomedicínski odborníci sú najlepšie vyzbrojení na posúdenie terapií, manažéri a ekonómovia majú kompetenciu na posúdenie, ktorá obchodná stratégia bude najúspešnejšia a kriminálni sociológovia v spolupráci s právnikmi vedia predvídať, či určitá prevencia zločinnosti bude v určitej oblasti a v danom čase účinná.

Skrátka, pred vznikom života neexistovali vo vesmíre hodnoty. Ale prežívanie volá po hodnotení, či už jeho vyslovením alebo mlčky, pretože pre život sú určité veci potrebné, iné škodlivé a ešte iné indiferentné. Takže keď príde reč na organizmy, je údajná priepasť medzi činom a hodnotou filozofickým sebaklamom. A to, že religionisti a idealistickí filozofi umiestnili hodnoty do Platónovej ríše ideí, je klamstvo o skúsenosti; preto títo klamári odrádzajú od konštrukcie alebo rekonštrukcie hodnôt pomocou vedomostí odborníkov.

Väčšina vedcov a filozofov prijala so súhlasom princíp Maxa Webera, že veda nevyslovuje hodnotenia. Je na zasmiatie, že náboženskí fanatici tento princíp akceptujú a pridávajú tvrdenie, že keďže vedci ako takí nepoznajú hodnoty a ľudstvo sa bez nich nezaobíde, musia si vedci požičať hodnoty od náboženstva. Nedávny úvodník v Science (11. februára 2005) zašiel priďaleko, keď hlásal, že

„naša posledná skúsenosť" - asi druhé volebné víťazstvo Busha v roku 2004 - „svedčí, že dimenzia hodnôt ostáva stále aktuálna a najlepšie jej prospieva dialóg medzi vedcami, náboženskými vodcami a etikmi o pokrokoch vo vede a ich vzťahu k náboženským a iným hodnotovým systémom".

Takéto stanoviská ignorujú skutočnosť, že pred šesťdesiatimi rokmi významný sociológ R. K. Merton poukázal na skutočnosť, že vedecký výskum má svoj vlastný systém hodnôt a etos, ktorých podstatou je nestranné hľadanie objektívnej pravdy, podielanie sa na zisteniach a organizovaný skepticizmus. Tieto hodnoty sa úplne líšia do náboženských hodnôt, ktorých základom sú ilúzie posmrtného života. Významnou vlastnosťou religionistov je, že nehľadajú nové objektívne pravdy; namiesto toho šíria všelijaké dogmy, napr. dogmu o nemateriálnosti a večnosti mysle - ktorá zrejme protirečí základným postulátom kognitívnych vied. Horšie je, že keď sa dostanú k moci, usilujú sa presadiť svoje dogmy čo aj násilím.

V zásade neexistuje spor medzi vedou a hodnotami vo všeobecnosti. Miesto toho pretrváva konflikt medzi vedeckými a nevedeckými hodnotami, osobitne medzi hodnotami ktoréhokoľvek z desať tisíc náboženstiev, registrovaných v USA. To má za následok, že religionisti sa musia veľa učiť od vedcov, ale nemajú nič, čo by povedali konštruktívneho o vedeckom výskume alebo o vedeckej politike. A morálni filozofi robia dobre, keď spolupracujú s vedcami a diskutujú s nimi o otázkach teórie hodnôt. Presnejšie povedané: každá výpoveď o nejakej osobitnej hodnote sa musí zakladať na vedeckom dôkaze. Len tak sa dá vybudovať vedecká teória o hodnotách.

Etická komponenta

Veľké svetové náboženstvá nám ničím nepomôžu pri identifikácii a spracúvaní sociálnych problémov, pretože sú morálne zastarané. Napríklad vojna, chudoba a otroctvo nie sú v judeo-kresťanskej tradícii problémom, pretože Biblia tieto kalamity neodsudzuje. Židovstvo a kresťanstvo sú v podstate konzervatívne ideológie.

Tradičné morálne filozofie nepomáhajú pre niektorú z týchto dvoch alebo obidve príčiny: Prvá je, že všetky sa zameriavajú na individuálne problémy typu "Čo mám robiť?" Nepoznajú sociálne problémy (ako sexizmus, chudobu, imperializmus a vojnu), pretože ignorujú sociálne hodnoty (sociálnu spravodlivosť, sociálnu súdržnosť, internacionálnu koexistenciu). Druhá príčina je, že klasické etické teórie nevyužívajú vedu a technológie na riešenie, ba ani na identifikovanie žiadneho sociálneho problému. Potom sa niet čo čudovať, že ani jedna z nich nepomohla riešiť, ba ani len identifikovať žiadnu z globálnych výziev, ktoré moria ľudstvo.

Treba si uvedomiť, že ani jedna z troch najznámejších moderných morálnych filozofií - Humov emotivizmus, Kantov deontologizmus, Benthamov utilitarizmus - neradí, ako zladiť práva a povinnosti, ako motivovať ľudí, aby pomáhali druhým, ako zakladať alebo orientovať ústavy za účelom riešenia, či aspoň zmiernenia sociálnych ziel; ani jedna neradí, ako zlúčiť morálku s politikou tak, aby sa politika očistila a zlepšená pozitívne zapôsobila na morálku. Preto si myslím, že potrebujeme novú morálnu filozofiu, blízku vede a technológii - skrátka, potrebujeme vedeckú etiku.

Podľa tradičných teórií hodnôt a morálnych filozofií je myšlienka vedeckej etiky oxymoron, lebo etika sa zaoberá s tým, čo by malo byť a veda len s tým, čo je. Podľa tohto tradičného názoru platí, že neexistujú morálne pravdy, pretože neexistujú morálne činy; všetky morálne zásady a posudky sú subjektívno-emotívne, intuitívne alebo utilitárne. Okrem toho sú to vraj skôr dogmy ako testovateľné hypotézy.

Ja si myslím, že morálne pravdy existujú, pretože existujú morálne fakty. Morálny fakt je čin, resp. neuskutočnenie činu, ktorý sa dotýka blaha druhých. Morálny fakt je napríklad hladovanie uprostred nadbytku, fyzikálne násilie, politický útlak, nedobrovoľná nezamestnanosť, vojenská agresia, zámerne privodený kultúrny úpadok. Ich opakom je odstránenie hladu, tvorba pracovných príležitostí, vyriešenie konfliktu, politická účasť, mierová misia, šírenie kultúry.
Keďže existujú morálne fakty, musia existovať aj morálne pravdy. Tu je niekoľko prijateľných kandidátov: Zlaté pravidlo v ktorejkoľvek zo svojich početných verzií; „Život má byť radostný"; „Treba byť čestný"; „Nerovnosť je nespravodlivá "; „Luhať je zlé"; „Vykorisťovanie je nespravodlivé"; „Ukrutnosť je strašná"; „Altruizmus je chvályhodný"; „Slabý a mladý si zaslúži ochranu"; „Oddanosť dobru je správna"; „Učiť pravdu je cnosť"; „Len mier je lepší ako víťazstvo".

Morálka nemá byť ani dogmatická, ani empirická; môže a mala by byť vedecká, a to v tom zmysle, že morálne normy môžu a majú byť predmetom rozumných diskusií; mala by byť kompatibilná s tým, čo sa na základe vedeckého výskumu vie o ľudskej povahe a sociálnom živote.

  • V protiklade k tomu, čo učia utilitaristi a neoliberáli, recipročný altruizmus má v sociálnej vede pevné postavenie. Vedie k sociálnej spravodlivosti a súdržnosti, čím podporuje sociálnu harmóniu a pokrok. Okrem toho experimentálni ekonómovia a kognitívni neurológovia zistili, že v mozgoch, ktoré neboli skazené novoklasickou mikroekonómiou, dochádza k altruistickým rozhodnutiam.

  • Na rozdiel od tradičnej pedagogiky zdôrazňuje jej súčasná nasledovníčka radosť z učenia. A dôsledne zavádza ako popud k učeniu miesto hrozenia a trestania odmenu a zadržanie odmeny. Táto zmena orientácie má dve príčiny. Prvá je, že bez ohľadu na učenie Luthera nie sme odsúdení znášať utrpenia, ale vieme sa zo života tešiť a máme na to právo. Druhá príčina je zistenie modernej psychológie a pedagogiky, že deti reagujú lepšie na odmenu, resp. jej zadržanie, ako na trest. Obidve uvedené príčiny odmietajú mýtus spásy na podklade utrpenia.

  • Biblia nás vyzýva, aby sme sa plodili a množili. Naproti tomu sekulárni humanisti vyzývajú k zodpovednému rodičovstvu. Upozorňujú, že je sociálne rozkladné aj ukrutné rodiť deti, ktoré majú malú nádej na riadny vývoj a dobrú výchovu, ktoré budú pravdepodobne nešťastné a bremenom pre spoločnosť. Humanisti vedia, že nechcené deti oveľa ľahšie upadnú do sietí zločinu ako chcené a ťažšie sa z nich stanú dobrí občania.


Kým tradičné morálne doktríny sa ukazujú tyranské, rozvratné a prekonané, vedecký morálny kód je v súlade s moderným životom; je oslobodzujúci, keďže je založený na objektívnej pravde. Je jasné, že vedecká pravda (či skôr jej uznanie) vás urobí slobodnými!

Vedecká ideológia?

Čo platí pre etiku, platí aj pre jej bezprostredného suseda, politickú ideológiu. No tradičný názor hovorí, že každá ideológia je nevedecká už z definície a má to platiť pre všetky súčasné ideológie, či náboženské alebo sekulárne. Podľa môjho názoru je však možné navrhnúť vedeckú politickú ideológiu, ktorá bude založená jednak na sociálnej vede, jednak na hesle „Teš sa zo života a pomôž aj druhým, aby mali radostný život." Uvedomme si, že mnoho myšlienok, zapojených do konštrukcie moderného sociálneho štátu, patrilo vyslovene do ideológie odvodenej od sociálnych vied.

Pozrime sa len na sociálnu spravodlivosť. Prečo by mala byť objektívne želateľná? Po prvé, pretože sociálna psychológia zistila, že ľudia sú nespokojní, nielen keď im niečo chýba, ale aj keď cítia, že sú nespravodlivo diskriminovaní. Po druhé, pretože sociológia zistila, že súdržnosť medzi ľuďmi narastá, ak sa pestuje sociálna účasť, ale klesá, ak existuje sociálna výluka. Po tretie, rovnosť je želateľná, pretože politická veda dokázala, že rozdelená spoločnosť trpí na konflikty a zločinnosť; to ju robí politicky nestabilnou a znižuje jej vnútornú bezpečnosť.

Čo platí pre spoločnosti, platí mutatis mutandis aj pre spoločnosť národov. Rozdiely medzi národmi sú nevyhnutné, ale nesmú poskytovať ospravedlnenie pre ovládnutie slabých národov silnými. Naopak, je v záujme všetkých, aby sa menej vyvinutým štátom pomáhalo napraviť ich najzjavnejšie nedostatky. Najparádnejší úspech medzinárodnej spolupráce je Európska únia, vybudovaná na podklade vyrovnávacieho mechanizmu: bohatší partneri podporujú chudobných do tých čias, kým títo budú s nimi môcť súťažiť na približne rovnakej úrovni. Čo sa začalo ako opatrenie proti budúcim európskym vojnám, stalo sa po všetkých stránkach úspešnou historkou: ekonomicky, politicky aj kultúrne.

Skrátka, existujú solídne vedecké dôkazy, že existujú politické programy, ktoré úspešne presadzujú rovnosť a mier vo svojej vlasti aj na medzinárodnom javisku. Je samozrejmé, že ten istý spôsob hodnotenia diskvalifikuje elitárne a vojnychtivé agendy fašistov a neokonzervatívcov.

Nakoniec: hoci veda neprodukuje priamo ani morálku, ani ideológiu, poskytuje sľubné základy pre obidve.

Záver

Ľudstvo stojí pred veľkým množstvom globálnych výziev, ktoré sú všetky sociálne a majú teda morálnu komponentu. Niektoré problémy sú nakoľko komplexné, že jednoduchý zdravý rozum si s nimi nepodarí. Iné zas sú také nové, že žiadna zo známych ideológií - najmä nie náboženstvo - nepomôže pri ich riešení; náboženstvá utekajú pred skutočnosťou, kým problémy reálneho života volajú po realistickej vede, technológii a etike. Ešte horšie je, že tradičné ideológie - predovšetkým náboženstvá - sú časťou problému, pretože vyžadujú od veriacich nekritickú vieru a odvracajú ich pozornosť od tohto sveta, jediného, ktorý existuje. Nevšímať si globálnych problémov, resp. modliť sa, aby sa vyparili, sa rovná súhlasu, že sa všetko naším pričinením ešte zhorší. Ak chceme k týmto výzvam pristúpiť účinne, musíme ich študovať do hĺbky a pripraviť spôsoby riešenia založené na vede a technológii vo svetle sekulárnej etiky, najmä humanistickej a vedeckej.

Bolo by však omylom namýšľať si, že na zvládnutie veľkých sociálnych a morálnych problémov súčasnosti stačia solídne vedomosti. Na ich identifikáciu je potrebná morálna citlivosť, na ich riešenie morálna vášeň. Obidve tieto cnosti - morálna citlivosť a morálna vášeň - sa vyskytujú tak medzi veriacimi ako medzi neveriacimi. Vidíme to zakaždým, keď niekde udrie pohroma. Napríklad na zaistenie ubytovania a potravín pre obete hurikánu Katrina bola potrebná logistická expertíza, ale dobrovoľne sa do tej práce hlásili len ľudia s morálnou citlivosťou a skutočným záujmom. A hoci niektorých nadšencov mobilizovali cirkvi, pre väčšinu dobrovoľníkov to neplatilo: obyčajní ľudia zachraňovali bez fanfár skoro dva milióny ľudí. Takže keď v reálnom živote narazíme na morálny problém, zaujmime široké stanovisko humanizmu, ktoré privíta k spolupráci všetkých ľudí dobrej vôle bez ohľadu na ich mienku o posmrtnom živote. Inými slovami, správny humanista nesmie byť sektár.

*  *  *

Mario Bunge je profesor filozofie na McGillovej univerzite v Montreale a autor 50 kníh a 500 článkov o fyzike a filozofii; medzi iným vydal Základy fyziky (1967) a Pojednanie o základoch filozofie (osem zväzkov v rokoch 1974-1989). Je laureátom Akadémie humanizmu.

Prameň: Mario Bunge, Enlightened Solutions for Global Challenges, Free Inquiry, 26/2, s.29-34, 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia: Július Krempaský: Veda verzus viera

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Adam Roman

Vydavateľstvo SAV, Bratislava 2006 !!!

Keď prof. Krempaský zverejnil svojich 10 esejí o vzťahu vedy a kresťanstva v zborníku „Kresťanstvo a fyzika", ktorý vydal v r. 2001 Spolok sv. Vojtecha v Trnave, nemal som žiadne formálne námietky.

SSV je náboženské vydavateľstvo a môže propagovať kresťanský svetonázor koľko sa mu ráči. Keď však tie isté eseje vydáva v trochu pozmenenej forme vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, mám zásadné formálne výhrady.

SAV je vedecká inštitúcia a základnou požiadavkou vedy je kritická overiteľnosť ňou proklamovaných tvrdení. Vedecká organizácia nemá právo hlásať názory, ktoré sú „mystickým tajomstvom", nemôže propagovať dogmy, ani keby išlo o „svetlá na ceste našej viery", ktoré „osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou." (KKC § 89) Vydaním takej knihy sa SAV spreneverila svojmu postaveniu nezávislej vedeckej inštitúcie a dala sa do ideologických služieb katolíckej cirkvi na Slovensku.

Taká je moja formálna námietka. Svoje obsahové námietky som z pozície fyzika vyjadril dosť podrobne v eseji nachádzajúcej sa na adrese
http://www.geocities.com/bezboha/Fyzika.html (*)
a tu si z nej dovolím citovať len jeden odstavec, týkajúci sa Krempaského obľúbenej témy, antropického princípu:

„Isteže, dnes ešte nevieme, ako na Zemi vznikol život a nie je vôbec isté, že sa to niekedy dozvieme. Lenže keď to nevieme, tak to treba chápať len tak, že to nevieme - nič viac z našej neznalosti nevyplýva (šimpanzy iste nechápu ani len aritmetiku, ale nikto netvrdí, že z toho niečo vyplýva o aritmetike). No zástancovia antropického princípu robia z našej (súčasnej) nevedomosti kuriózny záver, že Vesmír, život, vedomie i človeka, vytvorila akási inteligencia. Lenže takéto tvrdenie už nie je priznaním sa k nevedomosti, to je už tvrdenie, že vieme - aspoň v hrubých rysoch - odkiaľ pochádzame. Antropický princíp pri takom pohľade obnažuje svoju absurdnosť: z neznalosti sa robí záver o znalosti. Z faktu, že veda nepozná odpoveď na nejakú otázku, sa robí pohotový záver, že odpoveď pozná teológia. Akoby nejestvovali hoc aj stovky iných alternatív. Samozrejme, také salto viery sa pred našimi zrakmi neodohráva po prvý raz. Dejiny vzťahu viery k vede sú takými saltami posiate: sú to dejiny zužovania medzier v poznaní, do ktorých by bolo možné boha pri veľkej dávke iracionálnej snahy schovať ."

V zborníku vydanom Spolkom sv. Vojtecha tvrdil Krempaský, že

„slávny fyzik V. Weisskopf, nositeľ Nobelovej ceny, usudzuje, že existuje Bohrova komplementarita medzi vedou a vierou" (str. 42).

Na oficiálnej webovej stránke Nobelovej nadácie som však medzi doterajšími laureátmi nenašiel žiadneho Weisskopfa - ktovie, možno nabudúce. Prekvapuje ma, že „popredný slovenský fyzik" si nedal tú námahu, aby si overil tak ľahko zistiteľné tvrdenie a že nepozná ani laureátov Nobelovej ceny. Pre čitateľov jeho najnovšej knihy mám preto kontrolnú otázku: opravil prof. Krempaský v novom vydaní svojich starých myšlienok aspoň túto trápnu chybu?

----
(*) a uverejnenej v ZH č.37, máj 2003, s. 3-13. - Dlhšiu recenziu tejto Krempaského pobožnej knihy od Rastislava Škodu uverejnil týždenník SLOVO 29. apríla 2006: http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=14078&cislo=17/2006.

Desať náboženských uvažovaní

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

John Radford

Počas storočí uvažovali filozofi o náboženskej viere, o bohu, o osobitných náboženstvách. Podľa môjho názoru sú všetky argumenty v prospech tejto problematiky klamné. V každodennom živote pri rozhovoroch s priateľmi, kolegami či misionármi, čo zazvonia pri dverách, prichádza občas reč na staré otrepané frázy typu argumentu z prírodnej zákonitosti alebo prvotnej príčiny. Prvý hovorí v podstate to, že vesmír je tak dokonale usporiadaný, že je nepravdepodobné, že je to výsledok náhody; že ho musel niekto naplánovať, a že to bol boh.

V skutočnosti však vesmír nie je až tak osobitne v poriadku a je výsledkom nespočetných malých zmien v priebehu dlhých časových období, z ktorých niektoré sú lepšie ako iné, ale pretrvávajú. Druhý argument znie, že všetko vzniká z niečoho, čo bolo predtým, napríklad rastlina zo semena inej rastliny. Aj vesmír musel vzniknúť z niečoho iného, a to bol boh, ktorý je potom „nevyhnutným" bytím, ktoré sa samo stvorilo alebo existovalo od vždy. Ale ak môže byť „nevyhnutný" boh, môže byť rovnako „nevyhnutný" aj vesmír.

Zvyčajne však počuť uvádzať v prospech náboženstva iné príčiny, ktorým by väčšina profesionálnych filozofov nedala domovské právo vo svojom byte. Uvediem niektoré z nich aj s krátkym komentárom - nebudú to kompletné odpovede, ale len skratky názoru, prečo ich nepovažujem za presvedčivé. Titulky sú moje. Výrazy „písmo" či „písma" používam pre posvätné texty náboženstiev, najčastejšie kresťanského.

1. Argument autority. Naše posvätné písma pochádzajú priamo od boha a zachovali sa nám dodnes prostredníctvom bohom riadených ľudí - takže musia byť pravdivé, hovoria židia, kresťania aj moslimovia.

Komentár: Niet presvedčivého dôkazu pre existenciu boha. Všetky tradičné písma, ktoré poznám, sú zbierky myšlienok z rozličných prameňov, vytvorené z rozličných dôvodov a viac alebo menej svojvoľne.

2. Historický argument. Nový zákon (hovorí sa najčastejšie) je historický opis neobyčajných udalostí, predovšetkým ukrižovania, smrti, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Tieto udalosti dokazujú pravdivosť kresťanstva.

Komentár: V skutočnosti boli tieto biblické spisy napísané dlho po udalostiach a zakladajú sa teda na ústnom podaní. Chýba im posilňujúce svedectvo z iných prameňov. Sú asi tak spoľahlivé ako legendy o kráľovi Arturovi (alebo kniežati Svätoplukovi, pozn. prekl.). Obsahujú toľko prvkov z iných náboženských kultov Stredného východu, že sa od nich nedajú rozoznať.

3. Argument jedinečnosti. Ježiš Kristus (hovorí sa často) sa vyhlasoval za božieho syna: alebo hovoril pravdu, alebo bol najväčší šarlatán, aký kedy žil.

Komentár: Našlo sa aj pár ľudí, ktorí tvrdili, že sú nie boží syn, ale dokonca sám boh. Niektorí sú v psychiatrických liečebniach, iní boli rímski cisári a patrí medzi nich aj mág dvadsiateho storočia Aleister Crowley. Japonský cisár sa vydával za boha - a uznávali ho - kým ho víťazi po Druhej svetovej vojne neprinútili vzdať sa tohto štatútu.

4. Argument osobnej skúsenosti. „Prežil som vo vlastnom živote prítomnosť boha, takže viem, že existuje".

Komentár: Skutočnosť skúsenosti inej osoby sa nedá poprieť. Je však otázka, čo je to, táto skúsenosť. O podobných skúsenostiach sa hovorí na celom svete a považujú sa za dôkaz pravdivosti miestnych náboženstiev. V najlepšom prípade môže z nich byť pravdivá len jedna, a to je nepravdepodobné. Naopak, v podstate identické skúsenosti mali aj ľudia bez náboženstva a interpretovali ich bez vzťahu k náboženstvu.

5. Argument zázrakov: Stali sa veci, ktoré sa normálne nemôžu stať a tak dokazujú božiu intervenciu.

Komentár: „Zázraky" sú väčšinou také smiešne alebo bezvýznamné, napríklad keď socha „plače" krvavé slzy, že v najlepšom prípade by sa dalo uzatvárať, že boh má teda dobre vyvinutý zmysel pre humor. Seriózne povedané sú zázraky nezmysel. Mŕtvy človek nemôže ožiť, lebo smrť sa definuje ako stav, z ktorého sa nemožno prebrať. Ak je niekto skoro mŕtvy, alebo zdanlivo mŕtvy, môže na všeobecné začudovanie precitnúť. To bol pôvod mnohých zázračných historiek najmä v dávnych časoch, keď boli lekárske vedomosti obmedzené. Dnes považuje katolícka cirkev za zázraky len také vyzdravenia, ktoré súčasné lekárstvo nevie vysvetliť. (Boh sa pravdepodobne snaží udržať s ním krok, a situácia sa rýchlo mení.)

6. Argument vysvetlenia všetkého. Ak čítate naše sväté písma, zistíte, že podrobne vysvetľujú všetko. To nerobia iné písma.

Komentár: Žiadna kniha nemôže poskytnúť vysvetlenie všetkého. Tvrdiť niečo podobné znamená natoľko prekrútiť význam výrazov „vysvetliť" a „interpretovať" text, že tie výrazy stratia zmysel.

7. Argument ľudských možností. Ľudské bytosti majú mnohé vlastnosti, napríklad schopnosť milovať, mať odvahu, byť tvorivým, ktoré sa nedajú vysvetliť. Ich pôvod musí byť božský.

Komentár: Niet dôvodu, prečo by všetky ľudské vlastnosti, dobré aj zlé, nemali ten istý pôvod, totiž fyzikálny a sociálny vývoj. Psychológia podáva presvedčivé vysvetlenie tak, povedzme, lásky, ako ťažkostí pri čítaní.

8. Argument prežívania. Kam pôjdeme, keď zomrieme? Niekam predsa musíme ísť - to dokazuje, že náboženstvo má pravdu.

Komentár: Ak umrieme, nebude nás, nebude „my", čo by sme niekam išli. „Ja" nie je nejaké osobitné bytie v mojom tele, ale celá funkčná jednotka mojej osoby. Keď telo prestane fungovať a rozkladá sa, prestáva fungovať pamäť, myslenie, cítenie. Osobnosť nie je to isté, čo mozog a telo, ale nemôže existovať bez tohto fyzikálneho podkladu. (Ich dezintegráciu vidíme napr. pri strašnej Alzheimerovej chorobe).

9. Argument úspešnosti. Moje náboženstvo je najrozšírenejšie (najrýchlejšie sa šíriace, niekedy aj najstaršie) na celom svete, preto je ono to pravé.

Komentár: Kedysi každý veril, že Zem je plochá ako tanier. A ukázalo sa, že to vôbec nie je tak.

10. Argument vyrovnávajúcej spravodlivosti. Na tomto svete mnohí ujdú zaslúženému trestu, kým dobrí často nezaslúžene trpia. Náboženstvo učí, že za zlé činy treba platiť, ak nie hneď, tak po smrti; a dobro sa má dočkať odmeny. Tak je to správne a náboženstvo má pravdu.

Komentár: Okrem toho, že existencia života po smrti nie je dokázaná, niet dôvodu myslieť si, že na svete to musí ísť tak, ako by sa nám páčilo. O spravodlivosť sa musíme starať sami, tu a teraz; nik iný to za nás neurobí.

Všetky tieto argumenty mi boli predložené s presvedčením a hlboko vážne, neraz inteligentnými a vzdelanými ľuďmi. Všetky sa mi však vidia tak očividne mylné, že viem urobiť len jeden záver: nie sú to vôbec argumenty, či dôvody, sú to len úvahy, rozumovania, ba špekulácie.

U mnohých ľudí stojí na prvom mieste ich myslenia ich náboženské presvedčenie, nech je to už z akéhokoľvek dôvodu - a presvedčený človek vždy nájde pre svoju vec podporujúce argumenty. Tento proces sa uznáva za platný aj v takých neemocionálnych odboroch psychologického výskumu, ako je riešenie problémov. Preto nikdy nepresvedčíte argumentujúceho misionára na prahu vašich dverí. On s vami nediskutuje, on papagájujúc vyjadruje svoje presvedčenie. No uvažovanie môže niekedy namieriť lúč svetla do jaskyne viery, zajatec sa niekedy môže vyslobodiť.

Samozrejme je možné aj to, že som tak zatvrdilo  presvedčený o správnosti svojho stanoviska, že len rozumujem svojimi komentármi na adresu náboženských špekulácií. Musím poprosiť čitateľov, aby sami rozhodli, na čiu stranu sa pridajú.     

Prameň: John Radford , Ten Religious Reasonings, Free Inquiry,  22/4, s. 59, 2003.

Načo manželstvo?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Richard Taylor

Puto, ktoré viaže, nemusí byť zákonné

Stalo sa manželstvo anachronizmom? Skoro by sa zdalo. Nahrádza ho spolužitie. Súpisy obyvateľstva ukazujú, že za desať rokov sa počet neformálnych spolužití bez sobáša skoro zdvojnásobil, kým počet manželských zväzkov vzrástol len o 7 percent. Okrem toho sa stávajú bežnejšie aj manželstvu podobné spolužitia osôb rovnakého pohlavia, tzv. registrované partnerstvá a ich prijateľnosť - okrem v náboženských štvrtiach miest a na dedinách - vzrastá.

Ani nie tak dávno, väčšina z nás si to ešte pamätá, bolo spolužitie („na divoko") úplne neprípustné a nemorálne - často sa bralo za typické cudzoložstvo. Podľa zákonov niektorých štátov je ešte stále zločinom či priestupkom zákona; ak sa niekde napriek tomu netrestá, ani sa - pod vplyvom cirkví - vyslovene  nepovoľuje. Kohabitujúce páry sa však už netrestajú prepúšťaním zo zamestnania, ani keď sú to učitelia, a aj väčšina cirkví a siekt ich akceptuje bez cenzúry.

Neformálne spolužijúce páry berú na seba spravidla všetky zodpovednosti a výhody manželstva, napríklad sexuálnu vernosť, spoluvlastníctvo majetku, výchovu detí atď. Čo chýba, je len formálne uzavretie manželstva.

V USA existujú silné podporné neziskové organizácie na ochranu nezosobášených párov, napr.  http://www.unmarried.org. Sú tam dokonca liberálni duchovní, ktorí usporiadajú „oddanie" v kostole so svedkami, hosťami, kvetmi a recepciou. Robí sa to najmä pre dvojice rovnakého pohlavia, ale aj pre heterosexuálne páry. Netreba k tomu povolenie manželstva a nevydáva sa potvrdenie o uzavretí manželstva. Duchovný vynecháva v sobášnej formule slová „na základe moci, ktorú mi dal štát", ale nie slová „vyhlasujem vás za muža a ženu". Žena môže prevziať meno muža, ak chce, a toto meno sa môže dávať aj deťom z tohto zväzku; bude na ich rodných listoch a nebudú spory o legitímnosť. Čo dvojica nesmie, je zneužiť tento zväzok na klamstvo a podvod. Ale finančné podvody sú aj tak vždy zakázané. Ak dvojica nepotrebovala úradné povolenie k takému manželstvu, nepotrebuje ho ani k jeho zrušeniu. Ak sa manželstvo nevydarí, idú jeho účastníci ďalej každý svojou cestou. Z libertariánskeho hľadiska to má veľký význam; nakoniec, čo sa má štát miešať do natoľko súkromnej a osobnej záležitosti?

V skutočnosti je štát čiastočne zodpovedný za nárast počtu neformálnych manželstiev, ktoré sú výsledkom neočakávaných, nepredpokladaných zákonných obmedzení pri dedení dôchodkov. Vdova má, napríklad, nárok na dôchodok z mužovho dôchodkového poistenia a, samozrejme, naopak. Čo však, ak sa znovu vydá? Má mať do smrti túto výhodu? Myslelo sa, že nie. A urobil sa kompromis. Ak sa vydá (v USA) pred šesťdesiatym rokom, pri niektorých dôchodkoch pred päťdesiatym piatym, stratí právo na dôchodok navždy. Ak sa však vydá čo len deň po tomto dátume, pretrváva jej právo na dôchodok po celý život. Takéto usporiadanie je vyslovene arbitrárne, svojvoľné.

Zrejme sa predpokladalo, že v takom veku sa už nikto nebude ženiť či vydávať. Dôsledkom však bolo, že mnohé mladšie vdovy sa dostali do obťažnej situácie: majú sa vzdať nároku na dôchodok alebo nádeje na znovuvydaj? A tak urobili kompromis: uzavreli len neformálne manželstvo a postupom času boli aj tak spoločnosťou skoro úplne akceptované. Pocit viny, ak vôbec u nich existoval, čoskoro pominul a zvyčajná zákonná dokumentácia manželského zväzku bola aj tak pre praktické ciele bezvýznamná. Od tohto stavu bol len krôčik k uznaniu neformálnych manželstiev v každom veku. Dekani kolégií prestali vnímať, že v študentských izbách žijú spolu študenti so študentkami.

Mnohí absolventi škôl už pri vstupe do zamestnania uzatvárali takéto zväzky a nestretali sa s nijakým odsúdením, ani zo strany rodičov. Spolužitie sa pomerne rýchle stalo normálnou cestou k formálnemu manželstvu. Mnohé dvojice žijú spolu často veľmi dlho, kým uviažu uzol. To do určitej miery prekvapuje, lebo ak neformálne manželstvo uspokojovalo a trvalo, načo ho zaťažovať legalizovaním a často nákladným a sobášom?

Sú nejaké dôvody pre legalizovanie?

Isteže, dajú sa nájsť dôvody, aby sa všetko dialo legálne. Zákony môžu niekedy zaistiť značné výhody, ale uvidíme, že to isté sa dá dosiahnuť pri formálnom manželstve jednoduchými dohodami o usporiadaní vlastníctva.

Požehnania tradične pripisované manželstvu sú veci ako trvalá láska a emocionálna podpora, prekonanie samoty, zabezpečenie, domácky život, sexuálna výlučnosť, možnosť spolu vychovávať deti, deliť sa o majetok, atď. To všetko môže prekvitať aj v neformálnom manželstve. Svet akceptuje dvojicu, ak sa predstavuje ako manželia, ako manželskú. Nikdy sa nevyžaduje, aby sa to dokázalo. Nepochybujú o tom zamestnávatelia a aj poisťovacie spoločnosti spravidla veria na slovo.

Nevýhodou tohto usporiadania vecí je, že partneri nemôžu podávať spoločné daňové priznanie a dostať rodinné zdravotné poistenie bez rizika obžaloby z podvodného konania. Spravidla však spoločné daňové priznanie prináša veľmi málo výhod, ak vôbec, a každý partner môže zapísať spoločné deti na svoje zdravotné poistenie.

Ako je to so „zabezpečením"? Niekedy sa hovorí, že bez zákonom potvrdeného manželstva má jeden alebo druhý partner, niekedy obidvaja, len slabú zábezpeku. Že „manželstvo", spočívajúce len na vzájomnej dohode, nie je skutočné manželstvo a môže sa ľahko zrušiť či rozpadnúť. Osobitne býva náchylný k pocitom takejto neistoty najmä ženský partner, ktorý neraz vynucuje manželstvo aj po rokoch spolužitia. Muži sa nezvyknú správať podobne. V tejto námietke je kus pravdy, a budeme sa ňou zaoberať bližšie, ale najprv si zodpovedzme otázku:

Aký pevný je zväzok legálneho manželstva?

Vôbec nie je veľmi pevný. Legálnosť dohody nezaväzuje k ničomu. Polovica takýchto zákonných „zväzkov" končí rozvodom. Aký pevný mohol byť uzol, ak je výsledok takýto? Manželstvo sa nestáva pevným vyplnením dokumentov, a iste nie ani sľubmi, nech sa vyslovili akokoľvek slávnostne. Jeho stabilita môže spočívať len na neochvejnej láske partnerov a tá môže rásť a prekvitať rovnako v neformálnom manželstve ako v tradičnom. Naopak, môže byť pevnejšie, lebo nikto sa necíti v pasci a nezatrpkne v manželstve, ktoré sa udržuje pri živote a kypí zdravím na základe oddanosti a uznania obidvoch partnerov.

Tradičné manželstvo sa zvyčajne uzatvára v kostole s komplikovanými obradmi pod vedením duchovného. Toto dáva kroku do budúcnosti auru svätosti a vážnosti, ale nijako neprispieva k trvanlivosti manželstva. Neúnavná propagácia tradičného manželstva konzervatívnymi náboženskými kruhmi je v skutočnosti bezobsažná. Nábožní ľudia sú v manželstve rovnako vystavení treniciam, frustráciám a nespokojnosti ako každý iný. Počet rozvodov v tzv. Biblickom okruhu (osobitne religiózne južné štáty USA, pozn. prekl.) je podstatne vyšší ako celoštátny priemer (New York Times, 21. mája 2001). To treba dodať k tvrdeniu, že tí, čo sa modlia, stoja pri sebe.

Hrozba pre ekonomickú zábezpeku môže vskutku existovať v neformálnom manželstve vtedy, keď partneri zanedbajú určité jednoduché majetkové dohody. Dá sa očakávať, že nejeden sudca bude vidieť v ženskom partnerovi pri neformálnom vzťahu len súhlasiacu milenku bez akéhokoľvek nároku na majetok jej partnera.

Súdy čoraz častejšie zastávajú stanovisko, že manželstvo je vskutku partnerstvo ako každé iné a partneri sú si rovní, nech hrajú akékoľvek roly. To značí, že ak sa manželstvo rozvedie, majetok sa delí rovnakým dielom. Výnimkou sú len také veci ako dôchodky, na ktoré partner platil pred manželstvom, zdedené hnuteľné a nehnuteľné majetky atď. - majetky získané pred uzavretím manželstva.

Zosobášení muž aj žena sa považujú za rovnocenných tvorcov všetkého, čo nazhromaždili, aj keď príjem, na základe ktorého to všetko vzniklo, zarábal výlučne jeden partner. Ak, napríklad, úlohou ženy bolo starať sa o domácnosť a mužovou zaobstarávať pravidelný príjem, uzatvára sa, že výsledný majetok patrí rovnako obidvom.

Názor na manželstvo nedávno zaujímavo osvetlil jeden apelačný súd v New Yorku v spore, pri ktorom žena zarábala a manžel študoval lekárstvo. Keď muž doštudoval a vstúpil do lukratívnej praxe, požiadal o rozvod. Súd prišiel k názoru, že jeho diplom je zdrojom zárobku a že na jeho získaní sa žena lopotila rovnako ako on, keď ho celé roky finančne vydržiavala. Na tom základe jej pripadla značná časť jeho budúcich zárobkov.

V druhom prípade požiadal o rozvod bohatý výkonný riaditeľ a ponúkol žene ako odstupné 1 milión dolárov. Tá vyvolala veľkú pozornosť médií požiadavkou desiatich miliónov. Nedostala všetko, ale skoro všetko; súd usúdil, že si to zarobila už tým, že bola jeho manželkou.

V treťom prípade muž opustil ženu bez formálneho rozvodu a vstúpil do trvalého neformálneho manželstva s druhou ženou. Keď po rokoch umrel, prisúdil súd tretinu jeho majetku prvej žene a nič neformálnej žene dôvodiac, že druhé manželstvo nemalo legálnu platnosť. Ak sa vývoj bude uberať týmto smerom, dá sa očakávať, že partneri, najmä muži, budú dávať prednosť neformálnym manželstvám, čím sa vyhnú možnosti, že raz budú vydaní na pospas súdom. Ženy, naopak, budú pravdepodobne dávať prednosť finančnej zábezpeke zákonným manželstvom.

Budúcnosť kohabitácie (spolužitia)

Musí to tak byť? Môže neformálne manželstvo poskytnúť tú istú bezpečnosť bez úskalí tradičného manželstva? Dá sa to dosiahnuť rozličným spôsobom. Dvojica žijúca v neformálnom manželstve môže, napríklad, od samého začiatku vložiť majetok každého do spoločného vlastníctva. Ak sa to potvrdí zmluvou, úplne je tým vyriešená otázka, čo komu patrí. Môžu urobiť aj spoločný závet, každý urobiac druhého obdarovaným a s dodatkom, že tento závet môže byť zmenený len so súhlasom obidvoch strán. Môžu ustanoviť správcov majetku, menovať splnomocnencov, udeliť  plnú moc jeden druhému, takže každý môže vo veciach majetku konať v mene druhého, môžu jeden druhého menovať oprávneným na prijatie plnenia svojej životnej poistky atď.

Nehnuteľnosti, autá a iné veci sa môžu stať predmetom spoločného vlastníctva. Ak máte na niečo nárok, nemožno vám to vziať. Nakoniec môže dvojica aj bez uzavretia formálneho manželstva uzavrieť zákonom viažucu manželskú zmluvu na zaistenie každého problému, považovaného niektorou zo strán za dôležitý; toto riešenie, na rozdiel od už spomínaných, môže v mnohých vzbudiť pochybnosti o láske, ktorú považovali za základ tohto vzťahu.

Takže môžeme uzatvárať, že legalizácia manželského vzťahu len málo prispieva k jeho úspechu, skôr naopak, znižuje pravdepodobnosť jeho úspechu. Najdôležitejšie na celej veci je však pravdepodobne to, že manželstvo de facto, neformálne, bolo spoločnosťou tak a natoľko akceptované, a to všeobecne, eticky, sociálne a v každom inom smere, že človek si musí so začudovaním položiť otázku, či to tradičné manželstvo má ešte vôbec nejakú cenu.

Richard Taylor je autor m.i. knihy Virtue Ethics: An Introduction (Etika cností: úvod) a iných kníh a prispievajúci vydavateľ orgánu amerických ateistov Free Inquiry.

Prameň: Richard Taylor, Why Marriage? The Tie that Binds Need Not Be Legal, Free Inquiry, 23/3, s. 49, 2003.

Trilióndolárový podfuk

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Thomas Frank

Haló, Wall Street!  -  Zbohom sociálna zábezpeka

I.

„Netrpieť núdzu“ to nazýval F. D. Roosewelt. A pre veľkú časť amerického národa bolo počas Druhej svetovej vojny sociálne poistenie - chápané v najširšom význame tohoto výrazu - jedným z ušľachtilých cieľov vojny. Vzťah medzi všeobecným cieľom vojny a snahami o zlepšenie každodenného života bol samozrejmý. V roku 1944 navrhol Roosewelt pre povojnové obdobie „Listinu ekonomických práv“; ozveny tejto myšlienky zaznievajú z Listiny práv (amerického) vojaka, z Univerzálnej deklarácie ľudských práv OSN a z Trumanovho Plánu štátneho zdravotného programu. V Británii viedol vojnový kvas k vydaniu Beveridgeovej sady podrobných návrhov na sociálne zabezpečenie, ktoré získali takú popularitu, že sa stali základom britského sociálneho štátu. Spojenci v tom čase verili, že budujú doma aj v cudzine lepší svet.

Aj v týchto dňoch sa nad nami vznáša hrôza, ale máme ťažkosti pri zaobchádzaní so slušnosťou. Práve keď nás naši lídri vyzývajú, aby sme zocelili svoje nervy, kupovali štátne dlhopisy a plnili si každodenné povinnosti; práve keď od nás žiadajú, aby sme priniesli obete a nezištne prispeli k úspechu „najväčšej generácie", práve vtedy pripravujú rozbitie - privatizáciu - posledných zbytkov Rooseweltovho programu sociálneho zabezpečenia. Jedenásty september mohol túto tému vytlačiť z prvých strán novín, nadšenie Bushovej administrácie pre privatizáciu nezmenšil ani o chlp. Keď nemáš núdzu, ty môj hlupáčik, musíme Rooseweltovo heslo trochu zmeniť: núdzu treba priviesť nazad!

Nech to hodnotíte akokoľvek, odhodlanosť vlády poponáhľať sa s privatizáciou Sociálneho poistenia (Social Security znamená v USA Zákon o sociálnom zabezpečení, t.j.  zdravotné, dôchodkové, starobné aj nezamestnanecké dávky či príspevky zo štátnej pokladnice) aj v takom čase, aký prežívame, si zaslúži čestné miesto v knihe rekordov „Irónie amerických dejín". Náhly príchod vojny nebol v tejto súvislosti jedinou iróniou : v júli 2002, keď prezidentova starostlivo vybraná „Komisia na ozdravenie Sociálneho poistenia" dokončila svoj predbežný plán proprivatizačného programu, prežíval náš štát - tak ako celý svet - katastrofálne prudký pokles najdôležitejších ukazovateľov cien burzových papierov. Fejtonisti mienkotvorných denníkov sa v súvislosti s touto privatizáciou odvolávali na prominentných wall-streetskych odborníkov, ktorých akrobatické kúzelníctva len pred krátkym časom ospevovali - a teraz prakticky každý deň prinášal správu o krachu, konkurze alebo aspoň poklese obratu o 90 % v podnikoch, ktoré boli ešte včera oslavovanými miláčikmi „novej ekonómie". Napriek tomu si Komisia prečistila hrdlo a slávnostne prehlásila v mene obidvoch veľkých politických strán, že štát prekonáva v súčasnosti „krízu dôvery" vo svoj systém sociálnej zábezpeky, ktorej program treba charakterizovať ako relikt zo zaostalej doby, keď ľudia nedôverovali trhom.  Je to vraj práve tento zlý program, ktorý (po asi  tridsaťsedem dobrých rokoch!) viedol k dnešným problémom.

Perverzná reakcia na súčasné udalosti

Ako sa dá vysvetliť takáto perverzná reakcia na súčasné udalosti? Navrhujem, aby sme neľútostné búšenie Komisie do Sociálneho poistenia chápali ako neskorý prídavok do výčinov a slovníka „novej ekonómie", ako neviazanú bujarosť, prekrývanú skromným odvolávaním sa na poverenie, ale inakšie uvažujúcu spôsobom, ktorý sa prieči každej skutočnosti.

Komisia obžalúva Sociálne poistenie konštatovaniami založenými na výpočtoch a argumentoch; zo všetkých síl sa snaží dokázať, že túžbu muža z ulice po finančnej istote zaistia len burzové hodnoty a nikdy nijaký vládny program. Samozrejme ste to už počuli a vo webe čítali veľa razy, bola to predsa ideologická fantázia posledného desaťročia. Teraz sa to prehráva nanovo, nielen aby nám predali nejakú životnú poistku alebo akcie nejakého „inovatívneho" podniku, ale aby nás presvedčili, žeby sme dali do stávky všetko, čo ešte máme, aby sme likvidovali aj posledné ostatky sociálneho štátu, aby sme zamierili do veľkého kasína a zverili svoje financie do opatery dr. Greenspanovi, po štvrtý raz na štyri roky (t.j. za prezidentov Reagana, Busha sr., Clintona a Busha jr.) šéfovi všemocnej americkej Federálnej banky. Privatizácia Sociálneho poistenia bude trilióndolárový obchod (to je číslo, ktoré má najmenej osemnásť núl! V tejto súvislosti sa už hovorí o triliarde, ktorá má 21 núl!); bude to podfuk, posledný žart Wall Streetu na účet tých, čo sa jednoducho nemôžu zbaviť poverčivej viery v slobodný trh.

II.

Hoci sa ten výraz v dokumente nespomína, ťažko sa vyhnúť pomysleniu na sociálne triedy, keď čítame správu Komisie. Pre štandardných amerických milionárov (resp. v asi 400 prípadoch miliardárov  - v dolároch), vychutnávajúcich posledné vládu odsudzujúce elektronické vyhlásenia v rozľahlých multimediálnych priestoroch svojich za opcie cenných papierov kúpených Mc-Kaštieľoch, nemá veľký význam príchod dňa, keď nebudú vládať pracovať za plat. Ale pre továrenských robotníkov, ktorí dobre poznajú dôsledky burzových kolísaní hodnoty akcií, je záruka Sociálneho poistenia pre príjem v starobe a pri práceneschopnosti základným kameňom demokracie. Preto za Sociálne poistenie tradične najoddanejšie hlasovali v odboroch organizovaní robotníci a preto v minulosti komisie Sociálnej bezpečnosti mali vždy za členov reprezentantov odborov.

Tento raz nemali za pracovným stolom Komisie miesto nijakí zástupcovia odborov. Ako pripustil tlačový tajomník prezidenta, tento raz vybral Bush za členov Komisie len ľudí, ktorí sú dušou aj telom za privatizáciu. Reprezentanti komunity CEO (chief executive officer - niečo ako generálny riaditeľ) v Komisii Sociálneho poistenia boli tento raz vyvážení reprezentantmi komunít Wall Streetu, libertariánskych think-tankov (expertných komisií), neoklasických ekonómov, pár kurióznymi konzultantmi a zvyčajnými hosťami „obchodníckych okrúhlych stolov". Robotníctvo a to, čo s ním cíti, tu bolo také neviditeľné ako vo vysielaniach televíznej stanice CNBC.

Nerobte si však starosti. Starostlivo ustanovená skupina zázračne rovnako zmýšľajúcich ľudí - sú bližší autorom každotýždňovej stránky „rozličných" názorov vo Wall Street Journale ako skutočnej vládnej komisii - nás hneď na začiatku dokumentu informuje, že má pestré rôznorodé zloženie. Zišli sa v nej afro-americkí generálni riaditelia a latinsko-americkí viceprezidenti, chýrne ekonómky a tradiční bieli konzervatívci - všetci nezištne oddaní vznešeným ideálom. A, samozrejme, hlásia, že skupina má zástupcov oboch veľkých politických strán; ako sa patrí, ku každému menu univerzitného profesora alebo manažéra Wall Streetu sa diskrétne pridáva malé D (demokrat) alebo R (republikán).  Presne ako tí, čo nám zadovážili hospodárske spoločenstvo NAFTA a „reformu" sociálnej pomoci, aj táto kytica sa celkom podobá na Ameriku.

Komisia sa naparuje vzduchotesnou legitimitou, ktorú údajne poskytujú jej poverovacie listiny. Keďže zástupcovia pracujúcich sú vylúčení - v skutočnosti sú vylúčení všetci, čo by mohli zakolísať vo viere v privatizáciu -, komisia vydáva svoje vyhlásenia v tónoch klasického konsenzu absolútnej sebaistoty „novej ekonómie". Keď spomínajú históriu Sociálneho poistenia, vyjadrujú sa ako odborníci, ktorí sú presvedčení, že majú odpovede na všetky veľké otázky. Vyhlasujú:

„Sociálne poistenie bolo budované v čase, keď sa trhom v čase svetovej hospodárskej krízy nedôverovalo a keď aj dôvera v silu jednotlivca bola na veľmi nízkej úrovni."

Ó, dnes sme sa vyliečili z takých pomätených neamerických dogiem! Dnes „lepšie rozumieme sile trhov, ako im rozumeli Američania počas šoku Veľkej depresie." Osobitne lepšie rozumieme tomu, že trhy sú  priateľom malého muža z ulice. Členovia komisie udali do protokolu: „Burza cenných papierov a osobné investície už nie sú výsadou boháča a držiteľa privilégií." Toto ideologicky neústupné stanovisko vôbec neberie do úvahy, čo sa stalo za posledné dva roky; celkom dobre mohlo byť prebrané z telereklám supermarketu.

A nie je to jediný pokrok, ktorý sme dosiahli od oného desaťročia „temna" okolo roku 1930. Hovorí sa nám, že dnes sme väčšmi zviazaní so všetkými príslušníkmi nášho národa a nesmieme brať ohľad na rasu, zárobok alebo pohlavie. Hoci vo veľmi všeobecnom zmysle je to pravda, môže to viesť ku klamným záverom. Dalo by sa napr. povedať, že reformy tridsiatych rokov - samozrejme aj reformy predošlých desaťročí - boli nevyhnutne postihnuté rasizmom, sexizmom, chudobou a nesprávnym náhľadom na pohlavia, ako to bolo bežné v tých rokoch, kým snahy dnešných dní za zrušenie oných reforiem sú automaticky anjelskej povahy, lebo žijeme v tolerantnejšej dobe. Aká užitočná sofistika sa tu dá ťažiť! Niekto by to však mohol použiť aj na tvrdenie, že je na čase odvolať Zákon o občianskych právach z roku 1964, lebo vtedy rasisti ako Orval Faubus a George Wallace boli na slobode.

Keďže ešte uvidíme, koľko vecí závisí od tohto odseku so všetkými jeho nahováraniami o dobrotivosti dnešných a zištnosti dávnych dní, pripomeňme si niektoré zásadné momenty amerických dejín, kým pôjdeme ďalej. Hoci okolo roku 1930 bolo veľmi veľa bigotných ľudí, komisia iste vie, že kultúra New Dealu bola plná oslavovania rozličností, čo je dnes na posmech ako „KSS":  Paul Robeson spieval „Baladu pre Američanov", vznikli multikulturálne knihy Louisa Adamica, Hubert Humphrey mal chýrnu reč na demokratickom konvente v roku 1948 a jeho strana sa potom stala šampiónom boja za občianske práva. Zákon o Sociálnom poistení bol v podstate dielom Frances Perkinsovej, prvej ženy v americkej vláde, a dlhé roky bojovali nepriatelia Sociálneho poistenia (vrátane sociálnej výpomoci) proti jej dielu s odôvodňovaním, že toto nadbieha rasovým menšinám. A nezabudnime, že za pár desaťročí to boli nepriatelia New Dealu, ktorí najočividnejšie použili rasizmus politicky, napr. Richard Nixon.



III.

Prevažnú väčšinu správy Komisie zaoberá diskusia o hroziacej „kríze" financovania, ktorá v najbližších rokoch postihne Sociálne poistenie. Iste ste už tieto pesničky počuli v ich na sto percent istej alebo len poplašnej verzii, takže môžem byť stručný. Ročníky povojnového vrcholenia pôrodov pôjdu v najbližších rokoch do dôchodku. Keď sa to stane, bude na jedného penzistu tak málo aktívnych pracujúcich, ako nebolo dosiaľ nikdy. Už v roku 2016 prevýšia platby pre dôchodcov príjmy Sociálneho poistenia.

Mnoho miliónov sa vydalo na presvedčovanie verejnosti, že tento scenár by znamenal náš koniec. Zakladali sa prestížne nadácie expertov, ktoré dostávali veľké peniaze, aby vypočítali dátum tohto konca. Veľkoryso sa financovali „hnutia" generácie X, posadnutej privatizáciou, a dávali sa im prostriedky, aby produkovali „znalcov"; narodili sa „lídri", ktorých jediným cieľom je privatizácia zdravotného a dôchodkového zabezpečenia. Ich vrodená múdrosť sa vynáša do neba.

Pevný kamenný múr, na ktorý útočí táto pochybnosti plodiaca snaha, je Zverenecký fond Sociálneho poistenia (Social Security Trust Fund). Predvídajúc odchod generácie početných detí (babybúmerov) do dôchodku, kongres už v roku 1983 zvýšil federálnu daň (payroll taxes) dosť vysoko nad úroveň toho, čo bolo treba na dôchodky vtedajších penzistov. V dôsledku toho má dôchodkové zabezpečenie Sociálneho poistenia v súčasnosti značne zvýšené príjmy, ktoré investuje do štátnych dlhopisov. Predpokladá sa, že toto umožní dôchodkovému zabezpečeniu plniť svoje záväzky do roku 2038 - a pravdepodobne do konca storočia, ak sa medzitým urobia potrebné menšie úpravy.

Na tomto mieste sa banda veštiaca nám zlý koniec stáva vynaliezavou. Bez ostychu používajúc protivládnu rétoriku tvrdí, že je do určitej miery nelegitímne, ak je nejaká vládna agentúra majiteľkou štátnych dlhopisov. Kým prvá strana Wall Street Journalu podáva správu o politických bojoch okolo Fondu dôchodkového zabezpečenia - t.j. či sa smie alebo nesmie použiť na platenie iných štátnych výdavkov -, zatiaľ sa v úvodníkoch na štvrtej strane bez príkras konštatuje, že tieto peniaze „v skutočnosti neexistujú", že sú to „len účtovnícke fígle". Tento názor je veľmi rozšírený najmä na politickej pravici. „Prichádzam k vám ako správca majetku Fondu dôchodkového zabezpečenia", povedal nedávno pri obede na Wall Streete minister financií Paul O'Neil. „V dôchodkovom fonde nemáme v súčasnosti nijaké aktíva. Máme sľuby pomoci a úveru od vlády Spojených štátov, že sa dôchodky budú vyplácať." Poslušne papagájujúc túto myšlienku Komisia opakuje, že peniaze Dôchodkového fondu „nie sú naozaj ušetrené" a že štátne dlhopisy - považované zvyčajne za najbezpečnejšiu investíciu na zemeguli - nie sú „aktíva"! Na jednom mieste sa dokonca výraz „Dôchodkový fond" dáva do úvodzoviek, ako keby také niečo v skutočnosti ani neexistovalo...

To je hlúposť, nech sa na to pozeráte z ktorejkoľvek strany. Ako píše ekonóm Paul Krugman v New York Times, zmysel to má len vtedy, ak sa zapojíte „do praktikovania orwellovského dvojitého myslenia": ak zarátate dôchodkový fond do celkových štátnych príjmov, ak chcete, povedzme, vyrovnať štátny rozpočet; ak ho nezarátate, keď chcete, aby Sociálnemu poisteniu hrozil krach. Keď dôchodkový fond hromadí štátne úpisy, vyhlasujú sa tieto za bezcenné, lebo sú to vraj len dlhopisy, ktoré si medzi sebou vymieňajú ministerstvá, pracujúce všetky v rámci jedného veľkého štátneho rozpočtu. Krugman pokračuje: „No keď sa po roku 2016 Sociálne poistenie dostane do deficitu, bude to jeho vina." To je logika, ktorá vskutku kradne Dôchodkový fond verejnosti. A keď sám minister financií vyhlasuje, že Dôchodkový fond nemá „nijaké aktíva", deje sa niečo ešte znepokojujúcejšie: najvyšší finančný úradník štátu hovorí o znehodnotení štátnych dlhopisov USA - to je niečo, čo sa ešte neprihodilo nikdy. Veď keby globálne svetové finančné kruhy brali O'Neila alebo správu Komisie doslovne - keby uverili, že Bushova administrácia dáva nulovú hodnotu „dobrej vôli a úveruschopnosti" dlhopisov Ministerstva financií -, upadol by svet do takej finančnej krízy, že by sa rok 1933 zdal byť len mierne búrlivý míting Klubu šetriacej mládeže.

Musí pôsobiť čudesne, že kým sa Komisia zožiera takou falošnou hrozbou pre Sociálne poistenie, zľahčuje jeden z najvážnejších problémov tohto systému: pomalý rast miezd. Ako dobre vieme, príspevok na Sociálne poistenie sa platí ako percento celkového zárobku. No počas väčšiny deväťdesiatych rokov mzdy stagnovali alebo sa znižovali a zisky zo zvyšovania produktivity práce a podnikania usmerňovali riadiace sily „novej ekonómie" do obchodu s akciami a na bankové kontá vrcholných manažérov.

Rast miezd je pre dôchodkové zabezpečenie taký dôležitý, že aj nepatrné zmeny môžu vyvolať zásadnú revíziu rozpočtového plánu. Ekonóm Dean Baker z Ústavu ekonomickej politiky odhaduje, že „ak sa rast zárobkov zvýši o jedno percento viac, než sa v súčasnosti predpokladá (to je tempo, ktoré bolo bežné aj v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch), bude Dôchodkový fond úplne solventným do roku 2060 a 60 % plánovaného deficitu sa eliminuje." Komisia sa otázky miezd dotýka len mimochodom a potom ju anuluje prehlásením, že sa nedá očakávať také zvýšenie miezd, ktoré by samo osebe vyriešilo všetky dlhodobé problémy systému. Ako pri nedávnej bubline hodnotenia burzových kurzov systémom Nasdaq, tí ľudia sa radšej dívajú na druhú stranu. Uvažovať o tom, čo sa v deväťdesiatych rokoch naozaj dialo zle, znamená zanechať stranou úctu voči finančníckym korporáciám a Wall Streetu, ktorá podopiera celú túto grotesknú schému.

IV.

Komisia si predstavuje, že je záchrancom dôchodkového zabezpečenia. Momentálne navrhuje, aby súčasné Sociálne poistenie bolo nahradené systémom povinného šetrenia, pri ktorom by išla časť federálnej dane každého poplatníka na jeho osobný účet a on sám by ju mohol investovať podľa svojej voľby. Správa komisie ustavične opakuje kritickú pripomienku, že Sociálne poistenie vo svojej dnešnej forme „je systém, ktorý neposkytuje také možnosti pre tvorbu nových hodnôt, aké by zodpovedali dynamike americkej ekonomiky ..."

Štát, v ktorom každý občan vlastní akcie, nie je však to isté, ako štát so sociálnym poistením. Účelom dôchodkového zabezpečenia nie je poskytnúť občanom možnosť nezvyčajného dynamického čistého zárobku - to nech ostane výsadou autorov Dow-Jonesovho indexu a Illinoiskej štátnej lotérie. Úlohou Sociálneho poistenia je znížiť dôsledky katastrofálnych možností nevyhnutne spätých so systémom slobodného trhu. Vlastnenie akcií môže zabezpečiť istý dôchodok alebo prežitie obdobia pracovnej neschopnosti, ale len ak máte šťastie. Ak ste si vybrali mizerné akcie, ak nezarábate dosť, aby ste si ich mohli kúpiť veľa, alebo ak ceny burzových papierov nestúpajú stále hore a vyššie a ešte vyššie, potom privatizovaný systém nebude fungovať. Naproti tomu Sociálne poistenie má k dispozícii peniaze zložené všetkými členmi spoločnosti a poisťuje každého z nich proti udalostiam vyplývajúcim z ekonómie - povedzme proti zrúteniu cien akcií -, proti ktorým už z definície môže poistiť len vláda. Poskytnúť poistku takému veľkému počtu ľudí je služba, ktorú súkromná poisťovňa jednoducho nemôže sprístupniť za prijateľnú cenu. Zabezpečenie dôchodku nie je radikálna útočná inštitúcia; vo väčšine štátov sa v priebehu celého minulého storočia považovalo za základnú charakteristiku demokracie.

Sociálne zabezpečenie je však aj fundamentom sociálneho štátu. Rozdeľuje bohatstvo spoločnosti, jedným berúc a druhým dávajúc. Je najúspešnejším vládnym programom všetkých doterajších období, je podkladom, na ktorom bol postavený New Deal a Johnsonova Veľká spoločnosť. Jeho existencia  je trvalou pripomienkou, že slobodný trh raz monumentálne zlyhal a nezaistil všetkým Američanom základné životné potreby. Je aj dráždivým náznakom možnosti, že ľudská inteligencia usporiada veci niekedy účinnejšie ako trhové sily.

Z toho dôvodu Sociálne poistenie vždy hnevalo majetných vlastníkov väčšmi, ako vyplývalo z jeho útočného obsahu. Tí, čo sa pri kapitalizme typu laissez-faire majú veľmi dobre, majú objektívny záujem na tom, aby sa o Sociálnom poistení tvrdilo, že je ustavične v kríze, aby ho stále ohovárali, stále sa mu vysmievali, aby o ňom vymýšľali bájky a aby míňali jeho prebytky, oslabujúc jeho dôchodkový fond cestou znižovania daní v prospech veľkých boháčov. Tak to bolo od samého začiatku. Počas prezidentskej predvolebnej kampane roku 1936 vykrikovali republikáni, že Sociálne poistenie je svojím systémom identifikačného čísla pre každého poistenca krok smerom k totalitarizmu. Noviny podporujúce republikánskeho kandidáta Alfa Landona sa pokúsili vyvolať paniku tvrdením, že dôchodkové zabezpečenie bude vyžadovať, aby pracujúci nosili na krku číslované známky - ako psy. Učtárne podnikov vkladali do obálok so mzdou upozornenia na stiahnutie federálnej zárobkovej dane a varovania, že niet „nijakej záruky", že niekedy z toho niekto bude niečo mať. Jedna poznámka znela takto: „Tieto peniaze dostanete späť len vtedy, ak Kongres rozhodne o ich pridelení pre tieto účely."

Landonova  volebná porážka na celej čiare už v roku 1936 pomohla Sociálnemu poisteniu stať sa nedotknuteľným programom, ktorým sa skutočne stalo. Príslušníci krajnej pravice však posadnuto bili do týchto príspevkov ešte dlhé roky. Útočiť na Sociálne poistenie vydávajúc ho za prvý krok na ceste ku komunistickej diktatúre bolo koncom 40. rokov štandardným obsahom úvodníkov v časopisoch typu Reader's Digest a Saturday Evening Post. Druhý argument bol dosť protirečivý: že vláda tie peniaze vyberie, minie, ale  ani tak nič neurobí - a predsa aj ten mal dlhú životnosť. Carl T. Curtis, senátor z Nebrasky, ktorý si za svojho štyridsaťročného boja proti sociálnemu štátu bral dovolenku len na útoky proti odborovým združeniam a na obranu Nixona počas watergatskej aféry, hrdo prízvukoval, že „aké príspevky bude penzijné poistenie vyplácať a za akých podmienok, to závisí len od vôle federálnej vlády." A tá je podľa neho nielen vrtošivá, ale aj zlomyseľná.

Dnešná paranoja o silnej vláde je skôr zdravá zábava pre celú rodinu ako obraz zlovestného nesúladu na krajnej pravici. V správe Komisie možno počuť zreteľné ozveny Landonovej kampane, keď sa pridáva para: „Za súčasného stavu nie sú pracujúci a budúci poberatelia dôchodkov zákonnými majiteľmi vkladov Sociálneho poistenia. Majú len politický sľub, ktorý sa dá zmeniť hocikedy, z akýchkoľvek dôvodov a v akomkoľvek rozsahu." Je vrcholom irónie, že Komisia nabáda k zmene tohto sľubu.

Tento logický močiar je výborným príkladom toho, čo sa dá nazvať ideálom zrazených vlakov: pravica verí, že presvedčí verejnosť o tom, že vláda je zlá, na tom základe, že nám poskytuje neobyčajne zlú vládu. Takto za Reaganovej éry republikáni zvyšovali federálne deficity za tým účelom, aby zdiskreditovali deficitný štátny rozpočet. Takto poslanci za Gingrichovej éry za škripotu bŕzd rušili verejné služby až do ich zastavenia len za tým účelom, aby ukázali, kam až môže ísť nezodpovednosť poslancov. Takto dnešní republikáni nechali zvoliť na posty veľkej verejnej zodpovednosti najväčších hlupákov len za tým účelom, aby zdiskreditovali pojem verejnej zodpovednosti. A tak súčasná Komisia Sociálneho poistenia využíva skutočnosť, že poukazuje na možnosť, že by sa naši politici mohli pokúsiť zrušiť Sociálne poistenie, ako na ospravedlnenie toho, že Sociálne poistenie bude zrušené. Je samozrejmé, že skutočné riešenie tohto „hlavolamu" je jednoduché a priamočiare: treba rázne rozpustiť tú sprepadenú komisiu a privatizérov poslať cestou Alfa Landona.

Jediná inovácia, pre ktorú Komisia ostane v pamäti, je jej snaha identifikovať tradičné zložky americkej ľavice a zjednotiť do boja proti Sociálnemu poisteniu všetkých, ktorých blahosklonne nazýva „zraniteľnými Američanmi". Boj proti sociálnej pomoci používal niekedy na svoje odôvodnenie sotva utajený rasizmus; dnes sa odporúča rozlúčiť sa so Sociálnym poistením ako s neužitočnou haraburdou preto, lebo málo pomáha Afro-Američanom, ženám, Hispanikom (to sú legálni aj ilegálni prisťahovalci zo Strednej a Južnej Ameriky, ale aj Rómovia), t. j. „Američanom s nízkym príjmom" - v skutočnosti všetkým okrem strednej triedy „nazlostených bielych mužov", ktorí dnes tvoria priemerné členstvo americkej pravice.

Tých, čo sú navyknutí chápať konzervativizmus ako slobodomyseľnú veľkodušnosť, možno prekvapí exotický štýl rasového vystatovania, ktoré nové myslenie odviazalo z reťaze medzi privatizujúcou smotánkou. Meredith Bagbyová, hádavá mladá privatizérka, ktorá 4. októbra vypovedala pred Komisiou, očakáva vo svojej knihe „Racionálna bujnosť" príchod dňa, keď sa mladá, prevažne nebiela Amerika vzbúri proti Sociálnemu poisteniu, ktorého dávky prospievajú prevažne ešte stále bielej - a tak oprávnene hlboko nenávidenej - starej Amerike. Najlepšie bude urobiť všetko hneď a teraz.  Potom je tu Wade Dokken, jeden z riaditeľov Amerického svojpomocného fondu Skandia, ktorého kniha „Nové storočie, nové úlohy" tvrdí, po prvé, že Dokken je najdôveryhodnejší demokrat, akého si možno predstaviť (hoci jeho knihu vydalo pravičiarske vydavateľstvo Regnery a na záložke vychvaľuje republikánsky kandidát na prezidenta Steve Forbes) a po druhé, že Sociálne poistenie teba ihneď privatizovať, lebo je zrejme rasistické: bieli dostávajú viac dávok ako čierni. „Pracujúci celého sveta, spojte sa," píše tento bankár so srdcom proletára. „Je čas, aby sa Sociálne zabezpečenie stalo žiarivou skutočnosťou pre každého pracujúceho a pre každú rodinu!"

Reč Komisie je diskrétnejšia, ale argumenty sú skoro tie isté. Sociálne poistenie je vraj nefér voči Afro-Američanom, hovorí sa v jej správe, keďže čierni „žijú priemerne kratšie ako iné skupiny obyvateľstva" a tak dostanú v podobe penzijných dôchodkov menej. Komisia to síce nespomína, ale je to preto, lebo toľkí čierni umierajú mladí. Keď sa však úmrtnosť obyvateľstva dá so súvislosti so socio-ekonomickými faktormi, ukáže sa, že v skutočnosti žijú Afro-Američania tak dlho, ako je priemer pre ich socio-ekonomickú úroveň. Čierni občania strednej triedy žijú približne rovnako dlho ako bieli strednej triedy; chudobní čierni občania žijú približne rovnako dlho ako chudobní bieli. Tragédia čiernej Ameriky je predovšetkým tragédia chudoby: toľkí Afro-Američania umierajú mladí, pretože toľkí Afro-Američania sú chudobní.

Tieto skutočnosti samozrejme v mysliach mnohých poukazujú na to, že treba obnoviť a zosilniť boj proti chudobe. Bravúrnym reakcionárskym zvratom sa však Komisia pokúša zamieriť ich na priamu obžalobu systému Sociálneho poistenia. V každom prípade neobyčajnej a neprimeranej diskriminácie Afro-Američanov - častosť rozsudkov smrti, obligátne odsudzovanie za drogovú závislosť, pochabý volebný poriadok na Floride - Bushova administrácia a jej úradníci zabúdajú na svoje povinnosti a zbavujú vládu všetkej zodpovednosti. V prípade Sociálneho poistenia navyše cynicky vŕšia na hromadu za vlasy pritiahnuté námietky. Potom čo podstatne znížili sociálnu výpomoc, potom čo zabrzdili všetky snahy po zavedení všeobecného zdravotného poistenia (42 miliónov Američanov ho nemá!), potom čo sa pokúsili všetkými prostriedkami eliminovať afirmatívnu akciu (napr. zamestnávať diskriminovaných), pravičiari si teraz prezerajú svet, ktorý vytvorili, a v ohromnosti jeho ukrutností nachádzajú mandát na zrušenie štátu, ktorý poskytuje sociálnu výpomoc.

A bude to ešte horšie. Aby predala privatizáciu ako riešenie pre „Američanov s nízkymi príjmami", pohoršuje sa Komisia zvýšeným hlasom nad tým, že Sociálne poistenie „nie je ani zďaleka také spravodlivé pri poskytovaní dávok, ako si to mnohí myslia" a predhadzuje nám zoznam legálnych výstredností, keď systém naozaj nepomáha chudobnému tak, ako sa to plánovalo. Tento problém existuje, ale je isté, že každý spôsob privatizácie v tejto oblasti ho nie že zmenší, ale zväčší. Sociálne poistenie platí chudobnému pomerne viac, ako tomu, čo sa má lepšie; naopak, privatizácia dá chudobnému len toľko možností výhry pri veľkom kolese rulety, koľko stávok mu umožnia jeho skromné úspory. Pre bankárov, maklérov a majiteľov akcií sľubuje privatizácia trvalý vzostup burzových cien primeraný tomu, ako nanútené úspory strednej Ameriky nafúknu ich portfóliá do nebotyčných výšok. Pre zámožných znamená privatizácia peniaze, ktorými možno disponovať.

V.

Čo sa dá robiť s takou demonštráciou myšlienkového nesúladu až chaosu? Prečo sú toľkí ľudia ochotní dať svoj podpis a svoje dobré meno pod taký zneucťujúci dokument? Prečo podporovať taký proplutokratický program, keď je v každom inom ohľade na programe dňa vlastenecká „jednota"? Prečo sa vydať na také rozbúrené more v takej chatrnej loďke? Stojí to naozaj za to?

Zrejme áno, ak sa pozrieme, o akú cenu ide. Ak sa uskutoční privatizácia Sociálneho poistenia, je tu v prvom rade úžasný vodopád práce pre Wall Street. Bushova Komisia už vylúčila možnosť akejsi poloprivatizácie, na ktorú sa pomýšľalo za Clintonovej éry a pri ktorej by vláda investovala Fond sociálneho poistenia do súkromných cenných papierov.  Namieta sa, že taká stratégia by „politizovala trhy", t.j. dala by politikom, ktorým sa nemá nikdy dôverovať, príliš veľkú moc nad podnikmi, do ktorých investoval štát. Ostáva teda jediná možnosť, a to sú osobné účty, stámilióny osobných účtov, každý z nich znamenajúci poplatok za zriadenie a vedenie, komisiu za sprostredkovanie a zárobok pre makléra. Okrem iného, napr. obrovských súm pre burzové transakcie.

Rovnako vábne sú aj potenciálne účinky privatizácie na pracovnú silu. Ak sú príspevky Sociálneho poistenia zaručené, majú pracujúci reálnu možnosť očakávať čas úplného voľna, čas úplnej slobody od bývalého šéfa. Po privatizácii je však po všetkých zárukách. Váš dôchodok je pevne naviazaný na vaše portfólio, ktoré je zas naviazané na vašu ochotu odrobiť viac hodín a na šéfove požiadavky. Nová ekonomika dôchodku bude teda vyplácať dividendy v podobe zvýšenej pracovnej disciplíny a milióny pracujúcich prinúti pracovať hlboko do dôchodkového veku, čím zväčší rozsah pracovnej sily -  a to napomáha držať na nízkej úrovni mzdy. Ekonómka Teresa Ghilarducciová z Univerzity Notre Dame to aj tak vysvetľuje:

„Odpoveď na riziko výšky dôchodku je investícia viac pracovnej sily. Keďže ženy už pracujú, ideme sa vrhnúť na prisťahovalcov; keďže deti neprichádzajú do úvahy, ostáva nám už len jeden zdroj práce, a to sú dôchodcovia."

„Myšlienka, že aj chudobní majú mať nárok na voľný čas, vždy šokovala boháčov,"

napísal už v roku 1932 Bertrand Russell (anglický filozof-ateista) a táto myšlienka ešte aj dnes šokuje mnohých. „To je argument, ktorý často počúvam z Washingtonu," pokračuje Ghilarducciová.

„Čo chce robiť pracujúca trieda s dôchodkom? Tí majú predsa pracovať!"

Nad privatizačným horizontom sa vynára ešte vábnejšia odmena. Reformátori Sociálneho poistenia majú síce námietky proti politizácii trhov, ale to, čo majú oni v pláne, sa dá opísať ako speňažiteľnosť našej politiky, ako korunovácia Wall Streetu za ochrancu a dobrodinca nášho národa. To, čo burza zabudla urobiť vo vlastnom záujme - predstaviť sa ako spoľahlivý priateľ drobného investora a svoju politickú agendu ako ochranu záujmov obyčajných ľudí -,  navrhuje teraz Komisia urobiť z moci zákona. Keď budú naše peniaze fondu Sociálnej bezpečnosti zverené Wall Streetu, stanú sa jeho priority prvoradým záujmom celého štátu. Jeho požiadavky deregulácie, oslabenia robotníckych a odborárskych združení, znižovania miezd a platov, ako aj veľkodušných „stimulov" zakaždým, keď Dow-Jones trochu zbledne, sa preformulujú za požiadavky stareniek z Mudroňova alebo robotníkov z Osudova. Kto sa opováži navrhnúť zákon o zvýšení minimálnych miezd, alebo, povedzme, prísnejšiu ochranu arktických divých zvierat, ak sa také čosi dá vykladať ako útok na našich milovaných dôchodcov? Hoci teraz si môžeme ešte len zbežne predstaviť všetky možnosti, táto rozum zastavujúca prestavba ekonomickej politiky je reálnym sľubom privatizácie, je vecou, ktorá dáva cenu tejto chorej hre: privatizácia jedným razom na rub obráti polaritu chýrnej „tretej cesty americkej politiky", premeniac Sociálne poistenie z kliatby obchodníckej spoločnosti na jej najmocnejšiu zbraň, na záverečný argument v každej situácii, ktorý len tak šuští v prstoch každého agenta pre styk s verejnosťou a podnikového lobistu: Dotkni sa Wall Streetu a si mŕtvy!

* Thomas Frank je vydavateľom The Baffler (Zmätkár? ) a najnovšie autorom knihy One Market Under God (asi Jeden trh pod vládou boha).

Prameň: Thomas Frank, The trillion-dollar hustle: Hello Wall Street, goodbye social security , Harper's Magazine, január, s. 32, 2002

Šťastné hlísty

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Mathias Plüss

Aj keď veda vysvetlí koľkokoľvek javov, hádanka našej existencie ostane nevyriešená. Ba čo viac: Čím viac sa o svete dozvedáme, tým väčšmi žasneme. Koľko nastavení vesmírnej sústavy muselo byť tak presne dosiahnutých, aby sa vyvinula bytosť ako človek - od veľkosti elementárnych nábojov až po obsah kyslíka v zemskej atmosfére!

Skutočnosť, že existujeme, je až neuveriteľne nepravdepodobná.

To si kričí po vysvetlení! Najjednoduchšie je toto: Za tým všetkým musí tkvieť veľký plán.

„Vesmír naplánoval boh tak, aby bol umožnený vznik života a povedomia",

píše napríklad fyzik Paul Davies. Tento názor sa volá „silný antropický princíp" - človek má bohom dané ústredné postavenie medzi ostatnými bytiami alebo na svete vôbec. Pretože je pre niektorých ľudí príliš silný, existuje aj jeho slabšia verzia, ktorá sa zaobíde bez stvoriteľa: „Prírodné zákony musia byť také, aby mohol vzniknúť človek"  - slabý antropický princíp. No táto výpoveď nie je prejavom nejakej hlbokej myšlienky: Keby boli prírodné zákony inakšie, nebolo by nás. To je banálnosť.

Napriek tomu sa Stephen Hawking, astronóm na vozíku, pokúsil urobiť zo slabého antropického princípu vysvetľovací model. Položil otázku: Prečo žijeme v troch dimenziách? A odpovedal: Lebo dvojdimenzionálna bytosť by sa nevyhnutne rozpadla pozdĺž línie od úst cez pažerák a črevá ku konečníku. (Viete si to predstaviť? Ja ťažko. Pozn. prekl.). Podľa Hawkinga má priestor tri rozmery, aby človek mohol existovať a nerozpadol sa. Jeho formulácia antropického princípu teda znie takto:

„Vidíme vesmír taký, aký je, pretože existujeme."

Ak dovolíte, tu sa koňovi kladie zubadlo od chvosta. Náš zažívací aparát je taký, aký je, pretože žijeme v trojdimenzionálnom svete - zaručene to nie je naopak. Pri dvoch dimenziách by sa bol náš zažívací aparát vyvinul inakšie. Fyzik a filozof Georg Christoph Lichtenberg sa raz posmieval z kolegu, ktorý ako Hawking myslel naopak: „Čudoval sa, že mačkám boli vystrihnuté v kožúšku dve diery práve na tých miestach, kde majú oči." Veď už Aristoteles správne spoznal:

„Podľa bytia sa riadi stávanie sa, ktoré je tu kvôli bytiu; bytie tu nie je kvôli stávaniu sa."

Vo svojich pokusoch riadiť sa podľa bytia preukázalo stávanie sa ohromnú fantáziu. Život sa presadí aj za najnepriaznivejších podmienok: Kultúry kvasiniek prežívajú v zamrznutej zemi Sibíri od troch miliónov rokov. Na snehových poliach vo výške 3000 metrov sa darí riasam rovnako dobre ako v teplých moriach. Nedávno sa našli mikróby v Antarktíde v jazere tekutej soľnej kyseliny pod 19 metrov hrubou vrstvou ľadu. Vo vriacich prameňoch na dne mora existujú celé ekosystémy, ktoré sa obídu bez slnečného svetla. A ešte hlbšie, až 400 metrov pod morským dnom, sa pri najnovších vrtoch zistilo v  milióny rokov starých sedimentoch veľké množstvo živých mikroorganizmov. Odhaduje sa, že asi tridsať percent biomasy Zeme sa nachádza v tých miestach.

A človek? Trvanie jeho existencie obnáša tisícinu dejín Zeme, trvanie jeho „vyspelých kultúr" akurát jednu milióntinu. Označiť ho za „korunu tvorstva" hraničí so smiešnosťou. Na jedného človeka pripadá na Zemi päťdesiat žijúcich vtákov, päťsto rastúcich stromov, stopäťdesiat miliónov žijúcich zvierat a okolo desať triliónov (to je devätnásť núl!) živých baktérií. Predovšetkým týmto posledným patrí budúcnosť - vedia sa prispôsobiť.

„Pochybujem, že by sme raz mohli citeľne uškodiť ríši baktérií",

napísal americký paleontológ Steven Jay Gould. Naproti tomu človek, tento slabý a k chorobám náchylný živočích, nie je nijaký umelec v prežívaní. Pri páde raketoplánu Columbia vo februári zahynula celá posádka. Hlísty, ktoré boli na palube kvôli pokusom, prežili katastrofu bez škody.

„Netrpia ani na posttraumatický stres, lebo nepoznajú ani poranenie, ani stres. Šťastné hlísty,"

komentoval to denník Süddeutsche Zeitung.

Človek ostane krátkou poznámkou pod čiarou na jednej strane hrubej knihy dejín Zeme, jedno, či už vydrží ešte päťsto alebo desať miliónov rokov. Tvrdiť, že celé kozmické divadlo sa usporadúva kvôli nemu, je bezhraničné sebapreceňovanie. Prírode je úplne fuk, či prežijeme, a možno je to fuk aj tomu takzvanému stvoriteľovi.

„V tejto obrovskej nebeskej zostave by nemusel zánik jedného takého sveta, ako je náš, ba možno ani úplné zničenie celej sústavy svetov, pre veľkého pôvodcu prírody znamenať viac, ako pre nás znamená malá nehoda",

napísal roku 1752 astronóm Thomas Wright z Durhamu.

Antropický princíp sa nehodí na vysvetľovanie sveta. Zato ho netreba zahodiť - mohol by sa mu dať nový význam. Povedzme: Ako by to bolo, keby sme v budúcnosti pod pojmom „antropický princíp" rozumeli neustálu snahu človeka vždy sa stavať do stredu?

Prameň: Mathias Plüss, Glückliche Würmer, Weltwoche, č. 33, s. 64, 2003

Koniec sionizmu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Avraham Burg

Sionistická revolúcia dlho spočívala na dvoch pilieroch: spravodlivý cieľ a bezúhonné vedenie. Ani jeden z nich už zrejme nestojí pevne. Izraelskú spoločnosť dnes predstavuje lešenie korupcie na základoch utláčania a nespravodlivosti. A tak je koniec sionistického zámeru predo dverami. Je celkom možné, že sme posledná sionistická generácia. Možno bude na Strednom východe Židovský štát, ale ten bude inakší, cudzí nám a hnusný.

Ešte je čas zmeniť kurz, ale nie dlho. Treba nám novú víziu spravodlivej spoločnosti a politickú vôľu uskutočniť ju. Nie je to len vnútorná záležitosť Izraelu. Aj Židia diaspóry, pre ktorých je štát Izrael pilierom ich identity, musia to brať do úvahy a vysloviť to. Ak sa pilier zrúti, prepadnú sa horné poschodia.

Izraelská opozícia neexistuje a koaličná vláda s premiérom Arielom Šaronom v čele sa dovoláva práva ostať mlčať. V národe tlčhubov naraz každý onemel, lebo už neostalo nič, čo sa ešte nepovedalo. Žijeme v skutočnosti hrmotne kolabujúceho zlyhania.

Iste, Izraelčania prebrali k životu hebrejčinu, vytvorili úžasné divadlo a majú silnú menu. Mozgy nám myslia tak ostro, ako vždy mysleli. Kótujú nás na newyorskej burze Nasdaq. Ale či sme kvôli tomu založili štát? Židovský národ neprežil dve tisícročia preto, aby bol strojcom nových zbraní, zabezpečovacích programov pre počítače a antirakiet. Mali sme byť svetlom medzi národmi. A v tom ohľade sme sklamali.

Došlo to tak ďaleko, že 2000-ročný boj za prežitie židovstva sa scvrkáva na štát kolonizujúcich osád, vedený amorálnou klikou korupčných porušovateľov zákona, ktorí nepočujú hlas svojich občanov, ale ani svojich nepriateľov. Štát bez spravodlivosti nemôže prežiť. Toto spoznáva stále viac a viac Izraelčanov, keď sa spytujú svojich detí, kde asi budú žiť za takých 25 rokov. Čestné deti zarazia rodičov, keď sa priznajú, že to teda nevedia.

 Odpočítavanie konca izraelskej spoločnosti sa začalo.

Je veľmi pohodlné byť sionistom na západnom brehu Jordánu v kolónii ako je Beit El alebo Ofra. Biblická krajina je tam očarujúca. Z okna môžete vidieť muškáty a bougenvílie - nemusíte hľadieť na okupáciu. Kto si zvykne prehnať sa za 12 minút po rýchlodráhe z Ramotu na severe Jeruzalema do Gilo na jeho južnom cípe, len kúsok na západ od zátarás na palestínskej ceste, ten ťažko pochopí ponižujúce zážitky opovrhovaného Araba, ktorý sa musí hodiny plaziť po jemu predpísanej vybitej ceste plnej jám a zátarás. Jedna cesta pre okupanta, jedna pre okupovaného.

Toto nejde. Ani keď Arabi sklonia hlavy a prehltnú hanbu aj zlosť, nepôjde to. Poriadok postavený na ľudskej bezohľadnosti sa nevyhnutne musí zrútiť. Dobre sa pozrite na súčasný stav: nadštruktúry sionizmu už padajú - ako tá lacná sobášna sieň v Jeruzaleme. Len šialenci tancujú na hornom poschodí, keď sa už pilier kýva.

Keďže Izrael sa prestal starať o deti Palestínčanov, nemal by teraz robiť prekvapeného, keď tieto prídu presiaknuté nenávisťou a vyhodia sa do vzduchu v strediskách izraelského úniku pred skutočnosťou. Na miestach našej rekreácie sa zverujú do rúk Alaha, lebo ich životy sú samé utrpenie. Prelievajú svoju krv v našich reštauráciách, aby nám pokazili chuť do jedla a pretože majú deti a rodičov, ktorí doma hladujú a sú urážaní.

Ani keď denne zabijeme tisíc osnovateľov a vykonávateľov, nič sa nezmení, lebo lídri sa dvíhajú zdola - povstávajú zo studní nenávisti a hnevu, z „infraštruktúr" nespravodlivosti a morálnej korupcie.

Keby toto všetko bolo nevyhnutné, božstvom nariadené a nemeniteľné, mlčal by som. Ale mohlo by to byť inakšie, a preto je morálnou povinnosťou kričať.

Pozrite sa, čo by mal premiér povedať svojmu národu:

Prešiel čas ilúzií. Prišiel čas rozhodnutí. Milujeme celú krajinu svojich prarodičov a v iných časoch by sme boli chceli žiť tu sami. To však už nie je možné. Aj Arabi majú svoje sny a túžby.

Medzi Jordánom a Stredozemným morom už nežije zrejmá židovská väčšina. Preto, milí spoluobčania, nie je možné mať všetko a nezaplatiť to. Nemôžeme držať palestínsku väčšinu pod nadvládou izraelskej baganče a namýšľať si, že sme jediná demokracia Stredného východu. Bez rovnakých práv pre všetkých, čo tu žijú, Arabov aj Židov, nie je možná nijaká demokracia. Nemôžeme ovládať teritóriá a organizovať židovskú väčšinu v jedinom židovskom štáte sveta, nemôžeme to robiť prostriedkami, ktoré by boli humánne, morálne a židovské.

Chcete mať Veľký štát Izrael? Bez problému. Zanechajte demokraciu. Zriaďte účinný systém rasovej separácie s koncentračnými tábormi a záchytkami. Geto Kalkilija tam, gulag Dženín tu.

Chcete mať židovskú väčšinu? Bez problému. Alebo naložte Arabov do vlakov a na autobusy, na ťavy a somárov, a takto ich húfne vysťahujte - alebo sa od nich sami separujte, ale absolútne, bez trikov a podfukov. Niet strednej cesty. Musíme uvoľniť všetky kolónie (usadlosti, sídliská) - všetky, do jednej - a ťahať medzinárodne uznanú hranicu medzi židovskou a palestínskou vlasťou. Židovské Právo návratu bude platiť len v našej vlasti a ich Právo návratu bude platiť len v hraniciach ich Palestínskeho štátu.

Chcete mať demokraciu? Bez problému. Alebo opustite predstavu Veľkého štátu Izrael, a to až do posledného sídliska a do posledného predsunutého postu, alebo dajte plné štátne občianstvo a volebné právo každému, vrátane Arabov. Výsledkom bude, samozrejme, že tí, čo nechceli Palestínsky štát popri nás, budú ho mať medzi nami, a to cestou volebnej urny.

Toto by mal premiér povedať národu. Mal by úprimne vysvetliť možnosti voľby: alebo židovský rasizmus - alebo demokracia. Alebo sídliská - alebo nádej pre obidva národy. Hrozné predstavy spojené s ostnatým drôtom, zátarasami a samovražednými atentátnikmi - alebo medzinárodne uznaná hranica medzi dvoma štátmi a ich spoločné hlavné mesto Jeruzalem.

Ale v Jeruzaleme niet premiéra. Choroba zožierajúca telo sionizmu už  napadla hlavu. David Ben-Gurion sa občas pomýlil, ale ostal priamočiary ako šíp. Keď nemal pravdu Menachem Begin, nikto nezapochyboval o jeho motívoch. To už dnes neplatí. Výsledky výskumu verejnej mienky, uverejnené pred dvoma týždňami, ukazujú, že väčšina Izraelčanov neverí na osobnú bezúhonnosť premiéra - čo aj dôverujú jeho politickému líderstvu. Inými slovami izraelský premiér osobne stelesňuje obidve strany problému: podozrivú osobnú morálku a otvorené neuznávanie zákonov - kombinované s brutalitou okupácie a šliapaním po akejkoľvek nádeji na mier. Toto je náš národ, takí sú jeho vodcovia. Nevyhnutný záver z toho je, že sionistická revolúcia je mŕtva.

Ale potom prečo je opozícia tak ticho? Možno pretože je leto, alebo pretože sú unavení, alebo pretože niekto chce byť za každú cenu členom vlády, čo aj cena za túto účasť je choroba. Ale kým oni váhajú, sily dobra strácajú nádej.

Prišiel čas jednoznačných alternatív. Každý, kto odmieta zaujať zreteľné stanovisko - je to biele alebo čierne -,  v skutočnosti spolupracuje na úpadku. Už nejde o boj Strany práce proti Likudu alebo pravice proti ľavici, ale o pravdu alebo lož, o prijateľné alebo neprijateľné. Ide o tých, čo zákony dodržiavajú a o tých, čo ich prekračujú. Už nejde o politickú náhradu za Šaronovu vládu, ale o víziu nádeje, o alternatívu k deštrukcii sionizmu a jeho hodnôt tými, čo sú hluchí, nemí a bezohľadní.

Priatelia Izraelu v zahraničí - židia aj nežidia, prezidenti aj premiéri, rabíni aj obyčajní ľudia, by sa tiež mali uvážene rozhodnúť. Musia Izraelu podať ruku a viesť ho ísť po naplánovanej ceste smerom k nášmu národnému osudu: byť svetlom medzi národmi a spoločnosťou mieru, spravodlivosti a rovnosti.

Prameň: Avraham Burg, The End of Zionism, Herald Tribune International, 6.-7. sept. 2003 .

Preložil Rastislav Škoda

Vecný register – Zošity humanistov č. 21 – 40

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

 

„Antikrist“ (kniha)  25/2, 28/23, 30/13, 32/3

„Boh s nami“ na opasku vojakov  31/28

„Ideš k ženám?…“ (Nietzsche )  24/13

„Imagine …“ (Lennon)  31/2

„Ten, čo je nad nami“ (Lessing)  39/2

Aachenská cena mieru 2002  34/30

alternatívna medicína  36/32

Anglicko v totálnej kríze  25/31

anjeli  21/3

antikoncepcia  25/10

antisemitizmus  26/19, 38/3

antropický princíp  29/7, 37/8, 40/16

antropotechniky 22/18,30; 24/12,31; 25/10; 26/18, 27/32, 29/25, 35/25, 37/18,

apokryfické skutky apoštolov  30/22

argumentum ad hominem 30/8, 37/13

architekt Niemayer  31/31

Armáda spásy  24/25

astrológia vo Švédsku  26/25

ateizmus 21/23, 33/26, 33/29, 34/18

ateizmus Marka Twaina  32/18

atentáty 11. septembra  28/4, 30/35, 33/13, 33/17, 34/7,17,30

bankár pápeža  37/14

Bamian v Afganistane  25/23

biblia a boháči  33/27

biblia, čítaná dnes  35/5

bieda vo svete  24/19,

bioetika 22/30, 23/3,32, 26/28, 31/18, 32/23,36/3, 36/6, 36/12, 36/20,

biskupský pastorálny plán  25/12

blahorečenie Pia IX.  21/8, 21/9,

Boh stvoriteľ  26/31

boj chudobných proti bohatým  31/31

bombardovanie Londýna a Drážďan  35/29

bosoráctvo v Krupine  29/32

bosoráctvo v Zimbabve  34/31

brutálne režimy  29/19

Budha  25/23

budúcnosť ľudstva 21/19,24, 23/21, 27/25, 28/11, 36/24, 38/8,

cirkevné majetky v Nemecku 31/11

cirkevný štát  21/6

cirkvi ako zábrana mieru  31/28

Communio sanctorum 21/10

Cyril a Metod  27/16

Černobyľ  23/12

Čierna kniha komunizmu 27/24

čítanie Nietzscheho  32/2

dar pre Zošity humanistov 29/9

dedičný hriech  28/17

dejiny cirkvi  21/24

demografia a dôchodky  35/31

detektor lži  33/23

deti v prvých radoch  27/24

detská práca  33/16

detské čarodejníctvo  38/2

diabol v Novom zákone  22/11

dialóg medzi vedou a náboženstvom  29/9,

29/10, 30/3, 38/14

diskriminácia 23/29

dizajnér vesmíru  33/2

dobro a zlo  22/23

dogma pápežovej neomylnosti  21/5, 25/10

dogmatizmus pápeža Jána Pavla II.  38/12

dôchodkové zabezpečenie (poistenie)  40/7

dôchodky 35/31, 37/25

dôkaz neexistencie boha  24/7, 28/18

Domine Jesus (Ratzinger) 21/9,

dopravný priestupok ako hriech  38/30

dôstojnosť človeka  26/23

dualizmus  36/23

ekumenizmus  21/10, 21/11

entropia  25/3

eschatológia  22/4, 26/21

etika v škole  21/23

etika viery G. W. Busha  38/28

etika, jezuánska  22/3

eugenika  29/26

eutanázia vážne postihnutých detí do jedného mesiaca 31/14

Evangelium vitae (encyklika) 25/10

evolúcia 27/15, 28/9, 35/15

existencializmus  36/26

ezoterika  23/16

Fanconiho anémia 22/30

feng-šui (čínska architektúra)  33/15

filozofia Giordana Bruna  26/7

filozofia v kríze  27/20

Francova diktatúra v Španielsku  38/21

fundamentalizmus moslimov  35/27, 36/18

fundamentalizmus v bioetike  26/27

fytoterapia  35/22

fyzika a náboženstvo  37/3, 37/30

globalizácia  24/19, 27/16; 35/19,23,24; 36/27, 37/22, 38/8

Gödelov dôkaz existencie boha 36/5

golf  24/27

grécki kňazi a ich sutany  35/21

historka o holičovi  32/29

holokaust  38/3

holywoodske filmy  27/18

homosexuáli  38/13

hriech  30/31

huckanie preláta Trstenského na ateistov  27/2

Humanae vitae (encyklika) 25/11

humanistika  38/17

humanitas  36/12

humanizmus  21/24, 29/25, 35/27

Charta základných práv EÚ 27/31

imigranti v Portugalsku  34/19

imperializmus  23/21, 34/17

inkvizícia na Slovensku  29/32

intelektuálne motory civilizácie  27/22

internet  34/32

interrupcia  22/26, 25/10, 26/28, 29/32, 31/17, 31/19,

islam  21/24, 25/23,  34/2

Izrael  33/24, 34/15

Kabala  26/8

kanabis  21/10

kanibalizmus  22/19

kariéra L. Riefenstahlovej  34/29

katanský sudca Ashcroft  30/23

kauzalita  25/3

Kázeň na hore 22/12

Kde sa berie na svete hlad? (kniha)  24/19

keynesianizmus  38/8

klonovanie  24/31, 27/32, 28/17, 29/28, 36/2, 36/6, 36/9, 36/20

kmeňové bunky  22/18, 22/30, 31/18, 36/2

knižnice  25/30

kódy náboženstva v našich génoch  32/31

kolonializmus  28/12

komplementarita (Bohrov princíp)  37/5

komunisti miernia biedu  22/29

kondómy v Írsku  30/29

koniec histórie  29/30

konspiračná teória  33/13

konvent pre prípravu ústavy EÚ  22/17

korán  34/2

Kosovo 23/2, 25/6

Kostnický koncil  34/5

kóšerovanie  30/25

kresťanská Amerika  28/5, 28/8

kríž v triede  31/6

Ku Klux Klan  21/22

Kuba  23/29, 39/30

Kurdi  27/8

ľahostajnosť ako najväčšie zlo  29/17

laicizmus  21/23

láska v Novom zákone  22/8

ľavicová politika vo Francúzsku  33/18,

ľavicová politika v Poľsku  35/3

literárna kritika  25/7

ľudský genóm  23/3

ľudský plod a biblia   26/30

Lukrécia  23/6, 24/14

mandylión  21/14

manželstvo  40/3

manželstvo arcibiskupa Milinga  28/21

meno boha  28/16

menoniti v Paraguaji  27/11

mimozemská inteligencia (ETI) 23/24

minerály, ich „liečebný" účinok  32/32

Moc a náboženstvo (kniha) 34/32

modlitba  22/25

Mojžišove omyly  27/19

monopol morálky  30/36

moslimský fundamentalizmus v Iráne  35/13

Munova sekta Cirkvi zjednotenia  28/21

múr medzi náboženstvom a vedou  37/17

náboženstvo  27/14, 40/2

náboženstvo a rozbroje na Strednom

východe  30/35

náboženstvo a šport  34/14,

náboženstvo v škole  21/23, 31/8, 38/16,

náboženstvo v USA  33/17, 33/22, 33/26, 33/29, 38/11

Náboženstvo z opačného brehu 32/28, 34/32

nacistické filmy  34/28

najväčšia menšina   27/29

NASA a pápež Ján Pavol II.  38/12

nasledníctvo Jána Pavla II.  27/5

naturalizmus  33/6, 36/23

nedostatok neviest v Indii  35/25

neobmedzený zápor  28/19

neoimperializmus  37/29

neoliberalizmus  34/22

neprekrývajúce sa magistériá  27/23

nepresvedčivosť kresťanstva  26/17

nerovnosť šancí  32/20

nespokojnosť disidentov v Nemecku  30/10

nesväté vo Svätom písme  28/14

neteista  33/32

neurón a myseľ  27/22

Noví vládcovia sveta (kniha)  37/22

obrana etiky ateistov  23/13,

O ľuďoch a podliakoch (kniha) 21/24

osobná viera v boha  22/25, 22/27

Otčenáš  24/10

Otrava bohom (kniha)  36/30

otroctvo  22/15, 28/11, 29/9

otvorená myseľ  32/18

Oviedské sudárium  21/14

pacientova vôľa  23/30

pacifistické poslankyne v USA  34/30

Palestínsko-Jordánsky štát  33/24, 34/15

pápež Alexander VI.  23/6, 24/15,

pápež Ján Pavol II. 21/3,11; 34/14, 38/12

pápež Ján XXIII.  34/3

pápež Klement VIII.  26/5

pápež Pavol VI.  25/10

pápež Pius IX.  21/5

Pápež Pius XI. 32/23

paranormálno  24/3, 25/13, 32/18, 34/27,

parapsychológia  23/26

paravedy  35/18

Pascalova stávka  27/29

pastiersky list kardinála Korca  34/8

peklo v Novom zákone  22/6

penzijné fondy  37/27

perspektívy viery  26/24

pokrstenie Edgarda Morarta  21/8

Polemika o viere (kniha)  34/32

pomoc rozvojovým krajinám  22/29

postoj Noama Chomského  26/14

povaha Američanov  35/23

poverčivosť  21/4, 24/10, 38/2

povesť o duši  27/23

požehnanie z Vatikánu  31/19

práva žien v Afganistane  31/9

preambula Ústavy EÚ  22/17

premyté mozgy  28/10

prírodné konštanty  25/3, 29/5, 35/14

procesy s bosorkami na Slovensku  29/32

Prometheus roč. 4, č. 12  36/31

pseudoveda  24/3, 24/10, 25/13

Psychológia náboženstva (kniha)  29/31

publikácie veriacich prírodovedcov  37/31

puč vo Venezuele proti legálnemu preziden-

tovi  32/12, 32/17

racionalita viery  27/3

rasizmus  40/7, 40/19

rehabilitácia kacíra Jakuba Schmidlina 25/19

religiozita a zdravie  32/24

rovnopohlavné partnerstvá  34/14

rovnosť šancí  21/17, 32/19

rozvody a pápež  32/22

rozvojová pomoc  34/22

rúhanie, trestnosť  22/2

Russellov paradox  32/29

Satanove listy (kniha) 34/32

SCP, Second Coming Project 23/20

sčítanie ľudu  34/8

sebavedomie  36/30

sekularizácia islamu v Iráne  35/13

sekularizácia v Írsku  22/19, 25/26

sekularizácia v Kanade  37/19

sexualita a bezverci  34/12

sexuálny slovník Vatikánu  38/13

Silvermanova stávka  27/29

sionizmus  40/18

skauti v USA  23/29

skepticizmus  25/13, 27/26

sociálna vojna  35/19

sociálne (zabezpečenie) poistenie  40/7

spiritualita  32/31, 33/3

Storočie komunizmov (kniha)  27/24

strom poznania  23/32

súčasné náboženstvá  36/11

súhry čísiel   34/27

Súkromné šialenstvo (báseň)  35/2

svedkovia storočia  27/30

Svet bez boha? (kniha)  21/23

svet bez dúhy  28/15

Svetová banka  34/22

Syllabus  21/6

Šangri-la 23/16

špionáž  38/31

švajčiarska garda vo Vatikáne  34/14

tabu Wagner v Izraeli  28/32

talibanisti  25/23

ťarcha dôkazu  32/30

Templetonova cena  33/2

teokracia  27/16, 33/20, 35/3, 39/3

terorizmus  29/18, 31/30, 32/30, 36/16,17,18, 36/27

totálna vojna  28/3

trest smrti  26/10, 38/31

trojlístok  37/2

Turínska plachta  21/13, 21/15, 21/16, 33/12

Tvár 21. storočia (kniha)  21/24

Učenie záhuby. Fundamentálna kritika kresťanstva (kniha)  22/16

umieranie demokracie 31/3

univerzita humanistiky  38/17, 38/20

únos morálky náboženstvom  32/32

upálenie kcíra Jakuba Schmidlina  25/19

upálenie kacíra Giordana Bruna  26/5

ústava, americká  21/22

útoky na sekulárny humanizmus  27/14

vazalstvo voči USA  34/17

veda a viery  35/14

Veľká noc  30/31

Veronikin ručník  21/14

vesmír podľa dizajnéra  29/3

Via Campesina 35/24

Vianoce  29/22

vianočka  37/2

viera Maxa Plancka  29/10, 30/3

vietnamský veterán  24/29

vojenský rozpočet USA  32/30

vojna v Iraku  35/5, 37/29,31,

vyhlásenie francúzskych vedcov  37/17

vykorisťovanie detí  33/16

vývoj mysle  27/17

Wall Street  40/7

zbytočnosti  27/28

zlo vo svete  29/8

zločiny japonskej cisárskej armády  28/20

Zmluva s Vatikánom 24/20

zneužívanie detí kňazmi  32/27, 34/14

život Krista  32/23, 35/20, 35/32

život po smrti  31/31

Register mien – Zošity humanistov č. 21 – 40

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

 

Ambrus M.  34/32
Améry Jean  36/22
Anderson Wayne  28/15
Apfel Viliam  29/32
Bachmann Ralf  22/27, 28/16
Bailey Erwin L.  30/2
Bakoš Oliver  35/2
Barbara Lee  34/30
Beazy George  33/2
Beňo Matej  30/2
Berger John  36/27
Bihr Alain  21/17
Biser Eugen  26/24
Bitala Michael  38/2
Blume Georg  22/29
Böhle Rüdiger  26/17
Bourdieu Pierre  39/26
Brecht Bertold  32/30
Bricmont Jean  26/14
Brownlee Donald  23/24
Browser Eduard  32/29
Bruni Frank  35/21
Bulardová Martine  37/25
Bunge Mario  27/20
Burg Avraham  40/18
Bush Eddie  28/5
Bushová Marie  28/5
Camus Albert  26/10
Cantini Claude  26/3
Caplan Arthur  36/3, 6
Cassen Bernard  27/11
Cerovic Stanko  25/6
Clark Thomas W.  33/3
Coryell Schafield  38/31
Dahl Edgar  22/16
Dawkins Richard  28/9, 30/35, 33/29
de Boer Jan  23/12
de Brie Christian  28/11
Delphyová Christine  31/9
Dérens Jean-Arnault  25/6
Devínsky R.P.  30/23
Dewey John  27/25
Dicker Christian  34/18
Dieckmann Christoph  30/12
Dieux Hervé  34/19
Dlouhy Markus  25/26
Dowdová Maureen  28/8
Downeyová Margaret  2329
Drösser Christoph  23/26
Dyens Ollivier  36/20
Dziamka Kaz  33/20
Eckardt Emanuel  34/3
Eggers Gerd  38/17
Fagan G. G.  32/18
Fahrni Oliver  21/3
Ferro Marc  27/25
Flynn Tom  36/2
Frank Thomas  40/7
Frerk Carsten  31/11
Friede Bernd  32/32
Friedrich Jörg  35/29
Fuchs Michel  36/30
Galbraith James K.  38/8
Galeano Eduardo  21/19
Galt John  28/17
GauweilerPeter  36/17
Gerdes Jürgen  31/28
Gessler Philipp  21/11
Giroux Henry  27/18
Gnilka Joachim  35/20
Gogineni Babu  35/27, 37/18
Goldhagen Daniel J.  38/2
Gouédic René  31/6
Gozlanová Martine  35/13
Grygar Jiří  27/3
Haderer Gerhard  32/23
Hakimi Zamarey  25/23
Halderman A.D.  25/6
Halimi Serge  33/18
Harder Bernd  33/23
Haught James A.  27/26
Hausmannová Friederike  24/15
Hempelmann R.  36/11
Hénardová Jacqueline  22/17
Hentoff  Nat  21/22, 31/14
Hertsgaard Mark  35/23
Hilbk Merle  30/29
Hitchens Christopher  24/25
Hlaváč Teo  37/30
Hobsbawn Eric  21/24
Hochhuth Rolf  25/7, 32/23
Holováč Michal  35/2
Hottinger Arnold  25/23
Huesman Gregor  35/18
Hull  Richard T.  36/2
Chao Ramón  27/30
Chatenay Philippe  35/5
Chavéz Hugo  32/12
Chomsky Noam  29/18, 34/7
Ingersoll Robert Green  27/19,28
Isemeyer Manfred  21/24
Jencks Lance  27/29
Jorge Luis Borges  27/30
Jossner Ulrich  32/27
Jostenová Astrid  24/29
Jungclaussen John F.  37/14
Kamphaus Franz  22/26
Kästner Erich  31/27
Klanský Alojz  24/20, 29/22
Korec Ján Chryzostom  34/8
Krajčí  Július  35/6
Kraus Clifford  37/19
Krempaský Július  37/3
Kurtz Paul  32/30, 33/24,
Lafontaine Oskar  36/16
Lagay Faith  36/12
Lambert F. L.  25/6
Lancaster John  35/25
Lapham Lewis H.  39/20
Lau Jörg  31/18
Leicht Robert  21/9, 23/30, 26/27
Lemoin Maurice  32/12
Lennon John  31/2
Lessing Gotthold Ephraim  39/2
Lessmöllmannová Annette  32/29
Luedemann Gerd  28/14
Lütkehaus Ludger  23/16, 24/13,
Luyken Reiner  25/26
Madigan Timothy J.  36/3
Majerníková Eva  39/22
Mark Twain  32/18
Mattioli Aram  25/19
Meyssan Thierry  33/13
Minŕ Gianni  39/29
Moser Tilmann  36/30
Murken Sebastian  32/24
Nass Egbert  21/24
Negri Toni  23/21
Nezan Kendal  27/8
Nickell Joe  34/27
Niejahrová Elisabeth  32/19
Nietzsche Friedrich 18/23, 25/2, 30/13,
31/20, 32/2, 32/3, 35/2
Nöldeke Theodor  34/2
Nolz Bernhard  34/31
Nürnberger Christian  22/25
Paul Gregory S.  33/17, 26
Pazameta Zoran  25/3
Pfahl-Traugher Armin  28/14
Pfefferkorn Roland  21/17
Pigliucci Massimo  36/23
Planck Max  29/10, 30/3
Plüss Mathias  40/16
Pollaková Melissa  24/3
Prantl Heribert  22/2
Proske W.  31/7
Prusák Peter  36/31
Radford John  40/2
Rákay Anton  23/13, 29/32
Ramonet Ignacio  25/31, 28/3, 29/30,
33/16, 34/17, 35/19, 37/29
Rehák Alexander  32/32, 34/32
Reiss Jochen  33/23
Riggenmann Konrad  31/6
Richard Lionel  34/28
Roman Adam  27/3, 29/10, 30/3, 30/31,
34/8, 34/32, 35/14, 37/3
Roslund Curt  26/25
Rybár Miroslav  28/21, 36/5
Said Edward W.  28/32
Saramago José  31/3
Sarma Amardeo  21/13
Sarray Eyyad  27/24
Sartre Jean-Paul  36/26
Sauzayová Brigitte  21/23
Seibt Gustav 21/5
Sever Peter  29/32
Sewell Brian  36/18
Sharlet Jeffrey  39/3
Schick Theodore Jr. 24/7, 28/19
Schmitz Emil-Heinz  21/24, 23/6
Schröder Richard  30/12
Schuh Hans  22/18
Schüle Christian  38/21
Schulz W.  35/22
Silverman Herb  27/29
Singer Peter  24/12, 27/32, 33/27, 38/28
Sonnenmoserová Marion  34/12
Sprecherová Margrit  37/21
Stanski Piotr  35/3
Stenger Viktor  32/31
Streminger Gerhard  22/3
Stríženec  28/16, 29/31
Swift Jonathan  22/19
Škoda Rastislav  22/30; 23/3,32; 25/10,
25/13; 26/28; 27/2, 14; 30/25, 36;
31/2, 15; 32/22, 26; 34/15; 35/32;
37/2, 30; 38/2, 14; 39/22
Tabash Edward  23/14
Taylor Richard  32/23; 40/3
Templeton John  33/2
Thumann Michael  39/23
Tielmann Rob  38/20
Tilki  28/17
Treat Bobby  28/18
Triggle David J.  36/9
Trstenský Viktor  27/2
Trujillo Alfonso López  38/13
Twain  34/32
Underdown James  27/17
Vanderlinde Bill  21/15
Vesely Sergio  29/17
Vidal Dominique  27/25
Višňovec A.  24/28
Viveret Patrick  29/25
von Dohnányi Johannes  24/27
von Thadden Rudolf  21/23
Wagner Franz Josef  35/32
Ward Peter D. 23/24
Weinberg Steven  29/3
Weizenbaum Joseph  22/23
Williams Rowan  35/5
Wisebord Dov  38/12, 30
Wolf R.  36/32
Wolverton Marc  23/25
Wottreng Willi  25/23
Yap Šeng Hai  33/15
Zanoni Urs  27/28
Ziegler Jean  24/19, 34/22, 37/21
Zikmund V.  36/32
Zizola Giancarlo  27/5
Zlatoš Pavol  36/5

Zošity humanistov – doplňte si staré čísla!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

redakcia

č.1: Betrand Russell: Tri + 1 eseje: Prečo nie som kresťanom; Vyznanie racionalistu; Môže nás náboženstvo zbaviť starostí? Zachráni nás náboženská viera? O Bertrandovi Russellovi

č.2: B.Russell: Čím prispelo náboženstvo k vývoju civilizácie; H.Bondi: Spájať svet alebo ho rozdeľovať?  M. Ruse: Odpovede kreacionistom; G. Allenová: Noc, keď som uvidela svetlo; Predstav si, nebo neexistuje

č.3: Zástupca veliteľa Marcos: Štvrtá svetová vojna  sa začala; J. Berger: Žiť s kameňmi; M. Littin: Nemám rád „Plavka"; N. Chomsky: Adut americkej hry

č.4: Postmodernizmus: M.Cherry: Pravda a jej dôsledky; E.O.Wilson: Späť k Osvietenstvu; J.Bricmont: Prečo nemáme nechať postmodernizmus na pokoji; Zbierka nezmyslov; V. L.Bullough: Obrana absurdna; H.Siegel: Prečo všetko nie je relatívne;  Možnosť „neutrálneho" posudku; J.Searle: O postmodernizme; Th.Schick jr.: Je morálka vecou chuti? L.Vaughn: Čo je zlé na relativizme

č.5: Predstav si, nebo neexistuje: E.O.Wilson: Láska k životu; R.Dawkins: Vírusy mysle; P.Ustinov: Svetoobčan; Lloyd a Mary Morainová: Odpovede na niekoľko častých otázok

č.6: Bartolomé de las Casas: Spustošenie Západoindických zemí; H.M. Enzensberger: Las Casas alebo Spomienka na budúcnosť; N.Horden: Zavraždenie Atahualpu; Benneton Colors: Miluj blížneho svojho

č.7: Feminizmus: S.Beauvoirová: Ženou sa žena nerodí, ženou sa žena stáva; T.Madigan: Pohovory s E.Smealovou a C.Pagliovou; F.Montreynaudová: Načo ešte 8.marec? S.Edamaruku: Taslima Nasrinová; N.Gordimerová: Pravda víťazí; R.Škoda: RU-486, najšetrnejší spôsob potratu

č.8: R.Dawkins: Veda a city - 1; V.J.Stenger: Objavila veda Boha? Mark Twain: Listy zo Zeme; K.Nezan: Nespravodlivosť voči Kurdom; F.C.Clairmont: Rusko na okraji priepasti

č.9: J.W.Goethe: Prometheus; R.Dawkins: Veda a city - 2; R.Holenstein: Bola to spravodlivá vojna? Bola to svätá vojna! A.M.Elmessiri: Izraelčania sú križiaci; A.Pfahl-Traughberg: Goetheho vzťah k náboženstvu a cirkvi; L.R.Brown: Čísla neklamú; P.Appleman: Thomas Malthus; A.Bihr a R.Pfefferkorn: Boháči, terra inkognita štatistík; F.Kissling: Spor s Vatikánom; U.Ranke-Heinemannová: Protest proti vojne

č.10: A.Jacard, J.Lacarri?re: Veda a viery; S.J.Gould: Hory vekov

č.11: P.Kurtz: Humanistický manifest 2000; A.Caplan: Budúcnosť bioinžinierovania ľudí; D. Barker: Vážený pán teológ!

č.12: K.P.Wood: Preč s pápežskými privilégiami; L.Vaughn: Chráňte moje deti pred desatoro; Marcos-Montalbán: Udrela hodina civilnej spoločnosti; F.C.Edwards: Ako nabrať na rohy novovekárov; M.C.Martini a U.Eco: Na čo verí, kto neverí? T.J.Madigan: Hore sa za Matuzalémom! D.Duclos: Zrod hyperburžoázie; D.J.Cornwell: Pápež a Hitler alebo Hitlerov pápež? Th.Schick jr.: Dá sa ísť do neba?

č.13: Náš vzťah k náboženstvu: R.Bachmann: Chvála tolerancie; P.Schulz-Hageleit: Humanizmus ako svetonázor; J.Kahl: Je ateizmus náboženská viera? J.Gerdes: Humanizmus a kresťanstvo; A.Pfahl-Traughberg: Prenasledovanie náboženstva v mene ateizmu; C.Goldner: Mýtus Tibet; U.Tünsmeyer: Hádať sa s náboženskými fanatikmi? R.Luyken: Most; W.Lueder: Európa - spoločenstvo na kresťanskom základe? Taslima Nasrinová: Matka; R.Š.: Vstupujeme do veku antropotechník

č.14: R.Škoda: Sme vo veku antropotechník; P.Sloterdijk: Pravidlá pre ľudskú záhradu; R.Dworkin: Falošná obava hrať sa na boha; W.Ch.Zimmerli: Evolúcia vo vlastnej réžii; Th.Assheuer: Projekt „Zarathustra"; P.Sloterdijk: Kritická teória je mŕtva

č.15: F.Nietzsche: Tak hovoril Zarathustra, 1.diel; P.Bertaux: O jednej zo sto kníh, keď má sto rokov; R.Škoda: Prečo prekladám a vydávam Zarathustru

č.16: F.Nietzsche: Tak hovoril Zarathustra, 2. diel; R.Škoda: Prečo treba čítať Nietzscheho; L.Richard: Čo všetko musí strpieť a vytrpieť mŕtvy; Nietzsche na internete

č.17: I.Ramonet: Geopolitika náboženstiev; J.Decornoy: Zasvätená Európa Jána Pavla II.; A.Memmi: Fundamentalizmus a ateizmus; M.Gardner: Falošní mesiáši; I. a J.Tessmann: Liečebná účinnosť modlitby; L.Richard: O utópii sa má hovoriť; R.A.Baker: Dá sa vedieť, že sa na nás niekto díva? W.Winkler: Americké mestečko, kde sa usilovne - popravuje; N.Chomsky: Len privilegovaní chcú tento model; R.Škoda: Odmietnuté pozvanie; T.Flynn: Zákaz neviery

č.18: F.Nietzsche: Tak hovoril Zarathustra, 3. diel

č.19: H.Schnädelbach: Kliatba kresťanstva; R.Schröder: Kúkoľ medzi pšenicou; R.Spaemann: Holub na streche; H.Schnädelbach: Úbohé kresťanstvo! P.Singer: Kmeňové bunky a nesmrteľné duše; A.Pfahl-Traughber: Tak povedal Nietzsche: Boh je mŕtvy; R.Augstein: Skala, ktorá nebola v Ríme; M.Bunge: Absolútny skepticizmus sa rovná dogmatizmu; S.D.Sala: Mýty o mysli; M.Cherry: Protiklad lásky - ľahostajnosť

č.20: F.Nietzsche: Tak hovoril Zarathustra, 4. diel

č.21: O. Fahrni: Anjeli sú vzrušujúci trip; G. Seibt: Pius IX. cítil svoju neomylnosť; R.Leicht: Monopol pobožnosti; P.Gessler: Pápežovo upozornenie je výčitka; A.Sarma, B.Vanderlinde: O turínskej plachte; A. Bihr, R. Pfefferkorn: Rovnosť možností proti rovnosti ako takej; E. Galeano: Pomôžte mi, pán doktor, nemôžem spať! N.Hentoff: Prvý dodatok k ústave USA a Ku Klux Klan

č.22: H.Prantl: Rúhanie sa; G.Streminger: Jezuánska etika; J.Hénardová: Bohu česť; J.Swift: O dobrom použití kanibalizmu; J.Weizenbaum: Mýtus o deliacej čiare; Ch.Nürnberger: Modliť sa je zriedkavé; R.Bachmann: Aký je vlastne boh? G.Blume: Komunisti miernia biedu; R.Škoda: Požehnanie poznania

č.23: Ticho o Kosove; R.Škoda: Čo je život? E.H.Schmitz: Superkresťan pápež Alexander VI.; A.Rákay: Vystúpiť z tieňa; E.Tabash: List neteistickým filozofom; L.Lütkehaus: Metafyzika hlupákov; T.Negri: Impérium - najvyššie štádium imperializmu; Ch.Drösser: Hádzať kocky a mať za partnera mozog; M.Downeyová: Smie byť morálne čestný intolerantný? R.Leicht: Pacientova vôľa; R.Škoda: Komu boh čo zakázal

č.24: Vedecké indikátory 2000: Viera v paranormálno alebo pseudovedu; Th.Schick jr.: Môže veda dokázať, že boh neexistuje? R.Škoda: Rozprávky nevedú k vede; P.Singer: Ľudský genóm a genetický supermarket; Ludger Lütkehaus: Ideš k ženám? F.Hausmannová: Madona Lukrécia; J.Ziegler: Kde sa berie na svete hlad? A.Klanský: Druhá okupácia Slovenska; J.von Dohnányi: Golf, golf, golf... A.Jostenová: So Štátmi nemám nič spoločné; R.Š.: Nedorozumenia o klonovaní

č.25: F.Nietzsche: Antikrist; Z.Pazmeta: Prírodné zákony; A.Mattioli: Z božej milosti zahrdúsený; Kritici popravujú R.Hochutha; R.Škoda: Katolícka doktrína o reprodukčnom zdraví; A.Hottinger a i.: Keď umierajú Budhovia, ide o kultúrne dedičstvo; R.Luyken a M.Dlouhy: Írsko už nie je Iránom katolicizmu; S.Cerovič: V pazúroch humanistov; R.Škoda: Nezastať na polceste; I.Ramonet: Anglicko v totálnej kríze

č.26: C.Cantini: Štyri stotočia od zavraždenia Giordana Bruna; A.Camus: Zabíjajte verejne alebo vôbec nezabíjajte! J.Bricmont: Zlá reputácia Chomského; R.Böhle: Nepresvedčivosť kresťanstva; E.Biser: Treba zmeniť perspektívu viery; C.Roslund: Univerzitné kurzy proti astrológii; R.Škoda: Čo hovorí biblia k problémom bioetiky

č.27: Protest proti listu Msgr.Trstenského prezidentovi SR; A.Roman: Racionalita viery podľa Grygara; G.Zizola: Kto nahradí Jána Pavla II.? K.Nezan: Krehká kurdská jar; B.Cassen: Sága menonitov v Paraguaji; R.Škoda: Útoky na sekulárny humanizmus; J.Underdown: Vývoj mysle; R.G.Ingersoll: Niektoré Mojžišove omyly; M.Bunge: Filozofia v kríze; E.Sarray: Deti v prvých radoch; J.A.Haught: Každý je skeptik - v ohľade iných náboženstiev; H.Silverrnan: Silvermanova stávka; R.Chao: Argentínsky spisovateľ Jorge L. Borges; P.Singer: Rok klónu

č.28: F.Nietzsche: Antikrist - 1. časť; I.Ramonet: Totálna vojna proti difúznemu nebezpečenstvu; E. a M.Bushová: Po cestách kresťanskou Amerikou; M.Dowdová: Sme Amerika, ustúpte! R.Dawkins: Nevedomosť nie je hriech; Ch.de Brie: Budúcnosť minulosti; W.Anderson: Svet bez dúhy? R.Bachmann: Na mene nezáleží; Tilki: Klonujte Krista Pána! B.Treat: Nie, veda nemôže dokázať, že boh neexistuje; M.Rybár: Nekonali kresťansky;

č.29: S.Weinberg: Vesmír podľa dizajnéra? A.Roman: Pozoruhodný vzťah M.Plancka k náboženstvu - 1; S.Vesely: Najväčšie zlo; N.Chomsky: Terorizmus - zbraň mocných; A.Klanský: Vianoce - kresťanské či pohanské oslavy? P.Viveret: Čo urobíme z nášho ľudského druhu? M.Stríženec: Súčasná psychológia náboženstva; A.Rákay: Ženská záležitosť; V.Apfel: Čas pekelných ohňov

č.30: E.N.Bailey: Starý kocúr Muro; M.Beňo: Učiteľom - humanistom; F.Nietzsche: Antikrist - 2.časť; A.Roman: Pozoruhodný vzťah M.Plancka k náboženstvu - 2; R.P.Devínsky: Katanský sudca Ashcroft; R.Škoda: Tolerancia kóšerovania; M.Hilbk: Malý pohraničný styk; A.Roman: Veľká noc; R.Dawkins: Dizajn rakety založenej na viere; R.Škoda: Môže agnosticizmus zlepšiť verejný život na Slovensku?

č.31: J.Lennon: Imagine (Predstav si); F.Nietzsche: Antikrist - 3.časť; J.Saramago: Od spravodlivosti k demokracii za zvonenia zvonov; K.Riggenmann: Nenahradil som si chrbticu krížom; Nijaké náboženské tútorstvo na podklade školského zákona! Ch.Delphyová: Že je to vojna v prospech žien? C.Frerk: Cirkev má viac, ako si myslíme; N.Hentoff : Vyzývavý Singer; R.Š.: V čom nemá liberál Hentoff pravdu; J.Lau: Apoštol rozumu; J.Gerdes: Sú cirkvi zábranou mieru?  Oscar Niemayer

č.32: Vyšla kniha Tak vravel Zarathustra; F.Nietzsche: Antikrist - 4.časť; M.Lemoine: Huga Cháveza zachránil jeho ľud; G.G.Fagan: Štít „otvorenej" mysle; E.Niejahrová: Rozprávka o kariére; R.Š.: Pápež odsudzuje rozvody; R.Taylor: Zachráňte toaletové deti; S.Murken: Religiozita a zdravie; U.Jossner: Zneužívanie detí pod ochranou katolíckej cirkvi; E.Browser: Náboženstvo z druhej strany; P.Kurtz: Tučný rozpočet na obranu; V.Stenger: Náboženstvo je zakódované v našich génoch

č.33: G.Beazy: Templeton ponúka milión USD za dizajnéra; T.W.Clark: Spiritualita bez viery; Internet: Konšpiračná teória o udalostiach 11.9. 2001; I.Ramonet: Vykorisťované deti; G.S.Paul: Viera a neviera v Amerike; S.Halimi: Keď ľavica nie je socialistická; K.Dziamka: Poľský experiment s teokraciou; Gallup: Názory Američanov na bibliu; J.Reiss, B.Harder: Seizmogram klamstva? P.Kurtz: Prečo by nie Palestínsko-Jordánsky štát? G.S.Paul: Sekulárna revolúcia obišla Ameriku - zatiaľ; P.Singer: Kresťania, boháči a ťavy; R.Dawkins: Výzva ateistom

č.34:  T.Nöldeke: Ako vznikol Korán; E.Eckardt: Dvojitý pápež Ján XXIII.;A.Roman: Zamyslenie nad pastierskym listom kardinála Korca; M.Sonnenmoserová: Bezverci a sexualita;  R.Škoda: Prečo nie Palestínsko-Jordánsky štát! I.Ramonet: Vazalstvo; Ateisti všetkých krajín, spojte sa! H.Dieux: Presuny chudoby v Portugalsku; J.Ziegler: Skupinový portrét zo Svetovej banky; L.Richard: Leni Riefenstahlová

č.35: M.Holováč: Súkromné šialenstvo; P.Stanski: Podpaľači Krista kráľa. J.Krajčí: Čítanie, ktoré núti uvažovať; M.Gozlanová: Šiitský Luther vzrušuje ajatolláhov; A.Roman: Prírodné vedy a kresťanstvo, 1.-evolúcia; I.Ramonet: Sociálna vojna; F.Bruni: Grécki kňazi by sa radi zbavili ortodoxného vzhľadu; M.Hertsgaard: Tieň orla; J.Lancaster: Nedostatok neviest v Indii; B.Gogineni: Levi Fragell v Nigérii; J.Friedrich: Nemecko v daždi bômb; R.Š.: Dilema ideológov demografie

č.36: R.T.Hull a T.Flynn: Obrana klonovania; A.Caplan o budúcnosti bioetiky; Útoky protivníkov klonovania - čo by mala robiť vláda; D.J.Triggle: Ideologické námietky proti klonovaniu neobstoja; F.Lagay: Humanitas a ľudský genóm; O.Lafontaine: Čo by robil Ježiš; P.Gauweiler: Bush sa dostáva do tiesne; B.Sewell: Slučka zemeguli; O.Dyens: Klonovanie; M.Pigliucci: Metodologický kontra filozofický naturalizmus; J.Berger: Kde to sme? P.Prusák: Zaujímavé číslo Promethea

č.37: R.Škoda: Trojlístok a vianočka ako argumenty pre existenciu Trojice; A.Roman: Prírodné vedy a kresťanstvo, 2. - fyzika; J.F.Jungclaussen: Prvý koncern sveta; Vyhlásenie francúzskych vedcov: Deliaci múr medzi náboženstvom a vedou; C.Kraus: Kanada sa sekularizuje; M.Sprecherová: Janko a zbojníci; M.Bulardová: Zrada penzijných fondov na dôchodcoch; I.Ramonet: Neoimperializmus; R.Škoda: Dobre ste si zaklamali, pán redaktor Hlaváč!

č.38: M.Bitala: Deti, ktoré dávia zlo; D.J.Goldhagen: Katolícka cirkev a holokaust 1. Náprava morálnej škody; J.K.Galbraith: Svetový poriadok podľa J.M.Keynesa; D.Wisebord: Pápež k NASA: „Prestaňte s tým!" TASR: Sexuálny slovník Vatikánu; R.Škoda: Dialóg vedy a viery je bolestivý; G.Eggers: Humanistika ako vysokoškolský odbor; R.Tielmann: Zrovnoprávnenie holandskej Univerzity pre humanistiku; C.Schüle: Mŕtvi sa vracajú domov; P.Singer: Etika viery; D.Visebord: Stopy v piesku; S.Coryell: Manželia Rosenbergovci - mučeníci alebo hrdinovia?

č.39: G.E. Lessing: Ten, čo je nad  nami; Jeffrey Sharlet: Ježiš a nič viac; L.H. Lapham: Veľké svetlo z neba zalialo prezidenta; R.Škoda: Kto má pravdu? M.Thumann: Vidieť ich je hriech; P.Bourdieu: Tento strašný odpočinok, ktorý je prejavom sociálnej smrti; Naliehavá antikoncepcia v nemocniciach v New Yorku je povolená až prikázaná; G.Mina: Kuba

Edícia „K teórii a praxi humanistickej výchovy“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Dan Barker: Možno áno, možno nie. Návod na zdravú pochybovačnosť u detí (10 – 12 rokov). Zvedavé dievčatko hľadá rozumné vysvetlenia pre príbehy, ktoré sa zdajú mať „nadprirodzený“ základ. 80 str., 56 obr., 3 €

Dan Barker: Možno je to správne, možno nesprávne. Na príkladoch z každodenného života detí sa poukazuje na mravnú stránku ich rozhodovania (8 – 10 rokov). 76 str., 47 obr., 3 €

Paul Kurtz: Zakázané ovocie – Etika humanizmu. Pod zakázaným ovocím nerozumie filozof Kurtz hriech v bežnom zmysle slova, ale samostatné etické hľadanie zásad mravného konania a všeobecných morálnych pravidiel, spoločných všetkým ľuďom. Kniha obsahuje zaujímavé state o súkromí a o ľudských právach a podáva konkrétne etické odporúčania ako alternatívy pre tradičné náboženské názory. 232 str., 6 €

Sandra McLeod Humphreyová: Keby si sa ty mal rozhodnúť, čo by si urobil? V 25 problémových situáciách zo života 13 – 15-ročných detí sa hľadá správne riešenie podľa dômyselnosti a osobnej stupnice hodnôt každého jednotlivca. 124 str., 3 €

Riadky pre môj náhrobný nápis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Dylan Thomas

Červom daný za potravu,
Komuže dám za vinu,
Že ma čas
Konečne uložil
Tu pod  zem vedľa devy a zlodeja,
Komuže to dám za vinu?
Mama je tomu na vine,
Jej lásky hriech
Ma stvárnil v jej lone,
Ktoré mi dalo život aj hrob.
Mama je tomu na vine.
Tu sa končia jej bôle rodenia,
Zamreli údy aj duch,
Všetka láska aj vzruch
Sa teraz rozpadli.
Som  odpoveď človeka na každú otázku,
Som  jeho cieľ aj určenie.

18 pohárikov whisky pred verejným čítaním položilo Dylana Thomasa 5. novembra 1953 do komy, z ktorej neprecitol. Waleský básnik mal vtedy 39 rokov. Začínajúci spevák Robert (Bob) Allen Zimmermann bol Dylanom Thomasom taký nadšený, že si dal meno Bob Dylan a pod tým menom sa stal svetoznámym. Mohé jeho songy majú za podklad Thomasove texty.

Prameň: Dylan Thomas, Zeilen für meine Grabinschrift, Diesseits, r. 17, č. 65, s. 41, 2003.

*  *  *

Bibliu čítame väčšinou len jedným okom a radi vymenúvame, čo nestráviteľné píše o ženách v evanjeliách i Pavlovým perom. Dá sa tam však druhým okom nájsť aj najkrajší obraz ženy, a to v Knihe Rút, histórii rodiny a lásky, ktorá akoby do biblie ani nepatrila. Rút je nevesta Noemy z Betlehema, ktorá prišla s mužom a dvomi synmi do Moabska, Rútinej vlasti; Rút sa vydala za jej syna Machlona. Keď všetci mužskí členovia rodiny pomreli, rozhodla sa Noemi vrátiť sa do Betlehema. Rút sa jej tak pridŕžala, že išla s ňou: „Lebo kde ty pôjdeš, pôjdem i ja, kde sa ty zdržíš, zdržím sa aj ja ... len smrť ma odlúči od teba." (Rút 1,16). Každý pozná toto vyznanie, ale kto vie, že je to prejav úcty a lásky nevesty voči svokre?

Dvesto rokov od narodenia Ludwiga Feuerbacha

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Michael Niepel, predseda Zväzu humanistov v Bielefelde.

V Nemecku vyjde na pamiatku tohto filozofa 8. júla 2004 s krátkym predstihom pamätná známka s jeho portrétom. Humanistické a voľnomyšlienkarske združenia to nemali ľahké s presadením tohto námetu v štáte, kde majú biskupi veľké slovo a každoročne sa vydáva veľa známok s náboženskou tématikou. Vyjde raz na Slovensku známka s obrazom kňaza Horárika?

Ludwig Andreas Feuerbach sa narodil 28. júla 18004 v Landshute v Bavorsku ako štvrté z 8 detí manželov Paula rytiera z Feuerbachu a Evy, rod. Trösterovej. Potomok starej akademickej rodiny - starý otec a otec boli právnici (otec Paul J. A. rytier von Feuerbach sa označuje za zakladateľa moderného nemeckého trestného poriadku), päť bratov dokončilo vysokú školu, synovec patrí medzi hlavných predstaviteľov idealizmu v nemeckom maliarstve a len trom sestrám sa nedostalo akademické vzdelanie - začal študovať najprv teológiu; v Heidelbergu sa po prvý raz stretol s filozofiou Hegela a v Berlíne chodil na prednášky Schleiermachera. No už v roku 1825 mu bolo jasné, že zanechá teológiu a bude sa venovať filozofii: „Vedel som, čo som mal a čo som chcel robiť: ... Nie tárať a blúzniť, ale učiť sa! Nie veriť, ale myslieť!" Hegelove prednášky ho tak nadchýnali, že nevynechal ani jednu. Po skončení štúdia v Berlíne odišiel v r. 1826 na dva roky do Erlangen, kde sa venoval anatómii a prírodným vedám, v r. 1828 dosiahol titul Dr. phil. a o rok aj hodnosť súkromného docenta. Jeho prednášky mali úspech a aj ako spisovateľ získaval povesť, no skoro sa ukázalo, že z politických dôvodov asi nedostane profesúru. Za „nespoľahlivého" platil už od roku 1830, keď ho považovali (právom) za autora anonymného spisu o smrti a nesmrteľnosti, vysmievajúceho sa bezuzdne náboženstvu a kritizujúceho súčasné politické pomery.

A tak už r. 1836 sa končí jeho univerzitná kariéra; rozhodol sa ostať súkromným vedcom, čo bolo vtedy dosť bežné. V nasledujúcich rokoch vychádzali jeho filozofické a náboženstvo kritizujúce spisy: Podstata kresťanstva (1841), Základy filozofie budúcnosti (1843), Podstata náboženstva (1844) a Teogónia (1857).

13. septembra 1872 zomiera Feuerbach v Rechenbergu pri Norimbergu. Werner Schuffenhauer napísal o jeho pohrebe: „V mori červených zástav ho 15. septembra odprevádzali na miesto posledného odpočinku nekonečné zástupy ľudí ... Okolo dvadsaťtisíc ich stálo pri hrobe, keď prednášal pohrebnú reč zástupca norimberskej sekcie sociálnodemokratickej strany A. Memminger. Schudobnený Feuerbach sa stal r. 1870 jej platiacim členom."

Čo ostáva?

Aké účinky vyvolal v minulosti, aký význam má dnes Feuerbach pre nás humanistov, voľnomyšlienkarov, slobodných duchov?

Pre filozoficky neškolených nech príde k slovu niekoľko expertov.

Začnime citátom mysliteľa, ktorý tiež neostal celkom bez vplyvu na svet. Komentuje veľký úspech Feuerbachovej Podstaty kresťanstva:

 „Oslobodzujúce pôsobenie toho spisu bolo treba prežiť na vlastnej koži, aby sa o tom dala vytvoriť predstava. Oduševnenie bolo všeobecné. Všetci sme v tej chvíli boli Feuerbachovci." Autor je istý Friedrich Engels.

Druhý citát sa týka druhých dvoch Feuerbachových kníh.

„Vaša Filozofia budúcnosti ako aj Podstata náboženstva majú napriek svojmu obmedzenému rozsahu väčšiu váhu ako celá terajšia nemecká literatúra. Týmito spismi ste dali nemeckému socializmu  - neviem, či ste to urobili úmyselne -, filozofický podklad. Komunisti týmto dielam ihneď takto porozumeli." Ak teraz tipujete na Karola Marxa ako na autora týchto slov, máte pravdu. Sú v liste Feuerbachovi z roku 1844.

Nebolo by spravodlivé povedať, že Feuerbach sa celý život venoval len jednej téme. Treba však uznať, že jeho význam neleží vo vytvorení  nejakého filozofického systému alebo diela veľkej tematickej šírky. Jeho tvorba a pôsobenie sa koncentrujú na kritické štúdium náboženstva. Tu a v jeho jednoznačnom vyznávaní antropologickej filozofie treba hľadať príčinu jeho dnešného uznávania voľnomyšlienkarmi, slobodnými duchmi a humanistami. V podstate zastával Feuerbach tú istú projekčnú teóriu vzniku náboženskej viery ako neskoršie traja veľkí „majstri nedôvery"  alebo „ničitelia" (podľa Paula Ricoeura): Karol Marx, Friedrich Nietzsche a Sigmund Freud. Podľa nich nie sú bohovia nejaké od ľudskej predstavivosti nezávislé bytosti. Sú len projekciami základných ľudských predstáv a vlastností.

Feuerbach ako štvrtý majster

Pre religionistu Van A. Harveya je Feuerbach podceňovaným kritikom náboženstva, a Ricoeur ho mal menovať štvrtým „majstrom". Harvey vydal v roku 1995 o Feuerbachovom kritickom diele knihu, v ktorej prichádza k záveru, že toto nie je ešte docenené predovšetkým preto, lebo väčšina jeho recipientov pozná len Podstatu kresťanstva. Pre pochopenie Feuerbachovho prínosu ku kritike náboženstva je však rovnako dôležité aj čítanie a štúdium jeho neskorších diel. Pomerne nízky stupeň znalosti celého jeho diela, najmä jeho „Prednášok o podstate náboženstva" je na vine tomu, že celá komplexnosť a originálnosť jeho teórie vzniku  náboženstva sa podceňuje.

Pár aforistickými citátmi sa to nezmení. Môžu však byť chuťovkami, ktoré možno povzbudia aj niekoho z mladších k ďalšiemu zaoberaniu sa Feuerbachom. V najhoršom prípade má tento spôsob prístupu k dielu veľkého filozofa výživnú hodnotu intelektuálneho fast foodu.

Ostaňme pri téme jedla. „Človek je, čo je (jedáva)." (V nemeckom origináli: „Der Mensch ist, was er isst".) To je aforizmus, ktorý najstručnejšou možnou formou vyjadruje materialistickú pozíciu, podľa ktorej telo určuje ducha. Duch je produkt prijatých „surovín". Tento výrok sa veľmi často používa v reklamách pre rozličné diéty a údajne zdravie podporujúce jedlá, ale ani propagátori ani čítajúci si neuvedomujú, od koho citát pochádza a v akej súvislosti bol vyslovený.

„Náboženstvu je len sväté pravdou, filozofii je len pravda svätá". Takouto zaostrenou formou opakuje Feuerbach v Podstate náboženstva ešte raz svoje dôvody pre rozchod s teológiou a príklon k filozofii. Výraznosť a presnosť zásahu tohto výroku sú skoro neprekonateľné.

„Pôvod, ba vlastná podstata náboženstva je prianie. Keby človek nemal prianí, nemal by ani bohov. Čím by človek chcel byť, ale nie je, tým urobí svojho boha." To je jadro Feuerbachovej projekčnej teórie: Čo sa na pohľad manifestuje ako podstata boha, je vlastne len reflexia podstaty človeka.

Posledný citát by sa mal hrubo zarámovať a vytlačiť aj so symbolom nožničiek a výzvou „tu vystrihnúť". Pochádza z X. zväzku Feuerbachových zobraných spisov a nabáda k tolerancii voči religióznym ľuďom - mali by sme si ho denne opakovať:

„Nechajte druhých veriť, čo chcú, ale žiadajte od nich na oplátku, aby ani oni od vás nechceli, aby ste verili, čo oni veria. Táto požiadavka je správna a spravodlivá. A nesprávna a hodná zavrhnutia, ba hanebnejšia ako neznášanlivosť veriacich je neznášanlivosť poučeného a osvieteného, ktorý od ostatných bez rozdielu žiada, že síce nemusia veriť, ale majú myslieť, že majú byť tak slobodnými a rozumnými, ako je on sám. Treba byť tolerantný aj voči neslobode a hlúposti."

Prameň: Michael Niepel, Annäherung an Ludwig Feuerbach, Diesseits r. 17, č. 65, s. 30, 2003.

Preložil Rastislav Škoda

Premena ako prepodstatnenie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Štátne zastupiteľstvo Bochum obžalovalo v r. 1985 jedného študenta medicíny na základe § 166 trestného zákona medzi iným z toho, že nazval „premenu" a "prijímanie", ktoré sa v katolíckej cirkvi celebrujú ako  súčasť sviatosti a svätej omše, „trikom", čiže „fígľom". Tým vraj natoľko urazil náboženské cítenie veriacich, že by to mohlo narušiť verejný poriadok.

Pri jeho obrane uviedol svedok obhajoby, svetoznámy kritik náboženstva K. H. Deschner,  nasledujúce skutočnosti:

Kultúrnohistoricky má premena svoje korene v celkom realistickej hostine, vo večeri: prvotní kresťania jedávali pri svojich stretnutiach chlieb a vodu, chlieb a syr, aj chlieb a zeleninu. Predchádzajúce náboženské spoločnosti praktikovali takéto stretnutia aj ako kanibalské obrady. Teológ Klaus Ahlheim (Marburg/Lahn) o tom napísal stať „Posledná večera a kanibalizmus" (1971) a nemal z toho nijaké súdne nepríjemnosti.

Totálne vzdanie sa vlastného rozumu

Podľa Ahlheima predpokladá katolícke prijímanie u kresťana „totálne vzdanie sa vlastného rozumu". Vzniklo na podklade náboženských zvykov pohanov a stalo sa, aj s "premenou", ktorá mu pri obrade pár minútami predchádza, stredobodom katolíckej bohoslužby, omše. Ale pojem tejto „premeny", vysvetľovaný umelým výrazom „prepodstatnenia", čo je doslovný preklad latinskej „transsubstanciácie", nepoznali ani apoštolské, ani poapoštolské časy. Aby bolo jasné: Premena má znamenať, že

„celá podstata chleba sa po tzv. konsekrácii premení na podstatu tela Kristovho, a celá podstata vína na podstatu krvi Kristovej"

- to sa tvrdí, ale nebolo to nikdy dokázané. Výsledok premeny je eucharistia, sviatosť oltárna, oblátka, ktorú veriaci dostávajú do úst ako telo Kristovo, od nedávna niekde aj do ruky - ale na zjedenie.

Učenie o eucharistii zaviedli pôvodne gnostikovia okolo roku 200. Bola to sekta, vyhlásená za kacírsku a jej názor na eucharistiu vtedajší vedúci teológ, sv. Ireneus, zamietol. Až o tisíc rokov neskoršie, r. 1215, sa z toho stala dogma.

Podľa „Lexikónu pre teológiu a cirkev" pretrvávajú po premene len vonkajšie „akcidencie", t.j. náhodné, vonkajšie znaky chleba, resp. vína (farba, chuť, váha, hustota), kým podstata sa mení; údajne sa stáva inakšou. Nenatíska sa tu triezvemu človeku otázka: Nepodobá sa táto reč tvrdeniu obchodníka s vínom, ktorý síce nalieva a ponúka čistú vodu, ale sebavedome uisťuje, že to je, pravdaže, takto na pohľad čistá voda, ale len čo ju pijete, mení sa na čisté víno, dokonca osobitne zdravé a zaručujúce dlhý a možno aj večný život? Nehovoril by po takom inzeráte štátny zástupca o "triku", o „fígli"? Nepoužil by aj horší výraz zo svojho slovníka, napr. podvod? Verte mi, nie. Ani by mu nenapadlo zakročovať a zapodievať sa s tým. Považoval by takého obchodníka s vínom za pochabého - a toho, čo by takéto víno kúpil, za blázna na druhú. Povedal by: Kto kupuje čistú vodu ako víno a ako víno ju pije, je si sám na vine, lebo to zrejme chce.

„Svet chce byť klamaný, tak ho klameme", priznal r. 1556 kardinál Carlo Carafa, zodpovedný za finančné záležitosti vtedajšieho Cirkevného štátu. Ale to už pár rokov predtým citoval túto vetu r. 1529 Martin Luther s dodatkom č.1: „pravdivé príslovie" a opár riadkov ďalej s dodatkom č.2: „pri tom chcem pomáhať". R. 1624 sa v Anglicku objavuje výraz „hókus-pókus", v r. 1634 použitý aj v titule knihy „Hocus Pocus junior, the anatomy of legerdemain", príručky o vreckárskych hrách na oberanie ľudí o peniaze. Legerdemain pochádza z francúzskeho „leger de main", podfukár s ľahkou rukou. Podľa názoru mnohých jazykovedcov je výraz „hókus-pókus" spotvoreninou kňazovej formulky pri premieňaní (zaklínadla): „Hoc est corpus meum..." (vyslov „hokeskó(r)pus"...).

Aj Goethe použil výraz „Hockuspockus" na označenie jednej cirkevnej ceremónie, ktorej bol náhodným svedkom, ale to bola len posviacka veľkých až obrovských sviec v Sixtínskej kaplnke vatikánskeho komplexu budov. Tú postavil Sixtus IV., svätý otec, podľa ktorého má meno. Menej sa o ňom vie, že to on urobil r. 1483 generálnym inkvizítorom krvavého psa Torquemadu, že postavil v Ríme aj bordel a od prostitútok vyberal vysoké dane, že súložil s vlastnou sestrou a svojimi deťmi - a že r. 1476 zaviedol sviatok Nepoškvrneného počatia. Nebolo by pôsobivé, keby sa v Sixtínskej kaplnke vyvesili aj tieto údaje o jej zakladateľovi?

Procesy stáli študenta a organizácie, ktoré ho bránili, desaťtisíce DM. Nakoniec sa obžaloba zrútila ako domček z karát. Inkvizítorské súdy tohto druhu sa už nekonajú, ale § 166 (rúhanie sa bohu, zlorečenie) stále žije - hoci je protiústavný. Za jeho prestúpenie hrozí trest odňatia slobody až na tri roky alebo peňažná pokuta.

Zrušenie § 166 žiadali sekulárni humanisti už v dvadsiatych rokoch za weimarskej republiky. Len prevzatie moci v Nemecku Hitlerom a jeho dosiaľ platný konkordát zo Svätou stolicou z roku 1933 oddialili zrušenie tohto pozostatku temného stredoveku - ako sa ukazuje pomaly o celé storočie.

Za laicizmus v Európe – O odluke cirkví od štátu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Keith Porteous Wood

Otváracia prednáška prezidenta anglickej National Secular Society na manifestácii proti článku 51 návrhu Ústavy Európskej únie dňa 6. decembra 2003 v Paríži.

Ako je všeobecne známe, od storočia Osvietenstva veda postupne víťazí nad poverami. Vplyv cirkví nad vládami štátov i nad súkromným životom občanov sa sústavne znižuje. Viery a praktizovanie náboženstva sú v Európe na trvalom ústupe. Navykli sme si považovať tento pokračujúci proces laicizácie za prírodný jav, ktorý bude prebiehať „až na veky vekov".

Toto sa však ukazuje byť žartom ako posledné slová Otčenáša.

Pozorní pozorovatelia si už dávnejšie všimli, že na pohľad neúprosný pochod laicizmu sa spomaľuje a v určitých prípadoch sa stáva nielen habkavým, ale obracia sa opačným smerom.

Náboženské vpády a zásahy, ktoré boli ešte pred pár rokmi, resp. desaťročiami nemysliteľné, sú dnes bežnou mincou. Najsilnejší štát sveta sa stal vazalom náboženskej pravice a jeho neblahý nápad reštartovať križiacku výpravu - skôr s atómovými bombami ako nabrúsenými mečmi - bol pravdepodobne rozhodujúcim faktorom pre vojnu v Iraku. Či sa už Bush a Blair modlia spolu, novinárske správy o tom sa rozchádzajú,  zdá sa, že obidvaja s istotou vedia lepšie ako všetci ostatní, čo vedia. Je strašné pomyslieť, kam nás to môže zaviesť.

Ukazuje sa, že prezident Bush hľadí na záležitosť, ktorú my považujeme za „najposvätnejšiu" - na múr odluky cirkví od štátu - s takým opovrhovaním, aké mal pre sochy Saddáma Husajna. Neprejde týždeň, aby tento múr nedostal na frak. Ako priamy dôsledok náboženského tlaku sa príspevky USA na antikoncepčné programy v treťom svete znižujú. Tlak Vatikánu na Spojené národy - v úzkej spolupráci so štátmi riadenými katolíkmi a moslimmi - vytrvale bráni tomu, aby na celom svete boli k dispozícii antikoncepčné prostriedky a možnosti prerušenia neželanej tehotnosti.

Nelegitímne kreslo v Spojených národoch

Nelegitímne kreslo v Spojených národoch umožňuje Vatikánu ďalej viesť svoju vražednú politiku, ktorá zapríčiňuje úmrtia v dôsledku Aidsu, po pokútnych potratoch a pre holú (ale odstrániteľnú) chudobu. A ak niekde sú antikoncepčné prostriedky na trhu, aktívne sa odradzuje od ich používania aj cigánstvami tých, ktorí sa radi vydávajú za apoštolov morálky. Národom Afriky kážu, že vírus Aidsu je taký nepatrný, že prechádza cez stenu kondómu! Táto vražedná oficiálna politika vychádza z najvyšších kruhov vrcholca takzvanej Svätej stolice a mala by stačiť, aby sme týchto pánov v ich smiešnych reverendách nepustili do blízkosti našich demokratických ustanovizní.

V USA a Británii sa osnujú plány na vydanie sociálneho poistenia do rúk náboženských organizácií, bez pochyby s vyhliadkami na realizáciu obrovských ziskov. Obidve vlády sa okrem toho usilovne snažia oslobodiť náboženské ciele spod dohľadu antidiskriminačných opatrení.

Hanbím sa povedať, že u nás v Británii majú určití (nevolení) biskupi právo hlasovať v hornej snemovni. Sme jedinou západnou demokraciou, ktorá má taký smiešny a demokracii odporujúci spôsob voľby a konania. Už to je zlé, že sú tam. Oni sa však môžu vystatovať, že majú právo klásť vládnym ministrom otázky, na ktoré nemajú právo iní, ani riadne zvolení poslanci. Hoci anglikánska cirkev je po 70 rokoch postupného úpadku pred krachom, ešte má politické svaly - najmä teraz za vlády Blaira.

Cirkev vyžadovala -  a dostala  -  najškandalóznejšie (a skoro naisto najnelegálnejšie) výnimky v rámci Európskych smerníc pre zamestnanie. Organizované náboženstvá majú voľný lístok prepúšťať homosexuálov. Úrad pre boj proti diskriminácii v zamestnaní oznámil zhoršenie ich vyhliadok na prácu vďaka moci cirkvi. Ale len čo odborové združenie zaprotestovalo pred súdom proti týmto drakonickým zákonom, ohlásili evanjelickí kresťania, že aj oni sa zúčastnia procesu .

Toľko o sekularizme.

Poradca prezidenta EÚ pre náboženstvo

Ešte väčším nebezpečenstvom je katolícka cirkev so svojou centralistickou štruktúrou a vyslancami všade, kam sa len pozriete. Hoci čo do plochy nie je Vatikán väčší ako Boulonský lesík v Paríži, politicky má veľmi veľký vplyv.

Viacerí diplomati mi povedali, že skoro vždy je najinformovanejším vyslancom pápežský nuncius. A že títo sa veľmi rýchle vlúdili do väčších aj menších štátov bývalého Sovietskeho zväzu. Niektoré už uzavreli tzv. konkordáty s Vatikánom, na základe ktorých dostala katolícka cirkev pozemky a budovy, silu reprezentácie, konštitučný štatút a často peniaze na školy, kde sa náboženstvo stáva povinným predmetom a niet pochýb, že čoskoro tam budú musieť byť všetci učitelia veriacimi.

Niektoré tieto štáty sú malinké a za stolom EÚ bude ich hlas neúmerný. Rozšírenie pridá k existujúcim 15 štátom ďalších 10. Len 1 zo 6 občanov v týchto nových štátoch nie je katolík. To nie je zlé pre sovietsky blok, ešte pred 15 rokmi oficiálne ateistický.

Na súčasnú EÚ útočí množstvo nebezpečenstiev. Bol som šokovaný, keď som sa dozvedel, že 12. novembra 2003 uzavrel ministerský predseda Brandenburského štátu (okolie Berlína) s Vatikánom konkordát na večné časy a zaviazal sa, že mu bude platiť ročne paušálne 1,1 milióna eur - a to bez vedomia brandenburského parlamentu. Ako keby sme sa šialenou rýchlosťou vracali do stredoveku.

Prezident EÚ má len štyroch poradcov. Nebudete prekvapení, že jeden je pre ekonomické záležitosti, druhý pre zahraničné a tretí pre rozšírenie spoločenstva. Ale jeden pre náboženstvo? Považoval som to za žart, noje to krutá skutočnosť.

Nech čokoľvek postihne európske hospodárstvo, peňaženka náboženstva bude vždy plná. EÚ podpísala s Vatikánom zmluvu, že jeho zástupcovia budú mať všade postavenie vyslancov. To nie je dosť. Aj zástupcovia konferencií katolíckych biskupov budú mať svojich zástupcov. Aj iné cirkvi dostanú možnosť pravidelne, povedzme každých šesť mesiacov, prednášať svoje požiadavky. Takýchto reprezentantov je asi 50 a my, ktorí reprezentujeme 15-25 % populácie, máme jedného jediného v podobe Európskej humanistickej federácie. V skutočnosti často hovoríme za ešte väčší podiel občanov, ak pridáme náboženských liberálov, ktorým sa tiež neraz odopiera hlas.

Dovoľte mi podeliť sa s vami o niekoľko kľúčových otázok z nedávneho interviewu s týmto tak dôležitým poradcom. Na otázku, prečo potreboval prezident Prodi poradcu pre náboženské otázky, odvetil: „Iniciatíva «Duša Európy» slúžila v štruktúre únie spočiatku ako ekumenická bašta, kde všetky náboženstvá a tí takzvaní humanisti pracovali spolu na probléme EÚ."  Ani slovo viac o desaťmiliónoch humanistov - a bolo to dlhé a podrobné interview.

Opýtaný naširoko rozoberal, že si myslí, že „je predsa jasné", že Európa „má skôr kresťanské ako sekulárne korene" a dodal, že aj Osvietenstvo považuje za kresťanskú myšlienku. (Drzosti sa medze nekladú - p.p.). Podľa jeho odhadu je neveriacich len 10 %, čo je hlboko pod oficiálnym odhadom „jednej šestiny"; a šikovne obchádzal všetky otázky o klesajúcom počte veriacich.

Lahodilo mu zdôrazňovať úlohy cirkví. Svoju hlavnú rolu vidí v zviditeľňovaní politiky komisie a prezidenta, v podávaní odpovedí na otázky náboženských spoločenstiev a cirkví a v navádzaní dialógu medzi Európskou komisiou a rozličnými náboženstvami a cirkvami. Vraj „majú hrať dôležitú rolu". Mal teplé slová pre Vatikán a „svätého otca".

Tento poradca je rakúsky rímskokatolík, ale uisťoval ma, že jeho viera nemá vplyv na jeho prácu.

Povedal som už, že oddelenie tohto poradcu sa ide rýchlo rozširovať. Prvým dôvodom bude problém islamu, najmä po 11. septembri, vo vzťahu k EÚ, keby tu došlo k nepokojom. Ukazuje sa, že do tohto sektora musia prísť pracovať početní moslimovia a súčasne početní nemoslimovia musia dozerať na rozrastajúce sa moslimské záležitosti (mešity, šatky, koránové školy).

To ma privádza k jednej z najvzrušujúcejších otázok súčasnosti pre sekularistov - k otázke Turecka. Čo sa tam nedávno stalo, podčiarkuje aktuálnosť našich snáh a nutnosť, aby Ústava EÚ bola úplne laická. Tešíme sa z toho, že Turecko so svojou moslimskou populáciou robí pokrok na ceste k demokracii so sekulárnou ústavou. Vieme, že tam je ešte veľa chýb a že je pred nimi dlhá cesta, kým dosiahnu medzinárodné štandardy ľudských práv, no je tam veľa ľudí, ktorí sa veľmi snažia o rozumné riešenia vo svete rozdelenom náboženskými konfliktmi.

Tureckí politici dávajú jasne na vedomie, že chcú byť súčasťou EÚ, západu a nie teokratického donucovacieho orientu; mnohí to berú veľmi vážne. Som toho názoru, že ich máme v ich snahe podporovať nielen pre ich dobro, ale aj kvôli nám. Predstava radikalizovaného moslimského štátu priamo pred našimi dverami v nás musí vzbudzovať obavy. Vývoj v Turecku by mohol byť vzorom pre ostatok moslimského sveta. Mohol by dokázať, že pod strechou laicizmu môže koexistovať demokracia s islamom. Laický, sekulárny islam by mohol pomôcť vybudovať pokrokové Turecko so šťastným obyvateľstvom - na rozdiel od stredovekého barbarstva, ktoré vládne v skoro celom ostatnom moslimskom svete.

Významný moslimský vedec Bernard Lewis je neústupný: „Ak je problémom militantný islam, je riešenie umiernený islam." To sa ľahko povie, ale koľko umiernenosti je v islamskom svete a dokedy bude táto odolávať militantným hnutiam? Turecký ministerský predseda Erdogan jasne povedal, že Turecko sa nemôže pripojiť k nijakej únii, ktorá by sa javila ako „kresťanský klub". Priam prosil strojcov EÚ, aby ani v preambule ani v texte ústavy osobitne nespomínali úlohu kresťanstva. Podporujeme ho v tejto snahe: článok 51  treba bezpodmienečne vynechať.

Existujú mocné náboženské vplyvy - a vychádzajú hlavne z Vatikánu -, ktoré vidia v novej ústave prostriedok na upevnenie svojej moci v Európe. Chcú zakotviť katolícku doktrínu do európskeho zákonodarstva. To sa však nesmie stať! Za katolícku doktrínu nie je väčšina európskeho obyvateľstva, ba ani nie rímskych katolíkov!

Nemôžeme dovoliť, aby klerikálna inštitúcia prinútila Úniu vzdať sa v jej prospech svojej vlastnej moci. Želáme si modernú pokrokovú Európu a nie takú, čo dá možnosť rozhodovať do rúk ľudí, ktorých mysle sú zafixované v duchu stredoveku.

Nová ústava má byť dokument budúcnosti, nie minulosti. Argument, že je potrebné uznávať a spomínať „kresťanské dedičstvo Európy", je falošný. Keby sa to malo spomínať, museli by sa uviesť nielen úspechy náboženstva, ale aj jeho komplicita pri početných vojnách, útlakoch a masakroch, ktoré sa za storočia prehnali Európou. Je v tradícii náboženstiev, že boli a sú žriedlom rozbrojov a konfliktov. Ak im teraz povolíme špeciálne ústavné privilégiá, bude to s rozbrojmi, konfliktmi, aj vojnami, rovnako aj naďalej.

Chceme, aby sa národy Európy - a celého sveta - zjednotili a spolunažívali v harmónii. Nikdy nebudeme homogenizovanou federáciou - preto musíme vedieť znášať rozdiely, rešpektovať vieru či nevieru suseda, nepripustiť konflikt, nepoznať nenávisť. Sekulárna demokracia je jediná nádejná cesta k tomuto cieľu. Každý má v nej miesto, no bez privilégií a bez vylučovania.

Isteže, náboženstvá už zo svojej povahy sa budú stále snažiť získať nadvládu. No prísna sekulárna ústava ich má naučiť, že žiadne náboženstvo nesmie dominovať - a žiadne nebude prenasledované.

(Britská) Národná sekulárna spoločnosť pridáva svoj hlas k hlasu všetkých dnes tu prítomných a volá po podpore sekularizmu, laicizmu, humanizmu a triumfe demokracie!

Upravil Rastislav Škoda

Čile konečne pripravuje rozvodový zákon

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Redakcia Free Inquiry

Čile je jediný štát na západnej pologuli, ktorý zakazuje rozvod. Už 120 rokov sa aktivisti pokúšajú o zmenu tohto stavu. Zdá sa, že sa blížia k úspechu.

Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že 70 % z 15 miliónov obyvateľov podporuje legalizáciu rozvodu. Proti návrhu nového zákona sa vehementne stavia hierarchia rímskokatolíckej cirkvi a konzervatívni katolíci, ktorí pri lobovaní medzi poslancami neváhajú používať argumenty typu hrozby možnej exkomunikácie tých, čo by sa opovážili hlasovať za uzákonenie rozvodu.

Zástancovia reformy odolávajú nátlaku. Najväčšia televízna stanica, štátna Television National, odmietla vysielať cirkvou predložené spoty zamerané proti rozvodu a tvrdiace, napríklad, že deti rozvedených rodičov ľahšie podľahnú drogám, alkoholu a špatnej spoločnosti. Television National cirkvi odpovedala, že jej spravodajstvo to nepovažuje za službu verejnosti, pretože o veci nepanuje súhlasný názor.

Oponenti nového zákona tvrdia, že poškodí rodiny a zneváži všeobecné hodnoty. Mali by sa však pozrieť na štatistiky, kým povedia niečo také: Od r. 1990 klesol počet zapísaných manželstiev zo 100 000 ročne na 60 000 a polovica detí sa dnes rodí nezosobášeným dvojiciam.

Čilský senát bude o zákone, pripravovanom už šesť rokov,  hlasovať asi za šesť mesiacov. Oponenti sa pripravujú na porážku a chystajú rad doplnkov, ktoré tak sťažia rozvod, ako len bude možné: chcú zaviesť povinné zmierovacie pokusy, čakacie lehoty až 5 rokov, vzájomný súhlas a pripravujú aj také sobášne obrady, ktoré vraj naveky vylúčia možnosť rozvodu.

Prameň: Redakcia Free Inquiry, Chile Readies Divorce Law, Free Inquiry,  24, č. 1, s. 23, 2003/04.

Nové zamyslenie nad radikalizmom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

David Anthony, právnik, autor a vychovávateľ

Nedávno som mal príjemnú príležitosť zaujímavého rozhovoru s jedným starodávnym marxistom, uznávaným autorom, univerzitným profesorom a aktivistom. Hovorili sme o súčasnom stave radikálneho myslenia, keď sa tu uprostred úvah vynoril problém náboženstva. „Súhlasím s Marxom, že náboženstvo je opiát", preriekol vážený profesor. „Keď vyriešime zásadné problémy mieru a spravodlivosti, pohasne význam náboženstva."

Samozrejme, toto je štandardná marxistická mienka o náboženstve. Hoci Marx splatil náboženstvu viac ako len slovnú spomienku, jeho historická analýza - pravdaže, celá jeho filozofia - pripisovala prvoradý význam ekonómii. Niet sa teda čo čudovať, že keď v 20. storočí marxistické myslenie nadobudlo filozofickú silu, jeho prívrženci naďalej hľadeli na náboženstvo ako na temer bezvýznamnú, v pomere k problematike ekonomickej a sociálnej spravodlivosti len sekundárnu záležitosť. Marxisti 20. storočia považovali náboženstvo za podivnú predmodernú inštitúciu, ktorá z času na čas zaujme masy ľudí. Väčšina marxistických radikálov mu jednoducho venovala málo pozornosti.

Hoci historický význam Marxa nemožno poprieť, na konci dvadsiateho storočia patril vrchol marxistickej filozofie minulosti. Čiastočne to bolo pravdepodobne zapríčinené aj tým, že komunistická prax dvadsiateho storočia bola perverziou marxistickej teórie. Aj tak však nemôžeme úpadok marxizmu na konci dvadsiateho storočia pripisovať len na účet jeho nesprávneho používania. V skutočnosti tkvela primárna príčina tohto úpadku v Marxovom podcenení schopnosti kapitalizmu uchlácholiť masy. Predpovedal rozsiahlu revolúciu nespokojných vykorisťovaných priemyselných robotníkov, no rozvinuté kapitalistické štáty spravidla dokázali poskytnúť pracujúcim dostatok materiálneho blahobytu a tak predísť šíriacim sa povstaniam.

Na začiatku 21. storočia sa ocitá radikalizmus na západe v úplnom zmätku. Filozof Marx, na myšlienky ktorého sa upínal celý radikalizmus 20. storočia, stratil autoritu. Ak bol radikalizmus tak dlho synonymom pre marxizmus, môže sa teraz ďalej vyvíjať bez závislosti od svojho dávneho majstra? Bez Marxa je radikalizmus loď bez kormidla. Čo môže robiť dobrý radikál bez marxistickej doktríny? Ak pri pohľade na modernú spoločnosť vidíme potrebu nielen zmeny, ale potrebu veľkej zmeny, na akom filozofickom podklade sa dá o tom uvažovať? Odpoveď na túto otázku vyžaduje zamyslieť sa nad samým pojmom radikalizmu.

Ak je panujúci spoločenský systém vo všeobecnosti prijateľný, ale zišli by sa mu nejaké menšie úpravy, vtedy nie je potrebná radikálna zmena. Dá sa povedať, že to platí dnes na západe - že prevládajúci politický a ekonomický systém by sa mal mierne upraviť, ale netreba ho niečím nahrádzať. Isteže pretrvávajú veľké oblasti nespravodlivosti a nie je núdza o sociálne problémy. Ale keďže vládnuca politika a ekonómia sa púšťajú do ich riešenia, je len málo takých, čo považujú za potrebné revolučné riešenia. Má sa za to, že stačí, ak sa k väčšine sociálnych problémov pristupuje významnými zákonodarnými a náročnými politickými zmenami, ale bez kompletnej premeny spoločenského systému. Je to naozaj tak, je možné, že niet dôvodov na radikálnu zmenu v modernej západnej spoločnosti?

Sotva.

Produkcia materiálneho nadbytku a technologický pokrok západnej spoločnosti sa nedajú popierať, no netreba ísť ďaleko a nájdu sa situácie zrelé pre revolučnú zmenu. Je síce možné, že proti chudobe, militarizmu, nacionalizmu, ekonomickému vykorisťovaniu nerozvinutých krajín a nadmernej politickej sile multinacionálnych podnikov sa dá zakročiť aj menej ako radikálnymi opatreniami. Ak však budeme kopať hlbšie, nájdeme zásadné problémy, ktoré nevyrieši ani zákonodarstvo ani denná prax. Tieto problémy sa prejavujú už ťažkosťou, že väčšina západniarov nechápe zásadné princípy mentálneho a fyzického zdravia, duchovného mieru a zmyslu dobrého života. Kým spoločnosť a jej „establishment" sú v tomto ohľade zaistení, s ľudom je to horšie.

Uvedomme si, že pri objektívnom pohľade nemá západ v súčasnosti základnú filozofiu. Jeho filozofia sa dá definovať v najlepšom prípade ako nedostatok filozofie. Dá sa síce povedať, že dominujúcou náboženskou inštitúciou na západe je kresťanstvo, ale náboženská inštitúcia nie je filozofia. (V pluralistickej spoločnosti, kde majú mnohí ľudia každý iné náboženstvo, alebo ho aj vôbec nemajú, nemôže jedno náboženstvo zaujať miesto filozofie.)  Okrem toho sa ani kresťanstvo, ani vo všeobecnosti židovsko-kresťansky-moslimská viera nedajú seriózne označiť za zásadný filozofický podklad modernej spoločnosti; vo svojej podstate odmietajú rozum a protirečia všetkým vedeckým poznatkom nazhromaždeným za dvetisíc rokov. Milióny ľudí lipnú na náboženských ustanovizniach z úcty pred tradíciou, z nevedomosti alebo intelektuálnej lenivosti a nevadí im, že zásadné dogmy, na ktorých tieto inštitúcie trvajú, dnes už nemožno brať vážne. Dogmy doznievajú, odumierajú pre filozofickú nedôveryhodnosť.

Ak definujeme radikalizmus ako myšlienkový systém, ktorý chce nahradiť staré spoločenské ustanovizne konštrukciou nových, potom je vo vnútri západnej spoločnosti oblasť, ktorá je vyslovene zrelá pre radikálne myšlienky, a to je oblasť náboženskej viery. Náhrada tisícročných, rozumu nepriateľských náboženských inštitúcií, vierou založenou na rozume, by premenila súčasnú spoločnosť v pozitívnom zmysle skôr ako to môžu dosiahnuť len politické alebo ekonomicko-politické opatrenia.

Raz nájdu zostarnuté náboženstvá svoju cestu na príslovečné smetisko dejín. Niekomu môže pripadať možnosť zániku ustanovených náboženstiev nepredstaviteľnou, ale ich rýchly rozpad (dá sa hovoriť priam o  kolapse) je nielen možný, ale pravdepodobne je nevyhnutný. Otázne je jedine „Kedy?" Najlepšia odpoveď, aspoň od takého, čo mu ľudský pokrok leží na srdci, znie: „Skoro, ak možno, čím skôr."

Skon starodávnych náboženstiev uštedrí modernej spoločnosti osviežujúcu chuť čerstvého vzduchu, keď zváľa nezmyselné deliace múry a otvorí nové široké cesty na spoločné priestranstvá. Vžité náboženské inštitúcie sú hradby nevedomosti vo svete, v ktorom sa stali najbežnejším tovarom poznatky. Zakorenené v mysliach hatia tieto hradby sociálny pokrok, stavajúc proti sebe ľudí, ktorí by inak nemali dôvod byť proti sebe, rozduchujúc v nich vášne militarizmu a nacionalizmu. Predovšetkým však udržujú pri živote nevedomosť a faloš na úkor pravdy. Ako môže spoločnosť napredovať v takých a toľkých pomýlených náboženských systémoch?

Veľké ustanovizne padajú spravidla vtedy, keď im masy naraz či postupne odmietajú podporu a lojálnosť. Keď padnú na západe židovsko-kresťanské náboženstvá, zameria sa všeobecný záujem na filozofické systémy založené na rozume. To neznačí, že by spoločnosť v tomto ohľade vyžadovala jednohlasnosť. Istotne sa dá očakávať, že v priebehu rozvoja spoločnosti bude popularita koncepcií bezverectva zosilnievať, ale aj tí, čo v dobrej vôli ostanú verní náboženstvu, budú takí v rámci rozumného náboženstva. Len málo ľudí si zachová vieru v starodávnych prorokov, mýty, povery a apokalyptické vízie. Styčný bod pre postmoderný svet bude rešpekt pre ľudstvo, sociálnu spravodlivosť a etiku.

A tak nezamestnaní radikáli hľadajúci zameranie - hnutie, ktoré by zmenilo spoločnosť, urýchlilo pokrok a prinieslo viac sociálnej spravodlivosti ako doterajšie politické hnutia - by sa mali zamerať na zanedbanú oblasť náboženstva. Marx mohol mať pravdu, že staré náboženské zriadenia upadajú do zabudnutia - trochu aktivizmu môže tento proces urýchliť.

Prameň: David Anthony, Humanism and Social Change, Free Inquiry,  24, č. 1, s. 47, 2003/04.

Bol Einstein veriaci človek?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Iste sa vám už stalo, že vás v diskusii oponent „upozornil", že Voltaire sa pred smrťou vyspovedal, že Darwin bol hlboko veriaci človek (podľa Stohla „veriaci veľduch"), alebo že dokonca Einstein veril v existenciu boha. Zborník Kresťanstvo a fyzika (SSV, Trnava 2001) sa podobnými nezmyslami hemží. J. Krempaský sa v jednom článku trikrát odvoláva na Einsteina citáciami typu

„Viera bez vedy je slepá, veda bez viery je chromá."

Poznámka: Ja poznám tento citát v znení „Science without religion is lame, religion without science is blind", a prekladám ho „Veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé", pretože religion je skôr náboženstvo ako viera, ktorá je skôr faith. Neviem, prečo by som mal pri preklade prevracať poradie viet.

Nie je čestné citovať úryvky dlhších výrokov v iných súvislostiach, skreslené a neúplné. Preto sa pozrime, čo hovorí Einstein o náboženstve v článku „Čudná je naša situácia tu na zemi" v zborníku Jaroslava Pelikana Modern Religious Thought (Moderné náboženské myslenie, Boston 1990), alebo o vzťahu vedy, filozofie a náboženstva k demokratickému životu v článku v knihe A Symposium, Conference on Science, Philosophy and Religion in Their Relation to the Democratic Way of Life, Inc., New York, 1941.(Nájdete na stránke http://www.geocities.com/bezboha/Einstein.html.).

V prvom rade uznáva ako „tradíciu vrúcne náboženských ľudí" len vedomie, že existujú aj veci pre nás nepreniknuteľné, ktoré sa prejavujú ako „najvyššia múdrosť a najoslnivejšia krása, ktoré naše chabé schopnosti môžu pochopiť len v ich najprimitívnejších formách". V tomto zmysle, a iba v tomto zmysle patrí medzi tých vrúcne náboženských ľudí. (Osobne nie som schopný myslieť na múdrosť, dobrotu, krásu a spravodlivosť bez uvedomenia si zla, ošklivostí a nespravodlivosti vo svete.). Inú charakteristiku „nepreniknuteľných vecí", teda akéhosi božstva, ako toto stotožnenie s takmer surovým nadprirodzenom u Einsteina nenachádzam.

Ďalej však čítam aj tieto Einsteinove vety:

„Ako pôvodcu sveta javov, teda aj onej najvyššej múdrosti a najoslnivejšej krásy, si na počiatku duchovného rozvoja  ľudstva vytvorila ľudská fantázia bohov, na ktorých sa možno obracať, napríklad, s prosbou o splnenie svojich želaní. Je síce pravda, že predstava osobného boha, zasahujúceho do udalostí, sa nedá vedou reálne vyvrátiť, ale tento antropomorfický brak sa nemôže udržať v jasnom svetle; pretrvá iba v tme nevedomosti. Jeho udržovanie pri živote  reprezentantmi náboženstva je nielen nedôstojné, ale aj osudné. Učitelia náboženstva musia mať odvahu vzdať sa doktríny o existencii osobného boha, tohto zdroja strachu a nádeje, ktorý vkladal v minulosti do rúk kňazov obrovskú moc".

A ďalej: "Kto okúsil chuť intenzívnej skúsenosti pri dosiahnutí úspešného pokroku v nejakej vedeckej oblasti, môže pocítiť hlbokú úctu pred racionalitou bytia. Racionálne poznanie a pochopenie sveta vedie k emancipácii od pút osobných nádejí a túžob; niekedy sa tak dosahuje stav pokory mysle voči veľkoleposti rozumu v bytí stelesneného, no človeku vo svojich hĺbkach neprístupného. Inakšie povedané, veda nielen že očisťuje náboženské pohnútky od antropomorfného braku, ale aj prispieva k náboženskému zduchovneniu nášho chápania života. (Nemyslím, že by zduchovnenie muselo byť náboženské. O spiritualite bez viery pozri Thomas W. Clark,  Zošity humanistov, č. 33, sept. 2002 - pozn. prekl.) K pravej nábožnosti nás nedovedie strach zo života a pred smrťou, ani slepá viera, ale len úsilie po racionálnom poznaní".

Prestal som dávať úvodzovky, hoci celé vety sú priame citácie Einsteina. Vyplýva z nich, že Einstein uznával najskôr akési mystické náboženstvo a navzdor svojmu slávnemu výroku, že boh nehrá kocky, neveril, že by teória relativity mohla ovplyvniť pojatie pojmu boh: „Relativita je čisto vedecká záležitosť a nemá nič spoločné s náboženstvom," povedal r. 1921 pri návšteve v Anglicku zvedavému canterburskému arcibiskupovi.

Poviete mi teraz, že mystikovia boli aj niektorí katolícki svätci. Iste, boh mystikov môže predstavovať alternatívu k bohu filozofov osvietenských deistov, aj k z neho vzišlému ateizmu. Lebo mystikovia nechápu boha ako objektívny fakt, ktorý by sa dal demonštrovať pomocou vedeckých dôkazov; vravia, že boh je pochopenie existencie nadprirodzena, tajomný subjektívny zážitok, dopriaty len málo ľuďom, ktorý treba chápať ako umeleckú formu, podobnú iným prvkom v umení, napr. hudbe, tancu, poézii, maliarstvu a i. Ako tieto vyžadujú inteligenciu, disciplínu a sebakritiku. Mystikovia si vytvárajú svojho boha tak, ako iní tvoria umelecké diela. Na Západe nepatril mysticizmus nikdy medzi dôležité náboženské prúdy a nepodporuje ho ani vedecký vek rozumu. Ak súčasné nadšenie pre jogu, meditáciu a budhizmus (pravdy, pochopiteľné len po zvláštnom výcviku) súvisí s novým záujmom o mystiku, nevyhovuje to modernej objektívnej, empirickej mentalite (Karen Armstrongová, Dějiny Boha, Argo, Praha 1996).

Vidí sa mi, že mnohým kresťanom stačí, že niekto „verí" - nepýtajú sa, na čo „verí" a ak treba, zavrú oči a zapchajú si uši. Robia sa, že nevedia - budem opakovať jeho už citované slová -

  • že Einstein označil ich vieru v osobného boha za antropomorfný odpad, za ktorý sa treba hanbiť, ktorý je kňaza nedôstojný a ktorý môže v budúcnosti brzdením pokroku zapríčiniť osudné škody.

  • Že Einstein považuje osobného boha za zbytočný a škodlivý zdroj strachu a nádeje, za pozostatok predstáv primitívnych ľudí s nerozvinutou mysľou z počiatkov ľudskej kultúrnej histórie, ktorý pretrváva len v tme nevedomosti - ja sa opovážim vyjadriť to slovami „v náuke tmárstva".

  • Že Einstein varuje: k pravej nábožnosti nevedie slepá viera, ale len úsilie po racionálnom poznaní - som nadšený, že naše humanistické odmietanie slepej viery a snahu po racionálnom poznaní nazýva nie hocakou, ale pravou nábožnosťou! Videli sme, že tá je celkom iná ako nezmyselná viera vo všemocného, spravodlivého a dobrotivého boha, a to boha naraz aj prírodných zákonov aj zázrakov.

  • Že Einstein nepripúšťal ako nezávislú príčinu prírodných javov božskú vôľu.

  • Že Einstein sa iste nemodlil a nechodil do kostola - nebol by sa tak odmietavo vyslovil o mágii (ja jej kladiem na roveň liturgiu) a o veriacich, čo sa obracajú na božskú bytosť s modlitbami a prosbami o splnenie svojich prianí.

  • Že Einstein odmietal zodpovednosť ľudí za ich skutky a myšlienky pred všemocným osobným bohom súčasných náboženstiev - ak boh tresce ľudí, ktorých stvoril, nech súdi aj seba!

  • Že Einstein vyslovene vyzýval učiteľov náboženstva, aby výučbu etickej výchovy nestavali na doktríne osobného boha ako zdroja strachu a nádeje, ale na ľudských silách, schopných pestovať dobro, pravdu a krásu.


Na rozdiely v predstavách o bohu v mysliach primitívnych ľudí, v kresťanskom stredoveku a v súčasnom veku rozumu poukázal už Bertrand Russell („Prečo nie som kresťanom", Zošity humanistov, č.1, nov. 1998). V každej diskusii o vzťahu vedy a viery treba pojem viery, ba dalo by sa povedať predovšetkým „predmet" viery, spresniť.  Akého boha máte na mysli, pán farár či pán profesor? Toho, čo žije od večnosti do večnosti (takéto pojmy súčasná veda nepozná), čo raz dal povel na Veľký tresk a viac sa o vesmír nestará, takže evolúcia prebiehala (a bude sa ďalej konať) naslepo? Toho, čo určil evolúcii ako konečný cieľ človeka - a ona ho takrečeno naslepo dosiahla? Či toho, čo pred asi 4004 rokmi stvoril svet a Adama, teda milujúceho ale aj nenávidiaceho boha židovsko-kresťansko-moslimskej biblie, žiarlivo striehnuceho, či ho dosť ľudí dosť miluje? Nepredstaviteľné.

Ako sme videli, Einsteinove predstavy nezodpovedali ani jednému z týchto bohov. Aký to bol potom veriaci?

Spoveď je špicľovstvo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Študenta medicíny, o ktorom je reč v krátkej správe o eucharistii na s. 5, obžaloval štátny zástupca v roku 1985 aj z ohrozenia verejného poriadku tým, že v xeroxovom letáčiku nazval katolícku spoveď „špicľovaním". Neuveriteľné?

Spoveď poznali síce niektoré „primitívne", napr. africké národy, aj budhizmus a helenistické mystériá, ale v žiadnom prípade pôvodné kresťanstvo. Bezpodmienečne potrebným pre spásu katolíkov sa stalo vyznanie hriechov až r. 1215, hoci sa praktizovalo už dávno predtým a už v skorom stredoveku vynášalo cirkvi jednak morálne uspokojenie, jednak obrovské finančné zisky na podklade tzv. odpustkov, t.j. zadosťučinenia za hriechy pokáním, možným aj vo forme finančného poplatku, ktoré sa dali (a dajú) získať aj pre zomrelých.

V polovici 13. stočia ich síce Heinrich von Susa (Hostiensis), aj pápežmi uznávaný znalec cirkevného práva, nazval édpustky hriešnym vydieraním, ale v nasledujúcich storočiach sa z nich vyvinul obrovský obchod s odpustkami, výnosný nielen pre klérus, t.j. rímsku kúriu, biskupov, spovedníkov a kazateľov, ale aj pre šľachtu, zmenárnikov a agentov každého druhu.

 „Keď peniažky v kase cvengajú, dušičky z očistca ulietajú ...".

 Bol to jeden z hlavných dôvodov rozchodu Martina Luthera s Rímom.

Ak sa však katolíci zaobišli bez spovede 1200 rokov, ak sa spoveď nedá odvodzovať od činnosti Krista a apoštolov (ako ostatne väčšina úkonov kresťanských cirkví), nemôže sa kresťan cítiť dotknutý jej kritikou, ak sa cíti spriazneným s pôvodným kresťanstvom. Historicky je dokázané, že najmä ušná spoveď slúžila aj na špehovanie, donášanie a udavačstvo, a to aj vysoko postavených osobností spoločenského života, takže výraz špicľovanie" je v tejto súvislosti celkom na mieste.

Ešte ostrejšie to formuloval taliansky jezuita Alighiero Tondi:

„Ako je dogmatický aparát väzením pre ľudský rozum, tak je spoveď väzením pre celú osobnosť."

Tondi bol roky profesorom na Pápežskej univerzite, takže ho možno považovať za kompetentného v týchto veciach. Ak on nazval spoveď väzením, prečo by kritik cirkvi nemohol použiť výraz špicľovanie?

Deschnerova obhajoba obžalovaného študenta medicíny bola úspešná; žaloba bola zamietnutá.

Odluka cirkvi od štátu v USA

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Edwin Kagin

Kagin bol jedným z organizátorov Pochodu bezvercov na Washington  2. novembra 2002, pri ktorom asi 3000 účastníkov nieslo heslá ako „Reason is not Treason" (Rozum nie je zrada), „Boli časy, keď vládlo náboženstvo - voláme ich vekom temna" a „Ústava platí pre všetkých". Toto je text jeho prednášky, v tom čase, na Marshallovej univerzite v Huntingtone, West Virginia.

Som sekulárny humanista. Dostal som sa na túto cestu predovšetkým na základe čítania tejto knihy, Svätej Biblie. Jedna z tých, ktoré vydali Gideóni. Je to vydanie z roku 1611, známe ako Verzia kráľa Jakuba. Fundamentalisti veria, že je to jediná autorizovaná biblia, jediné Slovo Božie. Napísaná bola v roku 1611 pod dohľadom kráľa Jakuba Prvého Anglického, homosexuála, a predsa slúži za autoritu pre fundamentalistickú cirkev. Môj otec bol presbyteriánsky kňaz a vychoval ma presne v duchu tejto knihy. Pochopil som ju: takže ak chcete počuť rozprávať bibliu, môžem vám ju rozprávať. Ak o nej chcete diskutovať, môžeme o nej diskutovať.

Študoval som aj Ústavu Spojených štátov amerických a zásady, na ktorých bola naša republika založená. Pochopil som zákony, na ktorých bol náš štát postavený. Príčina, pre ktorú sa na mnohých univerzitných pôdach v poslednom čase rozmáha hnutie sekulárneho humanizmu, je, že v našej vlasti pozorovať dramatický pohyb odrádzajúci ľudí od veľmi dôležitých princípov, na základe ktorých Amerika vznikla. Existujú ľudia, ktorí chcú vnútiť Amerike, slobodnému demokratickému štátu, svoj názor, že Amerika je kresťanský štát. Ba nielen že je to kresťanský štát, ale že je to ich druh kresťanského štátu. Za tým účelom sa má na štátnych školách zaviesť modlenie, a má byť štátom prikázané. Má sa učiť kreacionizmus, nie evolúcia. Máme sa vrátiť nazad do dní teokracie, do farskej republiky.

Len pár rokov pred spísaním americkej Ústavy sa v Saleme, Massachusetts, konali súdy s bosorkami. Mimochodom, v Amerike sa bosorky neupaľovali - to je povesť - vešali sa, a nie veľa, iba niekoľko tuctov. Pri dokazovaní zavážilo v prvom rade to, čo sa bralo za spektrum verejnej mienky. Naraz ktosi prišiel a povedal, že sa mu zjavil anjel alebo diabol, ktorý vravel, že tá a tá Mária mala pomer s druhým diablom. To stačilo ako dôkaz a vešali ich. Nakoniec však guvernér štátu Massachusetts zakázal tento druh dôkazov pri súdnych procesoch.

Pred spísaním našej Ústavy mali niektoré štáty, vrátane Virgínie a Connecticutu, vo svojich ústavách uvedené, že ich vlády sa zakladajú na kresťanských princípoch. Neznie to dobre? Ale keď ste nešli do správneho kostola, a správny kostol bol, povedzme, kostol kongregacionalisov, našli vás, prišli k vám a rozprávali sa s vami. Mohli vás obžalovať a odsúdiť za zločin, nazývaný „znesvätenie soboty". Ak ste to urobili opäť, mohli ste ísť do väzenia. Mohli vás dať na námestí do klady. A bolo veľa ľudí, čo nechceli chodiť do kongregacionalistického kostola - niektorí boli katolíci, iní baptisti a ešte iní anabaptisti. Boli mnohé druhy rozličných náboženstiev, ktoré mali na všeličo rozličné názory.

V priebehu dejín sme získali dojem, najmä v súvislosti so sviatkom Vďakyvzdávania (zvyčajne posledný/štvrtý štvrtok v novenbri), že puritáni boli skupina čestných ľudí, ktorí prišli do Ameriky hľadajúc náboženskú slobodu. V skutočnosti prišli puritáni z Anglicka po zvrhnutí tamojšej vlády pri tzv. reštaurácii (opätovné nastolenie tvrdého protestantského režimu). Odťali hlavu svojmu kráľovi Karolovi Prvému. Nastolili prísnu náboženskú teokraciu pod vedením Olivera Cromwella. Zavreli divadlá. Všetko kontrolovali. Vravelo sa, že puritán je človek, ktorý podozrieva všade a každého, že ešte môže byť kdesi ktosi šťastný. Ľudu sa prikazovala ukrutne prísna viera. No po čase to Angličanov unavilo a doviedli si z Francúzska naspäť syna Karola Prvého, Karola Druhého. Ten otvoril divadlá a zas začalo byť ľuďom dobre. Puritáni však neboli spokojní a pobrali sa, sadli na loď a plavili sa na plachetnici Mayflower do Nového sveta. Ešte pred brehmi Ameriky sa dohodli na čomsi, čomu sa dnes hovorí Mayflowerská zmluva. Fundamentalisti vám vravia, že to je položenie základov nášho štátu - ale nie je. Boli to vieroučné články jednej náboženskej skupiny. Neprišli sem, aby unikli náboženskému prenasledovaniu - prišli sem, lebo boli naučení prenasledovať a tam už nemohli nikoho prenasledovať. Od tých čias sa stále o to snažia. Sme potomkovia puritánov v Novom svete.

Thomas Jefferson, Benjamin Franklin a Thomas Paine prevzali prevládajúcu vieru svojich čias: filozofickú doktrínu, známu ako deizmus. Nebola kresťanská: uznávala existenciu boha, ale ten len stvoril svet a potom sa pobral za inými záležitosťami; zabudol. Dal veci do pohybu a odišiel niekam inam vo vesmíre. Thomas Jefferson veľmi dobre vedel, že v mnohých ústavách vtedajších amerických štátov sa hovorí, že sú založené na učení „nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista", ale nechcel s tým mať nič spoločné. A po mnohých diskusiách bola zostavená Ústava Spojených štátov ako dokument úplne bez boha.

Slovo Boh sa v Ústave Spojených štátov nevyskytuje. Týmto tvrdením môžete vyhrať veľa stávok. Ľudia, ktorí vravia, že Amerika je založená na náboženstve, sa jednoducho mýlia. Možno vám niekedy spomenú ako na podporu svojej argumentácie vetu z Vyhlásenia nezávislosti:

„Držíme sa týchto právd ako zrejmého dôkazu, že všetci ľudia boli stvorení ako rovní, a že od svojho Stvoriteľa dostali neodcudziteľné práva, napríklad právo na život, slobodu a hľadanie šťastia."

 Teda po prvé: Vyhlásenie nezávislosti nepatrí medzi zákony Spojených štátov. Bolo spísané ako dokument na pretrhanie zväzkov s Anglickom. Po druhé, keď Jefferson hovorí o „Stvoriteľovi", „Prírode" alebo „Bohu prírody", nemá na mysli to isté ako Jerry Falwell alebo náboženská pravica, keď tvrdia, že Amerika je kresťanský štát.

Zakladatelia nášho štátu chceli, aby z Ústavy zreteľne vyplývalo, že nijakému náboženstvu sa nedáva prednosť pred žiadnym iným. Ak máme predpísať modlitbu v štátnej škole, čia modlitba to má byť? Katolícka, židovská, davidiánska, hádam mormónska, kresťanskej vedy či amerických domorodcov? Pre čiu modlitbu sa rozhodneme? Pred nedávnom som získal sympatie jedného adventistu siedmeho dňa. Podal som žalobu na všetkých sudcov v Severnom Kentucky. Vydali nariadenie, že každý, kto sa rozvádza a má deti, musí používať Katolícke sociálne služby. Liberty Magazine, orgán adventistov siedmeho dňa, poslal ku mne novinára s doktorátom v teológii, aby ma interviewoval. Bol to kresťan, ale vedel som aký, a on vedel, čo som ja za kvietok. Veľmi dobre sme si porozumeli. Povedal som mu:

„Viem, prečo to robíte. Viete, že keby malo byť raz v Spojených štátoch oficiálne náboženstvo, nebol by to adventizmus siedmeho dňa." Odpovedal mi, že to vie.

Takže ktoré náboženstvo by bolo naše oficiálne? Ústava k tomu hovorí:

„V Spojených štátoch neslobodno nikdy robiť nijaké náboženské skúšky za účelom kvalifikácie pre nejaký úrad alebo verejné postavenie."

 Nijaké náboženské skúšky: Nesmú sa pýtať, či veríte v boha, ešte menej či máte nejaké špecifické náboženstvo - vôbec nijaké náboženské otázky. Pre odborníkov je to článok 6, diel 3. Keď už bola Ústava napísaná, odmietli viaceré štáty ratifikovať ju, kým sa nepridá takzvaná Listina práv, Bill of Rigts, Dodatky k ústave. Spolu to bolo desať Dodatkov, nie Prikázaní, desať Dodatkov. Prvý dodatok v Listine práv - v tej Listine práv, ktorú tam trinásť kolónií bezpodmienečne chcelo mať, kým podpíšu, znie:

„Kongres nesmie vydať zákon, ktorý by vyzdvihoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval vyznávanie nejakého náboženstva." To sú prvé slová Listiny práv: „Kongres nesmie vydať zákon, ktorý by vyzdvihoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval vyznávanie nejakého náboženstva." Fundamentalisti to interpretujú takto: „Bránite slobodne vyznávať náboženstvo, ak nám zakazujete učiť kreacionizmus a modliť sa v štátnych školách."

To je smiešne. Môžete praktizovať akékoľvek náboženstvo: doma, v kostole či synagóge, kde vôbec chcete, kým je to vaša súkromná záležitosť.

Skutočnosť je však taká, ak sa už chcete držať podľa biblie, že Ježiš vo svojej Reči na hore výslovne zakázal verejnú modlitbu. V Evanjeliu podľa Matúša je kap. 6, verš 6:

„Keď sa  ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." Nakoniec pridáva, čo sa stane tým, čo ho neposlúchnu: „A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko." (7, 26-27).

Takže je možné, že problémy Ameriky nezapríčiňuje nedostatok modlitby, ale práve jej uskutočňovanie.

Morálka podľa dôsledkov správania sa

Pozrite sa na Holandsko, ktoré je možno najsekulárnejším štátom na svete. V Holandsku sa slobodne plánuje rodičovstvo, trpí sa homosexualita, zákon povoľuje viaceré drogy. Po obede si môžete zafajčiť marihuanu. Zákon povoľuje aj pornografiu. Pre ľudí, ktorí trpia neliečiteľné bolesti, povoľuje eutanáziu. A viete čo? Majú tam nižšiu zločinnosť, menej tehotenstiev mladistvých dievčat, menej drogovej závislosti, menej umelých prerušení tehotenstva ako najpobožnejší štát na svete, ako Spojené štáty americké. Malo by to byť pre nás poučenie. Amerika je zďaleka najpobožnejší štát na svete. U nás sa vydáva za kresťanov pomerne viac ľudí ako kdekoľvek na svete. A predsa štát ako Holandsko, kde je to celkom inakšie, nemá naše problémy, a to preto, lebo je to racionálna spoločnosť, kde sa morálnosť zakladá na dôsledkoch správania sa. Morálne voľby majú svoje následky. Ak riadiš auto v opilosti, si zodpovedný , keď niekoho zabiješ. Morálne sa správame v dôsledku rozumu, nie pretože nám to radí nejaká kniha.

Aj pre orientálnu myseľ je kresťanstvo nepochopiteľné náboženstvo, pretože sa v otázke „Čo robiť?" odvoláva na niečo mimo nás. Kresťanstvo hlása, že bez boha nie sme nič, že sa musíme obzerať po autorite, ktorá nám povie, čo robiť, miesto toho, aby sme na to prišli sami morálnou voľbou. Hitler ostal po celý život lojálny katolík. Nebol exkomunikovaný. Urobil potrat ilegálnym činom - v Nemecku to bol zločin. Myslite na to! Nakoľko je v skutočnosti dobrá pomoc matky Terézie hladujúcim deťom, keď práve jej filozofia pomohla priviesť ich na svet? Nebolo by morálnejšie povoliť kontrolu pôrodnosti?

V priebehu udalostí, ktoré volám americkou civilnou náboženskou vojnou, ACNV, fundamentalisti vyhlásili vojnu rozumu a pokúšajú sa presvedčiť ľudí na univerzitách, pri rozhlasových prijímačoch, pred obrazovkami, pomocou kaziet a CD, že Amerika je kresťanská krajina založená na kresťanských základoch. Ukážem vám, ako sa to dá zdrvujúco odmietnuť.

Možno ste počuli o liste Thomasa Jeffersona danburským baptistom. Je na počudovanie, že pred pár sto rokmi boli baptisti za odluku štátu od cirkvi - pretože ich prenasledovali anabaptisti. Krvavé vojny sa viedli pre problém, ako treba krstiť: či vám pokropiť hlávku ako dieťaťu, alebo či vás ponoriť do bazénu ako dospelého. Za tento nezmysel ľudia umierali. Danburskí baptisti sa v liste pýtali Jeffersona, čo v tomto ohľade hovorí Prvý dodatok. Thomas Jefferson si dal záležať na odpovedi, poradil sa aj s ministrom zahraničia a tu je jeho odpoveď:

 „S hlbokou úctou sa skláňam pred rozhodnutím celého amerického národa, ktorý vyhlásil, že zákonodarstvo nesmie vydať zákon, ktorý by vyzdvihoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval vyznávanie nejakého náboženstva, čím vzniká deliaci múr medzi cirkvou a štátom."

Na jednej strane je cirkev, na druhej štát, a ústavný múr je medzi nimi; to je základ našej demokracie.

Ukážem vám však príklad, ako vedia niektorí ľudia narovnávať pravdu; v tábore fundamentalistov je to David Barton, podľa jedného článku vo Freedom Writer (Pisateľ slobody) „majster mýtu a dezinformácie v radoch náboženskej pravice", ktorý vedome a úmyselne mení znenie základných historických dokumentov. K Jeffersonovej odpovedi danburským baptistom, ktorú som vám práve citoval, dopísal riadok. Jefferson vraj pridal, že tento múr treba chápať ako jednostranný, a to chrániaci náboženstvo pred štátnym zásahom, čo však neplatí na obrátku. Pretože vraj išlo o zámer zachovať pri vládnutí kresťanské princípy! Keď toto hovorí David Barton, je to prekliata lož! Vie, že je to lož, lebo pozná dokumenty a kedykoľvek to môže skontrolovať. Nie je to náhoda, je to „sprepadená úbohá lož". Klamať kvôli bohu! „Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ." (Ž 19,15). Bude zatratený na základe vlastných zákonov!

Dovoľte mi predniesť ešte pár iných príkladov z problematiky odluky cirkvi od štátu. Jefferson povedal aj toto:

 „Som za slobodu náboženstva a proti všetkým pokusom uzákoniť prevahu nejakej sekty nad inou sektou."

Jediný spôsob, ako môže byt nejaké náboženstvo slobodné, je ten, že sú slobodné všetky a že neexistuje štátne náboženstvo. Predpokladajme, že ste členom nejakého malého náboženského hnutia, ktoré sa nikomu nepáči. Chcete, aby sa za to išlo do väzenia? Alebo chcete mať slobodu vyznávať svoje presvedčenie? Kostol si môžete postaviť, kde chcete. Nikto vám v tom nebude brániť. Ale nemôžete prísť na Marshallovu univerzitu (tu odznela táto prednáška, pozn. prekl.) a postaviť na pozemku univerzity Kresťanské centrum, lebo to by bolo protiprávne. To by bolo uprednostňovanie jedného náboženstva pred inými. Bol som sa pozrieť na vašu kresťanskú kaplnku a dozvedel som sa, že je postavená zo súkromných fondov a stojí na súkromnom pozemku. To je dobre. Umiestnili tam však znak, ktorý sa na nerozoznanie podobá znaku Marshallovej univerzity; chýba len M.U. Ďalej som videl, že na pláne univerzitného mestečka, vydanom za dane poplatníkov, je uvedené Kresťanské centrum; a v príručke pre študentov som sa dočítal, že toto kresťanské centrum je jednou zo služieb, ktoré Marshallova univerzita poskytuje študentom. To je uzákonenie jedného náboženstva! Dáva sa tu prednosť náboženstvu pred nenáboženstvom.

Fundamentalisti chcú vzbudiť dojem, že kto s nimi nesúhlasí, je zlý človek, že je akosi nemorálny, že takí ľudia sú zodpovední za všetky hriechy sveta. Verím, že sa dá kolibrík zabiť kanónom, ak sa naň namieri: hovoríme o prežití našich slobôd, keď hovoríme o demokracii. Thomas Jefferson povedal:

„Legitímna moc vlády sa týka len takých záležitostí, ktoré môžu byť pre druhých škodlivé. Neublíži mi však, ak môj sused povie, že je dvadsať bohov, alebo že boha niet. To mi neukradne peňaženku ani nezlomí nohu." Alebo: „Len omyl vyžaduje podporu vlády. Pravda obstojí sama."

Podľa čej nohy máme merať topánky pre všetky ostatné nohy? Ktoré náboženstvo má byť naším štátnym? Kto tu vie definovať kresťanstvo? Keby tá definícia bola jednoduchá a ľahká, prečo by bolo toľko siekt, toľko tak rozličných vier? Aj vo vnútri jednej denominácie dochádza k štiepeniu, pozrite sa na baptistov alebo presbyteriánov. Máme veriť, že eucharistia (hostia) sa vo chvíli mení na telo Kristovo, ako navrávajú katolíci, alebo sa to má brať len symbolicky, ako hovoria protestanti? Kto to vie? A ak je boh, prečo to nie je jasné každému? Ako to, že sú racionálni ľudia, ktorí zrejme žijú morálne slušným životom, a predsa vravia: „Nie, ja teda nevidím dôkaz pre jeho existenciu."  Z toho vyplýva otázka: Odsúdi spravodlivý boh stvorenia, ktorým dal schopnosť uvažovať, ktoré však svoj rozum používajú na záver „Nie, ja nevidím dôkaz boha"?  Prečo sa Blahoslavená Panna Mária neobjaví naraz na všetkých obrazovkách a nehlása na všetkých rozhlasových staniciach všetkými jazykmi sveta Božiu Pravdu? Prečo sa neobjaví znak na mesiaci, čo by ho jasne videli veštci ľudia? Kde je niečo, o čom sa nedá pochybovať? Prečo majú náboženské vízie len schizofrenické deti? Prečo toľko zlých vysvetľovaní niečoho, čo je tak úžasne dôležité?

Jefferson ďalej povedal: „Nikdy sa nijakým slovom ani činom nepokloním pred stánkom neznášanlivosti a ani nepripustím právo miešať sa do náboženského presvedčenia iných ľudí." A ešte: „Duchovenstvo sa samo uzákonilo a stalo súčasťou vládnuceho stroja; tak sa stalo úžasnou mocou proti civilným a náboženským právam občanov." V podobnom tóne písal v roku 1774 James Madison Williamovi Bradfordovi: „Náboženské poddanstvo sputnáva a ohlupuje rozum; činí ho neschopným ušľachtilého činu alebo náročnejšieho podujatia." Naši predkovia vedeli povedať viac, ako my vieme. Prečo sa tak bojíme týchto hnusných malých tyranských myslí, ktoré sa pokúšajú o zradu na vláde Spojených štátov? Prečo im to necháme prejsť? „Takže náboženstvo každého jedného musí byť ponechané na rozhodovaní každého jedného, a každý jeden má právo rozhodovať sa, ako mu to kedy prichodí. Toto právo je vo svojej podstate neodcudziteľné právo."

7. júna 1797 podpísal prezident Spojených štátov medzinárodnú zmluvu s moslimským štátom Tripolskom. V hierarchii zákonov je najvyššie Ústava Spojených štátov, potom sú zmluvy medzi suverénnymi vládami, ďalej rozličné federálne zákony a nakoniec zákony jednotlivých štátov. Podľa Ústavy majú medzinárodné zmluvy najvyššiu zákonnú silu (možno okrem niektorých s Indiánmi). Zmluva s Tripolskom, podpísaná prezidentom a jednohlasne ratifikovaná senátom Spojených štátov, hovorí:

„Spojené štáty sa nijakým spôsobom nezakladajú na kresťanskom náboženstve."

To som nevymyslel ja. V novinách sa vtedy o tom veľa písalo a na široko diskutovalo. V celom štáte odsudzovali fundamentalistickí kňazi Ústavu a Listinu práv ako bezbožné dokumenty. No ľudia nakoniec aj tak  pochopili, čo tieto dokumenty znamenajú. Ale dnes sme svedkami oživovania tohto zradcovského, neamerického postoja, ktorý sa pokúša nahovoriť nám, že to, čo povedali otcovia zakladatelia nášho štátu, čo stojí v Ústave, a čo je napísané v medzinárodných zmluvách, nemieni povedať to, čo to hovorí. Prijmite Ústavu, alebo odíďte. Ak sa vám nepáči americký systém, choďte si založiť svoj teokratický systém na nejakom ostrove, vyjdite z mesta. Ale nezahrávajte si s americkou slobodou.

Nadácia Sloboda bez náboženstva vydala zaujímavú brožúrku s názvom „Je Amerika kresťanský štát?" Jej autor Dan Barker bol fundamentalistický duchovný, ktorý obrátil na vieru mnoho ľudí. No nakoniec začal rozmýšľať a stal sa ateistom. Napísal aj knihu „Strata viery vo vieru: z kazateľa ateista". Opisuje v nej, ako prišiel k opačnému záveru a prečo opustil lono cirkvi. Zistil, že pre učenie kresťanstva niet dôkazov a že ľudia vydávajúci sa za pobožných robia preveľmi zlé veci. (Vo vydavateľstve Rastislava Škodu vyšli jeho dve knihy pre deti: Možno áno, možno nie a Možno je to správne , možno nesprávne o výchove detí k používaniu vlastného rozumu.)

Kreacionisti vyhlásili vojnu rozumu

Baker vádza príklad: V Severnom Kentucky je národný park zvaný Big Bone Lick (Obliznutie veľkej kosti), venujúci sa archeologickým nálezom. Jedného dňa prišli do Severného Kentucky zástupcovia austrálskej fundamentalistickej organizácie „Odpovede sú v Genezis" a v blízkosti Big Bone Lick vybudovali kreacionistický prírodný park, kde učia deti a dospelých, že evolúcia nemá pravdu, ale kreacionistická veda ju má. Ak ste kedy hľadali podarené oxymoron (výraz, pri ktorom je prívlastok v zrejmom rozpore s podstatným menom, napr. živá mŕtvola), je ním „kreacionistická  veda". No oni tvrdia, že evolúcia je len náboženské presvedčenie sekulárnych humanistov, kým kreacionizmus je pravá veda. Okrem toho sú presvedčení, že humanistická viera v evolúciu je zodpovedná za všetky zlá, ktoré postihujú svet. Na súčasné dianie hľadia ako na vojnu. Pozrite sa na ich plagát: Sú na ňom dve pevnosti: jedna má ako základy evolúciu a vejú na nej zástavy s nápismi „Humanizmus, rozvod, rasizmus, eutanázia, homosexualita". Druhá pevnosť stojí na základoch kreacionizmu, veje na nej zástava kresťanstva a trčia z nej kópie, vrážajúce diery do veže evolúcie. Ja som nevymyslel americkú náboženskú občiansku vojnu. Oni vyhlásili vojnu rozumu.

Dovoľte mi ešte ďalší príklad, ako sa náboženská pravica pokúša prevziať vládu. V prospekte z „Tematického parku Genezis" v Severnom Kentucky sa píše: „Súčasné vedecké múzeá, zoologické záhrady a podobné atrakcie vnucujú návštevníkom protibiblickú evolučnú propagandu." Všimnite si, ako kladú vedľa seba tieto koncepcie - že evolúcia je nevyhnutne protibiblická , že môžete veriť jedno alebo druhé. To je typická logická klamná predstava, toto „alebo - alebo". „Alebo biblia, alebo evolúcia." Prospekt končí:

„Zúfalo potrebujeme veľký rodinný park a výchovné stredisko, kde sa bude velebiť božie stvorenie a autorita božích slov v stretnutí s bezbožníckou filozofiou, ktorá prevláda v dnešnom svete." Takto vyhlasujú vojnu proti rozumu.

Je tu aj tento prekrásny komiks s dlhým názvom „Svätá vojna: ako sa chcela náboženská pravica skrytou kampaňou zmocniť štátnej školy mojej dcéry." Všade po krajine povstávajú falošní kandidáti. Ich slová znejú paranoidne, ale sú to skutoční nepriatelia. Idú do školských rád a žiadajú, aby sa učil kreacionizmus. Iba nedávno v jednom našom kentuckom okrese prišiel do školy akýsi superintendent a v učebnici prírodovedy pozlepoval dovedna strany, na ktorých bola reč o teórii veľkého tresku. Vraj to nie je dokázaná pravda a on nechce, aby sa to niekto učil. Takí ľudia sa vracajú do čias pred Kopernikom! Ak sa naozaj chcete držať slov Genezis a biblie, musíte veriť, že zem je plochá. Musíte čítať bibliu a rozmyslieť si, či ju skutočne chcete považovať za pravdivú. Ak ju čítate doslovne, potom je zem plochá. Hovorí sa v nej o štyroch kútoch, rohoch zeme, o štyroch pilieroch, na ktorých stojí. Satan vzal  Ježiša na vysokú horu, z ktorej mu ukázal všetky kráľovstvá zeme - to sa nedá, ak je zem guľatá. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí písali bibliu, mali predstavu plochej zeme rovnako ako ich súčasníci. Je však podivné, ak ešte dnes existuje náboženské združenie  s názvom „Spoločnosť plochej zeme" a jeho príslušníci pevne veria tejto predstave na základe biblických údajov.

Počuli ste o „kníhkupectvách priateľských rodine"? To je ďalší výčin fundamentalistov - myslia si, že len oni rozumejú rodine. Vypracovali program „Zameranie na rodinu" a predávajú odznak s nápisom:

„Staraj sa o svoju prekliatu rodinu a moju nechaj na pokoji!"

Jedna z ich hlavných úloh je cenzurovať knihy, napr. odradiť od čítania brožúrky „Mládeži zakázané knihy: Sex a nemravnosti v biblii". Toľko sa v nej cituje zo Svätého písma, že sú naozaj dôvody zakázať ho v každej fundamentalistickej knižnici. Práve preto by ste mali čítať bibliu! Je tam tá úchvatná historka o Lotovi - o tom, čo sa zachránil v Sodome. Jeho dve dcéry ho opili a zviedli, aby od neho otehotneli a takýchto historiek je tam celý rad.

Existuje aj poľná príručka Slobodnej milície. Po jej prečítaní vám prejdú žarty. Poznáte vôbec hnutie milicionárov? To sú tí, čo veria, že Amerika bola založená ako kresťanský štát a že je ich povinnosťou zachovať toto posolstvo čo aj silou zbraní, ak bude treba. Každý, kto s nimi nesúhlasí, je nepriateľom boha. Teda hor'sa, boží bojovníci! Ich poľná príručka ich poúča, aké pušky si treba zaopatriť a ako sa má organizovať útok ôsmich úderníkov na dom bezbožníka. Hrôzostrašné!

Hovoril som o odluke štátu od cirkvi v americkej ústave, o zavádzaní modlitby na amerických školách, o kreacionistickom hnutí a o útokoch na kníhkupectvá. Hlas mi trochu ochripel, ale som pripravený odpovedať ešte na pár otázok ...

Prameň: Web: http://www.edwinkagin.com

*  *  *

Edwin Frederick Kagin, nar. 1940, je právnik v Kentucky. Založil Camp Quest, prvý ateistický letný tábor pre deti sekularistov, ateistov, agnostikov, brajtov, skeptikov, naturalistov a voľnomyšlienkarov. Jeho žena Helen McGregor Kagionová je anesteziologička na dôchodyku.

*  *  * 

Kolaps

„Ak totiž ... humanistické hodnoty a ideály Európy ostanú stáť samy na sebe a nebudú mať za základ tento spoločný súvzťažný bod (Boha), ...  potom to už je nielen hodné poľutovania , potom je to nanajvýš nebezpečné. Oné ideály potom totiž vylučujú celkom prirodzeným spôsobom jedovaté splodiny, ktoré postupne nakazia živé tkanivá nášho kresťanského Západu, otrávia ich a nakoniec zničia, takže naša západná spoločnosť bude musieť kolabovať (zrúti sa)."

Povedal to Joachim kardinál Meissner, katolícky arcibiskup v Kolíne, 08.09.2003 v Aachene vo svojom príhovore na „Svetový deň modlitby za mier".  Ako vidieť, má ten istý slovník ako prominenti slovenskej katolíckej hierarchie.

Genetický omyl – pozor pri diskusii!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Massimo Pigliucci

Ak už máte to nešťastie, že diskutujete s kreacionistom, náboženským fundamentalistom alebo popieračom holokaustu - alebo hoci aj len s niekým, čo neuznáva, že ovzdušie sa globálne otepľuje, že fajčenie vyvoláva rakovinu - skôr alebo neskôr zacítite pokušenie dopustiť sa niečoho, čo filozofi volajú „genetický omyl", resp. klamná predstava. Omyl spočíva v odmietnutí nejakého argumentu nie pre jeho vnútornú hodnotu (či pre jej chýbanie), ale na základe toho, kto predmetný argument zastáva. Je to omyl, pretože aspoň v abstraktnom svete logiky neplatí vzťah medzi charakterom osoby, ktorá argument uvádza a platnosťou či rozumnosťou tohto argumentu. Niektorí katolícki kňazi to vyjadrujú  takto: „Robte, čo kážem, nie čo robím."

Je však genetický omyl skutočne taký nerozum, aspoň za určitých okolností? Len z toho dôvodu, že tabakový priemysel platí výskumnú skupinu zaoberajúcu sa možným vzťahom medzi fajčením a rakovinou, nemali by sme automaticky odmietať výsledky tohto výskumu. Iste, väčšina ľudí bude súhlasiť s názorom, že je rozumné byť osobitne skeptický voči výsledkom výskumu, plateného zainteresovanou stránkou. Taký skepticizmus povedie aj k prísnemu posúdeniu metód používaných týmito vedcami, prípadne sa konečné posúdenie odloží na čas, keď iní pracovníci dodajú iné výsledky.

Ak toto platí v prípadoch, keď ide o preveritelný výskum dôveryhodných vedcov, nemali by ste byť ešte skeptickejší až podozieraví, ak opakovane zistíte „genetický" podpis ľudí, ktorí navrhujú neoveritelné alebo vyložene neuveriteľné doktríny? Žeby to bola púha náhoda, že tento kreacionista je súčasne pravdepodobne aj fundamentalistický kresťan alebo moslim? Porovnajte to s ľuďmi, ktorí „veria" na teóriu evolúcie! Ich ideologické a náboženské pozadie je také rozličné ako v celej našej spoločnosti. Žeby to bola len náhoda, že ľudia,čo kategoricky popierajú globálne otepľovanie, sú spravidla členmi konzervatívnych think tankov (mysliarní) alebo pracovníkmi priemyslu, ktorý je závislý od našej náklonnosti znečisťovať ovzdušie? Aj teraz postav proti sebe tieto osobitné spoločnosti a skutočnosť, že iní vedci, ktorí tiež študujú klimatické zmeny a uznávajú ich, nepatria do osobitnej politickej strany a pracujú pre rôzne nezávislé organizácie a akademické pracoviská.

Skeptikom sa často vytýka, že nejavia ochotu preverovať údajné paranormálne javy, napríklad strašidelné domy, telepatiu, veštenie, stretnutie s Bigfootom (Veľkou nohou) atď. Nezaváži fakt, že mnohí ľudia na celom svete už veľa razy preverovali veľký počet takýchto prípadov a nezistili nič iné ako čestné omyly alebo podvody.

Nanucuje sa teda otázka: koľkokrát  máme svetu dokazovať, že pokúšať sa nájsť vodu prútikom nemá zmysel? A keďže zdroje sú obmedzené, v určitej chvíli sa treba rozhodnúť ísť ďalej. Pri tomto rozhodovaní oprávnene hrajú svoju rolu aj odhady hodnovernosti našej informácie. Nie som ochotný márniť svoj čas vyšetrovaním tvrdenia, že vedľa otlačkov dinosaura sa našli otlačky človeka, kým takýto oznam nebude pochádzať od uznávaného paleontológa, ktorý vie, čo robí. Aj v tom prípade budem osobitne opatrný, spomenúc si na upozornenie Davida Humea, že osobitné tvrdenia si zasluhujú osobitnú pozornosť.

Toto všetko vyvoláva otázku, kde sa berie „objektivita" vedeckého výskumu. Prečo si myslím, že je správne pochybovať väčšmi o údajne vedeckom tvrdení kreacionistu ako o inom tvrdení uznávaného vedca? Mimochodom, aj kreacionisti to uznávajú a stade pochádza ich zúfalá honba za akademikmi; zvyčajne to majú byť biológovia, ktorí budú ochotní dať do stávky svoju reputáciu pri obrane absurdných náboženských názorov.

Aspoň čiastočnú odpoveď dala Helen Longinová v knihe Veda ako sociálny poznatok: hodnoty a objektívnosť pri vedeckom výskume (Princeton, 1990). Nie je to tak, žeby vedci boli nejaká osobitne objektívna družina - nehľadiac na skutočnosť, že to o sebe sami radi veria. Aj vedci sú ľudia ako iní a ako takí sú zaujatí, egocentrickí a emocionálni. Napriek tomu je fakt, že veda je sociálne podujatie, ktoré zaručuje vysokú (ale nie perfektnú) objektívnosť. Zistenia každého vedca sa ešte roky po uverejnení podrobujú previerkam početných rovnocenných vedcov, ktorých kariéram by veľmi pomohlo, keby niekto druhý nemal pravdu, najmä keby tento druhý bol veľká ryba. A Darwin je v každom prípade najväčšia ryba, aká kedy plávala vo vodách biológie organizmov.

Táto neprestávajúca súťaž nápadov vedcov s rozličným sociálnym a ideologickým pozadím vyvažuje veci a koniec koncov garantuje vede jej charakter kumulatívnych objavov. Naopak je to práve ideologická homogénnosť kreacionistov, popieračov globálneho otepľovania a im podobných, čo dáva ich tvrdeniam prijateľnú pečať nedostatku objektívnosti.

Keď teda najbližšie budete v pokušení dopustiť sa genetického omylu, nezaváhajte a nezľaknite sa filozofického žargónu. Uvedomte si, že ideologický názor je len jedna z mnohých možností dôkazu, ktorú môžete použiť na rozumné vyvrátenie tvrdenia, a že čím nezávislejšie kľúče k niečomu máte, tým pevnejšie budú vaše závery. Presne tak, ako je to zvykom vo vede.

Viac na www.rationallyspeaking.org.

Massimo Pigliucci je profesor ekológie a evolučnej biológie na univerzite v Tennessee a autor knihy Popieranie evolúcie: Kreacionizmus, scientizmus a povaha vedy.

Prameň: Massimo Pigliucci, The Genetic Fallacy, Free Inquiry  24, č.1,  s. 15, 2003/4.

Na obranu detskej eutanázie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Barbara Smokerová

Väčšina sekulárnych humanistov sa prihovára za legalizáciu dobrovoľnej eutanázie alebo pomoci pri „odchode zo sveta" u ľudí, ktorých nevyliečiteľná choroba je spojená s neznesiteľnými bolesťami.

Spornejšia je otázka eutanázie novorodencov s vážnym zdravotným defektom - pretože nemôže byť dobrovoľná. No hoci dieťa prirodzene vzbudzuje v človeku teplé a ochranné pocity, som pevne presvedčená, že je kruté a preto nemorálne zachovať život dieťaťa aj vtedy, keď jeho postihnutie je také vážne, že jeho vyhliadky na šťastie sú zrejme mizivé. Život môže byť oveľa horší ako smrť, to je isté.

V určitom ohľade je eutanázia novorodenca veľmi neskorý potrat - a ak sa, žiaľ, vážne defekty nerozpoznali pred narodením, prečo má byť dieťa nútené znášať neznesiteľný život, kým nebude dosť staré, aby sa rozhodlo pre samovraždu, alebo kým prirodzená smrť neukončí jeho trápenie?

Situácia bezprostredne po narodení nie je taká istá ako pri staršom dieťati, ktoré sa stalo ťažko postihnutým následkom nemoci alebo nehody: kým novorodenec má veľmi obmedzené vedomie seba, iste nijakú predstavu o svojej budúcnosti a ani skutočný záujem o život, zatiaľ staršie dieťa sa už stalo ozajstnou malou osobou, s osobnými vzťahmi k okoliu, s pocitom svojej identity a predstavou účelu - to sú práve tie veci, ktoré dávajú ľudským bytostiam ich ľudský štatút a ľudské práva.

Rodičia a lekári, prípadne iní zodpovední činitelia, majú robiť každé rozhodnutie týkajúce sa novorodeného dieťaťa. Niektorí ľudia však často hovoria, že také ukrutné rozhodnutie ako eutanázia sa má odložiť na čas, keď dieťa bude dosť staré, aby o sebe rozhodlo samo. Nesúhlasím: rozhodnutie odložiť eutanáziu na neskorší čas je tiež zásadné rozhodnutie týkajúce sa dieťaťa. V skutočnosti je to rozhodnutie, odsudzujúce ho, povedzme, na osemnásť rokov extrémneho utrpenia.

V praxi je bežné (pravdepodobne nielen v USA a Anglicku, ale aj v iných civilizovaných krajinách), že lekár poučí ošetrovateľku, aby vážne postihnutého novorodenca nechala umrieť hladom - dávajúc mu vodu miesto mlieka. To je síce lepšie, ako nechať ho nažive, ale nie je to tak súcitné ako rýchla letálna injekcia, len keby ju zákon dovolil. Vyhladovanie môže trvať až desať dní a hoci dieťatko, ak sa mu dajú utišujúce prostriedky, veľa netrpí, jeho rodičia a ošetrovateľky to majú iste veľmi ťažké.

A čo s povinnosťou voči spoločnosti? Rodičia zomretého novorodenca môžu mať spravidla za rok druhé úplne zdravé dieťa. Keďže vieme, že máme sociálnu povinnosť obmedziť počet detí v rodine, bude rozumné obmedziť ho na deti, ktoré majú pred sebou vyhliadky na normálny ľudský život.

Moje kampane za rozličné sociálne ciele mi vyniesli v priebehu rokov veľa kritiky, ale bola to predovšetkým moja obrana legalizácie detskej eutanázie v tlači aj televízii, ktorá mi privolala najzúrivejšiu a najvytrvalejšiu kritiku až nenávisť. Nielen školských detí: nedávno sa pripravovala pre používanie na britských školách kniha Na ktorej strane si? -  sú to podpísané diskusné príspevky z obidvoch strán barikády na kontroverzné témy. Bola som jedinou autorkou, ktorú vydavateľ našiel, čo bola ochotná napísať článok na obranu detskej eutanázie.

Mnohí lekárski praktici so mnou v tomto ohľade súhlasia, ale nie sú v stave povedať to vo verejnosti, najmä nie pred mladými poslucháčmi. Chápem to, lebo viem, že ich odborná reputácia by ťažko prežila názvy ako „baby-killer" - „zabijak detí", resp. „child-murder" - „vrah detí". Často boli namierené na mňa - zatiaľ mám máločo stratiť, teda pokým ostávajú útoky len slovné.

*  *  *

Barbara Smokerová bola prezidentkou britskej Národnej sekulárnej spoločnosti. Stojí na čele kampane, aby pri rannom vysielaní programu BBC „Myšlienky pre tento deň" dostali slovo aj nenáboženskí kazatelia.

Prameň: Barbara Smoker, On Advocating Infant Euthanasia, Free Inquiry , 24/1, s.17, 2003/04.

Naše poňatie života je jediný prostriedok, ktorý máme na čerpanie sily

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Patricia Blocková, Horst Groschopp

Valné zhromaždenie Nemeckého humanistického zväzu prijalo uznesenie, že treba rozvíjať oblasť svetonázorovej životnej pomoci formou porady  ako ponuku služieb sekulárne orientovaným ľuďom. Diskusia sa rozvinula predovšetkým v súvislosti s aktuálnosťou požiadavky poradenstva pre vojakov a policajtov. O tejto činnosti uvažoval zväz už v r. 1994, teraz ide o realizáciu. „Príslušnému spolkovému ministerstvu treba navrhnúť humanistické poradenstvo pre vojakov, policajtov a civilných zamestnancov týchto zložiek, aby sa tým začalo právne konanie." Akcia má za cieľ vybudovať zastupovanie záujmov bezkonfesijných zamestnancov v politicky brizantnej oblasti, v ktorej má dosiaľ monopol cirkev.

K zaujímavej téme, čo je na tejto úlohe humanistické, viedla Patricia Blocková, redaktorka Diesseits, rozhovor s Dr. Horstom Groschoppom, úradujúcim riaditeľom Humanistickej akadémie, redaktorom mesačníka Humanismus aktuell a od r. 1999 zástupcom predsedu Nemeckého humanistického zväzu.

Diesseits: Načo potrebujeme humanistické poradenstvo?

Horst Groschopp: Sekulárne orientovaní ľudia majú rovnako ako ostatní problémy, pre ktoré niekedy niet objektívneho riešenia. S problémami sa žije lepšie, ak sa s nimi nielen ako-tak vyrovnáme, ale ak ich urobíme časťou svojich osobných hodnôt. K tomu treba vedieť zaobchádzať s osobnými ťažkosťami, považovanými neraz za trápenia, ktorými aj sú - napr. pri starnutí, chorobe alebo smrti, pri nutnosti priznania viny alebo pri prichytení pri ľudskej slabosti. V takýchto prípadoch sa treba vedieť pozrieť ponad okraj vlastného taniera a vidieť široké kultúrne a filozofické vzťahy, stavajúce osobný svetonázor do súladu s názorom určitej spoločnosti a jej okolia.

Nejde to bez poradcu?

V individualizovanej spoločnosti ako je naša treba na to pri stále rastúcom počte ľudí v skupinách pomocníka, súhlasiaceho alebo protirečiaceho partnera pre rozhovory, špecialistu pre nezvyčajné konfliktové situácie.

Humanistické poradenstvo sa pokúša povzbudiť rozmýšľanie o vlastnom názore na svet, uvedomovať si ho. To uľahčí usporiadanie extrémnej „duševnej" tiesne, do ktorej nás niekedy život vrhá, jej premôženie rozhodnutím pre tento život, prípadne pre nový zmysel v tomto živote.

Čo má humanistický poradca také, že to duchovný poradca nemá?

Predovšetkým: Sekulárne organizácie ako AWO alebo Ľudová solidarita odovzdávajú na tomto poli dobrý výkon. Ale: Rozhodne sekulárnemu svetonázoru nemôžu „poslúžiť". Na to treba humanistických poradcov a poradkyne. Sú to - povedané s troškou soli - kolegyne a kolegovia kňazov. Praktický humanizmus sa dá formálne porovnať s praktickou teológiou. Ani jedna z týchto dvoch skupín povolania sa nedá nahradiť psychológom, psychoterapeutom alebo sociálnym pracovníkom. Pretože: Ak majú veriaci osobitnú kresťanskú, židovskú alebo moslimskú duchovnú potrebu, tým skôr ju majú tzv. „neveriaci". Poradenská pomoc, ktorá sa dôrazne prihlási k sekulárnemu hodnoteniu situácií, prizná ku komerčnému charakteru svojej činnosti a poukáže na svoju profesionálnosť, bude v stave poskytnúť t.č. chýbajúce - svetonázorovo podložené - odpovede na otázky v osobných krízových situáciách.

Takže v prípade potreby ide ateista v núdzi aj ku kňazovi? Ten má aspoň nejaký svetonázor, čo aj nie ten „pravý"?

Väčšina starobincov a domovov dôchodcov sú v správe kresťanských sociálnych zariadení. Do komunálnych a štátnych zariadení, napr. nemocníc a väzníc prichádza kňaz bez zavolania a býva zväčša nevítaný. Nábožensky zameraná pomoc vyvoláva v takých prípadoch spravidla obranné reakcie, lebo jej „posledné" odpovede na otázky po zmysle života protirečia sekulárnemu svetonázoru. Dosahuje sa obyčajne opak: Nevyriešenie konfliktu, niekedy aj zostrenie. Napríklad v zdravotníctve to vedie k zvýšeniu liečebných výdavkov, lebo chýbanie optimistickej dôvery spomaľuje vyzdravenie. Okrem toho tu vzniká politická nespokojnosť, lebo vlastný sekulárny svetonázor sa pociťuje ako sociálne vylučovanie.

Humanistický poradca dá do priameho vzťahu vlastný sekulárny svetonázor - s bohatými osobnými skúsenosťami -  a názory a trampoty svojho diskusného partnera. Zastáva myšlienkovú tradíciu, ktorá vyhovuje jeho klientovi. Vedieť toto robiť a odborne sa na to pripraviť vyžaduje dlhé akademické vzdelávanie, ako ho kňazi dostávajú na štátne útraty svojím školením v praktickej teológii.

Predpokladáte teda, že takáto potreba v spoločnosti existuje?

Z vlastnej služobnej praxe a od svojich členov vieme, že existuje. Treba však urobiť ešte presnejšie analýzy potreby a najmä uskutočniť početné politické iniciatívy, aby sa plánovaná výchova kádrov rozbehla. V tejto súvislosti treba uznať, že kresťania majú v našej spoločnosti prepracované a uznávané predstavy o svojich hodnotách, kým my, žiaľ, nedisponujeme temer nijakými štúdiami o humanistickom životnom postoji a jeho rozvoji. Hovoríme v Nemecku o štvrtine až tretine obyvateľstva, vo východnom Nemecku dokonca o väčšinovom a „zakorenenom" ateizme. Nejde nám tu predsa len o členov nášho spolku. Už dnes je však jasné: Potreba humanistických poradcov je - vzhľadom k uvedeným zvláštnostiam - rukolapná. My neveriaci by sme mali odložiť svoju skromnosť, uznávať prácu kňazov, ale žiadať pre tých, čo od nás chcú svetonázorovo podloženú radu, rovnaké podmienky a možnosti.

Nemôžu kryť túto potrebu psychoterapeuti alebo sociálni pracovníci?

Potom by boli aj kňazi, napríklad v zdravotníctve, už teraz tiež zbytoční. Základ, na ktorom bola vybudovaná psychoterapia, má v prvom rade vedecký charakter. Psychoterapia v úzkom zmysle slova sa dá opísať ako liečba zameraná na odstránenie určitých porúch a ťažkostí. Psychologická pomoc cieli na príznaky, diagnózu a prognózu. Lekár sa orientuje na odhalenie, vykladanie a zmenu hlbokých vnútorných schém. Pokúša sa narušiť vnútorné blokády a ozdraviť psychu.

Funkcia sociálneho pracovníka spočíva v podpore zverenca pri odstraňovaní jeho problémov a porúch pri jeho vzájomnom styku so sociálnym okolím. Cieľom sociálneho pracovníka je zachovať alebo zlepšiť vzťah klienta k iným ľuďom alebo inštitúciám, s ktorými má do činenia.

Svetonázory a náboženstvá nepodporujú reflexy vnútorných schém, no nedajú sa ani redukovať na sociálnu pomoc. Ich pôsobenie je zamerané na duchovný rozmer človeka, jeho kultúrne predstavy a existenčné otázky, a to predovšetkým za rozličných nepriaznivých okolností. Duchovná činnosť tu tkvie v premýšľaní o zážitkoch a pocitoch, o legendách a skúsenostiach, o hodnotách a normách každodenného života.

Zmena vonkajších okolností teda nie je cieľom humanistického poradcu?

Prísne brané nie. Predovšetkým nie je prvoradá. Ukázalo sa, že aj pri zmene spoločenských okolností majú ľudia naďalej svoje individuálne problémy. Táto skúsenosť bola jedným z dôvodov, že sa tradičné voľnomyšlienkarstvo, pre ktoré bola v popredí revolučná premena spoločenských podmienok, opúšťa a nahrádza humanizmom. To však nijako neznamená, že by boli spoločenské podmienky ľahostajné. No to je iná stránka diskusie o humánnej spoločnosti, ktorú tiež musíme viesť a v budúcnosti si o nej pohovoríme.  

Prameň:  Patricia Blocková, Horst Groschopp, Diesseits,   č. 65, s. 14, 2003.

Katolícka cirkev v Nemecku predáva 100 kostolov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Anonym

No predané katolícke kostoly sa nesmú premeniť na mešity alebo chrámy nekresťanských cirkví - v tom sú si biskupi zajedno. „Osobitný charakter božieho domu musí byť zachovaný", povedal kolínsky arcibiskup Joachim kardinál Meisner pri predstavovaní smerníc nemeckej Biskupskej konferencie k premene využívania kostolov. „Kostol nie je budova ako každá iná. Je to kamenný svedok viery", povedal Meisner.

V Nemecku sa t. č. uvažuje o premene využívania takmer 100 kostolov. Premýšľať o predaji kostolov núti nemeckých biskupov medzi iným citeľný pokles príjmov z cirkevnej dane a vysoké výdavky na ich obnovu. Meisner však spomenul aj rad iných dôvodov, prečo už nie je treba všetkých 20 000 katolíckych kostolov: pokles počtu obyvateľstva, nedostatok kňazov, postup sekularizácie, pokles počtu návštevníkov  kostola, sťahovanie obyvateľstva z centra miest na ich okraj atď.

„Treba dať prednosť premene využívania pred zbúraním", povedal Meisner. Ale nie každý kupec je cirkvi vítaný. Zatiaľ niet dopytu zo strany niektorej moslimskej komunity, ale Meisner už jasne hovorí: „Nedovolíme, aby sa z kostola stala mešita." Podľa špecialistu na liturgiu Winfrieda Haunerlanda by to nielen urážalo náboženské cítenie mnohých katolíkov, ale moslimovia by si to mohli vykladať ako „zneistenie katolíkov vo viere."

Biskupské smernice k tomu jasne hovoria: „Kultové používanie nekresťanskými náboženskými spoločnosťami (napríklad islamom, budhizmom, sektami) je neprípustné."

„Neviem si predstaviť, že by z kostola mohla byť diskotéka," povedal Meisner, podľa ktorého prichádzajú do úvahy múzeá, koncertné siene alebo „počestné hostince". Neslobodno sa prenáhliť, potrebný je čas. Každý prípad je iný. Treba chrániť aj inventár kostolov.  „Zo spovednice nesmie byť barový pult, z kalicha pivový pohár", povedal Haunerland.

Keď sa raz rozhodne, že sa kostol predá, nemusia sa kostolné správy báť o nedostatok záujmu - najmä nie pri predvojnových objektoch. Arcibiskupský staviteľ Martin Struck vraví, že kostoly sú hľadané nehnuteľnosti. Pri zápise do pozemkovej knihy sa má zaistiť, aby aj pri ďalšom predaji nemohol ani ďalší nový majiteľ robiť, čo sa mu zachce.

Najvítanejšie by však boli alternatívy k odpredaju celého objektu. Jednou z nich sa ukazuje „zhustenie využitia" podľa príkladu Düsseldorfu. Časť príliš veľkého kostola sa oddelila a používa sa ako farská sála a centrum pre mládež, okolo oltára bol ponechaný priestor na schôdzky veriacich. Tým sa uvoľnili iné budovy, patriace cirkvi, mohli byť predané alebo prenajaté a kostol nebol sprofanovaný.

Premena používania nie je to najhoršie, čo sa môže kostolu stať. Príkladom je slávna Pauluskirche vo Frankfurte, ktorá už za Goetheho čias bola pre nedostatočné využitie premenená na politické fórum (r. 1848 tam zasadalo Národné zhromaždenie). Nejde len o vonkajší vzhľad stavby. Inakšie ako pri továrenských halách a oceliarňach, bývalé kostoly nesú so sebou svoje osobitné pôvodné poslanie.

Ľahostajnosť, s akou mnohí cirkevní hodnostári odhakujú túto tému minulosti ako vybavenú, neprešla ešte do krvi všetkým členom spoločnosti, ani tým, čo už dávno nevideli kostol zvnútra. Mnohí ľudia sú toho názoru, že z kostolov by sa nemali robiť obchodné strediská, diskotéky, herne či chrámy prejedania sa.

(Aký to rozdiel proti horúčke stavby kostolov na Slovensku a osobitne v Bratislave! - pozn. prekl.)

Prameň: Die Welt 22. 12. 2003.

Slovensko kresťanským štátom?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Najmä v Kultúre, dvojtýždenníku závislom od etiky, čítam skoro na každej strane, že Slovenská republika by mala byť za každú cenu kresťanským štátom a prekvapuje ma, že to podpisujú nielen politici a ľudia, ktorým zrejme ide o každodenný chlieb, ale aj ľudia, u ktorých by sa na základe ich postavenia a životopisu mala dať predpokladať určitá intelektuálna úroveň.

Vo mne sa v tejto chvíli ozýva v prvom rade veľká nechuť voči štátom, ktoré sa samy označujú za moslimské a pripomínam si, čo všetko im vytýkame: talibanstvo, šaría, kameňovanie za cudzoložstvo atď. Hneď nato mi prídu na myseľ izraelskí rabíni (a ministri) s ich nepochopiteľnými nárokmi na územie, darované im, vraj, pred tisícročiami Jehovom - ale už storočia obývané Arabmi; a k čomu to vedie, keď milióny Palestíncov nechcú odísť, povedzme, na púšte Jordánska. V Severnom Írsku sa strieľajú a do vzduchu vyhadzujú katolíci a protestanti, od storočí znepriatelení - nikto nevie prečo! Asi pre nejaký článok viery, ktorú už nikto nepraktizuje, ale sa k nej hlási, lebo sa narodil v katolíckej či protestantskej  rodine. Spomeniem si aj na katolícke štáty Španielsko a Portugalsko s ich diktátormi Francom a Salazarom, väčšmi duchovnými ako vojenskými spojencami Hitlera. Nemôžem neskončiť osobnou skúsenosťou s katolíckym Slovenským štátom rokov 1939-1945, kňazom dr. Jozefom Tisom a slovenským holokaustom.

Vie mi niekto uviesť nejaký „kresťanský" štát, ktorý by mohol byť vzorom pre naše budúce „kresťanské" Slovensko? Rád prijmem aj príklady z minulosti, len musia byť konkrétne. Nemám rád tárania typu „Náš národ je podľa svojho vzniku a podľa svojich dejín národ kresťanský". Ani Rastislav, ani Svätopluk, ani ich synovia nekonali kresťansky podľa sotva uschnutých slov prekladu Písma - aj do temníc sa hádzali a oči si vypichovali! Nepoznám v dejinách Európy štát, ani panovníka, ba ani ministra, ktorý by obstál pred súdom dejín ako spravodlivý a čestný v zmysle nestranného demokratického humanistického posudzovania. To je tak, ako keď komunista predkladá svoj návrh usporiadania ideálnej spoločnosti a na otázku, či sa to už niekde podarilo, priznáva, že veru nie, že je to zatiaľ utópia. Musím mu dať za pravdu, že zatiaľ bolo na jej uskutočnenie len asi stopäťdesiat rokov času, kým kresťania mali na svoju utópiu dve tisícročia.

Už nie sme komunistický štát. Radím priateľom zo všetkých síl sa brániť, keď z nás niekto chce urobiť „kresťanský" štát. Hľadajme tretiu cestu.

Rozdiel medzi pravicou a ľavicou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

internet

Na strane www.users.erols.com čítame, že zhruba sú obvyklé rozdiely medzi ľavicou a pravicou nasledovné:

Viac alebo menej, ľavica verí, podporuje, propaguje (alebo aspoň sa celkom nestavia proti nim) tieto princípy:


  • Štátne riadenie alebo vlastníctvo životne dôležitého priemyslu a obchodu, pre dobro v prvom rade spoločnosti.

  • Povinnosť vlády pomáhať ľuďom.

  • Odluka cirkvi od štátu.

  • Legálna, sociálna a hospodárska rovnosť všetkých ľudí bez ohľadu na národnosť, náboženstvo, pohlavie, jazyk alebo podmienky narodenia.

  • Filozofia Robina Hooda/Jánošíka: „Ber bohatým, aby si dal chudobným.“

  • Sexuálna sloboda. Každému to jeho.

  • Rozmanitá, ale spolupracujúca spoločnosť.

  • Mier, humanizmus a medzinárodné bratstvo.



Viac alebo menej, pravica verí, podporuje, propaguje (alebo sa aspoň celkom nestavia proti nim) tieto princípy:


  • Ponechať podnikateľa viesť si svoju továreň alebo obchod bez rušivého zasahovania štátu, pre dobro v prvom rade jednotlivca.

  • Ponechať jednotlivcom na vôli utopiť sa alebo plávať.

  • Vláda podporuje tradičné náboženské hodnoty, a to často v aliancii s jednou štátnou cirkvou.

  • Legálne, sociálne a hospodárske privilégiá ako odmena za občiansku zodpovednosť, rodové práva, morálnosť a hospodársky úspech.

  • Filozofia Roberta Heinleina: „Veci ako obed zdarma neexistujú.“

  • Zamestnávateľ je viac ako zamestnanec.

  • Sexuálna pravovernosť. Maj to pod zámkom, okrem pri robení detí.

  • Súťažiaca, ale usporiadaná spoločnosť.

  • Prísna sociálna stabilita a apatriotizmus.



Väčšina ľudí považuje všetky tieto princípy za dobré pri miernej aplikácii, ale za škodlivé pri nadmernom používaní – to vysvetľuje, načo je politika. Politika dáva kolektívnej spoločnosti možnosť dosiahnuť rovnováhu medzi protirečiacimi si hodnotami.

Poznámka: Deliaca hranica medzi ľavicou a pravicou je vždy relatívna a každý štát je charakterizovaný tým, kde leží hranica medzi sympatiami s týmito stranami vo verejnej mienke. Svetové štandardy sú však často veľmi rozdielne. Mnohému Američanovi sa napríklad všetky hlavné politické strany Talianska môžu vidieť ako ľavicové až krajne ľavicové. Naproti tomu Demokratická strana USA reprezentuje síce v Spojených štátoch ľavé krídlo americkej politiky, ale podľa svetových štandardov je to strana pravého stredu, a pravdepodobne je ešte pravicovejšia ako európski Kresťanskí demokrati.

Prameň: internet

O zjaveniach

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Čítam v Kultúre a Literárnom týždenníku (neviem, či aj mnohí iní majú moju trpezlivosť čítať tie predlhé články neaktuálností a celé strany  protimaďarstva) veľmi nábožné texty, aké som bol zvyknutý/nútený počúvať z kazateľníc.

Vraj „takto živo prichádzame do styku s najvážnejšou udalosťou ľudských dejín a ľudského života - s udalosťou Božieho zjavenia". Až v poslednej vete sa dozvedám, že ide „o živú tradíciu Cirkvi ohlasovať zjavenia", resp. „sláviť Božie tajomstvá" a že tá najvážnejšia udalosť dejín je „v Ježišovi Kristovi".

Teda žiadne zjavenie v mojom primitívnom ponímaní, povedzme, zjavenia Panny Márie dievčatkám kedysi dávno na Studničke na Starých horách alebo nedávno kdesi v Medžugorí. Čo by dnes aj bolo na tom tajomné? Že sa krv, ktorú Panna ronila so slzami, pri hematologickom vyšetrení ukázala ovčou či kravskou a holičovi, ktorý mal tú čudesnú sochu vo výklade, zakázali jeho vedľajší zárobok? Jasný prípad pre kriminálku. Priznávam im k dobru, že sa cirkevné úrady takýchto zjavení zastávajú v poslednom čase dosť ostýchavo. Ale pozor, len týchto.

Pán biskup priznáva, že Božie zjavenie je „veľmi vzdialené od konkrétneho človeka našich čias" - povedzme, „ako vynájdenie ohňa či písma ... alebo Michelangelova Pieta" - a predsa ešte viac ako civilizačné prvky oheň či písmo „ovplyvňuje bezprostredne náš život" -  lebo to robí duchovne. Jeho Božie zjavenie sa nakoniec redukuje na osobu Krista a ja sa priznávam, že o historických osobách som dosiaľ nepočul hovoriť ako o zjaveniach, aj keď sa málo vie o ich rodných dátach, napr. o fran-skom kupcovi Samovi alebo panónskom kniežati Pribinovi; Kristus na tom v ohľade skutočných faktov nie je oveľa lepšie.

Dospelí ľudia aj mládež, ba už odrastené deti, majú len v nežných spomienkach vety typu

Chlapec žasne, bičík pustí,
udiveno, neme,
víla pred ním povznáša sa,
nedotknúc sa zeme. 

S. H. Vajanský, Neskromné želanie

A tých pár na ufónov „veriacich" nevraví, že sa im mimozemšťania „zjavili", ale že tí tam kdesi jednoducho „boli". Zjavenie je pre moderného človeka zanedbateľne málo, aj keď je ešte často protestant a začína byť málo aj pre mnohého moderného katolíka. Pri svojej úprave vyhovujúceho im náboženstva na „? la carte" súčasní kresťania tento pojem spravidla vynechávajú. Povedal som spravidla. Viem, že mnohí chodia na púte, bohatší až do Lúrd, Fatimy či Jeruzalema, ale len skúste si o tom s niekým informovane pohovoriť!

Dobre viem, že pojem zjavenie v tejto súvislosti možno chápať ako „učenie", „náuku", „evanjelium", ale tým sa nič nenapraví. Ak sa náuka nezakladá na získavaní poznatkov (iných predo mnou alebo mnou samým), ich pochopení a zvnútornení - ako je to zvykom vo vede, ale ak je to celok údajov o čomsi, čomu sa dá rozumieť len čiastočne alebo vôbec nie (a pritom sa predpisuje akceptovať všetko do chlpa za nepochopiteľnú odmenu alebo pod nepochopiteľným trestom), chýba jej istota videnia a vedenia, prestáva byť náukou v bežnom zmysle slova a stáva sa vierou - zjavením.


Sú takí, čo ma chlácholia, aby som nechal veriacim ich vieru v zjavenia - veď oni mi nechávajú moje vedecké presvedčenie. Že od tých čias, ako vznikli náboženstvá, boli na svete aj neveriaci, a nepresvedčili jedni druhých. Len v západnej Európe sa dá hovoriť o prevládajúcej sekularizácii (aj laicizácii, posvetštení) spoločnosti. Lepšie informovaní dodávajú, že v „najkresťanskejšom" národe sveta, americkom, stúpol počet „neveriacich" v širšom zmysle slova, ak sa za nich počítajú všetci, čo nepriznávajú nijakú náboženskú príslušnosť, medzi rokmi 1990 a 2001 (teda za krátkych desť rokov) z 8 (osem) na 14 (štrnásť) percent a že tento trend pravdepodobne pokračuje. Že stačí, ako hovoril Marx, vyčkať ...

Nemôžem sa zdržať poznámky o starobylosti zjavenia ako náuky a Krista ako jej reprezentanta. V histórii ľudstva sa vyskytlo niekoľko „zjavení", teda „zvestovateľov" a zanechali nám niekoľko hlavných náboženstiev, pozor, veľmi odlišných, ak porovnávame animizmy, polyteizmy a monoteizmy, budhizmus, šintoizmus atď., ktoré sa všetky v priebehu storočí viac alebo menej rozpadli na podobné, ale predsa odlišné učenia, až vznikol súčasný pestrý obraz svetových náboženstiev, z ktorých každé má v rámci ľudských práv stopercentný nárok na existenciu - napr. aj nám Európanom takmer odporné juhoamerické vúdú; o ich pravosti, pravdivosti, prijateľnosti atď. sa v rámci ekumény, resp. multikultúrnosti, nemá hovoriť; tolerancia je na programe dňa. A tak je katolicizmus jeden z náboženských prúdov a spolu s protestantizmom a judaizmom je oporou t.č. svetu vládnucej západnej kapitalistickej spoločnosti; islam je oporou arabských feudálov a priznáva sa k poslaniu prevziať vládu v štáte. No väčšine sveta, t.j. Číne, Indii a ostatku Ázie a Afriky neleží kresťanstvo na srdci; zaobišli sa bez neho dosiaľ a myslím si, že aj v budúcnosti odolajú evanjelizačným snahám Jána Pavla II. Čo potom dáva jednému biskupovi právo vyhlasovať Krista za „najvážnejšiu udalosť dejín"?  Istotne nemyslel na naše slovenské dejiny. Neuráža touto neskromnosťou, ak nepoužijem výraz vyzývavosťou, vyše dve tretiny obyvateľstva Zeme, teda vyše 4 miliardy? Sú ľudia, čo stratili cit pre pomernosť. Už vpredu som spomenul nehorázne prirovnanie významu využitia ohňa alebo vynálezu písma k soche Piety, ktorá teda na mňa nijakou neobyčajnou krásou nezapôsobila; veď ju ani všetky encyklopédie umenia neuvádzajú.

Miešam sa týmto príspevkom do vecí, ktoré sa ma netýkajú a porušujem povinnú tolerantnosť? Nemyslím. Kresťania sa až po dlhých diskusiách až bojoch zmierili s demystifikáciou neba (a pekla), vysvetlením vzniku života a človeka (Adam a Eva boli africkí černosi!, nástup antropotechník), odprosili židov aj Židov za storočia prenasledovania, zmierili sa so zánikom otrokárstva, pripustili rozvody (okrem Brazílie; tam ešte dnes broja biskupi proti návrhu zákona, ktorý má od jesene t.r. umožniť rozvody stroskotaných manželstiev) atď. No pretrváva niekoľko jabĺk sváru a dozrievajú nové: preľudnenie Zeme a devastácia prírody volajú po plánovanom rodičovstve, ale Rím nepripúšťa prerušenie tehotnosti ani inštrumentálne zábrany počatia; vznikla choroba, ktorej šíreniu sa dá zabrániť používaním prezervatívov; otvárajú sa možnosti zábrany rodenia postihnutých detí tzv. predimplantačnou diagnostikou; na obzore sú nové lieky proti chorobám-metlám ľudstva z ľudských kmeňových buniek; je tu možnosť eutanázie pri nevyliečiteľných chorobách - ale Rím sa vehementne stavia proti tomu všetkému. Ako náplasť na ranu ponúka v časopisoch s desaťtisícovým nákladom a nedeľných kázniach ako zázračný leukoplast „zjavenie" -  odmietam ho, lebo je to tisícročná povera.

Hovorievame o tomto probléme v našom krúžku ateistov a píšeme na stránkach našich pár webzínov v internete. Uverejňujeme tento článok v Zošitoch humanistov a asi aj v občasníku našej spoločnosti Prometheus. Tak ho bude čítať aspoň pár sto ľudí, ktorých zmýšľanie vyjadruje. Ponúknem ho síce našim masmédiám, ale som istý, že mi ho ako v minulosti odmietnu. Táto  jednohlasná diskusia je pre nás strašná.

Homeopatia: prepis textu televíznej relácie BBC

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

BBC

Dňa 9. novembra 2002 vysielala britská televízia BBC v rámci vedecko-naučného programu Horizont sériu scén o homeopatii. Toto je prepis textu základnej scény, v ktorej vystupovali skutočné historické osobnosti, zapojené do diania okolo homeopatie a osobitne autor hypotézy o „pamäti vody", Dr. Benveniste.

Rozprávač (Neil Pearson): Tento týždeň robí Horizont niečo celkom nové. Po prvý raz uskutočňujeme svoj vlastný experiment: Testujeme druh medicíny, ktorá by mohla zmeniť svet. Keby boli výsledky pozitívne, musel by mám dať tento pán milión amerických dolárov.

James Randi (vyšetrovateľ paranormálnych javov): Urobte tento test, dokážte, že to funguje a vyhráte milión dolárov.

Rozprávač: Ale ak budú výsledky negatívne, potom milióny ľudí, vrátane niektorých najslávnejších a najvplyvnejších na svete, vyhadzovali - a vyhadzujú - svoje peniaze von oknom. Udalosti, ktoré viedli Horizont k súťaži o milión, začali v laboratóriu profesorky Madeleine Ennisovej, ktorá udávala, že zistila niečo nemožné.

Prof. Madeleine Ennisová (Queen's University, Belfast): Bola som nevýslovne prekvapená a mala som naozaj veľký pocit nedôvery.

Rozprávač: Jej práca sa týka druhu medecíny, ktorá sa protiví zákonom vedy.

Walter Stewart (chemik-výskumník): Ak sa ukáže, že Madeleine Ennisová má pravdu, znamená to, že veda prehliadla čosi veľmi dôležitého.

Rozprávač: Prebudila k životu jednu z najväčších kontroverzií posledných rokov.

Prof. Bob Park (University of Maryland): Výsledky pokusov Madeleine Ennisovej nemôžu byť správne. Chcem povedať, že sú absurdné, že nedávajú zmysel.

Madeleine Ennisová: Nemám nijaké vysvetlenie pre to, čo sa stalo. Ide však o vedu. Keby sme poznali odpovede na položené otázky, nenamáhali by sme sa robiť pokusy.

Rozprávač: Ide o vec, s ktorou sa môžete stretnúť v Británii na každom kroku: o homeopatiu. Homeopatia nie je nijaká bezvýznamná okrajová viera. Je staršia ako 200 rokov a používajú ju milióny ľudí vrátane prezidentov a popových hviezd. Dokonca sa jej pripisuje k dobru, že pomohla Davidovi Beckhamovi prekonať poranenie členka a kráľovská rodina ju nadšene používa od čias kráľovnej Viktórie. Je to však aj vedecká záhada. Tajomnou ju robia jej dva základné princípy formulované v 18. storočí. Prvý princíp znie, že pri pátraní po liečbe máte hľadať látku, ktorá zapríčiňuje príznaky ako pri vašej chorobe. To je princíp, že podobné sa lieči podobným, po latinsky: similia similibus curantur.

Dr. Peter Fisher (homeopat anglickej kráľovnej): Napríklad pri prechladnutí a sennej nádche používame často Allium cepa, čo je cibuľa. Prečo? Pretože poznáme následky krájania cibule: vieme, že oči bolestivo slzia, z nosa tečie sopeľ, kýchame a tak používame Allium cepa, cibuľu, pri prechladnutí, ktoré má podobné príznaky.

Rozprávač: Teória, že podobné sa lieči podobným, viedla k používaniu tísícok rôznych látok, s ktorých niektoré sú čudesné.

Dr. Lionel Milgrom (homeopat): V podstate môžete pripraviť homeopatickú medecínu z absolútne všetkého, čo je rastlinného pôvodu.

Peter Fisher: Z ľuľkovca zlomocného (Atropa belladonna).

Lionel Milgrom: Zo zvierat.

Peter Fisher: Z hadieho jedu.

Lionel Milgrom: Z minerálov.

Peter Fisher: Z uhličitanu vápenatého, čo je obyčajné stavebné vápno.

Lionel Milgrom: Z chorobných produktov.

Peter Fisher: Z tuberkulóznej uzliny kravy.

Lionel Milgrom: Z radiácie.

Rozprávač: Potom však homeopati zistili, že mnohé z používaných látok sú jedovaté a tak ich začali riediť. Toto viedlo k neobyčajnej druhej zásade homeopatie: čím viac riedite homeopatický liek, tým účinnejším sa stáva, ale len ak to robíte špeciálnym spôsobom. Metóda, ktorú homeopati dodnes používajú, sa volá sériové riedenie. Kvapka pôvodnej látky, či je to hadí jed alebo kyselina sírová, sa pridá do 99 kvapiek vody alebo alkoholu. Táto zmes sa potom prudko potrasie. Tu sa to bude robiť strojovo, ale homeopati tradične tlčú skúmavku o tvrdú podložku. Nech je tomu akokoľvek, homeopati veria, že toto tlčenie je rozhodujúcim momentom. Pritom sa vraj liečivá sila z pôvodnej látky nejakým spôsobom prenáša do vody. Výsledkom je zmes zriedená stokrát.

Lionel Milgrom: Toto prvé zriedenie sa volá 1C, to je jeden diel na sto (po latinsky centum). Potom zoberiete toto riedenie 1C a zriedite ho v ďalších 99 častiach vody, čím dostanete riedenie 2C.

Rozprávač: Pri 2C je liek riedený v pomere jedna časť na 10 000, ale homeopati pokračujú v riedení, až sa príde k bodu, kde prepukne konflikt s vedou. Pri 6C je liek zriedený milión miliónovkrát. To zodpovedá jednej kvapke v 20 plaveckých bazénoch. Ďalších 6 riedení vám dá 12C a to zodpovedá jednej kvapke v Atlantickom oceáne, no ani to nie je dosť pre mnohé homeopatické medecíny. Typické riedenie je 30C, čo je skutočne už astronomické číslo, nielen riedenie.

Bob Park: Jedna kvapka do všetkých oceánov Zeme by dala väčšiu koncentráciu ako toto. Musel by som ísť mimo planéty, aby som dostal takéto zriedenie.

Rozprávač: Ale homeopati veria, že jedna kvapka tejto ultra zriedenej - dalo by sa povedať nepredstaviteľne zriedenej - zmesi na kocke cukru vás môže vyliečiť. Homeopatia je preto taká kontroverzná, lebo veda hovorí, že to všetko nemá nijaký zmysel.

Bob Park: Existuje totiž hranica, po ktorú sa dá každá látka riediť. Môžeme riediť len do toho bodu, keď nám ostane jediná molekula. V ďalšom riedení nebudeme mať pravdepodobne už ani túto jednu molekulu.

Walter Stewart: Je možné spočítať, koľko molekúl je prítomných v homeopatickej dávke a zarážajúca odpoveď znie, že žiadna. Šanca, že je tam jedna jediná molekula, je menšia ako jedna k miliónu, respektíve jedna k miliarde.

Rozprávač: Molekula je najmenšia časť látky, ktorú môžete mať, a tak ak niečo má mať nejaký účinok, bežná veda hovorí, potrebujete z toho najmenej jednu molekulu.

Walter Stewart: Veda mnohými pokusmi dokázala, že ak nejaký liek účinkuje, je to vždy cestou vzájomného pôsobenia medzi molekulou a organizmom, a tak zistenie, že niekde nie je žiadna molekula, znamená, že tam nemôže byť ani účinok.

Rozprávač: Preto sú medzi sebou veda a homeopatia už viac ako sto rokov vo vojne. Homeopati tvrdia, že ich preparáty majú liečivú silu. Veda tvrdí, že ich preparáty sú len voda. A tu z čista jasna prichádza vedec, ktorý hovorí, že homeopati majú nakoniec pravdu. Jacques Benveniste bol jedným z francúzskych vedeckých superhviezd. K jeho menu sa viazal rad vedeckých objavov a mnohí ho považovali za kandidáta na Nobelovu cenu.

Jacques Benveniste (Institut national de la Recherche Médicale): Považovali ma, nuž vo francúzštine máme na to zvláštny výraz, za nobelizovateľného, čo znamená, že sme mohli dostať Nobelovu cenu. Robil som rozsiahly výskum, viedol som veľký tím vedcov, mal som veľa finančných prostriedkov a tak som bol veľmi úspešnou osobnosťou.

Rozprávač: Benveniste bol expertom v oblasti alergológie;  osobitne sa venoval štúdiu jedného typu krvných buniek, zúčastňujúcich sa alergických reakcií - bazofilov. Keď prídu vaše bazofily do styku s látkou, na ktorú ste precitlivelý, aktivujú sa a vyvolajú typické príznaky. Benveniste vypracoval test, ktorým sa dá zistiť, či je niekto na niečo alergický alebo nie. Pridal do reakcie farbivo, ktoré farbí na modro len inaktívne bazofily, takže spočítaním modrých buniek mohol určiť, či došlo k reakcii. A tu sa začalo diať niečo naprosto neočakávané.

Jacques Benveniste: Jedna laborantka mi jedného dňa hovorí, že tomu nerozumie: že rozriedila látku, ktorá aktivuje bazofily, natoľko, že by už nemala pôsobiť, ale že ona pôsobí.

Rozprávač: Laborantka zobrala chemikáliu a zriedila ju vodou asi tak, ako to robia homeopati. Výsledný roztok mal byť natoľko riedený, že už nemal mať účinok, no čudo, reakcia tu bola. Bazofily boli aktivované. Benveniste vedel, že to nemalo byť možné.

Jacques Benveniste: Pamätám sa, že som jej na to povedal, že je to voda, a tak to nemôže reagovať.

Rozprávač: Celý Benvenisteho tím bol vyvedený z miery. Museli zistiť, čo sa to tu deje a urobili stovky vyšetrení, na základe ktorých si povedali, že urobili neobyčajný objav. Zdalo sa im, že keď sa nejaká chemikália rozriedi do homeopatických hodnôt, vyjde z toho voda špeciálneho druhu. Táto sa nebude chovať ako obyčajná voda, ale stále bude reagovať tak, ako keby obsahovala pôvodnú látku. Bolo to, ako keby si voda pamätala látku, ktorú raz obsahovala - preto Benveniste nazval tento jav „pamäť vody". Konečne tu bol vedecký dôkaz, že homeopatia môže pôsobiť! No Beneviste vedel aj to, že je to nadmieru radikálna myšlienka a že treba ísť predpísanou cestou, ak sa majú jeho výsledky brať seriózne aj vo vedeckých kruhoch. Musel ich publikovať vo vedeckom časopise.

Jacques Benveniste: Výsledok výskumnej práce neexistuje, kým ho neakceptuje vedecká komunita. To je ako byť dobrým operným spevákom a spievať vo svojej kúpelni. Je to pekné, ale nie je to Scala v Miláne, Met v New Yorku alebo Opera v Paríži.

Rozprávač: Takže Benveniste poslal svoju prácu do najprestížnejšieho časopisu sveta, do časopisu, ktorý viac ako 100 rokov podáva správy o všetkých veľkých vedeckých objavoch: do Nature.

Sir John Maddox (vydavateľ Nature v rokoch 1980-1995): Nature je publikácia, ktorú každý uznáva ako miesto, ktoré zaručuje publicitu toho najlepšieho druhu.

Rozprávač: Takto skončili výsledky Benvenisteho výskumu v rukách jednej z najmocnejších osobností vedy, vtedajšieho vydavateľa Nature, sira Johna Maddoxa. Maddox vedel, že pamäť vody je vedecký nezmysel, ale nemohol jednoducho ignorovať prácu takého uznávaného vedca; dlho si lámal hlavu nad tým, čo robiť. Nakoniec sa rozhodol.

Sir John Maddox: Súhlasil som, že uverejníme jeho článok, ak nás pustí preveriť svoje laboratóriá - a on na moje prekvapenie súhlasil.

Rozprávač: A tak sa v júni 1988 na stránkach Nature objavil Benvenisteho článok. Zapríčinil vedeckú senzáciu. Benveniste sa stal slávnou osobnosťou. Jeho pamät vody bola na celom svete na prvých stránkach novín. Zdalo sa, že našiel dôkaz, ktorý robí homeopatiu vedecky prijateľnou - ale príbeh sa tým vôbec neskončil. Benveniste súhlasil s návštevou tímu zostaveného redakciou Nature, a to bolo rozhodnutie, ktoré mal oľutovať. Maddox sa pustil do zostavy svojho tímu vyšetrovateľov a jeho voľba odhalila jeho podozrenie. V prvom rade povolal Waltera Stewarta, kritického vedca a odhaľovača omylov. Ale jeho druhá voľba vyvolala priam rozruch: bol to James Randi.

Jacques Benveniste: Hľadal som vo svojich knihách a odborných časopisoch, ale nenašiel som nijakého vedca menom Randi.

Rozprávač: Veď úchvatný Randi ani nie je vedec, je to mág a nie len obyčajný kúzelník. Okrem toho je arciskeptik, zaťatý odporca všetkého nadprirodzena.

Jacques Benveniste: Zavolal som Johna Maddoxa a pýtal som sa ho, čo to má znamenať; povedal som mu, že som si myslel, že príde s vedcami diskutovat o vede.

Rozprávač: Ale Randi cítil, že práve on je správym mužom pre túto prácu. Nie raz už ohromil svojimi trikmi typu ohýbanie lyžičky aj skúsených vedcov.

James Randi: Vedci nerozmýšľajú vždy racionálne a priamo. Sú to ľudia ako všetci iní. Môžu pomýliť aj sami seba.

Rozprávač: Takto sa Randi stal druhým detektívom.

James Randi: Skoro neuveriteľné.

Rozprávač: A tak 4. júla 1988 prišiel tím vyšetrovateľov do Paríža pripravený na rozhodujúce zmeranie síl.

Sir John Maddox: Prvé, čo sme urobili, bolo zasadnúť si okolo okrúhleho stola v Benvenisteho laboratóriu. Benveniste nám pripadal ako filmová hviezda.

James Randi: Mne pripadal ako roztomilý kontinentálny džentlmem. Je to veľká osobnosť. Veľmi sa vie ovládať.

Jacques Benveniste: Boli sme úplne uvoľnení, veď nebolo dôvodu, prečo by všetko nemalo byť v poriadku.

Rozprávač: Prvá úloha pripadla Benvenistemu a jeho tímu: pod pozorným dohľadom Randiho najprv oni predviedli svoj pokus. Pripravili dva rady skúmaviek s homeopatickou a obyčajnou vodou. Ak bude mať homeopatická voda skutočne iný účinok ako obyčajná, bude to potvrdenie pôsobenia homeopatie. A stalo sa: Keď vytvorili z výsledkov graf, bolo zrejmé, že sa pokus podaril.

James Randi: Na krivke bolo vidieť výrazné vrcholy, výsledky dokazovali aktivitu, myslím tým, že boli veľmi, veľmi pozitívne.

Walter Stewart: Na výsledkoch bolo zarážajúce, že opakovali tvrdenie a dokazovali, že homeopatické riedenie, v ktorom nie je ani jedna molekula účinnej látky, môže mať akýsi druh účinku.

Rozprávač: Maddox si však všimol, že laboranti vedeli, ktoré skúmavky obsahovali homeopatickú a ktoré obyčajnú vodu; možno to - čo aj neuvedomele - ovplyvnilo výsledok; požiadal ich, aby pokus zopakovali. Tento raz budú skúmavky označené tajným kódom, takže nikto nebude vedieť, čo je v ktorej, s čím pracuje.

James Randi: Išli sme pracovať do izolovanej miestnosti a okná do haly sme zalepili novinovým papierom. Pri pokusoch nemal do laboratória prístup nikto cudzí.

Walter Stewart: Urobili sme záznam o tom, čo je v ktorej očíslovanej skúmavke a dali sme ho do obálky, ktorú sme zapečatili, takže ju nikto nemohol otvoriť ani zameniť.

Rozprávač: V tejto chvíli sa vyšetrovanie stávalo tajomným až neskutočným a zatajovanie kódu sa nečakane komplikovalo.

James Randi: Walter a ja sme vystúpili na dvojitý rebrík a obálku s kódom sme prilepili na strop miestnosti, kde bola všetkým na očiach.

Walter Stewart: A ostala tam počas celého trvania pokusu.

Jacques Benveniste: Lepenie obálky s kódom na strop bolo vrcholom smiešnosti. To sa nijako neznáša s vedou.

Rozprávač: Až keď bol kód mimo dosahu kohokoľvek, mohol sa pokus začať.

Jacques Benveniste: Bol to hotový blázinec. Randi predvádzal magické kúsky!

James Randi: Možno. Asi som urobil pár kúzelníckych trikov s nejakými predmetmi, ale to len nato, aby som uľahčil atmosféru.

Rozprávač: Po čase boli analýzy hotové. Prišiel čas zlomiť kód, otvoriť obálku a pozrieť sa, ako dopadol tento pokus. Benveniste a jeho tím prekypovali optimizmom.

James Randi: Panebože, to vám mala to byť oslava! Podávali sa račie klepetá a veľké fľaše šampanského, ozajstné magná, čakali na ľade.

Walter Stewart: Boli sme pozvaní na úžasnú hostinu. Samozrejme tam bola aj tlač v podobe množstva reportérov.

James Randi: John, Walter a ja sme sa občas pozreli jeden na druhého a naše pohľady hovorili, že ak ten pokus nedopadne tak, ako sa čaká, bude z toho všetkého veľmi nepríjemná blamáž.

Walter Stewart: Konečne prišlo na rad dekódovanie výsledkov.

James Randi: Pri stole zavládlo veľké vzrušenie. Všetky pohľady sa sústredili na jeden bod, na obálku.

Rozprávač: Benveniste si bol istý, že výsledky podporia homeopatiu a dajú mu osobne za pravdu.

James Randi: To sa však nestalo. Práve naopak.Výsledok bolo dokonalé fiasko.

Sir John Maddox: Povedali sme, že výsledky sú negatívne ...

Walter Stewart: ... a nálada v laboratóriu sa zmenila na opak. Ľudia prepukávali do plaču.

James Randi: Zavládla deprimujúca stiesnenosť.

Rozprávač: Vyšetrujúci tím napísal správu, v ktorej vytkol Benvenistemu, že robí vedu zlým spôsobom a že tvrdenie o pamäti vody je klam. Benvenisteho vedecká reputácia bola razom zruinovaná.

Jacques Benveniste: Každý hneď uveril, že som sa vo všetkom mýlil. To je ako keď vás prepustia. Telefón vám už nezazvoní. To je ako s herečkami, keď jedna vyjde z módy, jej telefón je tiež navždy ticho.

Rozprávač: Dnes je pamäť vody zabudnutá vec. Veda nanovo vyhlásila homeopatiu za nemožnosť -  ale napodiv, neviedlo to k jej zániku. Naopak, homeopatia sa rozrastá. Od Benvenisteho aféry sa predaj homeopatických preparátov výrazne zvýšil. Homeopatia sa stala módnou voľbou životného štýlu, jednou z tých starostlivých, celkom prirodzených medicín, ktoré sú v 21. storočí populárnejšie ako boli kedykoľvek predtým. Napriek skepticizmu vedcov ju milióny ludí používajú a veria, že im pomohla, ako napríklad Marie Smithová. Pred pätnástimi rokmi diagnostikovali u nej lekári smrteľnú krvnú chorobu.

Marie Smithová: Išlo mi v prvom rade o  deti. Keď som sa na ne dívala, musela som si pomyslieť, že jedného dňa tu pre ne nebudem. To bolo na tom to najhoršie.

Rozprávač: Marie vyskúšala všetko, čo poskytuje konvenčná medecína vrátane drog a chirurgie. Ukázalo sa, že nič nepomohlo. Potom skúsila homeopatiu. Zobrala liek vyrobený z kuchynskej soli.

Marie Smithová: A bolo to, ako keby ma niekto uložil do truhly a potom ma z nej vybral. Priam som pocítila zmenu a kvalita môjho života sa zrazu úplne zmenila.

Rozprávač: Od tých čias je Marie zdravá a nepochybuje, že jej pomohla homeopatia.

Marie Smithová: Viem, že mi to zachránilo a celkom zmenilo život; som teraz šťastná a teším sa z vnúčat, čo som nikdy nepredpokladala.

Rozprávač: Prípadov ako Marie sú tisíce a predstavajú pre vedu veľký problém. Ak je homeopatia vedecký nezmysel, ako je možné, že toľko ľudí zrejme vyliečila? Odpoveď môže byť v čudesnom a mocnom placebo efekte. Placebo efekt je jeden z naj-zvláštnejších fenonénov vedy. Lekári už dávno vedia, že niektorí pacienti môžu byť vyliečení tabletkami, ktoré neobsahujú vôbec žiadnu aktívnu zložku, iba, povedzme, čistý cukor, čo nazývajú placebom. A zaznamenali aj ďalšiu hádanku: že väšie pilulky pôsobia lepšie ako menšie a farebné lepšie ako biele. Kľúčom na vysvetlenie je púha viera, že pilulky pomôžu. Toto uvolňuje v mysli určité sily, ktoré redukujú stres a tým zlepšujú zdravie.

Bob Park: Stresové hormóny spôsobujú, že sa cítite zle. Vo chvíli, keď sa zbavíte pocitu úzkosti, zníži sa vo vašej krvi hladina stresových hormónov a cítite sa lepšie; to je fyziologická reakcia.

Rozprávač: Vedci veria, že samotný akt brania homeopatického lieku vyvolá u ľudí pocit, že sa cítia lepšie; ale homeopatia má aj iné cesty na zníženie stresu.

Lionel Milgrom: A je nejaká určitá časť dňa, keď máte zlé pocity?

Pacient: Nie.

Rozprávač: Rozhodujúca čast homeopatickej liečby je porada.

Lionel Milgrom: Hlavná vec pri homeopatickom interview je to, že venujeme veľa času rozprávaniu s chorými a načúvaniu ich ponosám. Kladieme im otázky, ako jedia, ako spia, aké starosti majú a čo ich trápi; dávame im rady, ako riešiť problém ich stresu.

Pacient: Cítim, že potrebujem niečo prírodnejšie.

Lionel Milgrom: Veru , veru ...

Rozprávač: A tak je väčšina vedcov presvedčená, že ak homeopatia funguje, je to na základe placebo efektu.

Bob Park: Pokiaľ ja viem, homeopatia je jediná vec, ktorá je zaručene perfektným placebom: v tomto lieku nie je žiadne liečivo.

Rozprávač: Zdá sa to byť dokonalým vysvetlením. Ale homeopatia funguje aj vtedy, keď by placebo nemalo pôsobiť - napríklad, keď pacient nevie, že berie liek, ako je to pri deťoch a zvieratách. V celom štáte sa zvieratá liečia homeopatickými preparátmi. Teľné kravy dostávajú rozriedený sépiový atrament, ovce dostávajú homeopatické striebro na liečbu očných infekcií, prasiatkam sa dáva síra, aby stučneli. Stále rastúci počet veterinárov verí, že toto je medicína budúcnosti; napríklad Mark Elliot, ktorý používa homeopatiu odvždy a pri všetkých druhoch zvierat.

Mark Elliot (homeopatický veterinár): V prvom rade sú to psy a kone, ale liečime aj mačky, malé hlodavce, králiky, morčatá, dokonca aj plazy; liečil som aj slona so zápalom kĺbov a počul som, že kolegovia liečili žirafy. Homeopatia funguje pri každom druhu zvierat rovnako ako u ľudí.

Rozprávač: Mark si vzal za úlohu dokázať, že homeopatia funguje. Rozhodol sa študovať u koní Cushingovu chorobu, ktorá je druh rakoviny. Liečil ich všetky rovnakým homeopatickým preparátom. Výsledky boli pozoruhodné.

Mark Elliot: Dosiahli sme 80 %-ný úspech, čo je veľa, pretože sa to dá porovnať s výsledkami liečby modernými chemickými liečivami.

Rozprávač: Pre Marka je to jasný dôkaz, že homeopatia nemôže fungovať na základe placebo efektu.

Mark Elliot: Zvieraťu sa nedá vysvetliť, prečo mu liečba pomôže alebo by mohla pomôcť. A preto keď vidím pozitívny výsledok u koňa alebo u psa, je to pre mňa presvedčivý dôkaz, že homeopatia nie je placebo, ale že funguje.

Rozprávač: No Markov malý pokus nepresvedčuje skeptikov. Potrebujú oveľa viac a predovšetkým presvedčivých dôkazov, kým uveria, že homeopatické preparáty sú čosi viac ako čistá voda.

James Randi: Počul som povedať, že nezvyčajné tvrdenia vyžadujú nezvyčajne dobré dôkazy. To je pravda. Napríklad vám poviem, že doma na Floride v Spojených štátoch mám v záhrade kozu. To si môžete ľahko preveriť. Vyzerá to ako koza, smrdí to ako koza, takže prípad je v zásade vyriešený; ale keď poviem, že tam mám jednorožca, to je už iná vec. To je nezvyčajné tvrdenie.

Rozprávač: Tvrdenie, že homeopatická voda dokáže niekoho vyliečiť, je pre vedcov rovnako nepravdepodobné ako nájsť v záhrade jednorožca.

James Randi: Ba veru, je tam jednorožec: len ho volajú homeopatia!

Rozprávač: Homeopatia vyžaduje veľmi vysoké štandardy dôkazu. Vo vede je najlepším dôkazom prísny pokus, porovnávajúci liek s placebom a v posledných rokoch sa také pokusy robili aj s homeopatiou. David Reilly je lekár s bežnou praxou, ktorého zaujali tvrdenia homeopatov. Zaumienil si podrobiť homeopatiu testu a rozhodol sa pre sennú nádchu. Homeopatia aj konvenčná medecína používajú na liečbu sennej nádchy peľ. Pri homeopatii je odlišné len riedenie.

Dr. David Reilly (Glasgow Homeopathic Hospital): Jediný rozdiel je v tom, že príprava peľu homeopatickou metódou sa deje až do bodu, res. ďaleko za bod, keď už zmes neobsahuje ani jednu molekulu východiskového materiálu. S istotou som predpokladal, že takto rozriedené preparáty boli placebá.

Rozprávač: David Reilly vybral 35 chorých so sennou nádchou. Polovici z nich podal homeopatický preparát z peľu, polovici placebo, t.j. kocky cukru s kvapkou vody. Nik nevedel, čo je čo. Pacienti si štyri týždne zapisovali do denníka, aké mali príznaky. Otázka znela: budú medzi nimi rozdiely?

David Reilly: Na naše všeobecné prekvapenie sme bezpečne zistili, že chorí s aktívnou medikáciou vykazovali podstatne väčšie zníženie príznakov ako chorí dostávajúci placebo. Podľa týchto výsledkov liek pôsobil.

Rozprávač: V snahe byť absolútne prísny sa Reilly rozhodol pokus opakovať a mal ten istý výsledok. Potom išiel ďalej a testoval iný druh alergie. Výsledky boli opäť pozitívne. Ale napriek všetkým týmto štúdiám väčšina vedcov odmieta brať jeho výskum na vedomie.

David Reilly: Ukázalo sa, že v určitých mozgoch ani 100, ani 200 prípadov nezmení spôsob myslenia. Preto som skeptický a myslím si, že ak nestačilo na zmenu 200 prípadov, nebude ich stačiť ani 400.

Rozprávač: Výsledky Reillyho pokusov sa neprijímajú preto, lebo jeho záver nemá vedecké vysvetlenie. Skeptici poukazujú na zjavný problém: stále chýba dôkaz, ako, akým spôsobom môže pôsobiť niečo, čo je čistá voda.

Bob Park: Ak pripravíte liek na základe poznatkov o fyziológii, neprekvapí nás, keď bude pôsobiť. Ak prídete bez vysvetlenia, ako to funguje, a tvrdíte, že to funguje, nebudeme to brať seriózne.

Rozprávač: Ak má homeopatia presvedčiť vedu, musí objasniť mechanizmus svojho pôsobenia, musí nájsť niečo, čo vysvetlí, ako môže homeopatická voda niekoho vyliečiť. To znamená dokázať, že voda naozaj má pamäť, ako to svojho času formuloval Benveniste. A tu sa jedného dňa objavil vedec, resp. vedkyňa, ktorá sa podujala podať tento dôkaz. Madeleine Ennisová nemala nikdy veľa času na homeopatiu. Ako profesorka farmakológie v podstate vie, že je to vedecky nemožné.

Madeleine Ennisová: Som celkom bežná výskumníčka. Nemám nijaké skúsenosti s nekonvenčnými liečbami a nemám ani v úmysle venovať sa im.

Rozprávač: No na jednej konferencii počula Ennisová jedného francúzskeho vedca prednášať záhadné výsledky, zdajúce sa ukázať, že voda má pamäť.

Madeleine Ennisová: Mnohí z nás boli neuveriteľne skeptickí voči týmto nálezom. Povedali sme mu, že pri jeho pokusoch niečo nesedelo a že jednoducho neveríme tomu, čo nám tu predkladá.

Rozprávač: Odpovedal výzvou.

Madeleine Ennisová: Požiadal ma, aby som preverila jeho hypotézu, ak som tak presvedčená o svojom názore.

Rozprávač: Ennisová vedela, že pamäť vody sa protiví zákonom vedy, ale bola presvedčená, že vedec musí byť vždy pripravený preveriť nové myšlienky. Tak sa skeptická Ennisová dostala k testovaniu základného tvrdenia homeopatie. Urobila skoro identický pokus ako Benveniste, použijúc rovnaký druh krvných buniek. Pridala chemikáliu, histamín, rozriedený až do homeopatických hodnôt. Rozhodujúca otázka: Budú mať aj tieto nejaký účinok na bunky? Musela počítať bunky po jednej, aby zistila, na ktoré zapôsobila homeopatická voda. Výsledky boli mystifikujúce: homeopatická voda nemohla mať ani jednu molekulu histamínu, ale na bunky stále pôsobila!

Madeleine Ennisová: Iste to nebol výsledok, ktrorý som si priala a ktorý som rada videla.

Rozprávač: Tu si Ennisová pomyslela, či ručné počítanie buniek nezapríčinilo omyl a opakovala pokus za použitia automatického systému na počítanie buniek; výsledok bol opäť pozitívny.

Madeleine Ennisová: Bola som prekvapená, neveriaca a pociťovala som nedôveru, ale vedela som, ako sa pokusy robili a nenachádzala som na našej práci nijakú chybu.

Rozprávač: Nakoniec sa ukazovalo, že výsledky potvrdzujú predpoklad, že voda má pamäť. Bolo to presne to, v čo dúfali homeopati.

Peter Fisher: Keby sa tieto výsledky všeobecne prijali, revolucionovalo by to  názor na homeopatiu. Homeopatia by sa stala názorom, ktorý sa narodil pred svojím časom!

Lionel Milgrom: To je osobitne vzrušujúce, lebo to by svedčilo, že Benveniste mal pravdu.

Rozprávač: Ale ukazuje sa, že je to tak. Konečne je tu dôkaz uznávaného vedca, že homeopatická voda má skutočne biologický účinok! Tvrdenia homeopatie môžu byť konečne uznané za pravdivé! No pozor! Na ultraskeptika Randiho to nerobí nijaký zvláštny dojem.

James Randi: Je toľko spôsobov, ako môžu byť omyly neúmyselné! Všelijaké interferencie či intervencie sú vždy možné.

Rozprávač: Ako časť svojej kampane preverovať bizarné tvrdenia sa náš Randi už dávno rozhodol pridať k slovám peniaze. Na svojej webstrane vyhlasuje prísľub:  dá jeden milión amerických dolárov každému, kto dokáže pravdivosť niečoho, čo je vedecky nemožné.

James Randi: Nie je to lacný divadelný efekt. Divadelné to je, ale má to cenu jedného milióna dolárov.

Rozprávač: Dokázať, že voda má pamäť, by sa iste kvalifikovalo do súťaže o milión dolárov. Kto chce túto cenu vyhrať, má len opakovať Ennisovej pokus za kontrolovaných podmienok v prítomnosti Randiho; dosiaľ sa nikto neprihlásil.

James Randi: Kde sú všetky tie homeopatické laboratóriá, kde sú biologické laboratóriá všade po svete, kto povie, že tá voda je skutočnosť, kto chce vyhrať milión dolárov? Nik sa nehlási.

A tak sa Horizont prihlásil, že prijme Randiho výzvu. Zhromaždili sme expertov z popredných britských vedeckých ústavov, aby nám pomohli opakovať Ennisovej experiment. Za najprísnejších podmienok preveria, či nájdu nejaký dôkaz, že voda má pamäť. Zo Spojených štátov sme priviedli Jamesa Randiho, aby bol svedkom všetkého diania a zašli sme aj na najslávnejší vedecký ústav na svete, na Royal Society, do Kráľovskej spoločnosti. Jej viceprezident, sir John Enderby, súhlasil, že bude za nás na experiment dozerať.

Prof. John Enderby: ... a čo sa týka experimentátorov, budú mať na skúmavkách samozrejme úplne rozdielne čísla ...

Rozprávač: A keďže je v stávke jeho milión dolárov, James Randi si chce byť istý, že nikde nebude miesto pre omyl.

James Randi: Uspokojuje ma opatrenie, že budem mať pod dozorom kód originálnych vzoriek. Som pripravený akceptovať pozitívne výsledky v oblasti homeopatie, astrológie alebo hocktorej inej pseudovedy. Nemám tie veci rád, ale musím byť pripravený ich akceptovať.

Rozprávač: Prvý krok je príprava roztokov. Išli sme do laboratórií University College London, kde to pre nás robí profesor Peter Mobbs. Homeopatické riedenia histamínu pripravuje opakovaným riedením jednej kvapky roztoku do 99 kvapiek vody.

Peter Mobbs: OK, teraz prenášam 0,1 ml histamínu do 9,9 ml destilovanej vody a špičku odhadzujem.

Rozprávač: Na porovnanie potrebujeme kontrolné skúmavky, ktoré nikdy neprišli do styku s histamínom. Tieto začína Peter s čistou vodou.

Peter Mobbs: Už sa to robí.

Rozprávač: V tomto štádiu sa roztok riedi na pomer 1:100, to sa nazýva 1C. Máme tu 10 skúmaviek. V polovici bude voda riedená vodou, to sú kontrolné skúmavky; v polovici bude histamín riedený vodou. Všetky sa dobre potrasú, čo je pri homeopatii  rozhodujúci krok. Teraz Peter každú skúmavku riedi ďalej, to bude 2C. Potom 3C a tak ďalej až po 5C.

Peter Mobbs: Histamín je teraz riedený v pomere 1 ku desaťtisíc miliónom. Ostáva ho tam pár molekúl, ale nie veľa.

Rozprávač: V tomto štádiu sme požiadali profesora elektroinžinierstva Hugha Griffithsa, aby náhodne, bez plánu a akej-koľvek pravidelnosti, označil každú skúmavku. Odteraz len on má kód, t.j. vie, v ktorej skúmavke je homeopatický roztok a v ktorých je voda.

Hugh Griffiths: OK, tak tu je záznam o tom, čo je kde. Zabalím ho do alumíniovej fólie a zalepím ho do tejto obálky.

Rozprávač: Nasleduje časove náročná úloha pripraviť ozajstné homeopatické riedenia. Výskumníčka UCL Rachel Pearsonová berie každú skúmavku a riedi ju - najprv na 6C. To zodpovedá jednej kvapke do 20 plaveckých bazénov. Potom na 12C - to je jedna kvapka do Atlantiku. Potom na 15C - to je jedna kvapka do všetkých oceánov sveta. Dosiahlo sa riedenie jedna  ku milión milión milión milión miliónov. Niektoré sa ďalej riedili na 18C. Každá skúmavka, bez ohľadu na to, či vzišla z histamínu alebo vody, podstúpila tú istú procedúru. Profesor Enderby sám označuje každú skúmavku, aby sa vylúčila akákoľvek možnosť podvodu. Výsledok je 40 skúmaviek, z ktorých žiadna nemá obsahovať ani molekulu histamínu. Konvenčná veda hovorí, že sú identické, ale ak má Madeleine Ennisová pravdu, jej metóda nám má povedať, ktorá obsahuje skutočné homeopatické riedenie. Takže teraz ideme opakovať Ennisovej procedúru. Berieme kvaku vody z každej skúmavky a pridávame presnú dávku živých ľudských buniek,  tých na začiatku spomínaných bazofilov. Prišiel čas pre Wayne Turnbulla z Guys Hospital, aby vyšetril bunky a zistil, či na ne mala homeopatická voda nejaký účinok. Použije na to najmodernejší dostupný systém: prietokový počítač buniek (flow cytometer).

Wayne Turnbull: Nasajem vzorok a pridám tlak. Metóda umožňuje pozorovať jednotlivé bunky, keď cez ne prechádza zameraný laserový lúč. Prúd jednotlivých buniek sa pretlačí cez trysku a prejde cez prístroj. Laserový lúč zachytí pri prechode každú jednotlivú bunku a reflektované laserové svetlo zachytia tieto detektory.

Rozprávač: Meraním svetla reflektovaného bunkou počítač určí, či bunka reagovala alebo nie.

Wayne Turnbull: Je to veľmi výkonný stroj: premeria až 100 miliónov buniek za hodinu.

James Randi: Fíha!

Rozprávač: Ale aby sme boli absolútne prísni, požiadali sme ešte aj druhú experimentátorku, Marian Maceyovú na Royal London Hospital, aby urobila paralelné vyšetrenie. Obidve laboratóriá sa dali do práce. Cytometricky merajú, koľko buniek aktivovali jednotlivé roztoky. Ukazuje sa, že niektoré skúmavky pôsobia väčšmi ako iné. Otázka je: sú to tie homeopatické? Konečne je analýza hotová. Zvolávame všetkých účastníkov sem do Royal Society na vyhodnotenie výsledkov. V prvom rade všetci potvrdzujú, že experiment sa uskutočnil prísnym kontrolovaným spôsobom.

Marion Maceyová: Ja som použila vlastný číselný systém len na ...

Rachel Pearsonová: ... 5,0 a 5.4 milimolárny roztok ...

Wayne Turnbull: ... a tak sa konečne dostávame k protokolu, ktorý je absolútne v poriadku ...

Rozprávač: Je tu však tá maličkosť toho milióna dolárov ...

John Enderby: James, máte vo vrecku pripravený šek?

James Randi: Dnes nenosíme so sebou šeky. Suma je uložená vo forme obchodovateľných cenných papierov, ktoré sa bez prieťahov prenesú z nášho konta na účet výhercu.

Rozprávač: Požiadali sme banku, aby nám faxovala potvrdenie, či je to naozaj tak. Je to v poriadku.

John Enderby: OK, pozerajte, idem otvoriť obálku.

Rozprávač: Konečne je tu čas, keď sa otvára kód. Na analýzu výsledkov máme k ruke štatistika Martina Blanda.

John Enderby: 59.

Rozprávač: Rozdelili sme skúmavky na také, kde sa ukazoval byť nejaký účinok a na také, kde to nebolo.

John Enderby: 62.

Rozprávač: Každá skúmavka dostane  označenie buď D pre homeopatické riedenie, alebo C pre kontroly s čistou vodou.

John Enderby: 52 a 75 sú céčky.

Rozprávač: Rachel Pearsonová označuje skúmavky ako C alebo D. Ak existuje pamäť vody, majú mať jednotlivé stĺpce prevažne C alebo D. To ukáže, že homeopatické roztoky majú skutočne účinok, odlišný od čistej vody. Ukazuje sa náznak toho, že stĺpce sa začínajú vyrovnávať.

John Enderby: V stĺpci 1 máme 5 céčiek a déčko. V stĺpci 3 máme  4 céčka a déčko. Ponáhľajme sa. 148 a 9, 28 a ...

Rozprávač: Postupne, ako sa číta stále viac kódov, vyjasňuje sa konečný výsledok: počet céčiek a déčiek sa úplne vyrovnáva. Výsledky sú presne také, ako by sa čakalo pri rovnakom východiskovom materiáli a pri náhode. Štatistická analýza to potvrdzuje. Homeopatická voda nemá nijaký účinok.

Prof. Martin Bland (St. George's Hospital Medical School): Niet absolútne žiadneho dôkazu, žeby sa dalo povedať, že je nejaký rozdiel medzi roztokmi, ktoré sa začali ako čistá voda, a roztokmi, začatými s histamínom.

John Enderby: Čo je dôkaz, že voda nemá pamäť.

Rozprávač: Takže Horizont nevyhral ten milión dolárov. To je ďalší triumf pre Jamesa Randiho. Jeho reputácia a peniaze sú v bezpečí, ale aj on pripúšťa, že toto nebolo posledné slovo.

James Randi: Výskum treba robiť ďalej. Odo mňa to môže znieť čudne, ale ak je nejaká možnosť, že tu niečo existuje,chcem to vedieť; celé ľudstvo to chce vedieť.

Rozprávač: Homeopatia je tam, kde bola na samom začiatku: bez dôkazu a dôveryhodného vedeckého vysvetlenia. To nezabráni miliónom ľudí, aby do nej vkladali svoju vieru, ale veda si je istá: homeopatia je nemožná.

Prameň: www.bbc.co.uk/science/horizon/2002/homeopathy.shtml

Preložil Rastislav Škoda

Ľavica a kultúra

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Manuel Vázquez Montalbán

Narodil sa v Barcelone r. 1939, umrel 18. októbra 2003 v Bangkogu pri návrate domov z prednášky v Austrálii. Bol priateľom a spolupracovníkom mesačníka Le Monde diplomatique, veľkým spisovateľom a neúnavným aktivistom v permanentnom boji proti nespravodlivosti a sociálnym nerovnostiam. Na počesť jeho talentu a angažovanosti uverejnil LMD v januárovom čísle tento dosiaľ neuverejnený text, upravený podľa prednášky na jednej konferencii v Alicante v r. 2001.

Ako dedičstvo je kultúra táto široká a dlhá rieka tečúca k určitej generácii ľudských bytostí, ktorá im prináša morálne a estetické hodnoty, ideológie, históriu, kódy a symboly ... Teda to bohaté dedičstvo, na ktorom pracovali predkovia, a ktoré dostávajú nové generácie potomkov vo chvíli, keď sa vytvára styčný  bod možného stretnutia darcu a príjemcu tohto úžasného daru.

Revolucionári sa k minulosti stavali vždy podozrievavo a k dedičstvu radi zachovávali patričnú vzdialenosť, považujúc ho za produkt bývalých panujúcich tried, premožených síce v boji o moc, ale držiacich kontrolu priebehu histórie.

Taký bol postoj Francúzskej i Októbrovej revolúcie: dať do karantény zdedenú kultúru obžalovanú z feudálnosti a príslušnosti k zvrhnutej triede. V priebehu sovietskej revolúcie, bezpochyby najradikálnejšej, aká sa kedy vyskytla, sa konala chýrna polemika medzi „proletárskou" a "buržoáznou" kultúrou. Niektorí revoluční teoretici navrhovali politiku čistého stola (tabula rasa), aby sa vykántrilo dedičstvo predkov a nahradilo kultúrou proletárskej triedy. Proti tomuto postoju sa osobne postavil Leo Trockij s nezlomnou vôľou zachovať kultúrne dedičstvo. Vyhlásil, že v dôsledku politického prevratu prestala byť kultúra „buržoáznou" a stala sa „humánnou". V dôsledku toho sa má revolúcia snažiť, aby všetok ľud prebral kultúrne hodnoty a tým otvoril nový vek ľudstva.

Toto je začiatok riešenia problému. Kultúrne dedičstvo má spiatočnícky charakter nie pre svoju podstatu, ale pre svoju inštrumentalizáciu spiatočníckymi silami a pre neschopnosť väčšiny členov spoločnosti pochopiť kultúrne hodnoty. Tomu sa dá odpomôcť jednoduchým spôsobom, napr. rozšírením schopnosti čítať zakladaním početných knižníc; sprístupnením umení tak, že sa napomáha ich praktizovaniu a návštevnosti; inakšie povedané takou politikou, ktorá porúca priehrady komerčných koncepcií kultúry a znemožní jednej sociálnej triede mať na ňu výlučné právo.

Potom nastupuje kultúra ako vedomie, a to je jej najrozšírenejšia podoba. Všetky ľudské bytosti majú kultúru od tej chvíle, keď si uvedomia svoju situáciu a svoj vzťah k svojim súkmeňovcom a k prírode. Z toho poznania vyplýva celý rad kultúrnych koncepcií: vedomie bytia, existencia, vzťah k svetu a k blížnym. Preto ten, čo si dovoľuje robiť rozdiel medzi tými, čo majú a čo nemajú kultúru, koná svojvoľne a preukazuje otrasnú negramotnosť.

Každá osoba schopná mať vedomie toho, čo je, čo robí, a najmä aký je jej vzťah k iným, má kultúru. Z tohto kráľovstva neslobodno nikoho vylučovať.

Na obraz týchto dvoch koncepcií - kultúra ako dedičstvo a kultúra ako povedomie - sa tradične presadzovali dve politiky, dva pokusy o politickú manipuláciu.

Na jednej strane to bola reakčná kultúrna politika, ktorá sa zmocňovala kultúrneho dedičstva aj kultúrneho vedomia a vtelila ich do celku uznávaných právd; z prístupu ku kultúre urobila spôsob integrácie do mechanizmu splynutia s uznávaným spoločenským poriadkom. Táto politika smerovala v najlepšom prípade ku kultúre ako prostriedku integrácie, ale vždy hrozilo jej okyptenie, jej diktátorská kontrola až zničenie, jej falšovanie alebo mystifikácia, čo všetko boli charakteristiky fašistických období.

Pokrokové sily vychádzajú spravidla z bodu uvedomenia sa, teda z kritického postoja, ktorý je nespokojný s existujúcim poriadkom a rozhoduje sa zmeniť ho. To sa týka kultúry ako povedomia. No čo sa týka „kultúry ako dedičstva", to sa ľavica vyhýba možnosti zmocniť sa ho a pokúsiť sa zosúladiť ho s vlastnými motiváciami.

Každá kultúrna politika ľavice by mala v prvom rade asimilovať všetku zdedenú kultúru. V druhom rade podrobiť ju premenám na základe kritického pochopenia. A na koniec má analyzovať spôsob, ktorým má progresívna kultúrna politika uvažovať o povýšení triedneho uvedomenia na vyšší stupeň kultúry.

Vedomie, že kultúrna politika musí brať do ohľadu vývojový stupeň historickej dynamiky v rámci globálnej koncepcie pokroku núti ľavicu prejaviť titanské úsilie: preveriť aj samotný zmysel pokroku.

Cornelius Castoriadis  vyslovil myšlienku, že veľká voľba našej súčasnosti spočíva vo výbere „socializmus alebo barbarstvo". Táto možnosť berie do úvahy dve rozdielne kultúry, dve protikladné koncepcie historických súvislostí organizačných systémov života, výroby a ľudských vzťahov. Prvá sa zakladá na zisku, na materiálnom úspechu riadiacich menšín a vládnucich skupín. Druhá sa zakladá na socializme, vyplývajúcom z racionalizácie tohto barbarstva a vytvárajúcom nové medziľudské vzťahy, novú kultúru, možnosť novej autonómie človeka v jeho realite. Socializmus sa ukazuje ozajstnou križovatkou, na ktorej sa stretajú všetky cesty a dávajú zmysel kolobehu kultúr.

T.S. Eliot, vynikajúci pravicový básnik, opísal, čo znamená taká kultúrna situácia. Pre súčasného človeka je podstatou kultúry pochopiť, že kultúrne javy sa opakujú, pretrvávajú a vznikajú z dialektickej spojitosti medzi tradíciou a revolúciou. Každej epoche zodpovedá kultúrna tradícia v jej strete s aktuálnym kritickým povedomím; z tejto zrážky medzi kultúrnym dedičstvom, ktoré je nám dané, a naším kritickým rozmýšľaním vyplýva možnosť kontinuity. Tento mechanizmus chápania kultúry identifikoval Eliot a ďakujeme mu zaň.

Pustiac sa cestou pokrokovej kultúry (ktorá nijako nie je výsadou ľavice) zachovávajú pokrokové sily spravidla tradíciu a tým vernosť kultúrnemu dedičstvu; mieriac na revolúciu pridávajú k tomu kritické povedomie. No ak majú niekam dôjsť, musia dať svetu predstavu svojej zásadnej myšlienky, súvisiacej s voľbou „socializmus alebo barbarstvo": ako prežiť napriek deštrukčným pokušeniam.

Ak sa vyhrá boj o prežitie - čo je prvý cieľ, nastupuje druhý cieľ, to je kultúra egalizácie; nijako sa tým nemyslí uniformizácia, ale zabezpečenie potrieb všetkých ľudí, medzi iným aj kultúrnych.

Potom príde tretí cieľ: kultúra oslobodenia na základe boja proti odcudzeniu. Nie v marxistickom zmysle slova (podľa ktorého človek bez výrobných prostriedkov nevládne tým, čo vyrába a odcudzuje sa tovaru, ktorý vyrobil), ale v širšom význame tohto pojmu: oslobodenie od tendencií s negatívnymi vierami a tmárskymi predstavami, ktoré znemožňujú schopnosť kritiky. Odcudzenie v zmysle straty slobody správania sa kolektívu aj jednotlivca v oblasti politickej, morálnej či sexuálnej.

Štvrtým cieľom je požiadavka mieru ako najvyššej kultúrnej hodnoty. Vojnu treba bezpodmienečne vyhlásiť za ideologickú hodnotu kontrarevolúcie. Hrozba vojny cieli na udomácnenie kultúry strachu, ktorý ochromuje mysle a robí ich konzervatívnymi. Naopak, požiadavka mieru je revolučná, lebo cieli na zmenu. Mier stavia na kreatívnych schopnostiach človeka, na jeho slobode prejaviť sa, realizovať ciele, transformovať skutočnosti. Sily pokroku v spoločnosti prevládajú a keď si to raz uvedomia, ostanú prívrženci archaických poriadkov izolovaní.

Ľavica sa musí biť na dvoch frontoch: presadzovať vlastné presvedčenie a odmietať strach, ktorý do nás vštepujú ako najvyššiu kultúrnu hodnotu. Aby sa konečne všetky kultúrne dedičstvá ocitli na dosah celej našej ohromnej väčšiny ...

Prameň: Manuel Vázquez Montalbán, "La gauche et la culture", Le Monde diplomatique, č. 598, s. 32, január 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Ako miznú znaky fajčenia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Arthur C. Clarke

 

















































20 minút Krvný tlak klesá na hodnotu pred poslednou cigaretou, teplota rúk a nôh vystupuje na normálnu hodnotu
8 hodín V krvi už nie je jedovatý kysličník uhoľnatý, dych nepáchne dymom
1 deň Riziko srdcového infarktu sa znižuje
2 dni Zmysly čuchu a chuti sa zjemňujú
3 dni Dýchanie sa zlepšuje
3 mesiace Krvný obeh sa zlepšil, kapacita pľúc sa zväčšila o 30 %, chôdza je istejšia
9 mesiacov Menej infekcií, fajčiarsky kašeľ prešiel, celková výkonnosť sa zvýšila
1 rok Riziko ochorenia srdcových ciev je polovičné ako u fajčiarov
5 rokov Riziko porážky klesá
10 rokov Riziko rakoviny pľúc je ako u nefajčiarov
15 rokov Riziko srdcového infarktu a mozgovej porážky je ako pri nefajčiaroch


Prameň: American Cancer Society, www.b-treude.de

*  *  *

Na celom svete a v každom náboženstve nájdete každodenných veriacich. Vedia o nás, že reprezentujeme rozum, vedu a umenie, a nech ako dôverujú svojmu presvedčeniu, boja sa, že porazíme ich bohov. Nie úmyselným násilným aktom, nepozorovane. Veda môže premôcť náboženstvo jeho nebraním na vedomie alebo vyvrátením jeho zásad. Neviem o tom, že by bol niekto dokázal neexistenciu Jupitera či Perúna, ale ich prívržencov riadne ubudlo.

Škandál koncernu Parmalat

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Ignacio Ramonet

„Nech žije etika podnikania!", „Nech žije slušné podnikanie!" zaznievajú zo Svetového ekonomického fóra v Davose heslá sľubujúce obnovu kapitalizmu na ozdravených základoch. Pôjde to ťažko, lebo práve vyšla na javo ozrutnosť aféry talianskeho (medzinárodného) koncernu Parmalat. Označujú ju za najväčšiu v Európe od roku 1945 a bude mať asi také dôsledky ako mal podvodný krach americkej energetickej maklérskej firmy Enron v decembri 2001.

Roky bol Parmalat príkladom úspechu dynamiky neoliberálnej globalizácie. Z malej rodinnej firmy predávajúcej pasteurizované mlieko v Parme sa v šesťdesiatych rokoch vyvinul vďaka šikovnosti zakladateľa Calista Tanziho a štedrým subvenciám Európskej únie medzinárodný gigant. V roku 1974 sa globalizoval filiálkami najprv v Brazílii, Venezuele a Ekvádore a potom zakladal dcérske firmy všade, kde sa ponúkajú finančné výhody (ostrov Man, Holandsko, Luxembursko, Rakúsko, Malta) až daňové raje (britské Kajmanské a Panenské ostrovy,  holandské Antily a iné). V roku 1990 išiel na burzu a skoro bol siedmou súkromnou firmou Talianska a prvou svetovou firmou v oblasti trvanlivého mlieka. Tento kolos zamestnával viac ako 37 000 ľudí v tridsiatich štátoch a v roku 2002 mal obrat 7,6 miliárd eur - viac, ako je hrubý národný produkt štátov ako Paraguaj, Bolívia, Senegal alebo Angola.

Tento úžasný úspech zaistil jeho majiteľovi, pánu Tanzimu, popredné miesto v Talianskej spoločnosti: stal sa členom riaditeľstva Cofindustrie. A akcie jeho firmy Parmalat platili za najistejšie na milánskej burze.

Až do 11. novembra 2003. V ten deň vyslovili kontrolóri účtov pochybnosti o investícii 500 miliónov eur do fondov Epicurum, sídliacich na - Kajmanských ostrovoch. Agentúra Standard & Poors okamžite znížila hodnotenie Parmalatu, čo vyvolalo na burze pokles ceny jeho akcií. Ten istý deň položila Komisia burzových operácií otázku, ako mieni Parmalat splatiť dlhy, splatné do konca roku 2003, to je v priebehu pár týždňov. Veriteľov a akcionárov sa začala zmocňovať neistota. No Parmalat oznamuje, aby uistil maloverných, že má odloženú sumičku 3,95 miliárd dolárov vo filiálke Bank of America na Kajmanských ostrovoch. Predkladá dokument, vydaný touto bankou a dosvedčujúci skutočnosť vkladu. Riaditeľstvo Parmalatu hrá o všetko, vabank: alebo sa všetci uspokoja, hodnota akcií stúpne a obchody budú pokračovať, alebo nedôvera potrvá, ale potom hrozí krach.

V tejto rozhodujúcej chvíli oznamuje Banc of America, že spoločnosťou Parmalat predložený dokument o existencii 3,95 miliárd eur je ... falošný! Firemnú hlavičku má len približnú, nešikovne vyrobenú skenerom. Cena akcií sa rúca. V priebehu pár dní nemajú akcie Parmalatu skoro nijakú hodnotu. Takmer 115 000 investorov a drobných sporiteľov je okradnutých, niektorí sú ruinovaní. Rýchlo vychádza na javo, že Parmalat má dlhy 11 miliárd eur! A že - rovnako ako pri finančných škandáloch firiem Enron, Tyco, Worldcom, Ahold atď. - roky sa to vedome tajilo pomocou podvodníckeho systému falošných účtov, falšovaných bilancií, nepravých dokumentov, vymyslených zárobkov a komplexných pyramíd sietí spoločností ofshore (v cudzích štátoch) tak prepletených, že tok peňazí sa nedá sledovať a analýzy účtov nevedú nikam.

Roky trvajúci permanentný podvod bol taký utajený a nezistiteľný, že ešte v predvečer škandálu Deutsche Bank získala (kúpou) 5,1 % kapitálu spoločnosti Parmalat, ktorej akcie znalci a analytici vrelo doporučovali kupovať (strong buy) ... Audítorské firmy Grant Thornton a Deloitte & Touche a niektoré veľké banky, napr. Citigroup, sú obžalované z komplicity. Na novo bola dokázaná škodlivosť daňových rajov. Aféra sa rozrastá.

Po krachu firmy Enron, ku ktorému došlotiež v dôsledku podvodného účtovníctva, 5 600 zamestnancov stratilo prácu a „vyparilo sa" 68 miliárd dolárov kapitalizácie penzijných poisťovní. Vtedy sľubovali prívrženci a obrancovia neoliberálnej globalizácie, že je to koniec nečestných patrónov  firiem, ničomných podnikov a hospodárskeho hororu. Že krach Enronu bol v konečnom dôsledku dobrodením, lebo povedie k náprave systému. Škandalózny krach Parmalatu dokazuje, že to tak nie je.

Prameň: Ignacio Ramonet, "Le scandale Parmalat", Le Monde diplomatique, č. 599, s. 1, február 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Božie dietky sú niekedy aj tajné deti kňazov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

internet

Nesmú existovať: Deti, ktoré majú otca kňaza. Mnohé sú potratené, ale niektoré žijú: sú spravidla zapierané a skrývané. To robí život potomkom katolíckych kňazov peklom.

„Väčšiu hromadu utrpenia pre deti, matky a otcov si ťažko predstaviť", hovorí teológ Eugen Drewermann. „Hrdúsi to lásku."

Len v Nemecku je ich niekoľko tisíc. Cirkev s nimi zaobchádza ako s nedotknuteľným tabu, hoci väčšina katolíkov považuje celibát (prikázaný slobodný stav) za prekonaný. Povinné bezženstvo odhaľuje dvojitú morálku katolíckej cirkvi: až 30 % kňazov má milenku. Nečestná hra na skrývačku spôsobuje utrpenie predovšetkým ženám. Mnohé to tajnostkárstvo nevydržia a idú s pravdou na verejnosť, aby prinútili cirkev k otvorenosti.

„Nekontrolujeme ich postele", komentuje situáciu pokrytecky hamburský svätiaci biskup Jaschke.

„Najlepšie by bolo, keby ma nebolo" hovorí 15-ročná Anna v zlosti na svojho otca, cirkev a na svoj život v trvalom klamstve a skrývaní sa.

Existuje aj katolícky arcibiskup Emanuel Milingo, ktorý sa v roku 2001 vo vysokom veku 71 rokov oženil s kórejskou akupunkturistkou a nosil okrem iných aj snubný prsteň - na zdesenie cirkvi a posmešné úsmevy sveta. Ale aj on svoj boj s cirkvou ako človek nakoniec prehral. Nadarmo ho podporoval arcibiskup George A. Stallings, zakladateľ afro-americkej katolíckej kongregácie a 60 kňazov rozličných kresťanských cirkví.

Inakšie to bolo za renesancie: pápežské kurtizány sa tešili všeobecnej úcte - veď sprostredkovávali cirkevným kniežatám nebo na zemi. Písali sme o nich v ZH č.23 (Superkresťan pápež Alexander VI.) a 24 (Madona Lukrécia).

Milánsky kardinál Carlo Martini, jeden z najvážnejších kandidátov na pápežský úrad, povedal:

„Cirkev by mala byť otvorená a pripustiť vysvätených ženatých kňazov."

Prameň: Viac faktov a čísel o boji proti celibátu sa dočítate na www.futurechurch.org

Neinteligentný dizajn

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Paul Giles

Berme to ako žart

Iste ste už počuli o teórii, ktorú predkladajú zástancovia najnovšej formy kreacionizmu, o inteligentnom dizajne (návrhu). Podľa nej vytvorila svet a život v ňom bytosť s neuveriteľnou inteligenciou, obrovskou mocou a, predpokladám, egoistická. Nikto ovšem netvrdí, že ide o Boha, čo aj sa z opisu jeho práce dá uzatvárať, že ťažko by sa našiel iný kandidát na tento post, kde je kvalifikáciou „nezbadateľná tajomnosť a hlboký, hromžiaci hlas".

V súčasnej dobe plánuje Štátny výbor pre vzdelávanie v Ohiu (USA), kde žijem, zaradiť intelligent design do učebných plánov všetkých škôl a premeniť tak náš štát na nové bojisko vojny medzi evolučnou teóriou a kreacionizmom. Pretože sa mi nepáči, že sa preoblečení kreacionisti doplazili až k prahu môjho domu, rozhodol som sa preveriť ich „inteligentný" plán ich metódou, teda bez akéhokoľvek vedeckého dôkazu, ale s patričnou dávkou predstavivosti a chochmesu. Strávil som celé hodiny pri internete hľadaním toho, čo som potreboval a dvakrát toľko času hubením rôznych inzerátov a pornografických webových stránok, kým som dospel k jedinému logickému záveru:

Ak tu vôbec bol na začiatku nejaký plán, tak to bol ten najmenej inteligentný, aký si bolo možné vymyslieť.

Inteligentný dizajn vychádza z dvoch hlavných predpokladov: Prvým je viera, že tá všemohúca a vševediaca bytosť, ktorá ovšem nie je bohom (pre istotu, aby ma neobvinili zo sexizmu, nazvime ju radšej bohyňou či podľa vzoru druh - družka božkou), vytvorila vesmír len preto, aby ho učinila pohostinným pre život. Chvályhodný počin! „Inteligentní plánovači" to nazývajú „antropickým princípom", to ako že všetko sa točí okolo človeka. Božka teda vytvorila nebo a Zem. Bol jej kozmologický dizajn inteligentný? Nezdá sa mi. Predovšetkým je všetko veľmi, až príliš, ďaleko. Štrnásť miliárd svetelných rokov je po kraj vesmíru! Ako si mohla božka myslieť, že sa tam raz dostaneme, keď obmedzila rýchlosť pohybu vo vesmíre rýchlosťou svetla? K Andromede, najbližšej galaxii, by cesta trvala 2,2 milióna svetelných rokov; to by sme teda zostarli! K najbližšej hviezde Alfa Centauri je to síce len 4,3 svetelných rokov - ale sú tam motely, benzínové pumpy alebo supermarkety? K planétam našej slnečnej sústavy sa dostaneme, ale kto by si chcel zariadiť domácnosť na Neptúne, Saturne alebo Jupiteri, v ich zmrznutých skalách alebo plynových guliach? Venuša by nás uvítala skleníkovým efektom, Mars by hádam kamarátsky prijal len baktérie a na Merkúre dosahuje teplota 420 ° C; hovorí sa, že je to len suché teplo, ale preto nepečie menej. Naším domovom iste ostane len naša Zem. Plán vesmíru nie je len kozmologicky neinteligentný, povedal by som, že je kozmonelogický.

Druhým predpokladom plánu je, že život, a najmä potom Homo sapiens, nech je akokoľvek zložitý, naraz jednoducho a náhle povstal. (Nielen ako že sa postavil na nohy!). Božka iste musela na vytvorenie plánu človeka vynaložiť veľa času a úsilia - ale je jej dielo skutočne to najlepšie, čo sa dalo podľa plánu uskutočniť? Obťažovala sa ešte vôbec tým, že sa pred vlastnou stavbou pozrela na plány? A použila najjemnejší materiál? Nekúpila nejaký odpad od štátneho podniku? Dlho asi nehľadala.

Pozrime sa, ako to dopadlo. Urobila nás dvojnohých. Keď sme boli malí, padali sme na nos. A keď zostarneme, zas budeme padať. Ja nie som ani mladý, ani starý - a včera som sa dvakrát potkol a natiahol. A aj keď práve nepadáme, sme strašne pomalí. Ani v tretrách za 300 eur neujdeme štvornohým šelmám, nehľadiac na to, že čelom narážame v lese do konárov a doma do rámu dverí. Nie, dvojnohosť nebola tým najlepším nápadom.

Po druhé, nemôžeme dýchať vodu. Len blázon mohol vymyslieť, že budeme dýchať len plynový kyslík a že nás posadí na planétu, kde je 75 % vody. Božka nám síce dala medzi iným slepé črevo, ale nenapadlo je prihodiť k tomu na váhu pár žiabier. To mi je za vševedúcnosť!

A po tretie, je tu ten problém sexuálneho rozmnožovania. Aké je to neefektívne, ak treba dvoch na vytvorenie jedného potomka! Aké to robí problémy! Manželka (náhodou Božka, p.p.) mi stále vyčíta, že môj podiel je zanedbateľný, že ja som to zvládol za pár minút, ale ona, chuderka, žila s bruchom v nepohodlí plných deväť mesiacov; musela dávať pozor, aby na dvoch nohách udržala rovnováhu a nespadla, kým ja som si veselo behal po krčmách, popíjal pivo a vychvaľoval sa svojou plodnosťou. Keby bola božka skutočne inteligentným plánovačom, množili by sme sa asexuálne. Výhody sú zrejmé: Zmizlo by stigmatizovanie (ohováranie) slobodných matiek; zmizol by problém s klonovaním, pretože by sme všetci boli len genetickými kópiami jedného Adama a nemuseli by sme srdcevrúco vzlykať: „Ach, aký by bol tento svet krásny, keby boli všetci ako ja!"

Po štvrté: Len ten, čo nevie absolútne nič o konštrukcii automobilov a počítačov, mohol stvoriť také obsoletné (zastarané) stvorenie, ako je človek. Každú chvíľu ochorieme, tučnieme, plešivieme, bez okuliarov nevidíme, vypadávajú nám zuby, kosti krehnú, koža vädne, potencia taktiež (keby sme boli asexuálni, neškodilo by to), artérie sa upchávajú, zmysly otupujú, mozog sa nám scvrkáva, deti nás prestávajú navštevovať. Keby to bola božka, kto nás vytvoril, už by na ňu bolo u súdov plno žalôb, odôvodnených a trestných. Bola by odsúdená na náhradu škôd vrátane opráv našich defektov, musela by sa verejne ospravedlniť za to, čo spáchala a vysloviť záväzok, že počas najbližších päť miliárd rokov sa nepokúsi vrátiť sa do kreačného biznisu a potom len pod prísnym dohľadom štátneho výboru expertov.

A vôbec najpádnejším argumentom je to, že myslíme. Experimentujeme, objavujeme, teoretizujeme, extrapolujeme (radi zazeráme bokom), predpovedáme. Keby sme boli naozaj výsledkom majstrovského plánu, bola by nás božka vytvorila ako tvory nemysliace, aby sme nikdy nemohli ani len zapochybovať o jej existencii! Inteligentný dizajn? Ťažko. Aspoň do tých čias nie, kým mi narastú žiabre, aby som mohol dýchať pod vodou.

Prameň: Paul Giles, Unintelligent design, Skeptical Inquirer , 22/6, s. 55, 2002. - Sisyfos (český) č.1, s.12, 2003.

*  *  *

Seriózny článok k tomuto problému z hľadiska významného astrofyzika nájde čitateľ v ZH č.29/2002 (Steven Weinberg: Vesmír podľa dizajnéra?). Pamätáte sa, ako končí? „Som za dialóg medzi vedou a náboženstvom, ale nie za konštruktívny. Jedným z veľkých úspechov vedy bolo, že ak sa pre inteligentných ľudí nestalo nemožným byť pobožným, stalo sa im možným aspoň nebyť pobožným. Od tohto pokroku by sme nemali ustupovať."

*  *  *

Preložil Rastislav Škoda

Keby boli Krista popravili pred 20 rokmi, nosili by deti na krku malé zlaté - elektrické kreslo. --  L. Bruce

Biblia a Irak – názor kňaza

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Carl Schmahl

V nedávnom článku s provokatívnym titulkom „Boh je za vojnu" sa reverend Jerry Falwell pokúsil na základe biblie ospravedlniť Bushovu inváziu a okupáciu Iraku.

Po citáciách príslušných textov z biblie pridal na konci článku vlastné špekulácie:

 „Prezident Bush vyhlásil Iraku vojnu, aby bránil nevinných ľudí. To je ušľachtilý cieľ... Jedným z prvých cieľov cirkvi je zastaviť šírenie zla, aj keď to stojí ľudské životy. Ak nezastavíme šírenie zla, zahynie mnoho nevinných ľudských životov a kráľovstvo Božie utrpí ujmu."

To sú hrôzostrašné formulácie, najmä pretože pochádzajú od všeobecne známeho vykladača biblie, ktorého názory preberajú milióny amerických evanjelikov a fundamentalistických kresťanov, pravidelných návštevníkov kostola. Vrhajú svetlo na súčasnú nesvätú alianciu medzi americkým štátom a kresťanským náboženstvom.

Falwell si neuvedomuje, že keď kresťania podporujú momentálneho prezidenta bez vyžadovania, aby sa podrobil zákonom, ktoré platia pre každého bez výnimky, pohybujú sa na tenkom ľade. Ide o Falwellovu snahu dať náboženské imprimatur (povolenie) vojne proti Iraku. (Ponechávam na čitateľovi, aby posúdil, nakoľko sú nasledujúce riadky platné pre pomery na Slovensku, resp. pre stanovisko slovenského duchovenstva a slovenského ľudu; p.p.)

Kresťanské cirkvi sa storočia snažili zmierniť hrôzy vojny a obmedziť vojnyschopnosť štátu zdôrazňovaním skutočnosti, že musia byť splnené určité podmienky, aby sa nejaká vojna stala morálne ospravedlnenou a hodnou kresťanskej podpory. Medzi týmito podmienkami je na poprednom mieste požiadavka, že vojnu môžu vyhlásiť len osoby majúce k tomu „zákonné oprávnenie".

Podľa Ústavy Spojených štátov má oprávnenie viesť štát do vojny len Kongres. Prezident nemá väčšie právo „vyhlásiť vojnu Iraku" ako vy alebo ja (autor článku je Američan; p.p.), nech sa komukoľvek zdá jej cieľ akokoľvek hodnotný či ušľachtilý.

Od konca Druhej svetovej vojny boli Američania zapletení do desiatok konfliktov na celom svete, ktoré stáli viac ako stotisíc amerických životov a nespočítateľné milióny cudzích mŕtvych. Ani jedno z týchto zámorských dobrodružstiev nebolo autorizované (povolené) vyhlásením vojny Kongresom, ako to vyžaduje Ústava. Takže každé jedno bolo podľa nášho najvyššieho zákona ilegálne a smrti priateľov, nepriateľov a nevinných obetí dosiahli úroveň masových vrážd.

Obrancovia idey americkej globálnej hegemónie môžu namietnuť, že prax posledných šesťdesiat rokov tu vytvára legitimujúce precedens; že formálne vyhlásenie vojny už nie je praktické ani potrebné, ak hlavný veliteľ ozbrojených síl rozhodne, že národná bezpečnosť je ohrozená. Nič nemôže byť ďalej od pravdy! Ak dve zlá nespôsobia dobro, neurobí ich to ani dvesto. Kým sa v Ústave nepresunie moc vypovedať vojnu z Kongresu na výkonnú zložku štátnej moci, do tých čias bude každá intervencia v cudzine len podčiarkovať v podstate zákony nerešpektujúcu povahu amerického štátu a prezidentov ako je Bush, ktorí si myslia, že pre nich neplatia zákonné a morálne obmedzenia.

Spomeňme si len, ako prezident Bush pri uvedení do úradu slávnostne prisahal a vzýval Boha, žeby mu pomohol dodržiavať a chrániť Ústavu. Dnes je zrejmé, že prisahal s prstami obrazne skríženými za chrbtom, zachovávajúc si tak právo nebrať do úvahy ani túto prísahu, ani Ústavu, a dokonca ani tretie či iné prikázanie desatora, ak sa mu to bude hodiť.

Prezident Bush je zbehlý v rétorike znovuzrodených kresťanov, ktorá vyhovuje chuti evanjelických a fundamentalistických protestantov typu Jerry Falwella. Takí boli aj jeho predchodcovia v Bielom dome, keď používali ľavičiarsku progresívnu rétoriku, aby získali na svoju stranu liberálov. Ale rétorika je jedna vec a správanie sa je druhá.

Kristus nám povedal, že strom sa hodnotí podľa svojich plodov. Podľa tohto štandardu Bushovo správanie sa v úlohe prezidenta dokazuje nad slnko jasnejšie, že neuznáva vyššiu právomoc ako vlastnú imperiálnu vôľu a vyššiu moc ako moc štátu. Keď raz on rozhodol, že „ušľachtilým cieľom" je agresívna vojna proti štátu, ktorý nenapadol Ameriku a neohrozoval náš štát, potom všetky úvahy o tom, čo je spravodlivé, ako ústava obmedzuje štátnu moc, čo sú medzinárodné zákony a domáca či zahraničná verejná mienka, dokonca aj Božia vôľa, sú úplne bezpredmetné.

Jerry Falwell na „náboženskej pravici" a „pokrokári" na „náboženskej ľavici" môžu byť teologicky a ideologicky akokoľvek proti sebe, sú zajedno, keď akceptujú vyhlásenie štátu o jeho absolútnej suverenite a dychtivo produkujú náboženské odôvodnenia tohto tvrdenia.

Takáto situácia je nebezpečnejšia, než sa vidí na prvý pohľad.

Posledná kniha biblie, nazývaná raz Knihou zjavenia, inokedy Apokalypsou, predstavuje strašidelné varovanie pred tým, čo sa stane, keď sa štát zbožští a keď ho v tom podporuje cirkevné zriadenie.

V napínavej apokalyptickej obraznosti Zjavenia 13 sa vynára z mora šelma, vyvolaná drakom (satanom). Podľa biblie Williama Hendricksena morská šelma:

„je satanova ruka, vykonávajúca všetku moc medzi národmi zeme prostredníctvom ich vlád. ( ... ) Tejto oblude dáva drak svoju moc a autoritu. Zbožňujúc šelmu vzdávajú ľudia úctu aj drakovi, ktorý dal šelme svoju autoritu. ( ... ) Tento obraz vysvetľujeme takto: More predstavuje štáty, národy a ich vlády. ( ... ) Z mora vynorená šelma predstavuje šikanujúcu moc satana, stelesneného všetkými vládami počas  všetkých čias. Šelma je ovládanie sveta, zamerané proti Božiemu národu, keď sa tento objaví kedykoľvek a kdekoľvek v histórii ľudstva. ( ... ) Šikanujúca moc satana sa stáva viditeľnou v tejto šelme. ( ... ) V priebehu celej histórie biblie sa vlády sveta usadzovali na trónoch; prisvojovali si autoritu, ktorá prináleží Bohu (pomysli len na totalitné vlády súčasnosti!) a rúhali sa Bohu a nebu."

Morská šelma symbolizuje všetkých cisárov, kráľov a prezidentov, každú vrchnosť, potvrdzujúcu len svoju vlastnú suverénnosť a neuznávajúcu iné obmedzenia ako tie, čo vyplývajú z jej vlastnej imperiálnej vôle. Nepripomína vám to niečo?

Potom sa zjaví druhá šelma, tento raz „vystupujúc zo zeme". Hendricksen to komentuje takto:

„Táto šelma predstavuje diablovo myslenie, ( ... ) falošné náboženstvá a filozofie tohto sveta. ( ... ) Druhá šelma je slúžkou prvej. ( ... ) Symbolizuje falošné náboženstvo a falošnú filozofiu, nech sa prejavovali v priebehu histórie v akejkoľvek forme. Hoci sa táto šelma navonok veľmi podobá Baránkovi (t.j. Kristovi), vo vnútri je to drak. Inými slovami, na pohľad je milá a príťažlivá. Vyzerá nevinná: milý baranček, hračka pre deti. Ale tento baránok hovorí ako sám diabol! Táto druhá šelma je teda diablova lož, preoblečená za pravdu. Je to satan pod maškarou žiarivého anjela. Symbolizuje všetkých falošných prorokov všetkých období tohto sveta. Prichádzajú preoblečení za ovečky, ale vo vnútri sú to draví vlci. ( ... ) Obidve šelmy - protikresťanské vlády a protikresťanské náboženstvá - perfektne spolupracujú."

Pozemská šelma, falošný prorok, symbolizuje náboženstvo a filozofiu, ktoré akceptujú satanovo tvrdenie o jeho absolútnej moci; ktoré podporujú štát, obstarávajúc biblické, teologické alebo filozofické odôvodnenia tohto tvrdenia.

V prvom storočí, keď bolo Zjavenie apoštola Jána napísané, šelma a falošný prorok reprezentovali Rímske impérium, podporované kňazmi a zvelebovaním cisára, ale to bol len začiatok. V devätnástom storočí sa šelma a falošný prorok dali rozoznať vo vojne Lincolnovej administrácie proti Juhu, povzbudzovanej unitariánskymi abolicionistmi (bojovníkmi za zrušenie otroctva). V dvadsiatom storočí sa šelma a falošný prorok vynorili za Tretej ríše, podporovanej ideológiou nacizmu a lojalitou „nemeckých kresťanov" a za sovietskeho komunistického režimu s jeho filozofickým marxizmom a skrotenými ruskými pravoslávnymi kňazmi.

Vstupujeme do dvadsiateho prvého storočia. Kto by si bol pomyslel, že najčerstvejšia historická manifestácia šelmy, vynárajúcej sa z mora národov, bude vláda dobrých starých Spojených štátov amerických? Alebo že falošní proroci, poskytujúci jej náboženskú a teologickú legitimitu, vzídu z radov samozvaných kresťanských veriacich, ktorí nahradili svoju vieru v Boha, vládnuceho nad národmi, nacionalizmom a ideologickými či politickými presvedčeniami, brániacimi im spoznať, že sú v službe draka?

Boh nie je na posmech. Ak sa americkí kresťania všetkých farieb neprebudia a nespoznajú svoju nekritickú podporu štátu a prezidenta, ktorý neuznáva vyššiu právomoc ako vôľu mať moc u tých, čo majú monopol sily, potom ich čaká osud každej šelmy a falošného proroka v histórii sveta:

„Ale šelmu zajali a s ňou aj falošného proroka, ktorý pred ňou robil znamenia a zviedol nimi tých, čo prijali znak šelmy a klaňali sa jej obrazu. Oboch hodili za živa do ohnivého jazera, horiaceho sírou. ( ... ) A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera, kde je aj šelma i falošný prorok; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov." (Zjv 19, 20, 21; 20,10)

Americkí kresťania príliš dlho kládli rovná sa  medzi vieru a lojálnosť voči štátu. Pre ľudí, nazývajúcich sa menom Krista, prišiel čas uvedomiť si, že keď prídu na rad mesianistické honosné nároky politikov, potom platí:

„Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech ( ...) a svojím hnevom ich vydesí." (Ž 2, 4,5).  

*  *  *

Carl Schmahl je presbyteriánskym kňazom vo Virgínii v USA.

*  *  *

Prameň: Carl Schmahl, The Biblea and Iraq,  http://www.lewrockwell.com/orig4/schmahl1.html

*  *  *

Čo nás viedlo k uverejneniu tejto state, ktorá najmä v druhej polovici nie je každodenným čítaním dnešných ľudí a mladí nemajú o Apokalypse ani paru? V prvom rade staré rímske heslo „Nech je vypočutá aj druhá strana", v tomto prípade hlas iných ako oficiálnych predstaviteľov amerických protestantských cirkví k vojne v Iraku a z toho vyplývajúce konštatovanie, že v odmietaní vojny ako riešenia medzinárodných konfliktov nie sme hlas volajúceho na púšti. A potom: Nezaškodí občas si zalistovať v starej knihe; starý sa rozpomenie, mladému neuškodí poučenie, ako to kedysi bolo…

Výskum vzťahov medzi mozgom a religiozitou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Shankar Vedantam

Najprv sa vo Philadelphii pri meditácii zistili v mozgu aktivované oblasti. Potom sa v San Diegu a Severnej Karolíne pozorovali náboženské vzruchy pri epilepsii a podaní halucinogénnych drog. A v Kanade pozoroval jeden neurológ pri nasadení magnetizovanej prilby „spirituálne" zážitky aj u ateistov.

Začali sa intenzívne hľadať stopy spirituality v nervových synapsiách - vznikla tzv. neuroteológia: výskum, ako chápať náboženské zážitky, ako ich merať a reprodukovať. Používa sa pri tom technológia moderného zobrazovania mozgu. Čo volajú mystici nirvánou, kresťania stavom milosti? Dá sa spiritualita vysvetliť pojmami nervových sietí, neurotransmitterov a mozgovej chémie?

Čo vyvolá transcendentálny pocit „byť zajedno s vesmírom"? Zdá sa, že to môže byť zníženie aktivity v parietálnom laloku, ktorý pomáha regulovať pocit seba a fyzikálnu orientáciu. Ako vedie náboženstvo k božským pocitom lásky a súcitu? Možno v dôsledku zmien vo frontálnom laloku, t.j. zvýšenej aktivity pri rozjímaní. Prečo majú niektorí ľudia hlboký pocit, že náboženstvo zmenilo ich život? Možno preto, lebo spirituálne praktiky aktivovali ich temporálny lalok, ktorý vyvažuje skúsenosti dávajúc im osobný význam.

Andrew Newberg z Philadelphie napísal knihu „Why God Won't Go Away" (asi Prečo boh neodchádza). Hovorí v nej, že mozog je tak upravený, že pozná duchovné a náboženské pocity a skúsenosti a uzatvára, že

„ak nedôjde k podstatnej zmene, tieto vlastnosti mu ešte dlho ostanú. Táto predispozícia zapríčiňuje, že toľkí ľudia veria v boha."

Tieto štúdie môžu reprezentovať najprednejšie hliadky výskumu mozgu, ale podľa toho, ako je to s vašou vierou, môžu byť posledným steblom. Kým Newberg a iní udávajú záujem o vytvorenie mostu medzi vedou a vierou, mnohých veriacich uráža už pomyslenie, žeby boh mohol byť výtvorom ľudského mozgu a nie naopak.

Prof. Nancey Murphy (prednáša kresťanskú filozofiu na Filozofickom seminári v Pasadene, Calif.) namieta:

„To posilňuje ateistické stanovisko a robí náboženstvo zbytočným. Ak viete vysvetliť náboženské pocity ako čisté mozgové javy, nepotrebujete predpoklad existencie boha."

Niektorí vedci otvorene hlásajú, že výskum potvrdzuje, že niet takých vecí, ako je boh. Naproti tomu iní sa predstavujú ako veriaci a výskum v tejto oblasti robia preto, aby sa spoznal spôsob vzniku spirituality v našom mozgu.

Newbergova kniha katapultovala jeho výskum (v spolupráci s Eugenom D'Aquili) do centra verejného záujmu. Priznáva sa k preciťovaniu vlastnej spirituality, ale odmieta odpoveď na otázku, či verí v boha, lebo to by v každom prípade určitých ľudí viedlo k pochybovaniu o jeho výsledkoch:

„Nepokúšam sa využiť vedu na dôkaz, že boh je, alebo nie je."

Newberg meral skanovaním mozgovú činnosť tibetských mníchov pri hlbokej meditácii. Keď upadli do hlbokého tranzu, vstrekol im rádioaktívne farbivo a sledoval jeho rozloženie v mozgu.

Zistil, že určité oblasti sa pri hlbokej meditácii menia: Ako sa čakalo, v prvom rade to boli oblasti, zapojené do činnosti pri koncentrácii. Ale registrovala sa aj znížená aktivita v parietálnom laloku, ktorý nám pomáha orientovať sa v trojdimenzionálnom priestore.

„Pri prežívaní spirituálneho zážitku sa človek cíti, akoby splýval v jedno s univerzom a stráca pocit sebaistoty. To môže byť v dôsledku toho, čo sa deje v príslušnej oblasti mozgu - ak ju blokujete, stráca sa hranica medzi sebou a okolitým svetom. Tak človek vzlieta do vesmírneho stavu."

Na druhej strane kontinentu, na Kalifornskej univerzite v San Diego, sa vedci venujú otázke, ako je to, že pri niektorých pacientoch sprevádzajú epileptické záchvaty náboženské zážitky. A psychiater Roy Mathew na Duke University  študuje halucinogénne drogy pri vyvolávaní mystických stavov - to je pri niektorých náboženstvách dávna prax.

Môže byť, že osvietenie Siddharta Gautamu - Budhu - bolo iba utíšením jeho parietálneho laloku? Mohli byť hlasy, ktoré počuli Mojžiš a Mohamed na vzdialených vrcholcoch, iba salvy páliacich neurónov? Mohli byť rozhovory Krista s Bohom len preludy mysle?

Newberg nejde tak ďaleko, ale iní prívrženci novej mozgovej vedy veru idú. Michael Persinger, profesor neurológie na  kanadskej Laurentian University v Sudbury v Ontariu, robil pokusy s helmou plnou magnetov. Okolo lebky dobrovoľníkov ňou vyvolal slabé elektromagnetické signály.

"Štyria z piatich pri tom pociťovali mystické zážitky: akoby za nimi alebo v ich blízkosti stála cítiaca bytosť. Niektorí sa rozplakali, iní cítili dotyk boha, niektorí sa báli a hovorili o čertoch a zlých duchoch."

Persinger dodáva:

 „A to sa dialo v laboratóriu! Viete si predstaviť, čo by bolo, keby sa to stalo v noci a v kostole, mešite alebo synagóge?"

Persinger uzatvára, že jeho výskumy ukazujú, že

 „náboženstvo je vlastnosť mozgu, len mozgu, a nemá nič do činenia s niečím, čo je mimo neho."

Tí, čo veria, že nová veda dokazuje neexistenciu boha, vravia, že predkladajú spoločnosti zrkadlo, v ktorom vidieť deštruktívnu silu náboženstva. Podľa ich názoru náboženské vojny, fanatizmus a neznášanlivosť pramenia z dogmatického presvedčenia, že viera a bohovia sú niečo jedinečne osobitného - nijako nie rozličné prejavy všeobecnej chémie mozgu.

„Zisťujete veci iracionálne a nebezpečné, keď skúmate, ako na nás pôsobí religiozita," píše v knihe o neurovede náboženstva „The God Part of the Brain" (asi Boží úsek v mozgu) Matthew Alper. „Ak sa nám darí, sme šťastní a spokojní. Ak sa máme zle, púšťame sa do vojny. Ak nemáme dosť potravy, rozpomenieme sa na spiritualitu a odvolávame sa na svojich bohov, aby sme sa zabíjali jedni druhých."

Kým Persinger a Alper sa považujú za ateistov, mnohí neurológovia viery sa považujú za hlboko duchovne založených.

Neurológ James Austin začal praktizovať zen pri návšteve Japonska. Po rokoch praxe zacítil, že musí prehodnotiť skúsenosti svojej profesionálnej minulosti. Napísal knihu „Zen a mozog".

„Rozhodli o mne skúsenosti, ktoré som získal počas meditácie", hovorí tento profesor filozofie na Univerzite v Idaho. „Niektoré z nich boli podnecujúce, no jedna mala podobu veľkej vnútornej adsorpcie - intenzívneho hypersebavedomia v prázdnom nekonečnom priestore, černejšom ako čierny, tichom a zbavenom akéhokoľvek pocitu môjho fyzického tela. Pociťoval som hlbokú blaženosť. Uvedomil som si, že nič z mojej činnosti či skúseností ma nepripravilo a nepomôže mi pochopiť, čo sa deje v mojom mozgu. Bolo to budenie neurológa." (alebo sú to nezrozumiteľné výlevy veriaceho - p. p.)

Austinova spiritualita sa netýka viery v boha - podobá sa skôr praktikám niektorých odvetví hinduizmu alebo budhizmu. Obidve zdôrazňujú význam meditácie a jej silu urobiť človeka milujúcim a súcitiacim - pritom väčšina budhistov sa nezaujíma o otázku, či existuje nejaký boh.

No teológovia hovoria, že takéto praktiky nezodpovedajú nábožnosti väčšiny ľudí ani vo východnej, ani v západnej tradícii.

John Haught, profesor teológie na Georgtownskej univerzite, mieni: „ Keď títo ľudia hovoria o náboženskom zážitku, hovoria o meditatívnej skúsenosti. No viera je viac ako toto. Zahrnuje aj oddanosť, utrpenie a zápas - nielen meditatívnu blaženosť. Patria do nej aj chvíle, keď sa cítite bohom zabudnutý a opustený."

Dodáva: „Viera je aj navštevovať vdovy a siroty. Je to aj symbolizmus, mýt, udalosť a mnohé iné veci. Tí ľudia izolovali jeden malý aspekt náboženskej problematiky a identifikujú ho ako celé náboženstvo, ale  to sa nedá."

Veriaci vedci zdôrazňujú, že viera a náboženstvo sú oveľa viac ako suma príslušných častí mozgu. Daniel Batson, psychológ z Kansaskej univerzity, sledujúci vplyv náboženstva na ľudí, píše: „Mozog je hardware (fyzické zariadenie), pomocou ktorého sa prejavuje náboženstvo. Povedať, že mozog produkuje náboženstvo, ja ako povedať, že klavír produkuje hudbu."

Na Fullerovom seminári psychológie komentuje túto diskusiu kognitívny psychológ  Warren Brown týmito slovami:

„Keď myslím na svoje stanovisko a diskutujem o ňom s odborníkmi v teológii a kresťanských náboženských praktikách, vidím, čo títo ľudia vedia o religiozite (zbožnosti). Tu si poviem, že veru nie sú dosť dobre informovaní; sú to dobrí neurológovia, ale nie sú odborníci na to, čo sa deje pri rozličných formách religiozity."

V centre kritického postoja voči novému mozgovému výskumu je to, o čom Michael McClymond, teológ  z univerzity v St. Louis, povedal, že „to nevedie k ničomu": sú vedci, ktorí chcú všetkým javom rozumieť tak, že ich redukujú na základné merateľné jednotky. „No bozk je viac ako súhlasná vzájomná výmena slín, dychu a baktérií."

Posledné slovo veriacich je, že ak boh existuje a stvoril svet, či nemohol do našich mozgov nainštalovať mechanizmus, ktorý nám umožní prežívať mystické zážitky? Iste mohol.  Ale to hovorí viera , nie veda.

Spomínaný Mathew z Dukeho univerzity uzatvára po katolícky:

„Neurológovia preberajú myšlienku fyzikov z minulého storočia, že všetko je hmota. Ja pripúšťam možnosť, že toho je viac, ako s čím sa stretá naše oko. Neverím vo všemohúcnosť vedy, alebo žeby sme mali všetko celkom iste vysvetlené.

Prameň: Shankar Vedantan, Tracing the Synapses of Our Spirituality; Researchers Examine Relationship Between Brain and Religion, The Washington Post, 17. 06. 2001. -  Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

Toľko napísal známy americký denník ako objektívnu informáciu pre svojich čitateľov. My sme sa problému dotkli v ZH 27/2001v stati filozofa Maria Bungeho o neuróne a mysli, ale výraz neuroteológia sme ešte nepoužili, hoci už v roku 1994 vyšla kniha L. O. McKinneyho: Neurotheology : Virtual Religion in the 21st Century (asi  Neuroteológia - virtuálne náboženstvo 21. storočia).

V internete som našiel pre slovenské heslo „neuroteológia" len jeden údaj, a to v článku o „Zle pochopenej viere" od  Georgea Virsika v Slovenskom kresťanskom samizdate (Kolín), pokusné č. 1 zo septembra 2002 (http://gvirsik.bei.t-online.de - ďalšie čísla nenachádzam). Samozrejme odmieta všetky snahy vedcov pochopiť mechanizmy viery vo všeobecnosti a potom možno aj viery v bohov (boha, božku), a to slovami: Šedé bunky sú iba nosičom viery, ale jej pôvodcom je náš Otec (nebeský), existujúci nezávisle od našich mozgov…

Aká bude Európa a Slovensko v nej?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Peter Prusák

Dnešnú Európu charakterizuje proces jej integrácie a zatiaľ sa vyznačuje jednotným trhom, spoločnou menou a obchodom. Tento technicko-hospodársky rozvoj sám o sebe neuspokojuje jednotlivé národy, pretože ho sprevádzajú mnohé negatívne javy a zlá.

Problém spočíva v tom, že globálny kapitalizmus sa nevyvíja tak, žeby ho charakterizovala demokracia, sociálna rovnosť, otvorená občianska spoločnosť, právny štát, nezávislý verejný priestor a masové ľudové mimovládne hnutia a organizácie.

Z pohľadu na budúcnosť integrujúcej Európy chýba duchovný rozmer. Poslaním nás, humanistov, je vrátiť Európe ducha - humanistické idey, hodnoty a zásady, aby sa jej nezmocnili na jednej strane bezohľadní technokrati, obchodníci a špekulanti, na druhej strane náboženskí fundamentalisti.

Vatikán znovu objavil Európu a jeho prioritnou úlohou sa stalo dať globalizácii kresťanskú „dušu", inakšie povedané znovu ju evanjelizovať, rekatolizovať; chce ovplyvňovať všetky oblasti verejného života a stať sa opäť mocou (nová kolonizácia). Pápež Ján Pavol II. prišiel s etickým modelom hospodárstva, ktorý by mal vyriešiť problémy západnej civilizácie. To je ako keby niekto chcel žiť v džungli, ale nepodriadil sa jej zákonom. Pritom by katolícka cirkev musela prehodnotiť o.i. také pojmy ako dobro, zlo, hriech a iné, na ktorých stojí a padá celé kresťanské učenie. Čo oprávňuje katolícku cirkev, aby si mohla nárokovať také jedinečné poslanie a presadzovať ho proti všetkým ostatným? Kde sa berie jej sektárske presvedčenie?

Katolícka cirkev odmieta zmieriť sa s pokračujúcim emancipačným sekularizačným procesom, prebiehajúcim na celom svete. Vo všetkých štátoch sa jednotlivé sféry verejného života vyslobodzujú spod diktátu cirkvi - niekde viac, inde menej, ale všade. Všelikde je na programe dňa oddelenie náboženstva od politiky, cirkvi od štátu; aspoň sa o tom hovorí.

Aj na Slovensku sa vynorili nepriatelia nezávislého verejného priestoru na modeli odluky cirkvi od štátu; zdôrazňujú až nanucujú presvedčenie, že pre morálne konanie ľudí nestačí sloboda svedomia a všetko čo s ňou súvisí. No tento rigorózny postoj spôsobuje, že sa katolícka cirkev dostáva do izolácie, z čoho plynie jej nervozita a nepriateľstvo k ľuďom iného náboženského presvedčenia či svetonázoru.

Akú to Európu chcú mať slovenskí náboženskí fundamentalisti? Jednoznačne kresťanskú na podklade stredovekého vzoru! Vraj ak sa naša historická pamäť neponorí do čias pred Osvietenstvom, potom bude mať nová jednota Európy len povrchné a nepevné základy. A takáto do minulosti zahľadená cirkev si nárokuje právo stať sa garantom budúcej Európy? Žeby sa rozum, veda, technika i sekulárne učenia a hnutia naozaj už boli vyčerpali a nemali čo ponúknuť dnešnej spoločnosti?

Katolícka cirkev chce mať Európu svätcov, t.j. osôb, ktoré vraj vybudovali cirkev. Počas svojho pontifikátu pápež Ján Pavol II. blahorečil 1297 a za svätých vyhlásil 465 cirkevníkov. Do jeho nástupu to bolo 1201, resp. 302 osôb. Bude Európa Európou svätcov a zázrakov? Na blahorečenie treba dva zázraky, na svätorečenie ďalšie dva. Pápež sníva o reevanjelizácii Európy na začiatku tretieho tisícročia každú noc.

Žiaľ, tieto jeho myšlienky nachádzajú v krajinách strednej a východnej Európy úrodnú živnú pôdu, osobitne na Slovensku - hovoria o tom aj jeho opakované cesty na Slovensko. Na to Slovensko, kde náboženskí fundamentalisti odopierajú akúkoľvek vnútornú hodnotu sekularizovanej spoločnosti a jej členom, ľuďom síce bez náboženskej viery, ale schopným rozmýšľať a žiť čestne aj bez pápeža a ostatných autorít katolíckej cirkvi.

Akými formami a prostriedkami sa usiluje katolícka cirkev znovu evanjelizovať či rekatolizovať Európu?

V žiadnom prípade nie formou diskusie a dialógu, ale mocou, dokonca snahou legitimovať si svoj nárok aj na svetskú moc; uzákonením svojej pravdy a morálky bez možnosti ich verifikácie. Avšak jej postoj napr. k židovstvu, islamu a ľuďom bez náboženskej viery ju zbavuje toho nároku! Lebo každá pravda bez verifikácie a oponentúry sa stáva despotizmom, ktorý treba čím skôr zvrhnúť.

Svojím modelom rechristianizácie navrhuje cirkev predstavu uzavretej Európy, t.j. opak ideálu otvorenej Európy. Európy otvorenej všetkým ľuďom všetkých presvedčení a vier, s pluralizmom náboženstiev, filozofií a svetonázorov. Katolícki kresťania nenachádzajú nijaké pozitívne hodnoty v iných náboženstvách a filozofiách (karma, kontemplácia, reinkarnácia, jogínstvo) a z toho vyplýva ich strach pred nimi, ba ž nepriateľstvo voči nim.

V tejto súvislosti je oprávnená otázka, ako bránilo kresťanstvo v minulosti dôstojnosť človeka a jeho neodobrateľné práva; koľko zla napáchalo na účet ľudskosti a ľudských práv? Môže kresťanský duch reprezentovať hodnoty, ktoré sa dnes nazývajú demokracia, sloboda, sociálna spravodlivosť, rovnosť, pluralita, tolerancia - hodnoty, na ktorých má spočívať budúcnosť Európy? Sotva. Nikdy!

Slovenskí náboženskí fundamentalisti a pietisti majú z Európy na týchto základoch a z Ústavy Európskej únie na demokratických občianskych princípoch (ale bez pripomienky svojho Boha a kresťanských koreňov ...) strach až hrôzu. Strach ich vedie k militantným výzvam proti inakosti myslenia a presvedčenia, k organizovaniu imunitných mechanizmov proti vírusom ako sekularizmus, ateizmus, liberalizmus, hroziacim preniknúť zo západu na Slovensko. Ich agresívna pozícia svedčí len o tom, že nemajú nič spoločné s ideou tolerancie.

Kresťanstvo nemá všeľudský duchovný charakter a nemôže si teda robiť nárok na výlučný duchovný základ Európy, ktorá má z hľadiska náboženstiev a filozofických smerov pluralitný charakter; len vo Francúzsku žije dnes okolo šesť miliónov moslimov. Ochudobňovanie plurality súčasnej Európy vyhlásil nemecký kancelár Schröder za najväčší zločin.

Ako humanisti nesmieme stratiť kontakt s veľkou európskou humanistickou tradíciou a jej hodnotami. Naopak, naším poslaním je oživiť ich tam, kde pohasínajú, aby sa všade kládli základy nového 21. storočia na racionálnom poňatí človeka a sveta, na priorite vedy, na autonómnej morálke, na rozmanitosti kultúry rozvíjanej jednotlivými suverénnymi národmi a štátmi. Treba rozvíjať demokraciu za masovej účasti obyvateľstva na verejnom živote a na posilňovaní občianskych princípov. Dianie v celej Európe nám nesmie byť ľahostajné. Nesmieme otupieť, nesmieme sa stať pasívnymi voči aktivitám katolíckej a iných cirkví na Slovensku. Treba uchovať vernosť ideám Osvietenstva, zachovať si duchovný nepokoj, odvážiť sa diskutovať o Európe a aj o  Slovensku v nej. Inakšie sa dostaneme do moci netolerantného kresťanstva.

Duchovným korelátom dnešnej Európy sú a budú nie kresťanské, ale všeľudské hodnoty. Našou úlohou je vytvárať všeľudské duchovné hodnoty na princípe rozvoja našich národných kultúr a rozvíjať Slovensko na základe Ústavy, zákonov a kultúry. Človek musí ostať na vrchole hodnôt a tam, kde tam ešte nie je, treba ho tam dostať, aby mohol slobodne prejavovať svoju ľudskú podstatu, svoju dôstojnosť a ľudskosť; aby nemusel hľadať zmysel a cieľ svojho života mimo seba - v najhoršom prípade zakotvovať svoje hodnoty na nadprirodzených bytostiach. Nie menej, ale viac rozumu, kritického myslenia, slobody a občianskych práv tvorí základ budúcej Európy a Slovenska v nej.

Odsudzovanie ateistov kresťanmi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

K vyhláseniu účastníkov seminára „Európa bez Boha?"

Oficiálny návrh európskej ústavy volajú účastníci seminára, ktorý sa konal 8. októbra 2003 v Bratislave, ateistickým,

„pretože v ňom nie je ani zmienka o Bohu alebo kresťanských základoch Európy".

Ak niekto pripisuje tým desiatkam tvorcov návrhu novej (prvej) európskej ústavy úmysel, že zámerne vypracovali ateistickú ústavu, som spokojný - nevedel som, že nás je toľko; že aj oni sú to, čo ja.

Ak uvážite, že tí katolíci, protestanti, židia a iné denominácie, možno aj pár agnostikov a jeden ateista, prišli k záveru, že spravodlivá bude takáto ústava, nepýtate sa, čo ich k tomu viedlo? Neuznávate, že to boli ľudia vzdelaní, na svoju úlohu pripravení a že odovzdali dielo, s ktorým boli spokojní? Nevideli ste, že aj tí, čo ich poverili, boli s ich dielom  - okrem dvoch-troch -  spokojní?

Ateizmus vyslovene popiera existenciu nadprirodzena, teda boha a všetkého, čo s tým súvisí - o niečom podobnom nie je v návrhu ústavy ani zmienka; neprotestujeme. No vynechanie výrazov „Boh" a „kresťanské základy" nestačí na prívlastok „ateistický" - podľa môjho názoru; podľa vášho stačí, a to je námet do diskusie.

Ateizmus je rovnocenný každému inému svetonázoru

V prvom rade treba odpovedať na otázku, či považujeme  ateizmus v rámci ľudských práv za rovnocenný každému inému svetonázoru, resp. náboženstvu.

Keďže ateista popiera existenciu boha, zaoberá sa svojím spôsobom otázkou náboženstva. Preto mnohí volajú ateizmus náboženstvom bez boha a mnohí ateisti s tým súhlasia, sú „náboženskí ateisti". Niektorí historici náboženstiev sledovali úpadok počtu bohov v jednotlivých náboženstvách od polyteizmu k monoteizmu / od mnohobožstva  k jednobožstvu a dodávajú, že ateistické náboženstvo vynechalo o jedného boha viac ...  Sú však ateisti, ktorí si nálepku náboženstva vylučujú. Ústavy niektorých pokrokových štátov (Belgicka, Holandska) a aj niektoré medzinárodné dokumenty im v tomto ohľade vychádzajú v ústrety tým, že zavádzajú v súvislosti s náboženstvom pojem neviery alebo svetonázoru a napríklad hovorí sa potom o slobode „veriť, neveriť, meniť vieru alebo mať iný svetonázor". Myslím, že to je jediné správne riešenie názvoslovia v súvislosti so slobodou viery v zmysle ľudských práv; netreba to stále vymenúvať, ale raz to treba záväzne konštatovať.

Uznávam, že ateisti (neveriaci v bohov či Boha, bezbožníci, agnostici, voľnomyšlienkari, naturalisti a desiatka iných názvov) sú protivníci teistov (veriacich v bohov či Boha, kresťanov, židov, moslimov, mormónov a stovky iných tzv. denominácií), resp. naopak.

Od úsvitu dejín viedli proti sebe všetky náboženstvá krvavé boje; farbisto ich opisujú tzv. sväté knihy všetkých náboženstiev vrátane biblií monoteistických náboženstiev. Kým v minulosti boli medzi rozličnými skupinami teistov bežné nielen slovné a písomné diskusie, ale aj krvavé boje (nech stačí za všetky tridsaťročná vojna v 17. storočí), v čase Francúzskej revolúcie vraždili ateisti, resp. deisti šľachtu, ale aj kňazov a veriacich; a v 20. storočí sa kladie do blízkosti krvavého konfliktu spor medzi kapitalizmom a komunizmom; ateistický komunizmus vskutku krvavo prenasledoval veriacich. To všetko však teraz nie je relevantné.

Ide o to, že v „našich končinách", t.j. v Európe, Severnej, Strednej a Južnej Amerike, Austrálii a na Novom Zélande, teda v štátoch s absolútnou prevahou kresťanstva ako náboženstva, sa stalo zvykom označovať ateistov za zlých ľudí. Dawkins to charakterizoval dojmom, ktorý má, keď sa predstaví ako ateista: je to horšie, ako keby o sebe povedal, že sa volá Adolf Belzebub ... O pomeroch na Slovensku nech stačí pripomenúť list preláta Msgr. Viktora Trstenského prezidentovi Slovenskej republiky, uverejnený v dvojtýždenníku slovenskej katolíckej inteligencie KULTÚRA (19.01.01), kde na „termitov, ktorí svojím bezbožníctvom vyvolávajú nepokoj medzi občanmi" volá štátnu bezpečnosť a radí „vsadiť ich za mreže do žalára". (Protestujúcu dpoveď sme uverejnili v ZH č. 27, 2001, s.2.)

Myslím si, že mi mnohí dajú za pravdu, že čo je veľa, je veľa. Ako ateisti máme veľa konkrétnych výčitiek učeniu kresťanstva (samozrejme aj islamu, budhizmu, vúdú, ale o tom teraz nie je reč), ale málokedy sa zameriavame na jednotlivcov; veď kňazi zneužívajúci chlapcov a šialenci, čo strieľajú doktorov robiacich potraty, sú aktuálni v Spojených štátoch  a inde, ale nie u nás. No na našu ateistickú hlavu padá na Slovensku a v spomínaných štátoch nielen drogová závislosť, zvýšená kriminalita vôbec a mladistvých osobitne, manželský rozvrat, spory medzi ľuďmi, ba dokonca aj vlastizrada (Trstenský) a homosexualita.

Som si vedomý toho, že od autorov (slovenských) biskupských listov, od autorov Vyhlásenia účastníkov seminára Európa bez Boha?, ani od nedeľných kazateľov v slovenských médiách sa nedočkám čestného uznania, že aj ateisti môžu byť a často sú slušní ľudia. Nejdem im vyhadzovať na oči ani jedného, aby som neurazil tie stovky, na ktorých mená niet miesta. Ja som poznal niekoľkých slušných katolíkov, evanjelikov aj židov - väčšinou boli vlažní vo viere.

Snažím sa pochopiť ťažkosť toho, kto sa doslovne drží biblie a pamätá si jej výroky, napríklad „Riekol blázon v srdci svojom: Niet Boha." Aj Starý aj Nový zákon poznajú len veľmi žiarlivého Boha, ktorý si nechce pripustiť konkurenciu a svoju jedinečnosť uložil židom cestou Mojžiša ako prvé prikázanie: „Ja som Pán, tvoj Boh ..." (Ex 20,2). Kristus nie je neskôr o nič skromnejší, než bol Jahve. Na adresu tých, ktorým sa nepáčia jeho slová, hovorí bez milosrdenstva: „Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?" (Mt 23,33). Ale namietam: Koľké výroky biblie sa už dávno prestali brať doslovne a ostali metaforami,  často veľmi básnickými a obľúbenými? Kto by dnes bral doslovne Jahveho príkazy vraždiť, zabíjať, znásilňovať panny a kradnúť? Kto by dnes bral doslovne Ježišove slová o jeho skorom návrate na zem a vládnutí ako Kristus kráľ na pravici svojho otca? Keď tieto nielen jednotlivé slová a výrazy, ale aj myšlienky a ucelené názory, už od storočí až tisícročí absolútne prestali platiť(aj pre kresťanov) , kedy konečne stratí platnosť výrok biblie, že ateista je (prinajmenšom) blázon - ale že ho čaká večné zatratenie? Že jeho hriech, akési odmietanie milosti Ducha svätého, sa neodpustí ani pri Poslednom súde? Nie je tomu tak dávno, čo pápež odvolal dvojtisícročné učenie cirkvi na podklade svojej svätej knihy, že Židia zabili ukrižovaním Krista. Stratilo platnosť učenie sv. Jána Chrysostoma (Zlatoústeho - 349-407), že "židia sú horší ako diabol menom Satan" ... Je to veľa, ak žiadame, aby sme teraz my prišli na rad? Keď cirkev uznala za slušných ľudí protestantov (luteránov, evanjelikov a iných - pri westfálskom mieri r. 1648 po tridsaťročnej náboženskej vojne), židov a v poslednom čase aj moslimov (včera prijal pápež na audiencii premiéra palestínskej vlády a múr, ktorý stavajú Židia kradnúc Arabom ich územie, označil za neľudský), keď existuje ekuména, síce kresťanská, ale dáva sa pri nej slovo aj ázijskému budhizmu, hinduizmu a šintoizmu - robia si nárok na existenciu v slovenskej komunite aj ateisti.

Recenzia – Eduard Chmelár: Svet nie je na predaj

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Na pultoch kníhkupectiev sa od nedávna napodiv zriedka objavuje zaujímavá kniha Eduarda Chmelára, Svet nie je na predaj - Eko-konzult Bratiskava, 2003 (v poslednom týždni apríla 2004 ju mali v 4 kníhkupectvách z 10).  V Slovenských pohľadoch (č. 3/2004, s. 88) ju vychválil M. Čechvala, ktorého priviedla na cestu mravnej obrody. Do istej miery súhlasím, ale mám aj vážne výhrady.

Obsahovo má kniha šesť statí, ale myšlienkovo si ju zjednodušme na dve:

Prvá časť je výstižným opisom a kritikou jestvujúcich pomerov, t.j. mocenskej manipulácie ľuďmi pri neoliberálnej globalizácii (finančných trhov, masmédií, kultúry ... ). Už inde som napísal, že takéto veci rastú ako huby na Záhorí po daždi, ale ako tých chutných húb nikdy ich nebude dosť; svedectvom sú, aj budú, aj obsahy jednotlivých čísel ZH. Také veci treba čítať, dávať čítať a hovoriť o nich. Priznávam sa, že pri čítaní asi tak prvej polovice knihy mi bolo dobre.

Do mozaiky celkového obrazu pribudne občas nový kamienok. Ako tento: „Dvomi strategickými projektmi - expanziou NATO a ekonomickou globalizáciou - doviedol Bil Clinton Spojené štáty k vrcholu moci a stal sa tak najvýznamnejším prezidentom USA." (s. 74) Tento diplom je od autora SNJNP, ktorý iného promótora necituje.

V druhej časti knihy autor hľadá a ponúka východisko jednak nenásilným bojkotom existujúceho systému v zmysle titulu knihy, jednak - svete čuduj sa! - ponukou ekumenického hnutia nám, sekularizovanej západnej spoločnosti!

Pri navrhovanom riešení nezohľadňuje dostatočne súčasnú (ale miestami od storočí zakorenenú - pozri Francúzsko od čias Voltaira, t.j. asi 1767) sekularizáciu západnej spoločnosti, hoci v podstate práve ju odmieta; viac píše o spiritualite, transcendencii, mravnosti a obrode ako o absolútnej materiálnej chudobe veľmi mnohých nešťastníkov a nepredstaviteľnom finančnom bohatstve pár vyvolencov, o slobodách a neslobode, o školstve a analfabetizme. Ale to potom nie je o sekularizácii, ak sa nepovie, že v Anglicku chodí t.č. v nedeľu do kostola 7 % ľudí, takže sa tam do učebných plánov etiky zaraďuje popri náboženstve ateizmus; že v Nemecku predáva katolícka cirkev vyše100 starých kostolov, kým v nitrianskej diecéze vysvätil kardinál Korec skoro sto nových.

Sekularizáciu - zosvetštenie, vytlačenie náboženského vplyvu z väčšiny oblastí ľudskej činnosti, najmä politiky a kultúry, prevod cirkevného majetku do svetských rúk, dôslednú laicizáciu školstva atď. - berie Chmelár na vedomie len potiaľ, že po spôsobe kňazov, často preoblečených za filozofov (Nietzsche), viní z nej osvietenstvo, ktoré hneď v prológu  ako „nezadržateľne odumierajúce" pochováva. Pozor: hovorí sa, že predčasne pochovaní žijú najdlhšie! V  kapitole o ilúziách sa mu fašistický systém stáva „logickým vyústením osvietenstva", ktoré vzbudilo v ľuďoch „naivný optimizmus, že zlo môže byť odstránené zmenou spoločenského poriadku". Samozrejme, nie všetky zlá sa dajú odstrániť naraz, ale napr. rodová šľachta, otrokárstvo a utláčanie žien boli predsa odstránené postupnými zmenami spoločenaského poriadku. - Tu mu je dobré aj Havlovo smiešne konštatovanie, že

 „žijeme uprostred prvej ateistickej civilizácie v dejinách ľudstva", ktorá zapríčinila „strašný patologický chaos, ... hodnotové vákuum, ... rozklad spoločnosti." A ďalej: „Potrebujeme sa vrátiť k vedomiu mravného záväzku, od ktorého nás falošne oslobodilo osvietenstvo." (109).

Ako výnimku zachováme koncepciu ľudských práv ... Konzervatívny vidiecky pán farár by to v nič nehovoriacej nedeľnej kázni nepovedali lepšie.

Mám dojem, že celá stať je prebraním myšlienok nemeckého teológa Hansa Künga, ktorý sa na s. 107 uvádza ako objaviteľ zlatého pravidla ľudskosti vo všetkých vplyvných náboženstvách sveta a zástanca projektu svetového etosu. Pochybujem, že by si Hans Küng pripisoval objav, že zlaté pravidlo ľudskosti - „Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným" -  je prítomné vo všetkých vplyvných náboženstvách sveta, ale je pravda, že vzniklo tisícročia pred kresťanstvom. A Künga považujem za autora projektu svetového etosu.

Küng otvorene priznáva, že mu ide o takú reformu rímskokatolíckeho náboženstva, aby sa od neho veriaci neodvracali (a asi, ako poplatníci, z cirkvi nevystupovali). Neúnavne zdôrazňuje nebezpečenstvo morálky bez viery v osobného boha vrátane cirkevných dogiem a neváha poukazovať na spoločný etický fundament všetkých náboženstiev vrátane budhizmu, taoizmu a hinduizmu, ponechávajúc úplne bokom vieroučné, dogmatické, ideologické a iné diferencie. Spoločným etickým základom sa nakoniec ukážu len všeobecnosti typu láska, spravodlivosť, rovnosť, mier a podobné základné slušnosti ľudskej spoločnosti. Na tomto moste je síce teoreticky možný pobožný rozhovor aj so zástupcami nekresťanských svetonázorov, no v praxi oň nie je skutočný záujem. Hoci neodmysliteľné etické pravidlá aj bez unúvania „náboženstva" pozná, uznáva a tak v základných dokumentoch (Paul Kurtz, „Humanistický manifest" 2000, Zošity humanistov č. 11, november 1999) ako v každodennej praxi neúnavne zdôrazňuje aj sekulárna (ateistická) spoločnosť, od tej sa Küng aj Chmelár - priam urážlivo - dištancujú.

Lebo je urážkou napísať v jedinej kapitole o sekularizovanom svete: „Naivita a špekulatívnosť ateizmu od Epikura až po Diderota spočíva vo viere, že človek si môže dovoliť všetko." (101). Takéto ohromujúce klamstvá som zvykol počúvať len z úst kňazov, udávajúcich za ich prameň zjavenie alebo vnuknutie. Odkiaľ asi čerpal tento nezmysel Chmelár? - Ak sa majú menovať grécki pochybovači o bohoch, majú to byť, napríklad, Protagoras, Prodikos, Demokritos, Kritias a nie pôžitkár Epikuros; to je rana ateizmu pod pás. Proti voľbe Diderota nemám námietku, ale Voltaire či Rousseau by boli výraznejší a sú známejší. - To ostatné sú tu len bludy: „psychické funkcie sú významnejšie ako fyziologické",  „AIDS je logickým dôsledkom sexuálnej neviazanosti, ... BSE dôsledkom ľudskej chamtivosti", resp. lapsusy: pri prekonaní „živočíšneho štádia nášho antropologického vývinu" (100) myslel autor akiste na naše zvieracie štádium.

Pri hľadaní spoločných mravných hodnôt (vymenúvajú sa: ľudskosť, striedmosť, štedrosť, solidarita, tolerancia, rovnoprávnosť a podobne) nevynecháva autor po  miestami únavnom oprašovaní  „zásad" monoteistických náboženstiev a budhizmu ani šintoizmus, taoizmus, dharmu, sikhizmus a dokonca aj indiánskeho náčelníka Seattla s jeho (pravdepodobne podvrhnutou) jedinou rečou. Načo to robí? Ak sa v našich zemepisných končinách zbavujeme pút kresťanstva, ak nechceme mať v ústave EÚ zmienku o bohu (ktorom?) ani o kresťanstve, a nepripúšťame si k telu islam (mám na mysli predovšetkým Nemecko a Francúzsko s ich miliónmi Turkov a Afričanov miestami už v tretej generácii), máme si situáciu komplikovať úvahami o budhizme? Ide v tejto knihe o náboženstvo alebo v prvom rade o ekonomickú globalizáciu?

V nadšení za „ekumenické vedomie" ho fascinuje hinduizmus „všadeprenikajúcou posvätnosťou, ktorá sa v Indii pripisuje rovnako každému živému tvorovi i každej neživej veci."  Bertrandovi Russellovi už pred sto rokmi prekážali posvätné kravy motajúce sa voľne po uliciach indických miest, iní sociológovia vytýkali indickému náboženstvu upaľovanie vdov po smrti manžela, resp. zákaz, aby sa znovu vydali. Dobre, to väčšmi bolo, ako je. Ale zabudol autor na pretrvávajúce kastovníctvo hinduizmu, keď píše, že všetky veľké náboženstvá vyznávajú spoločné hodnoty  a zaraďuje medzi ne aj rovnoprávnosť?

Pri výpočte „náboženstiev" zastáva autor dvojznačné stanovisko pri marxizme, resp. socializme. V zásade túto ideológiu, ktorá má určité rysy spoločné s náboženstvom, takže ju niektorí filozofi za náboženstvo označujú (Russell - Zošity humanistov, č.1, 1998), odmieta, keďže prehrala storočný boj s kapitalizmom (pozor: v histórii máme veľa príkladov prehranej bitky, ale vyhranej vojny), no v podrobnostiach dáva Marxovi neraz za pravdu: keď marxizmu priznáva „obrovskú poznávaciu silu" (15) a „tlaku robotníckeho hnutia" (15) zastavenie procesu absolútneho zbedačovania obyvateľstva. Keď Gramsciho uznáva za prvého teoretika nových sociálnych hnutí (66) a autora „koncepcie kultúrnej hegemónie" (42). Keď kladne hodnotí Marxovo predvídanie ekonomickej globalizácie v Manifeste komunistickej strany (44). Keď priam dojímavo líči takmer neuveriteľný vzťah súčasného tibetského dalajlámu k marxizmu; a všelikde inde.

Globalizácia prebieha bez priameho pričinenia náboženstva. Technokratom jednotlivých zložiek globalizačného aparátu od Svetovej banky po úradníkov Európskej únie v Bruseli či Štrasburgu, ani medzinárodnej hyperburžoázii od Kalifornie cez Floridu a  Monaco po štvrte zbohatlíkov v Bratislave (čitateľ vie lepšie ako ja, ktoré sú to) nemožno vytýkať náboženské cítenie, resp. konanie z dôvodov viery. Viem, že existujú bigotní miliardári, venujúci obrovské sumy na šírenie kresťanstva a islamu, ale to sú výnimky. Poznám Weberov názor na protestantskú etiku ako základ zbohatnutia ženevských bankárov; aj tieto základy zavial piesok logaritmického rastu bohatstva mužov všetkých možných náboženstiev za pár desaťročí môjho života.

Iná vec je, že sa katolícka cirkev so svojím školeným aparátom v Bruseli a pri OSN výdatne priživuje na subvenciách a všemožne lobuje s rozdielnym úspechom za prokresťanské zákonodarstvo. Zatiaľ čiastočne uspievajú v otázke bioetiky, napríklad manipulácie s ľudskými kmeňovými bunkami, ale nie tak v otázke kontroly populácie či rodičovstva. Za prvorade dôležitý považujem konsenzus európskych parlamentárov, že sa v ústave EÚ nebude písať o Bohu, ani v preambule o kresťanských základoch Európy. Viem si predstaviť, že to Künga a autora veľmi mrzí.

Akú cenu majú potom autorove konkrétne rady?  Pri zrode modernej revolty sa vraj treba učiť od Mojžiša, Ježiša a Mohameda. Od Mojžiša asi to, že treba mať len jedného boha - to ostatné v Desatoro sú prirodzené slušnosti každej ľudskej komunity (Cti otca svojho, Nezabiješ, Nepokradneš ...) alebo prehnané požiadavky jednej sekty (Nepožiadaš ženy jeho, ... ani jeho majetku ...). Od Ježiša, povedzme, láske, a od Mohameda, povedzme, spravodlivosti. Storočia až tisícročia budovali prívrženci dvoch z týchto „veľkých duchovných vodcov" vo svojich ríšach, a tie neboli malé, príslušné kráľovstvá - a sme tam, kde sme. Nemajú veru pravdu kňazi, viniaci ľudstvo z nedodržiavania učenia svojho majstra (platí pre všetky náboženstvá). Ak sa tie učenia ani za taký dlhý čas nepresadili, resp. nepriniesli výsledky - načo ich odporúčať pre budúcnosť?! Či málo odborníkov dokazovalo v minulosti ich nedostatky, chyby až  bezcennosť? Napríklad ten B. Russell:

 „Považujem všetky náboženstvá sveta  - budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo, islam a komunizmus - rovnako za nepravdivé ako za škodlivé."

Treba si vraj brať príklad aj z Gándhího a M. L. Kinga (64): ich hnutia sú

 „potvrdením tézy, že nenásilie môže priniesť sociálnemu hnutiu oveľa efektívnejšie výsledky."

Nechcem týmto dvom svetlám v nociach kolonializmu a rasizmu nijako uberať na veľkosti, ale ich hnutia nevyriešili situáciu stoviek miliónov bedárov v Indii ani desiatok miliónov Afroameričanov v USA. S čím porovnávate, keď hovoríte o „efektívnejších"  výsledkoch? Hádam nenavrhujete zakázať Palestínčanom intifádu ?!

Uzavrime to. Náš súčasný svet je vybudovaný na výdobytkoch osvietenstva, ktoré zbavilo svet metafyzického či teologického náteru. Hoci prežívame ako jeden z jeho dôsledkov neželanú ekonomickú globalizáciu, vieme, že žiaden totalitarizmus nie je skutočne totálny; že horľavá iskra osvietenstva, ktoré nenechá natrvalo na pokoji ani najkomfortnejšie usadenú izolovanú bunku organizmu spoločnosti, tlie v mysliach ľudí (esej Gerta Uedinga v Rolf Hochhut, McKinsey kommt, DTV 2004) a rozhára sa v hnutiach proti globalizácii. Neverím v úspech hnutí, ktoré stavajú na náboženských predstavách starodávnych predmestských kočovných, pastierskych a poľnohospodárskych spoločenstiev, ako to navrhuje Chmelár. Moderná postindustriálna informačná éra stavia na vedeckom naturalizme, ktorému nemožno uprieť úspechy pri rozširovaní našich znalostí už storočia od renesancie a ich pozitívne dôsledky pre dnešný každodenný život.

Čo aj to niektorým možno padne ťažko: nesúhlasím s paušálnym odsudzovaním osvietenstva, humanizmu (ateizmu), naturalizmu, materializmu, evolúcie atď.

Veľmi ma znepokojujú globálne problémy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Vjačeslav Vsevolodovič Ivanov

Beseda s členom redakčnej rady „Kontinentu", známym súčasným lingvistom, literárnym vedcom a kulturológom, laureátom štátnej ceny akademikom Vjačeslavom Vsevolodovičom Ivanovom, ktorý teraz žije a pracuje v Los Angeles a v Moskve, sa uskutočnila v septembri 2000, keď bol v Rusku, kde  je riaditeľom Ústavu svetovej kultúry Moskovskej štátnej univerzity. Bolo veľmi zaujímavé vypočuť si jeho odpovede na naše otázky, ktoré sú dnes, na prelome tisícročí, pre ľudstvo aktuálne globálne problémy. Zaujímavé nielen preto, že má široké encyklopedické vzdelanie i vynikajúce skúsenosti z verejnej činnosti (okrem iného bol poslancom Najvyššieho sovietu ZSSR v poslednom volebnom období a členom slávnej „medziregionálnej skupiny"), čo mu umožňuje vidieť obraz súčasného života sveta vo veľmi širokých súvislostiach, ale i preto, že tento skutočný ruský vlastenec, nútený  žiť v Amerike, má možnosť pozorovať dlhý čas tento obraz nie z Ruska, ale, dá sa povedať, zo samej Mekky súčasnej západnej civilizácie.

Beseda trvala dlhšie a vznikli z nej dve časti - o súčasnom svete vcelku a o súčasnom Rusku, hľadajúcom sa v tomto svete. Aj pri spätosti týchto dvoch tém každá z nich je dostatočne samostatná. Preto sme sa rozhodli v tomto čísle uverejniť prvú časť besedy a „ruskú" časť publikovať v niektorom z ďalších čísel.

Prvá časť interview prebiehala vo forme viac-menej našimi otázkami alebo replikami neprerušovaného monológu vedca. Bola to, na rozdiel od druhej časti, prebiehajúcej viac dialogicky, temer prednáška. Rozhodli sme sa predložiť ju čitateľovi v takejto ucelene monologickej forme. Zachovávame bezprostredný tok živej reči nášho hosťa, aby sme pedantnou reprodukciou magnetofónového záznamu neodťahovali pozornosť čitateľa od podstaty. Vynechali sme všetky naše náhodné reakcie, poznámky, spresňujúce otázky atď., ktoré nemajú v danom prípade väčší význam.

*  *  *

Viete, mňa veľmi znepokojujú tzv. globálne problémy. O tejto téme som začal rozmýšľať dávno a musím povedať, že to nebolo bez vplyvu nebohého Petra Leonidoviča Kapicu. Na neho, svojho času, mali veľmi silný vplyv vtedy málo komu známe (ako som to teraz zistil na Západe) a málo na koho vplývajúce závery tzv. Rímskeho klubu - spoločenstva vedcov, ktorí už pred tridsiatimi rokmi použili počítače na vysvetlenie toho, čo sa môže stať s ľudstvom v 21. storočí. Ich závery boli veľmi varujúce. Uviedli štyri najdôležitejšie problémy (celkom nezávislé od všetkých ostatných), t. j. štyri celkom rôzne príčiny, ktoré môžu doviesť ľudstvo v 21. storočí do ťažkej krízy. Je zaujímavé, hovoríme o tom dnes, že jedným z hlavných bodov bola energetická kríza, najmä ropná. A vidíme, ako celá Európa, ale aj Amerika, doslova strácajú dych už teraz v dôsledku zostrenia tohto problému. Tí vedci predpokladali už vtedy, keď na to  ešte nikto nepomyslel, že energetická kríza môže nadobudnúť takéto rozmery.

Okrem toho predpovedali demografickú explóziu, ktorú začíname pozorovať aj v Afrike a v Indii, kde je prírastok obyvateľstva kolosálny, hoci sú isté opravy ich výpočtov, ktoré umožňujú predpokladať, že 21. storočie sa možno zaobíde v tomto ohľade bez osobitných katastrof, a že ľudstvo nebude musieť nevyhnutne upadať do nejakých nešťastí a búrok, aby sa zastavil hrozivý rast ľudstva. Z tohto hľadiska sa často vyslovujú obavy z poklesu populácie v Rusku. Podľa mojej mienky nie sú oprávnené, pretože vo všetkých rozvinutých krajinách sa rast počtu obyvateľov zastavuje. Súčasná situácia s populáciou v Rusku je naopak svedectvom toho, že nepatríme k tretiemu svetu, ako to mnohí, upadajúc do pesimizmu, už dávno naznačovali. Nie je to tak. Podľa toho, ale aj podľa iných dôležitých znakov, patríme k najrozvinutejším krajinám sveta, čo je celkom prirodzené.

Potom je tu vec, ktorá sa stala realitou až po Černobyle. Ide o rôzne formy jadrových katastrof a o všetko, čo je späté s očakávanou i neočakávanou rádioaktivitou. A nakoniec nie je nepodstatné, ako nakŕmiť celé ľudstvo, najmä mladú generáciu. Isté časti ľudstva sú veľmi dobre živené, ba povedal by som, až prekŕmené. No problém pomoci chudobným nie je zatiaľ vyriešený a ešte stále sa rieši na nízkej úrovni.

Práve na to upozorňoval Rímsky klub a  to už vtedy vedel Kapica. Stále sa pokúšal rozhýbať, ako sa teraz vraví, naše nehybné vedenie. A rozhýbal týchto pánov až tak, že súhlasili s vydaním jeho štúdie na túto tému v časopise „Voprosy filosofii". U nás tým informoval všetkých, ktorí boli schopní počuť, že takéto ťažkosti existujú. Na Západe, ako som už povedal, sa to stalo široko známym až neskôr.

Žiaľ, hromadili sa aj ďalšie problémy. Stretával som sa s nimi nielen pri čítaní, ale boli aj súčasťou podujatí realizovaných na to, aby sa o týchto problémoch začalo aspoň vážne premýšľať, keď sa už nedarilo zastaviť nebezpečné vývinové tendencie. Tak ma pred šiestimi rokmi pozvali na poradu odborníkov OSN do Slovinska. Bola to chvíľa, keď sa už začali diať znepokojujúce udalosti v Juhoslávii. Videli sme už utečencov a hoci Slovinsko nebolo vtiahnuté do vojny, bolo cítiť napätie. Poradu otvoril minister zahraničných vecí Slovinska, ktorý sa mi veľmi páčil. Múdry mladý človek, ktorý v rozhovore so mnou - veľmi dobre hovoril po rusky - hodnotil situáciu krajne pesimisticky. Onedlho (ešte sme tam boli) bol odvolaný z funkcie. Pochopil som, že byť príliš múdry nie je vždy dobré ani v Slovinsku. Porada bola veľmi zaujímavá. Bolo to zhromaždenie najrôznejších ľudí z mnohých krajín Ázie, Ameriky a Európy. Hlavnou ideou bola príprava materiálu na stretnutie hláv štátov, ktorí sa mali zísť o  rok v Kodani. Žiaľ, na toto stretnutie neprišiel ani Jeľcin, ani Clinton. Téma bola jedna z najdôležitejších - ako organizovať potravinové zabezpečenie na celom svete. Významná ilúzia skutočnosť, že neprišli (hoci to, kvôli čomu vtedy neprišli, bolo podľa mojej mienky menej dôležité). Nuž a vtedy sme zorganizovali neveľkú skupinu nezávislých pozorovateľov, ktorí sa z času na čas stretávajú kvôli výmene názorov a skúseností. Tieto semináre usporiadala niekoľkokrát dánska vláda v Kodani z iniciatívy jedného francúzskeho odborníka. Stretnutia k tomuto problému sa stali viac či menej pravidelné. Bolo z nich vydaných niekoľko zaujímavých publikácii, na ktorých som sa podieľal tvorbou viacerých kolektívnych textov.

Toto všetko spomínam preto, lebo som dosť často posudzoval globálne problémy a v tomto kontexte som sa stretával s  najrôznejšími odborníkmi - sociológmi, ekonómami, právnikmi atď. - skrátka s ľuďmi, ktorí poznajú situáciu vcelku a ako odborníci poznajú aj časť problémov z hľadiska svoje profesie. Ak by sme hovorili o záveroch, ku ktorým som v súhrne dospel, tak pár slovami by som ich sformuloval takto:

Kapitalizmus sa stal globálnym. Celý svet je obopnutý veľmi surovým kapitalistickým systémom, ktorý sa čoraz viac podobá na to, čo všetci dobre poznáme z učebných textov svojich univerzitných štúdií za stalinských sovietskych čias, t. j. na klasický kapitalizmus s ožobračovaním pracujúcich a s typickou sociálnou diferenciáciou na veľmi bohatých a veľmi chudobných atď. - teda so všetkým tým, čo sa u nás donedávna považovalo v podstate za prekonané. Myslím si, že táto ilúzia „dobrého kapitalizmu" čiastočne vplývala aj na tých, ktorí u nás začínali reformy . Bol to výsledok zjavne nedostatočnej informovanosti, pretože tieto tendencie boli už v celom svete, aj v Amerike, viditeľné koncom 80-tych rokov, t. j. v čase, keď sme pristupovali k reformám. Situácia sa teraz v celom svete veľmi vyostrila. Na jednej strane máme kolosálne technické úspechy, vstúpili sme do obdobia, keď všetky rozvinuté krajiny inak než predtým štrukturujú svoje hospodárstvo, ale na druhej strane sa sociálne problémy ukázali nevyriešené, čo veľmi trápi celý svet.

Kde sa vzala ilúzia, že v kapitalizme je možné ich riešiť? V zásade je to dôsledok úspechov a veľmi pozitívnych vplyvov dlhej časovej periódy výhier európskej sociálnej demokracie. V krajinách Európy, ako sú Francúzsko, Nemecko a čiastočne Taliansko, kde sociálni demokrati hrali významnú úlohu vo vláde alebo v parlamente, buď priamo v ich réžii, alebo pod ich tlakom, bol vykonaný celý rad racionálnych reforiem, ktoré síce neboli orientované na úplné vyrovnanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, ale iste na určité stieranie príliš ostrých rozdielov; v Nemecku sa to pociťuje dodnes. Ale v celom svete je v tomto ohľade situácia veľmi zlá a situácia v Amerike je priam zúfalá. A tu znova nemôžem nespomenúť našich reformátorov, hoci nechcem na nich útočiť osobitne. Mali aj zásluhy, ale zvoliť Ameriku ako nejaký model, čo nesporne urobili (pozývanie amerických poradcov a pod.), nazdávam sa, to bola predsa len chyba.

Posúďte sami. Počtom obyvateľov sa Amerika blíži k 300 miliónom, ale 80 miliónov z nich nemá prakticky zabezpečenú zdravotnú starostlivosť. Štyridsať miliónov ľudí nemá nijaké zdravotné poistenie, čo znamená, že si nemôžu dovoliť žiadne zložité operácie a majú obrovské ťažkosti so získavaním liekov. Vláda sa síce v poslednom čase pokúša prijímať isté opatrenia, ale naráža na silný odpor monopolov. Amerika je krajina, kde sa na medicínu vydáva obrovská časť národného dôchodku a efekty sú oveľa menšie, než mnohých iných krajinách. V Amerike je dnes prakticky celkom dobrá liečba; taká, na akú sme si my viac-menej zvykli, hoci u nás bola menej rozvinutá technika. Ale je dostupná len pre najbohatších ľudí. Nie pre bohatých, ale pre veľmi bohatých. Povedzme univerzitný profesor vysokej triedy, zarábajúci okolo 100 tisíc dolárov ročne, určite vydá väčšiu časť týchto peňazí na zdravotné poistenie. Ale ani toto poistenie celkom nepokrýva výdavky na dôležité liečenie, ani na nejaké zložité operácie, ktoré môžu byť nevyhnutné pre hocikoho z nás. Takže situácia je zjavne nenormálna. A ak pôjdeme nižšie, prídeme do černošských get a do iných, sčasti nelegálnych, množiacich sa brlohov Ameriky. Množiacich sa a nelegálnych preto, lebo každý rok prekročí hranice do Ameriky ilegálne niekoľko miliónov biednych a hladných Mexičanov, ktorí sú ochotní pracovať za facku kdekoľvek, nemajú žiadne práva a vo všeobecnosti nie sú nijako zabezpečení. Nemajú vyhliadky na bývanie a je možné vykorisťovať ich tým najklasickejším spôsobom, aký bol opísaný vo všetkých marxistických učebniciach politickej ekonómie. Samozrejme, nechcem rehabilitovať Karola Marxa, ale čo sme kedysi čítali, mi napríklad pomáha pochopiť, o čo v Amerike ide. Mám na mysli kritickú časť jeho teórie, pretože mal neoddiskutovateľne veľmi slabú pozitívnu časť. My však vieme, že nachádzať recepty na záchranu je oveľa ťažšie, ako vidieť nedostatky. Tým viac, keď ide o hrozné veci.

Takže toto je najhlavnejšie a najstrašnejšie zlo v súčasnom globálnom kapitalizme. Je nepochybne priamo spojené so súčasnou úrovňou techniky, stimulujúcou utváranie gigantických monopolov. Aj toto sme svojho času prehliadali, však? Hoci vtedy to malo trochu iné príčiny. Nech je však ako chce, dnes sa monopoly skutočne zväčšujú. Sú to senzácie, ktoré proste nemiznú z prvých strán novín. Akési obrovské spoločnosti v rôznych krajinách sa znovu a znovu navzájom spájajú a tak dochádza ku globalizácii súčasného kapitalizmu, čo je predovšetkým internacionalizmus monopolov, ktoré kontrolujú celú svetovú ekonomiku.

Žiaľ, obraz je v celom svete taký zlý, že nie je možné nevidieť to. A my sme sa medzitým usilovali zo svojej v podstate dostatočne znetvorenej formy socializmu (inak povedané štátneho kapitalizmu, kde hlavným vykorisťovateľom bol totalitný štát), vstúpiť rovno práve do tohto súčasného kapitalizmu, úplne prehliadajúc možnosť miernych sociálnodemokratických reforiem - zjavne podľa starého boľševického zvyku nezmieriteľného boja s každou sociálnou demokraciou ... Tak či onak, volili sme skutočne len medzi totalitnou vojenskou ekonomikou a súčasným kapitalizmom - a nič sociálnodemokratické sme ani nevyskúšali. V dôsledku toho všetko, čo sa dnes hovorí o bezbrannosti základnej masy nášho obyvateľstva, je celkom pravdivé. Nakoniec je to obrovský omyl, spätý práve s nedostatočným poznaním problému. Nazdávam sa, že zato si zaslúži veľmi veľkú výčitku naša inteligencia, ktorá nepomohla premyslieť, čo bolo vtedy treba riešiť. V priebehu svojich poslaneckých rokov som s mnohými vedcami, osobitne s poslancami-vedcami hovoril o tom, že všetci sme povinní niesť zodpovednosť za ekonomiku a za riešenia, kde treba istú zásobu vedomostí, ktoré v prípade potreby môžeme ľahko získať. Žiaľ, táto myšlienka si nikoho nezískala. To znamená, že väčšina predpokladala, že s týmto sa netreba zaoberať, všetko je jasné. Len treba jednoducho všetko robiť tak, ako sa to robí v Spojených štátoch a v priebehu niekoľkých rokov rozkvitneme, rýchlo vytvoríme blahobyt pre všetkých atď. A medzitým stredná trieda v dnešnej Amerike postupne mizne, pretože obrovské monopoly vytvárajú podmienky, v ktorých stredný a hlavne malý biznis zakúša množstvo ťažkostí. Ako-tak síce prežíva, ale viem, že v hlavných oblastiach výroby sa malému a strednému podnikaniu (najmä nezastúpenému na burze) žije ťažko.

Avšak nie všetko je v súčasnej Amerike také pochmúrne. V podstate napríklad to, že pri všetkých problémoch, o ktorých sme hovorili, Amerika prežíva, nech je to akokoľvek paradoxné, trvalý ekonomický rast. Demonštruje to neobyčajný rozkvet - ten sa však netýka všetkého obyvateľstva. Určite temer väčšiny, pretože čísla, ktoré som uviedol, znamenajú, že pri veľmi ostrom rozvrstvení na chudobných a bohatých je chudobných stále oveľa menej než bohatých, ktorých sú desiatky miliónov. Navyše medzi bohatými je ešte niekoľko miliónov milionárov a z nich dosť veľa miliardárov. A toto je stav v dolároch, čo je predsa len obrovská suma. Kapitál najbohatšieho človeka na svete, ktorého štát nijako nemôže prekonať, počítačového monopolistu Billa Gatesa, dosahuje výšku 100 miliárd dolárov, a to je čiastka, ktorá zodpovedá nášmu štátnemu rozpočtu. Táto sumička je v rukách jedného človeka. Treba poznamenať, že sám sa správa pozoruhodne - ohromne pomáha celému svetu: veľkú časť svojich miliárd (zarobených vlastnou intelektuálnou prácou) dáva Afrike ako najchudobnejšiemu kontinentu, veľa robí pre deti z rôznych krajín atď. On a jeho manželka sú skutočnými vzormi ľudského správania, no štát aj tak proti nim bojuje, čo je z ľudskej stránky hlúposť. V konečnom dôsledku dosiahne štát iba to, že Gatesovo miesto zaujme nejaký darebák, ktorý bude mať rovnako veľa peňazí, ale pomáhať nebude nikomu. V Amerike, žiaľ, nie sú zákony, ktoré by motivovali k dobročinnosti v takých veľkých dimenziách, v akých ju realizuje on. Naopak, bolo by ho treba nejako povzbudiť a vyznamenať, dávať mu najvyššie ceny za to, že ukazuje cestu, ako narábať s peniazmi. Toto je tiež jeden z nedostatkov Ameriky. Tu nejde o nedostatok kapitalizmu, ale o nedostatok amerického štátneho systému, ktorý vznikol dávno a nevie, čo robiť v súčasnej situácii.

Vráťme sa však ku konjunktúre. Tá naďalej prekvitá a nájdu sa aj také veľké objemy kapitálu, aké má Bill Gates. Odkiaľ? Prečo? Odpoveď je pomerne jednoduchá: preto, lebo spoločnosť v tých málo krajinách ako Amerika sa stala plne informačnou. Celá ekonomika a vo všeobecnosti celý život tejto spoločnosti sú dnes podriadené súčasnej technike prenosu informácií. V skutočnosti to znamená, že všetci Američana, ktorí nepatria k spomínaným desiatkam miliónov chudobných , t. j. oveľa viac ako polovica obyvateľstva, majú osobné počítače pripojené k internetu a čo len pol hodinky alebo niekoľko minút denne určite trávia pri počítači, aby sledovali vývoj cien - kde a čo sa dá kúpiť za najnižšiu cenu. Výskumom sa zistilo, že v skutočnosti skoro niet človeka, ktorý by v tejto situácii odolal pokušeniu a neobjednal si za pomoci svojej bankovej karty nájdený tovar, ak je lacnejší než obvykle. Robí sa to okamžite, cez internet. Teraz je takýto systém nákupov všeobecne zavedený. A hoci je to niekedy len drobnosť, každý Američan každodenne cez internet niečo objednáva. Majme na pamäti, že základným problémom všetkých hospodárskych kríz je to, že spoločnosť z nejakého dôvodu naraz prestane nakupovať. No zatiaľ internet prekvitá, pretože kardinálne zmenil psychológiu stredného spotrebiteľa, čo prekvapuje všetkých odborníkov. Keď sa dlhé roky všetko dvíhalo, tak podľa všetkých zákonov nevyhnutne už mal nastať všeobecný úpadok. Lenže ten stále neprichádza. Peniaze sa vlievajú do ekonomiky, ekonomika sa rozvíja, bohatstvo spoločnosti rastie, aj dopyt adekvátne rastie a pokles nikde - to všetko pre spomenutú psychologickú príčinu.

Toto všetko vedie k stále viac sa prehlbujúcej priepasti medzi bohatými a chudobnými, ktorých je v  Amerike síce menej než bohatých, no aj to stačí, aby sociálne napätie rástlo a neznižovalo sa, aby sa stabilita spoločnosti stávala problematickou.1

Čo môžeme povedať, ak sa z  hľadiska globálnych problémov pozrieme na celý svet? Myslím na problémy, ktoré už charakterizoval Rímsky klub, ale aj na ďalšie, ktoré sa vynárajú teraz; mám na mysli dynamický a búrlivý rast biologických objavov, ktoré sa priamo týkajú človeka, t.j. jeho klonovania, využívania jeho embryí a manipulovania s nimi, fyzickej a chemickej invázie do ľudského mozgu a tiež rastúcich technických možností zameniť ho robotmi, ktoré majú schopnosti samostatného rozmnožovania ...

Rozmýšľajúc o súčasnom svete, ktorý ešte len začína hľadať cesty riešenia týchto problémov, mám znepokojujúce pocity. Predpokladám, že práve sociálne vzťahy sú najslabším článkom súčasného globálneho kapitalizmu. Stávajú sa pre budúci svet 21. storočia najväčším, ak nie najhroznejším nebezpečenstvom - a to ako v rozvinutých, tak aj v krajinách tzv. tretieho sveta. Treba s tým počítať v súvislosti s demografickou, potravinovou a energetickou krízou, možnými jadrovými (ekologickými a nedajbože aj vojnovými) alebo chemickými a biologickými katastrofami, do ktorých môžu byť v 21. storočí zapletené už nielen rozvinuté krajiny.

Ako sa vyhnúť tomuto nebezpečenstvu? Je toho schopný súčasný kapitalizmus, a ak je schopný, tak ako?

Keby som poznal odpoveď, bol by som nielen prorokom, ale možno záchrancom ľudstva (musím sa priznať, že nevyhnutnosť nájsť cesty záchrany sveta ma prenasleduje posledné dve desaťročia). No, ako som už povedal, nachádzať recepty je ťažšie, ako zbadať nedostatky, a ja sa nechcem podobať Karolovi Marxovi. Napriek tomu sa mi zdá, že treba hľadať spôsoby zachovania tradície osvedčených sociálnodemokratických reforiem. Spôsoby, ktoré by boli schopné odstrániť a prekonať protirečenia, čo sa už zdali byť prekonané, ale znova a ešte ostrejšie sa prejavujú v novej etape rozvoja kapitalistického systému. Do popredia majú vystúpiť problémy mravného správania vo vzťahu k inému (človeku, etnickej alebo náboženskej skupine, sociálnej triede, štátu).

Žiada sa v tomto smere varovať súčasnú mládež. Problémy, ktoré patria vojenskej a ekonomickej moci, bude riešiť ona a ja verím, že riešenie sa môže nájsť na ceste prekonávania egocentrizmu jednotlivých ľudí i celých sociálnych skupín a krajín. Avšak my, ľudia staršieho pokolenia, ktorí sme boli sformovaní a väčšiu časť života sme prežili v 20. storočí, musíme jasne sformulovať problémy, na ktoré sme narazili. Nesmieme o týchto ťažkostiach mlčať, hoci sa mnohým z nás zdajú neprimerane zložité.

1 Redigujem tento text v polovici októbra, keď v Los Angeles, kde bývam, sa práve skončil niekoľko týždňový štrajk, ktorý prerušil osobnú dopravu a paralyzoval prácu niekoľkých nemocníc v meste.

Prameň: http://magazines.russ.ru/continent/2000/105/ivanov-pr.html

*  *  *

Komentár k predchádzajúcemu článku V. V. Ivanova od Norberta Starého v Haló novinách 24. 03. 2004:

Nakoniec však autor podlieha typickej intelektuálskej ilúzii, že riešenie takto realisticky vykreslených problémov treba hľadať v oblasti morálky  -  že do popredia musia vystúpiť problémy morálneho chovania voči inému  (človeku, skupine ...). Donedávna sa nehovorilo inému, ale blížnemu, no 2000 rokov propagácie lásky k blížnemu svet podstatne nezmenilo (najmä nie k lepšiemu).  Asi bude predsa len potrebné podporiť túto propagáciu použitím miernych  donucovacích prostriedkov.

Povera je horšia ako ateizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Peter Jones

Ak sa má na anglických školách učiť v rámci predmetu RE, t. j. náboženstva (religion) a etiky aj ateizmus, to by sa grécky spisovateľ Plutarch (46-120 p. n. l.) iste prihlásil učiť o poverách - a ešte vehementnejšie proti nim varovať.

V staroveku bol ateizmus úzko spätý s gréckymi intelektuálmi piateho storočia pred naším letopočtom, známymi ako stoikovia. Učili mužov, ako si úspešne vybudovať kariéru a radili im, aby sa nedali obmedzovať bežnými sociálnymi zvyklosťami, ale aby používali logos (rozum, argument) pri presadzovaní svojich projektov, a to bez ohľadu na tradičné viery (nomos). Výsledkom bolo, že sa najmä náboženstvo, spočívajúce skoro úplne na nomose, stalo terčom útokov.

Keď slávny sofista Protagoras vyhlásil, že sa nedá vedieť, či existujú bohovia, keďže dôkazy chýbajú a život je krátky, začala vyliezať mačka z vreca. Sofista Prodikos začal špekulovať, ako došlo k vynájdeniu bohov: prvotní ľudia nazývali „bohovskými" prírodné javy, ktoré boli užitočné, ako slnko a vodu; odtiaľ bol len krôčik k nazvaniu zaslúžilých a uctievaných ľudí, ktorí vynašli užitočné veci ako víno a roľníctvo, bohmi. Demokritos učil, že javy ako blesk a zatmenia, a prírodné zákony, ktoré riadia napríklad postup ročných období, vedú ľudí k premýšľaniu o „vyšších" silách. Kritias nakoniec vyslovil myšlienku, že bohov vymysleli šikovní jedinci, aby ovládli členov svojej komunity pomocou strachu pred neviditeľnými silami (neskoršie „nadprirodzenými").

Pre Plutarcha, ktorý zbožne veril na dobrotivého a spravodlivého boha v platónovej predstave, bol ateizmus oveľa menej hriešny a nebezpečný ako povera -  deisidaimonia, t.j. strach pred božskými silami. Hlásal, že ateizmus je zarmucujúca forma nevedomosti a ľahostajnosti, no ateista, nech je akokoľvek nerozumný, dáva vinu za svoje neúspechy a trápenia len sám sebe. Naproti poverčivý muž sa nechá ovládať terorom neviditeľných síl a je presvedčený, že to ony mu robia život peklom.

 „Kto sa bojí bohov, bojí sa všetkého - zeme aj mora, vzduchu aj nebies, tmy aj svetla, zvukov aj ticha, ba aj snov", povedal kresliac obraz človeka bez prestania sužovaného jeho nerozumnými predstavami. „Bojí sa bohov, ale utieka sa k nim o pomoc; v každej pohrome, čo ho postihne, vidí boží trest, ktorý si musí odpykať. Neznáša ich, ale sa ich bojí a chodí do ich chrámov."

A urobil jednoznačný záver:

„Radšej nijakých bohov, ako bohov takýchto chorobných ľudských predstáv."

Varovanie: Pozor na učiteľky náboženstva a etiky, ktoré sa volajú Desdemóna!

Prameň: Peter Jones, "Ancient and Modern", The Spectator, 28. februára 2004.

Krivé svedectvo o Nietzschem

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Niektorí autori nazývajú svoj osobný názor „osobitným uhlom pohľadu“ – chcú ujsť zodpovednosti za polopravdy, či chcú sa stať hodnovernejšími pri predkladaní pochybných tvrdení? J. Litecký Šveda takto uvádza svoj lúč „nového svetla na známeho Antikrista“ v Kultúre č. 4/2004. No len tomu, kto o Nietzschem nevie nič okrem mena a možno ominóznej vety o smrti Boha, sa dá o tomto veľkom spisovateľovi a filozofovi povedať niečo v tomto zmysle nové – možno to neplatí o niektorých čitateľoch Kultúry, ale o väčšine slovenských čitateľov to platí iste. O tých ide.

Týmto sa dá najprv opatrne naznačiť (Nietzsche minucióznym hľadaním zistil) a potom postupne sugerovať, že ten muž pochybnej povesti nebol až taký veľký neverec a neznaboh, za akého ho vydávajú len dnešní pokrokári a ateisti. V jeho pozostalosti sa našli fragmenty a lístky, na ktorých stojí čierne na bielom, resp. sa im dá rozumieť tak, že napr. pustovníkov a svätcov považoval za géniov, že zmysel každej vedy a rozumu hodnotil iba ako veľmi relatívny, že pochopil, že kresťanstvo ovládlo antickú kultúru, že protestantský duch vulgarizuje lásku k bytiu, že poznanie je šialenstvo, že je hlúposť neprijať kresťanstvo, skrátka, že napísal,

že pretrvanie kresťanských ideálov patrí k tým najželateľnejším veciam, čo existujú atď.

To je obsah niektorých citátikov – nie ja ich tak znevažujem – je to priam neuveriteľné, ale sám autor ich tak predstavuje! Ja si k nim nemôžem odpustiť poznámku, že pri mnohých sa nedopátram zmyslu; asi sú, raz bez kontextu, inokedy vytrhnuté z kontextu, často zle preložené. Možno si nájdem čas a pozriem sa do originálu dtv/de Gruyter 1980. V podstate ide v článku o spochybnenie veľkého mena a uspanie možného záujmu prevzatím údajov z druhej ruky; údajov, ktoré zapadajú do stereotypu predstáv veriacich.

Ide o to, ako sa to robí

Mrzia ma štylizácie pri komentovaní citátov z pozostalosti z rokov 1869 – 1889 Nietzscheho tvorby, no zamerané na roky 1887 – 1888. Nietzsche vraj zamýšľa vydať, … zbiera materiál,… mieni sa venovať kresťanstvu len v dvoch kapitolách z dvanástich, … prehodnocuje plány, … vzdáva sa plánu, … pripravuje len rukopis, … prvá kapitola sa stáva celým projektom, … projekt sa takto stáva už len podtitulom, … vydáva malú časť zápiskov, … jeho zorné pole sa zužuje, … len tri alebo štyri plánované veľké kapitoly … Načo sa vŕtať v tom, čo niekto zamýšľal a čo neurobil, keď sú stohy toho, čo urobil? To sa nedá zakončiť priam urážlivou poznámkou v zátvorke, že „malú časť zápiskov … vydáva …“, lebo to jednoducho nie je pravda. Inakšie sa dá aj povedať, že zápisky (vrátane fragmentov a lístkov) sú to, čo ostane nevydané a toho nemusí byť veľa.

Ja totiž tieto dva roky – odpisujúc od Nietzscheho veľkých životopiscov – charakterizujem takto: Roky 1887 a 1888, posledné so zdravým rozumom, sú v Nietzscheho živote najplodnejšie na dokončené, napísané, vydané a na vydanie definitívne pripravené diela. Načo špekulovať o jeho plánoch s „vôľou k moci“ v tomto období, keď je tu rad diel: v roku 1887 dokončil a vydal Radostnú vedu a Genealógiu morálky; od jari do leta 1888 napísal Prípad Wagner (vyšlo 1888) a dokončil Dionýzove dityramby (vyšli 1891); v auguste a septembri napísal Súmrak modiel (vyšiel 1889) a Antikrista (vyšiel 1894); v októbri a novembri napísal Ecce homo (vyšlo 1908) a v decembri Nietzsche proti Wagnerovi (vyšlo 1895). Nevyzerá takýto Nietzsche trochu inakšie? Len veľkí svetoví autori mali podobne plodné obdobia svojej činnosti. V tejto súvislosti viem uveriť, že Goethe päťkrát vlastnoručne prepísal dlhočizný rukopis svojho Fausta.

Irituje ma názor, že písanie Antikrista mapuje Nietzscheho cestu do duševných temnôt. (Ponechajme stranou, že v súvislosti s Nietzschem sa o duši dá hovoriť len ako o výmysle kňazov; teda skôr duchovných temnôt). Má tu vôbec zmysel protestovať? Mapovanie mi celkom nesedí, no veta mi nahovára, že Antikrist je dielo poloblázna, možno už až skoro-blázna. Nietzscheho choroba prepukla náhle v priebehu niekoľkých pár dní začiatkom januára 1889. V Ecce homo (začal 15. októbra, dokončil 4. novembra) Nietzsche iste prikrášľuje, ale práve pri písaní posledných šiestich spisov v rýchlom slede sa mu darili vrcholy jeho hravej ľahkosti pri narábaní s jazykom a myšlienkami (Safranski). Hoci sa v decembri 1888 cítil taký zdravý ako nikdy, napísal pár listov a „lístkov“, ktoré sa dajú považovať za chorobne prehnané sebavedomie:


  • Nakladateľovi píše 22. novembra, že „len na Zarathustrovi sa dajú zarobiť milióny: je to najrozhodnejšie dielo, aké existuje“.

  • Začiatkom decembra chystá list cisárovi Wilhelmovi II.: „Týmto preukazujem cisárovi Nemcov najvyššiu česť, aká sa mu môže dostať …“

  • 9. decembra píše Gastovi: „Viete, že na moje medzinárodné hnutie budem potrebovať všetok židovský kapitál?“



Toto všetko je pravda, ako aj to, že v tom čase písal a korigoval aj Antikrista. No vidieť v autorovi tohto diela človeka s narušenou mysľou možno len v zmysle biblického výroku „Riekol blázon v srdci svojom, že niet boha“. Na to majú právo len veriaci – uznávam, že, samozrejme, aj autor.

Irituje ma spozorovanie, že v posledných dvoch rokoch badať zužovanie jeho zorného poľa. To súhlasí len potiaľ, že v uvedenom čase po zopakovaní platných myšlienok a zásad sa Nietzsche rozhodol ešte výraznejšie ako dosiaľ (s kladivom) plagátovať predpoklady budúceho duchovného života, v prvom rade zbúrania modiel vrátane kresťanského Boha. V každej knihe treba ostať verný téme podľa nadpisu; v roku 1888 to bolo šesť titulov – stačí?

J. Litecký Šveda pripúšťa, že jeho názory sú „trochu odvážnym tvrdením“. Porovnajme ich so záverom stručného Nietzscheho životopisu od veľkého kresťanského znalca Nietzscheho diela Érica Blondela (L'Anté-christ. GF Flammarion, Paris 1996):

„V roku 1887 dochádza k postupnému zhoršovaniu Nietzscheho neduhov a utrpenia: hlava, oči, trávenie. Treba si uvedomiť, že tento veľký chodec, ktorý rád myslí a píše za chôdze, je často skoro slepý a musí svoje myšlienky diktovať (Gastovi). Treba však zdôrazniť, že svoje písanie ovládol Nietzsche až do samého konca, a toto nebolo ovplyvnené jeho fyzickým a najmä nie psychickým (bezpochyby neurotickým, ale nikdy psychotickým) stavom. K zmene došlo až pri „lístkoch šialenstva“ v januári 1889, ktoré svedčia o akútnej demencii. Nietzsche je skrátka čím ďalej tým väčšmi cyklotýmny (časté opakovania psychických stavov veselosti a depresie). Rok 1888 je jeho posledný rok pri zdravom rozume, ale neuveriteľne plodný na dokončené, publikované alebo do tlače dané diela a na sprievodnú intelektuálnu činnosť, ako o tom svedčia bohaté posmrtné fragmenty.“ Ani slovo o šialenstve ani tu, ani v úvode, ani v poznámkach k prekladu Antikrista do francúzštiny.

V záverečnom odseku J. Litecký Šveda


  1. odopiera pokrokárom (ateistom) právo privlastňovať si Nietzscheho, ktorý by sa vraj smial z „vedeckého ateizmu“ (úvodzovky JLŠ). Musím sa spýtať hlbinného psychológa, čo môže viesť kňaza k názoru, že Nietzsche nebol ateista (bez detailov a dodatkov) a ako doklad o vedeckosti ateizmu bez úvodzoviek uvádzam existenciu Univerzity pre humanistiku v holandskom Utrechte a prípravu takejto univerzity v Berlíne (Zošity humanistov, č. 38, júl 2003, s. 17 a 20).

  2. leje žeravý sneh „na tupé hlavy takýchto inteligentov“ (pokrokárov a ateistov). Aj nedávno ma jeden namyslený pánko v spoločnosti zamýšľal podobne uraziť, ale sa mu to nepodarilo. S úsmevom som mu dal cenný pamflet, ktorý mám pre podobné príležitosti vždy pri sebe na rozširovanie:



„No správa, že boh je mŕtvy, ako vieme, nebola už v neskorom devätnástom storočí novinkou. Najmä medzi vzdelanými ľuďmi, na ktorých sa Nietzsche zameriaval, bol náboženstvu zväčša koniec. Prírodné vedy boli na pochode. Svet sa vysvetľoval na základe mechanických a energetických „zákonov“. Už sa nehľadal tak veľmi význam a zmysel, skôr sa sledovalo, ako to všetko funguje a hľadali sa možnosti prípadného užitočného zásahu do týchto priebehov. Darwinovo víťazné ťaženie privyklo publikum na myšlienku biologickej evolúcie; učilo sa, že na Zemi niet cieľavedomého vývoja života, ale že len náhody mutácie a džungľový zákon selekcie určujú beh prírodných procesov. Uvažuje sa síce o oblasti mimo človeka, ale nie o tej hore smerom k bohu, lež o tej dolu smerom k zvieratám. Miesto boha sa stala aktuálnou téma opice. Boh stratil svoju právomoc pre prírodu, ale aj pre spoločnosť, dejiny a jednotlivca. V druhej polovici devätnásteho storočia sa už aj spoločnosť a dejiny považujú za niečo, čo sa dá samo sebou vysvetliť a pochopiť.

Svojou vetou, že boh by bol príliš ťažká hypotéza, nebol Nietzsche ani samotár ani podivín. Dôvera v boha bola už len mátožná predstava pozadia. Pre popularizáciu prírodných a spoločenských vied urobili veľa robotnícke hnutia a tak moderný ateizmus neostal myšlienkovým štýlom a životným prejavom vzdelaných vrstiev, ale dral sa aj k „zatratencom tejto zeme“, ktorí by vlastne mali byť osobitne vnímaví na útechy náboženstva, ale pod vplyvom marxizmu si mohli sľubovať lepšiu budúcnosť od historického vývoja. Spoločenskú eróziu viery Nietzsche presne spozoroval. Ako potom mohol ohlasovať objav, že boh je mŕtvy, ako niečo úžasného? Neprichádzal so svojou zvesťou neskoro, nevyrážal dvere, ktoré boli dokorán?“ (Rüdiger Safranski, Nietzsche. Biographie eines Denkens. Fischer Taschenbuchverlag, Frankfurt am Main, 2002.)

Iste áno. Ale nie na Slovensku, kde ostali mnohí ľudia v tomto ohľade zaostalí až do dnešných dní.

* * *

Ponúkol som túto polemiku šéfredaktorovi Kultúry p. T. Križkovi, ktorý mi odpovedal týmito riadkami (jeho chyby samozrejme neopravujem):

„Dovolil som si posunúť (Váš článok) pánu Liteckému-Švedovi. Jeho e-mail je litecky_sveda@nextra.sk Ak chcete, skontaktujte sa s ním. Myslím si, že autor vonkoncom nechcel nanovo interpretovať Nietzscheho, len chcel poukázat na fakt, ze Nitzsche (sic) myslel štruktúrovanejšie ako napr. Vy, ktorý si vysvetľujete humanizmus ako existenciu bez Boha, resp. „oslobodenú“ od Boha. Akéže je to oslobodenie, keď sa zbavuje slobody veriť? Ja a naši autori sme naopak presvedčení, že práve toto tzv. oslobodenie vedie k zotročeniu človeka a k jeho degradácii (nacizmus-komunizmus-liberalizmus). Nechcem s Vami viesť polemiku, lebo Vaša neviera je iba antivierou, teda stále iba viera, hoci sa tvári vedecky. Rád by som Vám dal priestor, keby dialóg v tejto veci mal nejaký zmysel. Ale priestor na jalovú diskusiu je príliš drahý a efekt z toho nevidím ani pre nás ani pre Vašu komunitu. Neberte to ako urážku. Ja rešpektujem Vašu slobodu neveriť a prosím aj Vás a všetkých humanistov, aby nechali slobodu veriť mňa a ľudí, ktorých Kultúra oslovuje. V krátkom čase prinesieme ešte článok o Nietschem (sic) od p. Eleny Letňanovej. Ak by predsa len vznikla polemika, hádam by sme sa vrátili aj k Vášmu textu. Zatiaľ to nechávam na mŕtvom bode. To samozrejme nebráni tomu, aby ste článok uverejnili vo Vašich Listoch (sic) humanistov. Theodor Križka.

Slobodný trh s ľudskou tvárou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Paul Kurtz

Je to udivujúci jav: v dnešnej Amerike má prevládajúci vplyv militantná menšina angažujúca sa za svetonázor, ktorý by sa dal nazvať „evanjeliovým kapitalizmom". Evajelioví kapitalisti vyznávajú v prvom rade a predovšetkým individuálnu slobodu. Myslia tým ekonomickú slobodu, považujúc ju za boží dar, za „božiou ruku", ktorá pôsobí v ľudských inštitúciách. Konkrétne sa to prejavuje v ich požiadavkách deregulácie obchodu, znižovania daní a slobodného trhu  - nech sa deje čokoľvek.

Evanjelioví kapitalisti hovoria nielen o doktríne laissez faire  Adama Smitha, o slobode jednlotlivých podnikateľov organizovať podnikanie. Snažia sa dosiahnuť neobmedzenú slobodu pre kolosálne korporácie, ktoré už ovládajú štátne a medzinárodné trhy. Odmietajú akékoľvek vládne zasahovanie do činnosti medzinárodných spoločností, pretože úlohou vlády je podľa nich podnikať, a nie prospech občanov, či starosť o vzdelávanie alebo verejné zdravotníctvo. Oddanosť evajeliových kapitalistov ekonomickej slobode je taká extrémna, že sa zdá vylučovať akýkoľvek záujem o verejé blaho.

Max Weber, zakladateľ modernej sociológie, si všimol a upozornil na to, že vzostup kapitalizmu súvisí s nástupom protestantskej etiky, ktorá vyzdvihuje sporivosť, šetrenie a pracovitú snaživosť; a s názorom, že boh povolil hromadenie bohatstva ako odmenu pre tých, ktorí si to zaslúžia. Americkí robotníci môžu pracovať najťažšie a byť najproduktívnejší na svete, evanjelioví kapitalisti im navrávajú, že majú „kupovať a konzumovať", aby rozhýbali ekonómiu - aj keď je to v rozpore so zásadami etiky práce a sporivosťou. Evajelioví kapitalisti zanietene veria,  že všetko má byť ponechané na starosti slobodnému trhu; že tento podporí hospodársky rast; že vzdúvajúca sa vlna vynesie hore všetky loďky.

Niet pochýb, že niečo pravdy na tom je. Ak sa slobodný trh uvoľní z meravých pút neschponých vládnych (alebo spolkových) byrokracií, môže sa stať mocným nástrojom ekonomického rastu, ako sa o tom najnovšie presviedčajú bývalí proponenti „sociálneho plánovania"  - Čína a teraz aj Rusko.

No slobodný trh iste nie je odpomoc pre všetky sociálne zlá, ani neomylný nástroj ľudského pokroku. Každá ľudská potreba sa nedá testovať na základe zisku, ktorý niekomu prináša. Tí, čo chcú privatizovať všetko - nakoniec asi aj sociálne zabezpečenie - podstupujú enormné riziko. Neberú do úvahy nespočetné dosiaľ nevídané sociálne potreby: ochranu životného prostredia; rozpadávajúce sa štátne železnice a hromadnú mestskú dopravu; úpadok centier miest; odvzájomnenie spoločností životného poistenia v prospech majiteľov akcií, ale na škodu poistencov; strata penzijných fondov zamestnancov krachujúcich firiem; pretrvávanie až znižovnie minimálnych miezd; a škandalózny fakt, že 42 miliónov Američanov jednoducho nemá zdravotné poistenie.

Tento posledný bod je osobitne bolestivý: Spojené štáty, najmocnejší štát na svete, nemajú univerzálny systém krytia zdravotných rizík! Tu ide o základný humanistický princíp: platí predsa presvedčenie, že zdravotná zábezpeka je ľudské právo, a že každý jednotlivec má nárok na určité krytie svojich životne dôležitých potrieb pri ochorení.

Nedávno boli odhlasované a prezidentom podpísané zákony o zdravotnej starostlivosti o starých ľudí; boli už dávno prepotrebné a sú len ilustráciou skutočnosti , že v USA sa deje „málo a neskoro". Zlé je, že zvýhodňujú súkromné organizácie zdravotnej starostlivosti a povzbudzujú ich vstúpiť na scénu - jedného dňa možno nahradia vládny program Medicare. Zlé je, že nedovoľujú dovoz lacnejších liekov z Kanady, čo je vítaná pochúťka pre farmaceutický priemysel.

Evanjelioví kapitalisti vyhlasujú, že ako spoločnosť „si nemôžeme dovoliť" poskytnúť všeobecnú zdravotnú starostlivosť vrátane predpisovania liekov pre všetkých starých ľudí. Vláda však dáva horibilné „podpory" medzinárodným korporáciám, subvencuje poľnohospodárske konglomeráty, na pokračovanie znižuje všetky druhy daní boháčom. Lobisti sa moria vymýšľaním výhod pre špeciálne záujmy: ošípané zo všetkých síl napchávajú krmivami „ochutenými" z príspevkov skupinových kampaní. Dlhý je zoznam nápadníkov, kupujúcich si politický vplyv. Potom sa nečudujte, že zisky bánk a jedného priemyslového odvetvia za druhým lámu všetky staré rekordy.

Je zaujímavé, že ako rastie celonárodná zbožnosť, znižuje sa súcitný záujem o tých, čo sú v núdzi. Európske demokracie sú oveľa sekulárnejšie ako USA, ale hoci rovnako vyznávajú ekonomiku slobodného trhu, vedia veci zariadiť tak, aby sa v súkromných podnikoch dodržiavali zásady sociálnej spravodlivosti. Amerika sa v súčasnosti nemôže a nechce zaoberať otázkami sociálnej spravodlivosti, pretože sa úplne oddáva dogmám evanjeliového kapitalizmu. Uznávam, že potrebujeme slobodný trh - ale má to byť slobodný trh s ľudskou tvárou. Slobodný trh, ktorý uznáva zásady rovnosti a čestnosti, blaha občanov a spravodlivosti; ktorý pozná pojem verejného blaha a verejného záujmu.

Ak je sloboda a slobodný trh posvätný, prečo neprivatizovať armádu, FBI (kriminálnu ústredňu) a CIA (ústrednú spravodajskú služb)? To zakazujú nebesá. Ak je však  nejestvovanie vládnej kontroly naozaj posvätné, prečo nebrániť práva osobnej slobody a súkromia ešte dôslednejšie? Čo tak začať s právom ženy sama sa rozhodnúť a vybrať si, s právom terminálne chorých pacientov rozhodnúť sa pre eutanáziu, s právom každého páru žiť spolu a zobrať sa? Evanjelioví ľudia by radi regulovali najintímnejšiu oblasť nášho života. Tu však končí sloboda a medzi nás sa vtiera zbožnosť.

*  *  *

Paul Kurtz, profesor emeritus na Štátnej newyorskej univerzite v Buffalo, je autor knihy Zakázané ovocie - Etika humanizmu (Vydavateľstvo Rastislav Škoda, Bratislava 1998), vydavateľ najväčšieho humanistického časopisu Free Inquiry a riaditeľ Centra pre hľadanie.

Prameň: Paul Kurtz, "The Free Market with a Human Face", Free Inquiry, 24/2, s. 5-6, 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Menej ako zázrak

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Christopher Hitchens

V októbri 2003 ma masmédiá denne bombardovali dotazmi, čo si myslím o „kanonizácii" „matky" Terezy. Pokiaľ viem, bol som jediný svedok, ktorého Vatikán pozval svedčiť proti nej. (Aktuálny pápež vo svojej horúčkovitej kampani vyrobiť toľko svätých, ako len možno, zrušil tradičný úrad „diablovho advokáta" a tak som plnil svoju úlohu reprezentujúc Diabla číslo jedna, samozrejme, zdarma. To mi robilo dobre - veď hádam neverím na Satana!).

Novinárskym zvedavcom som rozprával to,  čo som vypovedal pred panelom kňazov a monsignorov, pred ktorými som svedčil: naozaj ma vôbec nezaujíma, koho katolícka cirkev beatizuje alebo kanonizuje. Nie som katolík. Rituály a predpisy tej cirkvi nemajú pre mňa nijaký význam. Ozvem sa len vtedy, keď masmédiá robia nejakej udalosti takú propagandu, žeby sa jej dalo skoro uveriť. Keď ste v tom čase čítali noviny alebo sledovali televíziu, mohli ste získať dojem, že Jeho Pápežská Svätosť je uznávaný morálny tútor celého sveta, hoci je v skutočnosti lídrom tradicionalistickej sekty, ktorá svojich ostentatívne celibátnických úradníkov a panenské úradníčky nazýva rodinnými menami ako „Otec", „Matka", „syn môj" atď., (čo predsa, aspoň  spravidla, nijako nezodpovedá skutočnosti; p.p.) a stavia sa vehementne proti skoro každému druhu sexuálneho prejavu, hoci je zhovievavá a má tisíc ospravedlnení pre určitý odpudzujúci druh penetrácie dospelých do detí.

Jedným zo znakov tohto kultu je jeho viera v zázraky - a jednou z podmienok, ktoré musia splniť kandidáti na svätosť, je ich predpokladaná schopnosť zapôsobiť spoza hrobu tak, že sa vyliečia pozemské neduhy. Presne tak ako sa Panna Mária zvykne zjavovať len veriacim katolíkom, aj zázraky sa dejú spravidla vtedy, keď ich treba. A tak keď mala byť „matka" Tereza „beatifikovaná", vyhlásená za blaženú - to je prvé štádium plnej kanonizácie, vyhlásenia za svätú - bolo treba dosvedčiť zázrak, ktorý sa udial v dôsledku jej posmrtnej snahy. Náležite sa aj našla bengálska žena a vyhlásilo sa, že jej rakovinný nádor zmizol po zapôsobení lúča svetla z alumíniového obrázku pominutej mníšky.

Každý doktor vám povie, že nevysvetliteľné či „zázračné" vyzdravenia sa vyskytujú vo veľkých nemocniciach skoro každodenne. Nie je to také časté ako nález krvnej zrazeniny v srdcovom svale alebo zhubného nádoru u na pohľad zdravej osoby (a za toto sa nevyhlasuje zodpovedné žiadne dosiaľ vynájdené božstvo!), ale stáva sa to. Výraz „Zázrak!", nech ho používame v jeho sekulárnom alebo religióznom chápaní, značí, že pre predmetný prípad niet lekárskeho ani vedeckého vysvetlenia. No keďže v biblii sa píše, že egyptskí faraóni mali kúzelníkov a mágov, ktorí vedeli robiť zázraky (stavím sa, že nevedeli), máme k dispozícii biblickú autoritu pre názor, že výskyt zázraku nedokazuje pravdivosť žiadneho náboženstva. Je samozrejmé, že bengálska žena mohla v každom prípade vyzdravieť, s použitím alebo bez použitia čara zázračne pôsobiaceho obrázku.

Byrokrati beatifikácie sa neunúvali zachovať nejaké štandardy. Lekár dotyčnej ženy na plné ústa vyhlásil, že nemala rakovinu, ale jednoduchú cystu. A táto cysta nereagovala na modlitbu, ale na predpísanú a aplikovanú liečbu. Manžel pacientky podporoval túto verziu historky. Interviewoval niekto lekára čo len na preverenie tvrdenia, že pre lekársku vedu bolo toto vyzdravenie hádankou? Nie, nik to neurobil. Inými slovami: aj vzhľadom na nepresné metódy poľovníkov na svätcov bol tento „zázrak" hmatateľný podvod takého druhu,  že by bol priviedol aj mastičkára, predávajúceho pod plachtou svojho voza zafarbenú vodičku, do takých ťažkostí, že by pošibal koníka a cválal na najbližší jarmok hľadať ľahkoverných.

To však nie je celé poučenie z písania masmédií, ktoré stále ohlasovali „zázrak" a ani ich nenapadlo spomenúť aj opačné dôkazy. Proces svätorečenia vyžadoval zázrak, a ten sa našiel. Koniec. Ak sa našiel skeptický reportér, nemohol urobiť viac ako citovať tých, čo boli „za" zázrak a tých, čo boli „proti", akoby uvedením oboch mienok slnil svoju povinnosť objektivity. Nie-ktorí ľudia hovoria, že drevené sochy krvácajú a kamenné ronia slzy, niektorí hovoria, že to teda nie. Kto vie? Novinári o tom píšu ... vy sa rozhodnite.

To je nezodpovedné a hlúpe. Mnohí seriózni katolíci majú ťažkosti s koncepciou zázračnosti, ktorá ponecháva nevysvetlenú dilemu nevyslyšaných modlitieb nevinných dôverčivých trpiacich. Čo tí nešťastníci musia prekonať, kým sa ich úpenlivé prosby nezosúladia s potrebami zosnulej celebrity, ktorej treba v posmrtnom živote ešte väčšmi pochlebovať?  V Indii a mnohých iných štátoch sa za chudobných a chorých modlia mastičkári a šarlatáni, predávajúci popri tom nadprirodzené medecíny proti známym a liečiteľným chorobám.  Viacerí indickí lekári a racionalisti protestovali proti beatifikácii „matky" Terezy práve z tohto dôvodu: sťažila úlohu preventívnej a kuratívnej medicíny. Tí z nás, čo sú zabezpečení proti zázračným hláškam zo samozrejmých dôvodov - že prírodné zákony nereagujú na modlitby a že čo sa dá tvrdiť bez dôkazov, to sa dá bez dôkazov aj odmietnuť - majú tendenciu zabudnúť, že táto nevkusnosť a hystéria zvyšuje sumu biedy na Zemi a nijako ju nezmenšuje falošnými sľubmi posmrtného života. Naše masmédiá, ktoré sú v toľkých prípadoch tak hrubo materialistické, sú antimaterialistické práve v nesprávnej chvíli.

*  *  *

Horkokrvný Christopher Hitchens je napriek svojmu liberálnemu ľavičiarstvu obľúbený úvodnikár amerického spoločenského časopisu Vanity Fair.  O jeho knihe Misionárska poloha: Matka Tereza v teórii a praxi, v ktorej kritizoval kult matky Terezy už v roku 1995, sme referovali v občasníku Prometheus.

Prameň: Christopher Hitchens, "Less than Miraculous", Free Inquiry, 24/2, s. 14, 2004.

Platón a prostitúcia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Peter Jones

Zákon o najstaršej profesii treba liberalizovať. Je to však nadmieru chúlostivá záležitosť, lebo pocit, že môže dôjsť k neznesiteľnému ohrozeniu životne dôležitej občianskej inštitúcie - rodiny - je ešte stále u mnohých ľudí hlboko zakorenený.

V poslednom dialógu Zákonov (okolo r. 350 pr. n. l.) postarší Platón hovorí jasne, keď vyjadruje nádej - uznáva, že je to skôr zbožné želanie -, že hanba a vylúčenie možnosti obsiahnuť verejné pocty stačia na to, aby držali mužov-manželov ďaleko od bordelov. Svoj názor zakladá na predpoklade, že záujem obce je viac ako osobné právo a že blaho obce je závislé od zdravej rodiny a od mužov, ktorí sú schopní zvládnuť svoje chúťky - toto všetko ohrozujú bordely.

Samozrejme, Platón vedel, že táto bitka je prehraná prv, ako sa začala. Je zaznamenané, že už v roku 594 pr.n.l. grécky básnik a politik Solón zriadil v Aténach legálny bordel s pevnými poplatkami. Dá sa predpokladať, že to urobil preto, aby sa aténska mládež, hnaná prirodzenými pudmi, nedostala na šikmú plochu. Takže

„nakúpil a v rozličných štvrtiach mesta Atén umiestnil ženy, vystrojené a pripravené rovnako pre všetkých. Stávali tam nahé, takže sklamanie bolo vylúčené. Jeden obolus za jeden raz. Žiadna prepiata hanblivosť, žiadne nezmysly, žiadne predbiehanie  - jednoducho sa to stane."

To však nie je celá história. Solón dobre vedel, že taká podozrivá ustanovizeň ako bordel potrebuje na ospravedlnenie svojej existencie vyšší dôvod. Preto určil, aby sa zisky z tejto obchodnej činnosti použili na postavenie chrámu bohyni sexu, Afrodite Pandemos (t.j. všetkého ľudu - nie je to pekný demokratický cieľ?). To zrejme zaujalo predstavivosť mládeže, ani nehovoriac o nasmerovaní jej obolov - spolu ich na výstavbu kostola bolo treba 18 miliónov.

Podobný druh tolerancie zavládol aj v Ríme. Kato Starší (234-149 pr.n.l.) sa raz pochvalne vyjadril o jednom mladom aristokratovi, keď ho videl vychádzať z bordela, že čím ľahšie tento muž uspokojí svoje sexuálne potreby, tým viac času mu ostane na riešenie dôležitých štátnických problémov. A dokonca aj svätý Augustín (354-430 n.l.) pripustil, že keby sa prostitútky z mesta vyhnali,

„zavládol by v spoločnosti chaos v dôsledku neuspokojených vášní".

A tak vidíme, že v staroveku panovali tie isté kombinácie moralizovania, regulovania, rezignujúcej tolerancie a vykorisťovania (nie však tých, čo to robili dobrovoľne), ktoré charakterizujú dnešné úvahy. Ak sa podarí novému zákonodarstvu odstrániť vykorisťovanie, bude to dobrý štart (podobne ako v staroveku), pretože niet zákona proti predávaniu sexuálnych priazní a služieb za peniaze. Iste sa však dajú očakávať zvyčajné argumenty súperiacich ideológií a zvyčajné volanie po štátnej kontrole. Všetko tu už bolo.

Prameň: Peter Jones, "Plato and Prostitution", The Speactator, 14. 02. 2004.

Plán výučby ateizmu v anglických školách

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Sarah Cassidyová

Podľa správy z prameňa blízkeho laburistickej strane (IPPR, Inštitút pre výskum verejného školstva), majú sa  anglickí žiaci učiť o ateizme, a to v rámci doterajšej náboženskej výchovy, aby sa tento predmet stal v modernom svete príťažlivejším. Názov učebného predmetu sa má zmeniť z „náboženskej výchovy" na „náboženskú, filozofickú a morálnu výchovu".

Smernice pre školy o tom, ako sa má učiť o viere ateistov, agnostikov a humanistov, pripravuje Úrad pre kvalifikáciu a vzdelanie v spolupráci s Oddelením pre výučbu IPPR.

V správe IPPR sa hovorí, že súčasné pronáboženské a protivedecké trendy mnohých lekcií vo výučbe náboženstva volajú po náprave. A keďže väčšina obyvateľstva nechodí v nedeľu do kostola,  nemá zmysel sprostredkovať deťom len články náboženskej viery.

V roku 1980 už len 19 % dospelej populácie patrilo k nejakej cirkvi, mešite, synagoge alebo chrámu. V roku 1990 kleslo toto číslo na 17,5 % a v roku 1999 chodilo týždenne do kostola len 7 % Britov.

Školy musia poskytovať náboženskú výchovu všetkým žiakom a táto je zatiaľ jediným povinným predmetom,  ktorý nemá celoštátny jednotný program.

Ben Rogers z IPPR zdôraznil, že predmet náboženská výchova nemá byť zrušený, ale aktualizovaný.

„Keďže už len 7 % Britov chodí do kostola, mnohí by chceli, aby náboženstvo prestalo byť povinným predmetom. Nesúhlasíme. Náboženská výchova má v učebnom pláne dôležité poslanie, ale len ak sa bude aktualizovať."

Vylúčiť náboženstvo zo zoznamu predmetov, resp. nepripustiť na školách prejavy náboženskej viery, ako sa to deje napríklad vo Francúzsku, neodstráni náboženské konflikty. Ak na ne zapôsobí, tak len negatívne, ich zosilnením. No súčasná náboženská výučba má často pronáboženský a neraz priam protivedecký charakter. Pritom mladí ľudia čoraz viac premýšľajú a hľadajú; filozofia je jedným z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich učebných predmetov. Svetonázorová výchova má mládež vyzbrojiť na preverovanie a hodnotenie náboženských a nenáboženských názorov, povzbudzovať ich zvyky kritického uvažovania a premyslenej argumentácie."

Prameň: Sarah Cassidy, "Atheism lessons planned for schools"; Independent Digital (UK); http://www.independent.co.uk/news/education/education-news/atheism-lessons-planned-for-schools-570143.html

Desatoro moderného Američana

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Robert Higgs

Film Mela Gibsona Umučenie Krista vyvolal nezvyčajné množstvo oneskorených náboženských diskusií a odhalil priepastné neznalosti vieroučných článkov u širokých vrstiev obyvateľstva. Pre nápravu tohto zarážajúceho nedostatku bude najlepšie začať s najzákladnejšími náboženskými pravidlami.

Samozrejme, nepristalo by nám opierať sa o starobylé texty  antikvárnych kníh; v záujme praktickosti príručky pre duchovný a morálny rozvoj moderného človeka navrhujem preto týchto

Desatoro božích prikázaní

(aktualizované a s poznámkami pre sociálny štát v čase vedenia vojny)

1.  Ja som tvoj Pán, boh, a nebudeš mať iných bohov predo mnou okrem prípadov, keď ti to nariadi federálna vláda. Ak dôjde k rozporu medzi tým, čo ti radí robiť tvoje bohom dané svedomie a čo ti radí banda politikov z Washingtonu, vždy daj bez rozmýšľania prednosť tomu druhému.

2. Nesmieš brať meno svojho Pána, boha, nadarmo a bez povolenia FCC (Federálna komisia pre komunikácie). Prípady seriózneho porušenia sa dajú odčiniť len správne odhadnutým a umiestneným príspevkom na nejakú volebnú kampaň.

3.  Sväť deň sobotňajší, a to osobitne, ak žiješ v Louisiane a futbalisti klubu Novoorleánski Svätci hrajú semifinále vonku. Ešte zasvätenejší ako sobota je Deň Martina Luthera Kinga, Prezidentov deň, Deň pamiatky padlých, Sviatok práce, Deň veteránov, Medzinárodný deň žien a Sobota superbowlu (amerického futbalu). Aj tie dni všetky sväť. ( Bije do očí, že tu niet cirkevného sviatku. Vysvetlenie je jednoduché: také niečo v USA neexistuje, je nepredstaviteľné. A nepovedzte, že tam niekto považuje Vianoce za cirkevný sviatok!)

4.  Cti svojho otca aj svoju matku, ak máš šťastie nájsť ich pod jednou strechou (čo je málo pravdepodobné, ak si sa narodil po začiatku Vojny proti chudobe).

5.  Nezabiješ - ak ťa prezident nepošle do označeného miesta nepokojov, do nejakého Zapadákova, obývaného kávovými a nevďačnými domorodcami, kde smieš spôsobiť aj materiálne škody aj smrtné prípady, kým sa ich stáda vrátia do dediny.

6.  Nedopustíš sa cudzoložstva, ale ak, musíš sa vážne dívať do kamery, nahnevane hroziť zdvihnutým prstom a presvedčivo opakovať zapieranie:

„Nie, nie, nie, nemám sex s touto ženou (mužom, kokeršpanielom), slečnou (paňou, mužovým najlepším priateľom), Lewinskou, Levickou ..."

7.  Nepokradneš, s výnimkou, že sa to bude diať prostredníctvom vlády; v tom prípade je to sociálna spravodlivosť.

8.  Neprehovoríš krivé svedectvo, s výnimkou, že sa uchádzaš o štátny úrad alebo o miesto pomocníka vlády pre „špinavé záležitosti".

9.  Nezatúžiš po žene svojho suseda, ak nejde o vašu rolu v obľúbenom televíznom seriáli, ak nežiješ na predmestí, alebo ťa tvoja terajšia žena nudí.

10.  Nezatúžiš po majetkoch svojho suseda, ale budeš voliť politikov, ktorí sľubujú priviesť na mizinu tvojho suseda a korisť odovzdajú tebe.

Po tom všetkom môžeš byť hrdý, že si podporoval mierumilovné a láskavé spolužitie občanov; že si dodržiaval všetky príkazy, ako to od teba vyžadovali minister vnútra, platné zákony a prikázania.

Prameň: Robert Higgs, "Moral Precepts for Modern Americans"; LewRockwell.com; www.lewrockwell.com/higgs/higgs22.html.

Veľa kriku pre nič

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Charley Reese

Náhodné dhalenie prsníka Janety Jacksonovej v prestávke semifinále superbowlu v USA bol iste lacný, podradný až vulgárny reklamný trik. Ale lacná, podradná až vulgárna je väčšina ľudovej zábavy a reklamy v USA - ani u nás a u susedov nie je veľmi iná

Čo čakala Štátna futbalová liga, keď zadala túto šou stanici MTV (Music Televison)? Chór westminsterskej katedrály? Veď MTV značí možno aj - Mravnosť tlmiace videnie.

Preto vyhlásiť dievčenský prsník za obscénnosť a nariadiť federálne vyšetrovanie nečakanej neprístojnej scény zo športového štadiónu svedčí o bizarnosti a bláznovstve tohto štátu. Ak je ženský prsník obscénny, čo mieni urobiť vláda s našimi miliónmi dojčiat? Pozatýkať ich za účasť na obscénnom akte?

Asi to bol reklamný trik, pre niekoho nechutný. Nech teda FCC (Federálna komisia pre komunikácie) pokutuje CBS aj MTV a basta. Čo chcú vyšetrovať? Videlo to okolo 90 miliónov divákov. Nedá sa určiť, či to bolo naplánované, nejde tu o veľkú vec, ale CBS a MTV sú zodpovedné.

Isté je, že ani v našej televíznej krajine nie je už nikto taký poverčivý, žeby veril, že samotný pohľad na odhalený prsník uškodí jeho telu alebo duši. Isté je, že sú ďaleko za nami časy, keď niektorí považovali nahé ženské či mužské telo za obscénnosť. A nakoniec aj religiózni ľudia veria, že boli stvorení na boží obraz.

Občas si myslím, že vedci by mali prestať pátrať po stopách inteligentného života vo vesmíre a pozrieť sa, či sa niečo také ešte dá nájsť na našej planéte. Prezident Bush, ktorý nás zavliekol do dvoch nevyhlásených vojen, sa rozčuľuje, že atléti berú steroidné hormóny. Dosť zlé je, že ho to nezaujímalo, kým bol majiteľom bejzbalového klubu.

Prezident FCC, ktorý práve predáva veľkým korporáciám ostatky po našej slobodnej tlači, svätuškársky vyhlasuje, že ho veľmi urazil letmý pohľad na bledučkú prsnú bradavku.

Má sa teraz celý národ koncentrovať na odhalené prsníky a pár športovcov s ich steroidmi?  Mimochodom, nielen oni ich berú. Spýtajte sa na policajných strážniciach a v kasárniach, kde žijú muži vyhlasovaní za hrdinov, ba stačí zájsť do miestneho športového klubu ...

Navrhujem uvážiť, že sú dôležitejšie veci ako mohutné svaly a odhalené prsníky, o čo by sa mali starať naši politici. Pár z nich vymenujem: 35 miliónov ľudí žije v chudobe; federálny deficit; deficit nášho zahraničného obchodu; únik pracovných príležitostí do štátov s lacnou pracovnou silou; 2 trilióny (to číslo má 18 núl!) dlhu na pleciach spotrebiteľov; chýbanie všeobecného zdravotného poistenia; hľadanie úniku z vojny v Afganistane a Iraku; čestný a zrozumiteľný daňový zákon, ktorý by nepísali lobisti pre boháčov; zastavenie masívnej - legálnej aj ilegálnej - imigrácie do nášho štátu.

Ak vás mrzí vulgárnosť televízie, vypnite ju. Ak vulgárnosť filmov, nechoďte do kina. Nikomu sa tieto ohavnosti nenanucujú. Možno sme sa my, americký národ, stali vulgárnejšími, podradnejšími a stratili sme zmysel pre dobrú chuť. Tam vedie spravidla rovnostárstvo. Zberba nikdy nevytvorila veľkú literatúru, veľké umenie ani veľkú hudbu. Prostý ľud bol vždy schopný vytvoriť najviac ak to, čo vidíte dnes v popovej kultúre - bezmyšlienkovité podlizovanie netalentovaných mladých ľudí boháčom.

Pamätám sa na jedného prísneho južanského farára, ktorý sa staval proti všeobecnému vzdelávaniu a otvorene hlásal, že ak naučíme všetkých ľudí čítať, vytvoríme tým masový trh pre brakovú literatúru.

(Uvažoval som, či ponechať tieto dva odstavce. Samozrejme nesúhlasím ani s odsudzovaním rovnostárstva - treba ho definovať -, ani s nedôverou voči tvorbe prostého ľudu; len čo sa týka toho južanského farára, toho chápem: čo potom, keď jeho farníci začnú čítať bibliu a oboznámia sa aj s tým, čo im teraz môže vo svojich kázniach nepovedať? Preto som to dal.)

Dúfam, že sa ešte nájdu dosť inteligentní a vzdelaní Američania, ktorí určia, ktoré sú dôležité problémy a raz príde čas, keď oni povedú ľud k ich riešeniu. A že tie milióny Američanov, ktorých možno zarazil nečakaný  pohľad na odhalený prsník, uznajú, že to nie je prípad pre generálneho prokurátora.

Prameň: Charley Reese, "Much Ado About A Small Matter" (Veľa kriku pre maličkosť), © 2004 by King Features Syndicate, http://www.lewrockwell.com/reese/reese41.html.

Film Umučenie Krista

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Bruce Anderson

Kresťanstvo a židovstvo nemožno zmieriť

No na základe filmu Mela Gibsona Umučenie Krista sa netreba obávať oživenia antisemitizmu. Jedna žena síce umrela na srdcový infarkt pri jeho premietaní a od čias Leni Riefenstahlovej netupili žiadneho režiséra tak ako Gibsona. Jedni volali po zákaze  tohto filmu, iní vyzývali na jeho bojkot. Vyčítali mu, že sa topí v krvi, že nadbieha sadomasochizmu, že biblický príbeh mení na antisemitský brutálny pornofilm. Títo kritici nečítali bibliu.

Je pravda, že Gibson sa len zriedka zatúla do miernejšej oblasti: vyberá zo všetkých štyroch evanjelií a skoro vždy ten najkrvavejší opis. Ani jedno evanjelium neopisuje týranie Krista sluhami vysokých kňazov hneď po jeho zajatí; aj podľa Lukáša, ktorý ide najďalej, sa dorážanie a bitie začína až po príchode do Kajfášovho domu.

Gibson pridáva k biblickému textu aj pri opise Judášovej samovraždy. Zlorečený a zošalený Judáš zbadá naraz zdochnutého rozkladajúceho sa somára s ohlávkou okolo krku a tu by sa mala Gibsonova útočnosť na našu  citlivosť mierniť; radšej nevidíme, ako Judáš odháňa muchy a larvy, aby sa dostal k ohlávke, ktorá bude povrazom, na ktorý sa sám obesí. Pred pár dňami prišiel Ježiš do Jeruzalema na somárovi. Teraz vidíme muža, ktorý ho zradil, kývať sa na povraze nájdenom na hnijúcom somárovi - výstižný symbolizmus.

Potom je tu to bičovanie. Pisatelia evanjelií sa o ňom zmieňujú len zbežne; ani jeden neopisuje jeho intenzitu, ale dá sa predpokladať, že neexistovalo niečo ako rímske mierne bičovanie. Umučenie Krista prekypuje brutalitami. Keď prišiel Pilátov kaprál a zastavil bičovanie vetou, že nemajú rozkaz, aby ho ubičovali k smrti, cítime, že prišiel práve včas.

Nie všetky Gibsonove výmysly sú úspešné. V Matúšovom evanjeliu sa na chvíľu objaví Pilátova žena hovoriac:

 „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho."

Gibson jej dáva väčšiu rolu a výsledok je gýčovitý: jediné zlyhanie estetického úsudku v celom filme. Jej vystúpenie totiž pokračuje Gibsonovou najkrikľavejšou kreáciou: Pilátova žena prináša uteráky pre Máriu-matku a Máriu Magdalénu. Keď dobitého Krista odvedú na bok, padnú pred ním obidve ženy na kolená a utierajú mu týmito uterákmi krv z tela, čo vydáva pietny obrázok. No Gibson nie je prvý umelec, ktorý pri líčení Kristovho utrpenia prekračuje rámec biblického textu. V neskorom stredoveku to bola tradícia medzi maliarmi najmä v Porýnsku a na nemeckej Dolnej zemi; v dielach menších umelcov boli niekedy detaily také groteskné,  že sa to blížilo komédii alebo sadizmu; ťažko veriť, že by niečo také mohlo povzbudzovať zbožnosť.

To sa, samozrejme, netýka Grünewaldovho oltára v Isenheime, jednej z najväčších malieb na sever od Álp. Tomuto Kristovi akoby kožu sťahovali z tela, tak trpí. Grünewald namaľoval detaily Kristovej agónie s takým realizmom a takou intenzitou, že sa mu až dosiaľ nikto nevyrovnal. Nie že by som Gibsonov film staval na úroveň Grünewalda. Ale Gibson vyhlásil Grünewalda za svojho majstra a je z neho hodný učeník.

Ani v jednom prípade nevychádza horor z umelcovej predstavivosti, ale vždy zo sebaobetovania božieho syna, ktorý potom čo kázal a žil medzi najchudobnejšími vydedencami spoločnosti, umrel ponižujúcou smrťou zločinca. Keď sa mu vysmievali pre jeho nároky na svetské kráľovstvo, odhalil im povahu svojho kráľovstva prijatím svojho kríža.

Film o ukrižovaní nám sprostredkúva pojem krížovej cesty. Bola to dlhá, dlhá agónia, majúca nahnať divákom strach drviac ich ducha aj telo. Prv než vítané bezvedomie ukončilo mučenie, stratil týraný všetku ľudskú dôstojnosť. Tu Gibson nič nevymýšľal. Je isté, že jeho líčenie mohlo byť brutálnejšie. Kristus mohol byť pri bičovaní vyzlečený donaha a aj na kríži mohol visieť nahý. Ale Gibson pravdepodobne usúdil, že nahota by zachádzala príliš ďaleko. Preto ho nemožno obviňovať zo senzacionalizmu ukrižovania - to sa proste stupňovať nedá.

Nemožno mu vytýkať ani antisemitizmus. V evanjeliách je ho veľa, najmä u Matúša. Stojí tam, že všetok ľud odpovedal:

„Jeho krv na nás a na naše deti!"

Gibsonovi možno vytknúť najviac ak politickú korektnosť. Jeho židovský dav kričí uvedené slová aramejsky, ale v titulkoch nie sú preložené. Okrem toho rímski vojaci v tomto filme počas celej cesty na Golgotu  Krista bijú a ponižujú - to nestojí v evanjeliách. Jeden sa zlomyseľne obracia na Šimona Cyrenejského ako na Žida - aj to je Gibsonov výmysel; ako keby si prial prerobiť posolstvo evanjelií a vinu rozdeliť rovnomerne medzi Židov a Rimanov.

Keď sa Gibson do toho púšťa, nechýbajú mu vedeckí spojenci. Mnohí sa zhodujú na tom, že určité časti evanjelií sú nepravdepodobné. Vykreslenie Piláta ako váhavca, na ktorého zapôsobila Kristova duchovná autorita, ale chýba mu odvaha vyznať svoje presvedčenie a nechá sa Židmi oklamať, sa nezhoduje s ničím, čo vieme o historickom Pilátovi. Nedá sa to bez všetkého akceptovať ako portrét konania rímskeho guvernéra. Zdá sa pravdepodobnejším, že Pilát by bol odpovedal podľa predstavy Nietzscheho:

„O Žida viac alebo menej; čo ma do toho?"

V posledných rokoch sa vyskytla mienka, že pisatelia evanjelií prekrútili skutočnosti z dvoch dôvodov. Po prvé, chceli si udobriť a nakloniť rímske autority. Po druhé, chceli zvýrazniť nepriateľstvo voči Židom: voči svojim židovským spoluobčanom. Skutky apoštolov podávajú správu o turbulentných vzťahoch medzi prvými kresťanmi - zväčša konvertitmi zo židovskej viery - a židovskými náboženskými autoritami, ktorých prvým popudom bolo potrieť týchto odpadlíkov a bohorúhačov. O určité vysvetlenie sa pokúša blasfemický film o živote falošného mesiáša Život Briana. V náboženstve, tak ako v politike, dochádza často k najväčšiemu antagonizmu medzi tými, čo boli kedysi zajedno a nedávno sa rozdelili. Nepriateľstvo medzi Židovským revolučným frontom a Revolučným frontom Judey, ako ho v menovanom filme opisuje Monty Pythonov team, nám približuje vzťahy kresťanov a židov v Palestíne okolo roku 50 n.l.: pozadie obžaloby z vraždy boha (deicídy).

Deicída bola absurdnou myšlienkou. Aj ak - hoci je to nepravdepodobné - židovský dav vyslovil slová, ktoré mu pripisuje Matúš, ako to môže uložiť vinu celému národu? Racionalizmus však nie je spoľahlivým protijedom pri otrave. Medzi tými, čo sa vo východnej Európe ponáhľali asistovať nacistom, iste boli mnohí, čo verili, že majú právo nenávidieť svojich židovských susedov pre zavraždenie boha.

Dejiny pokračujú. Merateľný kresťanský antisemitizmus je v súčasnosti aspoň taký nepravdepodobný ako vojna medzi Francúzskom a Nemeckom kvôli Alsasku. Hovorcovia židovstva majú pravdu, keď varujú pred obnovou antisemitizmu v Európe, ale bolo by nespravodlivé pripisovať zodpovednosť kresťanom. Prameňom protižidovských citov v súčasnej Európe nie je Matúš, ani Gibson. Je to nespokojnosť moslimov.

Gibsonov film ťahá ostrú čiaru medzi židmi a kresťanmi, a to v neprospech židov. Pri vernom vykladaní textov evanjelií to inakšie nie je ani možné. Čestný židovský teológ nemôže rozšíriť intelektuálnu toleranciu na kresťanstvo. Pobožný žid musí ľutovať ľahkovernú naivnosť kresťanov: Hysterický klamár sa dopustil nespočetných rúhaní a tvrdil dokonca, že je mesiáš. V nasledujúcich tisícročiach sa prívrženci tohto odrodeného Žida dopustili ohavných zločinov proti Židom a proti židovstvu. Čo iné sa dá očakávať od náboženstva, ktoré sa zakladá na pohanskej krvavej obeti, v ktorom sa syn zmieri so svojím otcom len podstúpením ohavnej smrti? Ak berieme do úvahy tieto psychologické vady, niet sa čo čudovať, že kresťanstvo splodilo toľko nenávisti a násilia - vravia židia.

Oddaný kresťan ako Gibson odpovie, že zločiny jednotlivcov nezbavia platnosti božiu lásku. Že Kristus bol mesiáš. Že prišiel, nie aby vyvrátil židovstvo alebo Mojžišove zákony, ale aby zdokonalil zákon a premenil etické hodnoty židovstva na evanjelium nádeje lásky, aby bolo vykúpené celé ľudstvo. Ak židia odmietnu jeho Nový zákon v prospech vlastnej viery - ak slovami evanjelistu Jána

„Prišiel medzi svojich, a tí ho neprijali" -

dávajú prednosť kmeňovej viere pred celosvetovou.

Diskusia bude pokračovať až do Druhého príchodu ktoréhokoľvek z mesiášov. Obidve strany sa musia zhodnúť na jednom: že na báze evanjelií nemôže dôjsť k židovsko-kresťanskému zmiereniu. Do úvahy prichádza len bezpodmienečné poddanie sa jednej alebo druhej strany.

Gibsona zaujíma len jedno poddanie sa, a to oddanie sa kajúcnej duše milujúcemu bohu. Vytvoril mohutné dielo; takej veľkej sily, že je skoro hodné svojho predmetu. Každý by ho mal vidieť.

Prameň: Bruce Anderson, © 2004 The Spectator.co.uk

***

Poznámka prekladateľa: Neviem, prečo by mal ten film vidieť každý a ešte menej, prečo špeciálne kresťania alebo ateisti. Téma dedičného hriechu celého ľudstva a vykúpenia z tohto nepredstaviteľného hriechu či už tým, že otec obetoval svojho syna, alebo tým, že sa syn obetoval, aby usmieril otca, je taká ťažká, že je jednoduchejšie o nej nehovoriť. Nech si ostane dogmou, t.j. tým, čomu sa nedá rozumieť a preto jej treba veriť. Kresťanom predsa stačí hmlistá predstava o zriedkavej najstrašnejšej smrti ukrižovaním po mukách bičovania a tŕním korunovania; upúšťajú od veľkopiatkovej výzdoby kostola. Ateisti alebo pochybujú o existencii Krista, alebo považujú popravy na periférii Rímskej ríše za bežné udalosti.

Po odstupe niekoľkých dní mi ostáva v pamäti len o jeden typicky americký neuveriteľný krvák viac, je to historka ako o Rambovi, ktorý znesie všetko vrátane plného zásobníka priamo do hrude. Z týchto „action" sa smejeme, no Kristova nezabiteľnosť (podľa predstavy Mela Gibsona) by bola presvedčila rímskych vojakov o jeho nesmrteľnosti! Bitie bolo strašné, neľudské, ale nepravdepodobné; takto bitého by nebolo treba križovať. Načo tie cepy s ostnatými guľami, tie neboli pre bitku na holé telo; asi preto ani jedna rana nedopadla, poranenia ostali povrchové a to bolo dobre.

Na herecké výkony neostal čas pre nevyhnutnosť neľudských výkonov. Nadľudskosť Krista mala vyplynúť z mimiky a slov, no James Claviesel nevyvolal dojatie, tým menej Monica. Nie že nepresvedčili, ani nezapôsobili! Napriek toku toľkej krvi nikto nevylial slzu; na tvárach z kina vychádzajúcich sa zračilo nepochopenie. Pribudlo neveriacich? - R.Š.

USA tajne podporujú opozíciu proti Chávezovi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Andrew Buncombe

Washington posiela tajne stotisíce dolárov na financovanie opozície proti venezuelskému prezidentovi Hugovi Chávezovi - tej opozície, ktorá pred dvomi rokmi už raz dočasne násilne zvrhla demokraticky zvoleného prezidenta.

Na základe zákona o slobode informácií sa podarilo získať dôkazy, že v roku 2002 vyplatili USA viac ako milión USD politickým skupinám, ktoré o sebe tvrdia, že sa snažia o „demokratické posilnenie politických strán". Keď sa to dozvedel prezident Chávez, vyzval Washington, aby „dal ruky preč od Venezuely".

Odhalenia americkej podpory pre Chávezových odporcov prichádzajú v čase, keď venezuelský prezident čelí možnému referendu o svojom odvolaní a došlo k sérii ostrých pouličných šarvátok, pri ktorých zahynulo aspoň osem ľudí. Oponujú mu politici, niektorí odborári, novinári a bývalí manažéri štátnej naftovej spoločnosti, snažiac sa získať dostatok podpisov na vynútenie referenda. Odtajené dokumenty svedčia, že jedna zo skupín, organizujúcich zber podpisov, Sumate, dostala od USA v minulom septembri 53 400 USD.

Usvedčujúce doklady predložil britským novinám Independent nezávislý washingtonský novinár Jeremy Bigwood s komentárom:

„Opakuje sa prípad pri voľbe sandinistického prezidenta Daniela Ortegu v Nikarague v roku 1990, keď USA platili 20 USD za každý hlas proti nemu. Hovorí sa, že je to v mene demokracie, ale je to pokrytectvo. Venezuela má demokraticky zvoleného prezidenta, čo sa nedá povedať o americkom."

Podporu udelila Národná nadácia pre rozvoj demokracie (NED), nezisková organizácia plne financovaná Kongresom. Ročne rozdeľuje 40 miliónov USD rozličným zahraničným skupinám, o ktorých tvrdí, že posilňujú demokraciu, hoci opak je pravda.

Kritici tvrdia, že NED sa rutinne  mieša do vnútorných záležitostí mnohých štátov a podporuje skupiny, ktoré propagujú slobodné podnikanie, minimálne intervencie štátu do ekonomiky a opozíciu proti akejkoľvek socialistickej myšlienke. V posledných rokoch podporovala protivníkov nedávno zvrhnutého haitského prezidenta Aristida (a vláda USA blokovala pôžičky jeho vláde).

„Tak to zvykne robiť CIA," hovorí Bigwood, „ale mňa nezaujíma Chávez, mňa zaujíma, len to, čo robí Washington." Vo Venezuele prideľovala NED peniaze svojim štyrom hlavným „vetvám", ktorých proamerickú činnosť dobre pozná: medzinárodným odnožiam Republikánskej a Demokratickej strany, Medzinárodnému republikánskemu inštitútu a Demokratickému inštitútu pre medzinárodné záležitosti, ako aj zahraničnej filiálke AFL-CIO (odborárske záležitosti) a Americkému centru medzinárodnej solidarity práce.

Tieto organizácie usporadúvajú pracovné konferencie, tréningové pobyty a poskytujú poradenstvo trom dôležitým politickým ustanovizniam vo Venezuele: Demokratickej akcii, Copei a hnutiu Najprv spravodlivosť; ich vedenia stoja v čele snáh zvrhnúť úradujúceho prezidenta Cháveza.

Chris Sabatini, riaditeľ NED pre Latinskú Ameriku, hlása, že cieľom jeho organizácie je podporovať demokraciu a vytvárať „politický priestor". Redaktorovi New York Times tvrdil, že spolupracuje len s občianskymi združeniami za ľudské práva, ktoré nemajú nijaké politické ciele.

Vzťahy medzi USA a Venezuelou neboli (v marci 2004) také napäté od roku 2002, keď opozícia za pomoci USA na pár dní zvrhla Cháveza a potom sa mu smiala, že si sám zavinil svoj pád.

Washingtonskú antipatiu voči Chávezovi dráždi jeho priateľstvo s Fidelom Castrom a jeho otvorená kritika Washingtonom propagovaného voľného trhu. Venezuela je však štvrtým dodávateľom nafty pre USA - to dáva Chávezovi určitý stupeň nezávislosti, ale súčasne z neho robí terč a korisť pre tých, čo by v Caracase radi videli proamerickejšieho lídra.

V týchto dňoch sa Caracas a iné mestá otriasajú demonštráciami v prospech referenda za odvolanie Cháveza. Demonštrácie zosilneli, keď pravdepodobne nezávislá volebná rada vydala vyhlásenie, že protivníci vlády nenazbierali dosť hlasov na vynútenie referenda. Konajú sa však aj veľké a hlasité pochody tisícok prívržencov demokraticky zvoleného ľavičiarskeho prezidenta, ktorí referendum odmietajú.

Prameň: Andrew Buncombe, Independent Digital (UK) Ltd., 13.marca 2004.

Postavil Noe naozaj archu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Jeremy Bowen

V biblii sa už na desiatej strane píše, že

„Pán oľutoval, že stvoril ľudí ... (pretože) ich srdce je ustavične naklonené na zlé."

A rozhodol sa:

„Vyničím zo zemského povrchu ľudí."

Prikázal Noemovi postaviť archu (najnovšie je to v Biblii SSV "koráb" (!), p.p.) a vziať do nej z každého druhu živočíchov po jednom páre, aby sa zachovali nažive pri veľkej potope, ktorá zaleje celý svet. Považuje sa to všeobecne za mýt, ale mohla by to byť vôbec pravda? Historka o Noemovi a jeho arche uviazne v mysli každého dieťaťa a nikdy z nej nevymizne.

Boh upozornil Noema - jediného spravodlivého človeka na svete plnom korupcie a násilia - aby sa pripravil na veľkú potopu. Noe a jeho synovia postavil veľkú archu a zvieratá do nej vchádzali po dvoch. Keď začalo pršať, boli s prácou hotoví. Archa bola pre všetkých spoľahlivým útočiskom, dokým vody neupadli a Noe a jeho cirkus zakotvili suchí na hore Ararat.

Táto historka vyvoláva veľa otázok. Ak sa berie doslovne, bolo by treba viac ako 35 rokov, kým sa nalodí celá Noemova rodina a po dvoch zo všetkých zvierat na celej zemi. A povodeň, ktorá zaliala celú zemeguľu, bola by zanechala znaky udalosti, ľahko rozpoznateľné pre skúsených geológov, všade na svete - ale tých niet.

Dá sa však postaviť uveriteľná verzia niečoho podobného, založená na inakšom čítaní biblie, na babylonských prameňoch starších ako je kniha Genezis, na archeológii a na vede.

Drevená archa by sa bola rozsypala

Tradičný obraz archy zodpovedá predstavám umelcov 19. storočia. Mala vraj byť asi 450 stôp dlhá (tristo lakťov, t.j. 160 m, p.p.) a experti sa zhodujú v názore, že v tom prípade by sa bola pri najmenšom vlnobití rozlomila aspoň na dvoje.

No aj keby sa bol taký husársky kúsok morských lodeníc podaril, na svete je asi 30 miliónov druhov zvierat. Na taký počet zvierat by bola potrebná celá flotila aj takto enormných korábov.

Geológovia dokazujú, že na zemi nebolo ani nie je dosť vody, aby zaliala všetky vrcholce hôr na všetkých kontinentoch.

Ale keďže podrobnosti tejto familiárnej povesti nesúhlasia, máme sa k Noemovi a jeho drevenej arche obrátiť chrbtom? Nie celkom.

Musíme zamietnuť predstavy, že mohla existovať taká veľká loď, na ktorej by bolo miesto pre všetky žijúce zvieratá, že pristála na hore Ararat v dnešnom Turecku a že povodeň pokryla celú zemeguľu?

V roku 1851 našli britskí archeológovia pri vykopávkach na miestach starobylého Babylonu v dnešnom Iraku stovky tabuliek z pálenej hliny.

Trvalo len dvadsať rokov, kým nám George Smith z Britského múzea prečítal ich texty a našla sa medzi nimi historka o Gilgamešovi, ktorá sa na nerozoznanie podobá historke o Noemovi. Ibaže jeho navštívili viacerí veľkí bohovia a oznámili mu svoje rozhodnutie, že príde veľká potopa; prikázali mu, aby postavil veľkú loď a naložil na ňu semená všetkého živého.

Neskôr sa našli ďalšie iracké texty, z ktorých sa dalo vyčítať, že historka má svoj pôvod v Mezopotámii. A okolo roku 1930 skúsení geológovia presvedčivo dokázali, že tam bola asi pred 5000 rokmi veľká potopa - to bolo práve v čase vzniku rozprávania o Noemovi.

Obchodné centrá

To, čo vieme o starobylých kultúrach na území dnešného Iraku, vrhá prvý letmý pohľad na skutočnú historickú osobu v pozadí mýtu.

Noe mohol byť kráľom mesta zvaného Šurupak. Mohol nosiť sukňu, mať oholenú hlavu a zafarbené mihalnice - ako postavy  na umeleckých predmetoch z oblasti, známej vtedy ako Sumérsko.

Epos o Gilgamešovi hovorí, že Noe mal striebro a zlato, platidlo vtedajších bohatých obchodníkov; bol teda podnikateľom.

Mohla táto historka po 2 000 rokoch inšpirova vznik biblickej Genezis?

Miesto stavby korábu na prežitie veľkej povodne - nie je pravdepodobnejšie zhotovovanie početných lodí na prepravu tovarov, napríklad piva, obilia a zvierat?

Mnohé veľké obchodné centrá tých čias ležali na rieke Eufrat a doprava tovaru na lodiach bola aj vtedy lacnejšia ako po zemi. Sumérovia vedeli stavať asi 20 stôp (asi 7 m)  dlhé lode, člny či bárky. Morskí archeológovia nenašli ani na morských dnách ani na súši ostatky, ani v textoch opisy väčších  plavidiel.

Pripúšťajú však, že Sumérovia mali technológiu na stavbu série lodí, ktoré by sa dali použiť ako pontóny a na nich by sa teoreticky dala umiestniť podstatne väčšia stavba, resp. aj čosi ako archa.

Tropická búrka

Vody Eufratu sa miestami dali použiť len v určitom ročnom období, keď mali dosť vody pre ponor väčších lodí.

Noe pravdepodobne čakával na vody roztápajúceho sa snehu v júni a júli; ak v tom čase prišla aj tropická búrka, mohli spojené vody rieky Eufrat zatopiť mezopotámsku nížinu.

No veľká voda by ho nebola zaniesla k hore Ararat, ale do Perzského zálivu. Život na lodi by nebol ľahký, ale mohli prežiť jediac na palube zvieratá a pijúc pivo.

Jeden babylonský text udáva, že koráb pristál na mieste, ktoré je teraz Bahrajnský ostrov: to je celkom iný ale prijateľný koniec udalosti.

Mohla byť táto udalosť inšpiráciou pre svätého muža, ktorý po dvesto rokoch písal knihu Genezis?  Iste. Už keď ju počul prvý raz, nemohol nespoznať jej morálnu silu: upozornenie, že ak ľudstvo odpadne od bohov a ich zákonov, bude za to platiť vysokú cenu. Za týmto morálnym posolstvom sa teda skrýva jedna z najväčších historiek dejín ľudstva.

A za historkou sa nám mihne pred duchovným zrakom skutočný človek, skutočný čln a skutočná udalosť.

Ptrameň: „Noemovu archu" vysielala  britská televízna stanica BBC One v nedeľu 21. marca 2004. - http://news.bbc.co.uk

S mobilnou spovedelnicou k veriacim

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Michael Ragg

Organizácia „Cirkev v núdzi//Pomoc kňazom východu" chce nanovo oduševniť veriacich v Nemecku pre spoveď, a to - mobilnou spovednicou. Spovedný „mobil" bude jazdiť pod patronátom biskupa z Eichstättu Dr. Waltera Mixa a bude zadarmo k dispozícii farám a duchovným spoločnostiam. Pri veľkých celoštátnych podujatiach, ako bude napríklad Svetový deň mládeže v Kolíne roku 2005, ale aj bez osobitného podnetu, má dať ľuďom na verejných priestranstvách príležitosť pohovoriť si s kňazom, vyžiadať si dušpastiersku radu a, ak budú chcieť, sviatosťou pokánia budú môcť dať do poriadku svoj vzťah k bohu. Spovedný mobil je vlastne skriňový VW, ktorého vnútro je zariadené na nerušené rozhovory so spovedníkom.

Riaditeľ nemeckej vetve Cirkvi v núdzi v Mníchove, Klaus Wundlechner, predstavil auto verejnosti týmito slovami:

 „Spovedný mobil navádza na spoveď, na túto úžasnú spásonosnú božiu ponuku, na ponuku zmierenia s Bohom, navrhovú všetkým ľuďom a osobitne životu každého jednotlivca."

Po desaťročiach tratiacej sa praxe spovede je v súčasnosti prah temnej spovedelnice v prázdnom kostole pre mnohých ľudí príliš vysoký. Preto je úlohou cirkvi „ísť veriacim so spovedelnicou v ústrety", ukázať im vystretú božiu ruku.

„Mnohí ľudia hľadajú vedome alebo nevedome oslobodenie od viny", hovorí Klaus Wundlechner, „a to aj v praxiach psychoterapeutov, ktorí im v tom ani pri najlepšej vôli nemôžu pomôcť. Dnes sa často robí pokus vyhovoriť pacientovi jeho pocity viny - tým sa však tieto len zatláčajú do pozadia a život ďalej zaťažujú, povedzme, difúznymi úzkosťami, ktorých pôvod ostáva nespoznaný. Pritom Boh len čaká na to, aby odpustil aj najťažšiu vinu a umožnil človeku nový začiatok."

Pojazdnou spovedelnicou nadväzuje Cirkev v núdzi na tradíciu „kaplnkových vozov": to boli na kostol či kaplnku prebudované nákladné autá, navrhnuté zakladateľom organizácie Cirkev v núdzi, pátrom Werenfriedon van Straaten, ktoré zabezpečovali v povojnových rokoch dušpastiersku činnosť medzi Nemcami-katolíkmi, vysídlenými z oblastí východnej Európy.

Oficiálne predstavený, biskupom Mixom požehnaný a na cestu vyslaný bol prvý spovedný mobil na medzinárodnom kongrese „Miesto stretnutia je svetová cirkev", organizovanom Cirkvou v núdzi v dňoch 3.-5. marca 2004 v Augsburgu. Teologička Ulrike Wolitzová tam mala referát na tému „Otvorené nebo nad spovedelnicami" a počas celého kongresu bolo možné v mobilnej spovednici sa vyspovedať.

Poznámka prekladateľa: Táto lakonická správa o situácii v katolíckej cirkvi z pera veriaceho hovorí sama za seba. Náboženstvo moderného človeka, ktorý bol bez vlastného pričinenia pokrstený a na tom základe vyplnil dotazník pri sčítaní obyvateľstva, je zostavenépodľa jedálneho lístka; menu sa neakceptuje; spoveď sa nepraktizuje; žiaľ, deti sa ďalej krstia, birmujú, (po prvý raz) ženia/vydávajú v kostole a nad hrobom budú mať kríž; situácia v Nemecku a na Slovensku je temer rovnaká. Medzi toľkými žiaľmi predsa len jedna malá radosť: aj bez filozofických úvah o škodlivosti pojmu hriech (pozri napr. v Nietzscheho knihe Antikrist, odst. 49, s. 54) sa najmä dnešní mladí ľudia vyhýbajú spovedi,

Prameň: Michael Ragg, Kirche in Not (Cirkev v núdzi), 20.02.04  a 25.03.04.

Recenzia – Roberto Pazzi: Konkláve

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

P. Macsovszky

Cirkev - štrbavá božia protéza

Neponosujem sa, nemôžem povedať, že by sa mi myšlienka založiť katolícke gynekologické ambulancie hnusila. Nehnusí sa mi, dokážem pochopiť podaktoré zbožné ženy, ktoré sú zrejme hanblivejšie a plachejšie ako ženy iné, menej veriace, až neveriace. Aj ja som v podstate hanblivý a svoju hanblivosť sa usilujem zahaľovať zdanlivo zvrátenými nápadmi. Píšem „v podstate", hoci do tej podstaty vôbec nedovidím. Ale opakujem, keďže som hlbinne hanblivý, viem si predstaviť, že veriaca katolíčka sa v rukách veriaceho katolíckeho gynekológa bude cítiť na gynekologickej koze dôstojnejšie.

Rovnako chápavo - ako ja na katolícke ženy - sa na katolícku cirkev vo svojom románe Konkláve pozerá aj taliansky spisovateľ Roberto Pazzi (1946). Menej chápavo však hľadím na pikantné slovenské úsilie vytvoriť z katolíckych gynekologických ambulancií poradne, v ktorých by sa katolíckym ženám vysvetľovalo, že pohlavné orgány slúžia veru len a len na rozmnožovanie a nie na získavanie slastných zážitkov. Trápi ma, že neviem, kto stvoril pohlavné orgány tak, aby človek pri súloži prežíval aj slasť.

Boh to asi nebol, pretože ten ich zrejme stvoril len na rozmnožovanie. Zdá sa, že vo vesmíre - alebo aj mimo neho - je ešte jeden stvoriteľ, ktorý stvára samú neplechu. Potom však ten poriadny, ten nemastný-neslastný Boh cirkvi asi nie je všemocný. Ale teraz rýchlo preč zo slovenskej reality, preč do talianskej románovej fikcie, v ktorej autor nastoľuje chúlostivú, zanedlho aktuálnu otázku: kam dokormidluje bárku katolíckej cirkvi po smrti terajšieho pápeža zbor chatrných kardinálov, vôbec si neuvedomujúcich, že:

„... telo je dar od Boha, a nie hriech, z ktorého sa treba spovedať"? (s. 39)

To sú slová estónskeho kardinála Matisa Paideho, ktorý cirkevných otcov nakriatne na to, aby vo vatikánskych komnatách zriadili saunu a turecký kúpeľ, kde by sa mohli zregenerovať a potom sa zrelaxovaní a svieži púšťať do opakovaných hlasovaní.

Sauna v susedstve Sixtínskej kaplnky je však len jedna z mnohých pikantností Pazziho románu. Ďalšou sú akési novodobé, a predsa archetypálne obdoby egyptských rán: nepochopiteľné invázie myší, škorpiónov a netopierov. Na myši sa použijú v rímskych uliciach pokradnuté agresívne mačky; na zlovestne zelené škorpióny ničiace drahocenné fresky vidiecke sliepky; na netopiere sovy. Konkláve sa mení na dejisko dualistického zápasu, Vatikán sa mení na kotkodákajúci kurín. Jedna zo sliepok sa nevedno ako dostane na baldachýn nad hlavou dogmatického, sexuálne frustrovaného kardinála Mascheroniho a vykadí sa na jeho ctihodnú hlavu. Akoby však nebolo dosť absurdností, Pazzi obohatí apokalyptickú atmosféru románu Mascheroniho záhadným úmrtím. Ako už aj jeho priezvisko napovedá, Mascheroni je mužom masiek a ani vo chvíli smrti neostáva bez masky: jeho mŕtva tvár je výrazne našminkovaná, na hlave parochňa...

Jazyk Pazziho prózy je veľkolepý, barokový, a azda aj preto prekypuje takpovediac obrazotvornosťou surrealistického vizionárstva. Román Konkláve akoby rozvíjal odvážne, provokatívne výjavy Buňuelových filmov. Veď pri pohľade na to, čo sa odohráva so staručkými, viac-menej bezbrannými kardinálmi, sa nedá nespomenúť si na najznámejšiu scénu z filmu Zlatý vek. Či už sa ňou Pazzi inšpiroval alebo nie, v jeho románe možno nájsť i takúto pasáž, opisujúcu následky myšej invázie:

Je to depozit obrazov, ktoré čakajú na reštaurovanie, oficiálne podobizne kardinálov. Z mužov v kardinálskom purpure sa zachovalo málo: kúsok nejasného obrysu tváre, odev, náznak hrude, časť šarlátového plášťa a ruky položené na Evanjelium. Všetko je to jedno obrovské hemžiace sa klbko odporných vrahov, ktorí vymazávajú z pamäti tie tváre, mená a tituly; leží tam obrovský mišmaš plátien, rámov, triesok, všetko roztrhané a rozdrvené predtým, ako skončí v drobných vyhladovaných telíčkach." (s. 54)

Román Konkláve je nepochybne varovná alegória; najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi podliehajú skaze nielen na obrazoch, ale aj v skutočnosti. Ich zdravotný stav je vážne narušený a je otázne, či za cenu veľkých ústupkov a vzdania sa prudérnosti nájdu záchranu v saune. Sauna môže prospieť telu, osviežiť dušu, no novú duchovnosť opotrebovanej cirkvi sarkastický Roberto Pazzi odporúča hľadať mimo Európy. Pretože spiritualitu východnej Európy zdevastovali komunistické režimy, kým na Západe v dušiach ľudí pustošil a ešte stále pustoší mäsomlynček konzumu.

Roberto Pazzi: Konkláve. Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2003, 299 Sk, 211 strán.

Prameň: P. Macsovszky, "Cirkev - štrbavá božia protéza", Nové slovo, č.9,  2004.

Svätý cisár Karol I.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Kongregácia pre kauzy svätých v Ríme - v sobotu 20. decembra 2003 - v prítomnosti pápeža Jána Pavla II. uverejnila rozhodujúci dekrét o budúcom blahorečení „Božieho sluhu" Karola Habsburského-Lotrinského, panovníka Rakúsko-Uhorskej monarchie, rakúskeho cisára (ako Karol I.), uhorského kráľa (ako Karol IV.) a zároveň českého kráľa - okrem množstva iných menej významných panovníckych titulov.

 Kongregácia v ňom potvrdzuje zázračné vyliečenie, ktoré nastalo po prosbe o pomoc tohto hlboko veriaceho cisára. Za prítomnosti pápeža a početného zastúpenia členov rodiny Habsburgovcov pod vedením najstaršieho syna cisára Karola, Ota Habsburského, zdôvodnil tento krok Vatikánu prefekt Kongregácie, kardinál José Saraiva Marti tým, že cisár Karol

„slúžil svojmu ľudu spravodlivosťou a láskou. Hľadal mier, pomáhal chudobným, viedol duchovný život".

Toľko a ešte nekonečne viac vychvaľovania v dvojtýždenníku závislom od etiky č. 6/2004 (Kultúra). Slovenský katolicizmus prijíma diktát Ríma a bude bozkávať lem rúcha Habsburgovcov.

Mne sa nad tým zastavuje dych. Nech si pápež hrá svoju dvojitú hru, káže vodu a pije víno: kritizuje globalizáciu, ale odmieta teológiu oslobodenia; priatelí sa nie so zástancami chudobných, ale so šľachtou a privileguje boháčov. Už dávno som počul o vtedy ešte nesmelých snahách o beatifikáciu, nad ktorými sa vtedy nemecká televízia smiala.

Vnučka: „Starý otec sa pred každým rozhodnutím modlil v zámockej kaplnke ..."

Reportérka: „ ... ale nezvykol byť vyslyšaný, lebo všetky bitky prehral."

Cisár, ktorý prevzal úlohu svojho strýka Františka Jozefa, ktorý svojím podpisom vyvolal 28.7.1914 prvú svetovú vojnu a zavliekol do nej postupne Srbsko, Rusko,Nemecko, Francúzsko, Anglicko, USA a dlhý rad ďalších štátov, bol teda „božím sluhom" a patrí mu aj v posmrtnom živote osobitné miesto po boku Pána zástupov. Nemalo by ma to prekvapovať, veď v celej histórii to nebolo ani s jedným svätým kráľom inakšie.

Tento raz sme však my Slováci postihnutí osobitne - Viedeň nás vždy utlačovala a zapredávala. Z gymnaziálnych rokov si pamätám jediné priasteľské rozhodnutie cisárskeho dvora v prospech Slovákov: povolenie založenia Matice slovenskej a troch gymnázií, čo však malo len krátke trvanie. Neviem si predstaviť staršieho Slováka, ktorý sa bude modliť k svätému Habsburgovi ; to nám nedovolí výchova.

Chystaná beatifikácia muža, ktorý dal do pohybu mašinériu bitúnku, na ktorom zahynulo 11 miliónov vojakov, pôsobí na mňa tak depresívne, ako oné stretnutie s krásnym mladým Slovákom na ceste z Topolčian do Mníchova, ktorý sa ukázal byť mníchom rádu Nemeckýách rytierov; rádu, ktorý tristo rokov ponemčoval naše Pobaltie, kým ho neporazil r. 1410 Vladislav Jagelovský. Ten rád sa volá aj „Deutschherrenorden", aj „Ordo Teutonicus" a dnes má filiálku pod neškodnejším menom „Konvent bratov domu Panny Márie Jeruzalemskej" - prosím Vás, vysvetlite mi Ako? a Prečo? - na Jahodovej ulici v našich Topoľčanoch! Hovorí v jeho prospech skutočnosť, že jeho asi civilným bratom je napr. bavorský ministerský predseda Edmund Stoiber, ťahajúci ho z finančného škandálu?

Nemám porozumenie pre takéto vykopávky a predsa sa im musím venovať!

Hrdina ich boja

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Eric Margolis

Jásir Arafat neúnavne bojoval štyri desaťročia za nápravu nespravodlivostí páchaných na svojom národe. Stretol a prekonal viac skľučujúcich prekážok ako každý iný novodobý líder.

Skoro všetci ľudia nejako odsudzujú 5,5 milióna palestínskych utečencov, ktorých dedovizne sa zmocnili Izraelčania vo vojnách rokov 1948 a 1967. Palestínsky štát, ustanovený roku 1949, si tajne rozdelili Izrael, Jordánsko a Egypt.

Palestínčania bez vlastného štátu sa stali pieskom v očiach Stredného východu; cynicky ich zneužívali ich bezohľadní arabskí „bratia" a neľútostne utláčali Izraelčania, potrebujúci ich zem.

Premiérka Golda Meirová dokonca tvrdila, že Palestínčania neexistujú. Mnohí ľudia si osvojili sionistický slogan, že Palestína je „zem bez národa pre národ bez zeme", čo nikdy nebola pravda.

V polovici šesťdesiatych rokov, keď prakticky nikto neuznával tento bedársky národ, postavil sa do čela tackavého palestínskeho hnutia inžinier Arafat.

S nekonečnou trpezlivosťou, hadím chytráctvom a neotrasnou odhodlanosťou skoro jednoručne zobudil palestínsky nacionalizmus a vytvoril sen o suverénnom palestínskom štáte.

Na svojej dlhej ceste siahli Arafat a jeho ľudia k spôsobu, ktorý  voláme terorizmom - jedinej možnosti, ako môže slabý bojovať proti silnému. Pár rokov pred nimi robili vodcovia izraelského boja za nezávislosť to isté Angličanom. Keby neboli Palestínčania použili násilie, nebol by sa svet dozvedel o ich zúfalej situácii.

V priebehu celých 40 rokov bol každý Arafatov deň bojom na život a na smrť. Proti nemu sa postavili súperi a nepriatelia ako šialený zabijak Abu Nidal; Izraelčania a Američania sa pokúšali zabiť alebo aspoň zosadiť ho z vedenia hnutia, arabské štáty proti nemu kuli úklady a platili vražedné plány, prežil masakry v Libanone, ktorým padli za obeť tisíce Palestínčanov.

Známy pod menom Abu Amar viedol ľud bez zeme, peňazí, podpory, úcty aj priateľov. Akosi sa mu však podarilo vytvoriť niečo veľmi blízke skutočnému národu.

Napriek ostrým výrokom hľadal mier s Izraelom pri početných príležitostiach čo aj na báze arabského štátu, ktorý dostane len 21 % pôvodného územia Palestíny. Izraelčania však zakaždým posunuli brankové tyče a zastali, kupujúc si čas, aby zavŕšili kolonizáciu Západného brehu a Golanu.

Len pri mierových dohovoroch s premiérom Rabinom v Oslo došlo k skoro spravodlivému urovnaniu. No Rabina zavraždili izraelskí krajne pravicoví extrémisti rozhodnutí zväčšovať židovský štát. Ďalšie mierové snahy zhatili Rabinovi nástupcovia - a Arafatova nerozhodnosť.

Izraelčania oddávna sledovali politiku vraždenia a zatvárania sľubných palestínskych vodcov. Pisateľ týchto riadkov verí, že Arafat bol možno obeťou jedu, ktorý nezanecháva stopy.

Izrael aj Bushova vláda USA si prajú „umiernených" palestínskych vodcov. Navrhujem preložiť to ako slabochov podplatených za súhlas s pokračujúcou izraelskou okupáciou najúrodnejšej pôdy Západného brehu a Golanu; budú to bezmocné, izolované Bantustany obkľúčené izraelským teritóriom; a neplodné, bezvodé, preľudnené arabské časti Západného brehu plus skládky ľudského odpadu v Gaze, o ktoré Izrael nemá záujem.

Čo robiť? Najpopulárnejší  palestínsky vodca Maravan Barguti je v Izraeli vo väzení; odsúdený za viaceré vraždy, ale v arabskom svete oslavovaný ako palestínsky Nelson Mandela; volá po mieri s Izraelom ako jeho učiteľ Arafat. No premiér Ariel Šaron zrejme plánuje - ako to nedávno v chvíli zriedkavej otvorenosti vyjavil jeden poradca - ponoriť mierové rozhovory „do formalínu".

V priebehu svojho epického boja urobil Arafat veľa chýb. Bol autokratický, umožnil kvitnúcu korupciu, bol tajnostkár. Jeho vedenie financií sa rozrástlo do nechutného škandálu, ktorý špiní jeho reputáciu. Ani arabskí obdivovatelia nezatvárali oči pred jeho lišiactvom a prefíkanosťou.

Ale bez Jásira Arafata by boli Palestínčania ostali fantómom, zabudnutým národom. Doviedol ich na dohľad ich zasľúbenej zeme.


Preložil Rastislav Škoda

Storočie dieťaťa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Ellen Keyová

V roku 1900 vyšla Keyovej pedagogicko-reformistická štúdia (v origináli po švédsky „Barnets Arhundrade“), ktorá dala heslo celej epoche pedagogických snáh o lepšie pochopenie dieťaťa. Key je presvedčená prívrženkyňa Rousseauovej idey o prirodzenom raste detí a výchove od útlej mladosti. Ako prvý predkladáme čitateľom preklad 7. kapitoly jej knihy. Možno prídu ďalšie.

Obsah



  1. Právo dieťaťa vyvoliť si svojich rodičov

  2. Nenarodená rasa a práca ženy

  3. Výchova

  4. Bezdomovstvo

  5. Vraždy duší v školách

  6. Škola budúcnosti

  7. Náboženská výchova

  8. Detská práca a zločiny na deťoch



7. Náboženská výchova

V súčasnosti je najdemoralizujúcejším faktorom vo výchove detí kresťanská náboženská výchova. Tým mám na mysli predovšetkým katechizmus, biblické dejiny, teológiu a dejiny cirkvi. Aj mnohí veľmi seriózni kresťania povedali o bežnej výučbe tohto predmetu, že

„nič neukáže lepšie, ako hlboko je zakorenené náboženstvo v ľudskej povahe, než skutočnosť, že súčasná ‚náboženská výchova‘ nie je v stave zničiť náboženstvo“.

Ale ponechajme to stranou; som si celkom istá, že aj živšie ‚vyučovanie‘ kresťanstva dieťaťu škodí.

Deti sa majú samy od seba vžiť do patriarchálneho sveta Starého zákona; samozrejme aj do sveta Nového zákona. To sa dá najlepšie dosiahnuť pomocou detskej biblie. Deti si budú túto knihu opatrovať ako oko v hlave; nájdu v nej nekonečné množstvo materiálu na oživenie svojej predstavivosti a pohnutí. To sa však dá dosiahnuť len tak, ak sa nechajú čítať bibliu bez vyrušovania, bez akéhokoľvek pedagogického alebo dogmatického vysvetľovania. Ako pri iných detských knihách, aj o tejto sa má doma hovoriť len vtedy, keď si dieťa žiada niečo vysvetliť. S touto knihou neslobodno nikdy narábať ako s učebnicou, nesmie sa objaviť na školskej lavici. Ak dieťa načerpá dojmy z biblie týmto spôsobom bez pôsobenia inej autority ako je subjektívny tlak dojmov, potom nebudú mýty biblie protirečiť ostatku jeho výučby väčšmi ako škandinávska povesť o stvorení sveta alebo grécke legendy o bohoch.

Najnebezpečnejšia zo všetkých výchovných chýb pri ovplyvňovaní ľudstva spočíva vo fakte, že deťom sa podáva vysvetľovanie sveta podľa Starého zákona ako absolútna pravda, hoci je to v absolútnom rozpore s tým, čo sa učia vo fyzike a dejepise. Na jednej strane sa deťom vštepuje povinnosť považovať morálku Nového zákona za absolútne záväznú, na druhej strane vidia, že tie prikázania sa na každom kroku porušujú; to sa deje vo chvíli, keď dieťa robí prvé kroky do života. Celá naša priemyselná a kapitalistická spoločnosť znáša protirečenie medzi kresťanským príkazom milovať blížneho ako seba samého a kapitalistickou axiómou (tvrdenie prijaté bez dôkazu, p.p.), že každý je najbližší sám sebe.

V tomto a podobných prípadoch sú detské oči vo svojej jednoduchosti jasnozrivé. Už v útlom veku sú schopné pozorovať, či žije ich okolie v súlade s kresťanským učením. Keď som raz so štvorročným dieťaťom hovorila o Kristovom príkaze mať sa medzi sebou radi, povedalo mi: „Ak to Ježiš naozaj povedal, potom ocko nie je kresťan.“ Dieťa veľmi skoro pocíti spor medzi slovami svojich učiteľov a kresťanskými prikázaniami. Jeden malý chlapček v jednom švédskom meste si vzal k srdcu Ježišove slová o dobročinnosti. Dával chudobným nielen svoje hračky, ale aj svoje šaty – kým rodičia nevyliečili tento typ praktizovaného kresťanstva telesným trestom! Učiteľ, ktorý vysvetľoval malej žiačke v jednom fínskom meste príkaz milovať svojich nepriateľov, dostal odpoveď, že to je niečo nemožného, lebo vo Fínsku nikto nemôže mať rád Bobrikovcov.

Poznám sofizmy, používané v obidvoch prípadoch na prekonanie nezraniteľnej logiky dieťaťa; viem však aj, nakoľko tieto sofizmy robia pretvárku medzi kresťanmi natoľko bežnou, že je podvedomá. Treba nového Kierkegaarda, aby zatriasol našimi svedomiami! Všade platia Rousseauove slová:

„Dieťaťu sa predpisujú ako smernice pre život vysoké zásady; no zakaždým, keď by ich chcelo praktizovať, núti ho okolie konať podľa malicherných zásad.“

Začína sa tým, že existujú nespočetné „ak“ a „ale“, na základe ktorých sa má dieťa naučiť, že veľké princípy sú len slová, že skutočný život – je niečo celkom iné.

Nebezpečné nie je to, že ideály kresťanstva sú vysoké; pre ideály je charakteristické, že každý je nedosiahnuteľný. Čím väčšmi sa mu blížime, tým je vznosnejší. Pri kresťanskom ideáli pôsobí rozkladne, že sa predkladá ako absolútny, hoci človek ako sociálna bytosť je nútený každodenne ho porušovať. Okrem toho, že sa v náboženskej výchove učí, že ako padlá bytosť ho v nijakom prípade nemôže dosiahnuť, predsa len jeho jediná možnosť žiť spravodlivo na tomto a šťastne na onom svete závisí od jeho schopnosti uskutočniť ho.

V tejto spleti neriešiteľných protirečení videli generácie po generáciách svoj náboženský ideál zahmlievať sa. Postupne sa každá nová generácia naučila nebrať ideály vážne. Podobne ako pri zbabelých či vystatovačných ústupkoch hlúpostiam poslednej módy, či šialenstvách, ktoré finančne ruinujú ľudí chcejúcich žiť za každú cenu podľa štandardu svojho postavenia, treba uviesť pre ľudskú nestálosť okrem iných psychologických dôvodov ako jej prvotnú príčinu toto: súčasne s náboženstvom dýcha dieťa do seba presvedčenie, že názor je jedna vec a čin druhá. Táto skúsenosť platí potom po celý život, a to aj v prípade takých ľudí, ktorí stratili vieru, že kresťanské náboženstvo je absolútna autorita. Voľnomyšlienkar sa ožení, pokrstí svoje deti a nechá ich birmovať bez toho, že by bral do úvahy, či si to prial sám, alebo mal len prianie konať ako iní ľudia. Republikán spieva rojalistickú hymnu, posiela lojálne telegramy, prijíma vyznamenania – musím prestať, lebo keby som mala vymenovať všetky tieto malé akty neserióznosti voči sebe samému, z ktorých sa skladá každodenný život mnohých ľudí a ktoré sa pripúšťajú pod prívlastkom „nedôležité“, nedopočítala by som sa ich. To však nie je spôsob, ako mysleli kresťanskí mučeníci, ktorí sa mohli zachrániť pred smrťou, keby boli hodili dve zrnká kadidla na oltár cisára. Dve zrnká kadidla – aká to bezvýznamná vec, myslí si moderný človek a s pokojným svedomím prináša denne obetu početným bohom, na ktorých neverí.

Aký nelogický je aj protestantizmus, ktorý mal duchovne výchovnú silu, keď si ešte neuvedomoval svoj dualizmus, keď ešte každý s plnou vážnosťou uznával nedeľu a pracovný deň! Keď však teraz ožíva medzi početnými protestantizmami nový protestantizmus, jeho spôsob reči dvomi hlasmi je silne demoralizujúci.

Kus pokuse sa rozpadával systém učenia, ktorý katolícka cirkev vybudovala úžasne prispôsobený na psychologické potreby väčšiny ľudí. Zásadné symboly vyznania viery založila na najstarších skúsenostiach ľudstva a na tých spočívajú ešte aj dnes. No protestantizmus sa odvracia od výsledkov svojho vlastného snaženia.

Doma, v škole, na univerzite, pri vojsku, na úradoch, všade sa zdôrazňuje pasívna závislosť v mene disciplíny, diskrétnosti, plnenia povinnosti. A ako pri všetkých vzletných slovách, ktoré robia zo živých duší otrokov disciplíny, tieto výrazy nanucujú ducha stádovosti a prikazujú mlčať pri neprávostiach, podriadiť sa každej hrubej sile. Len keď sa všetci dnešní protestanti stanú skutočnými protestujúcimi a odmietnu prijať to najvyššie životné dobro, svoje náboženstvo, v dôsledku autority, len vtedy začnú dosahovať aj v sociálnych a politických záležitostiach nezávislú mienku o svojom živote. Ako učitelia a vodcovia zaistia pre školské deti a študentov, pre dôstojníkov a úradníkov, tú slobodu slova a činu, ktorá je právom občana a človeka. Keď sa potom stane, napríklad – ako sa stalo v roku 1889 jednému švédskemu vysokému dôstojníkovi – že padol do nemilosti, pretože sa zúčastnil na dôstojnej občianskej oslave na pamäť Francúzskej revolúcie; alebo ako sa stalo uppsalským študentom, ktorí si roku 1889 dovolili slušnú manifestáciu proti ohrozeniu koaličnej slobody majiteľmi píl v Norrlande – boli napomenutí, aby sa venovali svojmu štúdiu a nemiešali sa do problémov sociálnej politiky; potom ľudia pochopia, ako sa šíri duch zbabelosti, v ktorého tieni sa darí veľkým národným zločinom. Dosiaľ sa muži aj ženy, prísne čestní vo svojom súkromnom živote, učili podriadiť svoje svedomie, myšlienky aj činy všeobecného rázu príkazom nadriadeného; učili sa robiť to predovšetkým v mene náboženského presvedčenia.

Odvaha vytvoriť si vlastný názor o všetkom, čo vytvára hodnotu života, no najmä o vlastných náboženských predstavách, sila povedať to, vôľa priniesť pre to aj obeť, to všetko dáva človeku nový podiel na civilizácii a kultúre. A kým výchova a sociálny život vedome nepohnú dopredu tento typ odvahy, sily a vôle, ostane svet taký, aký je, trhovisko hlúposti, hrubosti, sily a egoizmu, bez ohľadu na to, či sú pri moci radikáli alebo konzervatívci, demokrati alebo aristokrati.

…

Najškodlivejší zo všetkých náboženských princípov bolo a je odradzujúce učenie, že ľudská prirodzenosť je padlá a v dôsledku toho neschopná dosiahnuť svätosť vlastným snažením; učenie, že do správneho vzťahu k časným a večným záležitostiam sa jednotlivec dostane len v dôsledku milosti a odpustenia hriechov. Pre ľudí pod bežnou úrovňou vyvolal predpoklad spásy duchovnú stagnáciu; nehovoriac o obchodníkoch, ktorí denne vyrovnávajú Kristovou krvou svoje každodenné pasíva na účte morálky. Len tí, čo prirodzene stoja vyššie, rastú vo svätosti súc presvedčení, že sú božie deti v Kristovi. Ľudstvo ako celok vykazuje hlbokú demoralizáciu dvojitou morálkou. Tento dualizmus sa začal manifestovať vo chvíli, keď prví kresťania prestali očakávať návrat Ježiša Krista – to bola predstava, ktorá dávala ich životu skutočnú jednotu s Kristovým učením. No táto dvojitá morálka počas devätnásť storočí držala ľudského ducha a sociálny poriadok prakticky v pohanstve. Hoci niekoľkým čistým a veľkým duchom dalo kresťanstvo krídla pre ich túžbu po nekonečne, hoci sa v stredoveku niekoľko silných sŕdc seriózne pokúsilo realizovať kresťanské učenie, absolútna väčšina ľudstva žila a žije v ochabujúcej nerozhodnosti, ktorá je výsledok pristrihnutých krídiel; občania antiky mali k dispozícii etiku, ktorá sa dala uskutočniť a umožnila im byť serióznymi, pevnými osobnosťami.

Keďže devätnásť storočí ukázalo, že v ľuďmi organizovanej spoločnosti niet možnosti žiť podľa Kristovho učenia ako návodu pre praktické, naprosto spoľahlivé pravidlá pre svätosť, dá sa uniknúť nemorálnej duplicite len jedným spôsobom: ísť cestou, po ktorej už išli mnohí jednotlivci, ktorí s Prometeom skríkli:

„Či nezvládlo si toto všetko samo, srdce, horiace svätým zápalom?“

J. W. Goethe, báseň „Prometeus“ v zbierke Farebný odlesk, preložil Ľubomír Feldek, ZH č. 9, s. 2, 1999.

Inými slovami, títo ľudia nadobudli presvedčenie, že kresťanstvo je produkt ľudstva. Ako každý iný produkt ľudského ducha nepredstavuje absolútnu a večnú pravdu.

Keď ľudia prestanú vštepovať deťom, napríklad, vieru vo večnú prozreteľnosť, bez vôle ktorej ani vrabec nespadne zo strechy, budú môcť miesto toho vpísať do ich mozgov novú náboženskú koncepciu božskosti sveta viazaného na zákony. Podľa novej náboženskej idey sa vybuduje nová morálka. Bude sa zakladať na úcte k absolútnej spätosti príčiny a následku – spätosti, ktorú ani žiadna spása nezruší. Všetky ľudské činy sa ozaj budú riadiť podľa tejto istoty. Človek sa nebude dať ukolísať do spánku v nádeji na prozreteľnosť alebo uzmierenie, ktoré by oddialili predpokladané následky.

Nová morálka, posilňovaná každodennými skutočnosťami života, má logické dôsledky. Ani jeden príkaz tohto mravného učenia nemusí ostať prázdnou frázou. V tomto systéme je dosť miesta pre všetky „večne hlboké slová“ vyslovené Kristom, Budhom alebo a inými veľkými duchmi ľudstva. Ich výroky budú vždy predstavovať materiál na použitie – na sebavýchovu. K použitiu však dôjde s pocitom absolútnej slobody. Jednotlivé slová sa použijú ako stavebné kamene vhodné na štýl, ktorý chce niekto uplatniť pri architektúre svojej osobnosti. Ale žiadne slovo ani príklady jedného či druhého učiteľa sa nikdy nebudú považovať za absolútne hodné nasledovania.

Duša dieťaťa nebude potom kropená slzami ľútosti za hriechy ani strachom pred peklom. Nebude špinená realizmom bez myšlienok a bez ideálov, ani pohŕdavou nedôverou, ktorú ako studené fľaky zanechávajú po sebe prasknuté bubliny vzletných slov. Slabí aj silní budú rásť v spokojnej a zodpovednej viere vo vlastnú osobnosť, vo vlastný prameň pomoci. Pulz ich krvi bude silný a teplý od červenej krvi. Nebudú nútení k pokore; neprijmú ani rovnosť so všetkými inými, ani so žiadnym jednotlivcom. Naopak, budú silní vo svojom práve dať osobnú pečať svojim radostiam, svojím trápeniam, svojej práci. Budú upozorňovaní, aby robili dobre, ako len vládzu, pretože robia na svojom; aby sa usilovali o svoje najvyššie dobro a jeho hranice umiestnili tam, kde začínajú práva iných.

Ak sa doma a v škole robí kompromis medzi dvomi protirečivými svetonázormi, nevyťaží sa ani z jedného skutočné dobro pre výchovu dieťaťa.

Povedala som už, ako sa v jednej a tej istej škole dá podávať náboženská výchova a určitá dávka vedomostí a lásky k prírode, ako aj história; že sa na jednej a tej istej škole sa dá učiť vedecký priebeh prírodného vývoja a dejín súčasne s náboženskými dejinami, kde prvé miesto dostane judaizmus a kresťanstvo. Tak sa zvýši úcta a láska detí k osobnosti a morálke Krista, už predtým sprostredkovaná bibliou. Na základe čestných a vážnych dôvodov sa dá voliť jedna alebo druhá cesta. Keď sa však pri náboženskej výchove robí z Mojžiša alebo Krista absolútny učiteľ pravdy, a na hodinách prírodovedy vysvetľuje darvinizmus, vyvolá to skôr ako čokoľvek iné túto nelogickosť, túto morálnu nedbanlivosť a chabosť, ktoré nevedú nikam a nepôsobia…

Od tých čias, ako som napísala tieto slová, všetko posilnilo a zostonásobnilo moje staré presvedčenie: že najdôležitejšie nie je, aký svetonázor máme – môže to však byť veľmi dôležité –, ale či máme dosť viery osvojiť si nejaký svetonázor a dosť síl urobiť z neho životnú skutočnosť. Nič nepôsobí na etickú energiu rastúcej generácie tlmivejšie ako dualistický názor na svet, ktorý sa teraz podáva na školách. Aj pre školu treba teda urobiť voľbu; nesmie dôjsť ku kompromisu medzi dvomi výchovnými schémami a dvomi svetonázormi, ak nemá byť u mladých ľudí zlomená sila vôle a moc viery. Otázka kompromisu nie je v tomto prípade len otázka použitia; je to najdôležitejšia otázka výchovného princípu.

…

Od tých čias, ako som toto napísala, boli v tejto súvislosti vyslovené viaceré názory. Jeden z nich vyvolal pri publikácii roku 1890 senzáciu; bola to kniha zürišského profesora Dr. A. Dodela Mojžiš alebo Darwin? Autor v nej ukázal, ako hlboko je darvinizmus zakorenený vo vede a kultúre; aká oklieštená je však ľudová výchova, keď sa drží bokom od vedeckých poznatkov dnešných dní a vtesnáva do okruhu cirkevných myšlienok. Náboženská výchova je jednoducho zločin proti psychologickým zákonom vývoja, pretože deti sa učia myslieť teologickým spôsobom o abstraktných koncepciách, keď ešte nijako nie sú toho schopné. Dodel hovorí, že najhoršie je, že na stredných a vysokých školách sa učí vývojová teória ako vedecká pravda, kým na základných školách, ktoré organizuje a finančne vydržuje tá istá vláda, sa pokračuje v učení biblického mýtu o stvorení, ktorý je v ostrom protiklade so všetkým, čo deti učí veda a živá príroda: to je nemorálny a nečestný stav myslenia a treba mu urobiť koniec!

*Jeden švédsky hvezdár výstižne dokázal, že čím viac postupuje naše poznanie, tým viac prestáva byť náboženstvo sudcom nad tým, čo je obsahom našich vedomostí. Čím viac vedomostí dosiahneme, tým väčšmi sa zmenšuje oblasť nadprirodzena, tým menej sa verí na zasahovanie božských síl, tým nekonkrétnejšou sa stáva predstava smrti a života po nej. To však neznačí, že hasnú náboženské city, hoci ich neživí viera na božie zjavenia a možnosť nadprirodzených zásahov. Ako ideál ešte nachádza svoje vyjadrenie, a bez náboženskej viery a oduševnenia by sa nemohli uskutočniť nijaké ideálne ciele. Dodel zastáva názor, že náboženské zmýšľanie treba zachovať aj po strate prekonaných zastaralých náboženských pojmov. (V anglickom online texte tento odsek od * chýba.)

Tento bod je v celej otázke rozhodujúci. Som hlboko presvedčená, že bez náboženstva v emocionálnej výbave svojej povahy nemôže človek sledovať ideálne ciele, nedovidí za svoje osobné túžby, nezrealizuje veľké úlohy, nebude schopný obetovať aj sám seba. Náboženské nadšenie rozširuje obzor nášho ducha a viaže nás k činom, ktoré považujeme za ideálne. Keďže však kresťanstvo kladie hlavnú váhu na dušu a nie je vstave spájať všetky faktory nášho konania, veľmi rozvážni ľudia ho čím ďalej tým väčšmi opúšťajú, a to z čisto náboženských dôvodov.

* Prečo títo potom nechcú dať svojim deťom bežnú kresťanskú výchovu v náboženstve, to povedal so svojou zvyčajnou útočnou silou Tolstoj:

„Na náboženské klamstvo sme si už tak zvykli, že ani nepozorujeme, aká prostomyseľnosť a strašná ukrutnosť je obsahom učenia cirkvi. My to nepozorujeme, ale deti to zacítia a ich duša si z toho odnesie nevyliečiteľné poškodenie. Musíme si uvedomiť, čo to vlastne robíme, keď vychovávame svoje deti touto takzvanou náboženskou výchovou. Čisté a nevinné, ešte neoklamalo a nebolo oklamané, obracia sa dieťa na nás, ktorí poznáme život, a pýta sa nás, podľa akých pravidiel má človek žiť svoj život? A čo my odpovedáme? Obyčajne už dopredu predchádzame ich otázkam tým, že im rozprávame židovskú legendu, túto nerozumnú až hlúpu a predovšetkým nemorálnu historku. Vydávame ju za svätú pravdu, hoci vieme, nie je možná a pre nás nemá zmysel: že pred šesťtisíc rokmi sa akási zvláštna a ukrutná bytosť podujala stvoriť svet a a hneď aj človeka; že prvý človek zhrešil a že pre jeho hriech ten zlý boh potrestal nielen jeho, ale aj nás všetkých, hoci my sme nič zlé neurobili; že aj on bol potrestaný za tento hriech tak, že nechal umrieť svojho syna; a nakoniec, že náš hlavný cieľ v tomto živote je pokúsiť sa obmäkčiť tohto boha a uniknúť utrpeniam, ktoré pre nás pripravil.

Keď dieťa vymenúva tieto ukrutnosti, sme toho názoru, že to nič neznamená, ba že je to preň užitočné; spokojne mu načúvame; nemyslíme na strašnú duchovnú premenu, ktorá sa v tých chvíľach odohráva v duši dieťaťa bez toho, že by sme to spozorovali. Predstavujeme si túto dušu ako prázdnu tabuľu, na ktorú sa dá písať čokoľvek – ale to je omyl. Dieťa má nejasné tušenie pôvodu všetkého, moci, ktorej je podrobené. Má také isté tušenie čohosi v pozadí ako mysliaci človek – je to neurčité, slovami nevypovedateľné, ale je to pocit napĺňajúci celú jeho bytosť – a teraz mu naraz na to miesto kladieme ako pôvodcu všetkého nerozumnú, hnusnú a ukrutnú bytosť. Dieťa má neurčitú predstavu o cieli nášho života: že je to šťastie, ktoré sa dosiahne vzájomnou láskou. Teraz má miesto toho pochopiť, že cieľom života je v podstate iba chvíľková nálada nerozumného boha; že naším osobným cieľom je ustavične sa snažiť ujsť večným trestom, ktoré by mali postihnúť niektorých, a trápeniam, ktoré tento boh uložil všetkým. V dieťati drieme pocit, že naše ľudské povinnosti sú veľmi zložité a mravnej povahy: miesto toho ho učíme, že celkom prvá povinnosť je slepo veriť, modliť sa, pri určitých príležitostiach vysloviť určité slová, jesť chlieb a piť víno, čo má byť božie telo a krv. Zdá sa nám, že to nie je nijako vážna vec; no vštepovanie tohto učenia – volá sa to náboženská výchova – je najväčší zločin proti dieťaťu, aký si možno predstaviť.

Vlády a vládnuce triedy potrebujú toto klamstvo; podopiera ich moc a preto budú vždy žiadať, aby sa vkladalo do myslí detí a pri tom zasiahlo svojím hypnotizujúcim účinkom aj dospelých. Ľudia, ktorí nie sú za trvanie dnešného nespravodlivého sociálneho usporiadania, ale naopak, prajú si jeho zmenu, no predovšetkým tí, čo chcú svojim deťom dobre, musia ich zo všetkých síl brániť pred týmito nebezpečnými lžami. Aj keď budú deti úplne ľahostajné voči náboženským otázkam, aj keď im bude každé pozitívne náboženstvo úplne cudzie, bude to nekonečne lepšie ako najdokonalejšia výučba židovsko-kresťanského náboženstva.

Kto pochopí, čo znamená pre dieťa, vydávať mu lož za svätú pravdu, nemôže pochybovať o tom, čo má robiť, aj keď preň nemá nijaké osobné náboženské odporúčanie…

Keby som mal dieťaťu vysvetliť základné rysy náboženského učenia, ktoré považujem za pravdivé, povedal by som mu: prišli sme na tento svet a žijeme tu nie z vlastnej vôle, ale z vôle iného, ktorého menujeme bohom. Preto len vtedy konáme správne, keď plníme vôľu tejto bytosti a tá je, aby sme boli šťastní. No na dosiahnutie tohto cieľa je len jeden prostriedok: aby sa každý človek voči druhým ľuďom správal tak, ako si praje, aby sa druhí ľudia správali voči nemu.

Na otázky Ako vznikol svet? a Čo nás čaká po smrti? odpovedám v prvom prípade, že to neviem a že tomu, ostatne, nepripisujem význam. V druhom prípade, že vôľa toho, ktorý nás pre naše šťastie privolal k životu, aj po našej smrti nás priblíži k tomu cieľu. (Od * ani toto nie je v anglickom online texte).

Ako v iných prípadoch, keď dospelí navzájom nesúhlasia v otázke, čo dieťa potrebuje, aj tu by sme sa mali pokúsiť dostať odpoveď na otázku o ich skutočných potrebách od samotných detí.

Tak spozorujeme, že dieťa sa už veľmi skoro začína zaujímať o večné záhady ľudstva a vzrušujú ho otázky odkiaľ a kam. Súčasne zistíme, že úprimná a čestná povaha dieťaťa sa stavia proti kresťanskému vysvetľovaniu sveta, kým jeho čestnosť nie je otupená natoľko, že bez odvrávania prijíma, čo sa mu podáva ako učebná látka, alebo vo svojej duši popiera to, čo vyslovujú a musia opakovať jeho pery; nakoniec niekedy pripustí ovládnutie svojho srdca jedinou potravou ponúkanou jeho náboženským potrebám.

Moje vlastné spomienky na detstvo a pozorovania detí mi umožňujú povedať niekoľko poznámok o náboženských predstavách detí v mladom veku. Mám pred sebou obsiahle záznamy za obdobie dvadsaťpäť rokov. Spomínam si na svoj prudký hnev na boha, keď som vo veku šesť rokov počula, že Ježišova smrť bola zapríčinená tým, že boh žiadal ako odčinenie takéto pokánie. Vo veku desať rokov som odmietla božiu prozreteľnosť, keď som videla, že jeden mladý robotník zomrel ďaleko od svojej ženy a piatich detí, ktoré ho tak potrebovali. Moje premýšľanie o existencii boha nadobudlo vtedy podobu výzvy a napísala som do piesku: „Boh je mŕtvy“. Keď som to robila, myslela som si, že ak boh existuje, v tejto chvíli ma zabije úderom blesku. Ale keďže slnko ďalej svietilo, bola otázka pre túto chvíľu zodpovedaná – no mala sa skoro vrátiť. Nemala som iné náboženské vyučovanie ako krátke čítanie biblie každé ráno, nedeľnú kázeň a – lekcie z katechizmu, ktoré, mimochodom, nikdy neboli vysvetľované. Nový zákon patril vtedy k mojim „zábavným knihám“; jeho pomocou som sa naučila mať Krista tak rada ako iné veľké osobnosti, o ktorých som čítala. No v konfirmačnom období sa preberalo vysvetľovanie Biblie; vysvetľoval sa každý bod a každé meno, každá veta sa rozoberala, ako keby sa štiepali vlasy, aby sa dokázalo splnenie proroctiev a objasnil skrytý význam slova, ktoré sa ešte nedávno zdalo také jednoduché. Povedalo sa, napríklad, že dogma o trojici je obsiahnutá už v druhom verši knihy Genezis. Bol to pre mňa strašný objav, že obľúbená kniha mojej detskej mysle a predstavivosti môže byť tak skalopevne mŕtva.

Dalo by sa uviesť veľa príkladov, že častým výsledkom náboženského vyučovania je náboženská ľahostajnosť a že snaha získať duše detí vedie k duševným chorobám. Počula som šesťročné deti hovoriť s posvätnou hrôzou o ich štvorročnom bratovi, ktorý v nedeľu kopal s motyčkou. Šesťročné dieťa, ktoré bolo za jeden deň zavedené do troch kostolov na služby božie, vyslovilo po krátkom rozmýšľaní otázku, či by nebolo rozumnejšie ísť do toho pekla hneď.

Židovsko-kresťanská koncepcia kreatívnej a ustavičnej prozreteľnosti, ktorá činí všetky veci najdokonalejšími, je v takom rozpore so všetkým, čo nás o bytí učia skúsenosti a vývoj, že nie je možné ani teoreticky pripustiť platnosť obidvoch predstáv naraz. Ešte menej sa dajú prakticky zjednotiť lepidlom vysloveného kompromisu. Dieťa so svojou ostrozrakou jednoduchosťou sa nedá oklamať. Ak nechceme deťom povedať pravdu, nehovorme im o živote vôbec – o živote v jeho jednote a rozličnosti, o priebehu trvalej tvorivosti, o večnej božskej podriadenosti zákonom.

To však znamená, že nie je možné zachrániť pre deti kresťanského Boha, voči ktorému sa im vštepovala slepá dôvera, len čo dieťa začne o ňom rozmýšľať. Dieťa sa v tomto veku nedá pripraviť ani na novú koncepciu boha s jej náboženskou – to je jednotiacou a povznášajúcou – silou, t. j. koncepciou boha, ktorého zjavenou knihou je hviezdnaté nebo a prorockým obzorom nevyspytateľné more, ktorý žije v hĺbke ľudského srdca a je život sám. Nič nedokazuje lepšie, aká slabá a neprepracovaná je viera moderných mysliteľov, ako skutočnosť, že ešte stále vštepujú svojim deťom systém, ktorý sami nechcú duchovne žiť, ktorý však považujú za nevyhnutný pre morálnu a sociálnu budúcnosť detí.

Ak prejdeme od pojmu prozreteľnosti na pojem hriechu, nachádzame u detí tú istú prirodzenú logiku. Malé dievčatko – jediné dieťa svojej matky – vykríklo:

„Ako mohol boh dovoliť zabiť svojho jediného syna? To by si so mnou nesmela urobiť!“ A malý chlapček povedal: „Ako dobre, že Židia ukrižovali Krista, takže nám sa už nič nestane.“

To sú dva póly emocionálneho a praktického pohľadu na uzmierenie smrťou, medzi ktoré sa zmestia všetky podobné situácie. Medzi smiešnejšie a naivnejšie predstavy patrí návrh dievčatka nazvať Pannu Máriu božou manželkou, ako aj historka o chlapcovi, ktorý doma referoval, že v škole hovorili o našom pánovi a o iných dvoch pánoch – mysliac na svätú trojicu.

Z hodín biblických dejín a katechizmu pochádzajú nespočetné príklady, ako deti nesprávne čítajú isté slová a nesprávne chápu ich význam. Jeden chlapec sa pri upozornení, aby nenechal svoju lampu horieť, vystatoval: „My máme petrolej zadarmo!“ Druhý, keď sa ho pýtali, či by sa chcel znovu narodiť, odpovedal: „Nie, to by som sa mohol zmeniť na dievča.“ Je tu aj anekdota o dievčatku, ktoré uspokojovali, aby sa nebálo, veď pánbožko je v tme vedľa neho; žiadalo, aby ho mama poslala preč a zapálila lampu. Iné dieťa pri prezeraní obrázkov mučeníkov v cirkusovej aréne súcitne vykríklo: „Pozri, aký chudý tigrík! Ten ešte nemal ani jedného kresťana.“ To bolo len pár z množstva typických príkladov, ako si deti vysvetľujú náboženské myšlienky, ktoré sa im podávajú; nútia ich do myšlienkového sveta, ktorý prijímajú v materialistickom zmysle alebo ich úplne vyvádza z miery.

Uvedené anekdoty odkrývajú detský myšlienkový svet; je tu aj ten komentár dievčatka k údaju, že sa narodila o jedenástej v noci: „A to som mohla byť tak dlho hore?“ Pojmy ako dedičný hriech, pád človeka, zmŕtvychvstanie a vykúpenie, to sú najprv nezmyselné, prázdne a potom hrozivo temné, ťažké slová. V celom mojom živote nezaujal strach pred peklom moju pozornosť na dlhšie ako päť minút, ale poznám deti a dospelých ľudí, ktorí boli mučeníkmi tohto teroru. Pamätám sa aj na deti, ktoré pri zdôrazňovaní potreby absolútnej viery v peklo na hodine katechizmu s plačom priznávali, že mama im povedala, že ona na peklo neverí a ľutovali, že teda musí byť veľmi zlý človek!!

Iste sú ďaleko za nami časy, keď podľa farbistého líčenia jedného historika „strach pred čertom neustále tak zatemňoval život človeka, ako tiene plachiet veterného mlyna zatemňovali mlynárove okná“. Časy, keď sa božské postavy sústavne zjavovali veriacim a keď zázraky tak patrili do myšlienkového sveta všetkých ľudí, ako sa nimi dnes nezaoberajú ani veriaci. No kým sa v náboženskej výchove zachová viera v diabla, prozreteľnosť a zázraky, nebude možné pre lúče kultúrneho svetonázoru preniknúť do temnoty, kde sa pestujú bacily ukrutnosti a šialenstva.

Predstavy neba v detských mysliach sú často vynikajúce príklady detského realizmu. Jedno dieťa povedalo, že jeho brat nemôže byť v nebi, keďže to by bol musel liezť po rebríku, čo by bola neposlušnosť, lebo mu bolo zakázané liezť na rebrík. Keď jedno dievčatko počulo, že jeho stará mama je v nebi, pýtalo sa, či tam sedí aj pánbožko a drží ju, aby nevypadla. Nesprávne odpovede predstavujú len pár dôkazov detského citu pre skutočnosť. Na námietku, že detská predstavivosť potrebuje mýty a symbolizmus, je naša odpoveď ľahká. Samozrejme nemáme a nesmieme zbaviť dieťa hry s predstavivosťou – ale hru neslobodno brať vážne! Neslobodno sa čudovať, keď si dieťa vytvára realistické predstavy aj o duchovných veciach a neslobodno ich potláčať, ako nepotláčame ani iné prejavy detského duševného života. Pretože ak sa falošné predstavy vydávajú za najvyššie pravdy o živote, musia narušiť posvätnú jednoduchosť dieťaťa.

Poznám deti, u ktorých sa dá pôvod neviery stopovať až ku Kristovým slovám, že „čokoľvek budete pýtať s veriacim srdcom, dostanete“. Dievčatko, zatvorené do tmavej izby, prosilo boha, aby ukázal ľuďom, ako zle s ním zaobchádzajú, tým, že sa v tme rozsvieti lampa z farebných sklíčok; druhá prosila, aby sa uzdravila jej chorá mama; tretia sa pri posteli mŕtvej kamarátky modlila, aby sa táto prebudila. Pre všetkých troch bolo zistenie, že ich najúpenlivejšia prosba ostala nesplnená, veľkým obratom v ich duševnom živote.

Môžem dosvedčiť z vlastnej skúsenosti a zo skúseností iných, aké etické pohoršenie zapríčinili u zdravých detí nespravodlivosti Starého zákona, napríklad božie uprednostnenie Jakuba pred Ezauom. Vysvetlenia, ktoré sa v takýchto prípadoch podávajú, naplnia myseľ dieťaťa tichým nesúhlasom až odporom.

A keď dieťa nakoniec zistí, že ani dospelí neveria tomu, čo ho ako náboženstvo učia, vtedy jeho detský inštinkt pre vieru, dôveru a úctu k učiteľovi, to je jeho schopnosť prežívať rôzne náboženské pocity, dostane ranu, ktorá v ňom zanechá stopy pre celý život.

Nejdem hovoriť o hrdinoch a hrdinkách pietistickej nábožnej literatúry pre deti, o ich historkách obrátenia a svätosti. Pred tými sú rodičia schopní uchrániť ich. Zameriavam sa len na ten spôsob nazerania na svet, ktorý sa deťom nanucuje so súhlasom alebo proti vôli ich rodičov. Ktorý degraduje detskú koncepciu boha, Krista, prírody. Ak sa dieťa ponechá samo na seba, môžu sa tieto koncepcie rozvíjať jednoducho a mocne. Ak sa predpisuje nazeranie na svet, zapríčiňuje to zbytočné utrpenie a vyvoláva nebezpečné predsudky. Detskú náklonnosť k hlbokým náboženským pocitom, zdravú vieru a zápalistý záujem o svätosť posilňuje schopnosť preberať základné životné pravidlá slobodne tak z biblie ako zo svetovej literatúry. Rovnaké výsledky sa dosiahnu knihami o iných náboženstvách, napríklad o budhizme, a o veľkých náboženských osobnostiach, čo ilustruje hľadanie ideálu; no aj takými detskými knihami, ktoré dobre opisujú podobné snahy v bežnom živote. Žiadne dieťa však ani najmenej nepotrebuje pre svoje náboženstvo alebo vzdelávanie katechizmus či teológiu; nepotrebuje vedieť cirkevnú históriu podrobnejšie ako v súvislosti so všeobecnou históriou sveta. Hlavný dôraz sa má klásť na bludné náuky, aby si mladý človek osvojil presvedčenie, že všetky pravdy nazývajú súčasníci najprv „bludom“. Inými slovami, tieto chyby sú najlepšie negatívy, pomocou ktorých sa mladý človek dopátra pravdy.

Preberanie a vysvetľovanie protirečení, s ktorými sa dieťa stretne aj pri takej náboženskej výchove, ako si ju ja predstavujem, patrí do prípravy do skutočného života, v ktorom sa aj dospelý stretáva s nespočetnými protirečeniami. No jeho osobné zástoje nemusia raniť ani pobožnosť ani zdravosť detskej duše. Rany prichádzajú skôr zo strany dráždiacej prepiatej pobožnosti alebo podlízavej pretvárky, duchovného fanatizmu, klamstiev proti zdravému rozumu, duchovnej prázdnoty či zvrátených predstáv o spravodlivosti; to všetko sú bežné výsledky kresťanského žitia a učenia v súčasnosti. Dnes i zajtra dieťa ľahšie rozrieši duchovné problémy, ak nebude jeho jemnocit pre pravdu a jeho ostrá logika pomýlená dogmatickými odpoveďami na večné problémy, ktoré ho stavajú do rovnako ťažkej pozície ako filozofa.

Je tomu dávno, čo aj Kant predviedol najväčšie škody ešte stále pretrvávajúcej náboženskej výchovy. Ukázal, že kým sa za základ morálky berie cirkevné učenie, predpisujú sa činom nesprávne motívy. Ak sa niečo nemá robiť, nie je to preto, lebo boh tak prikázal, ale pretože je to samo osebe zlé. Treba sa snažiť o dobro nie preto, že dobrého očakáva nebo a zlého peklo, ale pretože dobro má vyššiu hodnotu ako zlo. K tomuto Kantovmu záveru treba pridať, že názor predstavujúci človeka ako neschopného robiť dobro z vlastnej sily eticky človeka oslabuje; potom sa mu hovorí , že musí byť ponížený a spoliehať sa na božiu pomoc. No spoliehanie sa na vlastné sily a pocit vlastnej zodpovednosti majú silný morálny účinok. Viera, že človek je neodvolateľne zaťažený hriechom, vedie k tomu, že ostáva stáť na mieste.

Ak majú budúce generácie rásť so vzpriamenými mysľami, je prvou podmienkou rastu vyškrtnúť z existencie detí a mladých ľudí rozhodným škrtom pera katechizmus, bibliu, teológiu a cirkevnú históriu.

Musíme sa skloniť pred nekonečnami a mystériami našej pozemskej existencie. Musíme rozlišovať etické hodnoty a vyberať si medzi nimi; musíme byť presvedčení o solidarite ľudstva, o jednotlivých povinnostiach človeka, aby sa pre dobro celku vytvorila bohatá a silná osobnosť. Musíme vzhliadať k veľkým vzorom. Musíme mať úctu k božskému i bežnému vo vesmíre, v priebehu evolúcie, aj v procese rozvoja ľudskej mysle. To sú nové obzory meditácie, nové náboženské pocity zbožnej úcty a lásky, ktoré urobia deti budúceho storočia silnými, zdravými a krásnymi.

Nové zmeny znamenajú začiatok konca predstáv boha, ktoré spájali heslo „S pomocou božou!“ s víťazstvami pri nacionálnych túžbach po územných výdobytkoch, pri snahách stať sa utláčajúcim pánom, pri bažení po zisku. Bude treba cítiť, že miešať boha do bežných ľudských vášní je svätokrádež. Ľudia uvidia, že patriotizmus, vzchádzajúci z egoizmu a ambícií, je najbezbožnejšia vec, pretože je najneľudskejší zo všetkých perverzných hriechov, urážajúcich posvätnosť života.

Intelekty, ktoré vedia preklenúť rozpor medzi kresťanstvom a vojnou, ktoré z toho dokonca vedia vyťažiť silu, moc a potešenie, skazili tisícročné predstavy násilia. Od ľudí s takými mozgami sa nedá očakávať viac, ako že majú zahynúť v divočine bez toho, žeby čo len jedným pohľadom uvideli zasľúbenú zem.

Mozgy detí však treba chrániť pred najzhubnejším zo všetkých mentálnych omylov, pred poverou, že patriotizmus alebo nacionalizmus, ktoré porušujú práva druhých, majú niečo spoločné s myšlienkami o bohu.

Učme deti, že národná osobitnosť, použitie sily a právo na sebaurčenie sú rovnako základným právom národa ako jednotlivca a že toto právo je hodné každej obety; učme ich, že štúdium prírody ich vlasti a jej života v minulosti a súčasnosti je predpokladom ich vlastného rozvoja; učme ich snívať prekrásne inšpiratívne sny o budúcnosti ich vlasti a ich diela ako nevyhnutného základu tejto budúcnosti.

Už v mladom veku ich učme chápať hlbokú priepasť medzi vlastenectvom a egoizmom, ktorý si dáva meno patriotizmus. V mene „patriotizmu“ utláčajú veľké národy malé; v jeho mene Európa devätnásteho storočia zbrojila stále mysliac na pomstu; v jeho mene videl koniec storočia rozmach násilia na severe aj na juhu, na západe i na východe.

Militarizmus a klerikalizmus, obidva pojmy predpokladajúce autoritu v protiklade k osobnému prevereniu práva, boli vždy úzko späté, no nie sú to, za čo sa vydávajú. Nie je to patriotizmus ani náboženstvo. Pôvodne majú tieto dve slová zmysel spoluobčianstva, slobody a spravodlivosti, a to zmysel povýšený nad úzku sféru záujmu jednotlivca, triedy či vlastného národa; zjednocujú rozličné skupiny jedného štátu do spoločného záujmu všetkých, a ďalej rozličné národy v chápaní životne dôležitých spoločných záležitostí. Ale militarizmus a klerikalizmus utláčajú slobodu princípom autority, myšlienku individuálneho rozvoja príkazom disciplíny, pocit spoluobčianstva túžbou po sláve vojenského víťaza, pocit práva pojmom vojenskej cti. Pod symbolom kresťanskosti a militarizmu sa v Nemecku vážne potláčali občianske práva a volanie po sociálnej slobode. Mnohých Rusov, Francúzov a Angličanov, hoci úctyhodné osobnosti, hypnotizovali také myšlienky a tlieskali pri neprávostiach svojho národa.

To všetko bude pokračovať; národy budú ďalej preťažované stále nákladnejšími vojenskými prípravami. Práva malých národov budú sústavne okliešťované veľkými národmi, čo aj súčasné svetové veľmoci, rovnako ako tie, čo im predchádzali, zaniknú pod ťarchou vlastnej expanzie. Bude to tak do tých čias, kým matky nezaštepia do duší svojich detí presvedčenie, že ľudstvo je viac ako vlastný národ; kým neuspejú vo svojej snahe rozšíriť sympatie svojich detí pre všetko živé, rastliny, živočíchy aj ľudí; kým ich nenaučia pochopiť, že sympatia neznamená len spolucítiť s trpiacimi, ale aj radovať sa s radujúcimi a že jednotlivec zvyšuje svoju emocionálnu kapacitu, keď sa učí spolucítiť s inými jednotlivcami a inými ľuďmi. Bude to tak do tých čias, kým matky nevložia do sŕdc svojich detí istotu, že patriotizmus, ktorý v mene národných záujmov šliape po právach iných ľudí, je odsúdeniahodný. A keď raz tieto deti začnú konať ako dospelí, uvidíme harmóniu medzi naučenými predstavami. Keď sa pojem nacionalizmu v detskej mysli zbaví predstavy bezprávia a povýšenej nadutosti; keď sa predstava boha zbaví ponižujúcej jednoty s egoistickým nacionalizmom – potom sa aj predstava vojaka zušľachtí. Už sa nebude stotožňovať so slepou poslušnosťou ani obmedzenou triednou namyslenosťou. Slovo vojak bude znamenať človeka a spoluobčana s rovnakými civilizovanými záujmami, tou istou koncepciou zákona a práva, tou istou potrebou slobody a s rovnakým pocitom cti, ako ich poznajú všetci ostatní spoluobčania. Vojak bude obrancom vlasti a jeho charakteristika nebude mať iné vojenské znaky ako tie, čo sú potrebné pre obranu posvätných ľudských a občianskych práv.

Sebaobranu, osobnú ako národnú, treba napriek príkazom kresťanstva vpísať do duše dieťaťa ako jeho prvú povinnosť. Presnejšie povedané, dieťa má tento inštinktívny cit; všetko, čo treba urobiť, je nenarušiť ho. Dieťa vie veľmi dobre, že zlí ľudia by sa mohli stať pánmi vlastníctva iných, ak sa nestretnú s odporom. Vie, že podlí a nespravodliví by mohli zvíťaziť, že spravodlivých a dobre zmýšľajúcich obetujú nespravodliví a podliaci. Obranný inštinkt je prvý klíček sociálneho cítenia pre spravodlivosť A tento cit ovláda aj neomylné posudky dieťaťa pri štúdiu histórie. Dieťa nezapochybuje, že Wilhelm Tell mal pravdu, aj keď sa mu pri náboženskej výchove vštepovala poslušnosť voči vrchnosti ako moci, ktorá prichádza od boha. Každá správna detská dušička tlieska Andreasovi Hoferovi, hoci neustupuje v konflikte so zákonitou autoritou. Svojou prirodzenou priamosťou roztína dieťa všetky sofizmy; robia to aspoň všetky deti, ktoré nie sú neodvolateľne otupené kresťanskými zásadami.

Na záver všetkého, čo som povedala proti náboženskej výchove, pridám výpoveď desaťročného žiaka po jeho trojročnom bifľovaní katechizmu a biblických dejín:

„Neverím nič z toho! Dúfam však, že až raz ľudia zmúdrejú, bude smieť mať každý svoj názor, ako má každý svoju tvár.“

Tento malý filozof sa vo svojej vete dotkol najvážnejšej duševnej škody, ktorú zapríčiňuje náboženská výchova: že nanucuje ľudskej mysli osobitný pohľad na svet, ako sa nasadzuje obyčajná maska na tvár človeka. No slobodu a duševné práva môžu zaistiť len vlastné úvahy. Duša si musí sama vypracovať takú zábezpeku viery, s ktorou chce žiť a umrieť. Až dosiaľ spočívalo veľké duchovné nebezpečenstvo pre ľudstvo v obzeraní sa dozadu za účelom nájsť ideál a pravdu, považujúc obidva za raz pre vždy dané, ako absolútne.

Naopak, len čo si dieťa pri prvých krokoch svojej mäkkej nôžky na zemi uvedomí samo seba, má pocítiť, že je objaviteľom s nekonečnom pred sebou. Až potom nebude musieť kráľov syn robiť podradnú prácu ako stratený syn v cudzej krajine. Z celej sily svojej vôle bude môcť opakovať staré slová:

„Chcem povstať a ísť k svojmu otcovi.“

Keď v stredoveku Jaquino di Fiori kázal o Kráľovstvách otca, syna a ducha svätého, až „kým sa jeho vlasy nestali striebristo šedivé ako listy olivovníka“, porovnával tieto tri ríše s pŕhľavou, ružou a ľaliou, so svitom hviezd, ranným úsvitom a slnkom.

Dnes počuť túto kázeň vo všetkých končinách sveta. Ale sen o Treťom kráľovstve, čistom ako ľalia a teplom ako slnko, sa dá realizovať len pri povahe dieťaťa, ktoré sa obzerá po živote a po šťastí, ktoré radostne a úprimne odháňa z bytia mračná zhrešenia a ponižovania prvého človeka.

Pretože kým nebude ako malé dieťa, nemôže človek vstúpiť do tohto Tretieho kráľovstva, kráľovstva svätého ducha – ľudského ducha.

Prameň: Ellen Key, Das Jahrhundert des Kindes, S. Fischer Verlag Berlin 1921, s. 321 – 358.

Preložil Rastislav Škoda

Rád vysvetlím, kto sú humanisti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Na článok doc. Dr. Mateja Beňu „Nealternatívna alternatíva“ v Učiteľských novinách č. 32 zo dňa 23. 9. 2004 (ktorý bol výťahom z eseje, uverejnenej v Prílohe k ZH č.45) reagoval o dva mesiace v UN č. 41 (roč. 54, s. 4 ) zo dňa 26. 11. 2004. Dr. Ivan Olejár esejou s veľavravným názvom „Neskutočné skutočnosťou?“ Pre veriaceho no problem zaoberať sa vymysleninami, ale súdneho čitateľa zarazí, ako neznalo manipuluje vzdelaný autor s ušľachtilým výrazom humanizmus vo všetkých slovných obmenách.

Do citácie Beňovej vety „Humanisti nemôžu súhlasiť s tým, aby humanistickú etickú výchovu vyučovali učitelia s kánonickou misiou ..." vložil za slovo humanisti do zátvorky poznámku: „Podotýkam, že je to vami účelovo vyfabrikovaný pojem." A sám ho celkom plynulo používa 23-krát, v niektorých riadkoch dvakrát! Zle sa vyjadril, iné majúc na mysli, ako to vidieť aj v ďalších súvislostiach. Aby bolo jasno:

Koreň tohto slova „vyfabrikovali" renesanční vychovávatelia v 15. storočí výrazom umanisti pre profesorov a študentov klasickej literatúry (vtedy gramatiky, poetiky, rétoriky, histórie a morálnej filozofie). Studia humanitatis (ekvivalent gréckeho paideia, čo súviselo s tým, že latinčina bola rozšírenejšia ako gréčtina) boli v tom čase výchovným a politickým ideálom, ktorý bol intelektuálnou bázou celého renesančného hnutia vo všetkých odvetviach intelektuálnej činnosti (literatúra, veda, maliarstvo a sochárstvo i architektúra, filozofia). (Výraz humanismus použili ako prví nemeckí vedci až v 19. storočí na označenie dôrazu renesancie na klasické výchovné štúdie.)

Výraz humanitas znamenal už vtedy rozvoj ľudskej virtu (skôr sila, moc, ako cnosť) vo všetkých formách a do úplnej celosti. Išlo teda nielen o vlastnosti spojené s dnes moderným slovom humanita (humánnosť, po našom ľudskosť) - ako porozumenie, dobrotivosť, súcit, milosť -, ale aj agresívnejšie charakteristiky ako statočnosť, rozvážnosť, rozumnosť, výrečnosť, ba aj snahu o pocty (love of honour).

Prameňom nových myšlienok bola záplava hlavne cez islam objavovaných a prekladaných gréckych a rímskych diel od Platóna a Aristotela po Cicera a Lívia; pre umanisti (humanistov) sa stali aj základnou štruktúrou, aj metódou; išlo im o prestavbu pasívnej a ignorantskej spoločnosti stredovekého kresťanstva, „veku temna", charakterizovaného poníženosťou, sebaspytovaním a pasivitou, do nového spoločenského poriadku vyžadujúceho uplatnenie všetkých ľudských schopností pri objavovaní a spracúvaní skutočnosti bez apriorných názorov akéhokoľvek druhu, čo znamenalo konflikt s kresťanskou spiritualitou.

„Humanizmus sa teda dá definovať ako to renesančné hnutie, ktoré sa zameralo na ideál humanity. Napriek užšej definícii talianskeho pojmu umanisti sa všetci renesanční spisovatelia, kultivujúci humanitu, ako aj všetci ich priami „potomkovia" dajú správne nazývať humanistami." Encyclopaedia Britannica

V encyklopédiách existujú početné definície humanizmu typu Humanizmus je ...

„ ... hľadanie, bez náboženstva, toho najlepšieho v človeku a pre človeka." Chambers Pocket Dictionary

„ ... doktrína, názor alebo spôsob života, zameraný na ľudské záujmy a hodnoty; predovšetkým filozofia, ktorá spravidla odmieta supernaturalizmus (vieru v nadprirodzeno) a zdôrazňuje dôstojnosť jednotlivca, ako aj hodnotu a schopnosť sebarealizácie človeka na základe vlastného rozumu." Merriam Webster Dictionary

„ ... nenáboženská filozofia, založená na liberálnych ľudských hodnotách." Little Oxford Dictionary

„ ... chápať prírodný svet a osud človeka na podklade rozumu v protiklade k zjaveniu či náboženskej autorite; tak položiť aj základy morálnosti ... Humanistická etika sa pozná podľa toho, že cieľ morálnej akcie vidí skôr v blahu ľudstva ako v plnení božej vôle." Oxford Companion to Philosophy

„ ... odmietnuť náboženstvo a vlastnými silami viesť ľudstvo dopredu." Collins Concise Dictionary

„ ... to, čo je charakteristicky ľudské a nie nadprirodzené, čo patrí človeku a nie čomusi mimo prírody, čo pozdvihuje človeka na vrchol výšok a ako človeka ho najviac uspokojuje." Encyclopedia of the Social Sciences

„ ... je to morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa otvorene priznáva len malá menšina ľudí, ale mlčky ho prijalo široké spektrum vzdelaných ľudí na celom Západnom svete."  Oxford Companion to the Mind

„Humanizmus je filozofia bez boha, založená na rozume a poznaní." Institute for Humanist Studies

Viem, že existujú aj kresťanské definície v kresťanských encyklopédiách, ale tie nemajú korene v pôvodnej zemine a pre-sadzovanie do cudzieho prostredia im nežičí. Dr. O. zabíja diskusiu, keď starovekých cirkevných otcov (napr. aj sv. Jána Chryzostoma s jeho nezmieriteľným odsúdením židovského národa) i súčasných tvorcov zameraných „na slávu Božiu" nazýva kresťanskými humanistami  - má na to právo, ale to hovorí o inšom.

Doc. Beňo na mnohých miestach explicitne povedal, o aký humanizmus nám ide, napr. v odstavci „Humanisti neveria ..." , kde štyri zo šiestich postulátov sú vyslovene ateistické a ostatné dva, povedzme, libertariánske; Dr. O. to dobre vie, veď na jednom mieste píše, že „humanizmus ... sa vždy vzťahoval, vzťahuje a bude vzťahovať aj na ľudí veriacich v Boha". Toto „aj" je rozhodujúce a musí tu byť. Ak sa vynechá, stratí veta zmysel, resp. stane sa nezmyslom. Týmto „aj" sa vyslovuje, a Dr. O. to priznáva, že humanizmus je výraz, určený v prvom rade pre iných ľudí ako slepo veriacich v Boha. Ako sme si už povedali, bol určený pre humanistov - od lat. homo, človek, teda veriacich v človeka a jeho schopnosti. Opakujem, Dr. O. to dobre vie, lebo po rečníckej otázke Akí humanisti? píše, že „prezentované kritériá sa vzťahujú podľa každej se­rióznej filozofickej príručky v prvom rade na ateistov". Prečo potom obžalúvať doc. Beňu, že „si šikovne a bez hanby pri­vlastnil pojem humanizmus", keď sa prihlásil k sekulárnemu humanizmu, inakšie povedané ateizmu? Nikto nehovorí o hanbe byť religióznym humanistom.

Náboženstvá majú schopnosť adaptovať sa na spoločnosť a pre vzdelaných kresťanov nebolo nikdy problémom nasadnúť na idúci vlak. Nútia dokonca humanistov uspokojiť sa s miestom v druhej triede pre „sekulárnych humanistov", sami sa usalašiac v prvej triede „religiózneho", náboženského, teda nielen kresťanského humanizmu (videl som ako pravdepodobne úmyselnú tlačovú chybu „sekundárny" humanizmus).  Uznávame, že toto sú dnes dva živé pojmy a v modernom svete nadobúdajú v súvislosti s terorizmom nesmierny význam. Všetky iné - pred- a zaalpských, scholastických, neotomistických, socialistických a i. humanistov - môžeme zabudnúť.

Otázka náboženstva sa neočakávane stáva aktuálnou v súvislosti s oživením islamu a vznikom dogmatického islamizmu nielne v arabských, ale aj rozličných iných častiach sveta; s rastom vplyvu kresťanských predstáv o usporiadaní spoločnosti v USA s ich bigotným prezidentom a politikmi; v súvislosti s klerikalizáciou štátu na Slovensku - stačí uviesť Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní.

Jedna pätina občanov Slovenska potrebuje pre určité príležitosti náležité označenie. Nerobí mi problém napísať do sčítacieho hárku bez vyznania, bezkonfesijný alebo ateista, povedať, že som neveriaci, bezverec či bezbožník; do zabudnutia upadli výrazy ako voľnomyšlienkar a slobodomyseľný; za vlasy pritiahnutý považujem výraz „občan nekonfesijného filozofického presvedčenia"; niekedy označujem svoje presvedčenie za svetonázor, nikdy nie za náboženstvo. Niektoré z týchto výrazov dostali negatívnu konotáciu (bezbožník, ateista) a väčšina tých podstaných mien nemá prídavné mená a príslovky, takže niekedy sa s nimi ťažko narába. Podobne to bolo aj v iných rečiach a myslím, že to bol jeden z dôvodov, prečo došlo v posledných desťročiach minulého storočia v anglosaských krajinách v kruhoch ateistov k oživeniu výrazu humanizmus, často s prívlastkom sekulárny. Nie všetci ho užívajú, existujú spolky Freidenkerov aj Freethinkerov. Výnimkou je Francúzsko, kde sa sekulárny humanizmus nazýva la?cité, laicizmus; u nás má toto slovo spravidla iný význam.

Je načase, aby sa výrazu humanista vrátil jeho pôvodný význam; stratená vec volá po svojom pánovi a on ju potrebuje; doc. Beňo to vyjadril slovami „humanisti ako opozitum (protiklad) pojmu teisti". Žiadame výlučné právo na skupinové označenie „humanisti" (kam patria aj agnostici, racionalisti, naturalisti, sekularisti, skeptici a i.), ako sú tí druhí „teisti" (resp. „monoteisti", čo je tiež skupinové označenie a patria tam kresťania, židia a moslimovia). Jedným slovom: žiadame uznať nás za v určitom zmysle rovnocenných partnerov či súperov a dať nám postupne práva,  ktoré nám v súčasnej svetovej spoločnosti patria.

Celosvetová zastrešovacia inštitúcia okolo 100 národných humanistických organizácií v 34 štátoch sa nazýva International Humanist and Ethical Union v Londýne; existuje International Academy of Humanism v  New Yorku; od roku 1989 existuje holandská Univerzita pre humanistiku v Utrechte - to je len pár dôkazov pre životaschopnosť medzi nami už bežného, pre mnohých ešte nového významu pojmu humanizmus, používaného často ešte s prívlastkom sekulárny; sme realisti, súhlasíme a tým, čo nevidia contradictio in adjecto (protirečenie v prívlastku), pripúšťame religiózny, náboženský, kresťanský (a čo nevidieť) islamský humanizmus do tých čias, kým si nezvyknú na skupinové označenie „teisti".

V Holandsku a Belgicku je používanie výrazu humanizmus v našom zmysle slova zaužívané, no z cirkevnej strany sa pri diskusii o európskej ústave ozvalo varovanie, aby sa veľká skupina bezkonfesijných spoluobčanov nenazývala humanistickou (Horst Groschopp, „Tretia konfesia" a organizovaný humanizmus, Zošity humanistov, č.45, september 2004).

Rocco Buttiglione, katolícky profesor filozofie a Berlusconiho minister, ktorý prepadol pri skúške za komisára EÚ pre údajné nepriateľstvo voči homosexuálom a osamoteným matkám, nedávno veľmi priamo a jednoznačne odpovedal na otázku novinára, či sa cíti zaviazaný zákonom svojho štátu alebo Boha: „Boha." Môže to byť dobrý, humánny človek, ale prívlastok humanistu by som mu nedal; akiste by súhlasil s označením za religiózneho humanistu. No mal by byť hrdý na pomenovanie teistom.

Pojem humanisti „nevyfabrikoval" doc. Beňo, ten pojem má už zo päťsto rokov. Ale som rád, že tento lapsus Dr. Olejára, ktorý asi chcel povedať „tento význam pojmu humanisti" - ale či to mení na veci? - mi dal príležitosť predstaviť aj slovenských ateistov v tomto staro-novom rúchu.

Okrem toho je zrejmé, že Dr.O. nepochopil zmysel alternatívy v Pokyne MŠ SR z 20. mája 2004 k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. 9. 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy, keď doc. Beňovi vyčíta požiadavku viacerých odborných učiteľov pre etickú výchovu. Alternatívou náboženskej výchovy môže byť len humanistická etická výchova. Samotnú etickú výchovu nemožno stavať do protikladu - ako alternatívu - k náboženskej výchove. Etická výchova ako taká, t.j. základné etické zásady, to spoločné dedičstvo celej ľudskej civilizácie, ktoré uznávajú teisti aj neteisti, je rovnaká vo všetkých spoločenstvách. (Paul Kurtz, Zakázané ovocie - etika humanizmu, 1998). Až keď - s vekom dieťaťa - príde reč na náboženstvo, čo môže byť veľmi skoro, ale podľa mojej mienky by malo byť čo najneskôr, rozchádzajú sa výchovné ciele a cesty teistov a neteistov. Ide o to, že po 40 rokoch podpory ateizmu za totality a 15 rokoch jej doznievania sa teizmus (náboženstvo) víťazne stáva povinným predmetom, kým neteizmus (ateizmus, humanizmus) budovu porazenecky obchádza a hľadá vstup do školy.

Nemusíme zdôrazňovať, že objasnenie pojmu humanizmus sa od zavedenia povinne voliteľného predmetu náboženská výchova stalo výsostne aktuálnym. Alternatívou náboženskej výchovy môže byť len (sekulárno) humanistická (etická) výchova. S veľkým záujmom očakávame stanoviská ďalších slovenských humanistov, cirkevných kruhov, pedagógov a MŠ SR k tejto problematike.

Existuje občianske náboženstvo?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, zariadenie Evanjelickej cirkvi a.v. v Slovenskej republike v rámci Ministerstva kultúry SR, usporiadal vo Svätom Jure 21.-22. 10. 2004 Odbornú konferenciu s medzinárodnou účasťou na tému Úloha posvätných textov v žitom náboženstve.

Hovorilo sa tam predovšetkým o evanjelických, katolíckych, a pravoslávnych textoch, ako to zodpovedá tradičnému chápaniu ekumény, t. j. v prvom rade zbližovaniu medzi kresťanskými náboženstvami. Prejavom súčasného trendu ekumény na rozšírenie dialógu kresťanov s nekresťanskými náboženstvami, najmä židovským a moslimským, boli dve prednášky o koráne; o tóre (talmude) sa nehovorilo. Slovenskí a českí odborníci komentovali aj posvätné texty bahájskej viery, budhizmu, sikhizmu a dokonca aj scientológov (medzinárodná tlač venuje pozornosť skôr ich finančným podvodom a vymývaniam mozgov ich príslušníkov).  Nakoniec bola reč (podľa programu v internete; nebol som tam) o občianskom náboženstve v USA; láskavosťou autorky Mgr. Silvie Jozefčiakovej z Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví som elektronickou poštou dostal text jej prednášky na túto tému.

Mám predstavu, že v USA prevláda protestantizmus pod formou niekoľkých cirkví a desiatok siekt, že je tam silnejúca katolícka cirkev a mocné loby ortodoxného aj liberálneho židovstva a že medzi Afroameričanmi je rozšírený islam. O „pobožnosti" Američanov mám v hlave zaujímavé čísla: 55 % Američanov mladších ako 30 rokov absolútne verí v boha a 9 z 10 sú naklonení veriť v neurčité nadprirodzené sily; 27 % ľudí považuje bibliu za pravé slovo božie, 50 % za inšpirované slovo božie a len 20 % za to, čo je pre nás, za knihu bájok a legiend. O ich „občianskom náboženstve" som však dosiaľ nepočul.

Z prednášky Silvie Jozefčiakovej a surfovania v internete sa dozvedám:

Pojem občianskeho náboženstva navrhol v roku 1967 Robert Bellah a charakterizoval ho ako silný pocit „americkej výnimočnosti" a úctu k sekulárnym prvkom ako vlajka, ústava, otcovia zakladatelia, výročné sviatky, koncept individualizmu a spoliehania sa na vlastné schopnosti. Väčšina Američanov podľa neho zdieľa spoločné „náboženské" charakteristiky - tie sa prejavujú v občianskych náboženských presvedčeniach, symboloch a rituáloch, ktoré dávajú celku amerického života náboženskú dimenziu. Definoval ich ako „chápanie americkej skúsenosti vo svetle konečnej a univerzálnej reality", resp. ako „inštitucionalizovaný súbor posvätných presvedčení o americkom národe", ktorých symbolickým vyjadrením sú podľa neho m.i. americké zakladajúce dokumenty a prezidentské inauguračné prejavy. Takáto viera legitimizuje konanie štátnych autorít a priznáva mu transcendentný význam. Americké občianske náboženstvo podľa Bellaha zahŕňa vieru v existenciu transcendentnej bytosti, nazývanej Boh; myšlienku, že americký národ je podriadený božím zákonom; ubezpečenie, že Boh bude viesť a chrániť Spojené štáty. Tieto presvedčenia sa odrážajú v hodnotách ako sloboda, spravodlivosť, dobročinnosť a osobné cnosti, konkretizovaných napr. v hesle In God We Trust (veríme v Boha) na štátnych symboloch a bankovkách. Hodnoty ako sloboda, rovnosť, spravodlivosť, náboženská tolerancia si občianske náboženstvo (vraj) vypožičalo z jednotlivých kresťanských tradícií (S. Jozefčiaková v zborníku z konferencie Úloha posvätných textov v žitom náboženstve: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. Bratislava, 2004, s. 214; podľa jej emailu z 10.11.2004).

V nasledujúcich rokoch sa v kruhoch religionistov a sociológov rozprúdila dosť živá debata o tejto novej koncepcii, zameraná v prvom rade na definíciu: čo tu znamená občianske a čo náboženstvo? Ako sa občianske náboženstvo líši od amerikanizmu? Musí človek vedieť, že vyznáva občianske náboženstvo, aby sa dal zaradiť do tejto skupiny, ako je to pravidlom vo veľkých cirkvách? Je občianske náboženstvo viac ako „modlárske zbožštenie" amerického národa a jeho spôsobu života? Aké náboženstvo, keď to nemá ani zakladateľa, ani inštitúciu?

Systematická kritika sa zaoberala predovšetkým otázkou, či je občianske náboženstvo vôbec náboženstvom. Bellahov ústupok, že občianske náboženstvo existuje v americkej kultúre symbolicky, viedol k prieskumu viacerých symbolov. No ukázalo sa, že väčšina prívržencov mnohých symbolov nikdy ani len nepočula o pojme občianske náboženstvo.

Napriek tomu sa sledoval výskyt občianskeho náboženstva (lepšie povedané spomínaných symbolov) medzi obyvateľstvom. Vo všeobecnosti boli absolventi stredných škôl a politickí i religiózni liberáli menej takto „nábožní".  Príslušníci veľkých protestantských denominácií a katolíci vykazovali rovnaké rozšírenie občianskeho náboženstva - popri svojom prvotnom náboženstve. Mormóni, adventisti a pentakostalisti (majúci korene v USA) mali najčastejšie znaky občianskeho náboženstva, kým židia, unitári a bezverci ich mali len zriedka.

Prieskumy ďalej ukázali, že občianske náboženstvo hrá rolu pri preferenciách pre politických kandidátov: viedlo k voľbe Nixona (republikána) pred McGovernom (demokratom) tak vo vzorke veriacich chodiacich v nedeľu ráno do kostola, ako vo vzorke celkovej populácie tej istej obce; sociálne indikátory sa neuplatnili a nedošlo ku konfliktu s princípom odluky cirkví od štátu.

Diskusia o občianskom náboženstve mala svoj „zlatý vek" v rokoch 1974-1977 v súvislosti s vietnamskou vojnou. V ďalších dvoch dekádach prišla k slovu „nová kresťanská pravica" a jej boj so sekulárnou ľavicou. Vtedy sa najhlasnejšie ozval J. M. Cuddihy výrokom, že občianske náboženstvo je zbierka banálnych fráz, ktoré nenahradia ani seriózne náboženstvo, ani serióznu politickú akciu.

Niektorí sociológovia vyhlásili občianske náboženstvo v Durkheimovej perspektíve za „objektívny sociálny fakt" a navrhovali študovať jeho výskyt aj v iných štátoch. Nenašiel som však iné údaje, ako ten, že sa zdá, že Kanaďania nepoznajú občianske náboženstvo - a napriek tomu sú „ozajstným" národom. Málo pozornosti sa venovalo francúzskej intelektuálnej tradícii, hoci práve v nej vytvoril originálnu koncepciu občianskeho náboženstva Rousseau už v roku 1762. (Najkompletnejšia bibliografia je v Ronald C. Wimberley and William H. Swatos, Jr . Encyclopedia of Religion and Society, http://hirr.hartsem.edu/ency/Wimberly.htm.)

V súvislosti s občianskym náboženstvom prišiel na pretras celý rad príbuzných koncepcií, pre ktoré som našiel len pomenovania: komunálne (civic na rozdiel od civil), difúzne, neviditeľné, verejné, súkromné ... náboženstvo. Moje čudovanie neberie konca.

V polovici osemdesiatych rokov sa vraj koncepcia občianskeho náboženstva stala pevnou súčasťou sociálnych a teologických vied. Preto do istej miery prekvapuje, že Bellah vo svojich knihách o americkej morálke a americkom individualizme z rokov 1985 a 1989 upustil od používania výrazu občianske náboženstvo. Iní autori teraz obstarávajú vánok pre jeho plachty, ale všeobecne sa uznáva, že táto komponenta nemá ani teoreticky zďaleka takú dôležitosť, ako malo „transcendentné univerzálne náboženstvo", ktoré mali na mysli francúzski intelektuáli (osvietenci) konca osemnásteho storočia.

Linguisticko-religiózne krasokorčuľovanie sa mi vidí úplne zbytočné.

Spoločné presvedčenia, hodnoty a rituály určitých politických zoskupení, súhlasný zmysel pre históriu a osud národa, úcta k vlajke a ústave atď. existujú v každej spoločnosti, ale málokde sa považujú za súčasť náboženstva, nikde za náboženstvo. Bellah pripisuje aj zjednocujúce pocity božej vyvolenosti kolektívu všetkým spoločnostiam, no ja si myslím, že pojem vyvoleného národa poznajú len Židia a do určitej miery Američania. Ani keď zástancovia pojmu občianske náboženstvo v čele s Danielom Marshom (http://www.ind-wes.edu/tuesday/1civil.htm)  premenujú Mayflowerskú zmluvu prvých amerických osadníkov na Genezis, Jeffersonom skoncipovanú Deklaráciu nezávislosti na Exodus, ústavu a Listinu práv na Knihu zákona, prejavy prezidentov na Proroctvá, americké hymnické piesne na Žalmy a Lincolnov inauguračný prejav dokonca na Evanjelium pravého amerického občianskeho náboženstva, skrátka, ak pre všetko nájdu paralelu v Biblii, nebude z toho iné náboženstvo ako to, ktoré majú jednotlivci na základe krstu alebo presvedčenia. Za oveľa významnejšie považujem v tejto súvislosti zistenie, že konečne rastie aj v USA počet ľudí bez konfesiálnej príslušnosti a náboženského cítenia; aj Svetová encyklopédia kresťanstva neochotne predpovedá rastúcu sekularizáciu Ameriky.

O neaktuálnosti úvah o občianskom náboženstve svedčí aj fakt, že tak v bibliografii S. Jozefčiakovej, ako v internete sú literárne údaje hlavne z rokov 1970-1980 a dva najčerstvejšie sú z roku 1996.

Pár ďalších pripomienok

V normálnom jazyku je náboženstvom to, čo uznáva nejaké božstvo; pre to ostatné máme pojem svetonázor. Ak sa pojem náboženstva rozriedi natoľko, že je ním každá viera, resp. presvedčenie, dokonca bez ostychu aj „koncept individualizmu a spoliehanie na vlastné schopnosti"(!), teda aj humanizmus, resp. ateizmus, potom hovoríme každý o inšom. Ja verím na tisíc vecí, ale, prosím, nenazývajte ma veriacim, ba ani religióznym človekom. Mám svoj svetonázor (ten istý ako mnohí iní), mám svoje presvedčenia (ktoré sú v súlade s presvedčeniami všetkých slušných ľudí na celom svete, nielen niektorých židovsko-kresťanských západniarov), ale nie som nábožný, tým menej pobožný.

Zachovať pre súčasnosť jeden z rudimentov inakšie pravovernými kresťanmi odmietaného osvietenstva - dávno stroskotaný pokus o deizmus „civilného náboženstva" s jeho čudesnou Najvyššou Bytosťou a náboženskými rituálmi v civilných rúchach - aký to dnes môže mať význam? Pripúšťam, že Bellah má pri mnohých charakteristikách amerického spôsobu života pravdu, ale príliš zovšeobecňuje a pri podrobnostiach sa mýli: Boh viedol USA do občianskej a potom vietnamskej (prehratej) vojny? Uchránil Boh USA pred teroristickým útokom 9. septembra 2001?

Žasnem, keď čítam, že hodnoty ako sloboda, rovnosť a náboženská tolerancia si občianske náboženstvo vypožičalo z jednotlivých kresťanských tradícií - uvedomuje si ten, čo toto povie, rozmer svojho sebaklamu či klamstva, aj keď je to bežné tvrdenie v najserióznejších knihách, encyklopédiách a zborníkoch a sústavne odznieva z kancľa?

1. Sloboda. Kresťanstvo nemalo počas 1800 rokov ani potuchy o slobode pre otrokov, poddaných a nevoľníkov. Aj v dnešnej biblii ich slovami veľkého Pavla vyzýva, aby nielen navonok, ale v hĺbke svojho srdca milovali svojich pánov a boli im oddaní (Ef 6,5)! Bez upozornenia, že to platilo pred dvetisíc rokmi a bolo prekonané osvietenstvom, ktoré konečne povedalo, že je hanba mať pána, a ešte väčšia byť pánom či už v svetskom alebo akomsi nadprirodzenom zmysle slova. Otroctvo bolo zrušené napriek nedeľným kázniam o jeho súlade s božím poriadkom a zbožnosti otrokárov. Neviem, či bol v niektorom starodávnom katechizme hiech mať otroka, ale veľmi o tom pochybujem. V indexe hesiel Svätého písma (SSV, Trnava 1996) sa heslo otroctvo nevyskytuje. Heslo sloboda hovorí o otroctve ako službe hiechu (Rim 6,15; Kor. 6,12) a dokonca ako o príslušnosti k inému náboženstvu (Gal 5,1). Raz sa neurčito naznačuje možnosť prepustenia z otroctva (Efm 16) - to všetko je v Pavlových listoch. Prečo tu nie je odkaz na uvedenú Pavlovu výzvu k otrokom a pod čiarou jej odvolanie? Ale predovšetkým: Prečo Kristus pod prínym trestom neprikázal okamžité zrušenie otroctva? Nepovedzte mi, že sa nezaoberal „podrobnosťami"! (viac v G. Streminger, Jezuánska etika, Zošity humanistov 22, 3, 2000; Ch. de Brie, Budúcnosť minulosti, ZH 28, 11, 2001; S. Weinberg, Vesmír podľa dizajnéra, ZH 29, 3, 2002).

2. Rovnosť. O „rovnosti" v kresťanskej tradícii majú čo povedať napr. ženy - až najnovšie sa konečne hlásia o slovo, ktoré im odobral veľký Pavol (približné znenie v jeho liste Korinťanom: „Ženy nech ostanú doma a spýtajú sa muža, o čom to bola reč na námestí."). Je zaujímavé, že v niektorých protestantských denomináciách už môžu byť nielen kňažkami, ale aj biskupkami. Ani odevom nechce byť kňaz rovný veriacemu, a to nemám na mysli cenu slávnostných ručne vyšívaných úborov pre hodnostárov.

3. Náboženská tolerancia. Ilustráciou náboženskej „tolerancie" katolíckej cirkvi v minulosti bola napríklad evanjelizácia v Latinskej Amerike a dnes je to 18 miliárd dolárov ročne (!)na šírenie kresťanských vier v Indii - napriek Gandhiho posolstvu, ktorý proti tomu protestoval (S. R. Welch: Hriechy misionárov, ZH 44, 3, 2004; R. Škoda: Kedysi misionári, dnes evanjelizácia, ZH 44, 9, 2004).

Ale vráťme sa k občianskemu náboženstvu. Mám dojem, že keď si religiózni ľudia uvedomujú, že ich pozície v spoločnosti slabnú, že ich presvedčivosť klesá a počtom ich ubúda, chytajú sa čohokoľvek ako záchranného povrazu. Pre profesora fyziky Krempaského sú trojrozmernosť nášho sveta a existencia troch druhov gluónov v atómovom jadre „konkrétnou stopou Trojjedinosti Boha vo vesmíre", kňazovi zo Štuttgartu na to stačí vianočka (ZH 37, 2, 2003).  Pre jednoduchého veriaceho spravidla veľmi zaváži veľkosť jeho skupiny, a tak organizátori náboženstiev zratúvajú jablká s hruškami a vynašli ekuménu, aby na svojich príslušníkov teatrálne zapôsobili veľkou skupinou, kde sa na pár hodín stretnú a ruky si podajú reprezentanti tak si (právom) nedôverujúcich celkov, ako sú kresťania (najmä katolíci a evanjelici), židia a moslimovia; nútia sa do rozhovorov o svojich náboženstvách, ktoré nevedú k ničomu, ale absolútne ničomu - ak nemáme na mysli celkovým spoločenským vývojom vynútenú toleranciu na tomto javisku; musíme pritom zabudnúť aj na aktuálne krvavé náboženské bojiská (za všetky len Palestínu, Irak a Čečensko), aj na hodnostárov cirkví na ich kazateľniciach (za všetkých len kardinál Ratzinger, neústupný strážca pravovernosti katolicizmu a fundamentalistickí mulahovia v desiatke štátov).

Vítam zmienku o občianskom náboženstve, ak informuje a vyznieva tak zmierlivo ako prednáška Silvie Jozefčiakovej; nevylučuje možnosť, že moderná „žitá" religiozita, často bez Boha aj ponímania boha, ale s religióznymi zážitkami, obradníctvom a konkrétnou dogmatikou (sekularizovaná forma náboženstva, resp. občianske náboženstvo), sa raz stane v Amerike všeobecnou.

O niečo podobné sa snažia aj humanisti na celom svete.

Recenzia – Michal Holováč: Tradičné Kresťanské Hodnoty alebo asertivita naruby (recenzia)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

(sic)

bez uvedenia vydavateľa, miesta vydania či ceny, iba © Michal Holováč, 2004, jeho adresa a ISBN.

Keby to stálo zato, mal by byť napravený už vývesný štít - titulok knihy, v ktorom sú tri gramatické chyby v súvislosti s písaním veľkých písmen podľa Pravidiel slovenského pravopisu: „k" a „h" majú byť malé, „a" v asertivita veľké; sic (lat. takto) upozorňuje, že v citovanom origináli sú pravopisné chyby. Veľké „A" je správne na s. 1 a 263 - ale kniha má vraj 262 strán ...

Varovanie „Publikácia neprešla jazykovou redakciou" na s. 2 nestačí na  ospravedlnenie nespočetných urážok nášho materinského jazyka, no odbornou jazykovou úpravou nenapravené texty poskytujú tým lepšie priame podklady na posúdenie úrovne a smeru myslenia autora.

Nato netreba čítať celú knihu, ani veľa strán - kdekoľvek ju otvoríte, ovanie vás zápach antisemitizmu, ktorý mnohí starší máme v neblahej pamäti ako zástavu boja proti tzv. „židoboľševizmu", čo bol zavádzajúci pojem; humanisti sa nedali zviesť do davu Nemcov a Slovákov (aj iných európskych národov) pod touto zástavou Hitlerovho ťaženia proti Rusku, vtedy komunistickému Sovietskemu zväzu. Urobím všetko možné, aby napriek svojim námietkam proti náboženstvu, špeciálne židovskému a z neho vzišlému kresťanskému, humanisti nenaleteli demagógovi akceptujúc pre bežnú reč jeho urážlivý fašizujúci novotvar „židokresťanstvo" so všetkými slovnými obmenami tohto špatného výrazu („židokresťanský" a „židokresťan" vzišlé z úst akoby naučených vyslovovať „židoboľševícky židoboľševík"). Na jeho stupňovanie treba použiť veľmi šťavnaté výrazy, napr. krvilačný (s. 69 a opakovane). Výraz „židokresťan" má miesto v článku o prvokresťanstve, kedy označuje prekrsteného Žida.

Autor už v 13. riadku Predslovu upozorňuje na možnosť „položiť túto knihu z rúk" a na nasledujúcich 4 stranách 10-krát berie do úst meno svojej modly Nostradama. Sám som si na vine, že ma tieto dve varovania neodradili od listovania. Ako skeptika a ateistu ma veľmi mrzí, že na pultoch našich kníhkupectiev je niekoľko kníh o Nostradamových nezmysloch a  ľudia ich spomínajú, hoci im spravidla neveria. Teda v akých to súvislostiach ho menuje?

Tieto katastrofické (s.103) vízie-predpovede...(môžu mať)...atribút pravdy (s.4). - Nostradamus predpovedal „vznik neznámeho náboženstva" (s. 3) a „sexuálnu zvrhlosť ... (až po nakazenie vírusom HIV) duchovenstva" (s. 3-5). - Pochopiac vývojový trend židokresťanstva (s. 103) ... spálil Nostradamus svoje dielo a len zašifrovanú verziu ... svojho geniálneho myslenia ... odovzdal súčasnej spoločnosti (s. 7), chrániac ju tak pred cirkevnou mašinériou (s. 103). - Nostradamus „situoval čas zániku kresťanstva do našej epochy (s. 5).

Nuž, konkrétneho nie je pri tých častých vysloveniach mena Nostradamus skoro nič; ide vlastne len o opakované priznávanie sa k povere veriť veštbám.

Ako to pri takto vyzerajúcich knihách býva, je plná nezmyslov, poloprávd  a vyložených neprávd. Nejdem hľadať, ktoré najviac bijú do očí, ale posúďte:

„V porovnaní ...(s inkvizíciou) ... bol Hitler ... humanista." (s. 13). Nebol.

„Iba plánovaná likvidácia dvoch miliárd nepotrebných ľudí (podľa súčasného židovsko-ekonomického modelu) sa vyrovná inkvizičnej beštialite" (s. 14). Nepočul som  o takýchto plánoch.

„Keď...(aj pápež) posväcoval smrtonosnú techniku fašistickej mašinérie Nemecka a žehnal jej úspechy." (s.14). Ane neposväcoval ani nežehnal.

Len pochábeľ môže robiť také výpočty obetí kresťanstva (s. 17) a dôjsť na číslo 120 640 000. Čím sa toto číslo líši od určenia veku zemegule jedným anglikánskym biskupom na okolo smiešnych 6000 rokov alebo od určenia počtu spasených obyvateľov neba na ani neviem či 14 alebo 144 tisíc v učení Svedkov Jehovových? Treba si všimnúť, že M.H. pretromfol o pätinu Stéphana Courtoisa, ktorý v Čiernej knihe komunizmu obžalúva komunizmus zo „skoro sto miliónov mŕtvych obetí". Ostatne - obidvaja robia svoju prácu veľmi podobne pochybnou metódou.

Osvienčimské spaľovacie pece pripisuje M.H. praktikám cirkevnej vrchnosti - biskupom a vyšším hodnostárom (ss. 15 a 16). Nehoráznosť.

„V zákone, v ktorom je zakotvená a garantovaná náboženská sloboda, je implicitne zakotvená všeobecná ľudská-občianska nesloboda." (s. 22). Nezmysel.

„Naša planéta sa stala koncentračným táborom ... OSN." (s. 38 a inde). Nestala.

Kresťanstvo sa nestalo štátnym náboženstvom r.315 (s. 16). V roku 313 ho cisár Konštantín Milánskym ediktom zrovnoprávnil s existujúcimi náboženstvami (sám sa nechal pokrstiť až na smrteľnej posteli r. 337) a až r. 391 ho urobil štátnym náboženstvom jeho dvanásty (!) nástupca cisár Teodózius (medzitým bolo aj šesť spolucisárov a proticisárov).

Aké asi sú konkrétne predstavy autora o vesmíre, keď píše, že bola uznaná teória heliocentrického usporiadania galaxie (s. 4), že človek vyslal prieskumné sondy za hranice rodnej galaxie (s. 43) a že kométy poletujú vo vzdialenosti x-miliónov svetelných rokov od našej planéty a galaxie (s. 44)? Nevie, čo je galaxia, ale to nie je katastrofa.

Za neškodné považujem kabaretné špekulácie typu „Modliť sa je odvodené od slova modla" (s. 30), no pri výraze  ľudomilstvo-ľudosmilstvo (s. 36) sa neviem zasmiať, lebo chýba pointa. Skôr je na zasmiatie (nijako nie na vytýkanie!) obžaloba, že Ježiš nechal „ukradnúť" osliatko pre svoju cestu do Jeruzalema (s. 33) a pár slovných hračiek typu „Neokradneš!" (s. 31), miesto biblického „Nepokradneš!" Absolútna nepravda je, že Sväté Písmo (sic) bolo 2000 rokov tabu (s. 32).  Nie je pravda, že Kristus bol pokrstený až v dospelosti (139) - bol obrezaný na ôsmy deň svojho života (Lk 2, 21), ako to prikazuje židovské náboženstvo.  Medzi tieto nezmysly zaraďujem aj sľub „aktualizácie novodobej kresťanskej hrôzy v pomeroch slovenskej spoločnosti v rokoch 1948-1989" (s. 13); nenašiel som, kde sa k nemu autor vrátil.

Osobitne som hľadal spracovanie náboženských výrazov: Z Desatora stojí autorovi „Nepokradneš!" len za  2 citátiky zo Starého zákona o lúpení Židov pred odchodom z Egypta a historku o „ukradnutom" osliatku na Kvetnú nedeľu. Pri „rozprave" o pekle prežíva  - ja sa to hanbím napísať - „malý orgazmus" (s. 128). Existencia diabla mu je dobrá len na pociťovanie „diabolských" účinkov cirkvi každý deň a na každom kroku (s. 128).

Prečo označuje autor Darwinov omyl od H.-J. Zillmera za „z hľadiska vedeckého bádania ... veľmi hodnotnú a vzácnu knihu" (s. 40)? Neviem si predstaviť, na základe čoho je hodnotná. Nakoľko je tento Dänikenov dvojník vierohodný, keď uvažuje o možnosti, že pred 64 miliónmi rokov (alebo kedysi inokedy) žili na Zemi na jednej lúke v priateľskej pohode dinosaury a ľudia? Jeho argumenty proti vývojovej teórii predsa musí vedieť humanista vyvrátiť malíčkom ľavej ruky a čo potom ostane „hodnotné"? Väzba? Papier?

Mrzí ma, že M.H. až sedemkrát (viac ako ktorýkoľvek iný prameň) cituje moje Zošity humanistov (ďalej len „ZH") na podporu svojich názorov; nie vždy oprávnene a vôbec nie vo vážnych súvislostiach.

Nepochopil, že „citáciu" pápeža Jána Pavla II. (s. 18) podávajú ZH č. 38 ako podarený žart, keďže na samom začiatku článku sa píše: „Za doslovné znenie výrokov neručíme, lebo náš prameň neudáva svoje pramene, ako je to zvykom v serióznej tlači." Z formulácie viet je zrejmé, že ide o paródiu na iné pápežove výroky - samozrejme v celkovo typickej atmosfére vzbudzujúcej dôveru.

Báseň Sergia Veselyho „Najväčšie zlo" (zo ZH č. 29) o škodlivej „ľahostajnosti malého človeka z ulice" je na s. 98 bez akejkoľvek súvislosti s textom. Rovnako nevinne, ale bez zapôsobenia ZH, sa práve sem dostala aj pekná, žiaľ, skrátená Smrekova báseň „Z mora do sklenice". Nevyspytateľné sú nápady autora ... Ktorý čitateľ pochopí, prečo cituje na s. 242 Maxa Plancka (Adam Roman v ZH č. 29), pripisujúc mu akúsi neuvedenú „jednoznačnú podmienku"?

Citácia nemeckého bulvárneho komentára (s. 95) k legende o kresťanských Vianociach a výsledkom archeologického výskumu v Palestíne v ZH č. 35 je namieste. Aj Jeffrey Sharletova esej o teokracii v USA (Ježiš a nič viac, 225), rovnako ako citácia Adama Romana zo ZH č. 29 o argumente ad hominem (101); tá však nijako nesúvisí s nasledujúcimi litániami o domnelom psychopatstve, takže tu nie je prípustná spojka „a preto sa mi veľmi žiada ..."

Za neprípustné považujem nechutnosti o mníškach (rodokmeň, s. 23), o kňazoch vôbec a o pápežovi (orgazmus, s. 24 a opäť s. 122), o stvorení Adama a Evy (boží pohlavný orgán, s. 25, znásilnenie a ešte horšie, s. 26), o „trte" (s. 124), o bordeloch (s. 150 a inde). Môj otec takú reč volal kočišskou, moja stará mama hriešnou. Ani jeden prívlastok dnes nepoužívam, a ani nikto v mojom okolí  tak nehovorí. Preto sa mi nečudujte, že tieto citácie neuvádzam v plnom znení a ďalších sa zriekam.

Ako senilné označujem poznámky o Vianociach (napr. návrh preložiť ich termín na deň narodenia Hitlera, s. 33), o psovodovi OSN (päťkrát len na s. 219) ... o krvilačnom zdivočenom psovi NATO a nekonečne viac.

O používaní všetkých  interpunkčných znamienok nemá M.H. ani poňatie a tí, ktorým dal svoj rukopis na prečítanie, tomu nevenovali pozornosť. Pravidlá pre stavbu vety neuznáva a tak nielenže mnohé vety pochopíte až po zamyslení sa, niektoré sa nedajú pochopiť vôbec. Neúcta k materinskému jazyku a písanému slovu vzbudzuje nedôveru a je odsúdeniahodná. Ak je jedna tlačová chyba v cudzom slove či mene, možno prižmúriť oko; ale ak je v každom druhom, je to veľa: Mein Kamp (s. 6), Übermensh (s. 14), Terttulian (s. 21), Loock (s. 21), Mulleus maleficarum (s. 22), Mountfauleon (s. 17), Zigmund Freud (s. 27, s. 102), Einštein (s. 44), Kenedy (s. 78 a 79, s. 83), Kanedy (s. 83), kuk - lux klan (s. 84), Grigár (s. 103), Proxima Centauris (s. 127), perpetum mobile (s. 134), Terezin (s. 155), Cuba (s. 218), Georga Busha (s. 42, s. 218), Sienkfrid Zolgmann (s. 221) a iste aj viaceré iné...

Od strany 46 sa autor začína venovať ešte viac kritike spoločenských a politických pomerov na Slovensku a vo svete ako náboženskej problematike. To prvé nie je vôbec moje pole a konečne  som si povedal, že sa s tým nejdem ďalej zaoberať, ale nepodarilo sa mi to. Nemám pripomienku ani k jednému menu politika. Mám svoj kritický názor na NATO, ale „paktom hrdlorezov" (s. 71) ich nenazývam. O slobodo-murársko-americko-židovských vojenských kontingentoch sa so mnou nedá hovoriť. Ani o výčitke, že výrobky amerického zbrojárskeho priemyslu prinášali skazu v Európe  -  v prvej a druhej svetovej vojne - len preto, aby sa v Amerike veľmi dobre žilo (s. 217). Ani o tom, že Hitler a nacizmus boli hračkou v rukách sionizmu a „židokresťanstva" (s. 224). Naopak, autorove slovné ilustrácie (typu besný pes na reťazi) mi pripomínajú politické kresby z čias nacistického Nemecka, ľudáckeho Slovenska, stalinizmu a mccarthyizmu

Nekonečné zápletky okolo nezmyselnej žiadosti o exkomunikáciu, keď predsa stačí jednoduché oznámenie o vystúpení, nepovažujem za veľmi zaujímavé. Fakt krstu sa nedá zrušiť; dá sa len anulovať jeho platnosť a asi existuje predpis, ako sa to bežne a bez ťažkostí robí. Ale ani list kancelára gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove ThLic. Ľubomíra Petríka, oznamujúceho M.H., že mu Ježiš Kristus pripravil miesto v nebi (s. 144), nie je dobrý žart, lebo neberie do úvahy božiu vševedúcnosť.

Čo povedať k dogmatickému komentáru, že ak treba zvesiť Krista z kríža (s. 232), potom „jediný, kto je povinný to urobiť a poprosiť ho o odpustenie, sú Židia, ktorí ho na kríž pribili"? Aj pápež sňal zo Židov túto nespravodlivú a nelogickú kolektívnu obžalobu; trvajú na nej už len fundamentalistickí kresťania starého ľudáckeho typu mojej mladosti a nepolepšiteľní antisemiti; ak toto neodvolá, nezbaví sa M.H. svojej smrteľnej záťaže. Pre mňa je vec jednoduchá: Krista pribíjali na kríž (v tej legende) rímski žoldnieri na príkaz rímskeho miestodržiteľa Piláta v Judei - tak je to aj vo Verím v Boha.

Čo povedať pri vete, že v okrese Svidník je dedinka, ktorá má len 24 obyvateľov a dostala nový kostol (s. 200)? Rád by som dal takú horúcu novinku ďalej, ale ako, keď neviem meno tej obce? Prameň sa ostýcham uviesť. Radšej nepoviem nič. (Z e-mailu M.H. z 20.11.04 sa dozvedám, že tá dedinka sa volá Belejovce).

Vetu „...ako aragonit prirodzene prekonáva ... zemskú gravitáciu a udivujúco rastie do voľného priestoru" (s. 249) - tu musí skeptik nastražiť uši! -  neslobodno chápať ako príklad pre neplatnosť prírodného zákona o zemskej príťažlivosti; nie je ním ani poletovanie pierka vo vánku, ale v bežnej reči sa to dá povedať. Biely ortorombický kalcit, uhličitan vápenatý, sa tvorí v dutinách výlevných hornín a v dutinách horúcich prameňov, napr. v Aragónsku či v Karlových Varoch, vytvára ukladaním okolo vznášajúcich sa cudzích častíc vápencové guľôčky, hrášky, ktoré klesajú na dno, až keď sú pre prúdenie vzduchu dosť ťažké. Gravitácia je neustále bez čudovania prekonávaný prírodný zákon.

Nevytýkajte mi, že som sa tým toľko zaoberal, keď to nestálo zato, veď M.H. sám priznáva, že len „približne logicko-polemicky upresňuje a definuje dialektiku" (s. 33). Neviem, čo tým myslí. Viacerí mi povedali, že hoci tá kniha podáva svoj obsah miestami nechutne až odpudivo, sú tam pravdivé odstavce, vety a slová. Iste. Ale tie neslobodno čerpať z tohto prameňa, pretože na to sú seriózne knihy a časopisy. Ani pravdu neslobodno vyslovovať urážlivým spôsobom a jedným dychom dokladať polopravdivými a vymyslenými argumentmi.

Som jednoznačne za slobodu tlače, preto teoretický návrh zákazu či stiahnutia tejto knihy z obehu pre mňa neprichádza do úvahy. No ak sa o takejto možnosti teoreticky diskutuje - a to sa (zbytočne) robilo a bude robiť pri mnohých príležitostiach, nevyhnutne príde reč aj na dôsledky obsahu knihy pre jednotlivca a spoločnosť. Napríklad Kasardova esej (azda) Posledná večera, postmoderná biblická variácia, vyvolala na Slovensku i v Čechách  vzrušené debaty o umeleckej slobode (Slovník slovenských spisovateľov, Praha 1999). Takže táto kniha by mohla byť exemplárnym prípadom pre

- (pomyselnú) úvahu o zákaze tlače kníh bez jazykovej úpravy, resp. pokutu za každú pravopisnú a slohovú chybu;

- právny postih za osobné urážky v tlači; ten existuje v Trestnom zákone. Neviem posúdiť možnosť zákrokov celku židovského a kresťanského duchovenstva, ale možno by sa našli; ja by som dal za každé vyslovenie špatného slova na ich adresu (od bordelu po trt) tisíc korún s možnosťou okamžitej exekúcie mobilného telefónu! Celkom jasná je situácia v prípade arcibiskupa Sokola, ktorý iste nedal súhlas k nemiestnemu zavádzajúcemu uverejneniu svojej farebnej fotografie na obale takejto knihy; to môže byť pre niekoho pekne drahé!

- právny postih za šírenie náboženskej intolerancie voči židovskému, kresťanskému a mohamedánskemu náboženstvu a rasizmu voči židovskému a čiastočne aj americkému národu. Kritizovať možno všetko, ale všetko má svoj spôsob; existujú pravidlá slušnosti. Verím, že humanisti nebudú čitateľmi takejto tlače.

Skoro by som bol zabudol: V obsahu je na piatich stranách (!) sto šesťdesiat štyri (!) názvov odsekov vonkoncom typu Z mora do sklenice (s. 99) a Ako funguje bordel za naše peniaze (s. 177), dokonca Bohapusté klamstvá o prenasledovaní cirkvi komunistami (s. 223). Čiže - v knihe nie je ani slovo, čo by stálo za reč, ani o jednej z tých kresťanských hodnôt, ktorých existencia a platnosť sú nepochybné.

Protestujem proti tejto knihe zo všetkých možných hľadísk a som istý, že je nie som sám.

Georgijské kamene – granity smerníc

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Ed Buckner

Na najvyššom vŕšku Elbertského okresu v Georgii, v tzv. pravovernom biblickom páse na juhu USA, je postavený zaujímavý žulový monument. Na štyroch obrovských kameňoch, ktoré nesú spoločnú hlavicu, je vyrytých v ôsmich jazykoch 10 Smerníc, resp. prikázaní pre súčasné a budúce ľudstvo.

Mohyla sa nazýva Georgijské kamene – granity smerníc alebo Americké Stonehenge.

So Stonehenge v Anglicku sa to však porovnať nedá: tam je 35 oveľa väčších pieskovcových balvanov v stometrovom okruhu a niektoré sú staré 5 000 rokov.

„Väčšina ľudí o nich nikdy nepočula, a predsa je to dôležitý poukaz na Skrytú hierarchiu, ktorá riadi svet, v ktorom žijeme,“ čítame na webovej stránke Radia Liberty.

Pôvod tohto zvláštneho pomníka je zahalený mystériom, pretože nikto nepozná identitu muža, ktorý objednal jeho stavbu. Isté je len, že v júni 1979 prišiel do kancelárie Elbertonskej žulovej spoločnosti dobre oblečený slušný pán s objednávkou pamätníka, ktorý má sprostredkovať posolstvo budúcim generáciám ľudstva všetkých národov, vier a politických presvedčení. Predstavil sa ako R. C. Christian, ale skoro sa ukázalo, že to nebolo jeho pravé meno. Povedal, že zastupuje skupinu veriacich Američanov, ktorí chcú dať ľudstvu smernice pre ďalší harmonický vývoj; že jeho stará mama pochádzala z Georgie; že navždy chcú zostať anonymní. Dodnes, po štvrťstoročí, nik nevie, kto to bol, ani koho reprezentoval – okrem jedného človeka: riaditeľa miestnej banky, ktorá sprostredkovala nevyhnutné finančné transakcie; po ich ukončení boli všetky doklady zničené.

K jeho pseudonymu možno uviesť, že istý Christian Rosenkreuz (iní píšu Rosencreuz, Rosenkreutz, Rosencreutz, Rosenkreuzer alebo Rosencreutzer) založil podľa legendy niekedy okolo roku 1407 na podklade okultných tradícií tajnú spoločnosť, mníšsky rád či kresťanské Bratstvo Ruže a kríža, prípadne rád Rozenkruciánov, ktorý z dôvodov utajenia užíval len iniciálky R.C. (≅ rosae crucis, ruže kríža) – a už sa ani fantastickým domnienkam medze nekladú.

Kamenné dosky sú vysoké devätnásť stôp (≅ 5,7 m). Nápisy na 4 podstavcoch sú vpredu a vzadu po anglicky, rusky, hebrejsky, arabsky, hindsky, čínsky, španielsky a vo swahilčine. Na hlavici stojí v štyroch „mŕtvych“ jazykoch (sanskrit, babylónsky, egyptský a klasická gréčtina) len krátko:

„Nech sú toto tabule vedúce do Veku rozumu.“

Tieto pomerne veľké skaliská modrej žuly boli nalámané, opracované, opatrené rytinami a postavené v týždňových obdobiach v rokoch 1979 a 1980 na 5-akrovom pozemku (to je 20 235 m²), odkúpenom od miestneho roľníka Wayna Mullenixa; oficiálne odhalenie bolo 22. marca 1980. Miestny historický krúžok pridal neskôr vysvetľovaciu tabuľu sľubujúcu základný kameň so schránkou s dokladmi o našej súčasnosti pre budúce generácie – dosiaľ sa nedohodli o jej obsahu. Kamene vraj vážia spolu 238 000 funtov (≅ 108 852 kg), čo robí 20 ton na jednu tabuľu a čo by bolo 1 funt (≅ pol kg) leštenej žuly na každú míľu vzdialenosti medzi Zemou a Mesiacom.

Od svojho postavenia priťahuje lokalita desiatky známych aj obskúrnych siekt, a aj v dnešných dňoch sa tu konávajú okultné a mystické ceremónie. Pravidelne sa tu schádzajú druidi, bosorky, mágovia, americkí domorodci, ezoterici, astrológovia, novopohania atď., medzi nimi napr. cirkev Y Dyniony, ktorej webovú stránku venovanú Georgijským kameňom navštívilo od 1. 1. 1980 do 24. 8. 2004 skoro tri milióny návštevníkov. Geodetický bod a elektrická rozvodňa v bezprostrednej blízkosti ich nerušia. Nadarmo žiadali zadávatelia pamätníka (ktorí sa tu od tých čias neukázali), aby sem miestne múzeum nevodilo ľudí a aby ho jednoducho nechali na pokoji. Došlo aj k poľutovaniahodnej udalosti, že jeden religiózny pracovník, ktorý prejavil odvahu a kázal proti velebeniu amerického Stonehenge, musel preložiť svoj úrad do inej farnosti. Miestni vandali neraz poškodzujú kamene grafitami a miestni nadšenci škody usilovne naprávajú – lebo turisti sem chodia už až z Ruska.

Vo verejnej knižnici v Elbertone je kniha, napísaná vraj mužom, ktorý sa vydával za R. C. Christiana, a ktorého meno je na jednej skale vyryté ako údaj o pôvodcovi.

„V tej knihe sa dočítate, že ním objednaný pomník bol postavený na počesť Thomasa Paina a okultnú filozofiu, ktorú tento revolucionár zastával,“ píše Radio Liberty.

Posúďte, čo je na nej „okultné“.

Je zrejmé, že posolstvo, vyryté do kamenných dosák, sa týka štyroch dôležitých oblastí súčasnosti a budúcnosti ľudstva: 1. vládnutie a vytvorenie svetovej vlády, 2. obyvateľstvo a kontrola pôrodnosti, 3. prostredie a vzťah človeka k prírode a 4. duchovnosť.

Doslovne znie posolstvo Smerníc takto:


  1. Udržuj počet ľudstva pod 500 000 000 v trvalej vyváženosti s prírodou.

  2. Rozumne riaď reprodukciu – zlepšujúc zdatnosť a diverzitu.

  3. Zjednoť ľudstvo novým jednotným jazykom.

  4. Pokojnou rozumnosťou zvládni vášne, vieru, tradíciu a všetko ostatné.

  5. Ochraňuj ľud a národy čestnými zákonmi a spravodlivými súdmi.

  6. Nechaj, nech sa národy samy riadia a vonkajšie spory nech rieši svetový súd.

  7. Nedopusť malicherné zákony a zbytočných úradníkov.

  8. Vyváž osobné práva sociálnymi povinnosťami.

  9. Vysoko ceň pravdu, krásu, lásku, usilujúc sa o harmóniu s nekonečnom.

  10. Nebuď rakovinou Zeme – Ponechaj miesto prírode – Ponechaj miesto prírode (táto smernica sa naozaj opakuje!).



Komentovať sa to dá rozlične. Z viacerých komentárov na internete vyberáme tieto úryvky:

Prvá a vskutku prekvapujúca smernica – obmedziť ľudskú populáciu na 500 miliónov – by vyžadovala vyhubiť, resp. počkať na smrť bez ďalšieho rodenia detí viac ako deväť desatín (presnejšie 92,3 %) obyvateľstva sveta; dodnes ju vyslovilo len pár jedincov, lebo znie tak fantasticky. V ostatných smerniciach nie je veľa nového. Volanie po svetovom súde naznačuje súčasné snahy po účinnom Medzinárodnom súdnom dvore a svetovej vláde. Dôraz, ktorý sa kladie na ochranu prostredia, predchádzal ekologické hnutia deväťdesiatych rokov. Pripomienka „harmónie s nekonečnom“ zodpovedá niektorým súčasným hnutiam s cieľom nahradiť židovsko-kresťanské náboženstvo novou duchovnosťou; pod nekonečnom sa zrejme myslí Najvyššia bytosť.

Posolstvo Georgijských kameňov predchádzalo aj súčasnému záujmu o udržateľný rozvoj.

„Zakaždým, keď počujete výraz ‚udržateľný rozvoj‘, predstavte si ‚socializmus‘, a pochopíte, o čo ide.“

Zdá sa odmietať to Radio Liberty. Ďalšie riadky posolstva sú skoro doslovný text Charty zeme, zostavenej pod vedením Michaila Gorbačova a Mauricea Stronga a schválenej na konferencii v Rio de Janeiro r. 1992. Je pravda, že pri pokusoch o jej zahrnutie do ústavy Európskej únie ju niektorí katolícki učenci, napr. Michel Schooyans, nazvali novopohanskou. Aj tam sa kladie dôraz na tie isté zásadné problémy: kontrola pôrodnosti, svetová vláda, dôležitosť prírody a prostredia a nová duchovnosť. Podobnosť medzi myšlienkami, vyrytými do Georgijských kameňov a vpísanými do Charty zeme, svedčí pre ich spoločný pôvod.

(Kresťanské) Radio Liberty sľubuje záujemcom zaslanie kópií smerníc – zaiste za účelom ich zamietnutia a šírenia tohto postoja. Dodáva ešte, že Thomas Paine bol autorom knihy Vek rozumu, ktorej cieľom bolo prekonať židovsko-kresťanské náboženstvo, na ktorom bola založená americká Republika (no zamlčuje, že s príkazom odluky cirkví od štátu, čo dnes platí, žiaľ, len na papieri). A že diera v centrálnom kameni vo výške očí okoloidúceho bola vyvŕtaná takým spôsobom, aby cez ňu bolo stále vidieť Severku; v ľudskom živote to symbolizuje konzistenciu a orientáciu. To bola jedna z požiadaviek C. R. Christiana pri objednávke; svedčí o jeho zaujatosti pre postavenie hviezd, slnka a mesiaca. Okultisti zbožňujú postavenie a pohyby nebeských telies a robia z nich súčasť svojich náboženských obradov.

Yoko Ono, vdova po Johnovi Lenonovi, si vyslúžila od Radio Liberty odsúdenie za okultizmus v týchto vetách:

„Bola by som rada, keby ľudia vedeli o týchto kameňoch… Smerujeme k svetu, v ktorom sa možno sami vyhodíme do povetria a možno aj zemeguľa prestane existovať… Je krásne uvedomiť si svoju existenciu a poznať krásne veci v našej krajine, symbolizované Georgijskými kameňmi.“

Mne sa páčia.

Radio Liberty sa ďalej pýta: Aký je ozajstný význam amerického Stonehenge a prečo je jeho posolstvo dôležité? Pretože potvrdzuje skutočnosť, že (akási) tajná skupina ľudí


  • myslí na dramatické zníženie počtu ľudskej populácie;

  • preceňuje význam ekologického hnutia;

  • myslí na založenie svetovej vlády;

  • podporuje novú duchovnosť.



Je vraj isté, že skupina ľudí, ktorá objednala Georgijské kamene, je jednou z početných podobných skupín, ktoré všetky špekulujú nad novým svetovým poriadkom, novým svetovým ekonomickým poriadkom, novou svetovou duchovnosťou a pod. Za týmito skupinami sa však skrývajú tajomné či až temné duchovné moci. Bez pochopenia povahy týchto tajomných síl nie je možné pochopiť vývoj svetových udalostí. Skutočnosť, že väčšina ľudí na svete nikdy nepočula o Georgijských kameňoch či o ich posolstve ľudstvu, svedčí vraj pre stupeň kontroly, ktorá existuje nad tým, čo si národy myslia.

Tu sa treba zháčiť. Až skoro potiaľto sa to dá brať ako zväčša prijateľná alebo diskutabilná informácia, no posledné vety volajú po spresnení a konkrétnych údajoch.

Dá sa povedať, že webové stránky triezvo informujú, ale často pridávajú odmietavý komentár ako k obsahu vyrytých textov, tak aj k neurčitým pôvodcom ich textu a celého podujatia, nachádzajúc ich v legendách sprisahaneckých teórií o dávnej a súčasnej svetovláde. Je to hlas nábožných ľudí, presvedčených o svojej odvekej pravde, ktorá priviedla svet tam, kde dnes je.

Určitý druh kresťanov má proti georgijským kameňom ešte odmietavejšie zásadné námietky a na ich stránkach sa dočítate:

„Po dôkladnom štúdiu bezbožného hnutia New Age som dospel k názoru, že Georgijské dosky sú prejavom jeho základnej filozofie. Satan ho používa ako prípravu na príchod falošného mesiáša a preto uzatváram, že na týchto skalách je vyrytých desať smerníc Antikrista: Štvrtá smernica je jasným dôkazom, že cieľom vyhubenia majú byť všetci praví kresťania, pretože u nich stojí na prvom mieste viera. Druhá smernica je kópiou nacistickej koncepcie kontrolovanej reprodukcie vlastnej rasy. Druhá, piata, siedma a ôsma smernica sú základné kamene centralizovanej svetovej vlády, neberúcej do úvahy existenciu Najvyššej bytosti a nadprirodzena. Deviata smernica je esenciou orientálnych mystických náboženstiev. Všimnite si velebenia ľudského rozumu a volania po svetovej vláde – ako by to bola jediná nádej pre človeka. Autori očakávajú, že kamene už svojou nemou prítomnosťou urýchlia príchod Veku rozumu.“

Názor prekladateľa: Na existenciu svetovej vlády, ktorá by organizovala spolužitie všetkých existujúcich systémov, neverím. Bolo by dobre, keby existovala dobrá svetová vláda ľudu pre všetok ľud celého sveta, nielen pre bohatých, ale aj chudobných, no taká zatiaľ nikdy neexistovala a ani neexistuje. Ak je však najväčším problémom sveta preľudnenie a niektorí utopisti už vidia riešenie vo (veľmi dlhodobom) znížení populácie celej zeme na 500 000 000, nebolo by zle, čo len začať o tom rozmýšľať a občas pri krbe a poháriku červeného vína o tom hovoriť. Preto som „prívržencom“ Georgijských granitových smerníc.

Prameň: Ed Buckner, Georgia's Granite Guidestones , Free Inquiry 24/5, s. 47, 2004 a internet.

Preložil Rastislav Škoda.

„Môj brat nie je vojnový zločinec“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Susan Simonová vo Welt, 21. októbra 2004

Luka Karadžič považuje svojho brata Radovana, hľadaného Medzinárodným súdnym tribunálom pre vojnové zločiny, ktorý teraz vydal autobiografický román, za humanistu.

Belehrad. - Keď sa túlate po vnútornom Belehrade, vidíte mladých mužov v tričkách s obrazom Radovana Karadžiča. V pešej zóne sa dajú kúpiť spomienkové predmety s obrazom  bývalého prezidenta bosnianskych Srbov.  Stojí na nich: „Srpski heroj". Mnohé reštaurácie zdobí zarámovaný portrét Radovana Karadžiča. Výklady kníhkupectiev ponúkajú jeho diela - básnické zbierky a teraz životopisný román o sebe. Bežný deň v Belehrade. Že Radovan Karadžič je vojnový zločinec?  Mnohí Srbi to neuznávajú. Belehradský rozhlasový a televízny vysielač B 92 sa snaží dokumentáciami stanice BBC priblížiť Srbom vojnové zločiny Radovana Karadžiča, ale jeho počúvateľnosť ostáva nízka. Mnohí Srbi nedôverujú tomuto vysielaču a sú presvedčení, že si ho Západ kúpil. Západnému pohľadu na minulé vojny v Juhoslávii mnohí Srbi neveria. Príliš dlho boli vystavení propagande bývalého prezidenta Miloševiča. A pre prísne vízové predpisy mohli v posledných rokoch len máloktorí cestovať. Susanne Simonová sa nedávno zhovárala s Lukom Karadžičom o jeho spornom bratovi.

DIE WELT: Pán Karadžič, váš brat je najhľadanejší vojnový zločinec v bývalej Juhoslávii. Teraz uverejnil svoj prvý román. Má sa Radovan Karadžič dobre?

Luka Karadžič: Neviem. Nemám s ním kontakt. Nevidel som ho od konca roku 1998. Podľa obsahu jeho románu je na mentálnej výške. Môj brat je silný chlap. Humanista, ktorý má rád všetkých ľudí. Psychiater, ktorý sa vie stále kontrolovať.

DIE WELT:  Značí to, že ešte stále je okolo neho veľa ľudí? Priatelia? Rodina? Bývalí straníci?

Karadžič: Brat sa zdržuje pravdepodobne v Bosenskej srbskej republike. Tam je mu každý priateľom. Zájdite si tam a presvedčíte sa. Jeho politické presvedčenie  s ním zdieľa všetko tamojšie obyvateľstvo. Ľudia ho tam rešpektujú a uctievajú. O odmenu za jeho odhalenie nemá záujem žiaden Srb. Tí, čo ho hľadajú pre vysokú finančnú odmenu, sú zahraniční ničomníci.

DIE WELT: Ako a kde žije váš brat? Hádam so starými priateľmi v Pale?

Karadžič:  Neviem, ako a kde žije. Povedal som vám, že s ním nemám kontakt. Ale poznám svojho brata, mám ho rád a viem, že aj tieto ťažké časy využíva na to, aby vyniesol na svetlo srbskú pravdu. Dokumentárne, poeticky a teraz aj literárne.

DIE WELT: Mohli by ste tú srbskú pravdu opísať bližšie? O čo ide Radovanovi Karadžičovi?

Karadžič:  Môj brat vždy chránil záujmy srbského národa. Srbský systém hodnôt, srbskú morálku a spravodlivosť. Má rád našich ľudí a našu prírodu. On založil prvú srbskú stranu zelených! Vždy chcel, aby v Bosne žili všetky národnosti v mieri. Chorváti, moslimovia a Srbi. Vždy bol proti vojne. Nechcel krviprelievanie. Nechcel ani etnicky vyčistené územia ...

DIE WELT: ... ktoré teraz v Bosenskej srbskej republike existujú.

Karadžič:  Západ o nás píše stále len negatívne. My sme páchatelia a basta. Ale tak to nebolo. Vojnu v Bosne začalo moslimské obyvateľstvo. Napadli naše deti a ženy. Búrali naše kostoly a kláštory. Náboženské zámienky viedli k toľkému utrpeniu! Môj brat bol vtedy úspešným psychiatrom a nechcel pripustiť, aby sme sa vrátili o storočia dozadu. Aby sa opäť vraždilo z náboženských dôvodov. Už vtedy sme  sa dozvedeli, že moslimskí Bosniaci dostávajú podporu zo Saudskej Arábie, z Iránu a dokonca z Afganistanu. Dostávali peniaze, zbrane a bojovníkov, aby nás mohli vyhnať. Môj brat nás bránil svojím politickým vystupovaním. Dosiahol, že Srbi hovorili jedným hlasom a obstaral im obranné zbrane. Môj brat Radovan mohol zachrániť srbskú dušu v Bosne ...

DIE WELT: ...pritom vytieklo veľa nevinnej krvi.

Karadžič: Každé krviprelievanie je strašné. Ale pozrite sa na Američanov. Zažili len jeden deň útoku moslimskej teroristickej organizácie. Od tých čias vedú vojnu proti skoro celému moslimskému svetu. Každý deň umierajú nevinní ľudia. V Bosne na nás útočili moslimovia a Chorváti roky. Chceli nás vyhnať z vlastnej krajiny. To je ako keby moslimskí Američania chceli vyhnať všetkých kresťanov z USA. To nemôže byť. Tu sa treba brániť.

DIE WELT: A masové hroby v Srebrenici? Ako je to s tými 7 000 moslimskými mužmi, za ktorých je váš brat obžalovaný pred haagskym tribunálom OSN pre genocídu?

Karadžič:  Nebol som pri tom v Srebrenici. Neviem presne, čo sa tam stalo. Na západe sa hovorí, že Srbi tam usporiadali genocídu. Môjho brata, Radovana Karadžiča, činia za to zodpovedným ako predstavu všetkého zla. Ak však niekto má záujem o srbskú pravdu, mal by sa na to pozrieť zblízka a dobre preveriť ten strašný prípad. Náš Výbor pre hľadanie pravdy robí už dávnejšie rešerše. Pri Francúzoch sme našli viaceré slabiny, ostatne aj pri iných medzinárodných mierových zboroch. Masové hroby v okolí Srebrenice obsahujú kosti z viacerých iných bojísk. Boli ta prenesené kosti zomretých zo Zenice, Tuzly, dokonca aj zo Sarajeva, aby sa vina za masaker mohla zvaliť na Srbov.

DIE WELT: Podľa vás teda váš brat nie je vojnový zločinec?

Karadžič:  Nie, Môj brat nie je vojnový zločinec. Naopak, môj brat je srbský hrdina, na ktorého sú mnohí Srbi hrdí.

DIE WELT: A obžaloba haagskeho tribunálu OSN za vyhnanie a genocídu?

Karadžič:  Tá žaloba je tu. Jedného dňa ho zatknú. Ešte žije akoby vo vyhnanstve. Modlím sa k bohu, aby ostal pri dobrom zdraví.

Prameň: Susan Simonová, Welt, 21. októbra 2004.

Trefná diagnóza

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Rastislav Škoda

Ak uvažujete, ako charakterizovať stav katolíckej cirkvi, nájdete k tomu  výborný opis v knihe „Kresťanstvo nás robí ľuďmi" (Sergej Chelemendik, Kardinál Ján Chryzostom Korec, Slovanskýn dom, Bratislava 2004). A zaváži, že je to na základe rozboru jej učenia, nie nejakých demografických prieskumov, vystúpení z cirkvi, nedostatku kňazov v mnohých štátoch, škandálov či politických udalostí.

Ide o fiktívny rozhovor francúzskeho katolíckeho filozofa Jeana Guittona s Pavlom VI. tesne pred jeho smrťou v knihe Môj filozofický testament. Hovorí Guitton pápežovi:

„Katolicizmus je náboženstvo, ktoré vyhlasuje, že sa obracia k slobodným ľuďom a chce ich povolať k najvyšším stupňom slobody - no vo chvíli, keď v nich rozvíja lásku k slobode, začína im naraz rozprávať o poslušnosti voči Bohu. Vo chvíli, keď v nich vyvoláva úctu k tomu, čo je ľudské - hovorí im o zriekaní sa a o obetiach. Vo chvíli, keď zvelebuje moc rozumu - žiada od ľudí poslušnosť viery. Rozvíja vedomie ich veľkosti a dôstojnosti - a súčasne im hlása pokoru. Rehabilituje ženu, ľudskú lásku a telo - a hlása čistotu. Hovorí človekovi, že je veľký - a skláňa ho pred Bohom na kolená." ...

„Vaše posolstvo, keď ho vezmeme v celej jeho celistvosti, je v rozpore so všetkými pravidlami rétoriky a zásadami stratégie, so všetkými finesami taktiky, so všetkými princípmi marketingu, so všetkými zákonitosťami komunikácie." ...

Na to pápež: „Musím vydať svedectvo o láske."

Guitton: ... „Uvedomujete si, Svätý Otec, aké je to, čo hovoríte, nesmierne ťažké? ... Podrobte katolícke posolstvo zo všetkých strán analýze: Vyzdvihuje rozum, slobodu, kritiku - a požaduje vieru, akceptovanie nepreniknuteľných tajomstiev, pričom autorita prichádza zhora. Hlása šťastie a rozvoj človeka - a ukazuje Krista na kríži. Toto tkanivo protirečení je na svete jedinečné. Je to, akoby ste chceli šoférovať auto - pričom by ste súčasne a až na doraz stláčali plyn aj brzdu."

Pápež: „Protirečenia, ktoré spomínate, sa riešia v Kristovej láske ... Urobte záver."

Guitton: „Prosím. Svätý Otec, Váš podnik nemôže fungovať. Úspech by odporoval zákonitostiam ľudskej prirodzenosti."

Prestávam citovať. Proti početným konkrétnym faktom jednej strany uviedol partner dialógu dvakrát  to isté stručné vysvetlenie: Kristova láska - nadzemský, éterický, hmlistý, nepochopiteľný, len kresťanskou vierou vysvetliteľný pojem.

Katolícky filozof neprebral loptu a nerozoberá tento pochybný druh lásky: ako sa zrovnáva láska potulného kazateľa s večným zatratením z úst sudcu v deň Posledného súdu? Ak už nie aj viera vo večné nebo, aspoň povinná viera vo večné peklo by mala byť vyňatá z Vyznania viery. Katolícky filozof robí záver frázami nedeľnej kázne v našich kostoloch:

„Materializmus mal byť konečná stanica. Komunizmus mal cirkev pochovať. Konzumnosť a sexualita rozvrátia cirkev. Liberalizmus si myslí, že je večný. To všetko je nepravda - cirkev naproti tomu funguje a drží sa. Ona z toho vyviazne zakaždým. Cirkev pochovala komunizmus. Ktovie, čo sa ešte stane. Vidím donekonečna rásť budovu, ktorá by v každom okamihu mala padnúť. A v každom okamihu si vydýchnem."

To sú slová neinformovaného veriaceho v úzkych; mám rešpekt pred jeho nesmelou vierou - ale moderný človek ju nemá. Nevidím v nich hĺbku filozofa, ba aj teológ má len slová zariekača: „Ježiš je tu." Pripomínajú mi esej Jeffrey Sharleta v ZH č. 39, sept. 2003, Ježiš a nič viac.

Nielen humanisti, aj hodnostári viery vedia stanoviť trefnú diagnózu.

Postdemokratické Spojené štáty

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Paul Kurtz

Americký filozof Paul Kurtz vyslovil nedávno názor, že Spojené štáty sa nachádzajú v postdemokratickom štádiu, charakterizovanom 1. zakorenenou plutokraciou, ktorá má obrovské bohatstvo a moc, 2. vznikom megakorporácií, úzko zviazaných s vojensko-priemslovo-technologickým komplexom, 3. ovládnutím komunikácií a spoločenského života médiokraciou, t. j. často týmito megakorporáciami a 4. nebezpečenstvom, že sa stanú kváziteokraciou: jeden národ pred Bohom, pretože neviera sa považuje za neamerickú.

Celý článok rozsahom presahuje možnosti ZH. Pozrime sa bližšie, ako odôvodňuje body 1 a 4.

Plutokracia

Prvým nebezpečenstvom je rast plutokracie, ktorú Kurtz definuje ako „vládu bohatých, pre bohatých a bohatými". No je to sotva po prvý raz v histórii Ameriky, čo je vláda v rukách vrstvy veľmi zámožných ľudí: už zakladajúci otcovia boli dobre známi a vplyvní boháči; plantážnici ovládali bohatstvo Juhu a podelili sa oň až po Občianskej vojne so severanmi;  počas „zlatých rokov " okolo konca 19. storočia hrabali bohatstvá a moc „zlodejskí baróni" temer bez odvádzania akýchkoľvek daní. Potom prišli vzrušujúce roky konjunktúr rokov 1920 a 1980, medzi nimi burzový krach roku 1929, Rooseweltov Nový údel (okolo 1934), Johnsonova Veľká spoločnosť (1965) a špekulácie čias bubliny burzových papierov za Reagana a Clintona.

Kým po druhej svetovej vojne sa ekonomické postavenie priemerných zamestnancov podstatne zlepšilo, od viac ako dvoch desaťročí zavládla vo verejnej mienke libertariánska mantra (zaklínadlo): vraj štát je zlý, vraj dane hrdúsia slobodné podnikanie, vraj sociálna starostlivosť sa zneužíva a treba ju drasticky obmedziť, vraj zhŕňanie bohatstva je základná cnosť moderného človeka.

Mnohých sa zmocnila plutománia, nerestná túžba po bohatstve, neraz vydávané za bohom posvätené; Kurtz to nazval „evanjelikálnym kapitalizmom". Marxizmus bol prakticky porazený a našlo sa len málo kritikov výstrelkov pažravosti kapitalizmu, obrany sociálnej spravodlivosti a princípov čestnosti.

Politický život špiní korupcia. Lobisti útočia na prezidentské paláce aj snemovne, na ministerstvá i miestne  úrady. Vrcholom korupcie sú prezidentské a iné volebné kampane obidvoch politických strán, ako na to poukázali Noam Chomsky a Ralph Nader. Republikáni aj demokrati rovnako  tučnejú zo štátnych zdrojov a majú svojich ľudí na rozhodujúcich miestach. Bushova dynastia je veľmi bohatá. Chudobným občanom sympatického Kerryho urobila boháčom jeho manželka. Prečo sú  členmi kongresu prevažne obchodníci a právnici? Prečo je medzi nimi tak málo až nula učiteľov, profesorov, ošetrovateľov, vedcov, filozofov, umelcov, odborárov či žien v domácnosti? Každá voľba stojí veľa peňazí a to vyraďuje z kandidátstva obyčajných ľudí.

Hoci demokrati majú bližšie k sociálnej politike, sú obidve strany zodpovedné za súčasnú krízu, pri ktorej 45 miliónov Američanov nemá zdravotné poistenie; dôchodky klesajú; minimálna mzda neexistuje; americký robotník pracuje ročne o 350 hodín viac, ako jeho európsky kolega (nemecké a francúzske firmy už dávnejšie predlžujú v rámci flexibility týždňový počet hodín); má kratšiu dovolenku; 64 % domácností je takých, kde pracujú obidvaja alebo osamotená matka s deťmi.  Rreformy neprichádzajú do úvahy, pretože plutokrati kontrolujú všetko a nepripustia zmeny.

Kevin Phillips vydal v roku 2002 pozoruhodnú knihu Bohatstvo a demokracia. Dokazuje v nej, že USA sú štátom s najväčšou nerovnosťou bohatstva a moci zo všetkých vyvinutých demokracií. Vznikla tam už v minulosti zakorenená trieda plutokratov a jej moc stále rastie. Štatistiky dokazujú, že medzi 1979 a 1989 sa bohatstvo, patriace hornému 1 % obyvateľov, skoro zdvojnásobilo: z 22 % celkového bohatstva štátu stúplo na 39 %.  Priemerní Američania medzitým chudobneli; 60 % z nich malo v roku 1999 nižšiu životnú úroveň ako mali v roku 1977. Od nástupu Georgea W. Busha sa tento trend zrýchľuje a rozdiely v bohatstve narastajú.

V časopise Forbes sa každý rok dozvedáme mená miliardárov; každý rok pribúdajú noví a nové priemyslové odvetvia zatláčajú do pozadia bohatstvá získané starým spôsobom, obchodovaním s nemovitosťami, ťažbou a spracovaním nafty a ťažkým priemyslom. V podobe trustov sa v plutokratickej triede prenáša bohatstvo na dedičov, pričom neustále rastie, dnes už v štvrtej až piatej generácii Rockefellerovcov, DuPontovcov a iných. Najmenej 100 000 rodín (!) - to je jedna tisícina celkovej populácie USA - medzi rokmi 1982 a 1999 zdvojnásobilo až zoštvornásobilo svoje aj tak obrovské majetky; kto má, tomu rýchlo a bezpečne pribúda. Sú aj „len" multimilionári, čo patria do skupiny horného 1 %. V roku 1972 vlastnilo toto 1 % občanov 19,9 % všetkého amerického bohatstva, v roku 1997 to bolo už 40,1 %. Odvtedy je to za osem rokov možno už 50 % ...

Tak sa vytvára dedičná aristokracia trvale v mieste svojho majetku neprítomných majiteľov pozemkov, domov a akcií. Tento trend sa ešte zosilní, ak sa nezastaví Bushova politika znižovania daní: ide najmä o dedičskú daň (ktorú republikáni nenávistne nazvali daňou zo smrti), ktorá sa každoročne znižuje, takže hrozí, že za pár rokov sa veľké bohatstvá zaobídu bez daňových priznaní; ďalej sa znižujú aj dane z kapitálových ziskov, ktoré sú už len 15 %.

Bushovo znižovanie daní má podporiť slabnúci trh cenných papierov a celkove posilniť „faktor bohatstva"; hlasujú zaň všetci republikánski poslanci, ale aj mnohí demokrati. Kurtz mu však vytýka, že 1. skoro všetky daňové výhody idú na adresu aj tak veľkých bohatstiev; 2. bezpracné zisky sú zdaňované oveľa nižšie ako zárobky z práce a služieb. Socialistická kritika kapitalizmu sa v minulosti zakladala na teórii, že „práca tvorí hodnoty" a neuspokojila sa, kým si pracujúci (v priemysle, poľnohospodárstve a službách) nemohli kúpiť svoje výrobky (tovar a služby). Dnes sa ozýva len hlas volajúceho na púšti, že nie je spravodlivé, aby sa zisky z kapitálu a dividendy, často podložené len čisto špekulatívnym rastom cien akcií bez akejkoľvek produkcie, zdaňovali nižšie ako zárobky podložené prácou, a to sú, ako som už povedal, nepredstaviteľné bohatstvá dedené v niektorých rodinných klanoch dnes už v piatej generácii; 3. postupné podrývanie princípu progresívnej dane treba odmietnuť z morálnych dôvodov.

Fungujúca demokracia predpokladá silnú strednú triedu. Tá slabne v dôsledku vývozu pracovných príležitostí do štátov s lacnou pracovnou silou a „walmartizácie" (to sú slabo platené džoby a rozhodovanie o zisku v podniku bez kontroly štátom) nielen v Amerike, ale na celom svete

Teokracia

Demokratickej republike USA hrozí ako štvrté nebezpečenstvo, že sa stáva teokraciou či aspoň kváziteokraciou. Náboženská pravica nahlodáva a spochybňuje až donedávna všeobecne uznávaný princíp odluky cirkví od štátu.

Prvý dodatok k ústave stanoví, že demokratický štát musí byť vo veciach náboženstva neutrálny, že

„kongres nesmie vydať zákon, ktorý by nastoľoval nejaké náboženstvo alebo zakazoval jeho slobodné vyznávanie."

Sudcovia Najvyššieho súdu Rehnquist, Scalia a Thomas však vykladajú túto vetu v tom zmysle, že to neznamená, žeby vláda nemala či nesmela favorizovať náboženstvo pred nenáboženstvom (rozumej: obávaným ateizmom). Bude zaujímavé sledovať, aké legálne prostriedky vymyslia konzervatívni sudcovia Najvyššieho súdu na odmietnutie favorizovania miliónov hinduistov, budhistov a sikhov, ktorí žijú v USA -  a v tomto zmysle aj ateistov, agnostikov a sekulárnych humanistov, keby títo súhlasili s tým, že sa ich svetonázor bude považovať za druh náboženstva.

Je isté, že v USA existuje široký verejný súhlas s akýmsi civilným monoteizmom (na Abraháma sa odvolávajúce kresťanské, židovské a moslimské náboženstvo) a tento Bushova administratíva finančne neprimerane podporuje. Existuje rozdeľovanie sociálnej podpory cez cirkevné sociálne zariadenia; vydávanie školských kupónov, ktorými vláda pomáha nemajetnejším rodičom financovať štúdium detí v súkromných - často cirkevných - školách, ak nie sú spokojní s úrovňou verejných škôl; a priame finančné podpory pre cirkevné organizácie. Najnovšie sa financujú aj stavby a opravy kostolov a cez cirkevné organizácie organizujú malé nákupné strediská, rozdávajú detské sedadlá do áut a prideľujú recepty na bezplatné lieky. Je to legálne? Niektorí demokratickí poslanci v kongrese sa proti tomu stavajú, ale ostatní súhlasia; je poľutovaniahodné, že väčšina politikov verejne vyznáva zbožnosť (vrátane kandidáta Kerryho) a skoro ani jeden sa neprizná k ateizmu.

Útoky na prvý dodatok k ústave sa začali okolo r. 1980 v súvislosti so „sekulárnym humanizmom", ako sa vtedy začal ateizmus nazývať. Náboženská pravica prišla s námietkou, že keďže nie je na verejných školách prítomné náboženstvo (učí sa zatiaľ v nedeľnej škole v kostole alebo iných cirkevných zariadeniach), nemá tam miesto ani sekulárny humanizmus, ktorý je tiež náboženstvom; vraj nepatrí ani na univerzity, súdy a iné vládou podporované inštitúcie. Rada pre sekulárny humanizmus (Kurtz) nesúhlasila a nesúhlasí s názorom, že by sekulárny humanizmus bol náboženstvom, ale mnohé humanistické organizácie súhlasili, že ako ho praktizujú, má ich svetonázor ten charakter; majú z toho neraz finančné výhody. Útok dogmatických religionistov potom nabral dva smery.

Prvý útok sa uskutočnil ešte začiatkom osemdesiatych rokov v meste Mobile v štáte Alabama. Sudca Federálneho obvodného súdu Hand vyradil zo školských knižníc 45 kníh na tom základe, že šíria „sekulárny humanizmus" ako náboženstvo. Americká únia občianskych slobôd protestovala ústami profesora Kurtza, ktorý neváhal povedať, že Handovo rozhodnutie zaváňa novou inkvizíciou a indexom zakázaných kníh; Apelačný súd  ho zrušil, knihy sa vrátili do knižníc, nešlo sa pred Najvyšší súd. Keby sa to stalo dnes, nie je isté, ako by všetko skončilo.

Druhú sériu útokov charakterizovala snaha dostať na školy „vedu (či teóriu) o stvorení" ako paralelu k Darwinovej vývojovej teórii, ktorú Kresťanská pravica vydáva za „článok viery sekulárneho humanizmu". Religionisti prehrali v tejto veci niekoľko súdnych sporov (najspektakulárnejší už r. 1925, tzv. Scopesov opičí proces v Daytone, Tennessee, kde išlo o to, či smie učiteľ učiť, že človek a opica majú spoločného predka) a okolo r. 1990 sa zdalo, že legálne je situácia jasná: v prírodných vedách sa učí náuka o vývoji, na náboženstve sa učí, že boh stvoril svet.

V knihách, z ktorých viaceré figurujú na predných miestach zoznamov najpredávanejších kníh, v dennej tlači (aj finančného rázu) a samozrejme v televízii sa dnes na amerického občana valia tie isté staré litánie obžaloby, že sekulárny humanizmus je náboženstvo, ale nepomerne horšie ako všetky ostatné a, hlavne, nezrovnáva sa s americkým spôsobom života; že je preto úlohou miliónov evanjelikálnych (katolíckych aj protestantských) pešiakov bojovať proti nemu a vykoreniť ho zo všetkých odvetví spoločenského života vrátane verejných škôl, ale najmä zo stredných škôl a univerzít; v desiatkach tisícok kostolov sa proti nemu brojí; stotisíce kníh sa zdarma rozdávajú na univerzitných kampusoch a ponúkajú pri dverách.

Treba brať tieto aktivity seriózne, či nevšímať si ich ako nezmysly? Žiaľ, autori a televízni komentátori a kazatelia ako Tim LaHaye, Paul Krugman, Nicolas Kristof, Jerry Falwell and Pat Robertson majú veľký vplyv na Bushovu administráciu a veľkú moc na chodbách rozhodovania. Kresťanská pravica neprestáva v zastrašovaní a núti každého, nech je na akomkoľvek poste, aby uznával nejaké božstvo, nech je hocijaké.

V súvislosti s voľbami prezidenta Busha sa tieto činnosti zintenzívnili. Bojovný dogmatizmus strieľajúcich odporcov prerušenia tehotenstva vzal na seba v otázke verejných škôl barančiu kožu „inteligentného dizajnu" (pozri ZH č. 29, január 2002). V jednom štáte po druhom sa zavádza nielen na hodinách náboženstva, ale aj v prírodopise zmienka o stvorení sveta, často kvalifikovaná ako „teória", rovnocenná evolučnej náuke. Vo výučbe sa má obidvom venovať rovnaký čas, hoci si neviem predstaviť, ako môže vystačiť prírodovedný obsah Genezis či celej biblie na viac ako jednu hodinu. Žiak si má vraj vybrať, ktorej „teórii" verí viac. Vedecká komunita protestuje, ale nie všade a často bez úspechu. Keďže Bush bude čo nevidieť menovať nových konzervatívnych sudcov a vo verejnosti je bežná nábožná religiozita, treba sa obávať, že Kresťanská pravica bude spory pred súdmi po jednom vyhrávať. Nakoniec nejde len o základné a stredné školy - ide aj o univerzity a vedecké bádanie.

Nedá sa čakať, žeby v krátkom čase došlo k zmene. Stačí pozrieť sa na prípad protestu Michaela Newdowa proti pasáži „národ pred Bohom" v  Sľube vernosti, ktorý deklamujú žiaci každý deň pred vyučovaním (a ktorý teda mala odriekať aj jeho 7-ročná dcéra) a recituje sa pri slávnostných príležitostiach. V roku 2002 mu dal jeden kalifornský súd za pravdu, no v r. 2004 Najvyšší súd toto rozhodnutie zrušil, dôvodiac tým, že dcéra žije s rozvedenou manželkou, a tak Newdown nemá oprávnenie zastupovať ju. Newdown sa odvolal a má teraz osem spolužalobcov, ktorí hovoria v mene celkom vlastných detí, resp. sú to samotní žiaci; ich myšlienka však nemá  otvoreného priateľa v Kongrese a veľmi málo prívržencov vo verejnosti.

Pre zaujímavosť: Pôvodné znenie Sľubu, ako ho r. 1892 zložil socialisticky zmýšľajúci pastor Francis Bellamy: „Sľubujem vernosť svojej zástave a Republike, ktorú predstavuje, jeden národ, nedeliteľný, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých." V r. 1924 sa oficiálne zmenili slová „svojej zástave" na „zástave Spojených štátov amerických", čo sa Bellamymu nepáčilo, ale jeho protest sa ignoroval. V r. 1954, na vrchole studenej vojny a boja proti komunizmu za mccarthyizmu, sa slová „jeden národ" doplnili na výraz „jeden národ pred Bohom", čo vyvoláva trvalé protesty tých jednotlivcov a organizácií, ktorí v tom vidia porušenie princípu odluky cirkví od štátu. (Nevidíte ho aj Vy? - otázka prekl.)  Súčasné plné znenie Sľubu je teda nasledovné: „Sľubujem vernosť zástave Spojených štátov amerických a republike, ktorú predstavuje, jeden národ pred Bohom, nedeliteľný, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých!". Existujú reformátori, ktorí navrhujú pridať „pre všetkých narodených a nenarodených", resp. „s rovnosťou, slobodou a spravodlivosťou".

Po tomto rozbore (aj médiokracie a medzinárodných megakorporácií) Kurtz uvažuje, či je možné zastaviť tento trend a obnoviť americkú demokraciu. Ak sa na problém díva optimisticky, vidí možnosť v politickom boji, t.j. aktualizácii nového osvietenstva: obrane rozumu, vedy, slobodného hľadania a nenáboženských etických alternatív - ak je na to ešte čas.

Pri pesimistickom pohľade vidí na obzore ďalšie nebezpečenstvo pre demokratické inštitúcie:

V súčasnosti nie je ani jeden čo ako veľký národný štát vstave riešiť svoje ekonomické, sociálne, kultúrne a environmentálne problémy sám, pretože tieto problémy sú planetárne. A len vláda USA zaujala povýšeneckú pozíciu izolácie, odmietajúc uznať legitimitu Svetového súdu a dodržovať uzavreté zmluvy; len Spojené štáty opustili princíp kolektívnej bezpečnosti v rámci Organizácie spojených národov; len Spojené štáty sa domnievajú, že im patrí úloha svetového policajta. Pravda, majú obrovskú hospodársku moc a absolútnu prevahu v zbraniach hromadného ničenia, takže sa dá pochopiť, že vnucujú ostatným svoju vôľu. Je však neuveriteľné, že spomedzi veľmocí len USA sa fixujú na predmoderný teologický svetonázor. Je otázne, či budúca demokratická administrácia bude vstave zvrátiť tieto trendy - budú sa  musieť zásadne preskupiť mocenské centrá nielen v USA, ale aj v rámci megakorporácií. Budú sa musieť objaviť ľudia typu Wilsona, Roosewelta, Eisenhowera, Kennedyho, Johnsona, Nixona, Cartera (píše Kurtz; vieme, že každý z nich mal niečo aj „na rováši", ale každý z nich urobil aj niečo veľké pre svetovú demokraciu a ľudské práva - pozn. prekl.)

Kurtzov a náš záver: Etický princíp vyhlásený v Humanistickom manifeste 2000 (ZH č. 11, november 1999) znie, že všetci ľudia na celom svete sú si rovní a majú rovnakú dôstojnosť a hodnotu. Nie kresťanstvo robí ľudí ľuďmi, ako to tvrdí kardinál Ján Chryzostom Korec v knihe-dialógu Sergeja Chelemendika (Slovanský dom, Bratislava 2004); len styk s ľuďmi nás robí ľuďmi! Pozorný čitateľ iste zaregistroval, kde sa naša slovenská situácia bolestne blíži americkej. Dúfam, že pochopil, že aj u nás je na programe dňa snaha o sociálnu spravodlivosť a prekonanie tých náboženských predsudkov, ktoré má kardinál Korec.

Prameň: Paul Kurtz , Is America a Post-democratic Society? How to Preserve Our Republic, Free Inquiry, zv. 25, č.1, s. 19-5, 2004/2005; voľne upravil Rastislav Škoda.

*  *  *

Dosiaľ nikto nezistil, ani nezistí, nič istého o bohoch a o čom tu hovorím; pretože nech je to, o čom hovoríme, akokoľvek dokonalé, nepoznáme to; všetko je potom vec názoru. Xenofanes, fragment citovaný podľa Encyclopedia Britannica v knihe James A. Haught, ed., 2000, Years of Disbelief (Roky neviery).

Je nesprávna dedukcia, že tisíc ľudských bytostí má väčšiu cenu ako jedna; to by sa rovnalo pohľadu na ľudí ako na zvieratá. Ústredný bod v otázke ľudských bytostí je, že jednotka 1 je najviac; 1000 zaváži menej.   -  Kierkegaard

Znovuobjavenie divocha

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:38

Fred Reed

Čím by sa líšil priemerne vzdelaný Američan (absolvent strednej školy či nižšej univerzity) od divocha, čerstvo privedeného z ešte neobjaveného ostrova v Tichomorí, pred obrazovkou vo Washingtone? Divoch by nemal by ani poňatia, ako tá skrinka pracuje („Zázrak!“) a odsúdil by to („Zlé žužu!“), no dal by najavo počudovanie. Neviem, prečo považovať za viac samoľúbeho ignoranta ako čestne užasnutého primitíva.

Nemyslím, že by bolo treba citovať nespočetné prieskumy a televízne relácie, ktoré ukázali, že ani absolventi škôl, ktoré boli kedysi univerzity, nevedia povedať ani približné desaťročie občianskej vojny v Amerike, nevedia, kto s kým či proti komu bojoval v prvej svetovej vojne, nikdy nečítali nič od Shakespeara, nevymenujú ani jednu z kníh Starého zákona, myslia si, že Martin Luther mal niečo do činenia s občianskymi právami (v Mississippi!) a nenapíšu súvislý odstavec v materinskej reči. Zabudli rátať, nieto rovnice, aj zákony fyziky a chémie im upadli do zabudnutia; nevedia nič o maliarstve, o literatúre, o hudbe, sú to estetickí mrzáci. Nikdy im nezachutilo čítanie, a tak sú nepolepšiteľní. V priebehu jednej generácie stratila spoločnosť všetko, o čo sa snažila doterajšia civilizácia a nahradila to - ničím.

Jediná vec, ktorú dnes neslobodno urobiť, je prejaviť niečo iné ako hlboký rešpekt pre nášho pozlateného divocha. Možno však rešpektovať niečo, čo má v našom prípade malú či nijakú cenu a v inom ohľade platia iné kritériá? Opovrhovanie neprichádza do úvahy. No nevytvorili sme spoločnosť, v ktorej veľmi málo vzdelaných nemo až nevšímavo hľadí na mnohých hlúpych, resp. ohlúpnutých? Občas musím zareagovať: nemôžem počúvať tých rýchlo hovoriacich televíznych hlásateľov bez toho, aby som nemyslel na opice v pralese, bleskurýchlo skákajúce zo stromu na strom.

Zaostalosť by nemusela byť osudom toľkých. Pred dávnymi časmi som študoval na štátnom gymnáziu v dvoch priemerných amerických mestách (ako ja v dvoch priemerných slovenských mestách - pozn. prekl) s priemierným prijímacím štandardom. Potom som išiel na vysokú školu. Prevládajúca filozofia bola, že, po prvé, priemerne rozumný sa dá vzdelať; po druhé, že dospelí vedia lepšie ako žiaci, čo sa majú žiaci učiť; a po tretie, že liberálne vzdelanie vytvorí civilizované občianstvo.

Mimochodom, predpokladalo sa, že gymnazisti plynne čítajú, píšu čitateľné slohové úlohy a vedia algebru aj geometriu. Nekonali sa pomocné kurzy. Gymnázium bolo gymnázium, univerzita bola univerzita, na tom sa trvalo; neboli to opravovne pre akademicky beznádejné prípady, ktoré nemali v tých budovách čo hľadať.

Študentstvu sa presne povedalo, čo sa treba učiť. Na gymnáziu sa určité hlavné predmety mohli voliť, ale väčšina ich bola povinná. Ako starý jazyk existovala už len latinčina (šesť rokov), moderné jazyky sa učili štyri až osem rokov, skoro všade aspoň dva.

Študent opustil už gymnázium s určitými poznatkami o starej a modernej histórii, ovládal reči vrátane svojej, literatúru, filozofiu, prírodné vedy a mal poňatie o Starom aj Novom zákone. Umenie, hudba ani literatúra sa neobišli bez biblie. Boli sme zcivilizovaní, ako sa dajú zcivilizovať mladí ľudia. Mysleli sme si, že vieme, kde stojíme, čo do miesta aj času, a niektorí aj, odkiaľ sme prišli; o prírodnej evolúcii sa nezapochybovalo. Vedeli sme, čo vieme, a čo nevieme. Vedeli sme, ako sa naučiť iné veci, čo by nás zaujímali. (Choď pohľadať do knižnice!).

Toľko sa toho zmenilo! Aj vtedy ako teraz, mnohí z nás nemali ani dosť peňazí ani intelektuálneho záujmu o vyššie vzdelanie. Ale najmenej do polovice minulého storočia sa všeobecne predpokladalo, že kto išiel na vysokú školu, t.j. pripravoval sa na zodpovedné postavenie, potreboval na to poctivé školenie. Dnes majstrujeme spoločnosť, kde je veľmi málo ozaj vzdelaných, hoci veľmi mnohí majú to zdanie. Diplom možno dať aj divochovi alebo drevu; aj kto ho má, ostane divochom alebo „drevom".

Stávajú sa z nás divosi a nevieme to. No spozdieva sa. Blíži sa večer. Pred dvadsiatimi rokmi napísal jeden pozorovateľ spoločnosti, že dorastajúca generácia študentov je prvá, čo je menej vzdelaná / školená ako ich rodičia. Títo bývalí študenti majú dnes stredný vek a majú vlastné intelektuálne pobabrané deti; to je druhá generácia samoľúbo ufúľaných.

„Myslíte si, že preháňam?" pýta sa Fred Reed. „Asi pred piatimi rokmi som prišiel na jednu strednú školu v Arlingtonskom okrese pred bránami Washingtonu, D.C. Arlington nie je geto, je tam chýrny cintorín. Na stene vidím nástenku, bezpochyby sa má oslavovať rozličnosť. Veľkými oranžovými písmenami sa píše o príspevku Enrica Fermiho, verte mi, „nukleárnym fyzikom" (miesto „k nukleárnej fyzike"). V školách malého mesta Alabama v roku 1957, kde som vtedy chodil do školy, by sa taká  chyba nebola trpela v domácej úlohe, nie to na múre." Ďaleko sme zašli od tých čias.

Školy sa stali kultúrnym slumom, tmavou nocou mysle. Videl som materiály od učiteľov s pravopisnými chybami, ale počul som o učiteľovi, ktorý bol pokarhaný, lebo opravoval študentovu gramatiku. Denníky, týždenníky i časopisy na kriedovom papieri sa hemžia hrubými chybami. Sledoval som bezbrehú propagandu, preoblečenú za históriu (Dejiny Slovenska, napr. od Milana Ďuricu - pozn. prekl.). Ako sa spozná začiatok veku temna?

Čo sme to urobili? A čo teraz? Keď sa raz reťaz roztrhla, keď si už nikto nepamätá, ako sa píše veta (príspevok Dr. Olejára v nedávnom čísle Učiteľských novín) a ešte menej, kedy sa používa konjunktív, keď sa zabudlo na Fausta a Puškina a vlastne na všetko okrem áut, ceny benzínu a supermarketu, ako si spomenúť, čo sme stratili? Myslím si, že to nemôžeme.

Musíme za to platiť. Účinky degradácie sú dvojnásobné. Po prvé to zbaví otvoreného a zvedavého pátrača prekrásneho dedičstva, ktoré by bolo obohatilo jeho život.  Je to veľký zločin a pripomenie to zabudnuté cnosti obrazotvornosti a rozlišovania, aj hádzania z Tarpejskej skaly. Iným dôsledkom je, že to delí štát na dve triedy: malú neviditeľnú aristokraciu tešiacu sa z vecí, o ktorých obrovská väčšina ani len nepočula; a ostatných, čo majú stovky staníc na kábli, zízajú na krváky a šoumenky, a nemajú ani zdania, kto, čo alebo kde sú. To je veľmi, veľmi zlé žužu.

Prameň: Fred Reed, "Reinventing the Bushman", www.lewrockwell.com, 4. októbra 2004 - pre slovenské pomery voľne upravené.

*  *  *

„A vy čo budete robiť cez Ramadán?“ pýtal sa Tom Flynn priateľov, keď naňho dorážali, prečo bojkotuje Vianoce.

„Akože? Nič! Prečo by som mal sláviť Ramadán? Veď to nie je moje náboženstvo!“

„Presne tak - aj ja z toho istého dôvodu neslávim Vianoce.“

Tom Flynn je dobrovoľne bezdetný. Svoj postoj k Vianociam dáva najavo tým, že už 25 rokov chodí 25. 12. do práce.

Kresťanskí vrahovia? Vojna proti „osi zla“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Laurence M. Vance

Niet pochýb, že mnohí vojaci zodpovední za smrti a deštrukcie vo Faludži sú kresťania. A že mnohí Američania, čo volajú po ďalších smrtiach a deštrukciách v Iraku a inde, sú tiež kresťania.

Táto veta je protirečením vo výrazoch. Keby niekto hovoril o kresťanských smilníkoch, kresťanských narkomanoch, kresťanských prostitútkach, kresťanských pasákoch, kresťanských gangsterských raperoch, kresťanských kyslých rokeroch, to by väčšina kresťanov vystrúhala na tvár veľmi začudovaný výraz. Keď však kresťania vo vojsku pokračujú vo vraždení v mene štátu a kresťania, čo nie sú pri vojsku, volajú po ešte väčšom vraždení v mene štátu, väčšina kresťanov ani obrvou nemihne.

Do určitej miery je to chyba náboženských „vodcov".  Kresťania v kostolných laviciach často slepo nasledujú svojich pastorov, kňazov, starešinov a spolubratov, ktorí miesto kázania podľa biblie šíria tú istú provojnovú politiku, ako ich obec počúva v rozhlasových správach a inde; pohroma v Iraku sa neoznačuje za to, čo je: nebiblická, nemorálna a protiústavná. Konzervatívni náboženskí vodcovia nie sú v nektorých prípadoch viac ako čírlíderky (povzbudzovateľky jasotu) pre Georgea Busha a jeho republikánsku stranu.

Ale ak kresťan nepočúva z kazateľnice nič iné ako vojnovú propagandu, nie je to preňho ospravedlnenie, pretože má prístup k pravde, ak ju chce hľadať. Má Bibliu, kde si to môže prečítať. Má príklad iných, zásadových kresťanských vodcov, ktorí sa od začiatku stavali proti irackej pohrome. Má dostatok alternatívnych správ k vojnovej propagande, ktorou ho zaplavuje vojnový kanál Fox a War Street Journal. Nešťastie spočíva v tom, že mnohí kresťania nebudú čítať nič okrem toho, čo píšu iní kresťania, čo poznajú a s čím súhlasia. Boh im zakázal čítať všetko, čo nevzniklo v ich denominácii, krúžku alebo „tábore"; horšie, zakázaný je každý, čo je len podľa mena kresťan a ešte viac ten, kto nie je kresťan.

Svoj súhlas a svoje mlčanie ospravedlňujú kresťanskí vodcovia opakovaným prizvukovaním zariekadla „Poslúchaj vrchnosť!", čo je voľná obmena Pavlovho listu Rimanom (13,1):

 „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha."

Ako keby sa tým myslelo, že každý musí slepo urobiť to, čo prikazuje prezident alebo vláda. Horšie: ako keby to rušilo prikázanie „Nezabiješ!" (Ex 20,13; Dt 5,18, zopakované v Novom zákone - Mt 19, 18 a Rim 13,18). Niektorí kresťania opakujú toto „Poslúchaj vrchnosť!"  takým spôsobom, že to vyvoláva dojem, že by podrezali vlastnú matku, keby im to prikázal štát.

Kedy je kresťan oprávnený zabiť, resp. ospravedlnený, že zabil inú ľudskú bytosť? Smie byť kresťan „vrahom", „zabijakom"? Ja to vidím tak, že sú štyri okolnosti, kedy kresťan smie zabiť, resp. bude ospravedlnený, že zabil: vykonanie popravy pri treste smrti, sebaobrana, nehody a „spravodlivá" vojna.

Kresťan, ktorý podľa zákona vykoná popravu pri treste smrti, sa nedopúšťa vraždy. Hoci o treste smrti sa vedú búrlivé debaty, Biblia ho pripúšťa pred zákonom (Gn 9,6: „Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv."), pod zákonom (Nm 35,16-21 a 30-31: trest smrti za úmyselnú vraždu) a v Novom zákone (Sk 25,11): „Ak si zasluhujem smrť, nezdráham sa umrieť"; a (Sk 13,4): „...moc ... nie nadarmo nosí meč.").

Nikto, kresťan či iný človek, nebude viniť muža, ktorý zabil v sebaobrane. Len skalný pacifista sa nebude brániť, ak ho napadnú. Toto sa vzťahuje aj na obranu vlastnej rodiny, pretože ak Biblia odsudzuje toho, čo sa nestará o svoj dom (1 Tim 5,8: „Kto sa nestará o svojich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci."), ako by mohol kresťan neurobiť všetko možné, aby chránil život svojej rodiny?

Občas sa prihodia nehody a pri nich môže byť niekto tragicky zabitý. No kto spôsobil smrť, nemusí byť vrahom. V Starom zákone prikazovali Židia zakladať mestá-útočištia pre tých, ktorí zabili neúmyselne (Num 35,5: či už Izraeliti alebo cudzinci; a Dt 19, 4-5: nezasuhuje si smrť, kto predtým nemal nenávisť k zabitému).

S týmito tromi prípadmi bude väčšina kresťanov súhlasiť bez akýchkoľvek výhrad. Problematické je to s vojnou, a to predovšetkým preto, lebo začiatky vojen nebývajú rovnaké. Absolútna väčšina vojen v histórii ľudstva boli deštruktívne, nespravodlivé a nemorálne vojny. Na otázku, čo sú spravodlivé vojny, som odpovedal v eseji „Kresťanstvo a vojna". Je jasné, že agresívna preventívna vojna voči krajine, ktorá nemá ani loďstvo ani námorníctvo, ktorej hospodárstvo je ruinované desaťročnými sankciami a ktorá nemôže ohrozovať USA, nie je spravodlivá.

Kresťan, bojujúci za záujmy vlády USA v Iraku nespadá do žiadnej z týchto kategórií.

Potom čo Bush vyhlásil svoju hmlisto-záhadnú „vojnu proti terorizmu" a bombami priviedol Afganistan späť do kamenného veku, vraj aby zbavil svet Osámu bin Ládina, Al-Kajdy a talibánu, oznámil svetu svoj boj proti „osi zla" a pustil sa do vojny s Irakom. Podľa toho, aký to bol deň, odôvodňoval vojnu raz nutnosťou zbaviť svet zla v osobe Saddáma Husajna, inokedy povinnosťou potrestať Irak, raz neuposlúchnutím rezolúcie OSN, inokedy nevyhnutnosťou zničit iracké zásoby zbraní hromadného ničenia, raz potrebou pretrhania stykov medzi al-Kajdou a Irakom a naostatok úlohou oslobodiť iracký národ spod diktatúry a dať mu demokratické zriadenie.

Kresťania, ktorí Busha podporujú, alebo pri jeho „vojne proti terorizmu" mlčia, sú náramne nedôslední. Keby im štát prikazoval:

„Sem sa kresťania, berte na seba uniformu, schyťte túto pušku, hor'sa do vašej rodnej obce a zabíjajte svojich otcov!", v hrôze by sa odvracali a odmietli by poslušnosť. Ale keď štát hovorí „Sem sa kresťania, berte na seba uniformu, schyťte túto pušku, hor'sa do Iraku a zabite tam niečieho otca!", bojím sa, že nejeden kresťan sa na odpoveď spytuje: „Kedy mi letí lietadlo?"

Ako je možné, že ten istý kresťan, ktorý by neurobil to prvé, nemá výčitky svedomia, keď robí to druhé?

Je pravda, že kresťania, ktorí hlasovali pre G. W. Busha (ak volili menšie zlo, je to pochybná výhovorka), hlasovali pre muža, ktorý má na rukách krv, irackú a americkú krv. Skutočnosť, že prezident sám nidy nikoho nezabil, je irelevantná - Adolf Hitler nikdy nesplynoval ani jedného Žida či Roma.

Čo by mal robiť kresťan? Čo by mal robiť každý občan? Hoci to už nevisí na stenách štátnych škôl, všetci ľudia poznajú odpoveď: „Nezabiješ!" Treba zastaviť vraždenie, podporovanie tých, čo vraždia a ospravedlňovanie prvých aj druhých. Prestať ignorovať skutočnosť, že USA ako globálne impérium majú po celom svete vojská a základne, čo nevyhnutne vedie k stále viac zabíjaniu. Treba si uvedomiť, že intervenčná zahraničná politika USA je príčinou toho, že svet USA nenávidí. Treba si priznať, že nenávisť chýba len tam, kde podplácame zahraničnou pomocou - na ktorú sa prostriedky skonfiškovali u daňových poplatníkov.

Je pravda, že Biblia kresťanom prikazuje: „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni." (1 Pt 2,13). Je pravda, že je napísané: „Každý nech sa poddá vyššej moci." (Rim 13,1). Netreba však seminaristické vzdelanie, aby bolo jasné, že to neprevýši prikázanie „Nezabiješ!" Existuje niekoľko relevantných biblických príkladov na spoznanie, kedy sa treba podrobiť a kedy treba povstať: dva sú v Starom zákone v knihe proroka Daniela a dva v Novom zákone v Skutkoch apoštolských.

V 3. kapitole Danielovej knihy čítame, že kráľ Nabuchodonozor nechal urobiť zlatú sochu výšky šesťdesiat lakťov a šírky šesť lakťov; postavil ju na rovine Dura v babylonskej provincii (Dan 3,1). Potom prikázal, aby pri zvukoch hudby každý „padol na kolená a soche sa klaňal" (Dan 3,5).  „Kto by sa neklaňal, hodia ho do rozpálenej pece" (Dan 3,6). A bola vznesená obžaloba, že Sidrach, Misach a Abdenago sa zlatej soche neklaňajú. (Dan 3,12). Predviedli ich pred kráľa a hrozili im, že pôjdu do pece, na čo oni takto odpovedali:

„Či nás náš Boh, ktorého si ctíme, môže vytrhnúť z rozpálenej pece a z tvojich rúk, kráľu, oslobodiť nás, a či nie, nevieme, no vedz, kráľu, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche sa neklaniame." (Dan 3,17-18).

Nabuchodonozor ich nechal hodiť do rozpálenej pece, no Boh ich zachránil. Pointa je v tom, že títo traja mládenci (a prorok Azariáš) sa nepodriadil vôli panovníka a biblia to schvaľuje.

V 6. kapitole Danielovej knihy čítame, že kráľ Dárius vydal príkaz, aby nikto za tridsať dní neprosil nič od akéhokoľvek boha alebo človeka okrem kráľa; a to pod trestom hodenia do levovej jamy (Dan 6,7). Keď sa to Daniel dozvedel, išiel domov - obloky svojej izby mal otvorené smerom k Jeruzalemu - a tri razy denne padal na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha, ako to robieval aj predtým (Dan 6,10). Pre neposlušnosť bol hodený do levovej jamy, ale Boh ho zachránil. Aj tu je pointa v tom, že Daniel sa nepodriadil vôli panovníka.

V 4. kapitole Skutkov apoštolov stojí napísané, že židovská veľrada najprv uväznila apoštolov Petra a Jána, a potom im zakázala, aby viac nehovorili a neučili v Ježišovom mene. No oni odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli." (Sk 4, 19-20). A modlili sa, aby mali ďalej odvahu hlásať ... (Sk 4, 29).

V 5. kapitole Skutkov apoštolov čítame, že viacerí apoštoli boli na rozkaz veľkňazov uväznení (Sk 5, 17). No anjel ich vyslobodil a prikázal im „stať si v chráme a hlásať ľudu slová tohto života" (Sk 5,20), čo oni urobili. Veľkňaz sa ich opýtal: „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka" (Sk 5, 28). Nebránili sa a nepoddali sa, lež riekli: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí (Sk 5, 29).

Povedať, ako to robia niektorí kresťania, že pretože „BOH je bojovník" (Ex 15,3) a povoľuje vojny medzi národmi, je cťou pre kresťanov s nadšením sa zúčastňovať na agresívnej vojne USA proti Iraku - to je najlepší dôkaz neznalosti Biblie, aký môže niekto prejaviť.

Mal by som pravdepodobne uzavrieť túto esej prehlásením, že som nikdy nezastával, dnes nezastávam a nemám úmysel ani v budúcnosti zastávať akýkoľvek ozbrojený odpor voči vláde, resp. akúkoľvek agresiu voči vláde. Pero je mocnejšie ako meč. „Naše zbrane nie sú telesné" (2 Kor 10,4).

Thomas Jefferson však napísal vo Vyhlásení nezávislosti:

"Považujeme za samozrejmú pravdu, že ľudia boli stvorení rovnakí, že im Stvoriteľ dal určité neodcudziteľné práva, medzi ktoré patria život, sloboda a hľadanie šťastia. Že medzi ľuďmi vznikli na zabezpečenie týchto práv vlády, odvodzujúce svoju moc zo súhlasu ovládaných.  Že ak sa niektorá forma vlády stane pre tieto ciele deštruktívnou, má ľud právo zmeniť alebo zrušiť ju a ustanoviť si novú vládu, položiac jej základy na také zásady a organizujúc jej moc takým spôsobom, aby to najpravdepodobnejšie zaistilo jeho bezpečnosť a šťastie. Isteže, rozvážnosť radí nemeniť oddávna ustanovené vlády pre slabé a prechodné príčiny; početné skúsenosti ukázali, že ľudstvo je skôr hotové trpieť, kým sa zlo dá vydržať, ako naprávať veci zrušením foriem, na ktoré si privyklo. Ak však dlhotrvajúce uchvátenie a zneužívanie moci ukáže ako cieľ podrobiť národ absolútnemu despotizmu, je jeho právom, ba povinnosťou, zvrátiť takú vládu a obstarať si novú zábezpeku svojej budúcej bezpečnosti."

Podobne sa vyjadril Lincoln (dávno pred svojou inváziou do južných štátov):

"Každý národ, nech je kdekoľvek, ak má o niečo záujem a moc, má právo povstať, zhodiť existujúce vládu a vytvoriť novú, ktorá mu bude lepšie vyhovovať.  To je najcennejšie , najsvätejšie právo - dúfame a veríme, že toto právo oslobodí svet."

Čo povie kresťan (a každý iný), ak pri Poslednom súde bude stáť pred tvárou Boha a bude mať skladať účet zo svojich činov? Predpokladajme, že bude mať odpovedať na jednoduchú otázku:

 „Prečo si zabíjal ľudí, ktorí bránili svoje domovy v Iraku?"

Predpokladajme, že odpovie:

 „Pretože mi to prikázala vláda USA."

Čo myslíte, ako by reagoval Pán na takú odpoveď? Ale čo iné by mohol povedať človek?  Nemohol by povedať, že niekto zaútočil na USA. Nemohol by povedať, že Irak ohrozoval USA.  Nemohol by povedať, že chránil svoju rodinu. Nemohol by povedať, že chránil svoj majetok. Oprávnene by nemohol povedať ani to, že konal v sebaobrane, pretože v skutočnosti bol votrelec na cudzom pozemku s úmyslom telesne veľmi ublížiť majiteľovi.

„Prekliaty, kto prijme dary, aby vytiekla nevinná krv!" A všetok ľud povie: „Amen!" (Staň sa! Dt 27, 25).

Laurence M. Vance  pripravuje knihu Kresťanstvo a vojna a píše eseje proti vojnuvedúcemu štátu.

Prameň: Laurence M. Vance, "Christian Killers", © 2004 LewRockwell.com, 2. decembra 2004.

*  *  *

Nestačí, aby jednotlivec mal materialisticky podložený obraz sveta - toto presvedčenie treba vo verejnosti ofenzívne reprezentovať! Typická je aktuálna situácia na priesečníku vedy, bioetiky a politiky, špeciálne v otázke kmeňových buniek. Isteže, tento výskum je spojený s etickými problémami, ktoré čakajú na reguláciu zákonmi. Ale súčasná eticko-politická diskusia je jednostranne religiózne dominovaná - v komisiách sú prevažne teológovia a nábožensky zamerané osoby, čo má často za následok hrozivo nízku odbornú úroveň a demagogickú argumentáciu.  Nie je mysliteľné, aby obrancovia iluzionistických predstáv o svete ovplyvňovali (až určovali? áno, pápež ten nárok nahlásil!) vedecký a technologický výskum.

Žiaľ, existuje aj svetsky podložené nepriateľstvo voči vede a technológii, prikorenené štipkou ezoteriky a pseudovedy. Aj proti tomu treba vystupovať ofenzívne.

Viera v doslovné znenie biblie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda

Študenti, učitelia a rodičia v americkom štáte Georgia protestujú proti tomu, že sa tam do stredoškolských učebníc biológie vlepujú vložky s týmto textom:

 „Táto kniha obsahuje state o vývoji. Evolúcia je teória, nie fakt, o pôvode živých organizmov. K tejto matérii treba pristupovať s otvorenou mysľou, treba ju staroslivo študovať a kriticky o nej uvažovať."

Mnohí učitelia sú pohoršení. Každodenne vštepujú svojim žiakom kritické myslenie, učiac ich, že k všetkému treba pristupovať s otvorenou mysľou - tak načo táto nálepka? Ten, čo ju vlepuje, to nevie? Pre inú matériu nepotrebuje žiak otvorenú myseľ? Pre ktorú? Rozumný sa domyslí (pre náboženstvo). Sarah Pallasová z Georgijskej štátnej univerzity (učí biológiu a neurovedy) si sťažuje:

„Máme nabité učebné programy a tu máme strácať čas s problematikou vyriešenou v 19. storočí!"

Na obranu podivných vložiek sa ozývajú hlasy, žiadajúce slobodu voľby: ako sa občan môže rozhodnúť, či bude kupovať len geneticky neznečistenú zeleninu, tak môže dať fundamentalista svoje deti na súkromné (cirkevné) školy, kde sa učí „teória" o inteligentnom dizajnérovi (ktorý stvoril svet za 6 dní a na siedmy deň odpočíval), akceptujúc možnosť, že nebudú pripustené k doktorátu z biológie na Harvardovej univerzite. Ani v prvom, ani v druhom prípade vraj nemožno občana označiť za zadubenca zo Zapadákova. No dajú sa tie dve veci porovnať?!

Veľa je takých, čo veria na doslovné vykladanie všetkých textov biblie a svoje argumenty publikujú v stotisícových nákladoch cirkevných nakladateľstiev; to je samozrejmé. Európskeho čitateľa však musí zaraziť, ak takéto argumenty číta v inakšie na pohľad serióznej tlači typu Lewrockwell.com či Wall Street Journal. Pozrime sa na to zbližša na internetovej stránke Boba Murphyho, docenta ekonómie na newyorskej univerzite.

(29.01.2009: webová strana BobMurphy.net sa nedá nájsťa na strane LewRockwell.com 15. 11.  2004 je článok Boba Murphyho o ekonómii. Oproti tlačenej verzii ZH mením autorstvo tejto eseje.)

Murphy začína historkou o Jonášovi. V Knihe proroka Jonáša sa hovorí, že ho pohltila „veľká ryba" (Jn 2,1), kým Kristus hovorí, podľa starších prekladov, že Jonáš bol tri dni v bruchu „veľryby"  (Mt 12, 40), čo nie ja ryba, ale cicavec. Novší preklad SSV (1996) tu píše „veľkej ryby".  Anglický kresťan teda verí Kristovi, že to bola veľryba a odpúšťa mu, že nepoznal biologické rozdielnosti; slovenský kresťan si prispôsobí slová proroka. Ani jeden nevidí v obchádzaní - vraj nepatrnej - nezrovnalosti problém. Vec sa komplikuje pri pointe: Môže či už veľká ryba alebo veľryba niekoho pohltiť a on v nej tri dni žiť, aby mohol vydať svedectvo a hovoriť o tom, čo sa mu prihodilo? Je to pravdepodobné?  Samozrejme že nie! Kto by uveril námorníkovi pri barovom pulte, páchnucemu po rybe a slanej vode, že strávil posledné tri dni v žalúdku veľryby?

Je to možné? Podľa Murphyho áno: veľryby dýchajú nozdrami (pozor! nie žiabrami) a sú to gigantictké stvory. Hoci nie je expertom v ich anatómii, Murphy považuje za možné, že takáto veľryba pohltí dospelého človeka a ten niekde v nej pri dostatku kyslíka a bez ohrozenia trávením prežije tri dni. Bez problému prechádza od (nepravdepodobnej) možnosti k viere v pravdepodobnosť tvrdení slov Jonáša aj Krista.

Čo sa dá povedať o zmŕtvychvstaní? Ľudia nemôžu oživnúť, ak raz umreli, to je predsa jasné, nie? Murphy má aj na to slučku. Dlhé rozprávanie začne bežným faktom, že bolo veľa prípadov, keď sa klinicky mŕtvi ľudia prebrali späť k životu. Odbočí, a uvádza prípad chlapca, ktorý sa na tenkom ľade prepadol, dlho bol v studenej vode pod ľadom atď., veď to poznáte. Potom sucho konštauje, že pri večerných správach nikto nemá problém uveriť tomuto chlapcovi celému v bielom na nemocničnej posteli, ako „vstal z mŕtvych", kým rozprávanie muža s bielym len golierom o „rovnakej" udalosti pri nedeľnej kázni na Veľkú noc väčšina prítomných prijme ako mýt. Myslím, že Murphy nemá dobre vyvinutú schopnosť rozlišovať - pre mňa to nie sú ani zďaleka „rovnaké udalosti".

Murphy však má argumenty, upravujúc si podľa svojho Jánovo evanjelium (19, 32-37) a zdôrazňuje: Rimania predsa neodťali Kristovi hlavu! Nezlomili mu ani jednu kosť; oštep mu neporanil srdce, ale ho obišiel; prebodol bok, neporaniac nijaký životne dôležitý orgán. Je zaujímavé, že vysvetlivky pod čiarou v biblii SSV hovoria pravý opak: „Vojak prebodol srdce naozaj odborne. Úder šiel z pravej strany cez pľúca do srdca. Šlo rozhodne o smrteľnú ranu" (s. 2306). Murphy potrebuje svojský výklad opisu udalosti v biblii pre svoje zaujímavé pokračovanie:

Ježiš viedol atletický štýl života. Putoval po krajine stovky kilometrov, istotne nejedol nezdravú stravu, bol vyučený stolár a dodržoval nepredstaviteľnú mentálnu a telesnú disciplínu. Záver: Ježiš z Nazaretu mal pravdepodobne najmocnejšiu konštitúciu zo všetkých ľudí na svete, čo kedy žili! Na základe dvoch predpokladov: že ukrižovanie nebolo smrteľné a že ten potulný kazateľ mal mocnú telesnú stavbu, Murphy považuje za možné, že prežil ešte aj trojdňové pochovanie a mal silu na odvalenie skaly. Diametrálne sa to líši od učenia všetkých kresťanských cirkví; je to pokus veriaceho brániť stoj čo stoj svoju pravdu svojím spôsobom.

Sú veriaci, čo veria všetkému, čo sa píše v  biblii o Kristovi, napr. že liečil chorých. Murphy s tým nemá problémy, keďže si to zmodernizoval a vysvetľuje to silou sugescie pri psychosomatických chorobách. Upozorňuje, že Kristus doslovne odmietal vďaku za vyzdravenie adresovanú svojej osobe a spravidla vravel „Viera tvoja ťa uzdravila." Aj dnes platí, že kto verí, že slová alebo dotyky môžu vyliečiť chorobu či slepotu, ten skutočne môže vyzdravieť či nadobudnúť zrak - nedokazujú to bankové kontá zázračných liečiteľov? Nedokazuje to pretrvávanie viery v doslovné znenie biblie? Tu pomáha iba vzdelanie - a niekedy ani ono. (Ba čo je horšie, šarlatáni sa nájdu aj medzi lekármi a univerzitnými profesormi).

Murphy si našiel aj neortodoxný argument pre svoju vieru, že Kristus je boh. Väčšinou by sa veriaci bez osobného starostlivého boha cítili opustení a osamotení, no on nachádza v osobe Krista najcitlivejšie vysvetlenie - nehovorí čoho. Domýšľam sa, že to bude viera, aká má byť, t.j. bez potreby dôkazov a napriek pochybnostiam a očividným rozporom; pritom taká silná, že veriaci za ňu aj život položí, hoci vie, že sa niekedy zakladá na klamstve. Nemalo by nás veľmi prekvapiť, že ako príklad uvádza Stalinove obete, ktoré sa pred súdmi rad-radom priznávali k zločinom, ktorých sa nedopustili - len aby pomohli napredovať komunizmu.

Vidíme, že Murphymu (a mnohému radovému slovenskému kresťanovi ) pomáha viera vedieť si predstaviť možnosti, o ktorých sme sa v škole života - už dávno pred 1. triedou základnej školy - učili, že sú nemožné.

Viete, čo si naopak Murphy nevie predstaviť a nám to pripadá možné?  Žeby apoštoli boli chamtiví despoti alebo domýšľaví intelektuáli. Žeby sa títo rybári boli po veľkonočných udalostiach zišli a takto sa dohovorili:

„Čo sa dá robiť! Tento múdry a dobrý človek, ktorého sme tri roky verne nasledovali, bol práve ukrižovaný. Ukradnime jeho telo a potom rozhlásime, že sme ho videli oživeného, vráteného životu, živého. Všetkým budeme tak dlho rozprávať, že rozmnožoval pecne chleba a taniere rýb, že vyzdravoval chorých a chodil po vode, kým to mnohí neuveria. Aj keď nás budú pre naše slová mučiť a zabíjať, budeme ich opakovať, aby sme presvedčili budúce pokolenia."

Ja to naopak pripúšťam a považujem za možné; svedčia pre to dve uplynuté tisícročia a je načase, aby sa prestalo veriť na zázraky. Naozaj, aj georgijskí žiaci potrebujú kritické, otvorené mysle.

Viem, že je ťažké presvedčiť toho, čo je presvedčený o opaku niečoho. Takého tieto riadky dosiahnu veľmi zriedka; škoda.

Prameň: Voľne podľa BobMurphy.net., © LewRockwell.com 15. 11.  2004 - ale nefunguje to!

Úspešný turecký protest v Berlíne – genocída na Arménoch vypadla z učebných plánov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Dieter Salzmann

Po písomnej a osobnej intervencii tureckého generálneho konzula bola z učebného plánu pre 9. a 10. triedu v Brandenbursku vyškrtnutá veta, týkajúca sa genocídy arménskeho obyvateľstva tureckou armádou v rokoch 1915/1916.

„Téma genocídy je taká dôležitá, že sa nedá vyjadriť jednou polvetou a jedným príkladom", vysvetľuje teraz zástupca Ministerstva školstva p. Hainz.

Učebný plán pre dejepis v 9. a 10. triede predpisuje v kapitole „Vojna - technika - civilné obyvateľstvo" prebrať pod heslom „Odľudštenie (každodenné boje)" komplexy tém „Vybočenie vojen; etnické čistky; vyhubenie obyvateľstva a genocída". Až donedávna bol na tomto mieste vysvetľujúci dodatok: „slovami napr. genocída na arménskom obyvateľstve Malej Ázie".

Hainz dodáva, že sa pripravuje metodika, ktorá tento komplex spracuje obsiahlejšie a s viacerými príkladmi; samozrejme tam nebude chýbať genocída na Arménoch, ktorá sa nedá poprieť.

Brandenburské učebné plány boli dosiaľ v Nemecku jediné, ktoré spomínali vraždenie Arménov. Bola to prvá genocída novších dejín, padlo jej za obeť 500 000 až 1,5 milióna ľudí a preto ju historici osobitne vyzdvihujú. Turecko ju popiera a snaží sa vymazať ju z pamäti národov. Pre predsedu Ústrednej rady Arménov v Nemecku Šavarša Ovasapjana je odpoveď Ministerstva školstva na diktát z Ankary „škandálom" a urážkou Arménov.

Nebolo to po prvý raz, čo sa Turecko pokúsilo robiť nátlak na brandenburskú vládu vo veci Arménov. Pred štyrmi rokmi sa Turci pokúšali zabrániť zriadeniu pamätného miesta pre Johannesa Lepsiusa, kronikára arménskej genocídy v Potsdame - nadarmo.

Prameň: Dieter Salzmann, Die Welt, 26. 01. 2005

Uvedomme si, že milióny ľudí veria na duchov - ale ani jeden ich nezbožňuje v nezdanených chrámoch s nekontrolovanými príjmami pod vedením vyškolených odborníkov. Duchovia nemajú ten rešpekt ako bohovia. Ale či sú niečo iné? - G.P. Harrison.

Odpustky bez záruky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Christoph Mörgeli a Peter Bodenmann

Pre prehnitú oficiálnu cirkev obdobia renesancie je synonymom neobyčajne obchodne nadaná osoba Johannesa Tetzela, dominikánskeho mnícha, inkvizítora a priekupníka s odpustkami. Dnešným jazykom sa o ňom dá povedať, že industrializoval kresťanskú dobročinnosť. Zaviedol úradný úkon, podľa ktorého stačil na odpustenie všetkých hriechov miesto dobrých činov kúpený dokument („odpustky").

„Keď peniaz v mešci zazvoní, jedna dušička očistec opustí."

Výnos tohto podnikania presakoval do nenásytných žalúdkov cirkvi od fár a kláštorov cez biskupstvá až po rímsku kúriu. Bola to perverzita evanjeliovej dobročinnosti: lebo nebola ani podľa evanjelia, ani nesledovala skutočné dobro, ani nevyžadovala osobnú nápravu. Miesto Tetzela má dnes Švajčiarsko poslankyňu CVP (Kresťanskej ľudovej strany) Rosemarie Zapflovú, ktorá navrhuje platiť solidárnu daň - samozrejme bez garancie odpustkov.

Kto neplatí cirkevnú daň, má v budúcnosti prispievať do tzv. fondu solidarity. Podľa názoru strany CVP majú byť takto prinútení platiť aj tí čierni cestujúci, ktorí sa t.č. vykrúcajú z povinnosti prispievať na sociálne výdavky. Tým by sa CVP podarilo Tetzelov platobný systém dokonca zdokonaliť: stredoveká cirkev ponechala každému na vôli, či sa chce vykúpiť, alebo či chce riskovať večné zatratenie. Naproti tomu plánovaná daň by postihla každého a niektorých dvojmo: medzi občanov „bez konfesionálnej príslušnosti" patria (vo Švajčiarsku) okrem ateistov, agnostikov atď. aj členovia štátom neuznávaných cirkevných spoločenstiev, ako sú moslimovia, Židia a veriaci rozličných slobodných cirkví.

Stredovek oslavoval chudobu. František z Assisi sa zaradil medzi biednych a zdieraných a žil podľa vzoru Krista v dobrovoľnej chudobe. Veľkú väčšinu nedobrovoľných bedárov a spokojných boháčov zjednocoval vtedy akýsi druh účelovej dohody: chudák prijímal vo všetkej počestnosti milodar a boháč si štedrosťou vylepšoval životnú bilanciu.

Medzi povinnosti františkánov patrilo žobranie. Od dverí k dverám. S odvahou k poníženosti. Dn?es si cirkev radšej zadovažuje solidaritu anonymne, vo švajčiarskych frankoch či v euroch a priamo u štátu. V tomto ohľade má mínusový rekord Švajčiarsky pomocný fond pre robotníkov: vlani dostali ako súkromné dary 200 000 frankov a od štátu kasírovali 32,7 milióna frankov. Solidarita sa nedá nadiktovať - nanajvýš sa dá vymáhať.

Toľko poslanec Mörgeli. Peter Bodenmann, bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany, dnes hotelier v Brigu, dopĺňa tieto údaje takto:

V Európe - na rozdiel od USA - ľudia húfne opúšťajú cirkvi. Čoraz menej Švajčiarov je ochotné platiť cirkevné dane. Len pretože počet duchovných sústavne klesá, nemusí ich cirkev prepúšťať z podnikových dôvodov. Naopak, v niektorých oblastiach usadzuje poľské reverendy, aby zabezpečili náboženskú starostlivosť o veriacich.

Núdza robí ľudí vynaliezavými. Keďže v súčasnosti ani švajčiarsky štátny rozpočet nemá dosť prostriedkov na pomoc rozvojovým krajinám, prišla CVP s návrhom, aby ten, čo nechce platiť cirkevnú daň, prispieval rovnakým percentom na fond solidarity pre rozvojové krajiny; len tak by sa dala dosiahnuť jeho plánovaná výška 0,4 % hrubého národného dôchodku. Kto vystúpi z cirkvi, nemá z tohto mať ekonomickú výhodu.

Na svete trpí 300 miliónov detí hladom: každú minútu ich 20 umrie od hladu. Napriek úsiliu osobitného vyslanca OSN pre odstráneniu hladu, Jeana Zieglera, nemá OSN dosť prostriedkov na odstránenie tohto škandálu.

Keby návrh CVP prešiel, stál by každý Švajčiar pred otázkou: Mám svojou cirkevnou daňou podporovať domáce cirkevné dianie, alebo mám solidárnou daňou zachraňovať deti tretieho sveta pred smrťou hladom? Čo o tom stojí v biblii? Ako by sa rozhodol Ježiš Kristus? Ktorá etika mi tu pomôže?

Bamberský arcibiskup napísal vo februári 2004 v pôstnom posolstve pre nemeckých veriacich:

„Zo 6,3 miliardy ľudí na Zemi umiera denne 24 000 na podvýživu, 830 miliónov trpí chronickým hladom a asi 1,2 miliardy žije pod existenčným minimom. Keď sa modlíme ‘Chlieb náš každodenný daj nám dnes', modlíme sa v prvom rade za týchto umierajúcich, hladujúcich a podvyživených mužov, ženy a deti. Táto modlitba je však čestná len vtedy, ak sme sami ochotní pomôcť zmierniť biedu vo svete. Konkrétny príspevok v tomto pôstnom období by malo byť zrieknutie sa niečoho, bez čoho sa dá zaobísť a darovanie ušetrených prostriedkov na pomoc hladujúcim."

Všetci správni kresťania by mali svoje cirkevné dane presmerovať do tretieho sveta. A cirkvi vo Švajčiarsku by sa mali uspokojiť - ako vo Francúzsku - s milodarmi. Prečo nie aj u nás na Slovensku?

Takéto články píše vo Švajčiarsku do dennej tlače historik, ktorý je poslancom Národnej rady, resp. podnikateľ, ktorý bol roky popredným politikom.

Prameň: Christoph Mörgeli a Peter Bodenmann, Weltwoche, č. 47, s.20 a 27, 2004.

Dlhé prasa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Titus Munson Coan

Skorí misionári na polynézskych ostrovoch zaznamenali pri rozličných druhoch "divochov" (neviem, či je dovolené užívať tento výraz; samozrejme sa myslí pôvodné obyvateľstvo - pozn prekl.) veľké rozdiely ich odolnosti voči novej viere. Je pravda, že na Havajských ostrovoch išlo všetko ako po masle.

Deväť desatín domorodcov už bolo obrátených; chodili do školy a do kostola; v nedeľu sa obliekali, v pondelok chodili nahí a mali nádchu; obyčajne ostávali po obrátení v posteli, takže ostávalo málo času na návrat k starým zvykom a odpadlíctva sa dopúšťali najmä mladší a bujnejší konvertiti. Duchovná úroda sa zvážala tak rýchlo, ako sa dalo, hneď po dozretí; to bola istá a bezpečná cesta; Správna rada misií usúdila, že sa darí veľké dielo; skúšobná doba pre týchto divošských pohanov prebiehala bez ťažkostí.

Situácia sa však nevyvíjala rovnako šťastlivo vo všetkých misiách. Osobitne súostrovie Fidži obývala vzdorovitá neregenerovateľná rasa, ktorá sa s veľkou zatvrdilosťou držala starých obyčají. Vyskytlo sa tu niekoľko veľmi zlých recidív.

Až okolo roku 1865 sa hlásilo niekoľko potešujúcich správ o obráteniach na malom ostrovčeku Pili-Poli - myslím, že si pamätám správne to meno - vo východnej časti súostrovia.  Bola to ťažká práca; ľudia vzdorovali dlho a statočne, ale aj najvirulentnejších odporcov novej viery sa raz podarilo presvedčiť, že majú nosiť červenú flanelovú zásterku; no po ôsmich až desiatich mesiacoch ich skosila pľúcna choroba; ostatní boli na smrť unavení, lebo mali medzi sebou vytrvalého kalvinistu z New Jersey, istého pátra G.  Nakoniec sa vzdali aj poslední; postavili kostolík a malé väzenie pre tých, čo znesväcovali sobotu; všetko bolo v poriadku už takmer rok. Pravidelne sa konali nedeľné služby božie, domorodci sa odučili od nevkusnosti chodiť bez šiat a ten nešťastný starý obyčaj kanibalizmu sa medzi nimi vyskytoval len o málo častejšie ako medzi veriacimi. Misionár hlásil celkom slušný stav v duchovných záležitostiach a sošky pili-polských bôžikov posielal Adamsovou expresnou poštou domov do Bostonu.

Kto mohol predvídať, čo sa išlo stať? Asi vo vzdialenosti pätnástich míľ náveterným smerom ležal neobrátený ostrov menom Lani, ktorého obyvatelia mali s Pili-Polčanmi starý nevyrovnaný spor.  Keď sa dozvedeli, že týchto po príchode misionára decimovala akási choroba, naplánovali vpád na ostrov, kým to stojí zato a čas útoku naplánovali tak, že pristáli na ostrove v čase, keď boli Pili-Polčania do jedného v kostole so slamenou strechou a spievali poslednú hymnu rannej bohoslužby. No keďže kázeň bola dosť dlhá - v neprítomnosti pastora kázal mladý fidžijský študent - zhromaždenie bolo neposedné a hladné; ich oči zablúdili cez obloky do krajiny. Hlavný diakon okamžite spozoroval nepriateľov; vyhlásil poplach a medzi dvomi veršami hymny sa konvertiti vyhrnuli cez dvere. Pod vedením diakona sa za divokého revu vrhli na votrelcov. Bola z toho utešená bitka; po chvíli začali cirkevní bojovníci víťaziť a zmietli pohanské boky, zadky a stehná na hromadu pod kokosovníky.

A tu, žiaľ, došlo k zlej recidíve. Víťazi ešte prežívali vytrženie boja; už po dlhej kázni boli strašne hladní - a aj tak bol čas obeda.   Čo iné mohli urobiť títo nerozvážni divosi ako upiecť si svojich nepriateľov na ohníku z naplaveného dreva? Na schodoch pred vchodom do kostola rozprestreli čerstvé listy kríku ti; starý diakon, ktorý nič z minulosti nezabudol, pripravil dobrú hustú omáčku z morských rakov a slanej vody. Musím vám vysvetliť, že na ľudožrútskych ostrovoch sa táto omáčka podáva ako doplnok k "dlhému prasaťu", ako domorodci nazývajú svoje najobľúbenejšie jedlo; pre zviera zo dvora, odlišované jednoducho ako "krátke prasa", stačí riedka omáčka zo zeleného morského machu so slimáčikmi. Títo zábudliví pohania pojedli prv, než si uvedomili, čo robia, všetkých svojich nepriateľov, okrem pár veľmi tvrdých starých bojovníkov, ktorých rezervovali ako krmivo do rybníkov; títo Fidžijčania starých zlatých čias dobre poznali Lukulove metódy chovu chutných langúst.

Zo slávnosti mal každý radosť. O pol piatej bolo po všetkom. No tu naraz ako záblesk blesku prebehla mysľou hlavného diakona myšlienka: misionár z New Jersey  sa vráti o piatej odslúžiť večernú omšu!

Všetky šťastné kanibalské tváre sa okamžite zamračili. Každý sa ponáhľal odstraňovať zbytky banketu, kým príde páter G.;  čas bol krátky.  Presne o piatej sa jeho kanoe dotklo brehu koralového zálivu. V správaní diakona spozoroval páter G. určité rozpaky, ale to ho nepriviedlo na správnu stopu, lebo nebol veľmi citlivý. Pre normálnych smrteľníkov je však veľmi ťažké zakryť stopy svojich činov. Misionár zbadal krevetu na kostolných schodoch. Len jednu, ale to bolo dosť.

Bolo po všetkom. Misionár páter G. posadil síce hlavného diakona a niekoľko starých bojovníkov do basy, ale dielo spásy na Pili-Poli zažilo nezdar, z ktorého sa spamätalo až za šesť týždňov.

O autorovi: Titus Munson Coan (1836-1921) bol lekár, novinár a spisovateľ. Jeho otec, tiež  Titus, bol misionár na Havajských ostrovoch,  kde obrátil na kresťanstvo najmenej 13 000 domorodcov.  Po prvý raz bola táto novela uverejnená v Harper's New Monthly Magazine, zv. 76, č. 456, s.973 v máji 1888 s podtitulom "Historka o kresťanstve a správny spôsob, ako upiecť mŕtvolu".

Prameň: http://harpers.org/LongPig.html

Duša, život po smrti, reinkarnácia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Mario Bunge a Martin Mahner

Veľmi rozšírené náboženské predstavy o živote po smrti a reinkarnácii predpokladajú existenciu nemateriálnej alebo duchovnej substancie, označovanej najčastejšie ako „duša", ktorá prežije smrť tela a vraj „uvoľniac sa" od neho je schopná existencie. Pre takýto predpoklad však niet vedeckých podkladov. Neurovedy sa zaoberajú našou duchovnou činnosťou tak isto ako ostatnými pochodmi v organizme - ako funkciami jedného biologického orgánu. Ak orgán umrie, prestávajú príslušné funkcie.

Tento konflikt sa netýka náboženských predstáv. Kresťan môže túto námietku obísť neortodoxnou myšlienkou anglického fyziológa Jospha Priestleya, že duchovné funkcie síce pri smrti indivídua zhasnú, ale keďže všemocný boh pri Poslednom súde nechá vstať z mŕtvych telo, prebudí sa k funkcii aj duch. Veda to nemôže pripustiť, lebo to predpokladá zázrak.

Budhizmus vyslovene odmieta existenciu substancie v podobe individuálnej putujúcej duše. Znovuzrodenie sa považuje za kolobeh, pri ktorom „putuje" biologická funkcia (poznanie) so substrátom (poznávajúcim), a to nie metaforicky. Preto aj tu platí materialistická námietka, že funkcia sa nedá oddeliť od svojho substrátu, čo vytýkali učeniu o prevteľovaní už staroindickí materialisti.

Prameň: M. Bunge a M. Mahner, O povahe vecí, S. Hirzel, Stuttgart 2004, s. 221.

Podvod – Nobelova cena za ekonómiu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Hazel Hendersonová

Nezvyčajná hádka otriasla slávnostnou tlmenou atmosférou odovzdávania Nobelových cien za rok 2004. Hlas Petra Nobela, jedného z dedičov zakladateľa ceny, Alfreda Nobela, sa pridal do koncertu protestov stále početnejších vedcov proti zmätku okolo „Ceny Švédskej banky za ekonomické vedy na pamäť Alfreda Nobela". Od založenia tejto nadácie Švédskou centrálnou bankou v roku 1969 sa táto cena vo výške 1 milióna USD vo vedomí väčšiny ľudí zamieňa s Nobelovou cenou do tej miery, že sa neprávom označuje za „Nobelovu cenu za ekonómiu".

10. decembra 2004 uverejnili veľké švédske noviny Dagens Nyheter dlhý článok, ktorý podpísali Peter Jager, člen kráľovskej akadémie vied, Mans Lonnroth, bývalý minister životného prostredia a Johan Lonnroth, ekonóm a donedávna poslanec švédskeho parlamentu. Článok podrobne dokazoval, že určití ekonómovia, medzi nimi viacerí nositelia ceny Švédskej banky, zle používali matematiku na tvorbu modelov sociálnych dynamík, ktoré sa ukázali nerealistické.

V exkluzívnom interview pre Le Mond diplomatique upresnil Peter Nobel, že „v korešpondencii Alfreda Nobela sa nenachádza ani najmenší náznak týkajúci sa ceny za ekonómiu. Švédska banka položila svoje vajíčko do hniezda iného vtáka, veľmi vzácneho, ale tým porušila základné práva „ochrannej známky" Nobel. Dva tretiny cien švédskej banky boli udelené americkým ekonómom chicagskej školy, ktorých matematické modely slúžia špekuláciám na burzách cenných papierov - na rozdiel od úmyslov Alfreda Nobela, ktorý chcel pomôcť celému ľudstvu."

Poslednou kvapkou do plného pohára bola asi voľba laureátov pre rok 2005. Cenu dostali opäť dvaja americkí ekonómovia, F.E. Kydland a E.C. Prescott, a to

za „dôkaz", matematickým modelom, že centrálne banky majú byť neodvislé od akéhokoľvek tlaku volených zástupcov ľudu - a to aj v demokraciách.

Prezentácia laureátov ceny Švédskej banky vychvaľovala ich článok z roku 1977 (!!!) a jeho

"veľký vplyv na ekonomické reformy vo viacerých štátoch, medzi nimi Nový Zéland, Švédsko, Veľká Británia a zóna budúceho eura, v ktorých sa rozhodovania o monetárnej politike zverili nezávislým centrálnym bankárom."

Také „reformy" sú však spojené s problémami v demokraciách, kde sa očakáva transparencia verejných rozhodnutí. Monetárna politika určuje rozdelenie bohatstiev medzi veriteľmi a dlžníkmi, výšku príjmov a rovnosť šancí. Ak je prísna, penalizuje robotníkov favorizovaním nezamestnanosti; sťažuje splácanie dlhov v prospech bánk a držiteľov kapitálov.

Ideologické predsudky neoklasických ekonómov sú dobre známe (1), aj irealizmus ich postulátov. Vytvára sa však skupina vedcov - fyzici, matematici, ekológovia i neurológovia, ktorí žiadajú, aby sa cena Švédskej banky rozšírila, spravodlivo udeľovala a zreteľne oddelila od Nobelovej ceny - alebo zrušila.

Námietky majú v prvom rade vedci „tvrdých" vied, ktorí sledujú prírodný svet a ktorých objavy sa dajú verifikovať, v negatívnom prípade odmietnuť. V ich očiach cena za ekonómiu devalvuje ozajstnú Nobelovu cenu. Predovšetkým od klasickej práce Nicolasa Georgescu-Roegena (2) sa na ekonómiu valia kritiky ekológov, biológov, environmentalistov a špecialistov v termodynamike. Základné omyly neoklasickej ekonómie prirovnávajú niektorí odborníci k náboženskej viere, najmä pre ich vieru v "neviditeľnú ruku" trhu.

Nanovo sa kladie otázka, či je ekonómia vôbec vedou, alebo či je iba zamestnaním. Keďže väčšina jej „princípov" sa nepodrobuje skúškam, ako sa to robí napr. s fyzikálnymi zákonmi, vďaka ktorým možno poslať raketu na Mesiac, bude to najskôr iba zamestnanie. Dá sa napr. dokázať, že tzv. „princíp" nazývaný „Paretovo optimum" (3) neberie do úvahy otázku rozdelenia bohatstva, moci a informácií, čo vedie k nespravodlivým sociálnym výsledkom. Matematizovaná prezentácia týchto koncepcií slúži často maskovaniu ich skrytej ideológie. Neraz preto, aby tieto koncepcie boli mimo dosahu intelektuálnej kapacity verejnosti, dokonca aj poslancov, predkladajú sa problémy ako príliš „technické". Na tomto základe ekonómovia nielenže získavajú väčší vplyv v mocných inštitúciách, ktoré ich zamestnávajú, ale sú len zriedka podrobovaní kritickému hodnoteniu, ako iné profesie. Lekárovi hrozí proces, ak sa pri liečbe pacienta dopustí chyby; ekonómovia môžu svojimi zlými radami úplne beztrestne pokaziť hospodárske zdravie celých štátov.

Najnovšie objavy bádateľov v oblasti neurovied, biochemikov a sociológov sú žeravým železom do najtrvalejšej rany neoklasických ekonómov: do ich asimilácie „ľudskej povahy" do podoby „racionálneho ekonomického činiteľa" postihnutého len snahou maximalizovať svoje zisky. Takýto model sa zakladá na strachu a nedostatku a zodpovedá mozgu plazov na obmedzenom kúsku teritória našej primitívnej minulosti. Paul Zak, neurobiológ v Claremonte, zisťuje vzťah medzi dôverou, ktorá ženie ľudí zoskupovať sa a spolupracovať a rozmnožovacím hormónom oxytocínom.

Na druhej strane David Loye prekutal spisy Charlesa Darwina a dokazuje, že v protiklade k tomu, čo sa zväčša tvrdí, Darwin sa nekoncentroval len na „prežitie najschopnejších" a súperenie ako hlavné faktory ľudského vývoja (4). Videl schopnosť ľudí vytvárať medzi sebou putá dôvery a podeliť si materiálne statky; v tomto altruizme videl dôležitý faktor ľudského úspechu. Aj novšie práce z oblasti teórie hier prichádzajú k podobnému záveru (5). Keby to nebolo tak, ťažko by sme si vysvetlili, ako prešli ľudia zo stavu potulujúcich sa bánd zberačov a poľovníkov do stavu staviteľov miest, podnikov a medzinárodných inštitúcií typu Európska únia alebo Spojené národy.

Nie je pravda - ako to tvrdí matematizácia ekonómie, že sa ľudia chovajú ako atómy, golfové loptičky alebo morčatá. Ako opak „racionálneho ekonomického človeka" ich teoretických kníh majú ľudia „racionalitu", ktorá je niečo celkom iné, ako chápu toto slovo ekonómovia. Motivácie ľudí sú komplexné a je medzi nimi starostlivosť o druhých, spoločné vlastníctvo a spolupráca, často na dobrovoľnom základe. Informačné simulácie založené na skupinách činiteľov možno povedú k "vedeckej" ekonómii - v budúcnosti. V súčasnosti sú základné hypotézy ekonómie patriarchálne - to otvára zaujímavé pole výskumu „feministickej ekonómie".

Cieľom ceny Švédskej banky bolo dať zamestnaniu ekonómov vedeckú auru. Teraz sa toto podujatie stretáva s odporom a označuje sa ako podvod. Samozrejme sa o ňom v zasneženom švajčiarskom Davose koncom januára nehovorilo nahlas. Ale raz to príde na verejný pretras.  -  Literatúra v redakcii.

Hazel Hendersonová napísala viacero kníh, o.i. Budovanie sveta výhier.  So skupinou Calvert založila sociálne zameraný penzijný fond, pracuje na probléme indikátorov kvality života a organizovala televízny seriál o etike obchodovania. Pozri www.hazelhenderson.com.

Prameň: Hazel Hendersonová, Le Monde diplomatique, č. 611, r. 52, s. 28, február 2005.

Moja žena – a dialektika historizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Ralph Estling

Dovoľte mi povedať hneď na začiatku, že so ženou málokedy diskutujeme. Má to veľa dôvodov, ale hlavný je ten, že zväčša vidíme veci rovnako. O tých zriedkavých, virtuálne neexistujúcich príležitostiach, keď sa nezhodneme na 100 %, s radosťou otvorene pripúšťam - mám pri tom určitý stupeň hrdosti na svoju chlapskú slušnosť, objektívnosť a zdržanlivosť - že na ženu vykazuje pozoruhodnú a chválitebnú snahu narábať s podstatou logiky a súvislostí tak dokonale, ako sa len dá dúfať. Keď ju na toto pri našom rozhovore upozorním, často cítim potrebu stiahnuť sa do kuchyne a pripraviť jej šálku čaju.

Toto píšem zakrátko po tom, čo sme spolu videli v televízii film Piesčiny Iwo Jimy. Ak nechápete spojenie medzi predošlým odstavcom a týmto faktom, musím vám vysvetliť, že po prvé ide o starý film (1949), v ktorom John Wayne porazí japonskú armádu; je tam scéna zobrazujúca famózne vztýčenie americkej zástavy námorníkmi na Mount Suribachi v Tichomorí, zachytená vojenským fotografom, ktorého meno som zabudol; zvečňuje to aj bronzové súsošie na Arlingtonskom cintoríne; a po druhé, myslím si, že dnes sa všeobecne vie, že fotka neukazuje to, čo sa hovorí.  (V skupine tých námorníkov bol aj seržant Michael Strank/Strenka, rodák z Jarabiny pri Starej Ľubovni, ktorého meno dnes nesie 2. prieskumný prápor v Bardejove; neviem, či bol v prvej alebo druhej skupine; pozn.prekl.)

Pokojne som vysvetlil svojej žene, že tá zástava tam už hodnú chvíľu viala, keď sa na scéne objavil kameraman, takže jej originálne vztýčenie sa už nedalo zachytiť. Kameraman požiadal neďaleko stojacich námorníkov, aby zástavu najprv sňali, aj s tyčou, a potom ju opäť zapichli, tentoraz pred kamerou, ktorá bola pripravená, a hoci išlo o iných námorníkov, ako tam boli pôvodne, keď tam nebolo kameramana, čo by túto ceremóniu zachytil. Chcel som vysvetliť svojej žene, že tento fakt trochu poškodzuje obraz tejto udalosti. Moja žena tvrdí že nie, že fotka je inšpirujúca, jedno či sa vztýčenie fotografovalo prvý alebo druhý raz, či to bolo spontánne gesto alebo nahrané pre oneskoreného fotografa.

Preto som v tejto chvíli poznamenal, že rovnako inšpirujúca scéna s generálom Douglasom McArthurom ako kladie nohu na piesok ostrova Leythe na Filipínach so slovami „Vrátil som sa!", boli filmované tri či štyri razy, kým to kameraman zachytil k úplnej spokojnosti generála. No vtedy som si spomenul na úžasné filmy sovietskeho režiséra Sergeja Ejzenštejna, bezpochyby jedného z najväčších tvorcov filmov: Krížnik Potemkin, Lenin v októbri, Alexander Nevský. Je to absolútna filmová klasika, krásne nahrané, výborné obsadenie, s citom filmované - a sú to všetko fabrikáty, čím mám na mysli, klamstvá.

Nezabudnuteľná je scéna, keď právom vzbúrení námorníci hádžu celtovinovú plachtu na popravčiu čatu čakajúcu na rozkaz škľabiaceho sa fúzatého kapitána, aby strieľali. Komu z vás, zapálení kapitalisti, sa nerozbúši srdce, keď na Fínskej stanici v Petrohrade svetlomety prechádzajú po obličajoch mladých i prešedivených, neochvejných, vychudnutých revolucionárov - a Lenin sa prihovára zhromaždeným vojakom, robotníkom a roľníkom, po čom nasleduje neopísateľne  strhujúci búrlivý útok na Zimný palác!

Nič z toho sa nikdy neudialo.

Mám na mysli, že Ejzenštejn urobil prekrásne filmy, v ktorých sa toto všetko stalo, ale v skutočnom živote to nikdy nebolo takto. Všetky scény, ktoré som opísal, sú živé Eizenštejnove kreácie. Čo sa týka skutočnej histórie, sú to vyslovené nezmysly. Je pravda, že Alexander Nevský porazil Rád nemeckých rytierov v Bitke na ľade, čím zachránil Novgorod a v očiach Rusov sa stal nesmrteľným hrdinom, ale Ejzenštejn - ani Stalin -  nepovedali, že Nevský bol a celý život ostal vazalom krvavých dobyvateľských Mongolov a nebol nebojácnym nezávislým obrancom slobody ruského národa proti agresorovi z druhej strany.

Takže je tu otázka, kamaráti a fanúšikovia Johna Wayna: Čo je pravda? A ďalšia otázka nás chytí za slovo prv, než stihneme odpovedať na prvú: Máme na seba nechať pôsobiť vecami, o ktorých vieme, že sú viac-menej hrubým prekrútením pravdivých udalostí, ktoré sa skutočne stali? Aj keď sa bezpečne vie, že tieto prekrútenia sú vyložené klamstvá?

Nehovorím len o fotografiách, záberoch alebo filmoch. Pýtam sa: existuje niečo ako umelecká pravda, duchovná pravda, emocionálna, inšpirujúca pravda, ktorá sa v každej dôležitej podrobnosti líši od - ako by som to nazval - od reálnej, skutočnej pravdy, a je v akomsi mysticky vypuklom zmysle pravdivejšia, skutočnejšia, ako to, čo sa vskutku stalo? Spúšťal Galileo skutočne gule zo Šikmej veže v Pise? Skutočne si mrmlal „A predsa sa točí!", keď ho vyvádzali z inkvizítorovej sály? Nie. Záleží na tom? Áno. Prečo? Pretože na pravde záleží, nech je umelecká alebo nie. Či je to básnická voľnosť Johna Wayna alebo Sergeja Ejzenštejna. Či sa to deje, alebo či sa to už stalo na Iwo Jime, v Petrohrade, v Ríme, alebo na niektorej hviezde jednej galaxie kdesi na konci vesmíru. Na pravde záleží - na tej faktickej, na rozdiel od fikcionálnej, revizionistickej.

Aj na klamstvách záleží. Pravda, skutočnosť, súčasnosť - tie existujú mimo nás, no klamstvo, lož, môže existovať len v nás. Myslím si, že tento rozdiel v lokalizácii je dôležitý, čo aj neviem presne povedať, prečo. Musí to mať do činenia s objektívnou vonkajšou povahou pravdy a subjektívnou vnútornou povahou lži.

Ale aj tak, nakoľko záleží na tom, či trochu prizdobujeme? Je to naozaj také strašné? Nakoniec, veď je isté, že nejakí námorníci tú zástavu na vyhasnutej sopke Suribachi vztýčili. Generál McArthur sa brodil vodou na brehu ostrova Lyethe. Ruské revolúcie v rokoch 1905 a 1917 sa udiali! Záleží na tom, že jedna z najväčších scén dejín filmového umenia - cárski vojaci pochodujú perfektným krokom po nekonečných odeských schodoch, zostupujú, perfektne strieľajú, tá stará žena s rozbitými okuliarami, plačúce decko vo svojom kočíku, ktorý sa rúti dolu schodmi - záleží na tom, že je to výtvor brilantnej predstavivosti jedného z najväčších filmových režisérov? Nie je to umelecká pravda? Neznamená inšpirácia génia niečo alebo oveľa viac ako bežný fakt? Čo je na tom zlé, ak pravdu trochu upravíme?

Čiaru treba ťahať kdesi tam, kde sa umenie pretvára na propagandu a propaganda mení na lož. Pravda platí viac ako ľudia, čo aj géniovia, viac ako umenie, ako veda, ako duch, inšpirácia, komfort, nádej, strach. Pravda zaváži viac, ako čokoľvek, čo tvoríme, nech je to aké úžasné a je veľkým zločinom tvrdiť niečo iné, či iným alebo len sebe samým a či to prikrášlime veľmi alebo len nepatrne.

O.K. Povedal som svoj názor. Myslím, že skončím, idem do kuchyne a urobím pre ženu dobrú šálku čaju.

Prameň: Ralph Estling, My Wife - and the Dialectics of  External Historicity, Skeptical Inquirer, 28/6, s. 59-60, 2004.

Čo nás robí ľuďmi?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda

Montesquieu (1689-1755) povedal, že svojou podstatou je človekom a len náhodou Francúzom. Filozofi a sociológovia tento názor všeobecne akceptovali a dnes platí nielen o národoch, ale aj o náboženstvách a podobných (aj politických) ideológiách. Ako inakšie vysvetliť ich zemepisné rozšírenie na celých kontinentoch či veľkých zemepisných celkoch, keď hranice medzi nimi sú na brehoch riek alebo hrebeňoch hôr? V takýchto veciach platí spravidla náhoda. Vďaka osvietenstvu patria od približne 200 rokov do species Homo dodatočne aj bývalí otroci a pohania.

Ale vážne: Čo nás robí ľuďmi? Nečakám ani náznak odpovede od matematika, fyzika ani chemika, tak načo sa tým zaoberať? Biológ zaradí človeka do triedy živočíchov a špecialisti zavŕšia svoje skúmanie konštatovaním, že človek je z živočíchov jediný tvor, ktorý myslí. Upresnia to, že napr. myslí o sebe, že má vedomie a svedomie, že má predstavu o nadprirodzených veciach, že si je vedomý hraníc svojho myslenia, že sa nudí, že vie, že umrie atď. Myslením v najširšom zmysle slova sa od prvopočiatkov zaoberala filozofia a postupom času teológia. Dnes je myslenie predmetom, okrem mnohých iných vied, napr. „tvrdej" prírodnej vedy neurobiológie (a teológovia sa chcú opäť pridružiť akousi „neuroteológiou"). Odpoveď biológa ma naplno uspokojuje: Som človek, sme ľudia, a to už stotisíce až milióny rokov. O tom, že by nás dnes niečo malo robiť človekom, resp. ľuďmi, sa v podstate nedá hovoriť.

„Ľuďmi už sme, či to chceme, alebo nechceme." (Savater, nar. 1947).

Výraz „človek" však môže mať v bežnej reči okrem označenia biologického druhu aj význam dobrého, morálneho jednotlivca (na rozdiel od hrubca, správajúceho sa „zversky"). Tak sa dostávame k špeciálnemu odboru filozofie, k učeniu o morálke či etike. V priebehu ľudských dejín vypracovali mnohí autori, väčšinou zakladatelia úspešných náboženstiev, celý rad viac-menej dôležitých (rozšírených) učení o morálke a ich prívrženci ich dodnes ponúkajú ľuďom s väčším-menším úspechom neraz ako kuchárske knihy pre správanie.

Teda čo nás robí dobrými, morálnymi ľuďmi?

V prvom rade je predpokladom takýchto úvah spoločenskosť človeka. A spoločenským robí človeka jeho - slabosť. Keby sme nepotrebovali druhých, nespolčovali by sme  sa. Takže z našej slabosti vyrastá naše krehké šťastie. Absolútne šťastie je výsada boha; ale kto z nás si ho vie predstaviť? Keby si nedokonalá bytosť mohla stačiť, z čoho by sa tešila?  V samote by bola nešťastná. Neviem si predstaviť, žeby samotár, ktorý nič nepotrebuje, mohol niečo milovať; a žeby ten, čo nič nemiluje, mohol byť šťastný (Rousseau, Emil alebo O výchove, 1762). Vzájomným stykom sa ľudia robia (dobrými) ľuďmi, stávajú ľuďmi; pravdaže, za predpokladu, že sa k sebe správajú po ľudsky, t.j. berú ohľad na to, čo ten druhý chce alebo potrebuje a nechcú ho využívať.

Takže, v druhom rade, je potrebná sloboda rozhodnúť sa, či urobíme to alebo ono; povedať v určitej situácii na základe uváženia áno alebo nie. Zvieratá nemajú možnosť voľby konať inakšie, ako ich naprogramovala príroda, konajú inštinktívne. To je niečo celkom iné, ako naše naprogramovanie kultúrou na základe reči, dávajúcej nášmu mysleniu, resp. jeho činnosti na úseku uvažovania (málo iné sú úseky umenia, hudby, lásky a i.). už od kolísky príslušnú formu rozhodovania.

Kedy povieme áno, kedy nie? To je rozlišovanie medzi dobrom a zlom. Pretože sme ľudia a tak ako humanisti zastávame názor, že len človek môže byť formálnym kritériom (rozhodcom), čo je aké, a nikdy nie nejaká autorita, ktorá ho presahuje (transcenduje). To je jeho sloboda. Jediná sloboda, ktorá si zaslúži toto meno, je právo ísť za svojím dobrom svojou cestou, kým druhým nezmenšíme alebo neprekrížime ich dobro. Každý je strážcom svojho šťastia, či sa ono týka tela, duše alebo ducha (John Stuart Mill, 1806 - 1873). Takže materiálne kritérium sa zakladá na princípe, že dobré je to, čo je dobré pre človeka a vedie k šťastiu ľudstva, zlé je to, čo mu škodí a vedie k biede ľudstva. Blaho človeka je jediné kritérium humanistického etického posudzovania (Erich Fromm, 1900-1980).

Jedným zo základných pravidiel každej etiky je veta Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im. Tú pozná každý, no málokto sa podľa nej riadi. Preto nezaškodí voľný citát:

„Keď ráno vstávaš, uvedom si, že v priebehu dňa stretneš luhára, zlodeja, smilníka, možno aj vraha. Mysli na to, že sa k nim musíš správať ako k ľuďom, lebo sú ľudia ako ty, a potrebuješ ich tak nevyhnutne ako spodnú a hornú čeľusť."

Takto Marcus Aurelius (121-180) zdôrazňuje, že pri ľuďoch nie je najdôležitejšie, akí sú, ale že aj pri zlom správaní ostávajú ľuďmi a môžu sa zmeniť k dobrému. Iný veľký Riman povedal:

„Som človek. Nič ľudského nie mi je cudzie."

Z týchto myšlienok vyplýva spolupatričnosť ľudí a na nej sa zakladajú ľudské práva - aj práva toho najhoršieho človeka. Predovšetkým jeho právo a naša povinnosť vedieť sa  vcítiť do jeho položenia.

Snaha dobre žiť predpokladá v každodennej praxi dodržiavanie určitých politických požiadaviek, t.j. uznávanie minimálnych pravidiel tolerancie a odmietanie doktrín, ktoré stavajú ľudí proti sebe: 1. rasizmu, ktorý na základe pseudovedeckých fantázií zaraďuje ľudí do prvej, druhej a tretej triedy;  2. nacionalizmu, ktorý považuje jednotlivca za nič a kolektívnu identitu za všetko; 3. fanatické ideológie (náboženské či politické), ktoré nie sú schopné rešpektovať mierovú konkurenciu osobných názorov a chceli by od celého sveta, aby uznal ich a len ich „pravdu" (napísal Savater; dá sa to povedať krajšie a výstižnejšie?).

*

Pred napísaním tejto eseje som prečítal dve knihy: Etiku pre dospelých zajtrajška od Fernando Savatera (Ethik für Erwachsene von morgen, Bundeszentrale für politische Bildung, © Campus Verlag, Frankfurt am Main 1996), z ktorej sú odpísané mnohé predošlé riadky a Kardinál Ján Chryzostom Korec: Kresťanstvo nás robí ľuďmi od Sergeja Chelemendika (Slovanský dom, Bratislava, 2004). Prvá ma nadchla, druhú odmietam - je plná kňazských povedačiek a poloprávd; nájdu sa aj nepravdy. - Po slovensky vyšlo: Fernando Savater: Etika pre môjho syna, prel. Miriam Kaňuščáková. Bratislava, GRAL, 2000. ISBN 80-967987-3-1.

Fernando Savater, nar. 1947, je profesorom etiky na Univerzite Complutense v Madride. Pravidelne píše do chýrneho denníka El País, často hovorí v rozhlase a je vo svojej vlasti významnou osobnosťou. Preložil do španielčiny Voltaira, Diderota, a Battailla a napísal cez 30 vlastných kníh - o Nietzschem, anarchizme, maliarstve a detstve. Jeho posledné preklady do nemčiny sú Tu, was du willst (Rob, čo chceš) und Sei kein Idiot (Nebuď hlupák).

Savater ovláda umenie s humorom a vcítením sa zaujať mladých ľudí pre otázky po dobrom živote. Orientáciu ponúka príkladmi z rozličných oblastí. Dve ukážky z jeho textu:

„V skutočnosti existujú početné sily, ktoré obmedzujú našu slobodu, a to od zemetrasení a chorôb až po tyranov. Ale aj naša sloboda je jedna zo síl vo svete, je to naša sila. Keď však hovoríš s ľuďmi, zisťuješ, že sú si oveľa viac vedomí toho, čo obmedzuje ich slobodu, ako svojej vlastnej slobody. Povedia ti: „Sloboda? O akej slobode to hovoríš? Ako môžeme byť slobodní, keď nám televízia denne premýva mozog, keď nás politici klamú a manipulujú, keď nás drogy zotročujú, a keď okrem toho nemám peniaze, aby som si mohol kúpiť motocykel, ktorý by som mal tak rád!" Ak sa na to pozrieš zblízka, zistíš, že tí, čo si zdanlivo sťažujú, v skutočnosti sú celkom spokojní s vedomím, že nie sú veľmi slobodní. V podstate si myslia: „Uf! To mi ale spadol kameň zo srdca! Keďže nie som slobodný, nie je moja vina, že ..."

Keď sa raz jedna dáma spýtala Savatera, či verí, odpovedal jej protiotázkou: „Či verím na čo?" Dáma pokrčila s úsmevom plecami a povedala ‘Nuž, ako je to zvykom. Savater pokračuje: „To mi pridalo pôdu pod nohy a spresnil som, že teda na to zvyčajné skutočne verím; na čo neverím, je nadprirodzeno. Mohol som dodať, že neverím, že by tí, čo veria, že veria, vedeli skôr, ako ja, na čo veria. Tým chcem povedať, že som neveriaci nielen v religióznom zmysle tohto slova, ale aj že neverím, že veriaci veria."

8. prikázanie: Nebudeš osočovať!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda

Požiadali ma, aby som upresnil výhrady voči knihe Kresťanstvo nás robí ľuďmi. Tu je jedna, nie najvážnejšia a ani nie veľmi k veci, no prečítajte si text okolo strany 146 tej knihy a dáte mi za pravdu, že tak sa neargumentuje: vyhýbať sa téme, uvádzať polopravdy až nepravdy a zhadzovať protivníka.

Keby niekto klasifikoval nášho Petra Karvaša či Ľubomíra Feldeka ako „treťotriednych" dramatikov, iste by ste protestovali. Nejde o to, či sú najlepší, ale sú dobrí a také zľahčovanie hraničí so zhadzovaním až urážaním. Môže byť bežné medzi literárnymi kritikmi, ale z úst kňaza?

„Zástupca" je jeden z podstatných príspevkov k zvládnutiu minulosti. (Nepremenúvajte ho prosím na Námestníka! Prekladatelia Zora Jesenská a Ján Rozner rozhodli - Bratislava: Tatran, 1966). Bezohľadne menuje veci ich menom; krvou miliónov nevinných napísaný dej sa nikdy nepremlčí; každý dostáva svoj podiel na vine; pripomína zúčastneným, že sa mohli rozhodnúť a že sa rozhodli aj tým, že sa nerozhodli. - Toľko režisér hry Erwin Piscator pri jej premiére vo Frankfurte r. 1963.

Touto „kresťanskou trúchlohrou" sa stal Hochhuth svetoznámym dramatikom. Martin Walser napísal:

 „Odteraz možno historické hry ponechať na starosti Hochhuthovi. Konečne je tu autor, ktorý je legitimnou ratolesťou manželstva Brecht-Sartre."

Isteže, mnohí radikálneho evanjelika odmietali, no dostal ceny za drámu a literatúru, takže chýrny denník F.A.Z. mohol konštatovať:

„Zástupca je najspornejšou hrou storočia".

A keď niektoré javiská sťahovali túto hru z programu, to len podporilo záujem verejnosti o preberanú  problematiku.

Ale Hochhuth toho napísal veľmi veľa. Pozrime sa len na jeho divadelné hry podľa rokov uvedenia na javisku, na ich obsah a niektoré vyznamenania:

1963 : Zástupca - pápež a katolícka cirkev sú spoluvinníkmi za prenasledovanie Židov vo fašistickom Nemecku. To už dostal ako autor aktuálnych knižných titulov Umeleckú cenu mesta Berlína.

1967:  Vojaci, nekrológ na Ženevu - vina Winstona Churchilla na bombardovaní nemeckých miest za 2. svetovej vojny.

1979:  Juristi (Ako próza Láska v Nemecku, do slovenčiny preložil, doslov a poznámky napísal Milan Richter.  Bratislava: Edícia Máj, 1984) - rola bývalých národnosocialistických sudcov v súčasnej NSR - kus viedol k odstúpeniu baden-würtemberského ministerského predsedu Hansa Filbingera, kedysi presvedčeného nacistického sudcu vo vojenskom námorníctve.

1976: Dostal umeleckú cenu mesta Bazilej.

1980:  Lekárky - obžaloba farmaceutického priemyslu, že pre zisk obetuje ľudské životy. Dostal Literárnu cenu mesta Mníchova, Cenu bavorského zväzu nakladateľov a Cenu súrodencov Schollových).

1981: Dostal  Lessingovu cenu v Hamburgu.

1984:  Judita - atentát jednotlivca na Ronalda Reagana mu slúži na ospravedlnenie „vzbury bezmocných".

1989:  Nepoškvrnené počatie - vysvetľuje boj za legalizáciu črtajúceho sa požičaného materstva.

1990:  Tanec mŕtvol „Leto 1914" - diskusia o vine Nemcov na 1. svetovej vojne. (Dostáva Cenu Jacoba Burckhardta od bazilejskej Goetheho nadácie).

1993:  Vesíci vo Weimare (Wessis, západní Nemci, od West, na rozdiel od Ossis, osíkov, od Ost) - správanie sa západných Nemcov voči občanom bývalej NDR a osobitne finančné machinácie pri zjednotení Nemecka.

2003:  McKinsey prichádza - ziskuchtivosť a nezamestnanosť v kapitalizmom ovládanom Nemecku. Nevyhnutnosť budúcej sociálnej revolúcie ...

Vo svojich dielach Hochhuth zosobňuje politické konflikty a spoločenské neporiadky. Pokusy o odhalenie minulosti podopiera precízne vybraným dokumentačným materiálom. Jeho heslom je: „Na javisku sa musí hovoriť jednoznačne."

Prezident nemeckého Spolkového snemu Wolfgang Thierse blahoželal Hochhuthovi k jeho 70. narodeninám 1. apríla 2001 takýmto oficiálnym hodnotením:

„Skoro 50 rokov zabávate svojimi dielami publikum a patríte k najúspešnejším nemeckým dramatikom povojnového obdobia. Osobitnú hodnotu Vašich diel dokumentuje skutočnosť, že vyvolávajú búrlivé spory a početné diskusie. Nešlo Vám nikdy len o zábavný efekt, ale poukazovali ste vždy na spoločenské a politické nešváry, ktoré sa u nás vyskytujú.

Aj keď na niektoré diela môžeme mať rozličný názor, pre živú demokraciu je dôležité, aby boli ľudia ako Vy, ktorí svoje presvedčenie bránia a konfliktu sa nevyhýbajú. Zo srdca Vám prajem, aby ste mohli ešte dlhé roky pokračovať vo svojej práci ako spisovateľ a dramatik.

Dúfam, že aj v budúcnosti varovne zdvihnete ukazovák a povzbudíte k nejednej intelektuálnej diskusii o aktuálnych spoločenských témach."

V r. 2002 dostal Hochhuth Rečnícku cenu Cicero (bustu Cicera) „ako rečník a spisovateľ svetového mena, ktorého celé dielo dokazuje zviazanosť kultúry a politiky. Jeho starostlivosť o stav a budúcnosť nemeckého jazyka mu diktuje angažovať sa  za kultúru reči a všetkých rétorických obratov a prostriedkov."

O tomto spisovateľovi napísal ThDr. Jozef Haľko: „Dnes nijaký seriózny historik neberie Hochhutha vážne." (hm - v Katolíckych novinách č. 1/2003).

Kardinál Ján Chryzostom Korec dodal: „Hochhuta (sic) ... toho treťotriedneho dramatika."  Ani jeden nemá pravdu. Tak prečo to vravia?

Učiteľom etickej výchovy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Matej Beňo

Vydavateľstvo Rastislav Škoda vydalo v edícii K teórii a praxi humanistickej výchovy preklad metodickej príručky a námety pre humanistickú etickú výchovu „Zvládnuť umenie žiť a stať sa občanom sveta nie je jednoduché". Túto originálnu prácu autorov Tryntsje de Groot a Emmy Klarenbeekovej vydalo aj v anglickom jazyku  Pedagogické študijné centrum humanistickej etickej výchovy v holandskom Utrechte.

Žiakom základných škôl v Holandsku zákon zaručuje právo na náboženskú alebo nenáboženskú svetonázorovú výchovu v škole. Od školského roku 1969/70 k tejto výučbe prispievajú humanisti a ich príspevok veľmi priaznivo hodnotia žiaci, rodičia i školy. Nenáboženskú svetonázorovú výchovu nazývajú humanistickou etickou výchovou.

Hlavným cieľom humanistickej etickej výchovy v holandských štátnych základných školách je na základe osvojených humanistických princípov naučiť žiakov kritickým a tvorivým spôsobom riešiť problémy mravných hodnôt a noriem; podnecovať ich nezávislé myslenie a konanie, čo im postupne umožní dať zmysel a podobu vlastnému životu, ako aj životu iných. Za týmto účelom bola vytvorená špeciálna metodika (poznaj › skúmaj/skúšaj › vyberaj › hodnoť). Jej hlavnou úlohou je orientácia v smerovaní, nie nariaďovanie a dávanie receptov. Inými slovami, humanisti ako alternatívu k náboženskej výchove ponúkajú žiakom vyučovací predmet, cieľom ktorého je pomôcť im stať sa zrelými zodpovednými dospelými ľuďmi; predmet s dobre premyslenou metodikou, zameraný na mravný a sociálno-emocionálny rozvoj.

Hlavnou zásadou je obraz človeka, ktorý zvládol umenie žiť a stal sa z neho empatický občan sveta. Sociálne umenie žiť je tu chápané ako inšpirácia, ako výzva k obnove, ako dlhodobý proces. Spájajú sa v ňom dve hodnoty: radikálne ovládnutie kormidla vlastného života a mnohostranná sympatia s tými, čo sú od iných sociálne hore i dolu. A to nie z povinnosti alebo pre sebaobetovanie, ale preto, že je to súčasťou šťastnej ľudskej existencie. Uvedomelé svetové občianstvo sa týka sympatie k tým, čo sú v sociálnom zmysle hore i dolu od iných, a to aj za regionálnymi a štátnymi hranicami.

Metodická príručka poskytuje pohľad na nenáboženskú svetonázorovú výchovu v štátnych základných školách ako špecifický príspevok humanistov v Holandsku.

Vydanie slovenského prekladu metodickej príručky je výrazom schopnosti vydavateľstva Rastislav  Škoda reagovať na veľmi akútnu potrebu tejto literatúry u nás. Potešujúce je, že toto vydanie má podporu zo strany Spoločnosti Prometheus, združenia svetských humanistov v Slovenskej republike.

Sme presvedčení, že táto príručka aspoň čiastočne vyplní existujúcu veľkú medzeru v tejto oblasti. Pomôže korigovať nejasné predstavy odbornej i občianskej verejnosti o hlavnom obsahu výchovy žiakov - humanistov v škole. Povzbudí učiteľov - humanistov v ich výchovnom úsilí a zvýši ich sebavedomie. Prispeje k demokratizácii výchovy v škole v súlade s demokratickým právom, a tým aj k zvyšovaniu kvality výchovy a vyučovania na školách v Slovenskej republike.

Metodickú príručku „Zvládnuť umenie žiť ..." si môžete objednať na adrese: Vydavateľstvo Rastislav Škoda, J. Stanislava 8/73, 841 05 Bratislava, E-mail: rastskoda@t-online.de.  Jej cena bude približne 81.-  Sk + poštovné.

Listy redakcii

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Základom etiky nemôže byť povinnosť plniť božiu vôľu.

Keby som bol učiteľ humanistickej etiky, dôrazne by som poukázal na to, že náboženstvo odôvodňuje potrebu správať sa slušne (nielen voči rodičom, starším a spolužiakom, ale aj voči cudzím ľuďom) v prvom rade záväzkom plniť božiu vôľu, a tak si zaslúžiť nielen odpustenie previnení (vrátane akéhosi dedičného hriechu), ale aj (neistú) posmrtnú odmenu. Naproti tomu humanistické etické správanie vyplýva zo skutočne slobodnej vôle človeka, ktorý ho považuje za správne a osožné nielen pre seba, ale pre celú spoločnosť. Nekradne nie preto, lebo to boh zakázal, ale pretože krádež mu je z celej duše odporná. Pre to isté neklame, nešíri klebety a dáva pozor, aby nikomu neublížil, ani nechtiac.

Nestačí „nerobiť iným to, čo nechceme, aby oni robili nám". To je nabádanie k pasivite. Mravne žiť znamená zaujať aktívny postoj k tomu, čo život prináša. Zásada čo nerobiť sa musí nutne vyvažovať zásadou čo robiť a ako to robiť. K tomu mal kritickú poznámku práve pred sto rokmi napr. aj T. G. Masaryk: „Kňazi už tisíce rokov kážu a ľudstvo nemalo z toho úžitok, ktorý očakávajú teológovia. Názory, žeby sa človek stálym dohováraním do duše polepšoval, sú zastarané. Sotva."

Ako učiteľ humanistickej etiky by som žiakov upozornil, že nemal pravdu ten Kazateľ, ktorý povedal, že sa nemáme starať, čo budeme jesť, čím si hasiť smäd, do čoho sa obliekať, lebo veď ani kvety a vtáctvo sa o nič také nestarajú; vraj máme myslieť v prvom rade na večnú spásu. Keď tvorcovia tohto textu ukladali na pergamen svoju múdrosť - boli presvedčení, že je to múdrosť, nad ktorú niet - nedisponovali takými poznatkami z biológie, aké sú pre nás dnes samozrejmosťou. Ako v organizme rastlín a živočíchov pracujú bilióny buniek, aby napr. strom rástol, ako v našom tele všetky bunky vykonávajú svoje poslanie, aby sme žili a boli zdraví, tak musia pracovať všetci občania na dedinách a v mestách, musia tvoriť a navzájom si pomáhať, aby nás ako národ a štát nestihla smrť. Aby sme zaistili budúcnosť svojich detí.

Július Krajčí, Bratislava

*  *  *

Vítame prvé číslo dvojmesačníka Prometheus, časopisu rovnomennej spločnosti, ktoré vyšlo v týchto dňoch pod redakciou Judity Takáčovej. Oslovuje nás, občanov, ktorí sa hlásia k humanistickému svetonázoru - preto ho budeme všemožne podporovať a propagovať.  Prihlasujeme sa za odberateľov.

Keď sme v roku 1998 vydávali prvé čísla Zošitov humanistov, bolo to v situácii, keď naše humanistické a antiliberálne články nechcel nikto uverejniť. Tých druhých článkov je dnes toľko, ako húb na Záhorí po vydatných dažďoch (nechýbajú ani v kresťanskej tlači), ale  aj tých prvých utešene pribúda a sú tu dve internetové stránky. Takže je na rozmyslenie, či máme oprávnenie pre ďalšiu existenciu a je otázne, či si všetci predplatitelia budú môcť dovoliť predplácať dva obsahom predsa len veľmi podobné dvojmesačníky.

Sme si vedomí toho, že Prometheus počíta s najmenej desaťnásobným počtom abonentov a nechceme mu robiť konkurenciu, no témy sa budú prekrývať. Okrem toho však Prometheus je časopis, kým my sme len takrečeno samizdat. Preto prikladáme k tomuto číslu Zošitov humanistov ukážkový exemplár Promethea a je na Vás, aby ste sa rozhodli, čo si budete predplácať. Pripomíname: Ak má Prometheus ekonomicky prežiť, potrebuje trvalých predplatiteľov.  Na nás nezáleží. Napíšte nám svoju mienku. Hľadáme riešenie.

*  *  *

K článku Ellen Keyovej o náboženskej výchove detí v ZH 47 z januára 2005 nám poslal komentár  čitateľ Ján Parada z Humenného :

Áno, na naše náboženské klamstvo sme si už tak zvykli, že ho ani nepozorujeme, ale deti to zacítia a odnesú si z toho nevyliečiteľné poškodenie ...

Sám som to spoznal na sebe, a opakuje sa to pri výchove mojich detí. Vôbec by ma nezaujímalo čítanie náboženských kníh, keby som necítil svoju slabosť brániť sa voči tým rečiam, čo počúvam vo svojom okolí. Preto zbieram materiály na rozmýšľanie a do diskusií.

Aj moje deti sa pýtali ako prvé: čo je to ten boh? Nepýtali sa, kto je, ale čo je. Ako osobu si ho nevedeli predstaviť. Nechápali, o čom to ľudia v ich okolí hovoria. Dodnes si ho nevedia predstaviť. A  keby im o bohu nik nehovoril, ani im na rozum nepríde.

Veľmi dobre sa pamätám, ako pri prvom vstupe do kostola pociťovali niečo zvláštne. Doslova tam nachádzali úplne iný svet. Kňaz, veriaci naokolo, obrazy, maľby, sochy, to všetko na nich pôsobilo ako „cudzí svet".

Kládli veľa otázok. „Prečo je kríž na veži najvyššie v meste? To aby bol viditeľný z diaľky?"

„Prečo zvonia každý deň?"

„My sme čo? Kresťania?"

„Ocko, a ty si čo?"

„A mamka? A dedo? A čo je babka?"

„Ocko? A čím by si Ty chcel byť?"

Vtedy som cítil veľkú zodpovednosť za svoje deti, cítil som, že moja odpoveď ich môže veľmi ovplyvniť na celý život. Cítil som, že im veľmi záleží na tom, aby vedeli, čo som ja a čo je mama. Cítil som, že ich otec a mama sú pre nich vzorom. Podľa toho som aj odpovedal.

Zo skúseností svojej výchovy usudzujem, že aj iné deti kladú svojim rodičom a svojmu okoliu také otázky. No a keď sa im povie, že sme kresťania, tak to preberajú jednoducho z rodičov na seba.

Pýtal som sa jednej známej, prečo je kresťanka. Odpovedala mi, že jej rodičia sú kresťania a ona bola takto vychovaná. Takmer nič však o svojej viere nevie, iba čo pochytila z návštev kostola. Bibliu nečítala, veď aj načo? (Poznáte niekoho, čo číta Starý zákon? Ja nepoznám ...) Jej stačí, že je kresťanka. Kňaz by s ňou asi nebol spokojný ako so správnou kresťankou.  Z môjho pohľadu je to normálna ateistka, ktorá nemá záujem utvoriť si vlastný názor na kresťanstvo. Iba ak ten názor spočíva v tom, že jej môžu byť ukradnuté všetky náboženské témy, spory politikov, a nakoniec aj náboženská výchova. Jej vôbec nevadí, že v škole sa jej deti učia náboženstvo - učia sa dobre.

Aj moje deti zaujímajú náboženské témy, a pri mnohých sa dosť nasmejeme. Najmä keď preberáme možnosti všemohúceho, či môže zdvihnúť kameň, ktorý je ťažší než on sám ...

Mojim deťom sa veľmi páčila informácia v Zošitoch humanistov o tom, že Bell nie je vynálezcom telefónu. Dokonca to využili, a napísali o tom do časopisu Fľak, v ktorom sa ešte uvádzal nesprávny údaj. Z redakcie Fľak dostali odpoveď, že súťažné otázky im zasielajú aj iné deti, a poďakovali sa za upresnenie.

*  *  *

V Podvihorlatských novinách uverejnil p. Parada v rubrike Okienko humanistiky kapitolu „Tanec okolo tabule" z knihy Keby si sa ty mal rozhodnúť, čo by si urobil?  nášho vydavateľstva a za rozlúštenie osemsmerovky rozdal tri exempláre tejto knihy. Radi podporíme knižným darom aj iné akcie tohto druhu.

Krátke správy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

R. Š.

Rozchod bolí

63-ročná herečka Jane Fondová dostane pri rozvode od svojho ex-manžela Teda Turnera odškodné vo výške jednej miliardy mariek - to je 304 414 DM za deň manželstva. Deväťročné manželstvo hollywoodskej filmovej hviezdy a cára masmédií vraj zlyhalo na otázke viery, keď vyznávajúci ateista Turner nezniesol, že sa jeho žena vydávala za katolíčku.

Zvoňte zvony

Pretože nemajú zvonára, musia v jednej dedinke v južnom Walesi svadobní hostia sami napodobňovať zvonenie zvonov pri obradoch. Britský denník Daily Telegraph cituje vikára Normana Lea, ktorý už odbavil tucty sobášnych ceremónií, pri ktorých hostia vytvorili chór spievajúci „Ding-dong" miesto zvonenia zvonov. Bolo by treba zvonára - ale toto povolanie pomaly ale už dávno vymiera.

Tárač

Kázňou, ktorá trvala 28 hodín a 45 minút, postavil anglikánsky pastor Chris Sterry vo Whalley v grófstve Lancashire nový významný svetový rekord. Zlepšil tak doterajší rekord najdlhšej kázne o jednu hodinu a pätnásť minút a zaujal zaslúžené prvé miesto v zaujímavej (pre koho?) Guinessovej knihe rekordov. Plánoval síce svoj rozbor biblických udalostí na plných tridsatšesť hodín, ale nakoniec mu predsa len vysšiel dych -  alebo aj duch?

Nové knihy: Stríženec, Michal: Súčasná psychológia náboženstva. Bratislava, IRIS, 2001.

Kniha, ktorú musíme čítať a v nasledujúcom čísle sa k nej vrátime. Možno v nej nájdeme vysvetlenie nepochopiteľných výsledkov nedávneho sčítania ľudí na Slovensku a v Česku. Posledná kapitola je venovaná psychológii ateizmu (Zdroje ateistického postoja, Námietky voči náboženstvu, Prínos J. Leppa a Ďalšie výskumy). To, že medzi  vyše 400 literárnymi údajmi nie je ani jeden Nietzsche, psychológ náboženstva par excellence, ma utvrdzuje v mojom podujatí.

Ayn Randová o dedičnom hriechu

V súvislosti s doktrínou o dedičnom hriechu ako o „monštruóznej absurdite", sa vyjadruje John Galt, hrdina románu Ayn Randovej, Atlas shrugged (Atlas pokrčil plecami)  takto:

Pripisovať niekomu za hriech skutok, ktorého sa nezúčastnil, je výsmech morálky. Považovať povahu niekoho za hriech, je výsmech prírody. Trestať niekoho za hriech, ktorého sa dopustil pred svojím narodením, je výsmech spravodlivosti. Robiť niekoho vinným v oblasti, kde neexistuje nevinnosť, je výsmech rozumu. Takto znevážiť morálku, prírodu, spravodlivosť, a rozum jednou doktrínou je vrcholný výkon zla, ktorému sa nič tak ľahko nevyrovná. To je však koreň vašej kresťanskej náuky, začiatok každého katechizmu.

Náboženstvo je prvý nepriateľ schopnosti myslieť. Viera je najhoršia kliatba ľudstva, lebo je presnou antitézou a nepriateľom myslenia.

Rozum, jediná cesta človeka k vedomostiam, je jeho jediným štandardom pravdy.

Zásadnou chybou človeka je jeho dobrovoľné zrieknutie sa vlastného svedomia, jeho odmietnutie rozmýšľať - nie slepota, ale odmietanie vidieť; nie nevedomosť, ale odmietanie vedieť.

Ak nesúhlasím s rozumným človekom, nech je skutočnosť naším sudcom; ak mám pravdu ja, poučí sa on; ak má pravdu on, poučím sa ja; jeden z nás vyhrá, ale obaja budeme mať úžitok.

Každé obdobie, keď vládli mystici, bolo érou stagnácie a nedostatku.

Zločiny japonskej cisárskej armády.

Nankinský masaker. V roku 1937 vtrhli Japonci do severnej Číny. V Nankine strašným spôsobom pozabíjali 150 až 300 tisíc ľudí (mučenie mužov, znásilňovanie žien, zahrabávanie živých detí). Mesto zapálili a zrovnali so zemou. Tokijský tribunál odsúdil generála Matsuiho na smrť zato, že nezabránil hromadným vraždám.

Ženy pre potešenie vojakov. Vo vojenských archívoch sa našli údaje o 200 tisíc ženách (najmä Kórejčankách), ktoré boli v rokoch 1930-45 násilím zavlečené do japonských vojenských bordelov. Tie, čo dodnes prežili, daromne sa domáhajú odškodnenia; iba jedna nevládna organizácia im ide na pomoc.

Jednotka 731. V blízkosti Charbinu robila v rokoch 1936-45 jedna špeciálna jednotka japonskej armády pod velením generála Shioro Ishiiho vivisekcie a pokusy s bakteriologickými zbraňami na vyše 3000 ľuďoch (čínski civili). V okolí Nankinu otravovali studne pitnej vody. Výmenou za výsledky ostal generál Ishii bez trestu na slobode a jeho spolupracovníci dostali lukratívne postavenia vo veľkých farmaceutických firmách.

Okradnutá Franklinová

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Lynne Osmanová Elkinová

Lynne Osmanová Elkinová, profesorka biológie na kalifornskej univerzite v Haywarde, tvrdí, že aktuálna oficiálna historiografia objavu dvojitej skrutkovice DNA sa nechová čestne k Rosalind Franklinovej. V marci 2003 uverejnila dlhý článok vo Physics Today a poskytla interview Nova.online, kde zdôrazňuje význačnú rolu Rosalind Franklinovej pri jednom z najväčších objavov 20. storočia. Jej difrakčné foto č. 51 má byť v každej učebnici biológie.

NOVA: Ako sa Franklinová priblížila k rozlúšteniu problému štruktúry DNA?

Elkinová: Bola mu veľmi blízko. Poznala parametre špirálovej kostry, uvažovala o dvoch formách DNA a o tom, že forma A je antiparalelná; nebolo by jej trvalo dlho a bola by prišla aj na myšlienku, že aj forma B je antiparalelná.

Iná vec je párovanie báz, čo bola Watsonova brilantná idea, na ktorú ho priviedla chemická informácia od Jerry Honahueho. Ale ak sa pozriete do Franklinovej poznámok, vidíte, že si bola dobre vedomá významu vodíkových väzieb, rozdielu medzi enolovými a ketónovými formami, Chargaffovho pomeru a Donahueho výsledkov.

NOVA: Keby Watson a Crick neboli dostali jej Wilkinsom fotokopírované dáta  (všetci štyria pracovali na tom istom ústave, na Kings'College v Londýne) - za ako dlho by na to bola prišla?

Elkinová: Crick raz povedal, že by jej to bolo trvalo tri mesiace. Bez jej dát Watson a Crick nemohli vymyslieť svoj obraz štruktúry DNA. Mali spomenúť jej informáciu a nebola by vymazaná z histórie.

NOVA: Čo pochopil Watson z fotky č. 51 okrem toho, že X znamená špirálu?

Elkinová: V tom čase nevedel Watson interpretovať difrakčný obrázok - o meraniach nemal ani predstavu. Pozval Wilkinsa na obed a ťahal z neho rozumy. Wilkins mu všetko vysvetľoval.

NOVA: Pochopil Watson z fotky č. 51, že cukro-fosfátové skupiny sa viažu zvonka?

Elkinová: Nie. V chémii boli obidvaja slabí. Pre Franklinovú to bola samozrejmosť a dokonca aj študent Bruce Fraser sa takto pokúšal zostaviť model. Až keď Wilkins povedal „Viete, Rosalind povedala, že to má byť zvonka", a keď Crick uvidel Franklinovej MRC-report, kde boli aj vzdialenosti medzi fosfátmi, umiestnili fosfáty zvonku.

NOVA: Takže je otázka, či by nebola dostala Nobelovu cenu s Watsonom a Crickom Franklinová miesto Wilkinsa.

Elkinová: Som istá, že by ju bola mala dostať. Vlani som Americkej spoločnosti pre napredovanie vedy navrhla, že by sa malo hovoriť o Watson-Crick-Franklinovej skrutkovici ako modeli štruktúry DNA. Ak kladie komitét Nobelovej ceny dôraz na otca myšlienky, je to v tomto prípade Wilkins.  Aj Watson raz s nevôľou priznal, že Franklinová by si bola cenu zaslúžila, no zomrela ako 37-ročná päť rokov pred jej udelením na rakovinu vaječníkov.

Dnes vieme, že Watson a Crick hádali. Mali brilantnú intuíciu, ale nimi navrhovaná štruktúra mala chyby, ktoré napravil Wilkins. Franklinová nemala intuíciu ako Crick - takú malo v tom čase málo ľudí na svete, hádam len Linus Pauling.

Prameň: Lynne Osman Elkin, "Defending Franklin’s Legacy", http://www.pbs.org/wgbh/nova/photo51/elkin.html

Etika pre dospelých zajtrajška

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Fernando Savater

Zo španielskeho originálu Etica para Amador (1991) do nemčiny preložil Wilfried Hof ako Ethik für Erwachsene von morgen, z nemčiny do slovenčiny Rastislav Škoda

Bundeszentrale für politische Bildung, Campus Verlag, Frankfurt am Main 1996

Fernando Savater sa narodil v roku 1947. Je profesor etiky na univerzite v Bilbao. Pravidelne píše do renomovaných novín El País, hovorí do rozhlasu a je vo svojej vlasti známou osobnosťou. Preložil do španielčiny diela Voltaira, Diderota a Bataillea, napísal vyše 30 vlastných kníh o medzi iným Nietzschem, anarchizme, maliarstve a detstve.

Táto kniha už vyšla v preklade do taliančiny, portugalčiny, francúzštiny a angličtiny.

* * *

Sáre
za jej milú trpezlivosť s Amadorom a so mnou

* * *

"Počúvaj mňa, povedal démon a položil mi ruku na hlavu."

          Edgar Alan Poe, Mlčanie. Bájka



 * * *

 

OBSAH

Antipedagogické upozornenie
Prológ
1. Odkiaľ prichádza etika . . . . . . . . . . . . . . . . . .
2. Rozkazy, zvyky a nálady . . . . . . . . . . . . . . . .
3. Rob, čo chceš . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
4. Zariaď si pekný život . . . . . . . . . . . . . . . . . .
5. Prebuď sa, dieťatko! . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
6. Cvrček sa vynára . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
7. Vži sa do jeho položenia . . . . . . . . . . . . . . .
8. S radosťou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
9. Všeobecné voľby . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .
Epilóg: Musíš o tom porozmýšľať . . . . . . . . . . .

*   *   *

 

ANTIPEDAGOGICKÉ UPOZORNENIE

Táto kniha nie je učebnicou etiky pre mladých ľudí. Neobsahuje informácie o dôležitých morálnych učeniach minulosti a o ich vedúcich autoroch. Nemal som v úmysle urobiť kategorický imperatív dosiahnuteľným pre všeobecnosť.
Nie je to ani kniha receptov s moralizujúcimi odpoveďami na sporné otázky, na ktoré narážame každý deň v novinách a na ulici - od potratu cez kondóm k odmietaniu základnej vojenskej služby z dôvodov výluky svedomia ?. Neverím, že etika má odpovede na niektoré sporné otázky - skôr má pomáhať rozbehnúť o nich diskusiu.
Treba vo vyšších školských triedach hovoriť o etike? Z toho, že predmet s týmto názvom má byť alternatívou k vyučovaniu náboženstva, som nešťastný. Úbohá etika neprišla predsa na svet, aby podložila alebo nahradila katechizmus; aspoň nie dnes - v 20. storočí. Som si však istý, že by sa tam prvé všeobecné úvahy o zmysle slobody mali vysloviť a že v tomto zmysle nestačí pár úvah o etike, rozosiatych po ostatných disciplínach. Úvahy o morálke však nie sú ani ďalší špeciálny odbor pre tých, ktorí sa chcú venovať vyššiemu štúdiu filozofie; sú podstatnou časťou každej výchovy, ktorá si toto meno zaslúži.
Táto kniha nie je viac ako to, čo je - len kniha. Je osobná a subjektívna, ako vzťah, ktorý viaže otca s jeho dieťaťom; ale práve preto je univerzálna ako vzťah medzi otcom a dieťaťom, najobsiahlejší zo všetkých vzťahov. Je myslená a napísaná pre dorastajúcich - ich učiteľom asi neprinesie veľa nového. Jej cieľom nie je vytvárať „správne" mysliacich občanov (ešte menej „nesprávne" mysliacich), ale podporovať dospievanie samostatne mysliacich ľudí.
V Madride, 26. januára 1991.
*   *   *

PROLÓG

Amador, niekedy mám chuť veľa Ti rozprávať. Ale uspokoj sa, ovládnem sa, lebo už ako otec musím mať dlhé nudné prednášky; nechcem v tom pokračovať preoblečený za filozofa. Mám pochopenie pre to, že aj trpezlivosť detí má hranice. Okrem toho by som nechcel, aby sa mi stalo to, čo nedávno jednému priateľovi, keď so svojím päťročným synom pozorovali pokojné more. Zasnene mu povie ten drzý špunt: „Ocko, to by bolo krásne, keby sme si spolu s mamičkou na člnku vyšli na more." Môjmu sentimentálnemu priateľovi sa urobil uzol v hrdle hneď nad kravatou. „Samozrejme, synček, pôjdeme, kedy chceš." „A keď už budeme ďaleko vonku," fantazíroval ten nežný tvor ďalej, „hodím vás obidvoch do vody, aby ste sa utpili." Z otcovho zlomeného srdca sa vydral výkrik bolesti: „Ale synček ...!" „Jasné, ocko, či nevieš, ako nám vy rodičia idete na nervy?" Koniec prvej lekcie.
Ak si je isté dieťa vo veku päť rokov, viem si predstaviť, že je to pre vyše 15-ročného chlapíka, ako si ty, celkom samozrejmé. Preto nemám v pláne prednášať Ti iné motívy pre otcovraždu, ako sú bežné v harmonických rodinách. Na druhej strane som nikdy nemal porozumenie pre otcov, ktorí trvali na tom, že sú „najlepší priateľ svojich detí". Musíte mať priateľov vo Vašom veku - samozrejme priateľov a priateľky. S rodičmi, učiteľmi a ostatnými dospelými sa možno v najlepšom prípade ako tak dorozumieť, čo je už dosť veľa. No rozumieť si dobre s dospelým môže niekedy znamenať: mať chuť utopiť ho. Inakšie to nejde. Keby som ja mal 15 rokov, čo sa mi už pravdepodobne neprihodí, nedôveroval by som tým dospelým, ktorí sú príliš „sympatickí"; tým, ktorí chcú vyzerať mladší, ako sú; a všetkým, ktorí mi zo zásady dávajú za pravdu. Vieš ktorí, tí, čo stále pridávajú „Vy mladí ste super", „Cítim sa s vami taký mladý, ako ste vy" a podobné hlúposti. Na tých si treba dať pozor! Pri toľkom líškaní sa tí zaručene niečo chcú. Správny otec alebo učiteľ musí byť nejako na ťarchu, inakšie nestojí za veľa.
A tak som prišiel na nápad, že Ti niektoré veci napíšem; tie, o ktorých som Ti chcel rozprávať, ale som nemohol, alebo som sa neopovážil. Otcovi, ktorý založí filozofickú pásku, treba vidieť do tváre a predstierať zaujatý pohľad, kým v duchu snívaš o oslobodzovacom konci a odbehnutí k televízoru. Knihu však môžeš čítať, kedy chceš a keď máš voľno; nikomu nemusíš prejavovať rešpekt. Pri čítaní môžeš zívať alebo smiať sa do vôle a slobodne. Pretože to, čo Ti poviem, má zväčša do činenia so slobodou, bude lepšie, ak to budeš čítať, než by si mal počúvať kázeň. Iste mi musíš venovať trochu pozornosti (asi polovicu toho času, ako venuješ naučeniu sa novej počítačovej hry) a mať trochu trpezlivosti, najmä v prvých kapitolách. Hoci uznávam, že veci sa tým značne skomplikujú, nemienim Ťa ušetriť námahy postupne sám myslieť; no nebudem s Tebou zaobchádzať ako s idiotom. Som toho názoru - neviem, či aj Ty nie - že ten, s kým sa zaobchádza ako s hlupákom, pravdepodobne sa ním skoro stane, ak ním už predtým nebol.
O čom Ti chcem rozprávať? O mojom a Tvojom živote, nič viac a nič menej. Ak chceš, povedz to takto: O tom čo ja robím a čo Ty práve začínaš robiť. Čo ja robím? Tak tu by som Ti rád konečne odpovedal na otázku, ktorú si mi dal celkom neočakávane pred dávnymi rokmi - Ty sa už na to nepamätáš - a vtedy ostala bez odpovede. Mohol si mať okolo šesť rokov a trávili sme leto v Torrelodones. Toho odpoludnia som sedel ako inokedy zatvorený vo svojej izbe a bez chuti som tipkal na svojom prenosnom Olivetti - pred fotografiou vysoko nad hladinou modrého mora sa týčiacim a odkvapkávajúcim chvostom obrovskej veľryby. Počul som Ťa aj s Tvojimi bratrancami špliechať sa v bazéne; videl som Vás utekať cez záhradu. Prepáč mi zdôverenie: cítil som sa lepkavý od potu a šťastia. Naraz si Ty stál pred otvoreným oblokom a vravíš: „Haló, čo sa tu chystáš vysedieť?" Odpovedal som nejakou hlúposťou, lebo nemalo zmysel vysvetľovať Ti, že som chcel napísať knihu o etike. Nezaujímalo ťa, čo by mohla byť etika a nemienil si mi venovať viac času ako tri minúty. Možno si chcel len to, aby som vedel, že si tu: ako keby som na to mohol zabudnúť! Ale na Teba už volali tí druhí a odbehol si. Ja som na tom ďalej sedel, stále som sa s tým zaoberal a až teraz, po temer desiatich rokoch, konečne sa rozhodujem vysvetliť Ti túto podivuhodnú vec, ktorá ma ešte stále zamestnáva: etiku.
O pár rokov a opäť v našom malom raji si mi rozprával sen, ktorý si mal poslednú noc. Ani na ten sa nepamätáš? Bol si na tmavom poli, čiernom ako noc a fúkal strašný vietor. Chytal si sa stromov a skalísk, ale búrka ťa strhávala so sebou do skazy ako Dorotku v Čarodejníkovi z krajiny Oz. Ako si sa rútil vzduchom do neznáma, počul si („Nevidel som ťa, ale vedel som, že si to ty", si mi vravel) môj hlas: „Maj dôveru! Dôveruj!" Nevieš si predstaviť, aký dar si mi dal, keď si mi rozprával tento zvláštny zlý sen. Ani za tisíc rokov života sa Ti neodvďačím za ten krásny pocit hrdosti toho odpoludnia, ktorý som mal, keď som sa dozvedel, že môj hlas Ti mohol dodať odvahu. Preto všetko, čo ti budem na nasledujúcich stranách rozprávať, je trvalé opakovanie tejto jedinej rady: Dôveruj! Samozrejme nie mne, ani nejakému mudrcovi (čo by aj bol z tých pravých), ani starostom, farárom alebo policajtom. Nedôveruj bohom ani čertom, strojom ani zástavám. Dôveruj len sebe samému! Svojej inteligencii, ktorá Ti umožní byť lepším, ako už si, inštinktu svojej lásky, ktorý ťa uvedie do spoločnosti dobrých priateľov.

*   *   *

1. KDE SA BERIE ETIKA

Sú vedy, ktoré človek študuje z čistého záujmu o nové veci; iné kvôli zručnosti, s ktorou sa niečo dá robiť; väčšina z nich je tu však preto, aby človek dostal miesto a mohol si zarobiť na živobytie. Ak človek nie je zvedavý a také vedomosti nepotrebuje, môže sa ich ľahko zrieknuť. Existujú nespočetné veľmi zaujímavé vedné oblasti, bez ktorých sa možno v živote dobre zaobísť. Nemám napríklad ani poňatia o astrofyzike alebo nábytkovom stolárstve, ktoré iných tak veľmi uspokojujú; mne to dosiaľ nebránilo biť sa so životom. Ako viem, poznáš dobre pravidlá futbalu, ale o basketbale toho nevieš veľa. Zato nič: Oduševňuješ sa za majstrovstvá sveta vo futbale, ale pískaš na americkú basketbalovú ligu, a všetko je v poriadku.
Tým chcem povedať, že určité veci sa možno učiť a iné nie, celkom podľa ľubovôle. Keďže nikto nemôže vedieť všetko, neostáva nám nič iné, ako voliť a skromne uznať, koľko toho nevieme. Dá sa žiť bez akýchkoľvek vedomostí o astrofyzike, nábytkovom stolárstve alebo futbale, dokonca aj bez čítania a písania. Človek potom žije - dá sa povedať - horšie, ale žije. Sú však veci, od ktorých znalosti, ako sa hovorí, závisí náš život. Treba napr. vedieť, že zdraviu neprospieva skákať z balkóna na šiestom poschodí, ani pojedať klince (nech mi fakíri odpustia) či piť kyselinu soľnú. Keby niekto pri každom stretnutí do suseda dobiedzal, raz na to doplatí. Takéto vedľajšie veci môžu byť dôležité. Dá sa žiť rozličným spôsobom, ale niektoré spôsoby života nenechajú človeka žiť.
Stručne sa dá povedať, že medzi množstvom možných poznatkov existuje najmenej jedna nevyhnutná istota: že niektoré veci sú pre nás užitočné, iné nie. Škodlivé sú pre nás určité potraviny, činy a postoje - samozrejme len vtedy, ak chceme ďalej žiť. Ak chce niekto skoro do hrobu, môže byť primeraným nápojom lúh alebo obkľúčiť sa veľkým počtom nepriateľov. Zatiaľ predpokladajme, že radšej chceme žiť. Osobitné záľuby samovrahov ponechajme stranou. Určité veci nám osožia a tie obyčajne nazývame „dobrými", lebo nám dobre padnú; iné nám naopak padnú zle a nazývame ich „zlými". Vedieť, čo nám osoží, t.j. vedieť rozlišovať medzi dobrám a zlým, je vedomosť, ktorú chceme mať všetci - bez výnimky - jednoducho z osobného záujmu.
Ako som už vpredu povedal, existujú dobré a zlé veci pre zdravie; treba vedieť, čo smieme jesť, že oheň hreje, ale občas spáli, že voda hasí smäd, ale možno sa v nej utopiť. Niekedy však nie je situácia taká jednoznačná: určité drogy zvyšujú našu výkonnosť, alebo zapríčinia príjemné pocity, ale ich opakované zneužívanie môže škodlivé. V niektorom ohľade sú dobré, v inom škodlivé. Osožia nám, ale súčasne aj škodia. Takáto dvojzmyselnosť je ešte častejšia v oblasti ľudských vzťahov: lož je v podstate niečo zlé, lebo narúša dôveru v dané slovo, bez čoho nie je možný život v spoločnosti. Niekedy však umožní dosiahnuť malú výhodu alebo urobí niekomu radosť. Treba ťažko chorému povedať, že má rakovinu, či nechať ho v nevedomosti, aby prežil posledné hodiny bez zbytočnej úzkosti? Lož sa nám nepáči, je zlá, ale niekedy sa ukáže prijateľnou. Už som povedal, že spravidla nie je radno začínať bitky s inými ľuďmi.Ale či smieme pripustiť, aby pred našimi očami znásilnili dievča, lebo sa nechceme miešať do cudzích sporov? Na druhej strane ten, čo vždy hovorí pravdu, nebýva obľúbený. A kto ako Indiana Jones zasiahne, aby pomohol prepadnutému dievčaťu, skôr utŕži rozbitú hlavu ako ten, čo si píska a ide domov. Zlé sa niekedy ukáže ako viac-menej dobré a dobré môže vyzerať ako zlé. Vyznaj sa v tom!
Vedieť, ako by sme mali žiť, sa ukazuje byť komplikované, lebo existujú rozličné križujúce sa kritériá pre to, čo musíme robiť. V matematike a zemepise existujú múdri a hlúpi, ale múdri sú si v zásadných veciach temer vždy zajedno. Ak ide o spôsob života, to sa názory veľmi rozchádzajú. Kto chce mať vzrušujúci život, nech sa zúčastňuje automobilových závodov formuly 1 alebo horolezeckých túr. Kto však chce mať pokojný život, nech hľadá dobrodružstvo vo videoklube za rohom. Niektorí ľudia tvrdia, že najúžasnejšie je žiť pre druhých, iní sú toho názoru, že najlepšie je dosiahnuť, aby druhí pracovali za nich. Pre niektorých ľudí má cenu len zarábať peniaze a nič iné, pre iných platí viac zdravie, voľný čas, náklonnosť a záľuby. Uznávaní lekári hovoria, že vzdanie sa požívania alkoholu a tabaku predlžuje život, no fajčiari a pijani sa bránia, že pri takýchto odriekaniach sa život len zdá byť dlhším. Existuje veľa iných príkladov.
Jediné, v čom sme už na prvý pohľad jednej mienky, je, že vo všetkom nie sme jednej mienky. Ale pozor, v jednom bode sú tieto rozličné mienky súhlasné: život každého je aspoň čiastočne výsledok toho, čo kto chce. Keby bol náš život úplne predvídateľný a osudný, nemali by všetky tieto komentáre nijaký zmysel. Nedá sa diskutovať o tom, či kamene padajú hore alebo dolu: padajú dolu a basta. Bobry stavajú na potokoch hrádze a včely robia zo šesťhranných buniek plásty; niet bobrov, čo by robili plásty, ani včiel, čo by stavali hrádze. Vo svojom prirodzenom prostredí každý živočích vie, čo je preňho dobré a čo zlé - bez diskusie a pochybností. V prírode niet ani dobrých ani zlých zvierat - čo aj mucha neraz považuje pavúka za zlého, keď ju chytí do svojej siete a zožerie. To už je tak, pretože pavúk nemôže inakšie.
Rozpoviem ti, synku, dramatický prípad. Počul si o termitoch, týchto bielych mravcoch, čo si v Afrike stavajú pôsobivé metrové stavby, ktoré sú tvrdé ako skala. Pretože telo termitov je mäkké (nemajú chitínový pancier chrániaci iné druhy hmyzu), slúži im termitisko za kolektívny pancier proti určitým nepriateľským mravcom, lepšie vyzbrojeným ako ony. Niekedy sa však jedna z týchto stavieb zrúti, napr. pri povodni alebo zásahom slona (slony si rady škrabú slabiny na termitích stavbách, proti tomu sa nedá nič robiť). Vtedy termitie robotníčky okamžite začnú stavbu opravovať a veľké nepriateľské mravce trúbia na útok. Termití vojaci sa vyroja zo stavby brániť svoj kmeň a stavajú sa útočníkovi na odpor. Keďže mu nemôžu konkurovať veľkosťou a výzbrojou, vešajú sa mu iba na telo a pokúšajú sa zastaviť jeho postup; silné čeľuste útočníkov ich trhajú na kusy. Robotníčky sa ponáhľajú, zapchávajú diery a stavajú múry - no nechávajú vonku úbohých hrdinských vojakov, obetujúcich život pre bezpečnosť iných. Nezaslúžili by si títo vojaci aspoň medailu? Nie je správne nazvať ich hrdinami?
Zmeňme scénu, ale nie tému. V Iliade rozpráva Homér historku o Hektorovi, najudatnejšom bojovníkovi Tróje, ktorý neochvejne čaká pred bránami svojho mesta na Achilla, zúriaceho hrdinu Achájcov, hoci vie, že tento je silnejší a pravdepodobne ho zabije. Robí to preto, lebo mu to káže jeho povinnosť chrániť svoju rodinu a svojich spoluobčanov pred hrozným útočníkom. Nikto nepochybuje o tom, že Hektor je hrdina, ozajstný hrdina. Je však Hektor odvážnym hrdinom tým istým spôsobom ako termití vojaci, ktorých miliónkrát opakovaný hrdinský čin neopisuje nijaký Homér? Nakoniec - nerobí Hektor to isté, ako jeden z tých anonymných termitov? Prečo považujeme jeho čin za väčší a cennejší ako činy tých termitov? V čom je rozdiel medzi týmito dvomi prípadmi??
Jednoducho v tom, že termití vojaci bojujú a mrú preto, lebo musia, lebo to nemôžu zmeniť (ako pavúk, keď žerie muchu). Hektor sa však púšťa do súboja s Achillom preto, lebo to chce. Termití vojaci nemôžu dezertovať, rebelovať či skryť sa a nechať iných zastať ich miesto: príroda ich naprogramovala, aby splnili svoje hrdinské poslanie. Pri Hektorovi je to inakšie. Mohol by povedať, že je chorý, alebo že sa mu nechce ísť do boja s niekým, kto je silnejší, ako on. Možno by ho spoluobčania nazvali zbabelcom, považovali za nehanebníka, alebo by sa ho možno pýtali, ako inakšie mieni zadržať Achilla od jeho plánov. Niet pochýb, že má možnosť zdráhať sa stať sa hrdinom. Nech by na neho ako pôsobili, má možnosť ujsť tomu, čo sa od neho očakáva: Nie je naprogramovaný stať sa hrdinom - to nie je nikto z ľudí. Práve preto je jeho konanie záslužné a Homér ho tak pútavo a na široko opisuje. Na rozdiel od termitov je Hektor - to sa tak povie - slobodný, a preto obdivujeme jeho odvahu.
A tak sa dostávame k ústrednému pojmu celej tejto spleti: k slobode. Živočíchy (ani nehovoriac o rastlinách a mineráloch) nemajú inú voľbu ako byť, aké sú, a robiť, načo ich príroda naprogramovala. Za ich činy ich nemožno karhať, alebo im tlieskať, lebo sa nemôžu správať inakšie. Isteže, také zaväzujúce vlohy ich ušetria mnohých bolestí hlavy.
Iste, v určitom ohľade sme prírodou naprogramovaní aj my ľudia. Máme to v sebe, že pijeme vodu, a nie lúh; napriek všetkým opatreniam musíme skôr alebo neskôr umrieť. Menej rozkazovačne ale porovnateľne je naprogramovaná naša kultúra: naše myslenie určuje naša reč, ktorá mu dáva formu - bola nám nanútená okolím, nevymysleli sme ju pre svoju osobnú potrebu. Okrem toho nás vychovali v určitých tradíciách, vštepili do nás určité zvyky a spôsoby správania, naučili nás legendy. Jedným slovom: od kolísky sa do nás lievikuje, čoho sa máme pevne držať. Dôsledok toho je, že sa dá do určitej miery predvídať, čo urobíme.
Pozrime sa, napríklad, na toho Hektora, o ktorom sme práve hovorili.. Na základe svojho prirodzeného naprogramovania poznal nevyhnutnosť ochrany, usídlenia a spolupráce, ktoré mu viac alebo menej zabezpečovalo jeho mesto Trója. Samozrejme myslel s príchylnosťou na svoju manželku Andromachu, ktorá mu zaisťovala príjemný domov, ako aj na svojho malého syna, ku ktorému cítil biologické puto. Kultúrne sa považoval za časť Tróje, mal s Trójanmi spoločnú reč, zvyčaje a tradície. Od detstva ho vychovávali k tomu, aby sa z neho stal dobrý vojak v službe svojho mesta. Vraveli mu, že zbabelosť je niečo odporné, čo nesluší mužovi. Vedel, že ak svojich zradí, budú ním opovrhovať a nejako ho potrestajú. Bol teda aj on dosť naprogramovaný, aby konal, ako konal, že? A predsa ...
Napriek tomu mohol Hektor povedať: Čo ma po tom všetkom! Mohol sa preobliecť za ženu a nocou ujsť z Tróje, mohol sa robiť chorým alebo bláznom, aby nemusel bojovať. Mohol sa pred Achillom hodiť na zem a ponúknuť mu svoje služby, vrátane vyzradenia, kade možno ľahko vniknúť do mesta. Mohol sa dať na pijanstvo, alebo mohol vynájsť nové náboženstvo, ktoré by povedalo, že proti nepriateľom neslobodno bojovať, ale treba nastaviť druhé líce, ak človek dostal facku. Povieš mi, že všetky takéto správania by boli dosť čudné, ak vezmeme do úvahy, kto bol Hektor a ako bol vychovaný. Áno, ale musíš uznať, že to nie sú nijaké nemožné myšlienkové hry - kým bobor, ktorý robí plásty, resp. včela, ktorá stavia hrádze, resp. termit, ktorý dezertuje, sú nie zriedkavé, ale úplne vylúčené prípady. Pri ľuďoch nemožno byť nikdy taký istý, ako pri zvieratách; nech sú akokoľvek kultúrne a biologicky naprogramovaní, nakoniec sa môžu rozhodnúť pre niečo, čo nie je v programe. Môžu povedať Áno alebo Nie, „chcem" alebo „nechcem". Nech by na nás okolnosti akokoľvek tlačili, nikdy neexistuje jediná cesta, ktorou by sme museli ísť; vždy ich je viac.
Keď hovorím o slobode, mám na mysli práve toto: to, čo nás odlišuje od termitov a prílivu a odlivu, od všetkého, čo ide nevyhnutne a nemeniteľne svojou cestou. Samozrejme, nemôžeme robiť všetko, čo by sme chceli, ale takisto nie sme viazaní musieť chcieť urobiť len jedno jediné. K pojmu sloboda treba teraz dodať dve vysvetlenia:
Po prvé: Nemáme slobodu vybrať si, čo sa nám stane (narodiť sa tohto dňa, týmto rodičom a v tejto krajine; ochorieť na rakovinu alebo byť zrazený autom; byť pekný alebo špatný; zažiť útok Achájcov), ale máme slobodu, na to, čo sa nám stane, reagovať takým alebo onakým spôsobom (poslúchať alebo rebelovať, byť opatrný alebo trúfalý, pomstivý alebo pokorný, obliekať sa podľa módy alebo staromódne, brániť Tróju alebo zutekať atď.).
Po druhé: Mať slobodu pokúsiť sa o niečo je niečo celkom iné ako to aj dosiahnuť. Sloboda (voliť z viacerých možností) nie je to isté ako všemohúcnosť (ktorá by znamenala vždy dosiahnuť to, čo kto chce, aj keď sa to zdá nemožné). Zo svojej slobody môžeme však mať tým väčší úžitok, čím väčšia je naša schopnosť konať. Mám slobodu, chcieť vystúpiť na Mount Everest, ale pre svoju biednu kondíciu a absolútne chýbanie horolezeckej praxe je prakticky vylúčené, že by som takýto cieľ dosiahol. Naproti tomu mám slobodu čítať alebo nečítať, a pretože som sa od malička učil čítať, nepadne mi ťažko rozhodnúť sa čítať. Sú veci, ktoré sú závislé od mojej vôle (to je moja sloboda), ale nie všetko je závislé od mojej vôle (to by som bol všemohúci). Na svete je mnoho iných vôlí a sú tu početné iné nevyhnutnosti, ktoré nemôžem kontrolovať podľa svojej ľubovôle. Ak nepoznám dosť ani seba, ani svet, v ktorom žijem, raz narazí moja sloboda na nevyhnutnosť. Je veľmi dôležité, že preto nestratím svoju slobodu - aj keď ma to zlostí.
V skutočnosti existuje veľa vecí, ktoré obmedzujú našu slobodu, od zemetrasení či chorôb až po diktátorov. Ale aj naša sloboda je vo svete silou, našou silou. Keď však hovoríš s ľuďmi, zisťuješ, že sú si oveľa viac vedomí toho, čo obmedzuje ich slobodu, ako svojej vlastnej slobody. Povedia ti: „Sloboda? O akej slobode to hovoríš? Ako môžeme byť slobodní, keď nám televízia denne premýva mozog, keď nás politici klamú a manipulujú, keď nás teroristi ohrozujú a drogy zotročujú, a keď okrem toho nemám peniaze, aby som si mohol kúpiť motocykel, ktorý by som mal tak rád!" Ak sa na to pozrieš zblízka, zistíš, že tí, čo si zdanlivo sťažujú, v skutočnosti sú celkom spokojní s vedomím, že nie sú veľmi slobodní. V podstate si myslia: „Uf! Ale to mi spadol kameň zo srdca! Keďže nie sme slobodní, nie je to naša vina, čo sa s nami deje." Som si však istý, že nikto - naozaj nikto - v skutočnosti neverí, že nie je slobodný. Nikto by bez všetkého nepripustil, že funguje ako neúprosný hodinový strojek alebo ako termit. Môže byť, že mu niekedy určité slobodné rozhodnutie padne veľmi ťažko - napr. vojsť do horiaceho domu zachraňovať dieťa alebo postaviť sa neohrozene proti diktátorovi - a že preto radšej povie, že niet slobody. Potom sa netreba priznávať, že ako slobodní ľudia dávame prednosť tomu, čo je najľahšie - čakáme na hasičov, resp. lížeme čižmy tomu, čo nám stojí na šiji. Ale v hlbokom vnútri sa ozýva vytrvalé: „Keby som bol chcel ..."
Ak niekto tvrdošijne popiera, že sme ako ľudia slobodní, radím ti, pripomeň mu prípad toho rímskeho filozofa. Ešte v staroveku sa prel jeden rímsky filozof so svojím priateľom, ktorý popieral existenciu ľudskej slobody a tvrdil, že ľudia môžu robiť len to, čo robia. Filozof chytil svoju prechádzkovú palicu a začal milého priateľa zo všetkých síl mlátiť. „Prestaň, súhlasím, nebi ma už!" kričal ten druhý. Filozof neprestal ani biť, ani argumentovať: „Nepovedal si, že nie som slobodný, že môžem robiť len to, čo robím? Prestaň teda rečniť a nechci po mne, aby som prestal: Som automat."  Až keď priateľ pripustil, že filozof môže z vlastnej vôle prestať ho biť, prestal filozof so svojou činnosťou. Tento príklad je dobrý, ale použi ho len v krajnom prípade a pri priateľoch, ktorí neovládajú karate alebo čosi podobné.
Facit: Na rozdiel od iných bytostí, živých alebo bezduchých, vieme my ľudia čiastočne sami premyslieť a voliť, ako chceme žiť. Môžeme sa rozhodnúť pre to, čo sa nám zdá dobré, t.j. vyhovuje nám, a proti tomu, čo sa nám zdá zlé a pre nás nepríhodné. A keďže môžeme myslieť a voliť, môžeme sa mýliť, čo sa normálne nemôže stať bobrom, včelám ani termitom. Preto sa ukazuje múdrym dávať pozor, čo robíme a pokúsiť sa osvojiť si taký spôsob života, ktorý nám umožní konať správne. Táto životná múdrosť, alebo, ak chceš, toto umenie žiť, sa volá etika. Ak máš trpezlivosť, budeme o tom ešte hovoriť.

Čítaj ešte niečo

„Keby som však štít, ten vypuklý, na zem položil a ťažkú prilbu a oštep o múr oprel, a len tak bez zbrane šiel Achillovi, tomu bezchybnému, v ústrety,
a sľúbil mu, že Helenu a s ňou všetky statky, čo Alexandros doviezol do Troje na dutých lodiach - to bol začiatok sporu - Atridom vrátim, povediem ich a okrem toho Achájcom dám všetko, čo toto mesto má;
a od Trojáncov by som prevzal sľub staršinov, že nebudú nič skrývať, ale všetko na polovicu si rozdelia, všetko, čo toto milé mesto vo svojich múroch si drží pod ochranou -
ale čo mi to tu za veci nahovára moja nálada?" -

         27. decembra 2009 nahrádzam tento môj nešikovný preklad básne "úradným" prekladom Miroslava Okála:

„Ak však odhodím štít, čo krásne je zdobený puklou,
ako aj prilbicu ťažkú a oprúc si o hradbu oštep,
k chrabrému synovi Pélea priamo sám v ústrety pôjdem
sľúbiť mu Helenu vydať a spolu s ňou poklady mnohé,
všetky, čo Alexandros si priviezol na dutých lodiach
do našej Troje - čo bolo tiež počiatkom rozporu nášho,
nech si to synovia Átrea vezmú, a súčasne dať tiež
Achájcom poklady iné, čo v našej sa skrývajú Tróji.
Krem toho vymôžem od trójskych starcov, že prísahu veľkú
zložia, že neskryjú nič, lež na dvoje rozdelia všetko
bohatstvo veľké, čo v sebe rozkošné Ílion skrýva.
Načo však mám tu teraz takto premýšľať v srdci?"

HOMÉROS: ÍLIAS. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1986. str. 387. Druhé prepracované vydanie. XXII. Spev, Hektorovo váhanie, 110-115.
Epos XXIV spevov preložil Miroslav Okál podľa vydania P. Mazona: Hom?re, Iliade, tome IV, Paris, Belles Lettres 1947:

                *   *   *

„Sloboda nie je filozofia a ani nejaká myšlienka: je to hnutie vedomia, ktoré nás v určitú chvíľu privedie k vysloveniu jedného z dvoch slov - „áno" alebo „nie". V krátkosti tohto okamihu sa zrkadlí ako vo svetle blesku rozpornosť ľudskej povahy."
          Octavio Paz, La otra voz

          *   *   *

„Ľudský život sa nedá žiť ako jednoduché hromadné opakovanie typických správaní jedného druhu; každý jeden ho musí žiť sám. Človek je jediná živá bytosť, ktorá sa nudí, je nespokojná a myslí si, že je vylúčená z raja."
          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

 

2. ROZKAZY,  ZVYKY  a  NÁLADY

V krátkosti Ti pripomeniem, kde sme ostali stáť. Je teda zrejmé, že sú veci, ktoré sú pre nás dobré, a iné, ktoré dobré nie sú. Nie vždy je jasné, čo je pre nás naozaj dobré. Aj keď si nemôžeme vybrať, čo sa nám stane, môžeme voliť, čo urobíme vzhľadom k tomu, čo sa stalo. Skromnosť stranou, náš prípad je podobnejší Hektorovmu ako zaslúžilých termitov. Ak niečo urobíme, urobíme to preto, lebo tomu dávame prednosť pred niečím iným, alebo to urobíme radšej ako nič neurobiť. Znamená to teda, že vždy robíme to, čo chceme? Nie celkom. Niekedy nás okolnosti nútia voliť medzi dvomi možnosťami, ktoré sme si nevybrali. A sú aj situácie, keď volíme, hoci by sme radšej chceli nemusieť voliť.

Aristoteles, jeden z prvých filozofov, čo sa zaoberali takýmito prípadmi, si vymyslel nasledovný príklad: Loď preváža ťažký, ale cenný náklad z prístavu do prístavu. Na polceste ju prekvapí prudká búrka. Ako jediná možnosť záchrany lode a posádky sa ukazuje hodiť náklad cez palubu. Kapitán si kladie otázku:

„Mám hodiť tovar cez palubu, alebo smiem riskovať, že ho nechám v podpalubí aj s posádkou v nádeji, že sa počasie napraví a loď vydrží nápor búrky?"

Ak hodí tovar cez palubu, urobí to preto, lebo sa mu to vidí lepšie ako riskovať. Nedá sa však povedať, že by sa tovaru chcel zbaviť. Čo skutočne chce, je doplaviť sa s loďou, tovarom a posádkou do prístavu - to by sa mu páčilo najviac. Za búrky však dáva prednosť záchrane posádky a seba samého namiesto nákladu - nech má tento akúkoľvek hodnotu. Keby sa len nebola pritrafila táto prekliata búrka! Proti nej však nemôže nič robiť, bola mu nanútená, prihodila sa mu, či chce alebo nechce. Čo môže riadiť, je jeho správanie sa v nebezpečenstve, ktoré mu hrozí. Ak hodí náklad cez palubu, urobí to, lebo to chce - a súčasne bez toho, žeby to chcel. Chce žiť, chce zachrániť seba a svoju posádku, aj svoju loď. Nechce však obetovať tovar a zisk, ktorý tovar prinesie - preto sa ho zrieka len s veľkou nevôľou. Samozrejme by bol radšej, keby sa nenachádzal v tejto tvŕdzi nutnej voľby medzi stratou svojho majetku alebo života. Neostáva mu však nič iné ako rozhodovanie: Urobí to, to chce najväčšmi, čo považuje za najprimeranejšie. Dá sa povedať: je slobodný, lebo nemá inú možnosť, ako byť slobodný; má slobodu voliť v situácii, ktorú si nevyvolil.

Skoro vždy, keď v ťažkých a vážnych situáciách uvažujeme, čo robiť, sme v podobnom postavení ako ten Aristotelov kapitán. Samozrejme to nie je vždy také zlé. Často sú okolnosti menej búrlivé a keby som Ti uvádzal ďalšie prípady hurikánov, mohol by si protestovať ako jeden žiak leteckej školy, ktorého sa učiteľ pýtal:

„Pilotujete lietadlo, príde búrka a vypadne motor. Čo musíte urobíť?"

Žiak odvetil: „Poletím ďalej s druhým motorom."

„Dobre", učiteľ nato, „ale príde ďalšia búrka a aj tento motor vypadne. Čo urobíte?"

„Letím ďalej s iným motorom."

„Aj ten vypadne v nečase. Čo teraz?"

„Poletím ďalej s iným motorom."

„Povedzte mi len", zareagoval nahnevaný učiteľ, „odkiaľ naberiete toľké motory?", načo žiak celkom cool:

„Odtiaľ, odkiaľ vy beriete toľké búrky!" Zanechajme však búrky búrkami a pozrime sa, ako to beží za pekného počasia.

Nedá sa povedať, že by sme celý život trávili úvahami, čo máme robiť a čo nie. Na šťastie nami život nelomcuje ako kapitánom tej nešťastnej lode, o ktorom sme hovorili. Ak sme čestní, musíme uznať, že väčšinu našich činov robíme skoro automaticky a bez veľkého rozmýšľania. Len si spomeň, čo si robil dnes ráno. Nehanebne skoro zazvonil budík a miesto toho, aby si ho hodil do steny, čo by si bol urobil najradšej, si ho vypol. Ostal si hodnú chvíľu ležať, využívajúc posledné a najpríjemnejšie chvíle horizontálnej polohy. Potom si si pomyslel, že začína byť neskoro, a autobus nebude čakať, tak si rezignovane vstal. Viem, že si zuby nečistíš nejako veľmi rád, ale keďže ja na tom trvám, dal si si zívajúc stretnutie so zubnou kefkou a pastou. Osprchoval si sa ani si neuvedomujúc, že to patrí k rannej rutine. Vypil si kávu s mliekom, zjedol chlebík s maslom. A potom: von, na drsnú ulicu. Cestou na zastávku si už uvažoval o matematickom probléme - nemali ste dnes písomku? - a v roztržitosti si kopal do prázdnej plechovky od koly. Autobus, škola atď.

Nemyslím, že by si si bol zakaždým pomyslel niečo ako: „Vstať či nevstať? Dať si sprchu, či nie? Raňajkovať alebo neraňajkovať, to je otázka!" Úzkosť chudáka kapitána, ktorého lodi hrozí stroskotanie a ktorý sa musí okamžite rozhodnúť, či hodí cez palubu cenný náklad, sa málo podobá Tvojim ospanlivým rozhodovaniam dnes ráno. Konal si skoro inštinktívne, nekládol si si otázky. Tak je to vlastne najpohodlnejšie a najúčinnejšie, nie? Príliš myslieť na to, čo máme urobiť, neraz ochromuje. Keby si chcel ísť a začal tým, že sa pozrieš na svoje nohy a povieš: „Teraz pravá, potom ľavá, a zas pravá ..." istotne by si sa skoro potkol, alebo by si sa nepohol z miesta. Chcel by som, by si sa teraz pozrel dozadu a položil si otázku, ktorú si si dnes ráno nekládol:

Prečo som urobil to, čo som urobil? Prečo to, a nie opak toho, alebo niečo iné?

Bojím sa, že Ťa toto vypytovanie znervózňuje. Prečo musíš o pol ôsmej vstať, čistiť si zuby a ísť do školy? Prečo sa ťa na to spytujem? Práve preto: lebo na tom trvám, lebo Ti idem na tisíc spôsobov na nervy, lebo Ťa k tomu nútim hrozbami a sľubmi. Keby si bol ostal v posteli, bol by som urobil škandál! Samozrejme, niektoré veci - ako sprchovanie a raňajky - si robil ani na mňa nepomysliac, pretože to sa robí každé ráno, robí to každý, večne sa to opakuje. Je to ako natiahnutie nohavíc, miesto aby si išiel na ulicu v spodkoch, nech bude vonku akokoľvek horúco. Čo sa týka cesty autobusom, nemáš inú možnosť, ak chceš prísť do školy včas. Škola je ďaleko, ta by si peši nestihol a ja nie som taký veľkodušný, žeby som Ti každý deň platil taxík tam aj späť. A ako to bolo s tými kopancami do plechovky? To robíš, pretože ... nuž, pretože Ti to robí radosť.

Pozrime sa však na všetky tie motívy Tvojho ranného správania z blízka. Vieš, čo v tomto ohľade znamená „motív"? Je to dôvod, ktorý máš, alebo si aspoň myslíš, že ho máš, aby si niečo urobil; je to najprijateľnejšie vysvetlenie Tvojho konania, ak pri ňom rozmýšľaš; je to najlepšia okamžitá odpoveď, ktorú si dáš na otázku „Prečo to robím?" Jeden druh motivácie je potom sledovanie príkazu, ktorý Ti dávam, aby si urobil to alebo ono. Tieto motívy nazývame  rozkazy. V iných prípadoch spočíva motív v tom, že spravidla robíš to isté a opakuješ to skoro bez rozmýšľania; alebo vidíš, že všetci okolo Teba to robia stále tak: tieto motívy nazývame zvyky. A sú prípady - napr. kopanie do plechovky - keď je príčinou Tvojho konania akoby chýbanie motívu, keď robíš, čo Ti napadne, načo máš v tej chvíli chuť. Súhlasíš, aby sme príčinu takého konania nazvali náladou?   Ponechávam bokom čisto praktické motívy, vedúce k automatickým činom, aby si niečo dosiahol: že vychádzaš z domu na ulicu po schodoch, miesto aby si vyskočil oknom, že ideš do školy autobusom, že berieš šálku, aby si vypil kávu atď.

Obmedzme sa na prešetrenie prvých troch druhov motívov: Rozkazy, zvyky a nálady. Každý z týchto motívov ovplyvňuje Tvoje konanie jedným alebo druhým smerom, zodpovedá viac-menej Tvojej záľube konať tak, ako konáš, vzhľadom k rozličným možnostiam, ktoré sa naskytujú. Prvá otázka, ktorá ma k týmto motívomnnapadá, znie: Akým spôsobom a s akou silou Ťa jednotlivé motívy nútia konať? Nie všetky majú vo všetkých situáciách rovnakú váhu. Vstať, aby si mohol ísť do školy, je nutnejšie ako čistiť si zuby alebo sprchovať sa, a dúfam, že aj ako kopanie do plechovky. Naproti tomu natiahnuť si nohavice a vziať aspoň jedny spodky, nech je akokoľvek horúco, je rovnako nutné ako ísť do školy, že? Tým Ti chcem povedať, že každý druh motívov má svoju váhu a svojím spôsobom Ťa usmerňuje. Rozkazy majú svoju silu čiastočne zo strachu, ktorý máš pred mojimi strašnými represáliami, keby si neposlúchol; dúfam, že aj z náklonnosti a dôvery, ktorú máš ku mne. Preto si dokonca presvedčený, že to, čo Ti prikazujem, Ťa chráni a pomáha Ti, resp. ako sa hovorí, aj keď Ti to nechutí - je to k Tvojmu dobru. Samozrejme pôsobia rozkazy aj preto, že očakávaš odmenu, povedzme peniaze alebo dar, ak sa správaš, ako sa patrí. Naproti tomu zvyky pramenia skôr z pohodlnosti poddať sa v určitých situáciách rutine, a zo snahy, nedostať sa do rozporu s inými; majú do činenia s tlakom okolia. Aj vo zvykoch je poslušnosť určitému druhu príkazov: pomysli na módu. Koľko búnd, topánok? cvičiek? nášiviek? musíš nosiť, lebo ich nosia Tvoji priatelia, a nechceš byť nápadný!

Príkazy a zvyky majú spoločné to, že sa zdajú prichádzať zvonka, že sa Ti nanucujú bez opýtania o dovolenie. Naproti tomu nálady vzchádzajú z Tvojho vnútra, spontánne, bez toho, že by Ti ich niekto prikazoval alebo že by chcel niekoho napodobňovať. Predpokladám, že by si mi na otázku, kedy sa cítiš najvoľnejší, najslobodnejší - pri plnení príkazov, pri prispôsobení sa zvykom alebo pri vyhovení nálade -, odpovedal, že je to pri podľahnutí nálade, pretože tá je kus Teba a nezávisí od iných. No kto vie? Možno sa Ti takzvaná nálada páči preto, že niekoho napodobňuješ, ba možno je jej pôvodom rozkaz, ktorý obraciaš na ruby: máš chuť postaviť sa mu na odpor, a táto chuť by nevznikla bez predošlého rozkazu, ktorý si neposlúchol. - Zatiaľ to nechajme tak, je to už dosť pomotané.

Kým skončíme túto kapitolu, spomeňme si ešte na tú grécku loď v búrke, o ktorej rozprával Aristoteles. Začali sme veľkými vlnami a hromami, pri nich aj skončime, aby si kapitola zachovala súmernosť. Keď sme kapitána opustili, bol v kritickej situácii a mal sa rozhodnúť, či hodiť náklad cez palubu, aby loď nestroskotala. Samozrejme mal príkaz priviezť tovar do prístavu; nie je zvykom hádzať ho cez palubu; a v pasci, v ktorej sedel, nebolo radno podľahnúť nálade. Poslúchne rozkaz aj napriek nebezpečenstvu, že stratí svoj život a súčasne aj život celej posádky? Obáva sa viac hnevu svojho šéfa či burácajúceho mora? Za normálnych okolností stačí robiť to, čo sa niekomu prikazuje, ale neraz je múdrejšie položiť si otázku, až pokiaľ treba poslúchať. Nakoniec nie je kapitán ako tie termity, ktoré či chceli, alebo nechceli, vyleteli ako japonskí letci-kamikadze, pretože im neostávalo nič iné, ako „poslúchať" príkazy svojej prirodzenosti.

A keď v situácii, v ktorej sa kapitán nachádza, nestačia rozkazy, ešte menej stačia zvyky. Zvyky sú pre bežný život, pre každodennú rutinu. Búrka na šírom mori iste nie je chvíľa vhodná na rutinu! Samozrejme si ráno naťahuješ spodky a nohavice, ale keby si pri požiari nemal na to čas, nebol by to najväčší problém. Pri veľkom zemetrasení v Mexiku pred pár rokmi videl jeden môj priateľ, ako sa pred jeho očami zrútil jeden veľký dom. Utekal pomáhať a pokúšal sa vytiahnuť spod sutín zasypanú obeť, ktorá sa však nepochopiteľne vzpierala opustiť nebezpečnú pascu; nakoniec z nej vyšlo: „Nemám nič na sebe!" Nezaslúžila by si prvú cenu v súťaži o nepotrebnú bedrovú zásterku? Nepripadá Ti taká otrocká poslušnosť zvykom chorobná? Môžeme predpokladať, že grécky kapitán bol praktický človek a že rutina zachraňovať náklad nestačila na určenie jeho rozhodovania v nebezpečenstve. No ani na to, aby tovar hodil cez palubu, čo by bolo vo väčšine prípadov celkom normálne. Keď ide naozaj do tuhého, treba si nechať niečo napadnúť, a nie konať podľa módy alebo zvykov.

Nezdá sa ani, že to bola chvíľa podľahnúť nálade. Keby som Ti povedal, že kapitán nechal hodiť tovar cez palubu nie pretože to považoval za rozumné, ale z chvíľkovej nálady (alebo že ho nechal z rovnakého dôvodu v skladových priestoroch), čo by si si myslel? Odpoviem za Teba: že bol trochu blázon. Dať do stávky život alebo tovar len z popudu chvíľkovej nálady svedčí o postihnutí bláznovstvom. Ak vedie nálada k nebezpečenstvu straty majetku či života, zaslúži si silné odsúdenie. Ako vlastne príde náladový a nespoľahlivý človek do postavenia rozkazovať na lodi? Pri búrke na mori musia rozumnému človeku prejsť všetky nálady a smie mať len intenzívne prianie, nedopustiť sa nijakej chyby a správne rozhodovať.

Ide teda len o jednoduchý praktický problém nájsť spôsob, ako so zdravou kožou doplávať do prístavu? Predpokladajme, že kapitán môže urobiť aj záver, že pre záchranu stačí hodiť cez palubu určitú váhu, a to tovaru alebo príslušníkov mužstva. Môže sa pokúsiť presvedčiť námorníkov, aby hodili štyroch či piatich najneschopnejších cez palubu; to by zvýšilo šancu zachrániť náklad. Z praktického hľadiska by to mohlo byť najlepšie riešenie, ako si zachrániť kožu a poistiť zisk. Napriek tomu - na takomto rozhodnutí pôsobí na mňa niečo odpudivo, a verím, že aj na Teba. Je príčinou to, že mi bolo prikázané, nerobiť také veci, alebo že to nie som zvyknutý robiť, alebo jednoducho, že sa mi nepáči tak sa chovať - lebo som taký náladový?

Neprezradím Ti, ako sa nakoniec zachoval náš chudáčisko kapitán. Dúfajme, že konal správne a mal priaznivý vietor, aby sa vrátil domov! Keď naňho myslím, je mi jasné, že všetci sedíme v jednom člne. - Opustime otázky, ktoré sme nadhodili a dúfajme, že nás priaznivé vetry privedú do nasledujúcej kapitoly, kde ich nájdeme a pokúsime nájsť na ne odpovede.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Takže cnosť aj neresť sú v našej moci. Pretože kde je v našej moci urobiť niečo, je v našej moci aj neurobiť to; kde je Nie, je aj Áno. Ak je teda v našej moci robiť dobre, je v nej aj nerobiť zle. A ak je v našej moci nerobiť dobre, je v nej aj robiť zle."

          Aristoteles, Etika Nikomachova

          *   *   *

„Pri umení života je človek zároveň umelcom aj predmetom jeho umenia. Je sochárom aj jeho kameňom, je lekárom aj pacientom."

          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

Máme teda 4 princípy morálky:

  1. filozofický: Rob dobre len kvôli dobru samému, z úcty pred zákonom;

  2. náboženský: Rob to preto, lebo je to božia vôľa, z lásky k bohu;

  3. ľudský: Rob to, lebo to zvyšuje tvoje šťastie, zo sebalásky;

  4. politický: Rob to, lebo to zvyšuje blaho veľkej spoločnosti, ktorej si časťou, z lásky k spoločnosti a s ohľadom na seba.


          Georg Christoph Lichtenberg, Aforizmy

          *   *   *

Nemáme sa snažiť žiť dlho, ale uspokojivo; lebo aby si žil dlho, to je vec osudu, aby si žil uspokojivo, to je vec ducha. Dlhý je život, keď je vyplnený: ale bude vyplnený, ak duša rozvinie svoje vlastné dobro a prevezme vládu nad sebou do vlastných rúk.

          Seneca, Listy Luciliovi

          *   *   *

 

 3.  ROB,  ČO  CHCEŠ

 


Už sme si povedali, že sú rozličné dôvody, prečo niečo robíme: 1. pretože sa nám to prikazuje (rodičia, kým sme mladí; predstavení a zákony, keď odrastieme); 2. lebo sme si zvykli to robiť, nasledujeme príklad iných, či sme pod tlakom (strach pred blamážou, cenzúrou, rečami; prianie, aby nás skupina akceptovala atď.), niekedy sami vytvárame rutínu; 3. lebo je to prostriedok na dosiahnutie cieľa (autobus pri ceste do školy); 4. lebo nás pochytila nejaká bláznivá myšlienka alebo nálada , aby sme niečo urobili. Ukazuje sa však, že vo vážnych situáciách, alebo keď berieme skutočne vážne, čo robíme, ukazujú sa tieto bežné motivácie neuspokojivé: hovoríme, že voľačo sa tu ešte žiada.

Ak niekto musí vyjsť pred brány Tróje a dať do hry svoj život, vzdorujúc útoku Achilla, ako to urobil Hektor; ak sa treba rozhodnúť, či hodiť do mora náklad lode, aby sa zachránilo mužstvo, alebo pár plavčíkov, aby sa zachránil náklad; alebo v podobných situáciách, čo aj nie sú také dramatické: Mám voliť tohto politika pre jeho sľuby o ochrane prostredia, keď jeho ohlásené zvýšenie daní škodí môjmu osobnému záujmu? Mám podporovať toho politika, čo mi umožní zarobiť si veľké peniaze, a o tých, čo trú biedu, sa nestará? V takýchto situáciách nepomôžu ani príkazy, ani zvyky a ešte menej náladovosť. Veliteľ koncentračného tábora, obžalovaný z vraždy Židov, sa vyhovára, že „dostával a plnil rozkazy", no mňa to nepresvedčí. Sú štáty, kde čiernemu neprenajmú byt pre farbu jeho pokožky, ani homosexuálom pree ich pohlavnú orientáciu. Nech je táto diskriminácia akokoľvek rozšírená, pre mňa je neprijateľná. Chuť, ísť na pár dní k moru, je pochopiteľná, ale nechať cez víkend malé dieťa doma samé nielenže nie je sympatické, to je kriminálne. Nie si tej istej mienky?

Ako som Ti už povedal, toto všetko má do činenia s otázkou slobody, s ktorou sa zaoberá etika. Sloboda znamená možnosť povedať áno alebo nie, „Urobím to" alebo „Neurobím to", nech čokoľvek hovorí šéf alebo druhí ľudia, „To sa mi páči a chcem to" alebo „To sa mi nepáči, to nechcem". Sloboda znamená rozhodnúť sa, ale nezabudni, aj niesť zodpovednosť za to, ako si sa rozhodol. Ako si medzitým iste spozoroval, sloboda je v príkrom rozpore s nechať sa udalosťami niesť. Ak ťa nemajú udalosti unášať, neostáva Ti nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíš; áno, dvakrát, aj keď ťa z toho hlava rozbolí. Prvá odpoveď na otázku po motíve tvojho konania býva: Robím to, lebo mi to prikázali, lebo sa to tak robí, lebo mám na to chuť. Po druhej otázke býva situácia iná. Robím to síce na príkaz ... ale prečo ho počúvam? Z obavy pred trestom? V nádeji na odmenu? Nie som ako otrok toho, čo mi rozkazuje? Ak počúvam preto, lebo rozkazujúci vie viac ako ja, nebolo by rozumné dobre sa informovať, aby som sa mohol rozhodnúť sám? A keď mi prikazujú niečo, čo sa mi nevidí byť primerané? Ako keď nacistickému veliteľovi prikazovali v koncentračnom tábore hubiť  Židov ? Nemôže byť niečo „zlé", teda podľa mňa neprimerané, nech to ako silno kážu, alebo „dobré" a primerané, aj keď to nikto nekáže?

So zvykmi je práve tak. Ak o tom, čo urobím, rozmýšľam len raz, stačí mi možno odpoveď, že tak konám, „pretože sa to tak robí". Ale prečo, dočerta, by som mal robiť to, čo sa stále robí (alebo čo ja obyčajne robím)? To akoby som bol otrokom ľudí vo svojom okolí (nech by boli akí dobrí priatelia), alebo toho, čo som robil včera, predvčerom alebo pred mesiacom. Ak som obklopený ľuďmi, ktorí zo zvyku diskriminujú čiernych, ale mne sa to nevidí celkom správne, prečo ich mám napodobňovať? Ak som si zvykol požičiavať si peniaze a nevracať ich, hoci sa zakaždým veľmi hanbím, prečo neviem zmeniť svoje konanie a odteraz väčšmi dodržovať zákony? Nemôže byť niektorý môj obyčaj neprimeraný, nech som si naň ako zvykol?

A keď sa dvakrát popýtamo svojich náladách, výsledok je podobný ako pri rozkazoch a zvykoch. Často mám chuť niečo urobiť, to sa však hneď obráti proti mne a ja to potom ľutujem. Pri bezvýznamných záležitostiach môže byť nálada prijateľná, ale keď ide o vážne veci, nemusí byť rozumné nechať sa niesť bez uváženia, či je nálada primeraná alebo neprimeraná; naopak, môže to byť nebezpečné: chuť prejsť cez križovatku pri červenej môže byť dva-tri krát zábavné, ale či sa dožijem dlhého veku, ak to budem robiť denne?

Krátky záver: Sú situácie, keď príkazy, zvyky a nálady môžu byť primerané motívy na konanie, ale sú prípady, keď to tak nie je. Bolo by dosť hlúpe, odporovať všetkým príkazom, zvykom a náladám, pretože sú raz primerané, inokedy neprimerané. Dôležité je, že žiadne konanie nie je dobré len preto, že je na príkaz, zo zvyku alebo podľa nálady. Ak mám vedieť, či je mi niečo primerané, musím svoje konanie podrobne vyšetriť a rozmýšľať o sebe. Nikto nemôže byť za mňa slobodný, t.j. nikto ma nemôže oslobodiť od povinnosti sám voliť a predtým hľadať. Keď je človek malé dieťa - nezrelý, s málo životnými skúsenosťami a s málo poznatkami o skutočnosti - vtedy stačí poslušnosť, rutina alebo nálada. To preto, lebo vtedy na niekom závisíme, nachádzame sa v rukách niekoho, čo na nás dáva pozor. Neskoršie treba dorásť, získať schopnosť sám sa vynájsť v živote, a nie žiť jednoducho podľa toho, ako to druhí pre nás určili. Samozrejme si nemôžeme sami všetko vynájsť, pretože tu nežijeme sami a všeličo sa nám nanucuje, či chceme, alebo nie. (Spomeň si, že ten chudák kapitán si búrku na mori neprivolal sám a Achilles nepýtal od Hektora povolenie napadnúť Tróju.) Musíme sa naučiť vyberať si z rozkazov, ktoré dostávame, zo zvykov, ktoré preberáme od okolia, alebo si sami vytvárame, a z nálad, ktoré nás prepadajú. Aby sme boli ľudia a nie stádové zvieratá (nech mi ovce odpustia), neostáva nám nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíme; ak to chceš vedieť ešte presnejšie, v určitých situáciách dokonca trikrát, ba aj štyrikrát.

Slovo „morálka" má do činenia so zvykmi, lebo práve to znamená latinské mores a aj s príkazmi, pretože väčšina morálnych predpisov znie približne takto: „To a to máš robiť", resp. „Nech Ťa ani nenapadne robiť niečo iné". Sú však zvyky a príkazy - ako sme už videli -, ktoré môžu byť zlé, t.j. „nemorálne", nech sú nám akokoľvek dôverné a samozrejmé. Ak sa chceme vážne zahĺbiť do morálky, ak sa naozaj chceme naučiť dobre používať slobodu, ktorej sa tešíme (práve toto sa naučiť je „morálka" či „etika", o ktorej hovoríme), bude lepšie, ak sa oslobodíme od všetkých príkazov, zvykov a nálad. Prvé, čoho sa treba vzdať, je samozrejme myšlienka, že etika slobodného človeka má niečo do činenia s trestami alebo odmenami, ktoré udeľuje nejaká autorita, nech je ľudská alebo božská, to je v tomto prípade jedno. Kto len uteká pred trestom, alebo hľadá odmenu, ktoré udeľujú iní podľa nimi ustanovených noriem, nie je na tom lepšie ako úbohý otrok. Dieťaťu možno stačí palica alebo mrkva ako poučka pre jeho správanie, je však smutné, ak si takúto mentalitu zachová odrastený človek. Treba sa orientovať iným spôsobom.

Pojmy, ktoré používame, si musíme bližšie osvetliť. Hoci hovorím často o „morálke" a „etike", ako keby to bolo jedno a to isté, nemajú tieto dva pojmy prísne vzaté rovnaký význam; prepáč, ak hovorím profesorskejšie ako obyčajne. „Morálka" je súhrn spôsobov správania a noriem, ktoré uznávame, ja, Ty a naše okolie, za platné; „etika" je úvaha o tom, prečo ich uznávame za platné, a ich porovnanie s morálkou iných osôb. Budem ich ďalej používať bez rozlišovania v zmysle „umenia žiť". Nech mi filozofi odpustia.

Pripomínam Ti, že slová „dobré" a „zlé" sa používajú nielen na charakteristiku morálneho správania a nielen pri osobách. Hovorí sa, že Maradona alebo Pelé sú veľmi dobrí futbalisti, ale táto kvalifikácia nemá nič spoločné s ich snahou pomáhať blížnym mimo štadiónu, alebo s ich vlastnosťou povedať vždy pravdu. Ako futbalisti sú dobrí a ich súkromný život nevyšetrujeme. Dá sa aj povedať, že motorka je dobrá vec, a nemá to etický význam. Myslíme len, že dobre funguje a má všetky prednosti, ktoré možno očakávať od dobrej motorky. V ohľade futbalistu alebo motorky je „dobré" - primerané - dosť zrejmé. Ak sa Ťa potom spýtam, aké sú predpoklady, aby si niečo v športe alebo pri vozidlách zaslúžilo kvalifikáciu „vynikajúci", iste mi ich ľahko vymenuješ. Prečo sa nepokúsime rovnakým spôsobom definovať, čo treba, aby bol niekto dobrým človekom? Neuľahčilo by to problém, o ktorom tu diskutujeme na toľkých stranách?

Nie je to také jednoduché. V otázkach dobrých futbalistov, dobrých motoriek a dobrých závodných koní sú ľudia zväčša rovnakej mienky. Keď však ide o to, určiť, či je niekto vo všeobecnosti dobrý alebo zlý - ako človek -, mienky sa rozchádzajú. Vezmime si napríklad Pavlu: Jej mama ju považuje za vrchol dobroty, lebo doma je poslušná a ochotná, no v triede ju všetci nenávidia, lebo je klebetná a stále vyhľadáva spory. Nacista, ktorý v Osvienčime plynom zabíjal Židov, bol pre svojich predstavených takým podriadeným, akých potrebovali. Nielen pre prežívajúcich Židov je hromadným vrahom. Nazvať niekoho „dobrým" neznamená niekedy nič dobré. Napríklad vtedy, keď sa povie: „Ten XY je dobrý chlapík - taký hlupák!" Španielsky básnik Antonio Machado si bol vedomý tejto dvojznačnosti, keď vo svojej poetickej autobiografii napísal: „Som v dobrom zmysle slova dobrý ..." Myslel tým, že nazvať niekoho dobrým znamená v mnohých prípadoch len toľko, že dotyčný je povoľný, neodvráva a nezapríčiňuje problémy, že je ochotný meniť platne na gramofóne, kým ostatní tancujú a podobne.

Pre jedných byť dobrým znamená byť oddaný a trpezlivý. Iní menujú dobrým človeka, ktorý je podnikavý, originálny a nebojí sa povedať, čo si myslí, aj keď tým niekoho nahnevá. V štátoch ako Južná Afrika bývalo zvykom považovať za dobrých tých černochov, ktorí nerobili nepokoje a dodržovali predpisy apartheidu, kým pre iných boli dobrí len prívrženci Nelsona Mandelu.

Vieš, prečo nie je jednoduché určiť, kedy je niekto dobrý a kedy nie? Pretože nevieme, načo tu ľudia vôbec sú . Futbalista je tu nato, aby hral futbal, aby strieľal góly a tak pomohol svojmu klubu k víťazstvu. Motorka nás má dopravovať rýchlo, bezpečne a bez porúch z miesta na miesto. Vieme, kedy špecialista tak pracuje, resp. stroj tak funguje, ako majú; máme predstavu o výkone, ktorý majú podať, o tom, čo od nich očakávame. Ak však zoberieme človeka vo všeobecnosti, veci sa úžasne komplikujú: raz sa od nás, ľudí, vyžaduje oddanosť, inokedy vzdorovitosť; raz veľkodušnosť, inokedy šetrnosť. Ani definícia cnosti nie je jednoduchá: Vždy je dobré, ak futbalista strelí gól, ak predtým neurobil chybu; no nie vždy je dobré povedať pravdu. Nazval by si dobrým toho, čo chorému z ukrutnosti povie, že skoro umrie, alebo toho, čo vrahovi prezradí, kde sa mu skryla obeť, ktorú ide zabiť? Pre povolania a nástroje platia pomerne jasné normy, ktoré niekto určil; keď sú splnené, dobre; keď nie, zle a basta. Nič iné sa nežiada. Nik nežiada od futbalistu - ak ide o to, aby bol dobrý futbalista, a nie, aby bol dobrý človek -, aby mal charitatívne sklony, alebo aby bol pravdovravný; nik nežiada od motorky - ak ide o to, aby bola dobrý dopravný prostriedok -, aby nielen jazdila, ale aj klince pritĺkala. Ak však ide o ľudí vo všeobecnosti, nie sú veci také jasné, pretože neexistuje len jeden predpis, aby bol človek dobrý, a človek nie je prístroj, ktorým sa má niečo dosiahnuť.

Existuje veľa spôsobov, ako možno byť dobrým človekom, a mienky o posudzovaní jeho správania sa zväčša rozchádzajú. Preto sa niekedy povie, že ten a ten je dobrý „svojím spôsobom". Tak pripúšťame, že existuje veľa spôsobov byť dobrým a že to závisí aj od prostredia, v ktorom sa každý nachádza. Vidíš teda, že nie je ľahké zvonku určovať, kto je dobrý a kto zlý, kto sa chová primerane a kto nie. Treba preveriťnielen všetky okolnosti každého jedného prípadu, ale aj úmysly, ktoré kto má . Lebo sa môže stať aj to, že niekto zamýšľal niečo zlé, ale náhodou dosiahol niečo dobré. No a toho, čo len náhodou robí niečo dobre a primerane, toho predsa nenazveme „dobrým", že? Rovnako platí aj opak: Niekto môže zapríčiniť katastrofu, hoci mal najlepšie úmysly a bez zavinenia ho potom možno považovať za monštrum. Vidí sa mi, že takto toho, žiaľ, objasníme málo.

Povedali sme už, že ani príkazy, ani zvyky, ani nálady nemôžu slúžiť za smernice pre etiku - a teraz zisťujeme, že niet nijakého jasného predpisu, ktorý by nás naučil, ako sa stať dobrým človekom a ako taký fungovať - ako sa s tým vyrovnať? Odpoveď Ťa iste prekvapí a možno pobúri. Veľmi zábavný francúzsky autor 16. stor., François Rabelais, vykresľuje v jednom z prvých európskych románov dobrodružstvá obra Gargantuu jeho syna Pantagruela. O tejto knihe by som Ti mohol veľa rozprávať, ale bolo by mi milšie, keby si sa skôr alebo neskoršie rozhodol sám ju čítať. Poviem Ti len, že Gargantua sa raz rozhodol založiť viac alebo menej náboženský kláštor, umiestniť ho do opátstva Teleme a nad vchod napísať jeho jediné prikázanie: „Rob, čo chceš." A všetci obyvatelia tohto svätého domu nerobia nič iné - než to, čo chcú. Čo si pomyslíš o tom, čo Ti teraz poviem, že nad dverami správnej etiky nestojí nič iné, ako toto heslo: „Rob, čo chceš?" Možno Ťa rozčuľujem: Teda také voľačo! A že za tým väzí morálka! Morálka, ktorú získame, ak budeme robiť to, čo chceme! Kvôli tomu sme premárnili toľko času a lámali si mozog? - Počkaj, počkaj, nerozčuľuj sa! Daj mi ešte šancu: Urob mi tú radosť a prejdi na najbližšiu kapitolu.

* * *

Čítaj ešte niečo

„Ich spôsob života sa neriadil podľa predpisov, pravidiel a paragrafov, ale jedine podľa ich slobodnej vôle a mienky. Vstávali, keď boli vyspaní, jedli, pili, pracovali a odpočívali, keď im na to prišla chuť. Nikto ich nebudil, nikto ich nenútil jesť alebo robiť niečo iné. Tak to určil Gargantua. V ich reguli bolo len jedno ustanovenie:

„Rob, čo chceš."

Lebo udatní, dobre vychovaní, zdraví a priateľskí ľudia majú od prírody náklonnosť k dobrému a nechuť k zlému: je to ich vrodený pocit pre čestnosť. Sluhovstvo a prinucovanie nabádajú k odporu a vzbure a sú matkou všetkého zla. Najviac túžime po zakázanom ovocí.

          François Rabelais, Gargantua a Pantagruel

          *   *   *

Humanistická etika sa môže zakladať rovnako ako autoritatívna etika na formálnych a materiálnych kritériách. Vo formálnom ohľade spočíva na princípe, že kritérium pre cnosť a hriech môže určovať len človek, a nikdy autorita, ktorá ho transcenduje. Materiálne trvá na princípe: „Dobré" je to, čo je dobré pre človeka, „zlé" je to, čo mu škodí. Jediné kritérium pre etické posudzovanie hodnoty je dobro človeka.

          Erich Fromm, Psychoanalytika a etika

          *   *   *

Ale aj keď rozum, ak je dokonale vytvorený a vyvinutý, stačí na to, aby nás poučil o škodlivých alebo užitočných tendenciách vlastností či konaní, nestačí predsa len na to, aby vyslovil morálne odmietnutie alebo schválenie. Užitočnosť nie je nič iné ako tendencia smerom na nejaký cieľ; a keby nám bol cieľ celkom ľahostajný, cítili by sme ľahostajnosť aj voči prostriedkom. Je potrebné, aby sa tu dostavil určitý pocit, aby sa dala prednosť užitočným pred škodlivými tendenciami. Tento pocit nemôže byť nič iné ako sympatia voči šťastiu ľudstva a pohoršenie nad jeho biedou, lebo to sú dva rozdielne ciele, na dosiahnutie ktorých sú zamerané cnosť a neresť. Tu nám teda rozum dáva vysvetlenie rozličných tendencií a konaní, a ľudskosť určuje, ktoré sú užitočné a dobročinné.

          David Hume, Vyšetrovania princípov morálky

          *   *   *

 

4.  ZARIAĎ  SI  PEKNÝ  ŽIVOT

 

Čo Ti chcem povedať vetou „Rob, čo chceš" ako základným mottom etiky, ku ktorej sa chceme dopracovať? Aj keď Ti to ťažko padne, toto: Musíš sa zbaviť príkazov a zvykov, pojmov odmeny a trestu, skrátka všetkého, čo Ťa chce zvonku viesť; musíš všetko vyvinúť sám od seba, zo svojho svedomia a slobodnej vôle. Nikoho sa nepýtaj, čo máš robiť so svojím životom: len seba samého. Ak chceš vedieť, kde najlepšie nasadíš svoju slobodu, nestrácaj ju tým, že sa od začiatku podrobuješ druhým, nech by boli akí dobrí, múdri a uznávaní: otázku po používaní slobody polož samej slobode.

Keďže si otvorená hlava, asi si už zbadal, že je tu určité protirečenie. Keď vravím „Rob, čo chceš", znie to, ako keby som Ti vyslovene prikazoval „Urob toto, nie tamto", čo aj to ako príkaz znamená, že máš konať na základe slobodnej vôle. Ak sa na to pozeráme takto, je to najkomplikovanejší príkaz! Ak ho splníš, neposlúchaš ho (lebo nerobíš, čo chceš sám, ale čo chcem ja); ak ho neposlúchaš, splníš ho (lebo robíš, čo chceš, a nie, čo Ti ja prikazujem - ale to je práve to, čo Ti prikazujem!). Ver mi, že Ti nechcem dávať hádanky, aké bývajú na zábavných stranách časopisov. A čo aj sa pokúšam povedať Ti to všetko s úsmevom, aby sme sa nenudili viac, ako treba, vec je vážna. Nejde mi o márnenie času, chcem ho dobre využiť. Zrejmé protirečenie vo výroku „Rob, čo chceš" je odrazom zásadného problému slobody: že nemáme slobodu nebyť slobodnými; že nemôžeme inakšie, ako byť slobodnými. Ale čo, ak mi povieš že už máš toho dosť a že už nechceš byť slobodný? Alebo, že si sa rozhodol ponúknuť sa za otroka tomu, čo dá najviac? Alebo že si hotový prisahať, že vo všetkom a navždy budeš poslúchať tohto alebo oného tyrana? Aj vtedy robíš to, čo chceš robiť, teda dobrovoľne; aj keď poslúchaš druhého, či plávaš s prúdom, konáš tak, ako sa Ti páči: Nezriekaš sa voľby, ale volíš, že nebudeš voliť. Preto povedal francúzsky filozof Jean-Paul Sartre:

„Sme odsúdení byť slobodní." Toto odsúdenie nepozná udelenie milosti.

Moje slová „Rob, čo chceš" sú teda len formulou, ktorou Ti naznačujem, že máš brať problém slobody vážne. Nikto Ťa nezbaví tvorivej zodpovednosti pri voľbe vlastnej cesty. Netráp sa otázkou, či je celé toto divadlo okolo slobody „hodné tej námahy", lebo či chceš, alebo nie, musíš chcieť. Aj keď povieš, že o týchto nudných záležitostiach nechceš nič vedieť a mám Ťa nechať na pokoji, chceš niečo: nechceš nič vedieť, chceš mať pokoj od druhých, a to aj za cenu, že sa tak postupne staneš stádovým zvieraťom.

Nezamieňajme však toto „Rob, čo chceš" s náladami, o ktorých sme hovorili: ak robíš, „čo chceš", je to niečo celkom iné, ako keď robíš, „načo máš najprv chuť". V niektorých prípadoch môže stačiť samotná čistá a jednoduchá chuť na niečo - napríklad chuť ísť si zajesť do reštaurácie. Keďže máš na šťastie dobrý žalúdok a nestaráš sa, či stučnieš, choď si len a objednaj si, načo máš chuť. Ale pozor: na základe chuti sa niekedy nevyhrá, ale prehrá. Poviem Ti príklad.

Neviem, či si veľa čítal v biblii. Je plná zaujímavostí a netreba byť veľmi nábožný - vieš dobre, že ja to teda nie som - aby ju človek cenil. V prvej knihe, Genezis, je historka o Ezauovi a Jakubovi, Izákových synoch. Boli dvojčatá, ale Ezau sa narodil prvý a preto mu pripadlo právo prvorodeného. Za oných čias to nebola maličkosť, lebo to znamenalo, že jedného dňa zdedí všetok majetok a všetky privilégiá svojho otca. Ezau chodil rád na poľovačku a chcel niečo užiť, kým Jakub radšej ostával doma a varil niečo chutné. Jedného dňa sa Ezau vrátil z poľa unavený a hladný. Jakub mal navarený chutný šošovicový prívarok a keď ho Ezau zacítil, zbiehali sa mu sliny v ústach. Rád by si bol zajedol a prosil brata, aby ho pozval, načo tento odpovedal: „Rád, ale nie zadarmo - ak mi dáš do výmeny právo prvorodeného." Ezau dumal: „Teraz mám chuť na šošovicu. Dedičstvo po otcovi mi pripadne kedysi v ďalekej budúcnosti. Kto vie, do tých čias možno umriem." A súhlasil s výmenou práv prvorodeného syna za chutnú misu šošovice hneď a teraz. Tá šošovica musela nádherne voňať! Samozrejme oľutoval zlý obchod, len čo si napral brucho a boli z toho medzi bratmi nie malé problémy (priznávam, že ja som Jakuba vždy považoval za ľstivého). Ak chceš vedieť, ako to skončilo, čítaj Genezis. Pre môj príklad toto stačí.

Pretože Ťa považujem za trochu vzdorovitého, nečudoval by som sa, keby si sa pokúsil využiť túto historku proti mojim predchádzajúcim výpovediam: „Nedal si mi tú peknú radu, aby som robil, čo chcem? Tu máš výsledok: Ezau chcel šošovicu, urobil všetko, aby ju dostal a nakoniec tu stál bez dedičstva. Krásny úspech!" Samozrejme sa to stalo, ale ... Bola šošovica to, čo Ezau ozaj chcel, alebo ho len v tej chvíli dráždila? V tých dobách bolo dedičstvo výnosná záležitosť a so šošovicou je to tak: Ak ju máš rád, ješ ju, ak nie, necháš ju stáť. Logicky si treba myslieť, že Ezau si v podstate chcel podržať právo prvorodeného, ktoré mu v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti mohlo podstatne uľahčiť život. Náhodou mu prišla chuť aj na prívarok, ale keby si bol dal len trochu námahy a porozmýšľal, bol by pochopil, že toto druhé prianie mohlo ešte trochu počkať, aby nestratil šancu, že dosiahne oveľa viac a podstatné. Niekedy si my ľudia prajeme protichodné veci, ktoré sa medzi sebou neznášajú. Preto je dôležité určiť poradie, aby sa dala zostaviť hierarchia medzi tým, čo sa niekomu zapáči hneď zteraz a tým, za čím túži vlastne už dlhodobo. Keď sa to nedá, treba sa spýtať Ezaua.

 V biblickej historke je jedna dôležitá podrobnosť. Ezauovu voľbu šošovičnej misy na stole pred ním a zrieknutie sa budúceho dedičstva zapríčinil tieň smrti, alebo ak chceš, bezradnosť na základe krátkosti života. „Keďže viem, že v každom prípade zomriem, a to možno pred mojím otcom, prečo sa mám moriť a špekulovať, čo mi vyhovuje? Teraz mám chuť na šošovicu a zajtra možno zomriem, tak sem so šošovicou a basta." Zdá sa, že istota smrti viedla u Ezaua k názoru, že sa neoplatí žiť, že je to všetko jedno. Ale nie pre život je všetko jedno, lež pre smrť. Pamätaj si: Zo strachu pred smrťou sa Ezau rozhodne žiť tak, akoby už bol mŕtvy a na ničom nezáležalo. Život je trvajúce žitie a naša prítomnosť je plná spomienok a nádejí, no Ezau žije, akoby preňho neexistovala iná skutočnosť ako vôňa šošovice, stúpajúca mu do nosa, bez včerajšku a zajtrajšku. Okrem toho existujú v našom živote vzťahy k druhým ľuďom - sú tu rodičia, deti, bratia, priatelia či nepriatelia, dedičia a čakatelia na dedičstvo. No Ezau sa rozhodol, že šošovica (a to je vec, to nie je osoba) pre neho znamená viac ako vzťahy k iným osobám, ktoré z neho robia to, čo je. Preto je na mieste otázka, či Ezau dosiahol to, čo vskutku chcel, alebo či ho smrť hypnotizovala a jeho vôľu ochromila a zničila.

Opustime však Ezaua a jeho kuchárske nálady a rodinné trampoty. Vráťme sa k Tvojmu prípadu, ten nás zaujíma. Keď Ti vravím, že máš robiť, čo chceš, predpokladá to, že najprv podrobne a dôkladne porozmýšľaš, čo chceš. Niet pochýb, že sa Ti páči veľa vecí, ktoré si často protirečia, ako to už býva: rád by si mal motorku, ale nechceš si na ceste zlámať väzy, chcel by si mať priateľov, ale nechceš stratiť samostatnosť, rád by si mal peniaze, ale nerád by si vykorisťoval svojich blížnych, aby si sa k nim dostal, rád by si niečo vedel, no vieš, že to sa treba učiť a Ty by si sa rád aj zabavil, chcel by si, aby som Ti už nešiel na nervy a nechal Ťa žiť po svojom, ale aj, aby som bol k dispozícii, keď Ti treba pomôcť. Keby si to všetko dal dohromady a svoje ozajstné prianie mal vysloviť, povedal by si mi: „Ocko, ja by som si tak rád zariadil pekný život." Výborne! Zaslúžiš si vyznamenanie. Práve to som Ti chcel poradiť: Keď som Ti radil „Rob, čo chceš", mienil som Ti v postate odporúčať, aby si mal odvahu zariadiť si pekný život. Nevšímaj si smutných a pobožných: Etika nie je o nič viac ako racionálny pokus vyzvedieť, ako žiť lepšie. Ak sa oplatí zaujímať sa o etiku, je to preto, lebo pekný život sa nám páči. Len kto sa narodil, aby bol otrokom, alebo kto má taký strach pred smrťou, že si myslí, že všetko je jedno, ten sa venuje šošovici a akosi už žije.

Ty si chceš zariadiť pekný život - to je nádherné. Ty však chceš aj, aby to nebol pekný život kapustnej hlavy alebo nejakého chrobáka, pri všetkom rešpekte pre obidva druhy, ale pekný ľudský život. Dúfam, že to zodpovedá Tvojej povahe. Som istý, že sa toho za nič na svete nezriekneš. Povedali sme si už, že človeka robia v prvom rade jeho vzťahy k druhým ľuďom. Keby si mohol mať kopu peňazí, oveľa krajší dom, ako v rozprávkach tisíc a jednej noci, najkrajšie oblečenie, najdrahšie jedlo (kotle šošovice), najnovšiu elektroniku, ale to všetko len za cenu, že nikdy neuvidíš človeka, bol by si šťastný? Ako dlho by trvalo, kým by si sa pri takom živote zbláznil? Nie je najväčšia hlúposť chcieť mať veci na úkor vzťahu k ľuďom? Čo však potom, keď práve uprednostňovanie týchto vecí má za následok, že sa Ti zdá, že tým máš lepšie vzťahy k ľuďom? Mnohí veria, že peniazmi oslnia iných a kúpia si ich; šaty majú pomôcť, aby sme sa im páčili, či aby nám závideli; rovnako je to s pekným domom a dobrým vínom. Ani nehovoriac o elektronike: video a televízor nám pomáhajú iných ľudí lepšie vidieť, diskety a cédéčky lepšie ich počuť. Málo vecí si zachováva svoje prednosti v samote; a keď sa táto stane úplnou a konečnou, tu všetky veci neodvolateľne zhorknú. Pekný život človeka je len pekný život medzi ľuďmi - opak by síce mohol byť životom, ale nebol by ani pekný ani ľudský. Vidíš pomaly, kam mierim?

Veci môžu byť pekné a užitočné, zvieratá (aspoň niektoré) sú sympatické, ale my ľudia chceme byť ľudské bytosti, žiadne stroje, nástroje ani zvieratá. Chceme aj, aby sa s nami po ľudsky zaobchádzalo, pretože byť ľuďmi závisí do značnej miery od toho, ako jeden vychádza s druhým. Poviem to ešte zreteľnejšie: broskyňa vyrastie ako broskyňa, leopard sa narodí ako leopard, ale človek sa vôbec nenarodí ako človek, a bez pomoci iných sa ani človekom nestane. Prečo? Pretože človek je nielen biologická, prírodná bytosť (ako broskyňa alebo leopard) ale aj kultúrna. Niet ľudskej bytosti bez učenia sa kultúre, bez podstaty každej kultúry (t.j. bez fundamentu nášho bytia byť človekom), bez reči. Svet, v ktorom ako ľudia žijeme, je svet reči; je to skutočnosť zložená zo symbolov a zákonov, bez ktorých by sme sa nedorozumeli a nepochopili by sme význam toho, čo nás obklopuje. Sám sa nikto nemôže naučiť hovoriť (ako sa môže sám naučiť jesť alebo cikať), pretože reč je nielen prirodzená a biologická funkcia človeka (čo aj má prírodné podklady našej biologickej skladby), ale je aj výtvorom kultúry, ktorú dedíme a učíme sa od iných ľudí.

S niekým hovoriť, alebo mu načúvať, znamená teda zaobchádzať s ním ako s človekom; prinajmenšom to znamená začať s ním zaobchádzať ako s človekom. To je však len prvý krok, pretože kultúra, ktorou sa navzájom civilizujeme, má svoj pôvod v reči, ale je viac ako len reč. Sú aj iné spôsoby, ako si ukazujeme, že sa uznávame za ľudí: sú to prejavy rešpektu a ohľaduplnosti jedných voči druhým. Všetci chceme, aby sa aj s nami tak zaobchádzalo, a keď sa to nedeje, protestujeme. Ženy si sťažujú, že sa s nimi nakladá ako s predmetmi, len ako s okrasami či ako s nástrojmi; ak niekomu veľmi nadávame, voláme ho „ty zver!", čím poukazujeme na jeho správanie sa ako pod úrovňou ľudí, a je v tom hrozba, že mu odplatíme rovnakou mincou, ak bude pokračovať. Na celej tejto historke považujem za najdôležitejšie to, že humanizácia (to, čo z nás robí ľudí, ktorými chceme byť) je dvojstranný proces (ako reč). Chápeš, čo tým myslím? Aby ma druhí urobili človekom, musím aj ja ich urobiť ľuďmi. Ak sú iní pre mňa vecami alebo zvieratami, nie som ani ja viac ako vec alebo zviera. Preto sa „zariadiť si pekný život" veľmi nelíši od „urobiť pre iných ich život pekným". Nože o tom, prosím Ťa, trochu porozmýšľaj.

O niečo ďalej sa k tejto otázke ešte vrátime. Zakončime túto kapitolu uvoľnenejšie a preto navrhujem, poďme do kina. Môžeme si pozrieť úžasný film s Orsonom Wellesom ako režisérom a hlavným hrdinom: Občan Kane. V krátkosti Ti ho pripomínam: Kane je milionár, ktorý má vo svojom paláci v Xanadu veľkú zbierku krásnych a drahocenných vecí z celého sveta. Má bez pochybností všetko a všetkých vo svojom okolí využíva ako nástroje svojej ctižiadosti. Na konci života sa prechádza sám po izbách svojho sídla, plných zrkadiel, ktoré mu tisíckrát vracajú jeho obraz osamoteného muža. Len jeho vlastný obraz mu robí spoločnosť. Nakoniec umiera, šepkajúc stále to isté slovo: „Rosebud" (Ružový puk). Jeden novinár sa dlho márne pokúša zistiť, čo znamená tento vzdych. „Rosebud" je značka sánok, s ktorými sa Kane ako dieťa hrával - žil vtedy v prostredí plnom náklonnosti a sám preukazoval náklonnosť voči tým, čo ho obklopovali. Všetky nazhromaždené bohatstvá a ani moc nad inými mu nemohli kúpiť nič lepšieho ako túto spomienku z detstva. Tieto sánky, symbol sladkého medziľudského vzťahu, boli v skutočnosti to, po čom Kane prahol: pekný život, ktorý však obetoval, aby získal tisíce vecí, ktoré mu neboli na nič. A predsa mu mnohí závideli ... Poď, ideme do kina, zajtra pokračujeme.

*   *   *

Prečítaj si ešte niečo:

„Raz Jakub varil jedlo a Ezau prišiel zo stepi celkom vyčerpaný. Tu povedal Ezau Jakubovi: „Nože mi daj rýchlo z toho červeného, z toho červeného tu, lebo som celkom vyčerpaný!" Preto ho nazvali Edom (Červený). Ale Jakub povedal: „Predaj mi najprv svoje prvorodenstvo!" Ezau odvetil: „Hľa, idem zomrieť, načo mi je prvorodenstvo?" Jakub mu však vravel: „Najprv mi prisahaj!" A on mu odprisahal, a tak predal svoje prvorodenské právo Jakubovi. Potom dal Jakub Ezauovi chleba a šošovicového pokrmu a on jedol a pil. Napokon vstal a odišiel. Tak málo si Ezau cenil svoje prvorodenstvo. - Genezis 25, 29-34

          *   *   *

„Možno je človek preto zlý, lebo celý život očakáva smrť; a tak tisíckrát umiera pri smrti iných a ľudí a vecí. Lebo každá bytosť, ktorá si je vedomá nebezpečenstva smrti, sa zblázni: stane sa bojazlivým bláznom, ľstivým bláznom, zlomyseľným bláznom, unikajúcim bláznom, otrockým bláznom, divým bláznom, nenávidiacim bláznom, znepokojujúcim bláznom, vraždiacim bláznom."

          Tony Duvert, Zlomyseľný šlabikár

          *   *   *

„Slobodný človek na nič nemyslí menej ako na smrť: jeho múdrosť nie je premýšľanie o smrti, lež o živote.

          Spinoza, Etika

          *   *   *

„Slobodný človek je ten, kto chce, a to ľubovoľne. Verí na skutočnosť; to znamená: verí na reálnu dvojicu Ja a Ty. Verí na predurčenie a na to, že toto ho potrebuje. Nestane sa to, čo mienil svojím rozhodnutím; ale čo sa stane, stane sa len v tom prípade, ak sa rozhodne na to, čo môže chcieť."

          Martin Buber, Ja a ty

          *   *   *

„Môcť počúvať seba samého je predpoklad pre môcť počúvať iných; byť doma u seba samého je nevyhnutný predpoklad na vytvorenie vzťahu k iným.

          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

 

5.  PREBUĎ  SA,  DIEŤATKO !

 

Krátky súhrn predošlej kapitoly: Poľovník Ezau je presvedčený, že tie štyri dni, čo žije, sú jeden ako druhý, počúva hlas svojho brucha a za dobrý tanier šošovice sa zriekne svojho dedičského práva prvorodenca (Jakub však bol veľkorysý a dal mu zajesť ešte dvakrát). Občan Kane zas dlhé roky predával všetkých ľudí, aby si mohol kúpiť všetky veci; na konci svojho života spoznal, že keby mohol, vymenil by celý svoj sklad plný drahocenností za jedinú nedôležitú vec - staré sánky -, ktoré mu kohosi pripomínali: seba samého, ako vyzeral, keď ešte nekupoval a nepredával, keď radšej miloval a bol milovaný, miesto toho, aby niečo mal a niekoho ovládal.

Aj Ezau aj Kane boli presvedčení, že robia, čo chcú, ale ukazuje sa, že ani jeden nedokázal urobiť si život pekným. Na otázku, čo chcú, boli by iste odpovedali ako Ty (alebo ja): „Chcem mať pekný život." Záver: Je dosť jasné, čo chceme, ale nie je tak jasné, v čom ten „pekný život" spočíva. A chcieť pekný život nie je hocaká túžba, to nie je ako chcieť šošovicu, obrazy, elektrické prístroje alebo peniaze. Také niečo chcieť je jednoduché, týka sa to len jediného aspektu skutočnosti a neskrýva sa za tým svetonázor. Samozrejme nie je nič zlého na chuti na šošovicu, ak je človek hladný; na svete sú však aj iné veci a vzťahy, spomienky na minulé a radostné očakávanie budúcich udalostí, všetko, čo Ti príde na myseľ. Jedným slovom: Človek nežije len zo šošovice. Ezau obetoval príliš veľa zo svojho života, aby dostal tanier šošovice. Príliš si to zjednodušil. Ako som už povedal, konal pod tlakom blížiacej sa smrti. Smrť je veľký zjednodušovateľ: Ak sa chystáš natiahnuť brká, záleží len na pár veciach (lieky, ktoré by Ťa mohli zachrániť; vzduch, čo ešte raz splna vdýchneš). Naproti tomu život je vždy komplikovaný a stále prináša so sebou ďalšie komplikácie. Ak sa komplikáciám vyhýbaš a hľadáš veľkú jednoduchosť („Sem s tou šošovicou!"), neverím, že budeš žiť lepšie a dlhšie. Vlastne to chceš radšej hneď umrieť. A povedali sme, že v skutočnosti chceme pekný život, a nie skorú smrť. Takže Ezau nám nemôže slúžiť za vzor.

Aj Kane svojím spôsobom problém zjednodušil. Na rozdiel od Ezaua nebol márnotratník, ale počestný zberateľ. Chcel mať moc, aby ovládol ľudí, a peniaze, aby si mohol kúpiť veľa pekných a iste aj užitočných vecí. Nemám nič proti tomu, ak niekto chce peniaze, ani proti tomu, ak má niekto rád pekné či užitočné veci. Nedôverujem ľuďom, ktorí hovoria, že ich peniaze nezaujímajú a ubezpečujú nás, že nič nepotrebujú. Možno som zo zle vypálenej hrnčiarskej hliny, ale nepáči sa mi, stáť tu bez koruny. Keby mi nad ránom zlodeji vykradli byt a zobrali moje knihy (bojím sa, že by iné nenašli), sadlo by mi to na žalúdok. No túžba po stále viac (peňazí, vecí) sa mi nevidí celkom normálna. Lebo veci, ktoré máme, majú na obrátku nás. Pozrime sa na príklad.

Jedného dňa povedal jeden budhistický mudrc jednému svojmu žiakovi práve to, čo Ti ja hovorím, a žiak sa naňho pozeral s práve takým začudovaným pohľadom ako Ty, keď teraz čítaš tieto riadky („Ten to nemá v hlave v poriadku"). Potom sa mudrc spýtal: „Čo sa ti v tejto miestnosti najviac páči?" Prešibaný žiak ukázal na prekrásny pohár zo zlata a slonoviny, ktorý musel stáť hŕbu peňazí. „Dobre, vezmi si ho", súhlasil mudrc a žiakovi to nebolo treba povedať dvakrát, už mal pohár pevne v pravej ruke. „Daj pozor, aby ti nespadol", poznamenal žartovne majster a pridal: „Nie je tu ešte niečo, čo sa ti páči?" Žiak priznal, že by sa neodtiahol od mešca plného peňazí, čo ležal na stole. „Tak na čo čakáš? Ber si ho!" povzbudil ho učiteľ. Žiak zdrapil mešec do ľavej ruky a so slovami „Čo teraz?" nervózne pozrel na majstra, ktorý odpovedal: „Teraz sa poškrab na chrbte!" Samozrejme to nebolo možné. Stáva sa to pri silnom pocite svrbenia niekde na tele - alebo dokonca na duši. S plnými rukami sa nemožno podľa chuti poškrabať alebo gestikulovať. Čo sami pevne držíme, drží nás pevne svojím spôsobom, preto treba dať pozor, aby sme nezašli priďaleko. To sa stalo Kanemu: ruky aj dušu mal natoľko plné svojho majetku, že ho to podivne dráždilo a on nevedel, čím by sa mohol poškrabať.

Život je zložitejší, ako Kane predpokladal, pretože ruky sú nielen na chytanie predmetov, ale aj na poškrabanie či pohladkanie. Jeho základný omyl však bolo niečo iné - ak sa sám nemýlim: Posadnutý túžbou dostať veci a ľudí, narábal s ľuďmi ako s vecami. Myslel si, že v tom spočíva moc nad ľuďmi. To bolo prisilné zjednodušenie situácie. Najväčšia zložitosť života je práve to, že ľudia nie sú veci. Spočiatku nemal Kane nijaké ťažkosti: Veci možno kupovať a predávať a on rovnako kupoval a predával ľudí. Nevidel v tom nijaký rozdiel. Veci používame, kým nám na niečo slúžia, potom ich odhodíme; Kane to tak robil aj s ľuďmi vo svojom okolí, a dá sa povedať, že všetko bolo v poriadku. Ako mal veci, chcel mať aj ľudí, chcel ich ovládať a podľa chuti nimi manipulovať. To robil so svojimi milenkami, priateľmi, zamestnancami, politickými protivníkmi. Samozrejme tým spôsobil mnohým veľkú škodu, ale z jeho hľadiska (predpokladáme, že si chcel zariadiť „pekný život") je najhoršie, že urobil zle sebe samému. Na to chcem upozorniť, pretože to považujem za veľmi dôležité.

Nemýľ sa: Od veci - nech by bola najlepšia na svete - možno dostať len vec. Nikto nemôže dať to, čo nemá, že? A žiadna vec nemôže vydať viac, ako je hodná. Šošovica je dobrá na utíšenie hladu, ale nepomôže pri učení sa po francúzsky; peniaze sú dobré na skoro všetko, ale nedá sa za ne kúpiť dobré priateľstvo - za veľa peňazí sa dosiahne podlízavosť, príživníctvo, predajný sex, nikdy viac. Video môže dať náhradku, ale nie bozk. Keby sme ako ľudia boli len jednoduché veci, stačilo by nám, čo nám môžu veci dať. Ale práve to je komplikácia, o ktorej som už hovoril: Pretože nie sme len jednoduché veci, potrebujeme čosi, čo veci nemajú. Ak nakladáme s inými ľuďmi len ako s vecami, ako to robil Kane, dostaneme od nich len veci: Na stlačenie dávajú peniaze, slúžia nám (ako automaty), odchádzajú, prichádzajú, dotýkajú sa nás, smejú sa s nami - podľa toho, ktorý gombík stlačíme. Takto nám však nikdy nedajú jemné pocity, ktoré môžu dať len ľudia. Takto nedostaneme priateľstvo, ani úctu, a ešte menej lásku. Žiadna vec (a ani zviera, lebo jeho a náš charakter sú príliš rozdielne) nám nedá toto priateľstvo, úctu či lásku, skrátka základné prejavy spoluúčasti, ktorá sa prejavuje len medzi rovnocennými bytosťami a ktorú nám - Tebe, mne alebo Kanemu môžu dať len ľudia, s ktorými zaobchádzame ako s ľuďmi. Toto posledné je dôležité, lebo to znamená, že ako ľudia sa navzájom robíme ľuďmi. Ak zaobchádzam s ľuďmi ako s ľuďmi, a nie ako s predmetmi (ak beriem do úvahy, čo chcú alebo potrebujú, a nielen to, čo sa z nich dá vyťažiť), vytváram predpoklad, že mi vrátia, čo môže niekomu dať len druhá osoba.

Kane prehliadol túto maličkosť a neskoro si uvedomil, že získal všetko, okrem toho, čo mu mohol dať len druhý človek: okrem pravého ocenenia, okrem spontánnej náklonnosti, okrem jednoducho inteligentnej spoločnosti. Pretože Kanemu sa nikdy nič nevidelo dôležitejším ako peniaze, nikto nevidel na Kanem niečo dôležité - okrem peňazí. A ten slávny muž dokonca vedel, že všetko je jeho vina. Neraz sa stáva, že niekto zaobchádza s inými ako s ľuďmi a títo ho využívajú, zrádzajú a urážajú. Uznávam. Ale dá sa počítať s tým, že nás rešpektuje aspoň jedna osoba, čo aj je jediná: to sme my sami. Ak nerobíme z iných ľudí veci, zakladáme si tým právo, že pre iných nebudeme vecami. Chceme umožniť vznik sveta ľudí - toho sveta, v ktorom sa ľudia navzájom k sebe chovajú ako ľudia, toho jediného, v ktorom sa dá naozaj dobre žiť. Mám podozrenie, že Kaneho zúfalstvo na konci života nepramenilo zo straty všetkých ušľachtilých hnutí ľudských vzťahov, ktoré mal za svojej mladosti, ale z pocitu, že sa vlastne zameral na to, aby ich stratil, a tomu venoval celý život. Nejde len o to, že ich nikdy nemal; Kane si uvedomil, že si ich nikdy ani nezaslúžil.

Povieš mi asi, že multimilionárovi Kanemu iste mnohí ľudia závideli. Mnohí si iste mysleli: „Ten si ale žije!" No a? Prebuď sa konečne, človeče! Zďaleka môžu ľudia niekomu závidieť - a nevedieť, že umiera na rakovinu. Chceš sa radšej druhým páčiť, ako byť spokojný sám so sebou? Kane dosiahol všetko, čo môže niekoho podľa úsudku ľudí urobiť šťastným: peniaze, moc, vplyv, sluhov. A na koniec zistil, že mu chýbalo to podstatné - nech si ľudia hovorili, čo chceli: chýbala mu pravá náklonnosť, úcta a dokonca láska slobodných ľudí; ľudí, s ktorými by bol zaobchádzal ako s ľuďmi a nie ako s vecami. 

Povieš mi možno, že ten Kane bol teda čudák, ale to sú postavy vo filmoch veľmi často. Mnohí ľudia by boli šťastní, keby mohli žiť v takom paláci a v takom luxuse; ako cynik mi namietneš, že väčšina z nich by si na sánky „Púčik" ani nespomenula. Možno bol ten Kane trochu šibnutý ... Ako môže byť niekto nešťastný uprostred toľkých vecí, ako mal on ? A ja Ti na to poviem, aby si nechal druhých na pokoji a myslel len na seba. Či je ten pekný život, ktorý si praješ, taký, ako Kaneho? Hádam sa uspokojíš s Ezauovou misou šošovice?

Neponáhľaš sa veľmi s odpoveďou. Etika má za úlohu objaviť, v čom spočíva tento sprepadený pekný život, ktorý by sa nám páčil, a čo je za tým, čo sa nám nahovára na každom kroku a čo je v televíznych reklamách. Vieme už, že k peknému životu treba veci - napr. šošovicu, ktorá obsahuje železo - ale že sa ešte menej zaobídeme bez ľudí. S vecami musíme zaobchádzať ako s vecami a s ľuďmi ako s ľuďmi. Veci sú nám osožné v mnohých ohľadoch, ale ľudia navyše v jednom, ktorý nesplní nijaká vec, to je pomôcť urobiť nás ľuďmi.

Možno si kladieš otázku, či ten Kane neblázni - alebo či nebláznim ja. Možno nie je vôbec dôležité stať sa človekom, lebo aj tak sme už predsa ľudia, či to chceme, alebo nie. Možno však byť vecným človekom alebo ľudským človekom; starať sa len o bežné veci a zhŕňať ich v čo najväčšom množstve; alebo si vážiť pocity, ktoré existujú len u ľudí. Prosím Ťa, neznižuj sa sám, to ponechaj supermarketom; tým to svedčí.

Viem si predstaviť, že to, čo hovorím, mnohí nepovažujú na prvý pohľad za veľmi dôležité. Dá sa im dôverovať? Sú oni tí najmúdrejší, či venujú najdôležitejšej téme - svojmu životu - málo pozornosti? Človek môže byť šikovný v politike alebo pri obchodovaní, ale hlúpy a nešikovný vo vážnych veciach života, napr. nevedieť, čo je dobrý život. Kane bol úžasne múdry v tom, čo sa týkalo peňazí a manipulácie ľuďmi. Až na koniec si uvedomil, že sa pomýlil v tom najdôležitejšom: tam, kde mal bezpodmienečne konať správne, tam rúbal vedľa. Opakujem výraz, ktorý sa mi v tejto súvislosti zdá byť podstatný: pozornosť. Myslím tým schopnosť uvažovať o tom, čo sa deje a snažiť sa definovať si zmysel „pekného života", po ktorom túžime. A to bez pohodlných, ale nebezpečných zjednodušovaní, keď sa snažíme pochopiť celú zložitosť týchto záležitostí nášho života (mám na mysli ľudského života) - čo je dosť ťažké.

Myslím si, že prvá a neodmysliteľná etická podmienka je rozhodnúť sa nežiť hocaký život; treba byť presvedčený, že všetko nie je jedno, aj keď raz skôr či neskôr umrieme. Keď sa hovorí o „morálke", mienime tým spravidla príkazy a obyčaje, ktoré zvykneme rešpektovať, aspoň navonok a často nevediac prečo vlastne. Skutočná ťažkosť nie je možno podrobiť sa nejakému kódexu či protiviť sa nejakým predpísaným pravidlám (čo je tiež podrobenie sa kódexu, ale obrátenému), ale v pokuse pochopiť. Pochopiť, prečo sa nám určité spôsoby konania páčia a iné nie, pochopiť, kde sa berie život, a čo ho nám ľuďom môže urobiť „pekným". Predovšetkým neuspokojiť sa s tým, že nás druhí považujú za dobrých. Na to nestačí dávať na všetky strany pozor ako ostrovid či byť poslušný ako robot, ale treba s inými hovoriť, dať im za pravdu a vedieť im načúvať. No námahu rozhodnutia musí každý vziať na seba v svojej samote: Nikto nemôže byť za teba slobodný.

Nakoniec Ti dávam dve otázky, nad ktorými by si mal rozmýšľať. Prvá znie: Prečo je zlo zlé? Druhá je ešte lepšia: Čo znamená „Zaobchádzať s ľuďmi ako s ľuďmi"? Ak máš so mnou trpezlivosť, pokúsime sa na to odpovedať v nasledujúcich kapitolách.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Slabosť človeka ho robí spoločenským; spoločné nešťastie otvára srdce ľudskosti: keby sme neboli ľudia, nič by sme jej nedlhovali. Každá prítulnosť je znakom slabosti; keby nikto z nás druhých nepotreboval, nikto by ani nepomyslel, dávať sa s druhými dohromady. A tak práve z našej slabosti vzniká naše krehké šťastie. Vskutku šťastná bytosť je osamelá bytosť; len Boh požíva najvyššie šťastie; ale kto z nás by si to vedel predstaviť? Keby nejaká nedokonalá bytosť vedela sama si stačiť, z čoho by sa mohla tešiť podľa našej predstavy? Bola by osamelá, bola by nešťastná. Neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič nepotrebuje, vedel niečo ľúbiť: neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič neľúbi, mohol byť šťastný."

          Jean-Jacques Rousseau, Emil alebo O výchove

          *   *   *

„Čo sa týka ľudí, u ktorých dostala zaneprázdnená chudoba omylom meno bohatstvo - tí majú bohatstvo tak, ako sa hovorí, že máme horúčku, kým horúčka má nás."

          Seneca, Listy Luciliovi

          *   *   *

„Hoci rozum neprikazuje nič, čo je proti prírode, predsa len vyžaduje, aby sa každý mal rád, aby hľadal, čo mu osoží - ale čo mu naozaj osoží, a usiloval sa o to, čo mu dopomôže k skutočne väčšej dokonalosti; vôbec, aby sa každý usiloval zachovať svoje bytie, pokiaľ je to v jeho silách ... Preto nie je pre človeka nič osožnejšie ako človek. Tvrdím, že ľudia si nemôžu pre zachovanie svojho bytia priať nič znamenitejšieho, ako aby sa zhodli na tom, že všetky duše a telá spolu vytvárajú jedného jediného ducha a jedno jediné telo. A aby sa pokiaľ len možno snažili zachovať svoje bytie a hľadali spoločný úžitok pre všetkých. Z toho vyplýva, že pokým riadi ľudí ich rozum, t.j. pokým hľadajú svoj úžitok podľa smerníc rozumu, nebudú pre seba samých žiadať nič, čo nežiadajú aj pre ostatných ľudí, t.j. byť spravodlivý, verný a čestný."

          Spinoza, Etika

          *   *   *

 

6.  VYNÁRA  SA  CVRČEK

Vieš, čo je jediná povinnosť, ktorú máme v živote? Nebyť hlúpy. Nerád používam cudzie slová, ale tu sa hodí výraz nebyť imbecilný, lebo lepšie vystihuje, o čo mi ide. Výraz imbecilný pochádza z latinčiny, od baculus,čo je palica, bakuľa - imbecilný je ten, kto pri chôdzi potrebuje palicu, bakuľu. Chromí a starí nech si však nerobia starosť, ich sa to netýka. Palica, o ktorú nám ide, nie je tá, ktorú oprávnene používajú po poranení chorí a starí ľudia, aby sa o ňu opreli a išli s jej pomocou. Imbecilný človek je úplne pohyblivý a vie skákať ako gazela, ale nie to máme na mysli. Ak pokrivkáva, tak nie nohami, ale na duchu: jeho duch je slabošský a krívajúca noha, hoci jeho telo dokáže ďaleké skoky. Existuje niekoľko druhov imbecilov:

a/ Kto si myslí, že nič nechce; kto hovorí, že jemu je všetko jedno; kto žije v trvalom zívaní a permanentnom popoludňajšom spánku, čo aj má otvorené oči a nechrápe.

b/ Kto si myslí, že chce všetko; to najlepšie, čo sa mu ponúka, a hneď nato pravý opak toho; aj odísť, aj ostať, aj tancovať, aj sedieť; žuť cesnak a dávať sladké bozky; všetko naraz.

c/ Kto nevie, čo chce a nijako s nenamáha, aby to zistil. Tento imbecil si praje to, čo chcú jeho susedia, alebo bez osobitnej príčiny niečo iné; čo robí, to mu diktuje mienka väčšiny v jeho okolí: je konformistom bez úvahy a rebelom bez príčiny.

d/ Kto vie, že chce a čo chce, a viac alebo menej aj to, prečo to chce, ale vyjadruje to nesmelo, slabo a bez dôrazu. Nakoniec robí, čo nechce a čo chce, si odkladá na zajtra - to bude mať možno lepšiu náladu.

e/ Kto chce niečo dosiahnuť silou-mocou, ako divý, ale v realite sa mýli, nechápe ju, a nakoniec považuje za pekný život to, čo ho ničí.

Všetky tieto druhy hlúposti vyžadujú palicu; postihnutí sa musia opierať o cudzie myšlienky, ktoré nemajú nič spoločné s vlastnou slobodou a rozmýšľaní o sebe. Imbecilovia však môžu zle skončiť - nemyslím tým na väzenie alebo trafenie bleskom (také voľačo sa stáva zvyčajne len vo filme), ale že nikdy nebudú žiť pekný život, ktorý sa nám tak páči. A ľutujem, že Ti musím povedať, že príznaky imbecility máme skoro všetci; aspoň u seba ich občas pozorujem. Záver: Pozor! Hlúposť na nás striehne a nepozná pardon!

Nezamieňaj však imbecilitu s bežnou hlúposťou, t.j. málo vedieť, nerozumieť trigonometrii alebo nenaučiť sa konjunktív francúzskeho slova aimer (milovať). Možno byť slabý v matematike (ako som ja!), ale nie v náuke o morálke, teda peknom živote. A naopak: sú ľudia, čo sa vyznajú v obchodovaní, ale sú idioti v otázkach etiky. Svet je plný nositeľov Nobelových cien, ktorí sú vo svojich oblastiach najmúdrejší, ale v otázke, ktorá nás teraz zaujíma, sa potkýnajú a tackajú ako slepí. Samozrejme sa musíme učiť, aby sme predišli imbecilite. To platí rovnako pre fyziku, archeológiu aj etiku. Ale žiť dobre je viac, ako vedieť, koľko je dva a dva. Vedieť to je bez pochýb pekné a dobré, ale imbecila v morálnych veciach to nezachráni pred pádom do priepasti.  - Koľko je vlastne dva plus dva?

Opak morálnej imbecility je mať svedomie. To sa nedá vyhrať v tombole, ani nespadne z neba. Treba uznať, že určité osoby majú od detstva dobrý etický „sluch" a spontánny "zmysel pre morálku"; tieto sa však dajú v praxi posilniť a rozvinúť (ako hudobný sluch a estetická vnímavosť). Ale ak niekto nemá ani zbla takého „sluchu" či „zmyslu" v otázkach dobrého života? Potom je to s ním zle. Možno uviesť veľa estetických dôvodov z histórie a harmónie farieb a foriem na odôvodnenie, prečo je obraz od Dalího umelecky cennejší ako obrázok korytnačiek Ninja. Ak niekto napriek tomu po dlhých rečiach vyhlási, že sú mu tie korytnačky milšie ako Mäkké hodiny od Dalího, neviem, ako ho oslobodiť od omylu. Bojím sa, že ak niekto nevidí nič zlého v tom, že kladivom praští po hlave dieťa, aby mu mohol vziať cuciak,  to skôr zachrípneme, ako ho presvedčíme o jeho omyle.

Uznávam, že treba určité vrodené vlastnosti, aby človek mal svedomie - ako pre lásku k hudbe alebo potešenie z umenia. Pripúšťam, že určité sociálne a ekonomické predpoklady tu pôsobia priaznivo. Ak niekto musel od kolísky trpieť nedostatky, nepochopí tak ľahko podstatu pekného života ako tí, čo mali väčšie šťastie. Ak s Tebou nikto nejedná ako s človekom, niet sa čo čudovať, ak sa staneš zvieraťom. Minimum teda priznávame, ale potom záleží už len na pozornosti a vytrvalosti každého jedného. Z čoho pozostáva toto svedomie, ktoré nás oslobodí od morálnej imbecilnosti? Jeho znaky sú tieto:

a/ Vedieť, že nie je všetko jedno, pretože chceme skutočne žiť, a to dobre žiť, po ľudsky dobre žiť.

b/ Dávať veľký pozor, či to, čo robíme, je naozaj to, čo chceme - alebo nie.

c/ Vyvinúť dobrý zmysel pre morálku; naučiť sa, že sú určité veci, ktoré spontánne odmietame (napríklad, že sa mi hmusí klamať, ako sa za normálnych okolností každému hnusí cikať do polievkovej misy, z ktorej si budeme po chvíli naberať.

d/ Nehľadať výhovorky, ktoré skrývajú našu slobodu a teda aj zodpovednosť za následky našich činov.

Ako vidíš, hľadám len Tvoje dobro. Prečo je zlé to, čo nazývame zlým? Pretože nás nenechá žiť ten pekný život, ktorý si prajeme. Vyplýva z toho, že zlu sa treba vyhýbať z akéhosi egoizmu? Práve to - o nič menej viac ani menej. Spravidla má výraz egoizmus negatívnu príchuť: Egoistom voláme toho, čo myslí len na seba a svoj prospech a neberie ohľad na druhých, ba neváha poraniť ich, ak má z toho osoh. V tomto zmysle boli egoisti aj Kane, aj Kaligula, ten rímsky cisár, čo bol ochotný dopustiť sa každého zločinu, aby vyhovel svojej najrozmarnejšej nálade. Takíto ľudia sa nevyznamenávajú nejakým výborným svedomím ani snahou, nerobiť zle.

Súhlasím, ale sú títo egoisti takí egoistickí, ako sa zdá? Kto je ozajstný egoista? T. j. kto je egoista bez toho, žeby bol imbecilný? Odpoveď sa mi vidí byť jasná: Ten, čo chce to najlepšie pre seba. Čo je najlepšie? Čo sme nazvali „pekným životom". Pripravil si Kane pekný život? Ak veríme tomu, čo povedal Orson Welles, asi nie. S ľuďmi zaobchádzal ako s vecami, a preto ostal bez darov života, ktoré sa ľuďom páčia najväčšmi: pravá náklonnosť, priateľstvo bez vypočítavosti. A čo ešte Kaligula? Ten vzbudzoval vo svojich súčasníkoch len hrôzu a nenávisť. Treba byť morálne imbecilný, aby niekomu pripadalo lepšie žiť uprostred paniky a hrôz, ako uprostred lásky a vďačnosti. Nakoniec zavraždili nepozorného Kaligulu vlastné stráže. Aký biedny egoista to musel byť, keď si chcel vybudovať život na zločinoch! Mal vedieť, že dobrý život sa nedá vynútiť silou ani klamaním. Čo sa ukradne, rešpekt, priateľstvo či láska, stratí dobrú chuť a dlhodobo sa mení na jed. Egoisti ako Kane alebo Kaligula sa podobajú hráčom pri „kolese šťastia", ktorí chcú vyhrať prvú cenu, ale mýlia sa a vytiahli žreb, ktorý nevyhral.

Len toho môžeme nazvať dôsledným egoistom, čo naozaj vie, čo patrí k dobrému životu a snaží sa to dosiahnuť. Kto sa napcháva všetkým, čo mu škodí (nenávisť, zločinecké nálady, za cenu sĺz vykúpená šošovica), možno by chcel byť egoistom, ale nemôže. Malo by sa mu predpísať čo len trochu viac svedomia, aby mal rád sám seba. Taký úbožiak si môže myslieť, že sa má rád, ale chová sa k sebe ako k najväčšiemu nepriateľovi. Tak pochodí chýrny podliak svetovej literatúry, Richard III. z rovnomennej Shakespearovej tragédie. Aby sa stal kráľom, odstráni knieža z Gloucesteru (po korunovácii Richard III.) všetkých svojich mužských príbuzných, aj deti, čo stoja medzi ním a trónom. Bol veľmi múdry, ale hrbatý, čo mu bralo sebavedomie. Namýšľal si, že kráľovská moc vyrovná jeho hrb a chromú nohu, že tak dosiahne rešpekt; chce, aby ho ľudia mali radi, no cíti sa izolovaný a namýšľa si, že náklonnosť možno niekomu nanútiť mocou; samozrejme sa mýli. Dostane sa síce na trón, ale nestretá sympatie, lež len nenávisť a odpor. Najhoršie je, že po týchto zločinoch zo zúfalého sebectva nakoniec cíti odpor a nenávisť k vlastnej osobe: nielen že nezískal ani jedného nového priateľa, stratil aj jedinú lásku, ktorú považoval za istú.

Nedosiahol, čo chcel, trón? Ba, ale za cenu pošliapania pravých šancí, byť ľuďmi ctený a milovaný. Trón nezaručuje automaticky ani ozajstnú lásku, ani skutočný rešpekt; garantuje len líškanie, strach a podlízavosť. Najmä keď sa dosiahne podvodmi, ako to urobil Richard III. Miesto toho, aby nejakým spôsobom vyrovnal svoje telesné nedostatky, deformuje sa Gloucester aj vnútorne. Za svoj hrb ani chromú nohu nebol vinný, preto sa za ne nemal čo hanbiť; hanbiť by sa museli tí, čo by sa mu vysmievali, alebo si ho nevážili. Zvonku bol pre iných znetvorený, ale mohol sa ukázať ako inteligentný, veľkorysý a hodný úcty. Keby sa bol mal vskutku rád, bol by sa snažil prejaviť svoje vnútro svojím ušľachtilým správaním. Nastal však pravý opak všetkého: Jeho zločiny ho zmenili aj vo vlastných očiach (keď sa díval do svojho vnútra, tam, kde niet iného svedka ako on) na obludu, odpudzujúcejšiu ako ktorékoľvek iné znetvorenie. Prečo? Pretože je za svoj morálny hrb a svoje morálne krívanie sám zodpovedný, na rozdiel od iných znetvorení, ktoré sú náhody prírody. Falošnosťou a krvou pošpinená koruna ho nerobí milším, naopak: vidí, že si zaslúži lásku menej ako na začiatku svojich činov, ani sám sa už nemá rád. Nazveme „egoistom" niekoho, čo sa tak umára?

V predošlom odstavci som použil pár dôležitých slov, ktorých si si možno všimol (ak nie, škoda). Slová typu „vina" a „zodpovedný". Znejú ako pripomienka svedomia, že? Pripomínajú cvrčka z Pinocchia. Chýbalo už len použiť to „najšpatnejšie" slovo z tohto radu, ľútosť. Bezpochyby to boli predovšetkým výčitky svedomia, ktoré strpčovali život Gloucesterovi a bránili mu tešiť sa z trónu a moci. Pýtam sa Ťa: Vieš, kde sa berú výčitky svedomia? Povieš mi, že niekedy sú výrazom vnútorného strachu pred trestom, ktorý by si naše špatné správanie mohlo zaslúžiť - na tomto svete alebo na druhom, ak existuje. Predpokladáme, že Gloucester sa nebál spravodlivej pomsty ľudí a neveril, že existuje Boh, ktorý ho pre jeho previnenia odsúdi do večného ohňa. A predsa sa pre výčitky svedomia cíti zle. Pozor: Človek môže ľutovať, že robil zle, aj keď si je istý, že preto nikto proti nemu nič nepodnikne. Keď robíme zle a sme si toho vedomí, zistíme, že sme už potrestaní tým, že sme sa - viac-menej dobrovoľne - sami zničili. Niet horšieho trestu ako vedomie, že svojím jednaním bojkotujeme to, čo v skutočnosti chceme byť.

Odkiaľ prichádzajú výčitky svedomia? Mne je to jasné: z našej slobody. Keby sme neboli slobodní, nemohli by sme sa cítiť vinnými (samozrejme ani pyšnými) a nebolo by výčitiek. Keď vieme, že sme sa dopustili niečoho hanebného, pokúšame sa ospravedlniť sa výhovorkou, že sme nemohli konať inakšie, že sme nemali možnosť voľby: „Plnil som len príkazy svojich nadriadených", „Všetci to tak robia", „Stratil som hlavu", „Bolo to silnejšie ako ja", „Nevedel som, čo robím". Tak narieka chlapec, keď pohár s lekvárom spadol z police a rozbil sa: „To som neurobil ja!" Kričí, lebo vie, že to bol on; keby nie, nenamáhal by sa niečo povedať, možno by sa smial. Keď naopak nakreslil niečo pekné, hneď vyhlasuje: „To som namaľoval celkom sám, nikto mi nepomáhal!" Rovnako konajú aj dospelí, keď zásluhu za dobrý čin pripisujú len sebe samým a sú vraj „obeťou okolností", keď ich činy nie sú nijako vynikajúce.

Prepustime konečne únavného cvrčka: bol mi vždy rovnako nesympatický ako ten druhý hnusný hmyz, mravec z tej La Fontaineovej bájky, ktorý nechá bláznivého cvrčka v zime bez potravy a príbytku, len aby mu uštedril poučenie - taká surovosť! Ide o to, že slobodu treba brať vážne, t.j. treba byť zodpovedný. A najvážnejšie na slobode je, že má nepochybné dôsledky, ktoré sa nedajú ľubovoľne brať späť. Tento koláč predo mnou môžem zjesť alebo nechať tak; ak som ho však raz zjedol, nemám už voľnosť mať ho pred sebou alebo nemať. Iný príklad vymyslel Aristoteles (pamätáš sa, to je ten s tou loďou): Ak mám v ruke kameň, som slobodný, či si ho ponechám, alebo ho odhodím; ak ho však raz odhodím, nemôžem mu prikázať, aby sa vrátil a ja som ho mal opäť v ruke. A ak ho niekomu hodím do hlavy - nuž, asi vieš, čo mám na mysli. Dôležité na slobode je, že každý čin, ktorý urobím, obmedzuje moje možnosti voliť a jednu z volieb uskutočniť. Figliarske čakanie, či bude výsledok dobrý alebo zlý, aby som podľa toho prevzal alebo odmietol zodpovednosť, sa neosvedčuje. Vzdialeného pozorovateľa možno môžem pomýliť, ako sa o to pokúša dieťa kričiac „To som nebol ja!", ale seba samého nemôžem oklamať. Spýtaj sa Gloucestera - alebo Pinocchia!

To, čo voláme „ľútosť", nie je teda nič iné ako nespokojnosť so sebou samým, keď sme zle využili slobodu, keď sme ju použili v rozpore s tým, čo ľudia naozaj chcú. Zodpovednosť znamená vedieť, že mám slobodu konať dobre alebo zle: brať na seba dôsledky svojho konania, vyhýbať sa zlu a konať dobre. Na rozdiel od zle vychovaného a zbabelého dieťaťa sa zodpovedný človek k svojim činom prizná: „Áno, ja som to bol!" Ak sa pozrieš okolo seba, uvidíš, že svet je plný ponúk, ako sa zbaviť ťarchy zodpovednosti. Na zle, ktoré sa deje, sú vinné okolnosti, spoločnosť, v ktorej žijeme, kapitalistický systém, môj charakter (ja som už taký!), zlá výchova (maznali ho), reklama v televízii, pokušenie výkladných skríň, neodolateľné zlé príklady atď. Kľúčové slovo týchto ospravedlnení je neodolateľný. Všetci, čo sa chcú vykrútiť zo zodpovednosti, veria na neodolateľnosť, ktorá si nás podrobuje, či je to reklama, drogy, apetít, úplatky, hrozby, charakter a podobne. Len čo sa vynorí niečo neodolateľné, prestávame byť slobodní a meníme sa na divadelné bábiky, od ktorých neslobodno vyžadovať zodpovednosť. Zástancovia autoritatívneho poriadku veria pevne na neodolateľnosť a tvrdia, že treba prísne zakázať všetko, čo by si niekoho mohlo podrobiť: až raz polícia urobí koniec všetkým pokušeniam, nebudú prečiny ani nijaké hriechy! Samozrejme ani nijaká sloboda, ale všetko má svoju cenu, ktorú treba zaplatiť. Okrem toho: Aké je to uspokojenie vedieť, že ak ostane posledné pokušenie, bude za to, čo sa stane, zodpovedný ten, čo ho neodstránil a nie ten, čo mu podľahol!

Čo, keby som Ti povedal, že „neodolateľné" je len povera, ktorú vymysleli tí, čo sa boja slobody? Že všetky inštitúcie a teórie, ktoré nám ponúkajú ospravedlnenie miesto zodpovednosti, nás chcú vidieť nie šťastnejšími, ale zotročenejšími? Že ten, čo dúfa, že v tomto svete je všetko také, ako má byť - aby sa sám začal chovať tak, ako sa patrí - sa narodil ako hlupák a prehrá? Že napriek početným zákazom, ktoré nás postihujú, a napriek húfom policajtov, ktorí na nás dávajú pozor, vždy môžeme robiť zle - teda proti sebe samým - ak to chceme? To Ti hovorím, a to so všetkou vážnosťou sveta.

Veľký argentínsky básnik a rozprávač Jorge Luis Borges utrúsil na začiatku jednej poviedky túto poznámku o jednom zo svojich predkov: „Ako všetci ľudia, musel prekonať ťažké časy." Vskutku, nikto nežil v úplne priaznivých časoch, keď bolo celkom jednoduché byť človekom a viesť pekný život. Vždy existovalo násilie, krádeže, zbabelosť, imbecilita (morálna a iná) a za pravdy vydávané klamstvá (tie je dobre počúvať). Pekný ľudský život sa nikomu nedaruje, nikto nedosiahne bez odvahy a námahy to, čo mu vyhovuje. Preto pochádza v latinčine výraz virtus (cnosť, udatnosť) od vir, čo je muž, mužská sila bojovníka, ktorý sa presadí aj v boji proti presile. Pripadá Ti to štipľavé? Pýtaj si knihu sťažností. Môžem sa Ti zaručiť, že dosiaľ nikto nežil v krajine, kde tiekol med a nebolo policajtov, ale že rozhodnutie dobre žiť musel každý pre seba robiť deň čo deň, a to bez nádeje, že mu bude štatistika priaznivá, alebo že ho o to poprosí ostatný vesmír.

Jadro zodpovednosti - ak Ťa to zaujíma - nespočíva v tom, že mám odvahu alebo čestnosť vziať na seba vlastné blamáže bez hľadania ospravedlnení napravo či naľavo. Kto koná zodpovedne, je si vedomý reálnosti svojej slobody. Výraz „reálnosť" používam vo význame pravý a skutočný. Zodpovednosť znamená vedieť, že každý môj čin ma konštruuje, definuje, tvorí. Keď volím, čo urobím, postupne sa pretváram. Každé moje rozhodnutie zanecháva stopy vo mne samom prv, než ich vytlačí do môjho okolia. Keď použijem svoju slobodu na to, že modelujem obličaje, nemôžem sa sťažovať, čo vidím v zrkadle, alebo sa toho zľaknúť. Ak robím dobre, padne mi zakaždým ťažšie, robiť niečo zle. Žiaľ, platí to aj obrátene. Keď má hrdina vo westerne možnosť zastreliť podliaka odzadu a povie „To nemôžem urobiť", chápeme, čo hovorí. Mohol by strieľať, ale má morálku. Veď on hrá v historke úlohu „dobrého"! Chce ostať verný typu, ktorý si vyvolil; tomuto od pradávna vytvorenému typu hrdinu.

Prepáč mi, ak táto kapitola vyšla taká dlhá. Oduševnil som sa a mám Ti toho toľko čo povedať! Pozbierajme svoje sily na zajtrajšiu reč o správaní-sa-k-ľuďom-ako-k-ľuďom. Ak Ti je to milšie, o dobrom správaní.

          *   *   *

Čítaj ešte niečo

Ó, zbabelé svedomie, ako ma tlačíš!
Modro horí svetlo. Nie je okolo polnoci?
Hrôzou sa trasúce telo mi pokrýva studený pot.
Čoho sa to bojím? Seba samého? Nik iný tu nie je.
Richard miluje Richarda: to značí, že ja som ja.
Je tu nejaký vrah? Nie. - Áno, ja som tu.
Tak ujdi! - Akože? Pred sebou samým? Z dobrého dôvodu:
Chcel bych?sa pomstiť. To ako? Za seba na sebe samom?
Veď ja mám seba rád. Za čo? Za dobré,
Ktoré som hádam kedy sebe zapríčinil?
Ó, beda, nie! Veď skôr sa nenávidím,
Za zlé činy, ktoré som spáchal.
Som podliak - veď klamem, že to teda nie som.
Blázon, o sebe hovor dobre! - Blázon, nelichoť!
Moje svedomie má predsa mnoho tisíc jazykov,
A každý jazyk ináč svedčí,
A každé svedectvo robí zo mňa podliaka,
Krivá prísaha, krivá prísaha, a najvyššieho stupňa,
Vražda, ukrutná vražda, a najstrašnejšieho stupňa,
A každý hriech, spáchaný každého stupňa,
Útočí na závory, kričiac: Vinný! Vinný!
Musím si zúfať. - Nijaký tvor ma neľúbi,
Ak umriem, nijaká duša sa nezľutuje.
Ba, prečo by mali iní? Veď ani sám
Nemám zľutovanie so sebou.

          William Shakespeare, Kráľ Richard III.

          * * *

„Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty nikomu inémmu, tak znie jeden zo základných princípov etiky. Rovnako oprávnene možno povedať: "Čo zlé narobíš iným, narobíš aj sebe samému."

          Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

          *   *   *

„Každý, kto druhému nejako osoží, osoží sebe samému. Nie v tom zmysle, že chce pomôcť, lebo sa mu pomohlo, že chce brániť, lebo ho bránili. Že dobrý príklad sa okruhom vráti na konajúceho, ako sa aj zlé príklady vracajú na svojho pôvodcu. Že sa nedostane súcitu tým, čo trpia neprávosťami, ktorých možnosti oni sami svojím konaním po svete šírili - práve naopak, a to v tom zmysle, že hodnota každého prejavu charakteru spočíva v prejave samom."

          Seneca, Listy Luciliovi

          *   *   * 

 

7.  VŽI  SA  DO JEHO  POLOŽENIA

 

Robinson Crusoe putuje po brehu ostrova, na ktorý ho vyvrhla búrka po stroskotaní lode. Papagája má na ramene a proti slnku sa chráni slnečníkom, ktorý si sám urobil z palmových listov, za čo je právom hrdý na svoju šikovnosť. Je presvedčený, že sa dá povedať, že sa celkom dobre vyrovnal s okolnosťami: Má teraz svoju skrýšu, ktorá ho chráni pred nepriazňou počasia a prepadmi divých zvierat; vie, kde nájde potravu a kde vodu; má ošatenie, ktoré ho chráni a ktoré si sám zhotovil z materiálu, ktorý je na ostrove; má malé stádo kôz. Skrátka vie, čo treba urobiť, aby ako osamelý stroskotanec mohol žiť ako-tak pekným životom. Ide ďalej a je so sebou taký spokojný, že sa mu zdá, že mu vôbec nič nechýba. No naraz sa zháči a žasne: v bielom piesku vidí pred sebou niečo, čo celú jeho pokojnú existenciu úplne rozvráti: stopa ľudskej nohy.

Od koho to môže byť? Od priateľa či nepriateľa? Od nepriateľa, z ktorého by si mohol urobiť priateľa? Je to muž či žena? Ako sa s ním či s ňou dorozumie? Ako má s ním zaobchádzať? Od tých čias, ako prišiel na ostrov, privykol si Robinson klásť si otázky a vynaliezavo riešiť svoje problémy. Čo budem jesť? Kde sa skryjem? Ako sa budem chrániť pred páľavou slnka? Teraz je však situácia celkom iná, pretože nejde o prírodné veci, ako je dážď alebo hlad alebo divé zvery, ale o stretnutie s inou ľudskou bytosťou. S iným Robinsonom, možno aj s inými Robinsonmi. Voči veciam a zvieratám sa mohol správať tak, že nemyslel na nič iné ako na prežitie. Bolo treba vidieť, kto je mocnejší, a to bez komplikácií. Pri ľudských bytostiach nie je to také jednoduché. Samozrejme musí prežiť, ale nie hocijakým spôsobom. Ak sa pre svoju osamelosť a z nej vyplývajúci pocit nešťastia premení na zviera, ako sú iné, čo sa túlajú po pralese, bude ho zaujímať len to, či je neznámy pôvodca stopy v piesku nepriateľ, ktorého musí premôcť, alebo korisť, ktorú môže zjesť. Ak však chce ostať človekom, nebude mať do činenia s korisťou alebo nepriateľom, ale so súperom alebo možným druhom, v každom prípade s bytosťou sebe podobnou, s blížnym.

Dokým je Robinson sám, má pred sebou len technické, mechanické, hygienické, dá sa povedať aj vedecké, problémy. Ide mu o prežitie v neznámom a nepriateľskom svete. Len čo však zbadá v piesku stopu nohy Piatka, stretá sa jeho myseľ s etickým problémom. Teraz už nejde iba o prežitie, ako pri zvierati alebo rastline, stratených kdesi v prírode; teraz musí začať žiť ako človek, to je s inými ľuďmi alebo proti nim, ale iste medzi ľuďmi. Život sa stáva „ľudským" tým, že ho trávime v spoločnosti iných ľudí, že s nimi hovoríme, že sa s nimi spolčujeme alebo ich klameme, že si nás vážia alebo nás zrádzajú, že ľúbime a robíme plány, že si spomíname na minulosť a súperíme, že organizujeme spoločné akcie, hráme sa a vymieňame si svoje znaky. Etika sa nezaoberá tým, ako sa dobre stravovať, či ako sa účinne chrániť pred chladom alebo ako sa najlepšie prebrodiť cez rieku a neutopiť sa, hoci sú to istotne dôležité otázky, ako za určitých okolností prežiť. Etiku zaujíma a jej oblasť vytvára problém, ako má prebiehať ľudský život, aby človek žil lepšie. Kto si nevie pomôcť, ako prekonať nebezpečenstvá prírody, stratí život, čo by bolo veľmi zle; no kto nemá poňatie o tom, čo je etika, stratí alebo premárni to, čo je v jeho živote ľudské, a to nie je len tak.

Povedal som, že stopa v piesku oznamovala Robinsonovi riskantnú prítomnosť jemu podobnej bytosti. Nakoľko sa Piatok podobal na Robinsona? Na jednej strane je Európan 17. storočia, ovládajúci vrcholce vedy svojej kultúry, vychovaný podľa kresťanského náboženstva, poznajúci homérovské mýty a oboznámený s kníhtlačou. Na druhej strane je divoký kanibal z južných ostrovov, ktorého kultúra sa obmedzuje na ústne podanie jeho kmeňa; je príslušníkom polyteistického náboženstva a nepočul o vtedajších veľkých mestách Londýn a Amsterdam. Všetko bolo u nich odlišné: farba pokožky, spôsob stravovania, trávenie času. Ani nočné sny nemali podobné. Avšak napriek všetkým rozdielom mali aj v podstate spoločné znaky, podstatné podobnosti, ktoré nemal Robinson spoločné s nijakým zvieraťom, nijakým stromom ani nijakým žriedlom na ostrove. Obidvaja hovorili, čo aj veľmi rozdielnymi jazykmi. Svet sa pre nich skladal zo znakov a ich významov, nie z bezmenných vecí. A tak Robinson ako aj Piatok, obidvaja vedeli posúdiť správanie sa, vedeli, že je dovolené robiť určité veci, ktoré sú „dobré", ale že sú aj veci „zlé".

Na prvý pohľad sa to, čo považovali za „dobré" a „zlé", na seba veľmi nepodobalo, lebo ich hodnotenie pochádzalo z veľmi vzdialených kultúr: Ak mám vybrať nápadný príklad, spomeniem kanibalizmus, ktorý bol pre Piatka rozumný a prijateľný obyčaj, kým pre Robinsona - dúfam že aj pre teba, hoci si veľký žrút - je to najväčší horor. A predsa sa zhodli na tom, že sa dá predpokladať existencia kritérií na posúdenie, čo je prijateľné a čo je neprípustné. Hoci boli ich východiskové pozície veľmi rozličné, mohli spolu diskutovať a chápať, o čom diskutovali. To je podstatne viac, ako sa dá dosiahnuť pri osobnom styku s hladným žralokom alebo skalnou lavínou.

Môžeš mi namietnuť, že to je všetko pekné, ale nakoniec nie je napriek vonkajšej podobe oboch mužov na prvý pohľad zrejmé, ako sa zachovať. Ak patrí stopa ľudskej nohy v piesku kanibalovi, ktorý má chuť na ľudskú pečienku, bude rozumné zachovať sa k nemu inakšie ako k plavčíkovi, ktorý konečne prichádza pomôcť stroskotancovi. Práve preto, že sú mi takí podobní, môžu mi byť iní ľudia nebezpečnejší ako hocaké divé zviera alebo aj zemetrasenie. Niet horšieho nepriateľa, ako je inteligentný nepriateľ, schopný kuť presné plány, nastražiť mi pascu alebo ma na tisícoraký spôsob oklamať. Preto je možno lepšie predbehnúť ho a byť prvý: správať sa k nemu tak, ako keby bol možným nepriateľom, a to vrátane násilia a úskokov. Pozor, takýto postup nie taký rozumný, ako sa zdá: ak sa k svojim blížnym správam ako nepriateľ, zvyšujem tým pravdepodobnosť, že si ich znepriatelím; ujde mi možnosť zachovať si ich priateľstvo alebo stať sa im priateľom, ak boli ochotní ponúknuť mi to.

Pozrime sa pozornejšie na toto možné iné nazeranie na svojich nebezpečných blížnych. Marcus Aurelius bol rímsky cisár a okrem toho filozof, čo sa stáva zriedkakedy, pretože panovníci sa nezvyknú starať o otázky, ktoré nie sú praktickej povahy. Rád písal rozhovory so sebou samým, v ktorých si dával rady a niekedy si dokonca vynadal. Písal napríklad takéto vety (citujem podľa pamäti, nie z knihy, takže to neber doslova): „Keď dnes ráno vstaneš, pomysli si, že v priebehu dnešného dňa stretneš klamára, zlodeja, cudzoložníka a vraha. Mysli na to, že sa k nim musíš správať ako k ľuďom, lebo sú to tak ľudia ako ty, a sú ti tak nevyhnutní, ako je nutná spodná čeľusť pre hornú." Pre Marka Aurelia je na ľuďoch najdôležitejšie nie to, či sa mu ich správanie zdá primeraným, ale že - ako ľudia - sa k nemu hodia a že na to neslobodno v styku s nimi nikdy zabúdať. Nech sú akokoľvek zlí, ich ľudská prirodzenosť je taká ako moja a posilňuje ju. Bez iných ľudí by som azda mohol žiť, ale nie ľudským spôsobom. Hoci už mám jeden umelý zub a a dva či tri s kazom, pri jedení je mi príjemné, že mám spodnú čeľusť, ktorá podporuje hornú.

Táto podobnosť inteligencie, schopnosti počítať a plánovať, vášne a úzkosti - to, čo robí ľudí nebezpečnými, keď to chcú -, to ich robí inokedy veľmi užitočnými. Nič nie je pre mňa vhodnejšie ako človek. Čo poznáš lepšieho ako byť milovaný? Ak niekto zháňa peniaze, moc alebo prestíž, netúži po týchto bohatstvách preto, aby si mohol kúpiť len polovicu toho, čo možno dostať zadarmo, ak je niekto obľúbený? A kto môže naozaj ľúbiť, ak nie iná bytosť, rovnaká ako ja, ktorá funguje tak isto, ako ja, a ľúbi ma,  - a hoci som človek? Nijaké čo ako milé zviera mi nemôže dať toľko ako iná ľudská bytosť, aj keby bola trochu nesympatická. Isteže, prepretože som človek každý prípad treba s ľuďmi zaobchádzať opatrne. No táto „opatrnosť" nemá byť v prvom rade nedôverou a úskočnosťou, ale ohľaduplnosťou, ako v prípade krehkých predmetov - ľudia sú zo všetkého na svete najkrehkejší, pretože to nie sú jednoduché veci. Pretože puto úcty a priateľstva voči iným ľuďom je aj pre mňa, ktorý som tak ako oni členom ľudskej spoločnosti, tým najkrajším, čo na svete existuje, musím ho s veľkým záujmom chrániť a dokonca pestovať. Ani vtedy, keď ide o záchranu mojej vlastnej kože, nie je rozumné zabúdať na túto prioritu.

Marcus Aurelius, cisár a filozof, ale nie imbecil, vedel dobre, čo aj ty vieš: že sú ľudia, ktorí kradnú, klamú a zabíjajú. Je samozrejmé, že neuznával, že by bolo treba preukazovať takéto spôsoby správania sa v záujme dobrého vychádzania s blížnymi. Dve veci mu boli jasné a aj ja ich považujem za dôležité:

Po prvé: Kto kradne, klame, zrádza, znásilňuje, vraždí, alebo akokoľvek inakšie zneužíva iného človeka, neprestáva preto byť človekom. Jazyk nás tu privádza do omylu všeobecnými označeniami typu „To je zlodej", „To je klamárka" či „Veď on je zločinec", pretože nás necháva zabudnúť, že stále ide o ľudí, ktorí sa síce chovajú spôsobom, ktorý nemožno odporúčať, ale preto neprestávajú byť ľuďmi. Aj ak to niekto „dotiahol tak ďaleko", že je odporný, môže sa pre nás stať najprijateľnejším a najnevyhnutnejším - práve pretože je aj naďalej človekom.

Po druhé: Jedným z hlavných znakov všetkých ľudí je schopnosť napodobňovať. Svoje správanie a svoj vkus kopírujeme zväčša podľa konania iných ľudí. Tam pramení naša schopnosť vzdelávať sa a bez prestania si osvojujeme úspechy, dosiahnuté inými ľuďmi v minulých dobách alebo vo vzdialených krajinách. Vo všetkom, čo nazývame „kultúrou" a „civilizáciou", tkvie kúštik vlastnej vynaliezavosti a kusisko imitácie. Keby sme neboli takí imitátori, museli by všetci ľudia zakaždým začínať od nuly. Preto je príklad, ktorý dávame svojim súkmeňovcom, taký dôležitý: Je skoro isté, že sa k nám budú správať tak, ako sa my správame k nim. Ak naverímboha rozosievame nepriateľstvo (čo aj niekedy len utajene), je nepravdepodobné, že na výmenu dostaneme niečo lepšie ako ešte väčšie nepriateľstvo. Prirodzene som si vedomý toho, že napriek čo ako dobrému príkladu mojej osoby si mnohí okolo mňa nájdu dosť zlých príkladov na napodobnenie. Tak prečo sa namáhať a zriekať sa bezprostredných výhod, ktoré majú veľmi často podvodníci? Marcus Aurelius by ti odpovedal:

„Vidí sa ti hádam rozumným ešte zvyšovať už aj tak vysoký počet zlých ľudí, od ktorých sa dá očakávať málo pozitívneho, a zbavovať odvahy menšinu tých lepších, ktorí môžu veľa urobiť pre dobro celku? Nie je logické siať to, čo chceš žať, a nie opak, hoci vieš, že burina ti môže zničiť úrodu? Chceš sa dobrovoľne ukázať okoliu taký nerozumný, ako sú mnohí blázni, čo ako bezhlaví pobiehajú medzi nami miesto toho, aby bránili a demonštrovali prednosti rozumnosti?"

Pozrime sa bližšie, čo to robia títo tzv. „zlí", teda tí, čo sa k iným správajú ako k nepriateľom, miesto toho, aby hľadali ich priateľstvo. Iste sa pamätáš na film Frankenstein, kde Boris Karloff hrá obludu nad všetky obludy. Keď si bol ešte malý, začali sme sa na to spolu dívať v televízii, ale musel som to vypnúť, lebo si mi po chvíli s elegantne formulovanou otvorenosťou povedal: „Zdá sa mi, že mi pomaly naháňa príliš veľa strachu." V románe Mary W. Schelleyovej, na ktorom film spočíva, priznáva sa kreatúra, vytvorená z častí mŕtvol, svojmu tvorcovi: „Až bieda ma urobila nepriateľom." Mám dojem, že väčšina tých údajne „zlých", ktorí sa medzi nami vyskytujú, by povedala to isté, keby boli úprimní. Ak sú voči svojim spoluobčanom nepriateľskí a nemilosrdní, robia to zo strachu, pre svoju osamotenosť, alebo pretože nemajú potrebné veci, ktoré iní majú - pretože prežívajú nešťastia. Možno trpia na najväčšie nešťastie, vidiac, že iní sa k nim správajú bez lásky a bez uznania, ako sa to stalo tomu úbohému výtvoru Frankensteina, ktorému chceli preukázať priateľstvo len jeden slepec a jedno dievčatko. Nepoznám nikoho, čo by bol od šťastia zlý, alebo čo by z čírej radosti týral svojho blížneho. Priznávam, že je dosť veľa ľudí, čo kvôli vlastnej spokojnosti nechcú počuť o nešťastiach, ktorých je toľko v ich okolí a na ktorých sú čiastočne aj sami vinní. Aj ignorancia, aj keď je sama so sebou spokojná, je formou nešťastia.

Dá sa teda povedať: Čím šťastnejší a radostnejší sa niekto cíti, tým menej má chuť byť zlým. Nie je teda rozumnejšie pokúsiť sa zväčšovať šťastie blížnych miesto robiť ich nešťastnými a tak prístupnými zlému? Sám si je vinný ten, čo priniesol svoj podiel k nešťastiu druhých, alebo nič nerobí pre jeho zmiernenie. Taký si nemá čo sťažovať, že je okolo nás toľko zla! Z krátkodobého hľadiska môže sa ukazovať výhodným, vidieť v blížnych nepriateľov (alebo obete) a tak s nimi zaobchádzať. Svet je plný prázdnych a bezočivých typov, ktorí sa považujú za osobitne šikovných, keď sa im podarí mať výhodu z dobrých úmyslov druhých ľudí, neraz aj z ich nešťastia. Ja ich neuznávam za takých múdrych, ako sa sami považujú. Najväčší úžitok, ktorý môžeme mať zo svojich blížnych, nie je získať ich pomocou ďalšie veci, stále viac vecí, alebo ovládať stále viac osôb a správať sa k nim ako k veciam či nástrojom; najväčší úžitok prináša účasť a náklonnosť slobodných bytostí. To posilňuje a rozširuje moju ľudskosť. „No a, načo je to dobré? K čomu to slúži?" spýta sa gauner v domnienke, že on je vrchol šikovnosti. Môžeš mu odpovedať: „Neslúži to na to, na čo ty myslíš! Len otroci slúžia a už som ti povedal, že my tu hovoríme o slobodných bytostiach". Gauneri majú ten problém, že nevedia, že sloboda neslúži niečomu, a ani nechce, aby jej niečo slúžilo, ale že chce byť nákazlivá. Chudák gauner má mentalitu otroka, aj keď sa považuje za „boháča", majiteľa toľkých vecí!
A potom ten podliak narieka, až sa trasie, keď je redukovaný na jednoduchého podvodníka. „Keď ja nemám úžitok z iných, sú to iste títo iní, čo majú úžitok zo mňa!" Je to otázka myší/otrokov a levov/slobodných - s patričnou poklonou pred týmito mnou vysoko cenenými zvieratami. Rozdiel číslo jedna medzi tým, k čomu sa narodila myš a k čomu lev, znie: Myš sa pýta: „Čo sa so mnou stane?", a lev sa pýta: „Čo urobím?" Rozdiel číslo dve: Myš by rada druhých priviedla k tomu, aby ju ľúbili, žeby sa potom aj sama mohla mať rada; lev má rád sám seba a to mu dáva schopnosť ľúbiť aj druhých. Rozdiel číslo tri: Myš chce konať proti záujmu druhých preto, aby zabránila zlu, ktoré by sa mohlo zamerať na ňu, kým lev je toho názoru, že všetko, čo robí v prospech druhých, slúži aj jeho dobru. Byť myšou alebo levom, to je tu otázka! Pre leva je takmer jasné - „strašne jasné", povedal by básnik Antonio Machado - že pri pokuse poškodiť blížneho som prvým poškodeným ja sám, a síce v tom, čo je pre mňa najcennejšie, kde som najsilnejší, kde sa najmenej poddávam.

Konečne sme sa dostali k bodu, keď môžeme odpovedať na otázku, ktorú sme dosť dlho nechávali nezodpovedanú, hoci nepriamo a okľukami už na veľa stranách nehovoríme o ničom inom: V čom spočíva toto zaobchádzanie s osobami ako s osobami, t.j. po ľudsky? Odpoveď: Spočíva vo vžití sa do ich situácie. Uznať niekoho za človeka ako som ja znamená v prvom rade možnosť pochopiť jeho vnútro, na chvíľu prebrať na seba jeho stanovisko. Pri netopierovi alebo muškáte by také niečo bolo možné len fantastickým a preto pochybným spôsobom; pri bytostiach, ktoré vedia narábať so symbolmi, ako ty a ja, sa niečo takého priam natíska. Veď zakaždým, keď s niekým hovoríme, vymedzujeme oblasť, v ktorej ten, čo je teraz „ja", vie, že sa za moment premení na „ty" a obrátene. Keby sme nepripustili, že medzi nami je čosi zásadne rovnaké (že môžem byť pre druhého to, čo on môže byť pre mňa), nemohli by sme si povedať ani slovo. Kde však existuje výmena slov, tam existuje aj uznanie, že určitým spôsobom patríme k svojmu náprotivku a tento náš náprotivok patrí k nám. Aj keď som mladý a ten druhý je starý, aj keď som muž a ten druhý je žena, aj keď som biely a ten druhý je čierny, aj keď som hlúpy a ten druhý je múdry, aj keď som zdravý a ten druhý je chorý, aj keď som bohatý a ten druhý je chudobný.

„Som človek," povedal jeden starorímsky básnik, „nič ľudského nie je mi cudzie". To znamená: byť si vedomý svojho človečenstva predpokladá istotu, že napriek skutočným rozdielom medzi jednotlivcami som určitým spôsobom súčasťou každého môjho blížneho. V prvom rade prostredníctvom reči.

Samozrejme nielen preto, aby som sa s nimi mohol rozprávať. Vžiť sa do situácie druhého človeka je viac ako začiatok symbolickej komunikácie: treba brať ohľad na jeho práva. Ak sú nejasné, treba pochopiť jeho pohnútky. Na to má právo každý, nech je akokoľvek zlý, aj keď je ten najhorší. Má právo - ľudské právo -, aby sa niekto pokúsil vžiť sa do jeho situácie a pochopiť, čo sa v ňom deje a čo cíti; aj keď to slúži k tomu, aby bol v mene zákonov odsúdený; každá spoločnosť musí mať zákony. Jedným slovom, vžiť sa do niečej situácie znamená brať ho vážne, skutočne ako seba samého. Pamätáš sa na nášho starého priateľa Kaneho/Kana ? Alebo na Gloucestera? Seba samých brali tak vážne, svoje priania a ambície hodnotili tak vysoko, že sa správali, ako by tu iní ani neboli, alebo ako keby to boli marionety či duchovia: Kým boli užitoční, využívali ich spoluprácu, zriekli sa ich však, dokonca ich zabili v tej chvíli, keď ich už nepotrebovali. Nijako sa nepokúšali vžiť sa do ich situácie, relativizovať vlastné záujmy a brať ohľad na cudzie záujmy. Vieš, ako to s nimi skončilo.

Nevravím ti, že je zlé, ak konáš vo vlastnom záujme, alebo že by si mal všetko robiť v prospech svojho suseda. Tvoje záujmy sú rovnako vážne ako jeho a všetko ostatné sú táraniny. Pozor však pri slove interes, „záujem": pochádza z latinského inter esse, čo značí byť medzi viacerým, vytvárať vzťah medzi viacerými (vecami či bytosťami). Keď ti vravím že máš svoje záujmy relativizovať, mám na mysli, že tvoj záujem sa nemá zameriavať len na teba, ako keby si žil sám v akomsi strašidelnom svete, ale že ťa privádza do styku s inými skutočnosťami, ktoré sú také „skutočné" ako ty sám. Všetky záujmy, ktoré máš, sú teda relatívne: vzhľadom na iné záujmy, na okolnosti, na zákony a zvyčaje spoločnosti, v ktorej žiješ. Výnimkou je jediný záujem, a ten je absolútny: Byť človekom medzi ľuďmi, k iným sa správať po ľudsky a inými byť cenený ako človek - bez toho niet „pekného života". Nech ťa niečo akokoľvek zaujíma, ak sa na to pozrieš zbližša, nič nemôže byť zaujímavejšie ako vžiť sa do postavenia tých ľudí, s ktorými ťa privádza dokopy tvoj záujem. Keď sa vžiješ do ich situácie, nestačí ti schopnosť pochopiť dôvody ich konania, ale musíš aj nejakým spôsobom reagovať na ich vášne a city, bolesti, túžby a radosti. Ide o to, že treba pocítiť sympatiu voči druhému, určitým spôsobom vedieť s ním cítiť, nenechať ho s jeho myslením a túžbami celkom samého. Uznať, že sme z rovnakého cesta: zároveň idea, vášeň aj telo. Alebo ako to poetickejšie a hlbokomyseľnejšie napísal Shakespeare: „Sme z rovnakej látky ako sny." Dávaj pozor, aby sme si boli vedomí tohto príbuzenstva.

Brať druhého vážne, vedieť sa vžiť do jeho situácie a uznať, že je taký skutočný ako ty, to neznamená, že by si mu mal vždy dať za pravdu v tom, čo žiada a čo robí. Neznamená to ani, že by si sa mal chovať, akoby ste boli identickí. Dramatik a humorista George Bernard Show raz povedal: „Nerob inému, čo chceš, aby ľudia robili tebe: chúťky sú rozličné." Niet pochýb, že sme si ako ľudia podobní; iste by bolo úžasné, keby sme boli rovnakí (čo sa týka šancí pri narodení a neskoršie pred zákonom), ale prirodzene nie sme identickí a ani nemusíme byť. Čo by to bola za nuda a všeobecné utrpenie! Vžiť sa do cudzej situácie znamená dať si námahu byť objektívnym a vidieť veci tak, ako ich vidia druhí; neznamená to odsunúť druhého na stranu a zaujať jeho miesto! Znamená to, že on má naďalej ostať sebou a ty máš naďalej ostať sebou. Prvé ľudské právo je právo nebyť kópiou našich susedov, ale byť viac alebo menej jedinečným. Nikto nemá právo nútiť druhého prestať byť „jedinečným", ak, pravda, táto „jedinečnosť" nespočíva v schopnosti priamo či nepriamo spôsobiť blížnemu škodu.

Práve som použil výraz „právo" a myslím, že nie po prvý raz. Vieš prečo? Pretože ťažké umenie vžiť sa do situácie blížneho má veľa do činenie s tým, čo odjakživa voláme spravodlivosťou, to je schopnosťou a snahou, ktoré musí každý - ak chceme dobre žiť - pochopiť a vedieť, čo môžu od nás očakávať naši spoluobčania. Zákony a sudcovia sa z povinnosti snažia určiť to najmenej, čo môžu ľudia právom vyžadovať od tých, s ktorými žijú v jednej spoločnosti; to je však len minimum a nič viac. Veľmi často je naše správanie sa vo svojej podstate nespravodlivé, nech je akokoľvek zákonité, nech sa akokoľvek bral ohľad na zákony a nik nás nemôže potrestať alebo uvrhnúť do väzenia. Každý napísaný zákon je len skratka, zjednodušenie - často nedokonalé - toho, čo môže tvoj blížny od teba očakávať - nie od štátu, nie od jeho sudcov. Život je príliš zložitý, jemne odtienený; my ľudia sme príliš rozdielni a situácie sú príliš rozmanité a intímne, než aby sa to všetko dalo zachytiť textami zákonov. Práve tak ako nikto nemôže byť za teba slobodný, nikto nemôže byť za teba spravodlivý, ak nie si si vedomý toho, že sám musíš byť taký, ak chceš dobre žiť. K pochopeniu toho, čo od teba môže druhý človek žiadať, niet inej cesty ako ho aspoň trochu mať rád, keď aj len preto, lebo tiež je človekom - a túto malú, ale veľmi významnú lásku nemôže vynútiť nijaký zákon. Kto žije dobre, musí byť schopný súcitnej spravodlivosti, spravodlivého súcitu.

Beda, to zas je z toho dlhá kapitola! Na ospravedlnenie uvádzam, že je najdôležitejšia zo všetkých. Na týchto posledných stranách som sa pokúsil vyložiť základy etiky. Opovažujem sa poprosiť ťa - ak už toho nemáš dosť -, aby si si ich ešte raz prečítal, kým pôjdeme ďalej. A ak to neurobíš, lebo si trochu ustatý - aj tak dobre, viem sa vžiť do tvojej situácie.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Jedného krásneho dňa na poludnie, keď som zas išiel k svojmu člnu, vyvolala u mňa na pobreží stopa holej ľudskej nohy, zreteľne odtlačená v piesku, ohromné vzrušenie. Stál som ako hromom zasiahnutý, ako keby som videl ducha. Načúval som na všetky starny, ale nemohol som nič vidieť ani počuť."

          Daniel Defoe, Robinson Crusoe

          *   *   *

„Všetok skutočný život sú len stretávania."

          Martin Buber, Ja a ty

          *   *   *

„Na podklade toho, že je so svojimi blížnymi zviazaný najpevnejším putom, putom spoločného osudu, zisťuje slobodný človek stále novú víziu, ktorá každú úlohu, ktorú prináša nový deň, osvetlí svitom lásky. Život ľudí je dlhý pochod nocou v obkľúčení neviditeľnými nepriateľmi a plný únavy a strachu; len máloktorí môžu dúfať, že dosiahnu cieľ a dopraje sa im tam len krátke zotrvanie. Ako tak pochodujú, mizne im z pohľadu kamarát za kamarátom, poslušný nemým príkazom všemocnej smrti. Veľmi krátky je čas, kedy im môžeme pomôcť, keď padá rozhodnutie o ich šťastí alebo nešťastí. Kiež by nám bolo súdené posvietiť im na cestu, zmierniť ich bolesť balzamom súcitu, darovať im čistú radosť neúnavnej lásky, povzbudiť ich klesajúcu odvahu a v hodinách zúfalstva im dať novú vieru."

          Bertrand Russell, Čo uctieva slobodný človek

          *   *   *

„Lebo ešte nikdy neexistoval taký temný a neúprosný zástanca cti a nenávistník radosti, ktorý by ti uložil útrapy, bdenie a núdzu bez toho, žeby ti súčasne neprikázal, aby si zo všetkých síl miernil biedu a tieseň druhých; ktorý by neschvaľoval, aby jeden druhému poskytoval dobro a útechu. Ak však skutočná ľudskosť, človeku primeranejšia ako každá iná cnosť, tkvie v miernení biedy druhých a odstraňovaní ich trápení, čo vracia ich životu radosť, to znamená potešenie, prečo by nemala príroda každého povzbudzovať k tomu, aby to isté robil aj pre seba samého?"

          Thomas Morus, Utópia

          *   *   *

 

8.  S  RADOSŤOU

 

Predstav si, že ti niekto rozpráva, že tvojho priateľa či priateľku zatkli pre „nemravné správanie sa na verejnosti". Môžeš byť istý, že ich „nemravnosť" nespočívala v tom, že prešli cez ulicu na červenú, že niekomu predostreli do neba volajúcu lož, alebo že využili nejakú tlačenicu v meste a ukradli niekomu tašku. Pravdepodobne tvoj bujný kamarát siahol pár okoloidúcim úžasným dievčatám na zadoček, alebo tvoja trúfalá kamarátka chcela po pár pohárikoch demonštrovať stretávajúcim, že jej anatómia si to môže rozdať s anatómiou Madonny alebo Samanthy Foxovej. A ak ti niekto z tých „vážených" osôb (nie že by také neboli!) vážnym tónom povie, že ten alebo onen film je „nemorálny", iste vieš, že tým nemyslí, že sa na premietacom plátne udialo pár vrážd, alebo že filmoví hrdinovia zarábali svoje veľké peniaze nie veľmi čistým spôsobom ... nuž, iste vieš, na čo myslím.

Ak ľudia hovoria o „morálke" a najmä ak hovoria o „nemorálnosti", myslia v osemdesiatich percentách prípadov - asi to odhadujem príliš nízko - na niečo, čo má do činenia so sexom. Niektorí ľudia sa domnievajú, že prvou úlohou morálky je posudzovať, čo robia druhí so svojimi genitáliami. Niet väčšej hlúposti a predpokladám, že napriek tej málo pozornosti, ktorú si možno dosiaľ venoval mojim slovám, ani ti nenapadne uveriť tomuto nezmyslu. Sex ako taký nie je „nemorálnejší" ako jedenie alebo prechádzka; samozrejme sa možno pri sexe správať nemorálne (ak sa niekomu spôsobuje škoda), ako možno pri jedení zjesť žemľu susedovi, alebo pri prechádzke plánovať teroristický útok. A pretože sexuálne vzťahy vedú k veľmi mocným putám a môžu u ľudí vyvolať veľmi jemné citové hnutia, je samozrejme logické, že sa predovšetkým v týchto prípadoch berú do úvahy ohľady, prislúchajúce našim blížnym. Poviem ti však do prosta, že na tom, čo dvom ľuďom urobí potešenie a nikomu neublíži, nie je nič zlého. V skutočnosti je „zlý" ten, kto si myslí, že v užívaní je niečo zlého. Nielen že „máme" svoje telo, ako sa hovorí, ale sme telo, bez uspokojenia ktorého sa nedostaví dobrá nálada a neexistuje pekný život, ktorý sa oplatí žiť. Kto sa hanbí za schopnosť svojho tela pocítiť rozkoš, je taký hlúpy ako ten, čo sa hanbí, že sa naučil násobilku.

Samozrejme je bezpochyby jednou z dôležitých funkcií sexu rozmnožovanie. To ti, ako svojmu dieťaťu, nemusím povedať! A to je dôsledok, ktorý neslobodno brať na ľahkú váhu, pretože ukladá človekovi vážne etické záväzky: ak sa už dobre nepamätáš, prečítaj si ešte raz, čo som ti povedal o zodpovednosti ako nevyhnutnej protiváhe slobody. Sexuálne zážitky sa nemôžu obmedzovať len na funkciu rozmnožovania. U ľudí majú prirodzené opatrenia za účelom zachovania druhu aj ďalšie dimenzie, ktoré však biológia, zdá sa, nepredvídala. K našej slobode sa tu pripájajú ako zázračné obohatenia symboly a zjemnenia, bez ktorých by ľudia neboli ľuďmi. Je paradoxom, že tí, čo v sexe vidia čosi „zlého" alebo aspoň „špinavého", si myslia, že príliš veľké oduševnenie za sex robí z ľudí zvieratá. V skutočnosti však práve zvieratám slúži sex len na rozmnožovanie; aj jedenie im je len na výživu a telesný pohyb na udržanie zdravia. My ľudia sme však vynašli erotiku, gastronómiu a šport. Sex je mechanizmom rozmnožovania tak pre ľudí ako pre jelene a morské ostrieže; u ľudí však vyvoláva mnohé ďalšie efekty, ako napríklad lyriku alebo inštitúciu manželstva, ktorú nepoznajú ani jelene ani ostrieže (neviem, či pre ich šťastie alebo nešťastie). Čím väčšmi sa sex oddelí od jednoduchého rozmnožovania, tým menej je zvierací a stáva sa ľudským. Samozrejme z toho vyplývajú raz dobré, inokedy zlé dôsledky; ako vždy, keď ide o slobodu. Ale veď o tomto hovorím od samého začiatku tohto šalabachtra.

Za celým týmto pobúrením sexuálnou „nemorálnosťou" sa skrýva nie menej ani viac ako jedna z najstarších úzkostí človeka: strach pred potešením. Pretože sexuálne potešenie patrí k najintenzívnejším a najživším potešeniam, aké človek môže pocítiť, obklopuje ichnedôvera a silné výhrady. Prečo spájať radosť so strachom? Predpokladám že preto, lebo sa nám to páči. Ľudské spoločnosti sa celé storočia snažili zabrániť tomu, aby sa ich členovia telesne vzrušovali a zo samej sexuálnej túžby zabúdali na prácu, zaistenie budúcnosti a obranu skupiny.

V skutočnosti je ten, kto sa teší, spokojný so svojím životom; ak však na všetko ostatné zabudne, nebude žiť dlho. Ľudská existencia bola vždy a v každej chvíli nebezpečnou hrou - platilo to pre prvé tlupy, ktoré sa pred tisícmi rokov krčili okolo ohňa, ako to platí pre nás, keď musíme prejsť cez ulicu, aby sme si kúpili noviny. Potešenie nás niekedy príliš rozptyľuje, čo môže byť osudné. Preto sa potešenia vždy spájali s tabu a obmedzeniami, boli opatrne racionované a povolené len v určitý čas: Existovali sociálne predpisy (ktoré ostávali v platnosti, aj keď ich už nebolo treba), aby nikto nebol odpútavaný od nebezpečenstiev života.

Na druhej strane sú aj takí, čo užívajú len vtedy, keď druhým bránia užívať. Tak sa boja, že neodolajú pokušeniu mať radosť, taký strach majú pred tým, čo by sa im mohlo stať, keby svojmu telu niečo povolili, že sa menia na profesionálnych ohováračov radostí. Sex je vraj to a to, jedenie a pitie je podobné to a to a hra nie je niečo iné, preto koniec smiechu a osláv, veď svet je taký smutný a pochmúrny. Len ty takýchto nepočúvaj! Všetko môže byť niekomu za určitých okolností zlé, respektíve umožniť mu robiť zle, ale nič nie je len preto zlé, že ti to robí radosť.

Profesionálnych ohováračov radosti voláme „puritánmi". Vieš, čo je puritán? Ten, čo uisťuje, že dobro spoznáme podľa toho, že sa nám nepáči. Ten, čo tvrdí, že utrpenie treba hodnotiť vyššie ako potešenie (naozaj, môže byť záslužnejšie dobre sa tešiť ako zle trpieť). A najhoršie zo všetkého je, že puritáni veria, že tomu, čo dobre žije, sa má viesť zle, a ak sa niekomu vedie zle, tak je to preto, lebo si dobre žije. Samozrejme sa puritáni považujú za najmorálnejších ľudí na svete - a za strážcov morálky svojich susedov. Nechcem preháňať, čo aj to niekedy robím, ale rád by som ti povedal, že bežný bezočivý chlapík je „slušnejší" a „morálnejší" ako uznaný puritán. Tomu je modelom obyčajne pani z jednej veselej príhody - pamätáš si ju? Zavolala políciu, že sa pred jej domom chlapci kúpu - nahí. Polícia chlapcov zahnala kúpať sa vyššie, ale pani volala znovu, že chlapci sú síce vyššie, ale že sa stále kúpu nahí a že je to škandál. Opäť prišla polícia, aby ich poslala preč, a pani opäť protestovala. „Ale pani", čudoval sa policajt, „veď sme ich poslali o poldruha kilometra vyššie!" Na čo puritánka, veľmi „cnostne" sa rozhorčujúc: „To hej, ale s ďalekohľadom ich aj tam vidím!"

Keďže podľa môjho názoru je puritánstvo najčastejší etike sa protiviaci postoj, nebudeš odo mňa počuť ani slovo proti potešeniam; nepáčilo by sa mi, keby si sa hanbil (ale ani byľku!) chcieť telom aj duchom užívať koľko len možno. Rád by som ti dokonca veľmi nástojčivo zopakoval radu starého francúzskeho majstra Michela de Montaigne, ktorého veľmi odporúčam do tvojej pozornosti: „Zubami aj nechtami sa musíme držať potešení tohto života, ktoré nám ubiehajúce roky jedno po druhom driapu z rúk." Týmto výrokom Montaigna chcem zvýrazniť dve veci: prvá stojí na konci odporúčania a vypovedá, že roky nám nepretržite odoberajú možnosti potešení; preto nie je rozumné dlho odkladať rozhodnutie chcieť sa mať dobre. Ak budeš dlho váhať, nakoniec premeškáš príležitosť. Treba sa oddať pôžitkom prítomnosti, čo Rimania (a trochu fádny básnik-učiteľ z Klubu mŕtvych básnikov) zhrnuli do príslovia carpe diem! (uži dňa !). To však nemá znamenať, že už dnes musíš mať všetky potešenia, ale že máš hľadať všetky potešenia dneška. Jeden z najistejších spôsobov, ako zničiť potešenia prítomnosti, spočíva v tom, že bezpodmienečne chceš mať v každej chvíli všetko naraz vrátane najrozličnejších a najnepravdepodobnejších uspokojení. Netráp sa bez prestania tým, že sa silou-mocou vrháš na prítomnú chvíľu, aby si zažil aj nevhodné potešenia; snaž sa skôr o to, aby si vo všetkom, čo existuje, našiel čo len nepatrný náznak príjemného potešenia. Teda: nenechaj vychladnúť volské oko, zháňajúc hamburger, nenechaj si pokaziť hamburger na tanieri, volajúc po kečupe. Mysli na to, že chutné nie je ani vajce, ani hamburger, ani omáčka, ale úžasné je, že sa vieš radovať z toho, čo je okolo teba.

To ma privádza späť na začiatok Montaignovho citátu. Keď radí, aby sme sa zubami aj nechtami tvrdošijne upli na „užívanie radostí života", má na mysli vyberať si ich, to znamená mať ich stále pod kontrolou a nedovoliť im postaviť sa proti ostatku tvojej osobnej existencie. Spomeň si, že v súvislosti s Ezauom a jeho zohriatou šošovicou sme hovorili o zložitosti života a o tom, že nie je radno život príliš zjednodušovať, aby bol dobrý. Potešenie býva veľmi príjemné, ale prináša nepríjemný sklon k výlučnosti: ak sa mu úplne oddáš, môže sa ti vyšmyknúť a nechať ťa bez niečoho cenného, a to pod zámienkou, že ti umožní, aby si sa mal dobre.

Montaigne povedal, že užívať si radosti života znamená nedovoliť, aby ťa jedna z nich obrala o možnosť ostatných; žiadna z nich neskrýva v sebe všetky súvislosti nášho nijako nie jednoduchého života, v ktorom má každá radosť svoje miesto. Rozdiel medzi „užívať" a „zneužívať" je nasledovný: Ak užívaš nejakú radosť, obohacuješ svoj život; čoraz viac sa ti páči nielen potešenie, ale aj život; znakom toho, že ho zneužívaš, je poznanie, že potešenie ti život ochudobňuje a že už ťa nezaujíma život, ale iba toto špeciálne potešenie. To znamená, že potešenie prestalo byť príjemnou súčasťou komplikovaného života a stáva sa útočiskom, kam možno ujsť pred životom, skryť sa pred ním.

Niekedy vravíme: „Umieram od radosti." Kým pritom ide o obrazovú reč, nedá sa proti tomu nič namietať, pretože jeden z pozitívnych účinkov veľmi intenzívneho potešenia pozostáva z toho, že sa odstránia prístavby rutiny, úzkostí a každodennosti, ktoré vláčime so sebou a ktoré nás často viac mrzia ako tešia. Keď padajú tieto panciere, ako keby sme „umierali" - vzhľadom na to, na čo sme zvyknutí - no aby sme sa potom silnejší a výkonnejší znovuzrodili. Preto Francúzi - v tejto oblasti jemnocitní špecialisti - nazývajú orgazmus „la petite mort", malá smrť. Myslí sa tým taká smrť, aby sa po nej dalo žiť lepšie, aby sme sa stali citlivejšími, nežnými alebo vášnivými.

V iných prípadoch nám však užívanie v pravom zmysle slova hrozí smrťou. Alebo zabíja naše zdravie a naše telo, alebo nás robí surovými, otupuje našu ľudskosť a ohľad na druhých a na všetko ostatné, čo napĺňa náš život. Nepopieram, že existujú potešenia, pre ktoré sa môže oplatiť dať do sádzky život. „Pud sebazáchovy" za každú cenu je pekná a dobrá vec, ale nie je viac, ako je: len pud. V ľudskom živote existuje čosi, čo je viac ako pudy - bez toho by vec stratila na zaujímavosti. Zo stanoviska lekára alebo profesionálneho zbabelca nám určité potešenia škodia a privádzajú nás do nebezpečenstva, čo aj sú pre nás, ktorí máme menej lekársku perspektívu, aj naďalej veľmi pozoruhodné a rozumné. Dovoľ mi, aby som nedôveroval všetkým potešeniam, ktorých hlavným kúzlom sa zdá byť „škodlivosť" a „nebezpečenstvo". Jedna vec je, ak „umieraš od potešenia", a niečo celkom iného je, ak potešenie spočíva v skutočnej smrti - alebo aspoň v predstave „zomretia". Keď ťa nejaké potešenie zabíja, keď - aby sa ti páčilo -, stále je v stave razom ťa zabiť, respektíve keď v tebe zabíja to, čo je v tvojom živote ľudské (to, čo robí tvoju existenciu veľmi zložitou, ale umožňuje ti presadiť sa do situácie druhých), potom je to trest, preoblečený za potešenie, hnusná pasca našich nepriateľov, smrti. Etika spočíva v tom, že staviaš na predpoklade, že sa oplatí žiť a kvôli tomu sa aj namáhať. Oplatia sa aj štrapácie, pretože len tak sa dosiahnu životné potešenia, spojené vždy s útrapami - to je už náš osud. Keď teda musím nevyhnutne voliť medzi ťažkosťami života a potešeniami smrti, bez váhania sa rozhodujem pre tie prvé - lebo sa mi lepšie páči užívať si ako zahynúť. Nechcem radosti, ktoré mi umožňujú uniknúť životu; chcem radosti, ktoré mi život značne spríjemnia.

A teraz príde otázka všetkých otázok: Čo je najväčšia odmena, akú nám môže život dať? Čo je absolútny hit, ktorý nám môže priniesť naša snaha: pohladkanie, slovo, úryvok hudby, vedomosť, stroj, či hŕba peňazí, prestíž, úcta, moc, láska, etika alebo čo ti ešte príde na myseľ? Upozorňujem ťa, že odpoveď je taká jednoduchá, že hrozí nebezpečenstvo, že budeš sklamaný.

Najvyššie, čo môžeme dosiahnuť, je radosť. Všetko, čo vedie k pocitu radosti, má oprávnenie (čo aj len z jedného hľadiska, hoci toto nie je absolútne); všetko, čo radosť zaháňa do nenávratna, je poblúdenie. Radosť je spontánne Áno k životu, vychádzajúce z nášho vnútra, neraz úplne neočakávane. Áno k tomu, čo sme, lepšie povedané k tomu, čo si myslíme, že sme. Kto sa raduje, vyhral už prvú cenu a nič mu nechýba; kto však nemá z ničoho radosť - nech je aký múdry, krásny, zdravý, bohatý, mocný, svätý -, je na tom biedne, lebo mu chýba to hlavné. Teda počúvaj: Potešenie je úžasná vec a treba si ho priať, ak ho vieme postaviť do služby radosti, nie však, ak ju kalí, alebo ohrozuje. Negatívna hranica potešenia nie je bolesť, dokonca ani smrť, ale radosť: Ak ju začíname strácať pre nejaké opojenie zmyslov, užívame niečo, čo nám nepristane. Radosť je - neviem, či mi rozumieš, ale neviem sa lepšie vyjadriť - skúsenosť, ktorá v sebe skrýva potešenie a bolesť, smrť a život; skúsenosť, ktorá potešenie a bolesť, smrť a život definitívne akceptovala.

Umenie vedieť postaviť potešenie do služby radosti, neupadnúť z užívania do zneužívania, sa oddávna menuje umiernenosťou. Je to jedna zo základných schopností slobodného človeka, no dnes nie je veľmi v móde: niektorí by ju chceli nahradiť úplnou zdržanlivosťou alebo zákazom (prohibíciou). Prv než by sami skúsili dobre použiť niečo, čo sa dá zle použiť (t.j. zneužiť), zriekajú sa toho úplne tí, čo sa narodili, aby boli automatmi; podľa možnosti dávajú prednosť tomu, aby sa to zhora zakázalo, takže ich slobodná vôľa bude menej namáhaná. Nedôverujú ničomu, čo sa im páči; alebo, čo je ešte horšie: myslia si, že sa im páči všetko, čomu nedôverujú. „Mňa neslobodno pustiť do herne binga, lebo tam prehrám všetko, čo mám. Neslobodno mi dovoliť skúsiť jeden joint, lebo sa stanem trasľavým otrokom drogy." Sú ako ľudia, čo si kúpia stroj na masáž svojho tela, aby sa nemuseli hýbať z vlastnej sily. A čím viac sa násilne zriekajú niektorých vecí, tým väčšmi sa im tieto veci páčia, tým väčšmi sa im so zlým svedomím oddávajú, tým väčšmi ich ovláda najhoršie zo všetkých potešení: pocit viny. Nemýľ sa: Keď sa niekomu páči cítiť sa „vinným", keď si niekto myslí, že potešenie je dokonalejšie, ak sa z určitého hľadiska ukáže „kriminálnym", potom sa hlasne vyžaduje „trest". Svet je plný údajných „rebelov", ktorí si v podstate prajú len trest za to, že sú slobodní, že im nejaká vyššia bytosť z tohto alebo iného sveta bráni, aby sa sami vyrovnali so svojimi pokušeniami.

Naproti tomu je umiernenosť inteligentné priateľstvo k všetkému, čo môže priniesť potešenie. Ak ti niekto povie, že potešenia sú „egoistické", pretože kým si ty užívaš, vždy niekto trpí, odpovedz mu, že stačí tomu druhému pomôcť, ako je len možné, aby netrpel; že je však škodlivé mať výčitky svedomia, že v tej istej chvíli netrpím aj ja, respektíve že užívam tak, ako by aj ten druhý rád užíval. Rozumieť utrpeniu druhého a pokúsiť sa odstrániť ho, znamená jednoducho záujem. Netreba sa však hanbiť, že sa človek napriek tomu vie radovať. Len ten, čo má chuť kaziť život sebe a druhým, môže prísť na nápad, že užívanie je vždy proti niekomu zamerané. A ak stretneš niekoho, čo všetky potešenia, ktorých sa nezúčastní alebo ktoré si nedopraje, označuje za „špinavé" či „zvieracie" - dovoľujem ti považovať ho za špinavého a dosť zvieracieho. Myslím si, že toto stačí na vyjasnenie, nie?

          *   *   *

Čítaj ešte niečo

„Uši volajú po tónoch a zvukoch; ak sa im nedajú počuť, potláča sa vývoj sluchu. Oči volajú po kráse a farbách; ak sa im nedajú vidieť, potláča sa rozvoj schopnosti vidieť. Nos volá po vôňach a príjemných pachoch; ak sa mu nedajú zavoňať, potláča sa rozvoj schopnosti voňať. Ústa volajú po práve hovoriť o spravodlivosti a nespravodlivosti; ak sa im nedá možnosť hovoriť o tom, potláča sa rozvoj rozumnosti. Telo volá po užívaní nádhery a hojnosti; ak sa mu to nedá okúsiť, potláča sa jeho pocit blaha. Vôľa volá po nehatenom pôsobení; ak sa jej v tom bráni, potláča sa jej podstata."

          Jang Džu, (asi 450-380 pred n.l.)

          *   *   *

Neresť koriguje lepšie ako cnosť. Stýkaj sa s nerestným človekom, a zhrozíš sa nad jeho neresťou. Strp cnostného človeka a veľmi skoro znenávidíš celú cnosť.

          Tony Duvert, Zlomyseľný šlabikár

          *   *   *

Miernosť predpokladá užívanie, odriekanie nie. Preto je viac ľudí, ktorí sa niečoho odriekajú, ako tých, čo sú v tom ohľade mierni.

          Georg Ch. Lichtenberg, Aforizmy

          *   *   *

Jediná sloboda, ktorá si zaslúži toto meno, je právo ísť za svojím šťastím svojou vlastnou cestou; samozrejme, ak pri tom nezmenšujeme slobodu druhých, alebo nekrížime ich plány na dosiahnutie slobody. Každý je strážcom svojho blaha, či ide o telo, dušu alebo ducha. Pre ľudstvo je lepšie, ak každému dovolí žiť podľa jeho vôle, než ak každého núti žiť podľa návodu iných.

          John Stuart Mill, Sloboda

          *   *   *

 

9.  VŠEOBECNÉ  VOĽBY



Zo všetkých strán Ti to budú aj tak hovoriť iní, takže nám neostáva nič iné, ako pohovoriť si aj o tom. „Politika je hanebná vec, je to nemorálnosť. Politici nepoznajú etiku!" Stavme sa, že si podobnú vetu počul už tisíc krát. Ako prvé pravidlo platí: Pri otázkach, ktoré ideme teraz preberať, je najmúdrejšie nedôverovať najmä tým, ktorí považujú za svoju „svätú" povinnosť prednášať ľuďom morálne kázne - či sú to už politici, ženy, učitelia, lekárnici, čiže jednoduchí bežní ľudia ako takí. Povedali sme si to už, ale nezaškodí zopakovať si to: Etika nie je granát ani iná guľa, aby sa z kanóna strieľala na sebahodnotenie blížneho. A ešte menej na blížneho vo všeobecnosti, aj keby sme sa rodili ako autá na bežiacom páse. Etika slúži len na to, aby sme sa sami polepšili - nikdy nie na to, aby sme výrečne karhali svojho suseda. Etika pozná jedinú istotu, že sme všetci - sused, Ty, ja a všetci ostatní - jedineční, každý jeden so svojimi milými rozdielmi. Preto tomu, čo Ti našepkáva, že „všetci ... (politici, černosi, kapitalisti, Austrálčania, hasiči a kto len chceš) sú nemorálni a nemajú ani kúštik etiky!", môžeš milo odpovedať: „Staraj sa o svoje záležitosti, ty somár, to Ti viac poslúži" - alebo niečo podobné.

Prečo asi majú politici takú zlú povesť? Nakoniec sme v demokracii všetci politikmi, priamo alebo v zastúpení druhými. Najskôr to bude tým, že politici, ktorých sme si zvolili, sa na nás veľmi podobajú, možno až príliš. Keby sa od nás veľmi líšili, keby boli oveľa horší alebo výnimočne lepší, ako sme my ostatní, iste by sme ich nepoverili, aby nás pri vládnutí zastupovali. Len panovníci, ktorí sa nedostanú k moci všeobecnými voľbami (ako diktátori, náboženskí vodcovia a králi), zakladajú svoju moc na tom, že ich považujeme za niečo iné, ako sú bežní občania. Pretože sú iní ako ostatní (na základe svojej osobnej moci, božskej inšpirácie, svojho rodu a podobné), cítia sa oprávnení rozkazovať bez toho, žeby sa podrobili voľbám a vypočuli si mienku svojich spoluobčanov. Samozrejme nás celkom vážne uisťujú, že „správny" ľud je na ich strane, že „ulica" ich podporuje s takým oduševnením, že ani podporu svojich straníkov nepotrebujú, aby sa vedelo, že ich je taký veľký počet, alebo, možno, že ich nie je až toľko. Naproti tomu tí, ktorí chcú dosiahnuť svoje úrady prostredníctvom volieb, predstavujú sa verejnosti ako obyčajní ľudia, veľmi „ľudskí", majúci tie isté záľuby, problémy a dokonca aj chybičky ako väčšina, ktorej súhlas potrebujú, aby mohli vládnuť. Samozrejme ponúkajú idey na zlepšenie vedenia spoločenstva a považujú sa za schopných tieto idey kompetentne previesť do praxe. Sú to však idey, ktoré musí pochopiť každý a o ktorých treba diskutovať. Politici musia akceptovať možnosť, že budú nahradení niekým iným, ak nie sú natoľko kompetentní, ako sľubovali, alebo takí čestní, ako sa zdali byť. Medzi politikmi sú veľmi slušní, ale aj nehanební a vypočítaví jednotlivci, práve tak ako medzi hasičmi, učiteľmi, futbalistami a všetkými ostatnými zamestnaniami. Kde sa teda berie ich notoricky zlá povesť?

V prvom rade sú v spoločnosti na miestach, ktoré sú osobitne viditeľné a privilegované. Ich chyby sú nápadnejšie, ako keď ich urobia iní. Okrem toho majú viac príležitostí, ako obyčajní občania, dopustiť sa menších či väčších pokleskov. Skutočnosti, že sú známi, obávaní a že sa im závidí, neprispievajú k tomu, aby sa s nimi zaobchádzalo nestranne. Rovnostári takisto ako lakťové spoločnosti sa chovajú dosť nemilosrdne k tým, čo sa hore alebo dolu vymykajú z priemeru. Kto je lepší ako priemer, toho ukameňujú; kto klesne pod priemer, po tom bez výčitiek svedomia šliapu. Na druhej strane je pravda, že politici sľubujú zvyčajne viac, ako vedia a chcú dať. Ich zákazníci však vyžadujú práve to: Kto pred svojimi voličmi nepreháňa pri líčení vyhliadok do budúcnosti, kto väčšmi upozorňuje na možné ťažkosti ako na nádeje, čoskoro tu stojí osamotený. Patríme k tým, čo veria, že politici majú nadľudské sily; prečo im potom neodpúšťame nevyhnutné sklamania, ktoré nám zapríčiňujú? Keby sme im od začiatku menej dôverovali, nemuseli by sme sa neskoršie učiť menej im veriť. Nakoniec je ale dobre, ak sú to normálni ľudia, hlupáci, možno aj „trochu kriminálnici" (ako Ty a ja) - pokiaľ ich možno kritizovať, kontrolovať a v určitom čase odvolať a zbaviť úradu; zle je, ak sú dokonalými „náčelníkmi", presvedčenými držiteľmi svojej pravdy, ktorých možno poslať domov len s namierenou pištoľou.

Nechajme však pánov politikov na pokoji, tí aj bez našej pomoci narobia dosť zmätkov. Pre Teba aj pre mňa je teraz dôležitá otázka, či má politika veľa do činenia s etikou a v akom sú vzťahu. Cieľ majú podobný: Nejde im obom o dobrý život? Etika je umenie vybrať si, čo sa nám najviac hodí a ako žiť najlepším spôsobom; politika má za cieľ čo najlepšie organizovať spoločenský život, aby každý mohol voliť, čo sa mu hodí. Keďže nikto nežije izolovane (povedal som už, že ľudské zaobchádzanie so spoluobčanmi je základ dobrého života), nemôže sa ten, čo má etickú snahu dobre žiť , úplne odtiahnuť od politiky. To je ako keby si niekto chcel žiť príjemne v nejakom dome, ale nechcel nič počuť o dierach na streche, o myšiach, poškodenom kúrení a hnijúcich základoch, čo všetko môže vyvolať zrútenie sa celej budovy počas spánku.

Existujú však aj dôležité rozdiely medzi etikou a politikou. V prvom rade sa etika zaoberá tým, čo robí jednotlivec (Ty alebo ktosi iný) so svojou slobodou. Politika sa pokúša čo najvýhodnejšie koordinovať, čo urobia so svojou slobodou mnohí. V etike je dôležité priať si to, čo je správne, pretože ide len o to, čo kto urobí z vlastnej slobodnej vôle - nie o to, čo sa niekomu prihodí bez ohľadu na to, či si to prial, alebo neprial, a ani o to, čo robí pod hrozbou násilia. Pre politiku zavážia výsledky konania bez ohľadu na cieľ; politik sa pokúša vynútiť si niektoré výsledky so všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii - vrátanie násilia; iným sa snaží zabrániť. Pozrime sa na triviálny príklad: dbanie na svetlá na križovatke. Z morálneho stanoviska je rešpektovanie červenej farby pozitívna vlastnosť, pretože sa tým uznáva jeho všeobecná osožnosť; vyžaduje to vedieť sa presadiť do postavenia iných osôb, ktorým by mohlo byť ublížené, keby sa pravidlo nedodržalo. Z politického hľadiska je dôležité, aby nikto svetlá na križovatke neignoroval, a to čo aj len zo strachu pred pokutou alebo väzením. Pre politika sú všetci, ktorí rešpektujú červenú farbu, rovnako „dobrí", ži už konajú zo strachu, rutiny, povery alebo po racionálnom premyslení; pri etickom hodnotení si však zaslúžia pochvalu len poslední, pretože tí lepšie rozumejú ponukám slobody. Jedným slovom je rozdiel medzi etickou otázkou, ktorú kladiem sám sebe (aký chcem byť, a je mi jedno, akí sú druhí?) a medzi politickou snahou, aby väčšina fungovala spôsobom, ktorý sa považuje za najharmonickejší a treba ho odporúčať.

Dôležitá drobnosť: Etika nemôže čakať na politiku. Nevšímaj si tých, čo Ti hovoria, že ak sa na vec pozeráme politicky, nedá sa na zemeguli žiť, že svet je horší, ako bol kedysi, že v takej nespravodlivej, násilníckej a abnormálnej situácii, v akej žijeme, nie je možné mať snahu dobre žiť (v etickom zmysle slova). To sa však hovorilo vždy, a to právom, lebo ľudská spoločnosť nebola nikdy „z oného sveta", ako sa pekne povie; vždy bola z tohto sveta, a preto plná chýb, zneužívaní až zločinov. Ale vo všetkých dobách žili ľudia, ktorí boli schopní dobre žiť, alebo sa o to aspoň snažili. Ak mohli, spolupracovali na zlepšení spoločnosti, v ktorej im bolo súdené rozvíjať sa; ak nemohli, aspoň ju nezhoršovali, čo už v mnohých prípadoch nie je málo. Bojovali - aj dnes ešte bojujú, nepochybuj o tom - za to, aby politicky organizované medziľudské vzťahy boli aj naďalej také, aké majú byť: stále ľudskejšie, teda menej násilia a spravodlivejšie. Nikdy nečakali, že všetko v ich okolí bude dokonalé a ľudské, že všetko bude zacielené na perfektnosť a pravú ľudskosť. Chcú byť prví, čo vedú dobrý život a ostatných strhávajú na svoju stranu, nechcú byť poslední. Je možné, že okolnosti im nedovolia viac ako viesť relatívne dobrý život, horší, ako by si priali. Čo na tom? Boli by rozumnejší, keby boli skrz naskrz skazení, keby sa im páčilo to najhoršie na svete a znepáčilo aj to, čo je na nich dobré? Ak si si istý, že medzi potravinami, ktoré dostávaš, je veľa nezdravých a skazených, budeš sa pokúšať jesť zdravé veci (ak budeš môcť), hoci budeš vedieť, že na trhu sú aj ďalej škodlivé výrobky? Alebo sa skôr otráviš, aby si išiel s väčšinou? Nijaký politický poriadok nie je taký zlý, žeby v ňom nikto nemohol byť čo len napoly dobrý: Nech sú okolnosti akokoľvek zlé, konečnú zodpovednosť za činy má ten, kto ich koná a všetko ostatné sú výhovorky. Rovnako je strkaním hlavy do piesku snívanie o takom dokonalom  politickom poriadku (obyčajne sa mu vraví utópia), v ktorom sú všetci ľudia „automaticky" dobrí, lebo okolnosti im nedovolia robiť zlo. Nech je koľko zla, vždy nájde dobro ten, kto dobro hľadá; a naopak, nech by sme urobili pre verejnosť koľkokoľvek dobra, vždy nájde zlo ten, čo zlo hľadá. Súhlasíš? Toto voláme od dávnych vekov „sloboda".

Ako má vyzerať z etického hľadiska, z perspektívy užitočnosti pre dobrý život, politický systém, ktorému treba dať prednosť, ktorý musíme s napnutím síl budovať a ak treba aj brániť? Ak si prelistuješ, čo sme si dosiaľ povedali (bojím sa, že som toho nahovoril toľko, že sa na všetko nepamätáš), nájdeš pri pozornom uvážení niektoré znaky tohto ideálu:

a/ Pretože celý etický projekt má svoj pôvod v slobode, bez ktorej niet dobrého života, ktorý by sa oplatil, musí prijateľný politický systém do najvyššej miery rešpektovať viditeľné znaky ľudskej slobody, alebo, naopak, najmenej ich obmedzovať: slobodu schádzať sa alebo sa od ostaných odtiahnuť; slobodu prejavu mienky, umenia a vedy; slobodu pracovať podľa vlastných vlôh a záujmov; slobodu zúčastňovať sa verejných záležitostí; slobodu niekde sa usadiť; slobodu voľby pôžitkov pre telo aj ducha. Teda hlavne žiadne diktatúry - predovšetkým žiadne také, ktoré „sú tu pre naše dobro" (alebo „pre dobro celku", čo je to isté). Naše najväčšie dobro - individuálne alebo všeobecné - je byť slobodný. Samozrejme bude politický systém, ktorý priznáva slobode náležitý význam, trvať na sociálnej zodpovednosti za činy a opomenutia každého jednotlivca (hovorím opomenutia, pretože niekedy niečo urobíme tým, že sme nič neurobili). Vo všeobecnosti sa priznáva každému jednotlivcovi tým menej osobnej slobody, čím menej je zodpovedný za svoje zásluhy a neprávosti; dalo by sa povedať, že tieto sú výsledkom „vývoja", „spoločnosti", „chemických reakcií v organizme", „reklamy" alebo „čerta". V politických systémoch, v ktorých jedinci nie sú nikdy plne „zodpovední", nie sú to spravidla ani vládnuci, ktorí potom konajú „z historickej nutnosti" alebo „kvôli záujmu štátu". Maj sa na pozore pred politikmi, pre ktorých je celý svet „obeťou" okolností - alebo má na nich „vinu"!

b/ Základným princípom dobrého života je, ako sme už videli, zaobchádzať s ľuďmi ako s ľuďmi, mať schopnosť vžiť sa do položenia našich blízkych a relativizovať naše záujmy, aby sme ich zosúladili s ich záujmami. Ak sa Ti páči inakšie to povedať: Treba sa naučiť považovať záujmy druhých za Tvoje vlastné a Tvoje záujmy za ich vlastné. Táto cnosť sa volá spravodlivosť a niet slušného politického systému, ktorý by sa nesnažil zákonmi a ustanovizňami podporovať medzi príslušníkmi spoločnosti spravodlivosť. Oklieštenie slobody jednotlivcov je prípustné len z jedného dôvodu: ak treba zabrániť - keď to nejde inakšie, aj silou - aby sa s ľuďmi zaobchádzalo tak, ako keby to neboli ľudia, ako keby to boli hračky, ťažné zvieratá, obyčajné nástroje, menejcenné bytosti. Podmienku, ktorú môže vyžadovať každý človek, aby sa s ním totiž zaobchádzalo ako s inými členmi spoločnosti bez ohľadu na farbu jeho pleti, na jeho pohlavie, jeho názory alebo jeho záľuby, nazývame dôstojnosťou. Pozoruhodné je, že čo aj je dôstojnosť vlastnosť spoločná všetkým ľuďom, slúži na to, aby sa každému priznala jedinečnosť a neopakovateľnosť. Veci možno medzi sebou „zamieňať", možno ich „nahradiť" lepšími alebo podobnými, majú svoju „cenu". Túto výmenu umožňujú peniaze, na ktoré sa všetko prepočíta. Ponechajme stranou, že niektoré „veci" sú s ľudskou existenciou tak úzko spojené, že sa nedajú zameniť, že ich „nemožno kúpiť ani za všetko zlato sveta"; tak je to pri určitých umeleckých dielach a prírodných krásach. Každý človek má teda svoju dôstojnosť a je nezaplatiteľný, t.j. je nenahraditeľný a neslobodno s ním zle zaobchádzať, aby sa niekto druhý uprednostnil. Keď vravím, že je nenahraditeľný, nemám na mysli jeho funkciu (jedného stolára v dielni môže nahradiť druhý stolár), ale jeho osobnosť, to, čo on vskutku je. Ak hovorím „o zlom zaobchádzaní", chcem tým povedať, že ani keď sa niekto podľa zákona tresce, alebo považuje za politického protivníka, neprestáva byť hodný rešpektu a ohľadu. Aj vo vojne, ktorá je prejavom najhoršieho zlyhania pokusu ľudí o spoločný „dobrý život", sú spôsoby správania sa, ktoré sú horším zločinom, ako organizované zločiny vojny. Ľudská dôstojnosť nás všetkých robí rovnými práve tým, že každý jeden je jedinečný, nevymeniteľný, a má rovnaké sociálne práva na uznanie, ako každý druhý.

c/ Na vlastnom tele nám životné skúsenosti odhaľujú realitu utrpenia. Brať druhého na vedomie, vžiť sa do jeho situácie, to znamená nielen uznať jeho ľudskú dôstojnosť blížneho, ale aj spolucítiť jeho bolesti a nešťastia, ktoré ho postihli z vlastnej viny, v dôsledku nehody alebo z biologickej nevyhnutnosti - veď nás to môže postihnúť skôr alebo neskôr všetkých. Choroby, staroba, neprekonateľná slabosť, opustenosť, poruchy zmyslov či vedomia, strata najmilovanejšej či nenahraditeľnej bytosti, hrozby a útoky zo strany silnejšieho či nesvedomitého. Žiaduce politické usporiadanie musí zaručiť v rámci možností spoločnú starostlivosť o tých trpiacich a slabých, ktorí si z nejakého dôvodu sami nevedia pomôcť. Pritom treba dodržať zásadu, že starostlivosť nesmie ísť na úkor slobody a dôstojnosti jednotlivca. Pod zámienkou pomoci invalidom zaobchádza niekedy štát s celou populáciou ako s invalidmi. Nešťastie nás vydáva do rúk druhých a zvyšuje kolektívnu moc nad jednotlivcom. Preto je dôležité snažiť sa o odstránenie nedostatkov a slabostí a neslobodno ich v mene pretrvávania „autoritatívneho súcitu" zvečňovať.

Kto si v súhlase s etikou praje dobrý život, musí si aj priať, aby sa politické spoločenstvo zakladalo na slobode, spravodlivosti a starostlivosti. V priebehu dvoch posledných storočí sa moderná demokracia pokúsila (najprv v teórii a postupne aj v praxi) uskutočniť minimálne požiadavky, ktoré musí mať politické spoločenstvo v programe: Sú to takzvané ľudské práva, ktorých zoznam je ešte aj dnes - na našu spoločnú hanbu - skôr katalógom dobrých predsavzatí ako dosiahnutých úspechov. Jediné politické podujatie, ktorému sa etika nesmie vyhýbať, je tvrdošijné domáhanie sa ich realizácie všade a pre všetkých. Aký odznak nosíš pritom na chlopni kabáta, či „pravičiara", „ľavičiara" alebo „liberála", je mi jedno - to je Tvoj problém, pretože mne na tejto čiastočne starožitníckej nomenklatúre veľmi nezáleží.

Mne je jasné, že početné problémy, pred ktorými stojí dnes šesť miliárd ľudí preľudňujúcich zemeguľu (a ich počet rapídne rastie), sa dá riešiť len globálne pre celý svet; dokonca len tak sa dajú spoznať. Pomysli len na hlad, ktorému padajú za obeť milióny ľudí, na hospodársku a vzdelanostnú zaostalosť mnohých štátov, na pretrvávanie brutálnych politických systémov, ktoré bez ostychu utláčajú svoje obyvateľstvo a ohrozujú svojich susedov, na plytvanie peniazmi a vedomosťami pre zbrojenie, alebo jednoducho len na biedu mnohých ľudí dokonca aj v bohatých štátoch. Som toho názoru, že súčasná rozštiepenosť sveta (sveta, ktorý je už hospodárskymi vzťahmi a univerzalizáciou komunikácií zjednotený) tieto zlá len zvečňuje a navrhované riešenia torpéduje. Ešte jeden príklad: Militarizácia, tento ošiaľ pretekov v zbrojení, vedúci k plytvaniu prostriedkami, ktoré by ľahko odstránili väčšinu ziel sveta, a útočné vojny (nemorálne činy podrobovania miesto vžitia sa do situácie iných krajín). Myslíš si, že tieto šialenstvá sa dajú ukončiť inakšie, ako svetovou autoritou, vybavenou mocou odvrátiť každého od jeho záľuby pre vojnové hry? Nakoniec, ako som Ti už povedal, niektoré veci sú, na rozdiel od iných, nenahraditeľné: Za túto „vec", na ktorej žijeme, za planétu Zem s jej rovnováhou rastlín a živočíchov, niet po ruke náhrady; nezdá sa ani možným „kúpiť" si druhú, keď túto svojou ziskuchtivosťou alebo hlúposťou zničíme. Zem nie je zhlukom izolovaných fľakov či parciel: zachovať ju obývateľnou a krásnou je úloha, ktorú zdolá len svetové spoločenstvo ľudí; krátkozraké bezohľadné kšeftárenie jedných proti druhým vedie ku katastrofe.

Tým všetkým chcem povedať: Všetko, čo priaznivo ovplyvňuje spolužitie ľudí na základe ich ľudskosti a nie príslušnosti k určitým kmeňom, sa mi vidí zásadne politicky zaujímavé. Rozličnosť životných štýlov je podstatný znak; predstav si, aká by to bola nuda, keby chýbala. Predpokladom však je existencia minimálnych pravidiel tolerancie medzi nimi, a určité problémy sa dajú riešiť len v spolupráci všetkých. Keby to tak nebolo, vzíde z toho mnohosť zločinov a nie mnohosť kultúr. Preto sa Ti priznávam, že sa mi hnusia doktríny, ktoré stavajú ľudí proti sebe: rasizmus, ktorý zadeľuje ľudí na základe pseudovedeckých fantázií do prvej, druhej a tretej triedy; strašidelné nacionalizmy, ktoré považujú jednotlivca za nič a kolektívnu identitu za všetko; fanatické ideológie, náboženské a politické, ktoré nie sú schopné rešpektovať pokojné spolužitie rozličných mienok; ktoré od celého sveta žiadajú, aby veril a rešpektoval ich „pravdu", a len túto. - Nechcem ti ísť na nervy s politikou alebo s mojimi názormi na božské a ľudské. V tejto poslednej kapitole som chcel poukázať len na to, že existujú politické požiadavky, ktorých sa nemôže zrieknuť, kto chce dobre žiť. O iných veciach budeme hovoriť - v inej knihe.

*   *   *

Čítaj ešte niečo

„Nie človek žije na tejto planéte, ale ľudia. Množné číslo je zákon Zeme."

          Hannah Arendtová, O živote ducha

          *   *   *

„Keby som vedel o niečom, čo mne osoží, ale mojej rodine uškodí, zahnal by som to z mojich myšlienok. Keby som vedel o niečom, čo osoží mojej rodine, ale nie mojej vlasti, chcel by som na to zabudnúť. Keby som vedel o niečom, čo osoží mojej vlasti, ale uškodí Európe, pozeral by som sa na to ako na zločin, pretože nutne som človek a len náhodou som Francúz."

          Montesquieu, O šťastnom a múdrom živote

          *   *   *

„Pritom (tam ľudia) považujú za priam poľutovania hodné, že sa udomácnil zvyk vytvárať spojenectvá, aj keď sa ako svedomite dodržiavajú. Tento zvyk je totiž na vine, že sa ľudia navzájom považujú za nepriateľov a protivníkov od narodenia a myslia si, že musia proti sebe zúriť až do úplného zničenia, ak im v tom nebránia spojenectvá; akoby nespájalo prirodzené spoločenstvo dva národy, ktoré na nepatrnom území delí od seba len vŕšok alebo potok."

         Thomas Morus, Utópia

         *   *   *

EPILÓG:  MUSÍŠ  O  TOM  ROZMÝŠĽAŤ

Zdolali sme to. S ťažkosťami, prirodzene, ale myslím, že podstatné sa povedalo. Pod „podstatným" myslím to, čo Ti tu môžem povedať: Iné, oveľa podstatnejšie veci, sa musíš naučiť od iných ľudí, alebo ešte lepšie, sám musíš o nich premýšľať. Nechcem, aby si túto knihu bral príliš vážne, ani za celý svet nie! Je dokonca veľmi pravdepodobné, že nejde o ozajstnú knihu o etike, aspoň ak má pravdu Wittgenstein. Tento chýrny súčasný filozof považoval napísanie ozajstnej knihy o etike za tak nemožné, že konštatoval: „Keby niekto vedel napísať knihu o etike, ktorá by bola naozaj knihou o etike, zničila by táto kniha jedným výbuchom všetky knihy na svete." Tak tu teraz stojím. Práve som dokončil tieto strany, určené Tebe, ale nepočul som nijaký ohlušujúci úder hromu. Moje staré knihy, ktoré mám tak rád (aj tá, kde je Wittgensteinova citovaná mienka), stoja neporušené na policiach mojej knižnice. Zrejme sa mi čarovať nepodarilo - napísať ozajstnú knihu o etike. Čo na tom! Iní, oveľa, oveľa lepší ako ja, sa o to už predo mnou pokúsili, s výsledkami, ktoré tiež nevyhodili do vzduchu ostatnú literatúru. V každom prípade by si sa mal pokúsiť poznať ich: Aristoteles, Spinoza, Kant, Nietzsche. Aj keď som ich nechcel neustále citovať (lebo sme sa zhovárali ako priatelia), priznám sa Ti, že čo je na predchádzajúcich stranách užitočné, pochádza od nich: mne prislúcha len otcovstvo hlúpostí (odpusť, samozrejme tým nemyslím Teba!).

Nemal by si teda brať túto knihu príliš vážne. Okrem iného preto, lebo „vážnosť" nie je neklamný znak múdrosti, ako si myslia hlupáci. Inteligencia musí vedieť smiať sa. Tému knihy by si však nemal prehliadať. Pojednáva o tom, čo môžeš urobiť zo svojho života, a ak Ťa to nezaujíma, neviem, čo Ťa zaujíma. Ako sa dá žiť najlepším spôsobom? Táto otázka je pre mňa oveľa podstatnejšia ako iné, na pohľad dôležitejšie otázky: „Má život zmysel? Oplatí sa žiť? Existuje život po smrti?" Život má zmysel, má len jediný zmysel; stále sa ide ďalej, niet spomalenia (ako v športových správach), ťahy hry sa nedajú opakovať a obyčajne ani opraviť. Preto treba o tom, čo človek chce urobiť, dobre rozmýšľať a dávať veľký pozor, čo robíme. Okrem toho: nikdy nestrácať odvahu pri chybách, lebo osud je menlivý a nikomu nedá zakaždým trafiť do cieľa.
V čom spočíva zmysel života? Najprv sa musíme pokúšať nerobiť chyby; ak sa tomu nevieme vyhnúť, musíme sa pokúsiť robiť síce chyby, ale nevzdať sa myšlienky, že by sme ich nemali robiť. Na otázku, či sa oplatí žiť, odpovedám výrokom anglického humoristického spisovateľa Samuela Butlera: „To je otázka pre embryo, nie pre človeka." Nech volíš akékoľvek kritérium pre rozhodnutie, či sa oplatí žiť, musíš ho brať z tohto života, do ktorého si sa narodil. Dokonca aj ak život odmietaš, robíš to v mene hodnôt dôležitých pre život, ideálov a veľkých očakávaní, s ktorými si sa oboznámil v priebehu svojho života. Vždy ide o život - aj u toho, čo prišiel k záveru, že sa neoplatí žiť. Rozumnejšie by bolo, keby sme sa pýtali, či „má zmysel smrť", či sa smrť „oplatí", pretože o tej nevieme nič a všetko naše vedenie, všetko, na čom nám záleží, pochádza zo života! Verím, že každá etika, ktorá si zaslúži toto označenie, vychádza zo života a chce ho posilniť a obohatiť. Teraz, keď nás nikto nepočuje, opovážim sa ísť ešte ďalej: Myslím si, že dobrý je len ten, čo cíti aktívnu antipatiu voči smrti. Pozor! Vravím „antipatiu" a nie „strach". V strachu tkvie vždy nábeh k rešpektu a poddanstvu. Neverím, že si smrť zaslúži takú veľkú pozornosť. Veď - či existuje život po smrti? Nedôverujem všetkému, čo sa má údajne dosiahnuť smrťou - ak ju človek akceptuje, využíva a s ňou sa priatelí - či je to už sláva tohto sveta alebo večný život na druhom. Nezaujíma ma, či existuje život po smrti; ale že existuje pred ňou. A aby bol tento život pekný; nielen prežívanie alebo ustavičný strach pred smrťou.

Zastavím sa teda pri otázke, ako by sme mohli žiť lepšie. V predošlých kapitolách som sa väčšmi snažil pomôcť Ti porozumieť otázke, ako dať na ňu odpoveď. Bojím sa, že Ti neostáva iné, ako že odpovede musíš hľadaťsám . To z troch dôvodov:

a/ Pretože Tvoj samozvaný učiteľ - ja sám - nie je na to povolaný. Ako môžem niekoho učiť dobre žiť, keď sa mi ako tak darí žiť normálne a nič viac? Pripadám si ako holohlaváč, ktorý vychvaľuje neprekonateľný prostriedok na podporu rastu vlasov.

b/ Pretože život nie je exaktná veda ako matematika, ale umenie ako hudba. O hudbe sa možno naučiť určité pravidlá, možno počúvať, čo zložili slávni skladatelia, ale ak nemáš sluch, rytmus a hlas, málo Ti to pomôže. Žiť s umením je to tiež tak: Pre toho, čo má k tomu predpoklady, je to, čo ho môže umenie naučiť, práve to správne. Kto je však od narodenia „hluchý", toho to nudí, alebo len zväčší jeho zmätok v tomto odbore. Samozrejme je väčšina takto „hluchých" dobrovoľne hluchá.

c/ Dobrý život nie je masový tovar, nedá sa vyrábať na bežiacom páse, existuje len na mieru. Každý jednotlivec si ho musí pre seba nájsť - podľa svojej jedinečnej, neopakovateľnej, krehkej individuality. Múdrosť alebo príklad druhých nám môže pomôcť, ale našu rolu nemôžu prevziať druhí.

Život nie je ako lieky, pri ktorých návod na použitie vysvetľuje riziká a vedľajšie účinky a udáva dávkovanie. Život dostávame bez receptu a bez pribalených odporúčaní. Etika celkom nenahradí tento nedostatok, lebo je len kronikou doterajších snáh ľudí odstrániť ho. Francúzsky spisovateľ George Perec, ktorý zomrel nedávno, napísal knihu s názvom Život: návod na použitie. Samozrejme je to výborný a inteligentný literárny žart, nie je to systematika etiky. Práve preto som sa zriekol možnosti dávať Ti inštrukcie ku konkrétnym aktuálnym otázkam: k umelému prerušeniu tehotenstva, k prezervatívom, k odmietaniu vojenskej služby z dôvodu svedomia atď. A nemal som drzosť (ktorá je tak odporne typická pre všetkých, čo sa považujú za „moralistov") žalobníckym a odsudzujúcim tónom kázať Ti o „zlách" nášho storočia: o konzumerizme, chýbajúcej solidarite, chamtivosti, násilnostiach, kríze hodnôt. Mám svoj názor na tieto a iné témy, ale nie som „etika". Som len Tvoj otec. Mojím prostredníctvom Ti etika môže povedať len toľko, že sám musíš hľadať a premýšľať, slobodne a bez švindľovania: vo svojej (Tvojej) vlastnej zodpovednosti. Pokúsil som sa naučiť Ťa, ako sa chodí; ani ja, ani nikto iný nemá však právo nosiť Ťa na pleciach.
Mám uzavrieť poslednou radou? Keďže ide o voľby, pokús sa vždy voliť opcie, ktoré Ti nechajú väčší počet otvorených možností; nie také, čo Ťa postavia tvárou k múru. Voľ to, čo Ťa otvorí: voči ostatným, voči novým skúsenostiam, voči rozličným radostiam. Vyhýbaj sa tomu, čo Ťa obmedzuje a pochováva. Teda veľa šťastia! A pamätaj, čo Ti vtedy v sne privolal hlas, podobný môjmu, keď búrka hrozila Ťa odniesť: Dôveruj!

 

ROZLÚČKA
„Do videnia, milý čitateľ a priateľ - a pokús sa netráviť svoj život v nenávisti a strachu!"

          Stendhal, Lucien Leuwen

Drobné správy v ZH 49

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Norimberskí humanisti založili nadáciu

V januári 2005 bola v Norimbergu založená „Nadácia svetský humanizmus", koncipovaná ako juristicky nesamostatná organizácia v rámci norimberského Humanistického zväzu, ktorý jej poskytol aj zakladajúci kapitál.

Cieľom nadácie je podpora humanistickej práce predovšetkým v okolí Norimbergu. Z výnosu jej majetku sa budú poskytovať príspevky na podujatia v humanistických materských školách, podporovať oslavy vstupu do dospelosti alebo činnosť spolkov mladých humanistov. „Nadácia svetský humanizmus" má byť zbernou pokladnicou pre vklady, ktoré sa podstatne líšia od normálnych vkladov aj darov tým, že len výťažky z nich (úroky, dividendy) môžu byť použité na ciele nadácie. Už z toho vidno, že ide o väčšie finančné obnosy, napr. dedičstvá. ktoré majú svetskému humanizmu pomáhať natrvalo. Za určitých okolností môžu pritom vzniknúť pre darcu zaujímavé daňové výhody.

*  *  *

Najväčšia náboženská obec má klesajúce percentuálne zastúpenie

Pápež Ján Pavol II. zanechal cirkevnú obec, do ktorej patrí 1092 miliónov veriacich. Tým je katolícka cirkev ďaleko najväčšia kresťanská cirkev. Kresťanstvo s 2 miliardami príslušníkov je najväčšie náboženstvo, sledované asi 1,3 miliardami moslimov.

Na začiatku pontifikátu Jána Pavla II. bolo len 749 miliónov katolíkov. Ich celkový počet enormne vzrástol, ale percentuálny počet sa mierne znížil, lebo medzitým sa počet obyvateľstva Zeme zvýšil o polovicu. Hoci centrum katolíckej cirkvi leží naďalej v Európe, je to už len 25 % všetkých veriacich. Polovica, to je asi pol miliardy katolíkov, žije v Latinskej Amerike. V Európe je najviac katolíkov v Taliansku, asi 56 miliónov. No v Brazílii ich je ich 156 miliónov a na Filipínach 65 miliónov.

Katolícku náuku šíri po svete 405 000 kňazov a 4 600 biskupov.

*  *  *

Zdôrazňovanie humanistickej etiky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda a Matej Beňo

Volaním po humanistickej etike sa dostávame do konfliktu s inými organizáciami, ktoré sa tiež považujú za „humanistické", a preto treba vniesť do veci jasno.

Filozoficky je humanistická tá etika, ktorá sa nezakladá na príkazoch zjaveného náboženstva (teizmus), ale na slobodnej voľbe hodnôt a noriem, podloženej záujmami a potrebami v spoločnosti žijúcich ľudí (humanizmus).

Hlásime sa k slovu v spoločnosti, ktorá je síce navonok kresťanská, dokonca katolícka, ale v skutočnosti sa už s cirkvou a náboženstvom rozišla, resp. rozchádza.1 Tak ako na celom svete, aj u nás existujú početné cirkevné zariadenia (školy, nemocnice, starobince, hospice, tlačiarne, lesy, latifundie aj parkingy, Caritas; nedá sa ľahko zistiť, či aj u nás má cirkev účasť na pivovaroch a liehovaroch kláštorov, ako mala v minulosti a inde má aj dnes), ale

1. nepracujú v nich náboženskí idealisti - rehoľníčky a rehoľníci ako ošetrovateľky a ošetrovatelia, opatrovníčky detí a starých ľudí, učitelia atď., ako to bolo v minulosti. Absolútna väčšina ľudí tu pracuje jednoducho preto, lebo len tu nachádzajú zamestnanie vo svojom odbore.2 , 3

2. Postupne sa z týchto zariadení stali výkonné orgány štátnej sociálnej a inej starostlivosti, ktorá bola pred rokom 1989 sekularizovaná. Religionisti budú zdôrazňovať, že k tomu veľmi prispelo 40 rokov komunistickej totality a štátom diktovaného ateizmu. Iste. Ale na európskom západe a inde na svete sa tento trend presadil aj bez akejkoľvek štátnej podpory. Ako klesala spoločenská potreba náboženstva a boha, tak sa zvyšovala potreba sociálno-politických riešení a zariadení.4 ,5

3. Počet „duchovných" medzi ich zamestnancami sa tak znížil, že vo väčšine prípadov stačí sotva na obsadenie vedúcich miest a pár symbolických postáv v styku s pacientmi a klientmi.

4. Spravidla sú cirkevné zariadenia (dobročinné, nemocnice, školy ...) už len juristické osoby a ako noví nositelia veľkých majetkových hodnôt - celkom bežní zamestnávatelia.6

Proti náboženskému humanizmu takýchto cirkevných zariadení je ťažko niečo namietať.

Je však naozaj pravda, že „keby boli štátne zariadenia skutočne svetonázorovo neutrálne, neboli by osobitné ‘sekulárne humanistické' zariadenia nutné?" (Rampp, diesseits 66/2004). Ak existujú ako alternatíva k cirkevným7 štátne materské školy, treba špeciálne „humanistické"? (Groschopp, diesseits 69/2004). Sotva.8 Teoreticky sotva, ale prakticky iste.

Dnes už nie je neutralita štátu cieľom slobodnej myšlienky, veď je v zakotvená v mysliach väčšiny ľudí a viac-menej vo všetkých ústavách minulých desaťročí.9 Stala sa predpokladom tolerancie, t.j. plurality: existencie a myšlienkového aj inštitucionálneho rozvíjania náboženstiev a svetonázorov, napr. katolíckeho, evanjelického, židovského, inde už aj moslimského a budhistického náboženstva, ale aj nášho humanistického svetonázoru. Už tu treba pripomenúť, že všestranný rozvoj našej myšlienky predpokladá prídel verejných prostriedkov podľa určitých kritérií aj nášmu združeniu - tak, ako naň majú nárok, resp. ho dostávajú, ostatné združenia.

Naším cieľom je stať sa živou, aktívnou, súčasťou spoločnosti, čo pri súčasnej kríze humanizmu vo svete a osobitne v našom štáte dnes navonok nie sme. Strategicky to znamená opustiť pozíciu bojovného či primitívneho ateizmu, t.j. nahovárania na vystúpenie z cirkvi, pripomínania inkvizície a upáleného Bruna, lovenia nehodných kňazov atď.10 Oslovujeme predovšetkým tých, čo sa už s náboženstvom rozišli.11 V praxi to znamená okrem predstavenia sa, kto sme, vyvíjať aj ekonomickú činnosť v oblasti humanitných služieb.

Sekularizácia prebehla tak, že pojem humanizmu sa stal majetkom celej spoločnosti, no náboženstvá si naň robia (pri niektorých princípoch právom) natoľko nárok, že sme nútení súhlasiť s názvom „religiózny humanizmus" pre to, čomu by lepšie pristal názov „teizmus". No diskusia o tom nepovedie k ničomu: jedni to vedia a tých druhých nepresvedčíš.12

Čo ako umne zostavené vyratúvanie humanistických princípov - suchopárne do určitej miery aj na kriedovom papieri a k zaujímavej diskusii v rozhlase či TV nás zatiaľ prakticky nepúšťajú - nepadne na úrodnú pôdu, ak ho neilustrujú činy a diela v bezprostrednom okolí. Nemá veľký zmysel na nudných klubových schôdzkach výrečne napádať neprítomných protivníkov. Prítomným to síce môže dobre padnúť, no výsledky takejto „osvety" nie sú žiadne, ak, pravda, nerátame s tým, že opakovaním vedú k formovaniu svojrázneho svetonázorového geta. Aj humanistické princípy sú egoistické v dobrom zmysle slova a volajú po uvedení do života jednotlivcov i inštitúcií; sú odlišné od náboženských, ale ľudskú vlastnosť kreativity a súťaženia majú spoločnú (Groschopp, diesseits, č.69, s.13, 2004).

Každodenný život je sled našej osobnej účasti na rozličných udalostiach od kolísky po hrob; mnohé tradície a rituály sú zafarbené náboženským svetonázorom, hoci vo väčšine prípadov už len nominálne; aj tak im nemožno uprieť veľkú príťažlivosť: rehoľná sestrička v nemocnici, polievkové kuchyne, domovy dôchodcov, útulky pre bezdomovcov, kde pracujú rehoľné sestry, letné tábory, verejnoprospešné aktivity, oslavy sviatkov, pohreby a iné. Len ak sa sekulárny humanista niekomu svojsky prihovorí, predstaví mu svoje prostredie a prípadne mu pomôže, je nádej na zmenu zmýšľania toho druhého. Humanistické prostredie predpokladá humanistické zariadenia, úrovňou toho istého druhu, ako sú náboženské. Treba však ukázať nielen, že aj my to vieme - a robíme! - ale aj v čom je rozdiel od iných zariadení.

Na Slovensku sú veľmi veľké regionálne rozdiely v náboženskom prejave obyvateľstva: kým v prešovskom kraji chodí v 1. triede základnej školy na etickú výchovu len 725 žiakov proti 9 930 žiakom chodiacim na náboženskú výchovu, v bratislavskom kraji je to 2 067 proti 2 823. (Ing. Anton Kvassay, ÚIPŠ, 25. 01. 2005.) Predpokladáme, že je to parciálny prejav toho, že v určitých oblastiach aj návštevnosť kostolov klesá. Ale cirkevné zariadenia prekvitajú a ich počet rastie všade.

V rámci privatizácie vznikajú súkromné zariadenia. Mali by byť, rovnako ako štátne, „neutrálne", ale ak to nie je v prvom prípade, tým menej je to v druhom. V ohľade nábožensko-svetonázorového zamerania sú obidva druhy zariadení „slobodné" a rozhodujú vedúci, riaditelia: spravidla dobre, ale často kresťansky. O neutralite sa nedá hovoriť, ak sa jeden (riaditeľ) otvorene priznáva k náboženstvu a vyučuje ho, kým druhý (učiteľ, rodič, žiak) sa uspokojí s tým, že tých pár žiakov nemusí chodiť na hodiny náboženstva.

Na tom sa nedá nič zmeniť volaním po zmenách; zmeny treba realizovať až do tej miery, že vzniknú skutočné humanistické ponuky - samozrejme berúce ohľad aj na záujmy, dokonca chute adresátov: pri výchove detí všestranné záujmy humanizmu, pri vzdelávaní absolútna sloboda hľadania, pri ochrane zvierat viac budhizmu, pri sviatkoch aj Vianoce (prečo nie? - ako starodávny mýtus, nie ako platná dogma). A treba ísť ďalej: tak ako sú v tomto prípade potrební humanistickí učitelia, v iných odvetviach sú potrební humanistickí lekári, výskumníci, vedci a manažéri, aj ošetrovatelia, poradcovia, ale hlavne rodičia, resp. ich zástupcovia.

Na prvom mieste pomýšľame na združenie učiteľov humanistickej etickej výchovy za účelom spolupráce s MŠ SR, zostavovania učebných plánov, seminárov a vydávania učebných pomôcok; zišiel by sa aj podporný spolok natieto účely. Ďalším krokom by mohlo byť - po diskusii s bratislavskými učiteľmi - založenie prvej humanistickej materskej (alebo základnej či strednej) školy v Bratislave.

Poznámky

1 Samozrejme tu nemáme na mysli východoslovenskú dedinu, ale modernú súčasnú spoločnosť, najmä ľudí stredného veku a mládež, a to na Západe i na Východe, v tzv. kresťanských štátoch, v moslimskom aj inom svete, no s výnimkou USA.

2 Cirkev ako zriaďovateľ škôl, hospicov, nemocníc atď. si veľmi dáva záležať na tom, aby v týchto podnikoch pracovali ľudia, ktorí sú aktívnymi nositeľmi viery a učenia konkrétnej cirkvi. Cirkev „kádruje" oveľa dôkladnejšie, ako sa u nás kádrovalo pred rokom 1989. Napr. učiteľ cirkevnej školy musí predložiť rodný list z cirkevnej matriky, ak je ženatý, tak sobášny list a že bol sobášený v kostole, ďalej vyjadrenie farára z rodnej obce o kresťanskej bezúhonnosti atď. Výnimku tvoria nenahraditeľní odborníci, bez ktorých je ťažko sa zaobísť (napr. primári, počítačoví odborníci...). Pri výbere na štúdium teológie či katechetiky sú procedúry ešte náročnejšie. Pre pracovníkov týchto cirkevných inštitúcií platí to isté, čo pre misionárov, ktorých cirkev rozosiela do sveta.

3 V mnohých nemocniciach, najmä na onkologických oddeleniach, pracujú v tichosti ľudia, ktorí zisťujú nové ochorenia na rakovinu, evidujú adresy a životné podmienky nových pacientov a okamžite sa s nimi kontaktujú s ponukou pomoci, predovšetkým duchovnej. Vedia totiž, že keď sa takýto človek dozvie svoju diagnózu, duchovne a morálne „zmäkne" a stane sa prístupnejším. A hneď na ňom začnú „pracovať".

4 Teraz prebieha na Slovensku opačný proces. Všetky takéto inštitúcie boli pred rokom 1989 štátne a sekulárne. Mnohé z nich sa dnes menia na cirkevné, alebo sa môžu privatizovať napr. do formy súkromných škôl a iných inštitúcií. O mnohé takéto služby štát záujem nemá, ba dokonca explicitne predpokladá, že ich prevezmú cirkvi. Religionisti majú pravdu, že počas socializmu sa z cirkevných zariadení stali štátne zariadenia. No nemajú celkom pravdu, ak tvrdia, že Slováci ako kresťanský národ potrebujú a chcú, aby tieto inštitúcie boli znovu cirkevné, lebo takto lepšie naplnia duchovné potreby väčšiny národa; že vrstva asi 12-13% neveriacich medzi Slovákmi je dôsledok zhubného vplyvu „komunistického" ateizmu a že cirkev je povolaná, aby toto zlo napravila. Tu sa z myslí určitých kresťanov vytratil pojem tolerancie.

5 Niektorí politici prebiehajúcej globalizácie si nedokážu predstaviť svoje sebapresadzovanie vo verejnosti bez opory o cirkev. Cirkvi, na rozdiel od štátov, tento fakt pochopili už veľmi dávno (chodníček globalizácie prešľapávajú už storočia) a vedia, že bez nich by globalizácia bola len obyčajnou bitkou o predajné miesta na veľkom trhovisku. Ich prítomnosť v procese globalizácie dáva tomuto procesu duchovný, ideologický, kultúrny a vraj tzv. civilizačný rozmer. Vznikla a funguje unikátna, kolosálna, agresívna, symbióza politickej, ekonomickej a duchovnej moci, v ktorej si každý z troch prúdov o sebe myslí, že je v tejto trojici rozhodujúci. Na druhej strane napríklad priebeh boja o znenie ústavy EÚ svedčí, že rozhodujúci liberálni politici pochopili stupeň sekularizácie spoločnosti.

6 Samozrejme to katolíckej cirkvi nestačí, chce zvrátiť proces sekularizácie a preto nastúpila kurz úzkej spolupráce so štátom formou medzištátnych dohôd so Svätou stolicou. Zmluvy jej zabezpečujú christianizáciu spoločnosti cez školy, policajný zbor, armádu a väzenstvo. Pritom štát ignoruje fakt, že sú aj neveriaci ľudia, ktorí tiež majú konkrétne duchovné potreby - ale podobnú zmluvu s Prometheom ani inou organizáciou neuzavrie. A aby to mal celkom poistené, pripravuje zákon o výhradách svedomia.

7 Dnes sú štátne školy (vďaka zmluvám so Svätou stolicou) do určitej miery náboženské, najmä pokiaľ ide o (mravnú) výchovu. Bol porušený školský zákon - jeden z nás o tom píše v Nealternatívnej alternatíve (Učiteľské noviny, č.32, s. 4, 23.09.2004; Zošity humanistov, príloha k č. 45, sept. 2004). Je to na dlhšie dokazovanie, ale pedagogické argumenty existujú a tu ich netreba rozpracúvať. Humanistická etika sa prakticky zo škôl vyháňa a mravná výchova (etická i náboženská výučba) vkladá do rúk cirkví.

8 Ak existujú duchovné, morálne a iné svetonázorové potreby neveriacich ľudí a ak sa ich títo ľudia dovolávajú, tak áno, treba.

9 Na tom nič nezmení skutočnosť, že sa vyskytujú dogmatickí jednotlivci, píšuci do katolíckej tlače svoje vyznania takéhoto druhu: „Prečo si vážim Cirkev i kňazov? Vo svätej spovedi som zažila vnútorné obrátenie. Odvtedy si väčšmi vážim Cirkev i kňazov a nedopustím útoky na nich. Myslím si, že ak by sa aj nejaký kňaz dopustil chyby, nie je v našej moci súdiť ho. Kňaz je druhý Kristus. Je to človek, ktorý ako jediný, a nikto iný, má od Boha moc, aby cez sviatosť zmierenia menil naše životy, myslenie i správanie, aby nám Oltárnou sviatosťou uľahčil naše kríže. Potrebujeme ho, aby sýtil naše nesmrteľné duše. Je ten, koho budeme najväčšmi potrebovať, keď budeme zomierať, aby nám pomohol otvoriť cestu do večného života." (ELENA, Zázrivá; Katolícke noviny č. 7/2005). Takíto ľudia pri všetkej svojej poctivosti majú veľmi presnú hranicu tolerancie, ktorou je absolútna netolerancia voči inak mysliacim a v iné veriacim.)

10 Slušného ateistu neteší (ale jednoducho potvrdzuje jeho predpoklad...), keď kňaz poruší celibát a už vôbec ho to nemotivuje k tomu, aby za to osočoval cirkev. Inkvizícia je niečo iné. Tá funguje dodnes, len jej metódy sú delikátnejšie, jemnejšie a často utajené. Katolíckej cirkvi každý pre ňu dobrý cieľ svätí všetky prostriedky. Toto kňazi dobre pochopili a držia sa toho.

11 Tu nemáme na mysli len oficiálne cirkvi, ale aj ich moderné plagiáty. Kedysi panovala predstava, že pokrok vedy v tomto ohľade väčšinu vecí vyrieši. Ako vidíme, nevyriešil. Sú z toho zhrozené aj veľké cirkvi, ktoré jednostaj oplakávajú ľudí, ktorí sa ocitli v nebezpečných pazúroch rôznych siekt, mysterióznych spoločností, organizácií a inštitúcií.

12 Sekularizácia pokračuje. Aj v našich podmienkach považujeme za správne označovať sa za humanistov. Tento pojem ešte nie je natoľko „rozkradnutý", aby sa to nedalo. Z našich úst počúvajú slovenskí učitelia prvýkrát tento pojem v jeho pravom význame. Dúfame, že tam, kde sekularizácia práve „prebieha", kde ľudia po prvý raz počujú o pojmoch humanizmus a teizmus v našom význame, pochopia nás a osvoja si ich.

13 Slovenská republika disponuje veľmi dobrým ľudským potenciálom. V čase od „nežnej" dodnes vyrástla nová generácia mladých a schopných manažérov, ktorí sú v niektorých regiónoch bez práce, ale ktorí by boli schopní zriaďovať a riadiť humanistické inštitúcie, ktoré by slúžili občanom-humanistom. Len ich treba „odkliať", podporiť, motivovať, upozorniť ich na tieto nové možnosti.

* * *

Vatikánska Medzinárodná komisia teológov považuje tézu o veľkom tresku a evolučnú teóriu za zlučiteľné s katolíckou vierou - píše sa v La civitta cattolica. Obidve tézy sú piliere naturalistického obrazu sveta. Boh určil, čo má z hmoty vzniknúť ... Už ani slovo proti učeniu, že človek je bratrancom opice, slovenskí katolícki biológovia!

Ľudská stránka Alberta Einsteina

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda

Nepolepšiteľní prekrúcači pravdy  -  či polovzdelaní novinári, zaujatí vedci alebo prostí veriaci - nám do omrzenia pripomínajú, že aj taký veľký vedec ako Albert Einstein bol veriaci. Pritom z neznalosti alebo úmyselne zamlčujú atribúty jeho viery, hoci Einstein ich pri mnohých príležitostiach veľmi zdôrazňoval a od primitívneho obsahu viery podľa povedzme katolíckeho katechizmu sa rázne dištancoval.

Som rád, že pribúda kritických poslucháčov rozhlasu i divákov televízie, ktorí protestujú proti takémuto zavádzaniu, a napr. v diskusii v SME obžalúvajú „známeho" profesora fyziky z šírenia neprávd o Einsteinovi (http://diskusie.sme.sk/print.php?id=390306); upozorňujú na stránky v internete, kde sa možno o Einsteinovej „nie nadprirodzenej spiritualite" informovať, napr. http://condor.stcloud-state.edu/~lesikar/einstein/index.html.

Keďže nie všetci čitatelia ZH pracujú s internetom, považujem za užitočné oboznámiť ich podrobnejšie s niektorými zaujímavými stránkami tohto úseku.

Prvých päť statí (o modlitbe, o účele v prírode, o zmysle života, o duši a osobnom bohu) je z knihy Helen Dukas a Ba-nesh Hoffman: Ľudská stránka A. Einsteina, Princeton University Press, 1979.

Einstein o modlitbe


Jedna žiačka šiestej triedy nedeľnej školy v New Yorku napísala na popud svojho učiteľa 19. januára 1936 Einsteinovi list, kde sa ho pýtala, či sa vedci modlia, a ak, začo. 24. januára 1936 jej Einstein napísal tento list:

„Pokúsim sa odpovedať na Tvoju otázku tak jednoducho, ako budem vedieť. Tu je moja odpoveď: Vedecký výskum sa zakladá na myšlienke, že všetko, čo sa deje, podlieha prírodným zákonom a preto to platí aj pre činy ľudí. Z toho dôvodu vedec-výskumník ťažko uverí, že nejaká udalosť môže byť ovplyvnená modlitbou, t.j. prianím, adresovaným nejakej nadprirodzenej Bytosti.

Treba však pripustiť, že naše dnešné znalosti týchto zákonov sú nedokonalé a neúplné, takže naša viera v existenciu základných, všetko postihujúcich zákonov v Prírode, je zvláštny druh viery, ktorej existencia je podložená doterajšími úspechmi vedeckého výskumu. Ale na druhej strane každý, kto sa seriózne zaoberá sledovaním vedy, získa presvedčenie, že v zákonoch prírody sa manifestuje duch, ktorý je ďaleko viac ako duch človeka, duch, pred tvárou ktorého sa so svojimi skromnými schopnosťami musíme cítiť pokorne. Takto vedie veda k náboženskému pocitu zvláštneho druhu, ktorý je veľmi odlišný od zbožnosti naivných ľudí."

Treba pripomenúť, že tento list bol napísaný asi desať rokov po objave Heisenbergovho princípu nederminovateľnosti a probabilistickej interpretácie kvantovej mechaniky s jej odmietnutím prísneho determinizmu.

Einstein o účele v prírode


V roku 1954 alebo 1955 dostal Einstein list, v ktorom sa citoval jeho výrok a podľa všetkého protirečivý názor jedného chýrneho evolucionistu o existencii inteligencie vo vesmíre. Tu je preklad nemeckého konceptu odpovede; nevie sa, či bola odoslaná:

„Toto nedorozumenie zapríčinil chybný preklad nemeckého textu a najmä použitie slova „mystický". Nikdy som prírode nepripisoval nejaký účel alebo cieľ, ani nič iné, čo by sa mohlo rozumieť ako antropomorfické. Čo vidím v prírode, je úžasná štruktúra, ktorú vieme pochopiť len nedokonale, a to musí vyvolať v rozmýšľajúcej bytosti pocit „pokory". Je to ozajstný náboženský pocit, ale nemá nič spoločné s mysticizmom."

Einstein o zmysle života


Nasledujúci výňatok je z listu, ktorým Einstein odpovedal 19-ročnému študentovi Rutgersovej univerzity, ktorý mu písal o svojom zúfalstve, keď nenachádza viditeľný účel života ani pomoc v náboženstve. V odpovedi na tento zúfalý výkrik neponúkol Einstein lacnú útechu a práve to muselo posilniť študenta a zľahčiť bremeno osamelosti jeho pochybností. Einsteinova odpoveď v angličtine bola z Princetonu odoslaná 3. decembra 1950:

„Vážnosť Vašej snahy nájsť účel života jednotlivca a ľudstva ako celku na mňa veľmi zapôsobila. Myslím, že niet rozumnej odpovede, ak sa otázka postaví takto. Ak hovoríme o účele a cieli nejakej akcie, máme na mysli len otázku: aký druh priania sa má splniť akciou či jej dôsledkami, resp. akým neželaným dôsledkom sa má predísť? Samozrejme, môžeme zreteľne hovoriť aj o cieli akcie z hľadiska spoločnosti, do ktorej jednotlivec patrí. V tom prípade má cieľ akcie do činenia aspoň nepriamo s plnením prianí všetkých jedincov, ktorí tvoria spoločnosť. Ak sa pýtate na účel alebo cieľ spoločnosti ako celku, resp. jednotlivca ako takého, stráca otázka zmysel. Platí to ešte viac, ak hľadáte účel alebo zmysel prírody vo všeobecnosti, pretože v týchto prípadoch je úplne arbitrárne / ľubovoľné, ak nie nerozumné, predpokladať niekoho, čie priania by súviseli s tým, čo sa deje. Napriek tomu všetci cítime, že je rozumné a dôležité klásť si otázku, ako sa máme snažiť žiť. Podľa môjho názoru vyzerá odpoveď takto: uspokojiť priania a potreby všetkých natoľko, ako je len možné a dosiahnuť harmóniu a krásu v ľudských vzťahoch. To predpokladá hodnú dávku zodpovedného myslenia a sebavýchovy. Nedá sa poprieť, že osvietení Gréci a starí orientálni mudrci dosiahli v tomto nadovšetko významnom ohľade vyššiu úroveň, než existuje na našich školách a univerzitách."

Einstein o duši


1. - 17. júla 1953 napísala jedna žena, zastávajúca úrad baptistického pastora, Einsteinovi pochvalný evanjelikálny list, v ktorom komentovala viaceré pasáže z jeho spisov a položila mu otázky, či uvažoval o vzťahu svojej nesmrteľnej duše k jej Stvoriteľovi a či mu je večný život s Bohom po smrti útechou. Nevie sa, či jej odpovedal, ale list je v Einsteinovom archíve s touto poznámku v angličtine:

„Neverím na nesmrteľnosť jednotlivca a etiku považujem za výlučne ľudskú záležitosť bez nadľudskej autority v jej pozadí."

2. - Vo februári 1921 dostal Einstein v Berlíne list od jednej ženy z Viedne, ktorá ho prosila, medzi iným, aby jej povedal, či  má mienku o existencii duše a o individuálnom osobnom osude jednotlivca po smrti. 5. februára 1921 jej Einstein obšírne odpovedal a z jeho odpovede vyberáme:

„Mystický trend súčasnosti, vykazujúci bujný rast takzvanej teozofie a spiritualizmu, je pre mňa iba príznakom slabosti a zmätku. Keďže naše vnútorné skúsenosti sú reprodukcie a kombinácie zmyslových vnemov, považujem koncepciu duše bez tela za prázdnu a bez zmyslu."

Einstein o osobnom Bohu


1. - 22. marca 1954 poslal jeden selfmademan Einsteinovi do Princetonu dlhý list, v ktorom mu podrobne vylíčil svoj život. Ako 9-ročný prišiel so sestrou z Talianska do USA za tuhej zimy, na následky ktorej jeho sestra umrela;  po šiestich mesiacoch zaškolenia začal ako 10-ročný pracovať; ako 17-ročný dostal príležitosť navštevovať večernú školu; teraz má dobré zamestnanie ako strojník vo výskume, má vlastný obchod a zahlásil niekoľko patentov. Udal, že je ateista a že vzdelanie získal čítaním kníh. Citoval z článkov o Einsteinových náboženských názoroch a vyjadril pochybnosti o autenticite týchto článkov. O mnohých aspektoch formálneho náboženstva sa vyjadroval neúctivo, spomínajúc milióny ľudí, ktorí sa modlia k bohu v početných jazykoch a poznamenávajúc, že Boh musí mať ohromný zbor kňazov, čo zaznamenávajú všetky ich hriechy. Končil dlhou diskusiou o sociálnom a politickom systéme v Ta-liansku a v USA a priložil šek na sumu, ktorú mal Einstein postúpiť na dobročinné ciele. 24. marca mu Einstein po anglicky odpovedal:

„Dostal som stovky listov, ale zriedka taký zaujímavý, ako Váš. Myslím si, že Vaše názory na našu spoločnosť sú správne. Samozrejme sú to klamstvá, čo ste čítali o mojom náboženskom presvedčení, klamstvá, ktoré sa systematicky opakujú. Neverím na osobného Boha a vždy som to jasne povedal. Ak je vo mne niečo, čo sa dá označiť za náboženské, je to môj bezmedzný obdiv pre štruktúru sveta, ako nám ju odhaľuje veda. - Nemám možnosť postúpiť ďalej Váš dar, a preto Vám ho vraciam, vyslovujúc Vám uznanie za dobrosrdečnosť a pekný úmysel. - Váš list mi dokazuje, že múdrosť nie je výsledok školenia, ale celoživotnej snahy zmúdrieť."

2. - V Einsteinovom archíve je list z 5. augusta 1927 od jedného bankára z Colorada do Berlína. Bankár poznamenáva, že mnohí vedci a im podobní sa vzdávajú predstavy Boha ako bradatého dobromyseľného otca uprostred anjelov, hoci mnohí seriózni ľudia ho ešte zbožňujú práve takého. Otázka existencie Boha bola položená pri diskusii v literárnom krúžku a niektorí členovia sa rozhodli osloviť chýrnych ľudí požiadavkou o ich názor vo forme, vhodnej na uverejnenie. Pisateľ uviedol, že už majú odpovede od 24 nositeľov Nobelovej ceny a dúfajú, že im odpovie aj Einstein. Einstein napísal odpoveď po nemecky; nevie sa, či ju odoslal:

„Neviem si predstaviť osobného Boha, ktorý by priamo ovplyvňoval činy jednotlivcov, resp. ktorý by sedel súdiac činy tvorov, ktorých sám stvoril. Neviem to urobiť navzdory skutočnosti, že moderná veda vyslovila určité pochybnosti o mechanickej kauzálnosti. Moja religiozita spočíva v pokornom obdive nekonečne vyššieho ducha, ktorý sa javí v tom malom úseku skutočnosti, ktorý svojím slabým a prechodným porozumením sme vstave pochopiť. Morálnosť je nadovšetko dôležitá - ale pre nás, nie pre Boha.

3. - Jeden chicagský rabín pripravoval prednášku „O religióznom dopade teórie relativity", a tak položil Einsteinovi 20. decembra 1939 niekoľko otázok na túto tému. Einstein odpovedal:

„Nemyslím, žeby základné myšlienky teórie relativity mohli mať nejaký vzťah k religióznej oblasti, ktorá je iná ako vedecké poznatky vo všeobecnosti. Toto spojenie vidím v skutočnosti, že hlboké vzťahy objektívneho sveta sa dajú pochopiť na základe jednoduchých logických koncepcií. Je isté, že pri teórii relativity to platí osobitne v plnej miere. Náboženský pocit, vyvolaný prežívaním logickej zrozumiteľnosti hlbokých vzťahov, je iného druhu ako pocity, ktoré sa bežne nazývajú náboženské. Je to skôr pocit hlbokej úcty pri pohľade na schému, ktorá sa manifestuje v materiálnom vesmíre. Nevedie nás to ku kroku, pri ktorom by sme si modelovali Bohu podobnú bytosť na svoj vlastný obraz - osobu, ktorá akceptuje naše priania a ktorá sa o nás ako o jednotlivcov zaujíma. Nemá to ani vôľu, ani cieľ, nie je tam nijaké musieť, je to len púhe bytie. Preto ľudia nášho typu vidia v morálnosti len čisto ľudskú záležitosť, ale táto je v ľudskej sfére tá najdôležitejšia.

4. - V r. 1934 predniesol Einstein na konferencii Americkej spoločnosti pre napredovanie vedy príspevok, z ktorého vyberáme:

„Čím viac človek poznáva usporiadanú pravidelnosť všetkých javov, tým pevnejším sa stáva jeho presvedčenie, že tieto zákonitosti nepripúšťajú príčiny odlišnej podstaty. Nemôžem pripustiť ako nezávislú príčinu prírodných javov ani ľudskú ani božskú vôľu. Isteže, doktrína osobného boha, zasahujúceho do prírodných udalostí, sa nikdy nedá vedou reálne vyvrátiť, pretože táto doktrína môže vždy nájsť útočisko v oblastiach, do ktorých veda ešte nevstúpila. Som však presvedčený, že takéto správanie zo strany reprezentantov náboženstva je nielen nedôstojné, ale aj osudné, pretože doktrína, ktorá sa nemôže udržať v jasnom svetle, ale iba v tme, nutne stratí svoj účinok na ľudstvo a pokroku spôsobí nevypočítateľné škody.

Pri svojom hľadaní etického dobra musia mať učitelia náboženstva odvahu vzdať sa doktríny osobného boha, musia mať teda odvahu vzdať sa toho zdroja strachu a nádeje, ktorý vkladal v minulosti takú obrovskú moc do rúk kňazov. Vo svojom snažení sa musia spoliehať na sily, ktoré sú schopné pestovať dobro, pravdu a krásu v ľudstve samom. To je, pochopiteľne, oveľa ťažšia, ale aj oveľa záslužnejšia úloha."

Einstein o mystériu


Tento odstavec je záver eseje „Svet, ako ho vidím ja" z knihy s tým istým názvom (Philosophical Library, N.Y., 1949).

To najlepšie, čo môžeme zakúsiť, je mysteriózne. To je základná emócia stojaca pri kolíske pravého umenia a pravej vedy. Kto nepozná tento pocit a nevie sa už čudovať a žasnúť, je akoby mŕtvy, ako zahasená sviečka. Bolo to prežívanie mystéria - čo aj pomiešané so strachom - čo dalo vznik náboženstvu. Vedomie, že existuje niečo, čo naša myseľ neprenikne, prejavy najhlbšej múdrosti a najžiarivejšej krásy, prístupné nášmu rozumu len vo svojej najelementárnejšej forme - toto poznanie a táto emócia predstavujú pravý náboženský postoj; v tomto zmysle, len v tomto zmysle som hlboko zbožný človek. Neviem si predstaviť Boha, ktorý odmeňuje a trestá svoje stvorenia, či má vôľu toho typu, ako si my uvedomujeme seba samých. Žeby jednotlivec mohol prežiť svoju fyzickú smrť presahuje moje chápanie a neprajem si to inakšie; také predstavy sú vhodné pre strach a absurdný egoizmus slabochov. Mne stačí mystérium večnosti života a tušenie úžasnej štruktúry skutočna. K tomu patrí v srdci zakotvená snaha pochopiť čo aj len najnepatrnejší  kúsok rozumu, ktorý sa manifestuje v prírode.

Einsteinovo Krédo


Tento odstavec je výňatok z Einsteinovej  prednášky na schôdzi Nemeckej ligy za ľudské práva v Berlíne na jeseň 1932, uverejnený v knihe White a Gribbin (ed.): Einstein, Penguin Books, N.Y. 1994.

„Naša situácia na tomto svete vyzerá čudesne. Každý z nás sa tu nechtiac a nepozvaný zjaví na krátku stáž, nevediac prečo a načo. Vo svojich každodenných životoch cítime, že človek je tu kvôli druhým, kvôli tým, ktorých máme radi a kvôli mnohým iným, ktorých osud je spletený s naším. Často ma hnevá pomyslenie, že sa môj život zakladá do takej veľkej miery na diele tých, čo sú okolo mňa a ani si neuvedomujem svoj veľký dlh voči nim. Neverím na slobodu vôle. Shopenhauerove slová „Človek môže robiť, čo chce, ale nemôže chcieť, čo chce" ma sprevádzajú vo všetkých životných situáciách a zmierujú ma s činmi iných, aj keď mi to ťažko padne. Toto vedomie neexistencie slobody vôle mi bráni brať seba a svojich blížnych príliš seriózne za konajúcich a rozhodujúcich jednotlivcov a preto strácať dobrú náladu.

Nikdy som nebažil po bohatstve a luxuse, ba dokonca nimi pohŕdam. Moja vášeň pre sociálnu spravodlivosť ma často priviedla do konfliktu s ľuďmi; rovnako aj môj odpor voči každému záväzku a závislosti, ktoré som nepovažoval za absolútne potrebné. Mám vysokú mienku o postavení jednotlivca  a neprekonateľnú nechuť voči násiliu a inštitúcii pánskych klubov. Tieto motívy zo mňa urobili vášnivého pacifistu a antimilitaristu. Som proti každému nacionalizmu, aj keď sa prezlieka len za patriotizmus. Privilégiá založené na postavení a majetku som vždy považoval za nespravodlivé a zhubné, rovnako aj prehnaný kult osobnosti. Som prívrženec ideálu demokracie, hoci som si vedomý slabostí demokratickej formy vlády. Sociálna rovnosť a ekonomická ochrana jednotlivca sa mi vždy javili ako dôležitá spoločenská úloha štátu. Hoci som v každodennom živote typický samotár, chránilo ma vedomie príslušnosti do neviditeľného spoločenstva ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu, krásu a spravodlivosť, od pocitu izolovanosti. Najkrajšia a najhlbšia skúsenosť, ktorú môže človek zažiť, je pocit mysterióznosti, ktorý je podkladom princípu náboženstva a každého seriózneho záujmu o vedu a umenie. Kto to nikdy nezakúsil, mi pripadá, ak nie mŕtvy, tak aspoň slepý. Pocit, že za všetkým, čo sa dá prežiť, je niečo, čo náš rozum nevie pochopiť, čoho krása a jemnosť nás zasiahne len nepriamo a ako slabý odraz, to je religiozita. V tom zmysle som religiózny. Stačí mi obdivovať tieto tajomstvá a pokorne sa pokúšať svojím rozumom pochopiť obraz vznešenej štruktúry, ktorú to všetko má."

Komentár


Einsteinovo zaradenie medzi „veriacich" sa najčastejšie opiera o jeho výrok, že „Boh nehrá v kocky", ktorý vyslovil napr. v liste zo 4. apríla 1949 v liste Nielsovi Bohrovi:

„Milý Bohr, z celého srdca Vám ďakujem za priateľskú unuváciu pri takej bezvýznamnej príležitosti (sedemdesiate narodeniny). V každom prípade je to príležitosť, ktorá nezávisí od kľúčovej otázky poznania, či Boh naozaj hrá v kocky alebo nie a či sa musíme držať reality, ktorú možno fyzikálne opísať."

Použitie výrazu „Boh" mi tu pripomína floskulu „Boh vie!", ktorú vysloví ateista aj kresťan bez akéhokoľvek vzťahu k svojmu náboženskému presvedčeniu v situácii, keď niečo jednoducho nevie a po príčine nepátra, lebo cíti, či vie, že sa jej nedopátra. Odvodzovať z nej vieru v Boha, resp. dokonca jej všeobecné rozšírenie (keď to toľkí hovoria!) mi pripadá rovnakej ceny ako usudzovať na existenciu Svätej Trojice, pretože existuje trojlistá ďatelinka, resp. tri kvarky, ako to skromne odôvodňoval jeden slovenský vysokoškolský profesor fyziky v televíznej diskusii o existencii boha 6. marca 2005.

Nepolepšiteľní prekrúcači pravdy, nestačia Vám nasledujúce Einsteinove výroky?

- že neverí v existenciu osobného boha,

- že nevidí nijaký účel ani cieľ v tom, čo sa deje v prírode,

- že neverí v nesmrteľnosť jednotlivca,

- že koncepciu duše bez tela považuje za prázdnu a bez zmyslu,

- že si nevie predstaviť boha, ktorý by ovplyvňoval činy jednotlivcov, resp. odmeňoval či trestal svoje stvorenia,

- že neverí, žeby nejaká udalosť mohla byť ovplyvnená modlitbou,

- že morálnosť je nadovšetko dôležitá pre ľudí, ale nijako nie pre boha,

- že si ako príčinu prírodných javov nevie predstaviť ani ľudskú ani božskú vôľu,

- že je religiózny, ale jeho pocity sú iného druhu ako tie, ktoré sa bežne nazývajú náboženské,

- že vyzýva učiteľov náboženstva, aby sa vzdali doktríny osobného boha, ktorá je škodlivá a môže byť osudná?

Ak sa medzi nami položí otázka existencie boha, vždy sa myslí boh kresťanského monoteizmu súčasnosti so všetkými prívlastkami z rímskej centrály. Oproti apoštolským časom došlo k veľkým zmenám - napr. nečaká sa už bezprostredný koniec sveta a druhý príchod Krista na svet; namiesto chudoby a skromnosti prvotnej cirkvi máme úžasné bohatstvo Vatikánu a nadpriemerný blahobyt duchovenstva miestnych cirkví, v oboch prípadoch s povzneseným správaním sa voči okoliu. Samotný boh otec síce stratil veľa zo svojej evanjeliovej prísnosti až ukrutnosti, no mne sa vidí, že s takou vierou, k akej sa priznáva Einstein, nemôže súhlasiť kňaz verný Rímu. V stredoveku sa takíto „veriaci" jednoducho - upaľovali na hranici ako kacíri.

Holokaust a potrat nemožno porovnávať

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Redakcia

Kardinal Meissner duchovný podpaľač

Zástupcovia Nemeckej ústrednej židovskej rady (jej prezident Paul Spiegel) vyčítajú  kolínskemu kardinálovi Joachimovi Meissnerovi „neprípustné prirovnanie" medzi Hitlerovým vraždením židov a potratom a napadli aj pápeža za podobné pasáže v jeho najnovšej (piatej) knihe „Spomienky a identita - rozhovory na prahu medzi tisícročiami".

Hlava katolíckej cirkvi tam píše, že legálne zvolený parlament dal v tridsiatych rokoch vládu do rúk Hitlera a umožnil mu zriadiť koncentračné tábory vrátane prípravy „konečného riešenia" židovskej otázky (ich vyvraždenia). Ako boli otázne niektoré vtedajšie zákony, dnes sú otázne zákonné úpravy prerušenia tehotenstva.

„Parlamenty, ktoré tvoria a vyhlasujú také zákony, si musia uvedomiť, že prekračujú svoju právomoc a dostávajú sa do otvoreného konfliktu s božími a prírodnými zákonmi."

Zástupca strany zelených v berlínskom parlamente, Volker Beck, k tomu vyhlásil:

„Ak pápež vidí súvislosť medzi holokaustom a potratom, potom mu chýba morálna a etická orientácia. Medzi upustením od trestného stíhania pri rozhodnutí jednotlivca o potrate a štátom organizovaným vyvraždením celého národa je predsa len rozdiel. Vyzývam pápeža, aby túto knihu stiahol z obehu."

V komuniké o stretnutí Kardinála Lehmanna  s Paulom Spieglom sa uvádza, že pri spomenutí holokaustu v politických, spoločenských alebo cirkevných rečiach je potrebné „osobitne citlivé vyjadrovanie", čo sa dá chápať ako nepriama výčitka Meissnerovi a pápežovi.

Prameň: www.tagesspiegel.de/zeitung/Titelseite;art692,2380313

Vybrané sentencie Bertranda Russella

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Adam Roman

Bertrand Russell (1872 – 1970), významný britský filozof, logik, matematik a spisovateľ, patrí medzi najznámejších ateistov. Preklady niektorých z jeho esejí  sú v internete na stránke Adam.Humanisti.sk a boli uverejnené v Zošitoch humanistov č. 1 a 2. Veriacim zvlášť kole oči aj to, že za svoje literárne dielo dostal Russell v r. 1950 Nobelovu cenu za literatúru. Jeho literárny štýl nesie na sebe všetky známky povestného suchého britského humoru, vyznačujúceho sa uštipačnosťou, iróniou, či brilantnou pointou. Preto sú jeho sentencie štandardnou súčasťou „výrokov slávnych osobností". Pre potešenie čitateľov som vybral a preložil niektoré z citátov, ktoré sa nachádzajú na jednej internetovej stránke.

Správa hlupáka o tom, čo hovorí múdry človek, nemôže byť nikdy presná, lebo hlupák podvedome prekladá to, čo počuje, do toho, čomu rozumie.

Všetky hnutia zachádzajú priďaleko.

Domnievam sa, že by sme mali vždy brať svoje názory do úvahy s istou mierou pochybnosti. Neželal by som si, aby ľudia dogmaticky verili akejkoľvek filozofii, samozrejme ani mojej.

Nikdy by som nepoložil život za svoje presvedčenie, lebo by som sa mohol mýliť.

Ak by v dnešnom svete bolo dosť ľudí, ktorí viac túžia po vlastnom šťastí, než po nešťastí druhých, mohli by sme tu mať už o pár rokov raj.

Nech sa to už týka čohokoľvek, vždy je zdravé z času na čas napísať otáznik k tvrdeniam, ktoré sme už dlho považovali za samozrejmé.

Hovorí sa, že človek je rozumné zviera. Po celý život som hľadal dôkazy, ktoré by mohli toto tvrdenie podporiť.

Život sú iba preteky, v ktorých ide o to, ako sa stať radšej zločincom, než jeho obeťou.

Mnohí ľudia by radšej umreli, než by mali myslieť. A naozaj sa im to stáva.

Ak sa na matematiku dívame správne, zistíme, že je nielen pravdivá, ale má aj výnimočnú krásu - krásu chladnú a strohú, podobnú kráse sochy.

Ľudia sa boja myslenia tak, ako sa neboja ničoho iného na svete - viac než bankrotu, dokonca viac než smrti ... Myslenie je podvratné a revolučné, deštruktívne a hrôzostrašné, myslenie nemá zľutovanie so žiadnymi privilégiami, uznávanými inštitúciami, ani pohodlnými zvykmi. Myslenie sa díva do pekelnej jamy a nebojí sa. Myslenie je veľkolepé, rýchle a slobodné, je to svetlo sveta, a najväčšia sláva človeka.

Naše demokratické systémy ešte stále predpokladajú, že hlúpy človek bude skôr poctivý, než človek rozumný.

Pasívne prijímanie učiteľovej múdrosti je pre väčšinu chlapcov a dievčat ľahké. Nevyžaduje si samostatné myslenie a prijímať učiteľove názory sa zdá byť rozumné, pretože učiteľ vie viac než žiaci; je to navyše aj spôsob ako si nakloniť učiteľovu priazeň - pokiaľ nejde o veľmi výnimočného človeka. Ale zvyk pasívneho prijímania je v neskoršom živote katastrofálny. Spôsobuje, že človek hľadá a akceptuje vodcu, a že za vodcu akceptuje kohokoľvek, kto je do tohto postavenia dosadený.

Pokiaľ sa pamätám, v celých evanjeliách niet jedného slova na chválu inteligencie.

Hlavné veci, ktoré sa mi zdajú dôležité samy osebe a nie iba ako prostriedky na dosiahnutie iných vecí, sú poznanie, umenie, inštinktívne šťastie a vzťahy priateľstva a lásky.

Za vzor morálky sú považovaní ľudia, ktorí si sami odopierajú bežné potešenia, a vynahradzujú si to tým, že ich odopierajú druhým.

Miesto otca v modernej predmestskej rodine je veľmi obmedzené - zvlášť keď hrá golf.

Čas, v ktorom si užívame ničnerobenia, nie je premárnený.

Najväčším problémom sveta je to, že hlupáci a fanatici sú vždy veľmi sebaistí, ale rozumní ľudia sú plní pochybností.

Z neužitočných poznatkov možno získať veľa potešenia.

Nejestvuje taký veľký nezmysel, z ktorého by vhodné konanie vlády nemohlo urobiť článok viery prevažnej väčšiny ľudí.

To je jeden z tých názorov, ktoré sú tak absolútne absurdné, že by ich mohol akceptovať iba veľmi vzdelaný človek.

Žiť bez pár vecí, po ktorých túžime, je nevyhnutnou zložkou šťastia.

Príliš málo slobody spôsobuje stagnáciu, príliš veľa chaos.

Nešťastní ľudia - napríklad tí, čo nemôžu spávať - sú na svoje nešťastie hrdí.

Zmysel pre povinnosť je užitočný v práci, ale škodí osobným vzťahom. Ľudia si želajú, aby ich iní mali radi, a nie aby ich rezignovane trpeli.

Zo všetkých foriem opatrnosti je opatrnosť v láske azda najškodlivejšia pre pravé šťastie.

Schopnosť inteligentne využiť voľný čas je posledným produktom civilizácie, ale v súčasnosti má túto schopnosť len veľmi málo ľudí.

Jedným z príznakov blížiaceho sa nervového zrútenia je presvedčenie, že práca postihnutého je nesmierne dôležitá.

Človek by mal spravidla rešpektovať verejnú mienku len potiaľ, pokiaľ je to nevyhnutné nato, aby sa vyhol hladu a nedostal sa do väzenia. Všetko ostatné predstavuje dobrovoľné podriadenie sa zbytočnej tyranii a veľmi pravdepodobne bude narúšať všemožnými spôsobmi vlastné šťastie.

Aristoteles tvrdil, že ženy majú menej zubov než muži. Hoci bol dvakrát ženatý, nikdy ho nenapadlo overiť si toto tvrdenie pohľadom do úst svojich manželiek.

Báť sa lásky, znamená báť sa života, a tí, čo sa boja života, sú už z troch štvrtín mŕtvi.

Skutočnosť, že nejaký názor je veľmi rozšírený, nie je vôbec dôkazom toho, že nie je úplne absurdný. Naopak, vzhľadom na hlúposť väčšiny ľudstva je oveľa pravdepodobnejšie, že široko rozšírený názor je hlúpy, než že je rozumný.

Matematiku možno definovať ako predmet, v ktorom nikdy nevieme, o čom hovoríme, ani či to, čo hovoríme, je pravda.

Každý človek, nech už ide kamkoľvek, je obklopený mrakom uspokojujúcich presvedčení, ktoré ho sprevádzajú ako muchy za letného dňa.

V skutočnosti máme vedľa seba dva druhy morálky: jednu, ktorú kážeme, ale nedodržiavame, a druhú, ktorou sa riadime, ale zriedkakedy kážeme.

Nie je rozumné veriť nejakému tvrdeniu, ak niet žiadneho dôvodu predpokladať, že je pravdivé.

Je zrejmé, že „nemravnosť" nie je pojem, ktorý by sa dal právne exaktne definovať; v praxi súdnych siení znamená „čokoľvek, čo šokuje súd".

Vo filozofii ide o to, začať s niečím tak jednoduchým, že to ani nestojí za formulovanie a skončiť s niečím tak paradoxným, že tomu nikto nebude veriť.

Strach je hlavným zdrojom povery a jedným z hlavných zdrojov krutosti. Prekonať strach je začiatok múdrosti.

Človek je dôverčivý živočích a musí niečomu veriť. Ak nemá pre vieru dobré dôvody, uspokojí sa so zlými.

Hrozby venezuelskému prezidentovi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Maurice Lemoine

Na svetovom sociálnom fóre v Porto Alegre 31. januára 2005 triumfoval venezuelský prezident Hugo Chávez, ktorý sa stal pre latinskoamerickú ľavicu symbolom odporu voči neoliberalizmu a hegemónii Spojených štátov, keď vyhlásil, že je na programe dňa „uskutočniť sociálnu ekonómiu, ktorá prekoná kapitalizmus".

Už v minulosti ho stíhala nenávisť amerických politikov, činných v tejto svetovej oblasti (Roger Noriega, dlhoročný zástupca ministra zahraničia; John Bolton, jeho zástupca; Elliot Abrams, poradca Bezpečnostného výboru; a John Negroponte, veterán všetkých „špinavých" vojen v Južnej Amerike, t.č. na čele všemocnej Štátnej informačnej agentúry) a dnes sa k nim pridáva Condoleezza Rice; všetkých ženie obava pred inštaláciou „druhej Kuby" na subkontinente Južnej Ameriky.

Chávez vyšiel ako víťaz z pokusu o štátny prevrat v apríli 2002, zo stávok v decembri 2002 až januári 2003, ktoré vo Venezuele zastavili všetku hospodársku činnosť, z referenda za jeho odvolanie z 15. augusta 2004 a z volieb 31. októbra, ktoré jeho strane vyniesli 20 guvernérov z 22 a 270 radníc z 337. Na tomto legálnom podklade sa púšťa do odvážnych politických a ekonomických zmien v prospech svojich najchudobnejších: Štátna naftová spoločnosť PDVSA poukázala v roku 2004 tri a pol miliárd dolárov na štátne sociálne programy.

Na latinskoamerickej scéne nie je Chávez izolovaný, čo aj má rozdielnych spojencov. V priebehu posledných dvoch rokov  vyvolali perverzné dôsledky liberálneho dogmatizmu, praktizované Washingtonom, Medzinárodným menovým fondom, Svetovou bankou a Medziamerickou rozvojovou bankou neodškriepiteľný odklon doľava v Argentíne, Brazílii, Paname a Uruguaji. Aj v Mexiku sa rysuje možnosť blízkeho politického víťazstva súčasného starostu mesta Mexico, Manuela Lópeza Obradora z Demokratickej revolučnej strany.  Proti projektu ALCA (po španielsky Zóna voľnej výmeny medzi Amerikami - od Aljašky po Ohňovú zem) navrhuje venezuelský prezident projekt ALBA (Bolivarský projekt pre Ameriku), majúci za cieľ spoluprácu a nie konkurenciu, a to v záujme najchudobnejších vrstiev obyvateľstva.

 V tomto ohľade znamená prvý krok „Deklarácia Cuzco" z 24. decembra 2004, ktorú podpísalo 12 štátov, hoci sú medzi nimi bezpodmieneční spojenci USA (Kolumbia, Ekvádor, Peru a štáty Strednej Ameriky). Venezuela podpísala strategickú alianciu  s Havanou (dohoda o výmene nafty za lekárov a učiteľov) a s Brazíliou (dohoda zo 14. februára 2005 o spolupráci v energetickom a vojenskom sektore). 1. marca 2005 k tomu pribudlo spoločné vyhlásenie prezidentov Venezuely, Argentíny (Kirchner), Brazílie („Lula" da Silva) a Uruguaja (Tabaré Vásquez), reprezentujúcich umiernenú ľavicu, o posilnení regionálnej spolupráce, napr. výmenou venezuelskej nafty za uruguajské potraviny. Chávez navrhuje okrem toho vytvorenie regionálnej televízie Telesur, ktorá by znížila vplyv CNN, juhoamerického naftového bloku Petrosur a banky pre rozvoj Južnej Ameriky.

V snahe znížiť tradičnú závislosť Venezuely od USA hľadá Chávez aliancie s novými veľkými vynárajúcimi sa štátmi ako India, Južná Afrika a Čína; v decembri 2004 navštívil v Pekingu čínskeho prezidenta Hu Žintaa a diskutovali o dodávkach nafty - v priebehu najbližších desať rokov Čína zdvojnásobí svoju spotrebu nafty.

Generál Peter Pace, v tom čase veliteľ amerického Južného komanda, vyhlásil 27. marca 2001 pred americkým kongresom, že z globálneho hľadiska má pre USA kontrola produkcie nafty v Latinskej Amerike a karibskej oblasti väčší význam ako na Blízkom východe. Popri vystupovaní Cháveza ako lokomotívy juhoamerickej rezistencie proti USA veľmi vadí Washingtonu to, že sa Rusko, Čína a Brazília sa vrhajú na oblasť Orinoka, považovanú najnovšie za najdôležitejšie ložiská nafty na Zemi.

USA otvorene podporovali opozíciu a neúspešný pokus o štátny prevrat vo Venezuele 11. apríla 2002 a v tejto politike pokračujú. „Dôležití" funkcionári Bieleho domu a „dobre informovaní" novinári malými dávkami pripravujú medzinárodnú verejnosť na destabilizáciu Venezuely. Od nástupu do svojho úradu Condoleezza Rice vyzýva štáty tejto oblasti, aby boli ostražité voči nebezpečenstvu, „ktoré reprezentuje Chávezova vláda", v čele ktorej stojí „exrebelant" - narážka na jeho pokus o prevrat  už 4. februára 1992. Nato však Chávez promptne zareagoval: „Mýlia sa! Nie som exrebelant - som rebelant!"

V januári 2005 nová šéfka americkej diplomacie hodnotí jeho vládu ako „negatívnu silu" tejto oblasti a vo februári celý orchester (Biely dom, ministerstvo zahraničia aj CIA) obžalúva mierumilovnú bolivarskú revolúciu zo spolupráce s kolumbijskou revolučnou organizáciou FARC; vytýka Chávezovi, že je regionálnou hrozbou, nestabilnou vládou, nespoľahlivým dodávateľom nafty a že zbrojí.

Do Chávezovho arzenálu pribudlo v poslednom čase 40 bojových vrtuľníkov MI35 a niekoľko Migov, kúpených od Ruska (Washington odmieta predaj náhradných dielcov pre F-16, nakúpené ešte v 80-tych rokoch); od Brazílie bolo kúpených 24 stíhačiek typu Super-Toucan; radary na ochranu vzdušného priestoru sú z Číny a Brazílie; Španielsko dodalo štyri korvety, a Izar, španielska filiálka európskeho konzorcia EADS, šesť dopravných lietadiel C-295; nakoniec prišlo 100 000 samopalov AK-47 z Moskvy.

Nikomu neprekáža, že v rámci plánu Kolumbia USA masívnou vojenskou pomocou podstatne zvýšili konvenčnú silu kolumbijskej armády, a to nielen po stránke zbraní proti povstalcom; teoreticky by to ani nemalo zmysel, pretože konvenčná sila armády je v boji proti gerile nanič. Palebná sila kolumbijskej armády však aj tak prevyšuje venezuelskú štyrikrát. Pre Chávezovu bolivarskú revolúciu hrozí nebezpečenstvo z Bogoty rovnako ako z Washingtonu, keďže Biely dom hodnotí Kolumbiu v andskej oblasti rovnako vysoko ako Izrael v oblasti Blízkeho východu.  Je pravda, že v čase nízkych cien nafty Chávez znížil výdavky na zbrojenie o 47 % a počet vojakov o štvrtinu, dávajúc prednosť sociálnym programom, čo mu inakšie priateľsky naklonení velitelia venezuelských leteckých, pozemných aj námorných síl veľmi vytýkali. Teraz teda len doháňa zameškané.

Napriek tomu Roger Noriega, zástupca ministra zahraničia pre Latinskú Ameriku, vyhlasuje, že tých 100 000 samopalov a 40 vrtuľníkov z Ruska je „veľký problém pre našich spojencov a venezuelský národ". Robert Novak píše vo Washington Post 27. februára 2005 o „infekcii" v Latinskej Amerike, že „Chávez šíri svoj vplyv väčšmi, ako sa to kedy podarilo jeho priateľovi Fidelovi Castrovi" a obžalúva ho, že sa snaží destabilizovať Nikaraguu, Bolíviu, Peru a Ekvádor. Manuel Santos, bývalý kolumbijský minister financií a spolumajiteľ denníka El Tiempo uverejňuje explozívny článok „Venezuela horí ... a môže podpáliť Kolumbiu." Tlak na Venezuelu zvyšuje plán Washingtonu modifikovať na júlovej schôdzke Organizácie amerických štátov na Floride jej Demokratickú chartu v tom zmysle, že sa bude dotovať

„inštrumentáriom, ktoré umožní izoláciu a zákroky proti štátom, ktoré opustia demokratickú cestu".

Porter Gross, aktuálny direktor CIA, dokresľuje obraz situácie veštbou, že „rok 2005 bude znamenať destabilizáciu Venezuely" - napriek tomu, že po svojich volebných úspechoch nemá Chávez prakticky opozíciu vo svojom štáte.

Demokratické riešenia nie sú však najčastejšie používané metódy na oklieštenie suverenity a nezávislosti malých štátov. Bush posilňuje Južné komando. Okolo hraníc Venezuely sa uvádzajú do života plány Kolumbia a Patriot. Bolo to z Kolumbie, odkiaľ prišlo 2. mája 2004 deväťdesiat jeden milicionárov, zatknutých na predmestí Caracasu, preoblečených do venezuelských uniforiem a pripravených zaútočiť na regulérnu armádu, spôsobovať masakry a možno aj pokúsiť sa o atentát na prezidenta. Chávez obviňuje aj oficiálnu armádu, podporujúcu vznik chaosu, čo by ospravedlnilo zahraničnú intervenciu. Hrozba sa upresňuje. Bývalý prezident Venezuely, zbavený úradu pre korupciu, šteká z exilu:

 „Chávez by mal zahynúť ako pes, lebo si to zaslúži! Ale po jeho páde nebudeme mať demokraciu len tak ľahko - potrvá dva-tri roky, kým ju vybudujeme; na ten čas bude treba zavrieť Národné zhromaždenie a Najvyšší súd."

To tu už bolo - 12. apríla 2002, na dva týždne.

Zo svojho sídla na Floride podnecuje novinár Orlando Urdaneta svojich spoluobčanov televíznym vysielaním, aby zavraždili svojho prezidenta: „Venezuelský problém sa vyrieši puškou s ďalekohľadom." Robí to bez protestu americkej vlády, ktorá už desaťročia pripúšťa výcvikové tábory pre protivníkov Castra na Floride a inde. Disidentský generál Felipe Rodríguez, žijúci v podzemí, otvorene priznáva, že zbiera dobrovoľníkov na zvrhnutie prezidenta Cháveza. Nedávne zavraždenie štátneho zástupcu Danilo Andersona, ktorý dal do pohybu zriadenie súdu, pred ktorý majú byť postavení účastníci pokusu o štátny prevrat 12. apríla 2002, je viac ako výstraha. Hrozby netreba brať naľahko a úsmev nám mrzne na perách, keď počúvame Cháveza v jeho televíznej relácii „Haló, pán prezident!"  20. februára 2005 vyhlásiť:

 „Ak ma zavraždia, činím zodpovedným prezidenta Spojených štátov,  Georgea Busha."

Prameň: Maurice Lemoine, "Sous le regard du Washington - Menaces sur le président vénézuélien", Le Monde diplomatique, č. 611, 9. marca 2005. - http://www.monde-diplomatique.fr/dossiers/chavez/.

Aj iná krv je na ich rukách

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

John Pilger

Kým zástancovia Bushovho a Blairovho vražedného dobrodružstva v Iraku vidia v pseudoudalostiach Stredného východu predsa len akúsi „striebornú nitku", udalosti v Kolumbii osvetľujú pravú povahu ich „poslania" z nášho stanoviska. Medzi posledné sa zaraďuje hrozná udalosť, ktorá - keď je uznaná za novinársku správu hodnú uverejnenia - podáva sa ako tragédia, ktorej obete „platili cenu kokaínu krvou".

Takto charakterizovali 13. februára 2005 utrpenie Kolumbie londýnske noviny Observer a tak zmýšľa väčšina americkej a európskej tlače; britský minister zahraničných vecí nás uisťuje, že všetky strasti Kolumbie zapríčiňujú drogy; a „v Oxforde vychovaný" kolumbijský prezident Alvaro Uribe sa vraj snaží „držať na uzde darebácke elementy armády"; okrem toho, britská vláda mu v tomto ušľachtilom diele pomáha.

Rovnako ako Amerika, ktorej kolosálna vojenská intervencia v Kolumbii, známa pod jednoduchým názvom „Plán Kolumbia", čo do výdavkov sa radí hneď za miliardy pre Irak a Izrael - má predsa za cieľ vykántriť obchod s drogami!  Bill Rammell, zástupca anglického ministra zahraničia pre celý svet, sa podľa Observera vyjadril, že v Kolumbii ide o morálnu záležitosť; dodal, že pre anglickú majetnú triedu by malo byť šnupanie kokaínu

„takým spoločenským tabu ako piť fľašu juhoafrického vína počas apartheidu".

Nedávno povedal Severokórejčanom, že nemajú právo mať jadrové zbrane; samozrejme je irelevantné, že jeho vláda je jadrovo vyzbrojená až po zuby.  Predtým mi pri interview na Ministerstve zahraničia vysvetľoval, že obyvatelia Čagských ostrovov v Indickom oceáne, nezákonne vyhnaní zo svojej domoviny britskou vládou, sa nemôžu vrátiť, lebo by sa vystavili smrteľnému nebezpečenstvu pri výskyte cunami. No keď cunami na druhý vianočný sviatok udrel, ušetril Čagské ostrovy, ako to Američania predpokladali: veď preto sa spriahli s Britmi, vyhnali domorodcov a vybudovali tam veľkú základňu, ktorú si vojenské námorníctvo cení ako „po všetkých stránkach lepšiu" ako je základňa na hlavnom ostrove Diego Garcia.

Opustime na chvíľu zaneprázdneného Billa a vráťme sa do Kolumbie. Sú svedkovia, že 21. februára 2005 vstúpili vojaci 17. brigády kolumbijskej armády do pokojnej obce San José de Apartado na severovýchode krajiny. Obec nemá nijaké politické zväzky a stojí dokonca pod „ochranou" Medziamerického dvora ľudských práv. Podľa výpovedí svedkov vojaci odvliekli a zavraždili osem civilov, vrátane troch detí a jedného dievčaťa - k smrti ich rozsekali mačetami. Medzi nimi bol Luis Eduardo Guerra, starosta obce, jeho družka Bellanira a syn Deiner; Guerra bol známy ako výnimočne humánny a zmierlivý človek. Od r. 1997 bolo zavraždených 130 jeho ľudí; nikto nebol nikdy odsúdený. Otvorene žiadali vyšetrovanie tohto prípadu Spojené národy; žiadali to aj Spojené štáty; a nakoniec aj britské Ministerstvo zahraničia. Ak to bude tak, ako to bolo vždy v minulosti, tí poslední dvaja sa môžu spoľahnúť, že aj túto poslednú hrôzu odveje vietor času a ich čistá fasáda Kolumbie sa obnoví. Pretože ako sú Bush a Blair premočení krvou v Iraku, sú takí aj v Kolumbii.

Kolumbijská armáda a polícia majú najhoršie vysvedčenie o porušovaní ľudských práv

na západnej pologuli. No vo Washingtone a Londýne sa verí fikcii, že vláda „v Oxforde vychovaného" Uribeho je lepšia, ako boli vlády jeho predchodcov a že príčinou vyše 20 000 vrážd do roka sú len drogy! Nikto nepochybuje o tom, že FARC, roľnícka gerila, obchoduje s drogami, ale absolútna väčšina obchodu s drogami a násilenstiev v Kolumbii ide na konto štátu, armády a paramilitárnych organizácií, financovaných a cvičených priamo alebo nepriamo americkou a britskou vládou. Okrem toho spomínať kokaín je odvádzanie pozornosti: kokaín je palivo, nie príčina požiaru. Obeťami sú ľudia ako Luis Eduardo Guerra a jeho rodina, odborári, učitelia, reformátori poľnohospodárstva, domorodci, roľnícki aktivisti, ktorí by vo svojej obci radi pozdvihli na vyššiu úroveň sociálnu a hospodársku spravodlivosť.

Mark Curtis, britský historik, napísal v štúdii o britskej zahraničnej politike:

„Vojna v Kolumbii sa vedie pre kontrolu nad zdrojmi v zásadne nerovnej spoločnosti: elita, najmä statkári, má v rukách bohatstvo, kým väčšina obyvateľstva žije v biede. Prvá úloha štátu je marginalizovať ľudové vrstvy a zaistiť, aby zdroje kolumbijského bohatstva - to je predovšetkým nafta - ostali v správnych rukách. Americká a britská stratégia to podporujú. Boj proti drogám je len zásterka."

Čaty smrti boli pod ochranou vlády pri akciách proti maloroľníkom také úspešné, že dnes 76 % pôdy kontrolujú 3 % občanov. Douglas Stokes z Aberystwythskej univerzity konštatuje, že keďže prepojenia armády a paramilícií sú také tesné, ide americká  vojenská pomoc priamo do najväčších teroristických sietí Kolumbie, ktoré pašujú do USA kokaín, aby financovali svoju činnosť. A Blairova vláda, rovnako ako iné európske vlády, pod tlakom americkej vlády odmieta povedať, kam presne idú milióny ich daňovníkov „na pomoc boju proti obchodu s drogami" v Kolumbii. Bill Rammell sa vytáča:

„Nemôžeme vyzradiť podrobnosti našej podpory, to je zverejniť mená jednotiek, ktoré podporujeme, lebo to by znížilo jej účinnosť a možno znamenalo osobné nebezpečenstvo pre britský personál."

Pochopili sme ho. Jeho predchodca, Keith Vaz, nebol taký ostýchavý. V januári 2000 povedal:

„Vládu prezidenta Pastranu musíme podporovať, ako sa len dá."

Čítajte však výročné správy Amnesty international o zabijačských konexiách Pastranovej vlády a ľahko pochopíte súvislosti. Čo sa týka Uribeho, propaganda Blairovej vlády o ňom tvrdí, že podáva presvedčivý výkaz činností „proti zločinnosti a násiliu". Myslí sa tým, že umožnil kolumbijskej armáde a pramilitárnym skupinám „pacifikovať" mestá a kolumbijskej strednej triede zvýšil pocit bezpečnosti. Nikto sa nedíva, čo sa deje mimo jej predmestských sídlisk. Už v prvom roku Uribeho prezidentstva bolo zaznamenaných 7 000 politických vrážd a „zmiznutí", čo je viac, ako bol priemer za štyri roky Pastranovej vlády. Na návod Američanov Rammell a EÚ vychvaľujú Uribeho a nespomínajú, že tony chemikálií potrebné na premenu koky na kokaín sú dodávané z USA a z EÚ. Veľké britské investície do kolumbijského naftového priemyslu a porušovania ľudských práv v Kolumbii sú dve strany jednej mince: armáda ochraňuje záujmy firmy British Petroleum, v ktorej je jedným z najväčších akcionárov, no úzke vzťahy tejto firmy k jednej nechutne známej brigáde smrti sú predmetom medzinárodného vyšetrovania. Štátom sponzorované hrozby sú v Kolumbii také notorické, že britské nevládne organizácie a ich kolumbijskí partneri žijú v neustálom ohrození.  Zaneprázdnený Bill veci skrášľuje:

„Pravidelne vyzývame kolumbijskú vládu, aby ich podporovala a pri práci ochraňovala ..."

Traste sa, vrahovia Luisa Eduarda Guerru a siedmich ďalších, vrátane detí!

*  *  *

John Pilger sa narodil v Austrálii. Je vojnovým korešpondentom, režisérom a spisovateľom. Býva v Londýne, ale píše o rozličných krajinách. Dvakrát dostal najvyššie britské novinárske vyznamenanie „Novinár roka" za reportáže z Vietnamu a Kambodže. Jeho najnovšia kniha sa volá „Neklamte mi: investigatívne novinárstvo a jeho triumfy". Tento článok bol uverejnený aj v New Statesman.

Prameň: John Pilger, "John Pilger names the real killers in Columbia", John Pilger 2005, LewRockwell.com; http://www.newstatesman.com/200503210011.

Naozaj nechcete skončiť ako Terri Schiavová?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Gary North

Nikto nechce skončiť ako Terri Schiavová: na hadičke. No ak sa tomu má predísť, vyžaduje to osobitné opatrenia. Pochybujem, že ich už niektorý čitateľ urobil - ani ja som ich ešte neurobil. Ale mám to v úmysle. Naozaj, a to skoro.

Ktoré opatrenia treba urobiť

Po prvé, určite si, koľko je vám váš život hoden. Ak to neviete povedať vy sám, nečakajte, že to bude vedieť povedať za vás niekto druhý.

Po druhé, rozhodnite sa, ako dlho považujete za rozumné byť na hadičke. Týždeň? Dva týždne? Mesiac? Boli prípady, že sa pacienti prebrali z kómy po desaťročí. V roku 1999 sa na Vianoce prebrala Patti White Bull zo Santa Fé po 16 rokoch, v roku 2003 Terry Wallis z Mountain View po 19 rokoch.

Po tretie, určite, kto to má všetko financovať, ak upadnete do kómy. Súkromná poisťovňa, štát (daňovníci), lekár, ktorý sa dopustil odbornej chyby, či vaši príbuzní, prípadne z dedičstva?

Po štvrté, určite, ako si predstavujete splnenie svojej vôle. Ak písomne stanovíte, že pripúšťate len tri týždne vyživovacej hadičky a potom ju treba odstrániť, pripustí to nemocnica? Vytiahnu hadičky a pošlú vás domov? Čo, ak budú vaši príbuzní nejednotní? Čo, ak ich časť pohrozí, že zažaluje nemocnicu, ak odstráni hadičky? Bude lepšie špecifikovať, aké výdavky pripúšťate za výživu hadičkou a či vylučujete financovanie niekým tretím. Keď sa dosiahne táto hranica, budete mať nemocnicu na svojej strane a skoro zaznie jej „Vytiahnite hadičku!"

Po piate, čo, ak sa minú súkromné prostriedky? Zaskočí automaticky poisťovňa alebo štát?

Po šieste, čo, ak sa minú aj prostriedky poisťovne? Nechá tá vytiahnuť hadičky bez dlhého uvažovania??

To všetko sú dôležité momenty. No skoro nikto na ne nemyslí, skoro nikto nerobí v tomto ohľade nijaké opatrenia: Každoročne umierajú milióny ľudí bez akéhokoľvek závetu. No kto neurobí jednoduchý závet, ten ťažko spíše svoje podrobné priania ohľadom vyživovacej hadičky. Ako je to s vami?

Vytiahnutie hadičky

Listy, ktoré som čítal o prípade pani Schiavovej, vyjadrujú najrozličnejšie mienky: nechajte ju umrieť, nechajte ju žiť, to je vec jej manžela, to má rozhodnúť štát, to má rozhodnúť jej rodina - dohoda sa zdá nemožná.

A nevyzerá to na dohodu ani v blízkej budúcnosti.

Všeobecná nezhoda je príležitosť pre štát. Legalizovaná eutanázia je ako legalizovaný potrat. Kde vidí štát možnosť znížiť si výdavky, znižuje ich.

Daňovníci, naopak, nie sú spravidla naklonení akceptovať znižovanie výdavkov. Miesto toho trvajú  na tom, aby sa im služby, ktoré sú pre nich k dispozícii za oveľa menej, ako je trhová cena, neodmietali. Ani vtedy, keď to pre iné skupiny znamená vytiahnutie vyživovacích hadičiek.

Jedna po druhej sa nakoniec vytiahnu všetky hadičky -  okrem platov štátnych dozorcov nad ich vyťahovaním. Deň, keď sa aj tieto vytiahnu, bude Dňom slobodného človeka.

Dilema technológie

Nikto sa necítil vinný v roku 1900, keď stará mama umrela vo veku 86 rokov na pneumóniu. V roku 1900 tak umierali milióny ľudí. Tomu sa nedalo predísť. Vina sa objavila vtedy, keď zázračné lieky umožnili dať starej mame druhý dych.

Technologický imperatív hovorí: „Ak sa niečo dá urobiť, musí sa to urobiť!" Medicínsky technologický imperatív vraví: „Ak ho možno zachrániť, musí byť zachránený!" Medicínska technológia veľmi zvýšila úroveň viny.

Technológia však nie je zadarmo. Niekto musí platiť. Kto? Sami nemôžeme rozhodnúť ako štát. Preto je národ v prípade pani Schiavovej rozdelený. Ide tu o život a smrť. Treba to vyriešiť právnicky. Bude z toho právny precedens.

Ak hovoríme ekonomicky alebo technologicky, pani Schiavová nemusí umrieť v blízkej budúcnosti. Ale ak bude žiť, môže sa vyskytnúť celý rad právnických otázok, týkajúich sa napríklad rozvodu a nového manželstva.

Zdá sa, že existuje právny precedens, v zmysle ktorého platí, že ak si tretia nezainteresovaná strana praje vytiahnuť hadičku z právnych alebo hospodárskych dôvodov, bude sa jej prianie rešpektovať bez ohľadu na vôľu iných platiť.

Neznáme a prakticky nedokázateľné sú priania pani Schiavovej z čias, keď právne zavážili. Vie sa o nich len z počutia. To sa nedá povedať o našich dnešných prianiach.

Väčšina z nás dnes vraví: „Pošlite ma domov za (xx) týždňov," ale to je irelevantné. Ak upadneme do kómy, bude to, čo dnes hovoríme, právnicky irelevantné, bude to len údaj „z počutia". Preto to treba napísať a notársky overiť. Tomu, čo bude plniť naše priania, musíme zaistiť väčšiu moc, ako má štátny zástupca. Nesmie to byť manželka.

Problémom je vina. „Chcem, aby mal /mala najlepšiu možnú opateru."  Ale kľúčová otázka znie: Za akú cenu? A potom: Kto bude platiť?

Ak nechcete svojich dedičov pripraviť o dedičstvo, odpovedzte na druhú otázku tak, aby sa nikto necítil povinný platiť viac, ako by ste vy boli ochotný platiť dnes.

Záver

Oveľa viac ľudí vyslovuje svoje názory o tom, čo treba robiť s pani Schiavovou, ako zanecháva písomné inštrukcie pre vlastný prípad, aby sa vyhli situácii pani Schiavovej. Mienky sú lacné - činy nie.

Nech máte akýkoľvek názor, zanechajte notársky overené inštrukcie osobe, na ktorú prenášate moc právneho zástupcu. Ak si myslíte, že prípad ako Terri Schiavovej treba riešiť osobitným spôsobom, zabezpečte písomný dôkaz o vašich názoroch na svoju budúcnosť pre toho, kto o nej má za vás rozhodovať.

Nakoniec nezaškodí citácia z apokryfického evanjelia:

„Ale pozor! Toto slovo musíte nielen počúvať, ale aj podľa neho konať. Ak niekto Božie slovo iba počúva, ale nespráva sa podľa toho, čo počuje, podobá sa človeku, ktorý sa pozrie na seba do zrkadla, ale potom sa obráti, a hneď zabudne, ako vyzerá. Ale kto sa pozorne zahľadí do Božieho zákona a pochopí, že ho Boh nechce spútať, ale oslobodiť, nezostane len zábudlivým poslucháčom, ale nabáda ho to k činom, ktoré mu prinesú radosť a šťastie." (Jakub, 2, 22 - preklad podľa International Bible Society v internete).

Gary North, autor knihy Mises o peniazoch, je jeden z najkonzervatívnejších autorov USA;

Prameň: Gary North, "So, You Don't Want To Become Terri Schiavo",


© LewRockwell.com 30. marca 2005.

Anglikáni pred rozkolom – spor o homosexuálneho biskupa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Thomas Kielinger

Po štvordňovej konferencii 35 z 38 biskupov celosvetovej anglikánskej (episkopálnej) cirkvi v severoírskom Newry sa obávaný rozkol odkladá, ale nie je vylúčený, ba zdá sa nevyhnutný. Pozície liberálnych amerických a kanadských provincií na jednej strane a skôr tradicionalistických cirkví v Afrike a Ázii na druhej strane sú príliš odlišné.

Hrozba schizmy sa vynorila v novembri 2003 pri vymenovaní homosexuálneho reverenda Gene Robinsona za biskupa v New Hampshire  a pri sobášení a žehnaní homosexuálnych párov v Kanade.

Komuniké z Newry dáva severoamerickým cirkvám tri roky čas na rozmyslenie, či sa chcú rozísť s oficiálnym učením anglikánskej cirkvi, ktorá rovnakopohlavné páry síce trpí, ale nežehná, a už vôbec nepripúšťa menovanie homosexuálov za biskupov. Do tých čias má na sporné praktiky platiť moratórium.

Canterburský arcibiskup Rowan Williams, hlava celej anglikánskej cirkvi, robí rozdiel medzi nevyhnutnou pastorálnou činnosťou medzi homosexuálmi a odmietanými verejnými obradmi žehnania párov a ordinácie duchovných homosexuálov. Londýnska krízová synoda na jeseň 2003 vyhlásila:

„Nikto z nás nemá autoritu jednostranne nahradiť platné učenie nejakou alternatívou, ktorá by mala byť učením celej cirkvi."

O rok nato „Windsorský report" odporúčal severoamerickým cirkvám oľutovať svoje praktiky a upustiť od nich.

Arcibiskup Williams je považovaný za liberálneho a tolerantného muža, ktorého trápi, že v otázke učenia cirkvi musí ostať nekompromisný. Anglikánska cirkev s jej 77 miliónmi veriacich na celom svete síce menej zdôrazňuje dogmy ako katolicizmus, ale trvá na posvätnosti heterosexuálneho manželstva a na nezlučiteľnosti homosexuality s učením biblie. Najmä jej africké cirkvi už dali zreteľne najavo, že skôr opustia jednotný zväz, ako by mali trpieť severoamerický liberalizmus.

Naproti tomu americká episkopálna cirkev opakovane vyhlasuje, že „kauza Robinson" je pre ňu viac ako cirkevná záležitosť, že je to pre ňu vec ľudských práv, ktoré nie sú diskutabilné; odvolanie a ľútosť neprichádzajú do úvahy.

 „Lesbické a homosexuálne kresťanské hnutie" pripravuje aj anglickej anglikálnej cirkvi v jej domovine roztržku až rozkol, ak táto nezmení svoj postoj k homosexualite.

Prameň: Thomas Kielinger, Katolícky denník © WELT.de, 28. februára  2005.

Janičiari prichádzajú

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Daniel D. New

„Janičiari prichádzajú!" Tento výkrik vyvolával strach v srdciach Európanov 450 rokov najmä v Grécku, na Balkáne a v stredovýchodnej Európe. Kto boli janičiari a prečo boli obávanejší ako iní nepriatelia?

V turečtine znamená „jeniçeri" nové vojsko, alternatívu k regulárnej armáde. Na konci 13. storočia spozoroval bej Murad, že ho jeho súkmeňovci nechávajú bez dostatočného počtu vojakov práve v čase, keď ich najviac potrebuje. Preto si začal budovať armádu z otrokov, v prvom rade zo svojich vojnových zajatcov: ponúkol im nie ťažkú voľbu medzi smrťou a vstupom do jeho služieb. Museli prestúpiť na islam, potom boli vykastrovaní a žili v prísnej izolácii od ostatného vojska aj miestnej spoločnosti. Zakrátko sa z nich stali najobávanejší vojaci v Európe a na Blízkom východe na skoro pol tisícročia.

Dŕžavy Konštantínopolu po storočia odolávali moslimským vojskám platením tribútu - sultáni akceptovali dodávky potravín, zlata a mladých chlapcov a upúšťali od vojenského obsadenia.  Ak však k nemu dochádzalo, boli janičiari doslovne vlastné deti napadnutých. Predstavte si hradby obkľúčeného mesta. Kanonáda zapríčiní prielom a kto sa to valí cez rozvaliny? Nie tmaví Arabi, ale vysokí, svetlovlasí, modrookí moslimskí žoldnieri so zakrivenými mečmi, revúci „Alah akbar!" A potom otcovia, bratia a strýkovia zabíjajú alebo sú zabíjaní vlastnými synmi a synovcami!

Používanie profesionálnych žoldnierov a diabolský nápad vycvičiť deti svojho nepriateľa v boji proti vlastným ľuďom vyvolal v srdciach nepriateľov viac ako strach - ich prirodzenosti sa protivilo bojovať proti vlastnej krvi, vlastnému mäsu. Nie bez príčiny hrozili matky svojim synom:

„Ak nebudeš dobrý, zoberú si ťa janičiari!"

Dlhé roky platili mestá aj štáty, vrátane Konštantínopolu, tureckému sultánovi pod hrozbou invázie daň v zlate a kvótach mladých ľudí. Koho regrutoval do svojich vojsk? Svojich synov? Synov svojich šľachticov alebo cirkevných hodnostárov? Synov mocných byrokratov? Samozrejme že nie! Hľadal synov svojich otrokov, synov obyčajných vojakov, synov chudoby. Väčšina z nich bola balkánskeho, škandinávskeho alebo severoeurópskeho pôvodu, lebo Vikingovia navštívili, kolonizovali veľkú časť Európy a tak prispeli do génovej pokladnice celej Európy. Keď r. 1453 sultán Mohamed so 100 000-ovým vojskom dobyl Konštantínopol, boli najúčinnejší vojaci janičiari. Ich pluky sa ľahko poznali podľa svetlej pokožky tváre a že sa nebáli ničoho na svete. Mesto bolo premenované na Istambul a Byzantská ríša upadla do zabudnutia.

Janičiari mali budúcnosť zaistenú na štyri storočia. Ako získavali moc, dostali právo mať bradu, ostať nevykastrovaní, oženiť sa atď. Stali sa prvou verziou „militaro-industriálneho" komplexu. Spočiatku často predišli zvrhnutiu svojho sultána, ale ako sa ich moc konsolidovala, robili vlastné prevraty, ak im to poslúžilo a vtedy neváhali sultána vymeniť . Nakoniec ich zahubila ich moc. Stali sa lojálnymi len voči vojne pre vojnu a ďalšie zvýšenie svojej moci. Keď sa v roku 1826 dozvedeli, že sultán Mohamed II. zamýšľa modernizovať svoju armádu, začali pripravovať prevrat, ale sultán ich predišiel: väčšina ich 135 000-ovej armády bola zabitá kanónovým útokom na ich kasárne v Istanbule. Čo pritom neumrelo, bolo popravené a len nepatrný počet si zachránil holý život.

Impériá vyžadujú stále armády s profesionálnymi vojakmi, lojálnymi voči imperátorovi. Dobyvačné vojny vyžadujú odvody, výdavky nad príjmy a osobitné právomoci na čas vojny. Obranným vojnám nikdy nechýbajú vojaci, kým útočné vojny nevystačia dlho s dobrovoľníkmi, lojálnymi len cieľom vojny a zvyšovaniu cudzej moci.  Sú veľmi nákladné a profesionáli prídu na svoje myšlienky. Zakladajúci otcovia nového štátu, „Spojených štátov Ameriky", pochopili tento princíp a výslovne zakázali stálu armádu.

„Tí, čo sa nepoučia z histórie, sú prinútení opakovať ju."

Preto znovu prichádzajú na scénu janičiari.

*  *  *

Daniel New je ornamentálny záhradník a spisovateľ. Spolu so ženou školil sám svojich sedem detí.

Prameň: Daniel D. New, The Janissaries are Coming, http://www.danielnew.com/, 7. marca 2005

Mytológia moci ľudu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

John Laughland

Romantická krása uličných protestov by nám nemala zastierať skutočnosť, že prevraty v bývalom ZSSR sa organizujú zo Spojených štátov.

Prv než priamo obvinil Spojené štáty z „ovplyvňovania udalostí" pri „protiústavnom prevrate", ktorý ho nedávno zbavil moci, vyslovil kirgizský prezident Askar Akajev zaujímavú vetu, ktorou zaútočil na tých, čo vyvolávajú nepokoje v drogami zamorenom Ferganskom údolí: k moci sa tam usiluje dostať „tretia sila", napojená na drogovú mafiu.

Výraz „tretia sila" sa pôvodne používal pre utajených agentov podporujúcich politiku apartheidu v Južnej Afrike; potom sa preniesol na Amerikou podporované „prodemokratické" hnutie v Iráne v novembri 2001; je to však aj názov knihy, ktorú vydala Carnegieho Nadácia pre podporu medzinárodného mieru, v ktorej sa podrobne opisuje, ako môžu západom financované nevládne organizácie (NGO) podporovať zmeny politiky a vlád na celom svete.  Doslovné opakovanie tretej revolúcie „moci ľudu" v bývalom ZSSR v priebehu jedného roka - podobné udalosti sa udiali v Gruzínsku v novembri 2003 a na Ukrajine cez nedávne Vianoce - však znamená, že postsovietsky priestor sa dnes podobá Strednej Amerike rokov 1970 a 1980, keď tam séria Spojenými štátmi organizovaných štátnych prevratov konsolidovala ich vládu nad západnou pologuľou.

Mnohí americkí tajní agenti, činní pred rokmi v Latinskej Amerike, rozvinuli svoju činnosť za Georgea Busha vo východnej Európe; najznámejší je prípad Michaela Kozaka, bývalého vyslanca USA v Bielorusku, ktorý sa v roku 2001 na týchto stránkach chválil, že v Minsku robí presne to, čo robil v Nikarague: „podporuje demokraciu".

Zdá sa, že z akýchsi neznámych dôvodov ľavičiari nezaznamenávajú túto kontinuitu. Možno je to preto, lebo tieto udalosti opisujú ako radikálne a ľavičiarske aj pravičiarski komentátori a politici, pre ktorých sa revolučné násilie na niektorých miestach stáva „cool".

Keď nedávno demonštranti v Bišeku vyrabovali prezidentský palác - polícia dostala prísne inštrukcie nezakročovať! - rozplýval sa korešpondent novín Times, ako mu tie scény pripomínajú boľševické filmy o revolúcii roku 1917. Daily Telegraph vyzdvihoval platnosť hesla „moc patrí ľudu" a Finacial Times pozdravovali „dlhý pochod" k slobode.

Mýtus o masách, ktoré sa spontánne búria proti neobľúbeným diktátorským režimom, tak ovládol všeobecnú predstavu, že pretrváva napriek tomu, že je zrejme falošný: pokúste sa predstaviť si americkú políciu, dovoľujúcu demonštrantom pľundrovať Biely dom a pochopíte, že „diktatúry" v bývalom ZSSR sú v skutočnosti najvratkejšie, najzhovievavejšie, najslabšie režimy na svete.

Stephen Young, americký vyslanec v Bišeku, v posledných mesiacoch tvrdošijne popieral, žeby sa Spojené štáty miešali do vnútorných záležitostí Kirgizska. Keď však demonštranti proti Akajevovi adresujú západným novinárom svoju túžbu, aby sa Kirgizsko stalo „51. štátom USA", stráca táto jeho oficiálna línia veľa zo svojej dôveryhodnosti.

Stephen Young pripúšťa, že Kirgizsko dostáva spomedzi stredoázijských štátov najväčšiu podporu od USA: od roku 1992 to bolo 746 miliónov dolárov pre štát, ktorý má menej ako 5 miliónov obyvateľov; v roku 2004 sem prišlo 31 miliónov len v rámci programu Podpora slobody. Výsledkom je, že oblasť okolo Bišeku a celé Kirgizsko sa priam hemží, ako to vyslanec bez ostychu správne označuje, „americkými nevládnymi organizáciami".

Pozadie programu Podpora slobody je osobitne zaujímavé. Predsedá mu bývalý riaditeľ CIA James Woolsey, ktorý bol hlavným sponzorom oranžovej revolúcie na Ukrajine. V novembri 2003 zriadil v Bišeku tlačiareň, ktorá vydáva 60 opozičných novín. (Týmto údajom stráca celý článok na dôveryhodnosti - pozn. prekl.) Hoci sa táto tlač vydáva za „nezávislú", oficiálne ju vlastní bojachtivý republikánsky senátor John McCain a v redakčnej rade je členom bývalý poradca prezidenta pre bezpečnosť Anthony Lakes. USA podporujú aj opozičný rozhlas a televíziu.

Mnohí príjemcovia tejto pomoci hovoria otvorene o svojich cieľoch: vodca Koalície za demokraciu a občiansku spoločnosť Edil Baisalev priznal pre New York Times, že zvrhnutie Akajeva by bez americkej pomoci „nebolo vôbec možné". V Kirgizsku rovnako ako na Ukrajine hrala pri protiústavnom prevrate rozhodujúcu rolu miestna tajná služba, ktorej oddanosť sa dá kúpiť celkom lacno.

Najfascinujúcejšia otázka je Prečo? Zástupca ministra zahraničia za Clintona označil Akajeva v roku 1994 za „jeffersonského demokrata" a jeho prestíž vrcholila, keď vítal Amerikou vyslané NGO a americké vojská. No stalo sa zvykom púšťať dolu vodou starých priateľov: aj gruzínsky Eduard Ševarnadze, aj ukrajinský Leonid Kučma boli uznávaní počas svojho pomerne dlhého verejného účinkovania ako veľkí reformátori.

Spojené štáty majú dobre známe strategické záujmy v centrálnej Ázii, predovšetkým v Kirgizsku (naftovody). Priateľskosť organizácie Podpora slobody voči islamistickému hnutiu  Hizb ut-Tahrir však iste znepokojí Beijing  (Peking), ktorý nemá záujem o nepokoje vo svojich západných provinciách.

Ale najdôležitejšie poučenie z pádu Akajeva je nasledovné: náhla výmena politických predákov visí v novom svete ako trvalá hrozba - alebo odmena - nad hlavou aj najposlušnejšieho aparátnika.

Prameň: John Laughland, The Mythology of Poeple Power, © Guardian Newspapers Limited, 1. apríla 2005; http://www.guardian.co.uk/world/2005/apr/01/usa.russia

Kritika náboženstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Ludwig Feuerbach (1804-1872)

Boh nie je nič iné ako inteligencia, ktorú si človek praje, ale o ktorej nevie, že ju má. Čo schvaľuješ, čo si predstavuješ pod pojmom boha? Svoj vlastný rozum. Boh je tvoj najvyšší pojem súdnosti, vrchol tvojho uvažovania. Čo pri usudzovaní spoznávam ako podstatné, stotožňujem s existenciou boha: Boh je to, čo môj rozum považuje za najvyššie. Ak však spoznávam niečo ako podstatné, prejavuje sa tým podstata môjho rozumu, sila mojej schopnosti myslieť.

Viera v utrpenie Krista znamená len toľko: Kto trpí za druhých, trpí božsky; viera v jeho zmŕtvychvstanie vyjadruje len túžbu po nesmrteľnosti. Základné dogmy kresťanstva sú vyplnené vrúcne priania.

Čo človek sám nie je, ale chcel by byť, to si premietne do bohov, ktorí to sú. Bohovia sú myslené, na skutočnosť premenené priania človeka. Boh je vo fantázii na skutočnosť premenená túžba človeka po šťastí.

Najväčší štátnik je ten, ktorý je najhumánnejší.

Nik neposuduje ostrejšie ako nevzdelaný: nepozná argumenty ani protiargumenty.

Dobrí spisovatelia sú výčitky svedomia ľudstva.

Človek je, čo je (jedáva).

Ako rastú naše známosti s dobrými knihami, tak sa zmenšuje okruh ľudí, s ktorými sa radi stretneme.

Život treba užívať ako dobré víno: hlt po hlte s náležitými prerušeniami.

Dogma nie je nič iné ako výslovný zákaz myslieť.

Netreba odvahu, charakter, námahu ani nijakú obeť, aby bol človek kresťanom. Kresťanstvo a svetské výhody sú identické.

Človek je začiatk náboženstva, človek je stred záujmu náboženstva, človek je koniec náboženstva.

Kedysi bolo náboženstvo oporou štátu, dnes je štát oporou cirkvi.

Len bezvedomie, bezcharakternosť a polovičatosť môžu spájať vieru v boha s prírodou a prírodnými vedami.

Dôkaz, že niečo je, nemá iný zmysel, ako ten, že niečo je nielen myslené. Ale tento dôkaz nemôže vyplynúť zo samotného myslenia.

Kresťanstvo je idea a ako idea je nezničiteľné a nesmrteľné - ako každá idea.

A nakoniec citát od Karla Krausa (1874-1936): Bleskozvod na veži kostola je najväčší mysliteľný prejav nedôvery voči milému pánu Bohu.

Prameň: rozličné www strany na internete

Späť do veku temna – 1. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Paul Kurtz

Zbožštenie Jána Pavla II.

Politickí vodcovia z celého sveta prišli do Ríma vzdať mu úctu. Celý svet videl troch bývalých amerických prezidentov skláňať sa pred mŕtvolou pápeža. Prezident Bush ho nazval "šampiónom slobody" a masmédiá "najväčšou osobnosťou 20. storočia", obrancom ľudských práv a "morálnou autoritou súčasnosti". Bolo málo iných názorov, hoci mnohé jeho orientácie sa dajú prísne kritizovať.

Navarro-Valls (kľúčová osobnosť militantného rádu Opus Dei) vyhlásil, že "Kristus vítal pápeža už v posledných hodinách jeho umierania" rovnako ako "Mária, matka božia". Kardinál Ratzinger, nasledovník Jána Pavla II., vyhlásil pri pohrebe, že si môžeme byť istí, že „milovaný pápež stojí pri obloku božieho domu, vidí nás a žehná nám". Transparenty na Svätopeterskom námestí volali po jeho rýchlej kanonizácii: "Santo subito". Daily Mail titulkoval na prvej strane: "Iste je v nebi!"

Nedá sa pochybovať, že Ján Pavol II. bol charizmatický, fotogenický a celebrita pre masmédiá; pobozkal tisíce detí a mával na pozdrav davom. Oponoval komunizmu, je však dosť otázne, nakoľko prispel osobne k jeho pádu. Stále hovoril o "ľudskej dôstojnosti", ale čo ňou myslel, je kontroverzné, pretože ju chápal po vatikánsky. Nakoniec bol len človekom, nebol boh a zbožšťovať ho je trúfalosť.

Rímska cirkev tvrdí, že ju založil Šimon Peter, ktorého kosti vraj ležia v Svätopeterskej katedrále. (Neboli preverené datovaním metódou C14 ani inou vedeckou technikou).  Autorita pápeža sa zakladá na slovách Ježiša podľa Matúša: "

Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev ... Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva".

Táto pasáž biblie nie je nikde potvrdená, ani v iných evanjeliách nie je nič podobné. Autor evanjelia podľa Matúša nepoznal Ježiša a tak rola uložená Petrovi sa zakladá len na počutí. Podľa legiend bol Peter v Ríme a kázal tu kresťanskej komunite, ako to robil v celej Rímskej ríši. No východná ortodoxná cirkev a, samozrejme, všetky protestantské cirkvi popierajú legitímnosť nároku, že pápež je zástupcom Krista na zemi.

V každom prípade je v histórii pápežstva veľa krvi, križiackych vojen, inkvizície, prenasledovaní, pokrytectva, korupcie a predávania odpustkov. Medzi Desiatimi prikázaniami je jedno, ktoré hovorí "Nerob z neho (Boha) ryté obrazy" - ale Svätopeterský chrám je plný sôch, z ktorých väčšina sú pápeži a mnohí z nich mali kráľovskú moc. Ako sa zrovnáva obraz polonahého Ježiša na kríži - majúceho pomáhať chudobným a trpiacim - s obrazmi pápežov, zahalených do honosnej nádhery?

Podľa mojej mienky je nefér a nepravda, ak masmédiá v celom svete bez disentu (nesúhlasu) šíria vatikánske propagandistické názory - najmä to, že ktosi bol (či je) legálny a morálny reprezentant Ježiša Krista na Zemi.

Isteže, boli pozitívne aspekty kňazstva Jána Pavla II. Vystrel ruku k dialógu s inými vierami - napríklad k židom a moslimom. Požiadal o odpustenie za križiacke vojny, inkvizíciu a súd nad Galileom; to bolo potrebné a dobré. Ale bol neoblomným oponentom práv žien, prinajmenšom v rámci svojej cirkvi, odmietajúc ich ordináciu (vysvätenie); staval sa proti rozvodu, plánovanému rodičovstvu, zábrane počatia, prerušeniu tehotenstva a umelej inseminácii. Bol neúprosným nepriateľom hnutia "za dôstojné umieranie" a jeho obrany aktívnej a pasívnej eutanázie s cieľom znížiť nevýslovné muky nevyliečiteľne chorým. Trval na celibáte kňazov, hoci ho cirkev nepraktizovala celých tisíc prvých rokov svojej existencie. Bol prísnym protivníkom výskumu kmeňových buniek na podklade mysterióznej teologickej premisy, že "duša" sa implantuje (vtelí) do biologického materiálu v momente koncepcie (splynutia vajíčka so spermiou) alebo pri prvom delení tejto bunky v Petriho miske; nepripúšťal brať do úvahy možné dobrodenia tejto techniky pre liečbu veľmi ťažko chorých. -  (pokračovanie v budúcom čísle)

Prameň: Paul Kurtz, "Back to the Dark Ages - The Deification of John Paul II" (Späť do veku temna - Zbožštenie Jána Pavla II.), Free Inquiry, 25/4, s.5, 2005.

Čo stratil a čo získal Sovietsky zväz

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Annie Lacroix-Rizová

Pred asi šesťdesiatimi rokmi považovalo skoro šesťdesiat percent ľudí Sovietsky zväz za hlavného víťaza  vojny. Dnes to nie je viac ako dvadsať percent. Médiá všeličo zveličujú, ale toto postupné zabúdanie na úlohu Moskvy v čase vojny je zapríčinené aj polemikami okolo Stalinovej politiky v rokoch 1939 až jún 1941, na ktorú vrhajú nové historické diela nové svetlo. O nemecko-sovietskom pakte sa dá povedať všeličo, ale nedá sa odtajiť, že počas troch rokov niesli najväčšiu časť odporu voči nacizmu Rusi a sami dokázali zvrátiť ofenzívu wehrmachtu. Za cenu dvadsať miliónov mŕtvych.

Za dva roky po víťazstve nad nacizmom sa stala Červená armáda pre národy Západu v dôsledku studenej vojny hrozbou (1). O šesť desaťročí neskoršie dokončila francúzska (aj svetová, pozn. prekl.) historiografia svoju proamerickú mutáciu a stavia na pranier Sovietsky zväz nielen pre obdobie nemecko-sovietskeho paktu, ale aj pre jeho „veľkú vlasteneckú vojnu". Dejepisné príručky asimilujú nacizmus a komunizmus a zveličujú údaje východoeurópskych historikov (2). No v skutočnosti podáva štúdium pôvodných prameňov, na ktoré sa falšovatelia dejín odvolávajú, celkom iný obraz Sovietskeho zväzu za druhej svetovej vojny.

Hlavný bod obžaloby proti Moskve sa týka nemecko-sovietskeho paktu z 23. augusta 1939 a najmä jeho dodatkových protokolov: je pravda, že bleskové a zdrvujúce víťazstvo wehrmachtu nad Poľskom bolo signálom pre obsadenie východného Haliča (východného Poľska) ako aj baltských štátov Sovietskym zväzom (3). Boli to expanzívne ciele, reálna politika alebo obranná stratégia?

Opierajúc sa o tézy prestížnych historikov Lewisa B. Namiera a Alana J.P. Taylora, ako aj novinára Alexandra Wertha, nové práce anglofílných historikov vysvetľujú okolnosti, ako došlo k tomuto rozhodnutiu ZSSR. Ukazujú, že na popud Spojených štátov viedla zatvrdilosť Francúzska a Veľkej Británie pre ich politiku „appeasementu" (zmierovania ústupkami) - v skutočnosti kapitulácie pred fašistickými mocnosťami - k rozpadu sovietskeho plánu „kolektívnej bezpečnosti" štátov, ohrozovaných nemeckou Ríšou. Tak došlo 29. septembra 1938 k mníchovskej dohode, ktorou Paríž, Londýn a Rím dovolili Berlínu už za pár dní anektovať Sudety. Moskva stála izolovaná voči Tretej ríši, ktorá si takto uvoľnila ruky smerom na východ - a podpísala s Berlínom pakt o neútočení, ktorý ju predbežne ušetril od vojny.

Takto (nečakane) sa skončila francúzsko-britská misia v Moskve (11.-24. augusta 1939), ktorá mala uspokojiť verejnú mienku západu, volajúcu - po anexii Česka a Moravy a satelizácii Slovenska - po spoločnom fronte so ZSSR. Moskva žiadala automatickú a recipročnú alianciu, aká existovala v roku 1914, ktorá mala zahrňovať Poľsko a Rumunsko, bašty protiboľševického „sanitárneho kordónu" v roku 1919, ako aj baltické štáty, majúce pre „európske Rusko" vitálny význam (4). Britský admirál Drax a francúzsky generál Doumenc mali zvaliť fiasko za neúspech na Moskvu: čakali, že „na Nemecko bude stačiť hrozba anglicko-francúzsko-ruského vojenského paktu a získa sa jeseň, možno aj zima, na oddialenie vojny."

Keď im „presný a priamy" šéf Červenej armády Klement Vorošilov navrhoval 12. augusta 1939 „konkrétny projekt operačných plánov proti bloku agresívnych štátov," nemali dostatočné plné moci. Paríž a Londýn boli rozhodnuté neposkytnúť východnému spojencovi nijakú pomoc, zvalili celú úlohu na ZSSR a súčasne mu ju znemožnili: Varšava a Bukurešť vždy odmietali Červenej armáde právo prechodu cez svoje územie. Paríž a Londýn dali Poľsku garancie bez toho, že by to konzultovali s Ruskom a vyhlasovali, že majú ruky zviazané (v zákulisí posmeľovaným) vetom germanofilného premiéra plukovníka Becka, ktorý sa odvolával na „testament" svojho predchodcu Pilsudského:

„Pri Nemcoch nám hrozí strata našej slobody, pri Rusoch strata našej duše."

Veci boli jednoduchejšie. V rokoch 1919-1921 zabralo Poľsko s francúzskou pomocou sovietom východnú Halič (5) a od roku 1934 sa, slepé voči nemeckým chúťkam, triaslo od strachu, že by sa Červená armáda mohla zmocniť tohto územia. Rumunsko sa obávalo straty Besarábie, odňatej Rusom - tiež s francúzskou pomocou - v roku 1918. ZSSR nedostal ani garanciu neutrality baltských štátov, ktorých nezávislosť a pretrvávajúce spojenectvo s Nemeckom boli možné len na podklade myšlienky „sanitárneho kordónu" (voči Rusku).

Od marca a najmä mája 1939 Berlín nadbiehal Moskve, dávajúc prednosť - na základe skúseností - vojne na jednom fronte. Plánujúc vrhnúť sa na Poľsko, sľuboval rešpektovať ruské záujmy vo východnej Haliči, na Balte a v Besarábii. V poslednej chvíli Moskva súhlasila, ale nie v záujme fanatizmu svetovej revolúcie alebo (ruského) „tlaku na západ" (tejto obľúbenej predstavy nemeckého extrémne pravicového publicistu Ernsta Nolteho): keďže Paríž aj Londýn sa stále zaliečali aj Berlínu, odmietla „sama niesť na svojich pleciach konflikt s Nemeckom", ako to povedal anglický minister zahraničných vecí Ch.L. Halifax už 6. mája 1939. No pri uzavretí paktu predstieral Západ zhrozenie „nad strašnou správou, ktorá nad svetom vybuchla ako bomba" (6) a odsudzoval ho ako zradu. V skutočnosti hrali francúzski a anglickí spravodajcovia v Moskve už od roku 1933 úlohu Kasandry (ktorá predpovedala budúcnosť, ale nikto jej neveril): pretože neexistovala Trojdohoda, mal ZSSR zamestnávať Berlín, aby sa získal čas na vybudovanie vojenského priemyslu a armády.

29. augusta 1939 potvrdil plukovník Luguet, francúzsky letecký atašé v Moskve (a budúci gaullistický hrdina letky Normandia-Nemen) dobré úmysly Vorošilova a zo Stalina urobil „slávneho nasledovníka Alexandra Nevského a Petra I.: Uverejnený pakt doplňuje tajný dodatok, definujúci líniu, vzdialenú od ruských hraníc, ktorú nemecké vojská nesmú prekročiť, pretože ju ZSSR považuje za svoje obranné postavenie." (7)

Nemecko zahájilo všeobecný konflikt 1. septembra 1939 v situácii, keď neexistovala Entente (Dohoda) ako v roku 1914, ktorá zachránila Francúzsko pred inváziou (na čas). Historik Michael Carley pripisuje vinu politike appeasementu, zrodenej „zo strachu francúzskej a anglickej vlády pred víťazstvom nad fašizmom"; desila ich predstava, žeby prisľúbená vedúca úloha ZSSR vo vojne proti Nemecku rozšírila jeho spoločenský systém na všetky vojnuvedúce štáty: antikomunizmus, rozhodujúci vo všetkých kľúčových situáciách od r. 1934-1935, „bol aj jednou z rozhodujúcich príčin druhej svetovej vojny." (8)

17. septembra vyhlásil ZSSR, znepokojený nemeckým postupom v Poľsku, neutralitu v tomto konflikte a okupoval východnú Halič. V októbri si vynútil „garancie" baltských štátov pod formou „zamaskovanej okupácie", čo Londýn akceptoval rezignovane (9); robil si väčšie starosti z Nemecka ako z ruského „postupu na Európu". Helsinki boli v tom čase spojencom Berlína; ZSSR od nich žiadal úpravu hraníc (s kompenzáciou) a keď to bolo nadarmo, vypovedal Fínsku vojnu, no stretol sa s veľkým odporom. Západná propaganda ronila slzy nad slabou obeťou a vyzdvihovala jeho udatnosť. Weygand a Daladier plánovali - „snívali", neskôr „šaleli", podľa historika J.-B. Durosella - o vojne proti ZSSR na Veľkom Severe alebo na Kaukaze. Ale Londýn prijal s potleskom fínsko-sovietsky kompromis z 12. marca 1940, ako aj nové výdobytky Červenej armády po porážke Francúzska (v polovici júna 1940 okupáciu baltských štátov a koncom júna severnej Bukoviny v Besarábii). A poslal do Moskvy Stafforda Crippsa, jediného priateľa sovietov v rámci anglického establishmentu: dával prednosť sovietskej prítomnosti na Balte pred nemeckou.

Po desaťročiach polemík potvrdili sovietske archívy, že asi 5000 poľských dôstojníkov, ktorých mŕtvoly odkryli Nemci v r. 1943 v Katyni neďaleko od Smolenska, bolo zavraždených v roku 1940 na priamy rozkaz z Moskvy. Neúprosní voči Poliakom zachránili Rusi viac ako milión poľských židov v oblastiach, ktoré v tom čase reanektovali, organizujúc ich uprednostnený odsun do zázemia už v júni 1941 (10).

Obdobie od 23. augusta 1939 do 22. júna 1941 je predmetom aj inej debaty, týkajúcej sa Stalinovho nemecko-sovietskeho paktu. Niektorí špecialisti zdôrazňujú, napríklad, dodávky sovietskych surovín nacistickému Nemecku, zmenu stratégie, nanútenej od leta 1940 Kominterne a západným komunistickým stranám a odsudzujúcej „imperialistickú" vojnu atď. Tu citovaní historici minimizujú až popierajú takúto interpretáciu minulosti (11). Pripomeňme si, že aj Spojené štáty - dokonca aj po vstupe do vojny proti Hitlerovi v decembri 1941 -, rovnako ako Francúzsko, oficiálne vedúce vojnu od 3. septembra 1939, zaisťovali Nemecku rozsiahle priemyslové dodávky (12).

Od júna 1940 sú nemecko-sovietske vzťahy v kríze a v novembri im hrozí zlom. „Medzi rokmi 1939 a 1941 ZSSR podstatne zvýšil svoju pozemnú a leteckú výzbroj; na svojich západných hraniciach zhromaždil 100 až 300 divízií, to je 2 až 5 miliónov vojakov." (13). 22. júna 1941 Nemecko zaútočilo, ako to ohlasovalo hromadenie jeho vojsk v Rumunsku. Alexander Werth hovorí v tej súvislosti „o sovietskom vojenskom zrútení roku 1941" , po ktorom nasledoval (v rokoch 1942 a 1943) „vzdor sovietskej vlády a spoločnosti".

Už 16. júla 194, po mesiaci bojov, však generál Doyen hlásil Pétainovi do Vichy koniec neúpešného „blitzkriegu":

„Hoci Tretia ríša zaznamenáva v Rusku určité strategické úspechy, priebeh operácií nezodpovedá predstavám, ktoré mali jej predstavitelia. Nepočítali s takou nezlomnou  rezistenciou ruského vojaka, s takým vášnivým fanatizmom obyvateľstva, s takým vysilujúcim odporom guerilly v tyle, s takými veľkými stratami, s takým prázdnom pred útočníkom, s takými vážnymi ťažkosťami pri zásobovaní a pri komunikáciách. (...) Bez obáv o zajtrajšiu obživu Rus páli plameňometmi úrodu, vyhadzuje do povetria dediny, ničí dopravné spoje a sabotuje továrne." (14).

Vatikán, ktorý má k dispozícii najlepšiu spravodajskú službu na svete, je už v septembri 1941 v dôsledku „nemeckých ťažkostí" nepokojný a obáva sa možnosti, „žeby Stalin mohol organizovať mier v spolupráci s Churchillom a Rooseveltom."  Konštatoval teda „obrat vo vojne" už mesiace pred zastavením Nemcov pred Moskvou (v októbri) a Stalingradom (v decembri). Už na začiatku invázie sa potvrdil názor francúzskeho vojenského atašé v Moskve A.-A. Palassa z roku 1938, že čistky po procese s maršalom Tuchačevským (a po jeho poprave) a s inými generálmi vedenia Červenej armády v lete 1937 neoslabili sovietsku vojenskú moc (15).

Hlásil, že Červená armáda silnie a rozvíja nevídaný „patriotizmus": stanovy armády, vojenský výcvik a rozumná propaganda „účinne rozvíjajú energie štátu, vzbudzujú v ľuďoch hrdosť nad dosiahnutými úspechmi (...) a dávajú im neotrasiteľnú dôveru vo vlastné obranné sily." Už v auguste 1938 vyzdvihoval Palasse japonské porážky pri potýčkach na hraniciach ZSSR, Číny a Kórey a takto potvrdená kvalita Červenej armády slúžila ako poučka: na Hitlerovu zlosť podpísalo Japonsko so ZSSR v Moskve 13. apríla 1941 pakt o neutralite, ktorý zbavil ZSSR jeho posadlosti - po útoku Japonska na Mandžúrsko (1931) a potom na celú Čínu (1937) - obavami pred vojnou na dvoch frontoch. Potom, čo sa dlhé mesiace zvíjala pod náporom úžasnej nacistickej vojnovej mašinérie, prechádzala Červená armáda do ofenzívy.

Ak v rokoch 1917-1918 bola nemecká Ríša porazená na západe, a to predovšetkým francúzskou armádou, v rokoch 1943-1945 to bola na východe a Červenou armádou. Aby sa jej úloha uľahčila, volal Stalin od augusta 1941 po „druhom fronte": po spojeneckých divíziách vyslaných do ZSSR, resp. po vylodení spojencov na francúzskom pobreží. Musel sa uspokojiť s pochvalami od britského premiéra Winstona Churchilla, ku ktorému sa čoskoro pripojil americký prezident F.D. Roosevelt, za „hrdinstvo sovietskych bojových síl". K tomu dostal „pôžičku s kauciou" (splatnú po vojne), vo výške podľa jedného sovietskeho historika okolo 5 miliárd rubľov, čo bolo asi 4 % národného dôchodku v rokoch 1941-1945. Zamietanie požiadavky vytvorenia tohto druhého frontu a vyraďovanie ZSSR zo spojeneckých vzťahov (napriek jeho prítomnosti na stretnutí v Teheráne v novembri 1943) oživili Stalinove obavy pred návratom „sanitárneho kordónu" a niečích snahách „mať voľné ruky na východe".

Situácia mocenských vzťahov v Európe sa priostrila, keď kapitulácia generála Friedricha von Paulusa v Stalingrade 2. februára 1943 dala na program dňa otázku budúceho mieru. Keďže Washington počítal, že na základe jeho finančnej hegemónie naňho neplatia  vojenské normy usporadúvania konfliktov, odmietal Roosevelt prejednávať „vojenské ciele", ako ich predstavil Winston Churchill Jozefovi Stalinovi už v júli 1941: návrat k starým európskym hraniciam bývalej nemeckej ríše spred rokov 1939-1940: sovietska zóna vplyvu nemala obmedzovať americkú; bankár Averell Harriman, vyslanec v Moskve, si v roku 1944 myslel, že návnada hospodárskej pomoci zruinovanému ZSSR „zabráni vzniku sovietskej zóny vplyvu vo východnej Európe a na Balkáne".

Bolo však treba počítať so Stalingradom, kde sa od júla 1942 stretli „dve armády po vyše milióna vojakov". Sovietska armáda vyhrala túto „úpornú bitku" - ktorú denne napäto sledovala celá Európa - a „ktorá čo do intenzity prevyšovala všetky boje prvej svetovej vojny, pretože sa bojovalo o každý dom, o každú vodáreň, o každú pivnicu, o každú stenu zrúcaniny."  Toto víťazstvo zaistilo ZSSR postavenie svetovej mocnosti tak, „ako víťazstvo (nad Švédskom) pri Poltave v roku 1709 premenilo Rusko na európsku mocnosť."

Skutočné otvorenie „druhého frontu" sa preťahovalo až do júna 1944, keď už postup Červenej armády za hranice Sovietskeho zväzu z júna 1940 vyžadoval nové rozdelenie záujmových sfér. Jaltská konferencia vo februári 1945, na ktorej sa jednalo o úspechoch rozhodujúcej vojnuvedúcej strany, nebola výsledkom Stalinovej ľsti, nivočiacej mučené Poľsko navzdory bezmocnému Churchillovi a umierajúcemu Rooseveltovi, ale brala ohľad na nové vzťahy vojenských síl.

Tieto vzťahy sa menili v priebehu vyjednávaní o kapituláciách wehrmachtu anglo-americkým armádam a o presunoch síl na východe: koncom marca 1945 „bolo na západnom fronte 26 nemeckých divízií, kým na východnom ich bolo ešte 170" (16) a boje tu zúrili až do konca. V marci a apríli 1945 sa Stalina bolestne dotkla operácia Sunrise: šéf Úradu strategických služieb (predchodca CIA) v Berne, bankár Allan Dulles, vyjednával s generálom SS Karlom Wolffom, šéfom Himmlerovho osobného štábu, ktorý bol osobne zodpovedný za vraždu 300 000 Židov, kapituláciu Kesselringovej armády v Taliansku. Politicky bolo vylúčené, žeby Berlín pripadol západniarom: od 25. apríla do 3. mája stála bitka o Berlín život 300 000 sovietskych vojakov. To je toľko, ako boli celkové americké straty vojakov (292 000) na európskom a japonskom fronte od decembra 1941 do augusta 1945 (17).

Podľa J.-J. Beckera „bola druhá svetová vojna menej hrozná ako prvá - ak neberieme do úvahy, že mala väčší zemepisný rozsah a že si pre zastaralý spôsob vojenského vedenia na sovietskej strane vyžiadala nadmerný počet obetí."

To by však znamenalo zabudnúť, že polovica obetí celého konfliktu rokov 1939-1945 boli občania ZSSR a že sa to udialo v rámci naplánovanej vyhladzovacej vojny, ktorej malo padnúť za obeť okrem všetkých Židov 30 až 50  miliónov Slovanov (19). Hlavným vykonávateľom bola Wehrmacht, ľahko nacifikovaná bašta pangermánstva, považujúca „Rusov za Aziatov, zasluhujúcich si najvyššie pohŕdanie". Protislovanská, antisemitská a protiboľševická zúrivosť, ktorá vyšla na javo pri norimberských procesoch (1945-1946), na západe dlho tajená, ale najnovšie v Nemecku pripomínaná putovnými výstavami (20), zbavila v očiach Nemcov obyvateľstvo ZSSR platnosti vojnových zákonov (konvencia La Haye z roku 1907).

Svedčia o tom príkazy wehrmachtu: tzv. komisársky dekrét z 8. júna 1941, nariaďujúci popravu komunistických politických komisárov Červenej armády; príkaz  nerobiť zajatcov, ktorý zapríčinil smrť 600 000 vojnových zajatcov priamo na bojiskách bezprostredne po skončení bojovej operácie; už v júli 1941 bol rozšírený aj na nepriateľských civilov; tzv. príkaz Reichenau o „definitívnom zničení žido-boľševického systému" (21) atď. A tak 3,3 milióna vojnových zajatcov, čo bolo viac ako dve tretiny ich celkového počtu, podstúpili „naplánovanú smrť" hladom a smädom (80 %), na týfus a otrocké pracovné nasadenie. Zajatí „fanatickí komunisti" boli vydaní do rúk SS a slúžili za pokusné morčatá pri pokusoch so splynovaním cyklónom B v Osvienčime v decembri 1941.

Wehrmacht spolu s  SS a nemeckou políciou boli výkonné orgány kántrenia civilov, židov i nežidov. Wehrmacht pomáhala pohotovostným oddielom SS uskutočňovať „mobilné operácie zabíjania" (Raul Hilberg), ako bolo vraždenie skupinou C v údolí Babí Jar (Ženská roklina) za desať dní po obsadení Kyjeva (34 000 mŕtvych): a to bol len jeden z nespočetných masakrov za pomoci Poliakov,  Baltov (Lotyšov a Litovčanov) a Ukrajincov, opísaný v srdcervúcej knihe Ilju Ehrenbuga a Vasilija Grossmana (22).

Slovania a Židia (1,1 milióna z 3,3 miliónov) zahynuli v tisícoch Oradourov (originál je písaný pre Francúzov; my by sme tu spomenuli Tokajík, Lidice či Kremničku - pozn. prekl.)  Za 900 dní obliehania Leningradu (od júla 1941 do januára 1944) zomrelo okolo milióna obyvateľov (z 2,5 miliónov), z toho 600 000 od hladu v zime 1941-42. Spolu bolo v Rusku zrovnaných so zemou 1 700 miest, 70 000 dedín a 32 000 priemyselných podnikov. Milión ostarbeiterov (robotníkov z východu) zahynulo v Nemecku v dôsledku vysilenia prácou a hladom, ako aj utýrania vojakmi SS a kápami v koncentračných táboroch, baniach a továrňach koncernov a filiálok zahraničných firiem, medzi ktorými boli aj Fordove továrne, vyrábajúce 3-tonové nákladné autá pre východný front.

Už 8. mája 1945 stratil vykrvácaný ZSSR výhody „veľkého spojenectva", ktoré nanútil aj víťazstvu Anglo-Američanov obrovský prínos jeho obyvateľstva, či so zbraňou v ruke alebo bez nej. Pod zástavou Washingtonu sa začalo rozvíjať containment (krotenie, dusenie) studenej vojny, čo bolo pokračovanie v politike sanitárneho kordónu, ktorý bol prvou studenou vojnou, vedenou proti Rusku Londýnom a Parížom v rokoch 1919-1939.

Literatúra v redakcii.

Annie Lacroix-Riz je profesorka súčasných dejín na Univerzite Paris-VII, autorka knihy Vatikán, Európa a Ríša v rokoch 1914-1944 (Armand Collin, Paris, 1996) a Vvybrali si porážku: francúzska elita v rokoch 1930, ktorá vychádza v tom istom nakladateľstve.

Prameň: Annie Lacroix-Riz, "Faces cachées de la seconde guerre mondiale - L’Union soviétique par pertes et profits" - Skryté tváre druhej svetovej vojny -  Straty a zisky Sovietskeho zväzu. Le Monde diplomatique, č. 614, s. 24-25, máj 2005. 

*  *  *

Oplatí sa uvedomiť si to:

„Veda - to je stále veľa otázok, na ktoré sa hľadajú odpovede. Jej veľkou prednosťou je, že dokazuje, že niečo je pravda a niečo nie. Neplatí to pre ľudské záležitosti - väčšina z nich je pravdivá z jedného hľadiska, nepravdivá z druhého. Je to však úžasný pocit, ak nájdete správnu odpoveď; keď poviete: Tak je to, to je ono! Vo vede viete, že viete!"

povedal laureál Nobelovej ceny Hans Bethe, ktorý spolu s C.F. von Weizsäckerom objavil, ako slnko a iné hviezdy generujú  svoju energiu: V roku 1938 dokázali, že hlavný zdroj žiarenia hviezd spočíva v jadrovej premene vodíka na hélium. Krátko nato sa stal Bethe spolu s Edwardom Tellerom otcom vodíkovej bomby. Spoločné majú aj to, že sa dožili neuveriteľne vysokého veku. Edward Teller zomrel ako 95-ročný pred dvoma rokmi, Hans Bethe 6. marca 2005  vo veku 98 rokov. Veľmi podobne sa vyvíjali aj ich životné osudy, ibaže vo veku ľudskej zrelosti sa výrazne odlišovali svojimi politickými postojmi.

Kým Teller nikdy neprestal byť militantným pravičiarom a „diabolským fyzikom", ako ho označovala komunistická propaganda, Bethe sa celou váhou svojej autority zasadzoval už koncom 50. rokov za jadrové odzbrojenie.  - red.

V srdci najmocnejšej megacirkvi Ameriky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Jeff Sharlet

(Toto je  prvá časť článku Jeffa Sharleta, vydavateľa Revealera (Budiča) „Kristovi vojaci: v srdci najmocnejšej megacirkvi Ameriky", v májovom čísle 2005 mesačníka Harper's. )

Ani čoby ich k nemu priťahovali magnetické sily: tak hovoria títo ľudia o meste Colorado Springs (Pramene Colorada), domove najväčšej koncentrácie fundamentalistických kresťanských aktivistických skupín v histórii Ameriky, a to ako z hľadiska ich terajšieho stavu, tak z hľadiska vývoja utópií. Vravia, že je to nové a jedinečné a vzácne, obkľúčené nepriateľmi, ale aj že je to „tradícia", koncepcia toho, čo si každý od vždy praje, a že im to nepriatelia závidia.

Mesto samo nie je nič zvláštneho, sieť širokých západniarskych ulíc s kockami upadajúcich, šedých a béžových budov, len pár z nich vyšších ako dvanásť podlaží.  Miestni cynici žartujú, že ak Colorado Springs naložíte na nákladné auto a preveziete do Nebrasky, skrášlite Omahu. No nie je to architektúra, čo priťahuje kresťanov hľadajúcich čistý život.  Hory pomáhajú, ale sú iné horské mestá. Colorado Springs ponúka udalosť.

Lori Roseová je z Minnesoty a počula hovoriť o tomto svätom mieste, keď žila na jednej základni Vojenského letectva neďaleko Washingtonu, D.C. Jej manžel nie je kresťan, odmieta Ježiša a hľadí na veci, ako by nemal; našla však cirkev, do ktorej vstúpila bez neho a zapojila sa do činnosti krúžku manželských problémov.

Ron Poelstra prišiel z Los Angeles. Teraz je aktivistom svojej cirkvi a po bohoslužbách predáva knihy svojho pastora „o teológii voľného trhu". Jeho dvaja chlapci tínedžeri mu pomáhajú a sú tak ukážkou dobrodenia viery. Vraví, že L.A. by ich bolo pohltilo: je tam príliš veľa bánd.

Adam Taylor, ktorý je teraz pastorom, vyrástol v okrese Westchester; ako syn umelcov a spisovateľov zdedil bohatstvo firmy Bergdorf Goodman. V Colorado Springs sa oboznámil s Bibliou tvrdou cestou, každé slovo bolo klincom vrazeným do hriechu.

Udalosť, ktorú našli v Colorade, sa týka novosti: nové domy, nové ulice, nové obchody; a v predstavách aj minulosti: čo sa považuje za tradičný spôsob života, aké boli rodiny v dobe pred kultúrnymi vojnami a po svetových vojnách, to znamená v krátkom období studenej vojny, keď bola Amerika štátom s rodinami s jedným zarábajúcim.

Nad celou udalosťou sa, samozrejme, vznáša pojem zločinu. Nie jeho faktické podrobnosti - počet vlámaní v a okolo Colorado Springs je vyšší ako v New Yorku alebo Los Angeles - ale ako predstava zločinu: viera v jeho neprítomnosť. Aj politika je prítomná: evanjelikáni tu veria, že žijú bez nej, v priestore vymedzenom pre civilnosť a oddanosť rovnako zmýšľajúcich princípom zdravého rozumu.  Dokonca aj znečisťovanie prostredia hrá svoju rolu: konzervatívni kresťania tu veria, že dýchajú čistejší vzduch a že žijú na pôde, ktorú neznehodnotili satanské ohne priemyslu 19. storočia - napriek smogu, ktorý sa hromadí na svahoch Skalistých hôr a kyanidu, ktorý po storočí baníctva presakuje do vodovodov a horských riek.

To sú však fakty a Colorado Springs je mesto viery. Vynikajúce mesto na úpätí hôr. Nik ho tu nepovažuje za dokonalé. A nik nie je taký sebavedomý, žeby vyhlásil dokonalosť Colorado Springs za jeho alebo svoju ambíciu. Spoločná vízia je skromnejšia, ale veľkolepejšia. Je to mesto ľudí, ktorí ušli z iných miest, ktorí si vybojovali duchovný boj za ideál, pre ktorý sú tu, za vnútorné presvedčenie, na ktorom stavajú chrámy svojmu Bohu. Z týchto chrámov chcú obnoviť svoju opustenú zasľúbenú zem, chcú ju privolať späť ako sen. Volajú tento sen „kresťanským", ale vo svojich podrobnostiach je „americký". Nie doslovne, ale ako historka o kovbojoch a Indiánoch, o obludách a modliacich sa bojovníkoch, čo obludy zabijú, a o dámach, čo bojovníkov odmenia čistými bozkami. Colorado Springs je mesto morálneho bájoslovia; je to mesto bájok.

Najväčší megakostol mesta sa týči strieborný a modrý na miernom svahu bledej žltej prérie na okraji mesta. Strieborná a modrá sú náhodou farby Vojenského letectva. Kostol Nového života bol postavený ďaleko na severe mesta čiastočne aj preto, aby naň bolo vidieť z Akadémie Vojenského letectva. Nový život si prial takýto druh svojej charakteristiky.

Nestačí opísať tento komplex ako „kostol". Je tu v prvom rade trvalá stavba zvaná Stan, pravidelne zapĺňaná stovkami až tisícami mládeže od jedenásť po dvadsať a niečo rokov pri najrozličnejších zhromaždeniach mládeže Nového života. Hneď pri Stane je stará svätyňa, šedá kocka s 1 500 miestami na sedenie; prechádza do novej svätyne s kapacitou 7 500 veriacich, ale aj to je už málo. Na západnej strane komplexu je Svetové centrum modlitby, vyzerajúce ako veľký železný klin vrazený do planiny. Ozajstným architektonickým zázrakom Nového života je však Pyramída autority, majúca miesta pre všetkých  11 000 členov. Základ tvorí 1 300 miestnych skupín, ktorých vedúci zodpovedajú vedúcim sekcií, nad nimi sú vedúci zón, potom dištriktov a týchto vedie pastor Ted Haggard, zakladateľ Nového života.

Pastor Ted, ktorý sa zhovára každý pondelok s prezidentom Georgeom W. Bushom alebo s jeho poradcami, je pekný 48-ročný Indiančan, ktorý sa najlepšie cíti v texaskách. Rád zdôrazňuje, že jediné, v čom sa s prezidentom nezhoduje, je automotívnosť: Bush riadi svoj Ford pickup, on má rád svoj Chevy (Chevrolet). Okrem Nového života predsedá pastor Ted Národnej asociácii evanjelikánov (NAE), ktorej 45 000 kostolov a 30 miliónov veriacich predstavuje najsilnejšiu náboženskú lobujúcu skupinu v štáte;  predsedá aj menšej sieti, ktorú tiež sám vytvoril, Asociácii živých cirkví; je ich asi 300 a aj to sú združenia na podklade prístupu k božským záležitostiam podľa modelu Nového života - v zmysle „slobodného trhu". Pastor Ted bude prezidentom NAE do tých, čias, kým bude hnutiu vyhovovať a kým bude prezidentom, bude hlavný stan hnutia v Colorado Springs.

Niektorí veriaci nazývajú mesto Colorado Springs  Wheatonom západu na počesť Wheatonu v Illinois, ktorý bol kedysi hlavným stanom o niečo prepiatejšieho kresťanského konzervativizmu; iní ho volajú „evanjelikálnym Vatikánom", čo naznačuje veľa o charaktere mesta a o ortodoxii, ku ktorej sa hnutie priznáva. Spolkárenie v tomto meste nemá obdobu v histórii Ameriky; to nebolo v Lynchburgu vo Virgínii, ani v Tulse, Pasadene, alebo v Orlande; evanjelikálne aktivistické skupiny - bežne sa im hovorí „paradesantné" (výsadkové) cirkvi - sa tu počítajú na stovky, no presné číslo sa nedá určiť. Sťahujú sa a množia sa. Vytvárajú misionárskych sprievodcov, zárobkové príležitosti pre rodiny, zostavujú a sledujú študijné plány, dávajú finančné rady, poskytujú atletický tréning a majú biblie pre každú príležitosť. Mesto je sídlom Mladého života, Moreplavcov, Medzinárodného súcitu, Každej rodiny za Krista a Globálnej etnickej misie (Nadšená mlaď). Z cirkví je najprominentnejšia Zameranie na rodinu (Focus on the Family) Dr. Jamesa Dobsona, ktorej rozhlasové programy (majú najväčší religiózny aj sekulárny rozsah vo svete), časopisy, videá a knihy trvale zasahujú viac ako 200 miliónov ľudí v celom svete.

Masmédiá majú tendenciu považovať Dobsona za najmocnejšieho evanjelikálneho kresťana v Amerike, ale pastor Ted mu je aspoň rovný. Zatiaľ čo Dobson hrá rolu národnej výstrahy sľubujúc zničiť politikov, ktorí vzdorujú Biblii, pastor Ted im ukazuje, ako si môžu rituálnymi ústupkami zachrániť tvár. Nenaparuje sa, ako Dobson; podpichuje. Keď ho koncom roku 2003 prezident Bush pozval do oválnej kancelárie spolu so siedmimi ďalšími predákmi Kresťanskej pravice diskutovať o budúcej politike, pastor Ted pobavil svoje združenie touto historkou cestou emailov:

„Ten pondelok som bol vo Svetovom centre modlitieb (hightech kostol Nového života, kde sa modlitby konajú denne dvadsaťštyri hodín), a tu mi zvoní telefón." Bol to jeden z prezidentových pomocníkov. „Prezident," vraví pastor Ted, „ma chcel mať pri sebe, keď bude podpisovať zákon o zákaze potratu pri čiastočnom pôrode." (Partial-Birth Abortion Ban Act. V tomto prípade privedie lekár pôrod tak ďaleko, že v matke ostane len hlavička dieťaťa; nabodne ju zozadu, vysaje mozog a dokončí pôrod. Takéto prípady donosených zrôd sa týkajú menej ako 1 % všetkých prerušení tehotenstva - p.p.) Nasledujúce ráno sedel pastor v lietadle a popoludní v prezidentovej kancelárii. „Neuveriteľný zážitok", napísal pastor Ted. Ponechal na tlači, aby zaznamenala, že Dobson tam nebol.

Žiaden pastor v Amerike nemá takú moc nad politickým smerovaním evanjelikalizmu ako pastor Ted a žiadna cirkev viac ako Nový život. Nijako to nie je najväčšia megacirkev a Ted nie je najznámejší služobník boží: Saddlebackova cirkev v južnej Kalifornii má na svojich zoznamoch 80 000 pastorov a jeden z nich, Rick Warren, predal 20 miliónov exemplárov svojej knihy Život riadený účelom. Warrenov úspech sa však dostavil až za cenu vášne; jeho doktrína, hoci konzervatívna, je neslaná-nemastná a jeho politiku oslabuje posolstvo svojpomoci. Hoci iné cirkvi sa môžu pochváliť chýrnejšími členmi ako cirkev pastora Teda - neďaleko Washingtonu, napríklad, McLeanova Biblická cirkev a Fallská cirkev hlásajú slovo božie najmocnejším tohto sveta - tieto cirkvi nehoria za idey, ktoré inšpirovali ich zrod, za idey, zrodené v teréne, ktoré si len postupne nachádzajú cestu do Washingtonu. Evanjelikalizmus je rovnako intelektuálne ako emocionálne hnutie; pastor Ted vybudoval v Colorado Springs nielen batalióny duchovných bojovníkov, ale aj továreň na idey, ktoré sú ich zbrane.

Na začiatku cirkvi Nový život bolo proroctvo. V novembri 1984 sedel pastor Ted s jedným priateľom v aute na diaľnici 83 a bezmyšlienkovite zamierili na sever. Pastor Ted mal vtedy 28 rokov a oddával sa pôstu a kurióznym pragmatickým víziám (verí, že predvídal internetové siete modlitieb prv, než internet existoval). Vyslovil počudovanie, prečo ho Boh povolal z Baton Rouge, kde bol pridruženým pastorom miestnej megacirkvi, do tohto nevľúdneho mesta, známeho aj ako „pastorov cintorín". Priateľ vystúpil z auta a prižmúril oči. Sklonil sa k zemi, akoby ju ovoniaval. Potom povedal: „Toto bude tvoj kostol. Tu stavaj."

Pastor Ted konal podľa toho. Prvý kostol založil vo svojom suteréne. Kazateľnicou boli tri päťgalónové (asi dvojlitrové, p.p.) vedrá na sebe a lavicami záhradné lehátka. Jeden muž, čo žil neďaleko v karaváne, prichádzal, ak si spomenul, že je nedeľa, a hral na gitare. Na druhého zostúpil Duch svätý, naplnil paťgalónovú záhradnú krhlu horúcim olejom a kropil blízke križovatky a potom aj ulice a domy v celom meste. Svojmu hlúčku prikazoval pastor Ted modliť sa najmä za domy s nápismi „NA PREDAJ", aby k nim prišlo viac ľudí. Raz vyvolali pastor Ted a jeden misionár poplach a skrývali sa v poliach, kým polícia prípad vyšetrovala. Pastor Ted tvrdí, že to bolo za dobrú vec; modlili sa, aby jedna budova bola momentálne stiahnutá z predaja, aby sa raz neskoršie dala výhodne kúpiť pre budúcu cirkev. (Stalo sa.)

Stále vyzeral škodcov. V čase, keď bolo Colorado Springs malé mestečko rozdelené medzi Vojenským letectvom a filozofiou nového veku, veril pastor Ted, že to druhé pracuje pre diabla. Preto začal veľmi skoro narúšať jeho plány. Navštevoval bary homosexuálov a vyzýval tam mužov, aby prišli do jeho kostola; celá jeho kongregácia sa pustila do bitiek so silami zla, ktoré sa často odohrávali pred verejnými budovami.

Raz si robil čosi v garáži, keď tu akási žena, vraj vyslaná z kláštora čarodejníc, pokúsila sa bodnúť ho päťpalcovým nožom (13 cm, p.p.), ktorý vytiahla z pošvy na stehne; pastor Ted jej ostrú čepeľ ledva vytrhol z rúk. Rád rozpráva túto historku. Zlé sily, ktoré v tom čase ovládali Colorado Springs - a každú oblasť hlavného mesta v niektorom štáte - nazýval „Kontrolou".

Vravieval, že Kontrola ho voláva v sobotu večer až v noci a hrozieva mu, že ho zabije. Raz mu vraj povedali:

„Ešte jedna drzosť od vás, Ted Haggard, a pustíme na mesto vládu démonov. Nežartujeme!" Nebuďme deti. Pastor Ted neprišiel do Colorado Springs hľadať tu zdravie; prišiel sem, aby sa pustil do „duchovnej vojny".

Časom premiestnil svoj kostol do vykričanej ulice. Boli tam bary, obchody s alkoholickými nápojmi, masážový salón a teraz aj kostol Nového života. Jeho kongregácia sa šírila a vypudila iné obchody. Do aleje stavali stoličky. Vyvesili cez ulicu transparent UROBTE Z TOHTO MESTA MOJE SÍDLO! s podpisom JEŽIŠ.  Každý v kostole dostal z telefónneho zoznamu mená, za ktoré sa mal modliť. Vysielali hlúčky, ktoré sa modlili pred domami predpokladaných čarodejníc - za mesiac 10 z 15 cieľov dalo svoje domy do predaja. Kongregácia „modlitbami prevalcovala" skoro každú ulicu .

Obyvateľstva pribúdalo, zločinov ubúdalo; pastor Ted dodnes verí, že Nový život pomohol vyhnať zlo z mesta. Myslí si, že je to ako s piestom: menej zla znamená viac dobra. Kostol je dobrá vec, a jeho cirkev rástla, rástla tak rýchlo, že boli časy, keď nikto nevedel, koľko už má členov. Prestali hovoriť o „členoch". Ostal len Nový život. Zvyklo sa hovoriť: „Ste v Novom živote"? Nový život prenikol aj do kancelárií podnikov. Prišiel čas, keď kúpili pozemok, ktorý im bol prorokovaný, tridsaťpäť akrov (14,5 ha, p.p.), a začali stavať to, čomu dal pastor Ted meno „Nový Jeruzalem".

*  *  *

JERUZALEM, 2005 - Na východ je len nebo, prázdna krajina, Kansas. Na západ je Pike's Peak (Končiar končiarov), 14 110 stôp (4 300 m, p.p.) nad morom.

Staré srdce mesta Colorado Springs vädne do bezvýznamnosti trinásť míľ na juh; Nový život sa rozrastá na severe a pomýšľa na fúziu s Denverom a Boulderom nekonečným radom predmestí; zablatený oblúk obchodov, skladísk a hnedých radových domov rastie v tak nových uliciach, že ich treba pridať na mapu čerpacích staníc, čo som tu práve kúpil. V niektoré nedele sa zastavuje premávka na pol míle od kostola všetkými štyrmi smermi.  Kongregácia sa zakráda na diaľnice. Keď sa rodičia konečne ponoria do oceánu tisícov na seba na parkoviskách natlačených áut, vyrazia ich deti a ženú sa k piatim strieborným pilierom vchodu do Nového života, túžiac šmýkať sa po priestranných dláždených podlahách,  krúžiť okolo „Obrancu", masívneho namosúreného bronzového anjela  so svalnatými rozpätými krídlami a rukami objímajúcimi obzor, ktorý bez pochýb rozdrtí švih jeho širokého meča; idú sa naháňať okolo nového svätostánku, postaveného do kruhu; berú schody do dvoch smerom k „Pevnosti víťazstva", ktorej miestnosti sú zariadené ako za čias Starej západnej jazdnej polície, plné vecí, ktoré sa užívali v bojoch so skutočnými živými Indiánmi, keď bolo treba dobyť Colorado a obrátiť na vieru jeho Indiánov.

Prvú nedeľu, čo som bol v Novom živote, prvú nedeľu v roku 2005, nebolo detí v Pevnosti víťazstva, lebo to bol osobitný deň: konala sa „vysviacka", duchovné zasvätenie nového svätostánku tohto chrámu. Je metalizovaný a moderný, vyzdobený oceľovými krajkovými nosníkmi a mostíkmi; má podobu dvoch veľkých satelitových tanierov, sklapnutých proti sebe. Povedali mi, že bol naplánovaný tak, aby „dúchal" modlitbu ponad krajinu. (Veriaci Nového života radi používajú metafory pri opisoch svojho chrámu či cirkvi alebo mesta, medzi ktorými pre nich niet rozdielu. Hovoria o „tréningovom tábore", do ktorého chodia mladí muži a ženy  na „misie". Hovoria o „bombe", ktorá „exploduje" a „obšťastní" nás svojím dopadom: oživenie tu znamená „hodnoty", tými je „Slovo" a pre mnohých tu je to „lepší spôsob života".)

V strede svätostánku sa zdvíha štvorstranové javisko a nad ním sa vznáša množstvo strojného zariadenia, patriaceho k šiestim masívnym obrazovkám. Jedna žena neďaleko mňa to prirovnala k Ezechielovmu videniu kovového anjela, okrúhleho a „s očami na všetkých stranách". Keď svetlá temneli a obrazovky ožívali, nabral svätostánok šťavnatú modrostriebornú farbu.

Potom sa všetkých šesť obrazoviek zaplnilo tvárami vzdávajúcimi hold Novému životu a pastorovi Tedovi: bol tam jeden senátor, jeden poslanec, zástupca guvernéra Colorada, starosta mesta; bol tam Tony Perkins, Dobsonov človek na Capitol Hille; boli tam pohlavári jednotlivých denominácií, napríklad Thomas E. Trask, „generálny superintendent" Božích zhromaždení, ktoré majú vo svete 51 miliónov členov; a procesie menších veličín z iných štátnych megacirkví. O niektorých viem čísla: Vrchárska cirkev Alabamy (Church of the Highlands) vzrástla za posledné štyri roky pod vedením absolventa Nového života z 34 na 2 500 duší; Kalvária Skalistých hôr (Rocky Mountain Calvary), sused Nového života, napuchla za desať rokov z hŕstky duší na 6000.

Kyle Fisk, výkonný riaditeľ Národnej asociácie evanjelikánov, ma zaviedol posadiť sa do prvého radu, čo značilo, že som musel nakloniť hlavu o deväťdesiat stupňov dozadu, aby som videl na obrazovku. Hudobná skupina niekoľko mužov, oblečených v čiernom, s krátkymi briadkami, holohlavých alebo strapatých, ležala na chrbtoch a upierala oči hore. Po pravici mi sedela žena stredného veku, v šatách po zem z látky potlačenej kvetmi s pomarančovými tieňmi. Vlasy mala husté, gaštanové, zvlnené; v surovej tvári dievčaťa zvyknutého na party vystupovali hrubé kosti; tiež skláňala hlavu dozadu a s otvorenými ústami sledovala priebeh vzdávania holdu.

Hudobná skupina povstala. Štíhly muž bez briadky s príjemným tenorom, pastor Ross Parsley, viedol hudobníkov aj obecenstvo, a dotiahol to, keď gitaristi udreli do strún a bubeník do bubnov, až do šialenstva arénového rocku. Dva zahmlovače po stranách javiska naplnili svätyňu bielymi oblakmi. Košové projektory vrhali na povalu obrysy bielych snehových vločiek a žltých kvetov. „Pripravte cestu!", skríkol naraz vedúci pastor Ross. „Pripravte cestu! Kráľ prichádza!" Po javisku začala poskakovať mládež a postupne sa dala do tanca celá aréna: skákali deti, skákali starci, skákali ženy stredného veku. Z radov sedadiel vystupovali vrtiace sa osoby a tancovali ako pojašení derviši. Kužele svetla sa rozširovali a farbili svätostánok do červena. Vedúci pastor Ross reval: „Nech vstúpi Kráľ slávy!" Do davu sa miešali uvádzači a rozhadzovali dúhovo žiarivé pásky.

Na obrazovkách sme sa pomalým pohybom dostali na prériovú trávu. Hlásateľ ohlásil „srdce Boha, bijúce v našich hrudiach". Hudba a video sa zrýchlili, ako sa kamera blížila k novému svätostánku. Obrazy splývali a prechádzali jeden do druhého: tisíce príslušníkov Nového života držali sviece, tucty ich zostupovali z neba, a pastor Ted s Bibliou v ruke, svetlovlasý, pchá sa dopredu so svojou Dobrou knihou, usmievajúc sa, kývajúc a  spievajúc. (Má ohrnutý nos a zježené obočie, čo mu dáva figliarsky vzhľad, rozhodujúci pre úspech úsmevu; bez toho by nevyzeral šťastný, ale skôr opitý.) Teraz má na sebe nadutú červenú, bielu a modrú lyžiarsku bundu a berie nás so sebou na predmestský ranč, na miesto, kde postáli pri jeho osudnej návšteve Colorado Springs; potom na iný predmestský ranč v neznámom prostredí, kde kedysi robil plány pre kostol. Nasleduje dlhý rad prízemných kancelárií a obchodíkov vo vedľajších uličkách, ktoré si pastor Ted postupne prenajímal na „svätostánky", keď jeho kongregácia rástla; každý bol ako predošlý, len podlahová plocha sa zakaždým zväčšila.

Svetlá zažiarili. Pastor Ted je teraz pred nami z mäsa a krvi, uvádzajúc ako hosťa Jacka Hayforda, jedného zo svojich učiteľov, zakladajúceho pastora 10 000-ovej Cirkvi na ceste (Church On The Way) z Van Nuysu v Kalifornii. Medzi evanjelikánmi je Hayford legenda: je jedným z tých mužov, čo sú zodpovední za „oživenie viery v Bibliu" na predmestiach - ostatok sveta to volá fundamentalizmom. Je to bielovlasý  plešivejúci muž s orlím nosom, kazateľ starej školy, čo znamená, že má pri kázni stále v rukách ozajstnú Bibliu (pastor Ted používa skrátené vydanie PalmPilot). Pastor Hayford chce „vraziť" do našich myslí jednu ideu. Touto ideou je „poriadok". Ukážkou je opis štyroch tvorov okolo Krista v Knihe zjavenia:

„Prvý vyzeral ako lev, druhý ako býk, tretí mal tvár ako človek a štvrtý sa podobal na letiaceho anjela." Pozrite sa, vraví pastor Hayford zvučným a dôstojným hlasom: „Všetci sú úžasní, všetci sú anjeli."

 To sa iba vzhľadom líšia medzi sebou. Tak, ako my máme rozličné národnosti a v politike „hierarchiu". A presne tak, ako máme v obchode rozličné zodpovednosti, zamestnávateľov a zamestnancov. Anjeli, národnosti, hierarchie, zamestnávatelia a zamestnanci - každá kategória musí dodržovať zjavený prírodný poriadok.

Ako ďalší prišiel na scénu pastor Larry Stockstill, predstavujúci ďalšiu variáciu kazateľa. Vystupoval so svojou ženou Melanie, ktorá mala ružový nohavicový oblek. Pastor Larry mal hnedé jemne prúžkované sako na prúžkovanej hnedej košeli a zlatú viazanku. Prízvuk mal louisianský.

„Máme tu svet," káže kráčajúc javiskom. „Nazývam ho podsvetím."  A vysvetľuje, že podsvetie je to, čo vidí pri ponáraní sa; ibaže miesto čudesných rýb sú tu čudesní ľudia. No príliš veľa kostolov, vraví, mieri do horného sveta. „Tam žijú šťastní ľudia. Úspešní ľudia. Ale Pán povedal: ‘Neposielam vás do horného sveta, posielam vás do podsvetia.' Tam, kde sú kreatúry. Kde ľudia nie sú ľuďmi. Ľudia, akých vidíte aj v Colorado Springs. Tam máte podsvetie ľudí. Otetovaných ľudí, ľudí oddávajúcich sa drogám a sexu. Takých nachádzate ... v podsvetí."

Jedným z  posledných bodov programu je nová Biblia pastora Teda. Veľmi veľká Biblia: treba dvoch statných mužov, aby ju dopravili na javisko. Členovia cirkvi Nového života - aj chýrni evanjelikáni ako Dr. Dobson a Oral Roberts - napísali vlastnoručne celú Dobrú knihu. Neskôr mi chce pastor Ted  ukázať tento skvost vo svojej pracovni. „Krásna práca, že?" povie.

*  *  *

Po kostole som sa prechádzal na parkovisku pri Svetovom centre modlitieb, pričom som sledoval premietanie modlitieb na dvoch obrovských televíznych obrazovkách, sprevádzané hrou mladého muža na klavíri. Centrum modlitieb je spoločný projekt viacerých fundamentalistických organizácií, ale umiestnené a spravované je v Novom živote. Je tam kníhkupectvo, ktoré sa pri mojej návšteve volalo Arzenál, ale od tých čias bolo premenované na Salomon's Porch. Sú tam miestnosti pre „spoločné" modlitby, individuálne modlitebne, hotelové izby, aj hlavný stan cirkvi Globálna žatva (Global Harvest), ktorá sa venuje „duchovnej vojne".

Átrium budovy je vysoká miestnosť so zástavami mnohých štátov, strážená opäť bronzovým bojovným anjelom, zamračeným bradatým typom s mohutnými bicepsmi a aj teraz s vytaseným mečom. Podstavec anjela je v strede veľkého osmibodového kompasu, vytesaného z červeno-bielo-modro-čierneho kameňa. Každý bod zameriava oko pozorovateľa na jednu súčasnú maľbu, z ktorých väčšina zobrazuje krásnych svalnatých mužov - jeden je kováč, druhý je poviazaný v reťaziach - v rozličných stavoch neoblečenia. Mojím favoritom je „Nádoba" od Thomasa Blacksheara, v evanjelikálnom svete umenia veľmi chýrne dielo. Tu vo Svetovom centre modlitieb je jeho odtlač. Je to vysoký vertikálny obraz, na ktorom sú dvaja nahí bieli ženskí anjeli s bujnými prsiami; na oholenej hlave nahého muža olivovej farby kože držia urnu plnú medu. Med prekvapkáva cez jeho doskovitú hruď a šesťnásobné svalstvo rúk do nádoby, ktorú drží pred svojím rozkrokom; dala obrazu jeho pomenovanie Ale ani táto nádoba nepojme toľko medu, a tak sladkosť preteká cez jej okraje na ďalšiu úroveň, pravdepodobne na naše hlavy a premáča nás zlatou Božskou láskou. Časťou toho, čo robí Blachshearov obraz takým príťažlivým, je práve jeho neostýchavý erotizmus; cieli na vás a potom zameria túto vášeň na Ježiša.

V kaplnke je niekoľko počítačových terminálov, kde sa môžete zapísať do Svetového centra modlitieb a vstúpiť do modlitby. Niečie slová sa mihnú veľkými obrazovkami v sieni práve tak, ako sú v tej chvíli na 70 000 obrazovkách iných členov Modlitebných krúžkov na celom svete. Modlitby sa týkajú raz celkom svetských vecí (kúpy nehnuteľností a hľadanie zamestnania môžu byť zaujímavé), inokedy sú naliehavé, ako táto prosba matky Rachel z Colorada: „Daniela má 15 mesiacov. Teplotu má práve 104 °F a je letargická. Nechce jesť."

Alebo táto správa od Laury z Vermontu: „Ak ste sa ešte nikdy za nikoho nemodlili, prosím vás, urobte tak teraz. Tak trpím, že myslím, že umriem. Vymodlite ZÁZRAK pre môj problém s obličkami. Sú choré? Zlyhávajú? Som tak sama a nemám nemocenské poistenie."

V poslednom prípade by mohlo vzniknúť podozrenie, že tu ide o triednu politiku, ale pri vstupe do Modlitebného krúžku treba sľúbiť, že sa zdržíte akejkoľvek politickej modlitby. To je vyhradené profesionálom. Či je to tu v centre alebo u vás doma, obrazovka Modlitebného krúžku je rozdelená na „Prosby osobného významu", ako boli uvedené, a na „Prosby svetového významu", ktoré zostavuje vedenie vo Svetovom centre modlitieb. Niekedy sú problémy domáce, z USA: Modlite sa za arlingtonskú skupinu pastorov, spolupracujúcu s Bielym domom na obnove zákona o manželstve. Modlite sa za vymenovanie nových sudcov. Modlite sa za stretnutie nášho pastora s vyslancom Izraela a prezidentom Bushom! Pane, nechaj ich vyslovovať svoje slová, zastupovať TEBA! Požehnaj ich! Často sú medzinárodné, napr. zo Severnej Kórey: Modlite sa, aby Boh rozdrvil démonickú tyraniu a komunistický režim Kim Čong Ila.

Pomerne často sa hovorí o Iračanoch v súvislosti s ich prestupom na kresťanstvo: Napriek správam masmédií svedčia veriaci vojaci a iní, že Biblia sa stretá v Iraku s úspechom; mnohí tam radi počujú o Ježišovi. Modlite sa, aby úspechy pokračovali!

Jeden modliaci sa pridáva k svojej prosbe čísla: kresťanom v Iraku bolo rozdaných 900 000 biblií v arabskej reči. Druhý vyslovene spája modlitbu za demokraciu s modlitbou za viac kresťanov v Iraku: Modlite sa, aby sa tam ľudia dožadovali svojho práva študovať Bibliu ...

Najčastejšie modlitby Iračanov sú však strategické v najširšom svetovom zmysle, napríklad táto modlitba Bagdadčanov: Bože, potlač nepriateľov ...

Na obrazovke sa za klaviristom pred pozadím Skalistých hôr otvorilo okno od podlahy k stropu s 270-stupňovým rozhľadom. Nad ním rotuje na kovovom vretene glóbus s priemerom pätnásť stôp (4,5 m, p.p.). Keď klavírista urobil prestávku, prisadol si ku mne do prvého radu a dali sme sa do rozhovoru. Volal sa Jayson Tice, mal 25 rokov a pracoval ako čašník v Red Lobster (u Červeného raka). Rozprával mi, že vyrástol v San Diegu a bol vtedy dosť dobrý, aby mohol hrať za univerzitu v 1. basketbalovej divízii. No zlomil si členok a keď mu Marines (Námorníctvo) sľubovali možnosť štúdia práva, narukoval. Ukázalo sa, že tam nemal veľa času na basketbal, najviac ak na „bomby a rakety", takže tam svoj pobyt nepredĺžil a rozhodol sa začať znovu v novom meste. Jeho matka sa vtedy presťahovala do Colorado Springs, tak tam išli aj Jayson a jeho priateľka; keď mama po troch mesiacoch odišla, to sa už Jayson rozhodol, že to Boh, a nie jeho mama ho volal do hôr. Zistil, že celý rad známych, pracujúcich ako čašníci alebo predavači na základniach Vojenského letectva, zmýšľal rovnako.

Jayson mi povedal: „Colorado Springs, toto zvláštne mesto, toto jediné mesto, je bojisko" - zmĺkol - „medzi dobrom a zlom. Toto je duchovný Gettysburg". (Jedna z najdôležitejších bitiek americkej občianskej vojny 1.-3. júla 1863 - p.p.). To prečo a ako?, spýtal som sa. Porozmýšľal a odpovedal:

 „Toto miesto je prameňom čistej vody pre kresťanov, pre Božích ľudí. Čosi neobyčajne mocné vyviera z tohto mesta. Dúfam, že neostanem dlho v Colorado Springs, pretože by som rád dával ďalej to, čo sa tu deje. Som bojovník, rozumiete? Som bojovník za Boha. Colorado Springs sú mi výcvikovým táborom, východiskom."

*  *  *

Keď mu to redakcia Harper's dovolí, uverejní Jeff  Sharlet v Revealerovi pokračovanie, ktoré je venované úvahám pastora Teda o „teológii slobodného trhu". Osobitne zaujímavé sú tam state pastora Teda o katolicizme, islame a svätej vojne; inde sme sa o nich dočítali napr. toto:

Ekonomika slobodného trhu je „pravda". Pastor Ted vraví, že sa to naučil pri svojej prvej práci v profesionálnom kresťanstve, a to ako pašerák biblií do východnej Európy. Verí, že globalizácia je len nosičom pre šírenie kresťanstva. Osobitne má na mysli protestantizmus; katolíci, hovorí, sa stále dívajú dozadu. Rozoberá to:

„Aj národy, ovládané katolicizmom, hľadia dozadu. Nepozorovať u nich tendenciu vytvárať ako my veľkých podnikateľov, vynálezcov, výskumníkov a technikov. Typické je, že katolícke štáty nevysielajú ľudí do vesmíru. Len protestantizmus sa stále díva do budúcnosti. Typické dieťa, vyrastené v protestantizme, sníva o budúcnosti. Typické dieťa, vychované v katolicizme, hodnotí a kochá sa minulosťou, svätými, históriou. To je jeden z rozdielov, ktorý pozorovať aj v Amerike. Ako potomci protestantov, a to puritánskych protestantov, chceme vybudovať lepšiu budúcnosť, a naši hovorcovia o tom hovoria. No prílivom ľudí z Mexika tu vzniká populácia, ktorá nemá záujem o univerzity a stať sa našimi výskumníkmi a technikmi. Ak to tak pôjde ďalej, vidím rysovať sa malý stret civilizácií."

Takže katolíci sú von z hry a boj sa rozhára medzi evanjelikánmi a islamom.

„Obávam sa, že moje deti budú vyrastať v islamskom štáte," dodáva pastor Ted. Verí, že duchovné vojny vyžadujú mužnú, svetskú protistránku. „Učím prísnu ideológiu použitia moci," dodáva, „vojenskej moci ako verejnej služby." Zastáva sa preventívnej vojny, pretože verí, že výzva Biblie proti hriechu nám predkladá preventívnu paradigmu; je za neľútostnú vojnu, pretože „aj biblia je krvavá. Veľa sa tam píše o krvi."

Májové číslo Harper's 2005 obsahuje aj správu zo stretnutia Združenia náboženských hlásateľov od Chrisa Hedgesa; esej o evanjelikálnych koreňoch ekonomiky slobodného trhu od Gordona Bigelowa; a esej o Kresťanskej pravici od Lewisa Laphama.

Prameň: Jeff Sharlet, "Inside America's most powerful megachurch", Harper?s Magazine, May 2005;  http://harpers.org/search.php?q=jeff&qtype=&type=&from=2005&to=2005&order_by=relevance&btnSubmit=SEARCH

Preložil Rastislav Škoda

Slovenská spoločnosť má nárok na humanistické vzdelávanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda

Hoci sme na Slovensku nemali v uplynulom storočí (tým menej predtým) vynikajúcich sekulárnych humanistov (ateistov), ktorí by sa boli svojimi spismi, resp. spoločenskou činnosťou (spolky a publikácie) zapísali do pamäti národa: osmózou myšlienok osvietenstva a teda aj tohto sekulárneho humanizmu prebehla aj u nás sekularizácia a stali sme sa modernou spoločnosťou so všetkými dobrými aj zlými atribútmi. Neurobilo nás ateistami 40 rokov totality, ani nemalo väčší význam ako napr. obdobie prvej  Republiky; bolo by to zaujímavé čítanie, lenže to nesmú byť invektívy preláta Trstenského a pod. Presiaklo to k nám zo západu aj východu.

Čo hovoria presné súčty nepresných údajov, v ktorom chlieviku robí krížik koľko percent obyvateľstva pri súpisoch a prieskumoch svetonázorov a náboženstiev? Zhruba tretina si myslí, že myslí a cíti kresťansky, tretina to robí humanisticky a tretina v tomto ohľade nemyslí. Kto pozoruje dianie vo svete, nevidí veľké rozdiely v čoraz viac masmédiami zglajchšaltovanom svete, a ak aj sa niekde nejaké zdali existovať, padajú cez noc: ešte včera vraj ultrakatolícke Španielsko, milovaná dcéra Cirkvi, sa stalo prvým štátom s úplnou legalizáciou homosexuálnych manželstiev; v neporovnateľne od dávna pokrokovejšom Anglicku začne taký zákon platiť až od decembra 2005.

A tak sme svedkami urputných pokusov o reevanjelizáciu Slovenska, kvôli ktorej prišiel zosnulý pápež Ján Pavol II. trikrát na Slovensko. Dosiaľ sa v mysliach ľudí žiadnej vrstvy obyvateľstva napriek podpore všetkých vlád tieto návštevy nestretli s očakávaným, ba ani len viditeľným úspechom. Nepresviedča o ňom ani tých 800 nových kostolov, ani obnovené kláštory vrátane Rádu nemeckých rytierov, ani desiatky cirkevných škôl, ani stovky najrozličnejších cirkevných a (pseudo)kultúrnych podujatí, ani tváre, kostoly a kríže na našich bankovkách a minciach (o tých sa rozhodlo ešte za odchádzajúceho tzv. komunizmu). Tých pár polievkových kuchýň, ubytovní pre bezdomovcov, rozdeľovní starého šatstva a nábytku nezmení radikálnu požiadavku: kde je vo výstavbe projekt takej spoločnosti, v ktorej to nebude potrebné?

Okrem okrajových javov nevidno v súčasnej spoločnosti  prítomnosť činorodého ducha evanjelií; tomuto konštatovaniu aj kňazi dajú za pravdu. Časť dospelých konvertovala od štátneho socializmu ku kresťanstvu z čisto ekonomických dôvodov - v lepšej spoločnosti sa to nosí, tam stretnete duchovných a cirkvi sú potentní investori. Je dobre nechať sa vidieť v kostole či na autogramiáde kardinála Korca, alebo čo len básnika Kvetoslava Weigla, alebo pri prednese nečasových básní Mikulášom Hubom (napr. na oslavách SNP v Bystrici v lete 2005). No deti a vôbec mládež chodia do kostola, kým musia a prestanú, keď už nemusia. Pre moderných ľudí nemôžu platiť predpisy pre orientálnu roľnícku a pastiersku spoločnosť spred 2-3 000 rokov!

Od vlaňajška platí na Slovensku Zmluva medzi SR a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní a na školách sa zaviedli povinne voliteľné predmety náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou. Humanisti s týmto právnym stavom zásadne nesúhlasia, ale kým platí, hlásia sa o jeho

„prínos aj pre neveriacich, pretože znamená úctu, toleranciu a rešpekt jedných voči druhým" (slovami kardinála Sokola, Kat. noviny 29/2004).

Žiadajú, aby sa táto „úcta, tolerancia a rešpekt" konkretizovali v etickej výchove, ktorá bude skutočnou alternatívou k náboženskej výchove: v humanistickej etickej výchove.

Pýtame sa, či z úcty a rešpektu k nábožensky neveriacim ľuďom zveruje MŠ SR v školách vyučovanie tzv. alternatívnej etickej výchovy v masovom meradle kňazom a katechétom? Aj za najtvrdšieho útlaku cirkví vyučovali náboženstvo v socialistických školách kňazi. Čo by bola povedala cirkev na to, keby v tých časoch boli výučbu náboženstva zverili napr. ateistickým učiteľom občianskej výchovy, ktorí by na výučbu náboženstva získali kvalifikáciu na katedrách vedeckého ateizmu? Už z takto položenej otázky priam vyžaruje jej nezmyselnosť. Ako to, že nikomu neprekáža, keď dnes učia tzv. alternatívnu etickú výchovu katechéti alebo kňazi? Preto sa nemôžeme nepýtať: Ako to, že napr. katolíckym biskupom a správcom farností neprekáža, keď katechéti s kánonickou misiou popri náboženskej etike, ktorá tvorí jadro vyučovania náboženstva, vyučujú aj alternatívnu etickú výchovu? Ako to, že zriaďovateľom cirkevných vysokých škôl neprekáža, keď sa na nich vyučuje pedagogický odbor etika? Neprekáža im to preto, lebo to nie je skutočne alternatívna etika, humanistická etika. Ak by to bola skutočne alternatívna etika, nemohli by ju vyučovať a nemohli by na tento predmet pripravovať učiteľov! V ich podaní je to tá istá kresťanská etika, ktorú vyučujú na hodinách náboženskej výchovy, ktorá nie je nijakou alternatívnou etikou. Je to etika, ktorá sa tak iba tvári. A podľa toho sa tvária aj všetci tí, ktorí tým sledujú jasný cieľ: monopol na mravnú výchovu pre čo najväčšiu časť detí a mladých ľudí. Tvária sa ako demokrati, ale z ich výrokov priam trčí morálne zlyhanie (Beňo).

Zatiaľ niet ničoho, čo by bolo vo výchove školskej mládeže špecificky humanistické a vlastne sa o tom ani nehovorí, ani nepíše, okrem pár všeobecných novinových článkov napr. od Soni Rebrovej v SME a našich pár článkov a jednej prílohy k Zošitom humanistov (M. Beňo, Alternatíva bez alternatívy v ZH 45, september 2004, resp. Nealternatívna alternatíva v poslednom čísle Učiteľských novín pred ich zaniknutím, č. 32 z 23.9.2004). Pre Spoločnosť Prometheus sme najnovšie vydali preklad holandskej metodickej príručky pre humanistickú etickú výchovu Zvládnuť umenie žiť a stať sa občanom sveta nie je jednoduché (Tryntsje de Groot a Emma Klarenbeek, 88 strán A5, ilustrácie), a dosiaľ sme expedovali čiastočne po 50.- Sk za výtlačok, čiastočne ako dary, 300 výtlačkov. Odozva na túto v podstate písomnú a zásielkovú akciu je slabá, podobne, ako bola na dve akcie rozosielania brožúry Učiteľom humanistom (Matej Beňo) Spoločnosťou Prometheus. Pravdepodobne je to preto, lebo nemáme ľudí na vytváranie osobných kontaktov a záujemcov o bezplatnú konkrétnu organizačnú spoluprácu. Na ich zvolanie na pracovnú poradu nemáme finančné prostriedky.

V Nemecku výučba hodnôt na školách?

Predovšetkým treba  vniesť jasno do veci výučby etiky a náboženstva na našich školách. Treba uznať, a to deklaratívne, že sú to dva predmety, ktoré sa síce môžu čiastočne prekrývať, ale súčasný stav spoločnosti vyžaduje ich efektívnu separáciu, a to ako v oblasti ich obsahu, tak aj v oblasti personálnej. Čo iné znamená pokyn MŠ SR z 20. mája 2004 k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou?

Súčasný stav chápania problému výučby hodnôt na Slovensku charakterizuje správa v Katolíckych novinách č. 21/2005 z 21. mája 2005, ku ktorej robíme pripomienky kurzívou v zátvorkách. Predbežne používame výraz výučba hodnôt, s upozornením, že v spomenutom článku Alternatíva bez alternatívy  bolo poukázané na neprimeranosť názvu predmetu „etická výchova". Čítajme:

„V Nemecku výučba hodnôt na školách? (Čudný titulok - pochybuje niekto o tom, že výučba hodnôt/etiky patrí na školy?) Nemecká biskupská konferencia kritizovala plán štátnej výučby hodnôt na berlínskych školách, ktorá má byť povinná pre všetkých žiakov. „Tým sa vlastne vytlačí náboženstvo zo škôl," píše sa vo vyhlásení nemeckých biskupov, ktoré uverejnili 4. mája 2005 v Berlíne. (Nemeckí ani slovenskí biskupi by nemali naznačovať, že jedine náboženstvo je nositeľom hodnôt a že žiakom ich môže sprostredkovať jedine výučba náboženstva.) „Hlavné mesto sa tak vydáva na mylnú cestu. Platí to najmä vzhľadom na spolunažívanie ľudí s rozdielnym náboženským a svetonázorovým presvedčením. Vyučovanie náboženstva je predmet uznávaný v celom Nemecku, ktorý si cenia rodičia i žiaci. (Nie je to celkom tak. V Berlíne navštevuje 30 000 žiakov a študentov vyučovací predmet Lebenskunde, teda humanistickú etickú výchovu, čo je trikrát viac ako žiakov zapísaných na náboženstvo - Spravodaj Spoločnosti Prometheus, roč. 15, č.1/2005, s.9.) Náboženstvo bez religiozity je nerealizovateľné. (Súhlasíme. Ale aj svetonázorové presvedčenie svetského humanizmu je nerealizovateľné bez naturalizmu - tento výraz volíme ako pendant k religiozite.) Kresťanské posolstvo môžu presvedčivo vyučovať iba tí, ktorí majú podiel na jadre tohto posolstva. (To je štylizácia, nad ktorou sa dá krútiť hlavou). Jedine z pozície viery možno zrozumiteľne podávať príbehy z Biblie a základné výpovede kresťanskej viery, ako aj jej sociálny a kultúrny rozmer. (Protestujeme. Štúdiu Biblie a jej vysvetľovaniu sa venujú aj neveriaci - a ako!). Preto je pedagogicky zmysluplné a potrebné, aby výučbu náboženstva poskytovali fundovaní učitelia, a tak mohla byť na školách výučba katolíckeho, evanjelického, židovského, a ak budú splnené právne predpoklady, aj islamského náboženstva. ... (Kto by nesúhlasil? Najmä, ak sa pridá: Aj výučba humanizmu, povedzme svetského.  Ale prečo hovoriť o výučbe náboženstiev, keď diskutujeme o výučbe hodnôt?) Ciele a obsahy plánovanej, údajne (prečo pochybujete o čestnosti berlínskeho senátora pre školstvo?) neutrálnej výučby hodnôt sú naproti tomu vágne. (Odkiaľ  viete, že sú vágne? Čítali ste ich? Ešte sa na nich len pracuje, do platnosti vstúpia v školskom roku 2006 na základných školách od 7. triedy. Sú, napríklad, vágne ciele a obsahy v knihe Etika pre dospelých zajtrajška od Fernando Savatera, ktorej prvé kapitoly boli uverejnené v Zošitoch humanistov (č.49 a 50/2005)?  Alebo sú vágne v holandskej metodickej príručke pre etickú výchovu  Zvládnuť umenie žiť a stať sa občanom sveta nie je jednoduché?  Treba sa obávať, že v tomto novom povinnom predmete sa bude nezáväzne informovať o kresťanstve, židovstve, islame, budhizme a iných náboženstvách a celkom všeobecne aj o hodnotách. (Preboha, vy sa opovažujete žiadať, aby sa na školách záväzne informovalo o jednotlivých náboženstvách, resp. o jednom z nich? Ak to bude na Slovensku len katolícke/evanjelické, aký bude rozdiel voči Saudskej Arabii a Iránu, kde je to len šiitské/sunitské? Aký to význam dávate výrazu záväzne? Poznáte prvú vetu ústavy Slovenskej republiky o neutralite?). To odporuje vážnosti, s akou treba pristupovať k náboženskej a etickej výchove na školách." (Tu sa vykľulo šidlo z vreca: etická výchova sa vyhlasuje za náboženskú a podľa toho, čo sa hovorilo vpredu, je jej podriadená a nijako nemá byť alternatívna.)

Informácie o aktuálnych  udalostiach v Berlíne:

V Brandembursku a Berlíne prebieha od roku 1994 intenzívny boj o predmet LER, v preklade niečo ako Občianska výchova - etika - náuka o náboženstvách. Na základe týchto debát sa vládnuce strany sociálnych demokratov (SPD - Schröder) a demokratického socializmu (PDS - Gysi) - a zelení ich v tomto prípade podporujú - rozhodli zaviesť na verejných školách integračný povinný predmet o základných hodnotách ústavy štátu a dôležitých životných problémoch dorastajúcej mládeže, ktorý má poskytnúť základné vedomosti o rozličných kultúrach, náboženstvách a svetonázoroch. Názov tohto predmetu ostáva otvorený. Nemecký zväz humanistov vždy trval na odluke cirkví od štátu na pôde škôl a v tomto zmysle zavedenie nového predmetu (začínajúc školským rokom 2006 od 7. triedy) podporuje. Ide predsa o schopnosť k interkultúrnemu dialógu v meste, kde je 360 náboženských a svetonázorových spoločností! Odmieta sa zavedenie voliteľného predmetu, v ktorom by sa žiaci vyučovali oddelene podľa jednotlivých náboženstiev a len príležitostne by mali „fázy stretnutia", ako aj povýšenie výučby náboženstva na povinný predmet, čo by ho urobilo záležitosťou štátu. V Berlíne je výučba náboženstva a svetonázorov už 50 rokov záležitosťou náboženských/svetonázorových spoločenstiev, hoci ju na 90 % financuje štát. Tak to má ostať. A keďže sa v 1.-6. triede základných škôl nič nezmení, je tvrdenie cirkví, že výučba náboženstva sa má odstrániť/zrušiť, krivé obviňovanie.

Difamácie voči SPD a PDS prekračujú často hranice urážky na cti a menia sa na štvanie. Príčinu tohto nekresťanského konania treba vidieť aj nervozite cirkví, že by berlínsky model výučby hodnôt mohol byť príkladom pre iné nemecké krajiny a aj iné európske štáty. Berlínskym vládnym stranám a zeleným treba želať silu a úspech v ich prehlušovaní predvolebného pokriku cirkví, kresťanských strán a neoliberálov. Nie je vylúčené, že konštruktívne sily v cirkvách sa presadia a vrátia k slušnému súpereniu. Pokračovanie v difamácii nesvedčí „radostnej zvesti" a nezrovnáva sa s prikázaním „Neprehovoríš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!" (Gerd Eggers, Diesseits 2/2005, s.1).

Pred humanistami stoja neodkladné perspektívne úlohy:

- predovšetkým  v spolupráci s MŠ SR zabezpečiť, aby sa vytvoril skutočne alternatívny obsah etickej výchovy a tomuto obsahu zodpovedajúce pedagogické dokumenty - učebnice a metodické príručky, resp. pracovné zošity pre žiakov;

- zabezpečiť, aby MŠ SR podporovalo vydávanie prekladov humanistickej metodickej literatúry z európskych krajín, kde sa etická výchova vyučuje;

- dosiahnuť, aby MŠ SR vytvorilo kabinety humanistickej etickej výchovy na metodicko-pedagogických centrách, ktoré by úzko spolupracovali so Spoločnosťou Prometheus ako gestorom, ktorý reprezentuje občanov-humanistov. Metodici metodicko-pedagogických centier by v spolupráci so Spoločnosťou Prometheus, zahraničnými partnermi a vysokými školami vypracovali a realizovali systém prípravy a ďalšieho vzdelávania učiteľov humanistickej etickej výchovy v základných a stredných školách.

Perspektívy organizovaného humanizmu však siahajú ďalej. Humanistická etická výchova na základných a stredných školách nestačí, hoci je dobrým základným východiskom. Treba zabezpečiť, aby občania-humanisti mali k dispozícii potrebnú ponuku dostupných a štátom podporovaných služieb humanistického zamerania na celý životný cyklus - počnúc narodením cez dospievanie a produktívny život až po smrť a dôstojnú rozlúčku. Prečo by u nás nemali byť eticko-humanistické poradenské ponuky, ako existujú v Holandsku, Belgicku a Nemecku: v nemocniciach, pri katastrofách, vo väzniciach, možno aj v armáde? Vzhľadom na konfesionálne zloženie obyvateľstva je povolanie „humanistického poradcu" odôvodnené. Je to kombinácia psychológie, sociálnej práce a etického poradenstva v konfliktových životných situáciách. Samozrejme si to vyžaduje odborné vzdelanie - v Holandsku sa deje na Humanistickej univerzite a v Nemecku sa taká fakulta pripravuje.

Cirkvi majú u nás teologické fakulty, existuje aj Teologická univerzita. Platí Zmluva medzi SR a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní na školách. To zabezpečuje cirkvi miliónové sumy na výuku náboženstva na školách všetkých stupňov. Majú byť konfesionálne neviazaní občania Slovenska so svojimi nárokmi na verejnými prostriedkami financovanú (svetsky) humanistickú etickú výchovu a poradenstvo odtisnutí do ústrania? Politici urobia dobre, ak budú brať ohľad na liberálnu a sekulárnu tradíciu nezanedbateľnej časti našej spoločnosti.

Pápeži nejdú automaticky do neba

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Paul Badde

Je celkom dobre možné, že sporný pápež Alexander VI. sa škvarí v pekle.

Čo sa stane, keď na Petrovu bránu zaklope jeho nástupca? Knieža apoštolov mu jednoducho otvorí a privíta ho? Prídu všetci pápeži do neba?

Podľa Dante Alighieriho (1265-1321) iste nie. V Inferne (pekle) Božskej komédie talianskeho kniežaťa básnikov sa to hemží biskupmi a kardinálmi, a z dnešného hľadiska je to aj pochopiteľné. O pápežoch posledných čias to neplatí. Iste však nejdú ani títo automaticky do neba, ak sa spoľahneme na moderných teológov alebo doktora Luthera, ktorý ešte v roku 1545, rok pred svojou smrťou, posledný raz prudko zaútočil na rímske pápežstvo medzi iným výrokom, že „ho založil čert".

Pritom v časoch tohto reformátora bola veľká kríza pápežstva, ktorú ako nik iný zosobňoval Alexander VI., prekonaná. Alexander VI. bol najvýznamnejší zástupca vykričaného rodu Borgia na svätom stolci „sluhu sluhov Krista". Aj tak však vraj ani tento pápež nemal len podlé stránky charakteru. Rumunského esejistu Valeriu Marcu tak fascinoval v dvadsiatych rokoch minulého storočia, že tento blúznil:

„V Alexandrovi žili všetky protichodné city.  Pred vlastnými deťmi sa objímal s ľahkými tanečnicami, hlboko si ctil svätú Máriu a krucifixy predával tým, čo najviac ponúkali. Jeho zmyselný život bol anarchický, na prvý pohľad bez vzťahu k politike; jeho záujmy sa tak koncentrovali na vlastnú osobu, ako keby bol celý svet jeho vreckovkou."

Jedno z jeho správnych rozhodnutí bolo iste zavedenie verejného Angelus Domini (Anjel Pána), ktorým pápeži každú nedeľu na poludnie oživujú prvé Áno Márie k jej nemanželskému dieťaťu. Zdôrazňovanie tohto nemožného počatia na začiatku kresťanstva pretrváva od oných čias až po Jána Pavla II. Niet pochýb, že najčiernejšia ovca na Petrovom stolci bol jeden z najväčších ctiteľov Márie, hoci Matka božia nebola jediná žena v jeho živote. No nielen z toho dôvodu nie je dnes jeho hrobka vo Svätopeterskom dóme, ale v kostole Sta. Maria del Montserrat na druhom brehu rieky Tiber. Na začiatku novoveku platil Alexander VI. za najsilnejšiu „dámu" na politickej šachovnici Európy.

Ani jeden potentát renesancie nerobil opovážlivejšie rozhodnutia, ani jeden neopriadal zemeguľu dlhšími vláknami. Ako svetské knieža bol Alexander VI. najjagavejšou postavou kresťanstva, ktoré si veľmi sťažovalo na otcovskú starostlivosť Petrovho nástupcu o blaho jeho sedem (!) detí. Jeho miláčik Caesare sa neskôr stal vzorom pre Machiavelliho ...  Zlá povesť jeho dcéry Lukrécie sa však zakladá zväčša na hrubých ohováraniach. Pri anulovaní jedného z jej troch manželstiev šíril jej exmanžel aj takú povesť, že bola nielen travičkou, ale aj milenkou svojho otca. No ani protivníci Borgiovcov neboli lepší ako ich doba. Boli to posledné búrlivé akty tej epochy. Krátko potom sa v Ríme začalo so stavbou nového Peterského dómu. Vo Wittembergu vstúpil na svetovú scénu už spomenutý Martin Luther. A predsa cíti dnes práve tak ako kedysi pápež z rodu Borgia, napísal nedávno americký spisovateľ Walker Percy s miernosťou starého muža - a nie ako Luther.  Ako Alexander verí všetko, čo katolícka cirkev učí - „ale, ó, tie talianske dievčatá!"

Takže ani Alexander VI. sa nepraží v pekle?  Možno chcel byť Karol Wojtyla v tejto otázke trochu nápomocný, keď umrel práve v nedeľu „božského milosrdenstva". V nebi nevládne ľudový súd. Na posledné bydlisko pápežov posledného storočia sa dá usudzovať podľa zákonov logiky. Vďaka stále väčšej transparencii je chybná voľba kardinálov temer vylúčená. Na príhovor Pia XII. sa udialo viacero zázrakov, a sú vraj hodnoverne dokumentované. Nedá sa z toho uzatvárať, že Pius XII. musel načúvať tým prosbám v nebi, a nie v pekle?

Pokiaľ die o posledné bydlisko Jána Pavla II., tu nemožno pochybovať. K tomu, žeby klopal na Petrovu bránu, ani nedošlo. To už pár minút pred tým anjeli bránu vyvesili z pántov.

Prameň: Paul Badde, "Päpste kommen nicht automatisch in den Himmel", © WELT.de, 8. apríla 2005, http://www.welt.de/print-welt/article625086/Paepste_kommen_nicht_automatisch_in_den_Himmel.html.

Význam cirkví klesá

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Frank Diering

Nemecký katolícky denník Welt uverejnil výsledok prieskumu TNS Emnid na 1001 opýtaných pre mesačník Reader's Digest. Na otázku, či veria v Boha, odpovedalo 65 % Áno, 33 % Nie. Ale aj 15 rokov po opätovnom zjednotení je republika nábožensky hlboko rozdelená: Kým vo východnej časti je neveriacich 77 %, v západnej je ich len 22 %. Pre 61 % je viera privátna záležitosť a o obsahu viery nerozhodujú ani veľké cirkvi ani sekty. Len 7 % je názoru, že viera sa neobíde bez príslušnosti k nejakej cirkvi, ktorá rozhoduje o obsahu viery, t. j. čomu sa má veriť.

Väčšina Nemcov chápe vieru v zmysle osvietenstva. Obrazne v zmysle paraboly Gottholda Ephraima Lessinga (1729-1781) o 3 prsteňoch zastáva 70 % Nemcov názor, že všetky náboženstvá sú rovnocenné a žiadne nemá nijakú prevahu nad iným. Len 22 % myslí inak. 83 % verí panteisticky, že „boh sa prejavuje v prírode". Slabo je rozšírená viera v boha ako stvoriteľa, ako to učia katechizmy oboch veľkých cirkví a všetkých siekt: len 23 % verí historke stvorenia, podľa ktorej človek pochádza priamo od Adama a Evy. Naopak: 71 % akceptuje darvinovskú evolučnú teóriu, podľa ktorej sa človek postupne vyvinul zo zvierat

Predstavy Nemcov o bohu sa nezrovnávajú na 100 % s kresťanskými ideami. Pre 82 % znamená boh prírodu, pre 80 % silu a pre 70 % posilu v osobnom živote, čo všetko svedčí pre panteistické ponímanie. Súčasnevšak 75 % považuje boha za bytosť, ktorá ich stvorila a dala im slobodnú vôľu. Vo filozofii sa taký pojem boha blíži teodícei (ospravedlneniu) povedzme Gottfrieda Wilhelma Leibniza (1646-1716),  ktorý videl v Bohu „hlavného staviteľa prírody", ktorý je

 „všemohúci, vševediaci a nadovšetko spravodlivý; stvoril najlepší zo všetkých možných svetov".

Pre časť Nemcov taký boh ešte zrejme existuje: 26 % verí, že

„Boh priamo zasahuje do diania na svete a svoju nevôľu prejavuje katastrofami ako je zemetrasenie, resp. nákazami, ako je AIDS".

Čo aj 74 % na takého trestajúceho boha neverí, je boh v postmodernom Nemecku skoro všadeprítomný. Pre 56 % zasahuje do udalostí nepriamo, pre 50 % je aktívny, keď „sú ľudia čo do svojich možností v koncoch" a pre 42 % koná, keď „to ľudia pripustia"; 33 % pripúšťa, že „je schopný všetkého". Potom sa niet čo čudovať, že až 59 % si myslí, že majú hocikedy možnosť vstúpiť s ním do kontaktu modlitbou; 38 % je inej mienky.

Spásu však už Nemci nehľadajú v kostoloch, nech sú akej konfesie. Len 10 % protestantov a 23 % katolíkov chodí „pravidelne" do kostola - aj preto, lebo každý tretí verí skôr na existenciu nadpozemských bytostí či síl, ako na boha.

Prameň: Frank Diering, "Deutsche suchen Gott ohne die Kirche", © Morgenpost.de, 7. apríla 2005, http://www.morgenpost.de/printarchiv/politik/article342727/Deutsche_suchen_Gott_ohne_die_Kirche.html.

Štátom chránená poľovačka na deti ulice

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Stefanie Bolzenová

Pomaly bude na cintoríne málo miesta. Za posledné roky vykopal Manuel Capellin 35 hrobov pre „svoje" deti. Teraz musel prikúpiť nový pozemok, lebo nemilosrdné vraždenie pokračuje.

Vedie pomocnú organizáciu Casa Alianza v Tegucigalpe, hlavnom meste Hondurasu, ktorá sa stará o nespočetné „deti ulice" tohto 1,5-miliónového mesta.  Pred šiestimi rokmi začal vraždenie detí dokumentárne sledovať.  Vo februári 2005 dosiahol jeho súčet zabitých detí neuveriteľné číslo 2605. „V januári ich bolo 36, vo februári dokonca 51".

Vraždenie detí je v Strednej Amerike veľmi rozšírený jav a jeden z problémov, ktoré vlády nevedia zvládnuť - možno často ani nechcú. Či v Nikarague, Salvádore, Paname, Guatemale alebo tu v Hondurase: Vraždenie súvisí s rastom chudoby, prehlbujúcou sa priepasťou medzi chudobnými a bohatými, s rastúcou kriminalitou a obchodovaním s drogami.

A s neprítomnosťou právneho štátu. To zisťuje Capellin denne. „Z 2600 prípadov sa vyšetrovalo len 600. Z nich sa dostalo 100 pred súd a rozsudok bol vynesený v 8 prípadoch. Zrejme boli do toho zapletení vplyvní ľudia, ktorí nemajú záujem na objasnení udalostí. Páchatelia majú rozličné dôvody. Sú medzi nimi obchodníci, policajti, súkromníci, ale aj mladiství, brutálne bandy, žijúce z obchodu s drogami, nazývané maras. Vrahovia sedia neraz s ťažkými zbraňami na ložných plochách pikapov rútiacich sa ulicami a bez cielenia strieľajú po potulujúcich sa deťoch.  Tak zasiahli eskadróny smrti po krátkej naháňačke mestom aj Belsina a Juniora, dvoch chránencov  Casa Alianza. Junior dostal päť guliek do chrbta, Belsin do hlavy a do brucha. Mali 14 a 15 rokov.

Niekedy má vraždenie inú formu. Koncom februára našla polícia viacero mŕtvol detí vyhodených z auta na poľnej ceste ďaleko za mestom. Ruky mali poviazané za chrbtom, na tele stopy mučenia a v tyle ranu z milosti.

Po voľbách roku 2001 začal prezident Ricardo Maduro plniť svoj sľub, že „s nulovou toleranciou" pri potláčaní zločinnosti urobí honduraské ulice bezpečnými.   Nasledujúce očistné akcie sa však stali štátom sankcionovaným, t.j. povoleným a podporovaným zabíjaním detí ulice, ako žalovala už v roku 2002 osobitná vyslankyňa OSN pre tento problém, Asma Jahangir. Obchodníci, súkromníci, ale aj policajti a súkromná ochranka platia za odstrel obťažných mladistvých.

Pre honduraské deti ulice nevidno východisko z bludného čertovho kruhu násilia, chudoby a drog; žijú na hranici k ilegalite a sami sa považujú za odpad spoločnosti. Heroín, kokaín a alkohol sú im útočiskom. „Žijú pre okamih, lebo nemajú budúcnosť", hovorí Manuel Capellin.

Prameň: Stefanie Bolzen, "Honduras' feine Gesellschaft hetzt Jugendliche zum Mord an Kindern", © Welt.de, 14. mája 2005.  http://www.hondurashilfe.de/news.htm.

Starodávna pravda a dnešné blúznenie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Peter Jones

Canterburský arcibiskup vyhlásil, že katastrofa cunami v Ázii oprávňuje naše pochybnosti o akomkoľvek bohu, nielen o tom dobrom. Ak potrebuje pre svoj názor podporu, nájde ju u Senecu (filozofa-milionára a Neronovho poradcu, ktorý umrel v roku 65 n. l.).

Keďže svet a jeho bohovia vznikli súčasne - keď sa Uranus (nebesá) páril s Gajou (Zemou) - došlo k neodlučnému spojeniu bohov a prírody. Keď sa potom príroda stávala nejakým spôsobom násilnou, dokazovalo to existenciu boha tohto zvláštneho javu - ako inakšie by mohla príroda pôsobiť s takou ohromnou silou? Otázka potom znela: prečo to boh robil?  A odpoveď: ktosi sa k nemu málo modlil alebo ho priam urazil. Dalo sa tomu predísť, ale len veľkými obeťami. A keďže starodávnych bohov nikto nepovažoval za milujúcich, logika znela celkom prijateľne - dokým to tak bolo.

Prišli však racionalisti a boli celkom inakší. Keď v roku 430 p.n.l. postihol Atény strašný mor, ktorý skosil tretinu jeho obyvateľov vrátane stratéga Perikla,  opísal historik Tukidydes začiatok a priebeh nákazy vedeckým spôsobom, zdôrazňujúc, že modlitby, obete a veštby ju nevedeli zastaviť a  že

„sa ukazovalo, že je jedno, či sa niekto modlí k bohom alebo nie; bolo vidno, že rovnako umierali dobrí aj zlí".

Arcipastier z Canterbury by sa pri Tukidydovi cítil ako doma.

V Ríme išiel oveľa neskôr Seneca vo svojich úvahách o krok ďalej. Vo svojom "Pojednaní o zemetraseniach" začína opisom škôd v Pompejách a na okolí  v roku 62 n.l., keď mesto postihlo zemetrasenie; dnes vieme, že bolo predzvesťou výbuchu sopky Vezuv v roku 79 n.l. Seneca zdôrazňuje, že po prvé, keďže v každom prípade umrieme, nezáleží na tom, či sa to stane pri prírodnej katastrofe. Dôležité je byť na smrť pripravený, nech príde kedykoľvek. Po druhé, pokračuje, treba si uvedomiť, že bohovia to nezapríčiňujú, že zloba bohov nemá vplyv ani na nebo ani na zem. Také javy majú svoje vlastné príčiny; nerozbesnia sa na rozkaz. Na tom Seneca trvá vo vedomí, že to je jediný spôsob, ako vyliečiť ľudí z ich nevedomosti o pravej povahe sveta a tým ich zbaviť strašného strachu pred náladovými božstvami. Pri porovnaní s týmto hrozným predpokladom je úžasnou úľavou vedomie, že príroda, hoci občas ukrutná, je predsa len dosť predvídateľná.

Prameň: Peter Jones, "The Archbeard of Canterbury", spectator.co.uk, 7. jan. 2005 - http://www.atrium-media.com/rogueclassicism/2005/01/07.html#a4804.

Veľký inkvizítor nastúpil na trón

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Robert M. Price

Je samozrejmé, že masmédiá spracúvajú výber nového pápeža, Benedikta XVI., ako posvätnú udalosť. Na rozdiel odo mňa chcú byť zdvorilé. Zistil som, že ja teda nemôžem považovať dosadenie Jozefa Ratzingera za benevolentnosť.

Medzi nezmyslami, zahmlievajúcimi rozhlasové vlny ako sladkasté kadidlo z rozkývanej kadidelnice, bolo uisťovanie jedného hovorcu Vatikánu, že proces voľby bude nielen výberom spomedzi profesionálov, ktorí poznajú svoje prednosti.  Nie, to Duch svätý dá vedieť svoju vôľu (hoci mu bude treba niekoľko volebných kôl, aby ho kardináli pochopili). Táto myšlienka mi pripadá rovnako hlúpa, ako keby povedal, že Duch svätý prejaví svoju voľbu pri výbere herca, ktorý má hrať najbližšieho Jamesa Bonda. Môže byť niekto taký prostoduchý? Alebo sú také hlášky určené pre masy ľudí, aby si nemysleli, že sa smú opovážiť nesúhlasiť s osobou nového pápeža? Pravdepodobne.

Klasickým opisom inštitucionálneho náboženstva a milosti, ktorú nám toto dáva tým, že nás zbavuje ťažkostí s individuálnym myslením, je Dostojevského Parabola o Veľkom inkvizítorovi, ktorá je časťou jeho rozsiahleho románu Bratia Karamazovci, no často vydávaná samostatne. Ježiš sa v nej znovuobjavuje na zemi v stredovekom Španielsku a začína liečiť chorých a pomáhať chudobným. Nerobí to dlho, pretože Veľký Inkvizítor sa o tom dopočuje a vyšle bandu násilníkov, aby Ježiša zašili do miestneho žalára. Inkvizítor navštívi Ježiša vo väzení a vysvetľuje mu, prečo sa k nemu jeho údajní nástupcovia nepriznávajú.  Ukazuje sa, že mu nemôžu zabudnúť pokúšanie osudu v dávnych dobách prvého storočia. To on vymyslel zaťažiť masy veriacich strašným bremenom slobody a zodpovednosti, aby mysleli sami za seba; nechcel dovoliť vrchnosti, aby ich zastrašovala podvodmi mystérií, zázrakov a autority.  Ale kto by si prial takú slobodu? Kto je dosť silný na takú ťarchu? Potom čo sa židovská vláda (Sanhedrin) zbavila Ježiša, pokračovali jej nástupcovia, kniežatá Katolíckej cirkvi, v jej diele, držiac veriacich v pokojnom dogmatickom spánku, keď mali odpovede na všetko, nebolo treba mať znepokojujúce myšlienky a, samozrejme, hrozilo sa peklom, keby sa niekto opovážil robiť vlastné závery (čo sa v herézii nazýva "voľbou"). Svätý úrad inkvizície nemôže dovoliť Ježišovi, aby znovu vyvolával nepokoje. Musí byť už zajtra upálený ako najväčší kacír všetkých čias. No nakoniec, asi z nostalgie, púšťa Veľký inkvizítor Ježiša do noci, ale varuje ho, aby odišiel z mesta.

Ale neviem, či viete aj toto: Svätý úrad inkvizície stále ešte existuje (len bol v roku 1965 premenovaný na Kongregáciu pre veci viery ) a je neslávne známy umlčaním katolíckych nekonformistov (neprispôsobivých teológov) ako Hans Küng alebo Edward Schillebeeckx, no nemá už moc odsúdiť ich na trest smrti. Hádajte, kto plnil úlohy Veľkého inkvizítora za posledných dvadsaťštyri rokov? Nikto iný ako nový pápež, Jozef Ratzinger, tvrdý konzervatívec a neústupný zástanca katolíckych dogiem.

Ľudia majú právo prehltnúť aj utlačovateľské dogmy, ak si to prajú; to sa stáva najmä vtedy, ak boli celý život zavádzaní Ratzingerom a jeho družinou. Ale prečo to títo ľudia robia? Iste sa dá povedať, že nie každý z nich sa vedome rozhodol, že vymení svoju intelektuálnu autonómiu za bezmyšlienkovité podrobenie sa línii strany. Pár z nich si iste uvedomilo, o čo ide. Dá sa predpokladať, že po čase pochopia veriaci ukrutnosť svojich cirkevných majstrov a vzbúria sa. Matka cirkev im hovorí, že nesmú mať sex, ak nemajú mať deti. Že je lepšie nerobiť kontrolu rodičovstva. To je ukrutné. A tu sa naraz vyskytne párik chudákov, ktorí si neprajú nič viac ako mať deti; aj by ich iste pokrstili, aj by splnili svoju povinnosť dopĺňať rady. Chcú sa pokúsiť o umelé oplodnenie. No čo im povie cirkev? Že to by bolo veľmi zlé! Že takéto supermoderné metódy neslobodno používať! Vyzerá to skoro tak, ako keby vrchnosť chcela svojich nešťastných miláčikov na každom kroku zarmucovať.

A ten škandál s obťažovaním detí? Aj Otec Bruce Ritter, zakladateľ chýrneho Domu zmluvy, sa ukázal ako zvodca. Cirkev urobila málo, aby skrotila pedofilných kňazov, a aj to len na tlak masmédií. Vysokí cirkevní hodnostári tomu nevenovali, ani nevenujú, primeranú pozornosť. Napríklad kardinála Bernarda Lawa nakoniec požiadali, aby sa vzdal svojho bostonského biskupstva a vypracoval a viedol komplikovanú schému na prekladanie pedofilných pastierov do nových nič netušiacich košiarov, miesto aby ich vydal do rúk policajtov.  Čo s ním urobili vatikánski nadriadení? Vykopli ho do vyššieho postavenia. Zotreli všetko a nechali ho celebrovať slávnostnú pohrebnú omšu za Jána Pavla II., ktorý rovnako ako Ratzinger odsúdil škandál okolo obťažovania detí ako masmediálny antikatolicizmus. Krátko nato dala Lawovi jeho pozícia dôležitý hlas pri voľbe nástupcu Jána Pavla.

Táto cirkev je inštitúcia, ktorá trpí zneužívanie detí svojimi reprezentantmi. No dokým jednoduchí veriaci trpia ľahostajnosť svojich vodcov, sú spoluvinníkmi. V Bratoch Karamazovcoch vraví Ivan, ktorý spriadol parabolu o inkvizítorovi, že nemôže byť s dobrým svedomím kresťanom, kým to od neho žiada, aby schvaľoval božiu správu sveta, najmä utrpenie nevinných detí. Ako vôbec môžu mať chudáci katolíci nejakú úctu pred "morálnou autoritou" svojich vedúcich? Prečo jednoducho neopustia túto skazenú a diktátorskú inštitúciu? Sú ako tí dobrovoľní väzni v Prelete nad kukučkiným hniezdom.

Pre mňa je to prípad štokholmského syndrómu. Presne to sa stáva väzňom, ktorí nakoniec sympatizujú so svojimi žalárnikmi, a to nie ľstivo kvôli výhodám , ale internalizujúc tyranovo vymáhanie autority. Nakoniec si myslia, že si zaslúžia, čo dostávajú. Ako hovorí jeden herec v Monty Pythonovom Brianovom živote: "Ukrižovanie? Najlepšie, čo pre nás Rimania urobili!"

Veľký inkvizítor sa stal pápežom? Najlepšia vec, čo pre nás rímskokatolíci urobili!

Prameň: Robert M. Price, "The Grand Inquisitor Takes the Throne", Free Inquiry, 25/4, s. 16-17, 2005.

Môže agnosticizmus zlepšiť verejný život na Slovensku?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda

Korupcia a škandály v našom verejnom živote majú hlbšiu príčinu ako ľudská slabosť a chamtivosť. Náboženská zvieracia kazajka, do ktorej Slováci nútia svojich politikov, vedie k zlyhaniu značného percenta týchto osobností.
Slováci od nich vyžadujú, aby boli nábožensky otvorene ortodoxní, i keď väčšina čestných ľudí má s ortodoxiou svoje ťažkosti. Odmietajú, resp. odmietli by tých, ktorí sa vyjadria váhavo pri najvážnejšej otázke nášho života - či je alebo nie je boh.

Ak však berieme do úvahy revolúciu vedeckých poznatkov čo len posledného storočia, musí mať rozumne uvažujúci človek veľmi vážne teologické pochybnosti. Možno však očakávať pravdivosť a čestnosť od tých, ktorí odmietajú otvorenosť, úprimnosť a dokonca aj zhovorčivosť v tejto najvážnejšej otázke? Ak sa v tejto veci pretvaruješ, aký si, keď ide o peniaze? Už desiatky rokov sa vývoj uberá týmto smerom a máme stále viac a viac zištných, pokryteckých a nedôveryhodných politikov. Situácia sa nezlepší, ak Slováci nebudú voliť za svojich zástupcov aj agnostikov či ateistov.

Je poľutovaniahodné, že bigotne nábožní ľudia sa zmocnili monopolu vysokej morálky, pretože rozmýšľajúci skeptici by boli pre súčasnosť nielen správnejší, ale aj etickejší reprezentanti.

Kým sa slovenská verejnosť nezmieri s faktom, že agnosticizmus/ateizmus sú rovnako seriózne odpovede na veľké otázky nášho života ako ktorékoľvek náboženstvá a kým neuzná, že len ten, kto toto verejne vyzná, je dôveryhodný, do tých čias bude pribúdať škandálov v našom verejnom živote. Keď nútime našich politikov predvádzať sa bezvýhradnou vierou v boha, pripravujeme si ešte úskočnejšie a neúprimnejšie politické vedenie.

Ak sa z našej reprezentácie v spoločenskom a verejnom živote vylučujú tí, čo otvorene pochybujú, znamená to diskvalifikáciu dôležitej a rastúcej časti populácie a možno aj stratu najčestnejšej a najbystrejšej časti národa.
V súčasnom svete vedeckých, technických, historických, kultúrnych a psychologických prevratov ukazujú smerovky jednoznačne k neviere. Za posledných 2000 rokov sa o náboženstvách nahromadilo veľa zmätku, protiklady rastú a stále je ťažšie ignorovať ich.

Nehovorím, že veriacim nemožno nikdy dôverovať, ale agnostikom áno. Na tomto svete sa dá žiť s veľa pravdami a ak sa niekto po starostlivej úvahe rozhodol pre tradičnú či ortodoxnú vieru, a správa sa čestne, je to chvályhodné. Mrzia ma tí, čo si neuvedomujú, že nie sú veriaci, veď ich ani nezaujímajú predpisy nejakej cirkvi. Boli však pokrstení a podľa toho sa hlásia a raz za 4 roky volia. Nedajú si ani minútu času na porozmýšľanie. To je strašné.

"Ľudia sú veľmi čudesné bytosti," píše Benjamin Franklin, významný politik pri vzniku USA, na západe uznávaný ako vynálezca hromozvodu; u nás je to Prokop Diviš. "Polovica si vytýka, čo robí, druhá robí to, čo si vytýka a zbytok hovorí a robí si to, čo môže."

Prameň: Podľa Richarda Keziriana, Can Agnosticism Improve American Public Life?  Free Inquiry.  21/4/2001.

Starý kocúr Muro

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

 Erwin L. Bailey

Zo zvyku sa mnohý obracia na svojho boha,
Keď niečo chce, či núdza naňho dotiera.
Iste by však malo viac zmyslu
Obrátiť sa na starého Mura - kocúra.


Starý Murko je veru naskrze skutočný,
Niekedy ešte aj prískokom myšku chytí,
Preňho netreba stavať nijaké kostoly,
Tanierik mlieka na priedomí ho nasýti.


Muro sa nevyťahuje, že je zbožnejší než vy
A príde, keď ho zavoláte po mene,
Nehľadá uznanie ani raj po smrti,
Keď si tak pradie prítulne a skrotene.


To sa nedá povedať o žiadnom z ľudských bohov,
Ktorých nemožno civilizovať ani skrotiť
A nemá zmysel od nich si pomoc pýtať:
Videli sme šesť miliónov nadarmo prosiť.


 
Z anglického originálu Ol' Tom Cat od Erwina L. Baileya
v Positive Atheism - http://www.positiveatheism.org/tocawed.htm
preložil Rastislav Škoda

Recenzia: Učiteľom – humanistom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Matej Beňo

V decembri 2001 rozoslala Spoločnosť Prometheus na vyše tisíc škôl knižku Učiteľom – humanistom, ktorá je určená učiteľom regionálnych škôl, teda učiteľkám materských škôl, učiteľom základných škôl, gymnázií a stredných odborných škôl a učilíšť.

Mali by ju čítať predovšetkým učitelia – sekulárni, svetskí humanisti, ateisti, teda tí, ktorí chápu humanizmus ako demokratický a etický svetonázor, podľa ktorého ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť utvárať si svoj vlastný život a dávať mu zmysel. Svetonázor, ktorý sa usiluje o formovanie humánnejšej spoločnosti na základe etiky budovanej na ľudských a iných prirodzených hodnotách, v duchu rozumu a slobody skúmania, prostredníctvom ľudských schopností. Svetonázor, ktorý nie je teistický a nepripúšťa nadprirodzené názory o realite.

Potešilo by nás, keby sa s jej obsahom zoznámili aj nábožensky veriaci učitelia bez ohľadu na to, k akému náboženstvu sa hlásia. Knižka môže byť inšpirujúca aj pre učiteľov, ktorí sa nehlásia ani do jednej z uvedených skupín, lebo sa necítia byť ani ateistami, ale ani veriacimi. Poznatky o svetskom humanizme ich občiansky i profesijne zaujmú, obohatia a pripravia na rozumný dialóg s inak mysliacimi. Obsah svetského humanizmu im poskytne možnosť pohľadu na svet z racionálnej a hlboko ľudskej strany.

Prameň: Učiteľom – humanistom, Zostavil a úvodnú štúdiu napísal doc. PhDr. Matej Beňo, CSc.

Dizajn rakety založenej na viere

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Komentár k 11. septembru 2001

Richard Dawkins

Trivializujem nevysloviteľné zlo? To by bol pravý opak môjho úmyslu, ktorý je smrteľne vážny a zakladá sa na hlbokom smútku a zúrivom hneve. Pokúšam sa upozorniť na slona, ktorý je v miestnosti, ktorého však zo zdvorilosti - alebo z pobožnosti - nikto neberie na vedomie: náboženstvo, a osobitne znehodnocujúci účinok náboženstva na ľudský život. Nemyslím na zneváženie života druhých (hoci aj to by som tu mohol spomenúť), ale na znehodnotenie vlastného života. Náboženstvo učí nebezpečný nezmysel, že smrť neznamená koniec.

Ak smrť znamená koniec, dá sa očakávať, že rozumná bytosť si bude vysoko vážiť svoj život a nerada ho vystaví riziku. Toto robí svet bezpečným miestom a aj lietadlo je bezpečnejšie vtedy, keď jeho únoscovia chcú prežiť.

Opačným extrémom je situácia, keď značný počet ľudí získa presvedčenie, povedzme, keď ich presvedčí ich kňaz, že smrť mučeníka je ako stisnúť gombík do hyperpriestoru a preletieť tunelom do iného univerza. Takéto myslenie môže urobiť zo sveta veľmi nebezpečné miesto najmä vtedy, keď dotyční uveria, že to druhé univerzum je raj po úniku z útrap tohto sveta. Pridajte k tomu sexuálne prísľuby, ktorým sa uverí - nech sú ako smiešne a pre ženy urážlivé - a niet sa čo čudovať, že naivní a znechutení mládenci sa húfne hlásia za kandidátov pre samovražedné akcie.

Niet pochýb, že mozog samovraha postihnutého myslením na posmrtný život je naozaj nebezpečnou zbraňou obrovskej sily. Dá sa porovnať so šikovnou raketou a jej riadiaci systém je v mnohých ohľadoch lepší ako najpremyslenejšie elektronické mozgy, ktoré sa dajú kúpiť. Pre cynickú vládu, organizáciu alebo duchovenstvo je však veľmi lacný.

Naši lídri opísali nedávne hrôzostrašné udalosti slovami bežných klišé: nezmyselná zbabelosť. Prívlastok nezmyselné by sa dal použiť pri vandalskom poškodení telefónnej búdky. Nepomôže nám však pri úvahe, čo sa to stalo v New Yorku 11. septembra 2001. Tí mladí ľudia neboli nerozumní a iste neboli ani zbabelí. Naopak, mali dostatočne výkonné mozgy spárené so šialenou odvahou a úžasne by nám pomohlo, keby sme vedeli, kde sa nabrala ich odvaha. Vzchádzala z náboženstva.

Samozrejme, náboženstvo je aj podhubím, na ktorom vznikajú rozbroje Stredného východu, na prvom mieste motivujúce použitie tejto smrteľnej zbrane. Ale to je iná záležitosť a teraz sa ňou nezaoberám. Mne ide iba o zbraň. Naplniť svet náboženstvom, resp. náboženstvami abrahámovského typu, je ako rozhádzať po ulicich nabité pušky. Nečudujte sa, ak sa z nich strieľa.

Prameň: Richard Dawkins, Design for a Faith-Based Missile, skrátené podľa Free Inquiry 22/1/2002. Uverejnené aj v denníku Guardian (Londýn). - Preložil Rastislav Škoda

Pozoruhodný vzťah Maxa Plancka k náboženstvu II.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

II. časť: Veda

Adam Roman

Ďalšiu časť svojej prednášky, v ktorej sa chystá vysvetliť zákony vedy, uvádza Max Planck konštatovaním, že
„naša úloha sa zjednoduší a pre naše ciele celkom postačí, keď sa budeme pridržiavať najexaktnejšej zo všetkých prírodných vied, fyziky. Od nej sa totiž vždy dal najskôr očakávať rozpor s požiadavkami náboženstva. Máme sa preto pýtať, akého druhu sú poznatky fyzikálnej vedy až po najnovšiu dobu, a aké hranice sa nimi prípadne predpisujú náboženskej viere."

Nemusím hádam zdôrazňovať, že z celkového historického pohľadu výsledky fyzikálneho výskumu a z nich vyplývajúce názory nepodliehajú bezcieľnym zmenám, ale sa „... stále viac zdokonaľujú a zjemňujú, takže nimi dosiaľ získané poznatky môžeme s veľkou istotou považovať za trvalé." (S. 16).

Nasledujúce objasnenie podstaty procesu merania a ostrý spor s pozitivistami, najmä pokiaľ ide o interpretáciu kvantovej teórie, bežného čitateľa asi zaujímať nebudú. Postačí zhrnutie:

„Súhrnne môžeme povedať, že fyzikálna veda si vyžaduje predpoklad reálneho, od nás nezávislého sveta, ktorý však nepoznávame nikdy priamo, ale vždy iba cez okuliare našich zmyslových vnemov a pomocou nimi sprostredkovaných meraní." (S. 19).

„Nespochybniteľný výsledok fyzikálnych výskumov spočíva v tom, že elementárne stavebné prvky sveta sa nevyskytujú v izolovaných skupinách vedľa seba bez vzájomných vzťahov, ale že sú všetky spojené podľa jednotného plánu, alebo inými slovami, že vo všetkých procesoch prírody vládne univerzálna, nám do istého stupňa poznateľná zákonitosť (Gesetzlichkeit)." (S. 20).

Nasleduje formulácia a objasnenie zákona zachovania energie, popretkávaná spormi s jeho pozitivistickou interpretáciou. Potom prechádza autor k objasneniu princípu najmenšieho účinku.

„Jestvuje však ešte iný, oveľa obsiahlejší zákon, ktorý má tú zvláštnosť, že na každú zmysluplnú otázku, týkajúcu sa priebehu fyzikálnych procesov, dáva jednoznačnú odpoveď, a tento zákon má, pokiaľ môžeme vidieť, rovnako ako zákon zachovania energie, presnú platnosť aj v najnovšej fyzike. Čo však musíme považovať za najväčší zázrak (allergrösster Wunder), je skutočnosť, že adekvátna formulácia tohto zákona vyvoláva u každého nepredpojatého človeka dojem, akoby bola príroda riadená rozumnou, cieľavedomou vôľou (vernünftigen, zweckbewussten Willen)." (S. 22).

Max Planck ilustruje princíp najmenšieho účinku na ohybe svetla v nehomogénnom prostredí:

„Keď sa lúč svetla zo žiariacej hviezdy dostane do oka pozorovateľa, bude jeho dráha - ak sa hviezda nenachádza presne v zenite - vykazovať viac-menej komplikované zakrivenie v dôsledku rôznych lomov v rôznych vrstvách vzduchu. Toto zakrivenie sa dá úplne vysvetliť nasledujúcim jednoduchým zákonom: zo všetkých dráh, ktoré vedú od hviezdy do oka pozorovateľa, používa (benutzt) svetlo vždy práve tú, na ktorej prekonanie treba, pri zohľadnení rôznych rýchlostí šírenia svetla v rôznych vrstvách vzduchu, najkratší čas. Fotóny, ktoré tvoria svetelný lúč, sa teda správajú ako rozumné bytosti (vernünftige Wesen). Volia si zo všetkých možných kriviek, ktoré sa im ponúkajú, stále také, ktoré ich privedú do cieľa najrýchlejšie." (S. 23).

Tieto príliš antropomorfné opisy Planck ešte ďalej nadmerne a neprimerane zovšeobecňuje vyjadreniami, z ktorých vyberám len útržky:

„Iste nie je prekvapujúce, že odhalenie tohto zákona, tzv. princípu najmenšieho účinku, ... uviedlo jeho objaviteľa Leibniza, rovnako ako čoskoro potom jeho nasledovníka Maupertuisa, do nadšenia, pretože títo vedci verili, že v ňom našli hmatateľný znak vlády (Walten) vyššieho, prírodu všemocne ovládajúceho rozumu."

„Skutočne, princípom najmenšieho účinku sa do pojmu príčinnosti zavádza celkom nová myšlienka: ku causa efficiens, príčine, ktorá pôsobí z prítomnosti do budúcnosti, a účinkom ktorej sa neskoršie stavy javia ako podmienené skoršími, sa pridružuje causa finalis, ktorá naopak, z budúcnosti, totiž želaného cieľa, robí predpoklad a z toho odvodzuje priebeh procesov, ktoré vedú k tomuto cieľu." (S. 24).

„... teoreticko-fyzikálny výskum vo svojom historickom vývoji viedol k takej formulácii fyzikálnych zákonov, ktorá má vyslovene teleologický charakter." (S. 25).

„V každom prípade môžeme súhrnne povedať, že podľa všetkého, čo učia exaktné prírodné vedy, v celej oblasti prírody ... vládne určitá zákonitosť, ktorá je nezávislá od existencie mysliaceho ľudstva, ale ktorá predsa ... pripúšťa formuláciu, ktorá zodpovedá účelnému jednaniu. Predstavuje nám teda rozumné usporiadanie sveta (vernünftige Weltordnung), ktorému podlieha príroda i človek, ktorého vlastná podstata však je a zostane pre nás nepoznateľná, pretože sa o nej dozvedáme len prostredníctvom našich špecifických zmyslových vnemov (S. 25) ... Skutočne bohaté výsledky prírodovedného skúmania nás oprávňujú k nádeji ... na neustále prehlbovanie našich pohľadov do vlády všemocného rozumu (allmächtige Vernunft) panujúceho nad prírodou." (S. 26).

Nemám dôvod ani právo interpretovať slová slávneho fyzika tak obrazne, ako interpretujú katolíci bibliu, preto môžem jednoducho konštatovať, že to tu Max Planck trocha prehnal. Formulácia „fotóny sa správajú ako rozumné bytosti" by sa ešte dala zachrániť poukazom na slovko „ako", ktoré pripúšťa, že fotóny predsa len nie sú rozumné bytosti, ale tvrdenie, že si fotóny „volia" svoje dráhy, je už prehnané aj (či práve) na populárnu prednášku. Pravda je taká, že každý fyzikálny zákon sa dá vyjadriť aj v tzv. variačnej forme. Je to triviálny fakt známy každému fyzikovi, ba mal by byť známy aj každému inžinierovi. Znamená len toľko, že ku každému zákonu možno vždy nájsť nejakú veličinu, ktorú bude tento zákon udržiavať minimálnou (alebo maximálnou). Tieto veličiny nemajú väčšinou nijaký bezprostredný fyzikálny význam. Max Planck si tu vybral príklad, kedy ten bezprostredný význam tá veličina má, a je ním čas. Aby však z tohto príkladu mohol robiť závery o čomsi ako slobodnej vôli fotónu, mal by dokázať, že uvedená veličina z nejakých fyzikálnych dôvodov skutočne musí byť minimálna. Lenže ona je taká len „náhodou" a niet žiadneho dôvodu, prečo by takou mala byť. Túto interpretáciu Max Planck hájil s plnou vážnosťou aj pred fyzikmi, ale narazil na tvrdú kritiku všetkých, napríklad Maxa Borna. Dnes už každý fyzik vie, že tu sa veľmajster pomýlil. Nie je mojou úlohou posudzovať, do akej miery sa pomýlil preto, lebo si želal nájsť hoci len chabú oporu pre vieru v „akéhosi" boha. Pre mňa to bola súčasť jeho boja s pozitivistami, ktorý prehral. Dnešná fyzika je už naskrz pozitivistická a práve Planckova kvantová mechanika bola východiskovým impulzom pre zrodenie seriózneho pozitivizmu. Je iróniou osudu, že v tomto boji stál Max Planck na tej istej strane barikády ako marxisti-leninisti. Leninovo dielo Materializmus a empiriokriticizmus je zúrivým útokom na pozitivizmus, ktorý sa súdruhovi Leninovi nepáčil ešte viac než Maxovi Planckovi.

Náboženstvo a veda

Vlastnému cieľu celej prednášky, vzťahu medzi náboženstvom a vedou, sa venujú len štyri posledné strany.

„Potom, čo sme zistili, aké požiadavky kladú náboženstvo a veda na náš postoj k najvyšším otázkam svetonázorových úvah, chceme teraz preskúmať, či a do akej miery možno tieto dva druhy požiadaviek uviesť navzájom do súladu. Predovšetkým je samozrejmé, že toto skúmanie (Prüfung) sa môže vzťahovať iba na také zákony, v ktorých sa náboženstvo a veda stretávajú. Jestvuje totiž veľa oblastí, v ktorých nemajú nič spoločné ..." (S. 26).

„Naproti tomu sa náboženstvo a prírodné vedy stretávajú v otázke o existencii a podstate najvyššej, nad svetom vládnucej moci (Macht), a tu sú odpovede, ktoré podávajú, aspoň do istej miery navzájom porovnateľné. Nie sú, ako sme videli, v žiadnom prípade vo vzájomnom rozpore (Widerspruch), ale znejú zhodne v tom, že po prvé, jestvuje od ľudí nezávislý rozumný poriadok sveta (vernünftige Weltordnung), a po druhé, že podstata toho poriadku nie je nikdy poznateľná priamo, ale len nepriamo, prípadne sa dá len vytušiť. Náboženstvo na to používa svoje špecifické (eigentümliche) symboly, exaktné prírodné vedy merania založené na zmyslových vnemoch. Nič nám teda nebráni, a náš pud poznania, dožadujúci sa jednotného svetonázoru, si to žiada, identifikovať svetový poriadok prírodných vied s bohom náboženstva (Gott der Religion). Podľa toho je božstvo (die Gottheit), ku ktorému sa veriaci človek snaží priblížiť svojimi názornými symbolmi, svojou podstatou rovné (wesensgleich) prírodovednej moci (naturgesetzlichen Macht), o ktorej sa skúmajúci človek do istej miery dozvedá pomocou zmyslových vnemov." (S. 27)

Myslím si, že tu je na mieste moja obľúbená otázka: čo sa muselo stať nositeľovi Nobelovej ceny, aby sa odvážil urobiť takú neuveriteľnú myšlienkovú skratku? Najprv len skromne pripúšťa, že veda a náboženstvo dávajú „aspoň do istej miery navzájom porovnateľné" odpovede, ale o chvíľu ich považuje za úplne zhodné. Mne je celkom jasné, že na rovnakú otázku môžu dať dvaja ľudia rôzne odpovede. Nemôžem usudzovať, že tieto odpovede sú rovnaké len preto, lebo sú to odpovede na tú istú otázku, alebo preto, že sú to odpovede „porovnateľné". Z rovnakého dôvodu nemôžem stotožniť náboženské symboly s výsledkami meraní (čím sú, preboha, náboženské symboly a fyzikálne merania porovnateľné?). Aj tvrdenie, že svet je dielom diabla, ktorý má s ním tie najhoršie úmysly, je celkom dobrou odpoveďou na otázku o podstate moci vládnucej nad svetom. Aj diablov poriadok by bol rozumným svetovým poriadkom a tiež by bol nepostihnuteľný ľudským rozumom.

Ako mohol z úst nositeľa Nobelovej ceny vyjsť výrok „nič nám nebráni identifikovať svetový poriadok s bohom" ? Na dokázanie konkrétnej ekvivalencie stačí, aby nám v nej nič nebránilo? Veď nám nič nebráni identifikovať čokoľvek s čímkoľvek! Pri logickom uvažovaní predsa nejde o to či nám niečo bráni, ale či nás niečo núti! Geniálny Max Planck tu robí triviálnu logickú chybu: ak sa má dokázať, že A = B, treba dokázať, že A = > B (z A vyplýva B) a súčasne B = > A, teda ekvivalencia sa dokazuje ako obojsmerná implikácia. Ekvivalenciu treba naozaj dokázať, nie odbiť ju tým, že nám nič nebráni svojvoľne ju postulovať.

Zastavme sa ešte na chvíľu pri konštatovaní, ktoré podľa Plancka vyjadruje podobnosť medzi vedou a náboženstvom: „podstata toho poriadku nie je nikdy poznateľná priamo, ale len nepriamo, prípadne sa dá len vytušiť". Myslím si, že je obrovský rozdiel medzi náboženskou a vedeckou nepoznateľnosťou. Náboženstvo nehovorí o prírode nič rozumné, a najmä nikdy nič nové, kým veda dokázala predvídať ešte aj ohyb svetla v gravitačnom poli. Planck o predikčných schopnostiach vedy nepochybne vedel veľa, ale tu zo seba dobrovoľne urobil „božieho hlupáka". Ale nechajme ho po-kračovať, aj keď nám už zrejme nič nové nepovie, len sa bude stále viac a viac nadchýnať pre svoju myšlienku.

„Pri tejto zhode však treba brať do úvahy aj jeden podstatný rozdiel. Pre veriaceho človeka je boh daný bezprostredne a primárne. Z neho, z jeho všemocnej vôle pramení všetok život a všetko dianie ako v telesnom tak aj duchovnom svete. Aj keď nie je rozumom pochopiteľný, je predsa priamo vnímaný prostredníctvom náboženských symbolov a kladie svoje sväté posolstvo do duše tých, ktorí sa mu vo viere odovzdávajú [tu už Planck iste nepovažuje boha za svetový poriadok, ten totiž, pokiaľ viem, žiadne sväté posolstvá neposiela]. Naproti tomu pre prírodovedca je jedinou primárnou danosťou obsah jeho zmyslových vnemov a z toho vyplývajúcich meraní. Z nich vychádzajúc sa prírodovedec pokúša prostredníctvom induktívnych výskumov podľa možností čo najviac sa priblížiť bohu [to je naozaj jediný cieľ každého prírodovedca?] a jeho svetovému poriadku ako k najvyššiemu, večne nedosiahnuteľnému cieľu. Keď teda aj náboženstvo aj prírodné vedy na svoje pôsobenie potrebujú vieru v boha [naozaj ju vedy potrebujú? - tu sa to hovorí po prvý raz], stojí boh pre prvé na začiatku, pre druhé na konci celého myslenia. Pre prvé znamená základ, pre druhé korunu svetonázorového uvažovania." (S. 27).

„Tento rozdiel zodpovedá rôznym úlohám, ktoré náboženstvo a veda hrajú v ľudskom živote. Prírodné vedy potrebujú človeka na poznávanie, náboženstvo ho však potrebuje na konanie [pozrime sa, a ja som doteraz nevedel, načo náboženstvo vôbec je!] ... Pretože stojíme uprostred života a musíme ... sa často rozhodnúť okamžite, ... k čomu nám nepomôže dlhé uvažovanie, ale len istý a jasný návod (Weisung), aký získame z bezprostredného spojenia s bohom [opäť tu boh nemôže byť totožný so svetovým poriadkom, lebo ten rýchle návody nedáva] ... a keď bohu okrem jeho všemocnosti a vševedúcnosti pripíšeme [to mu môžeme len tak bárčo pripisovať?] aj atribúty dobra a lásky [ja som si myslel, že boh má vlastnosti nezávislé od nás, a tu vidím, že mu ich dávajú ľudia], potom utiekanie sa k nemu (Zuflucht zu ihm) zaručuje človeku hľadajúcemu útechu [naj]vyššiu mieru spoľahlivého pocitu šťastia. Proti tejto predstave nemožno z hľadiska prírodných vied nič namietať, pretože otázky etiky, ako sme už zdôraznili, nepatria do ich kompetencie." (S. 28).

Hovorí tieto slová ešte vedec, či už farár? S vedou sa tu narába už ako s onucou, použije sa, načo sa hodí. Ale tvrdenie o nekompetentnosti vedy v otázkach etiky je už naozaj odvážne. Škoda, že si tu Max Planck nespomenul na nekompetentnosť náboženstva v otázkach pravdy. Viera totiž, ako sám poznamenal, nemá nič spoločné s rozumom, a teda ani s pravdou.

A dostali sme sa na koniec prednášky. Keďže Max Planck sa rozhodol ukončiť ju rovnako pekne ako pán farár kázeň, nebudeme ho rušiť a uvedieme úplný preklad posledných odstavcov bez prerušenia až do konca. Komentár bude nasledovať až potom. Čítajte pozorne, pretože sa tu hovorí naozaj o veľmi vážnych veciach veľmi nezáväzným jazykom.

„Kam a pokiaľ teda môžeme dohliadnuť, medzi náboženstvom a prírodnými vedami nenachádzame nikde rozpor (Widerspruch), v rozhodujúcich bodoch skôr úplnú zhodu (Übereinstimmung). Náboženstvo a veda sa nevylučujú, ako si mnohí dnes myslia, alebo sa obávajú, ale sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Azda najbezprostrednejší dôkaz zlučiteľnosti (Verträglichkeit) náboženstva a prírodných vied predstavuje aj pri dôkladne kritickej analýze historická skutočnosť, že práve najväčší prírodovedci všetkých čias, muži ako Kepler, Newton, Leibniz boli preniknutí hlbokou religiozitou [vie niekto s istotou, čo bolo obsahom ich zbožnosti?]. V začiatkoch našej kultúrnej epochy [v staroveku?] boli tí, čo pestovali prírodné vedy [prírodné vedy začali vznikať až niekedy v 17. storočí] a tí čo ochraňovali náboženstvo, spojení dokonca v personálnej únii. Najstaršia aplikovaná prírodná veda, medicína [prikladanie pijavíc a púšťanie žilou boli aplikácie vedy?], bola v rukách kňazov a vedecká výskumná práca sa ešte v stredoveku konala hlavne v mníšskych celách [hovorí sa tu ešte o prírodovede?]. Neskôr, pri postupujúcom zjemňovaní a rozvetvovaní techniky a kultúry, začali sa ich cesty postupne stále viac rozchádzať, v zhode s odlišnosťou úloh, ktorým náboženstvo a veda slúžili.

Avšak tak, ako sa vedenie a poznanie nedá nahradiť svetonázorovým zmýšľaním, nedá sa ani správny postoj k morálnym otázkam získať z čisto rozumového poznania [dá sa, viď Paul Kurtz]. No obe cesty nedivergujú, ale pokračujú paralelne, a stretávajú sa v ďalekej nekonečnosti v rovnakom cieli.

Na to, aby sme to správne pochopili, nejestvuje lepší prostriedok, než trvalé úsilie, stále hlbšie postihovať podstatu a úlohy: na jednej strane prírodovedeckého poznania, na druhej strane náboženskej viery. Potom sa so stále väčšou jasnosťou ukáže, že aj keď sú metódy odlišné - pretože veda pracuje prevažne s rozumom, náboženstvo prevažne so zmýšľaním (Gesinnung) - zmysel ich práce a smer ich pokroku sa predsa dokonale navzájom zhodujú.

Náboženstvo a prírodné vedy spolu vedú neustále pokračujúci, nikdy neochabujúci boj proti skepticizmu a proti dogmatizmu, proti neviere (Unglaube) a povere (Aberglaube) a smerodajným heslom tohto boja je odjakživa a do celej budúcnosti: Hor' sa k bohu! (Hin zu Gott!)" (S. 30).

Týmto plamenným zvolaním prednáška končí. Na poslucháčov v roku 1937 asi urobila dobrý dojem: v dobe Hitlerovho úspešného výstupu po rebríku moci a v dobe definitívne zanikajúcej demokracie apeloval nositeľ Nobelovej ceny na morálku a tým nepriamo volal proti nacistickej diktatúre. Pripomeňme, že vtedy mal Planck 79 rokov, tri zo štyroch detí mŕtve, a netušil, že sa vďaka Hitlerovi dožije aj smrti posledného syna.

Lenže nás, bohužiaľ, nemajú zaujímať okolnosti prednášky ani Planckove pohnútky, nás môže zaujímať len to, či autor splnil ciele proklamované na začiatku prednášky, či naozaj vierohodne ukázal, čo sľuboval. O tom sa chcem vyjadriť na záver.

Proti celej prednáške mám jednu zásadnú výhradu: autor v nej obsah pojmu náboženstvo menil v širokom rozpätí a podľa toho, ako sa mu to práve hodilo. Začal tým, že náboženstvo charakterizoval ako väzbu človeka na boha, poslucháčov varoval, ako biedne by to so spoločnosťou bez náboženstva dopadlo, ale vzápätí vyhlásil za celkom dobre možné, že boh sídli iba v dušiach veriacich; potom z náboženstva vylúčil vieru v zázraky, za boha vyhlásil prírodné zákony, ktorým nakoniec priradil dokonca aj atribúty dobra a lásky. Analyzujme teraz podrobnejšie záverečné odstavce, ktorými sa prednáška dostáva k svojmu cieľu.

Slovník týchto posledných odstavcov by som nazval bezstarostným. Autor väčšinu tvrdení len deklaruje a používaným pojmom neprisudzuje nijaký bližší význam. Tvrdí napríklad, že medzi vedou a náboženstvom niet rozporu. Ak boha stotožníme s prírodnými zákonmi a zakážeme mu robiť zázraky, tak naozaj nijaký veľký rozpor očakávať nemôžeme. Toto tvrdenie by sa dalo oveľa lepšie chápať v takom zmysle, že náboženstvo a veda hovoria o natoľko odlišných veciach, že sa ich tvrdenia ani do rozporu nemôžu dostať asi tak, ako sa dejiny starého Ríma nedostanú do rozporu so zoológiou povodia Amazonky, lebo nemajú spoločný ani jediný objekt. Ale tvrdenie, že „sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú" už nikto nemôže prijať bez zaváhania. Podmieňovanie znamená, že jedno nemôže jestvovať bez druhého. Ešte by som ironicky pripustil, že náboženstvo potrebuje vedu v tom zmysle, že aj farári potrebujú na prenos svojich omší televíziu, ktorá by nevznikla bez znalosti vlastností elektromagnetického poľa, ale neviem si nijako predstaviť, načo by veda mohla potrebovať náboženstvo.

Všimnime si ďalej vetu „Azda najbezprostrednejší dôkaz zlučiteľnosti náboženstva a prírodných vied predstavuje ... skutočnosť, že práve najväčší prírodovedci všetkých čias, muži ako Kepler, Newton a Leibniz, boli preniknutí hlbokou religiozitou". Áno, ak zlučiteľnosť definujeme ako to, že aj vedec môže byť veriaci, potom náboženstvo je s vedou zlúčiteľné. Lenže to nie je jediná možná a používaná „definícia" zlučiteľnosti a na dôkaz inak chápanej zlučiteľnosti už taký argument nestačí. Napríklad metodologicky náboženstvo s vedou zlúčiteľné nie je, pretože veda hľadá len dokázanú pravdu a ničomu inému neverí, zatiaľ čo viera prijíma za pravdu „zjavené", teda nedokázané (a nedokázateľné) tvrdenia.

„V začiatkoch našej kultúrnej epochy boli tí, čo pestovali prírodné vedy a tí čo ochraňovali náboženstvo, spojení dokonca v personálnej únii". Čo významné vyplýva z tohto konštatovania, ak si už rovno odmyslíme, že v začiatkoch našej kultúry (v staroveku) prírodné vedy ani nejestvovali? Čo dokazuje fakt, že Alexander Borodin (1833-1887), ktorý bol vo veku 29 rokov vymenovaný za profesora chémie na petrohradskej lekárskej akadémii, a po celý život sa profesionálne venoval chémii, je (napriek tomu) najviac známy ako romantický hudobný skladateľ? Áno, chémia a hudba sa nevylučujú ako dve oblasti činnosti jedného a toho istého človeka, ale hudobné dielo Borodina nemalo nič spoločné s jeho činnosťou chemika. A čo je hlavné, táto „personálna únia" v prípade Borodina nehovorí nič o vzťahu hudby a chémie vo všeobecnosti, tak ako o vzťahu jazyka swahili a angličtiny nič nehovorí to, že jestvujú tisíce ľudí, ktorí oba jazyky dokonale ovládajú. Myslím si, že každý by už mal pochopiť, že „argument" o „personálnej únii" je úplne irelevantný. Ak ešte stále nechápete, zamyslite sa nad tým, čo o vzťahu hudby a chémie hovorí prípad Giovanni Battistu Pergolesiho (1710-1736), autora prekrásne dojímavej Stabat Mater, ktorý o chémii iste ani nepočul (zomrel ako 26-ročný na tuberkulózu v kapucínskom konvente v Pozzuoli).

Dovolávať sa personálnej únie je chybný argumentum ad hominem, ktorý som spomínal už v úvode. To, že vedec je veriaci, nedokazuje, že viera nie je v rozpore s vedou, dokazuje to len to, že tomu konkrétnemu človeku prípadný rozpor nevadí, a to je už len problém emócií, nie pravdy. Človek nie je neprotirečivý logický systém. Jeden a ten istý človek môže zastávať aj navzájom si odporujúce názory a postoje: môže byť krajským tajomníkom KSS a dávať si krstiť deti (jedného takého som dobre poznal). Najviac príkladov takej rozporuplnosti jednotlivcov poskytuje každodenný amorálny život väčšiny veriacich: veria, že svojimi hriechmi ťažko rania svojho boha a napriek tomu stále hrešia. Keby im boh ich hriechy nepardonoval, umierala by väčšina z nich v morálne naozaj dezolátnom stave. Dokazujú ich životy, že medzi amorálnosťou a náboženskou vierou niet rozporu? Mystériom je tu len to, ako mohol túto logickú chybu nevidieť génius. Možno ju len nechcel vidieť, pretože „spoločenská objednávka" od neho žiadala postaviť sa proti nacizmu tým, že na obranu pred diktátorom vyzdvihne kresťanské hodnoty.

Môžem zhrnúť, že Max Planck sa vo svojej prednáške dopustil veľmi hrubej chyby proti logike: nezbadal, že na dôkaz neprotirečivosti dvoch súborov tvrdení nestačí dokázať neprotirečivosť jednej dvojice, ale že treba dokázať neprotirečivosť všetkých možných dvojíc tvrdení. Len na dôkaz protirečivosti stačí uviesť jediný dôkaz (ako som už ukázal). Planck bol celkom spokojný s tým, že „dokázal" neprotirečivosť predstáv o svetovom poriadku a nepochopiteľnosť tohto poriadku vo vede a náboženstve.

Zo všetkého plynie aj jedno skľučujúce poučenie: ako hlboko môže klesnúť dokonca aj nositeľ Nobelovej ceny, keď sa rozhodne ponúknuť svoje služby demagógii, keď sa rozhodne byť konformný, keď sa rozhodne podliezať tým, ktorí toho nie sú hodní. Urobme už raz koniec stredovekému argumentu ad hominem, prestaňme už veriť autoritám len preto, že sú to autority. Ak máme zdravý rozum, používajme ho; uznajme však aj to, že sa môžeme mýliť, dajme sa opraviť, poučiť, nemyslime si, že len my máme pravdu, ale nemyslime si to, preboha, bez dôvodu už o nikom!
Planckova prednáška je veľmi smutná. Významný teoretický fyzik, ktorý - okrem iného - navrhol geniálnu hypotézu o kvantovaní energie emitovanej absolútne čiernym telesom, čím pochoval Jeansovu „ultrafialovú katastrofu", sa tu z neznámych dôvodov ponižuje na úroveň nevzdelaných vidiečanov, ktorých mozog je schopný zvládnuť jedinú filozofickú myšlienku, formulovateľnú dvomi slovami: „boh je".

Touto prednáškou sa Planck veľmi skompromitoval. Vyjadruje sa v nej tak protirečivo, ako hádam nikdy vo svojom živote. Zostáva otázka, PREČO to urobil? Odpoveď nepoznám, môžem sa iba dohadovať. Sú v podstate len dve možnosti. Možno tomu, čo povedal, veril a celú trápnosť nepostrehol. Potom musel stratiť súdnosť, čo by sa dalo vysvetliť jeho vysokým vekom. Lenže tomu sa mi nechce veriť, aj keď to nemožno vylúčiť. Druhá možnosť je, že cítil potrebu čeliť vzmáhajúcej sa amorálnosti nacizmu a preto siahol po ekvivalente morálky, po tom, čomu ľud rozumel: po náboženstve a po bohu. Nie veľmi sa mu to podarilo, lebo veda naozaj nemá nič spoločné s náboženstvom.

Že musel pri napĺňaní tohto cieľa dôkladne vypreparovať vedu, to chápem: ak má veda ako-tak zniesť porovnanie s náboženstvom, nesmie obsahovať takmer nič - veď celý obsah náboženstva (aspoň kresťanského) sa vyčerpáva krédom a otčenášom. Ale je pozoruhodné, že potreboval oklieštiť ešte aj náboženstvo - vypudil z neho vieru v akékoľvek zázraky a tým aj základné dogmy kresťanstva, opierajúce sa o vzkriesenie božieho syna. Svedomie vedca mu zrejme nedovoľovalo veriť v porušovanie prírodných zákonov ani samým bohom. A tak z náboženstva urobil kaliku, ktorej bohom je len bezmenná moc prírodných zákonov. Ale zostali mu dve slová: veda a náboženstvo a len o tých slovách tvrdil, že nie sú v rozpore. To je všetko - a je toho skľučujúco málo.

Nie som psychológ, ani Planckov životopisec, preto ma jeho osobné dôvody pre také pozoruhodné konanie nezaujímajú. Viem len jedno: väčšina významných vedcov, ktorí prispeli k pokroku vedy zďaleka viditeľnými prínosmi, sa na takú frašku nepodujala a deklarujú sa ako agnostici, či ateisti. Uvediem len dva príklady: Richard Feynman a Steven Weinberg.

Máme toho dosť…

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Týmito slovami sa začína výzva, ktorou sa 13.decembra 2001 obrátilo na nemeckú verejnosť 40 bývalých zástancov občianskych práv z východného Nemecka. Pokračujú citátom z prvej výzvy hnutia Nové fórum z roku 1989:

„Komunikácia medzi štátom a spoločnosťou je narušená."

Autori ostro napádajú reálne existujúcu Spolkovú republiku a očakávajú novú veľkú zmenu. Myslíme si, že medzi čitateľmi ZH sa nájdu záujemci o túto výzvu a o komentár k nej v časopise Die Zeit, keďže nie všetci majú internet (www.zeit.de/2002/2/satt).

Máme toho dosť…

Z vlastnej skúsenosti s diktatúrou NDR,
pri zachovanej spomienke na nátlak a odpor,
na ohlupovanie národa a hodnovernosť,
na prázdne frázy a rebelantské verše,
na militaristické vystatovanie sa a zásadné odmietanie použitia moci,
na násilie a solidaritu.

A na základe posledných skúseností s parlamentárnou demokraciou v Spolkovej republike obraciame sa nie na spolkového kancelára, nie na koalíciu červeno-zelených, nie na opozičné strany, ale na vás, jednoduchí občania ako my. Voláme:

„Komunikácia medzi štátom a spoločnosťou je zrejme narušená."

To bolo roku 1989. A dnes to opäť platí.

Vo zvýšenej miere sa cítime bezmocní voči hospodárskym, vojenským a politickým štruktúram, ktoré pre zvýšenie svojej moci a zisku aj v životne dôležitých otázkach jednoducho ignorujú naše záujmy. Výmena názorov na aktuálne problémy nášho štátu a sveta nám stále intenzívnejšie pripomína zlá nezabudnuteľnej diktatúry.

Je pravda, že každé štyri roky sa môžeme pri voľbách rozhodnúť pre jednu z mnohých rozhádaných strán. Potom však zistíme, že programy týchto strán nemajú nič spoločné s politikou, ktorú tieto strany uskutočňujú. Politické heslá v NDR boli zriedkakedy veselé, no dnešné volebné programy ich v ich prázdnote prevyšujú.

Zabávali sme sa pri sledovaní hlasovania poslancov Národného zhromaždenia NDR. Pri sledovaní hlasovania poslancov Spolkového snemu nám prešiel smiech.

Naučili sme sa rozoznať prázdne frázy i heslá s obráteným zmyslom použitých výrazov a bez škody sme sa ich striasli:

Vtedy: Večné priateľstvo zbraní; Nezlomná solidarita; Služba mieru (so zbraňou v ruke); Ruda za mier (uránová z baní WIS-MUT pre ruské atómové bomby); Moje pracovisko - moje bojisko za mier; Kto nie je s nami, je proti nám.

Dnes: Križiacka výprava proti zlu; Večná sloboda; Bezhraničná spravodlivosť; Neobmedzená solidarita; Jednota; Kto nejde s nami, ide s teroristami.

V revolúcii roku 1989 sme riskovali krk aj hlavu, aby v NDR padol nenávidený a opovrhovaný systém policajtov a špicľovania.

Čakali sme, že po konci studenej vojny odzbroja aj západné tajné služby. Nikto z nás nepočítal s tým, že po skončení studenej vojny sa počet odpočúvacích aktivít mnohonásobne zvýši a že pozorovacie kamery Štátnej bezpečnosti, ktoré sme my strhli, budú nahradené novými.

Sme zhrození, keď sa dnes počet policajtov znižuje a počet ľudí v tajných službách narastá. Nikto z nás nepočítal s tým, že hrozný teroristický čin v USA bude popudom k tomu, aby sa v celom západnom svete dostali na šikmú plochu nezvratné štandardy práva a spravodlivosti.

Nezabudli sme, ako nám gumové paragrafy politického trestného práva v NDR zobrali dych. Siahame si na krk, keď čítame, s akou ľahkomyseľnosťou pletie zákon ministra vnútra pre potieranie terorizmu (tzv. OTTO-Schilly-katalóg) a podobné návrhy v iných západných štátoch a vôbec v celej Európe gumové povrazy, o ktorých sme si mysleli, že sme sa ich šťastne zbavili.

Sme ohromení a zhrození, že sa na naše túžby po spravodlivosti odpovedá s pohŕdavým posmechom a samoľúbym poukazom na právny štát. Sme zhrození nad tým, že aj vysoko postavení politici schvaľujú boj proti údajným pôvodcom teroristického úderu groteskne premocnou vojenskou mašinériou. Kde sú dôkazy o ich vine? Prešlo už aj na nemeckých politikov americké nadšenie pre trest smrti?

Sme zhrození, s akou tuposťou sa odporcom vojenského zasahovania v Afganistane tvrdí, že totálna vojna môže pomôcť proti teroristom.

Prečo si na obchodníkov so zbraňami v USA a v Nemecku nikto netrúfa?

Prečo sa USA zo všetkých síl snažia zabrániť zriadeniu Medzinárodného trestného súdu?
Samozrejme chceme, aby rozhodol nezávislý súd a nie hlavný veliteľ najmocnejšej armády na svete, či predložené dôkazy oprávňujú odsúdenie predpokladaných mužov v pozadí teroristického útoku.

Sme zhrození, že akoby mimochodom sa stáva prípustnou diskusia o použití mučenia pri výsluchu. Nie sú mocní ľudia v západných štátoch na najlepšej ceste prevziať správanie sa, myslieť a hodnotiť tak, ako to robí banda teroristov?

Máme toho jednoducho dosť.

Máme dosť toho, že pod zástavou slobody a demokracie sa vládne proti našim záujmom. Máme dosť toho, že nás považujú za hlúpych.

Máme dosť tých zástupcov ľudu, ktorí nezastupujú naše záujmy a ešte to slávia ako úspech.

Máme dosť spolkového kancelára, ktorý kvôli svojej moci núti poslancov súhlasiť s vojnou, keď by chceli povedať nie, a núti ich povedať nie, keď si myslia áno.

Nesúhlasíme, keď sa vojenské zásahy bagatelizujú slovnými obalmi typu „prevziať zodpovednosť", „nová úloha Nemecka vo svete", „schopnosť robiť politiku" alebo „presadiť práva žien".

Odmietame túto vojnu.

Len diktatúra potrebuje strane verných vojakov. Demokracia potrebuje svojprávnych občanov. Nedopusťme, aby hulákajúci funkcionári glajchšaltovali médiá, strany, kultúru aj vedu.

Žalostné a hrozivé okolnosti červeno-zeleného rozhodnutia pre vojnu neponechávajú už nijaké miesto pre taktické stranícke hry, pre starosť o dobré vlastné bydlo - otvorme konečne ústa!

Hovorme so svojimi deťmi a so svojimi rodičmi o tejto vojne, o spravodlivosti v Nemecku a vo svete a o právnom štáte, ktorý nám hrozí uniknúť medzi prstami.

Roku 1989 sme sa naučili, že má zmysel odporovať.

V Berlíne, 13. decembra 2001

Štyridsať podpisov: zakladajúci a riadni členovia hnutia Neues Forum, spolupracovníci Ekumenického zhromaždenia a Centrálneho okrúhleho stola, poslanci berlínskeho mestského parlamentu (Východného i dnešného), Národného zhromaždenia (DDR), Spolkovej rady a Európskeho parlamentu, nositelia Spolkového kríža za zásluhy a Štátnej ceny 2000, zástupcovia Knižnice životného prostredia, kňazi a farári, príslušníci Iniciatívy za zjednotenú ľavicu, Iniciatívy za nezávislé odbory, Iniciatívy za mier a ľudské práva, Cirkevného výskumného strediska, Strany zelených a SDP, Nemecko-kaukazskej spoločnosti, Amnesty International, zástupcovia spoločností Lekári za mier, Jenské spolo-čenstvo za mier, Cirkev zdola, Zelená liga, Nezávislý zväz žien, Dom demokracie a ľudských práv.

*  *  *

Týždenník Die Zeit uverejnil súčasne s touto výzvou aj jej dve kritiky od autorov, ktorí tiež boli kedysi disidenti:

Poznámky kosou (Christoph Dieckmann):

... Nahnevaný článok predpovedá, že dnes nám hrozí celonemecké stroskotanie, aké postihlo východonemeckú spoločnosť v roku 1989. ... Ale: Vďaka za takú furióznu poštu. Ako taký národ, ako sme boli v roku 1989, už neexistujeme. Vám sa sníva! My teraz súkromníčime - nie celkom bez politiky, ale bez vzdorného kolektívu. Čo nám „jednoduchým občanom" píšete, to sa číta ako snaha o spojenie bezmocných síl, výzva do boja. Sila slabosti bola zázrakom v tom roku obratu. Ale my ešte nie sme tak ďaleko, toto je inakší štát. Povedzte presnejšie: Čo chcete zrútiť, čo zachovať? Po čom hladujete? Čo vás najviac núti na zvracanie?

Kľúčové slovo je vojna. 11. september ovládol všetkých, aj nás, čo tiež odmietame logiku zbraní. Ochromuje nás krehkosť sveta. Desí nás, že tieto činy môžu poškodiť hodnoty, ktoré mnohí chcú brániť. Šokuje nás, keď sa nášmu civilnému vnímaniu vnucuje vojna ako faceta kultúry a človeku obraz vojaka. Kto dôveruje osvietenstvu, je zhrozený cyklickou štruktúrou dejín ľudstva: vojny boli - vojny opäť prídu?

Tu prikazuje svedomie povedať Nie. To je podtón manifestu. To podpíšem, ale nepodpisujem holorub, ktorý zapisuje kosou. Kto sa hnevá, nepíše nikdy dobre.

*  *  * 

Pud opakovať (Richard Schröder)

Štyridsať disidentov so značnými zásluhami na konci vlády SED si berie vojnu v Afganistane a zákony proti terorizmu za príležitosť na zásadnú kritiku Západu. Pohoršujú sa nad ...

„Veď to je ako za čias NDR", počuť často na východe. Obyčajne sa myslí na byrokraciu. Ale že by sme sa blížili k diktatúre, to som ešte nepočul nikoho tvrdiť. Porovnanie s rokom 1989 neobstojí. Kto sa vtedy nahlas ozval, ako teraz autori tejto výzvy, podstupoval nekalkulovateľné riziko ... Dnes nie je nebezpečné mienku vysloviť, ale veľmi ťažké je si ju vytvoriť. Autori výzvy nepredkladajú nič na diskusiu, ale priamo konštatujú mocenské záujmy, ziskuchtivosť a obchody so zbraniami. Bin Ládinova vina vraj nie je dokázaná. Nemýli ich, že Afgánci to vidia inakšie. Mnohí na východe s nimi súhlasia. Averzia voči veľmoci SZ sa teraz prenáša na ostávajúcu veľmoc USA ...

Táto výzva však nič nevyvolá, veď niet tabu, ktoré by sa mali lámať. Na východe píšu čitatelia veľmi usilovne listy redakciám, tak sa o tom veľa dočítame. Celá výzva vonia po pude opakovať.

Je tu však predsa aj moment kontinuity. Tí signatári, ktorých poznám, patrili na jeseň 1989 k prívržencom „tretej cesty": chceli malú, protikapitalistickú, pacifistickú, na báze demokratickú a spravodlivú NDR, ktorá sa zjednotí so Západom, keď sa aj ten vráti na cestu cnosti. Pondelkové demonštrácie však prešli od hesla „Sme národ" k heslu „Sme jeden národ", nad čím žasli títo naši disidenti; pri prvých slobodných voľbách dosiahli len 2,4 % hlasov. Spolu s PDS hlasovali skoro všetci proti zjednoteniu. Iní disidenti jesene 1989 prevzali vládne zodpovednosti v jedinej slobodne volenej vláde NDR, napr. SPD, Demokratický začiatok alebo Liberálne fórum. Hegel raz povedal, že keď hnutie zvíťazilo, rozpadá sa.

Preložil Rastislav Škoda

Katanský sudca Ashcroft

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

R. P. Devínsky

Kto sa v ríši teroru stal podozrivým, mal málo nádeje na únik: každý cudzinec, ktorého držitelia moci považovali za riziko pre bezpečnosť, zmizol za mrežami. Aj bez rozhodnutia sudcu ho tam mohli držať tak dlho, ako sa vojenským veliteľom páčilo.

Všetky rozhovory s oficiálnym obhajcom sa odpočúvali. Ak prišiel obžalovaný pred súd - nech to bolo kdekoľvek na zemeguli - nerozhodovali o ňom sudcovia z povolania, ale vojenský tribunál. Obžaloba a dôkazy sa čítali len za zatvorenými dverami. Nehovorilo sa, odkiaľ pochádzajú dôkazy. Svedkovia vystupovali inkognito. Boli prípustné aj zaťažujúce výpovede tých, čo sa o niečom „dopočuli". Aká veľká bola porota, kto boli porotcovia a kto ich volil - všetko bolo tajné. Trest smrti platil aj vtedy, ak zaň hlasovali len dve tretiny porotcov (všetci boli dôstojníci). Proti rozsudku nebolo odvolania. Žalobca, sudca, obhajca, kat - všetky posty obsadzoval bezpečnostný aparát.

Toto líčenie má jeden háčik: Nepochádza z Kábulu, ale z Washingtonu. Toto nie je právo talibanu, ale osobitné súdnictvo, pomocou ktorého chce prezident George W. Bush a jeho minister spravodlivosti jedným razom vyradiť z boja topteroristov. Pobožný Ashcroft, príslušník protestantskej sekty, ktorá zakazuje aj tancovať, vyniesol už v septembri „núdzové nariadenie", ktoré za určitých okolností dovoľuje odpočúvať rozhovory medzi zatknutým a jeho advokátom. Do novembra 2001 bolo tak sledovaných okolo 100 väzňov.

„To je odporné", sťažuje si Irwin Schwartz, predseda Zväzu obhajcov; „ak nemáme mať možnosť hovoriť so svojimi klientmi dôverne, môžeme všetko zanechať. Ak sa to stane, budú porušené ich ústavné práva."

Predsedkyňa Centra pre štúdie bezpečnosti štátu Kate Martinová k tomu dodala, že je strašidelná predstava,

„žeby sa tak mohlo zaobchádzať s ľuďmi, ktorým nebola dokázaná vina, aj v demokratickom musterlande USA".

Minister spravodlivosti Ashcroft však ostal tvrdý a vyhlásil, že pre nepriateľov USA „americká ústava neplatí."

Ostatne - táto kritika Johna Ashcrofta nezasiahne. Nečíta noviny. Každé ráno mu spolupracovníci na ministerstve podávajú osobné správy. V jeho rodine sa vraj udržuje „tradícia ústneho podania". Svedčí to však aj o podivínstve jeho viery. Kým iní ráno čítajú noviny, on drží pre spolupracovníkov desaťminútovku čítania biblie. Patrí medzi pentakostalistov a preto nefajčí, nepije, nekľaje, netancuje. Pri svojej svadbe odmietol dokonca úvodný tanec s nevestou, lebo by to mohlo vyvolať pohlavné dráždenie. Na budúcej manželke ho najviac priťahovala jej „zdržanlivosť".
On a jeho spoluveriaci veria, že ich zasiahol duch svätý a že posledný súd je tak blízko, že sa musia starať v prvom rade o svoje vlastné blaho; až potom o blaho ostatných. Tak je John Ashcroft synom protestantského farára a vnukom ďalšieho protestantského farára, vychovaný zachraňovať duše. O tom svedčí jeho životná dráha ako guvernéra štátu Missouri a neskôr senátora za tento štát. Dnes má 59 rokov a už dávno našiel svoje životné poslanie: byť exorcistom v sekulárnej spoločnosti.

Economist to komentuje: „Výborná myšlienka. Kto lepšie ubráni štát proti fundamentalizmu z cudziny, ako jeho domáci variant?"

Z chicagskej univerzity si Ashcroft odniesol názory, že úlohou práva je brániť nenarodený život, že previnilcov treba trestať tak tvrdo, ako sa len dá, a že sa netreba rozptyľovať zlepšovaním sveta. Kvóty pre menšiny sú mu také podozrivé ako Spojené národy a držanie zbraní je preňho právo osobnej slobody. Keď sa to všetko pred senátom pospomínalo, hlasovalo 42 zo 100 senátorov proti jeho menovaniu za ministra. Kritici: Misionár sa nehodí za ministra.

Keď sa pred nedávnom teroristický režim talibanov v Kábule nečakane rýchlo zrútil, prepukla v Bushovej vláde panika: Čo len urobíme, ak niektoré osobitné US-komando naozaj Usáma bin Ládina chytí a dodá do vyšetrovacej väzby na Manhattan v New Yorku? Postavíme ho pred normálny súd? Televízny hurhaj by zatienil všetko, čo bolo dosiaľ. Slávni obhajcovia, slávni komentátori? Atentáty na sudcov, porotcov a ich rodiny by sa nedali vylúčiť. Ktorý svedok by sa opovážil prísť svedčiť?

Niet pochýb, že nebezpečenstvo nových teroristických útokov by sa ešte zväčšilo, keby sa bin Ládin dostal pred americký súd. Takýto tribunál existoval posledný raz za druhej svetovej vojny, keď bolo súdených osem nemeckých vojakov - ponorka ich vylodila na východnom pobreží, aby konali sabotážne akcie. Šesť ich bolo obesených. Bush argumentuje, že USA sú aj teraz vo vojne.

Zrušiac rozhodnutie z roku 1974, že CIA nesmie vraždiť cudzích vládcov, dal jej George W. Bush bianko povolenie viesť akékoľvek tajné operácie, užitočné pre fyzickú elimináciu vodcov a príslušníkov organizácie Al-Káida. V tomto duchu sa viedla vojna v Afganistane a úplne sa zabudlo na ženevskú konvenciu: členovia Al-Káidy boli likvidovaní, aj keď sa vzdali. Americký minister obrany Donald Rumsfeld odmietol akékoľvek úvahy o vyjednávaní a vzdaní sa, bol neoblomný a otvorene vyzýval zabíjať arabských bojovníkov na strane talibanu. Viac ako 400 ich bolo masakrovaných pri povstaní v pevnosti Qala-e-Žangi a pravdepodobne ešte vyšší počet pri dobytí Tora Bory.

Zodpovední úradníci FBI (Federálneho vyšetrovacieho úradu) dokonca navrhli, aby niektorí obžalovaní boli vydaní priateľským diktátorským vládam, aby ich miestna polícia vypočúvala "hrubými ale účinnými" metódami. Na stĺpcoch mienkotvorných časopisov sa otvorene ozvalo volanie po použití mučenia pri výsluchoch. Republikánsky komentátor Tucker Carlson bol na stanici CNN veľmi zreteľný: "Mučenie nie je dobrá vec. Ale terorizmus je horší. Za určitých okolností je teda mučenie menšie zlo." Steve Chapman pripomenul v Chicago Tribune, že taký demokratický štát ako Izrael neváha používať mučenie pri výsluchoch 85 % palestínskych väzňov ...

Pohoršenie nad Bushovým „džihádom proti občianskym právam" (on-line magazín Salon) postihuje aj takých konzervatívnych komentátorov ako je Villiam Safire, ktorý Busha dosiaľ ohnivo bránil a kedysi mu aj reči písal. Protestoval proti „diktátorským plným mociam", ktoré si Bush necháva odhlasovať. Komitét právnikov pre ľudské práva sa pýta:

„Keď sa niečo také deje v štátoch ako je Peru, Egypt alebo Kolumbia, naše ministerstvo zahraničia protestuje. Čo im povieme v budúcnosti?"

V kongrese protestujú nielen liberálni senátori ako P. J. Leahy: „Bush dáva svetu na známosť, že odteraz sú prípustné tajné súdy a štatárium, ak je obžalovaný cudzinec." Aj republikáni sa búria. Nemajú však dosť moci, aby zrušili núdzové nariadenia, ktoré vydal Bush ako hlavný veliteľ ozbrojených síl.

Washington je naďalej nepriateľský myšlienke Medzinárodného súdneho dvora, aby ani v budúcnosti nebolo možné prenasledovať amerických dôstojníkov za vojenské operácie v zahraničí. Nedávno schválil senát pri prvom čítaní zákon ASPA (American Servicemembers Protection Act), ktorý dovoľuje Spojeným štátom extrémne operácie - môže to byť až vojenská invázia do cudzieho štátu -, ak treba zachrániť amerického štátneho občana, ktorému by hrozilo postavenie pred budúci Medzinárodný súd.

„Miesto toho, aby postavil vinníkov pred súd OSN pre vojnových zločincov, podrýva Bush svojím dobrodružným výnosom práve tie hodnoty a princípy, ktoré sa pokúša brániť," píše New York Times. „To by každý diktátor obdivoval."

Pramene: Claus Lutterbeck, Stern 48/2001; T.Kleine-Rockhoff, Die Zeit 49/2001; I. Ramonet, Le Monde diplomatique, december 2001 a internet.

Tolerancia kóšerovania

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Rastislav Škoda

Civilizačný krok späť?

Zákon na chranu zvierat v Nemecku zásadne zakazuje kóšerovanie, t.j. rituálne zabíjanie teplokrvných zvierat pri plnom vedomí; získa sa tak mäso, ktoré je podľa jedálnych náboženských predpisov niektorých cirkví kóšer, čisté.

Výnimka sa povoľuje menšinám len vtedy, keď niektoré náboženstvo prísne predpisuje tento spôsob zabíjania jatočných zvierat. Pre židov platí táto výnimka oddávna a kedysi ju mali aj moslimovia. V roku 1995 však nemecký Správny súd kóšerovanie moslimom zakázal, pretože prišiel k záveru, že toto bolo podľa ich náboženského zákona obyčajom, ale nie "prinucujúcim predpisom".

Ústavný súd v Karlsruhe vyniesol 15. januára 2002 rozsudok znamenajúci uvoľnenie, resp. rozšírenie možností kóšerovania, a to v domnení, že tým podporí toleranciu voči kultúrnym zvyklostiam a náboženským obradom, ktoré sú v západo- a stredoeurópskej kultúrnej oblasti cudzie. V skutočnosti však možno legitimoval civilizačný krok späť. Ani pre moslimov už teda neplatí všeobecný zákaz kóšerovania. Rad výnimiek rastie.

Tým dal prvý senát Ústavného súdu jednohlasne za pravdu Rüstemovi Altinküpemu, tureckému mäsiarovi z Giessenu v Hessensku, veriacemu sunitovi, ktorému bolo v roku 1995 odňaté povolenie kóšerovať podľa moslimského rítu, lebo vtedy súd nepovažoval kóšerovanie za prejav jeho náboženského presvedčenia. Teraz súd ustanovil, že všeobecným zákazom bolo vtedy neprimerane obmedzené jeho základné ľudské právo žiť podľa svojich náboženských predpisov. Úrad nesmie odmietnuť povolenie na kóšerovanie z toho dôvodu, že v celom islame neexistuje všeobecne platný náboženský príkaz kóšerovania. Rozhodujúce sú predpisy príslušného konkrétneho náboženského spoločenstva v rámci islamu, pričom obrad kóšerovania musí patriť medzi základné prejavy viery. Odborne školení a vhodní moslimskí mäsiari majú dostať výnimočné povolenie na kóšerovanie, ak dokážu, že ich zákazníci smú podľa predpisov svojej viery požívať len mäso zo zvierat zabitých bez omráčenia. Na tento dôkaz stačí uviesť predpis náboženského spoločenstva; hodnotiť ho však štátu neprislúcha.

Je zaujímavé, že Ústavný súd opiera svoj rozsudok v prvom rade o zásadu slobody výkonu zamestnania. Ale keďže veriaci moslim vykonáva kóšerovanie aj so zreteľom na náboženské predpisy, treba brať do úvahy aj základné právo náboženskej slobody.

Po vyhlásení rozsudku v Karlsruhe sa Altinküpe v súdnej sieni tak radoval zo záchrany svojej pracovnej existencie, že na to nenachádzal iné slová ako "Uznávajú nás!"

Ministerka spotrebiteľov R. Künastová vyjadrila uspokojenie z rozsudku, ktorý "prispieva k pokojnému spolužitiu" v multikultúrnej spoločnosti. Neobáva sa obchádzania predpisov na ochranu zvierat, lebo kóšerovanie bude povolené len v úzkom rozsahu. Vyzvala zemské vlády, aby žiadosti o povolenie posudzovali v zmysle ústavného zákona a aby rozhodovali pozitívne.

V novom zákone vidí predseda Ústrednej rady moslimov posilnenie možností integrácie 3,2 milióna moslimov v Nemecku. Islam získava na vážnosti a stáva sa rovnocenným s inými náboženstvami. Podľa P. Heineho, profesora pre islamské vedy na Humboldtovej univerzite v Berlíne, je rozsudok dôležitým krokom k europeizácii islamu.

Bavorský minister ochrany spotrebiteľov (Eduard Sinner za stranu CSU) volá po rýchlych dôsledkoch nového zákona v oblasti ochrany zvierat: upozorňuje, že kóšerovať smú len školení odborníci.

No nový zákon vyvolal veľké pohoršenie u ochrancov zvierat, ktorí sa chystajú na zintenzívnenie snáh o včlenenie ochrany zvierat do nemeckej ústavy.

Odteraz teda môžu v Nemecku kóšerovať aj niektorí moslimovia, napr. suniti. Juristi to považujú za vyslovene rozumné riešenie. Ak doteraz mohli už dávnejšie kóšerovať príslušníci židovského náboženstva, prečo by to odteraz nemohli robiť aj moslimovia? Nebude od veci pripomenúť aj "hnedé" korene prvého zákazu kóšerovania: celoštátny zákaz kóšerovania bol v Nemecku vynesený v apríli 1933, teda za čias Veľkonemeckej Ríše ako antisemitské národno-socialistické opatrenie, keď nacisti označovali židov za mučiteľov zvierat a vôbec im nešlo o zvieratá. Nakoniec zaobchádzali so Židmi horšie ako so zvieratmi. Zákon o ochrane zvierat z roku 1986 síce kóšerovanie tiež zakázal, ale pripustil výnimky z náboženských dôvodov. Aj podľa práva Európskej únie je kóšerovanie dovolené.

To, že okázalá láska k zvieratám môže ísť u nacistov ruka v ruke s vražednou nenávisťou k určitým skupinám ľudí, nesmie byť argumentom proti ochrane zvierat. Táto skutočnosť by však mala byť pohnútkou aj k úvahe, že ochranu zvierat neslobodno stavať nad všetko - a už vôbec nie nad základné práva občanov.

Dejiny sa nezastavili a nezastavia. Náboženské dogmy a zvyky treba stále kriticky preverovať a prispôsobovať tým predstavám o spoločnosti, ktoré má súčasný rozumný demokratický občan. Zotrvávanie na prežitkoch minulosti sa zvykne zvrtnúť na vyžadovanie, resp. znášanie neúnosnej tolerancie. Súčasné uvažovanie o ochrane zvierat nemožno podozrievať z nacizmu - naopak, tie myšlienky majú na svojom štíte ľudskosť, ak sa pod tým výrazom myslí viac, ako že človek je (len) pre človeka človekom, pre zviera ale vlkom.

Škodlivé spiatočníctvo?

Kóšerovanie zvierat malo svoje oprávnenie a odôvodnenie v potrebách archaických spoločenstiev v subtropických oblastiach. Pred tisícročiami museli židovské aj arabské kmene a národy žijúce na Sinajskom polostrove, v Palestíne alebo na Arabskom polostrove zabezpečiť svoje prežívanie v ťažkých klimatických a hygienických podmienkach. Ich náboženské príkazy majú teda rovnaké východisko pre záväzné bezpečnostné opatrenia: rituály osobnej hygieny, zákaz holenia, príkaz prikrývky na hlavu a zahalenia tela, ako aj vyvarovanie sa určitých jedál mali chrániť príslušníkov spoločenstva pred chorobným smädom a slnečným úpalom, pred nebezpečne infikovateľnými poraneniami kože, pred chorobami, otravami a najmä nákazami. Súčasne pôsobili ako zákony, ktoré zjednocovali ľudí v politickom zmysle. Pretrvávajú tieto podmienky ešte aj dnes, a to najmä v Európe? Nezmenilo sa to, čo bolo u zakladateľov oných náboženstiev výraznou pokrokovosťou, už dávno u ich "litere zákona verných" prívržencov na škodlivé spiatočníctvo?

Zmysel náboženského príkazu kóšerovať spočíval v tom, aby zabité zviera úplne vykrvácalo, pretože nevykrvácané svalstvo podlieha najmä pri vyšších teplotách prostredia rýchlej skaze následkom chemických pochodov a množenia mikróbov. Dnes sa dá dokonalé vykrvácanie dosiahnuť aj inakšie ako kóšerovaním bez omráčenia.

Pohľad na situáciu napríklad v Severnom Írsku nás varuje, že nemáme právo na nejakú „kresťanskú" povýšeneckosť. Práve preto by bola bývala na mieste dlhšia, širšia a hlbšia diskusia o temporálnom význame náboženstiev a ideológií pre vývoj ľudstva, ktorá by možno bola viedla k múdrejšiemu, menej prenáhlenému rozsudku.

Sú ľudia, ktorí vo zvieratách už dávno nevidia jednoducho "pohyblivé veci", ale vyhlasujú ich za naše "spolutvory", "spolustvorenia" a práve u nich vyvolal rozsudok smútok a prejavy nesúhlasu. K slovu sa hlásia jednotlivci, ale aj spolky na ochranu zvierat. Ich najčastejší argument znie:

 Aj pri plnom rešpekte pre predpisy a prejavy jednotlivých náboženstiev moderný človek ťažko pochopí, prečo by sa malo každodenné umieranie tisícov zvierat pri plnom vedomí považovať za boží príkaz - keď je tu možnosť zabíjať tieto zvieratá v narkóze? Prečo privilegovať dvoch z troch abrahámskych bohov, ktorí vyžadujú zbytočné dodatočné a nezavinené utrpenie - čo aj ide o zvieratá, a nie o ľudí?

Osobitnú zmienku si v Nemecku zaslúži skutočnosť, že tam existuje rad spolkov na ochranu zvierat a osobností, ktoré bojujú za to, aby sa ochrana zvierat včlenila do ústavy a tak získala základ pre rozvíjanie ochranných opatrení a pre zábranu permanentného šudenia zákonov v záujme všelijakých zdanlivo vyšších právnych noriem, obsiahnutých v ústave. Keby bola ochrana zvierat ústavný článok, bol by musel Ústavný súd v súlade so súčasnou praxou jednotlivých krajín zakázať kóšerovanie, lebo sa protiví základnej myšlienke ochrany zvierat. Doterajšie pokusy o vyhlásenie ochrany zvierat za ústavný zákon zlyhali na "nepochopiteľnej, deštruktívnej a tvorstvu sveta nepriaznivej" politike tzv. k-strán (kresťanskej CDÚ a CSÚ), sťažuje si B. Fricke, predseda spolku ochrancov zvierat "Dávid proti Goliátovi").

Je ovšem otázne, do akej miery ide pri kóšerovaní o trápenie a utrpenie zvieraťa, a ďalej či je to trápenie nutné. V šalamúnskom rozsudku Ústavného súdu sa hovorí, že vedecky nie je ešte s konečnou platnosťou rozhodnuté, ktorá metóda zabíjania pôsobí zvieraťu menej bolesti a utrpenia. Tieto slová sú adresované najmä pohoršujúcim sa "kresťanom", ktorí považujú kóšerovanie za nepomerne ukrutnejšie ako bežné porážanie (zabíjanie). To je základ rozsudku. Keby bolo kóšerovanie dokázateľne bolestnejšie, boli by sudcovia rozhodli inakšie. Tento dôkaz však nielenže chýba, ale naše dnešné metódy zabíjania môžu byť podstatne ukrutnejšie ako čistý rez cez hrtan žijúceho zvieraťa. Na bitúnkoch, ktorých hlavnou snahou je zabíjať zvieratá lacno, sú hrôzostrašné príhody na dennom poriadku. A to platí najmä od nedávnej krízy s BSE, od zákazu používať tzv. "drtiče miechy", ktoré zaručene zbavovali zvieratá bolesti.

Nemecký zákon na ochranu zvierat predpisuje pred zabíjaním hovädzieho dobytka omráčenie bolzenovou strelou do mozgu. Zviera sa potom zavesí za zadné nohy a mäsiar mu prereže hrtan. Tento tzv. rez vykrvácania vedie k smrti. "Bolcenová strela je bezpochyby výborný spôsob omráčenia," hovorí Karl Wenzel z bavorského Ministerstva zdravotníctva, "ale len ak sa dobre nasadí." Ak však strelec nemieri dobre, ide strela vedľa a zviera si zachová časť vedomia. Problémy môžu byť aj pri ťažkých býkoch, pri ktorých hrúbka lebečnej kosti zabrzdí bolcen a tento minie, resp. nezasiahne správnu časť mozgu. Rakúski filmári potom mohli nafilmovať, ako sa býkom v rýchlosti pri čiastočnom vedomí odrezávali uši a paznechty. Ochrancovia zvierat vyslovujú žalobu, že asi 5-20 % tých približne 4 miliónov zvierat, ktoré sa v Nemecku zabíjajú ročne, prežíva, resp. preciťuje zabíjajúci rez. Wenzel toto číslo nepotvrdzuje, no uznáva, že prax na bitúnkoch vyžaduje zlepšenie.

Predchádzajúcu mienku nemeckého zákonodarcu, že použitie omráčenia zmenšuje bolesť, označuje najnovší rozsudok Ústavného súdu za "prinajmenšom diskutovateľnú". Súd upozorňuje "kresťanov", že židiaa moslimovia nepraktizujú kóšerovanie z ukrutnosti, ale pretože sa aj oni snažia o čo možno šetrné a bezbolestné zabíjanie. Nechýba ani poznámka, že príkaz omračovania bol vynesený veľmi neskoro, hlavne v záujme mäsiarov a má dôležité výnimky.

Sú odborníci, ktorí vravia, že z biologického hľadiska by sa pri kóšerovaní nemalo hovoriť o väčšom trápení zvierat, lebo pri odborne urobenom reze mäsiara či rabína sa naraz prerežú obidve krčné tepny (ako aj priedušnica a pažerák), čo má za následok veľmi rýchle vykrvácanie - litre krvi prúdia z tela v priebehu sekúnd - a tým rýchle zníženie až stratu krvného tlaku v mozgu, čo vedie v najkratšom čase k bezvedomiu. Zástancovia kóšerovania ako prof. Andreas Stolle z mníchovskej univerzity síce hovoria o "okamžitej" strate krvného tlaku v mozgu a rýchlom bezvedomí, ale v každom prípade ide o desiatky sekúnd: podľa Martina von Wenzlawowicza z Veterinárskeho združenia pre ochranu zvierat, ktorý neverí na bezbolestnú smrť zvierat, nastáva smrť pri kóšerovaní u oviec po 30 sekundách, u hovädzieho dobytka niekedy až po dvoch minútach. Ak vnikne krv do pľúc, je to pre zviera bolestivé. Tieto časové intervaly sa dajú porovnať s intervalmi pri strele bolcenom do hlavy. O neúspešnom reze šachtera netreba uvažovať, pretože sa vyskytne aj zle cielená strela mäsiara.

 Divé zvieratá strieľame pri poľovačke samozrejme bez narkózy a tak sa robia aj núdzové porážky. Koľko guliek trafí cez oko do mozgu alebo priamo do srdcovej komory?

Osobne neviním kóšerovanie z väčšieho trápenia zvierat ako ktorýkoľvek iný spôsob zabíjania, resp. prípravy na zabitie. Všetky zvieratá prežívajú pritom viditeľný strach a to je to najmenej. Prerezanie krku, strela do hlavy, nôž do srdca či vstup do tunela s kysličníkom uhličitým (pri ošípaných) sú pre každé zviera vyslobodením z útrap (nášho kresťanského) bitúnka a neraz aj maštale, ktoré nemôžu byť väčšie - ak pripustíme, resp. ak sa zaujímame o to, že zvieratá môžu aj trpieť. No nemyslím, že by kvôli tomu veľa ľudí nemohlo spať alebo stratilo apetít. Žiaľ.

Nový zákon vítajú okrem moslimov a prívržencov postupnej integrácie iných kultúr do nášho každodenného života iste aj vegetariáni. Aktualizácia nechutných metód zabíjania pravdepodobne privedie niektorých "mäsožravcov" na porozmýšľanie o svojich jedáckych zvyklostiach. A stotisíce oviec a hovädzieho dobytka budú ušetrené strastiplných transportov do susedných štátov Európskej únie, resp. až do moslimských štátov, za účelom kóšerovania.
Okrem toho sa drasticky zníži počet často ošklivých domácich a súkromných zakáľačiek v ortodoxných moslimských rodinách; nahradí ich odborné kóšerovanie.

Rozhodnutie Ústavného súdu v Karlsruhe môže byť aj katalyzátorom pre hnutie za ochranu zvierat. Jednak sa pohľad verejnosti nanovo upriami na pomery na bitúnkoch, ktoré zďaleka nie sú ideálne. A oživí sa diskusia o tom, či sa má stať ochrana zvierat článkom ústavného zákona.   ?

Malý pohraničný styk

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Merle Hilbk

Dôsledky rozdelenia Írska

Dany McDryer profitoval z rozdelenia Írska zvláštnym spôsobom:

Vo veľkom sa angažoval za zábranu tehotenstva na katolíckom juhu.

Kým mu lekárne a EÚ nepokazili obchod.

Že je katolík Danny McDryer bohatý, zato ďakuje predovšetkým svojmu neobyčajnému záujmu o ženské pohlavie. Vo veku, keď sa priatelia zaujímali ešte stále len o futbal, on sa už dobíjal pod dievčenské blúzy a keď ostatní boli už poženení, on ešte stále pátral po tajomstvách cudzích ženských tiel.

Tento záujem bol aj príčinou toho, že sa už veľmi skoro vo svojom živote stal určitým druhom národného hrdinu. Nie vo svojom rodnom meste Belfaste, ale v Írsku, kde si naňho ľudia v puboch ešte aj dnes radi spomenú. Najmä na jeho krstné meno.

Spočiatku však pozorovali susedia a učitelia náklonnosti dorastajúceho chlapca s nedôverou. Matka mu tak ako jeho piatim súrodencom vštepovala, "aby sa len nedopustil niečoho hriešneho!"; učitelia na katolíckom gymnáziu v štvrti Rathcoole mu držali kázne na tému "Nijaký sex pred manželstvom". Keby boli na svete bývali len katolícke dcéry od susedov - možno by to bol Danny aj dodržal. No našťastie tu boli luteránky; vyzývavé študentky v krátkych sukničkách, a občas ochotné aj na flirt.

A bolo tu to dievča na futbalovom ihrisku v tom čudesnom štáte menom Írsko; v štáte, ktorý sa 15-ročnému videl takým cudzím, ako západonemeckým mládencom v šesťdesiatych rokoch NDR. Bolo to v roku 1966, čo pri Londonderry prvý raz prešiel cez hranicu a hneď bol prekvapený, ako "úboho a chudobne" tu krajina vyzerala v porovnaní s Belfastom. Írsko bola vtedy chudobnejšia časť ostrova, ale mala, ako si Danny spomína, "pôsobivú hustotu krčiem".

Katolícki bratia vo viere zo susedného štátu pozývali raz na priateľský turnaj do Dublina. Hviezda mora, Dannyho klub, bol jeden z mála, čo sa prihlásili, lebo väčšina klubov v Severnom Írsku mala protestantských členov. A tí zo zásady odmietali kopať na katolíckom juhu.

Jediné, čo z toho zájazdu ostalo Dannymu v pamäti, bolo, že by bol rád zašiel s jedným dievčaťom z okraja futbalového ihriska do hotelovej izby. Ale nemal k tomu odvahu, lebo v celom Dubline sa nedali dostať kondómy. "Kondóm? Čo je to do čerta?" pýtalo sa udivené dievča. A keď jej prstami naznačil navliekanie, stratila dych: "Miláčik, veď to je zákonom zakázané!"

A tak sa Danny dozvedel, že si začínal známosť s dievčaťom v štáte, kde ešte platilo slovo z Ríma a kde sa katolícka cirkev zamiešavala do najintímnejších každodenných záležitostí; kde mali vládu, ktorá zakázala predaj všetkých druhov prostriedkov na zábranu počatia. Situácia tu bola celkom iná ako v jeho prevažne protestantskej vlasti, kde tiež boli síce krčmy v nedeľu zatvorené, ale pilulky a prezervatívy sa dali voľne kúpiť v každej lekárni.

"Pár miliónov pohlavne dospelých občanov, ktorí musia žiť bez automatov na kondómy, bez veľkých balení v drogériách a po jednom v lekárňach - čo za trh!" pomyslel si Danny. A rozhodol sa, že sa ho zmocní. Vznikla myšlienka, ktorá urobila z Dannyho mládenca s najneobyčajnejším zamestnaním v Belfaste: pašerák prezervatívov.

"Čo nevidieť si budeme môcť dovoliť všetko!" povedal Michaelovi a Normanovi, svojim najlepším kamošom v Rathcoole, keď z nich robil obchodných partnerov. Lebo tí dvaja mali niečo, čo Dannymu chýbalo: rodičia Michaela Donaldsona mali v peňaženke toľko peňazí, že si ani nevšimli, keď sa z nich občas vybral na nákup tovaru malý kredit; Norman Kreenie mal už 18 rokov a bol pyšným majiteľom VW-busu. Okrem toho - a to bolo ešte dôležitejšie - mal strýka, ktorý mal spojenia. K výrobcovi prezervatívov. "Nemohli sme predsa ísť do lekárne ako normálny zákazník a pýtať 14 400 kondómov!", hovorí Danny.

14 400. To je presne množstvo, ktoré pašovali do Írska pri prvom pokuse. Jedného sobotného rána v lete 1966 prevzali na dvore firmy Durex 100 krabíc, každá po 144 prezervatívov. Auto bolo plné až po strechu a Dannymu zvieralo žalúdok, keď sa po diaľnici blížili k hranici. Na šťastie mala dodávka záclony. Colníci, unudene sa opierajúci o strážnicu v pohraničnej obci Tyrone, si mali myslieť, že "títo traja mládenci sú na ceste do prázdninového kempingu."

Zdá sa, že si to aj mysleli. Lebo keď Norman stiahol okno a trasľavou rukou podával pasy, muž v uniforme sa veľmi povzbudivo usmial. Pri druhej jazde to nebolo inakšie, ani pri tretej, štvrtej a piatej. Skoro 400 krát prešli traja mladí podnikavci štátnu hranicu pri Newry, Tyrone alebo Londonderry. Raz do týždňa, 52 krát do roka. Ani raz nikto nekontroloval náklad. "Boli sme vtedy takí mladí", spomína a smeje sa Danny. "Komu by napadlo, že má do činenia s prešibanými pašerákmi?"

Transakcia mala stále rovnaký priebeh: V sobotu ráno sa naložila dodávka. Na poludnie sa prekročila hranica. Večer príchod do Dublina, vyložiť tovar, inkasovať. Nech bol náklad aký veľký, zakaždým im prikazovali, aby na budúcu sobotu priviezli viac.

Kondómy preberal tajuplný "gumový kartel", ktorý ich predával nadrobno, v puboch a na ulici, po prepočítaní dva-tri euro za kus, čo bolo asi desaťkrát viac ako nákupná cena. Taký komentár mal aspoň Dannyho bratranec, ktorý pracoval v Dubline a robil sprostredkovateľa. Preberal tovar na garážovom dvore jedného sídliska a v hotovosti platil.
Kto väzil za kartelom - či ten nakoniec nepozostával len z bratranca a jeho kamošov - o to sa Danny nestaral. "Päťsto percent zisku na každej jazde, a to bez námahy. Načo si tu klásť otázky?" mrmlal si a užíval si bohatstva. Kúpil si Opel, keď ešte nemal vodičský preukaz, potom dom na severnom pobreží Írska, ktorý prenajímal. Nakupoval v drahých butikách, usporadúval party a holdoval svojej vášni: ženám.

V šiestom roku obchodovania našla Dannyho mama v McDyerskom záhradnom domčeku stovky krabíc s nápisom Durex. "Chlapče, kam ťa to vedie tvoja záľuba?" smutne sa spytovala, lebo si myslela, že je to pre vlastnú potrebu. "Do Dublina," sucho odvetil Danny a podal správu o svojom obchode. "To je teda hriech!" komentoval to Dannyho otec, veriaci katolík, ktorý celý život zavrhoval zábranu počatia; a "Chcem desať percent zo zisku!" Dostal ich.

Potom však Európske spoločenstvo prikázalo írskej vláde legalizovať predaj kondómov. Nedotknuteľnosť vlastného tela, presnejšie povedané ochrana pred nákazlivými pohlavnými chorobami a pred nechceným tehotenstvom, sú aj v Írsku dôležitým ľudským právom. Dublin sa podvolil. Začiatkom deväťdesiatych rokov naplnili lekárne regály antikoncepčnými prostriedkami a dokonca aj na vidieku sa dali dostať gumy všetkých značiek a veľkostí. Základ Dannyho obchodu sa zrútil. Vzdal sa toho a prestal.

Dnes má 51 rokov a žije ako učiteľ angličtiny pri Hamburgu. Neupadol do zabudnutia. Jedna televízna moderátorka ho nakoniec vystopovala a chystala sa podať správu a tajuplnom dobrodincovi, ktorý sa zaslúžil o ochranu írskeho národa.

"I did it for the money" (Robil som to pre peniaze), sucho ju odbil Danny, takže stratila reč.

Zdá sa, že nie celý národ. Dosiaľ sa zachoval pri kúpe kondómov tajný kód z čias prohibície:

"Máte ešte pár Dannyov?"

*  *  *

Prameň: Merle Hilbk, Kleiner Grenzverkehr, DIE ZEIT , č. 7, 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Zmierna obeta za naše hriechy?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Adam Roman

Veľká noc

A je tu opäť Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov celého sveta. Jej zmysel sa zvykne vyjadrovať známym citátom:

"Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3, 16).

Táto veta je viackrát potvrdená, napríklad aj takto: "[Boh] poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy" (1 Jn 4, 10). A práve vnútorný zmysel udalosti, ktorá je predmetom tohto sviatku, je pre mňa najväčším mystériom kresťanstva, ktoré mi ešte nikto uspokojivo nevysvetlil. Píšem nasledujúce riadky v nádeji, že sa niekto ozve a na položené otázky mi konečne dá rozumnú odpoveď.

Boh je nepochybne to najmúdrejšie, čo v celom Vesmíre môžeme nájsť. Stvoril vraj človeka na svoj obraz a preto by sme čosi o ňom mohli vedieť podľa vlastností tohto obrazu. Podľa môjho názoru sa človek božiemu rozumu najviac priblížil vo vedeckých dielach Alberta Einsteina, božiemu zmyslu pre krásu v skladbách Ludwiga van Beethovena a božej dobrote v práci Louisa Pasteura, ktorý objavom očkovania zachránil životy miliónom ľudí.

Od božieho obrazu sa človek najviac vzdialil v hlúposti stredovekých scholastikov a inkvizítorov, v spupnosti a bohorovnosti mocnárov, v zločinnosti Stalinových gulagov a Hitlerových spaľovní ľudí, v činoch takých masových vrahov ako boli Alžbeta Báthory, alebo Jeffrey Dahmer.

Moja prvá nechápavá otázka preto znie: Kvôli čomu boh až tak miloval svet? Iste nie pre to zlé, čo je v ľuďoch. Lenže toho zlého je v nich najviac. To dobré sa vyskytuje poriedku a len u výnimočne ušľachtilých jednotlivcov. Keby som ja bol bohom, skôr by som ľudí nenávidel než miloval - áno, mám právo sa tak vyjadrovať, veď aj ja som hádam stvorený na boží obraz.

[Dodatok: Niektorí čitatelia mi vytýkali, že ľudí posudzujem príliš pesimisticky paušálne, či stereotypne. Podľa zásady audiatur et altera pars preto pripájam vyjadrenie talianskeho konvertitu spisovateľa Giovanni Papiniho (1881-1956), ktorý svoj názor na ľudí vyjadril v "Modlitbe ku Kristovi" na môj vkus síce exaltovane, ale predsa jednoznačne:

„Ty, ktorý si bol medzi nami, vieš najlepšie, aký je základ našej hnusnej prirodzenosti. My nie sme nič iného ako zlátanina a miešanina, nestále a opadávajúce lístie, vrahovia seba samých, nedonosenci, ktorí sa váľajú v zle ako dojča zavinuté v zašpinených plienkach, ako ožran roztiahnutý vo svojej špine, ako prepichnutý bitkár, ležiaci vo svojej krvi, ako vredmi pokrytý človek, žijúci vo svojom hnise. Odmietli sme Ťa, lebo si bol príliš čistý pre nás; odsúdili sme Ťa na smrť, lebo Ty si bol odsúdením nášho života".

Giovanni Papini, Život Krista, Tatran, Bratislava 1969, str. 355]

Druhá otázka, na ktorú mi zatiaľ nikto nedal odpoveď, je táto: Prečo boh odpustil ľuďom takou prapodivnou formou, že im dovolil zabiť svojho syna? Prečo boh neodpustil ľuďom hriechy tak, ako ich ľudia sami odpúšťajú iným - bez veľkých formalít a bez utrpenia? Boh predsa mohol hriechy odpustiť jednoducho nejakým prehlásením - kvôli väčšiemu efektu napríklad uprostred burácania hromu (ako v prípade oslovenia Jóba). Aj Mojžišovi dal desatoro prikázaní v podstate celkom prostým spôsobom a všeličo iné oznamoval starým Izraelitom jednoducho svojim božím slovom, vo sne či ústami prorokov. Prečo im nejako podobne neoznámil, že im odpúšťa všetky hriechy? Či hádam nemohol hriechy odpustiť inakšie, ako tak, že sa sám dal zabiť? Je nejaký zákon, ktorému sa aj sám boh musí podriadiť? Tomu neverím. Neverím, že by ten, kto dal zákony prírode, bol sám viazaný nejakými zákonmi.

Ale neverím ani tomu, že si to akurát tak želal. Vy by ste sa za svoje nehodné deti dali ukrižovať? A keby ste navyše vedeli, že aj tak vás nebudú poslúchať? Boh predsa aj na kríži vedel, že ľudia rozpútajú aj po jeho smrti nesčíselný počet vojen, že sa budú vraždiť, upaľovať a páchať ešte hroznejšie zločiny než za starozákonných čias. Že sa jeho smrťou na kríži jednoducho nič nezmení, že to bude smrť pre väčšinu ľudí úplne zbytočná ...

Tretia otázka sa týka morálky kresťanov. Nie som kresťan, ale úprimne vyhlasujem, že jediné "zlo" (z hľadiska kresťanskej morálky), čo som kedy urobil, bolo to, že som neuveril žiadnemu náboženstvu. V celom svojom živote som však ani nepocítil čo i len najmenšie nutkanie urobiť niekomu zle, takže ani nechápem, kde sa v ľuďoch berie všetká tá každodenne pozorovaná zloba. Keby som ja veril, keby som akceptoval tú prapodivnú zmluvu uzavretú pred mojím narodením, keby som bol presvedčený, že svojimi hriechmi urážam boha, nikdy by som nezhrešil, ani v takom zmysle, v akom chápe hriech cirkev.

Pýtam sa teda, ako môže niekto úprimne veriť, že hriechom ťažko raní niekoho, kto zaň položil život a pritom ho opakovane zraňovať prakticky po celý svoj život? Nechápem, ako sa môže nájsť čo i len jediný ľudský tvor, ktorý je taký bezohľadný a bezcitný, že ubližuje tomu, kto sa zaň dal zabiť nevýslovne krutým spôsobom na kríži a zomrel tam v agónii, ktorú sugestívne opísal R. W. Hynek v knihe Muž bolestí. Dá sa o tomto monštruóznom, obludnom pokrytectve povedať niečo iné‚ než to, že pýcha toho, kto tomuto verí, kto toto koná, presahuje všetky predstaviteľné medze? Dá sa o tom povedať niečo iné‚ než to, že taký veriaci si myslí, že boh sa dal zabiť výlučne len preto, aby on - veriaci - mohol neobmedzene a beztrestne hrešiť?

Myslí si teda kresťan, že je v očiach boha najdôležitejším tvorom, že až samého boha možno zabiť kvôli kresťanovmu blahu? Je toto skromná predstava? Ak áno, povedzte mi, čo ešte môže byť väčšou do neba volajúcou pýchou, než predstava, že pre stvoriteľa Vesmíru som až taký dôležitý, že sa on kvôli mne dal zabiť? Ešte by som chápal, keby ja kvôli nemu, ale on kvôli mne?! Ja si o sebe zďaleka tak veľa nemyslím. Nechcel by som ani len to, aby sa za mňa obetoval nejaký človek. Áno, až taký skromný som, na rozdiel od vás, kresťania. Táto vaša predstava o vás samých je pravým obrazom vašej "kresťanskej pokory", nie opakované volanie "velebíme ťa, klaniame sa ti", et cetera, ad nauseam. Váš exemplárny postoj k bohu dotvrdzuje i úryvok textu z vašej tzv. svätej omše: "Slávime pamiatku požehnaného umučenia i zmŕtvychvstania ... Ježiša Krista". Tak vy mu tomu umučeniu ešte aj žehnáte! Taká predstava o mieste človeka vo Vesmíre je podľa môjho skromného názoru prejavom obludnej pýchy, ktorá je (podľa katechizmu) vraj najťažším kresťanským hriechom.

Proti pravdivosti takejto predstavy mám dokonca ešte čosi akoby morálny argument. Keby si toto boh želal, dopustil by sa podlosti nehodnej človeka, nie to ešte boha. Boh uzavrel zmluvu so všetkými generáciami ešte nenarodených, ktorou ich morálne vydiera. Viem, že zbožné duše taká úvaha do krajnosti pohorší, lenže je to pravda! Nič netušiac som sa narodil do tohto sveta a naraz sa dozvedám, že ma tu ktosi ešte pred mojim narodením čímsi zaviazal, že je tu už zmluva o ktorú som neprosil, ktorú by som nepodpísal. Ale to sa predsa nerobí! Ja som nechcel, aby sa Kristus za mňa obetoval, ja som to od neho nežiadal. Prečo mi boh vnucuje takéto podmienky? On sa dal zabiť a teraz odo mňa žiada, aby som jeho smrť ľutoval a hanbil sa, keď jeho hrdinský čin dostatočnou zbožnosťou neocením? Je to presne tak, akoby vám niekto bez požiadania natrel plot na červeno a prišiel si za to pýtať peniaze. Veď mu celkom pochopiteľne odpoviete, že ste ho o to nežiadali, že vy ste si plot chceli natrieť sami, a navyše na zeleno. Iste by ste neprijali jeho argumentáciu, že jemu sa viac páči červená farba a že on sa pri natieraní takého dlhého plota poriadne nadrel. Možno by ste ľutovali jeho námahu, ale súhlasili by ste s jeho argumentáciou? Myslím, že som sa vyjadril dosť jasne, keď som použil "podobenstvo" (v modernom jazyku sa to volá analógia).

Keďže však u nekonečne dobrotivého boha nepredpokladám takú podlosť (ibaže by svet stvoril boh menom diabol, čo nie je nijako vylúčené), kladiem štvrtú a poslednú otázku: ste si naozaj takí istí, že to boh myslel tak, ako tvrdí katolícka cirkev? Kresťan, ktorý sa počas omše úprimne doznáva k tomu, že vie, že svojimi hriechmi boha uráža, sa naozaj po spovedi stane nevinným ako poľná ľalia a opäť môže hrešiť, ako by sa vôbec nič nebolo stalo? Veď v tej ústrednej vete sa hovorí "kto v neho verí". A ja si pod tým "veriť" predstavujem veriť stále, každú minútu, každú sekundu svojho života.

Táto posledná otázka je pre mňa kľúčová, pretože nikde v evanjeliách nenachádzam nič, čo by podoprelo tvrdenie, že boh si to predstavoval tak, ako to dnes interpretuje cirkev. Kristus hovorí "Choď a už nehreš" (Jn 8,11). Ja to chápem tak, ako je to napísané - doslova. Možno by nejaký znalec gréčtiny potvrdil, že sa tento výrok dá preložiť aj celkom ekvivalentným "Choď a nikdy viac už nehreš". Lenže ja nie som interpretom biblie. Môj názor však nachádza podporu v historickom fakte, o ktorom sa akosi cudne mlčí: opakované odpúšťanie hriechov bolo schválené až na štvrtom Lateránskom koncile v roku 1215. Pred týmto rokom (teda po dobu vyše tisíc rokov) sa jeden typ hriechu (až tak presne to nebolo formulované, ale dá sa to zhruba tak povedať) mohol odpustiť iba raz - a v prípade veľmi vážnych hriechov bolo na to treba konať niekoľkoročné pokánie, kdesi v pustovni, či na bojisku. Také tvrdé mravy však ohrozovali popularitu katolíckej viery a preto sa cirkev "zmodernizovala" - prispôsobila sa "masám" (lebo z nich žila). Odklonila sa tým však od Kristovho učenia, takže sa domnievam, že dnešní "praktickí" kresťania (vrátane všetkého kléru až po pápeža) už nemajú právo dovolávať sa v tejto veci Krista.

Celý ten cirkus s neobmedzene opakovateľným pokáním a odpúšťaním hriechov, ktorý si katolícka cirkev vtedy vymyslela, nie je hoden boha, akého by mohol chápať fyzik či astronóm. Takého boha si mohol vymyslieť iba vrcholne spupný stredoveký biskup, ktorý si nevedel predstaviť svoj život bez prepychu, smilstiev a obžerstva (nejeden taký to dotiahol až na pápeža), ale nevedel si predstaviť ani svoj osud v pekle. A vy tomu všetkému radi veríte, lebo mnohým z vás (nie všetkým) to umožňuje žiť horšie než zverom a súčasne sa tešiť na blažený večný život po smrti, ktorý si vyslúžite spoveďou a pokáním v poslednej hodinke bezstarostného pozemského života. (Na toto naráža - veľmi skryto - Daniel Defoe v románe Moll Flanders.)  Lenže tak to nejde, holúbkovia! Darmo dúfate, ak boh jestvuje, nemôže to byť taký sprostáčik, akého ste si vymysleli! Keby vám aj odpustil vaše zlé činy, potom iba celkom výnimočne raz, tak ako sa on iba raz dal ukrižovať. Práve tomu som úprimne veril ako dieťa, ale vy asi nikdy.

Dovoľte mi, aby som vám na záver povedal, ako si toto všetko vysvetľujem ja, nezaťažený žiadnou ideológiou.

Izraeliti dosahovali odpustenie hriechov podľa svojej viery tým, že prinášali do chrámu obete, veľmi často zvieratá, okrem iného aj povestného baránka. Za stáročia si zvykli spájať odpustenie s obeťou a s jednoduchou logikou: čím viac sa má odpustiť, tým musí byť obeť cennejšia. No a keď sa majú odpustiť hriechy celému ľudstvu, musí sa obetovať onakvejší baránok - musí sa obetovať až človek. Lenže ľudské obete prinášali okolité "pohanské" národy - viď príklad ohavného Molocha. Preto Židia nemohli obetovať iného človeka - nemohli predsa porušením božieho prikázania "Nezabiješ" žiadať od boha odpustenie hriechov. Keď sa však už rozhodli, že to musí byť ľudská obeť a keď človeka obetovať sami nemohli, zostával tu už len všemocný boh: on mohol čokoľvek, aj obetovať človeka (viď príbeh o Izákovi). A preto vzniklo pozoruhodné "riešenie": vymysleli si, že sa nájde ľudský dobrovoľník, mesiáš, ktorý sa za nich obetuje (obetovať sa musí vždy nevinný za hriešneho, taká je "logika" teológov, ktorí sú až škrupulózne precitlivelí na spravodlivosť). Preto si vraj boh vyvolil človeka, ktorý túto úlohu aj naozaj splnil. Neskôr toho človeka, ktorý svojou smrťou zariadil, že všetci kresťania môžu dodnes beztrestne, dosýta, bez strachu a s potešením hrešiť - vyhlásili za božieho syna, dokonca za samého boha. Z takých trápnych a hanebných historických koreňov vyviera neľudsky absurdná predstava, že sám boh sa dal zabiť kvôli odporným ľuďom (viď Papiniho charakteristiku ľudí), ktorí si často za svoje skutky zasluhujú niečo oveľa horšie, než je akékoľvek predstaviteľné peklo. No a to je všetko. Mne sa to zdá celkom jednoduché, prirodzené a - žiaľ - aj ľudské. Vám nie?

Keďže sa Veľká noc naozaj blíži, nedá mi, aby som nepripomenul pokrytecké spôsoby, akými si pripomínate pamiatku tohto "požehnaného umučenia" svojho boha. Podieľate sa na jeho utrpení vraj tým, že sa "postíte". Pozorujem vás a vidím ako sa postíte, pokrytci. Najete sa do sýtosti vyprážaných rýb a toto nazývate pôstom. Skutočne, preveľmi sa tým obmedzujete, trpíte skoro tak, ako keby ste viseli na kríži, však? Veď by sa vám nič nestalo, vy plemeno zmijí (to sú Kristove, nie moje slová), keby ste hoci aj týždeň žili len o chlebe a vode. Keď ide o vaše "mzdové požiadavky", to viete držať aj niekoľkodňovú hladovku. Ale keď ide o pamiatku toho, kto sa dal za vás zabiť (to vy tomu veríte, nie ja), preveľmi si šetríte svoje brušká.

A ako veľkonočné sviatky obvykle končia? Od radosti z toho, že sa znova ubezpečili o tom, že Kristus im naozaj celkom ľahko odpustí všetky mysliteľné hriechy, veriaci sa do prasknutia napchajú a premnohí (nie všetci) sa "pod obraz boží" opijú. Pracovníci tzv. "záchytiek" by vám o tom vedeli veľa a šťavnato rozprávať - keby ste sa ich na to spýtali.

Prajem vám príjemné prežitie Veľkonočných sviatkov, ktoré slávili už starí Rimania na počesť boha Fauna ako sviatky plodnosti (pod názvom Lupercalia) dávno pred narodením Krista.

G. Bush a mormoni

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Pomoc z nečakanej strany.

Zdá sa, že kým sa svet nedíval, prezident G.Bush sa obrátil na prominetných mormonov so žiadosťou o radu pri vytváraní svojho názoru o kmeňových bunkách. Senátori Orrin Hatch (R-Utah) a Gordon Smith (R-Ore.), obidvaja mormoni, vyslovili v diskusii zaujímavé názory. Spolu s inými mormonmi podporovali mienku, že štát má (aj finančne) podporovať výskum kmeňových buniek. Neprieči sa to ich politike „pre život" a „proti potratu", lebo na rozdiel od katolíkov veria, že život sa nezačína už pri koncepcii, ale až pri spojení ducha a tela, čo je podstatne neskoršie. S ich dualizmom nesúhlasíme, ale vcelku: dobre. ?

Apokryfické skutky apoštolov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Internet

Apokryfické (cirkvou neschválené, vymyslené) skutky apoštolov, napr. Pavla, Petra, Andreja a iných, hovoria aj o ich umučení na podnet žiarlivých pohanských mužov, ktorých ženy sa obrátili na kresťanstvo a nechceli potom s nimi spávať. Podobných legiend je tam veľa, napr. ako Pavol krstí hovoriaceho leva. Odtiaľ čerpal pravdepodobne aj Tertulián (v 2. st. n. l. ) svoje vedomosti o tom, že apoštol Ján prežil varenie v oleji. Myslím si, že dnes sa nenájde nikto, kto by uveril, že sa také niečo v tých dávnych časoch mohlo stať.

Ale potom prečo veriť správe o zmŕtvychvstaní Krista, keď sa zakladá tiež len na evanjeliách a opise skutkov apoštolov, ktoré síce nie sú apokryfické - ale kde je záruka, že tiež nie sú vymyslené? Je tá správa menej neuveriteľná? Sotva. Kumránske dokumenty, z ktorých čerpali Matúš aj Lukáš, nespomínajú zmŕtvychvstanie. Pripúšťate možnosť, že zmŕtvychvstanie bude asi neskoršie vyzdobenie rozprávania o Ježišovi?

John Lennon: Imagine (Predstav si)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

John Lennon

Imagine, there's no haeven
it's easy if you try
no hell below us
above us only sky
imagine all the poeple
living for today.


Imagine there are no countries
isn't hard to do
nothing to kill or to die for
and no religion too
imagine all the poeple
living life in peace.
You may say I'm a dreamer
but I'm not the only one
I hope someday you'll join us
and the world will be as one.

John Lennon: Predstav si

Pokús sa predstaviť si,
hore niet blankytného neba,
niet žeravého pekla pod nami,
len oblaky sú nad nami.
Predstav si, celé ľudstvo
žije pre tento dnešný deň.
Predstav si, nejestvujú štáty, ani krajiny,
hranice sa zrušili medzi nimi,
niet už príčiny vraždiť, niet za čo mrieť
a ani náboženstiev niet.
Predstav si, všetky národy žijú
svoj život v mieri.
Môžeš povedať: Si rojko,
no nerojčím sám.
Verím, raz sa pridáš k nám.
Dúfam, svet bude podobný
našim snom a predstavám.
             (Preložila: O.Valachová a kol.)

To boli chlapi!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

R. Š.

V živopise veľkého spisovateľa Ernesta Hemingwaya sa dočítame, že v čase jeho vrcholnej romanopiseckej a žurnalistickej činnosti platilo v širokej obci jeho newyorských aj parížskych kolegov nepísané pravidlo, že kto uverejnil príspevok v časopise Reader's Digest, vylúčil sa tým zo spoločnosti „čestných" kolegov rovnako ako ten, čo prejavil sympatie pre fašizmus či nacizmus -  a prerušili sa s ním všetky styky. Postihlo to napr. inak obľúbeného a úspešného Don Passosa. Hemingway išiel ako novinár a bojovník do španielskej občianskej vojny na stranu republikánov a svojím druhom postavil pomník románom Komu zvonia do hrobu.

Reader's Digest je na pohľad sympatický časopis. Šíri na pohľad pekné myšlienky, napr. dobročinnosť, milosrdenstvo, pomoc cestou almužny. Treba však vedieť čítať medzi riadkami, aby ste sa dozvedeli, že je to cesta, ako sa po smrti dostať do neba: ako byť dobrým. Ľudstvo treba udržovať v takom stave, aby sa dali (kresťanským spôsobom) pestovať cnosti, ktoré zaručia večnú odmenu. Málo a neseriózne sa píše v Reader's Digeste o zásadnej potrebe zmeniť svet tak, aby spomínané cnosti boli potrebné len výnimočne, aby každý človek všade na svete mal zabezpečené základné životné potreby a v prvom rade dobre platenú prácu.

Preto nemám rád Reader's Digest, nečítam ho a neodporúčam ho čítať. Kto to však dnes povie tak, ako to pred sedemdesiatimi rokmi povedal Hemingway?
A kto to povie o tých slovenských novinách a časopisoch, ktoré si to bezpochyby zaslúžia ešte väčšmi?

Od spravodlivosti k demokracii za zvonenia zvonov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

José Saramago

Štyristo rokov uplynulo od iniciatívy jedného roľníka z okolia Florencie, ktorý rozzvonil umieračik, aby ohlásil smrť Spravodlivosti, do rozletu medzinárodného hnutia proti globalizácii. A predsa, podľa José Saramaga, laureáta Nobelovej ceny za literatúru v roku 1998, ide o to isté: dnešní aktivisti svojimi činmi varujú pred umieraním demokracie. O tomto hovoril veľký portugalský spisovateľ šiestim tisícom zanietencov zhromaždených 19. januára 2002 v Paríži pri manifestácii za ATTAC (Tobinovu daň). O niekoľko dní, 2. februára 2002, tento text zaznel aj na záverečnom stretnutí Svetového sociálneho fóra v Porto Allegre.

Na začiatok vám rozpoviem pár slovami pozoruhodnú príhodu z roľníckeho života v okolí Florencie spred viac ako štyristo rokov. Dovoľujem si vyzvať vás, aby ste túto dôležitú historickú udalosť sledovali veľmi pozorne, pretože jej morálne poučenie, nie tak ako zvyčajne, neodznie až na jej konci: čoskoro vám udrie do očí.

Obyvatelia dedinky boli doma alebo pracovali na svojich poliach, každý sa zamestnávajúc svojimi záležitosťami, keď tu zrazu bolo počuť hlas kostolného zvona. V týchto časoch zbožnosti (hovoríme o udalosti, ktorá sa stala v 16. storočí) sa zvonilo niekoľkokrát za deň; nebolo by teda prečo sa čudovať. Tento raz však zvon znel smutno, a to bolo ono, áno, to prekvapovalo, lebo sa nevedelo o nikom v obci, že by ležal na umretie. Ženy teda vyšli na ulicu, deti sa zbehli, muži opustili pluhy alebo inú prácu a za krátky čas sa všetci našli pohromade pred kostolom a čakali, až sa im povie, že majú plakať. Zvon ešte niekoľko minút zvonil, ale nakoniec zmĺkol.

Netrvalo dlho, dvere kostola sa otvorili a na prahu sa zjavil jeden roľník. Nebol to ten, ktorý obyčajne zvonieval, a tak sa ho ľudia začali spytovať, kde je zvonár a kto umrel.

„Zvonár tu nie je, to ja som zvonil na umieračik," dostali ako odpoveď.

„A to teda nikto neumrel?" naliehali dedinčania; a roľník znovu odvetil:

„Nie, nik, kto by mal meno a vzhľad nejakej osoby; rozzvonil som umieračik za spravodlivosť, lebo spravodlivosť umrela."

Čo sa to stalo? Nuž, stalo sa, že pán tohto kraja (nejaký knieža alebo len bezohľadný gróf) už oddávna menil hraničné kamene na okrajoch svojich pozemkov, posúvajúc ich čoraz viac na švíky políčok roľníkov, takže každým rokom sa ich políčka zmenšovali. Obete začali protestovať a upozorňovali na nespravodlivosť. Potom prosili o súcit a nakoniec sa rozhodli sťažovať si na úradoch a žiadať ochranu spravodlivosti. Všetko však ostalo bez dôsledkov a okrádanie pokračovalo. A tak sa náš zúfalý roľník rozhodol, že oznámi urbi et orbi (dedina má rozmer sveta pre toho, kto žil stále iba v nej) smrť Spravodlivosti.

Hádam si myslel, že jeho gesto vrcholného pohoršenia pohne mysľami, dojme ich a rozozvučí všetky zvony sveta, bez rozdielu rasy, viery a obyčajov; že všetky budú sprevádzať hlas jeho umieračika nad smrťou Spravodlivosti a nestíchnu, kým tá sa nepreberie. Taký hlahol, šíriaci sa z domu do domu, z dediny do dediny, z mesta do mesta, preskakujúci hranice, stavajúci zvukové mosty cez rieky a moria, mal by naisto zobudiť zaspaný svet ... Neviem, čo sa potom stalo; neviem či ruky susedov prišli roľníkovi pomôcť dať hraničné kamene na ich miesto, alebo či sa obyvatelia dedinky, keď už raz Spravodlivosť vyhlásili za mŕtvu, vrátili so zvesenou hlavou a dušou v smútku do svojho žalostného každodenného života. Je dokázané, že dejiny nám nikdy nepovedia všetko ...

Predpokladám, že to bolo jediný raz, čo kdesi na svete zvon, kus studeného bronzu, ktorý toľkokrát oznamoval smrť ľudí, tento raz oplakával smrť Spravodlivosti. Potom už nikdy nebolo počuť tento umieračik z dedinky pri Florencii, ale Spravodlivosť zomierala a zomiera každý deň. Aj dnes, vo chvíli keď vám toto vravím, kdesi ďaleko či blízko, možno pred dverami nášho domu, ju niekto zabíja. A zakaždým, keď umrie, je to pre tých, čo sa na ňu spoliehali, ako keby vôbec nebola existovala; všetci sme sa na ňu spoliehali a očakávali sme od nej to, na čo máme právo od Spravodlivosti: spravodlivosť, jednoducho spravodlivosť.

Nie tú, čo sa zahaľuje do divadelných tuník a balamutí nás výkvetmi zbytočnej súdnej rétoriky. Nie tú, čo pripustila, aby jej zaviazali oči a aby sfalšovali váhu závaží; nie tú, ktorej meč reže väčšmi z jednej strany ako z druhej, ale spravodlivosť skromnú, každodennú sprievodkyňu človeka, spravodlivosť, pre ktorú pravda je presne a prísne synonymom etiky; spravodlivosť, ktorej sa podarilo stať sa takou nenahraditeľnou pre pokoj ducha, ako je nenahraditeľná potrava pre život. Spravodlivosť, samozrejme, vyslovovanú súdmi vo všetkých prípadoch predvídaných zákonmi, ale aj, a to najmä, spravodlivosť, ktorá spontánne vyplýva z konania samotnej spoločnosti. Spravodlivosť, v ktorej sa manifestuje ako neobíditeľný mravný imperatív - rešpekt pre právo na existenciu, spoločný všetkým ľudským bytostiam.

Našťastie zvony nezvonievali len na oplakávanie umierajúcich. Oznamovali ľuďom aj hodiny dňa a noci, volali veriacich na sviatok alebo k modlitbe; a bolo obdobie, ani nie tak dávno, keď zvonenie na poplach upozorňovalo obyvateľov na katastrofy, povodne alebo požiare, pohromy či akékoľvek iné nebezpečenstvá, ohrozujúce spoločenstvo. Dnes sa sociálna úloha zvonov vyčerpáva splnením ich rituálnych povinností a fanatický čin florentského roľníka by sa dnes považoval za kúsok šialenca alebo jednoducho za záležitosť pre políciu. Dnes sú to iné zvony, celkom iné zvony, ktoré bránia a zdôrazňujú potrebu spravodlivosti; tej spravodlivosti, ktorá je druhom človeka a predpokladom šťastia jeho ducha, a dokonca, aj keď to znie neuveriteľne, ktorá je predpokladom dostatku potravy pre jeho telo.

Táto spravodlivosť by existovala aj vtedy, keby nebolo ani jedného človeka umierajúceho od hladu alebo na tie choroby, ktoré sú liečiteľné u jedných, no nie u druhých. Táto spravodlivosť by existovala aj vtedy, keby existencia nebola pre polovicu ľudstva hrozným odsúdením, ako je doteraz.

Nové zvony zvonia, ich zvuk sa šíri po svete ozvenami a je zakaždým silnejší. Sú to mnohoraké hnutia odporu a sociálnej mobilizácie, bojujúce za príchod novej distributívnej a transformačnej spravodlivosti, ktorú všetci ľudia spoznajú ako svoju vlastnú, rodnú spravodlivosť, ako ochrankyňu slobody a pravdy. Nikdy nie nepriateľku.

Povedal by som, že pre túto spravodlivosť už máme kód praktickej aplikácie, na ktorom sa môžeme ľahko zhodnúť; tento kód je zhrnutý už päťdesiat rokov vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Vymenúva tridsať základných práv, o ktorých sa dnes hovorí len veľmi neurčito - ak sa ponad ne systematicky neprechádza bez slova. Nedbá sa na ne a sú šliapané väčšmi, ako boli pred štyristo rokmi súkromné vlastníctvo a sloboda florentského roľníka. A povedal by som aj to, že Všeobecná deklarácia ľudských práv vo svojom prvom znení a bez zmeny čo len čiarky by mohla úspešne nahradiť - v ohľade správnosti princípov a jasnosti cieľov - programy všetkých politických strán sveta.

Myslím predovšetkým na programy, ktoré sa týkajú tzv. ľavice: ochromené zastaralými formuláciami, neschopné postaviť sa proti hrubostiam súčasného sveta, zatvárajúce oči pred zrejmými a už nastupujúcimi hrôzami, ktoré nám chystá budúcnosť. A my sme si mysleli, že existuje racionálna a citová dôstojnosť, ktorá je najvyššou ašpiráciou ľudskej bytosti. Dodávam, že príčiny, prečo spomínam politické strany vo všeobecnosti, platia tým istým spôsobom pre odborové združenia vo všetkých štátoch, a teda pre medzinárodné odborové hnutie vcelku. Toto hnutie sa vedome či nevedome stalo poslušným a zbyrokratizovalo sa. Má veľký kus zodpovednosti za znehybnenie až zaspanie sociálneho zápasu, ako to sa to ukázalo pri prebiehajúcej ekonomickej globalizácii. Nerád to hovorím, no neviem mlčať. A ak mi dovolíte pridať niečo zo svojho k La Fontainovým bájkam, poviem: ak nezakročíme včas, teda hneď, mačka ekonomickej globalizácie čo nevidieť bezpochyby zožerie myšku osobných ľudských práv.

A čo s demokraciou, týmto niekoľkotisícročným vynálezom Aténčanov, pre ktorých mala znamenať v sociálnom a politickom kontexte onej doby vládu ľudu, ľudom a pre ľud? Často počúvam serióznych ľudí, ktorých dobrá vôľa je evidentná, ale aj iných, ktorí majú záujem len predstierať dobré úmysly, vysloviť túto myšlienku: Hoci katastrofálny stav, v ktorom sa nachádza väčšia časť našej planéty, je neodškriepiteľný, bude to práve v rámci všeobecného demokratického poriadku, ako budeme môcť s najväčšou pravdepodobnosťou úplne alebo aspoň uspokojivo rešpektovať osobné práva jednotlivca.

Nič nie je istejšie, ak bude naozaj demokratický, tento systém vlády a riadenia spoločnosti, ktorý v súčasnosti nazývame demokraciou. Ale nie je. Je pravda, môžeme hlasovať, môžeme odovzdaním suverenity, ktorá sa nám priznáva ako občanom-voličom, prostredníctvom politických strán vybrať svojich zástupcov do parlamentu. A je pravda, že numerické pomery takýchto zastupiteľstiev a politických kombinácií vedú vždy k vytvoreniu vlády. To všetko je pravda, ale pravda je aj to, že tu sa začína i končí možnosť demokratickej akcie.

Volič bude môcť zvrhnúť vládu, ktorá sa mu nepáči, a nahradiť ju druhou; ale jeho hlas nikdy nemal, nemá a nikdy nebude mať viditeľný účinok na jedinú reálnu silu, ktorá vládne svetu, teda aj jeho krajine a jemu. Samozrejme mám na mysli ekonomickú moc, osobitne jeden jej sektor, ktorý sa konštantne rozrastá a ktorý riadia multinacionálne podniky podľa stratégií vládnutia. Tie nemajú nič spoločné s verejným blahom, o ktoré sa už podľa definície usiluje demokracia. Všetci vieme, že je to takto, a predsa na základe akéhosi verbálneho a mentálneho automatizmu, ktorý nám nedovoľuje vidieť veci v ich nezafarbenej nahote, pokračujeme v rečiach o demokracii. Hovoríme o nej, ako keby išlo o niečo živé a činorodé, a zatiaľ máme z nej len pár ritualizovaných formalít, neškodných pohybov a náznak obradov akoby ateistickej omše.

A ani nezbadáme, akoby na to nestačilo mať oči, že naše vlády, ktoré sme v dobrom či v zlom zvolili a za ktoré sme teda v prvom rade sami zodpovední, sa každým dňom väčšmi menia na jednoduchých „politických komisárov" ekonomickej vlády s reálnym poslaním vypracovať zákony, ktoré budú tejto vláde vyhovovať. Tieto zákony sa potom osladia a zabalia do pozlátok úradnej a súkromnej reklamy a tak sa privedú na sociálny trh, kde nevyvolajú veľa protestov. Možno budú protestovať nejaké menšiny, ale tie nie sú predsa nikdy spokojné ...

Čo robiť? Od literatúry po ekológiu, od rozletu galaxií po skleníkový efekt, od spracúvania odpadu po zápchy na diaľniciach, o všetkom na tomto svete sa diskutuje. Ale o demokracii sa nehovorí: ako keby tá bola niečo naveky dané, od prírody nedotknuteľné až do konca vekov. Teda ak sa nemýlim, ak som schopný pripočítať dva ku dvom, hovorím, že okrem tých mnohých potrebných a nevyhnutných debát je potrebné rozvinúť svetovú diskusiu o demokracii a o príčinách jej úpadku. O možnostiach zasahovania občanov do politického a sociálneho života. O vzťahoch medzi štátmi a svetovými ekonomickými a finančnými silami. O tom, čo upevňuje a čo zoslabuje demokraciu. O práve na šťastie a čestnú existenciu. O biedach a nádejach ľudstva, alebo hovoriac menej rečnícky, jednoduchých ľudských bytostí, ktoré to ľudstvo tvoria, či ich berieme individuálne alebo ako celok. Niet horšieho omylu ako ten, ktorého sa dopúšťame sami. A predsa - tak žijeme.

Nemám čo dodať. Alebo hej, len jedno slovo, prosím o chvíľu ticha. Florentský roľník stúpa ešte raz na vežu kostola, zvon sa ide ozvať. Počúvajme ho, prosím vás.

*  *  *

Do francúzštiny preložil René Gouédic, do slovenčiny Rastislav Škoda.

*  *  *

Prameň: José Saramago, De la Justice ? la démocratie en passant par les cloches,  Le Monde diplomatique, č. 576, s. 3, marec 2002.

 José Saramago je portugalský spisovateľ; v slovenčine vyšiel jeho román Mesto slepých. -  James Tobin (1918-2002), nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku (1981), navrhol v prospech rozvojových krajín 0,01 % daň zo všetkých devízových transakcií na burzách.
Túto esej uverejnil týždenník Nové slovo v č. 14 dňa 3. 4. 2002.

Nenahradil som si chrbticu krížom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Konrad Riggenmann

Interveiw s učiteľom, ktorý už nemusí pracovať pod krížom

diesseits: Pán Riggenmann, pred šiestimi rokmi ste žalobou žiadali od bavorského štátu, aby bol z vašej triedy odstránený kríž. Čo máte proti krížu?

Konrad Riggenmann: Po prvé mi ide o slobodu svetonázoru, a to pre všetkých učiteľov v Bavorsku. Po druhé o pedagogiku: Kríž škodí vývinu dieťaťa. A po tretie mi ide o zákon, ktorý nariaďuje kríž do každej triedy.

d.: Bavorský Správny súd rozhodol: Z Vašej triedy musí kríž von; pritom však nejde o zásadné rozhodnutie, ale len o rozhodnutie v atypickom prípade.

K.R.: Každý rozsudok je najprv rozsudok v jednotlivom prípade, má však dôsledky pre budúce rozhodovanie. Každý učiteľ sa teraz môže odvolať na tento rozsudok.

d.: Ak dôvody svedomia a teda ľudské práva vážia viac ako úradnícke predpisy, nemohlo by sa stať, že úrady nasadia komisie na preverenie svedomia, ako to robili kedysi pri odmietaní vojenskej služby z náboženských dôvodov?

K.R.: To nebezpečenstvo existuje. Čo sa so mnou dialo v Mníchove, to bolo preverovanie svedomia.

d.: Keď sa dívate späť, čo ste pre seba dosiahli?

K.R.: Veľa sa mi vyjasnilo. Bolo to odvážne. Ale vnútorne som sa stále cítil dobre. Školská byrokracia ma chcela zlomiť - nepodarilo sa jej to. Nepadol som pred krížom na kolená. Nenahradil som si chrbticu krížom. Môj úspech bude mať významný dôsledok pre všetkých učiteľov v Bavorsku v tom zmysle, že ich práva budú posilnené.

d.: Teraz ste opäť činný v škole - predtým ste na čas zo školy vypadli. Ako to súviselo s procesom?

K.R.: Nebol by som nikdy žiadal dovolenku, keby ma neboli nútili pracovať pod krížom. Ale proti mojej vôli to trvalo už tri roky a tak som šiel na neplatenú dovolenku. Tri roky som žil zo svojich úspor. Najprv som dúfal, že už v októbri prvého roku dostanem súdny termín pojednávania, ale to som sa sklamal. A v druhom roku mojej dovolenky prišiel súd dokonca k záveru, že nepotrebujem právnu ochranu, kým som na dovolenke. To bola teda rana! Veď všetky úspory sa raz minú. A tak mi moja právnička poradila, aby som sa vrátil do školy - len tak sa bude vec prejednávať pred súdom.

d.: Dobre som rozumel? Proces sa len preto obnovil, lebo ste sa vrátili do školy?

K.R.: Práve tak. Inakšie by to boli nechali zapadnúť prachom. Ale to najlepšie ešte len prišlo: V roku 2000 súd vyslovil názor, že keby som prešiel na inú školu, muselo by sa celé jednanie začať znovu od začiatku, lebo som prišiel na inú školu. Ministerstvo sa toho chytilo a chceli ma z Pfaffenhofenu preložiť.

d.: Na škole medzitým vešali „mäkké" kríže: okrúhle podložky s nadmerným krížom uprostred, bez mŕtvoly Krista, ale s motýľom, ktorý nie je priklincovaný, ale len prilepený. Čo si o tom myslíte?

K.R.: Už pri pojednávaní som povedal, že to sa blíži k rúhaniu sa. V Bavorsku raz odsúdili umelca, ktorý na krucifixe zobrazil prasa. Pritom je prasa inteligentné zviera, vývojovo stojí oveľa vyššie ako motýľ. Považoval som to za provokáciu, že slabochovi, ktorý neznáša násilie znázornené v krucifixe, vešajú pred oči napohľad miernejší a mäkší kríž, ako sa vyjadril rektor.

d.: Nie je to duchu času prispôsobená inštrumentalizácia kríža? Čoho mohlo byť ľudstvo ušetrené, keby boli kresťania počas 2000 rokov oslavovali nežného motýľa miesto umučenej mŕtvoly ...

K.R.: To ukazuje, aké ťažké to majú kresťania so svojou firemnou značkou. Pri znázorňovaní násilia sa človek necíti dobre. Ale cirkev je fixovaná na krucifix. Zo svojich dejín ho nemôže vygumovať. Kresťanská ideológia sa krúti okolo smrti Krista na kríži, o vykúpenie krvavou popravou.

d.: V tlači sa písalo, že ste kresťan.

K.R.: Som rozhodne nekresťan a člen Spolku pre slobodu ducha. Som prísny kritik kresťanstva, ale neodmietam ho paušálne. Vidím, že kresťanstvo má sociálnu stránku a poznám v kresťanstve ľudí, ktorí si zaslúžia úctu.

d.: Ako to bude ďalej? Čo plánujete?

K.R.: Pripravujem knihu „Krucifix a holokaust - o najúspešnejšom predvádzaní násilia v dejinách sveta" - vyjde vo februári 2002. Rozoberám v nej vzťah medzi ideológiou smrti na kríži a udalosťami v Osvienčimi. Vydavateľstvo predpokladá, že kniha vyvolá búrku rozhorčenia. Ja v to dúfam.

Otázky kládol dipl. odborník sociálnych vied Dr. W.Proske, referent pre výuku pri bavorskom Spolku pre slobodu ducha a člen Humanistického zväzu Nemecka.

Prameň: Konrad Riggenmann, Ich habe nicht mein Rückgrat durch das Kreuz ersetzt ...  Diesseits č. 58, s.4-5, 2002.

*  *  *

Dodatok

Bavorský správny súd rozhodol v poslednom spore o kríž v januári 2002, že Dr. K. Riggenmann, profesor na strednej škole, nemusí vyučovať v triede s krížom na stene; sloboda jeho svedomia zaváži viac ako jeho povinnosť úradníka.

Helmuth Mangold, predseda Zväzu katolíkov v Bavorsku označil tento rozsudok za „ťažko pochopiteľný".

Podľa Moniky Hohlmeierovej, bavorskej ministerky kultúry, Riggenmann sa stavia „bez tolerancie a bez ohľadu na svoju spoločnosť proti rozhodnutiu väčšiny".

Günther Beckstein, bavorský minister vnútra, vidí Riggenmanna „na hranici k psychopatológii".

Generálny sekretár kresťanskej CSU Goppel hovorí „o nepredstaviteľnej kampani proti krížu", o neznášanlivosti smiešne malej menšiny, o terore „samozvaných zlepšovateľov sveta", ktorých už majú ľudia v Bavorsku až po krk. Má na mysli Spolok pre slobodu ducha. Lebo ten uverejňuje najnovšie v internete list, ktorým môžu rodičia žiadať, aby sa v triede ich dieťaťa zvesil zo steny kríž (http://members.aol.com/bfgmuc).

Medzitým sa ukazuje, že prípad Riggenmann nie je ojedinelý. V januári 2002 sa zdráha vyučovať pod krížom napr. Gerhard Rauch z Neu-Ulmu.

Prameň: Diesseits, č. 4, 2001.

Nijaké náboženské tútorstvo na podklade školského zákona!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Všetkým rodičom, žiačkam a žiakom, učiteľkám a učiteľom:

Za svetonázorovo neutrálne školy

Konečne je vo veci jasno: je možné, a dokonca jednoduché, nechať zo škôl odstrániť kríž. V apríli 1999 rozhodol Spolkový správny súd s konečnou platnosťou:


  • Každý môže žiadať, aby sa v triede jeho dieťaťa zvesil zo steny kríž.

  • Stačí vysloviť svoje prianie. Vyznávanie svetonázoru nie je potrebné.

  • Zaručená je anonymita. To značí, že meno sa nesmie nikomu prezradiť.


Spolkový správny súd odmieta teda náboženské tútorstvo štátu a každého občana povzbudzuje k prežívaniu práva na sebaurčenie.
Toto pravidlo platí pre základné aj stredné a pokračujúce školstvo.

Ako to robiť? Prianie nechať odstrániť kríž z triedy Vášho dieťaťa musíte adresovať na vedenie školy. Vypracovali sme vzorový list, ktorého formulácia neobsahuje nič konfrontačného, ale apeluje na porozumenie zúčastnených.

--

Vážená pani/pán ......

Moje dieťa ... navštevuje na škole ... triedu ... . Zo svetonázorovo-náboženských dôvodov a s ohľadom na rozsudok Spolkového správneho súdu z 21. apríla 1999 (AZ 6 C187.98) si dovoľujem požiadať Vás, aby ste z tejto triedy nechali odstrániť kríž.

Toto gesto z Vašej strany by bolo prejavom tolerancie voči všetkým svetonázorovým menšinám, ktoré nikdy nemali právo vystavovať v štátnych priestoroch svoje symboly. Súčasne by bolo vyjadrením presvedčenia, že v demokratickej spoločnosti má panovať odluka štátu od cirkvi. Nechcel by som od svojho dieťaťa vyžadovať, aby sa učilo pod krížom, ktorý je aj znakom kresťanského misionárstva.

Myslím si, že deťom by sa mal vštepovať pocit rovnoprávnosti všetkých svetonázorov, ako je to vyjadrené v Ústave čl.3, odst.3 a čl.4, odst.1. To sa dá najlepšie v triede, ktorá je zariadená svetonázorovo neutrálne.

Uvedený rozsudok Vám prísne ukladá dodržať povinnosť mlčanlivosti - o tú Vás vyslovene prosím.

S priateľským pozdravom

Prameň: diesseits, č.1, 2002.

Že je to vojna v prospech žien?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Christine Delphy

„Nad naším vyslanectvom v Kábule vlaje americká zástava ... A afganské ženy sú slobodné", zdôrazňoval G.W.Bush vo svojej reči o stave únie koncom januára. „Koalícia proti terorizmu" vraj vedie vojnu, aby oslobodila Afgancov. Po bombardovaniach a po vstupe oddielov Severnej aliancie do Kábulu uverejnili noviny obrázky ženských úsmevov, ktoré sú vraj prapríčinou konfliktu…

Čudné dôvodenie, keď sa spojencami za nových vládcov dosadení starí mužahedíni nechovajú lepšie ako talibáni. Posledné reportáže nemôžu zatajiť obavy občanov Kábulu a Džalalabádu a ich znepokojenie, založené na vlastných skúsenostiach: medzi rokmi 1992 a 1996 oddiely Severnej aliancie („zjednoteného frontu") masakrovali a vraždili ranených a zajatcov, terorizovali a vydierali obyvateľstvo. V súčasnosti sa to opakuje skoro identicky a Afganistan je ďalej rozdelený na oblasti kmeňových vodcov, ktorí hrozia vyvolať novú občiansku vojnu.

Američania sa nezaujímajú o práva žien v Afganistane, veď ani v Kuvajte, ani v Saudskej Arábii, ani inde to nerobia. Naopak, oni vedome obetovali Afgancov vlastným záujmom. Odkiaľ sa nabrali mužahedíni? Už v roku 1978, pred vpádom sovietskej armády do krajiny, vodcovia kmeňov a náboženskí hodnostári vyhlásili svätú vojnu proti marxistickej vláde Nura Mohameda Tarikiho, ktorý nútil dievčatá ísť do školy a zakázal levirát (povinnosť bezdetnej vdovy vydať sa za brata svojho mŕtveho muža) aj predaj žien. Nikdy nekončilo štúdium toľko lekárok, profesoriek a právničiek, ako v rokoch 1978-92.

V očiach mužahedínov si práva žien zasluhujú vojnu ... proti nim. Po sovietskej invázii dostáva tento boj vlastenecký ráz a má podporu Spojených štátov, ktoré považujú nepriateľa svojho nepriateľa za svojho priateľa. Dobre vedia, čo zamýšľajú mužahedíni so ženami, ale záleží len na tom, že sú proti Moskve.

Po odchode sovietov vojna pokračuje a obracia sa hlavne proti civilom. Vojaci Severnej aliancie rabujú domy a znásilňujú ženy. Miestni velitelia vydierajú šoférov nákladných áut na každých 50 kilometrov a len neporiadok a korupcia zabraňujú aplikácii šárije. Takto sa pripravuje pôda pre príchod talibanov, duchovných synov týchto mužahedínov, ktorí sú rovnako antikomunistickí ako ich otcovia, ale k tomu ešte fundamentalistickejší: preto sú dobrí kandidáti na pomoc USA, ktoré (cez Saudskú Arábiu) posielajú doláre pakistanským madrasám (koránovým školám).

Bojovali tu Spojené štáty vždy za práva žien? Nie. Aspoň niekedy? Nie. Naopak, šliapali po nich. Pretože marxistické vlády spriaznené s nepriateľom USA bránili a podporovali afganské ženy, bolo treba obetovať ich. Nemožno pripustiť, aby nejaké ľudské práva stáli v cesty svetovej hegemónii! S právami žien je to ako s irackými deťmi: ich smrť je cenou za americkú moc.

Ako všetky feministky celého sveta a po viac ako dvoch rokoch intenzívneho boja proti osudu afganských žien pod vládou talibanov dúfam, že nová vláda zaručí práva žien. Zlepšenie ich stavu by mohlo byť nepredvídaným úspechom tejto vojny: akési kolaterálne dobrodenie. Možno mať túto nádej. Bez snívania. Skupina Burhanuddina Rabbaniho, vtedajšieho ministerského predsedu, uznávaného celou medzinárodnou komunitou, uzákonila šáriju v Kábule v roku 1992. A v roku 1995 sa vojská toho istého Žamiat-el-Islamiho pod vedením veliteľa Masuda oddávali v Kábule orgiám znásilňovania a vraždenia.

Tí, čo rozhodujú a tí, čo to podstupujú

Po jednaniach v Bonne sú v provizórnej vláde dve ženy z exilu: jedna za stranu Hezb-e-Wahdat, druhá za Parchami. Rawa, revolučná strana afgánskych žien, pracujúca už šesť rokov v utečeneckých táboroch najmä pri výchove dievčat, odmieta obidve menované strany ako „žoldnierske a vražedné". Rawa je proti talibanom, ale aj tak zo všetkých síl protestovala proti bombardovaniu krajiny. Spolu s inými organizáciami žiada, aby medzinárodná sila chránila afganský ľud proti „zločincom Severnej aliancie".

Žamiat-el-Islami robí pod tlakom medzinárodných inštitúcií „ústupky". Posúďte:

Za týždeň po dobytí Kábulu vyhlásil jeden z vodcov tohto hnutia na vlne BBC World, že „reštrikcie" voči ženám budú uvoľnené - bez ďalších podrobností okrem tej, že „burka už nebude povinná: postačí hidžab". Hidžab je plášť, zahaľujúci celé telo vrátane hlavy a tváre; burka je jednoduchý závoj. Hidžab (v Iráne sa volá čador) postačí. To sa nám sníva?

A keby aj pribudlo slobôd, ospravedlnilo by to vojnu? Ak ide o ľudské práva, otázka je vždy tá istá: môže byť pre určitú populáciu niečo horšie ako vojna? Kedy jej možno dať prednosť? Povedať, že táto vojna je pre afganské ženy blahodarná znamená rozhodnúť, že je pre ne lepšie umrieť pri bombardovaní, od hladu alebo od zimy, ako žiť pod vládou talibanov. Radšej smrť ako otroctvo: tak rozhodla západná oficiálna mienka ... za afganské ženy. Toto rozhodnutie mohlo byť hrdinským činom, keby západniari boli dali na váhu vlastné životy miesto životov Afganiek.

Nezodpovedný spôsob výroby alibi pre „oslobodenie afganských žien" ilustruje aroganciu Západu, ktorý si osobuje právo nakladať s druhými podľa svojho uváženia. Toto preniká celý jeho prístup k Afgancom, ba všeobecne charakterizuje postoj panujúcich voči ovládaným.

Navrhujeme jednoduché pravidlo pre medzinárodnú morálku, platné aj pre jednotlivcov: Nikto nemá právo robiť rozhodnutia, najmä nie hrdinské, ak niekto druhý má znášať ich dôsledky. Len populácia, ktorá znáša vojnu, môže povedať, či to stojí zato. Ale v tomto prípade ten, čo rozhodol o vojne, netrpí ňou, a ten, čo ju musí znášať, sa tak nerozhodol. Afganské ženy sú teraz na cestách, pod stanmi, v táboroch, a sú ich milióny: jeden milión utečencov viac ako pred vojnou za hranicami a jeden milión presídlencov vo vlasti. Mnohí riskujú stratu života - a bez záruky, že ich „obeť" im vynesie dodatočné práva. Ostatne, dá sa hovoriť o obeti, keď ju človek nevolil sám?

V prvom rade by sa patrilo, aby spojenci prestali vytrubovať, že Afgancom spôsobujú utrpenie pre ich dobro. Aby prestali predstierať, že to pre ich slobodu im berú právo rozhodovať o vlastnom osude, dokonca aj právo žiť. Treba sa obávať, aby sa táto pesnička nestala šlágrom; dlhý je zoznam štátov, ktorým koalícia spojencov proti zlu sľubovala priniesť dobro zbraňami. A samozrejme akákoľvek podobnosť na udalosti minulé a v takej ďalekej minulosti, že spomenúť ich by bola vykopávka, teda akákoľvek podobnosť s koloniálnymi vojnami - je púha náhoda a zhoda okolností.

Vojna za účelom ovládnutia a vykorisťovania nikdy nepohne dopredu ľudskými právami. Takéto bombardovania v mene civilizácie nechávajú zabudnúť na mnohé princípy, na ktoré sa naša civilizácia inakšie odvoláva. Spojenci vyhlásili za neplatné, napríklad, Ženevské konvencie o vojnových zajatcoch; v tom boli najprv spoluvinníkmi talibanov v Mazare, teraz sú komplicmi manévrovania Američanov. Spojené štáty vynachádzajú nové pseudojuristické kategórie a hovoria o „ilegálnych bojovníkoch" na Guantáname, ktorých vraj nechráni nijaké právo, ani národné, ani medzinárodné, ani všeobecné, ani vojnové.

Verejné slobody, pýcha našich demokracií, sú anulované; medzinárodné právo dostáva smrteľnú ranu - svedčí o tom agonizujúca Organizácia spojených národov. Len ozajstná a mierumilovná spolupráca všetkých národov vedie k rozvoju ľudských práv, nie je však na programe dňa. Je na nás, aby sme ju tam dostali.

Prameň: Christine Delphy, Une guerre pours les femmes?, Le Monde diplomatique, č. 576, s. 36, marec 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Cirkev? Má viac, ako si myslíme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Carsten Frerk

Znižujúce sa príjmy z daní, prázdne kasy - to hovoria cirkvi. Nedávno však vyšla kniha, ktorá predkladá celkom inú bilanciu - dokazuje, že obidve cirkvi sú najbohatší podnikatelia Nemecka: Finanzen und Vermögen der Kirchen in Detschland (Financie a majetky cirkví v Nemecku), Aschaffenburg: Alibri Verlag, 2002.

Ako pokrstené dieťa človek tu vrastie do cirkvi a prežíva ju potom ako kostol a farára počas bohoslužieb a pri príprave na prijímanie a pri birmovke. Ak cestuje, má stále na dohľad jeden z 30.000 nemeckých kostolov - no jeho horizont ostáva zvyčajne obmedzený na tieto stavby a teológov.

Len kto sa o to aktívne zaujíma, zistí, že stále platí staré heslo: „Od kolísky až po máry: strežia ťa kresťanské taláry".

(V Nemecku) sa človek narodí v konfesionálnej nemocnici a ide do zodpovedajúcich jaslí; potom príde do cirkevnej školy a nájde učňovské miesto v konfesionálnom hospodárskom podniku alebo študuje na katolíckej univerzite v Eichstätte. Potom sa stane jedným z 1,35 milióna priamych a nepriamych zamestnancov cirkví na plný úväzok, v cirkevných zariadeniach pokračuje vo vzdelávaní, má platové konto u jednej z cirkevných bánk, postaví si dom na cirkevnom stavebnom pozemku, alebo býva v jednom zo 150.000 nájomných bytov v majetku cirkví.

V televízii sleduje jednu z nespočetných náboženských relácií, pije k tomu kláštorné pivo alebo víno z cirkevných viníc. Káva, čaj a pomarančový džús sú samozrejme z TransFairu a na dovolenku sa ide do cirkevných domovov pre rodinné prázdniny alebo do kresťanských hotelov. Aj na Malédivy sa dá letieť s kresťanskou turistickou kanceláriou, kým deti ostanú v opatere kresťanských stanových táborov.

Kultúrne sa patrí byť aktívny v kostolnom chóre alebo trúbiť na pozaunu kresťanské tóny. Sociálne záujmy sa dávajú najavo neplateným účinkovaním ako jeden z 1,3 milióna predavačov v obchodoch tretieho sveta, dobrovoľníka nádražnej misie alebo pôsobením v predstavenstve miestnej cirkvi.

Nakoniec je o človeka dobre postarané v dámskych čajových a iných krúžkoch, v seniorskej akadémii či univerzite tretieho veku a v konfesionálnom starobínci, až kým pán farár nepovie posledné slová.

Jediné hospodárske podujatia, ktoré neprevádzkuje cirkev (v Nemecku), sú pohrebné ústavy a bordely.

Koncern cirkev

O existencii týchto zariadení, podnikov, firiem sa nedá pochybovať. Keďže všetky tieto zariadenia sú samostané právnické osoby, existuje názor, že neexistuje cirkev ako celková organizácia. Opačný názor však zastávajú aj sami biskupi, ktorí pyšne hovoria o „koncerne cirkev", keď majú na mysli nielen „ustanovenú" cirkev, to sú zemské cirkvi, biskupstvá, cirkevné okrsky, dekanáty a cirkevné obce, ale aj všetko, čo mimo tejto cirkvi patrí k jej všeobecnej organizácii.

Nemienime sa zaoberať juristickými podrobnosťami, či je možné chápať ako celok všetky tie rozličné právne formy spoločnosti verejného práva, zapísaného spolku či spoločnosti, družstva, eseróčky alebo nadácie. Pozrime sa jednoducho do Adresára evanjelickej cirkvi alebo do Zoznamu adries pre katolícke Nemecko. A tu ich nájdeme všetky: banky, poisťovne, sídliskové spoločnosti, cestovné kancelárie a mnoho iných foriem hospodárskeho podnikania. Ostaňme teda pri pojme koncern.

Ako taký ho však môžeme označiť len na základe počtu zamestnancov 1,35 milióna; od koncernu však treba vyžadovať, aby okrem toho, že má vedenie a predkladá bilanciu, sám platil svojich zamestnancov. To však cirkvi a ich zariadenia nerobia. Len 216.000 (16 percent) zamestnancov platia ustanovené cirkvi, kým 230.000 (17 percent) zamestnancov dostáva plat priamo zo štátnych daní, ďalších 810.000 (60 percent) z verejnoprávnych pokladníc nemocenského poistenia (v Nemecku sú to dve zložky: poistenie proti nemoci a osobitne proti nevládnosti, no obidve poistenia sú u tarifných zamestnancov povinné) a sociálnych zariadení a konečne 108.000 zamestnancov (8 percent) sa financuje z darov a vlastnej hospodárskej činnosti.

Cirkev a štát

Podľa ústavného zákona v Nemecku neexistuje štátna cirkev.

17 miliárd mariek dostali obidve cirkvi na daniach. Ešte raz rovnakú sumu dostali ako náhrady, dary, príspevky a úroky z majetku.
K týmto 34 miliardám pridal nemecký štát ďalších 39 miliárd takým spôsobom, že úplne financuje alebo prispieva na financovanie niektorých cirkevných zariadení a činností: cirkevné jasle a školy, dušpastierska činnosť v armáde, výchova teologického dorastu a poskytovanie vyučovania náboženstva.

Ďalších 20 miliárd mariek sú príjmy, ktorých sa štát zrieka v prospech cirkvi. Len plná odrátateľnosť zaplatenej cirkevnej dane z dane z príjmu znamená pre štát stratu 6,8 miliárd mariek. Cirkvi a ich zariadenia sú ako zariadenia verejného práva oslobodené od všetkých daní a poplatkov.

V týchto sumách nie sú zarátané podniky Diakónia a Caritas, ktoré sú plne financované zo štátnych peňazí.

Kde je v názve cirkev, tam má cirkev slovo, ale nie vždy za to platí

Dá sa namietať, že časť týchto výdavkov ide na celospoločenské úlohy, za čo sa poskytuje náhrada každému nositeľovi. Pritom sa však prehliada, že konfesionálne zariadenia ponúkajú „kombinovaný" produkt: nielen pedagogickú alebo medicínsku starostlivosť, ale vždy súčasne aj kresťanský príkaz kresťanskej „lásky k blížnemu", inými slovami kresťanské misionárčenie, „novú evanjelizáciu Nemecka". Všetci to nevedia, ale z hľadiska obidvoch cirkví patrí Nemecko medzi oblasti sveta, kde pôsobia početní misionári; (vo východných provinciách je to pochopiteľné - p.p.).

Tento nálepkový švindel sa koná aj v rámci medzinárodných misií. Jeden príklad: „Biskupské pomocné dielo Misereor" sa financuje na 49 % zo štátnych peňazí, 42 % sú dary občanov a len 8 % ide z biskupskej pokladnice.

Nemusí vždy byť v názve, na čom sa cirkev zúčastňuje

Spravidla poznať konfesionálne zariadenia , podniky a firmy podľa toho, že sa volajú „katolícke" alebo „evanjelické". Popri tom, a to najmä v hospodárskej oblasti, sa na tento prívlastok často „zabúda", takže konfesionálne nosičstvo alebo vlastnícke pomery sú pre nezúčastnených ťažko rozpoznateľné. Z množstva takýchto podnikov len dva príklady:

  • Aachenská sídlisková a bytová spoločnosť, s.s r.o., je najväčšia z 51 katolíckych spoločností tohto typu: postavila 75.000 bytov a domov. 52.000 jednotiek sa predalo, čo dalo podľa dnešných cien obrat 12 miliárd mariek; 23.000 je v súčasnosti v majetku spoločnosti. Spoločníkmi tejto firmy sú arcibiskupské stolce v Kolíne, Paderborne, Münsteri a Aachene, ako aj biskupstvo Essen. Keďže všetky tieto inštitúcie sú vlastnými nosičmi, nemá ani diocezánska rada diocéz možnosť náhľadu do financií a posúdenia ich majetkového stavu.

  • Nemecká fondová spoločnosť pre osobitné nehnuteľnosti, s.s r.o., DEFO, sa sama nazýva „špeciálny kreditný inštitút v koncernovom zväze s Nemeckou družstevnou bankou pre inštitucionálnych vkladateľov". V skutočnosti ide o kapitálovú spoločnosť pre zvláštne nehnuteľnosti evanjelických zemských cirkví; fondy obnášajú 2,5 miliardy mariek a je to konfesionálny pendant k uvedenej aachenskej spoločnosti, ktorá pracuje pre katolíckych vlastníkov investícií, realizujúc pre nich výhodné nehnuteľnosti. Pri Ekologických investičných fondoch treba poznať skratky, aby sa vedelo, akej konfesii fond patrí: KD je Banka cirkvi a diakónie, EKK je Evanjelická kreditná spoločnosť Kassel a KCD je spoločné podujatie jedenástich cirkevných bánk, resp. doslovne cirkev, caritas a diakónia.


Aj v obchode existujú konfesionálno-ekonomické podujatia. Spoločnosť na podporovanie partnerstva s tretím svetom (Gepa) založili v r. 1975 Cirkevná rozvojová pomoc EKD (evanjelická), katolícky Misereor, mládežnícke organizácie oboch cirkví a základné organizácie cirkevných obcí; spoločnosť obchoduje s kávou, čajom, kakaom, čokoládou, cukrom, medom a  výrobkami umeleckých remesiel !

Keď Gepa začiatkom deväťdesiatych rokov písala v bilancii prvý raz červené čísla, bol založený spolok Fair-Trade, ktorý sprostredkuje len obchodné kontakty.

Paralelne vznikol TransFair ako spolok na podporu čestného obchodovania s tretím svetom, z.s. (zapísaná spoločnosť), ktorý za odplatu poskytuje svoju pečať ako potvrdenie či záruku čestnosti obchodovania. Hoci medzi časom má 40 členov, sú v predstavenstve stále ešte zástupcovia organizácii Chlieb pre svet a Misereor. Pri doterajších stykoch s verejnosťou sa vždy budil dojem, že ide o ekologické produkty. Interne sa síce už od polovice 90-tych rokov ozývala silná kritika tohto „nálepkového podvodu", ale TransFair ukončil vnútorné diskusie vyhlásením, že také požiadavky sú formou „ekokolonializmu". Až keď jedna reportáž ZDF z Ghany o pestovaní kakaa podala správu o používaní pesticídov a sfalšovaných váh, a k tomu zistila, že TransFair dostáva na licenciách za púhu značku viac ako miestni roľníci za svoj v potu tvári vyrobený produkt, uznala spoločnosť milostivo, že jej ekologická značka má len „sociálny" charakter.

Cirkevný puzzle

Kto uverejňuje čísla a údaje tohto druhu, musí rátať s tým, že ho napadnú. Najvehementnejšia kritika zo strany cirkví hovorí, že uvedené podniky nepatria cirkvi a že sa teda spočítava niečo, čo nepatrí spolu. To však len potvrdzuje moju skúsenosť, že s príslušnosťou rôznych organizácií k ustanovenej cirkvi sa manipuluje ľubovoľne. Diakonické dielo, Kresťanský spolok mladých mužov, Christoffelova misia pre slepcov, Cirkevná základina a cirkevné sídliskové spoločnosti, to raz nepatrí k cirkvi, aby to hneď nato bolo vyhlásené ako dielo cirkvi - podľa hesla „Pozrite, čo všetko my robíme pre spoločnosť, deti, mládež a trpiacich!"

Toto rozkúskovanie na rozličných právnych nosičov má tú veľkú výhodu, že ak sa nevyskytnú nijaké problémy, všetci sú jedna veľká rodina. Ak však niečo ide zle, na vine je dcérsky podnik, ktorý musí znášať aj dôsledky. Koniec solidarity alebo čistučké „prežívané kresťanstvo", ak ide o financie.

Prameň: Carsten Frerk, Kirche? Mehr als man glaubt, Diesseits, č. 58, s.11-12, 2002.

Carsten Frerk je politológ a žije ako voľný autor v Hamburgu.

Vyzývavý Singer

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Nat Hentoff

Po tretí raz dávame slovo kontroverznému ateistickému komentátorovi nielen v bežnej americkej tlači, ale aj v „našom" Free Inquiry. Tento raz však cítime potrebu zaprotestovať proti jeho názoru a najmä dôvodneniu. V jednom interview vo Free Inquiry bol Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, správne opísaný ako vedec, ktorý pripúšťa „eutanáziu vážne postihnutých detí do veku jedného mesiaca".

Takáto prax by bola - zatiaľ - v USA (aj inde, p. p.) samozrejme nezákonná. Ako starostlivo poznamenal vo svojom rozsudku pri procese Roe versus Vade sudca Harry Blackmum, výraz osoba v zmysle Štrnásteho dodatku k americkej ústave sa nevzťahuje na „nenarodené". Pokračoval však, že ak sa to raz narodí, je to osoba v zmysle ústavy a jej „právo na život ... je potom garantované špecificky týmto dodatkom".

Singer však neobmedzuje svoj predpis smrti na deti s takou kvalitou života, o ktorej si myslí, že nestojí zato, aby sa ďalej žilo. Je zástancom určitých príčin pre zabitie ľudských bytostí v hocakom veku. V takýchto prípadoch nevidí rozdiel medzi asistovanou samovraždou (pomoc samovrahovi uskutočniť svoje rozhodnutie), ktorá je už legálna v štáte Oregon, (a napr. v Holandsku, p. p.) a povolením, aby lekár uskutočnil akt ukončenia života pri takých pacientoch, ktorí sú v takom biednom stave, tak bez nádeje a majú také bolesti, že chcú umrieť. To je eutanázia a to v USA ešte nie je dovolené.

Singer zdôrazňuje, že s eutanáziou musí pacient súhlasiť. Neuznáva však, že mnohí lekári - ktorí súhlasia s pacientovou vôľou umrieť - nie sú schopní rozoznať klinickú depresiu, ktorá, ak sa úspešne lieči, zbaví pacienta vôle umrieť. A pri pacientoch, ktorí sa zdajú mať neutíšiteľné bolesti, mnohí lekári nemajú dostatočné vedomosti o rastúcich možnostiach odstraňovania bolestí.

V spomínanom interview hovorí Singer o dr. Jackovi Kervokianovi - ktorý má s nadšením ten istý názor na pomoc ľuďom, ktorí chcú umrieť - , že je to „dobrý človek, keď sa rozhodol pomáhať ľuďom aj napriek zákonom ... pomáha ľuďom v konečnom štádiu ťažkej choroby, ktorí nechcú trpieť do samého konca".

Je však jasné, že niektorí Kervokianovi pacienti neboli v terminálnom štádiu choroby a niektorí ani netrpeli natoľko, žeby ich to presvedčilo, že sú nevyliečiteľne chorí. Kervokian je skúsený patológ. Nemá veľké skúsenosti s liečbou bolestí a depresií.

Keď Singer hovorí, že pacient si musí priať eutanáziu, zabúda na veľmi reálnu možnosť - rovnako ako Kervokian - , že pacient v takejto situácii možno nedostáva liečbu takej kvality, ktorá by vyvolala chuť do života.

Znepokojuje ma aj to, že Singer pripúšťa, že pacient si nemusí výslovne priať eutanáziu, ak - ako novorodenec - nemá „schopnosť rozumieť rozdielu medzi voľbou pokračovať alebo nepokračovať v existencii". Takáto osoba nie je „si vedomá seba" a možno ju zabiť.

Ak napríklad upadnete do „trvalého (perzistentného) vegetatívneho stavu" (PVS), t.j. nebudete vedieť, či ste mŕtvy alebo nažive, bude možné, hovorí Singer, zabiť vás, ak ste predtým nevyslovili nejaké priania. V priebehu rokov som interviewoval lekárov, ktorí mali pacientov, ktorí sa prebrali z nesprávne diagnostikovaného stavu PVS. Wesley Smith, ktorý písal veľa a rozumne o „kultúre smrti" v zmysle Singera a iných, spomína v knihe Nanútená smrť: klzký spád od asistovanej samovraždy k legalizovanej vražde prípad Dr. V. Fortanasceho:

Renomovaný neurológ a psychiater Fortanasce uvádza prípad 60-ročného muža, ktorý „sa zrútil a jeho internista uňho diagnostikovali PVS; radil rodine, aby súhlasila s prerušením udržovania pri živote, vrátane umelej výživy. Keď však bola postavená správna diagnóza mozgovej mŕtvice a pacient dostal potrebnú liečbu, vyzdravel a vrátili sa mu všetky schopnosti."

Vo svojej knihe Praktická etika Singer nespomína Dr. Leo Alexandra, znalca pri Norimberskom tribunále, ktorý neskoršie napísal, že pred plynovými komorami začínali nacisti tzv. „malými vecami" - napr. prijatím mienky, „že existuje niečo také ako život, ktorý nie je hodný života". Prv, než vraždili Židov a iné „menejcenné" rasy, zabíjali nacisti duševne chorých a inakšie postihnutých nežidov Germánov.

Singer zaručene nie je nacista. Traja z jeho starých rodičov umreli v koncentračných táboroch. Ale vo verejnej debate na Princetonskej univerzite Singer povedal: „Nemyslím si, že je vždy zlé zabiť nevinného človeka" - ide vždy o to, aký je jeho život a ako si je toho vedomý.

Nesúhlasím s tými kritikmi Singera, ktorí protestujú proti tomu, že ho Princeton zamestnáva. Samozrejme má právo povedať svoje názory, hoci mi pripadá iróniou, že má katedru - ako prvý profesor bioetiky na plný úväzok na tejto univerzite - práve v rámci Princetonského Centra pre ľudské hodnoty.

Varovanie Dr. Lea Alexandra pred „malými začiatkami" kultúry smrti je osobitne aktuálne v čase, keď legalizácia asistovanej samovraždy, eutanázie a eugeniky v našom štáte dostáva podporu - nie od nacistov, ale od slušných ľudí, ktorí si osobujú v praktickej etike právo posudzovať, a tým aj ukončovať, kvalitu života druhých.

Prameň: Nat Hentoff, Challenging Singer, Free Inquiry, 221/1, zima 2001/02.

V čom nemá liberál Nat Hentoff pravdu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

R. Š.

Nat Hentoff patrí medzi ľudí hnutia „Právo na život!", pre ktorých je ľudský život sakrosanktný, t. j. niečo ako posvätne nedotknuteľný. Odmietajú nielen potrat už od okamihu počatia, ale všetko, čo súvisí s ukončením „ľudského" života inakšie ako prirodzenou smrťou, samozrejme aj eutanáziu. (Zlomyseľní ľudia v tejto chvíli pridávajú, že sú za trest smrti a atómové vyzbrojenie.) Netaja sa tým, že ich názory sú podložené náboženským svetonázorom a v tomto ohľade sa zhodujú všetky tri monoteistické viery. Zriedkavým prípadom libertínskeho židovského ateistu v tábore hnutia „Za život!" je práve populárny novinár Nat Hentoff.

V rámci náboženstva sa dajú presadzovať najrozličnejšie názory, ale pretože žijeme v multikultúrnej spoločnosti, nemôžu zástancovia určitého náboženstva nanucovať svoje postoje ľuďom iného zmýšľania. Diskutovať sa má o všetkom, ale neslobodno robiť zákony, ktoré vyhovujú len jednej svetonázorovej skupine. Asi preto dáva časopis Free Inquiry Hentoffovi pravidelne možnosť komentovať nejakú aktuálnu otázku a potom uverejňuje reakcie (listy) čitateľov a niekedy aj kontroverzný článok. Tak je to aj v tomto prípade.

V jednom interview vo Free Inquiry (zima 2000) bol Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, opísaný ako vedec, ktorý pripúšťa „eutanáziu vážne postihnutých detí do veku jedného mesiaca". Nat Hentoff si to vzal za príležitosť na zhrnutie svojich argumentov proti všetkým druhom eutanázie - pozri predchádzajúci článok. Proti jeho dôvodom však treba všeličo namietať.

Hentoff zastáva názor,

a/ že lekári nemajú dostatočné vedomosti o pokrokoch v zmierňovaní bolesti. Pripúšťam, že ich nemajú v bežnej praxi niektorých špecializácií, ale nie v súvislosti s takými pacientmi, o akých je reč v tomto článku. Dal som si na veci záležať a spýtal som sa jedného chirurga na stanici intenzívnej liečby, čo vie o nových analgetikách - zasmial sa a mávol rukou. Že počul za posledné roky len o pokusoch s používaním marihuany na lekárske účely, ale že vlani sa už o tom skoro nehovorilo. V tejto súvislosti sa opovažujem vysloviť nádej, že pri rečiach o pokrokoch v zmierňo-vaní bolesti nemá nikto na mysli - čakanie na budúce pokroky. (Možno stojí za zmienku, že marihuana sa postupne legalizuje pre „lekárske účely" v čoraz väčšom počte štátov.)

b/ že mnohí lekári nespoznajú, či nevedia diagnostikovať klinickú depresiu, ktorá vyvoláva prianie smrti. Možno, ale čo to zaváži v  prípade, keď pacient má malignú rakovinu s pokročilými orgánovými zmenami, podstupuje nepríjemnosti umelej výživy a k tomu má neznesiteľné bolesti? Ide tu predsa o duševný stav postihnutého v terminálnom štádiu dlhotrvajúcej choroby a lekár má pomýšľať na liečbu hystérie, aby potlačil prianie smrti? Okrem toho napr. pri PVS klinická depresia ani neprichádza do úvahy.

c/ že diagnóza terminálneho stavu choroby nemusí byť vždy správna a že vyzdravenie či vyliečenie - niekedy, čo aj zriedka - je možné. Správne. Nevyliečiteľnosť choroby je veľmi vážna indikácia pre eutanáziu, ale jej posúdenie je v rukách lekárov. Každý chorý, či sa uňho choroba vyvíjala postupne, alebo ho prekvapila znenazdania, na jej začiatku veril, že vyzdravie; potom si jedného dňa uvedomil vážnosť situácie a čo ho pravdepodobne skôr alebo neskôr čaká; ak sa od tých čias jeho klinický stav stále len zhoršoval, zmieril sa s tým, že je v konečnom štádiu choroby. Podobný proces prebehol aj u lekára len s tým rozdielom, že ten takýchto pacientov spravidla videl viacero a bol svedkom ich smrti.

V odbornej literatúre sú desiatky prípadov nepredpokladaného vyzdravenia pacientov, ktorých lekári poslali z nemocnice „umrieť" domov, a oni sa im za rok prišli ukázať zdraví. Pochybuje niekto z tohto dôvodu o schopnosti lekárov Onkologickej či inej nemocnice určiť správnu diagnózu, najmä ak na to mali mesiace až roky času a všetky potrebné technické postupy? Pri PVS po ťažkom úraze či mozgovej mŕtvici môže byť časová závislosť iná (podstatne skrátená), ale nevidím zlovestnosť v konkrétnej situácii, ako ju preberá Hentoff z knihy Wesleya Smitha, ktorý cituje Dr. Fortanasceho (je to teda údaj z tretej ruky, mňa nerátajúc): pri PVS po kolapse staršieho muža radil „jeho internista" (pravdepodobne domáci lekár?) prerušiť opatrenia na záchovu života, ale „keď sa podala náležitá liečba (pre mozgovú príhodu), ... pacient vyzdravel". V tomto prípade stanovil nesprávnu diagnózu jeden lekár, čo je možné pri chorobách každého typu, ale irelevantné pre ďalší vývoj situácie v našich prípadoch, lebo keď hovoríme o eutanázii, vyžaduje sa určenie diagnózy komisiou lekárov, medzi členmi ktorej sa predpokladajú a diskutujú rozličné názory; ostatne, tým, čo v diskusii podľahnú, sa neberú diplomy. Preto skúsenosť Dr. Fortanasceho (asi on napravil omyl domáceho lekára) nesvedčí proti eutanázii z dôvodu nesprávnej diagnózy, lebo eutanázia sa neuskutočnila. Ak je na tejto občas sa vyskytujúcej historke niečo poučné, je to len poukaz na dôležitosť správnej diagnózy, spravidla prvý predpoklad eutanázie, a tá bola aj v tomto prípade včas stanovená.

d/ že existuje „celkom skutočná možnosť" takej kvalitnej liečby, ktorá u pacienta vyvolá vôľu ďalej žiť. Pri niektorých chorobných stavoch iste. Pri kandidátoch na eutanáziu však nejde o stratu chuti do života po rozchode s milovanou osobou alebo pri strate všetkého imania v súvislosti s krachom banky. Oni by chuť do života pravdepodobne aj mali, ale ju dusia neznesiteľné bolesti, pocity okypteného tela, osamelosť pri nemožnosti komunikácie s okolím a s istotou hraničiaca pravdepodobnosť, že nemôže dôjsť k zlepšeniu. Akú liečbu má Hentoff na mysli? Žeby o nej Kevorkian ani Singer nevedeli? Bude to asi psychiatria pre depresívne stavy u pacientov, ktorí majú možnosť rozhodovať sa; ale to nie sú seriózni kandidáti na eutanáziu.

Hentoff neuznáva, že sa má vyhovieť pacientovi, ktorý pociťuje také neznesiteľné bolesti, že si praje radšej smrť; že sa mu má pomôcť. Nestačí, že bolesti trvajú nie celý deň, nie celý týždeň, ale už celé mesiace? Alebo má roky trvať utrpenie tohto starca, ktorý v živote aj tak veľa trpel, či tohto dieťaťa, ktoré vlastne nepoznalo jediný šťastný deň vo svojom živote? A paralelne to má roky vydržať lekár, ktorý sa môže len pasívne prizerať? A aj potom sa má ešte pravidelne informovať, či neexistuje nejaký celkom nový prostriedok proti tejto bolesti? Dá sa v takejto situácii odísť z izby pacienta, v okamihu naňho zabudnúť a venovať sa každodennej rutine? Počul som, že králi mávali v osobitných vežiach svojich hradov špeciálnych väzňov odsúdených na doživotie a prikovaných na reťaz, kým nezošaleli. Tí väzni, nie králi. Hentoffovi lekári mi pripomínajú tých kráľov.

Ja si viem predstaviť neznesiteľnú telesnú bolesť, akútnu a najmä chronickú, ktorú chce postihnutý okamžite ukončiť a myslím si, že má na to právo. Ak na to nemá silu alebo možnosť, je morálnou povinnosťou pomôcť mu.

Hentoff protestuje proti tomu, že niektorí (slušní) ľudia si berú právo praktickej etiky posudzovať kvalitu života iných osôb - čo niekedy znamená ukončiť ho.

Spriatelil sa s Wesleyovým výrazom „kultúra smrti" pre niektoré celkom nové javy a problémy modernej spoločnosti a paušálne ich odmieta predovšetkým z toho dôvodu, že „z malej iskry veľký oheň býva": pre holokaust v nacistickom Nemecku bolo iskrou eutanázie niekoľko duševne chorých na niekoľkých psychiatrických klinikách. V súčasnosti je vraj tou istou iskrou prijatie tej istej myšlienky, že „existuje taký život, ktorý nemožno označiť za hodný žitia"; lenže - iskrou pre aký požiar? Kde hrozí hromadné vraždenie?

Nevidím príbuznosť medzi javmi, ktoré Hentoff porovnáva: v nacistickom Nemecku prevzala vrchnosť neľudskú ideológiu politického šialenca a vydala zákony, o ktorých sa nesmelo diskutovať. Vraždenie - či na začiatku v malom, či potom nepredstaviteľných rozmerov - sa aj pred vlastným obyvateľstvom až do konca tajilo a stopy sa zmazávali. Hanebné dôvody pre vraždenie nezniesli svetlo dňa. Vraždilo sa z nenávisti, resp. prinajmenšom z ľahostajnosti a napokon na rozkaz.

Dnes sa verejne a neraz búrlivo diskutuje o Singerových tézach, vychádzajúcich z odmietnutia názoru, že život treba rešpektovať za každých okolností len preto, že je to ľudský život, a pripúšťajúcich rozličné typy eutanázie. Mnohí máme sympatie pre ťaženie Dr. Kevorkiana za aktívnu pomoc pri premyslenom dobrovoľnom odchode zo života a žialime nad jeho neúspechom. S uspokojením zaznamenávame každý nový štát, ktorý povoľuje alebo aspoň trpí eutanázie. Súčasná bioetika sa bez nich nezaobíde.

Hentoff už v minulosti na stránkach FI provokatívne odmietol umelé prerušenie tehotnosti, zakladajúc svoj názor na líčeniach techniky potratu z druhej a tretej ruky a na fotografiách-sonogramoch (dokonca z prvých troch mesiacov života plodu!). V odpovedi mu prof.  Ch. L. Rulon pripomenul, že takýmto svojím stanoviskom ako známy novinár sedemnásť rokov prispieval ku kriminalizácii a ponižovaniu žien na celom svete, obsadzovaniu postelí v nemocniciach a plneniu márnic, rozpadu rodín a skaze mnohých detských životov a k ohrozeniu sociálnej stability spoločnosti, takže ako židovský libertínsky ateista nemá byť na čo hrdý.

Apoštol rozumu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Jörg Lau

S uspokojením konštatujeme, že nemecký parlament prijal kompromisné riešenie problému práce s kmeňovými bunkami: na jednej strane ju zakazuje, na druhej strane ju za určitých podmienok povoľuje. Dá sa to nazvať šalamúnskym rozhodnutím, ale možno v tom vidieť aj dvojitú morálku: je dovolené pracovať s kmeňovými bunkami, dovezenými z cudziny, ale také bunky neslobodno vyrábať v Nemecku.

K rozhodujúcim zástancom tohto riešenia patrí Volker Gerhardt, profesor praktickej filozofie na berlínskej Humboldtovej univerzite, kde boli jeho predchodcami napr. Fichte, Hegel a Schelling, a kde vo foyeri hlavnej budovy pretrváva z čias NDR chýrny citát marxistickej Feuerbachovej tézy, že činorodá „premena" sveta je viac ako jeho „filozofické" vysvetľovanie. Sú takí, čo v tejto vete vidia osudné svedectvo intelektuálnej nedôvery k sebe samému, ktorá na tejto posvätnej pôde nemá miesto. Žeby azda preto mali posledné dve publikácie Gerhardta názvy Sebaurčenie (1999) a Individualita (2000)? Ich predmetom je moderný jednotlivec vo vzťahu ku komplexu etiky, filozofickej antropológie a politickej filozofie. Základnou snahou Gerhardtovho myslenia je vymaniť pojem života z iracionalistickej filozofie.

Človek je animal rationale, zviera, ktoré má - následkom svojho rozumu - svoje dôvody pre svoje konanie. Len ak sa sám považuje za indivíduum, potrebuje si človek svoje činy odôvodňovať. Takáto morálna filozofia robí z človeka sebaurčujúceho a sebe zodpovedného jedinca. Kto takéto názory neuloží do trezoru teoretického myslenia, ale upotrebí ich pri svojom spoločenskom a politickom angažovaní, vystaví sa nebezpečenstvu démonizácie zo strany fundamentalistických náboženských kruhov.

Gerhardt je predsedom bioetickej komisie Nemeckej výskumnej spoločnosti (DFG) a členom Štátnej etickej rady práve v čase, keď vrcholí debata o bioetike v súvislosti s možnosťami využitia či zneužitia ľudských kmeňových buniek; keď stačí prejaviť čo len zvedavosť na možnosti nových biotechnológií, len informovať sa a druhých, a diskreditujú vás, démonizujú vás!

[Pripomenulo mi to nevdojak časy, keď nám na gymnáziu profesor náboženstva chcel nahovoriť, že zatúžiť po dievčati je (podľa deviateho božieho prikázania) smrteľný hriech. Postískať, ukradnúť bozk, opáčiť, áno, to sa nesmelo či nemalo, ale bolo to v našej prirodzenosti a ako zlé nám to nepripadalo. Len oveľa neskôr, ako vysokoškoláci alebo ešte neskoršie, sme sa dozvedeli, že z právneho hľadiska nie je zločinom chcieť niekoho zavraždiť.

„Muž si môže predstaviť aj tucet vyzliekaní a milovaní krásnej ženy alebo tucet podôb sladkej pomsty na nepriateľovi. Kým neuskutoční svoj úmysel pomstiť sa, nie je vinný. Až konkrétny čin ako výsledok voľby je predmetom morálky." (Paul Kurtz, Zakázané ovocie, s.44).

Ale žeby bolo hriechom už zatúženie pri pohľade?! Myslím si, že to bol jeden z dôležitých momentov pri našom rozchode s neľudskou katolíckou morálkou, ktorej sa dnes dáva meno dvojitá morálka. Žeby už úvaha o génovej manipulácii bola zakázaná? Žeby už terapeutické klonovanie malo byť prísne trestané? - pozn. prekl.]

Gerhardt sa nevyhýba protivetru a nebezpečným témam súčasnosti. Vo svojej polemike k biopolitickej debate Rodí sa človek uvažuje o potrate a predimplantačnej diagnostike (PID), o začiatku života a ľudskej dôstojnosti, o práve na život a o práve robiť výskum. Ostrým perom vytýka pohoršujúcim sa kritikom výskumu kmeňových buniek ich vlastné protirečenia. Ak niekto schvaľuje tento výskum argumentom, že vo výhľade je zlepšenie či až záchrana mnohých životov, dvíhajú prst upozorňujúc: „Ani vznešený cieľ nesvätí prostriedky!" Ak však ide o umelé prerušenie tehotnosti, pripúšťajú mnohí biskupi (a dokonca aj konferencia biskupov, no pápež ešte nie) kompromisy. To sa volá dvojitá morálka.

Gerhardt kritizoval aj veľký prejav spolkového prezidenta Raua k biotechnológii. Vytýka mu fatálnu alianciu biologizmu a moralizátorstva, keď sa „z biologického faktu splynutia vajíčka so semennou bunkou vyvodzuje morálny princíp". Sám nepripisuje veľký význam ani diskusii o tom, či je už kôpka buniek človekom, alebo či naozaj „indivíduum schopné sebaúcty neznesie ani to, aby sa s tým, z čoho vzniká, narábalo neúctivo, urážlivo alebo ľahostajne." Pretože akáže je to ľahostajnosť, čo ženie lekára hľadať potrebný liek?

Klíma debaty o bioetike v Nemecku je plná síry. Prevládajú mienkotvorné fejtóny, plné fantázií o „posthumánnej" budúcnosti bez chorôb a postihnutí, plnej vzrušujúcej všemocnosti a končiacich vždy bezmocným volaním po absolútnej hranici. Zatiaľ sa hlási k slovu málo vedcov typu profesora Gerhardta, obrancov rozumu, ktorí sa snažia o primerané zváženie rizík a šancí génovej techniky. Zatiaľ je miláčikom konzumentov masmédií Kasandra so svojimi apokalyptickými predpoveďami. Pesimizmus sa stal oficiálnym názorom na budúcnosť biotechnológie a dobré slovo v prospech budúcnosti pôsobí provokatívne. No Gerhardt nezamýšľa provokáciu; ako filozofa ho miznúca dôvera ľudí v riadiace a chrániace politické inštancie nemôže nechať chladným. Využíva každú príležitosť poukázať na právo a účinnosť existujúcich inštitúcií.

Rozhodnutie nemeckého parlamentu o kmeňových bunkách nesie zreteľné črty Gerhardových diskusných príspevkov v Etickej rade a ako ich poznáme z jeho polemických spisov. Pomaly získava prívržencov aj medzi fejtonistami.
Skoro by sa dalo povedať, že filozofi menia svet tak, že ho rozlične vysvetľujú.

Prameň: Jörg Lau, Unheimlicher Vernunftapostel, Die Zeit, č. 8, 2002.

Sú cirkvi zábranou mieru?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Jürgen Gerdes

Úloha svetových náboženstiev pri vojnových konfliktoch súčasnosti

John Lennon spieval o vízii - sen o budúcnosti bez náboženstiev, keď všetci ľudia budú žiť v mieri (s.2). Dal tomu melódiu, ktorá vyžaruje pokoj a clivotu, aj keď sa nerozumie po anglicky. Je mŕtvy. Umrel roku 1980 rukou vraha.

Sen o mieri

Čo žije ďalej, sú jeho songy. Čo žije ďalej, je jeho sen o mieri. Do Lennonovho sna patrí svet bez náboženstva. Zbožný človek bude protestovať a odmietne takéto myšlienky. Hľadajúci človek, ktorý sa práve zaoberá úvahou o podstate človeka, sa ešte hlbšie zamyslí.

Dejiny vrhajú verné svetlo na „mierumilovnosť" jednotlivých náboženstiev. Už v škole sa učí všeličo, ale zvyčajne v inej súvislosti. Dejinné udalosti sa preberajú z hľadiska vlasti a nezdôrazňuje sa, aký úzky bol, resp. je vzťah štátu a náboženstva.

Jedným z podkladov spoločenstva, kmeňa alebo štátu bolo spravidla náboženstvo. Zakladalo sa na prorockých zjaveniach alebo mystických skúsenostiach - racionálne pochopenie skutočnosti hralo len podradnú úlohu. Každé náboženstvo považovalo za pravdivé len vlastné predstavy o viere a tým vytváralo hrádzu proti inakšie mysliacim, proti cudzincom. Čo tí verili, to musela byť nepravda, lebo to bolo v protive k tomu, na čo sme verili my. A keď sa niektoré články viery vyhlásili za dogmy - za neotrasiteľné pravdy, o ktorých neslobodno ani len pochybovať! - zaprelo to úplne cestu k druhému, ktorý nechcel len tak ľahko uveriť, čo sa mu predkladalo: konflikty boli prakticky neodvratné.

Tolerancia voči inovercom existovala prakticky len u náboženských menšín, ktoré boli vystavené prenasledovaniu. Kto mal politickú moc, nebol odkázaný na toleranciu. Keďže skoro až do novoveku mala väčšina štátov vlastnú náboženskú tradíciu, prenášali sa náboženské konflikty na štátnu úroveň a medzištátne konflikty na náboženskú rovinu.

Súhra medzi mocou a náboženstvom

Panujúca politická sila spravidla nasadzuje náboženstvo pre svoje ciele - tak mocnie. Takto rastie aj vplyv náboženských vodcov. Víťazná náboženská vojna zväčší štátne územie a tým sa zvýši počet veriacich - to je výsledok súhry.

Saské vojny Karola Veľkého v rokoch 772 až 804 proti malému ešte nekresťanskému národu Sasov boli spojené s masovými krstmi a trestným súdom vo Werdene, ktorý odsúdil a nechal popraviť 4.500 Sasov, ktorí sa nechceli zrieknuť viery svojich otcov. Krátko nato bolo v tej oblasti založených 5 biskupstiev. To bola súhra svetskej a náboženskej moci.

Sedem križiackych výprav v rokoch 1096 až 1270, vedených početnými pápežmi a kráľmi, stálo stotisíce ľudských životov. Údajne malo ísť ochranu svätých miest pred zneucťovaním - v skutočnosti išlo o moc, postavenie a vplyv.

Námietka, že v tejto súvislosti možno uvádzať len prastaré príklady a že v osvietenom 20. storočí je všetko v poriadku, neobstojí. Ak sa na mnohé vojnové konflikty posledných desaťročí pozrieme zblízka, zisťujeme úzku spätosť náboženstiev a politiky.

„Boh s nami" na vojenskom opasku

Počas celého trvania Nemeckej ríše bol na pracke vojenského opasku nápis „Boh s nami". Oficiálne cirkevné inštancie vždy schvaľovali to, čo robili vojaci. Ešte 21. júla 1944, keď už padli desiatky miliónov vojakov, sa hovorilo v nariade-ní evanjelického biskupa v Hannoveri, že na budúcu nedeľu má kázeň obsahovať asi tieto myšlienky:

„Svätý a milosrdný Bože!
Stoj pri našich udatných vojakoch!
Kiež naši vojaci bojujú s obrazom Tvojej tvári pred očami!
Pri útoku nepriateľov buď im štítom,
pri udatnom postupe ich sprievodcom!
Zachovaj nášmu národu odvahu a obetavosť pri neotrasiteľnej vernosti !"

Asi o rok neskoršie, 6. augusta 1945, štartovalo americké lietadlo s prvou atómovou bombou smerom na Hirošimu. Dve hodiny pred štartom sa kresťanský duchovný na letisku takto pomodlil pred zhromaždenými pilotmi:

„Všemohúci večný Bože, prosíme Ťa:
chráň našich mužov,
keď nesú boj k našim nepriateľom.
Vyzbroj ich svojou mocou, aby sa vojna
skoro skončila.
Kiež muži, ktorí poletia túto noc,
Boli pod Tvojou ochranou a zdraví sa nám vrátili ...
V mene Ježiša Krista, amen."

Atómový hríb, ktorý asi za osem hodín dymil nad Hirošimou, naozaj urýchlil koniec vojny.

Nové časy po roku 1945?

Ak si niekto myslí, že po konci Druhej svetovej vojny sa niečo podstatne zlepšilo, mýli sa - žiaľ. Všade na svete sa vedú vojny a vo väčšine prípadov hrá náboženstvo nie vedľajšiu úlohu. Štatistika počíta v rokoch 1960 až 1982 šesťdesiatpäť vojenských konfliktov a vyše 10 miliónov mŕtvych vojakov a civilistov.

Konflikt v Severnom Írsku je trvale v masmédiách. Stále znova dochádza k nábožensky podfarbeným konfliktom. Raz sa kladú bomby, ktoré zabíjajú nevinných, inokedy záškodníci strieľajú z úkrytu na vodcov protivníka; ich deti sa opľúvajú, keď sú na ceste do svojej školy.
Rok 1991 nám pred desiatimi rokmi priniesol ďalšiu pozoruhodnú vojnu. Zúčastnilo sa jej veľa štátov a súhlas dala aj OSN. Bola to vojna „Irak proti ostatku sveta" a aj do nej sa veľmi skoro zaplietlo náboženstvo. Diktátor Saddám Husajn ju vyhlásil za „svätú", keď zistil, že USA a vlastne celá svetová verejnosť sa nechcú len tak nečinne prizerať prepadnutiu Kuvajtu; 1. január 1991 vyhlásil za „Deň proroka Mohameda, ktorým sa začína svätá vojna proti nevercom."
Najmocnejší politický vodca protivnej strany, Američan G.W. Bush, otec dnešného prezidenta, sa tým nenechal pomýliť. Obrátil sa na svojho Boha: nechal vedieť, že „všetko, čo stelesňuje náboženstvo, teda boj dobra so zlom, boj o ľudskú dôstojnosť a slobodu pred tyranom, ako aj boj proti utláčaniu", je obsiahnuté v konflikte s Irakom. „Zvíťazíme, pretože sme vyzbrojení dôverou v Boha", zdôveril sa verejnosti a 3. február 1991 vyhlásil za „deň národnej modlitby za mier a bezpečnosť amerických vojsk v Golfskom zálive". Rozhodnutie k útoku padlo po „podrobnom spytovaní svedomia a modlitbe" s televíznym kazateľom Billym Grahamom. Prezidenta Busha podporila anglická kráľovná Alžbeta II., ktorá ako hlava anglikánskej cirkvi tiež vo verejnom televíznom vystúpení prosila svojho Boha o pomoc spojeneckým vojskám.

Na obidvoch stranách sa do hry zatiahlo náboženstvo, aby sa vlastné obyvateľstvo morálne povzbudilo a aby sa oslabil odpor proti vojne vo vlastných radoch. Jeden označil vojnu za „spravodlivú" (Bush), druhý za „svätú" (Husajn), čím z nej robili osobnú záležitosť svojich veriacich. Racionálne argumenty sa tým oslabili a prípadná kritika dostala nádych priestupku proti základnému presvedčeniu každého vlastenca, takže mohla byť označená ako morálne zvrhlá.

Vojna nie je ani spravodlivá ani svätá

Morálne zvrhlo však koná ten, kto vyhlasuje vojnu za spravodlivú alebo svätú, pretože stavia na miesto racionálnej úvahy nálady a city. Vojna nemôže byť spravodlivá a ešte menej svätá! Vojny vedú zvolení alebo samozvaní politickí vodcovia, aby dosiahli ciele, ktoré by inakšie nedosiahli. Nezaujíma ich, koľko nevinných pri tom stratí život. Žiaden národ by nezačal vojnu z vlastného rozhodnutia, bez zmanipulovania.

Američan Glenn Gray sa vrátil z Európy po Druhej svetovej vojne s takýmto názorom:

„Väčšine vojakov pripadá zabíjanie a umieranie ľahšie, ak majú o nepriateľovi dosť odpudzujúci obraz. Obraz, ktorý im vnuká nenávisť a odpor. V tomto storočí, keď sa z vojenských nepriateľov s ohromujúcou rýchlosťou stávajú priatelia - a z priateľov vojenskí protivníci, záleží na inštanciách, ktorých úlohou je ovplyvňovať verejnú mienku, aby slúžili prežívaniu národov. Obraz nepriateľa, proti ktorému ide vojak do boja, je dnes umelý produkt masmédií, ktorým sa vlády viac-menej metódou lievika snažia urobiť zo svojich občanov lepších bojovníkov."

V Iraku je ľud manipulovaný a utláčaný. Vojenskú výzbroj mu umožnili dodávky západných firiem, ktoré tu robili rozprávkové obchody. Vývoj chemického, biologického a atomárneho potenciálu sprostredkovali západné firmy, skupiny a štáty až do štádia roku 1990: bol to zadĺžený, silne vyzbrojený štát v rukách malej nevypočítateľnej skupiny okolo Saddáma Husajna.

Súčasné udalosti v spojitosti s Usámom bin Ládinom a teroristickou skupinou al-Káida sú dôsledok dlhého vývoja vecí okolo rodiska islamu. Sú časť konfliktu začínajúceho sťahovaním židovských veriacich do krajiny, ktorú na základe svojho náboženského presvedčenia považujú za svoju „svätú zem" a z toho si odvodzujú právo žiť tu. V čase prisťahovania a zakladania vlastného štátu tu však žilo vo veľkej väčšine palestínske obyvateľstvo, ktoré si tiež robí na túto zem nárok. Osobitná dôležitosť pripadá mestu Jeruzalem, kde sú okrem židovských aj kresťanské a moslimské posvätné miesta.

Ani jedna z obidvoch už generácie zúčastnených strán neprispela k ukončeniu vojny. Na oboch stranách došlo k takému prepleteniu náboženských a politických cieľov, že mierové riešenie nie je ani len v dohľade. Američania prispeli svojou nekritickou jednostrannou podporou izraelsko-židovského stanoviska skôr k zhoršeniu situácie ako k riešeniu problému.

Pocit bezmocnosti, rezignácie a beznádeje prehrávajúcej strany ženie tých, čo už aj tak nemajú čo stratiť, ešte hojnejšie do náručia fundamentalistických vodcov, ktorí využívajú texty z koránu, aby ovládli vášne svojich prívržencov.

Nové dimenzie teroru

Zaslepenosť ide tak ďaleko, že na zastavenie špirály násilia už nestačí ani vyše 3000 obetí, zasiahnutých týmito tzv. „božími bojovníkmi" naraz a bez výberu. Osáma bin Ládin hovorí v jednom televíznom vystúpení:

„Amerika nebude môcť snívať o bezpečnosti, kým aj my ju nebudeme mať v Palestíne a kým sa USA nestiahnu z posvätnej zeme arabských štátov. Vojna medzi veriacimi a neveriacimi sa začala." K vražedným útokom v USA dodáva: „To je Alahov dar Amerike."

Hovorca moslimskej teroristickej organizácie al-Káida sa pridáva rovnakým tónom:

„Americké vyhlásenie vojny proti Osáma bin Ládinovi a talibanom je vyhlásenie vojny proti všetkým moslimom. My sme vyhlásili svätú vojnu proti židom a kresťanom ... Pôjdeme svojou cestou až do konca, aj keď sú proti nám všetci neveriaci; a aj keď sú proti nám všetci neveriaci, zvíťazíme ... To je začiatok konca USA."

Po teroristických úderoch v New Yorku a Washingtone nebolo počuť nijako silné protesty vedúcich náboženských predstaviteľov islamu. Aj politickí vodcovia sa vyjadrovali skôr nečujne - aspoň tak to prichádzalo do Európy.

Ale - bolo to na druhej strane inakšie? Kde sú zhromaždenia rabínov, ktorí by sa zasadzovali za práva Palestínčanov? Kde sú hlasy kresťanských duchovných na obranu ľudskosti aj voči príslušníkom iného náboženstva? Tu nemôže ísť o milodar alebo zmilovanie - tu ide o rovnaké práva pre všetkých na oboch stranách. O uznanie vlastnej dôstojnosti. O právo, žiť na vlastnej piadi zeme tak, ako to považujem za správne a dobré - a pritom priznávam to isté právo aj menšinám iných ľudí, ktorí tu tiež žijú.

V priebehu doterajších dlhých rokov mnohí spolupôsobili na tom, že veci došli až sem, kde teraz sú. Najmenej viny na seba nabrali zaiste jednoduchí normálni občania, čo aj platili svojou krvou najvššiu daň:

  • tí, ktorých životné prostredie v Iraku bolo bombami vrhnuté späť do stredoveku;

  • tí, čo v Palestíne umreli v táboroch alebo na uliciach;

  • tí podnikaví Američania vo World Trade Center;

  • tí civilisti v Afganistane, ktorých teraz guľka zasiahne skôr náhodou.


Kto tu chce hovoriť so zdvihnutou hlavou o svätej alebo dokonca spravodlivej vojne? Na ktorej strane? Sú vojenské odvety západných štátov ozaj spravodlivé? Poslúžia dlhodobému riešeniu konfliktov? Nielen že to znie makabrózne, strašidelne, ono je to makabrózne, používať slovo „spravodlivosť" vo vzťahu k vojne.

Žiaľ, aj pri najnovších vojnových konfliktoch to robia rozhodujúci politickí aj náboženskí vodcovia. Mohlo by sa zdať, že si napevno prenajali pravdu. K takým sa treba blížiť s krajnou skepsou, ba s veľkou nedôverou. Vždy je tu nebezpečenstvo, že pôjdu aj cez mŕtvoly.

Vojna pozná len poškodených

V očiach humanistov môže mať vojna na oboch stranách len poškodených - či jeden zvíťazil alebo to skončilo nerozhodne. Pred domom „Haus Humanitas" v Hannoveri (to je centrum severonemeckých humanistov) už pred desiatimi rokmi viala zástava na pol žrdi - od vypuknutia vojny v Golfe až do podpísania prímeria. V skrinke na stene ste mohli čítať:

„Smútime -
za nevinných ľudí na obidvoch stranách,
ktorí museli stratiť svoje životy,
lebo politika sa ukazuje byť neschopnou
zachovať mier."

V dnešnej situácii k tomu niet čo dodať. Najviac ak to, že na oboch stranách sa rovnako neschopným ukazuje byť aj náboženstvo.

Iste budú v blízkej budúcnosti ďalšie vojny. Stále budú niekde na svete ľudia utláčaní, zvádzaní a zneužívaní, aby sa dali do vojny za nejakú myšlienku, za vraj lepší život, za viac zeme, chleba, alebo za boha či za pravdu. Musíme dávať pozor, aby sme tomu už v začiatkoch bránili - aj v našej vlastnej zemi.

*  *  *

Jürgen Gerdes je zemský hovorca dolnosaských slobodných humanistov.

Prameň: Jürgen Gerdes, Verhindern Religionen den Frieden? Diesseits, č. 4, s. 11-14, 2001.

Oscar Niemeyer

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Jens Glüsing a Matthias Matussek

Oscar Niemeyer je svedok storočia v oblasti architektúry. S priateľmi L. Costom a Le Corbussi?rom postavili najprv v r.1937 budovu Ministerstva školstva v Rio de Janeiro, potom za krátke tri roky 1957 – 1960 mnohé budovy Brazílie, hlavného mesta rovnomenného štátu a od tých čias nespočetné budovy na celom svete.

Dnes 94-ročný architekt prichádza každé ráno o 9.00 do svojej pracovne s výhľadom na pláž Copacabany a opúšťa ju o 21.00. T. č. plánuje verejné budovy pre susedné mesto Niterói a jeden hotel v Brightone v južnom Anglicku.

Na jednej bielej stene jeho ateliéru, celej posiatej drobnými nákresmi, čítame nápis hrubými písmenami:

„Až keď sa bieda ešte väčšmi rozrastie a aj posledná nádej bude miznúť… dôjde k revolúcii.“

Z jeho myšlienok pri nedávnych rozhovoroch s novinármi hodno spomenúť:

Tisícročný boj chudobných proti bohatým trvá a priostruje sa. Často sa zdá, že človek je ešte stále zviera. Kapitalizmus je v kríze a musí byť prekonaný, no nikto nevie, ako dlho to potrvá a čo ho nahradí. Rímska ríša mala tisíc rokov, keď padla. Sila USA je úžasná, ale neverím, že ich neokolonializmus natrvalo prežije, najmä nie v Latinskej Amerike. Páči sa mi, že v Argentíne idú ľudia aspoň na ulicu. Nepáči sa mi, že Bush hádže bomby na bezbranné štáty a nikto v Európe neprotestuje.

Neverím na nič, čo vyzerá večné. Život je dúšok, minúta a potom nič; som realista.

Že som staval kostoly a katedrály, hoci som vyznávajúci ateista? Samozrejme – architekt musí byť vstave splniť každú objednávku. My si objednávky nevyberáme – prídu nám na rysovací stôl. Priznám sa, že kostoly a katedrály boli a sú témy, ktoré ma fascinujú. Vyrástol som v prísne katolíckej rodine, kde bolo zvykom slúžiť omše vo vlastnom dome. Ale potom som zistil, že život je nespravodlivý a že biedy je vo svete príliš veľa. Že treba k tomu zaujať stanovisko: sťažovať si, a ak treba, protestovať. To je dokonca dôležitejšie ako kresliť.

Keď sme stavali Brazíliu, prežívali sme socialistickú utopiu. Všetci sme mali rovnaké práva: inžinieri sa obliekali ako robotníci, jedli sme tých istých krčmách, spolu sme sa zabávali. Pocit rovnosti a solidarity bol fantastický. Mysleli sme si, že sa zmení celá spoločnosť, že bude spravodlivejšia. Aká to bola ilúzia! Keď za tri roky stáli paláce aj divadlá, byty a školy – keď došlo k slávnostnej posviacke nového mesta – prišli politici, vyrojili sa páni peňazí – a všetko bolo zas tak, ako predtým.

Kritizujú ma, že nechávam málo miesta pre zeleň. Samozrejme. Sú prípady, keď treba vidieť budovu jedným razom. Boli ste už na Markovom námestí v Benátkach? Myslíte, že by tam mohla rásť zeleň?

Považujem za dôležitejšie zlepšovať životné podmienky ľudu ako stavať krásnu architektúru. To je logické. Až raz bude spoločnosť spravodlivejšia, bude aj práca architekta dôležitejšia.

Samozrejme som komunista, aj keď som zo strany vystúpil. Len komunizmus má ten veľkodušný postoj k životu, ktorý umožňuje nášmu srdcu veriť na lepší a spravodlivý svet. Fidel Castro je môj priateľ a veľký politický líder Latinskej Ameriky. Kam príde, tam dominuje. Oslobodil Kubu od Američanov a odvážne čelí desaťročia ich hospodárskej blokáde. Je fantastický. Aj Jean-Paul Sartre bol ohromný. Vždy mal vo vrecku peniaze – pre žobrákov. Bol šťastný, keď mohol niečo dať a ďakoval obdarovanému, že prijal.

Pred dvomi týždňami prepadli zlodeji taxík, v ktorom som sedel vzadu a revolverom si od šoféra vynútili všetky peniaze, čo mal. Kedysi boli slušnejší. Raz prepadli môjho vnuka, odvliekli ho až na kraj mesta, ale tam mu nechali toľko peňazí, aby sa mohol taxíkom vrátiť domov. Dnes všetci hneď strieľajú, banditi aj policajti. A rovnako jedni aj druhí vydierajú peniaze a terorizujú.

Čo príde po smrti? Nič. A keby boh predsa len bol? Na podobnú otázku raz odpovedal veľký klavírista Arthur Rubinstein: Neverím na život po smrti. Ale keby som náhle zomrel a potom by ešte niečo prišlo – bolo by to milé prekvapenie! Súhlasím.

* * *

Prameň: Jens Glüsing a Matthias Matussek: Ein Krieg der Armen gegen die Reichen. Der Brasiliaerbauer Oscar Niemeyer über Aufgaben und Irrtümer der Architekten. (Vojna chudobných proti bohatým. Staviteľ Brasilie Oscar Niemeyer o úlohách a omyloch architektov.) Spiegel, č. 11, 11. 3. 2002, s. 244.

Huga Cháveza zachránil jeho ľud

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Maurice Lemoin

Štátny prevrat vo Venezuele

Stačí, aby sa nejaká skupina ľudí pokrstila podivným názvom „občianska spoločnosť", aby tým získala právo nočnou akciou zbaviť úradu demokraticky zvoleného prezidenta? To si mysleli vo Venezuele patróni, manažéri veľkých priemyselných závodov, skorumpovaní odborári, cirkevní hodnostári, stredné vrstvy spoločnosti a masmédiá, keď 11. apríla t. r. za pomoci zradných generálov uskutočnili puč proti legálnemu prezidentovi Hugovi Chávezovi.

Administrácia Georgea W. Busha, ktorej vysokí úradníci už predtým prijímali vo Washingtone delegácie budúcich pučistov, okamžite pozdravila túto udalosť v nádeji, že takto zmizne zo scény osobnosť, ktorej nezávislosť ju už dávno priam zlostila. A prvé gesto španielskej vlády, ktorá v súčasnosti predsedá Európskej únii, nebolo odsúdiť toto protizákonné konanie, ale už 12. apríla uverejniť vo Washingtone spolu s vládou USA spoločnú deklaráciu vyzývajúcu pučistov, aby v krajine vytvorili „stabilný demokratický poriadok".

To však znamenalo nepočítať s hnutím prebudeného ľudu, ktorý s podporou vláde verných generálov obnovil v Caracase zákonitosť.

Televízne kamery sú zamerané na šoumena a zachytávajú v pozadí mesto Caracas na úpätí hory El Avila. Zabávač vyvoláva v hľadisku búrky smiechu, keď spomína, ako sa mu v tejto relácii nedávno podarilo prinútiť do spevu Fidela Castra - „Ten teda spieva zle, naozaj falošne!" Poeticky pripomína Guatemalu, potom libertadora (osloboditeľa) Simóna Bolivara, pospevuje, kladie otázky hosťom - medzi nimi je pár ministrov - , súčasne zapletie do dialógu dievčinu z publika a lúči sa s ňou nežným „Olé, drahá, bozkávam ťa!"... Ľahkosť, s akou to všetko robí, vyvoláva závisť všetkých hviezd obrazovky - a nie je to profesionál! Volá sa Hugo Chávez a je opäť prezidentom latinskoamerickej bolivarskej republiky Venezuela.

Tohto 17. marca sa pri svojej stej nedeľnej relácii „Haló, pán prezident!" prekonal: cez satelit bol v spojení s prezidentmi Guatemaly, Dominikánskej republiky a Kuby - „Platí, Fidel, a ak sa neuvidíme, zavoláme si" - dráždi novinárov a končí varovným: „Tým, čo ma chcú destabilizovať, hovorím: viem, koľko vás je a aj koľko vážite po dobrom obede!" Z radov nadšených divákov sa ozývajú ovácie: „Nevrátia sa oni! Nech žije náš komandante!"
„Comandante" to možno preháňa: šesť a pol hodinové vysielanie bez prestávky! Ale on považuje tieto veľké nedeľné omše za potrebné, aby si udržal priamy kontakt so svojimi voličmi, vylúčencami, chudobnými a ľavičiarmi vôbec, ktorí tvoria jeho väčšinu národa.

Medzi escuálidos (pejoratívny názov pre odporcov prezidenta, niečo ako vykostení, bezmäsití, bezfarební, no títo ho prevzali a hrdia sa ním) vo štvrtiach La Castellana, Altamira, Palos Grandes - to sú karakénske (príd. meno od Caracas) Palisády - to vyvoláva výbuchy hnevu až zlosti: „Veď to je demagóg, obyčajný populista, zúrivec". V najlepšom prípade mu priznávajú, že jeho predchodcovia neboli lepší. „Ale tento vedie krajinu do záhuby." Záver je definitívne odmietnutie: „Nijako sa nehodí za prezidenta. Vojak vie robiť len dve veci: poslúchať alebo komandovať." Vrstva oligarchie, v minulosti vládnúcich boháčov a finančníkov, aj stredné vrstvy ho nenávidia, tohto prišelca. So svojou tmavou pokožkou a výzorom sa podobá skôr na taxikára, hotelového vrátnika, vydedenca z ranča alebo buhonera (kšeftára na čiernom trhu). Ibaže je to práve preto, že sa tak podobá na obyčajný ľud, práve preto býva v Miraflores (prezidentský palác).

Ako podplukovník parašutistov sa Chávez po prvý raz už v roku 1992 pokúsil štátnym prevratom ukončiť tridsať rokov hegemónie Demokratickej strany (AD, sociálni demokrati) v úzkej spolupráci so stranou Copei (kresťanskí demokrati), ktoré v štáte vyvážajúcom obrovské množstvá nafty a plynu priviedli 80 percent obyvateľstva do stavu pod prahom absolútnej chudoby. Skončil vo väzení, no bol prepustený na slobodu a potom sa dostal k moci pri de-mokratických voľbách v decembri 1998. Jeho voľba bola potvrdená referendom r. 1999 a reforma Ústavy umožnila jeho znovuzvolenie 30. júla 2000. V skratke sa to dá povedať tak, že Chávez triumfuje a Venezuela zmenila pána.

Od tých čias uskutočňuje vláda atypickú revolúciu:

„Táto nie je ani socialistická, ani komunistická, lebo sa odohráva v rámci kapitalizmu, ale je radikálna a vyvoláva vážne zmeny ekonomického poriadku",

 vysvetľuje minister prezidentskej kancelárie Rafael Vargas. Caracas podporuje naftársku politiku, ktorá nepripustí pokles ceny za baril pod 22 dolárov, a to pomocou oživenia Organizácie štátov vyvážajúcich petrolej (OPEP), čo vyvoláva záchvaty zúrivosti vo Washingtone. Okrem toho Caracas opakuje svoje deklarácie proti neoliberálnej globalizácii a je v opozícii proti hegemoniálnym snahám USA.

Cesta cez prekážky

Treba si však uvedomiť, že ohlásiť zrod nového štátu je jedna vec a uskutočniť v ňom ohlásené zmeny je druhá vec. „Niet práce, nič nejde dopredu", sťažuje si jeden zabudnutý vo Valencii a dodáva, že nezamestnanosť sa neznižuje. V jednom barakovom predmestí, nazvanom po žene prezidenta Marizabel de Chávez, vzdychá jeden urastený typ:

 „Jediné, čo viem robiť, je kradnúť - ale tu naozaj nevidím nikoho na ošklbanie..."

Barrio (štvrť) Alicie Pietri de Caldera (po žene predošlého prezidenta): privilegovaní tam zarábajú za dva týždne 84 000 bolivarov (84 Euro) ako súkromní policajti; to je jediná ekonomická činnosť, vykazujúca vzostup. Najnižšia mzda stagnuje okolo 158 Euro na mesiac, kým na uživenie päťčlennej rodiny treba aspoň 240 Euro. Aj najlepšie predsavzatia vlády stagnujú: jedna matka hovorí:

„Bolivarská škola funguje, je tam dokonca aj kantína, a bola zadarmo; deti dostávali podľa plánu trikrát denne jesť. Ale práve ju zatvárajú, lebo niet peňazí na platby za dodávky surovín."

Kráľ Chávez je často bez šiat. Jeho Hnutie pre piatu republiku (MVR) nemá ešte pevné štruktúry, veď bolo narýchlo pozliepané, aby vyhralo voľby. Pri vyhliadkach na výhru sa k nemu pripojili v prvom rade ozajstní revoluční „chavisti", ale potom v očakávaní odmien a výhod aj príslušníci starých politických formácií a oportunisti všetkých druhov. To isté platí pre koaličné strany: Hnutie za socializmus (MAS), Vec R, Hnutie 1. mája, maoistov Červenej knižky alebo lídra Vlasti pre všetkých, Pabla Medinu. Táto strana sa s Chávezom najprv rozišla, ale nespojila sa s opozíciou; potom sa k nemu vrátila; aj časť MAS mu ostala verná. Z času na čas dostáva prezident zo všetkých strán faktúry za ich spoluprácu a sú z toho výmeny osôb na rozličných postoch, demisie, prepúšťania s prestupmi k nepriateľovi, hnevy; v pozorovateľovi vzniká dojem, že táto vláda vládne v permanentnej improvizácii.

Takýto beh cez prekážky sa koná prakticky v celej štátnej administratíve, prehnitej štyridsiatimi rokmi klientelizmu. Ministri a štrnásti guvernéri môžu počítať vo svojich inštitúciách pri uskutočňovaní reforiem so spoluprácou iba pár vyšších úradníkov. „Nerobili sme nijakú poľovačku na bosorky a zaisťujeme vládu s úradníkmi z minulosti, čo boli väčšinou členovia AD alebo Copei. Práve táto armáda stredných kádrov a úradníkov na nižších postoch brzdí vládne programy, sabotuje potrebné projekty a paralyzuje presuny finančných zdrojov do municipios.

„Modifikovať také štruktúry je pomalé, veď nemožno prepustiť všetkých naraz," vysvetľuje v horúčave amazonského Puerto Ayacucho tajomník miestnej vlády Diogenes Palau. „To sa môže diať len postupne krok za krokom."

Prezident Chávez sa teda v súperení s nepriateľskými štruktúrami môže opierať len o dva piliere: o armádu, z ktorej vyšiel a ktorá je chrbticou štátu, a o neorganizovanú populáciu, ktorá mu dala do rúk vládu. Keď v apríli 2001 vyzval na svoju podporu vytvoriť „milión bolivarských krúžkov", odpovedali mu nadšene desaťtisíce Venezuelčanov vo svojich uliciach, štvrtiach, barriadách (barakových predmestiach). V skupinách po sedem až pätnásť ľudí diskutovali o budúcnosti, o svojich životoch, o základných potrebách, a hlásili to príslušnej vrchnosti.

„Len takto sa dá dosiahnuť, aby finančné prostriedky prišli rýchlo na miesto určenia", vysvetľujú nám v koordinačnom centre Bolivarských krúžkov v municípiu Sucre na východnom okraji Caracasu. „Kedysi pár politikov riadilo osud celého mesta výlučne vo vlastnom záujme - do vlastného vrecka."

Štát už začal prideľovať na predložené projekty značné obnosy, a to prostredníctvom príslušných organizmov: Ľudová banka, Ženská banka, Fond pre rozvoj malých podnikov, Medzivládny fond pre decentralizáciu (Fides), atď. Opozícia zúri, nazýva Bolivarské krúžky milíciami v službách totalitnej organizácie alebo hniezdami talibancov, o ktorých neutíchajúce bolas (povesti) tvrdia, že sú vládou vyzbrojení až po zuby. Postihnutí krčia plecami:

 „Sami vidíte, že sme tu všetci mierumilovní a snažíme sa urobiť niečo v prospech spoločnosti." Treba priznať, že sa nájdu aj radikálnejší aktivisti: „Aby bolo jasné: muži aj ženy tohto hnutia sú rozhodnutí brániť ho. Pokojnou cestou. Ale ak bude treba, aj inakšie."

Ekonomická destabilizácia

Sústredení na svoje malicherné počty a úžernícke úroky, escuálidos stratili dych, keď Chávez 13. novembra 2001 radikalizuje revolúciu a podpisuje zákon o zemi, zákon o rybolove a zákon o nafte (pozri dodatok). Na protest proti týmto „zásahom do slobody trhu" vyhlasuje 10. decembra Fadecámaras, organizácia zamestnávateľov, ktorú vedie Pedro Carmona, generálnu stávku; podporujú ho všetky masmédiá a - svete čuduj sa! - aj Konfederácia venezuelských robotníkov (CVT). Táto skorumpovaná organizácia v područí AD v minulosti vyjednávala so zamestnávateľmi kolektívne zmluvy, pričom za riadne sprepitné pre svojich vedúcich zapredala aj svoju dušu aj svojich zverencov. Súčasná vláda upiera jej generálnemu sekretárovi, sociálnemu demokratovi Carlosovi Ortegovi, akékoľvek právo zastupovať robotníkov. Minulého 25.októbra sa vyhlásil za víťaza volieb nového vedenia odborov napriek tomu, že voľby sprevádzali násilenstvá a podvody.

2. maca 2002 tento „robotnícky funkcionár" stíska ruku pánu továrnikovi Carmonovi a pred zástupcami katolíckej cirkvi ako svedkami podpisuje s ním Národnú zmluvu o budúcej vláde, ktorej predmetom bude„demokratická a ústavná výmena prezidenta".

Bez programu, bez projektu, sami sa nazvúc akousi „civilnou spoločnosťou" a cynicky vygumujúc z programu dňa väčšinu národa, ktorá naďalej stojí za prezidentom, títo štyria protagonisti - Fedecámaras, CTV, cirkev a stredné vrstvy - ku ktorým sa pridávajú masmédiá ako politická strana, robia všetko, aby vznikol dojem, že Venezuela je neovládateľná. Táto totalitárna neznášanlivosť vyvoláva výbuch hnevu najmä v tej časti robotníckej populácie, ktorá sa grupuje okolo „svojej" revolúcie v rámci Petroléos de Venezuela SA:

„Nás vylučujú a o sebe tvrdia, že len oni sú reprezentanti civilnej spoločnosti. Dobre. Ale my, my sme ľud! A ak niekto z nejakých dôvodov vyvolá destabilizačnú kampaň o Ústave, my ju budeme brániť, ak treba aj našimi životmi, našou krvou!"

Ani neustále podpaľačské deklarácie v masmédiách, ani protestné pochody mestom(po ktorých nasledujú ešte početnejšie pochody prívržencov vlády), ba ani vystúpenie štyroch disidentských dôstojníkov, ktorí verejne od-mietajú hlavu štátu (plukovník Pedro Soto, kontraadmirál Carlos Molina, kapitán Pedro Flores a komandant Hugo Sanchéz) neotriasli vládou. Keď však zapôsobila ekonomická destabilizácia, napätie sa zvýšilo o dobrý stupeň. Nafta predstavuje 70 % vývozu a 50 % štátnych príjmov. Po poklese cien nafty následkom atentátov 11. septembra 2001 boli potrebné cesty prezidenta Cháveza do Európy, do Alžírska, Líbye, Saudskej Arábie, do Iránu a do Ruska, dokonca aj do Iraku, ako aj akcie Alí Rodrígueza, venezuelského sekretára OPEP, aby sa v dôsledku dohovoreného zníženia ťažby nafty stabilizovala jej cena. (Prispela k tomu aj kríza na Blízkom východe).

Anonymnú spoločnosť s jediným akcionárom (štát), Petroleós de Venezuela (PDVSA), spravuje od vždy skupina štyridsiatich vyšších kádrov. Títo „petrolejárski generáli" tam určujú zákony, uskutočňujúc „svoju" politiku: privile-gujú zahraničné záujmy, porušujú normy OPEP pri zvyšovaní produkcie, predávajú so stratou, jedným slovom všemožne oslabujú podnik, lebo takto aktívne pripravujú jeho privatizáciu. V snahe vrátiť PVDSA službe pre verejné blaho snaží sa vláda dostať do vlastných rúk riadenie tohto strategického podniku, ktorého fiskálny vývoj vykazuje trvalý úpadok: ak pred asi dvadsiatimi rokmi sa 75 % zisku odvádzalo štátu (25 % ostalo podniku), dnes si firma necháva 70 % a pre štát ostáva 30 %. Šéf štátu teda vymenúva za nového prezidenta naftovej spoločnosti Gastóna Parru a dosadzuje aj nové riaditeľstvo. V mene možnosti kariéry tých najlepších, nevyhnutnosti účinnosti riadenia, zvyšovania produktivity a rentability, ako aj v mene nezávislosti voči „politizácii" vnucovanej vládou, teda na základe akejsi vymyslenej „meritokracie" títo technokrati odmietajú uznať menovania a vyzývajú spolupracovníkov k rebélii.

V každom štáte na svete menuje štát ako majiteľ štátneho podniku jeho vedenie a určuje jeho orientáciu; to robili aj všetky doterajšie venezuelské vlády. Okrem toho predstavujú títo nespokojenci vyššie kádre na postoch vyža-dujúcich vysoký stupeň dôvery, takže už na základe tejto svojej funkcie nemôžu vyzývať k stávke. „Civilná spoločnosť" sa ich však rada ujme a dáva im slovo. Rozpálená do biela tlačou, rozhlasom a televíziou privoláva táto „civilná spoločnosť" paralýzu ekonomického centra štátu. Naozaj k tomu dochádza, ale len čiastočne - lebo značná časť robotníkov odmieta zastaviť prácu.

Toto všetko sprevádzajú tlačové posolstvá medzi Caracasom a Washingtonom, odkiaľ Bushova administrácia vysiela slovné strely na „bolivarského" prezidenta. Jeho vlažné zapojenie sa do „boja proti terorizmu", najmä proti kolum-bijskej gerile, jeho vojenské dohody s Čínou a Ruskom, jeho postoj proti globalizácii a vôbec celá jeho revolúcia zvyšujú každým dňom škrípanie zubami. 6. februára 2002 minister zahraničných vecí USA Colin Powel pochybuje v americkom senáte, že „Chávez vskutku verí na demokraciu" a kritizuje jeho návštevy I

Nepokoje zmietajúce ich tretieho dodávateľa nafty však vyvolávajú v Spojených štátoch obavy, že by mohlo dôjsť k zastaveniu vývozu nafty, keby sa Venezuela stala neovládateľnou. Oficiálne sa teda neprilieva olej do ohňa. Pod kepienkom však 25. marca Alfredo Peňa, starosta Caracasu a zaprisahaný nepriateľ prezidenta Cháveza, navštívil amerických hodnostárov a medzi nimi aj veľmi pochybného Ottu Reicha, štátneho tajomníka pre medziamerické záležitosti. O pár dní ho predišli Pedro Carmona, prezident Fedecámaras, a Manuel Cova, zástupca generálneho tajomníka odborárskej CTV, ktorý navštívil aj Medzinárodný republikánsky inštitút - to všetko sú adresy, osobitne sa vyznačujúce obranou záujmov pracujúcich!

„To je sprisahanie!"

Tieň Chile by padal na Venezuelu, keby tu nebol podstatný rozdiel: armáda, ktorú Chávez pozná ako svoju dlaň a kontroluje prostredníctvom svojich priateľov z promócie Simóna Bolivara (ročník 1975). Aj tak však povesti a udalosti vyvolávajú neraz pochybnosti. Nepovedal nedávno vrchný veliteľ Southcomu (americké armády Juhu):

„Venezuela je štát, ktorý má najviac dôstojníkov, ktorí študovali na našich severných akadémiách, a preto sme si týmto štátom istí?"

A Francisco Ameliach, predseda parlamentnej komisie pre obranu, ešte 14. marca takto komentoval pripomienku štyroch dôstojníkov, ktorí povstali proti prezidentovi:

„Ak ide nejaký dôstojník na verejnosť, značí to, že nemá podporu armády. My sme organizovali sprisahanie (Ameliach sa zúčastnil puču podplukovníka Cháveza v r. 1992) a vieme, že ak sa nejaký plukovník angažuje v takej operácii, nejde to vytrubovať na námestie."

Celoštátna stávka 9. a 10. apríla „na podporu" PDVSA a jej sedem prepustených a dvanásť penzionovaných kádrov, vyhlásená odborárskou CTV a zamestnávateľskou Fedecámaras, mala len relatívny úspech. Preto sa opozícia bezhlavo vrhla vpred (alebo mala pripravený plán, ktorý sa už nedal zastaviť), zdvojnásobila vklad a pod zámienkou, že by vláda mohla vyhlásiť výnimočný stav (čo táto vôbec nemala v úmysle), vyhlásila od 11. apríla neobmedzenú generálnu stávku. Znepokojujúcim znakom bolo, že disidentskí vojaci sa vracajú na scénu v osobe generála Nestora Gonzálesa (prepusteného z armády v decembri 2001), ktorý v televízii obžalúva prezidenta Cháveza z vlastizrady a vyzýva veliteľstvo armády, aby zakročilo.

11. apríl svitá nad davom viac ako 300 000 príslušníkov opozície, ktorí pokojne pochodujú smerom na PDVSA Chuao na východnom okraji hlavného mesta. Tam dôjde k zločinu, a to v priebehu zvyšujúcej sa horúčky, ktorá uľahčí jeho uskutočnenie. Na vyvolanie obrazu „civilnej spoločnosti" konfrontovanej s diktatúrou niet lepšieho prostriedku ako sú „martýri" ... O jednej popoludní v prezidentskom paláci na západe mesta vbehne zblednutý Rafael Vargas, vedúci prezidentskej kancelárie, do miestnosti svojich spolupracovníkov:

„V celom štáte je pokoj, ale Carlos Ortega v televíznom prejave vyzýva k pochodu na Miraflores. To je sprisahanie!"  O pol druhej predpovedajú jeho nižší úradníci skutočný priebeh udalostí: „Blížia sa k nám po diaľnici ... Treba ich nechať manifestovať, ale neslobodno ich nechať prísť až sem. Lebo inakšie to zmobilizuje Bolivarské krúžky a to by skončilo katastrofou."

Ľudia v uniforme vedia rozmýšľať po machiavelovsky. Hlavné veliteľstvo Národnej gardy neurobilo nijaké opatrenia, aby predišlo tomu, čomu sa nedalo vyhnúť. Opozícia sa priblížila až na 100 metrov k prezidentskému palácu Miraflores, no narýchlo sa tu už zbehli desaťtisíce „chavistov", niektorí s palicami a kameňmi, brániť vlastným telom svojho prezidenta. Pätnásť vojakov Národnej gardy, ani o jedného viac, sa chystá zabrániť stretu dvoch blokov. Bolo to surrealistické divadlo, keď sa hodnosťou najvyšší gardista obrátil na fotografov a bojazlivo sa pýtal:

 „Požičal by mi niekto mobilný telefón, aby som mohol požiadať o posilu?"  S použitím slzotvorného plynu sa jeho ľuďom podarilo situáciu stabilizovať.

Pätnásť mŕtvych a 350 ranených (z toho 157 strelnou zbraňou) sa tohto tragického dňa pripisuje na vrub Bolivarským krúžkom; ich členovia vraj chladnokrvne pálili do pokojnej manifestácie. To nie je pravda. Prvé štyri obete zapríčinili práve v ich radoch tajuplní záškodníci, strieľajúci zo striech blízkych desaťposchodových budov. Keď sa potom nálada rozpálila o sto stupňov, zamerali sa so smrteľnou presnosťou na opozíciu. Nastal úplný zmätok a všeobecná mela. Pri stanici metra El Silencio odpovedala jedna jednotka Národnej gardy na hádzanie kameňov „civilnou spoločnosťou" slzotvorným plynom a priamymi strelami z vojenských zbraní. Malé skupiny mestskej polície starostu Alfreda Peňu strieľali bez rozdielu na všetko, čo sa pohlo; mnohí ich kolegovia sa však chovali slušne.

Prezidentova čestná garda vraj zatkla troch záškodníkov, z ktorých boli dvaja policajti z Chacao (východná štvrť mesta) a jeden patril k ústrednej mestskej polícii. V nervozite stretnutí koktá jeden poplašený mladík: „Našli sme dvoch a obaja mali uniformu." Na druhý deň prehlasuje v televízii Venevisión zradný viceadmirál Vicente Ramírez Pérez: „Mali sme pod kontrolou všetky spojenia prezidenta s veliteľmi vojenských jednotiek. Zišli sme sa o desiatej ráno a plánovali sme operáciu." Akú operáciu? Veď vtedy ešte prúd opozície nemieril na Miraflores.
Želaný cieľ však bol dosiahnutý. O 18,00 oznamuje „počtom obetí zhrozený" generál Efraín Vasquez Velasco, že armáda nebude poslúchať prezidenta. Už pred pár hodinami tak urobilo aj skoro celé velenie Národnej gardy. A nadránom o 3,15 číta generál Lucas Rincón posledné komuniké: „Za takých okolností sme požiadali prezidenta Republiky, aby podal demisiu. Prijal to." V priebehu nasledujúcich tridsať šesť hodín sa táto správa čítala v televízii každých dvadsať minút.
12. apríla je za prezidenta menovaný šéf šéfov, patrón patrónov, pán Carmona. Rozpúšťa Národné zhromaždenie, všetky ústavné telesá, zosadzuje zvolených guvernérov a starostov. Vyzbrojený všetkými mocami prijíma blahoželanie hovorcu Bieleho domu, Ari Fleishera, venezuelskej armáde a polícii, že „odmietli strieľať do pokojných manifestujúcich" s nepochopiteľným dodatkom: „Chávezovi sympatizanti do nich strieľali a to viedlo rýchlo do situácie, že podal demisiu." Kým sa Organizácia amerických štátov pripravovala na odsúdenie tohto štátneho prevratu, vyslanci Spojených štátov a Španielska v Caracase sa poponáhľali pozdraviť prezidenta de facto.

A medzitým sa v štáte, kde za posledné tri roky nedošlo k politickej vražde, únosu alebo politickému zatknutiu, rozpútala represia proti ministrom, poslancom, aktivistom; desiatky úradných miestností a bytov sú podrobené pre-hliadkam, sto dvadsať „chavistov" ide do väzenia. Na vlnách Venevisión uzatvára plukovník Julio Salas v interview s novinárom Ibeyssom Pachecom so širokým úsmevom:

 „Mali sme v rukách veľkú zbraň - masmédiá. Keďže sa mi k tomu naskytuje možnosť - blahoželám vám."

„Civilná spoločnosť" inštalovala v mene demokracie diktatúru. Bude úlohou ľudu, aby reštauroval demokraciu.
Pokračovanie poznáme. Chávez sa poddal bez odporu, aby nevyvolal krviprelievanie, ale nepodal demisiu. Už 13. apríla okupovali stotisíce jeho prívržencov ulice a námestia celého štátu. Odpoludnia sa jeho Čestná stráž vracia do Miraflores a pomáha niekoľkým ministrom znovu obsadiť prezidentskú kanceláriu. Nasledujúc príklad generála Raúla Baduela, veliteľa 42. brigády parašutistov v Maracay, aj ďalší ústave verní generáli preberajú postupne velenie vo všetkých posádkach. Hlavné veliteľstvo armády je nejednotné, bez jasnej perspektívy, ľaká sa nekontrolovateľnej reakcie ľudu a možných osobných bojov medzi jednotlivými veliteľmi, a tak rýchlo stráca moc. Ešte tú noc je legitímny prezident bolivarskej republiky Venezuela vrátený svojmu ľudu.

Akoby z týchto tragických udalostí nevyplývalo nijaké ponaučenie, opozícia už za niekoľko dní necháva o sebe vedieť a znovu hrozí. Na čo jedna aktivistka, pamätlivá ostrých bojov za posledné tri roky v celom štáte, varuje:

„Nech si nerobia ilúzie! S Chávezom alebo bez neho, Venezuela už nikdy nebude taká, ako bola predtým."

*  *  *

Prameň: Maurice Lemoin,  Le Monde diplomatique, máj 2002

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia: Alister McGrath, Dawkinsov Boh

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Gény, mémy a zmysel života. (Kalligram, Bratislava 2008).

Rastislav Škoda

McGrath ma prekvapil tým, že

1. priznáva, že nemá zmysel hovoriť o vedeckom dôkaze existencie či neexistencie Boha (s.63);

2. akceptuje evolučný proces bez potreby jeho riadenia Bohom či inteligentným dizajnérom; koncepcia Boha ako „hodinára" sa objavila v kresťanstve až v 18. storočí a nie je typická pre kresťanskú tradíciu (s.70);

3. veda a viera v Boha sú dve tak odlišné oblasti, že logicky nemôžu byť v rozpore - ale potom ani v harmónii. Ostáva možnosť veriť v Boha.

Dawkins rozumie pod vierou „slepú dôveru nepodloženú dôkazmi, dokonca dôveru navzdory dôkazom".

 McGrath mu však pripomína a neodpúšťa ani príležitostné charakteristiky, ktoré v tejto súvislosti veľa nezavážia:

  • viera je druh duševnej choroby;

  • viera je zbabelý únik, báječná zámienka vyhnúť sa potrebe rozmýšľať a hodnotiť dôkazy;

  • viera je presvedčenie v dôsledku nedostatku dôkazov;

  • viera neumožňuje obhájiť vlastný názor pomocou argumentov;

  • viera je najväčšie zlo našich čias;

  • viera je zlo, porovnateľné s vírusom pravých kiahní, s tým rozdielom, že sa vykorení ťažšie;

  • viera je necnosť každého náboženstva.


McGrath odmieta Dawkinsovu definíciu viery, no ani slovom sa nezmieňuje o skutočnosti, že takto definujú vieru všetky encyklopédie a slovníky. Miesto toho sa upriamil na „typickú kresťanskú" definíciu viery anglického teológa W. H. Griffitha-Thomasa, podľa ktorého viera:

  • sa začína rozumovým presvedčením, založeným na primeranom dôkaze,

  • pokračuje dôverou srdca alebo citov, založenou na presvedčení,

  • je korunovaná súhlasom vôle, prostredníctvom ktorej

  • presvedčenie a dôvera sa prejavujú v správaní.


To je síce povedané gramaticky správne, môže to byť aj pravda, ale v tejto súvislosti je to také zbytočné, ako boli Dawkinsove zlomyseľné charakteristiky; nie je to definícia, na aké som zvyknutý; chýba tomu nevyhnutná stručnosť. A má to háčik, ba hák: veď už v prvej vete sa pre vieru postuluje primeraný dôkaz! Ak mám pre niečo dôkaz, nemusím tomu veriť: viem to!

Treba k tomu intelektuálnu nespoľahlivosť, aby niekto napísal takúto vetu pár riadkov po tom, čo priznal, že (vedecký) dôkaz pre vieru v Boha neexistuje, či ani by nebol relevantný a aby sa o tejto skutočnosti na nasledujúcich 90-tich stranách knihy nezmienil. Musí vedieť, že čitateľa prekvapil a že tento bude listovať a "primeraný dôkaz" hľadať. (Je zaujímavé, no pre mňa prijateľné, že McGrath nerozpracúva vieru v Boha na základe osobného zážitku jednotlivca, resp. mysticizmus.)

Rečnícku otázku „Prečo by si Boh mal vôbec vyžadovať vysvetlenie?" (s.107), považujem v tejto súvislosti za ústup do posledného obranného zákopu. Vraj „mohol by byť jednou z tých podstát, ktoré musíme prijať ako dané" a potom ho skôr opisujeme ako vysvetľujeme. Veriaci sa hlási o slovo, a to slovníkom, ktorý neovládam. Opisovanie daných podstát? Filozofovanie, resp. teológia, to ovláda McGrath znamenite. Samozrejme budú ako na dlani dôvody pre vieru v dobrotivého, spravodlivého atď. Boha, ak niekto verí, že nejaký Boh existuje. Ak ešte neverí, nič mu nepomôže.

Je pravda, že titul knihy je Dawkinsov Boh, nie McGrathov Boh. A hovorí sa v nej na piatich stranách aj o Darwinovom Bohu, vychádzajúc z odhadu, že leží v strede teistických alternatív od ortodoxného kresťanstva po ateizmus. Smerom k neviere pôsobila u Darwina:

  • osobná skúsenosť s utrpením (mal dlhotrvajúcu a dodnes nevysvetliteľnú chorobu - periodické rozčúlenia, záchvaty zúrivosti a dávenia - a umrela mu desaťročná dcéra Annie),

  • skutočnosť, že bolesť a utrpenie sa ukázali byť súčasťou evolučného procesu; Boh ich sám zoslal, alebo pripustil, čo sa s jeho existenciou a charakteristikou neznáša - alebo neexistuje,

  • pobúrenie nad niektorými dogmami kresťanskej doktríny, osobitne nad odsúdením na večné zatratenie v pekle pre tých, čo neveria v pravdu evanjelií - to by bol jeho otec, brat a takmer všetci priatelia („To je učenie, hodné zavrhnutia.") Toto je životopisný údaj o Darwinovi, ktorý ma chytá za srdce.


Správne uvádza McGrath, že Darwin sa vzdal tradičnej kresťanskej viery už v 1840-tych rokoch, teda ako 40-ročný; a že za tridsať rokov sa označil za agnostika. Kde je tu v Darwinovej osobe stred medzi veriacim a neveriacim? Neuzná mi McGrath, že agnostik Darwin je na 90 % ateista?

McGrath predkladá argumenty, ktorými napáda neopodstatnenosť niektorých Dawkinsových téz. Navyše, diskusia je vedená štýlom, ktorý je prijateľný pre každého - a nemusí byť doma ani vo vede, ani v teológii. Niektorým iste pôsobí potešenie, keď sa McGrath chytí do vlastných osídiel. Vytýka, napríklad,  Dawkinsovi, že sa nezmienil „o krvou postriekanej púti ateizmu dvadsiatym storočím" a kladie otázku, „prečo sa nekonal norimberský proces proti komunizmu", ktorý vraj zapríčinil smrť 100 miliónov obetí. („Tomu číslu neverím", komentoval tento údaj aj nemecký kancelár Helmuth Schmidt). Nacizmus, 45-60 miliónov obetí 2. svetovej vojny, z toho 26 miliónov na území Sovietskeho zväzu, to McGrath nespomína - jeho kniha vyšla v roku 2005. Dá sa predpokladať, že Dawkins mal už vtedy hotovú „Delúziu Boha", ktorá vyšla v lete 2006 a v ktorej venuje Stalinovi - a Hitlerovi! - sedem strán; to, čoho sa dopustili, nerobili preto, aby šírili ateizmus.

Luboš Rojka vyzdvihuje vo svojej recenzii McGrathovej knihy (http://jezuiti.sk/blog/bohje/2009/02/18/mcgrath-alister-dawkinsov-boh/) autorovu výčitku Dawkinsovi, že „veriacich zavrhol ako ľudí zaujatých voči vede, intelektuálne nezodpovedných alebo existenčne nezrelých". No či nie je Benedikt XVI. zaujatý voči vede a intelektuálne nezodpovedný, ak vytrvalo pri každej príležitosti hlása, že prezervatívy nie sú riešením v boji proti AIDS a „problémy dokonca zhoršujú"? Riešením je podľa neho „duchovné a ľudské prebudenie" a „priateľstvo s tými, čo trpia". Pánboh zaplať, ďakujem mu za húfy afrických detí, ktoré stratili obidvoch rodičov. S jeho postojom súhlasí iba zopár katolíkov a ešte menej zdravotníkov. Ozval sa hlas, a počuť ho aj na Slovensku, že „na kontinente, kde sú milióny ľudí nakazené vírusom HIV, je morálne zavrhnutiahodné šíriť takéto do neba volajúce klamstvo." Som zvedavý, aké stanovisko zaujme slovenský klérus - myslím si, že má právo varovať pápeža, že sa šmýka na klzkej zvislej ploche; len či má k tomu odvahu.

Pre časopis Science recenzoval knihu Dawkinsov Boh Michael Shermer, kolumnista pre Scientific American. Priznáva sa, že na knihu bol zvedavý pre gladiátorskú váhu súperov a závažnosť ich batožiny. Uzatvára, že hoci McGrath píše zaujímavo (o Darwinovej pobožnosti, o dejinách vedy a náboženstva a i.), vyhýba sa vrcholnej otázke Dawkinsovho hľadania: „Existuje Boh?" Nezáleží na tom, či ju Dawkins myslí simplifikujúco, sarkasticky alebo sardonicky. McGrath ju síce uznal za primárny cieľ knihy, ale nevyužil možnosť vyrovnať sa Dawkinsovi tým, že nám vydá najlepšie argumenty svojej zbrojnice. Shermer: „Pri McGrathovi ani teraz neviem, ako to, že verí v Boha. Pri Dawkinsovi niet pochýb, kde stojí."

Alister McGrath (1953) je profesorom historickej teológie na Oxfordskej univerzite a uznávaným vedcom v oblasti molekulárnej biológie a biofyziky. Získal si uznanie aj ako spisovateľ, ktorý dokáže zrozumiteľne vysvetliť laickým čitateľom aj zložité myšlienky k problematike vzťahu vedy a náboženstva.

Keď sa Dawkinsa pýtali, čo si myslí o McGrathovi, odpovedal: „Dosiaľ napísal dve knihy s mojím menom v titule. Keď sa básnika V. B. Yeasta pýtali, čo si myslí o zlých básnikoch, ktorí sa živia parazitovaním na jeho diele, odpovedal: Už ste počuli, žeby pes chválil svoje blchy?"

Bolivarské úspechy vo Venezuele

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

M. L.

Od zvolenia Huga Cháveza za prezidenta vo Venezuele v r. 1998 sa tam všeličo zmenilo.

Zrušenie zápisného umožnilo zvýšiť počet žiakov na všetkých školách o 600 000. Na 20 000 školách prebiehalo vyučovanie vo dvoch zmenách (polovica žiakov ráno, polovica odpoludnia); na 2 250 z nich prešli v prvých ročníkoch na celodenné vyučovanie; do konca roka 2002 ich pribudne ďalších 750. Nikdy sa nepostavilo toľko sociálnych bytov a napriek nepredstaviteľným ťažkostiam sa v roku 2001 zlepšili pomery aj v zásobovaní potravinami a v zdravotníctve. Od októbra 1999 do septembra 2001 poskytla Ľudová banka 10 000 mikropôžičiek v sume 11,84 miliárd bolivarov. Od októbra 2001 do februára 2002 podporila Banka žien 6 286 projektov tromi miliardami bolivarov. Fenomenálna inflácia za predošlých vlád bola znížená na 13 %.

Vo štvrti 23. januára v Caracase miestna organizácia Coordinadora Simón Bolivar síce podporuje prezidenta, ale bez automatickej solidarity vo všetkom - hlásia mu omyly a upozorňujú ho na korupciu, ktorá ostáva endemická: pretrváva ako nákazlivá choroba. Zástupcovia novej samosprávy však zdôrazňujú, že sa otvoril priestor na diskusiu, čo predtým nebolo.

„V rokoch 1980-90 nás divoko utláčali - to boli desiatky mŕtvych a stovky zatýkaní. Od príchodu Cháveza sa to napravilo - dá sa pomerne voľne dýchať."

V obrovskom štáte Amazonas, kde žije 19 domorodých kmeňov (plus kmeň saleziánskych kňazov), sa domorodci priamo zapojili do vypracovania Ústavy, ktorá podstatne rozširuje ich práva. Jeden z nich sa stal poslancom, druhý guvernérom a viacerí starostami miest. Starosta Autamy (12 500 km?), kde je 95 % obcí elektrifikovaných, sa t.č. zameriava už na zlepšenie zásobovania nezávadnou pitnou vodou a zdravotníctva.

Sotva 1 % obyvateľstva vlastní 60 % obhospodarovanej pôdy a obrovské plochy jej ležia ladom, kým štát dováža 70 % potravín - z čoho majú obrovské zisky distribučné mafie. 13. novembra 2001 urobil Chávez rozhodný krok: podpísal 49 dekrétov s mocou zákona, medzi nimi aj zákon o zemi, ktorý zavádza daň z neobrábaných latifundií, ba pripúšťa aj ich vyvlastnenie a rozparcelovanie medzi maloroľníkov. Ich výroba bude zosúladená s potrebou kantín pri školách, nemocniciach a kasárňach, aby mali zaistený odber svojich výrobkov. Zákon o rybolove rozširuje zónu pobrežnej ochrany z 3 na 6 míľ, čo je v prospech miestnych rybárov a ochrany životného prostredia.

Prameň: M.L., Le Monde diplomatique, máj 2002.

Štít „otvorenej“ mysle

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Garrett G. Fagan

Existuje klasická výpoveď:

„Vy máte vaše presvedčenie, ja mám moje.“

(Dúfam, že tu je prehrešenie proti Pravidlám dovolené). Každý z nás sa rozhoduje na základe svojich dôvodov. Štít „otvorenej“ mysle (hlavy) pôsobí takto: dôvody sú vec názoru každého jednotlivca a myseľ (hlavu) si treba držať otvorenú pre všetky možné druhy uvažovania.

Štít otvorenej mysle má dôležitú sociologickú funkciu. Pomáha združovať a držať pokope komunitu ľudí s tzv. otvorenou mysľou. Môžu si do nekonečna blahopriať k svojej otvorenosti mysle a zatvárať vozovú hradbu pri prvom náznaku nejakého skeptického útoku. Na tejto úrovni je štít otvorenej mysle lepidlom pseudovedeckej komunity. Je analógiou výzvy zachovať čistú vieru v náboženské doktríny; taká viera dobre izoluje tieto doktríny pred logickou previerkou. Pseudovedecká výzva „zachovať si otvorenú myseľ“ sa v skutočnosti rovná zrieknutiu sa vlastných kritických schopností. Potom sa všetky možnosti považujú za rovnako platné a ponechá sa „otvoreným“ aj to, kde by sa dali uviesť evidentné dôkazy pre určitú pravdu. Tak sa dá najvýraznejšie zdôrazniť príslušnosť do komunity osvietených bojovníkov proti „úzkoprsým“ a „úzkomyselným“ akademikom a vedcom.

V tomto ohľade je štít otvorenej mysle zhubná doktrína. Varuje pred ňou oddávna aj ľudová múdrosť:

„Maj stále otvorenú hlavu, ale nie natoľko, aby ti z nej vypadol mozog!“

Prameň: G. G. Fagan, The Shield of the Open Mind, Skeptical Inquirer, 25/6, s. 66, 2001.

Rozprávka o kariére

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

Elisabeth Niejahrová

Nerovnosť šancí

Nemci veria, že každý sa môže dostať „tam hore". Omyl: Občania nespozorovali, že sa ich krajina zmenila na triednu spoločnosť. Preto sa sociálny štát v blízkej budúcnosti musí zamerať na zlepšenie perspektív chudobných občanov.
Jeden je syn upratovačky. Matka drhla podlahy v kasárňach a drala sa na poliach, neraz s ňou bol pri zbere cukrovky aj jej syn. Bol inteligentný a vedel rozprávať, no keď jeden učiteľ navrhol, že by mal študovať, smial sa chlapec z dolnosaského Bextenu: „Veď by sme nemali dosť peňazí ani na knihy!"

Druhý nezmaturoval. Ako šestnásťročný odišiel z Daimlerovho gymnázia v švábskom Bad Canstatt pri Štutgarte a pár mesiacov skúšal učiť sa za fotografa. Neskoršie sa prebíjal aj ako taxikár. Po piatej triede gymnázia ho nikdy nevidela skladať skúšky nejaká univerzita či škola.

Gerhard Schröder a Joschka Fischer, spolkový kancelár a jeho minister zahraničných vecí, nemali ľahký štart do života dospelých ľudí. Ako deti nepatrili medzi privilegovaných, no medzitým to dotiahli až „celkom hore". Teraz otvárajú predvolebný boj, v ktorom bude veľa rečí o školách a univerzitách, o jasliach a rovnosti šancí.

„Vzdelanie je aktuálna sociálna otázka", hovorieva kancelár vo svojich predvolebných prejavoch. Niekedy spomenie svoju biografiu.

Týmto sa Schröder dotýka témy, ktorá je pre mnohých sociológov „slepý fľak" vo vedomí Nemcov - a akosi stále uniká ich pozornosti. Štatistiky ukazujú, že napriek svojim gigantickým inštanciám pre rozdeľovanie národného dôchodku nie je Nemecko štátom s výraznou rovnosťou šancí. Bonnský ekonóm Meinhard Miegel to charakterizuje slovami:

„Naša spoločnosť sa rada zdobí prívlastkom «každému podľa výkonu», ale to patrí k jej veľkým sebaklamom."

Malá sociálna mobilita trvale uniká pozornosti - a ešte zriedkavejšie sa proti nej niečo podniká. Ľudia ju nevidia. Ani na výplatnej listine, ani v štatistike nezamestnanosti, ani v schéme prerozdeľovania. A nedokazujú Schröder a Fischer, že všetko je v poriadku?

V päťdesiatych rokoch vynašiel sociológ Schelsky pojem „nivelovanej strednej triedy", na ktorom sa dodnes trvá. Nemcom sa páči predstava, že o postupe na spoločenskom rebríčku rozhoduje predovšetkým vlastný výkon a že zdatný sa vždy dopracuje k úspechu. V povojnových rokoch to asi aj tak bolo, keď každý musel začínať od nuly a viac ako desať miliónov utečencov riadne otriaslo starým sociálnym usporiadaním. Možno to tak bolo ešte aj v sedemdesiatych rokoch, keď hospodársky rozmach a investície do vzdelania otvárali mnohým Nemcom mnohé dvere. „Pôsobenie výťahu" to nazval mníchovský sociológ Beck: rozličné vrstvy spoločnosti sa naraz a spoločne posúvali smerom hore.

Na prvý dojem: áno. No nespočetné prieskumy, štatistiky a experti hovoria: nie. Nedávno ukázala pisanská štúdia o školách, že pri porovnaní 32 štátov je rozdiel vo výkone žiakov z privilegovaných rodín a z nízkych sociálnych vrstiev najväčší v Nemecku, ktoré v tejto triede súťaže obsadilo tridsiate druhé (posledné) miesto; USA skončili na 8. mieste.

Ale či je to prekvapenie? Už koncom deväťdesiatych rokov priniesol rovnaké výsledky prieskum berlínskej Humboldtovej univerzity: viac ako 13 000 detí sa sledovalo po prechode na pokračovaciu školu a výsledok: čím vyššie bolo vzdelanie rodičov, tým úspešnejšie boli ich deti - čo aj nepodávali nijaké výnimočne dobré výkony. Prispievali k tomu aj predsudky učiteľov, ktorí deti z rodičovských domov s nižším vzdelaním nezávisle na výsledkoch testov jednoducho posudzovali horšie. „Očakávali sme, že výsledky školovania nebudú rovnaké - ale že rovnaký výkon sa nehodnotí rovnako - to je vrchol," zhrozil sa jeden zo zúčastnených profesorov.
„Nemecko je svetový majster v sociálnom vylučovaní", hovorí H. Koch, expert na Ministerstve školstva. Ekonóm Miegel varuje pred

„gigantickým mrhaním ľudským kapitálom, teda surovinou, ktorá pre spoločnosť, pracujúcu predovšetkým mysľou, zaisťuje prežitie."

Veľa hovorí pre to, že nerovnosť šancí bude v budúcnosti narastať:

  • Objemy dedenia súkromných majetkov sa do roku 2020 viac ako zdvojnásobia - a budú sa rozdeľovať veľmi nerovnomerne. Ten, čo nič nezdedí, bude vlastnou prácou veľmi ťažko doháňať materiálny náskok detí z bohatých rodín.

  • Pôsobiť bude aj fenomén, ktorý sociológ Klocke nazval „sociálne homogénnym manželstvom": bohatý si berie bohatú, vzdelaný sa žení so vzdelanou. To veľmi potencuje budúce nerovnosti.

  • Štartové šance detí sa rozchádzajú, stále väčší počet detí rastie v relatívnej chudobe; v mestách ako Berlín už každé šieste dieťa žije z podpory sociálnym úradom. Sociológovia tomu už dali aj meno: infantilizácia chudoby. Týka sa najmä potomstva žien, ktoré samy vychovávajú svoje deti.

  • Učitelia a profesori dávajú stále častejšie dobré a veľmi dobré známky. Výsledky skúšok tým strácajú na sile výpovedi, čo škodí v prvom rade žiakom a študentom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Svoje horšie štartové podmienky ťažko môžu vyrovnať známkovou kvalifikáciou a k tomu ešte rastie význam správania a sebavedomého vystupovania. Profesor Hartmann varuje:

  • "Trend k regrutovaniu ekonomickej elity z hornej vrstvy občianskej spoločnosti bude silnieť. Dobré spôsoby správania sa sa síce možno naučiť, ale nie vždy sa prejavujú s potrebnou samozrejmosťou."


Na základe rozboru kariér 6500 promovaných inžinierov, juristov a ekonómov ročníkov 1955, 1965, 1975 a 1985 Hartmann dokázal, akú enormnú úlohu pri vytváraní životnej kariéry hrá v súkromnom hospodárstve sociálny pôvod. Poschodia šéfov v podnikoch sú ovládané hornými vrstvami spoločnosti. Deti vedúcich zamestnancov, vyšších úradníkov, študovaných príslušníkov slobodných povolaní a podnikateľov s viac ako desiatimi zamestnancami urobili dvakrát tak často "kariéru" ako deti z jednoduchších pomerov - čo aj mali rovnakú kvalifikáciu. A v ďalšej štúdii sa tento výsledok ešte vyhrotil: Predsedovia správnych rád 100 najväčších nemeckých podnikov sa na 90 percent regrutujú z vlastnej vrstvy. Čím väčší je podnik, tým väčší význam má sociálny pôvod ako rozhodujúci činiteľ kariéry.

Príkladov je nadostač. Šéf masmediálneho koncernu Bertelsmann Thomas Middelhof pochádza z podnikateľskej rodiny práve tak ako predseda správnej rady Nemeckej pošty Klaus Zumwinkel alebo ako nedávny šéf VW Ferdinand Piëch z dynastie Ferdinanda Porscha. Typická je rodinná sieť šéfa finančného oddelenia chemického giganta BASF Dietricha Kleya: Tento syn finančného šéfa firmy Siemens má troch bratov, ktorí sú rovnako topmenežeri alebo podnikatelia. Jeden z nich, Karl-Ludwig, je vedúci finančného oddelenia Lufthansy. Úspešní "šplhavci" ako nový predseda správnej rady firmy Bayer, Werner Wenning, ktorý ako 19-ročný vstúpil u tejto firmy v Leverkusen do učenia ako predavač, sú výnimky. Šance majú ešte ako sanitári, ozdravovači podnikov, ktorí musia vykonať nepríjemné práce spojené s ich zoštíhlením, t.j. hromadne prepúšťať nadbytočných zamestnancov, ako to urobil šéf MG-Technologies Kajo Neukirch, ktorého otec bol hrnčiar.

Pôvod ako brzda postupu - to by predsa malo naliehavo zaujímať najmä odborárov. Ale téma rovnosti šancí nemá konjunktúru ani u nich. Či sa spytujete u Nemeckého odborového zväzu, či u jednotlivých odborových združení ako napr. IG Metall (kovo a elektrika) alebo najnovšie ver.di (poskytovanie služieb), či dokonca u odborom blízkej nadácie Hansa Böcklera, otázka po prieskumoch, debatách alebo zaujatí stanoviska k problému vyhliadok detí zo sociálne znevýhodnených rodín ostáva všade bez odpovede.

Jeden z vplyvných stratégov zväzu kovorobotníkov, Klaus Lang, konštatuje:

"Po rozlete sedemdesiatych rokov sa naši experti vzdelávania stiahli na svoje odborné políčka a vyžívali sa v podrobnostiach ako napr. o budúcnosti jednotnej školy."

A tak ostáva nová formulácia starých základných sociálnych požiadaviek úlohou bokom stojacich outsiderov. Brémsky historik Paul Nolte, privolávajúci "nové triedne povedomie", zdôrazňuje, že

"sociálna nerovnosť by mala byť veľkou témou súčasnosti; nie ako výzva k revolučným aktom, ale ako projekt občianskej osvety. Ide o to, že potrebujeme vedomie zamerané na skutočnosť, že žijeme vo svete, ktorý je charakterizovaný sociálnymi rozdielmi, rozvrstvením spoločnosti a triednymi odlišnosťami."

Nolte nachádza ukazovatele pre starú triednu spoločnosť v novom rúchu - týka sa to menej oblastí každodennej práce ako skôr konzumu a všedného dňa.

Pred nedávnom boli jednotné ponuky pre všetkých: čo do školskej výchovy, pri televíznych programoch a dokonca aj pri potravinách. Medzitým sa na vlnách RTL a Sat.1 presadila "televízia dolnej vrstvy", kým na druhom póle sociálnej stupnice sa etablovali vysielače typu Arte. V lepších kruhoch patrí k bontónu posielať deti na drahé súkromné školy a do cudziny; a aj pri mnohých spotrebných predmetoch sa ponuka člení na drahú a lacnú: "Sú takí, čo kupujú minerálku za 30 fenigov a takí, čo idú od marky hore," dodáva Nolte. Pre nedostatočný záujem o "nechutnú tému" krívajúcej rovnosti šancí má niekoľko vysvetlení - napr. sociálnu trhlinu po zjednotení Nemecka medzi Východom a Západom, ktorá však nemá nič spoločné s bežnými triednymi rozdielmi. Alebo že spoločenská kritika patrí dnes minulosti tak medzi ľavičiarmi ako medzi liberálnymi intelektuálmi.

Nie je to tak v iných západných priemyselných krajinách: v Británii, Francúzsku a Spojených štátoch bola a je sociálna priepustnosť spoločnosti veľkou témou. Američania majú stále svoje starosti s kvótami, podporou a ochranou menšín. Briti sú priam posadnutí záludnosťami svojho triedneho systému. Francúzi sa cítia zaviazaní republikánskej tradícii a aspoň otvorene hovoria o triednej príslušnosti.

Keď Nemci hovoria o sociálnej rovnosti, zväčša ide o rovnosť príjmov a nie o rovnosť šancí. Pomalý nárast dôchodku? Nie, ďakujem. Primerané zvýšenie miezd? Božechráň! Kratšie poberanie príspevku v nezamestnanosti? Neoliberálna čertovina! No bez nového naviazania sociálnej a výchovnej politiky to nepôjde. Čím hlbšie padne Nemecko v súťažení vzdelávacích systémov, tým menej mu ostane na sociálne podpory. Bez rovnosti šancí treba na cieľ približnej rovnosti príjmov natrvalo zabudnúť. "Vzdelávacia politika je jedinou možnosťou, ako prerozdeliť príjmy a súčasne podporovať rast," povedal americký ekonóm Paul Romer.

Kto naopak školy a škôlky zanedbáva, prispieva k tomu, že vo veľkomestách vzniká niečo, pre čo už majú Briti výraz underclas, podtrieda. Školskí politici potrebujú prostriedky na lepšie kvalifikované učiteľky v jasliach, na výuku jazykov pre cudzincov, pre celodenné školy, atď. Ak berieme za základ čísla OECD, vydávajú Nemci na školstvo 4,4 % hrubého domáceho produktu, priemer OECD je 5,0 % a Švédi vydávajú 6,6 %. Keby chceli Nemci Švédov dohoniť, museli by ročne vydať o 40 miliárd mariek viac. Takéto položky sú však v čase potreby ozdravenia verejného rozpočtu úplne nemysliteľné bez škrtov v sociálnych výdavkoch.

Viac "triedneho povedomia" podľa francúzskeho a anglického vzoru by iste osožilo; pomohlo by znižovať výdavky na správnych miestach a štátnu pomoc smerovať na tých, čo ju naozaj nutne potrebujú. Pretože nielen školská výchova - aj mnohé sociálne zákony nahrávajú predovšetkým strednej spoločenskej vrstve.

  • Napríklad dôchodky: veľmi pomaly sa presadzuje poznatok, že rovnica "starý rovná sa chudobný" už všade neplatí. Napriek tomu všelijaké "zľavy pre seniorov" vo verejných zariadeniach pridávajú do vrecka aj 90-ročnému milionárovi. V dohľadnom čase ostane sociálny spád vnútri jednej generácie väčší, než je medzi generáciami.

  • Napríklad rodina: politici by urobili dobre, keby menej podporovali mnohočlenné rodiny a väčšmi sa venovali rozdielu medzi bohatými a chudobnými rodinami. Celodenná opatera detí osamotených matiek by potom v hodnotnostnej stupnici bola vyššie ako zachovanie tzv. stavebného príspevku pre deti, ktorý môžu dostať rodiny s príjmom až 50 000 Euro!

  • Napríklad postihnutí: aj v tej oblasti sa všeličo nerýmuje. Zrušenie zľavy na cestovnom pre bohatého s poruchou chôdze je prijateľnejšie ako zamietnutie finančnej podpory na opateru pri nevládnosti.


Nové chápanie rovnosti môže dokonca znamenať nové politické väčšiny. Proti sociálnej závisti sa volebnými darčekmi natrvalo nič nezíska. To tušil už francúzsky mysliteľ Alexis de Tocqueville:

 "Nech sú sociálne pomery a politické zriadenie nejakého národa akokoľvek demokratické, treba počítať s tým, že každý občan nájde vo svojej blízkosti vždy nejaké body, ktoré ho prevyšujú, a dá sa predpokladať, že sa bude tvrdohlavo pozerať stále tým smerom," napísal v roku 1835. Túžba po rovnosti bude "o to nenásytnejšia, o čo bude rovnosť väčšia."

Ak nepresvedčí politikov tento názor, vymôžu si to v dohľadnom čase potreby ekonómie. Veľké reformy vzdelávania sedemdesiatych rokov uskutočnila koalícia idealistov a pragmatikov - spoločenská debata o rovnosti šancí súvisela vtedy časovo s rastúcou potrebou odborníkov pre priemysel. Čo nevidieť vyvolá prestarnutie spoločnosti nový nárast potreby kvalifikovaných odborníkov. Z toho hľadiska sa dostávame do rovnakej situácie.

Prameň: Elisabeth Niejahr, Die Zeit, 20/2002.

Pápež odsudzuje rozvody a rozvádzanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

R. Š.

V januári t.r. vyzval pápež právnikov a sudcov, aby odmietli zúčastniť sa pojednávaní a súdnych sporov pri rozvodoch, či sa už tieto týkajú katolíkov alebo príslušníkov iných náboženstiev. Zdôraznil trvalosť manželstva ako časti božieho prírodného poriadku na Zemi, ktorému podlieha každý človek a nazval rozvod "hnisajúcim vredom", ktorý devastuje ľudskú spoločnosť.

Ponechávam úplne bokom otázku, nakoľko sa právnici a najmä sudcovia cítia viazaní pápežovou výzvou a som natoľko tolerantný, že tento raz neprotestujem nahlas proti "božiemu poriadku" na Zemi. Len v sebe si mrmlem: To by som vyzeral, keby som sa mu podriadil! Nemal by som zuba, nevidel by som na krok, nepočul by som ani burácanie hromu; možno by som bol už dávno umrel na detskú obrnu. Aj pápež - vzhľadom na svoj vysoký vek - by bol taký, preto sa sprotivil božiemu zákonu na Zemi: obstaral si okuliare, pravdepodobne aj prístroje na zlepšenie počutia a možno všeličo iné.

My to môžeme, aj všeličo iné sa môže, hoci to často do neba volá. Bitá žena však nesmie opustiť svojho muža, a ak na to príde, musí mu byť po vôli, kedykoľvek si ten zmyslí. Má nechať deti biť opitým tyranom a len sa prizerať. Aj svoju výplatu má mu dať k dispozícii, ak "hlava rodiny" (sv. Pavol) prejaví záujem. Priznávam sa, že nechápem teologické odôvodnenie trvalosti či nerozlučiteľnosti "posvätného" manželstva aj za takýchto okolností. Tým menej, že som počul o možnosti rozluky pohlavným aktom neuskutočneného manželstva. Na druhej strane uznávam, že každý spolok má právo žiadať od svojich členov dodržiavanie dobrovoľných záväzkov. Komu sa niečo nepáči, nech zo spolku vystúpi.

Tu však ide pápež oveľa ďalej. Vyzýva právnikov, príslušníkov slobodného povolania, aby odmietali svoju odbornú pomoc spoluobčanom, a to dokonca aj vtedy, keď sú títo iného náboženstva. Zamyslime sa nad tým: Rozvod je vraj hriech. A aj pomoc pri rozvode je vraj hriech (asi všedný)! Nezáleží na tom, či pri rozvádzajúcich sa ide o katolíkov, evanjelikov alebo pohanov? Pri vražde, krádeži, smilstve, úcte k rodičom atď. na tom nezáleží, lebo to zakazujú všetky viery. Ale rozvod niektoré náboženstvá povoľujú - prečo sa ho potom nemá právnik zúčastňovať ako potrebný odborník? Či chce pápež povedať, že tie náboženstvá, ktoré rozvod uznávajú, nekonajú v súlade s božím poriadkom na Zemi a rozvádzajúci sa evanjelici a pohania hrešia?

Mám dlhé vedenie, len pomaly mi svitá. Pravdaže! Aj viera v Perúna a iných našich slovanských bohov bola vraj hriech, vraj preto prišli do našich končín solúnski bratia atď. Do Latinskej Ameriky a vlastne všade do sveta išli a ešte idú tisíce misionárov, kňazov a rehoľníkov hlásať božie slová pápeža Jána Pavla II.: Rozvod je hnisajúci vred, manželstvo je posvätné ...

Aké neaktuálne, nechápajúce a bezcitné sú tieto slová pre rozvádzajúcich sa a ich blízkych!

Veríme, že vesmír stvorilo Lietajúce Špagetové Monštrum

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:39

z internetu

Pevne veríme, že vesmír stvorilo Lietajúce Špagetové Monštrum.

ONO to bolo, čo stvorilo všetko, čo cítime a vidíme. Ono stvorilo svet a dalo nám pirátov. Bez kvalifikovaných pirátov nemá táto Zem budúcnosť (Brat Bukatini). Na nasledujúcich stranách vysvetlíme svoju vieru a poukážeme na chyby a slabiny inovercov. Prečítajte si prívet nášho uctievaného pápeža Pikošériho I. Upozorňujeme na skutočnosť, že globálne otepľovanie, zemetrasenia, hurikány a iné prírodné katastrofy sú priamym dôsledkom poklesu počtu pirátov od roku 1800. -

 Modlime sa:

Lietajúce Špagetové Monštrum, ktoré si na nebesiach, nech sú pochválené Tvoje prívesky, kiež prídu Tvoji piráti, nech nastane Tvoja šťava na nebi aj na šírom mori. Daj nám naše cesto každodenné dnes a odpusť nám naše ryžové gule, ako aj my odpúšťame našim šušlavcom. Nezaveď nás do Kansasu, ale osloboď nás od kreacionistov, pretože Tvoja je šťava aj syr a mäsové knedlíčky, a to naveky. Ramen.

Otázka: Zarábate na tom všetkom?

Bobby Henderson (zakladateľ CLŠM): Iste. Cirkev tiež zarába na tričkách, automobilových odznakoch, knihách a často dostáva dary. Peňazí pribúda a čoskoro si budeme môcť kúpiť prvú Pirátsku loď. Bude slúžiť ako plávajúci kostol, prístupný všetkým veriacim.

Prameň: http://www.venganza.org/about/frequently-asked-questions/

Keď nehryzie svedomie, hryzú zuby

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

z internetu

V tretej inštancii oslobodil Krajský súd vo Frankfurte 47-ročného kňaza spod obžaloby ťažkého ublíženia na tele: vraj zahryzol jednému homosexuálnemu prostitútovi do penisa a tým ho ťažko poranil.

Duchovný sa pred súdom bránil nevyhnutnosťou sebaobrany. Vypovedal, že chlapa spoznal v jednom bare, ten mu ukradol mobilný telefón a ušiel. Počkal však na duchovného na tmavej ulici a tam ho nútil, aby vzal do úst jeho penis, do ktorého mu duchovný od hnusu silne zahryzol. V prvom procese stanovil Zemský súd, že pri tomto sexuálnom útoku išlo o „protiprávny útok", ktorý zahryznutie oprávňuje. Odsúdený prostitút sa odvolal.

V druhom procese pred Obvodným súdom bol kňaz odsúdený na šesť mesiacov väzenia podmienečne, pretože sa vraj nedalo presne zistiť, či k ťažkému uhryznutiu došlo zavinene. Odvolal sa nielen kňaz, dožadujúci sa oslobodenia, ale aj štátny zástupca, navrhujúci trest osemnásť mesiacov väzenia bezpodmienečne.

Záver diskusie o kreacionizme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

V č. 75 Zošitov humanistov bola uverejnená diskusia okolo recenzie „Kreacionizmus docenta Kováča". Kvôli úplnosti uverejňujeme aj jej koniec.

9. Vladimír Kováč 26. februára 2009

Vážený pán Škoda,
trafili ste klinec po hlavičke - aj ja som presvedčený, že takéto slovné prestrelky majú skôr deštruktívny ako konštruktívny charakter, pričom najviac z nich môže profitovať v súčasnosti podľa mňa najnebezpečnejšia forma kreacionizmu - ID. Preto aj ja uvítam zastavenie tejto nezmyselnej škriepky.

Tak isto uvítam zverejnenie v tlačenej forme ZH - bol by to najmä z Vašej strany nie často vídaný prejav veľkorysosti.

Čo sa týka biogenetického pravidla, bránim ho preto, lebo geniálne vystihuje prepojenie medzi ontogenézou a evolúciou (napriek tomu, že Haeckel bol kontroverzná postava, bol aj génius) a súčasne patrí medzi hlavné dôkazy, že evolúcia je fakt.

Čo sa týka mojich formulácií, možno nie sú pre čitateľa celkom zreteľné, čo je moja chyba. Vo svojej knihe píšem: ..."pri úvahách o súvislostiach medzi ontogenézou a evolúciou treba vždy rozlišovať, či máme na mysli jednotlivé znaky alebo celé vývinové štádiá"... A presne tu je pes zakopaný - ak chce niekto vidieť biogenetické pravidlo na úrovni celých štádií, tak ho neuvidí, ale ak sa zameria na jednotlivé znaky, objaví ho v plnej kráse. J. Wells zneužil to prvé (neplatnosť biogenetického pravidla na úrovni celých štádií = na úrovni celého organizmu), ale nepostrehol, že platí to druhé, a tak zostáva biogenetické pravidlo pilierom teórie evolúcie. Žiaľ, niektorí zástancovia mainstreamu sa úporne snažia brániť aj to prvé (zrejme nemajú dosť informácií z vývinovej biológie - aj to sa stáva), čo ja vnímam ako škodlivé, pretože to odpútava pozornosť od jadra veci a nahráva kreacionistom...

S pozdravom
VK

P.S. Ešte by som sa chcel poďakovať Romanovi za spätnú väzbu, ktorá ma samozrejme veľmi potešila. Spätná väzba od študentov je tá najlepšia motivácia.

* * *

10. Michal Rozanek 9. marca 2009

Vážení páni Kováč a Škoda,
z antropologického uhlu pohľadu ste v diskusii predviedli impozantný súboj súčasného vývojového stupňa Homo Sapiens, dvoch silných jedincov, a navyše, stojacich na jednej lodi. Ja, stojac tiež na tej istej lodi, s úctou snímam klobúk, obom Vám rozumiem - od oboch som mnoho čítal (vrátane spomínanej vynikajúcej knihy). Teší ma, že zbrane sú už zložené - je vhodný čas vypiť obradne šálku čaju, pozrieť sa na zapadajúce slnko (stále to isté, ktoré sme videli kedysi zo svojich jaskýň a sadnúť si opäť k počítaču. Teším sa na čítanie Vašich nových formulácií myšlienok, ktoré sú úžasne inšpiratívne pre ďalšiu plavbu životom.

S úctou

Michal Rozanek

Religiozita a zdravie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Sebastian Murken

Uveril a vyzdravel…

Kto verí, žije dlhšie, je zdravší a šťastnejší. Má viac radosti zo života, pri chorobe je úspešnejšie liečený a teda aj skôr vyliečený ... Takéto a podobné "senzačné" nálezy pri početných klinických štúdiách "dokazujú" v poslednom čase pozitívny vzťah medzi religiozitou a zdravím.

Otázka, či náboženstvo podporuje zdravie a duševný pokoj, alebo či mu škodí, zamestnávala ľudí, odkedy rozmýšľali o náboženstve. Odpovede bývali rozličné podľa náboženského či filozofického hľadiska: pre nábožných ľudí je bezpodmienečne nutné žiť podľa predpisov viery, aby ťažili z jej sľúbeného posolstva. Kritické postoje ako napr. Marxov („náboženstvo je opium ľudu") alebo Freudov („náboženstvo je utešujúca ilúzia") uznávajú síce bôľ zmierňujúcu funkciu náboženstva, ale považujú ju za fenomén, ktorý treba prekonať.

Vo verejnej diskusii pozorovať v tomto smere dve odporujúce si tendencie: Na jednej strane sa v posledných rokoch množia novinárske správy o štúdiách, ktoré vraj potvrdzujú zdravie podporujúci účinok nábožnosti. Napríklad pravidelní návštevníci kostola majú mať lepšie hodnoty krvného tlaku ako tí, čo do kostola nechodia; a viera v boha a pravidelné modlenie majú mať rad účinkov podporujúcich zdravie, a to tak telesnej ako aj duševnej povahy. Často sa tu hovorí o spiritualite a pripisuje sa jej vo všeobecnosti pozitívne pôsobenie. Na druhej strane sa členstvo v tzv. sektách označuje za deštruktívne a pre psychické zdravie škodlivé. Osobitne v Nemecku sa na členstvo v malých alebo alternatívnych náboženských komunitách pozerá veľmi skepticky. Heslá typu "premývanie mozgov" alebo "manipulácia" ilustrujú názor, že k členstvu v takých kruhoch nemôže dôjsť podobrotky alebo pri zdravých zmysloch.

Koho Boh miluje

Obidve obsahom protirečivé pozície sú si podobné v tom, že logické odôvodnenie tak pozitívnosti spirituality ako aj negatívnosti členstva v tzv. sektách je rovnako labilné. Teologický podklad pre mienku, že Boh miluje tých, ktorí milujú jeho, sa vymyká z možností vedeckej previerky. V priloženej tabuľke však uvádzame argumenty, ktoré sa pri rozhovoroch tohto druhu spomínajú.

Existujú epidemiologické štúdie dokazujúce rozličný výskyt fyzických ochorení v závislosti od členstva v špecifických náboženských komunitách. Na vysvetlenie sa berie komplexná súhra rozličných spôsobov života v závislosti od náboženstva, napr. výživy, hygieny, sexuality atď. v spojení s psychicky pôsobiacimi hodnotiacimi a náboženskými predstavami. Už to svedčí, že vzťahy tu nie sú priame, ale sprostredkované, takže na ich objasnenie treba vyvinúť komplexné modely.

Otázka po vzťahu psychického zdravia k členstvu v nejakej náboženskej komunite je relevantná najmä pri diskusii o tzv. sektách. Sektám - lepšie by možno bolo povedať novým náboženským spoločnostiam - sa často paušálne vytýka, že sú škodlivé pre psychu svojich členov a že pri nich uskutočňujú "premývanie" mozgov a podobné praktiky. Rad podrobných štúdií však ukázal, že tieto námietky celkom neobstoja, lebo sa pozorovali aj stabilizujúce účinky. Na vyriešenie otázky by teda bolo treba urobiť v jednotlivých skupinách diferencované priebežné štúdie s prihliadnutím k špecifickým selekčným efektom. Empirické vyšetrovania pravdepodobne nezaťažených špeciálnych skupín ako sú študenti, ako aj analýzy všeobecných údajov o obyvateľstve poukazujú spravidla na žiaden alebo len nepatrne stabilizujúci efekt religiozity na podporu zdravia. Pre psychický stav probanda nie je natoľko rozhodujúca samotná skutočnosť, že sa sám označuje za nábožného, ako skôr s tým spojené myšlienky a pocity. Pozitívna predstava Boha umocňuje sľubné efekty.

Utrpenie sa ľahšie znáša

Vyšetrovanie vplyvu nábožnosti na stavy životného zaťaženia ukázalo, že religiozita môže mať dôležitú úlohu pri procesoch zastrešovania (coping) vonkajších aj vnútorných zážitkov. Okrem iného je dokázaný pozitívny vplyv religiozity na zaobchádzanie s postihnutým dieťaťom či dospelým, na celkovo lepšie zaobchádzanie s ťažkými pacientmi napr. pri rakovine, na spracovanie prírodných a iných katastrôf, na prekonanie smrti, najmä vlastného dieťaťa. Nábožnosť ovplyvňuje priaznivo aj regeneráciu a vôbec prežívanie po ťažkých operáciách.

Doložený je pozitívny vplyv náboženstva na starých ľudí: znižuje sa ich strach pred smrťou, zriedkavejšie sú depresívni a lepšie sa prispôsobujú novýmživotným okolnostiam.

Vysvetlenie týchto účinkov je však rôznorodé. Existujú spôsoby života, vyvolané náboženstvom, kam patrí napr. pravidelný rytmus práce a odpočinku, i zrieknutie sa drog všetkého druhu (vlastné drogy, ale aj alkohol a cigarety). Vzťah k Bohu a k členom náboženskej obce možno prežívať ako podporný pre zdravie. Za zaručený výsledok zdravotnej psychológie možno považovať konštatovanie: Kto sa dobre cíti v dôveryhodnom prostredí, koho podporuje jeho sociálne okolie, ten je zreteľne zdravší.

Náboženské teórie môžu prispieť aj k (zdanlivo) lepšiemu porozumeniu hádaniek a nevysvetlitelností sveta. Človek, ktorý prežíva svet ako ovplyvniteľný, pochopiteľný a vcelku v poriadku, je psychicky zdravší ako človek, ktorý pociťuje svet ako nekontrolovateľný a taký mocný, že sa mu cíti byť bezmocne vydaný napospas. Najmä v hraničných a krízových situáciách poskytuje náboženské vysvetlenie utrpenia a smrti prednosť pri ich zvládaní.

Sexuálne problémy pri náboženskej výchove

Popri podporujúcich účinkoch nábožnosti na zdravie sa však vždy spomínajú aj účinky brzdiace až škodlivé. V nemeckej jazykovej oblasti sa zaužíval pojem "ekléziogénnej neurózy" (cirkvou vyvolanej neurózy) pre neurotické poruchy v dôsledku prísnej, cirkvou sprostredkovanej, telu nepriateľskej morálnej výchovy. Náboženská výchova zapríčíňuje veľmi často sexuálne problémy.

Nad všetkými týmito výsledkami stojí otázka, čo znamenajú pre humanistov alebo ateistov. Sú títo už per se (pre svoju podstatu) menej zdraví? To sa vo všeobecnosti naisto nedá očakávať. Treba vychádzať z toho, že "funkcionálne" ekvivalenty pre uvedené účinky sa dajú nájsť pri skoro každom životnom štýle. A tak aj ekologická orientácia môže podporovať zdravý spôsob života, vytváranie účelových spoločenstiev a dávať uspokojivý súvislý svetonázor.

Či však aj nereligiózne svetonázory dávajú odpovede a vysvetlenia pri hraničných otázkach života, t.j. pri smrti a utrpení, to treba preveriť.

Príloha A: Argumenty pre pozitívny vzťah medzi religiozitou a psychickým zdravím:

Náboženstvo

  • znižuje strach, keď ponúka rámec pre vysvetlenie inakšie chaotického sveta;

  • ponúka pocit nádeje, uzmyslu a účelu a z toho vychádzajúc pocit em,ocionálneho blaha;

  • sprostredkuje pocit dôveryv zmysluplnosť nášho okolia a tak robí ľahšie znesiteľnou bolesť a utrpenie;

  • ponúka riešenie pre veľký počet situačných a emocionálnych konfliktov;

  • vierou v pokračovanie života na onom svete rieši aspoň čiastočne znepokojujúci problém smrteľnosti;

  • dáva ľuďom pocit sily a kontroly následkom ich naviazanosti na omnipotentnú moc (všemohúcnosť - existuje to? - pozn. prekl.);

  • sprostredkuje morálne smernice pre usporiadanie vlastného života a pre styk s druhými; potláča sebaničivý štýl života; podporuje sociálne väzby;

  • vzájomnosťou vo viere posilňuje sociálnu identitu a uspokojuje potrebu príslušnosti do skupiny;

  • ponúka b ázu pre spoločné oslob odzujúce rituály.


Príloha B: Argumenty pre negatívny vzťah medzi religiozitou a psychickým zdravím:

Náboženstvo

  • podporuje pocity menejcennosti a znevažovania seba samého náboženskými predstavami, ktoré znehodnocujú ľudskú podstatu;

  • potláča hnev, ale ho neodstraňuje;

  • zvyšuje pocity strachu a úzkosti vierou, že existuje hriech a trest;

  • bráni rozvoju autonómie, sebaovládania a osobného rastu;

  • podporuje podriadenie sa, konformitu a ovplyvniteľnosť, čo má za následok nadmernú závislosť od vonkajších síl;

  • zakazuje prejavy sexuálnych pocitov a tým umožňuje vznik sexuálnych porúch;

  • pripúšťa delenie sveta na "dobrých" a "zlých" ľudí.  Z toho vznikajú predsudky a nepriateľstvá;

  • vzpiera sa racionálnym a kritickým myšlienkam;

  • vyvoláva nezdravé pocity viny.


Dr. Sebastian Murken je vedúci pracovnej skupiny pre psychológiu náboženstva pri Výskumnom stredisku pre psychobiológiu a psychosomatiku Univerzity v Trieri (Nemecko).

Prameň: Sebastian Murken, Diesseits č. 2, 2002.  -  Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

Komentár prekladateľa

Niektoré tézy Dr. Murkena mi pripadajú ako reklama pre religiozitu, napr. v poslednom odstavci naznačená istota, že náboženský svetonázor vysvetľuje život, chorobu, smrť a utrpenie, resp. neistota, či to dokážu aj nenáboženské svetonázory.

Odpovede na tzv. hraničné otázky života sú podstatné pre rozlíšenie teistov a ateistov. Religiózny človek je vychovaný v náboženskom duchu, t.j. príjme ako dieťa poučky katechizmu, ako dospelý počúva nedeľné kázne a v znamení kríža umrie. Všetko, čo robí a myslí, nachádza pripravené, predpísané a sankcionované: ak to dodrží, čaká ho večné nebo, ak nie, príde do pekla! Hraničné otázky života sa mu vysvetľujú neuveriteľnými historkami a nepochopiteľnými pojmami, no on to všetko prijíma bez reptania ...

Kedysi to asi bolo tak, že keď ľudia čítali bibliu, svoju vieru prežívali a zbohom malo význam S Bohom! Dnes „s detskými šatami odkladáme aj poňatie Boha svojich raných rokov" (Karen Armstrongová, Dějiny Boha, Argo, Praha 1996), pretože na hraničné otázky života nám dáva odpovede v každodennom živote celý rad vied od astrofyziky cez biológiu a psychológiu až po medicínu. Koho nezaujíma napríklad reprodukčná biotechnológia?

Človek v štádiu zhluku buniek, dvoch, štyroch, osem, šestnásť - stop! Ak ostanú pohromade, bude z nich dieťa; ak sa však rozdelia - alebo ak ich rozdelí pipeta doktora - dorastie každá z nich na dieťa; pri použití určitých techník to môžu byť klóny - pozor, navonok identické, ale v podstate každý s inou vrodenou alebo naočkovanou organickou chorobou. Nie je takéto vysvetľovanie pútavejšie ako historka o hrnčiarovi, ktorý uťapkal panáka z blata, fúkol mu do nosa a on behal? Uznávam, že ani toto vysvetľovanie v podstate nevysvetlí, prečo a načo sa tu nabral človek, ale aspoň nám hovorí, ako sa vyvinul v priebehu miliónov rokov. Teda zaručene nebol stvorený pred asi 6 000 rokmi do úchvatného raja na zemi.

Čítame Presné tajomstvá nášho sveta od Asimova, Hawkingovu Stručnú históriu času, (niektorí aj) Nietzscheho Zarathustru a nevynecháme Johnsonov Spor o Darwina. Sledujeme najmä myšlienky tých súčasníkov, ktorí hľadajú vysvetlenie myslenia - a kde sídli  „duša" v našom mozgu; nie je to úchvatné?

Zneužívanie detí pod ochranou katolíckej cirkvi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Ulrich Joßner

Nechajte maličkých ku mne prísť

Nakoniec sa už hromadné sexuálne zneužívanie detí a mladistvých v americkej katolíckej cirkvi nedalo zatušovávať.

Vo svojom prejave na Zelený štvrtok prejavil pápež Ján Pavol II. pohnutie nad tým, že "naši bratia ... pri svojej práci vo svete podľahli tej najťažšej forme tajomstva zla." A keď už zlo vďaka verejnému tlaku prestalo byť tajomstvom, pocítil pápež potrebu predvolať dvanásť amerických biskupov na dva dni do Vatikánu, aby sa pokúsil zachrániť z vážnosti katolíckej cirkvi aspoň to, čo sa ešte zachrániť dalo.

Začiatkom roka 2002 vyvolala vlna odhalení o sexuálnych zneužitiach miništrantov, kostolných spevákov a žiakov náboženstva idúcich na spoveď - kňazmi - ! v americkej verejnosti skutočné „klerikálne" zemetrasenie. V januári bol odsúdený na trest 10 rokov väzenia 66-ročný farár John Geoghan, ktorý počas svojej cirkevnej kariéry pohlavne zneužil viac ako 130 detí a mladíkov. Zdesení farníci, veriaci aj neveriaci, museli vziať na známosť, že americké vedenie cirkvi, osobne viacerí biskupi a arcibiskupi, počas desaťročí krylo vo svojom strede páchateľov. Doteraz vždy víťazila snaha zatušovať súdne procesy platením odškodného obetiam. Jeden poradca americkej biskupskej konferencie odhadol sumu vyplatenú takto obetiam za posledných 20 rokov na 300 miliónov dolárov; zástupcovia obetí hovoria dokonca o 800 miliónoch dolárov.

Stovky kňazov v podozrení

Miesto toho, aby páchateľov prepustili a odovzdali orgánom trestného stíhania, predstavení ich jednoducho preložili. Od januára do mája 2002 však najmenej 55 kňazov v 17 biskupstvách muselo odísť z kazateľnice. Stovky ďalších sú v podozrení. Vo federácii, v ktorej majú niektoré spolkové štáty v príprave zákony, súdne nariaďujúce chemickú kastráciu sexuálnych previnilcov, to vyvoláva zvláštnu nedobrú ozvenu. Mnohí rodičia, ktorí chcú svojim deťom sprostredkovať pevné morálne hodnoty, si začali verejne klásť otázku, či ich majú naďalej posielať do kostola. A so svojimi 65 miliónmi členov najväčšia americká náboženská organizácia sa začala báť o ročne z neba padajúcich sedem miliárd dolárov vyzbieraných po nedeliach do zvončeka - ani nehovoriac o príjmoch zo súkromných škôl a nemocníc. Na programe dňa bolo ohraničiť škodu.

Je tu miesto pre zločin?

A tak sa koncom apríla tajomstvo zla premenilo v ústach katolíckych najhornejších dušpastierov na čele s pápežom na "zločin, ktorý nemá miesto v cirkvi" . No po dvoch dňoch vatikánskych jednačiek ostalo pre katolíckych páchateľov a pre katolícku cirkev predsa len miestečko, kde si niekto vyhradzuje osobitné práva. Výsledok dohovorov pápežského krúžku v svätopeterskom dóme: Len pri opakovaní treba páchateľa ihneď prepustiť; o tých, ktorých prichytili prvý raz, rozhodne biskup. Takto sa presadili prívrženci mäkkej línie proti prívržencom nulovej tolerancie, ako bol napr. washingtonský biskup McCarrick. Zväzy obetí zneužitia protestovali, že katolícka cirkev nepocítila potrebu odhaliť zoznamy mien kňazov, ktorí zneužívali deti, a odovzdať ich súdnym orgánom. Osobitne im chýbali presné smernice o tom, ako sa má pomáhať obetiam. Inde, napríklad v Kanade, existujú v tomto ohľade záväzné predpisy: okamžité prepustenie podozrivého, bezpodmienečná spolupráca s úradmi a všestranná pomoc obetiam.

USA nie sú ojedinelý prípad

Diskusia o štrukturálnych reformách sa tým nekončí, pretože USA nie sú ojedinelý prípad. Podobné škandály sa vyskytli v Austrálii (v anglikánskej cirkvi), Poľsku, Írsku, Kanade a iných štátoch. Ak sa majú obete účinne chrániť, nedá sa trvale sa vyhýbať konkrétnym opatreniam. Aj v Nemecku sa katolícka vrchnosť odvoláva ešte stále na cirkevné právo. Podľa toho je záležitosť vecou miestneho biskupa a Vatikánu. Katolícke laické hnutie "My sme cirkev" volá po zavedení funkcie ombudsmana, na ktorého by sa mohli obete zneužitia v rámci katolíckej cirkvi obracať. Tento by aj v Nemecku mohol získať rovnako nepríjemné poznatky ako kňaz Helmut Schüller, vedúci ombudsmanskej kancelárie viedenského arcibiskupstva, zriadenej po afére zneužívania okolo kardinála Hansa Hermanna Groera: v priebehu šiestich rokov zaregistroval 55 sťažností predmetného typu. Hoci sa jeho práca stretá s porozumením a pomocou, vyhlásil Schüller v rozhovore so Západonemeckým rozhlasom, že

 "pochopiteľne sú na druhej strane v cirkvi aj kruhy, ktoré sa voči konzekventnému odhaľovaniu a konzekventnej prevencii stavajú skôr skepticky."

Zneužívanie detí a mladistvých nie je, samozrejme, problémom výlučne katolíckej cirkvi. A pravdepodobne to nie je len vec katolíckej propagandy, že sa to nedáva do súvislosti s celibátom. Je isté, že autoritatívne chlapské sexu nepriateľské katolícke prostredie takéto psychické poruchy silne podporuje.

Infantilná sexualita

Viedenské noviny "Der Standard" uvažujú takto:

"Príčiny pedofílie nie sú nejaké zvláštne tajomstvo: Zneužívania detí sa dopúšťajú najmä osoby s nízkym kvocientom sebavedomia, ktoré sa neodvažujú na dospelých, sebavedomých, vyžadujúcich sexuálnych partnerov, a preto hľadajú uspokojenie u bezbranných a nič netušiacich, teda u detí. Cirkev oficiálne navádza kňazov na cudnosť, čo je infantilita vo veciach sexu. Ak však ich chtivosť (pud, vášeň) prerazí, hľadajú si často "partnera" na rovnakom stupni psychosexuálneho vývoja ako sú oni sami. Často boli páchatelia ako deti obeťami. To, že v katolíckej cirkvi prevláda homosexuálna pedofília, vyplýva v podstate z atmosféry prostredia, v ktorom je málo žien a ktoré je k ženám nepriateľské."

Nemecký cirkevný kritik H. Hermann posudzuje záležitosť ešte prísnejšie:

"Klerik nielenže podlieha "pudu". On sa okrem iného naučil, že svoje sklony bude môcť uskutočňovať práve v lone cirkvi a že pritom môže počítať s ochranou svojich predstavených. To je špecialita, ktorú dosiaľ neovláda nijaká inštitúcia tak dobre ako cirkev."

Prameň: Ulrich Joßner, Diesseits, č. 2, 2002.

Brilantné zlyhanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Annette Lessmöllmannová

Sto rokov Russellovho paradoxu

Smie holič, ktorý holí všetkých, čo sa sami neholia, holiť aj sám seba?

V prvých mesiacoch 20. storočia sa nachádzal Bertrand Russell v intelektuálnej extáze: Ako posadnutý sedel vtedy 28-ročný nad svojimi Princípmi matematiky, hľadajúc logické podloženie matematiky. V lete 1901 však narazil na paradox, ktorý otriasol fundamenty jeho teórie a celému odboru mal pripraviť bolesti hlavy. Duch mu z toho ochrnul a upadol do depresie; bolo po eufórii.

Nebol prvý, čo sa s tým stretol. Od starých Grékov si nad tým filozofi a logici pri poháriku vína radi lámali hlavy - ale nepripisovali tomu nijaký význam. Russell prvý spoznal, čo to znamená pre matematiku, hoci v Cambridge študoval túto vedu v dosť zastaralej podobe.

V najpopulárnejšej forme sa Russellov paradox podáva ako historka toho nešťastného holiča, ktorý dostane od starostu za úlohu oholiť všetkých mužov, ktorí sa sami neholia - ale nikoho viac. Bez problému, povie si náš majster a pustí sa do roboty, lebo sa to ukazuje byť dobrý zárobok. Po skončení práce sa ho však starosta pýta:

 "A kto holil teba?"

"Nuž, ja sám", a to je odpoveď, ktorá ho pripravila o mzdu.

 Lebo podľa dohody mal holiť len tých, čo sa neholia sami.

"Tak sa teda nebudem holiť a je to!"

pomyslel si náš figaro a pustil sa do druhého pokusu dobre si zarobiť. Dážď dukátov sa však nedostavil ani teraz: Pretože teraz patrí k tým, čo sa sami neholia, mal ho holiť holič - on sám. Bol v tŕní.

Vo svojej všeobecnej forme zamestnáva tento problém odborníkov dodnes. Vzdychá Nicolas Griffin, riaditeľ Russellovho výskum-ného centra na McMasterovej univerzite v Ontariu v Kanade: "Aké by to len bolo krásne, keby ten Russellov paradox neexistoval!" - ale čo sa raz vymyslelo, nedá sa tak ľahko vyhnať zo sveta.

Logik B. Russell nemyslel pravda na holičov, ale na abstraktné útvary matematických množín, vynájdené nemeckým matematikom Georgom Cantorom, ktoré sa zdali ako stvorené pre logický fundament matematiky: Čo je číslo? Prečo niet najväčšieho čísla? Čo je nekonečno?

Pred sto rokmi hľadal Russell definíciu tzv. normálnej množiny: množiny všetkých množín, ktoré neobsahujú samy seba. Ťažkosť tu spočíva v odpovedi na otázku, či táto množina obsahuje sama seba; lebo odpoveď je Áno aj Nie. Vlastne by sa mala obsahovať. No len čo obsahuje sama seba, nespĺňa svoju vlastnú podmienku - náš holič nechá pozdravovať. Russell stál pred neriešiteľným protirečením. Nicolas Griffin nazýva pokus postaviť logiku na matematike "brilantným zlyhaním".

Prečo nehodili matematici učenie o množinách, keď je takto od koreňa choré, jednoducho cez palubu? Lebo sa už nedá obísť, koleso poznania sa nedá krútiť dozadu. Pokračuje sa v pokusoch o tupenie paradoxu. Russell vypracoval tzv. teóriu typov, ktorá pripúšťa existenciu rozličných typov množín: množina nesmie obsahovať prvok, ktorý je rovnakého typu ako nadradená množina - tak vylúčil množiny, ktoré obsahujú samy seba. No nikdy nebol s týmto riešením spokojný.

Aj po sto rokoch je holič v učebniciach a pozýva študentov na mozgovú akrobatiku. Vedci sa delia na takých, čo na paradox zabudli a venujú sa iným veciam, a takých, čo ďalej hľadajú formálne riešenie problému. Povedal staršina matematickej logiky, Solomon Feferman zo Stanfordu:

"Nemá zmysel veci ignorovať. Môžeme hovoriť o množine nekonečných množín a musíme si položiť otázku, či je táto množina nekonečná."

Russell sa pomerne rýchlo pozviechal zo šoku roku 1901 a s čerstvým entuziazmom sa vrátil k matematike, logike a filozofii, kde všade zanechal stopy poctivej práce. Práve holičov paradox usviedča Russella ako moderného vedca:

 Nič nie je isté, ak sa pozrieme zblízka; ale aj tak pokračujeme.

Prameň: Annette Lessmöllmannová, Brillantes Versagen, Die Zeit, č. 26, s. 29, 2001.

Tučný rozpočet na obranu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Paul Kurtz

Popredný americký humanistický (ateistický) filozof má v poslednom čísle Free Inquiry  (Slobodné hľadanie) úvodník, z ktorého vyberáme:

"Som ohromený aj tým, že koniec Studenej vojny neznížil náš vojenský rozpočet. Sme takí vyľakaní nepriateľmi, domácimi aj cudzími, že sme ochotní vydať obrovské sumy na výzbroj a znížiť výdavky na domáce programy typu zdravotné poistenie chudobných, ktorí na to nemajú. Spojené štáty však znížili aj svoju pomoc chudobným krajinám sveta. Ministri bohatej skupiny Sedem štátov kedysi odporúčali svojim vládam, aby venovali 0,7 % hrubého národného dôchodku na medzinárodné programy pomoci najchudobnejším štátom sveta. Spojemé štáty dávajú t.č. na tento cieľ najmenej, len 0,1 %. Minister financií Paul H. O'Neill je zatvrdilým odporcom tejto pomoci, a to je jeden z dôvodov, prečo mnohí premenúvajú "strýčka Sama" na "strýka Držgroša".

Bushom navrhnuté zvýšenie vojenského rozpočtu prevyšuje všetko, čo sa udialo za Reagana. Vláda navrhuje zvýšiť vojenské výdavky o 125 miliárd USD v priebehu päť rokov - mimochodom práve v čase, keď navrhuje znížiť dane a zvýšiť deficit štátneho rozpočtu. Je zaujímavé konštatovať, že Spojené štáty dnes vydávajú na zbrojenie toľko ako celý ostatný svet dovedna - 50 % svetových výdavkov na zbrojenie!

Náboženská pravica potrebuje démonov, skutočných alebo imaginárnych, aby mala pred čím vystríhať - voľakedy to boli boľševici, socialisti, ľavičiari, liberáli, sekulárni humanisti, zneužívatelia detí, narkomani; dnes sú to teroristi - miesto anarchistov minulých období. H. L. Mencken už dávno so začudovaním konštatoval:

"Všetky snahy praktických politikov smerujú dnes na udržanie populácie v trvalom stave poplachu a strachu vykrikovaním, že zabezpečujú bezpečnosť a hroziac nekonečnou sériou vymyslených skazonosných škriatkov."

Aké pravdivé je to pre dnešnú americkú politickú scénu!

Amerika, ktorú sme kedysi mali radi, bránila demokraciu a ľudské práva a ponúkala pomoc všetkým, ktorých kdekoľvek vo svete postihlo nešťastie. Stala sa táto Amerika vystatovačnou vojenskou mocou, sledujúcou jednostrannú zahraničnú politiku, bezcitnou voči názorom iných národov - nevšímajúcou si dokonca medzinárodných dohôd? Nie sme už nádejou sveta, ale nacionalistickým štátom, idúcim bezohľadne len za vlastnými cieľmi? Afganistan je porazený. Pôjdeme za prezidentom a zajtra vyhlásime za zločinecké štáty Irán, Irak a Severnú Kóreu? Mám obavy, že takýmto spôsobom Amerika stratí svojich verných priateľov a spojencov vo svete, že stratí sebaúctu a bude sledovať imperialistickú politiku, ktorá sa však môže v budúcnosti obrátiť proti nám, keď nám vzniknú nové koalície protivníkov."

Preameň: Paul Kurtz, The Bloated Defense Budget, Free Inquiry, 22/2, s. 6, jar 2002.

Náboženstvo je zakódované v našich génoch

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Victor Stenger

Fyzik Victor Stenger vo svojej knihe Physics and Psychics (Fyzici a psychici) uvažuje takto:

Keby viera v nadprirodzeno bola len výsledok naivného spôsobu myslenia prvých ľudí, bola by sa v našom vedeckom veku už dávno vytratila z myslí. Ale dosiaľ každý prieskum viery ľudí ukazuje, že veľká väčšina verí na boha, anjelov, čerta, astrológiu a iné okultné a nadprirodzené fenomény. Vysvetlenie tohto javu získame, ak sa zamyslíme nad začiatkami ľudskej rasy. Ak berieme do úvahy vznik prvého miesta, kde ľudia začali žiť v závislosti jeden od druhého, kde ľudstvo začalo žiť sociálne. Bolo treba vodcov, aby organizovali akýsi civilný poriadok, potom dedinských šamanov a neskôr mestských kňazov s ich predpokladanými nadprirodzenými silami, aby to všetko udržali na uzde. Naturalizmus to vysvetlí rozumnou hypotézou: Náboženstvo u ľudí sa vyvinulo procesom analogickým prírodnej selekcii; rovnako, ako vznikli druhy rastlín a zvierat. Náboženské viery sú teraz hlboko zaprogramované, zakódované v našej DNA, pretože v určitom čase takéto viery predstavovali výhodu v ohľade prežívania tých jedincov, ktorí mali túto informáciu vo svojich génoch.

Na začiatku ľudskej rasy bol počet jedincov malý a museli sa biť s inými druhmi živočíchov o prežitie. Práve v tejto chúlostivej situácii mohla sa zvýšiť špeciálna výhoda ľudí žijúcich v komunitách s prísnymi pravidlami zakazujúcimi konanie, ktoré by ohrozilo prežitie komunity. To mohli byť zákazy (napr. incestu a vraždy) alebo príkazy (napr. osobitné jedálne predpisy). Keď vodcovia či kňazi pripísali tieto tabu rozhodnutiam nadprirodzených síl, veľmi tým zvýšili ich účinnosť. Jednotlivci, ktorí mali genetické dispozície pochybovať o týchto tabu alebo ich nepočúvať, boli vyradení z komunity, ostrakizovaní alebo aj zabití. To im znižovalo možnosť preniesť svoje skeptické gény na najbližšiu generáciu.

Aj keď je samozrejmé, že genetické programovanie sklonu k nadprirodzeným vieram nemá v súčasnosti tú hodnotu pre prežívanie, ako malo kedysi - dá sa povedať, že je to skôr naopak -, musíme uznať, že sklon k viere je prirodzený produkt prírodného výberu. No Stenger nám dáva práve svojím spôsobom uvažovania aj silnú nádej: Tým istým procesom evolúcie sme my ľudia vyvinuli aj jedinečnú schopnosť ovládnuť naše inštinkty. Táto sila sídli v našom intelekte. Len pri použití intelektu na premoženie nebezpečných spôsobov konania, programovaných v našich génoch, môžeme očakávať, že prežijeme. A náš intelekt nám ukazuje cestu - máme reprogramovať svoje vlastné gény, zbaviť ich transcendentálnych pokúšaní, ktoré v súčasnosti ohrozujú naše prežitie.

Keďže tendencia veriť a ľahko veriť je teda ľuďom vlastná na základe ich evolúcie, predpokladáme, že teisti majú - a vedia, že majú - platné dôvody veriť. Pripúšťame, že mnohí z nich sú seriózni vo svojej viere (no nemusia byť čestní vo svojich metódach misionárčenia). Inými slovami, nepovažujeme ich za hlúpych a tupých len preto, že sú teisti. Zlomyseľný a panovačný typ ateizmu patrí našťastie minulosti. Hoci poznáme nebezpečenstvá teizmu, nie sme moderní križiaci, fundamentalisti. Hľadáme síce príležitosť na súkromnú a verejnú diskusiu o existencii Boha či bohov, ale nemali by sme to preháňať. Rešpektujeme súkromné náboženstvo, ale náboženstvo prestane byť súkromná záležitosť vo chvíli, keď niekto nanucuje svoje presvedčenie svojmu okoliu aj zásahmi do ich každodenného života. Je znakom našej kultúry, že aj poverčivosť má určité neodcudziteľné práva, no nesmie sa považovať za posvätnú.

S náboženstvom súvisí spiritualita a tej sa ako ateisti nijako nezriekame, hoci nám to teisti neraz neprávom pričítajú. Vieme ju pestovať aj bez duchov a strašidiel. V budúcom čísle ZH uverejníme o nej preklad pútavej eseje Thomasa W. Clarka „Spirituality without Faith" (Spiritualita bez viery).

Čítaj, rozširuj, rozmnožuj Zošity humanistov !

Drobné správy v ZH 32

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Listy čitateľov

Ani raz vo svojom živote som sa neobracal o pomoc na nejakú božskú inštanciu. Povedať, že pred smrťou opúšťajú ateisti svoje vrúcne presvedčenie, je bezcitná urážka. -  P. P., Devín

Dizajn rakety založenej na viere: V súvislosti s islamskými teroristami a ich cieľom šíriť islam spomenul prof. Dawkins (ZH č.30), že v koráne majú mŕtvi bojovníci sľubený raj a sedemdesiatdva panenských odalisiek. Čitateľ P.Š. z Bratislavy nás upozorňuje, že ide o chybu tlače, lebo podľa najnovších burzových správ je to t. č. len jedna, ale sedemdesiatdvaročná starena.

Paranormálno, viera a vzdelanie

Už sme referovali o výskume, ktorý na prekvapenie väčšiny skeptikov ukázal, že viera v paranormálno nie je vždy nepriamo úmerná náboženskej viere alebo vzdelaniu. Naproti tomu viera a vzdelanie sú spravidla navzájom nepriamo úmerné.

Mister Pilpel z New Yorku v tejto súvislosti uvažuje takto: Tradičné náboženstvá sa práve tak vzpierajú novovekárskej filozofii (New Age, ezoterika a pod.) ako skeptici a ateisti, lenže z celkom iných dôvodov: boja sa straty prívržencov (svojich veriacich) v prospech konkurencie. New Age je koniec-koncov náboženstvo, v ktorom "kozmické vedomie" nahrádza boha, prevteľovanie (reinkarnácia) pripomína nebo a peklo, mimozemšťania sú skoro ako anjeli atď.

 Ezoterizmus má veľa spoločného s náboženským mysticizmom: Ide o „pravdy", ku ktorým môže dospieť intuitívna zložka mysle len po zvláštnom výcviku. Ľudia si vytvárajú nové symboly, ktoré sa im stávajú novými centrami spirituality - spirituality bez viery v nejakého boha. Mnohí náboženskí fundamentalisti zavrhujú učenia New Age - no nie ako falošné alebo absurdné, ale aby znížili počet odpadlíkov od svojej viery: ako kacírstvo, ako pokúšanie diabla, doslovne ako výtvory čerta.

Ateizmus Marka Twaina

Veľký spisovateľ Mark Twain bol veľkým skeptikom a odhalil napr. nezmyselnosť frenológie, náuky odvodzujúcej psychické vlastnosti človeka z tvaru jeho lebky. Jeho skeptické spisy sú zhrnuté v knihe The Bible According to Mark Twain (Biblia podľa Marka Twaina, vyd. Simon & Schuster, 1996). Vyznávajúci ateista a brilantný humorista sa tam obracia na veriacich:

"Veríte na slovo knihe, v ktorej sa píše o hovoriacich zvieratách, čarodejoch, bosorkách a démonoch, o paliciach meniacich sa na hadov a o samohoriacich kríkoch, o dobrom jedle padajúcom z neba a o ľuďoch chodiacich po vode, o všetkých druhoch magických, absurdných a primitívnych historiek - a nám idete vravieť, že sme to my, komu treba pomôcť?"

Nezvyčajná knižka o živote Krista.

Karikaturista Gerhard Haderer vyvolal v Rakúsku so svojou teóriou, že Ježiš sa už ako dojča drogoval kadidlom, kultúrny spor a boj, ktorý čo do intenzity nemá páru. Jeho knihu karikatúr s názvom "Das Leben des Jesus" (Ježišov život, vyšla v nakladateľstve Ueberreuther) odsúdil najostrejšími výrazmi viedenský kardinál Christoph Schönborn. Školská správa arcibiskupstva Viedeň hrozí, že bude vydavateľstvo hospodársky bojkotovať. Vo svojich náboženských citoch dotknutí až urazení strážcovia poriadku a morálky v listoch mnohým redakciám vyslovili obdiv "serióznosti, s akou sa v islamskej kultúrnej oblasti pristupuje k posvätným menám a predmetom". V knihe sa dá zalistovať pod www.das-leben-des-jesus.at.

"Zástupca" v novom vydaní.

Parížsky arcibiskup Lustiger nazval plagát k novému filmu Costu-Gavrasa "Amen" podľa drámy R. Hochhutha "Zástupca" huckaním k nenávisti. Talian Toscanini, pred rokmi zodpovedný za šokujúce fotografie na reklamách firmy Benneton, spojil na plagáte kríž s hákovým krížom. Konferencia francúzskych biskupov komentovala premiéru filmu o mlčaní pápeža Pia XI. pri vraždení miliónov ľudí vo vyhladzovacích táboroch vyhlásením, že

"o historickej úlohe Cirkvi pri kynožení Židov sa dá diskutovať, ale pre kresťanov je kríž ako ich symbol nedotknuteľný".

Pred 39 rokmi komentoval premiéru tejto drámy v Berlíne jezuita Riccardo slovami:

 "Nerobiť nič je rovnako zlé ako zlu napomáhať".

Stali sa výčitkou celej jednej generácie svojim rodičom.

Mýlime sa, keď si myslíme, že sa mýlime len výnimočne.

Opak je pravda: V každodennom myslení sa mýlime stále a systematicky (H. P. Beck-Bornholdt a H. H. Dubben).

Bertold Brecht: Galileiho život, 4. scéna:

Prvý filozof sa pýta: „Pán Galilei, prv než aplikujeme vašu chýrnu rúru (ďalekohľad), rád by som poprosil o potešenie z dišputy. Téma nech je: Môžu také planéty existovať?" a po chvíli pokračuje: „Ako filozof by som rád vo všetkej skomnosti položil otázku: sú také hviezdy potrebné? Aristotelis divini universum ..."

Treba odmietnuť názor, že teista a ateista majú rovnakú povinnosť dokazovať pravdivosť svojho názoru. Ateista nemusí dokazuovať, že boh neexistuje. Ťarcha dôkazu spočíva plne na teistovi, ktorý má dokázať existenciu (aspoň jedného) boha. Ak sa mu to nepodarí, niet alternatívy k ateizmu. Argumenty teistov posudzujú nielen ateisti, ale aj teisti. Smrteľnú ranu dokazovaniu boha zasadil Kant - a to bol teista.

Bernd Friede: Stará a nová viera v liečebný účinok minerálov

Hoci teória liečenia minerálmi je vonkoncom neudržateľná, zaznamenávajú liečitelia kameňmi občas terapeutické úspechy. Tieto sa však dajú vysvetliť jednoducho psychologicky: Vieme, že viera hory prenáša - a ak niekto dosť pevne verí na liečebný účinok nejakej skaly, mení sa jeho mentálny postoj k chorobe. Predovšetkým to pri použití pri psychicky chorých pacientoch vyvolá v súhre s emóciami zmenu vlastného správania sa.

Zisťovanie liečebného efektu vychádzajúceho z minerálov u ľudí je teda čisto subjektívny jav a spočíva na psychologických účinkoch typu placebo-efekt, autosugescia alebo vyvolávanie pozitívnych asociácií. Vlastné liečebné pôsobenie teda vychádza zo samotného človeka. Kameň je pri tom len prostriedok na dosiahnutie cieľa a priamo nepôsobí.

V nepokojnom čase mediálnej záplavy informácií, stresu, vojen, chorôb a katastrôf túži človek po harmónii a pokoji. Liečivé kamene majú pri tom pomáhať. Amulety, magické pohyby a určité obrady nie sú bezpodmienečne nezmysly alebo dokonca úplne neúčinné, keď môžu v organizme reaktivovať nevedomé, ale otupené mechanizmy samoliečenia. Tí, čo majú k liečbe kameňmi prehnane racionálny postoj, si môžu v osobitných prípadoch zamurovať možnosť samovyliečenia.

Ak sa niekto cíti určitým kameňom osobitne priťahovaný, nech sa týmito riadkami cíti vyslovene povzbudený k tomu, aby si ho kúpil - a mal z neho potešenie: rovnaké ako z pestrej kytice kvetov alebo z poležania na teplom slnku.

Prameň:Bernd Friede, Mineralmagie und schwingende Kristalle: Alter und neuer Glaube an die heilende Kraft von Mineralien (Mágia minerálov a krištálov:  Stará a nová viera v liečebný účinok minerálov),  Skeptiker,  č. 1, 2002.

Keď ľavica nie je „socialistická“…

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Serge Halimi

Počas dvoch mesiacov predvolebných bojov sa vo Francúzsku občas dostala na pretras sociálna skupina, na ktorej existenciu už politici a komentátori dávno zabudli: "robotníci". Súčasne sa z politickej debaty vytratil pojem vlastníctva výrobných prostriedkov. Všimnúť toho by si mala predovšetkým ľavica, ktorá by mala poznať vzťah medzi stále ťažším osudom Francúzska nízkych zárobkov až biedy a pokračujúcou expanziou oblastí spoločenského života oddávajúcich sa financiám a ziskuchtivosti.

Ak sa však niekto zaujíma o spoločenské vlastníctvo len aby zistil, ako sa ho najlepšie zbaviť, ako nebyť "prinútený" favorizovať "tvorbu hodnôt" pre akcionárov? To je voľba, ktorá robí zo mzdy hlavný faktor riešenia situácie: aby Francúzsko bolo pre investorov "atraktívne", musí tu byť "cena práce" rovnako "kompetitívna" ako inde.

Ukazuje sa, že aj Francúzsko je štát, kde žijú ľudia a aj robotníci; kde cena práce jedných je životnou úrovňou druhých - títo sú početnejší a menej nároční. Povedať to však už dávno vystavuje nebezpečenstvu, že vám vytknú mentálne zaostávanie. Jeden politológ, známy viac rozsahom svojej publikačnej činnosti ako originálnosťou svojich analýz, nedávno napísal:

«Politici sa musia rozžehnať s revolucionárskou politikou, s týmto stáročným náboženstvom, ktoré zúrilo až do začiatku osemdesiatych rokov a nahováralo občanom: "Ideme zmeniť váš život".»

Ten istý Pascal Perrinau však pripúšťal, že iné "stáročné náboženstvá", ak sú americké, nie sú odsúdeniahodné a vítal prezidenta Busha v Paríži.

Na Science-Po (Vysokej škole politických vied), kde je život sladký, je toto rozžehnávanie sa s minulosťou bežné. Medzi priateľmi pána Jospina, ktorý prehral posledné prezidentské aj parlamentné voľby vo Francúzsku, je však už len málo takých, čo ešte schvaľujú, že viedol predvolebný boj natoľko totožne s predstavami uvedeného politológa, teda málo "revolučne", že vytruboval "Francúzsko sa má dobre až lepšie!" a aby to tak išlo aj v budúcnosti, sľuboval program, ktorý "nebude socialistický". Pravica prišla k moci za pomoci svojich bežných amuletov ("Čo je dobré pre podnik, je dobré aj pre zamestnancov") a uskutoční politiku, ktorá teda nebude vôbec socialistická.

Kedysi ľavica vedela, že bohatí používajú svoje bohatstvo na zvýšenie svojej politickej moci a potom svoju politickú moc na zvýšenie svojho bohatstva; pokúšala sa zmenšiť spoločenské nerovnosti a bojovala proti "silnému kapitálu". Tohto roku nebol program socialistického kandidáta socialistický, ale veď taká nebola ani jeho politika, kým vládol.

Keď bude v opozícii, zapríčiní mu to nepríjemnosti.

Dôkaz sme videli hneď po prvom kole parlamentných volieb. Bývalí socialistickí ministri p. Fabius a p.Strauss-Kahn vytýkali budúcemu ministrovi sociálnych záležitostí p. Fillonovi, že neplánuje zvýšiť smik (najnižšiu zákonnú mzdu), no dostali zaslúženú odpoveď:

"Vy ste smik nezvýšili v roku 1999. Nezvýšili ste ho v roku 2000. Až v roku 2001 ste ho zvýšili - o celých 0,29 %".

Podobnú odpoveď utŕžila aj tajomníčka komunistickej strany pani Buffetová na zarmúteno podozrievavú otázku "Idete privatizovať?" od toho istého p. Fillona:

 "Samozrejme. Ale iste budeme privatizovať menej ako vláda, v ktorej ste boli aj vy, lebo už toho veľa neostáva ..."

V júli 1993 vyhlásila pravicová vláda gigantický privatizačný program, ktorého väčšia časť sa však medzitým uskutočnila za vlády socialistov ako za pravicových vlád p. Balladura a p. Juppého. Teoretický orgán Socialistickej strany La Revue socialiste sa tým hrdil:

"Za krátke tri roky svojej vlády realizovala "pluralitná (rozmanitá) ľavica" v oblasti privatizácie oveľa viac ako ktorákoľvek iná vláda."

Autor zdôraznil, že napr. pri dohode o 35-hodinovom pracovnom týždni sa brali do úvahy požiadavky zamestnávateľov a - ako protiváha - sa podstatne zvýšila flexibilita práce v podnikoch. Ešte v januári 2002 sa p. Fabius vyslovil za vystúpenie štátu z kapitálovej účasti na elektrárenskom a plynárenskom priemysle, ako aj vo francúzskom Telecome.

Až do roku 1988 francúzska ľavica nepoštátňovala všetko, ale neprivatizovala nikdy. Podobne pravica do r. 1986. Za posledných 15 rokov však počet zamestnancov verejných podnikov v pomere k celkovému počtu zamestnancov klesol na polovicu, na 5,4 %. Ak medzitým došlo niekde k bojovému riešeniu sociálnych požiadaviek, bolo to vždy v rámci týchto verejných podnikov - uhoľné bane v r. 1963, Renault v r. 1968, železnice a parížske metro v r. 1995.

Slepá politika vlády p. Jospina vo veci privatizácií iste sťaží budúce boje ľavice v opozícii.

Čo všetko sa udialo za posledné roky!

V tom istom čase ako odmietala zvýšiť najnižšie sociálne minimá v Európe, dávala ľavica daňové dary privilegovaným horným vrstvám (a niektorým socialistickým politikom): zníženie dane z príjmu, zrušenie dialničnej nálepky (ktorá je ekologická a účelná) a premena Francúzska na raj pochybných burzových špekulácií v Európe. Socialistický poslanec Emmanuelli prorokoval: "Odteraz bude vplyv pluralitnej (rozmanitej) ľavice geograficky sledovať mestské oblasti podľa ceny štvorcového metra bytu, hoci jej je sociologicky nepriamo úmerný." Posledné voľby mu dali za pravdu: pravica stratila stred Paríža, ale získala na periférii robotnícky Argenteuil!

Ľavica si pre blízku budúcnosť musí odpovedať na dve otázky: Prvá sa týka jej prostredia. Kto je za ňu, kto ju inšpiruje, kto šíri jej témy? "Lídri verejnej mienky" - šéfovia veľkých a malých podnikov, dominujúci novinári, esejisti vychýrených týždenníkov a prieskumníci verejnej mienky - všetci presvedčení, že všetko je v poriadku, kým sa im dobre darí? Alebo ľud, ktorému určitá ľavica nedôveruje, obávajúc sa jeho tzv. chorôb (strach pred "novotami" a "reformami", extrémizmus, xenofóbia, iracionalita, nechápanie "komplexnosti") ?

Adresovať sa na obidve strany vyžaduje cit pre vyváženosť. Orgán socialistov Le Nouvel Observateur (Nový pozorovateľ) nám to predviedol 6. júna 2002 pri uverejnení rozsiahleho článku s titulom "Je aj Francúzsko, ktorému sa vedie zle". Bolo to 19 strán textu a 21 strán reklám; naľavo články o ekonomických hororoch v niektorých regiónoch, napravo reklamy luxusných predmetov (Hermés, BMW, Dunhill, Alfa Romeo); ani na týždeň sa nesmelo zanedbať "Francúzsko, ktorému sa vedie veľmi dobre" ...

Masmédiá, ktoré objavujú súčasné nespravodlivosti a nerovnosti s väčším odstupom, ako začali pred rokmi vychvaľovať nástup "novej ekonómie", prijali ideologickú premenu socialistov o to priateľskejšie a povzbudzovali ju, lebo sa stotožnila s ekonomickým vývojom informatiky: pochopila rastúcu váhu inzerentov a majiteľov, úlohu burzy, činnosť veľkých kapitalistických skupín a nie na poslednom mieste závratné bohatnutie vedúcich novinárov a esejistov: v r. 2002 zarobí p. Alain Minc 4,4 milióna euro; pani Sinclairová dostala od televíznej stanice TF1 230 000 opcií tejto stanice v hodnote 7 miliónov euro.

Druhá otázka sa týka medzinárodných záväzkov z nedávnej minulosti. Na poznámku nového ministra, že "pakt o stabilite (meny v EÚ) nie je vrytý do mramoru", reagovala socialistka pani Guigouová rozhorčeným protestom: "Toto je po prvý raz, čo počujem ministra ekonómie a financií, že odvoláva medzinárodné záväzky Francúzska." Zabudla, že tieto monetaristické okovy síce akceptoval p. Chirac, ale veľmi ich kritizoval p. Jospin, keď bol prvým tajomníkom Socialistickej strany. Dnes je to ľavica, ktorá vyskakuje, keď pravica chce uvažovať, či nezmeniť rozhodnutie.
Prevýchova ľavice sa ešte len začína. Ak sa však skončí bez toho, že by nová opozícia navrhla aj iné horizonty ako globalizáciu obchodovania a z nej vyplývajúcu sociálnu neistotu a mramorový "náhrobok" pre tých, čo ešte uvažujú, potom alternácia (vystriedanie, t.č. pravice ľavicou) nechá na seba dlho čakať. 

Prameň: Serge Halimi, Quand la gauche n?est pas „socialiste" ... Le Monde diplomatique, č. 580, s. 28, júl, 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Spiritualita bez viery

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Thomas W. Clark

Čo znamená naturalizovať spiritualitu? Ako môže naturalizmus inšpirovať spirituálny zážitok a poskytnúť nám uspokojujúci kognitívny kontext na rozmýšľanie o našich konečných cieľoch? Tým, že sa vyhne dualizmu mnohých spirituálnych tradícií, predstavuje naturalizmus dokonalé spojenie so svetom a jeho prirodzenými zázrakmi, medzi ktoré treba počítať aj nás ľudí. Tieto konštatovania sa zakladajú na prednáške pre Masschusettskú humanistickú organizáciu v júni 2001 a boli uverejnené v januárovom čísle časopisu Humanist, r. 2002. Komentáre uvítam (ako vždy - autor).

Do akej miery môžu byť sekulárni humanisti spirituálni? Môžu tí z nás, čo majú viac alebo menej naturalistický názor na svet, ktorý nepozná javy duchov, bohov či strašidiel, legitímne vyhľadávať spirituálne zážitky? Zdá sa, že je tu ťažkosť typu prima facie (zjavná), pretože tradičný obraz spirituality často postuluje existenciu nefyzickej oblasti, kategoricky odlišnej od sveta, ako ho opisuje veda. Taký dualizmus je samozrejme antitézou naturalizmu, ktorý chápe existenciu ako jeden celok, nerozdelený na prirodzené a nadprirodzené. Ak pre humanistov konečné zložky sveta neobsahujú nehmotné esencie, duše či duchov, potom sa môže zdať, že spiritualita je mimo rámca ich záujmu.

Ak sa pozriete na etymológiu výrazu "spirituálny", zistíte, že pochádza z latinského "spiritus", čo znamená "vietor" alebo "dych". Štandardná slovníková definícia výrazu spirituálny má ako protiklad fyzikálny alebo materiálny, takže do bežnej koncepcie spirituality je viac alebo menej zabudovaný dualizmus. Ja však zastávam názor, že ako môžeme byť dobrí bez boha, môžeme mať spiritualitu bez duchov. Aj pri monistickom pohľade na vesmír s jeho väzbou na vedecký empiricizmus môžeme využiť svoje duchovné skúsenosti a zaujať autenticky spirituálny postoj, hoci hodnotíme svoju situáciu ako plne fyzikálne stvorenia zakotvené v materiálnom vesmíre. Dúfam, že sa mi podarí dokázať, že tradičný pojem spirituality práve svojím dualizmom nastoľuje problém existenčného odcudzenia a kognitívneho nesúladu, s ktorým náboženstvá zápasili s menším či väčším úspechom po tisícročia. Naturalizmus tieto problémy vyrieši jedným razom od koreňa, dávajúc k dispozícii emocionálne uspokojujúcu a kognitívne jednotnú bázu pre cítenie sa vo svete ako doma.

Samozrejme, mnohí humanisti nebudú chcieť okúsiť na vlastnej koži to, čo volám "spirituálnou odpoveďou". Aj keby som ich presvedčil, že pri naturalistickej spiritualite nejde o nič konceptuálne nekoherentného, môžu byť konštitutívne zaujatí proti emóciám alebo praktikám, ktoré sa čo len na čas odpútajú od racionálneho nastavenia mysle. Nebudem protestovať proti takej neochote, pretože každý z nás má svoje vlastné estetické záľuby a rozličné "úrovne zadosťučinenia". Spirituálna odpoveď je tu pre tých, ktorí ju chcú skúsiť. Je vo svojej podstate hodnotným zážitkom a cenným prameňom pomoci na prekonanie zlých chvíľ.

Čo znamená naturalizovať spiritualitu? Ako vyzerá naturalistická spiritualita? Prv než sa budeme venovať týmto otázkam, chcem sa krátko zmieniť o niektorých základných vlastnostiach a funkciách spirituality, nech je akéhokoľvek typu, a z toho vyplynie, nakoľko spiritualita všeobecného typu splňuje, alebo sa snaží splniť tieto funkcie. Tak získame platformu pre skúmanie, či tak pôsobí aj naturalizmus, alebo či nemôže pôsobiť ešte lepšie pri vyvolávaní spirituálnej odpovede a získavaní odpovedí na naše konečné otázky.

Charakteristické znaky spirituality

Autentická spiritualita má v sebe emocionálnu odpoveď, ktorú volám spirituálnou odpoveďou, a táto spravidla obsahuje pocity dôležitosti, jednoty, zbožnej úcty, radosti, súhlasu alebo potešenia. Také pocity sú už osebe uspokojujúce, a tak sa vyhľadávajú pre ne samé; pomáhajú však aj pri prekonávaní nepríjemných životných situácií ako smrť, strata alebo sklamanie. Spirituálna odpoveď nám teda pomáha pokryť naše citové potreby tak pri oslavách ako pri zmierovaniach. Richard Dawkins vo svojej knihe Unweaving the Rainbow (Odčarovanie dúhy) píše, že máme "chuť na zázraky", chuť na vyvolávanie pozitívnych emocionálnych stavov, ktoré sa dotýkajú našich najhlbších existenčných otázok.

Čo však môže vyvolávať tieto stavy? Spiritualita často obsahuje kognitívny kontext, to je súbor názorov o sebe a o svete, ktoré jednak inšpirujú spirituálnu odpoveď, jednak ju interpretujú. Naše predstavy o tom, čo je konečná existencia, čo v podstate sme a aké je naše miesto vo veľkej schéme vecí, tvoria kognitívny kontext spirituality. Keď sa zaoberáme takými názormi, sme dočasne vytrhnutí z triviálnych svetských záležitostí a zaujíma nás realizácia hlbšieho významu života, čo vyvoláva emocionálne efekty. Takto vyvolaná spirituálna odpoveď je súčasne interpretovaná v zmysle našich zásadných názorov; vytvára sa tak, aby reflektovala poslednú pravdu našej situácie tak, ako ju sami ponímame. Kognitívny kontext spirituality a spirituálna odpoveď sú pevne zviazané v reciprocite vyvolávania a hodnotenia.

Tretia základná zložka spirituality je tzv. spirituálna prax. Keďže samotné intelektuálne ocenenie hlavných princípov presvedčenia nestačí na vyvolanie osobitne hlbokých zážitkov, môžu prístup k spirituálnej odpovedi umožniť viaceré nekognitívne techniky. Činnosti ako tanec, spev, žalmy, meditácia a účasť na všakovakých rituáloch a ceremóniách vedia na nás zapôsobiť tak, že nami pohnú od hlavy po srdce. A práve v srdci, alebo aj v žalúdku, nakoniec pociťujeme najmocnejšiu vnútornú odmenu za spiritualitu, takú hlbokú ako jej kognitívny kontext.

Hoci emocionálny kontext spirituálnej odpovede - pocity spolupatričnosti, dôležitosti, vyrovnanosti, priaznivého prijatia, - je spoločný všetkým spiritualitám, ich myšlienkové pozadie a špecifické praktiky sa ohromne líšia. Skoro všetci máme biologickú schopnosť cítiť duchovné unesenie, nadšenie, ale kognitívny kontext týchto chvíľ a techniky na ich vyvolanie sú vec našej kultúry. V minulosti sa vytvorilo fascinujúce množstvo spirituálnych tradícií od prísneho asketického režimu pri zenskej meditácii po extatické spoločné odbavovanie spevu nedeľných žalmov; a každá tradícia má svoju vlastnú koncepciu sveta a jednotlivcovho miesta vo svete. Z týchto presvedčení vyplýva celé to množstvo spirituálnych objektov uctievania; hovorí sa im aj hlbšie skutočnosti: Boh, Zem, Príroda, Márnosť, anjeli, čerti, predkovia, predošlé vtelenia (inkarnácie), Sila a mnoho iných (súčasný popkulturálny prehľad nájdete na stránke Beliefnet. Pre každú tradíciu je duchovný zážitok priamym potvrdením konečnej pravdy o svete a cestou na prekročenie každodennej obmedzenej perspektívy pri hľadaní zmyslu, jednoty a vyrovnanosti.

Tradičná spiritualita

Mnohé, ak nie väčšina týchto tradícií, ako aj niektoré novovekárske (New Age) viery obsahujú predstavu (intuíciu) osobitnej duchovnej (spirituálnej) oblasti, niečoho mimo alebo nad každodenným fyzikálnym svetom. (Niektoré typy budhizmu sú dôležité výnimky a bude o nich ešte reč.) Varianty spirituality sú teda do značnej miery varianty dualizmu aspoň čo do svojich kognitívnych kontextov (podkladov viery). Ale prečo by to malo byť takto? Čo nahovára intuícii, že my a svet, v ktorom žijeme, sú dvojakej povahy, jednej fyzikálnej a druhej nehmotnej?

Odpoveďou je čiastočne náš inštinktívny strach pred smrťou, ktorý mnohé náboženstvá zmierňujú návrhom nesmrteľnej duše alebo duchovnej podstaty, ktorá prežije rozpad tela. Konečnú zábezpeku získame presvedčením, že sme už svojím bytím niečo iné ako fyzikálny predmet, niečo, čo sa po smrti spojí s veľkým, nefyzikálnym a nemenným svetom. Emocionálnym motorom tradičnej náboženskej spirituality duchovnosti je teda snaha o prekonanie straty, utrpenia a smrti. Túžime po kozmickom uistení, že sme niečo výnimočné uprostred hmotnej a premenlivej prírody, a naša spirituálna podstata funguje potom tak, že nás spája s tým, čo je nemenné a nesmrteľné.

A tak strach pred smrťou a jeho štandardné náboženské riešenia produkujú dualizmus tela a ducha, prirodzeného a nadprirodzeného. Tento dualizmus je ústrednou myšlienkou náboženských tradícií ako je kresťanstvo, islam alebo judaizmus, ktoré tisícročia vládli vo väčšej časti sveta. Treba však pripomenúť, že niektorí súčasní teológovia vyslovili pochybnosti o dualizme a o povahe ľudskej podstaty, ak nie o bohu, urobili skoro naturalistický záver - pozri Whatever Happened to the Soul? (Čo sa to porobilo duši?, vyd. Warren S. Brown a i., Fortress Press, 1998.)
Nielen náboženstvo, ale aj celá západná filozofická tradícia formulovala viac alebo menej bežný názor, že existujeme ako telá, obývané dušami, duchmi alebo pôvodcami mysle. Karteziánsky dualizmus tela a duše je ešte stále normou laickej kultúry, hoci ho väčšina akademických filozofických a vedeckých komunít odmieta. Takýto sekulárny dualizmus sa dobre znáša s uspokojujúcimi článkami viery, čo aj už nemá vedecký podklad. Okrem toho treba priznať, že na prvý pohľad naozaj asi existuje pocit, že sme viac ako púhe hmotné stvorenia. Veď kto to pozerá na okolitý svet, má pocity, myšlienky a rozhoduje sa? To asi nemôže byť len môj fyzikálny mozog, čo dokáže všetko toto. Ak vezmeme do úvahy tieto historické a psychologické faktory, nebude prekvapením, že na sekulárnej aj spirituálnej scéne ešte stále dominujú varianty dualizmu.

Ďalšia významná charakteristika tradičnej spirituality (napríklad kresťanstva) je, že sa do pojmu vesmír vkladá účel: existencia má cieľ, čo nám prideľuje úlohu, ktorú máme hrať (teleológia). Kozmos bol naplánovaný cieľavedomým pôvodcom (bohom) a v poslušnom plnení nášho poslania v jeho kozmickej dráme nájdeme konečný zmysel života. Ak berieme do úvahy našu tendenciu hľadať v bežnom živote pôvodcov a ich zámery, predstavovať si, čo kto robí a na čo slúžia rozličné veci, je prirodzené, že budeme hľadieť pripísať aj celému tvorstvu nejaký účel alebo zámer; robíme to predovšetkým vyslovením predpokladu, že to bolo stvorené. Časť kognitívneho kontextu kresťanstva tvorí názor, že v prírode alebo nad ňou existuje niečo vo svojej podstate osobné alebo podobné na nejakého pôvodcu, niečo, čo má "na mysli" nás, takže keď v tomto slzavom údolí trpíme, nachádzame útechu vo vedomí, že sme časťou veľkého plánu. V konečnom dôsledku má život zmysel, pretože ho zmyslom obdaril nadprirodzený pôvodca.

V kresťanstve a iných nenaturalistických tradíciách sa spirituálna skúsenosť vysvetľuje ako priamy kontakt s pôvodcom všetkého, alebo aspoň čo len s časťou spirituálnej oblasti. Pocity, ktoré vznikajú počas spirituálneho zážitku, sa považujú za dôkaz existencie spirituálnej oblasti; sú akoby zmyslovým uchvátením boha či ducha. V tomto tradičnom kognitívnom kontexte sa teda spirituálny zážitok považuje za osobitný spôsob poznávania konečnej pravdy o svete; samozrejme sa tento spôsob poznávania veľmi líši od bežných empirických spôsobov poznávania. Veriaci jednotlivec vtedy vidí priamo "tvár" boha a nepotrebuje ďalšie posilňovanie vo viere. Niet ani ďalšieho postupu cestou normálnych zmyslových kanálov, pretože tieto sú vstave zisťovať len fyzikálne znaky predmetu.

Ťažkosti s tradičnou spiritualitou

Nakoľko charakteristiky tradičnej spirituality odpovedajú na otázky o smrti a zmysle života, majú dve zjavné slabiny. Problém smrti sa rieši rozštiepením našej osobnosti na dve časti - jednu hmotnú a podliehajúcu skaze, druhú spirituálnu a nesmrteľnú -, ale výsledkom toho je, že hmota sa pre svoju premenlivosť stane inherentne menejcennou. Fyzikálne sa stane len fyzikálnym a nadobudne štatút metafyzického stavu druhej triedy. Toto vedie k odcudzeniu od nášho fyzikálneho Ja a od materiálneho sveta ako celku. Hrubá hmota sa znehodnotí porovnaním s jemným duchom a materiál má cenu len potiaľ, kým je oživovaný a riadený duchom. Sama osebe nemôže hmota vykonať nič významného. My však, pravdaže, sme telesné bytosti a náš svet je hmotný, takže z onej odcudzenej perspektívy väčšina našich životov sú nešťastné zápletky s primitívnou fyzickosťou v očakávaní príchodu lepšieho, nemateriálneho sveta.

Na prídavok k dualizmu substancie existuje aj dualizmus vedomostí, ktoré sú dvojakého druhu: prvé sú bežné empirické vedomosti získané prostredníctvom zmyslov a potvrdené intersubjektívne (t.j. ako vo vede); druhé sú získané z osobných zjavení počas spirituálnych zážitkov. Hoci niektorí vedci argumentujú, že tie dva typy vedomostí predstavujú "non-overlapping magisteria" (neprekrývajúce sa oblasti), ktoré nemôžu byť v konflikte, lebo sa týkajú dvoch úplne odlišných záujmových polí - robí to napr. Stephen J. Gould vo svojej knihe Rocks of Ages (Hory vekov, Ballantine, N.Y. 1999. Recenzia v Zošitoch humanistov č. 10 a 12, 1999) -, skutočnosť je taká, že obidva typy vedomostí vyslovujú tvrdenie o tom, čo na koniec existuje a prichádzajú k rozdielnym záverom. Veda nám nedáva nijaký dôvod veriť na existenciu nadprirodzena (pre existenciu takej oblasti niet vedecky preukazných dôkazov), kým pevná intuícia spirituálneho zážitku, ako sa interpretuje v tradičnom nenaturalistickom kognitívnom kontexte, tvrdí, že veru osobitná nehmotná realita existuje.

Ak použijem obidve metódy poznávania, je pravdepodobné, že budem konfrontovaný so zásadnou kognitívnou dilemou: ktorá metóda, a teda aj ktorý záver je správny? Ak treba riešiť rozhodujúcu otázku o tom, čo vlastne existuje, z akých dôvodov mám voliť vedu a nie spiritualitu alebo naopak? Kedy mám byť verný svojej spirituálnej intuitícii a kedy vede?

Výsledkom je, že tieto dva dualizmy, jeden metafyzický a druhý epistemologický, stavajú prívržencov tradičnej spirituality do slabej pozície na dosiahnutie, už na tomto svete, zásadnej jednoty, čo aj sľúbili spásu na druhom svete. Pretože jednota je podstatou spirituality. Keďže má dve prirodzenosti a dve mysle, tradičný spiritualista je rozpoltený medzi fyzikálnym a nehmotným svetom a nie je pevne spojený ani s jedným. Myslím si, že na takýto hendikep pri svojom prístupe ku konečným cieľom naturalisti netrpia.

Naturalizmus

Ak máme pochopiť, ako môže naturalizmus zlepšiť tradičný náboženský a sekulárny dualizmus ako bázu pre spiritualitu, pozrime sa najprv bližšie na jeho podstatu. Štandardné definície naturalizmu ho často hodnotia ako kontrast k supernaturalizmu a myslia tým, že neuznáva existenciu osobitnej, oddelenej, druhovo kategoricky odlišnej nadprirodzenej oblasti, lokalizovanej mimo prirodzeného sveta. Ako sme si už povedali, nadprirodzená oblasť sa často chápe ako pôsobisko činiteľa, akejsi agentúry, ktorá pôsobí ako prvá príčina. Takýto činiteľ je kauzálne (príčinne) privilegovaný tým, že zo svojho výhodného nadprirodzeného východiska ovplyvňuje udalosti v prirodzenom svete (stvoril ho!) bez toho, že by ho tento akokoľvek ovplyvňoval. Typické je, že takýto boh nepodlieha fyzikálnym zákonom a konštantám, ktoré nachádzame platné všade v prírode. Naturalizmus popiera, že takíto kauzálne privilegovaní činitelia alebo takéto jednotky existujú, resp. môžu existovať. Hlása, že všetko, čo existuje, je zakotvené medzi ostatné existujúce skutočnosti, spolupôsobiace pri jeho vzniku a spoluvytvárajúce jeho charakteristiku. Nič nezapríčiňuje niečo bez toho, že by samo bolo zapríčinené; nič neostáva nezovreté svojím kontextom. V budhistickej filozofickej terminológii sa to volá "závislý vznik": všetky javy sú nevyhnutne vo vzájomnom vzťahu, sú relacionálne; niet kauzálne nezávislých monád, a to na žiadnej úrovni bytia.

Toto, samozrejme, vylučuje z úvah tradičného kresťanského boha alebo jeho nadprirodzených bratrancov iných náboženských tradícií; aj akéhokoľvek osobného ducha, dušu alebo iného vnútorného činiteľa, ktorý by mal nejakú špeciálnu tvorivú kapacitu, ktorú inde v prírode nenachádzame. Ako to napísal filozof Gilbert Ryle v knihe The Concept of Mind (Koncept mysle), niet ducha v stroji ľudského tela, niet tam nič mysteriózne spirituálneho alebo mentálneho, čo by sa vozilo na fyzikálnom. Naturalizmus vkľučuje do jedného celku všetky ľudské záležitosti aj v ich najkomplexnejších manifestáciách.

Základná jednota a kauzálna spojitosť všetkých javov v rámci naturalizmu je priamy dôsledok naturalistovej zaviazanosti vedeckému empiricizmu ako spôsobu poznávania. [Toto presvedčenie tu nejdem brániť; poukazujem na svoje články "Faith, Science and the Soul" (Viera, veda a duša) a "Relativisme and the Limits of Rationality" (Relativizmus a hranice racionality) v časopise Humanist]. Budujúc poznatky o svete stavia veda predmety poznania do širšieho, relacionálneho kontextu. Aby sme veci porozumeli, jedno či ide o neuróny alebo supernovy, treba vymedziť ich miesto v tomto kontexte. Hoci vo vede existujú početné úrovne opisu, od subatomárnej cez ľudskú až po kozmickú, svet in toto, vo svojej všeobsiahlosti, je z jedného kusa, je naturalistický celok, ktorý v sebe obsahuje všetky entity a zákony, o ktorých veda zistila, že existujú. Vedecký empiricizmus takto ako epistomológia zaručuje základnú jednotu a spojitosť všetkých javov a umiestňuje všetky veci do jedného sveta, čo je pravý opak tradičného supernaturalizmu. Konečné zložky tohto sveta sú tie, ktoré opisujú štandardné modely fyziky častíc a hoci sa vedecká koncepcia týchto zložiek pri pokroku fyzikálnej teórie môže meniť, nutnosť ich naviazaností sa nemení, pretože práve opis týchto spojitostí je predmetom činnosti vedy. Preto sa veda nikdy nezmieri s teóriami, ktoré postulujú oddelenú nadprirodzenú oblasť, v ktorej sa nachádzajú kauzálne privilegované entity - ako to tvrdia napr. teoretici inteligentného dizajnu. Stephen Schafersman to vyjadril vo svojej rovnomennej eseji "Naturalism Is an Essential Part of Science and Critical Inquiry" (Naturalizmus je podstatná časť vedy a kritického hľadania; http://www.freeinquiry.com/naturalism.html).

Vzhľadom na jej inherentne jednotiaci charakter poznávania ľahko pochopíme vedu ako históriu naturalizácie jedného javu za druhým. Veda prinášala do stredu záujmu empirického poznania veci, ktoré v minulosti vysvetľovala supernaturálna agentúra, zvláštne sily alebo špeciálne nehmotné voľačo. Kozmický pôvod bol naturalizovaný tým, že ho chápeme ako náhlu expanziu priestorovo-časovej singularity, nie ako úmyselný čin inteligentného dizajnéra.

 Pôvod druhov naturalizoval Darwin ako výsledok rozdielneho prežívania organizmov s rozličnými vrodenými vlastnosťami, nie ako premyslené stvorenie hotových biologických druhov a kmeňov ex nihilo (z ničoho). Nie veľmi dávno bol naturalizovaný aj sám život, a to vysvetlením mechanizmu DNA, ktorú kedysi a vo všeobecnosti reprezentovali pojmy élan vital (životná sila) alebo protoplazmatická esencia, považované za nevyhnutné pre oživenie bezduchej hmoty. Dnes pokračuje rýchlo dopredu práca na projekte naturalizácie nás samých, to značí, že sa hľadá vysvetlenie povedomia a správania sa bez účasti nejakého vnútorného dozorného činiteľa, homunkula, obdareného špeciálnymi nefyzikálnymi schopnosťami.

Vo všetkých týchto príkladoch projekt naturalizácie vlastný vede dokázal, resp. sa snaží dokázať, že všetky tieto javy spočívajú na existencii konečných zložiek vesmíru, ako ich opisujú fyzici, organizovaných a vytvorených na podklade empiricky odvodených zákonov na viacerých odlišných opisných úrovniach, realizujúcich úžasne komplexné ukážky vrátane ľudí. V žiadnom z týchto prípadov a nikde vo vede nie je potrebné postulovať nejakú esenciu, agentúru alebo "duchovnú či strašidelnú bytosť" na to, aby sa nejaké veci diali. Naopak, všetko až do najmenších podrobností je záležitosť schopností a fungovania základných elementov, ich schopností a fungovania z vlastnej sily, bez dohľadu.

 Toto je pozoruhodná skutočnosť v samotnom srdci naturalizmu (pozoruhodná aspoň pri porovnaní so supernaturalizmom): že nepotrebuje agentúru vybavenú úmyslom, ani duchov, ani vysvetľujúce postuláty. Fyzikálny svet si sám osebe stačí vytvoriť zázraky života až po vedomie a ľudskú kultúru. Z tejto perspektívy sa vnášanie ducha alebo božstva do vysvetľovania zdá byť lacným trikom či ľahkým východiskom, a len kazí zázrak faktu, že, opakujem, všetky tieto javy sa dejú samy od seba.

Keďže naturalizmus vylučuje existenciu entít typu boh, ktoré sú kauzálne privilegované, vylučuje aj možnosť, žeby vesmír mohol byť úmyselne stvorený bytosťou alebo agentúrou stojacou v určitom zmysle slova mimo tohto vesmíru, takpovediac vonku. To značí, že v prípade naturalizmu nemožno vesmír chápať ako niečo, čo má v sebe nejaký účel alebo konečný cieľ - je to dosť čudné, ale vesmír existuje bez dôvodu.

Predpokladajme, že nájdeme dôkaz, že sme naozaj výtvor premysleného dizajnu nejakej "nad-bytosti" (pozri poslednú stranu románu Carla Sagana Contact so scenárom, opisujúcim objav, že expanzia hodnoty pí (pridávanie čísel za desatinnou čiarkou) obsahuje posolstvo Kozmického Architekta). Okamžite sa vynorí otázka o charakteristike a pôvode tejto bytosti; a keby sme mali šťastie a mohli Ju interviewovať, bolo by rozumné opýtať sa: "A Vy ste tu prečo?" Aj keď To Čosi malo nejaký úmysel pri našom stvorení, otázka o konečnom zmysle vesmíru pretrváva. A týka sa teraz aj Jeho a toho rozšíreného vesmíru, ktorého súčasťami sme aj my aj On. Takto sa ukazuje, že nie je možné odkryť nejaký konečný cieľ či teleológiu vesmíru, a to práve preto, lebo zakaždým môžeme o ňom legitímne predpokladať, že obsahuje každého predpokladaného tvorcu.

Zakaždým keď nás to ženie vidieť alebo pripisovať niečomu nejaký účel, t.j. klásť teleologickú otázku "prečo?", zisťujeme, že na ňu niet odpovede, ak sa položí najvyššej úrovni vecí. Naturalizmus nás tiež necháva stáť pred neredukovateľnými mystériami otázky "Prečo je to presne tak a nie nejako inakšie?" a "Prečo má skôr byť niečo ako nič?"  Steven Weinberg sa zaoberá týmito témami v článku "Can Science Explain Everything? Anything?" (Môže veda vysvetliť všetko? Niečo?"), uverejnenom v New York Review of Books, máj 2001 a dostupnom aj na strane http://www.nybooks.com.:

"Nakoniec sa ukazuje zrejmým, že najzákladnejšie vedecké zásady nebudeme vedieť vysvetliť nikdy. (Možno preto niektorí ľudia vravia, že veda neposkytuje základné vysvetlenia, ale pri takomto uvažovaní ich neposkytuje ani nič iné.) Myslím si, že raz sa dostaneme až k súboru jednoduchých všeobecných prírodných zákonov, ale ich nebudeme vedieť vysvetliť. Jediný druh vysvetlenia, ktorý si viem predstaviť (ak práve teraz neobjavujeme hlbšiu sadu zákonov, čo by problém len oddialilo), by bolo dokázať, že tieto zákony vyžaduje matematická konzistencia. Toto je však zrejme nemožné, lebo už si vieme predstaviť prírodné zákony, ktoré sú podľa našich doterajších vedomostí úplne matematicky konzistentné, ale neopisujú prírodu tak, ako ju vidíme."

Bez supernaturálneho tvorcu, resp. bez zámerného vysvetľovania výtvorov práce jeho rúk doslovne niet dôvodu, aby vesmír mal tie vlastnosti, ktoré má, alebo aby čokoľvek existovalo. Či je to dobre alebo zle, naturalizmus nevyhnutne sklamáva našu ambíciu vysvetliť konečný zmysel vecí.

Kým tradičné viery tvrdia, že spirituálny zážitok odpovedá na konečné otázky po zmysle, naturalizmus tvrdí, že také zážitky sú len funkcie mozgových stavov alebo pochodov, no nijako nie kontakty s nehmotným svetom. V súčasnosti sa robí značný vedecký výskum na zistenie neurálnych korelátov (náprotivkov) spirituálnych zážitkov, napr. zobrazením činnosti mozgových mediátorov a opisom neurálnych účinkov halucinogénnych (alebo enteogenických) drog pri vyvolávaní zážitkov extázy a jednoty. Vedcom v Kanade sa podarilo indukovať psychologické stavy podobné kozmickému povedomiu v laboratóriu pomocou prístroja, ktorý stimuluje mozog magnetickými impulzmi. Predbežné nálezy svedčia, že pocit nadosobnej konexie sa vytvára po vypnutí neurálnych sietí zodpovedných za našu orientáciu v prostredí; cit pre hlboký význam a presvedčenie sa zdá mať neuronálnu koreláciu v temporálnom laloku. Vo svojej knihe "Why God Won't Go Away" (Prečo nechce boh odísť?) opisujú Andrew Newberg a Eugene D'Aquili v mozgovej kôre viaceré "asociačné oblasti", o ktorých si myslia, že sú neurálnou bázou kozmického povedomia.

Nakoniec možno spirituálnu odpoveď (čo Newberg a D'Aquili nazývajú zmyslom pre "absolútnu zjednocujúcu bytosť") považovať - naturalisticky - za zážitok, ktorý je v podstate identický so zvláštnymi druhmi mozgovej činnosti, ktoré vyvolávajú špeciálne druhy stimulov. Chápať spirituálnu odpoveď v tomto zmysle ako fyzikálny jav je potom len osobitný prípad vládnucej naturalistickej hypotézy, ktorá riadi súčasný výskum vedomia: myseľ a mozog sú jedno, nie dva. Okrem toho v naturalizme subjektívny pocit hlbokého presvedčenia, charakteristický pre spirituálne zážitky, nie je dôkazom pravdy nijakého náboženstva. Nech sa taký zážitok vidí akokoľvek špeciálny, niet spoľahlivého spôsobu ako spoznať alebo vytvoriť fakty o tom, čo tu existuje; toto privilégium prislúcha len vedeckému empiricizmu a jeho medziosobnej metóde posilňovania platnosti názoru cestou pokusu a dôkazu. Skúsenosti, vrátane náboženských zážitkov, sú pravdaže reálne, ale nijako sa nemusia vzťahovať na niečo reálne, nech sa nám to ako vidí, keď ich prežívame. Sú to údaje, ktoré treba vysvetliť a včleniť do našich teórií.

V každom prípade sa zdá, že naturalizmus odmieta práve tie veci, ktoré tradičného spiritualistu najviac uspokojujú a ktoré sú pre živý spiritualizmus na prvý pohľad najpotrebnejšie. Neexistuje osobná duša alebo duch, nadprirodzený boh alebo tvorca, niet dôvodu, ktorý by sa dal pričítať existencii, niet konečného zmyslu v živote, a niet ani špeciálnej cesty poznania v prvej osobe, ktorá by priviedla jednotlivca do priameho kontaktu s hlbšou skutočnosťou. Najhlbšie zážitky, ktoré môžeme mať, sú rovnako ako celkom bežné zážitky len záležitosť príslušných stavov mozgu, nič viac.

Z tradičnej perspektívy sa to všetko vidí byť ničivý víchor pre naše existenčné nádeje, katastrofálne zrútenie transcendentálnej ambície uniknúť zo všedného dňa do exaltovanej večnosti. No ako sme videli, tradičná perspektíva vykazuje vo svojom dualizme závažné závady, a hoci nám naturalizmus nemôže poskytnúť všetko, čo si želáme, zďaleka nie je pre spiritualitu katastrofou - skôr naopak.

Naturalistická spiritualita

Na základe uvedeného opisu naturalizmu nebude asi ťažké predstaviť si, ako môže tento svetonázor slúžiť za bázu pre spiritualitu, a to ako pre inšpiráciu spirituálnej odpovede, tak pre získanie plauzibilného kognitívneho kontextu pre naše konečné ciele. V prvom rade je jasné, že v naturalizme sa spojenie so svetom zabudováva do každého aspektu našej bytosti a nie ako nádej pre eventualitu budúceho života. Sme napojení na vesmír a každodenný svet tak, ako to opisuje veda, nespočetnými väzbami: stavebné prvky nášho tela sú produkty big bangu a vývoja hviezd; väčšinu našej DNA máme spoločnú s inými bytosťami; naše vnemy a pocity sú sprostredkované procesmi, ktorých sa zúčastňujú fotóny, elektróny, ióny, neurotransmitery a iné fyzikálne entity; a náš charakter a správanie sa sú výsledok genetiky a prostredia. Sme teda úplne spätí s naším okolím v čase, priestore, hmote/energii a kauzalite. Naozaj, intímnejšiu spätosť so všetkým, čo je, si nemožno predstaviť. Z naturalistickej perspektívy teda existuje empiricky platná referencia na zmysel kozmického povedomia, ktoré hrá úlohu pri spirituálnej skúsenosti. Pocit jednoty, vyvolaný zastavením orientačných mechanizmov mozgu, je prejavom objektívneho stavu našej dokonalej spätosti so svetom.

Po druhé: svojím popieraním konečného zmyslu a účelu sa naturalizmus, napodiv, rovná tradičným vieram v ich schopnosti inšpirovať spirituálnu odpoveď. Keď sme konfrontovaní s prekvapujúcim faktom, že existencia sa nedá subsumovať pod žiadnu prestrešujúcu interpretáciu, ale jednoducho je, ostávame tu stáť s neredukovateľným mystériom otázok typu "Prečo sme tu?" alebo dokonca "Prečo sme?" Na inšpiráciu spirituálnej skúsenosti však poslúži mystérium aspoň tak dobre ako účel. Nie, že by sme boli neschopní klásť otázky o konečnom účele a zmysle, ale zarazení logikou, ktorá nám ukazuje, že na také otázky niet odpovede, zamotávame sa do kozmickej perplexnosti, do stavu hlbokého existenciálneho údivu. Zistenie, že existencia nevyhnutne uniká našim snahám dávať zmysel a pripisovať účel, môže mať dopad skutočného zjavenia či osvietenia, ochromujúc diskurzívnu myseľ ako budhistický zen alebo hinduistická joga. Ako pri zene alebo iných praktikách, kedy myslenie zastáva na svojich hraniciach, tak aj kognitívna slepá ulička môže slúžiť za vstupnú bránu do priameho neopísateľného zážitku, že prítomnosť si stačí sama sebe. Nakoniec, veď niet miesta, kam ísť, niet cieľa, kam by bytie smerovalo. Vo svojej knihe The Sacred Depths of Nature (Posvätné miesta prírody) to výrečne vystihuje Ursula Goodenoughová:

"Zistenie, že nepotrebujem mať odpovede na Veľké Otázky, že ich nepotrebujem ani hľadať, bolo pre mňa epifániou, momentom silného citového vzrušenia. Ležala som na chrbte pod hviezdami a neviditeľnými galaxiami a nechala som ich nesmiernosť valiť sa ponad mňa. Asimilovala som do seba rozľahlosť ich vzdialeností, ich nestálosť, fakt toho všetkého. Idem celú tú cestu von a potom opäť celú tú cestu dnu, až po skutočnosť fotónov, ktoré nemajú hmotu, myslím na bozóny, ktoré strácajú hmotu pri vysokánskych teplotách a dotýkam sa abstrakcií o silách a symetriách - hladkajú ma ako gregoriánske chorály, no na zmysle slov nezáleží, pretože slová unavujú."

Táto odpoveď je, samozrejme, úplne iná ako od sartrovského existencialistu, pre ktorého zistenie, že svet nemá svoj konečný účel, robí tento svet "absurdným". Absurdistická interpretácia zamieňa nedostatok zmyslu s nezmyselnosťou a nevidí, že vesmír nutne prevyšuje rozlišovanie medzi zmysluplným a nezmyselným. (Preto sa Steven Weinberg pomýlil, keď povedal "Čím pochopiteľnejším sa zdá byť vesmír, tým je bezúčelnejší.") Miesto skĺznutia do existenčnej úzkosti alebo nudy môžeme vychutnávať prekvapenie a vzrušenie pri účasti na nenapísanej dráme, ktorej zmysel sa tvorí na mieste na podklade nevyspytateľného vesmírneho pozadia. Tvrdím, že tento osud je oveľa zaujímavejší ako nudná istota byť nepísaným hercom v koncovke skoncipovanej bohom. (Niekto by mohol povedať aj príliš zaujímavý, ako je to v podceňovanom čínskom zakliatí "Kiež máte zaujímavý život!").

Okrem vytvárania spojitostí a mystérií pozná naturalizmus aj zázraky. Je vskutku úžasné, čo dokáže hmota a energia, ak sa im ponechá voľná ruka. Je to čudesné, že neživotné, necitné prvky čias vzniku vesmíru dali v priebehu času - cestou mechanizmov, operácií a funkcií - zrod životu vo všetkej jeho udivujúcej rozličnosti až po dosiahnutie vedomia s jeho zmyslovým a emocionálnym bohatstvom. Následnosť neurálnych aktivít v našich mozgoch viedla akosi k vytvoreniu vedomia, inteligencie a dokonca aj zázraku. Uvidieť, ako cez sklo prehliadnuť, že vysoko organizovaná hmota a myseľ sú jedna vec, nie dve, práve v tom je spirituálny význam problému myseľ-telo. Preniknúť ho znamená zanechať za sebou posledné stopy dualizmu. Už nás nemožno odcudzovať hmote výrazom, že sme "len" hmota! Veď jej vlastnosti a schopnosť organizovať sa sú, to je úžasné, základom pre všetko, čo sme ako telo a myseľ. A, pravda, ďaleko za medzami nášho farského Ja sa rozprestierajú nezmerateľné šíravy kozmickej arény, na ktorej sme vyklíčili. "Zázrak!" - hoci to nie je jediná možná odpoveď pri pohľade na ten nesmierny rozmer hmoty, priestoru a času; je na mieste, ak si uvedomíme, že k niečomu takému patríme. Takýto naturalistický zázrak a jeho obdiv treba brať za niečo hlboko spirituálne, aj keď tu nevystupujú nijakí duchovia. Odporúčam čítať v knihe Cheta Raymu Skeptics and True Believers (Skeptici a praví veriaci) vysvetlenie, že zázrak a veda si v ničom neodporujú.

Pretože naturalizmus chápe skúsenosť ako identickú s určitou organizáciou hmoty (ktorá mohla existovať aj pred desaťročiami), nepovažuje sa spirituálna skúsenosť za osobitný druh poznania, ale skôr za osobitný spôsob bytia. Vedomosť o tom, čo nakoniec existuje, je vec dosiahnutia medziosobného súhlasu cestou teórie a experimentu.

Vnútorne odmeňujúci pocit konečnej jednoty, posvätnej úcty a významu nie je vec zmyslového vnímania; je to pocit, je to jeden zo skoro nekonečného počtu možných stavov mozgu, ktorých sme schopní; reflektuje vedecké fakty o našom prepevnom uložení v prírode. Naturalizmus nemá čo postulovať špeciálne cesty k spirituálnej pravde, ktoré by sa mohli dostať do konfliktu s vedeckým empiricizmom; spirituálnu skúsenosť považuje skôr za hmotou ustanovené nekognitívne potvrdenie toho, čo sa práve deje. Práve tým je vo svojej interpretácii spirituálnej skúsenosti celkom monistický (základom sveta je jediná podstata): je jeden svet a je jedna cesta, ako ho poznať. Vyhol sa metafyzickému a epistemickému dualizmu a tým naturalizoval spiritualitu; tým poskytuje kognitívny kontext pre spirituálne zážitky, ktoré posilňujú jeho zásadne neduálnu prirodzenosť.

Hranice naturalistickej spirituality

Čo aj nás naturalizmus zbavuje dualizmu, odcudzenia telu a kognitívnej disonancie, a čo aj nás môže inšpirovať konkrétnou realitou spojitosti a úžasností fyzikálnych procesov, nemôže nám poskytnúť predstavu osobnej nesmrteľnosti, ako ju sľubujú tradičné spirituality. Naturalizmus nemôže tak, ako niektoré viery tvrdia, že môžu, napraviť prvotnú nespravodlivosť existencie bytostí majúcich túžby, ktoré presahujú ich možnosti. Ako naturalisti musíme prijať - podobne ako to robia budhisti - základnú skutočnosť dočasnosti, premenlivosti, utrpenia a smrti ako konca osoby. Niet kozmického uistenia; radosť mávame skôr z prispôsobenia sa životným podmienkam ako z úniku pred nimi do snov odtelesnenej transcendencie. Toto je cena, niektorí hovoria, že príliš vysoká, ktorú platíme za kognitívnu konzistenciu a metafyzický monizmus.

Keďže naturalizmus je v tomto ohľade neoblomný, nie je cestou za poslednými vecami, pre ktorú by sa rozhodli mnohí. Možno však pripomenúť argument, že je pre nás cenný práve priznaním nestálosti. Keby sme s istotou vedeli, že máme nehmotné duše a budeme žiť večne, pripisovali by sme takú vysokú hodnotu aktuálnemu bytiu? Nevážime si všetko, vrátane chvíľ na tejto zemi, skôr preto, lebo veľmi dobre vieme, že to nepotrvá večne? Keby existoval ten nekonečný život, bol by ako plastické umelé kvety: trvanlivý, to hej, ale ako niečo, čo by nám čoskoro bolo isté; tým by to stratilo na cene. Aj keď sa hrozíme svojho zániku, nesmrteľnosť nemusí mať takú cenu, aká sa jej pripisuje. Vo svojej knihe rovnakého názvu to Alan Watts volá "múdrosťou neistoty": nemôžeme mať naraz aj absolútnu istotu o existencii duše, aj pravé vzrušenie pri vášnivej láske k životu.

Keď vylučujeme možnosť posmrtného života, náš záujem sa nevyhnutne prenáša na tento svet, nie na nejaký nasledujúci. Naše plány sa týkajú radostí a trápení daných tým, že sme telesné bytosti žijúce na vyhovujúcej planétke, čeliace pálčivej výzve dočasnej trvanlivosti materiálu. Musíme si vytvoriť zmysel pre seba samých, používajúc svoje schopnosti účasti a súcitu, tvorivosti a estetiky, a to v situáciách, ktoré vyžadujú najvyššiu tvrdosť a takých, ktoré pozývajú k najobetavejšej zhovievavosti. Naturalizmus zapiera naše dualistické transcendentálne chúťky, dáva nám k dispozícii len jeden svet a tým mu pripisuje väčšiu hodnotu, ako to robia jeho supernaturalistickí konkurenti. Keďže pre duchovný zážitok je rozhodujúca intuícia dôležitosti, naturalizmus stupňuje spirituálne možnosti každodenného života pripisujúc najväčší význam a váhu nášmu bytiu tu a teraz.

Spirituálna prax

Ak zanecháme tradičné definície spirituality, stane sa nám naturalizmus mocným žriedlom duchovných zážitkov a poskytne nám kognitívne kontexty na ich interpretáciu. Keď sa zriekneme strašidiel a duchov, nájdeme svoje miesto vo svete a vo vesmíre, kde existencia nahrádza účel, funkcia podstatu a prekvapenie istotu. Ukáže sa, že sme jednej podstaty, nie dvoch, a že podstata je tá istá pre všetko, čo okolo seba vidíme a poznáme.

Ale ako, prakticky povedané, máme to všetko cítiť? Abstrakcie sú dobré a správne, no niekto si môže priať priamu skúsenosť spojenia a jednoty, pretože táto vraj dáva vnútorné zadosťučinenie a je občerstvením pre naše spravidla egocentrické a cieľavedomé rozpoloženie mysle. Naturalizmus môže pomôcť inšpirovať nás, ale ak chceme podstatne zmeniť, čo cítime, možno by sme sa mali zúčastniť určitých spirituálnych praktík.

Vyslovene naturalistická spirituálna praktika musí vyvolávať spirituálnu odpoveď v kognitívnom kontexte naturalizmu. Tradičné náboženstvá napojili túto odpoveď na posvätné liturgie so všetkými ich nadprirodzenými súvislosťami za použitia hudby, divadla, kadidla, architektúry a iných rituálnych prvkov vyvolávajúcich pocity spojenia a úžasu až zázraku. Niet dôvodu, prečo by sa takéto spojenia nedali nadväzovať medzi naturalizmom a takými pocitmi; jednoducho treba nájsť (alebo vypracovať) rituály a praktiky, ktoré združia tieto pocity s prejavmi naturalistických presvedčení. Vo svojom televíznom seriáli Cosmos to Carl Sagan dosiahol tak, že rozprával naturalistickú históriu stvorenia, resp. tvorenia, za sprievodu výnimočne krásnej hudby a ukážok oslnivej vizuálnej panorámy nebies.

Vzhľadom k množstvu existujúcich spirituálnych praktík je z čoho si vyberať a adaptovať to pre naturalistickú spiritualitu. Niektoré unitárske cirkevné obce sa veľmi približujú naturalistickému spôsobu osláv civilných sviatkov, čo aj často spievajú teistické hymny a sídlia v budovách, ktoré sa podozrivo podobajú na kostoly. Do týchto kongregácií musia vniknúť ateisti, do ich výborov a kávových krúžkov, a musia tam lobovať za menej boha a viac naturalizmu pri liturgiách. Hudobníci a básnici spomedzi nich by mali spolupracovať na nových, výraznejšie naturalistických hymnách a piesňach; pokúšal som sa o to, a viem, aké je to ťažké, no raz sa to niekomu podarí. V nedeľných školách sa má učiť etika, úcta a skromnosť voči mystériám života bez odvolávania sa na otrepané a neuveriteľné biblické historky. Rodičia by mali hľadať v literatúre (a na webových stránkach) Sezamovu jaskyňu a Zoom sekulárnej spirituality - ak kdesi existujú. Ak nie, musia ich raz sami vytvoriť. Čo sa týka miest konania mali by zistiť tí, čo majú v blízkosti planetárium, aké sú možnosti spolupráce na naturalistickom projekte so zvukom a svetelnými efektmi. Prirodzene, zistiť čo ide a čo nie, je vecou opakovaných pokusov.

Pre tých, ktorí nemajú záujem o spoločné praktiky, existujú privátnejšie spôsoby zmeny vedomia, na prvom mieste meditácia. Hoci sa to o nej veľmi nerozchyruje, meditácia môže vyvolať dramatické zmeny v mozgu cestou koncentrácie alebo mimovoľného uvedomenia si obsahov mozgu. Keď sa myslenie upokojí a zmyslové vnímanie klesne na minimum, môžu sa prebudiť rozličné typy pocitov, a niektoré z nich sú veľmi odlišné od normálnych stavov bdiaceho vedomia. Meditácia nie je jednoduché a ľahké umenie, ale pre tých, čo si ho osvojili a v správnom čase ho používajú, je potenciálna odmena vysoká. Stavy vedomia, ktoré sa takto sprístupňujú, sú - pre naturalistu - len ďalšie možné stavy mysle. môžu mať priamo preciťované kvality spojenia a pochopenia, ktoré ich kvalifikujú ako subjektívne veľmi špeciálne rozpoloženia mysle, zodpovedajúce empiricky podloženým poznatkom. Pretože niektoré varianty budhizmu sú inherentne naturalistické a dôrazne tento-svetské, humanisti zaujímajúci sa o oboznámenie sa s meditáciou môžu urobiť aj horšie veci ako navštevovať miestne centrum zenu (japonský budhizmus) alebo jogy (hinduizmus).

Praktikovanie naturalistickej spirituality sa nemusí ako také rozhlasovať. Môže splývať do zmesi extatických a umeleckých záujmov bez akejkoľvek zmienky o nejakej filozofii alebo svetonázore. Ide predsa len o dosiahnutie pocitu súdržnosti, radosti a bezprostrednosti, pocitu, že tento moment si sám sebe stačí. Vo svojom živote som prežil také momenty pri mlčaní na mítingu kvakerov, v zenskom kláštore, bubnujúc do noci s priateľmi na Silvestra, v horúčave vigvamu v Arizone, uprene hľadiac na hviezdy uprostred zimy, spievajúc, behajúc, komponujúc. Také činnosti môžu byť viac-menej pasívne, no niektoré vyžadujú zručnosť. Tak ako pri meditácii, ktorej ovládanie sa získa len praxou, aj pri umeniach typu tanec, hudba, spev, a joga sa dá predpokladať, že každý z nás má určité základné techniky, ktoré mu vystačia pre začiatok. Nech je ich pôvod akýkoľvek, také schopnosti a techniky môžeme prevziať bez toho, že by sme adoptovali aj tradíciu, z ktorej vzišli, ak sa nám, pravda, nepáči.

Ďalšou cestou k zmenenému vedomiu sú legálne a zakázané drogy. Tým, ako rýchlo modifikujú vnímanie aj poznávanie, sú dôkazom presvedčenia, že myseľ a mozog sú jedno. Viaceré spirituálne tradície užívali a užívajú drogy na vyvolanie transcendentálnych stavov a autor týchto riadkov nevidí v tejto spojitosti a priori morálny problém do tých čias, kým z toho nehrozia vážne zdravotné či sociálne problémy. Ťažkosť samozrejme spočíva v tom, že priame a opakované chemické pôsobenie na nervovú sústavu a najmä na substrát vedomia má často neželané vedľajšie a následné účinky. Hoci je pri tom viac práce, je dosiahnutie stavu hnutia mysle cestou správania sa o hodne bezpečnejšie ako chemická cesta, najmä ak sa má táto skúsenosť opakovať častejšie; a keďže vyžaduje určitú námahu, môže mať konečný výsledok väčšiu subjektívnu hodnotu ako drogami vyvolaná extáza, ale je menej zaručený.

Takže pri výbere rovnako vynikajúcej spirituálnej praktiky má naturalista veľa možností. Väčšina, ak nie všetky menované praktiky, sú ideologicky neutrálne (alebo ich možno tak upraviť) a tak sú v súlade s naturalistickým kognitívnym kontextom pre spiritualitu. Ak si z času na čas pripustíme spirituálny zážitok, dostaneme ochutnať pocit, ako to je, keď sme, čo v pravde sme: bytosti, plne integrované v každom čase do väčšej schémy bytia. Áno, sme aj plne individualizované ľudské bytosti, žijúce si svoje rozličné osudy, ale je potrebná realizácia hlbších konexií, aby sa postavilo náležité javisko pre naše osobné a kolektívne snaženia. Naturalizmus predstavuje všetko obsahujúcu perspektívu, ktorá je v stave pojať nás a všetko, čo je v tradičnej spiritualite; zanecháva za sebou dualizmus, ktorý zastiera intuíciu jednoty. A aj keby sme sa raz chceli vrátiť k veciam, ktorým sa zvykne hovoriť "nadosobné", máme tu k dispozícii naturalizmus, nielen ako filozofiu, ale aj ako inšpiráciu, aby sme sa vo vesmíre cítili naozaj ako doma. -

Prameň: Thomas W. Clark, Spirituality Without Faith,  http://www.naturalism.org/spiritua1.htm. (2001); aj Humanist, január 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Úpadok úrovne Slovenských pohľadov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Polemika k článku Viktora Krupu: Mravný úpadok Európy (a nielen Európy)?

Vážený pán šéfredaktor Slovenských pohľadov,

dostali sa mi do rúk Slovenské pohľady č. 3/2009 a zosmutnel som.

Úvahu o mravnom úpadku Európy a sveta otvára Dr. Viktor Krupa citáciami z knihy najreakčnejšieho autora, akého si možno predstaviť, Hilmara von Campe, ktorý najnovšie prirovnáva prezidenta Obamu a jeho politiku k Hitlerovi a jeho neľudskému národnému „socializmu". Z jeho webovej strany je krôčik na vyhlásenie reverenda Manninga, že je ochotný umrieť, ak to odhalí či zastaví „diabla Obamu" (úvodzovky sú moje). Z jeho iných tém a postojov: Francúzi „lynčovali" veliteľa Bastily a z popravy kráľa si urobili národný sviatok; lekár, ktorý uskutočňuje interrupciu, je „lekár-prepáčte-mi-ten-výraz"; Nemci sú otroci vlastnej nižšej nátury, mŕtvy národ s vymytými mozgami; ohluchli a oslepli, lebo nad početnými manželstvami Schrödera a Fischera sa nepohoršujú, ale sú len zvedaví; predstavte si, neveru akceptujú ako niečo normálne! ich bezbožnosť sa prejavuje ako nemravnosť a nezodpovednosť atď. Von Campove urážky veľkého národa dopĺňa Dr. Krupa vlastnými.

Nasleduje citácia Johna Kactuza. Islam sa vraj valí do Európy na lodiach, nákladiakoch lietadlách, aj pešo a prináša nenávisť a hnev - no Európa si líha do postele s týmto diablom. Potom prídu heslovité poznámky o smeroch v islame, o jeho dejinách a súčasnosti, všetko v tóne odmietania, odsudzovania až výsmechu. Krupa však nepodáva verný obraz moderného islamského intelektuála Ziauddína Sardára. Ja by som citoval Sardárov názor, že kto chce byť liberálom (a to sa patrí byť), nemusí byť nutne neveriacim. Odporúčal by som Sardárov návrh študovať dianie v Indonézii (234 miliónov obyvateľov, 87 % moslimov!), kde sa hľadajú cesty, ako byť liberálny v rámci miestnej islamskej tradície. Doslovne:

„Áno, existujú fanatici, existujú fundamentalisti, ale tí nereprezentujú väčšinu ľudí. Moslimskí fundamentalisti sú okrajová záležitosť, ale americkí kresťanskí fundamentalisti predstavujú hlavný prúd politiky. Vojny budúcich desaťročí sa budú viesť o to, či sa na svet pozerať otvorene a bez predsudkov, alebo cez prizmu náboženstva alebo etnika."

V závere nájdeme „Adekvátne slová z relevantnej tlače": začínajú citáciou Johna Rossa Schroedera, a pokračujú asi piatimi autormi; všetci vidia „duchovné a intelektuálne kvality života povážlivo degradované" nielen v USA, ale aj v Británii, Kanade a Austrálii - v celom „anglojazyčnom" svete. Za skôr príčinu ako príznak morálneho úpadku považujú rozkvet antikoncepcie, vysoký počet potratov, ľahkých rozvodov, nemanželských detí, eutanázií a opitých šoférov (smrť Diany), skrátka narcizmus a nihilizmus, zamerané na „kultúru smrti". Našťastie anglická kráľovná neabdikovala a jej pevné stanovisko jej vracia popularitu ...

Pri hľadaní východiska autor síce zavadí o Bibliu, ale cituje „nesporného" autora Phillipa Stevensa z Financial Times, že v budúcich desaťročiach bude americká moc upadať v dôsledku úpadku mravnosti a osobitne potratov, ktoré spôsobili „zánik 50 miliónov životov" (?), ako aj „vykázania Boha, Biblie a Desatora z verejných škôl a súdnych siení." Je dovolené podozrievať spolupracovníka FT z toho, že si z nás robí žarty?!

Za svojho dlhého života som takýto biedny „článok", resp. rukopis budúceho článku čítal len ako tajomník redakcie Veterinárskeho časopisu SAV v päťdesiatych rokoch, keď boli v plienkach redakcia aj autori. Pre nedostatok článkov sme brali všetko a prešívali sme to, až to niekedy nebolo ani poznať. Raz ma pred urazeným autorom museli priatelia skrývať, lebo ma s nožom v zuboch hľadal po ústavoch aj kaviarňach. Toto by mohli byť najviac ak prípravné ale nehotové poznámky p. Dr. Krupu pre napísanie článku o mravnom úpadku Európy. Po pohľade na úctyhodný zoznam jeho publikácií nechápavo žasnem: čo ho viedlo k odovzdaniu tohto rukopisu na uverejnenie? Nečakal, že to redakcia odmietne? Nepomyslel si, čo povedia kolegovia, ak to budú čítať - nielen po stránke obsahu, ale aj slohu? Samozrejme, hlavným vinníkom je redakcia Slovenských pohľadov. Ak chcela článok uverejniť, mala ho redakčne upraviť aj napriek tomu, že autor je jazykovedec.

Osobitné zamyslenie vo mne vyvoláva obsah a zameranie tohto článku. Keď pozbieram jeho zrnká, vyjde mi nárek nad mravným úpadkom Európy (menovite len Nemecka, Francúzska a Spojeného kráľovstva), USA, Kanady a Austrálie, ktorý je vraj charakterizovaný kultúrou smrti - pozri vyššie: rozkvetom antikoncepcie, vysokým počtom potratov, ľahkých rozvodov, nemanželských detí, eutanázií a opitých šoférov (smrť Diany), skrátka narcizmom a nihilizmom. Viem, že to opakujem, robím to úmyselne. To je stanovisko Konferencie biskupov Slovenska, ako ho poznáme už roky a ako ide mnohým na nervy svojím spiatočníctvom. Ako keby sa desatoro scvrklo na piate a šieste prikázanie, obidve zamerané na všetky vývojové štádiá toho, čo sa tu mrví od splynutia spermie s vajíčkom po starca s Parkinsonovou alebo Alzheimerovou chorobou, napojeného na prístroje ako Ján Pavol II. (pár dní pred smrťou) alebo generál Ariel Sharon (už štvrtý rok). Akoby vojnové zločiny, finančné podvody a ničenie životného prostredia neboli stokrát horšie hriechy ako všetko, čo sa uvádza v Krupovom článku.

Ukazuje sa, že vedenie Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov zastávajú nábožné stanovisko a podporujú jeho prejavy článkami v týchto SP a v Literárnom (dvoj)týždenníku, ktorý uverejnil 2. decembra 2008 (r. XXI, s. 11) článok, podpísaný Františkom Sočufkom, o „Amerike na križovatke". Podľa titulku a prvého odseku by sa bol dal očakávať komentár k predvolebnej kampani alebo výsledku volieb v USA, ale o tom tam bolo len pár slov. Ostatok bolo odsúdenie „kultúry smrti" (potrat a eutanázia) a zatratenie ateizmu, ale nie slovami autora článku, slovenského jezuitu Františka Sočufku (riaditeľ Dobrej knihy, pôsobiaci v Trnave), lež slovami nedeľnej kázne amerického biskupa Samuela Aquilu v katedrále Sv. Márie vo Fargu okolo 24. októbra 2008 o dôstojnosti života. Pochybujem, že úzkoprsé stanovisko katolíckej cirkvi o jave mravného úpadku sveta, zúžené na temer len sex a čo s ním súvisí, zastáva veľa radových členov SSS. Chápem pátra Sočufku - je to jeho povolanie. Ale čo vedie akademika Čiča, dr. vied Krupu a iných literátov k napísaniu článkov, ktoré nezapadnú do ich obrazu vo verejnosti?

Poslal som redakcii L(d)T protest proti nedeľnej kázni amerického biskupa na stránke orgánu slovenských spisovateľov - neodpovedali. (Pozri www.zošity-humanistov.sk, č. 74, január 2009). V septembrovom čísle 2008 ZH som protestoval proti názoru akademika Čica, že „učenie o Bohu ako najvyššom princípe všetkých princípov, teda mimo priestoru a času (len boh vie, čo je to, moja poznámka) by malo mať zásadný význam pre formovanie občianskej zodpovednosti" (v L(d)T, XXI, č. 23-24, s. 1). Môj komentár uverejnili 10. septembra 2008. Tu protestujem proti uverejneniu nekvalitného článku v reprezentatívnom časopise Matice slovenskej a slovenských spisovateľov - dokonca hneď po úvodnom článku Romana Kaliského Hronského Zlaté teľa nemá vlasť.

Nesmejte sa mi, že nesiem svoju kožu na trh, keď upozorňujem, že existujú úvahy o mravnom úpadku sveta, v ktorých sa slová Boh či Biblia alebo náboženstvo nevyskytujú. Nedávna diskusia (13. marca 2009) k strašnému masakru (16 mŕtvych) vo Winnenden v nemeckej televízii pod titulom Dnešná mládež (Die heutige Jugend) v piatkovej talkshow Wielanda Backesa Nachtcafé (Nočná kaviareň) na stanici SWR/SR trvala jednu a pol hodiny a zúčastnilo sa jej sedem diskutujúcich; pojmy Boh či Biblia alebo náboženstvo, dokonca ani sex, nepoužil ani jeden, nepadli ani raz.

Máte pravdu, ak namietnete, že Dr. Krupa má právo považovať za príčinu úpadku mravov len sex a čo s ním čo aj len veľmi vzdialene súvisí; že ja by som mohol napísať niečo povedzme o konzumerizme. (Lenže ja nevidím úpadok mravov - ja vidím veľkú zmenu mravov.) Aj tak však ostáva platný môj protest proti nedostatočnej literárnej úrovni predmetného článku.

Aj tento príspevok uverejním vo svojom samizdate www.zošity-humanistov.sk, prípadne s Vaším komentárom.

S pozdravom a prejavom úcty

Rastislav Škoda

Veľký omyl docenta Chmelára

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Odpoveď na článok Eduarda Chmelára: Omyl Richarda Dawkinsa

Nemám vo zvyku nechať niektorým veciam ich priebeh a nezamiešať sa. Nedopustím, napríklad, aby sa šírila očividná nepravda o humanizme a jeho predstaviteľoch.

Dawkins nikde netvrdí, že „evolúcia je dôkazom, že Boh neexistuje". Pripúšťa síce, že evolúcia ho vedie k názoru, že nieto Boha, ale to je niečo iné, ako mu pripisuje Vatikán a docent Chmelár (Slovo č.11/2009). Dawkins učí, že na vysvetlenie evolúcie je lepšia teória prírodného výberu ako hypotéza existencie Boha. Ja tu vidím veľký rozdiel, pretože evolúcia je len jedným z mnohých aspektov teoreticky možnej existencie Boha a je na teistoch, aby ich, resp. aspoň niektoré z nich, využili ako svoje argumenty, napr. lásku, útechu či konanie dobra. Celej kapitole o tomto závažnom probléme dáva Dawkins hrubými písmenami nadpis „Prečo skoro iste nieto Boha".

Ľahko sa dá sledovať, ako sa zrodila a rozvíjala  staro-nová správa, že

„Vatikán si vo veci evolučnej teórie vyhradil jediné právo: Odmietnuť ako absurdné tvrdenia radikálnych ateistov, vedených Richardom Dawkinsom, podľa ktorých je evolúcia dôkazom, že Boh neexistuje":

je to nedávny výrok prefekta Kongregácie doktríny a viery kardinála Williama Levadu; docent Chmelár priznáva, na čiu stranu sa pridáva. Podľa mojich informácií však Vatikán a teobiológovia trvajú na tom, že Boh evolúciu naplánoval, naštartoval a občas do jej priebehu zasahuje. S tým by teda nebol súhlasil Darwin a ani dnes nesúhlasí väčšina jeho nasledovníkov.

Kardinál Levada je vysoko vzdelaný muž, ktorý dobre vie, aké je Dawkinsovo stanovisko, ale volí verziu slamenného strašiaka, pretože nemá iné argumenty, ktoré by zapôsobili proti skutočnému Dawkinsovi. Tak ako iní vzdelaní katolícki vedci a teológovia musí používať tú istú prázdnu, klamnú a v podstate nečestnú taktiku ako mnísi typu Luboša Rojku, ktorý Dawkinsove spisy nazval románmi a populárnymi vývarmi. Možno vedia, že ďobať do strašiaka je lacný trik (ako budúci kazatelia študovali rétoriku) - ale čo majú robiť, keď argumenty nemajú?

Nemôžem dať za pravdu docentovi Chmelárovi, že práve „v tomto konkrétnom prípade je bližšie k pravde Vatikán", ktorý, pokiaľ viem a moja predstavivosť siaha, nikdy by nesúhlasil s vetou, že „skoro iste existuje Boh" - a pre tých, čo neveria, že Boh existuje celkom iste, má pripravený trest večného zatratenia v pekle. To si treba nechať rozísť na jazyku. To je rozdiel proti nápisu na 200 londýnskych autobusoch: „Boh pravdepodobne neexistuje. Prestaňte sa obávať a užívajte si života".

Prekvapuje ma, že v tejto eseji nachádzam tie isté argumenty, ako ich čítavam od veriacich a duchovných; aj tú istú ničím nepodloženú vyhrážku: že

„v odbornej diskusii vedcov, filozofov a teológov by tento inak vynikajúci popularizátor vedy zhorel ako fakľa (čo napokon ukázala nedávna konferencia v Edinburgu)".

Vravím ničím nepodloženú, pretože od roku 1960 napísal Dawkins toľko kníh a článkov, dal toľko interview a zúčastnil sa toľkých verejných debát, že by nebola potrebná ďalšia „konferencia v Edinburgu", aby „zhorel ako fakľa", keby jeho vedecké, filozofické a teologické argumenty neboli aspoň rovnovážne argumentom jeho partnerov. Nože povedzte aspoň jeden prípad, kde Dawkins zhorel! Samozrejme, v mnohých prípadoch má iný názor, ako jeho oponenti, napr. pri vysvetľovaní, prečo sme dobrí, načo má štyri dobré darvinovské dôvody: genetické príbuzenstvo, reciprocitu, získanie povesti veľkodušnosti a dodatočný úžitok z osobitne nápadnej veľkodušnosti. Religionisti sa v tomto prípade nehanbia cynicky vysloviť podlú otázku „Ak nieto Boha, prečo byť dobrý?" Opakujem sa, ale tu sa aj Dostojevskij riadne sekol.

Čo viedlo k stupňovaniu odmietavého stanoviska kardinála (na poste bývalého hlavného inkvizítora) Levadu voči Dawkinsovi a k vysloveniu obžaloby, že

„napokon, Dawkins ide vo svojom radikalizme tak ďaleko, že nepripúšťa ani toleranciu voči agnostikom."?

Patrilo by sa priviesť svedkov, uviesť stranu knihy, miesto a partnera diskusie, resp. iné okolnosti násilia či sľubovanej intolerancie.

Niektoré vety sú nezmysly na prvý pohľad:

  • „Kresťanstvo totiž nie je učením o vzniku sveta" - všetci sme predsa čítali Genezis: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

  • „Na boj proti náboženským poverám, predsudkom a bludom sa nemajú používať prírodovedné kategórie" - nedá sa inakšie, ak ide o zázraky opisované v Biblii (vznik dúhy) alebo vyžadované dnes na beatifikáciu matky Terézie (ústup brušného nádoru pri súčasnej chemoterapii).

  • „Richard Dawkins na tomto mieste strápňuje sekulárny humanizmus a celý ateizmus stavia do pozície diletantského pohľadu na náboženstvá." - práve sledujeme Dawkinsovu úspešnú kampaň nápisov na autobusoch v Londýne, promptne napodobnenú v Španielsku, Švajčiarsku, Austrálii, Brazílii a Spojených štátoch. V Berlíne a Mníchove podobný pokus neuspel, ale plánuje sa v iných veľkomestách.


Samozrejme nemám námietky proti návrhu prekladu titulu „slávnej knihy" The God Delusion ako „Boh ako prelud" miesto môjho „Delúzia Boha", ale prepisovať to zatiaľ nejdem.

Docent Chmelár napísal v minulosti, že „Darwin nie je Boh" (Slovo č. 44, 01.11.2006, s. 7). Svoje úvahy vtedy opieral (s rovnakou klamnou dôverou, ako sa dnes opiera o kardinála Levadu) o dôkaz rytiera smutnej postavy, akéhosi Emanuela Rádla, že „klasický darvinizmus nebol vôbec vedecký". Dnes prisudzuje Darwinovi „jedno z najzásadnejších vedeckých diel všetkých čias, knihu O pôvode druhov" - ešte včera sa mi v spomenutom článku vysmieval, že sa „oháňam touto knihou ako bibliou". Dawkinsove názory už nazval „hlúpymi", dnes to stupňuje na „strápňujúco diletantské" - verím, že keď sa lepšie rozhliadne, prijme ich za svoje.

*  *  *

Tento môj protest proti pristúpeniu na stanovisko kardinála Levadu pri posudzovaní Richarda Dawkinsa nazval doc. Chmelár „jalovým útokom na každého, kto má iný názor", nemá sa so mnou o čom baviť a vraj by nechcel žiť v štáte ovládanom mojou nezmieriteľnou ideológiou. Škoda

29. marca 2009 posielam tieto riadky e-mailom doc. Chmelárovi, ako polemiku redakcii týždenníka Slovo a 30. marca ich vešiam na stranu www.zosity-humanistov.sk. Začiatkom mája vyjdú v tlačenej forme ako ZH 76.

Vykorisťované deti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Ignacio Ramonet

Viac ako 211 miliónov detí vo veku 5 – 14 rokov je prinucované pravidelne pracovať. Medzinárodná organizácia práce chcela upozorniť celosvetovú verejnú mienku na tento planetárny problém postihujúci najmä rozvojové krajiny, ale nešetriaci ani bohaté štáty, a preto organizovala 12. júna 2002 v Ženeve Prvý svetový deň proti práci detí.

Predstava detstva našich detí často zahmlieva prežívanú skutočnosť mnohých iných detí. Je veľa krajín, kde sa detstvo podobá na strašidelné situácie opisované v 19. storočí v románoch Charlesa Dickensa, Victora Huga alebo Edmonda de Amicis.

Liberálna globalizácia nedala veci do poriadku. Pretože

"vo svete, v ktorom je globálne zaistená slobodná cirkulácia kapitálu a tovaru, neudržia si južné krajiny aké-také miesto na trhu inakšie ako stavaním na jedinú oblasť, v ktorej môžu byť kompetitívne: nízka cena ich pracovnej sily." (B. Schlemmer, Vykorisťované dieťa, 1996).

Ale bez zapojenia detí do výrobného procesu, bez práce tisícok detí, podstatne menej platených ako dospelí, by sa súťaživosť mnohých štátov zrútila, ich vývoz znížil a ich devízové príjmy by nebezpečne klesli.

Multinacionálne podniky nie sú posledné, čo z tohto vykorisťovania detí profitujú. Deti sú zapojené do spracúvania tabaku (Philip Morris, Altadis), banánov (Chiquita, Del Monte) a kakaa (Cargill). Napríklad v Malawi, kde je tabakový priemysel zamestnávateľom číslo jedna, pracujú tisíce detí pri zbere a sušení tabakových listov. V Ekvádore pracujú 7-8-ročné deti na banánových plantážach, ak treba, dvanásť hodín denne. Aj v Côte d'Ivoire (Zlatonosné pobrežie), ktoré je prvým producentom kakaa na svete, sú na plantážach zneužívané tisíce detí-otrokov.

Otázka detí-otrokov a obchodovania s nimi bola na prvých stránkach svetových novín v apríli 2001, keď bola zachytená loď Etireno, ktorá vyplávala pod nigerskou zástavou z Beninu so stovkami okolo desaťročných detí určených na predaj do Gabonu. Podľa organizácie UNICEF sa dosiaľ zaznamenalo viac ako 200 000 detí a mládeže, ktorí sa v strednej a západnej Afrike stali obeťami takéhoto pašovania, predávania a kupovania.

No aj v bohatých krajinách pracuje skoro 2,5 milióna detí - ku ktorým treba prirátať 11,5 milióna mládeže vo veku 15-17 rokov - pracujúcich za ťažkých a nebezpečných okolností v poľnohospodárstve, stavebníctve, textile a obuvníctve: 120 000 v Spojených štátoch, 200 000 v Španielsku, 400 000 v Taliansku a viac ako 2 milióny vo Veľkej Británii ...

Aby sa s touto dramatickou situáciou mladistvých nejako pohlo, a to dvanásť rokov po prvom Svetovom sumite detí, organizovanom Organizáciou spojených národov v New Yorku v septembri 1990, konal sa v máji t.r. druhý Svetový sumit detstva, opäť v sídle OSN a za účasti okolo 500 mladistvých zo sto štátov. Kofi Annan ho otvoril slovami:

"Pri ochrane základných práv detí sme biedne zlyhali."

Čísla sa nedajú obísť, hovoria jasnou rečou. Viac ako pol miliardy detí žije z menej ako 1 euro na deň. Ak je niekde bieda, postihne najväčšmi deti, ktoré ponesú celý život jej psychologické a fyzické stopy. Viac ako sto miliónov detí nechodí nikdy do školy. Každý rok zomrie 11 miliónov detí vo veku do 5 rokov, to je 30 000 za deň, resp. jedno každé tri sekundy.

V dôsledku konfliktov stratilo svojich rodičov alebo bolo odlúčených od svojej rodiny medzi rokmi 1990 a 2000 skoro milión detí; viac ako 300 000 ich bolo naverbovaných za vojakov, viac ako 2 milióny zabitých v občianskych vojnách, viac ako 6 miliónov bolo poranených, zmrzačených alebo inakšie postihnutých, 12 miliónov stratilo strechu nad hlavou a asi 20 miliónov bolo vyhnaných zo svojho domova.

Okrem toho je každý rok vyše 700 000 detí obeťou obchodovania, spojeného s ich násilným držaním v podmienkach otroctva, a to podľa OSN na základe

"trvalého dopytu po lacnej pracovnej sile a rastúceho dopytu po dievčatách a chlapcoch pre obchod so sexom."

Osobitne alarmujúci je smutný osud dievčat, ktoré sú predmetom všetkých možných diskriminácií. Zo sto miliónov detí, ktoré nepoznajú školu, je 60 % dievčat. Medzi 60 a 100 miliónov dievčat bolo na základe svojho pohlavia obeťou zabitia plodu, zabitia detí, podvýživy a zlej opatery. Viac ako 90 % slúžok - pomoc v domácnosti je najčastejšie zamestnanie pracujúcich detí - sú dievčatá vo veku 12-17 rokov. V určitých oblastiach Afriky je miera séropozitivity na AIDS päťkrát vyššia u dievčat ako u chlapcov - dočítate sa v knihe Situácia detí vo svete v roku 2000, ktorú vydala nedávno UNICEF v Ženeve.

Tvárou v tvár tomuto škandálu treba si vypočuť hlasný výkrik v mene všetkých týchto vykorisťovaných detí celého sveta v máji tohto roku v zasadacej sieni OSN pred 70 hlavami štátov a stovkami ministrov zo 189 štátov, ktorý vyšiel z úst 13-ročnej Bolívijčanky Gabriely Azurdyovej:

„Sme obete vykorisťovania a zneužívania všetkými spôsobmi, sme deti ulice, sme deti vojen, sme siroty Aidsu, sme nevinné obete - a nikto nepočúva náš hlas. To musí prestať! Chceme svet, ktorý nás bude hodný…“

Prameň: Ignacio Ramonet, Enfants exploités, Le Monde diplomatique, č. 580, s. 1, júl 2002.

Preložil Rastislav  Škoda

Recenzia: Plán a účel v prírode

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

George C. Williams: Plán a účel v prírode. O modernej evolučnej teórii. Bratislava: Kalligram 2002, 10 obr., 202 s., 250.- Sk. Preložil Peter Sýkora.

V nadväznosti na Darwina spája autor filozofickú perspektívu s vedeckým prístupom tak, aby poskytol základ pre odpovede na niektoré fascinujúce otázky . Vysvetľuje, napríklad, prečo je naše telo v starobe také opotrebované; logicky zdôvodňuje, prečo bažíme po strave bohatej na tuky a cukor, o ktorých sa stále znovu presviedčame, že majú škodlivý účinok na naše telo. Svoje oči môžeme považovať za skvelé dovtedy, kým ich neporovnáme s očami bezstavovcovej sépie, ktoré sa postupom času vyvinuli oveľa efektívnejšie než naše. A nebolo by šikovnejšie mať na temene hlavy tretie oko? Rybu Leiognathus s jej svietiacim bruchom používa ako príklad dokonalej evolučnej záhady, pomocou ktorej odhaľuje vnútorné zákonitosti „dizajnu" v prírode.

Nás zaujíma jeho konštatovanie, že boží zásah nemôže byť použiteľným argumentom ani pre biológa, ani pre detektíva; hrb ťavy nemôže byť dôsledkom božieho riadenia evolúcie. Williams si na rozdiel od Paleyho a iných stúpencov prírodnej teológie (o hodinárovi, „dizajnérovi" atď.) „dovoľuje" tvrdiť, že neexistuje nič, čo by dokazovalo božiu vzdelanosť v inžinierskych záležitostiach. Funkčný dizajn, t.j. zjavná účelovosť štruktúr a správania sa živých organizmov, môže vzniknúť nielen ako výsledok inteligentného projektovania, ale aj ako dôsledok slepých pokusov a omylov. Preto nachádzame v organizmoch aj nefunkčné rysy a hlúpe chyby, čo možno očakávať, keď racionálne projektovanie úplne chýba. Jediné, na čo je v prírode všetko dizajnované, je dosiahnutie vlastného úspechu. Proti tomu môže pomôcť len naše intelektuálne úsilie. - red.

Manchesterský liberalizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Richard Herzinger

Dejiny ekonómie - spravodlivá je len sloboda

V Manchestri bojovali liberáli proti feudalizmu a chudobe. Napriek tomu sú od 150 rokov ohováraní a odsudzovaní.
Najhoršia nadávka, akú možno vysloviť pri ekonomickej alebo sociálnopolitickej debate, je obžalovať niekoho z „manchesterského liberalizmu". Či odborári alebo zástupcovia cirkvi, či ľavicoví kritici spoločnosti alebo pravicoví zástancovia konzervatívnych hodnôt, všetci sú ochotní súhlasiť s Günterom Grassom, ktorý už r. 1997 napísal:

„Prežívame návrat manchesterského liberalizmu, ktorý neberie ohľad na ľudí".

Tento pojem vyvoláva predstavu zbedačených más robotníkov a vychudnutých detí, ktoré musia pracovať v textilných továrňach a baniach 16 hodín denne. To sú vraj pomery, o ktoré sa snažia zástancovia „manchesterského kapitalizmu". Kto odmieta štátny dirigizmus, ľahko príde k výčitke, že chce uvrhnúť ľudstvo do temnej epochy brutálneho vykorisťovania a bezútešnej biedy. Preto napríklad aj FDP, strana nemeckých „lepšie zarábajúcich" liberálov, zdôrazňuje, že je za sociálne trhové hospodárstvo a nechce mať nič spoločné s „manchesterstvom".

(Pre takéto prenáhlené dementi vraj však niet dôvodu. Zatracovanie manchesterského liberalizmu sa vraj zakladá na grandióznom historickom omyle - byť v tradícii manchesterského liberalizmu je čestné postavenie. To aspoň tvrdí Richard Herzinger a pokračuje:)

Hlavou tohto ekonomického smeru bol Richard Cobden, bojovník za slobodný svetový obchod - a za zlepšenie sociálneho postavenia najchudobnejších. Vyrástol v extrémnej chudobe, ale v textilnom priemysle zbohatol a stal sa poslancom za liberálnu stranu. Jeho najužším spolupracovníkom bol John Bright, veriaci protestant sekty kvakerov.
Politicky bojovali za zrušenie ciel na obilie, ktoré chránili privilégiá vidieckej šľachty, udržovali vysoké ceny chleba a vyraďovali z konkurencie lacnejšie zahraničné ponuky.

Aktivisti ligy proti obilným zákonom kládli osobitný dôraz na konštatovanie, že nekonajú len v záujme priemyselníkov a kapitalistov, ale v prvom rade s ohľadom na postavenie nemajetných tried.

V čase americkej občianskej vojny sa anglickí liberáli pridali na stranu Abrahama Lincolna v jeho boji proti otroctvu. Keď následkom bojov v Amerike zastal dovoz bavlny a došlo k veľkej kríze v textilných oblastiach severného Anglicka, organizoval Cobden zbierku v prospech nezamestnaných s cieľom zozbierať milión libier - na tie časy niečo nechyrovaného.

Po Cobdenovej smrti sa Bright pripojil k hnutiu za všeobecné, rovné a tajné voľby, ako aj za zlepšenie školstva a otvo-renie univerzít pre všetkých uchádzačov.

Obrancovia manchesterského liberalizmu tvrdia, že to boli radikálni demokrati, ktorí svoje ciele (voľné trhy a individuálne sebaurčenie) videli vo vzťahu k zvyšovaniu verejného blaha a odstraňovaniu chudoby. Že to boli filantropi, ktorí svoje kapitalistické zisky dávali do služieb sociálnoreformného idealizmu. Že boli opakom ľuďmi opovrhujúcich vykorisťovateľov; že boli pioniermi modernej liberálnej demokracie, ktorým sociálna spravodlivosť veľmi ležala na srdci, len ju definovali inakšie ako socialistickí či nábožensky motivovaní teoretici. V ich očiach vraj nebola nespravodlivá sociálna nerovnosť, ale vylúčenie určitých spoločenských skupín z možností sociálneho vzostupu.

Je iróniou súčasnej situácie, že kritici globalizácie ako Attac, volajúci po väčšej spravodlivosti na medzinárodných trhoch, by mali uvádzať ako svoj predobraz práve manchesterský liberalizmus - pretože sú to predovšetkým protekcionistické opatrenia typu ochranných ciel a subvencií pre vlastný priemysel a poľnohospodárstvo, ktoré oberajú chudobné a najchudobnejšie štáty tzv. tretieho sveta o ich patričný podiel na svetovom trhu.

Manchesterskí liberáli uskutočňovali myšlienku, že voľný trh - a síce všetkými smermi! - je jediná šanca pre menej rozvinuté krajiny, ako zvýšiť svoj blahobyt a dosiahnuť sociálnu stabilitu.

*  *  *

(Pozn. prekl.: Toľko autor Herzinger. Iste má v mnohom pravdu. Liberalizmus vo svojom pôvodnom znení bol veľmi sympatické hnutie - lenže v priebehu dvoch storočí sa zopsul. Čo ostalo z jeho záujmu o sociálnu spravodlivosť? Kam sa podela jeho kritika zneužívania moci a bohatstva cirkví? Kde stačí jeho filantropizmus na zmiernenie biedy širokých vrstiev obyvateľstva? Aký je jeho postoj k ekologickým problémom? Dnešný liberalizmus nemá s ideálmi 18. a 19. storočia temer nič spoločné - preto sa ani nenazýva liberalizmom, ale „neo"-liberalizmom. Oj, nám, čo máme skúsenosť s „ľudovou" demokraciou, to netreba dlho vysvetľovať.)

Prameň: Richard Herzinger, Gerecht ist nur die Freiheit, Die Zeit, č. 41, s. 33, 02.10.2003.

Keď bohom bola bohyňa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Claudine Cohenová

Univerzálny symbol plodnosti, „veľká bohyňa", bol u predhistorických národov predmetom kultu, oslavujúceho živiteľku zem. V roku 1990 napísala archeologička Marija Gimbutasová:

„Náboženstvo bohyne existovalo dlhšie ako existuje kresťanstvo a zanechalo v ľudskej psyche nezmazateľnú stopu."

Podľa jej názoru paleolitické Venuše, a paleolitické idoly vôbec, sú znázornenia „veľkej matky", kozmogonickej predstavy (predstavy o vzniku slnečnej sústavy) a univerzálneho symbolu plodnosti, ktorý sa nachádza v celej Európe už od doby bronzovej. Existujúce spoločnosti vyznávali náboženstvo „veľkej bohyne" a v priebehu vekov prekonali viaceré formy matriarchálnej moci a tzv. matrilineárnej transmisie. Mýty, symboly a sociálne štruktúry, spojené s kultom a vládou „veľkej matky" zanechali nielen archeologické stopy, ale aj „prežitky" v našej psychike, tradíciách a legendách.

Predstava kultu „veľkej bohyne", panujúcej nad prvými ľudskými kultúrami, sa zakladá na veľkom počte zobrazení ženy kresbami, maľbami, rytinami, soškami z kameňa, pieskovca či vymodelovanými z hliny a vypálenými a nachádzajúcimi sa v Európe od brehov Atlantiku až do hlbokého Ruska, na Strednom východe a okolo celého Stredomoria; ich vznik sa datuje od mladšieho paleolitu pred asi 30 000 rokmi po koniec neolitu pred menej ako 3000 rokmi. Neprítomnosť tváre, extrémna štylizácia foriem a zdôrazňovanie tých častí tela, ktoré súvisia s rodením, viedli k predstave, že tieto podoby ženy súviseli s kultom plodnosti, stelesnenom vo veľkej bohyni a trvajúcom od počiatku vekov až do paleolitu.

Idea predhistorického náboženstva tejto bohyne súvisí s kultom plodnosti u prvých národov, obrábajúcich pôdu a chovajúcich prvé domáce zvieratá. U týchto prvých usadených poľnohospodárskych národov symbolizovala žena schopnosť dať život asi tak, ako úrodná zem im dávala obživu tým, že vytvárala úrodu a jej zber. Z vlastníctva zeme vyplynula v súvislosti s plodnosťou ženy nová hodnota, viažuca sa na deti, na ktoré sa prenášali plody práce aj plody zeme.

Schematické figúry

Predpokladá sa, že „náboženstvo bohyne" sa rozšírilo z Blízkeho východu a Malej Ázie po celom západnom svete. Sídliská na hornom toku Jordánu v Izraeli vykazujú pred 10 000 rokmi stopy počiatkov poľnohospodárstva a súčasne ako pokračovanie doterajších zvieracích zobrazení schematické ženské figúrky z vápenca. O niekoľko storočí nato poskytne sídlisko Mureybet v Sýrii osem sošiek z pálenej hliny a väčšina z nich znázorňuje aj sex a prsníky. K týmto ženským zobrazeniam sa pridružuje osobitne často býk, a to v podobe lebky, ktorej rohy sú zaryté do pieskovcových podláh obydlí.

Prehistorik Jacques Cauvin o tom píše:

„Okolo roku 9 500 p. n. l. vidíme v levante (Oriente) po prvý raz dominanciu týchto dvoch figúr, ženy a býka; vedúce postavenie si udržali počas celého neolitu až po dobu bronzovú a predhelénske orientálne náboženstvo stredomorskej oblasti."

Podľa jeho názoru výskyt týchto obrazov v určitej oblasti svedčí o premene zmýšľania a spôsobu života na typicky neolitický kult veľkej bohyne - základný kameň nového usporiadanie spoločnosti a pohľadu na svet.

Asociáciu ženy a býka nachádzame na neolitických sídliskách anatolskej náhornej plošiny v strednom Turecku. Lokality Çatal Huyük a Hacilar vykazujú medzi rokmi 7 200 a 5 000 p. n. l. komplexnú usadlostnú kultúru s obydliami, ktorých múry sú ozdobené freskami, znázorňujúcimi štylizované ženy s roztiahnutými rukami aj nohami, ktoré akoby rodili býka, nachádzajúceho sa pod nimi. Anglický archeológ James Mellaart považuje tieto budovy za chrámy, zasvätené bohyni, ktorej je býk mužom alebo synom. Vidí v nich na jednej strane spoločné témy staršieho paleolitu, na druhej strane prvé základy novej civilizácie, rodiacej sa v Anatólii okolo 7 000 rokov p. n. l., ktorá prechádza minónskou a mycénskou kultúrou do kultúry klasického Grécka. Podľa neho sú anatolské sošky predchodcami Atény, Artemidy a Persefóny, ktoré boli v antickom Grécku bohyňami zeme a plodnosti, vládkyňami nad divými zvieratami a rozhodovali o živote a smrti. Ak prijmeme tento výklad dejín, potom boli umenie a ekonómika Çatal Huyüku kolískou západnej civilizácie a čoskoro sa mali rozšíriť po celej Európe.

New Age a feminizmus

Téma ženského náboženstva, ktoré malo pretrvávať až po úsvit kresťanstva, bola nedávno popularizovaná svetovým úspechom románu Da Vinciho kód. Je možné, že taký úspech hovorí čosi o súčasných premenách našej spoločnosti, resp. o potrebe duchovnosti u našich súčasníkov, ako aj o predhistorických vierach. Obnova hnutia New Age a amerického feminizmu udržala toto všetko pri živote až do konca 20. storočia a zaistila novým interpretáciám veľký úspech. Pre niektorých vedcov však nové interpretácie ostávajú neisté, a to pre univerzálnosť, ktorú vyžadujú, a pre metódy vysvetľovania. Časť feministiek ich dokonca opúšťa: pestovať tézu predhistorickej bohyne, nie je to zvečnenie zbožštením dávneho obrazu ženy, definovanej svojou pasivitou a plodnosťou, pričom mužskému hrdinovi ostáva privilégium individuality a činu?
*
Claudine Cohenová je filozofka a historička vied. Napísala predovšetkým La femme des origines (Žena počiatkov. Obrazy ženy v západnej predhistórii - 2006)a L'Homme des origines (Muž počiatkov. Vedomosti a fikcie o ňom v predhistórii - 1999).
* * *
Prameň: Claudine Cohen, Quand Dieu était une femme, Le Monde des religions, č. 33, s.22-23, 2009.

Revanš mužských bohov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Odon Vallet

Zrod poľnohospodárstva a chovu zvierat, sedentarizácia a urbanizácia populácií: to bola „neolitická revolúcia" a nový údel človeka. Odteraz sa bude ako ploditeľ potomstva, vojak a šéf obce vyzdvihovať len muž.

Ak chceme pochopiť postupnú maskulinizáciu (zmužštenie) náboženských kultov, pokúsme sa postúpiť časove dozadu od dnešných kultov, v ktorých prevládajú mužské osoby. Boh Biblie - Adonai, Elohim - je bezo sporu mužského rodu, hoci prorok Izaiáš prirovnáva božiu lásku k materskej (Iz 49, 15). Boh kresťanov je Otec alebo Syn, nikdy nie je to matka alebo dcéra. Boh moslimov (Allah) je mužský: islam je podľa Maleaka Chebela „mužské náboženstvo", len chýrne „satanské verše" Koránu (soura 53, 21-22) sa týkajú troch ženských božstiev; ich svätokrádežné spomenutie stálo Salmana Rushdieho odsúdenie na smrť. Monoteizmus je teda maskulínny (mužský), ale Boh židov, kresťanov a moslimov nemá pohlavné vzťahy, hoci boh kresťanov si tajuplne stvoril syna (Ježiša).

Boh Biblie je rivalom semitských božstiev zahrnutých pod pojem Baal, ktoré majú silnú pohlavnú moc. Má ju napríklad El (od neho je odvodené meno Elohim), ako o tom svedčí báseň o ušľachtilých a krásnych bohoch z Ugaritu v Sýrii:

 „A Elov úd sa predĺži do diaľky ako more, a Elov sa predĺži do diaľky ako vlna."

Kým monoteistický boh je súčasne aj len mužský a aj úplne bez sexu, ich predchádzajúci bohovia boli pohlavne veľmi činní a párili sa s bohyňami: delili sa s nimi o túto vlastnosť. Ľudská alebo božská sexualita je hranicou pre činnosť aj spoluprácu; jediný a všemocný boh môže existovať len tak, že sa zbaví nutnosti vybrať si svoju druhú „polovicu".

Naopak, táto požiadavka je prvoradá v hinduistickom panteóne, kde má každý boh svoju partnerku, svoju manželku, ktorá mu dáva jeho energiu (šakti). Šiva mal ženu Parvati, Višna mal Lakhsmi. Ešte lepšie je, že sa uctieva Šivov phallus (linga) a Parvatina vulva (joni).

Skrátka, bohovia Indie sú muži a ženatí, kým abrahámovský boh je mužský a bez ženy - hoci v ľudovom podaní bola Panna Mária vyzdvihnutá až na úroveň kvázi bohyne.

Revolúcia symbolov

Dá sa isť v čase ešte ďalej a pokúsiť sa nájsť pôvod týchto mužských bohov? Kým v predhistorickej dobe existuje od čias paleolitu množstvo mužských symbolov (stoporený úd, palica rozhodcu), nenašli sa mužské sošky, ktoré by boli symetrické pre „materské bohyne" so zvýraznenými ženskými a materskými rysmi. Kedy a ako upadala nadvláda ženského živlu?

Na základe veľkého počtu archeologických nálezísk, existencie veľmi starých písomných dokladov a charakteru „neolitickej revolúcie" považujeme Blízky východ za najvhodnejšiu oblasť pre podanie čiastkových odpovedí na danú tému.

Zdá sa, že zrod poľnohospodárstva a chovu domácich zvierat zapríčinil to, čo Jacques Cauvin nazýva „revolúciou symbolov" a „zrodom božstiev" - početných a s pohlavím. Uprednostnený je opäť býk, a to v mnohých kultúrnych oblastiach: v Indii sa na ňom povezie Šiva, v Grécku bude symbolizovať Dia. Praktický chov domácich zvierat spočiatku vyzdvihoval dôležitosť plodiaceho samca, ale postupne začal upadať. Na začiatku éry kresťanstva nachádzame kult bohyne Cybele, pri ktorom sa býky obetovali a akt obety uskutočňovali kňazi eunuchovia. Zbožštenie určitých druhov duchovenstva, obdoba kňazského a mníšskeho celibátu, súvisí do určitej miery s príchodom kresťanstva na miesta ako bol Efezos (mesto, zasvätené čistej Artemis) alebo Atény (zasvätené panne Aténe).

Medzi počiatkom neolitickej doby a úsvitom kresťanstva došlo najmä v 3. tisícročí p. n. l. k dôležitým technickým a politickým zlepšeniam, pôsobiacim v prospech mužských bohov. Zavlažovanie umožnilo zvýšenie počtu obyvateľstva a zakladanie miest (urbanizáciu), potom mestských štátov a nakoniec štátov. Postava mezopotámskeho kňaza - kráľa alebo egyptského faraóna je mužská a hierarchizácia celej spoločnosti vytvorila panteón božstiev s mužskou dominanciou. Keďže hierarchia je zrkadlom posvätnej (hiéros) moci (arché), stretajú sa božská a ľudská moc v náboženskom autoritatívnom kulte, ktorý má v sebe veľmi málo ženskosti: Marduk vládne v Babylone, Amon-Ré v Egypte, Zeus v Grécku, Jupiter v Ríme - všetko sú to mužské božstvá.

Boj a mužská konkurencia

Prichádza doba, keď sa v boji používa kov (bronz a potom železo) a na scénu vstupujú bojovní bohovia. Vzácne kovy (zlato a striebro) vyvolávajú boje o ovládnutie pokladov v palácoch a chrámoch. Ženy sa málo zúčastňujú na týchto fyzických zápoleniach, pre ktoré sú vhodnejší svalnatí bohovia ako Mars v Ríme či Arés v Grécku. Iba zriedka si bohyňa-matka typu babylonskej Ištary zachovala štatút ochrankyne bojovníka: Aténa v Grécku a oveľa neskoršie naša panna víťazstiev v katolicizme. Dá sa teda povedať, že revanš mužských bohov nebol úplný ani v antickom oriente, ani v dobe grécko-rímskej.
*
Odon Vallet je historik náboženstiev a špecializuje sa na religióznu antropológiu. Napísal Les Religions dans le monde (Náboženstvá vo svete - 2003) a Dieu et le village planétaire (Boh a planetárna dedina - 2008).
*
Prameň: Odon Vallet, La revanche des dieux mâles, Le Monde des religions, č. 33, s.24-25, 2009.

Náboženstvo a veda – Úvod a 1. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Bertrand Russell

Úvod prekladateľa

Keď mal Bertrand jedenásť rokov, vysvetlil mu starší brat Frank pravidlá euklidovskej geometrie. „Bol to jeden z najväčších zážitkov môjho živote, bralo to dych ako prvá láska", spomínal Russell neskoršie. Intenzívne sa zaoberal matematickými témami, len matematiku považoval za absolútne pravdivú, ale veľmi skoro sa vynorili pochybnosti o spoľahlivosti poučiek a pravidiel - počiatky jeho celoživotného puntičkárskeho hľadania istoty.

Keď mal dvanásť rokov, poučil ho iný chlapec o sexualite a o manželstve. Bertrand ihneď pochopil, čo si o tom má myslieť - že „voľná láska je jediný rozumný systém a manželstvo je dôsledok kresťanskej povery."  Dá sa povedať, že Bertrand bol veľmi nadaný chlapec.

Ako filozof, agnostik, matematik a známy obranca mieru predkladá Russell v klasickom diele Náboženstvo a veda svoj pohľad na spory medzi vedou a tradičným náboženstvom v priebehu posledných štyroch storočí. Opisuje prípady, keď sa vedecký pokrok zrazil s kresťanskou doktrínou alebo biblickým vysvetľovaním od Galilea a kopernikovskej revolúcie cez lekárske objavy anestézie a očkovania až po problémy jeho doby, počiatku 20. storočia. Keď kniha novo vyšla v roku 1997, Michael Ruse pridal v novom úvode opis konfliktov medzi vedou a teológiou po 2. svetovej vojne.

Ako podklad náboženstva a s ním spojených konfliktov vidí Russell strach. Dúfa, že veda zdolá náboženstvo a že človek vďaka svojej inteligencii vytvorí lepší svet.

Strach jednak pred tým, čo je neznáme, jednak ako privolávač väčšieho brata, ktorý pomáha pri všetkých ťažkostiach :

Strach je podkladom všetkého -
strach pred tajomným,
strach pred porážkami,
strach pred smrťou.

Strach je matkou ukrutností a preto niet sa čo čudovať, že ukrutnosť a náboženstvo idú ruku v ruke - obidve vznikajú zo strachu pred niečím.

... Dobrý svet potrebuje poznanie, dobrotu a odvahu,
nie bôľnu túžbu po minulosti,
nie spútanie voľnej inteligencie slovami,
ktoré vyslovili pred dávnymi vekmi nevediaci mužovia.

Potrebuje nebojácny výhľad do budúcnosti a slobodnú inteligenciu.

Kniha má 187 strán, rozdelených na 10 kapitol, ktoré postupne uverejníme:
1. Oblasti sporu
2. Kopernikovská revolúcia
3. Evolúcia
4. Démonológia a medicína
5. Duša a telo
6. Determinizmus
7. Mysticizmus
8. Kozmický zámer
9. Veda a morálka
10. Záver

plus Nový úvod Michaela Ruseho

WorldCat eviduje 39 vydaní tejto knihy, z toho 24 anglických, po 3 španielske a turecké, po 2 čínske, kórejské a perzské a po jednom francúzskom, japonskom a poľskom - ale ani jedno nemecké. Francúzsky preklad P.-R. Mantouxa má názov Science et religion (v obrátenom poradí). -- Rastislav Škoda

Prvá kapitola: Oblasti sporu

Náboženstvo a veda sú dve oblasti spoločenského života; prvá je významná od najdávnejších dôb histórie ľudského ducha; druhá prežila prechodné tackavé obdobia u Grékov a Arabov, ale v 16. storočí náhle nadobudla na význame a od tých čias stále väčšmi ovplyvňuje myšlienky a panujúci spoločenský poriadok. Medzi náboženstvom a vedou bol vždy trvalý konflikt, z ktorého až do nedávna zakaždým vychádzala víťazne veda. No v Rusku a Nemecku vystúpili na scénu nové náboženstvá, vyzbrojené novými prostriedkami misionárskej aktivity, dodanými vedou, čo vedie k neistote v ohľade toho, čo príde, ako to bolo aj na začiatku vedeckej éry ľudstva. Zvyšuje to význam štúdia terénu a priebehu boja, ktorý vedú tradičné náboženstvá proti vedeckým poznatkom. (Esej bola napísaná pred rokom 1935 - pozn. prekl.).

Úlohou vedy je odokryť pozorovaním a úvahou o jeho výsledkoch najprv osobitné skutočnosti týkajúce sa okolitého sveta a potom vysloviť zákony, viažuce navzájom tieto skutočnosti a umožňujúce (v priaznivom prípade) predvídať budúce udalosti. Na tento teoretický aspekt vedy sa nadväzuje vedecká technika, využívajúca vedecké poznatky na vytvorenie pohodlného až luxusného prostredia, čo bolo neuskutočniteľné alebo aspoň oveľa drahšie v predvedeckom období. Tento posledný aspekt zväčšuje význam vedy aj v očiach tých, čo nie sú vedci.

Z hľadiska spoločenského života je náboženstvo zložitejší jav ako veda. Všetky veľké historické náboženstvá vykazujú tri aspekty: 1. jedna cirkev, 2. má za základ jedno krédo a 3. hlása jeden kód morálky jednotlivca. Relatívny význam týchto troch aspektov podliehal veľkým zmenám v priebehu času a podľa zemepisnej polohy. Starodávne náboženstvá Grékov a Rimanov nemali toho veľa čo povedať o individuálnej morálke až do príchodu stoikov. V islame mala cirkev pri porovnaní s pozemským suverénom vždy len malý význam. V modernom protestantizme sa prísnosti kréda oslabujú. Napriek tomu ostávajú tieto tri aspekty, čo aj v rozličnom pomere, pre náboženstvo nevyhnutné, a to ako sociálny jav, čo je pri jeho konflikte s vedou jeho hlavná vlastnosť. Čisto osobné náboženstvo, ktoré sa vie vyhnúť tvrdeniam, ktoré by veda mohla vyvrátiť, prežije v pokoji aj najvedeckejšie obdobia.

Intelektuálnym zdrojom konfliktu medzi náboženstvom a vedou sú kréda a zatvrdilosť ich rezistencie vyplývala z ich vzťahu v Cirkvám a ich morálnym kódom. Tí, čo vyslovovali pochybnosti o krédach, oslabovali autoritu duchovenstva a riskovali znižovanie ich príjmov; okrem toho sa im pripisovalo ohrozovanie morálky, pretože duchovenstvo odvodzovalo morálne povinnosti z článkov kréd. Preto sa tak pozemským vládcom ako aj mužom cirkvi zdalo, že majú dobré dôvody báť sa revolučných myšlienok mužov vedy.

V nasledujúcich textoch sa nebudeme zaoberať vedou vo všeobecnosti, ani náboženstvom vo všeobecnosti, ale bodmi, kde sa tieto v minulosti dostali do konfliktu, alebo v ňom sú ešte aj dnes. Čo sa týka kresťanstva, tieto konflikty boli dvojakého druhu: občas sa Biblii stretneme s textom, ktorý tvrdí niečo určité, napríklad, že zajac prežúva. Keď vedecké pozorovanie zbaví takéto tvrdenie platnosti, nájdu sa tí, čo veria, že každé slovo Biblie je vnuknuté Bohom, v nepríjemnej situácii. Väčšina veriacich takto verila, kým ich veda neprinútila zmeniť názor. Ak takéto biblické tvrdenia nemajú náboženský význam, nie je ťažké nájsť uspokojivé vysvetlenie alebo je možné vyhnúť sa sporu rozhodnutím, že Biblia rozhoduje autoritatívne len vo veciach náboženstva a morálky. Konflikt sa stane závažnejším, keď veda vysloví zapochybovanie o niektorej dôležitej kresťanskej dogme, alebo o filozofickej doktríne, ktorú teológovia považujú za nevyhnutný znak pravej viery (ortodoxie). Nesúhlas medzi náboženstvom a vedou býval vo všeobecnosti najprv prvého druhu, ale postupne sa preniesol na javy, ktoré sa považujú, alebo sa považovali za podstatné pre kresťanskú doktrínu.

Za našich čias zachádzajú veriaci tak ďaleko, že považujú kresťanské krédo, ako existovalo v stredoveku, za zbytočné, ba dokonca za prekážku kresťanského života. Ak však chceme pochopiť odpor, s ktorým sa stretáva veda, musíme preniknúť do spôsobu myslenia, ktorý urobil spomenutý odpor zdanlivo rozumným.

Predstavme si, že niekto požiadal kňaza, aby mu vysvetlil, prečo sa nemá dopustiť vraždy. Odpoveď „Pretože by ste boli obesený" nebola uspokojivá, lebo obesenie bolo treba odôvodniť a policajné metódy boli také neisté, že väčšina vrahov by unikala spravodlivosti.

Existovala však odpoveď, ktorá pred príchodom vedy uspokojovala skoro všetkých: vražda je zakázaná v Desatoro, ktoré vyjavil Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zlosyn, ktorý unikol svetskej spravodlivosti, nevyhne sa božiemu hnevu, ktorý predpisuje pre neľutujúcich vrhov nekonečne hroznejší trest ako obesenie. Tento argument sa však zakladá na autorite Biblie, ktorá ostane nedotknutá len v tom prípade, ak sa prijme v celom svojom rozsahu. Ak sa ukazuje, že Biblia vraví, že zem je nehybná, musíme sa tohto výroku kŕčovite pridržať napriek Galileovým argumentom, pretože v opačnom prípade by sme povzbudili vrahov a zlosynov všetkých druhov. Hoci takéto uvažovanie dnes už má len málo prívržencov, nemožno ho považovať za absurdné a tí, čo by tak konali, by si nevyslúžili nijaké morálne odsúdenie.

Názory vzdelaných ľudí stredoveku mali svoju logiku, ktorá dnes už neplatí. Tomáša Akvinského môžeme považovať za autorizovaného interpreta kréda, ktoré veda musela napadnúť. Hlásal (a dodnes to hlása katolícka cirkev), že určité základné pravdy kresťanského náboženstva sa dajú dokázať samotným rozumom bez pomoci zjavenia. Medzi tieto pravdy patrila existencia všemohúceho a dobrotivého Stvoriteľa. Z jeho všemohúcnosti a dobrotivosti vyplývalo, že by nemal nechávať svoje tvory bez vedomosti o svojich rozhodnutiach, stačiacej na vyvolanie poslušnosti svojej vôli. Malo by teda existovať božské zjavenie, obsiahnuté v Biblii a v cirkevných rozhodnutiach. Ak toto platí, potom všetko ostatné, čo ešte treba vedieť, dá sa odvodiť zo svätých písiem a z rozhodnutí ekumenických koncilov. Ďalšie úvahy budú vychádzať dedukciou z premís, uznávaných temer všetkým obyvateľstvom kresťanských krajín; a ak sa vtedajšie uvažovanie vidí modernému čitateľovi miestami mylné, tieto omyly nevidela väčšina vtedajších učencov.

No logická jednota je naraz silou aj slabosťou. Je silou, pretože zaručuje, že ak niekto prijme jeden úsek uvažovania, musí prijať všetky následné úseky. Je slabosťou, pretože ak niekto odmietne jeden z následných úsekov, musí odmietnuť najmenej časť predošlých úsekov. Vo svojom spore s vedou prejavila cirkev súčasne silu aj slabosť, ktoré vyplývali z logickej koherencie (súhlasnosti) jej dogiem.

Spôsob, ako prichádza k svojim presvedčeniam veda, je úplne odlišný od spôsobu stredovekej teológie. Skúsenosť ukázala, že je nebezpečné vychádzať zo všeobecných princípov a postupovať dedukciou, a to v prvom rade pretože tieto princípy môžu byť mylné a v druhom rade pretože úvahy založené na týchto princípoch môžu byť mylné. Veda nevychádza zo všeobecných hypotéz, ale z jednotlivých skutočností, zistených pozorovaním alebo pokusom. Na základe určitého počtu takýchto prípadov sa vysloví všeobecné pravidlo; ak je pravdivé, sú pozorovania jeho osobitné prípady. Toto pravidlo sa nasilu nepretláča; je prijaté ako pracovná hypotéza pre začiatok prác. Ak je pravdivé, musia sa za určitých okolností prihodiť dosiaľ nepozorované javy. Ak sa zistí, že sa vskutku vyskytujú, prispieva to k potvrdeniu hypotézy; ak nie, treba ju zavrhnúť a nájsť druhú. Nech je akokoľvek veľký počet javov, ktoré hypotézu potvrdzujú, neurobí ju to istou, hoci možno skončiť jej vyhlásením za veľmi pravdepodobnú: v tomto prípade ju nazveme nie už „hypotézou", ale „teóriou". Určitý počet rozdielnych teórií, každá spočívajúc na pozorovaniach, môže slúžiť za základ pre novú hypotézu, všeobecnejšiu, a ak je správna, všetky sa z nej odvodzujú; tento proces generalizácie nemá obmedzenia. Kým pre stredoveké myslenie boli najvšeobecnejšie princípy východiskom, pre vedu sú konečným záverom - konečným znamená, že do tejto chvíle a neskoršie sa môžu stať osobitnými prípadmi nejakého všeobecnejšieho zákona.

Náboženské krédo sa od vedeckej teórie líši tým, že hlása, že vyjadruje večnú pravdu, absolútne istú; veda si pre všetko zachováva provizórny charakter. Očakáva, že skôr alebo neskôr budú potrebné modifikácie terajších teórií a je si vedomá toho, že jej metóda je logicky neschopná predložiť úplný a definitívny dôkaz. V pokročilej vede slúžia potrebné zmeny spravidla len na dosiahnutie mierne vyššej presnosti; staré teórie ostávajú použiteľné, ak ide o hrubé približnosti, no nestačia, ak sa stanú možnými podrobnejšie pozorovania. Okrem toho technický pokrok, dosiahnutý na základe starých teórií, svedčí, že tieto mali určitým spôsobom pravdu, dalo by sa povedať, v praxi. Veda nás nabáda zrieknuť sa hľadania absolútnej pravdy a venovať sa miesto toho niečomu, čo sa dá nazvať „technickou" pravdou, ktorá je podstatou každej teórie, ktorá umožňuje robiť objavy alebo predvídať budúcnosť. „Technická" pravda je záležitosť stupňa: teória je tým pravdivejšia, čím väčší počet užitočných vynálezov a presných predpovedí sa na nej zakladá. „Poznanie" prestáva byť myšlienkovým zrkadlom vesmíru a stáva sa jednoduchým nástrojom manipulácie hmotou. No pionieri vedy nespoznali hneď tieto dôsledky vedeckej metódy: hoci používali novú metódu na hľadanie pravdy, pokračovali v nazeraní na pravdu ako na ideu rovnako absolútnu ako ich protivníci teológovia.
Veľmi dôležitý rozdiel medzi stredovekým a moderným vedeckým hľadiskom sa týka otázky autority. Pre scholastikov boli Biblia a dogmy katolíckej viery, ako aj (skoro rovnako) učenie Aristotela, nediskutabilné: originálne myslenie a dokonca aj štúdium jednotlivých javov nesmeli prekročiť hranice uložené intelektuálnej odvahe ako nehybné. Žijú v oblastiach protinožcov ľudia? Má planéta Jupiter svoje satelity? Padajú telesá k zemi rýchlosťou, ktorá je úmerná ich hmote? O týchto problémoch sa malo rozhodovať nie pozorovaním, ale dedukciou z Aristotela a Svätého písma.

Konflikt medzi teológiou a vedou bol súčasne konfliktom medzi autoritou a pozorovaním. Vedci si začali nepriať, aby sa verilo nejakému predpokladu, pretože nejaká autorita tvrdila, že niečo je pravda: naopak, volali po svedectve zmyslov a podporovali len tie teórie, ktoré sa im zdali spočívať na faktoch, zrejmých pre všetkých, čo boli ochotní uskutočniť potrebné pozorovania. Nová metóda mala taký obrovský úspech, a to praktický aj teoretický, že teológia bola postupne nútená prispôsobiť sa vede. Rušivé biblické texty sa začali vysvetľovať ako alegorické či metaforické; protestanti preniesli sídlo autority v náboženských záležitostiach najprv z cirkvi a Biblie len do Biblie a potom do duše jednotlivca. Postupne sa uznalo, že náboženský život nezávisí od stanoviska k jednotlivostiam, napríklad od existencie Adama a Evy. Cirkev opúšťala bašty a snažila sa zachovať nedotknutú svätyňu; uvidíme, či sa jej to podarilo.

Existuje však jeden aspekt náboženského života, a možno je najcennejší, ktorý nezávisí od objavov vedy a ktorý bude môcť prežiť, nech budeme mať akékoľvek presvedčenia o povahe vesmíru. V minulosti bolo náboženstvo zviazané nielen so svojimi krédami a cirkvami, ale aj s osobným životom tých, čo preciťovali jeho dôležitosť. U najlepších mystikov a svätých nachádzame naraz vieru v určité dogmy a určitý duchovný stav v otázke cieľa ľudského života. O človeku, ktorý hlboko preciťuje problémy ľudského osudu, túži po zmiernení ľudského utrpenia a dúfa, že v budúcnosti sa bude mať náš ľudský druh lepšie, sa dnes často povie, že „má náboženské sklony", hoci pripúšťa len nepatrnú časť tradičného kresťanstva. Tam, kde náboženstvo spočíva v takomto „duchovnom stave" a nie v sústave náboženských presvedčení, veda ho nezasiahne. Je možné, že úpadok dogiem v súčasnosti sťažuje dosiahnutie takého stavu ducha - natoľko bol tento intímne spojený s teologickými vierami. Niet dôvodu, prečo by táto ťažkosť mala trvať večne: veď mnohí voľnomyšlienkari ukázali svojimi životmi, že takýto stav ducha nepredpokladá väzbu na nejaké krédo. Nijaká skutočná zásluha nemôže byť nerozlučne naviazaná na viery, ktoré nemajú podstatu. A ak nemajú teologické viery podstatu, nemôžu byť potrebné na zachovanie toho, čo je v stave náboženského ducha dobré. Mať v tejto veci iný názor znamená báť sa toho, čo môžeme objaviť; takéto strachy prekážajú pokusom pochopiť svet; no len ak to pochopíme, stane sa možnou skutočná múdrosť.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York - Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Pokračovanie : Druhá kapitola: Kopernikovská revolúcia v ZH 77.

Boj o myslenie detí – XII.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Stephen Law

12. kapitola: Ako držať masy na uzde

Mnohí ľudia odmietnu argumenty rozvinuté v tejto knihe s odôvodnením, že sa ignoruje ľudská prirodzenosť. Mám na mysli takúto vymyslenú ilustráciu tejto námietky:

Je veľmi dobré povzbudzovať ľudí, aby mysleli sami za seba, čo je správne a čo nesprávne. Ale cena za toto slobodné myslenie je veľmi vysoká. Vaša rada odporuje skutočnosti. Ľudia sú svojou podstatou zameraní na „chcem", nie na „mám (povinnosť)". Veľká väčšina z nich iste nie sú dosť šikovní ani intelektuálne vytríbení, aby sa im dalo dôverovať, že si rozumom nájdu spôsob ako robiť správne veci. A najinteligentnejší budú používať schopnosti svojej inteligencie na to, aby zostavili dômyselné odôvodnenie toho, čo práve chcú robiť.

Jediný účinný spôsob ako zapôsobiť na ľudí, aby boli dobrí, je umožniť im skloniť sa pred náboženskou autoritou. Zdôrazňujem, že to musí byť náboženská autorita. Len vtedy je pravdepodobné, že ľudia uznajú legitímnosť autority, keď si myslia, že má božský podklad. Morálna spoločnosť vyžaduje, aby masy naďalej verili v Boha a mali nejakú vonkajšiu, Boha reprezentujúcu autoritu, voči ktorej cítia povinnosť klaňať sa jej.

Samozrejme, v práve opísanom prípade sa nevyžaduje, aby Boh existoval. Je to argument pre užitočnosť viery v Boha, nie pre dôkaz jeho existencie. Či tá viera je alebo nie je správna, to tu nehrá úlohu.

„Robí si zoznam, a všetko kontroluje dvakrát ..."

Nakoniec existuje celý rad presvedčení, ktoré sú síce falošné, ale aj tak môžu byť užitočné. Deti často vedieme k tomu, aby verili na Mikuláša a jeho zoznam neposlušných nezbedníkov, ktorí na Vianoce nedostanú dary. Učia sa, že

Mikuláš si robí zoznam,
a všetko preveruje dvakrát,
zisťuje, kto je zlý a kto dobrý.
Mikuláš príde k nám. (Coots a Gillespie 1934).

Jedna z príčin, prečo rodičia považujú vieru na Mikuláša za užitočnú, je to, že táto viera drží deti na uzde. Myšlienka, že malého Janka má stále na očiach („Vie, keď si zlý a keď si dobrý, preto buď dobrý kvôli dobrote") a zapisuje si do zoznamu detí, ako sa Janko správa, môže spôsobiť, že Janíčko bude určitý čas sekať dobrotu. Samozrejme, skutočnosť, že Jankova viera na Mikuláša pomáha zlepšiť jeho správanie, neprináša ani Jankovi, ani nám nijaký dôvod predpokladať, že táto viera je správna.

Všimnime si, že ak má byť stratégia „zoznamu nezbedností" dostatočne účinná, musí vzbudzovať zdanie, že aj rodičia veria na Mikuláša. To platí pre nich aj vtedy, keď tento argument používajú na religiózny cieľ. V súkromí môžu súhlasiť, že náboženská viera, napríklad viera na Mikuláša, je falošný nerozum. Ale na verejnosti to asi nedajú najavo. Tak, ako rodičia, ktorí využívajú vieru na Mikuláša na polepšenie Janka, tak aj ateista, ktorý si myslí, že náboženstvo pomáha udržať sociálnu súdržnosť, bude predstierať zaujatosť náboženstvom.

Ľudia, ktorí považujú náboženstvo za nástroj, ktorým možno manipulovať druhých, ale nepovažujú za nutné, aby sami verili, sa sami považujú za „elitu" spoločnosti: držitelia tajomstva sa musia držať bokom od bežného stáda, ak sa má manipulácia podariť. Sú takí ľudia? Iste. Pozrime sa na dva príklady: Machiavelli a Strauss.

Machiavelli

Machiavelli učil, že ak vládca - princ - si praje udržať si svoj štát, musí byť pripravený klamať, mučiť, kradnúť, zabíjať, robiť čokoľvek, čo treba. Musí však predstierať, že je súcitný, čestný, humánny, poctivý a, predovšetkým, nábožný. Podľa Machiavelliho je jeho pobožný a náboženský zjav osobitne dôležitý:

Vládca, najmä nový, si nemôže potrpieť na vlastnostiach, pre ktoré sú ľudia uctievaní, pretože ak si má udržať štát, musí sa neraz dopustiť opaku čestnosti, priateľstva, ľudskosti a náboženského vyznania ... Vládca si musí dávať pozor, aby nikdy nevypustil z úst nič, čoby nebolo presiaknuté uvedenými piatimi výbornými vlastnosťami, aby sa javil tým, čo ho vidia a počujú, ako stále súcitný, milosrdný, humánny, čestný a nábožný. Nič nie je potrebnejšie ako ukazovať poslednú z týchto vlastností, keďže ľudia posudzujú spravidla viac očami ako rukami ... Každý vidí, aký sa zdáte byť, len máloktorí vedia, aký ste ... (Machiavelli 1505).

Machiavelliho rada vládcom ohľadom náboženstva znie: hlásaj jedno, rob druhé.

„Šľachetné klamstvá a zbožné podvody" Lea Straussa

Novšia osobnosť, ktorá tiež zdôrazňovala dôležitosť predstierania posvätnej zbožnosti, je nemecký politický filozof Leo Strauss. Tento židovský intelektuál, ktorý ušiel pred nacistami v roku 1938 a skončil na univerzite v Chicagu, kde pôsobil ako učiteľ dvadsať rokov, považoval náboženstvo za zbožný podvod, no aj tak želateľný. Podľa Straussa sa myslitelia osvietenstva mýlili, keď si mysleli, že sa zaobídeme bez náboženskej autority a tradície. Náboženstvo je potrebné pre morálny poriadok a stabilitu - bez neho by skoro zavládol relativizmus a morálny chaos. Preto Strauss hlásal, že vládnuca elita síce nemusí byť nábožensky veriaca, ale musí predstierať, že je religiózna. A má silne povzbudzovať náboženskú vieru v masách bežných ľudí.

Mnohí Straussovi študenti a študenti jeho študentov sa stali vplyvnými osobnosťami. Medzi nimi sú Allen Bloom (1988), Paul Wolfowitz (bývalý minister obrany, potom prezident Svetovej banky), Robert Bork, člen Najvyššieho súdu, sudca Clarence Thomas, bývalý tajomník ministra vnútra Alan Keyes (všetci USA). Samozrejme, ak niekto počúval Straussove prednášky, nie je ešte Straussovec - z uvedených sa ním asi ani jeden necítil. No o Straussovi sa hovorí, že má v republikánskych kruhoch veľa nasledovateľov. V roku 1996 ho časopis Time označil za najvplyvnejšieho muža vo Washingtone.

Mnohí ľudia považujú Straussov vplyv za škodlivý. Drury, profesor filozofie a politických vied na univerzite Regina (Saskatchevan, Kanada), napísal:

Nepochybnou iróniou je skutočnosť, že hlavný guru neokonzervatívcov považuje náboženstvo za politický nástroj na ovládanie más a nie horných desaťtisíc. Leo Strauss ... nie je v opozícii proti Marxovmu názoru, že náboženstvo je ópium ľudu; myslí si však, že ľud potrebuje svoje ópium. Preto učil, že tí, čo sú pri moci, musia vedieť vynájsť šľachetné klamstvá a zbožné podvody, aby udržali ľud v otupení, na čo je tento výborne uspôsobený.

Podľa Druryho „prijímajú Straussovi neokonzervatívni nasledovníci náboženstvo dogmaticky ako liek na všetko, čo trápi Ameriku". Drury to označuje za veľmi nebezpečné, a to nielen pretože

zneužívanie náboženstva ako nástroja vedie k vytváraniu elity klamárov a podvodníkov, korí sa nepodriaďujú pravidlám, dodržiavanie ktorých požadujú od ostatných ľudí. To je návod na tyraniu, nie na slobodu a demokraciu.

Bez ohľadu na to, či je Druryho názor na potenciálne nebezpečné Straussovo dedičstvo rozumný, iste je zaujímavé uvážiť, do akej miery súhlasia neokonzervatívci súčasnej americkej administratívy so Straussovým názorom na náboženstvo. Súhlasia niektorí so Straussom, že či náboženstvo je, alebo nie je pravdivé, v každom prípade je potrebné na udržanie zdravej spoločnosti?

Irving Kristol

Irving Kristol je súčasný politický mysliteľ, ovplyvnený Straussom, ktorý sa zúčastnil budovania amerického neokonzervatívneho hnutia (veď sa preto aj volá „starý otec neokonzervativizmu"). Ako početní konzervatívci, Kristol si myslí, že Amerika prežíva kultúrnu vojnu medzi obrancami tradičnej, na náboženstve založenej morálky na jednej strane a „liberálmi" na strane druhej. Boli to neokonzervatívci ako Kristol, ktorí do tejto vojny vniesli Straussovo myslenie.

Kristol vraví o Straussovi (1999: 8), že

v prostredí akademickej komunity ho urobilo veľmi kontroverzným jeho odmietnutie dogmy osvietenstva, že „pravda urobí ľudí slobodnými" ... Strauss bol intelektuálny aristokrat, ktorý učil, že pravda môže urobiť slobodnými určité mysle, ale bol presvedčený, že medzi filozofickou pravdou a politickým usporiadaním je vnútorný rozpor; že popularizácia a vulgarizácia určitých právd môže priniesť nepokoj, zmätok a uvoľnenie vášní, ktoré dosiaľ držali v šachu tradícia a náboženstvo; dôsledky sú nepredvídateľné, ale zväčša negatívne.

Kristol je často citovaný ako autor, ktorý súhlasí so Straussom vo veci nebezpečenstva neobmedzeného prístupu k pravde. Povedal vraj: „Pre rôznych ľudí existujú rôzne pravdy".

Existujú pravdy, ktoré sú vhodné pre deti; pravdy, ktoré sú vhodné pre študentov; pravdy, ktoré sú vhodné pre vzdelaných dospelých; a pravdy, ktoré sú vhodné pre vysoko vzdelaných dospelých. Názor, že by mal existovať súbor právd pre všetkých, je klamná predstava modernej demokracie. To nefunguje. (2)

S podobným rizikom je možno spojené aj nespútané používanie rozumu. Od rozumu sa dá očakávať, že odhalí pravdu, ale môže sa ukázať, že s pravdou vedia narábať len niekoľkí vybraní. Kristol hovorí, že ak má Strauss pravdu a Boh a spása sú nevyhnutné ilúzie (mimochodom, na rozdiel od Straussa Kristol nikdy nepovedal, že sú to ilúzie), potom môže byť jedným riešením, ak si prajeme,

zobrať hŕstku mudrcov, ktorí poznajú pravdu a vedia s ňou žiť, a nechať ju medzi nimi. Muži sa potom rozdelia na múdrych a bláznov, na filozofov a bežných mužov; ateizmus sa stane stráženou ezoterickou doktrínou - pretože keby sa mala ilúzia náboženstva diskreditovať, nedá sa povedať, aké zlo by ľudí pochytilo a s akými nekontrolovateľnými útrapami by to bolo späté. A stalo by sa povinnosťou mudrca verejne brániť a podporovať náboženstvo, dokonca zavolať na pomoc políciu; pravdu by si zachoval pre seba a svojich vybraných učeníkov (Kristol 1999: 404).

Kristol sa domnieva, že USA nielenže potrebujú náboženstvo; myslí si, že „sa stáva" čoraz jasnejším, že náboženská viera by nemala byť súkromnou záležitosťou.

Podľa mňa je stále jasnejšie, že náboženstvo ... je politicky oveľa dôležitejšie, ako to pripúšťa filozofia liberálneho individualizmu ... Ja by som išiel ďalej a hovorím, že každý deň je zrejmejšie, že aj tí, ktorí si mysleli, že sú spokojní s náboženstvom, ktoré je súkromnou záležitosťou, teraz zisťujú, že také náboženstvo je existenčne neuspokojivé (Kristol 1999: 101).

Či je náboženstvo falošné alebo nie, dôležité je udržať dobre vychované masy spokojné. To je také dôležité, že Kristol upozorňuje, že liberálna, sekulárna spoločnosť je neudržateľná. Ak má spoločnosť prežiť, treba votkať náboženstvo do všetkého verejného života.

Bushova vláda bola opakovane kritizovaná, že vnáša náboženstvo do štátnej sféry - napríklad, keď zmenila pravidlá tak, aby sa federálne prostriedky dali nasmerovať na podporu sociálnych programov prostredníctvom náboženských organizácií . Nevedno, či na to vplýval Kristol - ale iste by súhlasil.

Závislosť mravnosti od náboženstva

Je pre zdravú a prosperujúcu spoločnosť náboženstvo naozaj nevyhnutné? Už storočia trápi ľudí záhada, prečo mravnosť nemôže prežiť bez náboženstva. Aj Voltaire (1694-1778), veľký mysliteľ osvietenstva, nechcel priateľom dovoliť, aby sa o ateizme hovorilo pred jeho služobníctvom:

Chcem, aby môj právnik, krajčír, sluhovia, dokonca aj moja žena, verili v Boha. Myslím si, že ak budú veriť, budú ma menej klamať a okrádať (podľa Phillipsa 1996 :191).

A demokrat senátor Joseph Lieberman je tu ozvenou Georgea Washingtona:

Ako národ potrebujeme znovu klásť dôraz na našu vieru a obnoviť našu oddanosť Bohu a jeho cieľom ... George Washington nás varoval, aby sme nikdy nepripustili názor, že mravnosť sa dá zachovať bez náboženstva. (3)

Už vyššie sme povedali, že aj Adolf Hitler trval na tom, že „sekulárne školy nemožno pripustiť", pretože mravnosť, ktorá sa nezakladá na náboženstve, je postavená na „nedostatku vzduchu" (Helmreich 1979: 241).

No tvrdenie, že mravnosť je príčinne závislá od náboženstva - že bez neho (aspoň pravdepodobne) neprežije - je len empirická hypotéza. Nestačí niečo tvrdiť. Musíme uviesť nejaké argumenty, že je to pravda. Aké sú dôkazy?

Ako sa dá čakať, v tejto chvíli sa typicky poukazuje na morálny úpadok a obrancovia názoru, že náboženstvo je sociálne potrebné, spustia svoju nôtu: „Pozrite sa len, ako náboženská viera strácala na dôležitosti od osvietenstva a osobitne od 60-tych rokov. Uvidíte, ako v tom istom čase amorálnosť a zločinnosť dramaticky narastali do tej miery, že tkanivo spoločnosti sa začína trhať. Nie je jasné, že medzi tými dvomi javmi existuje príčinná súvislosť? Nie je čoraz jasnejšie, že bez náboženstva sa mravnosť neudrží pri živote?"

„Nepochybnosť" potreby náboženstva

Vôbec to nie je nepochybné. Začnime spomienkou, že tu bol vzostup, povedzme, zločinov a tehotenstiev dospievajúcich, najmä od 50-tych rokov. Boli tu však aj ohromné morálne zlepšenia, vrátane rozvoja práv žien, v boji proti rasizmu, pri zvyšovaní záujmu o životné prostredie a iné druhy života, s ktorými sa delíme o našu planétu. Konzervatívci majú sklon k vydávaniu každej zmeny v mravnosti za jej pokles, ale to nie je tak. Napriek tomu je nepopierateľné, že počet zločinov stúpol. Možno z toho viniť stratu náboženskej viery?

Nie je ľahké dokazovať príčinnú súvislosť medzi stratou náboženskej viery a rastom zločinnosti. Isté je, že na Západe náboženská viera upadla. Bolo tu však aj mnoho iných zmien. Uvediem len jeden príklad.

Ľudia sa stali oveľa mobilnejšími; neviažu sa na nejakú zvláštnu lokálnu komunitu, ako to bývalo v minulosti. Dnes je veľa domov prázdnych celý deň. Výsledkom je, že sa vie menej, kto chodí hore-dolu po mojej ulici. Môj otec hovorí, že keď on bol dieťa a zle sa správal pár ulíc od svojho domova, správa o tom sa preniesla cez ploty záhrad k jeho mame pri zadných dverách skôr, ako sa on vrátil domov prednými dverami. Pevne zrastené komunity pôsobia účinne pri potláčaní delikvencie a kriminality. Ich úpadok je zavinený ekonomickými faktormi práve tak ako úpadok náboženskej viery a praxe. A neokonzervatívci predsa suverénne tvrdia, že strata náboženskej viery a praxe je primárne zodpovedná za rast kriminality a delikvencie. Odkiaľ to vedia?

Videli sme tiež (v 6. kapitole), že v USA sa náboženská viera natoľko nezmenšila. Deväťdesiatšesť percent Američanov ešte stále tvrdí, že veria v Boha; štyridsaťtri percent ich tvrdí, že chodia do kostola každý týždeň. V mnohých prípadoch sa priznávajú k fundamentalistickému náboženstvu.

A predsa, ak porovnáme USA s oveľa menej religióznymi miestami, napríklad s Japonskom, Kanadou alebo západnou Európu, zistíme, že USA trpí v mnohých ohľadoch oveľa horšími problémami delikvencie a zločinu. Pritom je isté, že hlavnou príčinou týchto problémov nie je nedostatok náboženstva. Ale nie je isté, či by pomohlo viac náboženstva. Možno potrebujú USA to, čo si zaobstarala západná Európa: slušný systém sociálneho zabezpečenia a menej endemickej nerovnosti.

Mimochodom, netvrdím, že to by bolo riešenie. Poukazujem len na skutočnosť, že presvedčivosť názoru, že liekom proti morálnemu úpadku je viac náboženstva, je prinajmenšom sporná.

Pre názor, že mravnosť sa nedá udržať na potrebnej úrovni bez náboženstva, je trápnou tá skutočnosť, že mnohí veľkí ateisti boli mravne najmenej tak dobre vybavení ako typicky nábožensky veriaci. Viem, že je to len príbeh, ale sám som ateista, väčšina mojich priateľov sú ateisti a ani jeden z nás ani zďaleka nepomýšľa vyhnúť sa plateniu daní, ničiť telefónne búdky alebo kradnúť v miestnom supermarkete. Aj naše deti sa zdajú byť dobre pripravené do života. Okrem toho mnohí ateistickí filozofi (dobrým príkladom je Peter Singer) sú zapálení etici, často najmenej takí zapálení za svoj etický názor, ako ich náboženské náprotivky.

Nie je toto klinec do rakvy názoru, že morálka sa nezaobíde bez náboženstva?

Treba povedať, že nie je. Neokonzervatívci sa znovu ozvú jednou z dvoch bežných námietok: prvú volám „argument morálneho kapitálu", druhú „ argument nižších vrstiev".

Argument „mravného kapitálu"

Daniel P. Moloney, vydavateľ Prvých vecí (First Things) pripúšťa v American Prospect, že ateisti sú často dobre vychovaní ľudia. Zdôrazňuje však, že je to možné len preto, lebo žijú z nahromadeného morálneho kapitálu tradičných náboženstiev. Keď sa tento morálny kapitál starých náboženských kultúr nakoniec minie, morálka sa zrúti:

Nábožní ľudia sú tí prví, čo uznajú, že mnohí religiózni ľudia často a ťažko zhrešili a že ateisti konali často spravodlivo. Jav etických ateistov sa dá vysvetliť tým, že keď ateisti zavrhnú náboženstvo, v ktorom boli vychovaní, ponechajú si morálku a odmietnu jej teologické odôvodnenie. Ich etické správanie sa je potom len odvodené, parazitické, požičiavajúce si dobré svedomie z kultúry, ktorá je presiaknutá náboženstvom. Ateistická etika neprežije bez fungovania okolitej náboženskej kultúry. Jedným slovom, morálka v našom zmysle neprežije bez židovsko-kresťanského náboženstva.

Kristol (1999 :101) s tým súhlasí:

Sociálni kritici nás už vyše 150 rokov varujú, že buržoázna spoločnosť žije z morálneho kapitálu, nahromadeného tradičnými náboženstvami a tradičnou morálnou filozofiou.

Aj Gertrude Himmelfarbová (1999: 146) schvaľuje názor, že

žijeme z náboženského kapitálu minulých generácií a tento kapitál sa nebezpečne míňa.

Robí to aj Robert K. Bork, ktorého Ronald Reagan menoval za sudcu najvyššieho súdu, keď sa pridáva:

Všetci poznáme ľudí bez náboženskej viery, ktorí však majú všetky cnosti, ktoré spájame s náboženským učením ... Títo žijú z morálneho kapitálu predošlých náboženských generácií ... Ale tento morálny kapitál sa časom spotrebuje a nebude nič, čo by ho nahradilo; všade uvidíme kultúru ako táto, do ktorej vstupujeme.

Toto je vysvetlenie ako na objednávku pre existenciu množstva dobre vychovaných, eticky sa správajúcich ateistov, ktorých nájdete spokojne žiť v miestach ako je Kanada alebo západná Európa. Jediná príčina, prečo ešte nie sú morálne degenerovaní a prečo ešte ani ich spoločenstvá sa nezošmykli do morálneho úpadku, je to, že žijú zo zdedeného morálneho kapitálu, nahromadeného predošlými generáciami. Tento argument je praktický, lebo robí tvrdenie, že morálka závisí od náboženstva, nefalšovateľným, aspoň v krátkom a strednodobom čase. Bez ohľadu na stupeň kultúry a dobrú výchovu môžeme tieto nemluvňatá etického ateizmu vynechať z našich úvah, veď „sú takí len preto, že sa religiózny kapitál dosiaľ nespotreboval."

Asi najväčšia ťažkosť s týmto argumentom je, že je jednoducho nezdôvodnený. Prečo predpokladať, že všetci títo eticky zameraní ateisti žijú z kapitálu nahromadeného predošlými generáciami a že tento kapitál sa nevyhnutne spotrebuje, čo bude mať katastrofálne dôsledky? Kde je nejaký dôkaz pre toto tvrdenie? Nijaký dôkaz sa neponúka - okrem neurčitého odkazu na morálny úpadok. Pojem „náboženského kapitálu" má zachrániť argument morálneho úpadku pre tvrdenie, že morálka sa neudrží bez náboženstva. To je však len uvažovanie do kruhu.

Argument „nižších vrstiev"

Iný populárny postup je povedať, že títo „etickí ateisti" sú príslušníci strednej triedy, inteligentní a vzdelaní. Možno títo sa obídu, v mravnom slova zmysle, bez náboženstva. To však neznamená, žeby náboženstvo nebolo potrebné na udržanie nižších vrstiev pod kontrolou. Trvalú príťažlivosť má názor, že „keby sa nám podarilo priviesť k viere v Boha čo len tých robotníkov, čo majú prácu, možno by oni zabránili vandalizmu, ktorý sa prejavuje v porozbíjaných telefónnych búdkach a krádežami našich áut."

To je však, zrejme, vyložene elitársky názor: my sa obídeme bez náboženstva, ale dav bežných ľudí sa bez náboženstva neobíde. Mnohí liberáli by asi boli radi, keby to nebola pravda. Ale pravdou nie je vždy to, čo by sme chceli. Nestačí jednoducho odsúdiť tento názor ako „politicky nekorektný" alebo začať útok ad hominem proti jeho autorom - „ste len hlúčik arogantných elitárov". Možno sú elitári tí, čo to vravia. Ale aj tí môžu mať pravdu.

Lepšia odpoveď bude, ak sa spýtame, prečo si máme myslieť, že argument „nižších vrstiev" je správny. Kde je dôkaz?

Pravda je, že existuje dôkaz, že náboženská viera môže mať pozitívny vplyv na sociálne správanie. Štatistiky ukazujú, že americké mestá, ktoré majú vysoký počet registrovaných veriacich, majú nižšiu kriminalitu, nižšiu drogovú závislosť a alkoholizmus ako mestá s nízkym počtom registrovaných veriacich (Stark a Bainbridge 1997). To však nie je dosť na tvrdenie, že na prežitie morálky je potrebné náboženstvo. Ani na tvrdenie, ako to robia Kristol a Strauss, že bez náboženstva sa spoločnosť zrúti, resp. pravdepodobne zrúti. To sú oveľa ďalekosiahlejšie tvrdenia.

Ani to neznamená, že hoci náboženstvo môže mať pozitívny účinok, nemôžu byť iné faktory dokonca efektívnejšie v boji proti sociálnemu úpadku. Videli sme, napríklad, že keď sa v školách testoval liberálny filozofický program odporúčaný v tretej kapitole - vrátane škôl s vysokým podielom žiakov zo sociálne znevýhodnených vrstiev - zlepšenia v ohľade sebaúcty a sociálneho správania boli dramatické. Takže je možné, že na tomto poli je ďaleko pôsobivejšia filozofia ako náboženstvo.

Skrátka, pozitívny dôkaz, že bežný dav sa nezaobíde bez náboženstva, je vratký.

Ďalšie problémy s názorom, že morálka je príčinne závislá od náboženstva

Dôkazy proti názoru, že morálka je závislá od náboženstva, prináša aj Fukuyama, mysliteľ, ktorý sa stal známy najmä svojím tvrdením o „konci histórie". V štúdii „Obrysy obnovy morálky" (The contours of remoralization - 2004: 108) píše, že Ázia

poskytuje dôležitý dôkaz proti názoru, že morálny poriadok je závislý od náboženstva ... Dominantnou kultúrnou silou v tradičnej čínskej spoločnosti bol, ako vieme, konfucionizmus, ktorý nie je náboženstvo, ale skôr racionálna sekulárna etická doktrína. História Číny je plná úsekov morálneho úpadku a obnovy, ale ani jeden z nich sa neviazal na niečo, čo by sa na Západe dalo nazvať náboženstvom. Ťažko sa dá ubrániť názor, že by bežná morálka v Ázii mala nižšiu úroveň ako v tých častiach sveta, v ktorých prevládajú transcendentálne náboženstvá.

Rastie množstvo vedeckých dôkazov, že naša mravnosť je do určitej miery prejavom nášho genetického dedičstva. V knihe Pramene cnosti (The Origins of Virtue) Ridley (1997: 249) vysvetľuje, ako veda dokazuje, že „mravnosť tu bola pred cirkvou". Náš morálny kód bol vpísaný, aspoň čiastočne, do našich génov dávno predtým ako do nábožných kníh. Ak je to pravda, potom je ešte pochybnejší názor, že pre prežitie mravnosti je rozhodujúce náboženstvo. Isteže, nové objavy možno zistia, že náboženstvo nie je nepotrebné: možno potrebujeme správny druh génov a správny druh náboženského prostredia, aby sme sa vyvinuli ako dokonalé morálne bytosti. Nové objavy však dramaticky zužujú medzeru, ktorú údajne malo vyplniť náboženstvo medzi našou prirodzenosťou a naším morálnym správaním.

Proti tvrdeniu, že náboženstvo je rozhodujúci či aspoň veľmi dôležitý faktor pre morálne, zákony rešpektujúce správanie, stojí už spomenutá skutočnosť, že sociálny neporiadok vo vysoko náboženských Spojených štátoch je oveľa väčší ako v iných ďaleko menej religióznych demokraciách. Paul (2005) nedávno uverejnil v časopise Journal of Religion and Society článok o výsledkoch svojej medzinárodnej štúdie, v ktorej porovnával rozličné prístupné podrobné štatistiky o religiozite, vraždách, potratoch, pohlavných chorobách, samovraždách, pravdepodobnej dĺžke života, tehotenstvách dospievajúcich v rozličných rozvinutých demokraciách sveta. Prišiel k záveru, že

o všeobecnosti vyšší výskyt viery a zbožňovania stvoriteľa v prosperujúcich demokraciách priamo súvisí s vyšším výskytom vrážd, mortality mladistvých a mladých dospelých, tehotenstiev dospievajúcich a potratov. Najteistickejšia prosperujúca demokracia sveta, Spojené štáty, je výnimočná, ale nie v tom zmysle, ako to predpovedal Franklin. Spojené štáty sú z rozvinutých demokracií skoro v každom ohľade skoro najhoršie fungujúca demokracia a temer vždy majú slabé skóre. Názor, že USA sú pre ostatný svet „žiarivé mesto na vŕšku", sa ukáže falošný, keď príde na základné parametre sociálneho zdravia.

Akoby to nebolo dosť, Paul zistil, že najmenej religiózne štáty sú pri potláčaní sociálnej nefunkčnosti najúspešnejšie.

Samozrejme, Paul netvrdí, že náboženstvo plodí sociálnu nefunkčnosť. To by bol neodôvodnený logický skok. Má oveľa skromnejší názor: jeho štatistiky nepodporujú názor, žeby náboženstvo pomáhalo zlepšiť sociálne zdravie. V skutočnosti sa prejavuje tendencia podmínovať mienku, že náboženstvo je rozhodujúce, alebo čo len dôležité pre morálne zdravie spoločnosti.

Treba si všimnúť, že ani argument „mravného kapitálu", ani argument „nižších vrstiev" nie je schopný znehodnotiť tieto štatistiky. Obidva tieto argumenty priam divadelne zlyhajú pri pokuse o vysvetlenie, prečo je sociálny neporiadok o toľko väčší v ešte stále vysoko náboženských USA než medzi pohanmi západnej Európy.

Ďalší problém

Niet dosť silných argumentov na podporu názoru, že pre sociálne a morálne zdravie štátu sa vyžaduje, resp. je veľmi dôležité náboženstvo. Samozrejme to neznamená, žeby náboženstvo nemalo nejaký pozitívny účinok. Ale aj keby existoval zdrvujúci dôkaz, že náboženstvo má mocný účinok na, povedzme, zníženie kriminality, ospravedlnilo by to využívanie náboženstva na tento cieľ? (5)

Tu je jedna analógia. William Bennett, bývalý minister školstva, povedal v nedávnom interview, že

ak si prajete znížiť zločinnosť, ak je to vaše jediné prianie, môžete zabiť každé čierne bábätko v tomto štáte a vaša krivka kriminality bude klesať. (6)

Neprekvapuje, že tento komentár vyvolal veľkú pozornosť. Dá sa predpokladať, že Bennett je toho názoru, že čierna osoba skôr spácha zločin ako biela. Dajme tomu - zdôrazňujem že len pre argument - že Bennett má pravdu, že potratenie čiernych plodov naozaj zníži krivku kriminality (všimnime si pri tejto príležitosti, že potraty mužských bábätiek by mali pravdepodobne ten istý účinok, pretože muži sa dopúšťajú zločinov častejšie ako ženy). Morálne by to ospravedlnilo prax potratov? Samozrejme že nie. Aj sám Bennett uzavrel diskusiu slovami, že potratenie všetkých afro-amerických bábätiek „by bol nemožný, smiešny a morálne odsúdenia hodný čin" (Kristol 1999: 132-133).

Poučenie, ktoré z povedaného vyplýva, je zrejmé. Ani keby sme mohli znížiť kriminalitu šírením náboženskej viery, nebolo by to ospravedlnením pre náš čin. Osobitne v tom prípade, ak je náboženstvo, ako hlása Strauss, podvod. Ak je náboženstvo podvod, ostáva sporné, resp. prinajmenšom sporné, či sa toto uvádzanie do omylu smie páchať na verejnosti, a to bez ohľadu na jeho dopad na zločin.

Náboženstvo a liberálny prístup

Urobme záver. Mnohí ľudia suverénne tvrdia, že mravnosť nemôže prežiť bez náboženstva, resp. že je to nepravdepodobné. Moloney dokonca trvá na tom, že to musí byť židovsko-kresťanské náboženstvo. Toto tvrdenie je však „faktoidné" - (nie je to fakt, skutočnosť, ale niečo faktu, skutočnosti podobné, pozn. prekl.) - je to vyhlásenie, donekonečna opakované v určitých kruhoch do tých čias, kým ho každý považuje za pravdu napriek tomu, že nikdy nebolo podrobené serióznej kritickej previerke. Aby ste zistili, aké je pochybné, stačí, ak na toto tvrdenie myslíte kriticky päť minút. Nanešťastie, v niektorých kruhoch sa to deje veľmi zriedka, ale opak, bez prestania opakované zaklínanie, že „mravnosť je závislá od náboženstva", nie je náhradou za poctivý argument.

Predpokladajme chvíľu - opäť len kvôli argumentu, ako v minulosti - že náboženstvo je pre naše morálne zdravie veľmi želateľné, možno dokonca nevyhnutné. Aké dôsledky to bude mať na liberálny prístup k mravnej výchove, opísaný v tretej kapitole?

Na prvý pohľad nijaké. Aj keby pre to, aby spoločnosť bola zdravá, potrebovali deti náboženskú výchovu (zdá sa, že ju nepotrebujú), nič sa nestalo. Náboženská výchova je úplne kompatibilná s liberálnou výchovou. Ako sa v tejto knihe povedalo už viackrát, liberálny prístup je konzistentný s výchovou detí v duchu náboženskej tradície.

Tu sa dá namietnuť: „Ale liberálna náboženská výchova vedie k len slabej, vodnatej verzii toho náboženstva, ktoré potrebujeme. Výsledkom je relativistický, neposudzujúci druh náboženstva." Ako sme videli, napríklad aj Himmelfarbová súdi, že časť amerického morálneho úpadku sa dá vysvetliť tým, že americké náboženstvo je zafarbené relativizmom a neposudzovaním. Náboženská viera mnohých Američanov môže byť na míle široká, ale je len jeden inch (asi 2,5 cm - pozn. prekladateľa) hlboká. Himmelfarbová ju charakterizuje tak, že Američania síce veria v Boha, ale oddávajú sa neposudzovaniu („Kto som, aby som súdil?") a relativizmu, pre ktorý sú všetky morálne a náboženské názory „rovnocenné". Dá sa povedať, že boj proti tomuto relativizmu a neposudzovaniu vyžaduje návrat k metódam autoritatívnej morálnej a náboženskej výchovy.

Ani to nie je pravda. Tvrdenie, že liberálna náboženská výchova musí obsahovať záväzok voči relativizmu, nemá pravdu. Ten druh liberálnej morálnej výchovy, ktorý táto kniha odporúča v tretej kapitole, vyzerá skôr ako naša najlepšia obrana proti relativizmu. Ani v tomto prípade teda nejde o odmietnutie liberálneho prístupu k mravnej a náboženskej výchove.

Argument posledného zákopu

Teraz možno uviesť konečný argument posledného zákopu:

Dajme tomu, že súhlasím s názorom, že liberálny prístup k mravnej výchove je konzistentný s výchovou detí v náboženskej tradícii. Predpokladajme, že súhlasím s tým, že váš druh liberálnej mravnej výchovy nemusí podporovať neposudzovanie a relativizmus. Ďalej, ak je náboženská viera falošná, alebo prinajlepšom veľmi nerozumná, potom jej vystavenie schopnosti rozumu rozlíšiť pravdu a nepravdu odhalí jej falošnosť alebo nerozumnosť. V tom prípade nevyrastú deti, ktoré by jej verili. Aby sme mali istotu, že deti budú vychované nábožensky a dôkladne indoktrinované - že náboženstvo bude neoddeliteľne vpletené do tkaniva ich životov - musíme ich urobiť veriacimi dlho predtým, než im dovolíme začať myslieť o všetkom kriticky (ak im to vôbec dovolíme). Len vtedy je nádej, že ich viera odolá stretnutiu s kritickou previerkou. Takže po tom všetkom musíme liberálny prístup odmietnuť. U mladých ľudí musíme vypnúť sily ich rozumu, aspoň kým ide o ich náboženstvo. Ak je náboženská viera pre naše morálne zdravie nevyhnutná, potom je to dobrý pragmatický dôvod, aby mladý človek prevzal náboženské presvedčenie o „viere" od náboženskej autority.

Toto je slabý argument, založený na celej sérii pochybných „ak": ak je náboženská viera falošná alebo nerozumná, ak je falošnosť a nerozumnosť ľahko dokázateľná nezávislým kritickým rozmýšľaním, ak jednotlivci nie sú nábožensky indoktrinovaní veľmi skoro a ak je napriek tomu všetkému náboženská viera nevyhnutná pre naše morálne zdravie, potom máme našu mládež indoktrinovať náboženstvom a odrádzať ju od kritického myslenia o tom, čo sa jej káže veriť.

Už sme videli, že osobitne podozrivo vyzerá posledné „ak". Kristol sa pokúša zdôvodniť ho zotrvaním na tvrdení, že alternatíva k náboženstvu - volá ju sekulárny racionalizmus - nemôže poskytnúť racionálny podklad pre mravnosť. Podobne ako MacIntyre a Gray hlása, že „projekt osvietenstvo" musí padnúť; hovorí: „Filozofia vie zaujímavo analyzovať morálne kódy, ale nevie ich vytvoriť." (1999: 132-3) (7). Keby aj mal Kristol pravdu a sekulárny racionalizmus by nevedel dať morálke racionálne základy, nedáva ich ani náboženstvo, najmä ak, ako to vyžaduje premisa argumentu posledného zákopu, je falošné alebo aspoň nerozumné. Takže ak nás zlyhanie pokusu o nájdenie racionálneho podkladu pre mravnosť vedie k zavrhnutiu „sekulárneho humanizmu", nemá nás viesť aj k zavrhnutiu náboženstva?

Odpoveď je pravdepodobne taká, že ľudské stádo potrebuje aspoň ilúziu pevných mravných základov, ktorú náboženstvo ponúka. Ľudia vraj potrebujú tieto psychologické barličky. Videli sme však, že empirické dôkazy nepodporujú tvrdenie, že väčšina z nás potrebuje náboženstvo z psychologických dôvodov, aby sme si udržali morálnu rovnováhu. Skôr naopak, dôkazy ho podkopávajú.

A tak aj tento pokus posledného zákopu zdiskreditovať liberálny prístup k mravnej výchove sa ukazuje ako neúspešný.

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71-79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Vzostup a pád bohatstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Redakcia Economist

Po desaťročiach bezstarostnej prosperity môže teraz nastúpiť pre bohatých ľudí predĺžené obdobie finančnej prísnosti. Aj bohatí občania Monaka cítia priškrtenie. Na nákupnej triede Le Metropole boli ešte vo februári v plnom prúde zimné výpredaje. Lacoste a Christian Lacroix boli nútení predávať s 50 % zľavou.

Boháčom sa vždy dostávalo málo sympaztií, ale finančná kríza ich zasiahla poriadne. Veď aj vlastnia nepomerne veľkú časť kapitálu a majetkov. Mnohí z nich získali svoje bohatstvo priamo na svojom pracovisku vo finančnom sektore - v investičnom bankovníctve či súkromných správach veľkých majetkov. Bankový poradca Oliver Wyman odhaduje, že tí „s vysokým čistým príjmom" (tak volajú v bankovníctve bohatých kolegov) stratili 10 triliónov dolárov, čiže štvrtinu svojho bohatstva. Výročný Forbesov zoznam uvádza, že počet miliardárov na svete klesol z 1 125 na 793 a Spectrum Group hlási, že počet amerických milionárov klesol z 9 200 na 6 700 (obidva údaje za medziročie 2007 a 2008.

Tých pomerne málo nešikovných biznismenov, ktorí si požičiavali na svoje aktíva, vidí, ako sa im majetok temer stratil. Podľa Finans magazinu sa počet ruských oligarchov-miliardárov znížil na polovicu a desať najbohatších magnátov stratilo dve tretiny ceny svojho majetku. Jeden Rus, ktorý sa chystal kúpiť si v južnom Francúzsku vilu za 400 miliónov €, stratí zálohu 39 miliónov, keďže od kúpy odstúpi.

Trest pre bohatých sa mnohým vidí zaslúženým. Extrémne bohatstvá v „anglosaskej" Amerike a Británii dosiahli úrovne, aké tu neboli od 1920-tych rokov. Zisky pri nedávnom ekonomickom raste tiekli nepomerne širokým prúdom do vrecák bohatých. Podľa Gordona a Dew-Beckera, dvoch univerzitných profesorov, sa horných 10 % z tých, čo najviac zarobili, v rokoch 1996-2005 zmocnilo viac ako polovice ziskov „zázraku produktivity". Iná medzinárodná štúdia zistila, že len v Rusku a Mexiku existuje vyššia nerovnosť príjmov ako v USA.

Ajay Kapur, stratég Mirae Asset Management, nazval takéto hospodárenie „plutonómiou", ovládaním trhu boháčmi. (Neviem, čím sa má líšiť od plutokracie - pozn. prekl.) To je svet, kde sa boháč mohol narodiť vo Francúzsku, pracuje v Londýne, peniaze má vo Švajčiarsku a hlavný stan na Kajmanských ostrovoch. Domovinu takých ľudí nazval spisovateľ Frank „richistanom" (z angl. rich - bohatý - pozn. prekl.).

Svet boháčov vznikol v dôsledku ekonomických a politických zmien na začiatku 1970-tych rokov. Pevné výmenné kurzy devíz boli opustené, finančné systémy liberalizované, odborové združenia oslabené, dane znížené - to všetko pomáhalo zvyšovaniu hodnôt v 1980-tych a 1990-tych rokoch. Niektorí z tých, čo hrali na burze s požičanými peniazmi - zakladatelia investičných a iných, aj podvodníckych firiem, sa stali miliardármi.

Rast platov z nízkych úrovní v 1970-tych rokoch, kombinovaný s opciami na nákup akcií, umožnil výkonným úradníkom bánk vybudovať si v priebehu pár rokov rozprávkové bohatstvá. Otvorenie ruskej, indickej a čínskej ekonomiky, spojené s búmom cien tovarov, umožnilo vznik novej triedy obchodníckych plutokratov.

Rozsah nahromadeného bohatstva bol úžasný. Forbesových 400 najbohatších ľudí malo v roku 1982 kombinovanú hodnotu 92 miliárd $; v roku 2006 mali hodnotu 1,25 trilióna $. Aby sa boháč dostal na prvú Forbesovu listinu roku 1982, potreboval mať čistého aspoň 75 miliónov; v roku 2006 musel byť miliardárom. Väčšina bohatstva bola zarobená osobne; zdedené bolo na prvom zozname (v roku 1982) 21 % bohatstiev, na zozname roku 2006 menej ako 2 %. V roku 2006 získala asi štvrtina boháčov svoje bohatstvo v sektore finančníctva, v roku 1982 to bolo len 10 %.

Boháč vo svojom hrade

Ľahko by sa dal urobiť záver, že sa historická vlna jednoducho uberá svojou cestou, aj tentoraz smerom k väčšej nerovnosti. Od úsvitu vekov bolo normálne, že sa hromadilo nesmierne bohatstvo, či to už bolo v rukách aristokratických majiteľov pozemkov, alebo v rukách priemyslových podnikateľov. Obdobie po druhej svetovej vojne, nazvané ekonómami ako „časy veľkej kompresie", keď sa rozpätie platov zužovalo a dane išli hore, treba považovať za historickú anomáliu.

Teraz sa však vlna vracia a sprevádza ju všeobecné odsúdenie skazy, do ktorej priviedol finančný systém ekonomiku. Verejnosť bola ochotná trpieť extrémne vysoké platy a bohatstvo, kým ekonomika produkovala rast a zabezpečovala pracovné miesta; teraz však má veľa otázok: Prečo si bankári rozdeľovali bonusy počas búmových rokov a nechávajú platiťdaňovníkov, keď je tu bankrot? Prečo sa podnikom dovoľuje vyhýbať sa plateniu daní a prepúšťať robotníkov pri preložení výroby do cudziny?

Čo sa teraz deje, pripomína veľké zmeny verejnej politiky, ku ktorým dochádza, zdá sa, raz počas každej geanerácie. Pokles príjmov farmárov na konci 19. a na začiatku 20. storočia podporil rast populizmu a progresivizmu, čo viedlo k útoku na korporácie a monopoly v USA za prezidentstva Theodora Roosevelta. Depesia 1930-tych rokov viedla k New Dealu a reorganizácii/regulácii finančného sektoru v USA a k nástupu fašizmu v Európe. Reakcia na ekonomickú krízu 1970-tych rokov vyvolala Thatcherovej a Reaganove reformy.

Vlády zvyknú reagovať na hnev verejnosti pre nečestné zárobky tým, že položia ruku na bonusy bankárov. Úroveň regulácie bankových činností vzrastie a dane sa zvýšia; vlády sa snažia zastaviť zvyšovanie rozpočtových deficitov. Ako ukázal návrh rozpočtu prezidenta Obamu, pokusným terčom pre zvyšovanie daní budú bohatí.

Je tiež možné, že bude ohrozená globalizácia, pretože niektoré vlády majú v úmysle upokojiť svojich voličov tým, že budú chrániť miestne pracovné miesta a domáci priemysel. Odzneli už výzvy, aby banky požičiavali skôr domácemu ako zahraničnému priemyslu. Nemecká a americká vláda vedú v útokoch na daňové bankové tajomstvo v daňových rajoch. Elita to už nebude mať také ľahké pri prenášaní kapitálu zo štátu do štátu podľa toho, kde je zisk najvyšší a daň najnižšia.

Všetko toto možno zmenší nerovnosť najmä v anglosaských ekonmikách, kde sa nerovnosť najviac zvýšila. A možno položiť zásadnú otázku: budú opatrenia len krátkodobé, budú sa týkať len dnešnej krízy - alebo to bude niečo vážnejšie, štrukturálnejšie? Siete sociálneho zabezpečenia sú lepšie, ako boli v 1930-tych rokoch; situácia chudobných už nikdy nebude taká zúfalá a to zmierni ich hnev voči boháčom. Ale v hľadaní obetných baránkov sa bude pokračovať.

Momentálne cítia tlak obchody, slúžiace boháčom. Ferretti, výrobca najluxusnejších jácht, zahlásil platobnú neschopnposť; veriteľom ponúka 11 centov za dolár. Rozhodnutia Saksa, výhradnej predajne značkového tovaru, prudko znížiť ceny už cez Vianoce 2008, vyvolalo u niektorých výrobcov luxusného tovaru zdesenie. Obrat v klenotníctvach Tiffany klesol, až sa utopil. De Beers zastavil ťažbu v jednej zo svojich najväčších diamantových baní.

Aj tí bohatí ľudia, ktorí nepocítia ani uštipnutie, stávajú sa opatrnými pri nápadných výdavkoch. Net-a-Porter, exkluzívna módna webstránka, ponúka možnosť dodať na mieru šité odevy v nenápadnom hnedom papierovom obale.

Ťažkosti už majú tí, čo sa starajú o majetok bohatých klientov. Prehľady ukazujú, že boháči sú nespokojní so službami, ktoré im poskytovali ich súkromné banky, keďže ich neochránili pred stratami za posledných 18 mesiacov. Možnosť podvodu stratou miliárd dolárov, na investoroch, ktorí zverili svoje peniaze Bernardovi Madoffovi, vyvolala pochybnosti o bezpečnosti portfolií vôbec a o starostlivosti správcov veľkých bohatstiev špeciálne. (B. Madoff je americký biznismen, riaditeľ burzy NASDAQ, odsúdený v marci 2009 za najväčší podvod v dejinách: defraudoval svojim 5000 zákazníkom 50 až 65 miliárd dolárov. Sedí vo väzení.

Aj tak je všade okolo nás plno bohatých ľudí. Jeden si bol taký istý, že pri Sothebyho aukcii vo februári vysolil 20 miliónov dolárov za bronzovú sošku od Degasa. V hoteli Metropol v Monaku stále pýtajú 137 dolárov za porciu skalných morských rakov.

No vyhliadka pre boháčov už nie je „šťastné sebaisté ráno", ako bolo ešte pred dvoma rokmi. Pri prieskume medzi Američanmi „s vysokým čistým príjmom" zistila Harrisonova skupina v januári 2009, že 78 % cíti svoju finančnú istotu krízou zneistenú; len 46 % sa pozerá do vlastnej budúcnosti s optimizmom; v roku 2005 to bolo 93 %.

Prameň: Redakcia, Easier for a camel (Skôr prejde ťava), The Economist print edition, 2. apríla 2009.
http://www.economist.com/specialreports/displayStory.cfm?story_id=13356686 &source=hpt

Preložil Rastislav Škoda

O vínku v Pánovej pivnici

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Gárdonyi Géza

IX. kapitola z legendy "Spravodlivosť" na zemi

Keď sa „SPRAVODLIVOSŤ" vzdialila z oblakov,
vyrojil sa s krikom húf malých anjelov.
Šantiac si veselo, malí nezbedníci,
rozbehli sa rovno k Pánovej vinici,

vymámiť hlt vína, ktoré stráži Noe.
"Aspoň za krčiažtek, môže byť aj nové."
Ten sa však oháňa. "Straťte sa mi z očí,
to víno je silné, zle s vami zatočí,

mal by toho dosť aj rytier, Svätý Juraj,
chcem mať v nebi pokoj, nie anjelský hurhaj.
Dám vám slabý druhák, keď už tak prosíte,
ale aj ten rosou rozriedený pite."

Zaliečali sa mu, že ho majú radi.
"No hej, dám, ak nik ma neprezradí,
len kvapku na jazyk, a len k vôli chuti,
anjelskí huncúti !"

Obzrel sa okolo, či ho niekto vidí.
Zvesil z klinca hviezdu, ktorá mu posvieti
na veliké sudy, v hlbokej pivnici,
kým hore slintajú smädní anjelici .

Noe sa oháňa, pokrikuje na nich,
keď mu natŕčajú prázdny kvetný kalich,
práve odtrhnutý čerstvý kvet ľalie,
doň každému kvapne, nech si kus upije.

„Ten náš ujo Noe, nech nám dlho žije
a nech ho náš Pánboh naďalej miluje!"
Keď sa buket vína rozvoňal po nebi,
len tak na kus reči prišiel Ivan Svätý.

Tak ako sa patrí, ponúkol ho Noe,
obaja si štrngli, chváliac vínko nové.
Sotva sa nadýchli pivničného vzduchu,
došuchtal sa Servác, trasúc sa v kožuchu.

„Zimnica ma drví, neviem jej príčinu,
poraďte mi dáku dobrú medecínu."
"Niet lepšieho lieku", svätý Ivan vraví,
"než zlatý mok v sude, ten zdravie napraví.

Nenájdeš vo svete takej skvelej veci
jak Noeho vínko v Pánovej pivnici."
Keď posledná kvapka z konvy sa vytráca
Dávid kráľ šiel (práve zostúpil z mesiaca)

krížom cez vinicu na večeru domov
zdraviac, kývol hlavou so zlatou korunou.
"Ako dobre, Noe, že ťa práve vidím -
moje hrdlo vyschlo, ako starý komín.

Veru, pohár vína pomohol by veľa"
a zlatú korunu podvihol si z čela.
Sadá si na raždie, aj plášť si rozopne,
sklenené husličky za chrbát odsunie .

Usmieva sa Noe, nadbieha kráľovi.
Na vráskavej tvári nádych má ružový.
„Donesiem ja vínko," dvíha prst na gesto,
„aké tu v pivnici málokedy jesto."

Berie nielen lopov, lež aj krčah zlatý,
hneď drobní anjeli idú za nim piati.
Jeden nesie hviezdu, na cestu mu svieti,
kým druhý s košíkom pre poháre letí,

tretí zohnal podnos, a za ním niekoľkí
krčahy pod rúchom nesú potajomky.
Pribúdajú hostia vo vinici Pána,
Noeho, aj víno, všetci hlučne chvália.

Oblieva ho teplo, škrabe sa za uchom:
Ako sa ich zbaviť, čo s pivničným kľúčom?
Hostia ako mravce, na dvore sa hmýria,
došli aj proroci, pápeži zo štyria.

Pivničné nádvorie zapĺňajú známi.
Milo zašvitoria dve kráľovské dámy:
„Ujo Noe, nám len za pohárik malý,
Sadnite si ku nám, veď už nie ste mladý.

Kto je tu najmladší ? Poď synku Tobiáš!"
S obavami Noe, dá mu kľúč; „Na tu máš,
toč len z vlaňajšieho, všetko urob rúče
a potom mi ale, ihneď vrátiš kľúče!"

Pijú. popíjajú , v dave čos´ zašustí.
O pozornosť žiada, sám Ján Zlatoústy.
Čujme, čujme, ticho ! Jeho hlas zaduní...
"Drahý náš najstarší, Matuzalem umný..."

U starého začne, dar reči má hravý,
ktorý sa pri každom na chvíľku pristaví.
Nakoniec jak slnko v zenite zažiari,
osloví Noeho s úsmevom na tvári.

„Boli a vždy budú slávni ľudia doby,
ktorým aj po smrti uctievame hroby.
Veľa stihli mnohí za svoj život krátky,
na pamiatku ktorých národ slávi sviatky.

Nech to boli slávni pomazaní králi,
obetaví kňazi, spevaví cigáni.
Učenci, čo dali svetu objav vedy,
zbaviac ľudí chorôb, utrpenia, biedy.

Slávnych osobnosti, tých je na tisíce,
menujú sa po nich mestá i ulice.
Všetky ich zásluhy, ale prekonáva
objav vína, ktorý Noeho je sláva.

Zaslúži si zvečniť navždy meno svoje.
Dvíham tento pohár, na Vás otec Noe!"
Zaburáca potlesk, Noe šťastím plače
Tobiaš dostáva od pivnice kľúče. .

Teraz je už jeho inštrukcia iná,
rozšafne prikáže - „Z najstaršieho vína!"
Vyobjíma Sáru, bozká svätú Bertu
a s dvomi pápežmi pripíja na per-tu.

Hosťom rudnú líca ako pivónie.
vo vinici Pána veselo sa pije.
Vyvalia sa sudy z pivnice na dvorec,
Tobiáš čapuje, aj v pití je borec.

Kráľ Dávid na plášti rozopína háčik,
na svoje husličky kladie krížom sláčik.
Keď zabŕdne pápež jeden do druhého,
zrúkne rytier Juraj: „Ja vášho svätého..."

Razom skočí pred nich, podoprie si boky
v čižmách s ostrohami robí svižné kroky
krepčí si veselo, kmitajú mu nohy,
prilba sa mu leskne a zvonia ostrohy.

Sväté panny, mníšky, zanechajú rečí
hojdajú sa ladne, celkom im to svedčí.
Oblapiac sa spolu kolo štíhlych bokov
posplietané, ako veniec poľných kvetov.

Zrazu svätý Juraj Magdalénu zočí.
Kým sa tá spamätá, v kole s ňou sa točí.
Raz na špici drobčí, potom zas na päte,
tlieskajú do taktu rehoľníčky sväté.

Vie to. Magdaléna reaguje s citom,
pohyby má zvodné, usmieva sa pri tom.
Keď vzdušný vír v tanci zdvíha jej šat hore,
pritláča si cudne sukňu rukou k nohe.

Ale teraz Dávid zacifroval znova.
Aj ten nový rytmus Juraj hravo zdolá.
Volanie na slávu, potlesk vzduchom lieta.
Ako to prežije táto chasa svätá ?

Zebedeus k tanci vyzve mníšky všetky,
dajú sa do kola "neba bájne kvietky."
Keď Jubál zabrnká na svoj zvučný cimbal,
obstúpia ho svätí, ktože by tam chýbal..

Zvŕtajú sa páry pri spoločnom tanci,
nálada je skvelá, blažení sú svätci.
Klopkajú čižmičky, šuchotajú krpce
Baví sa tu každý, komu sa len zachce.

Aj Servác tancuje, až mu je horúco,
Zahodil už klobúk, odložil aj rúcho.
Ešte aj Abrahám vyzval svoju Sáru,
nezbadal, že staré gate sa jej páru.

Aj Habakuk drobčí so svätou Barborou
krúti sa kolo nej , podupkáva nohou.
Aj Marek aj Lukáš bavia sa veselo,
rehoľníčky, mnísi, utvorili kolo.

Duní zem pod nimi a tlieskajú dlane:
„Neumrieme nikdy, večný život máme."
Starý Matuzalem, ten je už bez páru,
v kúte poťapkáva len na čižme sáru.

Osamelo drobčí, vzdialený od ruchu,
aby lepšie počul, kladie ruku k uchu.

X. kapitola

Tak to bol ten hurhaj čo prebudil Pána
z hlbokého spánku, ešte včasne z rána;
keď precitol zo sna, uvažoval o tom,
či to vidí vo sne, alebo až po ňom.

Vidí ako jeho anjelici milí
tackajúci idú kamsi v tejto chvíli.
Snažia sa zaľahnúť niekde na obláčik,
krídlami trepocú jak trafený vtáčik.

Dobrák Svätý Krištof sa tam poneviera,
chorých anjelikov do zástery zbiera,
dieru má v zástere dobrodinec svätý,
nezbadá, že spodných, idúc, cestou tratí.

„Čo sa to len stalo?" pýta sa Pán seba
uvidiac ten hurhaj v samom srdci neba.
„Nemá sa kto starať o môj boží stánok,
trochu som si zdriemol, premohol ma spánok."

Keď si prezrel vesmír, pozrel sa aj na zem.
Svoj pohľad upriamil na jedno miesto len,
tvár mu zbledla z toho, čo zazrel v tej chvíli:
Práve „SPRAVODLIVOSŤ" kati obesili.

Koniec.

Legendu „Ygazság a földön" (Spravodlivosť na zemi) napísal v r. 1896 Gárdonyi Géza, do slovenčiny preložil v máji 2007 Vojtech Bradovka.
Jeho formátovanie je dostupné 1. na internetovej stránke
http://kgbacikovia.websnadno.cz/Legenda_o__Spravodlivosti_.html;
2. V sekcii „FIKCIE" na osobnej WEB stránke KGB = Klub Generácie Báčikov, http://www.kgbacikovia.websnadno.cz/.

Príliš veľa ľudí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Tom Flynn

Existuje optimum?

Preľudnenie sveta ma už dávno veľmi zaujímalo. Bol som gymnazista, keď Rímsky klub publikoval knihu Hranice rastu (1). Osvojil som si jeho agendu: Ak príliš veľa ľudí zaťažuje planétu, nepridám ďalších. Rozhodol som sa nemať deti a ostal som bezdetný.

Aj moje rozhodnutie ísť do Buffala, N.Y., ktoré ma priviedlo aj do Free Inquiry, súviselo s mojím záujmom o to, čo sme vtedy volali „popolúciou". Počet ľudí bol stále privysoký; sníval som o tom, že už za môjho života ho začne spoločnosť znižovať. Bude potrebná masívna kontrolovaná demografická kontrakcia ... Buffalo ako ťažko postihnuté mesto hrdzavého pásu (železiarskeho priemyslu) prežívalo desaťročia úpadku a znižovania počtu obyvateľstva, čo som prial celému svetu. Bol som zvedavý, ako sa s tým vyrovnajú miestne politické a sociálne inštitúcie. Dnešná odpoveď: robili to naozaj zle.

Aj v roku 1981 ma preľudnenie mrzelo a to už záujem oň bledol. Viaceré simplistické maltuziánske „zrútenia" predpovedané v Hraniciach rastu a v Populačnej bombe Paula Ehrlicha (2) už mali nastať a nechýbala voda ani potraviny, nafta ani meď, vôbec žiadna surovina. Po desaťročiach sa niektorí aktivisti unavili a preľudnenie prestalo byť aktuálnym (3).

No kríza pokračuje. Počet ľudí v mnohých štátoch sa zvyšuje. Populácia Kalifornie rastie rýchlejšie ako populácia Indie; dnes narodení Američania pôjdu do dôchodku v štáte, ktorý bude mať pol miliardy obyvateľov (4). To naháňa hrôzu, ak si uvedomíme, že už dnešná populácia spotrebuje 40 % biologickej produktivity Zeme (5). Mnohé ukazovatele poukazujú na to, že Rímsky klub a Ehrlich len zle umiestnili predpovede krachu; ich logika bola zdravá; dnes nepredvídané krachy naznačujú hrozbu:

  • V častiach amerického Západu a inde predpovedajú špecialisti možnosť úplného vyčerpania vodných zdrojov (6).

  • Ako rastú ekonomiky tretieho sveta, milióny - a čoskoro to budú miliardy ľudí - si nárokujú konzumovať ako Američania. Peking mal v roku 1985 asi tisíc áut, dnes ich má dva milióny (7). Čína spotrebuje 8 % svetovej produkcie nafty, ale na to ide 37 % prírastku spotreby nafty od roku 2000 (8). Podobná je situácia v Indii. Na celom svete patrí do triedy konzumentov 1,7 miliardy ľudí, a to so všetkými dôsledkami od spotreby energie po zdravotný stav usadlého životného štýlu (9).

  • Vykorisťovaní, využívaní a nezamestnaní nadúvajú mestá tretieho sveta. Dnes žije len v mestách viac ľudí, ako ich v roku 1960 žilo na celej Zemi. Už na budúci rok bude po prvý raz v histórii sveta mestská populácia početnejšia ako vidiecka. S pochmúrnymi vyhliadkami do budúcnosti a bez možnosti kamkoľvek odísť bojujú obyvatelia megamiest o holé prežitie; sú „najrýchlejšie rastúcou - dosiaľ zväčša nevídanou - sociálnou triedou na Zemi ... ktorá sa ženie dozadu, do spôsobu života v Anglicku za Dickensa." (10).

  • Ekonomická stagnácia sa rysuje aj doma. Americké „oživenie ekonomiky bez nových pracovných príležitostí" znamená pre milióny ľudí čiastočné zamestnanie alebo horšie platené miesta. Za posledných tridsať rokov sa medzigeneračný vzostup - ekonomicky sa deťom darí lepšie ako rodičom - znížil o dve tretiny. Paul Krugman obviňuje politickú a ekonomickú elitu štátu, že kujú plány na zvečnenie hraníc medzi sociálnymi triedami (11). Myslím si, že sociálna kritička Julia Dzwonkosková je bližšie k pravde, keď hovorí, že „nie je dosť práce, aby sa z nej dalo vyžiť." (12). Nedostatok práce straší mysle príliš mnohých ľudí. Je jednoducho viac Američanov, ako potrebuje naša ekonomika?

  • O globálnom otepľovaní nemusím veľa hovoriť. Jeho dôsledky sú nejasné, ale môžu to byť aj klimatické katastrofy.

  • Treba uvažovať aj o termálnom znečisťovaní prostredia. Keď miliardy ľudí zvýšia svoj životný štandard a budú konzumovať oveľa viac energie na hlavu - najmä keď nové technológie (pomyslime len na fúziu vodíka) spotrebujú dnes nepredstaviteľné množstvá energie - ako sa Zem zbaví prebytku tepla, ktoré vyprodukujú tieto činnosti?


Preľudnenie nikdy neprestalo byť problémom, to iba mnohí z nás prestali mu venovať pozornosť.

Koľko je optimum?

V špeciálnej časti tohto čísla viacerí autori ukazujú, ako ťažké je odhadnúť optimum populácie pre svet alebo čo len pre USA. Mienka expertov začala upozorňovať na preľudnenie okolo roku 1950, keď bolo na Zemi 2,55 miliardy ľudí. Má byť zníženie na tento počet náš dlhodobý cieľ? 2,5 miliardy iste stačí na rozsiahlu ekonomickú, kultúrnu a umeleckú diverzitu. Dá sa predpokladať, že pri dnešných a budúcich technológiách sa ľudská spoločnosť tejto veľkosti udrží v rovnováhe s biosférou donekonečna?

Dá sa určiť aj iný cieľ. Niektorí odborníci odporúčajú len spomalenie rýchlosti rastu populácie alebo stabilizáciu na súčasnej úrovni. Ani jedno z týchto opatrení nás neušetrí ekonomických a politických dôsledkov skutočného hospodárskeho úpadku. Aj pri spomalenom raste bude nás raz 10 miliárd, potom 15 atď. Len to bude neskôr. Nijaký pokrok technológie sa nevyrovná s nekonečným rastom počtu ľudí. Lindsey Grant varuje: „Princíp rozumnosti nám prikazuje, aby sme súčasné systémy nenapínali do krajnosti; už aj preto, aby nám ostal priestor na manévrovanie, keby nepredvídané ťažkosti znížili naše produkčné kapacity."

Stredný cieľ stabilizácie na dnešnej úrovni sa zdá prijateľný, ale aj ten predpokladá, že počet 6-8 miliárd sa dá udržať do nekonečna. Rosamund McDougallová vystríha, že „pri súčasnej úrovni konzumácie a technológií ... znesie naša planéta v budúcom storočí len polovicu terajšieho počtu obyvateľov." O koľko sa môžeme staviť, že nás pokrok vedy vykúpi? Uvážte, že „neočakávaná" technológia fúzie vodíka bola už viackrát skoro vyriešená - a trvá to už 50 rokov.

Som toho názoru, že znížiť rýchlosť rastu nestačí. Ak neznížime svoj počet zámerne, urobia to za nás katastrofy. Ak sa nenaučíme scvrknúť sa elegantne, stane sa to neelegantne - a bude to strašné.

Politickí lídri na celom svete zastávajú samovražednú mienku, že rast populácie má pokračovať tak, ako sa dial v druhej polovici 20. storočia. Všeobecne sa predpokladá, že ak sa to nestane, svetová ekonomika sa zrúti. Akási Ponziho schéma hovorí, že každá generácia ľudstva má byť početnejšia, ako predošlá. Ľudia ešte nikdy neskúsili, čo treba robiť, ak populácia a ekonomika nerastú trvale aspoň o 1 % ročne. Ale budú sa to musieť naučiť.

Preto boli politické odpovede na tzv. baby boom (veľký prírastok detí po 2. svetovej vojne) - také neuspokojivé. Až v 60. a 70. rokoch sa začali v niektorých štátoch robiť opatrenia, ktoré nesú ovocie: V Japonsku klesla pôrodnosť na 1,33 (pri 2,1 je populácia stabilná), v Škótsku na 1,49 a v Kanade na 1,52 (13-15). A tento jav sa neobmedzuje na prvý svet: 29 nerozvinutých štátov vykazuje pôrodnosť pod úrovňou stability. Domnelé katolícke Taliansko remizuje s Estónskom v najnižšej pôrodnosti, ktorá je len 1,2. Ak to tak pôjde tri dekády, klesne počet obyvateľov v týchto štátoch o tretinu (16, 17).

Odpustite mi radikálnu otázku: A nie je to tak dobre? Nechceme, aby sa počet nášho obyvateľstva znížil? Je to tragédia, ak sa príležitosť zníženia pôrodnosti označuje za krízu. Zúfalí lídri volajú po návrate ku geometrickému rastu populácie. Nikoho neprekvapilo, keď pápež pánovito prikazoval Talianom, aby „zastavili krízu svojej pôrodnosti" a mali viac detí (18). Prekvapuje však, že Švédsko a Taliansko znižujú dane pre rodičov (19). Európske a kanadské mestá poskytujú podpory veľkým rodinám (20). V domnienke, že občania majú málo sexu, ponúka singapurská vláda sprostredkovateľské služby a v masmédiách nalieha: „Neprestaňte sa milovať!" (21). Rekord otvorenosti drží austrálsky minister financií, Peter Costello: v rozpočte má 2 000 austrálskych dolárov za každé narodené dieťa, vyzýva k rodinám s tromi deťmi a povzbudzuje svojich krajanov (a krajanky), aby „išli domov a svoju vlasteneckú povinnosť splnili ešte dnes v noci" (22).

Ťažkosti spojené so šedivejúcou populáciou, nízkym pomerom pracujúcich k dôchodcom a prípadným scvrknutím ekonómie skutočne existujú. V dejinách je málo príkladov politík plánovanej a usporiadanej redukcie počtu obyvateľstva. Ak nie je naším cieľom zánik ľudstva, nesmieme pripustiť preťaženie planéty len z toho dôvodu, že nikto nevie, čo robiť, ak sa na obzore nerysuje večný rast. Štáty s nízkou pôrodnosťou v Európe, Ázii a Oceánii sú laboratóriá, kde sa dajú hľadať riešenia, ale v prvom rade musíme súhlasiť s názorom, že nás má byť menej.

Jedným z pochybných liekov proti úpadku populácie je masívne prisťahovalectvo. Niektoré štáty s nízkou pôrodnosťou o ňom uvažujú; de facto je to politika USA. Prisťahovalectvo je v mnohých ohľadoch prospešné. Prínos názorov a tradícií posilňuje kultúrne, umelecké a intelektuálne schopnosti národa, približuje „univerzálnu kultúru" budúcnosti. Nezávisí však od počtu prisťahovalcov a môže mať na populáciu zlé dôsledky. Rodení Američania majú nižšiu ako náhradnú úroveň reprodukcie; rast populácie USA určujú po roku 1965prisťahovalci a ich deti. Edward Tabash navrhuje imigráciou držať populáciu USA na stabilnej úrovni, čo vyvoláva miestami vášnivú opozíciu. Ak sa USA preľudňujú a príčinou je prisťahovalectvo, budú potrebovať jeho zástancovia silné argumenty pre otvorené hranice; nebude im stačiť obžaloba z rasizmu, považovaná často len za rétoriku.

Zníženie prisťahovalectva môže byť potrebné, ale povedať to je politický dynamit. Pozrite sa na podivnú esej Earla Shorrisa, nositeľa Medaile za humánnosť, v denníku Nation: „Tým, čo sú za zvýšenie pôrodnosti, povie každý poisťovací štatistik, že Amerike chýba pre budúcnosť vec, ktorú jej nezaistí ani xenofóbia, ani rasizmus: mládež. Niet iného riešenia ako prisťahovalectvo."  Riešenie znížením počtu obyvateľstva si Shorris nevie predstaviť. Varuje, že ak protivníci prisťahovalectva vyhrajú, zvädnú USA a stanú sa babičkou medzi národmi (23).

Oháňajúc sa hrubými obžalobami vypudili ideológovia problém preľudnenia z politických diskusií. Aj skupiny ako Sierra Club sa im vyhýbajú. Preľudnenie však nemožno nevidieť. Neobmedzený rast je nemysliteľný; ani na svete, ani v Spojených štátoch to tak ako dnes nemôže ísť ďalej (24). Planéta to nevydrží.

Nadišiel čas obnoviť verejnú diskusiu nielen o kontrole pôrodnosti, ale aj o znížení populácie. Preto sme do tohto čísla zaradili sekciu Súd múdrosti. Túto myšlienku rozvinul S. Morgan Barber z Kalifornie na preverovanie významných sociálnych problémov a na pomoc pri hodnotení alternatív a hľadaní rozvážnych posúdení zásadných morálnych problémov (25).

Toto vydanie Súdu múdrosti sa zameriava len na ohraničenú otázku: Aké je optimum populácie pre USA? Aké je pre svet? Ako sa to dá vedieť? Vedľajšie články majú širší zásah: Ako zvýšiť záujem verejnosti o problém preľudnenia? Ako sa brániť obžalobe z rasizmu? Akú politiku si vieme predstaviť pre obdobie, keď sa bude spoločnosť scvrkávať? Musí sa to diať pozvoľna, nie krachom. Najnebezpečnejšie budú desaťročia, keď dôchodcovia z predošlých nadutých generácií budú počtom prevažovať pracujúcich.

Osobitne upozorňujem na esej Jana Narvesona, ktorý ako jediný zastáva názor, že rýchly nárast populácie nie je problém. V tradícii Juliana Simona - ktorý, treba to priznať - vyhral stávku s Paulom Ehrlichom, či nárast populácie spôsobí nedostatok surovín (26) -, pripomína, že populačný rast znamená nielen viac úst, ale aj viac rúk a mozgov. Verí, že pokrok technológií bude donekonečna odďaľovať ich maltuziánsky krach.

Pri vyváženej debate treba Narvesona vypočuť. Pri všetkej úcte s ním nemôžem súhlasiť, že preľudnenie nás nemá znepokojovať. Ja som z toho strachom bez seba. Som toho názoru, že počet ľudí sa musí znížiť, a to skoro. Vzhľadom na to, ako málo vieme o zvládnutí demografickej kontrakcie, je to desivý výhľad. Ale alternatívy sú ešte horšie.

Aké je optimum svetovej populácie? Znesie planéta nekonečný populačný rast, ak ho spomalíme? Je dnešný počet obyvateľov Zeme udržateľný donekonečna? Ak nie je, potom nie je demografické scvrkávanie nočná mora, ale ekonomická a politická hádanka, ktorej vyriešenie je jedinou ľudskou nádejou. S Lindsey Grantom a inými mám podozrenie, že populácia 2,5 miliardy ľudí päťdesiatych rokov je blízka optimu. Ak sa nedosiahne, je každé zníženie lepšie ako zastavenie, a každé zastavenie lepšie ako pokračujúci rast.

A potom sú tu tie bizarné, záhadné Georgijské kamenné smernice. Mysteriózne osoby postavili tieto novoveké monolity z nejasných dôvodov. Navrhujú pre ľudskú populáciu ako cieľ len päťsto miliónov ľudí, čo by bolo naozaj radikálne zníženie. Tej smernici nepridáva na váhe skutočnosť, že je vyrytá nad reklamou pre esperanto. Ak si však predstavíme ľudskú spoločnosť, žijúcu na planéte udržateľne počas nespočetných generácií a pri spútaní mocnejších technológií, ako sú dnešné, možno je päťsto miliónov ľudí dosť.

Nech leží optimum kdekoľvek, pre mňa nie je otázne, že už dnes je ľudí priveľa. Ľudská spoločnosť sa vzpiera uznať to. A humanistická komunita nie je lepšia. Naučil som sa nemlčať, keď humanisti, ktorých poznám, sa ponáhľali do manželstiev, kupovali v predmestiach domy, naplnili ich deťmi a potom si sťažujú, že treba niečo robiť proti rozrastaniu predmestí. Sekulárni humanisti sú do debaty o preľudnení dĺžni veľmi dôležitý príspevok: majú nielen odporovať opozícii zakorenenej v náboženskom dogmatizme, majú byť - smiem dúfať? - živým príkladom pri našej ochote hľadať nekonvenčné riešenia. Nech to znie akokoľvek nápadne, naša planéta nás potrebuje.

Dúfam, že robíme nevysloviteľné vysloviteľným a vrátime populačnej debate tú prominenciu, ktorú si zaslúži.

Literatúra je k dispozícii v redakcii.
Tom Flynn je vydavateľ Free Inquiry. Je dobrovoľne bezdetný.

Prameň: Tom Flynn, Too Many Poeple. What is the Optimum Population of the US? The World?, Free Inquiry, 24/5, s. 23-27, 2004. 

Preložil Rastislav Škoda

Tichá kríza

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Alan Kuper

Preľudnenosť

Veľká väčšina ľudí na celom svete si ešte nikdy nepoložila otázku „Je svet preľudnený?" Nevedia ani, čo to znamená, tak ako zvieratá ohrozeného druhu, strácajúce svoje miesto výskytu v dôsledku ľudského zaberania priestoru, nechápu, čo je príčinou ich tiesne.

Pre väčšinu ľudí na svete málo znamená, že na Zemi žije viac ako šesť miliárd ľudí a že tento počet sa môže v prie-behu tohto storočia zdvojnásobiť. Málo ich vie, koľko obyvateľov má ktorý kontinent, koľko ich štát, koľko ich región - načo by im to bolo dobré? Žiadna vláda im nikdy nepovedala, že tieto čísla sú dôležité; občas sa povie, že čím viac ľudí, tým lepšie. Nikto im nikdy nepovedal, že s výnimkou prípadov, keď majú páry priemerne nie viac ako dve deti, bude počet obyvateľstva rýchlo rásť, ľudia sa budú množiť ako peniaze v banke do nepredstaviteľne veľkých čísiel. A ak populácie pribúda vďaka prisťahovalectvu, nech sa deje ako rýchlo, to sa považovalo až do nedávna za priaznivý jav.

Väčšina ľudí si neuvedomuje, že dnešné počty obyvateľstva sú veľmi čerstvý fenomén: že tak nedávno, ako v roku 1930, boli dnešní starí otcovia deti a populácia sveta obnášala len okolo dvoch miliárd. USA mali menej ako polovicu dnešného počtu ľudí. Ani občania ani inštitúcie si neuvedomili drastickú výzvu zrýchleného rastu počtu ľudí.

Nekonečný rast nie je možný vo svete konečných prírodných zdrojov. Ekonóm Kenneth Boulding sebakriticky povedal:

„Kto verí, že v konečnom svete môže prebiehať exponenciálny rast, je alebo blázon alebo ekonóm."

Počty ľudí a ľudské aktivity sa stali doslovne geologickou silou, prejavujúc sa globálnym oteplením, ktoré už má škodlivé účinky. Vysokohorské ľadovce a snehové polia už nie sú spoľahlivým prameňom jarných tokov riek, voda pre pôdohospodárstvo neprichádza načas a v potrebných množstvách. V arktických oblastiach kolabujú stavby (napr. obytné domy) postavené na permafroste. Polárny ľad sa topí, mení sa na sladkovodné prúdy, ktoré môžu ovplyvniť veľké oceánové prúdy a viesť k zmenám podnebia, teploty, a pôdohospodárskej produkcie vo veľkých oblastiach. Problémy prostredia si ľudia vždy zapríčiňovali sami, ale nikdy nie v takom rozsahu ako v posledných desaťročiach.
Pozorní pozorovatelia uzatvárajú, že ľudia sú zodpovední za svoje pôsobenie na prostredie, a to podľa vzorca

I = PAT,

t.j. I (ľudské pôsobenie na prostredie) sa rovná P (populácia) krát A (blahobyt obyvateľstva, resp. priemerná spotreba na hlavu) krát T (poškodenie prostredia použitými technológiami). (1).

Rovnica „Ej-pat" sa volá aj „E=m.c2 moderného environmentalizmu", pretože obidve rovnice opisujú procesy, ktoré môžu končiť kataklizmami.

Krátkodobým liekom na zníženie škodlivého ľudského vplyvu na prostredie je zníženie konzumácie, a to najmä takých jej foriem, ktoré sú osobitne škodlivé. Pre dlhodobý účinok, aby prostredie bolo udržateľné až do ďalekej budúcnosti, zníženie konzumácie nestačí. Treba znížiť aj počet obyvateľstva na udržateľnú mieru. Udržateľná ekonomika sa definuje ako taká, ktorá uspokojuje súčasné potreby bez ohrozenia schopnosti v rovnakej miere uspokojovať potreby aj v budúcnosti (3).

Nadšenci vedy a techniky, najmä ak naslepo veria a slabo chápu, majú sklon k samoľúbosti - pokrčia plecami a povedia si: „Veď tí už niečo vymyslia, aby zastavili preľudnenie."  Ale preľudnenie už robí nenapraviteľné škody najmä tým, že vedie k pokračujúcemu zániku druhov. Prebieha najväčšie vymieranie od zániku dinosaurov, a je spôsobené človekom. Nárast populácie a zánik druhov idú ruka v ruke: odhaduje sa, že v USA zaniklo za posledných 200 rokov viac ako 500 druhov zvierat. Viac ako tisíc je ich t.č. na listine ohrozených druhov (4). Hlavnou príčinou je „strata habitatu, biotopu, bydliska" - aké eufemizmy pre ľudské zavinenie!

Je to hrozné, ale všetci, čo žijeme „v reálnom svete", vrátane vodcov v politike, obchode a priemysle, máme tendenciu nevidieť, ignorovať, racionalizovať, zapierať alebo len jednoducho odkladať akúkoľvek akciu tak dlho, ako je len možné - hoci sa vie, že škody zapríčinené preľudnením budú mať nenapraviteľný negatívny účinok. Treba si uvedomiť, že redukcia preľudnenia a konzumácie na udržateľnú úroveň bude vyžadovať veľkú ekonomickú a sociálnu prestavbu celej spoločnosti (5).

Publikum nežiada od vlád opatrenia na zníženie konzumácie, na vyššiu účinnosť pri spotrebe energie, na zníženie počtu obyvateľov. Zachovanie prostredia sa v masmédiách často podáva v priaznivom svetle, ale myšlienka postupného zníženia počtu obyvateľstva je tabu - ak sa nepodáva ako hrozba pre ekonomiku. Čítali ste dakedy článok o redukcii počtu ľudí na Zemi ako o užitočnom zákroku proti nemožnosti nekonečného rastu populácie? (6).

Ako rastie populácia a zvyšuje sa konzumácia, zmenšujú sa neobnoviteľné rezervy. To nemôže pokračovať do nekonečna. Keďže zmena je nevyhnutná, treba verejnosť informovať o výhodách postupného prechodu na dlhodobú udržateľnosť (7). Ak sa podstatne zníži počet obyvateľstva,

  • zníži sa potreba dôležitých surovín,

  • dosiahne sa plná zamestnanosť,

  • dá sa uskutočniť viac priamej demokracie,

  • bude čistejšie, zdravšie prostredie a menej nákladných environmentálnych problémov,

  • bude menej preplnení miest, nadmernej hustoty obyvateľstva vo veľkých oblastiach, bujnenia a rozrastania predmestí,

  • budú stabilnejšie spoločenstvá a inštitúcie,

  • viac rezervácií a prírodných parkov aj pre divé zvieratá a pre rekreáciu,

  • menej drahých vojenských intervencií, aj do zámoria, na zaistenie prístupu k cudzím prírodným zdrojom.


Postupne sa scvrkáva populácia v Japonsku a v niektorých štátoch v Európe, najmä v Nemecku a Taliansku. Asi v polovici storočia budeme lepšie vedieť, ako na to reaguje svet. Pripustiť, aby populácia bola geologickou silou, je veľké zlo.

Literatúra v redakcii.
Alan Kuper je profesor fyziky, zakladateľ a prezident americkej Organizácie pre udržateľnú populáciu; 30 rokov pracoval v Sierra Clube.

Prameň: Alan Kuper, The Silent Crisis, Free Inquiry, 24/5, s. 28-29, 2004.

Preľudnenie? Podfuk!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Jan Narveson

Zriedkavý názor, s ktorým nesúhlasíme

Koncom dvadsiateho storočia sa ešte traz dosť rozšírilo tvrdenie, že svet je „preľudnený" a že sa blížime k demografickej pohrome.

Ehrlichova kniha Populačná bomba predpovedala ešte pred koncom 20. storočia hromadné hladomory. Nič takého sa nestalo. Počet ľudí na svete sa v druhej polovici 20. storočia zhruba zdvojnásobil - ale produkcia potravín (a všetkého iného) na hlavu sa aj tak veľmi zvýšila. Nielen v bohatých krajinách, ale všade nastali lepšie časy. Ľudia začali lepšie jesť - a jedia lepšie - napriek tomu fenomenálnemu rastu populácie. Malthus tvrdil, že zem nie je schopná zvýšiť poľnohospodársku výrobu väčšmi ako aritmetickým radom, kým ľudstvo sa množí geometrickým radom. Nemal pravdu. Produkcia potravín nielenže rástla geometrickým radom, rástla rýchlejšie, ako populácia.

Malthuziánci nevedeli, čo ich to postihlo a niektorí to nevedia dodnes - stále ich počujeme šomrať, že máme na svete „príliš veľa ľudí". Prišiel však čas, že fakty bijú do očí a nie je možné nevidieť ich. Ak sa niekde vyskytne hlad, nie je zavinený roľníctvom ani obmedzenými možnosťami pôdohospodárstva, ale politikou. Ak máme byť presní, treba povedať, že sú dva druhy hladu: malý a veľký. Prírodné katastrofy (napr. povodne) vyvolávajú malé hladomory, postihujúce pár tisíc nešťastníkov krátkodobým nedostatkom; ponáhľame sa pomôcť im. Ak je miestna vláda dobrá, ide na pomoc tým, čo ju potrebujú a zachraňujú sa mnohé životy. Ak je miestna vláda zlá, neschopná či korupčná, dodávky sa rozkradnú a postihnutí nedostanú nič.

Veľké hladomory zapríčiňujú vlády. V dvadsiatom storočí boli len také veľké hladomory. V maoistickej Číne hladovalo viac ako 30 miliónov ľudí. Keď bolo spoločné poľnohospodárstvo rozpustené a roľníci mohli pestovať, čo chceli, zvýšili sa výťažky v priebehu desaťročia o 50 %. Pre vyvolanie hladu treba vždy zlých politikov. Primeraná výroba potravín vyžaduje slobodné roľníctvo a voľné trhy. Zem nie je problém. Problém sú politickí vodcovia.

Ako sa mohli populační pesimisti tak pomýliť? Hneď na začiatku treba povedať, že nikdy neexistovala reálna báza pre Malthusov názor na vzťah medzi výrobou potravín a veľkosťou populácie, čo dnes voláme „materialistickou klamnou predstavou". Táto tkvie v názore, že bohatstvo je akási kopa vecí alebo „materiálu", kým v skutočnosti je to efektívne ľudské využívanie všetkých našich zdrojov. Materialistická predstava hovorí, že keď berieme z tejto kopy, zmenšujeme ju; ako ju „spotrebúvame", ubúda z nej, stále jej je menej. A príde čas, keď sa scvrkne na nulu - hurá!

Takéto myslenie je úplne nesprávne. Vezmime do úvahy najzákladnejšiu látku zo všetkých - potravu. Koľko potravy môže vyprodukovať daný kus zeme? Malthus si myslel, že je to málo a že tu sa dá málo zmeniť. V skutočnosti sa tu dá zmeniť veľmi veľa; ale aj tak sa nedá povedať, koľko potravín sa dá vyrobiť pokrokovými výrobnými metódami. Na celom svete sú farmári čoraz výkonnejší. Na americkom stredozápade vypestujú sedemkrát toľko obilia ako pred sto rokmi. Do rovnice vstupujú zlepšené druhy osiva, lepšie hnojivá a iné veci. Predstava, že jedením sa látka pomaly „spotrebúva" a časom jej nebude, je číre nedorozumenie.

Ľudová predstava o narastaní populácie v 20. storočí je tiež nesprávna, prekrútená. Problém ani zďaleka nespočíva v tom, že ľudia mali stále viac a viac detí, ako si mnohí myslia. Prírastky populácie v 20. storočí boli primárne vyvolané trvalým zvyšovaním dlhovekosti. Priemerná dĺžka života sa skoro zdvojnásobila. Pôrodnosť sa skoro všade po desaťročia znižovala. Napriek tomu sa dnes, na začiatku nového storočia, ako o niečom novom hovorí nielen o stabilizácii prírastkov, ale dokonca o redukcii populácie. Ak sa chcete s niekým dostať do hádky, odhovárajte ho od nereprodukcie! Reprodukčné krivky ľudskej rasy stúpajú a klesajú, nedajú sa dlhodobo predvídať.

Pesimisti nám teraz navrávajú, že všetci títo noví ľudia nikdy nedosiahnu západné štandardy každodenného života. Jeden výbor OSN konštatoval v roku 1996: „Trvalý vzostup konzumácie na osobu až na dnešnú úroveň vyspelých štátov pre budúcu globálnu populáciu 10-12 miliárd ľudí sa zrejme nedá dosiahnuť a udržať." To je úplný omyl. Jednoducho niet dôvodu, prečo by každý z nás, vrátane ľudí z najchudobnejších krajín, nemal raz riadiť Mercedes. V budúcnosti budú chcieť mať skoro všetci Číňania autá, pekné domy a domáce potreby. Nezáleží predsa na tom, že množstvo železa v zemskej kôre je oveľa väčšie, ako bude treba na tie tri miliardy áut pre celý svet: množstvá tej alebo onej suroviny s tým nemajú nič do činenia. Autá robíme z toho, čo sa na to najlepšie hodí a nedá sa predvídať, čo to bude v budúcnosti.

Kto o tom pochybuje, má dva problémy: v prvom rade si neuvedomuje, aké bohatstvá prírodných zdrojov Zem obsahuje; potom nerozumie tomu, ako málo na tom záleží. K prvému bodu: história každého materiálneho zdroja znie tak, že odhady jeho zásob sa trvale zvyšujú. V roku 1950 bola ročná spotreba ropy štyri miliardy barelov a „dokázané" rezervy asi deväťdesiat miliárd - malo to stačiť na dvadsaťdva rokov. V priebehu 44 rokov stúpla ročná spotreba na 640 miliárd barelov a dokázané rezervy mali vydržať desaťkrát dlhšie; dnes sa odhadujú na 800 rokov. Toto platí pre každý materiálový zdroj. Zemské zásoby materiálu x vystačia tisícročia, ak nie milióny rokov. Čo tu kto prorokuje o konci sveta?

Druhý bod je zásadnejší. Koľko naozaj pekných vecí v našom živote spotrebuje veľa materiálu? Budovy, mosty, cesty, autá? Sú vyrobené z nádherných materiálov, ale aj tak to nie je problém, mohli by sme nimi pokryť celú planétu - samozrejme to nebudeme robiť. A ostatné? Koľko materiálu sa spotrebovalo na veľkú olejomaľbu van Gogha, ktorá má dnes cenu 50 miliónov dolárov? Alebo na váš počítač? Alebo na páperím podšitú bundu, ktorá nás severanov v zime tak dobre hreje? Alebo na tvrdé disky, na ktoré sa dajú na policiach uložiť tisíce hodín mojej obľúbenej hudby? Takto uvažujúc musíte uznať, že celá myšlienka, že moderná civilizácia sa zakladá na vysokej „spotrebe" „prírodných zdrojov", je ďaleko od pravdy. Čo sa „spotrebuje", je intelekt, talent, šikovnosť - a pravda o ich „spotrebe" je, že sa nespotrebujú. Po napísaní celého diela ostal Shakespeare celý nedotknutý, hoci nás všetkých nesmierne obohatil.
Obľúbený šport pesimistov je rozčuľovať sa nad zásobami energie. Títo pesimisti však akoby nezbadali, že celkové množstvo energie, ktoré zo Slnka zasiahne Zem, je asi desaťtisíckrát väčšie, ako ľudia spotrebujú aj v dnešnom po energii dychtiacom modernom veku. Akoby nebrali na vedomie, že ľudia vedia využívať energiu efektívnejšie, ak treba. Historka o konečnom kolapse je aj tu absolútne bez podkladu.

A potom je tu „globálne otepľovanie", raj propagandistov. Diera medzi potvrdenými relevantnými informáciami na jednej strane a navrhovanými politickými opatreniami na druhej strane je ohromujúca - fakty tak ľahko nepochopíte. Ak sa však lepšie prizriete, nájdete ich hojnosť. Spomeniem len jeden. Kjotské dohody vyžadujú opatrenia, ktoré môžu stáť trilióny dolárov. Za päťdesiat rokov Kjotom prikázaného sparťanského „šetrenia" sa však dosiahne zníženie globálnych teplôt o 0,1 °C! Akú to má cenu, najmä ak vezmeme do úvahy, že dosiaľ bolo globálne oteplenie pre ľudstvo osožné, keď v minulosti rozšírilo severné oblasti porastov?

Dá sa uzatvárať, že poplach pri vyslovení slova „preľudnenie" môže byť jedným z najväčších omylov sociálnej vedy. Teória a zdravý rozum sa sprisahali, aby grandiózne zlyhali, a ostáva jediná otázka: ako to, že toľkých ľudí tak dlho vedeli klamať?

Spomedzi všetkých ľudí osobitne humanisti musia uznať, že ľudia sú vo svojej podstate dobrá vec. Mať ich veľa umožňuje ľudskej spoločnosti líšiť sa do väčších podrobností, vytvárať stále zaujímavejšie diela a poskytovať služby pre všetky chute a druhy. Je dosť miesta (a vzduchu, a potravy atď.) pre oveľa viac takých, ako sme a ako nás raz môže byť. Kto sa vydáva za humanistu, mal by, takpovediac, žehnať im a prestať si sťažovať na fakt demografického bohatstva.

Jan Narveson je profesor filozofie na univerzite vo Waterloo, Ontario v Kanade a autor, m.i. knihy Rešpekt voči osobám v teórii a praxi.

Prasmeň: Jan Narveson, Overpopulation? Fiddlesticks! There  Are No Inherent Limits to Growth, Free Inquiry, 24/5, s. 41-42, 2004.

Etika bez viery – existuje!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Od tých čias, čo existujú kňazi a ich náboženstvá s príslušnými veriacimi, kde-kto nám neveriacim sťa výčitku adresuje tvrdenie, že bez viery (kedysi v množstvo bohov, potom v postupne menej a dnes v jedného, ale toho jediného, čo aj je to raz Jahve židov, inokedy Boh kresťanov alebo Alah moslimov) niet etiky ani morálky (ani manželskej vernosti, píše Literárny dvojtýždenník 25. augusta 2004), skrátka niet základnej slušnosti a všetko je možné. Dobrovoľne na to doplatil Sokrates.

V súvislosti s vysoko aktuálnou témou Pokynu MŠ SR k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od prakticky 2. septembra 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy sa však konečne vytvorila situácia, na ktorú som čakal roky: Politickí predstavitelia nášho štátu reprezentujúci verejnú mienku oficiálne uznávajú náš neverecký svetonázor, ktorý sa (okrem iného) zakladá na presvedčení, že sú na svete aj slušní ľudia, ktorí neveria na existenciu nadprirodzena, posmrtného života, osobného Boha a božstiev vôbec.

Ministerstvo školstva uznáva, že morálka a etika existujú aj bez viery - keďže dáva rodičom nielen právo v tomto duchu si vychovávať, ale aj nechať vzdelávať svoje deti; odrastenejším deťom dá za pár rokov právo zvoliť si tento učebný predmet. Pevne dúfam, že pod "alternatívou etickej výchovy" sa neskrýva indoktrinácia v inej viere ako v katolíckeho Boha.

Som rád, že sa bude hovoriť o rozličných aspektoch novej situácie: o nepripravenosti MŠ SR po stránke legislatívnej, programovej, praktickej a i., napr. o nedostatku učiteľov a učebných pomôcok; o nepripravenosti neveriacich na jednej strane klásť požiadavky na školy, napr. žiadať uznanie nimi menovaných inšpektorov tejto výchovy, na druhej strane o neschopnosti ponúknuť hotové konkrétne materiály a programy (okrem skromného návrhu môjho vydavateľstva, ktorý však MŠ bez pádnych dôvodov odmietlo). Nie som za to, aby sa vyslovovali obvinenia; radšej nech sa každý pustí do práce na svojom úseku. Nie som pedagóg, ale idem prekladať metodiky humanistickej etickej výchovy, ktoré existujú v rozličných európskych štátoch a dám ich k dispozícii odborníkom na úpravu pre naše v tomto ohľade zaostalé slovenské pomery. Bude potom na politických reprezentantoch, aby presvedčili MŠ o potrebe ich skorého vydania.

Svrbí ma však jazyk a cítim nevyhnutnosť položiť najmä duchovenstvu našich dvoch veľkých cirkví rozhodujúcu otázku: akceptujú oni túto situáciu a prestanú z nás neveriacich robiť zlých ľudí, napr. volať na nás v liste prezidentovi Republiky štátnu bezpečnosť, ako to nedávno urobil prelát Trstenský? Prestanú dávať čestnému výrazu ateista pejoratívny význam? Priznajú nám bez veľa rečí právo na skupinové označenie „humanisti" (kam patria aj agnostici, racionalisti, naturalisti, sekularisti, skeptici a i.), ako sú oni „teisti" (resp. „monoteisti", kam patria aj kresťania, židia, moslimovia a i.)? Jedným slovom: uznajú nás za v určitom zmysle rovnocenných partnerov či súperov a dajú nám postupne práva, ktoré nám v súčasnej svetovej spoločnosti patria? Budeme naozaj môcť vychovávať svoje deti v bezbožníctve v jednoduchom doslovnom význame tohto v minulosti skrivodlivo strašidelného výrazu? Dejiny sú učiteľkou života: Spomeňte si, kresťania, na časy za cisára Konštantína, ktorý vás uznal za rovnocenných občanov Rímskej ríše; urobili ste veľkú chybu, keď ste si vynútili stať sa štátnou cirkvou; dlho, storočia ste ňou boli, ale prestali ste ňou byť a dnes má také ašpirácie otvorene miestami len oneskorený islam. Tolerancia, znášanlivosť, sa stala heslom dňa, hoci mocní jedinci ju majú často len na jazyku.

Aby som pravdu povedal, nedôverujem veľmi budúcej situácii na slovenských školách. Neviem si predstaviť zmierlivého katechétu s kánonickou misiou vysloviť verejne v triede, na chodbe alebo v zborovni vetu, že náboženská viera a humanistické presvedčenie sú dva rovnocenné svetonázory - a predsa je to tak pre čím ďalej tým viac ľudí na svete aj u nás! Humanisti nemajú s touto vetou nijaké ťažkosti, hovoria len za seba. Veriaci musí brať do úvahy v prvom rade stanovisko svojho Boha, resp. jeho zástupcu na zemi - nie som vstave to pochopiť. Nechcem polemizovať a samozrejme uznávam veriacemu právo nechápať mňa.

Bol by som šťastnejší, keby sa náboženstvo ako výsostne intímna záležitosť slobody svedomia neučilo v škole; keby si to každá cirkev robila po svojom vo svojich mimoškolských zariadeniach a bez štátnej finančnej podpory. Zásadne odmietam Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní. Ak má ďalej platiť, navrhujem uzavrieť Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Medzinárodnou etickou a humanistickou úniou (IHEU) o humanistickej výchove a vzdelávaní na našich školách - hoci pochybujem, že by sa IHEU dopustila takého zasahovania do cudzích záležitostí.

Bude úlohou humanistov ďalej dokazovať, že morálka a etika existujú aj bez viery v nadprirodzeno, ak nestačí praktické zistenie, že milióny nevercov - v našich pomeroch nekresťanov - viedli dobrý život a spoločnosť ich uznávala; ale o tom inde. Tu len toľko, že humanisti sú presvedčení, že zdravý rozum a vedecké poznanie hrajú rozhodujúcu úlohu pri definovaní morálnych hodnôt a pomáhajú správne sa rozhodovať. Sekulárne spoločnosti si vytvorili záväzné etické normy, prístupné kritickému prevereniu a vedia riešiť morálne dilemy. Ako - to nech je úloha humanistickej etickej výchovy stále rastúceho počtu žiakov na našich školách.

Bezbožnosť nie je amorálna

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Článok docenta F. Kočiša v Učiteľských novinách č. 28 z 28. 8. 2004 (Môže byť škola amorálna?) sa hemží vetami, pri čítaní ktorých „každému triezvo uvažujúcemu človeku behá mráz po chrbte". No sú to jeho vety a nie vety profesorky Renáty Lukačkovej, ktorej názor, že „šesťročné deti ešte nie sú natoľko vyspelé, aby samy vedeli povedať, či chcú alebo nechcú veriť v boha", vehementne odmieta. Mohol by ich vysloviť kňaz, ale vôbec nesvedčia pedagógovi Trnavskej univerzity.

Vraj mravný základ „v rozumčeku detí" môže zabezpečiť iba náboženská výchova, píše v závere, hoci v predošlom odstavci pripustil, že náležitá rodinná mravná výchova nemusí byť „hneď náboženská". Tak ako je to, pán docent? Naozaj ste sa ešte nestretli so slušným dieťaťom slušného humanistu? Aké sú vaše rukolapné dôkazy, že všetci dnešní kriminálnici, ktorých vyratúvate, nechodili na hodiny náboženskej výchovy?

Neodbočme však na skazonosné dôsledky vyrastania v zlom sociálnom prostredí, to je o inom. Vraj najvyššia mravná autorita je Boh. To má právo, ba povinnosť, povedať kňaz na kazateľnici alebo katechéta. Inakšie je to filozofická téma, názory sa tu veľmi rôznia a ústava našej Republiky mi dáva právo hovoriť (tvrdiť) aj pravý opak - a vštepovať ho od útlej mladosti svojim deťom. Aj deťom rodičov, ktorí v tomto zmysle svoje deti zveria do učiteľskej opatery. To je záležitosť praktickej tolerancie a plurality, ktorá, ako vidíme, niektorým religionistom chýba.

Vraj sa „na začiatku školskej výchovy" nemusíme detí pýtať, aké náboženstvo chcú vyznávať - dôležité je čím skôr
začať robiť ich poslušnými Bohu. Pri takejto predčasnej iniciatíve sa zabúda na veľmi dôležitú inštanciu: na rodičov, resp. ich zástupcov. Neviem, aké budú konečné počty žiakov zapísaných na náboženskú a na etickú výchovu, ale dôverujem priemernému Slovákovi a Slovenke, že dajú za pravdu profesorke Lukačkovej, že náboženstvo nepatrí na štátnu školu. Keď však tam už raz je, nech je tam aj jeho alternatíva - humanistická etická výchova.

Ak sa na Desatoro Božích prikázaní odvoláva parlamentný „diskutér" alebo pobožná veriaca, akceptujem to ako nevedomosť. Prekvapil ma tým jeden prominent pri nočných pohovoroch v rozhlase a teraz docent TU. Koľko percent obyvateľov Zeme vie vôbec o ich existencii, či „nevyhnutnosti"? Ani štvrtina. Pre ostatných platia základné príkazy slušnosti a k tým sa vývoj človeka dopracoval dávno pred historkou o kamenných tabuliach.
(Odtiaľto redakciou Učiteľských novín krátené):

"Desatoro je prirodzeným zákonom, a preto je také staré ako samo ľudstvo ... Hamurapiho kódex je aspoň o päťsto rokov starší ako vyhlásenie Desatora na Sinaji," píše sa v Biblii SSV (1996). Dodržujú ho a svoje deti v jeho duchu vychovávajú miliardy príslušníkov iných ako kresťanských náboženstiev a milióny nevercov na svete. Niet medzi nimi pomerne viac kriminálnikov ako na kresťanskom Slovensku. Naopak, na budhistickom Bali vraj žijú neobyčajne milí a prívetiví ľudia. Milión Slovákov bez náboženskej príslušnosti vrátane humanistov sa nedovoláva Desatora ani kresťanského Boha a žiada, aby sa ich deti vychovávali v ich poňatí etickej výchovy. O amorálnosti by pritom nemala byť reč. A ak áno, tak jedine v súvislosti s tým, že rodičom-humanistom a ich deťom sa zavedením povinnej náboženskej výchovy neponúka skutočná alternatívna - humanistická etická výchova.

Uverejnili Učiteľské noviny, 44/31, s. 4, 2004.

Načo je dobré náboženstvo?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Richard Dawkins

Má hodnotu pre darvinovské prežitie? Nemá.

1
Ako darvinistu ma na náboženstve najviac zaujíma jeho márnomyseľná rozhadzovačnosť, jeho výstredná baroková neužitočnosť. Príroda je lakomý účtovník, robí drahoty pre halier, počíta čas, trestá najmenšiu márnotratnosť. Ak sa divé zviera oddá neužitočnej činnosti, favorizuje prírodná selekcia jeho súpera, ktorý sa venuje reprodukcii a prežitiu. Príroda nepripúšťa frivolné zábavky. Bezohľadný utilitarizmus triumfuje, čo aj to vždy nevidno na prvý pohľad.

„Pelešenie" či „popolenie" je čudesná vlastnosť vtákov ako sojky, že sa „kúpu" v mravčích hniezdach, čím zrejme dráždia mravce, aby vtrhli do ich peria. Nik nevie, aký je úžitok pelešenia: možno je to určitý druh hygieny, čistenie peria od parazitov. Zastávam názor, že neistota ohľadom účelu nemá - vlastne nesmie - odradiť darvinistov od viery, pevnej viery, že popolenie musí predsa len byť na niečo dobré.

Náboženské správanie dvojnohých opíc zaberá veľa ich času. Spotrebúva obrovské zdroje. Stavba stredovekej katedrály vyžadovala storočia ľudskej práce. Kostolná hudba a náboženské maľby monopolizovali stredoveké a renesančné talenty umelcov. Neraz umierali tisíce, ba milióny ľudí, po ukrutnom mučení z oddanosti k nejakému len nepatrne odlišnému náboženstvu. Pobožní ľudia umierali za svojich bohov, zabíjali v ich mene, postili sa pre nich, znášali bičovanie, podstúpili celoživotný celibát, zaprisahali sa asociálnemu mlčaniu - pre dobro náboženstva. Hoci sa v podrobnostiach jednotlivé kultúry líšia, ani jednej nechýba nejaká verzia časovo náročných, bohatstvá spotrebúvajúcich, nepriateľstvá vyvolávajúcich, plodnosť znižujúcich náboženských obradov. Pre každého, kto myslí po darvinovsky, je to veľká hádanka. Uvažovali sme, prečo sa sojky popolia. Nie je aj náboženstvo podobná výzva, apriorný útok na darvinizmus, vyžadujúci podobné vysvetlenie? Prečo sa modlíme a dopriavame si náročné praktiky, ktoré v mnohých prípadoch úplne konzumujú životy?

Samozrejme, teraz musia prísť varovania, ktoré môžu všetko zvrátiť. Náboženské správanie je predmetom darvinovského záujmu len vtedy, ak je rozšírené a nie je len záhadnou zriedkavou anomáliou. Zrejme je univerzálne a problém sa nezamlčí tým, že podrobnosti sú v jednotlivých kultúrach rozličné. Je to ako pri jazykoch, kde je podstatný fenomén univerzálny, ale prejavuje sa v rozličných oblastiach rozlične. Nie všetci jednotlivci sú religiózni - to ľahko dosvedčia čitatelia tohto časopisu. Ale náboženstvo je ľudská univerzália: Každá kultúra, nech je to kdekoľvek vo svete, má náboženský štýl, ktorý aj neverci uznávajú za normu tej-ktorej spoločnosti; ako majú ľudia svoje štýly obliekania, dvorenia, stolovania, tak majú svoje náboženstvá.

 Načo je dobré náboženstvo?

Existujú náznaky dôkazu, že náboženská viera chráni ľudí pred chorobami zo stresu. Zatiaľ tento dôkaz nepresvedčí, ale nakoniec by to nebolo prekvapenie. Nie zanedbateľná časť toho, čo môže lekár poskytnúť pacientovi, je útecha a uisťovanie. Môj lekár nepraktizuje doslovne kladenie rúk. Ale už často ma v momente zbavil menšieho neduhu pokojný hlas inteligentnej tváre za stetoskopom. Účinok placeba je dokázaný. Prázdne pilulky bez akejkoľvek farmakologickej účinnosti presvedčivo zlepšia zdravie. Preto sa má pri pokusoch s liekmi používať placebo ako kontrola. Preto sa zdá, že homeopatické preparáty účinkujú, hoci sú natoľko zriedené, že obsahujú toľko účinnej látky ako placebová kontrola - ani molekulu.

Je náboženstvo lekárske placebo, ktoré predlžuje život tým, že zmenšuje stres? Možno, ale táto teória musí vydržať námietky skeptikov, že za určitých okolností náboženstvo stres skôr zvyšuje, ako znižuje. Pre mňa je placebová teória v každom prípade príliš slabá na vysvetlenie všadeprítomného masívneho náboženského javu. Nemyslím si, že máme náboženstvo, pretože naši predkovia znižovali svoj stres a následkom toho žili dlhšie. Nemyslím si, že by na to vystačila táto teória.

Aj všetky iné teórie strieľajú vedľa darvinovského vysvetlenia. Myslím na konštatovania typu

„Náboženstvo uspokojuje našu zvedavosť na vesmír a naše miesto v ňom." Alebo: „Náboženstvo utešuje. Ľudia sa boja smrti a ťahá ich to k náboženstvu, ktoré sľubuje, že smrť prežijeme."

Môže v tom byť kus psychologickej pravdy, ale darvinovské vysvetlenie to nie je.

Steven Pinker to vo svojej knihe Ako pracuje mozog (Penguin, 1997) komentoval takto:

„...to kladie len otázku, ako by sa mohla myseľ vyvinúť tým smerom, že nachádza potešenie vo veciach, o ktorých sa môže ľahko presvedčiť, že sú falošné. Mrznúca osoba nenájde potechu v tom, že si bude predstavovať, že je jej teplo; a ten, čo stojí tvárou v tvár levovi, sa neuspokojí pomyslením, že je to králik." (s. 555).

Darvinovská verzia teórie o strachu pred smrťou by mala mať takúto formu:

„Viera v život po smrti sa snaží posunúť chvíľu, keď bude podrobená skúške."

To môže byť pravda alebo nepravda - možno sú ešte aj iné teórie o strese a placebo - ale ja sa nemienim tým zaoberať. Chcem len zdôrazniť, že toto je spôsob, ako musia darvinisti po novom pristupovať k tejto otázke.

Psychologické vysvetľovania otázky, prečo niektorí ľudia nachádzajú niektorú vieru príjemnou a inú nepríjemnou, sú predbežné, nie konečné vysvetlenia. Ako darvinista sa zaujímam o konečné otázky.

Darvinisti kladú dôraz na toto rozlišovanie predbežných a konečných otázok. Predbežné otázky nás zavedú do fyziológie a neuroanatómie. Na predbežných otázkach nie je nič zlé. Sú dôležité a sú vedecké. Ja sa však zaujímam predovšetkým o darvinovské konečné vysvetlenia. Ak neurovedci nájdu v mozgu „centrum pre boha", bude darvinista ako ja chcieť vedieť, prečo sa toto centrum vyvinulo. Prečo prežívali lepšie tí z našich predkov, ktorí mali geneticky zakotvenú tendenciu vytvárať v mozgu centrum pre boha? Konečná darvinovská otázka nie je lepšia, ani hlbšia, ani vedeckejšia ako predbežná neurologická otázka. Ale je to otázka, o ktorej mám šťastie dnes tu s vami hovoriť. Niektoré vysvetlenia, ktoré sa vydávali za konečné, sa ukázali byť teóriami skupinovej selekcie. Skupinová selekcia je sporná myšlienka, že darvinovská selekcia vyberá spomedzi skupín tým istým spôsobom, ako pri normálnej darvinovskej teórii vyberá spomedzi jednotlivcov. Napríklad cambridgeský antropológ Colin Renfrew navrhuje teóriu, že kresťanstvo prežilo na podklade skupinovej selekcie, lebo podporovalo myšlienku vnútroskupinovej oddanosti a bratskej lásky. Niečo podobné navrhol aj americký evolucionista D. S. Wilson v Darvinovej katedrále.

A tak tu máme hotový príklad ukážky, ako môže fungovať teória skupinovej selekcie. Kmeň so strhujúco bojovným „bohom bitiek" vyhráva vojny s kmeňom, ktorého boh vyžaduje mier a harmóniu, resp. nemá nijakého boha. Bojovníci, ktorí uveria, že martýrska smrť im otvorí bránu do raja, budú bojovať udatnejšie a dobrovoľne sa vzdajú života. Tak ich kmeň ľahšie prežije v medzikmeňovej selekcii, zmocní sa krádežou dobytka porazeného kmeňa a poberie si jeho ženy za konkubíny. Takéto úspešné kmene splodia dcérske kmene a tak to pôjde ďalej, budú sa plodiť ďalšie dcérske kmene, no všetky budú vzývať toho istého kmeňového boha. Všimnite si, že toto je niečo iné ako povedať, že prežíva idea bojachtivého náboženstva. Samozrejme prežíva, ale v tomto prípade sa chce zdôrazniť, že prežíva skupina ľudí, ktorí vyznávajú túto myšlienku.

Existujú obrovské námietky proti teóriám o skupinovej selekcii. Ako ich známy oponent sa musím vyvarovať jazdy na mojom hoby-koníčku ďaleko od predmetu tohto stĺpca. Dá sa povedať, že matematické modely môžu vytvoriť veľmi špeciálne podmienky, za ktorých by skupinová selekcia mohla fungovať. Dá sa povedať, že náboženstvá vytvárali v ľudských komunitách práve tieto špeciálne podmienky. Je to zaujímavá teoretická koľaj, ale tu sa na ňu nejdem púšťať.

Môže byť náboženstvo nedávny jav, objaviaci sa až keď už naše gény prekonali väčšinu svojej prírodnej selekcie? Jeho všadeprítomnosť protirečí každej jednoduchej verzii tejto myšlienky. Je však jedna verzia, za ktorú sa prihováram.

Sklon, ktorý sa v našich predkoch prirodzene selektoval, nebolo náboženstvo ako také. Išlo o iný zisk, a ten sa dnes len príležitostne manifestuje ako náboženské správanie. Náboženské správanie pochopíme až vtedy, keď ho premenujeme. Ako zoológovi mi pripadá celkom prirodzené, že na to vezmem analógiu z neľudských živočíchov.

„Hierarchická dominancia" sa pozorovala po prvý raz ako „ďobací poriadok" u sliepok. Každá sliepka sa naučí, ktorú sliepku smie biť, ďobať, a ktorá smie biť, ďobať, ju. Pri dobre vytvorenej hierarchickej dominancii vidno málo otvorených bojov. Stabilné skupiny nosníc, ktoré mali dosť času na zaradenie jednotlivcov do ďobacieho poriadku, znášajú viac vajec ako sliepky v kurínoch, ktorých osadenstvo sa stále mení. Zdalo by sa, že tu existuje „výhoda" pre jav hierarchickej dominancie. Nie je to však dobrý darvinizmus, pretože hierarchická dominancia je jav na úrovni skupiny. Farmári sa môžu starať o produktivitu skupiny, ale okrem veľmi osobitných podmienok, ktoré tu neplatia, prírodná selekcia sa o skupinu nezaujíma.

Pre darvinistu je otázka „Aká je hodnota hierarchickej dominancie pre prežitie?" nelegitímna. Správna otázka znie:

"Aká je individuálna hodnota podrobenia sa silnejším sliepkam pre prežitie? A aká je hodnota trestania nepodrobenia sa slabších?"

Darvinistické otázky musia zameriavať pozornosť na úroveň, na ktorej existujú genetické variácie. Agresívne alebo ústupčivé tendencie u jednotlivých sliepok sú vhodný cieľ pozornosti, lebo sa ľahko môžu geneticky meniť. Skupinové javy typu hierarchickej dominancie sa ako také geneticky nemenia, pretože skupiny nemajú gény. Ak sa zameriate na nejaký osobitný prípad, keď skupinový jav môže byť podrobený genetickej variácii, budete, prinajmenšom, hovoriť o inom.

Zastávam názor, že s náboženstvom je to tak, ako s hierarchickou dominanciou. „Aká je hodnota náboženstva pre prežitie?" môže byť zlá otázka. Správne by mala otázka znieť „Akú hodnotu pre prežitie má nejaké dosiaľ nešpecifikované správanie či fyziologická charakteristika, ktoré sa za vhodných okolností javia ako náboženstvo?" Otázku musíme zmeniť, ak na ňu chceme citlivo odpovedať.

2
Darvinisti, ktorí skúmajú hodnotu náboženstva pre prežitie, kladú otázku zle. Musíme zamerať našu pozornosť na niečo u našich vyvíjajúcich sa predkov, čo vtedy nebolo rozpoznané ako náboženstvo, ale bolo poznačené, aby bolo rozpoznané ako náboženstvo v zmenenom kontexte civilizovanej spoločnosti.

Citoval som ďobací poriadok u sliepok a tento bod je taký centrálny pre moju tézu, že dúfam, že mi dovolíte upozorniť vás aj na iný príklad zo živočíšnej ríše. Mory, nočné motýle, lietajú do svetla sviečky a nezdá sa to byť náhodou. Zmenia smer svojho letu a ponúkajú sa za zápalnú obetu. Mohli by sme to nazvať „pudom k sebaspáleniu" a čudovať sa, ako to mohla darvinovská prírodná selekcia favorizovať. Aj tu som toho názoru, že otázku treba prepísať, než sa pokúsime o inteligentnú odpoveď. Nie je to samovražda. Zdanlivá samovražda je výsledok nečakaného vedľajšieho účinku.

Umelé svetlo je na nočnej scéne len nedávny jav. Donedávna boli jediné nočné svetlá hviezdy a mesiac. Keďže sa nachádzali v optickom nekonečne, sú ich lúče paralelné, čo z nich robí ideálne kompasy. O hmyze sa vie, že používa nebeské telesá na riadenie svojho pohybu v priamej linke. Jeho nervový systém je schopný nastaviť približnú smernicu typu

„Daj sa takým smerom, aby ti svetelné lúče dopadali do oka pod uhlom 30°."

Keďže hmyz má zložené oči, zodpovedá tomu osobitné omatídium, individuálna optická trubica, vychádzajúca zo stredu zloženého oka.

No hmyzí svetelný kompas sa zásadne spolieha na nebeské telesá v optickom nekonečne. Ak to nie je tak, nie sú lúče paralelné, ale sa rozbiehajú ako špajle kolesa. Ak bude nervový systém používať približnú smernicu 30° voči svetlu sviece, ako keby to bol mesiac, nariadi moru logaritmickou špirálou priamo do plameňa.

V priemere je približná smernica dobrým pravidlom. Zabúdame na tisíce môr, riadené potichučky a účinne mesiacom, jasnými hviezdami, ba aj svetlami vzdialených miest. Vidíme len mory vrhajúce sa do našich lámp a kladieme zlé otázky. Prečo sa všetky tieto mory dopúšťajú samovraždy? Mali by sme sa pýtať, prečo majú nervový systém, ktorý ich vedie pod automatickým pevným uhlom k svetelnému zdroju, čo je taktika, ktorú spozorujeme len vtedy, keď je už zle. Ak sa otázka zmení, mystérium sa vyparí. Nikdy nebolo správne nazvať to samovraždou.

Takže aplikujme toto poučenie na náboženské správanie ľudí. Vidíme, že veľké počty obyvateľstva - v niektorých oblastiach 100 % - sa držia vier, ktoré protirečia dokázateľným vedeckým faktom, ako aj vieram súperiacich náboženstiev. Týchto vier sa nielen pridŕžajú, ale venujú mnoho času a finančné zdroje aktivitám, ktoré z tejto vernosti vyplývajú. Umierajú pre ne, zabíjajú pre ne. Žasneme nad tým, ako sme žasli nad sebaupálením môr. Zmätene sa pýtame: „Prečo?" Opäť zdôrazňujem, že asi kladieme otázku zle. Náboženské správanie môže byť zlyhanie stroja, nešťastná manifestácia podvedomej psychologickej náklonnosti, ktorá kedysi za iných okolností mohla byť užitočná.

Aká psychologická náklonnosť to mohla byť? Čo zodpovedá používaniu rovnobežných svetelných lúčov mesiaca ako užitočný kompas? Oveľa viac trvám na všeobecnej myšlienke premeny otázky ako na osobitnej odpovedi.

Špecifickú hypotézu mám v súvislosti s deťmi. Väčšmi ako iné species prežívame na základe skúseností nahromadených predošlými generáciami. Teoreticky by sa deti mohli naučiť zo skúsenosti nekúpať sa v riekach, kde žijú krokodíly. Existuje však, prinajmenšom, selektívna výhoda pre detský mozog v podobe približnej smernice: Ver všetko, čo ti hovoria starší. Poslúchaj svojich rodičov, poslúchaj kmeňových staršinov, najmä keď hovoria slávnostne, hrozivo. Poslúchaj bez kladenia otázok.

Nikdy nezabudnem na strašnú kázeň, prednesenú v školskej kaplnke, keď som bol malý. Retrospektívne je hrozná: no v tom čase ju môj detský mozog prijal tak, ako to kazateľ zamýšľal. Rozprával historku o čate vojakov cvičiacich pri železničnej trati. V kritickom okamihu bola pozornosť veliteľa odvrátená a nedal povel zastať. Vojaci boli tak dobre vycvičení poslúchať rozkazy bez kladenia otázok, že pochodovali ďalej, rovno do cesty prichádzajúcemu vlaku. Dnes, samozrejme, neverím tej historke. Veril som jej, keď som mal deväť rokov. Problém je v tom, že ten kazateľ chcel, aby sme otrockú neodvrávajúcu poslušnosť vojakov aj nezmyselným rozkazom považovali za cnosť. Ak mám hovoriť za seba, považovali sme ju za cnosť. Dnes by som rád vedel, či by som vtedy bol mal odvahu urobiť svoju povinnosť pochodovať priamo do idúceho vlaku.

Počítače robia, čo sa im prikáže, ako ideálne vycvičení vojaci. Otrocky poslúchajú všetky inštrukcie správne vložené v ich programovej reči. Tak robia užitočné veci ako spracúvanie textov alebo tabuľkové kalkulácie. No nevyhnutným vedľajším produktom je skutočnosť, že rovnako automaticky poslúchajú aj zlé inštrukcie. Nemajú možnosť povedať, či bude mať nejaká inštrukcia dobrý alebo zlý účinok. Jednoducho poslúchajú, ako sa to očakáva od vojakov.

Ich slepá poslušnosť robí počítače zraniteľné vírusmi a červami. Počítač splní zlomyseľne zostavený program „Kopíruj ma a odošli ma na každú adresu, ktorú nájdeš na tomto disku!" Potom poslúchnu aj ďalšie počítače, ktoré túto správu dostanú a bude sa to exponenciálne šíriť po celej krajine. Nedá sa zostaviť počítač, ktorý by bol užitočne poslušný a súčasne imúnny proti infekcii.

Ak som svoju presviedčajúcu úlohu urobil dobre, doplnili ste si argument o detskom mozgu a náboženstve. Prírodný výber zabudováva do detských mozgov tendenciu uveriť všetko, čo im vravia ich rodičia a staršie osoby. Táto vlastnosť ich automaticky robí osobitne zraniteľnými infekciami vírusmi mysle. Z výborných dôvodov prežitia potrebujú detské mozgy dôveru v rodičov a v osoby, ktorým dôverovať im rodičia radia. Automatickým dôsledkom je, že „dôverujúci" nemá možnosť rozlišovať medzi dobrou a zlou radou. Dieťa nevie posúdiť, či je „Ak sa budeš kúpať v rieke, zožerú ťa krokodíly" dobrá, „Ak pri splni neobetuješ bohom kozu, úroda sa nevydarí" zlá rada; obidve znejú rovnako. Obidve pochádzajú z dôveryhodného prameňa, obidve boli vyslovené s rovnakou vážnosťou, prikazujúcou rešpekt a vyžadujúcou poslušnosť.

Rovnako je to s výrokmi o svete, vesmíre, morálke a ľudskej povahe. Samozrejme, keď dieťa vyrastie a bude mať vlastné deti, odovzdá to všetko svojim deťom s tou istou presvedčivosťou zvykov.

Pri tomto modeli môžeme očakávať, že v rozličných geografických oblastiach sa budú na potomstvo prenášať rozličné samovoľné viery bez faktického podkladu a bude sa im veriť s rovnakým presvedčením ako užitočným poučkám tradičnej múdrosti typu, že hnojenie zvyšuje úrodu. Môžeme aj očakávať, že tieto ničím nepodložené viery sa budú v priebehu generácií vyvíjať, či už náhodnými odchýlkami alebo v zmysle analógie k Darwinovej selekcii; naraz sa môžu objaviť znaky preukaznej divergencie od spoločného predka. Jazyk sa odchýlil od spoločného predka, ak bolo dosť času a išlo o geografickú separáciu. To isté platí o tradičných vierach a prikázaniach.

Darvinovská selekcia viedla k existencii detských mozgov s ich tendenciou veriť, čo im povedia starší od nich. Vytvorila mozgy s tendenciou napodobňovať, teda nepriamo šíriť povesti, podieľať sa na mestských legendách, veriť náboženstvám. No ak genetická selekcia vytvorila mozgy tohto druhu, zaobstarala tým aj ekvivalent nového druhu negenetickej dedičnosti, na ktorej sa môže zakladať nová epidemiológia a možno aj nový druh negenetickej darvinovskej selekcie. Podľa môjho názoru je náboženstvo jeden zo skupiny javov, ktoré sa dajú vysvetliť týmto druhom negenetickej epidemiológie, možno s prídavkom negenetickej darvinovskej selekcie. Ak mám pravdu, nemá náboženstvo nijakú hodnotu pre prežívanie jednotlivcov, ani pre užitočnosť ich génov. Ak je na nejaký osoh, má ho len náboženstvo.

Najnovšia kniha Richarda Dawkinsa, ktorý je profesorom na Oxfordskej univerzite, má titul Diablov kaplán: Úvahy o nádeji, klamstvách, vede a láske (2003).

Prameň: Richard Dawkins, What Use is Religion? Part 1 and 2, Free Inquiry, 24/4 (s.13-14) a 24/5 (s.11-12), 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Pápežov krok späť v otázke terminálnej opatery

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Peter Singer 

„Rád by som osobitne podčiarkol skutočnosť, že podanie vody a potravy, aj keď sa robí s použitím techniky, vždy predstavuje prirodzený spôsob zachovania života a nie lekársky zákrok."(1) Jeden etik to komentoval zmosta doprosta: „Pápežov výrok pôsobí prinajmenšom ohromujúco."

Pápež Ján Pavol II. to povedal v marci 2004 na medzinárodnom kongrese „Opatrenia na udržanie pri živote vo vegetatívnom stave: Vedecký pokrok a etická dilema", organizovanom Svetovou federáciou katolíckych lekárskych asociácií a Pontifikálnou akadémiou Za život. Prejavil schopnosť rozseknúť všetky etické dilemy. Hoci uznal, že pacienti v trvalom (persistentnom) vegetatívnom stave, tzv. PVS, „nevykazujú znaky vedomia o sebe alebo okolí, a ukazujú sa neschopnými interakcie s inými alebo reakcie na špecifické podráždenie," prikázal udržovať ich pri živote neobmedzene dlho. Takí pacienti, trval na tom, „si zachovávajú ľudskú dôstojnosť v celej plnosti" a „milujúci pohľad Boha naďalej na nich spočíva." Preto, pokračoval, sme povinní dávať im potravu a vodu, aj keď je to možné len cez trubicu. Dodal, že odstránenie trubice pri vedomí, že to povedie k smrti pacienta, je „eutanázia zo zanedbania povinnosti."

Tento svoj záver založil pápež na tvrdení, že niektorí PVS-pacienti sa aspoň čiastočne uzdravia a že pri súčasnom stave lekárskej vedy nie sme schopní s istotou predpovedať, ktorý pacient vyzdravie a ktorý nevyzdravie. Tu sa ukazuje, že ho zle informovali. Hoci je pravda, že pri mnohých prípadoch PVS nemôžeme definitívne vylúčiť možnosť vyzdravenia, moderné techniky zobrazenia mozgu nám dnes dávajú možnosť zistiť, že a kedy je celá mozgová kôra zničená. Vtedy je vyzdravenie vylúčené, pretože mozgová kôra sa nemôže rekonštituovať (znovu vytvoriť). Takže argument pre zachovanie týchto pacientov pri živote nemožno stavať na lekárskej neistote (1).

Nijaká dilema pre pápeža, ale kopa problémov pre katolícke špitály po celom svete - desaťtisíce pacientov sú v persistentnom vegetatívnom stave. Mnohí z nich sú v niektorej z asi 600 nemocníc pod správou Katolíckej zdravotnej asociácie USA. V súlade s názormi niektorých katolíckych bioetikov sa v týchto nemocniciach považovala umelá výživa „za nezvyčajný spôsob udržania pri živote", teda za niečo, čo sa nemusí poskytovať povinne.

Dr. Charles Daschbach, akademický riaditeľ Nemocnice sv. Jozefa vo Foenixe, Ar., komentoval súčasnú situáciu pre denník Arizona Republic vysvetlením, že v jeho nemocnici sa rozhodovanie o tom, či pokračovať v umelej výžive, robí na základe porovnania možného prospechu pre pacienta so záťažou preňho a pre jeho rodinu. Dodal, že pápežove slová „neboli vyslovené ako oficiálne učenie cirkvi" (2). Laurence O'Connell, riaditeľ necirkevného Strediska pre zdravie, vieru a etiku Park Ridge v Chicagu povedal otvorenejšie, že „pápežov výrok pôsobí prinajmenšom ohromujúco" (3).

Dosť popletený komentár vyslovil Richard Doerflinger, hovorca Sekretariátu aktivít pre život Konferencie katolíckych biskupov USA: „Ľudia na obidvoch stranách bariéry dlhé roky čakali na slová a mienku pápeža. No nerieši sa tu otázka praktického posúdenia, či v jednotlivých prípadoch umelá výživa nenarobí viac zla ako dobra." Nevysvetlil, ako môže niečo uškodiť pacientom, ktorí absolútne nevedia, čo sa s nimi deje - a nebudú to vedieť.

Ak sa katolícke nemocnice dajú na cestu realizácie pápežovho názoru, dostanú sa do sporu s princípom autonómie pacienta, ktorá sa oddávna uznáva za jadro zdravotníckej etiky. Mnohí pacienti podpisujú prehlásenia, že si neprajú byť udržovaní pri živote, ak sa dostanú do stavu PVS. V prípade Nancy Cruzanovej, mladej ženy, ktorá bola sedem rokov v stave PVS, rozhodol Najvyšší súd USA, že umelá výživa je lekárska liečba a môže byť prerušená, ak sú dôkazy, že si to pacient prial. Pápež teraz vyslovil opačný názor. Podľa neho je umelá výživa trubicou čosi „prirodzené", nie je to lekárska liečba. Pacienti majú právo na život, ale, ako sa ukazuje, toto právo im nedáva možnosť nijakej voľby, stáva sa povinnosťou. Treba ich živiť, či chcú, alebo nechcú.

Významný austrálsky katolícky bioetik, Otec Norman Ford, mal humánnejšie názory ako hlava jeho vlastnej cirkvi. Na spomenutej konferencii v Ríme povedal, že keďže pacienti PVS, nemajúc inštinkt jesť a piť, stratili apetít, dávať im násilím potravu a vodu spôsobom, ktorý sa nezrovnáva s ich ľudskou dôstojnosťou, je prejavom „ich nerešpektovania". Ale to bolo predtým, ako rečnil pápež. Potom mal pre reportéra najrozšírenejšieho katolíckeho časopisu v Spojenom kráľovstve, The Tablet, tieto slová: „Akceptujem učenie pápeža v jeho reči pre účastníkov kongresu (4)." Také ťažkosti máme s bioetikmi v inštitúcii, ktorá vo svojich radoch nepozná právo slobody prejavu.

Poznámky
(1) Pápežova reč je dostupná na http://www.vegetativestate.org/discorso_papa.htm
(2) Austen Ivereigh, „Americké nemocnice v dileme o pacientoch s PVS", The Tablet, 10.apríla 2004. Pozri na http://www.thetablet.co.uk/cgi-bin/citw.cgi/past-00174 #Americas
(3) Cathy Lynn Grossmann, „Pápež vyhlasuje umelú výživu za morálnu povinnosť", USA Today, 1. apríla 2004.
(4) ako 2.

Najnovšie vyšla Petrovi Singerovi, profesorovi bioetiky na Univerzite v Princetone, kniha Prezident dobra a zla: Etika Georgea W. Busha.

Prameň: Peter Singer, The Pope Moves Backward on Terminal Care, Free Inquiry, 24/5, s. 19-20, 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Voľný trh v náboženstve

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Keith Ward

Máte právo voľby

Ak nie je kresťanstvo jediným pravým náboženstvom, prečo byť kresťanom? Prečo sa nestať budhistom? Mary Wakefieldová dala túto otázku liberálnemu teológovi Keithovi Wardovi.

O deviatej ráno vyzerá Cumnor v Oxfordskom grófstve ako pozadie pre mystérium Miss Marplovej. Na miernom svahu sa radia domčeky vonkajšieho kruhu úzkej hlavnej ulice a oproti nim leží trávnatý cintorín. Nič sa nehýbe - len koruny jedlí medzi náhrobkami.

Stojím pred kostolom sv. Michala a vidím strechu domu reverenda Keitha Warda. Cumnor nie je farnosť, kde by ste očakávali stretnutie s bývalým profesorom teológie Regiusovej katedry v Oxforde, liberálnym intelektuálom, ktorého canterburský arcibiskup nazýva „milovaným a obdivovaným mysliteľom". Vo svojej knihe „Prípad náboženstva" Ward píše, že všetky náboženstvá sa musia zmieriť s názorom, že aj iné náboženstvá majú pravdu. Čudujem sa, ako sa to znáša s nedeľnou kázňou v kostolíku sv. Michala.

Zazvonila som, otvoril dvere a o dve minúty už sedíme proti sebe v jeho obývačke. Napriek veku (66) a šedivej brade vyzerá mladý, je čulý, má živé oči. Asi si časom zvykol dokazovať už skoro ráno božiu existenciu dotieravým cudzincom.

„Za najnádejnejšie znamenie pre budúcnosť náboženstva považujem skutočnosť, že náboženské zážitky sú v bežnom živote častejšie, ako si uvedomujeme," hovorí. „Počuli ste o Margharite Laski? Pôvodne to bola humanistka a agnostička a nakoniec písala o extázach a transcendentných skúsenostiach. Tvrdila, že ak sa dnes spytujete, každý vám povie, že mal v minulosti nejaké spirituálne zážitky. Aj ja si to myslím. No v Británii nemajú ľudia radi inštitúcie ako je cirkev."

Ale prečo sa Briti cítia tak zle, ak príde reč na organizované náboženstvo?

„Zaujímavá otázka a neviem, či vám dám správnu odpoveď. Myslím si, že v minulosti bola cirkev v mysliach ľudí priveľmi stotožňovaná s naším impériom a tým aj s jeho vojnami a imperializmom. Stále ešte dychtíme po rúcaní predstáv nanútenej autority a vysmievame sa aj vlastným tradíciám."

Čo si myslíte o darvinizme? Nahradil v Británii náboženstvo?

„Darvinizmus je v podstate v poriadku - ale nedáva primerané vysvetlenie estetických, náboženských a morálnych hodnôt. Richard Dawkins vraví, že máme byť morálni, ale kde sa berie to ‘máme'? Aj ak sa dokáže, že etika je úspešná stratégia pre prežitie, nevysvetlí to, prečo máme byť dobrí."

 Ward sa smeje, nakláňa sa dozadu a zaujato ma pozoruje.

Zneistil ma a odvraciam pohľad do izby. Zariadenie je veľmi jednoduché. Police sú plné kníh o umení a filozofii - Boh ako duch, Rembrandt, Dejiny racionalistického myslenia - ale len jeden obraz: modrý štvoruholník nad krbom. Svetlo vniká do miestnosti cez okná s dvojitými sklami a nezadržané vychádza na druhej strane. Wardova myseľ je asi ako jeho byt: presvetlená, nezaprataná zbytočným zdedeným nábytkom.

„Pozrite sa", vraví mierne, „veda veľmi poukazuje na náboženskú základňu. Ešte som nestretol fyzika svetového mena, ktorý by nemyslel, že vo vesmíre existuje čosi viac ako zrážajúce sa atómy, niečo podobné mysli pri práci, nejaká inteligencia. Aj Einstein tak zmýšľal. Za posledných dvadsať rokov došlo v Británii k revolúcii v myslení. Boh sa opäť stal možnosťou, ale ku každému to ešte nepreniklo."

Veď to je ako pravý opak osvietenstva, myslím si zhrozene. Intelektuáli sa vracajú k náboženstvu a ponechávajú masy ľudí pod temným oblakom ťaživého racionalizmu a neodarvinizmu!

Wardova žena, Marian, prináša dve kávy v kónických šálkach s tmavotyrkysovou glazúrou. Ako pijeme, pokúšam sa myslieť ďalej. Ak má Ward pravdu, ak sa boh vracia a veda je na jeho strane, stane sa výraz kresťanstvo čoskoro slovom, ktoré sa bude dať aj v Británii vysloviť bez zarazenia či posmechu - ale tu sa nanucuje dôležitá otázka: ak dôjde k tejto revolúcii, ako bude vyzerať cirkev? Keith Ward je anglikánsky kňaz, ale zdá sa, že preňho je definujúcou charakteristikou náboženstva osobný zážitok, niečoho duchovného. No potom prečo byť anglikánskym kresťanom a neostať či nestať sa budhistom? Podľa čoho sa tu má uskutočniť voľba?

„Pozrite sa", teraz je Ward vážnejší, „som toho názoru, že ľudia majú voliť svoje náboženstvo na podklade svojej kultúry. Vezmite si za príklad mňa. Najdôležitejšie na mne nie je to, že som kresťan, ale že som západný liberál, presnejšie povedaný britský liberál, OK? To som a len z tej pozície môžem hovoriť. A pre mňa kreacionizmus šiestich dní (trvania stvorenia) ani indické náboženstvá neprichádzajú do úvahy - akceptujem vedecký svetonázor a reinkarnácia (prevteľovanie) nie je jeho tradičnou súčasťou. Pre iných ľudí môže platiť iná voľba, to závisí od ich kultúrneho prostredia."

„Ale čo považujete v súčasnosti za pravdu?" pýtam sa nerozumejúc. „Napríklad, veríte bez problémov na inkarnáciu? (vtelenie boha na človeka ako charakteristiku Krista - pozn. prekl.)?

„Boha? Ó, áno, to verím. Pochádzam z tej ..." chcel asi použiť slovo „tradície", ale sa zháčil.

Dívali sme sa na seba. Povedala som teraz, že sa mi vidí, že ak si myslí, že Boh sa stal človekom, potom je dosť ťažké ostať vlažným v otázkach viery a nechcieť obracať ľudí na kresťanstvo.

„Ó, to by sa mi veľmi páčilo, ale viem, že sa to nedá", smial sa Ward. „Myslím si, že môj názor je správny, ale dôkazy pre správnosť kresťanstva nie sú dosť presvedčivé a môžu existovať rozdielne názory. Samozrejme som toho názoru, že každý by mal súhlasiť so mnou vo veci kresťanstva až potiaľ, že to nie je najvyššie prvočíslo (absolútna pravda, pozn. prekl.); pretože taká je pravda. Kategoricky prehlasujem, že ľudia majú právo meniť svoje náboženstvo, nemať žiadne náboženstvo a vôbec mať také náboženstvo, aké si vyvolia."

„To je veľmi rozumný názor a iste ho schváli aj väčšina ateistov, ale nie je to trochu ľahkovážne? Nemáte ako kresťan povinnosť riskovať intoleranciu a vystúpiť na obranu jednej verzie pravdy?"

„Myslím si, že takýto náboženský názor už dávno vyšiel z módy. Samozrejme je nesprávne tvrdiť, že len jedno náboženstvo sa môže vydávať za pravdivé - a ak mu nebudete veriť, pôjdete do pekla. To už neveria ani katolíci, pretože to špecificky vylúčil Druhý Vatikánsky koncil."

Diskusia o prísnom, autoritatívnom náboženstve Warda vzrušila, odhrnul si vlasy z očí, naklonil sa ku mne a pokra-čoval:

„Ak usporiadate svoju cirkev tak, že ju ovládne určitá skupina ľudí, celkom iste skončíte s názormi, ktoré sú typické pre takúto skupinu. Prajem si, aby moja cirkev, anglikánska, nepripustila takéto názory, ale aby akceptovala ľudí s najrozličnejšími predstavami o transcendentnej realite - o Bohu. Deje sa to na rozmanitých úsekoch každodenného života.

Pozrite sa, vo všetkých prípadoch, keď sa vedci dostali do konfliktu s cirkvou, skončilo to tak, že pravdu mali vedci a cirkev sa mýlila. Preto cirkev musí prestať byť učiteľkou a predpisovať pravidlá. Mám teraz na mysli, že som bol členom početných cirkevných výborov, a všetky rozhodnutia, čo sa tam urobili, sa zakladali na podivných veciach, ako či tí ľudia dobre trávili alebo kto chýbal. Preto by sa nemalo hovoriť, že „Cirkev učí", keď sa tým myslí, že „Kardinál Ratzinger tak rozhodol."

Ak je však právo voľby také dôležité, iste dávate ľuďom radu, ako majú voliť, hovorím, snažiac sa znieť ako buričský vysokoškolák. Čo, ak si ľudia prajú, aby sa im dávali predpisy a príkazy? Nie každý rád rozmýšľa o všetkom sám a sám hľadá rozumné riešenie. Niektorí si prajú vodcovstvo, nemennú, spoľahlivú cirkev.

„Súhlasím s vami, že sú ľudia, ktorí si prajú prísnu cirkev - ale v dnešnej spoločnosti to majú ťažké, lebo vedia, že ako inštitúcia stojí cirkev na hlinených nohách."

Ward znie priateľsky, ale úsečne, čo môže byť reakcia na slabošských vyznávačov predpisov, alebo že má ísť na pohreb a ja tu už vyše hodiny stereotypne opakujem „Ale čo, ak?" Keď už vstáva, dávam poslednú otázku: „Ak niekto z vašej farnosti, z Cumnoru, príde do vášho kostola a hovorí, že všetci okolo neho sú v koncoch a nevedia, kde nájsť Boha, čo mu poviete?"

„Odpoviem mu osobne, verte mi," vraví Ward. „Nepredložím mu nijaký cirkevný dokument. Bude to asi otázka typu ‘S akým problémom si neviete poradiť?' a to potom rozoberieme. Nemyslím si, že anglikánska cirkev má hotovú odpoveď na všetko a každý druhý je v nepráve, lebo to nie je pravda."

Prestáva hovoriť, až keď sme vo dverách.

„Ako vidíte, arcibiskupom nie som z toho dôvodu, že mám na súčasnú štruktúru spoločnosti príliš liberálne názory. OK, milióny ľudí neprídu do môjho kostola, ale nech si idú do iného. Som presvedčený, že na to majú právo, hoci nemajú pravdu". Ward na chvíľu zmĺkol, potom sa smeje: „Majú slobodu vybrať si podľa vlastnej voľby."

*  *  *

Poznámka prekladateľa: Je dobre, že existujú liberálni teológovia, s ktorými je možný rozhovor, keďže ateizmus nekriminalizujú, ako to má veľmi často vo zvyku slovenské duchovenstvo. S výrokmi anglikánskeho kňaza sa dá súhlasiť na 90 %.

Prekvapuje ma, že darvinizmus - ale on má na mysli iste ateizmus - mu nedáva odpoveď na otázku „Prečo máme byť dobrí?" Pretože nám to boh prikazuje? To predsa nemôže myslieť vážne! Ale on to myslí vážne! Tento problém sa rozoberal v prvom čísle ZH a od tých čias aspoň desaťkrát. Nedá sa nič robiť, na tejto stereotypnej námietke sa zakladá teológia - učenie o treste za neposlušnosť.

Ešte väčšmi ma prekvapuje ma údaj, že Vatikánsky koncil v roku 1965 zbavil katolíkov povinnosti veriť vo večné peklo - vie o tom niektorý čitateľ niečo? V Katechizme katolíckej cirkvi (Zvon, Praha 1995) sa peklo, večný trest, večný oheň atď. zdôrazňujú opakovane, ale o tom, že sa tomu nemusí veriť, som tam zmienku nenašiel.

Prameň: Interview Mary Wakefieldovej s Keithom Wardom,  A free market in religion, The Spectator, 11. 09. 2004.

Preložil Rastislav Škoda

Friedrich Spee von Langenfeld

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Redakcia

Treba uznať, že nemecký väzenský kňaz Friedrich Spee von Langenfeld (1591-1635) už začiatkom 17. stor. spoznal, že mučením sa pri vyšetrovaní čarodejníc nič nedosiahne.

Vo svojej knihe Cautio criminalis - Kniha o súdoch s čarodejnicami napísal, že ak sa mučením vynucuje vyzradenie spoluvinníkov, vedie to k stále sa šíriacemu okruhu nevinne podozrievaných, často súdených a nevinne odsúdených a popravených.

 Uvádza skutočnú príhodu jedného kniežaťa, ktorý v tejto veci požiadal o radu "vzdelaného teológa". Čo robiť, pýtal sa, ak desať čarodejníc označí za spoluvinníka pri satanových sobotách toho istého muža? Kňaz odpovedal, že neslobodno váhať, treba ho okamžite súdiť - a pravdepodobne odsúdiť.

 „Ľutujem, že ste sa práve odsúdili," prekvapil ho knieža, „pretože pätnásť čarodejníc menovalo vás ako účastníka svojich diabolských hier."

Historka o čertovi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

z internetu

Talianske noviny Roma One uverejnili reportáž o sérii hromadných mysterióznych požiarov elektrických prístrojov a nábytku v malej rybárskej dedine Canneto di Caronia na Sicílii a uzavreli ju rozhovorom s Otcom Gabriele Amorthom, čestným predsedom ním samým v roku 1993 založeného Medzinárodného združenia exorcistov a hlavným exorcistom Vatikánu.

Otec Amorth, tam z ničoho nič začne horieť, ľudia utekajú zo svojich domov a experti tápu v tmách. Čo sa to deje v Caronii?

Tak to vyzerá, keď diabol vstúpi do života tam, kde mu to dovolia! Sú takí, čo si pohrávajú s bielou aj čiernou mágiou, a to sú satanove obľúbené vstupné brány. Okultizmus sa vždy vyskytoval, ale momentálne je priam v móde. Dnešný svet, keď dokonca sudca sa opováži nariadiť odstránenie kríža z triedy, opustil Boha.

Čo by mali robiť úrady?

Prvá vec je zavolať kňaza. Miestny farár má požehnať všetky domy, kde sa dejú paranormálne veci. Ak sa prestanú diať, je to dôkaz, že tam bol diabol. Ak však jav pokračuje, musí zakročiť exorcista. Len on je schopný odohnať diabolských duchov.

Zažili ste to už niekedy v takom širokom rozsahu?

Nie, nikdy. Videl všetky možné druhy tohto úkazu, ale nikdy som sa nestretol s postihnutím celého mesta. Stáva sa to zriedka, ale ak sa vyskytne jeden postihnutý dom, občas preskočí jav na susedné domy. Diabol zapôsobí niekedy kde a ako chce, ale vždy, keď sa mu dá príležitosť. Osobitne vtedy, keď je prítomnosť Pána slabá, alebo - ako som už povedal - keď sa jednotlivci dopúšťajú neuvážených praktík.

Prečo osobitne pri manipulácii s elektrickým prúdom?

To je typické. Diabol často dáva svoju prítomnosť na známosť elektrickými prístrojmi. Videl som horieť televízne aparáty, umývačky riadu, práčky, ba aj telefóny - všetko, čo ide na elektrinu.

Aj stoličky a matrace začali dymiť

Samozrejme, dokonca aj neelektrický materiál. Nezabúdajte, že satan a jeho duchovia majú obrovskú moc. Keby som vám začal rozprávať o veciach, ktoré som zažil počas svojich početných exorcizmov, boli by vám (aj americké) filmy, ktoré ste videli, na smiech ...

*  *  *

(Pripúšťate takýto rozhovor dospelých? Čo poviete svojej dcére či synovi, ak vám to predložia na vysvetlenie? Ako sa pozerajú kolegovia na katechétu, ktorý to vysvetľuje žiakom? Súhlasia? Odložiť to na starší vek, ako rovnicu E = m.c²? Toto nemôže byť ani vec aj viery, ani len viery, lebo tu ide o fyzikálne javy - a tie to jednoducho nepripúšťajú.)

Pat Robertson volá po zavraždení Cháveza

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Uwe Schmitt

Mohol by to byť zlý žart - keby reverend Pat Robertson (75 r.), americký televízny kazateľ, zakladateľ mocnej Kresťanskej koalície, nebol jedným z najvernejších prívržencov a volebných pomocníkov prezidenta Busha. Caracas žiada ospravedlnenie a minister národnej obrany ako aj zástupca ministerstva zahraničných vecí USA sa od "súkromnej osoby, ktorá toho veľa nahovorí aj natára", dištancovali. Biely dom mlčí.

Pred miliónom divákov povedal Pat Robertson 21.08.2005:

"Nepriateľovi "imperialistických" Spojených štátov a "pomstiteľovi" ujarmenej oblasti, ktorý rád flirtuje s tvrdením, že USA plánujú naňho atentát, treba dopomôcť k jeho šťastiu. Máme prostriedky na jeho odstránenie a je na čase, aby sme ich použili. Nepotrebujeme novú 200-miliardovú vojnu na zhodenie ďalšieho diktátora."

Chávez vraj predstavuje štartovaciu rampu pre infiltráciu kontinentu komunistami a islamistami. V roku 1998 vyvolal Pat Robertson škandál proroctvom, že Orlando na Floride bude hurikánmi a inými katastrofami potrestané zato, že sa tu na "gay days" chádzajú homosexuáli a lesby. A v máji tohto roku povedal, že ľavicoví a liberálni sudcovia sú škodlivejší ako pár bradatých teroristov.

Chávez bol práve na návšteve u svojho priateľa Fidela Castra, ktorý pohotovo komentoval:

"Myslím si, že takéto zločiny môže potrestať len Boh."

Keď pokusy o zavraždenie politických protivníkov kritizuje Fidel Castro, vie o čom hovorí. Podľa vyšetrení amerického senátu prežil už v šesťdesiatych rokoch, to je za prvých desať rokov svojej skoro polstoročnej vlády, nie menej ako osem vražedných komplotov: Pripravili mu otrávené cigary, v jeho rukách mala vybuchnúť zaujímavá mušľa, jeho potápačský oblek preparovali smrteľnými plesňami, viackrát ho mali zastreliť najatí mafiáni a v jeho blízkosti opakovane explodovali výbušniny. Potom čo americký senát vyšetroval v sedemdesiatych rokoch americkú účasť na atentátoch v Kongu, Dominikánskej republike, Južnom Vietname, Čile a na Kube - všade sa dokázala, zakázal prezident Ford akékoľvek atentáty.

Pat Robertson má pech, Chávez šťastie - zatiaľ.

Prameň: Uwe Schmitt, Welt, 26.08.05

Predvolebné skúšobné kamene

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Horst Groschopp

V Nemecku je podľa posledného prieskumu Demoskopického ústavu Allensbach 4,27 milióna sekulárnych humanistov (ateistov). Nemecký zväz humanistov (NZH) je nadstranícka zastrešovacia organizácia záujmových zväzov humanistov. V súčasnej predvolebnej diskusii volá po otvorenej, širokej debate o kultúrnych, etických a cirkevne-štátoprávnych problémoch.

NZH kladie politickým stranám pred septembrovými voľbami 2005 desať otázok:

1. Aké je vaše stanovisko k požiadavke uskutočniť - platný - príkaz weimarskej ústavy  - z  r. 1925 - ako aj terajšej ústavy - z r. 1949, že platby štátu za dávne poštátnenia cirkevného majetku majú prejsť na krajinské ústavy, t.j. byť zrušené jednou odplatou? Táto položka sú stámilióny Eur - okrem cirkevných daní a iného.

2. Ústava predpisuje rovnoprávnosť náboženstiev a svetonázorov, no kresťanské cirkvi sa tešia uprednostňovaniu v zákonodarstve, a ide to až do pracovného práva. Ste zato, aby štát viedol aj s bezkonfesijnými také rozhovory o ich požiadavkách, ako to robí s cirkvami? Ste zato, aby sa požiadavka cirkví, že kresťanstvo je vedúca kultúra Nemcov, raz pre vždy odmietla?

3. Členské v nemeckých kresťanských cirkvách vyberá štát ako cirkevnú daň - a odovzdáva cirkvám, čo je vo väčšine európskych štátov neznámy pojem. Ste zato, aby sa v rámci EÚ toto cirkevné privilégium zrušilo?

4. Cirkevné podniky a ustanovizne sú čo do pracovného práva, daní a správnych poplatkov voči organizáciám bezkonfesijných a dokonca remeselníckych podnikov vo veľkej výhode, a to napr. osobitným cirkevným pracovným poriadkom, neexistenciou spolurozhodovania, oslobodením od daní, subvenciami, osobitnými odpismi a i. Ste zato, aby sa pri príprave nového daňového zákona zaviedla úplná rovnoprávnosť?

5. NZH žiada záväzne rešpektovať vôľu pacienta aj pri umieraní. Každý pacient má právo určiť druh a rozsah svojho lekárskeho ošetrenia. Lekár to musí záväzne rešpektovať a nesmie robiť zákroky, ktoré si pacient nepraje, najmä ak to má písomnú formu. Budete podporovať návrh zákona v tomto zmysle? Aký je Váš postoj k pomoci pri dôstojnom umieraní?

6. Kresťanskí vojaci v armáde dostávajú pomoc v konfliktových situáciách od štátom platených vojenských duchovných (ktorí majú vojenské hodnosti až po generála!). V Holandsku financuje štát humanistických poradcov, ktorých dáva k dispozícii holandský zväz humanistov; jemu sú zodpovední. Ste za zavedenie podobného modelu poradenstva v Nemecku?

7. V školstve je NZH za zavedenie takého povinného predmetu pre všetkých žiakov, v ktorom sa im dá základná informácia o etických zásadách a existujúcich náboženstvách a svetonázoroch. Názov môže byť výučba hodnôt alebo etika. Okrem toho majú mať žiaci možnosť voliť medzi výučbou náboženstva alebo sekulárne humanistickou etickou výchovou. Ste pripravený zasadiť sa za taký model slobodnej voľby pre žiakov?

8. Budete sa zasadzovať za to, aby ostalo v platnosti poradenstvo pre tehotné ženy pred prípadným prerušením tehotenstva, ako aj financovanie potratov štátom?

9. Sekulárnosť ústavy a v nej vyjadrená náboženská a svetonázorová pluralita štátnych činností by sa mala prejaviť aj pri verejných vystúpeniach reprezentantov štátu a napr. štátnych oslavách. Dnes sú však z takýchto príležitostí bezkonfesijní a inoverci vylúčení alebo ekumenicky pohltení. Ste zato, aby sa pri nešťastiach a katastrofách bral ohľad aj na smútok a mienku bezkonfesijných občanov? Ste ochotný spolupracovať pri príprave novej, pluralistickej kapitoly štátnych osláv, spomienok a smútkov?

10. V masmédiách majú cirkvi neobyčajné práva spolurozhodovania a osobitné vysielacie časy od rozhlasových relácií, cez „Slovo na nedeľu" až k prenosom kultových predstavení (omše) v TV. Ste za nábožensky a svetonázorovo pluralitné podávanie správ z domova i z cudziny? Zasadíte sa za uskutočnenie spolupráce sekulárnych zväzov v masmediálnych radách?

V Nemecku, v júni 2005.

Horst Groschopp, spolkový (celoštátny) predseda NZH.

Prameň: Horst Groschopp, www.humanismus.de/pressearchiv

Prečo je v Holandsku toľko humanistov?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Ron Buitenweg

12. marca 2005 sa v Petrohrade stretol Ron Buitenweg, profesor pre ľudské práva a filozofiu práva na Univerzite pre humanistiku v Utrechte, viceprezident IHEU, so zástupcami petrohradskej vetvy Ruskej humanistickej spoločnosti a mal s nimi tento rozhovor:

Buitenweg: Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Prednášam o ľudských právach na Univerzite humanistických štúdií v Utrechte v Holandsku a som prezidentom Holandského humanistického výboru pre ľudské práva. Okrem toho som členom exekutívy IHEU, ktorá sa snaží nadviazať kontakty s humanistami celého sveta, vrátane Ruska, ale dosiaľ sa mu to posledné nedarilo. Dostal som za úlohu získať informácie o vašej organizácii.

Ševelev: Ruská humanistická spoločnosť (RHS) má 15 regionálnych vetví a my v Petrohrade sme jedna z nich. Máme tu len asi 20 oficiálnych členov, ale ťažko vám poviem, koľko členov má RHS.

Konašev: Môže ich byť 500?

Š.: Ťažko. Moskovská vetva je najsilnejšia. V roku 1999 mala okolo 200 členov, neviem, koľko je ich dnes. Sú ľudia, ktorí prídu na schôdzku klubu (v Moskve aj u nás), ale neregistrujú sa a nejavia snahu zapojiť sa do činnosti organizácie.

B.: Prečo je v Rusku tak málo organizovaných humanistov ?

Š.: Aj my si kladieme túto ťažkú otázku. RHS už existuje 10 rokov - no nestáva sa masovou organizáciou.

B.: V malom Holandsku máme asi 60.000 organizovaných humanistov a asi jeden milión ľudí sa považuje za humanistov bez toho, žeby boli členmi nejakej organizácie.

Š.: Za jednoducho humanistov alebo za sekulárnych, nenáboženských humanistov?

B.: Nerobíme rozdiel. Myslíme si, že kto je humanistom, žije bez náboženstva. Čo myslíte, keby ste Rusom takto položili otázku, koľkí by sa označili za humanistov?

Ruskič: Keď zoberieme do úvahy, že naši ľudia dostávali 70 rokov ateistickú výchovu, považuje sa u nás ohromný počet ľudí za humanistov - aj pretože ešte neumreli všetci, ktorým sa vštepovali ateistické zásady.

B.: Ale čo mladí ľudia?

R.: Mladí ľudia, riadne vychovaní vo svojich rodinách, zachovávajú tieto názory. V súčasnosti však narastá vplyv náboženstva, keďže sa množia miesta náboženskej výchovy. A prečo má RHS tak málo členov? Môžem to posúdiť podľa petrohradskej vetvy: Máme tu len jednu skupinu intelektuálov, ktorí majú aj praktické zámery. Vcelku je veľmi málo praktických aktivít, ktoré by pritiahli obecenstvo.

B.: V Holandsku sa jedna z hlavných humanistických organizácií volá Humanitas a táto má vyslovene praktický cieľ: zapájať sa do sociálnej pomoci a preto do nej ľudia vstupujú. Existujú u vás kontakty medzi RHS a inými sociálnymi a politickými hnutiami?

Š.: Pred 10 rokmi Valerij Kuvakin, prezident RHS, napísal apel na politické strany a sociálne hnutia, ponúkal im kontakt a volal ich k spolupráci v mene humanizmu. Nikto mu neodpovedal. V Petrohrade sme sa pokúsili spolupracovať s miestnou skupinou pravicových síl, Jablokom, a ako aj so Stranou života. Odpovedali nám, že všeličo je možné, ak im pomôžeme dosahovať ich volebné ciele, resp. ak sa zúčastníme volebných kampaní.

R.: V Rusku je veľa verejných organizácií, ktoré sa angažujú za praktické ciele v sociálnej oblasti, ale sa nevolajú humanistické. V Petrohrade je ich vyše sto. Strany a vláda ich podporujú, keďže vidia, že pomáhajú ľuďom.

B.: Zúčastňujú sa ruskí humanisti boja za ľudské práva?

Š.: Aktivity RHS sa rozvíjajú vo dvoch oblastiach. Po prvé ide o filozofické aspekty humanizmu, po druhé o vedeckú výchovu občianstva v súvislosti s tým, že v posledných rokoch zaznamenávame postupné znižovanie intelektuálnej úrovne nášho národa. Jeden priateľ to nazval „intelektuálnou genocídou". Masmédiá odvádzajú ľudí od praktizovania vedeckého svetonáhľadu; naopak, indoktrinujú mládež v protivedeckom a pseudovedeckom svetonázore. Naša petrohradská vetva pracuje viac v druhej oblasti. Máme veľké ťažkosti, pretože prístup do masmédií je obmedzený. Na to treba peniaze - a tie nám chýbajú. Musíme sa uspokojiť so zriedkavým uverejnením článku v nejakých novinách, hovoriť v rozhlase či vystúpiť v televízii. Existuje orgán RHS Zdravá myseľ a v Petrohrade máme internetovú stránku, na ktorej je veľa materiálov aj po anglicky.

B.: Aká je jej návštevnosť. Má počítač návštev?

Š.: Naša stránka nie, ale analogická moskovská stránka má asi 300 návštev denne, neraz aj 1000.

Fregatov: Ja sa angažujem za práva obyvateľov nášho sídliska. Ako člen RHS nehľadám pomoc u petrohradskej vetvy RHS, pretože viem, že práca by pripadla tým pár ľuďom, ktorí jej aj tak majú už cez hlavu. Posledné mesiace ukázali, že úspech pri obrane ľudských práv dosahujú také organizácie, ktoré priťahujú ľudí na uličné demonštrácie. Myslím si, že ruskí humanisti by mali s nimi spolupracovať.

B.: Myslíte si, že by sa mali takýchto akcií zúčastňovať častejšie a intenzívnejšie?

F.: Neviem, čo vám mám povedať; je to veľký problém, možno presahuje možnosti našej malej organizácie.

Š.: O tom niet pochýb, ruskí humanisti sa musia zúčastniť práce za ľudské práva. Je nás na to však málo, lebo väčšina je preťažená vlastným zamestnaním. Ja osobne môžem byť aktívny, lebo som dôchodca a tak mám veľa voľného času, ktorý venujem RHS. No väčšina členov našej petrohradskej vetvy sa obmedzuje na klubovú schôdzku raz za mesiac a na časopis Zdravá myseľ raz za štvrťrok.

Š.: Rob, povedali ste, že v Holandsku je 60.000 organizovaných humanistov. Sú medzi nimi aj ľudia, čo chodia na schôdzky, ale nezúčastňujú sa aktívne šírenia myšlienok  humanizmu?

B.: Samozrejme je veľa takých, čo len rozmýšľajú o humanizme. Ako som už povedal, organizácia Humanitas kladie dôraz na praktickú sociálnu prácu. Keďže pomerne málo ľudí má záujem o teóriu a filozofiu, rast počtu organizovaných humanistov zaznamenávame najmä vďaka organizácii Humanitas. Ale sú aj iné skupiny, ktoré sa špecializujú, napríklad, na pomoc chudobným ľuďom a nerozvinutým krajinám, najmä Indii a africkým štátom, ako aj štátom východnej Európy (s výnimkou Ruska).

Š.: Ako im pomáhajú? Dávajú im peniaze?

B.: Nielen to. Navrhujú a uskutočňujú rozličné špecifické projekty. Napríklad stavba školy v africkej dedine. Tí, čo to projektujú, naplánujú potrebné množstvo peňazí, expertov a špecialistov a postupne to uskutočňujú.

Š.: Odkiaľ prídu peniaze?

B.: Väčšinu dá naša vláda, ale prichádzajú aj dobrovoľné príspevky.

Š.: Jedna z príčin slabých úspechov RHS je, že máme filozofické vedenie, ktoré priťahuje málo ľudí - ako v Holandsku. Okrem toho sa od vás líšime tým, že nedostávame nijakú podporu od vlády.

B.: To je rozhodujúca pravda: naši humanisti dostávajú od pre svoju činnosť taký istý kus vládneho koláča, ako rozličné cirkvi.

Š.: Rob, povedzte nám niečo o univerzite v Utrechte.

B.: Ako iné humanistické organizácie dostáva aj naša univerzita peniaze od štátu, ktorý však nemá právo zasahovať do jej činnosti. Sme úplne nezávislí. Hlavná myšlienka univerzity je, že veda sa nedá odlúčiť od humanistických hodnôt. Vzdelávame študentov v teoretických predmetoch ako je filozofia, sociológia a p., pričom, ako na iných univerzitách, hľadíme na to, ktorá osobitná teória vytvára akého človeka. Študentov pripravujeme na povolanie poradcov a expertov pri individuálnych a skupinových problémoch. Výsledkom je niečo ako nenáboženský duchovný. Choďte za ním a dá vám radu, napríklad, čo robiť, ak máte zlú dcéru. Alebo ako vytvoriť lepšie medziľudské vzťahy vo vašom spolku. Máme však aj osobitnú organizáciu, ktorá sa venuje len humanistickému vzdelávaniu. Jej členovia vyučujú na školách humanistické hodnoty rovnako, ako sa vyučuje zemepis alebo dejepis. V Holandsku je veľa špeciálnych cirkevných škôl, ale ani jedna špeciálne humanistická. Máme štátne školy, kde sa deťom vo veku 6-12 rokov kladie otázka, akú výchovu si prajú: katolícku, evanjelickú, moslimskú či sekulárnu. V armáde a vo väzeniach máme poradcov všetkých uvedených druhov; vojakom a väzňom sa kladie otázka, s akým poradcom sa chcú pozhovárať - s kňazom či duchovným, alebo so zástupcom humanistickej organizácie. Rovnako je to aj v nemocniciach.

Š.: Čo vedie k tomu, že holandská vláda tak podporuje sekulárnych humanistov? Majú vládnuce politické strany takúto orientáciu a toto vo svojom programe?

B.: Vôbec nie. V Holandsku existovali rozličné náboženstvá už v minulých storočiach a mali približne rovnaký vplyv na spoločenský život - z toho sa vyvinula tradícia vládnej podpory pre všetky náboženstvá. Po druhej svetovej vojne boli do tejto dohody zaradení aj sekulárni humanisti, lebo sa stali vplyvnou sociálnou silou.

Š.: Je hanba, že Rusko nemá takúto tradíciu. Máme inú tradíciu - cára, generálneho sekretára, prezidenta. Náš terajší prezident ustavične demonštruje svoju religiozitu, ale hoci slovami rovnako rešpektuje všetky viery, sám je pravoslávny a uprednostňuje Ruskú pravoslávnu cirkev. Tu vidno, aký je rozdiel oproti Holandsku.

B.: Ani Francúzsko nepodporuje ani náboženstvo, ani humanizmus, a v tom sa podobá Rusku.

K.: Nie, u nás vláda uprednostňuje cirkev. Robí to neoficiálne, ale každý vidí, že Putin a iní vládni činitelia sú na strane Ruskej pravoslávnej cirkvi a poskytujú jej veľkú materiálnu pomoc.

Š.: To je jedna z príčin, prečo máme tak málo organizovaných členov. Občania si neberú príklad z humanistov, ale z prezidenta. Stále je v televízii, ako so ženou navštevuje kláštory a kostoly, ako sa modlí a ako bozkáva ikony.

*  *  *

Prameň: Ron Buitenweg, humanism.al.ru/en/articles.phtml?num=000027;  r.buitenweg@uvh.nl

Do angličtiny preložil Gary Goldberg, z nej do slovenčiny Rastislav Škoda.

Pinguíny v Bremenhaven smú ostať homosexuálne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Vtáky rovnakého peria

Na rakúskej webstránke Rainbow Online cirkulovala vo februári 2005 nasledujúca petícia zaslaná Jörgovi Schulzovi, starostovi a predsedovi mestskej rady v Bremerhaven v Nemecku:

"Ako píšu viedenské noviny Kurier, prišli zo Švédska štyri dámske pinguínky, ktoré majú zviesť tri páriky homosexuálnych humboldtových pinguínov v bremerhavenskej zoologickej záhrade v nádeji, že z toho vznikne potomstvo. Dôrazne Vás žiadam, aby ste tento projekt zastavili, a to z nasledujúcich príčin:

1. Obidvaja ste zvolení na svoje posty ako zástupcovia sociálnych demokratov, ktorí v roku 2001 legalizovali civilné partnerstvo rovnakopohlavných párov. Pri interpretácii princípu rovnosti, garantovaného tretím článkom Ústavného zákona, sa nedá jednoznačne zamietnuť, že toto právo treba rozšíriť aj na pinguíny.

2. Predpisovať výber partnera - najmä ak ide o mladistvých a osoby zverené do opatery - tvorí podstatu trestného činu zneužitia moci a nútenia. Výhovorka o podpore množenia ako ospravedlnení nútenej kopulácie pripomína hanebný projekt Lebensborn e.V. z čias nacizmu (*)."

3. Keby bola riaditeľka bremerhavenskej zoologickej záhrady Heike Kücková konzultovala medzinárodné medicínske časopisy, bola by zistila, že podobné pokusy už v minulých rokoch viackrát stroskotali. Existujú páry samčekov pinguínov, ktorí žijú v dlhoročnom monogamnom vzťahu v zoologickej záhrade Centrálparku v New Yorku a v Akváriu na Coney Island. Opakovane boli takíto gay samčekovia izolovaní v ohradách so samičkami na párenie, ale obojstranné chýbanie pohlavného záujmu bolo také zjavné, že sa pokus ukončil a zúfalé tvory sa vrátili k partnerom svojej voľby. Okrem toho sa opakovane pozorovalo, že páriky samčích pinguínov s veľkou radosťou sedia na vajíčkach, ktoré opustili nedbanlivé matky a potom kŕmia mláďatá, kým sa nestanú samostatnými.

Hoci gay pinguíny nemajú vo vašom meste právo voliť, prosíme vás, chráňte ich pred organizovaným a násilným obťažovaním feminínnym zvodcovským umením. Nechajte pinguínov nehatene sa páriť s tým, po kom ich srdce túži."

Petícia mohla mať len dočasný úspech. Keďže Humboldtove pinguíny sú ohrozené vymretím, bude sa ďalej uvažovať a tejto zimy sa fáza "spárenia" začne skôr ako vlani. Vedľajším výsledkom bude raz možno zistenie, či existujú samčekovia-pinguíni, ktorí zo zásady  odmietajú samičky, alebo či sa občas navzájom ľúbia len z nedostaku vhodnej partnerky.

*  *  *

(*) Lebensborn bol v Tretej ríši štátom podporovaný projekt Heinricha Himmlera z roku 1935, podľa ktorého sa na základe národnosocialistickej rasovej teórie zakladali pôrodnice a domovy pre anonymné deti prevažne dôstojníkov SS, aby sa pestovala árijská elita tzv. panskej rasy. Podrobné rodokmene otcov aj matiek museli dokazovať bezvadný árijský pôvod rodičov; neskôr brali domovy do trvalej opatery aj nemanželské deti nemeckých vojakov z okupovaných území. Do roku 1945 sa tak narodilo 8 000 detí v Nemecku a 12 000 v Nórsku, menej v iných európskych štátoch. Záznamy o narodených deťoch a rodičoch boli pred úradmi tajné a pri oslobodení zničené, takže len málo adoptovaným šťastlivcom sa podarilo nájsť svojich biologických rodičov, resp. svoje deti. Ostatné vyrástli ako siroty.

*  *  *

Prameň: Redakcia,"Birds of a Feather", Harper's Magazine, máj, s. 30, 2005.

Kardináli, komunisti, dobrá kuchyňa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Lord Weidenfeld

Len v Ríme sa stretajú v spoločenskej družnosti extrémy politiky, inteligencie a kedysi prísne oddelených tried a stavov - aspoň dvakrát do roka, keď Mario d'Urso prijíma v labyrintových priestoroch svojho domu sto hostí.  Presvedčený starý mládenec, kedysi minister zahraničného obchodu a senátor, najšikovnejší spriadač sietí, nechá si od pani Suzanny Agnelli, bývalej ministerky zahraničných vecí a sestry povesťami opradeného šéfa Fiatu Gianni Agnelliho, poslať najfajnejšie rizoto; kuchár markíza Santasilo vytvorí preňho špeciálnu pastu (cestovinu).

Sú tu zastúpené veľké talianske šľachtické rody: Colonna, Del Drago, Frescobaldi, Ercolani. Ženy tradične pápežovi verných rodov Borghese a Sacchetti sa navzájom objímajú - a sem-tam pošlú aj manželkám novozbohatnutých veľkopriemyselníkov, filmovým herečkám a tvorkyniam módy letmé bozky.

Kardinál Re v plnej gala uniforme vstupuje do prijímacieho salónu ako v dráme. Prichádza z kostola  San Giovanni in Laterano, kde práve slávnostne otvorili začiatok procesu beatifikácie pápeža Jána Pavla II. Zbiera materiál pre tento proces.  Taliansky vyslanec pri Svätej Stolici, Giuseppe Balboni Acqua sa baví so svojou britskou kolegyňou Kathryn Colvinovou - tí Briti opäť vyslali do Vatikánu ženu! --  o rozhodnutí dlhoročného pápežovho sekretára a novovymenovaného krakovského arcibiskupa Stanislawa Dzivisza, nesplniť prianie v závete Karola Wojtylu, aby sa všetky jeho osobné papiere zničili.

"Tieto dokumenty," mieni taliansky diplomat, "by mohli mŕtvemu pápežovi veľmi uľahčiť prijatie do vznešeného zástupu svätých."

V inom kúte živo diskutujú šéfredaktori a úvodnikári  o a proti Berlusconimu. Jednohlasne sa narieka nad hospodárskym úpadkom Talianska. Naraz sem preniknú zo salónu akordy hudobnej skupiny, ktorá hrá serenádu k narodeninám: Happy birthday to you, cara Nella! Slávia sa narodeniny manželky vodcu komunistov Mario Martinottiho, ktorému by mohla v budúcej stredno-ľavej vláde pripadnúť dôležitá funkcia.

Na druhý deň podáva pani Agnelliová malý obed, pri ktorom sa pokojne preberajú rozličné katastrofické scenáre budúcnosti sveta. Ako to bude ďalej v Iráne?. Rozprávam, že som túto otázku položil nedávno v Londýne vdove po poslednom šachovi, Fara Dibe. Mala síce obavy z nového radikálneho kurzu, ale bola toho názoru, že protirečivé spojenia fanaticky náboženských a radikálnych socialisticko-demagogických programov majú v sebe potenciál vládu oslabiť a opozíciu posilniť.

Z terasy na streche domu pani Agnelli je široký rozhľad na večné mesto. V jasnom ovzduší horúceho letného dňa vystupujú plasticky do popredia monumenty jeho viac ako 2000-ročnej histórie. Dom je nielen jeden z najkrajších v Ríme, je to pravdepodobne aj najbezpečnejšia budova v Taliansku: V susednom rožnom dome je hlavný stan polície a len na pár krokov sídli prezident republiky.

"Tu na Kvirinálskom kopci panuje majestátny mier", vraví sveta skúsená hostiteľka. "Rím všetko videl a všetko prestojí".

Prameň: Lord Weidenfeld, "Kardinäle, Kommunisten, gute Küche",  Welt am Sonntag, 10. Juli 2005;  http://suche.welt.de/woa/result.html?cpi=16&query=lord+weidenfeld&cluster=&timeframe=&multiRessort=&sort=date&printOnly=false&onlineOnly=false.

Encyklika

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Arthur C. Clark

Presne pred štyrmi storočiami sa dopusti môj predchodca pápež Urban VIII. otrasného omylu. Pripustil, aby bol jeho priateľ Galileo odsúdený za učenie, ktoré teraz platí za základnú pravdu - že Zem sa krúti okolo Slnka. Hoci sa cirkev Galileovi v roku 1992 ospravedlnila, táto strašná chyba veľmi poškodila jej morálnu povesť a nikdy sme sa z toho celkom nezotavili.

Žiaľ, prišiel čas, keď musíme priznať ešte tragickejší omyl. Svojou tvrdohlavou opozíciou voči plánovaniu rodičovstva umelými prostriedkami cirkev rozvrátila miliardy životov a - je to irónia, ale bola nepriamo zodpovedná za šírenie hriechu potratu medzi tými, čo sú príliš chudobní, aby zniesli výchovu detí, ktoré by boli prinútení priviesť na svet.

Táto politika priviedla náš druh na okraj ruiny. Ohromné preľudnenie zbavilo planétu Zem jej zdrojov a znečistilo celé globálne prostredie. Na konci dvadsiateho storočia to každý vedel - ale nič sa nerobilo. Ó, bolo konferencií a rezolúcií bez počtu - ale málo účinných akcií.

A teraz hrozí dlho očakávaný - aj dlho obávaný - vedecký objav, že kríza sa zmení na katastrofu. Hoci celý svet tlieskal, keď v decembri dostali profesori Salman a Bernstein Nobelovu cenu za medicínu, kto si uvedomil veľký sociálny dopad ich diela? Na môj príkaz sa tomu teraz venovala Pápežská akadémia vied. Jej závery sú jednohlasné a nepopierateľné.

Objav superoxydovaných enzýmov (SOE), ktoré oneskorujú starnutie tým, že chránia telesnú DNA, bol nazvaný takým veľkým triumfom, ako nim bolo odhalenie genetického kódu. Ukazuje sa, že dĺžka zdravého a aktívneho ľudského života môže byť predĺžená o najmenej päťdesiat rokov - možno oveľa viac. Hovorí sa, že podanie preparátov bude pomerne lacné. Či sa nám to páči alebo nie, svet bude plný mocných storočných.

Moja Akadémia mi oznamuje, že podanie SOE predĺži trvanie ľudskej plodnosti o najmenej tridsať rokov. To bude mať zdrvujúce dôsledky - najmä keď si uvedomíme neutešené zlyhanie snáh o obmedzenie počtu pôrodov prikazovaním zdržanlivosti a používaním tzv. prirodzených metód ...

Experti Svetovej zdravotníckej organizácie sú už niekoľko týždňov pospájaní internetom a hľadajú spôsob, ako dosiahnuť často diskutovaný, ale nikdy okrem v čase vojny a moru nedosiahnutý nulový populačný rast tak rýchlo - a humánne - ako len možno. Možno ani to nebude stačiť; možno potrebujeme negatívny populačný rast. Pre niekoľko najbližších generácií je príkazom rodina s jedným dieťaťom.

Cirkev je dosť múdra, aby nebojovala proti nevyhnutnosti, najmä v tejto radikálne zmenenej situácii. Čoskoro vydám encykliku so smernicami pre tieto záležitosti. Môžem dodať, že boli vypracované po podrobných konzultáciách s mojimi kolegami Dalaj Lamom, hlavným rabínom, imámom Mohamedom, canterburským arcibiskupom a prorokyňou Fatimou Magdalénou; všetci so mnou do písmena súhlasili.

Viem, že mnohým z Vás padne ťažko - možno až mučivo bolestne - prijať praktiky, ktoré cirkev kedysi stigmatizovala ako hriechy, prijať ich teraz ako povinnosť. V jednom základnom bode sa však doktrína nemení. Keď je raz plod schopný života, je jeho život posvätný.

Potrat ostáva zločinom a vždy ním bude. Ale teraz už niet preň ospravedlnenia - a ani potreby ospravedlnenia.

Žehnám Vás všetkých, nech patríte ktorémukoľvek svetu.

Na Veľkú noc roku 2032,                                      Ján Pavol IV.

Prameň: Arthur C. Clark, 17. kapitola knihy "The Hammer of God "  (Božie kladivo),  Westminster, Maryland: Bantam Dell Publishing, 1993, s.88.  Free Inquiry, 25/4, s.9, 2005.

Vojnová modlitba

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Mark Twain

Bol to čas veľkého a povznášajúceho vzrušenia. Krajina bola v zbrani, vojna sa začala, v každej hrudi horel posvätný oheň vlastenectva; bubny bili, hudby hrali, detské pištole praskali, kytice prskaviek pískali a hádzali iskry; v každej ruke a ďaleko von z mesta zo striech a balkónov sa blyšťal na slnku vlajúci les zástav; každý deň pochodovali po širokej ulici mladí dobrovoľníci, veselí a pekní vo svojich nových uniformách, sledovaní pohľadmi hrdých otcov a matiek a sestier a svojich dievčat, volajúcich im na slávu hlasom dusiacim sa od dojatia, keď sa mihli okolo nich; za noci počúvali husté davy so zatajeným dychom patriotické reči, ktoré vzrušili najhlbšie hlbiny ich srdca; v krátkych intervaloch ich prerušovali cyklónmi potlesku, pri čom im tiekli slzy po lícach; v kostoloch kázali kňazi oddanosť zástave a vlasti, a vyzývali Boha vojen, úpenlivo ho prosiac o pomoc v našej dobrej veci, a to s citovými výlevmi vášnivej výrečnosti, ktorá dojímala každého poslucháča.

Bola to iste šťastná a príjemná doba; ten poltucet výtržníkov, ktorí sa opovážili nesúhlasiť s vojnou a naznačovali pochybnosti o jej správnosti, dostal také prísne a rozhorčené varovanie, že sa obratom stiahol z dohľadu a viac neurážal.

Prišlo nedeľné ráno - na druhý deň pôjdu batalióny na front; boli tu dobrovoľníci, na ktorých mladých tvárach sa zračili bojové sny -  predstavy udatného útoku, moment vyrazenia, náhly nápor, blyštiace sa šable, ústup nepriateľa, zmätok, hustý dym, zúrivé prenasledovanie, poddanie sa! Potom návrat z vojny domov, opálení hrdinovia, vítaní, zbožňovaní, zaplavení morom slávy! S dobrovoľníkmi sedeli ich drahí, hrdí, šťastní; závideli im susedia a priatelia, ktorí nemali synov a bratov, ktorých by poslali na pole slávy, aby tam vyhrali pre zástavu, alebo padli najvznesenejšou smrťou.

Bohoslužba pokračovala; čítal sa vojnový odstavec zo Starého zákona; odznela prvá modlitba; nasledovalo zaburácanie organu, ktoré otriaslo budovou, a ako na povel všetci povstali, oči im horeli, srdcia búchali a začuli:

„Strašidelný, najstrašnejší Bože! Ty, ktorý prikazuješ, ktorého hlasom je hrom a mečom blesk!"

Potom prišla „dlhá" modlitba. Na takú vášnivú prosbu, prednesenú s takým pohnutím a takými krásnymi slovami, sa nikto nepamätal. V podstate išlo o to, aby milosrdný Boh, náš dobrotivý otec, strážil našich ušľachtilých mladých vojakov; aby im pomáhal, aby ich povzbudzoval a utešoval pri ich vlasteneckom diele.

 Požehnaj ich, Bože, ochraňuj ich v deň boja a v hodine nebezpečenstva, podrž ich vo svojej mocnej ruke. Urob ich silnými, dôverčivými a neporaziteľnými v krvavom nasadení. Pomôž im rozdrviť nepriateľa. Zaruč im, ich zástave a ich vlasti nehynúcu česť a slávu.

Tu vstúpil do chrámu starý cudzí muž a pomalým krokom sa tíško blížil hlavnou loďou ku kňazovi upierajúc naňho svoj pohľad. Jeho vysoká vzpriamená postava bola zahalená plášťom, ktorý mu siahal skoro na chodidlá; hlavu mal nepokrytú a biele vlasy mu voľne padali na ramená; bol tak neprirodzene biely, že vyzeral ako duch. Všetky oči ho sledovali a všetci žasli, ako v tichosti išiel svojou cestou; bez prestávky došiel až ku kazateľovi a zastal pri ňom. Stál a čakal.

So zatvorenými očami a bez ohľadu na prítomnosť druhého pokračoval kazateľ vo svojej dojemnej modlitbe, kým konečne skončil ohnivou výzvou:

„Požehnaj naše zbrane a daj nám víťazstvo, Pane a Bože náš, ochranca našej zástavy a našej vlasti!"

Cudzinec sa dotkol jeho ramena a naznačil mu, aby ustúpil - čo zdesený farár urobil -, potom zaujal jeho miesto. Chvíľu hľadel so slávnostným výrazom v očiach, v ktorých horelo tajuplné svetlo, na začarované obecenstvo a povedal hlbokým hlasom.

„Prichádzam od Trónu a prinášam posolstvo všemohúceho Boha!"

Tieto slová vyvolali v chráme zdesenie. Ak to cudzinec zacítil, nevenoval tomu pozornosť.

„Počul modlitbu svojho sluhu, vášho pastiera a dožičí vám plné vysvetlenie významu vašej modlitby, ak si to budete priať aj potom, čom vám ju vysvetlím ja, Jeho posol. Lebo podobá sa mnohým modlitbám ľudí, ktoré vyprosujú viac, ako si je modliaci sa vedomý - iba ak zastane a rozmýšľa.

„Váš sluha boží sa s vami modlil svoju modlitbu. Zastal a rozmýšľal? Je to jedna modlitba? Nie, sú dve - jedna vyslovená, druhá nevyslovená. Obidve dosiahli uši toho, ktorý počuje všetky prosby, vyslovené aj nevyslovené. Zvážte to dobre a zachovajte to v mysli. Ak si vyprosujete požehnanie pre seba, dajte pozor, či súčasne neúmyselne nevyvolávate prekliatie pre svojho suseda. Ak sa modlíte za dážď pre svoju úrodu, ktorá to potrebuje, možno vyprosíte katastrofu pre úrodu niektorého suseda, ktorá nepotrebuje dážď a tento ju môže poškodiť.

„Počuli ste modlitbu vášho služobníka, jej vyslovenú časť. Boh mi dal za úlohu vyjadriť slovami jej druhú časť - tú časť, ktorú ste sa modlili s pastorom v hĺbke vašich duší. Nevediac to a neúmyselne? Bože, daj, aby to tak bolo! Počuli ste tieto slová:

‘Daj nám víťazstvo, ó, Pán a Boh náš!'

To stačí. Celá vyslovená modlitba je obsiahnutá v týchto tiaživých slovách. Vysvetľovanie sa nežiada. Keď ste sa modlili za víťazstvo, modlili ste sa aj za mnohé nemenované následky, ktoré prídu po víťazstve, nedá sa pomôcť, sú nevyhnutné. Načúvajúci duch Boha Otca počuje aj nevyslovenú časť modlitby. Prikázal mi, aby som to dal do slov. Tak počúvajte!

„Ó, Pane, Otče náš, naši mladí vlastenci, idoly nášho srdca, idú do boja - buď pri nich! V duchu ideme s nimi, opúšťame sladký mier našich ohnísk, aby sme rozdrtili nepriateľa.

Ó, Pane, Bože náš, pomôž nám rozmetať ho našimi granátmi na krvavé franforce; pomôž nám pokryť ich úsmevné polia bledými tvárami ich mŕtvych hrdinov.

Pomôž nám hrmením striel prehlušiť výkriky ich ranených zvíjajúcich sa v bolestiach; pomôž nám ohňovou búrkou rozmetať ich skromné príbytky.

Pomôž nám zaťažiť srdcia ich nevinných vdov nevídaným žiaľom.

Pomôž nám vyhnať z preddverí bezdomovcov s ich malými deťmi, nech sa potulujú po svojej zničenej krajine roztrhaní, hladní a smädní, vystavení ohňu slnka v lete a ľadovým vetrom v zime; nech Ťa so zlomeným duchom a zožieraní žiaľom prosia o úľavu v hrobe - ale aj tá nech je im odoprená kvôli nám, ktorí Ťa chválime a uctievame.

Pane, rozmetaj ich nádeje, vyhas ich životy, predĺž ich trpké putovanie, zaťaž ich kroky, polej ich cestu ich slzami, zafarbi biely sneh krvou ich doráňaných nôh!

Prosíme Ťa o to v duchu lásky; Teba, ktorý si prameňom lásky; Teba, ktorý si spoľahlivé útočisko a verný priateľ všetkých, ktorí sú postihnutí trápeniami a hľadajú Tvoju pomoc s pokorným a rozjatreným srdcom. Amen."

(Po chvíli) „O to ste sa modlili. Ak si prajete ešte viac, povedzte. Posol Najvyššieho čaká."

*  *  *

Neskoršie sa hovorilo, že ten chlap bol šialený, lebo to, čo povedal, nemalo zmysel.

Prameň: Mark Twain, "The War Prayer", www.lewrockwell.com/orig/twain1.html, 08. aug. 2005. 

*  *  *

Mark Twain (Sam Clemens, 1835-1910) napísal Vojnovú modlitbu  počas americko-španielskej (-filipínskej) vojny a 22. marca 1905 ju predložil na uverejnenie časopisu Harper's Bazaar, ktorý ju odmietol ako „nehodiacu sa pre časopis pre ženy". O týždeň napísal Twain svojmu priateľovi Danovi Beardovi, ktorý text poznal: „Nemyslím, žeby sa to uverejnilo za môjho života. Len mŕtvi majú právo hovoriť pravdu." Pretože mal exkluzívnu zmluvu s Harperom & bratmi, nemohol Vojnovú modlitbu uverejniť inde a po jeho smrti sa našla medzi neuverejnenými rukopismi. Prvý raz bola uverejnená v roku 1923. Protištátny, protivojnový a protrhový webzín LewRockwell.com ju uverejnil 8.8.2005 s poznámkou, že sa veľmi hodí pre čas vojny s Irakom.

Kreacionizmus prichádza

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Keď som pred rokmi spomenul pred priateľmi na Slovensku či v Nemecku, že v Spojených štátoch nadobúda nebezpečné formy diskusia o vývoji života, pozerali na mňa nedôverčivo až odmietavo: Také niečo je vraj pri našej európskej úrovni všeobecného vzdelania nemožné; veď aj pápež Ján Pavol II. už v roku 1996 uznal, že „súčasné vedecké poznatky svedčia, že evolučná teória je viac ako hypotéza." Myslel tým pravdepodobne, a pred Hawkingom to už dávno predtým vyslovil, že evolúcia môže byť pravdivá, ale za ňou stojí božia vôľa a boží plán. Kompromis, čo aj verejne nevyslovený; Hawking je vedec, neprotestoval, to je vec viery.

Prestáva to platiť. 7. júla sa z blízkej Viedne cez ďaleký New York ozval hlas vysokého cirkevného hodnostára, že to prekvapujúce pápežovo zmierlivé vyhlásenie je „dosť hmlisté a nedôležité". Väčšiu váhu majú predchádzajúce vyhlásenia Jána Pavla II., napr. z roku 1985, a učenie Katechizmu katolíckej cirkvi v otázke stvorenia a vývoja.

„Evolúcia v zmysle spoločných predkov môže mať pravdu, ale evolúcia v neodarvinovskom zmysle - ako bezcieľny, neplánovaný proces náhodných zmien a prirodzeného výberu - pravdivá nie je. Obrancovia ‘neodarvinovskej dogmy' nemajú právo hodnotiť pápežove slová ako súhlas katolíckej cirkvi s učením o evolúcii."

Preklad Schönbornovho článku bol uverejnený v SME - FORUM dňa 23.7. 2005.

Nie je náhoda, že Schönborn uverejnil svoj názor v najväčších amerických novinách New York Times a Herald Tribune International. V politickom boji v USA stavajú extrémne konzervatívne kruhy predovšetkým na náboženstvo; tzv. kresťanská pravica, t.j. evanjelikáni (veľké protestantské cirkvi a nespočetné sekty) a katolícka cirkev už dávnejšie vytvorili alianciu v palčivých otázkach prerušenia tehotenstva, výskumu kmeňových buniek a eutanázie. Schönbornovo stanovisko avizuje ochotu ku koalícii aj v otázke evolúcie, kde dosiaľ pre Rím platilo platilo stanovisko pápeža Jána Pavla II., od ktorého sa Schönborn a, zdá sa, aj nový pápež dištancujú. Ide o tzv. kreacionizmus - učenie, že Zem (dokonca v jej dnešnej podobe) a osobitne človeka (pre mnohých kreacionistov vyslovene Adama a Evu, pre umiernenejších aj v súčasnosti osobitne každú ľudskú dušu), stvoril a ďalej tvorí Boh. Najmodernejšia verzia kreacionizmu je učenie o tzv. inteligentnom dizajne a bohu ako dizajnérovi, čo je modernizácia Paleyovho dôkazu boha z prvotnej príčiny - hodiny sú tak zložité, že predpokladajú tvorbu hodinárom; dnes sa zástancom „nezjednodušiteľného komplexu" javí ľudské oko také zložité, že sa nemohlo postupne vyvinúť. V praktickej aplikácii ide o výučbu evolúcie a kreacionizmu na školách všetkých úrovní; v niektorých prípadoch o uznanie ich rovnocennosti ako vied, teórií či hypotéz, v iných o výlučnú výučbu kreacionizmu na základných školách; často vášnivé debaty o tom, čo sa má učiť od septembra, prebiehajú t.č. v 15 štátoch USA.

Nie menej zaujímavá ako samotný text je história, ako sa Schönbornov text dostal do najchýrnejších svetových novín NYT a IHT, kde umiestniť článok nie je jednoduché. Na to treba PR-agentúry (public relations) a agentov; NYT ich za pár dní prezradili. Ukázalo sa, že je to Creative Response Concept (Náčrt odpovede z kreácie) a jeho klient Discovery Institute (DI, Ústav objavov v Seattle), najaktívnejšie ustanovizne pre šírenie kreacionizmu od udalostí v Kansase, kde r. 1999 škrtli učenie o evolúcii z učebných plánov; r.2001 sa tam vrátilo. Štátne centrum pre vedecké vzdelávanie vyslovilo dokonca domnienku, že Schönborn svoj komentár prevzal z domovskej stránky DI.

Viceprezidentom DI je Mark Ryland, ktorý je súčasne členom vedeckej rady pápežského Medzinárodného teologického ústavu pre štúdium manželstva a rodiny v dolnorakúskom Gamingu, ktorého „veľkokancelárom" je arcibiskup Schönborn. Ryland priznal, že Schönborna naviedol článok napísať. Súvislosti sú zrejmé: americký kreacionizmus, ktorý je vo svojej podstate evanjelikálny, sa do Európy exportuje cez fundamentalistov katolíckeho Rakúska. Redakcii NYT Schönborn povedal, že uverejnenie článku neprejednal s Vatikánom. S kardinálom Ratzingerom mal však krátko pred jeho zvolením za pápeža o tejto téme rozhovor a budúci pápež jeho úmysel schválil.

Nové vedecké objavy pridávajú evolučnej teórii na váhe a pre katolícku cirkev to zaváži najmä v oblasti vzdelávania a  politiky. Zamýšľa cirkev v rámci aliancie s náboženskými konzervatívcami zaviesť do učebného plánu kreacionizmus? Dôjde k tlaku na univerzity, aby sa stali menej vedeckými, ale teologicky prijateľnejšími?

Vieme, že naše školstvo je na základe štátnej zmluvy s Vatikánom pevne v rukách katolíckej cirkvi. Treba sa obávať, že jej reprezentanti navrhnú/presadia elimináciu učenia „neodarvinovskej dogmy" v prospech oveľa lepšej teórie „inteligentného dizajnu"? Ak ma považujete za alarmistu, prečítajte si ešte raz koniec Schönbornovho článku: „V priebehu celej histórie cirkev bránila pravdy viery. V modernom veku je vo zvláštnej pozícii, keď musí rovnako pevne brániť rozum a hlásať, že imanentný plán, ktorý je v prírode zjavný, je skutočný."

Napísané s použitím informácií z internetu.

Táto esej bola už uverejnená v  ZH č. 51 zo septembra 2005. Považujeme ju za zaujímavú pre tých, čo kupujú len prílohu k ZH 53 (300 výtlačkov), venovanú názoru Amertickej akadémie vied na problém vedy a kreacionizmu, a to s dodatkom o vývoji názorov kardinála Schönborna:

Kardinál Schönborn skoro zistil, že s jeho názormi nesúhlasia dokonca ani mnohí katolícki vedci; ostro zaprotestoval napr. hlavný astronóm Vatikánu, jezuita George Coyne, S.J. Preto v sérii troch prednášok o evolúcii v dóme sv. Víta vo Viedni od októbra 2005 kázal zmierlivo, že „vývojová teória je veľmi veľkým dielom intelektuálnej histórie ľudstva". Vyznal, že verí aj v božské stvorenie, aj v evolúciu, pretože jedno je otázkou náboženstva a druhé otázkou vedy. Varoval však vedcov, aby neprekročili hranice vedy a nemiešali sa do otázok stvorenia! Súhlasíme, a prosíme teológov, aby sa nemiešali do otázok vedy.

Zlo plodí zlo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

R. Škoda

Dôležitými osobnosťami spoločnosti boli vynesené hrozné rozhodnutia na vysokých miestach - napr. konferencia vo Wannsee o konečnom riešení židovskej otázky - ktoré mali strašné dôsledky. Povedali si (len sebe): „Ideme vyhubiť jeden národ." A robili to tajne, lebo svet by ich bol odsúdil.

Na roveň mu kladiem zlé rozhodnutie o zabraní palestínskeho územia, polí, lesov, vôd aj domov. Povedali verejne: „Ideme založiť Židovský štát - hoc' aj na cudzom území". Hľadali pomocníkov a mnohých našli.

Židov vyhlásili (v Nemecku a potom v Rakúsku, na Slovensku a v rade európskych štátov) za „bezprizorných" - zbavili ich občianskych práv a zobrali im najprv majetky a potom životy - zabili ich v pomerne krátkom čase jednoduchými vojenskými zbraňami a potom modernou technológiou neuveriteľných šesť miliónov.

Na základe medzinárodne neuznaného miestneho „zákona" sa potom do Izraela doviezli z celého sveta milióny, len zo samotného bývalého Sovietskeho zväzu od jeho pádu celý milión  Židov aj nie celkom Židov a dáva sa im do vlastníctva cudzia zem. Akcia pokračuje - a svet veľmi neprotestuje, ba platí ju.

Etika pre dospelých zajtrajška – 3. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Fernando Savater

3. Rob, čo chceš.

Už sme si povedali, že sú rozličné dôvody, prečo niečo robíme: 1. pretože sa nám to prikazuje (rodičia, kým sme mladí; predstavení a zákony, keď odrastieme); 2. lebo sme si zvykli to robiť, nasledujeme príklad iných či sme pod tlakom (strach pred blamážou, cenzúrou, rečami; prianie, aby nás skupina akceptovala atď.); 3. lebo je to prostriedok na dosiahnutie cieľa (autobus pri ceste do školy); 4. lebo nás pochytila nálada alebo nejaká myšlienka, aby sme niečo urobili. Ukazuje sa však, že vo vážnych situáciách, alebo keď berieme vážne, čo urobíme, nie sú tieto bežné motivácie uspokojivé: voľačo sa tu ešte žiada, hovoríme.

Ak má niekto vyjsť pred brány Tróje a dať do hry svoj život,  vzdorujúc útoku Achilla, ako to urobil Hektor; ak sa treba rozhodnúť, či hodiť do mora náklad lode, aby sa zachránilo mužstvo, alebo pár plavčíkov, aby sa zachránil náklad; alebo v podobných situáciách, čo aj nie sú také dramatické: Mám voliť tohto politika pre jeho sľuby o ochrane prostredia, keď jeho ohlásené zvýšenie daní škodí môjmu osobnému záujmu? Mám podporovať toho politika, čo mi umožní zarobiť si veľké peniaze, a o tých, čo trú biedu, sa nestará? V takýchto situáciách nepomôžu ani príkazy, ani zvyky a ešte menej náladovosť. Veliteľ koncentračného tábora, obžalovaný z vraždy Židov, sa vyhovára, že „dostával a plnil rozkazy", no mňa to nepresvedčí. Sú štáty, kde čiernemu neprenajmú byt, lebo má čiernu pokožku, ani homosexuálom, lebo sú takí. Nech je táto diskriminácia akokoľvek rozšírená, pre mňa je neprijateľná. Chuť, ísť na pár dní k moru, je pochopiteľná, ale nechať cez víkend malé dieťa doma samé nielenže nie je sympatické, to je kriminálne. Nie si tej istej mienky?

To všetko má do činenia s otázkou slobody, s ktorou sa zaoberá etika, ako som Ti už povedal. Sloboda znamená možnosť povedať áno alebo nie, „urobím to" alebo „neurobím to", čo mi káže šéf alebo druhí ľudia, „to sa mi páči a chcem to" alebo „to sa mi nepáči, to nechcem". Sloboda znamená rozhodnúť sa, ale nezabudni, aj niesť zodpovednosť za to, ako si sa rozhodol. Sloboda je v príkrom rozpore s nechať sa udalosťami niesť. Ak ťa nemajú udalosti unášať, neostáva Ti nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíš; áno, dvakrát, aj keď ťa z toho hlava rozbolí. Prvá odpoveď na otázku po motíve tvojho konania býva: Robím to, lebo mi to prikázali, lebo sa to tak robí, lebo mám na to chuť. Po druhej otázke býva situácia iná. Robím to na príkaz ... ale prečo ho počúvam? Z obavy pred trestom? V nádeji na odmenu? Nie som ako otrok toho, čo mi rozkazuje? Ak počúvam preto, lebo rozkazujúci vie viac ako ja, nebolo by rozumné dobre sa informovať, aby som sa mohol rozhodnúť sám? A keď mi prikazujú niečo, čo sa mi nevidí byť primerané? Ako keď nacistickému veliteľovi prikazovali hubiť v táboreŽidov ? Nemôže byť niečo „zlé", teda neprimerané, nech to ako silno kážu, alebo „dobré" a primerané, aj keď to nikto nekáže?

So zvykmi je práve tak. Ak o tom, čo urobím, rozmýšľam len raz, stačí mi možno odpoveď, že tak konám, „pretože to sa tak robí". Ale prečo, dočerta, by som mal robiť to, čo sa stále robí (alebo čo ja obyčajne robím)? To akoby som bol otrokom ľudí vo svojom okolí (nech by boli akí dobrí priatelia), alebo toho, čo som robil včera, predvčerom alebo pred mesiacom. Ak som obklopený ľuďmi, ktorí zo zvyku diskriminujú čiernych, ale mne sa to nevidí celkom správne, prečo ich  mám napodobňovať? Ak som si zvykol požičiavať si peniaze a nevracať ich, hoci sa zakaždým veľmi hanbím, prečo neviem zmeniť svoje konanie a odteraz väčšmi dodržovať zákony? Nemôže byť niektorý môj zvyk neprimeraný, nech som si ho ako zamiloval?

A keď sa dvakrát popýtam pri svojich náladách, výsledok je podobný ako pri rozkazoch a zvykoch. Často mám chuť niečo urobiť, to sa však obráti proti mne a ja to ľutujem. Pri bezvýznamných záležitostiach môže byť nálada prijateľná, ale keď ide o vážne veci, nemusí byť nechať sa bezmyšlienkovite niesť rozumné, či je nálada primeraná alebo neprimeraná; naopak, môže to byť nebezpečné: chuť prejsť cez križovatku pri červenej môže byť dva-tri krát zábavné, ale či sa dožijem dlhého veku, ak to budem robiť denne?

Krátky záver: Sú situácie, keď príkazy, zvyky a nálady, ktoré môžu byť primerané motívy na konanie, ale sú prípady, keď to tak nie je. Bolo by dosť hlúpe, odporovať  všetkým príkazom, zvykom a náladám, pretože sú raz primerané, inokedy neprimerané. Dôležité je, že žiadne konanie nie je dobré len preto, že je na príkaz, zo zvyku alebo podľa nálady. Ak mám vedieť, či je mi niečo primerané, musím svoje budúce konanie podrobne vyšetriť a rozmýšľať o sebe. Nikto nemôže byť za mňa slobodný, t.j. nikto ma nemôže oslobodiť od povinnosti sám voliť a predtým hľadať. Keď je človek malé dieťa - nezrelý, s málo životnými skúsenosťami a s málo poznatkami o skutočnosti - vtedy stačí poslušnosť, rutina alebo nálada. To preto, lebo vtedy na niekom závisíme, nachádzame sa v rukách niekoho, čo na nás dáva pozor. Neskoršie treba dorásť, získať schopnosť sám sa vynájsť v živote, a nie žiť jednoducho podľa toho, ako to druhí pre nás určili. Samozrejme si nemôžeme sami všetko vynájsť, pretože tu nežijeme sami a všeličo sa nám nanucuje, či chceme, alebo nie. (Spomeň si, že ten chudák kapitán si búrku na mori neprivolal sám a Achilles nepýtal od Hektora povolenie napadnúť Tróju.) Musíme sa naučiť vyberať si z rozkazov, ktoré dostávame, zo zvykov, ktoré preberáme od okolia, alebo si sami vytvárame, a z nálad, ktoré nás prepadajú. Aby sme boli ľudia a nie stádové zvieratá (nech mi ovce odpustia), neostáva nám nič iné, ako dvakrát rozmýšľať, čo urobíme; ak to chceš vedieť ešte presnejšie, v určitých situáciách dokonca trikrát, ba aj štyrikrát.

Slovo „morálka" má do činenia so zvykmi, lebo práve to znamená latinské mores a aj s príkazmi, pretože väčšina morálnych predpisov znie približne takto: „To a to máš robiť", resp. „Nech Ťa ani nenapadne robiť niečo iné". Sú však zvyky a príkazy - ako sme už videli -, ktoré môžu byť zlé, t.j. „nemorálne", nech sú nám akokoľvek dôverné a samozrejmé. Ak sa chceme vážne zahĺbiť do morálky, ak sa naozaj chceme naučiť dobre používať slobodu, ktorej sa tešíme (práve toto sa naučiť je „morálka" či „etika", o ktorej hovoríme), bude lepšie, ak sa oslobodíme od všetkých príkazov, zvykov a nálad. Prvé, čoho sa treba vzdať, je samozrejme myšlienka, že etika slobodného človeka má niečo do činenia s trestami alebo odmenami, ktoré udeľuje nejaká autorita, nech je ľudská alebo božská, to je v tomto prípade jedno. Kto len uteká pred trestom, alebo hľadá odmenu, ktoré udeľujú iní podľa nimi ustanovených noriem, nie je na tom lepšie ako úbohý otrok. Dieťaťu možno stačí palica alebo mrkva ako poučka pre jeho správanie, je však smutné, ak si takúto mentalitu zachová odrastený človek. Treba sa orientovať iným spôsobom.

Pojmy, ktoré tu používame, si musíme bližšie osvetliť. Hoci hovorím často o „morálke" a „etike", ako keby to bolo jedno a to isté, nemajú tieto dva pojmy prísne vzaté rovnaký význam; prepáč, ak hovorím profesorskejšie ako obyčajne. „Morálka" je súhrn spôsobov správania a noriem, ktoré uznávame, ja, Ty a naše okolie, za platné; „etika" je úvaha o tom, prečo ich uznávame za platné, a ich porovnanie s morálkou iných osôb. Budem ich ďalej používať bez rozlišovania v zmysle „umenia žiť". Nech mi filozofi odpustia.

Pripomínam Ti, že slová „dobré" a „zlé" sa používajú nielen na charakteristiku morálneho správania a nielen pri osobách. Hovorí sa, že Maradona alebo ZX sú veľmi dobrí futbalisti, ale táto kvalifikácia nemá nič spoločné s ich snahou pomáhať blížnym mimo štadiónu, alebo s vlastnosťou povedať vždy pravdu. Ako futbalisti sú dobrí a ich súkromný život nevyšetrujeme. Dá sa aj povedať, že motorka je dobrá vec, a nemá to etický význam. Myslíme len, že dobre funguje a má všetky prednosti, ktoré možno očakávať od dobrej motorky. V ohľade futbalistu alebo motorky je „dobré" - primerané - dosť zrejmé. Ak sa Ťa potom spýtam, aké sú predpoklady, aby si niečo v športe alebo pri vozidlách zaslúžilo kvalifikáciu „vynikajúci", iste mi ich ľahko vymenuješ. Prečo sa nepokúsime rovnakým spôsobom definovať, čo treba, aby bol niekto dobrým človekom? Neuľahčilo by to problém, o ktorom tu diskutujeme na toľkých stranách?

Nie je to také jednoduché. V otázkach dobrých futbalistov, dobrých motoriek a dobrých závodných koní sú ľudia zväčša rovnakej mienky ; Keď však ide o to, určiť, či je niekto vo všeobecnosti dobrý alebo zlý, ako človek, mienky sa rozchádzajú. Vezmime si napríklad Pavlu: Jej mama ju považuje za vrchol dobroty, lebo doma je poslušná a ochotná, no v triede ju všetci nenávidia, lebo je klebetná a stále vyhľadáva spory. Nacista, ktorý v Osvienčime plynom zabíjal Židov, bol pre svojich predstavených takým podriadeným, akých potrebovali. Nielen pre prežívajúcich Židov je hromadným vrahom. Nazvať niekoho „dobrým" neznamená niekedy nič dobré. Napríklad vtedy, keď sa povie: „Ten XY je dobrý chlapík - taký hlupák!" Španielsky básnik Antonio Machado si bol vedomý tejto dvojznačnosti, keď vo svojej poetickej autobiografii napísal: „Som v dobrom zmysle slova dobrý ..." Myslel tým, že nazvať niekoho dobrým znamená v mnohých prípadoch len toľko, že dotyčný je povoľný, neodvráva a nezapríčiňuje problémy, že je ochotný meniť platne na gramofóne, kým ostatní tancujú a podobne.

Pre jedných byť dobrým znamená byť oddaný a trpezlivý. Iní menujú dobrým človeka, ktorý je podnikavý, originálny a nebojí sa povedať, čo si myslí, aj keď tým niekoho nahnevá. V štátoch ako Južná Afrika bývalo zvykom považovať za dobrých tých černochov, ktorí nerobili nepokoje a dodržovali predpisy apartheidu, kým pre iných boli dobrí len ľudia Nelsona Mandelu.

Vieš, prečo nie je jednoduché určiť, kedy je niekto dobrý a kedy nie? Pretože nevieme, načo sú tu ľudia. Futbalista je tu nato, aby hral futbal, aby strieľal góly a tak pomohol svojmu klubu k víťazstvu. Motorka nás má dopravovať rýchlo, bezpečne a bez porúch z miesta na miesto. Vieme, kedy špecialista tak pracuje, resp. stroj tak funguje, ako majú; máme predstavu o výkone, ktorý majú podať, o tom, čo od nich očakávame. Ak však zoberieme človeka vo všeobecnosti, veci sa úžasne komplikujú: raz sa od nás, ľudí, vyžaduje oddanosť, inokedy vzdorovitosť; raz veľkodušnosť, inokedy šetrnosť. Nie je jednoduché ani definovať cnosť: Vždy je dobré, ak futbalista strelí gól, ak predtým neurobil chybu; nie vždy je dobré povedať pravdu. Nazval by si dobrým toho, čo chorému z ukrutnosti povie, že skoro umrie, alebo toho, čo vrahovi prezradí, kde sa mu skryla obeť, ktorú ide zabiť? Pre povolania a nástroje platia pomerne jasné normy, ktoré niekto určil; keď sú splnené, dobre; keď nie, zle a basta. Nič iné sa nežiada. Nik nežiada od futbalistu - ak ide o to, aby bol dobrý futbalista, a nie, aby bol dobrý človek -, aby mal charitatívne sklony, alebo aby bol pravdovravný; nik nežiada od motorky - ak ide o to, aby bola dobrý dopravný prostriedok -, aby  nielen jazdila, ale aj klince pritĺkala. Ak však ide o ľudí vo všeobecnosti, nie sú veci také jasné, pretože neexistuje len jeden predpis, aby bol človek dobrý, a človek nie je prístroj, ktorým sa má niečo dosiahnuť.

Existuje veľa spôsobov, ako možno byť dobrým človekom, a mienky o posudzovaní jeho správania sa zväčša rozchádzajú. Preto na niekedy povie, že ten a ten je dobrý „svojím spôsobom". Tak pripúšťame, že existuje veľa spôsobov byť dobrým a že to závisí aj od prostredia, v ktorom sa každý nachádza. Vidíš teda, že nie je ľahké zvonku určovať, kto je dobrý a kto zlý, kto sa chová primerane a kto nie. Treba vyšetrovať nielen všetky okolnosti každého jedného prípadu, ale aj úmysly, ktoré má každý. Lebo sa môže stať aj to, že niekto zamýšľal niečo zlé, ale náhodou dosiahol niečo dobré. No a toho, čo len náhodou robí niečo dobre a primerane, toho predsa nenazveme „dobrým", že? Rovnako platí aj opak: Niekto môže zapríčiniť katastrofu, hoci mal najlepšie úmysly a iného možno bez zavinenia považovať za monštrum. Vidí sa mi, že takto to, žiaľ, veľmi neobjasníme.

Povedali sme už, že ani príkazy, ani zvyky, ani nálady nemôžu slúžiť za smernice pre etiku - a teraz zisťujeme, že niet nijakého jasného predpisu, ktorý by nás naučil, ako sa stať dobrým človekom a ako taký fungovať - ako s tým vyrovnať? Odpoveď Ťa iste prekvapí a možno pobúri. Veľmi zábavný francúzsky autor 16. stor., François Rabelais, vykresľuje v jednom z prvých európskych románov dobrodružstvá obra Gargantuu jeho syna Pantagruela. O tejto knihe by som Ti mohol veľa rozprávať, ale bolo by mi milšie, keby si sa skôr alebo neskoršie rozhodol sám ju čítať. Poviem Ti len, že Gargantua sa raz rozhodol založiť viac alebo menej náboženský kláštor, umiestniť ho do opátstva Teleme a nad vchod napísať jeho jediné prikázanie: „Rob, čo chceš." A všetci obyvatelia tohto svätého domu nerobia nič iné - než to, čo chcú. Čo si pomyslíš o tom, čo Ti teraz poviem, že nad dverami správnej etiky nestojí nič iné, ako toto heslo: „Rob, čo chceš!" Možno Ťa rozčuľujem: Teda také voľačo! A že za tým  väzí morálka! Morálka, ktorú získame, ak budeme robiť to, čo chceme! Kvôli tomu sme premárnili toľko času a lámali si mozog?  - Počkaj, počkaj, nerozčuľuj sa! Daj mi ešte šancu: Urob mi tú radosť a prejdi na najbližšiu kapitolu.

*  *  *

Čítaj ešte niečo

„Ich spôsob života sa neriadil podľa predpisov, pravidiel a paragrafov, ale jedine podľa ich slobodnej vôle a mienky. Vstávali, keď boli vyspaní, jedli, pili, pracovali a odpočívali, keď im na to prišla chuť. Nikto ich nebudil, nikto ich nenútil jesť alebo robiť niečo iné. Tak to určil Gargantua. V ich reguli bolo len jedno ustanovenie:

„Rob, čo chceš."

Lebo udatní, dobre vychovaní, zdraví a priateľskí ľudia majú od prírody náklonnosť k dobrému a nechuť k zlému: je to ich vrodený pocit pre čestnosť. Sluhovstvo a prinucovanie nabádajú k odporu a vzbure a sú matkou všetkého zla. Najviac túžime po zakázanom ovocí.

François Rabelais, Gargantua a Pantagruel

*  *  *

Humanistická etika sa môže zakladať rovnako ako autoritatívna etika na formálnych a materiálnych kritériách. Vo formálnom ohľade spočíva na princípe, že kritérium pre cnosť a hriech môže určovať len človek, a nikdy autorita, ktorá ho transcenduje. Materiálne trvá na princípe: „Dobré" je to, čo je dobré pre človeka, „zlé" je to, čo mu škodí. Jediné kritérium pre etické posudzovanie hodnoty je dobro človeka.

Erich Fromm, Psychoanalytika a etika

*  *  *

Ale aj keď rozum, ak je dokonale vytvorený a vyvinutý, stačí na to, aby nás poučil o škodlivých alebo užitočných tendenciách vlastností či konaní, nestačí predsa len na to, aby  vyslovil morálne odmietnutie alebo schválenie. Užitočnosť nie je nič iné ako tendencia smerom na nejaký cieľ; a keby nám bol cieľ celkom ľahostajný, cítili by sme ľahostajnosť aj voči prostriedkom. Je potrebné, aby sa tu dostavil určitý pocit, aby sa dala prednosť užitočným pred škodlivými tendenciami. Tento pocit nemôže byť nič iné ako sympatia voči šťastiu ľudstva a pohoršenie nad jeho biedou, lebo to sú dva rozdielne ciele, na dosiahnutie ktorých sú zamerané cnosť a neresť. Tu nám teda rozum dáva vysvetlenie rozličných tendencií a konaní, a ľudskosť určuje, ktoré sú užitočné a humánne.

David Hume, Vyšetrovania princípov morálky

*  *  *

Prameň: Fernando Savater, "Ethik für Erwachsene von morgen", Bundeszentrale für politische Bildung, © Campus Verlag, Frankfurt am Main 1996.

Preložil Rastislav Škoda

Znamenal slobodný trh koniec Neandertálcov?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Americkí a holandskí ekonómovia  diskutujú o možnosti, že pred asi 30 000 rokmi moderní ľudia (Homo sapiens) privodili mysteriózne a náhle vyhynutie Neandertálcov (H. neandertalis), ktorí tu žili 260 000 rokov, a to na tom základe, že odokryli tajomstvo slobodného trhu.

Antropológovia uvažovali o širokej palete faktorov, ktoré by mohli vysvetliť extinkciu (vymretie) predchodcu dnešného človeka, vrátane biologických, environmentálnych a kultúrnych. V jednej štúdii prišli napríklad k záveru, že organizmus Neandertálcov neznášal nízke teploty počas poslednej ľadovej doby.

Antropológ Delson z New Yorku uvádza možnosť, že boli horší poľovníci, pretože mali slabšie rozumové schopnosti. Všetko sú však len dohady.

Najďalej ide Jason Shogren z Wyomingu s názorom, že noví ľudia vyvinuli obchodné zvyky. Obchod umožnil deľbu práce a uvoľnil šikovnejších jedincov, aby sa mohli venovať úlohe, ktorú ovládali najlepšie, napríklad poľovníkov len na poľovačky. Iní im výmenou za ulovenú zver dávali nástroje a šatstvo.

Myšlienka špecializácie viedla už v 17. storočí k vysvetľovaniu, prečo sú niektoré národy úspešnejšie ako iné. Shogren ju prvý aplikuje na riešenie hádanky vymretia Neandertálcov.

Archeologické nálezy svedčia, že H. sapiens prišiel z Afriky do Európy asi pred 40 000 rokmi a priniesol so sebou obchod vnútri aj mimo svojej spoločnosti, resp. obsadenej oblasti. Mal už aj komplexné bývania so sekciami pre rozličné funkcie. Naproti tomu Neandertálci žili v "neorganizovaných" priestoroch.

Našli sa aj nálezy svedčiace u časti novej populácie, zvanej Gravettiáni, pred asi 30 000 rokmi pre import: slonovina, polodrahokamy, lastúry, tkané látky - to boli ich inovácie.

Shogren testoval svoju teóriu simuláciou na počítači. Hoci dal Neandertálcom, ktorí počtom ďaleko prevyšovali nových ľudí, veľký predstih, Homo sapiens zvládol tento handikep a v dvoch pokusoch vyradil Neandertálcov v priebehu len 7000 rokov; v jednom pokuse došlo ku koexistencii oboch kmeňov.

Prípad Gravettiánov čiastočne komplikuje situáciu tým, že prišli pred len 28 000 - 30 000 rokmi, kým poslední Neandertálci vymreli pred 29 000 rokmi; nemohli teda ovplyvniť ich koniec.

Prameň: New Scientist com., 7. apr. 2005 a iné zdroje v internete

Poznámka: Pozor, New Scientist je hlásna trúba všetkých, čo sa snažia dať vzťahu vedy a náboženstva vedecký náter, čo sa najvýraznejšie prejavuje v oblasti kreacionizmu, z ktorého robia vedu, vraj takú, ako iné. Omyl - o tom píšeme inde. Že popri tom robia kapitalisti vedu aj z ekonómie, o tom svedčí prípad Nobelovej ceny za ekonómiu. Písali sme o tom, že ju udeľuje (len od roku 1969, nezaložil ju Nobel!)  v rovnakom čase, ako sa udeľujú skutočné Nobelove ceny, nie Nobelova nadácia, ale Švédska banka. Je otázne, dokedy to pôjde, lebo sa ozvali protesty na kompetentných miestach. A čo sa týka tohto vyzdvihovania úlohy slobodného trhu vo vývoji ľudstva, myslím si, že trhovci preháňajú - ako zvyčajne na jarmoku. Urobiť z jednoduchého obchodu slobodný trh je veľký skok. Vec je čerstvá - komentáre antropológov budú možno zaujímavé.

Túžba po ľavicovej politike

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Günther Lachmann

Nie je to len populizmus, ktorý robí Gregora Gysiho a Oscara Lafontaina úspešnými. Krajina sa zmenila, sociálnej demokracii chýbajú odpovede.

Kapitalizmus získal zlú povesť. Milióny nezamestnaných, klesajúci reálny zárobok, ktorý nešetrí ani dôchodcov, hlboké rezy do sociálnej siete, strach pred „lacnou konkurenciou" z cudziny - to všetko oživuje potrebu vyslovene ľavicovej politiky. Nová „Ľavá strana - PDS" sa stáva treťou politickou silou v Nemecku, vo východnom Nemecku bude asi víťazom volieb.

Antikapitalisti ťažia kapitál z rastúcej nespokojnosti obyvateľstva s politikou a ekonomikou. Viac ako 90 % Nemcov je presvedčených, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Nie bez dôvodu. Štúdia bielefeldtskej univerzity ukázala, že čistý majetok najbohatšej štvrtiny obyvateľstva vzrástol za desať posledných rokov (1993-2004) o viac ako štvrtinu - o 27,5 %. V najchudobnejšej štvrtine klesol na polovicu - o 50 %. Vo východnej časti Nemecka sú tieto percentá 86 % hore a 21 % dolu.

Zrejmá neschopnosť vlády znížiť nezamestnanosť, stabilizovať sociálne systémy a pôsobiť proti rozrastajúcemu sa strachu o budúcnosť vrhla štát do politickej krízy, vedúcej k pádu vlády a vypísaniu predčasných volieb.

Ak sa potvrdia prognózy prieskumov verejnej mienky, dostane sa Ľavá strana do parlamentu, kde budú potom tri ľavicové strany, a to nadlho podstatne zmení parlamentnú demokraciu v Nemecku, čo politológovia komentujú v podstate súhlasne:

„SPD ponechala naľavo od seba vákuum, ktoré volá po návrate keysenianizmu a štátnej sociálnej starostlivosti." (Lösche).

„Myšlienku sociálneho štátu politicky realizoval už dávno Bismarck, sociálny katolicizmus v nej pokračoval, sociálni demokrati ju prehĺbili a komunisti ju vo východnej časti štátu urobili oficiálnou doktrínou. To viedlo k zakoreneniu mentality sociálneho štátu." (Walter).

Hoci prvé tri vetvy - protestantskí a katolícki demokrati, ako aj súčasní (stredoví, už dávno nie ľavicoví) sociálni demokrati z dôvodov financovania upustili od myšlienky sociálneho štátu, mentality ľudí sa nezmenili. Nová Ľavá strana ich bude úspešne reprezentovať.

Jej posolstvo znie: Späť k blahobytu sedemdesiatych rokov. Jej heslom je prerozdeľovanie, jej nepriateľom neoliberalizmus. To je však návrat späť, nie obnova. Sľubuje sa základný dôchodok, zaručené minimálne mzdy, mier a zákaz opcií akcií pre manažérov. Umožniť to má návrat ku keysenianizmu, to je silnému pôsobeniu štátu v hospodárstve.

Löscheho námietku, že to by bolo opakovanie neúspešného sociálnodemokratického reformizmu, Gysi odmieta útokom, že by bolo šialenstvom, neoživiť úspešný model: bol to práve keysenianizmus, ktorý urobil Nemecko úspešným a v rokoch po 2. svetovej vojne priniesol Nemcom blahobyt. Až neoliberálna politika znamenala cieľ urobiť bohatých ešte bohatšími a odbúrať príspevky pre chorých, dôchodcov a iné skupiny obyvateľstva. Tieto argumenty zaberajú nielen pri pivných stoloch, ale aj v diskusných skupinách ľavičiarov „antifa" a autonómnych kruhoch.

Už  v prvom týždni po konštituovaní Ľavej strany jej prisľúbilo podporu 111 sociálnych hnutí, vrátane antiglobalistov hnutia Attac. Takú mobilizáciu ľavice nezažilo Nemecko od čias Willy Brandta.

Úspech novej ľavice nemožno pripisovať len populizmu. Politológ Walter:

„Má to podstatu, odôvodnenie, je tu skúsenosť. Sociálna demokracia buráca pred voľbami ľavicovými heslami (z úst mnohých lídrov neznejú úprimne) - a na tretí deň po voľbách neplatí z toho nič."

Frankfurtská centrála Attac: „Etablované strany sa nestarajú o potreby obyvateľstva, lebo to nezaujíma trh." Myslí sa na starostlivosť o starých ľudí, drobiace sa sociálne služby, ale aj spoločenské rozdelenie bohatstva. Všeobecne sa uznáva, že návrat k zlatým sedemdesiatym rokom by bol vítaný, ale nie je možný. „Základom blahobytu bola rastúca masová produkcia - tá však dnes väzí v trvalej kríze zasýtenia trhu." A nikto nevie, ako by mohla vyzerať moderná ľavá politika pre Nemecko a Európu.

Gysi predpovedá:

„Autoritatívny socializmus už neprichádza do úvahy. V dlhodobej perspektíve musí však prísť niečo, čo bude lepšie ako kapitalizmus. Trhové hospodárstvo má prednosť v tom, že tlačí na vedu a tvorbu cien. Nie je v ňom však nič sociálneho ani ekologického, preto nebude poslednou odpoveďou na spoločenské problémy."

Eppler konštatuje:

„Nikdy nebude stav, ktorý akceptujú všetci ako sociálne spravodlivý. Ale pre to, čo je zrejme nespravodlivé, majú všetci ľudia bezpečne vyvinutý cit."

Tento pocit znamená pre Ľavú stranu mocný náhon. Ľavica hľadá novú cestu, ako by sa dal presadiť Marxov postulát, podľa ktorého

 „emancipácia je návrat spoločenských pomerov k sústredeniu sa na blaho človeka".

 Že pritom nevzniká nič viac ako nová strana Gysiho a Lafontaina, to dokazuje pretrvávanie nedostatku perspektívy.

Prameň: Günther Lachmann, "Die Sehnsucht nach linker Politik",  Welt am Sonntag, 24. júla 2005.

Poznámka prekladateľa: Napísať takúto poslednú vetu vyžaduje od autora veľa sebazaprenia. Predkladám tento článok čitateľom ako verné vylíčenie spoločenskej súčasnosti (v Nemecku, ale aj u nás a inde vo svete), tým dôveryhodnejšie, že pochádza z katolíckych novín. Ako východisko sa viacrazy uvádza keysenianizmus, pravda, prispôsobený dnešnému svetu - múdremu by to malo stačiť. Ten je však strašidlom, ktoré obchádza pravicovú Európu aj redakciu novín Welt am Sonnbtag. Myslí si autor, že jednou vetou a mávnutím ruky „To čo bolo, nie je perspektíva" odradí voliča od Ľavej strany?  Myslím si, že u mnohých čitateľov vyvolal inú reakciu.

Desať správ o zmysle miesta

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

John Berger

1. Sú takí, čo sa spytujú: Ste ešte stále marxista? Devastácia, vyvolaná zhonom za ziskom, ako ju diktuje kapitalizmus, nemala ešte nikdy taký rozsah, ako má dnes. Skoro všetci ľudia to vedia. Ako je potom možné, že sa neberie do úvahy Marx, ktorý túto devastáciu predpovedal a analyzoval? Možno pretože ľudia, mnohí ľudia, stratili politickú orientáciu. Sú bez mapy a nevedia, kam ísť.

2. Ľudia každý deň sledujú smerovky označujúce miesto, ktoré nie je ich bydliskom, ale je cieľom, ktorý si vybrali. Ukazovatele cesty, panely na nádražiach a letiskách. Niektorí ľudia cestujú pre radosť, iní z povolania, mnohí z pocitu prázdnoty alebo zúfalstva. Pri príchode zisťujú, že nie sú na mieste, vypísanom na smerovke. Zemepisná šírka a dĺžka, miestny čas a mena súhlasia, ale miestu chýba osobitná závažnosť cieľa, pre ktorú si ho vybrali.

Sú vedľa miesta, kam sa chceli dostať. Vzdialenosť, ktorá ich od neho delí, sa nedá zmerať. Môže to byť len šírka ulice, ale aj celý svet. Miesto stratilo to, čo z neho robilo cieľ. Stratilo svoj rozsah skúšania.

Niektorí sa niekedy pustia vlastnými chodníkmi a prídu na miesto, kam sa chceli dostať; aj ak bola cesta často ťažšia, ako si predstavovali, objavujú toto miesto s obrovským uľahčením. Mnohí ta nikdy neprídu. Zmierujú sa so smerovkami, ktoré sledujú, a je to tak, ako keby ani necestovali, akoby boli stále na jednom mieste.

3. Priložené fotografie podrobností urobila Anabell Guerrerová v stredisku pre utečencova emigrantov v Sangatte pri Calais, neďaleko tunela pod La Manche. Nedávno bol tento tábor z rozhodnutia francúzskej a britskej vlády zatvorený. Poskytoval útulok niekoľko sto osobám, z ktorých aspoň niektoré dúfali, že sa dostanú do Spojeného kráľovstva. Muž na obrázkoch - AnabellGuerrerová si nepraje prezradiť jeho meno - pochádza z Demokratickej republiky Kongo (bývalé Za?re).

Mesiac čo mesiac milióny ľudí opúšťajú svoje krajiny. Odchádzajú, pretože tam nie je nič, okrem toho, čo majú, a to nestačí na uživenie ich detí. Kedysi to stačilo. Táto chudoba je výsledok nového kapitalizmu.

Na konci dlhého a strašného putovania, potom čo spoznali nízkosti, ktorých sú druhí schopní, a keď už uverili svojej vlastnej neporovnateľnej a zaťatej odvahe, našli sa emigranti v akomsi cudzom transitnom stredisku a všetko, čo im ostalo z ich pôvodného zemedielu, bolo oni sami: ich ruky, ich oči, ich ramená, ich telo, čo majú na sebe a čím si zakrývajú tvár, keď v noci spia, lebo niet nad nimi strechy.

Obrazy Anabell Gerrerovej nám pomáhajú pochopiť, že prsty človeka môžu byť všetko, čo ostáva z oranej roličky, jeho dlane to, čo ostáva z koryta rieky a že jeho oči skrývajú rodinné stretnutie, ktorého sa už nemôže zúčastniť. To je portrét emigrujúceho kontinentu.

4. „Som na schodoch metra smerom na linku B. Je tu veľa ľudí. Kde si ty? Naozaj? Aké je počasie? Nastupujem - zavolám neskoršie ..."

Pri miliónoch rozhovorov mobilnými telefónmi, ktoré sa odohrávajú každú hodinu v mestách a predmestiach sveta, jedno, či ide o osobné alebo profesionálne hovory, volajúci začínajú zvyčajne údajom miesta, kde presne sa nachádzajú. Ani keby ich prenasledovala neistota, naznačujúca, že možno nie sú nikde. V obkľúčení toľkými abstrakciami musia si vynachádzať a zdeľovať svoje prchavé orientačné body.

Guy Debord pred viac ako tridsiatimi rokmi prorocky poznamenal, že akumulácia pre abstraktný trh masovo vyrobených tovarov ruší nielen všetky zemepisné a právne hranice, ale aj autonómiu a vlastnosti miest.

Kľúčové slovo súčasného globálneho chaosu je re- alebo delokalizácia. Neznačí len prax premiestniť miesto produkcie tam, kde je práca najlacnejšia a predpisy sú minimálne. Oživuje aj šialenú predstavu offshore (v zahraničí, mimo daňovej oblasti), uskutočňovanú novou miestnou vládou: podkopať štatút a istotu miest, ktoré boli dosiaľ fixné, aby sa celý svet stal jediným prelievajúcim sa trhom.

Spotrebiteľ je v podstate niekto, kto sa cíti strateným, resp. niekto, komu sa nahovára, že je stratený, ak nekonzumuje. Značky a logá sa stávajú panelmi signalizujúcimi miesta v priestore Nikde.

Iné panely označujúce Slobodu a Demokraciu, slová vydrancované už v iných historických obdobiach, slúžia tiež na zahmlenie myslí. Kto v minulosti bránil vlasť proti okupantom, používal taktiku obracania smeroviek a tie, čo ukazovali do Zaragozy, obrátil do protismeru, do Burgosu. Dnes to nie sú obrancovia, ale uchvatitelia, čo obracajú smerovky, aby zmiatli miestne obyvateľstvo, takže nebude vedieť, kto komu vládne, čo je to šťastie, aká je hĺbka utrpenia alebo kde nájsť večnosť. Všetky tieto falošné nasmerovania slúžia presvedčovaniu ľudí, že konečným šťastím je byť spotrebiteľom.

A predsa miestom, ktoré definuje klientov, je pokladnica a kde platia; nie kde žijú a umierajú.

5. Rozsiahle kedysi vidiecke oblasti sa menia na zóny. Spôsoby tohto procesu sú rozličné podľa kontinentov - Afrika, stredná Amerika, juhovýchodná Ázia. No prvotné kúskovanie prichádza vždy odinakiaľ, vychádza zo súkromných záujmov, nenásytných v ich túžbe zhromažďovať a prejavuje sa zmocnením sa prírodných bohatstiev (ryby vo Viktóriinom jazere, drevo v Amazonsku, nafta všade, kde sa nájde, urán v Gabone atď.), bez starosti o to, komu patrí táto zem alebo voda. Na využívanie a obranu uchváteného sa čoskoro ukazujú potrebnými letiská, vojenské a paravojenské základne, ako aj spolupráca miestnych mafií. Často to vedie k vojnám medzi kmeňmi, hladomorom a genocídam.

V zónach ľudia strácajú pocit bývania na nejakom mieste: deti osirejú, čo aj nie sú siroty, ženy sa zotročia, z mužov sa stanú desperados. Ak sa raz dosiahne toto štádium, bude treba niekoľko generácií, aby sa vytvoril aký-taký pocit rodinného krbu. Každý rok akumulácie predlžuje trvanie Nikde v čase a priestore.

6. Medzičasom - a politický odpor sa rodí často medzičasom - je najdôležitejšie, čo treba pochopiť a stále si pripomínať, že tí, čo profitujú z aktuálneho chaosu a komentátori, ktorých zamestnali v masmédiách, neprestávajú dezinformovať a dezorientovať. Nikdy neslobodno uvádzať argumenty proti ich vyhlasovaniam, ani proti ukradnutým výrazom, ktoré používajú. Treba ich kategoricky odmietnuť a opustiť. Nikdy nikoho nikde nezavedú.

Informačná technológia vyvinutá veľkými podnikmi a ich armádami na čím rýchlejšie ovládnutie ich priestoru Nikde slúži iným ako komunikačný prostriedok v ich Všade, kam sa snažia dostať.

Karibský spisovateľ Edouard Glissant to formuloval veľmi pekne:

 „Spôsob, ako odporovať globalizácii, nemá byť popierať ju, ale považovať ju za konečný súčet všetkých možných osobitností, ako aj privyknúť si na myšlienku, že kým bude chýbať jediná osobitnosť, nebude pre nás globalizácia to, čo by mala byť."  ( http://www.globenet.org/periph).

Sami si vytvárame vlastnú orientáciu, sami dávame mená miestam, kde nachádzame našu poéziu. Áno, v Medzičase nachádzame poéziu:

Ako tehly odpoludnia zachovávajú ružovú horúčavu dňa
Ako ruža rodí zelený vzdych
A rozvíja sa vo vánku
Ako drobné práce šepkajú zúfalcom svoje prchavé priebehy
V podpalubiach
Ako listy zeleného plota držia svetlo
Čo deň si myslí že stratil
Ako hniezdo tvojej dlane bije ako srdce lastovičky vo zvírenom vzduchu
Ako spevavé hlasy zeme nachádzajú svoje oči v nebi
A odhaľujú ich jedny druhým v hlbokej čierňave
Drž to všetko vo svojich rukách

                                               Gareth Evans (anglický básnik a filmový kritik)

7. Ich Nikde vytvára čudné vedomie času, ktorý nemá minulosť. Numerický čas. Neustále pokračuje bez prerušenia, vo dne v noci, v lete ako v zime, od narodenia po smrť. Je ľahostajný ako peniaze. A predsa, hoci je nepretržitý, je úplne izolovaný. Je to prítomný čas oddelený od minulosti a od budúcnosti. V tomto čase nezaváži minulosť ani budúcnosť, len prítomnosť je dôležitá. Čas už nie je stĺporadie, ale len jeden osamotený a jediný stĺp s jedničkou a nulami. Vertikálny čas, ktorý nič neobkľučuje - okrem neprítomnosti.

Prečítajte si niekoľko strán od Emily Dickinsonovej a potom sa choďte pozrieť na Dogville, film Larsa von Trier. V poézii Emily Dickinsonovej sprevádza prítomnosť večnosti každú prerývku. Naproti tomu film nám neúprosne ukazuje, čo sa deje, keď sa z každodenného života vytratí každá stopa večnosti. Všetky slová a celá reč, ktorú majú vyjadriť, sú zbavené svojho zmyslu.

V izolovanej prítomnosti, v izolovanom čase, sa nemožno umiestniť.

8. Mali by sme sa orientovať v inom počítaní času. Podľa Spinozu (filozofa, ktorý bol Marxovi najbližší), večné je teraz. Nie je to niečo, čo nás čaká, sú to stretnutia v tých krátkych a predsa nepominuteľných chvíľach, keď sa všetko ladí a nijaká zmena nie je neprimeraná.

Vo svojej pálčivo aktuálnej knihe Hope in the Dark (Nádej v temnote, Nations Books, New York, 2004) Rebecca Sonit cituje sandinistickú básničku Giocondu Belli, ktorá vyvoláva moment, keď sandinisti zvrhli v Nikarague Somozovu diktatúru:

„Boli to dva dni, keď sa nám videlo, že nás postihol magický sekulárny osud, ktorý nás priviedol k prvopočiatku Genézy,na miesta stvorenia sveta".

Skutočnosť, že potom Spojené štáty a ich žoldnieri rozdrtili sandinistov, o nič nezmenšuje túto chvíľu, ktorá existuje v minulosti, prítomnosti aj budúcnosti.

9. Na desať kilometrov od cesty, kde píšem tieto riadky, sa pasú štyri burros, dve oslice a ich dve osliatka. Sú druhu zvláštne malej stavby. Keď oslice vzpriamia svoje čierno vrúbené uši, dosahujú mi po bradu. Osliatka vo veku niekoľko týždňov sú ako veľké teriéry, len s tým rozdielom, že ich hlavy sú skoro také veľké ako ich boky.

Prekračujem plot a sadám si do trávy opierajúc sa chrbtom o kmeň jablone. Vidno stopy ich prechádzok a niektoré prechádzajú pod takými nízkymi vetvami, že by som sa musel v páse zohnúť. Pozorujú ma. Na dvoch miestach lúky vôbec niet trávy, je to len červená zem, a je to tam, kde sa chodia viackrát za deň vyváľať na chrbte. Najprv oslice, potom osliatka. Tieto už majú na svojich ramenách čierny pruh svojho kríža.

Blížia sa ku mne. Páchnu somármi a zrnom - tento pach je iný ako konský, je miernejší. Oslice sa spodnou čeľusťou zľahka dotýkajú vrchu mojej hlavy. Majú biele pysky. Okolo očí im bzučia muchy, oveľa vzrušenejšie ako spýtavé pohľady.

Keď sa uložia do chládku na čistinke lesa, muchy sa stratia a zvieratá ostávajú skoro nehybné počas polhodiny. V chládku sa na poludnie čas spomalí. Keď jedno z osliatok cická (oslie mlieko sa najviac približuje mlieku ženy), uši jeho matky sa uložia dozadu, mieriac na jej chvost.

Všetci štyria sú vo svetle okolo mňa a zameriavam pozornosť na ich nohy, na ich šestnásť nôh. Na ich štíhlosť, jemnosť, zameranosť, istotu (nohy koní vyzerajú pri porovnaní hysterické). Sú to nohy urobené pre výstupy na vrchy, do ktorých by sa nepustil žiaden kôň. Sú na nosenie nepredstaviteľných nákladov, súdiac už len podľa ich kolien, podkolení, kostí ich holení, kĺbov ich sponiek, ich kopýtok. Sú to nôžky oslov.

Odchádzajú so sklonenými hlavami, hryzkajúc trávu, ušami striehnuc po všetkom. Pozorujem ich otvárajúc oči. V tom, čo sme si vymenili týmto poludňajším spoločenstvom, ktoré sme poskytli jeden druhému, je podstata niečoho, čo neviem nazvať inakšie ako vďačnosť. Štyri osly v poli, v júni roku 2005.

10. Áno, okrem iného, som stále marxistom.

*  *  *

John Berger je britský spisovateľ a maliar.

Prameň: John Berger, "Dix dép?ches sur le sens du lieu" (Desaať správ o stave miesta), Le Monde diplomatique č. 617, s. 19, august 2005. 

Preložil Rastislav Škoda

Nech vzniknú trhy!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Gordon Bigelow

Evanjelikálne korene ekonomiky

Ekonomika, ako ju hlásajú populárni koryfeji v médiách a politike, je kozmológiou a teodíceou našej súčasnej kultúry. Viac ako samotné náboženstvo, ako literatúra, alebo káblová televízia, ekonomika je hlavný epický príbeh našej spoločnosti, opisujúci vzťah každého z nás k nášmu okoliu, ako aj vzťah ľudských bytostí k bohu. Historka, ktorú ekonomika opisuje, je úžasná. Je tu ohromný počet cudzincov, všetko individualistov, každý sa derie dopredu sám, ale všetkých viaže prekrásny a prirodzený obraz existencie: trhovisko.

Takéto chápanie trhov - nie ako produkty ľudskej civilizácie, ale ako prírodné javy - slúži dnes za nesporný základ skoro každej politickej a sociálnej debaty. Keď fúzie (splývania) medzi mediálnymi spoločnosťami začali vytvárať monopoly informovania verejnosti, hranice majiteľstva týchto spoločností sa neupevnili, ale uvoľnili, pretože „trh" údajne sám si dá hranice svojho rastu. Keď okolo r. 1990 štandardy podnikového účtovníctva vyžadovali úpravu, boli takéto nápady zamietnuté, lebo by sa dotkli „trhových síl". Skoro nato zaúradoval tento neúprosný argument aj v sociálnom zabezpečení.

Problém je v tom, že historka ekonómov nezodpovedá skutočnosti. Jasne to vidieť na nedávnych vzorových príkladoch zlyhania politiky slobodného trhu - ako mediálne obry ďalej rástli a ako uvoľnené účtovnícke zvyky zničili nespočetné milióny osobného bohatstva. Ale prevládajúca ekonomika zlyhala aj na fundamentálnejšej úrovni, pri spôsobe, ako modeluje zásady ľudského správania. Základné tvrdenie štandardnej ekonomiky znie, že ľudia sú vo svojej podstate skôr individualisti ako sociálne bytosti. Teória tvrdí, že ekonomické voľby sú vždy akty autentického, nesprostredkovaného sebavedomia, že sú to racionálne konštatovania o tom, čo sme  a čo si v živote prajeme. V skutočnosti sa naše čisto „ekonomické" voľby nedejú na báze čistého autonómneho sebavedomia; všetky voľby konáme na základe početných skúseností zo stykov s inými ľuďmi. V ekonomickom pohľade na moderný život úplne chýba pochopenie sociálneho sveta.

Presne toto bola pred piatimi rokmi diagnóza skupiny francúzskych univerzitných študentov ekonomiky, ktorí uverejnili svoj nesúhlas (disent) v otvorenom liste, ktorý čoskoro robil podtitulky vo svetovej tlači. Študenti vyhlásili, že ekonomika, ktorú sa učia vo svojich kurzoch, stratila kontakt so svetom, zahĺbená do vlastných predstáv o skutočnosti. Napísali:

„Chceme von z vymyslených svetov! Zvolili sme si štúdium ekonómie, aby sme pochopili ekonomické javy, s ktorými sú konfrontovaní dnešní ľudia. Ale výuka, ktorá sa nám ponúka, nezodpovedá týmto očakávaniam. Táto medzera v učebnej látke, toto vynechávanie konkrétnych skutočností, vytvára obrovský problém pre tých z nás, ktorí sa chcú stať užitočnými ekonomickými a sociálnymi činiteľmi."

Predmet ekonomika je chorý, píše sa v liste; je patologicky vzdialený od problémov skutočných trhov a skutočných ľudí.

Študenti, ktorí v roku 2000 ponúkali túto diagnózu, navštevovali najprestížnejšie školy francúzskeho univerzitného systému, tzv. „Veľké školy", a preto sa ich názor nedá len tak ľahko odmietnuť. Kritici, ktorí napadnú ekonómov, že tvoria neužitočné teórie, zvyčajne sa sami ocitnú pred obžalobou z hlúposti: že nie sú schopní pochopiť eleganciu matematiky, ktorá dokazuje, že teória zaberá. No študenti mali výborné známky z matematiky. Tí najlepší z nastupujúcej generácie revoltovali proti svojej výuke - preto si ich tlač aj verejnosť všimli. Pravoverní ekonómovia spustili, pravdaže, protiútok, najprv vo Francúzsku, potom na medzinárodnej scéne. Pravičiarsky globalista Robert Solow napísal jedovatý úvodník do Le Monde, brániac štandardnú ekonomickú teóriu. Diskusia sa tak rozrástla, že minister školstva nariadil vyšetrovanie.

Ekonomické katedry na celom svete zaľudňujú prevažne ekonómovia osobitného druhu. Na svojom ihrisku sa nazývajú „neoklasickými" ekonómami, hoci ich prístup k matérii sa vyvinul už v priebehu 19. storočia. Podľa tejto školy robia ľudia svoj výber na základe racionálnej kalkulácie, čo bude pre nich najlepšie; odborne sa to volá „maximalizácia úžitku". Teória hlása, že zakaždým, keď niekto niečo kúpi, predá, opustí prácu alebo investuje, urobí to na základe racionálneho rozhodnutia, čo je preňho najužitočnejšie, čo mu prinesie „maximálny úžitok". „Úžitkom" môže byť potešenie (ako pri „Ktorá z týchto Disneyových plavieb sa mi bude najväčšmi páčiť?"),  bezpečnosť (ako pri „Ktorá poistka mi umožní ísť do dôchodku skôr ako vo veku 85 rokov?") alebo vlastné uspokojenie (ako pri „koľko dám v nedeľu do zvončeka?"). Ak ste si kúpili o tretej hodine ráno sadu kuchynských nožov Ginsu, neoklasický ekonóm vám bude tvrdiť, že ste to urobili po úvahe, že táto kúpa rozhodne zvýši vaše pracovné možnosti. Neoklasickí ekonómovia bagatelizujú význam ľudských inštitúcií, vidia len systém tokov a výmen, ovládaný akousi vymyslenou danou vnútornou rovnováhou. Viera, že trhy sa chovajú vedecky poznateľným spôsobom, robí z nich matematické zázraky, ktoré sa samy regulujú a najlepšie je nezasahovať do nich, nechať ich bežať ako delikátne ekosystémy.

*  *  *

Ak cítiť pri týchto úvahách závan kreacionizmu, nie je to náhodou.  Keď sa výraz „ekonomika" vynoril po prvý raz okolo roku 1870, bolo to evanjelikálne kresťanstvo, ktoré najviac prispelo k jeho nasmerovaniu na súčasnú vedeckú skoroistotu.

Keď sa medzi rokmi 1800 a 1850 evanjelikálne kresťanstvo stávalo mocným hnutím, nazývali sa štúdie o bohatstve a obchodovaní „politickou ekonómiou". Dve knihy boli v centre tohto nového učenia: Bohatstvo národov od Adama Smitha (1776) a Princípy politickej ekonómie a zdaňovania od Davida Ricarda (1817). Bolo to obdobie priemyselnej transformácie Británie, rýchleho rastu miest a rýchlo sa pohybujúcich trhov. Tieto knihy vysvetľovali, ako spoločnosti bohatnú a ako si môžu bohatstvo udržať. Zrýchlený beh mestského života a priemyselnú výrobu vysvetľovali ako časť programu, ktorý bude pokračovať modernou históriou. Ale okolo roku 1820 sa niektoré Smithove a Ricardove myšlienky začali stávať ťažko prijateľné pre rastúcu triedu obchodníkov a investorov. Pre Smitha bola snaha zbohatnúť groteskným osobným omylom a zle chápaným ľudským šťastím. Vo svojej prvej knihe Teória morálnych pocitov (1759) prišiel k záveru, že získavanie peňazí ako také neznamená nič dobré; zdá sa byť atraktívnym len pre mylnú domnienku, že mať niečo pekné vyvolá obdiv u druhých. Hromadenie vecí schvaľoval len preto, že aj hromadenie drobnôstok a maličkostí nakoniec obohatí spoločnosť ako celok. Keď si boháč kúpi zlaté vidličky na zeleninu a zaplatí sluhov, aby pásli jeho pávov, majú z toho zlatníci a sluhovia úžitok. Na tomto pochybnom základe postavil Smith svoju obranu slobody trhu.

Okolo rokov 1820 až 1830 sa tieto základy začali hýbať v očiach tých zástancov slobodného trhu, ktorí hľadali nielen vysvetlenie rýchlych zmien, ale aj morálne ospravedlnenie vlastného bohatstva a zarážajúce utrpenie novej priemyselnej chudoby. Smith sa smial z boháčov a v tomto ohľade im neporadil. V Bohatstve národov mazaný obchodník nie je hrdina, ale nešťastný divák. Ricardova kniha ponúkala iné, ale rovnako znepokojujúce riešenie. Vychádzajúc z analýzy ziskov majiteľov polí došiel Ricardo k záveru, že záujmy rozličných skupín v rámci ekonómie - majitelia, investori, nájomcovia, robotníci - budú vždy vo vzájomnom rozpore. Ricardova dôvera v kapitalizmus bola neotrasná: nebol filozof ako Adam Smith, ale úspešný obchodník s cennými papiermi, ktorý už ako mladý človek zarobil toľko, že mohol prestať pracovať. Aj jeho však pohľad na kapitalizmus presviedčal, že harmonická spoločnosť patrí minulosti: Triedny boj sa stal súčasťou moderného sveta, holubičie Anglicko veľkomožných pánov a roľníkov patrilo minulosti.

Proti týmto pesimistickým elementom v učení Smitha a Ricarda najviac šomrali evanjelikáni. Boli to reformátori strednej triedy, ktorí chceli preinačiť protestantskú doktrínu. Pre nich bolo nemysliteľné, žeby kapitalizmus viedol k triednemu boju, lebo to by znamenalo, že Boh stvoril svet, ktorý je vo vojne so sebou samým. Evanjelikáni verili v prozreteľného Boha, ktorý stvoril logický a usporiadaný svet; v novej priemyselnej ekonómii videli uskutočnenie božieho plánu. Verili, že slobodný trh je dokonalý nástroj na odmenu správania dobrých kresťanov a na potrestanie a poníženie zatvrdilých.

V centre tejto rannej evanjelikálnej doktríny bola idea dedičného hriechu: všetci sme sa narodili poškvrnení hriechom a telesnými túžbami a cieľom pozemského života je vykúpiť sa z tohto stavu. Skúšky ekonomickej stránky života - pot pri ťažkej práci, strach pred chudobou, odriekanie pri šetrení - sú svetské skúšky hriešnosti a cnosti. Hoci evanjelikáni verili, že spása je nakoniec možná len na základe obrátenia a viery, považovali utrpenia pozemského života za spôsoby pokánia za dedičný hriech. Majstrovsky to opísal už Boyd Hilton (1785-1865) v knihe The Age of Atonement: The Influence of Evangelicalism on Social Economic Thought (Vek pokánia: Vplyv evanjelikalizmu na sociálne a ekonomické myšlienky). Boli to ľudia, ktorých spisovatelia ako Dickens nenávideli. Najextrémnejší z nich hlásali umŕtvovanie tela a odsudzovali každého, čo nachádzal potešenie v jedení, pití a veselej spoločnosti. Chudobu považovali za časť božieho programu. Duševnú trýzeň pri chudobe a dlžobách, ako aj fyzickú agóniu pri hlade a chlade, vysvetľovali ako prirodzené tŕne na podpichnutie svedomia hriešnikov. Verili, že utrpenie vyvolá u chudobných výčitky svedomia, úvahy a nakoniec ich obráti na vieru, čo zmení ich osud. Inými slovami, chudoba ľudí má svoju príčinu a pomáhať im dostať sa z chudoby môže byť nebezpečné pre ich smrteľné duše. Boli to evanjelikáni, čo prví začali vidieť v podnikateľskom magnátovi hrdinskú postavu a v jeho bohatstve triumf pravej viery. Burzový špekulant, ktorý bol pre Adama Smitha podozrivým a pochybným charakterom, sa stal pre evanjelikánov 19. storočia duchovným víťazom.

Okolo roku 1820 boli evanjelikáni vedúcou silou britskej ekonomiky. Ako píše Peter Gray vo svojej knihe Famine, Land and Politics (Hlad, zem a politika), zastávali významné miesta vo vláde a svoje chápanie pozemského života ako pykanie za hriechy uvádzali do každodenného života občanov svojou politikou. Ich prvý veľký čin bola demontáž doterajšieho systému pomoci chudobným a starým ľuďom na základe farností: politický boj, ktorý viedol r. 1834 k zákonu o chudobe. Bolo tradíciou, že ľuďom, ktorí nevládali pracovať a sami sa uživiť, vrátane sirôt a telesne postihnutých, pomáhali miestne farské organizácie. Cirkev a štát mali spoločne na starosti, aby títo ľudia nehladovali a netrpeli.

Zákon o chudobe nacionalizoval a monopolizoval spravovanie chudoby. Zakázal vyplácanie hotovosti chudobným a prikazoval ich sústredenie do chudobincov. K chudobincom pribudli sirotince, blázince, polepšovne, verejné nemocnice a dielne pre telesne postihnutých. Už v tridsiatych rokoch sa však ozvali protesty proti týmto väzniciam podobným ustanovizniam, najmä ak išlo o deti. Pre evanjelikánov však nebolo prekvapením, že život v týchto domovoch bol biedny. Veď tieto ranné, na viere sa zakladajúce iniciatívy, považovali chudobu za Bohom naplánovanú odplatu za hriešny život. Tieto prvé programy pomoci chudobným v počiatkoch ekonómie industrializácie nemali za cieľ odstraňovať utrpenie, ani znížiť počet chudobných detí v budúcej generácii. Nešlo o riešenie problému chudoby. Išlo o spirituálny problém. Sirotince nemali za cieľ pripraviť deti na život; išlo o záchranu ich duší.

*  *  *

Pohľad na tieto diskusie spred dvoch storočí ukazuje, že čistá ideológia slobodného trhu sa dá logicky podložiť len zanieteným náboženským presvedčením, inakšie sú protirečenia ohromné. Malo byť vlastnosťou čo aj nevľúdnych chudobincov, že podnietia k práci. Dalo sa však očakávať, že tu bude množstvo ľudí, ktorí alebo budú neschopní niečo robiť, alebo jednoducho nenájdu prácu. Pôvodný program predvídal, že trh sa postará o seba a o všetkých zúčastnených. Tento predpoklad je veľmi protirečivý: trh si s mnohými neporadí a treba nájsť spôsob, kam ich umiestniť. Naraz sa vyslovujú dve konštatovania - „trh je kompletné riešenie", ale „aj trh je čiastočné riešenie". Jediný spôsob, ako akceptovať tieto dva nezmieriteľné názory, je pomocou skoku viery.

Viktoriánski evanjelikáni takto pristúpili ku kríze v Írsku v rokoch 1845-1950 - bol to čas Veľkého hladu, známy aj ako zemiakový hlad. Pri prvých správach o nedostatku potravy boli pri vláde toryovci s premiérom Robertom Peelom; odhlasovali program potravinovej pomoci, dovážajúc žltú obilnú múku zo Spojených štátov a lacno ju postupujúc veľkoobchodníkom. V Írsku bolo obilie nezvyčajnou zrnovinou, no predstavovalo lacnú potravinu. V roku 1846 však prišli k moci whigovci (vidiecka šľacha; neskôr sa z nich stali liberáli) na čele s lordom Russellom a program pomoci zrušili. Russell a väčšina jeho straníkov boli oduševnení evanjelikáni a múčny program považovali za umelú intervenciu do slobodného trhu. Charles Trevelyan, sekretár ministra financií, ju nazval „monštruóznym centralizmom" a tvrdil, že takto sa bude írska chudoba len predlžovať až zvečňovať. Ekonómiu, založenú na pestovaní zemiakov, vyhlásil za výsledok írskej zaostalosti a nestriedmosti. Kríza vraj dáva Írom príležitosť robiť pokánie. Dovoz múky bol zastavený. Strach pred hladom vraj konečne umožní modernizáciu írskeho poľnohospodárstva: vyženie chudobu z vidieka, ktorý ju nevie uživiť. Lacná pracovná sila, ktorá sa takto dostane k dispozícii pre továrne a mestá, bude stimulovať manufaktúry a vyľudnený vidiek sa bude dať využiť na výnosnejší chov dobytka. Trevelyan napísal, že jeho plán „povzbudí pracovitosť ľudí" a „zvýši produktivitu pôdy".

Nedošlo k rozmachu manufaktúr. Okolo milióna ľudí zomrelo od hladu; rovnaký počet emigroval. V priebehu dekády stratilo Írsko štvrtinu obyvateľstva. Celá udalosť je najmarkantnejším príkladom neschopnosti trhu sám sa regulovať. Keď sa zastavila pomoc vlády, zvýšili sa ceny potravín natoľko, že súkromná pomoc nestačila a chudobince sa preplnili; celé rodiny hladovali v priekopách po stranách ciest. Vo chvíli, keď britská vláda uverila v prirodzenú rovnováhu slobodného trhu, došlo ku katastrofe. Po tomto hlade nevyzerali evanjelikáni Trevelyanovho typu šikovní a svätí; ukázali sa slepí voči ľudskej skutočnosti a zúfalo ukrutní. Ich značka politickej ekonómie, koreniaca v evanjelikálnej doktríne, musela ustúpiť a stratila vplyv.

Výraz „politická ekonómia" získal prízvuk ukrutnej bezohľadnosti voči ľudskému utrpeniu. A tak o generáciu neskoršie, keď sa vynorila nasledovná fáza kapitalistického rozmachu, výraz „politická ekonómia" ostal v starom železe. Nové odvetvie dostalo názov „ekonomika". Politických ekonómov dostala do úzkych generáciu predtým predstava obecenstva (Dickensových čitateľov), že pri „politickej ekonómii" ide predovšetkým o politiku - že sa im predpisuje fanatická ideológia trhu. Teraz sa ekonómia namiesto toho skonštruovala ako veda, ako oblasť objektívnych poznatkov s oceľovými matematickými pravidlami. Premodelovanie ekonómie podľa fyzikálnych zákonov izolovalo novú disciplínu od všetkých námietok morálnej alebo citovej povahy. W.S. Jevons v roku 1871 prirovnal „teóriu ekonómie" „vede o statickej mechanike, t.j. fyzike, a to na základe toho, že „zákony výmeny tovarov" na trhu a „podobajú zákonom rovnováhy".

Veľmi poučné je prirovnanie ekonómie k fyzike. Zákony Newtonovej mechaniky, podobne ako základné zákony každej inej vedy, závisia od predpokladu ideálnych podmienok - v tomto prípade roviny bez trenia. Pri definovaní svojej disciplíny ako hľadania matematických zákonov abstrahovali ekonómovia až do ideálnych podmienok pre svoju činnosť, čo vo väčšine prípadov viedlo k obnaženej predstave človeka. Čo považovali za „trenie", bola naša lepšia časť, ktorá nás robí ľudskými: vzťahy a interakcie medzi nami, naše iracionálne túžby. V súčasnosti sa veda a náboženstvo často kladú do opozície, ale „vedecký" ťah Jevonsa a jeho nasledovníkov pozostával len v zachovaní viery jeho evanjelikálnych predchodcov.  Videli sme, že prví evanjelikáni verili, že trh je božský systém, riadený spirituálnymi zákonmi. Moderní „vedeckí" ekonómovia vidia v trhu prírodný systém, princíp rovnováhy vytvorený vyvažovaním jednotlivých duší.

*  *  *

Keď Tom DeLay alebo Michael Powell hovoria o „trhu",  myslia na imaginárne miesto, kde panuje rovnováha, spotrebitelia dostanú, čo chcú a spontánne sa dostavuje najčestnejší výsledok. Ekonomická diskusia v Spojených štátoch, či už v kongrese alebo masmédiách, prebieha dnes tak, ako keby neoklasická teória o slobodnom trhu bola nevyvrátiteľná, potvrdená vedou a vysvätená Bohom. No trhy nie sú spontánne prírodné javy; sú to výtvory ľudskej kultúry, ako napríklad klziská. Pravicový „teoretik komplexity" vám bude vykladať, že normálna jazda po okraji ľadu, vyhýbanie sa malým deťom, pokojné prispôsobovanie smeru a rýchlosti sú spontánny prírodný poriadok, že je to víťazný úsek časti ľudskej totality. No usporiadaný priebeh udalostí na ľade je dôsledkom radu ľudských činov a zákrokov: už na vstupnej bráne je príkaz „držte sa vpravo" a dozorca vylučuje výtržníkov. Ekonómia existuje, lebo ju ľudia vytvorili. Tvrdenia, že trhy sú produktom nadradených zákonov, či výtvory prírody alebo božej vôle, len jednoducho pripisujú ich platnosť jednému osobitne extrémnemu názoru na politiku a spoločnosť.

Tým, že neoklasická teória zdôrazňuje vykalkulované očakávania jednotlivca, odvádza pozornosť od vplyvu vonkajších a sociálnych faktorov, ako je reklama, vzdelanie, podpora výskumu alebo lobovanie. Pre ortodoxného ekonóma je správanie spotrebiteľov druh dokonalého prejavu slobodnej vôle. Ale každý dvadsaťtriročný predavač alebo každé šesťročné dieťa vám povie, že kúpa nejakej veci nie je výsledok racionálneho spracovania informácie. Stovky Šťastných jedál (Happy meals od McDonalda) nemajú nič spoločné s utíšením hladu; sú to plastické hračky. Domy nie sú bydliská, ale stavajú sa kvôli životnému štýlu. Autá neslúžia transportu, ale sú obrazom osobnosti. Diamanty nie sú ozdoba, sú na večnosť. Len čiastočne kupujeme veci na základe toho, čo sme; súčasne veríme, že kúpa niečoho ukáže, akí sme a možno nás zmení na niekoho iného.

Túto sťažnosť opakujú ekonómovia už od čias Thorsteina Veblena, ekonóma konca 19. storočia, tvorcu teórie „nápadnej spotreby". V knihe Teória pohodlnej triedy ukázal, že obraz spotreby a práce zodpovedá zhruba hraniciam tried a vzdelania. Neoklasickí ekonómovia uznávajú, že boháči niekedy nakupujú, aby sa ukázali, ale trvajú na tom, že obyčajní ľudia za normálnych okolností kupujú len to, čo si intenzívne prajú. Veblen videl, že individuálne ekonomické voľby nemožno pochopiť bez chápania sveta, v ktorom sa tieto voľby dejú.

Užitočný, čo aj znepokojujúci príklad vymyslel o sto rokov antropológ Marshall Sahlins v knihe Culture and Practical Reason (Kultúra a praktický rozum), kde píše, že celá štruktúra poľnohospodárstva v USA by sa „cez noc zmenila, keby sme jedli psov". Chce tým povedať, že úžasne silný sociálny zákaz jesť ako proteíny obľúbené domáce zvieratá výrazne podmieňuje správanie spotrebiteľa. Deti a mládež sa nerozhodujú individuálne, že po celý život budú zachraňovať svojich miláčikov pred bitúnkom. Toto rozhodnutie urobil za nich historický vývoj sveta, do ktorého sa narodili. Nemajú viac voľnosti pri voľbe, či jesť psie mäso, ako pri rozhodovaní, či si natiahnuť jelenicové rukavičky na basketbal. Ekonómka Anne Mayhewová nedávno pozorovala, že aj spotrebitelia na najnižšej zárobkovej priečke, s absolútne nekontrolovateľným minimálnym príjmom, si veci nevyhnutné pre život kupujú s ohľadom na to, ako  sa na to budú pozerať susedia, rodina a širšie sociálne okolie.

Ekonómovia, ktorí dúfajú, že sa podarí vymaniť ich odbor z osídiel neoklasického modelu, nazvali ho „postautistickou ekonomikou" (PAE); názov je na pamäť francúzskych študentov, ktorých manifest nazýval štandardný model tej doby „autistickým" (do seba uzavretým, od sveta odtrhnutým). To je nesmierne vhodná (hoci trochu urážlivá) diagnóza a mohla by sa používať aj na samého Homo economicus, ktorého existenciu neoklasická teória predpokladá a pripisuje mu schopnosť vypočítať maximalizáciu úžitku, hoci nie je schopný komunikovať so svojimi spoluobčanmi. Nie všetci ekonómovia skupiny PAE zavrhujú všetky premisy prevládajúcej neoklasickej školy, ale všetci sú zajedno v tom, že neoklasická teória nemôže stavať na sebe samej. Zhodujú sa v zistení, že ekonomika musí začať uznávať sociálnu stránku problému - disidentný ekonóm Edward Fullbrook to nazýva „intersubjektivitou" - a zrieknuť sa nárokov na vedeckú úplnosť.

Kým sa tak nestane, celé generácie študentov vysokých škôl budú mať svoj svetonázor nenapraviteľne zmrzačený kurzami základnej ekonómie, ktorých pravičiarska ideológia sa zahaľuje plášťom vedy. Prví evanjelikáni bojovali za slobodný trh, lebo od neho očakávali cnostné správanie, no dve storočia kapitalizmu nás poučili o inom, o celkom inom. Mzda za hriech je často, bohužiaľ, súkromný jet a hrubý balík opcií na výhodné akcie. Mzda za ťažkú morálnu voľbu je neraz len 5,15 USD na hodinu. Slobodné trhy nepodporujú verejnú čestnosť; podporujú len súkromný záujem. Nie sú ani slobodné (t.j. nezávislé od ľudskej vôle), ani nápomocné pri rozvoji slobôd. Trhové trendy nie sú verným ukazovateľom spoločnosti, akú si prajeme pre svoje deti. Dopyt spotrebiteľov - dom v ohrade, rozrastanie predmestí - nie je prejavom demokratickej politickej voľby. Ak je ekonomika najvýrečnejšou verziou histórie spoločnosti, má v našom prípade veľmi nespoľahlivého rozprávača.

*  *  *

Gordon Bigelow je profesor na Rhodesovom kolégiu v Memphise a autor knihy Fiction, Faminea and the Rise of Economics in Victorian Britain and Ireland (Fikcia, hlad a rast ekonomiky vo viktoriánskej Británii a Írsku).

Prameň: Gordon Bigelow, "Let There Be Markets" (Nech vzniknú trhy), Harper’s Magazine, č. 1860, s. 33-40, máj 2005. 

Preložil Rastislav Škoda

Späť do veku temna – 2. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Paul Kurtz

Benedikt XVI. - Ďalší fundamentalistický pápež?

115 manekýnov - ako olovení vojačikovia v rovnakých uniformách - tajne zvolilo radikálneho konzervatívca Jozefa Ratzingera za pápeža bez verejnej diskusie, v ktorej by zazneli slová pre a proti. Poznáme jeho reputáciu ako obrancu ortodoxných katolíckych dogiem; osobne bol zodpovedný za čistku medzi liberálnymi teológmi za vlády Jána Pavla II.: Hansa Künga vo Švajčiarsku, Leonardo Boffa v Brazílii, Matthewa Foxa a Charlesa Currana v USA a iných. „Papa Ratzi" potláčal idey, ktoré považoval za nebezpečné. Hoci sa zúčastnil na príprave humanistických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu, neskôr ich ľutoval. V homílii tesne pred svojím zvolením napadol „sekularizmus" ako hlavného nepriateľa rímskokatolíckej cirkvi; odmietol relativizmus, pluralizmus, disent, toleranciu (ak prekrúca pravdu), aj „modernosť ako takú".

Podľa najlepšej definície je fundamentalista ten, kto

  1. verí v absolútnu pravdu;

  2. je si istý, že jeho sekta, náboženstvo či cirkev má monopol na pravdu a cnosť;

  3. verí, že oprávnenie na hlásanie tejto dogmy mu dal sám Boh či Ježiš ako jedinú cestu ku spáse.


Z tohto hľadiska sú iné náboženstvá a filozofie menej pravdivé. Protestanti a pravoslávni nezabudnú Ratzingerovi, že v roku 2000 im v dokumente Dominus Jesus odoprel štatút pravej cirkvi, keď napísal:

„Len v katolíckej cirkvi je večná spása."

 Svedčí to o ekumenickom duchu? (Aj Jána Pavla II., keď tieto riadky pripustil.)

Ratzinger napadol „diktátorstvo relativizmu" a subjektivizmus postmodernistov. Tu s ním treba súhlasiť, pretože vo vede a etike existujú objektívne štandardy; hoci poznanie je relatívne, vo vzťahu k osobe hľadajúceho, existujú racionálne a empirické testy pre pravdu.

Osobitne sa treba obávať nástupu „diktátorstva absolutizmu". Ratzinger verí, že osobitné zjavenie dáva pápežstvu absolútnu autoritu, s čím nemožno súhlasiť; v tom niet objektívnosti, to je čistá viera. Sekulárni humanisti neuznávajú predpoklad katolicizmu, že Ježiš je syn boží a že pápež je jeho zástupca na zemi - to je politické, nie empirické tvrdenie. Katolicizmus je ľudská ustanovizeň a ako taká podlieha ľudským záujmom. Nemá právo na autoritatívnu kontrolu slobody svedomia.

Je zaujímavé, že Ratzinger si vybral ako pápežské meno Benedikt. Americký obhajca ortodoxného katolicizmu upozornil v The Wall Street Journale na fakt, že v roku 529 bol v Taliansku založený veľký kláštor pre  benediktínskych mníchov (Monte Casino) a v tom istom roku bola v Aténach zrušená Akadémia, ktorú založil ešte Platón. Je síce pravda, že benediktíni nám dali dobrý likér (benediktínku), aj veľmi chutnú úpravu vajec (benediktínske), ale rozmach ich hnutia znamenal aj koniec veľkej helénskej civilizácie a začiatok veku temna, keď vzdelávanie a hľadanie boli na západe znemožnené na storočia. Až v čase talianskej renesancie sa rozhoreli uhlíky sekularizmu znovuobjavením veľkých klasikov pohanskej civilizácie (vďaka Averroesovi a iným moslimským vedcom); z toho vzišla protestantská reformácia a vedecké, demokratické, priemyslové a informačné revolúcie, ktoré transformovali moderný svet. Katolícka cirkev sa spravidla stavala proti všetkým „novotám".

V júni 2004 navštívil Vatikán prezident George W. Bush a aj u kardinála Ratzingera hľadal podporu pre svoju obnovenú kandidatúru za prezidenta. Tento poslal o týždeň list americkým biskupom, v ktorom ich vyzval, aby politikom schvaľujúcim umelé prerušenie tehotenstva odmietli sviatosť prijímania; hierarchia váhala a dosiaľ o tom len diskutuje.

Militantní religionisti sú aj v USA aktuálnym nebezpečenstvom pre občianske slobody. Musíme otvorene obhajovať sekularizmus.

*  *  *

Prameň: Paul Kurtz, "Back to the Dark Ages, The Deification of John Paul II" (Späť do veku temna, zbožštenie Jána Pavla II.) - 2. časť,  Free Inquiry, 25/4, s.5, 2005.

Internet

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Na strane www.celebatheists.com nájdete komentovaný aktuálny zoznam ľudí z politiky, šoubiznisu aj literatúry, ktorí sa priznávajú k ateizmu.

Pre čitateľov našej tlače nebude prekvapením, že je tam Taslima Nasrinová, Salman Rushdie, Horst Groschopp. Kto sa neodťahuje od klebiet filmového sveta, žasne nad davom slávnych adeptov. Sú tam mená ako Woody Allen, Marlon Brando, Angelina Jolie, Jodie Foster, Bill Gates, Katharine Hepburn alebo Jack Nicolson. Klik a máte informáciu o ich živote, diele a svetonázore (po anglicky).  -  Kto má blízko k hudbe, nájde veľa na strane www.atheistallianz.org/aaw, kde ateisti a agnostici z Wisconsinu informujú o ateistických hudobníkoch a komponistoch všetkých možných smerov. Podľa chuti si môžete vybrať Georgea Bizeta alebo bratov Liamových, Noela Gallaghera alebo skupinu Oasis. Veľmi užitočná je ponuka poptextov, ktoré sa obsahom dajú zaradiť do voľnomyšlienkarského spektra. Možno si ich vytlačiť v pôvodnej verzii.

Bezmocný rozum má riešiť rozpory?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

r.š.

V celkom čerstvej knihe Thomas E. Woods, Jr.: How the Catholic Church Built Western Civilization (Ako budovala katolícka cirkev západnú kultúru - © 2005 LewRockwell.com, 2. mája 2005) píše autor, že

 „s výnimkou zjavených právd bol na stredovekých univerzitách rozum postavený na trón ako najvyšší sudca pre väčšinu intelektuálnych argumentov a rozporov".

Emailom som sa ho pýtal (13.06.2005), prečo tá výnimka zjavených právd pre stredoveké univerzitné (a dnešné) rozmýšľanie a ktorá je - okrem toho - tá menšina problémov, pri ktorých rozum neplatí. Perfídnosť tej vety o hodnotení rozumu kňazom mi nejde z hlavy. Ak dostanem odpoveď, poviem vám ju; dosiaľ neprišla.

Náboženstvo sekularizovanej Európy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Keď čítam vety typu „Euroamerická civilizácia sa sekularizuje", resp. „Kresťanstvo prestáva určovať charakter spoločnosti", prekvapuje ma ich gramaticky prítomný čas, keďže si myslím, že sa to udialo už tak dávno, že by tu bol skoro na mieste rozprávačský prítomný čas Homérovej Iliady. Žarty stranou, no sekularizáciu ťažko vydávať za „udalosti posledných mesiacov" (politológ a historik František Chovanec v Sme 4. 10. 2005), pretože sa koná už prinajmenšom vyše dvesto rokov (u nás povedzme od osvietenstva).

Euroamerická civilizácia je sekularizovaná, kresťanstvo prestalo určovať charakter kontinentálnych spoločností Európy a Severnej Ameriky už dávno - no existujú značné regionálne aj časové rozdiely v stupni úspechov či neúspechov. V ostatnom svete nemalo kresťanstvo nikdy veľké slovo, preto nezaškodí trochu viac skromnosti napr. pri konštatovaní, že tu ide o osud civilizácie, podľa súvislosti svetovej, hoci hovoríme len o kresťanskej, a to je asi jedna pätina ľudstva.

Dá sa pochopiť, že kresťanské cirkvi sa snažia brzdiť aktuálne trendy a zachrániť, čo sa dá. Ak odhliadneme od ich hospodárskej sily (bohatstva) v niektorých štátoch, nie je toho veľa, čo im patrí, na čo si robia nárok, na čom im záleží a čo si bránia: prerušenie tehotenstva, eutanázia, rozvody heterosexuálov a sobáše homosexuálov, celibát a otvorenie kňaz stva ženám, biotechnológia a potom veľa dogiem. Pamätám sa na ťaženie Hitlera na Moskvu a inam a na deň, keď sme si povedali: odteraz je to ústup. Tak vidím dnes postavenie kresťanstva na viacerých vzdávaných frontoch - ostatne, v tom sa zrovnávam s teológom Küngom a inými znalcami situácie.

Európskym sekulárnym liberálom sa vytýka, že „zabúdajú na prínos katolíckej cirkvi", pričom sa často myslí na stredovek, napr. keď sa hovorí o premostení s antickou  vzdelanosťou; tu by však bolo na mieste do neba vyzdvihnúť prínos islamu. Nezabúdame, a katedrály i kaplnky necháme stáť a reštaurujeme, obrazy a sochy obdivujeme, hudbu počúvame. Ale stredoveké scholastické spory nás prestali zaujímať, namiesto zážitkov pri kostolných a púťových rituáloch máme dovolenky na juhu a televíziu doma i vo vrecku. Predovšetkým: prestali sme sa báť a darmo by nám dnes niekto ponúkal kúpiť si za peniaze odpustenie celého alebo čiastky trestu v očistci; nezabúdame, že z kritiky tejto nehoráznosti vzišlo na konci stredoveku hnutie reformácie a končilo to (po veľkom rozkole v roku 1054 medzi západnou, rímskou a východnou, ortodoxnou, cirkvou, ďalším rozpadom katolíckeho kresťanstva, odštiepením protestantov. Najočividnejšie sa prestali báť anglikáni, keď na počiatku minulého storočia prestala byť viera vo večný pekelný oheň jedným zo základných článkov aj ich viery, a to na základe rozhodnutia Tajnej rady anglického kráľa (hlavy anglikánov), pričom arcibiskupi z Canterbury aj Yorku (členovia Tajnej rady) vyjadrili s týmto rozhodnutím zásadný nesúhlas. Keďže však vo Veľkej Británii rozhodujú aj o náboženských otázkach s konečnou platnosťou parlamentné zákony, podarilo sa Tajnej rade presadiť svoje stanovisko bez ohľadu na názory Ich Cirkevných Milostí (Bertrand Russell: „Prečo nie som kresťanom", Zošity humanistov č.1, 1998). Vidím veľkú analógiu dávneho sporu o peklo s aktuálnymi spormi a prajem im analogický výsledok. Hoci neviem o tom, že by bol aj Vatikán zrušil povinnosť viery v peklo, stačí mi, ak nám to už denne nepripomína, ako to bolo za mojej mladosti.

Z toho, že ani po urputných bojoch  sa v návrhu predslovu ústavy EÚ nevyslovuje meno kresťanského boha, ani nespomínajú kresťanské korene Európy (vraj hrozba Chiraca, že Francúzsko nič nepodpíše, ak to tam bude, zlomila nástojenie Bavorákov); že Rocco Buttiglione nebol schválený za komisára; že EÚ súhlasí s tým, že jednotlivé európske štáty postupne humanizujú vzťah spoločnosti k homosexuálom; že aj predseda komisie konečne pristupuje k dialógu aj s humanistami - z toho kňazi a pravicoví politici dedukujú konfrontáciu s civilizačnými základmi Európy a do boja chcú zapojiť celé Slovensko ako štát s kresťanskými koreňmi. Trúbia do boja proti ľavici, radikálnemu a sekulárnemu liberalizmu, multikulturalizmu, genderovej ideológii, nahradzovacej migrácii (aj ja si musím zvykať na výrazy odborníkov) a m.i.  Článok p. Chovanca nespomína humanistov, ateistov, agnostikov, materialistov, socialistov a m.i., hoci by to miestami bolo na mieste.

V centrách EÚ nemajú cirkvi ani zďaleka takú moc, ako v jednotlivých zložkách štátnej moci na Slovensku. Ak vidia slovenskí kresťania v Bruseli či Štrasburgu ohrozenie svojho vplyvu na našu súčasnú spoločnosť, vidia dobre a darmo sa proti tomu stavajú. Ten trend ide celým svetom a týka sa všetkých náboženstiev.

Harold Pinter, laureát Nobelovej ceny za literatúru 2005

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

John Pilger

Boli časy, keď Nobelovu cenu za literatúru dostávali spisovatelia typu Pasternak (1958), Sartre (1964), Solženicyn (1970) a Seifert (1984) - za ich hodnotné dielo, v ktorom bol značný kus kritiky existujúceho socializmu. Tohto roku sa k nim čestne radí Harold Pinter, britský socialista kritizujúci kapitalizmus.

V roku 1988 napísal anglický literárny kritik a spisovateľ D.J. Taylor zásadnú esej „Keď perá mlčia". Myšlienku rozpracoval v knihe A Vain Conceit (Prázdna nadutosť), kde konštatoval, že anglický román klesol na úroveň "štebotavého salónu", kde sa spisovatelia vyhýbajú veľkým otázkam dňa - inkšie ako ich juhoamerickí kolegovia, ktorí cítia zodpovednosť a zaoberajú sa politikou: veľkými témami spravodlivosti a nespravodlivosti, bohatstva a chudoby, vojny a mieru. Predstava spisovateľa píšuceho v splendidnej izolácii im je absurdná. Kde sú, pýta sa Taylor, George Orwellovia, Upton Sinclairovia, John Steinbeckovia dnešných dní?

Po dvanástich rokoch kládol tú istú otázku: Kde sú anglický Gore Vidal a J.G.Dunne: "intelektuálne ťažké váhy, rozdávajúce rany v politickom amfiteátri, kým Anglicko má už len takého lorda J. Archera ... "

V postmodernom svete píšucich celebrít sa ceny udeľujú tým, čo chvália cisárove šaty; politicky neistí sa nemusia ani unúvať. John Keanes, predseda komisie pre udeľovanie Orwellových cien za politickú spisbu, bránil absenciu veľkých politických spisovateľov medzi laureátmi Orwellovej ceny tak, že nelamentoval nad touto skutočnosťou, ale atakoval tých, čo spomínali „imaginárnu zlatú minulosť". Napísal, že tí, čo prahnú po tejto iluzórnej minulosti, ndedoceňujú spisovateľov, upozorňujúcich na kolaps dávnej priepasti medzi pravicou a ľavicou.

Aký kolaps? Konvergencia (zbiehavosť) „liberálnych" a „konzervatívnych" strán v západných demokraciách, demokratov a republikánov v USA, predstavuje stretnutie v podstate rovnakých myslí. Novinári sa zo všetkých síl snažia nájsť rozdiel medzi hlavnými stranami a zamaskovať pravdu, že napríklad Británia je t.č. štát jedinej ideológie s dvomi súperiacimi, no takmer identickými a obchod podporujúcimi frakciami. Skutočné rozlíšenie pravice a ľavice sa dá nájsť len mimo parlamentu a nikdy nebolo väčšie akoje dnes. Odzrkadľuje nikdy nevídanú priepasť medzi chudobou väčšiny ľudstva a mocou a privilégiami podnikovej a vojenskej menšiny so sídlom vo Washingtone, ktorá sa snaží ovládnuť všetky zdroje celého sveta.

Jednou z príčin, prečo si môžu títo mocní piráti takto slobodne kráľovať, je, že anglo-americká inteligencia, najmä spisovatelia, títo „ľudia, majúci hlas", ako ich kedysi nazval lord Macauley, sú ticho, zbabelí, spolupracujú, či štebocú - a sú z toho bohatí. Z času na čas sa síce vynoria mysliaci provokatéri, ale anglická spoločnosť ich vedela vždy nádherne pochytať a absorbovať. Tí, čo asimilácii odolávajú, sú na posmech ako excentrici, kým sa neprispôsobia svojmu stereotypu a nepreberú jeho povolené názory.

Výnimkou je Harold Pinter. Nedávno som zostavoval listinu spisovateľov, aspoň zďaleka mu podobných, čo „majú svoj hlas" a uznávajú svoju veľkú spisovateľskú zodpovednosť. Naškrabal som pár mien - všetci sú už zapojení do intelektuálneho či morálneho vrtenia sa, ba niektorí už aj spia. Strana ostala prázdna pre Pintera. Len on je nespokojný, nešteboce, má odvahu, vypovie. Predovšetkým rozumie problematike. Počúvajte:

„Sme na prudkom svahu smerujúcom k priepasti, lebo mnohí si myslia, že prešiel čas politiky. To hovorí propaganda; ale ja propagande neverím. Verím, že ešte existujke politika, politické svedomie a politická inteligencia, lebo keby neexistovali, boli by sme naozaj stratení. To by som nemohol žiť. Tak sa do mňa vbíjalo, že žijem v slobodnej zemi, že sa mi ten pocit páči.  Chcem tým povedať, že si chcem zachovať nezávisloať svojej mysle a svojho ducha. Myslím, že takú povinnosť máme všetci bez rozdielu. Väčšina politických systémov používa veľmi nejasnú reč a ako občania rozličných štátov máme povinnosť kriticky posúdiť takéto používanie jazyka. To značí, že budeme čoraz menej populárni. Ale čo nás po tom!"

Po prvý raz som stretol Harolda, keď podporoval ľudom zvolenú vládu v Nikaragui začiatkom osemdesiatych rokov. Robil som reportáže z Nikaraguy a natočil som film o úspechoch sandinistov, keď Reagan sa snažil ilegálne ich zničiť a vysielal cez hranice Hondurasu zmocnencov, vycvičených inštruktormi CIA, čo podrezávali krky pôrodným asistentkám a iným antiameričanom.  Za Busha je americká zahraničná politika ešte dravejšia: čím menšia krajina, tým väčšia hrozba. Mám na mysli hrozbu dobrého príkladu iným malým štátom, ktoré by sa mohli snažiť uľahčiť strašnú chudobu svojich občanov odmietnutím americkej dominancie. Na Haroldovom zapojení sa do diania ma zarazilo jeho pochopenie tejto pravdy, ktoré je spravidla tabu v USA aj Británii; a jeho výrečné „do pekla s tým všetkým"ako odpoveď vo všetkom, čo povedal a napísal.

Skoro vlastnoručne obnovil v politickom lexikóne výraz „imperializmus". Pamätáte sa na čas, keď ani jeden komentátor nepoužil tento výraz? Povedať ho verejne bolo ako vystreliť „Do r...!" v ženskom kláštore. Dnes to môžete povedať kdekoľvek a ľudia súhlasne prikývnu; invázia do Iraku bola spojená s pochybnosťami a Harold Pinter bol prvý, čo nás na to upozornil. Hodnoverne opísal podmanenie Nikaraguy, blokádu Kuby a vraždenie civilistov v Iraku a Juhoslávii vo veľkom ako imperialistické ukrutnosti.

Pinter ilustroval americký zločin proti Nikarague - keď vláda USA neuposlúchla rozsudok Medzinárodného súdneho dvora, aby prestala so svojimi vražednými útokmi - pripomienkou, že Washington len zriedkakedy rešpektoval medzinárodné právo. Napísal:

„V roku 1965 prezident Lyndon Johnson povedal gréckemu vyslancovi v USA:

‘Do r... s vaším parlamentom a vašou ústavou. Amerika je slon. Cyprus je blcha. Grécko je blcha. Ak tieto dve nuly začnú slona štípať, rozmliaždi ich.' Vedel, čo hovorí. Za dva roky sa v Grécku zmocnili vlády generáli a grécky ľud bol sedem rokov v pekle. Na vine bol Johnson. Niekedy povedal pravdu, aj keď bola trpká. Reagam klamal. Jeho chýrny opis Nikaraguy ako „totalitného žalára" bol lžou z každého hľadiska. Boli to tvrdenia bez podpory faktami. Nezodpovedalo to skutočnosti. No boli to živé, zvučné vety, ktoré nerozmýšľajúcich presvedčili ..."

Vo svojej dráme Ashes to Ashes (Prach k prachu) používa Pinter obrazy nacizmu a holokaustu na varovanie proti podobným „represívnym, cynickým a indiferentným aktom vraždenia", ktorých sa dopúšťajú klienti imperialistických štátov obchodujúcich so zbraňami, ako sú USA a Británia. Napísal:

„Výraz demokracia začína smrdieť. V Prach k prachu neopisujem len nacizmus. Mám na mysli nás, našu koncepciu našej minulosti a histórie, a čo pre nás dnes znamená."

Pinter nehovorí, že demokracie sú totalitné ako nacistické Nemecko, to nie, ale upozorňuje, že totalitných akcií sa dopúšťajú bezvadne zdvorilí demokrati, že v podstate a vo výsleddku sú tieto ich akcie len nepatrne odlišné od činov fašistov. Jediný rozdiel spočíva vo vzdialenosti. Americké bombardovacie lietadlá zabili pol milióna ľudí, keď ich Nixon a Kissinger tajne poslali nad oblaky Kambodže a zapálili ázijský holokaus, ktorý potom dokončil Pol Pot.

Kritici nenávidia Pinterovo politické dielo, často nezmyselne napádajú jeho hry a povýšenecky odsudzujú jeho otvorenosť. On im na oplátku vytýka ich nepodložený výsmech. Zratúva pravdy. V chápaní politického jazyka sleduje Orwella. Povedal, že by nedal ani grajciar za to, čo počuje, že cenu má len toho najpravdivejší zmysel. Na konci studenej vojny v roku 1989 napísal:

„... za posledných štyridsať rokov bolo naše myslenie lapené do prázdnych fráz jazyka, do zvetranej ale ohromne účinnej rétoriky. Podľa môjho názoru to bola porážka inteligencie a vôle ..."

Samozrejme, nikdy s tým nesúhlasil. „Do pekla s tým!" Vďaka jemu nie je naša porážka ani zďaleka istá. Naopak, kým ostatní spisovatelia spali alebo švitorili, on vedel, že ľudia nikdy nestíchnu a vždy sa raz prebudia: Medzi takými má Harold Pinter čestné miesto.

*  *  *

John Pilger sa narodil a vyrástol v Sydney v Austrálii. Bol vojnovým korešpondentom, režisérom a scénaristom. Sídliac v Londýne písal o mnohých štátoch a dvakrát dostal britské vrcholné vyznamenanie za novinárstvo, Novinár roka, za svoje dielo vo Vietname a v Kambodži. Jeho najnovšia kniha sa volá Nevravte mi lži: Investigatívny žurnalizmus a jeho triumfy (Tell Me No Lies: Investigative Journalism and its Triumphs). Tento článok bol uverejnený po prý raz v novinách New Statesman.

© John Pilger, "Harold Pinter, Nobel Prize Winner 2005";  http://www.lewrockwell.com/pilger/pilger33.html

Vieme, čo je chudoba

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Charley Reese

Prvá cena za najabsurdnejšie konštatovanie v súvislosti s neworleánskou katastrofou patrí tomu, čo povedal, že táto katastrofa „konfrontovala Ameriku s chudobou“.

Je to otázka projekcie. Médiá ignorujú chudobu. Americký ľud, s výnimkou toho 1 %, ktoré vlastní všetko, sa stretáva s chudobou každý deň. Nemôžete ísť po Amerike, či po meste či po vidieku, a nevidieť to.

Pre členov nižšej strednej triedy je chudoba svorkou vlkov, čo ich naháňa dlhými skokmi. Jedna príhoda, záchvat choroby, prerušenie zamestnania - a vlci chudoby ich žerú. Nevedieť o chudobe? Smiešne. Všetci ju poznajú, lebo ju prežívali, ťažko pracovali, aby jej unikli a teraz sa každý deň boja, aby do nej neupadli.

Nie, to len médiá stratili kontakt, a to nielen s chudobnými ľuďmi, ale aj s ľuďmi strednej triedy. Pozrite sa na zábavu v televízii. Prakticky všetci herci v každej šou sú vykresľovaní ako bohatší než tí, čo sa im prizerajú. Nebude dlho trvať a komentátori s šesťmiestnym platom sa budú baviť len s partnermi svojej príjmovej úrovne. Za krátko si budú myslieť, že každý sa zaujíma o ich tisíce a investičné stratégie.

Nie tak. Väčšina Američanov sa s obavou zaujíma o udržanie sa v zamestnaní a zaplatenie poplatkov. Znepokojuje ich budúcnosť ich detí. To nie je liberálna dogma. To je fakt. Nechali sme rozrásť sa systému, ktorý uľahčuje boháčovi ďalej bohatnúť a sťažuje chudákovi uniknúť dolnej strednej triede.

Príčinou - a tá je nedostupná - je politika postupného znehodnocovania peňazí. Bežne sa tomu hovorí inflácia, ale akokoľvek to nazvete, výsledok je, že rok čo rok sa za zarobený dolár dá kúpiť menej. Aby sa to pred verejnosťou zatajilo, mení sa po pár rokoch základ pre počítanie inflácie a ľudia sa oslepujú mesačnými zlomkami percenta. Vyjadrené v kúpnej sile treba dnes 4 doláre na kúpu toho, čo v roku 1967 stálo 1 dolár. Keby mzdy a ceny rástli rovnako, ako si to niekto myslí, bolo by všetko v poriadku. Ale nie je to tak. Rast cien tovaru a služieb ďaleko prevyšuje rast miezd. A stále rastúce daňové poplatky nahlodávajú životnú úroveň. Len sa pozrite na účet za telefón, za plyn a elektriku, za káblovú televíziu. Všetko, čo sa dá zdaniť, je zdanené.

Zásadná nespravodlivosť nášho systému je v rozdielnosti moci. Majiteľ obchodu, výrobca a odborník sú pri zvyšovaní cien obmedzení len faktorom súťaže. Problém sa často rieši neoficiálnym určením cien. Svedčia o tom skoro uniformné ceny konkurujúcich si značiek. Len zavolajte päť zubných lekárov a pýtajte sa ich na cenu zubného strojčeka pre syna. Konkurencia, o ktorej sa hovorí, že drží ceny dole, nie je často nič iné ako prikrývka vysokých a rovnakých cien. Pri všetkých prázdnych sľuboch Američanov slobodnému podnikaniu nenávidia americkí obchodníci a odborníci cenovú konkurenciu priam vášnivo.

Kým obchodníci a odborníci môžu zvyšovať svoje príjmy, ako im to dovolí trh alebo ich vzájomný dohovor, pracujúci muži a ženy to nemôžu. Sú úplne závislí od svojho zamestnávateľa. Ak im tento raz do roka zvýši plat na vyrovnanie zvýšených životných nákladov, nič im nezvýšil. Ak sa pokúsia šetriť, stratia, pretože postupujúca inflácia zožerie ich kapitál. Ak ste dali do pančuchy 10 000 dolárov v roku 1867, dnes to má cenu len 2 500 dolárov. 7 500 dolárov ukradli v spolupráci Kongres a Centrálna banka, aby vyrovnali deficity stúpajúcich ročných rozpočtov.

Priamo pred našimi očami sa Amerika mení na štát Tretieho sveta. Nevravte mi tento nezmysel, že niekto je slepý voči chudobe. A ak nezmeníme systém, uvidíme chudoby čoraz viac.

Prameň: Charley Reese „We Know What Poverty Is“ (Vieme, čo je chudoba),
© 2005 by King Features Syndicate, Inc.; © Lew Rockwell, 17. sept. 2005.

Sisyfos – český klub skeptikov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

redakcia

Neperiodický spravodaj občianskeho združenia Sisyfos - Českého klubu skeptikov, majúceho za cieľ šírenie vedeckých poznatkov a neskreslených informácií. Združenie skúma sporné javy a vystupuje proti pseudovedeckým názorom. Pomáha chrániť spotrebiteľov pred ponukami podvodných služieb, pomôcok a prístrojov. Podporuje kritické myslenie a zdravú pochybovačnosť. Členom sa môže stať každý, kto dáva prednosť rozumu pred vierou v zázraky.

Z obsahu aprílového čísla 2005: Syndróm války v zálivu  -  O zázračných změnách struktury vody  -  Možnosti skeptického nazírání náboženství  (rozhovor s čelným predstaviteľom nemeckej organizácie skeptikov)  -  Duchové a kvantová mechanika  -  Spolupráce léčitele a lékaře  -  Sbohem zdravý rozume  -  Sochař hvězdou esoterického nebe  -  Miluj svůj život a nakupuj  -  Jak jsme se mýlili - ve věštění  -  O tachyonech.  Členské je 200.- Kč.

Ako je možné, že na Slovensku niečo podobné nemáme?

V Argentíne sa okupuje, vzdoruje a produkuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Cécile Raimbeau

Od ekonomickej krízy, ktorá ťažko postihla Argentínu v roku 2001, nezamestnaní stále častejšie okupujú svoje skrachované podniky a obnovujú ich produkciu bez patróna. Ich samospráva vedie k úspechu vďaka ich kreatívnosti a širokej podpore okolia, no volajú po takej reforme verejnej politiky, ktorá by pomáhala ich novým družstvám. Stále hlasnejšie počuť hlasy, že právo na prácu je viac ako právo na súkromné vlastníctvo.

20. marca 2003. Tridsať prepustených zamestnancov hotela Bauen sa vrúti do podzemného parkoviska, vyvalia jedny dvere a vstúpia na svoje bývalé pracovisko, do päťhviezdičkového hotela s dvadsiatimi podlažiami v srdci Buenos Aires. Otvorený bol pri príležitosti majstrovstiev sveta vo futbale roku 1978, pred pätnásť mesiacmi bol zatvorený. Samozrejme, okupácia je zásah proti súkromnému vlastníctvu. Ale je to aj útok na symbol bezuzdného kapitalizmu, ako ho favorizovala diktatúra.

Marcelo, 56 rokov, z toho 23 na recepcii Bauenu, zúfalo hľadal zamestnanie celý rok 2002. Gladys, donedávna chyžná, zarábala 5 eur za noc v centrále ilegálnych taxíkov. Rodolfo, bývalý údržbár, triedil plastické obaly, ako desiatky tisícov iných nezamestnaných, prehrabávajúcich odpadové nádoby v Buenos Aires.

Odvaha týchto nezamestnaných už nie je výnimočná v štáte, kde nezamestnanosť dosahuje 20 % a kde 40 % obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Ich „rekuperácie" - obnovy, obsadenia bývalých pracovných miest - sa zakladajú na myšlienke privlastniť si v mene sociálneho dobra priestory, ktoré opustili „zlodeji" súkromného sektoru. Tento jav veľmi stimulovali revolty občianstva v decembri 2001, keď sa vytvárali spojenia medzi do tých čias izolovanými akciami. Ak vtedy existovalo 44 obsadených lokalít, dnes je ich 170 a pracuje v nich viac ako 10 000 osôb (1).

Rekuperácia skrachovaných podnikov ich bývalými zamestnancami sa začala rozvíjať už v polovici deväťdesiatych rokov. Neoliberálny model ekonomiky, horlivo presadzovaný vtedajším prezidentom Carlosom Menemom, produkoval ročne tisíce nezamestnaných (2). Na ulicu vyhadzovali zamestnancov dovtedy verejného sektoru nielen masívne privatizácie, ale uvoľnenie obmedzení dovozu a subvencie pre export vytvárali taký príliv cudzích výrobkov, že stredný domáci priemysel nezniesol konkurenciu.

Rekuperácie sa zriedka týkajú podnikov ponúkajúcich služby, ako je to v prípade hotelu Bauen. Spravidla sú to malé a stredné priemyselné podniky predovšetkým v oblasti metalurgie, mechaniky, tlačiarstva alebo potravinárstva. Vo chvíli predloženia bilancie alebo vyhlásenia konkurzu majú tieto podniky spoločné to, že sa rúcajú pod ťarchou dlžôb. Veriteľmi sú daňový úrad, banky alebo dodávatelia; sú nimi vždy aj zamestnanci, ktorí niekoľko mesiacov nedostali plat.

Tí z nich, ktorí sa vyhlásia za kandidátov na obnovu činnosti podniku, dávajú prednosť strojom a nástrojom pred peniazmi. Hoci argentínsky zákon o úpadku (insolvenčný zákon) pozná princíp priority zamestnancov pred inými veriteľmi, nedáva jasne prednosť reaktivácii pred likvidáciou. Jeden článok zákonnej úpravy úpadkov dokonca uľahčuje kúpu podniku cudzími investormi a obchádza zvýhodnenie zamestnancov. Vynútil si ho Medzinárodný menový fond a vedie k tomu, že do jednania vstupujú nasadení kupujúci, konajúci pod rukou v mene majiteľa, ktorý chce kúpiť svoj podnik za lacný peniaz.

Prípad hotelu Bauen je ukážkový: hotel bol postavený v čase plnej diktatúry  so štátnou pôžičkou, ktorá nebola nikdy vrátená; v roku 1997 kúpil budovu jeden čílsky investor za 12 miliónov dolárov, z ktorých však zaplatil len 4 a v roku 2001 hotel zavrel.

Prv než „svoj hotel" obsadili, predložili jeho nezamestnaní stanovy svojho práve založeného družstva, vypracované s pomocou MNER (Celoštátne hnutie reaktivovaných podnikov). Táto zastrešujúca organizácia vznikla v prvých mesiacoch roku 2002 z iniciatívy dvoch sympatizantov montonerov (to bola peronistická gerila sedemdesiatych rokov), Eduarda Murua a José Abelliho. Ich stratégia sa skladá z troch etáp a heslo si požičiava od Hnutia brazílskych bezzemkov:

„Obsadiť, vzdorovať, produkovať!"

Zmena zákona o úpadkoch z roku 2002 umožňuje odovzdať v podnikoch, ktoré sa dostávajú do úpadku, pokračovanie v činnosti družstvám. Sudca, ktorý mieni pomôcť vznikajúcemu družstvu, musí vyjednať prenájomnú zmluvu s majiteľom alebo čakať na rozhodnutie o vyvlastnení podniku verejnými úradmi. Hovorcovia MNER argumentujú:

„Ak môže štát vyvlastňovať na postavenie ciest, prečo by nemohol vyvlastniť pre sociálne dobro a právo na prácu?"

31 % obnovených firiem má súdny súhlas s prenájmom, 29 % sa zakladá na určitej forme vyvlastnenia a mnohé fungujú bez legálneho rámca. Robotníci majú obyčajne právo používať stroje a budovy počas dvoch rokov; ak štát do tých čias nevyplatí majiteľa a veriteľov, môžu títo obnoviť svoju požiadavku dať budovy aj stroje do predaja ...

*  *  *

V novembri 2004 zaznamenali rekuperované podniky sľubné víťazstvo: mesto Buenos Aires definitívne vyvlastnilo 12 podnikov a dalo ich k dispozícii družstvám, na prvé tri roky bezplatne; potom budú 20 rokov splácať múry a stroje. Takéto riešenie prípadu po prípade nie je riešením pre celoštátnu situáciu: robotníci volajú po definitívnom zákone o takýchto vyvlastňovaniach, ktorý by bol použiteľný pri všetkých rekuperáciách.

Masmédiá podliehajú tlaku ekonomickej moci, úvodnikári veľkých novín odsudzujú tieto „útoky na súkromné vlastníctvo" a predstavujú ich ako boľševickú revolúciu na Rio de la Plata. Pracovná skupina sociológa Gabriela Fajna im odvrkuje:

„Kedysi ideológia podnecovala k obsadeniu podniku, nie obrana pracovnej príležitosti. Dnes je toto hnutie veľmi rôznorodé, skoro nik nemá odborársku skúsenosť. Vznikajú nové politické subjekty a až po rekuperácii sa vytvorí ideológia."

Nepredstaviteľný pocit slobody

Nezamestnaní, ktorí volia túto novú cestu, prechádzajú obdobiami konfliktov s majiteľmi, súdmi, aj políciou. Aby vydržali vzdorovať rozličným situáciám, potrebujú podporu rodiny a solidaritu kolegov. Spoločné rebelovanie vytvára nielen nové spolupráce a priateľstvá, ale vedie k novému procesu demokratického rozhodovania: v zhromaždení. Každý robotník má pri ňom jeden hlas.

„Pocit slobody, ktorý všetci spolu pociťujeme, je neuveriteľný," raduje sa Marcelo, predseda družstva Bauen. „No nie všetci pristupujeme k veci rovnako: niektorí si myslia, že môžu robiť, na čom majú chuť; iní, že netreba nič robiť. Pri samospráve je najťažšie bojovať proti individualizmu a nedostatku iniciatívy. Musíme najprv formovať sami seba, prekonať štádium „byť robotníkom" bez toho že by sme sa stali „patrónmi"!

V takýchto situáciách sa časť osadenstva vzdáva ďalšej spolupráce; sú to najmä vedúci pracovníci, ktorí na 80 % neprechádzajú do rekuperovaných podnikov. A tak bez majiteľov aj bez šéfov, skôr z pragmatických ako ideologických dôvodov, prijímajú zhromaždenia spravidla princíp rovnakých miezd. Úlohy sa rozdeľujú podľa vedomostí a rokov služby, posilňuje sa polyvalencia (schopnosť pracovať na viacerých postoch), volia sa odvolateľní koordinátori pre jednotlivé sektory, niektorí sa presúvajú z výroby do administrácie, dostávajú školenia, zaisťujú sa mechanizmy transparencie účtovných bilancií.

Bývalá chyžná, Maria, dostala od dobrovoľného profesora štvormesačný kurz komercializácie a prešla do oddelenia predaja. Osvaldo bol záhradník a stal sa kuchárom: konečne má kuchársku čapicu a robí, čo sa mu páči. Keď príde večer, počuť na treťom poschodí bojazlivé hlasy zborovo opakovať: „May I help you, sir?" To učitelia angličtiny dávajú hodiny za požičanie miestnosti pre ich platené kurzy.

Po dvoch a pol rokoch okupácie kooperatíva Bauen oživila budovu a jej izby, hoci mala  ako jediný kapitál solidaritu a vynaliezavosť. Pomaly si vytvorila obec zákazníkov, ktorých pritiahli nižšie ceny a možnosť splátok. Pribudlo šesťdesiat nových členov. Dnes je ich 110 a mesačná mzda je vyššia, ako má v meste učiteľ. Ak ide všetko dobre, pripadá 40 % príjmov na mzdy, ostatok sa reinvestuje.

V súčasnosti 79 % okupovaných podnikov niečo produkuje. Hoci im pomohlo hospodárske oživenie posledných dvoch rokov a devalvácia pesa, museli prejsť labyrintom úradných predpisov, zaobísť sa bez kapitálu a bez subvencií, uspokojiť sa s neistými zákazníkmi a presvedčiť dodávateľov, ktorí samospráve často nedôverovali. Väčšina  družstiev pracuje podľa tejto schémy: robotníci predávajú pracovný proces zákazníkovi, ktorý dodá suroviny a pri dodávke platí náklady a prácu. Týmto spôsobom sa znižujú príjmy, ale vytvára sa vzťah závislosti medzi klientom a dodávateľom, ktorý je však dočasný a trvá do tých čias, kým robotníci nazhromaždia kapitál a budú môcť sami nakupovať suroviny; t.č. je ich produkcia aj menej ako polovica bývalej.

Tieto podniky si navzájom pomáhajú až do tej miery, že sa jeden druhému stávajú klientom či dodávateľom a poskytujú si výhodné úvery. Ich produkcia slúži spravidla nejakému priemyslu, zriedkakedy priamo spotrebiteľovi, čo je veľká nevýhoda: zatiaľ sa nedarí vytvoriť solidárny trh s priamym predajom. Andres Ruggeri, pracovník filozofickej fakulty, ktorý podporuje myšlienku samosprávy, vidí handikep tejto reality:

„Rekuperované podniky, vyrábajúce súčiastky na autá, môžu predávať len výrobcom áut. Tieto nadnárodné podniky však odmietajú spoluprácu s družstvami, najmä ak sú rekuperované. Potom je jediným riešením predávať sprostredkovateľovi, ktorý tovar ďalej predá konštruktérovi; tým však robotníci strácajú značné percento transakcie."

V roku 2002 vyvolal vstup rekuperovaných podnikov na kapitalistickú trhovú scénu živú diskusiu. Jedno menšinové trockistické hnutie žiadalo poštátnenie s robotníckou kontrolou. Stalo sa tak v štyroch podnikoch, medzi nimi výroba konfekcie Brukman v Buenos Aires a výroba dlaždíc Zanon v Neuquéne. Robotníci tu pokladali obsadenie za prechodné štádium pred úplným poštátnením a štát mal byť nositeľom ekonomického plánovania; títo extrémni ľavičiari neveria na možnosť úspechu družstevného hnutia na kapitalistickom trhu.

Ak ponecháme bokom ideologické diskusie, takéto stanovisko má nepríjemné dôsledky: konflikt sa predlžuje a komplikuje. Ukázalo sa to na prípade Brukman, keď polícia robotníkov z podniku najprv vypudila. Až potom sa tento podnik stal družstvom - irónia osudu - pod vplyvom reformistického MNFRT - Hnutia podnikov rekuperovaných zamestnancami; založil ho Luis Caro, právnik blízky vysokým finančným kruhom, katolíckej cirkvi a perónovskej pravici. Andres Ruggeri ho kritizuje:

„Ekonomický výsledok povyšuje na náboženstvo a tým zbavuje družstevnú myšlienku jej významu ako kultúrna alternatíva; družstvá vytrháva spod vplyvu MNER."

Robotníci továrne na dlaždice sa rozhodli predbežne pre družstevnú formu, no ich cieľom v budúcnosti je sen poštátnenia. Solidarita jej členov urobila z tohto rekuperovaného podniku celonárodný symbol bojovnosti. Vďaka pevným vzťahom s rozličnými sociálnymi hnutiami odolali siedmim pokusom o policajné vyhostenie. Ilegálne produkujú mesačne vyše 300 000 štvorcových metrov dlaždíc. Je ich dvesto desať a delia si rovnakú mzdu, ktorá sa rovná platu policajta - aj tak rozdávajú pravidelne dary v chudobných mestských štvrtiach.

Vytvoriť pracovné miesta v podniku, ktorý skrachoval, znamená ukázať dlhý nos doterajším manažérom. Všetky rekuperované podniky však nemajú zaistenú budúcnosť. Bude to závisieť na životaschopnosti každého z nich, na globálnych ekonomických podmienkach, a vo veľkej miere aj na finančnej, technickej a legálnej podpore argentínskeho štátu. Pracovníci hnutia MNER sú presvedčení, že s podporou štátu by samosprávy mohli vytvoriť 150 000 pracovných príležitostí a stať sa partnerom štátu v boji proti nezamestnanosti. Zatiaľ však nikdy nedostali bezúročné pôžičky, ktoré potrebovali, ani v zákonoch sa neuskutočnili zmeny, v ktoré dúfali. Ekonomické kruhy tak tlačia na politickú a súdnu moc, že pre poslancov a sudcov je ľahšie obrátiť sa k rebelujúcim nezamestnaným robotníkom chrbtom, než pomôcť im, a to napriek popularite myšlienky aj skutočnosti rekuperovaných podnikov.

*  *  *

(1) Empresas recuperadas, Secretaria de desarrolo economico, Ciudad de Buenos Aires, sept. 2003.

(2) V roku 1992 bolo 8 % nezamestnaných, v roku 1995 už 18 %. Medzi rokmi 1989 a 2000 klesol počet aktívnych robotníkov o 35 %. Od tých čias sa situácia nijako nezlepšila.

Prameň: Cécile Raimbeau, "En Argentine, occuper, résister, prodiure" (V Argentíne okupovať, odporovať, produkovať), Le Monde diplomatique, č. 618, s. 10, september 2005.

Preložil Rastislav Škoda

Ženy, tabak a literatúra

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Dubravka Ugresicová

V starom sovietskom filme podľa románu Borisa Lavrentjeva Štyridsiaty prvý je scéna, ktorá mi nejde z hlavy. Ide o príhodu mladej a odvážnej vojačky Červenej armády, ktorá zajala nepriateľa, zvodného dôstojníka Bielej gardy. V osamelej chatrči čakajú na príchod jednotky mladej ženy. Bojovníčka Červenej armády, ktorej veľké srdce odoláva dogmatizmu, sa zaľúbi do príťažlivého ideologického nepriateľa. Naraz chýba jej spoločníkovi cigaretový papier. Veľkodušne dá svojmu zajatcovi jedinú drahocennú vec, ktorú má: skromný zošitok, do ktorého písala svoje verše. Biely dôstojník si šúľa tabak do básní dievčiny a bezcitne ich mení na dym pred zhrozenými očami divákov, a to až do posledného riadku.

Vieme si predstaviť opačnú situáciu? Nie. Pretože táto scéna, nech je aká naivná a dojímavá, je oveľa viac ako filmová scéna: je to metaforický súhrn dejín ženskej literatúry, vzťahu žien k ich vlastnej kreatívnosti, ako aj vzťahu mužov ku kreatívnosti ich družiek.

V priebehu celej histórie redukovali muži na popol literárne ašpirácie žien a ženy sa obetovali za krásnu literatúru. No početné literatúry prežili najsmutnejšie obdobia svojej existencie len vďaka ženám. Spomeňme si napríklad na Nadeždu Mandelštamovú, ktorá sa zatvrdilo učila spamäti Osipove verše. Len tak zachránila mnohé básne svojho muža, keď mocný palec Stalina stlačil gombík Likvidovať. (Osip Mandelstam, 1891-1938)). Spomeňme si na všetky manželky, milenky, priateľky, zbožňovateľky, prekladateľky, sprievodkyne, darkyne, mecénky, pisárky, stenotypistky, korektorky, oddané vydavateľky, múdre vyjednávačky a literárne agentky, inšpirátorky, múzy, poradkyne, zanietené a mierne spolupracovníčky, ktoré prevzali úlohu napchávať spisovateľovi fajky a riadiť jeho pracovňu, na pozorné kuchárky a cenné archivárky a knihovníčky, vášnivé čitateľky a spoľahlivé strážkyne rukopisov, živé sfingy na pohrebiskách literatúry, upratovačky v múzeách spisovateľov, ktoré vracajú lesk slávnym bustám a stierajú prach zo súborných vydaní, na oduševnené tvorkyne nadácií s cieľom šíriť knihy žijúcich či mŕtvych básnikov. Veru, spomeňme si raz na všetky tieto ženy.

Vyjadrené po spôsobe informatiky to vyznieva tak, že ženy „zachovávali" literárne texty, kým muži ich „potláčali". Koľko mužov - diktátorov, magnátov, cenzorov, bláznov, pyromanov, veliteľov armád, cisárov, vodcov - vyhlásilo nezmieriteľnú nenávisť voči písanému slovu! Ak sa raz stalo, že predavačka na trhu zabalila čerstvú rybu do veršov nejakého básničkára, čo je to v porovnaní s tou horou kníh, ktoré boli spálené za panovania čínskeho cisára Čin Huan Tiho? Ak raz nejaká kuchárka vyložila formu na koláč hárkom, na ktorom bola báseň, čo je to proti tonám rukopisov, ktoré zničilo KGB? Ak raz niekto použil nejakú knihu na zakladanie ohňa v krbe, čo je to proti dymu z kníh, ktoré hádzali do ohňa nacisti? Ak niekto použil stránky románu na leštenie kachličiek, čo je to pri porovnaní s popolom sarajevskej knižnice, ktorú zapálili Karadžičove a Mladičove granáty?

Dá sa pomýšľať na zostavenie obráteného zoznamu? Nie, to je nemysliteľné. V priebehu celej histórie boli ženy čitateľkami, boli muškami, ktoré sa nechali chytiť na udicu písomníctva: ženy sa vždy stavali na stranu verejnosti. Tak to bolo v situácii malej chorvátskej literatúry 19. storočia, keď ich spisovatelia-muži museli rodákov presviedčať, aby prestali čítať po nemecky, lebo ich, miestnych, nik nečítal.

„Vlastencovi musí zovrieť srdce, keď počuje, že devy, a to nielen z dobrých domov, ale aj jednoduchí ľudia, sa posmievajú vlastnej reči."

A chorvátske čitateľky, veľkodušné ženy, sa nad mužmi zľutovali, a dali sa do čítania, zívajúc od nudy... Takže sa dá povedať, že literatúru tohto malého kraja, iniciovali - čitateľky.

Ženy boli vždy dobrými domácimi duchmi literatúry. Ženy sú dobrými géniami: metaforicky má každý literárny dom v pozadí ducha svojej ozajstnej staviteľky, ženy. Ako odmenu za ich strasti ich autori veľkodušne odmeňujú poklonou, zvyčajne kolektívnou. A tak ich meno figuruje najčastejšie na konci zoznamu osôb, ktorým sa patrí poďakovať: riaditelia, agenti, vydavatelia, priatelia, inštitúcie. Celkom dolu na pyramíde je tieň Márie, Jany, či Viery (1).

Vráťme sa však k prvej myšlienke a zhodnime sa na tom, že história žien, kníh a dymu je jedna a nedeliteľná, povedala by som spoločná. Na hraniciach inkvizície horeli len knihy a ženy. V popoloch histórie pripadá na mužov štatisticky bezvýznamný podiel. Čarodejnice (vzdelané ženy) a knihy (zdroje poznania a potešenia) sa zakaždým, keď to bolo treba, vyhlasovali za dielo Satana (2). Kruh uzavrela Sylvia Plathová, ktorá ukončila svoj život vopchaním hlavy do domáceho krematória, do plynovej rúry, spomienkovej obdoby pekla.

Na zakončenie však zoberme opäť ruskú historku, tentoraz veselšiu. Jedna moskovská mama si zbytočne robila starosti o svojho syna: bol výborný žiak, mal rád literatúru, zbožňoval Puškina atď. No mama sa obávala, že sa droguje, čo bolo v jej očiach najväčšie zlo, a preto mu pravidelne prehliadala vrecká. Raz konečne našla, čo hľadala: kúštik hnedého materiálu, starostlivo zabalený v alumíniovej fólii. Miesto toho, aby zničila tento neblahý nález, rozhodla sa testovať na sebe samej účinok drogy. Hoci v tej oblasti nemala nijaké skúsenosti, s biedou sa jej podarilo ušúľať joint. Keď sa jej začala zmocňovať sladká strnulosť, zjavil sa vo dverách jej syn.

„Kde je moja hrudka?" vykríkol.

„Vyfajčila som ju," odvetila uspokojene.

Hrudka však nebol hašiš, ako si mama myslela, ale trocha zeme z údajného Puškinovho hrobu, v očiach jej syna posvätná relikvia. Dobrá žena teda vyfajčila Puškina, pomstiac sa takto neúmyselne za veľkodušnú červenoarmejku, ktorej básne spopolnil jeden namyslený hlúpy krásavec. Hoci bezmenná, možno nevdojak začala písať novú, revolučnú stránku histórie literatúry. Hovorím možno, no iste jej patrí vďaka (3).

* * *

(1) Stacy Schiffová, autorka biografie Véra (pani Vladimíra Nabokova) píše: „Ak sa pozrieme na zoznam vecí, ktoré sa nikdy nenaučil robiť - písať na stroji, viesť auto, hovoriť po nemecky, nájsť stratenú vec, zatvoriť dáždnik, prevziať telefonický hovor, rozrezať brožovanú knihu, venovať pár minút obyčajným ľuďom - ľahko uhádneme, čomu Véra zasvätila svoj život."

(2) V americkom filme Taylora Hackforda Satanov advokát sa stretávame so zaujímavou reprezentáciou moderného Satana. Diabol (hrá ho Al Pacino) a jeho nasledovníci sa spoznávajú podľa dvoch zaujímavých podrobností: Fajčia (v čase, keď už v Amerike fajčia len tí, čo sú v moci nečistých síl) a bežne hovoria cudzími rečami (vzdelaní ľudia sú tiež v moci nečistých síl).

(3) Dubravka Ugresicová, nar. 1949, je chorvátska spisovateľka (nechápem, prečo LMD píše „srbská"), žijúca v exile po USA teraz v Holandsku. Táto easej je zo zbierky Ceci n?est pas un livre (Toto nie je kniha), Fayard, Paris 2005. Do francúzštiny preložila Mireille Robinová, do slovenčiny Rastislav Škoda.

Prameň: Dubravka Ugresic, "Les femmes, le tabac et la littérature", Le Monde diplomatique, č. 618, s.32, september 2005.

Polarizované Španielsko

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

redakcia

Rovnopohlavné manželstvo nie je prvý zákon, ktorý hnevá španielsky meštiacky tábor. Od tých čias, ako sú pri moci socialisti, má kedysi tak konzervatívne Španielsko najliberálnejší zákon o rozvode, podporuje výskum kmeňových buniek a odstránilo zo škôl výučbu náboženstva ako povinný predmet.

Katolícka cirkev sa všemožne vzpiera „strate kresťanských koreňov spoločnosti“ – a predsa je tento proces už dávno v chode. Okolo 90 % Španielov sú síce katolíci, ale len pätina ich chodí do kostola. Napriek tomu je spoločenská premena, forsírovaná zo všetkých síl, niektorým skupinám obyvateľstva príliš rýchla. Najmä staršia generácia, ktorá vyrástla za Franca, sa často cíti preťažená a v súčasnej spoločnosti nie je doma. Značná časť strednej vrstvy kritizuje okrem „straty hodnôt“ upadajúci vplyv Španielska na svetovú politiku a mäkký postup Zapatera voči problémovým skupinám typu rozličných regionálnych nacionalistov. Títo kritici mobilizujú silne pravicovú Ľudovú stranu, ktorá sa v masmédiách hlasne dištancuje od ľavice.

Dojem, že sa celá krajina stavia proti Zapaterovi, je však klamný. Socialisti bránia sekulárny proces reformy a novú voľnosť pohybu rovnako húževnate, ako ich ostatní na ulici kritizujú.

Polarizácia spoločnosti robí starosti aj španielskemu kráľovi. Juan Carlos však nevyhovel konzervatívcom, aby voči zákonu o rovnopohlavných manželstvách vyslovil aspoň symbolické veto tým, že ho nepodpíše. Vie, že dve tretiny občanov túto formu manželstva podporujú, resp. aspoň neodmietajú.

Poznámky k rozlišovaniu vedy a pseudovedy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Jean Bricmont

Viacerí filozofi začiatku 20. storočia, najmä tí, čo boli v spojení s Viedenským krúžkom, sa pokúšali ťahať čiaru medzi vedou a nevedou, t.j. náboženstvom, pseudovedou a špekuláciami („metafyzika"). Prvé pokusy charakterizovali vedu ako podávajúcu potvrdenie: vedecké teórie sa vydávali za potvrdené experimentálnym dôkazom. Nie je však vôbec ľahké vysvetliť, čo znamená „dôkaz", pretože pritom veľa záleží na okolnostiach dokazovania.

Aby sa vyhli tomuto problému, Popper a jeho nasledovníci (mnohí z nich sú racionalisti a vedci) zaviedli charakterizovanie vedy nie výrazmi potvrdenia (čo sa Popperovi videlo príliš ľahké), ale výrazmi falzifikovania. V tomto zmysle robí teóriu vedeckou nie tak to, čo ju podporuje dôkazmi, ale to, čo ňou môže byť, aspoň potenciálne, vyvrátené. To však bol v skutočnosti krok zlým smerom: Predovšetkým nie je ľahšie určiť, či určité faktory najakú teóriu odmietajú, ako či ju podporujú; veľa závisí komplikovaným spôsobom od súvislostí. Všetky fyzikálne teórie sú spojené s ťažkosťami, a to menovite s faktom, že niečo nevedia vysvetliť, resp. správne predvídať. No preto sa nevyraďujú do zabudnutia. Ak po druhé pripustíme, že niektorá teória sa nedá dokázať (ako to Popper niekedy vraví), a že vedeckosť znamená len toľko, že dosiaľ nebola vyvrátená, prečo by sme to mali veriť? Načo by to bolo dobré?  Je predsa možné, že nejaká teória nebola dosiaľ vyvrátená len preto, že potrebné testy sú príliš ťažké; možným príkladom tejto situácie je súčasná strunová teória.  Platí princíp, že ak sa nejaká teória dá vyrátiť pokusmi, je „vedecká" - ale aký to má význam alebo zásluhu, ak dosiaľ nebola testovaná? Ak sa držíme Popperovho spôsobu uvažovania, potom má vedeckosť cenu šľachtického titulu v republike: tá je najviac ak kozmetická.

Keď sa tieto ťažkosti pochopili, čo sa stalo na základe prác Kuhna v dejinách filozofie a Feyerabenda vo filozofii vied, dostala sa epistemológia do krízy a urobil sa ďalší krok zlým smerom: V krúžkoch, ktoré možno voľne nazvať postmodernistickými, sa začal šíriť názor, že keďže sa nedá rozlišovať medzi vedou a nevedou, nie je medzi nimi rozdiel. Na tomto podklade vzniklo množstvo rôznych vedeckých, náboženských a pseudovedeckých „tvrdení o ich pravde".

Riešenie tohto problému navrhuje poznámka fyzika Richarda Feynmanna, že filozofi vedy sú v takom vzťahu k vedcom, ako ornitológovia ku vtákom. Môže to znieť povýšenecky voči filozofom, ale nemalo by, pretože ornitológov neslobodno podceňovať; poukazuje to na vlastnú úlohu filozofie vedy. Ornitológovia nedávajú vtákom licencie na lietanie, ani nezbierajú „dôkazy", že vtáky lietajú. Tvrdiť, že to robia, by bolo smiešne. Podobne treba uznať, že úlohou filozofie nie je odôvodňovaťvedu, resp. dokazovať, že má pravdu. Skutočnosť, že veda je na poskytnutie objektívneho obrazu sveta najlepší „spôsob poznania", by mala byť zrejmá ako let vtákov a úloha filozofov vedy by mala byť vysvetliť a pochopiť, čo umožňuje tento „zázrak", a nie dokazovať, že sa deje.

Skeptik sa môže aj tak pýtať: Ak je rozdiel medzi vedou a nevedou taký jasný, prečo je úspech vedy taký zrejmý a prečo je tak ťažké ťahať demarkačnú líniu medzi vedou a nevedou? Ako odpoveď na prvú otázku nech stačí povedať, že empirické úspechy vedy (jednak súhlas medzi teoretickou predpoveďou a pozorovaním, jednak nové technológie) ju robia priam „zázračnou". Ani v náboženstve, ani v pseudovedách sa tomu nič nevyrovná. Prečo je však ťažko ťahať hranicu medzi vedou a nevedou ? Ako odpoveď na druhú otázku sa dá vyrobiť analógia: môže byť komplikované určiť presnú hranicu medzi dvomi susednými krajinami - okrem prípadov, ak sa to robí dohodou (alebo vojnou), ale to neznačí, že niet rozdielov medzi povedzme Francúzskom a Čínou. Rovnako môže byť ťažké urobiť presnú a koncepčne uspokojivú demarkačnú čiaru medzi vedou a nevedou, to však neznačí, že niet nijakého rozdielu medzi vedou a disciplínami (typu pseudovied), ktorým sa ani v priebehu storočí nepodarilo podať nijaký presvedčívý dôkaz na podporu svojich tvrdení; niektoré náboženské systémy sa ani nepokúšali dokazovať svoje tvrdenia.

Vráťme sa však k problémom, s ktorými sa stretávali pozitivistickí filozofi na začiatku 20. storočia. Je samozrejmé, že ich program bol oveľa náročnejší ako jednoduché položenie otázky po rozdieli medzi vedou a nevedou. Spravidla to boli veľkí obdivovatelia vedy a snažili sa odkryť jej vnútornú logiku ; chceli pochopiť, takrečeno, ako to funguje. Neslobodno sa čudovať, že takýto program sa dostal do ťažkostí. Ľudská racionalita sa dá ťažko pochopiť, pretože siaha oveľa ďalej ako formálne pravidlá logiky. Problém charakteristiky ako robíme platné generalizácie alebo indukcie je veľmi ťažký, a to aj pre racionalitu každedenného života  Preto nie je prekvapujúce, že sa to ukázalo nesnadným aj pri študovaní „logiky" vedy. Tento neprekvapujúci fakt však nie je relevantný pre konflikt medzi vedou a náboženstvom, resp. pseudovedou.

Prameň: Jean Bricmont, "Some Remarks on the Distinction between Science and Pseudo-science", prednesené na Kongrese IHEU v Paríži dňa 6. júla 2005, poslané e-mailom 27.07.2005.

Preložil Rastislav Škoda

Ď.B.J.P. – (T.G.I.F.) – Amen

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Ďakujem Bohu, je piatok - Thanks God, It's Friday.

Kresťanský zväz zamestnancov priemyslu v Croydone pri Londýne, vo svojej funkcii ako komisia expertov rozličných cirkví, rozosiela balíčky nasledovnej modlitby. Tento zväz si už dávnejšie sťažuje, že „prieskumy ukazujú, že účtovníci, robotníci, zamestnanci bánk a obchodu, burziáni a správcovia penzijných a zdravotných fondov ... len veľmi zriedka sa spomínajú v kostolných modlitbách." V snahe odpomôcť tomu vydáva Zväz dokonca návody na priebeh nových bohoslužieb. Pôvodnú správu o tejto veci uverejnil Harper's Magazine už vo februári 2004.

Text predmetnej modlitby:

Bože Otče náš, prosíme Ťa o požehnanie pre náš ekonomický svet: požehnaj ľudí vo vláde a v bankách, najmä v chudobných štátoch. Urob, aby naši vladári pochopili ekonomické sily a mechanizmy tvorby bohatstva; urob, aby vydávali zákony a nariadenia, ktoré zabezpečia slobodu pre ľudí, ktorí tvoria bohatstvo.

Prosíme Ťa o požehnanie a vedenie ľudí, ktorí si vedia poradiť s nadbytkom. Modlíme sa za našich manažerov.

Modlíme sa za nezamestnaných, prepracovaných a pracujúcich v masmédiách.

Modlime sa za ľudí, ktorých zamestnanie vyžaduje prácu v nesociálnych hodinách, ďalekú a dlhú dochádzku, časté zmeny bydliska.

Modlíme sa za tých, čo nemajú zmysel pre účel alebo poslanie. Modlíme sa za poradcov pri voľbe dobrého povolania.

Modlíme sa za tých, čo od pracovného stresu stratili zdravie. Použi, Pane, svoju liečivú silu pri tých, čo sa poranili pri práci a priveď zdravotných a pracovných inšpektorov vyšetrovať také prípady.

Modlíme sa za tých, čo uvažujú o zmene svojho zamestnania, najmä za tých, čo sú v práci nespokojní, ktorých zamestnanie je neisté, ktorí sa cítia nedohodnotení alebo nevyplnení. Najmä sa však modlíme za tých, čo sa nemôžu dočkať piatej hodiny v piatok.

Prameň: internet

Amen.

Boh Z’me

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Stephen Law

Majú bežné obrany náboženskej viery v Boha úroveň?

Väčšina ľudí, čo veria v Boha, považuje svoju vieru za celkom rozumnú. Niekedy povedia:

 „Možno sa božia existencia nedá presvedčivo dokázať. Je to však uveriteľné - oveľa uveriteľnejšie, ako veriť, povedzme, na Mikuláša alebo na víly."

 Majú pravdu?

Kresťania, moslimovia i židia veria, že Boh je všemohúci a nadovšetko dobrotivý; často ho predstavujú ako nekonečne milujúceho otca. No väčšina bežných argumentov pre božiu existenciu nám hovorí málo, resp. skoro nič o jeho morálnom charaktere. Zoberme si napríklad dôkaz na základe dizajnu či plánovača. Aj keby sa dokázalo, že vesmír vykazuje znaky plánovania, kde sú náznaky, že jeho tvorca je nadovšetko dobrotivý?

Preto existuje argument, že čo aj bol svet stvorený všemocnou bytosťou, táto bytosť nie je nadovšetko dobrotivá. Tento argument sa volá „problém zla" a znie asi takto: Ak je Boh všemocný a nadovšetko dobrý, prečo je na svete toľko utrpenia? Prečo na nás Boh zosiela zemetrasenia, povodne, hladomor a čierny mor? Prečo chorejú aj malé deti na rakovinu? Prečo je život mnohých ľudí tak strašne biedny? Prečo Boh pripravil pre milióny ľudí tak strašne zjazvený koniec - fyzicky aj psychologicky? To ťažko vyzerá na správanie sa nadovšetko milujúceho, súcitného otca. Nedá sa pochybovať a dôkaz je na dlani, že vesmír nie je pod kontrolou nekonečne mocného a benevolentného charakteru.

Mnohých takéto uvažovanie presvedčí. Je však dosť aj takých, čo sa, naopak, dajú presvedčiť, že s problémom zla sa možno vyrovnať. Ako? Náboženskí myslitelia vymysleli za storočia viacero dômyselných riešení. Tu je z nich pár príkladov:

Riešenie slobodnou vôľou. Boh nám dal slobodnú vôľu. Nie sme automaty, ale slobodní činitelia, ktorí môžu sami robiť svoje rozhodovania a podľa nich sa chovať. Keďže Boh nám dal slobodnú vôľu, niekedy volíme robiť zle. Začíname vojny, kradneme atď. Takže niektoré utrpenia vychádzajú z našej slobodnej vôle. Aj tak je však lepšie, že túto slobodnú vôľu máme. Slobodná vôľa je veľmi veľké dobro, ktoré viac ako kompenzuje zlo, ktoré môže spôsobiť.

Riešenie zlepšením charakteru. Vieme, že zlá skúsenosť nás obohacuje a posilňuje. Kto, napríklad, prekonal ťažkú chorobu, niekedy hovorí, že ňou veľmi veľa získal. Aj iné trápenia a núdza, ktoré Boh na nás zosiela, nám vraj umožňujú rásť a rozvíjať sa, a to morálne a duchovne. Len poznanie utrpenia môže z nás urobiť šľachetné duše, akými nás Boh chce mať.

Niektoré dobro vyžaduje zlo. Teisti často zdôrazňujú, že Boh musel nevyhnutne do svojho stvorenia vložiť trochu zla, aby mohli existovať určité dôležité dobrá. Vezmime si, napríklad, dobročinnosť a spolucítenie. Dobročinnosť je veľká cnosť. Môžete však byť dobročinný len vtedy, ak existuje niekto, kto je v núdzi. Podobne môžete spolucítiť len s niekým, čo sám trpí. Dobročinnosť a súcit sú tzv. „dobrá druhého stupňa", a vyžadujú „zlá prvého stupňa", spomenutú núdzu a utrpenie, resp. aspoň ich zdanie. Oficiálne sa tvrdí, že dobrá druhého stupňa vyvážia zlá prvého stupňa, ktorých existenciu Boh pripúšťa.

Existujú aj mystériá. Niektorí teisti hlásajú, že Boh koná tajomne. Je vraj domýšľavosť, chcieť pochopiť myseľ nekonečne múdrejšej a mocnejšej bytosti. Zlo, ktoré Boh na nás dopúšťa, existuje pre všeobecné dobro. Sme len ľudia a nie sme v stave to pochopiť.

Mnohí ľudia veria, že tieto a podobné argumenty otupujú osteň problému zla. Niektorí veria, že ten problém úplne rušia. Ja osobne považujem všetky tieto argumenty za absolútne nepostačujúce. Nasledujúci dialóg je môj pokus, ako to dokázať.

Vitajte na Z'mi, skromne priemernej planétke na ďalekom okraji našej galaxie. Pod veľkými mramorovými vežami tunajšej najchýrnejšej univerzity sa vedie rozhodujúca diskusia. Pri dvoch stenách Veľkej sály univerzity sú zoradení najväčší vedci a myslitelia. Sú tu, aby sa vyslovili o najprotirečivejšej a najemocionálnejšej otázke, deliacej obyvateľstvo Z'mi na dva tábory: Existuje Boh?

Na pravej strane Veľkej sály sa zišli veriaci, po ľavici sú skeptici. Balkóny pre obecenstvo sú preplnené pozorovateľmi. Na konci diskusie budú prítomní hlasovať.

Booblefrip, na vtáka podobný profesor Začiatku, a Gizimoth, telnatý inkvizítor pralogiky, vedú diskusiu.

Gizimoth: Tu, na planéte Z'm, mnohí z nás veria v Boha, že?

Booblefrip: Iste.

Gizimoth: Čomu sa Boh podobá?

Booblefrip: Samozrejme, Boh je všemohúci. Boh môže všetko. Stvoril celý vesmír, a aj toho najposlednejšieho z nás. Hrozivá moc Boha nepozná hraníc!

(Šum súhlasu sa ozýva medzi veriacimi na pravej strane Veľkej sály.)

Gizimoth: Takže v tomto bode sme zajedno. Ak Boh existuje, je všemohúci. No tu,  na našej planéte Z'm, tí čo veria v Boha, pripisujú mu aj jednu inú vlastnosť, že?

Booblefrip: Áno. Ako viete, veríme, že Boh je zloprajník.

Gizimoth: Môžete vysvetliť, čo tým myslíte?

Booblefrip: Nielen božia moc je bezmerná, taká je aj jeho zloba. Jeho ukrutnosť je nekonečná; jeho zlomyseľnosť je bez konca.

(Booblefrip vrhá studený pohľad na pravú polovicu sály.)

Gizimoth: Vidím. Všemohúci. A zloprajník. Profesor Booblefrip, trúfate si v krátkosti vysvetliť, prečo si myslíte, že je rozumné veriť v takú bytosť? Aké argumenty môžete uviesť na odôvodnenie viery v takého zlého Boha?

Booblefrip: Pozor, ja nehovorím, že viem dokázať nad všetky pochybnosti, že existuje Boh. Zdá sa mi však, že sú aspoň dva dobré dôvody pre vieru v Boha. Po prvé, zdá sa mi samozrejmým, ako mnohým iným, že vesmír sa musel niekde nabrať. Súhlasíte?

Gizimoth: Samozrejme. Tu zídení vedci vám povedia, že existuje dokonalé vedecké vysvetlenie existencie vesmíru - začalo to Veľkým treskom. Pred asi 14 miliardami rokov sa udiala nepredstaviteľne úžasná explózia, v priebehu ktorej vznikla všetka hmota a všetka energia; vtedy začal existovať aj priestor a čas.

Booblefrip: Dobre poznáme teóriu o Veľkom tresku, profesor Gizimoth. No Veľký tresk v skutočnosti len odďaľuje mystérium, prečo toto všetko existuje. Treba odpovedať na otázku, prečo došlo k Veľkému tresku? Prečo sa udial? To veda nevysvetlí - že nie? V tom spočíva skutočné tajomstvo - či nie?

Gizimoth: Hm. Možno.

Booblefrip: Jediné uspokojivé vysvetlenie pre vznik vesmíru je, že ho stvoril Boh. To je môj prvý dôvod pre vieru v existenciu Boha.

(Gizimoth sa mračí - zrejme neprijíma Booblefripov argument - ale ho povzbudzuje, aby pokračoval.)

Gizimoth: A druhý dôvod?

Booblefrip: Len sa rozhliadnite okolo seba - vidíte zázraky vesmíru. Život. Uvedomelé bytosti, ako sme my. Predpokladáte, že toto všetko vzniklo len tak náhodou? Iste nie. Vesmír vykazuje zrejmé znaky dizajnu, plánu. A kde je plán, tam je aj plánovač!

Gizimoth: Takže veda vie vysvetliť život. Čo povedať o teórii prírodného výberu? Ten vysvetľuje, ako sa v priebehu miliónov rokov vyvíjal a rozvíjal život. Vysvetľuje, ako sa aj zložité formy života postupne vyvíjajú z celkom jednoduchých baktérií. Veda vie dokonale vysvetliť život aj bez privedenia vášho nadprirodzeného plánovača do hry.

Booblefrip: Prírodný výber nevie vysvetliť všetko. Napríklad, nevie vysvetliť, prečo bol vesmír ustanovený tak, že prijal prírodný výber ako základ budúceho vývoja - či nie?

Gizimoth: Hm. To teda nevie. Prečo? To sa nevie.

Booblefrip: Viete, že keby boli zákony, ktoré riadia vesmír, len veľmi málo odlišné od aktuálnych, nebol by vesmír prežil dlhšie ako jednu či dve sekundy? Alebo sme tu - alebo by sa bol vesmír rýchlo rozplynul do riedkej sterilnej polievky, neschopnej vyprodukovať život. Nato, aby sa niekde vynoril a rozvíjal život, sú potrebné veľmi špecifické podmienky. Vesmír musí byť ustrojený veľmi presným spôsobom. Samozrejme, dnes vieme, že všetko bolo takto správne nastavené.

Gizimoth: Predpokladám, že máte pravdu.

Booblefrip: No povedať mi, že toto všetko sa stalo náhodou, to je veľké sústo na prehltnutie. To by bola šťastná náhoda kozmických rozmerov! Oveľa rozumnejšie bude iste predpokladať, že niekto tento náš vesmír takto naplánoval - aby v ňom vznikol život a nakoniec aj my sami. Tento niekto je Boh.

(Znova počuť súhlasný šum hlasov z pravej strany Veľkej sály. Zídení akademici cítia, že aspoň dosiaľ Booblefrip dobre uvádza svoje argumenty. Ale Gizimoth vyzerá bezradne zmätený.)

Gizimoth: Dobre teda, predpokladajme, že vesmír vykazuje jasné znaky naplánovania inteligentnou bytosťou.

Booblefrip: Ó, obrátenec na našu vieru?

Gizimoth: Vôbec nie! Pripúšťam to len ako argument, uvidíme, akú má cenu. No dosiaľ ste mi neuviedli dosť dôvodov pre predpoklad, že Boh je nadovšetko zlý.

Booblefrip: Už z definície je Boh nadovšetko zlý.

Gizimoth: Ale prečo máme definovať Boha takto? Prečo nepredpokladať, namiesto toho, že Boh nie je ani dobrý, ani zlý? Alebo prečo nepredpokladať, že je nadovšetko dobrotivý?

(Na Booblefripovi vidno, že si myslí, že Gizimoth zachádza priďaleko.)

Booblefrip: Čo za podivný nápad! Je jasné, že náš stvoriteľ je zrejme zlý. Len sa pozrite dookola! Dôkazom sú strašné pohromy, čo na nás posiela. Povodne. Zemetrasenia. Rakovina. Zlý zápach skazenosti pokrýva božie dielo stvorenia.

Gizimoth: Dobre, náš stvoriteľ mohol niečo urobiť zle. Ale z toho nevyplýva, že je celý úplne zlý. Nie je dokázané, že jeho skazenosť je nekonečná, že jeho zlomyseľnosť a ukrutnosť nepoznajú hraníc. Úmyselne vynechávate chýrny argument proti existencii Boha - problém dobra.

Booblefrip: Naopak, veľmi dobre poznám problém dobra. Ako teológovia na Z'mi sme o ňom diskutovali storočia! Pre vieru v Boha nie je smrteľne nebezpečný.

Gizimoth: Nie je? Pozrime sa bližšie. Problém dobra je, ako viete, v podstate veľmi jednoduchý. Ak vesmír navrhol a stvoril všemohúci a nadovšetko zloprajný Boh, prečo je na svete toľko dobra?

Booblefrip: Áno, to je problém, otázka, volajúca po odpovedi.

Gizimoth: Napríklad: Prečo Boh dovoľuje, aby aspoň pár ľudí žilo šťastný, naplnený, spokojný život? Prečo ich miesto toho nemučí? Ak je naozaj všemohúci, mohol by ich týrať, no nie?

Booblefrip: Iste, mohol by.

Gizimoth: Ich životy by mohol urobiť neznesiteľne biedne. Vieme tiež, že keďže je vrcholom zla, musí si priať, aby ľudia trpeli. No on prejavuje voči niektorým ľuďom zhovievavosť. Prečo asi? To mi nedáva zmysel!

Booblefrip: Na prvý pohľad ani mne nie.

Gizimoth: Pozrime sa na iný príklad. Prečo nám Boh dovoľuje robiť dobre, povedzme pomáhať našim blížnym poz'mšťanom? Pripúšťa, aby sme jeden za druhého položili život. Takéto altruistické činy nesmierne zlepšujú kvalitu nášho života. Prečo to Boh pripúšťa? Prečo nás nenúti, aby sme boli zlomyseľní a robili zle, ako on?

Booblefrip: Ručím vám, že skutočnosť, že Boh pripúšťa šľachetné a altruistické správanie sa môže zdať dôkazom, že nie je celkom zlý. No zdanie môže byť klamné.

Gizimoth: Ak je však Boh absolútne zlý, prečo vytvoril na svete toľko krásnych vecí, z ktorých máme radosť? Prečo pripúšťa niečo tak nádherné ako západ slnka?

Booblefrip: Dobrá otázka.

Gizimoth: Prečo nám dáva deti, ktoré nám prinášajú neskonalé šťastie? vidíte? nespočetné sú spôsoby, ktorými božie dielo skrášľuje maše životy.

Booblefrip: Ale je tu aj zlo!

Gizimoth: Súhlasím, na svete je aj zlo. Je tu však hromada dobra. Príliš veľa dobra, aby sa dalo rozumne uzatvárať, že svet stvoril absolútne zloprajný Boh. Viera v nekonečne zlého stvoriteľa je hmatateľne absurdná.

(Na ľavej strane Veľkej sály pozorovať spokojné prikyvovanie. Gizimothove argumenty nachádzajú porozumenie aj u nevercov. Ale Booblefrip dáva najavo, že ho Gizimothove argumenty nepresvedčili.)

Booblefrip: Pozrite sa, pripúšťam, že množstvo dobra na svete sa zdá otriasať vierou vo všemohúceho, absolútne zloprajného Boha. Ale my veriaci vieme dokázať, prečo tento absolútne zloprajný Boh dovoľuje, aby sa dialo toľko dobra.

Gizimoth: V každom prípade sa o to pokúste!

Booblefrip: Pravdepodobne poznáte pojem slobodnej vôle.

Gizimoth: Radšej ho spresnite.

Booblefrip: Rád. Božia zloprajnosť je bez hraníc. Je pravda, že nám dovoľuje konať aj dobro. Pripúšťa, napríklad, altruistické činy v prospech zlepšenia situácie iných. Ale to má svoju príčinu.

Booblefrip: Akú príčinu?

Booblefrip: Boh nám dal slobodnú vôľu.

Gizimoth: Slobodnú vôľu?

Booblefrip: Áno. Boh nás mohol stvoriť ako automaty, ktoré robia len zle, ale neurobil to. Dal nám slobodu, aby sme sami rozhodli, čo urobíme.

Gizimoth: Prečo?

Booblefrip: Tým, že nám dal slobodnú vôľu, rozmnožil Boh zlo, ktoré sa vo svete vyskytuje. Urobil tým svet oveľa hroznejším, ako by bol bez nej.

Gizimoth: Ako to?

Booblefrip: Zamyslite sa nad tým. Keď nám dal slobodnú vôľu, zaistil si Boh, že pri rozhodovaní, čo máme urobiť, budeme stále trpieť. Slobodná vôľa nesie so sebou aj muky pokušenia. A keď mu podľahneme, cítime sa vinnými, a to sú opäť muky. Ak vieme, že sme slobodní a že sme mohli konať inakšie, sme znechutení svojím správaním. Trápime sa - a to je vrcholne trápna irónia všetkého, čo predchádzalo!

Gizimoth: Hm.

Booblefrip: Darom slobodnej vôle uviedol Boh na scénu oveľa intenzívnejšie a subtílnejšie formy utrpenia, než ako by boli  možné inakšie.

Gizimoth: Ale čo o dobre, ktoré niektorí občas vykonajú?

Booblefrip: Je pravda, že niekedy chcú ľudia konať altruisticky a šľachetne a to vedie k dobru. Ale toto dobro je vždy prevážené zlom, ktoré prináša so sebou slobodná vôľa. Len sa pozrite ešte raz okolo seba! Svet je plný ľudí, ktorí sa špatne chovajú a potom do nekonečna lamentujú nad tým, čo urobili.

Gizimoth: Nie je to smiešne?

Booblefrip: Prečo by bolo?

Gizimoth: Pre začiatok to vysvetľuje dobro, ktoré konáme na základe svojej slobodnej vôle. Nevysvetľuje to existenciu prirodzene sa vyskytujúceho dobra.

Booblefrip: Ako takého?

Gizimoth: Áno. Čo poviete na krásy prírody: úchvatné západy slnka, prekrásne krajiny, úžasnosť neba? Za tieto veci nie sme zodpovední, že?

Booblefrip: Nie. To je Boh.

Gizimoth: Ale prečo stvorí absolútne zloprajný Boh občas niečo, z čoho sa tešíme? Prečo nám dáva krásne deti, ktoré milujeme? A prečo dáva niektorým ľuďom neobyčajne veľké bohatstvo - zdravie, majetky, šťastie? Nedokazuje nám existencia týchto dobrých vecí, že ak má vesmír svojho stvoriteľa, nie je absolútne zlý?

Booblefrip: Zle to chápete, Gizimoth. Práve tieto veci dokazujú, že ich musíme očakávať, ak Boh je absolútne zlý.

Gizimoth: Ale prečo?

Booblefrip: Určitú prirodzenú krásu treba očakávať v každom prípade. Keby všetko bolo absolútne zlé, netrápila by nás polovičná zloba, popretkávaná sem-tam krásou. Aby sme správne ohodnotili ošklivosť prostredia, v ktorom sa väčšina z nás nenachádza - močom potrieštené betónové a asfaltové plochy, spestrené veľkoplošnými reklamnými tabuľami, drogovanou mládežou, psími výkalmi - treba nám z času na čas pripomenúť, že veci môžu vyzerať aj inakšie. Boh pripustil určitú prirodzenú krásu vo svete, aby nás ešte lepšie presvedčil o ošklivosti a bezútešnosti každodenného života.

Gizimoth: Hm. Ale prečo nám tento absolútne zloprajný Boh dal krásne deti a dovoľuje nám ich milovať?

Booblefrip: Pretože vie, že nás to môže, resp. bude celý život trápiť. Len rodič vie, aké utrpenie môže spôsobiť dieťa.

Gizimoth: Prečo nám dáva mladé a zdravé telá?

Booblefrip: Určil, aby naše telá a ich vitalita a zdravie mali len krátke trvanie. Z toho vidno, že tým, že nám čosi dal a hneď to berie, necháva nás ten náš zlý stvoriteľ trpieť viac, ako keby nám nebol dal nič.

Gizimoth: Prečo len Boh necháva niektorých jednotlivcov žiť taký šťastný a spokojný život?

Booblefrip: To je jasné: zlomyseľný Boh darúva pár ľuďom prepychový priebeh života, dobré zdravie a ohromný úspech. Ich šťastie má len ten účel, aby utrpenie ostatných bolo o to očividnejšie. Zmocnia sa nás pocity neúspechu a závisti, žiarlivosť. Kto by bol spokojný, keď iní majú o toľko viac!

Gizimoth: Na môj veru!

Booblefrip: Vidíte? Samozrejme bol svet stvorený na vytvorenie života - aby vznikli sebavedomé bytosti nášho typu. Prečo? Aby nás náš stvoriteľ mohol trápiť. Svet je tak naplánovaný, aby nás zmárnil fyzicky aj psychologicky, aby nás nakoniec premohla márnosť života a aby sme sa s ním rozlúčili v zúfalstve.

(Gizimoth si ide zúfať. Zakaždým, keď spomenie argument, že svet nenaplánovalo akési vrcholne zlomyseľné božstvo, Booblefrip vytiahne z rukáva nové naivné dôkazy, že to tak bolo. Napriek tomu si Gizimoth myslí, že dôkazy proti existencii absolútne zloprajného Boha sú zdrvujúce.)

Gizimoth: To je smiešne. Vy máte odpoveď na všetko.

Booblefrip: Áno, mám odpoveď na všetky vaše argumenty. Dosiaľ ste mi neposkytli ani najmenší dôkaz na predpoklad, že svet nevytvorila nanajvýš zloprajná bytosť. No ak nie ste spokojný s mojimi odpoveďami, nechajte ma pristúpiť k veci z inej strany. Sú zlá, ktoré vyžadujú pre svoju existenciu dobro, uznáte to?

Gizimoth: Ktoré napríklad?

Booblefrip: Vezmime si zlo žiarlivosti. Žiarlivosť vyžaduje existenciu niečoho, čo sa dá závidieť. Niektorým ľuďom dal Boh dobré veci, a iní im ich závidia. Alebo si vezmime klamstvá. Klamanie vyžaduje, aby ľudia často hovorili pravdu  - inakšie by nemalo zmysel klamať, pretože nikto by nikomu aj tak neveril. A zlo nečestnosti volá po určitej dávke čestnosti.

Gizimoth: A vy si myslíte, že tieto zlá prevážia dobrá, od ktorých závisia?

Booblefrip: Samozrejme. Boh pripustil vo svojom stvorenstve pár dobrých vecí - tie sú cena za väčšie zlá.

Gizimoth: Tieto vaše ľstivé odpovede sú zjavne absurdné. Nemôžete seriózne tvrdiť, že svet, ktorý vidíte okolo seba - svet plný prirodzenej krásy a smejúcich sa detí - je v skutočnosti dielom nekonečne zloprajného Boha.

Booblefrip: Ba, tvrdím, že je to tak. Pripúšťam, že nie som v stave vysvetliť aj poslednú kvapku dobra vo svete. Ale uvedomte si, že tu máme do činenia s mysľou Boha. Kto ste, že si namýšľate, že by ste mohli pochopiť myslenie nekonečne inteligentnej a rozumnej bytosti? Nie je to od vás arogancia, domýšľavosť, ak predpokladáte, že viete pochopiť božie majstrovské plány?

Gizimoth: Ja že som arogantný?

(Z pravej strany počuť tichý súhlas veriacich.)

Booblefrip: Áno, arogantný. Zlomyseľný Boh pôsobí tajomnými spôsobmi. Nakoniec smeruje všetko k horšiemu. Ibaže, keďže sme len ľudia, nechápeme vždy, ako.

Gizimoth: Veru! To je ...

Booblefrip: Som presvedčený, že je arogancia mať iné presvedčenie - myslieť si, že musíte mať schopnosť pochopiť to všetko.

(Je koniec diskusie; poslucháči hlasujú. Predstupuje ich hovorca a číta ich rozsudok.)

Hovorca: Zdá sa nám, že Booblefrip účinne zastal predstavu, že svet bol stvorený Bohom. Okrem toho mocne bránil vieru v túto zloprajnú bytosť. Úspešne vysvetlil, prečo tento čo aj zlý Boh pripúšťa značnú dávku dobra. A tak prijímame vyhlásenie, že sme presvedčení, že existuje zlý Boh.

*  *  *

Ste presvedčený Booblefripovou obranou viery v nekonečne zlého Boha? Samozrejme že nie. Jeho vysvetľovania sú predsa naprosto slaboduché. Je isté, že napriek Booblefripovým komplikovaným manévrom platí skutočnosť, že viera v nekonečne zlého Boha je vyslovene absurdná.

Na druhej strane Booblefripova obrana iba opakuje štandardné tvrdenia teistov na vysvetlenie existencie dobrého Boha. Jeho pokusy vysvetliť dobro vo svete sú zrkadlovým obrazom pokusov teistov o vysvetlenie zla vo svete. Ak sú Booblefripove vysvetľovania neprimerané, prečo by neboli také aj vysvetľovania teistov? Na túto otázku by mali odpovedať teisti.

Je pochopiteľné, že teisti považujú vieru v absolútne zlého Boha za vonkoncom smiešnu. To je dobre: vo svete je viditeľne príliš veľa dobra. Prečo však sústavne odmietajú uznať, že už samo množstvo utrpenia vo svete robí ich vieru v absolútne dobrotivého Boha rovnako smiešnou? Isté je, že aj ak má svet svojho plánovača a stvoriteľa, je zrejmé, že táto bytosť nie je ani absolútne zlá, ani absolútne dobrá.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, "The God of Eth", Skeptical Inquirer, 29/5, s. 39-43, 2005.

Preložil Rastislav Škoda

Náboženstvo a morálka: Vysvetlenie protikladu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Timothy Shortell


Durkheim zistil, že náboženstvo je koreňom vedy. Povedal, že náboženstvo je prvým ľudským pokusom o systematické vysvetlenie sveta. Predpokladal, že náboženská racionalita v modernom veku (preňho to bol začiatok 20. storočia) zvädne, schradne a vďaka jej vyššej vysvetľovacej sile ju nahradí vedecká racionalita. Žiaľ, zdá sa, že v tom sa mýlil.

Mal však pravdu v otázke sociálnej histórie myslenia. Moderné náboženstvo je podrobné rozpracovanie fundamentálnej viery v mágiu. Bez vedeckého vysvetlenia udalostí a ustanovizní je potom nevyhnutná viera v magické sily, fetišizácia prírody a nadhodnotenie náhodných variácií. Žijeme vo svete, ktorý si želá plody vedeckých snáh, ale často odmieta mentálnu disciplínu racionality. Sme ako deti, ktoré si chcú podržať svoj koláč, ale chcú ho aj jesť.

Náboženstvá pretrvali napriek svojej neschopnosti vysvetliť súčasný moderný svet. Ako sociálne ustanovizne majú ohromnú moc, ktorá maskuje ich zásadnú iracionalitu.  Aj dnes pretrvávajú hlavne preto, lebo vytvárajú skupinové identity a organizujú konflikty medzi členmi a nečlenmi skupín. Pre všetky náboženstvá platí dôraz na „my" a „oni". Všetky rituály a podrobnosti členstva spojené s náboženskou príslušnosťou sú len trvalé zdôrazňovanie skupinových hraníc a nepriateľstva voči iným skupinám.

Ako to Durkheim zistil pre aboriginálne náboženstvo, všetky moderné náboženské členstvá sú ideologické: kŕčovite sa pridŕžajú celkového (hoci protirečivého) systému vier a hodnotení. Už preto je náboženstvo bez fanatizmu logická nemožnosť. Každý človek, ktorého myseľ je lapená do takej myšlienkovej väznice, bude schopný dopustiť sa extrémnych foriem nenávisti a násilia. Už svojou povahou je viera v niečo obsesívno-kompulzívna: vnucuje nutkavé myšlienky (obsesie) a úkony (kompulzie). Všetky náboženstvá podnecujú k svätej vojne svojho druhu (tie, ktorých oddanosť je mierna, sú len zbabelo fanatické).

Vo svete, kde jednotlivcov a udalosti kontrolujú magické sily (symbolizované duchmi, anjelmi, zjaveniami, bohmi atď.), stáva sa strach stavom rovnováhy. Niet spôsobu, ako pochopiť fungovanie takého sveta; ľudia majú rešpekt pred tým, čo na základe mystifikácie sa zdá mať špeciálne schopnosti chápať nadprirodzené mechanizmy. Takže viera je detinská racionalita.

Potom sa netreba čudovať, že religiózni ľudia nie sú schopní morálnych činov, rovnako ako deti. Morálnosť predpokladá, že za svoje činy prijmeme úplnú zodpovednosť. Morálnosť sa zakladá na vedeckej racionalite. Aby človek konal ako dospelá osoba, musí mať schopnosť uznať, že svet má svoju štruktúru a každá individuálna akcia má svoje umiestnenie. Voľby, ktoré treba robiť v priebehu každého jedného dňa, sú ovplyvnené sociálnymi silami (preto potrebujeme teórie). Morálnosť je základňa pre voľby, a to v kontexte osobitnej politickej ekonómie.

Viera, podobne ako poverčivosť, znemožňuje morálnu akciu. Tí, čo zlyhávajú pri úlohe pochopiť, ako funguje svet - ktorí namiesto pochopenia vzťahu medzi sebou a prostredím vidia len spasených a zatratených, čertov a anjelov, zázraky a kliatby - nie sú schopní informovanej voľby.  Nie sú schopní prevziať zodpovednosť za svoje činy, pretože nie sú intelektuálne a emocionálne dospelí.

Na osobnej úrovni môže náboženstvo len mierne dráždiť - ako zlý vkus. Táto nedospelosť sa však rozrastá do vážneho sociálneho problému, ak veriaci nespoznávajú svoje hranice. Ak, napríklad, v mene svojej viery pobiehajú títo mentálne zaostalí ľudia so zdvihnutým prstom dookola a skutočne škodia iným. Stačí čítať noviny, ak sa chcete informovať o výsledkoch ich činov. Diskriminujú, vylučujú, znevažujú. Robia cnosť z úzkoprsosti a virulentnej neznalosti. Je to ošklivá a násilnícka čeliadka.

Kresťania si radi namýšľajú, že náboženské násilie je problém len pri iných vierach. V srdci každého kresťana je však čo aj len slabý hlások, kážuci svätuškárstvo, paranoju a nenávisť. Kresťania vravia, že ich viera je založená na láske, ale sú hneď hotoví zabiť vás, samozrejme, vraj pre vaše vlastné dobro. Tí, čo veria, že pracujú na splnení božieho plánu, sú v súčasnom svete najnebezpečnejší. Nemýľte sa.

Dá sa pochybovať o tom, že ľudstvo by na tom bolo lepšie bez náboženstva?  Každý, kto vie oceniť dobro, pravdu a krásu, má povinnosť vzdorovať tomuto sociálnemu jedu pri každej príležitosti. Nestačí byť bezbožný; pri každej príležitosti musíme kriticky poukazovať na to, že náboženstvo je svätuškársky nezmysel.

*  *  *

V máji 2005 bol Timothy Shortell zvolený za prednostu Katedry sociológie Brooklynského kolégia Newyorkskej univerzity (7 hlasov za, 5 hlasov proti) a za krátko nato sa ozvali hlasy početných konzervatívcov, pochybujúce o jeho vhodnosti na toto postavenie. Vytiahli zo zásuvky predmetný článok, napísaný ešte roku 2003, ktorý charakterizovali ako nenávistné ignorantské litánie proti náboženstvu a autora nazvali anireligióznym bigotným hlupákom. Žiadali jeho odvolanie.

 Shortell sa bránil v článku Sloboda alebo intolerancia viery:

„Čokoľvek z toho urobíte, vždy ide o akademickú slobodu. Tu sa ohrozuje nielen moje právo hovoriť. Ak sa mne odoprie právo viesť katedru na základe domnienok o mojom politickom zmýšľaní, môže sa odoprieť aj iným. Čie nepopulárne názory prídu na rad zajtra?"

Kritici nepopustili. Nejde vraj o to, či sú jeho názory "nepopulárne", alebo či sú to "politické presvedčenia", ide o viac. Vraj je to, ako keby profesor zemepisu učil, že Zem je plochá, profesor matematiky povedal, že kalkuláciu vynašla Marilyn Monroeová a astronóm vyhlásil, že Mesiac obsahuje rokfortový syr. Shortell má „právo hovoriť", ale ak to, čo povie, odhalí, že je idiot, potom je jeho problém, že verejne odhalil svoju intelektuálnu inkompetenciu.

Zdôrazňovali:

 „Náboženstvá majú ohromný účinok na spoločnosti, v ktorých žijú ich príslušníci. Je síce pravda, že všetky majú svojich „výtržníkov": Niektorí muslimovia by radi viedli veľký džihád proti celému svetu. Niektorí židia si myslia, že im patrí všetka zem medzi Nílom a Eufratom. Sú kresťania, podľa ktorých George W. Bush plní Božie prianie. To sú nesprávne názory. Napriek tomu majú náboženské presvedčenia vcelku tak na jednotlivcov, ako aj na spoločnosti pozitívny účinok. Kto to neuzná, nie je vhodnou osobou na miesto vedúceho katedry sociológie nikde na svete. Ba viac: nezaslúži si, aby smel učiť."

V rozhlase sa ozval hlas, že Shortell reprezentuje spiknutie sekularistov za účelom zničenia Ameriky.

Je pochopiteľné, že kritici vedeli vybrať bonbóny zo Shortellovho článku. Najviac ich škreli tieto vety brooklynského „šíriteľa nenávisti":

  1. Náboženstvá sú viery v mágiu.

  2. Náboženstvá vyvolávajú medziskupinové konflikty.

  3. Veriaci sú ako deti, neschopní vlastnej morálnej akcie. A hlavne

  4. V mene svojej viery pobiehajú títo mentálne retardovaní (zaostalí) ľudia so zdvihnutým prstom dookola a skutočne škodia iným.



*  *  *

Na obranu Shortella sa ozvali početné hlasy. Osobitnú pozornosť si zaslúži príspevok Clio Smitha, docenta na Trinity Bible College, Ellendale v Severnej Dakote, pod nadpisom: „Na akademickú slobodu majú právo nielen veriaci, ale aj ateisti":

V Shortellovom prípade ide o tri zásadné veci a treba ich zvážiť veľmi opatrne. Prvá je citlivosť učiteľa voči jeho žiakom. Druhá je autorita vedenia školy a jej vzťah k skupinám s rozličnou mocou a významom. Tretia je dilema, či máme uznať ostrú hranicu medzi jednotlivcom ako súkromnou osobou a ako predstaviteľom verejnoprávnej inštitúcie.

Prv než poviem svoj názor, pripomeniem, že som sociálne konzervatívny pentekostalista, evanjelikál a katolícky kresťan s malým k, a že učím na malej strednej škole na vidieku poľnohospodárskeho štátu dejiny, filozofiu a sociológiu. Hoci toto postavenie má svoje výhody popri svojich výzvach, nie je to to, čo som mal v pláne po dokončení doktorátu a niekoľkých rokoch vyučovania vo vyšších a nižších semestroch štátnej univerzity.

Vzhľadom k môjmu postaveniu a osobnej histórii by sa dalo čakať, že ma profesor ako Tim pohoršuje a že si prajem jeho prepustenie. Nie tak. Momentálne s ním sympatizujem. Veľmi ľahko si viem predstaviť seba samého v jeho pozícii. To preto, lebo ako Tim mám názory, ktoré zo mňa na pôde univerzity ľahko môžu urobiť terč pre každého, čo hľadá body pre politicky korektné ťaženie proti intolerancii a bigotnosti. Ešte horšie je, že mám sociálne názory, ktoré síce prevládali pred jednou generáciou, ale dnes by mi mohli znemožniť nájsť zamestnanie na sekulárnej univerzite.

Tejto diskusii možno pomôže štipka počestnosti. Som toho názoru, že sedemdesiat až osemdesiat percent sociológov na našich univerzitách v zásade súhlasí s Timovým pohľadom na náboženstvo. Samozrejme len málo z nich by vyslovilo svoj názor tak bez obalu ako on, najmä v ohľade výrazu "retardovaný". Prečo by mal byť Tim penalizovaný za vyslovenie prevládajúceho názoru, hoci pritom použil výrazy, ktoré sú nad mieru živelné?  Prajú si nábožní ľudia na univerzite, aby im ich profesori klamali v otázke svojej viery? Nechcel by som byť v takej situácii. Potom je tu otázka, či majú názorové skupiny vo vedení univerzity právo cenzurovať profesorov za ich výroky mimo triedy a pracovne? Som toho názoru, že kladná odpoveď je tu výzvou na obmedzovanie akademickej slobody spôsobom, ktorý nezodpovedá poslaniu univerzity. Ak slobodno na svetskej vysokej škole potrestať Tima za vyslovenie prevládajúceho názoru, lenže hrubým spôsobom, neviem, ako tam môžu držať mňa, ktorý  mám na niektoré "pálčivé otázky" vyslovene menšinový názor.

Čo sa týka druhého problému, som samozrejme za zdvorilé, pozorné a slušné vyjadrovanie. Podľa opisu Timovho činu vidím vo veci skôr momentálnu ľahkomyseľnosť v reči ako zásadné prehrešenie proti kolegiálnosti. Nezabúdajme, že väčšina sociológov má na náboženstvo skoro rovnaký základný názor ako Tim. Myslím, že sa zakladá na úplne chybnom obraze skutočnosti. Kým však niekto neuskutoční radikálnu previerku a nezavrhne vyše 150-ročnú intelektuálnu tradíciu (čo sa mi vidí nemožné), nevidím solídnu bázu na potrestanie profesorov Timovho typu za ich výroky mimo triedy.

Tretia dilema je určiť, do akej miery možno separovať tieto výroky mimo triedy od oficiálnych povinností voči univerzite. Vidím ju z dvoch strán. Ako veriaci kresťan by som rád podržal hranicu medzi názormi a perspektívami, ktoré sa z rozličných dôvodov nezrovnávajú s cieľmi mojej inštitúcie.

No tu nemôžem čestne prehlásiť (a nerád by som to robil), že existuje presná hraničná čiara medzi mojím náboženstvom, resp. mojimi morálnymi názormi (nech aj sú "retardované", výnimočné alebo niečo medzi tým) a mojou výučbou v triede. Samozrejme sa tu veci prekrývajú - tomu sa nedá vyhnúť. V rovnakej situácii sa nachádza každý profesor ako Tim, ktorý má podľa mojej mienky ateistickú vieru (uznávam, že použitím výrazu "viera" v tejto súvislosti možno urážam Tima a jeho intelektuálnu tradíciu). Oddeliť či neoddeliť? Rozhodol som sa, že jediná realistická odpoveď je "aj - aj, obidve" a nie "to alebo to". A že niet predpisu na vyvažovanie, koľko z čoho. Iste si však neprajem, aby o vyvažovaní rozhodovali len politické sily.

Prezident Brooklynského kolégia odsúdil Shortellove názory ako „ofenzívne protináboženské". Vraj ich môže vysloviť v súkromí, ale nie v triede a ako administratívny úradník. A tak v júni 2005 Shortell odstúpil zo svojho miesta ako vedúci katedry sociológie.

Vedenie fakulty k tomu vyhlásilo, že „profesor Timothy Shortell odmietol svoju voľbu a bude hľadať riešenie situácie konzultáciami." Kým niektorí kolegovia vyjadrili názor, že Shortell sa rozhodol dobrovoľne a nebol na neho robený nijaký nátlak, profesor politických vied v Brooklyne, Steve London, hovoril o poľovačke na čarodejnice a zastrašovaní, pričom útoky na Shortella vyhlásil za „útoky na akademickú slobodu"; verejne proti nim protestovalo 70 členov brooklynskej fakulty.

V jednom komentári Shortell napísal:

 "Som hrdý, že patrím do skupiny intelektuálov, ktorí bojovali za slobodnú sekulárnu spoločnosť, ako Voltaire, Marx, Freud, Bertrand Russell, Mark Twain, Richard Dawkins a mnohí iní."

 Stálo tam však aj: "Na svete je veľa rozumných ľudí, ktorí sa hlásia k religióznym tradíciám. Poznám takých a niektorí sú mi aj priateľmi. Rešpektujú moje právo vysloviť moje politické názory a ja rešpektujem ich právo robiť to isté."

A posledná veta bola: "Naďalej som presvedčený, že ľudstvo by na tom bolo lepšie bez náboženstva."

Prameň: The online journal of the Anti-Naturals, Issue 19 a iné články na internete

Utópia viery na Floride

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Heimo Schwilk

"Vlastný protiklad, ktorý charakterizuje dnešný svet, nespočíva medzi rozličnými náboženstvami sveta, ale medzi radikálnym odklonom človeka od Boha na jednej a veľkými náboženskými kultúrami na druhej strane,"

napísal Jozef Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery.

Ako pápež Benedikt XVI. má teraz v boji proti „diktatúre relativizmu" potentného spolubojovníka, ktorý mu ide pomáhať pri „novej evanjelizácii" moderného sveta. Na juhozápadnej Floride sa totiž práve začali budovať základy katolíckeho božieho mesta, ktoré sa má vystavať okolo duchovného centra s univerzitou a monumentálnou bazilikou.

Hlboko veriaci milionár Tom Monaghan dal pre svoj projekt „Ave Maria" k dispozícii 220 miliónov USD. Už za dva roky má na univerzite Ave Maria študovať 650 študentov, a to nielen teológiu, ale aj iné vedy. V roku 2016 má mesto a univerzitu zaľudňovať 30 000 katolíkov - tak vyzerá vízia veľkopekára pízz.

Monaghanova náboženská utópia pripomína svojím idealizmom „slnečný Boží štát" Tommaso Campanellu - má to byť radikálny protiklad aktuálnej permisívnej spoločnosti (*). Zlo má zostať pred bránami mesta; obyvatelia majú byť chránení proti pornografii a zvelebovaniu násilia vlastným rozhlasom a vlastnou televíziou. To je program, v ktorom predovšetkým liberálni kritici vetria diktatúru kresťanskej výchovy.

Nadácia Ave Maria Toma Monaghana  už 22 rokov podporuje početné školské a sociálne programy, ale aj kampane proti prerušeniu tehotenstva. V jej meste nebudú existovať antikoncepčné prostriedky, zato budú na každom rohu kaplnky a omše sa budú slúžiť bez prestania 24 hodín denne.

O dobré spojenie s Rímom sa stará Otec Joseph Fesio, rektor univerzity Ava Maria, ktorému sa pripisujú priateľské vzťahy k Jozefovi Ratzingerovi. Jeho vyhlásenie, že božie mesto na Floride bude mať čoskoro početných nasledovníkov  v podobe nových božích miest, pápeža Benedikta iste potešilo. Neurobí to, čo jeho renesančný predchodca pápež Urban VIII., ktorý nechal Campanellu zatknúť - neexkomunikuje ho - naopak!

Prameň: Heimo Schwilk, Welt am Sonntag, 28. augusta 2005

(*) Tommaso Campanella (1568 - 1639), taliansky mních, dominikán s pôvodným menom Giovanni Domenico, do určitej miery predstaviteľ raného utopického komunizmu. Prežil 27 rokov vo väzení, kde napísal svoje hlavné dielo „Civitas soli" (Slnečný štát), ktoré zamýšľal ako filozofickú fikciu, obdobu Platónovej Republiky a Moreho Utópie. Za hlavnú príčinu zla považoval súkromné vlastníctvo; v novej spoločnosti sa podľa neho stane práca životnou potrebou a vecou cti každého človeka; no uvedomoval si potrebu rozvoja techniky, ktorá uľahčuje ľuďom prácu a zvyšuje produktivitu. Hlásal prírodné náboženstvo, riadené prírodnými zákonmi - štát, riadený filozofmi-kňazmi. Hlavu štátu nazýva Kráľom Slnka a asistujú mu traja ministri: Moc, Múdrosť a Láska. Každé vlastníctvo, ako napr. súkromné domy, ako aj rodina, mali byť v republike zakázané.

Katolícka cirkev „dojí Európu“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Európskej komisii sa vytýka, že organizuje stretnutia s cirkevnými organizáciami - osobitne s katolíckou cirkvou - a nepozýva humanistické a iné nenáboženské organizácie. V tejto súvislosti vyhlásil komisár Jacques Barrot  na plenárnom zasadaní Európskeho parlamentu v 11. septembra 2005, že čoskoro sa uskutoční stretnutie s humanistami a inými členmi, ako povedal, "civilnej spoločnosti".

Kritické stanovisko bránil poukazom na snahu komisie pestovať dialóg s konfesionálnymi aj nekonfesionálnymi organizáciami, ako to predpokladá deklarácia č. 11 Amsterdamskej dohody. Znenie deklarácie č. 11 sa stalo článkom 52 návrhu Európskej ústavy, proti ktorému sa ozvali početné hlasy. Deklarácia nemôže byť podkladom pre zákonné jednanie, ale článok 52 by ním mohol byť.

Hoci návrh ústavy EÚ prestal byť aktuálny, komisia naďalej plánuje pokračovať v diskusiách s rozličnými názorovými skupinami, náboženskými aj nenáboženskými. Podľa Borrota to však neznamená, že na všetky mítingy budú pozývaní zástupcovia všetkých skupín - bude záležať na prejednávanom predmete.

Niektorí poslanci Európskeho parlamentu (PEP) súhlasia s takouto iniciatívou komisie, no iní, napríklad Graham Watson, prezident Asociácie liberálov a demokratov za Európu (ALDE), zdôrazňujú nutnosť držať oddelene od seba záležitosti cirkvi a štátu. Ešte iní vytýkajú komisii nedostatok transparencie: britský labourista PEP Michael Cashman žiada, aby sa zostavovali zoznamy účastníkov a mítingy boli verejné. Podporuje ho Sophia in't Veld (ALDE, Holandsko) svojím požiadavkom, aby sa dialógy konali nielen s ľuďmi vybranými prezidentom Barrosom, ktorý na rozdiel od bývalého prezidenta Prodiho diskriminuje humanistické organizácie.

Vo svojej kritike je ešte virulentnejšia belgická socialistická poslankyňa EP Veronique de Keyser, ktorú šokovalo, že Komisia "zabudla" pozvať na jednu diskusiu Európsku humanistickú federáciu, ale spomenula si na scientológov.

Kritizovala aj finančnú podporu účastníkov vatikánskeho Svetového dňa mládeže v Kolíne, ktorý opísala ako

"posledný zázrak pápeža Jána Pavla II., ktorý premenil zamietnutie tejto podpory Európskym parlamentom nakoniec na súhlas":

"Vravia nám, že EU neplatila za hostie pre prijímanie účastníkov, ale len za ich mlieko. Má to znamenať, že Vatikán môže Európsku úniu dojiť?"

Taliansky radikálny PEP Marco Pannella upozornil na nebezpečenstvo pojmu "vatikánska Európa" a citoval vetu francúzskeho premiéra Emila Combesa spred sto rokov, že potom čo sa Vatikán zmocnil cirkvi, chystá sa zmocniť sa štátov. V tomto štádiu diskusie sa Barrot pokúsil o jej zmiernenie priznaním, že podporuje odluku cirkvi od štátu, ale dodal, že treba riešiť aj problém neželaných siekt.

Začiatkom roku 2005 diskutoval Keith Porteous Wood, výkonný riaditeľ Britskej sekulárnej spoločnosti,o týchto rozhovoroch v rámci európskej komisie priamo s Barrotovým poradcom pre veci náboženstiev. Písomne gratuloval PEP M. Cashmanovi, že sa tak energicky domáha transparentnosti.

Prameň: © 2005 National Secular Society (britská); www.secularism.org.uk.

Diabli diabla – Obetné baránky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Eduardo Galeano

Diabol je moslim

Už Dante vedel, že Mohamed bol terorista. Neumiestnil ho do pekelných kruhov, na veky odsúdeného na roztínanie odhora až dolu?

„Videl som ho rozpolteného,“ spieva básnik Božskej komédie, „od brady po spodok brucha…“

V dobách, keď mohamedánske hordy sužovali kresťanstvo, zisťovali mnohí pápeži, že sa tieto nepriateľské vojská neskladali z bytostí z mäsa a kostí, ale že to boli davy démonov, ktorí sa pri ranách mečmi, oštepmi, alebo šípmi rozmnožovali. V súčasnosti vyrábajú rakety nekonečne viac nepriateľov, ako ich rozpárajú. Ale na koniec, čo by sa stalo s bohom, keby nemal nepriateľov?

Strach rozkazuje a vojny sa živia strachom. Skúsenosť dokazuje, že hrozba peklom je vždy účinnejšia ako prísľuby neba. Vítajte, naši nepriatelia! V stredoveku zakaždým, keď sa trón kolísal v dôsledku finančného bankrotu alebo hnevu ľudu, kresťanskí králi upozornili na moslimské nebezpečenstvo, vyvolali paniku, zorganizovali novú a ďalšiu križiacku výpravu a za pár rokov bolo všetko v suchu. Nedávno bol George W. Bush znovuzvolený za prezidenta planéty vďaka vítanému zjaveniu Osámu bin Ládena, veľkého strašiaka, ktorý v predvečer volieb v televízii vyhlásil, že ide malé deti požierať celkom surové. V roku 1564 spočítal démonológ Johann Wier diablov, ktorí pracovali na zemi na skaze kresťanských duší na plný úväzok: Napočítal ich nie menej ako sedem miliónov štyristo deväť tisíc dvadsať sedem a pôsobili rozdelení do sedemdesiat deväť légií. Od tohto sčítania diablov pretieklo veľa vriacej vody pod mostami pekla. Aký je dnes počet vyslancov kráľovstva temnôt? Títo mystifikátori sa zdobia turbanmi, aby zakryli svoje rohy;  široké tuniky im zakrývajú dračie chvosty, netopierie krídla a bombu, ktorú majú pod ramenom.

Diabol je Žid

Hitler nič nevymyslel. Už dvetisíc rokov sú Židia vrahmi Ježiša Krista, ktorým sa neodpúšťa, a majú vinu na všetkom. Akože? Čo to hovoríte? Že Ježiš bol Žid? Ako aj jeho dvanásť učeníkov a štyria evanjelisti? To nie je možné. Zjavené pravdy nepripúšťajú pochybnosti a netreba ich dokazovať - stačí, že existujú. Je to tak, ako sa hovorí a hovorí sa to, lebo sa to vie: v synagóge koná obrady diabol a Židia od vždy nerobili iné ako zneucťovali hostie a otravovali svätené vody. Oni zapríčiňujú hospodárske krachy a vojenské porážky; oni dovliekli na miesta výskytu kdekoľvek na zemeguli žltú horúčku, čierny mor a všetky možné epidémie. Anglicko ich do jedného vyhnalo už roku 1290. To nezabránilo Chaucerovi, Marlowovi ani Shakespearovi, ktorí nikdy nevideli ani jedného Žida, aby nezdokonaľovali tradičnú karikatúru a nevykresľovali obrazy Židov podľa satanissimistického modelu krv cicajúceho parazita a chamtivého úžerníka. Stále obžalúvaní zo služby Zlostníkovi prežívali Židia storočia vyhnanstiev a vyhladzovaní. Podľa príkladu Anglicka ich vyhnali z Francúzska, Rakúska, Španielska, Portugalska a početných švajčiarskych, nemeckých a talianskych miest. Katolícki králi Izabela a Ferdinand ich vyhostili zo Španielska pod zámienkou, že špinia krv. Židia, ktorí tu žili od trinásť storočí, brali so sebou kľúče od svojich domov; niektorí potomci vyhnancov ich majú dodnes. Nikdy sa nevrátili. Kolosálne vraždenie Hitlerom bolo kulmináciou dlhej histórie prenasledovaní a ponižovaní. Poľovačka na Židov bola od vždy európskym športom. Dnes platia účet Palestínci, ktorí sa jej nikdy nezúčastnili.

Diabol je žena

V knihe Malleus Maleficarum, známej aj pod názvom Kladivo na čarodejnice, sa odporúča nemilosrdný exorcizmus každého diabla, majúceho prsia a dlhé vlasy. Jej autori, dvaja nemeckí inkvizítori, Heinrich Kramer a Jakob Sprenger, ju spísali na žiadosť pápeža Inocenta (Nevinného!) VIII., aby sa skoncovalo s diabolskými sprisahaniami proti kresťanstvu. Po prvý raz vyšla v roku 1486 a tri storočia slúžila za juristické a teologické odôvodnenie rozsudkov inkvizičných súdov v rozličných krajinách. Autori tvrdia, že čarodejnice, tvoriace hárem satana, sú ženy v prirodzenom stave:

„Každé čarodejníctvo pramení z telesnej chlipnosti, ktorá je u ženy nenásytná.“ Dodali, že „tieto bytosti príťažlivého vzhľadu, ale na dotyk slizké, zapríčiňujú skazu tých, s ktorými sa stýkajú“. Mužov si podmaňujú svojím sykotom hada a chvostom škorpióna. Nerozumných varovali: „Žena je horkejšia ako smrť. Všetko na nej je pasca. Jej srdce je sieť, jej ramená sú ozajstné reťaze."

Toto kriminologické pojednanie poslalo na horiacu hranicu inkvizície tisíce žien; radilo podrobiť každú podozrivú bytosť mučeniu: ak sa prizná, zaslúži si plameň hranice. Ak sa neprizná, zaslúži si ho tiež, pretože len čarodejnica znesie za pomoci svojho diabolského milenca sobotných nocí podobné muky bez toho, že by ju jej jazyk prezradil. Pápež Honorius (Úctyhodný) III. vydal dekrét, že kňazstvo je natrvalo záležitosť mužov:

„Ženy sa o takých veciach nemajú vyjadrovať. Na ich ústach je zlý znak Evy, ktorá zapríčinila pád ľudí."

Uplynulo osem storočí a katolícka cirkev úporne odmieta Eviným dcéram službu pri oltári. Moslimskí fundamentalisti, pochytení tou istou panikou, ráňajú sex svojich žien a zakrývajú im tvár. Ortodoxní Židia sú radi, že sa vyhli zlému osudu a deň začínajú šepotom:

„Ďakujem Ti, Bože môj, že si ma neurobil ženou."

Diabol je homosexuál

Od roku 1446 išli homosexuáli v Portugalsku rovno na hranicu. Od roku 1497 ich za živa upaľovali aj v Španielsku. Oheň bol osudom tejto hávede, zrodenej v ohni pekiel. V Amerike ich konkistádori hádzali psom. Vasco Núnez de Balboa, ktorý takto kruto odsúdil mnohých, veril, že homosexualita je nákazlivá. O päťsto rokov neskoršie som počul tento názor vysloviť arcibiskupa v Montevideu. Pred príchodom konkistádorov len Aztékovia a Inkovia trestali vo svojich teokratických kráľovstvách homosexualitu - trestom smrti. Ostatní praobyvatelia Ameriky ju trpeli, miestami dokonca oslavovali; nikdy ju nezakazovali ani nepotláčali. Táto neznesiteľná provokácia musela vyvolať Boží hnev! Podľa okupantov kiahne, osýpky a chrípka, kedysi neznáme, ale naraz decimujúce domorodých Indiánov, neprišli z Európy, ale boli zoslané z neba. Boh takto prísne trestal libertínstvo mužov, ktorí sa dopúšťali činov proti prírode. Ani v Európe, ani v Amerike, ani nikde inde sa nepočítal počet homosexuálov odsúdených do väzenia alebo na smrť. Nevieme nič o dávnych časoch a málo alebo skoro nič o súčasnosti. V nacistickom Nemecku museli nosiť „degenerované osoby, vinné z obcovania proti prírode", ružový trojuholník. Koľkí boli zatvorení v koncentračných táboroch? Koľkí tam umreli? Desaťtisíc? Päťdesiat tisíc? Nikto ich nepočítal; sotva sa spomenú. Nevie sa o tom veľa - rovnako ako ani o počte zavraždených Romov. 18. septembra 2001 rozhodla nemecká vláda a švajčiarski bankári, že

„napravia nespravodlivosti, ktorých obeťami boli v rámci holokaustu homosexuáli." 

Zabúdalo sa na to viac ako pol storočia! No teraz majú homosexuáli, ktorí prežili Osvienčim alebo iné tábory - ak takí ešte žijú - nárok na odškodnenie.

Diabol je Indián

Konkistádori zistili, že Satan, vyhnaný z Európy, našiel útočisko v Amerike. Na týchto ostrovoch a brehoch karibských riek, bozkávaných vo dne v noci jeho horúcim dychom, žili divosi v najjednoduchejšom odeve, ako ich Diabol priviedol na svet. Vzývali slnko, zem, hory, rieky a iné diabolstvá, preoblečené za božstvá; a hrou nazývali telesný hriech, ktorého sa dopúšťali bez všetkého aj každú hodinu. Nepoznali desatoro prikázaní, ani sedem sviatostí, ani sedem hlavných hriechov. Nemali poňatia o význame slova hriech a nebáli sa pekla; nevedeli čítať a nikdy nepočuli o osobnom alebo cudzom vlastníctve; a akoby to nestačilo, mali ešte zvyk navzájom sa pojedať. Niekedy na surovo. Dobytie Ameriky bola dlhá a ťažká práca exorcizmu. Démon bol v týchto končinách tak hlboko zakorenený, že keď domorodci pokorne padali na kolená pre Pannou, v skutočnosti zbožne vzývali hada, ktorého táto mliaždila nohami; a keď bozkávali kríž, nevideli na ňom Božieho syna, ale oslavovali stretnutie dažďa so zemou. Konkistádori splnili svoje poslanie vrátiť Bohu zlato, striebro a iné bohatstvá, ktoré mu odňal Diabol. Nebolo jednoduché dostať túto korisť naspäť. Našťastie občas prišla pomoc zhora. Keď vládca podsvetia pripravoval v nejakom kaňone postriežku na Španielov mieriacich do strieborných baní Cerro Rico de Potosí, zostúpil z neba archanjel a dal mu poriadny buchnát do chrbta.

Diabol je čierny

Ako hriech, ako podsvetie, aj černoch je nepriateľom svetla a nevinnosti. Vo svojich chýrnych cestopisoch píše Marco Polo o obyvateľoch Zanzibaru: „Mali veľké ústa, hrubé pery a nos ako opice. Pobiehali nahí a boli celkom čierni, takže keby to bolo v inej časti sveta, boli by ich ľudia považovali za diablov." O tri storočia neskôr vystupuje na scéne v Španielsku pri komédiách alebo hrách Lucifer, celý pomaľovaný načierno,  niekedy sediac na horiacom vozíku. Svätá Terezka Ježišova, ktorá ho vždy potierala, sa ho nemohla zbaviť. Raz sa pri nej pristavil, a bol to „hnusný černoštek". Inokedy videla vyšľahnúť z jeho tela obrovský oheň, kým si sadal na jej misál; spálil jej modlitby ... Krátky prehľad výmen medzi Afrikou a Európu vyzerá takto: v 16., 17., a 18. storočí predávala Afrika otrokov a kupovala pušky. Práca výmenou za násilie. Pušky zaviedli poriadok do toho pekelného chaosu a zotročenie bol prvý krok na ceste spásy. Prv než černocha poznačili rozžeraveným železom na tvári alebo na hrudi, dostal dobrú dávku svätenej vody. Krst vyhnal diabla a vdýchol do tohto prázdneho tela dušu. Potom v 19. a 20. storočí ponúkala Afrika zlato, diamanty, meď, mramor, kaučuk a kávu, to všetko výmenou za biblie. Produkty za slová. Predpokladalo sa, že čítanie biblie uľahčí Afričanom cestu z pekla do raja. Európa však zabudla, že ich nenaučila čítať.

Diabol je cudzinec

Kulpometer (na meranie viny) ukazuje, že imigrant nám ide kradnúť zamestnania a perilometer (na meranie nebezpečenstva) bije na poplašný zvon. Ak je chudobný, mladý a ne-biely, votrelec zďaleka je okamžite odsúdený za chudobu, náklonnosť k chaosu a farbu pokožky. Ak nie je ani chudobný, ani mladý, ani opálený, nie je vítaný, pretože to asi bude hotový pracovať dvojnásobok za polovičnú mzdu. Zo všetkých strachov je strach pred stratou zamestnania najobávanejší; migrant slúži za strašidlo, keď by bolo treba obžalovať zodpovedných činiteľov za nezamestnanosť, znižovanie miezd, neistotu na uliciach a iné pohromy. Kedysi vysielala Európa do sveta batalióny vojakov, väzňov, roľníkov, ktorých prikvačila bieda a hrozila im smrť hladom. Títo predstavitelia koloniálnych dobrodružstiev sa zapísali do histórie aj ako obchodní agenti Boha. Stelesňovali civilizáciu pri pomoci barbarstvu. Dnes idú cesty opačným smerom; tí, čo prichádzajú, resp. čo sa pokúšajú prísť, nemajú nôž medzi zubami ani flintu na ramene. Prichádzajú zo štátov vyžmýkaných ako citróny a netúžia po ničom inom ako po práci, čo aj len malom jobe. Títo predstavitelia koloniálnych katastrof sú považovaní za vyslancov diabla. Vraj barbarstvo útočí na civilizáciu.

Diabol je chudobný človek

Oblizujú sa naprázdno, keď jete, sledujú vás, keď spíte: chudobní na vás striehnu. Za každým z nich sa skrýva aspoň delikvent, ak nie terorista. Majetky niekoľkých sú ohrozované škodlivosťou mnohých. To sa predsa vie: svet sa delí na tých, čo nemajú nič, teda nemôžu jesť a tých, čo pre starosť o svoj majetok nemôžu spať. Od tisícročí dorážajú na ostrovy slušného života moria vzdúvajúcej sa biedy. Vlnobitie hučí a núti žiť v neustálom pozori. V našich mestách sú obrovské väznice, v ktorých sa barikádujú väzni strachu, sú to hotové pevnosti, volajú ich domy, majú panciere, špeciálne obleky. Všetko je v stave obliehania. Nerozptyľovať sa, neznížiť ostražitosť, nedôverovať: štatisticky tomu nemôžete uniknúť; skôr alebo neskôr sa vám musí prihodiť agresia, únos, znásilnenie či iný zločin. V zlopovestných štvrtiach sa krčia v tmách pôvodcovia vašich budúcich nešťastí, zožieraní závisťou a prehĺtajúc zlobu. Sú to iba vagabundi, tuláci, opilci, narkomani, delikventi, naničhodníci, biedni chudáci, bez zubov, bez plánu, bez zajtrajšku. Nikto ich neobdivuje, ale títo zlodeji sliepok robia, čo môžu, skromne napodobňujúc majstrov, ktorí predkladajú svetu svoje návody na úspech. Nik im nerozumie, ale aj oni by sa chceli stať príkladnými občanmi podľa vzoru tých hrdinov moderných čias, ktorí znásilňujú zem, otravujú vodu a vzduch, hrdúsia mzdy, vraždia zamestnania a zmocňujú sa krajiny.

Eduardo Galeano je uruguajský spisovateľ; pozri aj „Pomôžte mi, pán doktor, nemôžem spať" (ZH 21, s.19, október 2000) a „Chvála zdravého rozumu" (ZH 45, s. 25, sept.2004).

Prameň: Eduardo Galeano, „Les diables du diable“, Le Monde diplomatique, č. 617, s. 10, august 2005

Preložil Rastislav Škoda

Boh

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

John Lennon (9.10.1940-8.12.1980)

Boh

Boh je predstava
Podľa ktorej meriame svoju bolesť
Poviem to ešte raz
Boh je predstava
Podľa ktorej meriame svoju bolesť
Neverím na mágiu
Neverím na I-Ging
Neverím na Bibliu
Neverím na taroty
Neverím na Hitlera
Neverím na Ježiša
Neverím na Kennedyho
Neverím na Budhu
Neverím na mantru
Neverím na Gitu
Neverím na Yogu
Neverím na kráľov
Neverím na Elvisa
Neverím na Zimmermana
Neverím na Beatlesov
Verím len na seba
Na Yoko a na seba
To je skutočnosť
Sen skončil
Včera
Som spriadal sny
No teraz som sa prerodil
Bol som mrož
Ale teraz som John
A preto milí priatelia
Nuž, musíte pokračovať
Sen skončil

God

God is a concept
By which we measure our pain
I'll say it again
God is a concept
By which we measure our pain
I don't believe in magic
I don't believe in I-Ching
I don't believe in Bible
I don't believe in Tarot
I don't believe Hitler
I don't believe in Jesus
I don't believe in Kennedy
I don't believe in Buddha
I don't believe in Mantra
I don't believe in Gita
I don't believe Yoga
I don't believe in Kings
I don't believe in Elvis
I don't believe in Zimmerman
I don't believe in Beatles
I just believe in me
Yoko and me
That's the reality
The dream is over
Yesterday
I was the dream weaver
But now I'm reborn
I was the Walrus
But now I'm John
And so dear friends
Well you just have to carry on
The dream is over

John Lennon by bol mal 9. októbra 2005 65 rokov. Pred 25 rokmi, 8. decembra 1980, ho zastrelil duševne pomätený fanúšik.

„John Lennon dokázal, že človek môže sledovať svoje vízie, rozvíjať svoje talenty, slobodne povedať svoju mienku - že človek zmôže všetko, ak sa to opováži. V dobe všeobecnej prispôsobivosti odmietol John Lennon žiť inakšie ako podľa svojej vlastnej vôle. Spieval a písal, čo veril, a spoliehal sa na to, že ho počúvame." (Rolling Stone)

Akýmže veriacim sa stal Antony Flew?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Od roku 2001 kolujú svetom chýry, že  legendárny britský ateista, ktorý 50 rokov popieral existenciu boha a písal o tom bestsellery, konvertoval a stal sa  veriacim. Priateľ a pokračovateľ Bertranda Russella opakovane odmietal tieto povesti, ale na iných miestach vyvolával prinajmenej pochybnosti o svojom vyznaní.

Fakty sú dosť zmätené.

V roku 1966 urobila Flewa známym kniha Boh a filozofia (druhé vydanie v r. 1984 pod názvom Kritické hľadanie Boha, v ktorej vyslovil názor, že pri náboženských úvahách treba vychádzať z ateizmu a len potom sa vynorí predstava boha. Tento tzv. evidencialistický prístup zastáva aj dnes, a to vo forme, ktorá z neho robí deistu.

V roku 2004 sa Flew zúčastnil diskusie na tému „Objavila veda boha?“ Tam a v roku 2005 v interview pre (evanjelikálny) časopis Philosophia Christi sa vyjadril, že predstava „boha, ktorý má moc a inteligenciu“, sa mu dnes zdá prijateľnejšou, ako na začiatku jeho vedeckej kariéry. Zmenu vo svojich názoroch pripisoval argumentom typu „inteligentný dizajn“, podľa ktorých fungovanie vesmíru poukazuje na existenciu inteligentného stvoriteľa. Dá sa teda povedať, že Flew sa stal deistom - to je človek, ktorý verí, že boh stvoril vesmír, ale nestará sa, ako ľudia žijú. V roku 2004 sa Flewovi videla existencia tohto minimálneho množstva boha najlepším vysvetlením existencie sveta, ktorý to dotiahol až po vytvorenie komplexných prejavov života.

Hlavný dôvod proti existencii kresťanského boha vidí Flew v probléme zla vo svete (teodicea).  Už ako 15- ročný pochopil, že

„Téza, že svet stvorila a riadi nekonečne mocná a dobrotivá bytosť, je rozhodne nezlučiteľná s výskytom nepopierateľného a nepopieraného zla“,

je nezlučiteľná s vierou jeho otca, význačného metodistického kazateľa.  Pridáva:

„Boh nemá žiadne úmysly s ľudstvom, ani ho nezaujíma, čo ľudia robia; o osudoch ľudí vo večnosti, resp. o nejakej posmrtnej spáse, sa nedá hovoriť.“

V decembri 2004 povedal Flew v jednom interview:

„Ja si myslím, že boh je niečo celkom iné ako boh kresťanov a ešte menej ako boh moslimov, ktorí obaja sú opisovaní ako všemocní orientálni despoti.“

Kým ateisti vysvetľujú vznik sveta naturalistickou evolúciou bez účasti  boha, Flew najnovšie upozorňuje, že dokonca aj sám Darwin v 14. kapitole Pôvodu druhov doslovne priznal, že evolúcia vyžaduje stvoriteľa, ktorý jej proces naštartuje, že „vdýchne“ život do prvej, primordiálnej živej bytosti.

Flewova koncepcia boha pripúšťa iba predstavu boha ako prvej príčiny. Flew odmieta myšlienku života po smrti, boha ako prameňa dobra (opakovane vyslovene konštatuje, že boh stvoril „veľa zla“) a zmŕtvychvstania Krista ako historickej skutočnosti. Osobitne je nepriateľský voči islamu, ktorý chápe ako zjednocujúcu a ospravedlňujúcu ideológiu arabského imperializmu.

V októbri 2004 Flew povedal: 

„Môj jediný argument v prospech aristotelovského boha prvej príčiny, hýbateľa, je zrejmá neschopnosť filozofie, resp. vedy, predložiť naturalistickú teóriu pre vznik DNA prvej množiacej sa bunky.“

Podľa The Sunday Times Flew oľutoval, že svojím vplyvom na ľudí narobil toľko škody. Naraz sa mu vidí vznik života z prvotnej „polievky“ a dokonca aj Darvinova evolučná teória nepravdepodobnou.

V tomto štádiu diskusie upozornil Massimo Pigliucci, profesor ekológie a evolúcie na Univerzite v New Yorku, že evolúcia neplatí pre pôvod života: život musí najprv vzniknúť neevolučnou cestou; až potom nastupuje evolúcia, t. j. variácie a dedičnosť. Pôvod života je problém pre biofyziku, nie pre evolučnú biológiu. Pigliucci vytkol Flewovi aj chybnú logiku, keď uvažuje, že ak nevieme jav X vysvetliť, potom je dôsledkom nadprirodzených síl. Komentoval to slovami:

„Čudujem sa, ako sa mohol taký dobrý filozof dopustiť takej chyby. Keby to boli urobili starí Gréci, ešte stále by sme pripisovali blesk Diovmu hnevu.“

Vedci nemajú tie pochybnosti ako Flew, ktorý nie je vo vedeckých otázkach up to date.

V decembri 2004 Flew potvrdil, že naďalej trvá na argumentoch v kapitole „Prezumpcia ateizmu“ knihy Boh, sloboda a nemorálnosť (1984), podľa ktorej veriaci musia sami dokázať existenciu svojho boha, ale že sa stal deistom:

„Som celkom spokojný so svojou vierou v neofenzívneho, nečinného boha.“

Súčasne nelogicky poprel, že je niečo pravdy na povestiach v rokoch 2001 a 2003, že prestal byť ateistom a prestúpil na kresťanstvo. Až do konca roku 2004 nebolo treba Flewovu zmenu názorov zveličovať, a už vôbec nebolo na mieste hovoriť o konverzii.

Čo sa dá povedať k povesti, že to bol kozmologický argument moslimského kalámu, ktorý presvedčil Flewa? Možno to raz povedal – ako 82-ročný sa nepamätá a vyhovára sa na zlú pamäť.

„Nemám námietky, ak sa kalám použije ako príčina veľkého tresku. Nie však ako príčina existencie ducha a všetkého, čo s tým súvisí podľa Swinburnovej definície boha (napríklad aj pripustenie existencie zázrakov).“

K správe o tom, že chodieva na zhromaždenia kvakerov, Flew udáva, že tam bol zo 3-4 razy, ale raz to bola svadba bratranca, teda svetská a nie náboženská záležitosť.

Udalosti roku 2005 neprispeli k vyjasneniu situácie. 29. decembra 2004 Flew napísal:

„Zmenil som svoj mylný názor, že jediným dobrým vysvetlením pre začiatok života a zložitosť prírody je nejaké božstvo alebo nejaká superinteligencia. Zisťujem, že som sa mýlil, keď som si myslel, že neexistujú rozumné teórie vývoja neživej hmoty až po prvého živého tvora, schopného reprodukcie.“

Vyhovára sa v prvom rade na Dawkinsa, ktorý vraj nikdy nespomenul nič sľubného, čo by viedlo k teórii vývoja živej hmoty. Nie je to pravda - pozri Richard Dawkins a L.D. Hurst, „Evolučná chémia: život v skúmavke“, Nature, 357, s. 198, 1992. A nie je to relevantné: mal hľadať v príslušnej literatúre a nečakať na Dawkinsa. Okrem toho ho vraj zviedol aj Gerald Schroeder, pre mnohých pseudovedec a kreacionista, pre neho osobitne kvalifikovaný fyzik, čo však tu nemá cenu, lebo pre vznik života je relevantnou oblasťou  biochémia. Ukazuje sa, že Flew opustil základné pravidlá hľadania, ktoré nás privádzajú k ateizmu; podľa jeho príkladu by sa skoro dalo povedať, že jediná cesta k bohu je pustiť k vode zodpovednú vedu, resp. po nej nesiahať.

V roku 2005 vyšla kniha Boh a filozofia v treťom vydaní, ktoré aj sám Flew hodnotí skôr ako historický relikt než ako príspevok do aktuálnej diskusie. V každom prípade je to výborná zbierka názorov humanistov na vznik života od osvietenstva. Pridaný je nový úvod autora a úvod vydavateľa Paula Kurtza, ktorý prezrádza, že vydavateľstvu Prometheus boli predložené štyri verzie úvodu a je na čitateľoch, aby posúdili, či autor zmenil svoje niekdajšie názory.

Nedá sa urobiť jednoznačný záver. Flew vymenúva desať problémov, ktoré sa vynorili za 40 rokov od prvého vydania knihy, ale osobne ich nekomentuje; len zdôrazňuje, že ich musí zodpovedne prebrať každá kniha, ktorá sa bude v budúcnosti zaoberať filozofickým prístupom k otázke existencie boha. Sú to:

  1. Nová definícia boha R. Swinburnom.

  2. Problém existencie kresťanského boha podľa Swinburna v jeho knihe Existuje boh?

  3. Zmena v doktríne anglikánskej cirkvi o večnom pekelnom treste; v dvadsiatych rokoch minulého storočia prestala byť viera v peklo dogmou; zaujímavé - viera v nebo nie.

  4. Otázka, či bol len jeden veľký tresk a či sa ním začal čas.

  5. Otázka mnohotných vesmírov.

  6. Argument jemného naladenia prírodných konštánt.

  7. Otázka, či existuje naturalistická predstava vývoja živej hmoty z neživej.

  8. Otázka, či existuje naturalistická predstava, ako sa nemnožiaca sa živá hmota vyvíja do tvora, schopného rozmnožovať sa.

  9. Otázka inteligentného usporiadateľa, vysvetlená v knihe Zázraky sveta: Cesta z modernej vedy do mysle boha od Roya Abrahama Vargheseho.

  10. Rozšírenie aristotelovskej koncepcie deizmu o prírodnú teológiu Davida Conwaya.


Ani médiá ani komunita ateistov už nemôžu považovať Flewa za experta v otázke ateizmu, hoci médiá neprestávajú titulkovať „Najchýrnejší ateista sveta priznáva existenciu Boha“.

Je pravda, že teraz hovorí:

„Ak som si raz myslel, že niet dostatočne preukazných dôkazov pre existenciu Bohov kresťanstva alebo islamu, dnes vidím, že je dosť materiálu na zásadnú výzvu v zmysle koncepcie boha ako všemohúceho ducha. Vo veku 82 rokov som však už pristarý na vedenie radikálnej kontroverzie o prípustnosti takej koncepcie.“

Zo spoločnosti humanistov sa Flew neodhlásil a oni ho nevylúčili. Naďalej ostáva prispievajúcim vydavateľom amerického orgánu ateistov Free Inquiry a v poslednom čísle (november 2005) odpovedá na otázku, či sekularizmus prežije, upozornením, že hlavnou hrozbou pre sekularizmus nie je kresťanstvo, ale islam. A že oslobodiť moslima od jeho viery je to najlepšie, čo mu možno urobiť. Do nedávna to veľmi intenzívne radil kresťanom.

Fetálna bolesť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Joyce Arthurová

Falošná stopa v diskusii o potratoch

Cíti plod pri potrate bolesť? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, hoci vtedajší prezident Ronald Reagan v roku 1984 povedal:

„Keď životy nenarodených hasnú, tie často cítia bolesť, a tá je dlhá a mučivá."

Lídri hnutia Áno pre život (APŽ) tvrdia, že už aj osemtýždňové plody cítia bolesť, keďže reagujú na dotyk a uhýbajú pred dráždením. Nehanebný film proti potratom z polovice osemdesiatych rokov Tichý výkrik opisuje „bolestivý" potrat v dvanástom týždni, ale lekárski experti ho odmietli ako propagandu, dokazujúc, že sa hemží vedeckými, lekárskymi a právnickými nepresnosťami, ako aj zavádzajúcimi konštatovaniami a preháňaním.

Tento článok je prehľadom vedeckých nálezov v súvislosti s fetálnou (fetus = plod, zárodok vyvýjajúci sa v tele matky) bolesťou; v závere preberá filozofické a psychologické aspekty bolesti. V krátkosti: plod necíti bolesť skôr ako v treťom trimestri - a aj to je neisté, pretože sa nedá s istotou vedieť, či plod vedome cíti bolesť ako osoba. Keďže v praxi sa prerušenia tehotenstva nekonajú v treťom trimestri, znamená nemiestne zdôrazňovanie bolesti, že ide o politickú hru - je to iná možná cesta na bránenie prerušeniam. Ak sa podarí presvedčiť ženu, že potrat zapríčiní bolesť jej plodu, možno sa rozhodne nakoniec proti potratu. Ak sa podarí presvedčiť spoločnosť, že plody môžu cítiť bolesť, bude ľahšie uzákoniť opatrenia proti potratom.

Niet priamych dôkazov, že plody na konci tehotenstva cítia bolesť, ale môžeme to predpokladať na základe nepriamych pozorovaní, že predčasne narodené deti javia príznaky, že cítia bolesť. Vplyvný článok významného britského experta na bolesť, Dr. K.J.S. Ananda, prispel k presvedčeniu lekárskej komunity, že predčasne narodené deti cítia bolesť. Predtým dostávali novorodenci pri potrebe chirurgického zákroku len minimálnu anestéziu. Anand dokázal, že bolestivé stimuly predčasným deťom mali za následok hormonálny a iný fyziologický stres, vrátane zvýšeného krvného tlaku, pulzu a dýchania. Ak sa pri chirurgických zákrokoch použila protibolestná medikácia, bolo menej komplikácií a úmrtí, ako bez nej.

Obidva tieto nálezy svedčia, že predčasní novorodenci (a teda samozrejme aj deti narodené v termíne) pravdepodobne cítia určitý stupeň bolesti. Niektorí výskumníci o tom však pochybujú, keďže stresová odpoveď na bolestivé stimuly nie je istým ukazovateľom vedomého cítenia bolesti. Bez ohľadu na to sa stalo bežnou praxou dávať pri chirurgických zákrokoch na takýchto deťoch protibolestivú medikáciu.

Čo povedať na tvrdenie odporcov prerušenia tehotenstva, že aj vo veľmi ranom štádiu môže plod cítiť bolesť? Pri fetálnom vývoji existuje väčšina hlavných orgánov asi v ôsmom až deviatom týždni v rudimentárnom stave. Obal nervových dráh, nutný pre vedenie signálov bolesti, sa začína tvoriť okolo buniek nervového systému (neurónov) v mieche až v 24. týždni a vo väčšine mozgovej kôry až po narodení. Hoci sporadické mozgové vlny sa dajú zistiť okolo 21. týždňa tehotenstva, ozajstné pokračujúce mozgové vlny nezačnú pred 28. týždňom. To znamená, že do tých čias neboli pospájané nervové okruhy, potrebné na prenášanie bolesti do mozgu.

Odporcovia prerušenia tehotenstva vyjadrujú názor, že rané plody cítia bolesť, pretože osemtýždňové plody majú niekoľko málo periférnych nervových zakončení, spojených s miechou, čo umožňuje reagovať na dotyk a iné stimuly. To je však len jednoduchá reflexná odpoveď bez účasti vedomia, ako je napríklad aj trhnutie vaším podkolením, keď sa vám udrie na koleno. Niet pocitu bolesti, kým niet nervového spojenia do mozgu. Ako analógiu možno uviesť žiarovku v objímke a stisnutie vypínača, keď ešte nie sú zapojené obidva drôty do objímky a teda niet prúdu. Inak povedané, nemusí existovať spojenie medzi fetálnym pohybom a mentálnym vedomím, ako to vieme z chýrneho príkladu bežiacich bezhlavých kurčiat.

Pozrime sa na krátky opis šírenia nervových impulzov z tela do mozgu. Najbežnejšou vstupnou bránou pre bolestivé stimuly sú nervové zakončenia v koži. Odtiaľ sa impulz bolesti pripája - synapsuje - cez miechu do mozgového kmeňa na spodku lebky a do talamu. Talamus pôsobí ako prepájacie centrum - prijíma vstupné signály z tela a prenáša ich do rozličných častí mozgu; napríklad do mozgovej kôry, ktorá je mysliacou a cítiacou časťou mozgu. Prevzatie signálov bolesti predpokladá vysoko rozvinutú mozgovú kôru. Aktivita nervových zakončení, miechy a talamu na to nestačí. V 13. týždni tehotenstva nie sú mozgový kmeň a talamus funkčné. Funkčné spojenia medzi talamom a vyššou mozgovou kôrou sa nezačnú tvoriť pred 20. až 26. týždňom a výrazný vývoj nervovej aktivity pokračuje po narodení.

Expert na bolesť, Dr. Anand, si myslí, že prah pre fetálnu bolesť je dvadsať, možno už šestnásť týždňov.  Na rozdiel od iných bádateľov však nepripisuje význam subjektívnej vedomej percepcii pri pociťovaní bolesti. Tvrdí tiež, že plody môžu cítiť bolesť intenzívnejšie ako deti narodené v termíne. Protivníci potratu však zle pochopili, či prekrútili aspoň časť dôvodov podporujúcich tento názor. Citujú napríklad Anandovo zistenie, že stresová odpoveď pri rovnakých chirurgických zákrokoch je u predčasne narodených detí tri až päťkrát vyššia ako u normálne narodených. Ale to je jednoducho preto, lebo normálne deti dostali medikáciu proti bolesti a predčasne narodené ju nedostali.

Podľa Ananda hlavná príčina, prečo predčasné deti cítia intenzívnejšiu bolesť, spočíva v systéme, ktorý utlmuje bolesť, v prirodzenej schopnosti tela uľahčiť bolesť. Anand tvrdí, že táto schopnosť nie je funkčná aspoň do 32. týždňa tehotenstva a preto plody medzi 20. a 32. týždňom cítia bolesť väčšmi ako deti narodené v termíne. Bolesť utlmujúci systém spočíva v tom, že mozog uvoľňuje svoje vlastné morfínu podobné hormóny (endorfíny), ktoré tlmia alebo zmierňujú traumatické bolesti. To sa stáva napríklad pri útoku divých zvierat na človeka, alebo pri vojenskom útoku v prvých radoch, to zodpovedá aj za „vytrženie pretekárov". Tieto hormóny však potrebujú na vylúčenie spravidla najmenej tri, inokedy až dvadsať minút od začiatku traumy, pretože sa transportujú krvnou cestou. To môže byť užitočné pre predčasné plody pri chirurgickom zákroku bez anestézie, ale nemá význam pri potratoch, kde plody rýchlo umierajú.

Okrem toho môže byť bolesť ultlmujúci systém aspoň čiastočne funkčný už v  skoršom štádiu tehotenstva. Pri invazívnych procedúrach (ako je krvná transfúzia) sa endorfíny uvoľňujú už 20-týždňovým plodom. A priame nervové dráhy z mozgového kmeňa do miechy môžu pôsobiť priamo na utlmovanie bolesti (prenosom serotonínu); funkčné sú hneď po svojom vzniku, čo je koniec prvého trimestra.

Záverom sa dá povedať, že vedecké nálezy ukazujú, že rané plody necítia bolesť, že pred 20. týždňom tehotenstva nemôžu bolesť cítiť. Vedci a lekárske kruhy (napríklad Britská kráľovská spoločnosť pôrodníkov a gynekológov) sa zhodujú v názore, že vedomý pocit bolesti neexistuje u plodov pred najmenej 26. týždňom tehotenstva - ak vôbec existuje.

Zamyslime sa nad tým v súvislosti s debatou o potratoch. V USA sa uskutočňuje 88 % potratov v prvých 13 týždňoch tehotenstva, 98 % do 20 týždňov. Len 1,4 % potratov sa robí po 20. týždni a prakticky všetky pred štartom tretej tretiny, to je 24. týždeň.

Z toho vyplýva, že politicky motivovaná téma fetálnej bolesti je falošná stopa: pri obrovskej väčšine potratov nemôže byť reč o bolesti.

Nie sme však ochotní ani akceptovať názor, že plod v treťom trimestri vníma bolesť. Musíme sa najprv vyrovnať s problémom, čo je bolesť - pretože to je do značnej miery subjektívna záležitosť. Oficiálne sa bolesť definuje „ako nepríjemná pocitová a emocionálna skúsenosť spojená so skutočným alebo očakávaným poškodením telesného tkaniva". No pocit bolesti bol opísaný aj ako „veľmi komplikovaná a individualizovaná skúsenosť, podobná vo svojej zložitosti abstraktným pojmom radosti, krásy alebo inteligencie".

Skúsenosť bolesti predpokladá jej vedomé vnímanie mozgom - je to zložitá súhra myslenia, emócií a pocitov. Zistilo sa, že intenzita signálu bolesti nezodpovedá intenzite jej precítenia. Emócie ako úzkostlivosť alebo strach môžu veľmi zvýšiť vnímanie bolesti; v rovnakej situácii duchovné uvoľnenie a spokojnosť umožňujú necítiť bolesť. Antropológovia pozorovali kultúry, kde ženy nedávali najavo znaky tiesne pri rodení detí. Bolesť sa dá znížiť až eliminovať podaním placebo, čo je zdanlivý liek, ktorý obsahuje len farmakologicky nepôsobivé látky, teda prázdne liečivo, o ktorom si pacient myslí, že je to liek. Osoba, ktorá zakúsi náhlu traumu, napríklad dostala strelu z pušky niekam do tela, necíti ihneď bolesť, resp. nevie, čo sa stalo. Ľudí možno hypnotizovať do stavu, keď necítia bolesť a ľudia v bezvedomí spravidla nevnímajú bolestivé stimuly. Ak teda telo vytvára signál o bolesti následkom poškodenia tkaniva, ale postihnutý ho nemôže vedome cítiť alebo si zapamätať, je to ozajstná skúsenosť bolesti? Isté je, že stupeň úzkosti či trauma, spôsobené signálom bolesti, sú priamo úmerné očakávaniu bolesti, jej trvaniu, chápaniu príčin a dôsledkov, pamätaniu bolesti a rozličným osobným a kultúrnym faktorom.

Nie je pravdepodobné, že by niektorý z týchto faktorov mohol hrať úlohu pri rýchlej smrti plodu pri potrate, čo ďalej znižuje celkový význam diskusie o fetálnej bolesti. Bádatelia sú neistí v otázke kedy - a či vôbec - má plod dosť vedomia, aby cítil bolesť. Niektorí vravia, že pre emocionálne a kognitívne elementy bolesti a pre fakt, že fetálne mozgy sú ďaleko od plného vyvinutia, sa nedá vedieť, či aj plody v čase termínu cítia „skutočnú" bolesť.

Jeden bádateľ napríklad hovorí, že vedomý pocit vyžaduje interakciu s okolitým svetom, pričom sociálny rozvoj a reč hrajú rozhodujúcu rolu pri tvorbe sebauvedomenia. Chránené prostredie útrob - teplo, vlhkosť, tma a vznášanie sa - je úplne iný svet ako intenzívne dotykové stimuly života vonku. Plod by nič nezískal, keby sa v útrobách stal čulým a pozorným, lebo to stojí energiu. Jedna nedávna štúdia konštatuje, že pred narodením alebo počas rodenia plod nemôže nič cítiť, pretože placenta a fetálny mozog vylučujú prirodzené sedatíva a anestetiká, ktoré navádzajú spánok a znižujú vyššiu kortikálnu aktivitu. David Mellor uzatvára, že bolesť sa môže vyskytnúť u novorodenca len potom, keď dýchanie okysličilo jeho tkanivá.

Určitá vedecká neistota však ostáva a ak zoberieme do úvahy nedefinovateľnú a menlivú povahu bolesti, nedá sa s istotou povedať, či plody potratené v treťom trimestri môžu cítiť bolesť. A aj ak môžu, nevieme tento pocit porovnať so skúsenosťou bolesti u detí a dospelých. Takýto vedecký skepticizmus však nemá pretromfnúť náš zdravý rozum a súcit. Ak existuje rozumná možnosť, že v treťom trimestri môže plod cítiť bolesť podobnú bolesti u normálneho novorodenca, musíme konať eticky a minimalizovať bolesť, ktorá by sa mohla vyskytnúť pri zriedkavých potratoch v treťom trimestri.

V roku 1996 odporúčala Britská kráľovská spoločnosť pôrodníkov a gynekológov, aby lekári pri prerušeniach tehotenstva po 24. týždni mysleli na preparáty pre plod, čo je dnes aspoň v USA bežná lekárska prax. Pri zriedkavých potratoch v 3. trimestri - vážne abnormality plodu či vážne ohrozenie zdravia a života matky - dáva sa ženám dostatočné množstvo anestetika, aby to aspoň čiastočne chránilo aj plod. Ukázalo sa, že celková narkóza matky účinne utíši aj plod. Lieky proti bolesti sa nikdy nedávajú priamo plodu, lebo takýto prístup je spojený s neistotou a rizikom. Vo väčšine prípadov je potrat plodu v 3. trimestri eutanáziou, a to injekciou dioxínu na zastavenie srdca. Niektorí lekári robia takto aj potrat po 18. týždni.

Tí, čo sú proti slobodnej voľbe, sa snažia o prijatie zákonov, ktoré majú prinútiť poskytovateľov prerušenia tehotenstva, aby informovali ženy o „bolesti", ktorú bude trpieť ich plod v 20. alebo neskoršom týždni gravidity, v prípade potratu a navrhnúť im, aby preň žiadali lieky proti bolesti. Ak lekár nebude konať podľa návrhu zákona o bolesti u nenarodených detí (z 24. januára 2005), ktorý má byť vyhlásený v priebehu roku 2005, hrozí im strata licencie, vysoké pokuty a civilné súdne spory. Podľa federálneho návrhu pripravuje svoje zákony o fetálnej bolesti 18 štátov.

Nepotrebujeme trestné právo na nútenie lekárov robiť dobrú medicínu, ak ju už robia. Direktívy spomínaného návrhu zákona sú zlá medicína. Lekári musia konať v rámci svojho umenia a vnútorného presvedčenia, používajúc isté a bezpečné postupy. Namiesto toho im tu zákonodarcovia predpisujú zriedkavé postupy, ktorým chýba vyhodnotenie čo do bezpečnosti a účinnosti pri potratoch. Rozhodnutie o podaní lieku plodu je lekárske rozhodnutie, ktoré musí ostať v právomoci lekára a ženy - ona je pri potrate pacientom. Podávať lieky proti bolesti priamo plodu alebo zvyšovať dávky anestetika pre ženu znamená preukazne zvyšovať rizikové faktory potratu pre ženu. Aj keď sa to spomína len ako možnosť, vyvoláva to u ženy zbytočnú úzkosť a predstavu viny za potrat (čo je pravdepodobne skutočná motivácia tohto návrhu zákona). Poskytovatelia prerušení konajú správne vtedy, keď zdravie a blaho ženy považujú za prvoradý cieľ svojej práce.

Toto nás privádza k ďalšiemu dôležitému dôvodu podania eutanáziovej medikácie plodom v treťom trimestri: niektoré ženy s neskorým prerušením tehotenstva prejavujú živý záujem o blaho plodu počas tejto procedúry. S týmto záujmom treba počítať a uspokojiť ho, aby sa dosiahol pokoj mysle - nielen u ženy, ale aj u zúčastneného lekárskeho personálu.

Ak zameriame svoj záujem na tehotnú ženu, dostane sa fetálna bolesť do zmysluplnejších súvislosti. V doterajšej diskusii o fetálnej bolesti sa nevenovala dostatočná pozornosť zúfalej situácii ženy s nechceným tehotenstvom. Odporcovia potratu preháňajú zdôrazňovaním imaginárnych bolestí raného plodu a zabúdajú na skutočné fyzické aj emocionálne bolesti tehotenstva a rodenia u ženy, ktorá si pokračovanie tehotenstva nepraje. Jej utrpenie je dlhé, neraz ťažké a často sprevádzané tvrdými bolesťami. Násilné prežitie neželaného tehotenstva a rodenia môže negatívne ovplyvniť celý budúci život ženy. Odporcovia prerušenia pravdepodobne prehliadajú túto skúsenosť ženy, pretože sa všeobecne predpokladá, že ženy mávajú deti: a tak je ich povinnosťou pretrpieť všetko a osobne sa obetovať poslaniu matky. Takýto predpoklad je však chybný: Tehotenstvo a materstvo musí ostať vecou voľby samotnej ženy.

Zamyslime sa však aj nad utrpením mnohých nechcených detí. Prax, ako aj cielené štúdie ukazujú, že v priemere sú takéto deti po celý ich život menej šťastné; častejšie bývajú zanedbávané a aj zneužívané.

Záujem o neexistujúcu bolesť raných plodov nie je na mieste, ak bezpečne vieme, že nechtiac tehotné ženy a početné nechcené deti trpia veľa a dlho. Ak je skutočným morálnym príkazom znižovať bolesť a utrpenie, potom je pri nechcenom tehotenstve najsúcitnejším riešením potrat. Čo sa týka potratov po 24. týždni, prakticky všetky boli dôsledkom chceného tehotenstva, ktoré sa zle vyvinulo. Bolestné rozhodnutie ženy ukončiť ho potratom by nemalo byť zatieňované záujmom o možnú bolesť jej plodu. To nijako neznamená, že sa nemáme starať o plod. Musíme však dôverovať žene a lekárovi: nech oni rozhodnú, čo sa má urobiť. Aj preto, lebo sa stále tak málo vie o fetálnej bolesti v treťom trimestri.

34 literárnych údajov je k dispozícii v redakcii.

Prameň: Joyce Arthur, "Fetal pain. A Red Herring in the Abortion Debate."  Free Inquiry 25/5, s. 44-47, 2005.

Preložil Rastislav Škoda

Ateista? Samozrejme!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Jan Philipp Reemtsma

V rozhovore s redaktormi časopisu Diesseits prehĺbil profesor Reemtsma, riaditeľ hamburského Ústavu pre sociálny výskum a profesor pre novú nemeckú literatúru na Univerzite v Hamburgu, svoju prednášku na tému „Treba rešpektovať religiozitu?", odtlačenú v  Le Monde diplomatique. Z rozhovoru vyberáme:

Diesseits: Hoci je to dnes skoro trápne, pýtať sa niekoho na náboženstvo, robíme to: Ste ateista, agnostik či humanista?"

Reemtsma: Rád by som odpovedal: „Ateista? Samozrejme!" Keby som mal dokazovať, že boha niet, uspokojil by som sa s označením agnostik. Ale najlepšie sa cítim pri historke Bertranda Russella: Zneistený študent sa ho pýtal, čo by povedal, keby ako notorický ateista naraz stál pred Bohom. Odpoveď: „Pane, mali ste byť presvedčivejší."

Diesseits: Je to v súlade s Vašou rodinnou tradíciou?

Reemtsma: Pochádzam z kalvínskej rodiny, ako 12-ročný som bol konfirmovaný a náš katechizmus bol prísnejší ako luteránsky. Veľmi skoro to však zo mňa opadalo, najmä pod vplyvom spisov Bertranda Russella. Nikdy viac som v živote nepocítil potrebu náboženstva, ani v krízových situáciách.

Diesseits: V článku v LMD hlásate rešpekt pred religióznym človekom, nie ale pred jeho vierou. Akú to má ozvenu?

Reemtsma: Robert Spaemann ma označil za príklad nového agresívneho laicistu (v našom názvosloví ateistu či humanistu, p.p.); pripisuje mi výrok, že s nábožensky cítiacimi ľuďmi môžeme v sekulárnom štáte žiť len v stave prímeria. Ja som však povedal, že fundamentalisti ako minulý a terajší pápež podľa vlastného vyjadrenia žijú so sekulárnou spoločnosťou v stave prímeria, teda pravý opak. Rešpektujem religiozitu skrz rešpekt pre svojho spoluobčana, pre jeho životný štýl. Nemusím rešpektovať obsah jeho viery, považujúc ju za niečo osobitného.

Diesseits: Kde je hranica medzi tým, čo rešpektujete, a tým, čo označujete ako nehoráznosť?

Reemtsma: Nehoráznosť definujem subjektívne. Nechávam ľudí myslieť si, čo chcú. Ich konanie však vždy nerešpektujem. Poviem Vám príklad z vlastného života. To jeden pán prišiel neskoro na konferenciu a mal mať prednášku. Neskoro prišiel preto, lebo chcel dodržať sobotu - nechcel osobne riadiť auto. Mohol si vziať taxi, ale nechcel, aby taxikár porušil sobotu, hoci preňho neplatila. Tu nechcem byť sudcom, ako ďaleko niekto ťahá kruhy svojho presvedčenia, z toho by bol náboženský dialóg. Od toho chlapa sme však mali právo očakávať, že sa na cestu vydá včas. No v obecenstve sa našli takí nadarmo čakajúci, čo obdivovali jeho oddanosť veci a vernosť presvedčeniu. Podľa môjho názoru sa ten človek choval zle.

Diesseits: Váš  posudok sa nezastaví pred žiadnou vierou?

Reemtsma: Samozrejme že nie.

Diesseits: Niektorí filozofi zdôrazňujú osoh sociálneho zapojenia cirkví aj pre sekulárny štát.

Reemtsma: Iste. V Hamburgu spolupracujem s Diakonickým dielom, podporujem finančne poradenstvo pre zadlžených; mám tam kompetentných angažovaných spolupracovníkov. To však neznamená, že bez viery by takých angažovaných ľudí nebolo.

Diesseits: Aj vysloveným humanistom niekedy chýba útecha.

Reemtsma: Neviem - myslím, že sa dá naučiť žiť bez útechy; Lukács nazval taký moderný životný pocit transcendentálnym bezdomovstvom. Duša človeka je komplexný útvar. Každý máme kúštik magického myslenia, sme trochu poverčiví; tu nás obslúži len náboženstvo, ale to neznačí, že neverec umiera v zúfalstve. Chýrny David Hume mal rakovinu, bol známy ateista - a umieral ohromne veselo a hrdo.

Diesseits: Heslo vojenský duchovný - ak sú vojenskí kňazi, majú byť aj humanistickí?

Reemtsma: Ak si niekto takúto ponuku hľadá, má ju nájsť. Vojenskí poradcovia však musia mať osobitne vysokú ľudskú a psychologickú kompetenciu pri extrémnych stresoch.

Diesseits: Humanisti si sťažujú, že sa s nimi nezaobchádza rovnako ako s náboženskými obcami, napríklad  nie sú pozývaní na štátne oslavy výročí, kladenia základných kameňov a p.

Reemtsma: Iste si nemyslím, že by sa u nás odluka štátu od cirkví praktizovala tak, ako treba. Je tu cirkevná daň, boh v preambule ústavy - ako dobre, že nie je v európskej Ústave! Na druhej strane v USA majú síce odluku, ale ateista by sa tam nemohol stať prezidentom. Ich spoločnosť založili fundamentalistickí vysťahovalci, utekajúci z intolerantnej Európy, ale sami fanaticky religiózni.

Diesseits: Považujete Humanistický zväz za náboženskú organizáciu?

Reemtsma: Nezodpovedá to mojej predstave religiozity. Vám predsa stačí tento svet. Záleží na tom, ako sa pri svojich akciách vzrušujete, či by som vás potom nemusel označiť za kvázi religióznych. Ak vám stačí, že minister  si môže vybrať, či povie celé znenie prísahy, alebo či to „Tak mi, Bože, pomáhaj!" vynechá, potom je všetko v poriadku. Ak však trváte na tom, že treba vynájsť novú formulu prísahy, potom by som povedal, aby ste s tým prestali.

Diesseits: Tak ďaleko sme to ani sami ešte nedomysleli. Ale myšlienka je na svete ... Sme radi, že schvaľujete naše rozhodnutie nestať sa novou cirkvou. Máme však problémy so zákonmi. Ak chcene štátnu finančnú podporu, žiada od nás sekulárny štát, aby sme sa svetonázorovo presne definovali. Robíme to, aby sme, napríklad na berlínskych školách, mohli ponúkať humanistickú etickú výchovu. Je to vyučovanie vyznania.

Reemtsma: Môj syn nie je pokrstený, v tom ohľade som konzekventný; nechápem ateistických rodičov, ktorí považujú krst za „poistku" pre svoje deti. Nech sa dieťa raz neskôr samo rozhodne. V detskej hlave sa raz vynorí predstava boha a potom nevyhnutne aj problém teodicey (prečo je na svete zlo? p.p.). Povedal som synovi kresťanskú odpoveď na túto otázku, ale ani sám ju nepovažujem za uspokojivú. Navrhol som spýtať sa odborníka a išiel som so synom na najbližšiu faru; povedal som farárovi, že môj syn má teologický problém. A čo neurobil tento nesvedomitý človek? Pozval ho na detskú omšu! Mal si predsa povedať: „Tu je detská duša v núdzi, na mňa sa obracia, musím sa jej venovať" - a on ho pozve do kostola! Išli sme tam, ale pre môjho syna to bolo také hrozné, že od tých čias do kostola nevkročil - ak to nebolo z umeleckohistorických dôvodov. Tamojšia atmosféra natoľko kontrastovala s tým, čo poznal z domova, že ho to nijako nepriťahovalo. Svoje názory som doma nikdy netajil, ale nikdy som neverboval pre nejaký určitý svetonázor. Vždy som len povedal, že sú tu rozličné ponuky, kostoly, mešity aj synagógy, ak chce, zavolám tam a dohodnem termín stretnutia.

Diesseits: V našej humanistickej etickej výchove ideme inou cestou. Učíme deti zaobchádzať so šancami a rizikami sebaurčenia. Jasne im povieme, že nepotrebujú pre svoj život náboženstvo, že aj bez neho zmôžu prípadné krízové situácie. Dôležité je nájsť druhých, čo zmýšľajú rovnako. Život nemá iný zmysel ako budovať vydarené sociálne vzťahy.

Reemtsma: Pre niekoho to môže platiť, pre iného nie, napríklad, ak píše román a chce byť sám. Vravíte, že aj potom je odkázaný na ochotu čitateľov čítať ho, komunikovať s ním? Ak za niečo stojí, napíše svoju knihu tak či tak.

Diesseits: Nemeckí humanisti plánujú založiť súkromnú školu. Bavorskému krajskému zväzu bol už tento projekt zamietnutý, pretože bavorská ústava vyžaduje, aby škola vychovávala deti v bázni božej.

Reemtsma: To považujem za škandál. Všetky spolky by mali mať právo zakladať súkromné školy, ak splnia štandardy kvality a učivo zapadá do rámca zákonov. Ja by som však svojho syna na takú školu neposlal, pretože tam je svetonázorová väzba. Mne samému je najsympatickejšia celkom normálna štátna škola, na ktorej existuje hodina náboženstva, ale nemusí sa na ňu chodiť.

Diesseits: Smie štátna škola ponúkať vyučovanie hodnôt?

Reemtsma: Samozrejme, ale pochybujem, či to má zmysel. Prečo vyraďovať rozhovory o morálke do osobitného odboru? Najlepšie sa deti učia v praktickom živote, ich prostredie im vtláča svoju pečať. Ak učiteľ nepripustí diskrimináciu, deti to dobre vidia; nato netreba vyučovaciu hodinu.

Diesseits: Čo vravíte k diskusii o vedúcej kultúre?

Reemtsma: Beží pod hlúpym názvom. Nemám nič proti tomu, že sa tu o určitých veciach hovorí - čo aj ostro: Kto chce v tejto spoločnosti žiť, musí striktne dodržiavať zákony, tu nikto nemá právo na svetonázorovú skrýšu. U nás sa ľudia nesmú zmrzačovať (excízie, p.p.) ani násilne vydávať. Nie je dovolené pod nijakým symbolom obmedzovať osobnú slobodu - to je právny štát, to sú ľudské práva. Ale vedúca kultúra - to je hubovitý pojem.

Diesseits: Pohľad do budúcnosti: Ostane nám sekulárna spoločnosť zachovaná?

Reemtsma: Človek robí pre to, čo považuje za správne, čo môže. Lenže na nič v živote niet spoľahnutia. Civilizačný proces sa nikdy nestáva niečím dosiahnutým, ale ostáva stále ohrozený, čo si vyžaduje stálu námahu.

Prameň: Jan Philipp Reemtsma, "Atheist? Allerdings!", Dieseits č. 73, s. 8-12, 2005.

Preložil Rastislav  Škoda

Náboženská interpretácia života nepatrí na hodinu biológie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Konečne je tu dobrá správa z USA:

Americký sudca John Jones vyhlásil v decembri 2005 vyučovanie kreacionizmu na amerických štátnych školách (ako rovnocenné popri evolučnej teórii podľa Darwina) za protiústavné, pretože protirečí povinnej neutralite štátu v náboženských otázkach; rozsudok odôvodnil na 139 stranách.

Keďže kreacionizmus pripisuje vznik života inteligentnej sile stvoriteľa, je náboženstvom a nie vedou. Jeho pribratie do učebného plánu biológie by porušilo prvý dodatok k americkej ústave, ktorý zakazuje náboženské aktivity štátu.

Rozsudok vyvolali početné žaloby rodičov okresu Dover (v Pensylvánii, asi 160 km severne od Washingtonu), kde sa školská rada v novembri 2004 rozhodla, že od januára 2005 musia učitelia biológie poučiť žiakov, že Darwinova evolučná teória nie je dokázateľne istá. Mali ich povzbudiť čítať knihu O pandách a ľuďoch, vysvetľujúcu kreacionizmus a vydanú inštitúciou evanjekálnych fundamentalistov, uznanou za náboženskú a majúcou z toho daňové výhody. Všetkých osem členov tejto školskej rady bolo pri voľbách v novembri 2005 odvolaných.

Prípad „Tammy Kitzmillerová proti školskému okrsku Dover" je kľúčový rozsudok v spore s tou kritikou evolučnej teórie, ktorá považuje biblickú Genezis (predstavu o vzniku života) za skutočnú udalosť, pracuje s vedeckými výrazmi a považuje sa za vedu, čo jej však etablovaná veda univerzít a napríklad aj Americká akadémia vied, neuznávajú.

Sudca Jones nechal s potešením cítiť, že kreacionizmus sa vymyká prevereniu svojich téz a teda správa nevedecky. Juristicky podoprel svoj rozsudok zistením, že predložené texty, písomné vyjadrenia a správanie sa členov školskej rady pri rozumnom a nestrannom posúdení žiakmi, rodičmi aj právnikmi vykazujú jednoznačne náboženské ciele. "Rozumný a nestranný" pohľad na veci je úzko definované, Najvyšším súdom vypracované, kritérium na posudzovanie sporných náboženských otázok.

Otcovia kreacionizmu vyhlasujú, že budú ďalej bojovať proti nábožensky neutrálnej vede aj politicky.

Recenzia: Jean Ziegler: Impérium hanby – Boj proti chudobe a útlaku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

V marci 2005 vyšla naraz v 15 jazykoch kniha ženevského sociológa a subverzívneho intelektuála Jeana Zieglera, osobitného spravodajcu komisie pre ľudské práva OSN pre otázky potravinových zdrojov: Impérium hanby - Boj proti chudobe a utláčaniu. (Nemecké vydanie: Das Imperium der Schande. Der Kampf gegen Armut und Unterdrückung. 2005, C. Bertelsmann Verlag, München). Je to frontálny útok na transkontinentálne súkromné spoločnosti.

Počúvajte, čo hovorí tento muž, čítajte jeho spisy a šírte jeho posolstvo. Ide predsa o vašu budúcnosť ako ľudská bytosť - to je slogan, ktorým vydavateľ uvádza túto knihu na trh.

Medzi neodňateľné ľudské práva patrí od čias Americkej a Francúzskej revolúcie aj „právo na spoločné šťastie". Osvietenstvo - to boli myšlienky filozofov 18. storočia - zobudilo v ľudstvu obrovské nádeje. Otvorilo výhľad na existenciu bez biedy, vykorisťovania a utláčania. V tej dobe však boli produkčné možnosti slabo vyvinuté, resp. obmedzené, a právo na šťastie bolo teda utópiou. No od tých čias umožnil priemyselný, technologický a vedecký pokrok neuveriteľné zvýšenie produktivity. Ľudstvo nebolo nikdy bohatšie. Po dvesto rokoch má konečne všetky prostriedky na realizáciu ideí osvietenstva, ale skutočnosť je celkom iná.

Refeudalizácia spoločnosti

Súčasne s osvietenstvom sa dal na pochod spočiatku nebadaný, no potom rýchlo postupujúci proces refeudalizácie spoločnosti. Po útoku hladom hnaných povstalcov na parížsky kráľovský palác Tuillerie roku 1792 a jeho vyrabovaní sa vo vedomí nastupujúcej triedy obchodníkov a továrnikov vykryštalizoval nový pojem hodnoty, a to posvätnosť súkromného vlastníctva. Pre boj za slobodu to znamenalo zastať na polceste. Načo je analfabetovi sloboda tlače, načo hladujúcemu hlasovacie právo?

„Revolúcia končí až vtedy, keď je šťastie dokonalé",

hlásal Saint Just. Myslel na šťastie všetkých a v prvom rade išlo o to, aby nikto nehladoval. Nadarmo.

Na podklade posvätnosti súkromného vlastníctva došlo k náhrade vlády rodovej šľachty finančnou šľachtou. Nová trieda feudálnych pánov a samozvaných vládcov, predsedov správnych rád kapitalistických spoločností, Ziegler ich volá kozmokratmi, si berie právo nanútiť svetu svoje zákony. Ich ziskuchtivosť je bez hraníc a protiví sa elementárnym záujmom ľudí. Transkontinentálne koncerny  dostali pod svoju vládu celú planétu a zhrabúvajú astronomické zisky. V roku 2004 kontrolovalo 500 najväčších koncernov 52 percent všetkých na svete  vyprodukovaných tovarov. Podiel 42 najchudobnejších štátov na svetovom obchode činil 0,6 %. Zahraničný dlh 122 štátov tretieho sveta je viac ako 2000 miliárd dolárov.  Medzinárodné právo, OSN a demokraticky zvolené vlády nie že oslabli, ale boli zbavené moci rozhodovať. Keby sa kozmokrat choval ako človek a poznal pocit solidarity, rozpadol by sa mu podnik pod nohami. Ak koná ako lovec či cynický dravec-predátor, stúpa rendita z kapitálu, zisk sa šplhá do neba - a pod jeho nohami sú masové hroby čoraz hlbšie. Medzi konkrétnymi príkladmi sa opakovane vyskytuje meno „chobotnice z Vevey" (na brehu Ženevského jazera, tam má sídlo koncern Nestlé).

Bieda v slumoch

O biede v bedárskych štvrtiach veľkomiest sme veľa počuli, no Ziegler vie pridať vlastnú skúsenosť. Píše, že vo favelách (chudobných predmestiach) severnej Brazílie sa stáva niečo, čo malo v mojich predstavách miesto len v rozprávke o zle: mama kladie do hrnca skaly a deťom, ktoré plačú od hladu, vysvetľuje, že „už sa to varí, za chvíľu to bude hotové", v nádeji, že deti zaspia. Kto si vie predstaviť hanbu tejto matky pred jej deťmi, mučenými hladom, ktorým nemôže pomôcť? Bieda a hlad na zemeguli neboli nikdy väčšie. 100 000 ľudí umiera denne od hladu a na jeho bezprostredné dôsledky. 842 miliónov ľudí trpí na chronickú a permanentnú podvýživu. Dve miliardy ľudí žijú z menej ako jedného dolára na deň. Tento vražedný svetový poriadok vyvoláva hanbu nielen u svojich obetí, ale aj v nás - západniaroch, bielych, vládnucich, ktorí sme spoluvinníkmi tejto hekatomby, lebo o nej vieme, máme informácie, ale ostávame ticho, sme zbabelí, a nerobíme vôbec nič.

V štátoch tretieho sveta sa ľudia doslovne k smrti umárajú, aby splatili svoje osobné a štátne dlžoby, nakopené skorumpovanými vládcami, zväčša diktátormi, v spolupráci s kniežatami koncernov severu, organizátormi ekonomickej vojny. Títo zavádzajú návrat despotických vládnych štruktúr dávnej minulosti ako nový feudálny svetový poriadok, nivočiaci demokraciu, ktorého ozbrojenou rukou je americká vojenská moc, operujúca bez ohľadu na OSN a bez akejkoľvek kontroly.

„Vojna a proti terorizmu" bola po 11. septembri 2001 vyhlásená len na uspokojenie finančných záujmov transkontinentálnych kapitalistických spoločností, aby sa zmocnili lacnej irackej ropy, aby sa zvýšili príjmy z predaja zbraní a aby sa na celom svete dalo ešte viac kradnúť a rabovať. Za zlomok vojenských výdavkov by sa dal odstrániť hlad a analfabetizmus a zabezpečiť prístup k pitnej vode. Miesto toho sa vedie vojna. USA praktizujú mučenie a vraždy ako „potrebné opatrenia" - odvolali účasť na Ženevskej konvencii o vojenských zajatcoch. Bush podpísal dekrét, oprávňujúci americké jednotky pri pôsobení aj mimo územia USA fyzicky eliminovať nielen vinných, ale aj podozrivých. V podzemí Bieleho domu zriadil bunku, ktorá má za úlohu sledovať činnosť vyšších úradníkov OSN a okamžite zakročiť proti tým, čo by konali proti bezprostredným záujmom USA.

Prípad Pierra Schoriho

V roku 2003 išlo o menovanie nového vysokého zástupcu medzinárodnej spoločnosti v Prištine, ktorý je súčasne veliteľom tamojších medzinárodných ozbrojených síl a šéfom civilnej správy. Má ho menovať EÚ a formálne to má ratifikovať generálny tajomník OSN. EÚ navrhla Pierra Schoriho, ktorý bol švédskym ministrom, poslancom Európskeho parlamentu a nakoniec vyslancom Švédska pri OSN; kedysi bol blízkym priateľom a spolupracovníkom zavraždeného premiéra Olofa Palmeho.

Vyvolalo to zúrenie v podzemí Bieleho domu. Za mladi protestoval Schori s Palmem a skoro všetkými švédskymi socialistami proti americkej vojne proti Vietnamu! Miestna inkvizícia ho zaradila medzi „nepriateľov Ameriky" a žiadala anuláciu jeho menovania. Collin Powellovi sa neťažilo štyrikrát navštíviť Kofiho Anana: Ak generálny tajomník podpíše toto menovanie, neuvidí viac Priština Američanov. Nie po prvý raz musel Kofi Anan ustúpiť vydieraniu. Chce, aby sa OSN dožila viac ako 60 rokov (to bolo v júni 2005).

Jean Ziegler cituje mnohé iné príklady porušovania - až agónie - medzinárodného práva, o ktorých sa dozvedel vo svojich početných funkciách na medzinárodných fórach. Menuje zodpovedných vinníkov a ukazuje možnosti, ako preseknúť kruh hladu a zadlženia. Jeho kniha chce byť zbraňou v boji proti kanibalskému svetovému poriadku, ktorý nepozná inú hodnotu ako holý zisk, čo prakticky znamená jeho maximalizáciu cestou tzv. neviditeľnej ruky trhu. Pritom hlad - prvá zbraň masívnej deštrukcie (hromadného ničenia) najmä národov južnej pologule - by sa dal pomerne ľahko odstrániť elementárnymi opatreniami: pri súčasnom stave produktivity by svetové poľnohospodárstvo mohlo uživiť dvojnásobný počet ľudí na Zemi. Ziegler navrhuje pozemkovú reformu v štátoch tretieho sveta, racionalizáciu pomoci pri prírodných katastrofách, zatvorenie burzy poľnohospodárskych produktov v Chicagu, kde sa špekuláciami zvyšujú a znižujú ceny hlavných potravín, zákaz privatizácie zdrojov pitnej vody atď.

Hanebné štátne dlhy

Druhou zbraňou je hanebný štátny dlh a Ziegler ho ilustruje príkladom Rwandy. Je to roľnícka republika s rozlohou 26 000 km2 a 8,5 milióna obyvateľmi (najhustejšie osídlený štát v Afrike) na rozvodí riek Nilu a Konga, kde sa pestuje čaj a káva. Od apríla do júna 1994 tu vláda Hutuov (85 % obyvateľstva), spojencov Mitterandovho Francúzska , uskutočnila hrôzostrašnú genocídu so smrťou viac ako 800 000 mužov, žien a detí národa Tutsi (15 % obyvateľov), ale aj umiernených Hutuov. Mačety na vraždenie sa dovážali z Číny a Egypta a financovala ich zväčša veľká francúzska banka Crédit Lyonnais. Tí, čo prežili, sú chudobní ako Jób - a musia ďalej splácať veriteľským bankám a štátom aj pôžičku, ktorá slúžila na nákup mačiet. Takéto násilie a individuálny ako aj skupinový egoizmus nazýva Ziegler novým barbarstvom. Nebola by na mieste okamžitá anulácia celého dlhu? Alebo aspoň preverenie každej položky, lebo sú tam korupcie, predraženia atď. a tie by sa mali po prejednaní strhnúť. Tak to navrhuje Medzinárodná socialistická internacionála a tak to robí Lula da Silva, prezident Brazílie od r. 2003. Lula uznal, že zo 180 miliónov obyvateľov tohto štátu temer štvrtina - okolo 50 miliónov - trpí trvale na ťažkú podvýživu až hlad a vyhlásil plán „Programa fome zero" (=  nulový hlad); no aké má vyhliadky, keď štát má dlh 235 miliárd dolárov? Keby nejaké rozhodnutie urobil jednostranne, bez súhlasu bankárov, zabavia prvú brazílsku loď, čo pristane v zahraničí.

Motto preberá Jean Ziegler od Jean-Paul Sartra:

„Láska k ľuďom predpokladá veľkú nenávisť voči tým, čo ich utláčajú."

 Od Benjamina Franklina, spolutvorcu Vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov amerických: „Kde sú sankcie za hriechy hanby? Od Karla Marxa: „Treba pretrhať všetky zväzky, v ktorých je človek zotročená, opustená a opovrhovaná bytosť." Od marxistu Ernsta Blocha: „Dopredu, k našim koreňom". Ak v krátkom čase neobnovíme hodnoty osvietenstva, pohltia kozmokrati v džungli globalizácie republiku a medzinárodné právo, skrátka civilizáciu, ako sme ju budovali 250 rokov. Noví feudálni páni majú väčšiu moc, ako ju kedy mali králi, cisári, pápeži či diktátori. Dodáva:

„Nejde o to, aby sa ľuďom v treťom svete viac dávalo, ale o to, aby sa im menej kradlo." 

Bez prestania sa dovoláva uskutočnenia ľudského práva na šťastie.

Ako vo všetkých predchádzajúcich knihách, aj v tejto predkladá Ziegler globalizovanému dravčiemu kapitalizmu účinné zrkadlo čísiel. Citujem už len toto: v roku 2003 dosiahol počet milionárov (v dolároch) na svete  7,7 milióna osôb, to je o 500 000, resp. o 8 % viac, ako ich bolo pred rokom. Ich súkromný majetok činil 28 000 miliárd dolárov. Dokedy to môže ísť takto ďalej? Ziegler verí, že ochromujúci pocit hanby tvárou v tvár voči hladu a chudobe vo svete možno raz zapôsobí a  vyvolá potrebnú zmenu. Opakovanie pokusov o lepší svet, ako nimi boli Americká a Francúzska revolúcia, predvídal a odporúčal už Kant v Spore fakúlt a Ziegler neváha budiť k novému opakovaniu takého pokusu. Proti svojej predchádzajúcej knihe Noví vládcovia sveta a ich protivníci (2003) je v tejto netrpezlivejší až zlostnejší. Ak sa kozmokratická moc kapitálu nezmení evolúciou, musí byť odstránená - v zmysle ľudských práv a v mene ľudskosti - revolúciou.

Škoda, že Zieglerove bestsellery nevychádzajú v slovenčine ani češtine. No jeho omračujúce čísla a pravdivé historky sa aj na našich ostrovoch pomerného šťastia v mori svetovej biedy občas citujú.

Etika pre dospelých zajtrajška – 4. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Fernando Savater

4. Zariaď si pekný život

Čo Ti chcem povedať vetou „Rob, čo chceš" ako základným mottom etiky, ku ktorej sa chceme dopracovať? Aj keď Ti to ťažko padne, toto: Musíš sa zbaviť príkazov a zvykov, pojmov odmeny a trestu, skrátka všetkého, čo Ťa chce zvonku viesť; musíš všetko vyvinúť sám od seba, zo svojho svedomia a slobodnej vôle. Nikoho sa nepýtaj, čo máš robiť so svojím životom: len seba samého. Ak chceš vedieť, kde najlepšie nasadíš svoju slobodu, nestrácaj ju tým, že sa od začiatku podrobuješ druhým, nech by boli akí dobrí, múdri a uznávaní: otázku po používaní slobody polož samej slobode.

Keďže si otvorená hlava, asi si už zbadal, že je tu určité protirečenie. Keď vravím „Rob, čo chceš", znie to, ako keby som Ti vyslovene  prikazoval „Urob toto, nie tamto", čo aj to ako príkaz znamená, že máš konať na základe slobodnej vôle. Ak sa na to pozeráme takto, je to najkomplikovanejší príkaz! Ak ho splníš, neposlúchaš ho (lebo nerobíš, čo chceš sám, ale čo chcem ja); ak ho neposlúchaš, splníš ho (lebo robíš, čo chceš, a nie, čo Ti ja prikazujem - ale to je práve to, čo Ti prikazujem!). Ver mi, že Ti nechcem dávať hádanky, aké bývajú na zábavných stranách časopisov. A čo aj sa pokúšam povedať Ti to všetko s úsmevom, aby sme sa nenudili viac, ako treba, vec je vážna. Nejde mi o márnenie času, chcem ho dobre využiť. Zrejmé protirečenie vo  výroku „Rob, čo chceš" je odrazom zásadného problému slobody: že nemáme slobodu nebyť slobodnými; že nemôžeme inakšie, ako byť slobodnými.  Ale čo, ak mi povieš že už máš toho dosť a že už nechceš byť slobodný? Alebo, že si sa rozhodol ponúknuť sa za otroka tomu, čo dá najviac? Alebo že si hotový prisahať, že vo všetkom a navždy budeš poslúchať tohto alebo oného tyrana? Aj vtedy robíš to, čo chceš robiť, teda dobrovoľne; aj keď poslúchaš druhého, či plávaš s prúdom, konáš tak, ako sa Ti páči: Nezriekaš sa voľby, ale  volíš, že nebudeš voliť. Preto povedal francúzsky filozof Jean-Paul Sartre:

„Sme odsúdení byť slobodní." Toto odsúdenie nepozná udelenie milosti.

Moje slová „Rob, čo chceš" sú teda len formulou, ktorou Ti naznačujem, že máš brať problém slobody vážne. Nikto Ťa nezbaví tvorivej zodpovednosti pri voľbe vlastnej cesty. Netráp sa otázkou, či je celé toto divadlo okolo slobody „hodné tej námahy", lebo či chceš, alebo nie, musíš chcieť. Aj keď povieš,  že o týchto nudných záležitostiach nechceš nič vedieť a mám Ťa nechať na pokoji, chceš niečo: nechceš nič vedieť, chceš mať pokoj od druhých, a to aj za cenu, že sa tak postupne staneš stádovým zvieraťom.

Nezamieňajme však toto „Rob, čo chceš" s náladami, o ktorých sme hovorili: ak robíš, „čo chceš", je to niečo celkom iné, ako keď robíš, „načo máš najprv chuť". V niektorých prípadoch môže stačiť samotná čistá a jednoduchá chuť na niečo - napríklad chuť ísť si zajesť do reštaurácie. Keďže máš na šťastie dobrý žalúdok a nestaráš sa, či stučnieš, choď si len a objednaj si, načo máš chuť. Ale pozor: na základe chuti sa niekedy nevyhrá, ale prehrá. Poviem Ti príklad.

Neviem, či si veľa čítal v biblii. Je plná zaujímavostí a netreba byť veľmi nábožný - vieš dobre, že ja to teda nie som - aby ju človek cenil. V prvej knihe, Genezis, je historka o Ezauovi a Jakubovi, Izákových synoch. Boli dvojčatá, ale Ezau sa narodil prvý a preto mu pripadlo právo prvorodeného. Za oných čias to nebola maličkosť, lebo to znamenalo, že jedného dňa zdedí všetok majetok a všetky privilégiá svojho otca. Ezau chodil rád na poľovačku a chcel niečo užiť, kým Jakub radšej ostával doma a varil niečo chutné. Jedného dňa sa Ezau vrátil z poľa unavený a hladný. Jakub mal navarený chutný šošovicový prívarok a keď ho Ezau zacítil, zbiehali sa mu sliny v ústach. Rád by si bol zajedol a prosil brata, aby ho pozval, načo tento odpovedal: „Rád, ale nie zadarmo - ak mi dáš do výmeny právo prvorodeného." Ezau dumal: „Teraz mám chuť na šošovicu. Dedičstvo po otcovi mi pripadne kedysi v ďalekej budúcnosti. Kto vie, do tých čias možno umriem." A súhlasil s výmenou práv prvorodeného syna za chutnú misu šošovice hneď a teraz. Tá šošovica musela nádherne voňať! Samozrejme oľutoval zlý obchod, len čo si napral brucho a boli z toho medzi bratmi nie malé problémy (priznávam, že ja som Jakuba vždy považoval za ľstivého). Ak chceš vedieť, ako to skončilo, čítaj Genezis. Pre môj príklad toto stačí.

Pretože Ťa považujem za trochu vzdorovitého, nečudoval by som sa, keby si sa pokúsil využiť túto historku proti mojim predchádzajúcim výpovediam: „Nedal si mi tú peknú radu, aby som robil, čo chcem? Tu máš výsledok: Ezau chcel šošovicu, urobil všetko, aby ju dostal a nakoniec tu stál bez dedičstva. Krásny úspech!" Samozrejme sa to stalo, ale ... Bola šošovica to, čo Ezau ozaj chcel, alebo ho len v tej chvíli dráždila? V tých dobách bolo dedičstvo výnosná záležitosť a so šošovicou je tak: Ak ju máš rád, ješ ju, ak nie, necháš ju stáť. Logicky si treba myslieť, že Ezau si v podstate chcel podržať právo prvorodeného, ktoré mu v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti mohlo podstatne uľahčiť život. Náhodou mu prišla chuť aj na prívarok, ale keby si bol dal len trochu námahy a porozmýšľal, bol by pochopil, že toto druhé prianie mohlo ešte trochu počkať, aby nestratil šancu, že dosiahne oveľa viac a podstatné. Niekedy si my ľudia prajeme protichodné veci, ktoré sa medzi sebou neznášajú. Preto je dôležité určiť poradie, aby sa dala zostaviť hierarchia medzi tým, čo sa niekomu zapáči hneď a tým, za čím túži vlastne už dávno. Keď sa to nedá, treba sa spýtať Ezaua.

V biblickej historke je jedna dôležitá podrobnosť. Ezauovu voľbu šošovičnej misy na stole pred ním a zrieknutie sa budúceho dedičstva zapríčinil tieň smrti, alebo ak chceš, bezradnosť na základe krátkosti života. „Keďže viem, že v každom prípade zomriem, a to možno pred mojím otcom, prečo sa mám moriť a špekulovať, čo mi vyhovuje? Teraz mám chuť na šošovicu a zajtra možno zomriem, tak sem so šošovicou a basta." Zdá sa, že istota smrti viedla u Ezaua k názoru, že sa neoplatí žiť, že je to všetko jedno. Ale nie pre život je všetko jedno, lež pre smrť. Pamätaj si: Zo strachu pred smrťou sa Ezau rozhodne žiť tak, akoby už bol mŕtvy a na ničom nezáležalo. Život je trvajúce žitie a naša prítomnosť je plná spomienok a nádejí, no Ezau žije, akoby preňho neexistovala iná skutočnosť ako vôňa šošovice, stúpajúca mu do nosa, bez včerajšku a zajtrajšku. Okrem toho existujú v našom živote vzťahy k druhým ľuďom - sú tu rodičia, deti, bratia, priatelia či nepriatelia, dedičia a čakatelia na dedičstvo. No Ezau sa rozhodol, že šošovica (a to je vec, to nie je osoba) pre neho znamená viac ako vzťahy k iným osobám, ktoré z neho robia to, čo je. Preto je na mieste otázka, či Ezau dosiahol to, čo vskutku chcel, alebo či ho smrť hypnotizovala a jeho vôľu ochromila a zničila.

Opustime však Ezaua a jeho kuchárske nálady a rodinné trampoty. Vráťme sa k Tvojmu prípadu, ten nás zaujíma. Keď Ti vravím, že máš robiť, čo chceš, predpokladá to, že najprv podrobne a dôkladne porozmýšľaš, čo chceš. Niet pochýb, že sa Ti páči veľa vecí, ktoré si často protirečia, ako to už býva: rád by si mal motorku, ale nechceš si na ceste zlámať väzy, chcel by si mať priateľov, ale nechceš stratiť samostatnosť, rád by si mal peniaze, ale nerád by si vykorisťoval svojich blížnych, aby si sa k nim dostal, rád by si niečo vedel, no vieš, že to sa treba učiť, a Ty by si sa rád aj zabavil, chcel by si, aby som Ti už nešiel na nervy a nechal Ťa žiť po svojom, ale aj, aby som bol k dispozícii, keď Ti treba pomôcť. Keby si to všetko dal dohromady a svoje ozajstné prianie mal vysloviť, povedal by si mi: „Ocko, ja by som si tak rád zariadil pekný život." Výborne! Zaslúžiš si vyznamenanie. Práve to som Ti chcel poradiť: Keď som Ti radil „Rob, čo chceš", mienil som Ti v postate odporúčať, aby si mal odvahu zariadiť si pekný život. Nevšímaj si smutných a pobožných: Etika nie je o nič viac ako  racionálny pokus vyzvedieť, ako žiť lepšie. Ak sa oplatí zaujímať sa o etiku, je to preto, lebo pekný život sa nám páči. Len kto sa narodil, aby bol otrokom, alebo kto má taký strach pred smrťou, že si myslí, že všetko je jedno, ten sa venuje šošovici a akosi už žije.

Ty si chceš zariadiť pekný život - to je nádherné. Ty však chceš aj, aby to nebol pekný život kapustnej hlavy alebo nejakého chrobáka, pri všetkom rešpekte pre obidva druhy, ale pekný ľudský život. Dúfam, že to zodpovedá Tvojej povahe. Som istý, že sa toho za nič na svete nezriekneš. Povedali sme si už, že človeka robia v prvom rade jeho vzťahy k druhým ľuďom. Keby si mohol mať kopu peňazí, oveľa krajší dom, ako v rozprávkach tisíc a jednej noci, najkrajšie oblečenie, najdrahšie jedlo (kotle šošovice), najnovšiu elektroniku, ale to všetko len za cenu, že nikdy neuvidíš človeka, bol by si šťastný? Ako dlho by trvalo, kým by si sa pri takom živote zbláznil? Nie je najväčšia hlúposť chcieť mať veci na úkor vzťahu k ľuďom? Čo však potom, keď práve uprednostňovanie týchto vecí má za následok, že sa Ti zdá, že tým máš lepšie vzťahy k ľuďom? Mnohí veria, že peniazmi oslnia iných a kúpia si ich; šaty majú pomôcť, aby sme sa im páčili, či aby nám závideli; rovnako je to s pekným domom a dobrým vínom. Ani nehovoriac o elektronike: video a televízor nám pomáhajú iných ľudí lepšie vidieť, diskety a cédéčky lepšie ich počuť. Málo vecí si zachováva svoje prednosti v samote; a keď sa táto stane úplnou a konečnou, tu všetky veci neodvolateľne zhorknú. Pekný život človeka je len pekný život medzi ľuďmi - opak by síce mohol byť životom, ale nebol by ani pekný ani ľudský. Vidíš pomaly, kam mierim?

Veci môžu byť pekné a užitočné, zvieratá (aspoň niektoré) sú sympatické, ale my ľudia chceme byť ľudské bytosti, žiadne stroje, nástroje ani zvieratá. Chceme aj, aby sa s nami po ľudsky zaobchádzalo, pretože byť ľuďmi závisí do značnej miery od toho, ako jeden vychádza s druhým. Poviem to ešte zreteľnejšie: broskyňa vyrastie ako broskyňa, leopard sa narodí ako leopard, ale človek sa vôbec nenarodí ako človek, a bez pomoci iných sa ani človekom nestane. Prečo? Pretože človek je nielen biologická, prírodná bytosť (ako broskyňa alebo leopard) ale aj kultúrna. Niet  ľudskej bytosti bez učenia sa kultúre, bez podstaty každej kultúry (t.j. bez fundamentu nášho bytia byť človekom), bez reči. Svet, v ktorom ako ľudia žijeme, je svet reči; je to skutočnosť  zložená zo symbolov a zákonov, bez ktorých by sme sa nedorozumeli a nepochopili by sme význam toho, čo nás obklopuje. Sám sa nikto nemôže naučiť hovoriť (ako sa môže sám naučiť jesť alebo cikať), pretože reč je nielen prirodzená a biologická funkcia človeka (čo aj má prírodné podklady našej biologickej skladby), ale je aj výtvorom kultúry, ktorú dedíme a učíme sa od iných ľudí.

S niekým hovoriť, alebo mu načúvať, znamená teda zaobchádzať s ním ako s človekom; prinajmenšom to znamená začať s ním zaobchádzať ako s človekom. To je však len prvý krok, pretože kultúra, ktorou sa navzájom civilizujeme, má svoj pôvod v reči, ale je viac ako len reč. Sú aj iné spôsoby, ako si ukazujeme, že sa uznávame za ľudí: sú to prejavy rešpektu a ohľaduplnosti jedných voči druhým. Všetci chceme, aby sa aj s nami tak zaobchádzalo, a keď sa to nedeje, protestujeme. Ženy si sťažujú, že sa s nimi nakladá ako s predmetmi, len ako s okrasami či ako s nástrojmi; ak niekomu veľmi nadávame, voláme ho „ty zver!", čím poukazujeme na jeho správanie sa ako pod úrovňou ľudí, a je v tom hrozba, že mu odplatíme rovnakou mincou, ak bude pokračovať. Na celej tejto historke považujem za najdôležitejšie to, že humanizácia (to, čo z nás robí ľudí, ktorými chceme byť) je dvojstranný proces (ako reč). Chápeš, čo tým myslím? Aby ma druhí urobili človekom, musím aj ja ich urobiť ľuďmi. Ak sú iní pre mňa vecami alebo zvieratami, nie som ani ja viac ako vec alebo zviera. Preto sa „zariadiť si pekný život" veľmi nelíši od „urobiť pre iných ich život pekným".

Zakončime túto kapitolu uvoľnenejšie a poďme do kina. Navrhujem Ti úžasný film s Orsonom Wellesom ako režisérom a hrdinom: Občan Kane. Spomeň si: Kane je milionár, ktorý má vo svojom paláci v Xanadu  veľkú  zbierku krásnych a drahocenných vecí z celého sveta. Má všetko a všetkých vo svojom okolí využíva ako nástroje svojej ctižiadosti. Na konci života sa prechádza sám po izbách svojho sídla, plných zrkadiel, ktoré mu tisíckrát vracajú jeho obraz osamoteného muža. Len jeho vlastný obraz mu robí spoločnosť. Nakoniec umiera, šepkajúc stále to isté slovo: „Rosebud" (Ružový puk). Jeden novinár sa dlho márne pokúša zistiť, čo znamená tento vzdych. „Rosebud" je značka sánok, s ktorými sa Kane ako dieťa hrával - žil vtedy v prostredí plnom náklonnosti a sám preukazoval náklonnosť voči tým, čo ho obklopovali. Všetky nazhromaždené bohatstvá a ani moc nad inými mu nemohli kúpiť nič lepšieho ako túto spomienku z detstva. Tieto sánky, symbol sladkého medziľudského vzťahu, boli v skutočnosti to, po čom Kane prahol: pekný život, ktorý však obetoval, aby získal tisíce vecí, ktoré mu neboli na nič. A predsa mu mnohí závideli ... Poď, ideme do kina, zajtra pokračujeme.

Prečítaj si ešte niečo:

„Raz Jakub varil jedlo a Ezau prišiel zo stepi celkom vyčerpaný. Tu povedal Ezau Jakubovi: „Nože mi daj rýchlo z toho červeného, z toho červeného tu, lebo som celkom vyčerpaný!" Preto ho nazvali Edom (Červený). Ale Jakub povedal: „Predaj mi najprv svoje prvorodenstvo!" Ezau odvetil: „Hľa, idem zomrieť, načo mi je prvorodenstvo?" Jakub mu však vravel: „Najprv mi prisahaj!" A on mu odprisahal, a tak predal svoje prvorodenské právo Jakubovi. Potom dal Jakub Ezauovi chleba a šošovicového pokrmu a on jedol a  pil. Napokon vstal a odišiel. Tak málo si Ezau cenil svoje prvorodenstvo.  -  Genezis 25, 29-34

*  *  *

„Možno je človek preto zlý, lebo celý život očakáva smrť; a tak tisíckrát umiera pri smrti iných a ľudí a vecí. Lebo každá bytosť, ktorá si je vedomá nebezpečenstva smrti, sa zblázni: stane sa bojazlivým bláznom, ľstivým bláznom, zlomyseľným bláznom, unikajúcim bláznom, otrockým bláznom, divým bláznom, nenávidiacim bláznom, znepokojujúcim bláznom, vraždiacim bláznom."  -  Tony Duvert, Zlomyseľný šlabikár

*  *  *

„Slobodný človek na nič nemyslí menej ako na smrť: jeho múdrosť nie je premýšľanie o smrti, lež o živote.  -  Spinoza, Etika

*  *  *

„Slobodný človek je ten, kto chce, a to ľubovoľne. Verí na skutočnosť; to znamená: verí na reálnu dvojicu Ja a Ty. Verí na predurčenie a na to, že toto ho potrebuje.  Nestane sa to, čo mienil svojím rozhodnutím; ale čo sa stane, stane sa len v tom prípade, ak sa rozhodne na to, čo môže chcieť."  -  Martin Buber, Ja a ty

*  *  *

„Môcť počúvať seba samého je predpoklad pre môcť počúvať iných; byť doma u seba samého je nevyhnutný predpoklad na vytvorenie vzťahu k iným. -  Erich Fromm, Psychoanalýza a etika

*  *  *

Prameň: Fernando Savater, Ethik für Erwachsene von morgen (Etika pre dospelých zajtrajška), Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrále pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996.

Preložil Rastislav Škoda

Predmety nášho záujmu sú svetské

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

...preto nás volajú aj sekularistami, najmä v USA. Predpokladám, že medzi moderným Američanom a Európanom, teda aj Slovákom, nie je podstatný rozdiel, čo by znamenalo, že 16 % občanov sú sekularisti (alebo humanisti, ateisti), 35 % osemnásť- až dvadsaťdeväťročných sa priznáva, že nemá náboženstvo; počet ľudí neviazaných na náboženstvo sa za posledných desať rokov zdvojnásobil. Uvedené čísla zistil prieskum newyorskej univerzity (ARIS) v roku 2001 - za päť rokov, ktoré uplynuli od tých čias, môžu byť čísla o 50 % vyššie. Jeden z autorov toho prieskumu, Barry Kosmin, dostal teraz grant 2,8 milióna dolárov na zriadenie Ústavu pre štúdium sekularizmu (ISSSC) v spoločnosti a kultúre na Hartfordskej univerzite (Connecticut).

Treba povedať, že pre mnohých komentátorov v masmédiách USA má pojem sekularizmus taký istý pejoratívny prízvuk niečoho zlého alebo aspoň neslušného ako pre fundamentalistov v Iráne. Ako má v Európe a u nás pre mnohých kresťanských politikov a cirkevnú hierarchiu pojem ateizmus.

Ak uvedené čísla svedčia pre postup sekularizmu, iné poukazujú na oživovanie náboženstva v spoločnosti - a obidva majú pravdu. Dá sa povedať, že zlyhávanie liberálnych náboženstiev s programom „? la carte" (podľa výberu) viedlo k polarizácii názorov a ďalej silnie na jednej strane náboženská pravica, na druhej strane sekulárna ľavica. Naviazanie na politické spektrá neplatí vždy a napr. v otázkach ekonómie: zosnulý pápež Ján Pavol II. bol náboženský konzervatívec, ale odmietal trest smrti, kritizoval slobodný trh a bol proti vojne v Iraku. Plne platí len pre tých, u ktorých sa politika obmedzuje na potraty a iné medicínske problémy.

Nábožensky cítiaci ľudia uvádzajú vo svoj prospech skutočnosť, že neurologický výskum poukazuje na existenciu genetického podkladu pre spiritualitu a náboženstvo. Podľa toho ostane náboženstvo navždy s nami. Ale keďže existuje genetický podklad aj pre racionálne myslenie, netreba sa nám obávať, či sekularizmus prežije. Naopak, sekularizačná hypotéza hovorí, že ako sa na svete šíria nové myšlienky, množia sa prejavy sekularizácie. Je zrejmé, že materiálny a technologický pokrok bol v minulých tisícročiach pomalý, no dial sa, a v posledných storočiach a najmä desaťročiach sa skoro nepredstaviteľne zrýchlil. Ak ten pomalý viedol podľa Webera k postupnému „odčarovaniu sveta", dá sa predpokladať, že dnešnému zrýchlenému všetky náboženstvá vrátane islamu sotva odolajú.  Potvrdenie toho trendu možno konštatovať aj vo východnej Ázii - Čína, Kórea, Japonsko atď. To sa prehliada, ak je dnes v strede záujmu moslimský svet a Afrika - oblasti, ktoré sú politicky a ekonomicky neúspešné a len sa zdá, že sa stávajú čoraz religióznejšie.

Spoľahnúť sa na to a prejsť k ďalšiemu bodu agendy ? Nie. Nech sa Kosminov ústav ISSSC venuje dôležitej úlohe študovať, čo je sekularizmus a kto sú sekularisti. Nám ide o to, aby  sa mladí ľudia oboznámili s podstatou súčasného spoločenského života a ponúkanými myšlienkami sekularizmu, pochopili ich a na tom základe urobili rozhodujúce  životné rozhodnutie: že sa v budúcom sčítacom hárku sa vedome zapíšu ako neveriaci, ale už odteraz budú podľa toho správať, napríklad, nenechajú malého Paľka pokrstiť: nech sa raz rozhodne sám.

Podľa Barry Kosmina, "Ther Subjects are Seculars", Free Inquiry 25/6, s.9, 2005.

Veda a kreacionizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Názor Americkej akadémie vied

Predhovor

V predhovore k pôvodnému vydaniu tohto dokumentu v roku 1994 upozorňoval prezident akadémie na niekoľko obrázkov podobných tým, ktoré sú na prednej a zadnej strane obalu tejto knižky. Prvý je fotografia Zeme z vesmíru - urobil ju satelit GOES 7 pri prelete Zeme v r. 1992 a zachytil v grafických detailoch hurikán Andrew. Druhý ukazuje mapu sveta, ako ju nakreslil v 7. storočí vedec Izidor zo Sevilly. Zdôraznil, že obidva obrázky vyjadrujú snahu ľudí pochopiť okolitý svet.

„Ako ale potom," napísal, „môžu byť také odlišné? Príčina tkvie v samotnej povahe systému štúdia sveta, ktorý voláme vedou."

Od tých čias, ako boli napísané tie slová, mapovanie Zeme predložilo mocné príklady pokroku vedy a na vede založených technológií. Od začiatku deväťdesiatych rokov umožnila sieť satelitov každému, čo mal v ruke (prenosný) prijímač, určiť svoju polohu na Zemi s presnosťou niekoľko desiatok centimetrov. Tento GPS (Global Positionig System - Globálny polohovací systém) sa dnes používa na určenie polohy lodí stratených na moriach, na štúdium tektoniky zemských platní, na vyznačenie voľných ciest cez preplnené stredy miest, na pozorovanie povrchu Zeme. Na počiatku tejto technológie však bol čisto vedecký cieľ: snaha zostrojiť extrémne presné hodiny, aby sa dala testovať Einsteinova teória relativity.

Úžasný úspech vedy pri vysvetľovaní prírodných úkazov a podpore technologických inovácií spočíva v tom, že vedec sa zameriava na vysvetlenia, ktoré možno podložiť preveriteľnými údajmi. Vedci sa snažia dať do súvislosti jeden prírodný jav s druhým, a spoznať ich príčiny a účinky. Takto prišli k vysvetleniu zmeny ročných období, pohybov slnka a hviezd, štruktúry hmoty, vzniku hôr a dolín, zmien polôh kontinentov v priebehu časov, histórie života na zemi a početných iných prírodných udalostí. Tým istým spôsobom odhalili, ktoré látky v našom okolí sú pre ľudí škodlivé a ktoré nie sú, vyvinuli liečbu pre choroby a nazhromaždili vedomosti potrebné na výrobu nespočetného množstva nástrojov, ktoré šetria ľudskú prácu.

Pojem biologickej evolúcie je jedna z najdôležitejších myšlienok, akú kedy zrodila aplikácia vedeckých metód na skúmanie sveta. Evolúcia všetkých organizmov, ktoré dnes žijú na Zemi, z predkov, ktorí žili kedysi, je základom genetiky, biochémie, neurobiológie, fyziológie, ekológie a iných biologických disciplín. Pomáha vysvetliť vznik nových infekčných chorôb, vznik odolnosti baktérií voči antibiotikám, vzťah medzi divými a domácimi rastlinami a zvieratami, zloženie zemskej atmosféry, molekulárnu skladbu buniek, podobnosti medzi ľudskými bytosťami a inými primátmi, ako aj nespočetné iné znaky biologického a fyzikálneho sveta. Ako to povedal veľký genetik a evolucionista Theodosius Dobzhansky v r. 1973: „V biológii nemá nič zmysel, ak sa na to nepozeráme vo svetle evolúcie."

Napriek tomu ostáva výučba evolúcie na našich (amerických, pozn. prekl.) školách predmetom sporov. Niektorí ľudia ju odmietajú z toho dôvodu, že protirečí výkladu začiatku sveta, ako je opísaný v prvých dvoch kapitolách Genezis. Niektorí ľudia si prajú, aby sa „veda o kreacionizme" - čo vyžaduje, aby existovali vedecké dôkazy, že vesmír a živé veci boli vo svojej dnešnej forme špeciálne stvorené - vyučovala spolu s evolúciou ako dve alternatívne vedecké teórie.

Vedci skúmali hypotézy navrhované tzv. vedou o kreacionizme a zamietli ich pre chýbanie dôkazov. Okrem toho tvrdenia vedy o kreacionizme sa netýkajú prirodzených príčin a nemožno ich podrobiť zmysluplným testom, takže sa nemôžu hodnotiť ako vedecké hypotézy. V roku 1987 vyniesol Najvyšší súd USA rozhodnutie, že kreacionizmus je náboženstvo a nie veda, a teda ho neslobodno hlásať v triedach verejných škôl. A väčšina veľkých náboženstiev prišla k názoru, že pojem evolúcie sa neprieči ich opisu stvorenia a pôvodu ľudí.

Toto vydanie knihy Veda a kreacionizmus: Názor Americkej akadémie vied (Science and Creationism: A View of the National Academy of Sciences) je sprievodný zväzok k publikácii Akadémie z roku 1998, Vyučovanie evolúcie a povaha vied (Teaching About Evolution and the Nature of Science). To je rozsahom väčší dokument a obracia sa na učiteľov, vychovávateľov a organizátorov, ktorí navrhujú, poskytujú a dozerajú na výučbu biológie v triedach. Zhŕňajú sa v ňom nespočetné výskumné dôkazy o evolúcii a vysvetľuje sa, ako sa veda líši od iných ľudských záujmov. Navrhuje tiež účinné spôsoby ako učiť tento predmet na školách a dáva príklady na učebné kurzy aj s obsahmi týchto kurzov.  Predkladá „dialógy" medzi fiktívnymi učiteľmi, diskutujúcimi o ťažkostiach pri prezentácii evolúcie v triedach.

Toto nové vydanie Vedy a kreacionizmu má trochu iný účel. Aj tu sa sumarizujú kľúčové aspekty viacerých z najdôležitejších oblastí dôkazov podporujúcich evolúciu. Opisujú sa tu však aj niektoré postoje zástancov kreacionizmu a predkladá sa analýza týchto tvrdení. Takto tento dokument varuje širšie publikum pred prednášaním náboženských názorov v školských triedach. Obidva, tento aj Vyučovanie evolúcie ..., sú zdarma k dispozícii online na webstrane Akadémie: http://www.nap.edu/.

Vedci, ako iní ľudia, pociťujú posvätnú bázeň pri styku s usporiadaním a zložitosťou prírody. A mnohí vedci sú hlboko pobožní. No veda a náboženstvo zaujímajú dve oddelené ríše ľudskej skúsenosti. Spájať ich znižuje veľkosť každej .

Bruce Alberts
Prezident
Americká akadémia vied

*  *  *

* The Global Positioning System: The Role of Atomic cloks." (Globálny polohovací systém: Úloha atómových hodín). Časť série Beyond Discovery: The Path from Research to Human Benefit (Čo sa skrýva za objavom: Cesta od výskumu k osohu pre ľudí), vydávanej Americkou akadémiou vied. Aj ten dokument dostať online na www2.nas.edu/bsi.

Úvod

Veda je osobitný spôsob poznávania okolitého sveta. Veda pripúšťa len také vysvetlenia, ktoré sa zakladajú na pozorovaní, a také pokusy, ktoré môžu byť potvrdené inými vedcami. Vysvetlenia, ktoré sa nezakladajú na empirickom dôkaze, nie sú časťami vedy.

V snahe porozumieť niečomu uskutočňuje veda veľký počet starostlivých pozorovaní, ktorých výsledkom býva podrobný písomný opis prírodného sveta. Svoje nálezy a závery oznamujú vedci iným vedcom publikáciami, prednáškami na konferenciách, rozhovormi na chodbách ústavov a rozličnými inými spôsobmi. Iní vedci potom preverujú tieto myšlienky a budujú na predchádzajúcich poznatkoch. Takýmto spôsobom sa presnosť a premyslenosť opisov skutočných javov zvyšuje postupom času, ako postupné generácie vedcov opravujú a dopĺňajú dielo, začaté ich predchodcami.

Pokrok vo vede spočíva v rozvoji lepších vysvetlení príčin prírodných javov. Vedci nemôžu byť nikdy istí, že dané vysvetlenie je úplné a konečné. Niektoré vecami navrhnuté hypotézy sa ukážu byť nesprávne, keď sa preverujú ďalšími pozorovaniami a pokusmi. No mnohé vedecké vysvetlenia boli tak podrobne preskúšané a potvrdené, že s veľkou istotou sú platné.

Teória evolúcie je jedným z týchto dôveryhodne preukázaných vysvetlení. Obrovské množstvo vedeckých výskumov od polovice 19. storočia premenilo prvé predstavy o evolúcii, vyslovené Darwinom a inými bádateľmi, na presnú a dobre podloženú teóriu. Dnes je evolúcia veľmi aktívnym výskumným poľom s hojnosťou nových objavov, ktoré postupne zvyšujú naše chápanie jej priebehu.

Táto kniha sa zaoberá vedou, ktorá podporuje teóriu evolúcie; zameriava svoju pozornosť najmä na tri kategórie vedeckých dôkazov:

-  Dôkazy o pôvode vesmíru, Zeme a života

-  Dôkazy o biologickej evolúcii, vrátane nálezov paleontológie, porovnávacej anatómie, biogeografie, embryológie a molekulárnej biológie

-  Dôkazy o vývoji človeka

Na konci každej sekcie krátko predstavíme názory zástancov „vedy o stvorení" a budeme ich analyzovať.

Teória evolúcie sa stala centrálnym zjednocujúcim pojmom biológie a je rozhodujúcou zložkou početných hraničných disciplín. Na rozdiel od nej veda o stvorení nemá empirickú podporu a nedá sa zmysluplne testovať. Tieto pozorovania vedú k dvom základným záverom: 1. učenie o evolúcii má byť integrálnou súčasťou výučby vedy a 2. veda o stvorení v skutočnosti nie je veda; preto sa nemá ako taká prednášať v triedach s vedecký zameraním.

*  *  * 

 Výrazy používané pri opise povahy vedy*

Fakt: Vo vede je to pozorovanie, ktoré sa opakovane potvrdilo a pre všetky praktické účely sa považuje za „pravdivé". Pravda vo vede však nikdy nie je konečná a čo sa dnes prijíma ako fakt, môže byť zajtra zmenené alebo dokonca zavrhnuté.

Hypotéza: Predbežné konštatovanie o nejakom jave v okolitom svete, ktoré má dôsledky, ktoré sa dajú preveriť. Ak sa závery potvrdia, stane sa pravdepodobnejším, že hypotéza je správna. Ak sa závery ukážu byť chybné, pôvodnú hypotézu treba zamietnuť alebo modifikovať. Hypotézy sa dajú použiť na zostavenie komplexnejších vysvetlení a záverov.

Zákon: Opisná generalizácia nejakého javu v okolitom svete za určitých daných okolností.

Teória: Vo vede je to dobre podložené vysvetlenie nejakého javu v okolitom svete, a to na základe faktov, zákonov, záverov a preverených hypotéz.

Sporné tvrdenie, či sa má evolúcia učiť ako „teória, nie ako fakt", mieša dohromady bežné a vedecké používanie týchto slov. Vo vede sa teórie nestávajú hromadením dôkazov faktami. Teórie sú skôr konečné štádiá vedy. Sú to chápania, vyplývajúce zo širokých pozorovaní, pokusov a tvorivého uvažovania. Zahrnujú v sebe veľké množstvo vedeckých faktov, zákonov, preverených hypotéz a logických záverov. V tomto zmysle je evolúcia jedna z najpresnejších a najužitočnejších vedeckých teórií, aké máme.

*  Adaptované z knihy Vyučovanie evolúcie ...

*  *  *

Pôvod vesmíru, Zeme a života

Výraz „evolúcia" sa zvyčajne týka biologického vývoja živých vecí. Ale procesy, ako sa tvoria planéty, hviezdy, galaxie a vesmír, a ako sa v priebehu času menia, sú tiež typy či druhy „evolúcie". Vo všetkých týchto prípadoch dochádza časom k zmene, hoci povaha týchto procesov je veľmi rozličná.

Koncom dvadsiatych rokov minulého storočia urobil americký astronóm Edwin Hubble veľmi zaujímavý a veľmi závažný objav. Pozoroval niečo, čo vysvetľoval ako dôkaz, že vzdialené hviezdy a galaxie sa vzďaľujú od Zeme všetkými smermi. Okrem toho rýchlosti tohto vzďaľovania sa zvyšujú úmerne so vzdialenosťou. Tento objav bol neskôr potvrdený mnohými opakovanými meraniami. Dôsledkom týchto nálezov je mienka, že vesmír sa rozpína.

Hubbleho hypotéza o rozpínajúcom sa vesmíre má za následok určité dedukcie: Jedna z nich je, že v minulosti bol vesmír hutnejší. Táto dedukcia mala za následok myšlienku, že všetka dnes vo vesmíre pozorovaná hmota a energia boli na počiatku zahustené do veľmi malej ale nekonečne horúcej masy. Silná explózia, známa pod menom veľký tresk (big-bang), potom rozhodila hmotu a energiu do rozpínania sa všetkými smermi.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Fotografiu astronóma Edwina Hubbleho, ktorý objavil, že Mliečna dráha je jedna z početných galaxií vo vesmíre, a že vesmír sa rozpína.

Obrázok početných galaxií: Počas desať dní po sebe sa Hubblov vesmírny teleskop zameral na malú škvrnu na nebi neďaleko Veľkého voza a zistil tam stovky galaxií, nikdy predtým nevidených. Na tejto fotografii je každá svetlá škvrna osobitnou galaxiou; sú tam aj zhluky hviezd, ktoré vznikli pred menej ako miliardou rokov po veľkom tresku.

Hypotéza veľkého tresku viedla k záverom, ktoré sa dajú preveriť.  Jedna takáto dedukcia hovorila, že dnešná teplota v hĺbke vesmíru môže vyť len niekoľko stupňov nad absolútnou nulou. Pozorovania ukázali, že tento záver bol správny. Satelit COBE (Cosmic Microwave Background Explorer), vypustený v r. 1991, potvrdil, že žiarenie pozadia vesmíru má to spektrum, ktoré zodpovedá veľkému tresku na začiatku vesmíru.

Ako sa vesmír rozpínal, podľa súčasného bežného vedeckého názoru, zhlukovala sa hmota do mračien, ktoré začali hustnúť a krútiť sa, vytvárajúc predchodcov galaxií. Vo vnútri galaxií, aj v našej Mliečnej dráhe, spôsobili zmeny tlaku, že plyny a prach vytvárali oddeľujúce sa oblaky. V niektorých z týchto oblakov, ktoré mali dostatok hmoty a správne sily, gravitačná príťažlivosť zapríčiní kolaps, zrútenie, zhrčkavenie. Ak bola masa materiálu v mračne dosť stlačená, komprimovaná, začali prebiehať jadrové reakcie a zrodila sa hviezda.

Časť hviezd, vrátane nášho slnka, sa vytvorila uprostred plochého víriaceho kotúča hmoty. V prípade nášho slnka sa plyny a prach zrážali, hrčkaveli, zhlukovali do malých zrniek a tieto sa ďalej zhlukovali do väčších telies, zvaných planetezimály („veľmi malé planétky"), z ktorých niektoré dosahovali priemer aj viac sto kilometrov. V priebehu postupných štádií tieto planetezimály splynuli do deviatich planét a ich početných satelitov. Kamenné planéty, vrátane našej Zeme, boli bližšie k slnku, plynné planéty boli na vzdialenejších orbitách.

Pri použití moderných vedeckých metód sa dá určiť vek vesmíru, našej galaxie, slnečnej sústavy aj našej Zeme. Vek vesmíru sa určuje na základe vzťahu pozorovaného medzi rýchlosťami a vzdialenosťami, ktoré oddeľujú od seba galaxie. Rýchlosti vzdialených galaxií sa dajú merať veľmi presne, ale miery vzdialeností sú dosť neurčité. V priebehu posledných desaťročí viedli merania Hubblovej expanzie k odhadu veku vesmíru na 7 až 20 miliárd rokov; najnovšie a najlepšie merania zúžili tento odhad na 10 až 15 miliárd rokov.

Vek Mliečnej dráhy sa vypočítal dvomi spôsobmi. Pri prvom sa pozorovali vývojové štádiá rozlične veľkých hviezd v globulárnych zhlukoch. Globulárne zhluky sa vyskytujú v úzkom prstenci okolo stredu Galaxie, pričom každý zhluk, kluster, má od stotísíc do milióna hviezd. Veľmi malé množstvo prvkov ťažších ako vodík a hélium v týchto hviezdach svedčí pre to, že museli vzniknúť v raných štádiách histórie Galaxie, prv než sa vytvorili vo vnútri hviezd prvej generácie  veľké množstvá ťažkých prvkov, ktoré boli neskôr roznesené do medzihviezdnych priestorov explóziami supernov; veľký tresk dal vznik primárne len atómom vodíka a héliu. Odhady veku hviezd v globulárnych zhlukoch sa pohybujú v rozmedzí 11 až 16 miliárd rokov.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: Disk prachu a plynu, javiaci sa ako tmavý pruh na fotografii Hubblovho vesmírneho teleskopu, prerezáva žeravú hmlovinu (nebulu) okolo celkom mladej hviezdy v súhvezdí Býka (Taurus). Podobné disky možno pozorovať okolo iných blízkych hviezd a predpokladá sa, že poskytujú základný materiál pre planéty

Druhá metóda na odhadnutie veku našej galaxie sa zakladá na súčasnej hojnosti výskytu viacerých dlhožijúcich rádioaktívnych prvkov v slnečnej sústave. Ich hojnosť je daná mierou ich produkcie a distribúcie pri výbuchoch supernov. Podľa týchto výpočtov je vek našej galaxie 9 až 16 miliárd rokov. Obidva spôsoby odhadu veku galaxie Mliečnej dráhy teda navzájom súhlasia a sú konzistentné aj pri nezávisle získaných odhadoch veku vesmíru.

Aj rádioaktívne prvky vyskytujúce sa prirodzene v skalách a nerastoch poskytujú možnosť odhadnúť vek slnečnej sústavy a Zeme. Viaceré z nich majú polčas života medzi 700 miliónov a viac ako 100 miliárd rokov (polčas života je čas potrebný na premenu nejakého rádioaktívneho prvku na iný prvok). Pri použití týchto „strážcov času" sa určilo, že meteority, to sú úlomky asteroidov, sa vytvorili pred 4,53 až 4,58 miliardami rokov (asteroidy sú malé „planetoidy", obiehajúce okolo slnka; sú to pozostatky solárnej hmly, z ktorej vzniklo slnko a jeho planéty). Použitie týchto istých strážcov času na tri najstaršie vzorky lunárnych skál prinesených na Zem astronautmi Apolla viedlo k odhadu ich veku na 4,4 až 4,5 miliárd rokov, čo je minimálny odhad času, ktorý uplynul od vzniku mesiaca.

Najstaršie známe skaly na Zemi sa vyskytujú v severozápadnej Kanade (majú 3,96 miliárd rokov), nodobre preštudované skoro tak isto staré skaly sa nachádzajú aj na iných miestach zeme. V Západnej Austrálii nachádzame cirkónové kryštály, obalené mladšími horninami, ktoré sú staré až 4,3 miliardy rokov, čo ich robí najstarším materiálom, dosiaľ nájdeným na Zemi.

Najpresnejší odhad veku Zeme sa získa výpočtom času potrebného na vytvorenie izotopov olova, nachádzajúcich sa v najstarších olovených rudách. Tento odhad znie na 4,54 miliárd rokov pre Zem a aj pre meteority - a teda pre celú slnečnú sústavu.

Pôvod života sa nedá určiť tak presne, ale sú náznaky, že baktériám podobné organizmy žili na Zemi pred 3,5 miliardami rokov a mohli tu byť aj skôr, totiž vtedy, keď sa vytvorila prvá pevná zemská kôra, čo bolo pred skoro 4 miliardami rokov. Tieto skoré organizmy museli byť jednoduchšie ako organizmy, ktoré žijú dnes. Okrem toho, prv než tieto najskoršie organizmy tu museli byť štruktúry, ktoré by sme nenazvali „živými", ale ktoré sú dnes časťami živých vecí. Všetky živé organizmy dnes majú a  na svoje potomstvo prenášajú dedičnú informáciu pomocou dvoch druhov molekúl: DNA a RNA. Každá z týchto molekúl sa skladá zo štyroch druhov podjednotiek, známych ako nukleotidy. Sekvencie nukleotidov v osobitných reťazcoch DNA alebo RNA, známych ako gény, riadia tvorbu molekúl, známych ako proteíny, ktoré zas katalyzujú biochemické reakcie, zaisťujú štrukturálne súčasti organizmu a vykonávajú mnohé iné funkcie, potrebné pre život. Proteíny sa skladajú z reťazcov podjednotiek, známych ako aminokyseliny. Sekvencia nukleotidov v DNA a RNA určuje teda sekvenciu aminokyselín v proteínoch; to je centrálny mechanizmus celej biológie.

Pokusy za podmienok, upravených tak, aby sa podobali podmienkam na primitívnej Zemi, viedli k produkcii chemických zlúčenín známych ako proteíny, DNA a RNA. Niektoré z týchto molekúl boli zistené aj v meteoritoch z vesmíru a v medzihviezdnych priestoroch za použitia rádioteleskopov. Vedci z toho uzatvárajú, že „základné stavebné bloky života" boli k dispozícii už na začiatku histórie Zeme.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: RNA aj DNA, sa skladajú z podjednotiek, nazývaných nukleotidy; tento model reťazca RNA z počítača má šesť nukleotidov. Keďže molekuly RNA sú schopné katalyzovať chemické reakcie aj transportovať genetické informácie, mohli hrať veľmi významnú úlohu vo veľmi skorej evolúcii života.

Dôležitá nová cesta pre výskum sa otvorila objavom, že určité molekuly s obsahom RNA, nazývané ribozýmy, môžu v moderných bunkách reagovať ako katalyzátory. Donedávna sa totiž myslelo, že len proteíny môžu pôsobiť ako katalyzátory pre určité špecifické biochemické funkcie. Na tomto základe mohli byť molekuly RNA v skorom, predbiotickom, svete „autokatalytické"  -  mohli sa samy replikovať ešte skôr, ako existovali proteínové katalyzátory (nazývané enzýmami).

Laboratórne pokusy ukázali, že replikujúce sa autokatalytické molekuly RNA podstupujú spontánne premeny a že nakoniec prevážia v danom prostredí varianty molekúl RNA, ktoré majú najväčšiu autokatalytockú aktivitu. Niektorí vedci sú prívržencami hypotézy, že kedysi existoval skorý, včasný „svet RNA" a testujú modely, ktoré vedú od RNA k syntéze jednoduchej DNA a proteinových molekúl. Balíky takýchto molekúl mohli byť prípadne obalené do membrán a tak vznikli „protobunky" - skoré verzie veľmi jednoduchých buniek.

Tým, čo študujú pôvod života, už nejde o to, či život mohol vzniknúť chemickým procesom za účasti aj nebiologických komponentov. Aktuálnou sa stala otázka, na ktorej z početných možných ciest vznikla prvá bunka.

Budeme raz schopní identifikovať cestu chemickej evolúcie, ktorá viedla k iniciácii života na Zemi? Vedci navrhujú pokusy a špekulujú o tom, ako mohla skorá Zem poskytnúť pohostinné miesto pre segregáciu celkov molekúl, ktoré možno považovať za prvé živé systémy. Medzi najnovšie úvahy patrí možnosť, že prvé živé bunky vznikli na Marsi a potom sa preniesli na Zem prostredníctvom početných meteoritov, o ktorých sa vie, že k nám z Marsa prichádzajú.

Je samozrejmé, že aj keby sa v laboratóriu podarilo vyrobiť živú bunku, nebol by to dôkaz, že príroda sledovala tú istú cestu pred miliardami rokov. Ale to je úloha vedy: poskytnúť prijateľné vysvetlenie pre prírodné javy. Štúdium začiatkov života je veľmi aktívna výskumná oblasť, v ktorej sa dosahuje významný pokrok, hoci medzi vedcami prevláda presvedčenie, že ani jedna zo súčasných hypotéz nebola dosiaľ presvedčivo dokázaná. Dejiny vedy však ukazujú, že na pohľad neriešiteľné problémy (tak ako tento) sa raz stanú prístupné, keď to umožní pokrok v teórii, inštrumentácii alebo objav nových faktov.


Kreacionistický názor na pôvod vesmíru, Zeme a života

Mnohí religiózni ľudia, vrátane  mnohých vedcov, majú za to, že to boh stvoril vesmír a aspoň nasmeroval početné procesy, riadiace fyzickú a biologickú evolúciu; že tieto procesy viedli k stvoreniu galaxií, našej slnečnej sústavy a života na zemi. Táto viera, niekedy nazývaná „teistickou evolúciou", nie je v rozpore s vedeckým vysvetlením evolúcie. Zrkadlí sa  v nej pozoruhodný a povzbudivý charakter fyzikálneho vesmíru, ako nám ho javí kozmológia, paleontológia, molekulárna biológia a početné iné vedecké disciplíny.

Zástancovia „vedy o stvorení" majú množstvo názorov. Niektorí tvrdia, že Zem a vesmír sú pomerne mladé, možno majú len takých šesť až desať tisíc rokov. Takíto jednotlivci často tvrdia, že súčasný fyzikálny tvar Zeme sa dá vysvetliť „katastrofizmom", do ktorého zapadá celosvetová povodeň a stvorenie všetkých živých vecí (vrátane človeka) zázrakom a v podstate v tej podobe, v akej ich teraz nachádzame.

Iní zástancovia „vedy o stvorení" sú ochotní pripustiť, že Zem, planéty a hviezdy môžu existovať milióny rokov. Tvrdia však, že rozličné typy organizmov, najmä však ľudia, mohli vzniknúť len na zákrok nadprirodzenej intervencie, lebo vykazujú znaky „inteligentného návrhu - dizajnu".

V tejto knižke sa obidva tieto názory o „mladej Zemi" a „starej Zemi" budú nazývať „kreacionizmom" alebo „špeciálnym stvorením".

Niet nijakých spoľahlivých vedeckých údajov alebo kalkulácií, ktoré by odôvodnili vieru, že Zem bola stvorená len pred pár tisíc rokmi. V tejto knihe sme už v krátkosti zhrnuli existujúce množstvo dôkazov pre vysoký vek vesmíru, našej galaxie, slnečnej sústavy a Zeme, pochádzajúce z astronómie, astrofyziky, jadrovej fyziky, geológie, geochémie a geofyziky. Nezávislé vedecké metódy konzistentne udávajú pre Zem a slnečnú sústavu  vek asi 5 miliárd rokov; vek našej Mliečnej dráhy a vesmíru je dva až trikrát  väčší. Tento záver robí pôvod života vcelku pochopiteľným, dáva koherenciu početným odvetviam vedy a umožňuje zásadný záver na podklade ohromného množstva vedomostí o pôvode a správaní sa fyzikálneho sveta.

Niet nijakých dôkazov o tom, že by všetky geologické záznamy s ich riadnym postupom skamenelín boli výsledkom jedinej celosvetovej potopy, ku ktorej došlo len pred pár tisíc rokmi, ktorá trvala len málo dlhšie ako rok a pokryla aj najvyššie hory niekoľkometrovou vrstvou vody . Naopak, intertidálne a terestrálne usadeniny svedčia, že nikdy v minulosti nebol celý povrch planéty naraz pod vodou. Okrem toho celosvetová povodeň, ktorá by bola dosť veľká na vytvorenie sedimentárnych skál, aké vidíme dnes a ktoré majú spolu hrúbku aj niekoľko kilometrov, by vyžadovala oveľa väčšie množstvá vody, ako kedy na a v Zemi existovali, a to najmenej od vzniku pevnej zemskej kôry pred asi 4 miliardami rokov. Viera, že všetky zemské sedimenty s ich skamenelinami, boli uložené v riadnom poriadku v priebehu jedného roka, sa protiví všetkým geologickým pozorovaniam a fyzikálnym zákonom, týkajúcim sa sedimentačnej rýchlosti a možného množstva suspendovanej pevnej hmoty.

Geológovia zostavili podrobnú históriu sedimentových usadenín, ktoré viažu osobitné skalné útvary v zemskej kôre k osobitným prostrediam a procesom. Keby naftárski geológovia mohli nájsť viac nafty a plynu vysvetľovaním obrazu sedimentovaných skál ako výsledku jedinej potopy, iste by mu dávali prednosť, ale oni to nerobia. Namiesto toho títo praktickí robotníci súhlasia s akademickými geológmi o povahe prostredia usadenín a ich geologickom veku. Naftárski geológovia boli pioniermi vedomostí o skamenelinách, ktoré sa vytvorili v priebehu miliónov rokov v takých prostrediach ako zákruty riek, delty, zálivy s pieskovými bariérami alebo koralové rífy.

Príklad naftovej geológie poukazuje na jednu zo síl vedy. Používajúc vedomosti o prírode na predpovedanie dôsledkov toho, čo urobíme, umožňuje veda rozriešiť problémy a za použitia vhodnej technológie vytvoriť priaznivé podmienky. Podrobné vedomosti, potrebné na pretrvanie našej civilizácie, sa dajú získať len vedeckým bádaním.

Argumenty kreacionistov nepochádzajú z faktov, ktoré možno pozorovať v prírode. Špeciálne stvorenie alebo nadprirodzená intervencia sa nedajú podrobiť zmysluplnému pokusu, ktorý vyžaduje predpoveď pravdepodobného výsledku a potom jeho preverenie pozorovaním a pokusmi. V skutočnosti sú tvrdenia o „špeciálnom stvorení"  opakom vedeckého postupu. Podávané vysvetlenie sa považuje za nezvratné a dôkaz sa hľadá len na podporu osobitného záver, a to za akúkoľvek cenu.

Dôkazy podporujúce biologickú evolúciu

Na strane www.nap.edu nájdete:

Fotografia Charlesa Darwina, ktorý prišiel na mnohé predstavy o evolúcii pozorujúc variácie medzi druhmi na ostrovoch Galápagos pri brehoch Ekvádoru.

Fotografia skalnatého pobrežia ostrovov Galápagos.

Od začiatkov primitívneho „života", ako existoval pred najmenej 3,5 miliardami rokov, k dnešnému neprebernému množstvu a rozličnostiam, viedla veľmi dlhá cesta. Najlepšie sa jej dá porozumieť ako výslednici evolúcie.

V protiklade k populárnemu názoru ani názov ani myšlienka biologickej evolúcie nezačali s Charlesom Darwinom a jeho hlavným dielom O pôvode druhov prostredníctvom prírodného výberu (1859). Mnohí bádatelia, počínajúc starými gréckymi filozofmi, vyslovili myšlienku, že podobné druhy sú potomstvom spoločného predka. Výraz „evolúcia" sa v angličtine objavil po prvý raz v r. 1647 v celkom nebiologickej súvislosti a od tých čias sa široko používal pre všetky druhy postupu z jednoduchého začiatku. V súvislosti s biologickou evolúciou Darwin sám najčastejšie používal výraz „potomstvo so zmenou", čo ešte aj dnes je dobrá stručná definícia procesu, o ktorý nám ide.

Darwin navrhol, že evolúcia sa dá vysvetliť rozličným prežívaním organizmov v súvislosti s prirodzene sa vyskytujúcimi variáciami - tento proces nazval „prírodným výberom či selekciou". Bol toho názoru, že organizmy potomstva sa líšia medzi sebou a od svojich rodičov a že táto odlišnosť je dedičná - to značí, že rozdielnosti sa geneticky prenášajú na potomstvo. Okrem toho spoznal, že v prírode vytvoria organizmy spravidla viac potomstva, ako môže prežiť a reprodukovať sa, keďže sú tu obmedzenia čo do potravy, priestoru a iných zdrojov životného prostredia. Ak má určitá časť organizmov vlastnosti, ktoré sú v určitom osobitnom prostredí prednosťou, je pravdepodobné že tieto organizmy skôr prežijú a odovzdajú tieto vlastnosti svojmu potomstvu. Ako sa v priebehu generácií rozdielnosti hromadia, nové populácie organizmov sa líšia od svojich predkov.

Darwinova pôvodná hypotéza podstúpila rozsiahle modifikácie a rozšírenia, ale základná koncepcia stojí pevne. Štúdie v genetike a molekulárnej biológii - vedné odbory, ktoré za čias Darwina neexistovali - vysvetlili výskyt dedičných variácií, ktoré sú pre prírodný výber rozhodujúce. Genetické variácie sú výsledkom zmien či mutácií v sekvencii nukleotidov DNA, čo je molekula, z ktorej sa skladajú gény. Zmeny DNA sa dnes dajú zistiť a opísať s veľkou presnosťou.

Genetické mutácie vznikajú náhodou. Môžu, ale nemusia vyzbrojiť organizmus lepšími prostriedkami pre prežitie vo svojom prostredí. Ak však niektorý génový variant zlepší adaptáciu na prostredie (napr. ak umožní organizmu lepšie využiť potravu, ktorá je k dispozícii, alebo účinnejšie uniknúť dravcom-predátorom  -  ten význam majú silnešie nohy alebo maskujúce sfarbenie), potom má taký organizmus väčšiu pravdepodobnosť prežitia a reprodukcie ako organizmus bez toho génu. Postupom času sa počet takýchto potomkov zvýši a nakoniec sa zmení priemerná charakteristika populácie. Hoci genetické variácie, na ktorých sa zakladá prírodná selekcia, sa zakladajú na náhodných alebo nesústavných  elementoch, samotná prírodná selekcia produkuje „adaptívne zmeny" - čo je úplný opak náhody.

Vedci pochopili aj proces, ako vzniká nový druh. Nový druh je ten, ktorého jednotlivci sa nemôžu páriť a produkovať životaschopné potomstvo s jednotlivcami predchádzajúceho druhu. Rozštiepenie jedného druhu na dva sa často začína tým, že jedna skupina jedincov sa naraz nájde zemepisne oddelená od ostatných. To platí osobitne pre vzdialené ostrovy ako Galápagos alebo Havajské súostrovie, ktorých veľká vzdialenosť od Amerík a Ázie spôsobila, že kolonizátori, ktorí sem prišli, mali malú alebo nijakú možnosť páriť sa s jedincami, ktorí ostali na kontinentoch. Horské hrebene, rieky, jazerá a iné prírodné bariéry tiež spôsobili zemepisné oddelenie populácií, ktoré pôvodne patrili do toho istého druhu.

Raz izolované a zemepisne oddelené skupiny zvierat sa postupne geneticky diferencovali v dôsledku mutácií a iných procesov, vrátane prírodnej selekcie. Vznik nového druhu je postupný proces, takže spočiatku je reprodukčná izolácia medzi oddelenými skupinami organizmov len čiastočná, ale nakoniec sa stane úplnou. Vedci venujú osobitnú pozornosť týmto intermediárnym situáciám, pretože tieto pomáhajú rekonštruovať detaily celého procesu a identifikovať osobitné gény alebo sady génov, ktoré vyplývajú z reprodukčnej izolácie medzi druhmi.

Osobitne presvedčivým príkladom vzniku druhov je 13 druhov piniek, ktoré Darwin študoval na Galápagos a ktoré sú dnes známe ako Darwinove pinky. Ukázalo sa, že ich predkovia imigrovali na Galápagoské ostrovy z juhoamerickej pevniny. Dnes majú ich rozličné druhy na ostrove rozličné sídla, potravu a správanie sa, ale mechanizmy zapojené do vzniku nových druhov pôsobia ďalej. Skupina vedcov pod vedením Petra a Rosemary Grantových z Princetonskej univerzity zistila, že už jednoročná suchota môže na ostrovoch vyvolať u piniek evolučné zmeny. Suchota zmenšuje množstvo ľahko rozbiteľných orechov , ale umožňuje prežitie rastlín, ktoré dávajú väčšie, tvrdšie orechy. Suchota takto favorizuje vtákov so silným širokým zobákom, ktorý dokáže rozbiť tieto tvrdšie semená, a vzniká populácia piniek s týmito znakmi. Grantovci odhadli, že ak prichádza suchota na ostrov raz za desať rokov,  môže sa vytvoriť nový druh piniek už za dvesto rokov.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: Rozličné druhy piniek na ostrovoch Galápagos, známe ako Darwinove pinky, majú rozlične stvárnený zobák, ktorý sa vyvinul tak, aby bol výhodný pre rozličné druhy potravy.

Nasledujúce oddiely sa zaoberajú viacerými aspektmi biologickej evolúcie podrobnejšie, nachádzajúc v paleontológii, komparatívnej anatómii, biogeografii, embryológii a molekulárnej biológii ďalšie dôkazy na podporu evolúcie.

Doklad skamenelín

Hoci to bol predovšetkým Darwin, čo ako prvý organizoval presvedčivé dokazovanie biologickej evolúcie, vedci už dávno predtým spoznali, že organizmy na Zemi sa v priebehu dlhých časových období systematicky menili. V r. 1799 napr. jeden inžinier menom William Smith hlásil, že v nerozrušených vrstvách hornín sa nachádzajú skameneliny v určitom postupnom poradí, takže tie, čo sa vidia byť modernejšie (novšie), sú bližšie k vrchu. Keďže spodné vrstvy horniny logicky sa dostali dolu skôr a sú teda staršie ako horné vrstvy, dá sa poradiu skamenelín prideliť chronológia od najstarších po najmladšie. Jeho nálezy potvrdil a rozšíril okolo r. 1830 paleontológ William Lonsdale, ktorý zistil, že skamenené ostatky organizmov v spodných vrstvách sú primitívnejšie ako ostatky v horných vrstvách. Do dnešných dní boli identifikované tisíce uloženín v starých horninách a všetky vykazujú príslušnú postupnosť fosílnych organizmov.

Takže všeobecná postupnosť skamenelín bola uznávaná už prv, než mal Darwin predstavu o potomstve so zmenou. No paleontológovia a geológovia pred Darwinom používali sekvenciu skamenelín v horninách nie ako dôkaz biologickej evolúcie, ale ako základ pre vypracovanie (spoznanie) pôvodného sledu vrstiev hornín, ktoré boli štrukturálne preložené zemetraseniami a inými silami.

Za Darwinových čias bola paleontológia ešte stále len rudimentárna veda. Prevažné časti geologických následností vrstevnatých hornín boli neznáme alebo nedostatočne preštudované. Preto Darwina veľmi trápilo, že prechodné formy medzi niektorými veľkými skupinami organizmov boli zriedkavé.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok 1: Geologický prierez horou Grand Staircase-Escalante National Monument v Utahu vykazuje vrstvy sedimentárnych hornín. Tieto vrstvy predstavujú usadeniny v priebehu miliónov rokov. V postupne nižších vrstvách sa nachádzajú postupne staršie skameneliny, a tak sa dá spoznať postupnosť organizmov v priebehu času.

Obrázok 2: Zvetranie odhalilo vrstvy sedimentárnych hornín v okolí Paria River v Utahu.

Dnes však už boli mnohé medzery v paleontologickom zázname výskumami paleontológov zaplnené. Stotisíce fosílnych organizmov, získané z dobre datovaných hornín, predstavujú postupné štádiá foriem organizmov v priebehu času a dokazujú početné vývojové prechody. Ako sme už povedali, mikrobiálny život najjednoduchšieho typu existoval už pred 3,5 miliardami rokov. Najstarší nález komplikovanejších organizmov, t.j. eukaryotických buniek, ktoré sú zložitejšie ako baktérie, pochádza zo skamenelín v horninách starých asi 2 miliardy rokov. Mnohobunkové organizmy, t.j. dobre známe huby, rastliny a zvieratá, sa našli len v mladších geologických vrstvách. V nasledujúcej tabuľke je zachytený postup, v akom sa objavili stále zložitejšie formy života:






















































Životná formaMilióny rokov od objavu (približne)
Mikróby (prokaryoty)3 500
Zložité eukaryoty2 000
Prvé mnohobunkové zvieratá670
Korýše540
Vertebrata (jednoduché ryby)490
Obojživelníky350
Plazy310
Cicavce200
Neľudské primáty60
Prvé opice25
Australopitékski predchodcovia človeka5
Moderní ľudia0,15 (150.000 rokov)

Medzi rybami a obojživelníkmi, medzi obojživelníkmi a plazmi, medzi plazmi a cicavcami a potom v priebehu vývojového radu primátov bolo nájdených toľko prechodných foriem, že je často ťažko kategoricky určiť čas, kedy došlo k prechodu z jedného druhu k druhému. V súčasnosti sa vlastne všetky skameneliny dajú považovať v určitom zmysle za prechodné formy; sú to životné formy, vyskytujúce sa medzi predchádzajúcimi a nasledujúcimi životnými formami.

Doklad skamenelín teda predstavuje konzistentný dôkaz systematickej zmeny v priebehu času - dôkaz potomstva so zmenou. Na základe tohto ohromného množstva dôkazov sa dá predpovedať, že v budúcnosti nedôjde v paleontológii k dramatickým zvratom. Tým chceme povedať, že obojživelníky sa neobjavia pred rybami, ani cicavce pred plazmi a zložitý život sa nenájde v geologických dokladoch pred najstaršími eukaryotickými bunkami. Túto predpoveď oprávňuje to, čo sa zistilo dosiaľ: nebol zistený ani jeden zvrat.

Spoločné štruktúry

Predstavy o spoločnom predkovi na základe paleontológie posilňuje porovnávacia anatómia. Napríklad kostry ľudí, myší a netopierov sú si nápadne podobné napriek rozličnému spôsobu života týchto živočíchov a rozmanitosti ich životného prostredia. Podobnosť týchto živočíchov, kosť po kosti, sa dá pozorovať na každej časti tela, vrátane končatín; a predsa človek píše, myš uteká a netopier lieta; to všetko pomocou štruktúr, zostavených z kostí, ktoré sa líšia v podrobnostiach, ale sú si podobné celkovou stavbou a vzájomnými vzťahmi. smermi.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: Krídlo netopiera, predlaktie myši a predlaktie človeka slúžia rozličným účelom, ale majú to isté základné zloženie. K podobnostiam dochádza preto, lebo všetky tri druhy majú spoločného štvornohého stavovca ako predka.

Vedci volajú tieto podobnosti homológiami a prišli k záveru, že najlepšie sa dajú vysvetliť spoločným predkom. Tieto homológie študujú porovnávajúci anatómovia, a to nielen na kostných štruktúrach, ale aj na iných častiach tela a zo stupňov podobnosti uzatvárajú na vzťahy príbuznosti. Ich závery podávajú dôležité podrobnosti o vývojovej histórii; tieto podrobnosti sa dajú preskúšať porovnaním so sekvenciami starodávnych foriem v paleontologickom zázname.

Ucho a čeľusť cicavcov sú prípady, na ktorých sa striedavo paleontológia a porovnávacia anatómia snažia dokázať spoločný pôvod prostredníctvom prechodných foriem. Spodná čeľusť cicavcov obsahuje len jednu kosť, kým u plazov ich má viacero. Ostatné kosti z čeľusti plazov sú teraz v uchu cicavcov. Paleontológovia našli prechodné formy plazov, podobných cicavcom (Therapsida), s dvojakým čeľustným kĺbom: jeden sa skladá z kostí, ktoré pretrvajú v čeľusti cicavcov a druhý z kostí, ktoré sa na koniec stanú kladivkom a kovadlinkou v ľudskom uchu.

Distribúcia druhov

Aj biogeografia dodala dôkazy pre pôvod zo spoločného predka. Rozmanitosť životných foriem je ohromujúca. Bolo opísaných a pomenovaných asi 250 000 druhov žijúcich rastlín, 100 000 druhov húb a jeden milión zvierat, každý žijúc vo svojom osobitnom životnom prostredí, vo svojej niši; a súpis nie je ani zďaleka hotový. Niektoré druhy, napr. ľudské bytosti a náš spoločník pes, môžu žiť vo veľmi rozličných prostrediach. Iné druhy sú neuveriteľne špecializované. Jeden druh huby Laboulbenia žije len na zadnej časti krycieho krídla jediného druhu hmyzu, Aphaenops cronei, ktorý sa nachádza len v niektorých jaskyniach na juhu Francúzska. Larvy muchy Drosophila carcinophila sa vyvíjajú len v rýhach na chlopniach tretieho páru orálnych príveskov jedného pozemného kraba, ktorý žije len na niektorých karibských ostrovoch.

Ako si môžeme vysvetliť kolosálnu rozmanitosť živých bytostí a existenciu takých neobyčajných, na pohľad podivných stvorení ako tá spomenutá huba, ten hmyz, tá muška? A ako to, že na ostrovných skupinách typu Galápagos žijú často zvieratá so znakmi, podobnými tým na blízkej pevnine, ale patriace do rozličných druhov? Evolučná teória vysvetľuje biologickú rozmanitosť ako výsledné potomstvo miestnych alebo migrujúcich predkov, ktoré sa adaptovalo na rozličné životné prostredia. Toto vysvetlenie sa dá testovať vyšetrením súčasných druhov a miestnych fosílií na existenciu podobných štruktúr, čo by naznačilo, ako jedna podobnosť pochádza z druhej. Okrem toho by sa malo dokázať, že nejaký druh bez domáceho predka sa prisťahoval do tejto lokality.

Kdekoľvek sa takéto testy uskutočnili, všade sa tieto podmienky potvrdili. Dobrým príkladom sú populácie cicavcov v Severnej a Južnej Amerike, kde sa vyvinuli markantne odlišné miestne organizmy v izolácii až do vzniku panamskej šije pred asi 3 miliónmi rokov. Až potom migrovali na sever pásovec, dikobraz aj vačica oposum, juhoamerické cicavce, a s nimi početné iné druhy zvierat a rastlín, kým horský lev a iné severoamerické druhy sa uberali po šiji na juh.

Dôkazy, ktoré nazbieral Darwin pre vplyv zemepisného rozšírenia na evolúciu organizmov, ešte zosilneli novými poznatkami. Dnes, napríklad, existuje na svete asi 2000 druhov múch patriacich do rodu Drosophila. Asi štvrtina z nich žije len na Havaji. Viac ako tisíc druhov slimákov a iných pozemných mäkkýšov žije tiež len na Havaji. Biologické vysvetlenie pre početnosť príbuzných druhov v odľahlých lokalitách znie, že táto veľká rozličnosť je dôsledkom ich evolúcie z malého počtu spoločných predkov, ktorí kolonizovali izolované prostredie. Havajské ostrovy sú ďaleko od každej pevniny alebo iných ostrovov a podľa geologických svedectiev neboli nikdy pripojené k inej zemi. Takže tých pár kolonizátorov, ktorí sa dostali na Havajské ostrovy, našlo tu početné vhodné ekologické niše, v ktorých mohli počas početných generácií podstupovať evolučné zmeny a diverzifikácie. Keď prišli na Havajské ostrovy prví osadníci, kolonisti, nežili tam iné druhy cicavcov ako jeden druh netopierov; podobne boli neprítomné početné iné druhy rastlín a zvierat.

Havajské ostrovy nie sú pre neprítomné druhy menej pohostinné ako iné časti sveta. Napríklad svine a kozy sa v divočine na Havaji ľahko rozmnožili a prospievajú tam aj iné druhy domácich zvierat. Vedecké vysvetlenie pre neprítomnosť mnohých druhov organizmov a veľké rozmnoženie pár iných druhov je, že pre ich zemepisnú izoláciu sa mnoho druhov organizmov na ostrovy nikdy nedostalo. Tie, ktoré sa na ostrovy dostali, sa časom veľmi rozrôznili, pretože nebolo príbuzných organizmov, s ktorými by bolo treba súperiť o potravu.

Podobnosti počas vývoja

Embryológia, štúdium biologického vývoja jednotlivca od počatia, je ďalším zdrojom nezávislých dôkazov o spoločnom pôvode. Napríklad barnakly, sedimentárne korýše, sa málo podobajú na iné korýše ako humry, garnáty alebo kokepody. Prechádzajú však larválnym vývojovým štádiom, keď vyzerajú tak ako larvy iných korýšov. Podobnosť larválnych štádií podporuje záver, že všetky korýše majú homológnu časť organizmu a spoločného predka.

Podobne aj celé to množstvo organizmov od octovej mušky po dážďovky, myši a ľudí má veľmi podobné sekvencie génov, aktívne činných na začiatku vývoja. Tieto gény ovplyvňujú vo všetkých týchto rozličných skupinách organizmov segmentáciu a orientáciu tela. Prítomnosť natoľko si podobných génov, pôsobiacich tak podobne u toľkých druhov organizmov, sa dá najlepšie vysvetliť tým, že tieto gény boli prítomné vo veľmi včasnom (rannom) predkovi všetkých týchto skupín.

Nové dôkazy na základe molekulárnej biológie

Zjednocujúci princíp spoločného pôvodu, vyplývajúci zo všetkých prebraných druhov dôkazov, je ďalej posilňovaný zisteniami modernej biochémie a molekulárnej biológie.

Kód, používaný na prenos sekvencie nukleotidov do aminokyselín, je v podstate rovnaký u všetkých organizmov. Okrem toho sú proteíny všetkých organizmov bez výnimky zložené z tých istých 20 aminokyselín. Toto jednotné zloženie a rovnaká funkcia predstavuje mocný argument v prospech spoločného pôvodu aj najrozličnejších organizmov.

V r. 1959 vedci na kambridgeskej univerzite v Anglicku určili trojdimenzionálnu štruktúru dvoch proteínov nachádzajúcich sa v skoro každom mnohobunkovom organizme: hemoglobínu a myoglobínu. Hemoglobín je proteín, ktorý je nosičom kyslíku v krvi. Myoglobím preberá kyslík z hemoglobínu a skladuje ho v tkanivách až do okamihu potreby. Toto boli prvé rozriešené trojdimenzionálne proteínové štruktúry a tie v krátkom čase sprostredkovali ďalšie kľúčové objavy. Myoglobín má jednu reťaz, zloženú zo 153 aminokyselín okolo jadra zo železa a iných atómov (nazývaného „hem"), na ktoré sa viaže kyslík. Naproti tomu hemoglobín sa skladá zo štyroch reťazcov: dva identické so 141 aminokyselinami a dva tiež identické so 146 aminokyselinami; každý reťazec má presne taký hem ako myoglobín a každý zo štyroch reťazcov hemoglobínu sa krúti presne tak ako reťazec myoglobínu. V r. 1959 sa hneď spoznalo, že tieto dve molekuly sú si veľmi príbuzné.

V priebehu najbližších dvoch desaťročí boli určené sekvencie pre myoglobín a hemoglobín desiatok cicavcov, vtákov, plazov, obojživelníkov, rýb, červov a mäkkýšov. Všetky tieto sekvencie si boli tak zjavne príbuzné, že sa s dôverou mohli porovnávať s trojdimenzionálnymi štruktúrami dvoch vybraných štandardov - veľrybí myoglobín a konský hemoglobín. Ešte významnejšie bolo, že rozdiely medzi sekvenciami rozličných organizmov sa dali použiť na zostavenie rodokmeňa variácií hemoglobínu a myoglobínu týchto organizmov. A tento rodokmeň sa dokonale zhodoval s pozorovaniami paleontológov a anatómov o spoločnom predkovi spomínaných organizmov.

Podobné rodinné histórie sa získali o trojrozmerných štruktúrach a sekvenciách aminokyselín aj iných proteínov, napr. cytochrómu c (je to proteín zúčastňujúci sa na prenose energie) a tráviacich proteínov trypsínu a chymotrypsínu. Vyšetrovanie molekulárnej štruktúry poskytuje novú a veľmi účinnú možnosť študovania evolučných vzťahov. Množstvo informácií je potenciálne ohromné - v žijúcich organizmoch existujú tisíce rozličných proteínov a ich štúdium je obmedzené len časom a finančnými možnosťami molekulárnych biológov.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: Myoglobín, ktorý uskladňuje kyslík v svaloch, sa skladá z reťazca 153 aminokyselín, obaľujúcich molekulu, ktorá viaže kyslík. Sekvencia aminokyselín v myoglobíne sa mení od druhu k druhu, odhaľujúc evolučný vzťah medzi organizmami.

Keď sa zlepšila schopnosť určiť sekvenciu nukleotidov, z ktorých sa skladá DNA, stalo sa možným použiť gény na rekonštrukciu evolučnej histórie organizmov. V dôsledku mutácií sa v priebehu času sekvencia nukleotidov v génoch postupne mení. Čím bližšie sú si dva organizmy príbuzné, tým menej sa líšia ich DNA. Pretože v ľuďoch a iných organizmoch existujú desaťtisíce génov, obsahuje DNA obrovské množstvo informácií o evolučnej histórii každého organizmu.

Gény sa vyvíjajú rozličnou rýchlosťou, lebo hoci mutácie sú vecou náhody, niektoré proteíny sú oveľa tolerantnejšie k zmenám v sekvenciách svojich aminokyselín ako iné proteíny. Z tohto dôvodu sa gény, ktoré kódujú tieto tolerantnejšie, menej strnulé proteíny, vyvíjajú rýchlejšie. Priemerná rýchlosť, pri ktorej sa istý druh génov alebo proteínov ďalej rozvíja, dala vzniknúť konceptu tzv. „molekulárnych hodín". Molekulárne hodiny idú rýchlo pre menej strnuté proteíny, a pomaly pre väčšmi strnuté, hoci všetky zaznamenávajú ten istý evolučný proces.

Obrázok na tejto strane znázorňuje troje molekulárne hodiny: proteínov cytochrómu c, ktoré intímne reagujú s inými makromolekulami a sú dosť strnuté vo svojich sekvenciách aminokyselín; menej strnulých hemoglobínov, ktoré reagujú najmä s kyslíkom a inými malými molekulami; a pre fibrinopeptidy, čo sú fragmenty proteínov, odtrhnuté z veľkých proteínov (fibrinogénov) v priebehu zrážania krvi. Hodiny pre fibrinopeptidy idú rýchlo: jedno percento aminokyselín sa zmení za o niečo viac ako jeden milión rokov; na druhej krajnosti sú molekulárne hodiny pre cytochróm c, ktoré idú pomaly; zmena 1 percenta aminokyselín trvá 20 miliónov rokov. Hodiny hemoglobínu idú stredne rýchlo.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: Odhady divergencie aminokyselín v priebehu 1200 miliónov rokov  pri fibrinopeptidoch, hemoglobíne a cytochróme c na základe dát z roku 1971, ktoré sa od tých čias zmenili len nepatrne.

Pojem molekulárnych hodín je užitočný z dvoch hľadísk. V prvom rade určuje evolučné vzťahy medzi organizmami a udáva čas, kedy sa druhy začali od seba odlišovať - jeden od druhého divergovať. Ak raz boli hodiny pre nejaký gén alebo proteín kalibrované vzťahom na nejakú udalosť so známym časovým údajom, dá sa vyšetrením rodokmeňa génu alebo proteínu určiť súčasný chronologický čas všetkých ostatných udalostí.

No existuje ešte ďalšia zaujímavá línia dôkazov podporujúcich vývoj, a to sú sekvencie DNA známe ako „pseudogény". Sú to ostatky génov, ktoré už nemajú nijakú funkciu, ale DNA ich ďalej nesie so sebou ako zbytočnú batožinu. Aj pseudogény sa v priebehu času menia, ako prechádzajú z predkov na potomstvo, a tak poskytujú veľmi užitočnú možnosť na rekonštrukciu evolučných  vzťahov.

Pri fungujúcich génoch je jedným z vysvetlení pre relatívnu podobnosť medzi génmi rozličných organizmov to, že ich spôsob života je podobný - napríklad, gény koňa a zebry si môžu byť väčšmi podobné ako gény koňa a tigra, a to pre podobné miesto výskytu a správanie sa. Toto vysvetlenie neplatí pre pseudogény, pretože tie nemajú v organizme nijakú úlohu. Stupeň podobnosti medzi pseudogénmi musí reflektovať len ich evolučnú príbuznosť. Čím vzdialenejší je spoločný predok dvoch organizmov, tým rozdielnejšie musia byť ich pseudogény.

Dôkaznosť evolúcie na základe molekulárnej biológie je drvivá a ďalej rýchlo rastie. V niektorých prípadoch umožňuje molekulárna biológia ísť ďalej ako paleontologické dôkazy. Už dávno sa napríklad vyslovila domnienka, že veľryby pochádzajú z pozemných cicavcov, ktoré sa vrátili do mora. Z hľadiska anatomických a paleontologických dôkazov sa zdali byť najbližšími pozemnými príbuznými veľrýb párnokopytníky (moderný dobytok, ovce, ťavy, kozy atď.). Nedávne porovnanie niektorých mliečnych proteínov (beta- a kapakazeín) potvrdilo tento vzťah a ukázalo, že najbližším žijúcim pozemným príbuzným veľrýb by mohol byť hroch. V tomto prípade molekulárna biológia spresnila paleontologický záznam.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: Pozemný predok cicavec - Ambulocetus - Rodhocetus - Balaenoptera (moderná modrá veľryba). Moderné veľryby majú ako predkov pozemné cicavce, ktoré sa postupne adaptovali na spôsob života v mori.

Kreacionizmus a dôkaz evolúcie

Niektorí kreacionisti uvádzajú ako dôkaz pre neplatnosť evolučnej teórie nekompletný záznam skamenelín. Je pravda, že záznam skamenelín bol za čias Darwina nekompletný, ale početné z vtedajších dôležitých medzier boli od tých čias paleontologickým výskumom zaplnené. Pravdepodobne najpresvedčivejším dôkazom na základe skamenelín je konzistencia ich následnosti od najstarších čias až dodnes. Nikde na Zemi sa, napríklad, nenašli cicavce v devonských vrstvách (to je vek rýb), alebo skameneliny ľudí spolu s ostatkami dinosaurov. Nepohnuté vrstvy s jednoduchými jednobunkovými organizmami sú staršieho dáta ako vrstvy s mnohobunkovými organizmami a bezstavovce predchádzajú stavovce; tento sled sa nikde nenašiel v obrátenom poradí alebo narušený. Skameneliny so susedných vrstiev sú si podobnejšie ako skameneliny z časove vzdialených vrstiev. Najrozumnejší vedecký záver na základe skamenelín je ten, že vskutku dochádzalo k vzniku potomstva so zmenami, ako to konštatuje evolučná teória.

Špeciálni kreacionisti tvrdia, že „nikto nevidel, že dochádza k evolúcii". Táto veta obchádza spôsob, ako veda testuje hypotézy. Nevidíme, ako Zem obchádza slnko, alebo atómy tvoria hmotu. „Vidíme" dôsledky tých pochodov. Vedci uzatvárajú, že atómy existujú a že Zem sa krúti, lebo testovali predpovede vyslovené na základe týchto koncepcií rozsiahlymi pozorovaniami a pokusmi.

Okrem toho, v menšom meradle „sme svedkami" uskutočňujúcej sa evolúcie každý deň. Aj každoročné zmeny chrípkových vírusov, aj objavenie sa baktérií rezistentných na antibiotiká sú produkty evolučných síl. A rýchlosť, s akou môže dôjsť pod vplyvom prostredia k zmenám organizmov s krátkymi generačnými časmi, ako sú baktérie a vírusy, má veľký medicínsky význam. Početné laboratórne pokusy ukázali, že na základe mutácie a prírodnej selekcie sa mikroorganizmy môžu špecifickým spôsobom odlíšiť už od príslušníkov bezprostredne predchádzajúcej generácie.

V širšom meradle je iným príkladom húževnatosti a prispôsobivosti organizmov pri okolnostnom strese vznik moskytov odolných voči insekticídom. Podobne sa stanú aj parazity malárie odolné voči liečivám, ktoré sa proti nim s úspechom používali dlhé roky. Dôsledkom je, že malária je na postupe a každý rok sa vyskytuje 300 miliónov klinických prípadov.

Molekulárne evolučné údaje sa najnovšie stretávajú s námietkou, nazývanou aj „teória inteligentného dizajnu (návrhu, plánu)". Jej prívrženci tvrdia, že štrukturálna zložitosť je dôkazom priameho zásahu božej ruky pri špeciálnej tvorbe organizmov v tej podobe, ako sú dnes. Tieto argumenty sú odozvou na kňaza Williama Paleya z 18. storočia, ktorý vyslovil názor, že oko stavovcov, majúce veľmi zložité vnútorné usporiadanie, bolo špeciálne naplánované vo svojej dnešnej forme všemohúcim stvoriteľom. Moderní prívrženci teórie inteligentného dizajnu tvrdia, že molekulárne štruktúry typu DNA alebo molekulárnych pochodov typu pri zrážaní krvi, sú tak a nezjednodušiteľne zložité, že môžu fungovať len v tom prípade, že všetky zložky sú operatívne t.j. účinné, výkonné, naraz. Hovoria, že tieto štruktúry a schopnosti procesov sa nemohli vyvinúť postupným spôsobom, ktorý je charakteristický pre prírodný výber.

V skutočnosti však štruktúry a procesy, o ktorých sa tvrdí, že sú „nezjednodušiteľne" zložité, pri bližšom skúmaní nie sú také. Nie je, napríklad, správne povedať, že komplexné štruktúry a pochody môžu fungovať len vtedy, ak sú všetky zložky na mieste a fungujú tak, ako to vidíme dnes. Komplexné biochemické procesy môžu byť prírodným výberom vybudované na základe pôvodne jednoduchších procesov. „História" každého proteínu sa dá sledovať už od jednoduchých organizmov. Bezčeľustné ryby majú jednoduchší hemoglobín ako ryby čeľustné, ktorý je zas jednoduchší ako hemoglobín cicavcov.

Vývoj zložitých molekulárnych systémov môže prebiehať viacerými spôsobmi. Prírodný výber môže najprv zložiť súčasti systému pre jednu funkciu a potom, neskoršie, rekombinuje tieto časti s komponentmi iného systému a vznikne systém, ktorý má inú funkciu. Napríklad gény môžu byť prírodným výberom najprv duplikované alebo pozmenené, až potom amplifikované. Takýmto spôsobom bola vysvetlená aj zložitá biochemická kaskáda, na konci ktorej je zrážanie krvi.

Podobným spôsobom sú evolučné mechanizmy schopné vysvetliť aj pôvod veľmi komplexných anatomických štruktúr. Napríklad, oko sa mohlo vyvinúť v priebehu histórie života na Zemi mnohokrát a nezávisle. Stupne začínajú od jednoduchého očného fľaku, zloženého z buniek retinuly, citlivých na svetlo (ako dnes majú ploché červy), pokračujú formou individuálnych fotosenzitívnych jednotiek (ommatidia) u hmyzu, ktoré majú početné šošovky na fokusovanie svetla, a končia tvorbou oka s jednou šošovkou prenášajúcou obraz na retinu. U ľudí a iných stavovcov sa retina skladá nielen z fotoreceptorových buniek, ale má aj viacero typov neurónov, ktoré začínajú obraz analyzovať. Takýmito postupnými štádiami sa vyvinuli veľmi rozličné typy očí od jednoduchého orgánu citlivého na svetlo po veľmi zložité systémy na videnie.  smermi.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok. Oči sa vyvinuli v priebehu miliónov rokov z jednoduchých orgánov na detekciu svetla. Jednoduché „oko" plochého červa s pigmentovými  bunkami a retinulou   - zložené oko hmyzu s početnými  ommatídiami a šošovkou  - oko chobotnice s rohovkou a dúhovkou  - oko cicavcov s retinou a optickým nervom.

Vývoj ľudí

Štúdie v evolučnej biológii viedli k záveru, že ľudské bytosti pochádzajú z ich opičích predkov. Táto asociácia bola predmetom búrlivých debát medzi vedcami už za Darwinových dní. Dnes však niet preukazných vedeckých pochybností o úzkom evolučnom vzťahu medzi všetkými primátmi, vrátane ľudí.

Mnohé z najdôležitejších objavov paleontológie posledného storočia sa vzťahujú na evolučnú históriu ľudí. Ako fosílie sa našiel nie jeden ale mnoho spojujúcich článkov - medzistupňov medzi rozličnými vetvami rodokmeňa ľudí. Tieto spájajúce fosílie sa vyskytujú v geologických usadeninách stredného veku. Dokumentujú čas, obdobie, a rýchlosť, akou prebiehal vývoj primátov a ľudí.

Vedci vykopali tisíce fosílnych vzoriek, reprezentujúcich ľudský rod. Veľký počet z nich sa nedá prisúdiť modernému ľudskému druhu Homo sapiens. Väčšina týchto vzoriek má dobre určený vek, často pomocou rádiometrie. Spolu vytvárajú dobre rozvetvený rodostrom, ktorého časti vyznačujú všeobecnú evolučnú následnosť, vedúcu od opiciam podobných foriem k modernému človeku.

Paleontológovia objavili v skalných vrstvách, starších ako štyri miliónkov, početné druhy vymretých opíc - ale nikdy nie niektorého člena ľudskej rodiny. Autralopithecus, ktorého najstaršie známe fosílie sú asi štyri milióny rokov staré, je druh, ktorý má niektoré znaky bližšie opiciam a iné bližšie modernému človeku. Početné znaky, vrátane dlhých ramien, krátkych nôh, stredne dlhých prstov na nohách, ako aj znaky hornej končatiny, svedčia, že príslušníci tohto druhu strávili značnú časť života na stromoch. Ale už chodili vzpriamene po zemi, ako ľudia. Vo stvrdnutom vulkanickom prachu sa našli prekrásne zachované dvojnohé stopy Autralopithecusa a iných vymretých zvierat. Väčšina našich predkov typu Autralopithecus vymrela asi pred dva a pol miliónmi rokov, kým tie jeho druhy, ktoré sú na postranných vetvách rodokmeňa, prežili popri lepšie vyvinutých hominídoch ešte jeden milión rokov.

Typické kosti najstaršieho druhu ľudského rodu, Homo, sa datujú do vrstiev hornín starých asi 2,4 milióna rokov. Fyzikálni antropológovia sa zhodujú v názore, že Homo sa vyvinul z jedného druhu Autralopithecusa. Pred dvomi miliónmi rokov mali prví zástupcovia druhu Homo priemernú veľkosť mozgu asi jeden a polkrát väčšiu ako Autralopithecus, ale stále podstatne menšiu ako moderní ľudia. Tvary pánevných a nohových kostí svedčia, že títo včasní ľudia neboli prechodní šplhavci ako Autralopithecus, ale chodili a behali na dlhých nohách ako moderní ľudia. Rovnako ako Australopithecus vykazoval komplex opičích, ľudských a prechodných znakov, tak  bol Homo niektorými znakmi prechodom medzi Autralopithecom a moderným človekom, ale bližší k modernému človeku v iných aspektoch. Najranejšie kamenné nástroje sú v skutočnosti toho istého veku ako najranejšie fosílie druhu Homo. Raný Homo mal väčší mozog ako Australopithecus a bol výrobcom kamenných nástrojov.

Fosílny záznam pre obdobie medzi 2,4 milióna rokov a teraz obsahuje ostatky kostier viacerých druhov pričleňovaných k druhu Homo. Novšie druhy majú väčšie mozgy ako staršie. Fosílny záznam je dosť kompletný na to, aby dokázal, že ľudia sa najprv rozšírili z miesta svojho pôvodu v Afrike do Európy a do Ázie, a to pred málo menej ako dvomi miliónmi rokov. Rozličné typy kamenných nástrojov sa spájajú s rozličnými populáciami. Novšie druhy s väčšími mozgami obyčajne používali premyslenejšie nástroje ako staršie druhy.

Aj molekulárna biológia dodala silné dôkazy o úzkom vzťahu medzi opicami a ľuďmi. Analýzy početných proteínov a génov ukázali, že ľudia sú geneticky podobnejší šimpanzom a gorilám ako orangutánom a iným primátom.

Vedci extrahovali DNA aj z jednej dobre zachovanej kostry vymretého ľudského druhu známeho pod menom neandertálsky človek; bol príslušníkom rodu Homo a je považovaný za subspecies Homo sapiens alebo osobitnú species. Na základe molekulárnych hodín, ktoré používajú známe rýchlosti genetických mutácií, divergovala neandertálska línia od línie moderného Homo sapiens pred menej ako pol miliónom rokov, čo je úplne v súlade s fosílnym záznamom.

Na základe dát molekulárnej biológie a genetiky sa evolucionisti zhodujú na hypotéze, že moderný Homo sapiens, jednotlivec veľmi podobný nám, sa vyvinul z archaickejších ľudí pred asi 100 000 až 150 000 rokmi. Veria, že k tomuto prechodu došlo v Afrike a moderní ľudia sa potom rozšírili do Ázie, Európy a nakoniec do Austrálázie a Amerík.

Objavy pozostatkov hominidov za posledné tri desaťročia vo Východnej a Južnej Afrike, na Strednom východe a inde sa spájajú s pokrokmi v molekulárnej biológii a dávajú vznik novej vednej disciplíne - molekulárnej paleoantropológii. A táto nová výskumná oblasť produkuje stále viac a viac dôkazov pre genetickú príbuznosť medzi ľudskými bytosťami a africkými opicami.

Výskumy verejnej mienky ukazujú, že mnohí ľudia veria na božskú intervenciu, ktorá aktívne riadila vývoj ľudských bytostí. Veda nemôže komentovať úlohu, ktorú môžu mať v ľudských záležitostiach nadprirodzené sily. Ale vedecké výskumy vedú k záveru, že tie isté sily, ktoré sú zodpovedné za vývoj všetkých ostatných foriem života na Zemi, možno brať do úvahy aj pri vývoji ľudských bytostí.

Na strane www.nap.edu nájdete:

Obrázok: Lebky vo vývoji človeka. Raní hominidovia, napríklad príslušníci druhu Australopithecus afarensis, ktorí žili pred asi 3 miliónmi rokov, mali menšie mozgy a širšie tváre ako príslušníci rodu Homo, ktorí sa objavili pred 2,4 miliónmi rokov. Biele časti lebiek sú rekonštruované. A. afarensis,  A. africanus, raný človek, H. erectus, H. sapiens.

Záver

Vedenie je jediná cesta ako získať vedomosti o nás a o svete okolo nás. Ľudia poznávajú aj mnohými inými spôsobmi, ako je literatúra, umenie, filozofické uvažovanie a náboženská skúsenosť. Vedecké poznatky môžu obohatiť estetické a morálne vnímanie, ale táto oblasť presahuje hranice vedy, ktorá sa snaží o lepšie poznanie prírodného sveta.

Námietka, že nestrannosť vyžaduje, aby sa na školách vyvážene prednášala evolučná teória aj „veda o stvorení", prezrádza nepochopenie toho, čo veda je a ako sa uskutočňuje. Vedecké bádanie sa snaží porozumieť prírodným javom na základe pozorovaní a experimentov. A  vedecké podávanie faktov a ich vysvetlenie musí byť opäť prístupné prevereniu pozorovaniami a pokusmi.

Kreacionizmus, inteligentný dizajn a iné tvrdenia o nadprirodzených intervenciách pri vzniku života alebo živočíšnych druhov nemôžu byť súčasťou vedy, lebo sa nedajú preveriť vedeckými metódami. Tieto tvrdenie podriaďujú pozorované fakty konštatovaniam založeným na autorite, zjavení alebo náboženskej viere. Dokumentácia, ponúkaná na podporu týchto tvrdení, sa typicky obmedzuje na špeciálne publikácie ich prívržencov. Tieto publikácie nepripúšťajú hypotézy, ktoré by boli schopné zmeny vo svetle nových faktov, interpretácií alebo pri dôkaze pripustenia, že išlo o omyl. Toto je v rozpore s vedou, kde každá hypotéza alebo teória ostáva trvale vystavená možnosti zamietnutia alebo modifikácie vo svetle nových poznatkov.

Nijaký predmet viery, ktorý má svoj pôvod skôr v doktrinálnom materiáli ako vo vedeckom pozorovaní, interpretácii alebo experimentoch, nesmie byť prípustný ako veda v žiadnom prírodovednom vyučovacom predmete. Včlenenie učenia takých doktrín do programu prírodovedných školských tried kompromituje ciele verejnej školskej výchovy. Veda mala veľký úspech pri vysvetľovaní prírodných javov, čo  viedlo nielen k zvyšovaniu chápania vesmíru, ale aj k veľkým zdokonaleniam a zlepšeniam technológie, verejného zdravia a blahobytu. Rastúci význam vedy v modernom živote vyžaduje, aby sa v prírodovednom vyučovaní vyučovala veda, nie náboženstvo.

*  *  *

Dodatok  -  Často kladené otázky

( Adaptované z knihy Vyučovanie evolúcie ...)

Čo je evolúcia?

Evolúcia v najširšom význame slova vysvetľuje, že čo vidíme dnes, sa líši od toho, čo existovalo v minulosti. Galaxie, hviezdy slnečný systém aj Zem sa zmenili v priebehu času, a zmenil sa aj život na Zemi.

Biologická evolúcia sa týka zmien živých vecí v priebehu histórie života na Zemi. Vysvetľuje, že živé veci majú spoločných predkov. V priebehu času zapríčinili biologické procesy, ako napr. prírodný výber, vznik nových druhov. Darwin nazval tento proces „potomstvo so zmenami", čo pretrváva ako dobrá definícia biologickej evolúcie aj dnes.

Nie je evolúcia len dôsledok?

Nikto nebol svedkom evolúcie jednoprstých koní z trojprstých, ale to neznačí, že nemôžeme veriť, že sa kone vyvíjali. Veda sa dá pestovať mnohými inými spôsobmi okrem priameho pozorovania a pokusov. Mnoho vedeckých objavov bolo urobených na základe nepriameho pozorovania a pokusov, pri ktorých sa robia vývody a testujú hypotézy, vytvorené na základe tých vývodov.

Napríklad, časticový fyzik nemôže priamo pozorovať subatomárne častice, lebo sú príliš malé. Urobí však vývody o ich váhe, rýchlosti a iných vlastnostiach, ktoré môže pozorovaním zistiť. A potom môže vysloviť povedzme takúto hypotézu: Ak je váha častice Y, potom sa pri jej bombardovaní stane X. Ak sa X nestane, hypotéza je vyvrátená. Takýmto spôsobom získavame informácie o prírodnom svete aj vtedy, keď niečo nemôžeme pozorovať priamo - a to platí aj o minulosti.

V historických vedách ako je astronómia, geológia, evolučná biológia a archeológia, robia sa logické predpoklady a tieto sa testujú proti známym dátam, faktom. Niekedy sa test nedá urobiť, kým sa nezískajú nové údaje, ale na porozumenie minulosti sa už urobilo veľa. Zaujímavý je tento príklad: Škorpiónové muchy (Mecoptera) a pravé muchy (Diptera) majú toľko spoločných vlastností, že ich entomológovia považujú za blízko príbuzné. Škorpiónové muchy majú štyri krídla skoro rovnakej veľkosti, kým pravé muchy majú pár veľkých predných krídel a zadný pár je nahradený malým útvarom podoby kyjačika. Ak sa dvojkrídle muchy vyvinuli zo svojich predkov podobných škorpiónovým muchám, ako predpokladá porovnávacia anatómia, mala existovať aj pravá mucha so štyrmi krídlami - v roku 1976 boli objavené fosílie takej muchy! Okrem toho genetici zistili, že počet krídel u múch sa môže meniť mutáciami v jedinom géne.

Niečo, čo sa udialo v dávnej minulosti, nie je teda „mimo hraníc" vedeckej štúdie. O takých javoch možno vysloviť hypotézy, tieto treba testovať a potom sa dajú robiť solídne závery. Okrem toho kľúčové mechanizmy evolúcie sa uplatňujú v priebehu krátkych časových intervalov a možno ich priamo pozorovať - napríklad vznik baktérií odolných voči antibiotikám.

Evolúcia je veľmi dobre podložená teória, vyslovená na základe údajov z rozličných zdrojov vrátane pozorovania fosílnych záznamov, genetických informácií, zemepisného rozšírenia živočíchov a rastlín, ako aj podobnosti v špeciálnej anatómii a vývoji. Vedci z toho urobili záver, že pojem potomstva so zmenami je najlepšie vedecké vysvetlenie týchto pozorovaní.

Je evolúcia fakt alebo teória?

Teória evolúcie vysvetľuje, ako sa život na Zemi menil. Vo vedeckej reči „teória" neznamená „dohad" alebo „tušenie", ako v bežnej reči. Vedecké teórie sú vysvetľovania prírodných javov logickými postupmi na základe pozorovaní, ktoré možno preveriť vychádzajúc z hypotéz. Biologická evolúcia je najlepšie vedecké vysvetlenie, aké máme, pre celé ohromné množstvo pozorovaní o živej prírode okolo nás.

Vedci veľmi často používajú slovo „fakt" na opis výsledku nejakého pozorovania. Ale toto slovo môže znamenať aj niečo, čo bolo pozorované a opísané toľkokrát, že už niet nijakého pádneho dôvodu na preverovanie alebo hľadanie ďalších príkladov. V tomto zmysle je evolúcia fakt. Vedci už nekladú otázku, či sa naozaj vyskytuje potomstvo so zmenami; dôkazy pre tento názor sú také silné.

Neodmietajú mnohí významní vedci evolúciu?

Nie. Vedecký súhlas ohľadom evolúcie je ohromný. Tí, čo sú proti vyučovaniu evolúcie, používajú občas citácie významných vedcov, vytrhnuté z kontextu na tvrdenie, že vedci nepodporujú evolúciu. Ak sa bližšie prizrieme na tieto citácie, zistíme, že vedci diskutujú o niektorých aspektoch spôsobu, akým evolúcia prebieha, a vôbec nie o tom, či sa deje. Tak biológ Stephen Jay Gould raz napísal, že „extrémna vzácnosť nálezov prechodných foriem fosílií naďalej pretrváva ako obchodné tajomstvo paleontológie". Ale Gould, vynikajúci paleontológ a výrečný učiteľ v oblasti evolúcie, diskutuje o tom, ako sa deje evolúcia. Ide mu o to, či je rýchlosť medzidruhových zmien pomalá a stupňovitá, alebo či sa evolúcia deje skokmi po dlhších obdobiach malých zmien - to je myšlienka známa pod menom „prerušovaná rovnováha". Gouldova odpoveď tým, čo ho zneužívajú:

 „Táto citácia, síce presná ako časť celku, je nečestná, lebo vynecháva nasledujúci vysvetľujúci materiál, z ktorého vyplýva môj pravý úmysel - diskutovať o rýchlosti evolučných zmien a vôbec nie o popieraní faktu samotnej evolúcie."

Prerušovanú rovnováhu definuje Gould nasledovne:

Prerušovaná rovnováha nie je ani kreacionistická myšlienka, ani ne-darvinovská evolučná teória o náhlych zmenách, ktoré produkujú nové druhy naraz v jednej generácii. Prerušovaná rovnováha preberá konvenčnú ideu, že nové druhy vznikajú v priebehu stoviek až tisícok generácií následkom dlhej série prechodných štádií. Ale geologický čas je taký dlhý, že aj niekoľko tisíc rokov môže pripadať len ako „moment" vo vzťahu k viacerým miliónom rokov existencie väčšiny druhov. Takže rýchlosti evolúcie sa ohromne líšia a nové druhy sa môžu objaviť „náhle" v geologickom čase, aj keď sa tento môže zdať veľmi dlhý a zmeny veľmi pomalé, ak sa to porovná s dĺžkou ľudského života.

Ak sa ľudia vyvinuli z opíc, prečo ešte stále existujú opice?

Ľudia sa nevyvinuli z moderných (súčasných) opíc; ľudia a moderné opice majú spoločného predka, ktorý však už neexistuje. Keďže máme nedávneho spoločného predka so šimpanzami a gorilami, máme anatomické, genetické, biochemické a dokonca aj behaviornálne (týkajúce sa chovania) vlastnosti podobné ako tieto veľké africké opice. Máme menej podobností s ázijskými opicami - orangutánmi a gibónmi - a ešte menej s malými opicami, napr. s vrešťanom, pretože spoločného predka s týmito skupinami máme vo vzdialenejšej minulosti.

Evolúcia je vetviaci sa alebo štiepavý proces, pri ktorom sa populácie odštepujú jedna od druhej a postupne sa stávajú odlišné. Keď sa potom také dve skupiny dostanú do vzájomnej izolácie, zastaví sa medzi nimi výmena génov a genetické rozdiely budú vzrastať, až nakoniec sa príslušníci týchto skupín nebudú môcť páriť. To je bod, kedy sa stali oddelenými druhmi. Postupom času môžu tieto dva druhy dať vznik ďalším novým druhom a to sa deje počas tisícročí.

Prečo nemôžeme učiť vedu o kreácii na našej  škole?

Súdy rozhodli, že „veda o kreácii" je v skutočnosti a v súčasnosti náboženský názor. A keďže podľa americkej ústavy musia byť školy nábožensky neutrálne, vyniesli súdy rozsudok, že prednášať vedu o stvorení ako oprávnenú školskú látku je protiústavné.

Osobitnú pozornosť si zaslúži prípad, pri ktorom prívrženci vedy o kreácii presadzovali svoj názor a jeden okresný súd rozhodol, že „veda o kreácii" nesplňuje vedecké predpoklady, ktoré vedci kladú na používanie tohto pojmu. V ďalšom prípade Najvyšší súd rozhodol, že je nezákonné vyžadovať, aby sa učil kreacionizmus, keď sa učí evolúcia. A okresné súdy opätovne rozhodli, že jednotliví učitelia nemôžu hovoriť v prospech vedy o stvorení z dôvodu, že je to ich osobné presvedčenie. (Podrobnejšie pozri v knihe Vyučovanie evolúcie ...).

Organizácie učiteľov ako Národná asociácia učiteľov vied (National Science Teachers Association), Národná asociácia učiteľov biológie (National Association of Biology Teachers), Národná asociácia vedúcich vedeckej výchovy (National Science Education Leadership Association) a mnohé iné odborné organizácie tiež zavrhli vedeckú podstatu a pedagogiku tzv. vedy o stvorení a dôrazne odradzujú od jej výučby na verejných školách. Naostatok treba spomenúť, že aj koalícia náboženských a iných organizácií vydala

„Spoločné vyhlásenie k aktuálnemu zákonu", že „v prírodovedných odboroch sú na školách prípustné len ozajstné vedecké názory alebo dôkazy pre vysvetlenie života na Zemi, ale nie náboženské presvedčenia (viery, ktoré sa nedajú preveriť vedeckými metódami)." (Podrobnejšie pozri Vyučovanie evolúcie ...).

Niektorí ľudia sú toho názoru, že „férovosť" vyžaduje, aby sa popri výučbe evolúcie spomenul aj kreacionizmus. No vedecký študijný plán nejakého predmetu má vyčerpávať jeho vedecký podklad a nie náboženské presvedčenia určitých skupín alebo jednotlivcov.

Ak sa na školách učí evolúcia, nemá sa venovať rovnaký čas aj kreacionizmu?

Niektoré náboženské skupiny neuznávajú poznatok, že mikroorganizmy vyvolávajú onemocnenia, ale preto sa nemôže prírodovedný študijný plán meniť tak, aby zahrňoval aj toto náboženské presvedčenie. Väčšina ľudí súhlasí s tým, že študentom sa má podávať v každom odbore tá najlepšia možná výučba. Študijný plán pripravujú odborníci a vychovávatelia príslušného študijného odboru. Vedci a vychovávatelia prišli k záveru, že v prírodovedných predmetoch sa má prednášať vývoj - a len  vývoj - , pretože to je jediné vedecké vysvetlenie, prečo je dnes vesmír taký, aký je.

Mnohí ľudia hovoria, že si prajú, aby ich deti prišli v škole do styku s kreacionizmom, ale o stvorení sveta existujú medzi nimi a medzi ľuďmi celého sveta tisíce rozličných predstáv. Porovnávanie náboženstiev môže predstavovať zaujímavú študijnú oblasť, ale nie je vhodné pre prírodovedný odbor. Okrem toho Ústava Spojených štátov konštatuje, že školy musia byť nábožensky neutrálne, a preto podľa zákona učiteľ nesmie predkladať nijaký kreacionistický názor ako „pravdivejší" než iné.

Odporúčaná literatúra

Americký originál uvádza 18 kníh o evolúcii pre dospelých, 6 o evolúcii pre deti a školákov, 4 o vesmíre a Zemi, a 8 o evolúcii v kontroverzii s kreacionizmom =  36 kníh.

*  *  *

Z originálu
Science and Creationisme
A view from the National Academy of Sciences
Second Edition, National Academy Press, Washington DC 1999
preložil a vlastným nákladom vydal
(1. vydanie 500 kusov)
Rastislav Škoda
Bratislava január 2006

 *  *  *

Literatúra v slovenskom a českom jazyku

 John D. Barrow, Pôvod vesmíru. Archa, Bratislava 1996.
Michael J. Behe, Darwinova černá skříňka. Návrat domů, Praha 2001.
Richard Dawkins, Rieka z raja. Darwinovský pohľad na život. Archa, Bratislava 1996.
Richard Dawkins, Slepý hodinář. Paseka, Praha 2002.
Richard Dawkins, Sobecký gén. Mladá fronta, Praha 2003.
Daniel C. Dennett, Typy myslí. Archa, Bratislava 1997.
Silvia Gáliková, Egon Gál (eds.), Antológia filozofie mysle. Kalligram, Bratislava 2003.
Jiří Grygar, Vesmír, jaký je. Mladá fronta, Praha 1997.
Stephen W. Hawking, Stručná historie času. Mladá fronta, Praha 1991.
Stephen W. Hawking, Černé díry a budoucnost vesmíru. Mladá fronta, Praha 1995.
Phillip Johnson, Spor o Darwina. Návrat domú, Praha 1996.
Richard Leakey, Pôvod ľudstva. Archa, Bratislava 1996.
Ilya Prigogine a Isabelle Stengersová, Řád z chaosu. Mladá fronta, Praha 2001.
Steven Weinberg, První tři minuty. Mladá fronta, Praha 1998.
Steven Weinberg, Tváří v tvář. Aurora, Praha 2004.
Steven Weinberg, Snění o finální teorii. Nakl. Hynek, Praha 1996.
George C. Williams, Plán a účel v prírode. Kalligram, Bratislava 2002.

Doplnené 25. mája 2009:

Evolučná teória je súčasť humanistickej etiky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:40

Rastislav Škoda

Súčasťou humanistickej etickej výchovy je aj osvojenie evolučnej teórie ako jednej z najdôležitejších myšlienok, akú zrodilo vedecké skúmanie sveta.

Podľa platných učebných osnov sa naši školáci po prvý raz dopočujú o myšlienke, že ľudia a opice majú spoločných predkov, na hodine biológie v x-tej triede. V nasledujúcich ročníkoch sa ich vedomosti o tejto problematike prehlbujú v iných predmetoch (vo fyzike, chémii, dejepise, zemepise atď.). Paralelne sa dozvedajú (tí, čo chodia na náboženstvo, priamo od svojho katechétu, resp. duchovného, druhí len z počutia), že kresťania veria, že svet stvoril Boh podľa opisu v Biblii. To však už majú osobné skúsenosti s vierou aj dôverou a zažili svoje prvé aj veľké sklamania, napr. rozchod rodičov a rozluku s mamou alebo otcom, nedostatok, smrť). Väčšinou boli pokrstení, cítia sa katolíci či evanjelici a do sčítacieho hárku sa zapísali ako „veriaci". Ale Darwinov nápad, že potomstvo sa postupne mení a z jednoduchých rastlín a živočíchov sa stali v priebehu miliónov rokov zložité organizmy až po človeka, sa im vidí prijateľnejší ako nepravdepodobné vymodelovanie Adama zo zeme a vdýchnutie doňho akejsi nesmrteľnej duše. V tejto dvojtvárnosti budú mnohí žiť až do smrti, robotníci, úradníci aj pár profesorov. Často budú váhať, no nikdy sa nerozhodnú.

V podstate sa proti tomu nedá nič namietať, pretože vedenie (od vedieť) a viera (dôvera v nadprirodzenú bytosť zaujímajúcu sa o moju a tvoju maličkosť) sú dve odlišné oblasti ľudského ducha; sú aj iné, ako umenie alebo láska a ľudský duch ich zvládne. Tieto dve majú tú vlastnosť, to treba priznať, že jedna odrádza od druhej. Veda rúca jednu baštu starodávnych náboženstiev po druhej a nové sa nestavajú. Náboženstvo vyslovene obmedzuje poznanie, a to vyčlenením tzv. zjavených právd z okruhu povoleného vedeckého skúmania. Neústupčivosť obidvoch strán a zatiaľ nerozhodný výsledok súperenia viedli k prijateľnému spôsobu spolužitia.

Popri narastajúcej sekularizácii myslenia ľudí aj konania úradov vo vyspelých štátoch zaznamenávame v posledných rokoch zvýšenú aktivitu nábožensky cítiacich občanov, a to napríklad na poli prerušenia tehotenstva, bioetiky, eutanázie atď. Ako humanistov nás veľmi zaujíma oživenie tzv. kreacionizmu, ktorý prichádza do Európy z USA (pozri s. 3 a 27). Tam voči nemu už od rokov zaujíma negatívne stanovisko najvyššia vedecká ustanovizeň, Americká akadémia vied, radom publikácií. U nás je niečo podobné pri súčasnej klerikalizácii školstva a vedy nemysliteľné. Preto som jednu z nich o celkovom aspekte evolučnej teórie (na úrovni vyšších tried stredných škôl) preložil a predkladám čitateľom Zošitov humanistov v tomto jednoduchom vydaní bez obrázkov, ktoré možno nájsť aj s kompletným textom na internete na stránke Americkej akadémie vied na adrese www.nap.edu. Túto brožúrku môžete nájsť online aj na stránke Svetské listy Spoločnosti Prometheus. Dúfam, že o ňu prejavia záujem aj učitelia biológie a etickej výchovy.

Jedinečnosť evolučnej teórie podčiarkuje posledná správa z USA, kde jeden súd v Pensylvánii rozhodol, že na štátnych školách sa nesmie vyučovať nijaká forma kreacionizmu (napr. inteligentný dizajn).

Drobnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Zaznamenali sme:
27. sept. 2005 citovala PaedDr. D. Bollová na 50. zasadaní SNR vo svojom vystúpení pri diskusii o návrhu bezpečnostnej stratégie SR dlhý úryvok z eseje Marka Twaina „Vojnová modlitba", ktorú sme uverejnili v ZH č. 51 a ktorá sa viacerým čitateľom páčila.  Aj Maják - Informátor Volné myšlenky ČR - humanistického a etického združení občanů bez vyznání - prevzal „Vojnovú modlitbu" do č. 3/2005 s poznámkou o Zošitoch humanistov.

V zdravom tele ...

"Prestaňte nepresne citovať z Juvenalových Satýr vetu V zdravom tele zdravý duch," vyzýva Regina Bringolfová. Juvenalovi, ktorý žil na prelome 1. a 2. stor. n.l., sú smiešne modlitby a prosby, adresované Bohu a vyzýva svojich čitateľov, aby jediná vec, za ktorú sa budú modliť, bola zdravá myseľ v  zdravom  tele: "Orandum est ut sit mens sana in corpore sano." Juvenal nikdy nenazančil, žeby zdravá myseľ mohla byť len v zdravom tele. Na to treba upozorniť učiteľov, ktorí bez ustania citujú túto vetu na odôvodnenie telesného otužovania.

Na akého Boha neveríte?

Keď som ľuďom zo severného Írska rozprával, že som ateista, vstala jedna pani z publika a položila mi otázku: „No dobre, ale neveríte na katolíckeho či na protestantského Boha?" -- Quentin Crisp, 1908-1999, britský autor a konferencier.

Prečo pochovali Darwina vo Westminsterskom opátstve?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

R. G. Weyant

26. apríla 1882 sa udialo niečo nečakané: Slávnostným obradom, na ktorom sa zúčastnili stovky ľudí a medzi nim poslanci oboch komôr parlamentu, vyslanci diplomatického zboru, význační vedci, vysokí kňazi anglikánskej cirkvi, lord-starosta Londýna a rad vysokých úradníkov, dve kniežatá, vojvodca, prezident Kráľovskej spoločnosti, vedeckí priatelia a kolegovia ako nosiči rakve, pochovali na cintoríne westminsterského opátstva pozemské ostatky Charlesa Roberta Darwina neďaleko od hrobu iného veľkého anglického vedca, sira Isaaca Newtona. Spievala sa osobitne komponovaná hymna začínajúca slovami z biblickej Knihy prísloví:

„Šťastný je muž, ktorý našiel múdrosť a muž, ktorému porozumeli." Bola to najvyššia česť, akú mohol národ poskytnúť svojmu synovi.

Nie každý súhlasil. Darwin nebol podľa nijakých kritérií veriaci kresťan; mnohí ho považovali za ateistu, hoci sám sa vydával za agnostika; niektorí v ňom videli vyslanca diabla. Vo svojej autobiografii, ktorá však bola uverejnená až v roku 1958, napísal:

„Neviera sa ma zmocňovala  veľmi pomaly, ale nakoniec bola úplná. Dialo sa to postupne, takže som s tým nikdy nemal ťažkosti; nakoniec som ani na sekundu nepochyboval, že moje závery sú správne. Ťažko si viem predstaviť, žeby si niekto mohol priať, aby kresťanstvo malo pravdu. Jeho texty predsa tvrdia, že kto neverí, bude naveky potrestaný, a to sa týka môjho otca, môjho brata a temer všetkých mojich dobrých priateľov. Také učenie treba zavrhnúť."

Ako to, že ho napriek tomu pochovali do posvätnej pôdy?

Bol už mŕtvy, a tak sa naskytla príležitosť ukázať, že anglická a anglikánska spoločnosť sú otvorené pre nové myšlienky a pripúšťajú zmenu, ak sa deje postupne, nie radikálne. Nebolo to jednoduché. Darwinovým priateľom-evolucionistom  - J. Hookerovi, Ch. Lyellovi a A. R. Wallaceovi už opátstvo vzdalo česť a Lyellovi pridelilo hrob v posvätnej pôde. Ale jeho krúžok pod vedením F. Galtona a T. H. Huxleya musel intenzívne intervenovať v parlamente aj u arcibiskupov, aby rodová šľachta, vedci aj intelektuáli verejne priznali svoju vieru v evolúciu, aby zachovali sociálny mier a zúčastnili sa pochodu pokroku. Westminster symbolizoval náboženskú a politickú moc v Anglicku a štát aj cirkev vzdali česť Darwinovmu životnému dielu v presvedčení, že ho jeho teória, jedno z najväčších diel ľudského intelektuálneho snaženia, prežije. Treba pripomenúť, že z Anglicka ani dnes neprichádzajú vážne pochybnosti o správnosti evolučnej teórie. Evanjelikálni a katolícki fundamentalisti by si tam mali brať príklad pre svoje stanovisko.

POdľa R. G. Weyanta, "Why Did They Bury Darwin in Westminster Abbey?" Skeptical Inquirer , 30/1, s. 32-36, 2006.

Karikatúry a sloboda tlače

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

V súvislosti s demonštráciami proti karikatúram v moslimskom svete, ktoré sa miestami podobajú na organizované pogromy, treba pripomenúť, že nezávislosť spoločnosti od dogiem nie je mysliteľná bez obrazov kritizujúcich, napríklad, v rámci svetonázorov aj hocktoré náboženstvá a cirkvi. Karikatúry sa v Európe objavili veľmi skoro po Gutenbergovom vynájdení kníhtlače a v dobách reformácie, sedliackych vojen a tridsaťročnej vojny zažili svoj prvý rozkvet. To sa už vyskytovali aj ilustrácie textov, kritizujúcich občiansku aj cirkevnú vrchnosť a cirkevná cenzúra nedala na seba dlho čakať. Po nej prišla aj svetská cenzúra.

Predpokladám, že aj u nás majú antiklerikálne karikatúry (v pomerne miernej podobe) iste sto, ak nie viac rokov a do intelektuálnych kruhov prenikali najmä po revolúcii rokov 1849/49 zo západnej Európy osobným stykom s cudzinou a dovozom tlačeného slova. Ešte pred nedávnom patrili nesloboda tlače a zákon zakazujúci zlorečenie za Slovenského štátu do ďalekej minulosti, no dnes sme svedkami pokusov o oživenie týchto totalitných zákonov. Preto treba dávať veľký pozor, čo zo svetového diania nájde u nás otvorené uši a prípadný súhlas na javiskách svetového diania. 7. februára 2006 hlásil „Spiegel.online":

 „Arabské štáty sa chcú vo veci sporu o karikatúry obrátiť na Organizáciu spojených národov  so žiadosťou, aby tieto vyniesli rozhodnutie, že ‘urážlivé útoky na náboženské presvedčenia' majú byť zakázané - čo je veľmi široké pole".

Trvalo storočia, kým si karikatúra v rámci slobody myslenia vybojovala právo kritizovať bez urážky. Preto možno v dnešnej situácii zaujať jasné stanovisko bez kolísavého Áno-Ale:

Sme rozhodne proti akémukoľvek obmedzovaniu slobody myslenia, umenia a tlače z dôvodov ohľadu na náboženské dogmy (Groschopp).

Sen a tranz z hľadiska výskumu mozgu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Inge Hüsgenová

Probandi (pokusné osoby) kanadského neuropsychológa Michaela A. Persingera  referujú o čudesných duchovných zážitkoch. Pritom ani sa im nepodávajú drogy, ani sa nepodrobujú sugescii. Iba sa im slabými magnetickými poľami stimulujú určité oblasti mozgu, a to s presvedčivým výsledkom: Až 80 percent pokusných osôb zažilo v Persingerovom pivničnom laboratóriu duchovné zážitky - niektorí cítili v miestnosti dokonca nevysvetliteľnú „prítomnosť" cudzej bytosti.

Všetko sa to zdá nezávislé od ich osobnej viery alebo neviery na vyššie bytosti. Aj sám Persinger, podľa vlastného doznania „vyznávajúci agnostik", mal pod vplyvom magnetických polí po prvý raz v živote cítiť akýsi druh „prítomnosti Boha". Dosiaľ však stroskotali všetky pokusy zopakovať pokusy, resp. potvrdiť výsledky tohto Kanaďana.

To však nijako neschladilo horúci záujem neurológov o zmenu stavov vedomia. V posledných rokoch boli objavované stále nové korelácie medzi mozgovou činnosťou a náboženským životom, snami a stavmi omámenia. Ako vedecky vyhodnotiť nové nálezy? Akú rolu hrajú v súvislosti s mystickými zážitkami kultúrne vplyvy? Ako sa dajú natoľko subjektívne skutočnosti vedecky zachytiť? Takéto otázky boli ťažiskom Sympózia veže zmyslov v dňoch 14.-16. októbra 2005 v Norimbergu. 500 návštevníkov sa nechalo 12 referentmi uviesť do problematiky výskumu sveta zážitkov, ktorý sa vidí byť vede taký cudzí, ako žiaden iný.

Už inventúra súčasného stavu svedčí pre potrebu výskumu. Všetkými érami a kultúrami sa ťahá stopa náboženstva a nadprirodzeno je aj v povedomí moderných  ľudí veľmi prítomné: viac ako 50 % Nemcov verí na anjelov, 47 % na Boha; len 16 % neverí na nijaké „nadzmyslové" veci. Tieto čísla sú o to prekvapivejšie, že dosiaľ sa nikomu nepodarilo hodnoverne dokázať nejaký nadprirodzený jav ani existenciu (no ani neexistenciu) bytosti, ktorá by z definície presahovala náš rozum. Neurobiológ G. W. Kreutzberg považuje religiozitu za „univerzálnu časť ľudskej kultúry", majúcu podľa stupňa socializácie rozličné formy.

Čo však dáva náboženstvu také hlboké korene? Urýchlené odpovede kritizuje nielen Kreutzberg. Nedávno vyvolala vzrušenie téza amerického molekulárneho biológa Deana Hamera, že pri každom mystickom a náboženskom zážitku je v činnosti „božský gén". Správnejšie by bolo povedať „aj božský gén", pretože aj Hamer uznáva, že na riadení takej komplexnej ľudskej vlastnosti, ako je religiozita, sa s veľkou pravdepodobnosťou zúčastňuje nie jeden, ale stovka génov.

Mnohí neurológovia hlásia, že v mozgu dokázali „božský modul". Oblasť mozgu, ktorá je zodpovedná za náboženský zážitok, predpokladajú presne tam, kde sa upínajú aj Persingerove pokusy, v spánkových lalokoch. Táto oblasť iste hrá dôležitú rolu pri neobyčajných stavoch vedomia, keďže napríklad pri epilepsii spánkových lalokov vykazuje zvýšenú aktivitu; trpeli na ňu údajne osobnosti ako proroci Ezechiel a Mohamed, Dostojevskij, duchár Emanuel Swedenborg a pápež Pius V.

Aj zdraví ľudia mávajú mystické zážitky, a nie zriedka. 30-40 % ľudí vo veku 25-45 rokov pozná tento stav z vlastnej skúsenosti. Podľa hannoverského psychiatra Thorstena Passieho môžu byť jeho dôsledky pre ďalší život rozhodujúce: Stupnica hodnôt sa zmení, človek sa stane pokornejším, uvoľnenejším, dobroprajným. Dodáva: „Možno vieme vysvetliť, ako fyziologicky vznikajú mystické zážitky; ale prečo vedú k takým zásadným zmenám osobnosti?"

Určité zmeny stavu vedomia sa oddávna využívajú liečebne. Napríklad hypnóza sa ukázala účinnou pri potláčaní bolesti. Menej známy je lucidný či jasný  sen, pri ktorom si je snívajúci vedomý svojho stavu a môže sen podľa vlastnej vôle nechať pokračovať. Jeho techniku predviedla viedenská psychologička B. Holzingerová, podľa ktorej skúseností nie je tento jav nijako vzácny; mal ho aspoň raz každý piaty Rakúšan a jeho techniku učí Holzingerová v kurzoch. V osobitnej štúdii doložila Holzingerová liečebnú účinnosť jasných snov pri morách (zlých snoch).

Zdanlivá smrť

Aj skúsenosti zdanlivej smrti môžu natrvalo zmeniť pohľad na život. Tento najneobyčajnejší stav zmeneného vedomia sa vyskytuje v extrémnych situáciách, napríklad pri životunebezpečných operáciách. Po prebraní sa z narkózy rozpráva postihnutý, že opustil svoje telo a zhora sa díval na scénu operácie. Najznámejším javom zdanlivej smrti je však tunel, na konci ktorého horí jasné svetlo.

Priame vzťahy ku kresťanským predstavám záhrobia sú dnes zriedkavé, ale v stredoveku patrili medzi základné elementy správ z oného sveta (P. Dinzelbacher). Cesta tmavým tunelom zodpovedá predstave pekla a svetlo označuje vchod do raja. V novinárskych článkoch o zdanlivej smrti nachádza mnohý čitateľ dôkaz existencie nadprirodzeného sveta. Psychiater M. Schröter-Kunhardt pozbieral vyše 200 takých opisov a rozoberal poukazy na „mimozmyslové vnemy v ich priebehu". Povážlivé je Schröterovo hodnotenie fenoménu zdanlivej smrti: Nie je mu síce dôkazom existencie záhrobia, ale naznačuje, simuluje, život po smrti. Jeho veta „A možno má táto simulácia pripraviť človeka na skutočný život po smrti"  vyvolala v publiku búrku nesúhlasu a ostrú kritiku od kolegov.

Ďalšie informácie sú na www.turmdersinne.de. V dňoch 22.-24. sept. 2006 bude mať sympózium názov „Rozhovor o neurónoch" a bude venované jazyku a komunikácii z hľadiska výskumu mozgu. Program sa zostavuje v spolupráci s Ústavom Maxa Plancka pre kognitívne a neurálne vedy v Lipsku.

Inge Hüsgenová je vedúca redaktorka kritického vedeckého časopisu  Skeptiker.

Prameň: Inge Hüsgen, "Traum und Trance aus Sicht der Hirnforschung", Diesseits, č. 73, s. 27-28, 2005.

Preložil Rastislav Škoda.

Boj o Boha – o fundamentalistických hnutiach v USA

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Lenka Beňová

14. decembra 2005 predniesla na Americkej univerzite v Káhire významná britská odborníčka na náboženské otázky Karen Armstrongová, autorka knihy The Battle for God: A History of Fundamentalism (Boj o Boha: Dejiny fundamentalizmu. New York: Ballantine Books, 2000) prednášku o fundamentalizme, z ktorej vyberáme:

Fundamentalizmus je pôvodne (od r. 1909) americký výraz na označenie pravoverných protestantov nimi samými, aby sa zvýraznila ich viera v špecifické základné doktríny ako napríklad panenské narodenie a telesné zmŕtvychvstanie. Dnes má veľa významov a používa sa hlavne v negatívnej konotácii; to treba brať pri jeho používaní do úvahy.

Fundamentalizmus znamená militantný návrat k pôvodnej zbožnosti u jednotlivcov a skupín (v rámci farností, ale aj univerzít), ktorí nesúhlasia s modernizáciou spoločnosti, napr. s odlukou cirkví od štátu a šíriacim sa sekularizmom. Ako hnutie sa objavil najprv v prostredí protestantov v USA a ako posledné náboženstvo zasiahol islam (!). V Európe sa ako náboženské hnutie neujal, ale výrazné črty fundamentalizmu tu majú viaceré pravičiarske nacionalistické hnutia.

Hoci prvým sekulárnym štátom - podľa ústavy - sú Spojené štáty, situácia tam nie je vôbec jednoduchá. Fundamentalizmus tam našiel na mnohých miestach veľmi úrodnú pôdu na svoj rast. Mnohí vidia príčinu v tom, že jednoduchí občania USA neprežili osvietenstvo „na vlastnej koži", ako napríklad Francúzi a Angličania. Pre jednoduchých ľudí predstavuje náboženstvo sieť, ktorá im dáva pocit zaradenia a bezpečnosti.

Sekularizmus (osvietenstvo, vek rozumu) zasiahol Achillovu pätu kresťanstva - zapochyboval o jeho dogmách a proti viacerým hlasne zaprotestoval. Väčšina ľudí uznáva názor, že sú dve cesty, ako nájsť pravdu: pomocou vedy (na základe rozumu, logos), kde však napriek čoraz lepšiemu technickému vybaveniu stále existujú hranice poznania; alebo pomocou mýtov, ktoré sú schopné pomocou viery vysvetliť aj iné aspekty života (napr. žiaľ).

V 19. storočí začali sekularisti aplikovať vedu aj na štúdium a vysvetľovanie Biblie. Samozrejme to znamenalo koniec pre mnohé udalosti tak, ako sa opisujú v Biblii, napríklad hneď už stvorenie sveta za 6 dní. Mýt prestal byť pre mnohých - v Európe pre absolútnu väčšinu obyvateľstva - jedinou cestou k pravde. A to mnohých ľudí zmiatlo, najmä pretože moderný svet má tendenciu klásť nepríjemné otázky a ponechať ich neuzavreté (na rozdiel od Biblie).

Tu si treba uvedomiť, že pre protestantov je Biblia dogmou (neomylnou) do tej miery, že ešte aj dnes niektoré protestantské cirkvi berú všetko, čoho sa tam dočítajú, doslovne. Pre katolíkov je dogmou názor neomylného pápeža, a to je niečo celkom iné. Preto to boli protestantské kruhy, v ktorých sa zrodil fundamentalizmus: viedol k nemu pocit ľútosti nad stratou biblických istôt, pocit poníženia výsmechom tých, čo si myslia, že vedia viac a lepšie, pocit vylúčenia. Bolo treba reagovať zdôraznením vlastných kvalít, čo aj ich iní neuznávajú.

Po druhej svetovej vojne zosilnela kritika vedy, ktorá akoby sklamala: vymyslela strašné zbrane a pripustila ich hromadné použitie. Oslabilo to jej prijateľnosť za základ ateistickej morálky.

Pre ďalší vývoj fundamentalizmu v USA mal rozhodujúci význam Scopesov tzv. opičí proces v r. 1925; podčiarkol význam Darwinovej evolučnej teórie a urobil ju prijateľnou aj pre široké masy jednoduchých ľudí; veriacim v biblické stvorenie sveta zasadil ťažkú ranu a k tomu pribudol posmech nad ich vraj zaostalosťou; každý chcel byť moderný.

No mnohí protestantskí veriaci len ustúpili, preskupili sa a po uplynutí jednej generácie - v sedemdesiatych rokoch - fundamentalisticky zaútočili. Opäť si vzali za základ Bibliu a časť z nich sa aj dnes dogmaticky pridŕža jej doslovného výkladu, hoci celý ostatný svet vie, že jej príhody sú myslené obrazne, symbolicky; boli napísané na rozprávanie a počúvanie; až rozšírenie kníhtlače a všeobecného vzdelania umožnilo aj jednotlivcom čítať bibliu a rozmýšľať o jej obsahu.

Existuje názor, že vo svojom zúfalstve nad ponižovaním obžalobou z dogmatizmu a sektárstva sa najvirulentnejšia skupina amerických protestantov (tu už možno treba povedať evanjelikánov) zamerala na zdôrazňovanie pravdy poslednej knihy Biblie, knihy Zjavenia apoštola Jána (Apokalypsy), kde sa ostrým až drastickým spôsobom opisujú ukrutné udalosti posledných čias a konca sveta. Fundamentalisti opäť prekročili hranice symboliky a urobili z toho doslova program Armagedonu, Vytrhnutia či Únosu (Rapture): spravodliví budú pozbieraní a unesení do neba prv, než nastane koniec sveta; tam budú sedieť po boku Ježiša Krista a sledovať, čo hrozné sa deje na zemi, a to sa opisuje podrobne. Keby to však bolo len proroctvo! Má to hmatateľné dôsledky:

  1. V knihe Zjavenia sa hovorí, že koniec sveta nastane až po tom, ako sa Židia vrátia do svojej vlasti. Kto si praje koniec sveta, má záujem na udržaní Židov na okupovanom palestínskom území.

  2. Ashcroft, prvý minister spravodlivosti prvej bushovej vlády sa vyjadril, že o prírodné prostredie sa nám netreba veľmi starať, pretože koniec sveta je predo dvermi.

  3. Pomoc štátom tretieho sveta treba obmedziť až zastaviť, veď sú to všetko neveriaci alebo kacíri.


Moderní fundamentalisti si našli okrem symbolických aj skutočných odporcov. V prvom rade sú nimi zástancovia umelého prerušenia tehotenstva, ale aj eutanázie a zábrany počatia, skrátka, modernosti. Najextrémnejšia forma fundamentalizmu vidí najväčšie a konečné zlo v islame, ktorý sa v čase Posledného súdu prejaví ako Antikrist.

Celkové hodnotenie fundamentalizmu vyznieva ako konštatovanie, že je to zrážka vnútri kultúry, nie zrážka  medzi kultúrami. Asi 18 % amerických kresťanov sú fundamentalisti a  medzi nimi sú mnohí vysokí úradníci federálnej vlády.

Zrážka vnútri kultúry je zapríčinená strachom zo straty vlastnej identity. V prípade USA to znamená strachom zo straty náboženstva. Americkí fundamentalisti považovali kresťanstvo za základ amerického spôsobu života, za jedinú správnu cestu pre každodenný život. K ich sklamaniu nad sekularizáciou spoločenského života v USA sa pridružuje sklamanie nad odmietaním Američanov a ich spôsobu života vo veľkých oblastiach sveta. Dôležité je, aby sme sa extrémistickým hnutiam nevysmievali a nevydávali ich za námesačnícke. Sú jedným z prejavov stretnutia spoločností s modernosťou a v jej dôsledku nevyhnutnými zmenami. Napadnutý sa vždy bráni, ale boj tu nie je cieľom.

Lenka Beňová (24 r.) je poslucháčkou postgraduálneho programu na Americkej univerzite v Káhire, s koncentráciou na štúdiá  Blízkeho východu.

Etika pre dospelých zajtrajška – 5. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Fernando Savater

5. Prebuď sa, dieťatko!

Krátky súhrn predošlej kapitoly: Poľovník Ezau je presvedčený, že tie štyri dni, čo žije, sú jeden ako druhý, počúva hlas svojho brucha a za dobrý tanier šošovice sa zriekne svojho dedičského práva prvorodenca (Jakub však bol veľkorysý a dal mu zajesť ešte dvakrát). Občan Kane zas dlhé roky predával všetkých ľudí, aby si mohol kúpiť všetky veci; na konci svojho života spoznal, že keby mohol, vymenil by celý svoj sklad plný drahocenností za jedinú nedôležitú vec - staré sánky, ktoré mu kohosi pripomínali: seba samého, ako vyzeral, keď ešte nekupoval a nepredával, keď radšej miloval a bol milovaný, miesto toho, aby niečo mal a niekoho ovládal.

Aj Ezau aj Kane boli presvedčení, že robia, čo chcú, ale ukazuje sa, že ani jeden nedokázal urobiť si život pekným. Na otázku, čo chcú, boli by iste odpovedali ako Ty (alebo ja): „Chcem mať pekný život." Záver: Je dosť jasné, čo chceme, ale nie je tak jasné, v čom ten „pekný život" spočíva. A chcieť pekný život nie je hocaká túžba, to nie je ako chcieť šošovicu, obrazy, elektrické prístroje alebo peniaze. Také niečo chcieť je jednoduché, týka sa to len jediného aspektu skutočnosti a neskrýva sa za tým svetonázor. Samozrejme nie je nič zlého na chuti na šošovicu, ak je človek hladný; na svete sú však aj iné veci a vzťahy, spomienky na minulé a radostné očakávanie budúcich udalostí, všetko, čo Ti príde na myseľ. Jedným slovom: Človek nežije len zo šošovice. Ezau obetoval príliš veľa zo svojho života, aby dostal tanier šošovice. Príliš si to zjednodušil. Ako som už povedal, konal pod tlakom blížiacej sa smrti. Smrť je veľký zjednodušovateľ: Ak sa chystáš natiahnuť brká, záleží len na pár veciach (lieky, ktoré by Ťa mohli zachrániť; vzduch, čo ešte raz splna vdýchneš). Naproti tomu život je vždy komplikovaný a stále prináša so sebou ďalšie komplikácie. Ak sa komplikáciám vyhýbaš a hľadáš veľkú jednoduchosť („Sem s tou šošovicou!"), neverím, že budeš žiť lepšie a dlhšie. Vlastne to chceš radšej hneď umrieť. A povedali sme, že v skutočnosti chceme pekný život, a nie skorú smrť. Takže Ezau nám nemôže slúžiť za vzor.

Aj Kane svojím spôsobom problém zjednodušil. Na rozdiel od Ezaua nebol márnotratník, ale počestný zberateľ. Chcel mať moc, aby ovládol ľudí, a peniaze, aby si mohol kúpiť veľa pekných a iste aj užitočných vecí. Nemám nič proti tomu, ak niekto chce peniaze, ani proti tomu, ak má niekto rád pekné či užitočné veci. Nedôverujem ľuďom, ktorí hovoria, že ich peniaze nezaujímajú a ubezpečujú nás, že nič nepotrebujú. Možno som zo zle vypálenej hrnčiarskej hliny, ale nepáči sa mi, stáť tu bez koruny. Keby mi nad ránom zlodeji vykradli byt a zobrali moje knihy (bojím sa, že by iné nenašli), sadlo by mi to na žalúdok. No túžba po stále viac (peňazí, vecí) sa mi nevidí celkom normálna. Lebo veci, ktoré máme, majú na obrátku nás. Pozrime sa na príklad.

Jedného dňa povedal jeden budhistický mudrc jednému svojmu žiakovi práve to, čo Ti ja hovorím, a žiak sa naňho pozeral s práve takým začudovaným pohľadom ako Ty, keď teraz čítaš tieto riadky („Ten to nemá v hlave v poriadku."). Potom sa mudrc spýtal: „Čo sa ti v tejto miestnosti najviac páči?" Prešibaný žiak ukázal na prekrásny pohár zo zlata a slonoviny, ktorý musel stáť hŕbu peňazí. „Dobre, vezmi si ho", súhlasil mudrc a žiakovi to nebolo treba povedať dvakrát, už mal pohár pevne v pravej ruke. „Daj pozor, aby ti nespadol", poznamenal žartovne majster a pridal: „Nie je tu ešte niečo, čo sa ti páči?" Žiak priznal, že by sa neodtiahol od mešca plného peňazí, čo ležal na stole. „Tak na čo čakáš? Ber si ho!" povzbudil ho učiteľ. Žiak zdrapil mešec do ľavej ruky a so slovami „Čo teraz?" nervózne pozrel na majstra, ktorý odpovedal: „Teraz sa poškrab na chrbte!" Samozrejme to nebolo možné. Stáva sa to pri silnom pocite svrbenia niekde na tele - alebo dokonca na duši. S plnými rukami sa nemožno podľa chuti škrabať alebo gestikulovať. Čo sami pevne držíme, drží nás pevne svojím spôsobom, preto treba dať pozor, aby sme nezašli priďaleko. To sa stalo Kanemu: ruky aj dušu mal natoľko plné svojho majetku, že ho to podivne dráždilo a on nevedel, čím by sa mohol poškrabať.

Život je zložitejší, ako Kane predpokladal, pretože ruky sú nielen na chytanie predmetov, ale aj na poškrabanie či pohladkanie. Jeho základný omyl však bolo niečo iné - ak sa sám nemýlim: Posadnutý túžbou dostať veci a ľudí, narábal s ľuďmi ako s vecami. Myslel si, že v tom spočíva moc nad ľuďmi. To bolo prisilné zjednodušenie situácie. Najväčšia zložitosť života je práve to,  že ľudia nie sú veci. Spočiatku nemal Kane nijaké ťažkosti: Veci možno kupovať a predávať a on rovnako kupoval a predával ľudí. Nevidel v tom nijaký rozdiel. Veci používame, kým nám na niečo slúžia, potom ich odhodíme; Kane to tak robil aj s ľuďmi vo svojom okolí, a dá sa povedať, že všetko bolo v poriadku. Ako mal veci, chcel mať aj ľudí, chcel ich ovládať a podľa chuti nimi manipulovať. To robil so svojimi milenkami, priateľmi, zamestnancami, politickými protivníkmi. Samozrejme tým spôsobil mnohým veľkú škodu, ale z jeho hľadiska (predpokladáme, že si chcel zariadiť „pekný život") je najhoršie, že urobil zle sebe samému. Na to chcem upozorniť, pretože to považujem za veľmi dôležité.

Nemýľ sa: Od veci - nech by bola najlepšia na svete - možno dostať len vec. Nikto nemôže dať to, čo nemá, že? A žiadna vec nemôže vydať viac, ako je hodná. Šošovica je dobrá na utíšenie hladu, ale nepomôže pri učení sa po francúzsky; peniaze sú dobré na skoro všetko, ale nedá sa za ne kúpiť dobré priateľstvo - za veľa peňazí sa dosiahne podlízavosť, príživníctvo, predajný sex, nikdy viac. Video môže dať náhradku, ale nie bozk. Keby sme ako ľudia boli len jednoduché veci, stačilo by nám, čo nám môžu veci dať. Ale práve to je komplikácia, o ktorej som už hovoril: Pretože nie sme len jednoduché veci, potrebujeme čosi, čo veci nemajú. Ak nakladáme s inými ľuďmi len ako s vecami, ako to robil Kane, dostaneme od nich len veci: Na stlačenie dávajú peniaze, slúžia nám (ako automaty), odchádzajú, prichádzajú, dotýkajú sa nás, smejú sa s nami - podľa toho, ktorý gombík stlačíme. Takto nám však nikdy nedajú jemné pocity, ktoré môžu dať len ľudia. Takto nedostaneme priateľstvo, ani úctu, a ešte menej lásku. Žiadna vec (a ani zviera, lebo jeho a náš charakter sú príliš rozdielne) nám nedá toto priateľstvo, úctu či lásku, skrátka základné prejavy spoluúčasti, ktorá sa prejavuje len medzi rovnocennými bytosťami a ktorú nám - Tebe, mne alebo Kanemu môžu dať len ľudia,

s ktorými zaobchádzame ako s ľuďmi. Toto posledné je dôležité, lebo to znamená, že ako ľudia sa navzájom robíme ľuďmi. Ak zaobchádzam s ľuďmi ako s ľuďmi, a nie ako s predmetmi (ak beriem do úvahy, čo chcú alebo potrebujú, a nielen to, čo sa z nich dá vyťažiť), vytváram predpoklad, že mi vrátia, čo môže niekomu dať len druhá osoba.

Kane prehliadol túto maličkosť a ne-skoro si uvedomil, že získal všetko, okrem toho, čo mu mohol dať len druhý človek: okrem pravého ocenenia, okrem spontánnej náklonnosti, okrem jednoducho inteligentnej spoločnosti. Pretože Kanemu sa nikdy nič nevidelo dôležitejším ako peniaze, nikto nevidel na Kanem niečo dôležité - okrem peňazí. A ten slávny muž dokonca vedel, že všetko je jeho vina. Neraz sa stáva, že niekto zaobchádza s inými ako s ľuďmi a títo ho využívajú, zrádzajú a urážajú. Uznávam. Ale dá sa počítať s tým, že nás rešpektuje aspoň jedna osoba, čo aj je jediná: to sme my sami. Ak nerobíme z iných ľudí veci, zakladáme si tým právo, že pre iných nebudeme vecami. Chceme umožniť vznik sveta ľudí - toho sveta, v ktorom sa ľudia navzájom k sebe chovajú ako ľudia, toho jediného, v ktorom sa dá naozaj dobre žiť. Mám podozrenie, že Kaneho zúfalstvo na konci života nepramenilo zo  straty všetkých ušľachtilých hnutí ľudských vzťahov, ktoré mal za svojej mladosti, ale z pocitu, že sa vlastne zameral na to, aby ich stratil, a tomu venoval celý život. Nejde len o to, že ich nikdy nemal, Kane si uvedomil, že si ich nikdy ani nezaslúžil.

Povieš mi asi, že multimilionárovi Kanemu iste mnohí ľudia závideli. Mnohí si iste mysleli: „Ten si ale žije!" No a? Prebuď sa konečne, človeče! Zďaleka môžu ľudia niekomu závidieť - a nevedieť, že umiera na rakovinu. Chceš sa radšej druhým páčiť, ako byť spokojný sám so sebou? Kane dosiahol všetko, čo môže niekoho podľa úsudku ľudí urobiť šťastným: peniaze, moc, vplyv, sluhov. A na koniec zistil, že mu chýbalo to podstatné - nech si ľudia hovorili, čo chceli: chýbala mu pravá náklonnosť, úcta a dokonca láska slobodných ľudí.

Povieš mi možno, že ten Kane bol teda čudák, ale to sú postavy vo filmoch veľmi často. Mnohí ľudia by boli šťastní, keby mohli žiť v takom paláci a v takom luxuse; ako cynik mi namietneš, že väčšina z nich by si na sánky „Púčik" ani nespomenula. Možno bol ten Kane trochu šibnutý ... Ako môže byť niekto nešťastný uprostred toľkých vecí, ako mal on ? A ja Ti na to poviem, aby si nechal druhých na pokoji a myslel len na seba. Či je ten pekný život, ktorý si praješ, taký, ako Kaneho? Hádam sa uspokojíš s misou šošovice?

Neponáhľaš sa s odpoveďou a ja Ťa chápem. Etika má za úlohu objaviť, v čom spočíva tento sprepadený pekný život, ktorý by sa nám páčil, a čo je za tým, čo sa nám nahovára na každom kroku a čo je v televíznych reklamách. Vieme, že k peknému životu treba veci - napr. šošovicu, ktorá obsahuje železo - ale že sa dá bez nich zaobísť. S vecami musíme zaobchádzať ako s vecami a s ľuďmi ako s ľuďmi. Veci sú nám osožné v mnohých ohľadoch, ale ľudia navyše v jednom, ktorý nesplní nijaká vec, to je pomôcť urobiť nás ľuďmi.

Možno si kladieš otázku, či ten Kane neblázni - alebo či nebláznim ja. Možno nie je vôbec dôležité, stať sa človekom, lebo aj tak sme už predsa ľudia, či to chceme, alebo nie. Možno však byť vecným človekom alebo ľudským človekom; starať sa len o bežné veci a zhŕňať ich v čo najväčšom množstve; alebo si vážiť pocity, ktoré existujú len u ľudí. Prosím Ťa, neznižuj sa sám, to ponechaj supermarketom; tým to svedčí.

Viem si predstaviť, že to, čo hovorím, mnohí nepovažujú na prvý pohľad za veľmi dôležité. Dá sa im dôverovať? Sú oni tí najmúdrejší, či venujú najdôležitejšej téme - svojmu životu - málo pozornosti? Človek môže byť šikovný v politike alebo pri obchodovaní, ale hlúpy a nešikovný vo vážnych veciach života, napr. nevedieť, čo je dobrý život. Kane bol úžasne múdry v tom, čo sa týkalo peňazí a manipulácie ľuďmi. Až na koniec si uvedomil, že sa pomýlil v tom najdôležitejšom: tam, kde mal bezpodmienečne konať správne, tam rúbal vedľa. Opakujem výraz, ktorý sa mi v tejto súvislosti zdá byť podstatný: pozornosť. Myslím tým schopnosť uvažovať o tom, čo sa deje a snažiť sa definovať si zmysel „pekného života", po ktorom túžime. A to bez pohodlných, ale nebezpečných zjednodušovaní, keď sa snažíme pochopiť celú zložitosť týchto záležitostí nášho života (mám na mysli ľudského života) - čo je dosť ťažké.

Myslím si, že prvá a neodmysliteľná etická podmienka je rozhodnúť sa nežiť hocaký život; treba byť presvedčený, že všetko nie je jedno, aj keď raz skôr či neskôr umrieme. Keď sa hovorí o „morálke", mienime tým spravidla príkazy a obyčaje, ktoré zvykneme rešpektovať, aspoň navonok a často nevediac prečo vlastne. Skutočná ťažkosť nie je možno podrobiť sa nejakému kódexu či protiviť sa nejakým predpísaným pravidlám (čo je tiež podrobenie sa kódexu, ale obrátenému), ale v pokuse pochopiť. Pochopiť, prečo sa nám určité spôsoby konania páčia a iné nie, pochopiť, kde sa berie život, a čo ho nám ľuďom môže urobiť „pekným". Predovšetkým neuspokojiť sa s tým, že nás druhí považujú za dobrých. Na to nestačí dávať na všetky strany pozor ako ostrovid či byť poslušný ako robot, ale treba s inými hovoriť, dať im za pravdu a vedieť im načúvať. No námahu rozhodnutia musí každý vziať na seba v svojej samote: Nikto nemôže byť za teba slobodný.

Nakoniec Ti dávam dve otázky, nad ktorými by si mal rozmýšľať. Prvá znie: Prečo je zlo zlé? Druhá je ešte lepšia: Čo znamená „Zaobchádzať s ľuďmi ako s ľuďmi"? Ak máš so mnou trpezlivosť, pokúsime sa na to odpovedať v nasledujúcich kapitolách.

*  *  *

Čítaj ešte niečo

„Slabosť človeka ho robí spoločenským; spoločné nešťastie otvára srdce ľudskosti: keby sme neboli ľudia, nič by sme jej nedlhovali. Každá prítulnosť je znakom slabosti; keby nikto z nás druhých nepotreboval, nikto by ani nepomyslel, dávať sa s druhými dohromady. A tak práve z našej slabosti vzniká naše krehké šťastie. Vskutku šťastná bytosť je osamelá bytosť; len Boh požíva najvyššie šťastie; ale kto z nás by si to vedel predstaviť? Keby nejaká nedokonalá bytosť vedela sama si stačiť, z čoho by sa mohla tešiť podľa našej predstavy? Bola by osamelá, bola by nešťastná. Neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič nepotrebuje, vedel niečo ľúbiť: neviem si predstaviť, žeby niekto, kto nič neľúbi, mohol byť šťastný."  -  Jean-Jacques Rousseau, Emil alebo O  výchove

*  *  *

„Čo sa týka ľudí, u ktorých dostala zaneprázdnená chudoba omylom meno bohatstvo - tí majú bohatstvo tak, ako sa hovorí, že máme horúčku, kým horúčka má nás."  -  Seneca, Listy Luciliovi

*  *  *

„Hoci rozum neprikazuje nič, čo je proti prírode, predsa len vyžaduje, aby sa každý mal rád, aby hľadal, čo mu osoží - ale čo mu naozaj osoží, a usiloval sa o to, čo mu dopomôže k skutočne väčšej dokonalosti; vôbec, aby sa každý usiloval zachovať svoje bytie, pokiaľ je to v jeho silách ... Preto nie je pre človeka nič osožnejšie ako človek. Tvrdím, že ľudia si nemôžu pre zachovanie svojho bytia priať nič znamenitejšieho, ako aby sa zhodli na tom, že všetky duše a telá spolu vytvárajú jedného jediného ducha a jedno jediné telo. A aby sa pokiaľ len možno snažili zachovať svoje bytie a hľadali spoločný úžitok pre všetkých. Z toho vyplýva, že pokým riadi ľudí ich rozum, t.j. pokým hľadajú svoj úžitok podľa smerníc rozumu, nebudú pre seba samých žiadať nič, čo nežiadajú aj pre ostatných ľudí, t.j. byť spravodlivý, verný a čestný."  -  Spinoza, Etika

*  *  *

Prameň: Fernando Savater, "Ethik für Erwachsene von morgen" (Etika pre dospelých zajtrajška), Bundeszentrale für politische Bildung (Spolková centrále pre politické vzdelávanie), Campus Verlag, Frankfurt am Main, 1996.

Preložil Rastislav Škoda

Darwin a dizajn (Správa z konferencie)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Jiří Heřt

(Prosím čitateľov o ospravedlnenie: píšem stále o kreacionizme v USA a najnovšie vo Viedni - a ušlo mi, čo sa stalo vlani na jeseň v Prahe! Podáva o tom správu Sisyfos 3/2005, spravodaj Českého klubu skeptikov. S povolením redakcie ju s nadšením preberám. R. Š. )

Niečo také tu ešte nebolo: Dňa 22. októbra sa konala v pražskom kongresovom centre medzinárodná „vedecká" konferencia antidarvinistov pod názvom „Darwin and Design" s podtitulom „Výzva vede 21. storočia". Sponzorom boli tri zahraničné inštitúcie, KONOS Connection, Discovery Institute, a European Scientific Network, plus pražský Komenského inštitút a podľa usporiadateľov aj Karlova univerzita. O čo pôjde, bolo zrejmé z nadpisu a zoznamu referátov významných autorov kreacionistických publikácií. Kto sa konferencie zúčastní, to som poznal už v metre, listujúc v programe. Protisediaca dáma sa na mňa obrátila s nábožným úsmevom v tvári slovami:

 „Iste tam idete aj vy. Kiež by nás bola plná sála!".

A o tom, proti komu bude konferencia namierená, hovoril text „To by sa Darwin čudoval" na plagátoch s Darwinovou hlavou, ktoré vrúbili cestu od metra do sály.

Sála bola skutočne skoro plná prevažne mladých ľudí, ktorí sa zišli z 18 európskych zemí. Zvedavcov alebo skeptikov, ako naša malá skupina, bolo minimum. Ako som zistil z rozhovorov a pozitívnych reakcií na kritiku darvinizmu, všetci ostatní boli veriaci kresťania (okrem jedného holohlavého mládenca v žltej sukni - to bol príslušník sekty Haré Krišna).

Intelligent Design

Pražskí biológovia-evolucionisti sa konferencie nezúčastnili, pretože nešlo o vedu, ako to komentovali prof. Pačes aj prof. Zrzavý. Možno to bola chyba, pretože si mohli overiť, ako vyzerá a vyvíja sa súčasná podoba modernej formy kreacionizmu - Intelligent Design (ID) - inteligentný projekt. Ide o nový prístup k veci, ktorý vznikol v USA začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď si protivníci darvinizmu uvedomili, že sa nedá trvať na doslovnom znení biblie a že sa jej tvrdenia nedajú vedecky dokázať, ako sa o to pokúšal tzv. vedecký kreacionizmus. Prívrženci ID sa regrutujú zo vzdelaných akademických kruhov a zvolili nový prístup k obhajobe zásahu stvoriteľa. Neodvolávajú sa na bibliu, tvrdia, že nevychádzajú z náboženských pozícií, akceptujú dôkazy o veku vesmíru a uznávajú existenciu evolúcie. Ich základným prístupom je poukazovanie na medzery v porozumení evolúcii a na domnelé či aj skutočné nedostatky darvinistického prístupu. Ten - podľa nich - nestačí na vysvetlenie evolúcie, a preto je potrebné hľadať alternatívu. Tou má byť zásah, resp. opakované zásahy inteligentného stvoriteľa, Boha, alebo aj mimozemšťana, ako pripustil jeden z prednášajúcich. V Seattle v USA založili prívrženci ID výskumný ústav Discovery Institute (Ústav objavov), ktorý má ich predstavy doložiť a šíriť.

Na pražskej konferencii vystúpilo 6 prednášajúcich, z toho 4 Američania z Discovery inštitútu, jeden Angličan a jeden Švéd. Ako hosť hovoril aj akademik Dalibor Krupa, PhD., fyzik zo Slovenskej akadémie vied, ktorý celkom nemiestne uvádzal triviálne dáta z dnešnej fyziky. Ide o vedeckých pracovníkov najrôznejších odborov, s titulom najmenej PhD., ktorí pracujú alebo pracovali na prestížnych univerzitách a sú autormi početných vedeckých publikácií.

Prednášky boli odborne aj formálne kvalitné a pre laikov bezpochyby presvedčivé. Čo aj im bola odborná argumentácia nezrozumiteľná, boli dobre dokumentované projekciami a prednesené bez útokov a sarkazmov. Biológ však ľahko poznal, že ide o jednostranný pohľad, nepresný a mylný, že sa fakty vytrhávajú zo súvislostí, že chýba objektívna analýza aj logika. Nedozvedel sa nič nové - všetko je v knihách P. E. Johnsona: Spor o Darwina, N. R. Pearcyovej a Ch. B. Thaxtona: Duša vedy, M. Beheho: Darwinova čierna skrinka a J. Wellsa: Ikony evolúcie, ktoré v Čechách vyšli v minulých rokoch (a ktoré som viackrát komentoval - p.prekl.)

Určitý posun sa však dal zistiť. Referenti nepoužívali Johnsonovu argumentáciu, napr. poukazovanie na chýbajúce články v evolúcii (missing links), či na absenciu životaschopných tzv. makromutácií. Rozhodujúcim argumentom väčšiny prednášajúcich bola Beheho „nezjednodušiteľná  (neredukovateľná) zložitosť" - irreducible complexity. Ide pri tom o zaprášený argument starého dáta, ktorý poukazuje na to, že niektoré zložité orgány môžu fungovať len ako celok, kým po odstránení čo aj len jedinej z jeho súčiastok sa stanú nefunkčné. Nemohli sa postupne vyvíjať skladaním častí prirodzeným výberom, museli vzniknúť naraz ako funkčný celok.

Prednášky

Na dnešnej konferencii opisovali prednášajúci len zložité chemické deje a bunkové motory. O „nezjednodušiteľnej zložitosti" oka alebo iných orgánov sa už nezmieňovali, pretože to sú ľahko vyvrátiteľné argumenty. Zato sa výrazne opierali o chémiu, genetiku, matematiku aj informatiku. Vidieť, že teória ID sa modernizuje a používa čoraz zložitejšiu, pre laika bez odborných vedomostí ťažko vyvrátiteľnú argumentáciu z odborne náročných oblastí.

Hádam by som mal hlavné referáty predstaviť:

S. Meyer geofyzik a filozof z Cambridgeskej univerzity predstavil v úvodnej prednáške koncepciu ID, ktorú definoval takto:

 „Určité vlastnosti biologických systémov sa dajú lepšie objasniť odkazom na inteligentnú príčinu, než neriadenými prírodnými procesmi ako je napr. prírodný výber."

A uviedol sériu argumentov svedčiacich pre existenciu plánu: existencia miniatúrnych neredukovateľných strojov, napr. bakteriálnych bičíkov a obvodov v bunkách; nemožnosť vysvetliť digitálnu informáciu zakódovanú v DNA a RNA; alebo antropické jemné vyladenie fyzikálnych konštánt. - V popoludňajšom programe sa venoval tzv. „kambrijskej explózii", náhlemu vzniku niekoľkých nových tried organizmov v dobe kambria. Vtedy sa objavili nové gény, bielkoviny aj nové plány tela. Podľa neho by to vyžadovalo

 „taký masívny príliv a hierarchické usporiadanie informácií, že to prekračuje tvorivú kapacitu mechanizmu mutácie a výberu".

Podľa Meyera musel stvoriteľ zasahovať najmenej trikrát: pri vzniku vesmíru, pri vzniku života a bunky a konečne pri kambrijskej explózii.

J. Wells, molekulárny a bunkový biológ z Kalifornskej univerzity v Berkeley, vybral päť hlavných „ikon", svätých obrázkov darvinistickej evolúcie a podrobil ich kritike. Podľa jeho názoru je chybný Darwinov strom života, keďže sa nevetví postupne z jedného kmeňa; chybné je Haeckelovo tvrdenie, že sa v embryonálnom vývoji opakuje evolúcia; nie je dokázané, že mora Biston betularia (Piadivka brezová) zmenila farbu krídel z bielych na čierne následkom zašpinenia životného prostredia v okolí Manchestru; Darwinove pinky na Galapágoch sa v dôsledku sucha vyvíjali jednosmerne len dočasne, po dažďoch sa tvar ich zobáka vrátil k norme; ani Drosophyla so 4 krídlami nemôže byť dôkazom evolučnej zmeny, pretože nie je životaschopná.

D. Berlinski, matematik a filozof  z Princetonskej univerzity, a Ch. Thaxton, fyzikálny chemik z univerzity v Iowa, spochybnili spontánnu chemickú evolúciu, pretože podľa ich mienky chýbala vtedy na Zemi redukujúca atmosféra a neexistovala hustá (podľa Oparina), ale veľmi riedka predbiotická „polievka". Okrem toho chýbali potrebné informácie a pre vznik všetkých nukleových kyselín a aminokyselín bol k dispozícii krátky čas. Chýba nám vysvetlenie vzniku genetického kódu a evolučnej väzby medzi DNA a proteínmi.

J. Lennon, matematik a filozof z univerzity vo Walesi, sa zaoberá vznikom vesmíru a výnimočným naladením jeho konštánt, čo svedčí pre platnosť antropického princípu a existenciu inteligentného stvoriteľa.

Odpovede skeptikov

Pre mnohých prítomných laikov mohli byť uvedené argumenty presvedčivé - pre biológa sú ľahko vyvrátiteľné.

  1. Kambrijská explózia sa pravdepodobne vôbec nekonala; podľa posledných molekulárno-fylogenetických zistení prebiehal vývoj nových tried už v predkambriu a potom v kambriu počas hádam až sto miliónov rokov.

  2. Haeckel síce neopísal embryonálny vývoj presne, ale ozveny evolúcie sú na embryách zreteľne viditeľné, veď ľudský plod má žiabre ako ryby.

  3. Pokusy s piaďalkou boli reprodukované a záver sa potvrdil.

  4. Antropický princíp sa nedá dokázať, pretože jednak môže existovať veľa vesmírov s rozdielnymi konštantami, jednak sú konštanty nášho vesmíru tak na seba naviazané, že nemôžu byť iné.


Nebudem pokračovať. Na hlbšie štúdium a hľadanie protikreacionistických argumentov odporúčam nedávno vydané učebnice; jednoduchejšia je M. Ridley: Evoluce; náročná je J. Flegr: Evoluční biologie; existuje populárna kniha J. Zrzavého a kol.: Jak se dělá evoluce?

Ako sa máme ku konferencii postaviť my skeptici? Predstavuje kreacionizmus problém pre našu spoločnosť, teda aj pre skeptikov? Do nedávna sme ho chápali ako americkú kuriozitu. No jeho posledná forma, ID, je na prvý pohľad menej sporná a aj pre (jednostranne) vzdelané osoby oveľa prijateľnejšia až príťažlivejšia, ako bol biblický kreacionizmus. Dnes sa ID šíri po Európe, a to najmä v akademických kruhoch. V Nemecku je masívne propagovaný na webe, v Taliansku a Srbsku sa robili pokusy začleniť jeho výučbu do škôl, v Turecku ho propaguje jedna vplyvná moslimská organizácia.

Ani v Čechách nie je ID neznámy - stačí pozrieť sa na revue Prostor č. 66 s hlavnou témou „Stvorenie verzus evolúcia", na niektoré články v Lidových novinách, či na vyjadrenia niektorých fyziológov pri jednaní okolo okrúhleho stola na tému „Veda a viera" v Akadémii vied, a, samozrejme na internet, kde sa stretávajú kreacionisti s biológmi napr. na strane http://planetopia.webzdarma.czindex.php?target=kreace, alebo aj v našom diskusnom fóre Pandora.

Pražská konferencia Darwin and Design bola mienená celkom iste ako propagačná akcia. Mám však dojem, že sa po tejto stránke minula účinku, pretože prišli len už presvedčení zástancovia viery v stvorenie sveta, ktorí sa tu vo svojich názoroch utvrdzovali. Do širšej verejnosti zatiaľ tieto názory neprenikajú a myslím si, že preto by ani nebolo vhodné rozvíriť diskusiu o kreacionizme a upozorňovať naň.

Omyly prof. Zrzavého

Rovnaký názor majú asi aj naši biológovia, pretože väčšinou v médiách na konferenciu nereagovali. Objavili sa len dva polemické články prof. Zrzavého: jeden v Literárních novinách č. 38 z 19. okt., druhý v Respektu č. 42. Samozrejme považuje prof. Zrzavý ID za mylnú a nevedeckú koncepciu. Nemožno však súhlasiť s jeho názorom, žeby sa na školách nemal učiť darvinizmus. „Už pár desiatok rokov sa na školách učí komická karikatúra darvinizmu, čoho výsledkom je absolútne nepochopenie podstaty veci v celej populácii, vrátane profesionálnych prírodovedcov ... Jednoducho: škola nemá učiť zložité veci, lebo to nevie." Tak! Učitelia s ich „tmárskymi školskými radami" sú neschopní a prírodovedci sú väčšinou hlupáci.

Nemyslím si, žeby darvinistická teória bola tak zložitá, že jej rozumie len pán prof. Zrzavý. Samozrejme nie je možné, aby každý porozumel evolučnej vede a nesmierne komplexným evolučným mechanizmom, ktoré sú predmetom intenzívneho štúdia a vedeckých sporov. Samotná podstata a princípy darvinizmu sú v skutočnosti vcelku jednoduché a dobrý učiteľ ich iste vie vysvetliť. A on ich musí vysvetliť, pretože pochopenie evolúcie je kľúčom k celej biológii, k pochopeniu živého sveta a patrí k výbave každého dnešného človeka.

Stačí, ak si žiak odnesie zo školy presvedčenie, že sa život na Zemi vyvíja, že sa organizmy a ich druhy vyvíjajú predovšetkým prírodným výberom z variability, vznikajúcej náhodnými mutáciami, že tento vývoj neprebieha podľa nejakého dopredu určeného plánu, nesmeruje k nijakému konečnému cieľu, a že sa získané vlastnosti nededia. Pokiaľ ide o prvé nadprirodzené stvorenie, to sa síce nedá  vedecky vylúčiť, ale ani potvrdiť. Stačí. Ak to českí (tu musím preložiť „slovenskí") učitelia nevedia, je to chyba prírodovedeckých fakúlt a evolucionistov, že nedokázali ostatným odborníkom ani verejnosti vysvetliť, ako sa príroda vyvíja, a ako nie. Niet divu, veď v nedávnej dobe obdivovali Mičurina a Lysenka, vyučovali lamarckistickú teóriu a odmietali mendel-morgan-weissmannizmus, po roku 1989 sa nadchli pre postmodernistický relativizmus a teologické štrukturalistické koncepcie, kým darvinizmom pohŕdali -  aj na stranách Vesmíru ...

Skeptik ťažko môže akceptovať takýto názor prof. Zrzavého:

„Žiaľ, veda stále trvá na modernistickom blude, že svetový názor smie byť len jeden, a ten je správny. Na priemerného vedca - podstatne bigotnejšieho  než je priemerný príslušník dnešného kléru - je potom, pravdu povediac, dosť neradostný pohľad."

 Ono totiž vo vede nejde o svetový názor, ale o hypotézy, teórie, omyly a fakty. Podľa Zrzavého je „Hystéria prírodovedcov voči svetonázorovej pluralite" komická a podobne sa mu javia aj snahy nášho Sisyfa:

„Český spolok pre potieranie pavied by rád rozbil inteligentným dizajnérom ich chystaný sabat a uverejnil dokonca výzvu, aby sa jeho členovia konferencie zúčastnili a viedli tam s prítomnými tmármi polemiku z pozície ostrej kritickej racionality."

Pán profesor zrejme prijme do svojej tolerantnej náruče kreacionistov, ale skeptici už do tej plurality nepatria.

My sa, pravda, domnievame, že kreacionizmus nie je len iný pohľad na svet, ale že je to pohľad mylný, že je prejavom nielen nevzdelanosti, ale aj absencie racionálneho myslenia. Často sa združuje s vierou v iné bludy a pseudovedy, v UFO, kontaktérov, astrológiu, psychotroniku, so strachom z modernej vedy a techniky, z radiácie a chémie, s vierou v účinnosť alternatívnych liečebných metód a odporom k vede. Taký človek len ťažko chápe modernú technickú civilizáciu, v ktorej dnes musí žiť a vystavuje sa početným rizikám.

Nemyslíme si, že by to bol zločin, keď ho skeptici na jeho omyly upozorňujú.

Prof. Dr. Jíří Heřt je prvým miestopredsedom Českého klubu skeptikov a predsedom jeho medicínsko-biologickej sekcie. S Dr. Čeňkom Zlatníkom je editorom Zborníku „Věda kontra iracionalita"; dosiaľ vyšli tri ročníky (Nakladatelství V. Nosková, Praha).

Preložil Rastislav Škoda

Sv. Ariel Šaron

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Dominique Vidal

„Dve váhy, dve miery": tento výraz výborne charakterizuje mediálne spravodajstvo o mozgovej mŕtvici premiéra Ariela Šarona a chorobe, potom smrti bývalého prezidenta Jásira Arafata v novembri 2004. Kým smrť prvého by znamenala „nebezpečenstvo pre mier", odchod druhého odstránil „prekážku pre mier."

Paradoxná výmena úloh. Abu Amar priviedol Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (OPOP-OLP) od ozbrojeného, neraz teroristického boja za zničenie štátu Izrael k politickému a diplomatickému zápoleniu s cieľom vytvoriť popri Izraeli nezávislý palestínsky štát. Naproti tomu starý generál sa zúčastnil všetkých vojen v tejto oblasti, vrátane kolonizácie, ktorej bol architektom. Svoje meno zviazal so sériou masakrov: médiá často spomínajú Sabru a Šatilu, ktoré spáchali libanonské vojenské jednotky v spolupráci s jeho vojakmi, menej často tie, ktoré spáchali len jeho vojaci: Kibya (1953), Mitla (1956), Gaza (1971) a najmä krvavé obsadenia západného brehu Jordánu (2002).

Dobre, ale „buldózer" Šaron sa vraj naraz stal pacifistom, keď koncom leta 2005 organizoval jednostranný ústup z Gazy. „Veď to bolo optické mámenie," odpovedá izraelský historik Tom Segev:

„niet nového Šarona, čo by sa navečer svojho života prebudil zamilovaný do mieru. Ariel Šaron ostal verný sebe: generál, hľadiaci na Palestíncov len cez zameriavač svojej pušky a považujúci ich trvale za nepriateľov, nikdy za partnerov." Bývalý vyslanec v Paríži Elie Barnavi to komentuje takto: „Prekvapivá zmena tónu komentárov svedčí skôr o neserióznosti určitého žurnalizmu ako o skutočnej premene bývalého premiéra."

Clausewitz hovorieval, že „vojna je pokračovanie v politike inými prostriedkami". Schopný dedič aj Davida Ben Guriona aj Zeeva Jabotinského prevrátil toto heslo a konal podľa toho. Keď sa stal začiatkom roku 2001 premiérom, myslel si, že oslobodzovacia vojna roku 1948 sa ešte neskončila. Dva roky to hnal plnou parou a zmocnil sa celého západného brehu Jordánu, no potom musel ubrať plyn a brať do úvahy dve výzvy: štrukturálnu a konjunkturálnu.

Demografi to predpovedali: „Veľký Izrael" bude mať zanedlho arabskú väčšinu a pre Izrael je to strašná dilema, lebo podľa ústavy sa definuje ako židovský a demokratický štát: alebo bude privilegovať druhý prívlastok a stratí židovský charakter, alebo sa bude snažiť ostať židovský a nebude môcť byť demokratický. Tejto dileme unikne len tak, že pripustí vo svojom susedstve skutočný Palestínsky štát, alebo Palestíncov hromadne vyhostí. Prvú možnosť nepripúšťa, no vie, že druhá sa nedá uskutočniť. Preto už v roku 1998 vymyslel tretie riešenie: v pásme Gazy a na polovici západného brehu vytvorí za múrom štyri palestínske enklávy a pripojí k Izraelu ostatok, predovšetkým nové sídliská, na ktorých žije 80 % nových židovských osadníkov (kolónov).

Stiahnutie sa z Gazy

Tak vznikla myšlienka jednostranného stiahnutia sa z Gazy; gesto je to neslýchané, ale je to nevyhnutná etapa na ceste k novej forme izraelskej hegemónie nad Palestínou. Strategicky má tento cieľ predovšetkým taktickú zložku. Štartuje v roku 2004, keď začína pociťovať izoláciu. Najprv v Izraeli, ktorého obyvateľstvo prejavuje únavu z predlžujúceho sa konfliktu. Potom aj v zahraničí. 9. júla vyhlasuje Medzinárodný súdny dvor stavbu múru za ilegálnu a nariaďuje jeho zbúranie. 20 júla schvaľuje generálne zhromaždenie OSN toto rozhodnutie 150 hlasmi proti len 6 hlasom pri 10 zdržaniach sa hlasovania. Aj všetci členovia Európskej únie hlasujú za toto rozhodnutie, pretože 59 % ich obyvateľstva považuje Izrael za prvý medzi štátmi, ktoré ohrozujú svetový mier. Tel-Aviv sa obáva nátlaku z Washingtonu. A kvarteto (OSN, USA, EÚ a Rusko) vyzýva Izrael, aby sa podrobil predpisom svojho „cestovného plánu": zmrazil kolonizáciu ako odmenu za prímerie, ktoré dosiahol nov ý šéf Palestíncov Mahmud Abbas.

„Zmysel plánu stiahnutia sa z pásma Gazy je zmrazenie mierového procesu," vyzrádza Dov Weissglas, najbližší Šaronov poradca. „Ak zmrazíte mierový proces, zabránite vzniku Palestínskeho štátu, zabránite diskusii o utečencoch, o hraniciach Jeruzalema ... Stiahnutie sa, to je dávka formolu potrebná na umlčanie politických rozhovorov s Palestínčanmi."

Za šestnásť mesiacov má táto analýza hodnotu správnej predpovede: Kvarteto je ticho, EÚ ide tak ďaleko, že popiera svoje vyhlásenie k izraelskej anexii východného Jeruzalema. Nikto neobťažuje Izrael pripomínaním akejsi  „cestovnej mapy" ...

Svet je slepý, hluchý a nemý

Kúzelníkovi sa predstavenie podarilo. Teatrálne inscenovaný odchod 8 000 kolónov z pásma Gazy hypnotizoval planétu a od tej chvíle je svet slepý, hluchý a nemý voči osudu Palestínčanov. Organizácia Mier teraz však odhaduje, že proti minulému roku sa počet  novousadlíkov na palestínskom území zvýšil o 6 100 a na západnom brehu dosahuje 250 000. Rozšírením oblasti Maale Adoumin bude táto oblasť prakticky rozdelené na dve časti. Stavba múru sa zrýchľuje, skoro polovica je už hotová, viaceré úseky a obkľúčenie východného Jeruzalema sú pred dokončením. Armáda pokračuje v bombardovaní a vraždách. Existuje 750 prechodov a hraničných zátarás s ich trvalými prehliadkami a ponižovaniami. Svet však mlčí: čo tam po medzinárodnom práve, po rezolúciách Spojených národov o celku Transjordánska a pásme Gazy, o východnom Jeruzaleme ako hlavnom meste Palestínskeho štátu ... veď mier je na ceste!

Politika Francúzska na Blízkom východe sa dlho orientovala na štát Izrael: k pocitu viny za úlohu Vichy pri nacistickej genocíde sa čoskoro pripojili dôsledky bojov v Alžírsku a situácie v Egypte. No pri vojne v júni 1967 znamenali zásadný obrat de Gaullove slová:

„Na územiach, ktorých sa zmocnil, ide Izrael organizovať okupačný režim, ktorý sa nezaobíde bez útlaku, násilia a vyhnanstiev; stretá sa tam s odporom, ktorý kvalifikuje ako terorizmus." Jeho nástupcovia  Pompidou, Giscard a vcelku aj Mitterand sa držali tejto „arabskej politiky" v presvedčení, že gordický uzol tejto oblasti rozsekne len priznanie práva sebaurčenia palestínskemu národu.

Aj prezident Chirac zachoval spočiatku túto orientáciu, no naraz ju zmenil; prečo? V júli 2005 rozbalili pod nohami Ariela Šarona, dovtedy persona non grata, červený koberec. Elyzejský hostiteľ nečakal na jeho hospitalizáciu, aby zanôtil chválospevy na tohto „muža mieru" , čo aj sa oproti Georgeovi W. Bushovi o niečo oneskoril.

Do očí bije kontrast medzi veľavravným mlčaním Paríža o represáliách voči Palestínčanom a čoraz užšou spoluprácou s Tel-Avivom, prejavujúcou sa neustálymi ministerskými návštevami. Účasť dvoch veľkých francúzskych firiem (Alstom a Connex) na výstavbe električkovej trate z Jeruzalema do kolónií, nových sídlisk na západnom brehu - ktoré Francúzsko dosiaľ vždy považovalo za ilegálne - z Pisgat Zeevu do French Hill, je prejavom schizofrénie. A čo povedať k návšteve ministra verejnej bezpečnosti Gideona Ezru a policajného šéfa Moshe Karadiho v decembri 2005? Prišli na pozvanie ministra Sarkozyho vysvetliť svojim francúzskym kolegom poznatky z potláčania pouličných bojov vo svojich mestách. Izraelský denník Haaretz si samoľúbo pochvaľoval, že Francúzi majú veľký záujem o izraelské skúsenosti v tejto oblasti.

Ide o viac ako Blízky východ. V roku 2003 bol Chirac šampiónom odporcov Bushovho avanturizmu, v roku 2005 je s ním zajedno. V Afganistane aj v otázke Iránu sleduje politiku USA, v konflikte medzi Libanonom a Sýriou ich dokonca predbieha. A v palestínskej otázke? Stavme sa, že  k ústupu z geopolitickej scény sa pridávajú dôvody domáceho politikárčenia. Vedúce osobnosti štátu sledujú volebné preferencie a chtiac-nechtiac ustúpia vydieraniu, ktoré od piatich rokov robí z akejkoľvek kritiky izraelskej politiky antisemitizmus. Na verejnú mienku to nemá nijaký vplyv, ale masmediálna a politická trieda Paríža súna to citlivé. Potom sa ľahko urobí z vojnového zločinca svätec ...

Prameň: Dominique Vidal, "Saint Sharon", Le Monde diplomatique, č. 623, s. 28, február 2006.

Preložil Rastislav Škoda.

Japonské skaly, čínske huby, americký chlad

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Mike (v Tokiu) Rogers

Za zvukov rinčania šabieľ sa čoskoro začne vojna medzi Japonskom a Čínou o skupinu ostrovov medzi Okinavou a Tajvanom; to píšu Američanmi kontrolované masmédiá. Ostrovy sa volajú Okinotorišima a Senkaku. Podľa posledných správ kríza za nedlho vyvrcholí a je už len otázkou času, kedy sa dajú do pohybu vojnové lode a kanóny rozhodnú, kto tieto ostrovy kontroluje. Nahovárajú nám, že Japonci a Číňania sa natoľko nenávidia, že vynárajúcemu sa čínskemu molochovi už nemožno zabrániť pomstiť sa nešťastnej japonskej sestre za to, čo sa stalo v minulých vojnách. To nám nahovárajú…

Sú Senkaku ostrovy alebo len skaly?

Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že Čína si začala sťažovať na japonskú kontrolu nad týmito ostrovmi už v roku 1969 - tomu je teraz viac ako 35 rokov - možno s istotou povedať, že akýkoľvek druh vojenskej konfrontácie medzi Japonskom a Čínou je krajne nepravdepodobný. Tretia čínsko-japonská vojna je v blízkej budúcnosti nemožná.

Ekonomické vzťahy medzi Japonskom a Čínou sú také hlboké a pre obidve strany natoľko výhodné, že obchodní lídri obidvoch štátov nedovolia politikom, aby im krížili cestu. Kým bude fungovať slobodný trh - bez ovplyvňovania vládami - a zdá sa, že to bude - nie je vojna medzi Čínou a Japonskom nič viac ako zbožný sen súčasnej americkej administrácie a jej protičínskych neokonzervatívnych spojencov. Jediná cesta, ako by mohlo dôjsť ku konfrontácii medzi Japonskom a Čínou, by bolo ich úspešné presviedčanie americkou vládou, aby sa zahodili do žita pre obidve sdtrany extrémne výhodné vzájomné hospodárske styky. Obchodní lídri majú v obidvoch štátoch obrovskú moc, a tak je to nepravdepodobné, napriek komunistickej vláde v Číne.

Japonsko a Čína sú si t.č. druhým vzájomným obchodným partnerom. Je nepredstaviteľné, žeby jeden z nich pripustil zhoršenie výhodných obchodov pre pár malých ostrovov (Čína ich volá „skaly") alebo pre Tajvan - nech má Amerika akékoľvek dohody s tajvanskou vládou. Japonsko môže vravieť, že pôjde brániť Tajvan v prípade čínskeho útoku - povedať, že pôjdu a vyslať vojsko, aby strieľalo, sú dve zásadne odlišné veci. Protiví sa logike, žeby Japonsko išlo do vojny na obranu Tajvanu -  hoci to bola kolónia cisárskeho Japonska -  do vojny proti Číne po tom, čo sa medzi týmito dvomi národmi udialo za Druhej svetovej vojny. Japonsko potrebuje sympatie  Číny aj pri brzdení Severnej Kórey s jej atómovými zbraňami. Japonsko nepôjde do vojny s Čínou z nijakého dôvodu.

Tento spor o ostrovy medzi Japonskom a Čínou je skoro moderná heglovská tragédia komických rozmerov. Japonci ich volajú Senkaku, Číňania Diaoyutai. Spor o ostrovy sa začal roku 1969, ale ich moderná história začína už okolo roku 1885. Japonci vtedy pristáli na ostrovoch, zistili, že sú neobývané a tak ich vzali pod svoju ochranu. Američania sa zamiešali do vecí už v roku 1895. Prvú čínsko-japonskú vojnu rokov 1894-95 Čína prehrala a mier bol uzavretý v Šimonoseki. Mierovú zmluvu koncipoval John A. Foster, bývalý americký minister zahraničia, teraz poradca cisárskej dynastie Qing. Čína sa vzdala Tajvanu a všetkých okolitých ostrovov.

V úplnom rozpore s čínskym názorom Japonsko tvrdí, že tieto ostrovy neboli predmetom Šimonosekskej dohody, pretože patrili pred vojnou rokov 1895-95 k Japonsku, v čom ho americké akcie podporujú. Po Druhej svetovej vojne Spojené štáty prebrali od Japonska kontrolu nad Okinavou a celou reťazou ostrovov Rjúkiú. Neobývané ostrovy, o ktoré ide, padli pod americkú jurisdikciu a slúžili na pokusné bombardovania amerického letectva. Porazené Japonsko neprotestovalo. V tom čase neprotestovala ani Čína - medzinárodne uznaná čínska vláda bola za Druhej svetovej vojny spojencom Spojených štátov; pravdepodobne mala plné ruky práce s občianskou vojnou a proti Mao Zedongovým komunistom. V roku 1949 však komunisti vyhrali občiansku vojnu; v roku 1971 vrátili USA Japonsku Okinavu aj s ostrovmi Senkaku. No keď sa okolo roku 1969 v okolí týchto ostrovov našli pravdepodobné náleziská nafty, začali Čína aj Tajvan protestovať proti japonským nárokom. Global Security.org k tomu hovorí:

„Ostrovy Senkaku neboli ani časťou Tajvanu, ani Peskadorských ostrovov, ktoré dynastia Qing postúpila Japonsku podľa článku II Šimosekskej dohody, platnej od mája 1895. Preto nie sú ani súčasťou územia, ktorého sa Japonsko zrieklo podľa článku II San Franciskej mierovej dohody."

Tu treba zdôrazniť, že napriek klamným správam masmédií, a teda v úplnom rozpore s verejnou mienkou, Čína a Japonsko sa nehádajú o to, komu tieto ostrovy patria. Čína nepopiera japonské vlastníctvo, ako možno čítať v spomínanom článku Global Security.org:

„Čína tvrdí, že ostrov Okinotorišima, najjužnejší ostrov japonského súostrovia, nie je ostrov, ale len skala, a to preto, aby anulovala japonský nárok na ekonomickú zónu okolo neho, keby to bol ostrov, ktorý patrí pod jurisdikciu Tokia. Kvalifikuje to ako „rozdielnu mienku" o týchto „ostrovoch". Uznáva, že Okinotorišima patrí Japonsku, ale podčiarkuje, že tu nemožno používať klasifikáciu „ostrov" podľa konvencie OSN o Morskom zákone; je to iba skala, ktorá nevytvára okolo seba ekonomickú zónu, ako to tvrdí japonská vláda.

Japonsko je tej mienky, že má na tieto miesta dávny historický nárok a potrebuje ich na rybárske práva pre svoje obyvateľstvo. Čína cíti potrebu svojej prítomnosti pri týchto „skalách" ako pri morskej bráne na Tajvan v prípade možnej nezhody s touto „odpadlíckou provinciou" v budúcnosti. A tak sa diskusia medzi týmito dvomi štátmi vyčerpáva v slovičkárení. Je to atol, je to ostrov, či je to len skala? Kým budú rozhodovať politici, bude to spojené s veľkými ťažkosťami. Ak sa však dovolí diskutovať o veci japonským a čínskym obchodníkom, bude to ekonomiky výhodné pre obidve strany a všetkých - samozrejme okrem Spojených štátov. Zahraničná politika súčasnej vlády USA sa zameriava na vlastnú neúčasť pri riešení takýchto čínskych záležitostí. Súčasná administrácia si praje chladné vzťahy medzi týmito dvomi ázijskými obrami, aby sa pomohlo klesajúcemu doláru, pokašliavajúcemu ekonomickému zdraviu a vôbec upadajúcemu impériu. Ale Japonci nie sú hlúpi; vidia - ako skoro každý druhý - okrem Bushovej administrácie - kam idú peniaze a kde budú v blízkej budúcnosti. Chcú byť po boku svojich ázijských susedov, keď pôjde do tuhého.

Ťažko si predstaviť, žeby si japonskí a čínski obchodníci nechali kaziť dobré vzťahy a možné zisky sporom o nejaký ostrov, skalu alebo atol, a to aj napriek neustálemu pokriku, že ide na nás nebo spadnúť a bomby sa idú sypať už každý moment, ako to bez prestania hlásia americké masmédiá.

Dlhé roky nám západné médiá navrávali horory o možnom vojenskom konflikte medzi Japonskom a Čínou. Niekedy sa do chóru pridávali aj domáce médiá. Na šťastie prevládli chladnejšie hlavy.

Zdá sa, že obchodná vojna zapríčiňuje vzťahom obidvoch gigantov nenapraviteľné škody, ale zdania môžu byť klamlivé. Pravda je taká, že ich ekonómie sú už značne integrované a integrácia sa každým dňom zväčšuje. Na tom sa nič nezmení, nech sa stane čokoľvek. Japonský zástupca mnistra financií k tomu povedal: „Napriek občasným diplomatickým problémom prevládajú medzi našimi dvomi štátmi úzke ekonomické vzťahy."  Pokrik okolo zeleniny a slamených rohožiek ukazuje, nakoľko sa naviazalo Japonsko na Čínu v ohľade stravy a nábytku.

Svedčaia o tom čísla. V roku 2000 činil bilaterálny obchod 85 miliárd USD, tohto roku bude viac ako 200 miliárd. Vlani bol japonský obchodný deficit s Čínou 25 miliárd USD, čo robí z Číny jeden z mála štátov neprodukujúcich naftu, ktoré Japonsku viac predávajú, ako od neho kupujú. Obchodná hádka je v skutočnosti vedľajším dejstvom skutočnej hry: Japonsko je už najväčší obchodný partner Číny, Čína je pre Japonsko číslom 2 za USA. Tento rýchlo rastúci vzťah podstatne ovplyvní nielen dynamiku Ázie, ale celého sveta.

Boli časy, keď sa Japonsko a Čína hádali o cibuľu, pór, slamu a huby. Až raz toho mala japonská vláda dosť a prestala sa do toho miešať, čím umožnila víťazstvo slobodného trhu a teraz sa dá kúpiť čínska zelenina v každom supermarkete, z čoho má osoh aj japonský spotrebiteľ, aj čínsky roľník. Aj toto je jedna z príčin, prečo japonsko-čínska obchodná výmena vrcholila v roku 2005 pri 200 miliardách USD. Tohto roku sa očakáva vzrast o dvojciferné percento. Japonsko hltá čínske produkty, Čína vdychuje japonské investície. USA sedia na postrannej línii a dívajú sa na finančné toky, ktorých sa nezúčastňujú pre nepremyslenú nepriateľskú politiku administratívy voči Číne a deštruktívne útoky na predajcov, ako je Val-Mart, ktorí predávajú v Amerike čínske produkty. Takéto americké tirády proti slobodnému trhu sú v Japonsku nemysliteľné.

Veľmi zaujímavým príkladom dnešnej situácie je kvitnúci obchod s hubami, a to aj ako model budúcej japonskej a čínskej ekonomickej spolupráce. Každý labužník a znalec dobrých jedál vám povie, že medzi ryžou z Kalifornie a z Číny je veľký rozdiel. To isté sa dá povedať o hubách a mnohých iných potravinách. V dobách, keď sa Japonsko a USA hádali o exporte ryže, počul som veľa nesprávnych, neinformovaných a ekonomicky nezdravých názorov na tento problém od Američanov aj od Japoncov. Kalifornskí producenti ryže tvrdili, že ich ryža je rovnako dobrá ako japonská. To nie je pravda. To je ignorantský postoj. Pri príprave japonských lahôdok chutí japonská ryža oveľa lepšie ako kalifornská. To sa dá čakať. Veď japonská a kalifornská ryža musia byť odlišné. Zamyslime sa nad tým. Japonsko má s pestovaním ryže viac ako 1000-ročnú skúsenosť; podnebie je v Japonsku celkom iné ako v južnej Kalifornii; Japonsko je jedným z mála miest na svete, kde ako dážď padá mäkká voda; a najdôležitejšie je, že kilogram japonskej ryže stojí 4 až 10 krát viac ako kalifornskej.

Myslím si, že sa dá povedať, že z tých istých dôvodov je aj francúzske víno lepšie ako kalifornské: história, skúsenosti vinohradníka a vysoká cena.

Teraz však musím povedať, že nechápem ani postoj japonských pestovateľov ryže; žiadajú, aby vláda blokovala všetok dovoz ryže. Jeden z nich mi povedal, že „Japonci nemajú radi cudziu ryžu." Viem, čo myslel a súhlasím s ním. Ale zdôraznil som, že rozhodovať má spotrebiteľ. V tom bode som mal iste pravdu. Ale nie je rozumné vravieť to pestovateľovi ryže. Prečo sa hádať s chlapom, ktorý nikdy neokúsil cudziu alebo dlhozrnnú ryžu a ani v budúcnosti sa o to nepokúsi? Pre japonské pomery nestačí ani najkvalitnejšia kalifornská ryža. Ak však má niekto záujem o lacnejšiu kalifornskú ryžu, má ju dostať. Kalifornský export ryže do Japonska neohrozí japonských producentov ryže, ktorí sa špecializujú na vrcholnú kvalitu.  Keď idú Japonci do reštaurácie jesť suši, alebo keď podávajú hosťom tradičné japonské jedlá, chcú mať najlepšiu ryžu. Bežné obchody, ktoré predávajú lacné ryžové gule za dolár, pochopiteľne zarobia viac, ak použijú na svoje výrobky sto percent kalifornskej ryže, prípadne zmes domácej a importovanej ryže.

Lepkavá japonská ryža je strašná pre jedlá ako sú mexické, thajské či indické špeciality. No Japonsko nemusí zakazovať import ryže. Keď nebudú Japonci kupovať dovezenú ryžu, nech skrachujú dovozcovia. Nič sa nestane. Spotrebiteľ na slobodnom trhu má mať právo rozhodnúť sa.

O 750 dolárovej hodnote japonských húb matsutake

Možno sa Japonsko v týchto dlhoročných obchodných bojoch so samoľúbou a pokryteckou Amerikou poučilo.

Dovoľte mi vrátiť sa k príkladu húb na osvetlenie môjho názoru. Na posledný Nový rok urobila moja svokra výbornú tradičnú japonskú polievku. Poslala ma do obchodu kúpiť huby. Keďže nie som na tomto poli nijaký znalec, siahol som po balíčku, ktorý dobre vyzeral a to bola chyba. Boli to huby, dovezené z Číny a ona chcela huby, vyprodukované doma. Japonské matsutake stoja od 100 do 250 USD za kus, čínske asi štvrtinu tej ceny. Každý labužník vám povie, že v Japonsku vyrobené huby majú mierne odlišnú chuť, vzhľad a arómu. Moja svokra je odborná dietetička, vie dobre vysvetliť rozdiely; ja to neviem. Keď ide o špeciálne hostiny, trvá na tom, aby huby boli z domácej produkcie. Keďže ja nepostrehnem rozdiel, volím vždy lacnejšie huby. Výsledok je, že japonskí producenti húb ďalej produkujú, čínski farmári z exportu profitujú a japonskí konzumenti majú slobodný výber. Keďže Japonci a Číňania sú na rozdiel od idealistov praktici, pri ich stykoch každý vyhráva. Súčasná americká vláda nech sa prizerá a robí si poznámky.

Dá sa predpokladať, že v budúcnosti bude fungovať takýto slobodný trh. Myslím si, že Japonsko má bohaté skúsenosti z uplynutých štyroch dekád. Čína ukázala, že je výborný študent a veľmi rýchle sa učí. Nevidím dôvod, pre ktorý by mali vystaviť svoje obchodné vzťahy riziku. Nerobím si starosti, či hovoríme o skale v oceáne veľkosti baseballovej lopty alebo o skale veľkosti Tajvanu. Nikto nebude nič riskovať len preto, lebo japonský premiér chodí dvakrát do roka do kostola. Ekonomické vzťahy medzi Japonskom a Čínou sa budú ďalej rozvíjať. Japonci potrebujú čínske produkty; Čína potrebuje japonskú technológiu, investície a know-how. Dejiny týchto dvoch národov sú tak spletené, že sa nedajú rozpliesť. Tak ako v rodinách - súrodenci sa budú občas hašteriť a súperiť, ale nakoniec ukážu súdržnosť.

Ázijčania si vedia vážiť toho, čo hovorí mierne a v ruke má hrubú palicu. Iste si nevážia takého, čo kričí, je prudký a útočný. Japonci aj Číňania majú za sebou storočia učenia sa, ako sa klaňať a byť pokorný; existujú medzi nimi staré náboženské, kultúrne a jazykové putá.  Keď sa v Beijingu (Pekingu) a Tokiu zapaľujú ohňostroje, budú oslavy. Na šťastie v prospech Japonska a Číny. Na nešťastie pre Ameriku bude mať politika Bushovej vlády a protičínskych neokonzervatívcov za následok, že Amerika ostane vonku a v zime.

Poznámka prekladateľa: Autor vidí trhové hospodárstvo a globalizáciu cez ružové okuliare, ale jeho názor na čínsko-japonské vzťahy prezrádza široký rozhľad.

Mike (v Tokiu) Rogers sa narodil a vyrástol v USA; do Japonska prišiel v roku 1984. Je tam prezidentom masmediálnej firmy a vedie kanceláriu na vyhľadávanie talentov. Nedávno vyšla jeho prvá kniha Schizofrenik v Japonsku.

Prameň: Mike (v Tokiu) Rogers "Japanese Rock, Chinese Mushroom, America in the Cold" © 2006 LewRockwell.com.; http://www.lewrockwell.com/rogers/rogers202.html. 

Preložil Rastislav Škoda

Výhrada vo svedomí a polygamia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

R. Š.

Prisťahovalci do USA musia vyplniť Dotazník N-400, ktorý má 10 strán a obsahuje podrobné informácie o finančnom, zdravotnom a rodinnom stave uchádzača, ako aj o jeho politickom a spoločenskom zmýšľaní. Okrem otázok, či má nejaký šľachtický titul, daňové dlžoby alebo duševnú chorobu, sú samozrejmé otázky, či  bol členom komunistickej (jednoduchá otázka) alebo inej totalitnej strany (podrobný rozbor možného vzťahu k nacistickej strane a jej ideológii) a či schvaľuje násilný prevrat. Morálny charakter uchádzača skúmajú otázky o jeho vzťahu k alkoholu, prostitúcii, pašovaniu narkotík, polygamii, ilegálnemu prisťahovalectvu, hazardným hrám, ale aj k podvodom pri platení výživného.

Posledný odstavec 14 obsahuje Prísahu vernosti Spojeným štátom, ktorej prvá veta znie: "Prisahám, že absolútne a úplne odvolávam každú povinnosť vernosti a záväzku voči ktorémukoľvek zahraničnému kráľovi, mocnárovi, štátu alebo samostatnej inštitúcii, voči ktorej som bol zaviazaný; že budem ústavu a zákony USA podporovať a brániť voči každému vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi". V druhej a tretej vete sa podrobne rozoberá súhlas s brannou povinnosťou. O inom sa neprisahá.

Kto má oči, vidí, že na prvom mieste občianskych povinností je v USA vernosť vlastnému štátu. Akási výhrada vo svedomí na základe utajovaných dohovorov podenkových domácich politikov so samozvanými reprezentantmi cudzokrajných starodávnych sektárskych názorov by razom zbavila uchádzača o občianstvo každej nádeje.

Pikantná poznámka: Ako by asi pochodil uchádzač zo Saudskej Arábie, odvolávajúci sa na výhradu vo svedomí ohľadom svojej polygamie?

Dôležité otázky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Interview s Herbertom Hauptmanom

Kedy sa u nás stane niečo podobné? Na City College v New Yorku sa konala konferencia laureátov Nobelovej ceny, na ktorej vyvolal rozruch Herbert Hauptman, ktorý dostal Nobelovu cenu v chémii roku 1985 za svoje objavy o štruktúre kryštálov. Povedal, že viera v Boha sa nezrovnáva s úrovňou dobrého vedca a je vlastne „škodlivá pre blaho ľudstva". Je aj laureátom Medzinárodnej akadémie humanizmu. Skromný osemdesiatnik poskytol interview redaktorovi orgánu amerických ateistov v Hauptman-Woodwardovom inštitúte v Buffalo, N.Y.

Free Inquiry: Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa rozhovorili o probléme vedy a náboženstva?

Herbert Hauptman: City College je pyšná na svojich laureátov Nobelovej ceny, má ich osem alebo deväť. Zišli sme sa, aby sme metódou panelovej diskusie posúdili vedecké príspevky našich študentov. Po programe položil jeden študent otázku o zlučiteľnosti vedy a náboženstva. Bol som jediný, čo mu odpovedal a prekvapilo ma to.

F.I.: Akú reakciu to vyvolalo u poslucháčov?

H.H.: Malú, skoro nijakú ... ani u poslucháčov, ani u profesorov. Očakával som, že ma kolegovia podporia, ale ani jeden to neurobil. Jediná reakcia, a to negatívna, prišla od reportérky New York Times. Neskôr som sa rozprával s viacerými laureátmi; zistil som, že s mojím názorom súhlasia, ale pre osobné príčiny sa k slovu nehlásia.

F.I.: Čo myslíte, prečo sú zdržanliví?

H.H.: Nuž, uznávam, že v našej príliš religióznej spoločnosti je môj názor nepopulárny. Ľudia, o ktorých sa to vie, sa často považujú za čudákov a majú málo priateľov.

F.I.: Tak prečo ste sa vy ozvali?

H.H.: Nikdy som netajil svoje presvedčenia, ale ani som ich veľmi nepropagoval. Intenzívne som sa zamestnával inými, vedeckými problémami. Pomerne neskoro som vyslovil svoju frustráciu pri pohľade na religiozitu našej spoločnosti.

F.I.: A na to prišla odpoveď médií. Esej pani Deanovej o vašich názoroch na prvej strane The New York Times. Keďže ste sa o náboženstve dosiaľ nikdy verejne nevyjadrili, mrzelo vás, že sa v novinách naraz písalo, že ste ateista?

H.H.: Nie veľmi. Dostal som veľa listov, väčšinou pozitívnych. No keď ma G. Stephanopoulos pozval k vystúpeniu v jeho každotýždňovej šou, odrádzala ma moja žena, a to z dôvodu mojej bezpečnosti. Pamätáte sa, ako zbili jedného profesora v Kansase, keď oznámil, že pripravuje kurz o evolúcii verzus inteligentný dizajn, ako aj na doktora Slepiana, ktorého zastrelili, pretože robil umelé prerušenia tehotenstva. Keď počujete o týchto strašných prípadoch násilia, môžete si byť istý, že k nim došlo nie pre nedostatok viery v Boha, ale pre priam vášnivú vieru v Boha. Pri tom uznávam, že väčšina náboženských fundamentalistov nie sú násilníci. Nakoniec sme sa pre moju bezpečnosť rozhodli nezúčastniť sa Stephanopoulusovej akcie.

F.I.: Vyše 90 percent členov prestížnej Americkej akadémie vied sú ateisti alebo agnostici. Myslíte, že je nejaký vzťah medzi charakteristikou dobrý vedec a náboženský skeptik?

H.H.: Aký základ majú náboženstvá? Nezakladajú sa na dôkazoch, ale na viere. Z toho vyplýva, že dobrý vedec musí trvať na tom, že ak niekto niečo tvrdí, musí mať pre svoje tvrdenie presvedčivé dôkazy. Som istý, že ak budete dodržiavať túto zásadu vedy,  skončí to s vašou vierou tak, ako u mňa a prevažnej väčšiny členov Americkej akadémie vied: že nieto Boha.

F.I.: Čo si myslíte o vedcoch, ktorí veria tak, ako vy, ale odmietajú zverejniť svoje názory?

H.H.: Nemyslím, že by mali tajiť svoje zmýšľanie, ale to je otázka osobného disponovania svojím časom a energiou - to je otázka svedomia. Samozrejme, som presvedčený, že by sme na tom boli lepšie, keby vedci otvorenejšie priznávali, že im chýba viera v Boha.

F.I.: Na ktorú otázku kontroverzie veda verzus náboženstvo by ste radi vedeli odpoveď?

H.H.: Kedy stratí náboženstvo dôležitosť pre väčšinu našej spoločnosti?

*  *  *

Prameň: D.J. Grothe, Herbert Hauptman, "On the Recordy", Free Inquiry , 26/2, s. 8, 2006.

Neznášanlivé evanjelium

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Gerd Lüdemann

Skoré kresťanské posolstvo hlásalo, že Boh priniesol ľudstvu novú epochu. Začalo to príchodom jeho syna na tento svet, predbežne kulminovalo zmŕtvychvstaním tohto syna a predpokladalo sa, že sa to zavŕši jeho skorým druhým príchodom na svet. Evanjelium - doslovný preklad je "dobrá správa" - má za stredobod Ježiša Krista. Spása alebo večné zatratenie jednotlivých ľudí závisia od toho, či v neho veria alebo nie.

„Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený "

- to je jasné posolstvo Ježiša po zmŕtvychvstaní na konci Markovho evanjelia, prvého zo štyroch kanonických spisov, ktoré o tom píšu.

Dobré správy sa však veľmi skoro premenili na Hrozivé správy, keďže spása bola prevrátená na svoj opak. Vodcovia cirkvi degradovali pravú vieru na poslušnosť. Na obrazovku neba premietli sociálny systém, založený na podriadení sa a kultúre útlaku. Kanonický štatút písiem Nového zákona - pre cirkev naveky platná norma - radikálne zahmlil vízie jej príslušníkov; potlačil ich schopnosť spoznať, že všetky tieto texty sa zrodili zo sporov, ktorých znaky ešte aj dnes nesú.

Kresťanská obec ťažila zo zničenia Jeruzalema roku 70 n. l. a do konca prvého storočia sa rozšírila po celej Rímskej ríši. Jej postupný rast bol taký rýchly, že za dve a pol storočia sa táto nová, ešte nedávno zakázaná protizákonná viera stala oficiálnym náboženstvom cisárstva. Základ pre tento ohromný úspech kresťanstva dal judaizmus vysokými etickými štandardmi Starého zákona. Aká je to irónia histórie, že kresťanské náboženstvo preukázalo tak málo vďačnosti voči svojej židovskej matke a spolu s inými „nepriateľmi" evanjelia jej prisúdilo zatratenie. Tým však potvrdilo prijatie dedičstva, pretože židovský odkaz obsahoval doktrínu vyvolenosti a s ňou výlučný monoteizmus, ktorý považoval každý iný typ zbožňovania za modloslužobníctvo.

Noví zanietení misionári vniesli do grécko-rímskeho sveta ako integrálnu súčasť svojich snáh neznášanlivosť prvého prikázania:

„Ja som Pán, tvoj Boh ... nebudeš mať iných bohov okrem mňa".

Napodiv to bola náboženská tolerancia a otvorenosť, ktorá ponechala konkurujúcim helénskym náboženstvám len malú šancu presadiť sa proti kresťanom. Ich tolerancia nebola ani zďaleka účinnou zbraňou proti kresťanskému nároku na výlučnú pravdu zjavenia; umožnila cirkvi ťažiť výhody z politiky laisez-faire Ríma v náboženských otázkach a nepretržite sa šíriť.

V tejto súvislosti je hodné zmienky, že spravidla zveličované údaje o prenasledovaní kresťanov v Ríme boli v skutočnosti obmedzené čo do rozsahu aj intenzity. Mnohí kresťania túžili po mučeníctve a odsúdili sa sami; mnohí rímski gubernátori odmietli urobiť im po vôli a nenechali ich popraviť. Keď sa potom kresťanskí biskupi začali zúčastňovať na politickej moci, namierili vládny meč na pohanov, kacírov a Židov v rozsahu, ktorý čo do intenzity ďaleko prevýšil minulé perzekúcie ich spoluveriacich. Táto neznášanlivosť ostala pri moci až do moderných čias.

Nie je pravdivá ani populárna téza, že Lutherovo chápanie pojmu sloboda zahrnovalo toleranciu; nemožno pochybovať o intolerancii tohto veľkého reformátora voči katolíkom, Židom, Turkom a protestantským kacírom. Pravda je, že až humanisti a niektoré kresťanské menšiny prví volali po tolerancii. Spočiatku nemali úspech, ale nakoniec sa presadili proti vôli aj Ríma, aj reformovaných cirkví. Isteže, historicky povedané bol odpor veľkých cirkví voči znášanlivosti nevyhnutný, pretože hnacou silou Svätých písiem - Starého aj Nového zákona - je presadzovať Boha a jeho vládu nad všetkým; umlčať hlasy nesúhlasu a inej mienky.

Hoci „mier" je ústredná téma Svätého písma, agresívna stránka kresťanskej viery je zodpovedná za mnohé krvavé vojny, ktoré sa konali v kresťanskej Európe, alebo z nej vyšli. Kľúčovým problémom je, ako sa má tento mier dosiahnuť: Posolstvo Nového zákona je v tomto ohľade kryštálovo jasné a - aspoň podľa moderných štandardov - neudržateľné: Ježiš Kristus sa vráti na zem, aby splnil božie prianie a mocou autority svojho zmŕtvychvstania založí na zemi Otcovo kráľovstvo mieru. Na základe tohto sľubu si veriaci v Krista vo všetkých dobách činili nárok na túto moc a s dobrým svedomím ju používali proti tým, ktorých považovali za nepriateľov evanjelia.

Veru, intolerancia sa vidí byť inherentnou (vnútorne obsiahnutou) a nevyhnutnou zložkou kresťanského náboženstva. Uznávaný teológ Karl Barth to otvorene priznáva:

Žiadna myšlienka nie je nebezpečnejšia alebo revolučnejšia, ako že Boh je len jeden a niet iných Bohov ako on. Dajte túto myšlienku do obehu tak, aby bola počutá a pochopená - a už sa musí 450 Baalových prorokov báť o svoj život. Tu už niet miesta pre to, čo sa v nedávnej minulosti volalo toleranciou. Okrem Boha sú tu len jeho stvorenia alebo falošní bohovia; okrem viery v neho sú tu len náboženstvá povier, omylov a nakoniec nenáboženstvá.

Samozrejme by bolo omylom myslieť si, že sloboda vo všeobecnosti a osobitne sloboda vyznania sú dôsledky kresťanského posolstva. Veď kresťanská tradícia, ktorá vyhlasuje za svojho zakladateľa Princa mieru, dokazovala v priebehu storočí, že neznesie iné náboženské názory. Dnes je to tak isto pravda, ako vždy, a to aj napriek protestom vedúcich cirkví, ktorí to chcú ukázať v inom svetle, aby si zachovali prístup na miesta rozhodovania aj v sekulárnom štáte.

V skutočnosti ani kresťanská teológia ani cirkev nemôžu hlásať náboženskú slobodu bez určitého stupňa pretvárky. Tolerancia vyžaduje bezpodmienečné uznanie slobody a dôstojnosti ľudských bytostí bez obracania sa na Boha. Ale žiarlivý Jahve biblie vyžaduje bezpodmienečnú poslušnosť a nikdy nepripustí liberálne názory.

Gerd Lüdemann je profesor dejín a literatúry raného kresťanstva na univerzite v  Göttingen. Pre náboženský kriticizmus obmedzila univerzita rozsah jeho vyučovania.

Prameň: Gerd Lüdemann, "Intolerantes Evangelium", Welt am Sonntag, 5. dec. 2004; "The Intolerant Gospel", Free Inquiry, 26/2, s. 49, 2006. Esej je ukážkou z jeho novej knihy Intolerance and the Gospel: Selected Texts from the New Testament (Intolerancia a evanjelium - vybrané texty z Nového zákona), Prometheus, Amherst, 2006.

Preložil R. Škoda

Ďakujem ti, veda

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Katrina Vossová

Som meteorologička a ateistka. Ten druhý prívlastok vyvoláva u mojich kolegýň a kolegov predstavu, že som musela byť mrzutý a vzdorovitý tínedžer, všeličo nemierne zneužívajúci a bezcieľne sa potulujúci, resp. že som sa skľúčene dopracovala k svojmu presvedčeniu po diktátorskej náboženskej výchove.

Naopak, vychovala ma panteistická scientistická matka a ateistický otec, ktorý ma uviedol do evolúcie a darvinovskej prírodnej selekcie už vo veku šiestich rokov. Povedali mi, že som ohlásila svoje pochopenie matérie víťazoslávnym vyhlásením, že môj otec „sa väčšmi podobá na opicu ako ja".

V neskorších rokoch (to som už lepšie chápala náš opičí pôvod) ma brala so sebou mama, entomologička, na hrabanie sa v mraveniskách červených mravcov. V nedele, keď moje rovesníčky sedávali v kostole, ukazovala mi mama čudesné, ale prekrásne obrazy v skenerovom elektrónovom mikroskope. Kým sa moji kamaráti učili o Otcovi, Synovi a Duchu svätom, ja som sa učila o hlave, hrudníku a bruchu. S určitou rafinovanosťou som pochopila, že spásu treba hľadať v prírodnom svete.

A tak keď som začala študovať meteorológiu, bola som už určitý druh biologičky z poverenia a môj prechod do druhej oblasti prírodných vied mohol prebehnúť ľahko. Miesto toho to bola zmena paradigmov najvyššieho stupňa. Chápala som vedu tak, že vyžaduje krátkozraké oči. Zaoberá sa drobnými vecami, ktoré majú ešte drobnejšie súčiastky a zložité vzájomné vzťahy. Zdalo sa mi, že meteorológia vyžaduje pohľad hore a naokolo, aby sa svet úmyselne zahmlil. Spočiatku sa skok od mikrosveta biológie do makrosveta meteorológie zdal ťažký, ale len čo som ho urobila, začala som vidieť do očí bijúce podobnosti.

Keď som po prvý raz videla v infračervenom svetle vodnú paru a obrazy satelitov, pripomenulo mi to elektrónmikroskopické obrazy buniek, ktoré mi ukazovala moja mama.   Či boli zmenšené alebo zväčšené na veľkosť, ktorá je pre ľudské oko primeranejšia, medzi nimi bola priam umelecká korelácia. Obidve sa javili ako zložené z kruhov a tieto kruhy z komplikovaných reťazcov. Aj svet buniek, aj svet meteorológie, majú vzhľad pravidelných vzorcov.

Na začiatku mojich štúdií som sa teda čudovala: žeby to bol nejaký znamenitý šťastný moment histórie, keď prví prehliadači neba pochopili tento vzorec? Bolo to náhle zjavenie, osvietenie, pozdvihnutie závoja, ktorý odhalil - ironicky povedané - jediný vzorec, čo bol aj v tekutine, aj na pestrofarebnom nebi?

Vieme, že veda splodila početné potomstvo a že meteorológia je len jedno z jej mnohých detí - a jedno s mnohými hasnúcimi hviezdami, počínajúc Aristotelovým pojednaním Meteorologica až po príchod poveternostných satelitov. Meteorológia bola možno dokonca prvorodencom v zmysle následníctva a ona kládla celkom prvé vedecké otázky. Nasledovali obdobia vzostupu a úpadku, všetkým prístupné a permanentne vystavované prehliadkam. Dávni študenti tam videli božie znamenia, ale najnovšie tam vidno celkom iné znaky - sú písané v jazyku oblakov, ktorý možno bude kodifikovaný a daný do používania. Pri takých veľkých predlohách prírodných vzorov sa stávali kresby malých vzoriek ľahšie pochopiteľné.

Predpokladám, že poradie, v akom naši intelektuálni predkovia veci skúmali (najprv hore, potom dolu, potom do vnútra?), má v tejto chvíli malý význam. Dôležité je, že pozorovali. Keď zlých duchov nahradili vírusy a baktérie, predložila biológia nový pohľad na ľudské telo. Rovnakým spôsobom meteorológia vytvorila nový pohľad na nebo, ktoré prestalo byť ihriskom náladových bohov a stalo sa stranou knihy, do ktorej sa písali závažné poznatky. Čo bolo voľakedy vrtochom nedostižného boha, stalo sa riešiteľným kódom vedeckého zákona v meniacej sa atmosfére. Kód nám umožnil predpovedať katastrofy a robiť plány na ich zvládnutie; povedal, kedy siať a kedy žať, ako nájsť spojenie medzi podnebím a chorobami. Umožnil aj menej povznášajúce ciele. Povedal nám, ako sa obliekať a odborníkom uľahčil prípravu na časy núdze.

Som meteorologička a ateistka. Som aj vďačný príjemca dobrodení vedy a všetkých jej vymožeností. Ďakujem ti, veda, za vyliečenú infekciu jednej obličky. Ďakujem ti, veda, za svoje rovné, biele zuby, ktoré mi iste pomohli urobiť kariéru v televízii. Ďakujem ti, veda, za predĺženie života mojich milých zvierat, za počítače, za vzduchotechniku, za hydratačný krém a nepúšťajúcu farbu na obrvy. Ďakujem ti, veda, za početné spôsoby kontroly pôrodnosti, ktoré oslobodili ženy od tyranstva vlastného tela, od tyranstva, kedysi pripisovaného alebo akémusi tupému mužskému bohu, alebo vrtošivej a panovačnej matke-bohyni. Ďakujem ti, veda, za možnosť venovať sa vede.

Katrina Vossová má hodnosť bakalárky v španielskej literatúre a geovedách a meteorológii. Pracuje ako meteorologička a ráno ju možno vidieť na početných televíznych staniciach predpovedať počasie, o čom vedie rubriky v niekoľkých novinách a časopisoch.

*  *  *

Prameň: Katrina Voss, "Thank You, Science", Free Inquiry, 26/2, s. 23-24, 2006.

Preložil Rastislav Škoda

Zabudnutí darcovia obličiek

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Rastislav Škoda

Každoročne sa predajú a kúpia desaťtisíce orgánov, najmä obličiek. Z času na čas nás zdravých mrazí, keď čítame články a pozeráme sa na reportáže o obchode s obličkami.

Aký je súčasný stav?

Tisíce chorých s ťažkými poruchami obličiek držia pri živote dialýzou, ktorá pacienta predsa len zaťažuje.

Elegantným riešením je transplantácia obličiek, ktorá je prakticky bez nebezpečenstva pre darcu aj príjemcu; obidve operácie sú rutinný zákrok. Naráža však na ťažkosť nájsť vhodnú obličku, resp. vhodného darcu.

Menné zoznamy obsahujú stovky chorých – v Európe je ich t. č. 40 000 – a čakacie lehoty sú mesiace až roky – tri, šesť, desať? Obličky sú vzácny tovar. Kto potrebuje orgán, chce ho teraz, lebo život sa raz skončí.

Ilegálny obchod

Praktickým riešením je ilegálna kúpa obličiek v krajinách tretieho sveta a východnej Európy. Vyrástli tam desiatky nemocníc a chirurgických praxí, ktoré sa špecializujú na transplantácie obličiek a dosahujú dobré až veľmi dobré liečebné, no najmä ekonomické výsledky. Aspoň spočiatku tam pracovali a domácich odborníkov zaučili chirurgovia z priemyselných krajín.

Prvé kliniky boli asi v Južnej Afrike, Indii a Južnej Amerike, potom pribudol Izrael, Turecko, Pakistan, dnes je reč o Thajsku a iných skrýšach dobre naolejovaného medzinárodného mafiózneho syndikátu, ktorý sa vie pohybovať zo štátu do štátu. Čína sa vraj doňho zapojila veľkopredajom orgánov popravených väzňov. Ilegálny obchod s obličkami a inými orgánmi (časti pečeňových lalokov, rohovky…) patrí k ekonomickým odvetviam, ktoré zaznamenávajú v posledných rokoch stály rast. Do ilegálnych sietí patria aj lekári a ošetrujúci personál.

Obchod s obličkami pre Američanov sa robil spočiatku tak, že darcovia boli z Brazílie a operácia sa robila v Južnej Afrike. Keď boli obličkové kliniky v Južnej Afrike zatvorené, presťahovali sa kliniky do Pakistanu, Indie a Thajska. Od roku 2000 sa veľa napísalo o obchode s obličkami v Moldavsku, Rumunsku, Gruzínsku, Bulharsku, na Ukrajine aj Rusku, kde mala bieda vyvolávať rovnakú situáciu ako v štátoch tretieho sveta. Do Turecka vraj vozia „darcov“ autobusmi a za 5 dní ich posielajú domov. Ak bol pred rokom centrom „obličkového turizmu“ Pakistan, dnes to môže byť celkom iný štát. Treba sa informovať.

Priebeh obchodu

O chirurgických operáciách sa nehovorí a nepíše, tie sú rutinné. Musia mať všetky atribúty dobrého tovaru – inakšie by neišli na odbyt, a nie za takú cenu.

Stredobodom obchodu s obličkami sú súkromné kliniky so schopnými manažérmi a odborníkmi. Platia sprostredkovateľov, ktorí im nájdu a organizujú príchod aj odchod vhodných darcov.

O tom, čo dostane „darca“, sa údaje rôznia, čo je pochopiteľné pre rozdielne meny a časové obdobia. Dá sa povedať, že je to podľa veku a zdravia darcu jednorazovo dnešných 1 000 – 2 000 $; nikdy nie viac, zriedka menej. Je to málo a môže to byť veľa.

V Thajsku umožní tých 1 000 – 2 000 $ (mínus 150 $ pre sprostredkovateľa) kúpu pár sto m2 pozemku, ale častejšie sa minie na vyplatenie vlastnej dlžoby, dlžoby rodičov a kúpu pár drobností; nikdy to trvale nezmierni biednu hospodársku situáciu darcovej rodiny. V Moldavsku vynesie oblička auto alebo aj skromný domček so záhradou, čo podstatne a na trvalo zlepší životnú úroveň. (Len či je táto novinárska správa pravdivá? V koľkých takých domčekoch bol ten novinár, čo to napísal?) Aj tam sa však stane, že darcovi ostane nakoniec len nový televízor a jazva. Ak však jazva bolí a bolo by treba ísť k lekárovi, niet na to peňazí. Preto aj ten majiteľ domčeka radil tým, čo od neho chceli adresu sprostredkovateľa:

„Nerob to. Škodí to telu.“

Z Kišineva prišla už správa, že darca obličky bol sám časom odkázaný na dialýzu a čaká na transplantáciu.

Ceny pre kupujúceho sa rôznia podľa štátov a obdobia. Nedá sa zovšeobecňovať. Sú údaje, že celá operácia stála kupujúceho aj 100 000 $ aj viac. Nemocnice v Thajsku vraj brali 20 000 $.

Priam románovo znejú správy o obchode s obličkami z Izraelu. Darcov tam dovážajú letecky z Moldavska, Ruska, Egypta a Turecka, no neraz sa operácia robí aj v zahraničí, napr. v Turecku alebo v Nemecku, podľa nárokov zatiaľ dialyzovaného pacienta s dostačujúcim kontom v banke. Cena kompletnej transakcie sa pohybuje od 7 000 $ pre príbuzného cez 20 000 $ pre izraelského príjemcu a pri operácii v cudzine až po 100 000 $ a viac vrátane poplatku pre nemocnicu v Nemecku či v USA. V Izraeli vyplatí zdravotná poisťovňa pri transplantácii obličky 30 000 $ na jednoduché čestné prehlásenie lekára, že operácia bola urobená; nepýtajú sa, kde.

Ekonomické a zdravotné dôsledky

Zaujímavá je štúdia o zdravotných a ekonomických dôsledkoch transplantácie pre darcov v Indii z r. 2002 v najväčšom americkom lekárskom časopise JAMA. 305 darcov poskytlo údaje o svojom sociálnom položení za 6 rokov po operácii. Skoro všetci (96 %) sa predávali len z toho dôvodu, že mali dlžoby a chceli sa ich zbaviť. Priemerne sa im sľubovalo 1 410 $, ale dostali len 1 070 $. Väčšina z nich skutočne vydala väčšinu sumy na splatenie dlhu (okrem toho na kúpu šiat a potravín), ale tri štvrtiny darcov (!) malo aj po 6 rokoch dlžobu, resp. znovu dlžobu. Príjem rodiny sa znížil po operácii o jednu tretinu. 86 % udávalo, že ich zdravotný stav sa po odobratí obličky zhoršil. Skoro každý smutne odrádza od predaja obličky.

Transplantácie prebiehajú všade veľmi profesionálne. Kdekoľvek sa robia, o príjemcu je postarané, nie však o darcu, a to je iste v súvislosti s obchodom s orgánmi najväčší škandál. Darcovia odstupujú zo scény po minimálnom ošetrení trvajúcom v najlepšom prípade niekoľko dní. V Thajsku žijú neraz v bezprostrednej blízkosti operujúcej kliniky, ale tam sa o nich nevedie evidencia, tam nemajú prístup – ak draho nezaplatia. Do Turecka sa privážajú z východoeurópskych krajín a za pár dní sa posielajú domov. Nedostanú nijakú lekársku starostlivosť, lebo verejné zdravotníctvo je tam de facto rozvrátené. Jazvy sa niekedy zle hoja, potrava je zlá a možno nedostatočná, treba opäť na pole a to je namáhavá telesná práca. Títo ľudia sú na celý život poznačení nešťastím, ktoré sa prenáša aj na ich rodinu.

Podľa škandinávskych údajov vraj žijú ľudia, ktorí darovali obličku, dlhšie ako ich rovesníci. To asi súvisí s tým, že u nich môžu darovať obličku len úplne zdraví ľudia, takže komplikácie sú zriedkavé. Celkom iná je situácia pri ilegálnych transplantáciách v štátoch tretieho sveta, kde sa nič nevie o vyšetrovaní darcov pred operáciou a po operácii nevidí ani jeden darca lekára; v Nemecku predpisuje zákon lekárske prehliadky darcu až do smrti.

Darca ostane so sotva zahojenou jazvou bez akejkoľvek postoperatívnej starostlivosti žiť spravidla v bezprostrednej blízkosti nemocnice (tam sa regrutujú!). Prípadné antibiotiká, resp. iné lieky si musí platiť sám. Pri ťažkých prípadoch nemocnica odmietne uznať pravosť záznamu o operácii!

Za pol roka je opäť zadĺžený – ale už nemá obličku na predaj!

V dánskej reportáži z Thajska darkyňa ľutovala, že obličku predala. Je chronicky chorá, má bolesti a nezvládne ťažšie práce. Ak predtým zarábala denne 1 dolár, teraz zarobí 50 centov. Neuživí 6 detí bez žobrania. Všetci, ktorých pozná, ľutujú, že predali svoje obličky – je im teraz po každej stránke horšie. Riedkou metlou zametá prázdny dvor.

Predstavte si obraz radu darcov s obnaženým ľavým bokom, ktorým prebieha diagonálne zhora odzadu dolu dopredu dvadsaťpäťcentimetrová jazva s viditeľnými stehmi. Pred Klubom novinárov v Lahore ich takto pózuje tucet; prišli protestovať proti mlčaniu úradov k ich a tisícov iných zúfalej situácii.

V Indii a Pakistane existuje od nepamäti nesloboda zadlžených robotníkov predovšetkým v tehelniach a na poliach; majitelia radi požičiavajú a tým si robotníka zaväzujú. Neraz ich vraj držia v klietkach alebo v okovách. Malé mesto v srdci roľníckej oblasti Punjabu – 4 000 ľudí tu má už len jednu obličku. Sú prípady ako Saleemuddin, ktorý zaplatil dlžobu, vykúpil sa z tehelne a poslal svoje 4 deti do školy. Dnes je jeho situácia horšia, ako bola predtým. V čase veľkej nezamestnanosti nemá prácu, jeho dlžoba je väčšia, ako bola a jeho deti opäť nechodia do školy. Veľa razy do mesiaca jedia len suchý chlieb s čajom bez mlieka; deti nemajú topánky. A tak Saleemudinova žena plánuje predať obličku. „Naše najmladšie je choré a nemáme na lekára a lieky.“ V obci rastie počet rodín, kde viacerí členovia predali svoju obličku.

V roku 2000 bola v Indii odmena pre darcu 700 ?, z ktorých však išlo niekedy až 200 ? pre miestneho sprostredkovateľa. Anglický príjemca obličky platil 32 000 ?, z čoho išlo 25 % pre londýnskeho sprostredkovateľa. V Madrase sa vraj už urobilo do tých čias takých operácií 200. So skrytou kamerou sa novinári dozvedeli, že najlepšou metódou ako sa zbaviť darcov, ktorí by si sťažovali, alebo žiadali viac, je zastrelenie; rovnako sa dajú umlčať aj príliš zvedaví členovia komisií na sledovanie ilegálnych transplantácií – ak nepomôžu úplatky; moc zločinných lekárov siaha až do ministerstiev.

Tabu: Legalizovať obchod s obličkami

Nedostatok orgánov a darcov viedol už dávnejšie vo väčšine štátov k rozšíreniu okruhu darcov a len v štátoch so silným cirkevným vplyvom na zákonodarstvo platí, že orgán môže darovať len príbuzný prvého a druhého stupňa, manžel, snúbenec alebo životný partner. Vo všetkých priemyselných štátoch sa ozývajú hlasy po ďalšom rozšírení t. č. platných transplantačných zákonov, a to predovšetkým o tabuizovanú tému finančných popudov pre darcov orgánov. Dr. C. I. Schutzeichelová vo svojej dizertačnej práci, ktorá vyšla aj ako kniha (Dar alebo len predmet? Hľadaný tovar orgán), navrhuje pre darcu jednak možnosť odškodnenia (napr. výdavkov, ktoré mal následkom svojho darovania), ktoré však považuje za nedostatočné. Za lepší považuje model prilákania nielen veľkorysým odškodnením, ale aj bolestným. Konkrétne uvádza bezplatné zdravotné poistenie bez časového ohraničenia a neveľký príspevok na zárobok, resp. v prípade potreby na náhradu zárobku. Samozrejmým predpokladom je, že odmenu darcu by kontrolovali štátne orgány a zdravotná poisťovňa príjemcu, nikdy nie on sám. Potrebný finančný základ je k dispozícii v zdravotnej poisťovni, ktorej sa výdavky na transplantáciu pri porovnaní s dialýzou v priebehu dvoch a pol roka amortizujú. Treba pripustiť, že pri takomto vývoji by sa z darcu stal predávajúci.

Vcelku by to bol sociálny trh s obličkami. Sú však aj celkom liberálni prívrženci obchodu s orgánmi. Britská filozofka Janet Radcliffe-Richardsová a iní autori sa zhodli v anglickom lekárskom časopise Lancet na dosť čudesnom konštatovaní: Čím chudobnejší je potenciálny darca obličky, tým je pravdepodobnejšie, že sa mu riziko oplatí. Ani boháčom sa nezakazuje nebezpečný šport vo voľnom čase alebo dobre platené riskantné zamestnanie. Prečo by sa mali práve chudobní chrániť pred sebou samými?

Ak ide o potenciálneho darcu obličky v budúcnosti a z vlastnej komunity, chystajú sa preňho všetky možné či predstaviteľné zábezpeky. Ak je to dnes Brazílčan, Moldavčan alebo Pakistanec, prepáčte, ani pes po ňom neštekne.

Záver

Do podivných kliník v štátoch tretieho sveta prichádzajú tisíce dialyzovaných pacientov (často so svojimi prenosnými dialyzátormi), strávia tu pár týždňov v nemocnici, resp. pri čakaní ako turisti v exotickej krajine a vracajú sa domov – novou obličkou uzdravení ako šibnutím čarovného prútika.

Technické a ekonomické problémy sú zvládnuté. Etické sa zamlčujú. Hanebnú situáciu umožňuje zúfalá chudoba, nedostatok zákonov, bezohľadní sprostredkovatelia, lekári a kliniky, no aj bohatí ale skúpi pacienti.

O potenciálnych darcov mali lekári záujem. Po darovaní ich títo ľudia nezaujímajú.

Sú to sklamaní chudáci: Očakávali zlepšenie svojej hospodárskej situácie, no nedošlo k tomu. Sú na tom horšie, ako boli, lenže teraz už nemajú nádej na možné zlepšenie predajom obličky.

Príjemcovia vyhrali na celej čiare. Za dobré peniaze dostali, čo potrebovali. Priebeh ich každého dňa sa zmenil k lepšiemu. Žijú normálnym životom, aj pracovať môžu. Okrem zdravotnej stránky vyhrali aj po ekonomickej stránke. Zdravie ich vracia do pracovného procesu, môžu zarábať; časom iste zarobia, čo stála operácia, a potom ešte viac. Platili len raz.

Kým sa neodstráni hromadná nezamestnanosť a z nej vyplývajúca chudoba, bude nespravodlivý obchod s orgánmi trvať a prekvitať. Ukazuje sa to na prípade Indie, kde polícia a súdy len nepatrne znížili výskyt obchodu s orgánmi. Kto má prácu a dostačujúci príjem, ten nepredá obličku ani iný orgán. Kto však nezarobí, aby uživil seba a svoje deti, využije príležitosť, ak sa mu naskytne.

Prvá sobota v júni je podľa kalendára OSN pripomienkou – Deň tzv. darovania orgánov.

Riešenie

Mal som v úmysle len krátkym článkom upozorniť na smutný osud tzv. darcov orgánov v štátoch tretieho sveta, ktorí svoje obličky v skutočnosti predávajú bohatým chorým z rozvinutých, bohatých štátov. Robia to z ekonomických dôvodov, ale čaká ich sklamanie. Ak príjemca obličky zaplatí priemerne 30 000 $, dostane z toho darca len nepatrných 1 500 $, čo je síce pri zárobku 1 – 2 $ na deň zdanlivo veľmi veľa, ale dá sa veľmi rýchlo minúť.

Dá sa povedať, že som pri prehliadke desiatok článkov a reportáží o tomto probléme nenašiel ani raz zmienku o tom, žeby sa medzi tzv. darcom a príjemcom bolo vytvorilo puto na základe životne dôležitého orgánu, ktorý je našťastie párový a tak sa jeho majiteľ mohol jedného zrieknuť v prospech svojho blížneho – nech už z akýchkoľvek dôvodov. Len raz dal príjemca darcovi 2 000 $ naviac k tomu, čo mu dali lekári.

Prišli z rozličných častí sveta, z rozličných kultúr, na jednu kliniku. Ležali na dvoch operačných stoloch vedľa seba a keď sa prebrali z narkózy, mali každý svoje starosti a očakávané radosti. Asi sa ani nikdy viac nevideli. Aj v súkromných vzťahoch platí tvrdé pravidlo súčasného trhového hospodárstva – maximalizácia zisku.

Vyššie sme povedali, aké znamenité dôsledky mala operácia pre príjemcu a aké sklamanie prežíva tzv. darca. Nebolo by slušné, keby príjemca prispieval darcovi a jeho rodine po operácii sumou povedzme 100 až 200 $ mesačne? Niet pochýb, že by to každý zniesol a keby bolo treba, aby sa uskromnil, prečo nie? Keď bol len menom na zozname čakajúcich a vyhliadka bola na roky čakania, bol by s takou požiadavkou či podmienkou iste súhlasil. Zdá sa, že všade platí porekadlo: „Kto sa topí, sekeru sľubuje, a keď ho vytiahneš, aj toporisko ľutuje.“

Dobre je, že aspoň v nesmelom návrhu na legalizáciu obchodu s orgánmi sa uvažuje o nutnosti zaradenia darcu do zdravotnej starostlivosti a jeho trvalého finančného odškodnenia. Som toho názoru, že len legalizácia obchodu s orgánmi pod prísnym štátnym dozorom zlepší tragický osud dnes zabudnutých darcov obličiek.

Epigramy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Ro Bravo:

Výhovorka
Nechce sa ti skoro vstávať,
keď ostatní sladko spia ?
Jednoducho odvolaj sa
na výhradu svedomia

***

Mantinely mystéria.
Čo svedomie tvoje môže,
vymedzuje hranica,
ktorú v zmluve so Slovenskom
určí svätá stolica.

***

Obavy
Svätožiara nad trojicou
veľa stratí na lesku,
ak nakazí vtáčia chrípka
holubicu nebeskú.

***

Miliardová klientela.
Vatikánska cirkev svätá
gigantický biznis sveta.
Jej kšefty sú vecou prostou,
obchod s večnou blaženosťou.

***

Poučenie
Prepískli to Dáni teda
s kresbou hlavy Mohameda.?
A že boli takí smelí,
nebáli  sa dráždiť včely.

***

O prílohe k ZH 53

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

redakcia

V súvislosti s oživovaním náboženských predstáv o vzniku sveta vyšlo 53. číslo Zošitov humanistov s prílohou Veda a kreacionizmus (Názor Americkej akadémie vied), ktorá má 28 strán formátu A5.

Čitateľom sa tak dostáva do rúk:

  1. stručný, ale ucelený obraz vedeckého názoru na pôvod vesmíru, Zeme a života. Zaujíma sa stanovisko k názoru zástancov viery o stvorení sveta, ktorú by títo radi urobili „vedou o stvorení" (kreacionizmus).

  2. Súbor dôkazov podporujúcich biologickú evolúciu: variácie/mutácie plus prírodný výber a k tomu doklady skamenelín, spoločné štruktúry, distribúcia druhov, podobnosti počas vývoja, molekulárna biológia. Opäť porovnanie uvedených argumentov s námietkami kreacionistov, najnovšie s tzv. teóriami inteligentného dizajnu (návrhu, plánu) či nezjednodušiteľnej zložitosti (povedzme bičíka niektorých baktérií).

  3. Stručný vedecký názor na evolučnú históriu ľudských bytostí so záverom, že veda nemôže komentovať úlohu, ktorú by mohli mať v ľudských záležitostiach nadprirodzené sily.

  4. V dodatku sú odpovede na často kladené otázky a námietky proti evolučnej teórii typu Neodmietajú mnohí vedci evolúciu? alebo Prečo sa na školách nemá učiť „veda o kreácii"?


Brožúra je určená pre záujemcov zo širokej verejnosti, ale predovšetkým pre učiteľov vo vyšších triedach, a tu najmä pre učiteľov biológie. S ich vysvetleniami a komentármi bude dobrým súhrnným doplnkom iných učebníc. V USA existuje v rozšírenom vydaní ako podrobná učebnica evolúcie; v angličtine je k dispozícii na internete; uvažujeme aj o jej preklade.

Sme toho názoru, že táto brožúra patrí aj do rúk žiakov. Pri jednoduchom formáte Zošitov humanistov sme nemohli reprodukovať početné farebné obrázky originálu, ale všade uvádzame adresu www-stránky, odkiaľ ich žiaci na svojich počítačoch ľahko stiahnu a napriek angličtine iste pochopia, pričom spoja príjemné s užitočným. Preto prosíme čitateľov, aby na prílohu k ZH 53 upozornili vo svojom okolí žiakov aj učiteľov. Cena je 12.- Sk za kus plus poštovné 15.- Sk do 11 exemplárov. Objednať možno vydanie s alebo bez komentárov k spoločenskej a politickej situácii na Slovensku, a to písomne na adrese Rastislav Škoda, Jána Stanislava 8/73, 84105 Bratislava, alebo emailom na adrese ZH.

Globálne impérium Spojených štátov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Laurence M. Vance

Máme tu nové imprérium a jeho globálna prítomnosť rastie každým dňom.

Kráľovstvo Alexandra Veľkého siahalo až po hranice Indie. Rímske impérium kontrolovalo keltské oblasti severnej Európy a všetky helenizované štáty okolo Stredozemného mora. Ríša Mongolov bola najväčšou ríšou v dejinách sveta a rozprestierala sa od Ázie do Európy. Byzantínske impérium trvalo od roku 395 do 1453. V šestnástom storočí siahalo Otomanské impérium od Perzského zálivu na východe do Maďarska (mal by som prekladať na Slovensko, p. p.) na severozápade a od Egypta na juhu po Kaukaz na severe. Na vrchole svojej moci vládlo Britské impérium skoro štvrtine obyvateľov sveta.

Nič z toho sa nevyrovná americkému globálnemu impériu. Americkú hegemóniu robí jedinečnou to, že nespočíva na priamej kontrole rozsiahlych území a populačných centier,  ale na globálnej prítomnosti iného druhu, ako to bolo pri okupáciách v minulosti.

Rozsah amerického globálneho impéria sa skoro nedá spočítať. Posledný Report o základniach vydaný Ministerstvom obrany konštatuje, že Ministerstvu patrí „viac ako 600 000 budov na viac ako 6 000 lokalitách a na viac ako 30 miliónoch akrov (vyše 12 000 km2). Inde sa presné číslo lokalít udáva ako 6 702, z ktorých je 115 veľkých, 115 stredných a 6 472 malých. Táto klasifikácia prekvapuje, lebo ako malé sa klasifikujú inštalácie, ktoré majú náhradnú hodnotu menej ako 800 miliónov USD.

Väčšina inštalácií je samozrejme na pôde kontinentálnych Spojených štátov, ale 96 je ich na amerických teritóriách po celom svete a 702 na cudzích územiach. Chalmers Johnson predkladá doklady, že číslo 702 je nízke a nezahrňuje inštalácie v Afganistane, Iraku, Izraeli, Kosove, Kuvajte, Kirgizsku, Katare a Uzbekistane; slušný odhad sa podľa neho blíži k tisícke.

Závratný je počet štátov s americkou vojenskou prítomnosťou. Podľa amerického Ministerstva zahraničia je na svete 192 nezávislých štátov; so všetkými okrem Butanu, Kuby, Iránu a Severnej Kórey nadviazali USA diplomatické vzťahy. Všetky, okrem Mesta Vatikánu, sú členmi OSN. Podľa publikácie Ministerstva obrany o počtoch aktívneho vojenského personálu podľa oblastí a krajov majú USA svoje vojská v 135 štátoch.







Afganistan
Albánsko
Alžírsko
AntiguaArgentína
Austrália
Azerbejdžan
Bahamay
Bahrajn
Bangladéš
Barbados
Belgicko
Belize
Bolívia
Bosna a Hercegovina
Botswana
Brazília
Bulharsko
Burma
Burundi
Cote D'Ivoire
Cyprus
Čad
Česká republika
Čile
Čína
Dánsko
Dominikánska republika Džibuti
Egypt
Ekvádor
Eritrea
Estónsko
Etiópia
Fidži
Filipíny
Fínsko
Francúzsko
Ghana
Grécko
Gruzínsko
Guatemala		Guinea
Haiti
Holandsko
Honduras
India
Indonézia
Irak
Island
Izrael
Jamajka
Japonsko
Jemen
Jordánsko
Južná Afrika
Južná Korea
Kambodža
Kamerun
Kanada
Katar
Kazachstan
Keňa
Kirgizsko
Kolumbia
Kongo
Kostarika
Kuba
Kuvajt
Laos
Litva
Libanon
Libéria
Lotyšsko
Luxembursko
Macedónsko
Madagaskar
Maďarsko
Malawi
Malajzia
Mali
Malta
Maroko
Mexiko
Mongólsko
Mozambik
Nemecko
Nepal		Nikaragua
Niger
Nigéria
Nórsko
Nový Zéland
Oman
Pakistan
Paraguaj
Peru
Poľsko
Portugalsko
Rakúsko
Rumunsko
Rusko
Salvádor
Saudská Arábia
Senegal
Severná Korea
Sierra Leone
Singapur
Slovinsko
Spojené arabské emiráty
Spojené kráľovstvo
Srbsko a Čierna Hora
Srí Lanka
Suriname
Sýria
Španielsko
Švajčiarsko
Švédsko
Taliansko
Tanzánia
Thajsko
Togo
Trinidad a Tobago
Tunis
Turecko
Turkménsko
Uganda
Ukrajina
Uruguaj
Venezuela
Vietnam
Východný Timor
Zambia
Zimbabwe

Ametrické vojská sú teda v 70 percentách štátov sveta. Priemerný Američan iste neurčí na mape polovicu týchto štátov.

Do zoznamu však treba pridať lokality ako Diego Garcia v Indickom oceáne, Gibraltar a Ostrv sv. Heleny v Atlantickom oceóne, kontrolovaný Veľkou Britániou, ale nepovažovaný za samostatný. Aj v Grónsku sú americkí vojaci a Grónsko len technicky patrí k Dánsku. Do zoznamu by sa mali vpísať Kosovo a Hong Kong, ktoré sa zatiaľ počítajú k Srbsku a Číne.

Je isté, že aj na amerických „posesiách" (prečo neuznať, že sú to kolónie? p.p.) Guam, Johnstonov atol, Puerto Rico, zverené územia Pacifických ostrovov a Panenské ostrovy, sú tiež americké vojská.  Na Guame je ich napríklad vyše 3 200.

Počet vojakov kolíše od tak málo ako 1 v Malawi do tak veľa ako 74 796 v Nemecku. V poslednej správe, vydanej vládou 30. septembra 2003, sa udáva, že v Iraku bolo 183 002 vojakov, a nešpecifikuje sa, koľko bolo z Nemecka a koľko z Talianska. Celokový počet vojakov v zahraničí k tomuto dátumu bol 252 764, ale bez vojakov v Iraku, vyslaných tam priamo z USA. Celkový počet vojenského personálu USA bol vtedy 1 434 377. To značí, že 17 % vojakov sa nachádzalo na cudzej pôde; ak pripočítame vojakov, ktorí prišli do Iraku priamo z USA, je to 25 %. Ale bez ohľadu na to, koľko vojakov máme v jednotlivých krajinách, ak ich máme v 135 štátoch, je to o 135 štátov štátov viac ako treba.

Globálne impérium USA - je ríša, na ktorú by boli bývali hrdí Alexander Veľký, cisár Augustus, Džingis Chán, Sulejman Vznešený, Justinián aj kráľ Juraj V.

Laurence M. Vance učí gréčtinu na Pensakolskom biblickom inštitúte v Pensacola, Florida

© 2004 LewRockwell.com

Nová kniha o etickej výchove

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Matej Beňo

KORIM, V. a kol.: Premeny etickej výchovy v európskom kontexte. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Pedagogická fakulta, 2008, 257 s.

Monografia je jedným z výstupov vedeckého projektu Koncepcia vyučovacieho predmetu etická výchova v Slovenskej republike a vo vybraných európskych krajinách. Autorský kolektív tvoria pracovníci Katedry etickej a občianskej výchovy a Katedry psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v spolupráci s Metodicko-pedagogickým centrom v Banskej Bystrici.

Zámerom autorov je prehľadná analýza súčasnej koncepcie vyučovania predmetu etická výchova u nás v porovnaní s niektorými vybranými oblasťami Európy.

Čitateľ nájde v monografii príspevky s nasledujúcim zameraním:

Východiská a aktuálnosť súčasných koncepcii etickej výchovy (V. Korim); Premeny etickej výchovy základných škôl Nemecka (J. Kaliský); Podpora personálneho a sociálneho rozvoja osobnosti v kurikulách Spojeného kráľovstva (P. Fridrichová); Premeny občianskej výchovy vo Francúzsku (Z. Androvičová); Etická výchova v holandskom školskom systéme (D. Hanesová); Výučba predmetu etika vo Fínsku (P. Fridrichová); Etická výchova v Maďarsku (M. Valica); Hodnotová výchova v Českej republike (K. Čižmáriková); Mravná edukácia za hranicami európskeho kontextu - diskurz v USA v rokoch 1921-2006 (V. Poliach).

Mýtus o „vedeckej kontroverzii“ v súvislosti s ID

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Stephen Law

Na 12. Svetovom kongrese skeptikov v Bethesde 9. – 12. 4. 2009 predniesol veľký americký astrofyzik Lawrence Krauss, neúnavný bojovník proti kreacionizmu vrátane ID, veľmi zaujímavé štatistické údaje, týkajúce sa mýtu o „vedeckej kontroverzii“ v súvislosti s „inteligentným dizajnom“, ktorý ešte straší v niektorých hlavách.

Prezrel 10 miliónov vedeckých článkov, uverejnených za posledných 12 rokov. 115 sa týkalo „inteligentného dizajnu“, ale väčšina to myslela po inžiniersky; len 11 bolo o ID v našom zmysle slova. Osem z nich sa vyjadrovalo kriticky k vedeckému podkladu ID a tri boli závery prednášok na konferenciách. Inými slovami – nebolo jediného peer reviewed (odborníkmi schváleného) článku, ktorý by podporoval ID. Takže – aká „vedecká kontroverzia“ o ID, resp. inej forme kreacionizmu?

Návrh, že máme byť féroví, tolerantní a pripustiť „vyučovanie vedecky kontroverznej ID“ na našich školách, je volovina (Krauss používa výraz bullshit – dá sa to preložiť aj inakšie, ale nevyznie to lepšie).

Samozrejme, Kraus vie, že IDisti rozhlasujú, že odborné časopisy sú proti nim zaujaté a odmietajú uverejniť ich články. Preto prezrel knižné tituly. Amazon uvádza 150 kníh o ID. Uvádza však aj 156 knižných titulov o únosoch mimozemšťanmi. Keby sme na základe kníh mali deti učiť o ID, mali by sme ich učiť aj o „vedeckej kontroverzii“ v súvislosti ufónmi – malo by to zmysel?

Prameň: Stephen Law, The myth of a „scientific controversy“ about ID; 12. 4. 2009.

Umenie, pravda a politika

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Harold Pinter

Tento text je prednáška, ktorú chorý dramatik a básnik poslal Nobelovej nadácii na videozázname, aby ju predniesli pri odovzdávaní ceny v jeho neprítomnosti, čo sa stalo 7. decembra v Börssalen Švédskej akadémie. Lekári mu zakázali ísť do Štokholmu prevziať cenu spojenú so sumou 720 000 ?.

*  *  *

V roku 1958 som napísal:

„Niet ostrého rozdielu medzi skutočnosťou a neskutočnosťou, rovnako ako ani medzi tým, čo je pravda a nepravda. Sú veci, ktoré nemusia byť bezpodmienečne pravda alebo nepravda; sú veci, ktoré môžu byť oboje, pravda aj klamstvo."

Tieto vyhlásenia považujem aj dnes za platné pri prieskume skutočnosti umeniami. Ako autor sa toho držím, ale ako občan nemôžem. Ako občan si musím položiť otázku: Čo je pravda? Čo je nepravda?

V divadelnom kuse sa dá pravda vždy ťažko chytiť. Nikdy ju nenájdete celú, ale ženie vás to hľadať ju. Hľadanie je hnacia sila našich snáh. Hľadanie je naša úloha. Často sa v tme potkneme o pravdu, zrazíme sa s ňou, alebo letkom zachytíme len jej záblesk či obrysy, čo sa zdajú podobať pravde; často ani nezbadáme, že sa to stalo. Skutočná pravda znie, že v dráme sa nikdy nedá zistiť pravda. Tam existuje veľa právd. Pravdy si tam odporujú, reflektujú sa, ignorujú sa, vysmievajú sa jedna druhej, uhýbajú jedna druhej, sú na seba slepé. Niekedy človek cíti, že drží momentálnu pravdu v ruke, no o chvíľu sa mu vyšmykne medzi prstami a stratí sa.

Často sa ma pýtajú, ako vznikajú moje hry. Neviem to povedať. Je mi aj úplne nemožné urobiť súhrn mojich kusov; môžem len povedať, čo sa stalo. Toto povedali. Toto urobili.

Väčšina mojich hier vzniká z jedného riadka, z jedného slova, z jedného obrazu. Krátko po danom slove nasleduje obraz. Uvediem ako dva príklady dva riadky, ktoré mi náhle napadli, potom prišiel obraz a potom som prišiel ja.

Sú hry Návrat domov a Dávne časy. Prvá veta Návratu domov znie: „Čo si urobil s nožnicami?" Prvé slovo Dávnych čias znie: „Tma".

To bolo všetko, čo som mal ako informáciu.

V prvom prípade zrejme ktosi hľadal nožnice, a od druhého, koho podozrieval, že ich ukradol, chcel vedieť, kde sú. Akosi som však cítil, že oslovenej osobe vôbec nezáležalo ani na nožniciach, ani na osobe, čo sa po nich pýtala.

Pod „tmou" som rozumel opis vlasov jednej osoby, vlasov ženy, ako aj odpoveď na jednu otázku. V obidvoch prípadoch som musel ísť za vecou. Dialo sa to vizuálne, tiene sa veľmi pomaly menili na svetlo.

Keď začínam nejaký kus, menujem osoby vždy A, B a C.

V kuse, z ktorého sa stal Návrat domov, som videl vkročiť do holej miestnosti muža a položiť otázku mladšiemu mužovi sediacemu na ošklivej pohovke a čítajúcemu športové noviny. Tušil som, že A je otec a B syn, ale nemal som pre to dôkaz. Moje podozrenie sa za krátko potvrdilo, keď B (neskorší Lenny) hovorí k A (neskoršiemu Maxovi): „Zmením tému, otec, súhlasíš? Chcel by som sa ťa čosi spýtať. To jedlo, čo sme pred chvíľou jedli, čo to bolo? Ako sa to volá? Prečo si nekúpiš psa? Ty si psí kuchár. Čestne. Ty si myslíš, že varíš pre svorku psov." Keďže B nazýva A otcom, zdá sa mi správnou domnienka, že tu ide o otca a syna. A bol zrejme aj kuchárom, ale jeho kuchárske umenie sa veľmi necenilo. Značilo to aj, že matka neexistovala? Nevedel som. No povedal som si, že na začiatku nikdy nevieme, ako sa to skončí.

„Tma". Široké okno. Večerná obloha. Muž, A (neskorší Deeley) a žena, B (neskoršia Kate), sedia a pijú. „Tučný, či tenký?" pýta sa muž. O kom hovoria? A vtom vidím pri obloku ďalšiu ženu, C (neskoršiu Annu), stojí v celkom inom osvetlení, chrbtom k nim a má tmavé vlasy.

Toto je zvláštna chvíľa, keď sa tvoria charaktery, ktoré dosiaľ neexistovali. Čo potom príde, to sa deje skokmi, neurčito, dokonca v halucinácii, a niekedy sa to podobá nezadržateľnej lavíne. Autor je vo zvláštnom položení. Osoby ho neprijímajú s otvoreným náručím. Odporujú mu. Ťažko s nimi vychádza, nedajú sa definovať. Nenechajú si nič predpísať. V určitom zmysle je to s nimi nekonečná hra: na mačku a myš, na slepú babu, na skrývačku. Nakoniec však zbadáte, že máte do činenia s ľuďmi z mäsa a krvi, s ľuďmi s ich vlastnou vôľou a individuálnou citlivosťou, skladajúcimi sa z častí, ktoré nemožno zmeniť, manipulovať alebo skresliť.

V umení ostáva teda reč nanajvýš mnohoznačnou záležitosťou, pohyblivým pieskom alebo trampolínou či zamrznutým rybníkom, na ktorom sa môžete ako autor každú chvíľu prepadnúť.

Ale ako som povedal, hľadanie pravdy nesmie nikdy prestať. Nedá sa to preložiť na iný deň, nedá sa to odložiť na neskoršie. Treba sa s tým vyrovnať hneď, tu a teraz.

Politické divadlo predkladá celkom iné problémy. V každom prípade sa treba vyhnúť morálnym kázniam. Objektívnosť je neodmysliteľná. Osoby musia môcť voľne dýchať. Autor ich nesmie obmedzovať a nútiť, aby vyhoveli jeho záľubám, sklonom a predsudkom. Musí byť pripravený priblížiť sa k nim z rozličných strán, zo všetkých možných perspektív, môže ich príležitostne prekvapiť, ale musí im nechať slobodu ísť vlastnou cestou. Vždy sa to nedá. A politická satira, samozrejme, sa nepodrobuje žiadnemu z týchto pravidiel, robí pravý opak všetkého a práve tým spĺňa svoje vlastné poslanie.

V hre Oslava narodenín pripúšťam v hustom lese možností celý rad alternatív, kým sa dostane do ohniska záujmu akt podmanenia.

Kázeň na hore nemá túto voľnosť pohybu. Hra ostáva brutálna, krátka a hnusná. Len vojaci majú svoj špás. Často zabúdame, že mučitelia sa skoro začnú nudiť. Musia sa mať na čom zasmiať, aby ich neprešla nálada. Potvrdili to udalosti v Abu Grajbe v Bagdade. Kázeň na hore trvá len 20 minút, ale mohla by pokračovať hodinu za hodinou, podľa toho istého vzoru, stále tak ďalej, hodinu po hodine.

Na druhej strane sa mi vidí, že Popol k popolu sa odohráva pod vodou. Topiaca sa žena vystrčí z vĺn ruku, ponorí sa a uniká z dohľadu, hľadá druhých, ale ich nenachádza, ani nad vodou, ani pod vodou, nachádza len pohybujúce sa tiene, zrkadlenia; žena, stratená postava v potápajúcej sa krajine, žena, ktorá nemôže uniknúť záhube, ktorá sa zdala byť osudom druhých.

Ako oni zomreli, musí aj ona zomrieť.

Politická reč, ako ju používajú politici, sa neodvažuje do žiadnej z týchto oblastí, pretože podľa toho, čo vieme, väčšina politikov sa zaujíma nie o pravdu, ale o moc, a to hlavne o udržanie moci. Udržanie moci vyžaduje v prvom rade udržovať ľud v nevedomosti, takže ľudia žijú nepoznajúc pravdu, a to dokonca ani o svojom vlastnom živote. Preto nás obklopujú samé veľké pradivá lží, ktoré s chuťou hltáme.

Každý tu prítomný vie, že ospravedlnením pripravovanej invázie do Iraku bolo tvrdenie, že Saddám Husajn má veľké množstvo veľmi nebezpečných zbraní hromadného ničenia, z ktorých niektoré môže odpáliť v priebehu 45 minút a vyvolajú obrovskú devastáciu. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda. Povedali nám, že Irak bol v spojení s Al-Kajdou a je spoluzodpovedný za 11. september 2001 v New Yorku. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda. Povedali nám, že Irak ohrozuje bezpečnosť sveta. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda.

Pravda je celkom iná. Súvisí s tým, ako Spojené štáty chápu svoju rolu vo svete a ako ju chcú uskutočniť.

Prv než sa vrátim do súčasnosti, rád by som vrhol pohľad na nedávnu minulosť; mám na mysli zahraničnú politiku USA od konca druhej svetovej vojny. Myslím si, že máme povinnosť podrobiť túto periódu aspoň obmedzenej previerke; viac nedovolí čas.

Každý vie, čo sa v tom čase dialo v Sovietskom zväze a v štátoch východnej Európy: systematické brutálnosti, rozsiahle ukrutnosti, bezohľadné potláčanie nezávislého myslenia. Všetko je to podrobne zdokumentované a overené.

V tejto súvislosti však tvrdím, že zločiny USA v tom istom období sa zaznamenávali len povrchne, tým menej dokumentovali, tým menej priznávali, tým menej uznávali za zločiny. Myslím si, že toto treba povedať a že táto pravda má veľa spoločného so súčasným stavom sveta. Hoci boli do určitej miery obmedzené existenciou Sovietskeho zväzu, Spojené štáty dávali vždy svojimi akciami na celom svete najavo, že majú zelenú robiť to, čo sa im páči.

Priama invázia suverénneho štátu nebola nikdy favorizovanou americkou metódou. USA dávali spravidla prednosť „konfliktu nízkej intenzity". Aj vtedy umierajú tisíce ľudí, ale pomalšie, ako keď sa na nich strmhlavým letom zhodí bomba. Vtedy sa infikuje srdce krajiny, vyvolá zhubný rast a sleduje sa, ako vred rastie. Keď je obyvateľstvo podrobené - alebo k smrti ubité - čo je jedno - sedia si ako priatelia generáli a riaditelia veľkých kapitálových korporácií pevne v sedle a pred kamerami predvádzajú, že zvíťazila demokracia. Taká bývala zahraničná politika USA v rokoch, o ktorých hovorím.

Typickým prípadom bola tragédia Nikaraguy. Vyberám ju ako príklad názoru Ameriky na jej rolu vo svete vtedy a dnes.

Koncom roka 1980 som bol na jednom stretnutí na americkom vyslanectve v Londýne.

Kongres Spojených štátov mal vtedy rozhodnúť, či zvýši finančnú podporu pre rebelov proti vláde Nikaraguy (kontras). Bol som členom delegácie na podporu nikaragujskej vlády a najvýznamnejším členom našej skupiny bol kňaz otec John Metcalf. Vedúcim delegácie USA bol Raymond Seitz (vtedy číslo dve po vyslancovi, neskôr sám vyslanec). Otec Metcalf ho oslovil:

„Pane, zastupujem faru na severe Nikaraguy. Moji farníci si postavili školu, zdravotné aj kultúrne stredisko. Žili sme v mieri. Pred pár mesiacmi nás napadli kontras. Zničili všetko: školu, zdravotné aj kultúrne stredisko. Najbrutálnejším spôsobom znásilnili ošetrovateľky a učiteľky a povraždili lekárov. Správali sa ako divosi. Prosím vás, požiadajte vládu USA, aby prestala podporovať túto otrasnú teroristickú činnosť."

R. Seitz mal veľmi dobrú povesť ako racionálny, zodpovedný a kultivovaný muž, uznávaný najmä v diplomatických kruhoch. Počúval, porozmýšľal a hovorí:

„Otče, niečo vám poviem: vo vojne vždy trpia nevinní."

Nastalo mrazivé ticho. Prebodávali sme ho očami, ale nepohlo to ním.

Samozrejme, vždy trpia nevinní. Nakoniec ktosi namietol:

„Ale v tomto prípade sú ‘nevinní' ľudia obete ošklivej krutosti, podporovanej vašou vládou, uznávam, aj inými vládami. Ak Kongres zvýši podporu pre kontras, budú sa diať podobné krutosti ešte častejšie. Nie je to tak? Nie je vaša vláda vinná z podpory vrážd občanov a rozvracania suverénneho štátu?"

Seitz nezmenil svoj názor. Jednoducho z neho vyšlo:

„Nie, fakty nesvedčia v prospech vášho názoru."

Keď sme opúšťali vyslanectvo, hovorí mi jeden jeho úradník, že sa mu páčia moje hry; nereagoval som. Musím vám pripomenúť, že prezident Roland Reagan vtedy vyhlásil:

„Nikaragujskí kontras sú morálne rovnocenní Otcom zakladateľom Spojených štátov."

USA podporovali brutálnu Somozovu diktatúru v Nikarague vyše 40 rokov - ľudová revolúcia vedená sandinistami vyhnala Somozu roku 1979.

Sandinisti neboli dokonalí. Boli arogantní a ich politická filozofia obsahovala protirečivé prvky. Ale boli inteligentní, racionálni a civilizovaní. Chceli vybudovať stabilnú slušnú pluralistickú spoločnosť. Zrušili trest smrti. Vyše stotisíc rodinám dali do vlastníctva pôdu. Postavili 2 000 škôl a odstraňovali analfabetizmus. Školy a zdravotná starostlivosť boli zdarma. Detskú úmrtnosť znížili o tretinu. Vykántrili detskú obrnu.

Túto činnosť vyhlásili USA za marxisticko-leninskú subverziu. V očiach ich vlády to bol nebezpečný príklad pre iné štáty: ak sa Nikarague dovolí vytvoriť základné normy pre sociálnu a hospodársku spravodlivosť, ak sa jej dovolí zvýšiť štandardy pre zdravotnú starostlivosť a vzdelanie a dosiahnuť sociálnu jednotu a národné sebavedomie, okolité štáty si položia tie isté otázky a budú robiť to isté. Už sa to šírilo do Salvádora ako prudké odmietanie vládnuceho status quo.

Už som naznačil, že žijeme obkľúčení „pradivami klamstiev". Prezident Reagan sústavne nazýval Nikaraguu sandinistov ‘totalitným žalárom' a masmédiá, ale aj britská vláda, to prebrali ako vhodný a výstižný komentár. Ale za vlády sandinistov sa nehovorilo o smrtiacich čatách. Nebolo počuť správy o mučeniach. Nebolo správ o systematických alebo oficiálne vládou schválených vojenských brutalitách. V Nikarague nebol nikdy zabitý ani jeden kňaz. Naopak, vo vláde boli traja kňazi, dvaja jezuiti a jeden misionár cirkvi Maryknoll. Totalitné väznice boli priamo v susedstve, v Salvádore a Guatemale. V roku 1954 Spojené štáty zvrhli v Guatemale demokraticky zvolenú vládu a za nasledujúcich vojenských diktatúr tam bolo zavraždených viac ako 200 000 ľudí.

V roku 1979 oddiel regimentu Alcatl, vycvičený vo Fort Benning, Georgia, USA, brutálne zavraždil na Centrálnej americkej univerzite v Salvádore šesť svetoznámych jezuitov - profesorov. Odvážneho arcibiskupa Romeru zastrelili pri oltári, keď slúžil omšu. Počet zavraždených sa odhaduje na 75 000. Prečo boli zabití? Boli zabití, pretože nielen verili, že lepší život je možný a má byť naším cieľom, ale chceli ho aj uskutočniť. To ich okamžite kvalifikovalo za komunistov. A umreli, lebo sa opovážili protestovať proti status quo, proti nepredstaviteľnej biede, chorobám a utláčaniu, ktoré boli ich jediným dedičským právom od narodenia.

Spojené štáty nakoniec zvrhli vládu sandinistov. Trvalo to pár rokov, boli potrebné značné ekonomické tlaky a stálo to 30 000 mŕtvych, kým bol duch nikaragujského národa zlomený. Opäť zavládla chudoba, ale kasína sa vrátili. Je po bezplatnom školstve a zdravotnej starostlivosti. Big biznis sa vrátil a pomstí sa. Zvíťazila „demokracia".

Ale takáto „politika" sa neobmedzovala len na Strednú Ameriku. To isté sa dialo po celom svete. Nemalo to konca. A vyzerá to tak, že sa to ani nedialo.

Po druhej svetovej vojne podporovali Spojené štáty každú pravicovú vojenskú diktatúru na svete a nejednu samy vytvorili: Mám na mysli Indonéziu, Grécko, Uruguaj, Brazíliu, Paraguaj, Haiti, Turecko, Filipíny, Guatemalu, Salvádor a, samozrejme, Chile. Hrôza, ktorú USA spôsobili na Chile v roku 1973, sa nedá zabudnúť ani odčiniť.

Stotisíce zabití sa udiali v týchto štátoch. Udiali sa? Boli vo všetkých prípadoch vinou americkej zahraničnej politiky? Odpoveď je áno, udiali sa, a to vinou americkej zahraničnej politiky. Ale vy to nechcete vedieť.

Nikdy sa to nestalo. Nikdy sa nič nestalo. Aj keď sa to stalo, nestalo sa to. Na tom nezáležalo. Nikoho to nezaujímalo. Zločiny Spojených štátov boli systematické, konštantné, brutálne, neľútostné, ale málokto o nich vtedy hovoril. To sa musí Amerike uznať. Predviedla nám priam klinickú manipuláciu s celosvetovou mocou navlečúc si masku bojovníka za univerzálne dobro. Bol to brilantný, dokonca vtipný a veľmi úspešný akt hypnózy.

Trvám na tom, že Spojené štáty hrajú bezpochyby najväčšiu šou, aká kedy bežala. Sú brutálne, ľahostajné, pohŕdavé a bezohľadné, ale sú aj veľmi šikovné. Ako obchodný cestujúci, ktorého najlepší tovar je sebaláska, sú bez konkurencie. Ich tovar je šláger a ide na odbyt. Len počúvajte, ako všetci americkí prezidenti v televízii vyslovujú slová „americký ľud", napríklad vo vete:

„Vravím americkému ľudu, že je čas modliť sa a brániť záujmy amerického ľudu; žiadam americký ľud, aby dôveroval svojmu prezidentovi pri akcii, ktorú tento práve podniká pre dobro amerického ľudu."

To je fascinujúci úskok. Hovorením sa drží myslenie od tela. Slová „americký ľud" sú priam prepychový vankúš duševného uspokojenia. Netreba premýšľať. Len sa zvaľte na vankúš. Vankúš môže dusiť vašu inteligenciu a schopnosť kritiky, ale je veľmi pohodlný. Uznávam, netýka sa to 40 miliónov ľudí žijúcich pod úrovňou chudoby a 2 miliónov mužov a žien vo väzeniach a gulagoch po celých Spojených štátoch.

Spojené štáty sa už neobťažujú výrobou konfliktov nízkej intenzity. Nevidia dôvody na zdržanlivosť alebo obchádzky na ceste k cieľu. Bez ostychu vykladajú karty na stôl. Jednoducho im vôbec nezáleží na Organizácii spojených národov, na medzinárodnom práve, na kritickom nesúhlase - to všetko považujú za bezmocné a bezvýznamné. A majú za sebou na povrázku svoju bľačiacu ovečku, pateticky oddanú Veľkú Britániu.

Čo sa stalo s našou morálnou citlivosťou? Mali sme ju vôbec? Čo značia tieto slová? Týkajú sa pojmu, ktorý sa v poslednom čase používa veľmi zriedka - svedomia? Svedomia konať nielen naše vlastné činy, ale konať aj v spoločnej zodpovednosti za činy iných? To všetko je mŕtve? Pozrite sa na Guantánamo. Sú tam stovky ľudí, držaných už vyše troch rokov bez obžaloby, bez zákonitej obrany, bez súdneho konania, technicky to môže trvať navždy. Táto totálne nezákonná štruktúra sa drží pri živote navzdory Ženevskej konvencii. Nielen že je trpená, ona je uznávaná organizáciou, ktorá sa volá „medzinárodným spoločenstvom". Tohto škandalózneho zverstva sa dopúšťa štát, ktorý sa vyhlasuje za „vodcu slobodného sveta". Myslí niekto na obyvateľov Guantánama? Čo o nich hovoria masmédiá? Občas sa vynoria - ako odsek na šiestej strane. Určití ľudia boli vyslaní do krajiny nikoho a možno sa odtiaľ ani nevrátia. Momentálne tam mnohí držia hladovku, sú násilím vyživovaní, sú medzi nimi aj Briti. Procedúry násilnej výživy nie sú nijaké príjemnosti; deje sa to bez sedatív, bez anestetík. Jednoducho sa človeku vopchá cez nos rúra a ide sa do hrtana. Niektorí pritom zvracajú krv. To je mučenie. Čo k tomu povedal britský minister zahraničných vecí? Nič. Čo k tomu povedal britský premiér? Nič. Prečo nič? Pretože Spojené štáty varovali: Kritika nášho konania na Guantáname je nepriateľský čin. Môžete byť alebo s nami, alebo proti nám. A tak Blair drží ústa.

Invázia do Iraku bola gangsterský čin nehanebného štátneho terorizmu, svedčiaci o absolútnom pohŕdaní medzinárodným právom. Bola zlovoľným vojenským aktom na podklade série klamstiev nad klamstvá a hrubej manipulácie masmédií, teda aj verejnosti. Mala za cieľ konsolidovať americkú vojenskú a ekonomickú kontrolu na Strednom Východe. Keď zlyhali všetky pokusy o ospravedlnenie, vydávala sa za oslobodenie. To je strašné tvrdenie o vojenskej mašinérii, ktorá je zodpovedná za smrť a zranenia tisícov a tisícov nevinných ľudí.

Priniesli sme irackému ľudu mučenie, bombardovanie, ochudobnený urán, nespočetné prípady náhodných zabití, biedu, degradáciu a smrť - a vyhlasujeme, že sme na Stredný Východ priniesli „slobodu a demokraciu".

Koľko ľudí treba zabiť, aby vás to kvalifikovalo za hromadného vraha a vojnového zločinca? Stotisíc? Povedal by som, že to je viac ako dosť. Preto by bolo spravodlivé, keby boli Bush a Blair postavení pred Medzinárodný súd. No Bush bol šikovný. Neratifikoval prístup USA k tomuto medzinárodnému orgánu a vyslovil varovanie, že keby niekde vzniesli obžalobu proti nejakému americkému vojakovi alebo politikovi, pošle tam námornú pechotu. Ale Blair zmluvu ratifikoval a preto je teraz k dispozícii pre súdne konanie. Ak má súd záujem, môžeme mu dať k dispozícii Blairovu adresu. Je na čísle 10, Downing Street, London.

Smrť je v tejto súvislosti irelevantná. Bush aj Blair o nej hovoria len veľmi zriedka. Americké bomby a rakety zabili najmenej 100 000 Iračanov, kým sa začali v krajine povstania. O tých mŕtvych sa nehovorí. Tí neexistujú. Nie sú ani zaznamenaní ako mŕtvi. Generál Tomy Franks predsa povedal: „Telá nezratúvame."
Na začiatku invázie bol na prvej strane britských novín obrázok, ako Blair bozkáva na líce irackého chlapca. „Vďačné dieťa" znel titulok. O pár dní bol v novinách článok a obrázok iného štvorročného chlapčeka, ale bez rúk. Rodinu mu rozmetal granát, ostal sám. „Kedy sa mi vrátia ruky?" znel titulok. Nedostal odpoveď. Tony Blair ho nevzal na ruky, nebral ani iné zranené dieťa, ani nijaké zranené krvácajúce telo. Krv je špinavá. Pošpiní vám košeľu a kravatu, keď sa chystáte mať dôležitý prejav v televízii.

Tých 2 000 mŕtvych Američanov je trápna záležitosť. Na cintoríny ich prevážajú za tmy. Pohreby sa konajú decentne a diskrétne, na bezpečnom mieste. Ranení hnijú vo svojich posteliach, niektorí celý ostatok života. A tak mŕtvi aj ranení hnijú, len každý v inom hrobe.

Toto je výťah z básne Pabla Nerudu „Vysvetlenie pár veci":

A jedného rána to všetko horelo,
jedného rána šľahali zo zeme
blčiace vatry,
požierajúc ľudské bytosti
a potom preskočili na oheň,
potom na pušný prah
a potom na krv.
Banditi na lietadlách a s Maročanmi,
banditi s prsteňmi na rukách a s kňažnými,
banditi s čiernymi mníchmi čo rozpľúvali žehnania,
prišli z neba zabíjať deti
a detská krv sa valila po uliciach
bez veľkého kriku, ako detská krv.


Šakaly, ktorými by aj šakaly pohrdli,
skaly, do ktorých by zahryzol suchý bodliak, ale odpľul by si,
zmije, ktoré by sa hnusili aj zmijam.


Pred vašimi tvárami som videl
krv Španielska valiť sa ako príliv
a utopiť vás v jednej vlne
hrdosti a nožov.


Zradní generáli,
viďte môj mŕtvy dom,
hľaďte na moje zlomené Španielsko:
ale z každého domu tečie horiaci kov
namiesto kvetov,
z každého kúta Španielska
sa vynára Španielsko
a z každého mŕtveho dieťaťa sa rodí puška s očami
a z každého zločinu sa rodia guľky,
ktoré jedného dňa nájdu
stred cieľa vo vašom srdci.


A vy sa spýtate: Prečo jeho poézia
nevraví o zemi a zeleni
a veľkých sopkách jeho rodného kraja?
Poďte a viďte krv v uliciach.


Poďte a viďte
krv v uliciach.
Poďte a viďte predsa tú krv
v uliciach!

Dovoľte mi pripomenúť, že citujúc Nerudovu báseň nijako neprirovnávam republikánske Španielsko k Iraku Saddáma Husajna. Vybral som Nerudu, pretože v súčasnej poézii som nečítal taký mocný a pravdivý opis bombardovania civilistov.

Už prv som povedal, že Spojené štáty sú teraz úplne otvorené pri vykladaní svojich karát na stôl. Za svoju politiku vyhlasujú dnes „úplné spektrum dominancie". To nie je môj výmysel, to je ich výraz. Pod „úplným spektrom dominancie" rozumejú kontrolu územia, mora, vzduchu a vesmíru so všetkými súvisiacimi prírodnými zdrojmi.

Majú 702 vojenských základní v 132 štátoch - samozrejme s čestnou výnimkou Švédska. Už nevieme, ako sa tam dostali, ale sú tam a je to v poriadku.
Spojené štáty majú 8 000 aktívnych operačných atómových hlavíc. 2 000 z nich je v stave pohotovosti, t. j. môžu byť vystrelené v priebehu 15 minút od varovania. Vyvíjajú nový systém jadrovej moci, známy pod menom „bunker busters". Briti s nimi vždy spolupracovali a teraz sa chystajú vymeniť vlastné rakety za americké typu Trident. Pýtam sa, na koho majú mieriť? Na Usama bin Ládina? Na vás, na mňa? Na muža z ulice? Na Čínu? Na Paríž? Kto vie? S istotou však vieme, že ťažiskom súčasnej americkej politickej filozofie je infantilná predstava - mať a hroziť jadrovou bombou. Musíme si stále pripomínať, že Spojené štáty sú permanentne na vojnovom chodníku a nie je nádej, žeby z neho zišli.

Tisíce, ak nie milióny ľudí v Spojených štátoch sú dokázateľne znechutení, zahanbení a rozhnevaní činmi svojej vlády, ale ako to vyzerá, nie sú politicky zjednotenou silou - zatiaľ. Obavy, neistota a strach zo dňa na deň rastú a je nepravdepodobné, že sa zmenšia.

Viem, že prezident Bush má mnohých veľmi šikovných pisateľov svojich rečí, ale rád by som sa uchádzal o toto miesto. Navrhujem mu tento krátky televízny príhovor k občanom. Vidím ho vážneho, vlasy starostlivo učesané, zamysleného, úspešného, často zvodného, niekedy ironicky úsmevného, pozoruhodne príťažlivého, ozajstného chlapa.

„Boh je dobrý. Boh je veľký. Boh je dobrý. Môj Boh je dobrý. Bin Ládinov boh je zlý. Má zlého boha. Saddámov boh bol zlý, ak vôbec nejakého mal. Bol to barbar. My nie sme barbari. Neodsekávame ľuďom hlavy. Veríme na slobodu. To robí aj Boh. Ja nie som barbar. Som demokraticky zvolený vodca demokracie, ktorá miluje slobodu. Sme milosrdná spoločnosť. Milosrdne popravujeme na elektrickom kresle a dávame milosrdné smrteľné injekcie. Sme veľký národ. Ja nie som diktátor. On je. Ja nie som barbar. On je. A aj ten je. Všetci sú. Ja mám morálnu autoritu. Vidíte túto päsť? To je moja morálna autorita. Na to nezabudnite!"

Život spisovateľa je veľmi zraniteľné, skoro bezbranné bytie. Nad tým netreba plakať. Niečo si vyberie a zasekne sa pri tom. Je však pravda, ak sa povie, že je vystavený všetkým vetrom, a niektoré sú mrazivé. Človek je odkázaný len sám na seba a stojí na exponovanom mieste. Je bez štítu, bez ochrany - ak neklame; klamaním si vytvára ochranu a dá sa povedať, že sa stáva politikom.

Dnes večer som už párkrát spomenul smrť. Teraz budem citovať zo svojej básne zvanej „Smrť".

Kde sa našlo to mŕtve telo?
Kto našiel to mŕtve telo?
Bolo to mŕtve telo mŕtve, keď sa našlo?
Ako sa to mŕtve telo našlo?

Kto bol to mŕtve telo?

Kto bol otec alebo dcéra alebo brat
alebo strýko alebo sestra alebo matka alebo syn
toho mŕtveho a opusteného tela?


Bolo to telo mŕtve, keď ho opustili?
Bolo to telo opustené?
Kým bolo to telo opustené?

Bolo to mŕtve telo nahé alebo oblečené na cestu?

Čo vás viedlo k tomu, vyhlásiť to mŕtve telo za mŕtve?
Vyhlásili ste to mŕtve telo za mŕtve?
Ako dobre ste poznali to mŕtve telo?
Ako ste spoznali, že to mŕtve telo je mŕtve?


Umyli ste to mŕtve telo?
Zatvorili ste mu obidve oči?
Pochovali ste to telo?
Či ste ho nechali opustené?
Bozkali ste to mŕtve telo?

Keď sa pozeráme do zrkadla, myslíme si, že obraz, ktorý vidíme, je verný. Avšak pohni sa o milimeter, a obraz sa zmení. V podstate sa zameriavame na nekonečný rad reflexií. Spisovateľ však musí občas zrkadlo rozbiť - pretože na druhej strane na nás upiera pohľad pravda.

Myslím si, že napriek ohromným divom, ktoré existujú, napriek nebojácnej, neochvejnej, hrdej intelektuálnej rozhodnosti, ako občania máme všetci zásadnú povinnosť určovať a menovať skutočnú pravdu našich životov a našich spoločností.

Ak nie je toto odhodlanie pevne zabudované do nášho politického programu, nemáme nádej obnoviť to, čo sme už skoro stratili - dôstojnosť človeka.

*  *  *
Harold Pinter, dramatik a básnik, je laureát Nobelovej ceny za literatúru roku 2005.


*  *  *
Prameň: © 2005 Nobel Foundation; http://nobelprize.org/nobel_prizes/literature/laureates/2005/pinter-lecture-e.html
(Bolo vložené do ZH 53 popri prílohe ako dodatok.)

Preložil Rastislav Škoda

Hodnoty a ideály pre modernú sekulárnu spoločnosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Jürgen Gerdes

Humanisti a ich poňatie hesla „Boh a svet"

Konferencia na tému „Čo je dnes humanizmus?" v berlínskej Nadácii Friedricha Eberta v novembri 2008 ukázala celú šírku súčasnej teoretickej diskusie o humanizme v Nemecku. Ani vymedzenie pojmov sa nedarí bez ťažkostí, pretože navzájom si konkurujú rozličné pramene humanizmu. Preto si vezme časopis Diesseits v niekoľkých článkoch pod lupu pojem humanizmu. Nech však čitateľ nečaká platné heslo do encyklopédie! Dogmy, poučky a jazykové predpisy sú humanistom cudzie.

Predstavme si, že otec sa baví so svojou desaťročnou dcérou o náboženstve. Príležitosťou sú rozličné viery, ku ktorým sa hlásia deti jej triedy. Sú medzi nimi kresťania, moslimovia, jeden svedok Jehovu, a pár takých, čo na otázku o ich náboženstve vravia

„My nie sme celkom nič."

Pýta sa potom dcéra svojho otca:

„Ocko, my sme tiež celkom nič, že? Veď ani my neveríme na Boha, že?"

Otec je zarazený, najprv vyzerá zmätený, ale potom povie sebavedome:

„Teda celkom nič nie sme - len nie sme nábožní. Sme humanisti!"

Načo dcéra uprie naňho svoje okále a môžeme priam sledovať, ako sa v nej rodí otázka:

„Ocko, a čo je to, celkom presne, humanista?"

Ako to poviem svojmu dieťaťu?

A už si stúpil mnohý otec na hadicu. „Ako to vysvetlím dieťaťu, keď mi robí také veľké ťažkosti vysvetliť to svojmu susedovi?" Žiť podľa určitých princípov je vždy ľahšie ako presne to vysvetliť pár vetami.

V kresťanskej rodine možno ľahko poukázať na všetky možné pravidlá, príkazy a zákazy, ktoré sú kdesi spísané a keď treba možno si ich prečítať. Najčastejšie je to Biblia, kde sa dá nájsť Desatoro prikázaní. Každá kresťanská skupina má okrem toho vlastný katechizmus, ktorý sa od iných katechizmov líši v niekoľkých - často podstatných - bodoch. Kto však nemá Boha, nemá ani katechizmus. Taký človek nemá nikde napísané, čo má robiť, čo nemá robiť, alebo čo má veriť. Niet pre všetkých záväznej knihy, ktorá by múdrymi slovami zhrnula všetko, čo tvorí jadro humanistického myslenia.

Kresťanstvo sa 2000 rokov zapodievalo stále tými istými otázkami a rovnakými textami. Okrem toho síce vznikali aj nové otázky, ale tie bolo vždy treba najprv porovnať so starými textami, kým sa našla odpoveď. Za tým účelom boli školené generácie teológov, ktorí vypracovávali stanoviská, určovali postoje a predpisovali predsudky; oni určovali charakter spoločnosti.

Na tomto podklade sa v našej spoločnosti rozšírila mienka, že svetonázor, ktorý nenapĺňa hrubé staré knihy, najmä nie sväté knihy, nemôže byť skutočne dobrý. Musí mu niečo chýbať: substancia, tradícia, význam ... Niečo, čo ho odlišuje od banálnych, skromných, jednoduchých vecí.

Byť dnes humanistom

Moderní humanisti ukazujú, že im nič nechýba, že sa dá žiť aj bez „svätých kníh." S absolventmi humanistických gymnázií nemajú viac spoločného ako iní ľudia na čo sa týka humanity - ľudskosti, spolupatričnosti - neodvolávajú sa na ňu viac ako iní ľudia. A predsa sú akosi iní.

Humanistov spája v prvom rade určitý spôsob myslenia. Niet nijakého tabu, všetky otázky sú dovolené. K tomu patrí aj spôsob, ako sa zaobchádza s otázkami, na ktoré momentálne ešte niet odpovede.

Na nie poslednom mieste ich spája aj druh a rozsah voľného priestoru, na ktorý si popri svojich blížnych robia nárok. Tento voľný priestor je pomerne veľký. Žiadajú ho nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí - bez výnimky.

Keď humanisti povedia „Neveríme na Boha", sú najprv len ateisti - nič viac. Keď povedia „Sme individualisti", majú ešte niečo spoločné s mnohými kresťanmi. Keď povedia „Sme skeptici", musia uznať, že takí boli v každom čase vo všetkých náboženstvách.

Často ich nazývali kacírmi. A medzi tými bolo už skutočne pár humanistov - aj keď títo ešte celkom neodložili bokom svoju vieru na čosi božské. Keď povedia „Sme emancipovaní", majú ideály, za ktoré sa zasadzujú aj ľudia, ktorí nie sú humanisti.

Ani súhrn vymenovaných dôležitých bodov nerobí teda ešte humanistu. To, čo je pre humanistov osobitne dôležité, neobmedzuje sa na svetonázorový postoj. Dnešných humanistov charakterizujú tri komponenty:

Zásadné svetonázorové stanoviská:

- vysvetľovanie sveta bez Boha
- zaobídenie sa bez mystiky
- úcta pred všetkým, čo žije
- vedeckosť
- odmietanie dogiem
- zviazanosť s prírodou ako jeden z jej početných dielov - bez nároku na výnimočné postavenie
- osobitne vysoké hodnotenie vlastnej zodpovednosti ako protiklad k druhými určovanému životu, t.j. žitiu podľa hodnôt a pravidiel iných.

Politicko-spoločenské požiadavky:

- demokratické štátne usporiadanie - v ktorom platí pravidlo väčšiny
- pokiaľ možno málo riadenia „zhora"
- veľa osobného voľného priestoru
- ochrana pred utláčaním každého druhu
- sloboda myslenia a právo mať iné názory ako väčšina
- sloboda, ktorá zo zásady musí byť sprevádzaná zodpovednosťou
- spravodlivosť
- ochrana menšín a
- otvorenosť voči svetu.

Osobné stanoviská k spolužitiu s druhými

- tolerancia a rešpekt pri styku so svojimi blížnymi
- riešenie sporov bez použitia násilia
- čestnosť
- dosahovanie dôveryhodnosti
- priateľstvo a spolucítenie
- sociálne správanie sa a spolupatričnosť
- solidarita s tými, čo potrebujú pomoc
- a nie na koniec aj uznanie, že každý spoluobčan má veľkú oblasť usporiadania vlastného života, do ktorej mu nemá nikto právo hovoriť.
Keď sa všetky tieto hodnoty a ideály navzájom preniknú a podopĺňajú, priblížime sa tomu, o čo sa dnes humanisti snažia a čo ich robí sebavedomými. Chýba už len jedna oblasť, a tá zahrnuje:
- otvorenosť pre nové veci
- potešenie z rozličnosti
- ocenenie pochybovania.
- Tieto tri vlastnosti doplňujú obsah humanizmu o rozhodujúcu štvrtú komponentu: o „stanovisko k sebe samému".

Toto stanovisko vyžaduje dobrú dávku schopnosti a vôle k sebakritike. Humanista ho vyjadruje výrokom:

„Ešte nie som hotový, neskončil som. Nezáleží na tom, koľko mám rokov. Treba ešte veľa objaviť - aj na mňa to čaká: veľa nového, cudzieho, zmäteného, znepokojujúceho ... ale aj obohacujúceho, napĺňajúceho a obšťastňujúceho. Musím pre to byť vždy otvorený."

Ocenenie pochybnosti

Takýto postoj k životu obsahuje prvkom „potešenie z rozličnosti" stanovisko, ktoré možno nazvať „prvkom antirasizmu". Kto považuje rozličnosť za pozitívnu hodnotu, odmieta automaticky všetko, čo je spojené s rovnostárstvom, normovaním, zjednodušovaním či iracionálnym strachom. Je závažný rozdiel, či by som chcel mať všetkých svojich blížnych vedľa seba v rovnakom výťahu - alebo obleku - alebo či by mi pôsobilo potešenie, že moje okolie je pestrá zmes všeličoho.

Nielen čo sa týka zovňajšku, ale aj ak ide o veci pod povrchom ... spôsoby správania sa, stanoviská, áno, spôsoby života.

„Ocenenie pochybovačnosti" zaokrúhli nakoniec postoj k sebe samému. K pochybovaniu patrí vždy trochu neistoty - malá dávka kritických otázok. Skrýva sa za tým požiadavka pochybovať vždy trochu aj o sebe samom. Také stanovisko síce život niekedy sťažuje, ale ho rozhodne obohacuje.

V tej chvíli, keď ide o otvorenosť, rozličnosť a pochybnosti, sa ukazuje, nakoľko majú humanisti aj také ideály, ktoré sa nedajú ľahko uskutočniť. Tak to už býva s požiadavkami, ktoré kladieme sami sebe. Dôležité je, že vôbec máme na seba požiadavky - nielen na druhých.

Vráťme sa však na začiatok: Humanisti nemajú nijakú svätú knihu a nijaký katechizmus. To ani im samým nezjednodušuje život. Nemôžu na rýchlo niečo niekde prečítať a nájdený text niekomu predložiť „ako dôkaz".

Humanisti musia vždy na novo rozmýšľať a pri vašich otázkach najprv nájsť odpoveď pre seba. Osobne pre seba, a s pomocou tých, čo im stoja blízko. Úvahy, ktoré určujú náš život, sa takto postupne menia a od človeka k človeku sú vždy o niečo rozdielne. Deje sa to automaticky.

Takýmto spôsobom je humanistické poňatie života podrobené ustavičnému „vývoju". Žije a stále je aktuálne. Rýchlo sa prispôsobuje novým pomerom. Možno by dobre znieslo jednu či druhú knihu, ale to len na podporu diskusie.

Keď sa teda dnes jeden z našich blížnych vyzná „Som humanista!", znamená to veľmi individuálnu zmes všetkých vymenovaných zložiek, doplnenú všeličím iným, zakaždým veľmi osobným. Humanistov charakterizuje viac ako len život bez Boha. K niektorým málo veciam vraví humanista „Nie!" a k mnohým, premnohým iným, z celého srdca „Áno!"

Nie je to napínavé poňatie života?

*  *  *

Tento text vznikol na podklade rozhlasovej prednášky Humanistického zväzu Niedersachsen na vlne NDR-INfo v novembri 2007.
Prameň: Jügen Gerdes, „Humanisten und ihre Auffassung über ‘Gott und die Welt'", Diesseits, č. 86, s. 23-24, 2009; http://www.humanismus.de/sites/humanismus.de/files/diesseits_01_2009.pdf

Preložil Rastislav Škoda

Chcete prežiť prichádzajúcu krízu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Jack Spirko

Naučte sa dopestovať si vlastnú potravu, radí moderný survivalistaKaždé ráno pri ceste do práce si pustím podcast (súbor so zvukovým záznamom z internetu napr. vo formáte MP3 - pozn. prekl.) survivalizmu (spôsob života zameraný na prežitie v akýchkoľvek podmienkach - pozn. prekl.), pretože už niekoľko mesiacov sa venujem otázkam poľnohospodárstva a permakultúry (od permanentná agrikultúra - poľnohospodárstvo schopné fungovať udržateľne na danom mieste donekonečna), a to z veľmi jednoduchého dôvodu: hoci komunita survivalistov zdôrazňuje význam zásob potravín pre budúcnosť, existuje konečná hranica možností skladovania pre jednotlivca alebo rodinu. Lepšie ako dlhodobé skladovanie je mať určitú schopnosť vlastnej výroby.

V každom kúte nášho štátu sa objavujú nové záhrady. Jedni chcú lepšiu kvalitu, keď konzumujú svoju zeleninu, iným záleží na uhlíkovej stope / produkcii CO2 a výsledok je, že milióny Američanov si zakladajú záhrady v rámci hnutia „späť na vidiek". Mnohí tvrdia, že to recesia učí ľudí záhradkáriť; možno, ale prvý rok znamená záhrada spravidla finančnú stratu. Myslím si, že skutočnou hnacou silou revolúcie záhradkárenia je uvedomenie si početných rizík zásobovania potravinami.

Pozrime sa zblízka na cenu záhrady v prvom roku. Väčšina ľudí chce začínať s modelom „hotového záhonu", a to pre kvalitu pôdy, výnos, jednoduchosť prvých prác atď. Väčšinu „nových záhrad" zakladajú „noví záhradkári", ktorí nezačínajú semenami, a k prípadnej šope, dobrej zemine a inštaláciám pribúdajú výdavky za priesady, takže pre začiatok je to investícia vo výške 300-500 USD.

Nemusí to byť toľko, ale niekedy ľudia radi vydajú viac, aby mali rýchlejší výnos a menej fyzickej práce. Ak máte šťastie, vypestujete zeleninu v hodnote 300-500 USD, ale môže sa prihodiť všeličo. Okrem toho tí, „čo pociťujú dôsledky recesie", nie vždy si môžu dovoliť spomenuté výdavky na neistý očakávaný výnos, ak ich tlačí každodenná potreba.

Sú aj jednotlivci, ktorí myslia na možné úpadkyzajtrajška a na pravdepodobný nedostatok potravín v blízkej budúcnosti. Myslia dlhodobo a uvedomujú si, že tak ako došlo k dnešnej bankovej a finančnej kríze, tak sa v blízkych a ďalších rokoch môže vyskytnúť nedostatok aspoň v určitých položkách „potravinového reťazca". Uvedomujú si, že v dlhodobej perspektíve očakávajú väčšiu časť globálneho poľnohospodárstva skutočné ťažkosti a nepotrvá dlho, kým sa kapacita produkcie prudko zníži práve v najzákladnejšej potrebe svetovej populácie, v potrebe jesť každý deň.

Aké sú najväčšie hrozby dnešnému zásobovaniu potravinami?

  • Produkcia obilnín bola vyhnaná na maximum a predsa počas šiestich z deviatich posledných rokov nekryla svetovú potrebu.

  • V roku 2009 sa premení na etanol toľko obilnín vyrobených v USA, že by to stačilo na výživu pol miliardy ľudí počas jedného roka.

  • Mnohé štáty uzatvárajú dlhodobé zmluvy s inými štátmi, aby si zabezpečili obilniny, vyrábané pár ostávajúcimi veľkými vývozcami.

  • Čína, India, USA, Spojené kráľovstvo, Malajzia, Južná Afrika a Japonsko sú dnes „netto dovozcami potravín". To značí: viac ako 2,7 miliardy obyvateľov zemegule už nie sú v stave uživiť sa sami bez cudzej pomoci.

  • Početné podzemné zásobníky vody akviferového typu sú už úplne vyčerpané a v súčasnosti sa voda ťaží z veľkých fosílnych ložísk. 70 % svetovej spotreby vody ide pre pôdohospodárstvo a blížime sa ku koncu možností spotreby vody na tento účel.

  • Spoločnosti ako Monsanto menia potraviny na genetickej úrovni; vo výrobe potravín tým vzniká riziko uvoľnenia zmenených genetických vlastností do biosféry cestou skríženého opelenia.


Týchto šesť hrozieb je len začiatok; okrem toho sme stratili značné množstvo genetickej rozmanitosti praktizovaním monokultúr; pôda stráca úrodnosť skôr, ako sa úbytok živín nahrádza; po erózii leží pôvodne úrodná zem ladom.

Skrátka: celková populácia Zeme a potreba potravín sa zvyšujú, kým dlhodobý trend výroby potravín sa splošťuje a hrozí, že skoro zaznamená úpadok.

Tak vzniká terén, kde mnohí moderní survivalisti nachádzajú nečakaného spojenca - nadšených ekológov. V mnohých smeroch sú tieto dve hnutia od seba na míle vzdialené; survivalisti zvyknú byť konzervatívni alebo liberálni (neoliberáli), kým ekológovia sú vyslovene ľavicovo liberálni a na všeličo majú socialistický či etatistický názor. Odlišné názory majú aj na záhradkárenie a permakultúru , ale zhodnú sa v hlavnej veci, že je to potrebné.

Dokonca aj takí, čo sa pohybujú na okrajoch obidvoch menovaných hnutí, nachádzajú spoločnú cestu vedúcu k potrebe vytvorenia individuálne organizovaného udržateľného pôdohospodárstva. Nejde o to, či bude príčinou nedostatku potravín „globálne otepľovanie" alebo „nekompetentnosť politikov"; v obidvoch prípadoch je riešením individuálna akcia. A táto je taká jednoduchá, ako je začať si vyrábať časť potravy sám. Potenciálna produkcia aj malej záhradky na predmestí je priam šokujúca. Jedna rodina, ktorú vedie samozvaný „agrárny revolucionár" menom Jules Dervaes, vyrobí okolo 6000 libier (2720 kg) potravín na 1/10 akra (400 m?)! To je naozaj extrémny prípad, ale predstavte si, čo by to bolo, keby len 30 % predmestských záhrad produkovalo iba 10 % toho, čo produkuje p. Dervaes!

Oplatí sa pozrieť si jeho stránku: http://www.youtube.com/watch?v=mCPEBM5ol0Q, na ktorej odporúča:

  • Môžete začať hneď a dokonca aj s plastickými nádobami, ak bývate v činžiaku.

  • Okamžite to ovplyvní vašu osobnú situáciu.

  • Má to pozitívny vplyv na vaše zdravie a na hodnotu toho, čo máte.

  • Poisťuje vás to voči budúcej zníženej ponuke alebo nedostatku potravín (osobnému či globálnemu).

  • To znamená ušetrenie značnej finančnej sumy už v druhom roku. Zmenšuje to vašu závislosť na viacerých systémoch (poľnohospodárstvo, distribúcia atď.).


Skrátka, stelesňuje to prvé prikázanie modernej filozofie prežívania: „Čokoľvek robíš, má to zlepšovať tvoje postavenie v živote, aj keď nič nejde zle." Na rozdiel od mnohých vecí, ktoré znamenajú zmenu, táto nevyžaduje ani vyčkávanie, ani vládnu akciu. Rozvinúť určitú úroveň výroby potravín je niečo, čoho je schopný každý, kto to naozaj chce. Za posledné dva roky sa rozhodlo robiť to viac ako 10 miliónov Američanov.

Nakoniec si položme otázku: „Aký je skutočný rozdiel medzi moderným survivalistom a permakulturistom?" Obidvaja môžu mať odlišnú sociálnu filozofiu aj politické názory, ale ich konečný cieľ je vytvoriť si udržateľný a nezávislý život. Pevne verím, že jediný spôsob ako si zaistiť dlhodobé prežívanie, je vytvoriť si tento udržateľný život a to sa nedá bez určitej úrovne osobnej schopnosti produkcie potravín. Dobrá správa je, že začiatok môže byť veľmi jednoduchý a človek sa do procesu v jeho priebehu ľahko vžije.

Nakoniec by som vám rád pripomenul, aby ste uvážili, aké možnosti máme vyrobiť viac potravín. Uvedomte si, že to, čo navrhujem, nevyžaduje nijaké osobitné obete alebo námahu. Položte si túto otázku: Keby sme nahradili len 10 % ozdobných stromov v našom meste a v našich obciach podobnými, ale ovocnými stromami, koľko potravy by sme vyprodukovali? Keď najbližšie pôjdete autom, pozerajte, koľko stromov v našich mestách a na predmestiach neprodukuje nič jedlé. Rátajte ich a myslite na to, aká by to bola produkcia, keby každý desiaty priniesol jablká, hrušky, slivky, orechy atď.

Vo svojej nadutosti sme geneticky zmenili hrušky, aby neprodukovali hrušky, pistáciové stromy sme selektovali tak, aby nerodili pistácie a zapáčili sa nám moruše, ktoré neprinášajú plody. Prečo? Pretože majitelia domov považujú plody, ktoré spadnú z týchto stromov na zem, za „trávnikový odpad"; no len arogantní ľudia považujú ovocie za odpad, keď mnohí chodia s prázdnym žalúdkom. Hrozí nám nebezpečenstvo, že ak ostaneme apatickí a arogantní, jedného dňa aj z nás mnohí budú chodiť s prázdnym žalúdkom.

Jack Spirko je bývalý výsadkár a hlásateľ Survival podcastu, dennej relácie na pomoc poslucháčom, aby si žili, ako si prajú, aj keď časy sú zlé a nedarí sa im.

Prameň: Jack Spirko, "Want To Survive the Coming Crisis?"; http://lewrockwell.com/orig10/spirko5.1.1.html.

Úplne moderný Marx

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Leo Panitch

Ekonomická kríza obnovila záujem o Karola Marxa. Predaj Kapitálu na celom svete explodoval - len jeden nemecký vydavateľ predal v roku 2008 tisíce výtlačkov, kým v roku 2007 to bolo 100 kusov. To môže slúžiť ako miera krízy, ktorá zachytila do svojho nivočiaceho ideologického víru globálny kapitalizmus a jeho veľkňazov.

No čo aj viera v neoliberálne učenie implodovala, prečo kriesiť Marxa? Už na začiatku treba zdôrazniť, že Marx ďaleko predbehol svoju dobu predpoveďou úspešnej kapitalistickej globalizácie posledných desaťročí. Správne predvídal početné osudné faktory, ktoré vyvolajú dnešnú globálnu ekonomickú krízu: nazýval ich „protirečeniami", vlastnými svetu konkurujúcich si trhov, výroby tovarov a finančných špekulácií.

Píšuc svoje najslávnejšie dielo v čase, keď francúzska a americká revolúcia nemali ešte ani sto rokov, Marx cítil otrasy finančných gigantov AIG a Bearn Stearns, ktoré mali prísť za poldruha storočia. Jedinečne chápal „najrevolučnejšiu úlohu" buržoázie v histórii ľudstva - predzvesti dnešných bankárov Wall Streetu a manažérov korporácií. Napísal to v Komunistickom manifeste:

„Buržoázia nemôže existovať bez ustavičnej revolučnej premeny výrobných nástrojov, v dôsledku toho aj výrobných vzťahov a tak všetkých vzťahov celej spoločnosti ... Jedným slovom, buržoázia si vytvára svet na svoj vlastný obraz."

No Marx nebol nadháňačom kapitalistickej globalizácie za svojich alebo našich čias. Pochopil, že „potreba neustáleho rozširovania trhov pre výrobky rozoženie buržoáziu po celej zemeguli"; a predvídal, že rozvoj kapitalizmu nevyhnutne „pripraví cestu pre stále väčšie a zhubnejšie krízy." Určil, nakoľko môžu katastrofálne špekulácie vyvolať alebo zhoršiť krízy celej ekonómie. A prekukol politické ilúzie tých, čo tvrdili a tvrdia, že takým krízam možno trvale predchádzať postupnými reformami.

Ako každý revolucionár, aj Marx by bol rád videl pád starého poriadku za svojho života. Ale kapitalizmu ostávalo veľa sily, a Marx mohol len letmo zazrieť omyly a nepodarené podujatia, ktorých sa dopustia budúce generácie. Tí z nás, čo teraz vychvaľujú Marxa, vravia, že má k dnešku povedať veľa relevantného; nielen aby dal do pohybu „toho Európou kráčajúceho ducha", ale „aby obnovil ducha revolúcie".

Keby videl terajšie zhoršovanie ekonomickej situácie, Marx by si pochutnal na dokazovaní, že k dnešnej kríze viedli chyby inherentné kapitalizmu. Videl by, že modernizácie finančníctva, napríklad vydávanie cenných papierov a ich derivátov, umožnilo trhom rozniesť po celom svete riziká globálnej ekonomickej integrácie. Bez týchto noviniek by bola bývala akumulácia kapitálu v minulých desaťročiach podstatne nižšia. Prispelo k nej aj čoraz hlbšie prenikanie finančníctva do spoločnosti. Výsledok bol, že požiadavky spotrebiteľa (určujúce prosperitu výroby) záviseli v posledných rokoch čím ďalej tým viac od kreditných kariet a od hypotekárnych dlžôb; súčasne slabla moc odborov a reštrikcie v sociálnom zabezpečení urobili mnohých ľudí zraniteľnejšími otrasmi trhu.

Tento podporný, ale vrtkavý globálny finančný systém prispel v posledných desaťročiach k celkovému hospodárskemu rastu. Vyvolal však aj sériu nevyhnutných finančných bublín, z ktorých najnebezpečnejšia vznikla v americkom stavebnom sektore. Keď táto praskla, malo to následky na celej zemeguli, a to pre jej súčasné pôsobenie na spotrebu amerických spotrebiteľov aj na medzinárodné finančné trhy. Marx by bol iste poukázal na túto krízu ako na dokonalý príklad situácie, keď kapitalizmus vyzerá

ako „čarodejník, ktorý už nie je schopný ovládať sily podsvetia, ktoré vyvolal svojím zariekaním".

Napriek hĺbke našich terajších ťažkostí by Marx nemal ilúzie, že ekonomická katastrofa prinesie zmenu. Veľmi dobre vedel, že kapitalizmus plodí a živí sociálnu izoláciu. Napísal:

„Ten systém nepripustí iný vzťah medzi človekom a človekom ako nahý egoizmu, ako chladnú požiadavku „Plať v hotovosti". Iste, kapitalizmus vytvára spoločnosť, ktorá sa vidí „v ľadových vodách egoistického rátania".

Výsledná sociálna izolácia vedie k pasivite pri osobných krízach od prepúšťania na pracovisku po vzťahy v domácnosti. Táto izolácia brzdí aj stretnutia aktívnych, informovaných občanov komunity a zaoberanie sa radikálnymi alternatívami ku kapitalizmu.

Marx by v prvom rade položil otázku, ako prekonať túto všetko stravujúcu sociálnu pasívnosť. Bol presvedčený, že robotnícke združenia a robotnícke politické strany, ako sa vyvíjali v jeho dobe, boli krok dopredu. Takže v Kapitáli napísal, že „bezprostredná úloha" je „organizácia proletárov do triedy", ktorej „prvá úloha" bude „vyhrať boj o demokraciu". Dnes by podporoval zakladanie nových kolektívnych identít, asociácií a inštitúcií, v rámci ktorých by ľudia mohli odporovať pretrvávaniu kapitalistického status quo a začať rozhodovať o lepšom plnení svojich potrieb.

Zatiaľ nesplodila terajšia kríza takú ambicióznu víziu prístupu k zmene a práve táto prázdnota by bola Marxa najväčšmi znepokojila. V Spojených štátoch boli niektoré nedávne návrhy na riešenie čiastkových problémov zosmiešnené ako „socialistické"; no ony sa len zdajú radikálne, pretože idú ďalej, ako sa teraz pripravuje zastávať ľavica Demokratickej strany.

Napríklad Dean Baker, spoluriaditeľ Centra pre ekonomický a politický výskum, navrhuje 2 milióny USD ako hraničný ročný plat pre určité postavenia na Wall Streete a zavedenie dane z finančných transakcií, ktorá by sa týkala predaja alebo prevodu akcií a iných cenných papierov. Marx by považoval taký návrh za dokonalý príklad kritického myslenia, pretože vyslovene dáva na pretras (aj keď s ohraničením) jav, všeobecne identifikovaný ako závažný problém: kultúru rizika, odpútaného od dôsledkov. A Marx by sa nesmial menej z tých, čo si myslia, že znárodnenia bánk - ako sa robili vo Švédsku a Japonsku počas ich finančných kríz v 1990-tych rokoch - znamenali skutočnú zmenu.

Je iróniou, že jeden z najradikálnejších návrhov, o ktorom sa hovorí, prišiel od jedného ekonóma z londýnskej School of Economics, Willema Buitera, bývalého člena vedenia Bank of England, ktorý iste nie je marxistom. Buiter navrhol, aby sa celý finančný sektor premenil na podnik verejnej užitočnosti. Pretože banky v súčasnom svete nemôžu existovať bez verejnej záruky vkladov a ako koneční poskytovatelia úverov pôsobia aj tak verejné ústredné banky, niet dôvodov, tvrdí Buiter, aby banky ďalej fungovali ako súkromné inštitúcie, pracujúce so ziskom. Mali by byť verejným majetkom a bežať ako služby verejnosti. Tento návrh je ozvenou požiadavky „úver sústrediť v štátnych bankách", ako ju vyslovil Marx v Manifeste. Podľa neho generálna oprava finančného systému posilní význam výhry pracujúcej triedy „v bitke o demokraciu" a radikálne zmení štát z orgánu, ktorý je spoločnosti uložený, na orgán, ktorý je spoločnosti zodpovedný.

Buiter napísal: „Od financializácie ekonómie je k socializácii finančníctva pre právnikov len krôčik - ale pre ľudstvo je to veľký krok." Samozrejme nemusíte byť marxistom, aby ste mali radikálne túžby. Musíte však byť nejakým druhom marxistu, aby ste spoznali, že aj v takom čase, ako je súčasnosť, keď je kapitalistická trieda Marxovi na stope, demoralizovaná a zmätená, radikálna zmena asi nebude štartovať ako „malý krôčik právnikov" (pravdepodobne potom čo všetkých neutrálov dostali na posedenie do jednej miestnosti na podpísanie jedného či dvoch dokumentov). Marx by vám povedal, že bez rozvoja ľudových síl novými radikálnymi hnutiami a stranami padne zrno socializácie financií na neúrodnú pôdu. Pamätáme sa, že počas ekonomickej krízy 1970-tych rokov vyslovili radikálne sily vo viacerých európskych sociálno-demokratických stranách podobné návrhy, ale neboli schopné získať podporu lídrov svojich strán pre návrhy, ktoré sa všeobecne zosmiešňovali ako staromódne.

Pokusy o seriózne rozhovory o potrebe radikálnej demokratizácie našej ekonomiky odkladajú všetky politické strany na budúce desaťročia, ale už teraz platíme draho za marginalizáciu týchto myšlienok. Iracionalita, zabudovaná do zásadnej logiky kapitalistických trhov - tak šikovne ju analyzoval Marx - je opäť raz zrejmá. Pokúšajúc sa udržať sa na vode prepúšťajú továrne a firmy zamestnancov a tým, čo ostanú, platia menej. Podkopanie istoty zamestnania má za následok zníženie dopytu v celej ekonómii. Marx vedel, že mikroracionálne správanie má najhoršie makroekonomické následky. Teraz môžeme vidieť, kam nás doviedlo ignorovanie Marxa a dôverovanie „neviditeľnej ruke" Adama Smitha.

Dnešná finančná kríza odhaľuje aj iracionality iných oblastí ako finančníctva. Jedným príkladom je výzva prezidenta Baracka Obamu obchodovať s emisiami CO2 a tak riešiť klimatickú krízu. Pri tomto údajne pokrokovom návrhu podnik, ktorý plní emisné štandardy, získava body, ktoré môže predať inému podniku, ktorý svoje ciele neplní. Podobný systém navrhoval Kyótsky protokol pre všetky štáty. Osudné je to, že obidva plány sú závislé od tých istých obchodov s prchavými derivátmi, ktoré sú inherentne otvorené pre manipulácie a tak ohrozené finančným krachom. Marx by bol trval na tom, že pri hľadaní riešenia pre globálny problém, napríklad klimatickú zmenu, treba sa rozlúčiť s logikou kapitalistického trhu a nie hľadať štátnu pomoc. Podobne by skôr navrhoval medzinárodnú ekonomickú solidaritu ako súťaženie medzi štátmi. V Manifeste napísal:

„Prvou podmienkou emancipácie proletariátu je zjednotená akcia aspoň vedúcich štátov."

Ale dielo výstavby nových inštitúcií a hnutí za účelom zmeny musí začať doma. Hoci vytvoril heslo „Robotníci celého sveta, spojte sa!", Marx stále trval na tom, že robotníci v každom štáte

„v prvom rade majú dať do poriadku záležitosti so svojou buržoáziou."

Je samozrejmé, že opatrenia, vyžadované na zmenu ekonomických, politických a právnych inštitúcií „budú v jednotlivých štátoch rozličné." No v každom prípade, tvrdí Marx, prvá vec pre uskutočnenie radikálnej zmeny je presvedčiť ľudí o potrebe opozičného myslenia.

Ako sa to stane? Aj vo chvíli, keď finančná kríza necháva na bielo vykrvácať široké pruhy obyvateľstva zeme, keď kolektívne obavy otriasajú každou vekovou, náboženskou či rasovou skupinou ľudí, a keď ako vždy nedostatok a bremená najťažšie postihujú obyčajných pracujúcich, prognóza je neistá. Keby žil, Marx by nešpekuloval, kedy presne a ako skončí bežná kríza. Skôr by poznamenal, že také krízy sú časť a úsek pokračujúcej dynamickej existencie kapitalizmu. Reformistickí politici, ktorí si myslia, že môžu odstrániť inherentné triedne nespravodlivosti a opakujúce sa krízy kapitalistickej spoločnosti, sú skutoční romantici našich dní, lipnúci na naivnej utopistickej vízii, aký by svet mohol byť. Ak súčasná kríza niečo dokazuje, je to jedna vec: Marx bol väčší realista.

Leo Panitch (nar. 1945) má výskumnú katedru v komparatívnej politickej ekonómii a je uznávaným marxistickým bádateľom v politických vedách na York University v Toronte, Ontario, Kanada. Je spoluvydavateľom ročenky Socialist Register.
* * *
Prameň: Leo Panitch, „Thoroughly Modern Marx", Foreign Policy, máj/jún, 2009;
http://www.foreignpolicy.com/story/cms.php?story_id=4856&print=1

Preložil Rastislav Škoda

Náboženstvo a veda – 2. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Bertrand Russell

Koperníkovská revolúcia

Prvá urputná bitka medzi teológiou a vedou, do určitej miery aj najvýznamnejšia, bol astronomický spor o to, či je Zem alebo Slnko stredom útvaru, ktorý dnes voláme solárnym systémom. Ortodoxná bola Ptolemajova teória, podľa ktorej je Zem nehybným stredom vesmíru, kým Slnko, Mesiac, planéty a celok pevných hviezd sa okolo nej krútia, každý na svojom mieste. Podľa novej teórie, Koperníkovej, Zem ani zďaleka nie je nehybná, ale koná dvojitý pohyb: raz za deň sa otočí okolo vlastnej osi a raz za rok obíde Slnko.

Teória, ktorú voláme Koperníkovou, sa objavila s plnou silou novinky v šestnástom storočí, no v skutočnosti ju vynašli Gréci, ktorí boli v astronómii veľmi silní. Hlásala ju Pytagorova škola, ktorá ju, pravdepodobne bez historického oprávnenia, pripisovala svojmu zakladateľovi. Prvým astronómom, o ktorom sa vie s istotou, že učil, že Zem sa pohybuje, bol Aristarchos zo Samu, žijúci v 3. storočí pr.n.l. Bol to muž pozoruhodný z viacerých hľadísk. Vynašiel teoreticky platnú metódu na odkrytie relatívnych vzdialeností medzi Slnkom a Mesiacom. Pre omyly pri pozorovaniach bol však jeho výsledok ďaleko od pravdy. Podobne ako Galilei bol obžalovaný z bezbožnosti a udal ho stoik Kleantes. Žil však v dobe, keď bigotní veriaci mali na vlády malý vplyv a preto mu denunciácia zrejme neublížila.

Gréci boli veľmi dobrí geometri, čo im umožnilo dosiahnuť v určitých oblastiach vedecké úspechy. Spoznali príčiny eklíps (zatmení Slnka či Mesiaca) a z formy tieňa Zeme na Mesiaci usúdili, že Zem je guľa. Erastotenes, ktorý žil krátko po Aristarchovi, odhalil spôsob, ako určiť rozmery Zeme. Gréci však nepoznali ani základy dynamiky. Preto tí, čo zastávali pytagorovský názor o pohybe Zeme, nevedeli uviesť nijaký dobre silný argument na podporu svojho názoru. Okolo roku 130 pr.n.l. Ptolemajos zavrhol Aristarchovu predstavu a vrátil Zemi jej privilegované postavenie v strede vesmíru. Až do konca staroveku a celý stredovek sa o jeho názore nediskutovalo.

Koperník (1473-1543) dostal česť, možno nezaslúženú, že dal svoje meno koperníkovskému systému. Po štúdiách na univerzite v Krakove sa ešte ako mladý človek vybral do Talianska a roku 1500 sa stal profesorom matematiky v Ríme. Po troch rokoch sa vrátil do Poľska a jeho služby boli použité pri reforme meny a v bojoch proti Rádu teutónskych (nemeckých) rytierov. Svoj voľný čas venoval počas dvadsaťtri rokov, od 1507 do 1530, spísaniu svojho veľkého diela De revolutionibus orbium coelestium (O pohyboch nebeských sfér), uverejnenom v roku 1543, tesne pred jeho smrťou.

Hoci Koperníkova teória bola veľmi dôležitá ako plodný príklad predstavivosti umožňujúci ďalší pokrok, bola vo svojej podstate ešte veľmi nedokonalá. Ako dnes vieme, neobiehajú planéty okolo Slnka po kruhových dráhach, ale po elipsách, v ktorých Slnko leží nie v strede, ale v jednom z ohnísk. Koperník sa pripojil k tým, podľa ktorých museli byť orbity kruhové a nepravidelnosti vysvetľoval tým, že Slnko neleží presne v strede týchto kruhov. Toto čiastočne zbavilo jeho systém jednoduchosti, ktorá bola jeho veľkou prednosťou oproti Ptolemajovmu systému a bolo by znemožnilo Newtonovu generalizáciu, keby to nebol Keppler korigoval. Koperník vedel, že podstatnú časť jeho doktríny učil už Aristarchos: bez tejto vedomosti, za ktorú ďakoval oživeniu učenia klasikov v Taliansku, by sa v týchto časoch bezhraničného obdivu pre antiku nebol opovážil publikovať svoju teóriu. Aj tak dlho odďaľoval uverejnenie svojej práce, pretože sa bál cirkevnej cenzúry. Sám bol kňazom a svoju knihu venoval pápežovi. Jej vydavateľ Osiander pridal úvod (možno bez súhlasu Koperníka), v ktorom sa hovorí, že teória o pohybe Zeme sa vyslovuje len ako hypotéza, nie ako pozitívna pravda. Táto taktika pôsobila len krátko a bola to odvážnejšia výzva zo strany Galilea, ktorá vyvolala retrospektívne oficiálne odsúdenie Koperníka.

Protestanti sa doňho pustili spočiatku zúrivejšie ako katolíci. Luther vyhlásil:

„Sú ľudia, ktorí nastavia ucho pochybnému astrológovi, ktorý sa opováži tvrdiť, že zem sa krúti, nie nebesá, obzor, slnko a mesiac. Každý, čo chce vyzerať šikovný, vynachádza nový systém, ktorý je, samozrejme, zo všetkých doterajších najlepší. Tento blázon chce postaviť na hlavu celú astronomickú vedu; no Sväté písmo nás učí, že Jozua prikázal zastať slnku a nie zemi."

Rovnako kategorický bol Melanchton. Calvin najprv citoval text Svätého písma:

„Tak upevnil zemekruh, že sa nezachveje" (Ž 93, 2) a triumfálne dodal: „Kto sa opováži hodnotiť viac autoritu Koperníka ako Ducha svätého?"

Wesley sa v 18. storočí neopovážil byť taký kategorický, ale nezdržal sa vyhlásenia, že nové astronomické doktríny „smerujú k neviere".

Myslím si, že Wesley mal v určitom zmysle pravdu. Podstatnou časťou učenia Starého aj Nového zákona je zdôrazňovanie dôležitosti človeka. Dá sa dokonca povedať, že božím cieľom pri stvorení vesmíru boli predovšetkým ľudské bytosti. Doktríny o inkarnácii (vtelení) a vykúpení by sa nezdali možnými, keby človek nebol najdôležitejším zo všetkých stvorení. Je pravda, že v Koperníkovej astronómii nie je nič, čo by dokazovalo, že sme menej dôležití, ako to prirodzene predpokladáme, ale zosadenie našej planéty z jej trónu navádza našu predstavivosť na podobné zosadenie jej obyvateľov. Kým sa myslelo, že slnko a mesiac, planéty a fixné hviezdy, sa otáčali raz za deň okolo zeme, bolo ľahké predpokladať, že existovali pre náš úžitok a že sme boli osobitne zaujímaví pre nášho Stvoriteľa. Keď však Koperník a jeho nasledovníci presvedčili svet, že sme to my, kto sa krúti, a hviezdy si našej Zeme nevšímajú; keď sa okrem toho ukázalo, že Zem je v porovnaní s viacerými planétami malá a že tie sú malé v porovnaní so Slnkom; keď výpočty a teleskop ukázali rozľahlosť nášho slnečného systému, našej galaxie a nakoniec vesmíru nespočetných galaxií - stalo sa postupne stále ťažším veriť, že taký chatrný príbytok v zapadákove vesmíru by bol taký dôležitý, aby sa stal sídlom človeka, keby tento mal tú kozmickú dôležitosť, ktorú mu pripisovala tradičná teológia.

Jednoduché úvahy o veľkostiach poukazovali na to, že možno nie sme účelom vesmíru; a ostatok sebelásky nám našepkával, že ak my nie sme účelom vesmíru, možno ten vesmír pravdepodobne ani nijaký účel nemá. Netvrdím, že by také úvahy mali nejakú logickú presvedčivosť, a ešte menej, že by ich Koperníkov systém vyvolával urýchlene a skoro všade. Chcem len povedať, že to boli úvahy toho druhu, ktorý mal vyvolať nový systém v mysli tých, ktorí ho živo reprezentovali. (Pozn. pod čiarou: Napríklad Giordano Bruno, ktorý strávil vo väzniciach inkvizície sedem rokov a potom bol r. 1600 za živa upálený.) Preto neprekvapuje, že kresťanské cirkvi, protestantská tak ako katolícka, pociťovali voči novej astronómii nepriateľstvo; hľadali dôvody, ako ju predviesť ako kacírsku.

Nasledujúci veľký krok v astronómii urobil Johannes Kepler (1571-1630), ktorý myslel rovnako ako Galileo, ale nikdy sa nedostal do sporu s cirkvou. Naopak, katolícke autority mu pre jeho vedeckú výbornosť odpustili protestantstvo. (Pozn. pod čiarou: Možno však aj preto, lebo cisár si veľmi cenil jeho astrologické služby.) Keď mesto Graz (Štajerský Hradec), kde mal profesorskú katedru, prešlo spod ovládania protestantmi pod vládu katolíkov, boli protestantskí učitelia vyhnaní; hoci utiekol, v dôsledku priazne jezuitov bol reinštalovaný do svojich pôvodných funkcií. Za cisára Rudolfa II. (Habsburského) nastúpil na miesto Tycha de Brahe ako „cisársky matematik"; zdedil aj neoceniteľné Tycheho astronomické záznamy. Keby jeho výživa bola závisela od jeho oficiálneho platu, bol by možno hladoval, pretože plat, síce veľký, mu nevyplácali. Našťastie ako astronóm bol aj astrológ - možno dokonca o astrológii seriózne presvedčený - a keď zostavil horoskopy pre cisára a iných magnátov, mohol žiadať platbu v hotovosti. S odzbrojujúcou nevinnosťou raz poznamenal:

„Príroda, ktorá dala každému zvieraťu prostriedky obživy, pridelila astronómii ako pomocníka a spojenca astrológiu."

Horoskopy neboli jediným zdrojom jeho príjmov; oženil sa s bohatou dedičkou; a hoci si ustavične sťažoval na chudobu, pri jeho smrti sa zistilo, že bol ďaleko od chudoby.

Charakter Keplerovho ducha bol veľmi osobitný. K podpore Koperníkovej hypotézy ho priviedol temer rovnako Kult slnka ako racionálnejšie dôvody. V prácach, ktoré smerovali k objavu jeho troch zákonov, ho viedla nepravdepodobná myšlienka, že musí existovať nejaký vzťah medzi piatimi pravidelnými mnohostenmi a piatimi planétami Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn. Toto je krajný príklad nie zriedkavého javu v dejinách vedy, že teória, ktorá sa ukáže byť správnou a dôležitou, príde svojmu objaviteľovi na myseľ ako úplne nemožná a nerozumná. V takých prípadoch je ťažké zostaviť presnú hypotézu a neexistuje nijaký spôsob, ktorý by uľahčil túto zásadnú etapu vedeckého pokroku. Preto môže byť užitočný akýkoľvek metodický plán pre novú hypotézu; ak mu bádateľ silno dôveruje, dáva mu to trpezlivosť pokračovať skúšaním stále nových možností, hoci už veľmi početné zavrhol. To bol Keplerov prípad. Jeho konečný úspech, najmä jeho tretí zákon, je výsledok neuveriteľnej trpezlivosti; no jeho trpezlivosť sa zakladala na mystickej viere, že kľúč na riešenie spočíva vo vzťahu k pravidelným mnohostenom; že planéty produkujú svojím otáčaním „hudbu sfér", ktorú môže počuť len duša Slnka - Koperník bol pevne presvedčený, že Slnko je telo viac alebo menej božského ducha.

Prvé dva Keplerove zákony boli uverejnené v roku 1609, tretí v roku 1619. Najdôležitejší zo všetkých troch z hľadiska našej všeobecnej predstavy o slnečnom systéme je prvý, podľa ktorého sa planéty krútia okolo Slnka po dráhach v podobe elíps, ktorých jedno ohnisko zaberá slnko. (Elipsu nakreslíte tak, že zapichnete na papier dva špendlíky vo vzdialenosti povedzme 5 cm jeden od druhého; potom zoberiete niť, asi 10 cm dlhú a uviažete jej dva konce na špendlíky. Všetky body, ktoré dosiahneme pri natiahnutí nite, ležia na elipse, ktorej ohniskami sú špendlíky. Inakšie povedané: elipsa sa skladá z bodov, pri ktorých je súčet vzdialeností od obidvoch ohnísk konštantný.) Gréci najprv predpokladali, že všetky nebeské telesá musia pri svojom pohybe opisovať kruhy, pretože kružnica je najpravidelnejšia krivka. Keď zistili, že táto hypotéza nefunguje, prijali názor, že planéty opisujú pri pohybe „epicykly", to sú kruhy okolo stredov, ktoré sa pohybujú, a to tiež v kružnici. (Epicyklus nakreslíte tak, že položíte na zem na plocho veľké koleso. Potom vezmite menšie koleso, jeho stred upevníte na obvod veľkého kolesa a do jeho obvodu vbijete klinec. Necháte ho krútiť sa a sledovať obvod veľkého kolesa. Klinec pritom kreslí na podložke epicyklus. Keby sa Zem pohybovala okolo Slnka po kruhovej dráhe a mesiac okolo zeme taktiež, opisoval by mesiac okolo Slnka epicyklus.)

Hoci Gréci starostlivo preštudovali matematické vlastnosti elíps a vedeli o nich veľa, nikdy im neprišla na rozum možnosť, že by sa nebeské telesá mohli pohybovať po iných ako kruhových dráhach, pretože ich predstavivosť ovládal zmysel pre estetiku, ktorý odmietal iné ako dokonale symetrické hypotézy. Scholastici zdedili predsudky Grékov a Kepler bol prvý, čo sa v tomto ohľade opovážil protirečiť im. Predsudky na estetickom podklade môžu rovnako uviesť do omylu ako predsudky morálneho alebo teologického pôvodu a už len z tohto dôvodu by bol Kepler novátorom prvej triedy. No jeho tri zákony majú ešte aj iné, a to väčšie miesto v histórii vedy, pretože umožnili dôkaz Newtonovho gravitačného zákona.

Keplerove zákony boli na rozdiel od zákona o gravitácii čisto opisné. Nenaznačovali nijakú všeobecnú príčinu pohybov planét, ale poskytovali najjednoduchejšie vzorce na zhrnutie výsledkov pozorovaní. Až dosiaľ bola jednoduchosť opisu jedinou výhodou teórie , že planéty obiehajú okolo Slnka a nie okolo Zeme a že zdanlivý denný pohyb nebeskej klenby je v skutočnosti zapríčinený rotáciou Zeme. Astronómom 17. storočia sa zdalo, že tu išlo o viac ako zjednodušenie, že Zem sa naozaj krútila okolo seba samej, že planéty sa skutočne krútia okolo Slnka; tento názor podporovali výsledky prác Newtona. No v skutočnosti - pretože každý pohyb je relatívny - nemôžeme sa rozhodnúť medzi dvomi hypotézami: „Zem obieha okolo Slnka" alebo „Slnko obieha okolo Zeme".

Ide pri tom o dva rozličné spôsoby opisu toho istého javu, ako keď sa povie, že A si berie B, resp. že B si berie A. Keď však prídu na pretras podrobnosti, jednoduchosť koperníkovského opisu je taká presvedčivá, že nikto so zdravým rozumom sa nebude obťažovať komplikáciami vyplývajúcimi z považovania Zeme za nepohyblivú. Vravíme, že vlak ide do Trnavy a nie, že Trnava ide k vlaku. Mohli by sme povedať to druhé, bolo by to bez intelektuálnej chyby, ale znamenalo by to predpokladať, že všetky mestá a polia nachádzajúce sa popri trati, náhle sa rozbehnú smerom na východ; týkalo by sa to všetkého okrem vlaku; logicky je to možné, ale je to zbytočne komplikované. Denný obeh hviezd podľa Ptolemajovej hypotézy je tiež náhodný a neužitočný, ale aj ten je bez intelektuálneho omylu. Keďže ani Kepler a Galilei, ani ich protivníci, nepoznali pojem relativity pohybu, zdalo sa im, že pri diskusii nejde o pohodlnosť pri opise javu, ale o objektívnu pravdu. Ukázalo sa, že tento omyl bol pre pokrok vtedajšej astronómie nevyhnutným podnetom. Bez zjednodušení Koperníkovou hypotézou by zákony, ktorými sa riadia pohyby nebeských telies, neboli bývali objavené.

Najvýznamnejšou osobnosťou tých čias bol Galileo Galilei (1564-1642), a to tak pre svoje objavy, ako pre svoj spor s inkvizíciou. Jeho otec bol schudobnený matematik, ktorý robil všetko možné, aby sa jeho chlapec dal na štúdiá niečoho výnosnejšieho. Podarilo sa mu zabrániť tomu, žeby Galileo vôbec počul, že existuje niečo ako matematika, a to až do veku devätnásť rokov, keď raz náhodou načúvajúc za dverami, si vypočul prednášku o geometrii. Ihneď sa vrhol na tento predmet so žiadostivosťou, ktorá mala šarm zakázaného ovocia. Škoda, že poučenie z tejto historky sa medzi učiteľmi stratilo.

Veľká Galileova zásluha je, že vedel kombinovať experimentálnu a mechanickú šikovnosť so schopnosťou vyjadriť výsledok matematickými vzorcami. Štúdium dynamiky, t.j. zákonov, ktoré riadia pohyby telies, začína prakticky ním. Gréci študovali statiku, t.j. zákony rovnováhy. Ale zákonom pohybu, a to najmä pri rozličných rýchlostiach, vôbec nerozumeli ani Gréci, ani učenci 16. storočia. V prvom rade sa myslelo, že ak sa teleso v pohybe ponechá svojmu osudu, zastaví sa; Galileo ukázal, že by malo pokračovať v priamočiarom pohybe stálou rýchlosťou, keby naň nepôsobili nijaké vonkajšie okolnosti. Inými slovami, bolo treba v prostredí hľadať okolnosti, vysvetľujúce nie pohyb telesa, ale zmeny tohto pohybu, a to alebo jeho smeru alebo jeho rýchlosti, alebo obidvoch naraz. Zmena rýchlosti alebo smeru pohybu sa nazýva zrýchlenie. Takže ak chceme vysvetliť, prečo sa telesá pohybujú tak, ako to robia, je to zrýchlenie a nie rýchlosť, ktorá udáva sily, pôsobiace zvonka. Objav tohto princípu bol nevyhnutný prvý krok dynamiky.

Tento princíp použil Galilei na vysvetlenie výsledkov svojich pokusov s voľným pádom. Aristoteles učil, že rýchlosť pádu telesa je úmerná jeho váhe; to by znamenalo, že ak naraz necháme padnúť z rovnakej výšky jedno teleso vážiace (napríklad) desať kilogramov a druhé vážiace jeden kilogram, toto ľahšie bude potrebovať desaťkrát dlhší čas, kým dopadne na zem, ako to ťažšie teleso vážiace desať kíl. Galileo bol v tom čase profesorom v Pise a nemal nijakú úctu pred pocitmi tamojších profesorov. Mal vo zvyku spúšťať závažia zo Šikmej veže, keď tade prechádzali jeho aristotelovsky naladení kolegovia na svoje prednášky. Malé a veľké kúsky olova dopadali na zem temer súčasne: Galileo z toho usúdil, že Aristoteles nemal pravdu, ale ostatní profesori usúdili, že Galileo je zlý človek. Po viacerých zlomyseľne vysvetľovaných príhodách tohto druhu si vyslúžil večnú nenávisť tých, ktorí si mysleli, že pravdu treba hľadať v knihách a nie pokusmi.

Galileo zistil, že ak sa neberie do úvahy odpor vzduchu, majú telesá pri voľnom páde konštantné zrýchlenie, ktoré je vo vákuu rovnaké pre všetky predmety, nech je akýkoľvek ich objem alebo látka, z ktorej sú zhotovené. Každú sekundu voľného pádu vo vákuu sa rýchlosť padajúceho telesa zvyšuje o asi 9,8 m za sekundu. Dokázal tiež, že ak sa teleso vrhne horizontálne, napríklad strela z pušky, pohybuje sa po dráhe paraboly. Predtým sa predpokladalo, že určitý čas letí horizontálne a potom naraz padne vertikálne. Dnes sa tieto výsledky nemusia zdať senzačnými - boli však začiatkom presných matematických poznatkov o pohybe telies. Pred Galileom existovala jednak čistá matematika, ktorá bola deduktívna a nezávislá od pokusov; jednak určitý stupeň čisto empirického pokusníctva, najmä v oblasti alchýmie. Bol to však on, kto urobil najviac pre zrod praxe pokusu vedúceho k matematickému zákonu v oblastiach, kde neexistovali a priori nijaké vedomosti. A bol to on, kto priam divadelne a pri tom nevyvrátiteľne dokázal, ako ľahko sa nejaké tvrdenie opakuje z jednej generácie na druhú, hoci by celkom malý pokus o preverenie ukázal, že je falošné. Počas 2000 rokov, ktoré delia Galilea od Aristotela, nikto nepomyslel na preverenie, či je zákon o voľnom páde to, čo o ňom hovorí Aristoteles. Dnes sa nám zdá prirodzeným, že také tvrdenia preverujeme; za Galileových čias to vyžadovalo génia.

Pokusy s voľným pádom mohli uraziť pedantov, ale nemohli byť odsúdené inkvizíciou. Bol to teleskop, astronomický ďalekohľad, ktorý priviedol Galilea na nebezpečnejší terén. Keď sa dopočul, že jeden Holanďan vynašiel taký prístroj, Galileo ho znovuvynašiel pre seba a takmer okamžite objavil početné nové astronomické fakty; preňho bola najvýznamnejšia existencia Jupiterových satelitov. Boli dôležité ako zmenšená kópia solárneho systému podľa Koperníkovej teórie, ale do Ptolemajovej schémy sa vôbec nehodili. Okrem toho existoval rad iných dôvodov, aby okrem fixných hviezd existovalo len presne sedem zvláštnych nebeských telies (Slnko, Mesiac a päť planét); objav ďalších štyroch bol krajne vzrušujúci. Nespomína sa v Apokalypse sedem zlatých svietnikov? A nebolo sedem cirkví v Ázii? Aristotelovci odmietali čo aj len pozrieť sa do ďalekohľadu a zatvrdilo opakovali, že Jupiterove mesiace sú ilúzie.

(Pozn. pod čiarou: Otec Flavius, napríklad, hlásal: „Aby videl Jupiterove satelity, musel si človek zostaviť prístroj, ktorým si ich tvorí." White, Warfare of Science with Theology (Vojna vedy s teológiou), I, s. 132, 1869).

Ale Galileo ich rozumne pokrstil na „Sidera Medicea" (Medicejské hviezdy) podľa rodu Veľkého toskánskeho kniežaťa, čo veľmi prispelo k presvedčeniu autorít o ich existencii. Keby neboli priniesli argument v prospech Koperníkovho systému, neboli by mohli tí, čo popierali ich existenciu, dlho zastávať svoje stanovisko.

Ďalekohľad odhalil popri Jupiterových mesiacoch aj ďalšie pre teológov strašné veci. Ukázal, že Venuša má fázy ako Mesiac; Koperník uznal, že jeho teória to vyžaduje a Galileov prístroj zmenil argument proti nemu na argument v jeho prospech. Zistilo sa, že na Mesiaci sú horstvá, čo sa považovalo za škandál - bohvie prečo. Ešte strašnejšie bolo, že Slnko malo škvrny! To sa považovalo za náznak, že Stvoriteľovo dielo malo slabiny; učiteľom na katolíckych univerzitách sa obratom zakázalo slnečné škvrny spomínať a na niektorých týchto univerzitách ten zákaz pretrval storočia. Jeden dominikán bol povýšený, pretože prisahal na veršovaný text: „Muži galilejskí, prečo zízate do neba?", v ktorom tvrdil, že geometria je dielom diabla a že matematikov treba poslať do vyhnanstva ako pôvodcov všetkých bludov. Teológovia veľmi skoro namietali, že nová doktrína urobí ťažko uveriteľným učenie o vtelení. Okrem toho, keďže Boh nerobí nič nadarmo, musíme predpokladať, že aj iné planéty sú obývané; no môžu byť ich obyvatelia potomkami Noema, respektíve byť vykúpení Spasiteľom? A to bolo iba pár zo strašných pochybností, ktoré podľa kardinálov a arcibiskupov hrozili byť vyslovené hriešnou zvedavosťou Galilea.

Výsledkom toho všetkého bolo, že inkvizícia sa zamerala na astronómiu a dedukciou z určitých miest Svätého písma prišla na dve dôležité pravdy:

„Prvý návrh, že Slnko je stred a netočí sa okolo Zeme, je smiešny, absurdný a teologicky falošný, je kacírsky, pretože výslovne protirečí Svätému písmu. ... Druhý návrh, že Zem nie je stredom, ale krúti sa okolo Slnka, je absurdný a filozoficky falošný; z teologického hľadiska sa prinajmenšom protiví pravej viere."

Na to dostal Galileo od pápeža príkaz predstaviť sa pred inkvizíciou, ktorá ho odsúdila, aby odvolal svoje omyly, čo učinil 26. februára 1616. Slávnostne sľúbil, že nebude podporovať názor Koperníka, ani šíriť ho písmom či živým slovom. Treba si uvedomiť, že to bolo len šestnásť rokov po upálení živého Bruna.

Na príkaz pápeža boli teraz dané na index všetky knihy, ktoré učili, že Zem sa krúti. Učenie Koperníka bolo po prvý raz verejne odsúdené. Galileo sa stiahol do Florencie, kde si určitý čas pokojne žil a vystríhal sa provokovať svojich víťazných nepriateľov.

Galileo mal však optimistický temperament a vždy bol ochotný zamerať svoj vtip na hlupákov. V roku 1623 sa stal jeho priateľ kardinál Barberini pápežom s menom Urban VIII., čo dalo Galileovi pocit bezpečnosti, ako sa neskôr ukázalo, ničím nepodložený. Pustil sa do spísania svojho diela Dialógy o dvoch najväčších systémoch sveta a dokončil ho v roku 1630, publikované bolo v oku 1632. Galileo v knihe predstiera, že je neutrálny v otázke pravdivosti dvoch „najväčších systémov", ptolemajovského a koperníkovského, no v skutočnosti je to silný argument v prospech Koperníka. Bola to brilantná kniha a celá Európa ju vášnivo čítala.

Kým vedecký svet tlieskal, kňazstvo zúrilo. Počas vynúteného mlčania Galilea sa jeho nepriatelia chopili príležitosti a zvýšili predsudky proti nemu argumentmi, proti ktorým dôvodiť by bolo bývalo nerozumné. Tvrdilo sa, že jeho doktrína bola v rozpore s dogmou o Skutočnej prítomnosti. Jezuita Melchior Inchofer tvrdil, že

„ názor, že Zem sa krúti, je zo všetkých kacírstiev to najodpornejšie, najškodlivejšie, najškandalóznejšie; nehybnosť Zeme je trikrát posvätná; skôr by sa mali pripustiť argumenty proti nesmrteľnosti duše, proti existencii Boha či proti vteleniu, ako argument na dôkaz pohybu Zeme."

Takýmito výkrikmi „Doňho!" sa teológovia navzájom povzbudzovali a teraz boli pripravení pustiť sa do starého muža, samotára, oslabeného chorobou a strácajúceho zrak.

Galileo dostal opäť výzvu, aby sa dostavil do Ríma pred inkvizíciu: táto sa cítila vysmiata a mala prísnejšiu náladu ako v roku 1616. Galileo sa najprv bránil, že je chorý a prislabý na cestu z Florencie; pápež pohrozil, že pošle svojho osobného lekára, aby vyšetril vinníka a že ho predvedú v reťaziach, ak nemoc nie je smrteľná. Galileo sa teda vydal na cestu bez vyčkania výpovede medicinálneho vyslanca svojho nepriateľa - pretože Urban VIII. bol teraz jeho úhlavný nepriateľ. Po príchode do Ríma bol vrhnutý do väznice inkvizície a hrozili mu mučením, ak neodvolá.

„Vzývajúc presväté meno nášho Pána Ježiša Krista a jeho Preslávnej Panenskej Matky Márie" inkvizícia stanovila, že Galilea nepostihnú tresty za kacírstvo, „ak s úprimným srdcom a ozajstnou vierou v našej prítomnosti odvoláš, prekľaješ a zriekneš sa vymenovaných omylov a bludov."

Napriek tomu a hoci odvolal a oľutoval,

„odsudzujeme ťa na formálne väzenie tohto Svätého úradu na dobu podľa nášho uváženia; za účelom spásonosnej pokuty ti prikazujeme recitovať najbližšie tri roky raz týždenne sedem kajúcnych žalmov."

Pomerná miernosť tohto rozsudku bola viazaná na odvolanie. V dôsledku toho Galileo predniesol verejne a na kolenách dlhé vyhlásenie, ktoré zostavila inkvizícia a v ktorom medzi iným stálo:

„Odvolávam, preklínam a zriekam sa uvedených omylov a bludov ... a prisahám, že nikdy v budúcnosti nepoviem a nebudem tvrdiť ústne ani písomne nič, čo by mohlo voči mne vzbudiť také podozrenie."

Pokračoval v tomto tóne a sľuboval, že inkvizícii udá každého kacíra, ktorý by ešte mohol zastávať názor, že Zem sa krúti; s rukami na evanjeliách prisahal, že sa zrieka tejto doktríny. Inkvizícia si bola vedomá, že poslúžila veci náboženstva a morálky, keď prinútila najväčšieho človeka svojej doby, aby sa dopustil krivej prísahy. Dovolila mu potom, aby strávil ostatok života v utiahnutí a mlčaní, nie vo väzení, to je pravda, ale pod jej prísnou kontrolou pri každom svojom pohybe; bolo mu zakázané vidieť rodinu alebo priateľov. V roku 1637 oslepol a v roku 1642 zomrel - v tom roku sa narodil Newton.

Cirkev zakázala vyučovanie Koperníkovho systému ako pravdivého vo všetkých vedeckých a výchovných ustanovizniach, ktoré mohla kontrolovať. Diela, v ktorých stálo, že Zem sa točí, ostali na Indexe až do roku 1835. Keď bola v roku 1829 vo Varšave odhalená Thorwaldsenova socha Koperníka, vzdávali veľké davy úctu astronómovi, ale ťažko sa dal nájsť jeden katolícky kňaz. Katolícka cirkev počas dvesto rokov len neochotne opúšťala svoje odmietavé stanovisko voči teórii, ktorú za celý ten čas ako pravdivú prijímali všetci kompetentní astronómovia.

Neslobodno si myslieť, že protestantskí teológovia boli voči novým teóriám od počiatku menej nepriateľskí ako katolícki. Z viacerých dôvodov bola však ich opozícia menej efektívna. V protestantských štátoch neexistovala na presadzovanie pravovernosti nijaká tak mocná ustanovizeň ako inkvizícia; okrem toho rozličnosť siekt sťažovala účinné prenasledovanie, a to tým väčšmi, že náboženské vojny vyžadovali „jednotný front". Descartes bol zdesený, keď počul o Galileiho odsúdení v roku 1616 a utiekol do Holandska, kde napriek volaniu teológov po jeho potrestaní vláda dodržovala princíp náboženskej tolerancie. Predovšetkým však protestantské cirkvi neniesli záťaž tvrdení o neomylnosti. Hoci sväté Písma sa považovali za Bohom vnuknuté, ich interpretácia bola ponechaná osobnému úsudku, ktorý rýchlo našiel spôsob, ako vysvetľovať nevyhovujúce texty. Protestantizmus sa začal ako revolta proti cirkevnej nadvláde a všade zvyšoval moc svetských autorít na účet kňazstva. Niet pochýb, že keby bolo malo protestantské duchovenstvo moc, bolo by ju použilo na brzdenie šírenia Koperníkovho systému. Tak neskoro ako v roku 1873 uverejnil jeden exprezident jedného amerického seminára luteránskych učiteľov v St. Louis knihu o astronómii, kde vysvetľoval, že pravdu treba hľadať v Biblii a nie v dielach astronómov, takže učenia Koperníka, Galilea, Newtona a ich nasledovníkov treba zavrhnúť. No také oneskorené protesty vyvolávajú už len súcit. Dnes sa má všeobecne za to, že hoci Koperníkov systém nebol finálny, bol potrebným a veľmi dôležitým úsekom v oblasti rozvoja vedeckých poznatkov.

Hoci sa teológovia po svojom katastrofálnom „víťazstve" nad Galileom radšej vyhýbali podobným kategorickým tvrdeniam, kde sa dalo, zastávali proti vede tmárske stanoviská. Ilustrovať sa to dá ich postojom ku kométam, ktoré v modernej mysli nemajú veľa spoločného s náboženstvom. Avšak stredoveká teológia práve tým, že predstavovala jednotný logický systém všetkého, ktorý mal byť nehybný, nemohla sa vyhnúť definitívnym názorom na takmer všetko, takže bola vystavená zavlečeniu do vojny na celom fronte vedy. Vzhľadom k svojej starodávnosti bola väčšia časť teológie len organizovanou nevedomosťou, dávajúcou pach svätosti omylom, ktoré nemohli prežiť vo veku osvety. Vo veci komét mali muži cirkvi dva pramene. Na jednej strane sa vláda zákona nechápala tak, ako ju my dnes chápeme. Na druhej strane sa predpokladalo, že všetko, čo je nad zemskou atmosférou, je nezničiteľné.

Začnime vládou zákona. Myslelo sa, že určité javy sa dejú pravidelne, napríklad východ Slnka a postup ročných období, kým iné javy sú znaky a náznaky, ohlasujúce budúce udalosti či vyzývajúce ľudí, aby sa kajali za svoje hriechy. Od čias Galilea považujú ľudia vedy prírodné zákony za zákony zmeny: vravia, ako sa predmety za určitých okolností hýbu a umožňujú nám vypočítať, čo sa stane, no nevravia jednoducho, že čo sa stalo, sa aj stane. Vieme, že Slnko bude ešte veľmi dlho vychádzať, ale nakoniec sa to v dôsledku trenia pri prílive a odlive prestane stávať, a to v dôsledku tých istých zákonov, ktoré teraz zapríčiňujú, že sa to stáva. Taká koncepcia bola pre stredoveké myslenie príliš ťažká; to rozumelo prírodným zákonom len vtedy, keď potvrdzovali nekonečné opakovanie. Čo bolo nezvyčajné či neopakovalo sa pravidelne, pripisovalo sa priamo vôli božej, a nepovažovalo sa za spôsobené prírodným zákonom.

Na nebi bolo temer všetko pravidelné. Zatmenia sa zdali za istý čas výnimkou a vyvolávali hrôzy poverčivosti, ale babylonskí kňazi ich podrobili zákonom. Slnko a Mesiac, planéty a pevné hviezdy, robili rok čo rok to, čo sa od nich očakávalo; nové hviezdy sa neobjavovali a známe nikdy nestarli. Súhlasne s tým sa došlo k názoru, že všetko, čo sa nachádza nad zemskou atmosférou, bolo stvorené raz pre vždy a s dokonalosťou podľa vôle Stvoriteľa; rast a zánik boli obmedzené na našu zem, a to ako časť trestu za hriech našich prvých rodičov. Meteory a kométy, ktoré sú javy prechodné, sa mali nachádzať v zemskej atmosfére, pod mesiacom, mali byť „sublunárne". V ohľade meteorov bol tento názor správny, v ohľade komét nie.

Dva názory, že totiž kométy sú predpovede a že sa nachádzajú v zemskej atmosfére, zastávali teológovia s veľkou priam vášnivosťou. Od pradávnych čias sa kométy považovali za poslov katastrof. Tento názor sa považuje za zrejmý v diele Shakespeara, napríklad v jeho Júliovi Cézarovi alebo Henrichovi IV. Pápež Kalixt III. (1455-1458), ktorého veľmi vzrušilo dobytie Konštantínopolu Turkmi, spájal toto nešťastie s objavením sa veľkej kométy a prikázal dni modlitieb s prosbami,

„aby sa všetky hroziace kalamity odvrátili od kresťanov a postihli Turkov". Do litánií sa pridal verš: „Od Turkov a kométy, zachovaj nás, Pane."

Arcibiskup Cranmer písal v roku 1532 Henrichovi VIII. o kométe, ktorú bolo vtedy vidieť: „Boh vie, aké strašné veci ohlasujú tieto znamenia: neobjavujú sa pre nič, ale pre dôležité veci." Keď sa v roku 1680 objavila veľmi znepokojujúca kométa, vyhlásil jeden vynikajúci škótsky teológ s obdivuhodným nacionalizmom, že kométy sú „predpovede veľkých trestov pre našu krajinu za naše hriechy, pretože nikdy žiaden národ tak neprovokoval Pána." V tomto názore sa zhodoval, možno to ani nevediac, s Lutherom, ktorý vyhlásil:

„Pohania píšu, že kométy vznikajú z prírodných príčin; no Boh nestvoril ani jednu z nich bez toho, aby nemala predpovedať istú katastrofu."

Napriek svojim iným sporom boli katolíci a protestanti vo veci komét jednotní. Na katolíckych univerzitách museli profesori astronómie skladať prísahu, ktorá bola nezlučiteľná s vedeckým názorom na kométy. Otec Augustin de Angelis, rektor kolégia Clementinum v Ríme, uverejnil v roku 1673 knihu o meteorológii, v ktorej napísal, že „kométy nie sú nebeské telesá, ale vznikajú v zemskej atmosfére pod mesiacom; a všetko, čo je nebeské, je večné a nezničiteľné, ale kométy majú začiatok aj koniec; ergo, kométy nemôžu byť nebeské telesá." Išlo mu o odmietnutie názoru Tycha de Brahe, ktorý s podporou Kepplera uviedol početné dôvody pre predpoklad, že kométa z roku 1557 sa nachádzala nad Mesiacom. Excentrické pohyby komét pripisoval Otec Augustin ich podržaniu anjelmi, ktorým túto úlohu pridelil Boh.

Veľmi britský je svojím duchom kompromisu zápis v denníku Ralpha Thoresbyho, F.R.S. (člena Kráľovskej spoločnosti), v roku 1682, keď sa objavila Halleyova kométa, ktorá mala umožniť prvý výpočet svojej obežnej dráhy:

„Pane, pripravte sa na každú zmenu, ktorú môže táto kométa znamenať; hoci neignorujem skutočnosť, že kométy sú dôsledkom prírodných príčin, viem, že často zvestujú prírodné pohromy."

Konečný dôkaz, že kométy podliehajú zákonu a že sa nenachádzajú v zemskej atmosfére, podali traja muži. Švajčiar menom Doerfel ukázal, že orbita kométy z roku 1680 bola približne parabola; Halley ukázal, že kométa z roku 1682 (pomenovaná neskôr po ňom), ktorá šírila teror v roku 1066 v čase, keď Normani dobyli Anglicko a v roku 1453, keď padol Konštantínopol, mala orbitu vo forme veľmi predĺženej elipsy a s periódou asi 76 rokov; a Newtonove Princípy z roku 1687, ktoré ukázali, že gravitačný zákon vysvetľuje pohyby komét rovnako uspokojivo ako pohyby planét. Teológovia, ktorí mali záujem o predpovede, boli nútení uspokojiť sa so zemetraseniami a výbuchmi sopiek. No tieto nepatria od oblasti astronómie, ale inej vedy, geológie. Táto sa zrodila neskoršie a viedla svoj vlastný boj proti dogmám, zdedeným z dôb nevedomosti.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York - Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: Tretia kapitola: Evolúcia, ZH 78).

Veríte na panenské narodenie?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

redakcia novín The Speactator

Vianoce - to nie je len kupovanie darčekov, flirtovanie, jedenie a pitie a potom výčitky svedomia a ľútosť. Je to aj o inkarnácii, o vtelení, o Betleheme ... Koľkí ľudia veria kresťanskej historke o Vianociach a aká pevná je táto ich viera?
Britský denník Spectator položil niekoľkým vybraným duchovným, politikom, spisovateľom a novinárom, veriacim a neveriacim, otázku, či veria na panenské narodenie Ježiša Krista. Tu sú ich odpovede. Kurzívou je priložená poznámka prekladateľa.


Rowan Williams (* 1950), arcibiskup z Canterbury (anglikán):
Áno, verím. Počatie Krista bol moment, keď kreatívna činnosť Boha vyprodukovala skutočnosť, ktorá bola taká nová ako samo stvorenie ... jej vrcholom bol súhlas Márie s božím vyzvaním. Uznávam absolútnu moc Boha zrušiť reťaze príčiny a účinku, ktoré nás zamykajú do našich hriechov a zlyhaní; panenské počatie je vonkajší znak tejto božej moci robiť nové začiatky. - (Neovládam tento spôsob nelogickej reči, pripomínajúci mi slávnostnú nedeľnú kázeň. Myslím si, že veriaci častým opakovaným počúvaním tých istých slov otupejú a viac neprotestujú.)


Cormac Murphy-O'Connor (* 1932) kardinál arcibiskup z Westminsteru (katolík):
Samozrejme. Učenie o Márii Matke Božej nás upriamuje na jedinečnosť Ježiša Krista. Zázrak jeho narodenia nám ukazuje, že Boh je s nami. Ježiš má za otca len Boha a za matku len Máriu; v jeho narodení sme adoptovaní za deti Otca v Duchu Svätom. K Márii hľadíme ako k matke, ktorá nás miluje. - (Nezmysly a ani náznak pochopenia pre dilemu panenskosti či chuti zaoberať sa ňou. Viete si predstaviť „dieťa Otca v Duchu svätom"?)


Colin Wilson (* 1931), britský spisovateľ („zlostní mladí ľudia") a filozof:
Nie, samozrejme, že neverím a myslím si, že ťažko nájdete vzdelanú osobu, čo verí tejto alebo nejakej inej kresťanskej dogme. Z Otca, Syna a Ducha svätého prežíva len ten tretí. - (Súhlasím.)


James Delingpole (* 1965), britský spisovateľ a novinár:
Pozrite sa, 42 rokov žijem ako člen anglikánskej cirkvi (AC) a nikdy som seriózne nepomyslel na panenské narodenie; nevidím dôvod, prečo by som sa tomu mal venovať teraz. Mal by som povedať „Neviem", ale to by bolo strašné, lebo som na polceste stať sa pilierom mojej milovanej Starej cirkvi v Chelsea. Pre AC je to dôležitá otázka, však? Keby som bol katolík, musel by som to považovať za ešte dôležitejšie. Ale mňa teraz väčšmi zaujímajú noty pre kostolné hymny a jedna modlitebná knižka z roku 1662. - (Súhlasím.)


Ann Widdecombová (* 1947), britská novinárka a konzervatívna poslankyňa; prestúpila z anglikanizmu na katolicizmus, keď v anglikánskej cirkvi ženy dostali právo byť kňažkami:
Ak bol Kristus Boh, nemohol sa narodiť z ľudí, takže jeho vtelenie sa muselo udiať via (cestou) panna. Takže nevidím dôvod pochybovať o výpovedi Písma, že Ježiš nebol synom Jozefa, ale Boha. - (Dosť málo a nezaváži to. Politik sa nezaprie.)


Christopher Howse píše do The Daily Telegraph o svetovom kresťanstve:
Rád verím, že sa Ježiš narodil z panny. Je to jasné učenie. Voľakedy sa mu verilo, potom už nie. Dávnych pohanov odrádzalo od kresťanstva poníženie Boha strávením mesiacov v útrobách ženy. Pre kresťanov vyplýva Ježišova ľudskosť z jeho matky. Jedna osoba je súčasne pred-existujúci Boh a drobný zárodok - to je veľké mystérium, zmierujúce nás s Bohom a rušiace hriech a smrť. Vieme to, lebo nám to povedali tí, čo ho po smrti na kríži videli a počuli: to je predsa pôsobivejší zázrak ako partenogenéza. - (Veriaci, akých si cirkev praje, ktorí radi veria čokoľvek a na všetko im rozum stačí.)


Edward Stourton (* 1957), katolícky novinár pri BBC:
Hmm. Vidím logiku v uznaní, že ak veríte vo vtelenie, musíte veriť v panenské počatie; takže musím povedať Áno. Ale nepovedal by som, že je to veľká inšpirácia, keď uvažujem o veľkých životných problémoch.


Reverend profesor Keith Ward (*1938), britský filozof a teológ, anglikánsky kňaz, považuje sa za znovuzrodeného:
Neverím na panenské narodenie. Biblické podanie sa snaží vidieť Ježiša ako štart nového stvorenia, ktoré splní nádeje „panny Izrael". Nepopieram ho dogmaticky, považujem ho za legendu. - (Na kňaza - výborne.)


Dp. Nicky Gumbel (*1955), anglikánsky vikár:
Verím v panenské narodenie, verím že Ježiš Kristus je jediný syn boží. Panenské narodenie bol zázrak. Ak je Boh Bohom, zázraky nie sú problém. Ak nie je Bohom, potom sú problém. Len filozofia a veda nezodpovedia zásadné otázky. Matematické zákony nemožno zlomiť, vedecké áno, tie sú len opisné. Verím predsa veľkému zázraku, že Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami. - (Veľa slov, ale málo obsahu.)


Otec Michael Holman SJ (*1955), provinciál britských jezuitov:
Kto neverí na panenské narodenie, popiera Kristovu božskosť, robí z neho len veľkého človeka. Ja verím, že Kristus je pravý Boh a pravý človek a k vteleniu došlo božským zákrokom Ducha svätého; sám Boh je jeho otec a Mária je jeho matka ako žena. Panenské narodenie je jadro kresťanskej viery, doktrína, v ktorú pevne verím. - (Nič nové, len zdôrazňovanie platnosti nepochopiteľnej dogmy.)


Reverend Michael J. Nazir-Ali (* 1949), 106. anglikánsky biskup z Rochestru:
Verím. Príbeh uvádzajú Matúš a Lukáš, vychádzajúc z rozdielnych tradícií a jeho ozvena je aj v iných častiach Nového zákona. Sú dobré dôvody veriť, že okolo narodenia Ježiša Krista musí byť niečo neobyčajné - uznali to aj jeho nepriatelia a polemizovali o tom medzi sebou prví kresťania. Nakoniec je tu aj svedectvo Koránu, vychádzajúce tiež z iného prameňa. Nemyslíte, že je to kopa dôkazov pre narodenie jedného dieťaťa? - (Nie nemyslím. A o rozdielnosti prameňov nemôže byť ani reči.)


Charles Moore (* 1956), novinár, vydavateľ The Daily Telegraph:
Ježiš bol pravý Boh a pravý človek: panenské narodenie je pôrodnícke konštatovanie tohto faktu. - (Nechápem súvislosť, ale na to si v teológii treba zvyknúť.)


Roger Scruton (* 1944), konzervatívny britský filozof a novinár:
Panenské narodenie je doktrína, ktorej mnohí kresťania ťažko uveria; pre vieru v božskosť Máriinho syna Ježiša je úplne zbytočná. Aj keď sa to nedokáže, mojou vierou to neotrasie. Je mnoho spôsobov, ako žena môže otehotnieť a ostať pannou. Toto nebolo jediný raz, čo sa toho zúčastnil Duch svätý. Stačí mi zvestovanie a „Zdravas Mária" obsahuje všetko: Mária získala svoj štatút materskou oddanosťou, nevinným utrpením a poslušnosťou Bohu. - (Iste, aj moderní a vysoko vzdelaní ľudia môžu byť bigotnými veriacimi, keď zanechajú rozum v šatni.)


A.C. Grayling (*1949), britský filozof, patrón britských ateistov:
Nie, samozrejme že nie. Zaujíma ma však logika tejto myšlienky. Mnohých mytologických hrdinov splodili bohovia so smrteľnými ženami. Nie všetky boli lepšie, ako bolo treba, ale mladosť priťahovala bohov. Pri kombinácii etymologickej nejasnosti (Izaiáš 7,14 špecifikuje mesiášovu matku ako „mladú ženu" či ako „pannu"?) a puntičkárskych sporov prvých kresťanov o sexe a dedičnom hriechu musela byť matka Boha (už to je bizarný nápad!) „čistá". Preto jej nestačilo byť pannou, musela byť „nepoškvrnene" počatá, čo je krok, ktorý nás zavedie k Máriinej matke Anne. Doktrínu o nepoškvrnenom počatí vyhlásil pápež Pius IX. v roku 1854, takže dogmu o bezhriešnej zygotizácii Anny môžeme očakávať na terajšej časovej priamke okolo roku 3708. - (Stručná rozumná poznámka ateistu.)


Piers Paul Read (*1941), britský katolícky novinár a spisovateľ; písal najmä scifi romány:
Naša sexom posadnutá generácia sa cíti dotknutá myšlienkou panenského narodenia; pritom všetko, čo o Ježišovi vieme, pochádza zo štyroch evanjelií a dve z nich (Matúš a Lukáš) vyslovene konštatujú, že Mária otehotnela bez pohlavného styku. Prečo by mali klamať? Niektorí vravia, že kvôli Izaiášovi, ktorý predpovedal narodenie z panny (7,14). No Marek a Ján to nepovažujú za hodné zmienky, ako Lukáš psychologicky nerozoberal Máriino prekvapenie ani Jozefovu žiarlivosť. Každý novinár musí uznať, že Lukáš musel mať pre svoju správu primárny zdroj a mohol to byť len Jozef, alebo, ešte pravdepodobnejšie, sama Mária. - (Koľko novinárskych správ a historických údajov sa nezakladá na primárnom zdroji!)


Christopher Hitchens (* 1949), americký autor, literárny kritik a novinár, silný ateista:
Na narodenie Ježiša z panny Márie neverím viac ako na narodenie Krišnu z panny Devaky, Horusa z panny Izis, Merkúra z panny Maie alebo Romula z panny Rhey Sylvie. Ako ukazujú tieto prípady, partenogenéza nie je dôkazom ani božského otcovstva, ani budúceho učenia. Zdá sa mi, že tu hral úlohu aj nesprávny preklad hebrejského slova almah ako „panna", keď to znamená len „mladú devu". Kresťanstvo uráža našu inteligenciu a našu vrodenú morálku, keď chce, aby sme verili na absurdity, ktoré majú pôvod v mytológii pohanstva a barbarstva. - (Tieto tri argumenty teda zavážia.)


Paul Johnson (neviem, ktorého myslia; wikipédia ich uvádza 12):
Vtelenie je najúžasnejšia, na pohľad najkrajšia a najľudskejšia zo všetkých kresťanských vier. Myšlienka, že boží syn príde na svet v útrobách ženy a narodí sa v maštali, je mimo oblasť predstavivosti smrteľníka. Je tak samozrejme pravdivá, že ten, kto by ju poprel, musel by mať city grobiana. - (Najskôr to bude básnik, vedomý si svojej básnickej voľnosti.) 


Jonathan Aitken (* 1942), britský konzervatívny poslanec a minister:
Verím na panenské narodenie, pretože je to príbeh o celkom novom vzťahu Boha k ľudskému rodu. Máriina radosť a poslušnosť (prekvapujúca v čase, keď sa v židovských obciach nevydaté matky kameňovali) svedčia pre silu Ducha svätého. Vtelenie, stvorenie a zmŕtvychvstanie sú tri oporné stĺpy mojej viery. Keď na Vianoce počujem pri evanjeliu evanjelia Jánove slová (1,13-14): „čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.", rozochvejem sa, pretože to je dobrá zvesť základného zázraku. - (Veľa nelogických rečí o neznámych pojmoch.)
Douglas Murray (1979), britský neokonzervatívny novinár a komentátor, najnovšie ateista:
Áno. Praktizujúci kresťan to musí veriť. Nepáči sa mi, keď ľudia vŕtajú do zázrakov. Nikdy som nepripisoval váhu pochybnostiam, či Kristus mohol nasýtiť 5000 ľudí. Ak to nemohol, ako mohol vstať z mŕtvych? Ak ani to nemohol - potom niet viery. Potom majú Vianoce význam len ako náboženská oslava. Ich degradácia na hostinu a pitku ich zbaví čara zázračnosti. Zafušoval som do ateizmu, a stále mám svoje pochybnosti. - (Modernista, ktorý asi nevie, čo chce. Dúfajme, že ho to prejde, je na dobrej ceste.)


Iain Duncan Smith (1954), konzervatívny politik, prestúpil z anglikánskej do katolíckej cirkvi (ako Blair):
Sekulárna spoločnosť sa hrdí, že všetky jej rozhodnutia sa zakladajú na logike, skúsenosti a vedeckom dôkaze. Na takomto základe nie je panenské narodenie možné. V súvislosti s Bohom však logika neplatí a ak veríte v Boha, ako ja, potom sa nemožné stane možným. Keďže Kristus bol syn boží, jeho narodenie bolo niečo špeciálne. Keďže ho splodil Boh, potom je panenské narodenie nielen možné, ale je jedinečné a uveriteľné. - (Verí všetko a je ochotný uveriť aj viac - keby to bolo možné.)


Peter Oborne (1957), britský konzervatívny novinár, komentátor a spisovateľ:
Je to komplexná otázka, ale narazil som na obrovské množstvo informácií. Moja dcéra študuje teológiu a vraví mi, že moderná liberálna biblická veda hodnotí panenské narodenie ako mýtus. Poukazuje na to, že dve evanjeliá ho ani nespomínajú a dve majú kontroverzné znenie. Prvotná cirkev sa o Máriino panenstvo nezaujímala. Zdá sa, že ide menej o historickú pravdu, ako o snahu dokázať pravdu biblickej predpovede. Myslím si, že je nemožné byť kresťanom bez doslovnej viery v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista; bez toho všetko padá. Nie je to tak v prípade panenského narodenia. - (Zaujímavá myšlienka o hodnote a dôsledkoch dvoch zázrakov.)


Fraser Nelson (1973), konzervatívny škótsky novinár:
Kresťanstvo sa zakladá na myšlienke, že Ježiš bol syn boží a nie Jozefov. Jeho DNA bola zmesou DNA Našej Panej a Všemohúceho. Ak neveríte na nepoškvrnené počatie, je pre vás Život Briana len dokumentárny snímok. - (No a?)

Nevyjadrili sa

traja biskupi, príliš zaneprázdnení inými úlohami: rev. John Pritchard, biskup v Oxforde; rev. Richard Chartres, biskup v Londýne; rev. Dr Katharine Jefferts Schori, biskupka episkopálnej cirkvi USA. Neodpovedali ani politici: premiér Gordon Brown, Liam Fox, David Cameron, George Galloway a Tony Blair.

Prameň: redakcia, "Do you believe in the virgin birth?",  The Spectator, 12. decembra 2007

Preložil Rastislav Škoda

Vyznávajúci kresťania vo svete násilia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

internet

273 teológov rozličných cirkví USA a sveta podpísalo vyhlásenie , ako sa majú chovať kresťania vo svete násilia a terorizmu. Hovorí sa v ňom:

V čase, keď „teológia vojny" vzchádzajúca z najvyšších kruhov americkej vlády preniká aj do kostolov, keď sa zneužívajú výrazy „ríša dobra", „poslanie" Ameriky a „poverenie od Boha zbaviť svet zla", prišiel čas, keď mlčať je klamať (Jevtušenko). Nikto nemá monopol na pravdu. Politika odmietajúca medzinárodné dohody a porady sa nesmie zahaľovať do plášťa náboženstva. Je tu nebezpečenstvo politického modlárstva na podklade strachu. (Nehovoria to isté humanisti?)

Pri každom kompromise kresťanstva so štátom sa Kristovo posolstvo znevažuje. Žiaden politický alebo cirkevný hodnostár nemá právo hovoriť o „svetle v temnotách" - tie slová Biblie sa vzťahujú len na Krista. Odmietame falošné učenie, že vojna proti terorizmu má prioritu pred etickými pravidlami a zákonmi. Niektoré veci neslobodno robiť za nijakých okolností - napr. mučiť, bombarovať civilné štvrte a používať zbrane hromadného ničenia. Odmietame zlé zaobchádzanie s vojnovými zajatcami, aj keby to malo slúžiť dobrému účelu. Kristus nám prikazuje vidieť nielen smietku v oku našich nepriateľov, ale aj brvno vo vlastnom oku. Hranica medzi dobrom a zlom nesmie prebiehať medzi štátmi a skupinami; je vrytá do každého ľudského srdca.
Odmietame démonizáciu ktoréhokoľvek človeka, všetci sme stvorení na obraz Boží.

(Škoda, že to nehovoria všetci kresťania.)

Prameň: http://www.sojo.net/index, 15.11.2004

Recenzia: Protagonisti dejín slobodomyseľnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

ČELKO, J.: Protagonisti dejín slobodomyseľnosti. Bratislava, Iris 2008, 239 s.  ISBN 978-80-89256-37-2.

Matej Beňo

V polovici mája t. r. sa v knižnej kultúre na Slovensku udial malý zázrak. Zakladajúci predseda Spoločnosti Prometheus, združenia svetských humanistov v SR, vydal výberový biografický slovník osobností, ktoré sa významne podieľali na tvorbe histórie slobodomyseľnosti.

Publikáciu venuje autor členom a priaznivcom Spoločnosti Prometheus k 20. výročiu jej vzniku, čo je hneď druhý malý zázrak. Zázrak v tom zmysle, že napriek neuveriteľným ťažkostiam, napriek temer absolútnej ignorácii zo strany zo strany všetkých doterajších ponežnorevolučných vládnych garnitúr, ignorácii zo strany tlače, rozhlasu a televízie, prvá a svojho druhu vlastne jediná fungujúca organizácia svetských humanistov, ateistov, nenábožensky orientovaných občanov - existuje.

Autor načrel do histórie svetského humanizmu a predkladá čitateľovi krátke profily vybraných osobnosti, ktoré pre mnohých sú a pre iných sa môžu stať príkladom brilantnosti intelektu, pevnosti charakteru, neohrozenej slobodymilovnosti a oddanosti pravde i ľudstvu a jeho pokroku.

Ako v úvode publikácie autor uvádza, „heslá poskytujú základné informácie o filozofoch, vedcoch spoločenskovedného aj iného zamerania, básnikoch, prozaikoch i dramatikoch, výtvarných i ďalších umelcoch, technikoch a vynálezcoch, novinároch a publicistoch, ako aj o politikoch a štátnikoch." Vo výbere jednotlivých protagonistov postupoval tak, „aby sa v heslách zohľadnili základné smery a vývinové etapy ateizmu a ostatnej slobodomyseľnosti a obsahovali rámcové údaje o svetových a európsky osobnostiach tohto zamerania. Heslá o osobnostiach na Slovensku sa týkajú období od renesancie až po súčasnosť."

Publikácia je rozdelená do dvoch častí, pričom každú tvorí 75 hesiel, ktoré sú zoradené v abecednom poradí a v päťročných obdobiach (2011-2015 a 2016-2020) tak, aby boli v kontexte s jubileami protagonistov. Podľa toho na každý rok budúcej dekády pripadne 15 jubileí. Tento časový rozmer je originálny v tom zmysle, že jednotliví záujemci alebo aj kluby Spoločnosti Prometheus, či iné občianske združenia, ale i učitelia a školy môžu z biografického slovníka čerpať inšpiráciu v tvorbe obsahu svojej činnosti.

Jednotlivé heslá - profily vybraných osobností - sú krátke. Žiadne z nich nezaberie ani dve tlačené strany. Z toho vyplýva, že čitateľ dostane naozaj len krátku a vecnú informáciu o danej osobnosti. Ak má hlbší záujem o vybranú osobnosť, musí siahnuť po ďalších literárnych prameňoch.

Každá časť diela končí abecedným zoznamom osobností s údajom strany, na ktorej čitateľ nájde príslušný profil. Na tento zoznam nadväzuje prehľad výročí, ktoré pripadnú na daný rok. Škoda, že autor nekonkretizoval, o aké výročie pôjde. Čitateľ si musí sám nájsť danú osobnosť a podľa údajov o roku narodenia a roku úmrtia si tento údaj zistí sám. Okrem toho bolo by vhodnejšie uvádzať nielen roky narodenia a úmrtia, ale kompletný kalendárny údaj (ak je dostupný) o narodení a úmrtí. To pre prípad, že by spomienky na už nežijúce osobnosti boli časovejšie.

Záver práce tvoria zoznamy v slovenčine a v češtine vydanej literatúry, ktoré zahŕňajú jednak práce protagonistov slobodomyseľnosti, jednak práce o dejinách slobodomyseľnosti a jej popredných predstaviteľoch, slovníky a príručky a tiež periodiká. Aj keď si autor nerobí nárok na vyčerpávajúci zoznam prameňov, z nie tak dávno vydaných prác tohto druhu nám tu chýba odkaz na Antológiu moderného ateizmu, ktorú zostavili Adam Roman a Rastislav Škoda (vydal R. Škoda vlastným nákladom v roku 2005). Práve v tejto antológii sú totiž preklady troch prác jedného z protagonistov slobodomyseľnosti, Bertranda Russella, v prvom rade „Prečo nie som kresťanom".

Možno tiež ľutovať, že protagonisti zahrnutí v diele nie sú prezentovaní fotografiami.

Biografický slovník Protagonisti dejín slobodomyseľnosti odporúčame všetkým záujemcom o dejiny slobodomyseľnosti. Súčasne blahoželáme autorovi k jeho zostaveniu a vydaniu. Pre mladších humanistov na Slovensku môže byť tento počin autora (nar. v r. 1923) z hľadiska pracovitosti, výkonnosti a vitálnosti inšpiratívny a motivujúci.

Objednávky: Kancelária SP, Jozef Horváth, Pod Banošom 14, 974 11 Banská Bystrica.
E-mail: kancelariasp@mail.t-com.sk

Boj o myslenie detí – XIII.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Stephen Law

13. kapitola: Záver a odporúčania

Táto kniha má dva kľúčové závery.

Prvý z nich je, že existujú mocné argumenty v prospech silne liberálneho prístupu k morálnej a náboženskej výchove - prístupu, ktorý zdôrazňuje význam povzbudzovania k nezávislému kritickému mysleniu a posudzovaniu, skôr ako viac-menej nekritické podriadenie sa autorite. Tieto argumenty sú:


  1. Rastie počet dôkazov, že filozofická liberálna morálna výchova, opísaná v tretej kapitole, prináša trvalý merateľný výchovný prospech, vrátane zvýšenej inteligencie a emocionálnej a sociálnej zrelosti.

  2. Zdravá demokracia potrebuje občanov, ktorí myslia a súdia nezávisle. Musí zaistiť, aby občania mali intelektuálnu, sociálnu a emocionálnu zrelosť plniť svoje demokratické povinnosti a nestať sa psychologicky manipulovateľnými. Na rozdiel od prístupov založených na autorite, liberálny prístup tieto schopnosti podporuje a napomáha rozvoju takejto zrelosti.

  3. Sú dôkazy, že taká liberálna výchova poskytuje aj dôležitú obranu proti určitému druhu morálnej katastrofy, aké sa v 20. storočí opakovane vyskytli na rozličných miestach (nacistické Nemecko, Rusko, Kambodža a Čína). Môže pomôcť imunizovať nových občanov proti úskokom náboženských kultov a rozličných foriem psychologickej manipulácie a vymývania mozgov. Existujú silné dôvody, aby sa liberálna výchova zaraďovala do každej výchovnej stratégie, odradzujúcej mladých moslimov od zbraní džihádu.

  4. Tento druh liberálneho prístupu je mocnou zbraňou proti relativizmu.

  5. V nijakom prípade nemôžeme urobiť to, čo nás povzbudzujú urobiť autoritári na autoritárskom konci stupnice od liberálov k autoritárom: odovzdať zodpovednosť za morálne posudky nejakej vonkajšej autorite. Či sa vám to páči alebo nie, zodpovednosť za morálne posudky má vlastnosti bumerangu - vždy sa k vám vráti.
    Druhý záver znie, že materiál proti liberálnemu prístupu je veľmi slabý. Naozaj niet dobrého argumentu pre návrat späť k morálnej a náboženskej výchove, založenej na autorite. Tu niet miesta pre kompromisy - tí, čo naďalej odsudzujú všetkých liberálov ako relativistov a trvajú na tom, že musíme rehabilitovať Autoritu s veľkým A, musia nám presvedčivo vysvetliť, prečo sú ich argumenty pomotané. Osobitne je dôležité, aby neostával nespochybnený mýtus, že máme len opcie relativizmu a autoritárstva. Verejnosti treba pripomenúť, že sú aj iné, lepšie, opcie.


Odporúčania v otázke náboženskej a morálnej výchovy

Vzhľadom na význam liberálnej morálnej a náboženskej výchovy dokončime rozborom jedného odporúčania. Britský premiér Tony Blair je nadšený náboženskými školami a usiluje sa zvýšiť ich počet. Sto päťdesiat nových islamských škôl sa už pripravuje a ďalšie prídu. Založia sa aj sikhské a hinduistické školy. Táto kniha nie je proti náboženským školám. Je však proti náboženskej výučbe založenej na oddanosti autorite. Ak prihliadame na dôležitosť liberálneho prístupu k výchove, nie je dosť dôvodov, aby každá škola, štátna alebo iná, musela splniť nasledujúce úlohy?

  1. Mať syllabus / kurikulum, v ktorom sú periódy /hodiny s otvorenou filozofickou diskusiou o dôležitých morálnych, kultúrnych, politických a náboženských otázkach. Tieto hodiny by mali viesť vychovávatelia ovládajúci filozofickú diskusiu. Mala by byť zaistená ochrana, že na žiakov sa nebude robiť jemný /subtílny (alebo aj vôbec nie jemný) psychologický nátlak, aby nekládli určité otázky, alebo mali určité pevné názory (napríklad o náboženstve).

  2. Poskytnúť svojim žiakom široké spektrum rozličných politických, morálnych a náboženských argumentov. Dôležité je, aby sa alternatívne názory nezosmiešňovali alebo nestrhávali ako slamený panák. Jedna z ciest, ako sa tomu dá vyhnúť, je umožniť žiakom vypočuť si alternatívne názory od toho, kto ich zastáva. Študenti musia mať možnosť aktívne sa zapojiť do diskusie s príslušníkmi iných náboženstiev. Musím zdôrazniť, že aj s takými, čo nemajú nijaké náboženstvo. Kým mnohé náboženské školy nemajú problém pri vystavení svojich žiakov iným vieram, často veľmi znervóznejú, ak ich majú vydať na pol hodiny do rúk ateistovi (viem to z osobnej skúsenosti).

  3. Kde sa poskytuje náboženská výchova, má sa podať aspoň základná filozofia náboženstva. Tá má obsahovať diskusiu o klasických argumentoch pre aj proti existencii Boha. Deti, ktoré opúšťajú školu s takou „náboženskou výchovou", pri ktorej sa všetky námietky proti ich viere rozplynuli vo vzduchu, boli v skutočnosti indoktrinované, nie vychované.


Mnohí vychovávatelia, vrátane náboženských, súhlasia s týmito myšlienkami. Celý rad náboženských škôl už vychováva v súhlase s aspoň niektorými. Samozrejme, mnohí ich odmietajú. Návrh, aby všetky školy boli donútené prijať ich, by pravdepodobne vyvolal v určitých kruhoch pobúrenie. Niektorí ľudia ich chcú vôbec znemožniť. Môžete si byť istý, že ktosi bude trvať na tom, že je to návrh, smerujúci k indoktrinácii našich detí relativizmom.

Končím s poslednou ilustráciou tohto druhu útokov na liberálny prístup. V roku 2004 navrhol britský Ústav pre výskum verejnej politiky, aby všetky deti boli vystavené radu náboženských vier a ateizmu; aby sa tak učili myslieť kriticky o náboženskej viere. Ústav navrhol, aby

deti so silnou náboženskou vierou boli privedené k jej prevereniu; aby si položili otázku, prečo sa jej držia ... Deti mali byť aktívne povzbudzované preveriť náboženskú vieru, ktorú prinášajú (z rodičovského domu) do triedy. ... (1)

Niektorí kresťania s tým boli veľmi spokojní. Chris Curtis, riaditeľ jednej cirkevnej výchovnej nadácie, povedal:

Kresťanstvo prevyšuje o hlavu a ramená všetko ostatné ... preto nemám obavy. Prajem si, aby mladí ľudia porozumeli rozličným druhom náboženstiev a vyvolili si kresťanstvo po informovanej voľbe a nie len pretože je to jediná vec, s ktorou sa stretli. (2)

To je obdivuhodne liberálny postoj. No nie všetci boli pri spomenutom návrhu takí entuziastickí. Melanie Phillipsová odpovedala na návrh ústavu súhlasom s úvodníkom Daily Telegraphu:

Šéfredaktor Telegraphu správne komentuje, že toto nie je nič iné ako ďalší pokus o ideologickú indoktrináciu: „Je to prejav názoru, že rodičia, ktorí prenášajú na deti kresťanskú vieru, dopúšťajú sa na nich indoktrinácie a že je úlohou štátu zastaviť to. Ústav a jeho spojenci vo vláde nemajú veľký záujem o šírenie rozdielnosti; im ide o náhradu jedného súboru vier iným: prajú si bezútešnú ideológiu kultúrneho relativizmu. (3)

Dúfam, že teraz je jasné, prečo to majú Telegraph aj Phillipsová popletené.

Začnime s tým, že Phillipsová hlása, že učiť deti rozmýšľať o náboženstve kriticky a nezávisle je „ideologická indoktrinácia" a Telegraph pridáva, že je „autoritárska" 2004. To nie je pravda. Povzbudzovať deti myslieť kriticky a nezávisle nie je ich indoktrinácia - videli sme, že je to ich najlepšia obrana proti indoktrinácii.

Niet pochybností, že Ústavu sa nepozdáva, keď sa určití veriaci rodičia previnia indoktrináciou svojich detí na bezmyšlienkovité nekritické prijímanie učebnej látky. To je citlivá oblasť a príčiny sme si povedali vpredu. Ústav nemá námietky proti náboženskej výchove ako takej. Iba zdôrazňuje význam liberálnej, kritickej dimenzie tejto výchovy. Je s ňou nejaký problém?

Ako odpoveď zahučí: „Relativizmus! Šírite relativizmus!" Ale veď povzbudzovať kritické myslenie o náboženstve nie je obhajoba relativizmu! Je to jedna z najlepších obrán proti nemu!

Rodičovská sloboda

Proti názoru, že všetky školy by mali byť prinútené plniť minimálne štandardy, existuje dôležitá námietka, o ktorej sme dosiaľ nehovorili; týka sa rodičovskej slobody. Pozrime sa na ňu zblízka.

Samozrejme mám ako rodič právo poslať svoje dieťa do takej školy, ktorá ho bude vychovávať v súhlase s mojím náboženským presvedčením. Samozrejme, ak verím, že je v jeho záujme, nepovzbudzovať ho myslieť kriticky o svojej náboženskej tradícii, že sa má stýkať len, resp. prevažne s deťmi svojho náboženstva, ako aj že nemá byť vystavované nebezpečenstvu iných názorov (cítim, že tie by ho len korumpovali), mám na to plné právo. Vláda nemá právo brániť mi v tom.

Samozrejme môžeme zástancom takýchto názorov uznať, že štát má rešpektovať ich rodičovské práva, pokiaľ je to rozumné. Sú však hranice. Ak niečo fyzicky alebo psychologicky poškodzuje alebo ohrozuje dieťa, iste máme právo zakázať to.

Pozrime sa na viazanie nôh. Temer počas tisíc rokov považovali Číňania za žiaduce, aby ženy mali veľmi malé nohy. „Ideálna veľkosť nohy bola tri až 4 palce" (= 10 cm). Mnohí rodičia viazali nohy svojich dcér a nútili ich nosiť stále menšie čísla topánok, takže nakoniec mali drobulinké nohy. Výsledok bol, že niektoré ženy nemohli postáť na vlastných nohách, nieto ešte bežať alebo skákať. Keby táto prax prišla teraz do Británie, bola by oprávnene zakázaná. Áno, máme rešpektovať priania rodičov, ale má to hranice. Rodičia nemajú dovolené permanentne obmedzovať alebo poškodzovať fyzikálne vývoj svojich detí.

Ak však sa má rodičom zabrzdiť obmedzovanie fyzického rozvoja dieťaťa, netreba im zabrániť aj poškodzovanie ich psychologického rozvoja? Naozaj máme právo predchádzať rodičovskému ovplyvňovaniu detských myslí na tom istom základe ako zakázať im viazať nohy svojich dcér? Ak deťom hrozí, že pri výchove podľa vôle ich rodičov skončia ako intelektuálne, emocionálne a sociálne poškodené bytosti - ak budú výsledkom noví občania, psychologicky neschopní rovno stáť na vlastných nohách - nemáme zakročiť? Nie je dôležité, aby sme svojím konaním podporili zdravú demokraciu?

Systém politických škôl

Ak vás toto nepresvedčilo, uvážte inú analógiu. Predpokladajme, že v Británii sa objavili súkromné politické školy. Neokonzervatívna škola sa otvára v Billericay, komunistická v Middlesbroughu. Než sa nazdáte, sú po celom štáte stovky týchto škôl a sú každého politického smeru.

Toto zvyšuje možnosti voľby pre rodičov. Tí, čo majú vyhranené politické presvedčenie, majú teraz opciu poslať svoje deti do politickej školy svojej voľby.

Predpokladajme, že tieto nové školy budú diskriminovať žiakov iného politického presvedčenia. Ak ste socialista, ťažko sa rozhodnete poslať svoju Žofiu na vyššiu strednú školu neokonzervatívcov. Na trockistickej škole budú vítané len deti komunistov.

Politická výchova na týchto školách má spravidla formu indoktrinácie. Obrazy vlastných politických vodcov radostne žiaria na stenách ich tried. Každý deň sa začína spevom politických hymien. Žiaci sa nikdy nenavádzajú myslieť o politických otázkach kriticky a nezávisle. Očakáva sa od nich, že sa viac-menej bezpodmienečne podrobia autorite svojej školy a jej uctievaným politickým textom. Prednášajú sa len myšlienky, schválené politickou autoritou školy. Žiaci sa nikdy nevystavia alternatívnym politickým názorom - s výnimkou občasných vtipov na ich adresu, čo vedie k ich paušálnemu odmietnutiu.

Keby sa objavili také školy, vyvolalo by to bez pochyby rozhorčenie. Verejnosť by správne zacítila, že „politická výchova" sa uberá neprijateľne zlovestným smerom. Povedala by:

„Veď to nie je politická výchova! Tieto školy výchovou mrzačia deti, keď formujú ich myslenie do politicky schválených postojov."

Mala by pravdu. Takéto školy existovali v totalitárnych politických systémoch - v stalinistickom Rusku a dnes sú v Severnej Kórei. Sú druhom hrôzostrašných orwellovských škôl, ktoré západniari považujú za najlepší príklad toho, ako sa nevychovávajú dobrí občania. Ak chcú ostať zdravé, nemôžu si demokracie dovoliť trpieť takúto formu „výchovy".

Verejnosť by celkom iste hlasne volala po zákroku vlády proti takýmto školám. Domnievam sa, že by žiadala prinajmenšom, aby sa všetkým deťom zabezpečilo jednak slobodné a kritické myslenie, jednak prístup k širokému spektru politických názorov.

Toto vedie, samozrejme, k otázke: ak máme právo obmedziť rodičovskú slobodu, keď ide o autoritárske politické školy, prečo nemáme právo obmedziť ju, ak ide o ich náboženský ekvivalent? Ak smieme rodičom poprieť právo poslať svoje deti do škôl typu Trockistická veža, resp. Vyššia stredná škola neokónov (neokonzervatívcov), prečo by sme to nemali smieť pri rovnako autoritatívnej moslimskej, židovskej či katolíckej škole?

Rodičovská sloboda je zaručene veľmi pochybné ospravedlnenie pre pripustenie trvania autoritatívnych škôl, nech sú politické alebo náboženské.

Pozrime sa na odpoveď

Obranca autoritárskeho náboženského školenia môže v odpovedi na uvedené myšlienky trvať na tom, že politické názory sú niečo špeciálne - na rozdiel od náboženských názorov nie sú niečo, o čom sa od mladých ľudí očakáva, že to príjmu nekriticky.
To je prehliadnutie skutočnosti, že mnohé náboženské názory sú aj politické. Je jasné, že náboženské názory na homosexualitu, miesto ženy v dome, prerušenie tehotenstva, štát Izrael, džihád a dokonca aj chudobu a nespravodlivosť, sú silne politické. V skutočnosti je málo stránok náboženskej viery, ktoré nemajú dôležitú politickú dimenziu. Paušálny zákaz autoritárskej politickej výchovy tu nepomôže, ak neobsahuje aj zákaz veľkého počtu autoritárskych náboženských učení.

A predsa, ako som povedal, autoritárske náboženské školenie je niečo, s čím sa stotožňujú mnohí, čo považujú autoritárske politické školy za spoločensky neúnosné. Mnohí ľudia považujú autoritárske náboženské školy nielen za únosné, ale niekedy dokonca za veľmi želateľné. Preto sa pýtam: Prečo legitimuje pridanie náboženskej dimenzie k tomu, čo sa učí, prijatie autoritárskeho prístupu? Prečo skutočnosť, že je to náhodou náboženská viera, znamená, že túžba rodičov po autoritárskej výchove sa má rešpektovať?

Nie sú to ľahké otázky.

Posledná myšlienka. Domnievam sa, že jedna príčina, prečo mnohí z nás, čo považujeme autoritárske politické školy za hrozivo orwellovské, strpíme bez reptania ich náboženské ekvivalenty, je inercia (nečinnosť, nevšímavosť; po diskusnom príspevku p. Brana pridávame „zotrvačnosť"). Autoritárske politické školy by boli veľká šokujúca novinka, ale autoritárske náboženské školy tu vždy boli. Familiárnosť a možno pocit nevyhnutnosti otupili cit prekvapenia a škandálu, ktorý by bol možno na mieste. To však nie je ospravedlnením ďalšej existencie takých škôl. Ani to nevraví, že ich ďalšou existenciou nemáme byť šokovaní.

Celkom iste je tu čas, keď sa má s autoritárskou morálnou a náboženskou výchovou definitívne skoncovať.

*  *  *

Prameň: Stephen Law, The War for Children’s Minds, © Routledge, London and New York, 2006. Pokračovanie v tomto a ďalších číslach ZH – 69, 71-79.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo

Barenboim láme tabu Wagner

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Edward W. Said

V júli 2001 hrali v Izraeli po prvý raz Wagnera. Dirigent Barenboim si tým vyslúžil bojkot kultúrnej komisie Knesetu. Táto skutočnosť nás stavia pred dve otázky: Možno mať rád Hitlerovho obľúbeného hudobného skladateľa, teda rozlišovať medzi umelcom a človekom? Ako odôvodniť odmietanie blížneho?

Richard Wagner (1813-1883) bol veľký skladateľ a súčasne veľký antisemita  (a to odpudzujúcim spôsobom). Po smrti sa stal obľúbeným skladateľom Hitlera a tým sa, nie bez viny, dostal do spojenia s nacistickým režimom a strašným osudom miliónov Židov a iných „menejcenných" národov.

V Izraeli je zakázané hrať Wagnerove diela, lebo v očiach mnohých tam (ako aj inde v okupovaných krajinách) symbolizujú holokaust. Na druhej strane Wagner revolucionoval operu, najmä jej hudobnosť, a zložil desať významných diel, ktoré ostávajú vrcholmi západnej hudby. Ako milovať jeho hudbu a zabudnúť na jeho ošklivé protižidovské pamflety? Barenboim sa bráni tým, že v žiadnej opere nie sú vyslovene protižidovské témy či osoby. Ak niektorí kritici tvrdia opak, chýbajú im dôkazy. Aj Beckmesser v Majstroch spevákoch je nemecký kresťan.

7. júla 2001 na Festivale mala sa hrať Valkýra, no na požiadanie riaditeľa ju Barenboim nahradil dielami Schumanna a Stravinského. Potom navrhol publiku ako prídavok z Tristana a Izoldy - a ak to niekoho šokuje, nech odíde; mnohí to urobili, ale 2 800 ľudí ostalo a tlieskali. Verejná mienka ostala rozpoltená. Kneset a iné ustanovizne žiadajú, aby sa Barenboim ospravedlnil, iné jeho čin schvaľujú. Pritom ide o svetovú, ale kontroverznú osobnosť. Mladosť prežil Barenboim v Argentíne a v Izraeli, má obidve občianstva. Dokonale ovláda sedem rečí. Je najlepším súčasným huslistom a dirigentom. Pôsobil vo všetkých významných hudobných telesách sveta, no najviac sa zdržuje v Nemecku a v USA; v Izraeli je len pár dní v roku. Je doma všade a nikde.

Barenboim odmieta iracionalitu, že je lepšie nevedieť ako vedieť. Znepriateleným národom neodporúča ignoranciu; r. 1999 koncertoval na palestínskej univerzite v Bir Zeit a organizuje spoločné vystúpenia mladých židovských a arabských hudobníkov. Hlása, že keby nebol on hral Wagnerovu hudbu v Izraeli 7. júla 2001, niekto iný by to urobil skôr alebo neskôr. Každý bojkot sa raz skončí a aj tak len málokedy vedie k cieľu.

Prameň: Edward W. Said, Barenboim brise le tabu Wagner, Le monde diplomatique, č. 571, s. 24-25, október 2001.

Friedrich Nietzsche: Antikrist I

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Pokus o kritiku kresťanstva

(Prvá časť zo šiestich - Predhovor a odseky 1-20)

Predhovor

Táto kniha patrí len veľmi málo vyvoleným (1).  Možno z nich ešte ani nikto  nežije. Mohli by to byť tí, čo rozumejú môjmu Zarathustrovi: ako by som si mohol pliesť seba samého s tými, pre ktorých už dnes rastú uši? - Až pozajtrajšok patrí mne. Niektorí sa rodia posthumne (2). -

Podmienky, za ktorých sa mi rozumie, a potom musí rozumieť,  - tie poznám teda veľmi dobre. Treba byť čestný v duchovných veciach až do tvrdosti, ak sa má zniesť hoc? len moja vážnosť, moja vášeň. Treba byť navyknutý žiť na horách, - vidieť pod sebou to súčasné úbohé táranie o politike a egoizme národov. Bolo treba stať sa ľahostajným, nikdy sa nepýtať či je pravda na niečo dobrá, či bude niekomu  osudná (3) ... Mať silnú záľubu v otázkach, ktoré sa dnes nikto neodváži klásť; odvahu na zakázané; predurčenie na labyrint (4). Mať skúsenosti zo siedmich samôt. Nové uši pre novú hudbu. Nové oči pre ďaleké extrémy. Nové svedomie pre pravdy, ktoré dosiaľ (5) mlčia (6). A vôľu šetriť vo veľkom: držať si pohromade svoje sily, svoje nadšenie ... Mať úctu pred sebou; a lásku k sebe; bezvýhradne sa oslobodiť od seba ...  

Veru tak! Len to sú moji čitatelia, moji ozajstní čitatelia, moji predurčení čitatelia; čo tam po ostatných! - Ostatok, to je len ľudstvo. - Treba sa pozdvihnúť nad ľudstvo silou, výškou duše, - pohŕdaním ...

Friedrich Nietzsche

1

Pozrime si do tváre. Sme Hyperboreálci (7) - a dobre vieme, ako žijeme v ústraní. „Ani po zemi, ani po mori, nenájdeš cestu k Hyperboreálcom": to vedel o nás už Pindaros. Ešte ďalej za severom, ľadom a smrťou - tam je náš život, naše šťastie ... To my sme vynašli šťastie, my vieme cestu, my sme objavili východisko z tisícročného labyrintu. Kto ho našiel okrem nás? - Žeby moderný človek? - „Neviem, na koho sa mám obrátiť; som všetko to, čo nevie, kam sa obrátiť" - vzdychá si  moderný človek (8) ... Na túto modernosť sme choreli, - na tento zhnitý mier, zbabelý kompromis, na celú cnostnú nečistotu moderného Áno a Nie. Táto tolerancia a largeur *(9) srdca, ktorá všetko „odpúšťa", pretože všetko „chápe", to je pre nás sirocco (11. Radšej žiť medzi ľadmi ako uprostred moderných cností a iných južných vetrov! ... Mali sme dosť odvahy, nešetrili sme seba ani druhých: len sme dlho nevedeli, kam s našou odvahou. Stali sme sa mrzutými, volali nás fatalistami. Naše fátum - to bol dostatok, napätie, naberanie síl. Smädilo nás po bleskoch a činoch, držali sme sa ako len možno ďaleko od šťastia slabochov, „rezignácie" (12) ... Búrka bola v našom vzduchu, príroda, ktorou sme, temnela - pretože sme  nemali nijakej cesty. Vzorec nášho šťastia znel: jedno Áno, jedno Nie, jedna priama čiara, jeden cieľ.

2

Čo je dobré? - Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôle mať moc, aj samu moc.

Čo je zlé? (13) - Všetko, čo vzchádza zo slabosti.

Čo je šťastie? - Pocit, že rastie moc, - že sa premáha nejaký odpor.

Nie spokojnosť, lež väčšia moc; nie predovšetkým mier, lež vojna; nie cnosť, lež zdatnosť (14) (cnosť v renesančnom štýle, virtů *(15), to je cnosť bez moralínu (16)).

Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá zásada našej lásky k ľuďom. A k tomu sa im má ešte dopomôcť (17).

Čo je škodlivejšie ako akákoľvek neresť? - Aktívny súcit so všetkými nepodarenými a slabými - kresťanstvo (18) ...

3

Problém, ktorý týmto nastoľujem, nie je vedieť, čo má vystriedať ľudstvo v slede bytostí (- človek je koniec - ): ale aký typ človeka treba pestovať, treba chcieť, ako typ vyššej hodnoty, ktorý si väčšmi zaslúži žiť, ktorý bude mať istejšiu budúcnosť.

Tento typ vyššej hodnoty tu už bol dosť často: ale to bolo ako šťastná náhoda, ako výnimka, nikdy ako chcené. Naopak, práve jeho sa ľudia najviac báli, až dosiaľ bol skoro tá najobávanejšia vec; - práve z obavy chceli mať opačný typ, ten pestovali, aj obsiahli: domáce zviera, stádové zviera, choré zviera človeka, - kresťana ...

4

Ľudstvo vôbec nepredstavuje vývoj smerom k lepšiemu či silnejšiemu alebo vyššiemu v tom zmysle, ako sa to dnes verí (19). „Pokrok" je len moderná myšlienka, to znamená falošná idea. Dnešný Európan má oveľa menšiu hodnotu ako renesančný Európan; postup vývoja (20)vôbec neznamená, že by muselo dochádzať k vzostupu, stupňovaniu, zosilneniu.

V jednom inom zmysle existuje nepretržitý úspech v individuálnych prípadoch na najrozličnejších miestach zeme a v najrozličnejších kultúrach; to sú prípady, ktoré skutočne predstavujú tento vyšší typ: niečo, čo je vzhľadom na celé ľudstvo akýsi druh nadčloveka. Také šťastné náhody veľkého úspechu boli vždy možné a možno budú vždy možné. A dokonca aj celé rody, kmene a národy (21) môžu za určitých okolností predstavovať takú šťastnú náhodu (22).

5

Kresťanstvo neslobodno skrášľovať a parádiť: proti vyššiemu typu človeka viedlo vojnu na život a na smrť, všetky základné inštinkty tohto typu dalo do kliatby a vydestilovalo z nich koncentrát zla, zlého človeka: - silný človeksa stal typicky zavrhnutiahodným, stal sa „skazeným človekom". Kresťanstvo sa postavilo na stranu všetkého, čo je slabé, nízke, nepodarené; vytvorilo ideál zo vzdoru voči inštinktom zachovať silný život; pokazilo dokonca mysle duchovne najsilnejších pováh, učiac ich vidieť najvyššie hodnoty intelektu ako hriechy a klamstvá, ako pokúšania. Najžalostnejší príklad: skaza Pascala, ktorý veril na skazu svojho rozumu dedičným hriechom, kým jeho rozum bol skazený iba jeho kresťanstvom! (23) -

6

Predviedlo sa mi bolestivé, strašidelné divadlo: poodhalil som záclonu zo skazenosti človeka. Tento výraz je v mojich ústach chránený aspoň proti jednému podozreniu: že by obsahoval morálnu obžalobu človeka. Myslím ho - chcel by som to znovu podčiarknuť - ako absolútne bez moralínu: a to do takej miery, že cítim túto skazenosť najsilnejšie tam, kde sa dosiaľ celkom vedome ašpirovalo na „cnosť", na „božskú podstatu". Ako skazenosť mám na mysli, asi to už hádate, dekadenciu: tvrdím, že všetky hodnoty, do ktorých dnes ľudstvo koncentruje svoje najvyššie priania, sú dekadentné *(24).

Skazeným nazývam zviera, druh či jedinca vtedy, keď stratili svoje inštinkty, keď volia a dávajú prednosť tomu, čo im škodí. História vyšších pocitov, „ideálov ľudstva" - a je možné, že ju budem musieť rozpovedať - by bola súčasne skoro vysvetlením, prečo je človek taký skazený. Život je pre mňa inštinkt rásť, trvať, zbierať sily, chcieť mať moc: kde chýba vôľa mať moc, tam dochádza k úpadku. Tvrdím, že všetkým súčasným vysokým hodnotám ľudstva táto vôľa chýba, - že pod najsvätejšími menami vládnu hodnoty úpadku, nihilistické hodnoty.

7

Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu (25). - Súcit stojí v protiklade k tonickým hnutiam, ktoré zvyšujú energiu vitálnych pocitov: pôsobí depresívne(26). Človek stráca silu, keď pociťuje súcit. Súcit pôsobí, že sa ešte zvyšuje a násobí strata sily, ktorú aj tak znamená pre život každé utrpenie. Súcit robí utrpenie (27) dokonca nákazlivým; za určitých okolností môže viesť k celkovej strate života a životnej energie, ktorá nijako nezodpovedá kvantu príčiny (- prípad smrti Nazaretského (28)). To je prvý  aspekt problému; ale je aj druhý, ešte významnejší. Ak meriame súcit podľa hodnôt rekcií, ktoré zvykne vyvolávať, vynikne jeho životunebezpečný charakter ešte zreteľnejšie. Zhruba sa súcit križuje so zákonom vývoja, a to je zákon selekcie. Zachováva pri živote to, čo dozrelo pre zánik (29), bije sa za prospech vydedených a životom odsúdených, a to množstvom nepodarkov, ktoré udržuje nažive, čím dáva životu ponurejší a pochybnejší vzhľad. Ľudia mali odvahu nazvať súcit cnosťou - v každej ušľachtilej morálke sa súcit považuje za slabosť; išli ešte ďalej a urobili z neho tú cnosť, základ a pôvod všetkých cností, - ibaže, pravda, malo by sa pamätať, že to bolo z hľadiska filozofie (30), ktorá je nihilistická a ktorá si napísala na štít popretie života. V tejto veci mal Schopenhauer pravdu: súcit zapiera život, robí ho hodnejším zapretia, - súcit je prax (31)nihilizmu. Ešte raz: tento depresívny a nákazlivý inštinkt je závorou pre inštinkty, ktoré cielia na zachovanie života a zvýšenie jeho hodnoty: súcit je jednak ako rozmnožovateľ biedy, jednak ako zachovávateľ všetkého biedneho rozhodujúci nástroj zvyšovania dekadencie, - súcit prehovára na nič! ... Nepovie sa „nič": miesto toho sa hovorí o „onom svete", o „bohu", o „pravom živote"; alebo o nirváne, o vykúpení, o blaženosti (32) ... Táto nevinná rétorika, typická pre oblasť náboženskej a morálnej idiosynkrázie (33), sa ukáže byť oveľa menej nevinná vo chvíli, keď pochopíme, aká tendencia sa tu zahaľuje do plášťa jemných slov: je to tendencia nepriateľská životu. Schopenhauer mal nepriateľský postoj k životu: preto sa v jeho očiach stal súcit  cnosťou ... Ako vieme, Aristoteles videl v súcite nebezpečný chorobný stav, ktorý sa mal občas liečiť purgatívom: a tragédiu považoval za purgatívum (34). Inštinkt života by mal naozaj volať po hľadaní prostriedku na zasadenie rany takému chorobnému a nebezpečnému nakopeniu súcitu, ako ho predstavuje prípad Schopenhauer (a na nešťastie aj všetka naša literárna a umelecká dekadencia od Petrohradu po Paríž, od Tolstého po Wagnera): aby spľaslo ... Uprostred našej chorobnej modernosti nič nie je nezdravšie ako kresťanský súcit. Tam treba byť lekárom, tam treba byť neúprosný, tam treba použiť chirurgický nôž - lebo sa to týka nás, to je náš druh lásky k ľuďom, v tomto zmysle sme my filozofmi, my Hyperboreálci! -

8   

Treba povedať, koho považujeme za svoj opak: - teológov a všetko, čo má v tele krv  teológov - celú našu filozofiu ... Bolo treba vidieť zblízka všetku tú osudnú nevyhnutnosť, ešte lepšie bolo zakúsiť to na sebe samom a takmer na to zahynúť, aby tu už človek nepoznal žart ( - voľnomyšlienkarčenie (35)našich pánov prírodovedcov a fyziológov je v mojich očiach žartovanie, - chýba im vášnivá záľuba v týchto záležitostiach, chýba im trpieť na ne (36) -).  Táto otrava siaha oveľa ďalej, ako sa myslí: inštinkt „namyslenosti", vlastný teológom, som našiel všade, kde sa dnes ľudia považujú za „idealistov", - kde z dôvodu vyššieho pôvodu berú právo pozerať sa na skutočnosť zvysoka a cudzo ... Idealista, celkom ako kňaz, má v rukách (a nielen v rukách!) všetky veľké pojmy a s blahosklonným opovrhovaním ich rozohráva proti „zdravému rozumu", proti „zmyslom", „proti poctám", „dobrému životu" (37) a „vede"; také veci vidí pod svojou úrovňou, ako škodlivé a zvádzajúce sily, nad ktorými sa vznáša „duch" (38) vo svojom čírom bytí-sám-pre-seba (39): - ako keby pokora, cudnosť a chudoba, jedným slovom svätosť, neboli narobili životu až dosiaľ nevýslovne viac zla ako ktorékoľvek skazy a zvrátenosti ... Číry duch je číra lož ... Kým sa bude kňaz považovať za vyšší druh človeka, hoci je popierač, ohovárač a travič života z povolania, nebude odpovedi na otázku: čo je pravda? (40). Pravda je postavená na hlavu už tým, že sa vyslovený advokát ničoty a popierania akceptuje ako reprezentant „pravdy" ...

9

Proti tomuto inštinktu teológa vediem vojnu: jeho stopy som našiel všade. Kto má v tele krv teológa, ten už dopredu zaujme ku všetkým veciam šikmé (41)a nečestné stanovisko. Pátos (42), ktorý sa z toho vyvinie, si dáva meno viera (43): to je zavrieť oči raz navždy pred sebou samým, aby človek netrpel pri pohľade na nevyliečiteľnú lživosť. Z tohto chybného pohľadu na všetky veci okolo seba si človek vyfabrikuje morálku, cnosť a svätosť, spojí dobré svedomie s pokrivenou predstavou - vyžaduje sa, aby nijaký iný druh optiky nemal nijakú cenu odvtedy, ako si človek urobí svoju optiku posvätnou na základe pomenovaní typu „boh", „vykúpenie" a „večnosť". Zatiaľ som ešte všade vykopal (44) inštinkt teológa: je to najrozšírenejšia podzemná forma falošnosti, aká na svete existuje. Čo teológ považuje za pravdu, to musí byť nepravda: táto veta je takmer kritériom pravdivosti. Je to jeho najhlbší inštinkt sebazáchovy, ktorý mu zakazuje uznať alebo čo len pripustiť k slovu skutočnosť. Pokiaľ siaha vplyv teológov, je posudok hodnoty postavený na hlavu, a pojmy „pravda" a „nepravda" sú nevyhnutne obrátené naopak: čo je pre život najškodlivejšie, to sa tu volá „pravda" a čo ho pozdvihuje, stupňuje, potvrdzuje (45), ospravedlňuje a nechá triumfovať, to sa volá „nepravda " (46) ... Ak sa prihodí, že teológovia prostredníctvom „svedomia" kniežat (alebo národov) načiahnu ruku po moci, nepochybujme o tom, čo sa zakaždým v podstate deje : to  sa derie k moci vôľa po konci, nihilistická vôľa chce mať moc ...

10

Medzi Nemcami sa to pochopí hneď, keď poviem, že filozofia je pokazená krvou teológov. Protestantský pastor je praotcom nemeckej filozofie (47), protestantizmus je jej peccatum originale (48) . Definícia protestantstva: obrna polovice tela kresťanstva (49) - a rozumu ... Stačí vysloviť meno „tübingenský seminár" (50) a už sa chápe, čo je v podstate nemecká filozofia, - je to zákerná teológia ... Švábi sú v Nemecku najlepší klamári, klamú vo všetkej nevinnosti ... Odkiaľ však pochádza plesanie (51), ktoré sa pri vstupe Kanta na scénu zmocnilo sveta nemeckých vedcov, z ktorých tri štvrtiny sú synovia pastorov a učiteľov, - odkiaľ pochádza nemecké presvedčenie, ktoré ešte dnes nachádza ozvenu, že Kantom sa začína obratk lepšiemu?  To inštinkt teológa v nemeckom vedcovi uhádol, čo bude odteraz znovu možné ... Otvorila sa bočná cestička k starému ideálu; pojem „toho pravého sveta" (52) a pojem morálky ako podstaty sveta (- dva najzhubnejšie (53) omyly, aké existujú! -), tieto dve myšlienky sa stali vďaka ľstivo múdrej skeptickej pochybnosti (54) opäť ak nie dokázateľné, tak už viac nevyvrátiteľné ... Rozum, právo rozumu, nesiaha tak ďaleko (55). Zo skutočnosti sa urobilo „zdanie" (56); a úplne vymyslený svet, svet vraj-bytia, bol vyhlásený za skutočnosť ... Úspech Kanta je iba úspech teológa: ako Luther a Leibnitz aj Kant bol iba ďalšou brzdou nemeckej statočnosti, ktorá je už sama o sebe neistá - -

 11 

Ešte slovo proti Kantovi ako moralistovi. Cnosť má byť naším vynálezom, našou najosobnejšou obranou a potrebou: v každom inom zmysle je len nebezpečenstvom. Čo náš život nepodmieňuje, to mu škodí: cnosť, ktorá vznikla iba z pocitu úcty voči pojmu „cnosti", ako to chcel Kant (57), je škodlivá. „Cnosť", „povinnosť", „dobro ako také" (58), dobro s charakterom neosobnosti a univerzálnosti (59) - to sú vidiny vyjadrujúce úpadok, úplnú dengľavosť, königsberské číňanstvo (60). Najhlbšie zákony zachovania a rastu prikazujú pravý opak: aby si každý sám vynašiel svoju cnosť, svoj kategorický imperatív. Zahynie národ, ktorý si pomýli svoju povinnosť s pojmom povinnosti vôbec. Nič nebúra tak dokonale, tak vnútorne, ako hocaká „neosobná" povinnosť, ako hocaká obeť molochovi (61) abstrakcie. - Že ľudia nezacítili Kantov kategorický imperatív ako životunebezpečný! ... To inštinkt teológa, a ešte sám o sebe, ho vzal pod svoju ochranu! - Čin, ku ktorému poháňa inštinkt života, nachádza svoj dôkaz v radosti z toho, že je to správny čin: a tento nihilista s kresťansko-dogmatickými vnútornosťami (62) považoval radosť za chybu ... Čo ničí rýchlejšie ako pracovať, myslieť alebo cítiť bez vnútornej potreby, bez vlastného rozhodnutia, bez radosti? ako automat „povinnosti"? Veď to je priam recept na dekadenciu, dokonca na osprostenie ... Z Kanta sa stal idiot. - A bol to súčasník Goetheho (63)! Tento osudný pavúk (64) platil za nemeckého filozofa - a ešte sa zaňho považuje! ... Dám si pozor a nepoviem, čo si myslím o Nemcoch (65) ... Nevidel Kant vo Francúzskej revolúcii prechod od anorganickej formy štátu do formy organickej? (66) Nepoložil si otázku, či sa vo vývoji stalo niečo, čo sa nedá vysvetliť inakšie ako morálnou dispozíciou ľudstva, takže „tendencia ľudstva smerovať k dobru" by tým bola raz navždy dokázaná? Kantova odpoveď: „To je Revolúcia" (67). Vo všetkom a v každom sa mýliaci inštinkt, protiprirodzenosť ako inštinkt, nemecká dekadencia ako filozofia - to je Kant! -

12

Dávam bokom tých pár skeptikov, tých typov ako sa patrí, ktorí sa vyskytli v dejinách filozofie: ale ostatok nepozná elementárne požiadavky intelektuálnej počestnosti (68). Všetci to robia ako ženičky (69), všetci títo veľkí rojkovia (70) a zázrační fenoméni - považujú už vopred „pekné pocity" za argumenty, „nadutú hruď" za mechy božstva a presvedčenie za kritérium pravdy. Nakoniec sa ešte Kant s „nemeckou nevinnosťou" pokúsil dať tejto forme skazy, tomuto nedostatku intelektuálneho svedomi, názvom „praktický rozum" vedeckú hodnotu: vynašiel osobitný dôvod ako vedieť, kedy sa netreba starať o odôvodnenie, totiž keď sa hlasne ozve morálka, povýšene požadujúca „musíš" (71). Ak si uvedomíme, že skoro vo všetkých národoch je filozof iba pokračovaním vývoja kňazského typu, potom toto klamanie seba samého je kňazské dedičstvo a ako také neprekvapuje. Ak má niekto posvätné úlohy, napríklad polepšovať (72), zachraňovať alebo vykupovať ľudí, - ak niekto nosí v hrudi božstvo, ak je hovorcom príkazov z oného sveta, potom už vopred sa s takým poslaním cíti mimo každého hodnotenia jednoduchým dorozumením (73), - taký človek je už samo sebou posvätený takou úlohou, samozrejme je to už typ vyššieho rádu! ... Čo záleží kňazovi na vede? Považuje sa za oveľa viac! - A predsa kňaz až dosiaľ vládol! - On určoval pojmy, čo je „pravda" a čo je „nepravda"!...

13

Nepodceňujme toto: aj my sami, slobodní duchovia (74), sme už „prehodnotenie všetkých hodnôt" (75), sme stelesnené vyhlásenie vojny a  víťazstva nad všetkými starými predstavami „pravdy" a „nepravdy". Najcennejšie názory sú tie, ktoré sa vytvárajú posledné: ale najcennejšie názory sú metódy. Všetky metódy, všetky predpoklady našej súčasnej vedeckosti zakúšali počas tisícročí najhlbšie opovrhovanie: pre ne nás vylučovali zo styku s „poriadnymi ľuďmi" (76), - boli sme pre nich „nepriatelia boha", hanobitelia pravdy, „posadnutí" (77). Vedecký charakter z nás robil čandalov (78) ... Celý pátos ľudstva bol proti nám - jeho pojem toho, čo má byť pravda, čo má byť služba pravde: každé „musíš" bolo dosiaľ namierené proti nám ... Naše ciele, naše praktiky, naše mierne, opatrné, nedôverčivé spôsoby - to všetko pripadalo ľudstvu úplne nedôstojné a hodné opovrhovania. - Nakoniec si možno s určitou oprávnenosťou položiť otázku, či to nebol estetický cit, čo držal ľudstvo tak dlho v oslepení: ľudstvo vyžadovalo od pravdy pitoreskný účinok, chcelo od človeka, ktorý niečo vie, aby silne pôsobil na zmysly. Najdlhšie mu išla proti chuti naša skromnosť ... Ó, ako dobre to uhádli, títo nadutci pána boha - -

14

Preškolili sme sa. Vo všetkých ohľadoch sme sa stali skromnejšími. Už neodvodzujeme človeka od „ducha", od „božstva", postavili sme ho späť medzi zvieratá. Je pre nás najsilnejším zvieraťom, lebo je najprefíkanejší: jedným z dôsledkov toho je jeho intelektuálnosť. Na druhej strane sa bránime proti namyslenosti, ktorá by sa aj tu rada ukazovala: ako keby človek bol akýsi veľký skrytý cieľ živočíšneho vývoja. Nijako nie je korunou stvorenia: popri ňom je každá bytosť svojím spôsobom rovnako dokonalá ... Keď toto priznávame, aj tak priznávame ešte veľa: človek je, pomerne, najnepodarenejšie zviera, najchorľavejšie zviera, najnebezpečnejšie sa vzdialil od svojich inštinktov - no je pravda, že popri tom všetkom je aj najzaujímavejšie zviera! - Čo sa týka zvieraťa, to bol Descartes prvý, čo mal úctyhodnú odvahu k myšlienke chápať zviera ako machinu (79): naša celá fyziológia sa snaží podať dôkazy pre tento názor. Ale, samozrejme, človeka nestaviame bokom, ako to robil Descartes: všetko, čo sa dodnes o človeku pochopilo, siaha práve tak ďaleko, že ho chápeme ako stroj. Kedysi sa človeku pripisovala „slobodná vôľa" (80) ako veno od nejakého vyššieho rádu: dnes sme mu vôľu odňali, a to v tom zmysle, že už sa pod ňou nesmie rozumieť schopnosť. Staré slovo „vôľa" slúži už iba na označenie výslednice, ako keby to bola nejaká nevyhnutná individuálna reakcia na početné popudy, ktoré si raz protirečia, inokedy sa zhodnú: - vôľa už „nepôsobí", už „nehýbe" ... Kedysi ľudia videli v ľudskom povedomí, v jeho „duchu", dôkaz jeho vyššieho pôvodu, jeho božskosti; aby sa človek zavŕšil, radili mu, mal vstúpiť do seba aj so svojimi zmyslami na spôsob korytnačky, mal prestať mať záujem o veci svetské, mal opustiť svoju smrteľnú schránku: potom ostalo z neho to podstatné, „čistý duch". Aj v tom ohľade sme zmenili názor: práve povedomie, „duch", nám platí za príznak pomernej nedokonalosti organizmu, za pokus, habkanie, omyl, za snahu, ktorá spotrebúva zbytočne veľa nervovej sily, - popierame, že by sa dalo čokoľvek urobiť dokonale, kým sa to robí vedome. „Čistý duch" je dokonalé bláznovstvo: ak odpočítame nervový systém a zmysly, „smrteľnú schránku", prepočítame sa - to bude všetko! ...

15

Ani morálka ani náboženstvo nemajú v kresťanstve absolútne nič spoločné so skutočnosťou. Sú  tam samé imaginárne príčiny (81): („boh", „duša", „ja", „duch", „slobodná vôľa" - alebo aj „neslobodná" (82)); samé imaginárne následky („hriech", „vykúpenie", „milosť", „trest", „odpustenie hriechov"). Styky medzi imaginárnymi bytosťami („boh", „duchovia", „duše"); imaginárna prírodoveda (antropocentrická; chýba akákoľvek predstava prirodzených príčin); imaginárna psychológia (83) (samé nedorozumenia o sebe samom, interpretácie príjemných alebo nepríjemných všeobecných pocitov, napríklad stavov nervu sympaticus (84), a to pomocou prostriedkov semiotiky náboženskej a morálnej idiosynkrázie (85), napríklad „pokánie", „výčitky svedomia", „pokúšanie diabla" a „blízkosť boha"); imaginárna teleológia (86) („kráľovstvo božie", „posledný súd" a „večný život" (87)). -  Tento svet čistej fikcie sa líši vo svoj neprospech od sveta snov tým, že kým sny sú odrazom skutočnosti, náboženské fikcie ju falšujú, popierajú a znehodnocujú. Keď sa raz konečne objavil pojem  „prírody" ako protiklad predstavy „boha", bolo treba urobiť z výrazu „prirodzený" synonymum výrazu „odsúdeniahodný", lebo onen svet čistej fikcie má svoje korene v nenávisti voči všetkému prirodzenému ( - voči skutočnosti! - ), je prejavom hlbokej nevôle voči každej skutočnosti ... A toto vysvetľuje všetko. Kto (88) môže mať dôvod uniknúť skutočnosti čo aj lžou (89)? Len ten, čo ňou trpí. Ale trpieť následkom skutočnosti značí byť stroskotanou skutočnosťou ... Prevaha pocitov neľúbosti nad pocitmi radosti je príčinou onej fiktívnej morálky a náboženstva: no taká prevaha je návodom na dekadenciu ...

16

K takému istému záveru nás núti kritika kresťanského pojmu boha. - Národ, ktorý ešte na seba verí, má ešte aj svojho vlastného boha. V ňom si uctieva podmienky, ktoré zabezpečujú jeho trvanie a jeho cnosti, - do bytosti, ktorej za to môže ďakovať, premieta svoju radosť a svoj pocit moci. Kto je bohatý, chce rozdávať; hrdý národ potrebuje boha, aby mu obetoval ... V rozsahu takých predpokladov je náboženstvo  prejavom vďačnosti.  Človek je vďačný sám za seba: na to potrebuje boha (90). -  Taký boh musí môcť osožiť aj škodiť, musí môcť byť priateľom aj nepriateľom - je predmetom obdivu aj v dobrom,, aj v zlom. Proti prírode zameraná kastrácia boha, aby bol len dobrým bohom, by bola niečo úplne nežiaduce. Človek potrebuje tak zlého, ako aj dobrého boha; je isté, že za svoju existenciu neďakuje len tolerancii a filantropii ... Čo by bol hoden boh, ktorý by nepoznal hnev, pomstu, závisť, výsmech, prefíkanosť, násilie? ktorý by možno nepoznal ani očarujúce ardeurs *(91) víťazstva a ničenia? Takému bohu by nikto nerozumel: tak načo ho mať? - Pravdaže: ak nejaký národ hynie; keď cíti, že sa navždy stráca jeho viera v budúcnosť a nádej na slobodu; keď sa mu stáva prvou nevyhnutnosťou podriadiť sa a cnosti podrobeného človeka si uvedomí ako prostriedky záchovy života, vtedy sa musí zmeniť aj jeho boh. A ten sa stane zbabelý, bojazlivý a skromný, odporúča „pokoj ducha", prestať s nenávisťou, mať porozumenie a „milovať" dokonca rovnako priateľa aj nepriateľa. Ustavične len moralizuje, vŕta sa v pelechu každej súkromnej cnosti, stáva sa bohom pre každého, jednoduchým súkromníkom, kozmopolitom (92) ... Kedysi reprezentoval národ, silu jedného národa, všetko, čo je v duši nejakého národa agresívne a dychtivé po moci: dnes existuje už len ako dobrý pán boh ... Vskutku, niet inej alternatívy pre bohov: alebo sú vôľou mať moc a dovtedy budú bohmi národov -, alebo sú, naopak, bezmocní voči moci - a vtedy sa nevyhnutne stanú dobrými (93) ...

17

Kde nejakým spôsobom upadá vôľa mať moc, tam zakaždým pozorovať aj fyziologický úpadok, dekadenciu. Božstvo dekadencie, obrezané (94)o najmužskejšie cnosti a pudy, stáva sa potom nevyhnutne bohom fyziologicky zaostalých, slabých. Samozrejme, sami sa nevolajú slabými, volajú sa „dobrými" (95) ... Bez ďalšieho vysvetľovania sa dá pochopiť, v ktorých momentoch histórie sa začína stávať možnou dualistická fikcia dobrého a zlého boha. Tým istým inštinktom, ktorým ovládaní ponižujú svojho boha na „stelesnené dobro", zmazávajú z boha svojich premožiteľov jeho dobré vlastnosti; pomstia sa svojim pánom tým, že diabolizujú ich boha. -  Dobrý boh, rovnako ako diabol: obidvaja sú výplody (96) dekadencie. -  Ako sa môže ešte dnes natoľko povoľovať naivnosti kresťanských teológov, že sa spolu s nimi vyhlási, že vývoj pojmu boha od „boha Izraela", t.j. od boha jedného národa, ku kresťanskému bohu, t.j. bohu stelesňujúcemu všetko dobro, je pokrok? -  Ale aj Renan (97) to robí. Ako keby mal Renan právo na naivnosť! Veď opak bije do očí. Keď sa z idey boha vylúčia predpoklady vzostupného života a všetko, čo je silné, odvážne, panovačné a hrdé, keď sa boh krok za krokom zmenší na symbol palice pre unavených, záchrannej dosky pre všetkých topiacich sa, keď sa stane par excellence *(98) bohom-chudobných-ľudí (99), bohom-hriešnikov, bohom-chorých, a keď ako božský prívlastok ostanú len predikáty ako „spasiteľ" a „vykupiteľ": čo skrýva taká metamorfóza? taká redukcia božskosti? - Je pravda: „kráľovstvo božie" sa tým rozrástlo. Kedysi(100) mal boh len svoj vlastný, svoj „vyvolený" národ. Potom však išiel do cudziny (101), tak ako jeho národ, blúdil, a od tých čias sa nikdy nikde neusadil: až sa cítil všade doma, tento veľký kozmopolita - až mal na svojej strane „veľký počet ľudí" a polovicu zemegule. Ale boh „veľkého počtu", demokrat medzi bohmi, sa predsa nestal hrdým pohanským bohom; ostal Židom, ostal bohom zákutí (102), bohom všetkých kútov a temných skrýš, všetkých nezdravých štvrtí celého sveta! ... Jeho svetová ríša je dnes ako bola včera ríšou podsvetia (103), nemocnicou, ríšou suterénu, ríšou geta ... A on sám, aký je len bledý, aký slabý, aký dekadentný ... a najbledší z bledých sa stali jeho majstrami, páni metafyzici, tí albíni(104) pojmov. Tak dlho snovali (105) okolo neho svoju pavučinu, že hypnotizovaný ich činnosťou aj sám sa premenil na pavúka a stal sa metafyzikusom.  Od tých čias tkal si svet sám zo seba - sub specie Spinozae (106) - ,  teraz sa menil na čosi čoraz tenšie a bledšie, stal sa „ideálom", stal sa „čistým duchom", stal sa „absolútnom", stal sa „vecou ako takou" ... Hľa: Úpadok jedného boha: boh sa stal „vecou ako takou" (107) ...

18

Kresťanský pojem boha - boh ako boh chorých, boh ako pavúk, boh ako duch - to je jedna z najkorumpovanejších predstáv boha, aké sa na svete dosiahli; možno predstavuje v evolučnom zostupnom rade božských typov úroveň najnižšieho štádia. Boh, ktorý sa zvrhol na protiklad života, miesto aby sa stal jeho premenou na večné áno (108)! V mene boha bolo v yhlásené nepriateľstvo voči životu, voči prírode, voči vôli žiť! Boh sa stal formulou pre každú klebetu „tohto sveta", pre každé klamstvo o „onom svete". V bohu bolo zbožstvené Nič, vôľa k ničomu bola vyhlásená za svätú! ...

19

Že silné rasy severnej Európy nezavrhli kresťanského boha, to naozaj nerobí česť ich náboženskej inteligencii, - a to nehovorím o ich vkuse (109). Mali vedieť zbaviť sa  takého chorľavého a senilného výplodu dekadencie. Je ich kliatbou, že sa ho nezbavili: integrovali do všetkých svojich inštinktov chorobnosť, senilnosť, protirečenie - a od tých čias už nestvorili nijakého boha! Skoro dve tisícročia a ani jeden nový boh! Ako ospravedlnený vo svojej existencii, ako ultimatum (110) a maximum schopnosti vytvárať bohov (v nich sídli creator spiritus (111)), ešte stále pretrváva tento poľutovaniahodný boh kresťanského mono-tono-teizmu (112)! Tento hybridný výtvor úpadku, zrodený z ničoho, pojem a jeho protirečenie, v ktorom nájdu svoju sankciu všetky inštinkty dekadencie (113), všetky zbabelosti a všetky omrzenosti duše! - -

20

Svojím odsúdením kresťanstva by som nerád ublížil jednému príbuznému náboženstvu (114), ktoré ho čo do počtu veriacich dokonca predstihuje : budhizmu. Obidve idú do páru ako nihilistické náboženstvá - sú to náboženstvá dekadencie, - ale obidve sa od seba najpodivuhodnejším spôsobom líšia. Kritik kresťanstva je veľmi vďačný indickým vedcom (115), že ich dnes môžeme porovnávať. -  Budhizmus je stokrát realistickejší ako kresťanstvo, - má v krvi dedičnú schopnosť postaviť problém objektívne a chladne, lebo sa objavil po filozofickom hnutí, ktoré trvalo storočia; keď prišiel budhizmus, bol už pojem „boha" zlikvidovaný. Budhizmus je jediné skutočne pozitivistické náboženstvo v dejinách, a to aj vo svojej teórii poznania (prísny fenomenalizmus) -  budhizmus nehlása „vojnu proti hriechu", ale, dávajúc za pravdu skutočnosti, vedie „vojnu proti utrpeniu" (116). Má už za sebou - to ho podstatne odlišuje od kresťanstva - sebaklamy morálnych pojmov, - drží sa, aby som použil svoj spôsob reči, mimo dobra a zla. - Tie dve fyziologické skutočnosti, na ktorých spočíva a ktoré berie do úvahy, sú: po prvé nadmerná dráždivosť citlivosti, ktorá sa prejavuje rafinovanou schopnosťou trpieť bolesť a po druhé, preduchovnenosť a príliš dlhý život v konceptoch a logických procedúrach, pri čom bol osobný inštinkt bol potlačený v prospech „neosobného". (Obidvoje sú to stavy, ktoré aspoň niektorí z mojich čitateľov, tí „objektívni", poznajú ako ja zo skúsenosti.) V dôsledku týchto fyziologických okolnosti došlo k depresii: proti tejto postupuje Budha hygienicky. Používa proti nej život vo voľnej prírode a putovanie; striedmosť v jedení a výber stravy; opatrnosť pri všetkých alkoholických nápojoch; opatrnosť aj pri všetkých afektoch, ktoré vytvárajú žlč a rozpaľujú krv; zanechať starosti o seba aj o iných. Odporúča predstavy, ktoré alebo zaisťujú pokoj, alebo vyvolávajú dobrú náladu - vynachádza spôsoby, ako sa odvyknúť od iných predstáv. Poníma dobrotu a stav byť dobrý ako niečo, čo zlepšuje zdravie. Modlitba sa vylučuje, rovnako aj askéza; neexistuje kategorický imperatív, ani nijaký iný  nátlak, a to ani v prostredí kláštornej spoločnosti ( - možno z nej bez problémov vystúpiť). To všetko by boli prostriedky na zvýšenie spomínanej nadmernej dráždivosti. Z toho istého dôvodu nevolá budhizmus po vojne proti tým, čo myslia inakšie; jeho doktrína sa nebráni proti ničomu väčšmi ako proti pocitu pomsty, nechuti, resentimentu  *(117)( - „nepriateľstvo neurobí koniec nepriateľstvu", znie úchvatný refrén celého budhizmu ...) A toto je celkom oprávnené: lebo to sú afekty, ktoré by boli z hľadiska hlavného dietetického záujmu veľmi nezdravé. Ak sa stretne s intelektuálnou lenivosťou, ktorá sa prejavuje príliš veľkou „objektívnosťou" (zoslabenie osobného záujmu a zľahčovanie vlastnej váhy a „egoizmu"), potiera ju prísnym zameraním aj najintelektuálnejších záujmov na osobu jednotlivca. V Budhovej doktríne sa egoizmus stáva povinnosťou: „len jedno je potrebné" (118) , a „ako sa ty zbavíš utrpenia" riadi a vymedzuje celý intelektuálny režim jednotlivca. (-Tu by sa možno dalo spomenúť si na jedného Aténčana, ktorý tiež bojoval proti čistej „vedeckosti", na Sokrata, ktorý povýšil osobný egoizmus na morálku aj v oblasti problémov).

Posledná úprava 19. 09. 2009

Pokračovanie v ZH 30

Z nemeckého originálu Friedrich Nietzsche: Der Antichrist preložil Rastislav Škoda. Jazyková spolupráca X. Sokol

V knižnej forme vydalo © Vydaveteľstvo IRIS - PhDr. Milan Štefanko Bratislava 2003

Nekonali kresťansky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Miroslav Rybár

Vatikán si môže vydýchnuť, no nie spokojne dýchať.

Keby žil 71-ročný katolícky arcibiskup Mons. Rev. Emmanuel Milingo v čase majstra Jána Husa, ktorý dobrovoľne prišiel na XVI. Ekumenický koncil v Kostnici (1414-1418) s úprimným úmyslom vysvetliť svoje názory, skončil by zrejme ako on - upálili by ho ako kacíra na hranici.

V súčasnosti si našťastie rímskokatolícka cirkev už nemôže dovoliť takúto formu argumentov voči tým, ktorí majú iný názor, no prístup k reverendovi Milingovi nie je veľmi odlišný od toho, aký použila v prípade Jána Husa. Hoci cirkev mala s E. Milingom už od roku 1973 určité problémy pre jeho úspešné a populárne liečenie chorých a vyháňanie démonov, za čo ho v roku 1982 zbavili postu arcibiskupa v Lusake (Zambia) a prinútili prísť pod dozor do Vatikánu, ostrý nepriateľský postoj voči nemu začal po tom, čo sa 27. mája 2001 na obrade, konajúcom sa za celebrovania zakladateľa bývalej Cirkvi zjednotenia Rev. Son Mjong Munom a jeho manželky zosobášil v New Yorku so svojou nevestou z Kórey, 43-ročnou lekárkou Máriou Sung Raye Soonovou súčasne ďalšími 59 pármi významných predstaviteľov rozličných vierovyznaní.

Viac otázok ako odpovedí

Ale potom, ako sa 29. augusta v Ríme uskutočnilo osobné, no nie súkromné stretnutie medzi arcibiskupom Milingom a jeho manželkou Máriou Sungovou, na ktorom jej oznámil úmysel rozísť sa s ňou, pani Milingová ukončila svoju hladovku. Rozišli sa vo vzájomnom porozumení a zdá sa, že je všetkému koniec. Najmä pre Vatikán sa táto nepríjemná záležitosť s arcibiskupom po troch mesiacoch konečne skončila, no pre ostatný svet zanechala viac otázok ako odpovedí.

Prečo musela Svätá stolica očividne klamať, že arcibiskup bol manipulovaný a že ho museli dokonca uniesť z USA a tak ho zachrániť, hoci sa sám o stretnutie s pápežom už dlhý čas usiloval a dobrovoľne naň prišiel? Prečo Vatikán tvrdil, že až po príchode Milinga prišla jeho manželka do Ríma, keď tam prišli spoločne? Prečo po tvrdení, že arcibiskup opúšťa svoju ženu, vracia sa k cirkvi a prerušuje kontakty s Munom, mu neumožnili verejne sa k celej záležitosti vyjadriť? Prečo sa vo Vatikáne dušovali, že Milingo sľúbil naďalej zachovávať celibát, hoci už začal rodinný život? Prečo tvrdili, že sa arcibiskup vracia k cirkvi, keď ju nikdy neopustil? Čo je v pozadí toho, že bol zrazu akoby vymenený, poprel sám seba, svoje ideály? Prečo sa vracia k 43-ročnému celibátu, keď predtým tvrdil, že tento inštitút škodí kňazstvu a že Božie požehnanie má prísť k ľuďom prostredníctvom rodiny? Prečo Svätá stolica nechcela umožniť, aby sa uskutočnilo súkromné stretnutie arcibiskupa s jeho manželkou?

Nie je sekta ako sekta

Vatikán od chvíle, ako sa arcibiskup Milingo 27. mája 2001 za celebrovania manželov Munovcov zosobášil, používal v oficiálnych vyjadreniach v súvislosti s Federáciou rodín za svetový mier (FRSM) alebo Cirkvou zjednotenia (CZ), ktorých založenie inšpirovali manželia Munovci, výraz sekta. Toto označenie okrem niektorých pochybných médií seriózne zdroje vo vzťahu k FRSM a CZ nepoužívajú. Preto jeho použitie od začiatku naznačovalo zo strany Vatikánu nekorektné konanie v tejto záležitosti.

Vo Vatikáne používali výraz sekta nielen v zmysle náboženskom, ale i v tom, že reverend Mun manipuluje, ovláda, zastrašuje, používa psychický nátlak a vymýva mozgy ľuďom preto, aby ho nasledovali, čo sa však nepreukázalo. Na druhej strane, ako označiť počínanie Vatikánu, keď arcibiskupovi hrozili exkomunikáciou, ak nepreruší kontakty s „Munovou sektou", nevráti sa do cirkvi, neprestane žiť s Máriou Sungovou, neostane verný celibátu a neprejaví poslušnosť pápežovi? Vatikán v súvislosti so sektami hovorí, že klamú a zavádzajú. No faktom je, že on sám vedome klamal napríklad i v takých nie veľmi dôležitých veciach, ako je príchod arcibiskupa a jeho manželky do Ríma, čím sa snažil manipulovať verejnú mienku vo svoj prospech.

Vatikán tvrdí, že manželstvo E. Milinga a M. Sungovej je neplatné. Lenže reverend Mun, ako duchovný predstaviteľ CZ registrovanej v USA, má právo sobášiť, teda ním uzatvorené manželstvá sú platné. Svätá stolica preto svojím tvrdením vyjadruje postoj, že nechce uznať manželstvá uzatvorené v inej náboženskej obci  alebo cirkevnej tradícii ako katolíckej. Okrem iného si arcibiskup i jeho manželka želeli, aby mali i katolícky obrad. No po tom, čo Vatikán nereagoval na ich prosbu, rozhodli sa začať rodinný život, čím substanciálne naplnili a uviedli v platnosť svoje manželstvo dokonca aj podľa katolíckej tradície.

Iba prázdne frázy

Vatikán to však nebral na vedomie a tým, že od E. Milinga žiadal, aby zrušil svoje manželstvo, potvrdil, že celibát je pre katolícku cirkev na vyššom mieste ako manželstvo a vyvrátil tak svoje deklarované krásne slová o manželstve, o rodine a o rodičovstve, ktoré sa takto stali len prázdnymi frázami. Taktiež tým ukázal, že nemá záujem o riešenie problémov okolo sexuálnych afér kňazov a detí z toho narodených, znásilňovania mníšok farármi a nútených potratov otehotnených mníšok, homosexuality a pedofílie kňazov, na ktoré arcibiskup Milingo  v súvislosti s cirkevnou disciplínou povinného celibátu poukazoval.

Rev. Milingo, nech už z akýchkoľvek dôvodov, no na naliehanie najvyšších cirkevných predstaviteľov opustil manželku, čím Vatikán násilne rozbil ich manželstvo. Nie je to však nič nového, pretože už v roku 1095 pápež Urban II. nariadil, aby tých ženatých kňazov, ktorí neuposlúchnu požiadavku celibátu, uväznili pre dobro ich duší a aby ich manželky a ich deti predali do otroctva! Čo môže byť horší pocit pre ženu, ako byť odlúčená od manžela a predaná do otroctva? Byť doslovne odkopnutá milovaným manželom? V prípade M. Sungovej sa tak stalo na nátlak najvyššej cirkevnej autority. V tomto nejasnosťami zahalenom prípade nemožno E. Milinga veľmi obviňovať ani súdiť, hoci jeho vyhlásenia a skutky po stretnutí s Jánom Pavlom II. hovoria v jeho neprospech. No okrem neho a Vatikánu asi nik presne nevie, čo sa s ním dialo a čo ho priviedlo k takému rozhodnutiu, aké sa nám prezentuje. Ťažko totiž uveriť, že to boli slová pápeža o návrate k cirkvi, pretože túto výzvu arcibiskup obdržal ešte pred svadbou. Nie že by po takomto radikálnom obrate E Milingovi povolili, aby si to osobne vyjasnil s manželkou: dlhý čas jej upierali možnosť stretnúť sa s manželom osobne, čím porušili základné ľudské právo.

Nuž, Vatikán sa naozaj nezaprel. V tomto prípade konal síce typicky katolícky, ale rozhodne nie kresťansky. Potvrdil, že cirkevná disciplína celibátu je preň dôležitejšia ako manželstvo a ako ľudia. Ukázal, že slová o manželstve, rodine, láske k blížnemu a k nepriateľovi (ako vníma fiktívnu Munovu sektu) sú len prázdne frázy a že i z toho dôvodu etika a morálka preň nič neznamenajú Hoci dosiahol, čo chcel, dôvera voči rímskokatolíckej cirkvi sa tým ešte väčšmi naštrbila.

Prameň: Miroslav Rybár, Nekonali kresťansky, Slovo, č. 46, 2001.

Nie, veda nemôže dokázať, že boh neexistuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Bobby Treat

Odpoveď  Theodorovi Schickovi

S potešením som čítal článok Theodora Schicka „Môže veda dokázať, že boh neexistuje?" vo Free Inquiry, zima 2000/01. Uviedol zaujímavé a pôsobivé argumenty a vcelku súhlasím s jeho názorom. Je mi však hádankou, ako sa môže profesor filozofie v jednom článku dopustiť takých logických omylov.

Dlho sme počúvali zásadu, že „Zápor sa nedá dokázať", ale to neplatí bez kvalifikácie. Dr. Schick hovorí, že táto zásada je vyjadrená aj vetou „Niet dôkazov pre neobmedzený zápor", ale táto zásada je neobmedzený zápor, teda ak je pravdivá, nedá sa dokázať a tak nemôže byť pravdivá (to je jeho argumentácia v kocke).

Dr. Schick nevysvetľuje do podrobností, čo môže byť neobmedzený zápor. Hlavná chyba v jeho argumentácii je, že tvrdenie môže byť pravdivé, aj keď sa nedá dokázať. Matematik Gödel dokázal, že žiaden logický systém, obsahujúci obecnú aritmetiku, nemôže byť aj konzistentný (bez kontradikcií) aj kompletný (vrátane dôkazu pre každé pravdivé tvrdenie). Gödelovo dielo presvedčivo a bezprostredne kladie hranice sile logiky odpovedať na otázky.

Existuje postup pri spracúvaní tvrdení, ktoré môžu byť pravdivé, ale sa nedajú dokázať. V prvom rade treba také tvrdenie pozitívne identifikovať; to sa robí dôkazom, že pracujeme s konzistentným systémom: a/ predpokladom, že tvrdenie je axióm, alebo b/ predpokladom, že negácia tvrdenia je axióm. Potom si jeden z týchto systémov vyberieme, a to ten, ktorý je užitočnejší. To ilustruje princíp, ktorý sa dá vyjadriť jednoducho aj vetou „Cíť sa slobodný použiť taký konzistentný systém, aký sa ti páči, ak len ti je užitočný." Ilustruje to aj skutočnosť, že dva konzistentné systémy môžu byť navzájom protirečivé.

Teraz sa pozrime na otázku existencie boha. Na vytvorenie systému, v ktorom existuje boh, máme dve možnosti. Môžeme brať boha ako axióm, alebo (ak je to možné) môžeme dokázať existenciu boha na základe iných axióm. Verím, že druhá možnosť je nemožná, ale čo s prvou opciou?  Aby som bol špecifický, staviam ten axióm takto: „Boh existuje ako osobná (mužská) jednotka, ktorá stvorila Vesmír a jeho fyzikálne zákony; ďalej ho kontroluje, ako sa mu páči." Ako sa bude držať tento axióm a systémy na ňom vybudované pri preverovaní?

Ako to už povedal Dr. Schick, existujú kritériá pre posudzovanie logických systémov a ich axióm, vrátane podľa jeho názvoslovia jednoduchosti, rozsahu, konzervativizmu a „účinnosti" (užitočnosť). V protiklade s názorom Dr. Schicka tvrdím, že „axióm boh" je prekrásne jednoduchý, veľkolepo rozsiahly a úplne konzistentný s existujúcou teóriou (teda konzervatívny). Sťažnosť, že axióm boha je „nadprirodzený", je pochybná: ak osobný boh riadi prírodu od minúty k minúte, ak sa fyzikálne zákony môžu kedykoľvek meniť, a ak sa to občas aj deje, potom je axióm boha - nech sa nám to akokoľvek nepáči - práve „prirodzený", lebo nič iné neopisuje prírodu presnejšie.

Tento axióm však nevedie k nijakým novým úspešným predpovediam (nie je užitočný). Čo je ešte horšie, podminováva predvídaciu silu každého systému, ku ktorému sa pridá.

Napríklad elektromagnetická teória predpovedá množstvo pozorovaných a (dosiaľ) nepozorovateľných udalostí, vzťahov a účinkov. Práve tým, že robí predpovede, sa každá teória otvára dôkazu pre svoju neplatnosť. Ak elektromagnetická teória predpovedá niečo iné ako to, čo sa deje v prírode, pozorovanie skutočnosti vyvolá pochybnosť a výsledkom je, že opravíme alebo opustíme tú teóriu. Keď sa to stane, opustíme ju pre jej neužitočnosť - a nie preto, lebo bola mylná.

Pridať niekam axióm boha nevedie ku kontradikcii, lebo o iných zákonoch sa predpokladá, že ich vyslovil a platnosť im dal boh. Berie nám to však možnosť predpovede - iba že by sme vedeli, ako sa mu to bude páčiť. Kým sa to bohu páči, naša televízia pobeží; no v tom okamihu, ako sa mu prestane páčiť, prestane bežať.

Elektromagnetické zákony sa môžu zmeniť v hociktorej chvíli a budeme musieť objaviť nové, ak budeme môcť. Ak sa zákony nikdy nemenia, to neznačí, že niet naporúdzi boha, ktorý by ich zmenil: jednoducho sa rozhodol neurobiť to. Axióm boha môže v určitom systéme pretrvávať bez obmedzenia a ostáva imúnny proti každej výzve; všetky predpovede však robí závislými od čohosi, čo sa veľmi podobá na modlitbu. Keďže neexistuje nič, čo by sme mohli predpovedať, niet ani možnosti na pozorovanie, ktoré by protirečilo nejakej predpovedi o danom systéme, niet možnosti zbaviť systém platnosti.

Napriek tomu dôkaz, že nejaká teória je slabá, nie je dostatočný na jej zavrhnutie. Čo aj Dr. Schick tvrdí opak, veda nedokazuje neplatnosť nejakého tvrdenia tým, že dokazuje jeho nepotrebnosť. Veda dokazuje tým, že nachádza protirečenia. Axióma boha nepatrí do vedeckej teórie práve preto, lebo nemôže byť vyvrátená. Samozrejme to vedie k otázke: „Čo, ak je pravdivá?"

To by nás vrhlo do veľmi zlej situácie z dôvodov, ktoré som už naznačil. To, čo nazývame vedou, by stratilo všetok zmysel a urobilo by to z nás slepých žobrákov. Len preto - a nie pretože axióma boha je „nadprirodzená" - ju môžem tvrdohlavo odmietnuť aj v tom prípade, že by bola dokázaná. V rozhovoroch so svojím mladším bratom (fundamentalistickým kresťanom) som často zdôrazňoval, že aj keby mal celkom pravdu a keby mi to vedel dokázať, nemal by som nijaký záujem o to, čo predáva. Nepotrebujem to, neobšťastnilo by ma to a bránim sa proti nevýslovne chybnému argumentu, že musím veriť, aby som zachránil svoju dušu pred večným zatratením. (Aby som bol fair, brat takto nedôvodí; no kresťanstvo sa práve na tom zakladá.)

Nakoniec ani ateisti sa neriadia podľa rozumu. Logika nikomu neudáva dôvody, aby ráno vstal z postele. Máme city, ako je hrdosť, dôstojnosť, a radi si vymýšľame rozličné veci. Nech by sme chceli byť akokoľvek logickí, hlavným dôvodom, prečo sa s uvedeným problémom zaoberáme, je to, že život, založený na axióme boha - rovnako ako teória, ktorá obsahuje tento axióm - by nám nepriniesol úžitok.

*  *  *

Odpoveď Theodora Schicka Bobby Treatovi:

Ďakujem pánu Treatovi za jeho premyslený komentár a vítam príležitosť na ďalšie objasnenie.

Zo zásady „Neobmedzený zápor sa nedá dokázať" som nededukoval, že „Ak sa to nedá dokázať, musí to byť nepravda", ale že „Ak sa to nedá dokázať, je logicky možné, že je to nepravda". To ani zďaleka nie je logický omyl, ale je to logický truizmus. Potom som sa pokúsil ukázať, že je nielen logicky možné dokázať neobmedzený zápor, ale že už to bolo dokázané.

Pán Treat je toho názoru, že hypotéza existencie boha je jednoduchá, obsiahla a konzervatívna, ale že neprináša nijaký úžitok, lebo nemá za následok nijaké overiteľné predpovede. Myslím si, že sa mýli vo všetkých týchto bodoch, a to aj vo svojej analýze jej užitočnosti. Zamerajme sa bližšie na jednoduchosť a užitočnosť. Pojem jednoduchosti vo vzťahu k voľbe teórie  vyjadruje myšlienka Occamovej britvy: „Nevyžaduj viac faktorov, ako je nevyhnutne potrebné." V tomto ohľade je hypotéza existencie boha menej jednoduchá ako naturalistická hypotéza z toho jednoduchého dôvodu, že vyžaduje najmenej jeden postulát navyše, a to existenciu boha. Ak sa jav, na vysvetlenie ktorého bolo treba boha, dá vysvetliť aj bez neho, niet logického dôvodu veriť, že boh existuje. A ak niet ani logických dôvodov veriť, že existuje, nedá sa pochybovať o tom, že neexistuje.

Dôvodil som tým, že sú dva typy dôkazov: logické a vedecké. Logický dôkaz vyslovuje svoj záver bez možnosti logického zapochybovania, kým vedecký dôkaz sa uspokojuje so záverom, ktorý je mimo rámca rozumnej pochybnosti. Vedecké dôkazy nie sú logické, ale aj tak sú to dôkazy. Dá sa povedať, že veda dokázala, že materiálne predmety sa skladajú z atómov, hoci je možné, že to nie sú materiálne predmety (Hindovia, kresťanskí vedci a berkeleyánci môžu mať pravdu, keď tvrdia, že všetko, čo existuje, sú len ľudské mysle a ich obsah.)  Podobne nemusí byť nesprávne povedať, že veda dokázala, že sopky nie sú dielom rímskeho boha Vulkána, lebo logicky je možné, že ním sú. Ak môžete dokázať, že niet logického dôvodu veriť, že niečo existuje, dokázali ste, že to s najvyššou pravdepodobnosťou  naozaj neexistuje.

Čo sa týka užitočnosti, teistická hypotéza o bohu vytvára overiteľné predpovede. Okrem iného sa dá predpokladať, že množstvo zla vo svete bude mizivo malé; keďže boh je vševediaci, vie, čo je kde zlé; keďže je nanajvýš dobrotivý, bude chcieť eliminovať zo sveta zlo; a keďže je všemohúci, môže to zlo vykántriť. Teda v protiklade s tým čo by nám chceli nahovoriť logickí pozitivisti, Popperiánci a pán Treat, hypotéza o bohu je overiteľná, aj falšovateľná. Overovali ju, a ukázalo sa, že je falošná, nepravdivá.

Prameň: Bobby Treat, No, Science Cannot Prove that God Does Not Exist, Free Inquiry, 21/3, s. 51-52. - Preložil Rastislav Škoda.

Klonujte Krista Pána!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Tilki

Diskusie o terorizme a o vojne v Afganistane zatlačili do pozadia záujem o etické problémy súvisiace s novými úspechmi génovej techniky a medicíny, napr. o otázku, kedy sa začína ľudský život a nakoľko je prípustná diagnostika vrodených ťažkých ochorení vyvíjajúceho sa plodu. PID - predimplantačná diagnostika - je pre katolícku cirkev svätokrádežný čin.

Cirkev síce v zásade  vychádza z predpokladu, že človek pochádza z hliny s prídavkom nesmrteľnej duše, ale so skutočnosťou, že existujú gény, sa zmierila oveľa rýchlejšie ako s učením Charlesa Darwina. No je na podiv, že nové metódy umelého oplodnenia neboli ešte integrované do učenia cirkvi. Panenstvo Panny Márie, o ktorom žartovali generácie školákov, by malo konečne medicínske vysvetlenie! Ale nie, katolícka cirkev sa radšej durdí, zatracuje a v kúte trucuje.

Táto reakcia je pochopiteľná, ak domyslíme dôsledky génovej techniky do konca. Nové vedecké poznatky a metódy síce často otriasli vežami dogiem tradičných náboženských spoločenstiev, ale génová technika nastoľuje celkom nový a oveľa brizantnejší problém: Čo sa má stať s nespočetnými relikviami, ktoré v priebehu storočí katolícka cirkev, ale aj iné náboženstvá, nazbierali a nafalšovali? Veď len od Ježiša Krista existujú tucty krvných kvapiek, súčastí odevu a úlomkov kríža. Existuje dokonca 13 rozličných predkožiek (zázrak!), ktoré sa pripisujú Nazaretskému! To predstavuje dostatok genetického materiálu, z ktorého by sa dal Boží Syn pomocou modernej reproduktívnej medicíny klonovať. To by teda bol poprask v rozličných kresťanských cirkvách! Mnohým zástupcom, ktorí sa za nich sami vymenovali, nástupcom a správcom odkazu by vznikli nepredstaviteľné ťažkosti, keby sa naraz objavil Syn Šéfa a začal robiť v podniku nové poriadky.

Sú tu však aj početné iné ostatky-relikvie. Pretože najmä katolícka cirkev má záľubu vo vypchávaní, uchovávaní a vystavovaní svojich mnohých svätých - kým súčasne iné vedecké a komerčné výstavy typu „Sklenený človek" odsudzuje - dala by sa za pár rokov vyklonovať polovica nebeského cirkusu. A keďže nie málo z týchto takzvaných svätcov dostalo svoju svätosť zato, že kresťanskú vieru šírili mečom, ohňom a týraním, mohli by sa klonované exempláre predviesť hneď pred haagsky tribunál Spojených národov. Tak by bolo postarané nielen o zmŕtvychvstanie, ale aj o Posledný súd.

Prameň: Tilki, "Klont Jesus!", Diesseits, č.56, s. 35, 2001.  -  Preložil Rastislav Škoda.

Na mene nezáleží

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Ralf Bachmann

Grétkina otázka („Ako je to s tvojím náboženstvom?") bola Faustovi vyslovene nepríjemná. Odpovedal jej veľmi zdržanlivo a slovo boh nevedel ani vysloviť. „Kto ho smie menovať?" povedal vyhýbavo a svätuškársky radil Margaréte: „Menuj ho, ako chceš ... Ja preňho nemám meno! Cit je dôležitý: čo tam po mene."

Samozrejme, za svoje meno nikto nemôže. Jeho rodičia nemali zlý úmysel, keď dali pánu Rybárovi meno Bohumil-Bohuslav. Nepomohlo mu to veľmi v živote, ale ani veľmi neublížilo. Poznám kňaza, ktorý sa volá Neveriš a aspoň jeho veriaci ho považujú za dobrého dušpastiera. Jeden katolík z rodiny Čertov si jednoducho vešia vo svojej pracovni na stenu väčší kríž (pán Teufel, predseda vlády v Stuttgarte). Na Slovensku by sa volal Čertík. No novinári si všimli, že je na zasmiatie, ak pre politickú stranu, ktorá má vo svojom názve „kresťanská", zakladá v cudzine čierne bankové kontá muž, ktorý sa volá Weihrauch (Kadidlo). Ale potom sa táto strana nesmie čudovať, ak na otázku  šoumana Jaucha, ktorý robí z chytrákov milionárov, „Nie ste azda člen CDU?", príde zhrozená odpoveď „Božechráň!" Ale ktorý boh pred tým ochráni?

Prvé prikázanie znie kategoricky a absolútne: „Ja som Pán Boh Tvoj, nebudeš mať iných Bohov predo mnou!" No televízia, ktorá je ináč pobožná ako baránok - hoci nie je jasné, prečo sa týmto zvieratám pripisuje zbožnosť a mlčanie - nám vo svojich športových vysielaniach ponúka skoro antický Olymp bohov. Počuli sme veľa komentárov ako tieto:

  •  „Ak má boxerské umenie svojho boha, iste sa s úľubou pozeral na tento zápas!"

  •  „Boh hokeja je iste Čech!",

  • „Niet pochýb, že boh automobilových závodníkov miluje bratov Schumacherovcov",

  • „Wimbledonský víťaz Goran Ivaniševič sa za svoje víťazstvo bezodkladne poďakoval tenisovému bohu."


Natíska sa otázka, kedy duchovný otec televízie vytiahne červenú kartu. 

Prameň: Ralf Bachmann, "Name ist Schall und Rauch", Diesseits, č. 56, s. 35, 2001.  -  Preložil Rastislav Škoda.

Svet bez dúhy?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Wayne Anderson

Veda a viera

Prečítajme si v biblii text Gn, 9,12-13: A Boh hovoril ďalej:

„Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzim  mnou a vamia všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou."

Jedna z ťažkostí pri doslovnej interpretácii biblie je, že sa ľahko pustíme do blúznenia o veľmi zvláštnych veciach. Vezmime si ako príklad uvedený citát z Genezis. Boh v ňom sľubuje Noemovi, že už nikdy nezatopí zem a pečatí svoj sľub vytvorením dúhy. Ak to berieme ako historku, je to poetický mýtus na vysvetlenie prekrásneho prírodného javu. Ak to berieme doslovne, dostanú sa kresťanskí fundamentalisti do vážnych ťažkostí.

Aby mal symbol božieho sľubu zmysel, musíme predpokladať, že dúha do tých čias neexistovala. Potrebné predpoklady pre vznik dúhy sú svetlo a kvapky vody vo vzduchu, čo rozkladá svetelné lúče na rozličné farby. Keďže dážď, bežný prírodný úkaz, nebol pre Noema a jeho súčasníkov prekvapením, dá sa predpokladať, že dažďové kvapky existovali už pred potopou sveta. Že už existovalo svetlo, to vieme z 3. verša 1. kapitoly, a z božej pripomienky „zelenej trávy" krátko pred zmluvou o dúhe uzatvárame, že existovali aj farby. Potrebné ingrediencie tu teda boli už pred potopou, ale nevytvárali dúhu. Prečo?

Dúha vzniká, keď slnečné svetlo prechádza cez kvapky vody vo vzduchu. Rozličné vlnové dĺžky (farby) svetla majú na rozhraní s vodou mierne odlišné indexy lomu . Tento rozdiel zapríčiňuje, že každá vlnová dĺžka sa láme v kvapke pod iným uhlom a tak sa svetlo rozkladá na svoje farebné komponenty.

Aby sa dúha nevytvorila, nesmelo by sa svetlo rozkladať (dispergovať) pri prechode cez vodu. Ale táto disperzia je zapríčinená interakciou elektromagnetických vĺn svetla s elektrickým nábojom v atómoch vody; tento proces riadia zákony elektromagnetizmu a kvantovej mechaniky.

Výskyt dúhy až po potope sveta by znamenal, že boh v tom čase náhle zmenil základné prírodné zákony. Tieto zákony sa však týkajú viacej vecí ako len kvapiek vody. Určujú aj štruktúru atómov. Zmena prírodných zákonov by teda znamenala aj zmenu atómov, čo by ďalej ovplyvnilo vlastnosti svetla, ktoré tieto vylučujú. Pozorovania kázali, že každý druh atómov vysiela svoj charakteristický zväzok vlnových dĺžok svetla, nazvaný jeho „spektrom". Atómové spektrá atómov z preddúhovej doby by teda museli byť iné ako z po dúhovej doby. To nám vytvára predpoklad, ktorý sa dá vedecky preveriť.

Jediná oblasť, kde sa tento efekt dá pozorovať, je astronómia, lebo pozorujúc svetlo stále vzdialenejších hviezd dívame sa stále ďalej do minulosti. Svetlo prichádzajúce z dosť ďaleko vzdialených hviezd bolo vytvorené atómami preddúhovej doby a od tých čias k nám putovalo vesmírom. Spektrá týchto veľmi vzdialených atómov by mali byť značne, resp. zreteľne odlišné od spektier prichádzajúcich z bližších, lebo podúhových hviezd.

Kedy bola potopa sveta? Určiť toto dátum môže byť dosť hazardné podujatie, ale vynaliezavý biskup Ussher vypočítal, že to bolo v roku 2 349 pred naším letopočtom, teda pred 4 350 rokmi (v roku 2001 - p.p. Údaj je z knihy Roberta Silverberga Stavitelia valov). Keďže kresťanskí fundamentalisti súhlasia s Ussherovým určením veku Zeme, prijatie jeho dáta pre potopu sveta vyvolá nesúhlas len u pár ľudí.

Používajúc Ussherov výpočet máme k dispozícii ostré rozhranie pre vzhľad atómových spektier na hranici 4 350 svetelných rokov. Svetlo zo vzdialenejších hviezd k nám putovalo dlhšie ako 4 350 rokov a teda pochádza z preddúhových atómov, kým svetlo z bližších hviezd pochádza z podúhových atómov. Existuje tu nejaký rozdiel? Samozrejme, že nie! A aj keď berieme iné, rozumnejšie údaje pre prípadnú „potopu sveta", nikdy nenachádzame nijakú diskontinuitu - narušenie postupnosti prírodných javov. 

Čo nám hovorí toto malé porozmýšľanie o biblii? Nie veľa, ak ho neberieme doslovne. No presvedčí niektorého tvrdého fundamentalistu? Sotva!

Prameň:  Wayne Anderson, "A World Without Rainbows? Free Inquiry, 21/3, s. 59, 2001.  - Preložil Rastislav Škoda.

Recenzia: Nesväté vo Svätom písme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Armin Pfahl-Traugher

Nová kniha: Luedemann,Gerd: Das Unheilige in der HeiligenSchrift: Die dunkle Seite der Bibel (Nesväté vo Svätom písme: Tmavá stránka Biblie). -  Lueneburg, Zu Klampen-Verlag, 2001.

Tübingenský profesor teológie sa podujal na rozbor škaredých, neznámych a zamlčiavaných biblických textov. Koncentruje sa predovšetkým na dva aspekty: V prvom rade na schvaľovanie násilia v Starom zákone, vedúce až k možnosti Svätej vojny a vyvraždenie Kanaáncov, resp. vyhlásenie Izraelčanov za vyvolený národ a aké to malo dôsledky pre okolité národy. Potom rozoberá výčitku zavraždenia Krista v Novom zákone a z toho vyplývajúci antijudaizmus, v ktorom vidí korene neskoršieho „zakrádajúceho sa jedu v celých dejinách kresťanstva".

Súčasnej univerzitnej teológii vytýka neuspokojujúci vedecký charakter a v závere volá po návrate k pravej Ježišovej náuke, aby sa zachovalo dedičstvo. To vyžaduje štúdium toho, „čo Ježiš skutočne robil a povedal - a čo nie". Či je to vzhľadom k súčasnému stavu prameňov historicko-vedecky ešte možné, o tom sa dá pochybovať. Touto pozíciou si autor  vlastne protirečí.

Jeho kritika etiky biblie nie je nová. Kniha Franza Bugglesa „Denn sie wissen nicht, was sie glauben" (Lebo oni nevedia, v čo veria) analyzuje tie isté problémy, ale na širšej základni. Kniha si zaslúži pozornosť najmä preto, že argumentuje z hľadiska (ešte)teológa kritickými poznámkami k názorom odborných kolegov na vysokých školách.

Prameň:  Armin Pfahl-Traugher, „Nesväté vo Svätom písme", Diesseits,  č.56, s. 37, 2001.

Budúcnosť minulosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Christian de Brie

Už v Durbane to bolo vidno. Vzhľadom na rwandskú genocídu, etnické čistky na Balkáne a rastúcu xenofóbiu v Západnej Európe mala 3. Konferencia proti rasizmu v Durbane (31.08-08.09.2001) vypracovať program  boja proti rasizmu.

Symbolická voľba Južnej Afriky - sedem rokov po prvých voľbách, ktoré znamenali koniec apartheidu - mobilizovala černošskú väčšinu, poznačenú desaťročiami utláčania belochmi. Štyristo asociácií sa chystalo prehovoriť a zmobilizovali do ulíc mesta dvanásť tisíc manifestujúcich pod heslom:

„Problém rasizmu sa nedá odlúčiť od problému diskriminácie medzi chudobnými a bohatými."

Všetky africké štáty žiadali, aby sa stáročný obchod s otrokmi a zotročovanie ľudí kvalifikovali ako „zločiny proti ľudskosti", ako také boli nepremlčateľné a dávali právo na „odškodnenie".

Palestínčania, obete izraelského utláčania, plánovali obžalovať „kolonialistické sprisahanie, agresiu, násilné vyhnanie obyvateľstva, zmocnenie sa pôdy a zneuctenie posvätných kresťanských a moslimských miest" Izraelčanmi. Arafat označuje politiku Izraela ako „rasistickú" a navrhuje, aby sa za takú aj verejne vyhlásila.

Spojené štáty a bývalé koloniálne mocnosti sa vzpierajú uznať otroctvo za zločin proti ľudskosti - okrem Francúzska, ktoré tak urobilo parlamentným hlasovaním v máji 2001 na podnet guajanskej poslankyne Christiane Taubirovej-Delanonovej - a odmietajú myšlienku odškodnenia (reparácií). Nie sú ochotné ani k nijakému kompromisu v otázke asimilácie sionizmu s nejakou formou rasizmu, čo by viedlo k obžalobe štátu Izrael. Tieto fakty slúžili Spojeným štátom za zámienku  pre odchod z konferencie.

Záverečná deklarácia vznikala s veľkými ťažkosťami. Tajomníčka konferencie, európske štáty a viaceré mimovládne organizácie nakoniec hrozbou rozpadu konferencie dosiahli, že štát Izrael sa v záverečnej deklarácii neodsudzuje. Otroctvo sa síce uznáva za „zločin proti ľudskosti", ale vyžaduje sa len „ospravedlnenie"; miesto finančných náhrad sa hovorí o rozvojových plánoch pre postihnuté spoločenstvá.

Konferencie sa zúčastnilo sto šesťdesiat štátov, ale prišlo len asi tucet hláv štátov a pomerne málo vysokých predstaviteľov bohatých štátov. V mene mimovládnych organizácií sa nad tým pohoršila Rigoberta Menchú, Indiánka z Guatemaly, nositeľka Nobelovej ceny za mier:

„Naša prítomnosť na tejto konferencii je protest proti nedodržanému sľubu Organizácie spojených národov, že urobia koniec koloniálnym režimom, ktoré si podmanili domorodé národy a vytvorili hanebné inštitúcie otroctva."

Otroctvo nevymizlo

Od začiatku 16. storočia až do dnešných dní budovala západná civilizácia svoju celosvetovú nadvládu na pyramíde genocíd a zločinov proti ľudskosti, ktoré sú svojím rozsahom a dĺžkou trvania bezpríkladným barbarstvom. To je neúnosná pravda pre všetkých dnešných dedičov, ktorí sú ochotní iba na oko uznať vinu svojich otcov a ide im len o to, aby si zachovali zisky starootcovských výbojov.

Keď v roku 1492 Krištof Kolumbus pristál v Amerike, mal tento svetadiel asi osemdesiat miliónov obyvateľov (svetová populácia bola vtedy asi štyristo miliónov). Za pol storočia ich ostalo asi desať miliónov, t.j. 12,5 %; v Mexiku ostal jeden milión z dvadsať päť, t.j. 4 %. Vyhubenie amerických Indiánov (ktoré dnes pokračuje) sprevádzalo systematické lúpenie všetkých bohatstiev a uchvátenie - so zbraňou v ruke - skoro všetkej pôdy. Čoskoro sa rozvinul transatlantický obchod s otrokmi a zotročenie afrických černochov na americkom kontinente,  ktorému padlo za obeť v priebehu troch dlhých storočí asi pätnásť miliónov mužov, žien a detí. V roku 1807 zakázali obchod s otrokmi Angličania (neviedli ich k tomu len humanitárne dôvody) a postupne iné štáty. No koniec obchodu neznamenal koniec otroctva: napr. vo Francúzsku bolo otroctvo zrušené najprv roku 1794, potom v roku 1848, ale v skutočnosti pretrvávalo ilegálne a pololegálne počas celého koloniálneho obdobia až do zrušenia nútených prác v roku 1946.

Každý na Západe si myslí, že vie čo bola pre postihnutých skúsenosť otroctva, lebo o tom čítal v školských učebniciach; odsudzuje to a ponáhľa sa zabudnúť na minulosť. To sa však nedá - minulosť je večná. Nech si zajtra triumfuje mier a spravodlivosť - nič nikdy nezotrie nevysloviteľný smútok z tvárí miliónov ľudských bytostí, ktorých život sa zo dňa na deň nenávratne premenil na hrôzu a bezútešnosť - a to čakalo aj ich deti po mnoho generácií. Väčšina z nás ešte nevie, čo je jeden človek schopný urobiť druhému. Zločiny otroctva proti ľudskosti nie sú nejaká príhoda z dejín: boli dopredu premyslené, odôvodňované, kodifikované, platili storočia a zanechali v západnom kolektívnom vedomí hlbokú stopu historického rasizmu, ktorý sa síce kyvoce, ale ešte má korene. Bolo by nesvedomité obrátiť sa chrbtom k minulosti, ktorá je na toľkých miestach zemegule ešte prítomná.

Bolo treba, aby genocídny rasizmus vrcholil v metodickej a urýchlenej deštrukcii skoro všetkých európskych židov - šesť miliónov za štyri roky - v zotročení miliónov iných osôb, najmä Slovanov, a to nacistami a ich pomocníkmi v Nemecku a vo väčšine nimi okupovaných štátov, aby sa ozvalo západné svedomie. Dalo veľa námahy pozbierať spomienky obetí, ktoré unikli smrti, najmä židov, svedkov a bádateľov, bolo treba neúnavne otvárať archívy, aby sa dalo pochopiť, prečo a ako sa stalo nepredstaviteľné. Celé populácie boli dehumanizované, veci sa im racionálne odôvodňovali, vštepovalo sa to do nich, prijímali to za svoje, alebo to len tolerovali; vládol absolútny teror, ktorý nepripustil ani len myšlienku na odpor, a vykonávali ho raz zločinní psychopati, inokedy dobrí otcovia rodín; obete boli nútené spolupracovať na svojej deštrukcii; pracovná sila sa využívala až do chvíle smrti a ziskuchtivosť vrahov bola bezuzdná: dnes sa to konečne vie! A predsa, ako to práve magistrálne ukázala Rosa Amelia Plumelle-Uribeová, čierna kolumbijská spisovateľka , vo svojej strhujúcej knihe (1), systém, ktorý fungoval proti európskym židom štyri roky, platil počas storočí najmä proti americkým Indiánom a černochom z Afriky v Amerike - bez toho, žeby si toho biely muž všimol.

Ani dnes ešte nie je ochotný priznať to a uznať svoju vinu, takže sa zdá, že sa nemýli Aimé Césaire:

„Ten veľmi slušný, veľmi humanistický, veľmi kresťanský občan 20. storočia ( ... ) nemôže odpustiť Hitlerovi nie jeho zločin ako taký, nie jeho poníženie človeka ako takého, ale že to bol zločin proti belochovi, že aplikoval v Európe kolonialistické postupy, ktoré boli dosiaľ prípustné len proti alžírskym Arabom, indickým kuliom a africkým černochom." (2).

 Lebo je pravda, že kým v Norimbergu úradovali americkí, sovietski, britskí a francúzski sudcovia, ostávala v Amerike legalizovaná rasová segregácia, v ZSSR boli plné gulagy a Veľká Británia a Francúzsko potláčali bombami a napalmom túžby kolonizovaných národov po slobode; draho im nechali platiť vlastné oslobodenie (3).

O niekoľko rokov prijal Západ za spojenca a podporoval vojensky a hospodársky rasistickú vládu Južnej Afriky, prešpikovanú nacistami a neonacistami; k vode ju pustil až pod veľkým medzinárodným tlakom a kvôli zachovaniu pochopiteľných finančných záujmov. Okrem štátu Izrael, ktorý ostal až do konca nezlomným podporovateľom vlády apartheidu, lebo v Južnej Afrike našiel svoj model pre zaobchádzanie s Palestínčanmi.

Tak ako rasizmus založený na etnických alebo náboženských kritériách, ani otrokárstvo nie je ani výmyslom ani výnimočnosťou bieleho západného človeka. Otrok je dôsledok prvej vojny, keď porazený ponúkol svojmu nepriateľovi svoj krk, ponechávajúc mu na rozhodnutie podrezať ho alebo uviazať ho. Jednoducho korisť, on, jeho žena, deti, zbavení ,ľudskosti využívateľní podľa ľubovôle, predávaní a kupovaní na jarmokoch, úplne podrobení svojmu majiteľovi. Od Egypta po Čínu, od Grécka po Mongolsko alebo Otomanskú ríšu, skoro všetky „civilizácie" boli otrokárske, a to bez akéhokoľvek pocitu viny. Aj v samotnej Afrike praktizovali otrokárstvo arabomoslimovia pred, súčasne a po Európanoch, a to na rovnocenných populáciách v podobných životných podmienkach. Aj najstaršie africké kráľovstvá boli medzi sebou v ustavičných vojnách - ani viac ani menej ako európske alebo ázijské kráľovstvá - a nečakali na bieleho muža, aby sa medzi sebou pustili do lukratívneho obchodu s otrokmi (4).

A všeobecne sa vie, že otrokárstvo, vrátane obchodu s otrokmi, nezaniklo. Pol storočia po Všeobecnej deklarácii ľudských práv pretrváva. Obeťami sú tí najslabší z tých najchudobnejších štátov: nútená práca miliónov detí, prenajatých alebo predaných podnikateľom do vzdialených krajín, dievčatá z Juhu nútené na domáce práce, ženy z Juhu a Východu navedené na prostitúciu ... Pokiaľ ide o rasizmus a xenofóbiu, pokrývajú celú planétu a pravidelne prepukajú raz tu, raz tam, vždy sprevádzané vražednými násilenstvami.

Nič nebráni napraviť chyby a škody minulosti. Sto tridsaťšesť rokov po jeho zrušení, konštatuje Barbara Leeová, poslankyňa za demokratov v Kalifornii a členka Spolku čiernych, ešte stále cítiť v Spojených štátoch dôsledky otroctva. Až dodnes bolo zvykom odškodňovať v pravom rade otrokárov, prinútených vrátiť svojim obetiam časť toho, čo im dlhé roky odnímali. Haiti, jedna z najchudobnejších krajín sveta, zaplatilo Francúzsku po získaní nezávislosti v roku 1804 do roku 1956 sto päťdesiat miliónov zlatých frankov - vraj ako odškodné pre farmárov . V nedávnych rokoch viedli Spojené štáty úspešný boj za reparácie obetiam holokaustu v Európe; Nemecko ich v tejto veci dokonca predišlo. Došlo k uznaniu princípu a našli sa spôsoby platenia - to je spravodlivosť. Ako sa dá pochopiť stanovisko USA a Nemecka, ako aj ostatných európskych štátov v Durbane, aby sa, ak ide o iné obete a najmä o Čiernych, táto otázka ani len nepoložila?

Tvrdenie, že problém nie je ten istý, že pojem otroctva v sebe obsahuje skutočnosti celkom iného charakteru, že určenie zodpovedných osôb ako aj identifikácia oprávnených obetí sú prakticky neuskutočniteľné, že platenie „reparácií" by viedlo k novej forme závislosti Juhu na Severe, že by to pomohlo najmä miestnej africkej oligarchii udržať sa naďalej pri moci, že by to neúmerne obohatilo aj kancelárie expertov a advokátov - to všetko je len závoj na tvári posudzujúceho.

Veda a náboženstvo, viera a vedomosti: to sú piliere, na ktorých sa vybudovala západná spoločnosť, kresťanská a kapitalistická; na nich udržuje svoju dominanciu a pomocou nich prehlbuje zívajúcu priekopu rozdeľujúcu ľudstvo na severné a južné, bohatých a chudobných.  Všade, kde sa vyvíjajú a pretrvávajú ekonomické, sociálne, právne a štatutárne nerovnosti, končí to vznikom a rozvojom rasizmu, t.j. ideologickým ospravedlňovaním nadradenosti jedných a podradenosti druhých, udržovaných v závislosti, ponižovaných a prenasledovaných. Osud, nanútený židmi od desaťročí Palestínčanom, je toho tragickou ilustráciou. Ak získal na medzinárodnej scéne taký veľký význam, kým osud toľkých iných národov ostáva neznámy, nie je to pre manifestáciu stále živého antisemitizmu, ku ktorému sa v Durbane niektorí delegáti otvorene priznávali. Je to skôr preto, lebo sa javí byť koncentrátom archaickej nespravodlivosti, ovládajúcej vzťahy medzi ľuďmi a predobrazom toho, čo by mohol byť svet zajtrajška: návrat do minulosti.

Poznámky

(1)  La Férocité blanche, des non-Blancs aux non-Aryens, génocides occultés de 1942 ? nos jours (Biela nespravodlivosť nebelochov voči neárijcom, zatajené genocídy od roku 1492 do našich dní), Albin Michel, Paris 2001.

(2)  Discours sur le colonialism (Rozhovor o kolonializme), 1955, cituje Louis Sala-Molins v úvode ku knihe (1).

(3)  „Polémiques sur l'histoire coloniale" (Polemiky o dejinách kolónií), Mani?re de voir, č. 58, 2001.

(4) Mungo Park, Voyage dans l'intérieur de l'Afrique (Cesta do vnútra Afriky), La Découverte, Paris 1996.

Prameň: Christian de Brie, "L?avenir du passé", Le Monde diplomatique, č. 571, s. 3, október 2001. - Preložil Rastislav Škoda.

Nevedomosť nie je hriech

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Richard Dawkins

„Ak stretnete niekoho, kto o sebe hovorí, že neverí na evolúciu, môžete o ňom s istotou povedať, že je nevedomec, hlupák alebo blázon (možno aj klamár, ale túto možnosť radšej neberiem do úvahy).“

Po prvý raz som túto vetu napísal do New York Times roku 1989 a od tých čias mi ju často vytýkali ako dôkaz mojej arogancie a intolerancie. Pravdaže znie arogantne - ale neskrývaná zrejmosť sa ľahko vníma ako arogancia. Ak pozorne preveríme toto konštatovanie, ukáže sa nám, že je umiernené a skoro samozrejme pravdivé.

Ďaleko najväčšia z uvedených štyroch kategórií je „nevedomec“ (ignorant) a nevedomosť nie je hriech. (Nie je ani požehnanie - no zabudol som už, kto povedal „Ak je nevedomosť požehnanie, ako to, že vyvoláva toľko biedy?“). Každý, kto si myslí že Joe DiMaggio bol hráč kriketu, je nevedomec, hlupák alebo blázon (pravdepodobne nič nevediaci) a ak to poviem, nebudete ma považovať za arogantného. (Joe DiMaggio bol hráč basebalu - poz. prekl.) Nijako nie je intolerantné ani označiť tých, čo si myslia, že zem je plochá ako tanier, za nevedomcov, hlupákov alebo (najskôr) bláznov. To je jednoducho pravda. Rozdiel je v tom, že nie veľa ľudí považuje Joe DiMaggia za hráča kriketu alebo zem za plochú ako tanier, takže sa vôbec neoplatí poukazovať na ich nevedomosť. Prieskumy verejnej mienky však ukazujú, že 100 miliónov amerických občanov verí, že ľudia a dinosaury boli stvorení v tom istom týždni ako všetko iné, a to pred menej ako desaťtisíc rokmi! To je oveľa vážnejšie. Títo ľudia hlasovali, volili - a máme tu Georgea W. Busha (za trochu pomoci jeho priateľov na Najvyššom súde) a ten to dokazuje. Títo ľudia prevládajú v školských radách niektorých štátov. Ich názory sa naproste priečia všetkému, čo hovorí veda, a to nielen biológia, ale aj fyzika, geológia, astronómia a iné jej odvetvia. Iste je úplne oprávnené klásť otázky aj o bežných vedomostiach v oblastiach, ktoré vás zaujímajú a ktoré ste najprv akceptovali bez rozmýšľania. To robili Einstein, Galileo a Darwin. Ale našich sto miliónov sú celkom iného druhu. Vplyvne a mocne protirečia výučbe v rozsiahlych oblastiach vedomostí, kde sú ich vlastné vedomosti a chápania rovné nule. Moje konštatovanie, že sú „arogantní a netolerantní“ sa ukazuje byť čistou pravdou.

Nevedomosť nielenže nie je hriech, našťastie sa jej dá aj odpomôcť. Vo svojej spomínanej eseji v Times som uviedol jednu svoju skúsenosť z rozhlasových pohovorov po Spojených štátoch. Dalo sa očakávať, že kreacionisti ma budú veľmi napádať. Nestalo sa tak. Stretol som veľa kreacionistov, ale vo väčšine prípadov išlo o čestnú nevedomosť, ku ktorej sa mnohí otvorene priznávali. Keď som im zdvorilo a trpezlivo vysvetlil, čo je vskutku darvinizmus, počúvali ma nielen s rovnakou zdvorilosťou, ale so záujmom a neraz aj s nadšením.

„To je teda naozaj zaujímavé! Úžasné! To som ešte nikdy nepočul!“

Títo ľudia neboli hlúpi (ani blázni, ani klamári). Neverili na evolúciu len preto, že im dosiaľ nikto nepovedal, čo to vskutku je, tá evolúcia, vývoj života na Zemi. A preto, lebo určití ľudia im zdôrazňovali, že evolúcia protirečí ich drahému náboženstvu (podľa vzdelaných teológov úplne neprávom).

Myslím si, že to bol môj kolega John Endler, autor knihy Prírodná selekcia v divočine, výbornej zbierky terénnych dôkazov v tomto dôležitom predmete, čo mi rozprával túto historku: Počas jedného vnútroštátneho letu sa ho sused v lietadle spýtal, čo robí. Odpovedal mu, že je univerzitný profesor biológie a že sa zaoberá výskumom života spoločenstiev gubiek  (známych akvárijových rybiek Poecilia reticulata) na Trinidade. Mužov záujem rástol a tak mu Endler vysvetľoval javy prírodnej selekcie, teda evolúcie, v reči o svojej každodennej práci, ale nespomenul zatiaľ meno Darwin. Keď muž pochopil brilantnú jednoduchosť teórie na vysvetlenie pozorovaní, pýtal sa na jej označenie a pôvod. Až v tejto chvíli Dr. Endler odkryl svoje karty: „Volá sa to Darwinova teória evolúcie prírodnou selekciou.“ V tej chvíli sa mužovo chovanie zmenilo. Zaujal obranné postavenie, bez podrobností vyhlásil, že tejto teórii neverí a rozhovor prerušil.

Bol iste nevedomec, možno hlupák, ale neklamal. Pôvodne som uviedol výraz „klamár“ len ako jednu z ďalších možností na doplnenie. Nikdy som si nebol istý, či vskutku existujú inteligentní, poznávajúci a zdraví ľudia, ktorí predstierajú nevieru v evolúciu z nejakých dôvodov v pozadí. Je možné, že nejaký politický kandidát sa musí pretvarovať, aby vyhral nejaké voľby. Ak ide o taký prípad, je to zlé, ale možno sa to nedá odsúdiť väčšmi ako príslovečné bozkávanie detí politikmi. To nie je veľmi závažná lož, ak vychádza z úst politika. No iste sú aj takí kreacionisti, ktorí šíria lži z dôvodov propagandy, ľahkovážne a vedome citujúc nepravdivo biológov začínajúc Darwinom. Takáto nečestnosť je dostupne dokumentovaná na početných stránkach webu a v knihe austrálskeho geológa Iana Plimera Klamstvá kvôli bohu.

Existujú prípady nadutcov, ktorí nie sú nevedomci, hlupáci alebo blázni, ale možno ich označiť za kandidátov do kategórie klamárov? David Berlinski, ktorý istotne nie je nevedomec, ani hlupák, ani blázon, tvrdí o sebe, že nie je kreacionista, ale že má silné vedecké argumenty proti evolúcii (ktoré sa však ukazujú byť len tie staré známe argumenty kreacionistov). Ako hostia jedného významného rabína sme raz mali možnosť pódiovej diskusie v Oxforde spolu s veľkým Johnom Maynardom Smithom. Maynard Smith hovoril po Berlinskom a hľadisko čoskoro prepukalo v smiech, keď vyvracal slabé Berlinského argumenty. Pobavil som sa však na Berlinského taktike voči posmechu publika: Vyskočil na špičky, dlaň vykrútil proti obecenstvu a kričal (samozrejme približne, presné znenie si nepamätám):

„Nie, nie! Nesmejte sa! Nechajte Maynarda Smitha povedať svoj názor! Musíme byť féroví!“

Našťastie oxfordské obecenstvo prehliadlo túto taktiku, ktorej cieľom bolo zvaliť výsmech publika na Maynarda Smitha miesto na Berlinského. Hoci rabín bol oddaný kreacionista, povedal mi neskôr, ako ho šokovala Berlinského duplicita.

Neuberiem ani slovo zo svojho pôvodného konštatovania. Dnes si dokonca myslím, že nie je úplné. Možno je ešte piata kategória, ktorá by sa dala zaradiť pod názov bláznovstva, ale výstižnejšie bude označiť ju ako ľudia s premytým mozgom. Seriózni ľudia, ktorí nie sú ani nevedomci ani hlupáci a ani neklamú, môžu byť kruto postihnutí na jednej strane presvedčivými dôkazmi vedy, na druhej strane oficiálnym vysvetľovaním a ich chápaním ich svätej knihy. Myslím si, že toto je jedno z veľkých ziel, ktoré môže urobiť náboženstvo ľudskej mysli. Je tu lož, ale to je lož inštitúcie, ktorá poškodzuje veriacu obeť; nie je to lož vychádzajúca z obete. Najlepší príklad, ktorý poznám, je dosť ostrý, dokonca zlý, ale o tom nabudúce.

Prameň: Richard Dawkins, „Ignorance Is No Crime“, Free Inquiry, 21/3, s. 7 – 8, 2001. – Preložil Rastislav Škoda.

Sme Amerika, ustúpte!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Maureen Dowdová

Chceme veľa, chceme to rýchlo, chceme diaľky, chceme to hneď!

Chceme autá V 8 s 345 konskými silami. Šoférujeme obludy na štyroch kolesách. Sme osamote pri volante. Nepoznáme hranice. Máme slobody.

Ak stúpanie hladín oceánov zaplaví pobrežia, naši morskí geológovia vymodelujú nové a Hollywood získa nové brilantné námety pre katastrofické filmy. Ak si pripálime kožu pri nadmernom opaľovaní, naši dermatológovia nám implantujú druhú. Ak sa zemeguľa oteplí, zapneme klimatizátory (my sme vynašli klimatizáciu!). Povezieme sa ešte rýchlejšie na svojich obrovských a klimatizovaných autách na nové pláže, ktoré vytvorili naši morskí geológovia.

Zdokonalíme sen o jadrovej energii. Svoj toxický odpad  uložíme tam a vtedy, ako sami rozhodneme. Máme k dispozícii celé štáty, ktoré nemajú lepšej úlohy ako slúžiť nám od pradávna za skladisko pre náš odpad. Tisícročia tam  bude môcť hniť na voľnom vzduchu na týchto obrovských rozlohách.

Budeme mať najväčšie a najškodlivejšie rakety a namierime ich tam, kam rozhodneme, proti galaxiám, proti večnosti, nateraz a navždy.

Vypustíme do vesmíru toľko satelitov, koľko budeme chcieť a budeme si ich chrániť štítom z ďalších satelitov a strojov.

Zaručíme spojenia vysokovýkonného Internetu. Nedovolíme nikomu, nech by to bol ktokoľvek a kdekoľvek, aby bránil našim počítačom a našim hrdinom, nášmu Palmovému Pilotovi a našej Černici v prístupe k ich podstatným potrebám: kotizáciám na burze, športovým výsledkom, cenám nehnuteľností, kuchynským receptom a pornografii (my sme ju predsa nevymysleli!).

Tým, že zmilitarizujeme vesmírny priestor a poskytneme istú a spoľahlivú ochranu našim satelitom, zaručíme existenciu, slobodu a prosperitu našim 500 televíznym staniciam, vysielajúcim z éteru.

Upravíme potraviny tak, ako sa nám bude páčiť, budeme ich vyvážať, kam budeme chcieť a spôsobom, ktorý si sami vyvolíme; budeme ich  predávať za ceny, ktoré sami určíme.

Naše medzinárodné bankové výkonné orgány, Svetová banka a Medzinárodný menový fond, budú finančne podporovať každý diktátorský režim, ktorý sa nám bude páčiť.

Kúpime si, budeme nosiť, schováme a použijeme každú strelnú zbraň, a to kedykoľvek to budeme chcieť, lebo toto právo je zaručené Ústavou (my sme vymysleli Ústavu). Popravíme každého zločinca, ktorého sami určíme, smrteľnou injekciou alebo elektrickým kreslom (my sme vynašli elektrinu).

Prameň: Maureen Dowd, "We are America get out of our way" , Int. Herald Tribune, 21. 5. 2001. - Preložil Rastislav Škoda.

Po cestách kresťanskou Amerikou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Eddie a Marie Bushoví

Cestovná správa

Kto chce zblízka poznať kultúrne rozdiely, musí po USA cestovať. V Európe sú skeptické a humanistické myšlienky pomerne veľmi rozšírené a cirkvi bojujú so spoločnosťou ústupové boje -- okrem Slovenska. V Amerike idú hodiny naozaj inakšie.

Na letisku v Minneapolis visí model lietadla „Spirit of St. Louis", na ktorom Charles Lindbergh, jeden z najslávnejších synov Minnesoty, ako prvý preletel Atlantik. Nápadné je, že z aerodynamických dôvodov nemá toto lietadlo okná s pohľadom dopredu. Neodolal som pokusu vidieť v tom metaforický význam: Rýchlosť je pre Američanov dôležitejšia ako vedieť, kam to vedie!

Klerikálne infiltrácie

Humanisti a voľnomyšlienkari v Minnesote však dobre vedia, kam to vedie a nepáči sa im to. Evanjelickí kresťania držia v rukách kormidlo štátu a kŕčovito sa pokúšajú zmeniť kurz tak, aby sa rozdeľovacia čiara medzi štátom a cirkvou posunula v ich prospech. Hiero Russell, bývalý predseda a terajší pokladník minnesotských humanistov a náš sprievodca v tomto štáte, nám uviedol niekoľko príkladov: V nemocniciach, ktoré vedú cirkevné ustanovizne, stratia sestričky miesto, ak sa priznajú k svojmu voľnomyšlienkarstvu. Štátne poukazy na výchovu a štúdium majú čoskoro nadobudnúť platnosť aj na cirkevných školách. Aj na štátnych školách sa má vyučovanie začínať modlitbami. Stalo sa už, že v niektorých štátoch sa mali začínať modlitbou aj futbalové zápasy. Proti takýmto snahám bojujú humanisti v spolupráci so „Spoločnosťou pre odluku štátu od cirkvi", žiaľ, neraz neúspešne.

Okrem humanistov  existuje v Minnesote rad ďalších voľnomyšlienkárskych organizácií, medzi nimi „Minnesotskí ateisti", „Univerzita minnesotských ateistov a humanistov", „Voľnomyšlienkari od Červenej rieky a Horného jazera", „Priatelia slobody od teizmu", „Spoločnosť pre humanistický judaizmus", „Náboženskí humanisti", unitári atď.

Táto rôznorodosť pripomína trochu židovské roztrieštenie spoločnosti vo filme „Brianov život". Aspoň humanisti a ateisti však, zdá sa, navzájom dobre vychádzajú. Na dôkaz toho sme boli pozvaní na večierok obidvoch organizácií a okrem malých dráždení si tam nešli nijako do vlasov. Tam sme sa dozvedeli, že obidve organizácie majú skoro rovnaký počet asi 200 členov a okrem iného obidve šíria v káblovej televízii raz za dva týždne svoj program pre Minneapolis a iné mestá v Minnesote.

Zaujímavé je, že terajší guvernér Minnesoty, Jesse Ventura, bývalý boxer, je voľnomyšlienkar, ktorý raz povedal: „Organizovaná viera je barla pre tých, čo slabo rozmýšľajú a ktorí sa jednoducho zavesia na veľký počet veriacich." Keďže Minnesota leží v tzv. biblickom kruhu južných štátov, treba predpokladať, že Ventura to povedal až po svojom zvolení za guvernéra.

Vyzývanie boha

Druhým významným synom Minnesoty je spisovateľ Sinclair Lewis (slovenským čitateľom ho netreba predstavovať - p.p.). V mladom ešte veku  sa ten raz v jednom kostole vyhlásil za voľnomyšlienkara a provokoval boha, aby ho v najbližších desiatich minútach zabil. Boh samozrejme takúto výzvu neprijal, ale medzi prítomnými v kostole autor nepochodil, ani inde; také veci sa nerobia.

V nedeľné rána prekypujú televízne programy evanjeliovými vášňami. To nám pripomína, že počet veriacich je v USA veľmi vysoký a skoro 70 % obyvateľstva verí na posmrtný život. Asi 44 % ľudí chodí pravidelne do kostola.

Zóna bez voľnomyšlienkarov

Cesta nás zaviedla aj k priateľom do mesta Columbus v Indiane, charakterizovaného továrňou Cummins na dieselové motory. Mesto veľa ťažilo z bohatstva tejto firmy a pýši sa administratívnymi budovami a štyrmi kostolmi od svetoznámych architektov. Kdesi stojí aj akási gigantická socha od Henry Moora. Je však na počudovanie, že mesto nemá ani jedno divadlo a ani jednu koncertnú sieň - ale čo by ste chceli, keď nemá ani jednu voľnomyšlienkársku organizáciu!

V jednom ženskom spolku sa Márie pýtali, do ktorej cirkvi patrí. Keď sa „priznala" k humanizmu, chceli bez zlomyseľnosti vedieť, či to značí, že sa nestará o iných ľudí. Otázka bola príliš neočakávaná pre patričnú odpoveď.

Hoci Najvyšší súd USA rozhodol, že na štátnych školách sú povolené len súkromné modlitby, píšu miestne noviny, že na miestnych vysokých školách sa konajú pred prednáškami modlitby a čítania z biblie. V náboženskom odseku novín sa často preberá otázka jedného redaktora: „Je finančný úspech vždy dôkazom záľuby boha?"

Spoločenský život v štáte, v meste a na ulici ovláda cirkev, ktorá podminováva dokonca aj obchodné podnikanie. V mnohých obchodoch je vyložený „Kresťanský obchodný telefónny zoznam" - pre strednú (južnú, severnú atď.) Indianu. Má náklad 40 000 výtlačkov a ako spoluvydavateľ sa udáva Ježiš Kristus. Mnohí obchodníci v ňom svedčia: „Som kresťan, ktorý miluje Ježiša Krista a verne mu slúži. Svoj podnik vediem prísne podľa biblických princípov." (Kedy sa podobné reklamy objavia na našich bilbordoch?)

Kresťanská aréna

Naša ďalšia návšteva platila „Juhovýchodnému kresťanskému kostolu" na okraji mesta Louisville v Kentucky. Okrúhlastá budova z ocele, skla a betónu pojme 9 000 sediacich návštevníkov a pozostáva z arény, ktorá má dve poschodia s balkónmi. V strede visí gigantické dvojstranové premietacie plátno, na ktorom vidno prednášateľa z každého kúta auditória v príslušnom zväčšení.

Krátko pred našou návštevou sa tam konalo weekendové štúdium biblie a bohoslužby. Hlavnou atrakciou pre osemtisícové prevažne ženské publikum bola Beth Mooreová, evangelikálna kazateľka a autorka kníh typu „Ženské srdce, boží domov" alebo „Ježiš, ten jeden a jediný".

Miestne cirkevné noviny obsahujú aspoň 50 % inzerátov. V aktuálnom vydaní pri našej návšteve sa redaktori aj čitatelia veľmi pohoršovali nad zrovnoprávnením homosexuálov už aj v tomto americkom štáte, lebo to vraj odporuje božiemu slovu a prianiu.

Náš cirkevný sprievodca nás informoval, že aréna je veľmi vhodná aj pre rozličné predstavenia. Napríklad vo vianočnom čase sa do nej vovedie pri betlehemských jasličkových hrách aj niekoľko tiav, aby sa návšteve svätých troch kráľov z Východu prepožičala autentická atmosféra. A v poveľkonočnom čase sa za pomoci elektrického lanového výťahu a udatného herca znázorňuje nanebovstúpenie Krista pána. Krátko pred nebom, totiž pred strechou, sa mechanika zastaví a herec sa diskrétne vráti bočnou chodbičkou na zem. Obecenstvo býva zakaždým k slzám dojaté, uisťoval nás náš hodnoverný sprievodca.

Posledná zastávka Massachusetts

Náš najbližší kontakt s humanistami predstavoval Joe Gerstein, prezident Humanistickej asociácie v Massachusetts. Pred rokmi sa usiloval zjednotiť rozličné roztrieštené voľnomyšlienkárske spolky, dnes sa venuje hlavne „Rýchlemu programu" pre drogovo závislých; je to nenáboženská alternatíva k „Anonymným alkoholikom".

Spolu s ním sme navštívili chatu Henryho Thoreaua (1817-1862), ktorý je známy ako významný člen Skupiny transcendentalistov Nového Anglicka, ktorých myšlienky boli veľmi blízke presvedčeniu humanistov. Thoreau bol vášnivým zástancom občianskej neposlušnosti. Dostal sa do väzenia, lebo odmietal platiť dane, kým USA povedú vojnu proti Mexiku.

Massachusettskí humanisti majú dobrý kontakt k univerzite v Harvarde. Jej výkonný riaditeľ Tom Ferrick, bývalý katolícky kňaz, je činný aj ako humanistický kaplán. Tento post sponzoruje jeden bohatý priaznivec.

Naším posledným cieľom bola „Unitárska univerzalistická cirkev" v Bostone, kde sme sa zúčastnili jedného letného spevokolu. Tu vítajú s otvoreným náručím každého neverca. Kostolný chór má sto účinkujúcich. Spievajú sa piesne o ľudských a občianskych právach a iné hymny. Za spolupráce publika sa niekedy vytvorí veľmi spokojná a šťastná nálada.

„Unitárska univerzalistická cirkev" mieša náboženské predstavy s humanizmom a dá sa teda považovať za akýsi náboženský humanizmus. Ozajstní humanisti sa tu nemôžu veľmi dobre cítiť, lebo veď ako velebiť boha, na ktorého neveríme?

Mária a Eddie Bush sa angažujú v Britskej asociácii humanistov.

Prameň: Eddie a Marie Bush, „Unterwegs im christlichem Amearika", Diesseits, č. 56, s. 18-19, 2001. - Preložil Rastislav Škoda.

Totálna vojna proti difúznemu nebezpečenstvu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Ignacio Ramonet

Protivník

Stalo sa to 11. septembra. Presmerované zo svojho normálneho poslania pilotmi hotovými na všetko, lietadlá sa rútia do stredu mesta s určením zničiť symboly nenávideného politického systému. Ide to veľmi rýchlo: explózie, fasády sa rozlietajú, vežiaky sa rúcajú za pekelného rachotu, zdesení prežívajúci utekajú pokrytí troskami. A médiá podávajú správu o tragédii v priamom prenose…

New York 2001? Nie, Santiago de Chile, 11. septembra 1973. V spolupráci s USA generál Pinochet uskutočnil puč proti socialistickému prezidentovi Salvadorovi Allendemu a prezidentský palác nechal bombardovať letectvom. Desiatky mŕtvych a začalo sa obdobie teroristickej vlády, ktoré trvalo pätnásť rokov ...

Prečo popri legitímnom súcite s nevinnými obeťami atentátov v New Yorku a Washingtone nepripustiť, že Spojené štáty nie sú - tak ako všetci ostatní - nevinným štátom? Nezúčastnili sa násilných, ilegálnych a často utajených politických akcií v Latinskej Amerike, na Blízkom východe, v Ázii ...? Ktorých dôsledkom boli tragické voje mŕtvych, „zmiznutých", mučených, žalárovaných, utečencov, exulantov ...

Stanovisko západných vlád a masmédií v ohľade ich predbiehania sa v proamerikanizme by nám nemalo zakrývať krutú skutočnosť: Na celom svete, a najmä v štátoch Juhu, verejná mienka po týchto odsúdeniahodných atentátoch bola: „Čo sa im stalo je veľmi smutné, ale patrí im to!"

Aby sa táto reakcia dala pochopiť, možno nebude neužitočné pripomenúť, že už počas celej „studenej vojny" (1948-1989) sa Spojené štáty pustili do „križiackej výpravy" proti komunizmu, ktorá mala neraz podobu vyhladzovacieho ťaženia: tisíce komunistov boli pozabíjané v Iráne, okolo milióna v Indonézii, dvesto tisíc ľavičiarov bolo likvidovaných v malej Guatemale ... V tých rokoch sa písali najotrasnejšie stránky Čiernej knihy amerického imperializmu, poznačené aj hrôzami vietnamskej vojny (1962-1975).

Už vtedy vraj išlo o „dobro proti zlu" - hoci vtedy, podľa Washingtonu, podporovať teroristov nebolo za každých okolností nemorálne. Prostredníctvom CIA vtedy Američania odporúčali atentáty na verejných priestranstvách, únosy lietadiel (čínsky pilot, ktorý pristál so svojím Migom na Tajvane, dostal milión dolárov v zlate - p.p.), sabotáže a vraždy. Na Kube organizovali zavraždenie Fidela Castra, v Nikarague sandinistov a v Afganistane sovietov.

Bolo to práve v Afganistane, kde Washington za podpory dvoch veľmi slabo demokratických štátov  - Saudskej Arábie a Pakistanu - organizoval v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vznik moslimských brigád, regrutovaných v arabsko-moslimskom svete a zložených z ľudí, ktorých masmédiá západu označovali za „freedom fighters" - bojovníci za slobodu!  Vie sa, že vtedy CIA angažovala a formovala aj chýrneho Osáma bin Ládina.

Od roku 1991 sa USA inštalovali na pozícii jedinej hyperveľmoci a v skutočnosti  zbavili OSN ich medzinárodnej úlohy. Sľúbili, že zavedú nový svetový priadok, ktorý bude spravodlivejší ako boli predošlé usporiadania sveta. V jeho mene viedli vojnu proti Iraku. Na druhej strane sa chovajú škandalózne stranícky v prospech Izraela a na škodu práv Palestíncov. Napriek medzinárodným protestom trvajú na neľútostnom embargu voči Iraku, ktoré nevadí režimu, ale postihuje tisíce nevinných. To dráždilo a búrilo arabsko-moslimskú verejnú mienku a viedlo k vzniku a šíreniu radikálne protiamerického islamizmu.

Ako dr. Frankenstein - Spojené štáty vidia teraz svoj vlastný výtvor, Usáma bin Ládina, používať proti sebe šialené násilie. A vo svojej obrane sa opierajú o dva štáty - Saudskú Arábiu a Pakistan, ktoré vyše tridsať rokov najviac prispievali k šíreniu radikálnych moslimských sietí na celom svete; keď bolo treba aj pomocou teroristických metód.

Vyslúžilci studenej vojny okolo prezidenta Georgea W. Busha iste nie sú nespokojní s obratom, ktorý nastal. Pravdepodobne vítajú šťastnú náhodu: akoby zázrakom im atentáty 11. septembra nahradzujú dôležitý strategický prvok, ktorý im chýbal celých 10 rokov od zrútenia sa Sovietskeho zväzu: nepriateľ . Konečne! Pod menom „terorizmus" sa oddnes rozumie, každý to pochopil, radikálny  islamizmus. Všetky obávané vykoľajenia sú oddnes možné. Vrátane moderného maccarthyizmu, ktorý by si vzal za terč protivníkov globalizácie. Mali ste radi antikomunizmus? Budete zbožňovať antiislamizmus!

Prameň: Ignacio Ramonet, „L’adversaire", Le Monde dipomatique, č. 571, s. 1, október 2001. - Preložil Rastislav Škoda.

Chvála revolúcií

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Serge Halimi

Veľkým revolúciám sa vytýkajú ich násilnosti. Niektorí ľudia sa pohoršujú nad masakrom švajčiarskej gardy pri zabraní Tuileries v auguste 1792 alebo nad vyvraždením ruskej cárskej rodiny v Jekaterinburgu v roku 1918, iní nad likvidáciou dôstojníkov Čankajšekovej armády po víťazstve komunistov v roku 1949.

Lepšie by však bolo nezatajovať hladomory za čias starého cisárskeho režimu, keď sa súčasne konali veľké bály vo Versailles a kňazi si vynucovali desiatok aj od chudákov; alebo spomenúť si na stovky mierumilovných demonštrantov, skosených v St. Petersburgu jednej „červenej nedele" v januári 1905 vojakmi cára Mikuláša II.; alebo kantonských a šanghajských revolucionárov, ktorých Japonci v roku 1927 za živa hádzali pod kotly rušňov.

 Pri každej možnej príležitosti sa spomína, resp. Sovietskemu zväzu vytýka Nemecko-ruský pakt o neútočení z augusta 1939 a len nesmelo sa sem-tam spomenie iná neprirodzená aliancia z tej doby, mníchovská dohoda (aj diktát či zrada) zo septembra 1938 a stisk ruky medzi Neville Chamberlainom a Hitlerom. Nacisti a konzervatívci vtedy rovnako nenávideli ľudové fronty.

Epizóda za živa pálených revolucionárov nepoznačila len tých, čo sa zaujímali o dejiny Číny; poznajú ju všetci, čo čítali Ľudský údel André Malrauxa. Počas desaťročí boli všetci veľkí spisovatelia a umelci jedno telo a jedna myseľ s robotníckym hnutím. Spolu slávili revolúcie a čakali „zajtrajšky, ktoré budú spievať". Je pravda, že pritom znižovali váhu toho, čo sa do obrazu nehodilo, tragédií, od strachu roztrasených brieždení (politická polícia), kultu osobnosti, pracovných táborov, popráv. Keď Francom porazení španielski republikáni utekali do Francúzska, utešovali sa: „Prehrali sme všetky boje, ale mali sme najkrajšie piesne". Kto ich dnes vie a spomenie?

Ako na revanš, už tridsať rokov nám nahovárajú, že neexistuje nič iné ako liberálna demokracia alebo diktatúra. Dokonca sa to odporúča pre úspech na univerzite, v masmédiách a v akadémii. No nie je to celkom tak. (Začiatok).

Prameň: Serge Halimi, „Eloge des révolutions", Le Monde diplomatique, č. 662, s.1 a 20, máj 2009.

Rast populácie a klimatické zmeny

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

John Guillebaud a Pip Hayes

Prioritou musí byť všeobecný prístup k plánovaniu rodiny

Svetová populácia je teraz 6,7 miliárd a potreba fosílnych palív, čerstvej vody, zrnovín, rýb a lesov prevyšuje ponuku. Tieto fakty spolu súvisia. Ročný rast populácie je 79 miliónov, čo znamená, že každý týždeň potrebuje potravu a musí niekde žiť 1,5 milióna nových ľudí.

To je každý týždeň jedno veľmi veľké mesto, ktoré kdesi zaberie habitat divým zvieratám a riadne zvýši svetovú konzumáciu fosílnych palív. Každá novo narodená bytosť pridá emisie skleníkových plynov, a chudobe sa nedá uniknúť bez nárastu týchto emisií. Podporovať antikoncepciu teda pomôže bojovať proti klimatickým zmenám, aj keď sa to netýka hne ď a priamo veľkých per capita emitentov. V roku 1798 predpovedal Malthus, že keďže populácia rastie exponenciálne, sú deficity zásobovania potravinami nevyhnutné. Nárast populácie na sedemnásobok viedol za 210 rokov k nevídanému nedostatku potravy, zvyšovaniu cien a sociálnym nepokojom. Až do týchto udalostí sa zdalo, že Borlaugova „zelená revolúcia" usvedčila Malthusa z nepravdy. Ale umelé hnojivá, pesticídy, traktory a transporty sú závislé od fosílnych palív, ktoré nielen že začínajú chýbať, ale aj zhoršujú klimatické zmeny.

Parlamentárny výsluch v roku 2006 uzavrel, že rozvojový cieľ Spojených národov pre milénium číslo jedna - vykántrenie extrémnej chudoby a hladu - sa „nedá alebo len ťažko dá dosiahnuť bez obnovy zamerania sa na a financovania plánovania rodiny." Počet ľudí, ktorí dnes žijú z menej ako 2 USD na deň, je okolo 2 miliárd - to bola celková populácia pri založení Oxfamu v roku 1942. (Oxford Committee for Famine Relief).

Často sa má zato, že „každý kvantitatívny záujem o veľkosť populácie musí byť už svojou povahou koercívny / príkazový." Tak India v 1970-tych rokoch pošpinila celú koncepciu prijatím koercívnych opatrení na „kontrolu" populácie. Pod tou istou obžalobou stojí Čína. Prečo však uvažovať o zásahu do ľudských práv, ak asi polovica všetkých tehotenstiev na svete je neplánovaná? Okrem oho také rozdielne krajiny ako Costa Rica, Irán, Kórea, Srí Lanka, a Thajsko zmenšili svoju plodnosť na polovicu len primárnym pohovorom so ženami o ich potrebách a voľbách ohľadom plodnosti.

Konvenčná ekonomická múdrosť hovorí, že páry v chudobnom prostredí plánujú mať veľa detí, aby sa kompenzovala vysoká detská úmrtnosť, získala pomoc pri práci a zaistila starostlivosť o rodičov v starobe. Často je to spojené s kultúrnym a náboženským schválením a vedie k vzniku veľkých rodín. Ekonómovia však prehliadajú fakt, že potenciálne plodný pohlavný styk je oveľa častejší, ako minimum potrebné pre úmyselné počatie. Takže mať skôr väčšiu ako menšiu rodinu je menej výsledok plánovania ako automatického dôsledku ľudskej sexuality. Na oddelenie sexu od počatia je potrebná nejaká aktivita - antikoncepcia. No prístup k nej je pre ženy niekedy ťažký, a to najmä následkom zneužitia svojich práv mužmi, partnermi, svokrami, niekedy náboženskými autoritami a dokonca aj obstarávateľmi.

Sú dôkazy, že v mnohých prostrediach sa aj bez zvýšenia príjmov na osobu zvýšil dopyt po antikoncepcii, len čo sa táto stala prístupnou a sprevádzala ju informácia o účelnosti a bezpečnosti; keď sa odstránili zábrany; keď sa aplikovali princípy marketingu a prejavilo sa normálne správanie konzumenta.

V Iráne, kde za len 15 rokov plodnosť („priemerná veľkosť rodiny") klesla z 5,5 ma 2,0, musia snúbenci pred manželstvom absolvovať kurz o plánovaní rodiny a antikoncepciu im vysvetľuje ako povinnosť moslimský duchovný. Stredisko pre plánovanie rodiny šíri svoje ciele v masmédiách drámami a telenovelami, v ktorých obľúbené herečky používajú antikoncepciu, aby mali malé rodiny. V Rwande menovalo 57 % nových členov krúžkov pre plánovanie rodiny rozhlasovú hru o budúcnosti krajiny ako príčinu záujmu o antikoncepciu.

Ako lekári musíme pomáhať vyhubiť početné mýty a nepravdy, ktoré sťažujú ženám prístup k plánovaniu rodiny. Musíme sa ho zastávať a žiadať zvýšenie jeho finančnej podpory, ktorá je t.č. len 10 % toho, čo sa odporúčalo na Populačnej konferencii OSN v Káhire.

Trust pre optimálnu populáciu vypočítal, že „každé nové narodenie v Británii znamená pre budúcnosť 160-krát viac skleníkových emisií ako nové narodenie v Etiópii." Majú preto britskí lekári prerušiť hluché mlčanie? „Populácia" a „plánovanie rodiny" sú tabu výrazy a nevyskytli sa vo dvoch veľkých článkoch o klimatických zmenách v oficiálnom orgáne britských lekárov. Súhlasíme so všetkými opatreniami, ktoré tieto články odporúčali - ale nie je antikoncepcia samý prvý prínos lekárskeho povolania pre všetky krajiny?

Neplánované tehotenstvo je najmä u tínedžerov planetárny problém, ale nesmierne zaváži u každého jednotlivca. Čo však povedať o plánovaných tehotenstvách? Máme vysvetľovať každému páru, že zastať pri dvoch deťoch, resp. mať o jedno dieťa menej, ako sa pôvodne myslelo, je najjednoduchejší a najohromnejší prínos, aký kto môže urobiť, aby zanechal túto planétu svojim vnukom obývateľnou? Nesmieme na ľudí vykonávať nátlak, ale podaním informácie o vzťahu veľkosti populácie a kvality prostredia, resp. o z toho vyplývajúcej antikoncepcii (ako aj vlastným príkladom) majú lekári pomôcť upraviť veľkosť rodiny pre arénu environmentálnej etiky. Je tu analógia k nepoužívaniu ohrievačov terás a vyhýbaniu sa autám s veľkou produkciou CO2.

Článok bol pôvodne uverejnený v British Medical Journal, 2008, 337:a576.

John Guillebaud je emeritný profesor plánovania rodiny a reprodukčného zdravia na University College London a patrón spoločnosti Optimum Population Trust. Pip Hayes je praktický lekár.

Prameň: John Guillebaud a Pip Hayes, „Population Growth and Climate Change." Free Inquiry, 29/3, s.34-35, apríl 2009.

Preložil Rastislav Škoda

Premeny etickej výchovy v európskom kontexte

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Matej Beňo

Nová kniha o etickej výchove:
KORIM, V. a kol.: Premeny etickej výchovy v európskom kontexte. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Pedagogická fakulta, 2008, 257 s.

Monografia je jedným z výstupov vedeckého projektu Koncepcia vyučovacieho predmetu etická výchova v Slovenskej republike a vo vybraných európskych krajinách. Autorský kolektív tvoria pracovníci Katedry etickej a občianskej výchovy a Katedry psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v spolupráci s Metodicko-pedagogickým centrom v Banskej Bystrici.

Zámerom autorov je prehľadná analýza súčasnej koncepcie vyučovania predmetu etická výchova u nás v porovnaní s niektorými vybranými oblasťami Európy.

Čitateľ teda nájde v monografii príspevky s nasledujúcim zameraním:

Východiská a aktuálnosť súčasných koncepcii etickej výchovy (V. Korim); Premeny etickej výchovy základných škôl Nemecka (J. Kaliský); Podpora personálneho a sociálneho rozvoja osobnosti v kurikulách Spojeného kráľovstva (P. Fridrichová); Premeny občianskej výchovy vo Francúzsku (Z. Androvičová); Etická výchova v holandskom školskom systéme (D. Hanesová); Výučba predmetu etika vo Fínsku (P. Fridrichová); Etická výchova v Maďarsku (M. Valica); Hodnotová výchova v Českej republike (K. Čižmáriková); Mravná edukácia za hranicami európskeho kontextu - diskurz v USA v rokoch 1921-2006 (V. Poliach).

V londýnskej National Gallery

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

V múzeu pod prísnym dozorom

John Berger

Na Veľký piatok r. 2008 som bol v Londýne. Už skoro ráno som sa rozhodol zájsť do National Gallery pozrieť sa na Ukrižovanie Antonella da Messina.

To je najosamelejší obraz tejto scény, čo poznám. Najmenej alegorický. V diele Antonella - málo menej ako štyridsať obrazov sa mu pripisuje s istotou - je veľmi osobitný sicílsky zmysel pre neotrasiteľnosť, prekonávajúci všetky miery, odmietajúci zmiernenie či ochranu. To isté počuť v slovách, ktoré vyriekol jeden rybár na pobreží pri Palerme a ktoré pred niekoľkými desiatkami rokov zaznamenal Danilo Dolci (Sicilian Lives - Sicílske životy, Random House, New York, 1981):

„Stane sa, že v noci vidím hviezdy, najmä keď vychádzame na úhory a vtedy mi ide hlavou: ‘Tento svet, je on vskutku reálny?' Teda ja tomu nemôžem uveriť. Keď som pokojný, darí sa mi veriť v Krista. Ak povieš niečo zlé o Ježišovi, zabijem ťa. Sú však dni, keď nemôžem veriť, ani v Boha. ‘Ak Boh naozaj existuje, prečo ma nenechá na pokoji a nedá mi nejakú prácu?'"

Na jednej Piete od Antonella, ktorá je teraz v Prade, zúfalý anjel má v náručí mŕtveho Krista, jeho hlava proti Kristovej. Najbiednejší anjel, aký bol kedy namaľovaný.

Sicília, ostrov, ktorý pripúšťa vášeň, ale odmieta ilúzie.

Autobusom som išiel na Trafalgar Square. Neviem koľkostokrát som stúpal po schodoch vedúcich do National Gallery, zhora ktorých sa pred vstupom možno obzrieť po fontánach tam dolu. Napriek svojmu menu a mnohým iným slávnym mestským podobnostiam, ako Bastille v Paríži, toto miesto je čudne indiferentné k histórii. Ani spomienky, ani nádeje tu nezanechajú stopy.

V roku 1942 som stúpal po schodoch na klavírny recitál Myry Hessovej v National Gallery. Väčšina obrazov bola v dôsledku leteckých útokov evakuovaná. Hrala Bacha. Koncerty sa konali napoludnie. Pozorne sme počúvali, tichí ako tých pár obrazov, čo ostali na stenách. Tóny a akordy klavíra boli pre nás ako kytica kvetov, zviazaná ostnatým drôtom smrti. Brali sme nádhernú kyticu a nedbali sme na ostnatý drôt.

Bolo to v tom istom roku 1942, myslím v lete, čo Londýnčania počuli v rozhlase po prvý raz Symfóniu č. 7 od Dmitrija Šostakoviča, venovanú obliehanému Leningradu. Začal ju komponovať v meste v roku 1941, už v obkľúčení. Pre niektorých z nás bola táto symfónia veštbou. Počúvajúc ju sme si vraveli, že vzdor Leningradu a po ňom Stalingradu povedie nakoniec k porážke wehrmachtu Červenou armádou. To sa aj stalo.

Hoci je to čudné, v čase vojny patrí hudba medzi tie zriedkavé veci, ktoré sa zdajú byť nezničiteľné.

Ľahko som našiel Antonellovo Ukrižovanie, zavesené vo výške pohľadu naľavo od vchodu do sály. Ak sú hlavy a telá, ktoré maľoval, také výrazné, je to nielen v dôsledku ich pevnosti, ale aj spôsobu, ako na nich tlačí všetko okolité prostredie a spôsobu, ako tomu tlaku odolávajú. Ich vzdor robí ich prítomnosť očividnou a fyzickou. Keď som sa hodnú chvíľu na obraz pozeral, rozhodol som sa pokúsiť sa nakresliť len osobu Krista.

Kúsok napravo od plátna, celkom pri vchode, je stolička. Každá sála má jednu: sú určené pre strážcov múzea, ktorí dávajú pozor na návštevníkov, varujú ich, ak sa príliš priblížia k nejakému obrazu a odpovedajú na ich otázky.

Ako študent bez peňazí som si často kládol otázku, odkiaľ sa berú strážcovia múzeí. Mohol by som sa tam uchádzať? Nie. Mali určitý vek. Bolo medzi nimi pár žien, ale väčšinou boli muži. Bola to práca, ponúkaná istým mestským zamestnancom krátko pred odchodom na dôchodok? Hlásili sa dobrovoľne? Nech je ako chce, po čase poznajú niektoré obrazy ako záhradu, čo majú za domom. Počul som takéto rozhovory:

„Môžete nám povedať, prosím vás, kde sú Velázquezove obrazy?"
„Pravdaže. To je španielska škola. Sála číslo XXXII. Rovno, na konci vpravo a potom druhá vľavo."
„Hľadáme portrét, ktorý urobil z jeleňa."
„Jeleňa! Chcete povedať samca od lane?"
„Áno, len hlavu."
„Máme dva portréty Filipa IV., na jednom sú jeho prenádherné fúzy, vykrútené dohora ako parohy. Veľmi sa obávam, že tam jeleňa niet."
„Aká zvláštnosť!"
„Váš jeleň je možno v Madride. Tu by ste nemali obísť Krista v dome Marty. Marta pripravuje omáčku k rybe a mliaždi cesnak piestom v mažiariku."
„Boli sme v Prade, ale ani tam nebol ten jeleň. Aká škoda!"
„A nevynechajte našu Rokebskú Venušu. Zadná strana jej ľavého kolena - to teda je voľačo."

Strážcovia zvyknú strážiť dve alebo tri sály naraz, tak postávajú raz tam, raz tu. Stolička pri Ukrižovaní je zatiaľ voľná. Vytiahol som skicár, tužku a vreckovku a svoju malú tašku starostlivo kladiem na stoličku.

Púšťam sa do kreslenia. Opravujem chybu za chybou. Niektoré sú nepatrné. Iné nie. Rozhodnou otázkou je rozmer kríža na strane hárku. Ak tu nie je pomer správny, nebude okolitý priestor vyvíjať nijaký tlak, a nebude ani nijaký odpor. Kreslím atramentom a sliním si ukazovák. Zlý začiatok. Beriem nový list a začínam znovu.

Neurobím už tú istú chybu. Ale naisto urobím iné. Kreslím, opravujem, kreslím.

Antonello namaľoval spolu štyri Ukrižovania. Ale scéna, ku ktorej sa najčastejšie vracal, je ecce homo, kde Kristus, prepustený Pontským Pilátom, je vystavený ľudu a tento ho vysmeje; tu počuje židovských veľkňazov volať po svojom ukrižovaní.
Umelec namaľoval šesť verzií tejto scény. Všetky sú portréty Kristovej hlavy zblízka, tváre pevnej vo svojom utrpení. Absolútna rozhodnosť presakuje aj tvár, aj jej stvárnenie. Zakaždým je to tá istá sicílska tradícia jasnozrivosti, ktorá veci odmeria bez sentimentality aj bez lichotenia.
„Tá taška na stoličke patrí vám?"
Pozriem bokom. Ozbrojený strážca poriadku so zamračenou tvárou ukazuje prstom na stoličku.
„Áno, patrí mne."
„Stolička nie je vaša!"
„Viem. Položil som tam svoju tašku, lebo nikto na naj nesedel. Hneď ju dám preč."
Beriem tašku, premiestnim sa o krok naľavo od obrazu, položím si tašku na zem medzi nohy a znovu sa dívam na svoju kresbu.
„Vaša taška nemôže ostať na zemi."
„Môžete ju prehľadať - tu je moja peňaženka, tam sú moje veci na kreslenie a nemám nič iné".
Ukazujem mu otvorenú tašku. Obracia sa ku mne chrbtom.
Odkladám tašku a začínam opäť kresliť. Napriek všetkej pevnosti je telo na kríži také chudé! Chudšie, ako sa dá predstaviť pred kreslením.
- Varujem vás. Tú tašku nemôžete nechať na zemi!
- Prišiel som nakresliť ten obraz, pretože je dnes Veľký piatok.
- To je zakázané.
Pokračujem v kreslení.
- Ak neprestanete, hovorí strážca poriadku, zavolám šéfa.
Dvíham kresbu, aby ju videl.
Má tak zo štyridsať. Silák. S malými očkami. Alebo s očami, ktoré zmenšuje, keď sa hlavou približuje.
- Desať minút, vravím, a skončil som.
- Teraz, lebo volám šéfa.
- Počúvajte, ak treba niekoho zavolať, zavolajme niekoho z úradníkov National Gallery, a ak budeme mať trochu šťastia, tento nám vysvetlí, že tu nie sú problémy.
- Úradníci Galérie nemajú s nami nič, šomre. Sme samostatní a naša robota je bezpečnosť.
Bezpečnosť, ba h ... ! Ale tie slová si nechávam pre seba.
Dáva sa do chôdze pomaly sem a tam ako hliadka na stráži. Ja kreslím. Teraz kreslím nohy.
- Počítam do šesť, vraví, potom volám.
Mobil si drží pri uchu.
- Jedna!
Lížem si prst, aby som dostal šedú farbu.
- Dve!
Roztieram atrament na papieri prstom, aby som naznačil hlbokú dieru v jednej ruke.
- Tri!
V druhej ruke.
- Štyri!
Dlhými krokmi ide ku mne.
- Päť! Berte si tašku na rameno.
Vysvetľujem mu, že vzhľadom na veľkosť môjho bloku na kreslenie nebudem môcť kresliť, ak to urobím.
- Tašku na rameno!
Zdrapí ho a máva mi ním pred tvárou.
Zatváram pero, beriem tašku a vypustím silným hlasom fuck.
- Fuck!
Vyvalí oči a s úsmevom potriasa hlavou.
- Obscénne urážky na verejnom mieste, hlási, to je ťažké previnenie. Prichádza šéf. Uvoľnený, najprv obíde celú sálu.

Kladiem tašku na zem, vyťahujem tužku, znovu hľadím na kresbu. Treba, aby pribudla zem a oddelila nebo. Pár ťahmi naznačujem zem.
V jednom Antonellovom Zvestovaní stojí Panna pred poličkou, na ktorej leží otvorená biblia. Niet anjela. Portrét hlavy a Máriine plecia. Prsty jej dvoch rúk, položené na srdci, sú roztiahnuté ako stránky prorockej knihy. Veštba prichodí pomedzi jej prsty.

Keď šéf prišiel k nám, postavil sa za mňa, päste si oprel do bokov a oznámil mi:
- Opustíte múzeum pod eskortou. Urazili ste jedného z mojich ľudí, ktorý robil svoju prácu, a na verejnom mieste ste použili obscénne výrazy. Zamierte k hlavnému vchodu kráčajúc pred nami.
Išli so mnou až po spodnú časť schodov na Trafalgarskom námestí. Nechali ma tam a rezkým krokom vybehli hore po schodoch; úloha bola splnená.
Tu je moja kresba.

Prameň: John Berger, „A la National Gallery - Dans un musée sous haute surveillance", Le Monde diplomatique č. 664, s.27, júl 2009.

Od Johna Bergera (spisovateľ, maliar a umelecký kritik; posledné dielo De A ? X, Paris 2009) sme uverejnili:
Žiť s kameňmi, ZH č.3, s.14-18,
Kde to sme? ZH č. 36, s. 27-30,
Desať správ o zmysle miesta, ZH č. 51, s.9-12

Preložil Rastislav Škoda

Zákaz neviery

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Tom Flynn

Málo sa vie o tom, že sedem štátov Únie (USA) ešte stále definuje ateistov, sekulárnych humanistov a iných voľnomyšlienkárov ako občanov druhej triedy. Ústavy Arkansasu, Marylandu, Pensylvánie, Severnej a Južnej Karolíny, Tennessee a Texasu obsahujú odseky, ktoré bránia nevercom - a v niektorých prípadoch aj príslušníkom menšinových cirkví - zastávať verejný úrad, svedčiť pred súdom alebo oboje. Ústavy Pensylvánie a Texasu idú ešte ďalej, keď vyjadrujú oddanosť "Všemohúcemu Bohu".

Typický je čl. IX, ods. 2 ústavy Tennessee:

"Kto zapiera existenciu boha alebo odmenu, resp. trest v posmrtnom živote, nemôže zastávať verejný úrad v tomto štáte."

Článok XIX, ods. 1 arkansaskej ústavy je dokonca výlučnejší:

"Kto popiera existenciu boha, nesmie zastávať verejný úrad, ani nesmie svedčiť pred súdom."



Článok 37 marylandskej ústavy prikazuje, aby sa

"pre kvalifikáciu pre nejaký verejný úrad nevyžadovali nijaké náboženské testy okrem prehlásenia viery v božiu existenciu."

Priam zákerná je ústava Pensylvánie:

"Kto neverí v boha a v posmrtnú odmenu a trest, nesmie zastávať verejný úrad ani svedčiť pred súdom".

Táto dvojitá požiadavka viery v božstvo a v posmrtný život vylučuje početných príslušníkov rozličných náboženstiev: liberálnych protestantov, veriacich v boha, ale nie v posmrtný život; budhistov, veriacich na posmrtnú karmu, ale nie na nejaké božstvo, ortodoxných židov, veriacich aj na boha aj na posmrtný život, ale nie na odmenu alebo trest po smrti.

Našťastie sa tieto klauzuly, robiace z neveriacich občanov druhej triedy, v súčasnosti nepoužívajú. V očiach právnikov sú nepoužiteľné ...  lebo zjavne protirečia odluke cirkvi od štátu. Zriedkavé sú prípady typu ateistu Herba Silvermana, ktorý si len po rokoch vysúdil v Južnej Karolíne právo stať sa verejným notárom. Keďže sú nepoužiteľné a prakticky nezavážia, ozýva sa málo hlasov volajúcich po ich zrušení, čo by bolo jednak predsa len ťažké a jednak finančne veľmi nákladné. Načo sa usilovať o víťazstvo, ktoré by bolo len symbolické?

Po prvé, lebo symboly majú svoju moc. Súčasný stav prihráva rečnícku muníciu ideológom náboženskej pravice, ktorá odmieta plné občianske práva tým, ktorých považuje za neveriacich. Po druhé, lebo súčasný stav sa môže zmeniť a čo je neuskutočniteľné dnes, môže sa takým stať zajtra: ak budúci prezident vymenuje troch nových sudcov Najvyššieho súdu z radov silných konzervatívcov (čo je pravdepodobné), môžu byť mnohé staršie súdne výnosy diametrálne pozmenené a diskriminácia nevercov môže byť zrazu aktuálna.

Do Ústavy nepatria články, ktoré urážajú časť občanov. Musia byť zrušené. Je načase, aby sa humanisti - a tí, ktorým záleží na slušnosti, hlasne ozvali.

Prameň:Tom Flynn, "Outlawing Unbelief", Free Inquiry, 20/1, s. 13-14, zima 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Odmietnuté pozvanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Rastislav Škoda

Časopis OS asi poveril p. Mojžiša, aby nás pozval "... nechať sa spútať tkanivom nežností ... (akéhosi) Karia Hynka" (č. 1/2000, s.78-79), a to prostredníctvom recenzie knihy S vyloučením veřejnosti. Prečítal som nošu podrobností, ako to už v týchto recenziách býva, väčšinou mi nezrozumiteľných až nepochopiteľných - samozrejme nechýbalo v novinách tohto druhu obligátne "Po februári 1948 vyhasla aj najmenšia nádej ..." - až som sa konečne dostal k onej pozvánke.

Nemôžem nereagovať - hoci vidím (ba možno práve preto, lebo vidím), že na podobné veci sa u nás t.č. nereaguje. Skrátka: odmietam pozvanie, som urazený, vraciam facku.

Viem, že existuje časť spoločnosti, kde sa hovorí tak, ako písal a možno hovoril Karel Hynek, teda nielen vulgárne, ale obscénne: opití a výrastkovia v pivárňach a v nočných autobusoch. Čítal som, že takýmto slovníkom sa dorozumievala aj Nixonova klika a že pred vyšetrujúcim výborom senátu zavážilo prehranie pások s týmito rozhovormi viac ako odpočúvanie plánov politického protivníka.

Vidím okolo seba, že existuje obscénna reklama v televízii a v novinách (napr. pre sextelefonáty) a niekedy preskočí aj na veľkoplagáty. Kostolníci protestujú (ich hlas nezaváži) a biskupi a prezidenti chodia do Ríma bozkávať prsteň (ich hlas by zavážil - no radšej sem dám otáznik, teda: zavážil?).
Existujú kino- a videofilmy s obscénnym obsahom. Existujú divadelné inscenácie určitých starých a nových diel, ktoré pre neslušnosť, nie pre umeleckú hodnotu, vyvolávajú diskusie; nikdy sa nehrajú dlho.

Počul som, že existujú diela svetovej literatúry s obscénnym obsahom, napr. o markízovi Sadeovl; nečítal som, neviem posúdiť. Za mojej mladosti som to počul o Milencovi lady Chatterley, zo zvedavostí som sa na to pozrel a nebola to pravda, nebolo to obscénne, bolo to veľmi pekné.

Môžete namietnuť, že bol a sú výtvarníci, a nie bársakí, provokujúci a vystavujúci ľudské exkrementy a s nimi súvisiace náradie; že sú divadelníci, inscenujúci a hrajúci deje, ktoré sa zvyknú konať v intimite bytu, a niekedy ani tam, čistá fantázia; že dokonca aj v biblii ...

Skrátka, že v demokracii tabu neexistuje a teda ani cenzúra nie je prípustná. To by bola reč o niečom inom. Predstavujete dielo, nad ktorého rukopisom zostavovateľ povedal, "že by ho váhala prepustiť aj najliberálnejšia cenzúra". Dnes jej už niet, to je dobre, ale nie je dobre, že sa publikuje hocičo. Nie je dobre, že sa vytratila aj autocenzúra, za tú som. Spomínate verejnosť, ktorá sa konečne "dočkala" veľdiela {"vyše 600 strán"), ktoré jej komunisti 45 rokov odopierali, lebo neplnilo "konkrétne propagačné úlohy" (stačí náklad na uspokojenie všetkých nedočkavcov?). Do neba vychvaľujete jeho "presýtenie znepokojujúcimi erotickými fantazmagóriami milostných dialógov a krutých nežností", '"nanajvýš starostlivé vydanie", "precízne spracovanie" aj "pozorného editora" - to ja nikdy nebudem vedieť posúdiť a z tej istej príčiny nebudem môcť nikdy povedať, či právom približujete tohto Hyneka k asi väčšiemu Borisovi Vianovi („jeden aj druhý").

Toto všetko by som vám odpustil ako prípadné riziká alebo výhry literárneho kritika. Jeden čitateľ knihu na základe kritiky kúpi, druhý ju práve preto nekúpi, to je na celej veci to pekné ľudské rozmanité. Vy však dopĺňate neuveriteľný chválospev (neutrálny je len zoznam siedmich "spolutvorcov" diela) výberom dlhších či kratších citácií, oddelených síce lomkami, ale s jedným spoločným menovateľom: obscénne pripomienky telesných a najmä pohlavných aktivít na 62 riadkoch, to je skoro štvrtina veľkej strany, poltuctom výrazov, ktoré som už charakterizoval vpredu, pri čom sa niektoré 2-3 krát opakujú. Za vrchol považujem citáciu, ktorá je výzvou k pedofílii pod medzititulkom Zoznámte sa s neznámym, čo zakazujú zákony na celom svete: Pánové, škoda, že nemůžeme dodatečně ... naše dětské lásky.

To je priveľa a nebolo to potrebné, to sa v serióznych časopisoch nerobí, lebo to presahuje rámec recenzie a je reklamou pre niečo, čo si ju medzi slušnými ľuďmi nezaslúži. Pristalo by to možno niektorým novinám a mnohým časopisom a ich redaktorom, po polnoci asi aj jednej televíznej stanici, ale nebol by som si to pomyslel o OS. A vaši spolupracovníci? Žiaľ, ti nie sú citliví nielen na pornografiu, ale ani na glorifikáciu Hitlera, keď pripustia, aby V. Brožík písal "o nie celkom neúspešnom pokuse ... rakúskeho maliara ... o národný socializmus v Nemecku" (OS 11/99, 8.11). Heider ich nechá pozdravovať! Upozorni som redakciu na tento lapsus a navrhol som im uverejniť opravu, ale odpovedali mi rečou o inom.

Neviem si predstaviť rodinu čitateľa OS, kde by sa hovorilo o takých veciach a takým štýlom; kde by držali v knižnici knihu S vyloučením veřejnosti v dosahu rúk svojich detí.

Zvedavosť je však ľudská cnosť. Myslím, že by si zvedaví dospelí čitatelia mohli vyžiadať kópiu tejto recenzie od redakcie OS, ale pošlem im ju aj ja (Vydavateľstvo Rastislav Škoda).

„Len privilegovaní chcú tento model“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Noam Chomsky

Rozhovor redaktora týždenníka Die Zeit s protivníkom svetového obchodu Noamom Chomskym o príčinách jeho masívnej kritiky Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu. Noam Chomsky, najznámejší lingvista sveta, si urobil meno počas vietnamskej vojny ako ľavičiarsky kritik americkej zahraničnej politiky. Ako vedecký pracovník na MÍT vtedy prudko napádal liberálne médiá a americký establišment. Dnes je aktuálny svojimi hrýzavými komentármi a údernou zásadnou kritikou, ktoré z neho robia intelektuálnu chrbticu hnutia proti globalizácii.

Die Zeit: Pán profesor, pred pár mesiacmi sa odohrali silné demonštrácie proti Svetovej obchodnej organizácii (S00) v Seattle, dnes protestujú tisíce vo Washingtone proti Medzinárodnému menovému fondu (MMF) a proti Svetovej banke (SB). Máte z toho radosť?

Noam Chomsky: Ak sú demonštrácie konštruktívne, iste. Veď vskutku je dosť dôvodov protestovať proti hospodárskej integrácii sveta.

Die Zeit: Ako vysvetlite, že protesty rastú práve teraz a cielia na SOO, MMF a SB?

Chomsky: A proti komu majú ľudia protestovať? To sú inštitúcie symbolizujúce globálnu integráciu. Všade, kde sa dnes tvoria strediská svetovej moci, bude sa protestovať.

DieZeit: Už dávno ste známy ako jeden z najostrejších kritikov globalizácie a jej organizácií. Čo im predhadzujete?

Chomsky: Pozrime sa na SB a MMF. Veď tie sa už dlhšie samy kritizujú viac, ako to robím jal Prečítajte si len články povedzme hlavného ekonóma SB Josepha Stiglitza ...

Die Zeit:... ktorý nedávno dal výpoveď u SB.

Chomsky: Vo svojej knihe Kto stráži strážcov opisuje nielen fatálnu hospodársku politiku SB, ale aj jej smrtonosné dôsledky. Opisuje, ako sa pod nátlakom zo západu nanútili abstraktné ekonomické modely niektorým štátom - a malo to brutálne dôsledky, typické historky o stretnutiach prvého a tretieho sveta. Zásadný problém je známy už dávno: Tieto dva svety sa od seba líšia v jednej podstatnej veci. Tretiemu svetu sa liberalizmus nanucuje už od 18. storočia. Pozrime sa napríklad na Indiu. v 18. storočí bola India jedným z najväčších producentov sveta - mimo iného napr. v textile. Anglicko vtedy zaviedlo vysoké dovozné clá, aby chránilo vlastný textilný priemysel pred touto konkurenciou. Doma sa zdôrazňoval význam silného Štátu a účinnej ochrany pred cudzinou. Indii sa naopak už vtedy nanucovala liberalizácia. Samozrejme to nie je jediný dôvod pre úspešnú industrializáciu prvého sveta. Ale v mnohých oblastiach táto schéma pretrváva až do dnešných dní. Dobre sa vyvíjali štáty, ktoré hneď na začiatku nasledovali anglický model a tie, ktoré sa viac alebo menej vedeli ubrániť hospodárskemu a politickému vplyvu Európy. Úspešné boli štáty so silnými vládami, ktoré sa prehrešovali proti pravidlám voľného obchodu uplatňovaním protekcionizmu, a potom tie, ktoré si vedeli vypožičať cudzie technológie - dnes sa to volá priemyselným pirátstvom. Toto všetko sa ostatne týka aj skorého vývoja USA.

Die Zeit: Vaša interpretácia anglického modelu je teda dosť neobyčajná. Pre väčšinu hospodárskych historikov je Anglicko model štátu, ktorý skôr ako všetky iné bránil voľný obchod.

Chomsky: Anglicko sa stalo štátom slobodného obchodu roku 1848. Už vtedy malo na obyvateľa dvakrát toľko kapitálu ako ktorýkoľvek iný štát, bolo teda už vtedy ohromne mocné. V takej situácii je iste prijemné brojiť za slobodnú súťaž. Okrem toho malo kolónie, ktoré museli odoberať určité tovary. A keď to po roku 1920 prestalo fungovať, bol to konečne aj koniec anglického impéria.

Die Zeit: Riadenie hospodárstva štátom, protekcionizmus - u vás to znie užasne pozitívne. No dnes by uznávaní ekonómovia argumentovali inakšie: v tridsiatych rokoch predsa práve vzájomné odcudzenie sa štátov, ich nespolupráca, zhoršovala globálnu svetovú krízu. Nakoniec aj kvôli zamedzeniu tohto javu sa vytvorili tie dve inštitúcie Bretton Woodsu, MM F a SB.

Chomsky: Depresia mala aj iné príčiny, ale hovorme teraz o motívoch pre založenie MMF. Na konci druhej svetovej vojny určovali predovšetkým USA, čo sa má vo svete diať. Samozrejme si priali, aby bol medzinárodný poriadok organizovaný v ich prospech. Vtedy malí obrovský obchodný prebytok, lebo vojna nesmierne zvýšila produkciu (ktorú ostatne dosť silne riadil štát). Bolo teda potrebné liberálne hospodárske zázemie, už len aby sa zaistil odbyt týchto tovarov.

Pomyslite si však aj na politické pomery tých čias: Na konci vojny existovali všade radikálne a sociálnodemokratické prúdy - aj v USA. Na to museli tvorcovia Bretton Woodsu brať ohľad. Skonštruovali teda liberálny obchodný systém, ale ponechali jednotlivým vládam dostatočný voľný priestor, aby mohli robiť vlastnú hospodársku a sociálnu politiku. A tak vznikol MMF ...

Die Zeit: ... ktorý sa stal nástrojom medzinárodnej koordinácie.

Chomsky: Áno. A ten predvídal pevné výmenné kurzy a kontrolu medzinárodných presunov kapitálu. Jeho tvorcovia White a Keynes to odôvodnili takto: Bez kontroly kapitálu nie je možné demokracia. Žiaden štát nemôže inakšie robiť hospodársku politiku, ktorá by odporovala záujmom investorov.

Die Zeit: Na to by dnes mnohí ekonómovia povedali: Príma, to by predsa bolo úžasné, potom by predsa vlády konečne museli robiť politiku v záujme trhu.

Chomsky: Nechajte ekonómov hovoriť. Aj keď nenávidia demokraciu, Bretton Woods by mali v každom prípade podporovať. Ten chcel chrániť suverenitu štátov, umožniť hospodársko-politické plánovanie a pevnými výmennými kurzami zabrániť špekuláciám. Tento systém sa však v sedemdesiatych rokoch zrútil. Výmenné kurzy sa stali flexibilnými, kontroly pohybov kapitálu boli zrušené a začala sa takzvaná globalizácia. Od tých čias sústavne rastie krátkodobý pohyb kapitálu, a to je veľmi škodlivé. Od začiatku liberalizácie sa väčšina hospodárskych ukazovateľov zhoršuje: v priemyselných štátoch klesol hospodársky rast na polovicu. A v rozvojových krajinách je dnes situácia horšia, ako bola v sedemdesiatych rokoch.

Die Zeit: A predsa ostáva štát, ktorý v rámci MMF najviac tlačí na voľný pohyb kapitálu, aj dnes modelom pre mnohé iné národné hospodárstva. USA môžu predložiť hospodárske údaje, pri ktorých ostatní len žasnú.

Chomsky: USA sú v skutočnosti pohroma. Vezmite si len rast hospodárstva. To má zmysel len tak, že ho prepočítate na hlavu obyvateľstva - a ak potom beriete do úvahy prírastok počtu obyvateľov v USA, nemáte od sedemdesiatych rokov nijaký nárast. Okrem toho nerastú mzdy a platy. Ale pracovný čas sa stále predlžuje; dnes je v USA dlhší ako v každej inej priemyslovej krajine. A okrem toho je bohatstvo rozdelené nerovnomernejšie ako kedykoľvek v minulosti.

Die Zeit: Ako potom vysvetlíte, že napriek tomu celý svet verí na model Ameriky - a prostredníctvom MMF volá po jeho rozšírení na celú planétu?

Chomsky: Je to model pre privilegovaných a bohatých: tí to tak chcú. Včera som mal návštevu študentov z Ghany. Tí veľmi dobre pochopili, prečo chcú študovať u nás. Majú do seba nasať americké idey a potom podľa toho riadiť svoj štát. Tak budú automaticky patriť medzi elitu - aj keď bude v ich štáte čoraz viac chudoby. Tak to predsa počas desaťročí robilo Anglicko s indickou elitou. A ako je to v Nemecku? Pre vzdelané elity je ej tam americký model stále úžasný. Pre mňa ostatne tiež, že dve posledné desaťročia som teda dobre zarábal.

Die Zeit: V USA sú so súčasným stavom spokojní nielen bohatí, ale aj väčšina obyvateľstva.

Chomsky: Naozaj sú? Tak potom prečo tie demonštrácie?

Die Zeit: To je len pár desaťtisíc.

Chomsky: Tí ostatní musia tak tvrdo pracovať, že im v najlepšom prípade ostane čas na vzdychanie. Mnohí majú horšie vyhliadky ako kedysi. Na otázku, ako sa budú mať ich deti, neodpovedajú už automaticky, že lepšie. A potom musíte brať do ohľadu aj tú ohromnú propagandu. Od detstva nám reklamy nahovárajú, akí musíme byť a že naše najvyššie šťastie má byť pár tenisiek.

Die Zeit: Ak vás smiem citovať, rád hovoríte: "USA sú najslobodnejšia krajina na svete." To predsa znamená, že práve tu môže každý všetko vedieť a povedať. Nie je potom argument, že propaganda ohlupuje národ, dosť za vlasy pritiahnutý?

Chomsky: Samozrejme môže každý získať každú informáciu. Tak ako môže vlastne každý ekonóm ľahko zistiť, prečo sa má tretí svet tak zle a prvý tak dobre. Ale väčšina ľudí sa nenaučila, ako získať túto informáciu. Po dlhom pracovnom dni im sotva ostáva energia, aby si sadli pred televízor alebo zašli do baru.
Die Zeit: Kde sa potom berú demonštranti tohto týždňa?

Chomsky: Pár sociálnych inštitúcií prežilo aj v USA, najmä cirkvi. Je v nich síce veľa fundamentalizmu a ignorancie, ale aj dosť aktivistov - ako napríklad hnutie solidarity so Strednou Amerikou.

DieZeit: Vzniká tam potenciál pre Novú ľavicu?

Chomsky: Čo je dnes ešte ľavé? Sú fundamentalistickí kresťania, ktorí sú väčšmi naľavo ako všetko, čo som dosiaľ poznal. Vybrali sa do dedín v El Salvadore - v nádeji, že tam biela tvár odradí od ich diela eskadry smrti, ostatne nami financované. Nikto z radov ľavičiarov sa tam ešte tak nestaral o chudobných ako títo kresťania. Vľavo alebo vpravo - tieto slová už nemajú význam. Nová ľavica? Je pravdepodobné, že k nej dnes patrí väčšina obyvateľstva. Lebo väčšina je toho názoru, že podniky majú príliš veľkú moc. A keď mali naši občania pri príležitosti výročia dvesto rokov Ústavy možnosť na jednom formulári zakrúžkovať vetu, ktorá sa im najlepšie páči, bola jedna z najpopulárnejších "Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potreby." Podľa toho by bola naša krajina prevažne marxistická.

Die Zeit: Vráťme sa k MMF. Aké reformy by ste považovali za dostačujúce, kedy by aj protestujúci mohli ísť spokojní domov?

Chomsky: Tu sa toho musí veľa zmeniť. Len jedno je celkom isté: Kým nemôžu štáty kontrolovať pohyby kapitálu, má v nich demokracia len veľmi malú šancu na rozvoj a priestor pre jej vlastnú hospodársku politiku ostáva veľmi obmedzený.

Die Zeit: A vy si myslíte, že demonštranti na tom niečo zmenia?

Chomsky: V dejinách sa všetko možné opakovane menilo. Len boháči stále tvrdili, že sa dosiahol koniec vývoja.

Prameň: Noam Chomsky, "Nur Privilegierte wollen dieses Modell", Die Zeit, č. 16, s. 33, 2000.  Zhovárala sa Petra Pinzlerová.

Preložil Rastislav Škoda

Americké mestečko, kde sa usilovne - popravuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Willi Winkler

Huntsville je pekný. Ulice sú čisté, záhrady upravené, vzduch čistý a čerstvý. Občania tu žijú radi a potrpia si na tradície. Keď spolok veteránov organizuje spomienku na padlých z dvoch svetových vojen a tých dvoch šarvátok v Kórei a vo Vietname, nikto sa nehanbí za svoje slzy. Hrdo sa vzpriami pod svojou zástavou, ktorá sa majestátne trepoce proti modrému nebu. Huntsville je pekný.

36 000 ľudí žije v texaskom Huntsville, z toho 9 000 vo väzení. To je každý štvrtý. Väzenie živí svojich ľudí, ba živí celé mesto.

"Tu pôjdem do penzie a aj potom ostanem tu",

hovorí jeden dozorca. Väzenia sú prudko rastúce a prosperujúce odvetvie národného hospodárstva a podstatne prispievajú do mestskej pokladnice.

Huntsville, ten pekný Huntsville v ešte krajšom Texase v tej osobitne peknej Amerike si nežije zle - zo smrti.

V žiadnom inom štáte sa nepopravuje toľko, ako v Texase a nikde to nerobia usilovnejšie ako v malom idylickom mestečku Huntsville. Je to najlepšie miesto v USA pre výchovu detí, uisťujú domáci; výskyt trestných činov je priam nepatrný, tu ešte každý pozná svojich susedov - a do roka sa popraví 35 odsúdencov.

Smrť je príkazom v tomto pobožnom mestečku so 46 kostolmi, a dôležitý faktor na stranách výdavkov - a pojmov. Pri veľkom počte ľudí,

"ktorí u nás a v celom štáte sedia vo väzeniach, jednoducho potrebujeme trest smrti,"

dôvodí mladý muž, ktorý inakšie rád chodí do kostola. Predseda spolku veteránov je však proti trestu smrtí, lebo injekčnú striekačku považuje za príliš mierny druh trestu. Zlosynov by radšej zobral so sebou do lesa a tam im odrezal prst. Pri opakovaní by bola na rade celá ruka a tak ďalej.

"Ale striekačka nie, to ďakujem, to nie je správne. Lebo previnilci pri čakaní na smrť ešte niekedy objavia boha, stanú sa pobožnými - a potom si už zo striekačky nič nerobia."

Väzenie má aj vlastné božie pole. Hroby sú zoradené ako na Arlingtonskom cintoríne hrdinov, lenže miesto mien sú tu na kameňoch len čísla. Občas je za číslom veľké X, čo znamená popravu, na ktorú mŕtvy umrel.

Existuje tu aj pár šibnutých, ktorí stávajú varovné stráže pred bránou väzenia a nechcú sa zmieriť s tým, že človek môže zabiť človeka. Čo tí vedia o tom, ako riadne to všetko prebieha pri takej poprave! V prvom rade každý kandidát smrti musí roky čakať na popravu a medzitým mu musí zlyhať každá petícia o milosť. Až potom si smie zaželať posledné jedlo a ešte raz sa sprchovať. Autor reportážneho filmu o Huntsville, Uwe Lothar Muller (TV ARTE, 31.01.00) podáva správu, že odsúdení idú na smrť spravidla čistí po predĺženom šampónovaní. Jeho dej sa obišiel bez deja a morálky; je stručný ako štatistika a aj bez slov žasne nad tým, čo všetko je ľudsky možné. Miestny farár býva pri tom ako svedok z povolania a aj príbuzní toho muža, ktorého kandidát smrti kedysi zabil.

Umiera sa rýchlo; možno ešte jeden hlboký vdych - a už je po všetkom. Pritom je spravodlivosť pomerne lacná: len 86 dolárov a 8 centov stojí posledná striekačka. Huntsville je veľmi pekné mestečko v Texase v USA.

Prameň:Podľa Willi Winkler, "Amerikanische Stadt, in der fleissig hingerichtet wird", Süddeutsche Zeitung, 31.01.2000.

Dá sa vedieť, že sa na nás niekto díva?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Robert A. Baker

Parapsychológovia tvrdia, že jednou z foriem mentálneho vplyvu do diaľky je "cítenie pohľadu", ktorý môže ovplyvňovať, pomáhať alebo škodiť. Prieskumy verejnej mienky potvrdzujú, že tento pojem je bežný vo všetkých kultúrach.

Typickým príkladom je žena sediaca za stolom. Naraz sa vzruší, na temene sa jej zježia vlasy a zacíti, že sa na ňu niekto díva - že je za ňou: obráti sa a naozaj, stojí tam druhá mladá žena a uprene na ňu hľadí. Takáto situácia sa opisuje veľmi často a preto je na mieste otázka: môže intenzívny pohľad pozorovateľa zasiahnuť ľudský nervový systém?

Podľa niektorých parapsychológov nielenže môže, ale to robí, ako to vraj dokázali viaceré laboratórne štúdie. No rovnaký počet štúdií prišiel k opačnému záveru. Takže situácia je taká, že len prívrženci ESP (mimozmyslového vnímania, aj PSI alebo jednoducho psí) veria na účinnosť pohľadu, kým skeptici sú aj v tomto ohľade nenapraviteľní pochybovači. Táto skutočnosť by do určitej miery mohla svedčiť v prospech teórie o "efekte experimentátora", t.j. o ovplyvnení výsledku pokusu prítomnosťou bádateľa - ale to, otázkou ako?, veci len pridáva na mysterióznosti.

Najhlasnejším zástancom tohto tvrdenia je britský biológ Rupert Sheldrake so svojou knihou "Sedem pokusov, ktoré môžu zmeniť svet: návod na do-it-yourself (urob si to sám) pre revolučnú vedu" (Riverhead Books, New York, 1995). Hlása, že naše mysle nielenže "siahajú mimo nášho tela, ale môžu aj pôsobiť na to, na čo sa dívame." Môže mať pravdu, že o pocite zacítenia pohľadu sa bežne hovorí vo všetkých ľudských spoločnostiach a že v Európe aj v Amerike našiel až 80 % ľudí tvrdiacich, že počuli o mnohých takých prípadoch a že aj sami zažili skúsenosť zacítenia upreného pohľadu. Dodáva, že sa to prijíma ako téma nespočetných románov sciencefiction a hrá dôležitú úlohu vo vzťahu ľudí a ich domácich zvierat. Pridáva to tomu tvrdeniu na dôveryhodnosti? v mysli skeptika nie. Kým parapsychológ dôvodí, že je to prastará schopnosť primitívnych ľudí, slúžiaca im v dávnych dobách na varovanie pred hroziacim nebezpečenstvom od divých zvierat, skeptik to považuje za poveru alebo odpoveď na veľmi slabý signál z okolia, ktorého zdroj sa nedá ľahko identifikovať. Keď sme napríklad v tmavej miestnosti a zrazu cítime prítomnosť nejakej osoby, niekoho - nevidíme ho, ani nepočujeme, - môže byť príčinou jeho parfum, telesná teplota alebo pohyb vzduchu: nepatrné fyzikálne podnety z okolia, ktoré za normálnych okolností nevnímame - a nie nejaké "psychické" alebo peranormálne vlastnosti či schopnosti.

Baker urobil dva jednoduché pokusy. V prvom sa uprene zahľadel na 40 osôb počas priemerne 8,6 minúty, keď jedli, čítali alebo sa dívali na obrazovku počítača či televízie. Potom sa ich spýtal, či vedeli, že sa na nich niekto díval. Tridsaťpäť odpovedalo rozhodne "Nie" a u piatich boli prijateľné dôvody mať za to, že to nevedeli, aj keď dvaja tvrdili opak a traja udali, že "niečo sa im nepozdávalo". Ti dvaja napr. povedali, že vedia, že ich niekto stále špehuje a jeden to zvaľoval na FBI alebo mimozemšťanov. Druhý o sebe povedal, že

"keďže má výrazne vyvinutú schopnosť mimozmyslového vnímania, a vždy vie, čo druhí ľudia myslia a robia, samozrejme cítil, že sa naňho dívam."

Ani jeden z týchto dvoch však nevedel udať, kde asi stál ten, čo ho v priebehu pokusu pozoroval; to zvyšuje pravdepodobnosť, že nevedeli ani o prítomnosti pozorovateľa, ani o jeho uprenom pohľade ne nich. Preto boli výsledky týchto piatich pokusov z hodnotenia vyradené. Dôležité je, že všetkých 35 negatívnych subjektov sa v celom priebehu pozorovania intenzívne venovalo svojej činnosti a ani na okamih sa z nej nevytrhlo.

V druhom pokuse sedeli študenti pri stole za jednosmerným sklom a dívali sa na nich dvaja experimentátori, päťkrát po jednej minúte v priebehu dvadsiatich minút. Študenti vedeli, na akom pokuse sa zúčastňujú. Ich úlohou bolo pokúsiť sa povedať, kedy sa na nich niekto díval a ako si tým boli istí. Ani jeden z päťdesiatich nebol schopný udať správny čas. Štatisticky bola stredná presnosť ich uhádnutia 1.24 a pre náhodné uhádnutie z piatich možností by bola 1.25.

Baker uzatvára, že bude rozumné neakceptovať schopnosť ľudí cítiť, že sa na nich niekto díva - aspoň do tých čias, kým opakovanie týchto dvoch pokusov neukáže opak. Ak experimentálni puristi pochybujú o platnosti alebo spoľahlivosti týchto dvoch pokusov, ktorých zaujímavá, hoci v podstate jednoduchá metodika je v práci podrobne opísaná, nech ich opakujú, prípadne zdokonalia a presvedčia sa.

Baker neradi používať pri takýchto pokusoch nepriame fyziologické merania, napr. elektrodermálnu aktivitu u pozorovaného jednotlivca v obdobiach dívania sa a v prestávkach. Ak sú účinky dívania tak jemné, že sa dajú zisťovať len na podprahových úrovniach, budú asi súčasne aj prislabé, aby mohli byť preukazné. To sú metódy, ktorých spoľahlivosti veria zasa len parapsychológovia, kým skeptici ich odmietajú.

Prameň: Robert A. Baker, "Can We Tell When Someone is Staring at Us?" (krátené) , Skeptical Inquirer, 24/2, s. 34-40, marec 2000.

Preložil Rastislav Škoda

O utópii sa má hovoriť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Lionel Richard

Čo je to utópia? Tento výraz znamená po grécky "nikde" a vynašiel ho r. 1516 Thomas Moore, právnik, správny úradník a anglický kancelár, ktorého r. 1532 jeho kráľ Henrich VIII. odsúdil na smrť a dal popraviť za to, že sa nechcel vzdať svojej katolíckej viery. Vo svojej po latinsky písanej knihe Utopia opisuje ostrov menom Nikde, na ktorom je päťdesiatštyri miest, čo je narážka na Anglicko, ktoré bolo vtedy rozdelené na päťdesiatštyri grófstiev. Ako humanista, priateľ Erazma Rotterdamského a prívrženec náboženskej tolerancie, navádza Moore svojich súčasníkov na rozmýšľanie, ako by sa mohlo žiť v inom, lepšom spoločenskom systéme. Navrhuje im, aby v mysli predpokladali "nejakú lepšiu formu vlády".

Už pred koncom 16. storočia vyvolala tato kniha v Európe vznik nového literárneho druhu, a to utopického románu. Jeho schéma je jednoduchá. Východiskom je určitá zemepisná oblasť, obyčajne ďaleko za horami, kde organizujú jej obyvatelia svoje spoločenské zriadenie zvláštnym a neobyčajným spôsobom. Opis ich inštitúcií je kritikou bežne známych spoločností. Tak napríklad spoločnosť, vymyslená Mooreom, je pravým opakom vtedajšej anglickej spoločnosti: kým v tejto boháči mliaždia chudobných, v onej panuje úplné rovnosť občanov a ich celkové bohatstvo je rovnomerne rozdelené medzi všetkých.

V 18. storočí znamenal Rousseauov mýtus "dobrého divocha" nový zdroj námetov pre rozkvet utopickej literatúry. Tento sa nevyčerpal ani do 19. storočia, kedy sa romantický oheň revolúcie roku 1848 postupne prenášal do brázd rozvoja socialistických myšlienok a do boja proletariátu za emancipáciu. Osobitne reprezentatívnym dielom sú Novinky odnikiaľ Angličana Williama Morrisa, otca obnovy užitého umenia v Európe okolo r. 1890.

Výraz "utópia" mal od renesancie až do súčasností s ničím neporovnateľnú vitalitu. Upínali sa naň myšlienky najrozličnejšieho druhu. Je veľkou zásluhou francúzskej Národnej knižnice, že organizuje vo svojom parížskom sídle výstavu "Utópia" (4.4.-9.7.00), ktorá odvážne podáva obraz všetkého, čo sa v priebehu piatich storočí dalo právom či neprávom nazvať utópiou. Panoráma je neobyčajne bohatá.

Nosičom utópie, abstrakcie zrodenej z predstavy, bolo najprv napísané slovo. Texty však dali veľmi skoro miesto aj pre bohaté ilustrácie a vymyslené spoločnosti dostali formy a farby. Od Platóna po Saint-Simona, Fourriera alebo Cabeta, sledovaným cieľom bolo vždy nejaké Nové mesto pre nových ľudí. Hľadanie ideálnej spoločností bolo vždy púhym výmyslom rozumu a, samozrejme, inšpirovalo okrem spisovateľov aj maliarov, sochárov a architektov.

Výstava to ukazuje veľmi presvedčivo. Vychádza z dedičstva antickej kultúry a pokračuje v tradícii židovstva a kresťanstva, t.j. v ikonografii raja. Druhou etapou bolo "objavenie" (lepšie povedané "dobytie") Nového sveta a všetkých nových skutočností, ktoré s tým súviseli. Nasleduje utópia v období od 17. stočia po prvú svetovú vojnu s americkou a francúzskou revolúciou, romantickým socializmom, téma Univerzálnej republiky revolucionárov z roku 1848 a Parížska komúna roku 1871. Sem patrí ešte aj utópia spásy ľudstva výdobytkami vedy a zrod literárneho druhu "science-fiction".

Najkrajšia časť výstavy patrí 20. storočiu najmä s jeho avantgardami: Lissitzkého maketa pre projekt scény Malevičovej opery víťazstvo nad slnkom z roku 1923; robot z filmu Fritza Langa Metropolis; zmenšený model neuskutočneného pomníka Vladimíra Tatlina pre sídlo Tretej internacionály. Orientácia je jasná, pedagogická.

A riziko bolo veľké. Utópia sa stala ruksakom, do ktorého sa zmestí všeličo. Môže to viesť k otázke, či všetko v živote nie je nakoniec len utópia: kresťanstvo, kapitalizmus, komunizmus, feminizmus. A dnes aj ekológia a požiadavky homosexuálov. V Amerikách vznikali od 18. storočie, a najmä od roku 1848, väčšie či menšie spoločenstvá všetkých možných aj nemožných druhov. Existuje tam utópia, na ktorú sa odvolávajú prívrženci akéhosi "anarcho-kapitalizmu": tí vraj naštartovali politickú kariéru Ronalda Reagana, toho veľkého a všeobecne známeho utopí stu v Bielom dome.

Ako by bola mohla nepridať utópii na vitalite elektronická éra? Skupiny kybernautov bojujú, samozrejme v USA, za celosvetovú demokratickú spoločnosť, ktorá efektívne prekoná všetky hranice: veku, pohlavia, národnosti, sociálnych podmienok, zemepisných polôh; ďalšia utópia, aj tá asi odsúdená určitý čas živoriť v masovej normalizácii.

Texty sprievodného katalógu sú vcelku v poriadku. Niektoré však prekvapia. Je tu napr. snaha dokázať prirodzený vzťah medzi utópiou a "totalitarizmom": z klobúka dejín sa jednoducho vytiahnu Robespierre, Stalin, Mao a Hitler, ale ich citácie so spoločným menovateľom nemôžu zakryť zjavnú tendenčnosť. Najprekvapujúcejšie pôsobí pripisovanie otcovstva pojmu "totalitný štát" Robespierreovi miesto Mussollinimu. A nad konštatovaním, že Hitler sa snažil "o obnovu čestného humanizmu" - vraj podobne ako francúzski revolucionári z roku 1789, potrasie nesúhlasne hlavou nejeden starší návštevník z vlastnej skúsenosti; mladší bude prekvapený ilustráciami k týmto znepokojujúcim riadkom od Zorana Musiča, inšpirovanými jeho pobytom v koncentračnom tábore v Dachau.
Skrátka, táto výstava a tento katalóg podnecujú k snívaniu; nútia myslieť. Ale či sa dá rozlíšiť sen od myšlienky? Sen je súčasťou ľudskej histórie. Ak už nemá veľa adeptov kresťanský milenarizmus, ohlasujúci príchod tisícročného šťastia po Poslednom súde, ak už nikoho nezvedie volanie zlata, ktoré sa dá nájsť v El Dorade, bude mať asi pravdu Roland Schaer, organizátor výstavy, že "nám ostáva len utópia." Umožní nám blahodarný odstup od často veľmi tvrdej reality. Okrem toho utópia bola často len myšlienka, ktorá predbehla dejiny. Treba sa s ňou zmieriť: je povinnou súčasťou našej budúcnosti.

Prameň: Lionel Richard, "Pleins feux sur l'utopie", Le Monde diplomatique, s. 29, apríl 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Falošní mesiáši

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Martin Gardner

Meno Kristus znamená po grécky mesiáš. V biblii čítame, že keď Samaritánka pri Jakubovej studni povedala Ježišovi: "Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus ...", Ježiš jej povedal: "To som ja, čo sa rozprávam s tebou." (J 4, 25-26). Kresťania vždy predpokladali, že bol práve toto. Židia oných čias s tým, pravdaže, nesúhlasili. Veď nakoniec Ježiš neobnovil moc a vládu Židov a nepriniesol na svet mier a spravodlivosť.

V priebehu storočí po Kristovej smrti spústy Židov v Európe o sebe tvrdili, že sú sľúbený mesiáš, alebo ich zaňho považovali ich stúpenci. História týchto falošných mesiášov je podrobne spracovaná v sedemstránkovom článku "Mesiáši (Pseudomesiáši)" v Encyclopaedia of Religions and Ethics, zv. 8, od Alberta Hyamsona. Pozrime sa bližšie na najchýrečnejšieho z nich, ktorý sa volal Sabataj Sebi (niekedy sa píše aj Šabetaj Zevi) a vyvolal najväčšie mesiášske hnutie v dejinách židovstva.

Narodil sa v tureckej Smyrne, dnešnom Izmire, ako syn španielskeho úradníka jednej britskej obchodnej spoločnosti. Presné dátum narodenia sa nevie, ale pravdepodobne to bolo r. 1626. Ako mládenec bol veľmi šikovný a inteligentný, a mal pekný spevavý hlas.

Medzi európskymi Židmi bola za tých čias, keď veľmi trpeli prenasledovaniami, rozšírená viera, že skoro sa objaví mesiáš, ktorý ich privedie späť do ich vlasti. Mladý Sabataj sa najprv pohrúžil do Kabaly a jej numerológie. S pomocou otca získal postupne presvedčenie, že sám nie je nikto iný ako tento prisľúbený pomazaný mesiáš. Netrvalo dlho a jeho strhujúce kázne mu získali veľký počet nadšených stúpencov, ktorí dostali meno sabatajánci.

V 1650-tych rokoch však tureckí rabíni označili Sabataja za kacíra, exkomunikovali ho a vyhnali ho zo Smyrny. V Salonikách, kde pokračoval vo svojich kázniach, ho čakal rovnaký osud a aj odtiaľ ho vyhnali. No vyhnanstvá len zvyšovali počet a nadšenie jeho stúpencov. Medzitým sa dvakrát oženil a rozviedol. A tu naraz Sára, prekrásna Poľka v ďalekom Poľsku, vyhlásila, že jej sám Boh povedal, že sa má stať nevestou mesiáša. Sabataj sa to dozvedel, poslal po ňu, prišla a r. 1664 mali v Kahýre svadbu.

Po niekoľkoročnom putovaní po oriente, kázaní a získavaní stúpencov, v r. 1665 sa Sabataj vrátil do Smyrny a verejne o sebe vyhlásil, že je mesiáš: prijali ho s ohromným nadšením. Asi polovica ortodoxných židov tých čias bola presvedčená, že je židovský kráľ, ktorý ich privedie späť do Svätej zeme. Jeden z jeho oddaných žiakov, Natan Levi z Gazy, prevzal na seba úlohu Eliáša a vyhlásil, že Sabataj je skutočný záchranca Izraela a že rok 1666 je začiatok mesiášskeho veku.

Naraz však dochádza k prekvapujúcemu obratu. Turecký sultán nechá Sabataja v Konštantínopole zatknúť, vrhne ho do reťazí a odsúdi do väzenia. Potom ho postaví pred voľbu: alebo prestúpenie na islam, alebo poprava. Sabataj a jeho žena spoločne konvertujú na islam.

Desaťtisíce prívržencov Sabataja boli zdrvení. Jedenáste vydanie Britskej encyklopédie o tom píše, že "sabatajánci reagovali pocitom hanby a zúfalstva." Knihy a listy falošného mesiáša sa začali vo veľkom páliť a jeho meno bolo zo židovskej histórie tak dokonale vytrené, ako keby nebol nikdy existoval. Dnešní vedci sa zhodujú v názore, že tento výnimočný muž trpel na maniacko-depresívne záchvaty; v maniackych stavoch vyžaroval veľkú charizmu, no často sa choval bizarne.

Po prestupe na islam prijal Sabataj meno Aziz Mehmed Effendi a založil "dönmeh" (po turecky odpadlík), výstrednú moslimskú sektu, kombinujúcu mohamedánsku teológiu so židovskou vierou a s jej obradmi. Po smrti Sáry r. 1674 si vzal za ženu istú Ester. Nakoniec bol však vypovedaný do Dulcigna v dnešnej Juhoslávii, kde r. 1676 zomrel.

Malý počet Sabatajáncov naďalej uctieval jeho meno. Ich posledný vodca bol Jankiev Lebowicz, poľský šarlatán, ktorý neskôr prijal meno Jakob Frank. Narodil sa r. 1726 ako syn poľského rabína a tvrdil o sebe, že je reinkarnáciou Sabataja. Získal určitý počet prívržencov, nazývaných frankistami, no jedného dňa aj s nimi prestúpil na ruský ortodoxný katolicizmus! R. 1760 ho vo Varšave zatkli, obžalovali z kacírstva a strávil 13 rokov vo väzení. Po prepustení sa začal predstavovať ako barón von Offenbach. Podľa Hastingsovej Encyclopaediae "žil uznávaný až do r. 1791 v rozličných hlavných mestách obklopený veľkým počtom priateľov a v bohatstve získanom od pobláznených prívržencov." Po jeho smrti viedla frankistov jeho dcéra Eva ako ich "svätá kňažka" až do svojej smrtí r. 1816. K úplnému zániku sekty došlo až okolo r. 1900.

Od tých čias bolo veľa falošných mesiášov, ale ani jeden nezískal také široké uznanie ako Sabataj, muž, ktorý neskôr dostal meno Falošný Mesiáš. Podrobnosti o jeho živote možno nájsť v už spomenutej Hastingsovej Encyclopaedii a na tridsiatich stranách ho opisuje Jewish Encyclopedia. Tam je aj sedemnásť strán o Jacobovi Frankovi. Nemecký životopis Sabataja napísal Josef Kastein; po anglicky vyšiel r. 1931 s názvom Messiah of Izmir. Israel Zangwill napísal brilantnú fikciu o živote Sabataja v knihe Dreamers of the Ghetto (Vysnené geto - 1948). Americká televízia mu venovala r. 1997 jeden diel seriálu Mystéria biblie a viackrát ho opakovala!

Aká je dnes situácia v otázke druhého príchodu Ježiša Krista a židovského očakávania mesiáša? Aj židovstvo aj kresťanstvo sa delia na tri skupiny. Fundamentalistickí kresťania pokračujú vo vyčakávaní svojho únosu do nebies hociktorý deň, no prv než sa terajší svet skončí. Konzervatívni kresťania, protestanti aj katolíci, nasledujú sv. Augustína pri posune Druhého príchodu na tak ďaleko do budúcnosti a s takým neistým zmyslom, že na to myslia len zriedka. Liberálni kresťania si už dávno priznali, že Druhý advent je len symbolom postupného ľudského pokroku. Julia Ward Howeová, unitárska kňažka, takto začína svoju veľkú Bojovnú hymnu Republiky: "Moje oči videli slávu prichádzajúceho Boha." Nemá však na mysli konkrétny návrat Krista. Pre ňu je Občianska vojna, ktorá viedla k potlačeniu veľkého zla, k zrušeniu otroctva, veľkým krokom na ceste k lepšiemu svetu. Dopredu, kresťanskí bojovníci I

Aj nábožní židia sa rozpadajú na takéto tri skupiny. Ortodoxní nasledujú Maimonidesa, ktorý napísal: "Pevne verím v príchod Mesiáša; kým mešká, očakávam ho každý deň."  Konzervatívni židia posunuli dátum príchodu ďaleko do budúcnosti a o jeho význame sa vyjadrujú tak neurčito ako konzervatívni kresťania o druhom príchode svojho Krista. Pre reformistov je mesiáš len symbol nádeje, že raz bude svet bez vojen a veľkej nespravodlivosti. Teraz, keď Židia majú späť svoju vlasť aj politickú moc, je nepravdepodobné, že by pochabí hlásatelia typu Sabataja získali prívržencov na rozplamenenie svojej viery.

Napriek nekonečnému počtu falošných mesiášov v minulosti sa ultraortodoxní židia na celom svete nechajú periodicky počuť, že pravý mesiáš je už alebo medzi nami, alebo na ceste k nám a že budeme svedkami veľkých zázrakov. Rozpad sovietskeho komunizmu považovali za veľký znak toho, že sľúbený vykupiteľ je už na scéne.

Posledný prípad takého šialenstva prepukol r. 1992 v Izraeli. Jedna ultraortodoxná skupina menom Habad sa náhle rozhodla a vyhlásila, že v krátkom čase sa medzi nami vyjaví mesiáš. Po celom Izraeli nastavali veľkoplagáty s textom: "Priprav sa na príchod Mesiáša!", rozdávali emblémy s takým textom, na autách svietili také nápisy. Celostránkový inzerát v New York Times upozorňoval: "Prišiel čas vášho vykúpenia."

Habad je vetva lubavičského hnutia, nazvaného podľa ruskej dediny neďaleko Smolenska, kde to v osemnástom storočí začalo. A lubavičania sú súčasť hasidizmu. Prívrženci všetkých troch hnutí žijú hlavne v Izraeli a New Yorku.

A kto bol ten mesiáš, ktorého identitu sa habadisti chystali odhaliť? Nikto iný ako Menachem Mendel Schneerson (1902-1994), v tom čase okolo deväťdesiatročný rabín, žijúci v Brooklyne! Pochádzal z rodiny, ktorá už dvesto rokov plodí vodcov habadistov. Na celom svete ich je asi 200 000, z toho 30 000 v New Yorku a tam žil Schneerson ako svetový vodca.

Rabín Schneerson nikdy o sebe nepovedal, že je mesiáš, ale jeho neustále upozorňovanie, že mesiášsky vek je predo dvermi, ako aj slabé zapierame, že by on bol ten vyvolený, presvedčili izraelských habadistov, že mesiáš nemôže byť nikto iný ako on. Postavili mu dom v Kfar Habad na predmestí Tel Avivu, kde ich žije najviac. Hoci rabín Schneerson o svojom mesiášstve naďalej mlčal, jeho prívrženci v Izraeli boli stále viac a viac presvedčení, že rabín sa čoskoro vyjaví a presťahuje do Izraelu. Chýrny vykladač talmudu rabín Adin Steinsaltz vyhlásil, že Schneerson "je najpravdepodobnejšia osoba" medzi t.č. žijúcimi, o ktorej sa môže ukázať, že je dlho čakaným vykupiteľom.

Iných ortodoxných židov tento rozruch rozhorčoval. Habadistické tvrdenia označovali za rúhanie. Elezier Schach, 96-ročný rabín, bol dlhé roky úhlavným nepriateľom Habadu a teraz vyhlásil, že Schneerson je duševne chorý, neverec a falošný mesiáš. Habadistov obžaloval, že jedia bravčovinu a iné jedlá, ktoré nie sú kóšer.

Rabín Schneerson bol malej postavy, mal veselé modré oči a veľkú snehobielu bradu: vyzeral ako Mikuláš na pohľadanie. Narodil sa na Ukrajine, inžinierstvo študoval v Berlíne a Paríži a skoro sa stal celosvetovým vodcom habadistických lubavičanov. Jeho Medzinárodná výchovná sieť so sídlom v Brooklyne je mocná a vplyvná organizácia s vlastnou sieťou televíznych a rozhlasových staníc a jej prvoradým cieľom je naprávať hriešnikov, t.j. presvedčiť tých, čo stratili vieru, aby sa vrátili do lona cirkvi. Hovorí sa, že ročne vyberú na členských príspevkoch okolo 100 miliónov dolárov.

Rabína Schneersona milovali všetci newyorskí Židia, aj keď konzervatívni a reformistickí židia brali jeho mesiášske tvrdenia za žart. Bol magnetický kazateľ a každú sobotu prichádzali tisíce obdivovateľov do jeho brooklynskej synagógy, aby ho vypočuli. Každá jeho kázeň sa publikovala a faxovala jeho prívržencom na celom svete. Súborné vydanie jeho kázní má vyše tridsať zväzkov.

V roku 1993 sa mánia okolo Schneersona v New York City ešte neutíšila. Brooklynská skupina Medzinárodné hnutie za príchod mesiáša uverejnila v New York Times v sobotu 29. augusta celostránkový inzerát s obrazom Schneersona a okolo neho veľkými písmenami text:

"Ctihodný vodca svetového židovstva, rabín Menachem M. Schneerson, lubavičský Rebbe Šlita, volá, že prišiel čas nášho vykúpenia a že mesiáš je na ceste.
Rebbe zdôrazňuje, že toto hlása ako proroctvo a vyzýva všetko ľudstvo, aby sa pripravilo na veľký deň vykúpenia najmä osobným zvýšením dobročinnosti.
Už dlhé roky nás Rebbe inšpiruje a nadchýna svojím vedením, múdrosťami a proroctvami. Teraz nám prorokuje, že je mesiáš na ceste k nám.
Riaďme sa podľa Rebbeho rady a pripravujme sa, pre naše dobro, na ten najväčší zo všetkých dní, na konečný cieľ diela B-h-."

Myslím si, že spojovníky v slove Boh majú naznačiť, že v písanej hebrejčine neexistujú samohlásky.

Habadická viera, že Schneerson bol mesiáš, sa rozplynula v nič po jeho smrti následkom záchvatu mŕtvice. Dožil sa 92 rokov. Jeho pohrebu na Lubavičskom medzinárodnom centre v Brooklyne sa zúčastnili tisíce kvíliacich trúchliacich z celého sveta.

Prameň: Martin Gardner, "Mad Messiahs", Skeptical Inquirer, 24/2, s. 12-13 a 30, marec 2000.

*  *  *

Tlač jasala nad správou o priznaní viny katolíckej cirkvi za chyby v minulosti a zdalo sa, že klíčia púčky nádeje. Treba sa však lepšie pozrieť na to, čo sa povedalo. Pápež vyriekol prosbu o odpustenie chýb Cirkvi v minulosti asi týmito slovami: "Veriaci sa navzájom odsudzovali a medzi sebou bojovali. Prosíme Ťa o kajúcnosť srdca, aby sa všetci veriaci navzájom pomerili. Zjednotení v spoločnom duchu majú ..." To značí, že sa pápež ospravedlňuje za chyby a zločiny, spáchané kresťanmi a niekedy aj v mene cirkví. Za cirkev sa však neospravedlňuje ani jedným slovom - vlastne ani nemôže, lebo cirkev je podľa jeho presvedčenia a náuky neomylná. Chyba lávky je v tom, že za vinu jednotlivých veriacich sú zodpovední oni sami; za to sa pápež nemá čo ospravedlňovať! Jeho úlohou by bolo bývalo ospravedlniť sa za cirkev ako takú, a to neurobil.

Okrem toho ostane táto prosba o odpustenie do tých čias pokrytectvom, kým cirkev 1. nezruší bezženstvo kňazov a rehoľníkov, 2. neodvolá dogmu o neomylnosti z r.1870 a 3. nezmení oficiálny titul pápeža "vicaríus Jesu Christi", t.j. jediný zástupca Krista na zemí. Kým sa pápež nezriekne tohto nároku, nemôžu byť katolíci a evanjelici "zjednotení v jednom duchu". - U. Köhrle a H.O.Langer v Süddeutsche Zeitung 18. 3. 2000.

Fundamentalizmus a ateizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Albert Memmi

Fundamentalizmus nie je krátka správa o bezvýznamnej udalosti, ani sa neobmedzuje na Iránčanov a na islam. Nie je to nič nové: naopak, je starší ako humanizmus a tolerancia, a to ako v náboženstve, tak aj politike. Ako AIDS je jednoducho latentný a periodicky sa objavuje v časoch zrýchlených spoločenských premien, ktoré ľuďom naháňajú strach a ženú ich do skrýš, ktoré sa im vidia bezpečné, lebo sú staršie.

Fundamentalizmus zodpovedá kompletnej predstave celej existencie, emocionálnej aj systémovej. Pozrime sa na tri udalosti posledných rokov, ktoré vzrušili rozličné zložky rozličných spoločností: požiadavky židovských fundamentalistov v Izraeli, nepokoje vyvolané Scorseseho filmom Posledné pokušenie Krista a odsúdenie angloindického spisovateľa Salmana Rushdieho na smrť. Je zaujímavé, že vo všetkých troch aférach nájdeme spoločné črty, aj keď najbúrlivejšie prebiehala udalosť medzi Iránčanmi. No Mgr. Ducourtray (francúzsky kardinál) sa nemýlil: záležitosť moslimov je identická s vecou kresťanov a dokonca aj veľký rabín Francúzska potvrdil svoju solidaritu s biskupom.

Keď chcú židovskí fundamentalisti v Jeruzaleme presadiť svoju exkluzívnu definíciu žida, snažia sa vylúčiť zo židovského spoločenstva väčšinu súčasných židov, nežidovských manželov všetkých zmiešaných manželstiev, konvertitov uznaných liberálnym rabínom a ich deti potupne nazývajú bastardmi. Takto vylučuje fundamentalizmus dokonca spoluveriacich tej istej viery, a to dokonca s rovnakou vervou ako heretikov (kacírov). Výsledok tohto vylúčenia je symbolické zrušenie či potlačenie, ak nie dokonca fyzická likvidácia. Keby mali fundamentalisti v Izraeli triumfovať, museli by tam všetci nefundamentalisti konvertovať, t.j. stať sa fundamentalistami. Fundamentalizmus znamená smrť toho druhého, aspoň symbolickú do tých čias, kým sa bude dať pokračovať.

Scorseseho film vyvolal u niektorých kresťanov pokušenie protestovať. Tušili a očakávali sme to, najmä po manifestáciách prívržencov nebohého Mgr. Lefebvra, ktorí - to neslobodno zabudnúť - často idú spolu s priateľmi p. Le Pena. A v takomto prípade nie je fyzické násilie veľmi vzdialené od doktrinálneho odsúdenia. Aj v tomto prípade je katolícky fundamentalizmus len vrcholením endemickej tendencie. Keby sa bola oficiálna cirkev uspokojila s odsúdením filmu, nič by sa nedalo povedať. Neboli by sme to my, ateisti a liberáli, čo by sme jej to vytýkali. Veď naša filozofia nám prikazuje rešpektovať názor každého - aj keď veriaci nerešpektujú naše názory. Keď sa kňaz Laurentin (francúzsky máriológ) v jednom článku vo Figare sťažoval na výčitky robené cirkvi pre jej postoj voči AIDS, mal pravdu; neostal však pri tom, ale žiadal konkrétne opatrenia, a to už bola iná vec. Ani pri Scorseseho afére sa kresťanskí aktivisti neuspokojili s vyslovením, čo aj hlasnejšie, svojho názoru, ale prešli k činom: v Paríži zapálili jedno kino a bol aj jeden mŕtvy, aj keď len nepriamo. V mnohých mestách Francúzska a Európy boli filmové predstavenia opakovane protizákonne prerušované hrozbami fyzickej sily. Odsúdila cirkev tieto násilnosti? Nie, iba nad nimi vyslovila poľutovanie. Jeden biskup sa dokonca opovážil povedať: "Pozrite sa len, čo sa stane, ak sa niekto dotkne citov kresťanov!"

Výzva na zavraždenie Salmana Rushdieho vyjasňuje horizont: kto sa urážlivo dotkne islamu, tomu hrozí trest smrtí. Dobre si všimnite: dotknúť sa urážkou je len slovný prejav nesúhlasného názoru. Ohromnosť odsúdenia má znázorniť mieru odsúdenia. Rushdieho treba zničiť, a nie len symbolicky potrestať!

Táto koncepcia, ktorú by bolo možné nazvať totalitárnou, nie je výsadou náboženských myslí: existujú totalitarizmy aj v politike a vo filozofii. Spočívajú na 2 postulátoch. Prvý je, že pravda - samozrejme ich vlastné pojatie pravdy - je absolútna. Fundamentalizmus znamená zjednotenú tradíciu - samozrejme vysvetľovanú ich spôsobom. Takáto tradícia neznáša nijaké obmedzenie, lebo to by ju ohrozilo. Myslím si, že totalitaristi nie sú si natoľko istí ani sebou samými, ani svojou pravdou, lebo inakšie by ju tak úporné nebránili. Preto potrebujú zaviesť do svojej hry pojem boha.

Druhá požiadavka vyplýva z prvej: jednotlivca a skupiny ľudí, ktorí sa postavia proti takejto jednotnej koncepcii, treba zneškodniť donútením a ak treba aj zničením. Ideologický kruh sa zatvára radikálnou akciou, bez nej by nebol úplný.

Takáto filozofia je nebezpečná pre život jednotlivca i národov. Jej alternatívou je koncepcia, ktorú možno nazvať liberálnou, laickou, ateistickou (okrem Iných termínov). Aj tá predpokladá dva postuláty.

Prvým je rozlišovanie medzi rozumom a vierou, či už náboženskou alebo politickou. Práve toto oddelenie umožnilo v minulých storočiach ohromný rozvoj vedy a techniky, ktoré sú podstatou západnej civilizácie. Táto civilizácia triumfuje na celom svete; aj Irán ajatolláhov používa, čo aj nerád, schémy technicko-priemyselných štruktúr západu, aby bežali jeho továrne a plavili sa jeho lode.

Tento triumf predpokladá predbežne pochybovať, a nie zo zásady sa podrobiť predpísanej autorite, nech by bola ako chýrna; predpokladá relatívnosť pravdy, ktorá je vždy prístupná oprave a stále sa preveruje skúsenosťou. Ako samozrejmosť to predpokladá rešpekt voči tomu, kto protirečí, aj keď hlása iný názor; bez toho by tento rešpekt nebol vôbec potrebný.

Tu ešte raz spresnime, že táto koncepcia neznamená nejaké zneuctievame viery alebo veriacich; ide tu o dve oblasti ľudského myslenia, ktoré fungujú na základe dvoch rozdielnych zákonov. Pripomeňme si peknú vetu Louis Pasteura, praktizujúceho katolíka:

"Keď idem do svojho laboratória, nechávam svoju vieru v šatni."

Druhým postulátom je rozlíšenie medzi právom a autoritou, opäť či už náboženskou alebo politickou, čo sa nazýva odlukou vládnych moci. Nijaká autorita, nech by bola akokoľvek mocná, nesmie zrušiť práva jednotlivcov alebo skupín, aj keď sú menšinové, okrajové alebo hospodársky bezvýznamné pre svoju chudobu: to je základné pravidlo demokracie.

Je pozoruhodné, že aj tento princíp triumfuje na celom svete, aspoň zdanlivo; svedčia pre to sústavné úspechy doktríny ľudských práv za posledné desaťročia. Aj tí, čo vylučujú a potláčajú menšiny, hlásajú rasistické myšlienky, mučia väzňov a robia permanentne štátne prevraty, tvrdia o sebe, že v podstate sú demokrati. Svoje aktuálne konanie sa pokúšajú ospravedlniť osobitnými výnimočnými okolnosťami; alebo, samozrejme, vyššími záujmami svojho národa, svojej cirkvi, svojej skupiny ... no v tom si protirečia, lebo pravda a právo sa nemerajú podľa niečích záujmov.

Žiaľ, tento dvojnásobný triumf rozumu a spravodlivosti, uskutočňujúci sa v demokracii, nie je nikdy definitívny. Veľmi sa mýlili tí, čo si po poslednej vojne mysleli, že ľudstvo sa už nedá zviesť zlovestnými plánmi. Boli sme svedkami návratov viac alebo menej maskovaných rasizmov, fašizmov, a teraz sú to fundamentalizmy.

Proti týmto démonom treba viesť boj sekulárneho humanizmu, ateizmu, a treba do neho zapojiť všetkých: okrem našich skupín aj veriacich, a to všetkých cirkví. Len sekulárny humanizmus je spoločným menovateľom pre všetkých ľudí: nikoho nevylučuje a prijíma všetkých, čo súhlasia so základnou zásadou: že každého treba rešpektovať.

Nech nám nikto nenamieta, že už povedať určité veci znamená niekoho nerešpektovať. To by bolo krútiť sa v kruhu: znamená rešpekt mlčať a zrieknuť sa svojho názoru? Naša ľudská minulosť patrí všetkým, a to aj vo svojich kultúrnych prejavoch. Ani Mojžiš, ani Kristus, ani Mohamed nepatria výlučne tým, čo sa s nimi identifikujú. Všetci máme právo študovať a kritizovať tieto legendárne postavy, aj učiť sa od nich. Nech si fundamentalisti kopú vo svojich záhradách; nech si vysvetlia, prečo sa natoľko stotožňujú s jedným tradičným modelom, že sa idú zblázniť, ak sa ho dotkne niekto druhý.

Priznám sa, že sú dni, keď sa cítim unavený a strácam guráž. Mám v pamäti búrlivé schôdzky, kde došlo skoro k bitke, keď som sa pokúšal vysvetliť židovským alebo moslimským poslucháčom, že spása nášho spoločného žitia spočíva v radikálnej odluke svetskej a duchovnej moci, synagógy a štátu, resp. mešity a štátu. Tak, ako to urobila tá úžasne efektívna revolúcia demokracií západu. Nesúhlas až hnev prítomných boli tým smiešnejšie (ak niečo môže byť smiešne v takej závažnej záležitosti), že všetci žili v takých demokraciách.

Lebo nech si každý zametá pred svojím vlastným prahom. Najprv sa určitým spôsobom musíme chovať sami - až potom môžeme niečo vyžadovať od druhých. Nech každý na svoj účet a podľa svojich možností urobí pokus ísť veciam na koreň. Prečo si napr. raz nepoložiť otázku, čo je to vlastne posvätnosť alebo jednoducho len rešpekt? Vyžadovať bezpodmienečné podrobenie sa nejakému hodnotovému systému, často mýtom, či už náboženským alebo politickým, je niečo kuriózne, a to tým viac, ak sa rozkazovačne predpisuje iným, ktorí toto presvedčenie nemajú.

Chápem, že môže byť otrasné vidieť, ako sa pochybuje o pilieroch nejakej tradície. Bolo by naivnosťou myslieť si, že niekomu možno podraziť barly a nenaľakať ho, resp. až nenahnevať ho. Navrhol som v jednej svoje knihe nazvať to lámaním závislostí (2]. Neverím, že Rushdie je taký naivný, ako sa robí: zúčastňuje sa na práve takom vyvolávaní pochybností. Lepšie je odvážne povedať, o čom je reč. Veď práve táto možnosť sústavne kritizovať každý kultúrny výdobytok celého ľudstva je základom každého hľadania a každého pokroku. Treba dať veľký pozor: ak pripustíme, že niečo je posvätné, má to za následok, že existuje rúhanie sa, a to vyžaduje potrestanie, ktoré sa začína agresiou. Z tohto kruhu niet východiska.

Hovorí sa nám, že by bolo nebezpečné dotýkať sa niektorých tabu, ktoré sú vraj pre prežitia ľudstva podstatné. Ale veď nie preto sú podstatné, lebo sú tabu; tabuizovali sme ich preto, lebo sú pre väčšinu ľudských spoločenstiev podstatné: napr. v otázke incestu sa o tom za určitých okolností rýchlo presvedčíme bez ohľadu na náboženstvo a dosiahneme vzájomný súhlas agnostikov aj veriacich. Ak je boh mŕtvy, je všetko dovolené? Nie! Či je živý alebo mŕtvy, sú aj neprípustné počínania. Morálka nijako nie je monopol veriacich.

Ak sú nebesá prázdne, nezaplnia ich vrúcne priania, aby sa zaplnili, ani zlorečenia na adresu neveriacich. Žiadne hrozby ani agresie - veru nechýbali v dejinách všetkých náboženstiev! - neviedli k tomu, že by neveriaci uverili. Ani inkvizícia, ani sväté vojny nemali úspech - iba ak vykántrili neveriacich. Príčina je jednoduchá: viera sa neprikazuje ani nedokazuje.

Raz sa nám treba všetkým rozhodnúť, že budeme o tom spolu rozmýšľať. S ľútosťou musím konštatovať, že v tomto ohľade mali viac živej sily a neúcty početní múdri mužovia gréckej antiky, ako má väčšina dnešných filozofov vyhýbajúcich sa "posvätnostiam" súčasnosti. Počkajme. Ale nech nás nebo chráni pred konfiškovaním svetskej moci fundamentalistami, nech sú akejkoľvek farby!

Poznámky:

(1) Le Figaro, 2. feb. 89.
(2) La Dependence (Závislosť), Gallimard, Paris, 1979.

Memmi je emeritný profesor Nantskej univerzity, spisovateľ, autor esejí a kníh, napr. La Statue de sel (Soľná socha - 1953), Agar (1955), Portrait de colonisé (Portrét kolonizovaného -1957), L 'Homme dominé (Ovládaný človek - 1968) a Racisme u Gallimarda, a Le Pharaon, Julliard, 1988.

Prameň: Albert Memmi, "L 'Offensive des religions." Mani?re de voir, č. 8, 1999.

*  *  *

Pápež Ján Pavol II. formuloval svoje "mea culpa" tak, ako keby sa chyby minulosti, ktoré ľutuje, mali pripísať na vrub nie cirkvi ako takej, ale len zlobe jednotlivých kresťanov. V skutočnosti sú však napr. všetky prenasledovania cirkvou v minulosti, či už židov, pohanov, odpadlíkov a kacírov alebo čarodejníc, zakotvené priamo v jej podstate. Lebo cirkev sa vždy považovala za jedinú samospasiteľnú inštitúciu, ktorej dal sám Boh za úlohu obrátiť všetkých ľudí na kresťanstvo. Dá sa v tejto súvislosti nespomenúť súčasný cieľ cirkevnej politiky evanjelizovať postkomunistické štáty, v našej oblasti na podklade činnosti vierozvestov Cyrila a Metoda pred viac ako tisíc rokmi? Tento "svätý" cieľ posvätil vždy všetky prostriedky - až po miliónové vraždy. A ak cirkev dnes už nie je taká agresívna ako bola od svojich počiatkov cez temný stredovek až do novoveku, je to len preto, lebo stratila veľa zo svojej moci.

Zasvätená Európa Jána Pavla II.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Jacques Decornoy

Vatikán a nový morálny poriadok

Od svojho zvolenia za pápeža v októbri 1978 Ján Pavol II. vyvíja úsilie upraviť v konzervatívnom zmysle modernizačnú a progresívnu líniu pápežov Jána XXIII. a Pavla VI. ako aj II. vatikánskeho koncilu. Šéf katolíckej cirkvi opakovane odsúdil obrancov teológie oslobodenia a opiera sa o organizácie ako je Opus Dei a iné, spriaznené s charizmatickou obnovou.

Akú Európu to chce pápež? Jedinú, čo vyhovuje jeho názorom: Európu svätcov, "ktorí vybudovali Cirkev." No nie sú títo svätci dnes nečasoví? Čo sa stane s pastorálnou obnovou, ktorú dal za cieľ II. vatikánsky koncil? Ako si katolicizmus predstavuje brať do úvahy nové socio-ekonomické danosti?

"Nová evanjelizácie Európy" - to je sen Jána Pavla II. pre tretie tisícročie. Modelom mu je vrcholiaci stredovek, z toho sa treba inšpirovať pri vykročení do roku 2001... Zavrhnúc oslobodzovacie analýzy, čo aj sa ozvali z vnútra samotnej cirkvi - najmä výslovná teológia oslobodenia - a čo aj integrujú sekularizáciu a modernosť, Petrov nástupca chce zvrátiť koleso dejín tak, aby sa starý kontinent redukoval na "voje nespočetných svätcov".

Či sa to jeho pochlebníkom páči alebo nie, predstava, ktorú má o histórii Ján Pavol II., by mala len hodnotu žartu, keby nevzišla z hlavy pápeža, ktorý bol zvolený (r. 1978) a vládol v rozhodujúcom období: keď implodoval komunizmus, globalizuje sa ekonómia, všeobecne sa prijíma mýtus o "konci ideológií" a opakovane sa potvrdzuje jednota Európy, o ktorej sa vie, kde sa začína, ale nie, kde sa končí - keď sa za vyhlasovanými istotami skrýva množstvo zle zastieraných neistôt. Je to epocha, ktorá až dosiaľ splodila skôr spotvorene myšlienky ako odvážne nápady, pretože bola zle pripravená na zápas s otrasmi a na prevenciu nebezpečných krokov späť. Z tohto hľadiska je pápežov európsky projekt ukážkou sveta bez posolstva pre budúcnosť a bez prorokov.
Ján Pavol II. neprestal hovoriť o Európe, nikdy si neprotirečil a stále hovorí to isté. Početní pozorovatelia videli v páde berlínskeho múru a v implózii Sovietskeho zväzu výsledok desaťročnej pontifikálnej činnosti: L 'Express mal hrubý titulok: "Vo Východnej Európe víťazí pápeži" (1). Bolo to nedomyslené konštatovanie, ale úplne kopírovalo spôsob rímskeho myslenia, ktoré odopiera akúkoľvek pozitívnu vnútornú hodnotu akciám miestnej sekularizovanej spoločnosti, schopnej rozmýšľať aj bez pápeža: že by hlboké a dávne zretie spoločnosti v komunistických štátoch bolo vyvolalo len vznik druhoradých pomáhačov, stavajúcich kolky?

Ak sa pápežove kázne a homílie o Európe nemenili, bude tým zaujímavejšie lepšie si všimnúť tie, čo predniesol po páde komunistických systémov a vo východných krajinách. Dokonalá kontinuita jeho myšlienok dokazuje, že názory Jána Pavla II. sa nemenia, či existujú totalitné štáty alebo nie. Texty z rokov "pred 1989" a najmä jeho "zakladateľský" prejav v španielskom pútnickom meste Saint-Jacques-de-Compostelle v novembri 1982 nemali v sebe nič taktického. "Guľa", ktorú hádzal už dlhšie ako desať rokov, cielila oveľa ďalej ako pochmúrnosť východného Berlína, Varšavy, Prahy alebo Moskvy.
Jediná Európa, ktorá má pre pápeža cenu, či už minulosti alebo budúcnosti, je Európa svätcov, "nespočetné voje svätcov". Európa má troch patrónov: na slovanskej strane sv. Cyrila a sv. Metoda (9. storočie), na západnej strane sv. Benedikta (6. storočie)(2). To oni "urobili" Európu, samozrejme aj s inými: na východe to boli Vojtech, Agneška Česká, Gorazd a i. Medzi nimi a nami je len priepasť, vyplnená spomienkou na nich, resp. ich príkladom: tisíc rokov a viac takrečeno vzduchoprázdna. Stade vyplýva dôležitosť pútí a osláv: ako rád by bol pápež navštívil Československo v roku 1985 pri tisíc storočnom výročí evanjelizácie krajiny Cyrilom a Metodom! Pri tej príležitosti by bol pripravil oslavy tisícročia smrti sv. Vojtecha a zdôraznil význam projektu "európskeho mosta modlitieb", ktorý má každoročne v predvečer sviatku sv. Vojtecha zjednotiť "národy strednej Európy"! Nebol Ján Pavol II. vysvätený za biskupa na sviatok sv. Václava? "Každý rok je symbolizovaný niektorým z vašich svätých", pripomína ten, čo sa nezabudne označovať za "prvého slovanského pápeža". Na velehradskej svätyni, kde je pochovaný sv. Cyril, povedal:

"Základný kameň jednotnej Európy nachádzame tu, na Velehrade, kde tesalonickí bratia navždy zaštepili do dejín cirkvi grécku a byzantskú tradíciu ... tieto dve úžasné tradície ... spolutvoria kresťanskú Európu ... Európu minulosti a súčasnosti."

Obracajúc sa na mládež strednej Európy vyslovuje pápež výzvu, aby kula autenticitu svojich činov podľa týchto príkladov vrcholiaceho stredoveku. Samozrejme nezabudne spomenúť úlohu tohto "bezúhonného kňaza" Jana Husa (1370-1415), obete "prehnaností" (bol na kostnickom koncile odsúdený a za kacírstvo upálený); "experti", na prvom mieste "českí teológovia", majú za úlohu "presnejšie určiť jeho miesto medzi reformátormi cirkvi". Tento lapsus, vyslovený pred reprezentantmi nekatolíckych cirkví, sa skoro zabudne a vrátime sa k starému snu o ornáte bez stehov mýtického kresťanstva. "Nebohé kresťanstvo", napísal veriaci Emmanuel Moumier (3). Nech žije kresťanstvo, hovorí v podstate pápež. A vysvetľuje:

"Ak sa historická pamäť Európy neponorí do obdobia pred Osvietenstvom, bude mať jej nové jednota povrchné a nepevné základy."

Žeby boli dejiny prestali ísť dobrým smerom kdesi v tom vrcholiacom stredoveku a dali sa znovu na pochod až v roku 1990? Hod rímsky biskup hlása "integrálnu predstavu" človeka vo "všetkých jeho dimenziách", škrtá jedným ťahom pera celé storočia a storočia života, vývoja a kríz. Ľubovoľne vybraní svätci, ktorých spomína, sa síce označujú za pramene histórie, ale pôsobia ako mimo času, ako keby Benedikt nebol vzišiel z trosiek rímskej civilizácie a nebol pôsobil "v medzivládí medzi starým svetom v rozvalinách a novým svetom, ktorý treba budovať"; ako keby sa bol mohol v 12. a 13. storočí rád sv. Dominika rozšíriť bez všeobecnej explózie mestského života; a to ani nehovoríme o ešte výraznejšej sociologickej a historickej podmienenosti diela sv. Františka, jezuitov a iných reholí(4).

Európska kázeň Jána Pavla II. sa fixuje bez akejkoľvek analýzy na akýsi zlatý stredovek, vyslovene predstavovaný ako vek zrelosti a preto ani sekundu neodolá analýze. Otec Yves Congar píše:

"Isteže, stredovek bol nádherný svojou vitalitou, ale predstava, ktorú mohol mať o vzťahoch medzi Cirkvou a svetom, bola nedostatočná z viacerých hľadísk. V prvom rade nemala Cirkev za partnera svet ako nezávislý celok; spoločnosť bola usporiadaná tak, aby slúžila cieľom večnej spásy, a pravidlá tu určovala Cirkev ... V podstate je potrebná spoločnosť bez poručníctva, svet ako taký, ak má Cirkev dostať najlepšiu možnosť byť čisto sebou. Až naše sekulárne storočie, často dokonca nenábožné, je jedným z najautentickejších evanjeliových a misionárskych storočí (5)."

A aj Otec Marie-Dominique Chenu asi zakúsil hromy a blesky Vatikánu, lebo napísal:

"Feudálne kresťanstvo žilo v trpkej nedôvere voči bujneniu nových miest a slobodám nových mladých univerzít opojených aristotelovsko-arabskou vedou."

Dvoje pľúc Cirkvi

Okrem toho, že znevažuje až hanobí Osvietenstvo, Ján Pavol II. zamlčuje dlhé výpočty tých, čo od kardinálov až po jednoduchých teológov boli neraz prenasledovaní fyzicky či duševne. A drží sa svojej predstavy dvoch "pľúc" cirkvi, totiž východných a západných; povedali sme už, že to boli sv. Cyril a sv. Metod na jednej a sv. Benedikt na druhej strane. Preto si pripomeňme tieto poznámky jedného z majstrov súčasnej náboženskej filozofie, Henriho de Lubac:

"Už nestačí kopírovať antické kresťanstvo, ani kopírovať stredovek ... Veľmi by sme si uškodili, keby sme sa zriekli celých storočí analýz a vedeckých výskumov, ako aj definitívnych právd, ktoré vzišli z konfrontácii."

Predovšetkým tých, ktoré neprestali volať po preverení doktrín a po pastorálnej obnove, ako ich chápal II. vatikánsky koncil (1962) a biskupské konferencie v Medeline v Kolumbii (1968) a v Pueble v Mexiku (1979): oslobodenie človeka sa nemôže obmedziť na duchovnú oblasť (zbavenie hriechu a zla), ale treba brať do úvahy aj socioekonomické a historické okolnosti - a katolíci by mali vo všetkých oblastiach spolupracovať. No pre Jána Pavla II. niet, aspoň v Európe, ozajstnej kultúry, teda ani ozajstných národov, okrem tých, ktoré zmeraveli v pomeroch prvého tisícročia. Spomína síce štáty, ale iste z nich nerobí ani po národnej stránke ani z hľadiska Európy póly renesancie alebo "nového krstu" kontinentu.

Jeho slová na adresu kňazov aj laikov, teda v dobrej logike aj na dav neveriacich, znejú celkom inakšie:

"História týchto dvoch bratov, Cyrila a Metoda, je výrečným príkladom tejto jednoty (kresťanskej Európy). Je to svedectvo, ktoré poskytli našim predkom na slovanskej pôde, je to svedectvo nedielnej cirkvi - jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej. Ako Gréci hľadali podporu a potvrdenie svojho poslania v Ríme."

V tomto bode sa rozplýva rozlišovanie : predstava kíže z kresťanskej (a mýtickej) Európy na cirkev, teda na moc Ríma. Opäť je to rímsky orloj, čo určuje beh dejín. A čo aj pápež pripúšťa, že "snahy sociálneho prostredia" hrali určitú úlohu pri prekonaní komunizmu, dodáva, že "kanonizácia svätej Agnešky Češkej vlani 12. novembra (1989) bola akoby predzvesťou udalostí, ktoré tieto požiadavky doviedli do konca."

Sotva sa zbavili totalitarity a už sa musia národy východu brániť: majú

"organizovať... vhodné "imunitné" mechanizmy proti určitým "vírusom" ako sekularizmus, nezáujem, hedonizmus spotrebnej spoločnosti, praktický materializmus a aj formálny ateizmus, ktoré sú dnes tak rozšírené 17)."

Ale či by čítanie mníšskych regulí sv. Benedikta odpomohlo nedostatku praktických návrhov proti týmto abstraktným a neodvolateľným hodnoteniam a názorom? Tie regule sú ďaleko od oslobodzujúcich a uznanlivých analýz autorov, ktorí sa neboja moderného sveta:

"Sekularizácia oslobodila objavné sily, aj produktívne a tvorivé, vo všetkých odvetviach: praktický ateizmus ktorý je jej politickým prejavom, drží právom náboženské vyznania vo svojich hraniciach a - odmietajúc akúkoľvek doktrinálnu alebo morálni oficiálnu pravdu - otvára priestor pre slobodnú demokratickú hru, ktorá je vedecky a ekonomicky plodná (8)."

To je stará hádka ... Rím už nevrhá do žalára svojich "úchylkárov", ako to urobil Pavol IV., ktorý v 16. storočí uväznil kardinála Moroneho, pretože tento uznal platnosť nových hodnôt, ktoré sa ani netýkali cirkvi. Koľkých teológov však Vatikán "zlomil" v našom storočí, lebo dali kresťanské myšlienky a texty na sito historických a iných analýz, a to ostatne s odvahou, ktorú si nedovoľujú iné vyznania! Ako si neklásť otázky o povahe Európy Jána Pavla II., ak sme na tomto kontinente svedkami vytvárania hierarchie, ktorej prvoradou "kvalitou" je jej poddanosť rímskemu autoritarizmu, resp. diktátu, t.j. medziiným "umlčaniu redaktorov časopisov, ktoré nie sú dosť poslušné (9)."

Ján Pavol II. sníva o tom, že z tretieho tisícročia urobí obdobie "novej evanjelizácie" najmä v Európe. No

"úloha evanjelizácie je trvalá, a preto je výraz "druhá evanjelizácia" pochybený. Skončila sa niekedy prvá evanjelizácia, a to uspokojivo (10)?"

Je najlepší spôsob nevzdať sa svojich prameňov pokus o návrat k nim? Nie je lepšie inšpirovať sa nimi vo vedomí, že v priebehu svojho toku rieka priberá veľa prítokov, bez ktorých by už dávno bola vyschla?

Poznámky

(1) L 'Express, Paris, 23.3.1990.
(2) Dom Claude, Jean Nesmy, Saint Benoit at la vie monastique (Sv. Benedikt a kláštorný život), Le Seuil, Paris, 1987. Zdôrazňuje sa, že Benedikt sa bežne nazýva "patriarcha západných mníchov".
(3) Emmanuel Mounier, Feu la Chretienté (Nebohé kresťanstvo), Le Seuil, Paris, 1950.
(4) ako (2).
(5) Yves Cognar, O.P., Eglise et monde (Cirkev a svet). Esprit, Paris, február 1965.
Paul Valadier, S.J., L'Eglise en proc?s. Catholicisme et société moderne (Cirkev pred súdom. Katolicizmus a moderný svet), Calman-Lévy, Paris, 1987, s.32.
Roger Chartier, Les origines culturelles de la Révolution francaise (Kultúrne pramene Francúzskej revolúcie), Le Seuil, Paris, 1990, najmä kap. IV, "Odkresťanštenie a sekularizácia".
(6) M.D. Chenu, O.P., "Vie conciliaire de I 'Eglise et sociológie de la foi" (Koncilový život cirkvi a sociológia viery). Esprit, Paris, dec. 1961.
(7) Jedny talianske katolícke noviny, šíriace názory hnutia Prijímanie a oslobodenie, 30 dní v Cirkvi a vo svete, protestujú proti "znovudobíjaniu východu" v článku "Od komunizmu k slobodomurárstvu". Paris, aug. 1990.
(8) Paul Valadier, Inévitable morale (Nevyhnutná morálka), Le Seuil, Paris, 1990, s.204.
(9) Le réve de Compostelle (Sen z Compostelly), zborník vyd. René Luneau, Centurion, Paris, 1989. Veľmi kriticky analyzujúc toto dielo napísal Msgr. Jacques Julien, arcibiskup v Rennes, v apríli 1990: "Nedá sa zamlčať, že v cirkvi silnejú centralistické tendencie a vzdiaľ ovanie sa od koncilu (II. vatikánskeho), napríklad prekvapujúca zhovievavosť určitých rímskych hodnostárov voči tradicionalistom. "
(10) Paul Valadier, ako 5, s. 179.

Prameň: Jacques Decornoy, "Europe de Jean-Paul II.", L’Offensive des religions. Mani?re de voir č. 48, s...., november 1999.

Preložil Rastislav Škoda

Geopolitika náboženstiev

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Ignacio Ramonet

Štyri najväčšie vojnové konflikty, ktoré zahalili do smútku našu planétu v r. 1999, boli aspoň čiastočne náboženské vojny: v Kosove (pravoslávni a moslimovia), v Kašmíre (moslimovia a hinduovia), vo Východnom Timore (moslimovia a katolíci) a v Čečensku (pravoslávni a moslimovia).

A iné dlhodobé konflikty, charakterizujúce koniec tisícročia, sú nimi tiež: Blízky východ (židia a moslimovia), Balkán (pravoslávni, moslimovia a katolíci). Severné Írsko (protestanti a katolíci), Afganistan (islamskí fundamentalisti, šiíti a umiernení moslimovia), južný Sudán (moslimovia a kresťania), Alžírsko (islamskí fundamentalisti!, umiernení moslimovia a ateisti), Cyprus (moslimovia a grécki katolíci), Horný Karabach (kresťania a moslimovia), Tibet (budhisti a ateisti).

Modernizačná sila globalizácie a jej projekt kultúrnej homogenizácie väčšiny svetových spoločenstiev vyvolávajú skoro všade identifikačné stiahnutie sa menšín do ulity veľmi často náboženských doktrín. Aj koniec (1989/91) veľkého ideologického stretnutia - liberalizmu a socializmu - ktoré sa konalo v priebehu dvoch storočí a osobitne koniec studenej vojny (1947-89), za ktorej zaplavil celú planétu konflikt medzi kapitalizmom a komunizmom, vyvolali hlboké politické a sociálne krízy. Aj toto istotne prispelo k vynoreniu sa starých a nových náboženských a etnických identít.

No nech sú konjunkturálne príčiny novej ofenzívy veľkých náboženstiev akékoľvek, neslobodno zabúdať, že tieto - hinduizmus, budhizmus, judaizmus, kresťanstvo a islam - predstavujú svojou tisícročnou skúsenosťou úžasné intelektuálne stavby, schopné ponúknuť každému jednotlivcovi hotovú celú životnú filozofiu. Odpovedajú na duchovné ašpirácie ľudí, na ich túžbu veriť na vyššie hodnoty, na ich zásadnú úzkosť zo strachu, utrpenia a smrti. Povedia im, čo je pravda, pekné, dobré a spravodlivé a tak dajú každému návod na morálku a vysvetlenie sveta.

V sústave západnej moderností hrá zásadnú rolu šesť hodnôt: rovnosť, pokrok, univerzalita, sloboda, demokracia a rozum. J.C. Guillebaud ich takto spája s monoteistickými náboženstvami: moderné myšlienky premeny sveta, postupu času a chápanie pokroku majú svoj pôvod v náboženstvách spásy (1).

V priebehu posledných desaťročí došlo vo svete k zásadným demografickým zmenám a tým k pozoruhodným premenám geografického rozloženia veľkých svetových náboženstiev (2).

Kresťanstvo so svojimi tromi hlavnými prúdmi: katolicizmus, ortodoxia a protestantizmus a s 1,7 miliardou veriacich ostáva prvým svetovým náboženstvom a je dobre uchytené v oblastiach s vysokou natalitou. Odon Vallet upozorňuje na pozoruhodné presuny ťažísk za posledných 50 rokov: v roku 1939 boli tri prvé katolícke štáty sveta Francúzsko, Taliansko a Nemecko (po anšluse Rakúska); dnes sú to Brazília, Mexiko a Filipíny. Druhým protestantským Štátom (po USA) je Nigéria, ktorá takto dohonila Anglicko a Nemecko, A väčšina anglikánov sú dnes čierni: v Afrike, Amerikách a Oceánii.

Okrem toho pentakostalizmus, ktorý je v otázke mravov menej liberálny ako luteránstvo alebo kalvínstvo a vznikol len r. 1906, má už 100-300 miliónov príslušníkov, čo je viac, ako majú všetky ostatné evanjelické cirkvi spolu (3). Jeho bojovnosť a agresívne šírenie vyvolali v katolicizme okolo r.1967 vznik charizmatického hnutia, ku ktorému sa vraj hlási okolo 60 miliónov veriacich.

Druhým svetovým náboženstvom je islam (sunniti, šiíti a iné prúdy) s 1,1 miliardy veriacich, ktorý rapídne prestáva byť arabským náboženstvom, resp. náboženstvom blízkeho východu: Prvé štyri moslimské Štáty sveta sú Indonézia, Pakistan, Bangladéš a India.

Tretím svetovým náboženstvom je hinduizmus s 800 miliónmi veriacich, z ktorých 95 % žije v Indii. Na štvrtom mieste je budhizmus (Malého a Veľkého voza a tibetského razenia) s 350 miliónmi príslušníkov, ktorí na 98 % žijú v Ázii.

No vplyv a váha náboženstiev vo svete sa nemeria podľa počtu ich veriacich. A tak judaizmus, s len asi 14 miliónmi príslušníkov (čiastočne v dôsledku nacistickej genocídy) na tej istej úrovní rozšírenia ako pred sto rokmi, pôsobil v priebehu celého 20. storočia na vývoj spoločností oveľa viac, ako by mu podľa počtu veriacich prislúchalo: oveľa viac ako napr. sikhovia (18 miliónov), mormóni (10 miliónov), svedkovia Jehovu (6 miliónov) alebo bahajovia (tiež 6 miliónov).

Napokon treba spomenúť aj nový jav v štádiu trvalej expanzie, a to nové náboženstvá či sekty; zdá sa. Že sa šíria nezadržateľne a počítajú už len na Západe okolo 150 miliónov príslušníkov - spravidla všetko adepti návratu k predracionalistickým formám myslenia, hotoví nadviazať na starodávne mýty, povery a ezoterizmus.

Duchovné hľadanie je legitímna vlastnosť každého človeka. Myslí sa tým hľadanie zmyslu: zmyslu života, ľudstva, spoločenstva. Veľké svetové náboženstvá, dnes už umiernené, spravidla defanatizované a vcelku prístupné myšlienke ekumenizmu, ponúkajú pri tomto hľadaní svoje odpovede. Ich myslitelia pripomínajú cnosti čestností, spravodlivosti a solidarity, ktoré sú obsahom náuky všetkých veľkých náboženstiev, a stavajú tieto hodnoty do kontrastu proti všade sa šíriacej korupcii a nespravodlivosti, proti škandalóznym nerovnostiam majetkov, proti nemorálnosti a nečestnosti. Na prvom mieste vyžadujú návrat k pôvodným hodnotám od cirkevných hodnostárov.

Pre spoločnosť sú ich požiadavky predovšetkým sociálne a politické, aj keď sa vyjadrujú nedeľnou náboženskou a morálnou kázňou; tak to bolo aj v 15. storočí vo Florencii za čias Savonarolu.

Na tomto podklade sa už rozšírili po svete rozličné konzervatívne a revolučné fundamentalizmy: moslimský (sunnitský v Saudskej Arábii, Afganistane a Alžírsku, šiítsky v Iráne) a hinduistický (v Indii) fundamentalizmus, charizmatické hnutie v katolicizme, pentakostalizmus v USA a v protestantskom svete vôbec, ultraortodoxní "mužovia v čiernom" v Izraeli atď.

V početných štátoch sa tento návrat k predpokladanému integrizmu pôvodného náboženstva spája s politickým aktivizmom a skrýva v sebe ambíciu zmocniť sa vlády - ak treba aj pri použití zbraní a násilia. Skoro všade je to návrat náboženského dogmatizmu u jednej skupiny obyvateľstva, ktorý živí odvetné fanatizmy pomsty u druhej skupiny a vrhá spoločnosť do mátožnej špirály udalostí (Balkán), pripomínajúcich najhoršie hodiny Tridsaťročnej vojny (4), počas ktorej sa katolíci a evanjelici oddávali orgiám násilia a krviprelievania (5).

Ekonomická globalizácia, ktorú mnohí prežívajú ako osobnú hrozbu, vyvoláva znepokojenie a vedie neraz k pokusu o únik do náboženských úvah - tak ako sa iní vrhnú do umelých rajov narkotík, alkoholu, povier alebo okultizmu. Len v Európe sa každoročne obracia 40 miliónov "zákazníkov" na veštcov a liečiteľov. Každý druhý je tu vraj citlivý na paranormálne javy (poverčivý). Pri prechode tisícročia sa množia špecifické iluministické sekty, ktoré vraj majú vo Francúzsku už vyše 300 000 členov.

V priebehu posledných 25 rokov sa v Európe zhoršovala ekonomická situácia, čo malo za následok zvyšovanie počtu vylúčených a zabudnutých a súbežne s tým sa po Európe šírili moderné sekty a nové povery. Ako keby pri pomalom napredovaní mentalít ostával medzi oblasťou, obsadenou technickou racionalitou a oblasťou, uvoľnenou tradičnými náboženstvami, akýsi pás zeme nikoho, no man's land, a okupovali ho nové viery alebo archaické formy starých náboženstiev. Ako keby platilo, že pri návrate tvrdých časov sa človeku prinavráti aj dôvera v "prozreteľnosť", ba doslovne aj viera v zázraky (6).
Ešte silnejšie sa verí starým pohanským mýtom o osude a šťastí človeka: tritisíc rokov po Chalkiďanoch sa vracia dôvera v silu hviezd, ktoré "riadia svojou nezlomnou vôľou a mocou všetko dianie vo vesmíre." A hoci občania vedia, že takáto viera je nezlučiteľná s vedeckým uvažovaním, oddávajú sa takémuto rozumovaniu, lebo natoľko sú zastrašení rizikami súčasnosti. Nepriznávajú si to, ale tým zbavujú hodnoty kritériá technologicko-vedeckej racionality, ktorá, to treba uznať, nie vždy ihneď odpovedá na ich bezprostredné osobné úzkosti (nezamestnanosť, AIDS, kontaminované krvné konzervy, "bláznivé kravy", geneticky zmenené organizmy, rakovina, samota, kriminalita atď.). Neoliberálne spoločnosti si dali za heslo "Nech vyhrá lepší!" a každý si chce dokázať, že aj napriek svojmu sociálnemu prostrediu môže hrať a vyhrať. Ak treba, aj pomocou hazardných hier. Náhoda zaberá miesto toho, čo bolo voľakedy posvätné. Je fascinujúca a súčasne strašná.

Neistota budúcnosti a šialenstvo hier takto privádzajú davy ľudí túžiacich po šťastí do rúk nových generácií mágov, veštcov a jasnovidcov.
Viac ako dvadsaťtisíc moderných čarodejníkov, veštcov, astrológov a iných oficiálnych hádačov a prorokov za pomoci niekoľko sto priamo z Afriky importovaných marabutov sotva stačí, len vo Francúzsku, uspokojivo odpovedať na znepokojené otázky asi štyroch miliónov pravidelných zákazníkov. Ezoterizmus je vo fáze prudkého rozvoja: polovica Francúzov sústavne sleduje svoj horoskop a počet astrologických časopisov neprestáva stúpať.
Michel Foucault mal vo zvyku vo svojich prednáškach na Coll?ge de France opakovať, že pravda, v protive s tým, čo sa o nej všeobecne verí, nie je ani absolútna, ani stabilná, ani jednoznačná. Hovorieval:

 "Pravda má svoju históriu, a tá sa na Západe delí na dve obdobia: vek pravdy-blesku a vek pravdy-neba."

Pravda-blesk sa zjavuje v určitý presný čas, na určitom mieste a prostredníctvom osoby, vyvolenej bohmi, ako napr. delfskou vešticou, biblickými prorokmi alebo ešte dnes pápežom, keď hovorí "z katedry". Pravda-nebo je jasná všetkým, vždy a všade: je to pravda Kopernika, Newtona a Einsteina.

Prvý vek trval tisícročia; vášeň pre zjavenú pravdu ovládla húfy nadšených a bojovných veriacich a viedla k pohromám kacírstva; našla si neúnavných sudcov a organizátorov inkvizície. Druhý vek, podložený vedeckým uvažovaním, sa začal takrečeno len v 18. storočí, ale už má tiež svojich "veľkých kňazov". A Michel Foucault nevylučuje, že raz aj títo budú svoj pohľad na veci a svoje požiadavky presadzovať pomocou argumentov, ktoré sa budú len málo líšiť od argumentov zástupcov veku temna.

Poznámky

(1) Jean-Claude Guillebaud: La Refondation du monde (Prerobenie sveta), Seuil, Paris, 1999.
(2) Odon Vallet, "Dieu a changé d 'adresses" (Adresy boha sa zmenili), Le Monde, 26. 10. 1999.
(3) Xavier Temisier, Les Eglises d'origine anglo-saxonne bousculent le protestantisme français (Anglosaské cirkvi získavajú prevahu vo francúzskom protestantizme), Le Monde, 29. 10. 1999.
(4) Začala sa r. 1618 a skončila sa r. 1648 mierom westfálskym.
(5) Spoločná deklarácia katolíckych a protestantských cirkevných autorít z 31. 10.1999 v Augsburgu oficiálne ukončila doktrínový spor o "ospravedlnení", ktorý bol začiatkom reformácie v 16. storočí; viedol ku krvavým náboženským vojnám v celej Európe. Keďže sa tento spor náboženských doktrín začal roku 1517, trval 482 rokov.
(6) Podľa prieskumu verejnej mienky novín Le Monde z 1. 10. 1999, 46 % Francúzov "verí na zázraky".

Prameň: Ignacio Ramonet, Géopolitique des religions, Mani?re de voir  č. 48 (L’Offensive des religions, 1999.

Ako sa na veci dívať (v roku 2000)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Rastislav Škoda

Francúzsky mesačník Le Monde diplomatique vydáva ročne šesť čísiel edície Mani?re de voir (Ako sa na to dívať). Každý zväzok má 20-30 článkov, asi 100 strán a stojí 14.- FF. Okrem originálov obsahuje aktualizované články z posledných rokov na jednu tému, napr. č. 45 (máj 1999): Nová vojna na Balkáne; č. 44 (marec 1999): Žena, ten zlý druh ľudí? - Č. 41 (september 1999): Iný svet je možný. Pre nás ateistov je aktuálne číslo 48 (november 1999) s titulom L‘Offensive des religions (Ofenzíva náboženstiev) s týmto obsahom:

Úvod: Geopolitika a náboženstvo. 1. časť: Vatikán a nový morálny poriadok: Posvätná Európa Jána Pavla II., Opus Dei, tajná zbraň pápeža, Sila charizmatického hnutia, Nové légie Vatikánu, Teológia oslobodenia, Kňazi, ktorých vraždia v Latinskej Amerike, Zaklínajúci Drewermann, Rím a holokaust - 2. časť: Výzvy islamu: Islam v zrkadle Západu, Mocné modernizačné sily v islame, o koráne a tradícii, čo chcú moslimovia v Magrebe (sev. Afrika), Mobilizácia iránskych žien, Afganské útlaky, Čakanie na Európu, Moslimovia starého kontinentu vychádzajú z izolácie. 3. časť: Náboženské strany útočia na politickú moc: Títo "mužovia v čiernom" v Izrael, India pod hinduistickou záplavou, Sikhský extrémizmus, Ambície sekty Falun Gong, Bahajská viera proti fanatizmom. 4. časť: Sekty a nové špiritualizmy: Smerujeme k pobožnosti bez boha, Kontroverzie v súvislosti so sektami, Moonova internacionála, Scientológia proti republike, Budhistické "pokušenie", Nové mysticizmy. Záver: Fundamentalizmy a ateizmus.

Do tohto 17. čísla ZH zaraďujeme tri preklady z uvedeného súboru. Informácie o Opus Dei a o pápežových nových légiách boli uverejnené v občasníku Prometheus (č. 4, 5 a 6/94, resp. 4/96). Záujemci majú časopis Mani?re de voir k dispozícii v Maison de France v Bratislave, resp. si môžu vyžiadať kópie jednotlivých článkov v našom vydavateľstve.

O tom, že modlitba môže pomôcť prekonať duševnú krízu, resp. byť psychologickou vzpruhou aj pri prekonávaní telesných chorôb, ateisti nikdy nepochybovali. Niečo iné sú hromadné modlitby za privolanie dažďa alebo koniec hladu, moru alebo vojny. A niečo celkom iné modlitby za vyzdravenie niekoho iného, povedzme brata, alebo čo aj mamy. A predsa sa v odbornej lekárskej tlači objavilo niekoľko tzv. vedeckých prác, ktoré účinnosť prímluvnej modlitby štatisticky "dokazujú"! Jedna z posledných vyšla v USA v novembri 1999 a podpísalo je 9 autorovi Dvaja univerzitní profesori promptne odpovedajú: Našli v práci také metodické a štatistické chyby, ktoré ju zbavujú platnosti (s. 19).

Pri čítaní č. 2/00 mesačníka OS som sa na str. 78 napriek svojmu veku začervenal od hanby a od rozhorčenia nad vychvaľovaním a odporúčaním neslušnej oplzlosti. V tomto čísle uverejňujem riadky, ktoré som poslal ako list viacerým redakciám, ale mi odmietli ich uverejnenie - vraj preháňam. Som tej mienky, že takéto veci môžu cirkulovať len v zatvorenom kruhu a s označením obsahu. Inakšie riskujú uraziť city niektorých dospelých - a kazia mládež, učiac ju špatné rozprávať. V časopise pre intelektuálov by mala byť slušnosť samozrejmosťou (s. 30).

Náboženstvo a veda – 3. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Bertrand Russell

Evolúcia

Vedy sa vyvíjali v opačnom poradí, ako by sa dalo očakávať. Najprv bolo podrobené moci zákonov to, čo bolo od nás najďalej, až potom postupne to, čo bolo bližšie. Najprv nebo, potom zem, potom zvierací a rastlinný život, potom ľudské telo a nakoniec (až dodnes veľmi nedokonale) ľudská myseľ. Nie je v tom nič nevysvetliteľné. Intímna znalosť podrobností sťažuje vidieť celkový obraz; stopy rímskych ciest krajinou lepšie vidno z lietadla ako zo zeme.

Priatelia nejedného pána vedia lepšie povedať ako on, čo urobí v najbližšej chvíli: v určitom štádiu rozhovoru s hrôzou vidia, že ide rozprávať svoju obľúbenú historku; on sám má dojem, že koná pod dojmom spontánneho impulzu, nepodliehajúceho nijakému zákonu. Podrobné poznatky, získané každodennou skúsenosťou, nie sú najlepším zdrojom všeobecného poznania, ktoré hľadá veda. Nielen objav jednoduchých prírodných zákonov, ale aj doktrína postupného vývoja sveta, ako ho poznáme, sa zrodili v astronómii; no na rozdiel od oných zákonov táto teória našla svoje najdôležitejšie uplatnenie v oblasti vývoja života na našej planéte. Hoci evolučná teória, ktorou sa ideme teraz zaoberať, sa zrodila v astronómii, mala väčší význam pre geológiu a biológiu, ale aj tam musela bojovať proti teologickým predsudkom, ktoré boli ešte tvrdohlavejšie ako námietky proti astronómii po víťazstve koperníkovského systému.

Súčasný duch ťažko pochopí, aká nedávna je viera v evolúciu a postupný vývoj; vskutku, takmer vo svojom celku je dielom ľudí ktorí žili po Newtonovi. Podľa ortodoxného názoru bol svet stvorený za šesť dní a od tých čias obsahoval všetky nebeské telesá, ktoré existujú aj dnes, ako aj všetky druhy zvierat a rastlín; k tomu pár iných, ktoré zahynuli pri potope sveta. Vesmírnym zákonom nebol pokrok, ako to uznáva väčšina dnešných teológov; naopak, všetci kresťania verili, že v čase dedičného hriechu došlo k strašnej kombinácii pohrôm. Boh povedal Adamovi a Eve, aby nejedli ovocie jedného stromu, ale oni to urobili. V dôsledku toho Boh rozhodol, aby boli aj so všetkým potomstvom smrteľnými a aby aj ich najvzdialenejší potomkovia po smrti podstúpili večný trest v pekle; malo byť vybraných len málo výnimiek podľa plánu, okolo ktorého bolo veľa sporov. Od chvíle Adamovho hriechu sa začali zvieratá medzi sebou žrať, začala rásť žihľava a bodľačie; objavili sa ročné obdobia a aj zem bola prekliata, aby poskytovala človeku obživu len za cenu ťažkej práce. Krátko nato sa ľudia stali takými zlými, že boli všetci zahubení potopou - okrem Noema a jeho troch synov so ženami. Nepočítalo sa s tým, že sa človek polepší, ale Pán sľúbil, že nepošle na svet druhú potopu; odteraz sa uspokojoval občasnými výbuchmi sopiek a zemetraseniami.

Treba si uvedomiť, že toto všetko sa chápalo doslovne ako historická pravda, a to jednak ako skutočne opísané v Biblii, jednak to, čo bolo odvodené od tohto vzťahu. Dátum stvorenia sa dá vyrátať z rodokmeňov v Genezis, kde sa udáva vek patriarchov, keď sa im narodil prvorodený syn. Bola povolená malá nepresnosť v dôsledku sporu medzi verziami Septuaginty (vo francúzštine je bežný aj preklad Septanty, pozn. prekl.) a hebrejského textu; protestantskí kresťania sa na koniec dohodli na dátume 4004 pr. n. l., ako ho určil arcibiskup Usher. Dr. Lightfoot, zástupca kancelára univerzity v Cambridge, prijal tento dátum stvorenia a dodal, že pozorné čítanie Genezis umožní ešte väčšiu presnosť; podľa neho bol svet stvorený o deviatej hodine ráno, dňa 23. októbra. Tento údaj nebol však nikdy článkom viery: bez rizika obžaloby z kacírstva ste mohli veriť, že Adam a Eva uzreli svetlo sveta 16. októbra alebo 30. októbra, ale vaše uvažovanie sa muselo riadiť podľa knihy Genezis. Samozrejme sa vedelo, ktorý deň v týždni to bolo - v piatok, veď v sobotu Boh odpočíval.

Očakávalo sa, že veda sa vtesná do tohto úzkeho rámca. A tí, ktorí si mysleli, že 6 000 rokov je pre existenciu viditeľného vesmíru príliš málo, sa považovali za ohováračov a upadali do nemilosti. Už nebolo možné upáliť ich či uvrhnúť do väzenia, ale teológovia robili všetko možné, aby im sťažili život a zabránili šíreniu ich koncepcií.

Keďže koperníkovský systém bol prijatý, Newtonove práce neotriasali náboženskou ortodoxiou. Sám Newton bol veľmi pobožný a veril na doslovnú inšpiráciu Biblie Bohom. Jeho vesmír neobsahoval pojem vývoja a podľa jeho teórie mohol byť stvorený jedným razom. Na vysvetlenie tangenciálnych rýchlostí planét, ktoré im bránia padnúť do slnka, vyslovil predpoklad, že pôvodne vrhla planéty božia ruka; čo sa potom stalo, to vysvetľuje zákon gravitácie. Je pravda, že v jednom súkromnom liste Bentleymu Newton pripúšťa, že slnečný systém sa mohol vyvinúť aj z primitívnej, kvázi rovnomerne rozloženej hmoty. Súdiac podľa jeho verejných a oficiálnych vyhlásení prikláňal sa k myšlienke náhleho stvorenia slnka a planét presne ako ich poznáme; nenechal nijaký priestor koncepcii kozmického vývoja.

Osemnáste storočie dostalo od Newtona osobitnú pečať nábožnosti, pri ktorej je Boh v prvom rade Zákonodarca, ktorý najprv stvoril svet a potom mu dal pravidlá, určujúce všetky budúce udalosti, takže už nie je potrebná jeho osobná intervencia. Ortodoxní veriaci pripúšťajú výnimky: existujú zázraky vo vzťahu k náboženstvu. No podľa deistov riadia všetko bez výnimky prírodné zákony. Obidva názory sa nachádzajú v Popovej básni Esej o človeku, kde je pasáž:

Prvá Všemohúca Príčina

koná nie podľa čiastkových zákonov, lež podľa všeobecných;

málo je výnimiek.

Len čo sa však zabudne na požiadavky ortodoxie, stratia sa výnimky:

Keď ktorýkoľvek článok reťaze prírody zrušíte,

desiaty či desaťtisíci, reťaz sa roztrhne.

A ak každý systém beží podľa svojej miery,

no rovnako dôležitý pre úžasný celok,

to najmenšia chyba v jednom jedinom, a to hociktorom,

systéme privedie celku pád.

Nech nevyvážená zem vyletí zo svojej orbity,

nech planéty a slnko blúdia slobodne a po nebi,

nech zo svojich sfér sú zvrhnutí vládnuci anjeli,

nech je zničená bytosť po bytosti, a svet po svete,

nech sa základy neba zrútia do jeho stredu,

nech sa trasie príroda, a to až k božiemu trónu.

Vláda prírodného zákona v tej podobe, ako existovala za kráľovnej Anny (1702-1714), bola viazaná na politickú stabilitu a na presvedčenie, že čas revolúcií sa skončil. Keď však ľudia znovu zacítili potrebu zmeny, ich koncepcia prírodných zákonov sa stala menej statickou.

Prvý seriózny pokus vytvoriť vedeckú teóriu vzniku slnka, planét a hviezd urobil Kant v roku 1755 v knihe Všeobecné dejiny prírody a teória nebies alebo Pátranie po zložení a mechanickom pôvode celej štruktúry vesmíru, držiace sa newtonovských princípov (Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels). Je to veľmi pozoruhodná práca, ktorá v určitom zmysle predvída názory modernej astronómie. Začína výkladom, že všetky voľným okom viditeľné hviezdy patria k jednému systému, a to k Mliečnej dráhe alebo ku Galaxii. Všetky tieto hviezdy sa nachádzajú približne v jednej rovine, ktorá nie je nepodobná slnečnému systému. S pozoruhodne prenikavou predstavivosťou považuje hmloviny za skupiny podobných hviezd, ale ohromne vzdialené - tento názor sa dnes všeobecne uznáva. Predkladá teóriu - niektoré jej časti sú síce matematicky nepodložené, ale súhlasia s výsledkami neskorších výskumov - že hmloviny, galaxie, hviezdy, planéty a satelity, že toto všetko je výsledkom kondenzácie pôvodne difúznej hmoty okolo jej jadier s nepatrne zvýšenou hustotou. Myslí si, že hmotný vesmír je nekonečný, čo je podľa neho jediný názor, hodný nekonečnosti Stvoriteľa. Myslí si, že existuje postupný prechod od chaosu k organizácii, ktorý sa začína v ťažisku vesmírnej gravitácie a pomaly sa šíri k periférii, čo je proces, týkajúci sa nekonečného priestoru a vyžaduje si nekonečný čas.

Pozoruhodnou robí toto dielo jednak koncepcia materiálneho vesmíru ako celku; galaxie a hmloviny sú jeho konštitučné časti; jednak zavedenie pojmu postupného vývoja, vychádzajúc z temer nediferencovanej primárnej distribúcie hmoty po celom priestore. To je prvý seriózny pokus o náhradu náhleho stvorenia postupným vývojom; je zaujímavé konštatovať, že tento nový názor sa objavuje v teórii neba a nie v súvislosti so životom na zemi.

Z rôznych príčin však toto Kantovo dielo vzbudilo málo pozornosti. Bol ešte mladý (mal tridsaťjeden rokov), keď vyšlo a nemal ešte vo vede meno. Bol filozof a nie profesionálny matematik či fyzik; slabosť v dynamike prejavil predpokladom, že izolovaný systém sa môže samočinne dostať do stavu rotácie. Niektoré úseky jeho teórie boli číre fantázie, napríklad predpoklad, že obyvatelia planét musia byť tým lepší, čím sú vzdialenejší od slnka. Tento názor je chvályhodný pre skromnosť vo veci ľudskej rasy, ale nepodporujú ho nijaké známe vedecké poznatky. Z týchto dôvodov ostalo Kantovo dielo temer neznáme až do čias, kým Laplace nevyvinul podobnú, ale profesionálne kompetentnejšiu teóriu.

Laplace publikoval svoju povestnú nebulárnu (hmlovinovú) hypotézu po prvý raz v roku 1796 v knihe Výklad systému sveta (Exposition du Syst?me du Monde) zrejme v absolútnej nevedomosti o tom, že ho už do značnej miery predišiel Kant. Pre neho to nebolo nikdy viac ako hypotéza, vyslovená s poznámkou, že „pre ňu platia všetky výhrady, ktoré treba vysloviť v súvislosti s niečím, čo nie je výsledkom pozorovania alebo výpočtu". Hoci je dnes prekonaná, prevládala v teoretických výskumoch viac ako storočie. Laplace predpokladal, že to, čo je dnes slnečný systém, bola pôvodne difúzna hmlovina; tá sa postupne sťahovala, až začala rotovať čoraz rýchlejšie; centrifugálna sila spôsobila odtrhnutie úlomkov hmoty, z ktorých sa stali planéty; opakovanie tohto procesu spôsobilo vznik satelitov planét. Keďže Laplace žil v dobe Francúzskej revolúcie, bol úplným voľnomyšlienkarom a odmietal pojem stvorenia sveta. Keď mu Napoleon, ktorý si myslel, že viera v nebeského monarchu povzbudzuje k uctievaniu pozemských monarchov, pripomenul, že jeho dielo Nebeská mechanika (Mécanique céleste) neobsahuje nijakú zmienku o Bohu, odpovedal: „Sire, nepotrebujem tú hypotézu." Teologický svet to samozrejme mrzelo, ale jeho nechuť k Laplaceovi sa obmedzila na hrôzu z ateizmu a celkovej perverzity revolučného Francúzska. V každom prípade sa dobre vedelo, že boje s astronómami sú márne.

Vývoj vedeckého postupu v geológii sa dial v jednom ohľade opačným smerom ako v astronómii. V astronómii viera, že nebeské telesá sú nemenné, dala miesto teórii, o ich postupnom vývoji. V geológii viera, že existovalo obdobie rýchlych a katastrofálnych zmien, bola postupne nahradená presvedčením, že zmeny boli vždy veľmi pomalé. Pôvodne sa myslelo, že celú históriu zeme treba stlačiť do časového rozpätia asi 6000 rokov. Vzhľadom na svedectvo sedimentárnych hornín a usadenín lávy bolo treba predpokladať, že javy katastrof boli kedysi celkom bežné udalosti. Ak sa pozrieme na stav geologických vedomostí v časoch Newtona, uvidíme, nakoľko zaostával geologický vedecký výskum za astronomickým. V roku 1695 vysvetľoval Woodward, že „sedimentované horniny vznikli tak, že pri povodni sa všetky pevniny rozpadli na kúsky a rozpustili sa, a potom sa z tejto pomiešanej masy jednoduchým usadením vytvorili vrstvy jednotlivých hornín." Učil, podľa slov Lyella, že celá masa fosílnych vrstiev v zemskej kôre sa usadila v priebehu niekoľkých mesiacov. Štrnásť rokov predtým, v roku 1681, uverejnil rev. Thomas Burnet, neskorší riaditeľ kolégia Charterhouse, svoju Pasvätnú teóriu zeme: obsahujúcu výklad pôvodu zeme, ako aj všetkých všeobecných zmien, ktoré už podstúpila, alebo ešte podstúpi, až do skončenia všetkých veci (Sacred Theory of the Earth; containing an Account of the Original of the Earth and of all the general Changes which it hath already undergone, or is to undergo, till the Consummation of all Things). Myslel, že rovník bol v rovine ekliptiky až do potopy sveta, ale vtedy ho niečo potislo do terajšej naklonenej polohy. (Teologicky je korektnejší názor Miltona, že táto zmena sa udiala v čase prvotného hriechu.). Myslel, že slnečná páľava spôsobila popraskanie povrchu zeme a umožnila vodám vyvaliť sa z podzemných zásobární a spôsobiť potopu sveta. Tvrdil, že druhé obdobie chaosu malo predchádzať miléniu. Jeho názory však treba brať s rezervou, pretože neveril na večný trest. Ešte horšie bolo, že prvotný hriech považoval za alegóriu (symbolické vyjadrenie), takže Encyclopaedia Britannica o ňom napísala, že „kráľ bol nútený zbaviť ho funkcie sekretára svojho kabinetu". Jeho omylu vo veci rovníka, ale aj iným omylom, sa vyhol Whiston, ktorého kniha z roku 1696 mala názov

Nová teória o zemi; ukazuje sa v nej, že stvorenie sveta za šesť dní, potopa sveta a svetový požiar, ako sú opísané v Písme svätom, sa dokonale zhodujú s rozumom a filozofiou (A New Theorie of the Earth; wherein the Creation of the World in Six Days, the Universal Deluge, and the General Conflagration, as laid down in the Holy Scriptures, are shown to be perfectly agreeable to Reason and Philosophy).

Čiastočne bola táto kniha inšpirovaná kométou roku 1680, čo priviedlo autora k domnienke, že potopu sveta možno zapríčinila nejaká kométa. V jednom bode nebola jeho ortodoxia zaručená: pripúšťal, že šesť dní stvorenia bolo dlhších ako obyčajné dni.

Neslobodno si myslieť, že Woodward, Burnet a Whiston boli horší, ako iní geológovia ich doby. Naopak, boli to najlepší geológovia tých čias a Whistona veľmi chválil Locke.

Osemnáste storočie bolo veľmi zamestnané kontroverziou medzi dvomi školami: neptunistov, ktorí pripisovali temer všetky akcie vode, a vulkanistov, ktorí preháňali vo veciach vplyvu sopiek a zemetrasení. Prvá z týchto siekt, neustále zbierajúca dôkazy potopy, kládla veľký dôraz na morské fosílie, nachádzané v horách vo veľkých výškach. Boli veľmi ortodoxní a preto nepriatelia ortodoxie sa pokúšali poprieť, že tieto fosílie boli skutočné pozostatky zvierat. Osobitne skeptický bol Voltaire; a keď už nemohol dlhšie popierať ich organický pôvod, vyhlásil, že to pútnici ich tu porozhadzovali. V tomto prípade sa dogmatické voľnomyšlienkarstvo ukázalo menej vedeckým ako ortodoxia.

Veľký naturalista Buffon uviedol vo svojej knihe Prírodná história (Histoire naturelle) štrnásť téz, ktoré Sorbonna (vtedy jej fakulta teológie) odsúdila ako „hodné zavrhnutia a protiviace sa učeniu cirkvi. Presnejšie povedané, tieto tézy extrahovala Sorbona z Buffonovho diela - podotýka Philippe-Roger Mantoux, prekladateľ tejto knihy do francúzštiny. Jedna z týchto téz sa týkala geológie a znela: „Že súčasné hory a doliny zeme vznikli v dôsledku sekundárnych príčin a že tieto príčiny nakoniec zničia súčasné kontinenty, hory a doliny a vytvoria iné, im podobné." Pod pojmom „sekundárne príčiny" sa rozumelo všetko iné ako stvoriteľské „Fiat!" Boha. Takto ešte v roku 1749 bolo predpísané veriť, že svet bol stvorený s tými istými horstvami a dolinami, s tým istým rozložením morí a pevnín, ako ich poznáme dnes. S výnimkou prípadov, ktoré sa udiali zázrakom, ako napríklad vznik Mŕtveho mora.

Buffon nemal chuť púšťať sa do sporu so Sorbonnou. Stiahol sa a bol nútený uverejniť nasledovnú spoveď:

„Vyhlasujem, že vôbec nemám úmysel protirečiť textu Písma; pevne verím všetko, čo je tam napísané o stvorení, a to ako v časovej postupnosti tak aj vo veci faktov; opúšťam všetko, čo sa v mojej knihe týka vzniku zeme a všeobecne všetko, čo by mohlo protirečiť výkladu Mojžiša."

Ukázalo sa, že teológovia po spore s Galileim nezmúdreli v žiadnej inej oblasti ako astronómii.

Prvý autor, ktorý predložil moderné vedecké názory o geológii, bol Hutton, ktorého kniha Teória zeme (Theory of the Earth) vyšla po prvý raz v roku 1788; rozšírené vydanie vyšlo v roku 1795. Autor v nej vyhlásil, že zmeny, ku ktorým došlo na povrchu zeme v minulosti, boli vyvolané príčinami, ktoré sú aj dnes činné a nemáme dôvod predpokladať, že sú menej aktívne, ako boli v minulosti. Hoci to bola v podstate správna zásada, Hutton ju v niektorom ohľade hnal oveľa ďalej, inokedy zas nie dosť ďaleko. Zmiznutie kontinentov pripisoval erózii s uložením depozitu na dne mora; no vznik nových kontinentov pripisoval búrlivým kŕčom. Nepripisoval dosť dôležitosti náhlym poklesom pôdy ani ich postupným zdvihom. No všetci geológovia si osvojili jeho zásadnú metódu vysvetľovania minulosti prostredníctvom prítomnosti; pripisovať rozsiahle zmeny, ku ktorým došlo v priebehu geologických epoch , tým istým príčinám, ktoré vidíme dnes modelovať pomaly profil pobreží, zvyšovať alebo zmenšovať výšku pohorí a dvíhať alebo znižovať dno oceánov.

Bola to predovšetkým Mojžišova chronológia, ktorá zabránila ľuďom, aby už skôr adoptovali tento názor a obrancovia Genezis prudko napádali Huttona a jeho žiaka Playfaira. „Duch straníctva sa vzrušene pustil do Huttonových doktrín," napísal Lyell (Principles of Geology, 11. vydanie, I, s. 78) a čitateľ ťažko uverí nedostatku dobrej vôle a zmierlivosti v tomto spore, ak si nespomenie, že duch celej anglickej verejnosti bol vtedy v stave horúčkovitého vzrušenia. Jedna vrstva francúzskych spisovateľov vtedy už dlhé roky usilovne pracovala na zmenšení vplyvu duchovenstva, a to podrývaním základov kresťanskej viery; ich úspech, ako aj dôsledky Francúzskej revolúcie vyplašili rozhodných, kým obrazotvornosť bojazlivých strašili hrôzy inovácií ako fantómy strašidelných snov. V roku 1795 videli temer všetci bohatí Angličania v každej antibiblickej doktríne útok na súkromné vlastníctvo a hrozbu gilotíny. Ešte dlhé roky potom bola britská verejná mienka oveľa menej liberálna ako pred Revolúciou.

Ďalší pokrok geológie je spletený s pokrokom biológie, čo súvisí s tým, že existovalo mnoho vyhynutých foriem života, o ktorých podávajú svedectvo fosílie. Pokiaľ išlo o vek Zeme, geológia a biológia sa ľahko zhodli na tom, že šesť „dní" stvorenia treba chápať ako šesť „vekov". V otázke živočíšneho života však mala teológia určitý počet veľmi rozhodných názorov, ktoré sa ukazovali čoraz ťažšie zlučiteľné s vedou. Až do pádu prvého človeka zvieratá sa medzi sebou nepožierali; všetky dnes existujúce zvieratá patri k druhom, ktoré boli zastúpené v Noemovej arche. Tento názor sa neobišiel bez veľkých ťažkostí. Sv. Augustín sa priznal, že nevie, prečo Boh stvoril muchy. Odvážnejší Luther rozhodol, že ich stvoril diabol, aby ho vyrušovali pri písaní dobrých kníh. Tento názor je iste prijateľný.

Dnes vyhynuté druhy sa utopili, až na pár výnimiek, pri potope sveta. Druhy zvierat sú nemenné, každý je výsledkom osobitného aktu stvorenia. Pochybovať o ktoromkoľvek z týchto názorov znamenalo vystaviť sa nepriateľstvu teológov.

Ťažkosti sa začali s objavením Nového sveta. Amerika bola ďaleko od vrchu Ararat a boli tam početné zvieratá, ktoré neboli na intermediárnych miestach. Ako mohli prejsť tieto zvieratá takú dlhú cestu bez toho, že by cestou zanechali nejakú vzorku? Niektorí si mysleli, že ich tam zaniesli moreplavci, ale táto hypotéza má veľké ťažkosti, ktoré vŕtali v hlave aj pobožnému jezuitovi Josephovi Acostovi; zasvätil svoj život obracaniu Indiánov na pravú vieru, mal však ťažkosti zachovať si vlastnú vieru. Rozoberá tento problém s veľkou dávkou zdravého rozumu v knihe Natural and Moral History of the Indies (Prírodná a morálna história Indií - 1590), kde píše:

„Kto si vie predstaviť, že by si pri takej dlhej plavbe niekto dal námahu viezť do Peru líšky, a to ešte druhu Acias, ktorý je najnechutnejší, akého som kedy videl? Podobne, kto by povedal, že viezli so sebou tigre a levy? Myslieť si niečo také je veru na zasmiatie. Je isté, že mužom, ktorí bojovali proti búrkam počas takej dlhej a neistej cesty stačilo, keď všetkému unikli s holými životmi, a nemuseli sa na mori starať o transport vlkov a líšok, ako aj o krmivo pre nich." (Citované podľa Whiteho knihy Warfare of Science with Theology (Boj vedy s teológiou).

Takéto problémy viedli teológov k viere, že nechutné ácije a iné podobne ťažkopádne zvieratá sa rodili spontánne z bahna pôsobením slnka. Na nešťastie v príhode s Noemovou archou o tom niet nijakej zmienky . Nedá sa nič robiť. Ako sa, napríklad, dostali z vrchu Ararat do Južnej Ameriky všetky lenochody, ktorých pohyby sú také pomalé, ako to naznačuje ich meno?

Ďalším zdrojom nepríjemností bol samotný počet druhov, ktorý sa ukázal pri pokroku zoológie. Dnes sa počítajú na milióny a ak boli v korábe z každého druhu dva exempláre, musela táto byť silno prehustená. Okrem toho Adam mal dať každému zvieraťu meno, čo bola pre začiatok jeho života dosť vysiľujúca úloha. Objav Austrálie vyvolal nové otázky: Prečo všetky kengury preskočili Torresovu úžinu a nezanechali po sebe ani jeden pár? V čase, o ktorom hovoríme, sa stalo v dôsledku pokroku biológie veľmi ťažké veriť, že slnko a blato mohli viesť k vzniku kompletného páriku kengúr, ale nejaká taká teória bola potrebnejšia práve teraz viac ako kedykoľvek v minulosti.

ažkosti tohto druhu trápili mysle pobožných ľudí celé devätnáste storočie. Čítajme, napríklad, knižôčku Teológia geológov, ilustrovanú príkladmi Hugha Millera a iných (The Theology of Geologists as exemplified in the cases of Hugh Miller) od Williama Gillepsieho, autora aj knihy The Necessary Existence of God (Potrebná existencia Boha) a mnohých podobných kníh. Táto kniha jedného škótskeho teológa bola uverejnená v roku 1759, to bol rok, keď Darwin uverejnil svoj Pôvod druhov (Origin of Species). Hovorí v nej o „nehoráznych požiadavkách geológov", ktorých obžalúva z „organizovania ťažko vysloviteľnej urážky". Hlavný problém, s ktorým sa autor zaoberá, je skutočnosť, vyslovená v knihe Svedectvo skál (Testimony of the Rocks) od Hugha Millera: „mnoho storočí pred tým, ako človek zhrešil a trpel, vykazovala zvieracia ríša ten istý vojnový stav, v akom je dnes." Miller opisuje živo, ale aj s určitou hrôzou, smrtiace a mučiace nástroje u zvieracích druhov, ktoré žili, proti sebe bojovali a vyhynuli pred príchodom človeka. Sám je hlboko nábožný a ťažko vie pochopiť, prečo by mal stvoriteľ postihnúť takýmto utrpením stvorenia, ktoré ani nie sú schopné zhrešiť. Napriek všetkým dôkazom opakuje Gillespie vyzývavo ortodoxnú kresťanskú mienku, že totiž aj nižšie zvieratá trpia a umierajú v dôsledku prvotného hriechu človeka. Cituje biblický text

„Skrze človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť" (Rim 5,12),

aby dokázal, že žiadne zviera nezahynulo, kým Adam nejedol z jablka. (To bol názor všetkých siekt. Tak Wesley tvrdil, že pred prvotným hriechom bol pavúk taký neškodný ako mucha a nevylihoval čakajúc na krv.) Po opise spôsobu, ako Hughes líči boje medzi vyhynutými zvieratami, Gillespie zvolá, že dobrotivý stvoriteľ nemohol stvoriť také obludy. Až potiaľto s ním môžeme súhlasiť. No jeho ďalšie úvahy sú čudesné. Zdá sa, že popiera svedectvo geológie, no nakoniec stratí odvahu. Vraví, že možno existovali také zvieratá; neboli však stvorené priamo bohom! Pôvodne boli stvorené nevinné, ale boli zvedené diablom. Alebo sú to zvieracie telá, ako gadarenské bravy, v ktorých žijú zlí duchovia. Toto by aj vysvetľovalo, prečo obsahuje Biblia príhodu s gadarenskými bravmi, ktorá zaráža mnohých čitateľov.

Osobitný pokus o zachovanie ortodoxie v oblasti biológie urobil naturalista Gosse, otec literárneho kritika Edmunda Gossa. Pripúšťal všetky dôkazy geológie na dôkaz staroby sveta, ale trval na tom, že vo chvíli stvorenia sa všetko vytvorilo tak, ako keby to malo svoju históriu. Niet logickej možnosti dokázať, že táto teória nemá pravdu. Teológovia rozhodli, že Adam a Eva mali pupky, ako keby sa boli narodili normálne. (Možno preto nazval Gosse svoju knihu Omphalos - Pupok). Podobne aj všetky iné stvorenia mohli byť stvorené tak, že vykazovali znaky predošlého vývoja. Skaly mohli byť naplnené fosíliami, mať podobu svedčiacu o sopečnej činnosti alebo vzhľad usadenín na dne mora. Ak však pripustíme takú možnosť, niet nijaký dôvod stanovovať čas stvorenia sveta skôr na jeden ako na druhý moment. Mohli sme všetci začať existovať pred piatimi minútami, vybavení kompletnými spomienkami, s dierami v ponožkách a s vlasmi volajúcimi po ostrihaní. Hoci je to logicky možné, nikto tomu nemôže veriť; Gosse bol trpko sklamaný, keď zisťoval, že jeho logicky pozoruhodné zmierenie teológie s údajmi vedy nenachádza medzi ľuďmi porozumenie. Teológovia ho nebrali na vedomie, opustili veľkú časť kedysi okupovaného územia a opevňovali to, čo ostalo.

Teória postupnej evolúcie rastlín a živočíchov dedičnosťou a mutáciami, ktorú do biológie uviedla v prvom rade geológia, sa dá rozdeliť na tri časti: Po prvé tu máme skutočnosť, ktorá je taká istá, ako môže byť istý fakt o pradávnych dobách, že jednoduché formy života sú staršie a že život s komplikovanejšími štruktúrami sa po prvý raz objavil v čerstvejšom období histórie. Po druhé, máme tu teóriu, že neskoršie a vysoko organizované formy života sa neobjavili spontánne, ale vyrastali z predošlých foriem sériami postupných zmien; to sa v biológii myslí špecificky pod pojmom „evolúcia". Po tretie je to zatiaľ veľmi neúplné , štúdium mechanizmu evolúcie, t.j. príčin variability a prežívania určitých typov na úkor iných. Všeobecnú teóriu evolúcie biológovia dnes spravidla prijímajú, hoci pretrváva neistota o jej mechanizme. Historický význam Darwina spočíva v tom, že navrhol mechanizmus evolúcie (prirodzeným výberom), ktorý robí evolúciu pravdepodobnejšou; no jeho návrh, hoci ďalej akceptovaný ako platný, menej uspokojuje moderných ľudí vedy, ako uspokojoval jeho bezprostredných nasledovníkov.

Prvý biológ, čo vyzdvihol doktrínu evolúcie, bol Lamarck (1744-1829). Jeho teórie však boli zle prijaté nielen kvôli predsudku o nemennosti druhov, ale aj kvôli neprijateľnosti ním navrhovaného mechanizmu zmien. Myslel si, že vznik nového orgánu vo zvieracom tele je výsledkom pociťovania novej potreby; a že čo jedinec získal v priebehu svojho života, prenáša sa na jeho potomstvo. Bez druhej hypotézy by prvá nemohla prispieť k vysvetleniu evolúcie. Darwin odmietal prvú hypotézu ako dôležitý prvok pri vzniku nových druhov; pripúšťal druhú, ale nepripisoval jej taký veľký význam¸ ako mala v Lamarckovom systéme. Druhú hypotézu, dedičnosť získaných vlastností, prudko odmietal Weissmann a hoci spor pokračuje, prevažná väčšina dôkazov svedčí, že okrem pár výnimiek jediné získané znaky, ktoré sa dedia, sa týkajú reprodukčných buniek, ktorých je veľmi málo. Lamarckovský mechanizmus evolúcie teda nemôže byť akceptovaný.

Leyellove Princípy geológie, publikované v roku 1830, zdôrazňovali dôkazy o veku Zeme a života; medzi ortodoxnými veriacimi vyvolali veľký rozruch, hoci v prvých vydaniach sa nezastávali hypotézy organickej evolúcie. Obsahovali pozorný rozbor Lamarckovej teórie a jej zamietnutie na základe solídnych vedeckých dôkazov. V neskorších vydaniach, po Darwinovom Pôvode druhov (1859), teória evolúcie sa opatrne schvaľuje.

Darwinova teória bola v podstate rozšírením klasickej politickej ekonómie na živočíšnu a rastlinnú ríšu. Naviedla ho na to Malthusova teória populácií. Všetky žijúce organizmy sa rozmnožujú tak rýchlo, že značná časť jedincov každej generácie musí umrieť pred dosiahnutím reprodukčného veku. Samička tresky nakladie ročne asi 9 000 000 vajíčok. Keby všetky dozreli a produkovali ďalšie tresky, more by sa za pár rokov zmenilo na kompaktnú masu tresiek a pevniny by zaliala nová potopa. Boli by sme svedkami zdvojenia ľudskej populácie v určitých oblastiach v priebehu 25 rokov, hoci prirodzený prírastok počtu ľudí je najpomalší zo všetkých zvierat okrem slonov. Keby táto rýchlosť mala pretrvať na celom svete počas dvoch storočí, bola by výsledná populácia 500 miliárd ľudí.

Skutočnosť je však taká, že populácie zvierat a rastlín sú spravidla temer stacionárne. Presne to isté platilo počas väčšiny období o ľudských populáciách. Vo vnútri každého druhu, ako aj medzi rozličnými druhmi existuje trvalá konkurencia, v ktorej je trestom za porážku smrť. Z toho vyplýva, že ak sa niektorý člen jedného druhu líši od ostatných tak, že má z toho výhodu, je pravdepodobnejšie, že prežije. Ak bol rozdiel získaný, neprenáša sa na potomstvo, ale ak je vrodený, je pravdepodobné, že sa aspoň čiastočne objaví u značného počtu potomkov. Lamarck predpokladal, že žirafa má dlhý krk v dôsledku toho, že sa načahovala, aby dosiahla na vysoké vetvy a že výsledok tohto naťahovania krku bol dedičný. Darwinov názor, modifikovaný Weismannom, znie, že tie žirafy, ktoré mali pri narodení dlhšie krky, mali menšie riziko, že umrú od hladu, ako žirafy s normálnymi krkmi; zanechali viac potomstva, medzi ktorým boli častejšie dlhé krky - niektoré pravdepodobne ešte dlhšie, ako krky ich dlhokrkých rodičov. Takýmto spôsobom rozvíjali žirafy svoje zvláštnosti až do tých čias, kým sa už ďalším vývojom nedalo nič získať.

Darwinova teória sa zakladala na výskyte náhodných mutácií, príčiny ktorých, ako sa priznal, sú neznáme. Všetci dobre vieme, že deti jedných rodičov nie sú všetky rovnaké. Domáce zvieratá boli v priebehu vekov umelým výberom podstatne zmenené. V dôsledku zákrokov človeka kravy nadoja viac mlieka, závodné kone bežia rýchlejšie, ovce dávajú viac vlny. Takéto skutočnosti poskytli Darwinovi priamy dôkaz o tom, čoho je schopná selekcia. Je pravda, že chovatelia nemôžu zmeniť rybu na vačkovca, ani vačkovca na opicu. Úžasné zmeny týchto rozmerov možno však očakávať po uplynutí nespočetných vekov, ako o nich hovoria geológovia. Okrem toho existovali v mnohých prípadoch dôkazy spoločných predkov. Fosílie svedčia, že v minulosti existovali zvieratá, ktoré možno označiť za medzičlánky medzi dnes veľmi vzdialenými druhmi: napríklad pterodaktyl bol napoly vták, napoly obojživelník. Embryológovia zistili, že v priebehu prenatálneho vývoja zvieratá reprodukujú predošlé vývojové formy: vyvíjajúci sa plod cicavcov má v určitom štádiu pozostatky sluchových orgánov rýb, ktoré sú mu úplne nanič, a ťažko sa dajú vysvetliť inak ako opakovanie pradávnej histórie. Mnohé rozličné spôsoby uvažovania presviedčali biológov jednak o existencii faktu evolúcie, jednak o skutočnosti, že prírodný výber bol jej základným mechanizmom.

Darwinova teória bola pre teológiu rovnako tvrdý úder ako koperníkovstvo. Nielen že sa stalo nevyhnutným opustiť predstavu stálosti druhov, ako aj dôvery vo viaceré akty stvorenia, ako sú opísané v Genezis; nielen že sa stalo nevyhnutným pripustiť pre ortodoxných veriacich omračujúco dlhý čas od začiatku života na Zemi; nielen že bolo potrebné opustiť rad argumentov v prospech božej láskavosti, keďže sa ukázalo, že ide o dokonalú adaptáciu zvierat na ich prostredie, ktorá sa teraz vysvetľovala ako výsledok prírodného výberu; a čo bolo ešte horšie, evolucionisti sa opovážili tvrdiť, že človek sa vyvinul z nižších zvierat. Teológovia a nevzdelanci sa zmocnili tohto úseku celej teórie. Svet zhrozene vykríkol: „Darwin tvrdí, že človek pochádza z opice!" Rozprávalo sa, že si to myslel, pretože sa podobal na opicu (čo nebola pravda). Keď som bol ešte chlapec, mal som učiteľa, ktorý mi veľmi slávnostne prehlásil:

„Ak ste darvinista, ľutujem vás, pretože nemožno byť naraz darvinistom aj kresťanom."

V štáte Tennessee je aj dnes ilegálne učiť evolučnú teóriu, pretože sa považuje za protirečiacu božiemu slovu (v roku 1935, pozn. prekl.)

Ako sa často stáva, teológovia spoznali dôsledky novej doktríny skôr ako jej prívrženci; hoci ich dôkazy presvedčili, boli to väčšinou pobožní ľudia a chceli si zachovať čím viac zo svojej pôvodnej viery. Najmä v devätnástom storočí bol pokrok veľmi uľahčený nedostatkom logiky u jeho prívržencov, čo im umožňovalo zvyknúť si na jednu zmenu prv, než bolo treba pripustiť druhú. Ak sa všetky logické dôsledky nejakej novinky predstavujú naraz, vyžaduje to takú zmenu návykov, že ľudia radšej odmietnu všetko; ak sa im ponúka jeden krok každých desať až dvadsať rokov, nechajú sa zavliecť bez veľkého odporu na cestu pokroku. Veľkí muži devätnásteho storočia neboli revolucionári, ani intelektuálne ani politicky; boli však ochotní viesť reformné hnutia, keď sa to otvorene ukázalo potrebné. Tento rozumný duchovný stav novátorov prispel k tomu, že devätnáste storočie je pozoruhodné extrémnou rýchlosťou pokroku.

Teológovia videli zreteľnejšie ako verejnosť, o čo išlo. Upozorňovali, že to ľudia a nie opice majú nesmrteľné duše; že Kristus umrel za záchranu ľudí, a nie opíc; že ľudia majú Bohom im vnuknutý zmysel pre dobro a zlo, kým opice sú vedené len pudmi. Ak sa opice zmenili na ľudí postupnými nepostihnuteľnými zmenami, v ktorom štádiu náhle získali teologicky významné znaky? V roku 1860 (rok po vydaní Pôvodu druhov) burácal biskup Wilberforce v „Britskej asociácii" proti darvinizmu slovami:

„Princíp prírodného výberu sa absolútne neznáša s Božím slovom!"

Všetka jeho výrečnosť bola však daromná a všeobecne sa víťazstvo v diskusii priznávalo Huxleymu, ktorý zastával Darwina. Ľudia sa prestali báť nespokojnosti cirkvi a vývoj živočíšnych a rastlinných druhov sa stával biológmi všeobecne prijímanou teóriou, hoci dekan Chichesterskej univerzity v Oxforde vyhlásil,

že „tí, čo odmietajú pripustiť priebeh stvorenia našich prvých rodičov podľa jeho doslovného znenia a chcú ho nahradiť moderným snom evolúcie, zapríčiňujú kolaps celej predstavy ľudskej spásy."

Hoci aj Carlyle, ktorý si zachoval neznášanlivosť ortodoxne veriacich bez ich viery, hovoril o Darwinovi ako „o apoštolovi kultu špiny".

Postoj laikov bez vedeckého vzdelania k Darwinovi dobre ilustroval Gladstone. Bol to vek liberalizmu, hoci tento veľký vodca liberálov urobil všetko, aby to bolo inak. Keď v roku 1864 právna komisia Tajnej rady oslobodila dvoch kňazov spod obžaloby, že neveria na večný trest, Gladstone bol zhrozený a vyhlásil, že ak má tento rozsudok slúžiť ako precedens,

„nebude nijaký rozdiel medzi kresťanskou vierou a jej popieraním."

Po prvom uverejnení Darwinovej teórie vyhlásil so sympatiami človeka, navyknutého vládnuť:

„Podľa toho, čo sa nazýva evolúciou, Boh je zbavený námahy stvorenia. V mene nezmeniteľných zákonov je zbavený povinnosti vládnuť svetu."

Neprechovával však osobné nepriateľstvo voči Darwinovi; postupne zmierňoval svoju opozíciu a v roku 1877 ho osobne navštívil; neprestajne hovoril o masakroch v Bulharsku. Keď odišiel, Darwin prostoducho poznamenal: „Aká to česť pre mňa, návšteva takého veľkého muža!" História nezaznamenala, či si Gladstone odniesol nejaský dojem z Darwina.

V našich časoch sa náboženstvo prispôsobilo evolučnej teórii a dokonca z nej ťaží ďalšie argumenty. Hovoria nám, že „počas dlhých vekov sa rysoval ten istý plán" a že evolúcia je rozvíjanie myšlienky, ktorá od prvopočiatku sídlila v božej mysli. Podľa toho by sa zdalo, že počas týchto dlhých vekov, ktoré tak veľmi trápili Hugha Millera, keď sa zvieratá navzájom mordovali strašnými rohmi a ukrutnými bodlami, Všemohúcnosť pokojne čakala na príchod človeka s jeho ešte rafinovanejšími nástrojmi mučenia a jeho ešte bezcitnejšou ukrutnosťou. Títo moderní teológovia nám však nepovedia, prečo stvoriteľ uprednostnil postupné dosahovanie cieľa namiesto priamej cesty k cieľu. Nenahovoria toho veľa ani vo veci našich pochybností o úžasnosti konečného výsledku. Ťažko padne necítiť a nepovedať ako ten školák, čo sa naučil abecedu a komentoval to vetou, že načo toľko námahy pre tak málo. Ale to je vec chuti.

Existuje však aj iná, vážnejšia námietka proti každej teológii, založenej na evolúcii. Medzi rokmi 1860 a 1880, keď bola vlna tejto teórie ešte nová, pokrok sa v Anglicku považoval za svetový zákon. Nebohatli sme z roka na rok, nemali sme napriek znižovaniu daní prebytkové štátne rozpočty? Nevyvolávalo naše strojárenstvo obdiv sveta a nebola naša parlamentná vláda modelom pre napodobnenie všetkým osvieteným cudzincom? Dalo sa pochybovať o neohraničenom pokračovaní pokroku? S istotou sa dalo dôverovať vede a mechanickému dômyslu, ktoré vyvolali tento pokrok, že budú pokračovať a produkovať stále viac. V takom svete sa evolúcia zdala byť len generalizáciou každodenného diania.

Ale už vtedy sa ľuďom, naučeným väčšmi rozmýšľať, ukazovala aj druhá strana problému. Tie isté zákony, ktoré produkujú rast, produkujú aj zánik. Jedného dňa slnko vychladne a život na zemi sa zastaví. Celá éra zvierat a rastlín je len medzihra medzi érami, ktoré boli veľmi horúce a érami, ktoré budú veľmi studené. Neexistuje kozmický zákon pokroku, existuje len kolísanie zhora dolu a zdola hore, a to s pomalým trendom celku smerom dolu, zapríčineným rozptylom energie. Veda to aspoň považuje za najpravdepodobnejšie a naša sklamaná generácia tomu ľahko verí. Pri súčasnom stave našich poznatkov sa na evolúcii nemôže zakladať nijaká optimistická filozofia.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York - Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Pokračovanie: Štvrtá kapitola: Démonológia a medicína, ZH 79.

Rok klónu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Peter Singer

Diskusia o klonovaní neutícha

Prinášame ďalší príspevok o bioetike od autora, ktorého čitatelia Zošitov humanistov poznajú z minulých čísel.

V januári 2001 ohlásili Panos Zavos, profesor reproduktívnej medicíny na univerzite Kentucky a taliansky gynekológ Severino Antinori svoj úmysel klonovať v priebehu jedného-dvoch rokov prvú ľudskú bytosť. Odborníci pochybujú, že to bude tak skoro a že my súčasníci sa toho vôbec dožijeme.

Klonovanie v zmysle štiepenia embrya sa deje v prírode (dvojčatá, trojčatá) a dá sa urobiť aj v laboratóriu, ale to je niečo celkom iné ako klonovanie v zmysle genetickej kópie dospelého človeka. Vieme, že je možné klonovanie dospelých cicavcov, ale je otázne, či sa nájde dosť ľudských dobrovoľníkov na uskutočnenie takých pokusov. Bulfield, šéf Roslinského ústavu, kde sa narodila Dolly, odhaduje, že by bolo treba 400 vajíčok, 50 náhradných matiek a asi 150 miliónov dolárov.

Predpokladajme, že sa nájde úspešný organizátor. Bola by to veľká senzácia - Antinori už má v takých veciach skúsenosti. V roku 1994 pomohol 62-ročnej žene mať dieťa novou reprodukčnou metódou. To však bolo po technickej stránke pomerne jednoduché.

Uškodí to niekomu? Stane sa niečo zásadného? Kto je ohrozený? Preberme tieto otázky podrobnejšie.

Komu to uškodí? Klonovanej bytosti? Samozrejme je prvorado dôležité zdravie klónu. Hovorí sa o tom, že bunky ovce Dolly vyzerajú o dva roky staršie ako by mali, že už majú vek ovce, z ktorej sa klonovali. Klon päťdesiatročného človeka by teda mal poriadne znížené vyhliadky na dlhý život; zdá sa, že to tak nebude. Klonované myši však boli nevysvetliteľne tučné a klonované kravy mali abnormálne pľúca a srdcia. Keby sa náznaky niečoho podobného rysovali u ľudí, bolo by eticky nezodpovedné pokračovať v klonovaní.

Predpokladajme, že pri klonovaní ľudí nebude vyšší výskyt abnormalít ako pri normálnej reprodukcii. Bude potom život klonovaného jedinca horší ako je teraz náš? Asi len vtedy, ak ho budú obťažovať masmédiá.

Považujem za nepravdepodobné, že by psychologická záťaž klonovaného jedinca v dôsledku jeho počatia bola taká veľká, že by sám radšej nežil a že by si prial si zákaz klonovania. Teda nemožno zakazovať klonovanie z dôvodu blaha klónu.

Ak nie pre dieťa, teda pre koho? Z dôvodu šťastia rodičov nemožno klonovanie zakázať, lebo oni to tak chceli. Ani z dôvodu vedcov, ktorí to robili so záujmom. Potrebuje spoločnosť ochranu pred klonmi? Áno, keby to mali byť celé armády populárnych rockových spevákov alebo športových šampiónov, čo by viedlo k neželanému schudobneniu genetickej diverzity. Nie však vtedy, ak si pár ľudí praje mať dieťa alebo deti, ktoré budú klony, keďže to inakšie nie je možné. To je najpravdepodobnejšia perspektíva aspoň do tých čias, kým bude klonovanie komplikovaná a drahá záležitosť s väčším rizikom abnormalít, ako je norma. Keďže takáto situácia potrvá ešte iste veľmi dlho, nestrácajme veľa času myšlienkami na tých, čo chcú klonovať. Ak nás presvedčia, že sú schopní vyprodukovať normálne ľudské bytosti, nech si idú svojou cestou. V širokých súvislostiach to veľmi nezmení vzhľad ľudskej spoločnosti v dvadsiatom prvom storočí.

Prameň: Peter Singer, "The Year of the Clone?", Free Inquiry, 21/3, s. 12-13, leto 2001.

Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Ramón Chao

Svedkovia storočia

Jeden z najväčších spisovateľov 20. stor. umrel vo veku 86 rokov v roku 1986. Bol to muž ohromujúcej kultúry a úžasnej vzdelanosti. Od svojho 55. roku bol slepý a nikdy nenapísal román. Písal len rozprávky a novely a v tomto literárnom druhu sa stal neprekonateľným majstrom. Je tvorcom niekoľkých veľkých literárnych mýtov súčasnosti, napr. mýtu „babylonskej knižnice".

Fantastickou hrou zrkadiel a priepastnými predstavami ciest po labyrintoch pamäti a času presahujú jeho fascinujúce opisy všetky hranice ľudskej predstavivosti. Napriek svojej slepote bol veľkým cestovateľom a často žil v Paríži so svojou družkou Mariou Kodamovou v slávnom hoteli v ulici des Beaux-Arts, centre dandystov, kde sa často zdržoval aj Pierre Loti a Oscar Wilde tam umrel osamelý a v biede.

V prítmí hotelovej izby tohto mýtického podniku sa uskutočnilo stretnutie so starou sfingou, univerzálnym Argentínčanom, profesorom literatúry na univerzite v Buenos Aires. Hovorilo sa o sympatiách ku komunistovi Pablovi Nerudovi a o kritike komunizmu, Rudyardovi Kiplingovi sa vytkla obrana Britského impéria, ale sa mu uznalo, že bol veľkým spisovateľom. Nás zaujíma niekoľko odstavcov o náboženstve.

R. Chao: Smrť a nespavosť nám naháňajú strach.

J.L. Borges: Áno, chýbanie spánku je strašné. Raz som tým trpel v Buenos Aires celý rok. Tie dlhé letné noci, plné bzučania komárov ... to bolo akoby dielo diabolského nepriateľa, ktorý ma odsúdil ...

R. Ch.: Nie boha? Vidno, že ste agnostik, alebo aspoň dualista. Aj to je vplyv vášho otca, pri ktorom ste mali veľmi prísnu náboženskú výchovu?

J.L.B.: Len náboženskú, ako všetci. A ani to nie dlho. Veľmi skoro som zistil, čítajúc najmä gréckych filozofov (Borges ich čítal od veku 7 rokov - p.p.), že bohov bolo veľa. Prečo sa teda uspokojiť s jedným? Prečo by práve tento mal byť dobrý? Nikdy by som mu nemohol odpustiť, keby bol zodpovedný za môj život. A čo je to za náboženstvo tam vo Vatikáne, s jeho bankami, políciou a tajnou službou? Kristus povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta." Môj otec hovorieval, že na tomto svete je všetko možné, dokonca aj Trojica. Ako môže niekto uveriť na takéto teologické monštrum? Teológia je čudáckejšia ako fantastická literatúra: vraj tri bytosti, medzi nimi jedna biela holubica, tvoria jedného boha ... To je horšie ako nočné mory Wellsa alebo Kafku. Naopak, obdivujem bibliu. To bol nápad, dať do jednej knihy štyri texty rozličných autorov a pripísať ich Duchu Svätému! Napokon, možno by som mohol byť ... napríklad metodistom, ako niektorí moji predkovia - ale nikdy nie katolíkom! Katolíci v mojej vlasti patria do druhu ľudí, ktorý mi je nepríjemný. Namýšľajú si, že Argentína je významný štát, keď všetci dobre vieme, že je to oneskorená krajina, ktorej história sa nedá pochopiť bez odvolania sa na Španielsko.

R.Ch.: Zaujímate sa stále o teologické spory? Od čias Cirkevných otcov sa toho veľa neudialo.

J.L.B.: Dnes je teológia opustená, ale ostáva nevyčerpateľná, je ako strašidelné romány! Deje sa svätokrádež: boha hľadajú, ako keby to bol obyčajný vrah. Hovoria nám, že boh je bytosť všemocná a prekypujúca dobrotou, no stačí začuť bzukot komára pri uchu a zapochybujete o tom. Ľudia hovoria radšej o politike a športe. To sú dve ľahkovážnosti, a vyvolávajú zlé nacionalistické pocity. Argentínka vláda chce organizovať futbalový turnaj (majstrovstvo sveta r. 1980 - p.p.). Nie je to neuveriteľné, na čo sa nepodujme jedna vláda? Predstavte si hlavu štátu ako sa „zdvihne zo sedadla a reve „Góóól!" Ako sa môže niekto tak zosmiešniť? Noviny a ľudia na ulici kričia: „Porazili sme ten a ten štát!" Ako keby stačili jedenásti argentínski chlapci v krátkych nohavičkách svojou výhrou nad jedenástimi chlapcami iného národa - poraziť ten štát ...

R.Ch.: Pohľad na vás potvrdzuje myšlienku kozmopolitizmu.

J.L.B.: Myšlienka hraníc a národov mi pripadá absurdná. Jediná vec, čo nás môže zachrániť, je byť občanmi sveta. Poviem vám osobnú historku: Keď som bol malý, išiel som s otcom do Montevidea. Mohol som mať deväť rokov. Otec mi hovorí:

Dobre si pozri tie zástavy, tých colníkov, vojakov, farárov - to všetko raz nebude a ty budeš môcť rozprávať svojim deťom, že si to za mladi videl."

Opak je pravda. Dnes je na svete oveľa viac kilometrov hraníc, oveľa viac štátnych zástav.

R.Ch.: Ale predsa len menej farárov.

J.L.B.: Kto vie? Sú teraz často preoblečení. Keďže môj otec bol vegetarián, ukázal mi aj jedno mäsiarstvo, aby som raz mohol povedať:

„Videl som dokonca aj obchod, kde sa predávalo mäso!"

Možno mal otec pravdu. Ale pravdepodobne je to predčasné proroctvo a budú treba tisícročia, aby sa uskutočnilo.

R.Ch.: Povedali ste raz: „Večnosť na mňa striehne."

J.L.B.: Osobná nesmrteľnosť znie neuveriteľne ... A vox populi hovorí:

„Nič nepolepší ľudí tak ako smrť. A smrť je vlastnosť, ktorú majú všetci ľudia."

R.Ch.: Žeby sa Borges bál smrti?

J.L. B.: Nie. Dúfam, ako môj otec, že umriem úplne, duša aj telo. Veľa veriacich, ktorých poznám, žije v obavách. Jedni dúfajú, že pôjdu do raja, druhí sa boja pekla. Agnostik ako ja neverí na podobné historky a nepovažuje sa za hodného ani odmeny, ani trestu. Ostáva mi iba čakať.

R.Ch.: Môžem vám dať adresu Združenia pre právo dôstojne umrieť, kde som už dávnejšie aj ja členom.

J.L.B.: Aby som spáchal samovraždu? Ako povedal Lugones,

keďže som pánom svojho života, chcem byť aj pánom svojej smrti"

a spáchal samovraždu. Myslel som na to dosť často, keď som bol nešťastnejší ako zvyčajne. A potom so zvedavosťou, aby som vedel, čo sa stane, ak človek stratí život; viem, čo sa stalo, keď som stratil zrak. Nakoniec som si povedal, že stačí mať myšlienku na samovraždu, uskutočniť ju netreba. Teraz som už taký starý, že si hovorím, že na to je už neskoro. Smrť môže prísť každú chvíľu. Mávam síce nočné mory, ale mám aj projekty, ktoré potrebujú také dva alebo tri roky ... (žil ešte osem rokov).

Prameň: Ramón Chao, "L?idée de fronti?res et des nations me paraît absurde." Le Monde diplomatique, č. 569, s. 24-25, august 2001.

Čínske továrenské dievčatá: obete nikoho

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Neil Davenport

Konečne je tu kniha, ktorá nelíči sťahovavé robotníčky ako patetické obete, ale skôr ako ašpirujúce indivíduá, ktoré majú teraz oveľa viac možností ako vydať sa za dedinského hlupáka.

Nič nehnevá a nepletie veteránov liberálov a ľavičiarov viac ako prekvitajúca ekonomika a rast moci Číny.

Mnohí sú schopní vidieť len tmavé stránky čínskeho rastu. Dotýka sa ich vykorisťovanie migrujúcich robotníkov v čínskych továrňach. Rozčuľuje ich vplyv čínskeho rastu na zmenu klímy a úporne protestujú proti čínskej modernizácii Tibetu. Zastávať rozvoj Číny sa považuje za nedospelosť a nedostatok lásky k ľuďom.

Pravda je však taká, že tlieskať ekonomickému rozvoju Číny – pritom kritizovať autoritárstvo čínskeho režimu – sa zakladá na jednoduchom ale dôležitom jave: rozvoj Číny osoží čínskemu ľudu. O tom nemožno pochybovať. Hoci mnohé aspekty čínskeho priemyselného rastu sú spojené s mrzutosťami až utrpením, tento rast vždy vedie k omnoho lepšiemu životu, ako mali doterajšie generácie čínskeho ľudu, žijúce zo zeme. Milióny mladých Číňanov hlasovali nohami a pobrali sa do veľkých priemyselných miest.

Toto je argument, ktorý nám predkladá americko-čínska spisovateľka Leslie T. Changová v knihe Továrenské dievčatá: Hlasy zo srdca modernej Číny. Z prvej ruky sa dozvieme, čo je to, keď sa mladá čínska žena presťahuje z dediny do mesta, keď prejde z poľa do továrne, a to v rámci povznášajúceho, oduševňujúceho príbehu. Miesto úzkeho pohľadu na 12-hodinové továrenské zmeny a otupnú drinu zachytáva kniha so záujmom a porozumením procesy sociálnych a individuálnych zmien v čínskej spoločnosti. Nie tak ako jednookí antiglobalistickí stranícki kandidáti, pre ktorých je modernosť prinajmenšom odsúdeniahodná, Changová poukazuje na humanizujúce vlastnosti dynamickej deľby práce. V prvom rade vyzdvihuje emancipáciu týchto mladých dievčat – zo života patriarchálnej dediny, ich príchodom z domácej nudy – do továrne alebo do kancelárie.

Changová často cituje vetu, ktorou mladí čínski migranti opisujú svoje rozhodnutie opustiť domov a ísť do mesta: „chuqu“, („čuku“), „odísť“, napríklad vo vete „doma nebolo čo robiť, tak som odišiel“. Opisujúc Min, ktorá odišla z domu do továrne ako 16-ročná, Changová vraví, že „musela sa veľmi báť. Všetko, čo vedela, bolo, že je voľná.“ Inde vraví, že

„odísť z domu a pracovať v továrni je to najťažšie, čo kedy urobili. Je to aj dobrodružstvo. V meste ich drží nie strach, ale hrdosť: vrátiť sa skoro znamená pripustiť porážku. Odísť a vydržať tam vonku – čuku – znamená zmeniť svoj osud.“

Na Západe sa v týchto dňoch občas vyskytnú vidiecke romance, ale nikto nechce otvorene povedať, aký ohlupujúci a nudný môže byť rustikálny spôsob života – najmä pre mladých ľudí. Čínske dievčatá, o ktorých píše Changová, môžu pracovať dlhé šichty za mizernú mzdu, môžu byť natlačené do nocľahárne s tuctom iných dievčat, ale „majú aj chvíle svojho šťastia“. Changová píše:

„Ak ste si našli priateľov, život v továrni sa môže stať veselý. Ak sa vyskytne zriedkavý voľný večer, zájdu si naše tri dievčatá zajesť do reštaurácie, potom si zabehajú na kolieskových korčuliach a po návrate sa v továrni ešte pozrú na nejaký neskorý film. Keď po jeseni prišla zima a chlad v nevykúrenej spálni im nedal zaspať, Min vytiahla priateľky do záhrady hrať badminton do tých čias, kým sa zahriali a vedeli zaspať.“

Jeden z progresívnych aspektov továrenského systému je, že zhromaždí na jedno miesto tisíce ľudí. Práca je tam často nudná a pláca všivavá, ale robiť to isté po boku mnohých ďalších poskytuje ako odmenu isté vzrušenie. Veď aj v Británii a USA to bolo práve počas druhej svetovej vojny, keď ženy išli po prvý raz do tovární, čo bola výzva pre „tradičné“ miesto ženy v spoločnosti. V autobiografickom románe Rivethead opisuje Ben Hamper, robotník v automobilke Ford v Michigane, že dedinčania išli radi aj dve hodiny pešo, aby mohli pracovať pri páse. Pre nich mal sociálny aspekt práce magickú príťažlivosť a aj najbiednejší miestny bar sa im videl vzrušujúcim až medzinárodným v porovnaní s ich zapadákovom. To isté platí pre tieto čínske dievčatá – vidia život v meste ako dobrodružstvo a príležitosť. Len toto im dáva viac možností ako vydať sa za dedinského idiota.

V Továrenských dievčatách Changová opisuje, aké ambície majú tieto mladé robotníčky. Vo voľnom čase sa učia po anglicky. Navštevujú rozličné odborné kurzy, aby si zlepšili možnosti zamestnania. Aj po dvanásťhodinovej zmene horúčkovito čítajú a píšu. To všetko je pre ne časť dôležitého kroku len preč od roľníckej Číny so všetkými jej obmedzeniami a nevedomosťou. Changová má potešenie z rýchleho postupu zmien, ktoré posilňujú čínsku spoločnosť aj čínskych jednotlivcov. Pri rozprávaní príbehu jedného dievčaťa, ktoré stratilo svoj osobný preukaz a prisvojilo si cudzí, Changová vidí veci v poriadku, pretože procesom urbanizácie sa mladá žena stala „premenenou, doslovne inou ženou“. Poznamenáva, že tieto sedemnásťročné dievčatá sa zvyčajne vskutku premenia a morálne zosilnejú, keď prežili jedno stretnutie s bosom a jeden verejný pohovor o mzde a pracovných podmienkach.

Pre mnohých západných liberálnych ľavičiarov takéto skúsenosti len potvrdzujú, aký problematický a znepokojujúci je vývoj v Číne. Nariekajú nad ponižujúcim a nebezpečným spôsobom manuálnej práce v Číne, ako keby doteraz nikdy nikde nebola existovala životu nebezpečná práca. Ako to už často býva, tieto argumenty prezrádzajú viac o západných záujmoch ako o čínskych životných skúsenostiach. Miesto toho, aby videli produktívnu prácu ako potrebnú a transformujúcu, nečínski pozorovatelia sa zdajú schopní vidieť ju len ako škodlivú psychologickú záťaž . Pre ušľachtilú západnú citlivosť je nákazlivo alarmujúce, keď 16 – 17-ročné dievčatá v Číne opúšťajú svoj domov, aby „bez dozoru“ žili a pracovali vo veľkých mestách. Čína, naopak, obdivuje odvahu týchto dievčat a schvaľuje ich chuť riskovať.

V tomto ohľade vzrušujúci rozvoj Číny odhaľuje, akými bojazlivými a malichernými sa stali západné postoje. Kritika úpadku pracovnej etiky v Británii a v Amerike a obavy pred urbanizáciou a proletarizáciou sa stali vizitkou pre politických slepcov a snobských radikálov. Po vytvorení falošne jednostranného opisu histórie západnej industrializácie – s prehnaným dôrazom na degradáciu prostredia, vykorisťovanie atď. – chcú teraz títo komentátori a aktivisti urobiť to isté aj s čínskou industrializáciou. To posledné, čo Čína teraz potrebuje, je dovoz takýchto kultúrnych postojov, ktoré by mohli podryť jej zaujatosť hospodárskym rastom a materiálnou prosperitou.

Keď niekto chváli vysokú produktivitu Číny, hneď ho obžalujú z pravičiarstva a urobia z neho šampióna globálnej neoliberálnej agendy. Ale táranie o nepopulárnych politických nálepkách je slabá náhrada seriózneho preberania toho, čo sa deje v Číne, resp. ktoré aspekty tohto diania majú byť vítané. Súčasný antikapitalizmus sa stal druhom dogmy, ktorá sa používa na odstrel každého, kto si myslí, že nejaký vývoj môže mať pozitívny dopad. Všetky predpokladané vyhliadky, že „ľud z toho nemá úžitok“, znamenajú, že ľud stratí, ak pôjde svojou cestou dnešný povrchný antikapitalizmus. Štartom je vždy skôr krikľavé a narcistické napadnutie systému zisku ako vyhodnotenie toho, čo sú materiálne záujmy občanov rozvojových krajín. Ozajstní pokrokári, hľadajúci zlepšenie všeobecných životných podmienok, majú poznať aj iné priority ako sú environmentalizmus, ľudské práva alebo aj to, čo sa dnes považuje za antikapitalizmus.

To bol model, ktorý používali Karol Marx a Friedrich Engels, keď analyzovali spoločenské pohyby. Famózne kritizovali kapitalizmus a napadli jeho sociálne a ekonomické hranice, ale uznali jeho schopnosť zlepšiť ľudský život. Spoznali, že trhový systém vytvoril sociálnu deľbu práce a tým umožnil vyrobiť viac tovaru v kratšom čase. To bolo, čo sa myslí pod pokrokom. V Komunistickom manifeste zdôrazňujú, že

„buržoázia len za temer sto rokov svojej vlády vytvorila viac a mohutnejších výrobných síl ako všetky predchádzajúce generácie spolu. Podrobenie prírodných síl človekom, stroje, využitie chémie pre pôdohospodárstvo a priemysel, paroplavba, železnice, elektrický telegraf, úprava celých kontinentov kultiváciou, regulácia riek, celé populácie menili svoje sídla – ktoré predchádzajúce storočie malo čo len pocit, že v sociálnej práci drieme taká produktívna sila?“

Pre Marxa a Engelsa bol rast produktivity a produktívnych síl ústredný moment pokroku spoločnosti, ktorý osoží ľudu. Aj ruský revolucionár Leo Trockij použil tento model na meranie sociálneho pokroku v každej spoločnosti. Preto povedal, že boľševici sú na poli mechanizácie „žiaci Spojených štátov“ a chcú vybudovať spoločnosť, ktorá prekoná Fordove úspechy. Keď skúmame Čínu, progresívne miesto pre štart je analyzovať, ako môže jej sociálny systém ďalej zlepšiť materiálne životné podmienky občanov.

Iste je pravda, že čínska robotnícka trieda je vykorisťovaná a trpí na zlé pracovné a životné podmienky. Preto každé opatrenie, ktoré zlepšuje platy a pracovné podmienky, treba vítať a podporovať. A teraz, keď sa čínska pracujúca trieda začína vynárať ako kolektívna identita, ozýva sa aj širšia otázka nedostatku sociálnej solidarity v Číne. Bez čo len stopy sociálnej solidarity na každodennej úrovni je ťažko si predstaviť, kde sa má nabrať nová kolektívna odpoveď na ekonomické ťažkosti.

To je bod, ktorý Changová skúma rozličnými spôsobmi, keď preberá jednotlivé bežné bariéry pre čínsky rast. Po prvé, nejde o to, že by čínski robotníci, manažéri a byrokrati mali ideologicky blízko k atomizovanému idealizmu. Takýto idealizmus je skôr dôsledkom autarkického charakteru stalinskej komando-ekonómie, ktorú Čína vyskúšala v 1950-tych rokoch. Neschopnosť vytvoriť vlastnú sociálnu deľbu práce viedla k tomu, že na nedostatky odpovedal ľud atomizovanou sebestačnosťou. Problém, pred ktorým dnes stojí čínska spoločnosť, je ten, že ak sa ponechajú bokom spontánne mechanizmy trhu, vynorí sa neprítomnosť ideí alebo viery, ktoré stmeľujú národ. Namiesto účinného sociálneho tmelu je tu len mastička „scientistického“ tárania a vyčísliteľných „cieľov“, ktoré sa snažia zaplaviť všetky oblasti čínskeho života. Changová zistila, že to môže pôsobiť skôr proti hladkému chodu čínskej ekonomiky ako v jej prospech.

Changová opisuje učebnú metódu, nazývanú „po anglicky ako pri výrobnom páse“, ktorá odporúča učiť sa anglicky spôsobom, ako keby študenti stáli pri výrobnom páse. Pri učení sú vraj určité časti mozgu aktivované, takže sa možno naraz naučiť viac slov. Changová správne poznamenáva, že pionier tohto osobitného učebného humbugu „redukoval vesmír na reťaz chemických vzorcov“ a zisťuje nedostatok organických vzťahov medzi študentmi, absenciu sociálneho tmelu, čo pôsobí ako hrádza proti plynulej znalosti cudzieho jazyka. Po prečítaní Továrenských dievčat má človek dojem, že každý aspekt čínskeho života, aj intímne medziľudské vzťahy, redukovali tzv. vedeckí experti na reťaze faktov alebo cieľov. Kým mnohí autori kníh o Číne identifikujú len problémy, ktoré ich zaujímajú – životné prostredie, ľudské práva atď. – Changová znalecky preveruje problém, ktorý je špecifický pre celú čínsku spoločnosť a jej budúci vývoj.

Továrenské dievčatá je osobný denník autorky. Vyrástla v Amerike a udržala si odstup od „tej starej krajiny“; kým bolo možné, „odolávala jej volaniu“. Ale otvorenie Číny voči svetu v 1990-tych rokoch a jej postupný pôsobivý dynamizmus a rozvoj zobudili jej záujem o krajinu a korene vlastnej rodiny. V historických kapitolách knihy nájde čitateľ upozornenie, že pre čínsky národ sú prvorado dôležité nezávislosť a národné sebavedomie. Krajine možno chýba presvedčenie, založené na solidarite, ale cit pre hrdosť, že sú sami schopní určovať svoj osud, že nepodliehajú cudzím vplyvom, ženie Čínu dopredu a hore. Ľavičiari, ktorí vyžadujú, aby nevládne organizácie zakročili v prospech ľudských práv, resp. v prospech otázok životného prostredia, chcú presunúť Čínu do vývojového stavu pred rok 1940-ty. Nemajú títo aktivisti zmysel pre históriu, či pre hanbu?

Preto na knihách ako sú Továrenské dievčatá naozaj záleží. Opisujúc, ako čínsky ľud dnes žije svoj život, namiesto rečí o tom, ako by mal žiť, podáva nám Changová jasný a dynamický obraz čínskej spoločnosti a jednotlivcov v priebehu všeobecnej transformácie. Záver, ktorý sa dá na tom základe urobiť, neznie tak, že vývoj je nebezpečný, ale že jeho humanizujúci efekt nie je pre milióny Číňanov dosť rýchly. Zastávať toto stanovisko nie je neláska k ľuďom, nie je to detskosť ani obrana.

Neil Davenport je spisovateľ a politický lektor, žijúci v Londýne.

Prameň:: China’s factory girls: nobody’s victims; 26. júna 2009.

Preložil Rastislav Škoda

Silvermanova stávka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Herb Silverman

Blaise Pascala (1623-1662) a Herba Silvermana (*1942) spájajú dva spoločné záujmy: matematika, ktorá oboch viedla k tomu istému zamestnaniu, a teológia, ktorá viedla k ich dvom stávkam.

Hoci kresťan, Pascal bol aj veľký pochybovač. Pod č. 233 svojich Pensées (Myšlienky) hovorí:

„Ak je Boh, je nekonečne nepochopiteľný, pretože keďže nemá ani častí ani hraníc, nie je ako my. Nie sme teda schopní vedieť, ani aký je, ani či je."

Ďalej Pascal povedal: „V tomto ohľade nemôže rozhodnúť rozum." Vo svojej dnes chýrnej stávke urobil záver, že jediná racionálna voľba, ktorú možno urobiť, je viera v boha, a povedal:

„If God does not exist, one will lose nothing by believing in him; while if he does exist, one will lose everything by not believing."

„Ak Boh neexistuje, nestratím nič, ak budem v neho veriť; zatiaľ čo ak existuje, stratím všetko, ak v neho nebudem veriť".

Prv než vyslovím svoju stávku, dovoľte mi krátko komentovať Pascalove výroky. Jeho prvé podmienečné konštatovanie by sa rovnako mohlo týkať Šipovej Ruženky alebo hrnca dukátov pri koreni dúhy. Keby sme mali celý život zasvätiť takému neplodnému hľadaniu, zmárnili by sme svoj život neproduktívnou činnosťou, čo by bola iste strata.

Druhé podmienečné konštatovanie je ešte problematickejšie. Pascal zaiste predpokladá, že jediný boh, ktorý by mohol existovať, by bola jeho verzia kresťanského boha - ktorý odmeňuje veriacich večnou blaženosťou a neveriacich trestá večným zatratením. Okrem toho by to bol boh, ktorý alebo nerozozná pravú vieru od predstieranej, alebo by jednoducho odmeňoval aj pokrytcov, ktorí sa robia, že veria, kým neveria.

Súhlasím s Pascalom, že nie sme schopní pochopiť žiadneho boha. Predpokladajme však, len ako argument, že existuje stvoriteľ, ktorý sa ozaj bude zaujímať o ľudské bytosti ako svoje tvory a rozhodne sa stráviť s niektorými z nich celú večnosť. Aké selekčné kritériá určí taká Najvyššia Bytosť? Predpokladám, že tento božský vedec dá prednosť osobnému styku s takými ľuďmi, s akými by som sa aj ja rád stýkal - s inteligentnými, čestnými a racionálnymi ľuďmi, ktorí vyžadujú nejaké dôkazy, prv než uveria. Nepochybujem, že Pascal by súhlasil so mnou, keď hovorím, že naši najlepší študenti nám dávajú provokatívne otázky, kým ich nepresvedčíme rozumnými dôvodmi, kým naši tupí študenti bez rozmýšľania príjmu také stanovisko, o ktorom si myslia, že vyhovuje nám. Žeby najvyšší učiteľ zmýšľal inakšie? Môj typ Najvyššej Bytosti by iste favorizoval večný rozhovor s takým Carlom Saganom pred večným pohovorom s Otcom Hlinkom (v originále s Patom Robertsonom; dúfam, že nekrivdím ani jednému - pozn. prekl.)

Taký vysoký intelekt by sa s tým druhým pravdepodobne nudil a nemal by veľa chuti do styku s ľuďmi, ktorí tak dôverčivo robia nezaručené závery o jeho nedokázateľnej existencii. Tento brilantný návrhár by sa tak ako ja zhrozil nad ľuďmi, ktorí hlásajú a zvelebujú slepú vieru. Majúc na mysli takéto božstvo robím v skromnosti nasledujúcu stávku: je to vlastne skoro plagiát. Nemením ani jedno z Pascalových slov (ani slovosled). Iba slovko not (v slovenčine predpona záporu ne-) prejde z druhej vety do prvej . Ale aký rozdiel urobí táto zmena!

Navrhujem teda „Silvermanovu stávku":

„If God does not exist, one will lose nothing by not believing in him; while if he does exist, one will lose everything by believing."

„Ak Boh neexistuje, nestratím nič, ak nebudem v neho veriť; zatiaľ čo ak existuje, stratím všetko, ak v neho budem veriť".

Herb Silverman je od r. 1976 profesorom matematiky na Charleston College v Južnej Karolíne a zakladajúci predseda spolku Coalition for the Community of Reason. V roku 1990 jeden kolega upozornil úrady, že v Južnej Karolíne ateista nemôže zastávať verejný úrad. Až v roku 1998, po osemročnom boji Herb vyhral - Najvyšší súd Južnej Karolíny zrušil požiadavku náboženského testu pre kandidátov na verejný úrad, t.j. aj pre profesorov matematiky. Neuveriteľné, ale pravda.

Prameň: Herb Silverman, "Silverman?s Wager", Free Inquiry, 21/2, s.17, jar 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Úplne zbytočné!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Urs Zanoni

Už dávnejšie požiadal švajčiarsky týždenník Die Weltwoche spolok „Fórum spotrebiteliek", aby zostavili zoznam desať zbytočných produktov. Za zbytočné považoval tím odborníčok produkty, ktoré neúmerne zaťažujú životné prostredie, ktoré potláčajú staré osvedčené domáce prostriedky, alebo ktoré uspokojujú potreby, vyvolané len reklamou.

 Stalo sa a pretože pomery u nás nie sú najnovšie natoľko odlišné od pomerov vo Švajčiarsku (iba ak by sme zohľadnili cenu a zväčša aj pôvod týchto produktov, čo by však mohlo byť ďalším dôvodom pre ich zbytočnosť), uverejňujeme tento zoznam.

Zbytočné sú podľa toho:

- Zmäkčovače vody, lebo chemicky zaťažujú vodu a prírodné vlákna po nich strácajú schopnosť nasiaknuť tekutinou. Je pravda, že nezmäkčenou vodou prepláchnuté prádlo sa cíti „škrabľavo" - ale tým nahradzuje masážovú kefku, teda prináša zmysluplný dodatočný úžitok.

- Filtre, ktoré vraj čistia vodovodné kohútiky alebo obohacujú vodovodnú vodu potrebnými mineráliami. Spýtajte sa odborníkov, nedajte si hocičo nahovoriť predavačmi.

- Mimosezónna zelenina, šaláty a ovocie, pretože ich produkcia a transport vyžadujú nadmerne veľa energie. Jahody z Izraela na Vianoce sú rovnako zbytočný produkt ako čerstvý cesnak z Turecka a jablká z južnej Afriky po celú zimu, prípadne aj exotické plody ako novozélandské kiwi.

- Multivitamínové preparáty, pretože ľudia, ktorí jedia vyrovnanú stravu, majú celý rok dosť vitamínov - len farmaceutický priemysel to nechce uznať.

- Batériami poháňané detské hračky, pretože batérie sú problematický odpad a hračky, ktoré všetko robia samy, ochudobňujú možnosti detí hrať sa aktívne.

- Terénne autá na rovine a v meste, pretože ich spotreba benzínu je neúmerne vysoká. Čudné je už to, že na reklamách ich nevidíme v horách, ale pred vilou na predmestí alebo pred tenisovým kurtom, čo potvrdzuje podozrenie, že ich používanie v teréne je len ich druhoradý účel.

- Sprejové dózy, aj keď obsahujú miesto zakázaného škodlivého plynu propan alebo butan - aj vtedy zbytočne zaťažujú životné prostredie. Okrem toho je alumínium, z ktorého sa dózy vyrábajú, pomerne veľmi drahé a preto sú takéto balenia v pomere k svojmu obsahu nepomerne drahé.

- Jednorazové fotografické aparáty, pretože produkty na odhadzovanie vzhľadom na stále rastúce hromady odpadu sú nezodpovedné a svedčia o zaostalosti spotrebiteľa.

- Voňavé bločky pre WC (na zavesenie do splachovacej misy alebo vodovodnej nádrže), pretože ani nečistia, ani nedezinfikujú, a látky, ktoré obsahujú (tenzidy a parfumy), zbytočne zaťažujú vodu. Možné alternatívy sú vonné esencie, byliny alebo zápalky.

- Čističe záchodovej misy typu kačica. Reklama hovorí, že po ich použití je všetko v poriadku a vyhneme sa všetkým nepríjemnostiam: hosťom nezavanie do nosa pach ; zažltnuté fľaky vápnika im neskazia apetít; iné zbytky čohosi nevzbudia podozrenie, že hostiteľka si veľmi nepotrpí na čistenie; skrátka, záchodová kačička zabezpečí intímnemu miestečku bytu povestnú slovenskú čistotnosť! Môžbyť. Lenže to sa dá ľahko dosiahnuť obyčajným starodávnym tekutým mazľavým mydlom, resp. octom na čistenie, ktoré sú okrem toho lacnejšie a väčšmi šetria životné prostredie.

Prameň: Urs Zanoni, Weltwoche  (Presný prameň sa hľadá - písal som do redakcie a čakám na odpoveď.)

Preložil a upravil Rastislav Škoda

Každý je skeptik - v ohľade iných náboženstiev

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

James A. Haught

Náboženstvo je extrémna nedotýkavka.

Príslušníci jednotlivých cirkví sa veľmi rozhnevajú, ak niekto zapochybuje o ich nadprirodzených dogmách. Bernard Russell hovorieval, že to je preto, lebo vo svojom podvedomí cítia, že ich viera je iracionálna. Preto sa snažia vyhnúť sa konfrontácii, ktorá sa dotýka pocitov.

Skoro každý sa snaží byť zdvorilý.

No niekedy sa hádka nedá obísť. Ak si myslíte, že duchovná ríša je niečo vymyslené a čestnosť vám káže povedať to, riskujete, že vyvoláte odpor a napadnú vás. To sa už stalo mnohým pochybovačom. Thomas Jefferson mal prezývku „nariekajúci ateista" a Leva Tolstoja volali „bezbožný neverec".

Dobre teda, ak sa zamotáte do debaty, radím vám: Ostaňte zdvorilý. Nerozpaľujte hnevy, ak ich môžete tíšiť. Dovolávajte sa inteligencie tých, čo na vás útočia.

Vybral som niekoľko otázok, ktoré môžete s úspechom použiť. Sú zostavené tak, aby ukázali aj najhorlivejším veriacim, že veď aj oni sú skeptici - lebo aj oni pochybujú o každom magickom systéme okrem toho svojho.

Keď vám nejaký kostolník vytkne, že neveríte, môžete mu dať niektoré z týchto otázok:

- Milióny hindov sa modlia k soche Šivovho penisu. Myslíte si, že existuje neviditeľný Šiva, ktorý si praje, aby sa ľudia modlili k jeho penisu - alebo ste skôr skeptik?

- Mormóni hovoria, že Ježiš Kristus po svojom zmŕtvychvstaní prišiel do Ameriky. Súhlasíte, či o tom skôr pochybujete?

- Príslušníci sekty Santeria na Floride obetujú psy, mačky a kurčatá a potom hádžu ich telá do riek. Myslíte si, že bohovia Santerie si naozaj prajú, aby sa tieto zvieratá zabíjali, či ste skôr skeptik?

- Moslimskí samovražední atentátnici v Izraeli sa považujú za martýrov a veria, že po smrti pôjdu okamžite do raja plného prekrásnych povoľných žien. Myslíte si, že tí, čo to urobili, sú teraz naozaj v ich nebi s ich odaliskami - alebo skôr pochybujete?

- Členovia Zjednotenej cirkvi veria, že Ježiš Kristus navštívil ich majstra Moona a poveril ho, aby všetkých ľudí obrátil na „moonizmus"? Veríte tejto posvätnej dogme Zjednotenej cirkvi?

- Svedkovia Jehovovi hovoria, že každý deň môže vystúpiť zo Zeme Satan so svojou armádou démonov a z neba zostúpiť Ježiš so zástupmi anjelov; že z toho bude obrovská bitka Posledného dňa a v nej zahynú všetci okrem svedkov Jehovových. Veríte tomuto slávnostnému učeniu ich cirkvi?

- Aztékovia sťahovali kožu z dievčat a vyrezávali ľuďom srdce na obeť božstvu opereného hada. Aký máte názor na neviditeľného opereného hada? Aha! Ako som predpokladal, neveríte.

- Katolíci si myslia, že obetná hostia a víno sa za zvukov zvončekov magicky premenia na skutočné telo a krv Krista pána. Veríte na túto „skutočnú prítomnosť" - alebo ste neverec?

- Zázračný uzdravovateľ Ernest Angley o sebe tvrdí, že má moc, opísanú aj v biblii, rozoznávať „duchov", takže spozná v tele chorých démonov a privolá anjelov na ich vyhnanie. Veríte takémuto náboženskému tvrdeniu?

- Biblia hovorí, že treba zabiť ľudí, ktorí pracujú v sobotu: „Kto čokoľvek robí v sobotný deň, má byť zabitý" (Ex 31,15). Máme popravovať tých, čo v sobotu pracujú - alebo o týchto slovách Písma pochybujete?

- V jednom zlatom kostole v Západnej Virginii si šafránovo odetí veriaci myslia, že sa stanú zajedno s Pánom Krišnom, ak budú dosť dlho vyspevovať „Hare Krišna!" Súhlasíte - či skôr pochybujete?

- Členovia sekty Nebeskej brány tvrdili, že sa „zbavia svojich kontejnerov" (obalov svojich tiel) a budú prenesení do vesmírneho korábu ufónov, čakajúcich na nich za Hale-Boppovou kométou. Myslíte si, že sú teraz naozaj na tej ufolodi, či ste skeptik?

- Počas honby na čarodejnice mučili kňazi inkvizície tisíce žien až do priznania, že začarovávali dobytok a súložili so Satanom - a preto ich upaľovali. Myslíte si, že cirkev mala pravdu, keď trvala na dodržaní príkazu biblie „Nedopusť, aby čarodejnica žila" (Ex 22,18) - alebo pochybujete o tomto výroku biblie?

- Členovia špiritualistických cirkví hovoria, že sa pri svojich bohoslužbách rozprávajú s mŕtvymi. Veríte, že naozaj komunikujú s duchmi zomrelých?

- Milióny amerických metodistov veria, že vedia hovoriť „neznámou rečou", akýmsi spontánnym chrlením podivných zvukov. Vravia, že to skrz nich hovorí Duch svätý, tretia božská osoba. Veríte tejto posvätnej dogme mnohých Američanov?

- Pavedeckí scientológovia hlásajú, že každý človek má dušu, ktorou je „tetan", a ten vraj prišiel z inej planéty. Veríte tejto doktríne, či o nej pochybujete?

- Starí Gréci sa domnievali, že na Olympe žije množstvo bohov - a dnešní novovekári si myslia, že na hore Mt. Shasta žijú neviditeľní Lemurijánci. Aký je váš názor na bohov, čo žijú na horách - veríte, či neveríte?

- V horách Západnej Virgínie mnohí veriaci počúvajú Kristov príkaz pri rozlúčke, že „praví veriaci majú chytať hadov" (Mk 16,18) - a prinášajú štrkáče na bohoslužby. Uznávate tento príkaz Písma, či nie?

- Indickí Tugovia veria, že bohyňa Kali (tá s mnohými rukami) prikazuje, aby jej prinášali ľudské obete zaškrtením. Myslíte si, že naozaj existuje neviditeľná bohyňa, ktorá si praje, aby sa ľudia škrtili, alebo ste neverec?

- Tibetskí budhisti hovoria, že keď starý lama zomrie, jeho duch vstúpi do tela chlapca, ktorý sa práve kdesi narodil. Takých dvanásť rokov ostanú bez vodcu, niekedy aj dlhšie, potom nájdu chlapca, pri ktorom sa dá myslieť, že vie niečo zo súkromného života starého lamu - a povýšia ho za nového lamu! Má to byť starý lama v novom tele. Veríte, že umierajúci lama letí do nového bábätka, alebo skôr nie?

- Okolo roku 1850 vyhlásil jeden čínsky konvertíta, že sa mu zjavil boh a povedal mu, že je mladším bratom Ježiša a prikázal mu „kántriť démonov". Strhol na svoju stranu armádu veriacich, ktorí vyvolali Taipinské povstanie, pri ktorom zahynulo 20 miliónov ľudí. Veríte, že bol Kristovým bratom - alebo o tom pochybujete?

*  *  *

A tak ďalej. Vytvorili ste si svoj obraz.

Stavím sa, že niet veriaceho, ktorý by nepovedal, že všetky tieto nadprirodzené tvrdenia sú nezmysly - okrem toho jedného, ktorému verí - napr. náš slovenský katolíks jeho vínom a hostiou.

Ako ste videli, ak preperieme prádlo teológií, zistíme, že priemerný kresťan pochybuje o 99 % svetových svätých dogiem. Ale to jedno percento, ktorému verí, nie je odlišné od ostatku. Všetko je to jeden systém prečudesných zázračných tvrdení, na podporu ktorých niet spoľahlivého dôkazu.

Ak teda niekomu ukážete, že niektoré „posvätné" pravdy sú pochabstvá, možno presiakne uňho na povrch podvedomá logika a uvedomí si, že ak sú iracionálne niektoré magické predstavy, môžu byť také všetky.

Takýto postup sa podobá na jednu scénu v románe Krv baránka od Petra de Vriesa. Jedna precitlivená pani blahoželá jednému Židovi, že „jeho národ" znížil počet bohov pri polyteizme na akurát jedného. Ten jej odpovedá:

 „Čo už je len krôčik od pravdy.

Medzitým je nám povzbudením, že dnes je už skoro každý na svete skeptikom - aspoň v ohľade náboženstva tých druhých.

*  *  *

Prameň: James A. Haught:"Everyone?s a skeptic -- about other religions", www.mukto-mona.com/.../james_haught/james_skeptic.htm; 17. 02. 2007.

Preložil Rastislav Škoda

Nová kniha: Storočie komunizmov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Kolektív autorov: Le si?cle des communismes (Storočie komunizmov), Editions de l'Atelier, Paris 2000, 542 s., 160 FF.

Pred tromi rokmi vyšla vo Francúzsku kniha, ktorá sa medzi časom so svojimi 200 000 výtlačkami v origináli a 500 000 výtlačkami v preklade do iných rečí stala svetovým bestsellerom: Čierna kniha komunizmu. Bola preložená aj do slovenčiny. Mala podať definitívnu bilanciu systému, ktorý vládol štvrtine ľudstva skoro pol storočia - taký bol aspoň názor koordinátora, ktorý si zrejme neuvedomil, že iní sa k tejto téme skoro vrátia.

Je samozrejmé, že dielo 23 francúzskych a iných odborníkov s názvom Storočie komunizmov si položilo celkom iné ciele ako jeho predchodca. Kde sa Stéphane Curtois zo všetkých síl snažil nájsť NEJAKÝ komunizmus, aby mu pripočítal ďalšie zločiny, tam Bernard Pudal, Serge Wolikow a ich kolegovia študujú rozdielnosti MNOHÝCH komunizmov, oživiac každý pokus v jeho špecifických súvislostiach, no bez toho, žeby tajili jeho ohavnosti.

„Je to výzva myslieť inakšie na stavenisku, ktoré je v úplnej prestavbe", komentoval novú knihu Le Monde a Nicolas Werth, jeden zo spoluautorov Čiernej knihy, uznal, že „všeličo bolo výlučne policajným poblúdením histórie".

Ako vidno, je o čom hovoriť. Žiaľ, rozhovor sa ukazuje byť obtiažny. Vo Francúzsku pozvali v septembri Stéphana Courtoisa do dvoch diskusií v televízii na programe France-Culture: ani raz nemal čas. Vyhovoval mu len prvý program s jemu nakloneným moderátorom Ardissonom.- 

Ak nie je možné ozajstné stretnutie v masmédiách, mohli by diskutovať aspoň historici vo svojom profesionálnom rámci?

V polovici októbra sa v Blois konali tretie Stretnutia histórie, čo bola príležitosť na výmenu názorov, a to tým skôr, že časopis l'Histoire tam organizoval diskusiu, či „Je komunizmus utópia?". „Neskoro", dostali odpoveď autori Storočia komunizmov, „diskusia je uzavretá", hoci sa prihlásili v júni! Pluralizmus nechá pozdravovať!

Plurál v názve knihy upozorňuje, že zásadne sa odmieta redukcia problému na jeho ideologický rozmer, ktorý by nevyhnutne vyplynul zo singuláru. Toto odmietnutie nemá nič spoločné, opakujem, s obranou výčinov komunistických vlád a nezbavuje ich zodpovednosti; je skôr kritikou tých, ktorých analýzy sa zvyknú obmedzovať na citovanie programov alebo na inventarizáciu obetí.

Nejde o ospravedlnenie násilia, ale o hľadanie jeho postavenia v usporiadaní spoločnosti. O Sovietskom zväze napr. Peter Holquist píše:

 „Násilie tam nemalo hraníc a bolo premyslené. Rozdiel proti iným vládam nie je v tom, či sa používala tá alebo oná forma násilia, lebo všetky už boli všelikde používané. Tu sa používali bodovo, od prípadu k prípadu, a nie ako jedna z trvalých súčastí rozsiahleho projektu."

Autori si teda dali za cieľ analýzu celej galaxie komunistického sveta, resp. sveta komunistov, nakoľko je to možné. Neuspokojujú sa s históriou komunistických vlád a s ich obdobiami úspechov a kríz, ale študujú aj spoločnosti, kde komunisti na vládu len ašpirovali.

V prvom prípade (SZ, Čína, Vietnam) im ide tak o roľnícku politiku strany ako o postoj roľníkov k strane, tak o robotnícku politiku strany ako o postoj robotníkov k strane a vždy robia globálnu bilanciu, aj keď je to niekedy na úkor podrobností. Tam, kde komunisti síce karty miešali, ale rozhodujúce slovo nemali (Francúzsko, Taliansko, arabský svet, latinská Amerika), tam rozbor strán, medzinárodných organizácií a činnosti miestnych aktivistov vykresľuje panorámu, o ktorej sa ešte bude hovoriť. Nepríjemne prekvapuje, najmä čitateľa z našich končín, že pri preberaní komunizmov strednej Európy sa nevyskytujú mená Gottwald, Imre Nagy ani Gomulka.

V jednom zo záverov sa Bernard Pudal dotýka zaujímavého problému dvojice, ktorú v tých časoch tvorili komunizmus a robotnícka trieda. Bežne sa všade hovorilo o strane robotníckej triedy. Aký podiel malo na tom teoretické a praktické presvedčenie a aký oportunistická inštrumentalizácia? Niet pochýb, že pre určitú časť ľudových vrstiev bola ich strana sociálnym výťahom. Napr. vo Francúzsku bolo v r. 1920 v ústrednom výbore KSF 18 % robotníkov, v r. 1936 však skoro trikrát toľko, 52 %. Nie je pravdepodobné, že išlo o taktiku a úmyselné vytváranie tradície.

Iný problém, ktorý by si bol zaslúžil pozornosť: ako vysvetliť istotu, ktorú mali komunisti, že stelesňujú povedomie o budúcnosti ľudských spoločností? Ako nadobudli túto istotu práve v storočí, keď triumfoval kult vedy - a ako bolo možné, že práve oni sledovali svojich vodcov so srdcom pobožných veriacich?

Prameň: Podľa Marca Ferra a Dominiqua Vidala, "Le si?cle des communismes - Réplique au Livre noir", "Courtoisies", Le Monde diplomatique, č. 560, s. 2 a 31, november 2000.

Deti v prvých radoch

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Eyyad Sarray

Pri manifestácii v Jeruzaleme bolo šesť zabitých a desiatky zranených. 18 z nich malo osem až pätnásť rokov, 14 medzi šestnásť a dvadsať rokov. Tlač odsúdila ľudí,

„ktorí posielajú svoje deti manifestovať a sami ostávajú v bezpečí doma."

Táto manifestácia sa naozaj udiala v Palestíne - ale v roku 1945! Vtedy vyšli do ulíc sionisti a britská tlač ich počínanie odsudzovala. (Charles Enderlin, Paix ou guerres [Mier alebo vojny. Tajné izraelsko-arabské vyjednávania medzi 1917-1997], Stock, Paris, 1997).

Tento typ argumentácie vzbudzuje pohoršenie u Eyyada Sarraya, riaditeľa Zdravotného strediska pre duševné zdravie v Gaze a zanieteného prívrženca mieru v Palestíne. Jeho výkrik hnevu treba počuť:

Sú aj takí, čo sa nevinne pýtajú: Prečo ženú alebo čo len púšťajú palestínske matky svoje detí do prvých radov intifády - a potom plačú nad ich mŕtvolami? Na prvý pohľad sa táto otázka vidí byť oprávnená, no v skutočnosti je jej výpoveď patologická.

Správna otázka znie: Prečo zabíjajú naši (židovskí) vojaci tieto deti? A dodávam, že často chladnokrvne a presnými zásahmi. Táto otázka by logicky mala viesť k ďalšej otázke: Čo tu vlastne hľadáme, v zemi Palestínčanov? Miesto toho vojaci odvrátia tvár a vyhlásia deti za darebákov a čertov, stavajúcich sa pred ich flinty a provokujúcich ich, kým ich nezabijú.

Tieto deti - vysvetľujú nám - netúžia veľmi po živote. Ich matky - tvrdia vojaci - nevedia, čo sú materské city.

Zamyslime sa nad tým, čo tieto tvrdenia nepriamo znamenajú: ak palestínske matky necítia lásku k svojim deťom, potom Palestínčania nie sú vskutku ľudia. Ba horšie: nielenže nie sú rovní ľuďom, ale ani psom a mačkám nie sú rovní, lebo tieto sa o svoje mláďatá v nebezpečenstve veľmi starajú! Je možné, že by Palestínčania boli menej ako zvieratá?

Takéto závery nám pripomínajú to, čo si mysleli juhoafrickí rasisti o černochoch, európski dobyvatelia o americkom kontinente a o austrálskych domorodcoch a nie v poslednom rade nacisti o židoch.

Takéto postuláty úplne prehliadajú, že Palestínčania bránia svoju zem a svoju dôstojnosť, čo je základné ľudské právo. Vnukajú názor, že Palestínčania sú násilní od prírody a že nenávidia Židov len preto, že títo sú židia. Kto takýto názor príjme, ten zabúda, alebo si nechce uvedomiť, že Izrael protiprávne okupuje palestínske územia, a to už veľmi dávno, ukrutne, ničivo a ponižujúco. A že mnohí Izraelčania a Židia na celom svete túto okupáciu odsudzujú.

Prameň: Eyyad Sarray, "Des enfants au front", Le Monde diplomatique, č. 560, s. 13, november 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Filozofia v kríze

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Mario Bunge

Nie je mŕtva, ale šliape vodu

V USA je asi 9.000 doktorov filozofie s titulom Ph.D., čo je najmenej C.Sc., resp. docent. Viac ako 5.000 z nich učí na kolégiách a vysokých školách. Podľa výskumu Americkej filozofickej asociácie však iba nepatrný počet Američanov pozná niektorého z nich podľa mena a ešte menej dielo čo len jedného z nich. - Peter Edidin v New York Times, 20. 01. 2001.

Panuje všeobecné presvedčenie, že filozofia je v depresii. Niektorí sú dokonca názoru, že je mŕtva. Táto myšlienka by nebola nová: Vyslovil ju už Comte, opakovali Nietzsche a potom Wittgenstein, dnes ju počuť od Richarda Rortyho a iných. Okrem toho existuje priemyslové odvetvie smrti filozofie. Je to paradoxné, ale niektorí profesori žijú z pochovávania, exhumovania a znovupochovávania filozofie; ich činnosť teda je skôr nekrofilná ako filozofická.

Podľa mojej mienky je filozofia ďaleko od mŕtvej, ale stagnuje. Je skutočnosť, že sa predkladá len málo nových korektných filozofických myšlienok alebo systémov - ak vôbec. Minuli sa časy vzrušujúco nových a veľkých filozofických ideí, ktoré sa neraz prelievali do iných vedných odvetví alebo aj do verejnosti - či už s dobrými alebo zlými dôsledkami. Dnes väčšina filozofov učí, analyzuje, komentuje alebo skrášľuje myšlienky iných vedcov a iných filozofov. Mnohí nám tu predvádzajú povrchné, čo aj dômyselné akademické hry. Len málo filozofov má široký rozhľad: sú to učitelia bez školy. Hoci sa však filozofia zdá byť neplodná, nájdu sa ozajstní filozofi, ktorí sa pokúšajú kultivovať ju miesto lamentovania nad jej úpadkom.

Niektoré príčiny krízy

Dovoľujem si tvrdiť, že súčasná filozofia trpí okrem iného na tieto choroby:

- Nadmerná profesionalizácia. Za dávnych čias bola filozofia poslaním: priťahovala len amatérov zaľúbených do všeobecných problémov a smelých, čo aj niekedy neurčitých až blúznivých ideí. Začínajúc Kantom sa filozofia stala ďalším zamestnaním. (Veda prekonala ten istý proces po konci Druhej svetovej vojny.) Technická zručnosť a sprievodná obozretnosť často nahradzujú zápal a nadšenie. A tak sa profesia zaplnila funkcionármi, ktorí nepohnú filozofiu dopredu, ani nikomu neodovzdajú nadšenie, ktoré im chýba a bez ktorého sa nedá uskutočniť nijaký veľký podnik.

- Predkladanie nezrozumiteľných miesto hlbokých myšlienok. Hlbokej myšlienke je ťažko porozumieť, ale s určitým úsilím sa vždy dá pochopiť. Vo filozofii je však niekedy pomotané vyjadrovanie sa len zásterkou pre frázy a nezmysly vydávané za diela ducha. Tak získal Heidegger reputáciu hlbokého mysliteľa: písal vety ako napr. „Čas je dozrievanie dočasnosti." Keby nebol býval nemeckým profesorom a obľúbeným žiakom iného profesora vychýreného pre svoj hermetizmus, Husserla, bol by asi považovaný za blázna alebo podvodníka.

- Posadnutie jazykom. Niet pochýb, že filozofi musia byť opatrní pri voľbe slov. Túto zodpovednosť však majú spolu so všetkými intelektuálmi, či sú to novinári alebo matematici, advokáti alebo demografi. Len básnici si môžu dovoliť písať o šťastných vetroch alebo opitých lodiach. Okrem toho je jedna vec písať správne a niečo celkom iné je urobiť z jazyka centrálnu tému filozofie - aj bez ohľadu na mienku odborníkov, totiž lingvistov.

- Idealizmus. Hoci idealizmus je jedna z dominantných akademických filozofií, je taký vyčerpaný ako marxizmus: v poslednom čase nevyprodukoval nové myšlienky. Objektívny idealizmus od Platóna po Leibnitza a od Bolzana po Fregeho je životaschopný len vo filozofii matematiky, a aj to len v tom prípade, ak sa živí matematici a aktívne komunity matematikov neberú do úvahy. Všetky iné disciplíny, či už vedecké alebo technické, sú vyslovene materialistické, lebo sa zaoberajú konkrétnymi predmetmi. Je pravda, že hermeneutická téza, že sociálne fakty sú „texty alebo textom podobné", bola s radosťou privítaná na biednej periférii sociálnych vied. Je však neplodná, pretože ani neopisuje, ani nevysvetľuje nijaké sociálne fakty a ešte menej môže poskytovať smernice pre sociálnu politiku.

Keďže sa subjektívny idealizmus od Berkeleya po Kanta a od Macha po Goodmana nezaujíma o materiálne veci a procesy, napr. o prírodné zdroje a prácu, nepomôže nám porozumieť, čo sa deje okolo nás. Aby sme pochopili alebo zmenili skutočnosť, či už prírodnú, sociálnu alebo zmiešanú, musíme začať dôkazom, že je konkrétna a že tu nejde o subjektívny zážitok.

- Prehnaná pozornosť miniproblémom a módne akademické hry. Prečo niektorí zabíjajú čas hŕstkou umelých miniproblémov, keď vedomosti a akcieschopnosť im predkladajú toľké ozajstné a naliehavé problémy? Prečo napr. morálni filozofi nevenujú viac pozornosti problémom, ktoré sa týkajú miliárd ľudí - napr. chudoba a nezamestnanosť - ako problémom týkajúcim sa len niekoľkých, napr. potratu alebo eutanázii. Je to preto, lebo religióznych ľudí väčšmi vzrušuje toto druhé?

- Bezpredmetný formalizmus a bezformná nepredmetnosť. William James báječne rozdelil filozofov na tvrdo- a jemnomyseľných. Treba ľutovať, že dnes tvrdomyseľní, hoci sú zruční pri riešení formálnych tém, zriedkakedy sa pustia do závažných problémov. Obyčajne pracujú v mylnej domnienke, že na odhalenie tajomstiev vesmíru stačí logika - to dnes môže urobiť len veda. Na druhej strane sa niektorí jemnomyseľní pustia do vážnych problémov, ale nepoužijú potrebné formálne nástroje. Výsledok kombinácie tvrdých metód a nepatrných problémov je povrchnosť. Kombinácia jemných metód dôležitých problémov je sklamanie. A zaoberanie sa nepatrnými vecami jemnými metódami, ako to robia lingvistickí filozofi (Wittgensteinovci), vyvoláva len zívanie.

- Fragmentarizmus a aforizmy. Draho sme platili za zlyhanie „veľkých" filozofických systémov typu Aristotela, Tomáša Akvinského, Leibnitza, Wolffa, Kanta, Hegela alebo Lotzeho. Cenou bola trvalá nechuť do akéhokoľvek pokusu vybudovať nejaký filozofický systém a sprievodné uprednostnenie krátkej eseje alebo dokonca aforizmu. Výraz „esprit de syst?me" (duch systému) sa dnes používa v pejoratívnom zmysle slova. Ale táto nechuť je taká nerozumná, ako by bolo nedôverovať fyzike alebo inžinierstvu, lebo niekedy zlyhajú. Nie je zlé systematizovať (organizovať) idey, ale lipnúť dogmaticky na jednom alebo druhom výsledku takej snahy. Zlé je to preto, lebo všetky veci a idey sa vyskytujú len v systémoch.

Idey musíme systematizovať, lebo roztrateným ideám sa nedá rozumieť; lebo potrebujeme logickú konzistenciu; lebo je dobre mať deduktívnu silu; a pretože svet nie je hromada nesúvisiacich skutočností, ale systém vzájomne súvisiacich vecí a procesov.

- Odstup od intelektuálnych motorov modernej civilizácie. Tieto motory sú veda, technológia a ideológia. Odstup od nich urýchľuje divé a anachronistické špekulácie. Väčšina súčasných filozofov nemá ani nohy na zemi, ani oči fixované na hviezdy.

Toľko pre diagnózu chorôb súčasnej filozofie. Každá jedna z nich by stačila, aby poslala milú starú dámu na záchranku. Vyžaduje sa primeraná liečba pacienta: transfúzia nových a závažných problémov, ktorých vyriešenie by obohatilo vedomosti; intenzívne cviky v pojmovej dôslednosti, aby sa vylúčili pseudofilozofické toxické produkty; vybrané lahôdky matematiky, vedy a technológie; zácvik do metód detekcie a inaktivácie ideologických mínových polí; a obnova kontaktov s najlepšími filozofickými tradíciami. Ak pacient nebude sledovať túto alebo podobnú liečbu, umrie od hladu alebo od nudy. Keby sa to stalo, zaujme jeho miesto amatérsky filozof, čo nebude nijaká tragédia, lebo najlepší z nich sa podrobia disciplíne. Veď ani jeden z otcov filozofie nemal svoju filozofickú katedru - ba ani doktorát z filozofie.

Od neurónu k mysli

Až do polovice 20. stor. bolo len málo komunikácie medzi neurovedcami a psychológmi. Typické bolo, že tí prví sa zaujímali len o rozličné podsystémy nervovej sústavy, kým psychológovia študovali len vonkajšie chovanie sa, učenie alebo procesy povedomia. Ťažko bolo nájsť takého, čo sa zaujímal o spôsob, ako kontroluje nervový systém správanie sa; ešte menej ľudí sa zaujímalo o nemotorické a nesenzoriálne aktivity centrálneho nervového systému vyšších obratľovcov (cicavce a vtáky). V dôsledku toho sa správanie sa ľudí javilo naďalej ako skoro mysteriózne a myseľ ako neexistujúca, resp. prinajmenšom mimo dosahu vedeckých metód výskumu. Osobitne treba spomenúť, že žiaden vedec, ktorý dbal na svoju povesť, sa nedotkol problému podstaty sebauvedomenia, a tým menej jeho lokalizácie v mozgu.

Táto medzera sa teraz pomaly zapĺňa. Neurovedci sa čoraz viac zaujímajú o správanie sa, pamäť, vnímanie, vznik myšlienky, vedomie a emócie; a niektorí psychológovia a etológovia už spokojne ignorujú paralyzujúcu výzvu minulosti „Neneurologizovať!" Ešte lepšie je, keď začínajú pozorovať, čo to kontroluje správanie sa a vyvoláva mentáciu (myslenie); a biologickí psychiatri liečia poruchy mysle s rastúcim úspechom.
Dôsledkom úspechu tohto na mozog zameraného postupu pri štúdiu mysle a správania sa je to, že starodávne teologické a idealistické predstavy, odtŕhajúce myseľ od hmoty, sú na ústupe. Prežívajú len vo funkcionalistickej (nebiologickej) kognitívnej psychológii, v na ňu naviazanej filozofii mysle a v takých slovných stopách ako boli

„X je neurálny korelát (alebo báza alebo substrát) mentálnej funkcie Y", a

 „X je neurálny systém, ktorý sprostredkuje (alebo umožňuje) mentálnu funkciu Y." Všetky tieto finty v skutočnosti hovoria jednoducho to, že

„nervový systém X vykonáva mentálnu funkciu Y."

Konečne teda dochádza k fúzii neurovedy s psychológiou: Kognitívna neuroveda, ako sa dnes psychológia často nazýva, je prosperujúci podnik.

Neurovedci vedia, že nervový systém je len jeden zo systémov celého živočícha - čo aj ten najzložitejší a najzaujímavejší; psychológovia zisťujú, že reálne živočíchy nie sú čierne skrinky. Veľká stena medzi telom a mysľou sa navrtáva zvnútra (subjektívne skúsenosti) a zvonku (mozog). Tá stena súčasne na obidvoch stranách narastá: od percepcie k tvorbe koncepcie, od jednotlivého neurónu k celému mozgu. A ako vŕtanie a rast pokračujú, zisťuje sa, že tá stena neexistuje v prírode, ale len v teológii a idealistickej filozofii sledujúcej stopu teologickej tradície. To ony vynašli povesť o nehmotnej, nesmrteľnej a nevyspytateľnej duši a o radikálnej rozdielnosti medzi človekom a inými vyššími primátmi.

Áno, stratégia fúzie alebo zlúčenia sa dosiaľ rysovala len v hmlistých obrysoch. Okrem toho panuje neistota v ohľade odporúčajúcich listín, vyžadovaných na uznanie niekoho za riadneho kognitívneho neurovedca. Napríklad vedci skúmajúci zrakový systém alebo účinky stresu na percepciu seba samého a správanie sa, obyčajne sa sami nepovažujú za kognitívnych neurovedcov. Takéto nepresnosti a konfúzie pochádzajú nielen z historických príhod a delenia oblastí záujmu, ale aj z filozofickej nedbanlivosti. Pre druhý faktor svedčia skupiny výrazov ako „myseľ/mozog" (prečo nie „chôdza/nohy" ?); „mozog je príčinou mysle" (zapíčiňujú pľúca dýchanie?); „so zámerom na" miesto „s ohľadom na"; a „komputácia" (v zmysle výber výpočtom) aj vtedy, keď ide len o šírenie signálu (t.j. pozdĺž axónu) alebo jeho prenos transdukciou (t.j. cez synapsiu).
Treba sa dohodnúť na určitých koncepčných spresneniach, ak chceme optimálne integrovať rozličné prístupy, metódy a výsledky početných vied, od biofyziky po sociológiu, dotýkajúcich sa problému vysvetlenia procesov, zodpovedných za správanie sa a mentáciu (myslenie).

Záver

Je jasné, že kto chce prispieť do pokladnice vedomostí originálnym príspevkom, musí sa špecializovať. Špecializácia však nepotrebuje, alebo nevylučuje, vypracovanie či použitie detailnej (filozofickej) schémy, ktorá umožní lokalizovať problémy, voliť správnu metódu na ich riešenie a použiť všetky relevantné kúsky vedomostí v priľahlých oblastiach, takže sa dosiahne integrácia už na začiatku veľmi rôznorodého výskumného poľa.

Takáto integrácia pôvodne nesúvislého výskumného poľa, akú sme videli pri neurobiológii a psychológii, ukázala svoju hodnotu pri robení mosta cez úžinu medzi neurónom a mysľou, ako aj pri liečbe niektorých vážnych porúch mysle.
Integrácia rozličných vied o mysli a správaní sa pokračuje napriek odporu na podklade starej teologickej a idealistickej dogmy o psychoneurálnom dualizme, ako aj radikálneho redukcionizmu. Prebiehajúca syntéza svedčí o intelektuálnej sile, plodnosti a praktickej užitočnosti materializmu a systémizmu; potvrdzuje pravdivosť tézy, že veda a filozofia sa čiastočne skôr prekrývajú, než ako by nemali nič spoločné.

Okrem toho táto syntéza psychológie a neurovedey usvedčuje z nepravdy tvrdenie, že keďže veda nevie nič o duši, ktorá patrí do oblasti náboženstva, niet zásadného konfliktu medzi týmito „dvomi neprekrývaj úcimi sa magistériami". Naopak, veda už vie niečo o duši, najmä to, že nexistuje, tak ako flogistón, éter (ako vesmírny priestor), životná sila, závisť penisu, kolektívna pamäť alebo manifestné poslanie určitých bohom alebo politikmi vyvolených národov. Veda vie, že duša je vynález, ktorý sa začal ako naivné vysvetľovanie niektorých každodenných dianí - napr. snov a nevysvetliteľných udalostí - a končí sa tým, že sa stáva jadrom celej skupiny ideológií vhodných na sociálnu kontrolu spoločnosti.

Aj inakšie sa dá ľahko vidieť, že veda a viera sa skôr navzájom vylučujú ako znášajú. Veda považuje za isté, že svet je skôr hmotný a usporiadaný ako duchovný a zázračný. Tento predpoklad je základom pre snahu skúmať a pozorovať svet aspoň čiastočne pomocou bežných svetských technologických postupov skôr ako náboženskými obradmi. Pritom každý úspech vedy a technológie oslabí postavenie náboženstva a jeho sekulárnej vetvy, filozofického idealizmu.

Prameň: Skrátené autorom podľa knihy Mario Bunge, Philosophy in Crisis: The Need for Reconstruction (Filozofia v kríze: Potreba rekonštrukcie). Prometheus Books, 2001. Free Inquiry, 21/2, s. 29-31, jar 2001.

Niektoré Mojžišove omyly

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Robert Green Ingersoll

Prvých päť kníh biblie sa volá Pentateuch. Dlho sa malo za to, že ich autorom je Mojžiš a mnohí si to myslia ešte dnes. Je však vedecky dokázané, že Mojžiš nemá s týmito knihami do činenia vôbec nič a že boli napísané storočia po tom, keď on sa už obrátil na prach a popol. Keďže však mnohé cirkvi naďalej trvajú na jeho autorstve - takže by opísal aj vlastnú smrť a svoj pohreb! - pohovorme si o ňom ako o autorovi.

Kresťania ostatne tvrdia, že skutočným autorom Písma je boh a preto nezáleží veľmi na tom, koho používa ako svoje pero alebo zapisovateľa.

Skoro všetci autori všetkých svätých kníh podali správu o stvorení vesmíru, o pôvode hmoty a o osude ľudskej rasy. Skoro všetci zdôraznili povinnosť vďačnosti človeka voči jeho stvoriteľovi: zato, že ho priviedol na svet a že mu tu dovolil žiť a trpieť. Skoro všetci si mysleli, že ani najodpornejšie zbožňovanie nemôže stačiť na vyváženie božej snahy a námahy o dobro človeka. Skoro všetci zdôrazňovali, že musíme ďakovať bohu za všetko dobré, čo v živote zakúsime, ale ani jeden nám nedal informáciu, koho máme považovať za zodpovedného za zlo, ktoré nás tiež postihuje.

Mojžiš sa líši od väčšiny autorov svätých kníh tým, že zanedbal otázku, čo bude po smrti, že zabudol sľubovať nebo a hroziť peklom. Vo veci posmrtného stavu nie je v Pentateuchu ani slovo. Je pravdepodobné, že v takýto skorý deň ľudstva nepovažoval boh za veľmi dôležité ohlasovať osud človeka vo večnosti. Zdá sa, že si myslel, že ovládne Židov odmenami a trestami na tomto svete a tak podržal desné skutočnosti večných radostí a útrap pre svoj vyvolený národ ako prísnu tajnosť. Považoval za dôležitejšie hovoriť Židom o ich pôvode, ako poučovať ich o ich osude.

Musíme si uvedomiť, že každý kmeň a národ má svoj spôsob, ako si vykladá najmarkantnejšie prírodné úkazy. Tieto správy sa podávajú ďalej ako tradícia, pričom sa menia pôsobením nespočetných rozprávačov, ako sa zvyšuje ich inteligencia a ako vpletajú do deja nové skutočnosti - neraz aj len pre uspokojenie záujmu o pozoruhodnosti.

Spôsob, ako si kmeň alebo národ vysvetľuje deň a noc, zmenu ročných období, padanie dažďa a snehu, let vtákov, vznik dúhy, zvláštnosti zvierat, sny spánku, vízie šialených, výskyt zemetrasení, sopiek, búrok, bleskov a tisícov iných vecí, ktoré priťahujú pozornosť a vyvolávajú vzrušenie, obdiv alebo strach, to všetko sa dá nazvať filozofiou kmeňa alebo národa. Barbari a divosi pripisovali všetky prírodné javy činnosti nejakých inteligentných bytostí za určitým cieľom a predpokladali, že tieto bytosti môžu človeku pomôcť alebo uškodiť; človek musel niečo urobiť, aby získal pomoc a vyhol sa hnevu týchto bohov. Z takejto viery vyrástli určité obrady a obrady spolu s vierou vytvorili náboženstvo; v dôsledku toho má každé náboženstvo vo svojom základe zlé pochopenie príčiny nejakého javu.

Každé zbožňovanie je založené na viere, že existuje nejaká bytosť, ktorá môže, ak chce, zmeniť prirodzený beh udalostí. Divoch sa modlí k skale, ktorú nazýva bohom, kresťan sa modlí k bohu, ktorého nazýva duchom, a modlitby oboch sú rovnako účinné. Divoch aj kresťan postavili za vesmír inteligentnú bytosť a táto príčina, či už to bol jeden boh alebo mnoho bohov, bola v každom čase predmetom zbožňovania. Nosiť amulet, mlieť modlitby, počítať koráliky, postiť sa, obetovať ovcu, dieťa alebo nepriateľa, to sú len rozličné cesty k tomu istému cieľu a všetky sú následkami toho istého omylu.

Mnohé náboženské systémy vznikli a existovali celé veky pred érou, ktorá objavila umenie písať a prekonali veľa zmien, kým sa ich historky, zázraky, udalosti, proroctvá a omyly zafixovali a skameneli v podobe zapísaných slov. Potom bola zmena možná len tak, že sa starým slovám dal nový zmysel; to sa stalo nevyhnutným, pretože sa stále hromadili nové skutočnosti, ktoré neboli v zhode s doslovnou interpretáciou „posvätných záznamov". Takto čestná viera často predlžuje svoj život nečestnými metódami; a takto sa pokúšajú dnešní kresťania harmonizovať mojžišovskú rozprávku o stvorení sveta a človeka s teóriami a objavmi modernej vedy.

Príliš veľa vychvaľovania zbystruje pozornosť a neraz upozorní na chyby, ktorých by sme si inakšie nevšimli. Keby sme mohli bibliu čítať ako obyčajnú knihu, možno by sme obdivovali jej krásne miesta, zapamätávali si jej hodnotné myšlienky a o tých absurdných, groteskných a ukrutných príhodách by sme povedali, že ich autori žili v drsných barbarských časoch. Ale hovorí sa nám, že bibliu napísali inšpirovaní muži; že obsahuje božiu vôľu; že je dokonalá, čistá a pravdivá vo všetkých svojich častiach; že je prameňom a štandardom všetkej morálky a náboženskej pravdy; že je hviezdou a kotvou každej ľudskej nádeje; jediným sprievodcom človeka na jeho púti svetom, jedinou fakľou v noci prírody. Tieto tvrdenia sú v takom rozpore s každou známou skutočnosťou, tak hmatateľne absurdné, že každý slobodný a nezaujatý duch musí zdvihnúť zástavu revolty.

Boli časy, keď sa veda snažila dokázať, že nie je nezlučiteľná s bibliou. Karty sa však obrátili a dnes sa náboženstvo snaží dokázať, že biblia nie je nezlučiteľná s vedou.

Zástancovia biblickej morálnosti zaiste nebudú schvaľovať genocídy ani otroctvo, ani sa nebudú biť za to, že zem je plochá ako tanier, hoci to všetko stojí v biblii. Ak na nich budeme vo veci týchto nerozumných a nechutných názorov ďalej útočiť, pochopia, že len „progresívne zjavenie" vedie k „správnemu porozumeniu biblii" a k morálke, ktorá sa vyrovná sekulárnej. Takýmto procesom postupnej asimilácie sa z fundamentalistickej teológie zrodila liberálna teológia: celé kresťanstvo sa podstatne zmenilo, vybledlo a zhumanizovalo sa, približujúc sa stále viac a viac k nášmu humanistickému presvedčeniu. Tak je to dobre, to si prajeme!

Prameň: Robert Green Ingersoll, "Some Mistakes of Moses", Free Inquiry, 21/2, s. 51, jar 2001.

Vývoj mysle

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

James Underdown

- Všetky veľké pravdy boli spočiatku rúhania (George Bernard Shaw)
- Nie to nás bolí, čo vieme, ale to, čo nevieme (Will Rogers)

Z tých miliónov ľudí bez náboženstva, ktorí dnes žijú v našich štátoch, veľmi mnohí pociťujú veľkú frustráciu pri pomyslení na súčasný stav vývoja mysle. (Pod „vývojom mysle" rozumiem ten dlhý pomalý prechod od viery v mýty a mágiu k používaniu vedy a rozumu.) Sme svedkami toho, ako sa politickí kandidáti predbiehajú, ktorý z nich bude skôr v kostole (alebo v synagóge, ak ide o USA alebo Izrael) a opakovane počúvame význačné osobnosti tvrdiť, že zbožní občania sú akosi morálnejší ako ateisti, agnostici a sekulárni humanisti. V televízii sa hovorí o anjeloch, v kinách ukazujú čertov a diablov a bankovky (americké) znetvoruje nápis „Dôverujeme v Boha". Kedy to všetko vyhlásime za minulosť?

Ustúpme krok dozadu a pozrime sa, či sa vývoj mysle vlečie dopredu naozaj tak pomaly, alebo či sa to len tak zdá. Pred dvetisíc rokmi boli vedomosti ľudstva o vesmíre veľmi obmedzené. Ako ľudia sme sa spravidla neodvažovali ďaleko od svojich domovov; nevedeli sme, kde sa berú choroby, ako sa vytvára počasie a odkiaľ prichádza zemetrasenie; a veľká väčšina ľudstva bola zreteľne podelená na vrstvu veľmi bohatých (a pre svoju dobu učených) a veľmi chudobných, prípadne až zotročených (nevzdelaných). Tá éra porodila kresťanstvo.

Bolo treba skoro 1 500 rokov a pohyblivosť západnej civilizácie, aby sa knihy sprístupnili veľkému počtu občanov, ktorí sa z nich potom mohli dozvedieť (ak sa naučili čítať), ako je to s vecami okolo nich a s tými, čo sú ďalej. Po pätnástich storočiach (od čias Krista, ak žil) čo sme sa vozili na vozoch, postupne čoraz krajších, bolo treba ešte dvesto rokov, aby sme začali klásť základy modernej vedy a technológie. Počas tohto Osvietenstva sme začali študovať fyzický svet a nebesá len preto, aby sme im porozumeli. Veda sa objavila v čase, keď si náboženstvá delili teritórium a stavali ploty. Keď veda a technika umožnili priemyslovú revolúciu, zrodila sa stredná trieda občianstva a vzdelanie, knihy a spôsoby, ako nezávisle myslieť, sa konečne dostávali na prah domov ľudových más - po prvý raz v histórii ľudstva. To si treba uvedomiť: široké, slobodné, všeobecné vzdelávanie má ľudstvo k dispozícii menej ako dve storočia!

Zamyslime sa nad tým. Väčšina ľudí mala naozaj len úbohých dvesto rokov prístup k spôsobom, ako študovať staré náboženské mýty a stredoveký spôsob myslenia - žiaľ, nemá však o to veľký záujem ani dnes. Ak berieme za základ 150.000 rokov existencie moderného človeka, je to 1/7.500 ľudskej histórie. Bez prístupu k vedomostiam prostredníctvom kníh a vzdelania sa v ľuďoch len ťažko zrodí myšlienka zaoberať sa otázkou viery ich predkov. Aj dnes ešte pojem starodávnych náboženstiev, tradičných medicín a prastarých učení predpokladá hlboké chápanie podstaty života a sveta.

Moderný svet vie exponenciálne viac ako sa vedelo za čias Krista, alebo aj za čias Darwina. Koľkí ľudia mali pred dvesto rokmi konkrétne vedomosti a boli pripravení pustiť sa do rozboru historky o stvorení človeka v Genezis? Ktorá cirkev bola v tom čase vstave dať rozumnú odpoveď na takú výzvu? Koľkokrát boli cirkvi vyzvané už na prelome minulého storočia, aby poskytli vedecké alebo racionálne argumenty na podporu viery v Noemovu archu, rozstúpenie Červeného mora pre prechod Židov, alebo Turínsku plachtu? Celé stáročia ste museli veriť, čo cirkev učila, lebo inakšie ste boli vylúčený zo spoločnosti (exkomunikovaný, ak nie popravený). Bolo nebezpečné zapochybovať o dogme. Na niektorých miestach je to ešte aj dnes nebezpečné. Cirkvi sa nepúšťajú do vážnych diskusií s nevercami, lebo si myslia, že to nepotrebujú. Tradícia otvorene napadnúť cirkev a poverčivosť je vec moderny.

Dnes sa však dá debatovať. Okrem kreacionistov je väčšina moderných ľudí hotová pustiť sa do rozhovoru o Adamovi a Eve práve tak ako o škriatkoch a čarodejniciach - teda ako o voľakedajších všeobecných presvedčeniach. Pred Darwinom, teda pred asi poldruha storočím, len málo dokonca aj vedcov malo predstavu o tom, ako sa na našej planéte vyvinul život. Ako mohol vtedy priemerný občan odmietať Genezis? Dnes vie každý priemerný biológ, zoológ, geológ atď. definovať evolúciu. To je pokrok, rýchly pokrok.

Náboženstvá dnes preberajú reč (aspoň reč) vedy, aby pozdvihli svoju úroveň. Ústav pre vedu o stvorení sveta a Ústav pre výskum Turínskej plachty sú dva typické príklady, ako sa katolícka cirkev pokúša udržať kontakt s postupne vyššie vzdelanou masou ľudí. „Ospravedlnila" sa Galileovi za odmietnutie jeho heliocentrických teórií a pripúšťa, že niečo pravdy je aj na tejto záležitosti s vývojom. Po prvý raz v histórii pociťuje cirkev potrebu použiť na svoju podporu aj vedu a rozum.

Mení sa aj tvár náboženských predstáv. Mnoho ľudí už neverí na peklo, a vôbec nie na čerta. Katolíci už neveria na limbus (štvrté miesto v zásvetí, kam prídu po smrti duše nepokrstených detí, potratených plodov a embryí a budú čakať na Posledný súd, p.p.) a v piatky sa nezdržujú mäsitých pokrmov; mnohí z nich si vytvorili vlastné názory (napr. na umelé prerušenie tehotenstva, kontrolu rodenia, predmanželský sex) na to, čo je dobré a čo zlé nezávisle od cirkevných dogiem.
Pred päťdesiatimi rokmi bola takáto individuálnosť nemysliteľná a v najlepšom prípade by bola prešla bez povšimnutia. Dnes aj veľké cirkvi strácajú obrovské množstvá veriacich, lebo ľudia už jednoducho nekupujú staré noty. Aj to je pokrok.

Ľudia dnes prežívajú vedu každý deň. Nemusíme vedieť, ako štartujú naše autá, ako bzučí náš počítač, ako to, že mi zvoní mobilný telefón; tieto veci fungujú a vieme, že sú to plody vedy, techniky a koniec koncov nášho rozumu. Veda nás vynáša do medzihviezdnych priestorov, lieči choroby, prináša poznatky do našich domovov. Veda predpovedá počasie, poháňa naše vysoké pece, pomáha nám žiť dlhšie ako žili naši rodičia. Keď ide o ich život, svätí mužovia (aj ženy) idú do nemocnice - nie do kostola, mešity či synagógy - ak chcú prežiť. Veda zmenšuje aspoň niektoré z obáv, ktoré vyslovuje každé náboženstvo hneď na začiatku. Tento trend pokračuje.

Viem veľmi dobre, aký pomalý nám pripadá tento proces. No v historickej súvislosti sa ukazuje, že tá stará loď Náboženstvo dostáva stále neopraviteľnejšie diery, kým Veda a Rozum plachtia metodicky a neúnavne smerom do neznáma, aby ho demystifikovali. Len trpezlivosť, plavci, trpezlivosť!

James Underdown je riaditeľ Západného centra hľadania v Los Angeles.

Prameň: James Underdown, "The Evolution of the Thought", Free Inquiry, 21/2, s. 13-14, jar 2001.

Útoky na sekulárny humanizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Rastislav Škoda

Sústavne čítame a počúvame výroky kazateľov a iných kňazov a biskupov, spisovateľov, umelcov, politikov, ba aj príslušníkov iných odvetví spoločnosti vrátane vedcov, ktoré urážajú vyše milióna Slovákov a milióny príslušníkov iných národov len pre tú jednoduchú osobnú vlastnosť, že neveria v existenciu boha.

Robia to tým, že im odopierajú vlastnosti, ktoré majú, že im pripisujú vlastnosti, ktoré nemajú a že volajú do boja proti nim. Nekonečné sú ničím nepodložené litánie útokov na humanizmus a výčitiek politickým systémom, ktoré ateizmus pripúšťali alebo podporovali.

Kto sa u nás podrobnejšie zaoberá kritikou ateizmu, charakterizuje ho často ako druh „náboženstva". Je pravda, že na svete existuje veľa organizácií ateistov, sekulárnych humanistov, agnostikov atď., z ktorých sa niektoré aj samy označujú za náboženstvo, a to napr. aj z praktických dôvodov, ak im to (najmä v USA a Nemecku) umožní daňové úľavy z príjmov. Treba však vedieť, že dve najväčšie organizácie ateistov vo svete, a to IHEU ( Medzinárodná humanistická a etická únia so sídlom v Londýne) a americká AHA (Americká humanistická asociácia vo Washingtone) popierajú, že by ich sekulárny humanizmus či ateizmus bol náboženstvo. Považujú ho za etický, filozofický a vedecký svetonázor, pre ktorý Paul Kurtz z IHEU navrhol názov eupraxsofia, t.j. múdrosť v praxi.

Nepriateľov, resp. protivníkov sekulárneho humanizmu možno zhrnúť pod označenie „náboženská pravica". V USA je to Religious Right. Jej vedúce postavy v cirkevnom živote a politike, združené v mocných a bohatých organizáciách typu Heritage Foundation, Creationist Institute, Concerned Women of America atď. hlásajú, že hlavné organizácie amerického - a svetového - verejného života vrátane American Civil Liberties Union, National Organization of Women, National Endowment for the Arts, National Association of Biology Teachers, Ford a Rockefeller Foundations, National Council of Churches, liberálne krídlo Demokratickej strany, dokonca aj OSN, UNESCO, MIT a univerzity Harvard a Yale a dva tisíce ďalších univerzít a kolégií - sú ovládané ideológiou sekulárneho humanizmu. Na jednej strane sa možno nad takýmto zveličovaním zasmiať, na druhej starne je bezpochyby pravda, že humanistické hodnoty a sekularistický svetonázor presakujú celú modernú životnú kultúru už na skoro celom svete. Modernizmus a sekulárny humanizmus sú do určitej miery synonymá. Odmietať vplyvy sekulárneho humanizmu v súčasnom svete znamená otočiť koleso dejín späť do predmoderného veku viery - treba to dokazovať poukazom na talibánov v Afganistane, moslimských imámov v Iráne, židovských fundamentalistov v čiernych kaftanoch v Izraeli, protestantských menonitov v USA a Paraguaji či oranžských royalistov v Severnom Írsku?

Ateistom sa vytýka, že podrývajú morálnu štruktúru ľudskej spoločnosti na celom svete, v našej krajine konkrétne kresťanské základy nášho národa. Táto vymyslená ohovárka uráža milióny slušných ľudí a postihnutí ju dôrazne odmietajú. Tvrdia, že ateisti, sekulárni humanisti a agnostici rozhodujúcou mierou prispeli k pokroku a rozvoju ľudskej spoločnosti, demokratických slobôd a ľudských práv.

Kardinál Korec v jednom rozhovore prezrádza, že

„nechcel by som byť neveriaci, lebo neviem, akých hodnôt by som sa mal zachytiť a na akom základe".

Prekvapuje ma, že muž takého veku a vysokého teologického vzdelania priznáva také základné nevedomosti - alebo zabudol (čo je ostatne ľudská vlastnosť). Nie je predsa možné, aby sa vo svojom dlhom odbornom živote stretal len s ľuďmi v reverendách a s biskupskými mitrami a že by sa nebol stretol so stovkami ľudí a mien, o ktorých vedel, čítal alebo sa dopočul, že sú to síce neveriaci, ale inakšie veľmi slušní ľudia.

Zo všetkých pódií kresťanskej pravice zaznieva výzva pripraviť sa, postaviť sa, pokračovať, zintenzívniť boj atď. proti ateizmu a eliminovať neverectvo z verejného života. Pamätáte sa na výzvy pápeža Jána Pavla II. evanjelizovať či reevanjelizovať východnú Európu po páde komunizmu? V každodennom živote je odtiaľ len krôčik k požiadavke, aby verejným zamestnancom nemohol byť ateista, no a univerzitným profesorom už vôbec nie. Stalo sa to a mnohí boli vyhodení. Oveľa väčšmi však ateistov postihlo ich vyškrtnutie zo zoznamu organizácií, ktoré dostávajú štátne podpory. Na inom mieste sa podrobnejšie rozoberá skutočnosť, že cirkvi a náboženské spoločnosti dostali v roku 2000 finančné prostriedky zo Štátneho rozpočtu vo výške 519 607 000 Sk. Pri sčítaní obyvateľstva r.1991 sa 20 % občanov SR neprihlásilo k žiadnemu náboženstvu, no ich organizácie nedostali od štátu nijakú podporu.

Konkrétne sa sekulárnemu humanizmu vytýka päť „hriechov":

- ateizmus, vrátane naturalizmu, racionalizmu, deizmu a agnosticizmu, čo by sa dalo označiť za formy sekulárneho humanizmu a proti ich odmietaniu sa vlastne nedá veľa robiť; tí, ktorých to zaujíma, môžu diskutovať a prípadne robiť na základe argumentov závery o rozličných názoroch. Mám však vážne námietky proti tomu, ak sa výraz „ateista" používa ako urážka nielen na označenie tých, čo neveria v existenciu akejsi najvyššej bytosti, ale aj tých čo majú prípadne o bohu iný názor. Veľmi podobne označovali za ateistov rímski pohania Židov a kresťanov a v 16. a 17. storočí bolo slovo „ateista" vyhradené pre polemikov v rámci reformácie a rodiaceho sa Osvietenstva.

„Ateistom ste mohli nazvať kohokoľvek zo svojich nepriateľov asi tak, ako boli ľudia koncom 19. a začiatkom 20. storočia pasovaní na «anarchistov» a «komunistov»" (Karen Armstrongová Dějiny Boha, Argo Praha 1996) .

Citácií tohto druhu by sa v našej tlači našlo veľmi veľa. Uvediem len jednu.

Marína Čarnogurská z Kabinetu otrientalistiky uverejnila v mesačníku Filozofia (č.3/1997) polemiku na ohlas doc. Jána Letca vo veci „modelov teórie bytia ako odrazov či obrazov kreačno-evolučnej a trinitárnej ontologickej reality" (prepáčte za výrazy) a na záver protestovala proti Letzovmu svetonázoru, že „Boh je láska a zoslal svojho syna, aby nás spasil". Nesúhlasila s tým, že kresťanská teológia z hrôzostrašnej sadistickej smrti syna božieho na kríži urobila symbol vrcholného aktu lásky a záchrany ľudstva. Noviny Slovenská republika obratom nazvali článok „militantne-ateistickou" urážkou kresťanov a pán František Vnuk vyzýval biskupa Baláža, aby vydal „ohlas na spoluobčanov SR", aby demonštrovali proti takémuto útoku na kresťanské hodnoty a tradície.

- učenie o evolúcii - Darwin je arcinepriateľom náboženskej pravice. Pripúšťam, že na úrovni našich stredo- a vysokoškolákov - a v dôsledku toho aj v priemernej populácii, ktorej deti nemali možnosť študovať za stotisíce v New Yorku a Harvarde - nie je v tomto ohľade situácia u nás a vôbec v Európe taká katastrofálna, ako v USA. Ale nemal som dobrý pocit, keď som v „Listoch čitateľov" viacerých novín už viackrát narazil na mienku zdanlivo jednoduchých ľudí, že človeka predsa nemožno považovať za druh opíc -

„a kto ho za zviera považuje, musí očakávať, že sa bude chovať ako zviera."

 Títo pisatelia zabudli, že práve ľudia z poslušnosti k jednému alebo druhému bohu, náboženstvu alebo cirkvi, pozabíjali v priebehu tisícročí nespočetné množstvo príslušníkov vlastného druhu alebo rodu.

- „amorálnosť", ktorú vraj charakterizuje najmä pripúšťanie pred- a mimomanželských sexuálnych vzťahov, schvaľovanie feminizmu, homosexuality, umelého prerušenia tehotnosti, eutanázie a práva umrieť atď. Zabúdajú, že základy morálnosti a etiky sa vyvinuli dávno pred zrodom nielen moderných, ale akýchkoľvek náboženstiev - že napr. často citované Desatoro ako charakteristika dobrých kresťanov má korene v židovstve a toto ich prebralo od starších susedných kultúr pohanských národov. Z toho dôvodu ich nemuseli Cyril a Metod prekladať do reči našich predkov, lebo tí už aj tak poznali zákaz vraždy, krádeže, krivého svedectva, uctievali svojich rodičov - a vedeli slávne sláviť sviatky. Vie niekto niečo o ich prínose k zvýšeniu morálnosti Svätoplukových synov? Zlepšili kresťanskí misionári o byľku mravy pohanov, černochov alebo Indiánov?

- autonómia človeka - názor, že je možné žiť slušným etickým životom bez toho, žeby človek veril v boha a že človek môže rozriešiť svoje životné problémy z vlastnej sily a za pomoci priateľov. Humanisti sú presvedčení, že existujú dosiaľ nevyužité pozitívne ľudské schopnosti robiť dobro. Stačí dotknúť sa problematiky antropotechník a vnucuje sa spomienka na Kopernika, Galileiho a odmytologizovanie neba. Vtedy cirkev odsúdila heliocentrickú sústavu nie preto, že by ohrozovala vieru v boha-stvoriteľa, ale že bola v rozpore s doslovným božím slovom v biblii. Dnes odsudzuje biotechnológiu a zakazuje výskum kmeňových buniek tiež nie preto, že by to ohrozovalo vieru v boha-stvoriteľa, ale aby nemusela odvolávať zbytočné a nepochopiteľné dogmy, vrátane dogmy o pápežovej neomylnosti, ktorá zbavuje jednotlivých veriacich svojprávnosti.

Poslušnosť je síce cnosť, ale má svoje hranice a prikazovať nemožno hocičo a hocikomu; je prinajmenšom neaktuálne prikazovať dnešnému modernému človeku vieru v božskú trojicu, premenenie chleba a vína na telo a krv Kristovu alebo nanebovzatie panny Márie. Inštitúcia svetskej vrchnosti síce uľahčuje organizáciu spoločnosti, ale presahuje fantáziu demokrata nechať sa zvoliť za zástupcu boha na Zemi a v tejto funkcii vysielať svojich zástupcov do všetkých kútov sveta, aby tam lobovali za zákony, ktoré do podrobností diktujú zásady intímneho súkromia v manželskom živote.

- globalizácia v zmysle planetárnych ľudských práv, t.j. práv platných pre všetkých ľudí na celom svete. Pozor, nie ultraliberalizmu trhového hospodárstva s postupnými privatizáciami všetkého cenného, čo kedysi patrilo štátu a čo vybudovali občania za posledných asi dvesto rokov na spoločnej postati z vlastných prostriedkov a vlastnými rukami; uznávam, že niekedy aj za pomoci lacnej cudzej pracovnej sily.

Zlomyseľné verejné biľagovania musia humanistov znepokojovať. Humanisti sa musia obávať, že pri určitom zložení zákonodarného zboru, resp. vlády, a v prípade ďalšieho posilnenie určitých kruhov blízkych vláde a ovládajúcich masmédiá dôjde k obmedzeniu práv a slobôd nielen sekulárnych humanistov, ale všetkých Slovákov.

Sú na Slovensku ľudia, ktorí by v USA boli členmi Náboženskej pravice, ktorí si prajú, aby naša vlasť bola štátom, kde bude zakázané umelé prerušenie tehotenstva, kde sa homosexuáli nesmú brať ani adoptovať deti, kde sa na školách učí kreacionizmus, kde sa nemorálne učenia Starého aj Nového zákona stanú štátnymi zákonmi, kde si katolícka cirkev bez kontroly uchmatáva stále rastúcu neprimeranú časť štátneho rozpočtu (a dopraje omrvinky aj iným trinásť cirkvám), - skrátka, kde zavládne teokracia horšieho typu, ako sme ju mali v rokoch 1939-1945.  ?

Sága menonitov v Paraguaji

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Bernard Cassen

Náboženská obec iná ako druhé

Že viera hory prenáša? V každom prípade môže premeniť púšť na záhradu, ako o tom svedčí kolonizácia paraguajského Chaca menonitskými prisťahovalcami, ktorí sem prišli v troch vlnách po roku 1927 a po druhej svetovej vojne.

Napriek svojmu malému počtu (30.000 zo šesť miliónov obyvateľov) predstavujú títo potomci radikálnych holandských a švajčiarskych reformovaných protestantov zo 16. stor. ekonomickú silu, ktorá jedného dňa môže mať vážne politické dôsledky.

Bez toho, že by to „vedeli", prišli menoniti na teritóriá, ktoré už boli obývané. A vzťah k domorodým kmeňom a populáciám, privábeným prosperitou kolónií, je hlavnou výzvou pre „Germano-Paraguajčanov".

 

Ohromný výbuch smiechu paraguajských novinárov sprevádzal posledné vydanie Ročného indexu príjmov z korupcie, vydaného organizáciou Transparency International (TI): ich štát nebol na zozname! Ak TI nemalo iné pramene, nemohli sa pozrieť do asuncionských denníkov, ktoré tomuto problému venujú úvodníky skoro každý deň - a k tomu niekoľko strán vnútri?

Bývalý minister financií tvrdí, že „len 30 % daní skončí v pokladniciach štátu". Telefónni účastníci zisťujú, že ich účty sú zaťažené poplatkami za dlhé medzinárodné hovory - ktoré neboli nikdy uskutočnené. Paraguajskí konzuli (najmä v Miami) predávajú falošné víza občanom tretích štátov. Žiačky Štátneho dievčenského gymnázia odmietajú prevziať diplomy z rúk prezidenta Republiky pána L.G. Macchiho, ktorého príbuzní sú namočení do finančných škandálov - najmä sprenevery 16 miliónov dolárov - a ktorého osobné auto figuruje na zozname ukradnutých áut!

„Čestný hosť musí byť úctyhodný," hovorí riaditeľka školy, „a prezident Republiky nemá tento profil."

Nemá ho ostatne ani zástupca prezidenta, ani skoro celá politická trieda štátu.

Záplava korupcie, pašovania drog a kriminality je smutná bilancia etapy dvanástich rokov od „návratu demokracie" po zvrhnutí diktátora Alfreda Stroessnera (vo februári 1989), ktorý bol „prezidentom" od roku 1954, a stále žije, hoci vážne chorý, vo svojom pozlátenom exile v Brazílii. Isteže, sloboda tlače a prejavu, združovania atď. boli obnovené, aj ústava bola r. 1992 reformovaná, ale jedna oligarchia - lepší výraz by bol asi mafia - nahrádzala druhú, nerovnosti v životnej úrovni občanov len rástli a prezidenti jeden po druhom kryli, ba dokonca organizovali rabovačky verejných majetkov svojimi príbuznými, priateľmi a neraz aj nepriateľmi.

Nedôvera ľudu voči inštitúciám, politickým stranám a ich predstaviteľom je totálna, ale ľudia rezignovali po 35 rokoch Stroessnerovej diktatúry a udalostí po jeho páde. Pozrime sa bližšie len na udalosti posledných rokov: V marci 1999 bol zavraždený viceprezident L.M. Argana a hnev ľudí sa obrátil na prezidenta Raula Cubasa, ochrancu generála L.C. Ovieda, ktorý vraj objednal spomínanú vraždu. Došlo k veľkým manifestáciám „paraguajskej jari" a ich potlačeniu vládou a paramilitaristickými jednotkami generála Ovieda. Jedného dňa bolo na Námestí konštitúcie sedem mŕtvych a 769 ranených.

Aby sa vyhli zosadeniu, prezident aj generál ušli do Brazílie. Podľa ústavy sa 29. marca 1999 stal prezidentom predseda senátu senátor Luis Antonio Macchi. Po dvoch rokoch ľud aj „priatelia" zo strany Parti colorado majú preňho len prívlastky ako „hlúpy", „neschopný" alebo „korumpovaný". V júli t.r. iba o vlások unikol obžalobe, ktorá by bola viedla k zbaveniu funkcie. Ale to je len epizóda v paraguajskom fejtóne.

Existuje aj iná, staršia, ale nie menej smutná epizóda. V rokoch 1865-70 viedol Paraguaj vojnu proti tzv. trojnásobnej aliancii Brazílie, Argentíny a Uruguaja; vyšiel z nej nielen vykrvácaný, ale - bez mužov. Pri celkovom počte obyvateľov 300.000 pripadal jeden muž na neuveriteľných 28 žien, takže sa hovorilo o „mužoch bez zeme a zemi bez mužov".

Šťastná náhoda pre vykrvácanú krajinu

Ako však došlo k tomu, že taký katolícky štát ako Paraguaj prijal do svojich stepných púští a potom aj do iných oblastí potomkov holandských a švajčiarskych protestantských exulantov spred štyroch storočí, ktorí boli ešte v tomto storočí prenasledovaní? Náhoda?

V roku 1920 na ceste loďou z New Yorku do Asuncionu sa zoznámil vtedajší paraguajský prezident Manuel Gondra s americkým podnikateľom Samuelom McRobertsom, bývalým dôstojníkom, ktorý pre svojho klienta, Ústredný výbor menonitov (ÚVM) v Acrone v Pennsylvánii, USA, hľadal voľné pozemky. Išlo o ťažkosti menonitov, usadených asi 20 rokov v Kanade, kam prišli na prelome storočia z Ruska. Časť z nich (asi 6 000 z 18 000) nesúhlasila s tým, že im úrady predpisovali ten istý školský program ako ostatným prisťahovalcom a nútili ich učiť sa po anglicky. Otázka reči bola a je pre menonitov na celom svete centrálna: ich rodný a školský jazyk je od storočí dolnonemecký dialekt plattdeutsch.

Prezident Gondra sa práve dozvedel, že Mexiko prijme 4 000 týchto menonitov, ale že Argentína ich odmietla prijať, lebo oni odmietajú nosiť zbrane. Prečo nie Paraguaj? Menoniti mali reputáciu dobrých roľníkov, pracovitých a disciplinovaných, lebo zjednotených autoritou biblie. Gondra sa rozhodol. A už v júli 1921 paraguajský parlament odhlasoval zákon č. 514, ktorý dával novým kolónom (nájomcom pôdy) nebývalé privilégiá: nemusia konať vojenskú službu ani skladať prísahu, bez obmedzenia majú povolené používať nemčinu v školách i vo verejnom živote, môžu mať vlastné školstvo, zdravotníctvo a sociálnu prevenciu, nemusia desať rokov platiť dane atď. „To bude štát v štáte," hovorili hneď obozretnejší, ale zabúdajúc, že v Chacu nikdy nebol poriadny štát ...

Tým boli vytvorené podmienky pre tri veľké vlny imigrácie do Chaca a potom do východnej časti štátu Paraguaj, koordinované ÚVM: prvá z kanadskej provincie Manitoba a vedúca v r. 1926-27 k založeniu kolónie Menno (podľa zakladateľa cirkvi Holanďana Menno Simonsa, ktorý žil v r. 1496-1561); v druhej boli obete stalinských prenasledovaní na Ukrajine a na rieke Amur, ktoré cez Nemecko alebo cez Čínu prišli v roku 1930 a založili kolóniu Fernheim (Ďaleký domov); v tretej boli tiež utečenci z Ruska, ale až v roku 1947; tiež prišli cez Nemecko a Čínu a založili Neuheim (Nový domov). Menšie počty menonitov prišli ešte r. 1948 z Kanady, r. 1968 a neskôr z USA a v rokoch 1969 a 1978 z Mexika. V súčasnosti existuje v Paraguaji 17 menonitských kolónií (3 v Chacu, 14 vo východnej časti štátu) plus komunita v hlavnom meste Asunción. Sem prišli loďami po všetkých moriach najrozličnejší menoniti; mnohí si ešte svoje putovanie živo pamätajú ...

V Paraguaji žijú menoniti a menoniti. Jedni žijú svoju vieru najprísnejšie tradicionalisticky, ako sa dá predstaviť (odmietajú elektrinu aj motorizáciu); druhí, najmä vo Fernheime a Neulande, sú oboma nohami v tomto storočí. Nič v ich správaní neodlišuje menonita od iného Paraguajčana, keby tu nebola zvyčajne trochu svetlejšia pokožka, často modré oči, niekedy plavé vlasy a zväčša vyššia postava. Stačí to však na ich identifikáciu.

Všetci nie sú už ani menoniti v prísnom význame slova: 30 % nie sú pokrstení (ako dospelí by mali byť), čo aj niekedy veria; mnohí nepraktikujú, iní nie sú členmi ani jednej z kolónií či cirkví a definujú sa jednoducho ako Germano-Paraguajčania. V minulosti existovali tri charakteristické pojmy: viera, národnosť a komunita: menoniti boli veriaci, nemeckého pôvodu a patrili do niektorej kooperatívy. Dnes však aj „domorodec" môže byť pokrstený a člen menonitskej cirkvi, resp. Germano-Paraguajčan môže nebyť ani jedno ani druhé.

Hoci hlásajú odluku cirkvi od štátu, menoniti dlho kumulovali v jednej volenej a potom zodpovednej osobe vedenie kooperatívy, sociálnych služieb a náboženský vplyv. Dnes sú prvé dve funkcie oddelené aj formálne a funkcia kazateľa sa vymyká z administratívnej a ekonomickej logiky, čo niekedy vyvoláva konflikty. Kde raz mali menoniti v rukách moc, tam si ju držia; napr. v okrese Boquerón, hoci je ich tu len 14 500 z celkového počtu 42 000.

Ekonomický úspech bývalých roľníkov-nájomcov pôdy bije do očí. Nedá sa im uprieť, že „premenili púšť na záhradu". Nešlo to zo dňa na deň. Až do šesťdesiatych rokov len prežívali a niektorí sa dokonca znechutení vrátili do starej vlasti.

Zásadná zmena nastala r.1968 so začatím mechanizácie poľnohospodárstva a po otvorení cesty TransChaco, ktorá umožnila komercializáciu rastlinnej aj živočíšnej produkcie. V celoštátnom meradle produkujú menoniti 75 % mlieka a mliečnych výrobkov, zabezpečujúc na mieste transformáciu a balenie, ako aj 15 % mäsa. Vyvážajú arašidy, bavlnu, sorgum a hrajú dôležitú úlohu v ľahkom priemysle (výroba ovocných štiav, mechanika, metalurgia a stolárstvo). Priemerný ročný zárobok člena kooperatívy Neuland je 10 500 až 11 000 dolárov (kým 1 Paraguajčan z 5 žije z menej ako pol dolára denne). Pre zahraničného pozorovateľa je prekvapením, ako pokojne znášajú členovia kooperatív vysoké progresívne zaťaženie za sociálne služby: 10-19 % hrubého zárobku, a že toto nie je v rozpore s hľadaním osobného zisku a duchom konkurencie. Ani spolubratia vo viere si nedávajú dary ... Pán Siemens bol prezidentom kooperatívy Neuland, vedúcim veľkého supermarketu kooperatívy a súčasne majiteľom obchodu toho istého druhu ako mala kooperatíva o pár domov ďalej.

Pre priemerného Paraguajčana, ktorý toho o menonizme nevie veľa, je menonizmus ekonomická veľmoc založená na profesionalizme, prísnosti vo vedení a poctivosti v plnení záväzkov. No tí, čo sa v hlavnom meste zaujímajú o menonitov - zatiaľ ich nie je veľa - začínajú klásť otázky, ktoré rušia, keď upozorňujú na aktuálne problémy, napr. na vzťah menonitov k domorodcom, solídnosť ich sociálneho modelu alebo ich možné politické ambície.

Keď prišli prví kolóni do Chaca, nevedeli (vraj), že tam už žijú pôvodní obyvatelia, živiaci sa lovom zvierat a zberom plodov; väčšinou to boli Indiáni kmeňa Enlhet (nazývaného aj Lengua) a Nivaclé. Prvé kontakty boli pacifické, keďže menoniti odmietajú násilie a medzi komunitami nedochádzalo k nijakým serióznym incidentom. Kolóni však rýchlo spoznali, že ich dlhodobá bezpečnosť závisí od integrácie ich susedov, čo predpokladalo ich privedenie k usadlému spôsobu života, premenu na roľníkov a robotníkov za mzdu, dokonca aj ich prijatie za členov viery (domorodci sa krstia už od roku 1946). To všetko tým skôr, že vlastne potrebovali lacnú pracovnú silu, lebo aj sami boli chudobní. Podnik bol úspešný a mal pozitívne a negatívne stránky.

Pozitívne aspekty sú zrejmé: v kooperatívach, zdravotníckych zariadeniach, v školách, v rozhlase, všade sa stretávame s polokvalifikovanými alebo už kvalifikovanými domorodcami, majúcimi plné sociálne zabezpečenie. Prakticky chodia všetky deti do školy, čo sa nedá povedať v iných správnych oblastiach. A naviac ešte prítomnosť menonitov privábila do centrálneho Chaca viaceré indiánske kmene, ktoré tu predtým neboli.

Domorodci objavujú a nezabúdajú pripomínať druhú stranu medaily: dlho boli diskriminovaní a vykorisťovaní aj vyplácaním mzdy kupónmi, ktoré boli platné len v kooperatíve. Dnešná kritika sa týka sanitárnych zariadení a getoizácie niektorých táborových sídlisk, na nich rozšírenej prostitúcie a najmä paternalizmu menonitov, ktorý berie domorodcom ich identitu. Tento protest podporuje katolícka cirkev, ale dá sa predpokladať, že jej motívy nie sú čisto sociálne: nedíva sa dobrým okom na proselytizmus (obracanie na vieru) svojich „konkurentov" a snaží sa ich oslabiť napr. aj inštaláciou silného rozhlasového vysielača.

Jedného dňa menonitský prezident ?

Na čom sa zakladá menonitská súdržnosť? Na ich etnickom pôvode, viere, či ekonomickej sile? A ako zachovať, prípadne posilniť tento posledný faktor, ak je nás v štáte so 6 miliónmi obyvateľov len 30 000 a ešte k tomu žijeme v  relatívne izolovaných komunitách? Posledné číslo skrýva v sebe ďalšie nebezpečenstvo: pokrvnosť a jej dôsledky, najmä v ohľade mentálnych chorôb. Menoniti majú najlepšiu psychiatrickú nemocnicu, čo asi nebude náhodou. Okrem toho potomci kolónov nežijú podľa všetkých cností, predpisovaných z kazateľnice: už sa ani nepočítajú domorodci s modrými očami, hoci neexistujú zmiešanémanželstvá - a objavuje sa aj AIDS.

ude raz mať Paraguaj menonitského prezidenta? Otázka už nie je nezmyselná. V okrese Boquerón žije jeden z možných kandidátov: guvernérom je tu Orlando Penner, bývalý motocyklový šampión (trasu Filadelfia - Asuncion po ceste TransChaco zdolal s priemernou rýchlosťou 150 km/hod.), člen strany Encuento nacional (Národné stretnutie), založenej v roku 1992. Je plný odvážneho dynamizmu a zaviedol úplne transparentný rozpočet biednych štátnych príjmov, ktorými disponuje - subvencie z Asuncionu prichádzajú s niekoľkomesačnými oneskoreniami a spravidla oklieštené. Podobá sa to participatívnemu rozpočtu v Porto Alegre v Brazílii, o ktorom nám ostatne povedal, že ho nepozná. Pri pohľade z Asuncionu sa to môže zdať etablovaným politikom neuskutočniteľné, ale pre iných by to mohla byť nádej do budúcnosti...

Prameň: Bernard Cassen, "Au Paraguay, la saga des mennonites", Le Monde diplomatique, č. 569, s. 10-11, august 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Krehká kurdská jar v Iraku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Kendal Nezan

Bez dohody o sankciách nazývaných „inteligentnými“ proti Iraku predĺžila Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov začiatkom júla t. r. dohodu „Nafta za potraviny“, z ktorej ťaží kurdské územie v Iraku pod medzinárodnou vojenskou ochranou, o päť mesiacov.

Spojené štáty hľadajú odpoveď na kritiky embarga proti Iraku, ktoré postihuje väčšmi kurdské obyvateľstvo ako jeho vládu. Ako však mobilizovať susedov Bagdadu proti prezidentovi Saddamovi Husseinovi, keď arabská verejná mienka je rozjatrená izraelskou okupáciou v Palestíne?

Pred desiatimi rokmi sa západné veľmoci rozhodli vytvoriť „chránenú zónu", aby umožnili asi dvom miliónom Kurdov, ktorí ušli pred silnou irackou ofenzívou z Iraku do Turecka, vrátiť sa domov. Opierali sa pritom o rezolúciu č. 688 BR o humanitárnom zasahovaní do vnútorných vecí štátov, prijatú v apríli 1991 na iniciatívu Francúzska. Územie meria asi 40.000 km? a žije na ňom 3,5 milióna Kurdov. Jeho ochranu zabezpečuje zo základní v Turecku letectvo viacerých štátov; do r. 1995 tam pôsobila aj francúzska letka.

Pôvodným cieľom západných veľmocí bolo uľahčiť svojmu tureckému spojencovi situáciu spojenú s príchodom stotisícov kurdských utečencov z Iraku do tureckého Kurdistanu. Intervencia sa začala tri mesiace po skončení golfskej vojny a Bagdad nemal silu odporovať; v októbri 1991stiahol civilnú správu z troch gubernií - Duhok, Erbil a Sulejmania - chránenej zóny a prestal platiť platy a penzie úradníkov, ktorí sa rozhodli ostať. Pod tlakom Ankary, ktorá sa bála vzniku autonómneho kurd-ského štátu, Západ však nechcel ani sám vziať na seba zodpovednosť za túto populáciu vytvorením špecifickej administrácie ako napr. pre Kosovo v r. 1999, ani favorizovať vznik ozajstnej regionálnej kurdskej vlády.

* * *

Ich posolstvo bolo zreteľné: keď sa Kurdi vrátia domov, budú chránení proti útokom irackej armády, ale musia sa starať sami o seba a rekonštruovať svoju devastovanú vlasť. Po tridsiatich rokoch vojny stáli Kurdi pred náramnou výzvou: spravovať kraj veľký ako Švajčiarsko, kde bolo 90 % z 5000 dedín a okolo 20 miest skoro zbúraných, so zničenou ekonomickou štruktúrou, zamínovanými poliami a rozohnaným roľníctvom. 80 % aktívnej populácie bolo bez zamestnania. Okrem toho Bagdad odpojil kurdské územie od štátnej elektrickej siete a na naftu a benzín uložil embargo.

Zmierenie pohnevaných bratov

Za takéhoto chaosu museli Kurdi improvizovať. Spočiatku vládol Jednotný front Kurdistanu, zlučujúci 8 miestnych politických strán; už v máji 1992 organizoval voľby. Demokratická strana Kurdistanu (DSK) Massouda Barzaniho dostala 51 % hlasov, Vlastenecká únia Kurdistanu (VÚK) Jalala Talabaniho 49 %. Asýrsko-chaldejská (kresťanská) menšina s počtom asi 30.000 ľudí zvolila 5 poslancov. Ostatné strany nedosiahli prah 5 % a nedostali sa do parlamentu - komunisti, socialisti, islamisti atď., ale aj tak sa zúčastnili vlády národnej jednoty.

Vláda dúfala, že západné štáty skoro uznajú tieto demokratické inštitúcie a budú Kurdov finančne podporovať, no sklamala sa. Zveličujúc hrozbu vzniku kurdského štátu sa Ankara, Damask a Teherán spojili a štvrťročne konali schôdzky „pozorujúc vývoj situácie v severnom Iraku". Ani USA, ani európske štáty nepodporili mladú demokraciu, aby si nepohnevali tureckého spojenca.
Prvé skúsenosti boli pre dvojité embargo, iracké a medzinárodné, a pre absolútny nedostatok finančných prostriedkov bolestne neúspešné. Spor o rozdelenie toho mála, čo vynášalo clo, viedol v máji 1994 k ozbrojenému konfliktu medzi DSK a VÚK, do ktorého prilievali olej aj susedia. Do r. 1997 bolo do tritisíc mŕtvych a desaťtisíce utečencov. Až vtedy obe strany uznali, že vojensky ani jedna neporazí druhú a že rovnováha síl v tejto oblasti (Turecko, Irán, Irak) neumožní hegemóniu jednej politickej sily: uzavreli teda prímerie a v septembri 1998 podpísali Barzani a Talabani pod záštitou M. Albrightovej dohodu o konci nepriateľstva a budúcej mierovej spolupráci:

Barzani dosiahol uznanie svojho víťazstva v legislatívnych voľbách a jeho ústavných dôsledkov pri tvorbe vlády a príprave nových volieb. Talabani dostal prísľub pridelenia časti štátnych colných príjmov. Od tých čias sa konalo asi šesťdesiat schôdzí, ktoré umožnili priblížiť názory DSK a VÚK a žiť v mieri.

Irackí Kurdi sa pokúsili o niečo im celkom nové: o decentralizovanú administratívu územia, chráneného západným letectvom, rozdelenú na Sever a Juh. Severná oblasť je bohatšia a lepšie vedená; v Erbile má koaličnú vládu pod vedením DSK, ale s tretinou členov z iných formácií (asýrsko-chaldejskej a yézidskej) a nezávislých. Asi 70 % rozbúraných dedín a miest sa vraj už podarilo rekonštruovať, rovnako aj cesty a telekomunikácie. Technické služby (zdravotníctvo, školstvo, transporty a energia) oboch zón spolupracujú.

V severnej zóne je 1 950 škôl a prakticky všetky deti chodia do školy, kolégií a niekoľkých lýceí. Existujú dve univerzity (v Duhoku a Erbile) s fakultami filozofickou, exaktných vied, medicíny a práva. Podľa učebného predmetu sa prednáša kurdsky, arabsky alebo anglicky; primárne a sekundárne školstvo je, samozrejme, kurdské. Študenti majú k dispozícii slušné internáty a profesori okrem služobného bytu plat asi 140 dolárov na mesiac (sedemkrát viac ako ich irackí kolegovia).

Juh diriguje VÚK, ale vo vláde sú aj tu aj nezávislí a zástupcovia malých strán. Spolu je vyše 360 000 žiakov na 1 677 školách a lýceách a 3 500 poslucháčov na univerzite v Sulejmanii. Ľudová škola tu ešte nie je všade povinná pre chlapcov aj dievčatá.
Prioritné postavenie medzi úlohami miestnych orgánov má zdravotníctvo. Pokiaľ je súčasťou verejných služieb, je zdarma. Nemocnice boli obnovené a vybavené moderným zariadením, nakúpeným pre embargo často na čiernom trhu. Tento je zodpovedný nie za nedostatok, ale za zlú kvalitu liečiv, dovážaných cez Irán a Turecko.

Bezpečnosť v mestách zabezpečuje polícia formovaná na dvoch akadémiách a dve ďalšie centrá formujú dôstojníkov budúcej profesionálnej armády vzchádzajúcej z gerily (pašmergovia). Kurdský parlament ako aj odvolací súd sídlia v Erbile.

Kurdská obnova sa manifestuje ešte silnejšie v kultúrnej oblasti. Tri denníky a asi 130 týždenníkov hasia smäd obyvateľstva po informáciách a vedomostiach. Píšu o všetkom od literatúry po kino, od histórie po počítače. Tucet televíznych staníc má programy pre všetky typy divákov; dve vysielajú aj cez satelit pre kurdské komunity na Blízkom východe a v Európe. Parabolické antény umožňujú záchyt medzinárodných staníc, zakázaných v Iraku aj v Iráne. Pribúda internetových kaviarní ... V stánkoch dostať noviny všetkých zameraní vrátane orgánov bagdadského režimu. Asýrsko-chaldejská a turecká menšina majú 14, resp. 9 škôl so svojím vyučovacím jazykom, ako aj rozhlasové a televízne stanice.

Kurdov yézidského vyznania ich moslimskí susedia často utláčali a urážlivo volali „ctiteľmi diabla"; dnes môžu voľne praktizovať svoje náboženstvo na svojich kultových miestach.

V povedomí spoločnosti sa zdôrazňuje úloha žien, a to najmä v boji proti zneužívaniu moci islamistami, podporovanými z Iránu, a proti kultúrnym archaizmom (vraždy neverných žien). Pod vplyvom interných faktorov ale aj kvôli pritiahnutiu záujmu západnej verejnej mienky sa kurdský politický systém mení. Štartoval zameraný na model jednotnej štátnej strany, no vyvíja sa smerom k pluralitnej demokracii. Už len jeho historickí šéfovia ozbrojeného boja za slobodu sa nevedia rozhodnúť stať sa obyčajnými občanmi, resp. volenými poslancami s mocou vyplývajúcou len z ich mandátu.

Cesty, školy, byty ...

Autonómny Kurdistan sa teší určitej prosperite na základe príjmov podľa rezolúcie ONS č.986, zvanej „Nafta za potraviny". To sa týka 13 % irackého príjmu za naftu, ktoré dostávajú tri kurdské gubernie pod medzinárodnou ochranou. Používanie finančných prostriedkov vedie deväť špecializovaných agentúr OSN v Kurdistane: identifikujú a financujú projekty v oblasti školstva, zdravotníctva, bytov, opravy infraštruktúr a dodávok vody pre premiestnené obyvateľstvo. Potravinový program zabezpečuje Kurdom tie isté dávky potravy ako majú ľudia v ostatnom Iraku. Kurdská samospráva pomáha pri príprave projektov, zaisťuje bezpečnosť agentúr OSN, a bezodplatne im dáva k dispozícii sklady a technické služby. Agentúry OSN konajú a financujú „v mene irackej vlády", ktorá nie je prítomná, ale jej súhlas z Bagdadu musí prísť - hoci to niekedy trvá vyše roka.

Od r. 1997 dostala kurdská autonómna oblasť 4,9 miliárd dolárov, z toho boli použité tri a ostatok čaká na deblokovanie po schválení projektov. Táto manna začína niesť ovocie. Krajina sa stala rozsiahlym staveniskom, na ktorom sa stavajú cesty, školy, knižnice, sociálne byty, štadióny, parky, továrne a dielne atď. Životné podmienky obyvateľstva sa citeľne zlepšujú.
Verejná správa sa financuje hlavne z colných poplatkov za rozličný tovar prevážaný nákladnými autami z Turecka a Iránu do Iraku a naopak. Ochrana naftovodu Kirkuk-Yumur-Talik a transport nafty po cestách donáša aj devízy. Oživeniu miestnej ekonómie veľmi pomohlo premenenie pohraničných oblastí na bezcolné pásma, odkiaľ sa iracké a iránske trhy zásobujú bežným tovarom a najmä cigaretami. Príjmy z týchto obchodov platia verejnú správu - asi 250 000 civilných zamestnancov a 30 tisíc osôb starajúcich sa o bezpečnosť - s ročným rozpočtom okolo 230 miliónov dolárov. Centrálna kurdistanská banka má na starosti stabilitu kurdského dolára pri kurze asi 18 kurdských dolárov za 1 USD, čo je asi stokrát viac ako pre iracký dolár.

Po prvý raz od sto rokov spravujú Kurdi už pomerne tak dlho časť svojho historického územia. Vcelku to robia dobre a to dáva nádej 25 až 30 miliónom Kurdov žijúcich rozptýlene v Turecku, Iráne, Iraku a Sýrii. Budúcnosť však je aj tak neistá. Oblasti Kirkuku, Sinjaru a Kanakinu, veľmi bohaté na naftu, kde žijú asi 2 milióny Kurdov, ostávajú pod nadvládou irackého režimu, podliehajú násilnej arabizácii a žijú v biede, ktorá nenecháva vyschnúť prúdy exodu smerom do Európy.

Zmierenie dvoch hlavných kurdských politických strán nie je totálne. Ich aktuálna spolupráca nebráni občasným šmykom a prebudeniam starých démonov. Okrem toho napriek zárukám dobrého susedstva a ekonomickej spolupráce, daných susedným štátom, tieto na základe početne silných kurdských menšín na svojom území neprestávajú dopúšťať sa akcií destabilizujúcich autonómny Kurdistan. Tento nemôže prežiť bez anglo-americkej vzdušnej ochrany a bez oných 13 % irackých príjmov z predaja nafty podľa rezolúcie č. 986 OSN. Každá snaha o revíziu sankcií proti Iraku musí teda obsahovať garanciu ochrany Kurdov a pridelenia nevyhnutných finančných prostriedkov - inakšie hrozí nová humanitárna katastrofa, predčasný koniec tejto žiarivej kurdskej jari.

Prameň: Kendal Nezan, "Fragile printemps kurde en Irak", Le Monde diplomatique, č. 569, s. 9, august 2001.

Kto nahradí Jána Pavla II.?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Giancarlo Zizola

Následnícke boje vo Vatikáne

Bez toho, že by to bolo predkonkláve, mimoriadne Konzistórium kardinálov v Ríme v máji t.r. znamenalo otvorenie diskusie o následníctve pápeža katolíckej cirkvi, Jána Pavla II. Má 81 rokov, pápežom je od r. 1978. Hoci išlo skôr o porovnanie programov ako o súperenie kandidátov, je jasné, že sa začali predvolebné manévre pre voľbu hlavy vyše miliardy katolíkov…

21. februára 2001 bolo nomináciou 44 nových kardinálov definitívne reorganizované kardinálske kolégium: má 185 členov - historický rekord, z toho 135 nemá 80 rokov, teda môžu voliť. No do volieb 15 z nich prekročí vekovú hranicu a ostane ich 120, čo pripúšťa ako maximum kanonický volebný zákon. Skoro všetkých kardinálov menoval Ján Pavol II.

Konzistórium sa internacionalizuje a pribúda zástupcov „tretej cirkvi": V roku 1903 boli zo 62 kardinálov len 2 mimoeurópski, za Jána XXIII. ich bolo 23 a za Pavla VI. 57. Po ôsmom menovaní kardinálov Jánom Pavlom II. je v kolégiu 65 európskych (48 %), 16 severoamerických, 24 latinskoamerických, 13 afrických, 13 ázijských a 4 sú oceánski kardináli. „Tretia cirkev" („farebná") má teda 54 (40 %) kardinálov-voličov. Talianskych je síce ešte 24, čo je 18 %, ale v r. 1978 ich bolo 25 % a na začiatku storočia 61 %. Talianska hegemónia vo Vatikáne sa schyľuje ku koncu a pripravuje sa príchod pápeža, ktorý nielenže nebude z Talianska, ale možno ani z Európy.

Geopolitické kritérium stratilo svoju absolútnu hodnotu pri voľbe duchovného vodcu 1,18 miliardy katolíkov a po názorovej stránke nie je kúria homogénna; skupinová disciplína v konkláve sa nedá očakávať ani ako uniformné hlasovanie 40 amerických voličov.

Kritika neoliberálnej doktríny

Dá sa však hovoriť o transverzálnej solidarite medzi národnými, kontinentálnymi a rímskymi skupinami v otázkach majúcich zásadný význam pre budúcnosť cirkvi. Pre prognózu je dôležitý rozbor súčasných problémov a orientácie voličov.

Reformátori podporujú program zmien v biskupskej synode a v rímskej kúrii, decentralizáciu v prospech miestnych cirkví, nové prejavy pápežskej zvrchovanosti. Plánuje sa zvolanie nového ekumenického koncilu a rozumný dialóg medzi náboženstvami. Symbolická príťažlivosť latinskoamerického pápeža by mohla viesť na Petrov trón muža reprezentujúceho duchovné hodnoty cirkvi chudobných ako protikladu k ovládnutiu sveta peniazmi.

Tomuto scenáru zodpovedá arcibiskup Tegucigalpy (Honduras) Maradiaga (nar. 1942), salezián ovládajúci 5 rečí, pianista a hudobný skladateľ, psychiater, jeden doktorát z teológie a druhý z filozofie, profesor fyziky a matematiky, prírodných vied a chémie, rektor Saleziánskeho inštitútu filozofie, generálny tajomník latinskoamerickej biskupskej konferencie, uznávaný pre svoju zmierlivosť aj teológmi oslobodenia (ktorí pripúšťajú boj, v krajnom prípade aj so zbraňou v ruke, proti korupcii, diktatúre a sociálnej biede).

V Ríme už pôsobil v radách Cor unum a Spravodlivosť a mier. V r. 1994 sa stal sekretárom americkej synody biskupov, poverenej vypracovaním dokumentu Ecclesia in America, ktorý je ostrou kritikou neoliberálnej doktríny. Keby bol Maradiaga povolaný zo svojho malého Hondurasu do Ríma, mohol by sa tento jeho text stať akčnou chartou cirkvi nielen pre americkú hemisféru, ale aj pre rozrastajúci sa konflikt medzi svetovým impériom bohatstva a masou vydedencov.

Hlavné argumenty v prospech latinskoamerického kandidáta sú symbolická hodnota prvého transatlantického pápeža a skutočnosť, že by reprezentoval viac ako polovicu katolíkov. Čiastočne platia aj pre africkú kandidatúru nigerského kardinála Francisa Arinzeho, pioniera evanjelizácie Afriky a prezidenta pápežskej Rady pre medzináboženský dialóg.

V tábore reformátorov sa zatiaľ nedosiahla dohoda o strategickom pláne. Latinskoamerické riešenie považujú za predčasné tí, čo dávajú prednosť urovnaniu rozporu medzi utópiou Jána Pavla II. a centralistickým systémom tak, že sa modifikuje moc vládneho aparátu. V tejto súvislosti je na prvom mieste Giovanni Battista Re, ktorého sám pápež označil za korunného princa, keď ho dal na čelo listiny 44 kardinálov. Narodil sa v Brescii r. 1934, kariéru začal ako štátny tajomník, pokračoval ako tajomník Kongregácie biskupov a stal sa dôverníkom Jána Pavla II. Pripisuje sa mu schopnosť uskutočniť reformu kúrie a napraviť v miestnych cirkvách to, čo pokazila centralizácia deväťdesiatych rokov.

Za hlavného kandidáta reformného krídla možno označiť aj milánskeho kardinála Carla Mariu Martiniho, jezuitu, predstaviteľa najväčšej diecézy na svete, v prospech ktorého hovorí jeho univerzálna vízia problémov, jeho ekumenické presvedčenie a rozumnosť jeho návrhov na kolegiálnu reformu pápežstva, čo mu získava hlasy aj takých konzervatívnych kardinálov, ako je chicagský Francis Eugene George. V r. 2002 bude mať Martini 75 rokov, teda opustí cirkevný úrad a vráti sa k svojim milovaným biblickým štúdiám do Jeruzalema. Nebolo by to po prvý raz, čo konkláve našlo pápeža v pustovni.

V histórii konkláv sa občas potvrdzuje paradox, že „kto vstupuje ako pápež, vychádza ako kardinál". Kandidatúra Martiniho si teda zaslúži pozornosť nie napriek svojej slabosti, ale práve pre ňu. Čo sa týka jeho vysokého veku, tu možno uviesť štatistickú racionalitu alternácie dlhých a krátkych pontifikátov. Po dlhej vláde Jána Pavla II. budú kardináli pravdepodobne naklonení vidieť výhody v krátkom pontifikáte, určenom len na uskutočnenie opráv a úprav, takže budú voliť staršieho kandidáta, ak ovšem bude schopný. To sa stalo aj r. 1958, keď po devätnásťročnom pontifikáte Pia XII. bol zvolený „starý" Roncalli a stal sa Jánom XXIII.

Keby Martini nedosiahol nie dve tretiny, ale ani polovicu plus jeden hlasov voličov, vstúpi na scénu janovský kardinál Dionigi Tettamanzi, považovaný za stred medzi reformátormi a umiernenými. Narodil sa v Miláne r. 1934 a známym sa stal ako teológ morálky, bioetiky a ekonomickej etiky v čase globalizácie; reformačné postoje zaujímal veľmi opatrne a rád sa zvykol podrobiť vetrom vanúcim z kúrie. Pred rokom 1995 spolupracoval s pápežom na morálnych encyklikách. Na európskej biskupskej synode r. 1999 intervenoval v zmysle krízy kresťanstva a zdôraznil, že v novom cykle reforiem bude mať prvenstvo spiritualita, čím sa priblížil k Martinimu. Má však také úzke styky aj so spolužiakom Reom, že v konkláve môže počítať s jeho hlasom - a na oplátku ho potom urobiť štátnym tajomníkom.

Na protiľahlej strane sa pod zástavou reštaurácie (obnovy tvrdého režimu) organizuje najpolitickejšia aliancia okolo štátneho tajomníka Angela Sodana, narodeného r. 1927, ktorý svoju diplomatickú kariéru vybudoval v Chile za Pinocheta. Volili by ho najmä konzervatívne kruhy, hľadajúce pragmatickú osobnosť schopnú riešiť núdzové situácie, napr. prípadné odstúpenie Jána Pavla II. z funkcie pápeža pre vek alebo chorobu.

Okrem svojej vlastnej osoby alebo podpory latinskoamerického kandidáta svojej voľby by Sodano mohol tlačiť do popredia iné „pastorálne" riešenia, napr. propagovať nového turínskeho arcibiskupa Severina Poletta (nar. 1933), ktorého duchovné a pastorálne kvality sú síce málo známe, ale je dobrým priateľom štátneho tajomníka.

Pri scenári tohto typu by nebolo rozumné nevšimnúť si volebnej váhy prípadnej koalície veľkých voličov kúrie, ako sú kardináli Josef Ratzinger a Angelo Sodano, s fundamentalistickým krídlom katolíckej cirkvi, ktoré reprezentujú latinskoamerickí kardináli Dario Hoyos (prefekt kongregácie kňazov v Ríme) a Alfonso López Trujillo (prezident pápežskej Rady pre rodinu) - obidvaja ďakujú za svoje posty Sodanovi - spolu s Jorge Arturom Medinom, čílskym teológom, Ratzingerovým osobným priateľom od čias II. vatikánskeho koncilu a známeho pre svoje morálne križiacke výpravy proti sexuálnej liberalizácii. Takto by sa latinskoamerickej perspektívy zmocnil konzervatívny program.

Autoritatívna reštaurácia

Takéhoto kandidáta stelesňuje v  talianskom tábore bolonský arcibiskup Giacomo Biffi (nar. 1928), známy pre svoj nesúhlas s mea culpa cirkvi za jej historické omyly a pre svoju kritiku medzináboženského dialógu. Jeho kandidatúra hľadá podporu v tábore integristov (aj to sú fundamentalisti) a v hnutiach ako je Prijímanie a oslobodenie alebo Opus Dei. Taká koalícia je síce heterogénna, ale zhlukuje sa okolo programu autoritatívnej reštaurácie, ktorá predpisuje, že ekumenický a medzináboženský dialóg sa má viesť tak, že sa zdôrazňuje prvoradosť exkluzívnej pravdy rímskej cirkvi a jej etickej a politickej moci vo svete.

Menej spornou kandidatúrou, hoci stále pod zástavou reštaurácie, by bol kardinál Christoph Schönborn, dominikán, vynikajúci viedenský arcibiskup, redaktor Nového katechizmu katolíckej cirkvi. Bez nechutnosti Biffiho jedinečnosti a oceľovej ostrosti svojho ochrancu Ratzingera, dokonca prístupný dialógu, by možno zabezpečil pozornú interpretáciu nielen fundamentalistických, ale aj konzervatívnych katolíckych hlasov. V jeho neprospech hovorí jeho mladosť (nar. 1945) a príslušnosť do nemeckého tábora, ktorý mnohých tiesni.

V každom prípade sa už v katolíckej cirkvi stavia otázka základnej voľby. Čo aj u nich iste viac zaváži rozumnosť ako odvaha, nedá sa vylúčiť, že by mnohí kardináli neboli šťastní, keby dali na čelo svojej cirkvi „proroka", ako to urobili ich kolegovia, keď vybrali Jána XXIII., ostatne, ani to nevediac. Pápeža, ktorý by nehľadal moc, ale reč srdca, ktorý by dal prednosť vnútorným prežitkom pred vonkajším zdaním, ktorý by nehovoril k masám, ale k svedomiu. Pontifexa, ktorý by rešpektoval prirodzené právo hľadať, aj keď to niekedy vedie k pochybnosti o doterajších ľudských pravdách, no nestratiac zo zreteľa večné princípy, a ktorý by dal prednosť presviedčaniu pred prinucovaním. Pápeža, ktorý by sa obklopil biskupmi, aby vládol cirkvi, ale vedel by ju nechať brániť záujmy tých najbiednejších a vysloviť na adresu vládnucich aj najostrejšie slová večnej spravodlivosti. Pastiera, ktorý by otvoril nové priestory pre charizmy iných kresťanských cirkví. Pápeža, ktorý by povzbudil kresťanov, aby sprístupnili „dobrú novinu" aj iným kultúram, no pri vedomí, že evanjelium má iný význam mimo tej kultúry, ktorú žijeme my na Západe.

Možno je už taký pápež v čakárni rímskokatolíckej cirkvi. Ťažko však povedať, či sa budúcemu konkláve podarí odhaliť ho ...

Prameň: Giancarlo Zizola, "Qui remplacera Jean Paul II? Guerre de succession au Vatican." Le Monde diplomatique, č. 569, s. 5, august 2001.

Racionalita viery podľa J. Grygara

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:41

Adam Roman

Jiří Grygyar je známy popularizátor astronómie a vitálny bojovník proti rôznym pavedám. Jeho boj proti astrológii, „ufológii" a iným populárnym protivedeckým názorom je bezpochyby záslužný a vyvoláva úctu. Je len preveľká škoda, že ten istý človek súčasne háji najlepšie organizovanú pavedu s politickými ambíciami - kresťanskú vieru, ktorú považujem za oficiálnu ideológiu politickej organizácie nazývanej cirkev.

Nemienim tu polemizovať so všetkým, čo kedy na tému vzťahu vedy a viery J. Grygar povedal či napísal, pretože je toho dosť; zameriam sa iba na jeho príspevok „Racionalita víry a iracionalita pavědy" uverejnený v revue UNIVERSUM v r. 1999, pretože ten, zdá sa mi, najlepšie odhaľuje zásadnú chybu, ktorej sa autor dopúšťa pri povyšovaní teológie na úroveň vedy.

Jadrom citovaného textu je tvrdenie, že „viera i veda majú spoločné racionálne princípy". Dôkaz tohto prekvapujúceho postulátu začína autor dosť nevhodne - konštatovaním personálnej únie medzi starovekými teológmi a vedcami. Táto únia vraj akosi predznamenala spoločnú metodiku súčasných prírodných vied a teológie, o čom sa dá veľmi úspešne pochybovať, ak zohľadníme závery životných pútí niektorých vedcov. Prototypom vedeckej zásady, ktorú v tejto súvislosti uvádza, je Ock-hamova britva, ktorá požaduje, aby sme sa snažili prírodovedné javy vysvetľovať najmenším počtom predpokladov. Pánu Grygarovi potom akosi vychádza, že ten najmenší počet reprezentuje jeden boh. Mne sa zdá, že žiaden boh je ešte menej.

Nemôžem prejsť mlčaním nasledujúce intermezzo, v ktorom autor konštatuje, že rehabilitácia Galilea pápežom Jánom Pavlom II. ukázala,

„ako údajný rozpor medzi racionálnym skúmaním vo vede a zdanlivo iracionálnym spôsobom teologického skúmania nie je dnes vôbec oprávnený".

Každému je už dnes jedno, aký má vzťah cirkev ku Galileovi, lebo všetci vieme, že pravdu mal on, nie cirkev. Nechápem ako môže rehabilitácia po 350 rokoch ukázať čosi pozitívne: pápež, ktorý Galilea „rehabilitoval", urobil len to, čo mala cirkev urobiť už pradávno. Cirkev touto rehabilitáciou zo seba zmyla iba hanbu, neurobila však nič pozitívne. Takýto „ústupok" cirkevnej ideológie vede by som preto nepovažoval za heroický počin kresťanskej tolerantnosti, a tobôž nie za dôkaz neprítomnosti akéhokoľvek rozporu. Rozpor tu bol a zostáva. Veda sa riadi dokázanou pravdou, viera fikciami. Zaráža ma tiež tvrdenie, že jestvuje akési „teologické skúmanie". Rád by som sa dozvedel niečo o jeho plodoch, najmä ako prispelo k ľudskému poznaniu, pretože doteraz som o ničom takom neslýchal. Počul som iba kedysi „otca" Antona Hlinku, ako v televízii čosi hovoril o tom, že boh predsa nie je žena, a rozčuľoval sa, že niektorí by sa už najradšej modlili namiesto Otčenáša Mamanáš. Žeby to boli prvé kroky rodiacej sa teologickej gynekológie?

To, čo nasleduje v citovanom príspevku ďalej, je skutočne pritiahnuté za vlasy. Jiří Grygar sa púšťa do vopred stratenej bitky, keď sa odvažuje porovnávať (hoci len formálne) matematiku s teológiou. Upozorňuje čitateľa na to, že matematika, rovnako ako teológia, vychádza z nedokázaných tvrdení, tzv. axióm. Musím sa búriť už hneď tu na začiatku. Matematické axiómy sú síce naozaj nedokázané tvrdenia, ale nie tvrdenia, ktoré by odporovali našej rozumovej skúsenosti. Nie sú to nedokázateľné tvrdenia, ktorým by sme museli iba veriť aj v rozpore s tým, čo nám hovoria naše zmysly, ako je to v prípade cirkevných dogiem. V euklidovskej geometrii je jednou z axióm tvrdenie, že rovnobežky sa nepretínajú. Neviem, či teológia obsahuje podobne jasnú axiómu. Tajomstvo tzv. svätej trojice, či počatia z ducha svätého takými zrejme nebudú. Jednou z axióm aritmetiky je nedokázané tvrdenie, že ak k ľubovoľnému číslu pripočítame nulu, toto číslo sa nezmení. Zdá sa vám to byť nejakým mystickým tajomstvom? Pán Grygar zrejme počíta s tým, že bežný čitateľ nemá rád matematiku a nevie preto o jej základoch nič. Áno, axiómy matematiky sú síce nedokázané, ale bežný človek ani len netuší, že by sa vôbec mali dokazovať - to iba matematici sú takí nároční a exaktní, že dokazujú aj to, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmé. Uvediem príklad vety, ktorá vyplýva z takých nedokázaných axióm: Jordanova veta, kľúčová veta topológie, tvrdí zhruba to, že priamka delí rovinu na dve časti a tvorí ich spoločnú hranicu. A dôkaz tejto vety zaberá niekoľko strán! Myslím si, že väčšina ľudí by túto vetu prijala bez dôkazu. Neviem však, či je každému rovnako jasné, že Kristus je syn Dávidov preto, lebo Jozef, ktorý nebol Kristovým otcom, bol Dávidovým potomkom (Mt 1, 1-16).

Sú „axiómy" teológie také jasné ako axiómy matematiky? A ktoréže axiómy to vôbec sú? Dosť podrobne som si prečítal autoritatívne dielo katolíckej dogmatiky Katechizmus katolíckej cirkvi, ale nenašiel som v ňom nie že axiómy, ale ani len náznaky nejakých zmysluplných tvrdení. Domnievam sa, že ešte stále možno považovať za základné dogmy kresťanstva tvrdenia obsiahnuté v kréde, teda apoštolskom či nicejskom vyznaní viery. Sú tieto tvrdenia také zrejmé ako axiómy matematiky? A spĺňajú hlavné požiadavku každého axiomatického systému: neprotirečivosť a úplnosť? Čo je jasné a našej každodennej skúsenosti neodporujúce na „axiómach": „počal sa z Ducha Svätého", „zostúpil k zosnulým", „tretieho dňa vstal z mŕtvych", „sedí po pravici (nie ľavici?) Boha"?

Nerád by som pána Grygara urazil, ale naozaj nechápem, čo sa musí s vedcom stať, aby sa odhodlal tvrdiť, že v teológii

„sa používajú princípy matematickej logiky, aby sme vytvorili určitú náboženskú štruktúru"?

Rád by som vedel, čo si pán Grygar a teológovia myslia o matematickej logike. Študoval som základné diela tejto preveľmi náročnej matematickej disciplíny od Alonza Churcha aj Yehoshuu Bar-Hillela. Neviem, či J. Grygar vie, že vrcholom matematickej logiky je Gödelova veta o neúplnosti aritmetiky a že jej najkratší dôkaz zaberá v diele R. L. Goodsteina, Mathematical Logic (Leicester University Press 1957)  osem strán. Veľmi rád sa dám poučiť, ale v Katechizme katolíckej cirkvi som nezbadal ani len náznak používania akejkoľvek logiky, ani len neformálnej. Aby ma niekto neobvinil z tárania, uvediem príklad.

Keďže ma zaujíma vzťah viery a rozumu, všimnem si paragraf 156, ktorý vysvetľuje:

„Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať".

Toto je typicky scholastický „argument" z autority, ktorý matematická logika nepozná. Je súčasne ukážkou nelogického tvrdenia, akými sa celý Katechizmus hemží. Dôvodom viery je teda podľa Katechizmu božia autorita. Lenže ak máme veriť autorite boha, musíme veriť najprv v jeho existenciu. Dôvodom viery v boha je teda viera v boha. Takže tieto dve vznešené vety sú peknou ukážkou nič nehovoriacej tautológie.

Vieme, akú bohatú štruktúru vytvoril A. Einstein len z dvoch nedokázaných predpokladov (konštantnosť rýchlosti svetla a invariantnosť prírodných zákonov voči neinerciálnym transformáciám). Bohatosť tejto štruktúry spočíva v množstve potvrdených predpovedí (ohyb svetla v gravitačnom poli, pohyb perihélia Merkúra, expanzia Vesmíru). Kresťanské náboženstvo však nevytvorilo žiadne štruktúry takého typu. Neviem, na čo myslí J. Grygar, keď tvrdí, že

„U kresťanského náboženstva je úplne zrejmé, že vytvorilo veľmi bohatú štruktúru; o tom svedčia dejiny kresťanskej civilizácie".

Hádam len Bachova hudba, Rembrandtove obrazy, či Newtonova mechanika nevyplývajú z kresťanských axióm pôsobením matematickej logiky?! To všetko by bolo vzniklo aj bez kresťanstva. Je príliš lacné prisvojovať si diela ľudí (ktorých skutočný vzťah k náboženstvu sa nikdy nedozvieme) len preto, že žili v dobe, kedy mocensky (a despoticky) vládla cirkev. Prečo však nepovažovať za „bohaté štruktúry" aj vynaliezavosť inkvizičných mučiteľov či nemravnosť pápežov? A z predstavy, že vo Vesmíre niet miesta pre boha, už nevyplýva žiadna „štruktúra"? Taký selektívny postup pripomína logiku niektorých komunistov: všetko dobré bolo dielom pracujúceho ľudu vedeného komunistickou stranou, všetko zlé mali na svedomí triedni nepriatelia.

Uzavriem jedným čudesným presvedčením J. Grygara:

„Som presvedčený, že existuje korelácia medzi kresťanským náboženstvom a vznikom vedy. Kresťanské náboženstvo je totiž racionálne podobné ako veda, takže spoločnosť, ktorá prijala kresťanské zmýšľanie ... tým získava neobyčajne silný podnet v prospech prírodných vied."

J. Grygar si myslí, že veda za svoju existenciu vďačí náboženstvu aj napriek tomu, že dejiny vedy sú dejinami bojov vedy s cirkvou. No čo, s presvedčením sa už nedá polemizovať, proti presvedčeniu sa dá postaviť iba iné presvedčenie. Nie som jediný, kto si myslí, že to bolo práve naopak, ako tvrdí J. Grygar.

„Je zábavné počúvať moderných kresťanov, keď vám hovoria, aké je kresťanstvo v skutočnosti mierne a racionálne, a ignorujú fakt, že za všetku túto miernosť a ten racionalizmus treba vďačiť učeniu ľudí, ktorí v svojej dobe boli prenasledovaní všetkými pravovernými kresťanmi",

napísal Bertrand Russell (v eseji "Čím prispelo náboženstvo k rozvoju civilizácie?", časť Zdroje netolerantnosti, Zošity humanistov č. 2, 1998), nositeľ Nobelovej ceny (1950), autor priekopníckej monografie Principia Mathematica o matematickej logike, toľko spomínanej pánom Grygarom.

Protest proti listu Mgr. Trstenského prezidentovi SR

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Rastislav Škoda

V nedávnom čísle dvojtýždenníka slovenskej katolíckej inteligencie KULTÚRA (z 19. 09. 01) bol uverejnený dvojstranový list pápežského preláta Viktora Trstenského prezidentovi Slovenskej republiky, daný na vedomie aj vládnym predstaviteľom a cirkevným vrchnostiam. Píše sa v ňom:

„Preto podrývanie základov náboženstva ... bolo, je a bude ničením jednotlivca ... i celého ľudstva. Bolo by preto lepšie, keby štátna bezpečnosť viac vyhľadávala tých „termitov", ktorí svojím bezbožníctvom vyvolávajú nepokoj medzi občanmi a sú vlastne rušiteľmi pokoja... Taký človek, ktorý vyvoláva spory a zápletky medzi ľuďmi, mal by sa označiť za štváča a vsadiť za mreže do žalára. ... Vrele Vám ďakujem za porozumenie pre veriacich občanov."

Z dlhého textu jasne vyplýva, že pod „bezbožníctvom" treba rozumieť „ateistický nemravný život", lebo kto „podkopáva náboženstvo, stáva sa najväčším vlastizradcom". Takýmito myšlienkami a výrazmi by nemal hlásať Ježišovu náuku vysoký cirkevný hodnostár.

Protestujem proti tomuto článku, lebo

1. sledovanie ľudí iného zmýšľania políciou a ich žalárovanie je porušením základného ľudského práva na slobodu zmýšľania a prejavu. Vyzývať k takejto činnosti je veľmi nebezpečnou formou náboženskej, resp. svetonázorovej diskriminácie, ktorú zakazuje trestný zákonník aj v našom štáte. Uvažujem, aké kroky podniknem v tomto smere, či, kde a ako možno podať žalobu pre šírenie nenávisti.

2. Podobné prejavy náboženskej neznášanlivosti sa v slovenskej tlači, najmä katolíckej, vyskytujú často, ak nie každodenne. Zle je, že ich na čelnom mieste bez redakčného spracovania uverejňujú časopisy slovenskej katolíckej inteligencie.

3. Ešte horšie je, že odznievajú aj z kazateľníc mnohých kostolov. Za vrchol považujem, keď sa tak vyjadrujú vysokí cirkevní hodnostári.

Keď som siahodlhý list dočítal, mal som v úmysle poprosiť pána prezidenta, aby neprejavil „porozumenie pre veriacich občanov" v zmysle huckania preláta Trstenského a cirkevné vrchnosti, aby mu udelili apoštolské napomenutie.

Priatelia ma odhovorili. Protestujem aspoň týmto spôsobom.  ?

Krátke správy v ZH 27

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

redakcia

Charta základných práv Európskej únie, resp. jej preambula,

bola predmetom článku v ZH č. 23. Opísali sme spor okolo jej úvodnej vety, ktorá má nakoniec rozumnú (ale dosť neurčitú) formuláciu preambuly dohody o Európskej rade z roku 1950:

„... vedomá si svojho duchovného a morálneho dedičstva, Únia ...",

a to vo všetkých jazykoch - okrem nemeckého. V nemeckom texte je francúzske „spirituel" (duchovné) preložené ako „geistlich-religiös", t.j. duchovno-náboženské dedičstvo, a dožadoval sa toho zástupca bavorskej Kresťansko-demokratickej únie v komisii. Francúzske stanovisko - za vynechanie slova „náboženské" - podporovali premiér Jospin aj prezident Chirac.

Náboženské slobody sú v Charte jasne precizované ako osobné a kolektívne slobody. Náboženstvo sa však nespomína ako konštitutívny prvok európskeho dedičstva, keďže náboženstvá prestali hrať svoju prvoradú úlohu v štruktúre spoločenstiev a stali sa „vierami jednotlivcov, osobným presvedčením", hoci aj ako také pretrvali a obnovili svoj vplyv na civilnú spoločnosť (Marcel Gauchet).

Neoplatí sa dumať nad Európskou chartou ľudských práv. Ako všetky právnické texty je to kompromisný text, ktorý sa vyvíja podľa situácie a aplikácie. Vo svojom dnešnom znení uspokojí prívržencov federatívnej i konfederatívnej Európy, socialistov aj liberálov, katolíkov, protestantov, pravoslávnych, židov, moslimov, budhistov, priateľov Osvietenstva, agnostikov - aj ateistov; ak ho budú čítať.

* * *

Zošity humanistov sú pokus o časopis kritického hľadania v oblasti vedy, náboženstva a sociálnych problémov. Humanizmus je racionálna filozofia na základe poznatkov vedy, podnecovaná umením a motivovaná osobným záujmom. Zdôrazňuje dôstojnosť každej ľudskej bytosti a podporuje maximalizáciu individuálnej slobody so sociálnou a planetárnou zodpovednosťou. Prihovára sa za rozšírenie participatívnej demokracie, ľudské práva a sociálnu spravodlivosť. Odmieta všetky formy teologického a ideologického supernaturalizmu či existencie nadprirodzena hlásajúc, že ľudia sú časť prírody a že hodnoty - či už náboženské, etické, sociálne alebo politické - majú svoj pôvod len v ľudskej prirodzenosti, skúsenosti a kultúre.

* * *

Náboženstvo:
Kňaz pomáha katolíkom v čase núdze.
Pomáha im vyriešiť ich obchodné problémy, hoci nikdy neobchodoval.
Pomáha im riešiť manželské problémy, hoci nikdy nebol ženatý.
Pomáha im riešiť sexuálne problémy, hoci nikdy nemal pohlavný vzťah.
Z toho vidíte, prečo katolícka cirkev verí na zázraky!
Totally Mad, september 1972

* * *

Veda sa zakladá na presvedčení, že skúsenosť, snaha a rozum platia.
Mágia na viere, že nádej nemôže nikdy sklamať a túžba nemôže byť nesplnená.
Branislaw Malinowski

* * *

Kant oživil starý Descartesov dualizmus „mysle a hmoty" (duše a tela) a tým pochoval na dvesto rokov Humeov monizmus s jeho dôkazom neurčitosti ľudských vier a náboženstiev.
Neznámy prameň

* * *

Vyvolávajú hollywoodske filmy nebezpečnú sociálnu atmosféru? Treba uvážiť.

Hollywood nám chce nahovoriť legendu o krásnych drsných kovbojoch, ktorí vtrhnú do mesta a revolvermi pomôžu občanom premôcť zločincov. Skutočnosť je iná. Zvýšenie počtu zbraní v osobnom vlastníctve malo za následok bolestné zvýšenie počtu vrážd a smrtí strelnými zbraňami. Denne umiera 12 detí vo veku do 19 rokov následkom výstrelu.
Henry Giroux

Pri hodnotení účinkov a aktuálnosti filmov ako Rocky a Rambo im nemožno uprieť, že sa zaoberajú problémami bezmocných a biednych, rozprávkovými sprisahaniami a ľahkou možnosťou odstránenia nespravodlivosti sebaobetovaním.
Filmy, ktoré glorifikujú násilie a predstavujú zbrane ako nástroje hrdinstva, sú postavené na predstavách prastarých generácií, neoddeliteľných od snov a túžob väčšiny ľudí.

Nebezpečný a nespravodlivý hrdina môže niekedy lepšie a účinnejšie ukázať, čo je morálka, ako spravodlivý a neomylný, lebo jeho zbraň mu dáva moc dopustiť sa strašných omylov.

Americké filmy sa tešia pochybnej povesti, že sú prejavom konvenčnej múdrosti a prostoduchej nenáročnej zábavy. Ako sa tento stav predlžuje, má to zhubný účinok na populáciu, ktorá sa stáva čoraz viac apatickou a naprogramovanou.

The Humanist, júl 2001

* * *

Neexistuje taká vec ako náboženstvo v jednotnom čísle. Je len množstvo náboženstiev. „Náboženstvo" je prísne kolektívny výraz a zbierka, ktorú toto slovo vyjadruje, nie je ani žiadneho druhu, ktoré vysvetľujú knihy o logike ... Rozdiely medzi náboženstvami sú také veľké a šokujúce, že každý spoločný prvok, ktorý sa z nich dá extrahovať, je nezmyselný. -
John Dewey v knihe A Commom Faith (Spoločná viera), 1934.

* * *

www.teachingaboutreligion.com
(výuka o náboženstve) je nová stránka v internete. Vedú ju učitelia Paul Geisert a Mynga Futrellová, „aby dali kolegom k dispozícii informácie o svetových náboženstvách a tak im umožnili zamerať sa na pluralizmus a občiansku spravodlivosť." Zdôrazňujú „akútnu potrebu poznať perspektívy americkej náboženskej diverzity." Finančne podporuje stránku organizácia Objektívnosť, presnosť a vyrovnanosť pri výučbe o náboženstvách (OABITAR).

* * *

Niet harmónie medzi náboženstvom a vedou. Keď bola veda dieťatkom, náboženstvo sa snažilo zahrdúsiť ho už v kolíske. No keď je teraz veda mocným mládencom a povera detinským starcom, hovorí trasľavý chromý vrak atlétovi:
„Buďme priateľmi".
Pripomína mi to obchod, ktorý chcel urobiť kohút s koňom:
„Dohodnime sa na tom, že odteraz si nebudeme jeden druhému stúpať na nohy."

Robert Green Ingersoll, Free Inquiry, leto 2001.

* * *

Sme bezmocná menšina na okraji spoločnosti. Využime to. Musíme sa domáhať štatútu najväčšej menšiny a žiadať svoje zákonité práva.

Lance Jencks, Free Inquiry, leto 2001.

Nová kniha: Čas pekelných ohňov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Peter Sever

Viliam Apfel: Čas pekelných ohňov. Procesy s bosorkami na Slovensku (1506-1766), vyd. Rak, Budmerice 2001.

Z recenzie Petra Severa v Literárnom týždenníku (č.42/2001) vyberáme: Je to kniha o inkvizícii, ktorá síce zmeškane, až v rokoch 1506-1766, zasiahla Slovensko, ale aj tak ho škaredo poznačila. Myšlienka bosoráctva pochádza z povier, ktoré sa pokúšajú vysvetľovať zlo vo svete ako dielo diabla, Satanáša a jeho prisluhovačov, bosorákov a bosoriek.

Apfel však správne podčiarkuje, že právny základ inkvizície má na svedomí bula rímskeho pápeža Inocenta VIII., ktorej text sa stal súčasťou Kladiva na čarodejnice, knihy, ktorá bola vlastným návodom na zaobchádzanie s bosorkami. O zlopovestnosti tejto buly sa čitateľ môže presvedčiť aj sám, je v knihe uverejnená v plnom znení. Takto dostali sudcovia a najmä teológovia do rúk zbraň pre svoje nečisté praktiky prenasledovania ľudí, ktorí boli v opozícii ani nie tak voči inkvizičným postupom, ako skôr proti dogmám cirkvi. No procesy boli často len prejavom boja o moc a majetky.

Na základe štúdia zachovaných materiálov opisuje autor všetky štádiá procesov, ktoré sa odohrali na Slovensku. Citátmi z dochovaných výsluchov postihnutých ľudí dokladá ohavnú tvár inkvizície. Veľmi zaujímavá je skutočnosť, že prenasledovanými obeťami boli predovšetkým ženy, primerane k svojmu stavu vlastne jednoduché a robotné príslušníčky chudobných vrstiev. Autor je miestami až lakonicky stručný, čo je pôsobivé, okrem jediného prípadu, keď rozsiahle cituje autentickú výpoveď mučenej Judy Peliosonovej: Juda spočiatku všetko zapiera, ale zlomená mučením prizná, že je striga, že dokonca obcovala s diablom. Je otázka, či toto priznanie vzišlo z jej fantázie, alebo jej ho vložili do úst mučitelia. V rade procesov hrá neslávnu úlohu mesto Krupina, kde bolo najviac inkvizičných procesov a popráv.

Nakoniec autor varuje, že v niektorých hlavách dodnes vládne temno stredoveku a pretrvávajú rôzne povery. Kniha je hodnotným obohatením slovenskej literatúry faktu.

Nová kniha: Ženská záležitosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Jana Šimulčíková

Anton Rákay: Ženská záležitosť, vyd. Hajko a Hajková, Bratislava 2001.

Je interrupcia - i napriek tomu, že ju naša legislatíva nepovažuje za trestný čin - vraždou? A vlastne kedy, v akom štádiu gravidity, je už ľudský plod človekom?

Bolo by správne umelé potraty (vrátane počatí po znásilnení, inceste, alebo ak gravidita ohrozuje zdravie a život matky) zakázať? Alebo má byť zákon aj naďalej taký liberálny, že rozhodnutie o osude plodu ponecháva žene, ktorá počala? Máme chápať sexualitu iba jako nástroj na plodenie alebo aj ako zdroj rozkoše bez akejkoľvek zdržanlivosti?

Takéto závažné a aktuálne spoločenské otázky interrupcie a antikoncepcie v súvislosti so sociálnym postavením, svetonázorom a teda aj stanoviskom cirkvi, rozoberá autor, odborne fundovaný lekár, ale aj nesporne talentovaný spisovateľ tak, aby čitateľa zainteresoval nielen rozumovo, ale aj citove, teda vo forme románu. Zbeletrizoval dišputu lekárov, z ktorej možno vytĺkať aj politický kapitál. Skonštruoval príbeh, do ktorého umiestnil všetky svoje pre a proti a dôsledne obsiahol polemickú podstatu celého problému.

Hrdinkou je lekárka pediatrička, ktorá má vo svojom obvode prevažne rómske deti, čo umožňuje opísať sociálnu biedu a zaostalosť v najvypuklejšej podobe. Je to žena s citlivým svedomím a znalosťou veci, jej poslaním je zachraňovať životy. Na nej demonštruje autor priebeh potratu od nechceného otehotnenia cez muky rozhodovania a podrobný opis miniinterrupcie až po psychózu a katarziu v úlohe riaditeľky detského domova. Príbeh je čítavý, poučný a podnetný - končí túto recenziu v Literárnom týždenníku (15. nov. 2001) Jana Šimulčíková. No nepáči sa jej, že autor mal ideu, na základe ktorej vyprodukoval dej i hrdinov, čo jej pripomína romány z akéhosi neslávneho obdobia s ich tribúnmi a nositeľmi propagovaných téz. Nuž, v tomto sa naše názory diametrálne rozchádzajú. Ja mám rád Vojnu a mier s (od začiatku) vymysleným dejom a hrdinami, aby som - okrem iného - pochopil aj realitu Napoleonovej porážky v Moskve a na snehových plániach Ruska.

Čo urobíme z nášho ľudského druhu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Patrick Viveret

Revolúcia týkajúca sa živej matérie, najmä technická možnosť klonovania ľudí, a informačná mutácia, znamenajú nebezpečenstvo pre budúcnosť dokonca aj nášho druhu. Len ak na ne budeme brať ohľad a súčasne sa nám vráti duchovná a politická múdrosť, vzíde z toho nový humanizmus. V opačnom prípade hrozí nebezpečenstvo, že tézy „posthumanizmu" povedú k inštrumentalizácii a všeobecnej predajnosti jednotlivcov.

O humanizme sa najnovšie otvára veľká diskusia. Príčinou sú dôsledky toho, čo sa začína rozumieť pod pojmami „revolúcia v oblasti živej matérie", resp. „biologická" alebo „genetická" revolúcia, o čom však od oplodnenia in vitro cez klonovanie ovce Dolly až po nedávne klonovanie ľudského embrya pre terapeutické ciele poznáme len celkom prvé etapy. K veľkej ekologickej výzve 20. storočia - vyjadrenej otázkou „Čo urobíme z našej planéty?" - sa pridáva druhá, radikálnejšia a antropologickej povahy:

„Čo urobíme z nášho ľudského druhu?"

Pokroková humanistická tradícia je na tomto poli konfrontovaná nielen so svojimi odporcami, ale aj so svojimi vlastnými zásadami. Tézy „posthumanity" zastávajú v prvom rade odporcovia humanizmu a nedávno ich vyslovili dvaja muži. Jeden z nich stojí na konzervatívnej americkej pravici a stal sa slávnym r. 1989 za veľkého hurhaja svojím článkom „Koniec dejín"; je to Francis Fukuyama (1).

Druhý, Peter Sloterdijk, prichádza skôr z nemeckej radikálnej ľavice a je pôvodcom živej polemiky s Jürgenom Habermasom a tézami frankfurtskej školy. Jeho prednáška s príznačným názvom „Pravidlá pre ľudskú záhradu" - v júli 1999 na sympóziu o Martinovi Heideggerovi a Emmanuelovi Levinasovi - sa na stĺpcoch týždenníka Die Zeit premenila na „aféru Sloterdijk". Prekladom príslušného textu a vyvolanými reakciami sa preniesla aj do Francúzska (2).

Nová téza Francisa Fukuyamu, opäť formulovaná v The National Interest, má skôr ideologický ako teoretický význam (3). Nakoľko však vyjadruje názor jedného z organických intelektuálov - v Gramsciho zmysle významu tohto výrazu: „najzdôrazňovanejšieho súčasným kapitalizmom" -, treba ju poznať a analyzovať. Autor najprv tvrdí, že vývoj potvrdil jeho názor o konci histórie (v Heglovej a marxistickej koncepcii) víťazstvom kapitalizmu, no hneď nato ani brvou nemihnúc hlási, že sa predsa len pomýlil, lebo biotechnologická revolúcia vytvára podmienky pre „posthumánnu" históriu. Nevšímajme si autorovu megalomániu a pozrime sa na problém, ktorý má na mysli, totiž na vzťah medzi dvoma „sesterskými revolúciami", a to v informačnej technológii na jednej a v biotechnológii na druhej strane, a v ich dopade na svetový poriadok.

„Ak je prvá viditeľnejšia, píše Fukuyama, druhá vyvolá dôležitejšie otrasy." Tento argument sa vysvetľuje v odstavci, ktorý si zaslúži plnú citáciu, lebo bez okolkov vyjadruje antropologické postuláty anglosaského kapitalizmu (4):

 „Obdobie, otvorené francúzskou revolúciou, bolo svedkom rozkvetu rozličných doktrín, ktoré chceli prekročiť hranice ľudskej podstaty vytvorením nového typu bytia nepodliehajúceho predsudkom a obmedzeniam minulosti. Neúspech týchto pokusov na konci 20. storočia nám ukázal hranice sociálneho konštruktivizmu tým, že potvrdil liberálny poriadok, založený na trhu a vybudovaný na zrejmých pravdách opierajúcich sa o Prírodu a boha Prírody. Je však možné, že nástroje sociálnych konštrukcionistov posledného storočia, teda od socializácie v detskom veku až po mládežnícku propagandu a pracovné tábory a vrátane psychoanalýzy, boli príliš hrubé, aby mohli premeniť hĺbku ľudskej povahy a správania. Otvorený charakter súčasných prírodných vied nám dovoľuje predpokladať, že v priebehu dvoch generácií nám dá biotechnológia nástroje na uskutočnenie toho, čo sa dosiaľ nepodarilo špecialistom sociálneho inžinierstva. V tom štádiu definitívne skoncujeme s históriou ľudí, lebo zrušíme ľudské bytosti ako také. Začne sa nová história obdobia po ľudstve."

A sme priam uprostred chýrnej fikcie Aldousa Huxleyho z r oku 1932 s názvom Tento najlepší z možných svetov. Francis Fukuyama sa neuspokojuje s ohlásením (a implicitne s odôvodnením) tohto konca ľudskej éry. Dlhá pasáž o chemickej liečbe vášní preparátom Prozac pripomína slávne pilulky somy, ktoré brali Huxleyovi hrdinovia pri najmenšej nepríjemnosti. Ak vezmeme do úvahy neprestajné vychvaľovanie nerovností, musíme zacítiť, že náš autor bez veľkých rozpakov predpokladá príchod sveta, v ktorom by podľudia boli v službách nadľudí. V tomto zmysle očakávanie posthumanity svedčí skôr o teoretickom a praktickom antihumanizme ako o niečom, čo sa zvykne nazývať liberalizmom.

Hoci sa vydávajú za liberálov, sú títo ľudia v skutočnosti zaťatí kultúrni antiliberáli - podľa Fukuyamu v mene "boha prírody" - a súčasne nie menej virulentní politickí antiliberáli; prejavuje sa to najmä ich represívnou politikou v otázkach imigrácie, keďže podľa nich nemá voľná cirkulácia kapitálu nič spoločné s voľným pohybom ľudí. Ak ide o ich ekonomický liberalizmus, tento silne bledne, ak ide o záujem Spojených štátov alebo ak, ako na to poukázal Fernand Braudel, záujmy kapitalizmu sa dostanú do sporu s logikou trhu. Zreteľné je to pri vytváraní trustov, kartelov a monopolov, ktoré vracajú aktualitu marxistickej kritike (5). Ich spoločný bod treba hľadať v ideologickom a praktickom antihumanizme, určenom na ospravedlnenie súčasného svetového neporiadku, ktorý viedol k držaniu skoro troch miliárd ľudí v stave podľudstva.

Fašizujúca eugenika

Do toho istého kontextu sa zaraďuje aj vynorenie sa filozofického smeru, založeného na kritike humanizmu. Ako pri Francisovi Fukuyamovi, aj pri Petrovi Sloterdijkovi si zaslúžia pozornosť skôr manifestované znepokojujúce ideologické symptómy ako kvalita jeho myšlienok: lebo nie je Nietzschem ktokoľvek! Ďaleko od odvahy toho, čo „filozofoval údermi kladiva", Peter Sloterdijk postupuje vo väčšine svojho textu pod maskou metódy, ktorá nie je ďaleko od sugestívnych sémantických významových posunov, charakterizujúcich krajnú pravicu.

Slová, ktoré používa - „zoologická záhrada", „chov", „domestikácia" atď. - vyvolávajú u čitateľa, ktorý nie je celkom doma v dejinách filozofie, myšlienky blízke ospravedlneniu projektov inštrumentalizácie a subordinácie časti ľudských bytostí. Ak však niekto odsudzuje nebezpečný a spiatočnícky charakter takýchto výrazov, najmä v nemeckom kontexte, nazýva to osočovaním a skrýva skutočnosť, že také termíny sa vyskytujú aj u Platóna.

A tak skrytý za autora Štátu môže Sloterdijk písať:

„Od Politikos a Politeaia existujú názory hovoriace o spoločnosti akoby išlo o zoologickú záhradu, ktorá je zároveň „parkom tém". Vychádzajúc z takého stanoviska môže sa držanie ľudí v záhradách - a mestách - zdať zoopolitickou úlohou."

 Alebo o niečo ďalej:

 „Čo sa týka tejto platónovskej záhrady, je predovšetkým dôležité vedieť, či je rozdiel medzi populáciou a direkciou len stupňový alebo druhový."

Čitateľ, ktorý nepozná intelektuálny a politický kontext Platónovho diela, môže ho začať študovať. Zastrašovanie umlčuje kritiku a sugescia funguje u tých, čo tajne jasajú pri takýchto výrazoch.

Stačí tu pohoršiť sa a upozorniť na fašizujúcu eugeniku, ako to urobil Jürgen Habermas a niekoľkí jeho žiaci? Ak je toto pohoršenie potrebné, nie je dostačujúce. Dva veľké dôvody nám prikazujú zachovať jasnú hlavu pri kríze moderného humanizmu. Prvý sa týka jeho nedostatočnej pripravenosti na vyrovnanie sa aj s informačnou mutáciou aj s biologickou revolúciou. Druhý je skôr historický a týka sa nedostatkov triptychu jednotlivec/rozum/pokrok, ako sa tento vykryštalizoval od Osvietenstva. Veľké etické a humanitárne katastrofy 20. storočia ako aj neľudský charakter priemyselného kapitalizmu 19. storočia poukázali na jeho dve veľké slabiny.

Prvá je slabina ekologická: urobiac z dekartovského človeka „pána a majiteľa prírody", ktorý sa nemusí starať o zodpovednosť za svoje prostredie, humanizmus sa nechal fascinovať technickým pokrokom a novým triptychom veda/technika/trh a neimunizoval sa proti tomu, čo v 70. rokoch Illich nazval „jeho podielom na kontraproduktivite". Druhá slabina je antropologická: po zrútení „spoločností poriadku" obnova spoločenských vzťahov len na podklade racionálneho indivídua zabudla na kolektívny prívlastok a organizovala stretnutie jednotlivca so štátom, uľahčujúc tak kapitalistické prístupy ako aj etatické logiky; spravidla podceňovala emocionálne a duchovné podklady ľudskej bytosti (6).

Ak sme v súčasnosti konfrontovaní s ekologickou výzvou trvalého vývoja (7) pre nás a pre budúce generácie, ako aj s antropologickou výzvou možnej mutácie ľudského druhu, nemôžeme pustiť zo zreteľa, že nový humanizmus musí riadiť dynamické napätia medzi jednotlivcom a spoločnosťou; medzi kritickým rozumom a hľadaním zmyslu; medzi transformáciou prírody a rešpektom voči biosfére; medzi technickým a vedeckým pokrokom a medzi ostražitosťou pred možnými deštruktívnymi dôsledkami. Ak sa máme ubrániť pred fantáziami posthumanity, musí každá prestavba brať do úvahy informačnú mutáciu (8) a revolúciu živej matérie, ktoré do hĺbky otriasajú orientačnými bodmi ľudského „bývania". Ide naozaj o náš spôsob obývania sveta a ovládania nášho tela, ktorý sa teraz mení tak, že táto zmena zasahuje naše najintímnejšie vnútro, a to od chvíle, keď nepozorovane prechádzame od pomoci pri rozmnožovaní k výrobe živej ľudskej matérie.

Za takýchto okolností neprekvapuje, že viacerí autori nielenže hlasne protestujú proti inštrumentalizácii a predajnosti - to sú jediné použitia tejto dvojitej mutácie súčasným kapitalizmom -, ale znevažujú aj to, čo progresívne hnutia a feministky považujú za sociálny pokrok: umelé prerušenie tehotenstva a najmä pomoc pri rozmnožovaní.

Najradikálnejšia je vo svojej interpelácii psychoanalytička Monette Vacquinová, ktorá vo svojej knihe Main basse sur les vivants (Zmocnenie sa živých - 9) kladie zásadnú otázku:

„Snažila som sa pochopiť a vysloviť, prečo naša generácia odňala sexualite jej pôvod a prečo sa dnes chystá anulovať rozdiely medzi generáciami a rozmetať na prach rodičovstvo." Odhaľuje „špinavý a znepokojujúci vzťah medzi industrializáciou chovu a gynekológiou" a spytuje sa, ako mohli výskumníci narodení počas alebo bezprostredne po vojne, často antifašistickí bojovníci, vypracovať „nástroje najbláznivejšej eugeniky, protiviace sa ich najcennejším ideálom, ako keby si s nimi bola zahrala náhoda? (...) Prečo taká vôňa, vôňa najarchaickejšieho podvedomia, v najšpičkovejšej vede? (...) Prečo sa zdalo, že toto vzdutie Rozumu s veľkým R ako by nám bralo náš rozum?

Z toho sa dá pochopiť, že v očiach autorky je perspektíva klonovania len vyčnievajúca časť ľadovca, ktorého neviditeľná časť je infantilná vidina všemohúcnosti a súčasne nepriama forma zapochybovania o zákaze incestu:

„Nazvime incestom túto snahu oddiferencovať, ktorá nevyhnutne vedie k štandardizácii a fabrikácii toho istého."

Preto cituje z knihy Jeana Baudrillarda La Transparence du mal (Priehľadnosť zla - 10):

„Generalizovali sme incest vo všetkých jeho prejavoch. Tak sme obišli zákaz tým, že sme ho rozkúskovali, že sme spájali (kopulovali) to isté s tým istým bez toho, že by sme prešli cez iné."

Ak sa klonovanie zbaví povzbudzujúcich terapeutických perspektív, ktoré podľa Vacquinovej uspali vedomie, presadí sa ako ukončenie tohto procesu. Len klonovanie je vstave vyvolať

„vo vedeckej ako aj v civilnej spoločnosti vyslovenie zákazu, od dvadsať rokov sa vo svojej elementárnej formulácii nevyskytujúceho najmä v textoch zákonov, ktoré používali perifrázy, aby sa mu vyhli, a tak šetrili svedomia generácie, ktorá zakázala zakazovať."

V určitých chvíľach si možno klásť otázku, kde sú hranice medzi oprávnenou kritikou Monette Vacquinovej a stanoviskami tradicionalistických hnutí, ktoré zaraďujú zákaz klonovania ľudí do globálneho zákazu nielen umelého prerušenia tehotenstva - dokonca aj antikoncepcie, ale aj lekárskej pomoci pri rozmnožovaní, ako aj akéhokoľvek výskumu na embryách, ktoré sa už definujú ako osoby.

Skrátka, sme teda odsúdení v mene odsudzovania inštrumentalizácie a predajnosti živej ľudskej matérie zrieknuť sa veľkých výdobytkov kultúrneho liberalizmu? Biológ Henri Atlan to nemyslí. Jeho odsúdenie ničivých dôsledkov kapitalizmu v biologickej oblasti je rovnako zreteľné, ako to robí Monette Vacquinová, ale vyvodzuje sčasti opačné závery.

Od bolestí rodenia oslobodená žena

Vo svojej poslednej knihe Les Etincelles de hasard (Iskry náhody -11) pridŕža sa Henri Atlan emancipačného stanoviska pokrokovej tradície, opierajúc sa o učené i pútavé čítanie Kabaly a Spinozu:

„Zdá sa, že veda a technológia postupne oslobodzujú deti Adama a Evy od biblického zlorečenia, od práce v potu tvári a od rodenia v bolestiach." V tomto bode sa blíži Hannah Arendtovej a zaznamenáva: „Poslanie človeka, aspoň pre majstrov Talmudu, nie je nič iné ako tvorivá činnosť poznania v múdrosti; nijako to nie je jeho poroba bolesti a útrapám práce." Prekračuje však tieto akcenty - pripomínajúce André Gorza (12) - a akceptuje inú emancipáciu, siahajúcu ďalej ako rodenie bez bolestí; emancipáciu, ktorá by umožnila „kompletné oslobodenie od ťarchy rodenia ... aspoň tým ženám, ktoré rodenie pociťujú ako ťarchu".

Predpokladajúc úplné oddelenie plodnosti a rodenia, čoho predchodcami bola antikoncepcia a plánovanie rodiny, Henri Atlan súdi, že „na ceste je proces pozitívneho plánovania, ktorému hrozí skôr alebo neskôr skončiť úplnou separáciou medzi rozmnožovaním a sexualitou. Deti sa budú potom produkovať od začiatku - oplodnenie in vitro alebo klonovanie - až do konca - umelá gravidita - mimo tela ženy." Samozrejme dodáva, že „sme ešte veľmi ďaleko od možnosti mimotelesnej gravidity, no zo zásady nič nám nebráni predstaviť si rozriešenie početných technických problémov súvisiacich s realizáciou umelej maternice."

Ide tu o riziko alebo o šancu? Henri Atlan myslí, že do úvahy prichádzajú obidve možnosti (13). Intenzívne síce oponuje každej logike inštrumentalizácie ľudskej bytosti a priznáva veľký význam otázke filiácie, resp. rodičovstva, no z disociácie vzťahu sexuality a rozmnožovania nerobí celkom negatívne závery. V tejto súvislosti treba veľmi opatrne citovať dve vety z jeho knihy, lebo ak sa vytrhnú z kontextu priaznivého pre zákaz klonovania, mohli by viesť k nepochopeniu autora.

Ukazujú, že autor neváha doviesť do konca logiku svojej tézy a vysvetľujú povahu jeho nesúhlasu s Monette Vacquinovou:

„Fabrikácia živej ľudskej a neľudskej matérie bude sprevádzať, zdá sa nevyhnutne, oslobodenie ľudstva od kliatby jeho údelu, ktorá núti trpieť len pre prežitie živením sa a pre rozmnožovanie sa. Útrapy práce sa stratia aj v zmysle práce za účelom obživy aj práce pri rodení. Reprodukčné klonovanie ľudí bude ďalším krokom v tomto smere."

Toto stanovisko mu nebráni, aby sa vyslovil - v zmysle Štátneho poradného etického výboru pre vedy života a zdravia, ktorého je vplyvným členom - v prospech zákazu akéhokoľvek klonovania ľudí. Tento zákaz však nemotivuje ani biologicky (lebo dve klonované bytosti by si boli aj tak menej blízke ako pravé dvojčatá), ani z dôvodov náboženských alebo metafyzických, lebo jeho čítanie Talmudu ho priviedlo k záverom, ktoré sú opačné ako hypotézy fundamentalistov. Zásadným sa mu vidí byť sociálne riziko, a to pre súčasný morálny stav ľudstva:

„Ako v legende o Jeremiášovi a Golemovi, ktorého Jeremiáš urobil, jedinou dôležitou otázkou je vedieť, či sú ľudské spoločnosti na úrovni výzvy, ktorou by pre ne bola schopnosť racionalizovať a úplne ovládnuť technikou život ľudských bytostí ... Nič nebráni predstaviť si čas, keď pacifikované ľudstvo, čoraz otvorenejšie voči jemnostiam života a ducha, bude vedieť rozumne a užitočne využívať plody technologického pokroku, a to aj v oblasti výroby živej matérie."

Jacques Testart, ktorý sa vo svojej poslednej knihe Des hommes probables (Pravdepodobní ľudia - 14) tiež dotýka tohto dôležitého predmetu, je bezpochyby bližší Monette Vacquinovej ako Henrimu Atlanovi. Jeho názor je zakorenený skôr v politickej a biologickej oblasti a jeho jemne rozlišujúca obrana priameho vstrieknutia spermie do vajíčka, pri ktorej je jedným z najlepších špecialistov na svete, by sa iste nepáčila kritickému radikalizmu iných autorov. Iste súhlasí s autorkou knihy Zmocnenie sa živých v princípe definitívneho zákazu klonovania. Považuje však za „iluzórne zostavovať „francúzsku etiku" v čase, keď sa buduje globálna ekonómia". Keďže Francúzsko patrí medzi najrestriktívnejšie štáty, určití pacienti pôjdu hľadať za hranice tie techniky, ktoré sú zakázané v ich vlasti: dary vajíčka medzi príbuznými, náhradný uterus, lekársku pomoc pri rozmnožovaní po menopauze atď.

„Ešte horšie je, dodáva, že niektorí praktici si pohrávajú so zákonmi, či keď idú robiť svoje pokusy mimo hraníc štátu (treba predsa publikovať!), či keď posielajú do cudzích laboratórií vzorky odobraté vo Francúzsku, aby sa tam na nich robili nepovolené zákroky (výskum embrya, predimplantačná genetická diagnostika) ... Riešenie je zrejme v prijatí etických pravidiel pre jednotlivé prípady ... a táto cesta už bola otvorená vytvorením medzinárodného etického výboru pod zástavou UNESCO."

 Pre Testarta potrebuje bioetika pre svoj rozvoj v prospech ľudstva skôr občanov celého sveta, „než aby mala slúžiť za zásterku pre profesionálnych „bioetikov", pre skupiny nemajúce nikdy dosť sympózií, pre vedcov túžiacich po trofejach a pre lekárov a továrnikov, hľadajúcich nové odbytiská."

Etické pravidlá, ktoré spomenul Testart, sa naširoko a podrobne rozoberajú v nedávnej kolektívnej práci Le Clonage humain (Klonovanie ľudí - 15). Právnička M.Delmas-Martyová rozoberá najmä potrebu neredukovať pojem humanity na jeho biologickú dimenziu vyjadrenú termínom druhu. Súdi, že ľudské osobné práva sú v prvom rade „protestom proti prírodnému poriadku". Napriek tomu, že Všeobecná deklarácia vyhlasuje, že „ľudia sa rodia slobodní a rovní", v skutočnosti nie sú biologicky ani rovní, ani ozaj slobodní. V ľudskej podstate je čosi neredukovateľné, čo nekonečne presahuje jej biologickú definíciu. A ak sa spomína „ľudská dôstojnosť" ako ústredná koncepcia všetkých veľkých deklarácií zakazujúcich klonovanie, definuje sa negatívnymi znakmi, lebo jej pozitívny obsah je sčasti nedefinovateľný.

Preto je symbolická dimenzia, ktorú v tejto knihe analyzuje antropológ Marc Augé, podstatná. Ako Monette Vacquinová pripomína regresívne riziko „návratu až do prvotnej nediferencovanosti". Podčiarkuje, že zrod humanity je spojený „s objavom rozdielu: medzi pohlaviami, medzi mnou a inými, medzi životom a smrťou". Ako však pozitívne vyjadriť túto trilógiu sexuality, druhotnosti a smrti? To je jadro veľkého paradoxu.

Lebo početné ľudské snahy, či už politické, kultúrne alebo najnovšie chemické a biologické, sa snažia vymaniť nás spod údelu utrpenia zapríčineného touto trojnásobnou diferenciáciou. Od momentu fascinácie tým Istým (vzhľadom k tomu Druhému) u prvých filozofov až po projekt „nového človeka", vytrácajúceho sa nakoniec v „sociálnej celistvosti" totalitných režimov, prechádzajúc medzitým uctievaním jediného a zjednoteného Boha náboženskej histórie, veľká časť ľudských dejín kričí protest proti rozdielu. Voliť humanitu znamená voči fantáziám, mýtom a realitám nediferencovanosti potvrdiť projekt, pri ktorom inakosť znamená šancu a nie hrozbu.

V tejto dynamickej perspektíve treba myslieť na prestavbu humanizmu integráciou podstatných prínosov analyzovaných prác. Jednou z ciest v tomto smere by mohlo byť rozlíšenie detskosti od dieťaťa. Monette Vacquinovou dobre analyzované riziko infantilného a fantazmatického charakteru príťažlivosti všemocnosti (a vševedúcnosti), prítomné v súčasnej technovede, sa ukazuje tým dôležitejšie, že je aj súčasťou príťažlivosti bohatstva a moci finančného kapitálu, ktoré sú bez hraníc. V tomto zmysle by sa dala psychická porucha vyvolaná kapitalizmom charakterizovať ako túžba po všemohúcnosti spojená s odmietnutím zodpovednosti. Ostatne sú ekonomickí ultraliberáli politickými a kultúrnymi antiliberálmi pravdepodobne preto, lebo dopredu cítia devastujúce dôsledky slobody bez zodpovednosti.

No otázka detinskej fantázie neanuluje to najlepšie u dieťaťa, najmä tvorivé bohatstvo jeho zvedavosti a jeho schopnosť prežívať zázračnosť života. Preto dal Albert Einstein na otázku, čo charakterizuje vedeckého ducha, takúto odpoveď: „Schopnosť klásť detské otázky v dospelom veku." Rovnako neslobodno zamietať ako detinskú známu vetu evanjelia, že kráľovstvo nebeské uvidia len tí, čo majú srdce dieťaťa.

Časť pravdy je v oboch tvrdeniach a synteticky by sa to dalo vyjadriť otázkou: ako rásť, aby sme sa stali deťmi? Naozaj tu ide o nájdenie dynamickej alternatívy k detinskosti, ale aj k meravosti stavu dospelosti.

Naučiť sa remeslu žiť

Takto lepšie chápeme, čo chce povedať Atlan, keď hovorí o možnosti morálneho pokroku ľudstva, ktorý by umožnil eventualitu klonovania nedeštruktívnym spôsobom. Iste ostáva potrebné niečo zakazovať, ale to je iného druhu. V prvom prípade sa to robí na základe radikálneho pesimizmu o ľudskej podstate, na základe myšlienky, že človeku treba uložiť zákazy, ktoré sú mu transcendentné, aby ho chránili proti vlastnému ošiaľu (alebo dedičnému hriechu). Pri druhej hypotéze je zákaz štrukturálnym momentom možnosti slobody, ktorá nie je protikladom zodpovednosti. Výskum, pretváranie prírody a prekračovanie predošlých sociálnych a morálnych zákazov sú legitimné a užitočné vtedy, keď sú prejavom rastúcej a nie upadajúcej humanity.

V tejto múdrosti, ktorá musí byť duchovná aj politická, treba hľadať túžbu vedome prežívať náš ľudský údel aj vtedy, keby sme mali technickú možnosť vymaniť sa z neho.

Nové humanity, ktoré privoláva Edgar Morin v peknej kolektívnej knihe Relier les connaissances (Pospájať vedomosti - 16), sa potom zakladajú na dvojitej výzve výchovnému systému, a to „prednášať ľudský údel" a „naučiť sa remeslo žiť". Nie je najlepšou odpoveďou na únavu z humanity, o ktorej svedčí túžba zbaviť sa jej, organizácia práva každej bytosti prežívať vzpriamene a pri plnom vedomí svoje ľudské dobrodružstvo? A odmietnuť úpadok do detinskosti, no naučiť sa rásť, aby sme získali srdce dieťaťa - nie je to projekt úchvatnej histórie humanity v stave pokračovania?

Patrick Viveret je riaditeľ redakcie časopisu Transversales Science/Culture.

Poznámky

(1) Obskúrny funkcionár ministerstva zahraničných vecí USA, ktorý sa stal profesorom na univerzite Georgea-Masona, Francis Fukuyama sa stal „známym" vďaka Nadácii Olin (chemické výrobky). Za pomoci profesorov A. Blooma a S. Huntingtona, riaditeľov výskumných stredísk spomenutej nadácie na univerzitách v Chicagu, resp. Harvardovej, bola z Fukuyamovej prednášky „Koniec histórie" z roku 1988 zorganizovaná celoštátna a medzinárodná diskusia. Spočiatku ju podporovali dvaja ďalší príjemcovia štedrostí Olinu, a to časopis The National Interest a jeho riaditeľ Irving Kristol, neskôr sa pripojili masmédiá. O tom sa dočítate v článku S. Georgeovej „Comment la pensée devint unique" (Ako sa názor stal jednotným), Le Monde dipl., august 1996. Francúzsky preklad Fukuyamovej prednášky bol pojatý do jeho knihy La Fin de l`Histoire et le Dernier Homme (Koniec dejín a posledný človek), Flammarion, Paris 1994.

(2) Preklad Sloterdijkovej prednášky bol uverejnený najprv v Le Monde des débats, okt. 1999. Nový preklad Oliviera Mannoniho s doslovom autora vyšiel knižne: Régles pour le parc humain: réponse á la lettre sur l`humanisme de Heidegger? Mille et une nuit, Paris 2000. Po slovensky vyšli Pravidlá pre ľudskú záhradu v č.14 Zošitov humanistov, február 2000).

(3) Preklad celého textu La posthumanité est pour demain (Zajtra začína posthumanita) bol uverejnený v Le Monde des débats, júl 1999. Skrátená verzia z The Los Angeles Times bola preložená pod názvom „Desať rokov po konci dejín" a uverejnená v Le Monde, 17.6.1999.

(4) F. Fukuyama, „La fin de l`histoire, dix ans apr?s", Le Monde, 17.6.1999.

(5) F.C. Clairmont, „Ces firmes géantes qui se jouent des Etats" (Tieto veľké firmy, ktoré si zahrávajú so štátmi), Le Monde dipl., dec. 1999.

(6) Jean-Claude Guillebaud, La Refondation du monde (Prestavba sveta), Seuil, Paris 1999.

(7) Súčasný sled prírodných katastrof pravdepodobne nie je bez vzťahu k otepľovaniu atmosféry plynmi „so skleníkovým účinkom", pri ktorých tvorbe má svoju zodpovednosť produktivistický model dnešnej spoločnosti.

(8) Jacques Robin, „La société en réseaux", venované trilógii Manuela Castelsa L`Ere de l`information, v Le Monde dipl., jan. 1999.

(9) Monette Vacquin, Main basse sur les vivants, Fayard, Paris 1999.

(10) Jeran Baudrillard, La Transparence du mal, Fayard, Paris 1985.

(11) Henri Atlan, Les Etincelles de hasard. Seuil, Paris, 1999. Podľa talmudskej legendy sú „iskry náhody" kvapky spermy, ktorú roznášal Adam, keď žil sto tridsať rokov odlúčený od Evy.

(12) André Gorz, Miséres du présent. Richesses du possible. (Biedy prítomnosti. Bohatstvá možností), Galilée, Paris, 1997.

(13) K dielam Atlana a Vacquinovej čítajte ich diskusiu v Transversales Science/Culture, č.61, jan. 2000.

(14) Jacques Testart, Des hommes posibles (Možní ľudia), Seuil, Paris, 1999.

(15) Henri Atlan, Marc Augé, Mireille Delmas-Marty, R.-P. Droit, N. Fresco, Le Clonage humain (Klonovanie ľudí), Seuil, Paris, 1999.

(16) Edgar Morin (vyd.), Relier les connaissances (Pospájať vedomosti), Seuil, Paris, 1999.

Prameň: Patrick Viveret, "Un humanisme ? refonder - Qu?allons nous faire de notre esp?ce?", Le Monde diplomatique, č. 551, s. 26-27, február 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Nová kniha: Súčasná psychológia náboženstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Rastislav Škoda

Michal Stríženec: Súčasná psychológia náboženstva. Bratislava, IRIS, 2001.

„Kniha, ktorú musíme čítať a v nasledujúcom čísle sa k nej vrátime", som napísal v minulom čísle a sľub plním.

Ak kniha začína vetou, že „prognostické úvahy v oblasti náboženstva konštatujú všeobecné celosvetové oživenie náboženstva", svedčí to o zrejmom zameraní sa na - propagáciu náboženstva; prečo sa k tomu nepriznať? Len potom budú samozrejmé konštatovania typu „náboženstvo využíva vedecké poznatky", „zvyšuje sa spolupráca vedy a náboženstva", „veda zisťuje kladný vplyv náboženstva na zdravie a prosociálne správanie" a pod., ktoré rozsah danej témy podstatne zúžia, a to na psychológiu pobožného človeka. Nakoniec sa síce venuje pár strán ateizmu, ale pri rozbore námietok ľudí voči náboženstvu sa ani raz neuvádza prvý a hlavný dôvod, t.j. ich presvedčenie, že boh neexistuje, hoci najprv to bolo 31 námietok typu ukrutnosť posmrtných trestov alebo strašenie ľudí osudom po smrti (vidíte v tom rozdiel?) a potom pre zjednodušenie už len päť typu povrchná a pokrytecká religiozita veriacich a opäť to strašenie ľudí osudom po smrti. Na inom mieste sa ako zdroj ateistického postoja uvádza „nedostatok pokory voči Bohu" - nuž toto mi znie natoľko kňazsky, že o pobožnosti autora nemôžem pochybovať. Potom sa však vynorí otázka, či napísal učebnicu psychológie náboženstva alebo krátko len náboženstva.

Na s. 91 cituje autor Francisa Galtona, otca biometrie a ústrednej postavy modernej štatistickej analýzy, ale len údajom, že „štatistickými metódami skúmal modlitbu ako prvý." Ani slovo o tom, o čo Galtonovi išlo a aké dosiahol výsledky. Mali sme o tom príspevok Irwina a Jacka Tessmana v 17. čísle Zošitov humanistov: "Liečebná účinnosť modlitby". Dozviete sa tam, že Galton vo svojich klasických pojednaniach z r. 1872 a 1883 povedal, že bez ohľadu na to, akým spôsobom by prímluvné modlitby

 „mohli pôsobiť, ich účinnosť je dokonale vhodná na vedecké skúmanie a toto je oprávnené",

lebo sa dá testovať štatisticky, ako to potom aj dokázal; a raz pre vždy dokázal, že prímluvná modlitba nemala pozitívny efekt. Mohla by ho mať vtedy, keby existovala nadprirodzená agentúra na sprostredkovanie splnenia akejkoľvek žiadosti, napr. aby môjho vnuka prijali na gymnázium, alebo aby moja vnučka prekonala chrípku. Ale ja si neviem predstaviť boha, ktorý by pre moje potomstvo pripravil určitý osud - a potom sa nechal prehovoriť na jeho zásadnú zmenu mojou modlitbou. Na takúto vieru treba byť vytrénovaný.
Na s. 59 sú výsledky Elkindovej štúdie o tom, ako deti vyjadrujú svoju náboženskú identitu; považoval by som ich skôr za priznanie vychovávateľov týchto detí, rodičov, učiteľov či katechétov, k ich škodlivej indoktrinácii, nebezpečne sa približujúcej rasizmu: vo vete „Židia sa líšia od katolíkov farbou vlasov" chýba niekedy, často, aj a pod. a doložka, že to na veci vôbec nič nemení.

Je samozrejmé, že niektoré mená sa v knihe nevyskytujú - Spinoza, Locke, Hume, Diderot, Voltaire, d'Holbach, Feuerbach, Nietzsche Russell, Améry, Kolakowski a stovka iných - veď je to psychológia náboženstva pre katolíkov. Až raz budeme mať psychológiu humanizmu pre ateistov, iste sa v nej nebude hovoriť o výnimočnom Jeanovi Leppovi, ktorý bol najprv horlivým marxistom a komunistom, no práve pobyt v nacistickom koncentračnom tábore (!) ho doviedol ku konverzii na kresťanstvo; potom sa „venoval pozemským rozkošiam" a bol vysvätený za kňaza. Po Stalinových čistkách a „po maďarskej revolúcii v r. 1956" vraj bolo veľa konvertitov na kresťanstvo spomedzi komunistov. O iných okrem tohto som však dosiaľ nepočul. Takýchto skôr ojedinelých prípadov je v knihe viacero. No o takých rozdielnych celonárodných trendoch ako matričná príslušnosť k náboženstvu (na Slovensku), resp. hrdé prihlásenie sa k prežitému sekularizačnému procesu (v Česku) pri sčítaniach ľudí som sa nedočítal. Nemôžem teda splniť sľub ohľadom vysvetlenia diametrálne rozdielnych výsledkov pri tých dvoch sčítaniach.

Všeobecná informovanosť o trendoch záujmov nábožensky viazaných ľudí, napr. o ich snahe zaodiať náboženstvo do rúcha vedy, predpisuje aj ateistom znalosť tejto knihy.

Vianoce – kresťanské či pohanské oslavy?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Alojz Klanský

Legendy a historická pravda

Ľudové tradície a indoktrinácia kresťanských tradičných náboženstiev zakorenili vo vedomí mnohých ľudí predstavu, že vianočné sviatky a s nimi súvisiace rituály sa konajú ako spomienka na narodenie Ježiša Krista, zakladateľa kresťanstva. Tieto tradície však majú svoju históriu, ktorá dokazuje neodtajiteľné súvislosti s pohanskými zvykmi, ktoré existovali dávno pred vznikom kresťanstva.

O týchto legendách sme písali na inom mieste (pozri: Študijné materiály čís.4. na webovej stránke http://members.fortunecity.com/secularletters - „Materiály na zamyslenie").

Vyberáme porovnanie s mitraizmom.

Mitraizmus

bol indo-iránsky kult, ktorý priniesli do Ríma v prvom storočí n.l. rímski vojaci z Malej Ázie a šíril sa aj ako jeden z najsilnejších konkurentov kresťanstva až do 4. storočia, kedy ho cisár Konštantín zakázal.

Mitra sa údajne narodil v r. 272 pred n.l. a vystúpil na nebesá v r. 208 pred n.l., teda viac než dvesto rokov pred narodením Krista. Bol bohom slnka, známy aj ako „Výšina sveta". Meno Kristus pochádza zo slova Kris, čo znamená slnko. (Aj indický boh Krišna bol pomenovaný podľa slnka.). Mitrove narodeniny sa oslavovali okolo 25. decembra, t.j. v deň keď slnko zostúpilo na svoj najnižší bod na oblohe, aby potom opäť začalo vystupovať. Mitra sa narodil v jaskyni, kde ho ošetrovali a darmi potešovali pastieri. Narodil sa z panny, ktorú nazývali „božia matka". Hovorilo sa o ňom, že veľa chodil po svete, kázal a učil . Nabádal k bratstvu medzi ľuďmi a zjednoteniu sa proti zlu. Robil zázraky a jedného človeka dokonca vzkriesil z mŕtvych. Pripisovalo sa mu, že ukazuje cestu, pravdu a svetlo. Pokladali ho vysloboditeľa, za Spasiteľa a božieho pastiera. Učil o nebi na oblohe a o podzemí ako o mieste večných múk. Jeho sviatočným dňom bola nedeľa. Mal 12 spoločníkov alebo učeníkov, s ktorými slávil poslednú večeru. Bol pochovaný do hrobu a po troch dňoch vstal z mŕtvych. Jeho vzkriesenie sa oslavovalo na jar každého roku. Prijímanie nových „veriacich" sprevádzalo kvapnutie kvapky býčej krvi na ich hlavu, aby sa tak zmyli ich hriechy, čím boli súčasne aj spasení a stali sa nesmrteľnými. Mitristi si pripomínali vystúpenie boha slnka na nebo jedením kúska pečiva tvaru slnka, teda ako naša žemľa, na ktorom bol vyrytý Mitrov meč (= kríž). Toto symbolizovalo jeho telo; potom vypili aj trochu vína, čo symbolizovalo jeho krv. Mitra vravel:

"Kto nebude jesť z môjho tela a piť z mojej krvi, aby bol jedným s tých čo sú so mnou, nebude spasený."

Mitristi sa tešili na posledný súdny deň, v ktorom mŕtvi vstanú z hrobov, Mitra príde na zem druhýkrát a nastane posledný zápas, ktorý zničí súčasný poriadok vecí a nastolí víťazstvo svetla nad tmou, poraziac princíp zla.Treba ešte niečo dodať?

V čase zrodu prvotného kresťanstva prevládali „náboženstvá tajuplnosti". Každé si vytvorilo svojho Spasiteľa - okrem Mitru tu boli Dionýz, Attis, Iris, Osiris - v histórii ľudstva ich bolo narátaných najmenej pätnásť! Všetci títo tzv. Spasitelia nejakým spôsobom ušli smrti, najčastejšie vstali z mŕtvych. S ich kultom boli spojené rituály ako spoločná večera alebo chlieb a víno.

Oslavovanie Vianoc nie je nič iného ako pokračovanie praktík, ktoré vykonávali naši vzdialení pohanskí predkovia každoročne na oslavu zimného slnovratu po mnoho storočí už pred vznikom kresťanstva.

Antický Rím

Za plného rozkvetu bola Rímska ríša kozmopolitnou zostavou národov, v ktorej panovala obdivuhodná tolerancia. Saturnálie, ktoré trvali od 17. do 24. decembra, boli prejavom osláv zimného slnovratu. Končili 25. decembra veľkou hostinou (brumálie) spojenou so stretávaním rodinných príslušníkov a priateľov a výmenou darčekov. Tento deň sa nazýval „Natalis solis invicti" čo značí „narodeniny neporazeného slnka", čiže slnovrat, obrat prírody k podmienkam rozkvetu celej rastlinnej i živočíšnej ríše.

Prívrženci mitraizmu sa 25. decembra o polnoci schádzali vo svojich vysvietených kostoloch s kňazmi oblečenými do bielych rúch a chlapci pálili kadidlá ako teraz v katolíckych kostoloch na polnočnej omši. Oslavovali Mitru, ktorý prišiel z neba a zrodil sa z panny, aby spasil ľudstvo. Prví sa dozvedeli o jeho narodení pastieri - rovnako ako v kresťanských predstavách.

Aj Egypťania v Ríme oslavovali slnovrat. Ich boh Horus, tiež narodený z panny (Isis), prišiel ako Spasiteľ sveta - a ležal v jasličkách alebo vo válovčeku; matka stála za ním ...

Gréci žijúci v Ríme oslavovali 6. január, deň, keď panenská bohyňa Kore porodila Dionýza. Gréci takto oslavovali tento sviatok 400 rokov - arménska cirkev ho tak oslavuje dodnes.

Gladiátori z oblasti dnešného Nemecka oslavovali Yule, severoeurópsky sviatok obratu v ročných sezónach. „Yule" znamená „koleso", čo naznačuje periodicitu ročných sezón.

Židia slávili chanuku, sviatok osvietenia v mesiaci kislev. Podľa židovskej encyklopédie bol 25. chaslev sviatkom zimného slnovratu.

Postoje prvotných kresťanov

Prví kresťania sa štítili prevziať tradičné pohanské zvyky. Napr. v roku 245 n.l. cirkevný otec Origen (185-254 ), významný biblický učenec na začiatku kresťanskej cirkvi, protestoval proti myšlienke oslavovať Ježišovo narodenie ako narodenie pozemského kráľa. Navyše sa mu nepozdávalo, že by sa Ježišove narodeniny mohli dátumovo stotožňovať s narodením celého radu pohanských bohov.

Kresťanskí duchovní však boli veľmi dlho bezmocní proti zaužívaným pohanským tradíciám a Tertulián sa o tom vo svojej knihe o modlárstve ešte v 3. stor. vyjadruje veľmi ľútostivo:

 „...často sa oslavujú saturnálie, brumálie a matronálie. To sa s veľkou okázalosťou a veselosťou vymieňajú novoročné dary a konajú sa hlučné hostiny. Ó, o čo vernejší sú svojmu náboženstvu pohania, ktorí sa starostlivo vyhýbajú preberaniu kresťanských slávností."

Panenské narodenie v egyptskej verzii

bolo známe už 1700 rokov pred n.l. Celá legenda je znázornená na stene chrámu Amona v Luxore, ktorý postavil Amenhotep III. V tejto sérii obrazov boh Tot (zodpovedá kresťanskému archanjelovi Gabrielovi) najprv zvestuje kráľovnej Mut-em-ua, že porodí syna - božské dieťa povahy boha Horusa. Druhý obraz znázorňuje boha Knefa, ako oplodňuje kráľovnú dotykom znaku života k jej ústam. Na poslednej scéne série je matka s novorodencom.

Mýtus o troch kráľoch - mágoch

sa dnes odvodzuje od astronomickej alegórie (prenesený zmysel určitého javu). Traja kľačiaci králi, ktorí putovali k novorodeniatku sledujúc betlehemskú hviezdu, sa pripodobňujú hviezdnej konštelácii uprostred zimy. V súhvezdí Oriónu sú vtedy nápadné tri hviezdy, pohybujúce sa na nočnej oblohe z východu. Zvestujú objavenie sa ďalšej hviezdy, Síria, posla a zvestovateľa slnka, najjasnejšej hviezdy na oblohe, ktorá sa objavuje na jednej čiare spolu s tromi hviezdami Oriónu.

Mýtus o Betlehemskej stajni

Keď došlo „ k novému zrodeniu slnka", t.j. v čase zimnému slnovratu, nachádzalo sa slnko v súhvezdí Kozorožca, ktoré v tom čase nazývali aj Augiášovým chlievom. Cirkevný otec Justín Martýr vysvetľoval, že keďže sa Kristus narodil v Augiášom chlieve, prišiel ako druhý Herkules očistiť tento špinavý svet.

Mýtus o jasliach a válove

má svoj pôvod v Egypte, kde svet pokladali za horu, na vrcholci ktorej sa zrodilo slnko. Vrchol hory sa volal „ap-ta". To isté slovo však znamená súčasne aj „jasle" a  tak sa v Egypte stali symbolom zrodu slnka jasle.

Mýtus o betlehemskej hviezde

V staroveku boli mýty zvestujúce narodenie bohov (alebo veľkých hrdinov) bežné. Aj narodenie Budhu (jeho matkou bola panna Maya) zvestovala nezvyčajná hviezda menom „svätá ričis". Podobne aj narodenie Krišnu, Mojžiša a Abraháma vraj zvestovali hviezdy.

No najbližšie ku kresťanskej legende o troch mágoch sú slová v posvätnej knihe zoroastrizmu „Avesta", kde prorok vraví:

„Deti moje, vy budete prvé poctené tým, že uvidíte božskú bytosť, ktorá príde na tento svet. Hviezda pôjde pred vami a zavedie vás na miesto Jeho narodenia. Keď ho nájdete, dajte mu svoje dary a obete."  Matúš prevzal toto proroctvo do svojho evanjelia doslovne.

Mýtus o masakri novorodeniatok

Herodes sa vraj dozvedel, že mágovia prišli vítať novorodeného Ježiša, ale o mieste narodenia nevedel nič. Preto nariadil povraždiť novorodené deti obidvoch pohlaví v Betleheme a okolí. Táto skutočnosť nie je historicky potvrdená. Židovský spisovateľ Josephus (prvé storočie n.l.) podrobne opísal všetky skutky Herodesa, ale toto nespomína ani slovom! Ide tu skôr o prispôsobenie legendy o faraónovi, ktorý v časoch egyptského zajatia Židov prikázal zabiť všetkých novorodených chlapcov, pretože mu pisár prorokoval narodenie dieťaťa, ktoré mu bude nebezpečným súperom (Josephus: Antiquities 2: 9: 2).
Podobné legendy kolovali aj o Krišnovi a o Abrahámovi, ktorého sa obával babylonský kráľ Nimrod a preto vraj raz nechal vyvraždiť všetkých novorodencov Babylonskej ríše.

Mýtus o svätej rodine

Legendy o pannách, ktoré porodili, nie sú v pohanských mytológiách výnimočné. Mexičania, Číňania, Indiáni, Etruskovia, Teutóni a Škandinávci - všetci si vytvorili legendy o pannách-bohyniach, ktoré rodili. Kresťanská Panna Mária sa podobá na nerozoznanie bohyni Isis v egyptskej legende a má aj niektoré jej tituly: „Naša Pani", „Madona", „Kráľovná nebies" a „Nepoškvrnená Panna".

Obraz Jozefa, Ježišovho otčima a manžela Márie, zodpovedá egyptským predstavám boha zeme Seba, ktorý bol otčimom Horusa počas jeho detstva na zemi.
V egyptskej mytológii figuruje aj meno Iu-em-hetep, čo znamená „Ten, čo prichádza v pokoji"; bol to zázračný liečiteľ, povestný svojou múdrosťou po celom okolí - neskorší Kristus.

Vianočný stromček

Približný opis nášho moderného vianočného stromčeka ako modlárskeho symbolu už v Babylónsku nájdeme v Jeremiášovi (10, 2-4).

Vianočná hostina s husacinou

Egypťania uctievali hus, lebo ju pokladali za symbol boha zeme Seba. Bola posvätná aj pre rímsku bohyňu Juno (jej grécka predstaviteľka sa volala Hera), rovnako ako pre grécko-rímskeho boha Kupida - Erosa. Uctievali ju aj Babylončania a neskoršie brahmani. Moriak ako „náhrada" husaciny na vianočnom stole bol zavedený po prvý raz v minulom storočí v Amerike.

Čo povedať na záver?

Tradícia vianočných osláv má svoje historické korene v pohanských zvykoch oslavovania zimného slnovratu. Kresťanstvo tieto hlboko zakorenené zvyky prebralo a dalo im iný náboženský význam.

Znamená to azda, že ľudia bez náboženského presvedčenia nemajú oslavovať Vianoce, že nemajú rozosielať pozdravy priateľom, že si nemajú vymieňať vianočné darčeky? Vôbec nie! Bezkonfesijní občania oslavujú tieto sviatky rovnako ako ich nábožensky orientovaní spoluobčania, pravda, pripisujú im iný význam. Oslavujú prírodu s plným vedomím objektívnych faktorov, ktoré formovali tieto sviatky počas stáročí. Vianočná nálada je nabitá pocitom pokoja a mieru. Toto je práve cieľ, o ktorý sa usilujú aj humanisti. Treba si iba želať, aby atmosféra vzájomného porozumenia panovala nielen počas sviatkov, ale celý rok. A nielen v našich zemepisných šírkach, ale na celom svete.

Terorizmus – zbraň mocných

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Noam Chomsky

USA medzi hyperveľmocou a hyperhegemóniou

„Ako to," pýtal sa prezident Bush, „že nás ľudia môžu nenávidieť, keď sme takí dobrí?" Vedúci činitelia Ameriky nie sú si vždy vedomí stredno- a dlhodobých účinkov svojho rozhodného presvedčenia, že vždy musia vyhrať proti akémukoľvek protivníkovi. A za svoje včerajšie výhry možno budú platiť zajtra veľmi vysokú cenu. Usáma bin Ládin je produktom víťazstva Spojených štátov nad Sovietskym zväzom v Afganistane; čo bude stáť ich nový triumf v tomto štáte?

Treba nám vychádzať z dvoch postulátov. Najprv, že udalosti 11. septembra 2001 predstavujú úžasnú ukrutnosť, pravdepodobne najvyššiu okamžitú stratu na ľudských životoch v dejinách, ak neberieme do úvahy vojny. Druhý postulát je, že naším cieľom by malo byť znížiť riziko opakovania takých atentátov, či sme už obeťami my sami, alebo ich má podstúpiť ktokoľvek iný. Ak neuznáte tieto dva východiskové body, netýkajú sa vás nasledujúce riadky. Ak ich uznáte, vynárajú sa početné otázky.

Začnime situáciou v Afganistane. Vraj je tam niekoľko miliónov ľudí ohrozených hladom. To sa vedelo už pred atentátmi; prežívali len vďaka medzinárodnej pomoci. 16. septembra však Spojené štáty požiadali Pakistan, aby zastavil konvoje nákladných áut, ktoré vozili pre afgánske obyvateľstvo potraviny a iné základné produkty pre každodenný život. Toto rozhodnutia nevyvolalo na Západe nijakú reakciu. Odchod časti humanitárneho personálu z Afganistanu tiež skomplikoval stav medzinárodnej pomoci. Týždeň po začiatku bombardovania OSN upozornila, že príchod zimy celkom znemožní dopravu potravín, ktorá po amerických náletoch už aj tak stačí len na záchovné dáky.

Keď civilné a náboženské humanitárne organizácie, ako aj spravodaj Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN (FAO) žiadali prestávky v bombardovaní, mnohé noviny, napr. New York Times, to ani nespomenuli; Boston Globe tomu venoval jeden riadok, ale v článku o niečom inom, o situácii v Kašmíre. V októbri tohto roku sa teda západná civilizácia zmierila s rizikom, že v Afganistane umrú stotisíce ľudí. A práve vtedy šéf tejto civilizácie vyhlasoval, že nebude nikdy diskutovať o prípadných afgánskych návrhoch v súvislosti s vydaním bin Ládina; do úvahy prichádza len ich bezpodmienečná kapitulácia.

Vráťme sa však k 11. septembru. Nijaký zločin, nič nebolo vražednejšie v celej histórii - alebo v priebehu veľmi dlhého obdobia. Okrem toho tentoraz boli zbrane nacielené nezvyčajne: mierili na Spojené štáty. Často sa spomína ako analógia Pearl Harbor, ale tá neexistuje. V roku 1941 Japonci bombardovali americké vojenské základne v dvoch kolóniách, ktorých sa USA zmocnili za neodporúčateľných podmienok. Japonci nenapadli vlastné americké územie.

Za posledných skoro dvesto rokov sme my, Američania, vyhnali alebo vyhubili početné domorodé populácie, a boli to milióny ľudí; zabrali sme polovicu Mexika; spustošili sme karibskú oblasť a Strednú Ameriku; okupovali sme Haiti a Filipíny - pri tej príležitosti zahynulo 100 000 Filipíncov. Potom, po druhej svetovej vojne, sme rozšírili svoje ovládnutie sveta spôsobom, ktorý je známy. Skoro vždy sme to boli my, kto zabíjal, a boj sa vždy viedol mimo nášho štátneho územia.

Zisťujeme však, že len čo sa začne hovoriť, povedzme, o Írskej republikánskej armáde (IRA) a o terorizme, sú otázky novinárov a odpovede opýtaných celkom odlišné podľa toho, z ktorého brehu Írskeho mora prichádzajú. Vo všeobecnosti platí, že naša planéta sa javí inakšie tomu, čo od storočí drží v ruke bič a inakšie tomu, čo od storočí znáša jeho švihy. Možno preto ostatok sveta, hoci bol zhrozený osudom obetí 11. septembra, nereagoval na atentáty v New Yorku a Washingtone tak ako my.

Pre pochopenie udalostí 11. septembra treba rozlišovať na jednej strane páchateľov zločinu, na druhej strane rezervár pochopenia pre jeho spáchanie, a to vrátane u tých, ktorí ho odsudzujú. Páchatelia? Predpokladajúc, že ide o skupinu vedenú bin Ládinom, uznávame, že o vzniku tejto fundamentalistickej skupiny nikto nevie viac ako CIA a jej spojenci: spolu ju povzbudzovali od narodenia. Pán Zbigniev Brzezinski, predseda Rady národnej bezpečnosti ešte za preziedenta Cartera, si blahoželal, že sa mu podarilo nastaviť už v roku 1978 Sovietom „pascu": pozostávala z toho, že sústavné útoky mužahedínov (ktorých organizovala, vyzbrojovala a cvičila CIA) proti kábulskej vláde už koncom nasledujúceho roku privábili na afgánske územie sovietsku armádu.
Až po roku 1990 a po inštalácii trvalých amerických vojenských základní na posvätnej pôde islamu v Saudskej Arábii sa tiíto bojovníci naraz obrátili proti Spojeným štátom.

Podpora brutálnych režimov

Ak chceme pochopiť či vysvetliť zdroje sympatií, ktorým sa tešia bin Ládinove siete aj medzi vedúcimi vrstvami štátov Juhu, treba vychádzať z rozhorčenia a hnevu, ktorý vyvoláva americká podpora všetkých diktátorských a totalitárnych vlád; treba si spomenúť na americkú politiku, ktorá rozložila irackú spoločnosť a konsolidovala vládu Saddáma Husajna; a v prvom rade nemožno zabudnúť na trvalú vojenskú, hospodársku a morálnu podporu Washingtonu izraelskej okupácii palestínskych území.

Vo chvíli, keď úvodníky New York Times píšu, že „oni" nás nenávidia preto, lebo bránime kapitalizmus, demokraciu, práva jednotlivca a odluku cirkvi od štátu, lepšie informovaný Wall Street Journal vysvetľuje, že po dlhých rozhovoroch s nezápadnými bankármi a vedúcimi menažérmi zistil, že

„nás nenávidia, pretože sme zabrzdili ich demokratický a hospodársky rozvoj. A že sme podporovali ich brutálne, dokonca teroristické vlády."

Vedúce kruhy Západu prezentujú vojnu proti terorizmu ako „boj proti rakovine šírenej barbarmi". Ale tieto slová a táto obžaloba sa nezrodili dnes. Prezident Ronald Reagan a jeho minister zahraničných vecí Alexander Haig ich vyslovili už pred dvadsiatimi rokmi. A keď americká vláda rozvíjala boj s týmito zvrhlými protivníkmi civilizácie, vybudovala takú medzinárodnú teroristickú organizáciu, aká nikdy predtým neexistovala. Ak sa táto sieť dopúšťala hrozných činov na celej planéte, to podstatné si rezervovala pre Latinskú Ameriku.

Neodškriepiteľný je prípad Nikaraguy: rozhodovali o ňom Medzinárodný súdny dvor v Haagu a OSN. Položte si otázku, či viete, koľkokrát bol tento neodškriepiteľný fakt terorizmu, na ktorý chcel právny štát odpovedať právnymi prostriedkami, pretriasaný v oficiálnych komentároch: skoro vôbec nie. A išlo predsa o ešte extrémnejšiu aféru ako boli atentáty z 11. septembra: vojna Reaganovej administrácie proti Nikarague zapríčinila 57 000 obetí, z toho 29 000 mŕtvych; zruinovanie krajiny je možno nenapraviteľné.

Nikaragua nereagovala tak, že by bola nechala vybuchovať bomby vo Washingtone, ale obžalovala USA pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu, ktorý 27. júna 1986 rozhodol v jej prospech: zakázal „nezákonné používanie násilia" (USA vtedy zamínovali nikaragujské prístavy) a prikázal zaplatiť spôsobenú škodu a úroky. USA odpovedali, že rozsudku sa nepodrobia a že odteraz súdnu moc tohto súdu neuznávajú.

Nikaragua vtedy žiadala od Bezpečnostnej rady OSN prijatie rezolúcie, ktorá hovorila, že všetky štáty sveta sú povinné rešpektovať medzinárodné právo; nikto nebol nemenovaný, ale každý porozumel. USA použili svoje právo veta aj proti tejto rezolúcii. Dodnes sú jediným štátom, ktorý bol odsúdený Medzinárodným súdnym dvorom a odmietol pripojiť sa k rezolúcii volajúcej po rešpekte pre medzinárodné právo. Nikaragua sa potom obrátila na generálne zhromaždenie OSN s návrhom rezolúcie, proti ktorej hlasovali len tri štáty: USA, Izrael a El Salvador. O rok mala Nikaragua možnosť ešte raz prísť s touto rezolúciou; to už len Izrael stál na strane Reagana, ale americké veto sa presadilo a Nikaragua už nemala nijaký opravný právny prostriedok. Vo svete ovládanom silou všetko zlyhalo. Koľkokrát sme o tom hovorili na univerzitách a v tlači? Iba výnimočne.

Táto historka odhaľuje viacero právd. Po prvé, že terorizmus existuje. Aj násilie. A potom, že sa mýli, kto si myslí, že terorizmus je zbraňou slabých: ako väčšina vražedných zbraní je terorizmus predovšetkým zbraňou mocných. Ak niekto tvrdí opak, je to len tým, že mocní ovládajú aj ideologické a kultúrne aparáty, ktoré im umožňujú vydávať teror za niečo iné ako teror.

Jeden z najbežnejších prostriedkov pre tieto účely je vymazať z pamäti ľudí spomienku na nepríjemné udalosti; má sa zabudnúť. A sila americkej propagandy a jej doktrín je taká veľká, že zabudnú aj obete! Iďte len do Argentíny a priznáte, že hovorím pravdu. Ľudia tam hovoria: „Áno, áno, stalo sa to, ale to bolo dávno, na to sme zabudli."

Nikaragua, Haiti a Guatemala sú tri najchudobnejšie štáty latinskej Ameriky. Vo všetkých troch už v minulosti Spojené štáty vojensky zakročovali a súvislosti všetkých udalostí nie sú náhodné. Dialo sa to vždy v ideologickej klíme nadšených vyhlasovaní západných intelektuálov. Prednedávnom sebachvály vrcholili: je tu koniec histórie, je tu nový svetový poriadok, konečne je všade Právny Štát, a máme právo zakročiť proti ... Toto sa pár rokov hlásalo - a medzitým sa pripúšťal celý ruženec zabíjaní. Ba čo je horšie, sami sme k nim aktívne prispievali. No hovoril o tom niekto? Možno je to jeden z dôležitých aspektov západnej civililizácie, že aj v slobodnej spoločnosti môže dlho existovať takáto nedôslednosť. V totalitnom štáte toho niet.

Čo je terorizmus? V amerických vojenských príručkách sa ako terorizmus definuje úmyselné použitie násilia, hrozby násilia, zastrašovania, prinucovania a strachu pre politické alebo náboženské ciele. Problém tejto definície spočíva v tom, že sa skoro kryje s pojmom, ktorý USA nazvali prípustnou formou vojny s nízkou intenzitou. Okrem toho v roku 1987, keď Generálne zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu proti terorizmu, len jeden štát sa zdržal hlasovania (Honduras) a dva hlasovali proti (USA a Izrael). Prečo? Pre paragraf, ktorý hovorí, že nijako nejde o spochybnenie práva ľudí bojovať proti kolonialistickým režimom alebo proti vojenskej okupácii.

V tom čase bola Južná Afrika spojencom USA. Okrem vojenských akcií proti svojim susedom (Namíbia, Angola atď.), ktoré vyvolali smrť stotisícov ľudí a zapríčinili škody odhadované na 60 miliárd dolárov, musela pretorijská vláda čeliť vo vnútri štátu politickej sile, kvalifikovanej ako „terorizmus" Afrického národného kongresu. Izrael v tom čase nezákonne okupoval určité palestínske územia už od r.1967, iné v Libanone od r. 1978 a na juhu tohto štátu viedol vojnu proti sile, zvanej hezbola, ktorú Izrael a USA nazývali teroristickou.

V súčasných analýzach terorizmu nie je môj spôsob informácie a pripomienky bežný; aby sa nejaká analýza alebo článok označili za dôveryhodné, musia zastávať stanovisko správnej strany, t.j. najozbrojenejšieho ramena.

V deväťdesiatych rokoch sa diali v Kolumbii najväčšie zločiny proti ľudským právam. A predsa to bol tretí najväčší adresát americkej vojenskej pomoci, za Izraelom a Egyptom, ktoré predstavujú veľmi špeciálne prípady. Až do r. 1999 išlo hneď za nimi Turecko, ktorému sa vojenská pomoc sústavne zvyšovala od r. 1984. Prečo? Nie žeby Turecko, člen NATO, malo byť súčasťou štítu proti Sovietskemu zväzu, ktorý sa vtedy už začínal rozpadať, ale aby mohlo viesť teroristickú vojnu proti Kurdom.

V jedinom roku 1997 presahovala americká vojenská pomoc Turecku sumu celej pomoci za roky 1950-83, to je obdobie celej studenej vojny. Výsledky nových vojnových operácií: 2-3 milióny utečencov, desaťtisíce mŕtvych, 350 miest a dedín zruinovaných. Keď sa potláčanie kurdského povstania zosilňovalo a bolo treba viac zbraní, Američania sa poponáhľali a dodávali až 80 percent potrebného vražedného materiálu. V roku 1999 nastal obrat. Vojenský teror, Ankarou pravdaže stále nazývaný „bojom proti terorizmu", dosiahol vtedy svoj cieľ. Takto to býva vždy vtedy, keď teror používa hlavný záujemca, miestna vládna moc.

Turecko ukázalo, že nie je nevďačníkom. Washington mu dodal bombardovacie lietadlá F-16, aby bombardovalo vlastné obyvateľstvo (Kurdov) a v roku 1999 ich Ankara použila aj proti Srbom. A za pár dní po 11. septembri turecký premier Bülent Ecevit oznámil, že jeho štát sa s nadšením pripája do americkej koalície proti bin Ládinovej sieti; vysvetlil, že Turecko je Spojeným štátom zaviazané vďakou za neoceniteľnú pomoc, ktorú dostalo „vo vlastnom boji proti teroristom".

Ako znížiť úroveň teroru

Iste, aj iné štáty podporovali vojnu Ankary proti Kurdom, ale ani jeden s takým zápalom a účinnosťou ako USA. Táto podpora sa tešila mlčaniu - možno je správnejšie povedať úslužnosti - amerických vzdelancov. Lebo dobre vedeli, čo sa kde deje. Nakoniec sú Spojené štáty slobodný štát: správy humanitárnych organizácií o situácii v Kurdistane patria do oblasti verejného záujmu. Ak sme teda vtedy mlčali, rozhodli sme sa prispieť k páchaným ukrutnostiam.

Súčasná koalícia proti terorizmu má ďalších vyberaných členov. Christian Science Monitor (čosi ako Kresťansko-vedecký hlásateľ), bez pochýb jeden z najlepších časopisov v otázke „spracovania" medzinárodných aktualít, naznačuje, že určité štáty, ktoré nemali USA veľmi v láske, začínajú si ich väčšmi vážiť a sú priam šťastné, že ich vidia viesť vojnu proti terorizmu. Jeden novinár, hoci špecialista na Afriku, uvádza ako hlavný dôkaz tohto zvratu prípad Alžírska. Mal by teda vedieť, že Alžírsko vedie teroristickú vojnu proti vlastnému národu. Rusko, ktoré vedie teroristickú vojnu v Čečensku, ako aj Čína, ktorá sa dopúšťa ohavností proti tzv. moslimským secesionistom, sa tiež pripojili do koalície za americkú vec .

Čo však robiť v dnešnej situácii? Taký extrémistický radikál ako pápež odpoprúča, aby sa vinníci za 11. september hľadali a potrestali. Spojené štáty si však neprajú prejednávať záležitosti pred normálnymi súdnymi úradmi, najradšej by neprednášali nijaké dôkazy a sú proti vzniku medzinárodnej súdnej právomoci. Či môže byť lepší príklad, ako keď Haiti žiada od USA vydať im Emmanuela Constanta, ktorému sa pripisuje vina za smrť tisícov osôb, popravených po štátnom prevrate, ktorý 31. septembra 1991 zvrhol prezidenta J.B. Aristida? Aj keď je doložená dôkazmi jeho viny, žiadosť nevyvolala vo Washingtone nijakú odozvu. Nikde sa neozvalo ani slovo.

Bojovať proti terorizmu značí znižovať úroveň násilia, nie ho zvyšovať. Keď spácha IRA nejaký atentát v Londýne, Britovia nezničia ani Boston v USA, kde nachádza IRA veľkú morálnu a hlavne finančnú podporu, ani Belfast. Hľadajú vinnníkov a potom ich súdia. Jednou z možností ako znížiť úroveň násilia, by bolo neprispievať k nemu sám. Potom uvažovať o politických smeroch, ktoré vytvárajú zásobáreň podpory a odkiaľ prišla rozhodujúca pomoc pre tých, čo atentát objednali. V priebehu posledných týždňov si americká verejnosť uvedomuje rozličné medzinárodné skutočnosti, o ktorých dosiaľ vedela, alebo mala tušenie, len elita - to je krok týmto dobrým smerom.

Prameň: Noam Chomsky, "Terrorisme, l?arme des puissants", Le Monde diplomatique, č. 573, s. 10-11, december 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Najväčšie zlo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Sergio Vesely

Ani vojna,
ani medzinárodný obchod so zbraňami,
ani štátny terorizmus,
ani televízne programy,

ani miliardy arabských naftárskych potentátov,
ani generálny štáb ktorejkoľvek juhoamerickej armády,
ani ruská, ani iná mafia,
ani moslimská inkvizícia,
ani pornografický priemysel,
ani Central Intelligence Agency,
ani diplomati v bielych rukavičkách,
ani pobláznení sektári,
ani stranícki funkcionári,
ani presila potencie bieleho muža,
ani korupcia kmeňového náčelníka,
ani etnické čistky,
ani cenzúra tlače,
ani kapitalizmus,
ani komunizmus,
ani imperializmus,
ani neoliberalizmus,
ani fašizmus,
ani rasizmus,
ani nijaké iné zlo 20. storočia
nenarobilo väčšiu škodu ako biedna ľahostajnosť malého človeka z ulice.

Zo španielčiny preložil do nemčiny U. M. Fiechtner, z nemčiny Rastislav Škoda.

Prameň: Engelmann a Fiechtner, vyd., Aller menschen würde (Dôstojnosť všetkých ľudí), Sauerländer, Aarau, 2001.

Pozoruhodný vzťah Maxa Plancka k náboženstvu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Adam Roman

Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v bulvárnej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný.

O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.

O vzťahu vedy a náboženstva sa vyjadril aj najznámejší fyzik Albert Einstein, a jeho vyjadrenia jednoznačne ukazujú, že bol prinajmenšom agnostikom, ak už nie pozitívnym ateistom. Napriek tomu sa neustále omieľajú tvrdenia, že veril v akéhosi boha, hoci sa tieto tvrdenia opierajú iba o izolované vety, ako napríklad

„Neverím, že boh hrá v kocky".

Klamal by som, keby som tvrdil, že neviem prečo je to tak. Tí, ktorí tieto vety opakujú, vedia o vede a Einsteinovi veľmi málo. Kdesi čosi začuli, radi tomu uverili, a šíria to ďalej. Chcem im celkom nezištne pomôcť: upozorňujem ich, že rovnako významný vedec, Max Planck, sa jednoznačne vyjadril, že medzi vedou a vierou niet ani len najmenšieho rozporu. Toto jeho tvrdenie mienim analyzovať v tomto príspevku. Dúfam, že veriaci mi budú vďační aspoň za to, že som im poskytol solídnejší argument v prospech viery, než je dosť chabý príklad Einsteina. Možno sa za mňa z vďačnosti aj pomodlia. Veriacich antisemitov (je ich ešte stále dosť, a tí nemôžu odpustiť Židom, že „nám zabili Krista") iste poteší tá šťastná náhoda, že Einstein bol Žid, ale Planck nie.

Max Planck (1858-1947) patrí medzi „otcov" modernej fyziky. Vytvoril jednu z dvoch najvýznamnejších fyzikálnych teórií 20. storočia - kvantovú mechaniku, za čo dostal v roku 1918 Nobelovu cenu. Možno nebol laickej verejnosti taký známy ako Albert Einstein (1879-1955), ale na rozdiel od neho sa vyjadril na tému vedy a náboženstva úplne jasne. Vždy ma preto zaráža, že sa v prospech náboženskej viery citujú nemastné-neslané Einsteinove výroky, pochádzajúce zväčša z takých obskúrnych zdrojov, ako sú náhlivé rozhovory s novinármi, či napochytro napísané nezáväzné listy, a mlčí sa o Planckovi, ktorý sa k náboženstvu vyjadril s rozvahou a úplne jasne.

Navyše, Einstein bol jednoznačne agnostik, čo sa o Planckovi nedá vonkoncom povedať. Pokúsim sa preto čitateľovi priblížiť Planckov postoj k náboženstvu, a kriticky sa k nemu vyjadriť, vychádzajúc z jeho seriózneho diela, ktoré bolo vydané tlačou na takmer 30 stranách, čo je iste viac než bežne citované Einsteinove izolované vety. Tridsať strán je už rozsah solídneho prehľadného vedeckého článku a vedec svetového formátu nepochybne v takom diele vedel povedať všetko, čo chcel. Ide o prednášku „Religion und Naturwissenschaft" (Náboženstvo a prírodné vedy), prednesenú v máji 1937; miesto konania prednášky sa z vydania, ktoré vlastním, nedá zistiť; v texte prednášky sa spomína iba budova Baltikum).

Myslím si, že nezaškodí čitateľa stručne informovať aj o ľudsky trpkých životných osudoch tohoto velikána vedy, ako sú stručne uvedené v uznávanom diele Encyclopaedia Britannica:

„Max Planck sa stal stálym tajomníkom matematickej a fyzikálnej sekcie Pruskej Akadémie vied v r.1912 a zastával toto miesto až do roku 1938; bol tiež prezidentom Spoločnosti cisára Wilhelma (dnes Spoločnosť Maxa Plancka) od roku 1930 do r. 1937. Tieto postavenia mu dávali veľkú autoritu, hlavne medzi nemeckými fyzikmi, takže jeho rozhodnutia alebo rady boli zriedka spochybňované. Jeho autorita nepochádzala z jeho oficiálneho postavenia, ale z jeho osobnej morálnej sily. Jeho korektnosť, bezúhonnosť a múdrosť boli nepochybné. V zhode s jeho charakterom bolo napríklad aj to, že osobne šiel za Hitlerom v snahe odvrátiť jeho ničivú rasovú politiku, alebo že sa rozhodol zostať v Nemecku počas nacistického obdobia, aby sa pokúsil zachrániť z nemeckej fyziky, čo len mohol.

Planck bol mužom nezlomnej vôle. Ak by bol menej stoický, a ak by mal menej filozofického a náboženského presvedčenia, sotva by odolal tragédiám, ktoré nastali v jeho živote po veku 50 rokov. V r.1909, po 22 rokoch šťastného manželstva, zomrela jeho prvá manželka, Marie Mercková, dcéra mníchovského bankára, zanechajúc ho s dvomi synmi a dcérami-dvojčatami. Starší syn Karl padol vo vojne v r.1916, v nasledujúcom roku zomrela pri pôrode jeho dcéra Margareta a v r. 1919 postihol ten istý osud jeho druhú dcéru Emmu. Druhá svetová vojna priniesla ďalšie tragédie. Planckov dom v Berlíne bol úplne zničený pri bombardovaní v r.1944. Jeho mladší syn Erwin sa zaplietol do atentátu na Hitlera 20. júla 1944 a začiatkom r.1945 zomrel strašnou smrťou v rukách gestapa. Tento nemilosrdný čin zničil Planckovu vôľu k životu. Na konci vojny previezli americkí dôstojníci Plancka a jeho druhú ženu, Margu von Hoesslin, s ktorou sa oženil v roku 1910 a s ktorou mal jedného syna, do Göttingen. Tam zomrel 4. októbra 1947, vo veku 89 rokov. Smrť bola preňho, podľa slov Jamesa Francka, vykúpením".

Na úvod niekoľko technických poznámok. Mojím zdrojom je 14. vydanie prednášky z r. 1958 (J.A. Barth Verlag, Leipzig). Prednáška bola od 10. vydania v r. 1947 vydávaná v NDR, v socialistickej krajine a teda v časoch hlbokej náboženskej neslobody. Neviem dokedy, pretože po ďalších vydaniach som nepátral. Citáty budem označovať stranami ( S.) podľa tohto vydania. Moje poznámky vo vnútri citátov budem dávať do [hranatých zátvoriek]. Keďže originál nepoužíva kurzívu, budem ňou označovať to, čo považujem za potrebné zdôrazniť ja. Text je písaný v pomerne „archaickej" nemčine a preto nevylučujem drobné chyby proti jazyku, nie však proti obsahu. Aby som na minimum vylúčil omyly spôsobené prípadne mojím prekladom, niektoré nie celkom jednoznačné výrazy budem uvádzať (v zátvorkách) v nemeckom origináli.

Venujme sa teraz vlastnej Planckovej prednáške, o preklad ktorej neprejavil dosiaľ na tradične katolíckom Slovensku záujem nikto. Po krátkom komentovanom citáte z Goetheho Fausta sa veľký fyzik dostáva k takejto úvodnej formulácii:

„Dejiny všetkých čias a národov nás učia, že práve z naivnej, ničím neotrasiteľnej viery, akú náboženstvo dáva v činorodom živote veriacim, pramenia najsilnejšie motívy pre najvýznamnejšie tvorivé výkony nielen v oblasti umenia a vedy, ale aj v politike." (S. 5)

Max Planck, ako logicky mysliaci vedec vie, že toto pozitívne hodnotenie náboženskej viery treba doplniť aj kritikou jej protikladu - ateizmu:

„Za týchto okolností niet sa čo diviť, že hnutie ateistov (Gottlosenbewegung), ktoré prehlasuje náboženstvo za zámerný prelud, vymyslený po moci bažiacimi kňazmi, a ktoré má pre zbožnú vieru vo vyššiu moc iba slová posmechu, dychtivo využíva pokrokové vedecké poznatky a v domnelej jednote s nimi stále rýchlejším tempom rozširuje svoje rozkladné pôsobenie na všetky národy zeme a na všetky spoločenské vrstvy. Nemusím tu bližšie vysvetľovať, že po jeho víťazstve by zanikli nielen najcennejšie poklady našej kultúry, ale - čo je ešte horšie - aj vyhliadky na lepšiu budúcnosť." (S. 7)

Čakali by ste v akejkoľvek kázni či pastierskom liste jasnejšie a ostrejšie formulácie? Ja nie. A to je len začiatok! Je vám teraz, myslím, dostatočne jasné, že keď som sa podujal vyrovnať sa s postojom samotného Maxa Plancka k náboženstvu, vybral som si hádam najtvrdší oriešok. Urobil som to, samozrejme, zámerne, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Nemá cenu strácať čas polemikou s podradnými obhajcami náboženstva. Keď už polemika, tak s intelektuálne najzdatnejším protivníkom. Ak uspejem v tomto prípade, spory s inými budú už zbytočné. Navyše, kritika postojov nositeľa Nobelovej ceny mi môže poskytnúť dostatočnú satisfakciu; ľahké víťazstvo nad priemerným vedcom by ma nijak netešilo. A nakoniec, nikto ma potom už nebude môcť obviňovať, že sa vyhýbam háklivým otázkam. Nie, staviam sa tvárou v tvár najväčšej autorite, podľa mojich znalostí jedinému významnému fyzikovi, ktorý sa výslovne hlásil k náboženskej viere.

Max Planck prechádza po uvedenom predbežnom vymedzení východiskových postojov k jasnej a jednoznačnej formulácii cieľov svojej prednášky:

„Chcel by som sa - z hľadiska učenca, ktorý vyrástol v duchu exaktných prírodných vied - pokúsiť osvetliť otázku, či a do akej miery je skutočne religiózne zmýšľanie zlúčiteľné s poznatkami, ktoré nám poskytujú prírodné vedy. Alebo stručnejšie: či človek vzdelaný v prírodných vedách môže byť súčasne aj pravý veriaci.

Kvôli tomu potrebujeme úplne nezávisle pojednať o dvoch špeciálnych otázkach. Prvá otázka znie: aké požiadavky kladie náboženstvo na vieru svojich vyznávačov a aké sú znaky pravej nábožnosti? Druhá otázka je: akého druhu sú zákony, ktoré nás učia prírodné vedy a aké pravdy sú pre ne nedotknuteľné (unantastbar)?

Zodpovedaním oboch týchto otázok budeme môcť rozhodnúť, či a do akej miery sú požiadavky (Forderungen) náboženstva zlúčiteľné s požiadavkami prírodných vied a či preto náboženstvo a prírodné vedy môžu obstáť vedľa seba bez toho, že by si odporovali." (S. 8)

Myslím si, že nikto nepochybuje o tom, že posledná veta predstavuje vynikajúci a jednoznačne formulovaný program pre dobrú prednášku. Tá je rozčlenená na štyri číslované časti a ja si dovoľujem pridať k posledným trom (prvú, úvodnú, máme práve za sebou) svoje titulky len pre lepšiu prehľadnosť textu.

Viera

Po úvodnej časti sa autor venuje odpovedi na prvú z vyššie uvedených otázok, hovorí teda o náboženskej viere.

„Náboženstvo je väzba (Bindung) človeka na boha. Spočíva na úctivej bázni pred nadprirodzenou mocou (Macht), ktorej je vystavený ľudský život a ktorá má v svojej moci (Gewalt) naše blaho i biedu (Wohl und Wehe). Zotrvávať v neustálom súlade s touto mocou a udržiavať si ju naklonenú je trvalou snahou a najvyšším cieľom veriaceho človeka. Lebo iba tak sa môže človek cítiť bezpečný pred predvídanými i nepredvídanými nebezpečenstvami, ktoré mu v živote hrozia a podieľať sa na najvyššom šťastí, vnútornom duševnom pokoji, ktorého sa dostáva iba prostredníctvom pevnej väzby na Boha a bezpodmienečnej dôvere v jeho všemocnosť a ochotu pomôcť. Potiaľ pramení náboženstvo vo vedomí individuálneho človeka." (S. 9)

Už na tomto mieste začínam, žiaľ, strácať istotu, či autorovi dobre rozumiem. Tvrdí Max Planck, že ľudský život je naozaj vystavený nadprirodzenej moci, alebo tvrdí iba to, že si to veriaci človek myslí? To sú totiž dosť odlišné tvrdenia. Viac by sa mi páčila objektívnejšia definícia náboženstva, napríklad takáto:

„Definuji tedy náboženství jako city provázené a jimi určené vědomí závislosti na něčem, blíže určeném tradicí, co samo na onom stupni kulturního vývoje člověkova přesahuje jeho schopnost poznávací, kteréžto vědomí pak pod vlivem citů a tradice vyvolává v člověku volní stavy, vedoucí ke snaze buď nějak obměnit onu předpokládanou závislost, nebo alespoň vykonávat nějaký vliv na to, co člověk onoho kulturního stupně pokládá za příčinu oné závislosti." (Otakar Pertold, Co je náboženství?, Naše vojsko, Praha 1956, str. 12)

Planck samozrejme nebol etnograf ako Pertold a vyjadril sa podľa svojho svedomia. Pokračujme však ďalej.

„Ale význam náboženstva presahuje jednotlivca. Nielenže má každý človek svoje vlastné náboženstvo, ale náboženstvo si nárokuje platnosť a význam pre väčšie spoločenstvo, pre národ, rasu ... Pretože boh vládne rovnako vo všetkých krajinách sveta, je mu podriadený celý svet so všetkými pokladmi a hrôzami ... Preto pestovanie (Pflege) náboženstva vedie jeho vyznávačov k rozsiahlemu zväzku a stavia ich pred úlohu vzájomne sa o svojej viere informovať (verständigen) a dávať jej spoločné vyjadrenie. To sa však dá dosiahnuť len tak, že sa obsah náboženstva vtelí do určitej vonkajšej formy, ktorá sa svojou názornosťou hodí pre toto vzájomné informovanie. Pri veľkej rôznorodosti národov a podmienok ich života je len prirodzené, že tieto názorné formy sú v jednotlivých častiach zeme značne odlišné a že v priebehu časov vzniklo veľmi veľa druhov náboženstiev. Všetkým náboženstvám je však spoločný prirodzený (nächstliegend) predpoklad (Annahme), že boha si možno predstaviť ako osobu (Persönlichkeit), alebo aspoň ako človeku podobného ... Každé náboženstvo má svoju konkrétnu mytológiu a konkrétny rítus ... Z toho vyplývajú pre formovanie náboženského kultu určité názorné symboly, ktoré sa hodia na to, aby pôsobili na predstavivosť širokých kruhov ľudu (weiter Kreise im Volke), aby tým v nich prebúdzali záujem o náboženské otázky a priblížili im určité pochopenie podstaty boha." (S. 9-10)

Tieto riadky podľa môjho názoru ukazujú, že Planck pojmom boh (ktorý, bohužiaľ nikde nedefinuje) označuje čosi, čo je zdrojom všetkých náboženstiev. Môžem už teraz prezradiť, že až do konca prednášky sa ani jediný raz nevyskytne meno žiadneho konkrétneho boha, najmä nie meno Krista. Planck chápe boha zrejme filozoficky, nie teologicky.

V ďalšom sa autor venuje neprimerane podrobne zmyslu symbolu. Z tejto časti vyberám len niekoľko ukážok, bez snahy vytvoriť z nich súvislý celok.

„Uctievanie boha sa teda symbolicky navonok prejavuje systematickým zhrnutím mytologickej tradície (Überlieferung) a dodržiavaním slávnostných rituálnych zvykov ... Svätosť (Heiligkeit) nepochopiteľného božstva sa prenáša na svätosť pochopiteľných symbolov ... Umelecké dielo má svoj význam v podstate v sebe (S. 10) ... Náboženský symbol naproti tomu ukazuje stále nad seba, jeho hodnota sa nikdy nevyčerpáva v ňom samom ... Okrídlený anjel platil od pradávna za najkrajší symbol božieho služobníka a posla. Dnes nájdeme medzi anatomicky vzdelanými veriacimi niektorých, ktorým ich vedecky školená predstavivosť ani pri najlepšej vôli nedovoľuje považovať takú fyziologickú nemožnosť za peknú. Táto okolnosť však ani v najmenšom neškodí ich náboženskému zmýšľaniu (S. 11)

Ale preceňovaniu významu náboženských symbolov hrozí ešte iné, ďaleko vážnejšie nebezpečenstvo, zo strany hnutia ateistov (Gottlosenbewegung). Jedným z najobľúbenejších prostriedkov tohto hnutia, zameraného na podkopanie každej pravej zbožnosti, je zamerať svoje útoky proti tradičným (alteingebürgerten) náboženským zvykom a zosmiešňovať alebo znevažovať ich ako zastaralé inštitúcie. Takými útokmi proti symbolom dúfajú zasiahnuť samotné náboženstvo, a majú o to ľahšiu hru (Spiel), o čo zvláštnejšie a nápadnejšie také názory a zvyky vyzerajú. Obeťou tejto taktiky sa už stala nejedna nábožná duša (religiöse Seele).

Proti takému nebezpečenstvu nejestvuje lepšia ochrana, než uvedomiť si, že náboženský symbol ... nepredstavuje nikdy absolútnu hodnotu, ale je vždy iba viac-menej nedokonalým odkazom na niečo vyššie, čo nie je priamo dostupné zmyslom." (S. 12)

Najjednoduchšie (ale neúctivo) by sa o týchto výrokoch dalo povedať, že vyjadrujú názory bigotného veriaceho, pretože skutočne tak vyzerajú. Ale to, čo nasleduje, by dnes od nositeľa Nobelovej ceny nečakal hádam už nikto. Na ozrejmenie zmyslu symbolu si Max Planck vyberá značne netradičný príklad, a tento výber podľa môjho názoru hovorí o všeličom.

„Symbolom hrdosti a cti slávneho regimentu je jeho zástava. Čím je staršia, tým sa jej hodnota považuje za vyššiu. A jej nosič považuje za svoju najvyššiu povinnosť nenechať ju v boji za žiadnych okolností „v štichu" (im Stich), je pripravený v prípade nutnosti prikryť ju vlastným telom, a ak treba, obetovať za ňu aj svoj život. A predsa je zástava iba symbolom, kusom pestrej látky. Nepriateľ ju môže ukradnúť, pošpiniť alebo roztrhať. Ale tým v žiadnom prípade nezničí to vyššie, čo zástava symbolizuje. Regiment si zachráni svoju česť, obstará si novú zástavu a možno za podstúpenú potupu vykoná náležitú odplatu." (S. 13)

Neviem ako vám, ale mne je pruský militaristický duch tohto príkladu odporný. Myslím si totiž, že ľudský život je spravidla tou najvyššou hodnotou a že prijať ideológiu militarizmu, ako nám ju v týchto slovách s úplnou samozrejmosťou predkladá Planck, nie je dôstojné sebavedomého slobodného človeka. Nejestvuje nič, čo možno nazvať hrdosťou a cťou regimentu - tieto pojmy sú úplne bezobsažné a prázdne! A nositeľ Nobelovej ceny o nich hovorí ako o čomsi zmysluplnom. Už len to, že si vybral akurát taký príklad, je neodpustiteľné. Zástava nič nereprezentuje, je to naozaj len kus plátna! Planck zrejme uvádza tento príklad preto, lebo považuje za samozrejmé, že každý je ochotný obetovať svoj život za takýto kus handry. Prečítajte si na túto tému onakvejší (pacifistický) román: Dalton Trumbo, Johnnymu dali pušku (vydala Pravda, tlačový kombinát KSS, v Bratislave v r. 1976, v čase vypätého socialistického vlastenectva), alebo Na západnom fronte kľud (E. M. Remarque). Už ako dieťaťu mi bol z takých dôvodov odporný román Valentina Katajeva Syn pluku, ako aj všetky tie sovietske filmy, v ktorých vojaci pred bojom nie že bozkávali, ale priam vysávali plukovné zástavy.

Ako by sa Max Planck vyjadril k spaľovaniu americkej vlajky v Palestíne či Iraku, ktorým sa symbolicky prejavuje nenávisť voči americkému imperializmu? Chápal by vlajku ako symbol USA? Považoval by nenávistné spaľovanie vlajky za pochopiteľný ľudský čin rovnakej kategórie a hodnoty, ako je úcta k náboženskému symbolu? Oba tieto činy predstavujú naozaj správanie rovnakej podstaty, pretože iracionálna zbožná úcta i nenávisť sa líšia iba „znamienkom". Z môjho pohľadu je oboje odporné.

Pokúste sa teraz preniesť nevhodnosť tohto príkladu na nasledujúci text, kvôli ktorému - na jeho „propedeutické" ozrejmenie - bol tento nechutný príklad uvedený.

„Rovnako ako v armáde alebo v každom spoločenstve postavenom pred veľké úlohy, aj v náboženstve sú symboly - a cirkevný rítus prispôsobený týmto symbolom - úplne nepostrádateľné (völlig unentbehrlich); znamenajú to najvyššie a najviac hodné úcty, čo do neba smerujúca predstavivosť vytvorila, iba netreba nikdy zabúdať, že aj najsvätejší symbol má ľudský pôvod."

V predchádzajúcej poznámke o zástave som chcel naznačiť, že o vzťahu medzi objektom a jeho symbolom možno zmysluplne hovoriť iba vtedy, keď je existencia a hodnota objektu dokázaná, či aspoň overená, alebo prinajmenšom pravdepodobná. Ale nič také o náboženstve Max Planck zatiaľ neukázal. A ani od nositeľa Nobelovej ceny neprijmem porovnanie armády a náboženstva, ako čohosi postaveného pred veľké úlohy. A tak ako nevidím zmysel symbolov v armáde, nevidím ich ani v žiadnom náboženstve. Lenže to je samozrejme len môj osobný názor, ktorý nikomu nevnucujem. Iba tajne dúfam, že ani medzi dnešnými veriacimi nepadne apel na analógiu medzi vierou a armádou na úrodnú pôdu. Ale pokračujme nasledujúcim odstavcom.

„Keby si ľudia túto pravdu brali k srdcu, ušetrilo by si ľudstvo nekonečne veľa utrpenia a žiaľu. Hrôzostrašné náboženské vojny a kruté prenasledovanie kacírov so všetkými ich smutnými sprievodnými javmi sa totiž v konečnom dôsledku dajú vysvetliť tým, že na seba narazili určité protiklady, ktoré oba mali určité oprávnenie, a ktoré vznikli len tým, že spoločná neviditeľná idea, ako je viera vo všemocného boha, bola zamenená jej nezhodujúcimi sa prejavmi, ako sú napríklad cirkevné vyznania (Bekenntnis). Niet azda nič smutnejšie, než keď človek vidí, ako sa každý z dvoch nemilosrdne sa potierajúcich protivníkov cíti byť povinný obetovať boju svoje najlepšie sily, ba aj život, s plným presvedčením o spravodlivosti svojej veci a s pocitom poctivého nadšenia. Čo všetko by sa dalo urobiť, keby sa na poli náboženského pôsobenia mohli také cenné sily zjednotiť, namiesto toho, aby sa vzájomne potierali!" (S. 14)

Základom úspechu pri tvorbe vedeckých teórií je schopnosť vypozorovať v skúmaných javoch ich najhlbšiu podstatu, zjednodušiť ich až na ňu a takto zjednodušené podstatné vlastnosti vysvetliť. Vo fyzike sa také zjednodušovanie vždy kontroluje matematickým aparátom, ktorý nedovolí urobiť až také zjednodušenie, pri ktorom sa stratí aj podstata javu. Keď sa geniálny Max Planck pustil do zjednodušovania pri vysvetľovaní podstaty náboženstva a jeho rozmanitostí - lebo o toto v predchádzajúcich odstavcoch ide - nemal oporu v matematike a preto, ako sa mi zdá, zjednodušil situáciu až príliš. Bolo by to naozaj podozrivo jednoduché, keby sa vina za náboženské vojny dala zviesť na zámenu podstaty s jej rôznymi symbolmi. Ak by sme také vysvetlenie na okamih aj prijali, hneď vzniká otázka, prečo sa kvôli rôznosti symbolov museli ľudia hneď vyvražďovať, či upaľovať? Nech už boli „symboly" vier akokoľvek rôzne, zhodovali sa v príkaze „nezabiješ" a obe strany ten zhodný príkaz porušovali. Keď si Planck ťažká na to, že príčinou náboženských vojen bolo to, že viera vo všemocného boha bola zamenená jej prejavmi, ja by som ponúkol oveľa účinnejšie riešenie: neveriť žiadnym nedokázaným tvrdeniam, neveriť vo všemocného boha. Nejestvujúca viera by sa nedala zameniť jej prejavmi. Nemienim tu túto otázku analyzovať hlbšie, chcem len nesmelo podotknúť, že mimo fyziky aj Maxa Plancka súdnosť občas opúšťala.

A približujeme sa už ku kľúčovému odstavcu, ktorý ma pri prvom čítaní prednášky pred 20 rokmi neuveriteľne ohúril, až som pocítil znechutenie aj nad nositeľom Nobelovej ceny. Urobil som si na tomto mieste ceruzou poznámku: „Tak načo bolo doteraz toľko rečí?!" Pozrime sa na ten odstavec, ktorý zneisťuje všetko, čo bolo povedané.

„Ale uznaním tohto stavu nie sú ešte v žiadnom prípade vyčerpávajúco objasnené znaky pravého náboženského zmýšľania. Pretože teraz sa vynára ešte ďalšia, vlastne základná otázka: Má vyššia moc, ktorá stojí za náboženskými symbolmi, a ktorá im dáva ich podstatný obsah, svoje sídlo iba v duchu (Geist) človeka a zaniká jeho smrťou, alebo predstavuje ešte niečo viac? Inými slovami: žije boh iba v duši (Seele) veriaceho, alebo riadi svet nezávisle od toho, či v neho človek verí alebo nie? Toto je bod, v ktorom sa ľudia zásadne a definitívne rozchádzajú. Nedá sa nikdy a nijak objasniť vedeckými metódami, t. j. logickými úvahami, opierajúcimi sa o fakty (Tatsachen). Zodpovedanie tejto otázky je výlučne (einzig und allein) vecou viery, viery náboženskej [viery neveriaceho už nie?]." (S. 15)

Skutočne, načo potom bolo takmer 15 strán vysvetľovania (takmer polovica prednášky) čo je podstata viery, aký je jej význam pre jednotlivca a spoločnosť, prečo sa viera v rôznych krajinách líši, aký je vzťah medzi vierou a jej symbolmi? Načo boli vážne varovania pred ateistami a ich taktikou, keď geniálny fyzik po tom všetkom bez obalu priznáva, že viera nemá nič spoločné s faktami, logikou, rozumom?

Lenže nápadná je tu hneď autorova jednostrannosť. Možnosti, že boh sídli iba v duši veriaceho, sa autor už vôbec nevenuje. V prípade vedeckej nezodpovedateľnosti uvedenej otázky je názor neveriaceho rovnoprávny názoru veriaceho a bolo by dobré sa mu venovať rovnakou mierou. Podivné je tiež konštatovanie, že na uvedenú otázku môže odpovedať iba veriaci, nie však neveriaci. Prečo?

Všimnite si však, čo vlastne Max Planck hovorí, čo z týchto jeho výrokov ďalej vyplýva. Max Planck si nemyslí, že by jestvovali nejaké filozofické argumenty v prospech existencie boha, nespomína argumenty Tomáša Akvinského, nehovorí ani v náznaku nič o tom, že

„z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru" (Katechizmus katolíckej cirkvi, § 32).

Kto iný by už mal „z náhodnosti" poznať boha, ak nie tvorca kvantovej mechaniky, ktorou sa do fyziky zaviedla vlnová funkcia, pomocou ktorej možno predikcie kvantových stavov robiť len s istou pravdepodobnosťou. Veru, veru, Einstein a Planck boli tí praví, ktorí mohli s istotou „poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru" - ale ako sa ukazuje - nepoznali Ho. Zato „menší vedci" Ho poznajú bez problému, a hneď na prvý pohľad. Každý má, samozrejme, právo na akúkoľvek vieru, nemá však právo tvrdiť, že je pravdivá, pretože pravda sa musí dokázať, pravdu nestačí iba hlásať.

„Veriaci človek odpovedá na túto otázku tak, že boh jestvoval skôr, než bol na zemi človek, že od večnosti vo svojej všemocnej ruke drží celý svet, veriacich i neveriacich a že zostane bezo zmeny tróniť na výške neprístupnej žiadnym ľudským schopnostiam chápania, aj keď zem so všetkým, čo na nej je, bude už dlho v troskách. Všetci tí, ale len tí, ktorí túto vieru vyznávajú, a ktorí sú ňou preniknutí, ktorí sa cítia v bázni a odovzdanej dôvere pod ochranou všemocného chránení pred všetkými nebezpečenstvami života, sa môžu považovať za skutočne nábožensky zmýšľajúcich (Gesinnten)." (S. 15)

Ak to mám zhrnúť, Planck zatiaľ hovorí iba o tom, koho možno za veriaceho považovať. Je mu však úplne jasné, že v prípade viery nemožno hovoriť o pravdivosti: náboženskej viere sa iba verí. V tom je jeho postoj poctivý. Nevymýšľa si pseudodôkazy božej existencie, netvrdí, že pri vedeckej práci narazil na stopy boha, že veda pojem boha potrebuje. Lenže treba vidieť aj to, že boh, o ktorom hovorí, nie je bohom Abraháma a Izáka, nie je to boh, ktorý dal Mojžišovi na hore Sinai desatoro, nie je to ani otec Ježiša Krista. Treba vidieť, že v jeho chápaní viery niet miesta pre dejiny odchodu Izraela z Egypta, pre mesiášske proroctvá, pre zmŕtvychvstanie Krista, niet v ňom miesta pre spásu, ani odpúšťanie hriechov po spovedi. Planck totiž už na začiatku okyptil svoje chápanie náboženstva o všetky zázraky. Zámerne som zamlčal, že hneď v úvode, po prvom citovanom odstavci, hovorí:

„Nesmieme sa však klamať - táto naivná viera dnes už nejestvuje ani v širokých ľudových vrstvách a nemožno ju ani znovu oživiť spiatočnícky zameranými (rückwärts gerichtete) úvahami a opatreniami. Pretože veriť znamená považovať za pravdivé (fürwahrhalten), a poznávanie prírody, postupujúce ustavične po nepopierateľne spoľahlivej ceste, priviedlo k tomu, že pre človeka aspoň trochu vzdelaného v prírodných vedách je už úplne (schlechterdings) nemožné, považovať za opierajúce sa o skutočnosť mnohé správy o mimoriadnych, prírodným zákonom odporujúcich udalostiach, o zázrakoch (Naturwunder), ktoré sa všeobecne považovali za podstatnú oporu a potvrdenie (Bekräftigung) náboženských náuk, a ktoré ľudia bez kritickej úvahy (Bedenken) prijímali ako fakty. (S. 5)

Kto to teda s vierou myslí vážne a neznáša, keď sa táto dostane do rozporu s poznaním, ten stojí pred otázkou svedomia, či sa môže poctivo považovať za člena náboženského spoločenstva, ktoré vo svojom vyznaní obsahuje vieru v zázraky.

Po nejakú dobu mohol mnohý veriaci nájsť ešte isté uspokojenie v tom, že sa pokúsil vydať sa na strednú cestu a obmedzil sa na uznanie (Anerkennung) niekoľkých málo zázrakov, považovaných za mimoriadne dôležité. Ale dlhodobo sa taká pozícia nedá udržať. Krok za krokom musí viera v zázraky ustupovať pred vytrvalo a spoľahlivo postupujúcou vedou, a nemôžeme pochybovať o tom, že skôr či neskôr musí úplne zaniknúť (zu Ende gehen muss)." (S. 6)

Myslím si, že medzi mimoriadne dôležité zázraky patrí aj Kristovo vzkriesenie, a že ani viera v toto vzkriesenie sa podľa Plancka dlho neudrží. Ak je teda Planck veriaci, tak je takým veriacim, ktorý neverí v zázraky. Neviem, či väčšina veriacich súhlasí s takým obmedzením viery. Ak teda, veriaci vedci, s Planckom súhlasíte, rozhodnite sa, či chcete veriť v zázraky, a vylúčiť sa tak zo spoločenstva ľudí „aspoň trochu vzdelaných v prírodných vedách", alebo v zázraky nebudete veriť, a potom nebudete veriť ani v Kristovo vzkriesenie. Planck inú alternatívu nevidí. Túto dilemu však v ďalšej časti prednášky akosi nechce doviesť do dôsledku, aj keď tu ju jasne formuluje. Preto považujem jeho postoj za „pozoruhodný", za plný protikladov. Marxista by s nadšením tvrdil, že protikladov až „dialektických", ja však tomu poslednému pojmu nerozumiem.

Dokončenie v budúcom čísle.

Vesmír podľa dizajnéra?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Steven Weinberg

Keby niekde malo byť vidieť rukopis dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v prírodných zákonoch. Ale napriek niektorým tvrdeniam sa prírodné zákony ukazujú byť vonkoncom neosobné a bez akéhokoľvek osobitného vzťahu k životu. Aj tak sú však pri pokuse čo aj len čiastočne vysvetliť svet fyzici v lepšom postavení ako náboženstvo.

Požiadali ma, aby som komentoval tému, či vesmír vykazuje znaky svedčiace, že bol navrhnutý (naplánovaný či stvorený; tak sa to hovorilo kedysi; prihováram sa za nové dizajn, dizajnový, dizajnovaný atď. - pozn. prekl.). Nevidím možnosť hovoriť o tejto téme bez čo aj len neurčitej predstavy o tom, aký by mal byť tento dizajnér. Každý možný vesmír sa totiž dá vysvetliť ako dielo nejakého dizajnéra. Aj vesmír, ktorý by bol úplne chaotický a bez akýchkoľvek zákonov alebo pravidelností, by sa dal predpokladať za navrhnutý - nejakým idiotom.

Otázka, ktorá mi pripadá byť hodná odpovedi, a ktorá možno ani nie je nezodpovedateľná, je, či vykazuje vesmír znaky, že ho navrhlo božstvo, viac-menej bežné v tradičných monoteistických náboženstvách - nemusí to byť osoba z klenby Sixtínskej kaplnky, ale prinajmenšom to musí mať čosi osobného a akúsi inteligenciu, keď to stvorilo vesmír a má určitý vzťah k životu, osobitne ľudskému. Predpokladám, že mnohí prítomní majú inú predstavu o dizajnérovi. Asi mi povedia, že myslia na niečo oveľa abstraktnejšie, na nejakého kozmického ducha poriadku a harmónie, ako to robil Einstein. Samozrejme máte voľnosť takto uvažovať, ale potom neviem, prečo používate výrazy ako „dizajnér" alebo „boh" - iba žeby to bol druh ochranného sfarbovania.

Kedysi bývalo zvykom považovať za samozrejmé, že svet navrhla akási inteligencia. Ako inakšie sa dal vtedy vysvetliť oheň a dážď, blesky a zemetrasenia? A predovšetkým sa zdalo, že na tvorcu, ktorý mal osobitný záujem o život, poukazujú úžasné schopnosti živých bytostí. Dnes chápeme väčšinu týchto vecí ako prejavy fyzikálnych síl pôsobiacich pod vplyvom neosobných zákonov. Ešte nepoznáme najzákladnejšie zákony a ani všetky dôsledky tých zákonov, ktoré poznáme. Neobyčajne ťažká na pochopenie ostáva ľudská myseľ, ale tak je to aj s počasím. Nevieme predpovedať, či o mesiac odo dneška bude pršať, ale poznáme zákony, ktoré ovládajú dážď, aj keď nevieme vždy vypočítať ich dôsledky. Za problémom ľudskej mysle ani za problémom počasia nevidím nič viac ako nádej, že ich raz pochopíme ako dôsledok neosobných zákonov pôsobiacich už miliardy rokov.

Nezdá sa, že by v tomto prírodnom poriadku boli nejaké výnimky, nejaké zázraky. Mám dojem, že väčšina teológov sa dnes necíti dobre, keď príde reč na zázraky, ale veľké monoteistické viery sa zakladajú na historkách o zázrakoch - horiaci ker, prázdny hrob, anjel diktujúci Mohamedovi korán - a niektoré z týchto vier učia, že zázraky sa stávajú aj dnes. Dôkazy pre všetky zázraky sa mi vidia podstatne slabšie ako dôkazy pre studenú fúziu a ja neverím na studenú fúziu. Dnes predovšetkým chápeme, že aj ľudské bytosti sú výsledok prírodnej selekcie pôsobiacej počas miliónov rokov množenia a jedenia.
Predpokladám, že ak by sme mohli zbadať ruku dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v konečných prírodných zákonoch z knihy zákonov, ktoré vládnu všetkým prírodným javom. Ešte nepoznáme najhlbšie zákony, ale až pokiaľ sme boli schopní dovidieť, všetky prírodné zákony sú vonkoncom neosobné a nemajú nijaký špeciálny vzťah k životu. Neexistuje životná sila. Ako povedal Richard Feynman, keď sa dívate na vesmír a spoznávate jeho zákony, vtedy

„každá teória, že to všetko bolo naaranžované ako javisko pre Boha, pozorujúceho boj človeka s dobrom a zlom, je neprimeraná."

Je pravda, že keď bola kvantová mechanika nová, niektorí fyzici si mysleli, že to vracia ľudí na scénu, lebo zákony kvantovej mechaniky nám hovoria, ako treba vypočítať pravdepodobnosť rozličných výsledkov, ku ktorým môže dôjsť ľudský pozorovateľ. Keď však pre 40 rokmi Hugh Everett a po ňom iní fyzici začali hlbšie rozmýšľať o týchto veciach, smerovalo to k preformulovaniu predstáv o kvantovej mechanike celkom objektívnym spôsobom a pozorovateľ bol postavený na roveň so všetkým iným. Neviem, či sa už tento program úspešne skončil, ale myslím, že sa tak stane.

Musím pripustiť, že aj keď fyzici dôjdu tak ďaleko, ako môžu, že aj keď budeme mať finálnu či definitívnu teóriu, ani potom nebudeme mať úplne uspokojujúci obraz sveta, lebo stále nám zostane odpovedať na otázku „Prečo?". Prečo táto teória a nie skôr niektorá iná? Napríklad, prečo vysvetľuje svet kvantová mechanika?

Kvantová mechanika je časť našej dnešnej fyziky a je pravdepodobné, že prežije bezo zmeny každú budúcu teóriu, ale neexistuje nič logicky nevyhnutné ani o kvantovej mechanike; viem si predstaviť vesmír riadený miesto nej Newtonovou mechanikou. Takže sa zdá, že existuje neobjasniteľné mystérium, ktoré veda neodstráni.

No náboženské teórie o dizajne majú ten istý problém. Alebo myslíte pod bohom, dizajnérom, na niečo presné, alebo nie. Ak nie, tak načo potom o tom hovoríme? Ak však pod „bohom" alebo „dizajnérom" myslíte na niečo presné, ak napríklad veríte na boha, ktorý je žiarlivý, milujúci, inteligentný či náladový, vždy ste konfrontovaný s otázkou: „Prečo takýto?" Náboženstvo môže tvrdiť, že vesmír riadi takýto boh skôr ako nejaký inakší, a môže podať aj dôkaz pre túto vieru, ale ani ono nemôže vysvetliť, prečo to má tak byť.

V tomto ohľade sa mi vidí, že fyzici sú v lepšom postavení dať čo aj len čiastočné vysvetlenie sveta, než bude kedykoľvek schopné urobiť náboženstvo. Aj keď totiž nie sú schopní vysvetliť, prečo sú prírodné zákony také, aké sú, a nie niečo celkom iné, sme schopní aspoň vysvetliť, prečo nie sú trochu iné. Dosiaľ nebol napríklad nikto schopný predložiť logicky konzistentnú kvantovú mechaniku, ktorá by bola od dnešnej len trochu odlišná. Ak sa raz pustíte do malých zmien v kvantovej mechanike, dostanete sa do teórií s negatívnymi pravdepodobnosťami alebo inými logickými absurditami. Ak začnete kombinovať kvantovú mechaniku s relativitou, zvyšujete jej logickú krehkosť. Zistíte, že ak nenapravíte teóriu správnym smerom, vyjdú vám ako výsledok nezmysly typu účinku pred príčinou alebo nekonečné pravdepodobnosti. Naopak, náboženské teórie sa zdajú byť nekonečne flexibilné, takže nič nebráni vynájsť božstvá akéhokoľvek predstaviteľného druhu.

Napriek tomu to pre mňa neznamená povedať, že nemôžeme vidieť ruku dizajnéra v tom, čo vieme o základných princípoch vedy. Môže byť, že hoci sa tieto princípy netýkajú vyslovene života, a ešte menej ľudského života, aj tak sú rafinovane zamerané na vytvorenie života.

Niektorí fyzici vyslovili názor, že niektoré prírodné konštanty majú hodnoty, ktoré sa zdajú byť zázračne presne naladené na práve tie hodnoty, ktoré pripúšťajú možnosti života, a to spôsobom, ktorý sa dá vysvetliť jedine zásahom dizajnéra, ktorý má nejaký osobitný záujem o život. Na mňa tieto predpokladané inštancie presného ladenia nepôsobia. Príklad: jeden z najčastejšie uvádzaných prípadov presného ladenia má do činenia s vlastnosťami jadra uhlíka. Hmota, ktorá vznikla v priebehu niekoľko prvých minút vesmíru, bola skoro len vodík a hélium; takmer neexistovali žiadne ťažké prvky ako uhlík, dusík a kyslík, považované za potrebné pre život. Ťažké prvky, ktoré nachádzame na Zemi, vznikli až za stovky miliónov rokov neskoršie v prvej generácii hviezd, potom sa rozptýlili do medzihviezdneho plynu a v tom asi vznikla naša slnečná sústava.

V sekvencii jadrových reakcií, ktoré vytvorili ťažké prvky, je zvyčajne prvým krokom vznik uhlíkového jadra z troch jadier hélia. Existuje len zanedbateľná šanca vytvoriť uhlíkové jadro v jeho normálnom stave (to je stav najnižšej energie) zrážkou troch héliových jadier. Je však možné vyprodukovať značné množstvá uhlíka vo hviezdach, ak existuje uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave s energiou zhruba o 7 miliónov elektrovoltov (MeV) vyššou, ako je jeho energia v normálnom stave, čo zodpovedá energii troch héliových jadier; nesmie to však byť viac ako 7,7 MeV nad normálnym stavom (o príčinách bude reč za chvíľu).

Uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave môže v hviezdach ľahko vzniknúť z troch jadier hélia. Potom nie je nijaký problém pre vznik obyčajného uhlíka; uhlíkové jadro v rádioaktívnom stave vysiela spontánne svetlo a postupne sa premieňa na uhlík v jeho normálnom nerádioaktívnom stave, ako ho nachádzame na Zemi. Kritický bod pri tvorbe uhlíka je jeho existencia v rádioaktívnom stave, ktorý sa dá vytvoriť zrážkou troch héliových jadier.

Je fakt, že sa experimentálne zistilo, že uhlíkové jadro má takýto rádioaktívny stav, a to s energiou 7,65 MeV nad normálnym stavom. Na prvý pohľad sa to môže vidieť byť hodnota veľmi blízka očakávanej; energia tohto rádioaktívneho uhlíka prevyšuje hodnotu, ktorá umožňuje tvorbu obyčajného uhlíka (a teda aj nás), len o 0,05 MeV, čo je menej ako 1 % oných 7,65 MeV. Môže sa zdať, že prírodné konštanty, od ktorých sú závislé vlastnosti všetkých jadier, boli starostlivo naladené, aby umožnili život.

Ak sa však prizrieme bližšie, nebude sa nám toto naladenie prírodných konštánt zdať také presné. Berme do úvahy, povedzme, príčinu, prečo vyžaduje tvorba uhlíka vo hviezdach existenciu rádioaktívneho stavu uhlíka s energiou nie viac ako 7,7 MeV nad energiou v normálnom stave. Príčinou je, že uhlíkové jadrá v tomto stave vznikajú dvojstupňovým procesom: najprv sa spoja dve héliové jadrá a vytvoria nestabilné jadro berýliového izotopu, berýlia 8, ktoré niekedy prv, než sa rozpadne, zachytí ďalšie héliové jadro, takže vytvorí uhlíkové jadro v jeho rádioaktívnom stave; toto sa potom mení na normálny uhlík. Celková energia jadra berýlia 8 a jadier hélia v pokoji je o 7,4 MeV vyššia ako energia normálneho stavu uhlíkového jadra; takže keby bola energia rádioaktívneho stavu uhlíka vyššia o viac ako o 7,7 MeV, mohol by tento vzniknúť pri zrážke héliového jadra a jadra berýlia 8 len vtedy, keby pohybová energia týchto dvoch jadier bola najmenej 0,3 MeV - to je energia, ktorá je pri teplotách vo hviezdach krajne nepravdepodobná.
A tak rozhodujúcim faktom pri produkcii uhlíka vo hviezdach nie je oných 7,65 MeV energie rádioaktívneho stavu uhlíka nad jeho normálnym stavom, ale týchto 0,25 MeV energie rádioaktívneho stavu nestabilnej zložky jadra berýlia 8 a jadra hélia naviac, presahujúcich energiu týchto jadier v kľude. (Tieto merania a výpočty urobili M. Livio et all., „The anthropic significance of the existence of an excited state of 12C", Nature, v. 340, No. 6231, 1989). Táto energia sa líši od hodnoty príliš vysokej na produkciu uhlíka o frakcionálne množstvo 0,05 MeV/ 0,25 MeV, čo je 20 % - a nie je to teda vôbec hodnota blízka očakávanej.

Takýto záver z lekcie o syntéze uhlíka môže byť do určitej miery sporný. V každom prípade však existuje konštanta, ktorej hodnota sa zdá byť veľmi dobre „upravená" v náš prospech. To je hustota energie prázdneho priestoru (vákua), známa aj ako kozmologická konštanta. Môže mať akúkoľvek hodnotu, ale pri základných princípoch sa dá očakávať, že bude veľmi vysoká; a môže byť pozitívna alebo negatívna. Ak je vysoká a pozitívna, bude pôsobiť ako odpudivá sila, ktorá narastá so vzdialenosťou, ako sila brániaca hmote zhlukovať sa v prázdnom vesmíre, čo bol prvý stupeň v procese tvorby galaxií, hviezd, planét a ľudí. Ak je kozmologická konštanta vysoká a negatívna, bude pôsobiť ako príťažlivá sila, tiež rastúc so vzdialenosťou, ale ako sila, ktorá skoro bezprostredne zvráti rozpínanie vesmíru a zapríčiní jeho kolaps, nenechávajúc čas pre vznik života. V skutočnosti ukazujú astronomické pozorovania, že kozmologická konštanta je veľmi malá, oveľa menšia, ako by sa dalo očakávať od základných princípov.

Ešte je skoro hovoriť o tom, či je nejaký základný princíp, ktorý by vedel vysvetliť, prečo musí byť kozmologická konštanta takáto malá. Ale čo aj neexistuje takýto princíp, nedávne kozmologické poznatky umožňujú vysvetliť, prečo sú namerané hodnoty kozmologickej konštanty a iné fyzikálne konštanty priaznivé pre vznik inteligentného života. Podľa teórie „chaotickej inflácie" André Lindeho a iných mohol by byť rozpínajúci sa zhluk miliárd galaxií, ktorý voláme big-bangom, iba zlomkom oveľa väčšieho vesmíru, v ktorom stále prebiehajú big-bangy, a to každý s rozdielnymi hodnotami základných konštánt.

Pri každom takom obraze, v ktorom vesmír obsahuje početné časti a každú s inými hodnotami toho, čo voláme prírodnými konštantami, nebude nijako ťažké pochopiť, prečo naberajú tieto konštanty hodnoty priaznivé pre inteligentný život. Bude veľký počet big-bangov, pri ktorých budú mať prírodné konštanty hodnoty nepriaznivé pre život a oveľa menej takých big-bangov, pri ktorých je život možný. Niet dôvodu vzývať dobroprajného dizajnéra na vysvetlenie, ako to, že sme v tej časti vesmíru, kde je život možný: vo všetkých ostatných častiach vesmíru niet nikoho, čo by takú otázku vyslovil.

K tomu istému záver možno dôjsť aj aplikáciou kvantovej mechaniky na celý vesmír. Reimpretáciou Hawkingových výsledkov ukázal Sidney Coleman, ako môžu viesť účinky kvantovej mechaniky k rozpadu histórie vesmíru, resp. jeho vlnovej funkcie, na veľký počet separátnych možností, každá s vlastnou sadou základných konštánt (Nuclear Physics, vol. B307, 1988, s. 867).

Keby sa niektorá teória takéhoto všeobecného typu ukázala byť správnou, potom by záver, že prírodné konštanty boli presne naladené dobroprajným dizajnérom, bol to isté ako povedať:

 „Nie je to úžasné, že Boh nás dal na túto Zem, kde je voda a vzduch, a kde povrchová príťažlivosť a teplota sú také príjemné? Je to lepšie ako nejaké hrozné miesto, napr. Merkúr alebo Pluto!"

Kde inde v slnečnej sústave ako na Zemi sme sa mohli vyvinúť?

Takéto uvažovanie sa volá „antropické". Niekedy sa obmedzuje na konštatovanie, že prírodné zákony sú také, aké sú, takže môžeme existovať, a to bez ďalšieho vysvetľovania. Považujem to za viac ako mystické tárania. Na druhej strane, ak je naozaj veľký počet svetov, na ktorých niektoré konštanty majú iné hodnoty, potom je antropické vysvetlenie, prečo na našom svete majú hodnoty priaznivé pre život, len prejav zdravého rozumu, ako bolo vysvetlenie, prečo žijeme skôr na Zemi ako na Merkúre alebo Plutovi. Súčasná hodnota kozmologickej konštanty, nedávno nameraná pri pozorovaní pohybov vzdialených supernov, je asi taká, ako sa dá očakávať pri spomínaných argumentoch: je práve natoľko dosť malá, že veľmi neinterferuje s tvorbou galaxií. Ešte nevieme dosť o fyzike, aby sme mohli povedať, či existujú rozličné časti vesmíru, kde má to, čo zvykneme volať fyzické konštanty, naozaj rozličné hodnoty. Nie je to beznádejný problém; vyriešime ho, keď budeme vedieť o kvantovej teórii viac, ako vieme dnes.

Dôkazom existencie dobroprajného dizajnéra by bolo, keby život bol lepší, ako by sa dalo očakávať z iných dôvodov. Aby sme toto posúdili, musíme mať na pamäti, že určitá schopnosť pre radosť sa vytvorila už prírodnou selekciou, ako popud pre zvieratá, ktoré potrebovali jesť a množiť sa, aby dali ďalej svoje gény. Môže byť nepravdepodobné, že prírodná selekcia na niektorej planétke vytvorila živočíchy, dosť šťastné na to, aby mali čas a schopnosť robiť vedu a myslieť abstraktne, ale náš vzorok toho, čo dokáže evolúcia, je veľmi ohraničený tou skutočnosťou, že len v takýchto šťastných prípadoch existuje niečo, čo myslí na kozmický dizajn. Astronómovia to volajú selekčným efektom.

Vesmír je veľmi veľký, možno nekonečný, a tak by nebolo prekvapením, keby v tom ohromnom počte planét, na ktorých existuje len neinteligentný život, a v tom ešte väčšom počte planét, na ktorých vôbec nie je život, bola nepatrná frakcia takých, na ktorých sú žijúce bytosti, schopné rozmýšľať o vesmíre, ako to robíme my. Novinár, ktorý dostal za úlohu urobiť rozhovory s výhercami v lotérii, môže prísť na myšlienku, že im pomáhala nejaká špeciálna prozreteľnosť; mal by však skôr myslieť na ten oveľa väčší počet stávkujúcich, s ktorými sa nezhovára, lebo nevyhrali. Takže ak máme posúdiť, či má náš život znaky dobroprajného dizajnéra, mali by sme sa spýtať nielen to, či je náš život lepší, ako by sa dalo očakávať v každom prípade podľa toho, čo vieme o prírodnej selekcii, ale mali by sme brať do úvahy aj obmedzenie dané tou skutočnosťou, že sme to my, kto myslí na tento problém.

To je otázka, na ktorú si musíte odpovedať sami. Pri takýchto otázkach nepomôže byť fyzikom, takže môžem hovoriť len za seba a z vlastnej skúsenosti.

 Mal som veľmi šťastný život, možno som mal horných 99,99 stotín ľudského šťastia, ale aj tak som videl v bolestiach umrieť na rakovinu matku, otcovu osobnosť narušenú Alzheimerovou chorobou a rady bratrancov druhého a tretieho stupňa zavraždených v priebehu holokaustu. Znaky dobroprajného dizajnéra sú teda veľmi dobre zamaskované.

Prebytok zla a utrpenia vždy zarážal tých, čo veria na dobroprajného a všemohúceho boha. Niekedy sa boh ospravedlňuje poukazom na potrebu slobodnej vôle.

Básnik Milton vo svojom Stratenom raji nechá boha takto hovoriť:

Urobil som ich slobodnými a slobodní musia ostať,
Kým nepochopia sami seba: Inakšie by som
musel zmeniť
Ich podstatu, a odvolať ten vysoký výnos,
Nezmeniteľný a večný, ktorý nariaďoval
Ich slobodu; sami si zapríčinili svoj pád.

Vidí sa mi to dosť nefér, ak boli moji príbuzní zavraždení preto, aby sa mohla uplatniť slobodná vôľa Nemcov, ale aj ak toto vynecháme, ako sa uplatňuje slobodná vôľa pri rakovine? Existuje možnosť slobodnej voľby pri nádorových ochoreniach?

Tu musím zdôrazniť, že existencia zla vo svete nedokazuje, že vesmír nebol navrhnutý, ale len že niet znakov dobroprajnosti, ktoré by poukazovali na ruku dizajnéra. Názor, že boh nemusí byť dobroprajný, je veľmi starý. Aischylove a Euripidove divadelné hry vyslovene konštatujú, že bohovia sú egoistickí a ukrutní, no vyžadujú lepšie správanie sa od ľudí. V Starom zákone nám boh prikazuje skrátiť o hlavu nevercov a byť hotový obetovať na jeho rozkaz aj životy vlastných detí; boh tradičného kresťanstva a islamu nás zatratí na večnosť, ak ho nebudeme správne uctievať. Je to spôsob, ako sa treba správať? Viem, viem, že nemáme posudzovať boha podľa ľudských štandardov, ale veď v tom je problém: ak ešte nie sme presvedčení o jeho existencii, ak hľadáme dôkazy o jeho dobroprajnosti, akéže iné štandardy môžeme použiť?

Témy, na ktoré ma požiadali hovoriť, sa môžu mnohým zdať strašne staromódne. Dôkaz existencie boha „na podklade dizajnu" pochádza od anglického teológa Wiliama Paleya, ale dnes naň už pomyslí len málo ľudí. Zdá sa, že hodnota náboženstva sa dnes odvodzuje skôr od jeho morálnej účinnosti, než od jeho dávneho vysvetľovania prírodných úkazov. Navzdory tomu musím pripustiť, že hoci naozaj neverím na kozmického dizajnéra, prvotnou príčinou toho, že okolo toho robím hluk, je to, že som presvedčený, že morálny vplyv náboženstva bol hrozný.

To je však príliš široká otázka, aby sa dala vyriešiť tu a teraz. Na jednej strane by som mohol poukázať na nekonečné príklady zla, zapríčineného náboženským nadšením, na dlhú históriu pogromov, križiackych výprav a džihádov. V našom storočí to bol moslimský fanatik, čo zabil Sadata, židovský fanatik, čo zabil Rabina a hindský fanatik, čo zabil Gandhího. Nik nebude chcieť povedať, že Hitler bol kresťan, ale ťažko si predstaviť, že by sa bol nacizmus vyvinul do svojej podoby bez podhubia storočí kresťanského antisemitizmu. Na druhej strane budú obdivovatelia kresťanstva uvádzať početné prípady dobra, ktoré urobili náboženstvá. Vo svojej nedávnej knihe Imagined Worlds (Vymyslené svety) známy fyzik Freeman Dyson vyzdvihuje úlohu náboženskej viery pri odstránení otroctva. K tejto veci mám pár pripomienok, a to nie aby som sa pokúsil niečo dokázať jediným príkladom, ale len aby som ilustroval svoju mienku o morálnom vplyve náboženstva.
Iste je pravda, že hnutia proti otroctvu a obchodovaniu s otrokmi sa intenzívne zúčastnili oddaní kresťania vrátane evanjelického právnika Williama Wilberforcea v Anglicku a unitárskeho kňaza W.E. Channinga v USA. Ale kresťanstvo, rovnako ako iné veľké svetové náboženstvá, si žilo po mnoho storočí veľmi pohodlne popri otroctve; otroctvo bolo bez ťažkostí schválené v Novom zákone. Čo bolo nové pre protiotrokárskych kresťanov typu Wilberforcea a Channinga? Neodhalili sa nijaké nové sväté písma a ani Wilberforce ani Channing nehlásali, že by boli zažili nejaké nové zjavenia. Stalo sa však, že v osemnástom storočí sa zaznamenal nebývalý vzostup racionality a humanizmu, ktorý priviedol aj iných, napríklad Adama Smitha, Jeremy Benthama a R. B. Sheridana, aby sa aj oni vzopreli proti otrokárstvu, ale z príčin, ktoré nemali nič spoločné s náboženstvom. Lord Mansfield, autor rozsudku v Somersettskom prípade, ktorým sa skončilo otroctvo v Anglicku (žiaľ, nie v jeho kolóniách), bol iba konvenčne nábožný človek a v jeho písomnom rozhodnutí sa náboženské argumenty neuvádzajú. Hoci okolo roku 1790 to bol Wilberforce, kto začal kampaň proti obchodovaniu s otrokmi, v parlamente ho podporili mnohí ako Fox a Pitt, ktorí nijako nevynikli nejakou pobožnosťou. Podľa mojej mienky morálne sfarbenie náboženstva v tých časoch viac získavalo od ducha tých čias, ako duch tých čias získaval od náboženstva.

Na náboženstve záležalo skôr pri podpore otroctva ako v opozícii proti nemu. V kostoloch aj v parlamente sa bežne používali argumenty zo Svätého písma, aby sa bránil obchod s otrokmi. Frederick Douglass rozpráva vo svojich Osudoch, ako sa jeho postavenie ako otroka zhoršilo, keď jeho pán prežil náboženské obrátenie, ktoré mu umožnilo ospravedlniť otroctvo černochov ako potrestanie detí Chama. Mark Twain opísal svoju matku ako v podstate veľmi dobrú osobu, ktorej citlivé srdce sa zľutovalo dokonca aj nad Satanom; nikdy však nemala nijaké pochybnosti o zákonitej oprávnenosti otroctva, lebo žila dlhé roky v predvojnovom Missouri, kde nikdy nepočula ani slovo proti otroctvu, ale len nekonečné kázne, že otroctvo je vôľa božia. Či s náboženstvom, či bez náboženstva, dobrí ľudia sa môžu správať dobre a zlí ľudia zle; ale ak dobrí ľudia robia zle - to je často vplyv náboženstva.
Z jedného e-mailu od Americkej asociácie pre napredovanie vedy som sa dozvedel, že cieľom tejto konferencie je podporovať konštruktívny dialóg medzi vedou a náboženstvom. Som za dialóg medzi vedou a náboženstvom, ale nie za konštruktívny. Jeden z veľkých úspechov vedy bolo, že ak sa pre inteligentných ľudí nestalo nemožným byť pobožným, stalo sa im možným aspoň nebyť pobožným. Od tohto pokroku by sme by sme nemali ustupovať.

* * *

Steven Weinberg je profesor fyziky a vedie Vedeckú katedru Joseya Regentala na Texaskej univerzite v Austine. Jeho bádanie obsiahlo rozsiahle pole námetov v teórii kvantových polí, vo fyzike elementárnyh častíc a kozmológii; dostal početné vyznamenania vrátane Nobelovej ceny za fyziku (v roku 1979 spolu s S.L. Glashowom a A. Salamom) a Štátnej ceny za vedu. Medzi jeho knihy patria vynikajúce Gravitation and Cosmology (Gravitácia a kozmológia, 1972), The First Three Minutes (Prvé tri minúty, 1977) a Dreams of a Final Theory (Sny o finálnej teórii, 1992). Je členom CSICOP (Rady pre vedecké skúmanie tvrdení o paranormálne).

 Tento článok sa zakladá na prednáške na Konferencii o kozmickom dizajne vo Washingtone v apríli 1999, organizovanej Americkou spoločnosťou pre napredovanie vedy. Po prvý raz bol uverejnený v The New York Review of Books 1999, a potom pretlačený v The Best American Science Writing 2000 a The Best American Essays 2000. Vyšiel aj v knihe Face up (Vyrovnanie), zbierke autorových starších prác, na jeseň 2001 vo vydavateľstve Harvard University Press.

Prameň: Steven Weinberg, "A Designer Universe?", Skeptical Inquirer, 25/5, s. 64-68, sept./oct. 2001.

Poznámky k ZH č. 29

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

V decembri 2001 expedovalo vydavateľstvo IRIS informačnú brožúru Učiteľom - humanistom, ktorú vydala Spoločnosť Prometheus v Slovenskej republike s finančnou podporou Inštitútu pre humanistické štúdie v Albany, USA. Hlavné state o vývoji a súčasnom stave humanistického (hovorí sa aj ateistického) svetonázoru na Slovensku pripravili doc. Dr. Matej Beňo a spoluautori.

Do brožúry bol zaradený aj Manifest 2000 profesora Kurtza z USA, ktorý čitatelia poznajú z č. 11 Zošitov humanistov (nov. 1999) ako jeden zo súčasných súhrnov humanistickej náuky, a to ako jej odôvodnenia, tak zásadných článkov jej morálky. Absolútna väčšina základných pravidiel či príkazov (resp. zákazov) pre ateistov sa kryje s pravidlami slušného správania sa pre katolíkov, kresťanov, iných monoteistov a nakoniec pravdepodobne aj budhistov a veriacich iných náboženstiev, v našich krajinách zatiaľ málo známych. No sú rozdiely v detailoch, ktoré niekedy veľa zavážia - antikoncepcia, predimplantačná diagnostika, terapeutické klonovanie, eutanázia, politika, vojna a m.i. - a v jednotlivým náboženstvám príslušných zemepisných oblastiach to niekedy aj zreteľne vidno. Sme radi, že do brožúry bola pojatá dosť obsiahla informácia o štyroch publikáciách vydavateľstva Rasatislava Škodu v Bratislave a o obsahoch minulých čísiel Zošitov humanistov. Budeme Vás informovať, či dôjde k zvýšeniu záujmu o našu literatúru.

Z množstva materiálu, ktorý sa pre ZH nazbiera za dva mesiace, sme vybrali v prvom rade dve state o diametrálne odlišných názoroch na svet a náboženstvo od dvoch vedcov svetového formátu, obidvoch nositeľov Nobelovej ceny - názory veriaceho Maxa Plancka spred vyše 60 rokov (s.10) a názory neveriaceho Stevena Weinberga spredvlaňajška (s.3). Prvé polemicky napáda, resp. vedecky doslova popravuje veľmi kritický autor Adam Roman. K tým druhým nemáme niečo obdobné, môžeme však poukázať na recenziu knihy R. Dawkinsa Rozpletanie dúhy, kde je reč o antropických koincidenciách, resp. vyladení prírodných konštánt, v č. 8 ZH (jún 1999).

Nekonvenčne komentuje vývoj svetovej situácie po 11. septembri 2001 Noam Chomsky. Keď mu dáva slovo Le Monde diplomatique, dávame mu ho, už po tretí raz, aj my (s.18).

Ľudové tradície, indoktrinácia kresťanských tradičných náboženstiev a v posledných rokoch masmédiá zakorenili vo vedomí mnohých ľudí predstavu, že vianočné sviatky a s nimi súvisiace rituály sa konali a konajú ako spomienka na narodenie Ježiša Krista, zakladateľa kresťanstva. Alojz Klánsky predkladá materiál, ktorý svedčí, že tieto tradície majú svoju históriu, ktorá dokazuje neodtajiteľné súvislosti s pohanskými zvykmi, ktoré existovali dávno pred vznikom kresťanstva a vo všetkých častiach sveta, teda aj tam, kde o Ríme ani nechýrovali (s. 22).

Revolúcia manipulácie živej matérie, najmä technická možnosť klonovania ľudí a informačná mutácia, znamenajú nebezpečenstvo pre budúcnosť dokonca aj nášho druhu. Len ak na ne budeme brať ohľad a vráti sa nám duchovná a politická múdrosť, vzíde z toho nový humanizmus (s. 25).

Nové knihy:
Len všeobecná informovanosť o trendoch záujmov nábožensky viazaných ľudí, napr. o ich snahe zaodiať náboženstvo do rúcha vedy, predpisuje aj ateistom četbu učebnice Michala Stríženca o psychológii náboženstva (s. 31), ktorú označujem skôr za učebnicu náboženstva. Ďalšie dve knihy sa týkajú predovšetkým žien: jedna v súčasnosti, lebo má za predmet ženské záležitosti od antikoncepcie cez interrupciu po filozofickú otázku, kedy sa stáva plod človekom; dr. Rákay to rozoberá románovou formou (s. 32). Druhá hovorí o procesoch s bosorkami na Slovensku v čase pekelných ohňov. Prenasledovanými obeťami boli predovšetkým ženy, primerane k svojmu stavu vlastne jednoduché a robotné príslušníčky chudobných vrstiev (s. 32).

Krátke správy v ZH 34

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Nové odpustky

Pápež Ján Pavol II. vyhlásil novú možnosť získania odpustkov: Na druhú nedeľu po Veľkej noci môžu veriaci získať odpustenie hriechov aj prípadných trestov, ak sa vyspovedajú, pôjdu na prijímanie, budú sa modliť a urobia nejaký dobrý skutok. Sviatok dostáva trvalý názov „Nedeľa božieho zmilovania". (Nechápem dobre, čo je na tom nové. Prekvapuje ma povinnosť spovede, ktorú som nedávno pre všeobecné prijímanie všetkých prítomných na nedeľnej omši považoval za dávno zrušenú.)

Ježíííš!

Nemecká liga zakázala hráčom mať pod klubovým tričkom tielko s náboženským nápisom. Najmä brazílski hráči ukazovali po gólovom úspechu nápisy typu „Ježiš ťa miluje!" alebo „Ježiš žije!". Týždenník Focus nazval tento zákaz „Nariadenie proti Ježišovi" a uvádza, že liga chce takto zabrániť zneužívaniu športového oblečenia pre politické heslá.

Priehľadnosť

Katolícka cirkev v Anglicku a Wallesi plánuje nahradiť tradičné drevené spovednice sklenenými. Po početných prípadoch zneužitia detí a mladistvých sa takto má získať späť dôvera v spoveď, resp. spovedanie. V rokoch 1995-1999 bolo v Anglicku odsúdených za zneužitie detí 21 katolíckych kňazov. Do nových spovedníc má byť vidieť zo všetkých strán, takže bude možné pozorovať aj kňaza, aj spovedajúceho sa. Pokusy v niektorých farnostiach však skončili zväčša neúspechom a odmietnutím priehľadnosti. Páter Kit Cunningham z Londýna udáva, že mnohí ľudia nechcú byť pri spovedi videní - po ich dôvodoch nepátral.

Gardista z Indie

Ako prvý farebný člen švajčiarskej gardy vo Vatikáne stráži pápeža odnedávna 22-ročný rodený Ind - Dhani Bachmann, ktorého vo veku štyroch rokov adoptoval jeden švajčiarsky manželský pár. Nové zamestnanie sa mu veľmi páči. Vyrástol v obci Hildisrieden, kde sa tradícia švajčiarskych gardistov vysoko cení, čo ho priviedlo k tomu, že kráča v šľapajach svojich spoluobčanov.

*  *  *

Donald Rumsfeld,

americký minister národnej obrany, si v súvislosti s Irakom skepticky zafilozofoval:

„Nedostatok dôkazov nie je dôkaz nedostatku, t. j. že neexistujú zbrane hromadného ničenia.
Sú veci, o ktorých vieme, že ich vieme.
Sú veci, o ktorých vieme, že ich nevieme.
A sú veci, o ktorých nevieme, že ich nevieme."

Prameň: Podľa Foreign Affairs, sept.-okt. 2002 v Le Monde diplomatique, október 2002.

*  *  *

Žiadajú zákaz poľovačky na čarodejnice.

Novozaložené Ústredie liečiteľov tradičnými metódami v Harare (Zimbabve) požiadalo vládu, aby uznala existenciu čarodejníc a kúzelníkov a aby revidovala "Zákon o potláčaní čarodejníctva", podľa ktorého je trestné podozrievať niekoho z čarodejníctva.

"Bosorky existujú. Súdy by mali túto skutočnosť uznať a keď sa dokáže, že niekto je bosorák či bosorka, nemal by byť ten, čo toto podozrenie vzniesol, trestaný, lebo je nevinný,"

hlása Dr. Peter Sibanda, generálny sekretár Rady praktikov tradičnej medicíny. Rada si dala za cieľ podrobne sledovať ceremónie "vyháňania bosoriek" a odhaľovať falošných liečiteľov, ale súčasne chce všemožne chrániť pravých liečiteľov.

Poznámka prekladateľa: Kedy asi vyšle poverenec pre alternatívnu medicínu nášho Ministerstva zdravotníctva študijný tím do Zimbabwe?

Prameň: sm, "Zulassung von Hexenjagden gefordert",  Skeptiker 15/2, s. 72, 2002; podľa The Herald, Harare, 3.2.2002.

Aachenská cena mieru 2002

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

3. septembra 2002 ju dostala Barbara Lee, poslankyňa amerického kongresu za Demokratickú stranu a Bernhard Nolz, nemecký učiteľ zo Siegen.

U Barbary Leeovej sa hodnotilo jej dlhoročné konzekventné vystupovanie proti všetkým vojnám a jej odvážne, prezieravé a na budúcnosť orientované zamietanie plných mocí pre amerického prezidenta smieť viesť "vojnu proti terorizmu" všetkými prostriedkami. Od roku 1998 je poslankyňou za 9. kalifornský obvod (Oakland a univerzitný Berkeley). Už v r. 1998 hlasovala so 4 ďalšími poslancami proti bombardovaniu Iraku. V r. 1999 bola jediná, čo hlasovala proti vojne, ktorú viedla NATO v Juhoslávii a aj v r. 2001 bola jediná, čo hlasovala proti plným mociam pre prezidenta.

Barbara Lee reprezentuje "druhú Ameriku": tú, ktorá sa stavia proti vojne a proti klíme odbúravania elementárnych občianskych práv najmä po 11. septembri 2001. Ako za čias McCarthyizmu sú všetci kritici vojny podozrievaní z "protiamerickej činnosti" a vystavovaní represáliám. Barbara je vzor občianskej odvahy, ktorá by sa zišla aj inde na svete, aj na Slovensku.

Pri hlasovaní o plných mociach pre prezidenta uviedla do protokolu:

"Mám dnes ťažké srdce, plné žiaľnej starosti o rodiny a milých od tých, čo boli zabití a ranení tento týždeň. Len úplný šialenec alebo ukrutník by nerozumel smútku, ktorý ovládol nás a milióny ľudí na celom svete. Napriek tomu som presvedčená, že vojenské opatrenia nezabránia ďalšiemu útoku medzinárodného terorizmu na Spojené štáty. Táto rezolúcia bude odhlasovaná, hoci, ako viete, prezident môže viesť vojnu aj bez nej. Pretože je toto hlasovanie také ťažké, niektorí z nás musia odporúčať aspoň zdržať sa hlasovania. Naša vlasť je v smútku. Niektorí z nás musia povedať: Zamyslime sa čo len na chvíľu, premyslime si dôsledky dnešných činov, aby sa nám veci nevyšmykli spod kontroly. Hlasujem Nie." Výsledok hlasovania bol 420:1.

V histórii USA sa podobná situácia už raz vyskytla, a to s Jeanette Rankinovou (1880-1973), prvou ženou zvolenou do Kongresu (za štát Montana). Celý život viedla boj za práva žien, napr. za ich hlasovacie právo najprv do parlamentov jednotlivých štátov a potom aj do Kongresu. Po prvý raz prišla do snemovne v roku 1917 práve v deň hlasovania o Wilsonovom návrhu vypovedať vojnu Nemecku . Pri odovzdávaní hlasu povedala:

"Stojím na strane svojej vlasti, ale nemôžem hlasovať za vojnu. Hlasujem Nie."

Zďaleka nebola vtedy jediná. Po voľbách r. 1918 sa, samozrejme, do Kongresu nevrátila. To sa stalo až v roku 1940, za republikánov a na podklade ťaženia proti zavlečeniu USA do vojny. Po útoku na Pearl Harbor trvala debata 8. decembra 1941 o vypovedaní vojny Japonsku jednu hodinu a Rankinová nedostala slovo. Opäť mohla len pri odovzdávaní hlasu povedať:

"Ako žena nemôžem ísť do vojny. A odmietam posielať tam druhých."

Vypískali ju. V Kongrese hneď, v tlači a z kazateľníc dlho potom. Len pár hlasov pozdravilo jej odvahu, ktorá ju neopustila do konca života. Ako 87-ročná viedla r. 1968 uprostred vietnamskej vojny Protestný pochod žien na Kapitol (sídlo Kongresu); pochodujúci si dali meno "brigáda Jeanette Rankinovej". Jej duch žije naďalej v dvoch nadáciách: jedna s jej menom v štáte Georgia dáva granty "nezamestnaným dospelým ženám-robotníčkam", druhá v Missoule (Montana) má mierové poslanie: sprostredkuje bojovníkom za mier základné "zručnosti". Barbara Lee je jednou z dvoch Montánčanov v histórii USA, ktorým sa dostalo výnimočnej cti mať sochu v Hale sôch na Kapitole vo Washingtone.

Bernhard Nolz sa narodil 3.7.1944. Je učiteľ, pedagóg mieru, publicista a tridsať rokov aktívny pacifista. Od r. 1969 učí nemecké dejiny a politiku. Od sedemdesiatych rokov sa angažuje v mierovom hnutí a ťažiskom jeho práce je vývoj a uskutočňovanie mierových pedagogických konceptov. Od r. 1992 je hovorcom iniciatívy "Pedagogičky a pedagógovia a za mier", od r. 1996 členom Spolku pre sociálnu obranu v Minden a od r. 2000 čestným predsedom Centra pre mierovú kultúru v Siegen.

Exemplárna je jeho vedecká a publikačná činnosť na Ústave pre výskum mieru na Univerzite v Kieli, jeho spolupráca v redakčnej rade časopisu "Veda a mier" a pri vydávaní série kníh "Kultúra mieru v Európe" (spolu s prof. W. Poppom). Už roky sa takto vo svojej pedagogickej, politickej a vedeckej práci zasadzuje proti každému druhu militarizmu a za civilné riešenie konfliktov.

17. septembra 2001 rečnil na zhromaždení 3 000 študentov v Siegen proti teroru, násiliu a vojne. Vyslovil presvedčenie, že na teroristické útoky 11. septembra sa nesmie reagovať vojenskými operáciami. Kritizoval politiku USA voči OSN, bezhraničné zbrojenie a už vtedy sa rysujúce jednostranné vojenské reakcie. Ťažisko jeho reči však spočívalo v tom, že žiačkam a žiakom vysvetľoval možnosti stratégií riešenia konfliktov bez násilia. Hneď po tejto reči sa proti nemu rozpútala ohováračská kampaň štátnych úradov v spolupráci s miestnym spolkovým poslancom za siegenskú CDU Paulom Breuerom.

Koncom septembra 2001 ho krajská vláda suspendovala najprv dočasne a skoro potom definitívne. Tým vlastne obnovila v Nemecku éru zákazov zamestnania. Nielen Bernhard Nolz, ale všetci odporcovia vojny medzi učiteľmi majú byť umlčaní.

Konzekventné pacifistické konanie učiteľa Bernharda Nolza a postup štátnych úradov príkladne osvetľujú skutočnosť, že pri militarizácii spoločnosti smerom von dochádza vždy aj k zosilneniu represálií proti odporcom vojny vo vnútri spoločnosti. Ich cieľom je - ako vo všetkých vojnových dobách v minulosti - zabezpečiť dostačujúcu prijateľnosť vojny v "zázemí vlasti". Ľudia typu Bernharda Nolza narúšajú pokoj na "domácom fronte".

Prameň: Internet

Neslušná rehabilitácia Leni Riefenstahlovej

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Lionel Richard

22. augusta 2002 mala Leni Riefenstahlová 100 rokov. Bola to taká udalosť, že ju medzinárodná mediálna komunikácia vytrvalo a s ozvenami vytrubovala z jedného konca sveta na druhý. Vyrovnanie kroku sa orchestrovalo s prvými premietaniami jej posledného vraj veľdiela: Podmorské impresie. Bombardovali nás stereotypnými príležitostnými výrazmi predstavujúcimi nám čerstvú storočnú ako „večne mladé dievča", „mytickú osobnosť", „živú legendu", „báječnú dobrodružku".

V početných interview, ktoré poskytla po vojne, ako aj vo svojich Pamätiach z roku 1987, sa bývalá našepkávačka Hitlera priam vysiluje ospravedlňovaním. Áno, okolo roku 1932 ju Hitler fascinoval, verila národno-socialistickej politike. Ale nikdy nebola rasistka, nikdy nepracovala pre nacistickú propagandu, nevedela absolútne nič o prenasledovaní antifašistov, o perzekúciách Židov a Cigánov, ju zaujímala vždy len krása.

Oslavy môžu mať na šťastie v sebe aj niečo dobré. Pri tejto storočnici boli v Nemecku uverejnené dve knihy mladých autorov, Lutza Kinkela a Jürgena Trimborna (1). Dôkazmi vyvrátili jej údajnú apolitickosť a tvrdenie, že mala len artistické ašpirácie. Medzi hanebnosti, ktorých sa dopustila, patrí jej gratulácia Hitlerovi a žiadosť o finančnú podporu od Goebbelsa. Podávajú však správu aj o ďalších galibách, ktoré svedčia o jej karierizme ešte presvedčivejšie.

Podozrenie z nečestnosti

Pre realizáciu svojho prvého filmu Modré svetlo (1931) žiadala o pomoc maďarského filmového teoretika Bélu Balásza, ktorý emigroval do Nemecka; chcela, aby jej pomohol dokončiť scenár, čo sa stalo. Začiatkom roku 1933 je však Balász už v Moskve, odkiaľ urguje zaplatenie svojho honoráru. Ako reaguje Leni? Až v decembri 1933 dáva najagresívnejšiemu antisemitskému nacistovi Juliusovi Streicherovi „plnú moc"; spriatelila sa s ním krátko predtým v Norimbergu pri nakrúcaní filmu Víťazstvo viery; poveruje ho úlohou vybaviť „reklamáciu" požiadavky vznesenej voči nej maďarským „židom Bélom Balászom".
Nedá sa pochybovať, že spor bol v dobrých rukách a Béla nemal nikdy vidieť ani fenig. Ale malo prísť niečo ešte lepšie. Keď sa mal film Modré svetlo v roku 1938 znovu premietať, bol Béla Balász vynechaný ako spoluscenárista. A nielen on. Vynechali aj druhého „žida", producenta Harry Sokala! A tak je tento film v druhej a potom aj tretej kópii z roku 1953 (!) „legendou o horách, ktorú rozpráva a filmuje Leni Riefenstahlová." O tom nevedela?

Druhá aféra sa týka filmu Tiefland (Nížina).  V októbri 1940 a potom v septembri 1941 vyžadoval scenár Španielov a ona ich nahradila Cigánmi z tábora Maxglan pri Salzburgu. Tvrdí, že v tomto meste nikdy nebola a od roku 1945 viedla v tejto veci dva súdne spory za ohováranie. Vyhrala ich, ale to z nej nezmylo podozrenie nečestnosti.

V deň stých narodenín Leni Riefenstahlovej oznámila frankfurtská prokuratúra, že na ňu podalo Kolínske združenie Romov žalobu. Motív: urážka pamiatky obetí rasizmu za nacizmu. V apríli 2002 v interview pre Frankfurter Rundschau Leni Riefenstahlová tvrdila, že skupine Romov účinkujúcich vo filme Nížina sa nič nestalo. Podľa žalobcov však viac ako polovica týchto Romov, väzňov pracovného tábora, bola deportovaná do Osvienčimu a tam ich čakala a zastihla smrť.

Mala by dať história Leni Riefenstahlovej konečne pokoj? Oslava jej storočnice je priveľa, veď pripomína vrchol jej rehabilitácie. Už v roku 1966 organizovalo v New Yorku Múzeum moderného umenia retrospektívu jej filmov - napriek protestom židovských organizácií. V roku 1973 dostala čestné pozvanie do Telluridu v Colorade na prvý „feministický" filmový festival. V odôvodnení sa uvádzalo, že česť sa vzdáva umelkyni, nie osobe, ktorá mohla mať určité politické predstavy. A rituály uznania „geniálnosti" pokračovali. Úspech knihy fotografií sudánskeho kmeňa Nubasov jej priniesol ohromnú publicitu. Len americká esejistka Susan Sontagová si zúfala „z toho prívalu uznanlivých článkov a pohovorov v novinách a v televízii" a upozorňovala na fašistický charakter jej estetiky.

Pakt s Hitlerom

Francúzsko-nemecký kanál Arte nemohol ostať stranou - už v roku 1993, pri 90. výročí narodenín Leni Riefenstahlovej, vysielal jej trojhodinovú apológiu z pera Raya Müllera. Vo svojom katalógu ponúka šesť videokaziet, to je skoro dvanásť hodín obrazu (!), ktoré vás oboznámia s dielom „jednej z najdôležitejších a najkontroverznejších osobností dejín filmu". A 15. augusta mali aj francúzski diváci právo na jeden večer „Témy" pripravenej Alexandrom Bohrom pre nemecký kanál ZDF. S niekoľkými pamätnými momentmi ...

Pred policami s archívnymi materiálmi Leni Riefenstahlovej sa novinárka Sandra Maischbergerová pri pohľade na dokumentáciu o Cigánoch ako figurantoch pri filme Bas-pays spytuje: „Prečo odkladáte všetky tieto papiere?" Odpoveď: „Pretože v mojom živote boli aj negatívne momenty..." Priznanie viny? Ani v najmenšom: filmárka spomína len na trampoty pri procesoch proti tým, čo ju podľa jej mienky ohovárali. Viac sa diváci nedozvedia. Všetko spolu dvadsať sekúnd a problém Romov je zafajknutý.
Poznámky o nacizme a o filmoch, ktoré nakrútila od roku 1933 boli rovnako stručne obratné. Triumf vôle nemá v sebe nič politické, hovorí. Ako ani Olympia z roku 1936, dva diely o Olympijských hrách v Berlíne, ktoré sa rozhodla nakrútiť len po pakte s Hitlerom: vraj dostala slobodu, potom sa už venovať len svojim osobným projektom. Takže, zhrňme, patrilo by sa vidieť v nej obeť nacizmu.
Najhoršie na všetkom je zakrývanie a taje-nie, po celý večer Témy, historických súvislostí, za ktorých sa uskutočnila kariéra Leni Riefenstahlovej. V rozpore s jej tvrdeniami boli všetky jej filmy z čias nacizmu financované oficiálnymi miestami a všetky okrem Pay-bas, ktorý v roku 1945 ostal nedokončený, mali záruku akosti Goebbelsovho ministerstva propagandy.
Dávať týmto filmom pečať vrcholných umeleckých diel by bolo urážkou slávnych pionierov svetového filmu. Prostriedky, ktoré mala realizátorka k dispozícii, sa minimalizujú rovnako ako všetko, čo sa v nemeckom filme urobilo pred ňou a čo ona vniesla do nacistickej propagačnej mašinérie. Čo je jej osobný prínos? Estetizmus na základe klasických kritérií krásy, opojenie silou a energiou, majstrovstvo v sugescii a zvádzaní .
Arte sa obmedzilo na ukážku dvoch filmov, ktoré neboli realizované v III. ríši. Aspoň presvedčivo ukazujú na hranice talentu Leni Riefenstahlovej. Modré svetlo nemalo nikdy ten úspech, čo mu pripisujú lichotníci, je to neoromantický gýč. A jej posledné dielo, Podmorské impresie, sa zakladá na fascinácii údajnou krásou rýb: je to nepretržitý pohyb farebných obrázkov, dobrý na uspávanie malých detí.
Nie, uznávanie kultúrnych hodnôt sa neznáša so zábudlivosťou. Leni Riefenstahlová môže dnes vyhlasovať, aby odôvodnila zábery svojich kameramanov v hlbinách mora, že má v úmysle prispieť k ochrane ohrozenej prírody. Príliš sklamala v minulosti pri prednostnej obrane ohrozených ľudských bytostí. Nie, ani v jej vysokom veku jej nemožno priznať aureolu „humanistického svedomia".
Nie je obdivuhodná ani pre svoj život, ani pre svoje filmy. Obdivuhodná je pre svoju vitalitu, vôľu, fyzickú odolnosť a pre svoje šťastie, že v zdraví a bez toho, že by sa jej intelektuálne schopnosti viditeľne zmenšili, prekročila prah sto rokov. Je to niečo, čo si zaslúži mediálny koncert? Le monde diplomatique, október 2002

Skupinový portrét zo Svetovej banky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Jean Ziegler

Oddaní a účinní žoldnieri

Medzinárodná obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond, Svetová banka ... Tieto a iné medzinárodné finančné organizmy predstavujú svojou činnosťou strategické srdce liberálnej globalizácie (Francúzi hovoria radšej o mondializácii). S kúsavou iróniou nám Jean Ziegler predvádza, ako ich dirigenti - v tomto prípade riaditelia Svetovej banky - napriek boľavým neúspechom, často pohromám pre tretí svet, vedia vždy vynájsť teóriu na ospravedlnenie, vymotajú sa z protestných diskusií a zachovajú za každých okolností, in fine, smer určený "washingtonským konsenzom".

Svetová banka mala svoj zlatý vek od konca šesťdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov (1). Niekdajší minister národnej obrany za prezidentov J.F.Kennedyho a L.B.Johnsona, Robert McNamara, ju viedol od r. 1968 do r. 1981. Za jeho prezidentstva sa objem ročných pôžičiek zvýšil z jednej na trinásť miliárd, počet zamestnancov sa zoštvornásobil a rozpočet administratívy narástol 3,5 krát. Za pomoci svojho pokladníka Eugena Rotberga zohnal McNamara na domácich kapitálových trhoch takmer 100 miliárd dolárov na pôžičky tretiemu svet. Irónia histórie: veľkú časť tejto sumy požičali švajčiarski bankári, známi tým, že spravujú väčšinu špinavých peňazí nabobov, diktátorov a parazitárnych tried Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky.

Podľa Jerryho Mandera (2) zapríčinil McNamara smrť viac ľudí, keď bol v čele Svetovej banky, ako keď bol ministrom obrany USA a pod jeho velením sa konali masakry vo Vietname. Mander:

"Mrzela ho rola, ktorú hral počas vietnamskej vojny a chcel sa vykúpiť utekaním na pomoc tretiemu svetu. Dal sa do roboty ako dobrý technokrat a s aroganciou pravého veriaceho, keď vyslovil zásadu: „V kvantifikácii vidím reč, ktorá pridáva uvažovaniu presnosť. Vždy som bol presvedčený, že čím je niektorá otázka dôležitejšia, tým menej má byť tých, čo sa zúčastnia rozhodovania o nej",

čo píše v knihe S odstupom: vietnamská tragédia a poučenie z nej (3). Mander píše ďalej:

„Dôverujúc číslam nútil McNamara štáty tretieho sveta prijať podmienky pôžičiek od Svetovej banky a tak transformovať ich tradičnú ekonómiu, aby maximalizovali ekonomickú špecializáciu a svetový obchod. Kto sa vzpriečil, bol zanechaný svojmu osudu." A ešte ďalej: "Pri jeho naliehaní nemali mnohé štáty inú možnosť ako prijať ponižujúce podmienky Svetovej banky. Pre ich "záchranu" už McNamara neničil len dediny, ale celé ekonómie. Preto tu dnes tretí svet stojí so zabahnenými priehradami, s rozpadávajúcimi sa cestami, ktoré nevedú nikam, s prázdnymi kanceláriami, so zničenými lesmi a lúkami, a k tomu tie úžasné dlžoby, ktoré sa nedajú nikdy splatiť ... Nech bola aká veľká deštrukcia, ktorú tento človek rozsieval po Vietname, počas svojho účinkovania vo Svetovej banke sa prekonal."

Dnes je prezidentom Svetovej banky 68-ročný Austrálčan s bielou šticou a pekným smutným úsmevom, menom James Wolfensohn. Je to človek výnimočný svojím osudom a svojím nadaním. Kedysi bankár na Wall Streete, multimiliardár s imperialistickou ideológiou v duši, je aj dokonalý umelec. Najprv bol pianista, teraz sa venuje viac violončelu a vyvíja intenzívnu činnosť ako autor. Dostal prezývku "pianista".

Mnohotvárna prometeovská činnosť

Kým žoldnieri Svetovej obchodnej organizácie (SOO, po francúzsky OMC, po anglicky WTO) sledujú obeh tovarov, žoldnieri Svetovej banky (SB, F - BM, A - WB) a Medzinárodného menového fond (MMF, F - FMI, A - IMF) sa starajú o kolobeh financií. Tieto dve inštitúcie sú z tzv. inštitúcií Bretton-Woodsu (4) najdôležitejšie. Výraz Svetová banka je vlastne nepresný. Oficiálne sa táto inštitúcia volá "The World Bank Group", čosi ako Skupina svetovej banky. Patrí tam 1. Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj (F - BIRD), 2. Medzinárodné združenie pre rozvoj, 3. Medzinárodná finančná kompánia, 4. Agentúra pre garancie investícií a 5. Medzinárodné centrum pre zvládnutie konfliktov pri investíciách.

Vo svojich publikáciách používa skupina výraz "Svetová banka" na označenie prvých dvoch ustanovizní. Aj my tak urobíme. Ostatné tri majú ohraničené pole pôsobnosti, pre nás len malého významu ...

Skupina svetovej banky zamestnáva vyše 10 000 zamestnancov a funkcionárov. Je to organizácia, ktorá pravdepodobne najúplnejšie zo všetkých na svete informuje verejnosť o vlastnej činnosti, úmysloch a stratégiách. Zo sklobetónovej pevnosti na č. 1818 H Street Northwest vo Washingtone sa valí nepretržitý tok štatistík, vysvetľujúcich brožúr a teoretických analýz.

Svetová banka má na zemeguli obrovskú moc a vykonáva prometeovskú mnohotvárnu činnosť. Dnes už len ona poskytuje pôžičky najchudobnejším štátom. Za posledných desať rokov to bolo vyše 225 miliárd dolárov na dlhodobé pôžičky. Okrem toho investičnými kreditmi podporuje tvorbu infraštruktúr. V určitých prípadoch čiastočne kryje aj rozpočtové deficity veľmi chudobných štátov, napr. v Nigeri je za bilaterálnymi darcami na druhom mieste . Každoročne financuje stovky rozvojových projektov.

Ak sa máme vyjadriť po bankársky, technicky, potom je tento organizmus "požičiavateľ poslednej inštancie" (the lender of last resort), takže sa nachádza v situácii, že môže tomu, kto si požičiava, diktovať svoje podmienky - kto iný by požičal aj nepatrnú sumu takému Čadu, Hondurasu, Malawi, Severnej Kórei alebo Afganistanu?

Medzi Svetovou bankou a Wall Streetom existuje, samozrejme, strategické spojenectvo. Banka už často zachránila nejednu finančnú inštitúciu, ktorá sa nerozumne pustila do špekulatívnych obchodov na rozličných miestach sveta. Vo svojej každodennej praxi funguje SB prísne podľa bankových kritérií. Jej poslanie vylučuje akékoľvek politické alebo iné podmieňovanie pôžičky. Napriek tomu sa jej prax podriaďuje nadradenému nebankovému konceptu - a tento je ideologický: volá sa "washingtonský konsens", čo je súhlas, zhoda (5).

anka vydáva každý rok určitý druh katechizmu: The World Development Report (Správa o svetovom rozvoji), ktorý sa v prostredí univerzít a OSN považuje za autoritu. Snaží sa určiť veľké témy, ktoré v najbližšom čase zaujmú špecializované agentúry OSN, univerzity a cez ne aj verejnú mienku. Máva osobné znaky prezidenta Wolfensohna. Vydanie pre rok 2001 sa začína jeho vyznaním viery:

 "Chudoba v bohatom svete je najvyššia výzva pre ľudstvo (6)."

Ideológovia Svetovej banky sa tradične vyznačujú obdivuhodnou teoretickou prispôsobivosťou. Napriek zrejmým neúspechom ich podniku ako takého neprestali po celých päť uplynulých desaťročí rozmnožovať ospravedlňovacie teórie vynachádzaním stále nových. Majú odpoveď na všetko. Sú neúnavní. Robia syzifovskú robotu. Pozrime sa na to zblízka.

Za čias McNamaru znela obľúbená teória Svetovej banky jednoznačne "rast". Podľa nej rast = pokrok = rozvoj = blaho pre všetkých. Do toho prišla prvá protestná vlna, zastúpená predovšetkým v roku 1972 vedcami Rímskeho klubu, na tému "Neohraničený rast ničí zemeguľu" - a teoretici Svetovej banky reagovali obratom:

"Akú len máte pravdu, ctení vedátori! Svetová banka s Vami súhlasí. Odteraz ideme podporovať integrovaný rozvoj!"

Inakšie povedané, Svetová banka už nebude prizerať len na rast hrubého domáceho produktu dotyčného štátu, ale bude brať do úvahy aj dôsledky tohto rastu na iné parametre spoločenského života. Medzi iným začala klásť takéto otázky: Je ten rast vyrovnaný? Aké následky má na rozdelenie príjmov? Nehrozí riziko, že príliš rýchly rast spotreby energie v určitom štáte ohrozí svetové energetické rezervy? Atď.

V tom čase boli uverejnené aj iné kritické správy proti bezuzdnému kapitalizmu, najmä skupinami výskumníkov pod patronátom Gro Harema Brundtlanda a Willy Brandta; mierili na "ekonomizmus" Svetovej banky. Upozorňovali na iné, neekonomické parametre rozvoja, predovšetkým na vzdelávanie, zdravotníctvo, rešpektovanie ľudských práv, a vytýkali Svetovej banke, že ich neberie do úvahy. Táto reagovala promptne a vyprodukovala hrdú teóriu o potrebe "humánneho rozvoja".

No prišla nová vlna námietok a protestov: ekologické hnutie sa šírilo a jeho váha rástla najmä v Európe a Severnej Amerike. Ekológovia hlásali, že pri rozvoji produktivity spoločnosti nestačí brať ohľad na klasické indikátory, ani na módne parametre ľudského rozvoja. Treba predvídať dlhodobé účinky tých tzv. rozvojových intervencií predovšetkým na prostredie. Ideológovia Svetovej banky zacítili zmenu vetra a hneď sa hlásili za rozhodných prívržencov "trvalého rozvoja", "udržateľného rozvoja" - sustainable development.

V roku 1993 sa konala vo Viedni Svetová konferencia o osobných právach. Proti vôli Američanov a niektorých Európanov tam národy tretieho sveta presadili uznanie "ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv".

Revolúcia sa niesla v znamení presvedčenia, že analfabet sa figu borovú stará o slobodu tlače. Prv než prídu na rad občianske a politické práva, t.j. klasické demokratické práva, je nevyhnutné zabezpečiť práva sociálne, ekonomické a kultúrne. A James Wolfensohn publikoval správu za správou, riporty, deklarácie. Samozrejme, Svetová banka bude avantgardou v boji za uskutočnenie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv. V Prahe mal "pianista" v septembri 2000 dokonca dojímavú prednášku na túto tému.

Majster dvojznačnej reči

Jedna z posledných piruet intelektuálov okolo Svetovej banky sa týka "empowered development", zmocneného či povereného rozvoja, pri ktorom ekonomický a sociálny rozvoj má byť kontrolovaný samotnými obeťami odstraňovanej zaostalosti.

Stalo sa však, že žiaden z radu ohlásených úmyslov Svetovej banky nevedel natrvalo zamaskovať jednu skutočnosť: zrejmý neúspech všetkých tých rozličných stratégií "rozvoja", ktoré sa skúšali pod jeho taktovkou. Čo robiť? Banke nikdy nechýbajú nápady. Odteraz sa ide odvolávať na poľahčujúce okolnosti. Pripomenie osudovosť. Takže prednáška viceprezidenta Svetovej banky, majúceho na starosti jej vonkajšie vzťahy, 8. apríla 2002 v sále XI Paláca národov v Ženeve pred kádrami OSN a SOO mala názov:

"Dostane sa rozvojová pomoc až k chudobným?". Odpoveď význačného rečníka: "O tom sa nič nevie."

Na zanesenie dobrej zvesti do sveta používa James Wolfensohn služby určitého počtu starostlivo vybraných poslov. Čo sú pre katolícku cirkev jezuiti, to sú pre Svetovú banku poslíci pána "pianistu": plnia najrozličnejšie úlohy. Pozrime sa na pár príkladov.

V Lagose, hlavnom meste Nigérie, ktorá je naftovou veľmocou a jej spoločnosť je jedna z najkorumpovanejších na svete, zriadil James Wolfensohn úrad "good governance" (dobrej vlády) na kontrolu korupcie. Jeho šéf zhromažďuje informácie od jednotlivcov, sociálnych hnutí, nevládnych organizácií, cirkví, odborov alebo pobúrených úradníkov, ktoré sa týkajú podplácania. Sleduje predstierané súťaže pri vypisovaní veľkých stavieb, úplatky ministrom od riaditeľov miestnych filiálok multinacionálnych koncernov, zneužitie moci aj šéfom štátu, ak sa vyskytne zaujímavá a cvendžiaca odmena. Skrátka, zachytáva, dokumentuje a snaží sa pochopiť, aké sú tie početné cesty a chodníky, čo po nich chodia podplácaní a podplácajúci. Ale čo sa deje s týmito poznatkami? To je mystérium.

Wolfensohn si určil aj exekutívneho viceprezidenta špeciálne pre boj proti extrémnej chudobe. Aj ten sa informuje a zháňa dokumenty. Až donedávna mal toto miesto Kemal Dervis. Je to asi päťdesiatročný ekonóm tureckej národnosti, srdečný a jemný, vyrástol vo Švajčiarsku. Hoci je moslim, maturoval na súkromnom katolíckom gymnáziu Florimont v Petit-Lancy pri Ženeve. Začiatkom roku 2001 odišiel zo Svetovej banky. Teraz je v Turecku ministrom ekonómie a financií.

Druhá úplne atypická osobnosť v službách Wolfensohna je Alfredo Sfeir-Younis. Od novembra 1999 vedie v Ženeve Office Svetovej banky, reprezentujúc ju pri európskom sídle OSN a SOO. Nie je to obyčajný človek. Pozrite, ako ho opisuje novinár André Allemand:

"S charizmom zdržanlivého muža s briadkou predstavuje nový reprezentant Svetovej banky organizáciu v úplnej filozofickej premene: ide počúvať hlas najchudobnejších, ide sa aktívne snažiť o odstránenie chudoby vo svete (7)." A dáva mu prímeno "lakovač" (prikrášľovač).

Sfeir-Younis je Čiľan libanonského pôvodu, kozmopolit a rodený diplomat. Ako syn veľkej maronitskej (kresťanskej) rodiny, ktorej jedna vetva sa usadila v Chile, je vnukom Nasrallaha Sfeira, patriarchu maronitskej cirkvi. Od roku 1967, keď bol jeho otec menovaný veľvyslancom Chile v Damasku a Bejrúte, prežil mladý Alfredo všetky zvraty, vojny a nepokoje úrodného Polmesiaca na Blízkom východe.

"Lakovač" je pionier. Pri vstupe do Svetovej banky bol prvý ekonóm životného prostredia (environmental economist) , dnes ich je tam 174. Sedem rokov pracoval, často za ťažkých podmienok, v sahelskej časti Afriky. Preukázal solídne antifašistické presvedčenie a postavil sa proti Pinochetovej diktatúre. Ako budhista praktizuje meditáciu.

Ale Don Alfredo je predovšetkým majster dvojznačnej reči:

 "Súčasné ekonomické ťažkosti pramenia väčšmi z rozdelenia bohatstva ako z problémov súvisiacich s výrobou a spotrebou ... Svet trpí na nedostatok globálnej vlády (8)."

 Každý ženevský kalvínsky pastor by pri čítaní týchto riadkov upadol do vytrženia. To je mi brat! Konečne zodpovedný bankár, ktorý nemá hneď na jazyku rast, produktivitu a maximalizáciu ziskov! No tento naivný čitateľ tohto výroku nevie, že posol "pianistu" v Ženeve je zaťatý prívrženec "stateless global governance", svetovlády bez štátov, washingtonského konsenzu.

Don Alfredo je tvrdý chlapík. Agent s poslaním a lieta vysoko. Niekedy, obyčajne na príkaz "pianistu", zahrá aj rolu tajného agenta, ako pri Svetovej konferencii o obchode v Seattle v roku 1999. "Vlani v decembri som bol v uliciach Seattlu, aby som pre svoju organizáciu vyzvedel požiadavky manifestujúcich (9)."

Ďalší úplne atypický missus (posol) "pianistu" je Mats Karlsson. Ako blízky spolupracovník a žiak Pierra Schoriho - ktorý je hlavným intelektuálnym a duchovným dedičom Olofa Palmeho - bol Karlsson hlavným ekonómom švédskeho ministerstva zahraničných vecí a štátnym sekretárom na Ministerstve pre spoluprácu s rozvojovými krajinami. Je presvedčeným socialistom. Okrem Schoriho je mu priateľom Gunnar Sternave, mysliaca hlava švédskych socialistov. Dnes je však Karlsson viceprezidentom Svetovej banky, poverený zahraničnými záležitosťami a vzťahom k OSN. Hovorím to bez irónie: niektorí z týchto ideológov ma zvádzajú. Ich intelektuálne brio (živosť) a kultivovanosť sú príťažlivé. Veď niektorí konajú z dobrej vôle. Alfredo Sfeir-Younis a Mats Karlsson, aby som ostal pri týchto dvoch, sú vrcholne sympatickí muži. Problém je v tom, že ich teórie sa síce menia a adaptujú, ale prax je konštantná: vyplýva len z bankárskej racionality, a tá znamená systematické vykorisťovanie postihnutých populácií, násilné otváranie hraníc štátov dravcom globalizovaného kapitálu.

Pretože podľa vzoru SOO a SMF aj Svetová banka je baštou neoliberálnej dogmy. V každej situácii a všetkým zadĺženým štátom nanucuje washingtonský konsens. Forsíruje privatizáciu verejných majetkov a celých štátov. Nanucuje impérium nových vládcov sveta.

V januári 2000 došlo k zemetraseniu. Joseph Stiglitz, najdôležitejší posol, Wolfensohnovi najbližší , hlavný ekonóm a prvý viceprezident Svetovej banky, podáva demisiu! Verejne odsudzuje prehnané privatizácie až do krajnosti a neúčinnosť Bretton-Woodskych inštitúcií (10). Zrazu pochytia pochybnosti aj Wolfensohna. Kladie si dokonca otázky: kapitál sa vracia, pôžičky sa vyplácajú, priehrady sa stavajú, dávajú elektrinu, ... a všade okolo mrú ľudia od hladu. V celom treťom svete je na postupe malária a zabíja ročne milión ľudí, školy sa zatvárajú, analfabetizmus je na postupe, nemocnice sa menia na zrúcaniny, pacienti mrú pre nedostatok liečiv. AIDS kosí zoširoka.

Pohroma za pohromou

Voľačo nie je v poriadku. Wolfensohn sa spytuje, cestuje, pozýva k stolu aktivistov sociálnych hnutí, počúva ich, rozmýšľa a pokúša sa pochopiť tento gigantický neúspech svojej banky (11). A z pochýb "pianistu" sa zrodí nový organigram. V sociálnom oddelení ("Social Board") sa zvýši počet zamestnancov a zodpovedný vedúci každého projektu sa tu musí predstaviť so svojimi plánmi.

Oddelenie má za úlohu preveriť a vyhodnotiť ľudské a sociálne dôsledky v spoločnosti, keď do nej vstúpi a bude intervenovať Svetová banka: pri budovaní diaľnice, priehrady, prístavu, konglomerátu továrni, pri úprave vodného toku, atď.

Ako ovplyvní diaľnica život na dedinách, cez ktoré (popri ktorých) prechádza? Ako zapôsobí na trh pracovnej sily v oblasti vybudovanie priemyselného konglomerátu? Čo bude s roľníkmi, ak sa v ich údolí postaví priehrada? Extenzívne dorábanie kultúr na vývoz vyžaduje odlesnenie tisícok hektárov - ako to ovplyvní podnebie? Sociálne oddelenie bude mať tisíce otázok na prešetrenie. Ale nebude mať moc - ako ju nemá. Aj keď sú dôsledky nejakého projektu celkom negatívne, aj keď sa dá predvídať pohroma za pohromou, nedá sa zabrániť vybudovaniu priemyselného konglomerátu, vytrhávaniu stromov, odvedeniu rieky.

Pretože rozhodnutie bankárov je vždy suverénne.

Poznámky:

1. SB začala fungovať v roku 1946.
2. V knihe Proces globalizácie, Fayard, Paris, 2002. - 3. Seuil, Paris, 1996.
4. Mestečko v štáte New Hampshire, kde sa už v r. 1944 stretli delegáti západných spojencov a diskutovali o rekonštrukcii západnej Európy a povojnovom ekonomickom poriadku vo svete.
5. Súhrn neformálnych dohôd, na ktorých sa v rokoch 1980-1990 dohodli hlavné transkontinentálne spoločnosti, Wall Streetske banky, americká Federálna banka a iné medzinárodné finančné organizmy, pričom hlavné slovo mali USA.
6. Oxford University Press, 2001, s.5.
7. La Tribune de Geneve, 8. júna 2000.
8. Alfredo Sfeir-Younis v La Tribune de Geneve, 8. júna 2000.
9. Tamže.
10. Joseph Stiglitz: Veľká dezilúzia, Fayard, Paris, 2002.
11. Pierre de Sarlecans: Ako zvládnuť globalizáciu, Paris, 2001.

Prameň: Jean Ziegler, "Portrait de groupe ? la Banque mondiale", Le monde diplomatique, s. 32-33, október 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Náhodná súvislosť čísiel

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Internet

V súvislosti s teroristickým útokom 11. septembra 2001 som videl v novinách titulky typu "Profetické koincidencie nie sú náhodné!" a pod nimi asi takéto texty:

Dátum teroristického útoku: 11. 9. :..................................... 1 + 1 + 9 = 11
11. september je 254. deň roku:............................................ 2 + 5 + 4 = 11
119 je telekomunikačné predčíslo:........................................ 1 + 1 + 9 = 11
Twin Towers (Dvojčatá): keď stoja vedľa seba je to ako.........                    11
Prvé lietadlo, ktoré narazilo do veže, to bol let číslo .............                    11
New York je 11. člen Spojených štátov ..................................                    11

Počet písmen v názve mesta New York City ..........................                     11

                      v (anglickom) názve štátu Afganistan .............                     11
                      v názve The Pentagon .....................................                     11
v mene Ramzi Yousef (plánoval prvý útok na WTC v r. 1993)                      11
Počet ľudí v lietadle pri lete č. 11: 92 ...................................         9 + 2 = 11
                                pri lete č. 77: 65 ...................................         6 + 5 = 11

Pri týchto litániách čísla 11 podozrivo chýbajú iné "súvislosti":

         Osama bin Laden (akokoľvek to píšete) - 13 písmen...                      13
         World Trade Center - 16 písmen .................................                      16
         Al-Qaeda či al-Káida - 7 písmen ................................                        7
        The United States - 15 písmen .....................................                      15
        (The) Taliban - podľa spôsobu písania 7 alebo 10 písmen                  10

Podľa posudku a dobrej rady Joe Nickella, staršieho vedeckého pracovníka CSICOP (Rady pre vedecký výskum tvrdení o paranormálne) je toto dobrý príklad "vykľúvania zásahov a vynechávania rán vedľa", bežnej praxe všetkých, čo zostavujú "profetické koincidencie" v zmysle vyplnených proroctiev. Možno je na tom niečo zaujímavé, ale nie viac ako na dobromyseľné zasmiatie.   ?

Vazalstvo – nová stratégia bezpečnosti USA

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Ignacio Ramonet

Impérium nemá spojencov, má len vazalov. Zdá sa, že väčšina štátov Európskej únie zabudla na túto historickú skutočnosť. Pred našimi očami sa principiálne suverénne štáty na nátlak Washingtonu, ktorý ich núti pridaťsa do vojny proti Iraku, nechajú zredukovať do smutného postavenia satelitov.

Veľmi sa kládla otázka, čo sa zmenilo v medzinárodnej politike po atentátoch 11. septembra 2001. Po uverejnení, nedávneho 20. septembra, dokumentu americkej administrácie, ktorý definuje novú "národnú stratégiu Spojených štátov", poznáme odpoveď (plné znenie nájdete na stránke lemonde.fr). Geopolitická architektúra pozná na vrchole len jednu superveľmoc, Spojené štáty, "ktoré majú vojenskú moc bez páru", a nebudú váhať "konať sami, ak bude treba, v sebaobrane aj prevenciou". Ak bude hroziace nebezpečenstvo identifikované, "Amerika zasiahne prv, než sa konkretizuje."

Je jasné, že táto doktrína obnovuje právo na "preventívnu vojnu", ktoré použil Hitler v roku 1941 proti Sovietskemu zväzu a ten istý rok aj Japonsko v Pearl Harbore proti Spojeným štátom ... Súčasne zmazáva fundamentálny princíp medzinárodného práva, platný od westfálskeho mieru v roku 1648, ktorý hovorí, že štáty nemajú zasahovať, najmä nie vojensky, do vnútorných záležitostí iného suverénneho štátu (tento princíp bol zosmiešnený už v r. 1999 pri intervencii NATO v Kosove ...).

Toto všetko svedčí, že medzinárodný poriadok založený v roku 1945 po skončení druhej svetovej vojny a riadený Organizáciou spojených národov, berie svoj koniec. Na rozdiel od situácie vo svete počas desať rokov po páde berlínskeho múru (1989) Washington teraz zaujíma bez komplexov pozíciu "svetového lídra". A robí to navyše s opovrhovaním a arogantne. Postavenie impéria, pred nedávnom považované za typickú obžalobu "primárnym antiamerikanizmom", dnes otvorene vyžadujú draví sokoli hemžiaci sa okolo prezidenta Busha.

V dokumente z 20. septembra sa Organizácia spojených národov sotva spomína a tak sa odtíska na okraj diania, mení sa na záznamovú kabínu skláňajúcu sa pred rozhodnutiami Washingtonu. Lebo impérium sa neskloní pred žiadnym zákonom, ktorý nevydalo samo. Jeho zákony sa stávajú univerzálnymi. Vynútiť si ich rešpektovanie všetkými, ak treba aj silou, je jeho "imperiálna misia". Kruh sa takto uzavrel.

Bez toho že by si boli vedomí prebiehajúcich štrukturálnych zmien, mnohí európski vodcovia (vo Veľkej Británii, Taliansku, Španielsku, Holandsku, Portugalsku, Dánsku, Švédsku ...) už adoptujú voči americkému impériu reflexom pudlíka servilné poddanie sa, ktoré svedčí verným vazalom. Po ceste sa za babku zbavujú národnej nezávislosti, svojbytnosti a demokracie. Myšlienkovo prekročili líniu, ktorá delí spojenca od závislého lénnika, partnera od závesnej bábky. Žobronia o kvapku irackej nafty po americkom víťazstve ...

Lebo nikto nech nepovie, že nevie, že za predstieranými dôvodmi ohlásenej vojny proti Iraku je len nafta . Položiť ruku na druhé najväčšie ložiská fosílnych palív na svete by umožnilo prezidentovi Bushovi naruby obrátiť svetové naftové hospodárstvo. Pod americkým protektorátom by Irak ľahko zdvojnásobil svoju produkciu surovej nafty, čo by okamžite viedlo k pádu cien a možno k oživeniu neradostnej hospodárskej situácie v Amerike.
Umožnilo by to aj zamerať sa na ďalšie strategické ciele.

V prvom rade by sa uštedrila poriadna rana tým, ktorých Washington nenávidí, t.j. Organizácii štátov exportujúcich naftu a touto okľukou niektorým jej členom, napr. Líbii, Iránu a Venezuele - no vynechali by sa spriatelené štáty, napr. Mexiko, Indonézia, Nigéria a Alžírsko.

Na druhom mieste by kontrola irackej nafty uľahčila oddialiť sa od Saudskej Arábie, ktorá sa čím ďalej tým väčšmi stáva svätostánkom radikálneho islamizmu. V nepravdepodobnom wilsonovskom scenári premodelovania mapy Blízkeho východu , ohlásenom viceprezidentom Richardom Cheneyom, by mohla byť Saudská Arábia rozkúskovaná a v bohatej provincii Hassa, kde sú hlavné pramene nafty a kde je obyvateľstvo prevažne šiitské, by sa dal založiť nový emirát pod americkou ochranou.

Pri takejto perspektíve by konflikt s Irakom len krátkodobo predchádzal konfliktu s Iránom, už aj tak zaradeným p. Bushom do kategórie „darebáckych štátov" a členov "osi zla". Iránske rezervy by tak doplnili rozprávkovú korisť Washingtonu v tejto prvej vojne nastupujúcej imperiálnej éry ...

Môže sa Európa postaviť proti tomuto nebezpečnému dobrodružstvu? Áno. Ako? Po prvé použitím svojho dvojitého práva veta v rámci Bezpečnostnej rady OSN (Francúzsko a Spojené kráľovstvo). Po druhé blokovaním vojenského inštrumentária NATO, ktoré mieni Washington použiť na svoju imperiálnu expanziu, ktoré však podlieha hlasu európskych štátov . V obidvoch prípadoch by sa európske štáty mali chovať ako partneri. Nie ako vazali.

Prameň: Ignacio Ramonet, "Vassalité", Le monde diplomatique, č. 583, s. 1, október 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Ateisti všetkých krajín, spojte sa!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

redakcia

Časopis diesseits uverejnil v „Rozprave" list jedného čitateľa, z ktorého vyberáme:

„Na základe svojho politického a svetonázorového (ateistického) presvedčenia som prišiel k záveru, že už dávno bolo načase politické združenie ateistických a ateizmu blízkych organizácií a mala sa založiť nezávislá ateisticko-laická strana. Existujúce strany sú pod takým nátlakom svojich kultúrnych, svetonázorových a ideologických predstáv a záväzkov, že nikdy neuskutočnia a možno ani nechcú odluku štátu od cirkvi, resp. náboženstva.

Hľadám ateistické organizácie a jednotlivcov, ktorí podporujú založenie ateisticko-laickej strany a chcú sa zúčastniť diskusie na tému „politický ateizmus".

Christian Dicker, „bezbožný kacír"; www.gottloserketzer.de; E-mail: gottloserketzer@web.de. -

Poznámka prekladateľa: Prihlásil som sa - adresa je hluchá a nemá.

 Prameň: Diesseits, č. 3, 2002.

Dilema ideológov demografie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Rastislav Škoda

Skoro denne sa ozývajú zvláštne hlasy: raz je to „horor zo šedivenia", inokedy „tisíce zneistených starnutím", „žijeme v krajine starcov" alebo jednoducho „ako zaistiť naše penzie?" Vo všetkých prípadoch ide o myšlienku, že sa rodí málo detí, čo bude mať v blízkej budúcnosti za následok, že štát nebude mať z čoho platiť dôchodky.

Mnohí naleteli a veria tomu. Ľudia sú ľahkoverní. No nemierim v tejto súvislosti na svetonázorové majáky či bludičky, ktoré mnohú loď zviedli na skaliská, ako by ste ma mohli podozrievať. Skôr by som uviedol vábivé ale zavádzajúce 40-percentné úroky pokútnych bánk, podozrivé vyhliadky rýchleho zbohatnutia na pyramídach alebo predvolebné sľuby ktorejkoľvek politickej strany či u nás alebo inde. Všetko toto šialené „šálenie" prichádza zo západu.
Pritom sa dá jednoduchou matematikou dokázať, že to tak nebude.

Systém financovanie dôchodkov prevodom podielov sa totiž zakladá na rovnováhe, resp. pomere počtu zárobkovo činných k počtu nie zárobkovo činných, inakšie povedané na počte tých, čo platia príspevky a na počte dôchodcov.

Najčastejšie počuť vetu, že dnes financujú traja zárobkovo činní jedného dôchodcu, no zajtra bude na to len jeden; dá sa ísť ďalej a povedať, že pozajtra to bude polovica, resp. jeden bude musieť živiť dvoch , traja deviatich atď.? Takéto hry s číslami sú nezmyslom, pretože sa dá položiť aj otázka, aký je príspevok dvoch dobre zarábajúcich inžinierov v pomere k príspevku piatich predavačiek na polovičný úväzok.

Nepoznám konkrétne čísla na Slovensku, ale situácia nebude veľmi iná ako v Nemecku, kde predkladá Jürgen Voss,  (Süddeutsche Zeitung, 279/2002) kuvikom žalospevu o málo deťoch tento výpočet:

T.č. spočíva sociálna zábezpeka - ešte - na pleciach 27 miliónov povinne poistených zamestnancov, ktorí majú spolu 18 miliónov miest na plný úväzok. Žiaľ, denne ich je menej. Výpočet toho, ako by to bolo, keby neboli tie štyri milióny nezamestnaných a tri milióny predčasných dôchodcov boli ešte na plno v pracovnom pomere, poukazuje na dilemu ideológov demografie: nezáleží na počte ľudí, ale len na počte pracovných miest s povinným poistením.

Ani keby dnes malo Nemecko o 12 miliónov obyvateľov viac - toľko by to bolo, keby bola trvala vysoká pôrodnosť šesťdesiatych rokov - nebol by dôchodok ani o eurocent istejší. Naopak: nezamestnaných by bolo o dobrých šesť miliónov viac a štyri milióny mladých ľudí by bojovali čo aj len o učňovské miesto - obidve skupiny žijú na úkor sociálnej zábezpeky.

V zmysle ideológie demografie si v dôsledku svojej súčasnej vekovej pyramídy obyvateľstva nemusia v najbližších sto rokoch robiť starosti o dôchodky islamské štáty stredomoria: v Maroku je 50 percent obyvateľstva mladšie ako 20 rokov a v Turecku je 50 % mladšie ako 30 rokov. Že to sem nepatrí? Aká je hospodárska situácia v Turecku? Akú budúcnosť zabezpečili tie vtedy narodené deti svojim rodičom? Ešte vo veku 30 rokov sú im na ťarchu ...

Zlé je, ak dokonca aj redakcie časopisov vydávajúcich sa za intelektuálne „seriózne" hospodárske noviny či časopisy zahrá kartu demagógov demografie a tým hrá do ruky našim politikom, neschopným zabezpečiť zamestnanosť - svojich voličov.

Ešte raz: vyšší počet obyvateľstva, čo aj v práceschopnom veku, nezabezpečí dôchodky; o nejakom automatizme priamej úmernosti tu nemôže byť ani reči; rozhodujúca je jedine zamestnanosť, t.j. celkový počet pracujúcich prispievajúcich do penzijného fondu. Otázka málo, viac, veľa, slovenských, rómskych atď. detí je veľmi rozsiahla a plná úskalí, tu si treba veľmi dať pozor na každé slovo. No kamufláž zábezpeky dôchodkov v modernej spoločnosti vysokým počtom detí považujem za jednu z najnaivnejších.  ?

Križiacke ťaženie proti rovnakopohlavným partnerstvám

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Zväz humanistov

Hrozením výpoveďou tým zamestnancom katolíckych zariadení, ktorí uzatvárajú do matriky zapísané rovnakopohlavné partnerstvá, sa katolícka cirkev v Nemecku naďalej pokúša diskriminovať páry homosexuálov a lesbičiek.

Vyhlásenia zástupcov katolíckej cirkvi v tomto smere treba považovať za protizákonný zákaz zamestnávania rovnakopohlavných párov, ktoré sa verejne priznávajú k svojej láske. Hoci Spolkový ústavný súd len nedávno potvrdil zákon o životnom partnerstve, katolícka cirkev neústupne pokračuje na svojej ceste a zatláča homosexuálnych mužov a lesbické ženy na okraj spoločnosti.

Nemecký humanistický zväz žiada katolícku cirkev, aby bezodkladne uznala zákon o rovnakopohlavných partnerstvách a skončila svoje križiacke ťaženie proti nemu. Cirkevné zariadenia (školy, nemocnice, banky) nie sú bezprávny priestor.

Mnohé cirkevné zariadenia dostávajú z verejných rozpočtov miliardové príspevky. Napriek tomu štát pripúšťa, že sa cirkevným zamestnancom obmedzujú ich ústavou zaručené práva. Finančné príspevky pre cirkvi treba urobiť odvislými od toho, nakoľko sa podrobia zákonným predpisom všeobecného finančného práva.

Toľko hovorí Vyhlásenie Nemeckého humanistického zväzu z 13. 08. 2002

Prameň:  Diesseits, č. 60, 16/3, s. 14, 2002.

Bezverci a sexualita

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Marion Sonnenmoserová

"Povedz mi, ako je to u teba s náboženstvom?"

pýtal sa Faust Margaréty a mal na mysli niečo celkom iné: chcel vedieť, s akým odporom musí počítať pri svojich (nekalých) úmysloch. Nová štúdia univerzity v Landau v Nemecku prichádza k záveru, že vplyv náboženstva na sexualitu už nestojí za zmienku.

Väčšina náboženstiev má predpisy, ktorými sa má riadiť spolužitie ľudí. Predpisujú napríklad, čo treba robiť pri nespravodlivosti, klamstve alebo bezpráví. Aj sexualitu zvyknú riadiť, a to mnohými a osobitne prísnymi pravidlami. Príčinou je úzky súvis medzi sexualitou a rozmnožovaním. V mnohých náboženstvách je rozmnožovanie vlastným zmyslom a hlavným cieľom v živote človeka. Preto nepoznali zakladatelia náboženstiev a ich nasledovníci práve pri odovzdávaní génov nijaký žart. Na jednej strane je možné, že to malo evolučno-biologické dôvody: prísne pravidlá slúžili tomu, aby sa zmenšila pravdepodobnosť nevery, a tak nebezpečenstvo výchovy cudzieho dieťaťa. Na druhej strane nedôverovali zakladatelia náboženstiev či už pri pohľade na Sodomu a Gomoru , či z vlastných skúseností, možnosti, že sa ľudia so sexualitou aj sami rozumne vyrovnajú. V každom prípade sú sexualita a rozmnožovanie elementárne a veľmi citlivé oblasti, ktoré môžu človeku pripraviť šťastie, vyplnenie túžob a uspokojenie, ale aj nešťastie, poranenia, vykorisťovanie a zneužívanie.

V Európe určovalo náboženské a spoločenské normy počas storočí kresťanstvo. Najznámejšie pravidlá hovoria: sexualitu možno prežívať len v manželstve; najvyšší cieľ manželskej sexuality je rozmnožovanie; nevera, zábrana počatia, sebaukájanie a homosexualita sú zakázané. Hoci katolícka a čiastočne aj evanjelická cirkev tieto zásady aj dnes predpisujú, väčšina veriacich sa podľa nich nechová: to je výsledok reprezentatívneho prieskumu, ktorý uskutočnil EMNID pre Ústav sexuálnych vied a sexuálnu pedagogiku Univerzity v Landau.

Otázky boli položené 2 405 Nemcom vo veku 14-92 rokov. Hlavným cieľom bolo zistiť, aký vplyv majú ešte aj dnes cirkvi na sexuálny život ľudí v Nemecku, resp. aké sú v sexuálnej oblasti rozdiely medzi veriacimi a bezvercami. Vyšetrovanie sa dialo tým spôsobom, že sa účastníci rozdelili do skupín podľa príslušnosti k nejakej cirkvi a podľa ich náboženskej naviazanosti. Po tretine boli opýtaní v čase prieskumu katolíci a evanjelici; štyri percentá boli členovia iných náboženských skupín a 30 % boli bezverci.

Z veriacich sa 13 % vyjadrilo, že majú úzky vzťah k cirkvi. Medzi nimi boli veľmi pobožní, zväčša starší ľudia, ktorí sa cítili veľmi viazaní cirkevnými predpismi a podľa nich aj žili. Za voľne viazaných sa označilo 48 % veriacich; títo síce verili, ale cirkevných podujatí a rituálov sa zúčastňovali len zriedka; náboženské predpisy poznali len čiastočne. 33 % opýtaných veriacich bolo k cirkvi ľahostajných: nemali záujem o cirkev, náboženstvo ani aktivity cirkevnej obce; náboženské predpisy takmer nepoznali. Šesť percent veriacich malo k cirkvi odmietavý postoj; čiastočne nepoznali cirkevné predpisy, čiastočne ich vedome neposlúchali.

Veľká časť veriacich sa teda orientuje na náboženské predpisy cirkvi len podmienečne alebo vôbec nie. Ich väzba na cirkev sa každým rokom zmenšuje. Zdá sa, že cirkvi stratili či strácajú svoju moc nad ľuďmi. A tak sa v tomto ohľade postupne zmenšujú rozdiely medzi veriacimi a bezvercami. Výsledky štúdie ukazujú, že v sexuálnej oblasti sú dokonca rozdiely medzi jednotlivými veriacimi väčšie, ako medzi veriacimi a bezvercami. To ukážu dva príklady:

1. Chápanie sexuality

Sexualita znamená pre každého niečo iné. Aby sme o chápaní sexuality u veriacich a bezvercov získali obraz aspoň v hrubých rysoch, predložili sme opýtaným štyri bežné názory: sexualita slúži len rozmnožovaniu; sexualita je predovšetkým pohlavný styk; sexualita je len sexuálne správanie sa; sexualita je súhrnný pojem pre rozličné spôsoby správania sa, pri ktorých hrá dôležitú rolu rozkoš a láska. Opýtaní mali povedať, ktorá zo štyroch výpovedí najlepšie zodpovedá ich mienke.

84 % všetkých opýtaných sa priklonilo k štvrtej výpovedi, že ide o súhrnný pojem; z veriacich 79 %, z bezvercov dokonca 87 percent. S ostatnými tromi výpoveďami súhlasilo v obidvoch skupinách len veľmi málo opýtaných - to boli väčšinou prísne pobožní veriaci.

2. Láska a sexualita

V našej kultúrnej oblasti majú romantika a city vysokú hodnotu. Preto je pre mnohých ľudí - predovšetkým ženy - sexualita bez lásky nemysliteľná. Z hľadiska cirkví však veľmi dlho nebola láska bezpodmienečne potrebná, aby sa uskutočnila hlavná povinnosť: rozmnožovať sa. Konkrétne to značí: ak má manželský pár pohlavný styk a popri tom sa aj milujú, je to pre nich dobre, ak nie - egál, čo na tom, hlavne že sa splodil potomok. Najnovšie sa cirkvi vyjadrujú aj v tomto smere pozitívnejšie, ale predsa: láska tu nie je nutnosť. Spoločenské a náboženské či cirkevné predstavy sa tu teda ostro zrážajú. Prieskum ukázal, že 89 % veriacich a 91 % bezvercov zastáva názor, že láska a sexualita patria spolu. Protirečili veriaci, ktorým je cirkev ľahostajná, alebo ju odmietajú.

Tieto a iné naše výsledky ukazujú, že sexuálne hodnotenia veriacich a bezvercov sú si veľmi podobné. Najvýraznejšie je to pri údajoch nábožensky voľne viazaných veriacich a bezvercov. O príčinách môžeme len špekulovať, lebo z ekonomických dôvodov sme sa na to nemohli spytovať a iné štúdie zatiaľ nie sú. Preto sa aspoň pokúšame takto vysvetliť priblíženie veriacich a bezvercov v sexuálnych otázkach: Mnohé náboženské hodnoty a normy zodpovedajú humanistickým a nadkonfesionálnym hodnotám - čo aj nie všetky. Kde sa náboženské a humanistické hodnoty zhodujú, nepátra sa po ich pôvode, nekladú sa otázky. Kde je však rozpor medzi hodnotami a normami cirkvi a spoločnosti, tam dochádza ku konfliktom, pri ktorých sa dnes väčšina veriacich prikláňa na stranu spoločnosťou akceptovaných humanistických hodnôt. Veď tieto sú často priateľskejšie životu, bližšie aktuálnym problémom, súčasnejšie - ako tradované náboženské normy a predpisy z dávno minulých čias.

Dr. Marion Sonnenmoserová, dipl. psychologička, pracuje na Výskumnom ústave pre sexuálne vedy a sexuálnu pedagogiku na Univerzite v Koblenz-Landau.

Prameň: Marion Sonnenmoser, "Konfessionslose und Sexualität", Diesseits, č. 60, 16/3, s.13, 2002.

*  *  *

Poznámka prekladateľa:

Som toho názoru, že keby sa podobný prieskum uskutočnil na Slovensku, boli by výsledky veľmi podobné a rozdiely v percentách zapríčinené skôr neuvedomelosťou vlastného presvedčenia ako "hĺbkou" viery. V tomto ohľade sme na úrovni Európy. Týmto treba argumentovať pri diskusiách a rozhodovaniach o aktuálnych problémoch mládeže, rodiny, prerušenia tehotenstva, školstva, aj biotechník - väčšmi, ako odvolávaním sa na lanský sneh kresťanských základov našej spoločnosti.

Zamyslenie nad pastierskym listom kardinála Korca

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Adam Roman

Hoci je po udalostiach

"Moji pastieri nehľadali moje ovce,
pastieri pásli seba, nie však moje stádo." (Ez 34, 8).

V súvislosti so sčítaním ľudu* považovala katolícka cirkev na Slovensku za potrebné vydať dokument s názvom "Pastiersky list biskupov Slovenska k sčítaniu ľudu". Jeho autorom je "sám" kardinál Korec - ako užasnutým poslucháčom prezradil celebrant omše vysielanej Slovenským rozhlasom v nedeľu 20. mája 2001

(* Sčítanie ľudu je dávno za nami a nezabúdame, že nedopadlo tak, ako by zodpovedalo pravde. Naši občania si neuvedomili vážnosť situácie ani vtedy, ako si ju neuvedomili ani pri voľbách. Teraz máme pravicovú vládu a uvidíme, čo bude znamenať napríklad pre školstvo a kultúru minister z rodu KDH. Prečo sa nám ateistom nedarí? Lebo ľudia málo vedú rozhovory typu tohto článku. Lebo v médiách niet článkov či vysielaní tohto typu a vôbec neprichádzajú do úvahy skutočné diskusie o problematike tohto typu v televízii. Preto uverejňujeme tento článok, ktorý nestratí nikdy na aktuálnosti. Dajte ho prečítať priateľom a známym bez ohľadu na sčítanie ľudu či voľby.)

Vydanie pastierskeho listu svedčí o tom, že cirkev pripisuje výsledkom sčítania ľudu preveľký význam. Preto považujem za celkom prirodzené položiť si otázku: na čom záleží katolíckej cirkvi pri sčítaní ľudu? Keď sa cirkev deklaruje ako ochrankyňa morálky a pravdy, malo by jej - podľa môjho názoru - záležať len a len na tom, aby sčítanie zistilo pravdu o skutočnom počte katolíkov, žijúcich podľa zásad katolíckej viery. Chce však cirkev skutočne vedieť, koľko ľudí naozaj vyznáva tzv. kresťanské hodnoty, koľko ľudí žije pod vplyvom cirkvi skutočne mravným životom, koľko ľudí napĺňa Kristovo učenie v svojom každodennom živote? Pastiersky list jasne ukazuje, že nie. Všimnime si niektoré jeho formulácie, ktoré to dosvedčujú:

"Ide o vás veriacich, o vás všetkých, o tých, ktorí boli pokrstení ...
Zahrnutí sú aj tí, ktorí sa azda od Cirkvi vzdialili, ktorí azda pochybujú o viere ...
Cirkev aj na všetkých týchto pamätá, pokladá ich stále za svojich synov a dcéry ...
Aj títo všetci nech pri sčítaní ľudu zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení, že sú katolíci - že patria srdcom do Cirkvi.
Buďme hrdí, že sme veriaci a prihlásme sa pri sčítaní k svojmu krstu.
Všetci pokrstení tvoríme túto Cirkev, veľké spoločenstvo v Kristovi ...
Prihlásme sa k Cirkvi bez ohľadu na akúkoľvek politickú príslušnosť. Náš krst a naša príslušnosť k Cirkvi nás ponad všetky rozdiely spája do jednoty."

Tieto citáty ukazujú, že cirkev vyzýva, aby sa k jej viere pokrytecky prihlásil každý, kto bol hneď po narodení (a teda nie z vlastného rozhodnutia) pokrstený. Na jeho súčasnom postoji k viere, cirkvi, morálke už ani najmenej nezáleží, dobrý je aj praktický ateista. Taká benevolentnosť svedčí iba o jednom: cirkvi záleží len na tom, aby sčítanie ľudu ukázalo čo najväčší počet veriacich. Ak je to však tak, potom môže ísť cirkvi len o dve veci: o to, aby získala zo štátneho rozpočtu (z našich daní) čo najviac peňazí a tým si upevnila moc, a tiež o to, aby výsledkami sčítania mohla v nasledujúcich rokoch argumentovať, aké veľké percento populácie reprezentuje. Verím, že sčítanie ukáže naozaj veľký podiel veriacich, ale po takejto výzve treba toto vysoké číslo aj správne interpretovať: nebude predstavovať skutočných veriacich, budú to ľudia iba pokrstení, medzi ktorými bude nepochybne veľa rozvedených, pedofilov, narkomanov, zlodejov, korheľov bijúcich svoje manželky, žien, "ktoré dali zabiť svoje nenarodené deti" - ale nepochybne aj klasických vrahov. Takým "rozšírením záberu" si cirkev znemožnila deklarovať sa za reprezentanta morálneho výkvetu populácie.

(Mimochodom, viete o tom, že aj Adolf Hitler bol pokrstený a vychovaný ako veriaci rímsky katolík, že bol v detstve miništrantom a prijal sviatosť birmovania ako "Kristov bojovník"? Viete o tom, že v svojom paškvile "Mein Kampf" napísal:

"Som presvedčený že pôsobím ako nástroj nášho Stvoriteľa"?

A viete, že ešte v roku 1941 informoval generála Gerharta Engela: "Som teraz, ako aj predtým, katolíkom a navždy ním zostanem"? (J. P. M. Murphy, „Hitler Was Not An Atheist", Free Inquiry 19, č. 2). Po takom vyjadrení nemožno pochybovať o tom, že sa pri ríšskom sčítaní ľudu prihlásil za katolíka. Aj z jeho "hlasu" by mal kardinál Korec radosť?)

Zaujímavá je aj nasledujúca krátka rapsódia o očakávanom zvýšení počtu prihlásených veriacich:

"Drahí veriaci! Roku 1991 sa pri sčítaní ľudu na Slovensku prihlásilo 3,5 milióna občanov za katolíkov, za kresťanov vôbec asi štyri milióny. Bolo to po dlhom ateizovaní veľké vyznanie viery. Bolo to priznanie sa ku krstu, Cirkvi a Kristovi. To sa muselo potom rešpektovať na celom Slovensku. Odvtedy podľa sociologických prieskumov náboženskosť u nás vzrástla, lebo sa hlásia k Cirkvi aj takí, ktorí sa vtedy ešte azda báli vyjadriť. To by sa malo teraz po desiatich rokoch prejaviť ako zvýšený počet veriacich. Bude to pre Slovensko len dobre, najmä keď myslíme na to, aká záplava demoralizovania sa na nás valí z mnohých novín, časopisov, filmov, či obrazoviek, koľko je u nás násilia, ba i vrážd. Cirkev bola vždy a je stále obrancom mravnej atmosféry Slovenska."

Proti násiliu treba naskutku bojovať, lenže nechápem, ako v tomto boji pomôže holý fakt, že sa k viere (pardon: ku krstu) pri sčítaní prihlási zvýšený počet ľudí. Navyše, ak sa s rastom počtu veriacich rozrastá aj násilie, ako veriť v moralizujúci účinok viery? Uvedené vety skôr potvrdzujú, že viera nemá nič spoločné s morálkou, že - nedajbože - počet vrážd je úmerný počtu veriacich! Tu sa majster tesár "uťal" v logike. No čo, stáva sa aj to občas, najmä politikom (zvlášť tým s teologickým vzdelaním).

Kardinál Korec sa naozaj veľmi bojí, že by ho iba pokrstení a naskrz "krehkí" katolíci nevyslyšali, preto ich všemožne chlácholí. Učičíkava ich opakovaným ubezpečovaním, že sa nemajú čoho báť, že dokopy o nič nejde, že o viere konkrétneho jednotlivca sa nikto nikdy nedozvie:

"Je to udalosť skôr tichá, ale má svoj veľký význam."
"Pri sčítaní ľudí ide o tiché prihlásenie sa ku Kristovi a k Cirkvi, v ktorej sme boli pokrstení. Toto prihlásenie sa nebude nikde publikované ani inak použité."
"Vyznanie náboženstva pri sčítaní ľudu je tiché a nikde sa ako osobný údaj neuverejňuje."
"Drahí veriaci! Pri sčítaní ľudu ide o vyznanie viery omnoho tichšie."
"Dobre si nás vyvolil Pán Ježiš sám. Priznajme sa k Nemu a ticho ho vyznajme!"

Celé mi to pripadá akési podivné. Pri birmovaní sa od malých detí žiada aby boli "za Krista prichystané aj trpieť a ak treba, aj zomrieť" a tu sa zrazu zdôrazňuje, že priznanie viery nie je spojené ani len s najmenším predstaviteľným rizikom. Nikdy som nechápal, čoho sa veriaci (pripravení za Krista aj zomrieť, keby to bolo treba) báli za komunizmu, keď svoju vieru tajili, ako mi pripomína kardinál Korec:

Za čias ateizovania si tisíce našich občanov dávali krstiť deti akoby potichu a tajne. Vedeli o tom často len rodičia, starí rodičia a neskôr deti. Ale boli radi, že nie sú nepokrstenými pohanmi.

Nebolo to náhodou tak, že tí udatní veriaci sa báli, že ich vylúčia z komunistickej strany, do ktorej vstupovali len preto, aby mali hmotné výhody a tak mohli slúžiť bohu i mamonu? Ja si dovolím tvrdiť, že len toto prijateľne vysvetľuje ich až paranoidný strach. Nechápem však, čoho sa majú báť dnes. Myslím si, že naozaj ničoho, že to iba kardinál Korec usúdil, že ľudí treba upokojiť; veď čo, keby sa náhodou pár z nich čohosi iracionálneho naozaj ľaklo? V politike záleží na každom hlase a o nič iné než o politiku tu nejde!

Nezaškodí však poistiť sa, ani trochu strašenia:

"Niet väčšieho nešťastia, ako zaprieť Ježiša. Bez Neho človekovi nezostáva naozaj nič, celkom nič. S Ním však máme všetko."

Tento príklad však kardinál nevybral zvlášť šťastne. Každý, kto absolvoval aspoň základy náboženskej výchovy vie, že tzv. svätý Peter zaprel Ježiša (skôr než kohút zakikiríkal) až tri razy, a to dokonca verejne (raz dokonca pred úbohou slúžkou, ktorej by sa chlap naozaj nemal prečo báť). Ale stal sa nakoniec dokonca Ježišovým nástupcom! Takže nie je kategorickou pravdou, že by zapretie Krista bolo vždy až takým preveľkým nešťastím.

Kardinál však pokračuje v strašení ďalej. Našli sa vraj až takí nehanebníci, ktorí začali veriace spoločenstvo "zasypávať útokmi proti Cirkvi, aby pomýlili veriacich". Keďže veriaci sú akosi veľmi ľahko pomýliteľní a tento cieľ sa niektorým novinám na tradične katolíckom Slovensku daril zrejme hravo, popúšťa kardinál Korec uprostred pastierskeho listu uzdu svätému hnevu:

"Drahí veriaci! Keď Cirkev chráni rodinu, výchovu detí, keď hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež, keď Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov, ako si tu trúfa nejaký prázdny človek útočiť na spoločenstvo Cirkvi, ktoré tvoríme my veriaci? Kto si to trúfa znevažovať celé naše dejiny, naše chrámy, obetavú činnosť rehoľných sestier po stáročia v nemocniciach a inde? Nedajte sa pomýliť prázdnymi ľuďmi! Slovensko dnes potrebuje Cirkev ako nikdy predtým! Drahí veriaci! Nie je našou úlohou súdiť ani odsudzovať tých, ktorí neveria. Ale ak sa niekto priamo rúha, ak hovorí o sebe, že je bezbožný, ak sa vysmieva Bohu, Kristovi a jeho Cirkvi? Čím sa chváli a čo si o ňom myslieť? O takom sa už vyslovilo Sväté písmo:

"Bezbožní sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou ... Neobstoja na súde ... Cesta bezbožných vedie do záhuby" (Ž 1). Čím sa majú teda chváliť? O čo sa majú v živote opierať? Kde chcú skončiť? A akým právom sa smejú tým, ktorí veria a chcú byť popri všetkej krehkosti veriaci?"

Na toto drsné vyjadrenie musím odpovedať aj ja už trochu tvrdšie, lebo je to adresované každému neveriacemu, a teda aj mne. Predovšetkým sa mi nezdá, pán Korec, že by tieto Vaše slová boli dokladom naplnenia Kristovej výzvy "milujte svojich nepriateľov". Ďalej si nemyslím, že máte akékoľvek právo dávať do morálneho protikladu veriacich a neveriacich - sám veľmi dobre viete, že nie je pravdou, že všetko dobré robia iba veriaci a všetko zlé iba neveriaci!

Dovolím si tvrdiť, že aj mnohí z tých, ktorí Vás za komunizmu prenasledovali, boli veriaci. Oni sa len báli neprenasledovať Vás, chudáci "krehkí". Výchova k viere nemá za následok zlepšenie morálky - mnohokrát je účinok opačný. Práve preto ma teraz zaujíma otázka, ako ste prišli k takému rezolútnemu a paušálnemu hodnoteniu neveriacich ako "prázdnych ľudí"? Odkiaľ viete, aká je morálka neveriacich a čím ste vy, katolíci, až takí "plní"? Nijako na správaní katolíkov účinok žiadneho naplnenia nevidím - najmä nie na živote niektorých Vašich farárov, ktorí si vydržiavajú milenky a plodia s nimi "nemanželské" potomstvo, pohlavne zneužívajú deti a občas niekoho aj zabijú. Veď aj Vy sám v tomto liste demagogicky interpretujete krst ako vieru, lebo sa Vám to akurát teraz hodí, drankáte pokrytecké priznanie k viere ešte aj od neveriacich! Odkiaľ sa vo Vás berie trúfalosť paušálne odsudzovať neveriacich len pre ich presvedčenie? Nezabúdate na to, že jestvuje akýsi trestný čin hanobenia presvedčenia? A o čom to tárate, keď sa honosíte tým, že cirkev chráni rodinu, mravnosť? Ako ich chráni - rečami? Sám si odpovedáte: "hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež". Ale, ale! Okrem cirkvi to už nikto nehovorí? To, že vražda je zločin, je revolučný objav cirkvi? Keď hovoríte o tom, že "Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov", máte na mysli aj ochranu mravnosti upaľovaním kacírov a bosoriek, mlčanie cirkvi voči deportáciám ľudí do plynových komôr, kolaboráciu klerikálneho slovenského štátu s nacizmom? Veľmi hladko zabúdate na poučenie z dejín a prisvojujete si zásluhy, ktoré nemáte!

Nepýtajte sa ma, čím sa mám chváliť, o čo sa mám v živote opierať, kde chcem skončiť. To nie je Váš problém! Ja som so svojim životom bez vašej katolíckej barličky celkom spokojný. Ale ak veľmi chcete, tak Vám odpoviem: chválim sa tým, že som nepodľahol žiadnej ideológii - ani tej Vašej; opieram sa o svoj zdravý rozum a skončím presne tam kde Vy - v blaženom stave nebytia. Užívajte si svoju slabošskú doktrínu, maznajte sa s ňou, ale netvrďte, že máte pravdu, pretože celej ideológii iba veríte, ani jedinú jej vetu ste nedokázali!

Váš slovník a postoj je na tomto mieste ukážkovým príkladom náboženského fundamentalizmu, náboženskej neznášanlivosti, ba až nenávisti (áno, hrubej nenávisti k inému názoru): svet sa delí na "vás veriacich", obdarených - "popri všetkej krehkosti" - ex definitio superlatívnymi vlastnosťami a tých ostatných vyvrheľov, nad ktorými už Vaše slávne "písmo" dávno-pradávano vyrieklo ortieľ. "Kto nejde s nami, je proti nám, ale nás nesmie z cesty zviesť" - to je najnovšie heslo kresťanov-katolíkov? Kto neverí vo vášho boha, ten sa "rúha", je "ako plevy, čo vietor ženie pred sebou"? Odkiaľ sa u Vás osobne berie toľká spupná sebaistota? Kde sa podela Vaša kresťanská pokora? Ste vyvolený posol boží, ktorého každé slovo je pravdivé len preto, že vychádza z Vašich pomazaných úst?

Na záver Vám dám ešte malú lekciu z logiky, pretože tú ste, ako vidím, pri svojom vzdelávaní úplne zanedbali (nerobím si ilúzie, že by Vás toto moje poučenie nejako prevratne poznamenalo). Citovaním prvého zo Žalmov sa dopúšťate logickej chyby tým, že nerozlišujete medzi slovom a pojmom, ktorý toto slovo označuje: výraz bezbožník v Starom zákone neoznačuje ateistu, ale človeka podlého, nemravného a surového, jednoducho hriešnika (ľahko si to overíte v ktorejkoľvek biblickej konkordancii). Dosvedčuje to napr. aj častá kontrapozícia bezbožného so spravodlivým:

"Či zahubíš s bezbožným aj spravodlivého?" (Gn 18, 23), alebo "Bezbožný striehne na spravodlivého a snaží sa ho usmrtiť" (Ž 37, 32).

 Ateistu si Izraelčania nevedeli ani len predstaviť, takého považovali rovno za blázna: "Hovorí blázon v srdci svojom, že Boha niet" (Ž 14, 1). Preto aj o veriacom, prinášajúcom obete, možno hovoriť ako o bezbožnom: "Obeť bezbožných je ohavnosťou Hospodinu" (Pr 15, 8). Ak by ste tomu predsa ešte nerozumeli, rozjímajte chvíľu nad týmto citátom: "Lebo Ty nie si Bohom, ktorý záľubu má v bezbožnosti" (Ž 5, 5) a zvážte, ako sa zmení jeho zmysel, keď slovo "bezbožnosť" nahradíte slovom "ateizmus", čo je podľa Vás to isté ... Vami citované odsúdenie je teda odsúdením hriešnych ortodoxných Židov. Neaplikujte ho na súčasných ateistov: tí väčšinou nie sú ani nemravnejší než veriaci, a nie sú to ani ortodoxní Židia. Biblia nie je text, z ktorého si môžete vyberať, čo sa Vám ľúbi, a interpretovať to, ako sa Vám hodí. (Podľa Vás! My a nestranní odborníci ju za takú považujeme - ale to je iná vec!)
Sčítanie obyvateľstva je bitka, ktorú túžite vyhrať - ale nie v prospech Slovenska. Klamete, keď tvrdíte: "Slovensko dnes potrebuje Cirkev ako nikdy predtým!", nehorázne klamete! To klérus, ktorý sa neutešene množí, potrebuje Slovensko, aby ho mal kto živiť!     -    26. mája 2001

Prečo nie Palestínsko-Jordánsky štát?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Rastislav Škoda

Reakcia na článok Paula Kurtza: Prečo by nie Palestínsko-Jordánsky štát? v č.33 ZH.

Už pri prečítaní titulku návrhu Paula Kurtza sa nanucuje otázka, prečo do toho miešať Jordánsko. Čoskoro zistíte, že v podstate ide o oblasť Gazy, ktorá podľa zakladajúceho aktu OSN o zriadení Židovského a Palestínskeho štátu z roku 1948 patrí tomu druhému, ale je od neho územne oddelená.

Dnes tam žije 1,2 milióna Palestínčanov a 7 000 židovských osídlencov, ktorí kontrolujú 30 % z celkových len 224 km? územia. To je hustota asi 4 100 obyvateľov na km?! Ponechajme stranou, že tam uprostred preľudnenej piesočnatej krajiny skoro bez vody, kde je kúsok úrodnej pôdy vzácnosťou, majú židovskí osídlenci opevnené, vo dne v noci vojskom a súkromnou políciou strážené vily s kúpaliskami a basketbalovými ihriskami ...

Nejde tu teda o územie, ale o 1,2 milióna Palestínčanov, ktorí majú opustiť "svoje" územie. Aj keď ide väčšinou o utečencov, je to návrh etnickej čistky - neprivádza to na myseľ osud p. Slobodana Miloševiča, nech sa na jeho proces pozeráme akokoľvek? Už z tohto dôvodu je návrh P. Kurtza neuskutočniteľný - aj bez opýtania sa Jordánčanov, či súhlasia. Sotva. Nemajú dosť obrábateľnej pôdy pre seba a už teraz tam žijúcich Palestínčanov, ktorých je skoro 3 milióny a tvoria vyše 50 % obyvateľstva.

Ako rozumný možno označiť Kurtzov súhlas s uvoľnením Západného brehu Jordánu (West Bank v angloamerickej, Cisjordánsko vo francúzskej tlači) a asi jednej tretiny Jeruzalema (vrátane možnosti urobiť z tohto mesta dve hlavné mestá) pre Palestínsky štát - nie je to nič nové, tak bolo rozhodnuté už r. 1948 a potom, čo Izrael v roku 1956 toto územie okupoval, niekoľko rezolúcií Bezpečnostnej rady a OSN ho vyzývalo, aby ho uvoľnil a vrátil Palestínčanom slobodu. O niektorých podrobnostiach tohto súhlasu možno diskutovať: s čím Židia v Oslo I (1993), Oslo II (1995), v Camp David (júl 2000) a podľa Mitchellovho plánu (2001) súhlasili, no nemožno prijať údaje,

  • že "Palestínčania žiadali právo návratu všetkých utečencov do vlastného Izraela". Takých by bolo možno okolo milióna a zlé jazyky hovoria dokonca o troch miliónoch. Palestínske pramene uvádzajú, že v Camp David sa vyslovene hovorilo o stovkách až pár tisícoch, a vyberali by ich Židia. Arafat osobne uisťoval prezidenta Clintona, že Palestínčania netrvajú na dodržaní rezolúcie OSN č. 194 z r.1948 o práve všetkých utečencov na návrat do vlasti;

  • že treba, aby "Palestínčania uznali právo Izraela na vlastný štát". To už oni urobili veľakrát, o tom netreba hovoriť.
    Upresniť treba spomenutých "96 % územia Západného brehu" (t.j. územia Palestínskeho štátu pri jeho založení r. 1948), ktoré "Barak dával a Arafat odmietol". Podľa palestínskych prameňov Židia dosiaľ nikdy nehovorili o viac ako 91 % územia a suverenitu nad arabskými časťami Jeruzalema, menovite nad Haram al Šarif (Vrch chrámu), nikdy vyslovene nesľúbili. V podstate tu nejde o percentá, ale o zásadu: Na akom základe nechcú Židia uvoľniť 1 až 10 % územia, ktoré desiatky rokov okupujú, ale ktoré im podľa medzinárodných dohôd - ktoré sami podpísali! - nepatria? Nemôžu ako dôvod uvádzať, že tam t.č. žijú Židia, lebo takých miest musia a sú ochotní opustiť okolo 200; ani to, že tam žili Židia pred 2000 rokmi - to pre rozumných ľudí neplatí.


V súvislosti s návrhom P. Kurtza je najdôležitejšie to, o čom sa v ňom vôbec nehovorí, a to sú kolónie židovských osídlencov na celom obsadenom území Palestínskeho štátu, t.j. území medzi Stredozemným morom a pravým brehom rieky Jordán. V r. 1948 tu žil nepatrný počet Židov; ešte v roku 1977 ich tu bolo len 7 000. V roku 2002 je ich 200 000 - plus 200 000 vo východnej časti Jeruzalema, teoreticky patriacej tiež Palestínčanom. Ich 200 židovských sídlisk zaberá len 1,7 % teritória, ale policajne a vojensky kontrolujú 41,9 % tohto územia. Žijú tu nebezpeční fanatici, ktorým prítomnosť armády dáva prakticky právo strieľať Palestínčanov.

V roku 1977 bol Šaron ministrom kolónií a organizoval prvé hromadné stavby nových sídlisk pre prisťahovalcov ("olim"). Plánoval ich tam - na území Palestínskeho štátu, teda proti všetkým medzinárodným právam - usadiť dva milióny, no väčšina prisťahovalcov dáva prednosť mestám v Izraeli. Rozhodujúce je, že dnes aj ako ministerský predseda trvá Šaron na "morálnom práve" Židov navždy premeniť demografiu tohto územia ročným prísunom 200 000 prisťahovalcov. Od svojho zvolenia v januári 2001 vybudoval, resp. buduje pre nich tridsaťpäť nových kolónií. Od r. 1948 sa do Izraela prisťahovalo vyše 3 miliónov prisťahovalcov a Izrael má dnes 6,5 milióna obyvateľov, z čoho je asi 20 % (1,5 milióna) Palestínčanov s izraelským pasom. Židia tvrdia, že vysoký počet prisťahovalcov potrebujú preto, lebo Palestínčania majú veľmi vysokú pôrodnosť (5 %), ktorá však ani zďaleka nedosahuje 200 000 ročne.

V Palestíne platia dva zákony: jeden pre kolónov (čo je len synonymum pre kolonizátorov) a druhý pre Palestínčanov. Tí prví sa môžu pohybovať, pracovať, stavať, rozvíjať sa; tí druhí sú zablokovaní v asi 200 uzatvorených kantónoch, často bez práce a bez výhľadov na normálny život. A Izraelčania vyvlastňujú stále nové pozemky, takže Palestínčanom patrí stále menej a menej vlastnej zeme; to bolí.

Najnovšie je palestínske územie rozdelené na osem "kantónov", medzi ktorými sa možno pohybovať len s osobitnými povoleniami na cestovanie ľudí a prevoz tovaru, čo zadúša akúkoľvek ekonomickú činnosť. Označiť mestá v týchto kantónoch za autonómne je čistý výsmech skutočnosti: izraelská armáda tam beztrestne vysiela tankové jednotky a z vrtuľníkov na ne dopadajú raketové strely. Tie mestá sa veľmi podobajú európskym mestám po 2. svetovej vojne ...

Prof. Kurtz sa svojím neprijateľným návrhom na riešenie časti palestínsko-izraelského problému etnickou čistkou (presťahovať nežidovské obyvateľstvo Gazy do Jordánska) zapojil do orchestra hrajúceho skladbu "Veľký Izrael", v súčasnosti pod taktovkou exgenerála Efi Eitama, šéfa Národnej náboženskej strany a od nedávna ministra kolónií. Ten už dávnejšie označil myšlienku "presunov" za politicky "príťažlivú" - ale bez vojny za nerealistickú; zatiaľ volá len po preventívnych zásahoch proti Iraku a Iránu.

Pre ateistov sú zaujímavé aj pramene jeho názorov a ich rozvíjanie, keď má na mysli Palestínčanov: Veľký Izrael je "boží štát"; Židia sú dušou a nádejou tohto sveta; židovský národ má za poslanie šíriť po zemi a každému jednému človeku sprostredkovať boží obraz; sám exgenerál je tu medzi nami zástupcom Mojžiša a kráľa Dávida; bez Židov by bol tento svet len bezduchým svetom robotov, bol by mŕtvy; štát Izrael je Noemova archa budúcnosti sveta. Tieto výrazy nie sú mi celkom cudzie - podobne kvetnato sa vyjadrujú vysokí katolícki duchovní, keď majú na mysli ateistov. V Izraeli sú však aj inakšie zmýšľajúci ľudia, napríklad bývalý generálny prokurátor Michael Ben-Yair, ktorý vidí, že "Izrael už zriadil v okupovaných teritóriách apartheid" a odsudzuje to ako hrozbu pre mier v celej oblasti.

Je pravda, že v roku 1950 anektovalo Jordánsko územie Palestínskeho štátu vrátane východnej časti Jeruzalema a o nejakej forme federácie sa pravdepodobne dá uvažovať aj v budúcnosti. Ale to je niečo celkom iné ako presťahovať do Jordánska 1,2 milióna biednych utečencov, ktorí spravidla nemajú nič, len veľa detí - okolo 50 % obyvateľstva Gazy a Západného brehu, je mladšie ako 15 rokov. Riešiť problém Gazy, ktorá je iste tŕňom v päte Izraela, presťahovaním utečeneckých táborov z Gazy do Jordánska, by bola čistokrvná etnická čistka, a to by nebol dobrý základ Palestínsko-Jordánskeho štátu.   ?

Dvojitý pápež Ján XXIII.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Emanuel Eckardt

Aj to je katolícka história

Jeden bol najdôležitejší pápež 20. storočia - pred 40 rokmi otvoril Druhý vatikánsky koncil. Druhý bol dobrodružný rytier šťastia, a bol vymazaný z dejín cirkvi. Aj to je katolícka história.

Prišiel muž, bohom poslaný, a jeho meno bolo Ján. Pre Ježiša bol Ján, Krstiteľ, najväčší na svete. A Ján bol aj učeník, ktorý mul bol medzi jeho učeníkmi najmilší, neskorší evanjelista, ten s orlom. Tak sa stalo, že 305 pápežov a protipápežov si nedalo nijaké meno častejšie ako Ján. Prvý Ján, pápež od r. 523 do 526, bol vyhlásený za svätého. Po siedmom prišiel Ján, ktorý nebol ozajstný pápež. Nepočíta sa, rovnako ako ani Jana či Johanna, pápežka, ktorá porodila pri nasadaní na koňa a bola zato ukameňovaná. Stredoveká legenda vie viacero verzií tejto udalosti. Ani jedna nemusí súhlasiť, ani jedna nevyhovuje obrazu o svätom otcovi. Aby sa niečo podobné neopakovalo, musí si od trinásteho storočia každý pápež nechať siahnuť na prirodzenie.

Oddávna je pápežská hodnosť spojená s vysokým rizikom z povolania. Ôsmeho Jána pravdepodobne otrávili príbuzní a pretože jed nepôsobil dosť rýchlo, dobili ho kladivom. Deviaty nebol nejako nápadný. Desiaty sa stal pápežom len preto, lebo miloval ženu jedného vplyvného senátora. Pravdepodobne bol tiež otrávený. Jedenásty mal len 20 rokov a bol mamičkin maznáčik, dvanásty už ako 18-ročný premenil Lateránsky palác na hárem. Keď raz ležal v posteli s jednou vydatou paňou, ranila ho mŕtvica. Možno to však bola aj rana jej manžela.

Trinásty Ján umrel zrejme prirodzenou smrťou, no štrnásty bol uväznený v Anjelskom hrade a tam umrel od hladu alebo bol otrávený. Pätnásty popudil proti sebe Rimanov bezhraničnou chamtivosťou, šestnásty bol v r. 997-998 protipápež; na úteku pred vojskami Ottu III. upadol do zajatia; odrezali mu nos, jazyk a uši a vypichli mu oči. Sediac spätne na somárovi musel jazdiť po Ríme. Život však skončil v kláštore. Sedemnásty umrel po šiestich mesiacoch panovania, osemnásty ako mních. A potom to bolo s počítaním čudesné. Po devätnástom nasledoval dvadsiaty prvý - dvadsiaty bol jednoducho vynechaný. Zato mal všade obľúbený Ján XXIII., ktorý bol za pápeža zvolený r. 1958, dvojníka.

Nemajú toho veľa spoločného. Obidvaja zvolali ekumenický koncil, ktorý mal byť najväčším zhromaždením kresťanstva za ich čias. Obidvaja boli malí a tuční. Rozdiely však prevažujú a len jeden z nich zaváži.

Angelo Guiseppe Roncalli, ktorý sa stal pápežom vo veku 77 rokov, bol dobrý pápež, najvýznamnejší dvadsiateho storočia. Za druhej svetovej vojny zachránil ako nuncius v Istanbule stotisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami. Pravdepodobne zachránil aj tisíce Židov, keď im nechal vystavovať krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z Maďarska. A keď v októbri 1962 bol svet v čase kubánskej krízy na okraji atómovej vojny, sprostredkoval (vraj) medzi americkým prezidentom J.F. Kennedym a sovietskym vládcom Chruščovom.

Ján XXIII. vyškrtol vo veľkopiatkovej modlitbe slovo "perfídny" (vierolomný) v súvislosti so Židmi (pro perfidis Judaeis), a pustil fúkať čerstvý vietor na zaprášené štruktúry katolíckej cirkvi. Zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu - začal sa 11. októbra 1962 - inscenoval najväčšiu udalosť v dejinách kresťanstva, lebo po prvý raz pozval do Vatikánu aj zástupcov 18 nekatolíckych cirkví. Jeho encyklika Pacem in terris je prvé posolstvo pápeža nielen kresťanom, ale "všetkým ľuďom dobrej vôle".

Keď 3. júna 1963 umiera, žialia na Peterskom námestí v Ríme stotisíce veriacich. S ním sa v cirkvi skončil stredovek, rezumoval tübingenský teológ Hans Küng. "Tento pápež je svätec", mienil dokonca Chruščov a spisovateľka M.L. Kaschnitzová napísala: "Tento pápež bol preoblečený človek." Ale to bol aj jeho dvojník.

Lebo chlapík, ktorý sa dávno pred Roncallim nazýval Jánom XXIII., nebol hlas volajúceho na púšti, ale spustlík medzi chamtivcami. Jeho svetské meno bolo Baldassare Cossa. Narodil sa r. 1365 v Neapoli v rodine nižšej šľachty, ktorá mala medzi svojimi členmi nejedného námorného lupiča, čo bolo vtedy celkom ctihodné zamestnanie. Študoval kanonické právo v Bologni, vstúpil do pápežských služieb a r. 1402 bol vymenovaný za kardinála; ostal v Bologni, kde ho občania pre jeho ziskuchtivosť veľmi rýchlo znenávideli.

Bol to čas veľkej západnej schizmy. Od r. 1378 si robili nárok na Petrov stolec dvaja pápeži: jeden v Ríme, druhý v Avignone. Každý mal na svojej strane pol Európy. Len Svätá rímska ríša nemeckého národa bola neutrálna. Aby sa spor konečne urovnal, bol zvolaný koncil do Pisy. Pretože sa tam neukázal ani jeden z pápežov, prišli tam kardináli na originálnu myšlienku: zvolili nového, a oboch ostatných, Benedikta XIII. a Gregora XII. zosadili - čo oni ostatne dlho nebrali na vedomie.

Takže teraz sú traja pápeži. Ten nový sa volá Alexander V. a, ako hovoria zlé jazyky a povesť nechce utíchnuť, po krátkom čase ho zlý Baldassare otrávi. Konkláve sa zíde v citadele v Bologni (o tom však neexistujú nijaké písomné pamiatky) a zvolí za pápeža Baldassara, ktorý si dá meno Ján XXIII. a vstúpi do svetla cirkevných dejín. Ľud ho nazýva po mene jedného neobyčajne obávaného kondotiera a veliteľa žoldnierov "papa Boldrino".

Tento Ján je v podstate Don Giovanni a lásku k blížnemu chápe celkom pragmaticky. Ak miluje jednu ženu, čoskoro bude ľúbiť bližšiu či najbližšiu a tak to ide ďalej. Nový pápež nočných košieľ však premaškrtí aj jeden cirkevný poklad za druhým. Aj seriózne pramene pripúšťajú, že to páchal s prinajmenej 200 ženami. Menej seriózne, ako napríklad obžalobný spis, vedúci neskoršie k jeho zosadeniu, tvrdia, že len v Bologni zneuctil 300 mníšok, že zviedol manželku svojho brata, že si držal sestru neapolského kardinála ako konkubínu, že sa často dopúšťal "sodomie" (ako vtedy volali homosexualitu), ba aj "tichého hriechu" (onanie). A okrem toho mal tento notorický vrah pápežov zabiť nielen svojho predchodcu, ale už aj jeho predchodcu, Inocenca VII.

Sveták na svätej stolici to nevydrží v Ríme, schátranom meste s asi 20 000 obyvateľmi, čo nie je ani štvrtina dnešnej Nitry. Roku 1413 uteká pred neapolskými vojskami a prenáša pápežské sídlo do bohatej, prekrásnej Florencie. Tu ho však dlho netrpia. Aj z Bologne ho občania ženú, lebo nezabudli na jeho krutovládu, keď bol ešte len pápežským legátom. Všetci pápeži sú teraz na úteku: Gregor našiel azyl v Rimini, Benedikt pri španielskych hraniciach v Perpignane. Ján zahrá v núdzi nemeckú kartu a volá na pomoc nemeckého kráľa Zikmunda.

Ten zvetrí šancu posilniť svoje postavenie spolkom s pápežom, lebo aj v Svätej rímskej ríši stoja proti sebe dvaja, od roku 1410 dokonca traja znepriatelení králi. Kráľ Zikmund z rodu Luxemburgov je mocnej postavy, hovorí päť rečí, rád a veľa cestuje s diplomatickým poslaním a stále má finančné ťažkosti. S pápežom sa stretá v meste Lodi v Lombardsku a prehovorí ho, aby zvolal koncil na pôde Svätej rímskej ríše, do Kostnice na Bodamskom jazere. Vzbudzuje v ňom nádej, že bude potvrdený ako jediný pápež - tým skôr, že jeho rivali boli už v Pise zosadení.

Kostnický koncil mal byť najväčšou cirkevnou udalosťou stredoveku; mala to byť vojenská prehliadka viery, a to za spolupôsobenia veriacich laikov, právnikov, učencov a univerzít; mala to byť vyššia inštancia, ktorá by aj pápežovi vymedzila jeho hranice. Pápež prichádza s obrovským sprievodom, na prvom mieste sú ním vymenovaní kardináli a preláti, majú niekoľko sto tajomníkov, dvorských úradníkov a sluhov. No nečaká ho nič dobrého. Je poverčivý. A v zasnežených horách Arlbergu sa jeho koč na zlej ceste prevrátil, takže z neho vypadol - považoval to za zlé znamenie.

"Tak vyzerá klepec, do ktorého sa chytajú líšky", povedal vraj pri prvom pohľade na veže kostnických kostolov. Pod zlatým baldachýnom vtiahol do dómu a otvoril koncil slovami proroka Zachariáša: "Každý nech druhému povie pravdu a spravodlivo súdi; budujte mier vo svojom dome." Kráľ Kráľ Zigmund nesie ríšsku korunu v rukách a má rúcho obyčajného diakona, v ktorom mu prislúcha pápežovi miništrovať.

Slávnostná nedeľná omša je posledný veľký výstup pápeža. Koncil sa veľmi rýchlo osamostatnil. Tón budú udávať teológovia ako vplyvný Pierre d'Ailly, biskup z Cambrai (pápež ho vymenoval za kardinála) a kancelár parížskej univerzity, ako aj jeho žiak a nástupca Jean de Gerson. Čochvíľa majú pápež aj kráľ prinajmenšom teologicky bezvýznamné postavenie štatistov.

Koncil trval skoro štyri roky, od novembra 1414 do apríla 1418; bolo to zhromaždenie národov, spestrené turnajmi a banketmi. Pápežov štát sídlil v paláci kostnického biskupa. Úradníci, tajomníci a pisári rutinne vybavovali byrokraciu prebiend, obročí a príslušných zmlúv. Čachrovanie s postami a podplácanie fungovalo ako na masti. Bolo tu asi 30 väčších bánk, aby umožnili obchody s pôžičkami a poukazmi na prevody; mestá a krajiny sa dávali ako zálohy. V pápežovej skupine prišiel dokonca aj mladý Cosimo Medici, zástupca silnejúceho bankového domu vo Florencii.

Zhromaždenie toľkých zástupcov záujmov cirkvi a šľachty je vždy trhom márnomyseľnosti. Cirkevní hodnostári sa hrdo prechádzali po meste v plášťoch z kožušiniek sibírskych veveričiek, čo bolo odznakom ich hodnosti ako cortigiani, príslušníci pápežského dvora. Z toho vznikol pojem a názov kurtizány.
Samozrejme sú tu "otvorené ženy", bývajúce v bordeloch, v "sladkých kútoch" Kostnice, ako aj "tajné ženy", "krasavičky", ktoré sú pánom k službám. Jeden rytiersky kronikár podáva správu, že v meste zistil asi 700 otvorených žien a odhaduje na rovnako vysoký aj počet tajných. Básnik Oswald von Volkenstein rýmuje:

"Keď na Bodamské jazero myslím, hneď bolesť v miešku cítim."

Koncil sa však zišiel predovšetkým preto, aby dal do poriadku vnútorný život cirkvi a zaujal zásadné stanovisko voči kacírstvu, ktoré sa šírilo Európou od tých čias, čo duše ľudí začalo blázniť učenie akéhosi Johna Wiclifa z Anglicka.

Po celej ríši sa šíria hanopisy proti cirkevným kniežatám. Zneucťujú sa ako pokrytci, teplí bratia a druhovia satana. Kazatelia bičujú módne výstrelky ako dvojrohý klobúk dám a tesne priliehajúce pančuchové nohavice pánov, ktorých ušľachtilé časti tela "kapsy ohanbia" skôr prezentujú ako zakrývajú. Horlia proti obchodu s ostatkami (relikviami), ktorý ponúka za "nekresťanské" obnosy vo fľaštičkách mlieko matky božej, vo viazaničkách slamu z betlehemskej maštale a v škatuľkách kosti mladých mučeníkov - všetko s osvedčením pravosti.

Osobitne nebezpeční sú kacíri, ktorí sa vyslovujú proti križiackym výpravám, lebo takto sú proti veľmi výnosnému prameňu pápežových príjmov. Medzi nich patrí na prvom mieste magister-majster Jan Hus z Prahy, ktorý s neochvejnou zatvrdilosťou útočí na autoritu cirkvi a polemizuje proti chamtivosti duchovenstva, proti dani za sviatosti a poplatkom za zvonenie, proti leasingu cirkevných úradov a proti marketingu milostí. Tvrdí, že nie pápež je hlavou cirkvi, ale Kristus; že nie pápež, ale len boh-otec nebeský môže odpúšťať hriechy.

Pretože Hus je veľmi dobrý kazateľ a tribún ľudu, ktorý má stále veľa poslucháčov, posiela pražský biskup pápežovi opakovane cenné kone a drahokamy s prosbou, aby pápež konečne vyriekol proti Husovi veľkú kliatbu. Proti Jánovi XXIII. sa dá povedať všeličo, ale je pravda, že nikdy nevynechá príležitosť množiť majetok cirkvi - aby ten potom pretiekol do jeho truhiel.

Kliatba zastihne Čecha v Prahe tvrdo. Vo všetkých kostoloch zvonia opakovane na poplach. Zapaľujú sa a hádžu na zem špeciálne sviečky . Na jeho dom lietajú kamene. Nikto mu nesmie podať jesť, piť alebo oheň. Nik ho nesmie prijať do svojho domu, nik s ním nesmie hovoriť. Kde sa objaví, tam sa zastavia služby božie. No Hus sa nenechá zastrašiť. Keďže kráľ mu sľúbil slobodnú cestu do Kostnice a späť, sadá na svojho koňa Grabštýna (Náhrobok) a vydá sa tam, aby pred koncilom obránil svoje názory.

"Hus nie je ešte upečená a nebojí sa, že ju upečú",

píše domov slovnú hračku so svojím menom. Ale kráľovské slovo je bez ceny. Husa hodia do žalára, inscenujú verejný proces za kacírstvo a odsúdia ho. Pretože sa zdráha odvolať aj tézy, ktoré ani nikdy nevyslovil, upália ho v Kostnici na hranici.

No líška, ktorá sa stala husi osudnou, je už sama lapená. Na začiatku koncilu mal Ján XXIII. ešte aké-také vyhliadky, že sa stane zjednocujúcim pápežom cirkvi, ale teraz sa ho zmocňujú pocity, že sa nálada cirkevných otcov od neho odvracia. Urodzení páni vidia v cirkvi "obludu s tromi hlavami", ktoré treba všetky odrezať a otvárajú insolvenčné pokračovanie. Ján ponúka demisiu a v kostnickom dóme číta so slzami v očiach jej text. Dojatí padajú zúčastnení na kolená. Kráľ si berie korunu z hlavy a hádže sa k nohám pápeža. Ale dojemná hra sa skoro končí ako dráma, lebo v domnienke, že prehral, Ján tajne zuteká. Využíva ruch a zmätok pri jednom turnaji a preoblečený za vojenského sluhu s lukom cez rameno sadá na koňa a opúšťa mesto. Ujde až do Schaffhausenu, kde ho chytia a dajú do domáceho väzenia.

Stojí pred koncilom, ktorý sám zvolal, ako obžalovaný. Listina jeho prečinov má 54 bodov, a to nechali žalobcovia všeličo padnúť pod stôl, aby povesť cirkvi celkom nezruinovali. V snahe o vyrovnanie ponúka pápež odstupné 30 000 guldenov a vec by bola v poriadku. Ale koncil nepozná milosť. 29. mája 1415 ho vyhlasujú za zosadeného. Horieť nemusí, lebo nebol odsúdený za kacírstvo; ostáva vo väzbe. Rozsudok ho označuje za nepolepšiteľného, notorického samopašníka, sodomitu a vraha. Okrem toho sa nemierne obohatil predajom cirkevného majetku, vydieraním a pochybnými obchodmi. Jeden svedok vypovedal:

"Bol by predal aj boha, keby bol našiel záujemcu."

Sú však aj hlasy, ktoré ho bránia, čo aj až po mnohých storočiach a veľmi zriedkavo. "Ťažko to mohol byť zlý človek", píše o pápežovi v životopise Jana Husa v roku 1972 Richard Friedenthal. Zrejme ho vraj z pochopiteľných dôvodov (za upálenie Husa) nehanebne ohovorili. „Bol taký slabý" - vraj mu sily chýbali aj na zlo. Sú takí, čo sa vedia vyhovárať.

Štyri roky sedel Baldassare Cossa ako zajatec na heidelberskom zámku. Jeho domáca banka ho však nenechala padnúť hlbšie. Cosimov otec, Giovanni di Bicci de Medici, zakladateľ bankového domu, ho vykupuje za závratnú sumu 25 000 guldenov. Hriešnik sa hádže pod nohy novému pápežovi Martinovi V., ktorý ho vzápätí menuje kardinálom za Tusculum.

V roku 1419 Baldassare Cossa umiera a bankár Bicci splní svojmu priateľovi aj posledné želanie: Aby tento človek neupadol do zabudnutia, nechá mu postaviť v krstiteľnici florentského dómu nádherný pomník, a to slávnym Donatellom, ktorému pomáha mladý architekt Michelozzo, neskoršie nie menej slávny umelec. Dodnes je tam nápis:

Joannes quondam papa XXIII. - "Ján XXIII., kedysi pápež".

Ale to sú dejiny umenia. V dejinách cirkvi tento pápež nesmie existovať inakšie ako protipápež.

Prameň: Emanuel Eckardt, "Der doppelte Johannes XXIII.", Die Zeit, č. 41, 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Ako vznikol Korán

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Theodor Nöldeke

V koráne sa vyslovene píše, že ho Mohamedovi po kúskoch „dolu zoslal", „zjavil" boh. Sprostredkovateľom bol anjel, ktorý má mená „duch", „svätý duch" alebo „Gabriel". Ten diktoval zjavenie prorokovi, ktorý slová opakoval a potom oznámil svetu.

Nevie sa však veľa o tom, ako tieto jednotlivé časti dostali literárnu formu. Zdá sa, že Mohamed sám nikdy nič nenapísal. Veľa sa debatovalo o tom, či vôbec vedel čítať a písať, a to najmä medzi moslimami, žiaľ, viac s uvádzaním dogmatických argumentov a nepodloženej tradície ako s hodnovernými dôkazmi. Dnes (kniha bola napísaná okolo r. 1860, pozn. prekl.) sa má za to, že nebol v týchto umeniach ignorantom, ale z praktických dôvodov považoval za lepšie použiť odborníka, keď sa malo niečo napísať. S istotou sa dá predpokladať, že už v raných štádiách islamu existovali aj dlhé state koránu v napísanej forme. Svedčí pre to najmä skutočnosť, že prorok už v Mekke vkladal a vynímal nejeden odsek či verš z predošlých zjavení…

Prorok opakovane upozorňoval svojich nasledovníkov, aby zrušili niektoré verše alebo celé odseky, aby na ne zabudli, lebo ich vyhlasuje za zrušené. Osobitne sa to týkalo dvoch veršov, v ktorých uznal tri pohanské bohyne za vysoké božstvá, ovplyvňujúce boha. Vysvetľoval to chvíľou slabosti, keď chcel urobiť kompromis so svojimi krajanmi, aby ich získal na svoju stranu; najvyššie postavenie však pripisoval vždy Alahovi. Skoro to oľutoval a spoznal, že mylné slová boli inšpiráciou od Prvého diabla. (Práve tieto verše spracúva Salman Rushdie v Satanských veršoch.)

Zložitejšia sa na prvý pohľad vidí byť otázka rušenia predpisov a zákonov, ktoré sú určené pre moslimov, a od stati k stati sa pomerne často menia. V podstate tu nič nie je v rozpore s Mohamedovou predstavou boha. Preňho je boh absolútny despota, ktorý vyhlasuje niečo za dobré alebo zlé bez podstatnej odôvodnenosti; robí to podľa ľubovôle. Mení svoje príkazy, ako sa mu zachce, dáva jedny príkazy kresťanom, druhé židom a tretie moslimom. Keď sa mu zapáči, mení aj príkazy pre moslimov. V koráne sú veľmi rozdielne direktívy, ako majú veriaci zaobchádzať s modlármi. Pre veriacich nemá v tomto prípade ich spôsob konania ten osudový význam ako pre neveriacich…

Mnohé state koránu majú iste rétorickú silu aj na neveriaceho čitateľa, no dielo ako celok nie je po estetickej stránke prvoradej kvality. Nestranní Európania s určitými znalosťami reči sa zhodnú v tom, že Mohamed nie je v žiadnom ohľade majster štýlu; príliš často sa opakuje. V ušiach každého pobožného moslima znejú takéto slová, samozrejme, takmer tak urážlivo ako je byť ateistom alebo polyteistom. Pre moslima je práve dokonalý štýl a vzorná reč koránu nepopierateľný dôkaz zázraku a jeho božského pôvodu. Taký názor u ľudí, ktorí vedia neskonale lepšie po arabsky, ako sa kedy môže naučiť nejaký európsky arabista, je pre nás veľmi prekvapujúci. V čase vzniku koránu existoval v arabčine poetický štýl a práve degeneroval do maniérizmu; prózový štýl neexistoval. Nikto nemôže robiť Mohamedovi výčitky; naopak, jeho dielo bolo prvou dlhou prózou v jeho reči a všetky začiatky sú ťažké.

Neslobodno zabudnúť, že zábava a estetika neboli hlavné ciele nového hnutia. Väčšmi išlo o presviedčanie a nakoniec o obrátenie na novú vieru; o koráne môžeme hovoriť čo chceme - rozšírenie islamu sa dosiahlo vo veľkolepom rozsahu.

Prameň: Theodor Nöldeke, "The Koran" (skrátené), Free Inquiry, 22/2, s. 55-56, jar 2002.

Nie v našom mene!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

AFP

Svetové masmédiá venovali málom pozornosti vnútorným protestom, ktoré vyvolávajú vojnové projekty prezidenta Busha. Odpor proti nim rastie aj v USA. Francúzska tlačová agentúra uverejnila znenie výzvy Združenia Nie v našom mene (Not in our name), ktoré organizovalo 6. októbra 2002 manifestácie, na ktoré prišli desaťtisíce ľudí. Ako platený inzerát bola Výzva uverejnená vo viacerých denníkoch typu New York Times a vyberáme z nej:

Podpisovatelia tejto proklamácie vyzývajú ľud Spojených štátov, aby odolával politike, uskutočňovanej od 11 septembra 2001, ktorá vážne ohrozuje záujmy celého sveta.

Veríme, že národy a štáty majú právo slobodne si voliť svoj osud - bez zásahov mocností ...
V mene amerického národa si Bushova vláda za skoro jednohlasnej podpory Kongresu osobuje právo zakročiť svojou vojenskou mocou kdekoľvek a kedykoľvek ...
V našom mene vytvára vláda dva druhy ľudí: jedných, čo majú základné ľudské práva a druhých, čo ich nemajú...

Hovoríme: NIE V NAŠOM MENE ! Odmietame stať sa spoluvinníkmi ...
Voláme všetkým Američanom, aby sa pripojili k nášmu odporu ... Inšpirujú nás izraelskí rezervisti, ktorí odmietajú slúžiť na obsadených územiach, i keď ich za to čaká trest ... Pripomíname aj príklady rezistencie a prebudenia svedomia v našej národnej minulosti - u tých, čo bojovali proti otrokárstvu alebo sa vzpriečili proti vojne vo Vietname ...
Svet čaká na náš hlas a mal by ho počuť ... Že sa staviame proti vojne a proti potláčaniu práva na jej odmietnutie ...

Medzi podpisovateľmi sú: Noam Chomsky, Martin Luther King III, Edward Said, Gore Vidal, Kurt Vonnegut a iní.

Nepodpísali sa, ale verejne sa proti rozpútaniu vojny vyslovujú a hlasne protestujú aj viacerí penzionovaní generáli:

Anthony Zinni, ktorý v rokoch 1999-2001 viedol ústredné vojenské velenie. Podľa jeho názoru by Bagdad mal byť na 6. alebo 7. mieste priorít, ďaleko za palestínsko-izraelským problémom, za Iránom (kde treba podporovať reformistov) a Afganistanom (kde je cieľom stabilizácia).

Norman Schwarzkopf viedol v roku 1991 operáciu „Púšťová búrka" proti Iraku.

Wesley Clark, šéf vojsk NATO, ktoré v r. 1999 viedli vojnu proti Kosovu.

Prameň: Agence France Presse, 10. októbra 2002.

Presuny chudoby v Portugalsku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Hervé Dieux

Robotníci z východu v imigračnej krajine

Znepokojená volebnými úspechmi krajnej pravice sa Európska únia rozhodla dať na prvé miesto priorít boj proti ilegálnemu prisťahovalectvu. No ak niekam prídu biedni migranti z východu, je to preto, lebo ich tam pozývajú zamestnávatelia, ktorí využijú ich chúlostivú situáciu a znížia mzdy; pracovné predpisy im nerobia starosť. Dobrým príkladom je Portugalsko, kde stavebný priemysel vykorisťuje pracovnú silu z východnej Európy, ktorá je úplne v moci náborových mafií.

Zmätený výraz v ich tvárach prezrádza strach idúci tak ďaleko, že by sa najradšej rozplynuli v krajine. Len nevyhnutné pokrčené plastikové sáčky so znakmi veľkých supermarketov prezrádzajú ich chúlostivú situáciu potulných robotníkov. Aj iné znaky dosvedčujú ich nenápadnú prítomnosť: ruské tabloidy v novinárskych stánkoch na mnohých nádražiach, alebo aj plagátové inzeráty bánk vytlačené azbukou a ponúkajúce

"dobrý pocit byť pri svojich, ak im pošlete peniaze".

Po chýrnom námestí Rossio v Lisabone, ktoré videlo všetky veľké politické manifestácie minulosti, neblúdia nocou len "námesačníci" z bývalých afrických kolónií, ktoré získali nezávislosť po "klinčekovej revolúcii ". Sú tu aj ľudia z Rumunska a Moldavska, z Ruska, Ukrajiny a iných štátov východu; za lepším životom prešli celú Európu - a všade našli len vykorisťovanie a strach.

"Ukrajinci sú tretia zahraničná komunita v našom štáte, po Kapverďanoch a Brazílčanoch, ale už pred Guinejčanmi a Angolčanmi,"

hovorí pani Tatjana Komlišenko Gomesová, vedúca kabinetu ľudských zdrojov na radnici v Lisabone, kde sa usiluje umiestniť krajanov v nejakom priemysle, najmä v súkromnom staviteľstve. Najmarkantnejší znak novej situácie je, že ide spravidla o vysťahovalcov vysokej intelektuálnej úrovne, najmä ak sú to Ukrajinci, napríklad tento manželský pár lekárov: žena pracuje v továrni na plastik, manžel ako stavebný robotník.

"Portugalsko je migračná točňa, reprezentujúca vývojový model založený na intenzívnom využívaní pracovnej sily. V európskych pomeroch je jedinečné tým, že je naraz aj štátom intenzívnej emigrácie aj imigrácie,"

charakterizuje situáciu svojej vlasti p. Carlos Trinidade, pracovník CGTP, najväčšej portugalskej odborovej organizácie. Veľké migračné ťahy - ktoré počas nekonečnej agónie Salazarovej diktatúry takmer vyľudnili niektoré oblasti Portugalska - sa od začiatku deväťdesiatych rokov spomalili, ale aj tak žije v súčasnosti v cudzine okolo štyroch miliónov Portugalcov: 1,2 milióna v USA, 1 milión v Brazílii a 700 000 vo Francúzsku. To je skoro neuveriteľných 40 % obyvateľstva štátu, ktorý len nedávno (na jar 2001) prekročil prah 10 miliónov obyvateľov. V roku 1993 došlo k zvratu a migračné saldo sa stalo pozitívnym. Tento trend sa ešte zvýrazňuje v posledných rokoch, keď prisťahovalectvo z východnej Európy prevyšuje tradičný príchod ľudí z luzofónskych oblastí (bývalé kolónie).

Regionálne nepomery

Zárobok má pre jedných priťahovací význam, pre druhých odradzovací: desaťtisíce Portugalcov, najmä slabo kvalifikovaných, idú každoročne radšej skúsiť šťastie do Nemecka, do Švajčiarska, do Francúzska, dokonca aj do Baskicka. Nečudo: priemerná mzda je v Portugalsku trikrát nižšia ako v Nemecku (648 euro proti 2 250 euro). Pokiaľ ide o minimálnu mzdu, tá ostala v Portugalsku aj potom, čo sa ceny potravín a nájomného vyrovnali európskym štandardom, veľkodušne na výške biednych 339 euro, čo je o málo viac ako polovica gréckych 616 euro.

"Technicko-právnicky síce portugalský robotník kdesi v Európe už nie je migrant či emigrant, ale táto interpretácia nesedí, lebo zväčša je všade naplno vykorisťovaný," pohoršuje sa p. Trinidad. "A patronátu vyhovuje proces nahradzovania: odchádzajú organizovaní, často uvedomelí robotníci, prichádza lacná pracovná sila."

V poslednom desaťročí malo Portugalsko každoročne vysoký rast výroby, veľmi nízku nezamestnanosť a pozitívnu devízovú bilanciu. Počíta sa, že do konca tretieho obdobia podpory EÚ - do roku 2006 - dosiahne 80 % priemerného zárobku EÚ. Pri podrobnejšom štúdiu doterajších výsledkov však na prvý pohľad udrie do očí regionálny nepomer. V oblasti hlavného mesta žije len tretina obyvateľstva, ale v r. 1999 sa tu vyrobilo 46 % hrubého národného výrobku. Čo do rozlohy najväčšia oblasť Alenteja prispela len 4,1 percentami.

P. Inacio Mota da Silva z Generálneho inšpektorátu práce vysvetľuje: "Sme v podobnej situácii ako naši európski partneri pri rekonštrukcii hneď po vojne. Sektor súkromnej výstavby explodoval." Potrebná pracovná sila prichádza najmä z východnej Európy. Nie vždy sa pri tom prihliada na pracovné pomery nových robotníkov a bytové pomery chudobných ľudí v Portugalsku ostávajú žalostné.

Hodnotenie migračnej situácie zástupcami združenia pre profesionálne vzdelávanie - ktoré prisťahovalcom odporúča na prvom mieste jazykové kurzy - vyznieva jednoznačne:

"Portugalská spoločnosť priznáva emigrantom z východu vo všeobecnosti vysokú profesionálnu etiku a disciplinovanosť. Dôsledok toho je, žiaľ, že v nich vidíme často len otrockú pracovnú silu ... Hoci Portugalsku chýba kvalifikovaný personál, nerobí sa nič, aby sa využila možnosť, keďže mnohí z nich sú inžinieri, lekári a technici."

Existuje však aj tienistá stránka problému:

"Ak nie sú obeťami advokátov, ktorí z nich pod kepienkom pomoci pri získaní povolenia bývať vymámia ďalšie eurá, alebo sprostredkovateľov práce, ktorí ujdú s ich platom, často sú obeťami vlastných mafií."

Ako pochodil Sergej, 25 rokov, ktorý zanechal na Ukrajine ženu a dievčatko? Je elektrikár a raz sa rozhodol odpovedať na inzerát, akými je zaplavená všetka tlač jeho vlasti a predstavuje Portugalsko ako eldorádo pokoja a slnka:

"Cesta trvala štyri dni a zastali sme v Španielsku. Pri príchode bolo treba hneď zaplatiť 300 dolárov miestnej mafii, ktorá nás dopravila do Portugalska a našla nám prácu ... Mafia sa často dohodne s patrónom, aby nových zamestnancov za mesiac prepustil. Príde k nim potom druhý mafiózo a ponúkne im - sú bez práce, bez zárobku - pôžičku 100 dolárov a sú v tom, to je začiatok násilia, vydierania, hrozieb ..."

Sergej nepatril k tým nešťastníkom, čo tak rýchlo stratia prácu. Pracoval v Algarve na juhu štátu päť mesiacov, šesť dní v týždni a desať hodín denne ako mechanik vo veľkej americkej filiálke, a to za 80 000 eskudov na mesiac (asi 400 euro), ale bez pracovnej zmluvy. Šéf mu stále odmietal podpísať žiadosť o pracovné zaradenie (čo by mu bolo umožnilo uvoľniť zovretie vydieračov); asi je preňho výhodnejšie obracať sa na tento „úrad" pre ľudské pracovné zdroje s veľmi výhodnými platobnými podmienkami. A tak Sergej dnes žije skrývajúc sa v Lisabone, na čas prijatý do akéhosi strediska pomoci takým, ako je on: bez papierov, bez práce, ale rozhodol sa neplatiť mafii, aj keby to malo ohroziť jeho život. Uzatvára: "Od 80 do 90 % Ukrajincov tu žije v ustavičnom strachu."
Jednoduchý odhad počtu potenciálnych obetí mafióznych sietí na základe diplomatických a policajných prameňov vyvolá závrat pri výpočte pravdepodobných či možných ziskov: popri 45 000 legálnych prisťahovalcoch z východu sa počet ilegálnych pracovníkov odhaduje na 150 až 200 000 - všetci sú možné obete obchodovania s ľudskými bytosťami, a to na úrovni, ktorá nemá obdobu od čias obchodovania s otrokmi medzi Kapverdskými ostrovmi a Brazíliou.

Vlani v júli sa na Avenida da Republica o vlások vyhlo najhoršiemu. Jeden mladý Ukrajinec, len pár dní v Portugalsku, držal 45 minút v zajatí jedného kaviarnika na tejto živej ulici v pešej zóne, kde sa zhŕklo okolo 200 ľudí. Chvíľu trvalo, kým sa našiel niekto, kto preložil požiadavky premiešané s nárekom a slzami. Krajania ho včera obrali o posledný halier, zúfal si, bál sa o život, chcel sa vrátiť domov a žiadal ... políciu! Keď prišli na miesto odborníci, aby vyjednali pokojné vzdanie sa únoscu, museli nášho Ukrajinca chrániť, aby ho dav nelynčoval ...
P. António Vitorino, portugalský komisár pre spravodlivosť a vnútorné záležitosti EÚ, slávnostne vyhlásil: "Na jednej strane udržanie a rozvoj priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, na druhej strane ochrana základných práv občanov, to budú bezpochyby zásadné prvky európskej konštrukcie najbližších rokov." Ani vo vlastnej krajine ho dobre nepočuli. Až dosiaľ bolo jedinou odpoveďou na bezpríkladnú migračnú vlnu vládne nariadenie o mimoriadnej regularizácii pobytu z konca r. 2001.

"Disponibilita", disciplína a snaživosť sú vlastnosti, ktoré sa robotníkom z východu jednoznačne uznávajú a v rozhovoroch o nich vycítiť, že portugalská spoločnosť má pre nich určitú empatiu. Takto unikajú prejavom xenofóbneho odmietnutia, ktoré čaká Afričanov alebo Romov. Stávajú sa vraj dokonca predmetom "pozitívnej diskriminácie". Toto však jatrí pocit krivdy u druhej generácie africkej emigrácie, búriacej sa proti spôsobu vykorisťovania svojich rodičov, ktorá sa cíti oklamanou a bez skutočných vyhliadok na integráciu ...

Listy čitateľov:

V nasledujúcom čísle uverejnil LMD list čitateľa D. Vanniera z Bruselu, ktorý sa vrátil z Portugalska a takto komentuje masívnu exploatáciu imigrantov z východu:

Naozaj som stretol v Portugalsku Ukrajincov, Moldavcov a Rusov. V novinárskych stánkoch sú nielen ruské bulvárne časopisy žalostnej úrovne, ale aj tri časopisy dobrej úrovne, vydávané v Portugalsku v ruskom a ukrajinskom jazyku a štvrtý, vydávaný v Kijeve po rusky pre migrantov do Portugalska z celej Konfederácie nezávislých štátov! Tieto štyri publikácie obsahujú veľa informácií o štátoch EÚ, Portugalsku a problematike sezónnych prác a vysťahovalectva a ich tón je celkom iný, ako majú moskovské masmédiá: liberalizmus je umiernený, o "otvorení Európy" sa hovorí bez ilúzií a bez antikomunistickej hystérie, píše sa tu "o objave" skutočnosti kapitalistického vykorisťovania, čo by ste márne hľadali v ruskej tlači ... Hľadá sa prístup k portugalským odborom a antirasistickým hnutiam. Treba povedať, že imigranti z východu sa cítia veľmi ponižovaní, keď majú nahradiť napr. v stavebníctve "černochov" - a za nižšiu mzdu ... Sú si vedomí a povedia to, že oni "s diplomami" pracujú často pod dozorom portugalských predákov, ktorí majú len tie štyri roky povinnej ľudovej školy za Salazara ... A tak sa ukazuje ďalší rozdiel medzi dedičstvom po sovietoch a po fašizme.

Prameň: Hervé Dieux, "Transfers de pauvreté au Portugal",  Le monde diplomatique, č. 580, júl 2002.

Nemecko v daždi bômb

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Jörg Friedrich

Horiace Drážďany

Súčasný nemecký historik vyvolal v Anglicku spor o bombardovaní: Bola Churchillova požiadavka zničujúcich leteckých náletov na nemecké mestá vojnovým zločinom?

Friedrich napísal hrubú knihu, v ktorej po prvý raz podáva podrobný rozbor priebehu bombardovacej vojny spojencov, v podstate len Anglicka a USA, proti Nemecku, a to predovšetkým z hľadiska postihnutých obetí. Vzhľadom k záveru si musí nechať denne klásť od reportérov aj historikov otázku, ako príde k tomu, aby označil Churchilla za vojnového zločinca, čo ostatne nikde nepovedal. Ani juristicky by to neobstálo, lebo v histórii sa ešte nestalo, žeby víťaz bol obžalovaný za to, ako viedol vojnu. Čo nebolo, môže byť?

V Anglicku vyvolala kniha rozruch. Veď ich vojnový premiér „Winnie" (niečo ako miláčik Vincko) dostal práve od poslucháčov rozhlasovej stanice BBC titul „najväčšieho Brita" všetkých čias. Jemu pripisovať vinu za smrť asi pol milióna nemeckých civilistov? Absolútna väčšina Angličanov vidí v roli svojho národa v boji proti Hitlerovi veľkoplošný epos bez jedinej škvrnky; protinemecké pocity ostávajú jediným spoločensky trpeným predsudkom. Masmédiá bijú na poplach:

„Neslýchaný útok na spojenecké vedenie vojny" - Daily Telegraph.

„Revizionistický pokus vyhlásiť za morálne rovnocenné Churchillov súhlas s plošnými bombardovaniami a nevýslovné zločiny nacistov" - Daily Mail

„Musel byť netvor, ak chcel pred Hitlerom zachrániť vlasť, ktorú ľúbil" - populárna poslankyňa Strany práce Mo Mowlanová.

Friedrich do podrobností dokumentuje, ako Churchill už na začiatku vojny od svojich plánovačov žiadal „zničujúce" útoky na nemecké mestá - nielen na vojenské objekty. Keď však neskôr videl filmy horiacich miest, zarazil sa:

„Sme beštie? Nezachádzame priďaleko?"

Autor akribicky rekonštruuje plošné požiare vyvolané britskými a americkými bombardérmi, ktoré dosiahli vrchol až v poslednom roku vojny. Od januára do mája 1945 im padlo za obeť dennne priemerne 1000 civilistov. O výsledku vojny to už dávno nerozhodovalo - bola to len odplata a trest pre civilné obyvateľstvo, uzatvára Friedrich.

K rozruchu okolo novej knihy prispelo aj to, že Briti sa druhou svetovou vojnou zaoberajú priam obsesívne. Listinu bestsellerov vedie napríklad už mesiace „Berlin: The Downfall 1945" (asi Skaza Berlína r. 1945), kde sa dočítame, že vojnová generácia Angličanov ťažko znášala, že Nemci ich už 14 rokov po vojne hospodársky predbehli. Briti síce vojnu vyhrali, ale mier prehrali. Preto romantizujú a prekresľujú svojich vojnových hrdinov - ako ostatne aj Američania a Francúzi.

U tých, čo nezažili nemecký Göringov „Blitzkrieg" proti Londýnu a iným mestám - padlo mu za obeť asi 60 000 Britov, vytvorili komiksy, filmy a televízia bizarný obraz nepriateľa: nacistickí katani štekajú „Marš!" a "Achtung!", prípadne poslušne zrážajú opätky „Jawohl, mein Führer!" - všetko slová majúce pevné miesto na športových stránkach bulvárnej tlače pred každým stretnutím anglických a nemeckých futbalistov.

Letecká vojna bola do vylodenia spojencov v Normandii ich najdôležitejší prínos do vojny. Výdavky na Royal Air Force činili polovicu vojnových výdavkov. 44 percent posádok bombardovacích lietadiel prišlo pri náletoch na Nemecko o život.

Už v priebehu vojny sa ostatne ozvali otázky, ktoré teraz opakuje Friedrich: Aký bol vojenský osoh plošných bombardovaní a dajú sa tieto eticky ospravedlniť? Chichesterský biskup George Bell vo februári 1944 vytkol Churchillovej vláde v parlamente „bombardovanie nepriateľských miest v súčasnom rozsahu a predovšetkým útoky na civilné ciele". Žiadal „pomernosť nasadených prostriedkov a dosiahnuteľných cieľov".

Socialistický spisovateľ George Orwell však argumentoval, že

„bomby nie sú osobitne neľudské; bombardovacie lietadlo, ktoré má za cieľ ochromiť priemysel či dopravu, je pomerne civilizovaná zbraň."

Napriek všetkému bol Churchill natoľko rozumný, že opakovane zapochyboval o účinnosti maršálom Arthurom Harrisom ("bombovač Harris") plánovaných bombardovaní. Nakoniec súhlasil s tým, že Harris vysielal cez kanál svoje a americké lietadlá, ktoré systematicky spustošili 161 nemeckých miest. Až po zničení Drážďan vo februári 1945 sa Churchill opatrne dištancoval od „teroristických opatrení kráľovského letectva".

Dnes má sir Arthur Harris bronzovú sochu uprostred Londýna, hoci po vojne na rozdiel od iných prominentných generálov nebol menovaný lordom a roztrpčený sa vysťahoval. Keď matka kráľovná, ktorá Nemcov nenazývala inakšie ako „Huni", v roku 1992 odhaľovala jeho pomník, protestovali stovky pacifistov proti kráľovskej pocte pre „masového vraha".

„Samozrejme treba stratégiu, ktorej padlo za obeť 75 000 detí, morálne odsúdiť",

priznáva aj oxfordský historik Adrian Gregory. Sebakriticky priznáva svojim britským kolegom, „že síce intenzívne skúmali dejiny bombardovacej vojny, ale ich záujem sa skončil v momente, keď lietadlá zhodili svoje bomby". Nemeckých kolegov však upozorňuje, že aj ich pozemná perspektíva hodnotenia bombardovaní môže byť nebezpečná:

„Keby teraz Nemci začali pestovať kult nevinných obetí, malo by to fatálne následky."

Prameň: Podľa M. Sontheimera v Spiegel, č. 49, 2002 a internetu.

*  *  *

Etická stránka leteckých bombardovaní cielene len civilného obyvateľstva je pre ateistu jednoznačná: sú neprípustné. Aktuálnosť tejto témy podčiarkujú americké prípravy na vojnu proti Iraku a osobitne skutočnosť, že nielen na leteckých základniach v Nemecku, Taliansku a inde, ale aj na materských lietadlových lodiach vysielajú letcov na ich úlohu kresťanskí duchovní poradcovia s modlitbou: „Bože všemohúci, vráť nám našich synov zdravých." Existuje väčšie farizejstvo tzv. „humanistov"?

K vzájomnému obviňovaniu spojencov a Nemcov za vedenie druhej svetovej vojny: Trvalo dlho, kým priznali obrovské obete Sovietskeho zväzu a významné víťazstvá Červenej armády. Aj dnes o nich neradi hovoria - treba to pripomínať.

Levi Fragell vztyčuje v Nigérii Sviecu slobody

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Babu Gogineni

Práve v čase otrasného náboženského konfliktu v Nigérii koncom novembra 2002 prišiel tam Levi Fragell, prezident Medzinárodnej humanistickej a etickej únie. V Lagose, Ibadane a Ikenne usporiadal tlačové konferencie, stretol sa s funkcionármi univerzít a profesormi, vedúcimi NGO, členmi humanistických spolkov, a prednáškou oslovil študentov hlavnej nigérijskej univerzity v Ibadane.

V priebehu celej svojej návštevy bránil humanistické zásady, odsudzoval fatwu a volal po okamžitom zrušení ukrutných zákonov šarie, existujúcich v 12 z 36 nigérijských oblastí. 3. decembra navštívil 3000 žiakov sekulárnej Konvalinkovej školy, založenej r. 1956 chýrnym nigérijským humanistom Tai Solarinom, ktorému venoval nigérijský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Wole Soyinka (1986), tiež humanista, svoju knihu The Open Sore of a Continent (asi Otvorená rana jedného kontinentu).

Šaria a Nigéria

Nigéria je čo do počtu obyvateľov najväčší africký štát: má 120 miliónov obyvateľov; títo hovoria 250 rečami a hlásia sa väčšinou k islamu na severe a ku kresťanstvu na juhu. Po mnohých rokoch vojenskej diktatúry, ktorá priviedla štát do hospodárskeho úpadku, dochádza teraz k pomalému ozdravovaniu krajiny na ceste k slobode a demokracii, no veľkou prekážkou sa ukazuje zavádzanie barbarských zákonov šarie v niektorých administratívnych oblastiach štátu, z čoho vznikajú nepriateľstvá medzi náboženskými komunitami, vedúce neraz k ozbrojeným bojom; za posledné dva roky v nich prišlo o život 3000 ľudí. Federálna konštitúcia Nigérie je sekulárna, ale v 12 severných oblastiach (štátoch) existuje islamský spôsob trestu: bičovanie za požitie alkoholu, amputácia rúk za krádež a ukameňovanie k smrti za cudzoložstvo.

Amina Lawal, Miss World a ThisDay

V štáte Katsina viedol takýto zákon k odsúdeniu 30-ročnej Aminy Lawalovej na trest smrti ukameňovaním za cudzoložstvo a nemanželské dieťa. Sudca Hlavného šariového súdu Ahaji Aliyu Abdullahi rozhodol, že Amina má byť verejne popravená, keď bude jej t.č. sedemmesačné dieťa odkojené. Ak nezasiahne federálna vláda, bude Amina, keď príde čas, zakopaná po krk do zeme a k smrti ukameňovaná. Otec „nelegitímneho" dieťaťa bol zbavený viny, lebo prisahal na korán, že nie je otcom a šaria neuznáva vedecké dôkazy otcovstva ... Prebieha prepotrebná celosvetová kampaň za záchranu života Aminy a zrušenie týchto brutálnych zákonov.

Prípad Aminy bol pozadím pre bojkot voľby Kráľovnej krásy, Miss World, v Lagose, hlavnom meste Nigérie: na jednej strane reprezentantky mnohých štátov sveta odmietli zúčastniť sa súťaže, ak sa usporiada v štáte, ktorý pripúšťa také barbarské tresty. Na druhej strane sa doma ozvala moslimská fundamentalistická opozícia, ktorá odmietala súťaž kráľovnej krásy ako niečo, čo uráža a ponižuje ženu ako aj islam - najmä ak sa to deje počas svätého mesiaca ramadánu.

Nasledujúce udalosti boli veľkým prekvapením pre civilizovaný svet: v módnej časti najčítanejšieho lagoského denníka ThisDay bola uverejnená v súvislosti s voľbou Miss World vraj rúhavá urážka proroka Mohameda (asi ako že by si bol niektoré z dievčat vybral) a vyvolala nerozumné protesty moslimských fundamentalistov, ktoré sa zvrhli v nekontrolovateľné výčiny výtržníkov, vrcholiace náboženským konfliktom medzi kresťanmi a moslimmi v meste Kaduna; zahynulo tu 200 ľudí a 30 000 stratilo strechu nad hlavou; boli oboch náboženstiev.

Fatwa a postoj IHEU

V súvislosti s nepokojmi a násilím je v prvom rade potrebné obnoviť pokoj a poriadok zmierením bojujúcich stránok spoločnosti. Keďže však ústredná vláda vedená južanským kresťanským prezidentom Obasanjom ostala relatívne nečinná, využil to p. Mahamoud Shinkafi, zástupca guvernéra Zamfary (ďalší severný moslimský štát), a vyhlásil fatwu, ktorou vyzýva moslimov, aby zabili  Isomiu Danielovú, autorku inkriminovaného článku, ktorá študovala v Londýne a teraz sem ušla, aby si zachránila život.

Táto napätá a explozívna situácia bola bezprostredným kontextom návštevy Levi Fragella v Nigérii. Privítal ho Leo Igwe, predseda Nigerijského humanistického hnutia a reprezentant Sekcie IHEU pre rast a rozvoj humanizmu v subsaharskej Afrike. Vo svojej reči zdôraznil, že pluralistická a prevažne religiózna krajina ako Nigéria nemá inú možnosť ako prevziať oslobodzujúce posolstvo humanizmu, založené na uznaní našej spoločnej a nerozdielnej ľudskosti. Humanizmus je filozofia ľudských práv a pokroku.

V sídle vplyvného týždenníka Tell v Lagose mal Levi Fragell tlačovú konferenciu, na ktorej pripomenul blahodarnú rolu tlače počas vojenskej diktatúry v Nigérii. Vyhlásil, že

„fatwa proti novinárke Isomii Danielovej je mala fide, zlomyseľnosť, útok na ľudské práva a slobodu, osobitne na slobodu tlače a prejavu. Odsúdiť niekoho na smrť za púhe vyslovenie alebo napísanie niečoho, nech by to bolo ako opovážlivé, je v dnešnom svete nemysliteľné. Žiadne náboženstvo nesmie mať výsadu osobitnej ochrany alebo imunity pred komentárom alebo kritikou." A nazval to „zlovestným indikátorom, že Nigéria upadá do späť do islamského veku temna".

Vyslovil požiadavku, aby federálna vláda zakročila - len tak zachráni Nigériu pred pádom do divošstva a náboženskej neznášanlivosti.

Ľudské práva, nie „sväté" knihy

Pripomenúc rozhodnutie Bangladéšskho najvyššieho súdu (aj to je islamská krajina), ktorý v roku 2000 zakázal všetky fatwy, Levi Fragell zdôraznil, že v modernom svete fatwa nie je prípustná a nedá sa odôvodniť; tí, čo by takýmto spôsobom chceli presadzovať svoje predstavy o „spravodlivosti", sami sa stavajú mimo civilizovaných zákonov a mali by byť potrestaní za navádzanie k vražde. Zákonodarcov vyzval, aby si brali inšpirácie z hodnôt Univerzálnej deklarácie ľudských práv a nie zo zastaralých kníh, vydávajúcich sa za božské zjavenia: jedno je, či je to korán, biblia alebo védy.

Levi Fragell uistil Aminu Lawalovúo plnej solidarite IHEU v jej nešťastnej situácii a opakoval presvedčenie, že voľba životného partnera a rozhodnutie mať či nemať dieťa je základné ľudské právo, a to dokonca intenzívne osobné; nemôže byť zrušené nijakým náboženským ani politickým príkazom, diktátom či doktrínou.

IHEU a jej členské organizácie budú naďalej podnikať kroky v prospech Aminy a Isomie, ako sa aj v minulosti postavili na obranu práv Salmana Rushdieho a Taslimy Nasrinovej. Celosvetová komunita humanistov bude pokračovať vo svojom boji za prísnu odluku cirkvi od štátu, ktorá je jediným garantom slobody svedomia a prejavu pre všetkých ľudí bez ohľadu na ich vieru. Boj proti zákonom šarie bude pokračovať.

Prosím posielajte súhlasiace a podporné listy na adresu campaing@iheu.org.

Prosím uložte tento list na svoju webstránku a posielajte ho svojím priateľom.

Na adrese www.iheu.org si vytvorte weblink, aby hlas slobody znel hlasnejšie.

Levi Fragell navštívi po Nigérii ešte Ghanu a Ugandu, aby aj v týchto štátoch posilnil ich humanistické hnutia. Rozvoj humanizmu a podpora humanistických organizácií v Afrike - aj finančne - je prioritnou úlohou IHEU.

V októbrovom čísle (roč.2002) časopisu The Freethinker  (Voľnomyšlienkar) nájdete článok Lea Ingwesa „Muslims Turn Back the Clock on Nigeria" (asi Moslimovia v Nigérii vracajú hodiny späť) - www.freethinker.co.uk.

IHEU je medzinárodná zastrešovacia organizácia v Londýne, združujúca humanistické, racionalistické, voľnomyšlienkarské, ateistické, laické a etické organizácie. Reprezentuje skoro sto členských organizácií z 37 štátov pri OSN, UNICEF a Rade Európy, kde má štatút poradnej NGO (nevládnej organizácie). Je jednou zo 40 NGO pri Rade Európy s právom podávať sťažnosti v súvislosti s porušením Európskej sociálnej charty; má pracovné vzťahy k UNESCO a prostredníctvom masmédií a svojich členských organizácií bojuje za ľudské práva.

Nedostatok neviest v Indii

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

John Lancaster

Kam vedú selektívne potraty

Pred štyrmi rokmi, ako je to tu zvykom, sa vybrali Jai Palarwal a jeho žena hľadať nevestu pre svojho najstaršieho syna. Oslovili priateľov a príbuzných - ale až po dvoch rokoch dohodli schôdzku s rodičmi jedného dievčaťa zo susednej dediny. Manželstvo z toho aj tak nebolo - tí si mysleli, že dievča vydajú lepšie. Za dva roky od tých čias sa v tej veci nepohol lístok na strome.

„Tí chceli ako ženícha vládneho zamestnanca s lánmi polí, no to my nemáme",

hovorí Palarwal, elektrikár na dôchodku, odpočívajúc na poľnej posteli pred svojím skromným štvorizbovým domom.

"Rodičia toho dievčaťa sú veľmi prieberčiví."

Môžu si to dovoliť. Žijú v štáte Haryana a v Haryane ubúda dievčat.

Tento úrodný roľnícky štát na západ od New Delhi produkuje v pomere k celkovému počtu narodení menej dievčat ako kdekoľvek inde v Indii. Cenzus roku 2000 vykázal len 820 dievčat na 1000 chlapcov medzi deťmi do 6 rokov; v roku 1991 ich bolo 879. Nevyrovnaný pomer pohlaví reflektuje šírenie modernej lekárskej technológie, najmä vyšetrovaní ultrazvukom, čo umožňuje indickým rodičom vyhovieť svojim kultúrnym preferenciám pre synov abortovaním neželaných dievčat.

Situácia v Haryane sa stala zúfalou, pretože niektorí rodičia nielenže znižujú požadovanú výšku vena, ktorú má dostať nevesta, ako je to v Indii stále zvykom, ale naopak, ponúkajú „cenu za nevestu" rodinám, ktoré majú dievča pre ich syna.

„O to sa chcem teraz pokúsiť", hovorí Palarwal a chystá 25 000 rupií, asi 520 USD, pre ochotnú rodinu dievčaťa.

„Aj keď bude škuľavá, chcem mať syna ženatého."

Kým Haryana je extrémny prípad, trend je zreteľný aj na celoštátnej úrovni. Počet dievčat pod 6 rokov klesol z 945 na 1000 chlapcov v roku 1991 na 927 v roku 2001. Najprudší pokles sa zaznamenal v najbohatších oblastiach Indie, vrátane prosperujúceho okolia New Delhi, kde majú dvojice finančné prostriedky na potraty pre výber pohlavia a zhubný nátlak rodičov a svokrovcov, „aby to bol syn", býva veľmi silný.

Až teraz však začínajú ľudia vidieť, čo značí nedostatok dievčat pre ich synov.

„Voľakedy sme hovorili «Musí byť zo správnej kasty, zo správnej rodiny, zo správneho štátu»", spomína si Mahendra Singh, 54 rokov, roľník a člen obecnej rady, hľadajúc ďaleko-široko nevestu pre svojho 22-ročného syna. „Dnes je nám všetko jedno, len nech príde dievča do domu."

Testy na určenie pohlavia plodu sú v Indii zakázané a v Haryane viedol úbytok neviest k tvrdým policajným zákrokom voči lekárom a technikom, ktorí nedbali na zákon; došlo k viacerým hlasne publikovaným zatknutiam a uväzneniam. Experti však tvrdia, že zákon sa dá ľahko obísť a niet náznakov, žeby bežné indické páry zanechávali starodávny obyčaj hľadať možnosť, ako mať mužské potomstvo.

„Úrady sú zhrozené úbytkom neviest v Haryane a zostria predpisy," vraví Richa Tanwar, riaditeľ Ústavu pre otázky žien na univerzite Kurukshetra v Haryane. „Ale to na veci nič nezmení. O.K., povedia ľudia, nech má sused dievča, ja chcem mať syna".

Takéto postoje nie sú nič nové v južnej Ázii, kde sa syn považuje za ekonomické zabezpečenie a dievča za istý výdavok, keďže pri vydaji sa jej musí dať veno. Niektorí rodičia sa nezastavia ani pred vraždou zadusením či vyhladovaním novorodeného dievčatka, prípadne ho aj otrávia ópiovými guľôčkami.

Znie to neuveriteľne, ale možnosť lekárskych testov typu amniocentézy a ultrazvuku v posledných dvoch desaťročiach vyvrátila pomer pohlaví z normálnych koľají.

Ako hlási nedávna štúdia Unicef, južná Ázia je jediná oblasť sveta, kde neplatí globálna biologická norma a je tam len 94 žien na 100 mužov, takže tam (pri 1,1 miliardy obyvateľstva) jednoducho „chýba" 74 miliónov žien; 50 miliónov ich chýba v Indii !

Rovnováha je silne porušená najmä v štáte Haryana, vravia experti, lebo tu sa kombinujú tradičné hodnoty s vysokým stupňom vzdelania a súčasne aj príjmov. To znamená, že rodičia vedia o lekárskych testoch na určenie pohlavia a môžu si ich dovoliť.

„Ak berieme v Haryane do úvahy len vzdelanú populáciu, zistíme, že pomer pohlaví je ešte horší", dokazuje Anwar. „Kto má vedomosti, nájde cestu a spôsob, ako použiť a zneužiť technológiu, aby si prišiel na svoje a zbavil sa dievčenského plodu."

V dedine Bhali Anandpur, asi 100 km na západ od New Delhi, žije asi 800 rodín. Je to typická roľnícka dedina obkľúčená poliami cukrovej trstiny, čistá a dobre udržovaná, s koedukačnou strednou školou a hinduistickým kostolom na tehlami vydláždenej hlavnej ulici.

Čosi je tu však nenormálne. Pri súpise obyvateľstva v roku 2000 - viedol ho učiteľ Omo Prakash - sa napočítalo 2 370 obyvateľov mužského a 1 957 ženského pohlavia. Disparita je ešte väčšia pri deťoch do 6 rokov: 351 chlapcov a len 302 dievčat.

Nebola špeciálna kategória dievčat a žien vo veku na vydávanie, ale mládenci tu vedia aj bez cenzu, že sú a mnohí ostanú sami. Zákonný vek na uzavretie manželstva je 18 rokov, ale mnohé dievčatá sa vydávajú ako mladé alebo stredné tínejdžerky.
„Všetci chlapci, čo ich tu vidíte, ostanú navyše", hovorí Palarwal, elektrikár, ukazujúc na tucet mládencov zídených pred jeho domom toto slnečné ráno.

„Skončíme dnešnú robotu a keď príde večer, budeme tu zas sedieť a budú si v sebe vravieť: «Ani dnes som nemal nijaké dievča.»"

Medzi mládencami bol aj Ajit Singh, 29 rokov, ktorý sa zdá byť vhodnou partiou na manželstvo, má univerzitný diplom a ako predavač lekárskych nástrojov dobre zarába. Aj on hovorí, že hľadanie neviedlo k ničomu. „Pár rokov som všade hľadal, no v posledných rokoch sa potreba niečo nájsť stáva zúfalou ..."

Sajno Palarwalová, 60 rokov, opisuje, ako roky hľadala nevestu pre svojho syna Rotasa, a nadarmo. „Sme chudobní", dodáva; manžel jej umrel pred deviatimi rokmi. Nakoniec sa pred dvomi rokmi rozhodla hľadať mimo Haryany a zapojac pomoc príbuzných s kontaktmi až do stredoindického štátu Madhya Pradesh. „To sme už boli zúfalí. Boli by sme brali akékoľvek dievča."

A tu sa dopočuli o jednom 16-ročnom dievčati, ktoré by prišlo do úvahy, síce z inej kasty, ale Rotas a dvaja strýkovia aj tak sadli do vlaku na 800 kilometrovú jazdu do jej dediny. Kým Rotas sedel v inej izbe, jeho strýkovia videli dievča aj jej rodinu a dohodli sa o záležitosti.

O pár týždňov videl Rotas svoju ženu Archanu po prvý raz; to bola svadba. Jeho matka dala rodine dievčaťa asi 100 dolárov, to ako „dar".

Zdá sa, že sa všetko podarilo. Kým sa jeho žena, teraz už 18-ročná, motá v pozadí, Rotas Palarwal spokojne precedí medzi zubami: „Aj ona je teraz Haryančianka. Som z toho všetkého veľmi šťastný."

Prameň: John Lancaster, International Herald Tribune, 3. december 2002.

Tieň orla

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Internet

Šesť rokov pred 11. septembrom 2001 napísal Benjamin Barber provokatívnu a prorockú knihu „Džihád proti McWorldu?"; hľadal príčiny, prečo po skončení studenej vojny rastie napätie medzi sekulárnym spotrebiteľským kapitalizmom a náboženským a etnickým fundamentalizmom; medzi amerikanizovaným globabálnym trhoviskom a tribálnymi hnutiami virulentne sa brániacimi proti modernite.

Podtitul Hertsgaardovej novej knihy „Prečo Amerika fascinuje a zlostí svet" vzbudzuje očakávanie, že autor bude pokračovať tam, kde Barber skončil: že bude skúmať závisť, zbožňovanie a zlosť, ktoré Amerika vyvoláva za svojimi hranicami. Hoci Hertsgaards preberá niektoré Barberove myšlienky o amerikanizácii globálnej popkultúry a resentimentoch, ktoré to vyvoláva, neplní sľub ukázať, „ako sa my Američania pozeráme na ostatok sveta", ani nehovorí cudzincom, prečo „Amerika a Američania sú takí, akí sú".

Namiesto toho napísal jednostranne zaujatú pomätenú knihu, ktorá je zlostným osobným výpočtom toho, čo autor považuje v Amerike za zlé: Predkladajú sa nám utárané a slabo odôvodnené výpady proti výsledku prezidentských volieb v roku 2000, proti nerovnosti medzi bohatými a chudobnými v USA a proti tomu, čo autor opisuje ako pokrytecké podporovanie „zradných diktatúr, ktoré slúžia našim egoistickým záujmom".

Hoci Hertsgaard, ktorý je prispievateľom National Public Radio, píše, že za 20 rokov precestoval 30 krajín, jeho pohovory s cudzincami sú v knihe zriedkavé a vyzerajú náhodné. V Londýne hovorí s taxikárom, v Južnej Afrike s dvojicou tínejdžerov, v Japonsku s historikom umenia a v Egypte s obchodníkom.

Miesto toho, aby seriózne skúmal názory ľudí o Amerike, robí sám svoje klišéové generalizácie:

„Američania sú priateľskí, ale neotesaní, bystrí ale prázdni, úspešní ale samotárski. Topia sa v materiálových hodnotách, ale sú chudobní v rámci rodiny, priateľstiev a spoločnosti. Čudesný je ich vzťah k morálke: zdá sa, že sex im pripadá hanebný, ale násilie nádherné! Predovšetkým: žijú skôr aby pracovali, než aby pracovali, aby mohli žiť." Po pár stránkach dodáva: „Sú vulgárni, ale pobožní, moderní ale staromódni, namyslení ale bez koreňov."

V knihe sa spomína veľa dôležitých otázok, od dôsledkov zrýchľujúceho sa amerického exportu popkultúry až po súčasnú náklonnosť americkej administrácie pre jednostranné vojenské akcie. Ale platné závery, ktoré by chcel Hertsgaard v týchto záležitostiach robiť, sú v mnohých prípadoch znehodnotené jeho náklonnosťou pre preceňovanie a prekrucovanie faktov - a jeho konzekventnou nespoľahlivosťou ako pozorovateľa.

„Tieň orla" je plný pochybných generalizácií a neslýchaných tvrdení. Hertsgaard píše, že

„naša demokracia vyvoláva rozpaky v celom svete a je zlodejským pelechom zabarikádovaných byrokratov a legálneho podplácania".

Pokračuje, že

„naše masmédiá sú hanbou pre posvätný koncept slobody tlače", že by „mohli byť formálnou časťou vlády, taká úzka je ich kritická dištancia od nej, ktorú bežne udržujú".

A porovnáva americké bombardovanie Drážďan ku koncu druhej svetovej vojny s teroristickým útokom 11. septembra, tvrdiac, že obidva akty „sledovali vojenské a politické ciele zavraždením veľkého počtu civilistov".

Uvažuje takto: „Ak sa vieme postaviť zoči-voči faktom, musíme uznať, že naša krajina bola v hlbokej kríze už pred tým, ako bin Ládinovi letci štartovali na svoju misiu nenávisti. Politicky žijeme v demokracii, ktorá si sotva zaslúži toto meno".

Hertsgaardove schopnosti logika sa ukazujú byť rovnako slabé ako jeho schopnosti politického komentátora. Nahovára nám, že súčasné ekonomické ťažkosti nášho štátu sú výsledok poklesu výdavkov spotrebiteľov, reflektujúceho medzi iným „obrat preč od nestriedmeho pôžitkárstva a materiálových záujmov" po 11. septembri - nič nedá na pokles ceny akcií a vzostup nezamestnanosti.

Píše, že „dosiahnuť ekonomickú spravodlivosť v Amerike je naliehavá výzva, ale zas nie väčšmi naliehavá ako príkaz Ozovho čarodejníka Wizarda, aby mu Dorothy a jej krajania priniesli metlu Zlej čarodejnice západu" - nepomyslí, že Ozov rozkaz je podfuk, lebo Oz chce dostať Dorothy a jej priateľov preč z poľovačky na divé husi. Potom neprekvapuje, ak je Tieň orla taký slabý ako jeho argumenty. Hertsgaard nás vyzýva, aby sme bojovali za obnovu čestnosti ako podkladu demokracie a uzatvára túto trápnu knihu snívanou víziou, ktorá porovnáva Spojené Štáty s horou, ktorá chrlí lávu: Ak môžu byť sopky krásne a smrtonosné, prečo by nemohla byť Amerika múdra aj mocná, štedrá aj bohatá, veľkodušná aj hrdá?

Mark Hertsgaard: The eagle's Shadow. Why America Fascinates and Infuriates the World  (Tieň orla. Prečo Amerika fascinuje a zlostí svet). 236 s., 23 €. Farrar, Strauss & Giroux, New York 2002.

Prameň: Internet.

* * *

Už viackrát sme uverejnili kritické články k správaniu sa americkej administrácie po skončení studenej vojny. Dá sa neprotestovať proti tomu, že už druhý rok sme nútení žiť v obavách pred očakávanou ohlásenou vojnou? Preklad kritiky americkej knihy, ktorá kritizuje svoju americkú vlasť, má ukázať, že aj mnohí Američania majú rovnaké názory ako my a že tieto sa nedajú len tak ľahko vyvrátiť. Presvedčili Vás námietky proti knihe o Tieni orla? Mňa teda nie. Škoda len, že asi nikto z nás tú knihu nebude čítať. Určité uspokojenie mám z toho, že viem, že existuje.  ?

Grécki kňazi by sa radi zbavili ortodoxného vzhľadu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Frank Bruni

Keď reverend Ioannis Melissaris natiahne na seba dlhú čiernu róbu a na ňu druhú dlhú čiernu róbu a potom si dá na hlavu vysoký čierny klobúk s rovnou tanierovou strechou, je si vedomý, že sa oblieka podľa tradície a podľa predpisu; nemal by mať ťažkosti.

Vie však aj, že ho čaká kúpeľ vo vlastnom pote. Možno sa potkne, zachytí rukávom vo dverách auta alebo autobusu. Najmä pri búrke nemôže chrániť všetky tie vzdúvajúce sa súciastky odevu pred živlami. Otcovi Melissarisovi sa to už stalo veľa razy, a preto teraz vzdychá "Ja to dlhšie neznesiem!"

"Najviac trpíme počas obradov na cintorínoch", referoval na konferencii gréckokatolíckych kňazov. "Naše róby sa zachytávajú na pomníkoch a kovových ohradách hrobov a pri daždi sú hneď zastriekané špinou."

 Reverend Nektarios Moulatsiotsis má podobnú sťažnosť: cirkevný háv nie je do každého počasia:

"Keď prší, vonkajšia vrstva rýchlo nasiakne vodou. Sme potom ako potulné vechte."

Z týchto a iných dôvodov mnohí títo kňazi tak ako otcovia Melissaris a Moulatsiotis volajú po zmene alebo aspoň po pár úpravách gréckokatolíckej reverendy.

Niektorí žiadajú povolenie nemusieť nosiť aspoň jej hornú časť - supermanov plášť, volá ju otec Moulatsiotis - keď nevykonávajú nejaký formálny cirkevný obrad. No mnohí by radi videli zelené svetlo pre skoro celkom civilný oblek, ak raz vyjdú na ulicu.

Bolo už dokonca počuť aj reptanie okolo zarastania brady a líc, keď pár kňazov navrhovalo, aby sa ich typické brady stali štýlovou možnosťou miesto prísnej povinnosti.

"Niektorí majú citlivú pokožku na tvári", vysvetľoval otec Melissaris.

Toto zvláštne módne hnutie sa stalo v poslednom čase také silné, že arcibiskup Christodoulos v októbri na konferencii vysokých cirkevných hodnostárov navrhol diskusiu o predpise kňazského odevu a modernizačných očakávaniach. Jeho bratia na Svätej synode sa však naľakali, spätili a nakoniec rozhodli, že všetko počká. Nie je pravdepodobné, že sa niečo zmení, lebo v podstate nejde o maličkosť; ide o celkový obraz gréckokatolíckych kňazov a akýsi "správny odstup", ktorý majú mať k svojim farníkom.

Mimo Grécka, napr. v západnej Európe a v USA, sa mnohí gréckokatolícki kňazi obliekajú ako ich rímskokatolícki kolegovia a nadriadení neprotestujú.
Ale v Grécku, kde sa väčšina obyvateľstva hlási za príslušníkov gréckokatolíckej cirkvi, sa za posledných päťsto rokov oblek kňazov len nepatrne zmenil a očakáva sa od nich, že to dodržia aj v budúcnosti.

Smú si skrátiť brady, ale nesmú ich zrušiť. Vo verejnosti musia nosiť všetky predpísané vrstvy šatstva, lebo riskujú potrestanie: dočasné zníženie až stratu platu, v krajnom prípade suspendovanie.

Oblečenie robí kňaza okamžite identifikovateľným a pôvodne práve o to išlo. No dnes ho to nerobí osobitne šťastným.

Títo kňazi sa môžu ženiť, ak to urobia pred oficiálnym vstupom do kňazského stavu. Ženy však nebývajú osobitne nadšené chlapom s takým monotónne módnym oblekom aj osudom.

Otcovi Moulatsiotisovi, 41 rokov, sa nepozdáva ani to, že sa jeho uniforma dosť podobá sutane moslimského duchovného; to je spolok, na ktorý si v týchto časoch v Aténach nepotrpia mnohí.
Reverend Panayiotis Missiris, 42 rokov, si sťažuje, že úbor podrobuje kňazov ustavičnému posudzovaniu: čo jedia, čo hovoria, aké auto riadia (sám má BMW).

"Nemôžem ísť so svojou ženou do módnej butiky", hovorí a uvádza podozrievavé, odsudzujúce pohľady predavačiek. Vzdychá: "Keby som bol ako iní muži, pomáhajúc svojej žene vybrať si, bola by tam moja prítomnosť milým gestom."

Niektorí kňazi chcú byť modernejší, aby pritiahli aj mladších farníkov. Pred pár rokmi napríklad otec Moulatsiotis, ktorý je mních, a spoltucta spolubratov založili rockovú skupinu "Eleftheroi" (Sloboda), ktorej CD sa toho roku umiestnila na 2. mieste gréckeho rebríčka. Niekedy nahradzuje vonkajšiu reverendu čiernym trenčkotom a berie si klobúk s krížom z lesklých sklíčok na stuhe.

Hovorí, že predstavení ho dosiaľ nenapomínajú, lebo má veľmi dobrú miestnu povesť. Preto si občas môže dovoliť aj ochranu iných kňazov pred cenzúrou.

Pred nedávnom viezol v aute biskupa a naraz zbadali pri jednom novinovom stánku kňaza bez klobúka a bez reverendy.

"Zastaň!" skríkol biskup, ale otec Moulatsiotis ho neposlúchol. "Pridal som plyn a boli sme preč. Biskup sa hneval."

No mnohí najmä postarší farníci sú na biskupovej strane a odmietajú diskusiu o zmene tradičného obleku.

"To by bolo absolútne neprijateľné", mieni Dimitris Stavropoulos, 78 rokov, policajt na dôchodku, keď v nedeľu vychádza z kostola, kde pracuje otec Melissaris. "Jednoducho si to neviem predstaviť", dodáva.

Prameň: Frank Bruni, "The Priests in Black Yearn for Unorthodox Attire", New York Times, 3. 12. 2002.

*  *  *

"Škoda miesta a papiera na takúto okrajovú záležitosť", namietol mi jeden spolupracovník, ale nenechal som sa prehovoriť. Nemôžeme uverejňovať len bojovné ateistické články. Táto správička bola zaujímavá pre New York Times; ukazuje, že svet si všeličo všíma, že to buble aj medzi kňazmi, že sa všeličo mení. Ľutujem, že nemáme technické možnosti uverejniť sprievodnú fotografiu sarkastického úsmevu dvoch aténskych kňazov v ich predpotopných uniformách.   ?

Sociálna vojna

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Ignacio Ramonet

Revolúcie a povstania z politických dôvodov, vojny a ozbrojené konflikty - boli zriedkakedy v histórii tak málo početné, ako sú dnes.

Po 11. septembri 2001 a po vojne v Afganistane majú občania pocit, že žijeme vo svete ovládanom politickými násilenstvami a terorizmom. Už dlhšie ako rok šíria masmédiá strašnými obrazmi a otrasnými svedectvami hrôzu, predkladajúc publiku strašné atentáty, vražedné výbuchy a ukrutné zajímania rukojemníkov.

Neprejde týždeň, aby sa neplatila bolestivá daň krvi od Izraela po Bali, od Karáči po Moskvu, od Jemenu po Palestínu ... Vzniká z toho dojem, že planétou sa ženie uragán nového svetového konfliktu - „vojna proti medzinárodnému terorizmu" - ktorá bude v ďalšom priebehu horšia, ako boli predošlé. A že prípadná americká vojna proti Iraku bude len jej nepatrnou epizódou.

Tento dojem je klamný. Napriek všetkému zdaniu je pravda, že politické násilie nebolo nikdy také slabé, ako je dnes. Revolúcie a povstania z politických dôvodov, vojny a ozbrojené konflikty - boli zriedkakedy v histórii tak málo početné, ako sú dnes. Nech sa to aj nepáči senzáciechtivým masmédiám, svet je pokojný, tichý, pacifikovaný.

Presvedčíte sa o tom, ak porovnáte súčasnú geopolitickú situáciu so situáciou pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi. Skoro všetky radikálne protestné hnutia hlásajúce ozbrojený boj sa stratili. A väčšina konfliktov vysokej i nízkej intenzity, ktoré vtedy na všetkých kontinentoch zapríčiňovali desaťtisíce mŕtvych, sa skončila.

Skoro všetky ohniská, ktoré zapálila marxistická perspektíva vybudovania lepšieho sveta, postupne zhasli alebo zhasínajú. V celosvetovom meradle ostáva sotva desiatka ohnísk násilia: Kolumbia, Baskicko, Čečénsko, Blízky východ, Pobrežie slonoviny, Sudán, Kongo, Kašmír, Nepal, Srí Lanka, Filipíny ... Iste, objavil sa nový adept ozbrojeného boja - radikálny islamizmus - a zaberá v súčasnosti čelné miesto na mediálnej scéne. No nech sú jeho akcie ako spektakulárne, nezakryjú to hlavné: ozbrojený politický boj sa stal zriedkavým.

Hovorí to azda, že niet iných foriem násilia? Nijako! Na prvom mieste treba uviesť ekonomické násilie, ktorého sa dopúšťajú, huckaní liberálnou globalizáciou, vládnuci nad ovládanými.

Nerovnosti dosahujú nevídané-neslýchané rozmery. Priam revoltujúce. Polovina ľudstva žije v chudobe, viac ako tretina v biede, 800 miliónov ľudí trpí podvýživou, miliarda nevie čítať a písať, poldruha miliardy nemá riadnu pitnú vodu, dve miliardy žijú bez elektriny ...

Nech to znie akokoľvek neuveriteľne - tieto miliardy prekliatych zatratencov zeme sú politicky ticho. To je jeden z najväčších paradoxov našich čias: je viac chudobných, ako kedy bolo - a je menej revoltujúcich, ako kedy bolo.

Môže táto situácia pretrvávať? To je málo pravdepodobné. Pravdepodobne v dôsledku vyčerpania marxizmu ako medzinárodného motora sociálnej revolty prežíva svet prechodné obdobie medzi dvoma cyklami politických revolúcií. Pritom sú nespravodlivosti čoraz škandalóznejšie a už sa objavujú nové formy násilia nadobúdajúce zarážajúce rozmery. Osobitne sem patrí násilie chudobných proti chudobným a primitívne formy revolty prejavujúce sa delikvenciou, kriminalitou a neistotou, ktoré nielen vo Francúzsku, (odkiaľ preberáme tento článok), ale všade na svete nadobúdajú charakter ozajstnej sociálnej vojny.

Ak pred tridsiatimi rokmi v Latinskej Amerike (alebo aj inde na svete) mladý muž našiel revolver, pridal sa k organizácii, ktorá viedla ozbrojený boj za zmenu svetového poriadku. Ak dnes nájde mladý muž revolver, bude myslieť predovšetkým na seba a cítiac sa obeťou narušeného sociálneho kontraktu v prospech vládnucich poruší aj on tento kontrakt a vykradne (alebo sa pokúsi vykradnúť) banku alebo nejaký obchod. Od začiatku veľkej hospodárskej krízy v decembri 2000 a masívneho schudobnenia stredných tried obyvateľstva v Argentíne sa tam výskyt "prečinov" zoštvornásobil.

V Brazílii, jednom zo štátov, kde sú najväčšie sociálne rozdiely - kde vyhral posledné voľby kandidát chudobných, Inacio „Lula" da Silva - dosahuje sociálna vojna nepredstaviteľné rozmery. V Rio de Janeiro bolo v rokoch 1987 až 2000 zastrelených viac mladých ľudí vo veku do 18 rokov ako vo všetkých konfliktoch v Kolumbii, Juhoslávii, Sierra Leone, Afganistane, Izraeli a Palestíne spolu. Za týchto trinásť rokov ich bolo v izraelsko-palestínskom spore okolo tisíc; v samotnom meste Rio de Janeiro ich bolo 3 937 (denník El Pays, Madrid, 11. septembra 2002).

Na valiacu sa vlnu javu, ktorý médiá nazývajú „zneistením", reagujú početné štáty - Mexiko, Kolumbia, Nigéria, Južná Afrika - zvyšovaním výdavkov na vedenie sociálnej vojny; niekedy sa to deje na úkor výdavkov na národnú obranu. Napríklad Brazília vydáva 2 % hrubého národného produktu na svoju armádu, ale viac ako 10,6 % na obranu bohatých proti zúfalstvu chudobných ...

Veľké poučenie z histórie ľudstva znie: ľudia sa nakoniec vždy vzbúrili proti rastúcej nerovnosti. Súčasný nárast prečinov a kriminality (dá sa povedať aj zločinnosti) na Juhu aj na Severe - často sú to len primitívne a archaické prejavy sociálneho vrenia - je zreteľným príznakom zúfalstva najchudobnejších nad nespravodlivosťou sveta. Ešte nejde o politické násilenstvá. Ale každý môže cítiť, že ide o odklad. Dokedy ešte?

Autor je hlavný redaktor Le Monde diplomatique.

Prameň: Ignacio Ramonet, "Guerre sociale", Le Monde diplomatique, č. 584, s. 1, november 2002.

Prírodné vedy a kresťanstvo – 1. Evolúcia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Adam Roman

"Úsilie pochopiť Vesmír je jednou z veľmi mála vecí,
ktoré dvíhajú ľudský život trochu nad úroveň frašky
a dávajú mu niečo z krásy tragédie." 

                               Steven Weinberg, Prvé tri minúty

Keď som písal esej o vzťahu niektorých vedcov k viere, nevedel som o dvoch slovenských knihách, ktoré sa zaoberajú vzťahom vedy a viery - možno vtedy ešte neboli ani na svete.

Určite by som ich pri koncipovaní eseje použil, pretože ich napísali akurát tí "ťažkotonážni" vedci, ktorých som spomínal a názory ktorých som mal vtedy možnosť sledovať len na TV obrazovke, či v rozhlase. Nechcel by som svoje vyjadrenie na tému "veda a kresťanská viera" zúžiť len na tieto zborníky, ale tými dvomi dielami začnem. Ide o knihy s veľavravne sľubnými názvami „Kresťanstvo a fyzika" a „Kresťanstvo a biológia" (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktoré napísali "poprední slovenskí prírodovedci", ako sa uvádza na obálke prvej z nich. V ďalšom ich budem skrátene označovať KaF a KaB.

Obe knihy ma zaskočili nepomerom pozornosti, ktorú venujú vede a viere. Povedal by som, že až 95% ich textu sa venuje opisu vývoja prírodných vied a vysvetľovaniu fyzikálnych a biologických teórií a iba zvyšok hovorí čosi o viere. Ako príklad nech poslúži príspevok L. Ebringera "K otázkam o vzniku života" (KaB, str. 25-29), v ktorom sa slovo viera ani boh nevyskytujú ani jediný raz. Nepríjemné je aj to, že sa redaktori nesnažili nejakým spôsobom vylúčiť opakovanie tých istých poznatkov. Výsledkom je, že si čitateľ prečíta asi desať verzií vysvetlenia Darwinovej teórie a ešte väčší počet vysvetlení teórie Veľkého tresku. Antropický princíp sa spomína hádam na každej piatej strane. Neviem, či tento nepomer má vyjadrovať aj uvedenie kresťanstva na prvom mieste v názvoch oboch kníh. Keďže sa domnievam, že je tomu tak, zmenou poradia v názve tohoto príspevku chcem dať najavo, že ja budem hovoriť predovšetkým o kresťanskej viere.

Nosnou myšlienkou oboch diel je dosť pozoruhodné konštatovanie:

Žiadny vedecký poznatok neodporuje pravdám viery. Viera a veda sú akoby dve koľajnice idúce paralelne vedľa seba, ale vedúce k tomu istému cieľu - k pravde. Tieto dve pravdy si nemôžu odporovať. Tú pravdu, ktorú poznávame rozumom, stále overujeme a korigujeme a tú druhú - zjavenú, máme prijať a pochopiť najmä srdcom, pretože biblia bola napísaná pre našu spásu. (P. Holec, "Evolúcia kontra viera?", KaB, str.37).

Autor nám tu bez obalu ponúka predstavu o "dvojakej pravde", ktorú "objavil" už William of Ockham (1290-1349) ako účinnú obranu pred nominalizmom. Poučuje nás aj o tom, že orgánom posudzovania tej druhej pravdy nie je rozum, ale srdce. Obávam sa, že tá druhá pravda nie je takého istého typu ako pravda prvá. Veľmi ma mrzí, že neviem nič o metódach zisťovania pravdy srdcom, ani netuším v akom zmysle tu biológ srdce chápe ...

Autori ani jediného príspevku si nedali ani najmenšiu námahu, aby ukázali, čo v tomto paralelnom snažení vedy a viery ponúka viera. Nijak sa nenamáhali ukázať, k akejže to pravde viera vedie a odkiaľže vieme, že ide naozaj o plnokrvnú pravdu. Ale čo je hlavné, akosi mlčky predpokladajú, že všetky výsledky vedy, ktoré napodiv podrobne opisujú, sú v zhode s tou ich správnou vierou - kresťanskou. Ak niekto vie o knihe "Hinduizmus a fyzika", alebo "Šintoizmus a biológia", nech mi to, prosím, čím skôr oznámi - jazyk nerozhoduje: môže byť aj swahili, alebo tagalogu. Nemôžem sa dočkať toho, kedy sa dozviem, že v rovnakej zhode s vedou sú aj všetky iné náboženstvá! Očakávam u takých diel rovnakú štruktúru ako v knihách našich kresťanských vedcov.

Treba tu hneď na začiatku zdôrazniť jednu dôležitú okolnosť. Vo vzťahu vedy a viery je prítomná asymetria, ktorú si veriaci vedci - zdá sa - neuvedomujú: veda sa o vieru vôbec nezaujíma, ale viera sa o vedu zaujíma dosť čulo. Takže horeuvedené tvrdenie o tom, že veda viere neprotirečí, je naozaj pravdivé, ak ho chápeme prísne logicky v takom zmysle, že predmet viery nie je predmetom záujmu vedy. Lenže predmet záujmu vedy - hmotný svet - je aj predmetom viery, pretože viera sa vyjadruje k pôvodu a podstate hmotného Vesmíru, k pôvodu života a človeka. Povedal by som to teda obrazne tak, že vede nezáleží na tom, či ju viera potvrdzuje, ale viere na potvrdení zo strany vedy veľmi záleží. Ako uvidíme, obe knihy nehovoria o ničom inom než o tom, ako veda potvrdzuje vieru - napodiv často len tým, že jej neodporuje. Autori však zabúdajú pripomenúť, že ak veda neodporuje viere, tak len preto, lebo sa o ňu nezaujíma. Z hľadiska cieľov a potrieb vedy je prienik vedy a viery prázdny, z hľadiska viery však nie.

Na potvrdenie toho, čo som napísal, stačí tento krátky citát:

"Veda i náboženstvo sú nositeľmi duchovných hodnôt a prispievajú k povzneseniu ľudskej kultúry. Pritom sa vzájomne dopĺňajú. Veda bez náboženstva stráca svoj najhlbší zmysel, je uzavretá tajomstvu [akému?]. Náboženstvo bez vedy neraz vedie k povere." [aký jemný rozdiel je medzi náboženstvom a poverou?]. (J. Krempaský, "Vedecké poznanie a náboženstvo v dejinách", KaF, str. 21).

Evolučná teória

Keďže som fyzik, budem sa venovať názorom fyzikov na kresťanstvo podrobnejšie, ale odsuniem túto analýzu na neskôr. Začnem biológmi a ich názormi.
Priznám sa otvorene, že ma až zaskočil vrelý vzťah autorov k Darwinovej teórii, ktorá bola ešte celkom nedávno

pre "otca" Antona Hlinku len predmetom posmeškov typu: "Človek vraj pochádza z opice!" Po prečítaní celej knihy mám temer dojem, že Darwinovi čoskoro hrozí kanonizácia. Veď posúďte sami:

"Vývojová teória má stále svoje "biele miesta", na ktoré sa snažia jej odporcovia poukazovať. Vo svojich základoch ju však možno považovať za jedinú serióznu a vedeckými dôkazmi najlepšie podloženú predstavu o spôsobe existencie živých bytostí na Zemi. Súčasne je najveľkolepejším dôkazom Božej dokonalosti (zvýraznil autor). Vyžaduje si však očistenie mysle od nánosov primitívnych predstáv o Stvoriteľovi." (O. Erdelská, "Darwin a náboženstvo", KaB, str. 82).

Chýba mi už iba vysvetlenie, odkiaľže sa to v našej mysli nabrali toľké nánosy primitívnych predstáv, od ktorých ju musí namáhavo očisťovať až Darwinova teória. Budem neskromný a vyslovím svoju odvážnu hypotézu: tie primitívne predstavy sa do nej dostali akurát z presvätej biblie s jej starozákonnými bájkami. Veru, je už najvyšší čas očistiť naše mysle od tých starovekých mýtov! Treba si tiež všimnúť, ako tu autorka vrtko postrehla, že veda potvrdzuje vieru, a toto potvrdenie označuje dokonca za dôkaz, čím ilustruje moje tvrdenie o záujme viery o vedu.

Nechajme však autorku dopovedať svoj záver:

"Viete si dnes, na prahu 21. storočia, v čase keď človek v celej svojej obmedzenosti obdivuhodne rozvinul, ovládol a využíva informačné technológie, predstaviť, že by Stvoriteľ vo svojej nekonečnej dokonalosti musel [!] separátne stvoriť každý z mnohých tisícov ba miliónov vyhynulých aj recentných druhov mikroorganizmov, rastlín a živočíchov? Či mu nestačilo vložiť do základu vesmíru informáciu, ktorá by celý vývojový proces smerujúci k človeku a jeho očakávanému pozdvihnutiu na piedestál Božieho obrazu umožnila takým krásnym a obdivuhodným spôsobom, aký predstavuje evolúcia?

Na počiatku bolo slovo ... skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo ... (Jn 1, 1-3)."

Znie to naozaj veľmi sugestívne, ibaže sa od nás žiada, aby sme bohu svojvoľne pripísali naše schopnosti a poznatky, a to hneď po tom, čo sme ich odhalili - my, nehodní ľudia, zaťažení dedičným hriechom, spôsobeným okúsením ovocia zo stromu poznania. Cítim sa akosi trápne, keď niekto apeluje na moju vedeckú predstavivosť a domáha sa toho, aby som uznal božiu múdrosť vychádzajúc z pokroku ľudskej vedy. Ja som si naozaj nikdy nemyslel, že by stvoriteľ musel tvoriť "separátne". V takom názore nás utvrdzovalo iba božie slovo:

"Boh učinil rozličné druhy poľnej zveri, rozličné druhy dobytka a všetky zemeplazy rozličných druhov" (Gn 1, 25).

Prečo nás boh tak dlho klamal, udržiaval svojím slovom v nevedomosti a pravdu nám odhalil až skrze Darwina? Celkom rád budem súhlasiť s tým, že by bohu celkom stačilo kdesi vložiť akúsi informáciu - pravda, ak by vedel ako, čo a do čoho má vložiť, ak by vedel aké to bude mať následky - jednoducho, ak by taký stvoriteľ jestvoval! Až po dôkaze, že ktosi taký jestvuje, majú totiž zmysel všetky citované otázky. Pred ním sú evidentne bezpredmetné - pýtajú sa totiž na vlastnosti bytosti, ktorej existencia je pochybná.

Ja si to jednoducho predstavujem trochu inak, než podaktorí vedci. Darwin neodhalil božiu múdrosť; to iba zbožní prírodovedci prišli na trik, ako "správnou interpretáciou" zachrániť česť predpotopného mýtu: veď hľa, ani človek nie je taký hlúpy, aby si myslel, že je lepšie tvoriť "separátne", ako je to opísané v biblii. A keďže my vieme, že boh je až nekonečne múdry, čo nám bráni interpretovať text biblie tak, aby boh vyzeral ako sa na boha patrí? A môžeme sa pred tou božou múdrosťou, ktorou sme ho práve obdarili, ešte aj v bázni koriť. Pia fraus! ...

Z údajnej neprotirečivosti vedy a viery sa zvyknú robiť ďalekosiahle závery. V podstate sa tu zneužíva serióznosť vedy na to, aby sa poslucháčovi nebadane podsunula predstava, že to, čo nie je s vedou v rozpore, je rovnako vážne ako veda - veď to vede neodporuje! Od toho je už len krôčik k implicitnému záveru, že veda vieru rovno podporuje. Neveríte? Prečítajte si oba zborníky a všimnite si v nich holdujúce pasáže na slávu božiu, ktoré nasledujú po každom opise vedeckých objavov! Lenže vede neodporuje ani šport, hudba, poézia; viera v UFO, snežného človeka, morské panny, či reinkarnáciu; ale neodporuje jej ani vojnové besnenie a holokaust. V rozpore s vedou nie je ani altruizmus, charita, alkoholizmus, burzové špekulácie, únosy ľudí, úžerníctvo. Neprítomnosť rozporu s vedeckou pravdou nie je argumentom v prospech ničoho! Neexistencia rozporu znamená iba to, že tie dve oblasti nemajú nič spoločné, že ich prienik je prázdny. V rozpore s vedou nie je doslova nič, čo sa vedy netýka! Ale keď je to tak, prečo sa potom tvrdenie o neexistencii rozporu zneužíva na implicitné zdôrazňovanie, že veda podporuje kresťanskú vieru? Prečo sa za teoreticky analyzovanou hypotézou o singularite vo vývoji Vesmíru vidí prst boží, prečo sa v Darwinovej evolúcii vidí realizácia akéhosi primordiálneho plánu, či programu? Prečo sa v súvislosti s vedou vôbec hovorí o viere? Keď je prienik vedy a viery až taký prázdny ako naznačuje príklad paralelných koľajníc z úvodného citátu, mal by sa formálne prejavovať aj tým, že ak niekto hovorí o viere, nemal by ani slovkom spomínať vedu a ten, kto hovorí o vede, mal by mlčať o bohu. Nedodržiavanie tejto zásady však naznačuje, že téza o neprotirečivosti je vycucaná z prsta. Fígeľ je v tom, že tvrdenie "veda neodporuje viere" nie je ekvivalentné tvrdeniu "viera neodporuje vede", a preto je celkom oprávnená nasledujúca otázka:

Naozaj nie je viera v boha v rozpore s vedou? Je to skutočne tak? Veda predsa hovorí o tom, aký je svet naozaj, aké zákony v ňom platia. Veda sa snaží pochopiť, aká je stavba sveta, akými mechanizmami sa realizujú procesy prírody, aké skutočné príčiny majú prírodné javy, ako sa vyvíja Vesmír i život.

Náboženstvá síce tiež hovoria o svete, ibaže o ňom hovoria niečo iné než veda. Tvrdia, že jestvujú akési zmyslami nepostihnuteľné bytosti, ktoré zasahujú do ľudských osudov, že človek môže apelom na tieto bytosti dosiahnuť zmenu nielen svojho života, ale aj chodu dejín. Kresťanstvo tvrdí, že sa pred dvetisíc rokmi v Palestíne odohrali určité veľmi špecifické udalosti, a že tie majú celkom konkrétny a veľmi rozhodujúci vplyv aj na dnešných ľudí, na celú ľudskú kultúru a správanie. Veda však o ničom takom nevie, a preto to nepotvrdzuje, nezaoberá sa tým, takže to v podstate popiera. Vedu to jednoducho nezaujíma, lebo to nie je overiteľné jej prísnymi a náročnými metódami. Ak však viera tvrdí o svete to, o čom veda ani len nevie, nemôže nebyť v rozpore s vedou a už vonkoncom nemôže byť ich prienik prázdny. Ak by som si myslel, že epidémie sú trestom za hriechy, snažil by som sa odstraňovať hriechy; ak si však myslím, že sú spôsobované mikróbmi a šíria sa nedostatočnou hygienou, nebudem sa starať o hriechy, ale o očkovanie a prísne dodržiavanie hygieny. Tvrdenie, že epidémie sú trestom za hriechy, odporuje poznatkom medicíny. Súdny človek musí uznať, že aspoň v tom sú viera a veda v rozpore.

 Takže proklamácia, že viera neodporuje vede, nie je pravdivá. Veda samozrejme viere aktívne neodporuje, lebo veda sa o predmete viery nevyjadruje, ju "články" viery nezaujímajú: lekár nebude vedecky dokazovať, že epidémie nie sú trestom za hriechy.

Aké poučenie možno z toho, čo som povedal, získať? Veda sa o vieru nestará, nevyjadruje sa k jej tvrdeniam, jednoducho sa do viery nemieša, lebo na to nemá dôvod. Veda si bez viery celkom dobre vystačí. Preto má celkom dobrý zmysel tvrdenie, že "veda nie je v rozpore s vierou". Na druhej strane však viera zasahuje do vedy, domáha sa vedeckého potvrdenia svojich tvrdení, hľadá v zisteniach vedy potvrdenie niektorých názorov, ktoré vyplývajú z jej dogiem. Viera vedu potrebuje, viera si bez vedy nestačí. Lenže vedecké metódy nepotvrdzujú žiadne zázraky, t.j. zásahy boha do prírody. Preto tvrdenia viery, ktoré sa odvolávajú na vedu, sú s ňou v rozpore, čo možno stručne vyjadriť formuláciou "viera je v rozpore s vedou". Túto asymetriu si treba dobre uvedomiť, neslobodno na ňu nikdy zabúdať.

Ale vráťme sa ešte k tomu, o čom som už neraz hovoril. Pri verejnej diskusii o vzťahu vedy a viery vydávajú veriaci vedci pred televíznou kamerou za vieru veľmi oklieštený systém tvrdení. Keď v tejto súvislosti hovoria o viere, vyčerpáva sa pre nich viera len postulovaním akéhosi kozmického princípu, prvotnej informácie, či rozumu. Po skončení diskusie však vstanú a odídu do kostola, kde sa skrúšene modlia za svoje uzdravenie, alebo uzdravenie svojho blízkeho príbuzného, prosia, aby ich deti dobre dopadli pri maturite, alebo sa odvrátili od alkoholu a drog, modlia sa za mier v krajine. A ku komu sa to modlia? K abstraktnému bohu, o ktorom pred chvíľou zápalisto rečnili pred kamerou? Nie, modlia sa k celkom konkrétnemu bohu, ktorého im plasticky a farbisto reprezentuje kríž nad oltárom a maľby na stenách. Tu sa už náplň ich viery rozšíri o prvky, o ktorých pred kamerami cudne mlčali: o nebo preplnené anjelmi a peklo ovládané Satanom, o panenku Máriu a všemožných svätých, o Kristove zázraky, a hlavne jeho vzkriesenie na tretí deň po smrti.

Ja by som im preto rád položil pár relevantných otázok.

  • Odporuje fyzike premena vody na víno v Káne Galilejskej, alebo nie?

  • Odporuje lekárskej vede predstava o tom, že epilepsiu a duševné choroby spôsobujú čerti, diabli a zlí duchovia, ktorých treba z tela vyháňať, alebo nie?

  • Odporuje partenogenéza (počatie bez spermií) biológii človeka, alebo nie?

  • Odporuje vzkriesenie niekoľko dní mŕtveho tela biológii, alebo nie?

  • Prečo veriaci vedci hovoria na verejnosti čosi iné, než čo konajú v súkromí?

  • Nie je to spôsobené tým, že v skutočnosti vedia o existencii protirečení medzi vierou a vedou, len sa za detaily svojej viery hanbia?


Nemôžem za nich na tieto otázky odpovedať. S istotou môžem tvrdiť iba to, že takým konaním klamú svojich divákov, poslucháčov aj čitateľov. Ale to predsa nie je pekné, ak už nemám rovno povedať, že je to nečestné, či dokonca amorálne. Také konanie mi trochu pripomína to, čo predvádzajú bývalí komunistickí funkcionári, keď pred televíznymi kamerami neomalene vyplazujú svoje mäsité jazyky, aby im na ne biskupi (vyštudovali teológiu za čias bezbrehej ateizácie) pripľasli "božie telo".   ?

Šiitský Luther hnevá ajatolláhov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Martine Gozlanová

Po 74 ranách bičom, ôsmich rokoch žalára a desiatich rokoch zákazu vyučovať bude môcť byť Hachem Aghajari konečne - obesený. Tento ubuovský rozsudok priviedol na iránske ulice tisíce študentov.

Ich hrdinom je určitý druh šiitského Luthera. Tvrdí, že moslimovia sa nemajú klaňať náboženskému predstaviteľovi, ešte menej padať pred ním na kolená. No takéto kacírstvo otvára dvere pre reformu islamu - preto bol Aghajari tak prísne odsúdený. To by však bolo v každom prípade o jedno obesenie viac, ako spoločnosť znesie, a to najmä v čase, keď iránska spoločnosť začína neznášať barbarstvo - najmä ak sa vyhrocuje proti bývalému mužahedínovi typu Aghajariho, ťažko zranenému počas iránsko-irackej vojny. Oddávna je symbolom islamskej revolúcie v Iráne, no teraz prechádza do kontrarevolúcie; táto ostáva náboženská. V podstate hlása laický Irán, kde by sa kňazstvo definitívne vrátilo k svojim kázňam a prestalo sa miešať do politiky.

To mu vynieslo obžalobu za „urážku prorokov". Vidia červeno - vidia krv tí, čo ich volajú „konzervatívcami", a je to slabý výraz pre zlovestných sudcov praktizujúcich kameňovanie, no v dnešnom Iráne sú pri vesle . Poponáhľajú sa vrhnúť do žalárov aj ďalších reformátorov.

No práve to vyvolalo protest študentov proti „zabíjaniu myšlienky" v celom štáte. Najvyšší „Vodca" , nevýslovný ajatolláh Ali Khamenei, začína zúriť a hrozí vyslaním milícií. Žeby jeden Irán šiel proti druhému Iránu? Sotva, lebo sa skoro zdá, že v Iráne je každý reformátorom, dokonca aj štátny prezident Chatamí - ten predsa ako taký vyhral voľby! Ale konkrétnu moc v štáte nemá. V poslednom čase veľa kľučkoval. Bral naľahko perzekúcie, ktoré postihli dosť citeľne aj jeho tábor? Zúfalí manifestujúci volali raz dokonca po jeho odstúpení. Vtedy prišla pomoc zvonku: „Aghajari nie je ani politik, ani karierista; len on sám protestuje proti komédii reforiem!" ozýva sa ako ozvena na teheránske udalosti Parížska konfederácia iránskych študentov v Paríži.

Chatamí nemá nakoniec iné východisko - ruší nezmyselný rozsudok nad obľúbeným vysokoškolským učiteľom, podozrivým intelektuálom. Dokedy potrvá tento odmäk?

Prameň: Martine Gozlan, Marianne, č. 291, 2002.

Čítanie, ktoré núti uvažovať

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Július Krajčí

Treba čítať bibliu?

V období vojnového slovenského štátu (1939-1945) zaviedli povinné vyučovanie náboženstva do všetkých škôl, aj do odborných, na ktorých predtým náboženstvo nebolo povinným vyučovacím predmetom. Tak od istého času začali aj do takýchto škôl dochádzať dôstojní páni farári plniť vyučovacie povinnosti.

Raz na hodine náboženstva v jednej z takýchto škôl dôstojný pán zápalisto rozprával o tom, ako hriešnici pôjdu po smrti do pekla a tam bude plač a škrípanie zubov, kým spravodliví veriaci budú odmenení večným životom v nebi. Jeden žiak, Paľo H., sa s výrazom nevinnosti a pokory v tvári opýtal:

,,Dôstojný pán, neviem si celkom dobre predstaviť, kam to po smrti pôjdeme, keď, ako vieme, sám Kristus povedal, že nebo a zem pominú, ale slová jeho nepominú?"

V triede nastalo hrobové ticho; no len dovtedy, kým dôstojný pán úplne nedôstojne nezrúkol, že s takým somárom (to ako s tým rebelantom Paľom) sa nerozpráva. (O tom, že Paľo citoval pravdivo, viď: Mt 24/35; Mk 13/31; Lk 21/33.) Táto skutočná príhoda, hoci stará, inšpiruje bližšie sa popozerať, čo všetko autori uctievaných písem, iste nechtiac, prezradili. Napríklad:

Antižidovské evanjelium

Jánovo evanjelium patrí do skupiny pozdno-novozákonných kníh, ktoré vznikali okolo roku 100 a neskoršie. Ak nie je čitateľ sputnaný vierou, iste mu pri čítaní tohto evanjelia udrie do očí časté používanie slov Žid, Židia, židovský. V dvadsiatich kapitolách sa ich dá narátať štyridsať. Autor tohto evanjelia možno nevdojak, skôr však vedome, dáva najavo svoje myslenie, ktoré nesvedčí o veľkej láske k Židom. V tomto diele je čosi, čo by sa dá nazvať súpisom sporov medzi Ježišom a Židmi. Vzniká dojem, že Židia nemali inú starosť, len rozmýšľať, ako sa Ježiša zbaviť, pripraviť ho o život.

Pritom je známe z viacerých miest v novozákonných knihách, že Ježiš mal pri svojich kázaniach a robení zázrakov medzi Židmi nemálo úspechov, že mu načúvali davy ľudí, verili mu, radostne ho pozdravovali, ako napríklad pri príchode do Jeruzalema. Preto tým nepochopiteľnejší je obrat, ktorý vo vzťahu k nemu nastal , a vyvrcholil oným pokrikom ,,Ukrižuj, ukrižuj!". Tak rýchlo, až nečakane zmenili davy svoj názor? Ale prečo? Asi len preto, aby sa splnilo,

,,čo predpovedali Písma, čo napísali proroci" ?! (Mt 26/55-56; Mk 14/48-49; Lk 22/52-53).

Čo sa však dá robiť, keď bez toho by nebolo nádeje na spásu. Dlhé roky malo byť známe, veď proroci žili a písali dávno, aká strašná udalosť má prísť, no nenašiel sa nik, čo by sa bol aspoň pokúsil hľadať iné, nemučivé, nekrvavé riešenie? Slová písma, predpovede prorokov, sa museli splniť? Tak sa o tom kdesi rozhodlo a tak sa muselo stať a teda aj tú hanebnú robotu pribitia na kríž a usmrtenia musel niekto vykonať? Máme však právo odsudzovať ho za to, že vykonal niečo, čo pre neho vymyslel, naplánoval a prisúdil mu dávno ktosi vyšší, nedosiahnuteľný? Chudáci ukrižovatelia!

Trochu aj historický dokument

Keby sa urobila štatistika, z ktorého evanjelia kňazi pri bohoslužbách najčastejšie čítajú, asi by vyhralo práve toto Jánovo. Dáva asi viac inšpirácií k teologickým úvahám ako ostatné tri. Jeho autor (autori?) sa sústreďuje na zdôrazňovanie Ježišovho božského pôvodu, jeho spasiteľského poslania. Preto mu vkladá do úst prirovnania, ktoré majú zvýrazniť práve túto ideu:

 „Ja nie som z tohto sveta"; ,,Som začiatok i koniec"; ,,Ja som dobrý pastier, dobrý pastier položí svoj život za ovce"; ,,Mám moc svoj život dať a mám moc ho opäť prijať, taký príkaz som dostal od otca".

Toto evanjelium práve preto, že vzniklo v neskoršom období ako predchádzajúce tri, je aj svedectvom istých historických skutočností. Je oprávnenie domnievať sa, že vznikalo v období, keď už pohano-kresťanstvo nadobudlo prevahu nad žido-kresťanstvom. Kresťanstvo sa na samom začiatku mohlo šíriť len medzi Židmi. Ježišovi rodičia boli predsa Židia, takisto jeho učeníci. Apoštol Pavel, z ktorého epištol kňazi často vyberajú texty pre svoje kázne, sám hovorí, že je Žid (Sk ap 21/39 a 22/3). Ježiš chodil učiť do židovského chrámu, z neho vyhnal vexlákov a kupcov. Až neskoršie si vďaka činnosti apoštolov mohlo nové učenie nachádzať cestu aj medzi pohanov, nežidov.

Zápas nového so starým

Ako to však v živote býva, žiaci neraz predstihujú svojich učiteľov, ba dostávajú sa s nimi aj do sporu. Tak aj v tomto prípade kresťania z radov bývalých pohanov sa dostali do konfliktu s kresťanmi židovského pôvodu. Žido-kresťania sa pridŕžali Mojžišových zákonov, kým noví kresťania z radov pohanov cítili potrebu raz navždy skoncovať s minulosťou. Viera im velila odvrhnúť

„Oko za oko, zub za zub" a nahradiť ho novým „Miluj blížneho svojho ako seba samého, miluj aj svojho nepriateľa".

Ak malo platiť, že spasiteľ veriacich už prišiel, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, bolo treba úplne zavrhnúť židovské očakávanie príchodu Mesiáša ako vec nezmyselnú, ba priam hriešnu (neviera, že Ježiš je syn boží; mimochodom, idea božieho synovstva prekvitala už oveľa skôr v starom Egypte). Tak sa vo víťaznom pohano-kresťanstve rodila nenávisť voči Židom a židovstvu.

Nemali by radšej ďakovať?

Víťazní kresťania (pohano-kresťania) začali svoju protižidovskú nenávisť zdôvodňovať dokonca poukazovaním na to, že Židia ukrižovali Krista. Vo svojej zaslepenosti si však neuvedomili (a mnohí si to neuvedomujú dodnes), že keby (podľa ich viery) nebolo ukrižovania, nemohlo by byť ani zmŕtvychvstanie a teda ani nádej na spásu.

Ale čo znamená názov žido-kresťania? Ešte v druhom storočí existovali ako samostatná skupina; postupne, ako nadobúdali prevahu kresťania pohanského pôvodu, zostali zo žido-kresťanov len zvyšky. Existujú v niektorých krajinách Stredného Východu. Naďalej sa pridržiavajú Mojžišových zákonov (vrátane obriezky), Ježiša pokladajú za vysoko mravného človeka a veľkého proroka, neuznávajú však, že by bol božím synom. Odmietajú najmä Pavlovo kresťanské učenie a pokresťančovanie pohanov.

Logicky by kresťania mali Židom ďakovať za to, že vzali na seba tú zlú, ale nevyhnutnú úlohu, predpísanú prorokmi, aby sa naplnili slová písma. Normálny ľudský rozum sa však zdráha pochopiť, prečo stvoriteľ pririekol splnenie tejto nevďačnej úlohy práve ,,svojmu vyvolenému národu" (viď 5.M, 14/2: »Lebo ty si svätý ľud Hospodinov, svojho Boha, teba si vyvolil, aby si mu bol ľudom zvláštneho vlastníctva nad všetky národy, ktoré sú na tvári zeme«). Čo sa dá na to povedať? Iba toľko, že radšej žiadnu vyvolenosť, ako takú, ktorá vedie k povinnosti ukrižovať a je zdrojom nenávisti zo strany inak veriacich.

Naši predkovia - pohania ako repa

Dnešní kresťania sú vlastne všetci potomkami pohanov. Starí Slovania, Germáni, Italici, Gréci, Vikingovia atď. mali predsa celé zbory svojich bohov, svoje modly a keď sa začalo šíriť nové náboženstvo, prijímali ho až postupne a neraz nie bez odporu.

Našim slovanským prapredkom sa teda naskytla možnosť oboznamovať sa s kresťanstvom najskôr dakedy v deviatom alebo až desiatom a ďalších storočiach nášho letopočtu. Dovtedy vyznávali viacerých svojich pohanských bohov, spomedzi ktorých najhlavnejší bol Perun, boh hromovládny. Verili teda, naši prapredkovia, verili, ale vraj zle, falošne. Len akosi človeku nedá neopýtať sa, kto je zodpovedný za to, že sa ,,pravá viera" dostala do našich končín až tak neskoro. A vôbec, kde budú napokon sídliť po smrti tie tisíce generácií ľudí, ktoré museli žiť a pomreli pred zjavením ,,pravej viery" a spasiteľského posolstva, v nebi či v pekle? Veď tí dávno mŕtvi za to naozaj nemôžu.

Niečo sa uznáva, niečo vynecháva

Židia (ortodoxní) novozákonné knihy neprijímajú. Naproti tomu kresťania súbor starozákonných kníh zaradili medzi svoje sväté písma, používajú ich vo svojej liturgii, učia sa z nich a niektoré ich tvrdenia pokladajú za neporušiteľný základ svojej viery. Týka sa to najmä učenia o stvorení sveta, o hriechu Adama a Evy, praotca a pramatky všetkých ľudí, ktorí porušili boží zákaz a jedli zo stromu poznania. Tým spôsobili, že ich potomstvo, všetci ľudia sú dedične hriešni. V desiatich božích prikázaniach vidia kresťania teoretický základ svojho morálneho kódexu (ktorý však v praxi každodenného života veľmi často porušujú).

Hoci vieru v spasiteľskú úlohu Ježiša, v odpustenie hriechov, vrátane oného dedičného, spáchaného Adamom a Evou, ako aj vieru v posmrtný život v Ježišovom večnom kráľovstve čerpajú kresťania z textov novozákonného súboru, nemôžu odvrhnúť ani starozákonné knihy; naopak, časť ich textov musia chápať v zmysle dôkazov pre svoju vieru. Keby nebolo hriešnosti človeka, ktorej následkom je hrozba večného zatratenia, nebolo by ho treba ani zachraňovať obetovaním božieho syna. Nebolo by potrebné dokazovať neskonalú lásku, ktorou stvoriteľ človeka zahŕňa.

,,Lebo tak miloval Boh svet, že syna svojho jednorodeného dal, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný. Neposlal Boh svojho syna na svet, aby svet súdil, ale aby bol svet prostredníctvom neho spasený",

hlása autor Jánovho evanjelia (kap. 3). Židia sa veľmi dobre zaobídu bez novozákonného súboru, kresťania musia uznávať aj knihy starozákonné. Nerobia to však doslovne, ale, povedané moderným jazykom, príslušne novelizované. Čo pripadá ako zhodné s novozákonným duchom, berie sa bez zmeny, čo sa vymyká potrebám novej viery, neberie sa na vedomie.

Zas je tu ďalší dôkaz, že o tom, čo budú alebo nebudú uznávať, rozhodujú sami veriaci podľa druhu svojej viery. Kresťania veria, že ich mesiáš už vykonal svoje spasiteľské poslanie na Zemi a čaká svojich verných vo svojom nebeskom kráľovstve, Židia (najmä ortodoxní) príchod svojho mesiáša stále ešte len čakajú, veria, že raz predsa len príde a svoj vyvolený ľud privedie k víťazstvu nad jeho nepriateľmi.

Lenže keby pisateľ tejto dobrej zvesti bol schopný dôsledne domýšľať svoje tvrdenia, musel by logicky dospieť k záveru, že v postavení dedičného hriešnika je človek celkom nevinne. Akýže je to milujúci otec, ak stvoril svet, ktorý treba zachraňovať? Mal rovnakú možnosť stvoriť svet, ktorý by nebol náchylný k hriechu, ale on si vybral horšiu možnosť. Prečo? A až potom, po uplynutí tisícročí, po tom, čo už mnoho generácií ľudí žilo a pomrelo v hriechu, bez možnosti spásy, sa rozhodol poskytnúť pomoc, no aj to obetovaním vlastného syna, ktorého musí ktosi zabiť, ukrižovať, teda spáchať ďalší zločin. (Alebo je to dobročin, keď od toho závisí možnosť spásy?)

Sú to veci, ktoré sa dajú ,,pochopiť" len prostredníctvom viery, nie však na základe logického uvažovania. Nezaslúžili si vari ľudia predchádzajúcich generácií rovnakú šancu ako tí, čo sa narodili až potom, keď boží syn prišiel na svet, aby hľadal a spasil, čo by bolo zahynulo? Aký je to tvorca, ktorý obviňuje svoje dielo (tento svet, človeka), že je také, aké je, keď by vlastne mal hľadať chybu sám v sebe? To akoby majster obuvník, ktorý vyrobil nanič topánku, jej kládol za vinu, že je zlá a ešte sa pritom vystatoval svojím milosrdenstvom, lebo poslal svojho učňa (syna), aby pokazené opravil. Nemal by sa púšťať do práce majster, ktorý neovláda profesiu a ktorému spod rúk vychádzajú nepodarky.

Keď dvaja čítajú to isté...

Veriaci človek hľadá v svätom písme potvrdenie svojej viery, ale unikajú mu state, ktoré človeku nesputnanému vierou privádzajú na myseľ množstvo pochybností. Čítajú obaja napríklad o kráľovi Dávidovi. Čo utkvie v pamäti jednému a čo si všimne druhý? Veriaci sa bude oduševňovať Dávidovými žalmami a obdivovať ho ako víťaza nad Filištíncom Goliášom. Človeka slobodnej mysle však zarazí, čo Dávid urobil s porazeným Goliášom: už mŕtveho ho zohavil, vzal jeho meč a odťal mu hlavu (1. Samuelova 17). Alebo ďalšie pikantné čítanie:

Dávid si, zdá sa, nerobil ťažkú hlavu s dodržiavaním prikázania Nezosmilníš, mať viac žien bolo pre neho ako nič (1. Samuelova 27) a keď sa mu navyše zapáčila Batšeba, manželka Uriášova, jedného z jeho najudatnejších dôstojníkov, nerozpakoval sa zradne sa ho zbaviť a zmocniť sa jej (2. Samuelova 11). Ťažko sa čitateľ milujúci slobodu názoru ubráni istým asociáciám napríklad pri čítaní o Dávidovom náreku nad smrťou Jonatána: ,,Úzko mi je nad tebou, môj brat Jonatán! Krásny si mi bol a príjemný veľmi! Podivuhodnejší si mi bol vo svojej láske nad lásku žien" (2. Sam. 1/26).

Čo sa však žien týka, bol Dávid úplný babroš oproti svojmu synovi Šalamúnovi, ktorého splodil s ukradnutou Batšebou. Ten mal dovedna 1000 žien a absolútne nedbal na boží príkaz, že židovskí muži sa smú ženiť len so ženami z vlastného národa, ale bral si Moábky, Amónky, Edómky, Sidóňanky, Chetejky, všetko ženy výslovne bohom zakázané; navyše jedna z jeho žien, vari prvá, bola dcéra faraónova, ktorej dal postaviť nádherný palác. (1. Kráľovská 11).

Keď stačí »vedieť« len z počutia

Väčšina ľudí (aj veriacich) sa nezaoberá štúdiom biblie. Uspokojujú sa tým, čo sa naučili dakedy dávno v cirkevnej škole alebo čo počúvajú v kostoloch od kňazov. Na tomto základe si utvárajú názor aj na bibliu. Nie div, ak je to názor podobný tomuto:

,,U nás doma sa vravelo, že Kristus bol prvý komunista. A ja som chcel byť posledný. Kristus bol Žid a ja mám rád Židov práve cez Starý zákon Svätého písma a cez bibliu aj židovskú kultúru".

Autor tohto výroku, istý slovenský poeta, prezradil tak v novinách Koridor zo 6.10.1992 svoje slabé vedomosti o Biblii a z Biblie.

Asi by však nevychádzal z údivu, keby nezabudol porozmýšľať nad tým, aké neuveriteľné veci popísali autori týchto písiem. Napríklad hneď na začiatku, keď opisujú akt stvorenia, završujú svoje rozprávanie tvrdením:

,,Boh videl, že všetko, čo urobil, bolo veľmi dobré" (1. Mojž. 1).

Asi to dobré nebolo, keď už o nemnoho riadkov ďalej píšu ako bedáka a hromží:

 »Človeka, ktorého som stvoril, zmetiem z povrchu zeme, človeka i zvieratá, plazov i vtákov nebeských, lebo ľutujem, že som ich učinil" (1. Mojž. 6).

 Zavinil to človek? Ten sa predsa nepýtal na svet, nestvoril sa sám, nevdýchol si živú dušu, ktorá sa napokon ukázala taká nestála, náklonná k neposlušnosti a páchaniu zla.

Ak by sme predsa len pripustili vinu človeka, museli by sme sa pýtať, prečo spolu s ním majú trpieť všetky ostatné živé tvory, ktoré sú v tom nevinne. Autori týchto statí si neuvedomili, že takýmito tvrdeniami stavajú svojho stvoriteľa do nevábneho svetla. Vystavujú mu svedectvo, že od samého začiatku asi nevedel, čo skutočne stvoril, že sám seba klamal, keď sa radoval zo svojho diela a hovoril si, že je to dobré, dokonca veľmi dobré. Inak by predsa nemusel potom ľutovať, že si dal toľkú námahu a vypálilo to, ako nechcel. Autori týchto textov pripisujú stvoriteľovi, v ktorého existenciu veria, že buď od začiatku nepredvídal následky svojho konania, alebo to naschvál zariadil tak, aby mohol obviňovať nevinného a potom mu preukazovať milosrdenstvo aj v podobe krutého obetovania vlastného syna. Rozumom, logicky sa to pochopiť nedá, na to je naozaj potrebná viera.

Treba čítať Bibliu? Treba!

Aj to je pravda, že je biblia plná krvi, zabíjania, znevažovania ľudí z rasových a najmä náboženských dôvodov (i z dôvodov pohlavia - osobitne si možno všimnúť, ako ponižujúco sa v písme svätom hovorí o ženách!), ale bola by večná škoda, keby ju prestali tlačiť, vydávať, predávať, keby ju zakázali čítať. Ak si odmyslíme jej mytologický charakter, zistíme, že máme v rukách knihu, ktorá je v istom zmysle prehľadom dejín civilizácie. Krvavé masakry, o ktorých sa v nej hovorí, sprevádzali náš ľudský rod na celej jeho vývinovej púti od samého začiatku. Skúmať, prečo je to tak, je úloha iných vied, najmä histórie a ekonómie.

To, o čom je tu reč, sa netýka len a výlučne židovského národa, ale v podstate všetkých národov, tak žijúcich vtedy na jednej časti sveta, ako aj následne ľudstva ako celku. Mnoho dejov, ktoré sa tu podávajú tak, akoby ich prežíval iba židovský národ, má svoje pravzory v živote iných národov. Dávno pred tým, ako sa povesti o týchto dejoch dostali do tzv. kníh Mojžišových, Jozuových a ďalších, existovali v ústnom podaní. Fragmenty týchto povestí a legiend sa našli vytesané na kamenných stélach, vyryté na hlinených tabuľkách, napísané na stenách stavieb, ako ozdoby nádob a pod.

Napríklad literárne spracovaná povesť o potope sveta v I. knihe Mojžišovej má predlohu z 18.-19. stor. pred naším letopočtom zo sumerskej oblasti. Kráľ mesta Šuruppak, zvaný Ziusudra, unikol pred utopením tým, že si postavil archu a vďaka záchrane získal nesmrteľnosť.

Epos o Gilgamešovi, zachovaný na jedenástich tabuľkách, tiež hovorí o potope a aj cirkevní vedci - teológovia predpokladajú, že bol priamou predlohou toho, čo sa píše v knihe Genezis (6/5-9, 17), aj keď je zrejmé, že autori biblického textu neváhali urobiť náležité literárne úpravy (to je svedectvo, že literárna tvorba tiež podlieha vývinu; bolo by divné, keby autori biblických textov písali takým istým štýlom, ako tí, čo tvorili päťsto alebo tisíc rokov pred nimi).

Cirkevných otcov musí teda v súvislosti so všeobecným prístupom k biblickým textom znepokojovať fakt, že ich tvorcovia na mnohých miestach stavajú do veľmi zlého svetla samého stvoriteľa, milujúceho otca všetkých ľudí. Podivný otec všetkých národov si vybral za svoj iba jeden a tým zasial semeno nenávisti alebo aspoň závisti medzi národmi. Beda tomu, od koho zlo pochádza... Veda odhaľuje, že príčinou všetkých nepriateľstiev medzi národmi (štátmi) boli a sú praktické životné záujmy, často zastierané mytologickými rúškami.

Pisatelia biblických textov sa priam predbiehali pri ohováraní stvoriteľa neba i zeme. Napríklad keď opisujú jeho nahováranie Mojžiša, aby vyviedol izraelský ľud z Egypta. Ten sa zdráha prijať úlohu, nechce ísť pred faraóna, namieta to i ono, ale Hospodin (pán) ho presviedča, že

,,ja zatvrdím srdce faraónovo... preto vás neposlúchne, a ja položím svoju ruku na Egypt..."

Teda nie faraón sám od seba bude mať kamenné srdce, ale mu ho zatvrdí ten, čo má byť milujúcim otcom všetkých ľudí (Gen 7/3-4, 11/10). Ešte oveľa horšie si autori biblických textov počínali pri tom, keď opisovali, ako si Židia majú počínať pri odchode z Egypta, aby neodišli ,,s prázdnymi rukami". Mali konať podľa príkazu a návodu svojho boha, vyžiadať si od svojich egyptských susedov všelijaké cenné veci a oblečenie a potom to jednoducho nevrátiť (Gen 3/21-22, 11/2.).

Nepokazí sa Atália? - to je otázka

Z predchádzajúceho je azda zrejmé, že čítať bibliu len tak, bez dozoru a usmernenia, môže byť nebezpečné. Poukázal na to aj francúzsky spisovateľ Gustave Flaubert v románe Pani Bovaryová. Zhovárajú sa tam dvaja priatelia, lekárnik Homais a farár Bournisien. Lekárnik poznamenáva, že v biblii je mnoho pikantných vecí, a preto by nebol rád, keby to čítala jeho dcéra Athalie. Farár Bournisien to nepopiera, ale svojho priateľa Homaisa poučuje, ako to s čítaním biblie skutočne je:

,,Ale veď to protestanti odporúčajú bibliu, my nie."

Farár Bournisien dáva tým najavo, že on protestant nie je a že za všetko zlé, čo z nezodpovedného propagovania biblie vzišlo, nesú zodpovednosť protestanti. Katolícka cirkev skutočne nehlása všeobecnú potrebu nekontrolovaného čítania kresťanského písma svätého. Nuž, načo teda zakazovať, keď veriaci síce bibliu môžu vlastniť, ale to neznamená, že ju celú budú dôkladne čítať, tým menej študovať, čiže kriticky sa zamýšľať nad obsahom prečítaných textov. Poistkou proti zablúdeniam je viera; tá spôsobuje, že veriaci rozumie čítanému textu v jej intenciách, v čítanom texte hľadá a nachádza potvrdenie svojej viery.

Okrem toho, že v biblii je zopár takpovediac priam chúlostivých miest, je tam aj skoro nepreberné množstvo textov, ktoré môžu podnecovať k nebezpečným myšlienkam, k porovnávaniu a kladeniu si otázok. A kde vzniknú otázky, tam už je aj možnosť odpovedí, ktoré nemusia byť v zhode s tým, čo hlásajú školení vysvetľovatelia symboliky textov. Otázky sú svedectvom pochybností a pochybovať znamená neodpustiteľne hrešiť. Viera môže odpustiť všetky, aj najťažšie hriechy, okrem jediného - neviery.

Nebezpečenstvo, ktoré môže vzniknúť pri voľnom prístupe jednoduchých veriacich k biblickým textom, si začali pravdepodobne uvedomovať už veľmi dávno vzdelaní rabíni, židovskí duchovní. Preto vymysleli Talmud - výkladovú knihu. Richard P. Feynman, americký fyzik, rozpráva vo svojej knihe To azda nemyslíte vážne o svojom pohľade na Talmud:

 ,,Talmud je preveľmi zaujímavý. Má stránky veľkého formátu a originálny text je vo štvorčeku v rohu každej stránky. Okolo tohto štvorca sú v tvare akéhosi L komentáre rozličných ľudí. Talmud sa vyvíjal a všetko sa znovu a znovu študovalo; veľmi dôkladne, stredovekou logikou. Myslím si, že komentáre sa zastavili okolo trinásteho, štrnásteho alebo pätnásteho storočia; neexistuje žiaden moderný komentár. Talmud je báječná kniha, úžasná, veľká zmiešanina vecí, odpovedí na triviálne i ťažšie otázky."

V knihách Mojžišových a v knihách prorokov môže byť kde-čo nejasné, ale je tu Talmud, ktorý všetko objasňuje, na všetko odpovedá. Biblia sa môže pomýliť, ale Talmud vždy upravuje na jedinú správnu cestu. Biblia môže popliesť, vyvolať pochybnosti, podnietiť otázky, ale je tu, našťastie, výklad kňazov, kazateľov, ľudí nielen príslušne školených, ale hlavne bohom vyvolených na službu, ktorú len oni sú povolaní vykonávať, t.j. ako rozumieť slovu božiemu.

Možné pokĺznutia neostražitých

Niektorému neostražitému čitateľovi môže napríklad začať vŕtať v hlave, že by chcel vedieť, ktoré state alebo hoci len vety Nového zákona napísal vlastnoručne sám Ježiš. Ako to však s jeho vierou môže zatriasť, keď zistí, že takej state, takej vety, ale ani jediného slova v celej biblii jednoducho niet!? Nik by sa nemohol čudovať, keby takýto človek zatúžil poznať, ako to všetko so vznikom písma svätého bolo v skutočnosti. Mohol by sa začať pýtať, kto a kedy tie písma napísal! Kto a kedy rozhodol, že práve tie, ktoré sú zahrnuté do biblického súboru, majú byť písmom svätým! A naopak, prečo iné spisy podobného druhu a obsahu sú zo súboru vylúčené! Kto a kedy o tom rozhodol a na akom základe!?

Takýchto a podobných otázok sa môže zrodiť viac. A keď už raz sú otázky na svete, je to inšpirácia na hľadanie odpovedí. Našťastie dnes už aj na takéto otázky odpovede jestvujú. Nesmiernou výhodou pritom je, že tie najpodstatnejšie odpovede nepochádzajú od nejakých bezvercov, ale naopak, od autorov, o ktorých hlbokej viere nemožno pochybovať. Ako príklad možno spomenúť prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka, človeka úprimne nábožného a vždy pohotového kritizovať tých, čo sa dakedy odvrátili od viery (napríklad F.M. Dostojevkého). Spisovateľovi K. Čapkovi okrem iného povedal:

,,Skutečný životopis Ježíšův se nedá napsat, je příliš málo zpráv: od Ježíše samého nemáme ani jednoho slova skutečně autentického, sám nic nenapsal a nezanechal. Prvé zprávy jsou od Pavla, který zemřel tuším kolem roku 64, a evangelia byla psána počínajíc asi od roku 70." (K Čapek: Hovory s T. G. Masarykem).

Pravdivosť Masarykovho názoru potvrdzuje dvadsaťsedem zástupcov šiestich cirkví z bývalého Česko-Slovenska, ktorí vypracovali ekumenický preklad biblie, vydaný ekumenickou radou roku 1984. Obohatili ho tým, že k nemu pripojili chronologické prehľady tak doby starozákonnej, ako aj novozákonnej. Vznik novozákonného súboru datujú medzi roky 110 až 130. Zrejme sa opierali o overené historické pramene. V každom prípade je zrejmé, že Ježiš nemohol autorizovať nič z toho, čo o ňom napísali iní ľudia desiatky rokov po jeho smrti.

V Nemecku vzniklo dielo, na ktorom pracovalo vyše 120 katolíckych teológov (profesorov a kňazov) - Lexikon náboženstiev. Kniha vyšla v českom preklade roku 1994 v Prahe. Tu sa dočítame, že sväté písma kresťanstva obsiahnuté v biblii tvoria starozákonný a novozákonný kánon, ktorý cirkev uznáva ako inšpirovaný a normatívny zdroj viery. Novozákonný kánon, píšu autori lexikonu, ,,sa utvára už koncom 1. stor. na základe existujúcej zbierky Pavlových listov". Potvrdzujú v podstate to isté, čo o vzniku novozákonného súboru povedal T.G. Masaryk. Dokladajú, že Pavlove zachované listy sú najstarším svedectvom Nového zákona a že išlo o príležitostné listy, ktoré vznikli medzi rokom 50 až 56 nášho letopočtu. Z ďalšieho textu možno vyrozumieť, že nepoznáme autorov tých ,,Pavlových" listov, ktoré vznikli neskoro po jeho smrti.

Neostražitého a nepoučeného čitateľa môže pomýliť, keď sa v Pavlovom liste Židom dočíta, akú skladá poklonu smilnici (prostitútke) Rachab. Alebo keď si uvedomí, že svätý muž prorok Eliáš bol vlastne masový vrah, ktorý vlastnoručne pobil 450 kňazov, ktorí vyznávali iné náboženstvo:

»A Eliáš im riekol: pochytajte prorokov Baalovych, nech neujde ani jeden z nich! A Eliáš ich odviedol k potoku Kišonu a tam ich pobil« - 1.Král. 18/40).

Podobne iný svätý muž, prorok Samuel, vlastnoručne rozsekal na kusy kráľa porazených Amalechovcov (»A Samuel rozsekal Agaga na kusy pred Hospodinom v Gilgale« - 1. Sam. 15/33). A čo už aj povedať na to, že Mojžiš, ten vysloboditeľ národa a priamy sprostredkovateľ jeho spojenia s bohom, nariadil, aby sa ľudia navzájom pozabíjali?

»Zabite každý svojho brata a každý svojho priateľa a každý svojho blížneho... a padlo toho dňa z ľudu asi tri tisíce mužov« - 2.M. 32/19-28.

Dočíta sa čitateľ biblie nemálo slov o láske, že je tým najväčším, najdôležitejším v živote, že keby človek celý svet získal, ale lásky by nemal, nič mu to nebude platné. Čo si však má pomyslieť o slovách, ktoré ho nabádajú nenávidieť?

»A či si myslíte, že som prišiel dať pokoj na zem? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie... Rozdelený bude otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre« - (Luk.12/ 51-53). Žiaľ, mnoho ráz sa nábožní ľudia riadili vo vzťahu k inak zmýšľajúcim práve nenávisťou a pohŕdaním.

Žiaka Pavla H. trápilo, kam pôjde po smrti, keď nebo i zem pominú. Dostalo sa mu ,,poučenia", že je somár, s ktorým sa nehodno rozprávať. Aj iní čitatelia biblických textov môžu odhaliť veľké protirečenia, na ktoré dávni pisatelia iste ani nepomysleli. Nepredpojatý skúmateľ musí byť týmto pisateľom, upravovateľom a prekladateľom vďačný za svetlo, ktorým osvetlili veľkú epochu vývinu ľudského myslenia. Túto epochu môžeme nazvať detstvom civilizácie, a detstvo je vari najkrajšie obdobie života človeka. Ide však o to, aby ľudstvo vykročilo z obdobia detstva, lebo inak bude páchať na sebe tie isté alebo v podstate rovnaké hriechy, aké páchalo dosiaľ.   ?

Podpaľači Krista kráľa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Piotr Stanski

Prieskum okultnej moci

Mocná katolícka cirkev, ktorá otriasla komunistickým režimom, nevedela naliať vína do svojho omšového vína. Hoci je spiatočnícka a neúmerne namyslená na zbytky svojej niekdajšej popularity, aj tak má naďalej značný vplyv na poľskú spoločnosť.

Ak sa pozeráme zvonku, môže fasáda pôsobiť dobrým dojmom. Vrstva pontifikálnej omietky a jašteričky na chvíľu ujdú zbadaniu. 18. augusta 2002 sa v Krakove zišli 2 milióny Poliakov asistovať na poľnej veľko-omši celebrovanej pápežom Jánom Pavlom II. Ktorá iná katolícka cirkev v Európe by sa mohla popýšiť takým zápalom? Ale pozor: mimo týchto davov sa množia príznaky prehlbujúcich sa ťažkostí.

Viac ako 90 percent Poliakov sa hlási k praktizovanému katolíckemu náboženstvu a každú nedeľu sa veriaci nezmestia do kostolov. Stotisíce Poliakov sa držia zvyku robiť si z pútí najmilšie trávenie voľného času; apoštolská a rímska hierarchia je naďalej prítomná na všetkých frontoch sociálneho, hospodárskeho a politického života v štáte. Vo vleku modernizácie spoločnosti však stará štruktúra začína dychčať.

Otec Adam Boniecki, šéfredaktor krakovského katolíckeho týždenníka Tygodnik Powszechny, vysvetľuje:

"V období komunizmu združovala cirkev demokratickú opozíciu. Bola jedinou inštitúciou, ktorá sa mohla postaviť proti režimu a disponovala totálnou podporou obyvateľstva. V roku 1989, po páde tohto režimu, niektorí členovia hierarchie dúfali, že to tak pôjde aj ďalej a že cirkev si zachová bezbrehý vplyv na politiku. Sklamali sa."

Dnes už 60 % Poliakov súdi, že by cirkev mala prestať mať svoj tajomný vplyv na dianie v štáte. Hlavná politická strana pravice, Akcia voličskej solidarity (AWS) bola pri parlamentných voľbách koncom roku 2001 dezavovaná, priam posmechu vystavená - a akým spôsobom! Potom čo bola štyri roky vládnucou stranou, si nezachovala v novom parlamente, ovládnutom ľavicou, ani jediné miesto. Civilná spoločnosť odopiera uznávať moc prelátov, ktorých roky držala vo vedúcich postaveniach. Vytýka im, že majú veľa rovnakých chýb, ako mala zosnulá červená nomenklatúra.

"Cirkev je spiatočnícka inštitúcia. Nesleduje vývoj spoločnosti, hovorí bezcitnou rečou zdedenou z čias sovietizmu",

sťažuje si Piotr, 30 rokov, presvedčený katolík a vyšší káder v priemysle.

Návrat k evanjelijám

Otrávený touto frazeológiou sa Piotr zúčastnil pred pár mesiacmi zjazdu niekoľko stotisíc (!) mladých katolíkov, organizovaného pri Mazurských jazerách dominikánom Janom Gorom. Okrem rockového koncertu sa konala nočná diskusia o problémoch viery. Trpké konštatovanie:

"Tradičná cirkev nenachádza slová pre reč s mladými."

 Stále väčší počet mladých sa púšťa na charizmatické chodníky revitalistických hnutí, skupiniek odporúčajúcich svojim členom ponoriť sa do evanjelií, priam hltať ich obsah. Nie mnohí to dokážu.

Ako mnohí veriaci okolo neho, ani Piotr sa nevie spamätať z odhalení o zatajenom živote monsignora Juliusza Paetza. Ohromený národ sa dozvedel, že tento poznanský arcibiskup je homosexuál, ktorý dlhé roky zneužíval kňazov a seminaristov svojej diecézy. Jednému z nich vraj daroval gate, na ktorých bolo vyšité slovo "Roma" (Rím). "Treba čítať odzadu!", navádzala Jeho Eminencia obdarovaného (amor = láska). Škandál sa dostal na prvé stránky denníkov vďaka spolupráci progresívnych katolíkov volajúcich po prevetraní skríň biskupských rezidencií. Treba však čakať na závery komisie, vyslanej Vatikánom, vraj s odkazom pápeža Jána Pavla II., aby teplý arcibiskup podal demisiu. Aj dominikán Jan sa rozhorčuje:

"Poľskému episkopátu sa neuráčilo ani vydať nejakú deklaráciu, robia, akoby sa nebolo nič stalo. Arcibiskup hovorí, že je obeťou zlej machinácie. No otázky spojené s celibátom, prerušením tehotenstva a manželskou vernosťou sa v nedeľných kázniach najviac ak menom spomenú. Ale o sebe hierarchia nepripustí hovoriť - a to je dlhodobo neúnosné."

Odmietaní po ľavici musia predáci poľskej cirkvi rátať aj s nepotopiteľnosťou ultrakonzervatívneho krídla na pravici; jeho symbolom je Radio Maryja.

Stanica, založená v roku 1991 redemptoristickým pátrom Tadeuszom Rydzykom, uniká biskupskej kontrole. Zúrivo reakcionárska navádza povedať Nie pri hlasovaní o vstupe do Európskej únie v roku 2003. Hlásatelia a poslucháči si na tejto vlne bez rozpakov vymieňajú osočovania, ktoré boli bežné už v dvadsiatych a tridsiatych rokoch za diktatúry maršála Pilsudszkého: v mene "pravej viery" sa útočí na židov, slobodomurárov, kozmopolitov, feministky a homosexuálov. Stanica schvaľuje politiku Ligy poľských rodín, ktorá má v parlamente okolo tridsať poslancov a zo zásady odmieta akýkoľvek ústupok modernosti. Radio Maryja tvrdí, že má tri milióny verných poslucháčov; väčšinou sú to starí a starší ľudia; je isté, že ho viac alebo menej podporuje časť biskupov a nižšieho duchovenstva.

"Tí, čo prisahajú len na Radio Maryja, vykazujú celý súbor zvrátených názorov sekty, združenej okolo svojho guru, otca Rydzyka. Nerešpektujú verejný poriadok a opakovane sa vyhrážajú aj episkopátu," vysvetľuje Mons. Tadeusz Pieronek, rektor krakovskej Teologickej akadémie a bývalý generálny tajomník episkopátu.

Vedomý si rozsahu narastajúceho problému rozhodol sa poľský prímas Mons. Jozef Glemp volať týchto samozvaných podpaľačov Krista-kráľa na koberec. Keď nepomohli upozornenia, nariadil zatvoriť kancelárie stanice - aspoň vo farnostiach varšavskej diecézy. Nepolepšiteľní reagujú organizovaním zbierok na mítingoch pre podporu svojej rádiostanice, na ktorých otvorene cirkulujú antisemitské brožúry.

Mons. Glemp prosí veriacich, aby rezervovali svoj obolus pre Radio Jozef, ktoré sa pokúša krotiť ambície rozhlasových "križiakov" vystupujúcich z pivníc Svätej inkvizície. Mons. Pieronek je v ohľade účinnosti protiopatrení skeptický. Má pravdu. Časť biskupov jednoducho odmietla zatvoriť kancelárie Radia Maryja vo svojich diecézach. A vzbura proti vrchnosti sa šíri.

Poľskí križiaci v Európe!

Mimo svojich múrov musí cirkev čeliť čoraz virulentnejším útokom poľských feministiek.

"Hierarchia má o ženách predstavu zdedenú zo stredoveku," vysvetľuje profesorka Kazimiera Szczuková. „Chcela by, aby sme ostali doma, čakali na muža a utierali deťom nos. A sú aj horšie veci! Cirkev presadila vyučovanie svojho katechizmu na všetkých úrovniach školstva, kontroluje kurzy občianskej výchovy, a zakázala právo na prerušenie tehotenstva. O tom predmete nie je dnes možná nijaká diskusia. Vládnuca postkomunistická ľavica a cirkev urobili tichú dohodu: cirkev podporí vstup Poľska do Európskej únie a ľavica sa nebude dotýkať zákona o prerušení tehotenstva."

Poľská ľavica rozmnožuje prípady povoľnosti voči duchovenstvu. Aleksander Kwasniewski, hoci ateista, nevynechá ani jednu pápežovu omšu; a premiér Leszek Miller, tiež exkomunista, žiada, aby sa budúca Ústava vyslovene dovolávala kresťanstva! Poľská cirkev totiž nemá v úmysle robiť figuranta alebo obmedziť svoj svetský vplyv. Ján Pavol II. to predsa jasne povedal na krakovskom letisku pred návratom do Ríma:

"Dúfam, že poľský národ ceniaci si tradície a od storočí aktívny príslušník Európy nájde aj v štruktúrach Európskej únie miesto, ktoré si zaslúži; pritom si zachová svoju identitu, ktorá je obohacujúcim činiteľom pre celý svet."

Slovom, podľa pápežských prianí by z Varšavy mali vyraziť prvé šíky križiakov s poslaním znovu pokresťančiť náš Starý kontinent ...

Prameň: Piotr Stanski, Marianne, č. 291, 18. novembra 2002.

Súkromné šialenstvo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Michal Holováč

– Tak!
– …a teraz pekne na povel!
Zrýchli krok a spomaľ dych!
V dychu sa snaž byť veľmi skromný,
bo keď popri mne kráčaš,
isto-iste dýchaš
môj vzduch súkromný.

Ak nemáš mi čím zaplatiť
za to, čo tvoje oči ráno stretlo,
hneď si ich vybiť nechaj,
alebo riadne zaplať,
za moje súkromné svetlo.

Žiari, svieti a hreje každého,
aj keď je ďaleko a nedobytné klbko.
Za fotosyntézu mu riadne zaplať,
aj mne – s prirážkou aj DPH –
za moje súkromné slnko.

Príroda je geniálny zázrak.
Svetla nám dáva stále viac a viac.
V noci na jeho odraz používa
vašu lunu,
môj súkromný mesiac.

Dobrým ľuďom zakryje snom viečka,
je milá, láskavá a krotká.
Pre zlodejov Rúcho Diabla – čierny závoj,
čo magickú a strašnú silu má,
pre mňa zdroj veľkého zisku –
moja obyčajná nočná tma.

Nie! Nie! Nie! Neprestávaj!
Nie! Nie! Ešte ďalej kop!
Keď skončíš, tak sa obzri,
ako krásne vyzerá môj majetok
a ako smutne na teba hľadí
tvoj zatiaľ prázdny hrob.

Keď o sto krokov ďalej
smädom skapeš,
ani ťa nebude veľká škoda.
Nedovolím ti ani pery si ovlažiť,
lebo tu všade je moja súkromná voda.

A teraz rýchlo na Patentný úrad.
Zvrhlo a šialene v súkromníckom duchu
zapísať záber, čo po tebe ostal,
„priateľ môj“,
3500 kubických metrov zlého vzduchu.

A keď už budem na tom úrade,
aby som zvrhlosť nedelil napoly
a nehrozilo mi, že budem holý:
zahlásim konečný zo svojich patentov:
Že vlastním hlavný monopol
a sám predávam
všetky prirodzené monopoly.

Človek má stále na výber.
Často chce zamestnávať ľudí klamstva hrou:
jeden sa snaží byť svetlom v tme,
druhý vo svetle čiernou tmou.

Krátke správy v ZH 35

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

redakcia

K prekladom Nietzscheho diel do slovenčiny - oprava

Keď som v 15. čísle Zošitov humanistov (marec 2000) odôvodňoval svoje rozhodnutie preložiť do slovenčiny Tak vravel Zarathustra, prejavil som veľkú neznalosť údajom, že do slovenčiny nebolo dosiaľ preložené ani jedno Nietzscheho dielo;

je pravda, že som sa odvolával na zborník Nietzsche a súčasnosť Filozofickej fakulty Šafárikovej univerzity v Prešove z r. 1994. Nevedel som o preklade Olivera Bakoša: Friedrich Nietzsche - Zrod tragédie z ducha hudby, Prípad Wagner a Nietzsche proti Wagnerovi v edícii Divadelné obzory zv. č.4, vydalo Národné divadelné centrum, Bratislava, z roku 1998.

Verte mi, v roku 1999 som toto dielo nenašiel v Univerzitnej knižnici v Bratislave a ani jeden z mnohých, u ktorých som hľadal radu a pomoc, ma na tento preklad neupozornil. Prosím pána docenta Olivera Bakoša o ospravedlnenie.  -  R. Škoda

*  *  *

Hovienko mesiaca

Na výročnej konferencii nemeckej Spoločnosti pre vedecký výskum paravied v Berlíne referoval Dr. Gregor Huesman v sekcii „Zázračné lieky a potravinové doplnky - právo súťaže kontra ochrana spotrebiteľov" o svojej akcii „Scheiss des Monats" (Hovienko mesiaca): vo výklade svojej lekárne vystavuje pod týmto označením každý mesiac nejaký farmakologický produkt, ktorý je podľa jeho odborných znalostí nielen neúčinný, ale často škodlivý. Vyrába, propaguje a predáva sa, nie aby spotrebiteľovi pomohol, ale aby zvýšil obrat. Ako príklady uviedol m.i. celulózový preparát na odtučňovanie, ktorý v žalúdku napučí a tak vraj utíši hlad; viedol však k zápche až uzavretiu čriev; keďže sa to dalo dokázať, musel výrobca platiť odškodné; po mnohých sťažnostiach bol nahradený podobným preparátom, ktorý sa má rýchlejšie odbúrať. Poukázal aj na multivitamínovú šťavu, ktorej exorbitantná cena sa odôvodňuje magnetom na dne fľaše, ktorý vraj udržuje účinné látky v suspenzii. Na otázku z publika, či si touto činnosťou finančne neubližuje, odpovedal, že je to zanedbateľné, lebo preparáty tohto druhu nerobia viac ako 1 % obratu lekární.

Prameň: Skeptiker, č. 3, s. 109, 2002.

*  *  *

Expert v otázkach biblie

profesor Joachim Gnilka (72 r.) - prednáša novozákonnú teológiu na Pápežskej univerzite v Ríme a na Univerzite v Mníchove - predkladá svojim študentom (a zvedavej verejnosti) dosť prekvapujúce nové vedomosti a názory o zakladateľovi kresťanstva:
Ježiš „pravdepodobne" vedel čítať a písať, ale nezachovalo sa nič konkrétneho. Hovorí sa o tom len na jednom mieste v biblii -

"Ježiš prstom píše do piesku".

Mal košeľu, plášť a povraz ako pás; celý život chodil bosý. Jedol zeleninu, ovocie a chlieb, len zriedka, zriedka mäso.
Ženu nemal, ale Mária Magdaléna mu bola blízka až po kríž a aj potom. Naproti tomu všetci apoštoli boli ženatí - Ježiš raz vyliečil Petrovu svokru; iba Pavol nebol, ale veď ten ani nebol riadny apoštol - s Kristom sa stretol raz, a to až po jeho zmŕtvychvstaní. Vraj bol stále na cestách, a to by bola zniesla máloktorá žena aj v tých časoch.

„Najväčší" omyl biblie je asi údaj, že sa Ježiš narodil v Betleheme - podľa najnovších výskumov to bolo pravdepodobne v Nazarete, kde nebola taká veľká nezamestnanosť. O Betleheme sa hovorí asi preto, aby sa splnilo, čo predpovedali o Dávidovom meste proroci v Starom zákone. No k tomuto bodu je údaj aj na s. 32 tohto čísla.

*  *  *

Rastlinné lieky: Luxusná či základná liečba v lekárskej praxi?

Po vymenovaní a rozbore existujúcich rastlinných a syntetických antidepresívnych preparátov (proti skľúčenosti) prichádza autor k záveru, že pri tejto chorobe prispievajú lieky k pozitívnemu výsledku liečby asi jednou tretinou. Oveľa väčší podiel na úspechu má vplyv lekára a pacientovho okolia, takže podľa Schulza môže skúsený lekár vhodným prípravkom z ľubovníka (Hypericum) dosiahnuť skoro tie isté výsledky ako s oveľa drahšími syntetickými preparátmi. Článok končí záverom, že lekárom usmernená fytoterapia by mohla viesť pri príslušných indikáciách k enormnému zníženiu nákladov na liečbu, čo je pri súčasnom stave financií zdravotného poistenia veľmi významný faktor.

Poznámka prekladateľa: Veľmi by sa mýlil, kto by z tohto článku odvodzoval všeobecný súhlas s tzv. alternatívnou medicínou, ktorá tiež používa rastlinné prípravky; potiaľ dobre, ale napr. homeopatia a antropozofická medicína sú niečo celkom iné.

Prameň: Schulz V., Wiener Med. Wschrift, č. 152, s. 193, 2002.

*  *  *

Via Campesina

bola oficiálne založená r. 1993 v Mons v Belgicku a v posledných rokoch sa šíri najmä v Latinskej Amerike. Vzala si za úlohu brániť „ľudskejší" model poľnohospodárstva ako je liberálna globalizácia svetovej výživy, smerujúca k rastúcej koncentrácii produkcie v rukách multinacionálneho agroalimentárneho priemyslu. Predovšetkým ide o právo každého štátu na potravinovú suverenitu, t.j. aby každý národ mohol udržovať a rozvíjať svoje možnosti vyrábať si základné potraviny pri rešpektovaní kultúrnej a produkčnej rôznorodosti.

V praxi to znamená odmietnuť najdôležitejšie pravidlo Svetovej organizácie pre obchod (OMC), vyslovené v Dohode o poľnohospodárstve, t.j. právo exportovať, ktoré má za následok, že sa aj do chudobných štátov dovážajú lacné potraviny (spravidla z bohatých štátov, napr. obilie a soja idú z USA do celého sveta) a ich poľnohospodárstvo sa odsudzuje na zánik. Samozrejme je v rozvojových štátoch potrebným predpokladom tohto smerovania redistribúcia pôdy do rúk bezzemkov, resp. úplná prestavba existujúceho poľnohospodárskeho systému na podklade sociálneho vlastníctva.

*  *  *

Milí páni archeológovia,

keby bolo po Vašom, mali sme na Štedrý večer povedať svojim deťom: Nebolo betlehemskej hviezdy ani jasličiek, nebolo anjelov ani troch kráľov od Východu ...

Betlehemské bábätko je predsa Harry Potter pred 2000 rokmi! Jeho nebeský Otec bol pohanský bôžik, strašidelný, a mal „ženu s pevnými prsiami a zadkom vysoko".

Presne na Vianoce uverejnili „Spiegel" aj „Stern" (dva najmienkotvornejšie nemecké týždenníky) výsledky Vašich posledných vykopávok v tzv. svätej zemi a ten prvý uzatvára:

„Všetko bolo vymyslené a vynájdené po spôsobe hollywoodskych filmových scenárov".

No a? Čo je na tom zlé?

Samozrejme bol na začiatku mýt o prírode s bohom dažďa tancujúcim od radosti - lebo po daždi sa púšť zazelená. Boh bol pred tisícami rokov tvorivá predstava ľudskej lásky miesto praštenia skalou po hlave. Niet dôležitejšieho vynálezu, nie je to telefón ani televízia a nijako nie atómová bomba. Otázku, či žil Ježiško, alebo nežil, si ja nekladiem.

Ale keď som bol malý, vysvetlil mi Ježiško začiatok sveta, nebo a zem, čo je dobré a čo zlé. To mi v živote pomáhalo. Preto, milí páni archeológovia, neberte deťom Ježiška!

Váš Franz Jozef Wagner

Prameň: Franz Jozef Wagner, Bildzeitung, 24. decembra 2002

Malým deťom ho neberieme. Ale len čo začnú klásť otázky, odpovedáme im pravdivo, doma a potom v škole. Považujete za správne, že sa na teologických fakultách dospelí ľudia učia veriť, že Ježiš Kristus žil a učia metódam, ako túto vieru vštepovať deťom a udržovať v dospelých? Vedenie cirkvi uznalo, že Zem sa krúti okolo slnka, že astronómi majú pravdu - po akých bojoch! Raz uznajú, že archeológovia a biológovia majú pravdu.  -  R. Š.

Všetkých sedem výpovedí je dokázateľne nesprávnych!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

R. Wolf


  1. Homeopatia pracuje prevažne
    s prírodnými liekmi rastlinného pôvodu
    („fytoterapia“)






  1. Lieky typu placebo nie sú nikdy
    účinnejšie ako osvedčené lieky
    „školskej medicíny“






  1. Lieky typu placebo sú neúčinné,
    ich efekt je
    zdanlivý prelud






  1. Na placebo reagujú len pacienti,
    ktorí si svoju chorobu
    namýšľajú






  1. Placebo pôsobí len u pacientov,
    ktorí veria na úspech
    tejto liečby






  1. Lieky typu placebo
    nepôsobia u malých detí,
    ani u zvierat






  1. S liekmi typu placebo
    pracujú len
    podvodníci a šarlatáni



Veľmi rozšírená dôvera v liečbu „alternatívnymi metódami“ sa zakladá predovšetkým na pozitívnych skúsenostiach. Sú tieto teda sebaklamom? Klamná je tu menej vlastná skúsenosť ako jej príčina - vysoký stupeň neznalosti najmä pri téme účinku placeba. Len sa spýtajme sami seba alebo v okruhu známych, ktorá z výpovedí v hornej tabuľke je správna. Ak niekto niekde zakrúžkuje „správne“, mýlil sa. Všetkých sedem výpovedí je dokázateľne nesprávnych!

R. Wolf, Skeptiker č. 4, 1999; ale aj V. Zikmund, „Placebo“, Med. monitor č. 1, 1998.

Zaujímavé číslo Spravodaja Promethea – 12/4

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

red.

V úvodníku k č. 4 roč. 12 Spravodaja Spoločnosti Prometheus, píše Peter Prusák: (Ako humanisti) ... 

... „nemôžeme vystačiť s kritikou náboženstva; musíme mať pozitívny program. Najprv si musíme určiť možnosti nášho smerovania a potom treba robiť pozitívne kroky, aj keď sú len malé ... Nemáme zástupcov v štátnych orgánoch, nemôžeme teda presadzovať naše záujmy a ciele priamo. Preto je veľmi dôležité nadväzovať kontakty s politicky ľavicovo orientovanými osobami (Spoločnosť Prometheus je sociálno-politicky ľavicovo orientovaná), ktorým sú naše hodnoty a zásady blízke, resp. totožné, a prostredníctvom ktorých by sme ich presadzovali do života našej spoločnosti, napríklad odluku cirkvi od štátu, odluku školy, vedy a výskumu od náboženstva, rozvoj občianskych obratov, atď. Za každú cenu sa treba vyhýbať izolácii a sektárskej pozícii humanizmu."

Stať „Humanizmus v 21. storočí" je programová prednáška Babu Gogineniho, výkonného riaditeľa IHEU, ktorý pred nedávnom navštívil Slovensko, na konferencii amerických humanistov. O 50. výročnom Svetovom kongrese humanistov v holandskom Tulip Centre podáva správu náš zástupca M.A.; prikladá znenie Amsterdamskej deklarácie 2002, podľa ktorej

„... (moderný) humanizmus je východiskom zo súčasnej krízy civilizácie".

Na pokračovanie publikuje A. Rehák stručné charakteristiky tradičných náboženstiev a deštruktívnych kultov (Chrám ľudu, davidiáni, Brána do neba, Slncový chrám). R.Š. uvádza zaujímavosti zo života slávneho atómového fyzika Wolfganga Pauliho, ktorý sa sám označoval za „fanatického osvietenca a ateistu" a iní mu dali meno „bič boží"; referuje aj o škandáloch okolo zneužívania detí kňazmi v Nemecku a o súčasnom stave humanistickej myšlienky v Nigérii na podklade rozhovoru s riaditeľom jedinej sekulárnej školy v tomto (prevažne moslimskom) štáte.

J. Voskár sa zamýšľa nad stavom Spoločnosti Prometheus a podnetne hľadá odpoveď na palčivú otázku „Ako ďalej?" Veľmi zaujímavé je vyhodnotenie akcie „1 % percento z daní" pre SP v roku 2002 - ukázalo sa, že 65 darcov poslalo SP čiastku 31.091.- Sk (nie je to veľa, ale vďaka!), ktoré budú využité najmä na vydávanie Spravodaja.

Prometheus uverejňuje reakciu bývalého ministra školstva Petra Ponického na článok v denníku Nový deň 19.09.02 :

„Bude Ponický pristupovať k všetkým cirkevným školám rovnako?" Píše sa v ňom: (Riešenie) „... musí byť hlavne v súlade so zákonom tohto štátu, ktorý sa vzťahuje rovnako na cirkevné ako na štátne školy a na nás všetkých." Humanisti si viac neprajú a s menej sa nikdy neuspokoja ...

ÚR Spoločnosti Prometheus protestuje proti Pastierskemu listu Konferencie biskupov Slovenska a proti letáčiku arcibiskupa Jána Sokola „Modlitba pred voľbami", ktorý uráža všetkých slušných ľudí.    ?

Krátke správy v ZH 36

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

red.

Nová kniha: Otrava Bohom

Tilmann Moser: Gottesvergiftung (Otrava bohom), Suhrkampf, Frankfurt am Main, 1976 (výťah):

„Chcem ti povedať, čo bolo na tebe, ťažkej chorobe, dobré:

to, čo mi dáva sebavedomie, že som ťa prekonal; to, čo mi dáva pocit sily, že ma tá veľká berla neprihlušila. Už nikdy ti nebudem dôverovať. Viem, že si bola k iným priateľskejšia. Nevyslovím sa proti tebe, kým ťa oni budú potrebovať, aby netrpeli ešte viac. Akú váhu ti ponechajú iní, do toho sa nemiešam. Stačí mi, že ja ťa už nepotrebujem ... Čo nastúpi na tvoje miesto, čo vyplní tie veľké prázdnoty, kde si sa ty rozťahovala? Nie všetky sa musia vyplniť. Dom sa môže zmenšiť, bol príliš veľký. Nájdem u ľudí to, čo si si ty vyárendovala ako krásne vlastnosti. Keď sa tak dívam do mnohých tvárí, nepociťujem už stratu, ľudské tváre mi nahradia tvoju, ktorá bola neľudská. Moje oči sa učia vidieť, odkedy mi nezatemňuješ horizont."   ?

*  *  *

Jean Améry: Ateizmus bez provokácie (1969), výťah:

„Budúcnosť patrí kresťansko-ateistickej spolupráci na dosiahnutí svetového mieru. Spory sa neoplatia, provokácie sú anachronické. To je poateistická pozícia, ktorá sa vo svete šíri." (Na zamyslenie?)    ?

*  *  *

Jean-Paul Sartre: Je existencialismus humanizmus? (1946):

"Sú dva druhy existencialistov: prví sú kresťania (Jaspers a G. Marcel, katolík), druhí ateisti (Heidegger, francúzski existencialisti a ja sám).

Existencializmus je snaha uplatniť všetky dôsledky ateizmu. Nijako nenahovára zúfať si. To kresťania volajú každú formu neviery zúfalstvom. Je pravda, že existencializmus vychádza zo zúfalstva, ale nevyčerpáva svoj ateizmus názorom, že boh neexistuje.

Skôr vraví: Aj keby boh bol, to by na veci nič nezmenilo. Otázka božej existencie nie je otázkou existencie človeka. Človek sa musí nájsť a presvedčiť sa, že ho pred ním samým nič nezachráni, aj keby sa podaril platný dôkaz existencie boha. V tomto smere je existencializmus optimizmom, učením činu a len zo zlomyseľnosti nás kresťania označujú za zúfalcov, mýliac si svoje zúfalstvo s naším. ?

Kde to sme?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

John Berger

Uprostred najtyranskejšieho chaosu

Plamene Dvojičiek neospravedlnia bomby padajúce na Irak. Odpoveď na neznášanlivosť sveta, na jeho nespravodlivosti a vykoľajenia nedajú vojenskí stratégovia. Demokracia, spravodlivosť, osobné práva ... Čo z nich spravil tento nový ekonomický chaos? Bez vízie budúcnosti by nás súčasné utrpenie odsudzovalo žiť deň čo deň v temnej noci.

Chcel by som povedať aspoň pár slov o bolesti, ktorá jestvuje v dnešnom svete. O bolesti, ktorá v určitých ohľadoch nemá precedens. Píšem toto v noci, hoci je deň, na začiatku októbra 2002. Už skoro týždeň ostáva nebo nad Parížom modré. Slnko zapadá každý deň o niečo skôr, ale každý deň nám dáva dar svojej žiarivej nádhery. Mnohí sa boja, že sa Spojené štáty čo nevidieť pustia do „preventívnej vojny" proti Iraku, aby veľké petrolejárske spoločnosti mohli položiť svoju ruku na ďalšie prírodné zdroje, považované za istejšie. Druhí dúfajú, že sa tomuto útoku bude dať vyhnúť. Medzi ohlásenými rozhodnutiami a tajnými očakávaniami ostáva všetko v tieni, pretože lož pripravuje vyslanie rakiet. Píšem v noci hanby.

*  *  *

Pod hanbou nemyslím vinu jednotlivca. Hanba, ako ju začínam chápať, je pocit vlastný ľudskému druhu, ktorý podrýva jeho schopnosť dúfať v zajtrajšok, hľadieť pred seba. Stačí nám hľadieť si na nohy a myslieť len na najbližší krôčik.

Všade naokolo sú ľudia v rozličných situáciách a pýtajú sa samých seba: kde to sme? Nejde o zemepis, ide o históriu. Čo žijeme? Kam nás to vedú? Čo sme stratili? Ako žiť ďalej bez vízie pravdepodobnej budúcnosti? Prečo sme stratili perspektívu, ktorá by presiahla dĺžku ľudského života?

Experti s dobre vybavenými bankovými kontami odpovedajú: globalizácia, postmodernizmus, revolúcia komunikačných prostriedkov, ekonomický liberalizmus; to sú výrazy, ktoré obchádzajú otázku. Na úzkostlivé „Kde to sme?" šepká odborník: „Nikde".

Nebolo by lepšie uvedomiť si a kričať silno a hlasno, že žijeme uprostred najtyranskejšieho chaosu, aký kedy bol? Nie je ľahké pochopiť podstatu tejto krutovlády, lebo štruktúra jej moci (ktorá siaha od dvesto najväčších multinacionálnych spoločností po Pentagon) je naraz zviazaná aj difúzna, diktátorská ale anonymná, je všade a predsa nemá centrum. Táto moc je hrôzovláda offshore (mimo, spoza hraníc) nielen vo finančnom zmysle, ale aj v otázke každej inej ako jej moci. Jej cieľom je vyvrátiť z pántov celý svet. Jej ideologická stratégia - bin Ládin je v porovnaní s ňou rozprávka o vílach - sa zameriava na zbúranie všetkého, čo existuje, a ponorenie ostatku do osobitnej verzie virtuálnej skutočnosti, do kráľovstva - a toto je krédo tejto tyranie - nevyčerpateľného zdroja zisku. Človeku to pripadá hlúpe, ale tyranie sú už také všetky. Táto ničí život na planéte na všetkých úrovniach - a je to predsa jej pôsobisko.

Ak vynecháme ideológiu, jej moc sa zakladá na dvoch hrozbách. Prvou je letecká intervencia najsilnejšie vyzbrojeného štátu sveta - dalo by sa povedať „hrozba B-52". Druhou je neľútostné zadĺženie, bankrot a v dôsledku súčasných okolností vo svete, hlad; to je „hrozba nuly".

Človek začína cítiť hanbu, keď zistí (a zistí to raz tak, raz inak, no pre nemohúcnosť to odoženie z mysli), že veľká časť týchto utrpení by mohla byť zmenšená až odstránená, keby sa (na príslušných miestach) rozhodlo urobiť realistické ale pomerne jednoduché opatrenia. Medzi zápisnicami schôdzí a minútami neznesiteľných útrap je dnes priamy vzťah.

Existuje jediný človek, čo by si zaslúžil byť odsúdený na istú smrť jednoducho preto, lebo nemá prístup k liečbe, ktorá stojí menej ako 2 doláre denne? Túto otázku položila vlani v júli riaditeľka Svetovej organizácie zdravia, keď hovorila o epidémii aidsu v Afrike a inde; odhaduje sa, že v nasledujúcich 18 rokoch umrie na túto chorobu 68 miliónov ľudí. Ja hovorím o bolesti tých z nich, čo žijú v dnešnom svete.

Väčšina analýz a prognóz budúcich udalostí sa predkladá a študuje - to je pochopiteľné - v rámci odlišných disciplín: ekonómia, politika, médiológia, zdravotníctvo, ekológia, národná obrana, vzdelanie, atď. V skutočnosti sa každá z týchto disciplín napája na ďalšiu a spolu vytvárajú reálny terén prežívanej skúsenosti. Stane sa, že ľudia trpia na zlá viacerých odlišných kategórií, ale podstupujú ich naraz a bez rozlíšenia.

Jeden prípad za mnohé: títo Kurdi, ktorí minulý týždeň ušli do Cherbourgu; francúzska vláda odmietla dať im azyl, takže im hrozí odsun do Turecka. Sú chudobní, politicky neželaní, bez vlasti, vyčerpaní, v ilegalite, nikto nemá o nich záujem. Všetky tie mínusy prežívajú naraz.

Aby sme pochopili, čo sa deje, musíme si osvojiť interdisciplinárny pohľad, ktorý umožňuje vidieť a pospájať aj „oblasti", ktoré úrady držia oficiálne oddelené. Taký pohľad je samozrejme politický v pôvodnom zmysle slova.

Podmienkou možnosti politickej myšlienky v svetovom meradle je vidieť, že celé to zbytočné utrpenie vyvoláva jeden zjednotený proces. To je východiskové stanovisko.

*  *  *

Píšem toto v noci, ale čo vidím, je nielen tyrania. Keby to tak bolo, asi by som nemal odvahu pokračovať. Vidím ľudí, ktorí spia, ktorí sa budia, ktorí vstanú a idú sa napiť vody, ktorí šepkajú svoje plány a svoje obavy, ktorí sa milujú, ktorí sa modlia, ktorí čosi pečú, kým ostatok ich rodiny spí, v Bagdade aj v Chicagu. (Áno, videl som aj Kurdov, navždy neporaziteľných; 4 000 ich zabil Saddám Husajn plynom.) V Ghane vidím matku menom Aya, čo značí „narodená v piatok", ktorá kolíše svoje maličké, aby zaspalo, vidím zrúcaniny Kabulu a muža, čo sa vracia domov, a viem, že napriek utrpeniu je vynaliezavosť prežívajúcich nedotknutá a uplatní sa už pri naberaní energie. V nekonečných úskokoch tejto vynaliezavosti je čosi podobné duchu svätému: som o tom tejto noci presvedčený, aj keď neviem prečo.

*  *  *

Nasledujúci postup spočíva v absolútnom odmietnutí toho, čo hovorí tyrania, ktorá je len hlúposťou.

V nekonečnom slede jej vyhlásení, prehlásení, tlačových konferencií a hrozieb sa stále opakujú slová demokracia, spravodlivosť, osobné práva, terorizmus. V súčasnom kontexte značí každý z týchto termínov opak toho, čo hovoril kedysi. Každý bol spracovaný, aby sa stal heslom gangu, ktorý ho ľudstvu ukradol.

Demokracia je návrh, týkajúci sa spôsobu, ako sa rozhodovať (málokedy sa praktizuje), a nesúvisí veľmi s predvolebnými kampaňami. Zaväzuje sa, že politické rozhodnutia sa budú robiť až po podrobnej porade s tými, ktorým sa vládne, že sa na nich bude brať zreteľ. Taký proces vyžaduje, aby občania boli dobre informovaní o daných problémoch, aby rozhodujúci činitelia mali schopnosť a vôľu vypočuť ich a brať zreteľ na to, čo počujú. Demokraciu si neslobodno mýliť so „slobodou" voľby medzi dvoma možnosťami, s uverejňovaním výsledkov prieskumov a zaradením občanov do štatistík: to sú len zdania a predstierania.

Dnes sa zásadné rozhodnutia týkajúce sa zbytočného utrpenia na čoraz väčších rozlohách planéty urobili už dlho dopredu - a robí sa to tak ďalej -, a to jednostranne, bez akejkoľvek konzultácie alebo participácie.

*  *  * 

Pred viac ako sto rokmi komponoval Dvořák Novosvetskú symfóniu.  Zložil ju ako riaditeľ jedného hudobného konzervatória v New Yorku. Nepoznám iné umelecké dielo, ktoré by tak spontánne a pritom neoblomne (Dvořák bol syn roľníka, ktorý pôvodne chcel mať zo svojho syna mäsiara) vyjadrovalo vieru, ktorá inšpirovala celé početné generácie vysťahovalcov, ktorí sa stali americkými občanmi.

Dnes vláda štátu, ktorý vzbudzoval také nádeje, padla do rúk kliky neúprosných sprisahancov typu B-52, nasiaknutých fanatizmom (všetko chcú zredukovať, len nie moc kapitálu), nevedomosťou (poznajú len jednu skutočnosť: svoju palebnú silu) a pretvárkou (majú dve sady kritérií pre etické posudzovanie: jednu pre nás, druhú pre seba). Ako sa to mohlo stať? To je len rečnícka otázka, lebo nepripúšťa jednoduchú odpoveď a okrem toho je zbytočná, lebo dosiaľ niet odpovede, ktorá by sa dotkla ich moci. Ale takto predsa len položiť v dnešnej noci túto otázku svedčí o nesmiernosti toho, čo sa udialo. Hovoríme o bolesti sveta.

Politický mechanizmus novej tyranie je - čo aj vyžaduje veľmi premyslenú technológiu - napodiv jednoduchý. Bezprávne uchváťte slová demokracia, sloboda, atď. Nariaďte všade - a nech to má aké strašné dôsledky - nový ekonomický chaos produkujúci zisk a prinášajúci biedu. Zabezpečte, aby všetky hranice boli otvorené jedným smerom pre tyraniu a zatvorené pre všetko ostatné. Vylúčte každú opozíciu označiac ju za terorizmus.

Nie, nezabudol som na ten pár, čo sa v objatí hodili dolu z Twin Towers, žeby nezhoreli každý osobitne.

Existuje predmet, podobný hračke a stojí okolo 4 dolárov za kus: niet pochýb, že je teroristický. Volajú ho osobná mína.

Ak ich raz zhodia z lietadla, nedá sa vedieť, koho a kedy tieto míny porania alebo zabijú. V tomto momente ich je na povrchu Zeme, alebo v zemi, viac ako 100 miliónov. Väčšina ich obetí boli a budú civilisti.

Protiosobná mína má skôr zraniť ako zabiť. Jej poslaním je robiť mrzákov, preto je plná brokov, čo sťaží, predĺži a zdraží liečbu obetí. Tí, čo prežijú, podstupujú až osem chirurgických operácií. Každý mesiac mrzačia alebo zabíjajú tieto míny dvetisíc civilistov.

Nazývať ich „protiosobné" je lingvistická vražda. Názov je to anonymný, bez mena, bez pohlavia, bez veku. „Osobný" je opak „ľudu". Výraz „protiosobný" ženie do slepej uličky krv, údy, bolesť, amputáciu, citlivosť, lásku. Abstrahuje všetko a tak tieto dve slová s troškou výbušniny sa stanú teroristickými.

Tak ako iné nedávne diktatúry závisí aj táto nová tyrania vo veľkej miere od systematického zneužívania jazyka. Preto si musíme vybojovať späť všetky slová, o ktoré nás pripravila a zavrhnúť jej prázdne slovné bubliny. Inak by nám ostalo len jedno slovo, a to „hanba".

Nebude to ľahká úloha, lebo väčšina oficiálnych rečí si berie na pomoc obraz, spája myšlienky, vyjadruje sa vyhýbavo a robí narážky. Málo vecí je čiernych alebo bielych. Vojenskí a ekonomickí stratégovia si uvedomili kapitálnu úlohu médií, ani nie tak pre porazenie nepriateľa, ako pre ohraničenie a znemožnenie povstaní, protestov a dezercií. Manipulácia médií tyraniou je dôkazom všetkého, čoho sa obáva. Dnešná tyrania žije v strachu pred tým, že svet si zúfa; tento strach je taký intenzívny, že sa zakazuje používať slovo „zúfalý" v inom zmysle ako „nebezpečný".

Bez peňazí je každá každodenná potreba človeka zdrojom bolesti.

Tí, čo si neprávom privlastnili moc - a nie sú všetci v čele štátu, takže môžu počítať s kontinuitou svojej moci nezávisle od prezidentských volieb - sa vydávajú za záchrancov sveta a ponúkajú občanom šancu stať sa ich klientmi. Svetový spotrebiteľ je posvätný, no dajú si pozor, aby neprezradili, že to má význam len potiaľ, kým z neho vychádza zisk - to je jediná vec, ktorú považujú za posvätnú. Táto eskamotáž nás vedie do srdca problému.

Namyslenosť sprisahancov, že sú záchrancami sveta, im dovoľuje uznať skutočnosť, že veľká časť tohto sveta (ráta sa tam o.i. takmer celý africký kontinent a značná časť Južnej Ameriky) je v nenapraviteľnom stave. Podľa nich je v takej situácii vlastne každé miestečko na našej planéte, ktoré sa nevládze napojiť na ich centrum. Taký záver vyplýva nevyhnutne z dogmy, podľa ktorej spása je len v peniazoch a jediná globálna budúcnosť je tá, ktorej priority prízvukujú oni; no nech majú tieto priority aké falošné mená, v skutočnosti sú to vždy len ich zisky.

Tí, čo majú iné vízie a iné nádeje, ako aj tí, čo nemôžu nakupovať a žijú len zo dňa na deň (asi 800 miliónov ľudských bytostí), sú vraj len prekonané relikvie prejdenej epochy. A tí, čo kladú odpor - či už ako pacifisti alebo siahnuc po zbrani - sú vraj teroristi.

Keď sa „napravia" (často používané slovo tejto ideológie), predstavuje si naivne tyrania, bude svet zjednotený. Tyrania potrebuje prelud šťastného konca, ale to je prelud, ktorý bude príčinou jej konca.

Každá forma odmietania tejto tyranie je pochopiteľná. Nijaký dialóg s ňou nie je možný. Veci treba nazývať ich menom, aby sme mohli dôstojne žiť a umierať. Žiadajme, aby nám vrátili naše slová.

Píšem toto v noci. V boji nie je tma na strane nikoho, ale keď sa dvaja ľúbia, potvrdzuje, že sú jeden s druhým.

*  *  *

Prameň: John Berger, "O? sommes-nous ?", z angličtiny do francúzštiny preložil Michel Fuchs, z francúzštiny Rastislav Škoda, Le Monde diplomatique, č. 587, s. 15, február 2003.

Metodologický kontra filozofický naturalizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Massimo Pigliucci

Prečo byť skeptický aj v otázke náboženstva

Je aj náboženstvo legitímna oblasť pre skeptikov? Komunita humanistov odpovedá hlasným Áno, kým skeptici z oblasti pseudovedy a paranormálna sú na pochybnostiach. Túto esej inšpirovali rozhovory s priateľmi, ktorí stoja na druhej strane barikády. Pretože podobné rozhovory medzi humanistami a skeptikmi, ako aj medzi teistami a ateistami, sú bez konca, považujem za rozumné sumarizovať tie dve stanoviská a pozrieť sa, kam nás vedú ich logické konzekvencie.

Dve hlavné osobnosti, o ktorých názoroch chcem diskutovať, sú Dr. William Provine, historik a filozov na Cornellskej univerzite, a Dr. Eugenie Scottová, antropologička a riaditeľka Štátneho centa pre vedeckú výchovu. Obidvoch som stretol na oslavách Darwinovho dňa v Tennessee v roku 1998, čo bolo podkladom pre túto diskusiu.

Aj Provine aj Scottová priznávajú, že sú sú neteisti (tomuto výrazu dáva prednosť Scottová) alebo ateisti (Provinov favorit). Ale ich názor na stret, ak vôbec je nejaký, medzi vedou a náboženstvom, nemôže byť rozdielnejší. Pre Scottovú jednoducho veda nemá čo povedať k náboženstvu, prípad je uzavretý. Vedci majú pokračovať vo svojej práci študujúc prírodné javy a nemajú sa rozptyľovať náboženskými otázkami nijakého druhu. Netreba dodávať, že podľa Scottovej má tento princíp diktovať aj správanie sa vedeckého vychovávateľa v triede. Ale Scottová je predsa ateistka a materialistka vo filozofickom zmysle toho druhého výrazu; ako zmieri svoju teoretickú pozíciu so svojou požiadavkou odlúčenia týchto dvoch otázok v každodennej praxi?

Scottová podčiarkuje rozlišovanie medzi metodickým a filozofickým naturalizmom. Metodický naturalizmus je štandardné „kontumačné" stanovisko každého praktického vedca: predpokladáme, že svet sa skladá z hmoty a energie; ak existuje niečo iné, je to jednoducho mimo záujmu vedy. Naopak, pozícia filozofického naturalizmu je racionálna, ale presne povedané nie je vedecká. Uzatvára, čo aj len predbežne, že je tu len hmota, ale nevieme to dokázať nad všetku pochybnosť.

Scottovej dualizmus môže byť technicky správny, ale znie mi príliš po ľahkom vyšmyknutí sa. Zdá sa, že mu chýba filozofická odvaha. Na otázku, ako sa stala filozofickou materialistkou, Scottová pripustila, že to bolo v dôsledku poznatkov vedy. Inými slovami, vedecké chápanie sveta ju priviedlo k predbežnému odmietnutiu nadprirodzena. Uznávam, že použitie atribútu „predbežnému" je na mieste, lebo s ňou súhlasím, že veda nemôže definitívne poprieť existenciu nadprirodzena. Je fakt, že veda nemôže dokázať neexistenciu ničoho. Všetko, čo môže veda robiť, je podporovať pozitívne zistenia s príslušnými dôkazmi alebo vyvracať ich odmietnutím. A tak tu ostávame stáť v dosť neuspokojivej pozícii, že veda síce trochu posvietila do priepasti neznáma, ale nie dosť, aby dala odpoveď na možno najdôležitejšiu otázku zo všetkých: existuje niečo okrem hmoty a energie?

Duše? Evolúcia hovorí Nie!

Villiam Provine nechce mať nič také. Jeho stanovisko je jednoduché: mimo nás nie je nič; keď umierame, deje sa to v najplnšom význame tohto slova; a nemá význam večne sa vypytovať na konečný zmysel života. Ako prišiel k tomuto záveru? Sám hovorí, že cez modifikovanú Darwinovu tóriu evolúcie. Podľa Provina nielen že niet nijakého svedectva pre niečo mimo hmoty, ale už podstata evolučných zmien nám hovorí, že by bolo iracionálne čo aj len hľadať niečo. Existuje predsa nepretržitý historický sled medzi ľuďmi a ostatkom živého sveta. To nám necháva len dve cesty, ako priznať existenciu niečoho nehmotného: vrátiť sa k dualizmu Reného Descarta, podľa ktorého len ľudia majú nielen fyzické telo (res extensa), ale aj od fyzikálna nezávislé vedomie (res cogitans); alebo predpokladať, že všetko živé sa skladá z hmoty a ducha, ale to je pozícia, ktorá aj pápeža privádza do pomykova, hoci je to integrálna časť mnohých východných filozofií a animizmu, ba uvažoval o nej aj Aristoteles.

Provine ide ďalej a obžalúva vedcov, ktorí sa prikláňajú k dualizmu, alebo z intelektuálnej nečestnosti, alebo z intelektuálnej schizofrénie. Schizofrenický postoj sa dá vystopovať späť až k Descartovi. Hoci sa mu nepripisuje nič menej ako objavenie vedeckej metódy, tento francúzsky filozof sa zľakol dopadu svojej vlastnej tézy a práve tým zaviedol spomenutý dualizmus medzi res extensa a res cogitans. No schizofrenik naozaj verí na rozdielnosť svojich dvoch osobností. Kde sa nabrala v hre táto nečestnosť? Podľa Provina aspoň sčasti je chyba vo federálnom podporovaní biologického výskumu. Zastáva názor, že jednou z podstatných príčin, prečo mnohí biológovia hľadia iným smerom a volia spôsob, ako sa vyhnúť sporu s náboženskými podtónmi, je jednoducho to, že rovnica evolúcia = ateizmus ohrozuje potenciálne ich vačky a ich pokojnú myseľ. Väčšia časť evolučného biologického výskumu sa financuje prostredníctvom federálnych agentúr, ako je Štátna vedecká základina (NSF), z peňazí daňovníkov. Čo by sa stalo, keby sa daňový poplatník dozvedel, že jeho peniaze sa vydávajú na posilnenie ateistického svetonázoru? Osobitne v súčasnom konzervatívnom až reakcionárskom politickom ovzduší netreba veľa predstavivosti a už počujete republikánskych senátorov a reprezentantov kričať na poplach a znižovať aj tak biedny rozpočet NSF. Ďalší ukazovateľ precitlivenosti: NSF nemá oddelenie pre „evolučnú biológiu"! Veľká časť jeho podpory pre biologické vedy sa dostáva k evolučným výskumným projektom pod eufemizmom „populačná biológia". Provine uznáva, že kultúrna vojna o evolúciu je aj vedecká aj politická, a ide pri nej o tak veľa, ako je budúcnosť výchovy vo vojensky najmocnejšom štáte sveta.

Provinove názory vysvetľujú filozofický, nie metodologický materializmus. Scottová má pravdu, keď vraví, že možno odôvodnene naznačiť, ale nie dokázať, že neexistuje boh, život po smrti, ani kozmická príčina našej prítomnosti na Zemi. Reálnou otázkou zdá sa byť: Kde sú hranice vedy? Musí sa veda naozaj obmedziť na metodologický materializmus a ostať ticho pri každej inej diskusii? Alebo môže používať vedecké poznatky a robiť závery idúce ďalej, ako je pragmatický prístup a pokúsiť sa o odpovede na konečné otázky?

Nemôžete mať oboje

Teraz musím načrtnúť svoju pozíciu. Tvrdím, že

1. je pravda, že veda nemôže dokázať nejestvovanie nadprirodzených javov alebo objektov, ale že

2. je úplne rozumné odmietnuť jestvovanie takých javov alebo objektov - predbežne a z vedeckých dôvodov.

Prvý bod uznáva Scottovej rozlíšenie medzi metodologickým a filozofickým materializmom. Povedali sme, že vedecky sa nedá dokázať neexistencia ničoho; hranice vedy sú v skutočnosti ešte užšie. Veda nemôže niečo dokázať bez jednej alebo viacerých falšovateľných hypotéz (ktoré je niekedy ťažké formulovať) a bez rozumnej nádeje, že sa bude dať nazbierať dosť empirických dôkazov na ich testovanie. Napríklad otázka vzniku života vo vesmíre sa zdá byť vedecky prístupná, lebo iste sa dajú vymyslieť falšovateľné alternatívne hypotézy. Nie je však pravdepodobné, že raz budeme mať dosť dát na testovanie, t.j. zamietnutie či predbežné prijatie niektorej z týchto rozumných hypotéz.

Druhý bod je ešte kontroverznejší. Myslím, ako Provine, že sa naša situácia nedá zladiť s našou filozofiou. Metodologický materialista odmietajúci filozofický materializmus v podstate hovorí, že verí na hmotu a len hmotu ... počas väčšiny svojho času! Ale ak pripúšťate možnosť existencie boha, robiaceho vo vesmíre každú chvíľu hlúposti, odkiaľ beriete istotu, že to tento boh nerobí každý deň, každú minútu a na každom mieste vesmíru? Akokoľvek, úlohou vedy nie je dokazovať veci; jej úlohou je konštruovať fungujúce pracovné modely skutočnosti. Odmietnuť nadprirodzeno, boha a život po smrti je pre vedca dokonale logický dôsledok súčasného stavu vedeckého bádania a jeho výsledkov. Všetky námietky sa už vopred považujú za predbežné, ale sú potrebné, by sa postavila najlepšia hypotéza, súhlasiaca s dostupnými dátami. Keďže vo vesmíre niet dôkazu nijakého boha ani nijakého nadprirodzeného dizajnu, vyplýva z toho vedecký záver, že také niečo nejestvuje - do tých čias, kým sa tento záver neukáže na základe nových dôkazov falošným.

Ak pochopíme, že veda nie je definitívne dokazovanie, ale predkladanie rozumných pracovných modelov (v najlepšom prípade dôkazov pre viac, ako sú bežné rozumné pochybnosti), to sa nám rozlišovanie medzi metodologickým a filozofickým materializmom veľmi zahmlí. Mimochodom, naturalistická paradigma je tiež falšovateľná (opak ku kreacionistovi Phillipovi Johnsonovi). Práve prebiehajúca kontroverzia o takzvanom antropickom princípe je dobrou ukážkou. Ak presvedčivo určíme, že pravdepodobnosť našej existencie vo vesmíre je nekonečne malá a ak sa nám nepodarí vysvetliť, prečo majú fyzikálne konštanty zistené hodnoty, potom, a len potom, bude treba seriózne uvažovať o naplánovaní vesmíru.

Je sa potom čo čudovať, že väčšina praktických vedcov a vychovávateľov - vrátane Scottovej - takto uvažuje každý deň svojho života? Predpokladajme, že máte na univerzite postgraduálneho študenta, a ten k vám príde s výsledkami jedného pokusu a sériou alternatívnych vysvetlení pre pozorované hodnoty. Ak bude niektoré z týchto vysvetlení znieť „To boh tak zariadil", zamietnete ho, lebo niet dôkazu pre nadprirodzenú intervenciu a pretože to by aj tak nebolo vysvetlenie. Inými slovami, pre vedecký prístup je charakteristické zavrhnúť vysvetlenia založené na nepotrebných hypotézach a na hypotézach, ktoré nič nevysvetľujú. Tieto odmietnutia, samozrejme, sa nerovnajú vyhláseniu, že boha niet. Vravia len, že náš predbežný model vesmíru je konzistentný s predstavou, že nejestvuje boh a pre teraz nám to stačí. Ak sa vynoria nové dôkazy, dobrý vedec pouvažuje o svojom pracovnom modeli, a ak ho k tomu bude nabádať povaha skutočnosti, zmení ho podľa potreby.

Táto diskusia o metodologickom a filozofickom naturalizme sa môže vidieť akademickou a abstraktnou. Treba si však uvedomiť, že už hlboko ovplyvnila štátny prístup k výučbe evolúcie prijatý rešpektovanou Štátnou asociáciou učiteľov biológie (NABT). V roku 1998 na ňu urobili konzervatívni kresťanskí teológovia Alvin Platinga a Houston Smith veľký nátlak, aby zmenila definíciu evolúcie, čo bol nevídaný zásah náboženstva do verejného školstva. O čo išlo: pôvodná definícia evolučného procesu obsahovala výrazy unsupervised (neriadená) a impersonal (neosobná), a tieto boli vyhlásené za nevedecké, pretože nikto nemôže dokázať, že evolúcia sa deje bez dozoru a bez osobného dozoru - to je praktické použitie metodologického naturalizmu. Ale každá učebnica a každá profesionálna kniha o evolučnej biológii vyslovuje práve tieto dva predpoklady - že evolúcia sa deje bez dozoru, bez osobného dozoru. Inakšie sa predsa celá prekvapujúco úspešná vysvetľujúca kostra evolučnej biológie a nakoniec aj samotnej vedy obracia na žart!

Rozlišovanie medzi metodologickým a filozofickým naturalizmom zabúda na jednu dôležitú zložku vedeckej metódy: veda nie je púhe hromadenie faktov, pri vede ide o podujatie založené na (rozumných) filozofických predpokladoch. Dva z množstva známych sú osobitne relevantné pre našu diskusiu. Po prvé, Villiam of Ockham (1285-1349) - náhodou to bol scholastický teológ - navrhol vedecký postup, známy dnes pod menom „Ockhamova britva": netreba pracovať s viacerými hypotézami, ak sa dá vystačiť s menej hypotézami. Inými slovami, nadbytočné hypotézy (ako tú o existencii boha) treba vynechať, ak vysvetlíme skutočnosť menším počtom predpokladov. Po druhé, arciskeptik David Hume (1711-1776) bol toho názoru (predbehol Carla Sagana), že neobyčajné tvrdenia vyžadujú neobyčajné dôkazy. Presne to je názor skeptikov o paranormálnych veciach, astrológii, alternatívnej medicíne, atď. Ťažko si predstaviť, prečo by takéto zásadné prikázanie vedy nemalo platiť aj pre náboženstvo.

Myslím si, že časť problému spočíva v semantike - aký význam dávame slovám. Vedec, ktorý povie „Niet lietajúcich koní" nemá na mysli, že poprezeral celý vesmír, aby tento fakt urobil nevyvratiteľným. Ide mu len o to, že sme toho názoru, že niet pegasov, lietajúcich koní gréckej mytológie, pretože máme dobrú teóriu o anatómii cicavcov vo vzťahu k lietaniu a táto nerobí pravdepodobným, že by existovali zvieratá ako mytický tátoš. Stále je tu možnosť, že ho nájdeme v nejakom zapadnutom kúte zemegule, aspoň jeho fosílie, alebo že ho objavíme na inej planéte. Ale do tých čias sa stavím s Provinom, dolár proti centu.

Prameň:  Massimo Pigliucci, "Methodological vs. Philosophical Naturalism", Free Inquiry, 23/1, s. 53-55, zima 2002/03.

Klonovanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Ollivier Dyens

Blčiace svetlo v nočnom lese

Klonovanie: Damoklov meč nad našou planetárnou rovnováhou, jablko a had hroziacej nám skazy. Klonovanie: nekonečný prameň desivých snov, začiatok ohláseného konca. Klonovanie: horizont udalostí biológie, za ktorým sa všetko ničí, triešti a navždy rozplýva: málokedy ľudia niektorú technológiu tak všeobecne odsudzovali.

Prečo?

Pretože Ľudstvo je mŕtve, toto bojazlivé a krehké Ľudstvo, pre ktoré boli nepretržité cykly prírody žriedlom pohodlia a útechy. Rodilo sa dieťa, keď umieral starý otec; polia kvitli, keď žena kojila; mladí stavali utópie pred úsmevom v očiach svojich rodičov.

Keď sa však teraz pozeráme na svet, naša myšlienka čnie vysoko nad všetko ostatné: nemáme nikoho po boku. Nič nás nesprevádza. Sami čelíme vesmíru.

To preto sa klonovanie tak bez rozmyslu odsudzuje. Klonovanie popiera možnosť planetárneho romantizmu. Zakaždým, keď sa klonuje ovca, primát, hlodavec a skoro aj ľudská bytosť, je to potvrdenie toho, čo evolucionisti a etológovia (študujú správanie živočíchov) vedeli už dávno: že niet väčšieho dobra - každá bytosť prerába a využíva svoje prostredie podľa svojich potrieb. Aj Milletove Zberačky kláskov, nech vyzerajú ako romanticky, menili svoje prostredie. Klonovanie je logický výsledok tohto po predkoch zdedeného chytenia sveta za hrdlo.

Pred niekoľkými rokmi razil francúzsky vedec François Jacob výraz biologická realita. Myslel tým ten škvarok skutočnosti, ktorý vníma každá bytosť odlišne podľa svojho ustrojenia a biologickej štruktúry. Mucha vidí svet inakšie ako my; aj pes, delfín alebo krtica. To znamená, že konečné zistenia sú priame dôsledky našej špecifickej fyziologickej skutočnosti. Jasne rozlišujeme živé od neživého, rozumné od nerozumného, rodiace sa od umierajúceho, pretože naša biologická realita nás zásobuje rozdielnymi kritériami na definíciu týchto javov.

Ale s príchodom technologickej reality (škvarok skutočnosti, ako ju vníma človek pomocou svojich nástrojov) sa hranice medzi konečnými zisteniami stali menej ostrými, ako sme predpokladali. Na rovine ľudského biologického vnímania ľahko rozoznávame muža od stola a psa od šijacieho stroja; ale na atómovej rovine (prístupnej nám pomocou technologickej reality) sa tieto rozdiely celkom strácajú.

Technologická skutočnosť je výzva pre podstatu indivídua. Na ľudskej (biologickej) úrovni sme jedineční, autonómni, inteligentní a sebavedomí. Na mikroskopickej (technologickej) úrovni nie sme viac ako Petriho miska plná baktérií, séria chemických reakcií, len zmes génov. V zrkadle technologickej reality sa vidíme ako kôpky vymeniteľných a náhradných súčiastok, ako hŕby zbytočných prístrojov, ako úlomky doznievajúcej minulosti. V zmysle technologickej skutočnosti sme len krehké a dočasné dôsledky interakcie medzi prostredím, živou bytosťou a chemickými reakciami.

Technologická realita robí z narodenia, života a smrti priestorový a časový jav týkajúci sa individuálneho tela a prechádzajúci do cyklu atómov, génov, vírusov a DNA. Sme nositeľmi dočasnej dynamiky, ľahko sa množíme. Myslíme si, že sme ľudskí. Sme len nástrojmi.

A hnevá nás klonovanie?

Čo nám od strachu zastavuje dych pri zmienke o klonovaní, nie je vedeckej, evolučnej alebo politickej povahy.

Keď hovoríme vedecky, potom je klonovanie technológia, ktorá už dosť dobre beží napr. v agrobiznise, kde sa ukázala veľmi užitočná. Keď hovoríme evolučne, potom nemusí klonovanie nevyhnutne viesť ku genetickému schudobneniu; k tomuto dôjde až pri klonovaní klonovaného. Ak sa dá takýto scenár predvídať v poľnohospodárstve a potravinovom priemysle, je nepravdepodobný pre ľudské bytosti. Aj najnovšia história nás učí, že bez ohľadu na prístupné techniky dávajú muži aj ženy prednosť prirodzenej reprodukcii, tehotnosti a rodeniu; techniky in vitro sa používajú ako posledná možnosť.

Keď hovoríme politicky, nie je klonovanie signálom pre veľké zmeny. Klonované dieťa bude mať rovnaké náboženské, zákonné a politické práva ako „normálne" dieťa. Dodnes nikto nezapochyboval o právach detí narodených za pomoci rozličných reprodukčných techník (in vitro a iné).

Pomieša klonovanie genetické triedy? Iste. Také triedy existovali od rána stvorenia a sú časťou planetárnej štruktúry ľudstva. Voľba partnera nie je nič iné ako genetická selekcia. Vyberáme si ho, lebo lepšie vyzerá, je rozumnejší alebo vyšší ako niekto druhý; krása je predovšetkým séria kľúčov k fertilite a imunite ľudskej bytosti. Milovať znamená zúčastniť sa tvorby genetických tried.

Umožní klonovanie postavenie Hitlerových armád? Každý vojenský dôstojník vie, že dobre organizovaná propaganda je rovnako účinná a oveľa lacnejšia.

Povedie klonovanie ku „komodifikácii" prírody, stane sa všetko tovarom, zbožím? Meníme prírodu na tovar od tých čias, ako nám na to naše mozgy dali nástroje: obrábame pôdu, zdomácňujeme zvieratá, zabíjame ich na potravu a obliekame sa. Podstatou inteligencie je meniť, manipulovať, formovať prírodu podľa našich potrieb. Inteligentná bytosť už z definície vytvára tovar.

Tak prečo sa nad niečím rozčuľujeme?

Klonovanie otvára dvere pre strašidelnú možnosť existencie prírody bez boha.

Klonovanie neohrozuje rovnováhu života, ale naše ponímanie jeho posvätnosti. Skutočne, klonovanie prikazuje vzdať sa viery. Akože je boh všemohúci a vševediaci, ak jeho zázrak života je tak ľahko reprodukovateľný mechanizmus? Akože je neporovnateľný, ak stroje a technológie vedia zopakovať jeho najdokonalejšie dielo (život)? Ako môžeme byť božie stvorenia, ak nás dobre vystrojené laboratórium môže produkovať na páse? Či nie sme - boh, my a všetky stvorenia - len ošúchané mechanizmy?

Fascinácia, strach a úzkosť z klonovania (z reprodukčných technológií a genetickej manipulácie) sú však len prejavy otázok, ako si upravujeme svet. Klonovanie nás núti tragicky prehodnotiť, čo to sme. Nežijeme v posvätenom svete a život nie je výnimočný. Sme len séria reakcií a chemických operácií.

Debata o klonovaní je metafyzická.

Priepasť, do ktorej nás vrhá klonovanie, je však aj kreatívna. Je východiskovým bodom pre nový spôsob porozumenia živých, ľudských a (kto vie?) možno aj božských záležitostí.

Prešli sme od biologickej reality (na ktorej sa ešte stále odohráva väčšina etických a filozofických diskusií) k technologickej realite. Ani táto však nestačí účinne zastaviť metafyzické „provokácie". Treba mať k dispozícii novú schému myslenia. Nazvime ju „mutačnou realitou".

Mutačná realita je reprezentácia sveta podľa stupňa transformácie. Vníma svet nie ako sériu dobre definovaných štruktúr produkcie a reprodukcie, ale skôr ako druh tekutých foriem, ktoré sa sústavne delia, rozpadávajú a menia na niečo iné (húsenica na motýľa, plod na dieťa, človek na prach, uhlík na život, ryba na cicavca). To je model, ktorý máme používať, ak chceme lepšie chápať výzvy dneška (aj klonovanie). Cez toto sito musíme preosiať základy etiky a morálky, adekvátnej problémom, ktoré sú pred nami; to je okno, cez ktoré máme prehodnotiť svoje predstavy času, priestoru a tela.

Lebo ak je všetko stále v nejakej fáze ustavičnej transformácie a metamorfózy, potom je jedno, či klonujeme alebo nie. Klonujeme, pretože je to nový spôsob premeny nás samých. Klonujeme, pretože všetko okolo nás sa rýchlejšie alebo pomalšie mení, mutuje, vo väčšej či menšej miere. Klonujeme, pretože vieme, že život je prebiehajúci proces prejavujúci sa nekonečným počtom foriem.

Mutačná realita nám umožňuje pochopiť, že ľuďmi obývaná planéta nie je nepohnutná štruktúra; je to skôr stvárnený pohyb, v ktorom dynamika berie na seba tisícoraké podoby. Predovšetkým nás núti uznať, čo psychologicky popierame (hoci fyzikálne to v každodennej činnosti pripúšťame): že svet patrí nám. Svet už nie je vo vlastníctve prírody, evolúcie či boha. Je to jediné, čo máme. Meníme toky riek aj atmosféru, vysúšame moria, prekresľujeme genetický kód, podľa vôle odlesňujeme a zalesňujeme, zabíjame alebo chránime druhy, zachraňujeme úrodu, hnojíme a vyčerpávame pôdu, zastavujeme alebo poháňame eróziu. Gaia je naša, vládneme jej a kontrolujeme ju. No odmietame uznať tento stav záležitostí a neopovažujeme sa ani povedať to nahlas zo strachu pred ... niečím (bohom? prírodou? kozmickým poriadkom? evolučnou dynamikou?). Ale popierať, že držíme planétu za hrdlo, je ako strkať hlavy do piesku. Od tých čias, ako tu na zemi prví ľudia nechali cítiť svoju prítomnosť, hýbal sa svet podľa vôle rozvinutých mozgov.

Klonovanie nás desí, lebo je dôkazom našej moci nad planétou; táto moc veľmi vzrástla v priebehu posledného storočia. Klonovanie zažije svoj podiel zneužívania, ohovárania aj veľkých úspechov, ale to je len nepatrná časť problému, o ktorý ide pri tejto diskusii. Klonovanie nie je nič iné ako nepopierateľný dôkaz našej všemohúcnosti a božej neprítomnosti. Jeho prostredníctvom si uvedomujeme, že nás nikto a nič nechráni - že nás nikto a nič nevedie, ani sa nestará o zabezpečenie nášho osudu. Celá zodpovednosť za všetko okolo nás spočíva na našich pleciach. Klonovanie je len najpozoruhodnejší a posledný príklad našej osamelosti. V tom spočíva zmena preciťovania, ktorú prežívame.

Klonovanie je pravdepodobne najsilnejší prejav mutačnej reality; núti nás uznať, že nám nič nie je potenciálne nedostupné, že nič nie je pred našimi manipuláciami isté, že nič nie je chránené nejakou najvyššou a dobromyseľnou ... dynamikou. V diskusii o klonovaní kryštalizuje tento ohromný strach, že sme jedinými pánmi svojho osudu.

Prameň: Ollivier Dyens, "Cloning - Burning Bright in the Forest of the Night", Free Inquiry, 23/1, s.38-39, zima 2002/03.

Z francúzštiny preložila do angličtiny Monika Mazur, z angličtiny Rastislav Škoda.

Obrana klonovania a výskumu kmeňových buniek

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Richard T. Hull a Tom Flynn

Nová bioetika

Snahy o zosúladenie etiky s prudko sa rozvíjajúcou biotechnológiou sú sprevádzané búrlivou kontroverziou. Ešte v auguste 2001 obmedzil prezident Bush federálne podporovaný výskum kmeňových buniek na existujúce línie. Od tých čias sa debata krúti okolo otázok, ako napríklad či sú kmeňové bunky od dospelého človeka natoľko pluripotentné ako embryonálne (nie sú) a či existujúce línie stačia a sú adekvátne na vedecké vyhodnotenie potenciálu embryonálnych kmeňových buniek (nie sú).

V novembri 2001 ustanovil prezident Bush Radu pre bioetiku, aby sa zaoberala problémom klonovania za účelom reprodukcie a pre biomedický výskum a aby vypracovala svoje odporúčania. Rada podala správu v júli 2002. Všetkých sedemnásť členov Rady sa vyslovilo za zákaz reprodukčného klonovania, sedem hlasovalo aj za zákaz klonovania pre výskumné účely, traja boli pre moratórium, sedem hlasovalo za povolenie klonovania pre výskum hneď teraz, ale s obmedzeniami.

Správa vyjadruje obavu konzervatívcov, že

„spoločnosť (a nielen embryá) utrpí nenapraviteľnú ujmu, ak sa prekročí hranica, za ktorou bude prípustné používať rodiaci sa ľudský život rutínne ako prírodný zdroj".

Tento názor sa zakladá na uvažovaní, že embryo je už vo svojom najrannejšom štádiu identické s ľudskou bytosťou, ktorá by iste existovala, keby sa embryu umožnilo vyvíjať sa. Táto kľúčová viera, ako aj taktiky niektorých jej zástancov, si zaslúži starostlivé preverenie. Pretože ak neobstojí pri neteistickej filozofickej analýze, potom na nej založená politika vlády prekračuje hranicu, ktorá delí cirkev od štátu.

Free Inquiry a Rada pre sekulárny humanizmus sa už dávnejšie zapojili do tejto diskusie. Sústavne bránili stanovisko, ktoré rešpektuje slobodu vedeckého hľadania. Sústavne boli proti obmedzovaniu výskumu na podklade predpojatých ideí, vrátane tradičných náboženských tradícií. V roku 1997 vydala Rada „Deklaráciu na obranu klonovania a integritu vedeckého výskumu". Podpísalo ju tridsaťjeden významných vedcov z oblasti biológie, filozofie, etiky a iných odvetví vedy; bránili morálnu nezávadnosť biotechnológie vrátane klonovania ľudí. Deklarácia je prístupná na www.secularhumanism.org7library7fi7 cloning_declaration_17_3.html.

Verejná diskusia je už raz to, čo je - je verejná - a nikdy nie isté, ako sa dá nejaké vyhlásenie zneužiť. V marci 2001 sme žasli, keď sme sa dozvedeli, že našu „Deklaráciu na obranu klonovania" rozdáva v halách washingtonského Kongresu - vodca sekty raëliánov, vedúci ufológ Raël (rodným menom Claude Vorlihon), pri výsluchu pred senátnym výborom vo veci plánu jeho sekty klonovať ľudí.

Povedať, že klonovanie ľudí je morálne prijateľné, nijako neznamená, žeby klonovanie ľudí dnešnými technológiami bolo rozumné alebo želateľné. Neistota pri nízkej úspešnosti súčasnej techniky, obava, že dlhodobé zdravie klónov nebude uspokojivé, atď., si zaslúži veľkú pozornosť - ale to sú skôr technické ako etické námietky.

Poznámka: 20.02.2003 zakázal nemecký parlament klonovanie ľudských embryonálnych buniek pre reprodukčné aj terapeutické účely.

Prameň: Richard T. Hull a Tom Flynn, "Defending Cloning and Stem Cell Research Against Faith-based Curbs", Free Inquiry, 23/1, s. 27, zima 2002/03.

 *  *  * 

V špeciálnej sekcii Free Inquiry 23/1 je osem príspevkov, reprezentujúcich najnovšie hlasy na poli klonovania a výskumu kmeňových buniek. Šesť z nich preberáme do tohto čísla ZH.

Arthur Caplan, jeden z najznámejších bioetikov, dáva interview Timothy J. Madiganovi, bývalému vydavateľovi Free Inquiry. Okrem toho pretláčame z časopisu The Nation  Caplanov komentár k taktike aktivistov proti klonovaniu.

Lekársky chemik David Triggle uvádza neideologické a nedogmatické kritériá pre novú bioetiku pod názvom Dylanovho songu "Každý musí byť klonovaný".

Faith Lagay, etik zo  Spoločnosti amerických lekárov, opisuje klasický kontext pre bioetický výskum.

Kevin Bonham ponúka bezstarostný pohľad na Ludditov impulz, ktorý asi tvorí podklad pre časť opozície proti novým biotechnológiám.

Technofil Ollivier Dyens napísal radikálnu postmodernú esej v prospech klonovania.

Filozof Don Marquis je neteista a v mnohých článkoch dokazuje morálnu neprípustnosť prerušenia tehotenstva celkom sekulárnym spôsobom. Tu sa stavia nereligióznym spôsobom proti biotechnológii a prichádza k prekvapujúcim záverom.

Filozof Berit Brogaard stavia na analýze argumentu dvojčiat silnú obranu morálnej prípustnosti výskumu kmeňových buniek.

Arthur Caplan o budúcnosti bioetiky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Rozhovor s Timothy J. Madiganom

Arthur Caplan je riaditeľ Centra pre bioetiku na Pennsylvánskej univerzite a  aktívne sa s úspechom zúčastňuje celonárodných diskusií o klonovaní a iných
aspektoch bioetiky. Cestou e-mailu ho interviewoval bývalý vydavateľ Free Inquiry Timothy T. Madigan.

Free Inquiry: Ktoré budú podľa vášho názoru tri najdiskutovanejšie problémy prvej polovice 21. storočia?

Arthur Caplan: Myslím si, že najväčší problém bude robiť genetické inžinierstvo. Ako ďaleko smieme ísť pri dizajnovaní rastlín, zvierat a vlastného potomstva? Po druhé, čo zistíme ako hranice starnutia našich mozgov a tiel, keď sa naučíme, ako používať umelé orgány , nanotechnológiu a implantáty do mozgu, aby sme liečili choroby, dlhšie žili, resp. zlepšili svoje schopnosti a výkonnosť? Na treťom mieste bude umelé rodenie: bude mať zmysel nechať ľudí mať deti biologicky, ak ich môžu mať zdravšie a istejšie vytvoriac ich mimo ľudského tela?

FI: Aké je etické stanovisko Leona Kassa, predsedu Bushovej Rady pre bioetiku, a ako sa to stanovisko líši od vášho? Napísali ste, že táto Rada bude „rozhodovať skôr podľa náboženských ako sekulárnych princípov" a bude odrážať prezidentov konzervatívny kresťanský prístup k problematike. Čo vás vedie k názoru, že to tak bude?

Caplan: Presne tak sa stane. Väčšina rady tvrdí, že s ľudským životom neslobodno narábať ako s tovarom, že je to zlé, ak sa niekto pokúša „zostrojiť" život, že ľudský život vrátane klonovaných embryí má tú istú dôstojnosť a morálnu hodnotu ako osoba od momentu svojho stvorenia. Vedia, že nemôžu zastávať svoje stanovisko z vyslovene náboženských pozícií, a preto sa pokúšajú vydávať ich za sekulárne. Ťažkosť spočíva v tom, že sekulárne stanovisko nie je pre tieto postoje ani konzistentné, ani koherentné.

Leon Kass sa pokúsil vyvinúť ako sprievodcu nášho prístupu ku klonovaniu a výskumu kmeňových buniek tzv. „etiku revulzie". To je však len morálny intuicionizmus pod iným názvom. História etiky nás učí, že morálny intuicionizmus je natoľko odrazom kultúry a historického času, nakoľko má bezpečnú bázu morálneho posudzovania. Etika revulzie sa nedá použiť na dosiahnutie konzensu, pretože naše intuície o klonovaní a o biologickej revolúcii nie sú zatiaľ jasné. Okrem toho sa morálna intuícia ukázala v minulosti biedne nepresným ukazovateľom pre morálne posudzovanie - spomeňme si len na nacistickú eugeniku, sovietske gulagy, talibanov a ten veľký počet etnických a rasových vojen, ktoré všetky sa zakladali na pocitoch revulzie, ktoré má jedna skupina ľudí voči druhej skupine alebo voči názorom neveriacich.

FI: Aký je rozdiel medzi „terapeutickým" a „reprodukčným" klonovaním? Myslíte si, že existuje preukazný etický rozdiel medzi tými dvomi?

Caplan: Terapeutické klonovanie je proces, pri ktorom sa embryá klonujú a potom zničia, aby sa získali kmeňové bunky pre výskum. Reprodukčné klonovanie je vytvorenie klonovaných embryí, aby sa z nich stali deti. To druhé nie je v súčasnosti vôbec bezpečné, ak berieme do úvahy výsledky klonovania zvierat a v nijakom prípade by nemalo byť dovolené, ak a kým nedajú pokusy na zvieratách istejšie výsledky. Terapeutické klonovanie je široká a sľubná cesta pre výskum a kým niekto nezastáva mienku, že embryonálny klón v miske má takú hodnotu, že ho neslobodno zničiť pre výskum liečby chorôb, nevidím dôvod, prečo by bolo neetické robiť terapeutické klonovanie.

FI: Je pravda, že terapeutické klonovanie môže viesť k liečbe takých chorôb ako je Alzheimerova alebo Parkinsonova choroba alebo diabetes? Ak, tak za ako dlho sa dá čakať výsledok?

Caplan: Nikto nevie. Výskum je v plienkach a nedá sa povedať, kam to povedie.

FI: Aké sú etické argumenty proti terapeutickému klonovaniu a môžu sa v podstate scvrknúť na náboženský argument o posvätnosti prírody?

Caplan: V podstate sa scvrknú na názor, že embryo, či už klonované alebo nie, je plne vyvinuté a plnoprávne morálne agens a osoba, a to už od chvíle svojho vzniku - stvorenia. Vedecky to nemá nijaký zmysel, lebo vieme, že mnohé embryá sa ďalej nevyvíjajú, že embryo sa nemôže ďalej vyvíjať, ak sa nedostane do ľudskej maternice, že embryo v miske je nanajvýš potenciálny život a že klonované embryo dosiaľ nepreukázalo potenciál stať sa ľudskou bytosťou. Náboženský názor, ktorý tvrdí, že všetky embryá sú osoby, alebo čo aj len potenciálne osoby, sa nezrovnáva s faktami.

FI: Možno v súčasnosti zakázať aj terapeutické klonovanie?

Caplan: Iste. Ľahko. Možno ho postaviť mimo zákon a nedať k dispozícii fondy potrebné na túto prácu. Niektoré štáty ako Čína, India a Anglicko však naznačili, že umožnia tento typ výskumu, takže celosvetový zákaz je nepravdepodobný.

FI: Čo si myslíte o tzv. dizajnových deťoch? Bude 21. storočie znamenať návrat k nejakému typu eugeniky a ak áno, môže na tom byť niečo zlé? Čo by mohla vyžadovať eticky odôvodnená eugenika?

Caplan: Už dnes sa zapájame do technológie dizajnových detí. Sem patrí amniocentéza, predimplantačné genetické testovanie embryí a vyšetrovanie choriónových záhybov, aby sa neuplatnili neželané gény, čo sa dá dosiahnuť neimplantovaním určitých embryí alebo abortovaním fétov.
Som toho názoru, že je to dobrá vec, ak sa snažíte o zlepšenie schopností a kapacít vašich detí. Preto zakladáme školy a organizujeme letné tábory a tenisové programy. Každé veľké náboženstvo považuje za rodičovskú povinnosť urobiť všetko pre zlepšenie osudu svojho potomstva. Preto nemám nič proti snahám využiť aj genetiku, aby boli deti zdravšie. Odmietam však násilnú genetickú voľbu - pokuty pre tých, čo sa rozhodnú nevyužiť možnosti genetickej medicíny - ako aj také genetické voľby, ktoré urobia dieťa chudobnejším alebo horším, ako by inakšie bolo bývalo. Odmietam ochudobnenie možností rozvoja dieťaťa a jeho schopností genetickou selekciou alebo inžinierstvom.

FI: Je genetické skrášľovanie ďalší program, ktorého sa treba báť, alebo sa s ním dá narábať eticky zodpovedným spôsobom?

Caplan: Myslím si, že sa to dá robiť zodpovedným spôsobom. Keďže som však robil rozsiahly výskum nacistickej rasistickej eugeniky, nie som si istý, či sme vytvorili takú verejnú mienku, ktorá vylúči zneužitie tejto možnosti v budúcnosti.

FI: Aké obmedzenia by mali postihnúť výskum predĺženia života - ak vôbec by sa mal robiť? Majú sa ľudia uspokojiť s časovým rámcom deväťdesiat rokov, či bude pokračovať predlžovanie ľudského života? A vzhľadom k skutočnosti, že väčšina sveta nemá dosiaľ ani len primeranú zdravotnú starostlivosť, bude dôraz na predĺženie života vo vyspelých krajinách ešte zväčšovať už dnes existujúci rozdiel medzi národmi?

Caplan: Myslím si, že niet dôvodov, prečo by sme sa nemali pokúšať predĺžiť dĺžku života. Robili sme to pomocou roľníctva, verejného zdravotníctva, lepšieho bývania a medicíny od babylonských čias. Žijeme oveľa dlhšie, ako starodávni Gréci a nepočujem nikoho, čo by mal námietky, že je to nešťastná alebo nemorálna situácia! Myslím si, že musíme zabezpečiť spravodlivý prístup k užitočným výsledkom celého biomedického vyskumu; to je však iný problém, ako či je morálne snažiť sa oddialiť smutný obraz starnutia a pokúsiť sa žiť dlhšie.

FI: Nakoniec treba uznať určité špeciálne etické dôsledky „Human Genom Projektu" - napríklad možnosť, že ľudia budú mať svoje zdravotné poistenie založené na svojich genetických predispozíciách voči určitým chorobám - chápe ich naša spoločnosť adekvátne? Ak nie, čo sa dá robiť, aby sa spoločnosť stala v tomto ohľade všeobecne „eticky vzdelanejšou"?

Caplan: Nie, ľudia nie sú dobre informovaní. Hrozba zneužitia genetických informácií je stále reálna. Nemáme vypracované dosť prísne požiadavky na presnosť genetických testov, nemáme dosť poradcov, prístup k testom pre chudobných a nepoistených, ochranu dôverného utajenia a privátnej sféry, ani ohraničenie, až pokiaľ môže verejný a súkromný sektor používať genetické informácie.

Pred nedávnom sme uskutočnili projekt o bioetike na jednej strednej škole; išlo nám o to, aby sme zistili, nakoľko sú mladí ľudia o týchto veciach informovaní, resp. aby sme ich vedomosti obohatili. Žiaľ, je skoro nemožné získať peniaze a politickú podporu pre túto rozhodujúcu oblasť. Mnohých ľudí trápi, že naša spoločnosť nie je dosť školená vo veciach biotechnologickej revolúcie. No strácame viac času učiac deti ako sa obliekať než učiac ich o ich génoch. V niektorých častiach nášho veľkého štátu je situácia taká, že predmety ako genetika alebo evolúcia sa nevyskytujú v učebniciach ani nepreberajú v hodinách prírodovedy!

Prameň: Arthur Caplan a Timothy J. Madigan, "Arthur Caplan on the Future of Bioethics", Free Inquiry, 23/1, s. 28-29,  zima 2002/03.

Preložil Rastislav Škoda

Útok protivníkov klonovania – čo by mala robiť vláda

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Arthur Caplan

V posledných dvoch mesiacoch som sa zhováral s mnohými ľuďmi, ktorí mali živý záujem o to, či senát zakáže terapeutické klonovanie. Na konferencii v jednej nemocnici vo Philadelphii počúvalo moju prednášku o etike výskumu kmeňových buniek mnoho ľudí, ktorých telá chytala triaška Parkinsonovej nemoci.

Pár týždňov predtým som sa stretol s inou skupinou, medzi ktorými už mnohí dýchali s pomocou kyslíkových fliaš, lebo boli postihnutí genetickou chorobou zvanou nedostatok alfa-1 antitrypsínu, ktorá nivočí pľúca a pečeň. Ešte skôr som bol s rodičmi, ktorých deti sú paralyzované v dôsledku poranení chrbtice.

Pri každom stretnutí som poslucháčov varoval, že je veľmi pravdepodobné, že vláda bude kriminalizovať výskum, ktorý by mohol nájsť odpoveď na ich neduhy, ak tento bude vyžadovať použitie klonovaných ľudských embryí, a to s odôvodnením, že používanie takých embryí je neetické. Poslucháčom to pripadalo neuveriteľné - ale veru je to tak. Vznikla bizarná aliancia religióznych fanatikov proti potratu a neokonzervatívnych technofóbov s nepatrnou skupinkou vedecky popletených protivníkov biotechnológie a  títo všetci spolu robia silný nátlak vo Washingtone, aby senát priznal väčšiu morálnu váhu klonovaným embryám v Petriho miske, ako priznáva deťom, ktoré nemôžu chodiť a starým mamám, ktoré neudržia v ruke lyžičku alebo nevedia dýchať.
Potom neprekvapuje, že George W. Bush a snemovňa reprezentantov už zaujali stanovisko, že každý výskum vyžadujúci zničenie embrya, či už klonovaného alebo nie, je zlý. Tento názor sa zakladá na viere, ktorej sa v republikánskom tábore držia mnohí, že človek začína byť osobou už pri počatí, že embryá sú ľudia a že zabiť ich je jednoducho zlé aj vtedy, ak sa tým pomôže iným. Hoci sa tento pohľad na morálne postavenie embryí nezrovnáva s tým, čo všetko sa vie, - ukázalo sa, že embryo vyžaduje pre ďalší vývoj viac ako gény, že nie všetky embryá majú kapacitu stať sa osobou a že nie všetky koncepcie sú začiatok života - má to aspoň čestnosť morálnej jednoznačnosti.

Kým teda títo vidia embryá ako malinkých človiečikov, pri iných oponentoch klonovania takáto pochopiteľnosť morálneho názoru chýba. Pomyslime si len na názory Leona Kassa, Wiliama Kristola, Charlesa Krauthammera alebo Francisa Fukuyamu. Každý z nich hovorí, že je proti výskumu, pri ktorom sa klonujú ľudské embryá. Každý z nich sa rozhorčene hlásil k slovu v masmédiách a mienkotvorných kruhoch a hlásal názor, že nič nemôže byť morálne ohavnejšie ako vyberať kmeňové bunky z takých embryí. A každý z nich tvrdí, že jeho nechuť a odpor proti výskumu klonovania nemajú nič spoločné s nábožensky podloženou predstavou o tom, čo je embryo.

Jadrom sporu o klonovaní pre liečebné účely je to, že tu ide o vytvorenie, aby sme použili posledné z lavíny Krauthammerových morálnych hromžení,

„ľudského embrya len za tým účelom, aby sa použili jeho časti; takto sa pripustí vznik nového priemyselného odvetvia, a to výroby ľudských embryí, s jediným cieľom - ich štvrtenia na výskum".

Samozrejme to takto znie ako veľmi chmúrny podnik a niektorí progresívni ľudia, najmä Jeremy Rifkin a Norman Mailer, tiež takto zvonili na poplach, keď sa zapojili do križiackeho ťaženia proti klonovaniu.

Zo sekulárneho hľadiska, ku ktorému sa hlási Krauthammer a jemu príbuzní oponenti klonovania, niet dôkazu, že by embryonálne klony boli osoby či aspoň potenciálne osoby. Je predsa jednoduchý vedecký fakt, že embryá v miske nevedú nikam. Možnosť stať sa niečím vyžaduje vhodné prostredie. Hovoriť o „štvrtení" navádza predstavu morálneho postavenia embryí a usvedčuje z klamania Krauthammerovo myslenie založené na náboženskej predstave, hoci hovorí, že sa tomu chce vyhnúť. Na zlej informácii sa zakladá názor, že na výskum možno použiť kmeňové bunky z dospelých indivíduí; klonované embryonálne kmeňové bunky majú vlastnosti, ktorým sa nič nevyrovná.

Krauthammera, niektoré feministky a Kresťanskú asociáciu lekárov (KAL) znepokojuje myšlienka, žeby sa ženy mohli premeniť na komerčné farmy na vajíčka. KAL urobil odhad, že keby sa mal výskum embryonálnych kmeňových buniek rozbehnúť, bolo by treba získať miliardu vajíčok. Na šťastie pre tých, čo dúfajú, že raz bude aj pre nich liek, KAL nemá pravdu: momentálne vystačí výskum klónovaných kmeňových buniek s tisícmi, nie miliardami vajíčok. Klonovanie ľudí je dlhodobá záležitosť, ale klonovanie embryí nie. Výskum sa môže rozhýbať alebo tak, že sa bude ženám za ich vajíčka platiť, alebo že tí, čo trpia na niektorú kandidátsku chorobu, alebo tí, čo majú radi niekoho, čo má takú chorobu, darujú vajíčka. To sa už dnes robí, že ženy dávajú a predávajú vajíčka tým, čo sa pokúšajú mať deti. Ženy aj muži predsa dávajú svoje obličky, kostnú dreň alebo časti pečene, aby pomohli druhým, a to s oveľa väčším nebezpečenstvom pre svoje zdravie, ako bude darovanie vajíčok. A niet dôvodu nečakať na možnosť, že delenie embrya, technológia dnes už bežná u zvierat, poskytne klonované embryonálne kmeňové bunky na liečbu všetkých, čo to budú potrebovať, bez veľkého zvyšovania počtu dobrovoľne darovaných vajíčok od žien.

Ľudia ako Krauthammer, ktorí chcú nechať toľkých starších ľudí bez možnosti sami sa hýbať, sa teda na jednej strane vyžívajú vykresľujúc nám neralistický obraz žien lopotiacich sa v Dickensovských továrňach klonovania embryí, na druhej strane k tomu pridávajú dve ďalšie myšlienky. Ak vraj raz pripustíme terapeutické klonovanie, za chvíľu tu budeme mať rad iných klonovaní; a okrem toho je vraj sebecké a arogantné chcieť zmeniť vlastnú genetickú stavbu, len aby sme dlhšie žili.

Faktom je, že klonovanie má dosiaľ veľmi slabé výsledky, pokiaľ ide o prípravu embryí, z ktorých sa vyvinú plody (fetusy), nie to ešte narodí niečo živé. Najnovšie prehľady o výskume klonovania ukazujú, že pri kravách sa snahy o vyvinutie zvierat z embryí v 85 % prípadov končia neúspechom. A ak sa z klónu narodia teliatka, značné percento, viac ako tretina, má vážne zdravotné problémy. Klonované embryá majú oveľa slabší celkový potenciál ako embryá vytvorené staromódnym spôsobom, resp. aj ako zmrazené embryá; často z nich nebude nič iné ako zhluk buniek, ktoré treba prekabátiť, aby sa z nich stali iné bunky, vhodné na liečbu chorôb. Prvá klonovaná ovca, Dolly, umrela na zápal pľúc ako šesťročná, ale priemerne sa ovce dožívajú dvanásť rokov.

Kým Krauthammer vidí klonované embryá ako osoby, vypestované a teraz „štvrtené" pre získanie ich orgánov, v skutočnosti ide o konštrukt z bunky, ktorý nemá potenciál stať sa ničím, ak sa ponechá v miske a skoro nemá potenciál ani vtedy, ak sa prenesie do maternice. Je fakt, že pokusy o klonovanie primátov boli dosiaľ neproduktívne, resp. vôbec sa nepodarili, takže medzi odborníkmi sa šíri mienka, že ľudské reprodukčné klonovanie vôbec nebude možné. Vyhliadka, že sa niekomu podarí klonovať plne vyvinutého človeka, je skoro nulová. Aj tak však niet dôvodu, prečo by sa reprodukčné klonovanie nedalo raz navždy zastaviť zákazom prenosu embryí do maternice.

Ale máme my vlastne manipulovať naše gény, aby sme vyliečili akési choroby a žili dlhšie? Kass a Fukuyama šíria v početných knihách a článkoch svoj a niektorých iných názor, že nie - že je to sebecká, arogantná bezuzdnosť. Že ľudstvo nemá právo zahrávať si so svojimi génmi jednoducho z toho dôvodu, aby sa žilo lepšie a dlhšie.

Nuž, je pravda, že zmeniť gény môže byť nebezpečné. Na mojej lekárskej fakulte umrel nedávno jeden mladý muž pri pokuse o génovú liečbu. Ale myšlienka, že gény sú definujúca podstata nášho bytia, a preto sa ich neslobodno dotknúť alebo ich manipulovať, pripomína náreky generála Jacka D. Rippera v diele Doktor Strangelove, ktorý chcel za každú cenu zachovať integritu svojich drahocenných telesných tekutín. V snahe pripraviť bunky, gény alebo aj klonované embryá, aby sa dali liečiť ťažké až smrteľné nemoci, nie je nič inherentne morálne zlé. Keď hovoria o neporušiteľnej podstate ľudského bytia a o odpornosti „výroby" budúceho človeka tí, čo píšu na počítačoch, majú okuliare, pichajú si inzulín, žijú s transplantovaným orgánom, chodia s barlami alebo umelými kĺbmi, čo majú deti po fertilizácii in vitro alebo intenzívnej neonatálnej starostlivosti, je to prinajmenšom neúprimne nečestné.

Diskusia o klonovaní ľudských buniek a výskume kmeňových buniek nepatrí medzi slávne morálne hodiny nášho národa. Pseudoveda, ideológia a zastrašovanie bijú do očí. Keby bola diskusia len akademická, bolo by to len nepríjemné. Ale nie je to tak. Chatrne podložená žaloba proti terapeutickému klonovaniu sa predkladá Bielemu domu, senátu a verejnosti takým spôsobom, ako keby jeho oponenti boli zástancami vysokých morálnych hodnôt. Ale nie sú. Chorí a umierajúci sú. Senát sa musí pevne pridŕžať morálnych priorít, lebo hlasovanie o zákaze terapeutického klonovania sa blíži.

Táto esej bola v júni 2002 uverejnená v The Nation a v zime 2002/03 pretlačená vo Free Inquiry. Do februára 2003 sa v senáte (americkom) nehlasovalo.

Prameň: Arthur Caplan, "Attac of the Anti-Cloners. What the Government should do." Free Inquiry. 23/1, s. 30-31, 2003

Ideologické námietky proti klonovaniu neobstoja

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

David J. Triggle

Na rozdiel od Dylanovho originálu heslo „Každý musí byť klonovaný" sa asi nestane národnou hymnou tohto desaťročia. Tento neúspech je ďalším triumfom metaforickej morálky nad významom vedy a ľudského zdravia.

V skutočnosti má diskusia o klonovaní ľudského materiálu menej do činenia s pretekami úplne rovnako vyzerajúcich jedincov, s teamom super-atlétov, či dokonca s náhradou buniek, resp. génov, ako skôr s oveľa širším stretom kultúr, ktorý najmä v Amerike a západnej Európe zahrnuje prerušenie tehotenstva, eutanáziu, kontrolu pôrodnosti a plánovanie rodiny, evolúciu, úlohu náboženstva vo verejnosti a sexuálnu výchovu. Na jednej strane sa pýta James D. Watson, Nobelovou cenou vyznamenaný autor knihy Dvojitá špirála:

„Ak vieme ako robiť lepšie ľudské bytosti pridaním génov, prečo by sme to nemali robiť?"

Na druhej strane Leon Kass, predseda Etickej rady prezidenta G.W. Busha, namieta:

„Veľmi dobre vidíme, kam ten vlak mieri a nepáči sa nám jeho cieľ."

Aj Kass aj Francis Fukuyama súhlasia s tézou, že

„existuje prirodzený stav celého organizmu, ktorý je výsledkom okolností jeho vývoja; tento stav nie je nijako náhodná sociálna konštrukcia."

Pri prvom čítaní sa táto téza vidí správna, skoro by sme súhlasili, ale je priehľadne falošná. Veď ľudstvo zasahovalo do svojej evolučnej histórie od svojho odchodu z Afriky: antibiotiká, umelá inseminácia, rodenie cisárskym rezom, antikoncepcia, fertilizácia in vitro, liečba ožiarovaním, hygiena, čistá voda a chirurgia je len pár príkladov úsekov cesty, ktorú sme prekonali v rámci jej „normálneho priebehu". Dá sa predpokladať, že ani Kass, ani Fukuyama nemienia úradne zakázať tieto po clom svete rozšírené a všade verejne vyžadované praktiky ... alebo mienia?

Medzitým podľa názoru fyzika Stephena Hawkinga pravdepodobne potrebujeme veľké genetické zmeny samých seba, aby sme obstáli v súťaži s vynárajúcimi sa inteligentnými strojmi a počítačmi:

„Musíme ísť tou cestou, ak chceme, aby biologické stroje ostali nadradené elektronickým."

Klonovanie a čo k nemu patrí, si zaslúži zaoberať sa ním nezávisle od argumentov, že technológia a jej používanie je bez ohľadu na zjavný úžitok či diskutovanú hodnotu pre ľudstvo konečný „klzký svah". Toto neuznáva Kassom vedená prezidentova Rada pre bioteku, ktorá nedávno predložila svoju správu. V nej sa jednoznačne odporúča zakázať reprodukčné klonovanie, ale komisia sa nezhodla na postoji k terapeutickému klonovaniu; väčšina členov podporuje klonovanie pre účely biomedického výskumu, ale odporúča štvorročné moratórium. Cynici hovoria, že toto rozhodnutie je politicky tak štylizované, aby vyhovovalo - alebo aspoň priamo neodporovalo - názorom Kassa a prezidenta Busha, ktorí dopredu ohlásili svoju opozíciu proti každej forme klonovania.

Isté je, že existujú výborné vedecké a technologické dôvody, aby sa reprodukčné klonovanie nekonalo - v súčasnosti. Je neefektívne; je pravdepodobné (a pri súčasnom stave technológie možno isté), že je pre klón nebezpečné, lebo vznikajú fyzikálne abnormality a/alebo dochádza k skráteniu dĺžky života, čo je spojené s nenormálnou reguláciou a prejavom určitých génov. Nakoniec sa dá povedať, že použitie klónu na „náhradné diely" sa asi nedočká schválenia samotným klónom. Scenár knihy Dobrý nový svet, kde sa pestujú vojenské alebo robotnícke skupiny ľudí v budúcnosti, sa dá v každom prípade skôr uskutočniť sociálnym prostredím a propagandou. Aktuálnym príkladom sú fundamentalistické náboženstvá, ktoré nemajú ťažkosti pri príprave nábožných teroristov a samovražedných atentátnikov. Spojené štáty boli neobyčajne úspešné pri vytvorení novej občianskej podtriedy prísnou aplikáciou trestných zákonov za drogy, ktoré postihli predovšetkým mestské menšiny. Ak máme hovoriť o asexuálnej reprodukcí, to by nebola zábava. A Mullerova hypotéza o brzdiacom kolese hovorí, že sex zbavuje reprodukčný systém škodlivých mutácií. Ak však strata génov v chromozóme Y bude pokračovať, ako sa diala dosiaľ, vymrú muži v pribehu päť až desať miliónov rokov: potom bude nevyhnutné asexuálne klonovanie. Ironicky pôsobí predstava, že táto úvaha by mala niektorým fundamentalistickým vieram prikazovať klonovanie, pretože sex je len špinavá, hriešna a nechutná predohra k rozmnožovaniu.

Zatiaľ sú argumenty proti výskumu klonovania očividne ideologické. Jedna extrémna pozícia hovorí, že každý výskum embryonálnych kmeňových buniek je spojený s deštrukciou ľudského života a  musí byť zakázaný, lebo obetuje jedno indivíduum pre možnosť liečby druhého. Je samozrejmé, že taká pozícia zakáže aj prerušenie tehotenstva za každých okolností, vrátane znásilnenia a incestu. Sú aj takí, čo hlásajú, že využívanie „nadbytočných" embryí je prípustné na klinikách, ktoré robia fertilizáciu in vitro, ale neslobodno konštruovať embryá úmyselne len pre výskumné účely. To je taká istá morálna pasca, ako tá, do ktorej vbehol prezident Bush 9. augusta 2001, keď konštatoval:

„A tak som urobil záver, že povolíme federálnu podporu pre výskum na tých existujúcich kmeňových bunkách, kde už padlo rozhodnutie o živote a smrti."

Ak je zo zásady nemorálne vytvárať kmeňové bunky, potom musí byť nemorálne používať ich na čokoľvek, nech by to bolo ako chválitebné. Okrem toho: načo rozlišovať medzi dvoma druhmi embryí? Michael Sandel, člen Rady pre etiku, raz povedal:

„Protivníci výskumu klonovania nemôžu mať obidvoje. Nemôžu pripustiť vytváranie a používanie nadbytočných embryí na tzv. fertilitných klinikách a v tom istom čase si sťažovať, že tvorba embryí pre regeneračnú medicínu je exploatácia hodná zavrhnutia."

Existuje aj argument, že výskumné programy klonovania nesmú dostať federálne podpory. Ak je však nemorálne dávať na vývoj nových bunkových línií federálne podpory, ako môže byť morálne dávať na ten cieľ súkromné podpory? V posledných mesiacoch nič nenasvedčovalo tomu, že by súkromný sektor bol morálnejší ako verejný.

Pre ideológov zákazu klonovania sa diskusia nakoniec obmedzí na definíciu života a jeho hodnotu. Prezident Bush povedal:

„Aj ja verím, že život je posvätný dar nášho stvoriteľa a mám obavy o kultúru, ktorá znehodnocuje život ..."

Náboženskí vodcovia sa netaja priznať, že majú na život a jeho zmysel rovnaký názor ako ich boh. Edmund Pellegrino, profesor na Univerzite v Georgetowne, zhrnuje postoj mnohých konzervatívnych katolíckych a protestantských skupín do týchto slov:

„Biologická a ontologická individualita ľudskej bytosti vzniká pri počatí (koncepcii)."

Navrhnuté štvorročné moratórium na výskum klonovania sa týmto ľuďom môže vidieť rozumné, keďže ich opozícia proti klonovaniu má predovšetkým, ak nie výlučne, teologické základy; veď čože sa už môže stať za tento krátky čas? Je len nepatrná nádej na nejaký úžitok z moratória: nie je pravdepodobné, že sa raz dosiahne sekulárne-náboženský kompromis v tejto veci, pretože už z definície vychádza, že dogma sa nezmení.

Rozhodnutie zakázať federálne fondy na klonovanie je nerozumné, pretože zanechá túto dôležitú oblasť v rukách výlučne na zisk orientovaných fertilitných kliník a súkromnej biotechnologickej industrie. Medzi novými technológiami nie je reprodukčná technológia toho druhu, žeby podľahla neviditeľnej ruke Adama Smitha. Tí, ktorým sa páči „trhový prístup", nečítali Adama Smitha; keby ho boli čítali, poznali by jeho poznámku:

„Ľudia toho istého odvetvia obchodu sa stretávajú zriedka, aj pre rozveselenie a pre radosť; ak spolu konverzujú, tak to obyčajne končí sprisahaním proti verejnosti ..."

 Britská rada pre ľudskú fertilizáciu a embryológiu udala iný a lepší tón ako americká vláda.

Pri stanovení patričných štandardov pre výskum klonovania má byť nedogmatickým a neideologickým kritériom ochrana cítiaceho života, javiaceho sa vo vhodne komplexnej mnohobunkovej štruktúre. Malý hlúčok buniek tvoriaci blastocyt zrejme necíti. Preto nemožno brať ohľad na ideologické úvahy a nemali by sa klásť zásadné námietky proti súvislému štúdiu a výskumu klonovania ľudských embryonálnych kmeňových buniek. Daniel Perry odhaduje na 12,5 milióna počet Američanov trpiacich na choroby, pri ktorých sa očakáva pomoc od tohto výskumu. Pri starnutí obyvateľstva bude toto číslo ďalej rásť. Títo ľudia nechcú byť mlčiacou väčšinou.

K článku je 17 literárnych a internetových údajov k zásadným tvrdeniam tejto eseje. David J.Triggle je profesor na univerzite v Buffale, N.Y.

Prameň: David J. Triggle, "Everybody Must Get Cloned. Ideological Objections Do not Hold Up." Free Inquiry, 23/1, s. 32-33, zima 2002/03.

Humanitas a ľudský genóm

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Faith Lagay

Vedúci princíp pre rozhodovanie

Genetickí vedci predpovedajú, že jedného dňa budeme schopní nielen akoby reostatom vypínať či zapínať svoje genetické funkcie, nielen vyhnúť sa dedičným chorobám a slabostiam, ale aj meniť náš fyzický vzhľad a činnosť, spomaliť proces starnutia, zvýšiť schopnosť poznávať a možno aj talent, čo všetko znamená formovanie osobnosti a jej správania dosiaľ nepoznaným spôsobom.

Hoci je to hudba ďalekej budúcnosti, možnosť takého technologického vývoja nám káže klásť si otázky už dnes. Bude rodičom dovolené voliť pre svoje deti akékoľvek vlastnosti, ak na to budú mať finančné zdroje? Ak spoločnosť podporuje génovú terapiu na likvidáciu vážnych dedičných chorôb, ale nie na cielené všeobecné zlepšenie zdravotného stavu populácie, ako zabránime vzniku „genobility" (šľachty na podklade génov) boháčov? (výraz genobilita zaviedli M.J. Mehlman a J. Botkin). Ktoré charakteristické vlastnosti súčasného Homo sapiens - od našich fyzikálne zraniteľných tiel až po naše osobné sebaurčenie, kvalifikované ako náhodné - sa rozhodneme chrániť a zachovať, z akých pozícií budeme brániť a ospravedlňovať hodnoty, na ktorých spočívajú tieto voľby?

Genetici, filozofi a sociálni pracovníci diskutujú už dlhšie ako desať rokov, či a akými modifikáciami spomedzi uvedených by mohlo genetické inžinierstvo zmeniť to, čo sa rozumie pod ľudským. Samozrejme, odpoveď je, že by mohlo. Transgenické zvieratá (t.j. zmiešané species) už behajú v laboratórnych klietkach. Tou istou technológiou sa dá vytvoriť fyziologicky neľudská bytosť, definovaná ako taká taxonomickými štandardmi, t.j. neschopnosťou reprodukovať sa párením s inými členmi svojej predošlej species. V otázke starnutia je zaujímavé, čo to znamená, keď urobíme svoje telá neciteľné na poškodenia chorobami a vekom. Futuristi predpovedajú, že ľudia prekonajú proces starnutia tým, že budú čím ďalej tým väčšmi bionickí, až kým len ich mozgy budú obsahovať DNA, reprodukujúc sa (výmena genetického materiálu s inými mozgami) a vyvíjajúc sa ako komandujúce centrá umiestnené v trvalých inorganických „telách". To budú cyborgovia a dožadujú sa pomaly cesty zo sci-fi románu do vedeckého faktu.

Od prvej zmienky o génovej terapii a špeciálne od začiatkov genetického inžinierstva sa mnohí oponenti cyborgickej budúcnosti stavali proti niektorej alebo proti všetkým genetickým manipuláciám. Nepúšťajte sa do toho, vravia. Nezačínajte manipulovať gény, lebo ak raz začnete, nebude možné zastať. Tento argument má spoločnú konceptuálnu štruktúru s inými členmi triedy, nazývanej argumenty klzkého svahu. (U nás je bežný výraz „naklonená rovina"). „Svahári" broja proti akcii alebo praxi A, nie pretože samotné A by bolo ako také neprijateľné alebo neželateľné, ale pretože A vraj povedie konzekventne k akcii B a B je v každom prípade neprijateľné alebo neželateľné. Zástancovia existencie klzkého svahu v niektorých prípadoch žiadajú, aby sme sa nepokúšali eliminovať dedičné choroby, alebo posilniť imúnny systém modifikáciami génov v embryu, spermových bunkách alebo vajíčkach, lebo ak to umožníme, boháči budú mať čochvíľa dizajnové deti a zločinní vedci budú skladať poloľudské chiméry a, prv než sa nazdáte, cyborgov.

Argumenty klzkého svahu sú populárne a lákavé, no škodlivé. Poškodzujú morálne a etické uvažovanie aspoň dvojakým spôsobom. Po prvé: svojou snahou odhovoriť nás od kroku A odvracajú náš pohľad od skutočného problému - kde je ten bod medzi A a B, v ktorom akcia, čin alebo udalosť prestáva byť prijateľnou a stáva sa neprijateľnou? Takto nás odvracajú od pokusu vypracovať plán riešenia prípadov, v ktorých vystupuje do popredia viacero cenených hodnôt. Ešte väčšmi škodia svojou logickou nečestnosťou, svojím tvrdením, že spojenie medzi A a B je potrebné a nevyhnutné, pretože ľudia nemajú ani vôľu, ani túžbu zastať na okraji neprijateľného. Na druhej strane, len ak odmietneme argumenty klzkého spádu, otvorí sa nám možnosť zamerať našu pozornosť na zlepšovanie etického poznania uvažovaním.

Našu globálnu spoločnosť charakterizuje množstvo poprepletaných osobných záujmov a pluralita kultúr. Dá sa teda s istotou povedať, že ani jeden osobitný systém hodnôt nebude vstave riadiť naše úvahy o tom, čo by sme mali radi ako reprezentáciu pojmov ľudská prirodzenosť a ľudská skúsenosť. Pri odpovedi na tieto otázky budeme používať mnohé systémy. Moje hľadanie koherentného hodnotového systému na obranu môjho vlastného, na species zameraného, aj esteticky motivovaného NIE budúcnosti robotov, ma priviedlo k humanistickej tradícii a hodnotám, ktoré zhrnuje výraz humanitas, ako mu rozumeli starí Gréci, ich renesanční potomkovia a súčasní humanisti. Som presvedčený, že humanizmus má bohatú tradíciu v hodnotení a zvyšovaní hodnoty ľudskej prirodzenosti; má prostriedky na uvažovanie a rozhodovanie aj vtedy, keď chýba istota.

Pre Grékov štvrtého storočia pred n.l. humanitas znamenala to, čo je výrazne ľudské, a čo potom (či už právom alebo omylom, na základe poznatkov 21. storočia o iných druhoch) znamená schopnosť „priateľských pocitov" získaných výchovou. Táto ústredná zásada humanizmu vyhlasuje súcitenie za dobro a výchovu za cestu k realizácii tohto dobra. Súčasťou tohto konceptu je pochopenie vzťahu medzi prirodzenosťou a výchovou, čomu sa v súčasnosti venuje veľa úvah a výskumu. Podľa špecialistu na renesanciu Johna Stephensa spájali starí Gréci ľudské cítenie nerozlučne s výchovou, pretože len na základe poznatkov a vedomostí môžeme pochopiť podstatu, prirodzenosť nášho druhu. Tzvetan Todorov chápe názor humanizmu na vzťah medzi ľudskou prirodzenosťou a ľudskou výchovou termínmi „dané" a "zvolené". „Daná" je neredukovateľná ľudskosť, ktorú máme všetci spolu geneticky. „Zvolené" je to, čo chce naša vôľa. Todorov vraví, že z humanistického uznania tejto počiatočnej dynamiky vyplýva jeho charakteristická viera vo výchovu. Pokračuje:

„Keďže na jednej strane je človek čiastočne nedeterminovaný a tak schopný slobody, a na druhej strane vieme, že existuje dobro a zlo, človek sa môže zapojiť do procesu, ktorý vedie od neutrality k dobru a volá sa výchova."

Výraz humanizmus v opísanom zmysle sa začal používať až v 14. storočí, ale jeho predkami boli grécki rečníci, ktorí sa líšili od filozofov svojej doby tým, že zdôrazňovali úlohu výchovy pri príprave slobodných mužov pre samovládu. Výchova nás učí rozmýšľať. Pre gréckych vychovávateľov malo rozmýšľanie inštrumentálnu aj vnútornú hodnotu; tá druhá vyplýva z koncepcie, že ľudia sú jediný druh, ktorý má logos (chápaný aj ako „logika", t.j. schopnosť uvažovať, aj ako „slovo", t.j. schopnosť dorozumieť sa) a sme najľudskejší, keď ho používame.

Iné ľudské kvality a schopnosti, ktoré humanistická tradícia vyzdvihovala:

  • 1. Ocenenie ľudského tela - jeho držanie, krása, atletická zdatnosť.

  • 2. Túžba sebapoznania a pritom úloha emócií.

  • 3. Vytváranie umeleckých diel a schopnosť predstavivosti.

  • 4. Hodnotenie a posudzovanie seba samého, t.j. schopnosť rozlišovať.

  • 5. Sebadôvera, že pravidlá pre etické správanie môžu byť odvodené z ľudských záujmov (ich slovami) bez potreby odvolávať sa na zjvenia alebo božskú intervenciu.


Pre mnohé z týchto aktivít - výchovu, ovládnutie tela v atletike alebo pri tanci, artistický prejav alebo etické správanie - je stredobodom snaha. Akýsi spätný systém odmeny vyvolá pri väčšine ľudí po dosiahnutí niečoho ako výsledku snaženia pocit veľkej satisfakcie. Niet pochýb, že ľudia, ktorí niečo dokážu aj bez snaženia, prispievajú spoločnosti tak významne ako tí, čo sa snažia, možno niekedy aj viac. Zo snaženia a dosiahnutia niečoho vyplýva pre jednotlivca pocit potešenia. Stále pokračujeme v pokusoch urobiť niečo, čo dosiaľ nevieme urobiť. Robíme všetko možné, aby sme to, čo robíme, robili ešte lepšie. Snaha je dôležitá časť toho, čo sa myslí pod pojmom ľudské. Spomeňme si len na tie početné sci-fi historky, kde ľudom podobné organizmy majú uspokojené všetky svoje potreby - od potravy po rozkoše - a plnia svoje určené úlohy bez námahy, ale aj bez snaženia a bez stresu. Vždy potom príde jeden alebo aj dvaja, ktorí dajú najavo svoju nespokojnosť len preto, lebo chcú objaviť niečo mimo komfortu, v ktorom žijú (filny Gattaca a Trumanov svet).

Nie je ľahké zachovať pre každého človeka možnosť snažiť sa a ísť za svojou predstavou dobra. Bude tu veľké pokušenie naplánovať ľudí pre také úlohy, ktoré by dizajneri radi videli splnené. Na prvom mieste bude možno snaha genetickým inžinierstvom tak zmeniť ľudské telá, aby prežili teploty a tlaky (? - otázka prekladateľa) pri vesmírnom cestovaní v našom slnečnom systéme. Neskôr budú chcieť ísť niektorí ľudia ďalej, von z tohto systému, a to bude cesta vyžadujúca nezničiteľné inorganické telá a viac ako jednu generáciu mozgu. Rozhodnutie vytvoriť ľudí pre špecifické úlohy je hrubá čiara cez svah medzi A a B, medzi prijateľným a neprijateľným. Tie genetické zmeny, ktoré sa nedotýkajú ľudského sebaurčovania, ktoré naďalej umožňujú voľbu pri hľadaní šťastia, zapadajú do rámca prijateľných. No také genetické manipulácie, ktoré znižujú ľudskú túžbu alebo schopnosť definovať a dosahovať vlastnú verziu dobra - snaženie - sa vzďaľujú od humanistickej predstavy, čo to je byť ľudský. Niektorí budúci rodičia budú stáť pred skúškou rozhodnúť sa pre dané alebo volené v mikroverzii výzvy pre celú spoločnosť:

„Použijem genetické inžinierstvo na to, aby som dal svojmu dieťaťu možnosť stať sa tým, čo si sám vyvolí, alebo na to, aby bol koncertným huslistom?"

Humanizmus nám dáva k dispozícii nielen sadu skúšobných kameňov na hodnotenie, ale aj metódu na rozhodovanie o týchto hodnotách. To je tradícia argumentácie alebo uvažujúceho rečníctva, ktorá sa vyvinula popri a proti aténskej filozofii a jej majstrom Sokratovi a Platónovi. Títo filozofi došli premýšľaním k absolútnej, univerzálnej pravde. Grécki učitelia rečníctva však nehľadali konečné pravdy, ale spôsoby, ako nájsť najlepšie riešenie pre osobitnosti špecifickej situácie. Nepokúšali sa dokázať, že dané rozhodnutie bolo urobené na základe poznania absolútneho dobra alebo istoty o univerzálnej pravda. Boli skeptickí v otázke schopnosti ľudskej mysle rozpoznať pravdu. Hoci mnohé názory môžu byť správne, skeptici pochybovali, že ľudská myseľ naslepo pozná, ktoré sú správne a ktoré nie.

Je zásadne dôležité, aby sa skepticizmus rečníkov nezvrhol na nihilizmus - odmietanie možnosti existencie pravdy, resp. akéhokoľvek podkladu pre etické posudzovanie a morálne konanie. Pre chýbajúci dôkaz pravdy navrhli uvažujúci rečníci konsens, zhodnú mienku na základe spontánneho súhlasu; verili, že pri neistote ľudských záležitostí v rámci pravdepodobnosti a nutnosti je dobrovoľný konsens taký dobrý výsledok, aký sa len dá dosiahnuť - a aký treba dosiahnuť. Je to ideál, a musíme sa snažiť dosiahnuť ho výchovou.

Už som spomenul humanistickú tradíciu emócií; vráťme sa k nim. V Umení rečníctva hovorí Aristoteles, že „emócie sú veci, pri posudzovaní ktorých sa ľudia líšia podľa toho, či pociťujú radosť alebo bolesť". Emócie povedia ľuďom, čo sa im páči a čo nie; čo považujú za šťastie a dobrý život a čo je opakom toho. Klasickí grécki autori tragédií aj komédií poznali hodnotu emócie a nútili nás uznať vlastnú zraniteľnosť a príslušenstvo ku komunite.

Emócie sú pri tejto diskusii dôležité z dvoch dôvodov. Prvý je vzťah medzi telom a emóciou. Niektoré emócie nevyplývajú priamo z telesných pocitov potešenia a bolesti, iné áno. Napríklad potrava a teplý kúpeľ sú aj dobré, aj fyzicky príjemné. Emócie sú výsledok komplexných akcií medzi mozgom a telom a prejavujú sa vo „vedomí" - veda nevie presne, čo je vedomie, ale je isté, že prínos tela tu hrá významnú úlohu. Strata či schudobnenie telesných vlastností by viedli k zníženiu potešenia. To je argument pre rozhodnutie, že genetické inžinierstvo nesmie zúžiť rozsah telesných špecifikácií - výška, váha, svalstvo, farba, atď.

Druhý dôvod znie, že emócie neslobodno vynechať z úvah o budúcom Homo sapiens. Sú dôležité, ak nie rozhodujúce, pre rozdiely v posudzovaní „dobrého života". Zídeme sa, pouvažujeme a rozhodneme sa; urobíme všetko, aby sme nepotlačiteľným emóciám nevzdorovali omylom a aby sme uznali, že sú dôvodom.

Obrana emócie ma privádza k podobnému pocitu, k láske - aj to je problém pri úvahách o fiktívnych spoločnostiach budúcnosti. Všetko beží dobre medzi príslušníkmi species, ktorú by sme mohli nazvať Homo anhedonicus (nemajúci záujem o slasti), kým dvaja nepocítia k sebe zvláštne pocity, a je to tu. Láska, nie zbrane hviezdnych vojen, otrasie spoločnosťami, ktoré nepoznajú emócie. Už z definície treba aspoň dvoch, aby spoznali a rozvíjali priateľstvo a sympatiu medzi podobnými; humanitas nie je láska k sebe.

Nakoniec treba povedať aspoň pár slov o sebaurčení, z ktorého vyplýva humanistické zdôrazňovanie výchovy. Zviera sa dá cvičiť, možno naprogramovať počítač, ktorý nemá slobodnú vôľu, ale ani jedného nemožno vychovávať, vzdelávať. Ak však je prejav našej slobodnej vôle, t.j. voľba či konečné rozhodovanie, podmienený vedomosťami a početnými vedľajšími určujúcimi zložkami, musíme sa učiť, ako konať a ako sa správať, aby sme dosiahli želaný cieľ. Každý genetický krok, ktorý by uberal na účinnosti hodnoteniu, integrácii, riadeniu a cieľavedomému konaniu budúcich ľudí, prekračuje čiaru medzi A a B, medzi prijateľným a neprijateľným.

Je na nás, či medzi ľudskými vlastnosťami a schopnosťami prijmeme alebo odmietneme hodnoty starých Grékov, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť len daním prednosti. V skutočnosti poskytujú bázu pre pochopenie významu výchovy a vzdelania, pre stelesnenie živého, zničiteľného tela, pre emócie, predstavivosť, disciplínu a sebaurčenie. Humanistická tradícia nás navádza začať rozmýšľať a cítiť sa na ceste do spoločnosti, ktorá rieši problém regulácie genetického inžinierstva.

Prameň: Faith Lagay, "Humanitas and the Humane Genome. A Guiding Principle for Decision Making", Free Inquiry, 23/1, s. 34-37, zima 2002/03.

Preložil Rastislav Škoda

Čo by robil Ježiš

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Oskar Lafontaine

Jeho srdce bije vľavo

Američania a Briti budú v Iraku čoskoro bombardovať aj mestá a dediny. Nenechajú sa zastaviť ani OSN, ani Parížom, ani Berlínom. Po terore 11. septembra nasledoval bombový teror v Afganistane a ten teraz pokračuje v Iraku. Churchill povedal, že svet majú riadiť sýte národy; keby bol v rukách hladošov, stále by hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Tí sýti však nikdy nemajú dosť, učia nás dejiny.

Keď išlo o prérie a zlato, boli masakrovaní Indiáni - a skoro vyhubení. Potom boli otroci lacnými pracovnými silami na bavlníkových plantážach v južných štátoch. Pre milióny „negrov" znamenal „obchod s otrokmi" násilnú smrť. V priemyselnom veku sú dôležitými „pracovnými silami" nafta a zemný plyn. Preto je zapísané v príručke Pentagonu: Na Blízkom východe chceme ostať vedúcou cudzou veľmocou, aby sme zaistili americký prístup k naftovým rezervám tejto oblasti.

Preto je len logické, ak sa podľa zvykov najlepších koloniálnych čias aj po tejto vojne stane vojenským guvernérom v Iraku americký generál.

Mierové usporiadanie vo svete vžaduje, aby sa Američania naučili šetriť energiou. Aby rešpektovali medzinárodné právo a OSN. Aby prestali dodávať zbrane do celého sveta. Aby sami atómovo odzbrojili. Aby volali po kontrole chemických zbraní nielen v Iraku, ale aj vo vlastnej zemi.

„Čo by robil Ježiš?" pýta sa Bush, keď sa ráno modlí. Hovorí sa, že Ježiš raz povedal: „Milujte svojich nepriateľov!" Vo vašej reči, pán prezident, by to malo znieť: „Dobrí musia milovať aj zlých."

*  *  *

Nemecký bulvárny denník Bild uverejňuje každý pondelok dva aktuálne komentáre z pera známych politikov: Oskara Lafontaina, ktorý v roku 1999 po pár mesiacoch opustil post ministra financií v prvej vláde Gerharda Schrödera a vzdal sa všetkých funkcií v soc. demokratickej strane pre nesúhlas s jej príliš liberálnym kurzom a s účasťou na vojne v Kosove, pri ktorej zahynuli tisíce civilov (aj následkom trieštivých bômb a tzv. osobných mín), no na americkej strane nebolo ani jedného mŕtveho. Od tých čias sa aktívne nemieša do politiky, ale publikuje ľavičiarske eseje a robí prednášky. V r. 1999 vydal knihu Das Herz schlägt links („Srdce bije vľavo") a v r. 2002 Die Wut wächst - Die Politik braucht Prinzipien („Zlosť rastie - politika potrebuje zásady"). Nevie sa zmieriť s politikou „stredu" a nemieni sa vzdať prapôvodných zásad sociálnej demokracie: solidarity a sociálnej spravodlivosti s cieľom ochrany slabých proti silným.

Prameň: Oskar Lafontaine, Bildzeitung 

Bush sa dostáva do tiesne

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Peter Gauweiler

Jeho srdce bije na pravom mieste

Existuje argument, že o ťažení proti Iraku bolo rozhodnuté už pred rokom a že ho nič nemôže zastaviť. Tak ako pred niekoľkými rokmi - bol vtedy guvernérom v štáte Texas - sa od G. W. Busha jr. odrazili všetky prosby o milosť a námietky proti rozsudkom smrti - ktoré boli bez odkladu vykonané.
A predsa: mier má opäť šancu.

Taká rezolúcia BR OSN, ktorá by splnila podmienky „spravodlivej" vojny, nebude. Keby udreli bez mandátu, dostali by sa Američania sami na lavicu obžalovaných. Pre takýto izolovaný postup by Bush nemal podporu svojich občanov ani voličov.

Keď sa v piatok v Bezpečnostnej rade ukazovala väčšina pre protivníkov vojny, skokom stúpali ceny akcií. Túto demonštráciu mešca peňazí neslobodno podceňovať.

Amerika je morálna krajina. Proti vojne sa vyslovili aj metodisti, vlastná Bushova cirkev. Američania cítia, že to, čo dokázali newyorskí hasiči pri svojej akcii storočia, by nebolo nič proti pohrome pri masovom bombardovaní aj tak oslabeného obyvateľstva Iraku. Aj „pravicoví" voliči poznajú rozdiel medzi vojakom a katom.

Al Káida a bin Ládin nie sú premožení. „Imperialistická" vojna proti Iraku by im dala početné nové šance: Miliarda moslimov na celom svete by ju pociťovala ako úder do tváre.

P.S.: Stále viac občanov USA hlasne žiada - ako minulý týždeň Dustin Hoffman a Richard Gere v Berlíne - aby sa Amerika aj inakšie zaujímala o svet. Nielen o kontrolu nad svetom.

*  *  *

Za pravicu píše komentáre Peter Gauweiler, výrazný predstaviteľ krajnej pravice, poslanec spolkového snemu za stranu CSU, bavorskú obdobu CDU, činný vo Výbore pre kultúru a médiá a v Právnom výbore. Brojí najmä proti drogovej scéne a pornografii, ale aj proti hladu a vojnám; hoci evanjelik, zastáva veľmi reakcionárske stanovisko aj v otázke prerušenia tehotenstva a bioetiky. Napísal:

„Aj moderní ľudia môžu byť posadnutí čertom. Nová cesta do pekla je internet, kde sa šialenci pred očami všetkých ponúkajú mrzačiť, zabíjať a konzumovať" (komentár k prípadu kanibalizmu).

Je typickým predstaviteľom mníchovského rodinkárstva a intrigánstva okolo mien Franz  Strauss junior (syn) a P. Gauweiler. Vyznamenal sa napr. svojím protestom proti putovnej výstave „Zločiny Wehrmachtu za 2. svetovej vojny" a odporom proti Euro. V súčasnej politickej situácii však hovorí:

„Sami sa musíte rozhodnúť, či má pravdu Bush alebo pápež."

Prameň: Peter Gauweiler, Bildzeitung

Slučka zemeguli

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Brian Sewell

Ako máme reagovať na násilné smrti toľkých nevinných dovolenkárov na ostrove Bali?

Dá sa povedať, že nezúčastnených? Len natoľko, ako je bežné pýtať si na raňajky šunku s vajcom v írskom bare vo Španielsku - ale v moslimskej krajine je to niečo iné, horšie. Až do pred takými 40 rokmi bolo Bali neporušeným ostrovom, o ktorý sa Európania hádali od 17. storočia. Islam sa tu však udomácnil už okolo roku 1300, neúprosne nahradiac hinduizmus a budhizmus.

Dnes stojí spiatočný lístok z Londýna 489 libier a Bali má desiatky obľúbených diskoték, barov a McDonaldov, je také plné Coca-Coly a turistov ako ktorékoľvek vychýrené letovisko medzi Barcelonou a Gibraltarom. Je dobrým príkladom znásilnenej kultúry, zaplavenej nezmyselným agresívnym a chamtivým turizmom, ktorý je prejavom súčasnej nízkej ľudovej kultúry Západu.

Bezprostredne musíme reagovať zdesene - ale potom sa treba vážne zamyslieť.

Bol tento zločin iba ďalšou ukrutnosťou fanatických moslimov voči nenávidenému Západu inovercov? Alebo to malo iný, hoci podobný cieľ, keďže na Bali je veľa hinduistov v prevažne moslimskej populácii Indonézie a pre militantného mohamedána je hinduista alebo budhista skoro taký nepriateľ ako kresťan alebo žid? Či bolo Bali zvolené preto, lebo väčšmi ako iné indonézske ostrovy reprezentuje zdrvujúcu schopnosť Západu nanútiť svoje najhoršie "hodnoty" aj spoločnosti a hospodárstvu populácie domorodcov na druhom konci zemegule?

Je Indonézia typickým príkladom súčasnej moslimskej spoločnosti? Za uplynulé polstoročie nezávislosti od holandských kolonizátorov boli jej dejiny ukážkou neochabujúceho utláčania náboženských a politických menšín, ako aj imperialistickej expanzie voči Západnej Novej Guinei (dnes Irian Jaya), Západnému Timoru a ostrovným Novým Molukám.

Hodnoty ľudských práv a slobody prejavu sú tam celkom iné ako u nás; odhady o počte obetí vnútropolitických bojov kolíšu od päťstotisíc do jedného milióna a odboj Východného Timoru proti okupácii stál najmenej 200 000 životov - to všetko sa udialo za pomoci zbraní a špionáže USA a za ospravedlňovania „nevyhnutnosti" boja proti komunizmu. Teraz sa začína ukazovať, že podobne ako v prípade Iraku, Američania stavali na zlého koňa.

Bol kedysi svetový komunizmus takou hrozbou, ako je dnes militantný islamizmus? Ak sa podarí islamu založiť svetu slučku, bude sa mu dať vzdorovať, bude to mať horšie politické a ekonomické dôsledky, bude jeho panstvo trvať dlhšie ako polstoročie komunizmu po spustení Železnej opony? Pozrime sa na mapu, kde sa už slučka zakladá, na 2000 míľ od Indonézie.

Pozrime sa na sever, na Filipíny; je tam len 4,3 % moslimov - a v tejto oblasti pod silným americkým vplyvom to stačilo, aby sa od r. 1972 moslimský separatizmus a terorizmus stali krvácajúcou ranou, ktorá znemožňuje akúkoľvek vládnu akciu.

Pozrime sa na západ od Bali: Java a Sumatra majú 200 miliónov obyvateľov, na 87 % moslimov; v Malajsku je toto percento 53, v susednej Burme 16; sme v Bangládeši, kde je 87 % zo 125 miliónov obyvateľov moslimov. Na skok je to do "prevažne" moslimského Kašmíru a Pakistanu - zo 150 miliónov je 97 % nadšených moslimov. A odtiaľto to už ide bez prerušenia cez Afganistan, Irán a Irak do arabskej vlasti islamu a potom do strednej Ázie, kde boli kedysi Turkmestan a Kazachstan Achillovou pätou Sovietskeho zväzu, cez Sýriu do Turecka a na Balkán, po juhu Stredozemného mora až po Atlantický oceán, kde sa to obracia na juh po západoafrickom pobreží. Pokiaľ ide o vnútornú Afriku, Mali je moslimské na 90 %, Niger na 80, Čad na 50 a Sudan na 73; ďalších 50 miliónov militantných moslimov je v severnej Nigérii. Vo východnej Afrike je percento moslimov v Somálsku 99,8 %, v Džibuti 94, v Etiopii 40 a v Tanzánii 33.

Islam je dnes štátnym náboženstvom v 45 štátoch s asi 800 miliónmi veriacich - a to sú ozajstní veriaci, nie vlažní ako v európskych cirkvách. K tomuto číslu treba pridať moslimov v štátoch, kde islam nie je štátnym náboženstvom, ale sa sebavedome hlási k slovu - napríklad v USA, Anglicku, Nemecku a Francúzsku.

Nech si slušní vedci čokoľvek hovoria o islame ako zbožnej poslušnosti voči jeho bohu, nech akokoľvek poukazujú na arabskú matematiku, medicínu a astronómiu, na poéziu a architektúru, na kovotepárstvo a manuskripty, ostáva skutočnosť, že islam bol vždy bojovný. Snaha dobývať a obracať na vieru charakterizovala už vladárske sklony samotného Mohameda a prejavila sa najmä po jeho náhlej smrti roku 632 n.l. Sily islamu dorazili stredomorské vazalské oblasti ochabujúcej Rímskej ríše, oklieštili Byzanciu a absorbovali Perziu. Už v roku 638 sa zmocnili Jeruzalema a v roku 664 Kabulu.

Islam sa môže znovu šíriť. Nie v imperiálnom zmysle vojen siedmeho storočia za pomoci konvenčných vojnových prostriedkov, ale na podklade kultúrnych rozdielov medzi Východom a Západom, pri rozdelení svetového obchodu múrom, ktorý nemôžeme pochopiť. Ak sa islam rozhodne, že na obranu svojich hodnôt použije viac bômb a nechá padnúť viac lietadiel na veľké mestá Západu a jeho turistické strediská, môže nás zaraziť. Nepotrebuje armády s modernými zbraniami, ani zlých ajatolláhov a ich dervišov - stačí náhla vražda na predmestí Londýna či v supermarkete v San Francisco, pád jedného Boeingu, diera do oceánskej výletníckej lode, a islam redukuje Západ na bezmocného psíka, oháňajúceho sa proti mračnu múch. Atómová bomba v rukách Saddáma Husajna je strašidelná predstava, ale dosiaľ je to len predstava - autobomba a dokonca bombový opasok na tele samovraha - to je už skutočnosť. Nech ich vybuchne dosť a Saddám nebude potrebovať jadrovú technológiu, USA sa stiahnu do izolácie ako medzi dvoma svetovými vojnami a Európa znovu upadne do ekonomickej skleslosti, ktorou trpela už vtedy.

Je to nepravdepodobné, je to nemožne? Nie, ani jedno nie je vylúčené - ak, samozrejme, sa my, západniari, seriózne nepokúsime pochopiť históriu, kultúru a hodnoty islamu, ak nevyliečime hnisajúcu ranu Palestíny, ak neprisúdime spravodlivosť utláčaným a ožobračeným, ak neustúpime od vyhlasovania otvorenej vojny Iraku, čo dáva všetkým fundamentalistom na všetkých univerzitách islamskej teológie oprávnenie vyzývať do takej vojny proti nám, akej sú schopní, aj s bombami naslepo. Takéto teologické univerzity existujú dnes dokonca aj v mnohých západných štátoch, nielen vo vlasti islamu; je to piata kolona v boji medzi islamom a Západom, v stretnutí, ktoré nemôžeme vyhrať.

Čo vyhrá islam? Zabezpečí si staré istoty chudoby, chorôb a zadúšajúcej poslušnosti voči autorite, vynútené bitím, amputáciami a dodržovaním odporných zákonov šárie - "vôle Allaha", povedia, keď mrú deti a "Boh je veľký", chrčia, keď muži a ženy visia za to, čo je pre nás priestupok, vydychujúc ducha v slučke povraza.

Taká kultúra sa nedá zmeniť jednou ranou.

Prameň: Správy British humanist asociation, 27. októbra 2002.

Výzva prof. Dr. Alexandra Reháka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Priatelia,
Odoberám Zošity humanistov od prvého čísla v novembri 1998, keď uverejnili prvý preklad klasickej eseje Bertranda Russella "Prečo nie som kresťanom" z roku 1927 do slovenčiny a som toho názoru, že tieto zošitky sa snažia vyplniť dôležitú medzeru v našom súčasnom spoločenskom živote.

Ktorý časopis má dnes odvahu uverejniť vetu: "Jedna z najväčších tragédií v histórii ľudstva bol únos morálky náboženstvom" a dokladať to prekladmi článkov svetových filozofov a vedcov?

Prial by som si, aby nás čitateľov a predplatiteľov bolo viac. Aby do Zošitov humanistov prispievalo viac slovenských autorov. Aby sa Zošity humanistov dostali aj na školy, najmä vysoké a stredného stupňa. Pomohlo by to zastaviť nebezpečný sklz do poverčivosti a barbarstva.

Tak Vás prosím, podporujte Zošity humanistov: Vaša je kultúra, ktorú zachraňujete.

Váš

Prof. Dr. Alexander Rehák

Duch ateizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Frank Spade

Do diskusie o novom ateizme a humanizme vnáša malá knižôčka André Comte-Sponvillea Na čo verí ateista? Spiritualita bez Boha (Woran glaubt ein Atheist? Spiritualität ohne Gott. – Z francúzskeho originálu s titulom L'esprit de l'athéisme preložila Brigitte Große. Diogenes, 2008) perspektívu, na ktorej nájdu potešenie bývalí veriaci a hľadajúci, ale aj neveriaci. Miesto racionálne chladného sveta kreslí autor ateistický pohľad, preniknutý toleranciou, srdečnosťou a láskou. Do popredia nestavia to, čo delí, ale prízvukuje to, čo spája, odmietajúc dogmatizmus, tmárstvo, fundamentalizmus, fanatizmus, ale aj nihilizmus a vlažnosť.

„Boj za osvietenstvo pokračuje,“ píše, „a málokedy bol taký aktuálny, pretože ide o slobodu.“

Ako katolík, ktorý sa s cirkvou rozišiel ako 18-ročný, propaguje autor, francúzsky filozof , spiritualitu vyznania miesto spirituality viery, činov miesto nádejí a uzatvára:

„Mám pocit, že žijem lepšie, odkedy som ateistom, jasnejšie, voľnejšie, intenzívnejšie.“

Neslobodno si myslieť, píše, že morálne, kultúrne a spirituálne hodnoty potrebujú Boha, aby pretrvali. Sami však ako spoločnosť potrebujeme etiku, komunikáciu a priznanie sa k svojim dejinám a hodnotám, aby sme prežili.

Myšlienky o spiritualite pri viere v len tento svet budú asi pre ateistu najprekvapivejšie a asi vrhajú na naše chápanie sa najviac otázok. Comte-Sponville sa zaujíma o duchovný život, pretože neveriť v Boha neznamená nemať ducha a ani nás nezbaví povinnosti používať ho (byť aspoň občas duchaplný – pozn. prekl.).

„Nevykastrujem si predsa dušu, len pretože som ateista. Duch je príliš dôležitá záležitosť, aby bolo prípustné zanechať ju kňazom, muláhom a spiritualistom. Je to najvyššia časť človeka, alebo ešte lepšie, je to jeho najvyššia funkcia, ktorá nás robí inými, viac a lepšími, ako sú zvieratá, ktorými tiež sme.“

Opisuje zážitok „oceánového pocitu“ a konštatuje, že popri tom je predstava raja malicherná:

„Čo som prežil alebo zatušil, bola pravda bez slov, sebavedomie bez ego, šťastie bez narcizmu. Intelektuálne v tom nevidím nijaký dôkaz pre nič, ale nemôžem povedať, že to nič nebolo… Nikdy som neprežil nič lepšieho, nič jednoduchšieho, silnejšieho, otrasnejšieho.“

Autor opisuje nedogmatický ateizmus, ktorý sa kryje s humanizmom, ako ho hlása Nemecký humanistický zväz, obohatený o duchovnú komponentu, ktorá existenciu druhého sveta popiera, ale existenciu mystična a mystiky pripúšťa a tak diskusiu o novom humanizme oplodňuje a rozširuje. Humanizmus je preňho priznanie k láske a odmietnutie nihilizmu. Jeho slovami:

„Náš boj má slúžiť laicizmu (sekularizmu). Ateisti musia už len vynájsť a rozvinúť správnu duchovnosť. Táto kniha je príspevok v tomto zmysle.“

Kniha je náročným čítaním premyslených argumentov, osviežujúcej perspektívy pre nový humanizmus a integrálnej duchovnosti, ktorá – opakujem sa – pripúšťa ateistickú mystiku.

* * *

Dodatok: Ak však je ateistická duchovnosť pokľaknutie pred vznešenosťou prírody a v podstate nábožnosť bez príslušnosti k cirkvi, na čo verí ateista? – znela otázka v nemeckom rozhlase (Deutschlandfunk) a www-stránka Sapere aude dala odpoveď:

Ateista verí na veci, javy, a ciele, pre ktoré existujú odôvodnené indície, dôkazy a pozadie. Verí na svoju omylnosť, ale aj na svoju zvedavosť. Verí na svoju existenciu, na lásku, na nutný poriadok vecí, a to všetko bez nadprirodzeného usporiadateľa alebo vynálezcu.

Aj ateista chce slávnostne dávať meno svojmu dieťaťu, nákladne sláviť uznanie zväzku pre život a dôstojne byť pochovaný.

„Prvky môjho tela sú prach vyhasnutých hviezd, čo ostal z obrovských hviezd, ktoré sa raz pozrážali a svoje súčiastky porozhadzovali po hĺbkach vesmíru, kde s kozmickým materiálom vytvorili nové hviezdy – a tak aj našu zem. Vďaka tomuto zďaleka prišlému hviezdnemu prachu páli spaľovňa našich buniek našu potravu a na drahocennú chvíľu nás zásobuje energiou. Blikajú v nás miliardy nepatrných plamienkov, odrazy dávno vyhasnutých hviezdnych ohňov v hĺbkach vesmíru; v nás, ktorí sme článkami kozmickej reťaze, v ktorej nielen pre hviezdy, ale pre každého z nás každý koniec je súčasne aj novým začiatkom.“ (Podľa Gottfrieda Schatza)

Prameň: Frank Spade: „Der Geist des Atheismus“, Diesseits č. 84, 22/3, s.36 – 37, 2009. (Recenzent je k dispozícii pre autorské čítania.)

Preložil Rastislav Škoda

Boj o myslenie detí – XIV.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Dodatok I a II

Dodatok I

Osvietenstvo a holokaust

Niektorým čitateľom nemusí stačiť moje stručné odmietnutie tézy, že osvietenstvo – špeciálne Kantovo osvietenstvo (samozrejme, toto bránime) – má na svedomí holokaust.

Dá sa povedať, napríklad, že hoci Hitlerova a Stalinova vražedná vláda boli silne antiliberálne, neznamená to, že neboli v konečnom dôsledku produktom osvietenstva a liberálnych hodnôt. Osvietenstvo mohlo byť príčinne spojené s vyvolaním týchto hrôz. Ako otvorene veľkodušní rodičia môžu mať egoistické dieťa, tak môže nástup liberálnych myšlienok vyvolať ako reakciu nástup vyslovene autoritatívnych výsledkov.

Je jasné, že existujú príčinné vzťahy medzi osvietenstvom a obidvomi spomenutými epizódami našej nedávnej histórie. Osvietenstvo bolo kľúčovým obdobím dejín. Keby nebolo osvietenstva, bola by história dvadsiateho storočia celkom iste iná. Možno by nebolo holokaustu ani gulagov (samozrejme, možno by bolo bývalo niečo rovnako hrozné). Ale uvádzať tento príčinný vzťah ako možný, či dokonca pravdepodobný, neznamená dokázať, že filozofické myšlienky osvietenstva sú vinné za holokaust a gulagy.

Keby nebolo Ježiša Krista, nebolo by kresťanstva a teda ani svätej inkvizície. To sú podobné príčinné súvislosti. To nedokazuje, že Ježišova filozofia je vinná za hrôzy inkvizície. Niet pochýb, že Ježiš by sa bol ostro postavil proti inkvizícii, práve tak, ako Kant proti holokaustu.

Dá sa povedať, že ak Ježišove myšlienky neurobili neodvratnou inkvizíciu, myšlienky osvietenstva urobili nevyhnutným niečo ako holokaust. V prvej kapitole sme videli, že filozofi ako Alisdair MacIntyre a John Gray tvrdili, že kľúčovým projektom osvietenstva bolo dať morálke úplne racionálne základy bez ohľadu na tradíciu. Tvrdili aj, že tento projekt nevyhnutne musel zlyhať. Ale ak mal zlyhať, zanechajúc morálku bez akýchkoľvek základov (nebol to názor Nietzscheho?), nebolo nevyhnutné, že sa morálka zrúti? Niektorí z toho môžu vyvodzovať, že osvietenstvo nevyhnutne upadlo do nihilizmu a na koniec do morálnej katastrofy. Takže nakoniec sú idey osvietenstva vinné z holokaustu.

Takéto vysvetľovanie holokaustu sa veľmi neznáša s Hitlerovým skorším kresťanstvom. Nič nesvedčí o tom, žeby Hitler bol býval morálnym nihilistom. Práve naopak – pripomeňme si len, ako Hitler zdôrazňoval význam náboženských škôl na položenie pevných morálnych základov. No aj keby tie vysvetlenia boli pravdivé, neznehodnotili by liberálny prístup k mravnej výchove, ako ho bránime v tejto knihe. Tvrdenie, že mravnosť môže mať racionálny základ bez tradície, nevyžaduje Liberalizmus s veľkým „L“ alebo niektorý iný tu ponúkaný argument pre liberalizmus. Ako je podrobne vysvetlené v deviatej kapitole, súhlasiť s Kantom, že je dobre nechať ľudí myslieť samých za seba o dobre a zle a používať vlastný rozum namiesto odvolávania sa na nejakú vonkajšiu autoritu, neznamená, že rozum sám vie pre nás rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé. Tento pochybný predpoklad osvietenstva môžeme bezpečne zahodiť a ďalej trvať na význame autonómneho kritického myslenia.

Dôkazy nás presviedčajú, že najlepšia ochrana pred takýmito morálnymi katastrofami nie je výchova nových občanov, oddaných náboženskej autorite, ale jasnozrivých kritických mysliteľov, naučených preverovať vlastné názory a dívať sa na veci aj z iného hľadiska.

Lyotard

Pre svoj názor, že osvietenstvo je zodpovedné za Osvienčim, je veľmi známy postmoderný francúzsky filozof Jean-François Lyotard. Lyotard bol presvedčený, že „veľká rozprávka“ osvietenstva obsahovala myšlienku, že stačí narábať s ľuďmi ako s ďalšou časťou prírody, aby sa racionálne zvládli a ak sa raz rozum používa týmto spôsobom, pokrok je nevyhnutný. Symbolom zlyhania tejto „veľkej rozprávky“ je Osvienčim; je jej dôsledkom (pozri, napríklad, Lyotard 1992: 30 – 32). Všetko je to veľmi tendenčné. V každom prípade, aj keby to bola pravda, pripomeňme si, že Liberálne, Kantovo zdôrazňovanie dôležitosti výchovy jednotlivcov, aby mysleli kriticky a nezávisle miesto podriadenia sa Autorite, nevyžaduje, aby sme sa pridali k nejakej takej „veľkej rozprávke“. Taký prístup k mravnej výchove, ktorý zapojí do procesu vlastné rozumové sily jednotlivca, je celkom iste jednou z najlepších ciest, ako sa vyhnúť zaobchádzaniu s ľuďmi ako s o málo viac ako „kúskom prírody“. Prístupy k mravnej výchove, založené na psychologickej manipulácii toho druhu, aký sme opísali v štvrtej kapitole, zaobchádzajú so subjektmi, ako keby boli naozaj len ešte jednou časťou manipulovateľného prírodného poriadku. Naproti tomu Liberálny prístup angažuje rozumové sily subjektov a stavia žiaka a učiteľa na jednu rovinu, takže žiak môže povedať, že je to učiteľ, kto nemá pravdu.

Mimochodom, Kant zreteľne vyslovuje názor, že zaobchádzať s inými ako s racionálnymi bytosťami, znamená zaobchádzať s nimi skôr ako s cieľom snaženia než ako s prostriedkami na dosiahnutie cieľa – inými slovami, vyžaduje, aby sme ich neinštrumentalizovali. Je potom zvláštne, že Kant a jeho osvietenskí nasledovníci sú obžalúvaní z práve opačného názoru.

Mnohí „postmodernisti“ zavrhujú rozum ako jednu z foriem donucovacej, Autoritatívnej kontroly myslenia. Ale druh „nátlaku“ sídliaci v racionálnom argumente nie je jednou z foriem príčinného nátlaku. Neurčuje, čo budete veriť (ako to robí, povedzme, psychologická manipulácia, vymývanie mozgu alebo totalitná vláda), ale len ukazuje, čo by ste mali veriť, ak chcete dať svojej viere najlepšiu šancu, že je pravdivá. Nanešťastie sa rozdiel medzi kauzálnym a logickým „má“ stráca u tých kritikov osvietenstva, ktorí tvrdia, že používanie rozumu je len ďalší druh autoritatívneho šikanovania.

Jednou z príčin, prečo sa tento rozdiel prehliada je, že pri uvažovaní sa často dejú aj iné veci – a rozličné psychologické faktory môžu tiež hrať kauzálnu rolu pri rozhodovaní, čo uveríme – faktory, ktoré majú málo alebo vôbec nič do činenia s pravdou viery, o ktorú ide. Môžem si myslieť, že ma presvedčil racionálny argument, ale možno som len podľahol nátlaku starších, alebo kapituloval pred túžbou prispôsobiť sa. Hoci to môže byť len lichotenie, do akej miery sme racionálni, nevyplýva z toho, že rozum nemá schopnosť viesť nás k pravde, alebo že nie je našou najlepšou obranou proti psychologickej manipulácii a zvádzaniu zo správnej cesty.

Rezistencia kresťanov voči nacistom

Obhajcovia výchovy založenej na autoritatívnych hodnotách niekedy vyzdvihujú názor, že kresťania a iní nábožensky veriaci boli často na čele boja proti totalitným režimom, ako keby toto nejakým spôsobom ospravedlňovalo autoritatívny prístup k mravnej a náboženskej výchove. Samozrejme ho to neospravedlňuje. Opakujem, liberálny prístup sa znáša aj s kresťanskou výchovou, aj s kresťanskými morálnymi hodnotami.

Okrem toho, ak majú pravdu Glover a Olinerovci, boli to v liberálnom, osvietenskom duchu vychovaní kresťania, ktorí nielenže sledovali Autoritu, ale aj najčastejšie odolali „konečnému riešeniu“. Olinerovci vravia, že náboženstvo ako také hralo len malú úlohu pri zachraňovaní Židov.

Prípad Eichmanna

Pri pokusoch preniesť aspoň časť zodpovednosti za holokaust na osvietenstvo je časté tvrdenie, že v 1920-tych a 1930-tych rokoch bolo Nemecko presiaknuté Kantovou filozofiou. Niektorí obhajcovia výchovy založenej na autoritatívnych hodnotách radi zdôrazňujú, že podľa Arendtovej (1994: 135), účastníčky procesu s nacistickým hromadným vrahom Eichmannom, tento o sebe povedal, že „celý svoj život žil podľa Kantových morálnych príkazov“. Nie je to silná obžaloba Kantovej vízie osvietenstva?

Nie je. Arendtová (1994: 136) pokračuje, že tento Eichmannov výrok je v podstate nehanebnosť a okrem toho je nepochopiteľný, pretože „Kantova morálna filozofia zdôrazňuje schopnosť človeka posudzovať, čo vylučuje slepú poslušnosť.“ Samozrejme mohol Eichmann poznať Kantovu etiku. To však neznamená, že nasledoval Kantove rady. Arendtová vraví, že „od chvíle, keď bol poverený uskutočniť konečné riešenie, prestal žiť podľa Kantových princípov.“

Eichmann ukázal, že rozhodne zle chápal Kanta, keď povedal, že Kantov kategorický imperatív sa dá zhrnúť do viet: „Poslúchaj zákony, buď disciplinovaný, ži poriadne, nedostaň sa do sporu so zákonmi.“ Je predsa samozrejmé, že Kantov pojem povinnosti nie je ekvivalentom nasledovania príkazov, poslušnosti zákonom atď. Vrcholom nepochopenia je Eichmannov názor, že Kant vyžadoval od jednotlivca nekritické prijatie a uskutočnenie nariadení vrchnosti, Autority: Eichmann si myslel, že Kant bol Autoritár.

Eichmann iste nebol to, čo by bol Kant nazval osvietenským. Ani niet nijakých náznakov, že by bol vychovaný liberálnym spôsobom, nabádaný a cvičený klásť otázky a premýšľať, skôr brať na seba zodpovednosť ako podriaďovať sa autorite. V rozpore s tým, čo nám nahovárajú niektorí autoritári, za Eichmannovo správanie nemožno viniť ani Kanta, ani osvietenstvo. Správnejšie bude pripísať vinu autoritatívnemu nastaveniu jeho mysle.

Anonymný recenzent návrhu na túto knihu preveroval názor, že osvietenský prístup k mravnej výchove nám poskytne ochranu proti spomenutému druhu morálnej katastrofy; tvrdil, že „žiadna kultúra nebola väčšmi presiaknutá kantovstvom ako nemecká v 1930-tych rokoch. Je možné, že Kantova filozofia bola 1930-tych rokoch v Nemecku veľmi rozšírená. Poznali však Nemci jeho vysoko liberálne názory na morálnu autonómiu a osvietenstvo? V Eichmannovom prípade je odpoveď jasné „Nie“.

Dodatok II

MacIntyre o autorite a osvietenstve

V jedenástej kapitole sme videli, že dve námietky MacIntyra – že morálke nemožno dať len racionálne základy a že rozum má korene vždy v tradícii – sú v skutočnosti kompatibilné s liberálnou ideou, a že máme odmietnuť na Autorite založený prístup k mravnej výchove a namiesto toho máme povzbudzovať svojich žiakov k otvorenému, skúmavému a kritickému postoju.

Doteraz však nič nehovorí, že MacIntyre sa v niečom mýli. Uvedené body používa na útok na niečo, čo nazýva „projekt osvietenstvo“, pod čím má na mysli „racionálne základy pre morálku a jej odôvodnenie“ (MacIntyre 1985: 43). Tieto body iste ťažko zavážia proti takému „osvietenstvu“, aké charakterizuje MacIntyre. Nezavážia však proti „osvietenstvu“, ako ho charakterizuje Kant. Okrem toho je MacIntyre kritický voči „liberalizmu“ a tu mi nie je jasné, do akej miery mieni byť kritický voči Liberalizmu s veľkým L.

MacIntyre (1985: 222) hovorí, že každé rozmýšľanie sa deje v kontexte s nejakým tradičným spôsobom myslenia. Nemyslí však, že by to znamenalo ochranu určitých tradičných spôsobov myslenia pred racionálnou previerkou – keďže vyslovene konštatuje, že „nič sa nesmie dovolávať výnimky z reflexívnej kritiky“ (MacIntyre 1994: 289). MacIntyre (1994) hovorí, že „dobre podložená reflexívna kritika sa nikdy nesmie odpútať od praktických súvislostí, ktoré jej dodávajú jej zmysel a účel“; a že „Racionálny prieskum je v prvom rade sociálny“ (1999: 156) – racionálny prieskum sa nemôže angažovať bez ohľadu na tradíciu a nemôže ho robiť jednotlivec bez sociálnej angažovanosti. To však neznamená, že máme niekoho povzbudzovať, ani mladých, aby sa vyhýbali v tomto angažovať. MacIntyre (1985) hovorí: „Keď je tradícia v poriadku, vždy ju čiastočne tvorí argument o dobrách, hľadanie ktorých dáva tejto tradícii jej zmysel a účel. Keď sú vitálne, obsahujú tradície pokračujúce konflikty.“ MacIntyre si myslí, že konflikty a argumenty o zásadných veciach sú pre tradíciu dobrá a zdravá vec. Zdá sa teda, že hoci nás MacIntyre upozorňuje na hranice rozumu, stále považuje rozum za mocný nástroj; za nástroj, ktorý nielen možno použiť, ktorý treba použiť, a to aj pri previerke najzákladnejších presvedčení a praktík tradície.

Ale potom sa zdá, že viac ako je byť ďaleko od odmietania osvietenstva, ako ho charakterizuje Kant, MacIntyre je v súčasnosti jeho fanúšikom. MacIntyre verí, že môžeme a máme myslieť starostlivo a kriticky aj o najzákladnejších presvedčeniach a praktikách vlastnej tradície (stále uznávajúc, samozrejme, že neexistuje spôsob, ako to urobiť celkom bez tradície). Nič neslobodno prijať preto, lebo tak prikazuje Autorita. Nič neslobodno postaviť mimo oblasť kritickej previerky.

Samozrejme, toto ponecháva otvorenú otázku, do akej miery má byť deťom dovolené myslieť starostlivo a kriticky o základných veciach; majú v tom byť povzbudzované? MacIntyre hovorí, že zdolať prax vyžaduje prijať autoritu a že tradície majú vždy „nejakú autoritu“ (1985: 190). Čo však tu znamená „autorita“? Ide tu o Autoritu s veľkým A? Je to autorita, ktorej sa musíme podrobiť bez kladenia otázok a nekriticky aspoň v prvých štádiách svojho ponorenia sa do praxe? To nie je jasné.

Videli sme, že pre Aristotela stať sa dobrým znamenalo získať určité schopnosti a vstúpiť do určitých praktík. To vyžaduje disciplínu a využitie autority s malým „a“: deti sa stanú dobré tým, že si musia zvyknúť robiť dobre. Zdá sa však, že niet nutného dôvodu, prečo by využitie „autority“ v tomto zmysle nemohlo byť kompatibilné s autonómnym kritickým uvažovaním od útleho veku. Celkom iste to nie je prípad na potláčanie takého uvažovania (ale zdá sa, že práve to chce Sacks).

Ak je kritické uvažovanie o základoch morálky pre zdravú tradíciu podstatné, ako to tvrdí MacIntyre, ak je časťou krvného obehu tejto tradície, a ak „nič nemá nárok na oslobodenie od reflexívnej kritiky“, potom celkom iste musíme sa cvičiť robiť to dobre. Takže hoci MacIntyre hovorí súhlasne o „autorite“ (a útočí na „liberálny individualizmus“), nie je vôbec jasné, či si praje nejaký druh návratu k Autorite s veľkým A.

A predsa sa MacIntyre stal vzorom pre mnohých Autoritárov. Jeho argumenty sa pravidelne opakujú ako zdôvodnenie návratu k mravnej a náboženskej výchove založenej na Autorite.

Keď sme toto povedali, musíme uznať, že v After Virtue (Po cnosti) je aspoň jedna pasáž, v ktorej sa môže zdať, že MacIntyre napáda Kantovu víziu indivídua ako „suveréna čo do svojej morálnej autority“. Nasledujúce riadky možno interpretovať ako tvrdenie, že výsledkom Kantovej vízie osvietenstva je morálka, ktorá nie je nič viac ako iba prejav subjektívnej voľby a preferencií:

Na jednej strane individuálny morálny činiteľ, oslobodený od hierarchie a teleológie, sa sám chápe ako suverén vo svojej morálnej autorite, a tak ho chápu aj filozofi. Na druhej strane treba nájsť nový štatút pre zdedené, čo aj čiastočne pozmenené pravidlá mravnosti, zbavené ich staršieho teleologického charakteru a ešte staršieho kategoriálneho charakteru ako prejavu božského zákona. Ak sa také pravidlá nebudú dať nájsť, vytvorí sa nejaký nový štatút, smerujúci k racionalite, čo sa bude javiť ako len nástroj individuálnej túžby a vôle (MacIntyre 1985: 62).

Bližší pohľad na túto pasáž nám však ukáže, že je to Kantova vízia, kombinovaná so stratou starých teleologických a náboženských dimenzií nášho morálneho myslenia, o ktorej si MacIntyre myslí, že vyúsťuje do morálnych pravidiel, ktoré nie sú nič viac, ako „nástroje individuálnej túžby a vôle“.

Moja otázka znie: Je to Kantova vízia morálne autonómneho indivídua, čo prispieva k dojmu, že morálka nie je nič viac ako prejav osobných preferencií, alebo je to len strata teleologických a náboženských dimenzií, čo vytvára tento dojem?

Nakoniec, ak stratíme teleologickú a náboženskú dimenziu, ale odmietneme aj Kantovu víziu a miesto toho sa obrátime na nejakú externú Autoritu s veľkým A, morálka bude vždy vyzerať len ako „nástroj individuálnej túžby a vôle“. Iba teraz sa ukáže byť nástrojom túžby alebo vôle tejto externej Autority. Je možné, že MacIntyre zdiskreditoval ideu, že sa zaobídeme bez teleológie zakorenenej v náboženstve. Kantova vízia ostáva naďalej neohrozená.

Prečo nemôžeme mať náboženskú, teleologickú koncepciu mravnosti (ktorú, samozrejme, neodmietam – všetkými spôsobmi tvrdím, že ju potrebujeme priniesť späť), odmietať Autoritu s veľkým A a namiesto toho si osvojiť Kantovu víziu mravne autonómneho indivídua, núteného myslieť samé za seba? Prečo musí Liberálny postoj nevyhnutne viesť k morálnym pravidlám, ktoré sa nezdajú byť viac ako prejav osobných preferencií? Zatiaľ nevidím, prečo by musel. A nie je jasné, či si MacIntyre myslí, že musí.

Prameň: Stephen Law, The War for Children's Minds, Routledge London 2006.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo.

Dokončenie v budúcom čísle ZH.

Že preľudnenie nehrozí a netreba nič robiť?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Rastislav Škoda

Pred sto rokmi nebolo počuť, že by sa niekomu videlo, že na svete je veľa ľudí. Noviny o tom nepísali. A hoci sa za menej ako druhú polovicu môjho života (43 rokov) počet ľudí na svete zdvojnásobil, a za celý môj život temer zoštvornásobil, presne: stúpol z 1 936 077 000 v roku 1923 na 6 777 900 000 v júli tohto roku 2009, táto veličina ani dnes neznepokojuje mnohých, hoci znamená preľudnenie našej planéty.

Najviac ak sa medzi rečou spomenie, ale uvažovať o jej dlhodobom význame sa v posledných rokoch stalo tabu. A to absolútne tabu, ktoré zapôsobí najneskoršie po vyslovení mantry „a z náboženských dôvodov“. T. č. páli všetkých len rastúca potreba energie, surovín a potravín. Hľadajú sa najfantastickejšie spôsoby pomoci, len ten najjednoduchší a logicky najúčinnejší – zníženie počtu ľudí – je z diskusie na všetkých politických fórach vykázaný.

Koľko ľudí si uvedomuje, čo znamená aktuálny rast populácie? Aké zmeny života sú s tým spojené? Iba slepý by nevidel, ako sa pred našimi očami na celom svete mení vzhľad miest a dedín, ciest a polí; ako sa mení spôsob života ľudí. Menej podrobností si uvedomujeme o tom, čo sa deje ďaleko od nás, v iných štátoch a svetadieloch. Vieme však o otepľovaní, skleníkovom efekte, vyrubovaní a vypaľovaní pralesov, zväčšovaní stepí a púští, vysychaní riek, aj veľriek (Colorado) a vymieraní druhov, živočíchov aj rastlín. Počuli sme o topení ľadovcov a scestovanejší videli vo švajčiarskych priesmykoch ľadovce – pred rokmi siahali až k diaľnici, dnes ich vidno iba v diaľke.

Homo sapiens má za sebou stotisíc rokov vývoja – koľko a čoho má pred sebou?

Pred asi stotisíc rokmi sa pradávny človek vydal na cestu z Afriky (možno z Číny) osídliť svet. Málo vieme o tom, ako to robil prvých 80 – 90 000 rokov. No kadiaľ prechádzal, miestami preplával, za posledných 10 – 20 tisícročí, všade sa rozmnožoval a menil vzhľad povrchu aj zemskej kôry, rabujúc najprv kovy a potom aj nekovy, najnovšie uhlie, ropu, zemný plyn a vodu; predovšetkým a vždy zlato, striebro a diamanty. Vieme dosť presne, kam to viedlo. Vie si však niekto predstaviť činnosť človeka a jej výsledok zrkadlovo k minulosti – v nasledujúcom stotisícročí? Pozor, nie storočí, nie tisícročí, preskakujem aj desaťtisíce rokov. Tak ďaleko nejdú ani fantastické filmy; nie som znalec ich scenárov, takže možno sa mýlim. Vylúčené, povie väčšina z vás rezignovane bez rozmýšľania, žeby tu H. s. ešte bol, podvedome berúc do úvahy oráčiny, lesy, vodu, iné biologické zdroje a energiu, najmä fosílnu, potrebné na zabezpečenie prostredia, výživy a iných potrieb človeka.

A predsa s preľudnením súvisia všetky javy spoločenského života. Nepovažujem za potrebné zaoberať sa tu podrobne históriou ľudského kulinárstva a potravinovej špajzy, ani kvalitatívne i kvantitatívne šialeným vývojom motorizačnej mobility kedysi jednotlivca, dnes miliónových más, ale pár čísiel nezaškodí.

V roku 2008 bolo na svete registrovaných 827 miliónov motorových vozidiel, ročne sa ich vyrobí okolo 72 miliónov, takže pre rok 2010 sa počíta s jednou miliardou. (Je zaujímavé, že ročne pribudne aj asi 72 miliónov ľudí?) V roku 2007 mali USA 250 miliónov motorových vozidiel pri 300 miliónoch obyvateľov: pri 4,4 percentách svetovej populácie (6,7 miliardy v roku 2007) mali teda vyše 30 percent počtu motorových vozidiel sveta. (Toto nemá byť obžaloba USA, ale aj to je na zamyslenie.) Od októbra 2008 zaznamenali mnohé automobilky dvojciferný pokles odbytu, ale v Nemecku bolo v tom istom roku novo prihlásených 3 090 000 osobných áut.

Útlm výroby potravín pri ich svetovom nedostatku

Sú aj iné paradoxné situácie: Svetová zdravotnícka organizácia oznamuje, že temer 60 % svetovej populácie trpí na podvýživu a z nich jedna miliarda hladuje – toľko, ako dosiaľ nikdy. A Slovensko má globalizáciou predpísaný podstatný útlm výroby potravín rastlinného aj živočíšneho pôvodu. V dôsledku toho jednak neprispieva k zlepšeniu vyživovacej situácie sveta zníženým dovozom, resp. zvýšeným alebo vôbec vývozom, jednak má z toho citeľné finančné straty. Dúfam, že je to dočasná cena za sezónne preferovanie cudzích automobiliek a že na Slovensku sa prebudí stará láska k roľníctvu.

Na internete som našiel o preľudnení 16 100 googlových stránok, pričom už druhá mala titulok „Populácia prudko rastie, ale preľudnenie nehrozí.“ (SME). Aká hrozba, aký úplatok, aká mozgová choroba môže zapríčiniť takéto bľabotanie, svedčiace hádam Wall Street Journalu?

2009 State of the Future (O stave budúcnosti v roku 2009)

Ako na zavolanie práve vychádza najnovšie vydanie správy „O stave budúcnosti v roku 2009“ (2009 State of the Future). Na 6 700 stranách textu, tabuliek a grafov spracúva 2 700 futuristov z celého sveta v rámci think tanku (mysliarne) The Millennium Project 15 globálnych výziev súčasnosti a budúcnosti človeka a zemegule.

Hoci na nebezpečenstvá zodpovedne upozorňuje čoraz viac vlád, ústavov a podnikov, celková svetová situácia sa zhoršuje. V diskusii dominuje problém globálneho otepľovania a nedostatok čistej vody; výraz preľudnenosť sa v správe nevyskytuje. Tretia kapitola sa cudne zaoberá „populáciou a zdrojmi – ako možno zosúladiť rast populácie a existujúce zdroje“.

Na dva a pol stranách sa opakujú strašné čísla o počtoch ľudí a zdrojoch potravín, ktoré poznáme, plus niektoré nové: Že jedna organizácia ochrancov zvierat (!) vypísala odmenu jedného milióna dolárov za metódu výroby mäsa v skúmavke (orgánovou či tkanivovou kultúrou). Že ak dnes žije v slumoch na periférii veľkomiest 1 miliarda bedárov, v roku 2030 to budú 2 miliardy. Že počet Ázijcov, zarábajúcich viac ako 7 000 USD ročne, prevýši okolo roku 2025 počet obyvateľov USA a Európy, čo bude mať za následok nepredstaviteľné zvýšenie svetového konzumu.

Pomerne veľa sa hovorí o starnutí populácií, ale nikde sa toto starnutie nevíta ako prvý krok k prirodzenému zníženiu počtu obyvateľstva. Naopak,

„starnutie a scvrkávanie európskej populácie bude vyžadovať opatrenia na povzbudenie chuti mať viac detí.“

Rusko vraj dáva 10 000 $, keď má druhé dieťa tri roky, čo v roku 2007 zvýšilo pôrodnosť o 9 %.

V Japonsku sa očakáva, že v roku 2050 klesne počet pracujúcich z dnešných 66,5 milióna na 42 miliónov a štát sa chystá riešiť problém nedostatku pracovníkov ďalším rozvojom robotizácie. To je konečne slovo, ktoré mi už dávno chodí po rozume: tak by mali odborníci uvažovať všade.

Ešte jedna veta si zaslúži pozornosť: Seriózny prístup k riešeniu problému sa začne vtedy, keď ročný prírastok svetovej populácie klesne pod 30 miliónov ľudí. V krátkom súhrne ani slovo o tom, ako a kedy sa to možno stane a či sa to má pasívne strpieť alebo to treba aktívne podporovať.

Najzaujímavejší je úvod k problematike rastu populácie: Bez vyslovenia obáv sa očakáva, že do roku 2050 sa počet ľudí na zemi zvýši na 9,2 miliardy, na pomerne krátko stúpne ešte na 9,8 miliárd, ale potom v roku 2100 klesne na 5,5 miliardy.

Ako môže dôjsť k poklesu počtu z 9,8 miliardy na 5,5 miliárd ľudí?

V krátkom súhrne nie sú údaje o tom, čo povedie v rokoch 2060 – 2100 k zníženiu počtu ľudí o 4,3 miliardy, to je priemerne 100 miliónov ročne, ale predpokladá sa, že sa tak iste stane bez vojen a pandémií. Že by bolo toľko prestarnutých a pripravených dobrovoľne umrieť v čase, keď priemerná dĺžka života ľudí bude pravdepodobne vyše sto rokov? Dnes pribúdajú každú sekundu priemerne dve deti – to by museli každú sekundu umrieť tri deti viac, ako je normálne; ťažko si to predstaviť v Európe, v oblasti stabilnej populácie. Bude mať Európa aj v budúcnosti doterajšie šťastie z diaľky to všetko pozorovať a dokonca z toho z bezpečnej diaľky ťažiť?

Akokoľvek, tento údaj otvorene počíta s takým radikálnym a samozrejmým riešením stavu preľudnenosti, aký (čo do počtu a času) sa zatiaľ v literatúre bežne nevyskytuje. Žeby si odborníci uvedomili pravdivosť bájky o mačkách a myšiach? Keď je myší veľa, rastie počet mačiek; keď sa myši stratia, ubudne aj mačiek.

Dá sa to povedať aj takto: Osobné blaho, založené na zdraví a osobnej slobode, je nepriamo úmerné populačným číslam. Ak ľudia nekontrolujú sami svoj počet, urobí to za nich príroda.

Alebo takto: Súčasná populácia 7 miliárd žije len vďaka fosílnej energii, ktorá poháňa traktory a rozváža tovar. Bez nafty by sa vysoká produkcia potravín znížila, prepravná kapacita zrútila a nastala by nepredstaviteľná honba za potravou.

Dá sa čakať, že s takouto perspektívou prestane byť výraz „preľudnenosť“ v politike a v masmédiách tabu? Nie celkom.

Po vete: „Ak sa má zastaviť rastúca nerovnováha medzi rastúcim počtom obyvateľov a hlavnými prírodnými zdrojmi, musia ľudia zvládnuť kontrolu svojho počtu“ by čitateľ čakal výpočet metód na zvládnutie počtu ľudí. Omyl. Ako rapot budhistického mlynčeka nasleduje stokrát opakovaný výpočet nevyhnutných šetrení ornou pôdou, sladkou vodou, fosílnou energiou atď. a hľadania nových zdrojov energie.

„Verejný vychovávateľ“ Frank Babka

V USA však existuje okrem iných organizácia World Population Balance (Rovnováha svetovej populácie), zameraná na šírenie poznatkov o dôsledkoch preľudnenia sveta a na potrebu zastavenia exponenciálneho rastu populácií. Za primeraný počet obyvateľov zeme považuje 3 miliardy ľudí. Jej „verejný vychovávateľ“ Frank Babka sa k nám takto prihovára:

„Môj prvý cieľ je presvedčiť poslucháčov, že rast populácie je jeden z najdôležitejších, ak nie primárny, problém sveta, štátov, národov, ich komunít. Rastúce počty ľudí ovplyvňujú všetky tieto miesta. Na troch veciach mi záleží: 1. na kvalite ľudského života, 2. na blahu rastlín a živočíchov a 3. na zachovaní životných zdrojov planéty.“

„Dúfam, že ľudia sa prebudia a uvedomia si, že potrebujeme mať menej detí. Politici, vedci aj ochrancovia prostredia sa však boja o tom hovoriť, pretože to znie extrémne. Najdôležitejšia organizácia tohto druhu v USA dokonca zmenila svoj výrazný názov „Zero Population Growth“ (Nulový rast populácie) na vlažné „Population Connection“ (Populačné súvislosti?) a zmiernila svoje posolstvo, ktorého prvé tri body aj tak znejú:

  • 1. Osemdesiat miliónov ďalších občanov sveta každý rok – to je prírastok 210 tisíc každý deň – je neúnosné.

  • 2. Najmenej 200 miliónov žien na svete volá po antikoncepcii, ale nemá k nej prístup.

  • 3. Len dobrovoľné plánovanie rodiny zlepší situáciu 50 najchudobnejších štátov sveta, ktoré majú najvyššiu fertilitu.“



V súvislosti so stále sa zvyšujúcim počtom ľudí možno položiť otázku, čo si kto sľubuje dobrého od ďalších miliárd ľudí? Počul som povedať, že viac úst znamená aj viac rúk a viac mozgov. O viac rúk však vo veľmi technizovanej budúcnosti pravdepodobne nebude záujem. Práca bude výsadou a vyznamenaním v spoločnosti zameranej na špás a smiech (v nemeckom origináli „Spaß- und Lachgesellschaft“). A viac mozgov vymyslí viac patentov len v tom prípade, ak budú mať príslušné vysoké (dobe primerané) vzdelanie, celkom iste prístupné len čoraz menšiemu počtu detí vládnucej triedy.

Aby bolo jasné: nikto nenavrhuje nútiť niekoho mať menej detí. Potrebná je masívna výchova ľudí, aby sa vedeli správne rozhodnúť.

Prameň: Z rozličných adries v internete

Dejiny etického myslenia v Európe a USA

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Recenzia:
Anna Remišová, ed., Dejiny etického myslenia v Európe a USA, 896 strán, 29,74 €, Kalligram, Bratislava 2008.

Poslaním takejto knihy je sprostredkovať ucelenú predstavu o tom, kto, kedy a akým spôsobom riešil morálne a etické otázky a čím prispel k rozvoju etického myslenia v našej kultúre (oficiálna reklama).

Tridsať pedagógov a vedeckých pracovníkov napísalo 896 strán o dejinách filozofie a v jej rámci aj etiky. Z 213 odsekov je 46 venovaných menovite nesporným velikánom (Kant) a veľkým či menším osobnostiam (čo aj nie vždy pre všetkých – Sartre, Tomáš Garrigue Masaryk), no pri čítaní niektorých mien a k nim patriaceho komentára začudovane otváram oči: Karolovi Wojtylovi je venovaných 10 týchto veľkých strán; len 14 riadkov jeho kritikom. Pri bližšom prezeraní mi chýbajú niektoré mená.

Nedostatok miesta ani všeobecne priznávaná nižšia hodnota osobnosti nie sú teda príčinou vynechania, napríklad, Bertranda Russella na menoslove mužov, ktorí sa zaslúžili o filozofiu a etiku. Dve lastovičky – Češka Popelová a Poľka Ossowska – jar neurobia; o ženách v tejto knihe nie je reč, najviac ak stručná zmienka o pár (ale ako autorky kapitol sa ich 14 uvádza 40-krát, kým 16 mužov len 27-krát).

V mennom registri je Bertrand Russell citovaný 4-krát v krátkych jednoduchých vetách, že kritizoval Benthama (s. 314), že si cenil Moora (583), že kritizoval Jamesa a Deweya (621) a že ovplyvnil M. Ossowskú (821); na s. 575 sa dáva do neurčitej súvislosti s metaetikou a analytickou etikou a na s. 578 sa G. E. Moore „spolu s Bertrandom Russellom považuje za zakladateľa analytickej filozofie“. Ani o slabiku viac.

Nemôžem hodnotiť obsah tejto vysokoškolskej učebnice, ktorú čítam so záujmom a s osohom, ako filozof či etik, lebo ani tým ani oným nie som; robím to ako bežný čitateľ-ateista – aj takým je predsa kniha určená. Samozrejme narážam na ťažkosť pri výskyte výrazov humanizmus, humanisti, humanistický, keďže ich chápem v prvom rade ako synonymá pre ateizmus, ateisti, ateistický v zmysle môjho článku „Rád vysvetlím, kto sú humanisti“ v ZH č. 47. Som si vedomý toho, že v tejto súvislosti zažijeme ešte veľa sporov, ale uspokojuje ma, že v mojom chápaní sa výraz humanisti používa v Nemecku, USA, Holandsku (kde existuje Univerzita humanistiky), dokonca v písomnej agende Európskej únie a postupne aj inde.

Samozrejme nemám námietky proti výrazom sekulárny resp. náboženský či religiózny humanizmus, ale upozorním každého, koho sa to bude týkať, že má na mysli humánnosť, možno aj humanitnosť či humanitu. Vôbec sa mi nepozdáva štylizácia, že „sv. Bazil Veľký (330-379) hlásal humánnosť ako predpoklad morálnosti“ a to má byť „obohatením raného stredoveku o kresťanský humanizmus“ (s. 124). Humanisti ako pojem sa vynorili za renesancie, plody ich konania dozrievali za osvietenstva a meno pre ich činnosť vzniklo až v 19. storočí; zbavovať ho jeho veľmi špecifického obsahu nepovažujem za potrebné.

Nesúhlasím s vetou „Ideál humanizmu nastolili už antickí myslitelia“ a prosím jej autora, aby sa zamyslel nad návrhom povedať „Ideál humánnosti nastolili už antickí myslitelia“. Nedá sa popierať existencia humanistického v zmysle ateistického spoločenského hnutia – pod týmto názvom lobuje ako NGO pri OSN a UNICEF v New Yorku, Ženeve a vo Viedni (International Humanist and Ethical Union), aj pri EÚ v Bruseli (European Humanist Federation).

Dlho som nevedel, že som bol som ateistom; bolo to pre mňa samozrejmé ako čistý vzduch a vravieť pravdu. Už prvé prečítanie eseje Prečo nie som kresťanom ma prebudilo a za to patrí vďaka Russellovi, jeho spisom a jeho životu. Považujem ho za veľkého vedca, spisovateľa a človeka; aj filozofa a etika. Heslá jeho mena sú vo všetkých encyklopédiách napínavým čítaním o zaujímavom živote, vedeckých snahách a úspechoch – aj o pár neúspechoch. Výnimkou je slovenská wikipédia, kde je toho o Russellovi žalostne málo a bude to treba napraviť.

Nepovažujem za potrebné podrobne argumentovať opisom Russellovho diela, ani pridávaním ďalších mien. Za únosné považujem dva úvodné odseky z Encyklopédie Stanfordskej univerzity, spracované podľa stránky laureátov Nobelovej ceny:

Bertrand Russell bol britský filozof, logik, spisovateľ a sociálny kritik, známy najmä pre svoje dielo v matematickej logike a analytickej filozofii. Jeho najväčším prínosom bola jeho obrana logicizmu (názor, že matematika sa dá do značnej miery redukovať na logiku) a jeho teórie definitívnych opisov a logického atomizmu. Spolu s G. E. Moorom sa uznáva za jedného zo zakladateľov analytickej filozofie a spolu s Kurtom Gödelom tvoria dvojicu najdôležitejších logikov dvadsiateho storočia.

V priebehu svojej dlhej kariéry prispel Russell významnými príspevkami nielen k logike a filozofii, ale aj k celému radu iných predmetov ako výchova, história, politická teória a religiózne štúdie. Mnohé jeho spisy o rozličných témach z oblasti prírodných a humanitných vied zaujali generácie všeobecných čitateľov. Po živote, poznačenom kontroverziami (vrátane vylúčenia z Trinity College v Oxforde, z Cambridge a City College v New Yorku) dostal v roku 1949 Order of Merit a v roku 1950 Nobelovu cenu za literatúru. Svetoznámou osobnosťou sa stal svojimi protestmi proti vojne a jadrovým zbraniam a ostal ňou až do smrti vo veku 97 rokov.

Musím uviesť, že na vynechanie žien-filozofiek a feministickej etiky vôbec veľmi slušne upozornila vo svojej stručne zhrnujúcej informácii docentka Etela Farkašová. Ja sa pýtam, či neprichádzalo do úvahy skrátiť napríklad strašidelný osemstranový príspevok o akomsi trojročnom „Slovákovi“ Onufrijevičovi Losskom (Jozef Tiso ho r. 1942 pozval prísť z Prahy prednášať na Katedru filozofie Slovenskej univerzity! V roku 1945 obidvaja ušli na západ) a venovať pár strán myšlienkam a ženským menám, napríklad, knihy Na ceste k „vlastnej izbe“ – Postavy – podoby – problémy feministickej filozofie? Bolo by to osvieženie a prevetranie zaprášených políc s bustami cirkevných otcov, ktorých teológia sa vydáva za filozofiu a etiku.

Celkovo mi ako ateistovi prekáža preferovanie kresťanských filozofov, z ktorých viacerých považujem za len teológov; nie je ľahké ťahať pri nich hranicu. Toto uprednostňovanie sa prejavuje aj tým, že sa už v náznakoch vidí nepriamy dôkaz religiozity, napríklad pri Thomasovi Hobbesovi, ktorého kniha Leviathan (1651) patrí medzi štandardné diela klasickej ateistickej literatúry. Citujú sa síce jeho názory, že

„človek sa rodí ako absolútne slobodná bytosť a morálne hodnoty alebo príkazy nepochádzajú ani z prirodzenosti človeka, ani od Boha. Morálka je vlastným produktom človeka a je protikladom pôvodnej prirodzenosti človeka.“ Dodáva sa, že „Hobbesa vo všeobecnosti považovali za ateistu“.

Napriek tomu sa rozprava končí úvahou, že existujú autori, ktorí v Hobbesovi vidia ortodoxného kresťana – na základe rozhodnutia akejsi kráľovskej komisie, že uznesenia prvých štyroch koncilov sú kresťanským učením, aj keď ide o materiálne chápanie smrteľnosti ľudskej duše, ako to robil Hobbes. V tom prípade by som však ortodoxného preložil nie ako pravoverného, ale ako staroverného, a tým veru Hobbes nebol:

„Často som sa čudoval, že ľudia, ktorí sa vystatujú svojím kresťanským náboženstvom, a ako jeho cnosťami láskou, radostnosťou, mierumilovnosťou, umiernenosťou a dobrotivosťou voči všetkým ľuďom, sa vedia medzi sebou hádať s takou zlomyseľnou nevraživosťou a každodenne prejavujú jeden voči druhému takú trpkú nenávisť, že toto sa nanucuje ako najpohotovejšie kritérium ich viery, nie cností, o ktorých len hovoria.“ (O náboženstve, Leviathan)

Niektorí ateistickí filozofi sú rozhádzaní po statiach so známymi menami: novoveké etické teórie zmluvy – morálne názory a etické koncepcie vo francúzskom osvietenskom myslení – Kantova deontologická etika – genealógia morálky podľa Friedricha Nietzscheho atď.; editorka urobila sto škatuliek, ale ani jednu pre ateizmus. Voltairovi sa venujú dve strany, ale tie sa pri hesle ateizmus neuvádzajú. Ak hľadáte ateizmus podľa vecného registra, na kapitolu o Voltairovi nenarazíte. Nepovažujem to za čestné a neviem, prečo je to tak.

Len editorka profesorka Remišová vie, prečo nejako nezaradila Bertranda Russella medzi filozofov a etikov hodných zmienky v učebnici filozofie a etiky:

  • Naozaj považuje jeho životné dielo za menej, ako povedzme dielo Bazila Veľkého, ktorému venovala až tri strany? Vynechávam Bazilov titul „sv.“, ktorý považujem za na mieste v reči baziliániek, jeho mníšok, alebo na katedre katolíckej teológie, ale nie na katedre svetskej filozofie a republikánskej etiky, teda ani v tejto učebnici nie.

  • Prečo sa prípadne zmierila s tým, že nenašla autora, ktorý by sa opovážil povedať pár pekných slov o bezbožnom Russellovi? V tom prípade ich mala napísať sama.


Nepríjemne na mňa pôsobí používanie anglických výrazov, ako keby každý čitateľ vedel perfektne po anglicky, alebo mal poruke slovník, napr. „používanie princípu tat for tit“ na s. 634. Tam patrí do zátvorky „Ako ty mne, tak ja tebe“, čo z textu nie je zrejmé. Zaujímavé: Word web ani slovenská wikipédia nepoznajú poradie tat for tit, poznajú len tit for tat; nemám Singera, aby som mohol skontrolovať, ako je to v origináli.

Učebnica Dejiny etického myslenia v Európe a v USA je zrkadlom našej súčasnosti – ako by to mohlo byť inakšie? Preháňa v evanjelizácii, pretože na to sú prostriedky, ale miestami zavanie čerstvý vetrík slobodného myslenia. Páchateľov neprezradím.

Rastislav Škoda

Výkladový slovník esoteriky a pavěd

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Recenzia:
Jiří Heřt: Výkladový slovník esoteriky a pavěd, Nakladatelství Věra Nosková, Praha 2008.

Ľudia majú oddávna potrebu viery, rituálov a zázrakov. Poskytujú ich náboženstvá vrátane siekt, expanzívne ideológie a pestrý svet ezoteriky, okultizmu a pavied.

Ten síce rád operuje slovami duchovno a láska, ale orientuje sa na trh a zisk. Aby mal úspech, nezaobíde sa bez viery svojich klientov, že je alternatívou pravdy o svete. Odporúča najrozličnejšie duchovné služby, veľmi pestrá je ponuka alternatívnej liečby, predávajú sa kúzelné a liečivé predmety a preparáty, možno si zaplatiť veštbu, nechať sa nabiť hmlisto opisovanými energiami, aj komunikovať s mimozemšťanmi…

Mediálny trh je síce zaplavený množstvom informácií z ezoterickej oblasti, v lepšom prípade aj opisnými informáciami, ale kritická literatúra chýba a vecná analýza je vzácna. Autor Výkladového slovníka sa tomuto fenoménu venuje už dlho a s racionálnym prístupom. Jeho cieľom bolo opísať výrazy z oblasti okultizmu a pseudovied tak, ako ich chápu a vysvetľujú ich zástancovia, propagátori a uskutočňovatelia a doplniť tieto informácie kritickým pohľadom, ktorý sa opiera o logické myslenie, prírodné zákony, vedecké poznatky a hodnotenie ďalších kritikov.

Slovník obsahuje 268 hesiel týkajúcich sa mimozemšťanov, senzibilov, prútikárov, veštcov, astrológie, alternatívnej medicíny, kryptozoológie a mnohých ďalších tém. Autorova erudícia a jeho obyčaj venovať sa skúmaným oblastiam podrobne iste oslovia čitateľa, ktorý má záujem o súboj racionality s iracionalitou. Do slovníka sú zaradené predovšetkým témy a metódy, rozšírené v Čechách, ale v tom ohľade nie je situácia na Slovensku odlišná. Mnohé témy, módne a obľúbené na západe, sú vypustené, hoci je možné, že časom preniknú aj k nám. Dôležité je, že do slovníka sú zaradené aj výklady niektorých vedeckých a filozofických pojmov, napr. energia, informácia, racionalita, postmodernizmus a pod., ktoré sú nutné pre pochopenie pseudovedeckých predstáv.

O autorovi:

Prof. MUDr. Jiří Heřt DrSc., je lekár, profesúru získal v odbore anatómia. Dlhé roky pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Plzni, kde sa popri svojich učiteľských povinnostiach venoval výskumu pohybového aparátu človeka. Hlavným predmetom jeho záujmu bolo štúdium vývoja, rastu a adaptácií kostných tkanív a cievneho systému. Medzi rokmi 1970 a 1990 pôsobil ako závodný lekár vo Valcovniach rúd a železiarňach v Chomutove, kde sa po prvýkrát stretol s pôsobením liečiteľov. Problematike alternatívnej medicíny a neskoršie aj pseudovedy v celom jej rozsahu sa intenzívne venuje od roku 1985.

Bol iniciátorom a hlavným autorom troch zásadných publikácií:

  • Alternativní medicína, možnosti a rizika;

  • Homeopatie, clusterová medicína a antroposofická medicína; a

  • Akupunktura, mýty a realita.


Je editorom štyroch zborníkov Věda kontra iracionalita 1 – 4 a autorom početných článkov na témy ezoteriky a pavied v odbornej aj populárnej tlači. Bohatá je aj jeho prednášková činnosť.

Je členom predsedníctva a niekoľko rokov bol predsedom Českého klubu skeptiků Sisyfos. Žije v Chomutove.

Adresa pre objednávky: Nakladatelství Věra Nosková, U studánky 18, CZ – 170 00 Praha 7; www.noskova.eu; E-mail: lano@centrum.cz

Redakcia podľa textov vydavateľstva

Agnosticizmus a antropozofia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Jiří Heřt

Ukážky textu:

Agnosticizmus

(nemožnosť poznania z gréckeho gnosis) je filozofický termín pre gnozeologický názor, že existencia Boha sa nedá dokázať. Často sa chápe ako názor, stojaci medzi teistickým a ateistickým postojom, ktorý je charakterizovaný odmietaním existencie Boha.

Agnosticizmus možno chápať aj ako teologický skepticizmus. Podľa agnostikov je ľudské poznanie obmedzené len na prírodný svet (naturalizmus) a ľudská myseľ nie je schopná preniknúť do oblasti nadprirodzena. Termín agnosticizmus vytvoril biológ T. H. Huxley (1825 – 1895) na základe myšlienok D. Humea a I. Kanta.

V trochu inej podobe sa agnosticizmus rozšíril aj mimo náboženskej oblasti. Módne je dnes postmoderné tvrdenie, že veda nie je schopná dokázať nič s istotou a práve také sú moderné diskusie o tom, čo je istota absolútna, dostatočná a pod. Podľa môjho názoru majú takéto úvahy zmysel v diskusiách o teóriách, nie o hypotézach alebo o jednotlivých empirických faktoch. Popperov názor, že hypotézy možno len odmietnuť, falzifikovať, ale nie potvrdiť, verifikovať, je chybný. A úplne nemiestne je toto tvrdenie zovšeobecniť a používať aj na posúdenie pravdivosti jednotlivých javov alebo udalostí. Vedecký objav, resp. poznatok, že existuje napr. gravitácia, alebo že homeopatiká s potenciou nad Avogardovou hranicou nemajú, resp. nemôžu mať nijaký špecifický liečebný účinok, platí s absolútnou istotou.

Paušálne tvrdenie, že „veda nemôže nič dokázať s istotou“ vedie len k diskreditácii vedy a podpore paranormálnych názorov.

Antropozofia

je mystická svetonázorová koncepcia, ktorú vybudoval Rudolf Steiner (1861 – 1925). Je to konglomerát gnostických, kresťanských, indických, kabalistických a okultných názorov, doplnený poznatkami z alchýmie, astrológie a špiritizmu. Verí na reinkarnáciu a karmu. Zasahoval do školstva (Waldorfské školy), zdravotníctva (antropozofická medicína), poľnohospodárstva aj politiky. Steinerove prednášky zaplnili 40 zväzkov. Vo švajčiarskom Dornachu existuje školiaca základňa Goetheanum.

Steiner síce intuitívne poznal a do života uviedol niekoľko rozumných prvkov (estetická a pohybová výchova), ktoré sú v školstve stále živé, ale prevažná väčšina jeho názorov sú náboženské alebo okultné predstavy a vlastné absurdné fantázie; patria do oblasti pseudovedy, mystiky a mágie; sú v rozpore s vedeckými poznatkami.

Prameň: Jiří Heřt, Výkladový slovník esoteriky a pavěd, Nakladatelství Věra Nosková, Praha 2008.

Hitler nebol ateista

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

J. P. M. Murphy

Mnohí kazatelia a politici prekrúcajú dejiny. Často čítame a počúvame na vlnách éteru odsudzovanie ateizmu a bežne sa pridáva, že aj Hitler bol ateista. Ale Hitler bol rímsky katolík, pokrstený ako dieťa v tejto nábožensko-politickej inštitúcii v Rakúsku, bol na prvom prijímaní, neskôr miništrantom a "vojakom Krista" tejto cirkvi, ktorej najhorších doktrín sa nikdy nezbavil.

Z jej liturgie prevzal výrazy ako „prefíkaný žid“ alebo „zradný žid“. Tieto hanlivé výrazy boli z liturgie vyňaté až v r.1961. Za Hitlerových čias bola nenávisť k židom veľmi rozšírená. Podporovali ju obidve veľké cirkvi, katolícka aj evanjelická. Luther odsudzoval Rím pre jeho namyslenosť a korupciu, ale schvaľoval pápežské pogromy. Povedal:

"Židov treba vešať na šibenice, ktoré sú sedemkrát vyššie ako pre obyčajných zlodejov" a "Na židoch sa treba pomstiť a pobiť ich." V tomto duchu napísal Hitler do Mein Kampf: "... a som istý, že konám ako služobník nášho Stvoriteľa, keď bojujem proti židom. Pracujem na jeho diele". Ešte po rokoch viackrát opakoval to isté v Ríšskom sneme a v r.1941 napísal v osobnom liste generálovi Engelovi: "Dnes som katolík tak, ako som bol vždy a to aj ostanem."

Nikdy nevystúpil z cirkvi a cirkev ho nikdy nevylúčila. Veľké diela svetovej literatúry boli na cirkevnom indexe zakázaných kníh, ale mizerný Mein Kampf nie. Nebol exkomunikovaný ani cirkvou verejne odsúdený. Naopak, pápeži uzavreli zmluvy s Hitlerom a jeho priateľmi Mussolinim a Francom, dali im právo menovať biskupov - za to Hitler vyberal od katolíkov dane a posielal ich pravidelne do Ríma.

Tí, čo robia z Hitlera ateistu, by mali lepšie čítať dejepisné knihy. Jeho uznávaný biograf John Toland píše:

"Hoci nenávidel rímsku hierarchiu, vychádzal s cirkvou dobre, lebo prevzal jej učenie, že židia sú vrahmi Krista. Pri vyvražďovaní židov nemusel mať výčitky svedomia, lebo sa považoval za trestajúcu božiu ruku ..."

V Hitlerovom Nemecku bol štát zrastený s cirkvou. Vojaci wehrmachtu mali na prackách opaskov nápis Gott mit uns (Boh je s nami) a vojenskí kňazi ich pred akciami kropili svätenou vodou. Boli indoktrinovaní politicky aj nábožensky.

Ako mnohí kazatelia a politici, aj Hitler spolitizoval "rodinné hodnoty". Mal rád telesné tresty doma i v škole a predpisoval modlenie vo všetkých školách.
Ako humanisti máme právo protestovať, ak niekto ráta medzi nás Hitlera.

Prameň: J.P.M. Murphy vo Free Inquiry, jaro 1999.

Vedecké indikátory 2000

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Špeciálna správa *

Viera v paranormálno alebo pseudovedu

Štátna vedecká rada, ktorá je výkonným orgánom Štátnej vedeckej nadácie (ŠVN), vydáva každé dva roky rozsiahlu správu o stave vedy v USA.

Do úžasných podrobností sa v jednotlivých kapitolách opisuje podpora výskumu a vývoja, úloha vlády v základnom výskume, pracovná sila pre vedu a technológiu, stav vedeckej a matematickej výchovy, vzťah medzi R&D (Research and Development, výskum a vývoj), inováciou a ekonomickým rastom krajiny, ako aj medzinárodná spolupráca vo vede. V posledných rokoch sa uvádzali aj podrobnosti o postojoch verejnosti k vede a technológii, pričom sa ukazovalo, že verejnosť si veľmi cení a podporuje vedu, ale jej veľmi nerozumie, najmä nie jej postupom. Posledná správa má názov Indikátory vedy a technológie 2000 a obsahuje novú sekciu „Viera v paranormálno alebo pseudovedu", ktorej primárnou autorkou je Melissa Pollaková z Divízie pre štúdium zdrojov vedy. Jej text prekladáme z orgánu amerických skeptikov, Skeptical Inquirer, 25/1, 2001.

Veda a technológia: Postoj a pochopenie verejnosti

Viera v paranormálno alebo pseudovedu (1)
- Ako je rozšírená viera v paranormálno?
- Majú masmédiá vplyv na vznik a udržovanie viery v paranormálno?
- Čo sa robí, aby sa prezentovala aj druhá strana?

Záleží na tom, či ľudia veria v astrológiu, mimozmyslové vnímanie (MZV), alebo či veria, že mimozemšťania pristáli na Zemi? Či sa ľudia, ktorí sledujú svoje horoskopy, ktorí sa obracajú na horúce linky psychológov, alebo ktorí sledujú historky o únosoch mimozemšťanmi, zapájajú len do neškodných foriem zábavy? Alebo tým dokazujú znaky svojej nevedomosti?

Najmä vo vedeckej obci boli vyslovené obavy, že viera v paranormálno sa veľmi šíri. Vedci (ale nielen oni) spozorovali, že ľudia, ktorí veria v existenciu paranormálnych javov, majú ťažkosti pri rozlišovaní fantázie od reality. Predmety ich viery poukazujú na to, že nemyslia kriticky a nemajú schopnosti, ktoré sú potrebné nielen pri rozhodovaní vo volebnej kabínke, alebo pri
iných občianskych povinnostiach (napr. pri výkone úlohy porotcu (2), ale aj pri správnych voľbách, ktoré sú bežné a potrebné v každodennom, bežnom živote (3).

Osobitné zlá, zapríčinené vierou v paranormálne javy, boli zhrnuté takto:
- úpadok vedeckej úrovne a kritického myslenia;
- neschopnosť občana správne sa rozhodovať;
- peňažné straty (telefónne psycholinky dávajú malý osoh za veľa peňazí);
- zlé využitie zdrojov, ktoré by sa dali použiť na účinnejšie a užitočnejšie ciele (napr. na riešenie závažných spoločenských problémov);
- povzbudzovanie mentality voľačo-za-nič a predstavy, že na vážne problémy existujú jednoduché odpovede, napr. že pozitívne myslenie nahradí ťažkú prácu;
- falošné nádeje a nereálne očakávania (Beyerstein 1998).

Pre lepšie pochopenie ziel, spojených s pseudovedami, je dobre rozlišovať medzi vedeckými znalosťami a vedeckým rozmýšľaním. To prvé sa týka ovládania technických vedomostí. To druhé však je nielen znalosť faktov, ale aj schopnosť logicky myslieť, vedieť robiť závery a na základe starostlivého zváženia a analýzy týchto faktov sa aj rozhodnúť (Maienschein 1999, Peccei a Eiserling 1996).

Množstvo informácií, ktoré máme dnes k dispozícii, je obrovské a vidno, že rastie exponenciálne. To vedie k „informačnej záplave", pri ktorej sa aj fikcia prezentuje ako fakt. Preto schopnosť rozlíšiť fakt od fikcie sa stala takou dôležitou ako schopnosť rozlíšiť dobro od zla. Chýbanie tejto schopnosti veľmi hnevá vedcov (a nielen ich) a vedie ich k záveru, že pseudovedecké predstavy (viera v pseudovedu) majú škodlivý účinok na blaho spoločnosti (4).

Viera v paranormálno: Nakoľko je rozšírená?

Zdá sa, že viera v paranormálno je veľmi rozšírená. Rozličné prieskumy ukázali,

- že až tretina Američanov verí na astrológiu, t.j. že postavenie hviezd a planét ovplyvňuje život ľudí (Harris 1998, Gallup 1996, Southern Focus 1998). V roku 1999 v prieskume ŠVN označilo astrológiu 7 % opýtaných za „veľmi vedeckú", 29 % za „určitý druh vedy". 12 % udalo, že si čítajú horoskop „každý deň" alebo „veľmi často"; 39 % odpovedalo, že „len príležitostne" (5);

- že skoro polovica alebo aj viac opýtaných verí na mimozmyslové vnímnie (MZV) - (Gallup 1996; Southern Focus 1998). Podľa jedného prieskumu sa počet ľudí, ktorí navštevujú veštcov alebo psychikov, zvyšuje: kým v roku 1990 ich bolo len 14 %, v roku 1996 to bolo 17 % (Gallup 1996) (6);

- jedna tretina až jedna polovica Američanov verí v existenciu neidentifikovaných lietajúcich objektov (UFO). Len o málo menej verí, že mimozemšťania už pristáli na Zemi (Gallup 1996, Southern Focus 1998).

Iné prieskumy ukázali, že pätina až polovica respondentov verí, že v domoch môže strašiť a na strašidlá vôbec (Harris 1998; Gallup 1996; Sparks, Nelson a Campbell 1997), na liečbu vierou (Roper 1994, USA Today 1998), na komunikáciu s mŕtvymi (Gallup 1996) a na šťastné čísla. Niektoré periodicky opakované prieskumy dokonca poukazujú na vzrast viery v tieto príklady pseudovedy (USA Today 1998).

Viera vo väčšinu - ale nie všetky - paranormálne javy je častejšia u žien ako u mužov. Viac žien ako mužov verí na MZV (najmä telepatiu a predvídanie), na astrológiu, strašidlá a liečenie vierou. A viac mužov verí na UFO a bizarné formy života, napr. lochneskú obludu (Irwin 1993). V prieskume ŠVN považovalo astrológiu za „veľmi vedeckú" alebo „druh" vedy 39 % žien a 32 % mužov; vedeckosť jej odoprelo („vôbec nie je vedecká") 56 % žien a 63 % mužov (7).

Neprekvapuje, že viera v astrológiu je nepriamo úmerná úrovni vzdelania (8).  Z tých, čo nemajú strednú školu, povedalo 41 %, že astrológia „nie je vôbec vedecká". Z maturantov stredných škôl to povedalo 60 % a z absolventov vysokých škôl 76 %.

Podporujú masmédiá vieru v paranormálno?

Nielen vedci sú tej mienky, že masmédiá - a najmä „zábavný priemysel" - sú aspoň čiastočne zodpovedné za vysoký počet ľudí, čo veria na astrológiu, MZV, únosy mimozemšťanmi a iné formy pseudovied. Nie každý, kto sleduje programy s paranormálnymi témami, vníma také rozprávky len ako zábavné fikcie, a táto skutočnosť podporuje názor, že nekritický spôsob podávania paranormálnych aktivít zhoršuje situáciu a prispieva k neinformovanosti o základných vedeckých poznatkoch, ba až k analfabetizmu verejnosti (9).  V nedávnych rokoch sa robili viaceré štúdie, či televízne podávanie paranormálnych udalostí a názorov ovplyvňuje vnímanie skutočnosti u divákov (Sparks 1998). Hoci výsledky sú len predbežné a vyžadujú opakovanie prieskumu, všetky svedčia, že spôsob, ako televízia podáva paranormálne témy, má výrazný účinok na divákovo zmýšľanie. Napríklad:

- Pravidelní diváci seriálov ako Akty X, Neobjasnené mystériá alebo Zjavenia preukazne častejšie veria, že paranormálne veci existujú (Sparks a spol 1997) (10).

- Programy s paranormálnymi námetmi ako sú UFO, ale bez upozornenia na vzťah k realite, vyvolajú skôr vieru v paranormálno ako programy, ktoré toto upozornenie obsahujú (Sparks a spol. 1994, Sparks a Pellechia 1997).

- Niektorí fanúšikovia Aktov X hodnotia ich obsah ako „veľmi pravdepodobný" a veria, že vláda bežne uskutočňuje tajné výskumy, aké sa opisujú v tomto seriáli (Evans 1996).

Čo sa robí v prospech správnych názorov?

Výbor pre vedecké preverovanie tvrdení o paranormálne (CSICOP) je nezisková vedecká a vzdelávacia organizácia, založená v roku 1976 vedcami (vrátane viacerých nositeľov Nobelových cien), členmi akademickej obce a popularizátormi vedy. Členovia Výboru CSICOP, často nazývaní skeptikmi, propagujú vedecké preverovanie paranormálnych tvrdení a šírenie faktických informácií o ich potieraní.

Medzi úlohy Výboru CSICOP patrí využívanie možností na rozvoj kritického myslenia, vedeckú výchovu a používanie rozumu pri určovaní hodnôt pri dôležitých rozhodnutiach (11).

V roku 1996 bola ustanovená Rada pre čestnosť masmédií ako vzdelávací a propagačný program Výboru CSICOP. Má za úlohu podporovať pravdivé spravodajstvo o vede v masmédiách. Rada, ktorej členmi sú významní medzinárodní vedci, akademici, a mediálni pracovníci, je presvedčená, že je potrebné pôsobiť proti spôsobu, ako „zábavný priemysel" vykresľuje paranormálne javy, pretože

- televízia má taký prenikavý vplyv na to, čo ľudia veria;

- paranormálno sa prezentuje v stále rastúcom počte programov a tieto sústavne priťahujú vysoký počet divákov;

- mnohé programy používajú hodnoverný dokumentárny štýl pri budení viery, že ufóni skutočne existujú, že vláda robí utajené akcie a že mimozemšťania naozaj unášajú ľudí;

- v seriáloch, ktoré navádzajú vieru v paranormálno, len zriedkakedy počuť protirečivé hlasy; a

- niektoré seriály prispievajú k vedeckému analfabetizmu tým, že predstavujú nedokázané myšlienky a viery ako skutočnosti, že divákom vštepujú nedôveru voči vedcom (12) a že pestujú neochotu chápať metódy vedeckého prieskumu.

Aby sa podporila zodpovednosť masmédií - najmä v prostredí „zábavného priemyslu" - a aby sa zverejnila aj nezodpovednosť, založila Rada dve ceny:

- „Cena sviečky v temnote" sa dáva za televízne programy, ktoré podstatnou mierou prispeli k pokroku v chápaní vedy a vedeckých princípov. V rokoch 1997 a 1998 ju dostali dva programy stanice PBS, a to Bill Nye The Science Guy a Scientific American Frontiers.

- „Cena zhasnutej sviečky" sa dáva za televízne programy, ktoré poškodzujú verejné chápanie metód vedeckého bádania. V roku 1997 ju dostal Dan Akroyd za interpretáciu paranormálna v seriáli Faktor Psí; a v roku 1998 Art Bell, ktorého rozhlasové rozhovory podporovali vieru v UFO a realitu únosov ľudí ufónmi.

Vo svojej snahe odhaľovať pseudovedu žiada Rada televíznych producentov, aby programy dokumentárneho typu o paranormálnych témach zreteľne označovali ako zábavu alebo fikciu; dáva médiám k dispozícii mená expertov na diskusie okolo okrúhleho stola; žiada americké denníky, aby vedľa horoskopových stĺpcov uverejňovali varovanie, že tieto veci neslobodno braťvážne; používa „mediálnych strážnych psov", ktorí sústavne sledujú všetky programy a nabádajú televíznych producentov k zodpovednosti.

A nakoniec: rozličné skupiny skeptikov a menovite chýrny skeptik James Randi ponúkajú už dávno veľmi vysoké peňažné odmeny hocikomu, kto dokáže pravdivosť hociakého paranormálnehotvrdenia. Randi a členovia jeho „Klubu 2000" ponúkajú za jeden dôkaz viac ako milión dolárov. Dosiaľ nikto túto výzvu neprijal.

Poznámky

1. Pseudoveda sa definuje ako „tvrdenie, ktoré sa podáva takým spôsobom, že vyzerá ako vedecké, hoci niet preň nijakých dôkazov a ani nie je pravdepodobné." Naopak, „veda je sústava metód na opis a vysvetlenie pozorovaných a odvodených minulých alebo súčasných javov, zameraná na vybudovanie množstva preveriteľných vedomostí, ktoré možno potvrdiť alebo odmietnuť." (Shermer 1997). Za paranormálne javy sa považujú napríklad: levitácia, liečba dotykom, astrológia, chodenie na boso po ohni, myslenie typu vúdú, Uri Geller, placebo, alternatívna medicína, channeling, Carlosov podfuk, psychické horúce linky a detektívi, skúsenosť- skoro-smrti, UFO, Bermudský trojuholník, homeopatia, liečenie vierou a prevteľovanie (podľa CSICOP).

2. Na podklade niekoľkých veľmi dobre dokumentovaných súdnych prípadov sa musí venovať veľká pozornosť úlohe vedy v súdnej sieni v súvislosti so schopnosťou sudcov a porotcov správne rozhodovať aj v prípadoch, v ktorých ide o veľmi zložité vedecké alebo technické podrobnosti (Angel 1996, Frankel 1998).

3. Osobitne výrečný príklad chýbania schopnosti kriticky myslieť je vysoký počet ľudí, ktorí sa opakovane ľahko stávajú obeťou návodov, ako rýchlo zbohatnúť (napr. pyramídové hry).

4. Podľa Jamesa Randiho „môže nám byť prijatie nezmyslu za len neškodné poblúdenie nebezpečné. Žijeme v medzinárodnej spoločnosti, ktorá nevídaným tempom rozširuje hranice našich vedomostí a sami nezvládneme viac ako malú časť toho, čo sa nám ponúka. Miešať stále nové poznatky s detskými predstavami kúzelníctva a fantázie znamená mrzačiť naše vnímanie okolitého sveta. Musíme siahať po pravde, a nie po strašidlách dávno mŕtvych absurdít." (Randi1992).

5. Pri Gallupovom prieskume v roku 1996 sa 18 % respondentov priznalo, že pravidelne čítajú horoskopový stĺpec.

6. Na konferencii o vede a médiách v Stredisku pre prvý dodatok k ústave uviedol jeden z účastníkov čísla, ktoré nazval „najhrozivejším" výsledkom prieskumu zmýšľania študentov na Kolumbijskej novinárskej škole: 57 % študentov verilo na MZV; 57 % dôverovalo prútikárstvu; 47 % verilo na čítanie aury; a 25 % akceptovalo mienku, že existoval kontinent Atlantis (J. Franklin, cit. v Hartz a Chappell 1997).

7. V nedávnom prieskume ŠVN odpovedalo 6 % žien, že na základe astrologickej porady menia svoje chovanie; u mužov to boli len 3 %.

8. V prieskume 1500 študentov prvého ročníka sa zistilo, že 48,5 % študentov umeleckých smerov, ale len 33,4 % študentov technických smerov považuje aj astronómiu aj astrológiu za vedy (De Robertis a Delaney 1993).

9. Príkladmi skutočnosti, že v hlavných periodikách sa pseudovedám venuje nadmerná pozornosť, môžu byť články o neoverených liečebných metódach. Okrem toho nás Carl Sagan opakovane upozorňoval, že skoro každé noviny majú častý astrologický stĺpec, ale nie veľa ich má čo len raz za týždeň niečo o vede.

10. Toto môže znamenať, že kto veri na paranormálne javy, bude skôr ako iný sledovať také programy. Napriek tomu súhlasia tieto výsledky so závermi predošlých pokusov toho istého autora (Sparks 1998).

11. Skeptical Inquirer, úradný orgán CSICOP, je prostriedok na uverejňovanie a šírenie výsledkov vedeckých preverovaní paranormálnych tvrdení.

12. Podľa jednej štúdie bývajú vedci v zábavných programoch, vysielaných v čase najvyšej sledovanosti, portrétovaní oveľa negatívnejšie ako príslušníci iných zamestnaní. Je pravdepodobnejšie, že ich niekto zabije, alebo že oni niekoho zabijú. V číslach: 10 % ich je zabitých a 5 % niekoho zabije (Gerbner 1987).

13. Názvy medajlí boli inšpirované knihou Carla Sagana The Demon-Haunted World: Science as a Candle in the Dark (Démonmi strašený svet: Veda ako sviečka v temnote, 1996).

Vybraná bibliografia

Angell, M. 1996. Science on Trial: The Clash of Medical Evidence and the Law in the Breast Implant Čase (Veda pred súdom: Zrážka lekárskeho dôkazu a zákona v prípade prsného implantátu). New York: Norton & Co., Inc.

Beyerstein, B.L. 1998. The sorry state of scientific literacy in the industrialized democracies. (Smutný stav vedeckého vzdelania v spriemyselnených demokraciách). The Learning Quarterly, č.2.5-11.

CSICOP - informácie aj na www.csicop.org.

De Robertis a Delaney. 1993. Asurvey of the attitudes of university students to astrology and astronomy. (Prehľad postojov univerzitných študentov voči astrológii a astronómii). Journal of the Royal Astronomical Society of Canada 87, č. 1:34-50.

Ewans, W. 1996. Science and reason in film and television. (Veda a rozum vo filme a v televízii. Skeptical Inquirer, január/február.

Gallup News Service Poli. September 1996. Výsledky sa opierajú o telefonické opýtanie 1000 dospelých vo veku 18 rokov a viac, v čase od 3. do 5. sept. 1996. O výsledkoch sa dá s 95 % istotou povedať, že stredná chyba je plus-mínus 3%.

Gerbner, G. 1987. Science on television: How it affects public conceptions. (Veda v televízii: Ako ovplyvňuje verejnú mienku). Issues in Science and Technology, jar: 109-115.

The Harris Poli # 41. 1998. Veľká väčšina ľudí verí, že pôjdu do neba; len jeden z 15 verí, že pôjde do pekla. Mnohí kresťania a nekresťania veria na astrológiu, strašidlá a prevteľovanie. New York, Louis Harris & Associates, Inc. (12. augusta). Prieskum sa robil telefonicky v čase 17.-21. júla na 1011 dospelých a výsledky majú štatistickú presnosť plus-mínus 3 %.

Hartz, J. a Chappel, R. 1997. Wortds Apart: How the Distance Between Science and Journalism Threatens Americas Future. (Oddelené svety: Ako ohrozuje priekopa medzí novinárstvom a vedou budúcnosť Ameriky). Nashville, Tennesee: Freedom Forum First Amendment Center.

Maienschein, J. a študenti. 1999. Commentary: To the future. Argument for scientific literacy. Science Communication (sept.): 101-13.

Peccei, R. a F. Eiserling. 1996. Literacy for the 21 st century. (Gramotnosť pre 21. storočie). Los Angeles Times 26. feb.

Randi, J. 1992. It is time for science to take a stand against popular superstitions. (Je na čase, aby sa veda postavila proti rozšíreným poverám). Time, 13. apríla.

The Roper Center for Public Opinion Research. 1994

Sagan, C. 1996. The Demon-Haunted World: Science as a Candle in the Dark. New York: Random House.

Shermer, M. 1997. Why Poeple Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our Time. (Prečo ľudia veria na tajomné veci: na pseudovedu, povery a iné pochabstvá našich čias.) New York: W.H. Freeman & Co.

Southern Focus Poli. (Prieskum zameraný na Juh). 1998. Uskutočňuje ho University of North Carolina at Chapel Hill, Institute for Research in Social Science s internetovou adresou www.irss.unc.edu. Sponsoruje ho IRSS a Stredisko
pre štúdium amerického juhu. Každú jeseň a jar sa robí telefonický prieskum randomizovanej skupiny asi 800 dospelých Južanov (obyvateľov štátov Aíabama, Arkansas, Florida, Georgia, Kentucky, Louisiana, Mississippi, North Carolina, Oklahoma, South Carolina, Tennessee, Texas a Virgina) a 400 ne-Južanov; viac informácií dostanete na adrese www.irss.unc.edu/irss/resear~ chdesservice/resdesservice.html.

Sparks, G.G. 1998. Paranormal depictions in the media: How they affect what poeple believe? (Podávanie paranormálna v médiách: Ako to ovplyvňuje, čo ľudia veria). Skeptical inquirer, 35:9.

Sparks, G.G. a iní. 1994. Do televised depictions of paranormal events influence viewers beliefs? (Ovplyvňuje televízne podávanie paranormálnych udalostí názory divákov?). Skeptical Inquirer, 18:386-95.

Sparks, G.G. a M. Pellechia. 1997. Účinok noviniek o UFO na čitateľove názory na UFO: Rola potvrdzujúceho alebo odmietajúceho svedectva nejakého vedca. Communication Reports (leto).

Sparks, G.G. a iní. 1997. Vzťah medzi vystavením televíznym správam o paranormálnych javoch a vierou v paranormálno. J. of Broadcasting & Electronic Media 41: 345-59.

USA Today Poli (Prieskum denníka USA dnes). Uskutočnili ho Jankelovich a spol. 20. apríla 1997. Dokazuje, že viera v paranormalno sa šíri; opýtaných bolo tisíc ľudí, kým v r. 1996 to bolo 8.709 ľudí; hranica chyby je plus-mínus 3,5 %. Podrobnosti dostanete na www.csi-cop.org/articles/poll/index.html.

* Celú správu aj s prílohami a tabuľkami nájdete na adrese www.nsf.gov/sbe.srs/stats.html.

Preložil Rastislav Škoda

Zaujímavé články svetovej tlače

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

R. Š.

Pre obmedzený rozsah ZH nemôžeme uverejniť napríklad preklady týchto zaujímavých článkov z posledných mesiacov:

HARPER'S (február 2001, New York, mesačník) uverejnil dlhý investigatívny článok o výčinoch vojnového zločinca, ktorého neprenasleduje nijaký medzinárodný tribunál, ba západná tlač ho okiadza nekritickým a nepochopiteľným vychvaľovaním: p. Henry Kissingera.

COMMENTAIRE (zima 2000, Paris, štvrfročník) je typický konzervatívny časopis; čitateľov teda iste veľmi prekvapí, ak v ňom monetarista Milton Friedman rezolútne vyhlasuje, že „v rozpore so súčasnými prevládajúcimi názormi - centrálna banka nemá byť neodvislá od politickej autority: lebo len táto je zodpovedná pred voličmi." Okrem toho riaditeľ francúzskeho denníka Le Monde opisuje svoju vydavateľskú politiku.

LIGNES (február 2001, Paris, 3 X do roka) požiadal viacerých filozofov, aby napísali niečo o revolúcii. Zišlo sa 36 príspevkov od Etienne Balibara po Paula Virilia, ktoré spolu vydali sto strán.

CAMBRIDGE JOURNAL OF ECONOMY (nov. 2000, Oxford, dvojmesačník) sa inšpiruje z tradícií Marxa, Keynesa, Kaleckého, Robinsona a Kaldora. Tému „Sociálna spravodlivosť a ekonomická účinnosť" spracúva so zameraním na „working poor" (pracujú a predsa sú chudobní) v USA, na veľmi ťažkú „zamestnateľnosť" určitých odborníkov a na reštrukturácie za účelom vytvárania vyšších hodnôt (pre akcionárov).

FREE INQUIRY (zima 2000, Amherst USA, štvrfročník) protestuje proti tomu, že kaplán amerického senátu sa počas rozpráv o obžalobe Clintona dvadsaťdvakrát modlil k bohu (skoro výlučne kresťanskému, protestantskému, kalvínskemu) a prosil ho o správne rozhodnutie - čím ho fakticky vymenoval za člena senátu ex-officio. Vydavateľ komentuje výsledok rozboru sedem prieskumov náboženského cítenia v USA v priebehu posledných deväťdesiatych rokov: 11,24 % = 31,000.000 občanov sú neveriaci; sú teda druhou najväčšou „náboženskou" skupinou v USA; sú druhí po rímskokatolíkoch. - S. Mumford, prezident Centra pre kontrolu populácií, rozoberá stanovisko katolíckej doktríny k reprodukčnému zdraviu a predpovedá, že toto je hlavná hybná sila autodeštrukcie (sebazničenia) Vatikánu.

SKEPTIKAL INQUIRER (sept./okt. 2000, Amherst USA, dvojmesačník) má 7 originálnych článkov! R. Park, autor knihy Vúdú ako veda: cesta od bláznovstva k podvodu, uvažuje, prečo niektorí ľudia veria a iní pochybujú; ako si určujú, čomu veriť; opisuje stratégiu vedy na poznanie pravdy. - G. Dean a A. Mather pozvali astrológov a zainteresovaných vedcov, aby predložili svoje návrhy na preverenie pravdivosti horoskopových rubrík. Dostali 30 odpovedí, a to 16 od astrológov a 14 od vedcov. Ukázalo sa, že doterajší negatívny posudok horoskopov ostáva v platnosti, takže sa dá uzatvárať: dosť je dosť- myšlienka horoskopov je jednoducho neplatná. - Zoran Zameta predkladá stručný rozbor prírodných zákonov (princípy univerzality a kauzality, zákony extrémov, o zachovaní hmoty a energie a zákon o entropii) pre skeptikov. Robí to tak, že im možno rozumieť - a vysvetliť ich iným - bez predbežných špeciálnych vedomostí. (Preklad uverejníme v budúcom čísle ZH).

DIESSEITS (4/2000, Berlín, štvrťročne) opisuje, ako ateisti slávili Vianoce, sviatky zimného slnovratu. Miestami nahradzujú jedličku visiacim alebo ležiacim vencom z ihličia, ozdobeným kvetmi a plodmi celého roku, samozrejme bez kresťanských symbolov, anjelikov a hviezdy na vrcholci. Priateľom a známym sa posielali pozdravy a priania - ako už dávno, nie k Vianociam, ale k Novému roku. Kde si dovolili ako dar pre rodinu osobný počítač, tam bolo drobných darov pomenej.

Sme radi, že sme získali nového spolupracovníka, Ing. Alexandra Višňovca z Košíc, ako jazykového korektora.

Môže veda dokázať, že boh neexistuje?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Theodore Schick, Jr.

„Nikto nemôže dokázať existenciu neobmedzeného záporu" je zvyčajne odpoveď tým, čo sa opovažujú povedať, že veda môže dokázať, že boh neexistuje. Neobmedzený zápor je tvrdenie, že niečo neexistuje nikde. Keďže však nikto nemôže dostatočne preveriť každé miesto vo vesmíre, hovorí námietka, nikto nemôže preukazne dokázať neexistenciu niečoho.

Zásada, že nikto nemôže dokázať existenciu neobmedzeného záporu, je však už sama neobmedzený zápor. V konečnom dôsledku hovorí, že niet dôkazov pre neobmedzený zápor. Ak však neexistujú dôkazy pre neobmedzený zápor, potom nikto nemôže dokázať, že nikto nemôže dokázať existenciu negatívneho záporu. A ak nikto nemôže dokázať, že nikto nemôže dokázať existenciu negatívneho záporu, potom musí byť logicky možné dokázať existenciu neobmedzeného záporu. Preto tvrdenie, že nikto nemôže dokázať všeobecný (univerzálny) zápor, sa samo sebou odmieta - ak je pravdivé, nemá pravdu. A preto sa v nasledujúcich riadkoch pokúsim ukázať nielen to, že neobmedzený zápor sa dá dokázať, ale že viaceré takéto zápory už boli dokázané.

Parmenides dokázal už pred 2500 rokmi, že nemôže existovať nič také, čo obsahuje logické protirečenie. Vieme, že neexistujú ženatí mládenci, štvoruhlasté kruhy, ani najväčšie čísla, pretože tieto pojmy sú samoprotirečivé. Porušujú najzákladnejší zákon logiky, zákon neprotirečenia, ktorý hovorí, že nič nemôže mať nejakú vlastnosť a súčasne ju nemať. Takže jedna z ciest, ako dokázať univerzálny zápor, je ukázať, že podstata veci je sporná, nekonzistentná.

Na dôkaz, že boh neexistuje, treba potom len dokázať, že pojem boha je nekonzistentný. Tradičný teizmus definuje boha ako najvyššiu bytosť- ako bytosť, od ktorej väčšiu si nemožno predstaviť, učil kedysi v Canterbury sv. Anzelm. My však vieme, že niet najväčšieho čísla, lebo takýto pojem obsahuje logické protirečenie. Každé číslo má tú vlastnosť, že k nemu možno pridať 1. Keby existovalo najvyššie číslo, bolo by to tak, že by sa k nemu 1 mohla aj nemohla dať pridať, a to nie je možné. Mnohí ľudia prijímajú názor, že pojem najvyššej bytosti je rovnako sporný, nekoherentný, nesúvislý, ako pojem najvyššieho čísla.

Uvážme napríklad tvrdenie, že boh je nadovšetko dobrý, a teda aj nanajvýš milosrdný aj dokonale spravodlivý. Ak je dokonale spravodlivý, musí zaistiť, aby každý dostal odmenu, akú si zaslúži. Ak je nanajvýš milosrdný, každému všetko odpustí. Nemôže však urobiť obidve veci naraz. Pojem najvyššej bytosti je teda nekonzistentný, vo svojej podstate sporný, nelogický.

A to je len jedna z početných nekonzistentností v tradičnom pojme boha. Podrobnejší prehľad o nich nájdete v článku Theodora Drangea „Incompatible-Properties Arguments: A Survey (Argumenty neznášanlivých vlastnosti: Prehľad), Philo, jeseň-zima 1998. Je samozrejmé, že teisti protestujú, tvrdiac, že ak veci dobre rozumieme, niet tu protirečenia. A čo, ak majú pravdu? Čo, ak je pre boha tradičného teizmu logicky možné existovať? Znamená to, že potom sa nedá dokázať, že neexistuje? Nie - pretože pri dôkaze, že niečo neexistuje, netreba dokazovať, že niečo je logicky nemožné. Treba len dokázať, že niečo je epistemologicky nepotrebné, zbytočné - že sa to nevyžaduje na vysvetlenie ničoho. Veda takto dokázala neexistenciu početných vecí, napr. flogistónu, luminoforného éteru a planéty Vulkán. Vedecké dôkazy, na rozdiel od logických, nehovoria o záveroch, ktoré sú mimo akejkoľvek možnosti pochybnosti. Aj tak sú to však dôkazy, lebo vedú k záverom, ktoré prevyšujú rozumné pochybnosti a to je všetko, čo sa od nich žiada, aby boli prijateľné.

Flogístón, luminoforný éter a planéta Vulkán boli teoretické pojmy, ktoré sa postulovali na vysvetlenie niektorých javov. Flogistón sa postuloval na vysvetlenie javu tepla, luminoforný éter na vysvetlenie šírenia svetelných vĺn cez vzduchoprázdno a Vulkán na vysvetlenie perturbácií na obvode planéty Merkúr. Veda však ukázala, že spomínané javy sa dajú objasniť aj bez pomoci uvedených faktorov. Dôkazom, že tieto faktory nie sú potrebné na vysvetlenie ničoho, sa dokázalo, že neexistujú.

Boh je teoretický pojem, ktorý postulujú teisti na vysvetlenie mnohých javov, ako je napr. vznik vesmíru, skladba vesmíru, pôvod života. Moderná veda vie vysvetliť všetky tieto javy bez požiadavky existencie boha.(1). Už Lapiace povedal, že veda nevyžaduje túto hypotézu. (2). Dôkazom, že boha netreba na dôkaz ničoho, veda dokázala, že veriť na existenciu boha nie je o nič viac podložené ako veriť na existenciu flogistónu, luminoforného éteru alebo planéty Vulkán. To môže byť aj dôvod, prečo viac ako 90 % špičkových vedcov sveta neverí alebo pochybuje o existencii boha. (3).

Vedci dávajú prednosť prirodzeným vysvetleniam pred nadprirodzenými nie pre ich nemetafyzický ráz, ale pre ich väčšiu zrozumiteľnosť. Už Platón pochopil a učil, že povedať „To urobil boh", nič nevysvetľuje; len to ospravedlňuje skutočnosť, že niečo nevieme vysvetliť. (4).

Hodnotu vysvetlenia určuje stupeň vyvolaného chápania a tento závisí od toho, nakoľko systematizuje a zjednocuje naše vedomostí. Rozsah tejto systematizácie a unifikácie našich vedomosti sa dá merať viacerými kritériami adekvátnosti, ako je napr. jednoduchosť (počet možných predpokladov), rozsah (typy vysvetľovaných javov), konzervativizmus (súhlas s existujúcimi teóriami) a účinnosť (schopnosť splniť nové predpovede).

Nadprirodzené vysvetlenia sú už vo svojej podstate menej hodné ako prirodzené, lebo nespĺňajú kritériá adekvátnosti. Spravidla sú napríklad menej jednoduché, keďže vyžadujú existenciu aspoň jedného ďalšieho javu. Spravidla majú menší rozsah, lebo nevysvetľujú, ako sa javy, o ktorých je reč, dejú, a preto vyvolávajú viac otázok, ako dávajú odpovedí. Spravidla sú menej konzervatívne, pretože pripúšťajú, že určité prírodné zákony sa porušujú. A spravidla sú menej účinné, lebo nerobia nijaké nové predpovede. Preto sa im vedci vyhýbajú.

Pochopenie, že tradičný boh teizmu nie je potrebný na vysvetlenie ničoho, že by vlastne nemal čo robiť, priviedlo mnohých teológov k volaniu po odmietnutí takéhoto boha. Vo svojej knihe Prečo veríme v boha? autor M.D. Goulder zastáva názor, že jediné intelektuálne rešpektabilné stanovisko v otázke boha je ateizmus. (5). A v knihe Prečo sa musí kresťanstvo zmeniť, lebo inakšie zahynie ?", píše reverend Spong, bývalý episkopálny biskup v New Jersey, že tradičnú teistickú predstavu boha musí nahradiť nová predstava boha, založená na ľudských vzťahoch a záujmoch. (6). Obidvaja títo autori súhlasia so Stephenom J. Gouldom, že náboženstvo sa nemá miešať do snáh o vedecké vysvetlenie sveta. (7).

A čo keby pre niektoré javy nebolo prijateľné prirodzené vysvetlenie? Bol by to dôvod na tvrdenie, že boh existuje? Nijako nie, pretože naša neschopnosť poskytnúť prirodzené vysvetlenie môže byť zapríčinená len našou neznalosťou operatívnych prírodných síl. Mnohé javy, ktorých vznik sa kedysi pripisoval nadprirodzeným bytostiam, napríklad zemetrasenia, sopky a nákazlivé choroby, sa dnes dajú vysvetliť čisto prírodnými zákonitosťami. Preto nech nikoho neprekvapí veta sv. Augustína, že zdanlivé zázraky neprotirečia prírode, ale našim obmedzeným znalostiam prírody. (8). Vzhľadom k inherentnej menejcennosti nadprirodzených vysvetlení a neúplnosti našich vedomostí by mali teisti pravdu so svojimi nadprirodzenými vysvetľovaniami určitých javov len vtedy, keby mohli dokázať, že je zásadne nemožné podať prirodzené vysvetlenie. Inými slovami, ak chcú vyvrátiť vedecké dôkazy neexistencie boha, musia teisti dokázať neobmedzený zápor, a síce, že neexistuje prirodzené vysvetlenie nejakého javu. Ale ja verím, že to je taký neobmedzený zápor, že ho nijaký teista nikdy nedokáže.

Poznámky

1. Pozri napr. Richard Dawkins, Výstup na horu nepravdepodobnosti; Stephen Hawking, Krátka história času; Lee Smolin, Ako žije vesmír.

2. Keď francúzsky fyzik Pierre Simon de Laplace vysvetľoval Napoleonovi svoju predstavu o vesmíre, cisár sa ho vraj spýtal: „A akú úlohu hrá boh vo vašej teórii?", na čo Lapiace odvetil: "Pane, takú hypotézu nepotrebujem." 

3. E.J.Larson a L. Witham, „Význační vedci naďalej odmietajú existenciu boha", Nature, 394, 1998.

4. Platón, Kratylus.

5. M.D. Goulder, Why Believe in God? London: SCM Press, 1983.

6.J.S. Spong, Why Christianity Must Change or Die, San Francisco: Harper, 1999.

7. S.J. Gould, Rock of Ages: Science and Religion in the Fulness of Life, New York: Ballantine, 1999.

8. Sv. Augustín: Božie mesto, XXI 8.

Preložil Rastislav Škoda

Nemecko sa lúči s bohom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

redakcia

Z desiatich kandidátov nevedel ani jeden Otčenáš! A konfirmandi nevedeli, prečo slávime Vianoce.

V Nemecku sa teší veľkej popularite vedomostná súťaž Günthera Jaucha „Kto bude milionár?" Pri vysielaní 18.12.2000 došlo k veľkému prekvapeniu, keď z desiatich kandidátov nevedel ani jeden dať výrazy nebo, meno, kráľovstvo a vôľa do správneho slovosledu. Po otázke nasledovalo dvadsať sekúnd trápneho mlčania.

Predovšetkým starší poslucháči reagovali zhrozene:

„Od storočí bol Otčenáš neoddeliteľnou súčasťou západnej kultúry. Jauchova show ukazuje, kam sa uberá náš vývoj - je to cesta do ničoty",

ozval sa jeden 52-ročný čitateľ novín Bild-Zeitung.

Rozchádza sa Nemecko s Bohom? Teológ Andreas Schimmer (43 r., severolabská evanjelická cirkev) to potvrdzuje slovami:

„V školách a iných vzdelávacích zariadeniach sa stále častejšie stretávame so zarážajúcim faktom, že základné kresťanské informácie ako je napríklad modlitba Otčenáš alebo Desatoro prikázaní, sú mládeži jednoducho neznáme."

54 miliónov Nemcov sú podľa matrík katolíci alebo evanjelici. Nič sa nenaučili, alebo všetko zabudli?

V Matúšovom (6,9-13) a Lukášovom (11,2-4) evanjeliu dáva Ježiš príkaz modliť sa tzv. modlitbu Pána slovami „Vy sa budete modliť takto." Koľkí to vedia? Aj E.U. Goettges, ďalší evanjelický pastor, prežíva v každodennom živote situácie, ktoré mu dokazujú, že tradície, ktoré by mali byť zdedené a z rodičov na deti prenesené, dnes neznamenajú nič.

„Pri mnohých pohreboch sa vedia so mnou nahlas modliť vyznanie viery len hrobári..."

Potom sa niet čo čudovať, keď rozpráva túto historku, ktorú zažil nedávno so skupinou svojich konfirmandov: „Na otázku, prečo slávime Vianoce, mi nevedel správne odpovedať ani jeden. Poslal som ich na ulicu, aby túto otázku položili okoloidúcim. Ako odpovede dostali vety ako napr. 'Lebo je to tradícia', 'Lebo je to v kalendári' alebo aj úprimné priznanie 'Ja viem, že sa vtedy voľačo stalo, ale nechcem sa blamovať'." Len traja z desiatich opýtaných odpovedali správne „Narodenie Krista."

Strata tradície - žeby to bol špecifický evanjelický fenomén? Možno. Elisa Klaphecková (38 r.), hovorkyňa židovskej obce v Berlíne, tvrdí:

„Nenájdete žida, ktorý by nevedel, prečo sa v decembri slávi sviatok chanuky, keď sa zapaľuje osemramenný svietnik: je to na pamäť vysvätenia opraveného chrámu v Jeruzaleme."

Nemecká evanjelická cirkev sa snaží odpomôcť nedostatku vedomostí svojich veriacich, aby ako účastníci Jauchových kvízov mali väčšiu šancu stať sa milionármi. Organizuje vlastný biblický kvíz v internete pod adresou „jesus-fr@gen", resp. www.ekd.de/jesus-fragen/index.html. Hlavná cena je zájazd do Jordánska - ale čo robil Ježiš v Jordánsku? Na odpoveď máte, ako v súťaži, 20 sekúnd času ...

Prameň: Bild-Zeitung, 19.12.2000.

Rozprávky nevedú k vede

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Rastislav  Škoda

Vo vianočnom čase sa objavilo v dennej aj periodickej tlači množstvo článkov nesúcich sa v tom zmysle, že ak sa v priebehu posledných dvoch storočí a najmä v našej komunistickej minulosti predpokladalo, že vedecký a technický pokrok dokazuje prevahu zdravého rozumu nad poetickou bibliou, od nedávna sa to vraj veru už nedá povedať.

Nijakou zriedkavosťou nebolo ani omieľanie stredovekých právd, resp. neprávd, že „archeológia, história a potom aj ďalšie vedy potvrdzujú či dokazujú pravdivosť toho, čo hovorí biblia" - a vyratúvali sa „potvrdené" biblické udalosti ako stvorenie sveta za šesť dní (biblický deň predsa môže trvať miliardy našich rokov!), babylonské zajatie Židov (odkryli sa základy akéhosi mesta!), potopa sveta (ak veľa pršalo na Ararate, bolo to tak aj na iných kontinentoch), atď. Pribudli však všetky prírodovedecké objavy od druhej polovice 19. storočia počínajúc atómom, počítačmi, vesmírnymi letmi a vývojovou teóriou - to všetko vraj potvrdzuje pravdivosť biblie! Pozrime sa na niektoré z týchto nezmyselných tvrdení zbližša:

1. Viera v anjelov a diablov ako ich opisuje biblia? Prečo nie? Ak v minulosti sídlili dobrí aj zlí grécki bohovia na Olympe, ak v posledných desaťročiach pribúda správ o návštevách dobrých a zlých mimozemšťanov (ufónov) na všetkých kontinentoch, ak sa dá veriť Dänikenovi na základe jeho početných kníh (ľahšie by sa mi tu povedalo „výmyslov", lebo tých sú jeho knihy plné), že Evu splodili mimozemšťania klonovaním, ostáva už len krok ku konštatovaniu, že „poriadok v prírode je softvér naprogramovaný superpočítačom". Autor takýchto riadkov, odvolávajúci sa, neviem prečo, na olympských bohov, si neuvedomil, že tí neskutoční grécki bohovia v skutočnosti predsa nesídlili na Olympe, a potom ani poriadok v prírode nie je naplánovaný počítačom.

2. Viera sa vraj nestavia proti rozumu. Biblické podanie je vraj skrátené a symbolické podanie dávnych udalostí, aby ich pochopili vtedajší jednoduchí ľudia. Zjavenie Boha Mojžišovi na vrchu Sinaj? Stačí trochu fantázie a je z toho príchod mimozemšťanov na raketopláne, povedzme z Andromedy: „Starý aj Nový Zákon sú plné udalostí, ktoré možno vtesnať do témy ufónov. Udalosti na ruskom (?) Bajkonure alebo americkom myse Canoverole (tak píšu tí vzdelanci!) navodzujú asociácie s udalosťami spred 4 500 rokov." Ježišovo premenenie a boží hlas z oblaku (Mt 17,1 -6) ? To bola pre nášho znalca

„ ... návšteva lietajúceho taniera. Pred 100 rokmi sa to dalo odmietať, ale dnes sme v poznaní predsa o nejaký ten krok ďalej!"

3. Problém ducha a hmoty. Že v celom vesmíre nie je nič okrem hmoty? To sa dalo tvrdiť pred 100 rokmi! Dnes vieme, že atóm nie je najmenšia častica hmoty; sú tu elektróny, protóny, neutróny, aj hadróny, ba dokonca aj kvarky - a tie už nemôžu byť hmotou, ale sú „čosi" medzi matériou a duchovnom! Čosi - ale čo? O tom sa mlčí. Použitím pár vedeckých výrazov sa navodila atmosféra serióznosti a tu sa už dá vysloviť aj bomba-veta:

„Namiesto pojmu energia môžeme dosadiť slovo duch, duša a ocitáme sa v duchovnej dimenzii."

Neviem si predstaviť učiteľa, ktorý by svojim tretiakom schválil podobnú vetu, protiviacu sa matematike, fyzike, chémii aj logike - a predsa ju do omrzenia opakujú novinári aj tzv. popularizátori vedy najmä v predvianočnom čase. Tak dávajú do pohybu lavínu ďalších omylov-klamstiev:

- Vraj „energia = duch = duša". To sa dá povedať, ale mne to nedáva zmysel. Elektrická energia je jedna vec, duch slobody alebo duch mojej mamy niečo celkom iné a duša, ktorú boh vofúkol do Adama, vtedy ešte z hliny, zasa niečo iné.

- Vraj ,Ako energia je nezničiteľná, dá sa však previesť do iných foriem, tak je duša nesmrteľná, večná". Len sa premení na anjela (alebo čerta); tu je určitá analógia, ale ja by som ju nazval skôr filagóriou.

- Vraj „Vo vesmíre je poriadok, ktorý svedčí o inteligencii." Nie som si istý, ak som agnostik. Nevidím nijakú inteligenciu, ak som ateista. Ale pozor, tu už má autor kohosi na mysli!

- V oblasti biológie platí, že pred 4 miliardami rokov vznikla prvá bunka. Vraj „mohla vzniknúť náhodou?" Na to by vraj príroda potrebovala 1015 (na pätnástu) rokov, a to je presne stotisíckrát viac, ako trvá vesmír. Teda nie, nemohla. Svoju výpočtovú techniku autor neprezradí, ale naznačuje, že tu bol, lebo musel byť, schopný tvorca ...

Keď došlo ohlupovanie čitateľa až potiaľto, je už ľahko mu nahovoriť, aby veril na vyhnanie prvých ľudí z raja a ako spoznali, že sú nahí. Že človek síce používa len 10-20 % kapacity svojho mozgu, ale to by mu malo stačiť, aby sa nemusel chcieť vo všetkom vyrovnať bohu. Že urobí lepšie, ak pôjde v zmysle biblickej rozprávky oslavovať aktuálny príchod Ježiška na svet.

Som tak rád, že aj v novinách je po Vianociach!

Ľudský genóm a genetický supermarket

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Peter Singer

Musel to byť špeciálny vedecký objav, ak ho svojim národom naraz ohlasovali aj prezident Spojených štátov, aj britský premiér. Prečítanie „hrubého nárysu" ľudského genómu, ako bolo oznámené 26. júna 2000, bolo iste významným vedeckým míľnikom, ale keďže táto „najzázračnejšia mapa, akú kedy ľudia nakreslili", ako povedal Clinton, nám zatiaľ nepovie, čo tieto gény robia, nič z toho nevyplýva, aspoň pre dnešok.

Ako keby sme sa boli naučili čítať, vyslovovať, abecedu nejakej cudzej reči, ale nerozumieme, čo znamenajú jednotlivé slová. Za pár rokov sa budeme pozerať na to, čo sa dosiaľ dosiahlo, ako na odrazový mostík na ceste za významným cieľom, za poznaním toho, ktoré aspekty ľudskej prirodzenosti sú geneticky určené, a ktorými génmi. Publicita, ktorá sprevádza tento odrazový mostík, sa však môže obrátiť na výhodu, ak nás privedie k serióznemu uvažovaniu o zmenách, spojených s dosiahnutím ďalších významných objavov za takých desať až dvadsať rokov.

Oficiálne sa vyhlasuje, že ak raz budeme o ľudskom genóme vedieť všetko, umožní nám to nielen poznať príčiny mnohých vážnych chorôb, ale aj liečiť ich spôsobom, ktorý predtým nebol možný, totiž nie liečením príznakov, ako to robíme dnes, ale zasiahnutím skutočnej príčiny - genetickej chyby, ktorá chorobu zapríčiňuje, resp. nás postihuje. Pre niektoré choroby to bude iste možné. Bolo by však naivné myslieť si, že nové poznatky o ľudskom géne nebudú použité aj na iné ciele.

Indikáciou jednej z budúcich možností môžu byť inzeráty, ktoré sa v posledných dvoch rokoch objavujú v študentských novinách aj prestížnych amerických univerzít: ponúkajú až 50 tisíc USD za jedno vajíčko od darkyne, ktorá má veľmi dobré známky pri skúškach a vysoká je najmenej päť stôp a tri palce (~ 178 cm). Asi ide o nejakých výnimočne hlúpych boháčov, lebo inakšie sa medzi nami všeobecne vie, že náhoda pri rozmnožovaní ľudí znamená, že neraz má vysoká inteligentná žena malé hlúpe dieťa. Ale koľko budú ľudia ochotní zaplatiť za metódu, ktorá preverením embryí vylúči genetickú lotériu a zabezpečí dieťaťu genetickú základňu pre uvedenú nadpriemernú inteligenciu, telesnú výšku, atletické schopnosti a iné vlastnosti?

(Ilustrácia: V Genetomarte má budúca matka na nákupnom vozíku chlapčeka a vyberá v regáli s nápisom: Oči: modré, zelené, tmavohnedé, svetlohnedé, ...)

Keď sa to stane technicky možné, vznikne tlak znemožniť to, a to z toho dôvodu, že by to viedlo k oživeniu eugeniky. Lebo pre väčšinu rodičov je nadovšetko dôležité, aby svojim deťom zabezpečili čo možno najlepší štart do života. Túžba urobiť to predáva milióny kníh pre rodičov o tom, ako pomôcť deťom rozvinúť všetky ich schopnosti; zapríčiňuje sťahovanie rodičov na predmestia, kde sú lepšie školy, aj keď budú musieť denne strácať veľa času dochádzkou do zamestnania; stimuluje šetrenie rodičov, aby neskôr mohli deťom zaplatiť dobrú strednú školu. A selekcia „najlepšieho" génu môže dieťaťu osožiť viac, ako ktorákoľvek z uvedených techník. Ak skombinujeme známu americkú nechuť voči vládnej regulácii so skutočnosťou, že genetická previerka bude schodnou cestou k vysnívanému cieľu, ukáže sa nepravdepodobným, že by ju americký kongres zakazoval, resp. keby to urobil, že by to bolo účinné.

Či sa vám to páči alebo nie, stojíme pred budúcnosťou, keď opäť pôjde o eugeniku. No budúce eugenické hnutia nebudú sponzorované vládami, ako to bolo v minulosti; nebudú sa konať násilné sterilizácie „neschopných", ani genocídy. Stane sa to spôsobom, ktorý sa uplatnil pri toľkých doterajších zmenách v Amerike: voľbou spotrebiteľa na trhovisku. Samozrejme je to ďaleko lepšie ako násilná eugenika, ale aj tak to stavia mnohé otázky o budúcnosti našej spoločnosti. Jedna z najznepokojujúcejších znie: čo sa stane s tými, čo nebudú môcť nakupovať v genetickom supermarkete? Ich deti budú predurčené na prostrednosť? To bude koniec veľkého amerického mýtu o rovnosti možností? Ak nechceme, aby sa to stalo, urobíme dobre, ak začneme intenzívne myslieť na to, čo v tom ohľade môžeme urobiť.

* * *

Peter Singer je hosťujúci profesor bioetiky na University Center for Human Values na Prin-cetonskej univerzite v New Jersey. Je autorom kníh Oslobodenie zvierat, Praktická etika, Ako máme žiť a Inakšie myslieť o živote a smrti. Od vlaňajška píše eseje o antropogenetike pre Free Inquiry. Nedávno mu reakcionári zabraňovali prednášať vo Švajčiarsku a Nemecku.

Prameň: Peter Singer, The Human Genome and the Genetic Supermarket, Free Inquiry, 21/1, s. 7-8, zima 2000/01.

Preložil Rastislav Škoda

Ideš k ženám?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Ludger Lüdtkehaus a iní

Predstavujem si, že by rusko-nemecká generálska dcéra Lou von Salomé darovala bezbožnému nemeckému farárovmu synovi Friedrichovi Nietzschemu miesto jeho „syna bez matky" Zarathustru ozajstné spoločné dieťa. A Paul Rée, Nietzschemu najprv kamarát a potom konkurent v boji o Lou, by bol akoby nič krstným otcom: pravdepodobne by sme nemali najčastejšie zneužitý Nietzscheho citát. Stojí v prvom diele Tak hovoril Zarathustra, no trochu inakšie, ako ho zvyknú citovať ústa ľudu:

„Ideš k ženám? Nezabudni na bič!"

Spomenuté ústa ľudu z toho obyčajne urobia

„Ak ideš k ženským stvorám, nezabudni si vziať svoj bič!"

a pripisujú tieto slová Zarathustrovi, ak nie hneď samotnému Nietzschemu. Citujúci spravidla nevedia, že v Zarathustrovi sú tieto slová položené do úst múdrej starene, „starej žienke", že teda ide o dištancovanú prózu diskutujúcich. A keby to aj vedeli, nerušilo by ich to. Veď či to nie je „v Nietzschem", v jeho diele? Pre Nietzscheho interpretov a priateľov ostáva táto veta trvalým zdrojom rozpakov. Pri dodržaní politickej korektnosti by mala vždy vyvolať hnev, aspoň vo feministicky inšpirovanej atmosfére. Preto skoro všetci interpreti robili všetko možné, aby oslabili drsný imperatív a komentátori právom poukazovali na to, že stretnutie Zarathustru so „starou žienkou" nijako nevyznieva jednoznačne: Nechýba tam skrytý výsmech, ani sebairónia a odcudzenie.

Je to úplne posledná veta dosť dlhej prednášky o životných úlohách muža. Zdá sa, že starenka s jeho názormi súhlasí a že Zarathustra hodnotí jej slová ako poklad, ktorý stále nosí so sebou. Z textu však ani náznakom nevyplýva odpoveď na podstatnú otázku, kto drží v ruke bič: muž, ktorý ide k ženám, alebo tieto ženy? Dnes sa má všeobecne za to, že je to prehnaná karikatúra klišéových predstáv wilhelmovskej spoločnosti o úlohách ženy ako spoločníčky muža - nadčloveka a bojovníka: má sa podriadiť jeho vôli, rodiť a vychovávať deti a byť hravá pre jeho pobavenie Posmešne ľstivá odpoveď múdrej stareny Zarathustru ohromí: na jej sarkastické poďakovanie a nehoráznu radu o biči nemá nijakú odpoveď.

Nedá sa poprieť, že celá stať „O starých a mladých žienkach" sa spravidla vysvetľovala ako výraz Nietzscheho osobného názoru v ženskej otázke. Jeho verné priateľky Meta von Salis a Resa von Schirnhofer ho v tejto súvislosti ospravedlňovali a bránili, iba Emily Gelzerová sa cítila osobne urazená. Z neskorších interpretov J.H. Schmidt hodnotí spornú vetu ako spomienku na potláčané obavy z detstva a R.H. Thomas dokazuje, že

„nie je mysliteľné, že by bolo prípustné identifikovať Nietzscheho s doslovným znením tejto pasáže."

Najzrejmejším prejavom zarážajúcej skutočnosti, ako zle chápali Nietzscheho aj jeho prekladatelia do cudzích jazykov - čo však len potvrdzuje Nietzscheho proroctvo, že aj v priebehu sto rokov ho pochopí len 5-6 ľudí - sú viaceré preklady Zarathustru. C. Dietheová upozorňuje, že čitatelia prekladu Zarathustru do angličtiny od Hollingdalesa alebo rozboru Nietzscheho diela od R.H. Thomasa musia mať veľký problém s chápaním zmyslu predmetnej vety, lebo u nich stojí: „Do not forget your whip!"  (Nezabudni na svoj bič!). Správne znenie nachádzame v preklade Kaufmanna.

(Mám pred sebou dva preklady Zarathustru do francúzštiny a so začudovaním čítam v G.-A. Goldschmidtovi „N'oublie pas ton fouet" (Nezabudni na svoj bič!) a v M. Candillacovi „N'oublie pas les étrivieres!" (Nezabudni na bič!). Existujú ešte tri ďalšie preklady do francúzštiny, ale tie som zatiaľ nedostal do ruky. Český preklad od Otokara Fischera z r. 1914 je správny; preklad F.V. Krejčího z r. 1896 nepoznám. - R.Š.)

Pridanie privlastňovacieho zámena tvoj podstatne zmení zmysel vety, ktorá je predmetom nášho záujmu, a to je veľká škoda, lebo je to možno najčastejšie citovaná veta zo Zarathustru - a cituje sa v nepochopenom zmysle! V obsiahlom článku ju komentoval H. J. Schmidt: „Ideš k ženám? - Zarathustrov bič - Kľúč k Nietzschemu alebo Sto rokov kriku pre nič".

Samozrejme si viacerí interpreti všimli, že táto knižná scéna má predohru aj v Nietzscheho životopise a inde.

V máji roku 1882, teda pred napísaním Zarathustru - trio Lou von Salomé, Nietzsche a Paul Rée sa zdržovalo v Lucerne - dohovoril Nietzsche fototermín v štúdiu Julesa Bonneta a sám do podrobností inscenoval obrázok: v opratách rebrináčika stoja miesto koní vpredu Paul Rée a na druhej strane oja Nietzsche; na vozíku sedí Lou ako „domina", v ruke bičík ozdobený kytičkou orgovánu; v pozadí sa črtajú vrcholce Bernských Álp, presnejšie povedané masív Panny (Jungfrau) s éterický čistým Strieborným štítom (Silberhorn): ironická inscenácia, ktorá roztancúva vzťahy pohlaví, ovládané bičom. Protiklad k Zarathustrovi.

Pre citát zo Zarathustru to neveští nič dobré. Ak ho budeme vysvetľovať v súhlase s bežným chápaním sadomasochicky (muž šľahá bičom), sú vzťahy pohlaví obrátené ako v lucernskej inscenácii: bič putuje od ženy k mužovi. Biografické pozadie je zrejmé: Nietzscheho láska k Lou stroskotala, rozbilo sa aj priateľstvo s Réeom. Surové Zarathustrovo heslo vďačí teda za svoj vznik do písmenka pocitu odplaty, ktorého revanšistický charakter nikto nevedel tak zdôrazniť ako sám Nietzsche, najväčší psychológ medzi filozofmi.

Ale zvrátenie zmyslu a pocity odplaty možno zistiť aj z inej perspektívy, ak sa pozrieme na príbuznú legendárnu scénu z dejín filozofie, ktorej ikonografia bola Nietzschemu iste dobre známa.  Dvorná dáma Phyllis v nej jazdí na láskou omámenom Aristotelovi, plieskajúc bičom. Presvedčila ho, že v jej rodine je to toto zvykom, prv než sa smie uskutočniť jazda jázd. V skutočnosti to bola pomsta za to, že Aristoteles vypudil z mysle svojho žiaka Alexandra (Veľkého) lásku k Phyllis.

Svojho času láskou omámený Nietzsche inscenuje na tomto pozadí najprv ironicky naladené nové vydanie filozoficko-historickej anekdoty, obohatenej o tretieho spoločníka, v ktorej sa z múdrych mužov stávajú vášňou ovládané zvieratá. To je erotický večný návrat toho istého. Bolesť, rozkoš a pomsta stavajú sľubný obraz obráteného vzťahu pohlaví opäť na mužské nohy. Zarathustra sa pomstí za filozofického predka obráteného na blázna: to sa nesmie opakovať. A poučenie z historky?

„Ideš k ženám? Nezaľúb sa do biča!"

Prameň: Ludger Lüdtkehaus, Du gehst zu den Frauen? Die Zeit, č. 35, 2000 a internet.

Madona Lukrécia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Friederike Hausmannová

V krivom zrkadle propagandy a literatúry - História Lukrécie Borgia, dcéry pápeža a grófky z Ferrary

Pre svojho súčasníka Francesca Guicciardiniho má meno „pošpinené veľkou hanbou", podľa Victora Huga je príslušník „rodiny čertov" a Ferdinand Gregorovius ju volá jednoducho „najnešťastnejšou ženou moderných čias": Lukrécia Borgia. V predstavách svojich potomkov až dodnes stelesňuje fascinujúcu zmes skazenosti a skvelosti, pojem nemorálneho života v dramatickej dobe vrcholnej renesancie.

Je tu však niečo zvláštne: Kým v posledných rokoch sa historičky rady zaoberali so „silnými ženami" onej epochy - taká bola Michelangelova platonická priateľka Vittoria Colonna, slávna kurtizána Tullia z Aragónska alebo grófka Isabella d'Este - o Lukrécii Borgia ešte nebola reč v modernej knihe. Možno víťazí opatrnosť až strach zaoberať sa postavou, na ktorej sa do písmena potvrdzuje, že v spore medzi verným opisom a morálnym hodnotením sa v nenávratne stráca pravda aj o takej historickej osobnosti, o ktorej sa myslí, že sa o nej vie všetko. Príčina bude asi v tom, že o Lukrécii ako žene a o celom jej živote je k dispozícii množstvo istých faktov a presných dátumov, ale pochopiť ich možno len v politickom rámci, s ktorým je jej osud nerozlučne spojený.

Lukrécia sa narodila 18. apríla 1480 jednej Rimanke zo skromných pomerov, a to ako vlastná dcéra španielskeho kardinála Rodriga Borgiu, ktorého vymenoval za kardinála vo veku 25 rokov jeho strýko pápež Kalixt III. Z tohto spojenia vzišli aj Lukréciini starší bratia Juan a Caesare.

V roku 1492 zvolilo konkláve Rodriga Borgiu za pápeža, a ten sadol na Petrov trón ako Alexander VI. Lukrécia, ktorá bola už ako jedenásťročná sľúbená prvému ženíchovi, bola teraz vydatá za Giovanniho Sforzu, grófa z Pesary; manželstvo sa však hneď nenapĺňa. Lukrécia ostáva predbežne v Ríme, kde býva vo vlastnom paláci a zúčastňuje sa života vo Vatikáne.

Jej brat Juan sa medzitým stáva generálnym kapitánom pápežských vojsk a brat Caesare kardinálom vo Valencii. 14. júna 1497 umiera Juan ako obeť atentátu (vrahov sa nepodarí vypátrať), čo má za následok, že jeho brat sa zrieka kardinálskeho purpuru a preberá Juanovo postavenie vojaka. V tom istom roku je Lukréciino manželstvo pre manželovu impotenciu coeundi rozlúčené a už v júni nasledujúceho roku ju pápež vydáva za Dona Alfonsa z Aragónska, „bastarda" dynastie vládnucej v Neapoli; za rok sa jej narodí syn Rodrigo.

Pápež umiera a hneď je reč o otrave

V júli 1500 unikne Lukréciin manžel pokusu o vraždu len o vlas; ťažko poraneného ho atentátnici nájdu na posteli a zahrdúsia; opäť uniknú nespoznaní. Presne za rok sa vdova vydáva za grófa Alfonsa z Ferrary; obrad sa koná vo Vatikáne - a bez ženícha. 22-ročná Lukrécia veľmi skoro odchádza z Ríma, kam sa už nevráti, do Ferrary na dvor svojho svokra Ercola d'Este, ktorý patrí medzi najvplyvnejšie kniežatá Talianska.

Pápež Alexander VI. zomiera v lete roku 1503 po záhadnej chorobe, ktorá súčasne postihla aj jeho syna; ten ju prežil. Hneď sa hovorí o otrave, o jede vo víne. Aj Alexandrov nástupca Pius III., otec dvanásť detí, umiera za čudných okolností už za niekoľko týždňov po voľbe a pápežom sa stáva Július II. z mocnej rodiny della Rovere. Caesare Borgia stráca priazeň pápeža aj francúzskeho kráľa, dostáva sa do zajatia, podarí sa mu ujsť, ale roku 1507 je vlákaný do osídiel a zavraždený.

Jeho sestra Lukrécia sa medzitým stala kňažnou z Ferrary; r. 1505 sa jej narodil syn, prvé zo sedem detí, z ktorých len štyri prežili detský vek. Aj vo Ferrare dochádza k neobjasneným vraždám a útokom na životy členov vládnucej rodiny. V r. 1506 sa nepodarí vražedný komplot, do ktorého sú zapletení dvaja bratia a neter kniežaťa. Bratia sú odsúdení na doživotný žalár vo veži kaštieľa, v ktorom sídli kniežací pár.

Za dva roky padne za obeť vražednému útoku básnik Ercole Strozzi, chránenec Lukrécie. Jej syn z manželstva s Alfonsom z Aragony, tiež Rodrigo, ktorý žil v ďalekom Bari u svojich príbuzných z aragónskeho rodu, umiera ako 13-ročný bez toho, žeby bol kedy znovu videl svoju matku. Aj Lukréciin život sa chýli ku koncu. Umiera 24. júna 1519, mladá 39 rokov, po pôrode dieťaťa v siedmom mesiaci.

Vo Vatikáne vládnu peniaze, moc a Venuša

Už samy uvedené nepochybné fakty vyvolávajú predstavu života, ktorý aj v nepokojných dobách na prelome 15. a 16. storočia prebiehal mimo akýchkoľvek noriem a každého, čo má len trochu fantázie, musí zvádzať k špekuláciám. Lukrécia nebola tajne do ústrania odstrčené dieťa pápeža. Stála ako Venuša uprostred sveta, v ktorom vládlo „aurum, vis, Venus"- zlato, moc a láska, ako už súčasníci charakterizovali atmosféru na pápežskom dvore. Ešte väčšmi ako jej matka mala rada javisko a hrala svoju rolu v rodinnej politike - aj v manželstvách, ktoré osnoval (a ničil) jej otec.

K tomu pristupovali európske dimenzie: pontifikát Alexandra VI. padá do obdobia začiatku jednej z najbúrlivejších epoch talianskych dejín. Kým na východe siaha po Európe osmanská ríša, stáva sa Taliansko po vpáde francúzskeho kráľa Karola VIII. v r. 1494 dejiskom sporu medzi Francúzskom a Španielskom, resp. dynastiou Habsburgov, ktorý trval skoro pol storočia a v r. 1559 sa skončil uznaním španielskeho (habsburského) panstva v Taliansku.

Na túto politickú výzvu chcel reagovať Alexander celkom v zmysle svojej doby dynastickou politikou: v strednom Taliansku malo vzniknúť pod vedením jeho syna mocné kniežatstvo. Tento plán však nakoniec zlyhal a vyvolal veľa škôd. Lebo toto dynasticky chápané pápežstvo narážalo na stále rastúci odpor vo vnútri cirkvi nielen severne od Álp. Fanatické kázne dominikánskeho mnícha Girolama Savonarolu rozohňovali davy veriacich aj vo Florencii; pápežovo postavenie sa stávalo nebezpečným. Rástli aj kolektívne úzkosti a nádeje v súvislosti s nastávajúcim koncom storočia, čo sa prejavovalo prehnanou vierou v zázraky, nevídanou poverčivosťou a farbistými víziami pekiel a čertov.

Pápežská dcéra, ktorá bola vo Vatikáne doma a postupnými manželstvami stúpala na spoločenskom rebríku stále vyššie, až bola na jednej úrovni s najvznešenejšími kňažnými svojej doby, s takou Isabelle d'Este, grófkou z Mantuy, alebo s Elisabettou Gonzaga, kňažnou z Urbina, sa musela stať symbolom politiky tohto pápeža a jeho rodiny. Pritom vzťah Lukrécie k jej otcovi a k jej bratovi Caesarovi, veľmi ctižiadostivému vojvodcovi, umožňoval a rozpaľoval ešte iné, priepastné fantázie ...

Lukrécia ako tajná hybná sila Borgiovcov, ktorí sú incestnými pohlavnými stykmi a bezohľadnou túžbou po moci navzájom zviazaní, ale aj duchovne znepriatelení: táto povesť sa dostáva do obehu po prvý raz po vražde Juana Borgiu a vyhlásení prvého manželstva Lukrécie za neplatné; špióni, agenti a diplomati na pápežskom dvore ju bezodkladne šíria po celej Európe. Takýmto chýrom sa však verí, resp. sa podľa nich koná len v takom rozsahu, v akom sú v súlade s prípadnými politickými cieľmi - a nie sú napr. na prekážku druhému manželstvu Lukrécie s príslušníkom aragónskej dynastie z Neapola, ktorú si pápež vyhliadol za spojenca.

Keď sa zavraždením aj tohto Alfonza končí aj druhé manželstvo Lukrécie, a keď pápež opäť mení partnera v spojenectve, vzbudí obrovský verejný záujem jeden anonymný pamflet, tzv. Savelliho list. Anonymný pisateľ v ňom vyzýva baróna Savelliho, ktorý sa po vyhnaní z Ríma zdržuje na dvore cisára Maximiliána vo Viedni, aby vyjavil cisárovi a celému svetu zločiny borgiovského pápeža, aby sa kresťanstvo konečne zbavilo tejto „prekliatej beštie". V centre obžaloby sú incestné vzťahy Lukrécie tak k jej otcovi, ako k jej obidvom bratom.

Kópia tohto listu sa objavuje v Ríme koncom roku 1501 - práve pred svadbou Lukrécie s dedičom Ferrary. Hanopis plný nenávisti nestačí síce na zabránenie vzniku nového zväzku, ale pôsobí do diaľky v epigramoch neapolských humanistov Sannazzara a Pontana, ktorí obžalúvajú Caesara z vraždy svojho brata a švagra - z vášnivej túžby po svojej sestre.

No teraz sa stáva čosi nezvyčajné, akoby úplná premena charakteru Lukrécie. Lebo ako kňažná z Ferrary je naraz mecénka, priateľka múz a ako takáto sa obklopuje kruhom filozofov, umelcov a básnikov. Na jej dvore žije v službách jej švagra, kardinála Ippolita d'Este, aj básnik Ariosto. A ako je úlohou týchto básnikov, začínajú mladú kňažnú ospevovať a vychvaľovať, aká je „krásna a múdra, učená a mravná". Ariosto zaradí jej obraz v 42. speve svojho hrdinského eposu Zúrivý Roland dokonca do chrámu cti žien a holduje jej aj tvrdením, že svojou krásou a počestnosťou prevyšuje dokonca aj antickú Lukréciu. Samozrejme sa javí básnikom aj ako Venuša - ale ako cudná Venuša, ktorá svojou krásou síce budí lásku, ale svojou povahou je skôr ako Minerva ...

Nasledujúce generácie boli týmto vychvaľovaním zmätené a zväčša ich odmietali ako dvorné lichotenia; všetky ohováračky však považovali za bernú mincu. Zodpovednosť za to nesú hlavne dva pramene z vtedajších čias, ktoré obidva platia za dôveryhodné a nestranné a navzájom sa doplňujú: je to denník pápežského ceremoniálneho majstra Johannesa Burcharda, rodom Nemca, a Dejiny Talianska od Francesca Guicciardiniho.

Hoci Burchardov Liber notarum až do konca 19. storočia cirkuloval po Európe v rozličných verziách, považovala ho väčšina historikov za spoľahlivý, lebo autor sa zdržiava akéhokoľvek komentára k opisovaným udalostiam. Najmä jeho opis tzv. gaštanového balu vyvolával hneď po uverejnení nepredstaviteľný furor. Burchardus opisuje hostinu, podávanú vo Vatikáne Caesarom Borgiom,

„na ktorej bolo 50 počestných kuriev, zvaných kurtizánami, ktoré tancovali so sluhami a inými prítomnými najprv oblečené a potom nahé".

Zlatým klincom večera, ktorého sa s potešením zúčastnili aj pápež a Lukrécia, bolo však to, že po večeri sa svietniky postavili na podlahu a medzi ne sa hádzali (asi pečené) gaštany, ktoré mali kurtizány plaziac sa štvornožky zbierať.

„Potom boli vypísané odmeny, ako napr. plášte, topánky, čiapky a iné veci pre tie, ktoré dokázali so sluhami najčastejšie obcovať až do orgazmu. Divadlo sa odohrávalo v sále a verejne ..."

S menej podrobnosťami, ale pôsobnosť gaštanového balu ešte prevyšujúc, referuje Burchardus na inom mieste o tom, ako sa Lukrécia so svojím otcom s potešením zvykla prizerať z okna Vatikánskeho paláca, ako sa na dvore párili kone.

Kým Burchardus má vo svoj prospech skutočnosť, že mocou svojho úradu bol všade „pri tom", a tak získal dôverné informácie o všetkých tajomstvách Vatikánu, zakladá sa dôveryhodnosť Guicciardiniho, „jediného veľkého historiografa renesancie", ako ho volá historik Felix Gilbert, práve na jeho dištancovanom, „modernom" opise udalostí. Vo svojej Storia ďItalia z roku 1534 sa zmieňuje o Lukrécii len okrajovo, ale dosť podrobne, aby v nás rafinovaným spôsobom upevnil fatálnu predstavu tajomnej zvodkyne:

„Kardinál z Valencie (Caesare Borgia), ktorému bol jeho duchovný úrad úplne cudzí, lebo túžil po živote uprostred používania zbraní, nemohol zniesť, že tento úrad pripadol jeho bratovi; okrem toho ho dráždilo a hnevalo, že jeho brat mal väčší podiel na láske ich spoločnej sestry; takto spaľovaný ctižiadosťou a vášňou (najmocnejšími popudmi pre každý zločin) nechal jednej noci v Ríme zavraždiť a do rieky Tiber hodiť svojho brata, keď tento bez sprievodu jazdil na koni mestom. Okrem toho kolovala povesť (ak si také ohavnosti vôbec zaslúžia vieru), že na láske Madony Lukrécie sa podieľali nielen bratia, ale dokonca a najviac aj sám otec: Hoci ju vydal za Giovanniho Sforzu, pána z Pesary, nezniesol, aby mal za soka v láske jej manžela a rozlúčil mocou svojho úradu už naplnené manželstvo..."

Bez toho, že by boli pribudli ďalšie pramene, vznikli na podklade Burcharda a Guicciardiniho nespočetné neskoršie opisy a líčenia, v ktorých sa hlavná vina pripisovala raz otcovi a inokedy synom alebo dcére, a to podľa ľubovôle autora alebo ducha času a záľub čítajúcej verejnosti.

Tak v 19. storočí, ktoré bolo zbláznené do opisov dejín, slávil triumfy Viktor Hugo so svojou už v roku 1833 napísanou sentimentálnou drámou Lukrécia Borgia. Je to tragédia monštruóznej ženy, ktorá sa nakoniec očistí a polepší materstvom. Bolo to najmä toto dielo (úspešné okrem toho aj ako podklad pre Donizettiho operu), ktoré v roku 1874 inšpirovalo Gregorovia k jeho knihe o Lukrécii - vo svojom denníku píše, že to urobil len preto, aby si zarobil na cestu do Grécka, kde sa chcel zotaviť z práce na monumentálnych Dejinách Ríma v stredoveku. Vyšlo mu to: celý náklad sa rozpredal za pár týždňov.

Je to rozštiepená kniha: Na jednej strane demonštruje autor démonickú legendu a do podrobností líči, ako sa Lukréciine manželstvá zaraďovali do meniacich sa politických spojenectiev Alexandra VI. a ako sa v týchto súvislostiach vytvárali a šírili námietky a povesti. Na druhej strane je otázka, či bola Lukrécia „najhriešnejšou zo všetkých žien", morálnou otázkou, a tu sa autorovi nedarí zachytiť dištancovaným pohľadom skutočnosť života v dobe vrcholiacej renesancie. Stále cítiť hrôzu z toho,

„že dnešnému človeku by každodenné barbarstvo, okolo ktorého vtedajší ľudia prechádzali bez povšimnutia, potrhalo nervy a jeho duch by sa asi zbláznil".

Celkom iným spôsobom - a najmä oveľa podrobnejšie ako Gregorovius - rozpitváva od konca 19. storočia legendu o Lukrécii tzv. kritika zdrojov. Kritické vydania Burchardovho denníka dokazujú, že práve pasáže do roku 1503 boli v neskorších časoch prepisované až do nespoznania.

Borgiovci - iba rodinný podnik?

Ešte výraznejší je objav historičky Susanne Schulerovej-Pirolisovej. Táto vo svojej knihe o Borgiovcoch z roku 1963 porovnáva opis gaštanového balu so „správami" o slávnostiach čarodejníc a prichádza k záveru, že Burchardus orgie onej slnovratovej noci až do podrobností prispôsobil bežnej predstave o sabate čarodejníc ako „opaku svätej omše" (napr. v povestnom Kladive čarodejníc). Takto denuncuje Lukréciu ako čarodejnicu - jeho súčasníci to ľahko dešifrujú - a z Alexandra urobí Antikrista - ako takého ho pranieroval už Savonarola.

Potom, čo také napínavé kritické analýzy prameňov „dekonštruovali" postavu Lukrécie, vyschol záujem historikov - alebo stratili odvahu. Neochabol však záujem básnikov. Najmä v posledných desaťročiach slávi vo viac alebo menej triviálnej forme blýskavý návrat historický román a tu sa skoro pravidelne objavujú stále nové diela, v ktorých hrá pápežská dcéra hlavnú alebo aspoň vedľajšiu rolu.

Posledný a možno najkrajší príklad tohto druhu literatúry je v roku 1998 uverejnený a teraz aj do nemčiny preložený román populárneho katalánskeho spisovateľa Manuela Vázqueza Montalbána, majúci za titul heslo Caesara Borgiu: Cisár alebo nič. Opäť sa dozvieme málo alebo skoro nič o historickej Lukrécii, zato tým viac o nás a o našej dobe. Lebo pre Montalbána ostáva z trojice aurum, vis, Venus len dvoje: peniaze a moc. A moc stratila svoju démonickosť a podnetnosť, ostala z nej len cynická mechanickosť. Ak je však vo Vatikáne každá každému po vôli, vzniká z toho bezvýznamný, skoro nudný zhon, ktorý sa nafukuje len z politickej vypočítavosti až ku škandálu. Borgiovci potom nie sú zlopovestnou dynastiou, a už vôbec nie „rodinou diablov", ale jednoducho „podnik". Tak to aspoň vbíja do hlavy svojej sestre Caesare: a ona potom podľa toho poslušne funguje - mimo dobra a zla.

Lukrécia ako figúrka vo veľkom kšefte, to je pre dnešok pekný obraz, ale tá v jej prípade tak rada odprisahávaná historická pravda ostáva nedosiahnuteľná. A tak ostávame v zajatí udalostí, vzišlých často len z kolektívneho blúznenia, alebo sa s potešením pristavíme pri nesmrteľných anekdotách - ako tá o pápežskej dcére, ktorá raz potrebovala celý deň nato, aby si umyla vlasy.

Prameň: Friederike Hausmannová, Die Zeit, č. 49, s. 92, 2000.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia knihy Kde sa berie na svete hlad?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:42

Jean Ziegler: Wie kommt der Hunger in die Welt? Rozhovor so synom. C. Bertelsmann 2000, 160 s.

Vo svojej švajčiarskej vlasti je 66-ročný Jean Ziegler veľmi sporný, ale najmä vo frankofilskej cudzine je stále veľmi známym zástancom rozvojových krajín a ochrancom tých najbiednejších na Zemi. Toto osobitné postavenie mu dovoľuje, aby sa neúnavne hlásil k slovu s brizantnými tézami dosť hádavého vedca.

Svoju najnovšiu knihu venuje „najväčšej nespravodlivosti, ktorá znetvoruje tvár našej planéty": hladu.


„Zem by mohla uživiť dvanásť miliárd ľudí. Je nás len šesť miliárd a predsa sa veľmi mnohí nikdy nenajedia do sýta. Prečo?"

pýta sa autor a rieši túto problematiku v rozhovore so synom. Takáto stavba diela pôsobí síce strnulo, ale dáva profesorovi sociológie ideálnu príležitosť predniesť svoje úžasné vedomosti. Pritom sa mu darí nazvať najkrikľavejšie nespravodlivosti pravým menom a zrozumiteľne opísať najnovšie smery vývoja.

Ako obyčajne korení presvedčený socialista svoje texty osobnými zážitkami. To síce spestruje opis látky, ale prezrádza, že autor verí a nám chce dokázať, že vždy pozná hranicu medzi dobrom a zlom. Postupom čítania sa znižuje hodnovernosť údajov, keď Ziegler s jemu vlastným čiernobielym podávaním situácie upadá do povrchnosti, s ktorou nemožno pristupovať k problému svetového hladu. Vo svojich obžalobných tirádach sa málo líši od rečových zvyklostí populistických demagógov druhého politického brehu:

„Vražedný svetový poriadok musí byť zvrhnutý. Horda zdivočených burzových obchodníkov, špekulantov a finančných banditov vybudovala svet nerovnosti a hrôzy. Musíme im ich dielo znemožniť."

Označiť globálne finančné trhy za pôvod všetkého zla, ako to robí Ziegler vo svojom paušálnom holorube, nesvedčí o originalite ani diferencovanosti. Ani na dnešných politikoch nenechá dobrý ani vlások; zdá sa mu, že vo väčšine predsa súhlasia s tým, že vo všetkom má rozhodujúce slovo hospodárske dianie prostredníctvom logiky finančných kapitálov. Vzhľadom k takýmto pomotaným situáciám v Zieglerovom obraze sveta stoja jeho nositelia nádejí na stratených postoch - najmä ak ide o tragických hrdinov ako Čiľan Salvator Allende, Thomas Sankara z Burkiny Faso alebo sandinisti v Nikarague.

A tak sa tratí Zieglerova výzva k „revolučnej akcii" ako ozvena v priestore. Jeho volanie po „medzinárodných štruktúrach" a vytváraní „noriem a zmlúv" na odstránenie hladu musí zaraziť, lebo veď existuje Organizácia spojených národov a mnohé iné zariadenia. Jeho výzva do boja proti liberalizovanému svetovému obchodu a multinacionálnym spoločnostiam je aktuálna a oprávnená, ak ide aj o pochopenie ich základných mechanizmov. No nakoniec si autor protirečí, lebo jeho kniha vychádza v jednom z najmocnejších mediálnych koncernov sveta (a to vo viacerých rečiach).To síce zaistí profesorovi vysoký náklad a nevyhnutnú distribučnú sieť. Na druhej strane sa však Ziegler poberá do tej kapitalistickej mašinérie, ktorú nenávidí a ktorej odvždy prisahal boj.

Prameň: Die Zeit, č. 34, 2000.

Druhá okupácia Slovenska

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Alojz Klanský

Zmluva Slovenska s Vatikánom

Dlho a v utajovaní pripravovaná zmluva Slovenska s Vatikánom (Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Vatikánom), z ktorej niektoré prvky napriek utajovaniu prenikli do verejnosti a odborníci štátneho práva ich silne kritizovali, bola napokon v NR SR schválená.

Zmeny kritizovaných článkov však boli „iba kozmetické", lebo v takýchto prípadoch sa zmluva odvoláva na uzavretie ďalších čiastkových dohôd upravujúcich isté body. Tieto taktiky zahmlievania, ktorými sa sype piesok do očú bežného občana, treba podrobiť rozboru z pohľadu občianskych pozícií:
Ide tu skutočne o medzištátnu zmluvu, alebo je to iba maskovací manéver na zakrytie skutočnosti, že štát chce legálne kodifikovať exkluzívne výsady jednej (preferovanej, dominantnej) z viacerých „rovnoprávnych" cirkví a im na roveň postavených spoločenstiev na Slovensku ?

Je takýto postup v súlade s budovaním pluralitnej občianskej spoločnosti ako podmienky pre vstup do demokratických štruktúr Európy v zrkadle medzinárodných zmlúv o ľudských právach a občianskych slobodách?

Je medzištátny charakter zmluvy naozaj jednoznačný z hľadiska jej zmluvných strán a jej obsahu?

- O Slovensku ako subjekte medzinárodného práva zaiste nik nepochybuje.

- Postavenie Vatikánu (avšak nie „Svätej stolice") je v niektorých aspektoch také ako každého iného medzinárodného subjektu, avšak s množstvom podstatných výnimiek. Toto však nepokrýva inštitúcie, ktoré sídlia na pôde suverénneho Vatikánskeho štátu. Takouto INŠTITÚCIOU, sídliacou na pôde Vatikánskeho štátu, je „Svätá stolica" ako náboženská organizácia, neviažuca sa na územie, teda „transnacionálna inštitúcia" a nie samostatný štát. Tento bod si žiada hlbšie rozvedenie a argumenty:

SUVERENITA vo vzťahu k iným štátom znamená, že takýto objekt je nezávislý, nepodlieha vonkajším zásahom a má právomoc vstupovať s inými štátmi do zmluvných vzťahov, vymieňať si s inými štátmi vyslancov, rozhodovať o vypovedaní vojny alebo uzatváraní mieru, chrániť svoje národné záujmy, držať armádu na obranu štátnych hraníc, starať sa o prosperitu svojich občanov zapojením sa do medzinárodnej ekonomiky, vydávať vlastnú peňažnú menu, atď. Vatikánsky štát splňuje tieto podmienky iba čiastočne a s mnohými výnimkami: národné záujmy nemá, a preto ich nechráni, nedrží armádu, nestará sa o prosperitu SVOJICH občanov, ale o prosperitu inštitúcie nazývanej katolícka cirkev.

Vo vzťahu k vlastným občanom a vlastnému štátnemu územiu vykonáva suverénny štát vládnu moc, ktorá sa delí na zložky na sebe nezávislej moci, a to moc výkonnú, zákonodarnú a súdnu, ktoré majú za cieľ ochraňovať občanov pred tyraniou vlády jednej osoby alebo skupiny osôb - diktatúrou alebo oligarchiou. Celá štruktúra má za cieľ ochraňovať život, zdravie a majetok, ako aj poskytovanie základných potrieb pre občanov štátu, ako je školstvo, zdravotníctvo, ochrana rodiny, bývanie, ochrana pred nezákonnými útokmi a ochrana občanov pri ich pobyte v zahraničí. Tomuto cieľu slúži vláda a špeciálne ministerstvá, slúžiace výkonnej moci, zákonodarný zbor slúžiaci legislatíve a súdnictvo so svojou nezávislou rozhodovacou právomocou.

Pokiaľ tieto funkcie Vatikánsky štát vykonáva, nerobí to pre svojich občanov, no väčšinu týchto funkcií neplní vôbec, pretože ich plnia INÉ štáty, pokiaľ ide o katolíkov roztrúsených mimo hraníc Vatikánu. Vatikán nevykonáva ani súdnu moc nad svojimi občanmi. Príkladom môže byť nedávna vražda člena švajčiarskej gardy jeho kolegom. Vraha nesúdil vatikánsky súd, ale talianske súdne orgány.

Pozrime sa teda z hľadiska základných charakteristík ŠTÁTU na štát Vatikán (= Vatican City, „Stato della Citta del Vaticano") podrobnejšie.
Tento štát má rozlohu 0,44 km2 a 870 občanov, ktorí majú vatikánsky štátny pas - teda asi toľko ako dosť malá dedinka niekde u nás na Slovensku. Okrem toho dochádza do Vatikánu za prácou asi 3000 zamestnancov rozličných povolaní, ktorí nebývajú trvale na jeho území.

Občania sú predovšetkým členmi riadiacich štruktúr rímskokatolíckej cirkvi, ktorá má svoje sídlo na území Vatikánu; prakticky sú to všetko zamestnanci, pôsobiaci ako administratívni pracovníci rímskokatolíckej cirkvi.

Občianstvo tohto štátu sa nezískava narodením sa na území štátu, ani narodením sa rodičom, ktorí majú vatikánske štátne občianstvo. Občianstvo sa získava dočasným udelením a stráca sa pri ukončení funkcie v administratívnom orgáne katolíckej cirkvi, v inštitúcii „Svätá stolica".

Občania Vatikánskeho štátu sú výhradne mužského pohlavia, neženia sa, a preto nemajú zákonité deti. Ich ostatní rodinní príslušníci (otec, matka, bratia, sestry) nenadobúdajú vatikánske štátne občianstvo z titulu príbuzenstva. Vatikánske „štátne" občianstvo je teda „osobné"- viaže sa na príslušnosť k istej cirkvi, na určitý druh povolania a napokon na výber z občanov akéhokoľvek iného štátu z celého sveta.

Na čele tohto „štátu Vatikán" je vysokými hodnostármi Katolíckej cirkvi volený doživotný monarcha, ktorý nemusí byť štátnym občanom štátu Vatikán, ale môže byť občanom ktoréhokoľvek iného štátu. Vatikánske štátne občianstvo sa mu udelí až po jeho právoplatnom zvolení za pápeža.

(Predstavte si na porovnanie, že by akési úzke grémium „vyvolených" malo právo zvoliť slovenského prezidenta. Títo by za prezidenta vybrali napríklad občana Ugandy a po jeho zvolení by mu dali súčasne s prezidentskými právomocami slovenské štátne občianstvo!)

Nanucuje sa teda otázka : existuje na svete nejaký iný štát, ktorý má takéto charakteristiky? Je Vatikánsky štát „Stato della Citta del Vaticano" skutočný štát, alebo je to iba paródia štátu? Oprávnenosť tejto otázky sa ukáže pri pohľade na jeho štátnu administratívu a rozbor jej činnosti.

Riadiacim orgánom štátu Vatikán je CURIA ROMANA

Curia Romana má tieto zložky: 1. Štátny sekretariát a 2. Svätý koncil pre verejné záležitosti cirkvi. Okrem toho existuje desať kongregácií: pre doktrínu viery, pre východné cirkvi, pre biskupov, pre disciplínu a svätosti, pre veci bohoslužieb, pre záležitosti svätých, pre klérus, pre náboženské a laické inštitúcie, pre katolícku výchovu a pre evanjelizáciu národov. Ďalej sú tu tri judiciálne telesá, tri sekretariáty pre styk s nekatolíckymi komunitami a veľa ďalších útvarov (zoznam nie je úplný).

Ani jeden z týchto orgánov sa teda nezaoberá osobnými záležitosťami občanov štátu Vatikán, ale výhradne náboženskou vierou a s ňou súvisiacimi záležitosťami cudzích štátnych príslušníkov, členov katolíckej cirkvi, roztrúsených po všetkých štátoch celého sveta.

Samotná „Svätá stolica" je ešte menej štátny útvar ako Vatikán a je absurdné, ak má štatút „nečlenského štátu a pozorovateľa" v OSN. Dôkazom tohto môže byť aj Správa U.S. Department of State z júla 1998, ktorej znenie citujeme:

Názov „Svätá stolica" sa vzťahuje na spoločnú autoritu, súdnu právomoc a suverenitu, zverené pápežovi a jeho poradcom na riadenie celosvetovej rímskokatolíckej cirkvi ako „ústrednej vláde" rímskokatolíkov (úvodzovky sú v origináli správy!).

Toto všetko vedie k otázke, či tieto dva suverénne štáty (Slovensko a Vatikán) môžu uzatvárať MEDZIŠTÁTNE ZMLUVY, sledujúce bilaterálne záujmy občanov oboch štátov, čo je jednou z prvoradých charakteristík každej štátnosti.

Medzi iným to závisí aj od obsahu týchto zmlúv. Hlavnou podmienkou medzinárodnej zmluvy ostáva, že ustanovenia zmluvy smerujú k obojstrannej výhodnosti pre občanov oboch zmluvných stránok. Zmluva s Vatikánom však nič takého neobsahuje a sústreďuje sa výhradne na záujmy katolíckej cirkvi na Slovensku. No katolícka cirkev na Slovensku nie je medzinárodným subjektom, ale iba verejnoprávnou organizáciou, ktorá podlieha právomoci Slovenskej republiky. Toto nemá nič spoločné s medzištátnosťou odôvodňovanou tým, že sídlo riadiaceho orgánu tejto cirkvi je na území (netypického) medzinárodného subjektu, akým je „štát Vatikán."

Zmluva s Vatikánom nesleduje iný cieľ ako VYTVORIŤ VÝNIMOČNÉ POSTAVENIE pre verejnoprávny subjekt, ktorým je rímskokatolícka cirkev na území Slovenskej republiky, a to na úkor iných analogických subjektov našej vlasti; oslobodiť túto zložku úplne od kontroly štátnou mocou Slovenskej republiky, urobiť ju od nej nezávislou a podriadiť ju len „Svätej stolici". Prostriedkom k tomuto cieľu sa stalo uzatvorenie MEDZINÁRODNEJ ZMLUVY.

Historický pohľad: ako vznikol medzinárodný subjekt „Vatikánsky štát" ?

Vatikánsky štát je následníkom „Pápežského štátu", ktorý má zaujímavú históriu; začala sa v stredoveku:

Pápež Gregor I. (590-604) sústredil vo svojich rukách nielen duchovnú moc ako patriarcha západu, ale bol aj civilným vodcom. K posilneniu pápežstva prispelo aj ovládnutie územného celku v strede Talianska - vytvorenie pápežského štátu. Ako k tomu došlo?

Západná rímska ríša bola v rozklade. Na sever Talianska prenikli Langobardi, ktorí sa stali hrozbou aj pre pápežov. Pápež Štefan III. (752-757) sa s nimi pustil do boja a získal pomoc franského kráľa Pipina Krátkeho, ktorému ukázal sfalšovanú listinu o darovaní územia v okolí Ríma, vraj podpísanú Konštantínom Veľkým. Falošnosť tejto listiny preukázal až v roku 1440 Lorenzo Valia, no vtedy jej Pipin Krátky uveril a s jeho pomocou boli Langobardi zahnaní. V roku 754 dal Pipin Krátky pápežovi teritórium v strede Talianska ako „Pápežský štát".

Ochrana pápežov svetskými vladármi sa neskôr ešte posilnila, keď pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého (Charlemagne) roku 800 za cisára Svätej rímskej ríše a neskôr pápež Ján XII. za nemeckého kráľa Ottu I. (962). Aliancie s pápežom využívali vladári na ovládanie poddaných a vymáhanie ich poslušnosti pomocou kresťanského náboženstva. No napriek tomu, že cisári prijímali korunu z rúk pápežov, nebolo to ešte jednoznačným prejavom nadriadenosti pápeža nad svetskou mocou. Veď v r. 1046 cisár Henrich III. zosadil troch rivalov - uchádzačov o pápežský trón a dosadil ich troch protivníkov.

Zásadný obrat nastal v 11.-13. storočí procesom, ktorý odštartoval pápež Gregor VII. (1073-1085). Čoskoro po nástupe na pápežský trón vydal diktát (Dictatus papae), v ktorom vyjadril bezprecedentné nároky na nielen náboženskú, ale aj svetskú moc, vrátane práva pomazávať cisárov, povinnosti princov bozkávať mu nohy, práva pápeža na cisárske insígnie, nemožnosti pápeža mýliť sa a svätosti každého právoplatného pápeža. Vyhlásil sa nielen za biskupa všetkých biskupov, ale aj za kráľa všetkých kráľov. Svoje nároky posilňoval medzi iným aj tým, že na jeho dvore sa vo veľkom fabrikovali sfalšované listiny, ktoré mali odôvodniť jeho nároky na neobmedzenú moc; robilo sa to pod vedením Anselma, synovca predchádzajúceho pápeža a kardinála Gregora z Pávie. Najsilnejšou zbraňou pápeža sa stala hrozba exkomunikácie cisárov, ktorá zbavovala poddaných poslušnosti, ba nútila ich k neposlušnosti hrozbou, že sami budú exkomunikovaní.

Najparadoxnejšou epizódou tohto obdobia bolo poníženie cisára Henricha IV., keď ho dal pápež Gregor VII. do kliatby. Keď potom začali Henrichovi jeho podriadení vazali vypovedať poslušnosť a vernosť, skončilo to tak, že Henrich uprostred zimy roku 1077 prešiel s malým sprievodom Alpy. Pápež mu neúprosne diktoval ponižujúce podmienky: Henricha vyzliekli a obliekli do drsnej košele; s obnaženou hlavou a bosý, po členky v snehu a drkotajúc zubami od zimy stál takto tri dni a tri noci pred hradom, kde ho čakal pápež. Pápežova hostiteľka Matilda na štvrtý deň uprosila konečne pápeža, aby povolil. Henrich musel sľúbiť, že sa podrobí pápežskému súdu a že do toho času nebude vykonávať svoje zvrchované práva.

Sláva stredovekého pápežského štátu zanikla až pri pokračujúcom zjednocovacom procese, ktorý smeroval k vytvoreniu národných štátov. Vplyvom osvietenstva, francúzskej revolúcie a napoleonského obdobia došlo totiž k ďalšiemu presunu rovnováhy medzi pápežskou mocou a svetskou mocou vyvíjajúcich sa národných štátov, a to v smere podstatného posilnenia svetskej moci: Napoleon zosadil dvoch pápežov, Pia VI. a neskôr Pia VII.

Zjednocovací proces Talianska viedol napokon nielen k pádu „pápežského štátu", ale roku 1870 aj k obsadeniu Ríma. Od toho času si pápež k svojim početným titulom pridal ďalší: „Vatikánsky väzeň". Dva mesiace pred pádom Ríma však pápež Pius IX. zvolal I. Vatikánsky koncil, ktorým si dal odhlasovať napriek obrovskej opozícii pri hlasovaní neomylnosť vo veciach viery.

Územná existencia Vatikánskeho štátu bola potom obnovená až za Mussoliniho fašistického režimu, ktorý uzavrel s pápežstvom v roku 1929 Lateránsku zmluvu, podpísanú Talianskom a pápežom, ktorá ustanovila, že jedna malá časť hlavného mesta talianskeho kráľovstva, Ríma - „Vatikánsky štát" - prechádza do suverénnej právomoci pápeža. (Ĺateran Agreement, Feb. 11, 1929, Italy - Holy See, Art. XXVI, O.V.T.S. 161, Europ.T.S. No. 590019.).
Taliansko však naďalej vykonáva pre „Stato della Citta del Vaticano" celý rad dôležitých úradných funkcií: organizuje policajné služby a pravidelné obhliadky v tejto časti Ríma, trestá previnenia, ktoré sa stali na pôde „cudzieho štátu" Vatikánu, a udržuje systém vodného zásobovania a železničnej dopravy pre oblasť Vatikánu.

Uzavretie konkordátu bola pre obidve strany veľmi výhodná dohoda: Mussolini potreboval pre svoju politiku, aby katolícki členovia jeho fašistickej organizácie nemali pri svojej straníckej a vládnej činnosti nijaké konflikty so svedomím a problémy s cirkvou (K. Zavacká). Pre pápežstvo sa stal fašizmus nástrojom na likvidáciu „disidentov" proti katolicizmu. Ak v stredoveku pápežstvo upaľovalo a vraždilo „kacírov" a prenasledovalo Židov najčastejšie vo vlastnej réžii, teraz prevzali od neho túto prácu fašistické režimy. Pius XI. povedal o Mussolinim, že je to muž, s ktorým

„stretnúť sa mu dala možnosť samotná Prozreteľnosť".

Cenil si na ňom najmä to, že nemal spôsoby myslenia „liberálnej školy" (K. Zavacká). Úzku spoluprácu pri likvidácii disidentov katolicizmu vyvinul Vatikán nielen s Mussolinim, ale aj so všetkými ostatnými fašistickými režimami - vrátane Frankovým a Hitlerovým a so satelitnými režimami Hitlerovho obdobia v celej Európe.

Niekedy sa zavádzajúcim spôsobom šíri propagácia myšlienky, že Hitler bol „pohan", čo však nie je pravda, pretože Hitler bol vychovaný ako veriaci katolík, ktorý svoj „katolicizmus" dokazoval slovom i skutkom. Podľa vlastných vyjadrení aplikoval pri organizovaní nacistickej strany aj skúsenosti jezuitov - doslovne povedal:

„Veľa som sa naučil od Jezuitského rádu. Doteraz nebolo na svete nič grandióznejšieho ako hierarchická organizácia katolíckej cirkvi. Veľa z tejto organizácie som presadil do mojej strany".

Walter Schellenberg, veliteľ nacistickej protirozviedky, vyhlásil:

„Organizácia SS bola vybudovaná Himmlerom na základoch princípov Rádu Jezuitov. Ich pravidlá...boli modelom, ktorý Himmler presne kopíroval." (http://www.members.tripod-¦com/daiez Z/moderninquisition.html).

Zo stoviek výrokov Adolfa Hitlera nech stačí spomenúť jeho výrok v ríšskom sneme 23.marca 1933:

„Vláda Ríše, ktorá pokladá kresťanstvo za neotrasiteľný základ morálneho kódexu nášho národa, pripisuje maximálnu hodnotu priateľským vzťahom so Svätou stolicou."

V Mníchove sa v roku 1926 Hitler vyjadril takto:

„Úlohu, ktorú Kristus začal, ale nedokončil - ja dovŕšim". (Freethought Today, marec 1997.)

Uzavretie konkordátu medzi nacistickou treťou ríšou a Vatikánom bolo teda priamym dôsledkom Hitlerových názorov a plánov. Konkordáty boli zmluvy O SPOLUPRÁCI štátnej moci s katolíckou cirkvou. Je zarážajúce, že Základná zmluva medzi Vatikánom a Slovenskom má v sebe mnoho prvkov, nápadne pripomínajúcich práve tieto dokumenty, najmä konkordát s Mussolinim. (K. Zavacká v Pravde, 4. mája 2000).

Uzatvorenie Základnej zmluvy medzi Vatikánom a Slovenskom patrí k jednému z mnohých pokusov vedenia katolíckej cirkvi aspoň čiastočne obnoviť stredovekú moc cirkvi, keď vladári pokorne prijímali jej zásahy do štátnej moci a často v pobožnej úcte kľačali pred pápežom, bozkávali mu nohy a poslúchali ako bábiky príkazy katolíckej cirkvi, ktorá sa svojvoľne predstavovala ako vladár všetkých vladárov.

Slovensko sa stalo vítaným nástupišťom na protiútok katolíckej cirkvi proti ustavičnému ubúdaniu jej moci v dôsledku pokračujúcej sekularizácie a masového úbytku jej členstva v prosperujúcich krajinách západnej a južnej Európy.

Vraví sa, že kde je bieda najväčšia, tam je božia pomoc najbližšia. Táto ľudová pravda sa dá vysvetľovať mnohoznačne. Sekulárne zmýšľajúci ľudia jej pripisujú ten význam, dokázaný aj sociologickými výskumami, že pri nízkom stave alebo náhlom poklese životnej úrovne sa ľudia vracajú ako k jedinej úteche - k náboženstvu. Nevidiac nádej na zlepšenie v reálnom svete - spoliehajú sa na „spásu" na druhom svete. Preto pre náboženské misie a získavanie prívržencov sú bieda, hladomor, nevzdelanosť, primitívne životné podmienky a zamorenosť chorobami vítaný pomocník. Súčasné Slovensko sa ekonomicky čoraz viac približuje k životnej úrovni, povedzme, Albánska.

Na Slovensku sú ešte umele živené, a to neraz s tichou podporou aj niektorých kruhov cirkevných hodnostárov, nostalgické spomienky na klérofašistickú Slovenskú republiku, keď mala katolícka cirkev prakticky neobmedzený vplyv na riadenie štátu - veď ho viedol katolícky kňaz, tuším dekan. Vatikán je ochotný kanonizovať Slováka, hoci aj niekoho exponovaného počas klérofašistickej Slovenskej republiky (spomína sa meno Vojtaššáka). Táto „sláva" má pre Slovensko relatívnu „cenu": Vatikán to nebude stáť vôbec nič, kým Slovensko bude platiť ťažké miliardy, ako to už teraz dáva tušiť Základná zmluva.

Mnohí politici na Slovensku prezliekli kabáty a ostentatívne prejavujú „hlbokú nábožnosť" chodením do kostola, keď je plný, na púte za pekného počasia a zverejňovaným prijímaním Tela Pána, aby zamaskovali svoju špinavú minulosť a naháňali osobnú kariéru v ponovembrových podmienkach. Toto robí zo Slovenska vazalskú krajinu: mandátom Vatikánu ovládané mandátové teritórium, čomu malo dať úradnú pečiatku uzavretie Zmluvy. Imperialistická rozpínavosť sa dá uskutočňovať nielen vojnovými výpadmi a obsadzovaním cudzích územných celkov, ale aj „diplomaciou", najmä ak sa táto opiera o zásady svätým Ignácom z Loyoly vybudovanej jezuitskej diplomacie.

Celý proces sa dá porovnať s okupáciou Československa v auguste 1968 a s rozmiestnením vojsk cudzieho medzinárodného subjektu na jeho území - s niektorými minimálnymi odlišnými črtami.

Vatikán získava KONTROLU nad cudzím suverénnym štátom (Slovenskom) na základe medzinárodnej zmluvy - rovnako ako si Sovietsky zväz zabezpečil takúto kontrolu medzinárodnou zmluvou o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSFR pred tridsaťdva rokmi.

Ako tieto vojská nepodliehali veleniu našich štátnych orgánov, ale veleniu cudzieho štátneho medzinárodného subjektu, tak armáda Svätej stolice, ktorú predstavuje duchovenstvo katolíckej cirkvi na Slovensku, podľa Zmluvy nepodlieha našim štátnym orgánom, ale centrálne ich riadi zahraničný subjekt - „Svätá stolica".

Podriadenosť vojskám Sovietskeho zväzu bola zárukou, že „suverénny" štát ČSFR poslúchne smernice (možno ich nazvať aj diktátom) okupanta, ktoré BUDÚ PLATIŤ na území okupovaného medzinárodného subjektu (a platili ...). Ustanovenia Základnej zmluvy rovnako postulujú podriadenie sa nášho štátneho systému podmienkam, ktoré nadiktovala „Svätá stolica", teda cudzí medzinárodný subjekt.

Obsadenie ČSFR bolo v rozpore so želaním väčšiny občanov vtedajšieho štátu, obsadzovacie manévre „Svätej stolice" nie sú v súlade s názormi a záujmami podstatnej časti občanov dnešného štátu.

Dnes sa u nás vedú ÚVAHY, či niektoré osobnosti nezavinili okupáciu tým, že POZVALI vojská Varšavskej zmluvy. Žeby naozaj na pozvanie jednej alebo skupiny osôb odštartovala lavína obsadzovania cudzieho medzinárodného subjektu? Žeby obsadzujúci subjekt nebol konal tak aj bez „pozvania"? Nie je to konštrukcia na hľadanie VELEZRADY v minulosti, aby sa odviedla pozornosť od velezrady v prítomnosti?

Záver: v porovnávaných situáciách je iba jediný rozdiel. Pri okupácii spojeneckými armádami nebolo možné ubrániť sa násiliu vonkajšej štátnej moci bez použitia zbraní proti zbraniam. V prípade okupácie Slovenska „Svätou stolicou" to bolo možné. Ak sa Slovensko dostalo do situácie okupovaného mandátového územia, riadeného „Svätou stolicou", tak je za tento skutok zodpovedná zrada tých, ktorým občania v slobodných voľbách odovzdali dôveru a ktorým sa ešte aj po tomto všetkom darí manipulovať myslenie časti občanov, sypať im piesok do očú a zamlčovať, prípadne zahmlievať, čo sa to u nás vlastne robí.

Návrat Armády spásy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Christopher Hitchens

Záchrancovia duší

Sem a tam vidno na uliciach ošúchaného člena Armády spásy tĺcť do bubna alebo fúkať do trúbky, oblečeného do zle padnúcej polovojenskej uniformy.

Možno ešte vydávajú svoje noviny „Bojový krik", aj keď ich nepredávajú. Máme ich v pamäti ako smiešny spolok záchrancov duší, ktorého zakladateľ, generál William Booth, veľký milovník hlučných dychoviek, raz povedal:

„Prečo nechávať najlepšie melódie diablovi?"

Boli časy, keď Armáda spásy bola masovým medzinárodným hnutím. Ostentatívne sa vynorilo ako morálna odpoveď na čertoviny konca devätnásteho storočia: chudobu, nezamestnanosť, opilstvo a prostitúciu. V skutočnosti to bolo križiacke ťaženie proti vinníkom, ktorí si sami zapríčinili svoje utrpenie a chcelo ich vykúpiť každého osobitne. Metóda bola jednoduchá ako v rozprávke: mašírovať po bedárskych štvrtiach s hudbou a rozdávať letáky, pozývať bedárov na polievku a chlebíky, a keď prídu, nechať ich vypočuť si kázeň, kým dostanú očakávanú kašu. Jedna z najpamätnejších piesní starého hnutia bola o „armáde hladujúcich" (slovná hračka v angličtine: Starvation Army x Salvation Army), s refrénom „Tešte sa na koláč v nebi!" (t.j. po smrti).

Na začiatku storočia prijal prezident Theodore Roosevelt delegáciu tohto kresťanského spolku, vedenú priateľom anglického básnika Rudyarda Kiplinga H.R. Haggardom. Navrhovali mu, aby z moci svojho úradu zaradil amerických chudobných do Armády spásy - a za zvukov jej hymny „Dopredu, Kristovi vojaci" bude satan vypudený z chudobných (lebo hriešnych) predmestských slumov.

Roosevelt síce sľúbil, že o tom porozmýšľa, ale neurobil to. Možno mal podozrenie, že bieda si vyžaduje systematickejšiu pozornosť, alebo cítil, že by to bolo porušenie Prvého dodatku k Ústave, ktorý zakazuje favorizovať všeličo, medzi iným aj náboženstvo.

Len sa pozrite, ako úžasne sme odvtedy pokročili! Práve sú za nami voľby, v ktorých jedna veľká strana navrhovala, aby sa starostlivosť o chudobných (a bezdomovcov) subkontraktovala (zverila na starosť) „organizáciám založeným na viere". Ako to už býva, boli to republikáni. Ale túto myšlienku - že dobročinnosť a láskavosť dobre sa majúcich jednotlivcov má nahradiť povinnosti spoločnosti, teda vlády - horlivo propagovali aj prívrženci Clintonovho plánu na reformu sociálneho zabezpečenia. Osobitne hlasne sa vyznamenal pri falošnom vykladaní ústavy kandidát na viceprezidenta J. Liebermann, podľa ktorého „sloboda náboženstva" je dobrá vec, ale „sloboda bez náboženstva" je stelesnené zlo - a sociálne zabezpečenie treba zreformovať.

Ako, to je v podrobnostiach rozličné od štátu k štátu, ale v podstate má vláda v tejto oblasti abdikovať, t.j. odstúpiť, a dôraz sa kladie na - ako pekne to znie! - na „dobrovoľné" osobné snahy každého jedného z nás. Ak budú rozumne organizované, dostanú od vlády určitú podporu, subvenciu, príspevok alebo čo len oficiálny patronát. Všetko je zabalené, ako sa to dnes robí, do rečičiek o pluralizme a multikulturalizme; vraj „v každej pospolitosti, v každom kostole, v každej synagóge, v každej mešite"; dobre ste počuli: správa bezpečnostnej a záchrannej siete má byť zverená do rúk veriacich! Ak to nie je „podpora náboženstva", tak len preto, že je to podpora „všetkých náboženstiev" - a to z verejných prostriedkov.

Možno vám svitá, čo to má spoločné s modlitbou v škole. Chápeme, že cirkvi sa zameriavajú na lapanie ľudí práve vtedy, keď sú títo osobitne zraniteľní alebo vnímaví. Ak ich nelapili už v škole, striehnu na nich v chorobe, pri hladovaní, keď sa boja, keď nemajú strechu nad hlavou, keď sú nezamestnaní. Potom to ide podľa jednej schémy:

Tu máš svoju misu kaše a tu je prihláška. Iste, pomôžeme ti pri jej vyplňovaní. Ale - videli sme minulý týždeň tvoju sestru na schôdzi biblického krúžku?

V médiách už bolo počuť sťažnosti, najmä z južných štátov, na kázne hroziace peklom a vynucovanie pobožnostkárstva v moderných zariadeniach, ktoré bývali len jedálne a nocľahárne pre chudobných.

Na Armáde spásy sa mohli inteligentní a sebavedomí robotníci zasmiať a vlastne ona už pošla cestou mnohých evanjeliových kocúrkovčín. Rozdiel je v tom, že tento raz to budeme všetci platiť a dlho splácať. Nielenže urážame a ponižujeme chudobných, ale podporujeme primitívnu propagandu podvodníckych vydieračov všetkých veľkých cirkví aj nespočetných drobných siekt.

„Nemám záujem o vaše milosrdenstvo!"

 býval slogan sebadôvery a nezávislosti a stal sa mocným popudom sociálnych reforiem. Dnes však dotieraví misionári môžu prerábať svoje texty, zas chytrácky presviedčajúc chudobného, že sú na jeho strane, a horlivo vyzdvihujúc obetavosť svojho altruizmu.

Prameň: Christopher Hitchens, Return of the Salvation Army, Free Inquiry, 21/1, s. 8-9, zima 2000/01.

Ilustrácia: „Polievková kuchyňa Armády spásy" - žena v typickej uniforme naberá z troch hrncov - Na stene visí nápis: Dnešný jedálny lístok: Duševná strava - Adamovo rebierko - kompót z Evinho jablka. Pochúťka: Odpoludňajšie litánie.

Christopher Hitchens je kolumnista časopisov Vanity Fair a Nation. Jeho posledná kniha má názov Unacknowledged Leagislation: Writers in the Public Sphere (Neuznané zákonodarstvo: Spisovatelia vo verejnosti).

Preložil Rastislav Škoda

 

Golf, golf, golf...

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Johannes von Dohnányi

Týždenník Die Weltwoche uverejnil tento kritický článok na tému hrozivého rozvoja golfu na celej planéte.

Článok pod názvom „Radšej postrekovať trávniky ako sa sprchovať" opisuje pomyselný príbeh hotelového hosťa (autor je „veľký reportér" viacerých svetových novín) v Bangkoku, ktorému zatúlaná golfová loptička miestneho unudeného naboba (ktorý navyše nevie dobre po anglicky) zničila raňajky a oblek.

Článok podporoval myšlienku vzniku Medzinárodného dňa proti golfu, ktorý bol vyhlásený na 29. apríla. Okrem opisu prehnanej starostlivosti o pestované trávniky, plytvania vodou na ich udržovanie aj v krajinách, kde je voda vzácnosťou, veľkoplošnej aplikácie priemyselných hnojív, aby to boli všade „škótske trávniky", zaujme aj ponížené, prikrčené a zakríknuté správanie sa personálu, obsluhujúceho hráčov, ktorí „na to majú".

Nebezpečenstvo golfového vírusu nestratilo na aktuálnosti, no myšlienka Medzinárodného dňa proti golfu nemala úspech - ako by mala, veď ide o miliónový biznis. A v nás sa ozýva dotieravá otázka: Koľko trávnikov sa za posledných 11 rokov založilo aj u nás na Slovensku? Pri likvidáciách JRD bývalo hlbokomyseľne naznačované, že

„veď potraviny vám dovezieme a na voľných plochách zriadite pre nás golfové ihriská."

* * *

Nič netušiac: Konečne si človek sedí jedno ráno vo všedný deň na terase svojho hotela na okraji Bangkoku a číta noviny. Pri ruke prvá káva, nad hlavou nemilosrdné thajské slnko, pred sebou príroda kam oko dohliadne. Až po plot peklo buriny, pre nedostatok vody spálené do hneda. Za ním sýto zelený trávnik. Na pohľad ľubovoľne a predsa podľa akéhosi plánu zostavené skupiny stromov. Malé jazierko, na ňom vo večerných hodinách rybárčia biele volavky, veľkoplošné pieskovisko. Pokoj - človeče, čo by si ešte chcel?

Útok: v priemere asi 4 cm, dobrých 100 gramov ťažká, rýchla ako šíp. Guľa fičí cez stromové listy, atomizuje kávovú šálku - ale nie jej obsah, ktorý sa s volaním o pomoc pevne uchytí na prvom kúsku látky, na košeli - , prevŕta sa cez zmäknuté raňajkové maslo, prešpikuje pravý francúzsky camembert úlomkami skla z pohára marmelády a konečne zmalátnená čľupne k plotu susednej záhrady. Vraj pokoj - veď to je vojna!

Strelec: Nedbanlivo sa nesie po na krátko skosenom trávniku Ázijčan stredného veku. Biela košeľa, biele dlhé nohavice, biele topánky, anglická športová čiapka a mäkká kožená rukavica na ľavej ruke. V náležitej vzdialenosti za ním mladé dievča. Ťažko naložené na pravom pleci koženým vrecom, z ktorého vytŕča aspoň pol tucta kovových tyčí. Na ľavom pleci skladacia stolička. V jednej ruke príručná chladnička, v druhej sklapnutý slnečník, ktorý v prípade potreby podrží tesne nad hlavou nezaťažene kráčajúceho muža.

Útočná rota: Na príkaz zdvihnutej ruky v rukavičke nákladná oslica skamenie päť metrov pred plotom. Mech sa pozorne zošuchne k zemi, stolička sa postaví do tieňa malého stromu mango, z chladničky sa vyberie plastiková fľaška minerálky a strieborný pohárik. Nenútene skúma strelec terén. Ťažné zviera sa mení na stopovacieho psa. Dievča paličkou prehrabáva trávu. Jej pokus preliezť cez plot sa končí na polceste - so zvedavo šikmo naklonenými hlavami pozorujú tri vlčiaky, čo to lezie cez barikádu. Útok neuspel.

Monštruózne myšlienky

Fraška: Útočník v bielom žiada bezpodmienečnú kapituláciu. Pokynom stredného prsta cituje obliehaného k pletivovému plotu. S náznakom znechutenia kĺže jeho pohľad po kávou poliatom cudzincovi. Teraz chce sám cez plot. No jeho prvé slová sú jeho prvá taktická chyba. „My balls", preriekne habkavou angličtinou a ukazuje na burinu po členky. V bežnej reči to však znamená „moje vajcia" a obranca môže s úsmevom a uvoľnene ukázať, kde „my balls" skončili: medzi zubami priateľsky vyčkávajúcich vlčiakov. Slepá ulička! Útočník ťahá čosi biele z koženého vreca. Vlajku parlamentára? Kdežeby! Malú bielu guľku, identickú s tou, čo pred pár minútami demolovala raňajkový stôl. Golfová loptička! Hráč golfu! Tu nemajú mierové vyjednávania zmysel!

Ako metastázy rakoviny sa vírus golfu šíri okolo zemegule. V Malajskú presťahúvajú celé dediny. Kým malého muža vyzývajú, aby sa až do konca obdobia suchoty sprchoval pol vedrom vody, na golfových ihriskách Thajska sa celé hodiny krútia ako ruka hrubé postrekovače, aby cennú trávu udržali pri živote.
Oslobodzovacia armáda komunistickej Číny je majiteľkou exkluzívnych golfových klubov na periférii Beijinu a Hongkongu.

Na púšťach šejkátov pri Perzskom zálive plytvajú odsoľovacie zariadenia drahocennú energiu, aby mohli byť trávniky naftových magnátov, navrhnuté hráčmi svetovej špičky, dostatočne zásobované sladkou vodou.

V Kalifornii kúpili japonskí investori golfové ihrisko a len súdny rozsudok im zabránil nepustiť tam Američanov.

O malej násobilke ekológie radšej ani nehovorme. Pretože golfová mánia postihuje mužov najmä v klimatických oblastiach, v ktorých sa príroda dá prehovoriť na vytvorenie anglického trávnika len vhodnými trikmi, používajú sa všade veľké kvantá priemyselných hnojív, ktorých ostatky sa potom nachádzajú v pitnej vode.

Ach, Škótsko, rodná zem golfu! Celý rok skôr podchladené, daždivé, málo zaľudnené. Vŕšky a lúky boli priam stvorené na to, aby pastierom v samote horských rašelinísk umožnili trochu rozptýlenia. Krivou palicou hnali koženú loptu v smere cesty svojho stáda. Potom prišli britskí lordi a pokazili jednoduché zabíjanie času pravidlami hry, klubovňami a snobizmom.

Iný kraj, iný mrav: Na golfových základniach juhovýchodnej Ázie slobodno vziať druhú loptičku, ak prvá padla vedľa životu nebezpečného krokodíla. A sultán z Johoru použil už svoju golfovú palicu aj na skončenie hádky raz pre vždy, tresnúc ňou riadne protivníka po hlave.

A teraz ešte aj tí hráči z povolania! Na profesionálneho pohodlného chodca s najväčšou presnosťou na 18 dierok pri majstrovskom turnaji v americkom meste Augusta sa usmieva šesťmiestna výhra - v dolároch. Žeby môj dosť nepriateľský pomer k hráčom golfu na druhej strane záhradného plotu bol skalený mojou nehanebnou závisťou peňazí?

Iste nie - hnevá ma arogantná, často fanatická neskromnosť a požadovačnosť idúca s týmto športom ruka v ruke. Plytvanie vzácnymi prírodnými zdrojmi. Vyše 100 000 dolárov je členské v klube v mojom susedstve! Vysokí vojenskí hodnostári, ktorí leteckú katastrofu riešia rozhovorom na golfovom ihrisku. Umelé trávniky na strechách japonských mrakodrapov, na ktorých si manažéri cvičia medzi sieťami vysokými ako dom svoje špeciálne údery. Miniatúrna súprava golfových potrieb pre posadnutých v pásikovaných oblekoch, aby mohli ešte aj na kancelárskom pokrovci „triafať do dierky". Počítačmi riadené golfové ihriská pre tých, čo sú leniví na chôdzu v prírode a radšej v klimatizovanej miestnosti hrajú proti obrazovke, ktorá prepočíta letovú dráhu, rýchlosť a uhol a všetko ukáže „ako vo filme". Kto splodí takú monštruóznu myšlienku, ten sa nezľakne ani lyžiarskych dráh v arabskej púšti alebo zastrešených dažďových pralesov v Grónsku!

Na obzore je však nádej. Ľudia sa začínajú brániť. Ryžové polia sú dôležitejšie ako honosné kluby, biotopy cennejšie ako pre golf upravené chotáre.

Protivníci vyhlásili 29. apríl za medzinárodný deň proti golfu. Vyšinutí zelení blázni? Asi skôr beznádejne idealistickí kazatelia rozumu - ktorých volanie však pravdepodobne zanikne bez ozveny. Veď golf je miliónový byznis, ktorý sa nezľakne ani ostrých striel - ako dôkaz môžu slúžiť raňajky na mojom stole.

Prameň: Die Weltwoche (Zürich), č. 7, 1994.

Tento článok bol uverejnený pred siedmimi rokmi. Nebezpečenstvo golfového vírusu nestratilo na aktuálnosti a Medzinárodný deň proti golfu naozaj nemal úspech. Ale predsa: Koľko a akých golfových trávnikov sa odvtedy založilo u nás na Slovensku?

Upravil A. Višňovec

So Štátmi nemám nič spoločné

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Astrid Jostenová

Americký veterán vietnamskej vojny žije - vo Vietname

V marci 1990 sa vietnamský veterán Roger Klein vrátil do krajiny svojich zlých snov - a ostal tam. Tu chce v bezprostrednej blízkosti svojho bývalého vojenského nasadenia premôcť, čo v USA nemohol premôcť: svoju vojenskú traumu. Jeho nová vlasť mu prirástla k srdcu a dáva mu nádej, že tam „bude môcť ostať navždy". Zatiaľ mu vízum platí zakaždým len šesť mesiacov.

„Prichádzajú vždy o druhej po polnoci", syčí Roger. „A nikdy nechoďte po hrádzach ryžových polí. Sú plné nášľapových mín."

Tu otrasie naším autom prudký náraz. „Doparoma!" Ale je to len jedna z týchto starých jám na ceste, ktoré kedysi ako krátery po bombách potrhali zem. A autobus sa ďalej trmáca po červenohnedej prašnej ceste vedúcej do vietnamskej vojny.

„Zajtra vás vezmem na patrolu", zahulákal včera večer po šiestom pive v ruke, tanier zeleniny s omáčkou z búrskych orieškov pred sebou na stole a o dve hlavy vyšší ako všetci iní hostia v malej reštaurácii v Hué. Štyri roky žije tento Američan v meste s 250 000 obyvateľmi v strednom Vietname - vojenský veterán a bývalý bojovník proti komunizmu.

„Roger je dobrý chlapec", potľapkáva ho hostinský aj tak s úsmevom po pleci. „Vojna? Veď tá je už dávno za nami." A prečo sa potom exmaríner vrátil do blízkosti svojich bývalých bojísk? Roger sa vŕta vo svojej porcii. „Zajtra vás vezmem so sebou na patrolu", opakuje, „odchod presne o siedmej."

Napäto sedí vietnamský veterán na svojom sedadle. So svojimi fúzikmi a na krátko ostrihanými svetlými vlasmi, vo vynosenom kaki tričku a šedých džungľových šortkách vyzerá tento 45-ročný penzista ako vojak vo voľnom čase. Kým sype na hlavu vietnamského šoféra príkazy o smere cesty, pozorujeme krajinu okolo nás: strapaté kríky na šedozelenej podložke, len tu a tam pár eukalyptových stromov alebo borovíc na okraji cesty. Je to provincia Quang Tri v blízkosti 17. stupňa severnej šírky, niekdajšej demarkačnej línie medzi Severným a Južným Vietnamom. Roger sem robí zájazd každých pár týždňov; raz s turistami, inokedy s príbuznými padlých amerických GI.

„Potrebujem o tom rozprávať", hovorí, „o tom nezmyselnom prelievaní krvi", ktoré ho trápi dvadsaťpäť rokov.

Vynárajú sa prvé domy malého mestečka. Quang Tri stojí na tabuli pri vjazde. Roger ukazuje na veľké spustnuté pole za pár kríkmi. Okrem žltozelenej trávy a niekoľkých betónových blokov nevieme nič rozoznať. Sú to ostatky letiska, vysvetľuje sprievodca minulosť. Tu bol v novembri 1967 začiatok „bloody damn hell" (prekliateho krvavého pekla) pre 18-ročného regrúta, ktorý tu zakotvil na jednom z hlavných bojísk.

Dal sa k „marínerom", elitnej skupine americkej armády, lebo tam mal najlepšie šance, že prežije tých 12 mesiacov vo Vietname. „Tretí batalión, štvrtý regiment", šteká Roger, kým sa auto potkýna cez brvná mosta ponad rieku. A ako z guľometu sa to z neho sype: o bombardéroch B-52, o puškách AK-47, o raketách a granátoch. 25. decembra 1967 na tomto moste vyletel do vzduchu jeden maríner, keď sa pokúšal odistiť nášľapovú mínu. 17. januára 1968 bolo tu pri útoku 21 mŕtvych a 47 ranených. Aby sme sa zmocnili tamtoho vŕšku, padlo 37 ľudí. V takomto chumáči slonej trávy sedel jedného dňa vietkong...

Autobus naraz zastane pred poľom búrskych orieškov a vystupujeme. „Vtedy to tu vyzeralo ako pustá mesačná krajina. Jeden bombový kráter vedľa druhého." Upierame pohľad na olivovo zelené, maskovacími vzormi napustené plastikové zdrapy, trčiace všade medzi rastlinami zo zeme; na vojenský ostnatý drôt, staré pivové plechovky made in USA, jedna podošva a pár puškových nábojníc. Sme na Con Thien, čo bol vtedy oporný bod Američanov v pralese ovládanom vietkongom.

„V roku 1968 bol tento vŕšok samý bunker a okolo sa ťahalo päť zaisťovacích plotov z ostnatého drôtu za sebou."

Rogertu strávil tri mesiace „prudkých kontaktov" s protivníkom. Skoro každý deň videl umierať tucty marínerov. Mnohých zavalili rúcajúce sa múry bunkerov po mažiarových útokoch, iných roztrhali úlomky rakiet a šrapnelov alebo prederavili salvy pušiek a samopalov.

„Človek sa nikde nemohol cítiť v bezpečí, to bolo najstrašnejšie."

Pamätá sa na päťsto, možno aj tisíc ľudí, ktorí na to vo Vietname doplatili. Ale jeden mŕtvy viac alebo menej, to vtedy nikoho nezaujímalo. „V armáde si len číslo, nikto", vypľúva nám Roger slová do tvári, ako keby pred ním stál jeho vtedajší veliteľ regimentu. A - koľkých ľudí zabil on sám pri tom marciálnom príkaze, ktorý nivočil krajinu aj ľudí? „Desať, možno jedenásť", odpovedá zdráhavo a hľadí na nejaký bod na obzore. „Ľutujem to, ale vtedy bola vojna." Dnes by sa ani špičkami prstov nedotkol nijakej zbrane.

„Nenávidím zbrane a nenávidím ľudí so zbraňami, aj keď s nimi idú len na poľovačku."

Ako posledný odpad

Napriek tomu sa vtedy udiala tá čertovská historka. Za jednu letenku do Austrálie na účet armády a štyri týždne dovolenky si Roger o šesť mesiacov predĺžil horor vojny!

„Mám na to len jedno vysvetlenie: Bol som somársky mladý, mal som len devätnásť rokov. Myslel som si, že to je posledná možnosť v mojom živote pozrieť sa po svete."

Prvé ráno zasa vo Vietname, kde opäť hučali motory bombardérov, ležal spitý a nadrogovaný vo svojej posteli. Ako vrece zemiakov ho naložili do lietadla a dopravili späť do džungle.

Bez slova okukávame vietnamského veterána. Neoľutoval už tisíckrát tú vražednú dohodu? „Asi to bol môj osud", odpovedá Roger bezmocne. Hej, mal šialené šťastie, že pri tom neskapal. Ale kto už tým všetkým prešiel bez poznačenia?

„Mal som kontakt k desiatim 'veťákom', čo prežili Vietnam. Osem sa rozviedlo, šesť sa stalo alkoholikmi a jeden zomrel na predávkovanie heroínu."

A čo bolo s Rogerom? Cítil sa ako posledný odpad, keď sa dvadsaťročný vrátil do Štátov. V kasárňach v kalifornskom San Diegu ho šikanovali „poondiati šéfovia", kým si odslúžil posledné dva roky vojenčiny ako maríner. V baroch, na večierkoch a v susedstvách sa „zabijak z Vietnamu" stretával s odmietavým postojom medzičasom za mier zapálenej mládeže. „Bolo to strašné, tí ma nenávideli." V noci sa vydával na obhliadky a bojoval v pralese, obrazy mŕtvych a ranených mu lietali hlavou a v bruchu cítil taký strach pred smťou, že neraz ako námesačník vybehol na ulicu. Začal silno piť a stále častejšie to preháňal, bil sa s vrstovníkmi a robil škandály. Nevedel zniesť tú bezmocnosť samoty a neporozumenia, keď sa cítil ako v bahne ryžových polí a v húštinách pri Quang Tri.

Samé porážky vrúbili Rogerovu hrboľatú cestu americkým pralesom. Direktori kolégia v Los Angeles, kde sa po vojenčine zapísal na politické vedy a žurnalistiku, ho vyhodili „pre alkohol, drogy a bitkárstvo". Nadarmo sa psychiatri pokúšali tabletkami a pohovormi vykurírovať jeho vietnamský syndróm. Roky sa plazil ako neúspešný herec po Hollywoode, kým konečne našiel východisko: založil malú firmu, ktorá dodávala rekvizity a kulisy pre lacné filmové produkcie. Ako pri vojenskej operácii vo Vietname aj teraz mobilizoval Roger všetky svoje sily, pchal do seba drogy a pracoval štyri dni v kuse, ak bolo treba splniť objednávku. Pritom spoznal jednu herečku a zobrali sa.

Ale aj tento oporný bod, výsledok niekoľkoročného úporného boja o život, padol: v roku 1989 prišla recesia a firma skrachovala; po deviatich rokoch manželstva požiadala žena o rozvod. Naraz chcel Roger len preč, preč z tohto rumoviska okolo seba. V marci 1990 sa vietnamský veterán vrátil na miesto svojich zlých snov - a po šiestich týždňoch sa rozhodol ostať.

Podporovať päť detí

„Mám rád toto miesto", hovorí Roger, keď má zbytky bunkra za chrbtom a vŕšky - ešte stále posiate nevybuchnutými bombami - pred sebou. „So Štátmi už nemám nič spoločné." Čo má hľadať v krajine, ktorá ho najprv zavlečie do vojny a potom, keď sa zničený vrátil, jednoducho ho nechá padnúť? Pozná aj iných 'veťákov', ktorí teraz žijú vo Vietname? Potriasa súhlasne hlavou. Ale nepotrebuje priateľov z Ameriky, aby sa tu cítil doma.
„Vo Vietname sú najsrdečnejší ľudia, akých som kde stretol."

Aj oni ho majú radi, čo aj je občas hrubý, hlučný a poneviera sa dosť často opitý po krčmách a reštauráciách v Hué. No odkedy je tu, sú jeho výbuchy zlosti zriedkavejšie a strašné sny už vôbec nemáva.

A kým sadáme do autobusu, vyťahuje Roger z peňaženky fotografiu. Usmievajúce sa 14-ročné dievča drží v ruke veľkú červenú škatuľu, vyznamenanie v škole za dobrý výkon. „To je moje krstňa", vysvetľuje hrdo. Finančne podporuje päť detí, ktorých rodiny sú také chudobné, že by deti nemohli posielať do školy. Áno, pred pár mesiacmi sa aj zasnúbil, priznáva sa rozpačito. A robí trochu do poradenstva pre zahraničné firmy, ktoré tu chcú investovať a to mu pomáha držať sa nad vodou. Aj tak nemá istotu, ako to pôjde ďalej. Vízum mu dajú vždy len na šesť mesiacov. Kto vie, či cudzinecká polícia nepovie raz Nie. „To je také nevypočítateľné ako vo vojne."

Blížime sa k širokej rieke, Ben-Hai, ktorá bola hranicou medzi komunizmom a kapitalizmom a veľmi sa o ňu bojovalo. Práve tu bojoval Roger svoje posledné operácie. 93 dní trval pochod troch kompánií od pobrežia na východe k hranici na západe a mali zastaviť pomaly na juh prenikajúcich vietkongov. „Boli to veľmi tvrdé boje," zádumčivo spomína exmaríner a zas chrlí tie skratky o bombardéroch B-52 a puškách AK-47, mažiaroch, granátoch a bojoch. Kým si predstavujeme, ako sa to brodil bahnom, prst na kohútiku, naraz prestane guľometná paľba vedľa nás.

„Je tu taký pokoj", končí Roger tíško, hľadiac ponad ryžové polia zrkadliace sa vo večernom svite. „Rád by som tu ostal navždy."

Prameň: Astrid Jostenová, Die Weltwoche, č. 34, 1994.

Nedorozumenia o klonovaní

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Väčšina nedorozumení o klonovaní vyplýva z nevedomosti. Väčšina ľudí nepozná základné princípy klonovania - odkiaľ aj by ich mali poznať? - a ľahko urobí rýchlu generalizáciu, napr. že klonovanie nie je „prirodzené".

Väčšina nedorozumení by však aj tak platila len v spoločnosti bez poriadku a bez zákonov. Ľudia by nemali zabúdať, že s technologickým pokrokom prichádzajú aj smernice a pravidlá na jeho ovládnutie. Nedorozumenia sú potom výsledkom prekrútenej pravdy, ako ukazujú tieto príklady:

  • Klon nebude normálny človek: Nech by bol vyprodukovaný akokoľvek, klon bude vždy taký „ľudský", ako sú jednovajíčkové dvojčatá. Oboje sa vyvíja z jedného vajíčka.

  • Klonovať- to je ako „hraťsa na boha": Klonovať nie je tvoriť život, ako by chcel niekto stigmatizovať. Pri klonovaní sa uskutočňuje prenos života z existujúceho života, rozmnožuje sa život. Klonovanie sa dá považovať za rozšírenie bežnej metódy oplodnenia v skúmavke.

  • Klonovanie nie je prirodzený proces: Klonovanie sa zakladá na prvkoch, ktoré existujú pri prirodzenom reprodukčnom procese. Embryonálne klonovanie rozdelí zygotu v štádiu dvoch buniek a vytvorí dva jednobunečné organizmy - to sa deje pri vzniku jednovajíčkových dvojčiat.Niekto môže povedať, že klonovanie nie je bežná, normálna, prirodzená atď. forma reprodukcie ľudí; to isté sa však dá povedať aj o umelej inseminácii, o oplodnení v skúmavke a o používaní fertilizačných hormónov.

  • Klon nebude mať dušu: Táto námietka predpokladá, že ľudská duša je kvantifikovateľná fyzikálna jednotka ako genetická vlastnosť jedinca, ktorú mu možno zmeniť, resp. odňať. Ani pre tento náboženský názor nepredstavuje klon väčší problém ako jednovajíčkové dvojčatá či identické trojčatá. Okrem toho, že sú na pohľad „rovnaké", každý, kto verí na dušu, uznáva, že obidve či všetky tri majú dušu.

  • Klon bude cítiť a konať ako jeho genetický rodič: Vrcholným prejavom tohto nedorozumenia je predstava, že klon Hitlera naštartuje nový holokaust. No hoci gény a ich súhra môžu vytvárať určité ľudské charaktery a možno aj emocionálne tendencie jednotlivcov, prostredie a výchova hrajú iste dôležitejšiu úlohu pri formovaní povahy človeka. Klon Hitlera, odchovaný v Spojených štátoch v období hospodárskej stability a prosperity, by sa iste nechoval tak, ako klon, odchovaný v Nemecku v období poprvovojnovej devastácie a nenávisti.

  • Niekto môže byť majiteľom klonu: Klonovanie sa považuje za pomoc pri neplodnosti v budúcnosti a klon sa bude „robiť" spravidla pre svojich rodičov. Nikto nebude môcť vlastniť klon - to by bolo ako otroctvo. Tí, čo predpovedajú početnú podtriedu robotníkov vyrobených pomocou klonovania, zabúdajú, že bez ohľadu na okolnosti svojho narodenia budú mať klony tie isté práva ako ľudia narodení procesom normálnej reprodukcie.

  • Budú sa produkovať „klony bez vedomia" na náhradu orgánov: Okrem toho, že by bola morálne neprípustná, produkcia takýchto „ľudí" by predpokladala hlboké znalostí o tom, kde sídli vedomie človeka. Vedomie iste nie je (povahový) rys, ktorý by sa dal geneticky vygumovať a neexistuje izolovaná DNA, ktorá by určovala jeho existenciu. Už len dokázať, že klon nemá vedomie, by bolo nesmierne ťažké. Aj pacienti s ťažkými neurologickými poruchami, mentálne úplne nespôsobilí, si zachovávajú plné vedomie.
    Isteže, veľa sa hovorí o klonovaní len určitých orgánov na náhradu pre jednotlivcov, ktorí to pri niektorých chorobách veľmi potrebujú. Tu poukazujeme na aktuálnu diskusiu okolo kmeňových buniek.

  • Bude možné oživenie veľkých ľudí minulosti: Techniky na klonovanie dospelých buniek používajú metódu prenosu jadra, alebo sa nechá splynúť celá živá bunka s vajíčkom; v obidvoch prípadoch sa vyžaduje živý darca. V súčasnosti sa nedajú a pravdepodobne nikdy sa nebudú dať robiť klony z dávnejšie mŕtvych organizmov.
    Okrem toho, aj keby sa takto dalo klonovať, povedali sme už, že vývoj osobnosti veľmi závisí od prostredia a výchovy v detstve. Tak ako Hitlerov klon by sa nevyvíjal smerom k vyvolaniu nového holokaustu, ani Einsteinov klon by sa nestal najchýrnejším fyzikom sveta.


Podľa prameňov v internete.

Anglicko v totálnej kríze

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Ignacio Ramonet

Na nešťastie britských občanov korunovala sériu pohrôm a katastrôf od minulého roku (choroba šialených kráv, záplavy, snehové kalamity bez elektriny v celých oblastiach, zrážky vlakov atd.) nakoniec ešte aj epizootia slintačky a krívačky. Ako učia dejiny, každá epidémia je nielen príčinou, ale aj dôsledkom určitého historického vývoja.

Anglicko je už viac ako dvadsať rokov pokusným laboratóriom ultraliberalizmu, kde sa vedome robili rozhodnutia vedúce k spomínaným drámam. V centre všeobecného záujmu bolo vždy zvyšovanie rentability za každú cenu, čo hnalo manažérov k šetreniu výdavkami - aj na bezpečnosť! - len aby sa zvýšili výnosy:

  • pri výrobe mäsokostných múčok bola znížená teplota (úspora energie) a zjednodušené rozpúšťadlá (úspora surovín) - to umožnilo prežívanie priónov, vyvolávajúcich ochorenie;

  • už pri prvých znižovaniach počtu štátnych úradníkov začiatkom osemdesiatych rokov pani Thatcherová rozbila sieť štátnych veterinárov;
    - od r. 1991 sa zakázalo očkovať proti slintačke, čím sa ušetrila 1 miliarda eur a uľahčil export mäsa. Posledné dve opatrenia, typické pre produktivistické poľnohospodárstvo, viedli k epizootii slintačky. Tragédiu zavŕšilo jej archaické tlmenie podľa Hipokratovho receptu - ako keby nebol žil Pasteur a nenaučil nás očkovať. Vraj: „agrobiznis bez hraníc" a zabudlo sa, že ani vírusy nepoznajú hranice; v čase globalizácie sa šíria s vrtkosťou, "ktorej sa vyrovná len pohyblivosť kapitálu za rovnakých podmienok".


A zažiarili stredoveké hranice, na ktorých - pre nič, zbytočne; len pre čísi zisk - horeli stotisíce zvierat a ozýval sa nárek zúfalstva stoviek ruinovaných roľníkov. No slintačka, veľmi nákazlivá choroba hlavne kráv, známa už od 16. storočia, ktorej pôvodca bol objavený r. 1898, nie je pre postihnuté zvieratá spravidla smrteľná: má len 5 %-nú mortalitu. V priebehu storočí boli v Európe desiatky epizootií, pri ktorých sa zvieratá za niekoľko týždňov z choroby zotavili a výnosnosť chovu sa obnovila.

Rovnaká logika viedla britské vlády od r. 1979 k postupným privatizáciám všetkého cenného, čo kedysi patrilo štátu. V roku 1994 prišiel na rad predaj železníc súkromnému sektoru. Od tých čias sa množia železničné katastrofy, pri ktorých bolo dosiaľ 56 mŕtvych a 730 ranených. Média obžalúvajú nových operatérov, že obetujú bezpečnosť cestujúcich, len aby zvýšili zisky svojich akcionárov.

V roku 1997 prišiel k moci Antony Blair v čele Strany práce; zmenilo sa niečo? Nič zásadného; jeho „tretia cesta" sociálnej demokracie sa ukazuje byť len jednoduchým variantom neoliberalizmu pani Thatcherovej. Za jeho vlády sa verejné výdavky v štátnom rozpočte znížili na najnižšiu sumu za posledných štyridsať rokov. Potom je pochopiteľné, že v Anglicku sa vyskytujú najvýraznejšie sociálne kontrasty z celej Európy. Diskrétne pokračuje napr. privatizácia verejného školstva; na univerzitách sa zaviedli také vysoké zápisné poplatky, že treba hovoriť o selekcii študentov na podklade finančných možností ich rodičov.

V oblasti lekárskej starostlivosti zistila Svetová zdravotnícka organizácia, že Spojené kráľovstvo je na úrovni posledných štátov Európskej únie. Nerovnosti medzi bohatými a chudobnými rapídne rastú. Viac ako 5 miliónov Britov žije v absolútnej chudobe. Skoro polovica žien pracuje len na čiastočný úväzok, no nie, žeby chceli. Štvrtina detí žije pod prahom chudoby - to je medzi všetkými priemyslovými krajinami najviac.

Dá sa očakávať, že európski socialisti, ktorí teoreticky bojujú za väčšiu sociálnu spravodlivosť a menej nerovností v spoločnosti, budú pri takejto celkovej bilancii neúspechov jeho vlády kritizovať Tony Blaira a jeho Novú stranu práce? Sotva a asi nikdy. Len nedávno určili za „jediného kandidáta" na post prezidenta Strany európskych socialistov p. RobinaCooka, ministra zahraničných vecí a jedného z Blairových najbližších spolupracovníkov. Radikálna kritika nie je na obzore oficiálnej politiky sociálnodemokratických strán.

Prameň: Ignacio Ramonet, Le Monde diplomatique, apríl 2001.

Nová ateistická strana v internete

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

redakcia

V marci t. r. pribudol k internetovým neveriacim nový aktívny člen – objavila sa nová ateistická stránka: http://www.angelfire.com/country/infidel a k nej prináležiaci e-mail: neboj sa@consultant.com.

Hlavná téma je stále aktuálna Polemika o vede, náboženstve a ideológii a uvádzajú ju články

  • Racionalita viery podľa J.Grygara - presvedčivé vyvrátenie prinajmenšom čudesných, ak nie nezmyselných tvrdení renomovaného pražského astronóma o logike a racionalite viery - ale veď také čosi nehovoria ani teológovia!

  • O postoji niektorých vedcov k náboženstvu; žiaľ, v našich súčasných pomeroch väčšiny vedcov a vôbec intelektuálov.

  • Čo dokazuje existencia veriacich vedcov.

  • Ako odhaliť veriacich pri sčítaní ľudu - veľmi aktuálny článok, ktorý by si zaslúžil širšiu publicitu ako internetová stránka.

  • Veľká noc - najväčší sviatok kresťanstva.

  • Čo je pravda a na čo je dobrá.

  • Turínske plátno - nefalšované svedectvo stredovekej krutosti?

  • Pozoruhodný vzťah Maxa Plancka k náboženstvu.

  • Čo teraz s Cigánmi?
    a ohlásených je dvanásť ďalších titulov, napr. komunizmus a kresťania, náboženská nesloboda v ČSSR atď.


Stránka Neboj sa vychádza aj v anglickej verzii a v adrese má dodatok /English titles.htm.

Máme teda v súčasnosti v internete:

-americký TheSecular Web: http:www.infidels.org. s najbohatším spravodajstvom,

- bratislavský Prometheus s 2 adresami: http://www.geocities.com/secularist.sk a http://members.fortunecity.com/secularletters s aktuálnymi článkami o situácii u nás a

-  česká Volná myšlenka: http://mujweb.cz/ společnost/volná myšlenka s ich periodikom MAJÁKY (3 čísla ročníka 1999, 3 čísla ročníka 2000).

Dúfame, že časom sa nám podarí dať na internet aj tieto Zošity humanistov, na to by sme však potrebovali spolupracovníka v Bratislave: nájde sa zainteresovaný mladý muž?

Od nedávna dostať kúpiť Zošity humanistov v kníhkupectve Ex libris na Michalskej ul č. 14. -- ?

Zájdite do knižnice!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

redakcia

Rád by som čitateľom ZH niečo navrhol:

Ak chcete urobiť niečo proti záplave pseudovedeckých nezmyslov a náboženskej literatúry v našich knižniciach, prejavte záujem o svoju lokálnu knižnicu a navštívte ju, prosím.

Ak ste už dlhšie neboli vo svojej miestnej knižnici, zájdite tam. Prejdite sa pomedzi policami so starými i novými knihami. Okrem množstva pekných kníh, časopisov a videokaziet nájdete iste aj hromadu nezmyslov. Je veľmi pravdepodobné, že nájdete knihy o UFO, o domoch, v ktorých straší, o mastičkárstve a tzv. alternatívnej medicíne, o „nevyriešených mystériách", astrológii, ako aj o tom starom probléme, kreacionizme, stvorení v rozličných vydaniach. Je skoro isté, že nenájdete ani Zošity humanistov, ani knihy z edície K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Knižnice závisia aj od darov. Zástancovia kreacionizmu sú osobitne štedrí darcovia.

Dobre, aj my môžeme dať: staršie knihy so zaujímavým obsahom, časopisy, videokazety - my, ako redakcia Zošitov humanistov, a možno aj Vy, vážený čitateľ, ako pravidelný či občasný návštevník v miestnej knižnici, dáte niečo zo svojej knižnice. Knihovníčka či knihovník si s Vami iste radi pohovoria o aktuálnej problematike pri znižovaní rozpočtu na knižnice.

V našom mene im ponúknite ako dar ukážku publikácií nášho vydavateľstva: stačí vyplniť priložený lístok - a záujemca dostane od nás poštou vyplatene pekný dar.

Sú štáty, kde nadšenci predplácajú knižniciam, študentom a väzňom mienkotvorné a iné časopisy; chápem, že na niečo podobné sa u nás t.č. nedá pomyslieť.

Predplatné
Hoci sme to od nikoho nežiadali, niektorí čitatelia uľahčili prácu sebe aj nám tým, že si vypočítali približné predplatné na 3, 6 alebo viac čísiel, uhradili ho poukážkou poslednej zásielky a požiadali nás o riadne vyúčtovanie. Prikladáme prihlášku za odberateľa za predpokladu 6 čísiel do roka po Sk 12.- plus Sk 7.- poštovné = 6 x Sk 19.- = Sk 114.- a prosíme čitateľov ZH široké využitie tejto možnosti. ?

Írsko už nie je Iránom katolicizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Reiner Luyken a Markus Dlouhy

Obraz Írska v mnohých z nás ešte stále ovláda predstava, že tam ešte platia slová biblie: Buďte plodní a množte sa! - že veľkorodiny s deviatimi deťmi tam nie sú zriedkavosť; že kontrola reprodukcie tam platí za najväčší hriech a kondómy tam dostať len v lekárňach; že Írsko je Irán fundamentalistického katolicizmu.

Doznieva to a pápežových mulláhov opúšťajú húfy veriacich. Mŕtvi kňazi v mužských saunách a biskupi ako otcovia nemanželských detí otriasli už pred rokmi mocenským postavením katolíckej cirkvi v Írsku a sekularizácia pokračuje aj na zelenom ostrove míľovými krokmi.

(Keď čítam, ako to tam bolo a ako sa to menilo, prichádza mi na myseľ otázka: Nesnaží sa ktosi u nás na Slovensku o niečo, čo dokonca v Írsku patrí minulosti? Nevedel som, aká úspešná bola rekatolizácia Írska za sedemdesiat rokov od získania samostatnosti a hrozím sa pri pomyslení, že by sme aj my mohli stáť na začiatku takej rekatolizácie a že by mala trvať sedemdesiat rokov - ako v Írsku; pozn.prekl.)

„ God bless", Boh vás požehnaj, tu zdraví nielen páter pri odchode z obchodu. „God bless" povie aj stevardka Air Lingus pri výstupe z lietadla a so slovami „God bless" sa lúči s hosťami červenolíci vrátnik v hoteli v Dubline. Írsko je katolicizmus od kolísky až do vojny: je to hádam ostrov svätcov?

Na štrnástich obrazoch krížovej cesty kolegiátneho kostola kňazského seminára v Maynoothe na ceste z Dublinu do Athlone, najväčšieho chrámu tohto druhu na svete, má Ježiš rysy typického Íra: silne vyklenuté čelo, hlboko sediace oči, ostrý, malý nos. Hlava ľahko sklonená. V mesačníku írskeho rádu Vykupiteľa je dlhý rozhovor s Gerry Adamsom, ktorý na ilustrujúcom obrázku vyzerá ako reinkarnácia Ježiša z Maynoothu. Nemá síce červené vlasy ani vyklenuté čelo, ale oddaný do vôle božej takisto skláňa hlavu bokom od pozorovateľa, akoby videl koniec svojho života. Na otázku, kto mu bol v živote vzorom, odpovedá:

„Možno to znie svätuškársky, ale obdivujem Ježiša Krista."

Írsko, to je aj Irán katolicizmu. V „Katechizme írskych dejín" stojí:

„Otázka: Zachovali si Íri vieru, ktorú im kázal svätý Patrik? Odpoveď: Áno. Íri sa vždy vyznačovali svojou vierou, od ktorej ich neodvrátili ani prenasledovania ani hadie pokusy o zvedenie inými konfesiami."

Pápežovi muláhovia ťahajú nite a indoktrinujú národ. Každému írskemu dieťaťu sa už v škole vtĺka do hlavy jedinečnosť nároku ich viery na zastupovanie celého kresťanstva. Napríklad v učebnici náboženstva pre siedmu triedu je lekcia číslo šesť:

„Naučiť sa spamäti: Prečo uctievajú kresťania Máriu? Kresťania uctievajú Máriu, pretože je Matka Kristova a naša Matka. Modlime sa. Učiteľ: Mária, pomôž nám milovať Boha tak vrúcne, ako ho miluješ ty. Žiaci: Mária, daj nám silu vziať na seba to, čo si vzala na seba ty. Domáca úloha: 1. Ako večernú modlitbu odbaviť s rodičmi jedno ružencové tajomstvo. 2. Nakresli obrázky ružencových tajomstiev a zaves si ich do spálne."

To všetko sú írske samozrejmosti. Zákon stanovuje, že duchovenstvo má v každej dozornej školskej rade jednu tretinu členov. Väčšina škôl patrí aj tak cirkvi. Školenie učiteľov, nemocničného personálu a lekárov, takrečeno celú sociálnu oblasť štátnej správy, riadi cirkev.

V zemepise sa učia už sedemročné deti, že cirkevne v štyroch biskupstvách uskutočnená jednota írskej Republiky a Severného írska je aj politická axióma - hoci nezávislé Írsko v týchto hraniciach existovalo naostatok v ranom stredoveku. Vo svojich zošitoch musia žiaci zaradiť 32 írskych grófstiev do správnych provincií. Provincia Ulster má samozrejme deväť grófstiev. Ani slovo o tom, že šesť z nich je dnes časťou Spojeného kráľovstva.

Keď Charles Haughey, vtedy minister financií a neskôr premiér Republiky, v roku 1970 prihral organizácii IRA v tajnej akcii milióny a zbrane na ofenzívu za slobodu severného Írska, mal k tomu požehnanie katolíckej cirkvi.

Naopak, ani stopa po katolicizme v peknom Dubline na juhu od Liffey. Kostol sv. Patrika, stará normanská katedrála, pozýva na ekumenickú službu božiu. Rovnako ako druhý kostol, Kristova katedrála, je to anglikánsky episkopálny chrám. Nikde ani stopa po devocionáliách, po kadidle, nijaké krížové cesty.

Vo veľkom kníhkupectve Freda Hannu na Nassau Street sú tucty regálov s knihami o dejinách a súčasnosti Írska, o írskych zvykoch a írskom galstve, aj desiatky nových kníh o Severnom Írsku a o mierovom procese. Nepoznám krajinu, kde by o sebe písali oddanejšie a pestrejšie ako Írsko. Ale oddelenie s náboženskými knihami chýba.

„To musíte ísť na druhú stranu rieky, do Veritas v Abbey Street."

„Prečo to vy nemáte?"

„Náboženské knihy sa predávajú zle. Dokonca novinky o cirkevných škandáloch nejdú na odbyt. Aj kniha Annie Murphyovej bol neúspech. To je tá Američanka, čo má syna s biskupom Caseyom. Alebo táto novinka o pedofilnom kňazovi Brendanovi Smithovi, čo vyšla pred tromi dňami. Dali sme jej veľa miesta vo výklade. Mal to byť bestseller. Ale ešte sme nemuseli ani na pulte dopĺňať. Prečo je to tak? Nikto nechce ani počuť o cirkvi. To je uzavretá kapitola. Cirkev sa úplne diskreditovala. Prečítajte si túto knihu a budete vedieť podrobnosti. To je absolútne šokujúce. Najmä to, ako cirkev desiatky rokov kryla vo svojom strede toho odporného przniteľa detí. A ako sa ešte stále zdráha urobiť čistý stôl."

Írsky novovek, pokatolícke obdobie írskej republiky, sa začal v máji roku 1992. V ten deň Annie Murphyová, Američanka írskeho pôvodu, vyjavila keltskému božiemu národu históriu svojho viac ako dvadsaťročného pomeru s biskupom z Galway a spolu s biskupským synom, narodeným z tohto vzťahu, rozprávala írskym televíznym divákom, aký chladný a odmietavý bol svätý otec pri jedinom stretnutí so synom:

„Uistil ma, že sa za mňa pravidelne dvakrát denne modlí."

„Nikdy som v tejto krajine nezažil taký zmätok emócií," líči tento deň zvratu verejnej mienky jeden kňaz, „také kolísanie medzi pro a proti, medzi súcitom a zlosťou, medzi bolesťou a pohoršením. Nik sa nevedel zmieriť s myšlienkou, že katolícky biskup líha do postele so ženou."

Na konci dvadsiateho storočia museli pripadať také emócie ako čudesné. Boli reflexom na pomotané dejiny Írska.

V Írsku existujú dva katolicizmy. Jeden je starobylý a plný mýtov, druhý je mladý a moralizátorský. Pred dedinkou Killinaboy v grófstve Clare stojí jedna z nespočetných, po celom ostrove roztrúsených kostolných ruín z hrubo otesaných šedých kameňov, svedok írskeho prakresťanstva. Nad vchod vytesal stredoveký kamenár groteskne dráždivú postavu ženy, ktorá sa s lascívnou obscénnosťou - vyzlieka: Shee-la-na-gig, keltská predstava zmyselnosti.

Kolegiátny chrám v Maynoothe so svojimi írsky idealizujúcimi postavami Krista, centrum dnešnej výchovy kňazov, bol vysvätený roku 1891, teda ku koncu prísneho viktoriánskeho storočia. Ženy, ktoré sprevádzajú Krista na jeho ceste utrpenia, zrkadlia celkom inú zmyselnosť, a síce pubertálne puritánsku - je to bolestná túžba po ozajstnej láske, nepoškvrnenej a nepošpinenej telesnosťou.

Írske prakresťanstvo svätého Patrika siaha až do piateho storočia. Pretrvalo výdobytky Vikingov a Normanov, tretie podmanenie anglickými tudorovskými kráľmi a nemilosrdné podrobenie radikálne konzervatívnym puritánom Oliverom Cromwellom. Kostoly boli síce rozbúrané, alebo - ako tie dve katedrály v Dubline - pririeknuté episkopálnej cirkvi. Ale prakatolicizmus prežil v podsvetí ako zmes keltských mýtov, stredovekej učenosti a teológie oslobodenia. A ako západná bašta Vatikánu v jeho stáročnom boji proti šíreniu sa protestantizmu.

Dnes dominujúci katolicizmus je dielom posledného storočia.

Írsko sa stalo spolu so Škótskom, Walesom a Anglickom rovnocennou súčasťou Spojeného kráľovstva. Írski poslanci sedeli vo Westminsterskom parlamente. Pogromy na katolíkov patrili minulosti. Všetko prevyšujúcou postavou írskeho duchovenstva bol kardínál Cullen, mocný protireformátor a konzervatívny pratyp moderného írsko-katolíckeho nacionalizmu.

„Jeho pohľad na írske dejiny", píše historik monsignore Patrick Corish, „bol úplne zaclonený írskou afinitou pre katolicizmus. Jeho vlastenectvo spočívalo na absolútnej identite pojmov viera a vlasť."

Cullen bol skoro tridsať rokov, od 1849 do 1887, biskupom, najprv v Armagh, potom v Dubline. Pred jeho érou chodilo do kostola nie viac ako 30-40 percent Írov. Protestanti dominovali v hnutí Zjednotených Írov, v prvom nacionalistickom hnutí za samostatnosť. Až s Cullenom sa začala totálna katolizácia írskeho života. Až za jeho života a po jeho smrti sa postavila väčšina kostolov, seminárov a kláštorov.

Kostoly viktoriánskeho katolicizmu sú spravidla veľké, šedé a ošklivé, často novogotické a novoklasicistické monštrá, účelové stavby pre prijatie tisícov veriacich. Až do nedávna bola návšteva kostola a spoveď pre 86 percent Írov taká samozrejmosť ako rané umývanie.

Po secesii Slobodného štátu Írska roku 1921 vzrástla moc írskych biskupov až do grotesknosti.

V roku 1949 sa vo vláde úplne vážne diskutovalo o návrhu arcibiskupa diecézy Tuam, aby sa mladým dievčatám zakázalo vycestovať z Írska, aby sa tak uchránili pred „morálnymi, nacionálnymi a spoločenskými nebezpečenstvami, ktoré im hrozia v Amerike.

V roku 1983 sa na základe referenda včlenil do ústavy absolútny zákaz každého potratu.

V roku 1986 zlyhal pokus vlády zrušiť ústavný zákaz rozvodu a uzavretia nového manželstva; zlyhal pre katolícky odpor.

Protestantská menšina neodolala nátlakom a v priebehu siedmich desaťročí katolíckej klerikálnej vlády sa scvrkla o dve tretiny z deväť na tri percentá obyvateľstva. Skoro celý ostatok sú katolíci.

Americká zvodkyňa biskupa, Annie Murphyová, sa stala Sheela-na-gig írskej národnej cirkvi. Jej kniha je plná sexu a telesnosti, zmyselná a neslušná. Opisuje pohlavné styky v biskupskom paláci. Pri zakázanom koite sa blýska raz krucifix, raz biskupov prsteň. Pri vysviacke kňazov v dóme sa objaví v čiernom závoji Annie a vrhá na milenca, ktorý káže novicom o celibáte, dráždivé pohľady. Ako bohyňa pomsty vystupujúca z oparu dávnych čias opisuje kruté následky zakázaných kopulácií: kožné vyrážky, vysoký krvný tlak, kolitídu a zápaly pohlavných orgánov.

A biskup Casey bol jeden z najpopulárnejších cirkevných hodnostárov Írska. Svojmu ľudu sa javil ako šťastná symbióza starého a nového katolicizmu - naraz aj životu naklonený aj pobožný, radikálny aj národne uvedomelý. Opulentné hostiny v biskupskom paláci a rýchle autá, ktoré sám riadil, boli príslovečné. Bol verný pápežovi, konzervatívny a súčasne sa aj sociálne angažoval. Geniálny írsky eintopf (jedlo, pripravené v jednom hrnci, nacistická propaganda šetrenia).

V roku 1891 prehovoril celé írske duchovenstvo, aby bojkotovalo návštevu amerického prezidenta Reagana pre jeho politiku voči Latinskej Amerike!

Ale biskupova kapitulácia pred jeho Sheela-na-gig a predovšetkým úbohé ulievanie sa pred zodpovednosťou za svojho syna bola kapitulácia pred hadím zvádzaním nového cudzieho náboženstva - hedonizmu. Toto náboženstvo pohlo koreňmi írskeho sebavedomia - zničilo obraz, ktorý Írovia mali o sebe ako katolíci. Možno preto to nie je nijaký zázrak, že len veľmi málo ľudí sa zaujíma o vyjavenia Annie Murphyovej. Veď nimi by vlastne rozpitvávali vlastnú dušu.
No len čo nechal Vatikán hriešnika na čas zmiznúť a robiť pokánie v akomsi juhoamerickom kláštore, dopadli na keltský boží národ ďalšie škandály. V máji 1994 zneužil jeden kňaz po pohrebe dvanásťročného vnuka zomrelého na záchode reštaurácie, kde sa konal kar. V decembri sa v dublinskej saune pre homosexuálov „Inkognito" zrútil na infarkt jeden kňaz. Na šťastie tam boli aj ďalší dvaja úradní bratia, ktorí mu rýchlo dali posledné pomazanie a tak skonal v Pánu. V tých dňoch sa podávala žaloba pre sexuálne obťažovanie akéhosi mladíka proti ďalšiemu kňazovi. Súdne pojednávania proti kňazom sa už berú ako každodenná udalosť.

V júni 1994 aféra Brendan-Smith povalila írsku vládu a úradná cirkev sa pri nej ukázala byť korupčnou klikou duchovných generálov.

Kardinál Cahal Daly, najvyšší cirkevný hodnostár Írska, vedel najmenej od februára 1990 - iné cirkevné orgány to vedeli od polovice 60. rokov - o žalobách proti jednému pedofilnému kňazovi v Severnom Írsku. Miesto aby prípad odovzdala miestnej severoírskej polícii, cirkev stiahla notorického páchateľa z obehu na severe a urobila z neho nemocničného kaplána na juhu ostrova, kde mal ďalej prístup k deťom. Keď severoírska polícia nazbierala proti nemu dosť dôkazového materiálu, zdržoval jeden cirkvi blízky vysoký úradník na generálnom štátnom zastupiteľstve počas mesiacov vydanie obžalovaného do Severného Írska.

V Írsku zavládla nálada ako na východe po páde berlínskeho múru. Írsko sa pustilo do čistenia od katolíckej diktatúry. Oficiálny vládou vydaný turistický sprievodca po Írsku má len 31 riadkov o katolíckej cirkvi, proti 52 riadkov o protestantoch a 200 o galčine (írčine), ktorou hovorí len asi 30.000 Írov na západe ostrova. Tento odsek má okrem toho veľa obrázkov - ako by to mala byť náhradná identita za stratenú ideológiu.

V televízii a v novinách sa vyskytne náboženstvo len pri správach o kňazských škandáloch. „Vcelku to zodpovedá dnešku", hovorí Conor Brady, šéfredaktor Irish Times, „pretože prevažnú väčšinu írskych médií treba charakterizovať ako liberálnu v predstavách hodnôt aj tendenciách."

Za najväčšie nebezpečenstvo pre írsky katolicizmus už neplatí protestantizmus, ale liberalizmus. Tak to aspoň vidí garda, držiaca sa starej viery. Jej hlavným nepriateľom je Dublin 4, to je mesto južne od Liffey. To je Dublin šikérie, ktorá jazdí na BMW, Dublin vládnucej elity, ktorá už neputuje na Croagh Patrick alebo na Station Island v Loch Dergu. ale ide do Bruselu, aby naplnila štátnu kasu eurohotovosťou. Dublin, v ktorom sa Írsko ponúka húfom turistov z Európy a USA ako moderná zmes pubov, Jamesa Joycea a keltskej mystiky.

Je na počudovanie, že Írsko, ktoré prichádzajú hľadať mnohí turisti, sa veľmi podobá predstavám starej gardy. To je Írsko, ktoré jeho zakladateľ Eamon de Valera v štyridsiatych rokoch takto opísal:

„Snívame o vlasti pre národ, ktorý si materiálne hodnoty cení len ako podklad cnostného života; vlasť pre ľudí, ktorí sa uspokoja so skromným blahobytom a voľný čas venujú duchovným potrebám. Snívame o veselej krajine, ktorej polia a dedinky hlaholia radostnou činorodosťou a smiechom statných dievčat a ktorej príjemné domovy sú fóra múdrosti pre starých ľudí ..."

Írsky rozhlas vysielal túto chýrnu „reč o dievčatách v Comely" na deň sv. Patrika 1943 a desiatky rokov bola chrbticou írskeho sebachápania.
Zo „skromného blahobytu" sa však za pomoci trvalej infúzie eurohotovosti bezhlavo vyvinula rozsídlená krajina. A spiritualita degenerovala na spor o tri aspekty morálky - kondómy, rozvod a potrat. To bolo dedičstvo „štyroch smrteľných hriechov írskeho katolicizmu".

Tieto štyri smrteľné hriechy - mánia sexuálnej morálky, autoritatívnosť, nepriateľskosť voči intelektuálom a getová mentalita - odhalil páter Liam Ryan, profesor na kňazskom seminári v Maynoothe. Kevin Heggarty, kurát v grófstve Mayo, obžalúva cirkevnú vrchnosť z tajnostkárstva a zo sklonu k väčšej starostlivosti o nenarodený život ako o írske deti. Páter Colm Kilcoyne si spomína na svojich sedem rokov v Maynoothe a tridsaťpäť rokov kňazstva a s hrôzou konštatuje, že

„nikdy, ani len raz sme o celibáte nehovorili otvorene a čestne".

Reverend Michael Comer útočí na „naivnú, nekritickú vieru" minulosti, A páter Michael Keane uzatvára:

„Sľúbili sme poslušnosť. No odcudzili sme sa vlastnému svedomiu. Teraz žijeme s touto lžou."

Najostrejší kritici cirkvi sú príslušníci cirkvi. V cirkvi sa totiž už dávno ukazovali príznaky krízy, len sa o nich nehovorilo. Ako v posledných dňoch Brežnevovho režimu. V mnohých obciach klesla návštevnosť pri omšiach na dvadsať percent. Prestarnutý kňazský stav trpí nedostatkom dorastu. Osobitne drastický je problém regrutovania pre kláštory. Medzi 1980 a 1990 klesol počet mníchov mladších ako tridsať rokov zo 139 na 61. Novicov sa už nazbiera len päť do roka. Na jezuitskej škole Belvedere College bývalo až 24 učiteľov členmi rádu - dnes sú to štyria. Klérus síce naďalej kontroluje sociálne zariadenia štátu a školstvo. Ale vo verejnej diskusii zaváži stanovisko cirkvi čoraz menej.

V diecéze Dublin beží „projekt rozvoja a obnovy farností". V príručke pre uskutočnenie jeho programu sa opakuje ako modlitba veta: „Bože, daj nám odvahu opovážiť sa byť inými." To je najpríznačnejšia indícia úpadku katolicizmu na ostrove svätcov. Zastať sa ho vyžaduje odvahu vyznavača. Alebo aspoň prekonať pocity hanby.

Prameň: Zeitmagazin, č. 44, 1999.

Keď umierajú Budhovia, ide o kultúrne dedičstvo sveta

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Podľa Arnolda Hottingera, Williho Wottrenga a Zemareya Hakimiho

Talibanci zničili v Bamiane v Afganistane dve skalné sochy Budhu, z ktorých väčšia bola vysoká 53 m. Stratilo sa ďalšie svedectvo minulosti. Aj iné dôležité kultúrne pamiatky vo svete sú ohrozené: vojnami, politickými zmätkami, obrazoborectvom, hospodárskymi záujmami a prírodnými katastrofami - a vlastne nič sa nedeje. Tento raz sa ozvali silné protesty.

Z pohľadu talibancov na tom musí byť niečo zvláštne: Európania, OSN, UNESCO, Japonci, dokonca aj moslimskí susedia v Pakistane a Iráne a nakoniec celý svet sa nanajvýš rozčuľujú, keď zničia pár modiel či sôch bôžikov! Lebo tie isté vlády a spoločnosti sa nečinne prizerajú, keď v ich štáte desaťtisíce roľníkov s celými rodinami opúšťajú svoje dediny, hnaní hladom tiahnu po krajine a radi by ju opustili, ale susedia - ani Tadžikovia, ani Pakistanci, ani Iránčania - ich cez hranice k sebe nepustia. To, že zničenie predislamských budhových sôch a hladomor prichádzajú časove naraz, budí domnienku, že obidve udalosti spolu súvisia. Tušenie silnie, keď sa berie do úvahy, že na začiatku núdze sa talibanci pokúšali zlepšiť svoj vzťah k ostatnému svetu, najmä k západným priemyselným štátom. Vtedy vydali rozkaz - a robili mu veľkú publicitu - aby sa plochy ópiových plantáží na juhu krajiny podstatne zmenšili a chystali sa ich celkom zakázať. A teroristovi Osáma bin Ládinovi vraj zakázali operovať z Afganistanu. Z pohľadu Západu sa tieto opatrenia videli byť len zdanlivými, lebo bin Ládina nevydali a ópiové polia zredukovali len čiastočne. No Kábul sa vtedy iste pokúšal nadviazať kontakt so Západom a robil, čo mohol, aby dosiahol svoj cieľ: medzinárodné uznanie svojho režimu.
* * *
Keď tieto snahy zapadli do piesku a práve naopak, proti talibancom bolo vyhlásené embargo, prišlo rozhodnutie zničit sochy. Urobil ho zrejme mullah Omar, moslimský duchovný, ktorý sa 4. apríla 1996 nechal v Kandahare vylásiť za „vládcu veriacich", to je za právoplatného nástupcu Proroka Mohameda. Zahalil sa vtedy do prorokovho plášťa, ktorý sa tam uchováva a týmto aktom vzal na seba teologicko-politickú vládu v „božom štáte" Afganistane.

Musel vedieť, že rozkaz na ničenie bude znamenať pre Európanov a dokonca pre mnohých nie príliš puritánskych moslimov ranu do tvári. Prečo to urobil? Viacero dôvodov prichádza do úvahy: Pre nástupcu Proroka, za čo sa istotne považuje, je dôležité, aby konal podľa normy, ktorú ustanovil prorok. Preto tie brady, zahalenie žien, telesné tresty zodpovedajúce textu koránu, atď. O Prorokovi sa hovorí, že keď sa na konci svojho života ako víťaz vrátil do Mekky, osobne s pomocou svojho bratranca a zaťa Aliho váľal z podstavcov a rozbíjal pohanské sochy bôžikov. Fundamentaiizmus fundamentalistického moslima spočíva práve v tom, že má železnú vôľu robiť práve to a nerobiť práve to, čo svojho času robil alebo nerobil Prorok. Je totiž priam esenciou fundamentalizmu, že pri ňom vôbec neprichádza do úvahy vysvetľovanie a ako jeho výsledok pochopenie. Každý fundamentalista odmieta akýkoľvek ohľad na vonkajšie okolnosti, časové názory alebo vývoj, na historické skutočnosti a relatívnosť; odmieta aj symbolické vysvetľovanie a chce absolúne presne a doslovne nasledovať Písmo a tradíciu.

Iní moslimovia poukazujú nato, že dnes už nie sú sochy Budhu v moslimskom štáte kultové objekty, lebo sa nezbožnujú a nikto sa k nim nemodlí; preto nevidia dôvod ničiť ich. Oveľa skôr majú hodnotu ako svedectvá historickej a kultúrnej minulosti národa, ktorý tu dnes žije obrátený na islam. Z toho dôvodu sa čin muláha Omara nedá označiť za „moslimský". No pre tohto muláha a jeho prívržencov je islam definovaný koránom tak, ako mu oni rozumejú, a príkladom, ktorý im dali prorokove skutky.

*  *  *



Jednoduchý spôsob interpretácie islamu bol vždy ľudový, lebo tak pôsobí toto náboženstvo na jednoduchých ľudí najsilnejšie. Najzreteľnejšie to vidieť v otázke obrazov.

Islamská kultúra, najmä iránsko-islamská, ku ktorej patrí aj Afganistan, vždy poznala obrazy, cenila si ich a mala z nich potešenie; samozrejme, menej to platilo o sochách, ktoré sa s predstavou bohov a bôžikov väčšmi asociujú. Táto kultúra vytvorila prekrásne miniatúry s rastlinnými a geometrickými ornamentmi v dokonalom umeleckom vyhotovení. Panovnícke dvory boli ako miesta vyššej kultúrnej úrovne aj miestami hromadného výskytu obrazov. Popri tom existovalo v štáte vždy aj puritánske zmýšľanie, ktoré obrazy odmietalo a medzi ľudom nachádzalo široký súhlas. A vždy sa našli duchovní, ktorí osobitne podporovali takéto chápanie náboženstva. Čiastočne preto, lebo sami na takýto prísne predpísaný islam verili, čiastočne však aj preto, lebo pomocou prísneho až fanatického výklade koránu sa dali získať prívrženci - a takto vedúce postavenie v spoločnosti. Pre takéto negatívne postoje je dostatok príkladov na moslimských aj predmoslimských umeleckých dielach: odbité hlavy sôch a preškrtané alebo vyškrabané tváre na obrazoch.

Keď dobyli Arabi v siedmom storočí n.l. Perziu, Strednú Áziu, Západnú Indiu a teda aj Afganistan, narazili na početné svedectvá budhistickej viery, medzi tým na početné sochy a obrazy Budhu pozoruhodnej krásy. (V perzskej reči značí slovo „Budd" alebo „Butt", odvodené od mena Budha, idol, t.j. zbožňovanú osobu. V ľúbostných básniach sa milý často porovnáva s „Buttom", idolom.) V strednej Ázii bol vtedy budhizmus ešte živý, a tak zničili moslimskí dobyvatelia početné budhistické kláštory v mestách ako Samarkand a Buchara. Veľké sochy Budhu v Bamiane, o ktoré nám ide v tomto prípade, padli dobyvateľom za obeť už v minulosti dvakrát: perzský dobyvateľ Nadir Šach (vládol v rokoch 1737-1747) nechal strieľať kanónmi na nohy veľkého Budhu a už predtým nechal indický cisár Aurangseb (1658-1707), ktorý po liberálnom období svojich predkov zaviedol veľmi prísny islam, vysekať tváre obidvoch Budhov; preto aj na starých rytinách z 18. stor. a fotografiách z konca 19. stor. sú tieto sochy znetvorené. Tváre sa ničia na obrazoch a sochách najčastejšie ako prvé, lebo potom už dielo nevyzerá ako „živé" a teda je ťažšie zbožňovať ho.
Aj v Indii nechali skorí moslimskí dobyvatelia - boli tureckého pôvodu - zničiť nespočetné chrámy a ich sochy. Najchýrnejší ničiteľ kultúrnych pamiatok bol Mahmud z Ghasny (998-1030), ktorý vpadol z Afganistanu do Indie nie menej ako sedemnásťkrát.

* * *

Dá sa povedať, že v islame panuje voči obrazom dvojstrannosť: liberálni moslimovia z nich vedia mať radosť, kým puritánski zanietenci ich vyhlasujú za skazonosné, lebo môžu zvádzať k zbožňovaniu - a pretože Prorok bol proti nim. Medzi týmito dvomi extrémami našlo moslimské umenie rozličné stredné cesty a kompromisy. Milovníci obrazov prišli napríklad na kompromis, že postave Mohameda a iných svätých maľovali tváre zahalené závojom. Východiskom bolo aj „abstraktné umenie*' vo forme maľovania ornamentov a kaligrafie.

V Afganistane teraz dochádza k zrážke tohto kultúrneho dedičstva s novými politicko-sociálnymi elementmi. Talibanci prichádzajú z dedín a kmeňových sídlisk severného Pakistanu a pohraničia medzi Pakistanom a Afganistanom. Z kultúrneho hľadiska sú to jednoznačne zaostalé roľnícke spoločnosti, pravý opak modernej mestskej kultúry. Ale pomocou pakistanskýchz zbraní a s podporou pakistanských generálov a tajných služieb sa talibanci zmocnili afgánskych miest - padli im však do rúk skoro v rozvalinách. Ich vodcom ide teraz o to, aby celému štátu nanútili svoju zjednodušenú, v dedinskej tradícii kotviacu, doslovne chápanú verziu koránu a islamu.Toto moslimské misionárstvo je v ich očiach legitímny podklad, na ktorom spočíva ich vláda.

Na rozličných miestach krajiny prepukajúci nedostatok a hlad by mohli ohroziť ich vládu; na talibancov padá zodpovednosť, keď ľudia umierajú následkom nedostatku potravy. Váhavé otvorenie smerom na Európu a Ameriku sa nestretlo s nijakou ozvenou. Až potom urobil mullah Omar zásadný obrat vo svojej politike a podčiarkol svoju moslimskú identitu tak, ako jej rozumie on a ako by chcel, aby jej rozumeli aj iní. Zničenie sôch je teda prejav snahy o uznanie legitimity a súčasne demonštrácia voči okolitému svetu: Sme - fundamentalistickí - moslimovia, ale to je naša vec, do toho sa nám nemiešajte! Je to výzva volajúca po uznaní a pozornosti: Berte nás na vedomie, ale nie na ľahkú váhu, lebo si zaslúžime úctu!

Pravdepodobne bola reakcia západného sveta a Japonska silnejšia, ako sa dalo očakávať. Teraz však mullah Omar nemôže naspäť. Keďže svoju akciu odôvodnil teologicky, nemôže teraz ukázať, že ani sám na svoju teológiu neverí. Môže urobiť len jedno: Musí trvať na svojich výkladoch koránu, ale diskrétne sa musí postarať, aby nemali príliš ničivé dôsledky. To značí, že sa kultúrne škody budú držať v hraniciach a najmä nebudú publikovať (nijaké fotografie!). Postupne by sa malo o ňom prestať hovoriť, až by upadol do zabudnutia - ale to je nepravdepodobné.

Lebo v prípade talibancov sa stalo niečo nezvyčajné: títo „primitívni moslimovia" - ktorých nemožno porovnávať s iránskymi muláhmi, aj keď používajú tento kňazský titul - sa dostali k moci vd'aka osobitným okolnostiam. Jedným z rozhodujúcich momentov bolo úplné rozrušenie existujúcich spoločenských štruktúr dlhými vojnami a zásahmi („pomocou") zo zahraničia. Injekcie v podobe technológie a odborníkov, zbraní a peňazí, prichádzali sústavne najmä z Pakistanu a zo Saudskej Arábie, no nemožno vynechať ani Ameriku alebo Sovietsky zväz. Najotvorenejšie využíva talibancov Pakistan, aby cez nich nepriamo ovládol celý Afganistan. Talibancom však nemožno uprieť určitý stupeň samostatnosti, spočívajúci na slabosti vedenia a korupcii v Pakistane a na vlastných ziskoch z obchodu s ópiom.

Výraz taliban, odvodený od slova taleb, neoznačuje národ alebo etnickú skupinu; znamená „náboženský študent", teda učeň, a nie hotového teológa ako, povedzme, muláh. Okrem toho hoci je to afgánske slovo, nemusí ísť pri talibancoch o ľudí z Afganistanu a potom je ľahšie pochopiteľné, že nemajú vzťah k afgánskej kultúre, a teda ani k bamianským sochám. Z toho dôvodu sa ani presne nevie, kto stojí v skutočnosti za príkazom zničiť ich. Mnohí talibanci nie sú Afganci a stoja pod vplyvom Pakistanu a iných mocných kruhov, ktoré organizujú obchod s drogami, krádeže kultúrnych pamiatok a všetky druhy čierneho obchodu a paralelného hospodárstva počnúc pašovaním amerických cigariet. Keď v roku 1992 vnikli do hlavného mesta prví mužahedíni a talibanci, čoskoro začal kdekto vykrádať Národné múzeum. Hoci vtedy Hakimi zamuroval vchody do múzea, zakrátko musel opustiť krajinu a dnes sa vie, že väčšina starožitností skončila na „voľnom trhu" a najkrajšie kusy vo vitrínach pakistanskej prominencie v Islamabade.

Všetci zneužívajú islam pre svoje zločinecké ciele. Lebo islam nie je mať dlhú bradu, zabíjať, znásilňovať, nedovoliť ženám pracovať vo verejnosti, zakazovať televíziu a video a tieto prijímače vešať na stromy na hlavnej ulici v Kábule; islam neprikazuje ničiť svedectvá minulosti - to prikazujú pomýlení alebo ziskuchtiví jednotlivci. Tí, čo dali príkaz dynamitovať bamianske sochy, asi nesedia v Kábule; terorizujú afgánske obývateľstvo, ktoré samo nemá dosť síl postaviť sa im na odpor.

K tomu, čo sa stalo v Baniame, treba dodať: Nové spoločnosti vznikajú na troskách starých. Revolucionári sa vždy nechajú strhnúť barbarstvom voči kultúrnym pamiatkam. A bolo by formou pomýleného eurocentrizmu myslieť si, že proti tomu je Európa nejako chránená. Základy Európy stoja na troskách predošlých spoločenstiev.

Kaplnky a kostoly sa v počiatkoch kresťanstva s obľubou stavali na miestach, ktoré boli sväté pre predchádzajúce spoločenské formácie, teda pre rozličné formy pohanstva. Na počiatku novoveku sa v rámci obrazoborectva ničili obrazy Krista a Márie poškrabaním, sochám sa rozbíjali tváre a odbíjali hlavy, knižnice sa pálili a zlaté či strieborné omšové riady pretavovali. Teologické odôvodnenie sa dalo ľahko nájsť - v proroctvách Starého zákona. Za prejav jedného z posledných takýchto nivočení kultúrnych pamiatok v našich zemepisných šírkach možno pravdepodobne označiť Zwingliho kazateľnicu v Grossmunsteri (Švajčiarsko). Jej podlaha bola zostavená z mramorových platní oltárov viacerých zurišských kostolov a kameň priamo pod nohami kazateľa bola mensa hlavného oltára kostola Kazateľov. Tak stál Zwingli pri svojich kázniach na ostatkoch starej neviery (v tomto prípade katolíckeho náboženstva) ako Kristus na obrazoch Posledného súdu stojí na podrobenom diablovi.

Potom prišli búrania kostolov a ich premena na kiná, sýpky atď. v Sovietskom zväze a inde. Dnes sme svedkami premien kostolov na diskotéky - v západnej Európe, kde vládne trhové hospodárstvo: zaniká, o čo nie je záujem, vzniká, po čom je dopyt. Ale to je iné pole.

Len ak ponesie protest proti nivočeniu kultúrnych pamiatok v Afganistane myšlienka, že ich treba chrániť všade na svete, bude tento protest hodnoverný. Zatiaľ si svet zvyká žiť s následkami chabého protestu, aj to nie vždy a všade. Afganistanu hrozí, že na tento vývoj zahynie.

Prameň: Arnold Hottinger, Willi Wottreng a Zemarey Hakimi, Die Weltwoche, č. 12, 2001.

Z božej láskavosti zahrdúsený

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Aram Mattioli

Posledný súd nad kacírmi vo Švajčiarsku

Ešte v roku 1747 sa vo Švajčiarsku odohral jeden z posledných súdov nad kacírmi. Náboženská intolerancia, fundamentalizmus a náboženský fanatizmus ohrozujú každú civilizáciu. Kto však v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na moslimský Orient, nech si uvedomí, ako dlho potrebovala Európa, kým zlomila moc cirkvi, ale aj násilnícku vládu strážcov viery iných konfesií a kým sa tu presadila - čo aj opakovane miestami ohrozovaná - rozsiahla náboženská tolerancia.

Prípad „kacíra" Jakuba Schmidlina a jeho skupiny sa neodohral kedysi v „temnom" stredoveku alebo za krvavej protireformácie, ale roku 1747, teda v čase vrcholenia osvietenstva, a nie kdesi v Španielsku, ale vo švajčiarskom Lucerne.

Kto počuje o prenasledovaní čarodejníc, kacírstve a inkvizícii, myslí na stredovek alebo na nasledujúcu epochu náboženských nepokojov. No hoci sa po výstrednostiach tridsaťročnej vojny čas autodafé (inkvizičných tribunálov a popráv obyčajne upálením) a náboženských prenasledovaní chýlil ku koncu, o pravej náboženskej tolerancii sa v Európe dalo hovoriť len veľmi obmedzene. Požiadavka náboženskej slobody narážala až ďaleko do doby osvietenstva veľmi často nielen u cirkevných, ale aj u svetských vrchností na hluché uši. Salzburský arcibiskup nariadil ešte r. 1731 a z bezvýznamných a malicherných dôvodov, aby jeho 17 000 protestantských poddaných opustilo krajinu. Opát knieža Honorius Roth zo Schreckensteinu (to je Hrozivá skala) nechal ešte v roku 1775 v ríšskom meste Kempten v Allgäu vo Württembersku ako čarodejnicu popraviť Annu Schwegelinovú. Dokonca aj vo Francúzsku, vo vlasti kontinentálneho osvietenstva, odsúdila v roku 1762 krvilačná spravodlivosť hugenota Jeana Calasa z Toulouse, neprávom obžalovaného z vraždy, na smrť. Voltaire pranieroval tento prípad vo svojom chýrnom Traité sur la tolérance (Rozprava o znášanlivosti) ako nábožensky motivovanú justičnú vraždu. A Denis Diderot mal na mysli podobné škandalózne prípady, keď r. 1765 v Encyklopédii venoval intolerancii osobitné heslo a definoval ju ako „divú vášeň" nenávidieť a prenasledovať toho, kto sa mýli.

O nič lepšia nebola situácia v starej švajčiarskej konfederácii, ktorú práve v tých časoch ospevovali mnohí osvietenci z celej Európy ako republikánsku krajinu pastierov a kolísku slobody. V tejto archaickej federácii zloženej z 13 plnoprávnych a niekoľkých pridružených miest (obcí) ostal živo zachovaný konfesionalistický duch z čias štiepenia viery. Od reformácie bdela vrchnosť starostlivo nad správnym náboženstvom svojich poddaných. Osvietený bazilejský radničný pisár Isaak Iselin sa síce vystatoval, že požiadavku tolerancie vyslovil dávno pred Lessingom. No jednotlivé kantóny federácie prenasledovali apostázu (odpadlíctvo od cirkvi) tak, ako kedysi, ako kapitálny zločin. Na každý pád sa tu konali ešte uprostred osvietenskej epochy dva neskoré procesy s kacírmi, a to r. 1747 v katolíckom Lucerne a r. 1753 v reformovanom Berne.

Ako často v dejinách ľudských ukrutností, aj toto sa začalo denunciáciou. Na Martina roku 1746 navštívil ránhojič Fridolin Disler farára Moritza Benningera vo Wolhuseri krátko pred omšou, aby mu oznámil zlú novinu: v neďalekom Werthensteine sa práve odohráva schôdzka mužov a žien, ktorí sa radšej venujú svojej pobožnosti, ako by mali ísť na oficiálnu omšu - a to dokonca vo sviatok.

Kto číta v nemeckej biblii, je už zatratený

Hneď po omši sa ponáhľal katolícky sluha boží v sprievode dvoch svedkov na dvor Jakoba Schmidlina, nazývaný Sulzig, a prekvapil tam malú skupinku ľudí pri čítaní akejsi náboženskej učebnice. Zistil, že ide o knižočku na povznesenie ducha od reformovaného pastora Samuela Lutza s názvom Malá, ale predsa prospešná pastva pre dušu. Napodobňujúc veľmi rozšírený katechizmus jezuitu Petra Canisiusa formuluje pietistické odpovede na katolícke otázky. Ostrými slovami žiadal farár Benninger od prítomných vysvetlenie a dozvedel sa, že títo si robia starosti o svoju spásu duše. A že sú toho názoru, že boh a duch svätý zapôsobia pri privátnej pobožnosti viac ako pri omši. U katolíckeho duchovného vyvolali takéto kacírske názory zdesenie. Pokorne hlásil svoj objav vysokej vrchnosti do Lucernu.

Vystrašení „milostiví páni" mestskej republiky Lucern ustanovili vyšetrujúcu komisiu. Ránhojič Disler, zlopovestný poľovník na ľudí, ktorý s tým hnutím pred pár rokmi aj sám sympatizoval, zostavuje a predkladá stále nové zoznamy s menami „zhýralých pietistov". Očakávajúc peknú odmenu, vydáva svojich bývalých spoluveriacich húfne pod nôž. Na entlebuchskú vrchovinu a okolité dediny a lazy dopadla vlna hromadných zatýkaní. Konali sa domové prehliadky, veľa kníh sa konfíškovalo a vyše sto ľudí bolo zatknutých. Väzenia a veže mesta Lucern nestačia, takže áreštantov museli umiestniť aj do starého špitála. Uprostred monštruózneho procesu, ťahajúceho sa počas osem mesiacov, stojí ako obžalovaný maloroľník Jakob Schmidlin, zbožný muž, ktorého jediné previnenie spočíva v tom, že sa k bohu modlí svojím spôsobom; zato je označený ako „bludársky učiteľ".

Narodil sa roku 1699 ako syn katolíckych rodičov, ktorí ho už v mladom veku dali do služby k bohatým roľníkom. Nikdy nechodil do školy. Čítať sa naučil sám, s veľkými ťažkosťami, a písať vedel až do smrtí len biedne. Keď dospel, zarábal si na živobytie najprv ako debnár, neskôr ako furman v službách kláštorného krčmára. V roku 1732 získal malý dvor Sulzig. Pretože tento dvorček vynášal veľmi málo, bol aj ďalej odkázaný na vedľajší zárobok ako sluha pri furmanoch.

Jeho cesty ho stále vodili do reformovaných oblastí: do Bazileja, Bernu a Zürichu. Na jednej z nich sa mu dostal do rúk Heidelberský katechizmus, a tak spoznal, čo je protestantské náboženstvo. Vo svojom rojčivom hľadaní boha kupoval pietistické spisy a oduševnene ich hltal. Čoskoro navštívil pietistov v bernskom Emmentale a krátko na to začal okolo seba zhromažďovať krúžok rovnako zmýšľajúcich veriacich. Spolu sa modlili a čítali bibliu. Tieto súkromné pobožnosti predstavovali vážne prekročenia zákona. Už len vlastniť a čítať „lutherské spisy" bolo v Lucerne prísne zakázané. Podľa rímskych predpisov smeli laici aj Sväté písmo v materčine čítať len s osobitným povolením príslušného kostnického biskupa.

„Keď otec kúpi svojim deťom nemeckú bibliu", vštepovali mnohí kňazi svojim veriacim, „je to práve tak, ako keby im kúpil skutočné peklo."

Okrem toho sa tajné schôdzky po krvavo potlačenom sedliackom povstaní roku 1653 veľmi ľahko dostali do podozrenia, že sú to sprisahania proti bohom zavedenému poriadku.

Pietistické služby božie na dvore Sulzig neostali utajené pred orgánmi blízkeho pútnického miesta Werthenstein aj preto, lebo sa v jeho okolí prudko rozvíjal obchod s bibliami a povznášajúcimi spismi. Biskupský komisár podal r. 1738 prvú žalobu, ale tá nevy volala rýchly zákrok vrchnosti. Až za pár mesiacov, vo veľkom pôste r. 1739, kázal v kláštore Werthenstein istý františkán proti „žráčom biblie a kacírom" a Jakoba Schmidlina zatkli. No úrady proces zastavili, čo pietistov v ich presvedčení síce posilnilo, ale zároveň ich urobilo nerozumne neopatrnými.

Odteraz chodil Schmidlin, učiteľ roľníkov, po dedinách celého kraja a zo svojich čítaní biblie urobil bohoslužby prebudenia. Počet jeho prívržencov rástol. V oblasti okolo Lucernu sa vytvorila rozvetvená sieť malých pietistických obcí. Baroková nádhera katolíckych kostolov s ich uctievaním svätých a kultom najrozličnejších relikvií odpudzovala pietistov. Ako je zvykom v pietizme, ktorý sa považuje za obnovu a zdokonalenie reformácie, stál v centre ich chápania zbožnosti osobný vzťah jednotlivca k bohu. Navonok však vedeli šikovne zachovať zdanie pravovernosti: pravidelne navštevovali oficiálne omše, chodili na spoveď a na púte. Lucernskí pietisti patrili medzi tichých v krajine a neboli by vyvolali pohoršenie, uzatvára švajčiarsky historik Hans Wicki, keby ich nebol prezradil v novembri 1746 ich bývalý prívrženec. A tak hladko ako prvý raz sa záležitosť pre denuncovaných nemala skončiť.

Tento raz zakročili lucernskí radní páni so všetkou tvrdosťou a rozhodli sa „nepolepšiteľných kacírov" príkladne potrestať. Celý kraj mal byť očistený od „nakazených, veľmi nebezpečných ľudí". Pre vrchnosť, ktorá sa považovala za dosadenú bohom, išlo o najvyššie hodnoty. Ako v ostatných mestách okolo Vierwaldstättského jazera, bol katolicizmus aj v aristokraticky ovládanej mestskej republike Lucern štátnym náboženstvom. Útoky na náboženstvo sa považovali nielen za zákerné rany proti svätej cirkvi, ale aj za nebezpečné ohrozovanie štátnej moci.

Už po prvých výsluchoch sa podozrenie potvrdilo. Štyria duchovní znalci - jeden jezuita, jeden františkán, jeden kapucín a kňaz z ľudu Gallus Anton Frener - prišli vo februári 1747 k tomuto záveru: ide o ťažký prípad kacírstva, tzv. malefícium. Nasledovalo vznesenie obžaloby a päť vyčerpávajúcich výsluchov. Raz mučili Schmidlina v examinačnej komore dovtedy, kým sa k svojim „omylom" priznal. Žalobný spis mu v barokovo rozvláčnej forme kládol za vinu odpadnutie od katolíckej viery, dovoz a šírenie protináboženských spisov, šírenie škodlivých náuk, organizovanie zakázaných schôdzok, dopisovanie si s príslušníkmi iných náboženstiev, účasť na evanjelických bohoslužbách, ohrozenie duševnej spásy katolíkov a navádzanie ľudu na vzburu a rebéliu.

Vysoký počet obžalovaných vyvolal u sudcov rozpaky. Nechali sa spýtať v Sardínsko-piemontskom kráľovstve, či by sa dali Schmidlinovi spoluobžalovaní použiť v sardských baniach na ťažké práce. Z finančných dôvodov sa od tohto plánu upustilo. Namiesto toho sa radní páni rozhodli potrestať hlavných vinníkov spomedzi týchto „nebezpečných kacírov" večným vyhnanstvom. Z 90 rozsudkov, ktoré boli vynesené od apríla do júla 1747, znelo 73 na večné vyhnanstvo z konfederácie. Pre prípad nepovoleného návratu do vlasti hrozila poprava mečom. Pred odchodom z domoviny sa museli odsúdenci v dóme slávnostne odrieknuť „svojho bludu". Traja obžalovaní boli odsúdení okrem vyhnanstva na šesť, dvanásť a tridsať rokov nútených prác na galejach vo francúzskych službách, čo sa rovnalo zamaskovanému rozsudku skorej smrti. Dvaja veľmi vážne chorí muži boli milostivo potrestaní len doživotným žalárom. Štyria „kacíri" sa mali dostaviť pred súdnu radu bosí a verejne prosiť o odpustenie. Jeden manželský pár bol na 16 rokov rozlúčený a jedno 18-mesačné dieťa bolo odobraté svojim rodičom. Pre nedostatok dôkazov boli štyria obžalovaní prepustení na slobodu.

Po mučení sa Schmidlin zrúti a odvoláva

Najprísnejší rozsudok bol vynesený nad „hlavným vodcom bandy" Jakobom Schmidlinom a jeho rodinou. Medzi na večnosť do vyhnanstva odsúdenými bola aj jeho manželka Elizabeta a sedem detí vo veku od jedného do dvadsaťdva rokov. Po prvý raz od roku 1608, keď bol sťatý a spálený bazilejský maloobchodník Martin Duvoisin, evanjelik, za nepremyslené výroky proti katolíckym pravdám viery, teraz vyniesla lucernská vrchnosť trest smrti za kacírstvo. Rozsudok znel na verejnú popravu zahrdúsením a spálenie mŕtvoly.

No vysoká vrchnosť nevynechala nič, aby získala späť dušu odsúdeného. Farár Frener dostal za úlohu obrátiť kandidáta smrti „na jedinú pravú" vieru. Pod ťarchou nevýslovných podmienok žalárovania, mučenia a ustavične mu v najpestrejších farbách líčených pekelných múk sa Schmidlin nakoniec fyzicky zrútil. Vlastnoručne napísal odvolanie, ktoré mu asi diktoval jeho duchovný strážca; v ňom sa zriekol „kacírskej pietistickej viery".

Pre jeho mučiteľov bolo priznanie o to cennejšie, že sa v ňom uznávalo, že

„okrem rímskokatolíckej, ktorá je jediná spásonosná a neomylná, ktorá sa nikdy nemôže mýliť",

niet inej viery, ktorá by bola pravá a mala teda akúkoľvek oprávnenosť. Teraz už ostávala Schmidlinovi len rola úbohého hriešnika. Dva dni pred svojou násilnou smrťou v mučiarni veže pri Rosengartene pred 16 svedkami odriekal tridentské vyznanie viery.

Dňa 27. mája 1747 sa konala verejná poprava. Zišlo sa nedohľadné množstvo zvedavcov - ako vždy pri takýchto príležitostiach. Rozprúdila sa nálada ako na ľudových slávnostiach. Na poludnie bol na Vínnom trhu vyhlásený rozsudok. Schmidlin je príliš slabý nato, aby sám mohol prečítať mučením vynútené odvolanie. Miesto neho ho prednáša farár Frener. Vojensky zabezpečený sprievod na miesto popravy, ktoré leží mimo mestských hradieb, trvá asi dve hodiny. Skonfiškované spisy sa viezli na osobitnej káre. Druhá kára je pripravená pre prípad, že by úbohému odsúdencovi vypovedali sily. Na svojej poslednej ceste Schmidlin neustále bozkáva kríž a ľutuje svoje hriechy. Keď konečne prichádzajú na popravisko, modlí sa posledný krát. Potom ho kat priviaže o stĺp, dá mu na holý krk povraz, pritiahne a zaškrtí ho. Aby dobre videli každú podrobnosť tohto hrozného divadla, mnohí sa vyšplhali na stromy okolitého lesa.

Po skončení diela kat a jeho pomocníci odvlečú mŕtvolu na neďalekú hranicu, pri ktorej sú už naukladané zakázané knihy, hodia mŕtveho navrch a zapália to. Na koniec sa popol popraveného vysype do blízkej riečky. Po odpadlíkovi nemá ostať na zemi ani stopa. Štátom inscenovaný očistný proces sa nezastaví ani pred dvorom Sulzig: na rozkaz vrchnosti je zapálený, obrátený na popol a na spálenisku je postavený kamenný stĺp hanby s vyrytým nápisom: „Za zakázané schôdzky a kacírske náuky." Za tri týždne po poprave obnovuje rada mesta Lucern zákaz kupovania, predávania a čítania nemeckých biblií. Až roku 1757 - za desať rokov po týchto udalostiach - povoľuje pápež Benedikt XIV. aj laikom čítať cirkevne schválené preklady biblie do nemčiny.
Ukrutná demonštrácia sily katolíckej vrchnosti nevyvolala nijaký protest. Naopak. Všetko sa udialo s výslovným povolením príslušného kostnického biskupa. V pastierskom liste, napísanom pre svojich duchovných bratov, tento biskup po latinsky označil prívržencov sedliackeho učiteľa za „vykričaných vyslancov pekla". Ich kacírske názory sú vraj už od dávna známe a nedávno boli ostro odsúdené naTrientskom koncile (1545-1563).

* * *

Svätý František Xaverský pomáha v boji proti kacírstvu

Ako poďakovanie za tvrdý zásah daroval kapitulný kláštor sv. Lodegara lucernským úradom strieborný obraz patróna mesta a v slávnostnej procesii ho preniesli do mestského dómu. Úplne v štýle „dlhého stredoveku", ako to nazval francúzsky historik Jacques Le Goff, ďakovali „veľkomožní páni" z radnice a ich verní poddaní svätému Františkovi Xaverskému za jeho príhovor u boha, ktorý sa dal nakloniť, osvietil vrchnosť v jej ťažkom boji proti kacírstvu a ukázal im správnu cestu. Pri spätnom pohľade na tieto udalosti napísal farár Frener roku 1775:

„Božej dobrotivosti sa zaľúbilo včas vytrhať burinu, ktorá sa dostala na pole Pána."

Posledný lucernský proces proti kacírom nie je v dejinách starej konfederácie ojedinelý prípad. V reformovanom Berne postihol kazateľa Hieronyma Kohlera rovnaký osud ako Jakoba Schmidlina. Malá rada kalvínskej Ženevskej republiky nechala roku 1762 verejne katom spáliť spisy svojho občana Jean-Jacques Rousseaua, medzi nimi aj Občiansku zmluvu. A ešte roku 1782 odsúdili v Glaruse slúžku Annu Göldinovú - po grotesknom procese - ako čarodejnicu a popravili ju.

Až Helvétska republika, výsledok Francúzskej revolúcie, znamenala koniec tejto hrôzy a aspoň kresťanským občano m krajiny priniesla slobodu vierovyznania a zmýšľania. A bola to táto švajčiarska sestra francúzskej republiky, ktorá Jakoba Schmidlina a jeho odsúdených prívržencov rehabilitovala - na žiadosť jedného z jeho synov, ktorý musel s matkou odísť do vyhnanstva. Švajčiarske úrady zrušili roku 1799 nielen všetky predchádzajúce rozsudky pre náboženské prekročenia zákonov, ale všetkým vyhnancom z roku 1747 povolili okamžitý návrat do vlasti. Pre väčšinu z nich prišla táto revízia o jeden ľudský život neskoro.

Prof. Dr. Aram Mattioli učí nové dejiny na univerzite v Lucerne.

Prameň: Aram Mattioli, Durch göttliche Güte erwürgt (Z božej láskavosti zahrdúsený), Die Zeit, č. 16, 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Kde sú hranice medzi skepticizmom a ateizmom?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Nezastať na polceste

Len občas sa u nás ozvú hlasy, vyzývajúce ľudí, aby používali svoj rozum a svoje zmysly: oči na videnie, uši na počutie a hlavne rozum na slobodné, vlastné myslenie, kým „rôzne pavedecké, priam šarlatánske postoje" sa v našej spoločnosti každodenne masovo rozširujú.

Preto bolo pre mnohých veľkým potešením, keď sa v Literárnom týždenníku (LT) našiel prekrásny rozhovor o Uragáne pseudovedy s astronómom Igorom Kapišinským (č. 8, 22. feb. 2001), uvedený ako popularizácia vzťahu vedy a náboženstva, ktorý mi však nakoniec vyznel ako chodenie okolo horúcej kaše a zanechal ma hladného. Žiada sami k nemu niečo dodať.

Pútavo a presvedčivo sa líči uragán pseudovedy od mávania krídelkami íracionality za totality cez otváranie dverí po roku 1989 až po dnešné „civenie na defilé nehorázností", keď ľudia „z nehorázneho bohatstva už ani nevedia, akej hlúposti by mali ešte uveriť" a teda ani LT neváhal zaradiť tzv. angelológiu medzi vedy (o anjeloch!), resp. ruskí akademici vraj fotografujú a vážia ľudské duše a silou vôle urýchľujú rozpad atómového jadra uránu. Nájdu sa tam aj vety, že nás zaplavuje orientálna mystika a šíri sa viera v reinkarnáciu a „zázraky", že sa dostávame do sporu s rôznymi náboženskými vizionármi napr. v otázke (anti)evolúcie a že treba otupiť prienik iracionality do našej spoločnosti. Priam dych vyráža veta, že „Ježiš Kristus je oproti profesorovi (Korodkovovi, to je ten fotograf duše) iba úbohý diletant a tovariš!" a obvinenie Vydavateľstva SAV zo šírenia pavedy predajom kníh o Nostradamovi, od Dänikena, Vičanovej atď. Vcelku je to rozhovor veľmi pekný - kiež by bol podobný v každom čísle LT - len s poslednou vetou z biblie je modernému človeku ťažko súhlasiť, lebo v mnohej pamäti (aj z Kuprinovej Sulamitky) má hrôzostrašné pokračovanie:

(„Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť,) ... jedine bohu slúžiť a jeho milovať ostáva hodnotou naveky."

Neviem zastať na polceste

Existujú články a knihy a konajú sa konferencie, kde sa kritizuje šírenie iracionality a rôznych šarlatánskych postojov najmä pod pláštikom postmodernizmu a hnutia New Age. Upozorňuje sa v nich na pseudovedecký charakter alternatívnej medicíny, homeopatie a akupunktúry, psychotroniky, ezoteriky a astrológie, vyvracajú sa názory, že existuje lochneská obluda, Bermudský trojuholník, kliatba faraónov alebo akýkoľvek ufón (mimozemšťan), atď. Nájdu sa aj pasáže, kde sa varuje pred rojčením, snívaním a smiešnymi predstavami nielen o ľahkom schudnutí, ale aj o ľahkom učení sa a rýchlom úspechu na pracovisku; kde sa nabáda k statočnému hľadaniu každodennej reality používaním vlastného rozumu.

Hoci tu ide v podstate o monotónne opakovanie tých istých námietok proti poverám už roky a v mnohých prípadoch už desiatky rokov (napr. astrológia a tá lochneská obluda), je to potrebné, ba prepotrebné, veď aj tie povery pretrvávajú už desaťročia, ba storočia. Potiaľto je všetko v poriadku. Vrchnosť nás blahosklonne nechá „rojčiť", občas dokonca prikývne.

Kto však urobí ďalší krok a hlási sa za prívrženca Darwinovho učenia o evolúcii života na našej planéte, dostáva sa do prvého sporu s náboženstvami, ktoré poznajú Genezis, prvú knihu biblie (a pred ňou talmudu a po nej koránu), pojednávajúcu o stvorení človeka, ako si ho predstavovali pred desaťtisíc rokmi roľníci v Mezopotámii. Spor sa zostruje a špecifikuje, keď sa prehlbuje záujem o náboženstvo, resp. o jednotlivé biblické cirkvi a konkrétne o podrobnosti ich učenia. Mnohí v okolí vás odradzujú, aby ste sa nemiešali do vecí, ktoré sa vás netýkajú. Kňazi a niektorí poslanci NR SR vás vystríhajú pred podkopávaním tradičnej morálky našej kresťanskej spoločnosti.

O ufónoch slobodno diskutovať

Môžete komukoľvek povedať, že jeho presvedčenie, že 4. júla 1947 pristálo pri meste Roswell v Novom Mexiku v USA niekoľko medzihviezdnych korábov s mimozemšťanmi, ktorí po rokoch dostali meno ufóni, sa zakladá na veľkom omyle, rozpracovanom do obludnej lži a nie je na ňom ani zbla pravdy; môžete s ním diskutovať o jeho dôkazoch a vašich námietkach, nik sa nad tým nepozastaví ako nad niečím neprístojným. Keď som však so začudovaním postál pred jarmočným obrázkom anjela strážcu nad dvojicou malých detí prechádzajúcich, držiac sa za ruky, cez lávku nad hlbokou stržou, visiacim t.č. na stene mojej triedy niekdajšieho štátneho gymnázia (dnes je piaristické), zožal som poučenie, že

„tu je to predsa celkom normálne. Sme v prostredí, kde sa na existenciu anjelov verí, a podľa platného a pre veriacich záväzného Katechismu katolícke církve (KKC) veriť musí. Neveriacim sa nepatrí miešať sa do toho!"

Zmĺkol som, ako Galilei, ale v sebe som si hovoril:

„Ani nad postieľku trojročného neviniatka nepatrí takáto staroveká povera - nie to do triedy v internete surfujúcich maturantov! Ak sa niekomu taký obrázok páči, má vkus pre gýč. Ten považuje za umenie aj bucľatých ružovolícich anjelikov v barokových kostoloch."

Je na užasnutie čítať, koľko ľudí na svete verí na existenciu anjelov a osobitne anjelov strážcov, resp. dokonca na ich pribehnutie, pardon, priletenie na pomoc pri hroziacom nešťastí. Treba sa spýtať odborníkov na podrobnosti o tejto anjelskej ochrannej službe: Čo robí anjel, ak pridelený chránenec na jeho existenciu neverí? Čo robí, ak sa mu nepodarí pri automobilovej nehode zachrániť osobu mu zverenú? Hrozia mu odniekiaľ sankcie? Čo sa s ním stane, keď jeho chránenec umrie „normálnou" smrťou? Pridelia mu druhého ... Môže si vyberať? Kdeže ste, vyblednuté spomienky z detstva?

„Anjeli sú čistí duchovia, ktorí rozum a slobodnú vôľu majú, ale telo nemajú."

Aj oni sú nesmrteľní. Traja majú (v mojej pamäti) mužské mená: Gabriel, Michal, Rafael; ženských mien niet; lucifer, belzebub, satan a diabol sú jeden a ten istý a píšu sa s malým začiatočným písmenom - okrem Lucifera, ten nie vždy; v podstate sú títo poslední vlastne čerti.

0 existencii anjelov sa nepatrí pochybovať

doslovne neuveriteľné tvrdenia s toľkými podrobnosťami o anjeloch - a chráni ich autorita väčšiny cirkví. Len čítajte v spomínanom KKC: v indexe je 27 odkazov na miesta, kde sa hovorí o anjeloch, a niekde je to aj na deviatich stranách! (Na siedmich miestach je reč o čertoch-diabloch.) Najnovšie pôsobia po Európe šarlatánky, ktoré vám za slušnú sumu sprostredkujú osobný pohovor s vaším anjelom strážcom. Kto by sa opovážil brániť im v ich „bohumilej" činnosti?! Ako však možno niekomu vyvracať vieru v ufónov a súčasne predpisovať vieru v anjelov? Dvojaká miera pre pravdu je tu očividná. Dobre, pán farár môže namietnuť, že anjeli a ufóni sú dve rozličné veci, ale potom sa možno brániť tým, že by mali veľa spoločných vlastností - keby existovali.

Smieme kritizovať tzv. náboženské sekty pre ich učenie o blízkom konci sveta, premývanie mozgov a finančné vykorisťovanie svojich príslušníkov, pre ich škodlivé učenia a zatvrdilosť pri lipnutí na zastaraných, no prekonaných názoroch, t.j. ich fundamentalizmus. Ak však zisťujeme podobné, dokonca identické vlastnosti u tzv. veľkých cirkví - máme mlčať. Je len jedna výnimka: privykli sme si odsudzovať fundamentalizmus moslimov a písali sa petície proti fatve (rozsudku smrti islamskou kliatbou) nad Salmanom Rushdiem a Salimou Nasrinovou, protestovalo sa proti odtínaniu ruky zlodejom a kameňovaniu cudzoložníc. Kresťania a Židia majú niekoľko podobných fundamentalistických názorov, treba uznať, že nie takých ukrutných, ale u nich to voláme len dogmatizmom; ani ten síce neschvaľujeme, ale patrí sa pripustiť, že ten je ich vecou.

Nepochybujte, prosím, o tom, že humanisti uznávajú ako základné ľudské právo slobodu voliť si vierovyznanie, resp. žiť bez náboženstva. Tolerancia je druhý najväčší prínos osvietenstva. Považujeme však za sebaklam myslieť si, že vieru druhého treba rešpektovať, nech sú jej dôsledky akokoľvek neprístojne, jednoducho preto, že je to viera. Nesúhlasíme s tým, že zákony jednotlivých štátov uznávajú za správne raz toto a inokedy tamto „veľké" náboženstvo - veď to bolo moderné v čase westfálskeho mieru (r. 1648), keď sa uznávalo, že

„čí je kraj, toho viera platí".

Všetky by mali byť všade rovnocenné a misionárstvo by malo byť všade zakázané, pretože nie je diskusiou, ale presviedčaním; a v minulosti bolo často presviedčaním za každú cenu, aj násilím.

Tu treba podčiarknuť, že nie je ľahké nájsť zásadný rozdiel nielen medzi jednotlivými tzv. „veľkými" vierami (náboženstvami), ale ani medzi nimi a tým, čo biskupi s určitým znevážením nazývajú „sektami" alebo „kultmi'*, ako sú napr. svedkovia Jehovovi, kvakeri, starokatolíci alebo tá sekta v Kolíne (Nemecko), ktorá má len 8 členov a jeden z nich si predsa vysúdil pred nemeckými úradmi nárok na titul biskupa, atd. - sú ich stá, ba tisíce. Takých siekt, ktoré mali, resp. majú skoro kriminálne pozadie, je iba niekoľko, napríklad Moonova, scientologická alebo Brána do neba, ktorej 39 členov spáchalo na ranči Santa Fé v Novom Mexiku v marci 1997 samovraždu, veriac na stretnutie s mimozemšťanmi na korábe v tieni Hale-Boppovej kométy pri jej lete okolo Zeme.

Ostatné sa len v „maličkostiach", skoro by sa dalo povedať „kuriozitách", líšia od veľkých cirkví, od ktorých sa odštiepili: mnoho svedkov Jehovových umiera ročne pre odmietnutie transfúzie; koľkí umreli pre zákaz transplantácií, kým ho nezrušili? Prečo nezrušia na tom istom základe zákaz transfúzií? Ak považujeme túto otázku za oprávnenú, mali by sme sa aj spýtať, prečo katolícka cirkev zakazuje antropotechniky a špeciálne, povedzme, predimplantačnú diagnostiku? D. A. Reed je toho názoru, že Jehovovi svedkovia nemôžu zrušiť zákaz transfúzií teraz, keď už toľkí naň umreli: kto spadol z tigra, ešte sa ho za chvost drží. Katolícka cirkev nemôže súhlasiť s intrerrupciou: keby to urobila, musela by súhlasiť aj s eutanáziu a antikoncepciou a bol by to len začiatok lavíny padania ďalších bášt jej dnešnej praktickej vierouky.

Prečo zastať v kriticizme a skepticizme takrečeno na polceste? Pravdu treba hľadať aj v tých oblastiach učenia cirkví, ktoré sa týkajú každodenného života a nepriaznivo ho ovplyvňujú alebo sú s ním vo viditeľnom rozpore.

Kreacionizmus verzus evolúcia

Na prvom mieste je tu potreba vysloviť obavy v súvislosti s moderným kreacionizmom. Je to síce špecificky americký problém s väčšmi politickým ako náboženským pozadím a ani v Európe ani na Slovensku nemá ani zďaleka tú brizanciu ako v USA, no ťažko si predstaviť, ako by sa stále rastúci počet teologických pedagógov, prichádzajúcich na stále rastúci počet cirkevných stredných škôl mohol vyhnúť konfliktu s učením o evolúcii, s ktorým je učenie ich svätej knihy už svojou podstatou nezmieriteľné. Nadarmo svedčil pred rokmi pred arkansaským tribunálom harvardský paleontológ Gould, že kreacionizmus nie je veda, ale len dymová clona, nezmyselná oxymorická fráza, vymyslená ako barančia koža pre starého vlka doslovného vykladania knihy Genezis, už dávno identifikovaná ako teologická doktrína v protiklade k vedeckej koncepcii - ešte dnes sú v USA školy, kde sa v biológii učí kreacionizmus a meno Darwin sa ani nespomenie. Čo k nám kedy a v posledných dvanástich rokoch zvlášť neprišlo veľmi rýchlo z Ameriky?

Odnedávna je výrečnou ilustráciou tejto skutočnosti, t.j. aktualizácie diania v USA v našich pomeroch, aj pokus o zmenu zákona o interrupcii v našej ústave, iniciovaný v NR SR stranou, ktorá má vo svojom názve „kresťanská", ale zastáva stanovisko katolíckej cirkvi, t.j. Vatikánu. (Pozri predošlý článok Katolícka doktrína o reprodukčnom zdraví, str. 10). Celá akcia je čiastkový úsek široko založeného pokusu o ovládnutie kontroly reprodukcie, teda aj antikoncepcie, eutanázie atď. Podľa švajčiarskeho teológa Hansa Künga je to pokus o záchranu dogmy o pápežovej neomylnosti. V tejto súvislosti vydal v roku 1995 pápež Ján Pavol II. encykliku Evangelium vitae, ktorej výpovede svedčia o šírke problému najmä z toho dôvodu, že sa síce prihovárajú na prvý pohľad len k členom katolíckej cirkvi, ale v prípade nadobudnutia zákonnej platnosti postihujú rovnako aj inovercov a bezvercov.

Dá sa povedať, že v tejto encyklike pápež otvorene útočí na princípy liberálnej demokracie a legitimitu demokratických vlád. Prikazuje svojim veriacim, aby neposlúchali civilné zákony štátov, v ktorých žijú, ktoré on považuje za nelegitímne, ale prikazuje im vernosť svojmu učeniu, ktoré nazýva „božími zákonmi"; kto to zaplatí životom, toho vyhlási za tuším 3000-eho svätého. Za dvadsaťtri rokov svojho pontifikátu tak zaanjeloval nebo, ako ani dvadsať pápežov pred ním spolu. No nie veľa ľudí má na mučeníctvo taký názor ako súčasný pápež. Keď ho podstupujú fanatickí Japonci (kamikadze) alebo moslimovia (fatva), väčšina z nás ich odsudzuje ako náboženských extrémistov, dogmatikov a fundamentalistov - prečo by sa malo niečo také obdivovať u katolíkov?

Náboženstvá majú veľa čudesných predstáv a názorov o všeličom, najmä naše rímsko-katolícke. Nejde o diskusiu o jeho teologických dogmách, o ktorých platí výrok Tertuliána: Credo quia absurdum (Verím, lebo je to nemožné); to by bol iný článok. Bude však osožné poukázať na niektoré zvyklosti v katolíckej cirkvi, ktoré majú zlý vplyv na celkový stav našej spoločnosti.

Dva zázraky a je z neho/z nej svätý/svätá

Katolícka cirkev predpisuje svojim veriacim vieru v zázraky, ktorým dáva štatút zriedkavých skutočností. Za svätého môže byť vyhlásený len ten, na príhovor ktorého sa stali (= Boh urobil) aspoň dva zázraky; stačí vyzdravenie z tzv. nevyliečiteľnej choroby, čo je mnohoznačný pojem. V odborných lekárskych časopisoch je veľa správ o neočakávaných a aj nevysvetliteľných vyzdraveniach z najťažších chorôb, vrátane za smrteľné považovaných foriem rakoviny, a to bez účasti náboženského momentu.

Katolícka cirkev pripúšťa možnosť zjavení Panny Márie, ktoré sú síce v posledných desaťročiach čoraz zriedkavejšie, no svet je už posiaty miestami týchto zjavení; len kde chýbajú, tam sa dopĺňajú. Sú z nich veľmi výnosné pútnické miesta typu Fatima, Lurdy alebo Staré Hory a púte dobre zapadajú do rámca spoločenských a politických aktivít cirkvi, najmä ak sa na nich dejú zázraky uvedeného typu vyzdravenia z vrodených a nevyliečiteľných chorôb.

Katolícka cirkev uznáva existenciu relikvií (pozostatkov svätých alebo ich predmetov, resp. toho, čo sa za niečo také vydáva), opradených zväčša neslýchanými historkami: v Prahe uschovávajú jazyk sv. JánaNepomuckého, a to neporušený, pretože svätec odoprel vyzradiť kráľovi Václavovi, z čoho sa mu spovedala kráľovná; inde majú krv sv. Januára, ktorá v určité dni „zovrie". Existuje tzv. Turínska plachta, ktorú cirkev síce neuznáva za relikviu, ale považuje za „zrkadlo evanjelií o smrti nášho Pána". Päťsto kníh hovorí o tom, ako bolo do nej zabalené telo Kristovo po sňatí z kríža a aké dobrodružstvá zažila do r. 1357 (prvé vystavenie v Lirey pri Paríži) a od tých čias. Merania metódou rádioaktívneho uhlíka v troch laboratóriách určili jej vek na 691 rokov, takže pochádza z rokov medzi 1273-1384; to sa rozoberá v troch knihách - ale múdremu to stačí.

Výskyty sôch Panny Márie, ktoré naraz začali roniť slzy, dokonca aj krvavé, a toto divadlo sa pred stále rastúcim davom veriacich vo vytržení v niekoľkodňových intervaloch opakovalo, kým mu detektívi za pomoci biologického laboratória neurobili koniec a majiteľa sochy nezavreli, netreba komentovať.

Od nepamäti sa vo všetkých spoločenstvách vyskytovali fantastické názory, ktoré mali za podklad magické predstavy. Ak sa dnes niekto zaoberá okultizmom, satanizmom alebo hľadá kontakt so zomretými - či už v rámci nejakej malej komunity alebo vo svojom súkromí - prinajmenšom sa mu vytkne, že „nekriticky prijíma vedecky nepreverené a nepravdepodobné názory''; zvyčajne sa mu ponúkne pomoc vo forme rady, ako má hľadať a kde nájde cestu k racionálnemu názoru na veci okolo seba.

Ak sa to však deje v rámci veľkej cirkvi: okultizmus - viera v obcovanie s mŕtvymi prostredníctvom našich modlitieb za nich a ich príhovorov u Boha za nás; satanizmus - viera v diabla a možnosť posadnutosti ľudí diablom; výskyt zázrakov všetkých druhov od výmyslu sveta: - vtedy sa povie, že je to viera v nadprirodzeno a pred tou treba mať úctu; predpísaná je tolerancia. Dodržíme ju, keď ide o tvrdenia typu „od večnosti sú v Bohu tri osoby, mužského pohlavia, otec, syn a duch svätý, je tu však aj bohorodička Mária, matka Boha-syna, ktorú stvoril Boh-otec krátko po Eve, ale svetské telo jej dal až asi pred 2 020 rokmi"?  Pochop to a zaoberaj sa s tým, kto môžeš!

Satanizmus verzus exorcizmus

Treba protestovať, keď ide do domu na požiadanie rodičov psychickou poruchou postihnutej dievčiny katolícky kňaz, ktorý bohvie ako stanoví diagnózu, že je postihnutá diablom a za sprievodu predpísaných (!) obradov a modlitieb začne z nej tohto zlého ducha vyháňať, čo sa spravidla nepodarí na prvý raz a znamená teda opakované až početné „zásahy". Je ešte aj to len viera v nadprirodzeno? Nebolo počuť o podobnom prípade tzv. exorcizmu na Slovensku, ale v Taliansku je to veľmi časté a v Nemecku nedávno jedno dievča vyháňanie diabla neprežilo: kňaz a rodičia ho nechali umrieť od hladu a smädu, takže to malo pre nich súdnu dohru a odsúdili ich. Katolícka cirkev počíta s možnosťou posadnutosti; v biblii sa spomína, že Kristus viackrát vyháňal z ľudí diabla a najznámejší je prípad gadarenských bravov; pápež Ján Pavol II. to vraj robil najmenej dvakrát. Pestovanie viery v posadnutosť diablom a praktizovanie veľkého exorcizmu (malý exorcizmus je jednoduchý krst novorodencov, takže ho podstupuje každý nastávajúci katolík) treba považovať za prežitky temnej minulosti, ktoré nemajú miesto v modernej spoločnosti.

Z toho, čo sme doteraz povedali, vyplýva, že viaceré zlá súčasnej spoločnosti, ktoré sa zvyknú označovať aj ako viera v paranormálno alebo pestovanie pseudovedy a proti ktorým sa ozývajú kritické a skeptické varovné hlasy, majú obdobu v niektorých prejavoch a obsahoch náboženstiev, ktoré sa všeobecne prijímajú ako viera v nadprirodzeno a ako také rešpektujú, resp. tolerujú. Kde je dôvod pre tento rozdiel? Kreacionizmus je aspoň paraveda (jeho predstava leží popri, vedľa skutočnej vedy; jeho kritické preverenie je účelnejšie ako dogmatické odmietnutie), ak nie pseudoveda (nepravá, klamlivá náuka, ktorú nemožno rátať medzi vedy - Mahner). Viera v zmŕtvychvstanie je obdoba viery v prevteľovanie (reinkarnáciu) a spolu s vierou v transsubstanciáciu (prepodstatnenie podstaty chleba na podstatu tela a vína na krv Kristovu, ale neberte to ako alegóriu alebo symbolicky!, lebo je to realita ...), levitáciu, nanebovstúpenie, nanebovzatie, ako aj rad ďalších tvrdení sú typické predstavy nadprirodzena, teda paranormálna. To všetko si zaslúži našu pozornosť až kritické preverenie.

Žiaľ, sú takí, a pribúda ich, čo povedia:

„Ale či záleží na tom, či ľudia veria v astrológiu, mimozmyslové vnímanie, že na zemi pristáli mimozemšťania a utajení žijú medzi nami, že Panna Mária bola doslovne „nanebovzatá" a zvykne sa zjavovať nedospelým dievčatkám? Či sa ľudia, ktorí sledujú svoje horoskopy, často sa obracajú na horúce linky psychológov, sledujú historky o únosoch detí mimozemšťanmi, veria na nanebovstúpenie, uctievajú relikvie a chodia na púte, nezapájajú len do neškodných foriem zábavy?"

Naša odpoveď je:

„Áno, veľmi na tom záleží, pretože to nie sú len neškodné formy zábavy."

Tí ľudia ukazujú znaky svojej nevedomosti, na základe ktorej majú ťažkosti pri rozlišovaní fantázie od reality. Predmety ich viery poukazujú na to, že nemyslia kriticky a nemajú schopnosti, ktoré sú potrebné nielen pri rozhodovaní vo volebnej kabínke alebo pri iných občianskych povinnostiach (napr. pri výkone úlohy porotcu alebo člena nejakej úradnej komisie), ale aj pri rozhodovaniach v každodennom živote: majú z toho finančné straty, lebo horoskopy, ezoterické knihy a psychotické telefónne linky sú drahé; povzbudzuje to nezdravú mentalitu chcieť dostať voľačo-za-nič a predstavu, že na vážne problémy existujú jednoduché odpovede, napr. že „pozitívne myslenie" nahradí ťažkú prácu; budí to falošné nádeje a nereálne očakávania.

Nestačí mať technické vedomosti. Treba mať schopnosť logicky myslieť, vedieť robiť závery a rozhodnúť sa. Pri súčasnej záplave informácií, ktorá ešte k tomu exponenciálne rastie, sa fikcia často prezentuje ako fakt a schopnosť rozlíšiť fikciu od faktu sa stala takou dôležitou ako schopnosť rozlíšiť dobro od zla. Chýbanie tejto schopnosti znamená, že pseudovedecké predstavy (viera v nadprirodzeno) majú škodlivý účinok na blaho spoločnosti.

Nedá sa povedať, že by ich bolo aj u nás toľko ako v západných štátoch, ale niektorí ľudia medzi nami veria na astrológiu; isté je, že si nevedia predstaviť postavenie hviezd a planét a dať ho do vzťahu k vplyvu na svoj život. Veria však, že astrológia má seriózny vedecký základ - a čítajú horoskopy. Oveľa viac ľudí verí na mimozmyslové vnímanie - prenášanie a čítanie myšlienok, veštby, vykladanie kariet, grafológiu, liečbu polodrahokamami, atď. Mnohí veria na medziplanetárne lety mimozemšťanov a na prítomnosť ufónov na našej Zemi. Iné prieskumy ukázali, že ľudia veria na strašidlá vôbec a ich prítomnosť na určitých miestach, na liečbu vierou, na komunikáciu s mŕtvymi a na šťastné čísla. Akoby aj nie? Veď sú väčšinou katolíci a aspoň občas do kostola predsa len idú. Cirkev im kladie na srdce modliť sa za chorých - a dávať na oferu! Proti tomu, čo sa im v kostole predkladá veriť, je viera v strašidlá a liečebnú účinnosť modlitby za chorých zanedbateľná.

Viera vo väčšinu paranormálnych javov je častejšia u žien ako u mužov. Akoby aj nie? Veď ženy chodia do kostola viac ako muži. Žeby prieskum viery v paranormálno u kňazov odhalil, že v tomto odvetví majú úroveň dobre vytrénovaných olympionikov? Sotva.

Neprekvapuje, že viera v astrológiu je nepriamo úmerná úrovni vzdelania. Z tých, čo nemajú strednú školu, povedalo v USA 41 %, že astrológia „nie je vôbec vedecká". Z maturantov stredných škôl to povedalo 60 % a z absolventov vysokých škôl 76 %. Ako sa dá vysvetliť, že 24 % vzdelaných ľudí sa predsa len tak strašne mýli? Iste nielen tým, že chodia do kostola. Na prvom mieste je nízka úroveň výchovy v základných odboroch prírodné vedy a logika. Na druhom mieste sú masmédiá a zábavný priemysel. Nie každý, kto sleduje programy s paranormálnymi témami, vníma také rozprávky len ako zábavné fikcie. Nekritický spôsob podávania paranormálnych aktivít zhoršuje situáciu a prispieva k neinformovanosti o základných vedeckých poznatkoch, ba až k analfabetizmu. Na treťom mieste sú pravdepodobne absurdity, ktoré svojim veriacim prikazuje veriť skoro každé náboženstvo.

Zdravý rozum a masmédiá

Spôsob, ako televízia podáva paranormálne témy, má výrazný účinok na divákovo zmýšľanie. Prieskumami sa zistilo, že:

1. pravidelní diváci seriálov typu Akty X alebo Neobjasnené mystériá preukazne častejšie veria na existenciu paranormálnych vecí a javov;

2. programy s paranormálnymi námetmi, ako sú UFO, ale bez upozornenia na negatívny vzťah k realite, vyvolajú skôr vieru v paranormálno ako programy, ktoré majú toto upozornenie; a

3. niektorí fanúšikovia Aktov X hodnotia dokonca ich obsah ako „veľmi pravdepodobný" a veria, že vláda bežne uskutočňuje tajné výskumy, aké sa opisujú v tom seriáli. Aj v tomto prípade treba dodať: pravidelní aj občasní návštevníci kostolov, ktorí počúvajú kázne a sledujú témy obradov pri bohoslužbách, preukazne častejšie veria na existenciu paranormálnych javov. Podrobnejšie o tom v ZH č. 24, s. 3.

Reagujúc na nepriaznivú situáciu vytvorili americkí skeptici r. 1996 Radu pre Čestnosť masmédií, ktorá má za úlohu podporovať pravdivé spravodajstvo o vede v masmédiách a pôsobiť proti spôsobu, ako v súčasnosti zábavný priemysel vykresľuje vedu, pretože
- televízia má prenikavý vplyv na to, čo ľudia viac-menej pevne veria;
- paranormálno sa prezentuje v stále rastúcom počte programov a tieto sústavne priťahujú vysoký počet divákov;
- mnohé programy používajú hodnoverný dokumentárny štýl pri budení viery, že ufóni existujú, že vláda robí utajené akcie atď.;
- v seriáloch, ktoré navádzajú vieru v paranormálno, len zriedkakedy počuť varovné protirečivé hlasy;
- seriály prispievajú k vedeckému analfabetizmu vtedy, keď predstavujú nedokázané myšlienky a viery ako skutočnosti; keď divákom vštepujú nedôveru voči vedcom.

Dá sa len ľutovať, že americkí skeptici nemali dosť odvahy, aby paranormálno pripodobnili nadprirodzenu a vieru nestotožnili s náboženstvom; že pragmaticky zastali pri odsúdení súčasných metód masmédií, osobitne televízie.

Kritika propagácie paranormálna a pseudovied vedie ku kritike nadprirodzena

Vo svojej snahe odhaľovať pseudovedu žiada americká Rada pre čestnosť masmédií od televíznych producentov, aby programy dokumentárneho typu o paranormálnych témach zreteľne označovali ako zábavu alebo fikciu; dáva im k dispozícii expertov na diskusie okolo okrúhleho stola; žiada redakcie denníkov a časopisov, aby vedľa horoskopových stĺpcov uverejňovali varovanie, že tieto veci neslobodno brať vážne, že sú na pobavenie; používa „mediálnych strážnych psov", ktorí sústavne sledujú všetky programy a nabádajú producentov k zodpovednosti.

Ak sa v súčasnosti ozýva viac-menej hlasná kritika niektorých tém paranormálna a pseudovedy, ktorých rozšírenie má škodlivý účinok na blaho spoločnosti, spravidla sa pri tých istých alebo podobných témach pestovaných v rámci náboženstva tolerantne poukáže na ich nadprirodzený charakter a kritika zastane na polceste. Ako keby to u nás neboli témy pre kritických skeptikov, ktorí sa zo zásady upisujú svetskej skepse a vyhýbajú sa akejkoľvek kritike náboženstva, len aby ich niekto neoznačil za agnostikov alebo nebodaj ateistov. Nepovažujem to za správne. Ak upozorňujeme na šírenie satanizmu medzi mladými ľuďmi, musíme z toho viniť nielen masmédiá, t.j. filmy, televízne programy a knihy, ale aj učenia náboženstiev, napr. exorcizmus katolíckej cirkvi a existenciu diablov (anjelov) a pekla v talmude, biblii aj koráne. Takýchto paralel by sa dalo nájsť veľa a nakoniec by sa ukázalo, že atmosféra Aktov X je veľmi podobná atmosfére vo veľkonočnom alebo vianočnom kostole - a má mať na myseľ mladého človeka rovnaký vplyv: presvedčiť ho, že je to tak, ako sa mu to podáva; že to má brať ako večnú pravdu, ako slovo božie.

Z kritiky paranormálna a pseudovedy vyplýva kritika nadprirodzená; niet dôvodu zastať na polceste.   ?

Katolícka doktrína o reprodukčnom zdraví

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Maličkosť, pri ktorej ide o všetko

Pri diskusii o práve ženy slobodne sa rozhodnúť o interrupcii u nás, na Slovensku, bude dobre pripomenúť si, aká je v tomto ohľade situácia vo svete, resp. špeciálne v katolíckom svete - a veľa vecí sa naraz objasní.

Hans Küng, významný švajčiarsky teológ, raz povedal, že z hľadiska rímskokatolíckej cirkvi sa problém antikoncepcie nedá vyriešiť do tých čias, kým sa nevyrieši problém pápežskej neomylnosti. Na prvý' pohľad to každého zarazí: Kde je tu súvislosť?

Netreba veľa vysvetľovania, že antikoncepcia úzko súvisí s interrupciou; hoci to nie sú v podstate teologické problémy, katolícka viera oboje prísne zakazuje; sú to čiastkové problémy reprodukčného zdravia. Politické strany, ktoré majú vo svojom názve „kresťanská", a myslí sa tým „katolícka", musia zastávať oficiálne stanovisko katolíckej cirkvi, t.j. Vatikánu. Požiadavky KDH sa navlas kryjú so stanoviskom Vatikánu. Ak chceme toto stanovisko pochopiť, musíme ísť do minulosti.

Viac ako tisíc rokov mal Vatikán okrem morálnej aj svetskú moc - nakoniec aspoň na určitom území v strednom Taliansku. Renesancia, ale najmä osvietenstvo jeho morálnou mocou veľmi otriasli, no a americká a francúzska revolúcia jej dali ešte citeľnejšie rany; Napoleon odvolal dvoch pápežov, ktorí sa mu znepáčili. A keď roku 1870 „Pápežské štáty" celkom zanikli, stanúc sa súčasťou Talianskeho kráľovstva, keď sa pápež stal „vatikánskym väzňom", zdalo sa istým, že mocné pápežstvo zanikne. Vytvorila sa situácia, keď bolo treba uvažovať, kde by sa dal objaviť nový prameň moci pápeža.

Dogma o pápežovej neomylnosti

Pius IX. zvolal r. 1869 Prvý vatikánsky koncil a na ňom v spolupráci s vplyvnými konzervatívnymi kardinálmi dohovoril a r. 1870 vyhlásil brilantnú dogmu o pápežovej neomylnosti pri vyhlasovaní dogiem ... Vtedy vraj pápež hovorí z božieho poverenia a nemôže sa mýliť. (Pochop to, kto môžeš!)

Rímskokatolíci môžu mať na tomto podklade istotu, že božia vôľa a učenie ich pápeža sú identické; ak sa budú podľa toho chovať, majú nebo isté. Tento koncept sa stal vskutku veľmi atraktívnym a - odhliadnuc od disidentov, napr. 55 nemeckých a švajčiarskych biskupov, ktorí na znak protestu odišli z koncilu aj z Ríma a založili „starokatolícke cirkvi" absolútna väčšina veriacich sa s ním zmierila.

Dogma o neomylnosti dáva do rúk Vatikánu obrovskú moc priamej kontroly nad každým jednotlivcom, ktorý chce byť členom katolíckej cirkvi, a to bez ohľadu na štátne hranice; nepriamo sa pod túto kontrolu dostávajú všetci občania v štátoch, kde majú moc v rukách katolíci. Vatikán stratil priamu svetskú moc vladára nad určitým územím, resp. nad vládou v určitej oblasti, ale doktrínou o neomylnosti získal moc psychologického prinútenia jednotlivcov konať tak, ako si on praje. Táto koncepcia fungovala sto rokov.

Už v roku 1870 však časť katolíckej inteligencie spoznala, že raz v budúcnosti tento princíp povedie k autodeštrukcii (samozničeniu) inštitúcie celej cirkvi. Rozmýšľajúci ľudia - teda aj vysoko vzdelaní hodnostári katolíckej cirkvi, si už vtedy vedeli uvedomiť, že časy sa raz zmenia, ako sa v minulosti vždy menili, aj keď v tejto súvislosti neradi používali nenávidené slovo „vývoj". Čo a ako sa zmení, to sa nedalo ľahko, resp. vôbec predvídať, ale bolo isté, že raz nastane situácia, keď nebude možná zmena učenia (= pápežovho výroku) bez uznania, že tu zlyhala doterajšia neomylnosť (a či bude budúci názor správny, to ukáže až ďalšia budúcnosť). Zmena učenia bude raz taká nevyhnutná a významná, ako vtedy, keď išlo o prevratné zistenie, že Zem sa krúti okolo Slnka, a nie naopak; že komplexný život sa vyvinul postupne z molekuly cez jednoduchú bunku, a nie že boh stvoril Adama a z jeho rebra urobil Evu; atď. Strata vierohodnosti povedie do slepej uličky, k automutilácii (sebapoškodeniu) a ťažká strata vierohodnosti k pádu do priepasti, k nevyhnutnej autodeštrukcii rímskokatolíckej cirkvi. Slepou uličkou sa už niekoľko rokov ukazuje byť napr. v otázke reprodukčného zdravia - antikoncepcia a interrupcia.

V roku 1968 vydal pápež Pavol VI. encykliku Humanae vitae, obsahujúcu dogmy, ktorými naveky vylúčil možnosť zmeny stanoviska cirkvi ku kontrole reprodukčného zdravia, resp. všetkých zákazov v tejto súvislosti, ktoré poznáme a o ktorých sa toľko hovorí.

Tí, čo navrhli a odhlasovali dogmu o pápežovej neomylnosti pred viac ako sto tridsať rokmi, nemohli predvídať populačnú explóziu druhej polovice dvadsiateho storočia. Ich už vtedajší kritici, predvídajúci slepú uličku (čo aj nevedeli akú), však mali pravdu: dnes žije na svete vyše 6 miliárd ľudí, ďalší rapídne pribúdajú a za krátkych päťdesiat rokov to bude deväť miliárd - mnohí dnes žijúci sa toho dožijú! Životné prostredie sa nevídane degraduje, energetické zdroje sa míňajú, atď. - takto to nemôže ísť ďalej, populáciu treba kontrolovať. Keďže však cirkev nemení svoje stanovisko, škodí si, lebo stráca dôveryhodnosť a tak sa dal do pohybu proces jej sebazničenia.

U nás to zatiaľ mnohí nevidia, lebo ich oslepuje stavba (zbytočných) kostolov (napr. toho v Spišskej Novej alebo Karlovej Vsi) a porušuje sa ústavný zákon o neutralite štátu (napr. prebytkom katolíckych sviatkov, ako je ten Sedembolestnej patrónky Slovenska). Na západe však existujú čísla, ktoré hovoria inou a jasnou rečou, ako pre stratu vierohodnosti cirkev krváca - hlavne pre jej stanovisko v otázke kontroly reprodukčného zdravia:

1. V roku 1965 bolo v amerických seminároch 42.000 mladých adeptov kňazstva; od tých čias sa počet (matričných) katolíkov v USA skoro zdvojnásobil, ale seminaristov je menej ako 6.000.

2. Priemerný vek mníšky v USA je 65 rokov, 3 % sú mladšie ako 40 rokov, 35 % je starších ako 70 rokov.

3. Polovina amerických kňazov vyzlečie reverendu prv, než idú do penzie. (Chce ma niekto presviedčať, že americké pomery raz nezavládnu aj u nás? V tejto súvislosti s ním nebudem súhlasiť; ale teraz ide o niečo iné.)

Ide o to, že cirkev síce vidí dôvody zmeniť svoje stanovisko vo veci antikoncepcie a interrupcie, ale súčasne vie, že to pre dogmu o neomylnosti nemôže urobiť. Zmena stanoviska vo veci kontroly reprodukčného zdravia by okamžite viedla k otázke o iných možných omyloch pápežského učenia, napr. v otázke rozvodu, homosexuality, celibátu, kňažiek, cirkevných škôl, antropotechník atď.

Ak ide o dogmu o neomylnosti, ide o prežitie samotného pápežstva ako morálnej a svetskej politickej moci. Cirkev trvá na tom, že pápež, sám, aj keby sa proti nemu postavili všetci jeho kardináli!, rozhoduje o tom, čo je morálne. Civilné zákony však vo všetkých (resp. skoro všetkých, tak málo je výnimiek) vyspelých štátoch legalizovali napr. antikoncepciu a interrupciu, čím usvedčili pápeža, že asi nemá pravdu, resp. nevídane nechali zapochybovať o jeho autorite. Tak vznikla dilema, ktorá vyvoláva zúfalé činy Vatikánu: vidiac blížiacu sa katastrofu, chová sa ako poranené zviera.

Na celom svete sa mieša do demokratického procesu tvorby zákonov lobovaním pre ustanovenie zákonov proti interrupcii, antikoncepcii a kontrole reprodukčného zdravia, ako o tom svedčí množstvo informácií v dennej tlači. Jedno je pri tom zaujímavé: len legálne interrupcie tlačia cirkev a jej verných. V Latinskej Amerike, kde je ilegálnych interrupcií trikrát viac ako v štátoch, kde je zákrok legálny, biskupi o nich vôbec nehovoria.

V roku 1995 vydal pápež Ján Pavol II. encykliku Evangelium vitae, v ktorej otvorene napadol princípy liberálnej demokracie a otázku legitimity demokratických vlád. Poúča katolíkov, svojich veriacich, aby neposlúchali civilné zákony, ktoré on považuje za nelegitímne a prikazuje im vernosť pápežskému učeniu, aj keď ju treba zaplatiť životom. Je to dlhé čítanie, až 105 sekcií, a niektorými z nich ilustrujeme aj nasledujúci článok Nezastať na polceste. Podrobne ich uvádza S.D. Mumford vo Free Inquiry, (č. 1, 2000). Pozrime sa na pár príkladov:

  • Zákony, ktoré povoľujú interrupciu a eutanázii sa protivia dobru jedinca i spoločnosti; ako také nemajú juristickú platnosť (č. 72).

  • Interrupcia a eutanázia sú zločiny, ktoré nemôže legitimovať nijaký ľudský zákon. Svedomie nikoho nenúti, aby poslúchal také zákony. Miesto toho je tu zásadná povinnosť postaviť sa proti nim z dôvodu odporu svedomia (č. 73).

  • Z poslušnosti voči Bohu sa rodí odvaha a sila odporovať nespravodlivým ľudským zákonom. Sila a odvaha tých verných synov a dcér cirkvi, čo sa radšej nechajú zatvoriť a riskujú smrť, vyznačujú vieru svätých (č.73).

  • Kresťania nemajú ani formálne dovolené spolupracovať na praktikách, ktoré sa protivia božím zákonom, a to ani vtedy, ak sú tieto praktiky dovolené civilnými zákonmi. Z morálneho hľadiska nikdy nie je dovolené formálne spolupracovať so zlom. Túto spoluprácu nemožno ospravedlniť odvolaním sa na slobodu alebo na fakt, že to civilný zákon povoľuje (č.74).

  • Demokraciu neslobodno schvaľovať do tej miery, že sa stane náhradou za morálku alebo liekom pre nemorálnosť. Zásadne je demokracia „systém", teda prostriedok, a nie cieľ. Jej „morálna" hodnota nie je daná automaticky, ale je závislá od jej konformity s morálnym zákonom (č. 70).


Komentáre k tejto encyklike mali veľavravné titulky: „Brániť život, aj keď to vedie k smrti", „Aj za cenu mučeníctva", „Mučeníctvo je svedectvo pravdy", „Pápež nás vyzýva bojkotovať nespravodlivé zákony" atď.

Nie veľa ľudí má takýto názor na mučeníctvo. Keď ho podstupujú fanatickí mohamedáni, väčšina z nás ich odsudzuje ako náboženských extrémistov, fundamentalistov - prečo by sme mali niečo také obdivovať u katolíkov?

Vo všetkých vyspelých západných štátoch si katolícka cirkev vypracovala dlhodobý plán obrany a záchrany dogmy o pápežovej neomylnosti a všade je jeho podstatnou časťou tzv. boj za život, t.j. boj proti kontrole reprodukcie, proti interrupcii a antikoncepcii. V USA je to tzv. biskupský pastorálny plán, v rámci ktorého sa tam katolícka cirkev zmocnila Republikánskej strany. V posledných rokoch nám veľmi názorne predvádzala svoje výčiny, vrcholiace pokusom o impeachment prezidenta Clintona, najväčšieho zástancu slobodnej voľby žien medzi americkými prezidentmi, keď všetkých 13 žalobcov v senáte boli republikáni, známi svojím zamietavým stanoviskom k interrupcii. Viedli ich zúrivý rímskokatolík Henry Hyde a ďalší katolík, advokát Dávid Schippers, otec 10 detí, obidvaja držitelia vysokých vatikánskych vyznamenaní za účinnú pomoc cirkvi.

Aj náš slovenský zákon o interrupcii považuje katolícka cirkev za zákon, škodlivý jej záujmom. Myslí si, že zníženie počtu interrupcií by jej osožilo. Obmedzenie prístupu k interrupcii okrem cirkvi nikomu neosoží - ale mnohým veľmi škodí. Vezmime si napríklad povinnosť informovať v prípade nedospelosti dievčaťa rodičov - mnohým mladým ženám to spôsobí nenapraviteľnú ujmu na duševnom vývoji i na telesnom zdraví. Niektoré aj umrú: radšej volia samovraždu, ako by sa mali zveriť bigotným rodičom. Iné sa dajú na cestu ilegálneho potratu a odnesú si z toho poškodenie zdravia na celý život. Môže sa pripustil' takáto obeť mladých žien, z ktorých mnohé nebudú ani katolíčky, len preto, aby pár starých mužov v Ríme pocítilo uspokojenie, že v ďalekej Bratislave sa „demokracia obohacuje ozajstnými morálnymi hodnotami"?

Nepochybujem, že Konferencia slovenských biskupov už dávno vypracovala americkému podobný náš biskupský plán boja za záchranu dogmy o pápežovej neomylnosti. Má sa to diať aj cestou boja proti legalizovanej interrupcii. Z moci svojho postavenia v spoločnosti sa naši biskupi rozhodli, že je ich úlohou štylizovať zákony, ktoré budú chrániť katolíckych veriacich pred hriešnymi činmi, v tomto prípade potratmi. Čo tam po občanoch iných vierovyznaní a bez vyznania! Výkonným orgánom v tomto boji je na pôde NR SR na prvom mieste KDH a hrotom útočného oštepu poslanec Augustín Marián Húska.

Som rád, že doterajšia diskusia v Pravde o práve ženy na interrupciu svedčí o zdravom rozume mojich krajanov, radových občanov nášho štátu. Kiež by tak opakovane dopadli aj hlasovania v NR SR. Nech si rímskokatolícka cirkev rieši problém pápežovej neomylnosti vo svojich kostoloch, na farách a na konciloch - ale nech s ním nechodí do nášho Snemu. ?

Naučil som sa žiť s tým, že ma kritici popravujú

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rolf Hochhuth

Kde sú autori s celosvetovým pôsobením?

Znamená nová hra Rolfa Hochhutha zaručené škandály a materiálové bitky? Dramatik Rolf Hochhuth o švajčiarskej referendovej kultúre, americkej obrane raketami proti raketám a penetrantnej neškodnosti súčasného divadla.

Interviewovali Gunhild Küblerová a Julian Schütt

Weltwoche: V posledných desaťročiach nebol ani jeden autor strašnejšie roztrhaný kritikmi ako Vy. Ako to, že ostávate veselý?

Rolf Hochhuth: Nikdy v živote som nemal taký potlesk ako pred pár dňami po prednáške vo weimarskom Národnom divadle, keď som zanôtil oslavnú pieseň na Švajčiarsko.

Preto Vám tlieskali?

Standing ovations. Rozviedol som skutočnosť, že tri štvrtiny švajčiarskych voličov sa rozhodli proti okamžitým rozhovorom o vstupe do EÚ a že vo Švajčiarsku má vo všetkých vážnych otázkach posledné slovo nie vláda, ale ľud. Proti tomu som postavil správu, že prezident Nemeckej spolkovej banky Ernst Welteke osobne potvrdil, že 60 percent Nemcov vehementne odmieta likvidáciu ich D-marky od 1. januára 2002, ale nik sa ich na nič nepýta. Položil som otázku: Prečo sa prísne zdráhajú rozlúčiť sa so svojou štátnou menou v prospech eura nielen Briti, ktorí nikdy neprehrali nejakú vojnu, ale aj hospodársky tí najmúdrejší, Švajčiari?

Že hospodársky najmúdrejší? Veď tí ešte stále cestujú vlakom a nevedia nič o skupine Sair (donedávna Swissair)!

Môžem to doložiť? Keď som po prvý raz prišiel do Bazileja, dostal som za 200 DM ešte 226 SF. Dnes dostanem za 200 DM len 155 SF. Vy nemáte dialničný poplatok, ani nerasty, ani ťažký priemysel, a predsa ste dokázali tento menový umelecký kúsok. Dvadsaťšesť percent svojich zamestnancov si privádzate z cudziny a platíte im mzdy, o ktorých by doma len snívali.

Nebojíte sa nikdy, že Vám budú tlieskať zo zlej strany?

Chcem tým povedať, že Nemec sa bojí zrušenia marky tak, ako sa Švajčiar bojí zrušenia svojich základných demokratických práv. My však nemáme tú báječnú referendovú kultúru, ako ju poznajú Švajčiari. Samozrejme, priama demokracia sa musela vybojovať. Nikomu ju vláda nedaruje. Ale čo sa deje u nás? Prizeráme sa, ako Schröder poslušne plní vôľu (svojho predchodcu) Kohla a ide zrušiť našu marku.

Ak budete ďalej pokračovať tak euroskepticky, pozve Vás Christoph Blocher za trest na najbližšie stretnutie na Albisgütli.

Protivníci EÚ sú predsa ctihodní ľudia. Ostatne, vo Weimare som dal svojej prednáške názov „Reč - svetová mocnosť alebo de Gaulleova Európa vlastí stačí!"

Brojili ste za rozpustenie NATO, ktorá vraj splnila svoju historickú úlohu rovnako ako Waršavská dohoda a dnes má Američanom predovšetkým financovať ich program na ozbrojenie vesmíru. Váš nový divadelný kus „Hitlerov Dr. Faust" pojednáva o Hermannovi Oberthovi, pionierovi raketového výskumu a vďaka Bushovým oživeným plánom na obranu proti raketám vo vesmíre sa stáva aktuálnym. Bude teda predsa len uvedený?

Obertha možno naozaj označiť za pioniera SDI. A poukázanie na divadelnú hru je len zdanlivo odbočenie od našej predošlej témy. Veď tento prezident, ktorý vôbec nepozná rozpaky a ako guvernér Texasu považoval aj popravy sto päťdesiatdva ľudí za šesť rokov svojho úradovania za prijateľné, spoluvládne aj nám a vnucuje nám celé toto šialenstvo SDI. V „Hitlerovom Dr. Faustovi" ide práve o zásadnú otázku, ako ďaleko smú ísť štátu po ruke vedci, ktorých si štát platí. Premiéra bude v septembri v divadle Schlossparktheater.

Vaši kritici Vám vytýkajú, že ste v prvom rade génius „marketingu seba samého"; že ste museli silno priplácať, aby Vás ešte hrali.

Áno, áno, som vykričaný ako žralok nehnuteľností, ktorý kúpil niekdajší Brechtov domov (BE, divadlo Berliner Ensemble). Skutočnosť je taká, že pôvodná majiteľka, ktorá musela ujsť pred nacistami, nechcela odkázať toto divadlo mestu, ktoré bolo tak veľmi zapletené do holokaustu. Teraz patrí nehnuteľnosť Holzapfelovej nadácii, pomenovanej po mojej matke. Mne osobne nepatrí v BE ani tehla a ani tam nesmiem nič zmeniť. Okrem toho som týmto záväzkom pripravil svoju rodinu o väčšiu časť dedičstva.

Máte však právo počas letných prázdnin inscenovať na javisku svoje vlastné drámy. Okrem toho sa musí každý rok uvádzať Váš „Zástupca" na pripomenutie deportácie berlínskych židov.

Tohto roku nemám peniaze na letné predstavenia. Ale s „Hitlerovým Dr. Faustom" a „Zástupcom" sa predsa budú v Berlíne hrať moje dve drámy.

Od sporu o BE sa Vaši priaznivci obávajú, že si sám a dobrovoľne ramponujete svoje miesto v dejinách divadla.

Ach, viete, naučil som sa s tým žiť, že ma recenzenti zas a zas marciálne popravujú. Preto nechávam svoje hry vyjsť najprv ako knihy, aby si obecenstvo mohlo vytvoriť mienku nezávisle od intendantov a kritikov. To kritikov zaujatých proti mne dvakrát jeduje: Môžu si písať, čo chcú, moje hry sa publiku aj tak páčia.

Bažia masy ešte stále po divadle ako po mieste odhaľovania?

Ak to už tak nie je, vina leží na vládcoch divadla, nie na publiku a ani na politikoch. Keď som bol vo Weimare, bol som sa pozrieť na Čechovovho „Strýka Váňu" - čo iné som mal vo Weimare robiť? Cez prestávku sme však odišli jesť. Samozrejme nemá dnes nikto potenciál písať hry ako ich písal Čechov. Ale postupne ich poznávame: tá ich prenikavá neškodnosť pri kritizovaní spoločnosti! Je to autor, ktorý sa v nemeckých krajoch hrá najviac. Čechova možno totiž hrať na idiotský isto. Javiská sa vzpierajú odvážnym a nepohodlným hrám dneška. Prečo nehrajú najnovší kus Arthura Millera o Čiernom piatku 1929? Ten ide veľmi pod kožu. Ide v ňom o nezamestnanosť a divadlá s nemeckou rečou sa vyhýbajú pálčivým témam.

Teda radšej Marthalerovi milo melancholickí alkoholici, ktorí toho veľa nenahovoria, ako šťavnatý O'Casey so sociálnym nádychom?

Alebo sa pozrite na autora ako Max Frisch, ktorý sa už nevyskytuje na našich javiskách. Keď som pred pár rokmi posledný raz videl jeho „Andorru", veľmi sami to páčilo. Kritik Stumm z Bazileja nás potom poučil, že je to teda veľmi zlá hra. Veľmi dobre sa pamätám na svoju nástupnú návštevu u Frischa, bolo to pár rokov po „Zástupcovi". Pýtal sa ma, kde bude mať premiéru môj najnovší kus. Menoval som mu režiséra a mesto. Začudoval sa: „Po vašom svetovom úspechu to chcete nechať hrať len na jednom javisku? Zničia vás. To vám vydavateľ nesmie urobiť! Útočiacu svorku treba rozdeliť!'' Na Frischovu radu sa potom hralo v piatich mestách naraz. Jeho prognóza bola správna: Roztrhali ma. Ale mali sme 74 000 návštevníkov pri 75 predstaveniach, boli by sme to mohli hrať večne. Nemeckí kritici reagovali aj tak bez milosti. A keby neboli bývali podpísané zmluvy s Londýnom a Broadwayom, boli by ma zavraždili.
Vtedy, v roku 1967, sa predsa ešte hrali sociálne kritické hry ako na bežiacom páse. Ale aj napriek tomu sa už vtedy kritika sprisahala proti vám?
Max Frisch múdro predpovedal: Krajania neodpúšťajú svetový úspech.

Ktorých krajanov máte teraz na mysli? Cítite sa doma väčšmi v Bazileji alebo v Berlíne?

Som Nemec, ale žijem striedavo v Berlíne a od 38 rokov tu v Bazileji. S týmto mestom ma spájajú silné pocity vlasti.

Ste častý hosť Bazilejského divadla, odkedy tam pracujú mladí herci pod vedením Štefana Bachmanna?

Už večnosť som nič nevidel. Dúfam, že zachytím „Nibelungov" od Hebbela, tých som si pevne predsavzal. Ale vráťme sa k bydlisku a právu bývať. Rozprával som vám tú historku o Curdovi Jürgensovi? Keď uvádzali v Salzburgu „Smrť poľovníka", práve som svojej prvej žene prenechal náš dom. Tu na mňa kričí cez stôl Jürgens: „Hochhuth, vy somár, kedy si konečne kúpite dom, kde aj vy budete mať právo bývať?" To bol chlapík, ten Jürgens. Takých už niet. Nemáte aj vy dojem, že politici a spisovatelia požívali voľakedy celkom inú vážnosť? Asi to nie je len subjektívny dojem alebo znak starnutia: myslím si, že dnes neexistuje autor s objektívne merateľným svetovým pôsobením.

My by sme o jednom iste vedeli. Kto číta Hochhutha, tomu sa demonštruje, že dejiny robia silné indivíduá. No potentné identifikačné predlohy majú iste lepšie prijatie u publika ako u terajších režisérov.

V silných osobnostiach sa takrečeno zhusťuje duch času. Neviem, ako inakšie by sa ten nechal v divadle zachytiť. Aj mýtické figúry alebo hrdinovia dejinného diania ako Paul Grüninger alebo švajčiarsky atentátnik na Hitlera Maurice Bavaud zapadnú do zabudnutia, ak sa ich niekto neujme.

Spisovateľ Rolf Hochhuth sa však rovnako vášnivo zasadzuje za bojovné povahy ako Ernst Jünger, ktorí sa počas nacistickej éry chovali menej hrdinsky.

Jünger by bol mohol urobiť v Tretej ríši kariéru. Dostal najvyššie pruské vyznamenanie za svoju báječnú udatnosť pred nepriateľom ako najjednoduchší, najmenší sraľo v prvej svetovej vojne. Predstavte si to: Ten mládenec mal sedemnásť úplných priestrelov (vstupná aj výstupná rana). Oceľovú helmu s dvomi stopami po strelách si zachoval na pamiatku. Takáto udatnosť silne zapôsobila na slobodníka Hitlera. Ale Ernst Jünger sa ako slobodný duch vedome odtiahol od nacistov. „Na mramorových útesoch" (Auf den Marmorklippen) sa dá čítať ako kniha odporu. Aj „Strahlungen" (Žiarenia), zápisky z Paríža, považujem za grandiózne.

Myslíte na Jüngera, dôstojníka obsadzovacej armády v Paríži, ako s pohárom sektu v ruke líči bombardovania?

To sa chcel len vystatovať, že pri leteckých poplachoch neutekal do pivnice ako normálni ľudia. - Nepáči sa mi, ako prísne sa dnes post festum posudzujú veľkí a najväčší ľudia tých čias, ako keby boli museli do detailov vedieť, čo sa deje v Osvienčimi.

Čo iné ostáva robiť mladším historikom?

Myslím si, že historické drámy a knihy nemôžu byť v súlade so skutočnosťou, lebo atmosferílie, to banálne vo vtedajšom každodennom živote, už vôbec nepoznáme. Mám takúto spomienku: Američania boli už desať dní v mojom rodisku Eschwege, a moja teta mohla ešte stále telefonovať so svojím synom, ktorý pri Štetíne nalietaval proti postaveniam spojencov. Na druhej strane treba si vedieť predstaviť tú ďalekosiahlu, pre mňa za mňa amorálnu ľahostajnosť Nemcov. Keď má človek každé ráno len jednu otázku: Príde dnes konečne nejaká správa, že žije môj muž, môj syn? - vtedy sa stáva skaza iných - napr. Židov, ktorých z mesta odviezli - periférnou záležitosťou.

Možno ešte zaprisahať staré časy, ako to nedávno urobil Martin Walser vo „Vodotrysku" (Ein springender Brunnen)?

Len som to prelistoval. Vidí sa mi, že je to subjektívne čestná kniha. No ťažkosti pretrvávajú.

Ktoré?

Nuž, že aj Hitlerovci z dnešnej perspektívy vyzerajú trochu inakšie. - Nikdy to nezabudnem: Za pár týždňov po obsadení Eschwege Američanmi sme mohli opäť do kina. Ukazovali sa týždenníky spojencov. Bol to pre mňa úžasný zážitok: Eisenhower, hlavný veliteľ najsilnejšej armády sveta, išiel plačúc po Buchenwalde.

Vtedy vám spadli šupiny z očí. Patríte k autorom, ktorých stvárnila vojna a ktorí neúnavne šíria osvetu. Aj keď o pokroku v priebehu dejín pochybujete.

Pokrok v morálnom zmysle neexistuje. Pokrok existuje len v technike a pri zubných protézach.

Prameň: Rolf Hochhuth, Gunhild Küblerová a Julian Schütt, Die Weltwoche, č.12, 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia: V pazúroch humanistov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Stanko Cerovic: Dans les griffes des humanistes (V pazúroch humanistov), collection „Sisyphe", Castelnau-le-Nez, 317 s., 2001.

Kniha o vojne NATO proti Juhoslávii na jar 1999 sa neobracia na tých, čo pod kepienkom štátnych suverenít ospravedlňovali zločiny srbských nacionalistov, ani na tých, čo z antiimperializmu sú ochotní dať Miloševičovi titul „revolucionára".

Cerovic je novinár čiernohorského pôvodu, šéfredaktor srbsko-chorvátskeho vysielania Radio France Internationale. Dlhé roky bol v opozícii proti titovskému socializmu a potom proti nacionalistickému populizmu Slobodana Miloševiča.

„Len disidenti tých čias vedia, čo pre nás vtedy znamenal Západ: pre jeho hodnoty sme boli ochotní riskovať život,"

rozoberá dlhý boj srbských demokratov proti vládcom Belehradu, prejavujúci sa aj výzvami o pomoc Západu, ktoré neboli nikdy vyslyšané.

„Volali sme po intervencii, aby sa udržala integrita Juhoslávie a aby sa predišlo vojnám - neskôr, aby sa zastavili."

Ako záver snáh celej generácie vyznieva analýza príčin, prečo bombardovania jari 1999 nemali nič spoločné s tými dávnymi želaniami. Rozbor pôsobenia audiovizuálnych médií a ich skriveného pohľadu na skutočnosť vedie k ich obžalobe z podvodu: prečo sa po udalostiach v Bosne-Hercegovine, ktoré mali znaky genocídy, predstavovala aj situácia v Kosove ako genocída, keď ňou nebola?

Cerovic prišiel do Belehradu v predvečer bombardovania autobusom z Budapešti, lebo letecké spojenia boli už zastavené a autobusom pokračoval v ceste bombardovanou krajinou do Čiernej Hory. Dni a týždne pozoroval krajinu, srbskú spoločnosť a seba samého Nezdráha sa formulovať zarážajúce konštatovania typu „juhoslovanská armáda sa chovala skôr dobre" a ako prichytený pri čine dodáva:

„Toto priznanie vyslovuje človek, ktorý celý svoj život považoval juhoslovanskú armádu za jednu z najhorších inštitúcií, aké poznal."

Možno nesúhlasiť so všetkými analýzami histórie Kosova a Srbov, ani s dôvodmi bombardovaní, no aj tak je kniha neoceniteľným svedectvom udalostí na jar 1999 v Srbsku. Ešte viac zaváži ako denník angažovaného intelektuála, konfrontovaného s radikálnou skúsenosťou modernej vojny. V tejto súvislosti zaujme citát básnika Mandelštama, ktorý na margo „humanitárnych" rečí šéfa stalinskej polície svojho času napísal:

„Nevedel som, že žijeme v pazúroch humanistov."

Prameň: Jean-Arnault Dérens, Dans les griffes des humanistes, Le Monde diplomatique, č. 565, s.35, apríl 2001.

Prírodné zákony – Sprievodca pre skeptika

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Zoran Pazameta

Znalosť základných prírodných zákonov je esenciálna pre každé skeptické podujatie. Tu sa predkladá ich stručný rozbor tak, že sa im dá rozumieť- a vysvetliť ich iným - bez predbežných špeciálnych vedomostí.

Každý, kto študoval fyziku (vedu o prírodných zákonoch) vie, aká skľučujúca je úloha naučiť sa filozofický a matematický naturalizmus potrebný na pochopenie, vyjadrenie a používanie prírodných zákonov. Situácia sa komplikuje tým, že niektoré z týchto zákonov sú stále „vo vývoji" - vo vedeckej komunite sa o nich diskutuje. Okrem toho existujú dnes dva základné prístupy k štúdiu prírodného sveta (kvantová teória a Einsteinova fyzika), postavené na úplne odlišných základných predpokladoch (Sachs 1988). Našťastie v makroskopickom („reálnom") svete, ktorý je predmetom tohto článku, nám fyzika odhalila rozhodné pravidlá, podľa ktorých sa všetko v prírode deje - pravidlá na určenie, čo je fyzicky možné a na vylúčenie toho, čo je nemožné. Týmto zákonom dôverujeme, pretože pri všetkých pozorovaniach a experimentoch, ktoré sa dosiaľ urobili (a ďalej robia), sa nikdy nezistila výnimka; to značí, že predstavujú najlepšie vysvetlenie prírodného sveta, aké dnes máme k dispozícii. Na tomto mieste sa môže niekto spýtať: Prečo existujú tieto zákony a prečo sú také dôležité? Odpoveď na túto otázku leží mimo dosahu vedy; vieme len to, že prírodné zákony vieme identifikovať, vieme pozorovať ich účinky a vieme ich použiť na vysvetlenie a predpovedanie prírodných javov. To je to, čo mal na mysli Einstein pri svojom chýrnom konštatovaní:

„Najnepochopiteľnejšia vec o vesmíre je pre mňa to, že sa dá pochopiť."

Dá sa povedať, že najzákladnejší z týchto zákonov sformuloval sám Einstein; nie je to zákon o správaní sa prírody, ale skôr o prírodných zákonoch ako takých.

Princíp univerzálnosti

Princíp univerzálnosti hovorí, že prírodné zákony musia platiť rovnakým spôsobom všade. To značí, že sú objektívne; nezáleží na tom, kto robí pokus, alebo kde ho robí, za rovnakých podmienok musia vyjsť rovnaké výsledky. To značí, že naše znalosti, povedzme, biológie, chémie a prírodných síl v našej časti vesmíru nám umožňujú odhadnúť možnosti a hranice života a cestovania v iných oblastiach vesmíru. Keďže rýchlosť svetla (c v rovnici E = mc2) je hranica rýchlosti pre pohyb a šírenie signálov tu, u nás, je (extenzívne potvrdenou) hranicou aj všade inde; nezáleží na tom, aká vyspelá vesmírna technológia môže existovať na iných svetoch, ich obyvatelia budú stále odsúdení cestovať cez ďalekosiahle rozlohy medzihviezdnych priestorov tisíce až milióny rokov, vždy pri rýchlosti menšej ako c, ako my. A čo sa týka „červíkových chodieb", týchto hypotetických skratiek cez vesmír, to sú číre teoretické abstrakcie zaťažené konceptuálnymi nejasnosťami - vrátane porušenia viacerých zákonov, o ktorých bude reč, ako aj neprekonateľných praktických ťažkostí.

Princíp kauzálnosti

Kauzálnosť (príčinnosť) stanoví, že každý účinok musí mať príčinu, a táto existuje predtým, ako vyvolá účinok. Rodičia sa musia narodiť pred ich deťmi; nemôžu sa narodiť po nich. V Einsteinovej fyzike platí príčinnosť vo všetkých oblastiach prírodného sveta, ale kvantová teória pripúšťa porušenie mikrokauzálnosti na (mikroskopickej) úrovní kvánt. V našom makroskopickom svete platí kauzalita absolútne. To je dôležitá príčina, prečo je cestovanie v čase nemožné; ísť dozadu v čase totiž znamená prevrátiť naspäť každý prípad príčiny a účinku, a to v celom vesmíre, a medzi vtedy a teraz. Okrem samozrejmých praktických ťažkostí by to znamenalo porušenie iných základných prírodných zákonov - napr. zákona záchovy (pozri ďalej) - keby sa nemalo vrátiť späť aj cestovateľovo narodenie (alebo iná špecifická udalosť). Je pravda, že riešenie niektorých rovníc pre cestovanie pri rýchlostiach vyšších ako c dovoľuje prevrátiť späť smerovanie času, ale fyzikálne to nemá zmysel, pretože častice, ktoré by mohli existovať v takom svete - volajú sa tachyóny - nie sú reálne; majú len imaginárnu hmotu!

Dôležité je pamätať si, že vzťah medzi príčinou a účinkom musí byť oprávneným dôsledkom prírodného zákona. Pseudoveda často zneužíva bezvýznamnosti (ako napr. jednoduchú náhodnú zhodu) na vyvodenie súvislosti a potom zavedie do hry nepreveriteľné (a preto vedecky jalové) nadprirodzené agens, ktorým naivne spojí príčinu a účinok.

Treba tiež pripomenúť, že systém, ktorý je príliš komplikovaný, než aby sa dal modelovať na vzťah príčiny a účinku (napr. priestor plný molekúl vzduchu), sa obyčajne študuje za použitia štatistiky a pravdepodobnosti. Tento prístup dostal názov „matematická teória nevedomosti" (Kline 1964), pretože ho používame tam, kde nemôžeme sledovať (teda nepoznáme) fyzikálne správanie sa každej častice tohto systému. Štatistické spracovanie obíde podrobnosti toho, ako pôsobia prírodné zákony na každú jednotlivú časticu, a dá nám informáciu o stave celého systému; je to teda skôr opis ako vysvetlenie. Skúmame také aj systémy, pretože správanie sa každého ich komponentu je stále riadené tými istými prírodnými zákonmi ako celý ostatok univerza.

Zákon extrému

Zákon extrému stanoví, že každý prírodný proces pôsobí smerom extremizácie (maximalizácie alebo minimalizácie) fyzikálneho množstva. V matematike je extrémom maximum alebo minimum nejakej funkcie. Osobitne dôležitý prípad (vo vzťahu k zákonu o entropii, pozri ďalej) je zásada, že všetky systémy samy od seba smerujú do stavu minimálnej energie. To vysvetľuje veľa javov v prírode vrátane odumierania všetkých organizmov aj hviezd, že voda tečie sama od seba dolu brehom ale nie hore brehom, že teplota horúcich predmetov klesá na teplotu ich okolia, ako aj všetky možné chemické reakcie - od zhlukovania atómov do molekúl a molekúl do hmoty, po spaľovanie pohonných hmôt, hrdzavenie kovov a metabolizmus živých bytostí. To je príčina, prečo mŕtvy spontánne neoživne a prečo nikto nezostrojí stroj, ktorý by používal vodu (ktorá je „popol" po spálení molekúl vodíka a kyslíka) miesto benzínu. Ďalší príklad poskytuje Einsteinova teória všeobecnej relativity, podľa ktorej všetky telesá, na ktoré pôsobí príťažlivosť, sa pohybujú na dráhach maximálnej alebo minimálnej dĺžky, zvaných geodeziky. A celá geometrická optika (štúdium svetla prechádzajúceho cez makroskopické médiá) sa zakladá na Fermatovom princípe: svetlo sleduje dráhu, pre ktorú potrebuje minimálny čas.

Konzervácia (zachovanie) hmoty a energie

Vo všeobecnosti platí, že v izolovanom systéme sa dané fyzikálne množstvo v priebehu času nemení. Ak sa uplatňuje interferencia zvonku, dá sa vkľúčiť do prípadu rozšírením definície sledovaného „systému" a konzervácia bude platiť. Veľmi významný a užitočný zákon konzervácie hovorí, že hmota ani energia sa nedá v priebehu času ani vytvoriť ani zničiť; menia sa ich formy, ale ich celkový súhrn ostáva ten istý. Napríklad chemická energia určitého množstva benzínu sa zmení na to isté množstvo kinetickej energie v pohybujúcom sa aute. Brzdenie na križovatke mení kinetickú energiu na to isté množstvo tepelnej energie v brzdách a toto zvyšuje teplotu okolitého vzduchu, opäť o to isté množstvo. Samozrejme môžete pridať externé účinky ako odpor vzduchu, trenie pneumatík na asfalte atď. Celkový súčet bude stále rovnaký a bude to počiatočná energia benzínu A celková masa vzduchu a benzínu, spotrebovaného motorom auta, sa bude rovnať mase exhalátov (výfukových plynov). Pozrime sa teraz na mylnú vieru, že elektrické autá idú na „čistú" energiu. Kinetická energia takého vozidla prichádza z elektrickej energie, ktorá bola vyrobená inde, a to najmä premenou chemickej energie fosílnych pohonných hmôt alebo termálnej energie z jadrového reaktora. To všetko produkuje odpad, takže ani autá (a iné stroje) poháňané elektrickou energiou nepracujú naozaj „bez znečisťovania" prostredia!

Mnohí ľudia tvrdia, že duchovia z času na čas opustia svoju nefyzikálnu ríšu a objavia sa medzi nami. Ak môžu pôsobiť na náš materiálny svet (stať sa viditeľnými pre ľudské oko alebo fotografický prístroj, vyvolať pohyby predmetov atď.), musia byť aspoň čiastočne aj sami zložení z hmoty - keďže je pozorovateľný fakt, že len hmota produkuje žiarenie, gravitáciu a mechanické sily, ktoré pôsobia na inú hmotu. Preto stratiť sa z vlastnej oblasti a objaviť sa v našej znamená porušiť zákon o konzervácii hmoty (a energie) v obidvoch svetoch! V našom sa to jednoducho nemôže udiať.

Zákon entropie

Predstava o entropii je stále predmetom aktívnej diskusie medzi filozofmi vedy a je dosť ťažké vysvetliť ju, takže čo nasleduje, je moja osobná pracovná definícia. Považujem za užitočné definovať vzrast alebo pokles entropie ako stratu alebo zisk jednej, dvoch alebo všetkých troch týchto vlastností nejakého systému: poriadok, informácia a prístupná energia. Zákon o entropii potom stanoví, že v každej situácii skutočného sveta sa entropia izolovaného systému ireverzibilne zvyšuje.

Vezmime do úvahy jednoduchý list papiera na fotokopírovanie. Má určité pevné vlastnosti (geometrický tvar, rovnakú hrúbku, atď.). Má v sebe určitú informáciu, lebo všetky jeho častice sú v ňom presne umiestnené. Má aj určitú energiu k dispozícii, pretože ho môžeme zapáliť a vyprodukuje sa svetlo a teplo. Predpokladajme, že ho zapálime a necháme zhorieť. Poriadok sa stratil, lebo materiál už nemá tú peknú štvoruholníkovú formu, a častice sa rozpadli. Stratila sa informácia, lebo už nevieme, kde je ktorá častica; veľká väčšina sa rozpadla na dym a popol. Stratila sa aj energia, lebo teplo a svetlo sa rozptýlili do prostredia a zhorené ostatky majú oveľa menej energie, ako mal papier. Celkový výsledok je, že vzrástla entropia.

Môžeme „nakombinovať" oheň, dym a popol tak, že zvrátime každý mikroskopický pochod, ktorý sa udial pri spaľovaní a tak znovu vytvoríme papier? Teoreticky áno - ale len pomocou externej práce; jedným z dôsledkov zákona entropie je, že papier (podobne ako každý iný izolovaný systém) sa neregeneruje spontánne. Prakticky by to bola neuskutočniteľná úloha, a tak ostáva zhorenie papiera ireverzibilný proces. To isté platí, napríklad, pre smrť každého živého organizmu.

Každé živé stvorenie berie do seba zo svojho prostredia energiu, aby vyvážilo prirodzenú tendenciu smerom k zvyšovaniu entropie (a k jej konečným dôsledkom, smrti a totálnemu rozkladu). Kým to stačí pre individuálny rast čo do veľkosti a komplexnosti (zvyšujúci sa poriadok, viac informácií a prítomnej energie, čo je lokálne znižovanie entropie), entropia prostredia ako celku sa medzitým ireverzibilné zvyšuje. Tým, že Slnko vysiela do vesmíru energiu, jeho entropia sa ireverzibilne zvyšuje. Rastlina využíva nepatrné množstvo tejto energie a chemikálie zo svojho okolia, aby sa jej entropia počas rastu znížila. Dajme tú rastlinu do vzduchotesnej nádoby bez prístupu svetla a tento izolovaný systém veľmi rýchlo podľahne zákonu entropie: rastlina zahynie a rozpadne sa, ako sa bude blížiť maximum jej entropického stavu.

Iným dôsledkom zákona o entropii je, že každý pochod v skutočnom svete, biologickom alebo inom, musí produkovať odpad vo forme uvoľnenej energie (a často aj hmoty). Tento odpad môže byť veľmi malý, ale nikdy nie je nulový - to znamená, že nijaký prírodný alebo človekom vyvolaný proces nemôže prebiehať so stopercentnou účinnosťou. Ľudský metabolizmus je, napríklad, účinný len na 50 percent; polovina energie, ktorú získavame z prijatej potravy a vdýchaného kyslíka, sa mení na odpadové teplo. Je samozrejmé, že zákon o entropii vylučuje možnosť existencie praktického stroja s večným pohybom, ktorého účinnosť by bola podľa definície 100 percent, ani nehovoriac o tých zázračných strojoch s „voľnou energiou", ktoré vyprodukujú viac energie, ako skonzumujú (to by bola viac ako 100 % účinnosť).

Na záver poznamenávam, že zákon o entropii sa dá vysloviť aj výrazmi zákona o extrémoch: Všetky prírodné procesy pôsobia tak, že maximalizujú entropiu systému. Ako sme videli, každý taký systém sa môže určitý čas udržovať pomocou energie, ktorú uvoľňuje nejaký iný systém na ceste k svojej maximálnej entropii, ale nakoniec musí entropia celého prostredia ireverzibilne vzrastať. Toto poskytuje ďalší argument proti cestovaniu v čase (ako aj, napríklad, proti zmŕtvychvstaniu), keďže každý z tých myriád procesov, ktoré sa udiali medzi dvomi dátumami (ako začiatok a koniec odumierania), je prakticky ireverzibilný. Niektorí filozofi tu uvádzajú do hry aj šípku času. Nakoniec sa dá uzatvárať, že starodávny grécky mysliteľ Herakleitos z Efezu mal pravdu:

Nedá sa dvakrát vstúpiť do tej istej rieky.

Prameň: Zoran Pazameta , The Laws of Nature - A Skeptics Guide, Skeptical Inquirer, 24/5, s.50-52, sept./okt., 2000.

* * *

Poznámka prof. F.L. Lamberta:

„Poriadok" a „informačnú entropiu" neslobodno zamieňať s klasickou termodynamickou, resp. štatistickou entropiou, ktorá jediná sa smie písať bez úvodzoviek. Entropia je indikátor energetických zmien v systéme hmoty a energie (alebo len energie), ako ju určuje druhý termodynamický zákon. Informačná „entropia" (Shanonova všeobecná matematická funkcia používaná v komunikačnej teórii) nemá vzťah k energii a preto sa nemá dávať do súvislosti s termodynamickou entropiou v populárnej diskusii. - Ďalej si neslobodno pojem entropie mýliť s dobre pomiešanými kartami či neporiadkom na stole alebo v spálni. Neporiadne usporiadanie makroobjektov nie je indikáciou zvýšenej termodynamickej entropie v nich oproti počiatočnému „väčšiemu poriadku". Entropické zmeny sa musia udiať v samotnom agens alebo zdroji energie, ktorá ním hýbe.
Skeptical Inquirer, 25/1, s. 66, január 2001.

* * *

Poznámka A.D. Haldermana

Nie je asi celkom pravda, že „nijaký prírodný alebo človekom vyvolaný proces nemôže prebiehať so stopercentnou účinnosťo", ako píše Zoran Pazameta. Ak ide o produkciu tepla, je možná 100 %-ná účinnosť ?
Vo svojej knihe The Fabric of Reality (Továreň skutočnosti) píše David Deutsch: „Táto vlastnosť je vo vzťahu k druhému termodynamickému zákonu, ktorý hovorí, že usporiadaná energia, napr. chemická alebo gravitačná, môže byť úplne konvertovaná na neusporiadanú energiu, t.j. teplo, ale nikdy nie naopak" (s.286).
Skeptical Inquirer, 25/1, s. 67, január 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Friedrich Nietzsche: Zarathustra a Antikrist

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Pretože sa vydanie Nietzscheho prekladu Zarathustru do slovenčiny formou zošitov nestretlo s očakávanou odozvou, chystáme jeho vydanie v knižnej forme a zakrátko potom vyjde ako kniha aj preklad Antikrista.

Keď Éric Blondel prekladal Antikrista do francúzštiny, dlho uvažoval, ako preložiť na pohľad jednoduché slovo. Bol si vedomý faktu, že Nietzsche vedel, že Luther vo svojom preklade biblie použil výraz „ Widerchrist", čo je Kontra-Kristus, protivník Krista v teologickom význame slova, no rozhodol sa pre výraz Antikrist, čo sa v bežnej reči chápe ako protikresťan. Nakoniec sa podľa obsahu knihy dal na stranu tých, čo uzatvárajú, že Nietzsche neútočí ani tak na kresťanské náboženstvo, ale pod symbolom Antikrista skôr proti určitej morálke negácie života a rozhodol sa pre názov Antéchrist.

Záleží na tom? Do určitej miery. Byť Antikristom (s veľkým A pre vlastné meno) značí byť súčasne protikresťanom, ale každý protikresťan nie je proti Kristovi - napríklad Nietzsche v ňom vidí len milého nihilistu, trochu prostého na duchu, niečo na spôsob kniežaťa Myškina, Dostojevského idiota. Takže Antikrist je oveľa viac protikresťanský pamflet - a s akou vervou až zúrivosťou! - ako rúhanie sa Kristovi.

Možno, povie dnešný čitateľ, ale čo na tom záleží? Načo prekladať takú knihu? Koho to dnes zaujíma? Načo vyvolávať, povie uštipačne a posmešne, takú starodávnu problematiku, vyvrátenú teológiu, predpotopné náboženské hnutie, skamenelinu, zneváženú osobnosť a symboliku, po ktorých ostáva len prekonaná a zdiskreditovaná moralizačná kázeň, samé povery, neurčité historické stopy a tradície bez závažnosti, ba dokonca aj neurotické a morbídne reflexy?

Načo exhumovať Antikrista - hádam kvôli útoku na mŕtvolu? - knihu, ktorá je možno neaktuálna a ktorej obsah riskuje, že nebude zaujímať veľa ľudí?

Naozaj, koho dnes zaujíma osud kresťanstva a jeho hodnôt? Hoci tieto - ale to je asi za nami - ovládali intelektuálne, morálne a dokonca aj politicky skoro počas dvoch tisícročí to, čo zvykneme nazývať Západ.

Nietzsche mohol napadnúť kresťanstvo v mene osvietenstva, ako jeho predchodcovia a napríklad aj jeho inšpirátor, model a štít Voltaire, ktorého „Ecrasez ľ?infâme!" (Rozdrťte nehanebnicu!) rád citoval; mohol ho pranierovať a tupiť ako tmárstvo, poveru, nevedomosť, „chudobu na duchu", slepú vieru a debilnú dôverčivosť, a to v mene slobody ducha, Kantovho sapere aude!, v mene rozumu, kultúry, intelektuálnej kritiky, skrátka, kritickej a politickej slobody. Treba uznať, že značná časť argumentácie v Antikristovi sa zakladá na zdôrazňovaní rozumu ako protikladu slepej a poslušnej viery. Kľúčové výrazy Nietzscheho analýzy sa krútia okolo pojmov pravda, správnosť, intelektuálna počestnosť, statočnosť, filológia, lož, špinavosť, faloš, peňazokazectvo, vymýšľanie. „Veriť" znamená: odmietať vedieť to, čo je pravda. Kresťanstvo je nedostatok filológie, nesprávna interpretácia, odmietať vidieť texty a skutočnosť také, aké sú.

„Klamstvom nazývam odmietať vidieť to, čo je vidieť."

Nietzsche však ide v kritike kresťanstva oveľa hlbšie, dokazujúc jeho dekadentnosť, pod čím rozumie úpadok zapríčinený slabosťou pred nevyhnutnou skutočnosťou A odsudzujúc kresťanstvo zdôrazňuje, že nestačí odmietať ho, ale že treba proti nemu bojovať. Preto končí vetami:

„Túto večnú obžalobu kresťanstva chcem písať na všetky steny, kde len steny sú, - mám písmená, aby aj slepí uvideli ... Nazývam kresťanstvo jednou veľkou kliatbou, jednou veľkou najvnútornejšou skazenosťou, jedným veľkým inštinktom pomsty, ktorému nie je nijaký prostriedok dosť jedovatý, zákerný, podzemný, dosť malý - nazývam ho jedným nesmrteľným fľakom hanby ľudstva ..."

„A čas sa počíta podľa tohto dies nefastus, ktorým sa toto nešťastie začalo - podľa prvého dňa kresťanstva! - Prečo nie radšej podľa jeho posledného dňa? Podľa dneška? - Všetky hodnoty treba prehodnotiť!"

R.Š.

Friedrich Nietzsche: Antikrist II

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Friedrich Nietzsche: Antikrist II

Pokus o kritiku kresťanstva

(Druhá časť zo šiestich – odseky 21 – 40)

21

Predpokladom budhizmu je veľmi mierne podnebie, veľmi mierne mravy a veľká liberálnosť ducha, no nijaký militarizmus; a že sú to vyššie triedy, dokonca vedci, kde má hnutie svoje korene. Budhizmus si želá ako najvyšší cieľ dobrú náladu (119), ticho a neprítomnosť prianí, a tento cieľ aj dosahuje (120). Budhizmus nie je náboženstvo, ktoré iba ašpiruje na dokonalosť; dokonalosť je v ňom normálny prípad. –

V kresťanstve vystupujú do popredia inštinkty ovládaných a utláčaných: najnižšie triedy obyvateľstva v ňom hľadajú svoju spásu (121). Kresťanstvo necháva praktizovať ako zamestnanie kazuistiku hriechov, sebakritiku a inkvizíciu svedomia, len tak na ukrátenie dlhej chvíle; stále udržuje (modlitbou) vášnivý afekt voči jednej mocnej bytosti, zvanej „boh“; čo je najvyššie, platí mu za nedosiahnuteľné, za dar, za „milosť“. Vyhýba sa verejnosti: úkryt, temný priestor, to sú znaky kresťanstva. Učí opovrhovať telom, hygienu odmieta ako zmyselnosť; cirkev sa bráni aj proti čistotnosti (– prvé kresťanské opatrenie po vyhnaní Maurov zo Španielska bolo zatvorenie verejných kúpeľov; len v meste Cordóba ich bolo dvesto sedemdesiat). Kresťanský je určitý zmysel pre krutosť, a to proti sebe aj proti druhým; nenávisť proti tým, čo zmýšľajú inakšie; vôľa prenasledovať. Na prvom mieste záujmu stoja predstavy s pošmúrnym a vzrušujúcim obsahom; najvyhľadávanejšie stavy, označované najvyššími menami, sú epileptickej povahy; strava sa volí tak, že favorizuje chorobné javy a predrážďuje nervy. Kresťanské je nepriateľstvo na smrť voči majiteľom pôdy, proti „šľachte" – a súčasne skrytá tajná túžba po pôde a tituloch (– nechá sa im „telo“, vyžaduje sa len ich „duša“ …) Kresťanská je nenávisť voči duchu, voči hrdosti, odvahe, slobode, libertínizmu ducha; kresťanská je nenávisť voči zmyslom, voči zmyslovým radostiam, voči radosti vôbec …

22

Keď kresťanstvo opustilo svoj prvý terén, najnižšie triedy obyvateľstva, podsvetie (122) antického sveta, keď sa vydalo hľadať moc u barbarských národov, nestretalo tam unavených mužov, ale mužov vnútorne zdivočených a rozorvaných, – boli to ľudia silní, ale nepodarení. Nespokojnosť so sebou samým a utrpenie ako také sa u nich neprejavovalo, ako u budhistov, nadmernou dráždivosťou a odolnosťou voči bolesti, ale skôr naopak, veľmi silnou túžbou ubližovať a vybíjať si vnútorné napätie nepriateľskými činmi a predstavami. Kresťanstvo potrebovalo barbarské pojmy a hodnoty, aby opanovalo barbarov: také sú napríklad obeť prvotín, pitie krvi pri prijímaní, pohŕdanie duchom a kultúrou; mučenie všetkými spôsobmi, fyzické aj morálne; grandiózna nádhera obradov. Budhizmus je náboženstvo pre neskorých ľudí, pre rasy, ktoré sa polepšili a preintelektualizovali, zjemneli, ktoré veľmi ľahko zacítia bolesť ( – Európa preň nie je ešte ani zďaleka zrelá): je to spôsob, ako im vrátiť mier a dobrú náladu, intelektuálnu stravu a určitú fyzickú odolnosť. Kresťanstvo sa chce stať pánom dravcov; má na to spôsob, a to urobiť ich chorými (123) – oslabenie je kresťanský návod na skrotenie, na „civilizovanie". Budhizmus je náboženstvo pre koniec a únavu civilizácie, ktorú kresťanstvo ešte ani nenašlo, – možno ju zakladá.

23

Budhizmus je, opakujme si to, stokrát chladnejší, opravdivejší, objektívnejší. Nepotrebuje dávať svojmu utrpeniu a schopnosti znášať bolesť slušný vzhľad interpretáciou hriechu, – iba povie, čo si myslí: „trpím." Pre barbara, naopak, utrpenie nemá nič prijateľného: potrebuje najprv výklad, aby si priznal stav, že trpí (inštinkt ho nabáda skôr k zatajeniu bolesti, aby ju znášal potichu). Tu sa slovo „diabol" stalo dobrodením: naraz sa objavil mocný a strašný nepriateľ, – nebolo treba hanbiť sa za útrapy od takého nepriateľa. –

V základoch kresťanstva je niekoľko jemností, ktoré patria orientu. Kresťanstvo predovšetkým vie, že v podstate je úplne ľahostajné, či je niečo pravda, ale že je vrcholne dôležité, nakoľko niekto verí, že je to pravda. Pravda a viera, že niečo je pravda: to sú dva svety záujmu ležiaci každý inde, skoro protikladné oblasti, – k obidvom sa pristupuje zásadne rozličnými cestami. Toto vedieť– v Oriente to robí takmer mudrca: takto to chápu brahmani, takto to chápe Platón, tak aj každý žiak ezoterickej múdrosti. Ak je, napríklad, nejaké šťastie vo viere, že sme vykúpení z hriechov, nie je nijako potrebné byť hriešnikom; stačí cítiť sa hriešnikom. Ale pretože predovšetkým je potrebná viera, musí za znehodnotiť rozum, vedomosti a intelektuálne bádanie; cesta k pravde sa stane zakázanou (124) cestou. – Silná nádej je oveľa významnejšie životné stimulans ako akékoľvek osobitné skutočné šťastie. Trpiacich treba udržovať v ich stave nádejou, ktorej nemožno oponovať nijakou skutočnosťou (125), – nádejou, ktorá sa neskončí splnením: to je nádejou na onen svet. (Práve pre túto schopnosť vodiť nešťastníkov za nos považovali starí Gréci nádej za zlo nad všetky zlá, za vskutku najzákernejšie zlo: usadzovalo sa na dne suda zla (126). Aby bola možná láska, musí sa boh stať osobou; aby si aj najnižšie inštinkty prišli na svoje, musí byť boh mladý. Na podnietenie vrúcnosti žien treba dať do popredia pekného svätého, pre vrúcnosť mužov niečo ako Máriu (127). Toto platí pre prípady, keď kresťanstvo chce získať prevahu v oblasti, kde už uctievanie Afrodity alebo Adonisa definovalo pojem kultu. Požiadavka cudnosti posilňuje rozhodnosť a zvnútornenie náboženského inštinktu – robí kult vrúcnejším, zápalistejším, oduševnenejším. – Láska je stav, keď človek vidí veci spravidla také, aké nie sú. V láske vrcholí sila ilúzie, ako aj osladzujúca sila skrášľovania. V láske sa znáša viac ako obyčajne, z lásky sa strpí všetko. Bolo treba vynájsť náboženstvo, v ktorom sa dá milovať: pomocou lásky sa premôže aj to, čo je v živote najhoršie, – ba ani sa to nevidí. – Toľko o troch kresťanských cnostiach: viera, láska a nádej (128); ja ich volám tri kresťanské fígle (129). – Budhizmus je príliš neskorý a pozitivistický, než aby ešte mohol byť takto špekulantský. –

24

Tu sa len dotknem problému pôvodu kresťanstva. Prvá veta pre jeho riešenie znie: kresťanstvo možno pochopiť len vychádzajúc z pôdy, na ktorej rástlo, – nie je to hnutie proti židovskému inštinktu, naopak, je jeho nutnou konzekvenciou, je ďalším záverom v jeho desivej logike. Slovami spasiteľa to znie: „Spása prichádza od Židov." (130) Druhá veta znie: psychologický typ Galilejského sa ešte dá rozpoznať, ale až vo svojom úplnom zvrhnutí sa (131) (ktoré je naraz zmrzačenie aj preťaženie cudzími prvkami) mohol Galilejský slúžiť tomu cieľu, pre ktorý bol potrebný, byť typom vykupiteľa ľudstva. –

Židia sú najpozoruhodnejší (132) národ svetových dejín, pretože postavení pred otázku byť alebo nebyť dali pri príšernej jasnosti vedomia prednosť bytiu za každú cenu: touto cenou bolo radikálne sfalšovanie celej prírody, všetkej prirodzenosti aj celej skutočnosti, tak vnútorného ako aj vonkajšieho sveta. Ohradili sa proti všetkým podmienkam, za ktorých dovtedy nejaký národ mohol žiť, či mal právo žiť: pretvorili sa na protiklad pojmu prirodzených podmienok, – obrátili postupne, jedno po druhom, náboženstvo, kult, morálku, históriu a psychológiu, a to nenapraviteľne, na opak ich prirodzenej hodnoty. Po druhý raz sa stretáme s tým istým fenoménom, ale v nekonečne zväčšenom rozsahu, a predsa je to len kópia: – pri porovnaní s „národom svätcov" sa kresťanská cirkev nijako nemôže dovolávať originality. Práve tým sú Židia najosudovejší (133) národ svetových dejín: svojím pôsobením natoľko sfalšovali ľudstvo, že ešte dnes môže mať kresťan protižidovské pocity bez toho, že by sa považoval za konečný dôsledok židovstva.

Vo svojej Genealógii morálky som po prvý raz psychologicky (134) predviedol protichodné pojmy ušľachtilej morálky a morálky resentimentu*; táto druhá vznikla z vyslovenia Nie proti prvej: a je to v podstate celá židovsko-kresťanská morálka. Aby sa dalo povedať Nie na všetko, čo na našej zemi predstavuje vzostupný pohyb života, na úspech, moc, krásu a sebavedomie, na to musel inštinkt, ktorý sa stal géniom resentimentu, vynájsť druhý svet, onen svet, z ktorého sa každé prisvedčovanie životu zdalo zlom, hodným zavrhnutia. Z psychologického hľadiska má židovský národ najhúževnatejšiu životnú silu; ak sa dostane do nemožných podmienok, vtedy dobrovoľne, hnaný najhlbšou múdrosťou sebazáchovy, dá sa na stranu všetkých inštinktov dekadencie – vôbec nie preto, že by ho ovládali, ale pretože v nich uhádol silu, pomocou ktorej sa možno postaviť proti „svetu". Židia sú opak všetkých dekadentov: museli ich predstavovať až do ilúzie a vedeli sa postaviť s hereckým géniom non plus ultra (135) na čelo všetkých prúdov dekadencie (– napr. ako paulínske kresťanstvo (136)– ), aby z nich vyťažili niečo, čo je silnejšie, ako všetky prisviedčajúce strany života. Pre ľudí, ktorí v židovstve a kresťanstve ašpirujú na moc, pre tento kňazský druh ľudí, je dekadencia len prostriedok: tento druh ľudí má životný záujem na tom, aby urobil ľudstvo chorým a aby obrátil význam pojmov „dobro" a „zlo", „pravda" a „nepravda" smerom životu nebezpečným a ohovárajúcim svet.

25

Dejiny Izraela majú neoceniteľnú hodnotu ako história, typická pre každú denaturáciu prirodzených hodnôt: naznačím päť skutočností tejto premeny (137). V prvopočiatkoch, najmä v dobe kráľovstva (138), mal aj Izrael správny, t.j. prirodzený vzťah k všetkým veciam. Jeho Jehova bol prejavom vedomia moci, radosti zo seba a nádeje v seba: v ňom sa očakávalo víťazstvo a spása, s ním sa dôverovalo prírode, že dá, čo národ potrebuje – predovšetkým dážď. Jehova je boh Izraela a v dôsledku toho boh spravodlivosti: to je logika každého národa, ktorý má moc a s dobrým svedomím si je toho vedomý. Tieto dva aspekty sebaschvaľovania (139) sa prejavujú slávnostným kultom: národ je vďačný za veľké činy vo svojej histórii, ktoré mu umožnili zvíťaziť, je vďačný za cykly ročných období a úspechy v chove dobytka a poľnohospodárstve. – Tento stav ostal ešte dlho ideálom, aj keď došlo k jeho smutnému zrušeniu: anarchia vnútri, Asýrčan zvonku. Národ si však zachoval ako najvyššie želanie víziu kráľa, ktorý je dobrý vojak a prísny sudca: túto predstavu stelesňoval najmä typický prorok Izaiáš (140); bol kritický a satirický voči svojej dobe). – Všetka nádej však ostala nesplynená. Starodávny boh už nemohol urobiť nič z toho, čo dokázal kedysi. Mali ho nechať ísť. Čo sa však stalo? Zmenili si predstavu, ktorú o ňom mali, – zbavili ho všetkého prirodzeného: za túto cenu si ho zachovali.

Jehova, boh „spravodlivosti", – už nebol jedno s Izraelom, už nevyjadroval pocit národného sebavedomia: bol to už len boh za určitých podmienok … Jeho pojem sa stal nástrojom v rukách agitujúcich kňazov, ktorí odteraz interpretovali každé šťastie ako odmenu, každé nešťastie ako trest za neposlušnosť bohu, za „hriech": Tento spôsob vysvetľovania vecí, ktorý je v zmysle „morálneho poriadku na svete" ten najluhárskejší, postavil prirodzený pojem „príčiny" a „následku" raz pre vždy na hlavu. Ak sa pomocou odmeny a trestu vylúčila zo sveta prirodzená kauzalita, objavuje sa potreba protiprirodzenej kauzality: a všetko ostatné, neprirodzené, z toho vyplýva. Je tu boh, ktorý vyžaduje – miesto boha, ktorý pomáha, ktorý dáva radu, ktorý je v podstate názov vyjadrujúci šťastnú inšpiráciu odvahy a sebadôvery … Je tu morálka, ktorá prestala byť prejavom životných podmienok a rastu národa, už nie je jeho najelementárnejší životný inštinkt, ale stala sa abstraktnou, stala sa opakom života, – morálka ako podstatné zhoršenie predstavivosti, ako „uhrančivý pohľad" na všetko. Čo je židovská morálka, čo jekresťanská morálka? Náhoda, ktorá stratila svoju nevinnosť; nešťastie poškvrnené pojmom „hriech"; blaho považované za nebezpečenstvo, za „pokušenie"; zlý fyziologický pocit otravy červom svedomia …

26

Sfalšovaný pojem boha; sfalšovaný pojem morálky: no židovské kňazstvo sa ešte nezastavilo. Celé dejiny Izraela sa nedali použiť: tak preč s nimi! – Títo kňazi dokázali uskutočniť vrcholné dielo falšovania, ktorého dokladom je značná časť biblie: s pohŕdaním voči tradícii a historickej skutočnosti, ktoré nemá páru, preloži li do náboženských výrazov (141) celú minulosť vlastného ľudu, to znamená, že z nej zostavili stupídny mechanizmus spásy, založený na hriechu proti Jehovovi a na treste, na zbožnosti voči Jehovovi a na odmene. Tento najhanebnejší akt falšovania histórie by sme pociťovali omnoho bolestnejšie, keby nás cirkevná interpretácia histórie od tisícročí nebola takmer ohlušila voči požiadavkám čestnosti in historicis (142). A cirkvi sekundovali filozofi: lož o „svetovom morálnom poriadku" sa ťahá celým vývojom aj novšej filozofie. Čo značí „svetový morálny poriadok"? Že raz a navždy existuje božia vôľa, ktorá určuje, čo človek má a čo nemá robiť; že hodnota jedného národa, jedného jednotlivca sa meria podľa stupňa poslušnosti či neposlušnosti voči božej vôli; že v osudoch národa i jednotlivca sa božia vôľa manifestuje ako dominantná, to je ako podklad pre trest alebo odmenu podľa stupňa poslušnosti. Namiesto tohto žalostného klamstva hovorí skutočnosť: kňazi, tento parazitárny druh ľudí, ktorý prosperuje len na úkor zdravých organizácií života, zneužívajú meno boha (144); nazývajú „kráľovstvom božím" taký stav spoločnosti, v ktorom kňaz určuje hodnotu vecí; nazývajú „vôľou božou" prostriedky, pomocou ktorých sa taký stav dosiahne a udrží; a s chladnokrvným cynizmom merajú národy, epochy a jednotlivcov podľa ich užitočnosti alebo ich opozície voči absolútnej moci kňazov. Pozrite sa na nich pri čine: pod rukami židovských kňazov sa veľká epocha dejín Izraela stala epochou úpadku (145); vyhnanstvo, to dlhé obdobie nešťastia, sa premenilo na večný trest za veľkú epochu – za epochu, keď kňaz nebol ešte nič. Z mocných a veľmi slobodných osobností dejín Izraela vyrobili podľa potreby žalostných pokrytcov a svätuškárov (146), alebo, pravdaže, „bezbožníkov"; psychológiu každej veľkej udalosti zjednodušili na formulku pre idiotov: „poslušnosť alebo neposlušnosť voči bohu". – A o krok ďalej: „božiu vôľu" (to jest podmienky zachovania moci kňazov) treba poznať, – preto je potrebné „zjavenie". Po slovensky (147): na to treba ohromnú literárnu falzifikáciu, a preto sa objaví „Sväté písmo", – zverejní sa so všetkou posvätnou pompou, s dňami pokánia a výkrikmi náreku nad dlhým „hriechom". „Božia vôľa" bola oddávna známa: celé nešťastie bolo v tom, že ľudia sa odcudzili „Svätému písmu" … Už Mojžišovi sa zjavila „božia vôľa" … Čo sa stalo? Tento kňaz prísne a pedantne formuloval raz navždy, čo si praje a „aká je božia vôľa"; čo mu veriaci majú platiť počínajúc malými a veľkými daňami (148) ( – a nezabudnúť dať najchutnejší kus mäsa: lebo kňaz je veľký žrút biftekov) … Od tých čias sú všetky záležitosti života usporiadané tak, aby kňaz bol všade nevyhnutný; vo všetkých prirodzených životných situáciách, pri narodení a svadbe, v chorobe a pri smrti, a to nehovorím o „obeti" alebo „hostine" (149) – svätý parazit je prítomný všade, aby tieto situácie denaturoval – v jeho názvosloví je to: aby ich posvätil … Lebo toto treba pochopiť: každý prirodzený zvyk, každá prirodzená ustanovizeň (štát, súdnictvo, manželstvo, pomoc chorým a chudobným), každá požiadavka vnuknutá životnými inštinktami, skrátka, všetko, čo má v sebe svoju hodnotu, stane sa pôsobením parazitizmu kňaza (alebo „svetového morálneho poriadku") zásadne bezcenné, stane sa proti–hodnotou: na to treba dodatočné schválenie, – na to treba moc, ktorá udeľuje hodnotu, ktorá popiera prírodu a až tým tvorí hodnotu … Kňaz znehodnocuje, odsväcuje (150) prírodu: to je cena, za ktorú vôbec pretrváva. – Neposlušnosť voči bohu, to jest voči kňazovi, resp. voči „zákonu", dostáva odteraz meno „hriech"; prostriedky na „zmierenie s bohom" sú, samozrejme, takej povahy, že zaručujú ešte otrockejšiu poddanosť kňazovi: len kňaz môže „vykúpiť" … Po psychologickej stránke sa v každej spoločnosti, organizovanej kňazmi, hriechy stávajú nevyhnutnými: to sú nástroje manipulácie s mocou; kňaz žije z hriechov, potrebuje, aby ľudia „hrešili" … Najvyšší princíp znie: „Boh odpúšťa tomu, čo robí pokánie" (151) – po slovensky: tomu, čo sa podrobí kňazovi. –

27

Na takomto falošnom teréne, kde stáli proti celej prírode, proti každej prirodzenej hodnote a každej realite najhlbšie inštinkty vládnucej triedy, vyrástlo kresťanstvo, táto forma nepriateľstva na život a na smrť voči skutočnosti, ktorú dosiaľ nič neprekonalo. „Svätý národ", ktorý si pre všetky veci zachoval len kňazské hodnoty a kňazský slovník, a s logickou dôslednosťou, ktorá môže nahnať strach, odtisol od seba ako „profánne", ako „svet", ako „hriech" všetko, čo ešte z moci ostalo na zemi, – tento národ vytvoril na označenie svojho inštinktu poslednú formulu, ktorá bola logická až do sebapopretia: zaprel, ako kresťanstvo, ešte aj poslednú formu skutočnosti, „svätý národ", „vyvolený národ", aj samotnú židovskú skutočnosť. Tento prípad má prvoradý význam: malé povstalecké hnutie, pokrstené menom Ježiša z Nazaretu (152), je židovský inštinkt pre „ešte raz", – inakšie povedané, je to inštinkt, ktorý už ani kňaza neznáša ako skutočnosť a vynachádza ešte abstraktnejšiu formu existencie, ešte neskutočnejšiu víziu sveta, ako ju podmieňuje organizácia nejakej cirkvi. Kresťanstvo popiera cirkev …

Nevidím, proti čomu bolo namierené povstanie, za pôvodcu ktorého sa, právom či neprávom, pokladal Ježiš, ak to nebolo povstanie proti židovskej cirkvi, to je proti cirkvi práve v tom zmysle, aký dnes dávame tomuto slovu. Bolo to povstanie proti „dobrým" a „spravodlivým", proti „svätým Izraela", proti hierarchii spoločnosti – nie proti jej skazenosti, ale proti kaste, výsadám, poriadku, formule; bola to neviera vo vyšších ľudí, bolo to Nie vyslovené proti všetkému, čo bol kňaz a teológ. Ale hierarchia, ktorá bola takto čo aj len na moment spochybnená, bola pilierom kolovej stavby, na ktorej sa židovský národ uprostred „vôd" (153) mohol ešte zachovať, – residuum (154) jeho samostatnej politickej existencie: tú napadnúť znamenalo napadnúť najzákladnejší národný inštinkt, najhúževnatejšiu vôľu národa žiť, aká sa kedy na zemi vyskytla. Tento svätý anarchista (155), ktorý vyzval spodinu národa, vyvrheľov a „hriešnikov", čandalov židovstva, aby sa vzbúrili proti panujúcemu poriadku – a to slovami, ktoré, keby sa dalo veriť evanjeliám, by vás ajdnes dostali na Sibír, tento svätý anarchista bol politický zločinec, nakoľko boli politickí zločinci (156) možní v spoločnosti, až do absurdnosti apolitickej. To ho priviedlo na kríž: dôkazom je nápis na kríži (157). Umrel z vlastnej viny – niet nijakého dôvodu pre tézu, že umrel za viny iných, nech sa to ako často tvrdilo. –

28

Niečo celkom iné je, či si bol vôbec vedomý takého protikladu, – alebo či nebol len chápaný ako tento protiklad. Až teraz sa dotýkam psychológie spasiteľa.

– Vyznávam sa, že je málo kníh, ktoré sa mi čítajú tak ťažko ako evanjeliá. Ťažkosti sú iného druhu ako tie, ktorých vyriešenie umožnilo učenej zvedavosti nemeckého ducha sláviť jeden z jej najnezabudnuteľnejších triumfov. Ďaleko sú časy, keď som aj ja, ako každý mladý vedec, s obozretnou pomalosťou vypočítavého filológa vychutnával dielo neporovnateľného Straussa (158). Mal som vtedy dvadsať rokov: teraz som na to príliš vážny. Čo ma do protirečení „tradície"? Ako možno vôbec nazývať „tradíciou" legendy o svätých? Historky o svätých sú tá najdvojzmyselnejšia literatúra, aká vôbec existuje: aplikovať na ňu vedeckú metódu v situácii, keď niet iných dokladov, mi pripadá už vopred odsúdené na neúspech – je to len učená kratochvíľa …

29

Čo mňa zaujíma, je psychologický typ spasiteľa. Ten by sa možno mohol nachádzať v evanjeliách, napriek evanjeliám, hoci skomolený a poznačený cudzími znakmi: tak ako je typ Františka z Assisi (159) zachovaný v jeho legendách napriek jeho legendám. Nie je dôležitá pravda o tom, čo robil, čo povedal, ako vlastne umrel: ale otázka, či je ešte možné predstaviť si nejakým spôsobom jeho typ, či sa „v tradícii zachoval"? – Pokusy dešifrovať z evanjelií dokonca históriu nejakej „duše", pokiaľ ich poznám, mi pripadajú ako dôkaz opovrhnutiahodného psychologického ľahtikárstva. Pán Renan, tento gašparko in psychologicis (160), pribral na svoj výklad Ježišovho typu dva pojmy, ktoré nemôžu byť nevhodnejšie: pojem génia a pojem hrdinu („héros" (161)). Ak je však niečo neevanjeliové, je to pojem hrdinu. Práve opak akéhokoľvek boja, hocakého vnútorného pocitu bojovníka, sa tu stal inštinktom: neschopnosť odporovať sa tu stala morálkou („neodporuj zlu" (162) je najzávažnejšie slovo evanjelií, v určitom zmysle kľúč k nim), blaženosť v mieri, láskavosti, v neschopnosti byť nepriateľom. Čo znamená „dobrá zvesť" (163)? Že bol nájdený pravý život, večný život – už sa nesľubuje, už je tu, je vo vás: ako život v láske, v láske bez výhrady a bez výnimky, bez odstupu. Každý je božie dieťa – Ježiš nežiada vôbec nič len pre seba –, ako božie dieťa sa každý rovná každému … Z Ježiša robiť hrdinu! – A aké nedorozumenie je potom výraz „génius"! Náš pojem „ducha" vo vzťahu k našej kultúre nemá vo svete, v ktorom žije Ježiš, absolútne nijaký zmysel. Keby sa hovorilo s prísnosťou fyziológa, bolo by tu na mieste celkom iné slovo: slovo idiot (164) … Poznáme stav chorobnej dráždivosti hmatu pri dotyku, ktorý sa prejavuje tak, že je nám odporné dotknúť sa pevného predmetu. Dotiahnite taký fyziologický habitus (165) do jeho logického extrému – ako je inštinktívna nenávisť proti každej skutočnosti, napríklad únik do „nepostihnuteľná", do „nepochopiteľna", ako je averzia proti každej formule, proti každému pojmu času a priestoru, proti všetkému, čo je pevné, ako zvyky, inštitúcie, cirkev, ako je pocit, že ste doma vo svete, ktorým nepohne nijaká skutočnosť, vo svete, ktorý je už len „vnútorný", ktorý je „pravý", ktorý je „večný" … a „Kráľovstvo božie je vo vás" (166) …

30

Inštinktívna nenávisť proti skutočnosti: to je dôsledok extrémnej schopnosti trpieť a dráždivosti, ktorá absolútne odmieta každý „dotyk", pretože každé dotknutie prežíva príliš intenzívne.

Inštinktívne vylúčenie každej nechuti, každého nepriateľstva, všetkých hraníc a vzdialeností pre city: to je dôsledok extrémnej schopnosti trpieť a dráždivosti, ktorá pociťuje každý odpor, každú nutnosť odporovať ako neznesiteľnú nechuť (to znamená ako niečo škodlivé, ako niečo, pred čím varuje inštinkt sebazáchovy) a ktorá vidí blaženosť (rozkoš) len v tom, že prestane odporovať, a to všetkému, zlu aj zlému, – to je láska ako jediná, ako posledná možnosť žiť …

To sú dve fyziologické skutočnosti, na ktorých a z ktorých vyrástla doktrína spásy. Nazývam ju zjemneným pokračovaním hedonizmu (167) na vonkoncom chorobnom podklade. Najpodobnejší jej je, čo aj so značným prídavkom gréckej vitality a nervovej potencie, epikureizmus, to je pohanská doktrína o spáse. Epikuros ako typický dekadent *: bol som prvý, čo ho spoznal ako takého. – Strach pred bolesťou, aj pred nekonečne malou bolesťou – ten nemôže nikdy končiť inakšie ako náboženstvom lásky (168) …
31
Vopred som odpovedal na otázku. Predpokladom bolo, že sa nám typ vykupiteľa zachoval len veľmi preinačený (169). Toto preinačenie má v sebe veľkú pravdepodobnosť: z viacerých dôvodov nemohol ostať taký typ čistý, celý a bez prídavkov. Milieu *(170), v ktorom sa táto zvláštna osoba pohybovala, muselo na nej zanechať stopy, a ešte viac história, osud prvej kresťanskej obce: spätným pôsobením sa z neho stal typ obohatený o znaky, ktoré možno pochopiť len z hľadiska boja a účelov propagandy. V tomto bizarnom a chorom svete, do ktorého nás vedú evanjeliá – dalo by sa povedať, že je to svet vytrhnutý z jedného ruského románu (171), v ktorom si dali schôdzku vyvrheli spoločnosti (172), nervové choroby a „detské" idiotstvo – musel tento typ človeka za každých okolností zosurovieť: predovšetkým prví učeníci si prekladali bytosť, vznášajúcu sa vo svete symbolov a čudáctiev, najprv do vlastnej primitívnosti, aby z toho vôbec niečo rozumeli, – pre nich začal tento typ existovať až potom, keď sa preformoval do známejších foriem … Prorok, mesiáš, budúci sudca, učiteľ morálky, divotvorca, Ján Krstiteľ (173) – to boli početné príležitosti nespoznať ho … Napokon, nepodceňujme proprium (174)každého veľkého uctievania, najmä ak je sektárske: zmazáva pôvodné často nepríjemne cudzie črty a idiosynkrázie uctievanej bytosti – ani ich nevidí. Malo by sa ľutovať, že v blízkosti tohto nadovšetko zaujímavého dekadenta nežil nejaký Dostojevskij (175), čím mám na mysli niekoho, kto by vedel byť primerane citlivý na podmaňujúce čaro takej zmesi nevšednosti, chorobnosti a detskosti. Posledné hľadisko: ako prototyp dekadencie sa tento typ naozaj mohol skladať z množstva znakov a ich protikladov: táto možnosť sa nedá celkom vylúčiť. Napriek tomu všetko od nej odrádza: práve tradícia by musela byť v tomto prípade pozoruhodne verná a objektívna: máme však dôvody predpokladať opak. Očividné sú protirečenia medzi kazateľom na hore, na jazere a na lúkach (176), ktorého zjavenie pripomína Budhu na veľmi málo indickej pôde, a medzi tým fanatikom útoku, smrteľným nepriateľom teológov a kňazov, ktorého Renanova nevraživosť zvelebila ako „le grand maître en ironie" *(177). Nepochybujem, že veľká dávka žlče (a dokonca aj espritu*(178)) sa vyliala na tento typ majstra len v dôsledku rozbúrenej kresťanskej propagandy: veď dobre poznáme neprítomnosť zábran u všetkých sektárov, keď si zo svojho majstra zostavujú svoju apológiu. Keď prvotná obec potrebovala teológa schopného súdiť, hádať sa a rozčúliť sa, a mal byť aj zlomyseľne prefíkaný, keď ho potrebovala proti teológom, stvorila si svojho boha podľa svojich „potrieb" (179); a hneď a bez váhania mu dala do úst celkom protievanjeliové pojmy, bez ktorých sa teraz nezaobišla, ako „návrat" (180), „posledný súd" a celý rad iných svetských očakávaní a sľubov. –

32

Bránim sa proti tomu, opakujem, aby sa do typu vykupiteľa vnášal fanatizmus: výraz impérieux* (181), ktorý používa Renan, už sám stačí na anuláciu tohto typu. „Dobrá zvesť" znamená, že už niet protikladov; nebeské kráľovstvo patrí deťom; viera, ktorá sa tu ohlasuje, nie je viera získaná v tuhom boji, – je tu, je daná od počiatku, je to svojím spôsobom detská nevinnosť, obrátená na duchovnosť. Aspoň fyziológovia poznajú stav oneskorenej a v organizme nerozvinutej puberty ako sprievodný stav degenerácie . – Taká viera sa nehnevá, neodsudzuje, nebráni sa (182): neprináša "meč" (183), – ani netuší, čo všetko by raz mohla rozdeľovať (184). Nedokazuje sa, ani zázrakmi, ani odmenou, ani sľubmi, dokonca ani "Písmom" (185): sama si je v každej chvíli svoj vlastný zázrak, svoja odmena, svoj dôkaz, svoje "kráľovstvo božie". Táto viera sa neformuluje, – ona žije, bráni sa proti formuláciám. Samozrejme určujú náhodnosti prostredia, jazyka a predchádzajúceho vzdelania istý celok pojmov: prvotné kresťanstvo narába len so židovsko-semitskými pojmami (ich časťou je jedenie a pitie pri prijímaní; to je pojem, ktorý cirkev tak špatne zneužila – ako všetko, čo je židovské). Treba sa však vyvarovať vidieť v tom viac ako kódovaný jazyk, semiotiku (186), príležitosť na podobenstvá (187). Pre tohto antirealistu (188) je absolútna podmienka každej reči, že žiadne slovo sa nesmie brať doslovne. U Indov by použil sânkhyamské pojmy (189), u Číňanov Lao’ceho (190) – a necítil by pri tom rozdiel. Za cenu trochu tolerancie pre výrazy by sme Ježiša Krista mohli nazvať "slobodným duchom" (191)– z ničoho pevného si nič nerobí: slovo zabíja, všetko, čo je pevné, zabíja. Pojem skúsenosť "života", ako ju len on pozná, protirečí uňho každému druhu slov, formúl, zákonov, vier, dogiem. Hovorí len o tom najvnútornejšom: „život“, „pravda“ alebo „svetlo“ sú jeho slová na vyjadrenie toho najvnútornejšieho, – a všetok ostatok, celá skutočnosť, celá príroda a aj reč má preňho len cenu nejakého znaku, jedného podobenstva. – Na tomto mieste sa za žiadnych okolností nesmieme pomýliť, nech je aké veľké pokušenie, spočívajúce v kresťanskom, to znamená cirkevnom predsudku (192). Taká symbolika par excellence * stojí mimo každého náboženstva, mimo všetkých kultových pojmov, celej histórie, celej prírodovedy, každej svetskej skúsenosti, všetkých vedomostí, každej politiky, každej psychológie, všetkých kníh, každého umenia, – jeho "vedenie" je práve číra pochabosť (193) o tom, že niečo také existuje. Kultúru nepozná ani len z počutia, nemusí proti nej bojovať, – ani ju nepopiera … To isté platí pre štát, pre celý spoločenský poriadok a civilnú spoločnosť, pre prácu, pre vojnu – nikdy nemal dôvod na popieranie "sveta" a ani poňatie o cirkevnom pojme "svet" … Negácia je preňho niečo úplne nemožné (194). – Rovnako chýba aj dialektika, chýba predstava, že by viera alebo nejaká "pravda" mohla byť dokázaná dôvodmi (– jeho dôkazy sú vnútorné "osvietenie", pocity radosti a vnútorné pochvaly seba samého, všetko to "dôkazy sily"–). Taká doktrína nemôže ani protirečiť, vôbec nechápe, že sú aj iné doktríny, že môžu byť; opačné usudzovanie si vôbec nevie predstaviť … Ak s s ním niekde stretne, bude nad "slepotou" z hlbokého súcitu smútiť – lebo vidí "svetlo", – no nebude nič namietať …

33

V celej psychológii "evanjelia" chýba pojem viny a trestu; rovnako aj pojem odmeny. "Hriech" ako pojem pomeru vzdialenosti medzi bohom a človekom je zrušený, – práve to je "dobrá zvesť". Blaženosť sa nesľubuje, neviaže sa na podmienky: je jedinou skutočnosťou – ostatok sú znamenia, aby sa o nej hovorilo …

Dôsledok takého stavu sa prejavuje v novej praxi, vo vlastnej evanjeliovej praxi. Nie "viera" odlišuje kresťana: kresťan koná, odlišuje sa od iných iným konaním. Tým, že tomu, čo mu zle robí, nekladie odpor ani slovom, ani v srdci. Tým, že nerobí rozdiel medzi cudzincami a domácimi, medzi Židmi a Nežidmi ("blížny" je vlastne spoluveriaci, Žid (195)). Tým, že sa na nikoho nenahnevá, že nikoho neznevažuje. Tým, že sa na súdoch nenecháva ani vidieť, ani nimi použiť ("nebudeš prisahať"). Tým, že sa za nijakých okolností, ani v prípade dokázanej nevery, nerozíde so svojou ženou. – Všetko je v podstate jedna veta, všetko sú následky jedného inštinktu. –

Život vykupiteľa nebol nič iné ako táto prax (196), – ani jeho smrť nebola inakšia … Pre svoj styk s bohom nepotreboval nijaké formuly, nijaké obrady – ani len modlitbu. Porátal sa s celým židovským učením o pokání a zmierení; vie, že je to len prax života, pri ktorej sa človek cíti "božsky", "blažene", "anjelsky" a neustále "božím dieťaťom". Nie pokánie, nie "modlitba prosby o odpustenie" sú cesty k bohu: len prax evanjelia vedie k bohu, ona totiž je "boh". S čím evanjelium skončilo, to bolo židovstvo pojmov "hriech", "odpustenie hriechov", "viera", "vykúpenie vierou" (197), – takto „dobrá zvesť" razom zamietla celé dávne židovské cirkevné učenie.

Hlboký inštinkt pre to, ako sa musí žiť, aby sa človek cítil "v nebi", aby sa cítil "večným", kým pri každom inom správaní sa nebude sa cítiť "v nebi": len to je psychologická skutočnosť "vykúpenia". – Nový spôsob života, nie nová viera …

34

Ak niečomu pri tomto veľkom symbolikovi rozumiem, tak tomu, že za "pravdy" uznáva len vnútorné skutočnosti, – a ostatok, všetko prirodzené, časové, priestorové a historické má len za znaky, za príležitosti pre podobenstvá. Pojem "syna človeka" (198) nie je konkrétna osoba, ktorá by patrila do histórie, nie je niečo jedinečné a jednorazové, ale "večná" skutočnosť, psychologický symbol zbavený časovosti. To isté platí, a to ešte vo vyššom zmysle, o bohu tohto typického symbolika, o "božom kráľovstve", o "nebeskom kráľovstve", o "božích deťoch". Nič nie je nekresťanskejšie ako cirkevné hrubosti o bohu ako osobe, o "božom kráľovstve", ktoré príde, o "nebeskom kráľovstve" na onom svete, o "božom synovi" v druhej osobe trojice. To všetko je – prepáčte mi za výraz – päsť na oko (199) – ó, na aké oko! evanjelia: svetový a historický vrchol cynizmu vo výsmechu symbolov … Ale veď leží na dlani, čo sa zamýšľa výrazmi "otec" a "syn" – uznávam, nie na každej dlani: slovo "syn" vyjadruje vstup do pocitu celkového vyjasnenia všetkých vecí (blaženosť), kým slovo "otec" vyjadruje tento pocit ako taký, pocit večnosti a dokonalosti. – Hanbím sa pripomenúť, čo cirkev z tohto symbolizmu urobila: nedala na prah kresťanskej "viery" historku z Amfitryona (200)? A na to ešte dogmu o "nepoškvrnenom počatí" (201)? … Tým predsa počatie pošpinila – –

"Nebeské kráľovstvo" je stav srdca – nie azda, že leží "nad zemou", alebo že príde "po smrti". Celý pojem prirodzenej smrti v evanjeliu "chýba": smrť nie je most, nie je prechod, chýba, pretože patrí celkom inému, len zdanlivému, len ako znamenie užitočnému svetu. "Hodina smrti" nie je kresťanský pojem – "hodina", čas, fyzický život, jeho krízy, to pre učiteľa "dobrej zvesti" vôbec neexistuje … "Kráľovstvo božie" nie je niečo, na čo sa čaká; nemá včera ani pozajtra; nepríde za "tisíc rokov" – je to skúsenosť srdca; je tu všade, nie je nikde …

35

Tento "radostný posol" zomrel ako žil, ako učil – nie, aby "ľudí vykúpil", ale aby ukázal, ako treba žiť. Zanechal ľudstvu prax: ako sa správal pred sudcami, pred vojakmi, pred žalobcami a pri všetkých ohováračkách a celom výsmechu, – ako sa správal na kríži. Neodporuje, nebráni svoje právo, neurobí ani krok, ktorý by od neho odvrátil to najhoršie, naopak, on to vyzýva … A prosí, trpí, miluje s tými, v tých, čo mu robia zle (202) … Nebrániť sa, nenahnevať sa, nikoho nebrať na zodpovednosť … Ale ani zlému neodporovať … milovať ho (203) …

36

Až my, oslobodení duchovia, máme predpoklady rozumieť niečomu, čo nechápalo devätnásť storočí, – tú čestnosť, ktorá sa stala inštinktom a vášňou, a ktorá vedie vojnu proti "svätej lži" (204) ešte viac ako proti každému inému klamstvu … Ľudia boli nevýslovne ďaleko od našej láskavej a opatrnej neutrality, od tej disciplíny ducha, ktorá jediná umožňuje uhádnuť také cudzie, také jemné veci: človek chcel vždy a s nehanebným egoizmom len svoje výhody a z protikladu k evanjeliu postavil cirkev …

Kto by hľadal znaky pre to, že za veľkým svetovým divadlom má prsty nejaké ironické božstvo, našiel by nie malý doklad v obrovskom otázniku, ktorý sa volá kresťanstvo. Zistil by, že ľudstvo kľačí na kolenách pred opakom toho, čo bolo pôvodom, zmyslom a oprávnením evanjelia, že pojmom "cirkev" vyhlásilo za sväté práve to, čo zvestovateľ "dobrej zvesti" pociťoval ako pod sebou, ako za sebou – nadarmo by ste hľadali väčšiu formu svetovej historickej irónie – –

37

Náš vek je hrdý na svoj historický cit (205): no ako mohol uveriť tomu nezmyslu, že na začiatku kresťanstva stojí surová bájka o divotvorcovi a vykupiteľovi, – a že všetko spirituálne (206) a symbolické sú plody neskoršieho vývoja? Naopak: dejiny kresťanstva – a to od smrti na kríži – sú dejiny stále horšieho neporozumenia pôvodnému symbolizmu. S každým rozšírením kresťanstva do stále širších a hrubších más národov, ktoré mali čoraz menej predpokladov, z akých vzniklo kresťanstvo, bolo stále nevyhnutnejšie, aby sa kresťanstvo vulgarizovalo, barbarizovalo, – absorbovalo do seba učenia a obrady všetkých podzemných kultov Rímskeho impéria, nezmysly všetkých druhov chorého rozumu. Osud kresťanstva spočíva v nevyhnutnosti, že sa jeho viera musela stať takou chorou, takou nízkou a vulgárnou, ako boli choré, nízke a vulgárne potreby, ktoré mala uspokojiť. Choré barbarstvo sa nakoniec dostáva k moci ako cirkev, – ako cirkev, táto nepriateľka na život a na smrť každej čestnosti, každej výšky duše, každej šľachetnosti ducha, každej dobromyseľnej a dobrotivej ľudskosti. – Kresťanské hodnoty – vznešené hodnoty: až my, oslobodení duchovia, sme obnovili tento najväčší protiklad hodnôt, aký existuje! – –

38

Na tomto mieste nepotláčam vzdych. Sú dni, keď sa ma zmocní pocit černejší ako najčernejšia melanchólia – pohŕdanie ľuďmi. Aby som však nepripustil nijakú pochybnosť o tom, čím pohŕdam, kým pohŕdam: je to človek dneška, človek, ktorému som osudným súčasníkom. Človek dneška – zadusím sa jeho nečistým dychom … Voči minulosti som, ako všetci poznávajúci, veľmi znášanlivý, to značí, že sa veľkodušne premáham: so zlovestnou opatrnosťou prechádzam týmto tisícročným svetom-blázincom, či sa už volá „kresťanstvom", „kresťanskou vierou", „kresťanskou cirkvou", – no vystríham sa robiť ľudstvo zodpovedným za jeho duševné choroby. Ale moje city sa obrátia na opačné a prepuknú, keď vstupujem do novšej epochy, do našich čias. Naše časy vedia … Čo kedysi bolo len choré, dnes sa stáva neslušným, – je neslušné, dnes byť kresťanom. A tu sa začína moje zhnusenie. – Obzerám sa okolo seba: ani slovo už neostalo z toho, čo sa kedysi nazývalo „pravdou", už nevydržíme, keď kňaz slovo „pravda" čo len do úst zoberie. Aj pri veľmi obmedzenom nároku na čestnosť treba dnes vedieť, že teológ, kňaz či pápež každou vetou, ktorú povie, nielen že sa mýli, on klame; treba vedieť, že už dokonca nemôže klamať „nevinne" alebo „z nevedomosti". Aj kňaz vie, ako vie každý, že už niet „boha", niet „hriešnikov", niet „vykupiteľa", – že „slobodná vôľa" a „svetový mravný poriadok" sú klamstvá: – vážnosť, hlboké sebaprekonanie ducha nedovoľuje už nikomu, aby toto nevedel … Všetky pojmy cirkvi sú spoznané ako to, čo sú, ako najhoršie peňazokazectvo, aké existuje, za účelom znehodnotenia prírody, prirodzených hodnôt; aj kňaz je spoznaný ako to, čo je, ako najnebezpečnejší druh parazita, ako ozajstný jedovatý pavúk nivočiaci život …Vieme, naše svedomie dnes vie, – čo sú vôbec hodné zlovestné (207) vynálezy kňazov a cirkvi, na čo slúžili tieto vynálezy, pomocou ktorých sa dosiahol taký stav samohanobenia ľudstva, že už pohľad na ne vyvoláva zhnusenie, – sú to pojmy „onen svet", „posledný súd", „nesmrteľnosť duše", aj „duša" sama: sú to nástroje na mučenie, sú to systémy ukrutností, pomocou ktorých sa kňaz stal pánom a pánom ostal … Každý to vie: a predsa ostáva všetko pri starom. Kam sa podel posledný pocit slušnosti, a úcty pred sebou, keď sa naši štátnici, ktorí sú inakšie ľudia bez predsudkov a svojimi činmi zrejmými nekresťanmi (208), ešte dnes nazývajú kresťanmi a chodia na prijímanie? … Mladý knieža (209) na čele svojich plukov, nádherný ako výraz sebectva a vypínavosti celého národa, – ale bez všetkej hanby sa priznávajúc ku kresťanstvu! … Koho to popiera kresťanstvo? čomu hovorí „svet"? Že je niekto vojak, že je sudca, že je vlastenec; že človek sa bráni(210); že dbá na svoju česť; že hľadá pre seba výhodu; že je hrdý … Každá prax každej chvíle, každý inštinkt, každé hodnotenie prejavujúce sa činom je dnes protikresťanské: aký nepodarok falošnosti musí byť tento moderný človek, že sa napriek tomu všetkému nehanbí nazývať sa ešte kresťanom! – – –

39

Vraciam sa späť a rozpoviem pravú históriu kresťanstva (211). – Už slovo „kresťanstvo" je nedorozumenie, v podstate bol len jeden kresťan, a ten umrel na kríži. „Evanjelium" umrelo na kríži. Čo sa od tej chvíle nazýva „evanjeliom", bol už opak toho, čo on žil: bola to „zlá zvesť", bolo to dysangelium (212). Je falošné až do nezmyslu, keď sa vo viere, napríklad vo viere vo vykúpenie Kristom, vidí odznak kresťana: len kresťanská prax, život, aký žil ten, čo zomrel na kríži, je kresťanstvo … Ešte dnes je taký život možný, pre určitých ľudí je dokonca potrebný: to pravé, pôvodné kresťanstvo bude možné v každom čase … Nie veriť (213), ale robiť, najmä veľa-vecí-nerobiť, iné bytie, stavy povedomia, hocaká viera, napríklad považovať niečo za pravdu – každý psychológ to vie – sú predsa bezvýznamné a piateho rádu pri porovnaní s inštinktmi: prísne vzaté je celý pojem duchovnej príčinnosti falošný. Redukovať to, že niekto je kresťanom, kresťanskosť (214), na nejakú istotu o pravde, na jednoduchú fenomenálnosť povedomia, znamená vlastne popierať kresťanstvo. V skutočnosti nikdy neexistovali kresťania. „Kresťan", to (215), čomu sa od dvoch tisícročí hovorí kresťan, je len psychologické nedorozumenie o sebe samom. Ak sa lepšie prizrieme, vládli v ňom napriek všetkej „viere" len inštinkty – a ešte aké! „Viera" bola vo všetkých časoch, napríklad u Luthera, len plášť, len zámienka, opona (216), za ktorou hrali svoju hru inštinkty –, rozumná slepota voči vláde určitých inštinktov … „Viera" – nazval som ju už vlastným kresťanským fígľom –, vždy sa hovorilo o viere, ale konalo sa vždy podľa inštinktov … Vo svete predstáv kresťana sa nevyskytuje nič, čo by sa čo len šuchlo o skutočnosť: naopak, v inštinktívnej nenávisti proti každej skutočnosti sme spoznali motor, jediný hnací prvok v koreňoch kresťanstva. Čo z toho vyplýva? Že omyl je tu aj in psychologicis radikálny, to znamená, že určuje bytie, že je substanciou. Ak sa tu odníme jeden pojem a na jeho miesto príde iná skutočnosť – v tej chvíli sa celé kresťanstvo prepadne do ničoty! – Pri pohľade z výšky ostáva táto najzvláštnejšia zo všetkých skutočností, toto náboženstvo, ktoré nielen že je omylmi podmienené, ale len v škodlivých omyloch, len v omyloch, ktoré otravujú srdce a život, je vynaliezavé a dokonca geniálne, ostáva divadlom pre bohov – pre božstvá, ktoré sú súčasne filozofmi, s ktorými som sa stretol napríklad pri oných chýrnych dialógoch na Naxose (217). Vo chvíli, keď sa hnus od nich (– a od nás) vzďaľuje, stávajú sa vďační za divadlo, ktoré poskytujú kresťania: táto žalostná malá planétka, ktorá sa volá Zem, si zaslúži možno len pre tento čudesný prípad božský pohľad, božskú účasť … Lebo nepodceňujme kresťana: kresťan, falošný až do nevinnosti, ďaleko prevyšuje opicu, – vzhľadom na kresťanov sa stáva známa teória o pôvode človeka len nevinnou zdvorilosťou (218) …

40

Nešťastný osud evanjelia sa rozhodol pri smrti, – viselo „na kríži" (219) … Až smrť, táto neočakávaná potupná smrť, až kríž, ktorý bol spravidla vyhradený pre canaille*(220), – až tento najstrašnejší paradox postavil učeníkov pred vlastnú hádanku: „Kto to bol? čo to bolo?" – Otrasený a v hĺbke urazený cit, obava, že takáto smrť môže byť vyvrátením ich veci, ten hrozivý otáznik „prečo práve takto?" – tento stav mysle sa dá celkom ľahko pochopiť. Tu muselo byť všetko potrebné a mať zmysel, bolo treba zachovať rozum, najvyšší rozum; láska učeníka nepozná náhodu. Až teraz sa otvorila priepasť: „Kto ho zabil? Kto mu bol prirodzeným nepriateľom?" – táto otázka vybuchla ako blesk. Odpoveď: vládnuce židovstvo, jeho najvyšší stav. Od tejto chvíle sa všetci cítili v povstaní proti poriadku, Ježiš sa odteraz pokladal za buriča proti poriadku. Dosiaľ chýbala v jeho obraze táto bojovná, slovami a činmi popierajúca črta; naopak, bol jej protikladom. Ako vidieť, malá obec Ježišových prívržencov nepochopila práve hlavnú vec, nepochopila, čo je pri tomto spôsobe smrti nasledovaniahodné, nepochopila slobodu, jej prevahu nad každým pocitom resentimentu: – to je znak, ako málo mu vôbec rozumeli! Svojou smrťou nemohol Ježiš vlastne chcieť nič iné, ako predviesť verejnosti najsilnejšiu skúšku svojho učenia, dokázať ho … No jeho učeníci boli ďaleko od toho, žeby túto smrť odpustili, – čo by bolo bývalo evanjeliové v najvyššom zmysle slova; alebo že by sa sami ponúkli na rovnakú smrť s vľúdnym a láskavým mierom v srdci … Navrch sa opäť dostal práve ten pocit, ktorý sa najviac prieči evanjeliu, pomsta. Nebolo možné, aby sa touto smrťou záležitosť skončila: bola potrebná „odplata", „súd" (a predsa, čo je menej evanjeliové ako „odplata", „trest" alebo „súdiť"!). Ešte raz sa dostalo do popredia populárne očakávanie mesiáša; pozornosť sa zamerala na historický okamih: „kráľovstvo božie" príde súdiť svojich nepriateľov … Ale práve to je nedorozumenie: „kráľovstvo božie" ako záverečný akt, ako prísľub! Evanjelium bolo predsa práve prítomnosť, splnenie, aktívna skutočnosť tohto „kráľovstva". Práve taká smrť bola práve toto „kráľovstvo božie" … Až teraz sa do typu majstra vnieslo celé to opovrhovanie a horkosť proti farizejom (221) a teológom, – tým sa z neho urobil farizej a teológ! Na druhej strane už tieto úplne vykoľajené duše nevydržali zdivočené uctievanie onej evanjeliovej rovnoprávnosti hocikoho s božím synom, ako to učil Ježiš: pomstili sa tým, že Ježiša výstredne povýšili a od seba odlúčili: presne tak, ako kedysi židia z pomsty na svojich nepriateľoch odlúčili od seba svojho boha a vyzdvihli ho do výšav. Jeden boh a jeden boží syn: Obidvaja ako produkty resentimentu …

Posledná úprava 20. 09. 2009

Pokračovanie v ZH 31

Z nemeckého originálu Friedrich Nietzsche: Der Antichrist preložil Rastislav Škoda. Jazyková spolupráca X. Sokol

V knižnej forme vydalo © Vydavateľstvo IRIS – PhDr. Milan Štefanko Bratislava 2003

Friedrich Nietzsche: Antikrist III

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Tretia časť zo šiestich – odseky 41-62

41

A od tej chvíle sa vynoril absurdný problém „ako to mohol boh dopustiť!" Na to našiel porušený rozum malej prvotnej obce priam hrôzostrašne absurdnú odpoveď: boh dal svojho syna na odpustenie hriechov, ako obeť. Aký to bol naraz koniec evanjelia! Obeta za vinu, a to vo svojej najodpornejšej, najbarbarskejšej forme, obeť nevinného za hriechy vinníkov! Aké príšerné pohanstvo! -

Ježiš predsa zrušil aj pojem „viny" - poprel priepasť medzi bohom a človekom (222), prežíval jednotu medzi bohom a človekom ako svoju „dobrú zvesť" ... A nie ako privilégium! - Od tejto chvíle sa typu vykupiteľa postupne pridáva: učenie o súde a návrate (223), učenie o smrti ako obetnej smrti, učenie o zmŕtvychvstaní, čím sa celý pojem „blaženosti", celá a jediná skutočnosť evanjelia začaruje - v prospech akéhosi stavu po smrti! (224) ... Toto chápanie, túto neresť chápania doviedol logicky do konca Pavol s  rabínskou drzosťou, ktorá mu je vlastná pri každom čine: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, je naša viera márna " (225). - A jedným razom sa stal z evanjelia najpodlejší z nesplniteľných sľubov, nehanebné učenie o osobnej nesmrteľnosti ... A Pavol o nej dokonca učil, že je to odmena! (226) ...

42

Vidieť, čo sa skončilo smrťou na kríži: pokus o nový, celkom pôvodný nábeh k budhistickému mierovému hnutiu, skutočnému, nielen sľubovanému šťastiu na zemi. Lebo toto ostáva - už som to raz vyzdvihol - zásadný rozdiel medzi tými dvomi dekadentnými náboženstvami: budhizmus nesľubuje, ale dodrží, kým kresťanstvo sľubuje všetko, ale nedodrží nič. - „Dobrej zvesti" ide v pätách najhoršia zvesť zo všetkých: Pavlova (227). Pavol stelesňuje protiklad toho, čo bol „zvestovateľ dobrej zvesti"; je to génius nenávisti, s víziami nenávisti, s neúprosnou logikou nenávisti. Čo všetko nepriniesol tento dysevanjelista ako obeť na oltár nenávisti! Predovšetkým vykupiteľa: pribil ho na svoj kríž. Život, príklad, učenie, smrť, zmysel a právo (228) celého evanjelia - nič z toho neostalo, keď tento peňazokazec z nenávisti pochopil, čo z toho mohol potrebovať. Nie skutočnosť, nie historickú pravdu! ... A ešte raz sa dopustil kňazský inštinkt Žida rovnako veľkého zločinu na dejinách - jednoducho vyškrtol včera a predvčerom kresťanstva, vymyslel si dejiny prvého kresťanstva. Ba viac: ešte raz sfalšoval dejiny Izraela, aby sa javili ako dej predchádzajúci jeho činu: všetci proroci hovorili o jeho „vykupiteľovi" ... Cirkev neskôr sfalšovala dokonca aj dejiny ľudstva a urobila z nich predhistóriu kresťanstva  ... Typ vykupiteľa, učenie, prax, zmysel smrti, dokonca aj to, čo sa stane po smrti - nič neostalo nedotknuté, nič neostalo ani len podobné skutočnosti. Pavol jednoducho preložil ťažisko tohto celého života za tento  život  - na lož o Ježišovi „ktorý vstal z mŕtvych". V podstate nemohol život vykupiteľa vôbec potrebovať, - potreboval smrť na kríži a ešte niečo k tomu ... Považovať Pavla, ktorý mal domov v prekvitajúcom  meste stoického (229) osvietenstva, za čestného muža, keď si zo svojich halucinácií vyrába dôkaz, že vykupiteľ ešte žije, alebo keď len rozpráva, že mal tieto halucinácie, veriť to by bola zo strany psychológa hotová niaiserie *(230): Pavol chcel účel, teda chcel aj prostriedky ... Čomu sám neveril, tomu uverili idioti, medzi ktorých rozhodil svoje učenie. - Pavol potreboval moc; s Pavlom siahol po moci ešte raz kňaz, - tak mohol potrebovať len pojmy, učenia a symboly, ktorými sa dajú tyranizovať masy a vytvárať stáda ... Čo jediné prebral neskôr Mohamed z kresťanstva? Pavlov vynález, jeho zbraň kňazského tyranstva a vytvárania stád: vieru na nesmrteľnosť - to znamená učenie o „súde" ...

43

Keď sa ťažisko života položí nie do života, ale do „onoho sveta" - do nič -, zbaví sa život ťažiska. Velikánska lož o osobnej nesmrteľnosti zničí každý rozum, každú podstatu inštinktu, - všetko, čo v inštinktoch robí dobre, čo podporuje život, čo zaisťuje budúcnosť, to všetko teraz vzbudzuje nedôveru. Žiť tak, že nemá zmysel žiť, to sa teraz stáva zmyslom života ... Načo zmysel pre kolektív, načo vďačnosť za pôvod a predkov, načo spolupracovať, dôverovať, podporovať nejaké spoločné dobro alebo mať to v úmysle? ... To všetko sú „pokušenia", odchýlky od „pravej cesty" - veď „len jedno je potrebné" (231) ... Že však každý ako „nesmrteľná duša" je rovný s každým iným, že v súhrne všetkých bytostí „spása" každého jedného si smie nárokovať večnú dôležitosť, že malí svätuškári a trojštvrtinoví blázni si smú namýšľať, že kvôli nim sa prírodné zákony neprestajne prekračujú, - také stupňovanie sebectva každého druhu až do nekonečna, do bezočivej nehanebnosti, sa nedá pranierovať s dostatočným opovrhnutím. A predsa ďakuje kresťanstvo za svoje víťazstvo tomuto poľutovaniahodnému zaliečaniu sa osobnej samoľúbosti, - práve tým prehovorilo na svoju stranu všetko nevydarené a odbojne naladené, všetkých, čo zle pochodili, všetkých vyvrheľov a odpad spoločnosti. „Spása duše" - po slovensky je to: „svet sa točí okolo mňa" ... Jed hesla „rovnaké práva pre všetkých" - kresťanstvo ho rozosialo najzásadnejšie; kresťanstvo rozpútalo z najtajenejších kútov špatných inštinktov vojnu na život a na smrť proti každému pocitu úcty a odstupu  (232) medzi človekom a človekom, to jest proti predpokladu každého povýšenia, každého rastu kultúry, - z resentimentu*  más si ukulo svoju hlavnú zbraň proti nám, proti všetkému ušľachtilému, šťastnému, veľkodušnému (233) na tejto zemi, proti nášmu šťastiu na zemi ... Priznať „nesmrteľnosť" každému Petrovi a Pavlovi bol dosiaľ najväčší a najpodlejší atentát na ušľachtilé ľudstvo. - A nepodceňujme osudné nešťastie, ktoré sa z kresťanstva vlúdilo do politiky! Dnes už nemá nikto odvahu na osobitné práva, panské práva, na pocit úcty pred sebou a pred seberovnými, - na pátos odstupu ... Naša politika chorľavie na tento nedostatok odvahy! - Aristokratizmus zmýšľania bol najpodzemnejšie podkopaný klamstvom o rovnosti duší; a ak viera na „právo väčšiny" robí a bude robiť revolúcie, je to kresťanstvo, nepochybujme o tom, sú to kresťanské predsudky, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin! Kresťanstvo je povstanie všetkého, čo sa plazí po zemi, proti tomu, čo má výšku: evanjelium „ponížených" robí nízkymi (234)...

44

Evanjeliá sú neoceniteľné ako svedectvo o skaze, ktorá bola nezastaviteľná už v prostredí prvotnej obce. To, čo Pavol neskoršie s logickým cynizmom rabína dotiahol do konca, bol iba proces rozpadu, ktorý sa začal smrťou vykupiteľa. - Tieto evanjeliá treba čítať veľmi opatrne; majú svoje ťažkosti za každým slovom. Priznám sa, a bude sa mi to počítať k dobru, že práve tým sú pre psychológa (235) potešením prvého radu, - ako protiklad každej naivnej skazenosti, ako raffinement par excellence *(236), ako majstrovstvo v psychologickej skazenosti. Evanjeliá sú svet pre seba. Biblia sa vôbec nedá porovnať s vôbec ničím (237). Sme tu medzi židmi: to je prvé hľadisko, ak nemáme celkom stratiť niť. Táto priam geniálna pretvárka „svätosti", aká sa nikdy ani približne nedosiahla ani v knihách ani medzi ľuďmi, toto peňazokazecké falšovanie slov a pohybov na umenie nie je náhoda  nejakého jedinečného nadania, nejakej výnimočnej povahy. Na to treba rasu (238). V kresťanstve ako umení sväto klamať dosahuje celé židovstvo po viacstoročnom veľmi serióznom zacvičovaní a dlhoročnej technickej praxi najvyšší stupeň majstrovstva. Kresťan, táto ultima ratio (239) klamstva, je Žid, ktorý sa opakuje ešte raz - dokonca tri razy (240)... Zásadná vôľa používať len pojmy, symboly a spôsoby, ktoré sa osvedčili v praxi kňaza, inštinktívne odmietanie každej inej praxe, každého iného druhu perspektívy hodnôt a užitočnosti - to je nielen tradícia, to je dedičstvo: len ako dedičstvo to pôsobí ako príroda. Celé ľudstvo, dokonca najlepšie hlavy najlepších čias - (s výnimkou jednej, ktorá možno je len ne-človek(241)) - sa nechalo pomýliť. Evanjelium sa čítalo ako kniha nevinnosti ... : čo je zreteľný znak toho, s akým majstrovstvom sa tu hralo divadlo. -  Samozrejme: keby sme ich videli čo len letmo, všetkých týchto čudných svätuškárov a umelých svätých (242), bol by všetkému koniec, - a práve preto, že nemôžem čítať žiadne slová bez predstavy pohybov, robím s nimi koniec ... Neznesiem pri nich určitý spôsob otvárania očí. - Našťastie sú knihy pre väčšinu ľudí len literatúra. - Neslobodno sa nechať oklamať: „Nesúďte!" hovoria (243), ale posielajú do pekla všetko, čo im stojí v ceste. Keď hovoria, že nechajú boha súdiť, súdia sami; keď hovoria, že velebia boha, oslavujú sami seba; keď vyžadujú cnosti, ktorých sú ako-tak schopní - ba viac, ktoré potrebujú, aby si zachovali postavenie -, dávajú tomu zdanie zápasu o cnosť, boja o panovanie cnosti. „Žijeme, umierame, obetujeme sa „pre dobro" („pravda", „svetlo", „kráľovstvo božie"): v skutočnosti robia to, čo nemôžu prestať robiť (244). Keď sa tak po spôsobe zbabelcov presadia, posedávajúc po kútoch,  živoriac v tôňach ako tiene, urobia si z toho povinnosť: povinnosťou sa im javí život v pokore, ako pokora je to ďalší dôkaz pre väčšiu pobožnosť ... Ach, tento pokorný, cudný, milosrdný druh luhárstva! Vraj: „O nás nech sama cnosť podá svedectvo" ... Evanjeliá treba čítať ako knihy zvádzania morálkou: títo úbožiaci (245) si totiž prisvoja morálku, - oni vedia, ako je to s morálkou! Morálkou sa dá ľudstvo najlepšie ťahať za nos! Skutočnosť je taká, že tu tá najuvedomelejšia  namyslenosť vyvolených predstiera skromnosť: seba, svoju „obec", „dobrých a spravodlivých", raz pre vždy postavili na jednu stranu, na stranu „pravdy" - a ostatok, „svet", na druhú stranu ... To bol najosudnejší druh velikášstva, aký sa kedy na svete vyskytol: malí pokryteckí a klamárski nepodarenci si začali pojmy ako „boh", „pravda", „svetlo", „duch", „láska", „múdrosť", „život" nárokovať len pre seba a dávať im význam synoným samých seba, aby sa tým odlíšili od sveta; títo malí superlatívoví Židia, zrelí pre každý blázinec, obrátili všetky hodnoty vo svoj prospech, ako keby len kresťan bol zmysel, soľ (246), miera a aj posledný súd všetkého ostatného ... Celú túto osudnú kalamitu umožnilo len to, že raz už bol na svete jeden príbuzný, rasovo príbuzný takéhoto velikášstva, a to židovské velikášstvo: keď sa raz otvorila priepasť medzi židmi a židovskými kresťanmi, neostala tým druhým iná možnosť ako použiť tie isté procedúry sebazáchovy, ako ich radil židovský inštinkt, proti Židom, kým Židia ich dosiaľ používali len proti všetkému nežidovskému. Kresťan je teda len Žid so slobodnejším vyznaním. -

45

Uvediem pár vzoriek toho, čo si títo úbožiaci nasadili do hlavy a čo dali svojmu majstrovi do úst: samé vyznania „krásnych duší" (247). -

„Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim. Veru hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu" (Mk 6,11) (248). Aké evanjeliové slová! ...

„Ale pre toho, kto by pohoršil (249) jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora" (Mk 9,42) (250). - Aké evanjeliové slová! ...

„Ak ťa zvádza (251) na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby si mal dve oči a hodili ťa do pekelného ohňa; tamich červ neumiera a ich oheň nezhasína" (Mk 9,47-48) (252). - Nemyslí sa práve len oko (253) ...

„Veru hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou" (Mk 9,1). - Dobre si si zaklamal, lev (254) ...

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a  nasleduje ma. Lebo (255) ..." (Poznámka psychológa: Tieto „lebo" vyvracajú kresťanskú morálku: jej „dôvody"  v skutočnosti popierajú - tak je to kresťanské. Mk 8,34 ...)

„Nesúďte, aby ste neboli súdení (256) ... ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás" (Mt 7,1). - Aký to pojem spravodlivosti, a to ešte od „spravodlivého" sudcu! ...

„Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj mýtnici? (Mt 5,46) (257). - Tu vidieť princíp „kresťanskej lásky": chce byť „dobre" zaplatená ...

„Ale ak vy neodpustíte ľuďom ich chyby, ani váš otec vám neodpustí vaše chyby" (Mt 6,15). - Toto veľmi kompromituje spomínaného „otca" (258)...

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše" (Mt 6,33) (259). Myslí sa všetko: totiž potrava, oblečenie a všetko, čo treba pre život. To je omyl, ak sa mám vyjadriť skromne ... Krátko predtým sa boh ukazuje ako krajčír, aspoň v určitých prípadoch (260) ...

„Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom" (Lk 6,23). Háveď bezočivá! Už sa to porovnáva s prorokmi ...

„Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy (1 Kor 3,16). - Niečím podobným sa nedá dosť pohŕdať ...

„Vari neviete, že svätí budú súdiť svet? A ak vy máte súdiť svet, nie ste hodní rozsúdiť maličkosti?!" (1 Kor 6,2). Žiaľ, nie je to len reč niekoho, čo patrí do blázinca ... Tento hrozný klamár pokračuje doslovne takto: „Neviete, že budeme súdiť anjelov? O čo viac potom veci všedného dňa?" ...

„Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania (261) ... Tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených; ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych; a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil to, čo je silné; čo je svetu neurodzené a čím svet pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred ním nik nevystatoval." (1 Kor 20 nasl.) (262). Aby sa porozumelo tejto stati, ktorá je svedectvom prvého radu pre čandalskú morálku, treba čítať prvú kapitolu mojej Genealógie morálky: tam je po prvý raz vysvetlený protiklad ušľachtilej a čandalskej morálky, zrodenej z resentimentu*  a bezmocnej pomsty. Pavol je najväčší apoštol pomsty ...

46

Čo z toho vyplýva? Že urobí dobre, kto si navlečie rukavice, keď číta Nový zákon. Blízkosť toľkej nečistoty k tomu priam núti. „Prvých kresťanov" by sme si vybrali za partnerov tak ťažko ako poľských židov: niežeby proti nim bolo treba čo len jednej výhrady ... Ani jeden z nich nevonia dobre (264). - Nadarmo som sliedil v Novom zákone po aspoň jednej sympatickej črte; nie je tam nič, čo by bolo slobodné, dobré, dobrosrdečné, čestné. Ľudstvo tu ešte neurobilo ani svoj prvopočiatok, chýbajú inštinkty čistotnosti (265) ... V Novom zákone existujú len zlé inštinkty, často chýba odvaha dokonca aj k týmto zlým inštinktom. Všetko je tam len zbabelosť, pritváranie očí a sebaklam. Každá iná kniha je čistotná pre toho, čo práve čítal Nový zákon; ja som napríklad s rozkošou čítal bezprostredne po Pavlových listoch toho pôvabne samopašného posmeškára Petrónia (266), o ktorom by sa dalo povedať to, čo napísal Domenico Boccaccio (267) kniežaťu z Parmy o Caesare Borgiovi (268): „? tutto festo" (269) - nesmrteľne zdravý, nesmrteľne veselý (270) a podarený ... Títo krpatí svätuškári sa totiž prerátajú pri hlavnej veci. Napádajú, ale čo oni napadnú, je tým vyznamenané (271). Keď niekoho „prvotný kresťan" napáda, nešpiní ho ... Naopak: je česť mať proti sebe „prvých kresťanov". Nový zákon sa čítava s obľubou pre to, čo sa v ňom hanobí, - ani nehovoriac o „múdrosti tohto sveta" (272), ktorú sa nadarmo pokúša jeden drzý táraj (273) znevážiť (274) „bláznivou kázňou" ... Ale aj farizeji (275) a znalci Písma majú z takého súperenia svoj osoh: museli byť niečo hodní, aby ich nenávideli takým neslušným spôsobom. Pokrytectvo - to teda nie je výčitka, ktorú by smeli robiť prví kresťania! - Nakoniec boli oni privilegovaní: to stačí, čandalská nenávisť nepotrebuje ďalšie dôvody. „Prvotný kresťan" - bojím sa, že aj „posledný kresťan", ktorého sa možno ešte dožijem - rebeluje na základe najnižších inštinktov proti  všetkým privilégiám, - žije a bojuje stále za „rovnaké práva"! ... Ak sa lepšie prizrieme, nemá ani inú voľbu. Ak niekto chce byť, pre svoju osobu, „boží vyvolenec" - alebo „chrám boží", alebo „sudca anjelov", - potom každý iný princíp výberu, napríklad podľa čestnosti, ducha, mužskosti a hrdosti, podľa krásy a slobody srdca, skrátka podľa „sveta", - je stelesnené zlo ... Z toho vyplýva morálka: každé slovo z úst „prvého kresťana" je lož, každý jeho čin je zvrátenosť inštinktov, - všetky jeho hodnoty a všetky jeho ciele sú škodlivé, ale koho nenávidí, čo nenávidí, to má hodnotu  ... Kresťan, menovite kresťanský kňaz, je kritérium pre hodnoty - - Mám ešte povedať, že v celom Novom zákone je len jedna jediná postava, ktorú si treba uctiť? Pilát, rímsky miestodržiteľ. Nemôže sa premôcť k tomu, aby bral vážne tú ťahanicu medzi židmi. O jedného Žida viac alebo menej - či na tom záleží? ... Povznesený výsmech Rimana, pred ktorým sa nehanebne zneužívalo slovo „pravda", obohatil Nový zákon o jediné slovo, ktoré má cenu, - ktoré je jeho kritika, priam jeho zničenie: „Čo je pravda!" (276) ...

47

Čo nás oddeľuje, nie je to, že nenachádzame boha ani v histórii, ani v prírode, ani mimo prírody, -  ale že pociťujeme ako úbohé, absurdné a škodlivé, a nie ako „božské" to, čo sa kedysi uctievalo ako boh; nie len ako omyl, ale ako zločin na živote ... Popierame boha ako boha ... Keby nám niekto tohto boha kresťanov dokázal, vedeli by sme mu veriť ešte menej. - Povedané poučkou: Deus qualem Paulus creavit, dei negatio (277). - Také náboženstvo ako kresťanstvo, ktoré sa ani v jednom bode nedotýka skutočnosti, ktoré sa okamžite zrúti, len čo sa ho čo len v jednom bode dotkne skutočnosť (278), musí byť, samozrejme, smrteľným nepriateľom „svetskej múdrosti" (279), to jest vedy (280), - schváli teda všetky prostriedky, ktorými možno otráviť, ohovoriť, zhanobiť disciplínu ducha, rýdzosť a prísnosť vo veciach svedomia ducha, povznesenú chladnosť a slobodu ducha. „Viera" ako imperatív je veto proti vede, - in praxi je to lož za každú cenu ... Pavol pochopil, že lož - že „viera" bola potrebná (281); a neskoršie zas cirkev pochopila Pavla. - „Boh", ktorého si vymyslel Pavol, boh, ktorý „privádza nazmar" „svetskú múdrosť" (282) (v užšom zmysle slova obidve veľké nepriateľky každej povery, filológiu a medicínu), je v skutočnosti len rezolútne rozhodnutie Pavla: svoju vlastnú vôľu nazvať„bohom", po pražidovsky tóra (283). Pavol chce zmariť „svetskú múdrosť": jeho nepriateľmi sú dobrí filológovia a lekári alexandrijskej školy -, s nimi sa púšťa do vojny. Vskutku, nie je filológ ani lekár (284), kto nie je hneď aj protikresťan (285). Ako filológ totiž človek vidí za „sväté knihy", ako lekár za fyziologickú skazenosť typického kresťana. Lekár povie „nevyliečiteľné", filológ povie „švindeľ" ...

48

Pochopili vlastne ľudia tú slávnu historku, ktorá je na začiatku biblie, - o pekelnom strachu, ktorý má boh pred vedou? ... Nepochopili ju. Táto kňazská kniha par excellence začína, ako sa patrí, veľkou vnútornou ťažkosťou kňaza: pozná len jedno veľké nebezpečenstvo, teda „bohu" hrozí len jedno veľké nebezpečenstvo.

Starý boh, čistý „duch", typický veľkňaz, celý samá dokonalosť, prechádza sa pre potešenie (286)  po svojej záhrade: lenže sa nudí. Proti nude bojujú aj bohovia zbytočne. Čo spraví? Vynájde (287) človeka, - človek je zábavný  ... a hľa, aj človek sa nudí (288). Božie zľutovanie nad jedinou biedou, ktorú majú všetky raje, nepozná hraníc: stvorí čoskoro ešte ďalšie zvieratá. Prvý chybný boží čin: pre človeka nie sú zvieratá zábavné, - panoval nad nimi, už nechcel byť len „zviera" (289). - Stvoril (290) teda boh ženu. A naozaj, nude bol teraz koniec, ale aj inému! Žena bola druhý chybný boží čin. - „Žena je podľa svojej podstaty had, Hera" (291) (-  vo francúzskom a českom  preklade je Heva - pozn. prekl.) - to vie každý kňaz: „do ženy pochádza každé zlo na svete" - aj to vie každý kňaz. „Teda od nej pochádza aj veda" ...  Až prostredníctvom ženy sa naučil človek ochutnať ovocie stromu poznania (292). - Čo sa stalo potom? Starého boha pochytil pekelný strach. Človek sám sa stal jeho najväčším chybným činom, stvoril si súpera, veda robí rovným bohu (293), - s kňazmi a bohmi je koniec, keď sa človek stane vedeckým! - Morálka: veda je stelesnenie všetkého zakázaného, - len ona sama je zakázaná. Veda je prvý hriech, zárodok všetkých hriechov, dedičný hriech (294). Len toto je morálka. - „Nespoznáš": a z toho vyplýva ostatok. - Pekelný strach nezabránil bohu ostať múdrym. Ako sa brániť proti vede? Nadlho to bol jeho hlavný problém. Odpoveď: Preč s človekom z raja (295)! Šťastie a záhaľka privádzajú myšlienky (296), - ale všetky myšlienky sú zlé myšlienky ... Človek nemá (297)myslieť. - A „kňaz ako taký" vynachádza biedu (298), smrť, životné nebezpečenstvo tehotenstva, všetky druhy núdze, starobu, útrapy, najmä choroby, - to všetko sú prostriedky v boji proti vede! Núdza dovoľuje človeku nemyslieť ... A predsa! aká hrôza! Dielo poznania sa hromadí do veže, ktorá útočí na nebo, vyvoláva súmrak bohov (299), - čo robiť! - Tu starý boh vynachádza vojnu, delí od seba národy (300), urobí, aby sa ľudia navzájom ničili (- kňazi vždy potrebovali vojnu ...). Vojna je, okrem iného, veľký rušiteľ pokoja pre vedu! - Neuveriteľné! Poznanie, emancipácia od kňazov, postupuje aj napriek vojnám. - A starý boh urobí posledné rozhodnutie: „Človek sa stal vedeckým - niet pomoci, treba ho utopiť!" (301) ...

49

Pochopili ma. Už začiatok biblie obsahuje celú psychológiu kňaza. - Kňaz pozná len jedno veľké nebezpečenstvo: to je veda, - zdravé poňatie príčiny a účinku. Ale vede sa darí spravidla  len za šťastných okolností, - treba mať čas, treba mať nadmieru ducha, aby sa „spoznalo" ... „Z toho vyplýva, že človeka treba urobiť nešťastným", - to bola v každom čase logika kňaza. - Už hádate, čo, podľa tejto logiky, až s týmto prišlo na svet: - „hriech" ... Pojmy viny a trestu, celý ten „svetový morálny poriadok", je vynájdený proti vede, - proti tomu, aby sa človek odpútal od kňaza (302)... Človek nemá vidieť von, má sa dívať do seba; nemá byť múdry a opatrný, nemá sa učiť vidieť do vecí, nemá vôbec vidieť: má trpieť ... A má trpieť tak, aby v stále potreboval kňaza. - Preč s lekármi (303)! Treba spasiteľa! - Pojmy viny a trestu, vrátane náuky o „milosti", o „vykúpení", o „odpustení" - samé klamstvá a vonkoncom bez akejkoľvek psychologickej reality - boli vynájdené, aby sa u človeka zničil zmysel pre príčinu: sú atentát na pojem príčiny a účinku! A nie atentát päsťou, nožom, čestne v nenávisti a láske! Ale z najzbabelších, najľstivejších, najnižších inštinktov! Kňazský atentát! Príživnícky atentát! Vampirizmus bledých podzemných pijavíc! ... Keď prirodzené príčiny nejakého činu prestanú byť „prirodzené" a myslí sa na strašidelné pojmy povier, ako je „boh", „duchovia" alebo „duše", keď sa dôsledky považujú len za „morálne" konzekvencie, za odmenu, trest, znamenie alebo výchovný prostriedok, vtedy sú predpoklady pre poznanie zničené, - vtedy sa spáchal najväčší zločin na ľudstve. Ešte raz: Hriech, táto forma sebaprznenia človeka par excellence*, bol vynájdený, aby znemožnil vedu, kultúru a akékoľvek povýšenie alebo povznesenie človeka; kňaz vládne vynájdením hriechu (304). -

50

Na tomto mieste si neodpustím pár slov o psychológii „viery" „veriacich", a to v prospech, pravdaže, „veriacich" (305). Ak dnes ešte sú takí, čo nevedia, nakoľko je neslušné byť „veriaci" - alebo že je to odznak dekadencie, zlomenej vôle žiť -, zajtra to už budú vedieť. Môj hlas dosiahne aj tých, čo slabo počujú (306). Zdá sa, ak len som nepočul zle, že medzi kresťanmi existuje kritérium pravdivosti, ktoré sa volá „dôkaz sily" (307). „Viera robí šťastným: preto je pravdivá." - Tu by sa dalo najprv namietnuť, že práve to robenie šťastným nie je dokázané, ale sa len sľubuje: šťastie sa viaže na podmienku „viery", - človek má byť šťastný, - pretože verí ... Ale ako by sa dalo dokázať, že skutočne nastane to, čo kňaz sľubuje veriacemu o „onom svete", vymykajúcom sa každej kontrole? - Údajný „dôkaz sily" je teda v podstate zas len viera, že nevystane účinok, ktorý si človek od viery sľubuje. Ako poučka to znie: „Verím, že viera robí šťastným; -  je teda pravdivá." - Ale s tým sme už na konci. Toto „teda" by bolo absurdné (308) aj ako kritérium pravdy. - Ale pripusťme, v duchu zmierlivosti, že šťastie prostredníctvom viery je dokázané ( - nielen želané, nielen trochu podozrivými ústami nejakého kňaza sľubované): mohlo by byť šťastie - technickejšie povedané, rozkoš - dôkazom pravdivosti? Ťažko; tak ťažko, že je to skoro dôkaz opaku; v každom prípade vzniká veľké podozrenie proti „pravde", ak sa pri jej hľadaní dá slovo pocitom nejakej rozkoše. Dôkaz „rozkoše" je dôkaz pre „rozkoš" - nič viac; odkiaľ, pre všetko na svete, by sa malo dať vedieť, že práve pravdivé posudky spôsobujú viac radosti ako nepravdivé, a že podľa akejsi vopred ustanovenej harmónie (309) vyvolávajú príjemné pocity? - Skúsenosti všetkých prísnych a serióznych duchov učia pravý opak. Každú piaď pravdy si museli ľudia na sebe samých ťažko vybojovať, bolo treba riskovať skoro všetko, na čom viselo naše srdce, naša láska, naša dôvera k životu. Na to treba veľkosť duše: služba pravde je zo všetkých služieb najťažšia (310). - Čo značí byť čestný vo veciach ducha? Že je človek prísny voči svojmu srdcu, že si nič nerobí z „príjemných pocitov", že si z každého Áno a Nie robí svedomie! - - -  Viera robí šťastným: teda klame ...

51

Že viera za určitých okolností robí blaženým, ale že blaženosť nerobí z fixnej idey pravdivú ideu, že viera hory neprenáša, ale že ich stavia tam, kde neboli: o tom sa možno presvedčiť letmou obchôdzkou v blázinci. Pravdaže, nepresvedčí sa kňaz: lebo ten inštinktívne zapiera, že choroba je choroba, že blázinec je blázinec. Kresťanstvo potrebuje chorobu, asi ako helenizmus potrebuje prebytok zdravia, - urobiť chorým je skrytý zámer celého cirkevného liečebného procesu. A sama cirkev - nie je ako katolícky blázinec (311) posledným ideálom? - Nie je celá zem blázincom? Religiózny človek, ako ho chce mať cirkev, je typický dekadent; epocha, keď v nejakom národe vypukne náboženská kríza, je zakaždým poznačená epidémiami nervových chorôb; „vnútorný svet" religióznych ľudí sa na nerozoznanie podobá „vnútornému svetu" predráždených a vyčerpaných (312) ľudí; „najvyššie vzrušenia" duchovného stavu, ktoré kresťanstvo vyhlasuje za vrchol všetkých hodnôt, sú v podstate epileptoidné formy vedomia - a tak cirkev vyhlásila za svätých in maiorem dei honorem (313) len bláznov alebo veľkých podvodníkov ... Raz som si dovolil označiť celý ten kresťanský training *(314) v pokání a vykupovaní (ktorý sa dnes najlepšie študuje v Anglicku) za metodicky vyvolanú folie circulaire*(315), samozrejme na už dôkladne pripravenom, t.j. morbídnom teréne. Nikto nemá slobodu stať sa kresťanom: na kresťana „sa neobracia" - na to treba byť dosť chorý ... My iní, čo máme odvahu byť zdraví a k tomu aj odvahu pohŕdať, ako my smieme opovrhovať náboženstvom, ktoré učilo nerozumieť telu! Ktoré sa nechce zbaviť poverčivej viery na dušu! Ktoré robí z nedostatočnej výživy „zásluhu"! Ktoré v dobrom zdraví vidí nepriateľa, čerta a pokušenie - a bojuje proti nim! Ktoré si nahovorilo, že v kadáverovom tele možno nosiť „dokonalú dušu", ale k tomu si treba upraviť nový pojem „dokonalosti", t.j. bledú, chorobnú, idiotsky blúzniacu bytosť, tzv. „svätosť", - svätosť, ktorá je sama len rad symptómov vychudnutého, vynervovaného, nevyliečiteľne skazeného tela! Kresťanské hnutie je ako európske hnutie od začiatku hromadné hnutie ľudských nepodarkov a odpadu všetkého druhu (316) (títo sa s kresťanstvom chceli dostať k moci). Nie je prejavom úpadku jednej rasy, je to zhluk rozličných hľadajúcich sa foriem dekadencie. Nebola to, ako sa verí, korupcia staroveku, vznešeného staroveku, ktorá umožnila kresťanstvo: učenému idiotstvu, ktoré ešte aj dnes tvrdí niečo také, sa nedá dosť tvrdo odporovať. V dobách, keď sa po celom impériu (317) pokresťančovali choré, skazené vrstvy čandalov, existoval tu práve opačný typ, vznešenosť vo svojej najkrajšej a najzrel-šej forme. Veľký počet sa však stal pánom; demokratizmus kresťanských inštinktov zvíťazil (318) ... Kresťanstvo nebolo „nacionálne", nebolo podmienené rasovo, - obracalo sa na všetkých vydedencov života a malo spojencov všade (319). Kresťanstvo má vo svojom základe nevraživosť chorých, inštinkt zameraný proti zdravým, proti zdraviu. Všetko podarené, pyšné a  bujné, predovšetkým krása, mu spôsobuje bolesť v ušiach a očiach. Ešte raz pripomínam nedoceniteľné slovo Pavla (320): „Čo je slabé pred svetom, čo je pochabé pred svetom, čo je nešľachetné a znevážené pred svetom, to si vyvolil boh za svoje": to bola formula, in hoc signo (321)zvíťazila dekadencia*. - Boh na kríži - ešte stále nerozumejú ľudia strašnej záludnosti tohto symbolu? - Všetko, čo trpí, všetko, čo visí na kríži, je božské ... My všetci visíme na kríži, teda, sme božskí ... Len my sami sme božskí ... Kresťanstvo bolo víťazstvo, no ušľachtilejšie zmýšľanie naň zahynulo, - kresťanstvo bolo dosiaľ najväčším nešťastím ľudstva. - -

52

Kresťanstvo stojí aj v protiklade ku každej duchovnej podarenosti, - ako kresťanskú môže potrebovať len chorú myseľ, dáva sa na stranu všetkého idiotského, preklína „ducha", superbiu (322) zdravého ducha. Pretože choroba patrí k podstate kresťanstva, musí byť určitým druhom choroby aj typický kresťanský stav mysle, „viera"; všetky priame, čestné, vedecké cesty k poznaniu musí cirkev odmietnuť a zakázať. Už pochybovať je hriech...Úplný nedostatok psychologickej čistotnosti u kňaza - prezrádzajúci sa v jeho pohľade - je následný jav dekadencie; -  na hysterických ženách alebo rachiticky postihnutých deťoch možno pozorovať, ako pravidelne je inštinktívna falošnosť, chuť klamať len pre klamanie, alebo neschopnosť priameho pohľadu a kroku (323) výrazom dekadencie*. „Veriť" znamená nechcieť vidieť, čo je pravda. Pietista (324) alebo kňaz obidvoch pohlaví (325) je falošný, pretože je chorý: jeho inštinkt volá po tom, aby sa pravda nikde nedomohla svojho práva. „Čo robí chorým, je dobré; čo pochádza z plnosti, z nadbytku, z moci, je zlé": tak vníma veriaci. Servilná mánia klamať - podľa toho poznám každého predurčeného teológa. - Ďalšou charakteristikou teológa je jeho neschopnosť pre filológii. Pod filológiou sa tu má rozumieť vo veľmi všeobecnom zmysle umenie dobre čítať, - porozumieť skutočnostiam bez falšovania interpretáciami a bez straty opatrnosti, trpezlivosti a jemnosti túžbou po pochopení. Filológia ako efexis (326) s interpretáciou: či ide o knihy, o nové správy z novín, o osudy alebo danosti počasia, - ani nehovoriac o „blahu duše" ... Spôsob, ako teológ, bez rozdielu či v Ríme alebo v Berlíne, vysvetľuje pod vyšším osvietením Dávidovými žalmami „slovo Písma" alebo nejaký vlastný zážitok, napríklad víťazstvo vojska svojej vlasti (327), je vždy taký odvážny, že pritom filológovi vlasy stávajú dupkom. A čo si má počať, keď pietisti a iné kravy zo Švábska si upravujú svoj biedny všedný deň a stuchnutú atmosféru svojho bytia „božím prstom" na zázrak „milosti", „prozreteľnosti" a „skúsenosti spásy"! Najskromnejšie vynaloženie intelektu, ak nepoviem slušnosť, by predsa muselo týchto interpretov priviesť k tomu, že by sa sami usvedčili z úplnej detinskosti a nedôstojného zneužívania božej pohotovosti.  Keby sme mali čo len nepatrnú dávku pobožnosti v tele, musel by nám pripadať boh, ktorý v pravý čas vylieči nádchu, alebo nás nechá nastupovať do drožky v chvíli, keď práve začína veľký lejak, ako natoľko absurdný boh, že by sa mal zlikvidovať, aj keby existoval (328). Boh ako sluha, poštár alebo predavač predpovedí, - v podstate ide o slovo na označenie najhlúpejšej náhody ... „Božia prozreteľnosť", ako na ňu verí ešte dnes približne každý tretí človek vo „vzdelanom Nemecku", je taká silná námietka proti bohu, že si silnejšiu nemožno predstaviť. No v každom prípade je námietkou proti Nemcom! . . .

53

Myšlienka, že mučeníci dokazujú niečo pre pravdivosť nejakej záležitosti, je tak málo pravdivá, že mám chuť poprieť, že nejaký mučeník mal vôbec niekedy niečo do činenia s pravdou. Už v spôsobe, ako taký mučeník hádže svoju „istotu o pravde" na hlavu verejnosti, sa prejavuje taký nízky stupeň intelektuálnej čestnosti, taká tuposť pre otázky pravdy, že mučeníka vlastne netreba nikdy vyvracať. Pravda nie je to, čo by jeden mal a druhý nemal: tak môžu o pravde rozmýšľať najviac ak sedliaci alebo apoštoli sedliakov typu Luthera. Môžeme si byť istí, že skromnosť, v tomto prípade uskromnenie (329), rastie podľa stupňa svedomitosti vo veciach intelektu. Vyznať sa v piatich veciach a odmietnuť mávnutím ruky, že ešte niečo vieme ... „Pravda" v tom zmysle, ako tomuto slovu rozumie každý prorok, každý sektár, každý voľnomyšlienkar (330), každý socialista (331) alebo každý cirkevník, je dokonalý dôkaz, že sa ešte ani nezačalo to pestovanie disciplíny ducha a sebapremáhania, ktoré sú potrebné na nájdenie hocakej malej, čo aj nepatrne malej pravdy. - Dá sa, mimochodom, povedať, že v dejinách bola smrť mučeníkov vždy veľké nešťastie: zvádzali ... Záver všetkých idiotov, vrátane žien a prostého ľudu, že musí byť niečo na veci, pre ktorú ide niekto na smrť (alebo ktorá dokonca vyvolá epidémie dobrovoľných smrtí, ako v časoch prvých kresťanov), - tento záver sa stal nevýslovnou brzdou pre preverovanie, ducha skúmania a opatrnosť. Mučeníci škodili pravde ...  Aj dnes ešte stačí len surovosť pri prenasledovaní, aby sa inakšie bezvýznamnému sektárčeniu (332) zabezpečilo ctihodné meno. - Ako? Mení to niečo na hodnote nejakej veci, že niekto za ňu položí život (333)? - Omyl, ktorý sa stane čestným, je omyl, ktorý má o jedno zvodné čaro viac: veríte, páni teológovia, že by sme vám dali príležitosť robiť si mučeníkov vašej lži? - Každá vec sa dá vyvrátiť aj tak, že sa pozorne odloží na ľad,  - práve tak sa vyvracajú aj teológovia ... Práve to bola tá svetová a historická hlúposť všetkých prenasledovateľov, že dali protivníkovej strane zdanie čestnosti, - že jej darovali fascináciu mučeníctva ... Žena kľačí na kolenách ešte aj dnes pred jedným omylom, lebo sa jej povedalo, že za to niekto umrel na kríži. Nuž a je kríž nejaký argument? - - Ale o všetkých týchto veciach povedal len jeden to slovo, ktoré bolo potrebné už tisícročia, - Zarathustra.

„Krvavé znamenia písali na cestu, ktorou šli, a ich pochabosť hlásala, že krvou sa dokazuje pravda.

Ale krv je najhorší svedok pravdy. Krv otrávi aj najčistejšie učenie a zvrhne ho na blud a nenávisť sŕdc.

A ak niekto ide za svoje učenie aj cez oheň, - čože to už dokazuje! Ozaj, je viac, ak z vlastného zápalu vzíde vlastné učenie!" (334).

    54

Nenechajme sa klamať: veľkí duchovia sú skeptici (335). Zarathustra je skeptik. Sila, sloboda zrodená z moci a nadbytku moci ducha, sa dokazuje skepsou. Pre to, čo je v otázke hodnoty a bezhodnoty zásadné, neprichádzajú ľudia s presvedčením vôbec do úvahy. Presvedčenia sú väzenia. Toto nevidí dosť ďaleko, tamto nevidí pod seba (336): ale aby mal niekto právo povedať svoj názor o hodnote a nehodnote, musí vidieť päťsto  presvedčení pod sebou, - musí vidieť za seba ... Duch, ktorý chce niečo veľké a ktorý na to chce aj prostriedky, je nevyhnutne skeptik. K sile patrí sloboda akokoľvek sa rozhodnúť, smieť sa voľne obzerať 337) ... Veľká vášeň, základ a sila bytia tohto ducha, ešte osvietenejšia a despotickejšia ako taký duch sám, zaberá celý jeho intelekt; vedie ho k činom bez váhania; dáva mu odvahu použiť aj nesväté prostriedky; a za určitých okolností mu dožičí presvedčenia. Presvedčenia ako prostriedok: Všeličo sa dosahuje len prostredníctvom nejakého presvedčenia (338). Veľká vášeň (339) potrebuje, spotrebuje presvedčenia (340), no nepodrobuje sa im, - lebo vie, že je samobytná. - Naopak: potreba viery, potreba nejakého bezpodmienečného Áno alebo Nie, carlylizmus (341), ak mi dovolíte použiť toto slovo, je potreba slabosti. Človek viery, „veriaci" každého druhu, je nevyhnutne závislý človek, - taký, ktorý si seba nemôže určiť za cieľ, ktorý vôbec nevie určovať ciele. „Veriaci" nepatrí sám sebe, môže byť iba prostriedkom, musí byť spotrebovaný, potrebuje niekoho, kto ho spotrebuje. Jeho inštinkt vzdáva najvyššiu úctu morálke negácie seba samého: všetko ho na ňu prehovára, jeho múdrosť, jeho skúsenosť aj jeho márnivosť. Každý druh viery je súčasne výraz negácie seba samého, odcudzenia sa sebe (342) ... Ak uvážime, aký potrebný je pre väčšinu ľudí nejaký regulatív, ktorý ich zvonku viaže a fixuje, resp. nakoľko je prinútenie, vo vyššom stupni otroctvo, jediná a posledná podmienka pre prosperovanie ľudí slabej vôle, osobitne žien, potom pochopíme aj, čo je presvedčenie, „viera". Človek s presvedčením má v nej svoju chrbticu. Mnohé veci nevidieť, v ničom nebyť nezaujatý, byť presiaknutý straníctvom, mať pre všetko prísnu a predpísanú optiku všetkých hodnôt - to sú veci, ktoré vôbec umožňujú existenciu takých ľudí. Ale to z nich robí práve protiklad, antagonistov pravdivého, - pravdy ... „Veriaci" nemá slobodu mať svedomie pre otázku „pravda či nepravda": byť na tomto mieste čestný by bol hneď jeho koniec. Patologická podmienenosť jeho optiky robí z presvedčeného človeka veľmi ľahko fanatika - príklady sú Savonarola (343), Luther, Rousseau (344), Robespierre (345), Saint-Simon (345) - sú protikladom typu silného, oslobodeného ducha. Ale veľké gesto týchto chorých duchov, týchto epileptikov pojmov, pôsobí na masy ľudí, - fanatici sú pitoreskní, ľudstvo radšej vidí gestá, ako by malo počuť dôvody (347)...

55

Postúpme ešte o krok ďalej v psychológii presvedčenia, „viery". Je to už dávno, čo som položil otázku, či nie sú presvedčenia väčší nepriatelia pravdy ako klamstvá (Ľudské, príliš ľudské, I, aforizmus č. 483 (348)). Teraz by som rád položil rozhodujúcu otázku: je medzi klamstvom a presvedčením vôbec nejaký protiklad? - Celý svet verí, že je; ale čo všetko neverí celý svet! - Každé presvedčenie má svoje dejiny, svojich predchodcov, svoje pokusné formy (349) a svoje prechmaty: stane sa presvedčením po dobrej chvíli, keď ním dlho vôbec nebolo a potom, čo ním ešte nebolo. Nuž, a nemohla by byť medzi týmito embryonálnymi formami presvedčenia aj lož? - Občas postačí výmena osôb: u syna sa stane presvedčením, čo otec mal ešte za lož. - Volám lžou: Nechcieť vidieť niečo, čo vidieť; niečo nechcieť vidieť tak, ako sa to vidí (350): nezáleží na tom, či sa lož vysloví pred svedkami alebo bez svedkov. Najjednoduchšia je lož, ktorou klameme sami seba; klamať druhých je relatívne výnimka(351). - No toto nechcieť vidieť, čo vidíme, resp. nechcieť vidieť tak, ako vidíme, je takmer prvou podmienkou pre všetkých straníkov, nech je to už v akom zmysle: straník sa stáva klamárom z nevyhnutnosti. Nemecké dejepisectvo je, napríklad, presvedčené, že Rím, znamenal despotizmus a že Germáni priniesli na svet ducha slobody: aký rozdiel je medzi týmto presvedčením a klamstvom? Možno sa ešte čudovať tomu, že všetky stránky, aj nemeckí historici, majú v ústach už inštinktívne veľké slová o morálke, - že morálka je prakticky nažive už tým, že ju každý straník potrebuje každú chvíľu? „Toto je naše presvedčenie: vyznávame ho pred celým svetom, žijeme a umierame zaň, - rešpektujte všetko, čo má presvedčenie!" - Podobné veci som počul dokonca aj z úst antisemitov. Naopak, páni moji! Antisemita sa nijako nestane slušnejším, ak klame zo zásady ... Kňazi, ktorí sú v takých veciach jemnocitnejší a veľmi dobre rozumejú námietke, ktorá je už v samotnom pojme presvedčenie, t.j. v klamaní zo zásady, pretože je to užitočné, prevzali od Židov šikovnosť, že na toto miesto vsunú pojem „boh", „vôľa božia" alebo „božie zjavenie". So svojím kategorickým imperatívom bol na tej istej ceste aj Kant: v tom sa stal jeho rozum praktickým (352). Sú otázky, pri ktorých neprislúcha človeku rozhodnúť o pravde a nepravde; všetky najvyššie otázky, všetky najvyššie problémy o hodnotách ležia mimo ľudského rozumu ... Pochopiť hranice rozumu, - až to je ozaj filozofia (353) ... Načo dal boh ľuďom zjavenie? Bol by boh urobil niečo zbytočné? Človek nemôže sám od seba vedieť, čo je dobré a čo zlé, preto ho boh poučil o svojej vôli ... Poučenie z toho: kňaz neklame, - otázka „pravda či nepravda" v takých veciach, o akých hovoria kňazi, predsa ani nedovoľuje klamať. Lebo aby sa klamalo, muselo by byť možné rozhodnúť, čo je tu pravda. Ale práve to človek nemôže; preto je kňaz božím hovorcom. - Taký sylogizmus o kňazovi nie je len židovský alebo kresťanský; právo na lož a na chytráctvo (354) zjavenia prislúcha celému typu kňaza, t.j. kňazom dekadencie*  rovnako ako pohanským kňazom ( - pohania sú  všetci, čo hovoria životu Áno a pre ktorých je „boh" slovo pre veľké Áno k všetkému). - „Zákon", „vôľa božia", „svätá kniha" a „inšpirácia" (355), to všetko sú len slová pre podmienky, za ktorých sa dostane kňaz k moci, pomocou ktorých si svoju moc drží, - tieto pojmy sú v základoch všetkých kňazských organizácií, všetkých kňazských alebo filozoficko-kňazských dominancií. „Svätá lož" - je spoločná Konfuciovi, zákonníku Manuho, Mohamedovi a kresťanskej cirkvi -: a nechýba Platónovi. „Pravda je tu": kdekoľvek sa to ozve, znamená to, že kňaz klame ...

56

Nakoniec záleží na tom, za akým účelom sa klame. Moja námietka proti prostriedkom kresťanstva je, že kresťanstvu chýbajú „sväté" ciele. Pozná len zlé ciele: otráviť, potupiť, poprieť život, pohŕdať telom, ponižovanie a sebaprznenie človeka pojmom hriechu (356), - v dôsledku toho sú aj jeho prostriedky zlé. -  S opačným pocitom čítam Manuho zákonník (357), dielo tak neporovnateľne duchovné a rozvážne, že už len menovať ho jedným dychom s bibliou by bolo hriechom proti Duchu. To sa hneď pozná: toto dielo má za sebou a v sebe ozajstnú filozofiu, nielen zle páchnuci judaín rabínstva a poverčivosti, - dáva niečo pod zub aj najzhýčkanejšiemu psychológovi. Neslobodno zabudnúť na hlavnú vec, na zásadný rozdiel proti všetkým iným bibliám: vznešené stavy, filozofi a vojaci, držia týmto zákonníkom svoju ruku nad masou ľudí; všade vidieť vznešené hodnoty, cítiť pocity dokonalosti, počuť Áno k životu (358), vnímať triumfujúce pocity spokojnosti so sebou a so životom, - celú knihu zalieva slnko. - Všetky veci, na ktoré kresťanstvo púšťa svoju bezodnú vulgárnosť, napríklad rozmnožovanie, žena, manželstvo, sa tu preberajú s rešpektom, s láskou a dôveryhodne. Veď ako možno dať do rúk detí a žien knihu, ktorá obsahuje to odporné slovo: „aby sa vyhlo kurevníctvu, nech má každý svoju vlastnú ženu a každá svojho vlastného muža ... lebo lepšie je oženiť sa, ako trpieť ruju" (359). A slobodno byť kresťanom, kým sa vznik (360) človeka pojmom immaculata conceptio (361) pokresťančuje, t.j. špiní? Nepoznám žiadnu knihu, kde sa o žene hovorí toľko nežných a dobrotivých vecí ako je Manuho zákonník; títo starí šediví bradáči a svätci majú voči ženám taký spôsob galantnosti, ktorý sa asi nedá prekonať. „Ústa ženy, prsia dievčaťa, modlitba dieťaťa a dym obete sú vždy čisté", stojí na jednom mieste. Inde: „niet nič čistejšieho ako svetlo slnka, tieň kravy, vzduch, voda, oheň a dych dievčaťa." A posledná citácia - možno tiež svätá lož - : „všetky otvory tela ponad pupok sú čisté, všetky pod ním sú nečisté. Len dievča má celé telo čisté."

57

Nesvätosť kresťanských prostriedkov prichytíme in flagranti (362), ak porovnáme kresťanské ciele s cieľmi v Manuho zákonníku, - ak na tento najväčší protiklad cieľov silne posvietime. Kritik kresťanstva sa nevyhne tomu, že bude musieť podať kresťanstvo ako hodné opovrhnutia. - Zákonník ako Manuho vzniká tak ako každý dobrý zákonník: zhrnie skúsenosti, múdrosť a pokusnú morálku dlhých storočí, urobí záver a potom už nerobí nič. Predpokladom kodifikácie takéhoto zákonníka je uznanie, že prostriedky na zaistenie autority pomaly a nákladne dosiahnutej pravdy sú zásadne odlišné od prostriedkov, ktorými by sa táto pravda dala dokázať. Zákonník nikdy nevypočítava úžitok, ktorý prináša, dôvody, ani kazuistiku pri jeho príprave: tým by sa znížil rozkazovačný tón jeho „musíš", čo je predpokladom, že sa bude dodržiavať. Práve v tom je problém. - Na určitom bode vývoja jedného národa vyhlási jeho najobozretnejšia trieda, to je tá, čo najviac vidí dozadu a vpred, skúsenosť, podľa ktorej sa má žiť - resp. sa dá žiť - za skončenú. Jej cieľom je zviezť pokiaľ možno bohatú úrodu z doby pokusov, vrátane zlých skúseností (363). A odteraz treba zabrániť najmä tomu, aby sa ďalej experimentovalo, aby sa predlžovalo obdobie labilných hodnôt, skúšalo, vyberalo, in infinitum (364) kritizovalo. Proti tomu sa postaví dvojitý múr: najprv zjavenie, to je tvrdenie, že rozumnosť tých zákonov nie je ľudského pôvodu, že nebola pomaly a s omylmi hľadaná a nájdená, ale že je božského pôvodu, úplná, dokonalá, bez vývoja, dar, zázrak, len oznámená ... Potom tradícia, to je tvrdenie, že tento zákon platil už v prastarých dobách a že je nedostatkom piety a zločinom na predkoch, ak sa o ňom pochybuje (365). Autorita zákona sa teda zdôvodňuje tézami: Boh ho dal, predkovia ho žili. - Vyšší zmysel takého postupu spočíva v úmysle potlačiť postupne krok za krokom povedomie správne spoznaného (to je obrovskou a ostro preosiatou skúsenosťou dokázaného) života: takže sa dosiahne úplný automatizmus inštinktu, - tento predpoklad každého majstrovstva, každého druhu dokonalosti v umení žiť (366). Zostaviť zákonník typu Manuho znamená odteraz povoliť národu byť majstrom, byť dokonalým, mať ambíciu na najvyššie umenie života. Za tým účelom treba národ zbaviť vedomia: to je účel každej svätej lži. - Kastový poriadok, najvyšší, dominujúci zákon, je len sankcia prírodného poriadku, prírodná zákonitosť prvého rádu, nad ktorou nemá moc nijaká zvoľa, nijaká „moderná idea". V každej zdravej spoločnosti sa rozlíšia, vzájomne sa podmieňujúc, tri fyziologické typy s rozličnými gravitáciami, z ktorých každý má svoju vlastnú hygienu, svoju vlastnú pracovnú oblasť a svoj vlastný pocit dokonalosti a majstrovstva. Príroda, nie Manu delí od seba tých, čo sa vyznačujú duchom, od tých, u ktorých prevláda sila svalov a temperamentu  a od priemerných, ktorí nevynikajú ani v prvom ani v druhom odbore, - tí poslední sú tu vo veľkom počte, tí prví tvoria výber. Najhornejšia kasta - volám ich tí, ktorých je najmenej (367) - má ako dokonalá aj výsady tých, ktorých je najmenej: k tomu patrí predstavovať na zemi šťastie, krásu a dobrotivosť. Len duchom najbohatší ľudia majú povolenie na krásu, na krásno: len pri nich nie je dobrota slabosťou. Pulchrum est paucorum hominum (368): dobro je výsada. Na druhej strane nič sa im nedovoľuje menej ako špatné spôsoby, pesimistický pohľad, oko, ktoré špatí, alebo dokonca pohoršovanie sa nad celkovým stavom vecí. Rozhorčovať sa je výsada čandalov; rovnako aj pesimizmus (369). „Svet je dokonalý - tak hovorí inštinkt tých, čo majú najvyššieho ducha, inštinkt hovoriaci Áno -: nedokonalosť, to-čo-je-pod-nami každého druhu, dištancia, pátos vzdialenosti (370), dokonca aj sám čandala, patria k tejto dokonalosti" (371). Duchom najbohatší ľudia, súc najsilnejší, nachádzajú svoje šťastie tam, kde by iní našli svoju skazu: v labyrinte, v tvrdosti voči sebe a voči iným, v pokuse (372) o niečo; radosť im robí, keď premôžu seba (373); asketizmus sa in stane prírodou, potrebou, inštinktom (374). Ťažká úloha je v ich očiach privilégium; pohrávať si s bremenami, ktoré by iných rozmliaždili, je pre nich zotavenie ... Poznanie - je forma asketizmu. - Predstavujú najúctyhodnejší druh ľudí: to nevylučuje, že sú najveselší, najmilší. Panujú, no nie preto, že chcú, ale pretože sú; nemajú voľnosť byť druhými. - Druhí: to sú strážcovia práva (375), správcovia poriadku a istoty, to sú vznešení bojovníci, a to je kráľ, predovšetkým ako najvyššia predstava vojaka, sudcu a ochrancu zákona. Druhí sú exekutívou intelektuálov, to najbližšie, čo k nim patrí, odoberajú im hrubé práce pri vládnutí, - sú ich sprievodom, ich pravou rukou, ich najlepším žiactvom. - V tom všetkom, opakujem, niet stopy po ľubovôli, nič nie je „vyrobené"; čo je inakšie, je vyrobené, - a vtedy príroda vychádza na zmar.  Kastový poriadok, hierarchia, len formuluje najvyšší zákon života; rozlíšenie tých troch typov je potrebné pre zachovanie spoločnosti, na umožnenie existencie vyšších a najvyšších typov, - nerovnosť práv je prvá podmienka, aby vôbec práva existovali. - Právo je výsada (376). Vo svojom spôsobe bytia má každý aj svoje výsady. Nepodceňujme výsady priemerných. Smerom k vrcholom sa život stáva stále tvrdším, - chlad sa zvyšuje, zodpovednosť sa zvyšuje. Vysoká kultúra je pyramída: môže spočívať len na širokej základni, jej prvým predpokladom je silná a zdravo konsolidovaná priemernosť. Remeslo, obchod, roľníctvo, veda (377), väčšia časť umenia, jedným slovom celý pojem osobného zamestnania sa znáša len s priemernosťou schopností a prianí; také činnosti by nepristali výnimočným ľuďom, inštinkt k nim by protirečil aristokratizmu aj anarchizmu. Že je niekto verejne prospešný, že je koliesko v súkolí, že má funkciu, to príroda tak určila: nie spoločnosť, ale ten druh šťastia, ktorého je väčšina schopná, robí z nich inteligentné stroje. Pre priemerného je priemernosť jeho šťastím; majstrovstvo v jednom odbore, špeciálnosť, je prirodzený inštinkt.  Hlbšiemu duchu by nepristalo, aby mal námietky proti priemernosti ako takej. Priemernosť je predsa prvým predpokladom, aby mohli existovať výnimky: ona umožňuje vysokú kultúru. Ak výnimočný človek práve priemerných ľudí riadi s citlivejšou rukou ako seba a seberovných, nie je to len zdvorilosť srdca, - to je jednoucho jeho povinnosť ... Koho nenávidím najviac na dnešnej hávedi? Socialistickú zberbu (378), apoštolov čandalstva, ktorí podrývajú inštinkt, radosť, pocit zadosťučinenia zo svojej skromnej existencie u robotníka, - ktorí ho robia závistlivým a učia ho pomste ... Krivda nespočíva nikdy v nerovnakých právach, spočíva v nárokoch na „rovnaké" práva ... Čo je zlé? Veď som to už povedal: všetko, čo pochádza zo slabosti, zo závisti, z pomsty. - Anarchista a kresťan (379) majú jeden pôvod ...

58

Naozaj je rozdiel, za akým účelom sa klame: či sa tým má udržovať alebo ničiť. Medzi kresťana a anarchistu možno položiť dokonalé „rovná sa": ich cieľ, ich inštinkt je len nivočiť. Dôkaz pre túto vetu sa dá vyčítať z dejín: je v nich obsiahnutý s desnou zreteľnosťou. Ak sme práve spoznali náboženské zákonodarstvo, ktorého cieľom bolo „zvečniť" veľkú spoločenskú organizáciu, ktorej prvotným cieľom bolo, aby život prosperoval - kresťanstvo si dalo za cieľ urobiť koniec práve takejto organizácii, pretože sa v nej darilo životu. V prvom prípade mal byť produkt rozumu po dlhých rokoch pokusov a neistoty investovaný do budúceho úžitku a úroda sa mala zviesť ako len možno veľká, bohatá a úplná (380): tu, naopak, úroda bola cez noc otrávená (381). Stálo tu ako aere perenius (382), Imperium Romanum, najveľkolepejšia organizačná forma v ťažkých podmienkach, aká sa kedy dosiahla, v porovnaní s ktorou je všetko predchádzajúce aj nasledujúce iba brak, babráctvo, diletantizmus, - a svätí anarchisti si urobili „pobožnosť" z toho že „svet", t.j. imperium Romanum tak zničili, že neostal kameň na kameni, - že dokonca Germáni a iní surovci sa mohli stať pánmi nad ním ... Kresťan a anarchista: obidvaja sú dekadentní, obidvaja neschopní pôsobiť inakšie ako rozbíjať, otráviť, nechať zakrpatieť a cicať krv, obidvaja s inštinktom smrteľnej nenávisti proti všetkému, čo je tu a je tu veľké, čo má trvanie a životu sľubuje budúcnosť ... Kresťanstvo bolo vampírom Rímskeho impéria, - za noc zničilo obrovské dielo Rimanov, ktorí pripravili terén pre založenie veľkej civilizácie, ktorá mala čas pred sebou ... Ešte stále tomu nerozumiete? Imperium Romanum, ako ho poznáme a stále lepšie poznávame z dejín našej rímskej provincie, toto najobdivuhodnejšie umelecké dielo veľkého štýlu (383), bolo len začiatkom; jeho konštrukcia počítala, že sa osvedčí v priebehu tisícročí, - až dosiaľ sa nič tak nestavalo, ba ani nesnívalo stavať niečo v rovnakej miere sub specie aeterni (384)! - Táto organizácia bola dosť silná, aby zniesla zlých cisárov: náhoda osôb nesmie hrať v takých veciach nijakú rolu, - to je prvý princíp každej veľkej architektúry. Nebola však dosť pevná voči najkorupčnejšej sorte korupcie, proti kresťanovi ... Táto utajená červač (385), ktorá sa za noci, hmly a pochybnej dvojznačnosti (586) prikradla ku každému jednému a každému jednému vysala zmysel pre opravdivé záležitosti a inštinkt pre reality vôbec, táto zbabelá, feminínna (387) a medovo sladká banda odcudzila tejto obrovskej stavbe krok za krokom jej „duše", - tie cenné povahy, mužsky ušľachtilé, ktoré vo veci Ríma videli svoju vlastnú vec, brali ju vážne, bola to ich pýcha. Svätuškárska pretvárka, tajnostkárstvo konventikulov (388), zlovestné pojmy ako peklo, ako obeť nevinného, ako unio mystica (mystická jednota) pri pití krvi a potom predovšetkým pomaly roznecovaný plameň pomsty, čandalskej pomsty - to sa stalo pánom nad Rímom, a bol to druh náboženstva, proti ktorému v jeho predexistenčnej forme už Epikuros viedol vojnu. Treba čítať Lukrécia, aby človek pochopil, proti čomu Epikuros bojoval, že to nebolo pohanstvo, ale „kresťanstvo", t.j. skaza duší pojmami viny, trestu a nesmrteľnosti. - Bojoval proti podsvetným  kultom, proti celému latentnému kresťanstvu, - popierať nesmrteľnosť bolo už vtedy skutočné vykúpenie. - A Epikuros by bol zvíťazil, lebo každý čestný duch v Rímskej ríši bol vtedy epikurovec (389): a tu sa objavil Pavol ... Pavol, stelesnená geniálna nenávisť čandalov proti Rímu a „svetu", Žid, večný (390) Žid par ex-cellence ... Uhádol, ako by sa dal pomocou malého kresťanského sektárskeho hnutia na okraji židovstva  rozpútať „svetový požiar", ako by sa dalo pomocou symbolu „boha na kríži" pospájať do obrovskej moci všetko, čo leží na zemi, všetky tajné povstania a celé dedičstvo anarchistických úkladov v ríši. „Spása príde od Židov" (391). - Urobiť z kresťanstva formulu na vyššiu ponuku ako dávali rozličné vtedajšie podzemné kulty (392), napr. Osirisov, Veľkej matky alebo Mitrov, - a urobiť z nich súčet: v tejto intuícii spočíva Pavlov génius. Jeho inštinkt bol v tomto ohľade taký istý, že predstavy, ktorými ľudí fascinovali čandalské náboženstvá, dal s nemilosrdným znásilnením pravdy do úst, a nielen do úst, svojmu vynájdenému „spasiteľovi"- že z neho urobil niečo, čomu rozumel aj Mitrov kňaz ... To bola Pavlova chvíľa na ceste do Damasku: pochopil, že nevyhnutne potrebuje vieru v nesmrteľnosť, aby zbavil ceny „svet"; že pojem „pekla" ešte ovládne Rím, - že pojmom „onoho sveta" sa zabije život ... Nihilista a kresťan: to sa rýmuje (po nemecky: Nihilist und Christ), a nielen že sa to rýmuje ...

59

Celá práca antického sveta  daromná ... Chýbajú mi slová na vyjadrenie pocitov pri niečom takom úžasnom. - A vzhľadom na to, že jeho práca bola ešte len príprava, že išlo o základy pre dielo tisícročí, položené so žulovým sebavedomím, celý zmysel  antického sveta daromný! ... Načo Gréci? Načo Rimania? - Všetky predpoklady pre učenú civilizáciu, všetky vedecké metódy boli už tu, bolo tu veľké, neporovnateľné umenie vedieť dobre čítať - tento predpoklad pre tradíciu kultúry a jednoty vedy; prírodoveda bola na najlepšej ceste v spolku s matematikou a mechanikou, - zmysel pre skutočnosti, posledný a najcennejší zo všetkých zmyslov, mal svoje školy a stáročnú tradíciu (395)! Dá sa to pochopiť? Všetko podstatné bolo vynájdené, aby sa dalo pustiť sa do práce: - metódy, to treba desaťkrát opakovať, sú pritom to podstatné aj najťažšie, a najdlhšie sa proti nim stavajú návyky a lenivosti. Čo sme si dnes s nevýslovným sebazaprením vydobyli späť - lebo všetci máme ešte akosi v tele zlé, kresťanské inštinkty - slobodný pohľad na skutočnosť, opatrnú ruku, trpezlivosť a vážnosť v najmenších podrobnostiach; celá poctivosť (396) poznania - veď tá tu už bola! už pred viac ako dvoma tisícročiami! A k tomu, navyše, dobrý jemný cit a vkus! Nie ako drezúra mozgu! Nie ako „nemecké" vzdelanie  s grobianskymi spôsobmi! Ale ako telo, ako pohyb, ako inštinkt, - jedným slovom ako realita ... Všetko nadarmo! Za jednu noc je tu len spomienka! - Gréci! Rimania! Vznešenosť inštinktu, vkus, metodický výskum, génius organizácie a verejnej správy, viera a vôľa ľudí mať budúcnosť, veľké Áno k všetkým otázkam, stelesneným v pojme imperium Romanum, viditeľné pre všetky zmysly, veľký štýl už nielen ako umenie, ale vtelený do skutočnosti, pravdy, do života ... - a nezasypala ho cez noc prírodná katastrofa (397)! Ani ho neušľapali Germáni alebo iní ťažkonožci! Zničili ho prefíkaní, pokútni, neviditeľní, málokrvní vampíri! Nebol porazené, bolo len vycicané dobiela! ... Skrytá túžba po pomste, nízka závisť sa stala pánom! Všetko úbohé, čo trpí na seba, čo sužujú zlé pocity, celé geto duševného sveta naraz celkom hore nad všetkým! - Stačí čítať nejakého kresťanského agitátora, napríklad svätého Augustína (398), aby ste pochopili, aby ste zavoňali, čo za nečistí chlapíci prišli k moci. Človek by sa však poriadne oklamal, keby predpokladal, že vodcom kresťanského hnutia chýbala inteligencia: - ó, tí sú múdri, špekulanti až po svätosť, títo páni cirkevní otcovia (399)! Chýba im niečo celkom iné. Príroda ich zanedbala, - zabudla im dať ako skromné veno dôstojné, slušné, čistotné inštinkty ... Medzi nami, veď to nie sú ani muži (400) ... Keď islam pohŕda kresťanstvom, má na to tisíckrát právo: islam predpokladá mužov ...

60

Kresťanstvo nás pripravilo o plody antickej kultúry (401), a neskoršie aj o plody islamskej kultúry. Čarokrásny maurský kultúrny svet Španielska, ktorý je nám v podstate bližší a našim zmyslom a chutiam sa väčšmi prihovára ako Rím a Grécko, bol pošliapaný (402) (- nehovorím o tom, akými nohami -), ale prečo? lebo ďakoval za svoj vznik ušľachtilým, mužským inštinktom, lebo prisviedčal životu zriedkavými a rafinovanými vzácnosťami maurského života! ... Križiacki rytieri neskôr bojovali proti niečomu, pred čím by im bolo lepšie pristalo plaziť sa v prachu, - proti kultúre, pred ktorou si môže pripadať aj naše devätnáste storočie veľmi chudobné, veľmi oneskorené. - Pochopiteľne, chceli mať korisť: Orient bol bohatý ... Buďme predsa objektívni! Križiacke výpravy - to bolo zdokonalené námorné pirátstvo, nič viac! Nemecká šľachta, v podstate vikinská, bola vtedy vo svojom elemente: cirkev vedela veľmi dobre, na čo sa chytí nemecká šľachta ... Nemecká šľachta, to boli vždy „Švajčiari" (403) cirkvi, odvždy v službách všetkých zlých inštinktov (404) cirkvi, ale boli dobre platení ... Treba si predstaviť, že cirkev práve s pomocou  nemeckých mečov, nemeckej krvi a nemeckej odvahy viedla svoj boj na život a na smrť proti všetkému, čo je na zemi šľachetné! Na tomto mieste sa nanucuje množstvo boľavých otázok. V dejinách vyššej kultúry nemecká šľachta skoro chýba: dôvod sa dá ľahko uhádnuť ... Kresťanstvo, alkohol ... dva veľké prostriedky korupcie (405)... V podstate by nemala existovať otázka, či islam alebo kresťanstvo, celkom tak, ako ani otázka, či Arab alebo Žid (406). Rozhodnutie už padlo; nikto tu už nemá voľnosť ešte voliť. Alebo niekto je čandala, alebo ním nie je ... „Vojna na nože s Rímom! Mier a priateľstvo s islamom": tak to vnímal, tak konal onen veľký slobodný duch, génius medzi nemeckými cisármi, Friedrich II. (407) Akože? To musí byť Nemec najprv génius, najprv slobodný duch, aby veci vnímal slušne? Nechápem, ako mohol kedy nejaký Nemec vnímať veci po kresťansky ...

61

Tu sa treba dotknúť spomienky, ktorá je pre Nemcov ešte stokrát nepríjemnejšia. Nemci pripravili Európu o poslednú kultúrnu úrodu, ktorú mohla Európa zožať, - o kultúru renesancie (408). Chápeme konečne, chceme pochopiť, čo bola renesancia? Išlo o prehodnotenie kresťanských hodnôt (409), bol to pokus podniknutý všetkými prostriedkami, všetkými inštinktami, celým géniom, aby triumfovali opačné hodnoty ušľachtilé, hodnoty ... Dosiaľ sa vlastne odohral len tento veľký boj, dosiaľ sa nevyskytla otázka rozhodnejšia ako otázka renesancie, - moja otázka je jej otázka -: no nebolo ani základnejšej, priamejšej, ostro na celej fronte a do centra mieriacej formy útoku! Napadnúť na rozhodujúcom mieste, v samom sídle kresťanstva a tu priviesť na trón ušľachtilé hodnoty, to znamená zabudovať ich do inštinktov, do základných potrieb a túžob tých, ktorí tam sídlili ... Vidím pred sebou možnosť úplne nadzemského čara a farebnej nádhery: - zdá sa mi, že sa ligoce všetkými zábleskami rafinovanej krásy, že tu je v práci umenie tak božské, tak diabolsky božské, že by sa nadarmo v priebehu tisícročí hľadala druhá možnosť tohto druhu; vidím divadlo, také zmysluplné a súčasne také paradoxné, že by všetci olympskí bohovia mali príležitosť na nesmrteľný smiech - Cesare Borgia ako pápež (410)... Dá sa mi rozumieť? ... Nuž teda, to by bolo bývalo víťazstvo, po ktorom ja dnes tak túžim -: tým by bolo kresťanstvo odbavené! - Čo sa stalo (411)? Jeden nemecký mních, Luther, prišiel do Ríma (412). Tento mních so všetkými pomstychtivými inštinktmi nevydareného kňaza v tele sa postavil v Ríme proti renesancii ... Namiesto toho, aby v hlbokej vďačnosti pochopil nevídanosť toho, čo sa stalo, premoženie kresťanstva v jeho sídle, v tomto divadle vedela nájsť svoju potravu len jeho nenávisť. Nábožný človek myslí len na seba. - Luther videl skazenosť pápežstva, a zatiaľ sa dal do rúk chytiť pravý opak: prvotná skaza, peccatum originale, kresťanstvo, už nesedelo na pápežskom tróne! Ale život! Ale triumf života! Ale veľké Áno ku všetkým vysokým, krásnym, odvážnym veciam ... A Luther cirkev obnovil: napadol ju ... Renesancia sa stala udalosťou, ktorá stratila zmysel, veľké nadarmo! - Ó, títo Nemci, čo nás tí už stáli! Nadarmo - to bolo vždy dielo Nemcov. Reformácia; Leibnitz; Kant a tá tzv. nemecká filozofia; „oslobodzovacie" vojny; ríša - zakaždým nové nadarmo za niečo, čo už tu bolo, za niečo nenahraditeľné ... Sú to moji nepriatelia, títo Nemci, priznávam sa: opovrhujem u nich všetkými druhmi nečistoty v konceptoch a hodnotách, ich zbabelosťou pred každým čestným Áno alebo Nie. Za takmer tisíc rokov pomotali a poplietli všetko, čoho sa ich prsty dotkli, majú na svedomí všetky polovičatosti - aj trojosminky (414)! - na ktoré Európa chorľavie, - majú na svedomí aj najnečistejší druh kresťanstva, aké existuje, najnevyliečiteľnejšie, najnevyvrátiteľnejšie: protestantizmus ... Ak sa nezbavíme kresťanstva, Nemci budú tomu na vine ...

62

Týmto som na konci a vynášam svoj rozsudok. Odsudzujem kresťanstvo, vznášam proti kresťanskej cirkvi najstrašnejšiu zo všetkých obžalôb, akú kedy nejaký žalobca vzal do úst. Je mi najvyššou zo všetkých mysliteľných korupcií a mala vôľu aj k poslednej možnej korupcii. Kresťanská cirkev nenechala nič, čoho by sa nedotkla jej skaza, z každej hodnoty urobila bezcennosť, z každej pravdy lož, z každej čestnosti duševnú podlosť. Nech sa len niekto opováži hovoriť mi o jej „humanitárnych" požehnaniach! Odstrániť nejakú biedu bolo proti jej najvnútornejšiemu záujmu, žila z bied, vytvárala biedne stavy, aby sa zvečnila... Napríklad ten červ hriechu: o túto biedu obohatila ľudstvo až cirkev! - „Rovnosť duší pred bohom", táto falošnosť, táto zámienka pre rancunes *(415) všetkých nízkych duší, tento výbušný pojem, ktorý sa nakoniec stal revolúciou, modernou myšlienkou a princípom úpadku celého spoločenského poriadku, - to je kresťanský dynamit ... (416) Vraj „humanitárne" požehnania kresťanstva! Vypestovať z humanitas (417) jej vlastnú kontradikciu, umenie sebaprznenia, chuť klamať za každú cenu, odpor až opovrhovanie všetkými dobrými a poctivými  inštinktmi! To sú mi teda požehnania kresťanstva! - Parazitizmus bol jediná prax cirkvi; svojimi ideálmi bledosti a „svätosti" vypíjala všetku krv, lásku a nádej na život; jej druhý svet bol vôľou negovať každú realitu; kríž ako poznávací znak pre najpodzemnejšie sprisahanie, aké kedy bolo,  - proti zdraviu,  kráse, podarenosti, udatnosti, duchu, proti dobrote duše, proti samotnému životu (418)...

Túto večnú obžalobu kresťanstva chcem písať na všetky steny, kde len steny sú, - a mám písmená, aby aj slepí uvideli ... Nazývam kresťanstvo jednou veľkou kliatbou, jednou veľkou najvnútornejšou skazenosťou a jedným veľkým inštinktom pomsty, ktorému nie je nijaký prostriedok dosť jedovatý, zákerný, podzemný, dosť malý, - nazývam ho jedným nesmrteľným fľakom hanby ľudstva ...

A čas sa počíta od toho dies nefastus (419), ktorým sa toto nešťastie začalo - od prvého dňa kresťanstva! - Prečo nie radšej od jeho posledného dňa? - Odo dneška (420)? - Prehodnotenie všetkých  hodnôt (421)!

*  *  *

Posledná úprava 21. 09. 2009

Pokračovanie v tomto čísle ZH (Antikrist IV  -  Poznámky Érica Blondela)

Z nemeckého originálu Friedrich Nietzsche: Der Antichrist preložil Rastislav Škoda. Jazyková spolupráca X. Sokol

V knižnej forme vydalo © Vydaveteľstvo IRIS - PhDr. Milan Štefanko Bratislava 2003

 

 

1. Poznámky Erica Blondela  k Nietzscheho Antikristovi


 

1. Spomienka na Horácia: Pulchrum est „paucorum hominum ..." (Krása ja pre málo ľudí) alebo vlastné: „Satis sunt mihi pauci, satis est unus, satis est nullus (Stačia mi niekoľkí, stačí mi jeden, stačí mi žiaden), čo sú Nietzscheho obľúbené texty na zdôraznenie jeho aristokratického odstupu.

2. Posthumne: po smrti otca

3. Naraz aj nevyhnutnosť blízka osudu, aj sklon, ktorý môže viesť až k smrti. Aj Nietzsche môže pomyslieť na Sokrata, na svojho „démona" a na svoju smrť.

4.  „Labyrintový človek nehľadá nikdy pravdu, ale vždy len svoju Ariadnu - nech nám nahovára čokoľvek". V Nietzscheho osobnej a filozofickej mytológii predstavuje labyrint mnohé témy: pravdu, hľadanie, zablúdenie, Otca (Minotaurus - Tézeus), opustenie (Ariadna), Ženu, Matku (Ariadna - Cosima Wagnerová) atď.

5. „Dosiaľ" (bisher) je častý výraz Nietzscheho pera a značí ruptúru s predchádzajúcou filozofickou érou.

6. Porovnaj so Súmrakom modiel, Predhovor: „Dať mu tak otázku mojím kladivom a začuť ako odpoveď ten chýrny dutý zvuk, ktorý hlási naduté vnútornosti - aká rozkoš pre toho, čo má druhý pár uší, pre mňa, starého psychológa a potkaniara, ktorý prinúti hovoriť nahlas aj toho, čo by chcel ostať ticho ..."

7. U Grékov názov mýtického národa, žijúceho na extrémnom severe, ktorý mal rád Apolón a ktorý bol známy pre svoju pobožnosť a svoje šťastie. citovaného neskoršie, Nietzsche sa odvoláva (v tejto súvislosti aj v iných dielach) okrem Pindara aj na Herodota, ale najmä na Aischyla, ktorý hovorí o „hyperboreálnom šťastí", keďže o Hyperboreálcoch sa verilo, že žijú šťastnejšie a dlhšie ako iní ľudia. Táto pripomienka Grékov a šťastia je filozoficky významná ako incipit (vstupná fáza) celého diela.

8. Nietzsche nechcel byt „revolucionárom", ani (a ešte menej) „pokrokárom"; nie je teda celkom normálne, ak kritizuje tradíciu, ale súčasne napáda „moderné myšlienky", ktoré sú podľa neho príznakom dekadencie.

9. Largeur srdca: veľkodušnosť, šľšachetnosť. Slová, vytlačené kurzívou a s hviezdičkou, sú v origináli kurzívou po francúzsky.

10. Narážka na „Pochopiť znamená všetko odpustiť." z pera Mme de Staël (Corinne, 1907).

11. Sirocco je východný, horúci, suchý a nepríjemný vietor, ktorý Nietzsche poznal len z počutia a ako každý Nemec ho mytne považoval za to, čo symbolizuje fön, južný vietor odmäku a chorobného oteplenia, prinášajúci dažde, dusno a rozličné chorobné stavy u ľudí.

12. Toto slovo znie schopenhauerovsky; nezabúdajme, že Nietzsche mal svoje obdobie schopenhauerizmu.

13. Treba   pripomenúť, že Nietzsche v Genealógii morálky zdôrazňuje, že Par del? Bien et Mal (Mimo dobra a zla) sa nerovná „par del? bon et mauvais" (okrem toho, čo je dobré a čo zlé).

14. Zdatnosť, kapacita, od zdatný, vyjadruje obdiv pred bytosťou alebo vecou, ktoré sú solídne, schopné, nadané, mocné, tvrdé, hrdé, ktoré „to majú v sebe", čo Corneille nazýva „valeur" (dobrý pijak, statný námorník, jedák za štyroch). V Nietzscheho mysli majú tieto znaky vyššiu hodnotu ako čisto morálne kritériá, ktoré sa týkajú „slabých pováh".

15. Virt?: sila, energia, cnosť vo význame sily, mužnosti a tvrdosti. Výraz je zo slovníka Machiavelliho a Stendhala, ktorého Nietzsche čítal väčšmi ako prvého, ale z ktorého si zachoval iba jeho apológiu sily a jeho nemorálnosť.

16. Paul de Lagarde (1827-1891) vysvetľoval ako židovské náboženstvo zbavené dogmatizmu, „judaínu".  Výraz judaín odvodil z chémie alkaloidov, látok rastlinného pôvodu ako morfín alebo strychnín, ktoré majú silný fyziologický účinok. Nietzsche vymyslel ďalší „orientálny" alkaloid, pred ktorým sa má mať ľudstvo na pozore: „moralín", jed morálky - a opája sa ním. Nietzscheho paródia je „dvojzmyselná" a má nádych rasizmu. Je dobrým príkladom jeho dvojzmyselnej reči, ba až trojzmyselnej, teda nejasnej, nevyhnutne sugestívnej a podozrivej.

17. Aj keď je pravda, že Nietzsche tu hovorí abstraktne alebo metaforicky (nemôže byť ani reč o aktívnej eugenike, genocíde alebo aktívnej selekcii), ostáva fakt, že tieto axiómy a vyhlasovanie zásad sú úmyselne dvojzmyselné. Nietzsche nemohol nevedieť, že tento druh úvah sa dá brať doslovne a je zbytočné povedať, že písal v druhom stupni, že si rád zahráva s ohňom a že jeho slová treba brať abstraktne. Toto sa nedá napísať a zbavovať sa zodpovednosti odvolaním sa na to, že „to nebolo tak myslené", že to je niečí súkromný názor, alebo potajomky povedať, že iba idioti, antisemiti a fanatici v tom budú vidieť obranu eliminácie neschopných a povzbudzovanie k zločinu a kolektívnemu masakru. Čo sa týka mňa, súhlasím s tým, že ma „nietzscheovci" budú považovať za neokrôchanca, hlupáka alebo zadubeného humanistu odmietajúceho pochopiť, že Nietzsche „sa hrá", hovorí obrazne, alebo lapá do pasce hlupákov a surovcov (Éric Blondel(..

Napriek tomu je pravda, že časť tohto Nietzscheho prejavu ostáva čisto abstraktná: je potrebné, aby selektívna myšlienka „večného návratu" morálne eliminovala Ideál, t.j. slabosť (nie slabých!) a aby Nietzscheho myslenie napomohlo tomuto „historickému" zániku dekadentno - kresťansko - platónskej myšlienky v jej nietzscheovskej a ateistickej verzii: „Zabite ich všetkých, veď boh spozná svojich".

Moralisticky (už pred Nietzschem dal túto otázku Kantovi Hegel): kto je zodpovedný za osudné nedorozumenie pri myšlienke, ktorá hlása, že „predelila históriu na dva úseky"? Autor, ktorý úmyselne nechal pretrvávať nejasnosť a bavil sa s ňou, alebo ten rasistický kretén, ktorý sa jej zmocnil a zneužil ju?

18. Súcit je kľúčové slovo schopenhauerovskej morálky negácie vôle žiť a individualizácie. Nietzsche hneď na začiatku odhaľuje svoju hru: kresťanstvo je náboženstvo súcitu ... v schopenhauerovskom zmysle.

19. Nietzsche sa tu hneď na začiatku stavia na pole vlastnej filozofickej problematiky: vyhodnotiť ľudí a ľudstvo, teda riešiť problém kultúry či civilizácie ako aj cieľov a realizácií, ktoré si ľudstvo ukladá. Z toho vyplýva dôležitosť obrazu renesancie, o ktorej Nietzsche často diskutoval so svojím kolegom a priateľom Burckhardtom, špecialistom na dejiny renesancie. - Jacob Christoph Burckhardt (1818-1897), švajčiarsky historik umenia a kultúry, jeden z najvplyvnejších v 19. storočí, vyznačujúci sa univerzálnym myslením a schopnosťou vcítiť sa. Pozri aj pozn. 409.

20. Uštipačná narážka na ideológiu na pôodklade zle pochopeného darvinizmu, podľa ktorej evolúcia je výber najlepších.

21. Nietzsche vždy rozmýšľa vo výrazoch civilizácie, teda bežne používa výrazy na označenie skupiny, prirodzenej alebo vytvorenej; tie tri slová, ktoré tu použil, majú veľmi široký význam, ktorý sa dá niekedy len ťažko zachytiť, a ktorých preklad riskuje, že bude príliš upresňovať význam: sex, rasa, druh, rod, generácia, potomstvo, kmeň, čeľaď. Príroda či kultúra? Lebo, napríklad, keďže výraz Geschlecht  značí aj pohlavie aj rasu, nedá sa rozhodnúť, či Nietzsche myslí na prirodzenú skupinu mužov alebo žien (o ženách býva veľmi výrečný), a to vo významoch biologických či psychologických, morálnych či historických.

22. Niekedy prekladané omylom ako „presný zásah" (Treffer).

23. Za touto žartovnou narážkou sa skrýva veľká zrážka s kresťanom, ktorý by bol na úrovni Nietzscheho, t.j. vyššia bytosť, zlomená kresťanstvom, a nie nejaký slaboch, pokrytec či svätuškár.

24. Aj v originálnom texte podčiarknuté a po francúzsky.

25. „Sa" sa vzťahuje na Schopenhauera a Nietzsche prebral jeho koncepciu bez kritickej opatrnosti. Tento chybný krok zaťažuje všetko, čo nasleduje. „Súcit" tu znamená súcítenie, v pravom zmysle slova trpieť spolu s niekym, teda spoločné utrpenie alebo empatiu. Schopenhauer však rozumie slovom „súcit" princíp všetkej morálky, to je zrieknutie sa všetkého, potlačenie egoizmu, aj „altruizmus" na metafyzickom podklade jednoty vôle, čo je viac, ako môže reprezentovať jednotlivec. Ateistickú morálku Schopenhauera (ako negáciu ilúzie, ktorou je princíp individualizácie) Nietzsche prenáša na kresťanstvo, ktoré sa stáva altruistickou morálkou, negujúcou Ja a egoizmus. To je však viac ako diskutabilné!

26. Tu sa stretávame so spresnením opozície medzi silou a slabosťou, potvrdením a záporom, a sme veľmi blízko k Spinozovi (chcel to Nietzsche?).

27. Leiden, Mitleiden, utrpenie, súcit: etymologická asonancia sa pri preklade nedá zachovať.

28. Po návrate z Egypta sa Jozef a Mária usadili v Nazarete v južnej Galilei kde Ježiš vyrástol, preo Nazaretský či Galilejský. Týmto menom sa v semitskom svete označovali aj jeho učeníci a prívrženci, kým v grécko-rímskom svete sa udomácnil výraz „kresťania" a v nemčine dokonca „Kristovia" (Christen).

29. Alebo úpadok (Untergang).

30. Ide o Schopenhauerovu filozofiu, „jedinú", ktorú Nietzsche pozná, „to je pravda"! - Arthur Schopenhauer (1788-1860), nemecký filozof, spájal metafyzické predstavy s idealistickou estetikou, etikou súcitu a pesimistickým učením o vykúpení zrieknutím sa vôle k životu.

31. Praxis: realita činu, praktické prostriedky.

32. Treba poznamenať, že úvodzovky znamenajú nedostatok významu a obsahu prázdnych slov kresťanstva a morálky súcitu. Pozri: Éric Blondel, „Les guillemets de Nietzsche" v Nietzsche aujourd'hui, 10/18, 1972.

33. Idiosynkrázia je Nietzscheho obľúbené slovo; v psychológii znamená svojrázne osobitosti temperamentu jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov, ostro ich odlišujúce od ostatných členov skupiny; v lekárstve je to neprekonateľný inštinktívny odpor k niečomu alebo niekomu.

34. Nietzsche naráža na teóriu katarzie v Aristotelovej knihe Poetika: tragédia „očistí" alebo „prečistí" dva pocity, ktoré vyvoláva, a to strach (phobos) a súcit (éléos). Nietzscheho interpretácia hraničí s extrapoláciou alebo komentárom, lebo katarzia môže znamenať aj sublimáciu zo stavu, ktorý nie je chorobný, ale len bolestivý.

35. Nietzscheho výraz je pejoratívny (Freigesterei): nedá sa naň upozorniť inakšie ako vytvorením neologizmu alebo barbarizmu, pripomínajúceho rojčenie.

36. Pri preklade sa nadá zachovať asonancia a slovná hračka so slovami Leidenschaft (vášeň) a Leiden (utrpenie).

37. „Dobré bývanie", „radostný život", nielen dobrý život v aristotelovskom význame slova!

38. Paródia na bibliu: Genezis 1, 1: „Duch Boží sa vznášal nad vodami".

39. Nietzsche tu vytvára smiešnu zložku typu „pre-seba-stvo" (Für-sich-sein).

 40. Za touto klasickou filozofickou otázkou či zvolaním znie v Nietzscheho ušiach rozčarovaná a skeptická otázka, ktorú položil Pilát Ježišovi (Jn 18, 38).

41. Schief: šikmo, naprieč, falošne, krížom. Nietzsche veľmi obľubuje toto metaforicky mnohovýznamové slovo.

42. Nemecké Pathos si zachovalo svoj pôvodný grécky význam (majestátnosť), kým náš (a napr. aj francúzsky) pátos znamená najskôr nadmieru divadelnosti pri vyjadrovaní citov.

43. Ako uvidíme ďalej, podstatné meno Glaube znamená vieru, dôverčivosť, ba dokonca aj poveru, ale súčasne aj spoliehanie sa na presvedčenie a dôveru. Sloveso glauben znamená  veriť v úzkom význame slova.

44. Ide nielen o to, aby sa odkrylo, čo je skryté, ale aby sa našli aj korene (genealogický obraz) a ukázalo, čo sa pochovalo, či už mŕtve alebo chorľavé. Výraz „podzemný", niekoľko riadkov ďalej, má tú istú konotáciu. Nietzsche možno pridáva aj narážku na Dostojevského román Zápisky z mŕtveho domu (nem. 1886).

45. Prvý výskyt kapitálneho výrazu Nietzscheho filozofie: bejahen, potvrdiť, schvaľovať.

46. Ilustrácia používania úvodzoviek v prípadoch falošného významu.

47. Myšlienka, bezpochyby inšpirovaná Feuerbachovou vetou, citovanou vo Wagnerovi: „filozofia je preoblečená (zakuklená) teológia". Ale Nietzscheho šokujúca formulácia, metafora s genealogickou hodnotou, je možno nevedomky obohatená o ďalší význam: bez toho, že by sme mysleli na „divú psychoanalýzu", pripomeňme si, že Nietzsche bol synom a vnukom (po mame) protestantských pastorov. Narodil sa na fare v Röcken, asi 20 km jv. od Lipska, kde je ostatne aj pochovaný (vedľa svojej sestry a svojich rodičov). Ironická náhoda, aké sa občas v histórii vyskytujú, zapríčinila, že neskorým nasledovníkom Nietzscheho otca, pastora Carla Ludwiga Nietzscheho na fare v Röckene v roku 1992 je pastor ... Kant. Také veci nemožno ani vymyslieť..

48. Peccatum originale: dedičný hriech. Nietzsche používa latinský výraz, čo by mohlo byť podpichnutie proti luteránstvu, ktoré vylúčilo latinčinu z obradov, z teologického slovníka a z čítania biblie, ktorú preložil do nemčiny Luther okolo roku 1522, čo položilo základ spisovnej nemčiny.

49. Nietzsche použil tento výraz v jednom koncepte na definíciu „dobrého človeka": ide o polovičné schopnosti,  nie o „jednostranné kapacity". V obidvoch prípadoch to znamená neschopnosť alebo paralýzu schopnosti robiť „zle".

50. Seminár protestantskej teológie v Tübingen (Tübinger Stift alebo jednoducho Stift, založený roku 1537 v bývalom augustiniánskom kláštore) sa preslávil tým, že tam v r. 1790  naraz študovali traja slávni spolužiaci: Hegel, Schelling a Hölderlin. Netreba hovoriť, že Nietzsche myslí len na prvých dvoch a odmieta spomenúť tretieho, ktorého má v obľube. Tübingen, univerzitné mesto, leží v Švábsku; uvedení traja boli Švábi a je zvykom, že Nemci zo severu, ako bol Nietzsche, sa Švábom posmievajú.

51. Frohlocken: plesať je výraz z liturgického a biblického slovníka; veľmi sa používa najmä v pietizme. Pripomeňme si úvodný chór z Vianočného oratória J.S. Bacha.

52. Teologické a metafyzické výrazy opravdivý svet, svet pravdy, totiž onen svet či záhrobie, sú bežné. Náš preklad „ten pravý svet" podľa nášho názoru lepšie zachytáva náboženský, dokonca aj sviatostný, resp pietistický odtieň metafyzicky mysleného výrazu, ako „opravdivý svet".

53. Nietzsche dáva výrazu  bösartig jeho lekársky význam: škodlivá choroba, zhubná rakovina.

54. Skepsis vo svojej gréckej etymológii znamená pochybnosť, skúšku, vyšetrenie a metonymicky môže znamenať aj skepticizmus ako životný postoj. Nietzsche naráža na kritické podujatie Kanta, ktoré asimiluje so skeptickou kritikou (ako sa stalo, tiež neoprávnene, metodickej, resp. hyperbolickej pochybnosti Descarta). Kant sa rozhodol použiť kritiku, aby odmietol naraz aj filozofický skepticizmus aj dogmatizmus. To je však tendenčná interpretácia slávnej Kantovej vety v Predslove druhého vydania Kritiky čistého rozumu(1787): „Musel som zrušiť vedenie/poznaie, aby som získal miesto pre vieru." Podľa Nietzscheho toto odsunutie metafyzických právd do oblasti viery otvára dvere pre náboženstvo, a to cestou postulátov praktického rozumu („ktoré nemožno odmietnuť"). No Nietzsche si dá pozor, aby nehovoril o argumentácii transcendentálnej dialektiky (paralogizmy, antitézy, ideál čistého rozumu).

55. Nietzsche naráža, aj teraz prefíkane, na Kantovu definíciu kritiky ako určenie hraníc čistého rozumu. Myšlienku týchto hraníc „bezpečnej cesty vedy" transformuje na teologické poníženie rozumu, ktoré má umožniť únik do veľkých priestorov metafyziky a teológie, ktoré sú podľa Kanta prázdne a formálne vylúčené z istoty.

56. Chyťme tu Nietzscheho pri čine: ako Schopenhauer, ktorý však na rozdiel od Nietzscheho čítal Kritiku čistého rozumu, transformuje aj Nietzsche fenomén,jav (Erscheinung) na zdanie (Scheinbarkeit), dokonca  aj na ilúziu (Schein). Potom sa dá z kantovstva urobiť určitý druh asketického „ultra"-platonizmu, resp. filozofia toho, čomu sa dá rozumieť, ktorá diskredituje, čo je citové. To však značí, že Nietzsche nečítal, resp. nepochopil Transcendentálnu estetiku ani Transcendentálnu dedukciu analytiky konceptov. „Jav" (Erscheinung) značí „vzhľad" (pre nás skutočnosti), a nie „zdanie".

57. V Kritike praktického rozumu aj v Základoch metafyziky mravov hovorí Kant o morálnom čine, že ho treba urobiť „z holej úcty pre povinnosť" a nie, že je to „cnosť", ako píše Nietzsche, keď napáda Kantov formalizmus a rigorizmus. Dopúšťa sa pri tom niekoľkých skratiek a približností, ktoré svedčia o povrchnom čítaní, o preberaní informácii z druhej ruky a nepoctivosti, ktorá hraničí s „nedostatkom statočnosti u Nemcov" ...

58. Ak je druhý výraz kantovský, prvý je taký iba odvolaním sa na skepticizmus a tretí je najskôr platónsky.

59. Tu sa Nietzsche prezradil: jeho omyly a zaujatia proti Kantovi pochádzajú od Schopenhauera, ktorého jednoducho plagizuje.

60. Kant sa narodil a bol profesorom v Kráľovci (Königsberg, od r. 1945 Kaliningrad), univerzitnom meste vo východnom Prusku na Baltickom mori (Gdanský záliv). „Čínsky" nemá v nemčine taký pejoratívny zvuk ako v iných rečiach (potmehúd či zloduch). Dalo by sa preložiť aj ako mandarínsky, úradnícky, obmedzený (čínsky múr).

61. Kanaánske božstvo, ktorému sa podľa Starého zákona spaľovaním obetovali deti (Levitikus 18, 21 a 20, 2-5). Tento pohanský kult sa istý čas udomácnil aj medzi Židmi, hoci ich náboženská vrchnosť ho odsudzovala.

62. Nietzsche veľmi obľubuje narážky na fungovanie zažívacích orgánov; zápcha alebo hnačka sa uňho rovnajú zatrpknutosti, najmä v nemeckej filozofii. Treba si všimnúť, že ako dobrý Nemec (ale zlý luterán) hanblivý Nietzsche sa neopováži napadnúť Kanta v jeho slabom bode, v oblasti absencie sexuality, kde mohli byť narážky oveľa útočnejšie.

63. Len približne: Goethe: 1749-1832; Kant 1724-1804. Klasický kontrast medzi nimi bije do očí, ale Nietzsche si dáva pozor a nezacituje, čo povedal Goethe o Kantovi (Schopenhauerovi): „Jedného dňa mi Goethe povedal, že zakaždým, keď si prečíta jednu stranu z Kanta, je to, ako keby vstúpil do veľmi svetlej miestnosti." Kontrast medzi filozofom, žijúcim v celibáte a básnikom, naháňajúcim celý život sukne, je ozaj prenikavý. Nietzsche bol posadnutý Goetheho vzorom v otázke hlásania plnosti života (v kontraste k suchopárnosti, pedantnosti a moralizovaniu Kanta), a to vysvetľuje mnohé črty jeho diela.

64. Pavúk cicia krv, zbavuje život šťavy. Ale aj spinnt, t.j. tká pavučinu, resp. rozpráva historky, blúzni.

65. Na tomto mieste, ale odkladá si to na zákusok a robí to aj v iných dielach.

66. Kant sa vo viacerých spisoch pozitívne vyjadril o Francúzskej revolúcii, najmä vo svojej korešpondencii a rozličných statiach. V stati „O udalosti našich čias, ktorá dokazuje morálne smerovanie ľudstva", píše: „Táto revolúcia ... sa však stretá v mysliach všetkých pozorovateľov ... so zaujatím takého postoja, ktorý hraničí s nadšením ... a ktorý nemôže mať inú príčinu ako morálnu dispozíciu ľudstva." (Oevres philosophiques, t. III, Paris 1986, s. 895). Keď však Francúzsku revolúciu komentuje Nietzsche, natíska sa otázka: „A to ako? Je hádam samozrejmé, že každá  Revolúcia je strašidelná?"

67.  Niektoré výrazy tejto vety sú od Kanta, ale nie posledná veta. Naopak, Kant bol veľmi opatrný a diskrétny: hovoril „o revolúcii národa bohatého duchom"; obdivoval zavedenie právneho štátu; je pravda, že zásadne odmietal možnosť revolty ľudu proti panovníkovi. Reakcionár Nietzsche však považuje za nediskutovateľný fakt, že Revolúcia bola skrátka zlo - nevie nič ani o histórii ani  o Revolúcii, ktorá sa dôsledkami za napoleonskej epochy stala časťou nemeckých dejín), ani o Rousseauovi, ani o Kantovi.

68. Ako protiklad klamstva, výmyslu a viery  bude čestnosť zásadná hodnota v Nietzscheho boji proti panujúcej morálke, metafyzike a kresťanstvu.

69. Weiblein: nežná zdrobnenina, zhovievavá a len mierne nepriateľská. 

70. Schwärmer: rojko, blúznivec. Kant používal tento výraz odmietavo pre určitých metafyzikov postihnutých entuziazmom z toho, že ich ovládol boh.

71. Narážka na postuláty praktického rozumu: túto ich interpretáciu prevzal Nietzsche od Schopenhauera.

72. bessern: polepšovať. Pozri najmä stať „Verbesserer der Welt" v Súmraku modiel.

73. Možno posmešná narážka na Kantovo dielo Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v hraniciach číreho rozumu).

74. Nietzsche použil tento výraz už aj skôr a napr. aj ako nadpis 2. kapitoly v knihe Mimo dobra a zla. Charakterizuje ním ducha emancipovaného nielen z kresťanského náboženstva, ale aj z morálky a metafyziky; to ho odlišuje od „voľnomyšlienkarov", ktorým Nietzsche vytýka ich bojazlivosť a ich ešte veriaceho ducha..

75. Odlučiteľná predpona um- znamená premenu, zmenu, obrátenie, prevrátenie. Úvodzovky naznačujú, že ide o základný pojem Nietzscheho filozofie. Tie, čo o riadok ďalej sprevádzajú „pravdy" a „nepravdy", naopak, značia, že tieto pojmy sa odmietajú ako metafyzické ilúzie.

76. Honnette Menschen: ľudia „ako sa patrí". Prídavné meno odvodené z francúzskeho „honn?te" (počestný, slušný), s mierne posmešným zafarbením.

77. Nietzsche myslí možno na Dostojevského román Diablom posadnutí, v ktorého názve sa ozýva biblia - muž „posadnutý" nečistým duchom (napr. Marek 1,23 a Sk 8,7). Pozri aj pozn. 93.

78. Nietzsche veľmi často používa tento výraz, ktorý je synonymum pre páriov, najnižšiu kastu v indickej brahmanskej spoločnosti. V presnom význame slova označuje potomstvo muža z kasty šúdrov a ženy z niektorej inej kasty. Šúdrovia boli neslobodní sluhovia a remeselníci, na rozdiel od slobodných brahmanov (kňazov) vojakov a roľníkov. V širokom význame slova boli páriovia v Bengálsku a Asame neárijská, zväčša moslimská kasta na „nečisté práce". V diele Súmrak modiel Nietzsche s obdivom komentuje Manuho predpisy týkajúce sa kastového systému, teda aj čandalov.

79. Slovo machina, stroj, sa vyskytuje už v roku 1633 v Descartovom diele Traité de l'homme (Rozprava o človeku). Nietzsche nečítal tento text, dozvedel sa o ňom z F. A. Langeho knihy Histoire du matérialisme (Deajiny materializmu, 1887). - René Descartes (1596-1650), matematik, racionalista a dualista, autor výroku „Cogito, ergo sum". (Myslím, teda som. 

80. Chcenie alebo vôľa: doslovne je slobodná vôľa „slobodné rozhodovanie" až „voľná ľubovôľa". Čo nasleduje je rozhovor so Schopenhauerom a podobá sa na kritiku pojmu vôľa u Spinozu. Nietzsche zastáva názor, že vôľu nemožno považovať za schopnosť a princíp činu, a už vôbec nie za podstatu alebo vec o sebe metafyzickú.

81. V nasledujúcom odstavci sa intenzívne používajú úvodzovky na označenie metafyzických morálnych a náboženských ilúzií.

82. Samozrejme, toto je  narážka na Luthera a jeho Rozpravu o neslobodnej vôli (De servo arbitrio, 1525), zameranú proti Rozprave o  slobodnej vôli (1524) Erazma Rotterdamského (1469-1536), „kráľa humanistov". Učenie o neslobodnej vôli vychádza z predpokladu, že človek sám osebe nemôže dosiahnuť spásu, lebo jeho vôľa je skazená a sám od seba nemôže robiť dobre; zháleží na predurčení (predestinácii) na večnú blaženosť alebo záhubu. Katolíci riešia problém slobodnej vôle vierou, že boh pôsobí, aby sme chceli a robili to, čo on chce ... takže spolupôsobíme. Treba presvedčivejší dôkaz pre pravdivosť Nietzscheho charakteristiky kňazov?

83. Nietzsche rozumie psychológiou znalosť ľudského srdca a vzťahov medzi želaniami a citovými hnutiami: naučil sa to u francúzskych moralistov a volá to „genealógiou", keď sa toto psychologické a morálne pochopenie použije na vysvetlenie veľkých ideálov a hodnôt metafyziky, morálky a náboženstva, vzídených z pocitov, vášní a telesných stavov.

84. My by sme radšej hovorili o vegetatívnom nervovom systéme (so sympatickým a parasympatickým nervom), ktorý reguluje činnosť vnútorných orgánov a riadi tie životné funkcie, ktoré normálne prebiehajú bez pôsobenia našej vôle a bez vedomia, napr. dýchanie, trávenie, kvný obeh a i. Sympatikus funkcie orgánov aktivuje, t.j. usmerňuje na zvýšený výkon, čo je spojené so zvýšenou spotrebou energie; parasympatikus ich brzdí, čo má za následok uvoľnenie, oddych a zotavenie. Nietzsche dychtivo sleduje vzťahy medzi psychickými a somatickými stavmi.

85. Semiotika je náuka o príznakoch chorôb. Idiosynkrázia: pozri pozn. 33.

86. Teleológia: účelnosť javov zameraných na vopred určený cieľ.

87. Výrazy sú síce z evanjelia, ale myslia sa vo význame, ktorý im dala tradícia luteránov, najmä pietistov.

88. Typický príklad genealogických otázok: Aký treba byť, aby človek mal také a také vlastnosti? Čo treba cítiť psychicky, fyzicky, afektívne, aby mal človek taký a taký ideál? Záver formou príčiny je typická genealogická odpoveď: ideál je „zapríčinený" pocitmi nechuti.

89. Sich weglügen: uniknúť pri použití lži. Nietzscheho kľúčové slovo, a nedá sa jednoducho preložiť: odklamať sa preč?

90. Argument je feuerbachovského typu: boh je projekcia ľudskej podstaty. Psychologicky a Freudovými výrazmi zodpovedá boh projekcii ideálu mňa samého. - Ludwig Feuerbach (1804-1872) zakladateľ novodobej radikálnej kritiky náboženstva. V Podstate kresťanstva (1841) stavia na miesto Hegelovho absolútna človeka, ktorý je mierou všetkých vecí a skutočností vôbec: „Homo homini deus est." - Sigmund Freud (1856-1939), rakúsky zakladateľ psychoanalýzy (vedy o podvedomých duševných stavoch a dianiach), ktorej ťažiskom je pohlavný pud, zásadne ovplyvnil myslenie 20. storočia. Študoval psychické aspekty nervových chorôb a prišiel napr. k záveru, že hystéria je dôsledok sexuálnych rán; rozpomienkou na ne sa dá liečiť. Diela: Totem a tabu (1910), Budúcnosť jednej ilúzie (1927).  

91. Ardeurs: nadšenia.

92. Povedali by sme, že je to maloburžoázny boh na obraz toho buržou, ktorý ho stvoril. Treba poznamenať, že Nietzsche tu stigmatizuje nielen antropomorfizmus, ale aj interiorizáciu boha v nemeckej pietistickej tradícii, ktorú asimiluje s obrazom boha v Novom zákone („boh lásky") v protiklade k bohu Starého zákona („boh vojny"). Nezabudnime však, že heslo Gott mit  uns (Boh s nami) je preklad hebrejského mena Emanuel, a to je meno mesiáša (Ježiša Krista) v proroctve Izaiáša - 1,15). Ako doplnok fašistického hesla „Ein Volk, ein Reich, ein Führer" (Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca) na zástavách, blyšťalo sa na prackách opaskov vojakov wehrmachtu (nemeckej armády).

93. Tento text je silne inšpirovaný (ak nemáme povedať viac ... ) rozhovorom Šatova so Stavroginom v oddieli VII, kap. I, druhej časti Dostojevského Diablom posadnutých. Je to antisocialistická tiráda so slovanofilskými tónmi, napr. „Čím je niektorý národ silnejší, tým väčšmi sa jeho boh líši od iných bohov."

94. Zamýšľaný význam slovesa beschneiden, ktoré znamená orezať či obrezať, je spresnený ďalšími slovami (najmužskejšie pudy). Obriezka však nie je kastrácia a so sexualitou nemá nič spoločné, takže Nietzsche alebo to nevedel, alebo je veľmi zlomyseľný.

95. Slabosť sa viaže na nesprávne pomenovanie - preto úvodzovky - , ktoré je negáciou skutočnosti.

96. Ausgeburten: vý-plody, vy-vrhnuté; skoro Missgeburten: potraty, netvory

97. Aj v Súmraku modiel Nietzsche v skvelom a ostrom odseku pranieruje falošnosť Renana a na spôsob Saint-Simona ho rozšklbáva na márne kúsky „so širokým medovým úsmevom františkána". - Ernest Renan (1823-1892) francúzsky religionista a spisovateľ; písal historicko-kritické práce o vzniku a koreňoch kresťanstva a o živote Krista, v ktorých odmietal jeho božstvo. Život Krista (1863) bol prvou časťou jeho Dejín počiatkov kresťanstva; preň stratil svoju katedru hebrejčiny na Coll?ge de France.

98. Par excellence: predovšetkým, najmä.

99. Bezpochyby narážka na Chudobných ľudí Victora Huga a jeho pojem boha najmä v Bedároch. 

100. „Kedysi" alebo „Voľakedy" prezrádza Nietzscheho záľubu v Starom zákone, no môže to byť aj teologicky reakcionárska tendencia, čo nepristane ateistovi.

101. Nietzsche asi myslí na babylonské zajatie, ale možno aj na diaspóru. V tom, že sa baví robiac z boha blúdiaceho Žida (v nemčine je bežnejšie večného Žida), je zrnko soli: potulujúci sa boh, bez stáleho bydliska, bez vlasti a kozmopolita: pre také antisemitské klišé bolo aj vtedy publikum.

102. Tu sa človek neubráni zlému pocitu: na myseľ mu prichádza Winkeladvokat: pokútny advokát. Nietzsche tu asi naráža na špekulantskú nečestnosť pripisovanú Židom ako symbolom podvodu.

103. Opäť narážka na Dostojevského.

104. Albín: človek neschopný vytvárať kožné farbivo melanín na určitých častiach tela (koža, vlasy, oči), čo sa prejaví ich bielym sfarbením. Albínom pojmov chýbajú predstavy skutočnosti.

105. Nietzsche si ďalej pohráva so slovom spinnen: tkať, priasť, vymýšľať, mať o koliesko viac, obraz pavúka-vampíra - až príde na Spinozu. Nech z toho čokoľvek vyvodia filozofi, radi sa kolísajúci na vlnách významov a  metaforických oceánoch porovnaní s kastráciou, matkou-pavúkom atď., dôležité je pripomenúť, že obraz Žida-úžerníka, „cicajúceho krv", je v nemeckom antisemitizme bežný. Ale Jehova je Žid rovnako ako Spinoza, tento analytický duch, ktorý všetko rozkladá a vysáva krv života ... - Baruch Spinoza (1632-1677), holandský filozof, založil systém filozofického monizmu, resp. panteizmu, podľa ktorého je boh, resp. príroda, absolútna a večná substancia (Tractatus theologico-politicus 1670). V diele Etika identifikuje boha s prírodou a geometrickou metódou odvodzuje z definície boha, ktorý je causa sui (príčina seba samého), teórie o duši, vášniach a cestách, ktoré vedú k blaženosti. 

106. Sub specie Spinozae: z hľadiska Spinozu. Tento slovný zvrat je odvodený od sub specie aeterni(tatis) (z hľadiska večnosti), čo pochádza od Spinozu.

107. Tak vyzerá celá schéma nietzscheovského poňatia „smrti boha".

108. Tu sa objavuje téma prisviedčania, ktorej význam v priebehu diela rastie. Nietzsche, filozof života, je filozof prisviedčania (potvrdenia, afirmácie) skutočnosti.

109. Vkus (Geschmack) je kritérium, ktorým Nietzsche často nahradzuje všeobecný racionálny súhlas; zaváňa mu zaváňa prostým ľudom a stádovosťou. Veriť v boha, a to v boha kresťanského typu, je podľa toho menej omyl rozumu ako chyba vkusu, „chuti".

110. Slovo ultimatum v klasickej latinčine neexistuje. Keďže stojí neďaleko výrazu maximum, natíska sa otázka, či to nie je Nietzscheho lapsus alebo tlačová chyba miesto ultimum. Latinčinár Nietzsche nemohol zabudnúť, že na zozname nepravidelných superlatívov, ktoré sa učia spamäti, stoja vedľa seba maximum a ultimum. Naše súčasné ultimátum je dôrazná výzva splniť určité požiadavky s hrouzbou protiopatrení.

111. Creator spiritus: Tvorivý duch.

112. Kalambúry, slovné hračky, sú u Nietzscheho dosť časté, ako paronomázie (slová s rovnako znejúcou zvukovou skupinou), aliterácie (opakovanie rovnakých hlások na začiatku slov idúcich po sebe) a tvorba nových slov. V tomto ohľade je Nietzsche dobrý žiak svojho najmilšieho básnika, Heineho, tiež vášnivo zaujatého „duchaplnými slovnými zvratmi" Goncourtovcov a Flauberta.

113. Aj v origináli po francúzsky, kým na začiatku tej istej vety stojí nemecký ekvivalent: Verfall, úpadok.

114. Alebo „podobnému". Myšlienka pochádza od Schopenhauera, ktorý považuje kresťanstvo aj budhizmus za náboženstvá súcitu, t.j. metafyzickej negácie individuality; majú morálku altruizmu, teda negácie egoizmu. Údaj o počte budhistov nebol a nie je správny.

115. Nietzsche myslí na spolužiaka a priateľa Paula Deussena (1845-1919), ktorý študoval indickú filozofiu a daroval mu svoju knihu Syst?me du Vedânta (1883). Budhizmus však pozná aj z diel Friedricha Koeppena (Die Religion des Bouddha, 1857), ktoré čítal už v roku 1870, a indológa Hermanna Oldenburga (Bouddha).

116. „Hriech" je pre Nietzscheho falošná interpretácia utrpenia, ovládaného pocitom zatrpknutia, a spočívajúceho v tom, že klamne dávame  vinu sebe alebo spoločnosti (podľa toho, či je niekto kresťan alebo socialista), za utrpenia, ktorými postihuje život slabých. Takúto predstavu o hriechu vštepuje stádovým zvieratám, „ovečkám", asketický kňaz.  Utrpenie samo je skutočnosť, ale „hriech" a všetky jeho morálne dôsledky, je ilúzia. Považovať sa za hriešnika je teda „namýšľať si historky", „klamať sám seba".

117. Resentiment: pocit krivdy, trpkosti, zatrpknutosť.

118. Slová evanjelia (Lk 10,42), ktoré Nietzsche používa veľmi často a obyčajne parodicky.

119. Nietzscheho kľúčové slovo v celom jeho diele na označenie ľahkosti bytia, ktorá sprevádza pocit moci. Možno ho porovnať s pocitom blaženosti u Spinozu alebo opakom utrpenia z negácie vôle žiť u Schopenhauera

120. Nietzsche chce povedať, že tu ide o skutočný výsledok, nie o fantazmagorickú túžbu, ktorá sa uspokojí, ako v kresťanstve, s ohováraním a zapretím sveta, takže ostane len neskutočným zámerom, čírou ašpiráciou, a zmení sa na zatrpknutosť.

121. Naznačenie témy, ktorá sa bude aj ďalej rozvádzať: kresťanstvo je povstalecké hnutie, ktoré sa zrodilo medzi otrokmi a bedármi Rímskej ríše.

122. Výraz „podsvetie" v tých časoch mohli vyvolať postavy z Dostojevského románov Zápisky z podzemia či Zápisky z mŕtveho domu,  značí však aj peklo (v rímskom náboženstve) a „prostredie" (umelecké alebo zločinecké, zlodejskú zberbu). Nietzsche sleduje už spomenutú myšlienku: svet prvých kresťanov je spoločnosť otrokov, delikventov a zločincov v Ríme a celom štáte ... Úmyselne  groteskný kontrast proti označeniu kresťanov za „soľ zeme" a „vyvolených".

123. Rovnaká argumentácia je aj v Súmraku modiel, kde je reč o „zlepšovateľoch" ľudstva:  „V boji proti zvieraťu je jediná možnosť, vysiliť ho chorobou. Cirkev to pochopila."

124. Táto klasická téma, často používaná v osvietenstve, sa môže zdať nezlučiteľnou s Nietzscheho kritikou pravdy a vedy ako kritérií hodnotenia. Existuje určitý Nietzsche, ktorý sa na to dá  - čo aj musí  inkognito a tajne zmeniť svoj názor  (ako to robí sofista u Platóna). V Antikristovi sa stretneme ešte viackrát s opakovaním tohto odvolávania sa na pravdu a vedu, napr. v odseku 48.

125. Všimnime si rozhodujúcu rolu, ktorú hrá skutočnosť. Ako neskôr Freud, Nietzsche predstavuje psychologickú teóriu ilúzie ako zapretie (Verleugnung) či popretie (Verneinung) skutočnosti alebo ako výraz infantilnej všemohúcnosti myšlienky.

126. Nietzsche síce hovorí o „sude" (Fass) zla, ale ide o Pandorinu skrinku, ktorou bol podľa Hezioda hlinený krčah. Či v ňom boli zlé alebo dobré veci (tradície sa líšia), na dne ostávala vždy len nádej. Nietzsche z nej robí zlo. Pandora bola podľa gréckej mytológie prvá žena, vymodelovaná Hefaistom podľa obrazu bohýň. Stala sa manželkou Prometeovho brata Epimetea. Hnaná neskrotnou zvedavosťou nadvihla vrchnák krčaha, v ktorom boli do tých čias zavreté všetky zlá - tieto ušli z krčaha a rozptýlili sa po svete; len nádej ostala na dne.

127. V Nietzscheho pozostalosti sa našlo: „Čo sa páči všetkým pobožným ženičkám, mladým či starým? Odpoveď: Svätý, čo má pekné nohy, mladý ešte, ešte idiot." Ako dobrý protestant píše Nietzsche „Mária" (Mária alebo Panna Maria), ale nikdy „Svätá Panna" ...

128. 1 Kor 13,13, ale poradie v biblii je vieara, nádej, láska.

129. Klugheiten sa tu používa v pejoratívnom zmysle (fígeľ, úskok). Normálne je to múdrosť, rozumnosť, rozvaha, inteligencia atď.

130. Ján 4,22 v znení Nietzscheho citovania biblie. V biblii SSV čítame: „ ... lebo spása je zo Židov."

131. Začiatok myšlienky, ktorá sa bude rozoberať na ďalších stranách: ak nie je kresťanstvo protižidovské, ale potvrdením judaizmu, bolo treba, aby bol Ježiš, ktorý sa stal  pre svoje protižidovské vyhlásenia obeťou Židov, získaný späť, „rekuperovaný", t.j. transformovaný (tu sa povie „denaturovaný", „metamorfovaný" až do straty svojej skutočnej identity) tzv. kresťanstvom. Toto je potom len zneužitím pojmu, je to judaizmus, ktorý uzurpoval meno proti-Žida, ktorým Kristus skutočne bol. Preto úvodzovky, ktoré značia falošnosť, denaturáciu, degeneráciu.

132. Keď Nietzsche hovorí o judaizme (náboženstve) a o Židoch (ako národ), je vždy dvojzmyselný - a tak môže slúžiť dvom pánom: aj pravde, aj reakcionárskym nemeckým antisemitom.

133. Ďalšie dvojzmyslové slovo: verhängnisvoll značí síce vo všeobecnosti osudný, ale je to hlavne v zmysle zlých dôsledkov, teda „nešťastný", „neblahý", „nepriaznivý". Ani tu nemôže Nietzsche nevedieť, že jeho reč hrá dvojitú hru. Dôležité by bolo vedieť, či filozofický význam prevyšuje svojimi výsledkami politický a ideologický význam tejto demagogickej hry, nerozumnej, lebo používa koncepčne nejasné alebo neprijateľné argumenty - jednoducho pre „chuť" či „vkus" (aby sme použili jeho, Nietzscheho, výrazy a nestarali sa o otázku pravdy).

134. Potvrdzuje sa, že toto slovo u Nietzscheho často značí „genealogicky"; všetko sa to podobá na analýzy vývoja moralistami 17. a 18. storočia.

135. Non plus ultra, resp. Nec plus ultra: „niet nič nad to", skvelý, výborný, jedinečný.

136. Opakované použitie idey asketického kňaza, pre ktorého je modelom Pavol (a za ním sa skrýva Luther); tento orientuje dekadentné pohyby stáda smerom k negácii sveta a zatrpknutosti: asketický kňaz je silák, ktorý nepozorovane preberie do svojich rúk moc, a to cestou vlády slabých na základe ideálu morálky. - Pavol (= malý, nepatrný) bol apoštol pohanov. Narodil sa v Tarze v Cicílii v Malej Ázii okolo r. 10 n.l. Pôvodným menom Šavol (= vytúžený) bol to prísny vzdelaný Žid gréckej reči a veľmi prenasledoval prvých kresťanov. Podľa Skutkov apoštolských sa mu na ceste do Damasku zjavil Kristus, čo uňho vyvolalo náhle obrátenie na kresťanstvo a vykonal misionárske cesty do helenizovaného Orientu, Malej Ázie, Macedónska a možno aj Španielska, takže zahral dôležitú úlohu pri šírení kresťanstva a pri organizácii cirkvi ako „viditeľného Kristovho tela". V Jeruzaleme ho zatkli, previezli do Ríma a tam ho okolo . 67 n.l.popravili.

137. Nietzsche čerpal dokumentáciu z Prolegoménov (úvodu) k histórii Izraelu od J. Wellhausena (1883). - Julius Wellhausen (1844-1918), orientalista a teológ, študoval históriu arabského pohanstva a vytvoril hypotézu o pôvode Pentateuchu.

138. Obdobie kráľov, nasledujúcich po Šalamúnovi (965-926 pred n.l., syn Dávidov), ktorí vládli v izraealskom a júdskom kráľovstve po rozdelení r. 931 pred n.l. až do invázie Asýrčanov (721 pred n.l.).

1 39. Ďalší Nietzscheho kľúčový výraz: sebaschvaľovanie, prisviedčanie si (afirmácia) sa viaže na dobré svedomie a pocit moci. Na veľký rozdiel od doktrín antisemitizmu stavia Nietzsche židovský národ na stranu „silných", prisviedčania a radosti (v opozícii voči zaliečavej a potmehúdskej slabosti, duchu rozkladu  a intelektuálnej analýze, pripisovaných Židom tými, ktorých volá „antisemitskými krikľúňmi"). Ale robí to aj preto, aby týmito chybami mohol ešte lepšie zavaliť kresťanstvo.

140. Izaiáš: prorok žijúci v druhej polovici 8. stor. red. n. l., v čase ohrozenia Izraela Asýrčanmi. Prikláňame sa k zneniu jeho mena podľa biblie SSV z roku 1996, ale Nietzscheho náboženskému pôvodu je bližšia protestantská tradícia, píšuca Jesaja.

141. Falzifikácia, ktorou je náboženstvo, je predovšetkým záležitosť jazyka: preklady, preklady prekladov, názvy a pomenovania môžu mať najrozličnejšie významy - preto Nietzscheho úvodzovky ako upozornenie na potrebu hľadania reality a výzva k čestnosti pri interpretácii.

142. In historicis: v priebehu (zmysle) dejín.

143. Nietzsche často cituje túto formulku bez uvedenia prameňa. Mohla by to byť určitá forma kantovstva (idea „kráľovstva koncov") alebo vulgarizovaného hegeliánstva.

144. K takémuto chápaniu náboženstva ako falošný jazyk alebo zbierka veľkých prázdnych slov a sfalšovaných pomenovaní, treba pridať, aspoň hypoteticky, ich dobré, správne použitie. Čoskoro uvidíme, že celé „kresťanstvo" je klamstvo vzhľadom na to, čo mohlo byť pravdou: osoba Krista.

145. Nietzsche hovorí o období kráľovstva (severné od asi 1020 pred n.l. - Šaul - do 722, dobyté Asýrčanmi; pre južné až do r. 587, kedy bol zničený chrám a nastalo vyhnanstvo - Nabuchodonozor). R.539 pred n.l. Cyrus povolil Židom návrat a stavbu nového chrámu. Vtedy začal byť Izrael spoločenstvom náboženského typu, čo trvalo od perzskej a seleukovskej až po rímsku okupáciu. Pompeius dobyl Judeu r. 63 pred n.l., v r.70 Titus zbúral chrám. Treba dodať, že v biblii a osobitne v Genezis sú pasáže, pripisované  „jahvistickej tradícii" a iné, pripisované kňazskej tradícii - podľa epochy, kedy boli spisované.

146. Ducker und Mucker:  pokrytci a svätuškári; v origináli pekná paronomázia (slová s rovnako znejúcou zvukovou skupinou), ktorá sa vyskytuje aj v Zarathustrovi; pri preklade sa nedá zachovať.

147. Význam tohto zvratu, ktorý sme nepreložili doslovne, je na vysvetlenie. Doslovný preklad zmyslu by bol „preložené do nemčiny". Na úvodzovkách pri výraze „Sväté písmo" vidieť, že psychologické prestrojenie náboženstva sa deje sfalšovaním pomenovania a preložiť potom znamená demaskovať, vrátiť do skutočnosti. 

148. Narážka na náboženské predpisy, najmä v knihe Levitikus Starého zákona, podľa ktorých treba najlepšie kusy mäsa zvierat zachovať pre obetu, t.j. zaniesť do chrámu ... Tento žartovný antiklerikálny výpad je o to pútavejší, že „žerú" len zvieratá a ľudia, ktorí jedia neslušne, resp. veľa. Filozof Kierkegaard kvalifikoval kňazov ako „antropofágov" (kanibalov).

149. Pravdepodobne nejde o prijímanie ako kresťanský obrad, ale skôr o bankety, na ktorých sa cirkevní hodnostári zúčastňujú pri svadbách a najrozličnejších príležitostiach. „Úbožiaci" nazýva ich Moli?re v Tartuffovi.

150. Entheiligen: odsvätiť na rozdiel od znesvätiť, profanovať; to prvé znamená zrušiť posvätný charakter miesta alebo osoby, napr. vyhlásenie za svätého a môže mať pozitívny zmysel.  To druhé, profanácia, je zneuctenie posvätnosti miesta alebo osoby.

151. Takéto znenie sa v biblii nenachádza; najpodobnejšie by bolo podľa Lukáša 15, 7: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie ..."

152. Táto vedome trúfalá a znevažujúca formulácia je ozvenou na ostrú vetu Schopenhauera v Svet ako vôľa a predstava (1844): „Primitívna múdrosť ľudskej rasy sa nenechá vykoľajiť zo svojho smerovania príhodou, ktorá sa stala v Galilei". Pozri aj pozn. 28.

153. Metafora sa môže vzťahovať na Noemovu archu pri potope sveta alebo na epizódu, keď Ježiš kráčal po vode (Mk 6,48).

154. Residuum: zvyšok, zostatok, rezíduum.

155. Tu sa začína opis a analýza osoby a doktríny Ježiša Krista výrazmi, ktoré si Nietzsche požičiava od Tolstoja (Moje náboženstvo, franc. 1885), Renana (Život Krista, 1863) a Dostojevského (knieža Myškin v Idiotovi).

156. Tu je blízkosť k Dostojevskému - narážkou na Zápisky z mŕtveho domu (1861) - ešte väčšia.

157. I.N.R.I.: Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum (Jn, 19,19 - Ježiš Nazaretský, kráľ židovský). Nietzsche sa odvoláva na oficiálnu verziu sanhedrina, najvyššieho židovského súdu, schválenú Rimanmi, ale vynecháva vetu: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta." (Jn 18,36). Toto mu dovoľuje zaradiť všetkých politických revolucionárov („anarchistov", „socialistov") do Ježišovej línie a dať symetrické „rovná sa" medzi kresťanstvo a politickú subverziu, egalitarizmus, socializmus atď.

158. David Friedrich Strauss (1808-1874), významný nemecký voľnomyšlienkar a ateista. Jeho kniha Život Krista vyšla r. 1835 a Nietzsche ju naozaj čítal za pobytu v Bonne r. 1864, keď mal dvadsať rokov. Tohto „neporovnateľného Straussa" Nietzsche na príkaz Wagnera r. 1873 v Prvej nečasovej úvahe -  „popravil". Strauss dokazoval, že Starý zákon aj evanjeliá sú mýty, a veril len „v hotové pravdy vedy", kým Nietzsche žiada neprestajné hľadanie novej pravdy. Ako Renan, ani Strauss nie je pre Nietzscheho dosť radikálny, pretože mu nejde o historickú kritiku vzniku kresťanstva, ale o odmietnutie jeho obsahu.

159. František z Assisi, svätý chudobných, obchodníkov a najnovšie aj ochrany životného prostredia  

160. In psychologicis: po psychologickej, morálnej stránke. Nietzschemu nestačí Renanovo racionalistické vysvetľovanie osoby Ježiša Krista; považuje Renana za kryptokresťana, ktorý ostal v duši veriacim a za jeho predstieranou kritikou sa skrýva snaha zachrániť kresťanstvo.

161. Aj Nietzsche uvádza v zátvorke francúzsky výraz pre hrdinu.

162. Mt 5,38 (Reč na vrchu - „Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie ..."). V nasledujúcom odseku 30 Nietzsche spresní: „Neodporuj ani zlu, ani zlému." Jeho trvanie na tom, že tieto slová charakterizujú kresťanstvo, je prebrané od Tolstého z jeho knihy Moje náboženstvo (1888).

163. Evanjelium, po grécky „dobrá zvesť".

164. V prvom vydaní z r. 1895, ktoré redigoval F. Koegel pod dozorom Elisabeth Förster-Nietzscheovej a vo všetkých ďalších vydaniach okrem KGW sú vynechané dve nasledovné slová rukopisu: „slovo idiot". Cenzori boli na postriežke a nepomáhalo vysvetľovať a zmierňovať silu výrazu pripomínaním Dostojevského románu Idiot s jeho „smiešnym hrdinom" kniežaťom Myškinom. Nietzsche naozaj chcel predstaviť Ježiša ako „nevinného" slabomyseľného človeka, neškodného, mierneho,  ale trochu  „vyšinutého". Colliho-Montanariho vydanie Nietzscheho spisov obnovilo prítomnosť týchto slov v texte.

165. Habitus: správanie sa, zvyky.

166. Lk 17,21. Nietzsche používa preklad „vo vás", čo dáva božiemu kráľovstvu veľmi intímny ráz. Ekumenický preklad biblie a aj slovenský oficiálny katolícky preklad znie „medzi vami", čo znamená „máte ho na dosah".

 167. Nietzsche veľmi často aj za cenu prehnanej historickej schematizácie asimiluje kresťanstvo s nejakou formou epikureizmu, tu napr. s hedonizmom, t.j. teóriou slasti a rozkoše - ten je však silne ateistický, najmä u Lukrécia! Na podklade Freudovho vysvetľovania neuróz a ich degeneračných obranných mechanizmov sa dá povedať, že princíp kresťanstva je princíp radosti. -  Titus Lucretius Carus (okolo 97-55 pred n.l., samovražda), rímsky básnik, zástanca Epikurovho učenia, že večné zákony svetového diania prebiehajú bez zasahovania olympských či iných bohov.

168. Freud až dlho po Nietzschem a možno bez toho, že by ho bol naozaj čítal, vysvetľuje, že milovať blížneho je negácia pocitu nenávidieť a napadnúť ho, čo vyvoláva nevedomý pocit strachu a viny. Princíp radosti navádza na jeho tajenie až negovanie, lebo inakšie bY sa úzkosť zvyšovala a ozval by sa pocit viny. Porovnaj s Budúcnosťou jednej ilúzie.

169. Entstellung: znetvorenie, prekrútenie, preinačenie. Freud používa tento výraz pre proces deformácie predstáv celkovým pôsobením snov.

170. Milieu: prostredie.

171.  Nietzsche v roku 1887 pozorne čítal, alebo sa dozvedel o Idiotovi a o Dostojevského románoch vôbec:prio jeho porovnaní by sa mohlo zdať, že prevracia vzťahy na ich opak, ale to u jeho súčasníkov nezaváži, lebo spomínaného ruského autora ešte nečítali. V každom prípade by to bolo lichotilo Dostojevskému (a podráždilo ho, ale umrel r. 1881), ktorý bol veľký interpelant (kládol otázky) a odporca evanjelia.  V jednom koncepte z tých čias Nietzsche si Nietzsche robí poznámku: "Ježiš: Dostojevskij. Poznám len jedného psychológa, žijúceho vo svete, kde je možné kresťanstvo ... To je Dostojevskij. Uhádol Krista ... Ale či sa možno horšie pomýliť, ako urobiť z Krista, ktorý bol idiot, génia?" (Francúzsky preklad tejto poznámky dáva slovo idiot do úvodzoviek ...)

172. Prvý význam slova Auswurf je vykašlaný hlien, chrcheľ. Narážka na „detskosť" sa týka privilégií, ktoré majú v Ježišovej náuke deti.

173. Ján Krstiteľ, židovský kazateľ hlásajúci skorý príchod mesiáša, pôsobiaci krátko pred a súčasne s vystúpením Ježiša Nazaretského v Jordánskej nížine; Herodes Antipas ho nechal na žiadosť svojej nevlastnej dcéry Salome popraviť; opisuje to Marek (6,14 nasl.).

174. Proprium: typické črty.

175. Fjodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881), geniálny ruský spisovateľ; v hlboko psychologických románoch preberá nábožensko-filozofické problémy na podklade súčasnej tématiky. Okrem už spomenutého Idiota, Zápiskov z podzemia a Zápiskov z mŕtveho domu, napísal Chudobní ľudia, Bratia Karamazovci, Zločin a trest, Ponížení a urazení, Diablom posadnutí a i. Zápisky z mŕtveho domu vyvolali v Nietzschem bezhraničný obdiv: označil ich za „ozajstný geniálny ťah psychológie". Ostatné diela čítal čiastočne ako preklady do francúzštiny.

176. Nietzsche myslí bez pochyby na kázeň na hore (v Svätom písme SSV z roku 1996 ako „reč na vrchu, Mt 5, na čo si už sotva zvyknem; pozn. prekl.), ktorá leží „na druhom brehu Tiberiadského (Galilejského, Genezaretského) mora" (Ján 6,1) či jazera, kde Ježiš usadil na trávu zástup 5000 ľudí (Mt 14,19). Renan hovorí v tejto súvislosti o „kázni pri jazere".

177. Le grand maître en ironie: veľký majster irónie. V Renanovom Živote Krista čítame „To sú neporovnateľné vlastnosti, hodné božieho syna! Tak vie zabiť len boh. Sokrates a Moli?re sa iba dotknú kože, kým tento zanesie oheň a besnenie až do kostí. Bolo však aj spravodlivé, aby tento veľký majster irónie zaplatil svoj triumf svojím životom." (komentár k Matúšovi 12,3-8 a 23,16 a nasl.)

178. Esprit: duch, duchaplnosť.

179. Parodický zvrat na citáciu biblie, Gn 1,27: „A stvoril boh človeka na svoj obraz.".

180. „Návrat" Krista na zem, resp. ním samým ohlásený druhý príchod na svet (Mt 24,30), a to vo veľkej sláve, po grécky parúzia. Toto je podstata milenarizmu, očakávania milénia, tisícročia, ktoré má trvať druhé kráľovstvo Krista pred Posledným súdom a definitívnym založením Kráľovstva božieho.

181.Impérieux: panovačný.

182. Toto vyratúvanie pripomína Pavlove slová o láske v 1. liste Korinťanom, 13,4 a nasl. („Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá ..." ).

183. Mt 10,34 („Nie pokoj som priniesol, ale meč."). 

184. Lk 12, 51-53 („ ... Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi ...").

185. Narážka na výroky biblie, kde sa Nový zákon odvoláva na Starý zákon, na základe ktorých Luther rozlišuje medzi vierou založenou na Písme a spásou „na základe vykonaných činov".

186. V Nietzscheho časoch sa toto slovo používalo nielen na celok referencií alebo významov, charakterizovaných určitými znakmi, ale aj na úsek klinickej medicíny, ktorá diagnostikovala chorobu podľa jej príznakov; dnes je tu bežnejší výraz „symptomatológia".

187. Podobenstvá: Porovnania. symboly, metafory, alegórie, a paraboly v biblickom zmysle

188. Pre tohto protivníka sdkutočnosti

189. Sânkhya(ma): v sanskrite „výpočet", jedna zo šiestich hlavných disciplín klasického hinduizmu; dualistická sânkhyama, kladie proti sebe telo a ducha, jednotlivca a vesmír.

190. Lao'c (570-490 pred n.l.), čínsky filozof , zakladateľ taoizmu, ktorý ovplyvnil myslenie svojho vrstovníka Konfucia. Považuje sa za autora knihy Tao-tö king, podľa ktorej svet vznikol z prázdnoty, ničoty; Táto však nestráca svoju moc ani v súčasnosti, ale ako cesta tao pôsobí ďaleja je jedinou, čo aj nepochopiteľnou cestou človeka k cnosti, duchovnosti, k bohu.

191. „Slobodný duch" je centrálny pojem Nietzscheho myslenia, ale nie ďalej ako „terminologicky". Odpútal sa od všetkých vier (kresťanských, platónskych, metafyzických, morálnych), vrátane tých, ktoré zaťažujú takzvaných „voľnomyšlienkárov", ktorí sú veriaci, čo aj ateisti. Slobodný duch odmieta Pravdu, Dobro, Božstvo ako absolútne hodnoty, nech by to bolo  v akejkoľvek forme.

192. Nietzsche rozlišuje a bude rozlišovať medzi „kresťanstvom" vymysleným cirkvou a tým, čo by bolo kresťanstvo naozaj inšpirované Kristom. Asonancie kirchlich - christlich sa pri preklade strácajú.

193. „Číra pochabosť" alebo „číra nevinnosť", sú výrazy, ktoré charakterizujú aj stredovekého rytiera Parsifala, hrdinu veršovaného eposu Wolframa von Eschenbach, hľadajúceho spravodlivosť a boha, čo tvorí súčasť kresťanskej legendy o mystickom svätom grále a je aj témou rovnomennej opery Richarda Wagnera z roku 1882. Podčiarkujú jeho dvojznačnosť: nevinný a čistý, čo je eufemizmus pre výraz „idiot".

194. Ohlasuje sa dôležitá téma: kresťanstvo so svojou morálkou je negácia „sveta", skutočnosti, života. Nietzsche však prísne oddeľuje Krista od tejto čisto kresťanskej negácie, založenej na zatrpknutosti a nenávisti, pre ktoré je „svet" výrazom pre nadávku. (Prípad Wagner, záver).

195. Nietzsche zrejme myslí na podobenstvo, ktoré blížneho definuje inakšie ako spoluveriaceho, na podobenstvo o „milosrdnom Samaritánovi" (Lk 10,29-37); blížny je odteraz nielen člen vlastného národa. 

196. Dôležitý úsek: Nietzsche sa stavia proti paulínskej a luteránskej interpretácii smrti Ježiša, ktoré premenia kresťanstvo na doktrínu o smrti ako nevyhnutnej skúške a ako symbole viery, negujúcej život na tomto svete a vidiacej spásu na onom svete, teda nie v tomto živote.

197. Tento pojem vniesol do kresťanstva apoštol Pavol, podľa Nietzscheho reprezentant obnovy starého judaizmu. Vie sa, že je to kardinálny pojem luteránstva, prebraný z paulínskych zdrojov. Celý Nietzscheho text je ostrá rekcia proti doktríne spásy vierou (treba pripustiť, že interpretovanej dosť tendenčne) oproti spáse „činmi" („praxou").

198. V evanjeliách bežný výraz, Ježiš sa tak označuje sám, napr. Mt 8,20; Mk 13,26; Lk 9,58; Jm 3,14 alebo 12,34. Tu a v ďalšom sa Nietzsche opiera o poznámky, ktoré si urobil pri čítaní Renana.

199. Idióm pre situáciu, keď dve veci k sebe vôbec nepasujú, je v slovenčine rovnaký ako v nemčine. Dá sa povedať aj miernejšie, že pasuje „ako vlas do polievky", ale to by unikla brutalita útoku na evanjelium prudkým úderom, resp. až jeho zaznávanie nevidením (päsť na oku).

200. Odvážna,parodická, pikantná, protináboženská a antiklerikálna narážka v podobe nepriameho odkazu na „nelegitímny" pôvod Ježiša Krista, ktorý mal byť prirodzené dieťa ženy-človeka a boha-ducha svätého asi tak, ako v gréckej mytológii Amfitryon (Jozef) je zosmiešnený Alkménou a Jupiterom.

201. Ako veľa ľudí, dokonca aj rímskokatolíkov, ale najmä reformovaných evanjelikov, ako bol aj on sám, Nietzsche si asi myslí, že dogma o nepoškvrnenom počatí, vyhlásená r. 1854 pápežom Piom IX., znamená, že Mária počala Ježiša bez „poškvrny", „škvrny" alebo „pošpinenia" sexuálnym aktom. Nie tak! Táto dogma hovorí „len" (!), že Mária, matka Ježišova, bola „počatá bez hriechu", že od svojho počatia v tele svojej matky nemala na duši dedičný hriech.

202. Na tomto mieste novšie vydanie KWG vkladá niekoľko riadkov, ktoré vydavatelia v r. 1895 vynechali: „Slová k zločincovi na kríži obsahujú celé evanjelium. «Bol to naozaj božský človek,  „boží syn"», hovorí lotor. «Ak toto cítiš - odpovedal mu spasiteľ - si v raji, aj ty si dieťa božie ...»" Treba predpokladať, že tieto riadky boli vynechané len z toho dôvodu, že spamäti sa Nietzsche dopustil chybného citovania. Tieto slová sa nevymenili medzi lotrom a Ježišom, ale medzi rímskym stotníkom a Ježišom (Lk 23, 39-43; Mt 27,54; Mk 15,39) a vynechanie chybných riadkov je typický príklad ochrany „majstra" jeho veľmi nadšenými prívržencami.

203. Existujú čudesné analógie (ale aj jedna priepasť) medzi týmito poslednými riadkami a medzi amor fati, (láskou k osudu), ako ju Nietzsche definuje inde, napr. v Ecce homo : „Nielen znášať nevyhnutnosť, ešte menej si ju zakrývať, ale milovať ju ..."

204. Veľmi častý výraz v Nietzscheho spisoch rokov 1887-88. Dalo by sa to preložiť aj ako „posvätná lož", lebo ide zrejme o kresťanstvo a jeho morálne a metafyzické premeny, proti ktorým oponuje Nietzsche pojmami ako „pravda", „skutočnosť" a „statočnosť" vo svojej  morálke.

205. Nietzsche ho vyzdvihol a silne kritizoval vo svojom veľmi slávnom spise Druhé nečasová úvaha, v kapitole „O užitočnosti a závadách histórie pre život". Nakoniec však schvaľoval historické hľadisko ako protiklad k platónskemu či spinozovskému „egyptizmu" a  eternalizmu.

206. Spirituálno: duchovno. Nietzsche používa latinský výraz, ktorý nie je v nemčine bežný a takmer sa nepoužíva ani v latinčine, aby sa vyhol slovu duchovné, čo značí aj intelektuálne aj spirituálne a nemalo by sa používať v súvislosti s kresťanstvom, ktoré si cení „chudobných duchom" (či „chudobných na ducha"). Pozri aj p.322 o superbii.

207. Unheimlich: čudný, znepokojujúci, zlovestný, trúchlivý, príšerný. V súvislosti s pavúkom, ktorý cicia krv, je to takmer historka o vampirizme - v prvom rukopise Antikrista Nietzsche dokonca použil tento výraz namiesto pavúka..

208. Výstižný príklad, keď sa nemecký výraz Antikrist musí syntakticky prekladať ako proti-kresťan, resp. nekresťan, lebo nemá nič spoločné s osobou Krista.

209. V prvých vydaniach sa výraz „mladý" vynechával: Viliam  II. práve nastúpil na trón (1888) po svojom otcovi Friedrichovi III., ktorý vládol len 99 dní a narážka by sa bola mohla považovať za urážku cisára.

210. Celá pasáž je inšpirovaná kresťanským anarchizmom Tolstého, ako sa prejavuje v jeho spise Moje náboženstvo.

211. Aj toto pochádza z čítania francúzskeho prekladu Môjho náboženstva; miestami je to doslovný preklad.

212. Dysangelium: Slovo je vytvorené podľa gréčtiny, ale v starej gréčtine sa nevyskytuje. V piatom storočí n.l. ho použil Nonnos v zmysle zvestovateľa zlých zvestí. Zaujímavá koincidencia: Nonnos je autorom epickej básne v 48 spevoch, Dionýzovci. Poznal ju Nietzsche?

213. V šľapajach (stále) Tolstého trvá Nietzsche na ozajstnej konverzii, na skutkoch, ktorými by malo byť seriózne kresťanstvo. Táto pravda, ktorú Kristus nevynechal povedať svojím spôsobom („zákonníkom a farizejským pokrytcom") a ktorú kresťanstvo, samozrejme, prebralo a hlásalo, je tuná doplnená polemikou zameranou špecificky proti evanjelikom: ide o protiklad medzi vierou a činmi (pozri pozn. 197): pri pohľade zďaleka sa môže zdať, že luteránstvo uprednostňuje vieru proti činu, čo môže viesť k názoru, že viera je fantazmatická vnútorná zbožnosť, ktorá únikom do vnútra povedomia zbavuje povinnosti konať podľa učenia a života Ježiša Krista. Pozri: Éric Blondel, Nietzsche, Piate evanjelium? Berger et Mages, Paris 1980.

214. Christlichkeit: kresťanskosť ako vlastnosť jednotlivca byť kresťanom; toto slovo vytvoril Nietzsche na rozlíšenie od Christentum (kresťanstvo), čo značí inštitúciu, dogmu alebo celok všetkých kresťanov.

215. Znevažujúce das, člen pre stredný rod: táto vec, ktorej sa hovorí kresťan ... Pozornosť si zaslúži aj kapitálna úloha úvodzoviek.

216. Vorhang: záclona, opona; metafora má divadelný význ am.

217. Nietzsche mal v úmysle napísať „satirickú drámu" zloženú z krátkych rozhovorov medzi Tézeou, Arianou a Dionýzom. Zo zachovanej prípravy: „Tézeus sa stáva absurdným," vraví Atriadna, „Tézeus sa stáva cnostným."

218. Nietzsche má veľmi rád vtipné a viac alebo menej duchaplné žarty a slovné hry o Darwinovi a jemu pripisovanej teórii o pôvode človeka z opíc, ktoré boli v jeho dobe veľmi obľúbené, napríklad: „Opice sú príliš láskavé, než aby z nich mohol pochádzať človek." Na tomto teréne bola zábava o to korenistejšia, že to boli najmä kresťania - ako ešte dnes v určitých náboženských kruhoch v USA - čo sa stavali do čela boja proti Darwinovi a produkovali prehnané urážky jeho názorov.

219. „Viselo na kríži" má úmyselne žartovný a urážlivý dvojzmysel pri konkrétnom a abstraktnom chápaní udalosti.

220. Canaille: zberba

221. Farizeji vyžadovali prísne (do písmena) dodržiavať tóru. Dnes voláme takých ľudí skôr dogmatikmi, fundamentalistami alebo integristami.

222. Takéto chápanie Kristovho učenia je diskutabilné. Dá sa predpokladať, že Nietzsche pripisuje Kristovi vlastnú tendenciu popierať myšlienku hriechu, totiž myšlienku „priepasti" medzi mocou boha a slabosťou človeka. Celé Nietzscheho myslenie predpokladá zrušenie pojmu hriech odmietnutím slabosti, čo je iné meno pre „hriech".

223. „Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych" - táto veta sa volá Symbol apoštolov alebo Krédo nicejského koncilu (r.325). Druhý príchod Ježiša (parúziu) predstavuje Lukášovo evanjelium (21,5-36) ako aktuálnu, súčasnú udalosť, a nie ako nádej do budúcnosti.

224. Toto je jadro (vitálne, dalo by sa povedať) Nietzscheho kritiky „kresťanstva" a teda neprekročiteľná hranica medzi jeho doktrínou prítomného života ako peknej skutočnosti a medzi náboženstvom onoho sveta, záhrobia, smrti a negácie života: „Dionýz proti ukrižovanému" znie  jedna dôležitá veta v diele Ecce homo.

225. Ide o Prvý list Korinťanom (15,14).  Nietzsche cituje túto pasáž len z pamäti a nepresne: nie „naša", ale „márna je aj vaša viera".

226. Pozri celú 15. kapitolu Prvého listu Korinťanom. Jej Nietzscheho teologická interpretácia je diskutabilná, aj keď zodpovedá určitému typu „kresťanstva". Slovo odmena sa nevyskytuje ani v týchto riadkoch ani v ostatných Pavlových textoch inakšie ako v negatívnom zmysle mzdy, platu, resp. žoldu (Rm 6,23). Naopak, mnoho pasáží zdôrazňuje aktualitu žitia podľa viery na úkor nádejí na záhrobie a na budúce zmŕtvychvstanie (Rm 5,1; 6,4; 8,1).

227. Tu sa začína veľmi dôležitá Nietzscheho polemika: podľa neho je skutočným zakladateľom „kresťanstva" Pavol, a to v zmysle autorstva toho najhoršieho, ako je „dysangelium", „viera" a „náboženstvo", čo sú „výmysly" (preto je „kresťanstvo" v úvodzovkách); ešte presnejšie sa to dá nazvať negáciou života v prospech záhrobia po smrti, symbolizovaného krížom ako symbolom nie nespravodlivého utrpenia, ale kresťanského zbožňovania smrti! Treba však vedieť najmä to, že za Pavlom chce Nietzsche poukázať na Luthera, ktorý „reformoval cirkev" tým, že prevzal od Pavla posolstvo o spáse vierou, čo sa stalo protestantskou doktrínou, pravým opakom tradičnej doktríny o spáse činmi, a to formou evanjeliových listov. V osobe Pavla útočí teda Nietzsche na nemecký luteránsky protestantizmus - nevie absolútne nič o rímsko-katolíckom kresťanstve a o protireformácii. V súhlase s Nietzscheho protestantskou tradíciou prekladáme Paulus ako „Pavol" a nie ako „sv. Pavol".

228. Recht: pravda, právo, tu v zmysle „právo silnejšieho".

229. Tarzus v Cicílii v dnešnom jv. Turecku bol v časoch rímskej okupácie prekvitajúcim kultúrnym strediskom.

230. Niaiserie: hlúposť, sprostosť.

231. Častá Nietzscheho citácia Lukáša 10,42 s kritickým alebo parodickým podtónom. Povedal to Ježiš Marte. V nasledujúcej vete hovorí Nietzsche o „nesmrteľnej duši", čo je skôr grécky (platónsky) ako hebrejský alebo kresťanský výraz -v evanjeliách sa vôbec nevyskytuje. To mu však nebráni myslieť si, že kresťanstvo je v podstate princíp egalitarizmu a demokracie, čo sú jeho laicizované alebo „ateistické" pokračovania.

232.  „Pocit odstupu" sa inde a o pár riadkov ďalej volá „pátos odstupu" a znamená protiklad k „pocitu stádovosti", egalizácie a asimilácie s druhým. V Tak vravel Zarathustra je podobný protiklad medzi „láskou k blížnemu" a „láskou k vzdialenému".   

233. Tieto tri epitetá si zaslúžia pozornosť: sú to hlavné hodnoty Nietzscheho morálky: pocit vznešenosti (hierarchie), veselosti (radostnosti, ako v Radostnej vede; Nietzsche hovorí aj o „dobrej nálade": Heiterkeit) a veľkodušnosti (ušľachtilosti srdca), pripomínajúcej Corneillea alebo Descarta (ktorého Nietzsche nepoznal ...).

234. Narážka na Renanovo poňatie evanjelia, ale poníženému dáva Nietzsche zmysel „nízkeho",  „prízemného", teda zlého ...

235. Pod psychológom rozumie Nietzsche znalca ľudského vnútra, genealóga, ktorý „skúma obličky a srdcia", je teda moralista; nemá to nič spoločné s vedou, ktorú dnes znamená tento výraz (štúdium rodokmeňov); preto aj na konci vety „psychologický" znamená „morálny".

236. Raffinement par excellence: vyumelkovanosť v pravom zmysle slova.

237. Táto veta sa vyskytuje vo viacerých Nietzscheho dielach.

238. Ťažko by sa dalo tvrdiť, že výraz „rasa" sa tu používa len v psychologickom zmysle alebo ako metafora. Vyslovene sa viaže na židovstvo, judaizmus ... Aká hranica tu delí antijudaizmus od antisemitizmu?

239. Ultima ratio: krajný prostriedok na dosiahnutie cieľa, posledný pokus.

240. Narážka na svätú trojicu či na Petrovo trojnásobné zapretie Krista?

241. Unmensch: príšera, barbar, monštrum, je etymologicky „ne-človek".

242. Kunst-Heilige: umelí, teda falošní svätci; dalo by sa preložiť aj ako „umelci svätosti".

243. Mt 7,1. Hovorí to síce Ježiš,  no Nietzsche rozhodol, že to „ľudia dali svojmu majstrovi do úst" (ods. 45). Verš pokračuje podobenstvom o smietke a brvne (7,3-5).

244. Dôležitá psychologická poznámka: „cnosť" je jednoduchý „mechanizmus obrany" alebo „chorobný príznak" slabosti.

245. Kleine Leute: úbožiaci, chudáci, bedári.

246. Mt 5,13: „Vy ste soľ zeme" (pokračovanie blahoslavenstiev).

247. „Krásne duše" je výraz z Goetheho „Učňovských rokov Wilhelma Meistera (kniha VI) a ironicky označuje idealistov a moralistov. Nietzsche nemôže mať na mysli Hegela, ktorého spisy nepoznal.  - Nasledujúce citácie sú robené často podľa pamäti a neraz nezodpovedajú originálu. Nietzsche si občas pletie texty synoptických evanjelií, prikrášľuje texty Lutherovej biblie a pridáva verše, ktoré patria inde. Prekladáme doslovne, neopravujeme originál, ale potom upozorňujeme na chyby, ktoré sa dajú zistiť.

248. Tento text je bližší Matúšovi (10,14-15), ktorý ako jediný z evanjelistov má v tomto verši aj vetu o Sodome a Gomore.

249. Ärgern: značí hnevať, zle robiť, zarmucovať, zle robiť, urážať, ale aj zvádzať. Luther prekladá ako „spôsobiť trápenie, sužovať". Nietzscheho interpretácia - zvádzať - je zrejme tendenčná.

250. Tento text sa skoro zhoduje s originálom.

251. Tu má ärgern, grécke skandalizein význam jednoznačne „zvádzať" - pozri pozn. 249.

252. Tento text súhlasí s originálom, kde sa uvádza Izaiáš 66,24 (posledný verš prorokovej knihy).

253. Inde Nietzsche v tejto súvislosti vyslovene uvádza sexualitu (Súmrak modiel).

254. Lev je tradične zvierací symbol evanjelistu Marka. Aby ho nazval luhárom vo veci preloženia božieho kráľovstva do posmrtného záhrobia, použil Nietzsche verš zo Shakespearovho Sna noci svätojánskej: „Well roar´d, Lion" (Dobre si zareval, Lev).

255. Nietzsche pridáva náznak citácie kurzívou; text pokračuje takto: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho" (Mk 8,35) a mohol by pochádzať aj z Nietzscheho pera proti kresťanom.

256. Blondel uvádza osobnú informáciu od teológa A. Maillota, že aramejský text tejto vety možno prekladať aj „pretože nebudete súdení".

257. V Matúšovom texte je reč o pohanoch, nie mýtnikoch. Ako Luther, aj Nietzsche sa hrá s rozdielom medzi mzdou, odmenou a zásluhou. Gréckemu originálu zodpovedá skôr „čo si zasluhujete" (prítomný čas) než „akú odmenu môžete čakať" (v budúcnosti).

258. Lutherov text hovorí o „Übertretungen" (priestupky), Nietzsche o Fehler" (chyby) a biblia SSV o „hriechoch". Nietzscheho pôvodný text bol chybný, Peter Gast ho opravil v druhom („posmrtnom") vydaní.

259. Nietzsche citáciu neuvádzal, pridal ju Peter Gast.

260. Tento text sa týka poľných ľalií (Mt 6,28-31). „A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú ..." Nietzsche mal vo svojom rukopise „Krátko potom" a malo byť „Krátko predtým".

261. Nietzsche vynecháva verše 22-26.

262. Ponechávame malé odchylky medzi bibliou SSV a Nietzscheho textami, aby sme nezmazali jeho zameranie.

263. O nebezpečenstvách a prostrednosti textov Nového zákona píše Nietzsche aj v iných svojich dielach.

264. Veľmi častá téma antisemitizmu, vrátane medzi samými Židmi. Freud raz cituje v Duchaplnostiach historku dvoch (poľských?) Židov, ktorí sa stretnú pred verejnými kúpeľmi: „Ach, hovorí jeden, zas prešiel rok."

265. Nietzsche ťaží z kontextu a metaforicky spomína inštinkt čistotnosti malých detí (nepocikávať sa do postieľky ... ) a zvierat. Nemožno byť milší!

266. Gaius Petronius Arbiter (umrel r. 65 n.l.), rímsky spisovateľ, priateľ Nerona, v diele Satiricon líči mravy svojej doby..

267. Nemýliť si s Giovannim Boccacciom (1313-1375), autorom Dekameronu (1350-53), ktorý je rovnako neviazaný a huncútsky ako Satiricon. Nietzsche našiel túto historku pravdepodobne u Stendhala alebo Burckhardta.

268. Caesare Borgia (1457-1507): Syn budúceho pápeža Alexandra VI., kardinál vo veku 16 rokov, ktorý svojimi vojenskými a intrigánskymi kúskami inšpiroval Machiavelliho k dielu Princ. Pri čítaní Rankeho Dejín pápežov nadchla Nietzscheho myšlienka, že Caesare Borgia mal nádej dostať sa na Petrov trón.

269. Slovo festo nepozná nijaký Talian, talianofón ani talianizant, píše Éric Blondel. Dá sa predpokladať, že Nietzsche mal na mysli fesso (blázon), ako mu radil priateľ Jean Salem.

270. Heiter: veselý, dobrej nálady - Nietzscheho kľúčové slovo; pozri pozn. 119 alebo úvod k Ecce homo.

271. Dvojitý zmysel: ausgezeichnet ako príčastie minulé trpné značí, že niekto bol vyznamenaný alebo poznačený; ako prídavné meno je to „výborný", „výnimočne dobrý", „významný".

272. 1 Kor 20: „Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?"

273. Etymologicky skôr „vetroplach" (Windmacher).

274. V citovanom texte (1 Kor 1,19) uvádza Pavol Izaiáša: „I zahynie múdrosť jeho mudrcov a rozum jeho rozumných sa schová." (29,14).

275. Farizeji boli Židia, nie vždy kňazi, ktorí dbali na prísne dodržiavanie písaných zákonov tóry a orálnej tradície. Evanjeliá ich predstavujú ako pokrytcov starajúcich sa len o vonkajšie náboženské formality (Mk7,6).

315. Jn 18,38. V znení biblie SSV je odpoveď Piláta vyslovená otázkou, kým tu má význam zvolania.

277. „Boh, ktorého stvoril Pavol, je negácia boha."

278. „Skutočnosť", „realita" patrí bezpochyby medzi najčastejšie používané slová Antikrista, kritiky kresťanstva ako viery či náboženstva. To isté platí o „nič" ako protiklade „skutočnosti".

279. „Kde je mudrák tohto sveta? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?" (1 Kor 1,20)

280. Wissenschaft: ide skôr o všeobecné poznanie ako o jednotlivé poznatky alebo „exaktné vedy". Nietzsche bol zriedkavo inkompetentný vo fyzike, chémii, medicíne, prírodných vedách, v zemepise a dokonca v ... histórii a aj sociológii; môže teda myslieť len na „svoju" vedu - filológiu. Treba si uvedomiť, že tento argument odvolávania sa na vedu musí pôsobiť čudne, ak vychádza z pera protivníka osvietenstva, a teoretického optimizmu voči vede; Nietzsche sa tým odvoláva na svoju ideu „radostnej vedy".

281. Opätovné parodické použitie tohto verša biblie: „a potrebné je len jedno" (Lk 10,42).

282. Ani Nietzsche nikdy neušetrí „múdrosť sveta" svojho od výsmechu: žeby aj on bol - žiarlivý boh?

283. Tóra je židovský zákon a znamená v užšom zmysle slova prvých päť kníh hebrejskej biblie, t.j. Pentateuch Starého zákona.

284. V Ecce homo čítame: „...bol filológ - prečo nie aspoň lekár?"

285. Tu by bol zmyslovo vhodný aj výraz „antikresťan", ale ten zatiaľ v slovenčine neexistuje; nekresťan tu nestačí a antikrist by bolo priveľa.

286. Lustwandelt: prechádza sa pre potešenie. Toto pitoreskné slovo si Nietzsche požičal z už spomenutého diela Prolegonema zur Geschichte Israels (Predhovor k dejinám Izraela) od J. Wellhausena (1883), pri čítaní ktorého si robil veľa poznámok. O tom, ako sa boh „na siedmy deň nudil", pozri Ecce homo, koniec. (Pozri pozn. 137).

287. Vynájde (erfindet), nie stvorí (schöpft)!

288. „A hľa": biblická formula, typická pre štýl starších vydaní biblie. V novom preklade SSV je zriedkavá, napr. Lk 22,21.

289. Definitívny rozchod prvého človeka s animalitou mu priniesol zlé svedomie.

290. „Stvoril", nie „vynašiel"!

291. Toto prirovnanie má Nietzsche zo spomenutej knihy J. Wellhausena. Podstatné je, že Heva značí to, čo rozumieme pod pojmom „Eva" a o kom biblia hovorí, že je „matkou všetkých žijúcich" (Gn 3,20). Toto meno sa líši od mena hada: Nietzsche transformuje metonymiu na homonymu a robí z toho synonymickú identitu. Blondel získal pre svoj komentár k Nietzscheho tvrdeniu vyjadrenie  protestantského teológa Andrého Leli?vra, ktorý mu odpísal::

I. V biblii sa EVA  (po hebrejsky HAWA) po spôsobe slovných hier (ako je to v biblii časté) dáva do súvislosti s blízkym koreňom HAYA, čo znamená „žiť"; a v Gen 3,20 je z toho: „Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich." („HAY" po hebrejsky).

Slovná forma HAWA má analógie vo viacerých fenických dialógoch, kde koreň slova tiež súvisí s významom život, ako je to v biblickom texte.

II. Ale aj etymológia v modernom význame slova nachádza určité vzťahy k akádskym alebo arabským slovám, ktorých všeobecný význam je „matka" (AWA) alebo „matriarchálny klan".

Do úvahy prichádza aj arménske a hebrejské slovo HAWA, ktoré sa píše presne tak a značí „kruhový tábor" alebo, podľa iných, „stan žien".

Zo toho vyplýva, že etymológia mena Eva je dosť neistá.

III. Ostáva ešte možnosť slovných hračiek, napríklad blízkosť k HADOVI: nevedel som (hovorí Leliévre), že Nietzsche naznačoval túto blízkosť. Isté je, že v aramejskej reči je slovo „had" veľmi blízke menu Eva: HIWYA´, použitému v Gn 3,1 („No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá") v aramejskej parafráze, čítanej v synagógach ešte pred naším letopočtom.

Nezabudlo sa teda upozorniť na podobnosť medzi HIWYA´ a HAWA, a v určitých kruhoch sa tak našla pekná príležitosť postaviť ženu do tej istej polohy ako hada-pokušiteľa: to je prípad jedného starého židovského komentára ku Genezis (Gen Rab. 20), ktorý hovorí:

„Had (HIWYA ) je tvoj (Evin) had a ty (Eva) si had (HIWYA) pre Adama."

Toto trochu zlomyseľné žartovanie pravdepodobne použil pri svojich výkladoch nejeden rabín, ale nemám o tom presnejšie záznamy.

292. Poznanie (Erkenntniss) je niečo iné ako veda (Wissenschaft). Poznanie nie je veda ani nijaký vedecký poznatok - len si uvedomme kedy bol text Genezis redigovaný! - ale len schopnosť umožňujúca rozoznať dobro od zla, teda je to morálny úsudok (a Nietzsche sa varuje vysloviť to). Boh „zakazuje" ľuďom  strom „poznania" (poznania šťastia a nešťastia), pretože stvorenie nemá jeho všemohúcnosť, ani jeho vševedúcnosť, ani jeho znalosť obličiek a sŕdc ľudí, aby mohlo súdiť morálnosť činov v závislosti od príčiny. Hriech znamená prekročiť túto ľudskú neschopnosť, považovať sa za boha a morálne súdiť. Je paradox, že Nietzsche nepochopil a pre svoj cieľ nevyužil tento text. Veď slabým vytýka ich zatajovanie neschopnosti morálne sa rozhodovať. „Morálka" je v pravom zmysle slova meno, ktoré Nietzsche dáva tomu, čo sa v celej biblii označuje ako hriech: nie taký alebo onaký priestupok, ale prekonanie rozdielu medzi človekom a bohom v takzvanom „poznaní" dobra a zla, v ich dualistickej separácii, v pýche nad predpokladom možnosti morálneho súdu (ktorý sa už považuje aj za Posledný!). V tomto zmysle treba chápať príkaz „Nesúďte, aby ste neboli súdení", ktorý Nietzsche komentoval v odseku 45, a  osobitne parabolu o pšenici a kúkoli (Mt 13,24),  ktorá hovorí úplne v protiklade k tomu, čo sa stalo príslovečným, že neslobodno oddeľovať dobré od zlého a že zlo je nevymedziteľné („kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ", verš 25): „Nie, povedal, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu" (verš 29).

293. V Gn 3,5 to znie: „ ... budete ako Boh".

294. Nietzscheho rovnocennosti (ekvivalencie) sú teologicky pochybné!

295. Celý odsek je písaný s parodickým, burleskným, dosť hrubým humorom.

296. Nietzsche tu bohu skoro pripisuje ideu, že tieto myšlienky sú zlé a že myslieť je všeobecne zlé. Tartuffe sa podobne vyjadril o hlbokom výstrihu Doriny: „A toto privádza na zlé myšlienky."

297. Sollen: mať morálnu povinnosť, pri zápore nesmieť.. Veta pripomína zákazy z Desatora, napr. „Nezabiješ!" (Ex 20), tu by to bolo „Nesmieš myslieť!"

298. Not:  potreba, nedostatok, núdza; Luther tu prekladá výrazom Mühsal: bieda, drina, namáhavá ťažká práca, čo Nietzsche použije o niečo ďalej.

299. Narážka na babylonskú vežu a na Wagnerov Súmrak bohov.

300. Nietzsche tu „zabúda" na jazyk: až rôznosť jazykov po pomätení v Bábeli/Babylone (na boží rozkaz: „Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!" Gn 11,4-9) mení úmysly ľudí, rozháňa ich po svete a nakoniec ich stavia proti sebe.

301. Žartovné ohlásenie potopy sveta, keď „Pán oľutoval, že stvoril človeka, lebo taká veľká bola ľudská neresť na zemi ... Nietzsche paroduje bibliu ako iní, napr. Offenbach. O potope (Gn 6,7) sa v biblii podáva správa skôr ako o babylonskej veži (Gn 6,9).

302. Ako sme už povedali, Nietzsche tu hovorí v duchu argumentácie osvietenstva, čo je u neho neobvyklé, lebo sa to odvoláva na pojmy, ktoré Nietzsche kritizuje pre ich podobnosť s kresťanstvom a demokratické ideály: sloboda, morálny pokrok na podklade vedomostí, absolútna hodnota pravdy. Nietzsche síce venoval svoje dielo Ľudské, príliš ľudské Voltairovi pri stom výročí jeho smrti, ale toto obdobie znášanlivosti a oslavy osvietenstva je dávno za ním - keď píše Antikrista, je to už desiatka rokov.

303. Úmyselne brutálna výzva v štýle „Practe sa!", „Odchod!". Nechceme byť takí hrubí, že pripomenieme „Von!", ktoré bolo počuť za nacistickej okupácie, ale podobnosť tu je.

304. Podrobnosti o vývoji tejto myšlienky sa rozoberajú v Genealógii morálky.

305. Úvodzovky signalizujú, že slovo nemá svoj pravý význam - že viera je podľa Nietzscheho výmysel, bájenie.

306. Narážka na Ježišov výrok „Kto má uši, nech počúva!" (Mt 11,15) alebo na Izaiáša (6,9-10): „Čujteže, čujte, no nerozumejte!" či Skutky apoštolov (28,27): „Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú."

307. Alebo „silou presvedčenia".

308. Pravdepodobne narážka na Tertuliánovo Credo quia absurdum (Verím tomu, lebo je to absurdné).

309. Pojem harmónie preberá Nietzsche od Leibnitza skôr z pedantnosti ako z presvedčenia. Ide o to, či  boh spôsobí, aby sa vnímania duší alebo monád (najjednoduchších jednotiek bytia) zosúhlasili, hoci tieto nemajú „ani dvere ani okná", najmä vnímania duše a tela. Zdá sa, že Nietzsche asimiluje predurčenú harmóniu s nejakou neurčitou prozreteľnosťou.

310. Prekrásna myšlienka, vyslovená Shopenhauerovým spôsobom a Freud si ju osvojí: ako keby sme boli s Corneilleom, La Rochefoucauldom, Pascalom, Senekom a Sofoklom. Už táto tragická a morálne prísna predstava pravdy by mala zabrzdiť okamžité začlenenie Nietzscheho ako sofistu alebo cynika z kaviarne na rohu.

311. Je možné, že Nietzsche berie toto slovo v etymologickom význame Symbolu apoštolov alebo Kréda „univerzálnej" cirkvi (teda nielen „rímsko-katolíckej", ktorá si tento názov uzurpovala po schizme Orientu roku 1054, kedy sa oddelila Východná cirkev od Západnej). Pripomeňme si, že po nemecky sa ortodoxní volajú „grécko-katolíkmi".

312. Psychiatrické kategórie v časoch, keď lekári hovorili o degenerácii, asténii alebo zúžení povedomia, aby „vysvetlili" určité mentálne choroby.

313. In majorem dei honorem: Pre väčšiu božiu česť či poctu. Variácia hesla jezuitov Ad majorem dei gloriam - Pre väčšiu slávu božiu..

314. Anglický výraz „training" (cvičenie) úpoužíva Nietzsche aj v Genealógii morálky.

315. Folie circulaire: Okruhové šialenstvo - výraz prebratý z knihy sociológa Férého Dégénérescence et criminalité, (Degenerácia a zločinnosť), Paris 1888.

316. Ausschuss: nepodarky pri výrobe, usadenina na dne suda.

317. Povedali by sme skôr, a Nietzsche to povie zakrátko: po celom rímskom impériu.

318. Už sme videli viackrát, že Nietzsche stotožňuje kresťanstvo s egalitarizmom, „demokratizmom", socializmom, atď., považujúc ho za ich podstatu, resp. tieto sú jeho laicizované a budúce vývojové formy.

319. Nietzsche interpretuje svojím spôsobom slová apoštola Pavla: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi." (Gal 3,28).

320. Uvádzalo sa už v ods. 45 a 47 (1 Kor 1,27-28), ale aj tu je to značne skrátené.

321. Úplné znenie výroku je „In hoc signo vinces" (V tomto znamení zvíťazíš). Výrok sa pripisuje videniu cisára Konštantínovi pred dôležitou vojenskou bitkou a značí kríž.

322. Superbia: Pýcha, hrdosť. Ponechávame latinský výraz, ktorý dobre vyjadruje Nietzscheho úmysel naznačiť pýchu aj veľkorysosť, keď naráža na jedno z „blahoslavenstiev": „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo." (Mt 5,3) a za chudobných duchom považuje „mentálnych hlupákov". Treba povedať, že pravdepodobne sa myslia skôr „chudobní srdcom" alebo „bedári" (materiálne alebo duchom), ktorí nenájdu podporu nikde inde ako v bohu. Pozri aj pozn. 206.

323. Gerade: priamy, rovný a v dôsledku toho lojálny, úprimný, seriózny. To sú „priame" cesty k poznaniu.

324. Tu nie v zmysle náboženského hnutia rozšíreného v Nemecku, ale pobožného človeka vo všeobecnosti.

325. Výraz, ktorý je v určitých evanjelických kruhoch bežný, pripomína teologickú formulu pre prijímanie „pod obidvomi spôsobmi" (in beiderlei Gestalt)..

326. Efexis: termín skeptickej filozofie pre prerušenie konania, odloženie posudku; pochádza z gréckeho epechô.

327. Nietzsche má na mysli pravdepodobne rozpútanie pruského a nemeckého nacionalizmu v rokoch 1870 a 1871, no možno aj kaplána cisárskeho dvora, istého Stöckera, ktorý bol známy aj pre svoj „kresťanský" antisemitizmus.

328. Spomienka na Voltaira („Keby boh neexistoval, bolo by ho treba vymyslieť") alebo na Baudelaira („Boh je jediná bytosť, ktorá ani nemusí existovať, aby vládla").

329. Bežný výraz pre skromnosť, Bescheidenheit, dopĺňa Nietzsche nepoužívaným výrazom Bescheidung.

330. Tento výraz nemá zmysel výrazu slobodný duch, ako ho Nietzsche používa napr. v Radostnej vede alebo v Ecce homo, ale treba ho chápať vyslovene pejoratívne a rezervovať pre tzv. predĺžených kresťanov, napr. voľnomyšlienkarov,  ktorí našli svoju vieru v náhradkách za boha (pravda, morálka, pokrok ...).

331. O týchto veciach nevie Nietzsche vôbec nič: je prichytený in flagranti, že hovorí o niečom, čo nepozná, teda na spôsob „kresťanov".

332. Alebo sekte - obidve vyznievajú pejoratívne.

333. Pripomienka verša evanjelia podľa Jána (15,13): „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, čo položí svoj život za svojich priateľov." Ale Nietzsche myslí zrejme na mučeníctvo, a to nielen apoštolov a svätých, ale predovšetkým Ježiša na kríži.

334. Citát je z Tak vravel Zarathustra, 2. diel, O kňazoch, in fine. (Vyd. IRIS, Bratislava 2002, s. 65 - V našich Zošitoch humanistov je to č.16, s.48 - pozn. prekl.).

335. Táto veta zaváži menej vo všeobecnosti, ako keď sa vysloví ako opozícia voči viere, ktorá ako náboženské presvedčenie jednak vytvára ilúzie, jednak vynachádza „reality, ktoré nimi nie sú" a „bytosti, ktoré neexistujú". Skepticizmus sa týka menej pravdivosti (alebo falošnosti) predstáv ako skôr skutočnosti (alebo imaginárnej ilúzie) vecí a bytostí. Byť „skeptik" teda znamená nenechať sa oklamať idealistickým vymýšľaním ani vierou a držať sa skutočnosti.

336. Niektoré preklady hovoria o chýbajúcom pohľade zhora. Táto formulácia má vzťah ku kázni na hore, o ktorej sa Nietzsche v Súmraku modiel vyjadruje, že „v nej nie sú veru veci videné zhora."  

337. Nietzsche tu predkladá svoju predstavu protikladu viery a náboženstva: je to „slobodný duch" (Radostná veda), ktorý sa zúčastňuje ozajstného neverectva, má odvahu ísť proti verejnej mienke a dôverčivosti (byť nevercom!), ba je dokonca cynikom odvolávajúcim sa na Machiavelliho, Cézara, Alexandra a Doma Juana, ale aj na Stendhala (Julien Sorel proti Valenodovi a de Rénalovi).

338. Presvedčenie je z psychologického hľadiska podľa Nietzscheho len jeden z príznakov určitých hnacích síl, takže symbolizuje určitý počet želaní, investícií a dosiahnutých ziskov; a morálka je potom len jeden zo spôsobov, ako získať (ale v malej miere) moc.

339. Pod vášňou (Leidenschaft) rozumie Nietzsche predovšetkým súhrn želaní vyplývajúcich z vôle priamo ako potvrdenie jej sily bytia.

340. Brauchen - verbrauchen: Paronomázia, ktorá vyšla aj v slovenčine.

341. Thomas Carlyle (1795-1881), anglický historik a spisovateľ, ovplyvnený najmä Goethem, Schillerom a Herderom, kritizoval kultúrny úpadok svojej doby; hoci bol britsko-škótskej národnosti, vyslúžilo mu to Nietzscheho záujem. Napísal predovšetkým knihu Héros a kult hrdinov (1841), v ktorej Nietzsche márne hľadal odôvodnenie civilizácie; sklamaný, že tam nenašiel predobraz svojej postavy, ktorej dal - po Emersonovi a iných - „meno nadčlovek", pomstí sa teraz tak, že obžalúva Carlyla z idealizmu a špiritualistickej ľahkovernosti.

342. Entselbstung: dalo by sa povedať „de-egoizácia", ale to by nebol preklad do slovenčiny. „Negácia seba samého" je ním tiež len napoly ...

343. Girolamo Savonarola (1452-1498), taliansky kazateľ pokánia, dominikán, ktorý chcel založiť vo Florencii demokraciu na podklade teokracie; samozrejme zlyhal a ako kacír bol mučený a upálený.

344. Jean-Jacques Rousseau (1712-1778), francúzsky spisovateľ a filozof švajčiarskeho pôvodu, bol priekopník romantizmu a demokracie.

345. Maximilien de Robespierre (1758-1794, popravený), francúzsky revolucionár, pár mesiacov rozhodujúca osobnosť Francúzskej revolúcie s mocou diktátora, hoci sa snažil o radikálnu demokratizáciu spoločenského života.

346. Od Tretej nečasovej úvahy, kde skicuje tri obrazy mužov predstavujúcich modely modernej epochy (Rousseau, Goethe, Schopenhauer), Nietzsche stále útočí na Rousseaua, hoci ho nečítal, a robí z neho karikatúru predrevolučného agitátora a doktrinára; to je  v súhlase s reakčnou tradíciou nemeckého antirevolučného romantizmu, ktorý vo Francúzsku prebrali mnohí spisovatelia. V tom zmysle je Robespierre len symbol Revolúcie, činný dvojník teoretika Rousseaua a predovšetkým predstaviteľ Revolúcie degradovanej na holú Hrôzovládu. V prípade Savonarolu a Luthera to nie je inakšie: obidvaja sú redukovaní na morálny fanatizmus stavajúci sa proti Rímu Borgiovcov a korumpovanej cirkvi odpustkov, pričom prvý je chabá karikatúra druhého. O Lutherovi bude ešte reč v odseku 61. Pri Saint-Simonovi nejde o „malé knieža" (ktorého Pamäti by bol Nietzsche iste čítal s radosťou a obdivoval pre jeho ultrakonzervatívne názory !), ale o jeho vzdialeného bratranca, knieža, filozofa a ekonóma. Claude Henri de Rouvray Saint-Simon (1760-1825) patrí k zakladateľom hospodárskej sociológie, kritizoval šľachtu a počíta sa k raným socialistom; spolu s Enfantinom a Bazardom založil saint-simonskú socialistickú školu, čo je dôležitý úsek utopického socializmu. Nietzsche sa s jeho myšlienkami oboznámil cez svojho žiaka Pierra Lerouxa (priateľa George Sandovej). - Za Nietzscheho kritikou kresťanstva sa profiluje jeho boj proti republikánskej morálke, dokonca aj proti jej cnostiam, teda proti všetkému, o čom si myslí, že sa to dá  stotožniť so socializmom - ktorý Nietzsche nepoznal; len tak mohol obžalovať Rousseaua z egalitarizmu a hovoriť o jeho návrate do prírody (Súmrak modiel).

347. „Pátos" postoja nie je časťou veľkosti; kto potrebuje zaujať stanovisko, ten je falošný ... Dajte si pozor na pozoruhodných ľudí!" (Ecce homo, II, odsek 10).

348. Aforizmus 483 znie: „Nepriatelia pravdy. Presvedčenia sú nebezpečnejší nepriatelia pravdy ako klamstvá." Niektoré vydania (Galimard) uvádzajú na tomto mieste aj aforizmus 54, ktorý má titul Klamstvo a cituje Swifta, aby vysvetlil, že klamstvo je ťažká záťaž a preto človek hovorí zväčša pravdu; jedna lož vlečie za sebou spravidla dvadsať ďalších.

349. Nietzsche používa francúzsky germanizovaný výraz Tentativen, ktorý nie je bežný.

350. Táto definícia súhlasí dosť dobre s mechanizmami obrany, ktoré neskôr Freud nazve Verleugnung (odmietnutie, nevnímanie, zaslepenie,zapretie vecí ako takých) a Verneinung (popretie, odmietnutie vidieť veci také, aké sú).

351. Teóriu  podvedomia a nepoctivosti vysvetlil Nietzsche v Mimo dobra a zla: „Urobil som toto, hovorí moja pamäť. To som predsa nemohol urobiť - hovorí moja hrdosť a ostáva neúprosná. Nakoniec je to pamäť, ktorá ustúpi." Úvahy tohto typu nájdeme u mnohých klasických moralistov, napr. u Montaigna, Racina a Moli?ra.

352. Tu sú Nietzscheho úvahy také obskúrne, že to budí pochybnosti, či Kanta dobre poznal. Zdá sa, že chce Kantovi vyčítať naraz aj kategorický charakter imperatívu, ktorý definuje povinnosť (teda, podľa neho, „kategorickú" silu presvedčenia), aj skutočnosť, že keďže nemohol úvahou dokázať tri idey rozumu: nesmrteľnosť duše, slobodu človeka a existenciu boha, urobil z nich postuláty praktického rozumu, ktorých pravdivosť potvrdzuje factum rationis, idea praktickej morálnej povinnosti. Podľa toho by morálka „dokazovala" pravdivosť „presvedčenia", pre ktoré niet dosť  dôkazov ...      

353. Nietzsche prednáša paródiu na kantovstvo a šikovne ho prezlieka do dogmatizmu.

354. Klugheit: múdrosť, ale tu malígna, preto „chytráctvo", ako všelikde inde (pozn. 150 a 254).

355. V teologickom zmysle slova, že sväté písma sú diktované nadprirodzenou bytosťou, svätým duchom ( etymológia „inšpirácie" je „spiritus"),  alebo že ich treba chápať ako entuziazmus v pravom zmysle slova, t.j. ako posadnutosť bohom u Grékov či ako víziu boha u Malebranchea. - Nicolas de Mallebranche (1638-1715), francúzsky filozof, ktorý zlúčil Augustínovu náboženskú filozofiu s Descartovým racionalizmom a stal sa hlavným predstaviteľom okazionalizmu, učenia, že zdanlivá psychofyzikálna kauzalita, vzájomné pôsobenie tela a duše, sa v skutočnosti zakladá na bezprostrednom božom zásahu.)

356. Štyri z týchto šiestich výrazov začínajú v nemčine predponou ver-, ktorá vyjadruje v tomto prípade zhubnú deformáciu. Nietzsche obľubuje paronomázie.

357. Manuho zákonník (Mánavadhamasâstra), založený na védach, vyšiel vo francúzštine v úprave Jacolliota a Nietzsche ho čítal r. 1888. Posúdil ho ako „absolútne árijský", „založený na kastovníctve" a vyznačujúci sa ukrutne antiegalitárnou disciplínou (píše v liste Gastovi z 31.5.1988).   - Manu, v hinduistickom mýte praotec ľudstva, syn Brahmu, perzonifikovaného základného princípu, resp. božstva všetkého bytia.     

358. Kardinálny pojem Nietzscheho filozofie, súvisiaci s „dobrou náladou", často sa opakujúci najmä v Ecce homo. Ako protiklad je kresťanstvo symbolom negácie života.

359. Prvý list Korinťanom, 7, verše 2 („Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva  nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža.") a 9 („Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť.") v znení Svätého písma SSV (1996). Hoci nebol kňaz, Nietzsche zanedbal realistické rady apoštola Pavla (ktorý napr. píše porneia, čo Luther prekladá ako Hurerei: kurevčenie): ako vystrašené panny občas nevynechal príležitosť vyjadriť sa, že „horel". Bez toho, že by sme mu post mortem chceli zasadzovať rany pod pás, nech je prípustné pripomenúť, že Nietzsche považoval za „smrteľnú urážku", keď Wagner vyklebetil jednu indiskrétnosť doktora Eislera (u ktorého sa Nietzsche pre čosi liečil), týkajúcu sa jeho onánie. „Dozvedel som sa veľmi zaujímavú vec, píše Wagner, že jeden neapolský lekár, u ktorého bol Nietzsche pred časom na konzultácii, mu poradil, aby sa v prvom rade oženil." (cit. podľa C.P. Janz, Nietzsche, Biographie,  zv. 2, s. 232). Zlomyseľní duchovia sa nezdržia rozoberať v tejto súvislosti veľmi špeciálnu „genealógiu" prípadu Wagner. „Filozof-lekár" Nietzsche bol v otázke sexuality bezpochyby čudesne ostýchavý (opak „kňazov" Pavla, Luthera na iných), ak sa nemá jednoducho povedať, že trpel následkami neuroticky potláčanej sexuality.

360. Nietzsche používa dosť dvojznačný výraz Entstehung, poukazujúci jednak na stvorenie človeka (bohom), jednak na jeho splodenie (otcom). Posmeškári pripomínajú dogmu o nepoškvrnenom počatí v súvislosti jednak s dedičným hriechom ... jednak so sexuálnym aktom (čo je omyl), jednak s počatím Ježiša Krista: „bez hriechu" by znamenalo, že nebolo pošpinené sexualitou (takže Duch svätý nie je holubica ... ale bocian!).

361. Immaculata conceptio - Nepoškvrnené počatie. Možno pre obľubu latinčiny v cirkvi, možno pre zvyk lekárov dávať pudendám (hanblivostiam) latinské mená - Nietzsche sa vyjadruje po latinsky a podčiarkuje prívlastok.

362. In flagranti: pri čine.  -  V tejto napodiv dlhej stati vysvetľuje Nietzsche pod obrazom zhrnutia Manuovho kódu dosť podrobne svoju vlastnú pozitívnu koncepciu morálky. Prestrojenie je rozumné, pretože čelom útočí na kresťanstvo, ovládajúce politikov a spoločnosť svojej doby, na ktorých nemôže otvorene nebrať ohľad. Pod maskou robí také radikálne závery svojej kritiky kresťanstva, že sa takmer otiera o pohansko-árijský cynizmus, ktorý ohlasuje (alebo už opakuje) niektoré témy predfašistickej krajnej pravice svojej doby. Ponechávame na čitateľovi, nech rozhodne, či uzná Nietzschemu, že hovorí v druhom stupni, metafyzicky, alebo že zastáva extrémne stanovisko, čo mu má umožniť povedať, že ho netreba brať doslovne ... Fakt je, že tu hovorí aj a hlavne za seba konečne pozitívny Nietzsche, afirmatívny a nielen kritický. Treba sa teda aspoň pokúsiť brať ho doslovne - ak nie do písmena.

363. Ako horlivý čitateľ Lichtenberga (Georg Christoph, 1742-1799, nemecký učenec a spisovateľ, majster aforizmu) si Nietzsche možno pamätal jeho výrok: „Skúsenosť spočíva v tom, že človek skúsi, čo si nepraje skúsiť." Aj Freud sa neskôr zaoberal touto vetou. Aj Freud sa neskôr zaoberal touto vetou.

364. In infinitum: do nekonečna.

365. Tento zvrat: vychádzať z antropologickej skutočnosti na vysvetlenie zjavenia a teologickej pravdy a potom chápať náboženstvo predovšetkým ako to, čo udržuje v ľudských spoločenstvách tradície, privádza na myseľ Feuerbacha, ktorého dielo Nietzsche nečítal, ale čiastočne poznal cez Wagnera, a o ktorom si zachoval predstavu, že „filozofia je preoblečená teológia" (pozri aj odsek 10 alebo H. Hatzfeld, Les Racines de la religion, Korene náboženstva, Paris, 1993). Možno pridať, že myšlienka, podľa ktorej kód alebo zákon získava svoj imperatívny charakter nie z ideálu, ale zo sily vecí, je Montesquieuov princíp, ale to Nietzsche nevie. „Zákony sú nevyhnutné vzťahy vyplývajúce z povahy vecí." (O duchu zákonov). Zvyky robia zákony - a nie obrátene.

366. Táto myšlienka je u Nietzscheho dosť bežná: pravda a pravdivosť činu sa neodvodzujú od vedomej reprezentácie, od podstaty toho, čo sa vypracovalo a myslí intelektuálne, ale od myšlienky tela, od inštinktívnej, takmer podvedomej aktivity: je to kritická pripomienka schopenhauerovskej cezúry medzi vôľou (vecou osebe) a a jej prejavom (čo je fenomén). Výcvik na podvedomie (ne-svedomie) môže však dostať negatívne hodnotenie: to je potom „osprostenie", o ktorom hovoril na veľké pohoršenie Nietzscheho Pascal. 

367. Die Wenigsten: najmenší počet, celkom malá elita, ktorú Stendhal vo venovaní Parmskej kartuziány nazval „happy few" (pár šťastných) . Porovnaj aj prvé riadky Predhovoru k tejto knihe.

368. Pulchrum est paucorum hominum: Krása je pre málo ľudí - len posledné dve slová sú z Horáciových Satír.

369. Verhässlichen: špatiť, ošpatnieť. Nietzsche sa vracia k problematike resentimentu, pomstychtivej zatrpknutosti, ktorá sa chce pomstiť svetu považovanému za zlý tak, že ho diskredituje v prospech negativistického ideálu a zvaľovania viny na súčasnú realitu: tí, čo pľujú do polievky a fúrie obviňujú skutočnosť, v ktorej žijú a pripisujú jej „špatné spôsoby". Nietzsche píše „špatné spôsoby", aby ohlásil výraz „špatiť". Hässlich etymologicky súvisí s hassen, nenávidieť a potom aj nen ávideniahodný, neznesiteľný. Pesimizmus sa ľahko zvrhne na pomstychtivú nenávisť a práve preto je dôležité pestovať „radostnú náladu" a povedať „áno" - „prisviedčať.

 370. Nietzsche má opäť na mysli pocit či afekt rozdielnosti medzi jednotlivcami,a to v opozícii proti „duchu stádovosti", ktorý približuje ich prostrednosťou tých, čo sú si podobní, proti rovnostárstvu, ktoré odsudzuje.

371. Nietzsche chce akoby mimochodom povedať, že jeho kritika či negácia „zla" (morálky, kresťanstva, slabosti, atď.) nerobí z neho negativistu alebo človeka resentimentu. Keďže zlo" je časťou dobra, Nietzsche prisviedča aj vtedy, keď sa zdá, že zapiera. Možno, ale argument je krehký ... Kto nám povie, či Nietzsche nebojuje proti kresťanstvu tak ako iní ... proti hriechu ?!

372. Pokus, experiment, skúška, skúsenosť, sú výrazy, ktoré vo všetkých Nietzscheho spisoch charakterizuje experimentálny štýl jeho filozofie.

373. Týmto sa Nietzsche a jeho siláci líšia od tyranovho Kaliklésa u Platóna (Gorgias), ako to aj ďalej potvrdzuje poznámka o asketizme. Selbstbezwingung (premôženie, ovládnutie, skrotenie, prinútenie sa), na rozdiel od Selbstüberwindung (prekonanie sa), používa Nietzsche zriedka.

374. Príklad dvojznačnosti až nejasnosti Nietzscheho myšlienok: tu hodnotí asketizmus pozitívne ako nesporný znak sily, kým v treťom odseku o Genealógii morálky ho stotožnil s kresťanskou a morálnou negáciou života.

375. V tomto ohľade sú užitočné práce G. Dumézila o funkčnej tripartite v indoeurópskych mýtoch: náboženstvo, vojna, práca.

376. V nemčine existuje slovná hračka: „Ein Recht ist ein Vorrecht": Právo je výsada (úľava až nespravodlivosť). Nietzsche tu diskutuje čisto dogmaticky a bez kritiky, takže jeho závery majú len pochybnú filozofickú hodnotu; vychádza z kontrarevolučnej ideológie nemeckého romantizmu, ktorý sa stavia proti osvietenstvu a akceptuje ako prijateľnú teóriu troch kást, pripomínajúcu  tri Görresove stavy, Lehr-, Wehr- und Nährstand: učiteľský, bojovnícky a živiteľský. V tomto zmysle má elitistická rasistická a reakčná krajná pravica oprávnenie privlastňovať si Nietzscheho a odvolávať sa naňho, aj keď Nietzsche sa od nej odťahuje a svojimi útokmi a kritikami jej bezpochyby uniká. Celkom iste sa nedá zabrániť položeniu genealogickej otázky, ktorú Nietzsche nekladie, keď hovorí vo svojej veci: nemá táto bezpodmienečná glorifikácia výsady (pro domo!) nijaký vzťah k megalománii, pýche a možno aj paranoji? Pozri aj pozn. 362 a 378. - Joseph von Görres (1776-1848), nemecký učenec a publicista, svojím Rheinischer Merkur tvorca moderných politických novín; príslušník katolíckeho romantizmu.

377. Nietzsche často hovorí, že veda je pre ľudí stredného typu a kladie do protikladu „robotníkov" vedy a „tvorcov" filozofie.

378. Tu treba zdôrazniť, že Nietzsche nemá ani poňatia, čo týmto výrazom označuje; nakoniec si ho mýli s pojmom anarchistu v tom najhoršom zmysle slova. V otázkach dejín politických myšlienok, ako aj politickej a sociálnej aktuality v Nemecku a v Európe, je beznádejne neinformovaný - v tom sa ponáša na svojich rovesníkov. Slovo „socialista" je preňho strašné slovo, stelesnený strašiak, rovnako ako v určitých obdobiach  „komunista", „červený" alebo „rovnostár". Otrepaná argumentácia, ktorá nasleduje a vyhlasuje, že socializmus plodí myšlienky revolty a závisti u robotníka, ktorý by bol inakšie spokojný so svojím osudom, je vyslovená hlúposť a svedčí skôr o Nietzscheho nevedomosti ako cynizme. Zo svojho penziónu pre dôchodcov vysoko vo švajčiarskych Alpách môže Nietzsche pokojne hlásať, že na vysvetlenie socializmu a revolúcií stačí jedno slovo: resentiment - nenávistná zatrpknutosť; dôkazom je, že obidve vzišli z kresťanstva, ktoré je inou interiorizovanou formou  resentimentu a egalitarizmu!

379. V nemčine tu zaznieva asonancia: Anarchist - Christ.

380. Finančné metafory, ktoré boli časté u Schopenhauera (napr. „Život je obchod, ktorého výnos ani zďaleka nekryje výdavky"), sú u Nietzscheho také zriedkavé, že sa neoplatí, bližšie sa nimi zaoberať. Neskôr sa bude pojmom investície vo finančnom význame slova zaoberať Freud vo svojej „pulzačnej ekonómii".  

381.  Biblická narážka: Ernte je síce metafora pre finančný výnos pri obchodovaní, ale jej vlastný zmysel je „úroda" na poli. V tomto zmysle vyvoláva Nietzsche predstavu zlého činu „nepriateľa" z podobenstva o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13,25), ktorý „v noci" prišiel „otráviť" úrodu. Slovenské znenie biblie SSV hovorí o „prisiatí" kúkoľa.

382. Horácius, Ódy: „Exegi monumentum aere perennius." (Postavil som pomník trvanlivejší ako zvonovina.)

383. Nietzsche zriedkakedy chváli rímsku civilizáciu. V histórii civilizácií radšej spomína inú katastrofu, resp. zásadný zlom: príchod Sokrata, Euripidovho platonizmu a „teoretického optimizmu", ktoré prišli začať (alebo dokončiť?) dekadenciu tragického ducha Grékov. Ale keďže „kresťanstvo je len platonizmus pre ľud" (Predhovor k Mimo dobra a zla), sú tieto dve katastrofy napriek časovému odstupu medzi nimi možno len jednou katastrofou,  a to tým skôr, že vďaka alexandrínom helenistickej epochy bola rímska ríša viac alebo menej strážcom gréckej kultúry ... Ale cnosti, ktoré Nietzscheho  žalospev pripúšťa Rimanom, nemajú veľa spoločného s cnosťami Atén za Aischyla, dokonca ani s cnosťami Sparty - len sa pozrime do diel Plutarcha,  Montesquieua alebo Rousseaua. Pod „históriou rímskej provincie" myslí Nietzsche históriu rímskej provincie vo všeobecnosti, t.j. krajiny dobytej Rímom mimo oblasti Ríma alebo Talianska, spravovanú guvernérom  - napr. zaalpskú Galiu. Štatút Judey bol osobitný tým, že Pilát mal titul prokurátora alebo prefekta.

384. Sub specie aeterni: z hľadiska večnosti. Tieto sková charakterizujú ozajstné vedomosti (Spinoza, Etika). Pozri aj pozn.106.

385. Nietzsche možno naráža na skutočnosť, že kresťania boli naozaj nútení žiť v ilegalite ako tajná sekta, pretože ich prenasledovali za predpokladaný náboženský a politický protištátny komplot. Konotácia však naznačuje skutočné tajné sprisahanie a predstavuje osoby z podsvetia, konajúce potajomky a pokrytecky. Ako uvidíme ďalej, opisuje sa tu naozaj podzemná sprisahanecká činnosť a Nietzsche sa vyfarbuje ako člen kategórie pravicových „historikov", ktorí sú známi tým, že vysvetľujú všetky javy sprisahaniami (M. Winock, Drumont et Cie, Paris 1982). Nezabúdajme, že „kresťania", o ktorých tu Nietzsche píše, začínajú tým, že sú Židia. Pozri aj nasledujúcu poznámku.

386. Napriek zlovestnej rezonancii, ktorú majú v našich ušiach tieto Nietzscheho slová, nie sú rezervované na to, čo antisemiti nazývajú komplotom židov alebo židovským pokrytectvom. Je to zatiaľ ešte klasický výraz druhu „skryto", čo značí „za noci", teda „sprisahanecky " a „potajomky". No „prikradnúť sa za noci a hmly" by ešte nebolo to najhoršie: Zweideutigkeit - pochybná dvojznačnosť - zvyšuje predstavu pokútnych úskokov, teda toho, čo treba interpretovať ako komplot ľudí s „pochybným" postojom (skoro rasistický výraz, používaný pri určitých represívnych policajných praktikách ... ).

387. Feminínna: zoženštená: nemá zmysel zoslabovať konotáciu; Nietzschemu treba nechať jeho odvahu otvorenej mizogýnie (nechuti až odporu k ženám).

388. Konventikuly: malé spoločnosti, zvyčajne tajné a zakázané (francúzsky slovník Littré); zriedkavé slovo. Unio mystica: tajuplná jednota.

389. To nie je také isté, lebo kresťanstvo by nebolo prevzalo medzi svoje doktríny toľko prvkov zo stoicizmu, keby tento nebol taký rozšírený a nemal toľkých vynikajúcich reprezentantov. Nezabudnime, že Nietzsche rád prirovnával kresťanstvo k epikureizmu. Treba pripomínať, že Lukrécius (98-55 pred n.l.) a tým skôr Epikuros (341-270 pred n.l.) žili dávno pred narodením Krista?

390. Nemeckému der ewige Jude (večný Žid) zodpovedá vo francúzštine „le Juif errant" - blúdiaci Žid, ktoré Nietzsche tiež používa. Pozri aj poznámku 101.

391. Jn 4,22 v znení biblie SSV: „lebo spása je zo Židov." (Neviem si pomôcť, ale v tejto novej biblii SSV stále nachádzam iné verzie, než na aké som privyknutý. Pod vetou „Spása príde od Židov" som si vedel niečo predstaviť a mohol som súhlasiť alebo nesúhlasiť. S výrazom „spása je zo Židov" si neviem poradiť, nerozumiem mu - a knihu znechutene odkladám. Poznámka prekladateľa, ktorá nie je v knižnom vydaní tejto knihy). Pozri aj poznámku 151 a odsek 24.

392. Osiris bol staroegyptský boh plodnosti, manžel Isis. - Kulty matky uctievali božstvo v podobe matky, symbolu plodnosti, života a milosrdenstva (Isis v Egypte, Demeter v Grécku, Ceres v Ríme). - Mitra bol staroindický boh spravodlivosti a zmluvy; v perzských mystériových náboženstvách sa stal bohom vykúpenia a rímski legionári rozšírili jeho kult až do Germánie;to už bol aj bohom slnka ajeho sviatok sa slávil 25. decembra v deň zimného slnovratu. V predvečer jedného takého sviatku sa mal narodiť v ďalekej Judei zakladateľ kresťanstva ... náhoda či naaranžované, ako nám nahovára aj Nietzsche?

393. Chvíľa, keď sa mu zjavil Ježiš a obrátil sa na kresťanstvo.

394. Rýmuje sa len v nemčine: Nihilist und Christ. Odsek je inšpirovaný Tolstého knihou Moje náboženstvo (rusky Ispovieď 1882; francúzsky preklad 1885, nemecký 1888), ktorej francúzsky preklad  (Ma religion) Nietzsche čítal v rokoch 1887-88 a robil si obsiahle poznámky. Treba predpokladať, že aj Dostojevského diela spoznával vo francúzskych prekladoch.

395. Nietzsche opakovane interpretuje vývoj gréckej vedy (lebo rímska, okrem Lukrécia ... ), majúc na mysli bezpochyby epikurovskú fyziku a možno Aristotela. Ale pojem „skutku" (Tatsache) nemá v sebe nič gréckeho, je vyslovene cudzí celému horizontu gréckej myšlienky, a navyše Nietzsche ho premieta do oblasti, ktorú pozná dosť zle; Aischylos mu je bližší ako Aristoteles a Epikuros, Diogenes Laertský bližší ako Archimedes a Hipokrates.

396. Ďalšie z kľúčových slov Nietzscheho intelektuálnej morálky. J. Granier mu venuje pekné strany v knihe Le probl?me de la vérité dans la philosophie de Nietzsche (Problém pravdy v Nietzscheho filozofii ( Paris 1966), keď píše o „filologickej poctivosti".

397. Negatívne porovnanie inšpiroval bezpochyby výbuch sopky Vezuv, ktorý r. 79 n.l. zasypal mestá Herkulaneum a Pompeje.

398. V rozpore s obyčajou nemeckých evanjelikov píše Nietzsche „svätý Augustín": vysmieva sa im, lebo oni píšu celkom krátko „Augustín". V r. 1885 čítal Vyznania a 31. marca píše Overbeckovi: „To je zopsutý platonizmus, prispôsobujúci povahám otrokov spôsob myslenia, vynájdený pre najvyššiu aristokraciu ducha."

399. Cirkevní otcovia boli prví učitelia a spisovatelia starej cirkvi; v ich spisoch sú dokumentované začiatky kresťanskej teológie a tradície. Svojimi dielami a životom sa stali autoritami vo veciach viery. V katolíckej cirkvi sa považujú za najvýznamnejších štyroch na východe Anastázius (296-373), Bazilius Veľký (330-379), Gregor Nazijánsky (330-389) a Ján Zlatoústy (339-397), resp. na západe Ambrózius (339-397), Hieronymus (345-420), Augustín (354-430) a pápež Gregor I. (540-604). Podľa iných prameňov boli významní aj Izidor zo Sevily (560-636) a Beda Venerabilis (672-635), autor prvých anglických cirkevných dejín, resp. „odpadlíci" Origenes (185-254), Nestor (381-451) a Tertulián (160-225).

400. V zmysle chlapskosti. Je zaujímavé čítať, ako tento text a fragmenty s touto témou z Nietzscheho pozostalosti využil Thomas Mann v Tonio Krügerovi a je hodné povšimnutia, s akou miernosťou narábal Nietzsche s témou kastrácie. V kritike náboženstva bol Freud v súvislosti s kastráciou oveľa otvorenejší.

401. Aj teraz, keď už ide o záver, opakuje Nietzsche svoj cieľ porovnať a zhodnotiť jednotlivé kultúry a civilizáciíe.

402. Porovnaj s odsekom 59. Aj úvahy o islame si Nietzsche vypožičal od J. Wellhausena. Doctus cum libro! (Je múdry, keď má knihu!).

403. Schweizer: švajčiar v zmysle žoldnierskych vojakov (niekedy aj vrátnikov: „Ak niet peňazí, nebudú Švajčiari!") tradičnej „švajčiarskej gardy", nie kostolníkov!   

404. Narážka, medzi iným, na reformáciu a možno aj na Canossu.

405. V Súmraku modiel hovorí Nietzsche o „narkotikách" a pridáva k nim nemeckú hudbu.

406. Toto sa dá chápať všelijako a Nietzsche pokračuje v polemike s vypočítavou brutalitou tak ako v odseku 59, kde spomínal „geto" - v danom pejoratívnom kontexte to slovo nemôže značiť nič iné ako židovskú štvrť mesta. Treba však predsa len pripomenúť, že tieto protikresťanské a protižidovské provokácie písal v roku 1888 a že ... vtedy ešte neexistovala otázka Palestíny ...

407. Tohto rímsko-nemeckého cisára (1194-1250) z rodu Hohenštaufov si neslobodno mýliť s pruským kráľom Friedrichom II. Veľkým (1712-1786). Cisár Friedrich bol zásadným a húževnatým odporcom svetskej moci pápežov, takže je pochopiteľné, že ho obžalovali z neverectva a ateizmu, ba dostal aj prezývku „Antikrist" - bránil však ortodoxiu a bol tolerantný voči iným náboženstvám, najmä islamu: - mal hárem ... Okrem neho označovali niektorí kresťania za vteleného Antikrista rímskeho cisára Nera (veľmi prenasledoval prvých kresťanov) a Caesare Borgiu. Za zjavné sekularizované formy Antikrista platili v novoveku aj Turci, Francúzska revolúcia a boľševizmus. Inakšie je to filozofická (Bacon)alebo literárna (Dostojevskij) figúra. Do akej miery možno považovať za Antikrista Zarathustru?

408. Toto zmýšľanie získal Nietzsche z diela svojho bazilejského priateľa J. Burckhardta, La culture de la renaissance en Italie (Kultúra renesancie v Taliansku - 1860) a z častých konverzácií s autorom. Táto časť Antikrista inšpirovala neskôr Thomasa Manna pri písaní jeho diela Florencia (1905).

409. Umwertung: prehodnotenie, obrátenie, zmena, prevrat, dokonca inverzia (obrátenie naruby) alebo negácia. Nemecké -um má všetky tieto významy a teda nedá sa celkom presne preložiť ani jednoduchým „prehodnotením", ani ako "zhodnotenie prehodnotením", je to viac. Ušľachtilý význam tohto výrazu neslobodno zamieňať s prevrátením ušľachtilých hodnôt otrokmi pri ich obrátení na vieru (Umkehrung). Pozri aj pozn. 75.

410. Burckhardt hovorí v už spomínanej knihe (pozn. 408) „o tajnej sympatii Machiavelliho pre Caesare Borgiu, tohto veľkého zločinca" a uvádza aj možnosť jeho voľby na trón jeho otca pápeža Alexandra VI., resp. strýka Kalista III., čo by bolo viedlo k sekularizácii pápežského štátu (cit. podľa Colliho a Molinariho). - Caesare Borgia (1475-1507), arcibiskup a kardinál, ale predovšetkým bezohľadný renesančný šľachtic. Krásna a (vraj) nemravná Lukrécia (1480-1507) kňažná z Ferrary, bola jeho sestra.

411. Rečnícka otázka latinčinára Nietzscheho. Bez príslovky „ale", „no" dosahuje jej účinok silu divadelného zvratu hodného tragédie („peripécie" či „prudkého účinku"  podľa Aristotela). V štylistike a rétorike sa to volá „asyndeton".

412. Luther prišiel do Ríma r. 1510, videl Rím a táto cesta rozhodla o jeho revolte proti Vatikánu ako cirkevnému štátu.  

413. Vojny odporu proti Napoleonovým armádam sa od roku 1813 stávajú základom hnutia národného uvedomenia Nemcov.

414. Halbheit značí „polovičatosť" ale aj „nedostatočnosť" a Nietzsche dodáva aj „trojosminkovosť", aby zdôraznil neurčitosť omylov a chýb.

415. Rancune: zloba, nevraživosť

416. Alfred Nobel vynašiel r. 1866. dynamit. Nietzsche sa trasie ako majetný človek (Voltaire by povedal „ako filozof"), myslí hneď na atentáty anarchistov s použitím novej výbušniny a naznačuje, ako už viackrát, že anarchizmus, socializmus a revolúcia sú produkty kresťanského egalitarizmu. V Ecce homo sa síce sám prirovnáva k dynamitu - ale odťahuje od zakladateľov náboženstva!

417. Humanitas: rímsky pojem pre ľudskosť, humánnosť, lásku k ľuďom, ktorému dal jeho hodnotu stoicizmus.

418. Podobným textom sa končí aj predposledný odsek Ecce homo.

419. Dies nefastus: zlý, nešťastný deň - na základe rozhodnutia augurov; prebrané z rímskej náboženskej terminológie.

420. Podobné znenie je v Ecce homo: „Žije sa pred ním, žije sa po ňom.". Nietzsche píše tieto riadky 30. septembra 1888.

421. Tento posledný odsek bol uvedený až v druhom Krönerovom vydaní r. 1899 a odvtedy tu je.

*  *  *

Zdá sa, že Nietzsche zamýšľal pridať ku knihe Antikrist ako dodatok text, nazvaný „Zákon proti kresťanstvu", ktorý nie je v Koegelovom vydaní z roku 1895. Nachádzame ho v KGW a jeho koncept je v písomnej pozostalosti. Tu je z neho niekoľko vzoriek, aby sa ukázalo, že za antiklerikálnou a protináboženskou prudkosťou, ktorá hraničí s delíriom, je v skutočnosti cieľom hlavne morálka:

 

Zákon proti kresťanstvu

 

 Vydaný v deň spásy, prvého dňa roku jedna

 ( - podľa falošného kalendára dňa 30. septembra 1888).

Vyhlasuje sa vojna na život a na smrť proti zvrátenosti: touto zvrátenosťou je kresťanstvo.

Prvý článok. - Všetko, čo je proti prírode, je zvrátenosť. Najzvrátenejší druh človeka je kňaz: učí byť proti prírode. Proti kňazom nepomáha rozum, proti nim máme väznice.

Druhý článok. - Každá účasť na bohoslužbách je atentát proti verejnej slušnosti. Treba byť tvrdší proti protestantom ako proti katolíkom, tvrdší proti liberálnym protestantom ako proti ortodoxným protestantom. Kriminálny charakter príslušnosti ku kresťanstvu sa zhoršuje približovaním sa k vede. Najkriminálnejší z kriminálnikov je teda filozof. ( ... )

Štvrtý článok. -  Kázanie cudnosti je verejná výzva byť proti prírode. Každé znevažovanie sexuálneho života,  každé jeho pošpinenie pojmom „nečistoty" je ozajstný hriech proti Svätému duchu života. ( ... )

Šiesty článok. -  „Svätú" históriu treba nazývať menom, ktoré si zaslúži, a to je prekliata história; slová „boh", „spasiteľ", „vykupiteľ" a „svätý" sa majú používať ako zlorečenia, ako  potupné znamenia zločincov. ( ... )

Antikrist



Pokus o kritiku kresťanstva

 

 

 

Text na 4.strane obalu francúzskeho vydania

Nietzsche: Antikrist

Málo sa hovorí v tejto neskorej knihe  (bola napísaná roku 1888, len niekoľko mesiacov pred tým, ako sa Nietzschemu zatemnil rozum, a uverejnená až r. 1995) o Kristovi, ale veľa o kresťanstve. Ako ilúzia, fikcia, negatívny ideál, živený slabosťou a nenávistnou závisťou, kresťanstvo sa Nietzschemu javí ako moc klamstva.  Začarúva skutočnosť a preto nestačí odmietať ho; treba proti nemu bojovať. Stadiaľ pramení prudkosť pri strete s „chorobami": „Čo je kresťanské, to je nenávisť voči duchu, proti hrdosti, odvahe, slobode, uvoľneniu ducha; čo je kresťanské, to je nenávisť voči zmyslom, voči zmyslovým radostiam, proti radosti vôbec." Je to teda nespravodlivá a zlostná kniha, ktorá však chce byť ódou na dobrú náladu, nevinnosť a milosť, na šťastie a hojnosť; aj kniha dvojznačností, ktorej autor sa neskôr podpísal „Ukrižovaný" ...

*  *  *

Friedrich Nietzsche: Antikrist

Preložil (z nemčiny do francúzštiny) a predhovor, poznámky a index napísal Éric Blondel

Obálka: Ilustrácia: Anne-Marie Adda.

Druhé, opravené vydanie, 1996.

© 1994, Flammarion, Paris, pre toto vydanie.

ISBN 2-08-070753-1

Poznámky z tejto knihy preložil a upravil Rastislav Škoda

 

 

Text na 4.strane obalu slovenského vydania:

Nietzsche: Antikrist

Nietzscheho kritika spoločenskej morálky naberá v priebehu jeho diela čoraz viac formu celkovej kritiky prítomnosti a mieri najmä na determinovanú formu náboženstva, na súčasné kresťanstvo; vrcholí v knihe Antikrist. Kým sa ešte klamstvo viery nerozpoznávalo ako také, kým kresťanstvo vládlo ako nespochybniteľný mýtus, ako to bolo v stredoveku, dalo sa to ospravedlniť ako nevinný omyl, ktorý si ľudia neuvedomovali. Keď sa však vplyvom moderného vedeckého intelektu nevinnosť stratila a omyl sa stal klamstvom (počnúc demystifikáciou neba a vývoja neživej aj živej prírody vrátane „stvorenia" človeka), stala sa choroba hanebnou a kresťanské mýty nástrojom  učenia v rukách kňazov a politikov. Nietzscheho odmietnutie dobového kresťanstva s jeho ilúziami, fikciami a negatívnymi ideálmi na podklade slabosti a odplaty má v sebe čosi viscerálneho a inštinktívneho. Dokazujú to výrazy, ktoré veľmi často vyjadrujú fyzický odpor: „nečistý", „nezdravý", „zle páchnuci", „odpudzujúci" atď. Nakoniec ho už diagnóza choroby ani nezaujíma: stačí mu zaznamenať pach hniloby. No nestačí odmietať ho

Antikrist je na mnohých miestach nespravodlivá, priam zlobná kniha, ale chce byť hymnou na ušľachtilosť, veľkodušnosť, radosť a šťastie zo splnenia túžob  -  už tu na zemi. Je to aj kniha dvojzmyslov. Napísal ju ten, čo sa čoskoro podpíše „Ukrižovaný ... "                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                               

 

 

  

 

 

http://answers.yahoo.com/question/index?qid=20080119062420AAD9SeW  = trojica

Náboženstvo a veda – 4. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Bertrand Russell

Démonológia a medicína

Vedecké štúdium ľudského tela a jeho chorôb muselo bojovať - a do určitej miery aj dnes musí bojovať - proti množstvu povier, zväčša predkresťanského pôvodu, ale podporovaných až do nedávna celou váhou cirkevnej hierarchie. Choroba bola kedysi skúškou zoslanou Bohom ako trest za hriechy, no častejšie bola dielom démonov. Mohla byť vyliečená intervenciou svätých, a to osobne alebo prostredníctvom ich svätých ostatkov (relikvií); modlitbou a púťami; exorcizmom, ak bola zapríčinená démonmi; v tomto prípade aj liečbou, ktorá znechucovala diablov (aj chorých).

Veľká časť týchto praktík sa dala odvodiť z evanjelií; ostatok teórie zostavili tzv. cirkevní otcovia, alebo vyplynul automaticky z ich doktrín. Sv. Augustín hlásal, že

„všetky ochorenia kresťanov sú zapríčinené démonmi; osobitne trápia čerstvo pokrstených kresťanov a dokonca aj nevinné, práve narodené deti."

Treba si uvedomiť, že v dielach cirkevných otcov znamená výraz démoni pohanské božstvá, o ktorých sa predpokladalo, že pri šírení kresťanstva zúrili. Prví kresťania nijako nepopierali existenciu olympských bohov;  videli v nich služobníkov satana; tento názor zastáva aj Milton v Stratenom raji. Sv. Gregor Naziánsky učil, že podávanie liekov nemá zmysel, ale položenie zasvätených rúk je často účinné; podobné názory mali aj iní otcovia.

Viera v účinnosť relikvií narastala počas celého stredoveku a ani dnes celkom nevyhasla. Uctievané relikvie boli zdrojom príjmov ich majiteľa, cirkvi aj mesta, kde sa nachádzali. Neraz privádzali do hry tie isté ekonomické motívy, ako popudili kedysi Efezanov voči sv. Pavlovi. Vernosť relikviám prežila často dôkaz ich nepravosti. Tak napríklad o kostiach sv. Rozálie, uschovávaných v Palerme, sa po storočia verilo,  že liečia choroby; no vyšetrenie sekulárnym anatómom odhalilo, že sú to kosti kozy - ale uzdravenia pokračovali! Dnes vieme, že niektoré choroby sa dajú liečiť vierou, iné nie. Niet pochýb, že „zázračné" uzdravenia sa vyskytujú, ale v nevedeckej atmosfére legendy rýchlo prikrášľujú výsledky a vymazávajú rozdiely medzi hysterickými chorobami, ktoré sa takto dajú liečiť, a inými chorobami, ktoré vyžadujú liečbu založenú na patológii.

Vývoj legiend v atmosfére veľkého rozčúlenia je jav, ktorý mal veľa príkladov v prvej svetovej vojne; hovorilo sa napríklad o Rusoch, ktorí v prvých týždňoch prechádzali cez Anglicko do Francúzska. Ak sa dá pôvod takejto viery zistiť, pomáha historikovi odhadnúť, čomu veriť v prípade často nespoľahlivých historických svedectiev. Pozoruhodne kompletným príkladom sú v tomto ohľade údajné zázraky sv. Františka Xaverského, priateľa Ignáca z Loyoly, prvého a najvýznamnejšieho jezuitského misionára v Oriente. (* Poznámka pod čiarou: Túto tému obdivuhodne spracoval White vo Vojne vedy s teológiou - Warfare of Science with Theology. Som mu veľmi zaviazaný.)

Sv. František strávil veľa rokov v Indii, Číne a Japonsku. Zomrel v roku 1552. On aj jeho druhovia písali početné, dodnes zachované dlhé listy, kde opisujú svoje ťažkosti, ale ani v jednom z listov, napísaných za jeho života, nie je reč o jeho zázračných schopnostiach. Joseph Acosta - ten jezuita, ktorého tak zmiatli peruánske zvieratá - vyslovene napísal, že týmto misionárom nepomáhali v ich snahách o obrátenie pohanov na kresťanov nijaké zázraky. No veľmi skoro po Xaverského smrti sa začali objavovať správy o zázrakoch. Hovorilo sa, že mal dar jazykov, hoci jeho listy sú plné ťažkostí s japonským jazykom a je tu aj sťažnosť na nedostatok dobrých tlmočníkov. Hovorilo sa, že jeho sprievodcovia mali raz na mori smäd a on premenil slanú vodu na sladkú. Keď mu spadol do mora krucifix, morský rak mu ho priniesol. V neskoršom znení tejto legendy hodil krucifix cez palubu sám sv. František, aby utíšil búrku. V roku 1622, keď bol, vyhlásený za svätého, bolo treba pred vatikánskymi autoritami dokázať, že konal zázraky, bez čoho sa nikto nemôže stať svätcom. A tak sa pápež oficiálne zaručil, že Xaverský mal dar jazykov; na pápeža osobitne zapôsobilo, že v lampkách pálil svätenú vodu miesto oleja. Bol to ten istý pápež, Urban VIII., ktorý neveril tomu, čo vravel Galilei. Legenda rástla a v životopise, napísanom Otcom Bouhoursom v roku 1682, sa dozvedáme, že svätec za svojho života vzkriesil k životu štrnásť osôb. Katolícki spisovatelia mu naďalej pripisujú zázračnú moc: Otec Coleridge zo Spoločnosti Ježišovej ešte v roku 1872 potvrdzoval, že mal dar jazykov.

Tento prípad svedčí, ako málo dôvery si zaslúžia správy o zázrakoch z obdobia, z ktorého sa zachovalo ešte menej dokladov ako v prípade sv. Františka Xaverského.

Zázračným uzdraveniam verili protestanti rovnako ako katolíci. V Anglicku liečil dotyk kráľa tzv. „kráľovskú chorobu" a Karol II., pobožný nad iných, dotkol sa okolo 100 000 osôb. Osobný lekár jeho majestátu zaznamenal opis šesťdesiatich vyzdravení po týchto dotykoch a iný lekár tvrdil, že videl stovky vyzdravení, z ktorých mnohé by boli odolali aj najlepším lekárom. Modlitebná kniha anglikánskej cirkvi obsahuje osobitné modlitby pre prípad, že kráľ predvádza svoj dar zázračného liečenia. Tento dar prešiel, ako bolo treba, na Jakuba II., Williama III. a kráľovnú Annu, no nebol v stave prežiť nástup Hannoveráncov.

Mor a iné epidémie boli v stredoveku veľmi časté a hrozné; pripisovali sa démonom alebo božiemu hnevu. Jedným zo spôsobov, odporúčaných duchovenstvom na odvrátenie božieho hnevu, bolo darovať svoje pozemky cirkvi. V roku 1680 panoval v Ríme mor a zistilo sa, že  to bolo preto, lebo sa zanedbal kult sv. Sebastiána, čo vyvolalo jeho, svätcov, hnev. Postavili mu pomník a mor prestal! V roku 1522, na vrchole renesancie, urobili Rimania prvú nesprávnu diagnózu: aj vtedy mor napadol mesto a Rimania si mysleli, že je to prejav hnevu démonov, t.j. starých bohov a preto obetovali v koloseu Jupiterovi vola. No nepomohlo to a preto organizovali procesie a prosili Pannu a svätých, čo sa ukázalo účinným; to mali vedieť.

Čierny mor roku 1348 vyvolal prepuknutie povier rôzneho druhu na rozličných miestach Európy.  Jednou z obľúbených metód na zmiernenie božieho hnevu bolo vraždenie Židov. V Bavorsku ich zabili asi dvanásť tisíc; v Erfurte tritisíc; v Štrasburgu ich spálili dvetisíc; atď. Len pápež protestoval proti týmto nezmyselným pogromom. Jeden z najzvláštnejších účinkov čierneho moru sa udial v Sienne. Tamojší občania už dávnejšie rozhodli, že podstatne zväčšia svoju katedrálu. Veľká časť diela bola vykonaná, keď vypukol mor. A tu si sienčania pomysleli, že mor je trest za ich hriechy, osobitne za namyslenosť a túžbu chcieť mať takú nádhernú katedrálu. Okamžite zastavili stavbu a nedokončená budova sa dodnes pnie ako pomník ich pokánia.

Kedysi nielen že sa poverčivé metódy liečby chorôb považovali za účinné, ale vedecké štúdium medicíny bolo prísne zakazované. Hlavnými lekármi boli v tých časoch Židia, ktorí mali potrebné vedomosti od Arabov. Ľudia ich upodozrievali z mágie, s čím možno súhlasili, pretože im to dovoľovalo zvýšiť poplatky. Anatómia bola zakázaná jednak preto, že by mohla znemožniť priebeh vzkriesenia tela, jednak kvôli odporu cirkvi voči prelievaniu krvi. Pitva bola prakticky zakázaná v dôsledku nesprávneho výkladu jednej buly Bonifáca VIII. Pápež Pius V. obnovil v druhej polovici šestnásteho storočia predchádzajúce predpisy a prikázal lekárom volať vždy kňaza, pretože „mnohé telesné neduhy sú zapríčinené hriechom"; prikázal odmietnuť ďalšiu liečbu, ak sa chorý do troch dní nevyspovedá. Ak berieme do úvahy zaostalý stav vtedajšej liečby, možno to bolo celkom múdre nariadenie.

Ako si môžeme myslieť, osobitne poverčivo sa pristupovalo k psychickým chorobám a tak to ostalo najdlhšie v tomto odvetví medicíny. Predpokladalo sa, že demencia je zapríčinená posadnutím diablom - tento názor sa mohol oprieť o autoritu Nového zákona. Chorý sa mohol liečiť exorcizmom, dotknutím nejakej relikvie alebo príkazom svätého muža diablovi, aby sa vzdialil. Často sa tu miešali prvky s magickou príchuťou a náboženstvo. Napríklad:

„Keď sa démon zmocnil človeka, alebo vládne mu z jeho vnútra chorobou, podaj mu emetikum z lupina (vlčieho bôbu, ktorý vyvoláva zvracanie), čakanky, blenu a cesnaku. Zomeľ tieto rastliny a pridaj pivo a svätenú vodu."

Je jasné, že tieto lieky nemohli narobiť veľa zla. Skoro sa však prišlo na to, že najlepšia metóda na vyhnanie zlého ducha bude trápiť ho ponížením jeho hrdosti, lebo pýcha bola príčinou jeho pádu. Používali sa odporné smrady a nechutné látky. Zariekania pri exorcizme sa predlžovali a obsahovali čoraz viac obscénností. Takýmto spôsobom vyhnali jezuiti v roku 1583 vo Viedni spolu 12 652 diablov.

Keď však tieto metódy zlyhali, prišlo na rad bičovanie chorého. A ak diabol naďalej odmietal odísť, pokračovalo sa v mučení chorého. V priebehu storočí boli takto vydaní napospas barbarským žalárnikom nespočetní bezmocní blázni. A aj keď sa už neverilo poverám, ktoré podnietili vznik týchto ukrutností, tradícia prísneho zaobchádzania s bláznami pretrvávala. Uznanými metódami bolo bránenie v spánku a šľahanie bičom. Juraja III. Anglického bili, keď mal krízu bláznovstva, no nikto ho nepovažoval za väčšmi posadnutého diablom, ako keď bol zdravý.

So stredovekou liečbou demencie úzko súvisela viera v čarodejníctvo. Biblia hovorí: „Nenecháš žiť čarodejnicu." (Ex 22,18). Opierajúc sa o tento a viaceré podobné texty, Wesley tvrdil, že „vzdať sa viery v čarodejníctvo znamená vzdať sa Biblie". Myslím si, že mal pravdu. (* Poznámka pod čiarou: Iba žeby sme pripustili,  ako sa to stalo v boji proti viere v čarodejníctvo pri jej doznievaní, že výraz v Exode, prekladaný ako „čarodejnica", v skutočnosti znamená „travičku". Ani to však nevysvetľuje, kto bola čarodejnica z Endoru.)

Dokedy ľudia verili Biblii, snažili sa zo všetkých síl plniť jej príkazy ohľadom čarodejníc. Liberálni kresťania našich čias, ktorí naďalej pripisujú Biblii veľkú morálnu hodnotu, sú schopní zabudnúť na takéto texty, ako aj na milióny nevinných obetí, ktoré umreli v agónii pri výkone trestu, pretože ľudia dávnych čias prijímali Bibliu ako platný návod na správne správanie sa.

Otázka čarodejníctva a v širšom zmysle slova otázka mágie sú aj zaujímavé, aj tajomné. Antropológovia nachádzajú rozdiely medzi mágiou a náboženstvom aj u veľmi primitívnych národov. Ale ich kritériá, bezpochyby vyhovujúce požiadavkám ich vedy, nevyhovujú našim predstavám pri záujme o prenasledovanie viery v okultné sily. Vo svojej veľmi zaujímavej knihe o Melanézii s titulom Medicine, Magic and Religion (Medicína, mágia a náboženstvo - 1924) Rivers píše:

„Keď hovorím o mágii, mám na mysli súhrn praktík, ktoré sú závislé od účinnosti mágových  vlastných síl, resp. od vlastností predmetov a postupov, používaných pri rituálnych obradoch. Naproti tomu náboženstvo predstavuje súhrn postupov, ktorých účinnosť závisí od vôle nejakej vyššej moci; jej intervencia sa privoláva rituálmi modlenia a odprosovania."

Táto definícia vyhovuje, ak ide o ľudí, ktorí veria na čudesnú moc určitých neživých predmetov, napríklad posvätných skál, alebo o ľudí, ktorí považujú všetkých neľudských duchov za človeku nadradených. Ani jedna z týchto charakteristík celkom neplatí ani na stredovekých kresťanov, ani na moslimov. Je pravda, že mysteriózna moc sa pripisovala kameňu mudrcov, ako aj elixíru dlhého života, ale tieto vlastnosti možno označiť takmer za vedecké: robili sa s nimi pokusy a ich očakávané vlastnosti neboli zázračnejšie ako tie, ktoré sa zistili u rádia. Stredoveká mágia sústavne privolávala pomoc duchov, a to zlých. Zdá sa, že  Melanézania nepoznajú rozdiel, medzi dobrými a zlými duchmi, ale v kresťanskom učení je tento rozdiel prvoradý. Satan môže robiť zázraky rovnako ako božstvo; Satan nimi pomáha zlému človeku, Boh dobrému.  Ako vyplýva z evanjelií, tento rozdiel poznali už Židia za čias Krista, keďže ho obžalovali, že s pomocou Belzebuba vyháňa z postihnutých osôb zlých duchov. Čarovanie a čarodejníctvo boli v stredoveku primárne, no nie výlučne, vecou cirkevného súdnictva; ich nezvyčajná hriešnosť vyplýva z faktu, že ide o spolčenie sa s pekelnými mocnosťami. Je veľmi čudné, že diabla možno priviesť k činom, ktoré by boli cnostné, keby ich urobil niekto iný. Na Sicílii existujú (alebo do nedávna existovali) bábkové hry, ktoré sa bez zmeny zachovali zo stredoveku. V roku 1908 som v Palermu videl jednu z nich o bojoch medzi Karolom Veľkým a Maurami (Saracénmi). Pápež v nej získal pred jednou veľkou bitkou prísľub pomoci diabla a vskutku, v priebehu boja bolo vidno, ako diabol z výšav pomohol kresťanom zvíťaziť. Napriek výbornému výsledku sa pápež dopustil zlého činu a Karol Veľký bol oprávnene rozhorčený - ale nebránilo mu to ťažiť z víťazstva.

Niektorí z najlepších špecialistov na čarodejníctvo tvrdia, že v stredoveku v kresťanskej Európe prežívali pohanské kulty a zbožňovali sa pohanské božstvá, identifikované ako zlí duchovia kresťanskej démonológie. Hoci je veľa dôkazov, že prvky pohanstva boli včlenené do magických rituálov, nie sú jediným prameňom čarodejníctva. Mágia bol čin, trestný už aj v predkresťanskom staroveku. Zakazuje ju zákon, ktorý je na Dvanástich tabuliach v Ríme. Už v roku 1100 pred n. l. bolo niekoľko hodnostárov a žien z háremu faraóna Ramzesa III. obžalovaných, že z neho urobili voskovú figúrku a nad ňou vyslovovali magické zariekania, aby privodili jeho smrť. Spisovateľ Apuleius bol za mágiu prenasledovaný v roku 150; oženil sa s bohatou vdovou, čo rozhnevalo jej syna; podobne ako Othello, Apuleius pred súdom dokázal, že na ňu pôsobil len svojím prirodzeným šarmom.

Pôvodne sa čarodejníctvo nepovažovalo za špeciálne ženský zločin. Na ženy sa pozornosť upriamila začiatkom pätnásteho storočia a od tých čias až do konca sedemnásteho storočia bolo prenasledovanie čarodejníc všeobecné a ukrutné. Inocent VIII. vydal v roku 1484 bulu proti čarovaniu a určil dvoch inkvizítorov na vedenie boja proti nemu. Títo vydali v roku 1489 knihu Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice), ktorá dlhé roky plnila svoju úlohu. Tvrdilo sa v nej, že čarodejníctvo je častejšie u žien ako u mužov, pretože ženy majú vrodenú zlobu srdca. V tom čase bola najčastejšia obžaloba, že čarodejnice privolávajú zlé počasie. Bol zostavený zoznam otázok pre ženy, podozrivé z čarovania a mučením sa vynucovala odpoveď - ak bolo treba, aj lámaním v kolese, kým neprišla žiadaná odpoveď. Odhaduje sa, že v Nemecku bolo v rokoch 1450 až 1550 usmrtených okolo stotisíc „čarodejníc" -  najčastejšie upálením.

Aj na vrchole prenasledovania sa našli odvážni racionalisti, ktorí zapochybovali o tom, že čarovanie žien môže zapríčiniť búrky, ľadovec, hromy a blesky. Neúprosne sa s nimi zatočilo. Na konci šestnásteho storočia Flade, rektor univerzity v Treves a prezident volebného tribunálu, potom čo sám odsúdil nespočetné čarodejnice, začal uvažovať o tom, že ich priznania boli možno vyvolané prianím uniknúť mučeniu na kolese; zdráhal sa odsudzovať ďalšie. Bol obžalovaný, že sa zapredal satanovi a podrobený mučeniu, na ktoré kedysi odsudzoval druhých. Ako oni sa priznal k vine a v roku 1589 bol zahrdúsený a potom spálený.

Protestanti sa vyžívali v prenasledovaní čarodejníc rovnako ako katolíci. Osobitne horlivý bol v tomto smere Jakub I. ( Poznámka pod čiarou: * Jakub I. sa stal škótskym kráľom v roku 1567 a anglickým v roku 1603.) Napísal knihu o démonológii a v prvom roku svojej vlády v Anglicku, keď hlavným prokurátorom bol Coke a Bacon bol poslancom britského parlamentu, vydal nariadenie, ktorým urobil zákon o čarovaní prísnejším, čo platilo až do roku 1736. Konali sa mnohé súdne pojednávania. Pri jednom bol lekárskym svedkom sir Thomas Brown, ktorý vyhlásil v Religio medici:

„Vždy som veril a dnes viem, že čarodejnice existujú. Tí, čo  pochybujú o ich existencii, popierajú aj existenciu duchov, a sú potom nepriamo druhom nie nevercov, ale ateistov." Ako poznamenáva Lecky: „Strata viery v duchov a čarodejnice bola jedným z hlavných rysov skepticizmu v sedemnástom storočí. Spočiatku sa obmedzovala na ľudí, ktorí sa vyznali, že sú voľnomyšlienkari."

V Škótsku, kde bolo prenasledovanie čarodejníc oveľa prísnejšie ako v Anglicku, mal Jakub I. veľký úspech odhalením príčin búrky, ktorá ho postihla pri návrate z Dánska. Istý Dr. Fian sa pri mučení priznal, že búrku vyvolalo niekoľko sto čarodejníc, ktoré sa nalodili v Leithe. V knihe Dejiny Škótska (History of Scotland, vol. VII, s. 116) poznamenáva Burton:

„Hodnotu javu zväčšila spolupráca skupiny čarodejníc zo škandinávskej strany, čo umožnilo zásadný experiment o zákonoch démonológie."

Dr. Fian okamžite zrušil svoje priznanie, čo malo za následok zvýšenie intenzity mučenia. Kosti nôh mu boli zlámané na viacerých miestach, ale on ďalej zatvrdilo mlčal. Vtedy Jakub I., ktorý sa vyšetrovania osobne zúčastnil, vynašiel nový spôsob mučenia: Obeti strhli nechty a do prstov im vpichli ihly až po hlavičku. V zápisnici k tomuto prípadu však čítame:

„Diabol vnikol tak hlboko do jeho srdca, že popieral všetko, k čomu sa už predtým priznal."

Takže bol za živa upálený na hranici.  (Pozri Lecky, History of Rationalism in Europe (Dejiny racionalizmu v Európe, zv. I, s. 114).

V Škótsku bol zákon proti čarodejníctvu zrušený tým istým zákonom z roku 1736 ako v Anglicku. No v Škótsku bola viera v čarodejníctvo ešte stále silná. Odborná príručka z roku 1730 píše:

„Nič sa mi nevidí zrejmejším, ako skutočnosť, že môžu existovať, že existovali a že ešte aj v súčasnosti existujú bosorky. Ak to boh dovolí, objasním tento problém v obsažnejšom diele o trestnom práve."

Predstavenstvo dôležitej odnože Škótskej presbyteriánskej cirkvi vydalo v roku 1736 vyhlásenie o skazenosti mravov v súčasnej dobe. Sťažujú sa nielen na podporu tanca a návštevy divadiel, ale aj na

„nedávne zrušenie trestov pre čarodejnice, čo sa protiví výslovnému príkazu božieho zákona: „Nenecháš nažive bosorku!" ( Burton, cit. dielo, zv.VIII, s. 410).

Po tomto dátume však viera v čarodejníctvo v Škótsku medzi vzdelanými ľuďmi rýchlo upadala.

Prekvapujúce je konštatovanie, že tresty za čarodejníctvo boli rušené v štátoch západnej Európy temer súčasne. V Anglicku verili na čarodejníctvo silnejšie puritáni ako anglikáni; za Cromwellovej vlády (1649-1658) bolo toľko rozsudkov za čarodejníctvo ako za vlád Tudorovcov (1485-1649) a Stuartovcov (1660-1688) spolu. Počas reštaurácie Stuartovcov (od roku 1660) začal byť módnym skepticizmus; posledná bezpečne istá poprava sa konala roku 1682, ale sú aj správy o neskorších popravách, a to až do roku 1712. V tom roku sa konal proces v herfordshirskom grófstve, vyvolaný miestnym duchovenstvom. Sudca neveril na možnosť zločinu a v tomto zmysle pôsobil na porotu; obžalovaného síce odsúdili, ale rozsudok bol zrušený, čo vyvolalo ostré protesty klerikálov.

V Škótsku, kde boli mučenia a popravy čarodejníc oveľa častejšie ako v Anglicku, stali sa zriedkavými na konci sedemnásteho storočia; posledné upálenie čarodejnice sa tam udialo v roku 1722 alebo 1730. Vo Francúzsku bola posledná poprava upálením v roku 1718. V Novom Anglicku prepuklo silné prenasledovanie čarodejníc na konci sedemnásteho storočia, ale sa neopakovalo. Ľudová viera na čarodejnice prežívala všade a aj dnes sa vyskytuje v odľahlých zapadákovoch. Posledný prípad v Anglicku sa udial v roku 1863 v Essexe,  kde susedia lynčovali jedného starca za bosoráctvo. Najdlhšie prežilo zákonné uznanie čarodejníctva za zločin v Španielsku a Írsku. V Írsku bol zákon proti čarodejniciam zrušený až v roku 1821 a v Španielsku bol posledný čarodejník upálený v roku 1780.

Lecky, ktorý vo svojich Dejinách racionalizmu (History of Racionalism) obšírne rozoberá predmet čarodejníctva, poukazuje na zvláštnu skutočnosť, že viera v možnosť čiernej mágie nebola prekonaná argumentmi proti tomuto javu, ale všeobecným rozšírením dôvery v platnosť zákonov. Dokonca hovorí, že v špecifickej diskusii o čarodejníctve je váha argumentov na strane jeho prívržencov. Možno to neprekvapuje, ak si uvedomíme, že títo môžu citovať na svoju podporu Bibliu, kým druhá strana by veľa riskovala vyhlásením, že v Biblii sa na všetko nemožno spoľahnúť. Okrem toho sa najlepšie vedecké osobnosti nezaoberali ľudovými poverami, a to jednak pretože mali na práci dôležitejšie veci, jednak sa obávali, že vyvolajú nepriateľstvo. Udalosti im dali za  pravdu. Newtonovo dielo vyvolalo v ľuďoch vieru, že Boh stvoril prírodu a vydal prírodné zákony, takže výsledky, ktoré zamýšľal, sa dostavujú bez jeho ďalších zákrokov - okrem prípadov, akým bolo zjavenie kresťanského náboženstva. Protestanti učili, že zázraky sa vyskytovali počas prvého a možno aj druhého storočia kresťanskej éry, ale potom prestali. Ak už Boh nezakročuje zázrakmi, ťažko predpokladať, že by to dovolil robiť Satanovi. Začalo sa dôverovať vedeckej meteorológii, ktorá medzi príčinami búrok nemá miesto pre staré ženy na metlách.

Určitý čas sa pokračovalo v názore, že je hriešne aplikovať koncepciu prírodného zákona aj na hrom a blesk, pretože to boli špeciálne božie činy. Tento názor sa presadil v opozícii proti hromozvodom. Keď bolo v roku 1755 v Massachusetts zemetrasenie, rev. Dr. Price publikoval kázeň, v ktorej za jeho príčinu označil

„železné špičky, vynájdené premýšľavým p. Franklinom" a pokračoval: „V Bostone ich je postavených viac ako kdekoľvek inde v Novom Anglicku a ukazuje sa, že toto mesto je postihnuté najhoršie. Ó, nikto neunikne silnej ruke Božej!"

Napriek tomuto varovaniu bostončania pokračovali v stavbe „železných špičiek" a zemetrasenia sa nestali častejšími. Od čias Newtona sa názory, ako mal Dr. Price, považovali za zafarbené poverčivosťou. A ako odumierala viera v zázračné božie zákroky, odumierala aj viera v možnosť čarodejníctva. Dôkazy o existencii bosoráctva neboli nikdy vyvrátené; jednoducho prestali byť hodné záujmu.

Ako sme videli, v stredoveku sa prevencia a liečba chorôb diala metódami, ktoré boli alebo poverou, alebo ničím nepodloženou ľubovôľou. Nič vedeckejšie nebolo možné bez anatómie a fyziológie a tieto neboli možné bez pitvy, ktorú cirkev zakazovala. Vesalius, ktorý bol prvý, čo robil vedeckú pitvu (po Leonardovi da Vincim), unikal určitý čas oficiálnemu zákazu z toho dôvodu, že bol osobným lekárom cisára Karola V., ktorý sa bál o svoje zdravie, keby stratil  svojho obľúbeného praktika. Za vlády Karola V. sa jedna konferencia biskupov vyslovila k problému Vesalia, že pitva nie je svätokrádež. Nástupca Filip II. bol však zdravší chlap a nevidel dôvod chrániť podozrivého. Vesalius prestal dostávať mŕtvoly na pitvu. Cirkev zastávala názor, že v ľudskom tele sa nachádza jedna nezničiteľná kosť, ktorá je jadrom budúceho vzkrieseného tela. Keď sa opýtali Vesalia, vyhlásil, že nikdy nič také pri pitve nenašiel. To bolo zlé, ale možno ešte nie najhoršie. Galénovi lekárski žiaci - ktorí sa stali takou prekážkou pokroku v medicíne, ako boli žiaci Aristotela vo fyzike - prenasledovali Vesalia svojím nepriateľstvom do tých čias, kým sa naskytla možnosť zničiť ho. Raz vyšetroval so súhlasom príbuzných mŕtvolu jedného španielskeho granda. Jeho nepriatelia vyhlásili, že pri dotyku noža jeho srdce bilo. Obžalovali ho z vraždy a udali inkvizícii. Na zákrok kráľa mu bolo povolené kajať sa púťou do Svätej zeme; pri návrate jeho loď stroskotala, on síce doplával na zem, ale vysilený zahynul. Jeho vplyv ho prežil; jeden z jeho žiakov, Fallopius, dosiahol v pitvách pozoruhodné výsledky a v lekárskej vede sa postupne presadilo presvedčenie, že najlepší spôsob, ako zistiť, čo sa deje v ľudskom tele, je jednoducho sa pozrieť a vidieť.

Fyziológia sa vyvinula neskoršie ako anatómia a vedeckou sa stala až s Harveyom (1578-1657), ktorý objavil krvný obeh. Ako Vesalius bol dvorným lekárom (najprv za Jakuba I., potom za Karola I.), ale na rozdiel od Vesalia nikdy nebol prenasledovaný, a to ani po páde Karola I. Už v prebehnutom storočí sa verejný názor na lekárske otázky stal najmä v protestantských krajinách oveľa liberálnejším. Iba na španielskych univerzitách sa aj na konci osemnásteho storočia krvný obeh ešte popieral a pitva stále nebola súčasťou lekárskej výchovy.

Staré teologické predsudky, hoci veľmi oslabené, ožívali pri prebudení senzačnými novinkami. Očkovanie proti kiahniam vyvolalo búrku protestov zo strany kňazov. Sorbona ho odsúdila z teologických dôvodov. Jeden anglický pastor uverejnil kázeň, v ktorej tvrdil, že Jóbove vredy zaručene zapríčinili diablove vpichy a početní škótski kňazi podpísali manifest, hlásajúci, že očkovací zákrok je „pokus o únik božiemu trestu." Zníženie úmrtnosti pri kiahniach bolo však po očkovaní také očividné, že teologický teror sa stal neúčinným pri vyvažovaní strachu z nákazy. Okrem toho sa v roku 1768 nechala zaočkovať aj so synom ruská cárovná Katarína; hoci po etickej stránke nebola vzorom, platila za spoľahlivého sprievodcu vo veciach praktickej svetskej múdrosti.

Spory sa začali utišovať, keď ich znovu oživili nové objavy v súvislosti s očkovaním. Kňazi (a niektorí lekári) označovali očkovanie za „otvorený prejav nedôvery voči nebu, dokonca voči božej vôli"; na univerzite v Cambridge bola k tomuto problému vydaná oficiálna kázeň. Keď v roku 1885 vypukla prudká epidémia kiahní v Montreáli, odmietala za podpory svojho kňazstva katolícka časť občianstva očkovanie. Jeden kňaz vyhlásil:

„Postihujú nás kiahne, lebo sme poslednú zimu slávili karneval. Oddávali sme sa radovánkam tela, čo sa znepáčilo Hospodinovi."

Otcovia obláti, ktorých kostol sa nachádzal v srdci veľmi postihnutej štvrti, neprestávali odsudzovať očkovanie; veriacim sa prízvukovalo, že sa majú spoliehať na rôzne druhy vzývania; so súhlasom hierarchie sa organizovala obrovská procesia so slávnostným vzývaním Panny Márie a, samozrejme, modlením sa ruženca. (White, cit. dielo, zv. II, s. 60).

Ďalšou príležitosťou na teologickú intervenciu pri znižovaní ľudského utrpenia bol objav anestézy. Simpson ju v roku 1847 odporúčal pri pôrode; a kňazi mu okamžite pripomenuli, že Boh povedal Eve:

„V bolestiach budeš rodiť deti." (Gn 3, 16).

Ako by mohla rodiť v bolesti, ak bola pod účinkom chloroformu? Simpsonovi sa podarilo dokázať, že bez problémov možno narkotizovať mužov, pretože aj Boh Adama hlboko uspal, keď mu bral jedno rebro. Mužskí duchovní odmietali nechať sa presvedčiť vo veci utrpenia žien, aspoň pokiaľ išlo o bolesti pri pôrode. Možno je hodné zmienky, že aj v Japonsku, kde sa neuznáva autorita knihy Genezis, sa očakáva, že žena bude pri rodení trpieť a neodporúča sa umelé uľahčenie pôrodu. Ťažko odolať záveru, že pre mnohých mužov je na ženskej bolesti niečo radostné, takže muži sa radi upínajú na teologické alebo etické zásady, ktoré nútia ženy trpezlivo trpieť aj vtedy, keď niet rozumného dôvodu bolesti sa vyhnúť. Zlo, ktoré spôsobila teológia, nie je vo vytvorení impulzov k ukrutnosti, ale je v tom, že takýmto inštinktom dáva posvätenie vyššej morálky. Praktikám, ktoré majú svoj pôvod v dobách ignorantstva a barbarstva, sa má priznať posvätný charakter.

A teológia neprestala intervenovať v otázkach medicíny. V otázkach ako je obmedzenie pôrodnosti a legálne povolenie potratu, je verejná mienka stále ovplyvňovaná biblickými textami a cirkevnými dekrétmi. Pozrime sa, napríklad, na nedávnu encykliku pápeža Pia XI. o manželstve. Píše sa v nej, že tí, čo praktizujú kontrolu pôrodnosti,

„hrešia proti prírode a dopúšťajú sa hanebného a svojou povahou hriešneho činu. Preto neprekvapuje, ak Sväté písmo svedčí, že božský majestát hľadí na tento hrozný zločin s najväčším odporom a niekedy ho trestá smrťou." (Strašné. Dnešný pápež by už niečo podobné nemohol napísať - pozn. prekl.).

Pokračuje sa citovaním komentáru sv. Augustína ku Genezis 38, 8-10. Nijaké iné dôvody sa nezdajú potrebné na odsúdenie kontroly pôrodnosti. Pokiaľ ide o ekonomické dôvody, konštatuje sa:

„Hlboko sa nás dotýkajú strasti rodičov, ktorí vo veľkej biede majú vychovávať svoje deti", ale, „ nijaká ťažkosť nemôže ospravedlniť prehliadnutie Božieho zákona, ktorý zakazuje všetky činy, zlé už svojou povahou."

Ani ak ide o prerušenie tehotenstva „z lekárskych alebo liečebných dôvodov", t. j. keď je interrupcia nevyhnutná pre záchranu matkinho života, nepovažuje to táto encyklika za jej ospravedlnenie:

„Aký dôvod by mohol stačiť na ospravedlnenie priamej vraždy nevinného? Či sa použije na matku alebo na dieťa, tento čin je namierený proti božiemu príkazu aj proti prírodnému zákonu: Nezbiješ!"

Tu a hneď vysvetľuje, že tieto slová neodsudzujú vojnu ani trest smrti a uzatvára sa, že

„čestní a schopní lekári sa svedomite snažia zachrániť život matky aj dieťaťa; naopak, ukazujú sa nehodnými ušľachtilého povolania lekára tí lekári, ktorí sa rozhodujú pre smrť jedného alebo druhého, odvolávajúc sa na svoju lekársku prax alebo pohnútky nemiestneho súcitu."

Takto nielen celá doktrína katolíckej cirkvi sa zakladá na jednom texte, ale tento text sa považuje hneď za platný aj pre ľudský zárodok v najranejšom štádiu vývoja. Príčinou je zrejme viera, že embryo má to, čo teológovia nazývajú „dušou". (Teológovia pôvodne predpokladali, že mužské embryo dostáva dušu na štyridsiaty deň, ženské na osemdesiaty. Dnes platí ako najautoritatívnejšia mienka, že je to pre obidve pohlavia štyridsiaty deň. Pozri Needham, Dejiny embryológie - History of Embryology, s. 58.) (Viete, čo platí dnes, po asi sedemdesiatich rokoch? Otázka prekladateľa.)

Závery z takýchto premís môžu byť správne alebo nesprávne, uvažovanie je v každom prípade pre vedu neprijateľné. Smrť matky, ako ju predpokladá lekár pri pápežovom spôsobe uvažovania, vraj nie je vražda, lebo lekár si nikdy nemôže byť istý, že táto matka zomrie: vždy môže byť zachránená zázrakom.

Hoci, ako sme videli, teológia sa ešte stále pokúša intervenovať v medicíne, a to v prípadoch, ktoré možno dať do súvislosti s morálkou, boj za vedeckú nezávislosť medicíny bol víťazný na temer všetkých frontoch. Nikto si už nemyslí, žeby bolo bezbožnosťou vyhýbať sa moru a epidémiám sanitárnymi a hygienickými opatreniami; ak ešte niektorí veriaci veria, že choroby na nás zosiela Boh, nepovažujú za bezbožnosť chcieť sa im vyhnúť. Zlepšenie zdravia a z toho vyplývajúce predĺženie života sú najpozoruhodnejšie a najobdivuhodnejšie znaky našej doby. Aj keby veda neurobila nič iné pre šťastie človeka, zaslúžila by si našu vďačnosť. Tí, čo veria na užitočnosť teologických kréd, ťažko predložia čo len jeden vlastný prípad zlepšenia porovnateľnej hodnoty pre ľudskú spoločnosť.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Oxford University Press, New York - Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

Pokračovanie: Piata kapitola: Duša a telo, ZH 80

Friedrich Nietzsche: Antikrist IV

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

 Štvrtá časť zo šiestich:

Poznámky Erica Blondela  k Nietzscheho Antikristovi

1. Spomienka na Horácia: Pulchrum est „paucorum hominum ..." (Krása je pre málo ľudí) alebo vlastné: „Satis sunt mihi pauci, satis est unus, satis est nullus (Stačia mi niekoľkí, stačí mi jeden, stačí mi žiaden), čo sú Nietzscheho obľúbené texty na zdôraznenie jeho aristokratického odstupu.

2. Posthumne: po smrti otca.

3. Naraz aj nevyhnutnosť blízka osudu, aj sklon, ktorý môže viesť až k smrti. Aj Nietzsche môže pomyslieť na Sokrata, na svojho „démona" a na svoju smrť.

4.  „Labyrintový človek nehľadá nikdy pravdu, ale vždy len svoju Ariadnu - nech nám nahovára čokoľvek". V Nietzscheho osobnej a filozofickej mytológii predstavuje labyrint mnohé témy: pravdu, hľadanie, zablúdenie, Otca (Minotaurus - Tézeus), opustenie (Ariadna), Ženu, Matku (Ariadna - Cosima Wagnerová) atď.

5. „Dosiaľ" (bisher) je častý výraz Nietzscheho pera a značí ruptúru s predchádzajúcou filozofickou érou.

6. Porovnaj so Súmrakom modiel, Predhovor: „Dať mu tak otázku mojím kladivom a začuť ako odpoveď ten chýrny dutý zvuk, ktorý hlási naduté vnútornosti - aká rozkoš pre toho, čo má druhý pár uší, pre mňa, starého psychológa a potkaniara, ktorý prinúti hovoriť nahlas aj toho, čo by chcel ostať ticho ..."

7. U Grékov názov mýtického národa, žijúceho na extrémnom severe, ktorý mal rád Apolón a ktorý bol známy pre svoju pobožnosť a svoje šťastie. citovaného neskoršie, Nietzsche sa odvoláva (v tejto súvislosti aj v iných dielach) okrem Pindara aj na Herodota, ale najmä na Aischyla, ktorý hovorí o „hyperboreálnom šťastí", keďže o Hyperboreálcoch sa verilo, že žijú šťastnejšie a dlhšie ako iní ľudia. Táto pripomienka Grékov a šťastia je filozoficky významná ako incipit (vstupná fáza) celého diela.

8. Nietzsche nechcel byt „revolucionárom", ani (a ešte menej) „pokrokárom"; nie je teda celkom normálne, ak kritizuje tradíciu, ale súčasne napáda „moderné myšlienky", ktoré sú podľa neho príznakom dekadencie.

9. Largeur srdca: veľkodušnosť, šľšachetnosť. Slová, vytlačené kurzívou a s hviezdičkou, sú v origináli kurzívou po francúzsky.

10. Narážka na „Pochopiť znamená všetko odpustiť." z pera Mme de Staël (Corinne, 1907).

11. Sirocco je východný, horúci, suchý a nepríjemný vietor, ktorý Nietzsche poznal len z počutia a ako každý Nemec ho mytne považoval za to, čo symbolizuje fön, južný vietor odmäku a chorobného oteplenia, prinášajúci dažde, dusno a rozličné chorobné stavy u ľudí.

12. Toto slovo znie schopenhauerovsky; nezabúdajme, že Nietzsche mal svoje obdobie schopenhauerizmu.

13. Treba   pripomenúť, že Nietzsche v Genealógii morálky zdôrazňuje, že Par del? Bien et Mal (Mimo dobra a zla) sa nerovná „par del? bon et mauvais" (okrem toho, čo je dobré a čo zlé).

14. Zdatnosť, kapacita, od zdatný, vyjadruje obdiv pred bytosťou alebo vecou, ktoré sú solídne, schopné, nadané, mocné, tvrdé, hrdé, ktoré „to majú v sebe", čo Corneille nazýva „valeur" (dobrý pijak, statný námorník, jedák za štyroch). V Nietzscheho mysli majú tieto znaky vyššiu hodnotu ako čisto morálne kritériá, ktoré sa týkajú „slabých pováh".

15. Virt?: sila, energia, cnosť vo význame sily, mužnosti a tvrdosti. Výraz je zo slovníka Machiavelliho a Stendhala, ktorého Nietzsche čítal väčšmi ako prvého, ale z ktorého si zachoval iba jeho apológiu sily a jeho nemorálnosť.

16. Paul de Lagarde (1827-1891) vysvetľoval kresťanstvo ako židovské náboženstvo zbavené dogmatizmu, „judaínu".  Výraz judaín odvodil z chémie alkaloidov, látok rastlinného pôvodu ako morfín alebo strychnín, ktoré majú silný fyziologický účinok. Nietzsche vymyslel ďalší „orientálny" alkaloid, pred ktorým sa má mať ľudstvo na pozore: „moralín", jed morálky - a opája sa ním. Nietzscheho paródia je „dvojzmyselná" a má nádych rasizmu. Je dobrým príkladom jeho dvojzmyselnej reči, ba až trojzmyselnej, teda nejasnej, nevyhnutne sugestívnej a podozrivej.

17. Aj keď je pravda, že Nietzsche tu hovorí abstraktne alebo metaforicky (nemôže byť ani reč o aktívnej eugenike, genocíde alebo aktívnej selekcii), ostáva fakt, že tieto axiómy a vyhlasovanie zásad sú úmyselne dvojzmyselné. Nietzsche nemohol nevedieť, že tento druh úvah sa dá brať doslovne a je zbytočné povedať, že písal v druhom stupni, že si rád zahráva s ohňom a že jeho slová treba brať abstraktne. Toto sa nedá napísať a zbavovať sa zodpovednosti odvolaním sa na to, že „to nebolo tak myslené", že to je niečí súkromný názor, alebo potajomky povedať, že iba idioti, antisemiti a fanatici v tom budú vidieť obranu eliminácie neschopných a povzbudzovanie k zločinu a kolektívnemu masakru. Čo sa týka mňa, súhlasím s tým, že ma „nietzscheovci" budú považovať za neokrôchanca, hlupáka alebo zadubeného humanistu odmietajúceho pochopiť, že Nietzsche „sa hrá", hovorí obrazne, alebo lapá do pasce hlupákov a surovcov (Éric Blondel(..

Napriek tomu je pravda, že časť tohto Nietzscheho prejavu ostáva čisto abstraktná: je potrebné, aby selektívna myšlienka „večného návratu" morálne eliminovala Ideál, t.j. slabosť (nie slabých!) a aby Nietzscheho myslenie napomohlo tomuto „historickému" zániku dekadentno - kresťansko - platónskej myšlienky v jej nietzscheovskej a ateistickej verzii: „Zabite ich všetkých, veď boh spozná svojich".

Moralisticky (už pred Nietzschem dal túto otázku Kantovi Hegel): kto je zodpovedný za osudné nedorozumenie pri myšlienke, ktorá hlása, že „predelila históriu na dva úseky"? Autor, ktorý úmyselne nechal pretrvávať nejasnosť a bavil sa s ňou, alebo ten rasistický kretén, ktorý sa jej zmocnil a zneužil ju?

18. Súcit je kľúčové slovo schopenhauerovskej morálky negácie vôle žiť a individualizácie. Nietzsche hneď na začiatku odhaľuje svoju hru: kresťanstvo je náboženstvo súcitu ... v schopenhauerovskom zmysle.

19. Nietzsche sa tu hneď na začiatku stavia na pole vlastnej filozofickej problematiky: vyhodnotiť ľudí a ľudstvo, teda riešiť problém kultúry či civilizácie ako aj cieľov a realizácií, ktoré si ľudstvo ukladá. Z toho vyplýva dôležitosť obrazu renesancie, o ktorej Nietzsche často diskutoval so svojím kolegom a priateľom Burckhardtom, špecialistom na dejiny renesancie. - Jacob Christoph Burckhardt (1818-1897), švajčiarsky historik umenia a kultúry, jeden z najvplyvnejších v 19. storočí, vyznačujúci sa univerzálnym myslením a schopnosťou vcítiť sa. Pozri aj pozn. 409.

20. Uštipačná narážka na ideológiu na pôodklade zle pochopeného darvinizmu, podľa ktorej evolúcia je výber najlepších.

21. Nietzsche vždy rozmýšľa vo výrazoch civilizácie, teda bežne používa výrazy na označenie skupiny, prirodzenej alebo vytvorenej; tie tri slová, ktoré tu použil, majú veľmi široký význam, ktorý sa dá niekedy len ťažko zachytiť, a ktorých preklad riskuje, že bude príliš upresňovať význam: sex, rasa, druh, rod, generácia, potomstvo, kmeň, čeľaď. Príroda či kultúra? Lebo, napríklad, keďže výraz Geschlecht  značí aj pohlavie aj rasu, nedá sa rozhodnúť, či Nietzsche myslí na prirodzenú skupinu mužov alebo žien (o ženách býva veľmi výrečný), a to vo významoch biologických či psychologických, morálnych či historických.

22. Niekedy prekladané omylom ako „presný zásah" (Treffer).

23. Za touto žartovnou narážkou sa skrýva veľká zrážka s kresťanom, ktorý by bol na úrovni Nietzscheho, t.j. vyššia bytosť, zlomená kresťanstvom, a nie nejaký slaboch, pokrytec či svätuškár.

24. Aj v originálnom texte podčiarknuté a po francúzsky.

25. „Sa" sa vzťahuje na Schopenhauera a Nietzsche prebral jeho koncepciu bez kritickej opatrnosti. Tento chybný krok zaťažuje všetko, čo nasleduje. „Súcit" tu znamená súcítenie, v pravom zmysle slova trpieť spolu s niekym, teda spoločné utrpenie alebo empatiu. Schopenhauer však rozumie slovom „súcit" princíp všetkej morálky, to je zrieknutie sa všetkého, potlačenie egoizmu, aj „altruizmus" na metafyzickom podklade jednoty vôle, čo je viac, ako môže reprezentovať jednotlivec. Ateistickú morálku Schopenhauera (ako negáciu ilúzie, ktorou je princíp individualizácie) Nietzsche prenáša na kresťanstvo, ktoré sa stáva altruistickou morálkou, negujúcou Ja a egoizmus. To je však viac ako diskutabilné!

26. Tu sa stretávame so spresnením opozície medzi silou a slabosťou, potvrdením a záporom, a sme veľmi blízko k Spinozovi (chcel to Nietzsche?).

27. Leiden, Mitleiden, utrpenie, súcit: etymologická asonancia sa pri preklade nedá zachovať.

28. Po návrate z Egypta sa Jozef a Mária usadili v Nazarete v južnej Galilei kde Ježiš vyrástol, preo Nazaretský či Galilejský. Týmto menom sa v semitskom svete označovali aj jeho učeníci a prívrženci, kým v grécko-rímskom svete sa udomácnil výraz „kresťania" a v nemčine dokonca „Kristovia" (Christen).

29. Alebo úpadok (Untergang).

30. Ide o Schopenhauerovu filozofiu, „jedinú", ktorú Nietzsche pozná, „to je pravda"! - Arthur Schopenhauer (1788-1860), nemecký filozof, spájal metafyzické predstavy s idealistickou estetikou, etikou súcitu a pesimistickým učením o vykúpení zrieknutím sa vôle k životu.

31. Praxis: realita činu, praktické prostriedky.

32. Treba poznamenať, že úvodzovky znamenajú nedostatok významu a obsahu prázdnych slov kresťanstva a morálky súcitu. Pozri: Éric Blondel, „Les guillemets de Nietzsche" v Nietzsche aujourd'hui, 10/18, 1972.

33. Idiosynkrázia je Nietzscheho obľúbené slovo; v psychológii znamená svojrázne osobitosti temperamentu jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov, ostro ich odlišujúce od ostatných členov skupiny; v lekárstve je to neprekonateľný inštinktívny odpor k niečomu alebo niekomu.

34. Nietzsche naráža na teóriu katarzie v Aristotelovej knihe Poetika: tragédia „očistí" alebo „prečistí" dva pocity, ktoré vyvoláva, a to strach (phobos) a súcit (éléos). Nietzscheho interpretácia hraničí s extrapoláciou alebo komentárom, lebo katarzia môže znamenať aj sublimáciu zo stavu, ktorý nie je chorobný, ale len bolestivý.

35. Nietzscheho výraz je pejoratívny (Freigesterei): nedá sa naň upozorniť inakšie ako vytvorením neologizmu alebo barbarizmu, pripomínajúceho rojčenie.

36. Pri preklade sa nadá zachovať asonancia a slovná hračka so slovami Leidenschaft (vášeň) a Leiden (utrpenie).

37. „Dobré bývanie", „radostný život", nielen dobrý život v aristotelovskom význame slova!

38. Paródia na bibliu: Genezis 1, 1: „Duch Boží sa vznášal nad vodami".

39. Nietzsche tu vytvára smiešnu zložku typu „pre-seba-stvo" (Für-sich-sein).

40. Za touto klasickou filozofickou otázkou či zvolaním znie v Nietzscheho ušiach rozčarovaná a skeptická otázka, ktorú položil Pilát Ježišovi (Jn 18, 38).

41. Schief: šikmo, naprieč, falošne, krížom. Nietzsche veľmi obľubuje toto metaforicky mnohovýznamové slovo.

42. Nemecké Pathos si zachovalo svoj pôvodný grécky význam (majestátnosť), kým náš (a napr. aj francúzsky) pátos znamená najskôr nadmieru divadelnosti pri vyjadrovaní citov.

43. Ako uvidíme ďalej, podstatné meno Glaube znamená vieru, dôverčivosť, ba dokonca aj poveru, ale súčasne aj spoliehanie sa na presvedčenie a dôveru. Sloveso glauben znamená  veriť v úzkom význame slova.

44. Ide nielen o to, aby sa odkrylo, čo je skryté, ale aby sa našli aj korene (genealogický obraz) a ukázalo, čo sa pochovalo, či už mŕtve alebo chorľavé. Výraz „podzemný", niekoľko riadkov ďalej, má tú istú konotáciu. Nietzsche možno pridáva aj narážku na Dostojevského román Zápisky z mŕtveho domu (nem. 1886).

45. Prvý výskyt kapitálneho výrazu Nietzscheho filozofie: bejahen, potvrdiť, schvaľovať.

46. Ilustrácia používania úvodzoviek v prípadoch falošného významu.

47. Myšlienka, bezpochyby inšpirovaná Feuerbachovou vetou, citovanou vo Wagnerovi: „filozofia je preoblečená (zakuklená) teológia". Ale Nietzscheho šokujúca formulácia, metafora s genealogickou hodnotou, je možno nevedomky obohatená o ďalší význam: bez toho, že by sme mysleli na „divú psychoanalýzu", pripomeňme si, že Nietzsche bol synom a vnukom (po mame) protestantských pastorov. Narodil sa na fare v Röcken, asi 20 km jv. od Lipska, kde je ostatne aj pochovaný (vedľa svojej sestry a svojich rodičov). Ironická náhoda, aké sa občas v histórii vyskytujú, zapríčinila, že neskorým nasledovníkom Nietzscheho otca, pastora Carla Ludwiga Nietzscheho na fare v Röckene v roku 1992 je pastor ... Kant. Také veci nemožno ani vymyslieť..

48. Peccatum originale: dedičný hriech. Nietzsche používa latinský výraz, čo by mohlo byť podpichnutie proti luteránstvu, ktoré vylúčilo latinčinu z obradov, z teologického slovníka a z čítania biblie, ktorú preložil do nemčiny Luther okolo roku 1522, čo položilo základ spisovnej nemčiny.

49. Nietzsche použil tento výraz v jednom koncepte na definíciu „dobrého človeka": ide o polovičné schopnosti,  nie o „jednostranné kapacity". V obidvoch prípadoch to znamená neschopnosť alebo paralýzu schopnosti robiť „zle".

50. Seminár protestantskej teológie v Tübingen (Tübinger Stift alebo jednoducho Stift, založený roku 1537 v bývalom augustiniánskom kláštore) sa preslávil tým, že tam v r. 1790  naraz študovali traja slávni spolužiaci: Hegel, Schelling a Hölderlin. Netreba hovoriť, že Nietzsche myslí len na prvých dvoch a odmieta spomenúť tretieho, ktorého má v obľube. Tübingen, univerzitné mesto, leží v Švábsku; uvedení traja boli Švábi a je zvykom, že Nemci zo severu, ako bol Nietzsche, sa Švábom posmievajú.

51. Frohlocken: plesať je výraz z liturgického a biblického slovníka; veľmi sa používa najmä v pietizme. Pripomeňme si úvodný chór z Vianočného oratória J.S. Bacha.

52. Teologické a metafyzické výrazy opravdivý svet, svet pravdy, totiž onen svet či záhrobie, sú bežné. Náš preklad „ten pravý svet" podľa nášho názoru lepšie zachytáva náboženský, dokonca aj sviatostný, resp pietistický odtieň metafyzicky mysleného výrazu, ako „opravdivý svet".

53. Nietzsche dáva výrazu  bösartig jeho lekársky význam: škodlivá choroba, zhubná rakovina.

54. Skepsis vo svojej gréckej etymológii znamená pochybnosť, skúšku, vyšetrenie a metonymicky môže znamenať aj skepticizmus ako životný postoj. Nietzsche naráža na kritické podujatie Kanta, ktoré asimiluje so skeptickou kritikou (ako sa stalo, tiež neoprávnene, metodickej, resp. hyperbolickej pochybnosti Descarta). Kant sa rozhodol použiť kritiku, aby odmietol naraz aj filozofický skepticizmus aj dogmatizmus. To je však tendenčná interpretácia slávnej Kantovej vety v Predslove druhého vydania Kritiky čistého rozumu(1787): „Musel som zrušiť vedenie/poznaie, aby som získal miesto pre vieru." Podľa Nietzscheho toto odsunutie metafyzických právd do oblasti viery otvára dvere pre náboženstvo, a to cestou postulátov praktického rozumu („ktoré nemožno odmietnuť"). No Nietzsche si dá pozor, aby nehovoril o argumentácii transcendentálnej dialektiky (paralogizmy, antitézy, ideál čistého rozumu).

55. Nietzsche naráža, aj teraz prefíkane, na Kantovu definíciu kritiky ako určenie hraníc čistého rozumu. Myšlienku týchto hraníc „bezpečnej cesty vedy" transformuje na teologické poníženie rozumu, ktoré má umožniť únik do veľkých priestorov metafyziky a teológie, ktoré sú podľa Kanta prázdne a formálne vylúčené z istoty.

56. Chyťme tu Nietzscheho pri čine: ako Schopenhauer, ktorý však na rozdiel od Nietzscheho čítal Kritiku čistého rozumu, transformuje aj Nietzsche fenomén,jav (Erscheinung) na zdanie (Scheinbarkeit), dokonca  aj na ilúziu (Schein). Potom sa dá z kantovstva urobiť určitý druh asketického „ultra"-platonizmu, resp. filozofia toho, čomu sa dá rozumieť, ktorá diskredituje, čo je citové. To však značí, že Nietzsche nečítal, resp. nepochopil Transcendentálnu estetiku ani Transcendentálnu dedukciu analytiky konceptov. „Jav" (Erscheinung) značí „vzhľad" (pre nás skutočnosti), a nie „zdanie".

57. V Kritike praktického rozumu aj v Základoch metafyziky mravov hovorí Kant o morálnom čine, že ho treba urobiť „z holej úcty pre povinnosť" a nie, že je to „cnosť", ako píše Nietzsche, keď napáda Kantov formalizmus a rigorizmus. Dopúšťa sa pri tom niekoľkých skratiek a približností, ktoré svedčia o povrchnom čítaní, o preberaní informácii z druhej ruky a nepoctivosti, ktorá hraničí s „nedostatkom statočnosti u Nemcov" ...

58. Ak je druhý výraz kantovský, prvý je taký iba odvolaním sa na skepticizmus a tretí je najskôr platónsky.

59. Tu sa Nietzsche prezradil: jeho omyly a zaujatia proti Kantovi pochádzajú od Schopenhauera, ktorého jednoducho plagizuje.

60. Kant sa narodil a bol profesorom v Kráľovci (Königsberg, od r. 1945 Kaliningrad), univerzitnom meste vo východnom Prusku na Baltickom mori (Gdanský záliv). „Čínsky" nemá v nemčine taký pejoratívny zvuk ako v iných rečiach (potmehúd či zloduch). Dalo by sa preložiť aj ako mandarínsky, úradnícky, obmedzený (čínsky múr).

61. Kanaánske božstvo, ktorému sa podľa Starého zákona spaľovaním obetovali deti (Levitikus 18, 21 a 20, 2-5). Tento pohanský kult sa istý čas udomácnil aj medzi Židmi, hoci ich náboženská vrchnosť ho odsudzovala.

62. Nietzsche veľmi obľubuje narážky na fungovanie zažívacích orgánov; zápcha alebo hnačka sa uňho rovnajú zatrpknutosti, najmä v nemeckej filozofii. Treba si všimnúť, že ako dobrý Nemec (ale zlý luterán) hanblivý Nietzsche sa neopováži napadnúť Kanta v jeho slabom bode, v oblasti absencie sexuality, kde mohli byť narážky oveľa útočnejšie.

63. Len približne: Goethe: 1749-1832; Kant 1724-1804. Klasický kontrast medzi nimi bije do očí, ale Nietzsche si dáva pozor a nezacituje, čo povedal Goethe o Kantovi (Schopenhauerovi): „Jedného dňa mi Goethe povedal, že zakaždým, keď si prečíta jednu stranu z Kanta, je to, ako keby vstúpil do veľmi svetlej miestnosti." Kontrast medzi filozofom, žijúcim v celibáte a básnikom, naháňajúcim celý život sukne, je ozaj prenikavý. Nietzsche bol posadnutý Goetheho vzorom v otázke hlásania plnosti života (v kontraste k suchopárnosti, pedantnosti a moralizovaniu Kanta), a to vysvetľuje mnohé črty jeho diela.

64. Pavúk cicia krv, zbavuje život šťavy. Ale aj spinnt, t.j. tká pavučinu, resp. rozpráva historky, blúzni.

65. Na tomto mieste, ale odkladá si to na zákusok a robí to aj v iných dielach.

66. Kant sa vo viacerých spisoch pozitívne vyjadril o Francúzskej revolúcii, najmä vo svojej korešpondencii a rozličných statiach. V stati „O udalosti našich čias, ktorá dokazuje morálne smerovanie ľudstva", píše: „Táto revolúcia ... sa však stretá v mysliach všetkých pozorovateľov ... so zaujatím takého postoja, ktorý hraničí s nadšením ... a ktorý nemôže mať inú príčinu ako morálnu dispozíciu ľudstva." (Oevres philosophiques, t. III, Paris 1986, s. 895). Keď však Francúzsku revolúciu komentuje Nietzsche, natíska sa otázka: „A to ako? Je hádam samozrejmé, že každá  Revolúcia je strašidelná?"

67.  Niektoré výrazy tejto vety sú od Kanta, ale nie posledná veta. Naopak, Kant bol veľmi opatrný a diskrétny: hovoril „o revolúcii národa bohatého duchom"; obdivoval zavedenie právneho štátu; je pravda, že zásadne odmietal možnosť revolty ľudu proti panovníkovi. Reakcionár Nietzsche však považuje za nediskutovateľný fakt, že Revolúcia bola skrátka zlo - nevie nič ani o histórii ani  o Revolúcii, ktorá sa dôsledkami za napoleonskej epochy stala časťou nemeckých dejín), ani o Rousseauovi, ani o Kantovi.

68. Ako protiklad klamstva, výmyslu a viery  bude čestnosť zásadná hodnota v Nietzscheho boji proti panujúcej morálke, metafyzike a kresťanstvu.

69. Weiblein: nežná zdrobnenina, zhovievavá a len mierne nepriateľská. 

70. Schwärmer: rojko, blúznivec. Kant používal tento výraz odmietavo pre určitých metafyzikov postihnutých entuziazmom z toho, že ich ovládol boh.

71. Narážka na postuláty praktického rozumu: túto ich interpretáciu prevzal Nietzsche od Schopenhauera.

72. bessern: polepšovať. Pozri najmä stať „Verbesserer der Welt" v Súmraku modiel.

73. Možno posmešná narážka na Kantovo dielo Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v hraniciach číreho rozumu).

74. Nietzsche použil tento výraz už aj skôr a napr. aj ako nadpis 2. kapitoly v knihe Mimo dobra a zla. Charakterizuje ním ducha emancipovaného nielen z kresťanského náboženstva, ale aj z morálky a metafyziky; to ho odlišuje od „voľnomyšlienkarov", ktorým Nietzsche vytýka ich bojazlivosť a ich ešte veriaceho ducha..

75. Odlučiteľná predpona um- znamená premenu, zmenu, obrátenie, prevrátenie. Úvodzovky naznačujú, že ide o základný pojem Nietzscheho filozofie. Tie, čo o riadok ďalej sprevádzajú „pravdy" a „nepravdy", naopak, značia, že tieto pojmy sa odmietajú ako metafyzické ilúzie.

76. Honnette Menschen: ľudia „ako sa patrí". Prídavné meno odvodené z francúzskeho „honn?te" (počestný, slušný), s mierne posmešným zafarbením.

77. Nietzsche myslí možno na Dostojevského román Diablom posadnutí, v ktorého názve sa ozýva biblia - muž „posadnutý" nečistým duchom (napr. Marek 1,23 a Sk 8,7). Pozri aj pozn. 93.

78. Nietzsche veľmi často používa tento výraz, ktorý je synonymum pre páriov, najnižšiu kastu v indickej brahmanskej spoločnosti. V presnom význame slova označuje potomstvo muža z kasty šúdrov a ženy z niektorej inej kasty. Šúdrovia boli neslobodní sluhovia a remeselníci, na rozdiel od slobodných brahmanov (kňazov) vojakov a roľníkov. V širokom význame slova boli páriovia v Bengálsku a Asame neárijská, zväčša moslimská kasta na „nečisté práce". V diele Súmrak modiel Nietzsche s obdivom komentuje Manuho predpisy týkajúce sa kastového systému, teda aj čandalov.

79. Slovo machina, stroj, sa vyskytuje už v roku 1633 v Descartovom diele Traité de l'homme (Rozprava o človeku). Nietzsche nečítal tento text, dozvedel sa o ňom z F. A. Langeho knihy Histoire du matérialisme (Deajiny materializmu, 1887). - René Descartes (1596-1650), matematik, racionalista a dualista, autor výroku „Cogito, ergo sum". (Myslím, teda som. 

80. Chcenie alebo vôľa: doslovne je slobodná vôľa „slobodné rozhodovanie" až „voľná ľubovôľa". Čo nasleduje je rozhovor so Schopenhauerom a podobá sa na kritiku pojmu vôľa u Spinozu. Nietzsche zastáva názor, že vôľu nemožno považovať za schopnosť a princíp činu, a už vôbec nie za podstatu alebo vec o sebe metafyzickú.

81. V nasledujúcom odstavci sa intenzívne používajú úvodzovky na označenie metafyzických morálnych a náboženských ilúzií.

82. Samozrejme, toto je  narážka na Luthera a jeho Rozpravu o neslobodnej vôli (De servo arbitrio, 1525), zameranú proti Rozprave o  slobodnej vôli (1524) Erazma Rotterdamského (1469-1536), „kráľa humanistov". Učenie o neslobodnej vôli vychádza z predpokladu, že človek sám osebe nemôže dosiahnuť spásu, lebo jeho vôľa je skazená a sám od seba nemôže robiť dobre; zháleží na predurčení (predestinácii) na večnú blaženosť alebo záhubu. Katolíci riešia problém slobodnej vôle vierou, že boh pôsobí, aby sme chceli a robili to, čo on chce ... takže spolupôsobíme. Treba presvedčivejší dôkaz pre pravdivosť Nietzscheho charakteristiky kňazov?

83. Nietzsche rozumie psychológiou znalosť ľudského srdca a vzťahov medzi želaniami a citovými hnutiami: naučil sa to u francúzskych moralistov a volá to „genealógiou", keď sa toto psychologické a morálne pochopenie použije na vysvetlenie veľkých ideálov a hodnôt metafyziky, morálky a náboženstva, vzídených z pocitov, vášní a telesných stavov.

84. My by sme radšej hovorili o vegetatívnom nervovom systéme (so sympatickým a parasympatickým nervom), ktorý reguluje činnosť vnútorných orgánov a riadi tie životné funkcie, ktoré normálne prebiehajú bez pôsobenia našej vôle a bez vedomia, napr. dýchanie, trávenie, kvný obeh a i. Sympatikus funkcie orgánov aktivuje, t.j. usmerňuje na zvýšený výkon, čo je spojené so zvýšenou spotrebou energie; parasympatikus ich brzdí, čo má za následok uvoľnenie, oddych a zotavenie. Nietzsche dychtivo sleduje vzťahy medzi psychickými a somatickými stavmi.

85. Semiotika je náuka o príznakoch chorôb. Idiosynkrázia: pozri pozn. 33.

86. Teleológia: účelnosť javov zameraných na vopred určený cieľ.

87. Výrazy sú síce z evanjelia, ale myslia sa vo význame, ktorý im dala tradícia luteránov, najmä pietistov.

88. Typický príklad genealogických otázok: Aký treba byť, aby človek mal také a také vlastnosti? Čo treba cítiť psychicky, fyzicky, afektívne, aby mal človek taký a taký ideál? Záver formou príčiny je typická genealogická odpoveď: ideál je „zapríčinený" pocitmi nechuti.

89. Sich weglügen: uniknúť pri použití lži. Nietzscheho kľúčové slovo, a nedá sa jednoducho preložiť: odklamať sa preč?

90. Argument je feuerbachovského typu: boh je projekcia ľudskej podstaty. Psychologicky a Freudovými výrazmi zodpovedá boh projekcii ideálu mňa samého. - Ludwig Feuerbach (1804-1872) zakladateľ novodobej radikálnej kritiky náboženstva. V Podstate kresťanstva (1841) stavia na miesto Hegelovho absolútna človeka, ktorý je mierou všetkých vecí a skutočností vôbec: „Homo homini deus est." - Sigmund Freud (1856-1939), rakúsky zakladateľ psychoanalýzy (vedy o podvedomých duševných stavoch a dianiach), ktorej ťažiskom je pohlavný pud, zásadne ovplyvnil myslenie 20. storočia. Študoval psychické aspekty nervových chorôb a prišiel napr. k záveru, že hystéria je dôsledok sexuálnych rán; rozpomienkou na ne sa dá liečiť. Diela: Totem a tabu (1910), Budúcnosť jednej ilúzie (1927).  

91. Ardeurs: nadšenia.

92. Povedali by sme, že je to maloburžoázny boh na obraz toho buržou, ktorý ho stvoril. Treba poznamenať, že Nietzsche tu stigmatizuje nielen antropomorfizmus, ale aj interiorizáciu boha v nemeckej pietistickej tradícii, ktorú asimiluje s obrazom boha v Novom zákone („boh lásky") v protiklade k bohu Starého zákona („boh vojny"). Nezabudnime však, že heslo Gott mit  uns (Boh s nami) je preklad hebrejského mena Emanuel, a to je meno mesiáša (Ježiša Krista) v proroctve Izaiáša - 1,15). Ako doplnok fašistického hesla „Ein Volk, ein Reich, ein Führer" (Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca) na zástavách, blyšťalo sa na prackách opaskov vojakov wehrmachtu (nemeckej armády).

93. Tento text je silne inšpirovaný (ak nemáme povedať viac ... ) rozhovorom Šatova so Stavroginom v oddieli VII, kap. I, druhej časti Dostojevského Diablom posadnutých. Je to antisocialistická tiráda so slovanofilskými tónmi, napr. „Čím je niektorý národ silnejší, tým väčšmi sa jeho boh líši od iných bohov."

94. Zamýšľaný význam slovesa beschneiden, ktoré znamená orezať či obrezať, je spresnený ďalšími slovami (najmužskejšie pudy). Obriezka však nie je kastrácia a so sexualitou nemá nič spoločné, takže Nietzsche alebo to nevedel, alebo je veľmi zlomyseľný.

95. Slabosť sa viaže na nesprávne pomenovanie - preto úvodzovky - , ktoré je negáciou skutočnosti.

96. Ausgeburten: vý-plody, vy-vrhnuté; skoro Missgeburten: potraty, netvory

97. Aj v Súmraku modiel Nietzsche v skvelom a ostrom odseku pranieruje falošnosť Renana a na spôsob Saint-Simona ho rozšklbáva na márne kúsky „so širokým medovým úsmevom františkána". - Ernest Renan (1823-1892) francúzsky religionista a spisovateľ; písal historicko-kritické práce o vzniku a koreňoch kresťanstva a o živote Krista, v ktorých odmietal jeho božstvo. Život Krista (1863) bol prvou časťou jeho Dejín počiatkov kresťanstva; preň stratil svoju katedru hebrejčiny na Coll?ge de France.

98. Par excellence: predovšetkým, najmä.

99. Bezpochyby narážka na Chudobných ľudí Victora Huga a jeho pojem boha najmä v Bedároch. 

100. „Kedysi" alebo „Voľakedy" prezrádza Nietzscheho záľubu v Starom zákone, no môže to byť aj teologicky reakcionárska tendencia, čo nepristane ateistovi.

101. Nietzsche asi myslí na babylonské zajatie, ale možno aj na diaspóru. V tom, že sa baví robiac z boha blúdiaceho Žida (v nemčine je bežnejšie večného Žida), je zrnko soli: potulujúci sa boh, bez stáleho bydliska, bez vlasti a kozmopolita: pre také antisemitské klišé bolo aj vtedy publikum.

102. Tu sa človek neubráni zlému pocitu: na myseľ mu prichádza Winkeladvokat: pokútny advokát. Nietzsche tu asi naráža na špekulantskú nečestnosť pripisovanú Židom ako symbolom podvodu.

103. Opäť narážka na Dostojevského.

104. Albín: človek neschopný vytvárať kožné farbivo melanín na určitých častiach tela (koža, vlasy, oči), čo sa prejaví ich bielym sfarbením. Albínom pojmov chýbajú predstavy skutočnosti.

105. Nietzsche si ďalej pohráva so slovom spinnen: tkať, priasť, vymýšľať, mať o koliesko viac, obraz pavúka-vampíra - až príde na Spinozu. Nech z toho čokoľvek vyvodia filozofi, radi sa kolísajúci na vlnách významov a  metaforických oceánoch porovnaní s kastráciou, matkou-pavúkom atď., dôležité je pripomenúť, že obraz Žida-úžerníka, „cicajúceho krv", je v nemeckom antisemitizme bežný. Ale Jehova je Žid rovnako ako Spinoza, tento analytický duch, ktorý všetko rozkladá a vysáva krv života ... - Baruch Spinoza (1632-1677), holandský filozof, založil systém filozofického monizmu, resp. panteizmu, podľa ktorého je boh, resp. príroda, absolútna a večná substancia (Tractatus theologico-politicus 1670). V diele Etika identifikuje boha s prírodou a geometrickou metódou odvodzuje z definície boha, ktorý je causa sui (príčina seba samého), teórie o duši, vášniach a cestách, ktoré vedú k blaženosti. 

106. Sub specie Spinozae: z hľadiska Spinozu. Tento slovný zvrat je odvodený od sub specie aeterni(tatis) (z hľadiska večnosti), čo pochádza od Spinozu.

107. Tak vyzerá celá schéma nietzscheovského poňatia „smrti boha".

108. Tu sa objavuje téma prisviedčania, ktorej význam v priebehu diela rastie. Nietzsche, filozof života, je filozof prisviedčania (potvrdenia, afirmácie) skutočnosti.

109. Vkus (Geschmack) je kritérium, ktorým Nietzsche často nahradzuje všeobecný racionálny súhlas; zaváňa mu zaváňa prostým ľudom a stádovosťou. Veriť v boha, a to v boha kresťanského typu, je podľa toho menej omyl rozumu ako chyba vkusu, „chuti".

110. Slovo ultimatum v klasickej latinčine neexistuje. Keďže stojí neďaleko výrazu maximum, natíska sa otázka, či to nie je Nietzscheho lapsus alebo tlačová chyba miesto ultimum. Latinčinár Nietzsche nemohol zabudnúť, že na zozname nepravidelných superlatívov, ktoré sa učia spamäti, stoja vedľa seba maximum a ultimum. Naše súčasné ultimátum je dôrazná výzva splniť určité požiadavky s hrouzbou protiopatrení.

111. Creator spiritus: Tvorivý duch.

112. Kalambúry, slovné hračky, sú u Nietzscheho dosť časté, ako paronomázie (slová s rovnako znejúcou zvukovou skupinou), aliterácie (opakovanie rovnakých hlások na začiatku slov idúcich po sebe) a tvorba nových slov. V tomto ohľade je Nietzsche dobrý žiak svojho najmilšieho básnika, Heineho, tiež vášnivo zaujatého „duchaplnými slovnými zvratmi" Goncourtovcov a Flauberta.

113. Aj v origináli po francúzsky, kým na začiatku tej istej vety stojí nemecký ekvivalent: Verfall, úpadok.

114. Alebo „podobnému". Myšlienka pochádza od Schopenhauera, ktorý považuje kresťanstvo aj budhizmus za náboženstvá súcitu, t.j. metafyzickej negácie individuality; majú morálku altruizmu, teda negácie egoizmu. Údaj o počte budhistov nebol a nie je správny.

115. Nietzsche myslí na spolužiaka a priateľa Paula Deussena (1845-1919), ktorý študoval indickú filozofiu a daroval mu svoju knihu Syst?me du Vedânta (1883). Budhizmus však pozná aj z diel Friedricha Koeppena (Die Religion des Bouddha, 1857), ktoré čítal už v roku 1870, a indológa Hermanna Oldenburga (Bouddha).

116. „Hriech" je pre Nietzscheho falošná interpretácia utrpenia, ovládaného pocitom zatrpknutia, a spočívajúceho v tom, že klamne dávame  vinu sebe alebo spoločnosti (podľa toho, či je niekto kresťan alebo socialista), za utrpenia, ktorými postihuje život slabých. Takúto predstavu o hriechu vštepuje stádovým zvieratám, „ovečkám", asketický kňaz.  Utrpenie samo je skutočnosť, ale „hriech" a všetky jeho morálne dôsledky, je ilúzia. Považovať sa za hriešnika je teda „namýšľať si historky", „klamať sám seba".

117. Resentiment: pocit krivdy, trpkosti, zatrpknutosť.

118. Slová evanjelia (Lk 10,42), ktoré Nietzsche používa veľmi často a obyčajne parodicky.

119. Nietzscheho kľúčové slovo v celom jeho diele na označenie ľahkosti bytia, ktorá sprevádza pocit moci. Možno ho porovnať s pocitom blaženosti u Spinozu alebo opakom utrpenia z negácie vôle žiť u Schopenhauera

120. Nietzsche chce povedať, že tu ide o skutočný výsledok, nie o fantazmagorickú túžbu, ktorá sa uspokojí, ako v kresťanstve, s ohováraním a zapretím sveta, takže ostane len neskutočným zámerom, čírou ašpiráciou, a zmení sa na zatrpknutosť.

121. Naznačenie témy, ktorá sa bude aj ďalej rozvádzať: kresťanstvo je povstalecké hnutie, ktoré sa zrodilo medzi otrokmi a bedármi Rímskej ríše.

122. Výraz „podsvetie" v tých časoch mohli vyvolať postavy z Dostojevského románov Zápisky z podzemia či Zápisky z mŕtveho domu,  značí však aj peklo (v rímskom náboženstve) a „prostredie" (umelecké alebo zločinecké, zlodejskú zberbu). Nietzsche sleduje už spomenutú myšlienku: svet prvých kresťanov je spoločnosť otrokov, delikventov a zločincov v Ríme a celom štáte ... Úmyselne  groteskný kontrast proti označeniu kresťanov za „soľ zeme" a „vyvolených".

123. Rovnaká argumentácia je aj v Súmraku modiel, kde je reč o „zlepšovateľoch" ľudstva:  „V boji proti zvieraťu je jediná možnosť, vysiliť ho chorobou. Cirkev to pochopila."

124. Táto klasická téma, často používaná v osvietenstve, sa môže zdať nezlučiteľnou s Nietzscheho kritikou pravdy a vedy ako kritérií hodnotenia. Existuje určitý Nietzsche, ktorý sa na to dá  - čo aj musí  inkognito a tajne zmeniť svoj názor  (ako to robí sofista u Platóna). V Antikristovi sa stretneme ešte viackrát s opakovaním tohto odvolávania sa na pravdu a vedu, napr. v odseku 48.

125. Všimnime si rozhodujúcu rolu, ktorú hrá skutočnosť. Ako neskôr Freud, Nietzsche predstavuje psychologickú teóriu ilúzie ako zapretie (Verleugnung) či popretie (Verneinung) skutočnosti alebo ako výraz infantilnej všemohúcnosti myšlienky.

126. Nietzsche síce hovorí o „sude" (Fass) zla, ale ide o Pandorinu skrinku, ktorou bol podľa Hezioda hlinený krčah. Či v ňom boli zlé alebo dobré veci (tradície sa líšia), na dne ostávala vždy len nádej. Nietzsche z nej robí zlo. Pandora bola podľa gréckej mytológie prvá žena, vymodelovaná Hefaistom podľa obrazu bohýň. Stala sa manželkou Prometeovho brata Epimetea. Hnaná neskrotnou zvedavosťou nadvihla vrchnák krčaha, v ktorom boli do tých čias zavreté všetky zlá - tieto ušli z krčaha a rozptýlili sa po svete; len nádej ostala na dne.

127. V Nietzscheho pozostalosti sa našlo: „Čo sa páči všetkým pobožným ženičkám, mladým či starým? Odpoveď: Svätý, čo má pekné nohy, mladý ešte, ešte idiot." Ako dobrý protestant píše Nietzsche „Mária" (Mária alebo Panna Maria), ale nikdy „Svätá Panna" ...

128. 1 Kor 13,13, ale poradie v biblii je vieara, nádej, láska.

129. Klugheiten sa tu používa v pejoratívnom zmysle (fígeľ, úskok). Normálne je to múdrosť, rozumnosť, rozvaha, inteligencia atď.

130. Ján 4,22 v znení Nietzscheho citovania biblie. V biblii SSV čítame: „ ... lebo spása je zo Židov."

131. Začiatok myšlienky, ktorá sa bude rozoberať na ďalších stranách: ak nie je kresťanstvo protižidovské, ale potvrdením judaizmu, bolo treba, aby bol Ježiš, ktorý sa stal  pre svoje protižidovské vyhlásenia obeťou Židov, získaný späť, „rekuperovaný", t.j. transformovaný (tu sa povie „denaturovaný", „metamorfovaný" až do straty svojej skutočnej identity) tzv. kresťanstvom. Toto je potom len zneužitím pojmu, je to judaizmus, ktorý uzurpoval meno proti-Žida, ktorým Kristus skutočne bol. Preto úvodzovky, ktoré značia falošnosť, denaturáciu, degeneráciu.

132. Keď Nietzsche hovorí o judaizme (náboženstve) a o Židoch (ako národ), je vždy dvojzmyselný - a tak môže slúžiť dvom pánom: aj pravde, aj reakcionárskym nemeckým antisemitom.

133. Ďalšie dvojzmyslové slovo: verhängnisvoll značí síce vo všeobecnosti osudný, ale je to hlavne v zmysle zlých dôsledkov, teda „nešťastný", „neblahý", „nepriaznivý". Ani tu nemôže Nietzsche nevedieť, že jeho reč hrá dvojitú hru. Dôležité by bolo vedieť, či filozofický význam prevyšuje svojimi výsledkami politický a ideologický význam tejto demagogickej hry, nerozumnej, lebo používa koncepčne nejasné alebo neprijateľné argumenty - jednoducho pre „chuť" či „vkus" (aby sme použili jeho, Nietzscheho, výrazy a nestarali sa o otázku pravdy).

134. Potvrdzuje sa, že toto slovo u Nietzscheho často značí „genealogicky"; všetko sa to podobá na analýzy vývoja moralistami 17. a 18. storočia.

135. Non plus ultra, resp. Nec plus ultra: „niet nič nad to", skvelý, výborný, jedinečný.

136. Opakované použitie idey asketického kňaza, pre ktorého je modelom Pavol (a za ním sa skrýva Luther); tento orientuje dekadentné pohyby stáda smerom k negácii sveta a zatrpknutosti: asketický kňaz je silák, ktorý nepozorovane preberie do svojich rúk moc, a to cestou vlády slabých na základe ideálu morálky. - Pavol (= malý, nepatrný) bol apoštol pohanov. Narodil sa v Tarze v Cicílii v Malej Ázii okolo r. 10 n.l. Pôvodným menom Šavol (= vytúžený) bol to prísny vzdelaný Žid gréckej reči a veľmi prenasledoval prvých kresťanov. Podľa Skutkov apoštolských sa mu na ceste do Damasku zjavil Kristus, čo uňho vyvolalo náhle obrátenie na kresťanstvo a vykonal misionárske cesty do helenizovaného Orientu, Malej Ázie, Macedónska a možno aj Španielska, takže zahral dôležitú úlohu pri šírení kresťanstva a pri organizácii cirkvi ako „viditeľného Kristovho tela". V Jeruzaleme ho zatkli, previezli do Ríma a tam ho okolo . 67 n.l.popravili.

137. Nietzsche čerpal dokumentáciu z Prolegoménov (úvodu) k histórii Izraelu od J. Wellhausena (1883). - Julius Wellhausen (1844-1918), orientalista a teológ, študoval históriu arabského pohanstva a vytvoril hypotézu o pôvode Pentateuchu.

138. Obdobie kráľov, nasledujúcich po Šalamúnovi (965-926 pred n.l., syn Dávidov), ktorí vládli v izraealskom a júdskom kráľovstve po rozdelení r. 931 pred n.l. až do invázie Asýrčanov (721 pred n.l.).

1 39. Ďalší Nietzscheho kľúčový výraz: sebaschvaľovanie, prisviedčanie si (afirmácia) sa viaže na dobré svedomie a pocit moci. Na veľký rozdiel od doktrín antisemitizmu stavia Nietzsche židovský národ na stranu „silných", prisviedčania a radosti (v opozícii voči zaliečavej a potmehúdskej slabosti, duchu rozkladu  a intelektuálnej analýze, pripisovaných Židom tými, ktorých volá „antisemitskými krikľúňmi"). Ale robí to aj preto, aby týmito chybami mohol ešte lepšie zavaliť kresťanstvo.

140. Izaiáš: prorok žijúci v druhej polovici 8. stor. red. n. l., v čase ohrozenia Izraela Asýrčanmi. Prikláňame sa k zneniu jeho mena podľa biblie SSV z roku 1996, ale Nietzscheho náboženskému pôvodu je bližšia protestantská tradícia, píšuca Jesaja.

141. Falzifikácia, ktorou je náboženstvo, je predovšetkým záležitosť jazyka: preklady, preklady prekladov, názvy a pomenovania môžu mať najrozličnejšie významy - preto Nietzscheho úvodzovky ako upozornenie na potrebu hľadania reality a výzva k čestnosti pri interpretácii.

142. In historicis: v priebehu (zmysle) dejín.

143. Nietzsche často cituje túto formulku bez uvedenia prameňa. Mohla by to byť určitá forma kantovstva (idea „kráľovstva koncov") alebo vulgarizovaného hegeliánstva.

144. K takémuto chápaniu náboženstva ako falošný jazyk alebo zbierka veľkých prázdnych slov a sfalšovaných pomenovaní, treba pridať, aspoň hypoteticky, ich dobré, správne použitie. Čoskoro uvidíme, že celé „kresťanstvo" je klamstvo vzhľadom na to, čo mohlo byť pravdou: osoba Krista.

145. Nietzsche hovorí o období kráľovstva (severné od asi 1020 pred n.l. - Šaul - do 722, dobyté Asýrčanmi; pre južné až do r. 587, kedy bol zničený chrám a nastalo vyhnanstvo - Nabuchodonozor). R.539 pred n.l. Cyrus povolil Židom návrat a stavbu nového chrámu. Vtedy začal byť Izrael spoločenstvom náboženského typu, čo trvalo od perzskej a seleukovskej až po rímsku okupáciu. Pompeius dobyl Judeu r. 63 pred n.l., v r.70 Titus zbúral chrám. Treba dodať, že v biblii a osobitne v Genezis sú pasáže, pripisované  „jahvistickej tradícii" a iné, pripisované kňazskej tradícii - podľa epochy, kedy boli spisované.

146. Ducker und Mucker:  pokrytci a svätuškári; v origináli pekná paronomázia (slová s rovnako znejúcou zvukovou skupinou), ktorá sa vyskytuje aj v Zarathustrovi; pri preklade sa nedá zachovať.

147. Význam tohto zvratu, ktorý sme nepreložili doslovne, je na vysvetlenie. Doslovný preklad zmyslu by bol „preložené do nemčiny". Na úvodzovkách pri výraze „Sväté písmo" vidieť, že psychologické prestrojenie náboženstva sa deje sfalšovaním pomenovania a preložiť potom znamená demaskovať, vrátiť do skutočnosti. 

148. Narážka na náboženské predpisy, najmä v knihe Levitikus Starého zákona, podľa ktorých treba najlepšie kusy mäsa zvierat zachovať pre obetu, t.j. zaniesť do chrámu ... Tento žartovný antiklerikálny výpad je o to pútavejší, že „žerú" len zvieratá a ľudia, ktorí jedia neslušne, resp. veľa. Filozof Kierkegaard kvalifikoval kňazov ako „antropofágov" (kanibalov).

149. Pravdepodobne nejde o prijímanie ako kresťanský obrad, ale skôr o bankety, na ktorých sa cirkevní hodnostári zúčastňujú pri svadbách a najrozličnejších príležitostiach. „Úbožiaci" nazýva ich Moli?re v Tartuffovi.

150. Entheiligen: odsvätiť na rozdiel od znesvätiť, profanovať; to prvé znamená zrušiť posvätný charakter miesta alebo osoby, napr. vyhlásenie za svätého a môže mať pozitívny zmysel.  To druhé, profanácia, je zneuctenie posvätnosti miesta alebo osoby.

151. Takéto znenie sa v biblii nenachádza; najpodobnejšie by bolo podľa Lukáša 15, 7: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie ..."

152. Táto vedome trúfalá a znevažujúca formulácia je ozvenou na ostrú vetu Schopenhauera v Svet ako vôľa a predstava (1844): „Primitívna múdrosť ľudskej rasy sa nenechá vykoľajiť zo svojho smerovania príhodou, ktorá sa stala v Galilei". Pozri aj pozn. 28.

153. Metafora sa môže vzťahovať na Noemovu archu pri potope sveta alebo na epizódu, keď Ježiš kráčal po vode (Mk 6,48).

154. Residuum: zvyšok, zostatok, rezíduum.

155. Tu sa začína opis a analýza osoby a doktríny Ježiša Krista výrazmi, ktoré si Nietzsche požičiava od Tolstoja (Moje náboženstvo, franc. 1885), Renana (Život Krista, 1863) a Dostojevského (knieža Myškin v Idiotovi).

156. Tu je blízkosť k Dostojevskému - narážkou na Zápisky z mŕtveho domu (1861) - ešte väčšia.

157. I.N.R.I.: Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum (Jn, 19,19 - Ježiš Nazaretský kráľ židovský). Nietzsche sa odvoláva na oficiálnu verziu sanhedrina, najvyššieho židovského súdu, schválenú Rimanmi, ale vynecháva vetu: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta." (Jn 18,36). Toto mu dovoľuje zaradiť všetkých politických revolucionárov („anarchistov", „socialistov") do Ježišovej línie a dať symetrické „rovná sa" medzi kresťanstvo a politickú subverziu, egalitarizmus, socializmus atď.

158. David Friedrich Strauss (1808-1874), významný nemecký voľnomyšlienkar a ateista. Jeho kniha Život Krista vyšla r. 1835 a Nietzsche ju naozaj čítal za pobytu v Bonne r. 1864, keď mal dvadsať rokov. Tohto „neporovnateľného Straussa" Nietzsche na príkaz Wagnera r. 1873 v Prvej nečasovej úvahe -  „popravil". Strauss dokazoval, že Starý zákon aj evanjeliá sú mýty, a veril len „v hotové pravdy vedy", kým Nietzsche žiada neprestajné hľadanie novej pravdy. Ako Renan, ani Strauss nie je pre Nietzscheho dosť radikálny, pretože mu nejde o historickú kritiku vzniku kresťanstva, ale o odmietnutie jeho obsahu.

159. František z Assisi, svätý chudobných, obchodníkov a najnovšie aj ochrany životného prostredia  

160. In psychologicis: po psychologickej, morálnej stránke. Nietzschemu nestačí Renanovo racionalistické vysvetľovanie osoby Ježiša Krista; považuje Renana za kryptokresťana, ktorý ostal v duši veriacim a za jeho predstieranou kritikou sa skrýva snaha zachrániť kresťanstvo.

161. Aj Nietzsche uvádza v zátvorke francúzsky výraz pre hrdinu.

162. Mt 5,38 (Reč na vrchu - „Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie ..."). V nasledujúcom odseku 30 Nietzsche spresní: „Neodporuj ani zlu, ani zlému." Jeho trvanie na tom, že tieto slová charakterizujú kresťanstvo, je prebrané od Tolstého z jeho knihy Moje náboženstvo (1888).

163. Evanjelium, po grécky „dobrá zvesť".

164. V prvom vydaní z r. 1895, ktoré redigoval F. Koegel pod dozorom Elisabeth Förster-Nietzscheovej a vo všetkých ďalších vydaniach okrem KGW sú vynechané dve nasledovné slová rukopisu: „slovo idiot". Cenzori boli na postriežke a nepomáhalo vysvetľovať a zmierňovať silu výrazu pripomínaním Dostojevského románu Idiot s jeho „smiešnym hrdinom" kniežaťom Myškinom. Nietzsche naozaj chcel predstaviť Ježiša ako „nevinného" slabomyseľného človeka, neškodného, mierneho,  ale trochu  „vyšinutého". Colliho-Montanariho vydanie Nietzscheho spisov obnovilo prítomnosť týchto slov v texte.

165. Habitus: správanie sa, zvyky.

166. Lk 17,21. Nietzsche používa preklad „vo vás", čo dáva božiemu kráľovstvu veľmi intímny ráz. Ekumenický preklad biblie a aj slovenský oficiálny katolícky preklad znie „medzi vami", čo znamená „máte ho na dosah".

 167. Nietzsche veľmi často aj za cenu prehnanej historickej schematizácie asimiluje kresťanstvo s nejakou formou epikureizmu, tu napr. s hedonizmom, t.j. teóriou slasti a rozkoše - ten je však silne ateistický, najmä u Lukrécia! Na podklade Freudovho vysvetľovania neuróz a ich degeneračných obranných mechanizmov sa dá povedať, že princíp kresťanstva je princíp radosti. -  Titus Lucretius Carus (okolo 97-55 pred n.l., samovražda), rímsky básnik, zástanca Epikurovho učenia, že večné zákony svetového diania prebiehajú bez zasahovania olympských či iných bohov.

168. Freud až dlho po Nietzschem a možno bez toho, že by ho bol naozaj čítal, vysvetľuje, že milovať blížneho je negácia pocitu nenávidieť a napadnúť ho, čo vyvoláva nevedomý pocit strachu a viny. Princíp radosti navádza na jeho tajenie až negovanie, lebo inakšie bY sa úzkosť zvyšovala a ozval by sa pocit viny. Porovnaj s Budúcnosťou jednej ilúzie.

169. Entstellung: znetvorenie, prekrútenie, preinačenie. Freud používa tento výraz pre proces deformácie predstáv celkovým pôsobením snov.

170. Milieu: prostredie.

171.  Nietzsche v roku 1887 pozorne čítal, alebo sa dozvedel o Idiotovi a o Dostojevského románoch vôbec:prio jeho porovnaní by sa mohlo zdať, že prevracia vzťahy na ich opak, ale to u jeho súčasníkov nezaváži, lebo spomínaného ruského autora ešte nečítali. V každom prípade by to bolo lichotilo Dostojevskému (a podráždilo ho, ale umrel r. 1881), ktorý bol veľký interpelant (kládol otázky) a odporca evanjelia.  V jednom koncepte z tých čias Nietzsche si Nietzsche robí poznámku: "Ježiš: Dostojevskij. Poznám len jedného psychológa, žijúceho vo svete, kde je možné kresťanstvo ... To je Dostojevskij. Uhádol Krista ... Ale či sa možno horšie pomýliť, ako urobiť z Krista, ktorý bol idiot, génia?" (Francúzsky preklad tejto poznámky dáva slovo idiot do úvodzoviek ...)

172. Prvý význam slova Auswurf je vykašlaný hlien, chrcheľ. Narážka na „detskosť" sa týka privilégií, ktoré majú v Ježišovej náuke deti.

173. Ján Krstiteľ, židovský kazateľ hlásajúci skorý príchod mesiáša, pôsobiaci krátko pred a súčasne s vystúpením Ježiša Nazaretského v Jordánskej nížine; Herodes Antipas ho nechal na žiadosť svojej nevlastnej dcéry Salome popraviť; opisuje to Marek (6,14 nasl.).

174. Proprium: typické črty.

175. Fjodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881), geniálny ruský spisovateľ; v hlboko psychologických románoch preberá nábožensko-filozofické problémy na podklade súčasnej tématiky. Okrem už spomenutého Idiota, Zápiskov z podzemia a Zápiskov z mŕtveho domu, napísal Chudobní ľudia, Bratia Karamazovci, Zločin a trest, Ponížení a urazení, Diablom posadnutí a i. Zápisky z mŕtveho domu vyvolali v Nietzschem bezhraničný obdiv: označil ich za „ozajstný geniálny ťah psychológie". Ostatné diela čítal čiastočne ako preklady do francúzštiny.

176. Nietzsche myslí bez pochyby na kázeň na hore (v Svätom písme SSV z roku 1996 ako „reč na vrchu, Mt 5, na čo si už sotva zvyknem; pozn. prekl.), ktorá leží „na druhom brehu Tiberiadského (Galilejského, Genezaretského) mora" (Ján 6,1) či jazera, kde Ježiš usadil na trávu zástup 5000 ľudí (Mt 14,19). Renan hovorí v tejto súvislosti o „kázni pri jazere".

177. Le grand maître en ironie: veľký majster irónie. V Renanovom Živote Krista čítame „To sú neporovnateľné vlastnosti, hodné božieho syna! Tak vie zabiť len boh. Sokrates a Moli?re sa iba dotknú kože, kým tento zanesie oheň a besnenie až do kostí. Bolo však aj spravodlivé, aby tento veľký majster irónie zaplatil svoj triumf svojím životom." (komentár k Matúšovi 12,3-8 a 23,16 a nasl.)

178. Esprit: duch, duchaplnosť.

179. Parodický zvrat na citáciu biblie, Gn 1,27: „A stvoril boh človeka na svoj obraz.".

180. „Návrat" Krista na zem, resp. ním samým ohlásený druhý príchod na svet (Mt 24,30), a to vo veľkej sláve, po grécky parúzia. Toto je podstata milenarizmu, očakávania milénia, tisícročia, ktoré má trvať druhé kráľovstvo Krista pred Posledným súdom a definitívnym založením Kráľovstva božieho.

181.Impérieux: panovačný.

182. Toto vyratúvanie pripomína Pavlove slová o láske v 1. liste Korinťanom, 13,4 a nasl. („Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá ..." ).

183. Mt 10,34 („Nie pokoj som priniesol, ale meč."). 

184. Lk 12, 51-53 („ ... Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi ...").

185. Narážka na výroky biblie, kde sa Nový zákon odvoláva na Starý zákon, na základe ktorých Luther rozlišuje medzi vierou založenou na Písme a spásou „na základe vykonaných činov".

186. V Nietzscheho časoch sa toto slovo používalo nielen na celok referencií alebo významov, charakterizovaných určitými znakmi, ale aj na úsek klinickej medicíny, ktorá diagnostikovala chorobu podľa jej príznakov; dnes je tu bežnejší výraz „symptomatológia".

187. Podobenstvá: Porovnania, symboly, metafory, alegórie, a paraboly v biblickom zmysle slova.

188. Pre tohto protivníka skutočnosti

189. Sânkhya(ma): v sanskrite „výpočet", jedna zo šiestich hlavných disciplín klasického hinduizmu; dualistická sânkhyama, kladie proti sebe telo a ducha, jednotlivca a vesmír.

190. Lao'c (570-490 pred n.l.), čínsky filozof , zakladateľ taoizmu, ktorý ovplyvnil myslenie svojho vrstovníka Konfucia. Považuje sa za autora knihy Tao-tö king, podľa ktorej svet vznikol z prázdnoty, ničoty; Táto však nestráca svoju moc ani v súčasnosti, ale ako cesta tao pôsobí ďaleja je jedinou, čo aj nepochopiteľnou cestou človeka k cnosti, duchovnosti, k bohu.

191. „Slobodný duch" je centrálny pojem Nietzscheho myslenia, ale nie ďalej ako „terminologicky". Odpútal sa od všetkých vier (kresťanských, platónskych, metafyzických, morálnych), vrátane tých, ktoré zaťažujú takzvaných „voľnomyšlienkárov", ktorí sú veriaci, čo aj ateisti. Slobodný duch odmieta Pravdu, Dobro, Božstvo ako absolútne hodnoty, nech by to bolo  v akejkoľvek forme.

192. Nietzsche rozlišuje a bude rozlišovať medzi „kresťanstvom" vymysleným cirkvou a tým, čo by bolo kresťanstvo naozaj inšpirované Kristom. Asonancie kirchlich - christlich sa pri preklade strácajú.

193. „Číra pochabosť" alebo „číra nevinnosť", sú výrazy, ktoré charakterizujú aj stredovekého rytiera Parsifala, hrdinu veršovaného eposu Wolframa von Eschenbach, hľadajúceho spravodlivosť a boha, čo tvorí súčasť kresťanskej legendy o mystickom svätom grále a je aj témou rovnomennej opery Richarda Wagnera z roku 1882. Podčiarkujú jeho dvojznačnosť: nevinný a čistý, čo je eufemizmus pre výraz „idiot".

194. Ohlasuje sa dôležitá téma: kresťanstvo so svojou morálkou je negácia „sveta", skutočnosti, života. Nietzsche však prísne oddeľuje Krista od tejto čisto kresťanskej negácie, založenej na zatrpknutosti a nenávisti, pre ktoré je „svet" výrazom pre nadávku. (Prípad Wagner, záver).

195. Nietzsche zrejme myslí na podobenstvo, ktoré blížneho definuje inakšie ako spoluveriaceho, na podobenstvo o „milosrdnom Samaritánovi" (Lk 10,29-37); blížny je odteraz nielen člen vlastného národa. 

196. Dôležitý úsek: Nietzsche sa stavia proti paulínskej a luteránskej interpretácii smrti Ježiša, ktoré premenia kresťanstvo na doktrínu o smrti ako nevyhnutnej skúške a ako symbole viery, negujúcej život na tomto svete a vidiacej spásu na onom svete, teda nie v tomto živote.

197. Tento pojem vniesol do kresťanstva apoštol Pavol, podľa Nietzscheho reprezentant obnovy starého judaizmu. Vie sa, že je to kardinálny pojem luteránstva, prebraný z paulínskych zdrojov. Celý Nietzscheho text je ostrá rekcia proti doktríne spásy vierou (treba pripustiť, že interpretovanej dosť tendenčne) oproti spáse „činmi" („praxou").

198. V evanjeliách bežný výraz, Ježiš sa tak označuje sám, napr. Mt 8,20; Mk 13,26; Lk 9,58; Jm 3,14 alebo 12,34. Tu a v ďalšom sa Nietzsche opiera o poznámky, ktoré si urobil pri čítaní Renana.

199. Idióm pre situáciu, keď dve veci k sebe vôbec nepasujú, je v slovenčine rovnaký ako v nemčine. Dá sa povedať aj miernejšie, že pasuje „ako vlas do polievky", ale to by unikla brutalita útoku na evanjelium prudkým úderom, resp. až jeho zaznávanie nevidením (päsť na oku).

200. Odvážna,parodická, pikantná, protináboženská a antiklerikálna narážka v podobe nepriameho odkazu na „nelegitímny" pôvod Ježiša Krista, ktorý mal byť prirodzené dieťa ženy-človeka a boha-ducha svätého asi tak, ako v gréckej mytológii Amfitryon (Jozef) je zosmiešnený Alkménou a Jupiterom.

201. Ako veľa ľudí, dokonca aj rímskokatolíkov, ale najmä reformovaných evanjelikov, ako bol aj on sám, Nietzsche si asi myslí, že dogma o nepoškvrnenom počatí, vyhlásená r. 1854 pápežom Piom IX., znamená, že Mária počala Ježiša bez „poškvrny", „škvrny" alebo „pošpinenia" sexuálnym aktom. Nie tak! Táto dogma hovorí „len" (!), že Mária, matka Ježišova, bola „počatá bez hriechu", že od svojho počatia v tele svojej matky nemala na duši dedičný hriech.

202. Na tomto mieste novšie vydanie KWG vkladá niekoľko riadkov, ktoré vydavatelia v r. 1895 vynechali: „Slová k zločincovi na kríži obsahujú celé evanjelium. «Bol to naozaj božský človek,  „boží syn"», hovorí lotor. «Ak toto cítiš - odpovedal mu spasiteľ - si v raji, aj ty si dieťa božie ...»" Treba predpokladať, že tieto riadky boli vynechané len z toho dôvodu, že spamäti sa Nietzsche dopustil chybného citovania. Tieto slová sa nevymenili medzi lotrom a Ježišom, ale medzi rímskym stotníkom a Ježišom (Lk 23, 39-43; Mt 27,54; Mk 15,39) a vynechanie chybných riadkov je typický príklad ochrany „majstra" jeho veľmi nadšenými prívržencami.

203. Existujú čudesné analógie (ale aj jedna priepasť) medzi týmito poslednými riadkami a medzi amor fati, (láskou k osudu), ako ju Nietzsche definuje inde, napr. v Ecce homo : „Nielen znášať nevyhnutnosť, ešte menej si ju zakrývať, ale milovať ju ..."

204. Veľmi častý výraz v Nietzscheho spisoch rokov 1887-88. Dalo by sa to preložiť aj ako „posvätná lož", lebo ide zrejme o kresťanstvo a jeho morálne a metafyzické premeny, proti ktorým oponuje Nietzsche pojmami ako „pravda", „skutočnosť" a „statočnosť" vo svojej  morálke.

205. Nietzsche ho vyzdvihol a silne kritizoval vo svojom veľmi slávnom spise Druhé nečasová úvaha, v kapitole „O užitočnosti a závadách histórie pre život". Nakoniec však schvaľoval historické hľadisko ako protiklad k platónskemu či spinozovskému „egyptizmu" a  eternalizmu.

206. Spirituálno: duchovno. Nietzsche používa latinský výraz, ktorý nie je v nemčine bežný a takmer sa nepoužíva ani v latinčine, aby sa vyhol slovu duchovné, čo značí aj intelektuálne aj spirituálne a nemalo by sa používať v súvislosti s kresťanstvom, ktoré si cení „chudobných duchom" (či „chudobných na ducha"). Pozri aj p.322 o superbii.

207. Unheimlich: čudný, znepokojujúci, zlovestný, trúchlivý, príšerný. V súvislosti s pavúkom, ktorý cicia krv, je to takmer historka o vampirizme - v prvom rukopise Antikrista Nietzsche dokonca použil tento výraz namiesto pavúka..

208. Výstižný príklad, keď sa nemecký výraz Antikrist musí syntakticky prekladať ako proti-kresťan, resp. nekresťan, lebo nemá nič spoločné s osobou Krista.

209. V prvých vydaniach sa výraz „mladý" vynechával: Viliam  II. práve nastúpil na trón (1888) po svojom otcovi Friedrichovi III., ktorý vládol len 99 dní a narážka by sa bola mohla považovať za urážku cisára.

210. Celá pasáž je inšpirovaná kresťanským anarchizmom Tolstého, ako sa prejavuje v jeho spise Moje náboženstvo.

211. Aj toto pochádza z čítania francúzskeho prekladu Môjho náboženstva; miestami je to doslovný preklad.

212. Dysangelium: Slovo je vytvorené podľa gréčtiny, ale v starej gréčtine sa nevyskytuje. V piatom storočí n.l. ho použil Nonnos v zmysle zvestovateľa zlých zvestí. Zaujímavá koincidencia: Nonnos je autorom epickej básne v 48 spevoch, Dionýzovci. Poznal ju Nietzsche?

213. V šľapajach (stále) Tolstého trvá Nietzsche na ozajstnej konverzii, na skutkoch, ktorými by malo byť seriózne kresťanstvo. Táto pravda, ktorú Kristus nevynechal povedať svojím spôsobom („zákonníkom a farizejským pokrytcom") a ktorú kresťanstvo, samozrejme, prebralo a hlásalo, je tuná doplnená polemikou zameranou špecificky proti evanjelikom: ide o protiklad medzi vierou a činmi (pozri pozn. 197): pri pohľade zďaleka sa môže zdať, že luteránstvo uprednostňuje vieru proti činu, čo môže viesť k názoru, že viera je fantazmatická vnútorná zbožnosť, ktorá únikom do vnútra povedomia zbavuje povinnosti konať podľa učenia a života Ježiša Krista. Pozri: Éric Blondel, Nietzsche, Piate evanjelium?  Berger et Mages, Paris 1980.

214. Christlichkeit: kresťanskosť ako vlastnosť jednotlivca byť kresťanom; toto slovo vytvoril Nietzsche na rozlíšenie od Christentum (kresťanstvo), čo značí inštitúciu, dogmu alebo celok všetkých kresťanov.

215. Znevažujúce das, člen pre stredný rod: táto vec, ktorej sa hovorí kresťan ... Pozornosť si zaslúži aj kapitálna úloha úvodzoviek.

216. Vorhang: záclona, opona; metafora má divadelný význ am.

217. Nietzsche mal v úmysle napísať „satirickú drámu" zloženú z krátkych rozhovorov medzi Tézeou, Arianou a Dionýzom. Zo zachovanej prípravy: „Tézeus sa stáva absurdným," vraví Atriadna, „Tézeus sa stáva cnostným."

218. Nietzsche má veľmi rád vtipné a viac alebo menej duchaplné žarty a slovné hry o Darwinovi a jemu pripisovanej teórii o pôvode človeka z opíc, ktoré boli v jeho dobe veľmi obľúbené, napríklad: „Opice sú príliš láskavé, než aby z nich mohol pochádzať človek." Na tomto teréne bola zábava o to korenistejšia, že to boli najmä kresťania - ako ešte dnes v určitých náboženských kruhoch v USA - čo sa stavali do čela boja proti Darwinovi a produkovali prehnané urážky jeho názorov.

219. „Viselo na kríži" má úmyselne žartovný a urážlivý dvojzmysel pri konkrétnom a abstraktnom chápaní udalosti.

220. Canaille: zberba

221. Farizeji vyžadovali prísne (do písmena) dodržiavať tóru. Dnes voláme takých ľudí skôr dogmatikmi, fundamentalistami alebo integristami.

222. Takéto chápanie Kristovho učenia je diskutabilné. Dá sa predpokladať, že Nietzsche pripisuje Kristovi vlastnú tendenciu popierať myšlienku hriechu, totiž myšlienku „priepasti" medzi mocou boha a slabosťou človeka. Celé Nietzscheho myslenie predpokladá zrušenie pojmu hriech odmietnutím slabosti, čo je iné meno pre „hriech".

223. „Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych" - táto veta sa volá Symbol apoštolov alebo Krédo nicejského koncilu (r.325). Druhý príchod Ježiša (parúziu) predstavuje Lukášovo evanjelium (21,5-36) ako aktuálnu, súčasnú udalosť, a nie ako nádej do budúcnosti.

224. Toto je jadro (vitálne, dalo by sa povedať) Nietzscheho kritiky „kresťanstva" a teda neprekročiteľná hranica medzi jeho doktrínou prítomného života ako peknej skutočnosti a medzi náboženstvom onoho sveta, záhrobia, smrti a negácie života: „Dionýz proti ukrižovanému" znie  jedna dôležitá veta v diele Ecce homo.

225. Ide o Prvý list Korinťanom (15,14).  Nietzsche cituje túto pasáž len z pamäti a nepresne: nie „naša", ale „márna je aj vaša viera".

226. Pozri celú 15. kapitolu Prvého listu Korinťanom. Jej Nietzscheho teologická interpretácia je diskutabilná, aj keď zodpovedá určitému typu „kresťanstva". Slovo odmena sa nevyskytuje ani v týchto riadkoch ani v ostatných Pavlových textoch inakšie ako v negatívnom zmysle mzdy, platu, resp. žoldu (Rm 6,23). Naopak, mnoho pasáží zdôrazňuje aktualitu žitia podľa viery na úkor nádejí na záhrobie a na budúce zmŕtvychvstanie (Rm 5,1; 6,4; 8,1).

227. Tu sa začína veľmi dôležitá Nietzscheho polemika: podľa neho je skutočným zakladateľom „kresťanstva" Pavol, a to v zmysle autorstva toho najhoršieho, ako je „dysangelium", „viera" a „náboženstvo", čo sú „výmysly" (preto je „kresťanstvo" v úvodzovkách); ešte presnejšie sa to dá nazvať negáciou života v prospech záhrobia po smrti, symbolizovaného krížom ako symbolom nie nespravodlivého utrpenia, ale kresťanského zbožňovania smrti! Treba však vedieť najmä to, že za Pavlom chce Nietzsche poukázať na Luthera, ktorý „reformoval cirkev" tým, že prevzal od Pavla posolstvo o spáse vierou, čo sa stalo protestantskou doktrínou, pravým opakom tradičnej doktríny o spáse činmi, a to formou evanjeliových listov. V osobe Pavla útočí teda Nietzsche na nemecký luteránsky protestantizmus - nevie absolútne nič o rímsko-katolíckom kresťanstve a o protireformácii. V súhlase s Nietzscheho protestantskou tradíciou prekladáme Paulus ako „Pavol" a nie ako „sv. Pavol".

228. Recht: pravda, právo, tu v zmysle „právo silnejšieho".

229. Tarzus v Cicílii v dnešnom jv. Turecku bol v časoch rímskej okupácie prekvitajúcim kultúrnym strediskom.

230. Niaiserie: hlúposť, sprostosť.

231. Častá Nietzscheho citácia Lukáša 10,42 s kritickým alebo parodickým podtónom. Povedal to Ježiš Marte. V nasledujúcej vete hovorí Nietzsche o „nesmrteľnej duši", čo je skôr grécky (platónsky) ako hebrejský alebo kresťanský výraz -v evanjeliách sa vôbec nevyskytuje. To mu však nebráni myslieť si, že kresťanstvo je v podstate princíp egalitarizmu a demokracie, čo sú jeho laicizované alebo „ateistické" pokračovania.

232.  „Pocit odstupu" sa inde a o pár riadkov ďalej volá „pátos odstupu" a znamená protiklad k „pocitu stádovosti", egalizácie a asimilácie s druhým. V Tak vravel Zarathustra je podobný protiklad medzi „láskou k blížnemu" a „láskou k vzdialenému".   

233. Tieto tri epitetá si zaslúžia pozornosť: sú to hlavné hodnoty Nietzscheho morálky: pocit vznešenosti (hierarchie), veselosti (radostnosti, ako v Radostnej vede; Nietzsche hovorí aj o „dobrej nálade": Heiterkeit) a veľkodušnosti (ušľachtilosti srdca), pripomínajúcej Corneillea alebo Descarta (ktorého Nietzsche nepoznal ...).

234. Narážka na Renanovo poňatie evanjelia, ale poníženému dáva Nietzsche zmysel „nízkeho",  „prízemného", teda zlého ...

235. Pod psychológom rozumie Nietzsche znalca ľudského vnútra, genealóga, ktorý „skúma obličky a srdcia", je teda moralista; nemá to nič spoločné s vedou, ktorú dnes znamená tento výraz (štúdium rodokmeňov); preto aj na konci vety „psychologický" znamená „morálny".

236. Raffinement par excellence: vyumelkovanosť v pravom zmysle slova.

237. Táto veta sa vyskytuje vo viacerých Nietzscheho dielach.

238. Ťažko by sa dalo tvrdiť, že výraz „rasa" sa tu používa len v psychologickom zmysle alebo ako metafora. Vyslovene sa viaže na židovstvo, judaizmus ... Aká hranica tu delí antijudaizmus od antisemitizmu?

239. Ultima ratio: krajný prostriedok na dosiahnutie cieľa, posledný pokus.

240. Narážka na svätú trojicu či na Petrovo trojnásobné zapretie Krista?

241. Unmensch: príšera, barbar, monštrum, je etymologicky „ne-človek".

242. Kunst-Heilige: umelí, teda falošní svätci; dalo by sa preložiť aj ako „umelci svätosti".

243. Mt 7,1. Hovorí to síce Ježiš,  no Nietzsche rozhodol, že to „ľudia dali svojmu majstrovi do úst" (ods. 45). Verš pokračuje podobenstvom o smietke a brvne (7,3-5).

244. Dôležitá psychologická poznámka: „cnosť" je jednoduchý „mechanizmus obrany" alebo „chorobný príznak" slabosti.

245. Kleine Leute: úbožiaci, chudáci, bedári.

246. Mt 5,13: „Vy ste soľ zeme" (pokračovanie blahoslavenstiev).

247. „Krásne duše" je výraz z Goetheho „Učňovské roky Wilhelma Meistera (kniha VI) a ironicky označuje idealistov a moralistov. Nietzsche nemôže mať na mysli Hegela, ktorého spisy nepoznal.  - Nasledujúce citácie sú robené často podľa pamäti a neraz nezodpovedajú originálu. Nietzsche si občas pletie texty synoptických evanjelií, prikrášľuje texty Lutherovej biblie a pridáva verše, ktoré patria inde. Prekladáme doslovne, neopravujeme originál, ale potom upozorňujeme na chyby, ktoré sa dajú zistiť.

248. Tento text je bližší Matúšovi (10,14-15), ktorý ako jediný z evanjelistov má v tomto verši aj vetu o Sodome a Gomore.

249. Ärgern: značí hnevať, zle robiť, zarmucovať, zle robiť, urážať, ale aj zvádzať. Luther prekladá ako „spôsobiť trápenie, sužovať". Nietzscheho interpretácia - zvádzať - je zrejme tendenčná.

250. Tento text sa skoro zhoduje s originálom.

251. Tu má ärgern, grécke skandalizein význam jednoznačne „zvádzať" - pozri pozn. 249.

252. Tento text súhlasí s originálom, kde sa uvádza Izaiáš 66,24 (posledný verš prorokovej knihy).

253. Inde Nietzsche v tejto súvislosti vyslovene uvádza sexualitu (Súmrak modiel).

254. Lev je tradične zvierací symbol evanjelistu Marka. Aby ho nazval luhárom vo veci preloženia božieho kráľovstva do posmrtného záhrobia, použil Nietzsche verš zo Shakespearovho Sna noci svätojánskej: „Well roar´d, Lion" (Dobre si zareval, Lev).

255. Nietzsche pridáva náznak citácie kurzívou; text pokračuje takto: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho" (Mk 8,35) a mohol by pochádzať aj z Nietzscheho pera proti kresťanom.

256. Blondel uvádza osobnú informáciu od teológa A. Maillota, že aramejský text tejto vety možno prekladať aj „pretože nebudete súdení".

257. V Matúšovom texte je reč o pohanoch, nie mýtnikoch. Ako Luther, aj Nietzsche sa hrá s rozdielom medzi mzdou, odmenou a zásluhou. Gréckemu originálu zodpovedá skôr „čo si zasluhujete" (prítomný čas) než „akú odmenu môžete čakať" (v budúcnosti).

258. Lutherov text hovorí o „Übertretungen" (priestupky), Nietzsche o Fehler" (chyby) a biblia SSV o „hriechoch". Nietzscheho pôvodný text bol chybný, Peter Gast ho opravil v druhom („posmrtnom") vydaní.

259. Nietzsche citáciu neuvádzal, pridal ju Peter Gast.

260. Tento text sa týka poľných ľalií (Mt 6,28-31). „A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú ..." Nietzsche mal vo svojom rukopise „Krátko potom" a malo byť „Krátko predtým".

261. Nietzsche vynecháva verše 22-26.

262. Ponechávame malé odchylky medzi bibliou SSV a Nietzscheho textami, aby sme nezmazali jeho zameranie.

263. O nebezpečenstvách a prostrednosti textov Nového zákona píše Nietzsche aj v iných svojich dielach.

264. Veľmi častá téma antisemitizmu, vrátane medzi samými Židmi. Freud raz cituje v Duchaplnostiach historku dvoch (poľských?) Židov, ktorí sa stretnú pred verejnými kúpeľmi: „Ach, hovorí jeden, zas prešiel rok."

265. Nietzsche ťaží z kontextu a metaforicky spomína inštinkt čistotnosti malých detí (nepocikávať sa do postieľky ... ) a zvierat. Nemožno byť milší!

266. Gaius Petronius Arbiter (umrel r. 65 n.l.), rímsky spisovateľ, priateľ Nerona, v diele Satiricon líči mravy svojej doby..

267. Nemýliť si s Giovannim Boccacciom (1313-1375), autorom Dekameronu (1350-53), ktorý je rovnako neviazaný a huncútsky ako Satiricon. Nietzsche našiel túto historku pravdepodobne u Stendhala alebo Burckhardta.

268. Caesare Borgia (1457-1507): Syn budúceho pápeža Alexandra VI., kardinál vo veku 16 rokov, ktorý svojimi vojenskými a intrigánskymi kúskami inšpiroval Machiavelliho k dielu Princ. Pri čítaní Rankeho Dejín pápežov nadchla Nietzscheho myšlienka, že Caesare Borgia mal nádej dostať sa na Petrov trón.

269. Slovo festo nepozná nijaký Talian, talianofón ani talianizant, píše Éric Blondel. Dá sa predpokladať, že Nietzsche mal na mysli fesso (blázon), ako mu radil priateľ Jean Salem.

270. Heiter: veselý, dobrej nálady - Nietzscheho kľúčové slovo; pozri pozn. 119 alebo úvod k Ecce homo.

271. Dvojitý zmysel: ausgezeichnet ako príčastie minulé trpné značí, že niekto bol vyznamenaný alebo poznačený; ako prídavné meno je to „výborný", „výnimočne dobrý", „významný".

272. 1 Kor 20: „Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?"

273. Etymologicky skôr „vetroplach" (Windmacher).

274. V citovanom texte (1 Kor 1,19) uvádza Pavol Izaiáša: „I zahynie múdrosť jeho mudrcov a rozum jeho rozumných sa schová." (29,14).

275. Farizeji boli Židia, nie vždy kňazi, ktorí dbali na prísne dodržiavanie písaných zákonov tóry a orálnej tradície. Evanjeliá ich predstavujú ako pokrytcov starajúcich sa len o vonkajšie náboženské formality (Mk7,6).

315. Jn 18,38. V znení biblie SSV je odpoveď Piláta vyslovená otázkou, kým tu má význam zvolania.

277. „Boh, ktorého stvoril Pavol, je negácia boha."

278. „Skutočnosť", „realita" patrí bezpochyby medzi najčastejšie používané slová Antikrista, kritiky kresťanstva ako viery či náboženstva. To isté platí o „nič" ako protiklade „skutočnosti".

279. „Kde je mudrák tohto sveta? Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?" (1 Kor 1,20)

280. Wissenschaft: ide skôr o všeobecné poznanie ako o jednotlivé poznatky alebo „exaktné vedy". Nietzsche bol zriedkavo inkompetentný vo fyzike, chémii, medicíne, prírodných vedách, v zemepise a dokonca v ... histórii a aj sociológii; môže teda myslieť len na „svoju" vedu - filológiu. Treba si uvedomiť, že tento argument odvolávania sa na vedu musí pôsobiť čudne, ak vychádza z pera protivníka osvietenstva, a teoretického optimizmu voči vede; Nietzsche sa tým odvoláva na svoju ideu „radostnej vedy".

281. Opätovné parodické použitie tohto verša biblie: „a potrebné je len jedno" (Lk 10,42).

282. Ani Nietzsche nikdy neušetrí „múdrosť sveta" svojho od výsmechu: žeby aj on bol - žiarlivý boh?

283. Tóra je židovský zákon a znamená v užšom zmysle slova prvých päť kníh hebrejskej biblie, t.j. Pentateuch Starého zákona.

284. V Ecce homo čítame: „...bol filológ - prečo nie aspoň lekár?"

285. Tu by bol zmyslovo vhodný aj výraz „antikresťan", ale ten zatiaľ v slovenčine neexistuje; nekresťan tu nestačí a antikrist by bolo priveľa.

286. Lustwandelt: prechádza sa pre potešenie. Toto pitoreskné slovo si Nietzsche požičal z už spomenutého diela Prolegonema zur Geschichte Israels (Predhovor k dejinám Izraela) od J. Wellhausena (1883), pri čítaní ktorého si robil veľa poznámok. O tom, ako sa boh „na siedmy deň nudil", pozri Ecce homo, koniec. (Pozri pozn. 137).

287. Vynájde (erfindet), nie stvorí (schöpft)!

288. „A hľa": biblická formula, typická pre štýl starších vydaní biblie. V novom preklade SSV je zriedkavá, napr. Lk 22,21.

289. Definitívny rozchod prvého človeka s animalitou mu priniesol zlé svedomie.

290. „Stvoril", nie „vynašiel"!

291. Toto prirovnanie má Nietzsche zo spomenutej knihy J. Wellhausena. Podstatné je, že Heva značí to, čo rozumieme pod pojmom „Eva" a o kom biblia hovorí, že je „matkou všetkých žijúcich" (Gn 3,20). Toto meno sa líši od mena hada: Nietzsche transformuje metonymiu na homonymu a robí z toho synonymickú identitu. Blondel získal pre svoj komentár k Nietzscheho tvrdeniu vyjadrenie  protestantského teológa Andrého Leli?vra, ktorý mu odpísal::

I. V biblii sa EVA  (po hebrejsky HAWA) po spôsobe slovných hier (ako je to v biblii časté) dáva do súvislosti s blízkym koreňom HAYA, čo znamená „žiť"; a v Gen 3,20 je z toho: „Adam nazval svoju ženu menom Eva (Život), lebo sa stala matkou všetkých žijúcich." („HAY" po hebrejsky).

Slovná forma HAWA má analógie vo viacerých fenických dialógoch, kde koreň slova tiež súvisí s významom život, ako je to v biblickom texte.

II. Ale aj etymológia v modernom význame slova nachádza určité vzťahy k akádskym alebo arabským slovám, ktorých všeobecný význam je „matka" (AWA) alebo „matriarchálny klan".

Do úvahy prichádza aj arménske a hebrejské slovo HAWA, ktoré sa píše presne tak a značí „kruhový tábor" alebo, podľa iných, „stan žien".

Zo toho vyplýva, že etymológia mena Eva je dosť neistá.

III. Ostáva ešte možnosť slovných hračiek, napríklad blízkosť k HADOVI: nevedel som (hovorí Leliévre), že Nietzsche naznačoval túto blízkosť. Isté je, že v aramejskej reči je slovo „had" veľmi blízke menu Eva: HIWYA´, použitému v Gn 3,1 („No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá") v aramejskej parafráze, čítanej v synagógach ešte pred naším letopočtom.

Nezabudlo sa teda upozorniť na podobnosť medzi HIWYA´ a HAWA, a v určitých kruhoch sa tak našla pekná príležitosť postaviť ženu do tej istej polohy ako hada-pokušiteľa: to je prípad jedného starého židovského komentára ku Genezis (Gen Rab. 20), ktorý hovorí:

„Had (HIWYA ) je tvoj (Evin) had a ty (Eva) si had (HIWYA) pre Adama."

Toto trochu zlomyseľné žartovanie pravdepodobne použil pri svojich výkladoch nejeden rabín, ale nemám o tom presnejšie záznamy.

292. Poznanie (Erkenntniss) je niečo iné ako veda (Wissenschaft). Poznanie nie je veda ani nijaký vedecký poznatok - len si uvedomme kedy bol text Genezis redigovaný! - ale len schopnosť umožňujúca rozoznať dobro od zla, teda je to morálny úsudok (a Nietzsche sa varuje vysloviť to). Boh „zakazuje" ľuďom  strom „poznania" (poznania šťastia a nešťastia), pretože stvorenie nemá jeho všemohúcnosť, ani jeho vševedúcnosť, ani jeho znalosť obličiek a sŕdc ľudí, aby mohlo súdiť morálnosť činov v závislosti od príčiny. Hriech znamená prekročiť túto ľudskú neschopnosť, považovať sa za boha a morálne súdiť. Je paradox, že Nietzsche nepochopil a pre svoj cieľ nevyužil tento text. Veď slabým vytýka ich zatajovanie neschopnosti morálne sa rozhodovať. „Morálka" je v pravom zmysle slova meno, ktoré Nietzsche dáva tomu, čo sa v celej biblii označuje ako hriech: nie taký alebo onaký priestupok, ale prekonanie rozdielu medzi človekom a bohom v takzvanom „poznaní" dobra a zla, v ich dualistickej separácii, v pýche nad predpokladom možnosti morálneho súdu (ktorý sa už považuje aj za Posledný!). V tomto zmysle treba chápať príkaz „Nesúďte, aby ste neboli súdení", ktorý Nietzsche komentoval v odseku 45, a  osobitne parabolu o pšenici a kúkoli (Mt 13,24),  ktorá hovorí úplne v protiklade k tomu, čo sa stalo príslovečným, že neslobodno oddeľovať dobré od zlého a že zlo je nevymedziteľné („kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ", verš 25): „Nie, povedal, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu" (verš 29).

293. V Gn 3,5 to znie: „ ... budete ako Boh".

294. Nietzscheho rovnocennosti (ekvivalencie) sú teologicky pochybné!

295. Celý odsek je písaný s parodickým, burleskným, dosť hrubým humorom.

296. Nietzsche tu bohu skoro pripisuje ideu, že tieto myšlienky sú zlé a že myslieť je všeobecne zlé. Tartuffe sa podobne vyjadril o hlbokom výstrihu Doriny: „A toto privádza na zlé myšlienky."

297. Sollen: mať morálnu povinnosť, pri zápore nesmieť.. Veta pripomína zákazy z Desatora, napr. „Nezabiješ!" (Ex 20), tu by to bolo „Nesmieš myslieť!"

298. Not:  potreba, nedostatok, núdza; Luther tu prekladá výrazom Mühsal: bieda, drina, namáhavá ťažká práca, čo Nietzsche použije o niečo ďalej.

299. Narážka na babylonskú vežu a na Wagnerov Súmrak bohov.

300. Nietzsche tu „zabúda" na jazyk: až rôznosť jazykov po pomätení v Bábeli/Babylone (na boží rozkaz: „Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!" Gn 11,4-9) mení úmysly ľudí, rozháňa ich po svete a nakoniec ich stavia proti sebe.

301. Žartovné ohlásenie potopy sveta, keď „Pán oľutoval, že stvoril človeka, lebo taká veľká bola ľudská neresť na zemi ... Nietzsche paroduje bibliu ako iní, napr. Offenbach. O potope (Gn 6,7) sa v biblii podáva správa skôr ako o babylonskej veži (Gn 6,9).

302. Ako sme už povedali, Nietzsche tu hovorí v duchu argumentácie osvietenstva, čo je u neho neobvyklé, lebo sa to odvoláva na pojmy, ktoré Nietzsche kritizuje pre ich podobnosť s kresťanstvom a demokratické ideály: sloboda, morálny pokrok na podklade vedomostí, absolútna hodnota pravdy. Nietzsche síce venoval svoje dielo Ľudské, príliš ľudské Voltairovi pri stom výročí jeho smrti, ale toto obdobie znášanlivosti a oslavy osvietenstva je dávno za ním - keď píše Antikrista, je to už desiatka rokov.

303. Úmyselne brutálna výzva v štýle „Practe sa!", „Odchod!". Nechceme byť takí hrubí, že pripomenieme „Von!", ktoré bolo počuť za nacistickej okupácie, ale podobnosť tu je.

304. Podrobnosti o vývoji tejto myšlienky sa rozoberajú v Genealógii morálky.

305. Úvodzovky signalizujú, že slovo nemá svoj pravý význam - že viera je podľa Nietzscheho výmysel, bájenie.

306. Narážka na Ježišov výrok „Kto má uši, nech počúva!" (Mt 11,15) alebo na Izaiáša (6,9-10): „Čujteže, čujte, no nerozumejte!" či Skutky apoštolov (28,27): „Lebo otupelo srdce tohto ľudu: ušami ťažko počujú."

307. Alebo „silou presvedčenia".

308. Pravdepodobne narážka na Tertuliánovo Credo quia absurdum (Verím tomu, lebo je to absurdné).

309. Pojem harmónie preberá Nietzsche od Leibnitza skôr z pedantnosti ako z presvedčenia. Ide o to, či  boh spôsobí, aby sa vnímania duší alebo monád (najjednoduchších jednotiek bytia) zosúhlasili, hoci tieto nemajú „ani dvere ani okná", najmä vnímania duše a tela. Zdá sa, že Nietzsche asimiluje predurčenú harmóniu s nejakou neurčitou prozreteľnosťou.

310. Prekrásna myšlienka, vyslovená Shopenhauerovým spôsobom a Freud si ju osvojí: ako keby sme boli s Corneilleom, La Rochefoucauldom, Pascalom, Senekom a Sofoklom. Už táto tragická a morálne prísna predstava pravdy by mala zabrzdiť okamžité začlenenie Nietzscheho ako sofistu alebo cynika z kaviarne na rohu.

311. Je možné, že Nietzsche berie toto slovo v etymologickom význame Symbolu apoštolov alebo Kréda „univerzálnej" cirkvi (teda nielen „rímsko-katolíckej", ktorá si tento názov uzurpovala po schizme Orientu roku 1054, kedy sa oddelila Východná cirkev od Západnej). Pripomeňme si, že po nemecky sa ortodoxní volajú „grécko-katolíkmi".

312. Psychiatrické kategórie v časoch, keď lekári hovorili o degenerácii, asténii alebo zúžení povedomia, aby „vysvetlili" určité mentálne choroby.

313. In majorem dei honorem: Pre väčšiu božiu česť či poctu. Variácia hesla jezuitov Ad majorem dei gloriam - Pre väčšiu slávu božiu..

314. Anglický výraz „training" (cvičenie) úpoužíva Nietzsche aj v Genealógii morálky.

315. Folie circulaire: Okruhové šialenstvo - výraz prebratý z knihy sociológa Férého Dégénérescence et criminalité, (Degenerácia a zločinnosť), Paris 1888.

316. Ausschuss: nepodarky pri výrobe, usadenina na dne suda.

317. Povedali by sme skôr, a Nietzsche to povie zakrátko: po celom rímskom impériu.

318. Už sme videli viackrát, že Nietzsche stotožňuje kresťanstvo s egalitarizmom, „demokratizmom", socializmom, atď., považujúc ho za ich podstatu, resp. tieto sú jeho laicizované a budúce vývojové formy.

319. Nietzsche interpretuje svojím spôsobom slová apoštola Pavla: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi." (Gal 3,28).

320. Uvádzalo sa už v ods. 45 a 47 (1 Kor 1,27-28), ale aj tu je to značne skrátené.

321. Úplné znenie výroku je „In hoc signo vinces" (V tomto znamení zvíťazíš). Výrok sa pripisuje videniu cisára Konštantínovi pred dôležitou vojenskou bitkou a značí kríž.

322. Superbia: Pýcha, hrdosť. Ponechávame latinský výraz, ktorý dobre vyjadruje Nietzscheho úmysel naznačiť pýchu aj veľkorysosť, keď naráža na jedno z „blahoslavenstiev": „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo." (Mt 5,3) a za chudobných duchom považuje „mentálnych hlupákov". Treba povedať, že pravdepodobne sa myslia skôr „chudobní srdcom" alebo „bedári" (materiálne alebo duchom), ktorí nenájdu podporu nikde inde ako v bohu. Pozri aj pozn. 206.

323. Gerade: priamy, rovný a v dôsledku toho lojálny, úprimný, seriózny. To sú „priame" cesty k poznaniu.

324. Tu nie v zmysle náboženského hnutia rozšíreného v Nemecku, ale pobožného človeka vo všeobecnosti.

325. Výraz, ktorý je v určitých evanjelických kruhoch bežný, pripomína teologickú formulu pre prijímanie „pod obidvomi spôsobmi" (in beiderlei Gestalt)..

326. Efexis: termín skeptickej filozofie pre prerušenie konania, odloženie posudku; pochádza z gréckeho epechô.

327. Nietzsche má na mysli pravdepodobne rozpútanie pruského a nemeckého nacionalizmu v rokoch 1870 a 1871, no možno aj kaplána cisárskeho dvora, istého Stöckera, ktorý bol známy aj pre svoj „kresťanský" antisemitizmus.

328. Spomienka na Voltaira („Keby boh neexistoval, bolo by ho treba vymyslieť") alebo na Baudelaira („Boh je jediná bytosť, ktorá ani nemusí existovať, aby vládla").

329. Bežný výraz pre skromnosť, Bescheidenheit, dopĺňa Nietzsche nepoužívaným výrazom Bescheidung.

330. Tento výraz nemá zmysel výrazu slobodný duch, ako ho Nietzsche používa napr. v Radostnej vede alebo v Ecce homo, ale treba ho chápať vyslovene pejoratívne a rezervovať pre tzv. predĺžených kresťanov, napr. voľnomyšlienkarov,  ktorí našli svoju vieru v náhradkách za boha (pravda, morálka, pokrok ...).

331. O týchto veciach nevie Nietzsche vôbec nič: je prichytený in flagranti, že hovorí o niečom, čo nepozná, teda na spôsob „kresťanov".

332. Alebo sekte - obidve vyznievajú pejoratívne.

333. Pripomienka verša evanjelia podľa Jána (15,13): „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, čo položí svoj život za svojich priateľov." Ale Nietzsche myslí zrejme na mučeníctvo, a to nielen apoštolov a svätých, ale predovšetkým Ježiša na kríži.

334. Citát je z Tak vravel Zarathustra, 2. diel, O kňazoch, in fine. (Vyd. IRIS, Bratislava 2002, s. 65 - V našich Zošitoch humanistov je to č.16, s.48 - pozn. prekl.).

335. Táto veta zaváži menej vo všeobecnosti, ako keď sa vysloví ako opozícia voči viere, ktorá ako náboženské presvedčenie jednak vytvára ilúzie, jednak vynachádza „reality, ktoré nimi nie sú" a „bytosti, ktoré neexistujú". Skepticizmus sa týka menej pravdivosti (alebo falošnosti) predstáv ako skôr skutočnosti (alebo imaginárnej ilúzie) vecí a bytostí. Byť „skeptik" teda znamená nenechať sa oklamať idealistickým vymýšľaním ani vierou a držať sa skutočnosti.

336. Niektoré preklady hovoria o chýbajúcom pohľade zhora. Táto formulácia má vzťah ku kázni na hore, o ktorej sa Nietzsche v Súmraku modiel vyjadruje, že „v nej nie sú veru veci videné zhora."  

337. Nietzsche tu predkladá svoju predstavu protikladu viery a náboženstva: je to „slobodný duch" (Radostná veda), ktorý sa zúčastňuje ozajstného neverectva, má odvahu ísť proti verejnej mienke a dôverčivosti (byť nevercom!), ba je dokonca cynikom odvolávajúcim sa na Machiavelliho, Cézara, Alexandra a Doma Juana, ale aj na Stendhala (Julien Sorel proti Valenodovi a de Rénalovi).

338. Presvedčenie je z psychologického hľadiska podľa Nietzscheho len jeden z príznakov určitých hnacích síl, takže symbolizuje určitý počet želaní, investícií a dosiahnutých ziskov; a morálka je potom len jeden zo spôsobov, ako získať (ale v malej miere) moc.

339. Pod vášňou (Leidenschaft) rozumie Nietzsche predovšetkým súhrn želaní vyplývajúcich z vôle priamo ako potvrdenie jej sily bytia.

340. Brauchen - verbrauchen: Paronomázia, ktorá vyšla aj v slovenčine.

341. Thomas Carlyle (1795-1881), anglický historik a spisovateľ, ovplyvnený najmä Goethem, Schillerom a Herderom, kritizoval kultúrny úpadok svojej doby; hoci bol britsko-škótskej národnosti, vyslúžilo mu to Nietzscheho záujem. Napísal predovšetkým knihu Héros a kult hrdinov (1841), v ktorej Nietzsche márne hľadal odôvodnenie civilizácie; sklamaný, že tam nenašiel predobraz svojej postavy, ktorej dal - po Emersonovi a iných - „meno nadčlovek", pomstí sa teraz tak, že obžalúva Carlyla z idealizmu a špiritualistickej ľahkovernosti.

342. Entselbstung: dalo by sa povedať „de-egoizácia", ale to by nebol preklad do slovenčiny. „Negácia seba samého" je ním tiež len napoly ...

343. Girolamo Savonarola (1452-1498), taliansky kazateľ pokánia, dominikán, ktorý chcel založiť vo Florencii demokraciu na podklade teokracie; samozrejme zlyhal a ako kacír bol mučený a upálený.

344. Jean-Jacques Rousseau (1712-1778), francúzsky spisovateľ a filozof švajčiarskeho pôvodu, bol priekopník romantizmu a demokracie.

345. Maximilien de Robespierre (1758-1794, popravený), francúzsky revolucionár, pár mesiacov rozhodujúca osobnosť Francúzskej revolúcie s mocou diktátora, hoci sa snažil o radikálnu demokratizáciu spoločenského života.

346. Od Tretej nečasovej úvahy, kde skicuje tri obrazy mužov predstavujúcich modely modernej epochy (Rousseau, Goethe, Schopenhauer), Nietzsche stále útočí na Rousseaua, hoci ho nečítal, a robí z neho karikatúru predrevolučného agitátora a doktrinára; to je  v súhlase s reakčnou tradíciou nemeckého antirevolučného romantizmu, ktorý vo Francúzsku prebrali mnohí spisovatelia. V tom zmysle je Robespierre len symbol Revolúcie, činný dvojník teoretika Rousseaua a predovšetkým predstaviteľ Revolúcie degradovanej na holú Hrôzovládu. V prípade Savonarolu a Luthera to nie je inakšie: obidvaja sú redukovaní na morálny fanatizmus stavajúci sa proti Rímu Borgiovcov a korumpovanej cirkvi odpustkov, pričom prvý je chabá karikatúra druhého. O Lutherovi bude ešte reč v odseku 61. Pri Saint-Simonovi nejde o „malé knieža" (ktorého Pamäti by bol Nietzsche iste čítal s radosťou a obdivoval pre jeho ultrakonzervatívne názory !), ale o jeho vzdialeného bratranca, knieža, filozofa a ekonóma. Claude Henri de Rouvray Saint-Simon (1760-1825) patrí k zakladateľom hospodárskej sociológie, kritizoval šľachtu a počíta sa k raným socialistom; spolu s Enfantinom a Bazardom založil saint-simonskú socialistickú školu, čo je dôležitý úsek utopického socializmu. Nietzsche sa s jeho myšlienkami oboznámil cez svojho žiaka Pierra Lerouxa (priateľa George Sandovej). - Za Nietzscheho kritikou kresťanstva sa profiluje jeho boj proti republikánskej morálke, dokonca aj proti jej cnostiam, teda proti všetkému, o čom si myslí, že sa to dá  stotožniť so socializmom - ktorý Nietzsche nepoznal; len tak mohol obžalovať Rousseaua z egalitarizmu a hovoriť o jeho návrate do prírody (Súmrak modiel).

347. „Pátos" postoja nie je časťou veľkosti; kto potrebuje zaujať stanovisko, ten je falošný ... Dajte si pozor na pozoruhodných ľudí!" (Ecce homo, II, odsek 10).

348. Aforizmus 483 znie: „Nepriatelia pravdy. Presvedčenia sú nebezpečnejší nepriatelia pravdy ako klamstvá." Niektoré vydania (Galimard) uvádzajú na tomto mieste aj aforizmus 54, ktorý má titul Klamstvo a cituje Swifta, aby vysvetlil, že klamstvo je ťažká záťaž a preto človek hovorí zväčša pravdu; jedna lož vlečie za sebou spravidla dvadsať ďalších.

349. Nietzsche používa francúzsky germanizovaný výraz Tentativen, ktorý nie je bežný.

350. Táto definícia súhlasí dosť dobre s mechanizmami obrany, ktoré neskôr Freud nazve Verleugnung (odmietnutie, nevnímanie, zaslepenie,zapretie vecí ako takých) a Verneinung (popretie, odmietnutie vidieť veci také, aké sú).

351. Teóriu  podvedomia a nepoctivosti vysvetlil Nietzsche v Mimo dobra a zla: „Urobil som toto, hovorí moja pamäť. To som predsa nemohol urobiť - hovorí moja hrdosť a ostáva neúprosná. Nakoniec je to pamäť, ktorá ustúpi." Úvahy tohto typu nájdeme u mnohých klasických moralistov, napr. u Montaigna, Racina a Moli?ra.

352. Tu sú Nietzscheho úvahy také obskúrne, že to budí pochybnosti, či Kanta dobre poznal. Zdá sa, že chce Kantovi vyčítať naraz aj kategorický charakter imperatívu, ktorý definuje povinnosť (teda, podľa neho, „kategorickú" silu presvedčenia), aj skutočnosť, že keďže nemohol úvahou dokázať tri idey rozumu: nesmrteľnosť duše, slobodu človeka a existenciu boha, urobil z nich postuláty praktického rozumu, ktorých pravdivosť potvrdzuje factum rationis, idea praktickej morálnej povinnosti. Podľa toho by morálka „dokazovala" pravdivosť „presvedčenia", pre ktoré niet dosť  dôkazov ...      

353. Nietzsche prednáša paródiu na kantovstvo a šikovne ho prezlieka do dogmatizmu.

354. Klugheit: múdrosť, ale tu malígna, preto „chytráctvo", ako všelikde inde (pozn. 150 a 254).

355. V teologickom zmysle slova, že sväté písma sú diktované nadprirodzenou bytosťou, svätým duchom ( etymológia „inšpirácie" je „spiritus"),  alebo že ich treba chápať ako entuziazmus v pravom zmysle slova, t.j. ako posadnutosť bohom u Grékov či ako víziu boha u Malebranchea. - Nicolas de Mallebranche (1638-1715), francúzsky filozof, ktorý zlúčil Augustínovu náboženskú filozofiu s Descartovým racionalizmom a stal sa hlavným predstaviteľom okazionalizmu, učenia, že zdanlivá psychofyzikálna kauzalita, vzájomné pôsobenie tela a duše, sa v skutočnosti zakladá na bezprostrednom božom zásahu.)

356. Štyri z týchto šiestich výrazov začínajú v nemčine predponou ver-, ktorá vyjadruje v tomto prípade zhubnú deformáciu. Nietzsche obľubuje paronomázie.

357. Manuho zákonník (Mánavadhamasâstra), založený na védach, vyšiel vo francúzštine v úprave Jacolliota a Nietzsche ho čítal r. 1888. Posúdil ho ako „absolútne árijský", „založený na kastovníctve" a vyznačujúci sa ukrutne antiegalitárnou disciplínou (píše v liste Gastovi z 31.5.1988).   - Manu, v hinduistickom mýte praotec ľudstva, syn Brahmu, perzonifikovaného základného princípu, resp. božstva všetkého bytia.     

358. Kardinálny pojem Nietzscheho filozofie, súvisiaci s „dobrou náladou", často sa opakujúci najmä v Ecce homo. Ako protiklad je kresťanstvo symbolom negácie života.

359. Prvý list Korinťanom, 7, verše 2 („Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva  nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža.") a 9 („Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť.") v znení Svätého písma SSV (1996). Hoci nebol kňaz, Nietzsche zanedbal realistické rady apoštola Pavla (ktorý napr. píše porneia, čo Luther prekladá ako Hurerei: kurevčenie): ako vystrašené panny občas nevynechal príležitosť vyjadriť sa, že „horel". Bez toho, že by sme mu post mortem chceli zasadzovať rany pod pás, nech je prípustné pripomenúť, že Nietzsche považoval za „smrteľnú urážku", keď Wagner vyklebetil jednu indiskrétnosť doktora Eislera (u ktorého sa Nietzsche pre čosi liečil), týkajúcu sa jeho onánie. „Dozvedel som sa veľmi zaujímavú vec, píše Wagner, že jeden neapolský lekár, u ktorého bol Nietzsche pred časom na konzultácii, mu poradil, aby sa v prvom rade oženil." (cit. podľa C.P. Janz, Nietzsche, Biographie,  zv. 2, s. 232). Zlomyseľní duchovia sa nezdržia rozoberať v tejto súvislosti veľmi špeciálnu „genealógiu" prípadu Wagner. „Filozof-lekár" Nietzsche bol v otázke sexuality bezpochyby čudesne ostýchavý (opak „kňazov" Pavla, Luthera na iných), ak sa nemá jednoducho povedať, že trpel následkami neuroticky potláčanej sexuality.

360. Nietzsche používa dosť dvojznačný výraz Entstehung, poukazujúci jednak na stvorenie človeka (bohom), jednak na jeho splodenie (otcom). Posmeškári pripomínajú dogmu o nepoškvrnenom počatí v súvislosti jednak s dedičným hriechom ... jednak so sexuálnym aktom (čo je omyl), jednak s počatím Ježiša Krista: „bez hriechu" by znamenalo, že nebolo pošpinené sexualitou (takže Duch svätý nie je holubica ... ale bocian!).

361. Immaculata conceptio - Nepoškvrnené počatie. Možno pre obľubu latinčiny v cirkvi, možno pre zvyk lekárov dávať pudendám (hanblivostiam) latinské mená - Nietzsche sa vyjadruje po latinsky a podčiarkuje prívlastok.

362. In flagranti: pri čine.  -  V tejto napodiv dlhej stati vysvetľuje Nietzsche pod obrazom zhrnutia Manuovho kódu dosť podrobne svoju vlastnú pozitívnu koncepciu morálky. Prestrojenie je rozumné, pretože čelom útočí na kresťanstvo, ovládajúce politikov a spoločnosť svojej doby, na ktorých nemôže otvorene nebrať ohľad. Pod maskou robí také radikálne závery svojej kritiky kresťanstva, že sa takmer otiera o pohansko-árijský cynizmus, ktorý ohlasuje (alebo už opakuje) niektoré témy predfašistickej krajnej pravice svojej doby. Ponechávame na čitateľovi, nech rozhodne, či uzná Nietzschemu, že hovorí v druhom stupni, metafyzicky, alebo že zastáva extrémne stanovisko, čo mu má umožniť povedať, že ho netreba brať doslovne ... Fakt je, že tu hovorí aj a hlavne za seba konečne pozitívny Nietzsche, afirmatívny a nielen kritický. Treba sa teda aspoň pokúsiť brať ho doslovne - ak nie do písmena.

363. Ako horlivý čitateľ Lichtenberga (Georg Christoph, 1742-1799, nemecký učenec a spisovateľ, majster aforizmu) si Nietzsche možno pamätal jeho výrok: „Skúsenosť spočíva v tom, že človek skúsi, čo si nepraje skúsiť." Aj Freud sa neskôr zaoberal touto vetou. Aj Freud sa neskôr zaoberal touto vetou.

364. In infinitum: do nekonečna.

365. Tento zvrat: vychádzať z antropologickej skutočnosti na vysvetlenie zjavenia a teologickej pravdy a potom chápať náboženstvo predovšetkým ako to, čo udržuje v ľudských spoločenstvách tradície, privádza na myseľ Feuerbacha, ktorého dielo Nietzsche nečítal, ale čiastočne poznal cez Wagnera, a o ktorom si zachoval predstavu, že „filozofia je preoblečená teológia" (pozri aj odsek 10 alebo H. Hatzfeld, Les Racines de la religion, Korene náboženstva, Paris, 1993). Možno pridať, že myšlienka, podľa ktorej kód alebo zákon získava svoj imperatívny charakter nie z ideálu, ale zo sily vecí, je Montesquieuov princíp, ale to Nietzsche nevie. „Zákony sú nevyhnutné vzťahy vyplývajúce z povahy vecí." (O duchu zákonov). Zvyky robia zákony - a nie obrátene.

366. Táto myšlienka je u Nietzscheho dosť bežná: pravda a pravdivosť činu sa neodvodzujú od vedomej reprezentácie, od podstaty toho, čo sa vypracovalo a myslí intelektuálne, ale od myšlienky tela, od inštinktívnej, takmer podvedomej aktivity: je to kritická pripomienka schopenhauerovskej cezúry medzi vôľou (vecou osebe) a a jej prejavom (čo je fenomén). Výcvik na podvedomie (ne-svedomie) môže však dostať negatívne hodnotenie: to je potom „osprostenie", o ktorom hovoril na veľké pohoršenie Nietzscheho Pascal. 

367. Die Wenigsten: najmenší počet, celkom malá elita, ktorú Stendhal vo venovaní Parmskej kartuziány nazval „happy few" (pár šťastných) . Porovnaj aj prvé riadky Predhovoru k tejto knihe.

368. Pulchrum est paucorum hominum: Krása je pre málo ľudí - len posledné dve slová sú z Horáciových Satír.

369. Verhässlichen: špatiť, ošpatnieť. Nietzsche sa vracia k problematike resentimentu, pomstychtivej zatrpknutosti, ktorá sa chce pomstiť svetu považovanému za zlý tak, že ho diskredituje v prospech negativistického ideálu a zvaľovania viny na súčasnú realitu: tí, čo pľujú do polievky a fúrie obviňujú skutočnosť, v ktorej žijú a pripisujú jej „špatné spôsoby". Nietzsche píše „špatné spôsoby", aby ohlásil výraz „špatiť". Hässlich etymologicky súvisí s hassen, nenávidieť a potom aj nen ávideniahodný, neznesiteľný. Pesimizmus sa ľahko zvrhne na pomstychtivú nenávisť a práve preto je dôležité pestovať „radostnú náladu" a povedať „áno" - „prisviedčať.

 370. Nietzsche má opäť na mysli pocit či afekt rozdielnosti medzi jednotlivcami,a to v opozícii proti „duchu stádovosti", ktorý približuje ich prostrednosťou tých, čo sú si podobní, proti rovnostárstvu, ktoré odsudzuje.

371. Nietzsche chce akoby mimochodom povedať, že jeho kritika či negácia „zla" (morálky, kresťanstva, slabosti, atď.) nerobí z neho negativistu alebo človeka resentimentu. Keďže zlo" je časťou dobra, Nietzsche prisviedča aj vtedy, keď sa zdá, že zapiera. Možno, ale argument je krehký ... Kto nám povie, či Nietzsche nebojuje proti kresťanstvu tak ako iní ... proti hriechu ?!

372. Pokus, experiment, skúška, skúsenosť, sú výrazy, ktoré vo všetkých Nietzscheho spisoch charakterizuje experimentálny štýl jeho filozofie.

373. Týmto sa Nietzsche a jeho siláci líšia od tyranovho Kaliklésa u Platóna (Gorgias), ako to aj ďalej potvrdzuje poznámka o asketizme. Selbstbezwingung (premôženie, ovládnutie, skrotenie, prinútenie sa), na rozdiel od Selbstüberwindung (prekonanie sa), používa Nietzsche zriedka.

374. Príklad dvojznačnosti až nejasnosti Nietzscheho myšlienok: tu hodnotí asketizmus pozitívne ako nesporný znak sily, kým v treťom odseku o Genealógii morálky ho stotožnil s kresťanskou a morálnou negáciou života.

375. V tomto ohľade sú užitočné práce G. Dumézila o funkčnej tripartite v indoeurópskych mýtoch: náboženstvo, vojna, práca.

376. V nemčine existuje slovná hračka: „Ein Recht ist ein Vorrecht": Právo je výsada (úľava až nespravodlivosť). Nietzsche tu diskutuje čisto dogmaticky a bez kritiky, takže jeho závery majú len pochybnú filozofickú hodnotu; vychádza z kontrarevolučnej ideológie nemeckého romantizmu, ktorý sa stavia proti osvietenstvu a akceptuje ako prijateľnú teóriu troch kást, pripomínajúcu  tri Görresove stavy, Lehr-, Wehr- und Nährstand: učiteľský, bojovnícky a živiteľský. V tomto zmysle má elitistická rasistická a reakčná krajná pravica oprávnenie privlastňovať si Nietzscheho a odvolávať sa naňho, aj keď Nietzsche sa od nej odťahuje a svojimi útokmi a kritikami jej bezpochyby uniká. Celkom iste sa nedá zabrániť položeniu genealogickej otázky, ktorú Nietzsche nekladie, keď hovorí vo svojej veci: nemá táto bezpodmienečná glorifikácia výsady (pro domo!) nijaký vzťah k megalománii, pýche a možno aj paranoji? Pozri aj pozn. 362 a 378. - Joseph von Görres (1776-1848), nemecký učenec a publicista, svojím Rheinischer Merkur tvorca moderných politických novín; príslušník katolíckeho romantizmu.

377. Nietzsche často hovorí, že veda je pre ľudí stredného typu a kladie do protikladu „robotníkov" vedy a „tvorcov" filozofie.

378. Tu treba zdôrazniť, že Nietzsche nemá ani poňatia, čo týmto výrazom označuje; nakoniec si ho mýli s pojmom anarchistu v tom najhoršom zmysle slova. V otázkach dejín politických myšlienok, ako aj politickej a sociálnej aktuality v Nemecku a v Európe, je beznádejne neinformovaný - v tom sa ponáša na svojich rovesníkov. Slovo „socialista" je preňho strašné slovo, stelesnený strašiak, rovnako ako v určitých obdobiach  „komunista", „červený" alebo „rovnostár". Otrepaná argumentácia, ktorá nasleduje a vyhlasuje, že socializmus plodí myšlienky revolty a závisti u robotníka, ktorý by bol inakšie spokojný so svojím osudom, je vyslovená hlúposť a svedčí skôr o Nietzscheho nevedomosti ako cynizme. Zo svojho penziónu pre dôchodcov vysoko vo švajčiarskych Alpách môže Nietzsche pokojne hlásať, že na vysvetlenie socializmu a revolúcií stačí jedno slovo: resentiment - nenávistná zatrpknutosť; dôkazom je, že obidve vzišli z kresťanstva, ktoré je inou interiorizovanou formou  resentimentu a egalitarizmu!

379. V nemčine tu zaznieva asonancia: Anarchist - Christ.

380. Finančné metafory, ktoré boli časté u Schopenhauera (napr. „Život je obchod, ktorého výnos ani zďaleka nekryje výdavky"), sú u Nietzscheho také zriedkavé, že sa neoplatí, bližšie sa nimi zaoberať. Neskôr sa bude pojmom investície vo finančnom význame slova zaoberať Freud vo svojej „pulzačnej ekonómii".  

381.  Biblická narážka: Ernte je síce metafora pre finančný výnos pri obchodovaní, ale jej vlastný zmysel je „úroda" na poli. V tomto zmysle vyvoláva Nietzsche predstavu zlého činu „nepriateľa" z podobenstva o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13,25), ktorý „v noci" prišiel „otráviť" úrodu. Slovenské znenie biblie SSV hovorí o „prisiatí" kúkoľa.

382. Horácius, Ódy: „Exegi monumentum aere perennius." (Postavil som pomník trvanlivejší ako zvonovina.)

383. Nietzsche zriedkakedy chváli rímsku civilizáciu. V histórii civilizácií radšej spomína inú katastrofu, resp. zásadný zlom: príchod Sokrata, Euripidovho platonizmu a „teoretického optimizmu", ktoré prišli začať (alebo dokončiť?) dekadenciu tragického ducha Grékov. Ale keďže „kresťanstvo je len platonizmus pre ľud" (Predhovor k Mimo dobra a zla), sú tieto dve katastrofy napriek časovému odstupu medzi nimi možno len jednou katastrofou,  a to tým skôr, že vďaka alexandrínom helenistickej epochy bola rímska ríša viac alebo menej strážcom gréckej kultúry ... Ale cnosti, ktoré Nietzscheho  žalospev pripúšťa Rimanom, nemajú veľa spoločného s cnosťami Atén za Aischyla, dokonca ani s cnosťami Sparty - len sa pozrime do diel Plutarcha,  Montesquieua alebo Rousseaua. Pod „históriou rímskej provincie" myslí Nietzsche históriu rímskej provincie vo všeobecnosti, t.j. krajiny dobytej Rímom mimo oblasti Ríma alebo Talianska, spravovanú guvernérom  - napr. zaalpskú Galiu. Štatút Judey bol osobitný tým, že Pilát mal titul prokurátora alebo prefekta.

384. Sub specie aeterni: z hľadiska večnosti. Tieto sková charakterizujú ozajstné vedomosti (Spinoza, Etika). Pozri aj pozn.106.

385. Nietzsche možno naráža na skutočnosť, že kresťania boli naozaj nútení žiť v ilegalite ako tajná sekta, pretože ich prenasledovali za predpokladaný náboženský a politický protištátny komplot. Konotácia však naznačuje skutočné tajné sprisahanie a predstavuje osoby z podsvetia, konajúce potajomky a pokrytecky. Ako uvidíme ďalej, opisuje sa tu naozaj podzemná sprisahanecká činnosť a Nietzsche sa vyfarbuje ako člen kategórie pravicových „historikov", ktorí sú známi tým, že vysvetľujú všetky javy sprisahaniami (M. Winock, Drumont et Cie, Paris 1982). Nezabúdajme, že „kresťania", o ktorých tu Nietzsche píše, začínajú tým, že sú Židia. Pozri aj nasledujúcu poznámku.

386. Napriek zlovestnej rezonancii, ktorú majú v našich ušiach tieto Nietzscheho slová, nie sú rezervované na to, čo antisemiti nazývajú komplotom židov alebo židovským pokrytectvom. Je to zatiaľ ešte klasický výraz druhu „skryto", čo značí „za noci", teda „sprisahanecky " a „potajomky". No „prikradnúť sa za noci a hmly" by ešte nebolo to najhoršie: Zweideutigkeit - pochybná dvojznačnosť - zvyšuje predstavu pokútnych úskokov, teda toho, čo treba interpretovať ako komplot ľudí s „pochybným" postojom (skoro rasistický výraz, používaný pri určitých represívnych policajných praktikách ... ).

387. Feminínna: zoženštená: nemá zmysel zoslabovať konotáciu; Nietzschemu treba nechať jeho odvahu otvorenej mizogýnie (nechuti až odporu k ženám).

388. Konventikuly: malé spoločnosti, zvyčajne tajné a zakázané (francúzsky slovník Littré); zriedkavé slovo. Unio mystica: tajuplná jednota (spolčenie).

389. To nie je také isté, lebo kresťanstvo by nebolo prevzalo medzi svoje doktríny toľko prvkov zo stoicizmu, keby tento nebol taký rozšírený a nemal toľkých vynikajúcich reprezentantov. Nezabudnime, že Nietzsche rád prirovnával kresťanstvo k epikureizmu. Treba pripomínať, že Lukrécius (98-55 pred n.l.) a tým skôr Epikuros (341-270 pred n.l.) žili dávno pred narodením Krista?

390. Nemeckému der ewige Jude (večný Žid) zodpovedá vo francúzštine „le Juif errant" - blúdiaci Žid, ktoré Nietzsche tiež používa. Pozri aj poznámku 101.

391. Jn 4,22 v znení biblie SSV: „lebo spása je zo Židov." (Neviem si pomôcť, ale v tejto novej biblii SSV stále nachádzam iné verzie, než na aké som privyknutý. Pod vetou „Spása príde od Židov" som si vedel niečo predstaviť a mohol som súhlasiť alebo nesúhlasiť. S výrazom „spása je zo Židov" si neviem poradiť, nerozumiem mu - a knihu znechutene odkladám. Poznámka prekladateľa, ktorá nie je v knižnom vydaní tejto knihy). Pozri aj poznámku 151 a odsek 24.

392. Osiris bol staroegyptský boh plodnosti, manžel Isis. - Kulty matky uctievali božstvo v podobe matky, symbolu plodnosti, života a milosrdenstva (Isis v Egypte, Demeter v Grécku, Ceres v Ríme). - Mitra bol staroindický boh spravodlivosti a zmluvy; v perzských mystériových náboženstvách sa stal bohom vykúpenia a rímski legionári rozšírili jeho kult až do Germánie;to už bol aj bohom slnka ajeho sviatok sa slávil 25. decembra v deň zimného slnovratu. V predvečer jedného takého sviatku sa mal narodiť v ďalekej Judei zakladateľ kresťanstva ... náhoda či naaranžované, ako nám nahovára aj Nietzsche?

393. Chvíľa, keď sa mu zjavil Ježiš a obrátil sa na kresťanstvo.

394. Rýmuje sa len v nemčine: Nihilist und Christ. Odsek je inšpirovaný Tolstého knihou Moje náboženstvo (rusky Ispovieď 1882; francúzsky preklad 1885, nemecký 1888), ktorej francúzsky preklad  (Ma religion) Nietzsche čítal v rokoch 1887-88 a robil si obsiahle poznámky. Treba predpokladať, že aj Dostojevského diela spoznával vo francúzskych prekladoch.

395. Nietzsche opakovane interpretuje vývoj gréckej vedy (lebo rímska, okrem Lukrécia ... ), majúc na mysli bezpochyby epikurovskú fyziku a možno Aristotela. Ale pojem „skutku" (Tatsache) nemá v sebe nič gréckeho, je vyslovene cudzí celému horizontu gréckej myšlienky, a navyše Nietzsche ho premieta do oblasti, ktorú pozná dosť zle; Aischylos mu je bližší ako Aristoteles a Epikuros, Diogenes Laertský bližší ako Archimedes a Hipokrates.

396. Ďalšie z kľúčových slov Nietzscheho intelektuálnej morálky. J. Granier mu venuje pekné strany v knihe Le probl?me de la vérité dans la philosophie de Nietzsche (Problém pravdy v Nietzscheho filozofii ( Paris 1966), keď píše o „filologickej poctivosti".

397. Negatívne porovnanie inšpiroval bezpochyby výbuch sopky Vezuv, ktorý r. 79 n.l. zasypal mestá Herkulaneum a Pompeje.

398. V rozpore s obyčajou nemeckých evanjelikov píše Nietzsche „svätý Augustín": vysmieva sa im, lebo oni píšu celkom krátko „Augustín". V r. 1885 čítal Vyznania a 31. marca píše Overbeckovi: „To je zopsutý platonizmus, prispôsobujúci povahám otrokov spôsob myslenia, vynájdený pre najvyššiu aristokraciu ducha."

399. Cirkevní otcovia boli prví učitelia a spisovatelia starej cirkvi; v ich spisoch sú dokumentované začiatky kresťanskej teológie a tradície. Svojimi dielami a životom sa stali autoritami vo veciach viery. V katolíckej cirkvi sa považujú za najvýznamnejších štyroch na východe Anastázius (296-373), Bazilius Veľký (330-379), Gregor Nazijánsky (330-389) a Ján Zlatoústy (339-397), resp. na západe Ambrózius (339-397), Hieronymus (345-420), Augustín (354-430) a pápež Gregor I. (540-604). Podľa iných prameňov boli významní aj Izidor zo Sevily (560-636) a Beda Venerabilis (672-635), autor prvých anglických cirkevných dejín, resp. „odpadlíci" Origenes (185-254), Nestor (381-451) a Tertulián (160-225).

400. V zmysle chlapskosti. Je zaujímavé čítať, ako tento text a fragmenty s touto témou z Nietzscheho pozostalosti využil Thomas Mann v Tonio Krügerovi a je hodné povšimnutia, s akou miernosťou narábal Nietzsche s témou kastrácie. V kritike náboženstva bol Freud v súvislosti s kastráciou oveľa otvorenejší.

401. Aj teraz, keď už ide o záver, opakuje Nietzsche svoj cieľ porovnať a zhodnotiť jednotlivé kultúry a civilizáciíe.

402. Porovnaj s odsekom 59. Aj úvahy o islame si Nietzsche vypožičal od J. Wellhausena. Doctus cum libro! (Je múdry, keď má knihu!).

403. Schweizer: švajčiar v zmysle žoldnierskych vojakov (niekedy aj vrátnikov: „Ak niet peňazí, nebudú Švajčiari!") tradičnej „švajčiarskej gardy", nie kostolníkov!   

404. Narážka, medzi iným, na reformáciu a možno aj na Canossu.

405. V Súmraku modiel hovorí Nietzsche o „narkotikách" a pridáva k nim nemeckú hudbu.

406. Toto sa dá chápať všelijako a Nietzsche pokračuje v polemike s vypočítavou brutalitou tak ako v odseku 59, kde spomínal „geto" - v danom pejoratívnom kontexte to slovo nemôže značiť nič iné ako židovskú štvrť mesta. Treba však predsa len pripomenúť, že tieto protikresťanské a protižidovské provokácie písal v roku 1888 a že ... vtedy ešte neexistovala otázka Palestíny ...

407. Tohto rímsko-nemeckého cisára (1194-1250) z rodu Hohenštaufov si neslobodno mýliť s pruským kráľom Friedrichom II. Veľkým (1712-1786). Cisár Friedrich bol zásadným a húževnatým odporcom svetskej moci pápežov, takže je pochopiteľné, že ho obžalovali z neverectva a ateizmu, ba dostal aj prezývku „Antikrist" - bránil však ortodoxiu a bol tolerantný voči iným náboženstvám, najmä islamu: - mal hárem ... Okrem neho označovali niektorí kresťania za vteleného Antikrista rímskeho cisára Nera (veľmi prenasledoval prvých kresťanov) a Caesare Borgiu. Za zjavné sekularizované formy Antikrista platili v novoveku aj Turci, Francúzska revolúcia a boľševizmus. Inakšie je to filozofická (Bacon)alebo literárna (Dostojevskij) figúra. Do akej miery možno považovať za Antikrista Zarathustru?

408. Toto zmýšľanie získal Nietzsche z diela svojho bazilejského priateľa J. Burckhardta, La culture de la renaissance en Italie (Kultúra renesancie v Taliansku - 1860) a z častých konverzácií s autorom. Táto časť Antikrista inšpirovala neskôr Thomasa Manna pri písaní jeho diela Florencia (1905).

409. Umwertung: prehodnotenie, obrátenie, zmena, prevrat, dokonca inverzia (obrátenie naruby) alebo negácia. Nemecké -um má všetky tieto významy a teda nedá sa celkom presne preložiť ani jednoduchým „prehodnotením", ani ako "zhodnotenie prehodnotením", je to viac. Ušľachtilý význam tohto výrazu neslobodno zamieňať s prevrátením ušľachtilých hodnôt otrokmi pri ich obrátení na vieru (Umkehrung). Pozri aj pozn. 75.

410. Burckhardt hovorí v už spomínanej knihe (pozn. 408) „o tajnej sympatii Machiavelliho pre Caesare Borgiu, tohto veľkého zločinca" a uvádza aj možnosť jeho voľby na trón jeho otca pápeža Alexandra VI., resp. strýka Kalista III., čo by bolo viedlo k sekularizácii pápežského štátu (cit. podľa Colliho a Molinariho). - Caesare Borgia (1475-1507), arcibiskup a kardinál, ale predovšetkým bezohľadný renesančný šľachtic. Krásna a (vraj) nemravná Lukrécia (1480-1507) kňažná z Ferrary, bola jeho sestra.

411. Rečnícka otázka latinčinára Nietzscheho. Bez príslovky „ale", „no" dosahuje jej účinok silu divadelného zvratu hodného tragédie („peripécie" či „prudkého účinku"  podľa Aristotela). V štylistike a rétorike sa to volá „asyndeton".

412. Luther prišiel do Ríma r. 1510, videl Rím a táto cesta rozhodla o jeho revolte proti Vatikánu ako cirkevnému štátu.  

413. Vojny odporu proti Napoleonovým armádam sa od roku 1813 stávajú základom hnutia národného uvedomenia Nemcov.

414. Halbheit značí „polovičatosť" ale aj „nedostatočnosť" a Nietzsche dodáva aj „trojosminkovosť", aby zdôraznil neurčitosť omylov a chýb.

415. Rancune: zloba, nevraživosť

416. Alfred Nobel vynašiel r. 1866. dynamit. Nietzsche sa trasie ako majetný človek (Voltaire by povedal „ako filozof"), myslí hneď na atentáty anarchistov s použitím novej výbušniny a naznačuje, ako už viackrát, že anarchizmus, socializmus a revolúcia sú produkty kresťanského egalitarizmu. V Ecce homo sa síce sám prirovnáva k dynamitu - ale odťahuje od zakladateľov náboženstva!

417. Humanitas: rímsky pojem pre ľudskosť, humánnosť, lásku k ľuďom, ktorému dal jeho hodnotu stoicizmus.

418. Podobným textom sa končí aj predposledný odsek Ecce homo.

419. Dies nefastus: zlý, nešťastný deň - na základe rozhodnutia augurov; prebrané z rímskej náboženskej terminológie.

420. Podobné znenie je v Ecce homo: „Žije sa pred ním, žije sa po ňom.". Nietzsche píše tieto riadky 30. septembra 1888.

421. Tento posledný odsek bol uvedený až v druhom Krönerovom vydaní r. 1899 a odvtedy tu je.

*  *  *

Zdá sa, že Nietzsche zamýšľal pridať ku knihe Antikrist ako dodatok text, nazvaný „Zákon proti kresťanstvu", ktorý nie je v Koegelovom vydaní z roku 1895. Nachádzame ho v KGW a jeho koncept je v písomnej pozostalosti. Tu je z neho niekoľko vzoriek, aby sa ukázalo, že za antiklerikálnou a protináboženskou prudkosťou, ktorá hraničí s delíriom, je v skutočnosti cieľom hlavne morálka:

 

Zákon proti kresťanstvu

 

 Vydaný v deň spásy, prvého dňa roku jedna

 ( - podľa falošného kalendára dňa 30. septembra 1888).

Vyhlasuje sa vojna na život a na smrť proti zvrátenosti: touto zvrátenosťou je kresťanstvo.

Prvý článok. - Všetko, čo je proti prírode, je zvrátenosť. Najzvrátenejší druh človeka je kňaz: učí byť proti prírode. Proti kňazom nepomáha rozum, proti nim máme väznice.

Druhý článok. - Každá účasť na bohoslužbách je atentát proti verejnej slušnosti. Treba byť tvrdší proti protestantom ako proti katolíkom, tvrdší proti liberálnym protestantom ako proti ortodoxným protestantom. Kriminálny charakter príslušnosti ku kresťanstvu sa zhoršuje približovaním sa k vede. Najkriminálnejší z kriminálnikov je teda filozof. ( ... )

Štvrtý článok. -  Kázanie cudnosti je verejná výzva byť proti prírode. Každé znevažovanie sexuálneho života,  každé jeho pošpinenie pojmom „nečistoty" je ozajstný hriech proti Svätému duchu života. ( ... )

Šiesty článok. -  „Svätú" históriu treba nazývať menom, ktoré si zaslúži, a to je prekliata história; slová „boh", „spasiteľ", „vykupiteľ" a „svätý" sa majú používať ako zlorečenia, ako  potupné znamenia zločincov. ( ... )

Antikrist

 *  *  *

 

Text na 4.strane obalu francúzskeho vydania

Nietzsche: Antikrist

Málo sa hovorí v tejto neskorej knihe  (bola napísaná roku 1888, len niekoľko mesiacov pred tým, ako sa Nietzschemu zatemnil rozum, a uverejnená až r. 1995) o Kristovi, ale veľa o kresťanstve. Ako ilúzia, fikcia, negatívny ideál, živený slabosťou a nenávistnou závisťou, kresťanstvo sa Nietzschemu javí ako moc klamstva.  Začarúva skutočnosť a preto nestačí odmietať ho; treba proti nemu bojovať. Stadiaľ pramení prudkosť pri strete s „chorobami": „Čo je kresťanské, to je nenávisť voči duchu, proti hrdosti, odvahe, slobode, uvoľneniu ducha; čo je kresťanské, to je nenávisť voči zmyslom, voči zmyslovým radostiam, proti radosti vôbec." Je to teda nespravodlivá a zlostná kniha, ktorá však chce byť ódou na dobrú náladu, nevinnosť a milosť, na šťastie a hojnosť; aj kniha dvojznačností, ktorej autor sa neskôr podpísal „Ukrižovaný" ...

*  *  *

Text na 4.strane obalu slovenského vydania:

Nietzsche: Antikrist

Nietzscheho kritika spoločenskej morálky naberá v priebehu jeho diela čoraz viac formu celkovej kritiky prítomnosti a mieri najmä na determinovanú formu náboženstva, na súčasné kresťanstvo; vrcholí v knihe Antikrist. Kým sa ešte klamstvo viery nerozpoznávalo ako také, kým kresťanstvo vládlo ako nespochybniteľný mýtus, ako to bolo v stredoveku, dalo sa to ospravedlniť ako nevinný omyl, ktorý si ľudia neuvedomovali. Keď sa však vplyvom moderného vedeckého intelektu nevinnosť stratila a omyl sa stal klamstvom (počnúc demystifikáciou neba a vývoja neživej aj živej prírody vrátane „stvorenia" človeka), stala sa choroba hanebnou a kresťanské mýty nástrojom  učenia v rukách kňazov a politikov. Nietzscheho odmietnutie dobového kresťanstva s jeho ilúziami, fikciami a negatívnymi ideálmi na podklade slabosti a odplaty má v sebe čosi viscerálneho a inštinktívneho. Dokazujú to výrazy, ktoré veľmi často vyjadrujú fyzický odpor: „nečistý", „nezdravý", „zle páchnuci", „odpudzujúci" atď. Nakoniec ho už diagnóza choroby ani nezaujíma: stačí mu zaznamenať pach hniloby. No nestačí odmietať ho

Antikrist je na mnohých miestach nespravodlivá, priam zlobná kniha, ale chce byť hymnou na ušľachtilosť, veľkodušnosť, radosť a šťastie zo splnenia túžob  -  už tu na zemi. Je to aj kniha dvojzmyslov. Napísal ju ten, čo sa čoskoro podpíše „Ukrižovaný ... "

*  *  * 

Prameň:                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             

Friedrich Nietzsche: Antikrist
Preložil (z nemčiny do francúzštiny) a predhovor, poznámky a index napísal Éric Blondel
Obálka: Ilustrácia: Anne-Marie Adda.
Druhé, opravené vydanie, 1996.
© 1994, Flammarion, Paris, pre toto vydanie.
ISBN 2-08-070753-1

Preložil a upravil Rastislav Škoda
Posledná úprava dňa 27. 09. 2009

*  *  *

Tieto poznámky, Zákon proti kresťanstvu, ani texty na obaloch kníh neboli uverejnené v tlačenom vydaní Zošitov humanistov.

Francúzske odhalenie – horiaci Bush

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

James A. Haught

Znie to neuveriteľne, ale začiatkom roku 2003 povedal prezident Bush francúzskemu prezidentovi Chiracovi, že invázia do Iraku je nevyhnutná z toho dôvodu, aby sa znemožnilo pôsobenie Goga a Magoga, dvoch satanských bytostí apokalypsy.

Čestne. Nebol to žart. V prísne tajnom telefonickom rozhovore vyzýval prezident Spojených štátov amerických jedného z hlavných európskych spojencov, aby sa francúzske vojská pripojili k americkým a napadli Irak, čo je ich poslanie od Boha.

Chirac už nie je prezidentom a voľne rozpráva, že americký líder sa odvolával na ich „spoločnú vieru“ (kresťanstvo) a doslovne povedal:

„Gog a Magog sa na Strednom východe činia … Biblické proroctvá sa plnia … Boh chce túto konfrontáciu; Boh chce tento konflikt, aby sa zničili nepriatelia jeho národa pred príchodom Nového veku.“

Táto bizarná príhoda sa udiala, keď Biely dom zháňal „koalíciu ochotných“ na rozpútanie invázie do Iraku. Chirac vraví, že mu pri Bushovom zavolaní rozum ostal stáť a „čudoval sa, ako môže byť niekto vo svojej viere taký povrchný a fanatický“.

Telefonát nezapôsobil a francúzsky líder nevyhovel Bushovej žiadosti. Miesto toho si jeho štáb vyžiadal od Thomasa Romera, teológa na univerzite v Lausanne, analýzu tejto tajuplnej požiadavky. Dr. Romer podal vysvetlenie, že v Starom zákone existuje Kniha proroka Ezechiela, ktorá obsahuje dve kapitoly (38 a 39) o Gogovi a Magogovi, čo sú hrozné mysteriózne sily, ohrozujúce Izrael. Jahve slávnostne sľubuje, že ich divo napadne, „zavráti ich a dá im krúžky do čeľuste“ a tak ich neľútostne porazí. V Novom zákone existuje mystická kniha o zjavení apoštola Jána, kde Gog a Magog zhromažďujú do boja proti Bohu národy, ale Boh zoslal na nich oheň z neba a „strávil“ ich (Zjv 20, 8).

V roku 2007 opísal Dr. Romer Bushovo čudesné správanie v časopise lausanskej univerzity Allez Savoir. Švajčiarsky týždenník Le Matin Dimanche uverejnil sarkastickú esej „Keď prezident Bush čakal splnenie biblických proroctiev“ a aj francúzska La Liberté sa posmievala: „Čo ich spája? Bush, Chirac, Boh, Gog a Magog.“ Ale iné masmédiá nevenovali tejto zvláštnej správe pozornosť.

Exprezident Chirac potvrdil túto udalosť v dlhom interview pre žurnalistu Jean-Claude Mauricea, ktorý ju vyrozprával vo svojej novej knihe Ak to budete opakovať, zapriem to (Si Vous le Répétez, Je Démentirai – vyšla v marci vo vydavateľstve Plon).

Je to čudné, že hlavné masmédiá ignorujú toto alarmujúce odhalenie, že Bush mohol byť napoly vyšinutý, keď sa pustil do svojej vojny s Irakom. Moje noviny, Charleston Gazette vo West Virginii, sú jediné, čo o tom zatiaľ referovali v USA. V Kanade uverejnil túto historku Toronto Star a nazval ju „čudnejšia ako novinka sci-fi … a svedčí o tom, že záujem o apokalyptické témy vládol v priestoroch Bieleho domu“. Našťastie komentáre online šíria znalosť tejto udalosti.

Francúzske odhalenie potvrdzuje iné známe aspekty Bushových evanjelikálnych presvedčení. Pár mesiacov pred telefonátom so Chiracom sa Bush v roku 2003 zúčastnil jedného samitu v Egypte. Palestínsky minister zahraničných vecí neskôr prehlásil, že americký prezident mu vtedy povedal, že „plní boží príkaz“ poraziť Irak. Biely dom nazval túto správu „absurdnou“.

Nedávno referoval časopis GQ, že bývalý americký minister národnej obrany Donald Rumsfeld pripájal k vojnovým správam, ktoré vlastnoručne odovzdával Bushovi, ceduľky s bojovnými veršami z biblie a obrázkami z bojov v Iraku. Na jednej stálo: „Ber na seba všetky božie zbrane, aby si obstál, keď na to príde!“

Je trápne povedať otvorene, že predošlý prezident USA je nábožensky pojašený cvok, niekdajší pijak nízkej inteligencie, ktorého „Boh zachránil“. Nikdy mu nemala byť zverená moc začať vojnu. Počas šesť rokov Američania nevedeli, prečo rozpútal tento nepotrebný útok na Irak.

Oficiálna zámienka sa ukázala neopodstatnenou: nakoniec Irak nemal zbrane hromadného ničenia a nespolupracoval s teroristami, ako to spočiatku tvrdil Biely dom. Rozpad udávaných príčin viedol k špekuláciám o skrytých motívoch. Uskutočnila sa invázia z toho dôvodu, aby sa získala kontrola irackej ropy? aby sa zaistila obrana Izraela pred moslimami? či aby sa splnila vendeta Bushovho otca proti diktátorovi Saddámovi Husajnovi? Nikto nikdy nenašiel odpoveď.

Teraz k tomu pristupuje ďalšie podozrenie, a to je bláznivá možnosť, že úlohu hralo nejaké nepochopiteľné, nadprirodzené, hlúpe a smiešne biblické proroctvo, čo vrhá znepokojujúci závoj na zbytočnú vojnu, ktorá dosiaľ zabila viac ako štyri tisíc mladých Američanov a daňovníkov stála (americký) trilión dolárov (čo je po našom „len“ bilión, ale aj tak tisíc miliárd alebo milión miliónov dolárov).

James A. Haught je vydavateľ novín Charleston Gazette (West Virginia) a starší vydavateľ dvojmesačníka Free Inquiry.

Prameň: James A. Haught, A French Revelation, or The Burning Bush, Free Inquiry, 29/5, s. 20, august/september 2009.

Preložil Rastislav Škoda

Friedrich Nietzsche – Antikrist V

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Úvody Érica Blondela a Petra Pütza (skrátené)

„Antikrist“: takto prekladať, vlastne preberať rovnako znejúci nemecký názov Der Antichrist je vlastne chyba, hoci treba hneď dodať, že túto sémantickú dvojznačnosť si Nietzsche prial. Nemecký Antichrist je grécky protivník Krista v prvom Jánovom liste: „To je antikrist, kto popiera Otca i Syna“ (1 Jn 2, 22), resp. v druhom: „To je zvodca a antikrist“ (2 Jn 7).

Preto Luther verne preložil toto meno do vtedajšej nemčiny (16. stor.) ako „ Widerchrist“ (Protikristus, protivník Krista). Napriek legende o posadnutom a hromžiacom šialencovi, k šíreniu ktorej rád prispieval, ako aj o nezodpovednom bláznovstve, ktoré mu pričítali, nedostižný majster dvojzmyselností Nietzsche dal pred teologickým termínom prednosť výrazu bežnej reči, ktorý znamená skôr „protikresťanský“.

Každý si môže prísť na svoje. Ateisti to majú celkom ľahké len vtedy, keď citujú „údery kladivom“ doslovne a vynechávajú prípadné súvislosti. No mladším chýbajú znalosti biblie a kresťanskej teológie, ktoré boli za Nietzscheho čias bežné a tak sa protikresťanský ateizmus často scvrkáva na vieru vo vlastnú vec založenú na neznalosti. Mnohí ateisti neobľubujú Nietzscheho preto, lebo sa o nich štipľavou metaforou nevyjadril pekne: sú to „predĺžení veriaci“, ktorí si boha nahradili pravdou či prírodou. V podrobnostiach svetonázoru sa medzi nimi vyskytujú veľké rozdiely: sú ateisti, agnostici, humanisti (sekulárni aj religiózni), naturalisti, skeptici. Ktorých z nich mal Nietzsche na mysli, keď sa vysmieval voľnomyšlienkarčeniu rojkov? Opäť úmyselná dvojzmyselnosť?

Kresťania sa pokúšajú zachrániť, čo sa dá; topiaci sa aj slamky chytá. Keď už pristupujú na to, že božiu účasť na stvorení Adama možno obmedziť na boží povel pre spustenie Veľkého tresku pred 15 miliardami rokov – a všetko ďalšie prebiehalo a prebieha bez jeho účasti, nerobí im ťažkosti nájsť aj na Nietzschem sympatické črty. Uvažujú takto: kým Antikrist (ako meno) je vždy aj protikresťanský, zatiaľ ten, čo kritizuje kresťanstvo (teda je protikresťanský), nemusí byť zameraný proti osobe Krista, aj keď je to Voltaire alebo Nietzsche. Dôsledky tejto elegantnej vytáčky podrobne demonštroval Jórg Salaquarda (Nietzsche Studien, Bd. 2, 1973, s. 91 – 136) a prebrali ich Éric Blondel (L'antéchrist, GF Flammarion, Paris, 1996) a mnohí iní. Prichádzajú k záveru, že Nietzsche nielenže nie je proti Kristovi, veď v knihe o ňom temer nie je reč, nedotýka sa ich ani výraz idiot, či už s úvodzovkami alebo bez nich (to bol predsa aj Dostojevského knieža Myškin, a toho všetci milujeme…), nie je ani proti „pravému“ kresťanstvu, je len proti falšovaniu Ježišovho života, jeho doktríny a jej praxe; a robia z neho učenými rozbormi reformátora ako boli cirkevní učitelia, Zwingli, Luther či Hus a dnes napr. Drewermann alebo Küng.

Záleží na tom? Prečo sa venovať zunovanej téme, odmietnutej teológii, predpotopnému náboženskému hnutiu, poverám a nečasovým tradíciám, dokonca chorobným reflexom? Načo vykopávať mŕtvolu niečoho, aj keď to dve tisícročia vytváralo a dominovalo zemepisnú a duchovnú oblasť, ktorú zvykneme nazývať Západ? Vzhľadom na súčasnú spoločenskú situáciu na Slovensku nepovažujem za paradox, že vidím Nietzscheho aktuálnym práve tam, kde kresťanstvo politicky a morálne odumiera, ako je to na celom technicky vyspelom Západe. Svedčia o tom napríklad regály plné kníh od Nietzscheho a o ňom v nemeckých a francúzskych kníhkupectvách.

K Nietzscheho používaniu úvodzoviek: Nietzsche zastáva názor, že viera je „prekrútená“ skutočnosť, resp. neschopnosť rozoznať, čo je skutočnosť. V rozličných odsekoch vymenúva výrazy, ktoré veriaci vedome a neveriaci spravidla zo zvyku používajú na označenie vzťahu k skutočnosti, hoci ide o vzťahy, bytosti či udalosti vymyslené; preto ich Nietzsche dáva obyčajne do úvodzoviek, ako to aj my robíme napr. pri označení hlohoveckého vína za „vynikajúce“. V oblasti vzťahov k skutočnosti pozná teda Nietzsche príčiny (pravé) a „príčiny“ (vymyslené) a potom aj „účinky“, „bytosti“ a iné výrazy až po „prírodné vedy“; v oblasti teológie dáva do úvodzoviek všetko neskutočné, nadprirodzené a predstavované, čo teológia poznačí a pokazí, teda výrazy ako „duša“, „duch“, „sloboda vôle“, „Spasiteľ“, „vykupiteľ“, „vec osebe“ – „boh“.

Nietzschemu sa často vyčíta nihilizmus. To sa dá len vtedy, ak sa tento pojem chápe v náboženskom ponímaní cirkevného otca Augustína, podľa ktorého sú nihilisti tí, čo odmietajú platnosť dogiem kresťanskej cirkvi – to sme dnes temer všetci a pribúda nás. Výraz nihilizmus má však aj oveľa širšiu platnosť. Vtedy sú nihilistami tí extrémni skeptici, ktorí neuznávajú ani možnosť ozajstného poznania pravdy a morálnych noriem, ani existenciu autority v spoločenskom živote. Nietzsche k nim priratúva dokonca aj tých, čo bránia „pozitívne“ pravdy morálky a spoločenského poriadku, ale len z toho dôvodu, že neuznávajú jeho pojem „života“ ako vôľu tvorivej sily; to je „vyčerpaný“ alebo pasívny nihilizmus; jeho najznámejšou formou je budhizmus.

V jednom obšírnom fragmente o nihilizme v Nietzscheho pozostalosti sa vyskytuje stanovisko, že život nemá cieľ, že na konečnú otázku „Prečo?“ niet odpovede a že teda doterajšie najvyššie hodnoty, napr. kresťanstva, ale aj iných náboženstiev, strácajú cenu; tento stav možno označiť za normálny stav myslenia, podľa Nietzscheho za aktívny nihilizmus a znak rastúcej sily ducha. V ďalšom vývoji však takéto myslenie môže dosiahnuť maximum v deštrukčnom nihilizme, ktorý vyhlási doterajšie ciele a hodnoty za neplatné, nepatričné a odmietnuté – no na tvorbu nových cieľov, ciest a vier nemá dosť síl; uspokojí sa s existujúcim stavom a víta všetko, čo lieči, uspokojuje, ukája, ohlušuje, nech to má akúkoľvek podobu v oblasti náboženstva, morálky, politiky či umenia. Typický je v tomto ohľade prípad kresťanstva, ktoré sa zo slabosti uspokojuje so svojím iluzórnym, negatívnym, abstraktným ideálom a žije vlastne len kvôli udržaniu moci kňazov. Tento ústupok pred nevyhnutnou realitou zo slabosti nazýva Nietzsche dekadenciou. Majster dvojznačnosti nám nastavil ďalšie osídla. (Podľa Érica Blondela: Friedrich Nietzsche – ĽAntéchrist, GF Flammarion, Paris 1996.)

* * *

Spolu so Súmrakom modiel, Ecce homo a Dionýzovými dityrambami tvorí Antikrist celok diel, ktoré Nietzsche dokončil od leta do zimy 1888 v Turíne pár týždňov pred svojím intelektuálnym a psychickým zrútením 3. januára 1889. Súmrak modiel bol dokončený v septembri 1888 a vyšiel v januári 1889. Ecce homo napísal Nietzsche medzi 15. októbrom a 4. novembrom; trinásteho poslal rukopis vydavateľovi, ale až do posledného dňa svojho vedomia mu posielal opravy a zmeny. Vyšiel až v roku 1906, po Nietzscheho smrti, po čiastočnej úprave jeho sestrou, našťastie brzdenej F. Overbeckom, ktorý úzkostlivo strážil rukopis. Antikrist bol hotový do tlače 30. septembra 1888, ale toto vyrovnanie účtov s kresťanstvom bolo uverejnené až v r. 1895. Zbierku básní napísaných medzi 1884 a 1888 vydal v r. 1891 Peter Gast spolu s prvým kompletným znením Tak vravel Zarathustra.

Z týchto štyroch kníh nadväzuje na Nietzscheho filozofické názory v predošlých dielach najviac Antikrist. Autor ešte radikálnejšie obnovuje invektívy a kritické útoky, ktoré vyslovil v Tak vravel Zarathustra. Až dosiaľ boli obľúbeným terčom koncepcie a dominujúce hodnoty filozofie, morálky a politiky. Teraz zameriava ťažisko útokov na kresťanstvo. Necituje ho však pred tribunál kritického rozumu, ako sa to dialo v 18. storočí, v storočí osvietenstva. Ani ho neláka pokračovať v diele Dávida Friedricha Straussa alebo Ernesta Renana, ktorí vyvracali dogmy viery skutočnosťami, úvahami a dôkazmi. Kresťanstvo už nie je pre Nietzscheho cieľom racionálnej argumentácie či vyvracania, ale stáva sa predmetom psychologickej analýzy. Nevidí v ňom už rovnocenného partnera pri výmene názorov, ani protivníka, ale ťažko chorého pacienta, ktorého stav treba objektívne analyzovať. Odmieta kresťanstvo nie preto, že už nezodpovedá požiadavkám presnosti moderného intelektualizmu, ale pretože je prejavom zbedačovania a naďalej ruinuje životné sily človeka. Čo Nietzsche popiera, je jeho vlastnými slovami „boh ako boh“ a jeho viera by bola rovnako zredukovaná, keby mu niekto predložil dôkaz existencie kresťanského boha, pretože v pojme boha ani tak neodmieta pomýlenosť dorozumenia sa ako skôr myšlienku, ktorá ničí to, čo nazýva ,,život“.

Kritika náboženstva sa u Nietzscheho zakladá na princípoch jeho filozofie „života“ a treba naznačiť aspoň jej hlavné črty, aby sa dalo rozumieť Antikristovi. Napriek rozmanitosti jeho názorov a často dokonca ich protirečivému charakteru vyjadrujú Nietzscheho myšlienky od samého začiatku trvalé a sústavné hľadanie kohézie, totality a jednoty. Už kritika kultúry v jeho prvých dielach Zrod tragédie a Nečasové úvahy sa zakladá na odmietnutí delenia a trieštenia, ktoré charakterizovali vtedajší intelektuálny a univerzitný život v Nemecku: vyčíta mu nedostatok duchovnej jednoty, ktorý nezastrie ani nedávne založenie Nemeckej ríše (1871). Nietzsche je presvedčený, že hľadanú koherenciu javov nachádza v gréckom mýte, hoci aj v ňom je veľa protirečivého a deštruktívneho: práve to mu chýba v duchovnom živote moderného Nemecka. Na stratený raj antického Grécka vrhá ironický a nostalgický pohľad, keď cituje Anaxagora: „Na počiatku bolo všetko pomiešané; potom prišlo dorozumenie, ktoré zaviedlo poriadok.“ Podľa Nietzscheho bol iniciátorom tohto vývoja smerom k intelektuálnemu poriadku Sokrates, ktorý svojou dialektikou a morálkou systematicky ničil a trieštil túto mýtickú koherenciu. Bolo to hlavne v jeho prvých dielach, čo sa Nietzsche zameriaval na pojem mýtu. Neskoršie mu už nestačilo hovoriť o mýte. Zo všetkých síl sa snažil položiť základy nového mýtu, ktorý by legitimoval všetky hodnoty a všetky pravdy. Vracia sa k mytologickým a estetickým kategóriám, ktoré vypracoval v prvom období svojej činnosti, apolónskom a dionýzovskom, a dáva im nový rozsah rozširujúc ich platnosť z oblasti hudby a tragédie na svoj globálny projekt ľudskej existencie. Dá sa povedať, že od Zrodu tragédie zameriava svoju budúcu predstavu človeka na grécky mýtus, ktorý ako archaický symbol jednoty a totality má osobitný význam pre jeho myšlienky, keďže je predobrazom základného zamerania všetkých jeho ďalších diel.

Ak Nietzsche vo svojich prvých spisoch oslavoval antický mýtus ako záruku univerzálnej koherencie javov, nemohol nechať bokom osud moderných myšlienok, ktoré antické mýty relativizujú a búrajú. Osobitne to platí na jeho neskoré spisy. Napriek protirečeniam, ktoré sa vynárajú, Nietzsche neopúšťa svoje neúnavné hľadanie globalizujúcej totality. Ale aká skutočnosť sa skrýva za touto celkovou súvislosťou, ktorá má rozhodnúť o všetkých otázkach týkajúcich sa pravdy, dobra a krásy, ako definovať to, čo obsiahne všetky veci teraz, keď sa to už nejaví len v podobe antického mýtu? Aspoň z terminologického hľadiska sa odpoveď zdá ľahká. Jedno slovo sa neprestáva vracať spod Nietzscheho pera: to je „život“, ktorý je základom a zjednotením všetkého, čo existuje a zahrnuje v sebe všetky veci. Špecialisti na Nietzscheho problematiku však pri tomto dosť neurčitom pojme prejavujú určité rozpaky, ak naozaj má ísť o pojem a nie o metaforu alebo alegóriu. Ani afirmácia, častá najmä vo fragmentoch pozostalosti z osemdesiatych rokov, podľa ktorej by výraz „život“ zodpovedal „vôli mať moc“, nemá absolútnu platnosť, lebo je v rozpore s inou koncepciou, s predstavou večného návratu toho istého. Ako môže niečo hnať človeka za jeho normálne hranice „vôle mať moc“, ak železný zákon večného návratu určuje priebeh všetkých udalostí? Také apórie (nezrovnalosti) naznačujú, že každá ohraničená interpretácia hľadanej totality, teda „života“, obmedzuje totalizujúci dosah tohto princípu a vystavuje ho protirečeniam. Koncepčná definícia tejto totality ju zbavuje jej univerzality. Môžeme teda urobiť aspoň toto konštatovanie: Nietzsche môže ponímať „život“ len vo forme otvorenej totality, ku ktorej sa možno dostať iba opakovanou negáciou determinácií a partikularizácií všetkých možných druhov. Takéto poňatie totality je potom jediné vhodné pre „život“, jediné, čo vyhovuje jeho protirečivému a nepredvídateľnému charakteru nie v zmysle dialektického zmierenia na spôsob Hegla, ale trpezlivým prijatím protirečení. Totalita „života“, ktorú vidí Nietzsche v gréckom mýte ešte v čase Zrodu tragédie, predpokladá radikálnu otvorenosť, schválenie sebaničivých antagonizmov a dokonca prijatie Ničoty ako doplňujúceho prvku totality.

Čo Nietzsche bičuje a odsudzuje pod pojmom „nihilizmus“, nie je poznanie a uznanie existencie ničoty, ale jej popieranie a pretváranie morálkou a kresťanstvom, ktoré ju chcú ukryť za posledné veci a utešujúce nádeje.

Nietzsche nazýva „zdravým“ to, čo odoláva pokušeniu jednohlasnosti a zosúladenia, čo je schopné zniesť aj absurdnosť; za „choré“ považuje všetko, čo kritizuje a moralizuje. Dekadencia je preňho dôsledkom tohto rozdelenia a tohto všeobecného roztrieštenia; súčasne je to jed, ktorý vyvoláva stále rastúci rozklad a množenie osobitností, ktoré sa podľa potrieb chorých povyšujú na hodnoty a cnosti, ale v pravde slúžia len na ich udržovanie v stave predlžovanej slabosti. Najväčším korupčníkom medzi alchymistami bol Sokrates svojím dialektickým rozlíšením bytia a zdania, dobra a zla, rozlíšení, ktoré sa kresťanstvo poponáhľalo prevziať. Pretože Ježišovi žiaci si predstavovali svet a dokonca aj boha podľa svojich panovačných túžob zrodených z ich vlastnej slabosti, bol im boh totality neznesiteľný. Podelili ho na kúsky a zbavili ho všetkého, čo im nevyhovovalo, zavrhli zlorečenú stránku zla, Zloducha aj diabla. Vykastrovali boha a urobili z neho boha dobrotivosti a lásky.

Často sa povedalo – najmä medzi teológmi, ktorí sa opovážili rozoberať Nietzscheho myšlienky –, že autor Antikrista nebol jednoznačný protivník Krista, že bol v podstate homo religiosus, „nábožný človek“, ktorý sa z historických dôvodov pohoršoval len na skamenení viery. Tento pokus o evanjeliovú rekuperáciu Nietzscheho je odsúdený na neúspech, lebo jeho kritika kresťanstva je príliš radikálna, než aby sa dala umlčať elimináciou niekoľkých doktrinálnych omylov. Nietzsche sa neusiluje reformovať kresťanstvo, nepokúša sa vrátiť mu jeho pôvodnú formu, očistenú a nesfalšovanú. Chce ho prekonať. Páka, ktorou ho mieni vyvrátiť z jeho zakotvenia, sa ostatne nenachádza v minulosti, v pôvodnom kresťanstve, ale v budúcnosti. Cestu, ktorá umožní prekonať kresťanstvo 19. storočia, nepredstavuje ani Luther, ani Ježiš, dokonca ani Sokrates; symbolicky jedinou otvorenou cestou je predsokratovský mýtus gréckej antiky, epocha, keď ešte veci držali pokope. Nietzsche nechce ozdraviť kresťanstvo, lež chce jeho mŕtvolu uložiť do zeme, aby sa konečne urobilo miesto pre nové náboženstvo, ktoré nebude, aby sme sa vyslovili presne, protikresťanské, ale už svojou podstatou nekresťanské.

Je pravda, že termín ateista sa na Nietzscheho celkom nehodí, lebo nepopiera existenciu akéhokoľvek boha, ale svoj protest zameriava na božstvo, ktoré považuje za zvrátené idealizáciou a partikularizáciou. Pri svojom hľadaní boha, ktorý by obsiahol totalitu všetkého, čo existuje a čo je možné, božstva, ktoré by sa neobmedzovalo len na záujmy jednej degenerovanej skupiny, hľadá Nietzsche nové ospravedlnenie existencie boha, takú teodiceu, ktorá nepopiera existenciu zla vo svete, nedáva svetu optimistické vysvetľovanie, ktorá hlása, že prítomnosť zla je rovnako konformná s božími úmyslami a rovnako ho hodná ako to, čo nazývame dobrom. Nietzsche chce prekonať minulého človeka v mene nadčloveka, ktorý má dosiahnuť stav mimo dobra a zla. Takýmto spôsobom má jeho formulácia „boh je mŕtvy“ znamenať, že dáva výpoveď bohu oslabenému vekom, a to v prospech nového boha. Antikrist nemá v podstate popierať existenciu boha. Nietzsche chce tento pojem po prvý raz vymaniť zo starodávneho spôsobu myslenia a dať mu novú intenzitu. Dalo by sa povedať, že Nietzsche chce pre nadčloveka za sprievodcu „nadboha“. Neuspokojuje sa s bojom proti viere v spotvoreného boha, púšťa sa do boja so samotným bohom. Radikálnou novinkou v tejto záležitosti je to, že nerozlišuje medzi vierou v boha a bohom samotným, pretože boh je preňho prejav podmienok existencie veriacich. Ak sú chorí, vytvoria len chorého boha; ak sú zdraví, vytvoria ako prejav a na stimuláciu svojej vlastnej životnej sily boha, ktorý obsiahne všetko, bude dobrotivý aj ničivý, dobrý aj ukrutný, božský aj diabolský, bude bohom, ktorý zaručí celú skutočnosť, ktorého „dekadenti“ nedeformovali a neznevážili na hodnotu ohlodanej kostrče (biskupa). Tohto nového boha si vezme nadčlovek za mieru a cieľ, bude sa snažiť vyrovnať sa mu, identifikovať sa s ním.

Antikrist sa však neuspokojuje s určením diagnózy oslabeného náboženstva; vyšetruje zdravotný stav celej epochy. Námietky proti kresťanstvu 19. storočia mieria len k najnebezpečnejšiemu štádiu procesu rozkladu, ktorý trval už tisícročia. Jednotlivé etapy charakterizovali Sokrates, Kristus, Pavol, Luther, Kant, Schopenhauer či Wagner – vlastne celá moderna. Ozdravenie mohla priniesť antika a renesancia; ale kresťanstvo a reformácia nás pripravili – podľa Nietzscheho – o pohanské dedičstvo. Nietzsche usudzuje, že všetky javy súčasnej spoločnosti sú postihnuté tou istou chorobou, tou istou chybou ako náboženstvo 19. storočia, teda partikularizmom… Osobitne sa to vzťahuje na idealistickú filozofiu; opisuje jej genézu tak po stránke biografickej ako systémovej, vychádzajúc z protestantského presbytéria. Filozofa definuje ako pokračovanie kňaza a výplod seminárov typu tübingenský kláštor či nadácia, odkiaľ vzišli Hegel, Schelling a i. Pastor, kňaz a filozof majú spoločné to, že neznášajú skutočnosť a utekajú pred ňou do oblastí, kde vládne číra predstava. Iné prejavy „dekadencie“ nachádza Nietzsche vo viere v pokrok, v náraste špecializovaných vied charakterizujúcich vek pozitivizmu, v morálke a celkovom stave modernej spoločnosti. „Dekadencia“ sa manifestuje aj v ideológii Pruského štátu a v jeho štátnom náboženstve, ako aj v anarchizme a socializme, ktoré chcú podrobiť skutočnosť svojim malicherným princípom a svojej túžbe mať moc; z obrany skupinových záujmov robia faktor, ktorý vie všetko odôvodniť a vysvetliť. Dokonca aj v demokratickom princípe rovnakých práv pre všetkých vie Nietzsche nájsť stopy kresťanstva hlásajúceho rovnosť všetkých ľudí pred bohom a kladúceho ponižujúcu a utláčajúcu lásku k blížnemu nad pocit vlastnej hodnoty, chuť do boja a konfrontáciu slobodných a silných duchov. Kresťanské znevažovanie tela a prirodzených pudov, ako aj profanácia človeka nepodloženým pojmom hriechu majú dôsledky v politike, kde sa egalitárne neuznávajú aristokrati ducha, najslobodnejší a najdôstojnejší ľudia, za vrchol ktorých Nietzsche považuje Goetheho. V socializme nevidí projekt nového človeka, ale vegetatívne prežívanie „starca“, t.j. kresťanského človeka.

Kritika kresťanstva takto čoraz väčšmi naberá formu celkovej kritiky prítomnosti a cieli v prvom rade na determinovanú formu náboženstva, na súčasné kresťanstvo. Kým sa ešte klamstvo viery nerozpoznávalo ako také, kým kresťanstvo vládlo ako nespochybniteľný mýtus, ako to bolo v stredoveku, dalo sa to ešte ospravedlniť ako nevinný omyl, ktorý si ľudia neuvedomovali. Keď sa však pod vplyvom moderného vedeckého intelektu nevinnosť stratila a omyl stal klamstvom (počnúc demystifikáciou neba a vývoja neživej i živej prírody vrátane „stvorenia“ človeka), stala sa choroba hanebnou a kresťanský mýtus nástrojom mučenia v rukách kňazov a politikov. Nietzscheho odmietnutie súčasného kresťanstva má v sebe čosi viscerálneho a inštinktívneho. Dôkazom toho sú výrazy, ktoré veľmi často vyjadrujú fyzickú nechuť: „nečistý“, „nezdravý“, „zle páchnuci“, „odpudzujúci“ atď. Nakoniec ho už diagnóza choroby ani nezaujíma: stačí mu zaznamenať pach hniloby. (Podľa Petra Pütza: Friedrich Nietzsche – Oevres, Róbert Laffont, Paris 1993.)

Preložil a upravil Rastislav Škoda

Preklady týchto dvoch úvodov neboli uverejnené v tlačenom vydaní Zošitov humanistov.

Boj o myslenie detí – XV.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Stephen Law

Poznámky

Úvod

  1. Gallup, Daily Telegraph, 5. júla 1996.

  2. Keď Bob Dole v prezidentských voľbách v roku 1996 označil Billa Clintona za liberála, Clinton to rázne poprel. Drury (1997: 171) k tomu poznamenal: „…vtedy bolo jasné, že kto chcel byť liberálom, urobil dobre, ak to držal v tajnosti.“



Prvá kapitola

  1. Anonymný recenzent tejto knihy poznamenal, že dnes už len málo intelektuálnych historikov považuje Kanta za filozofa osvietenstva. Naproti tomu Oxford Companion to Philosophy charakterizuje Kanta „ako posledného a jedného z najväčších mysliteľov osvietenstva“.

  2. Pravdepodobne najdôležitejším „osvietenským“ mysliteľom islamu je Averroes, známy aj ako Ibn Rušd, ktorému západné osvietenstvo vďačí za veľa. Pozri napr. Mourad Wahba, „Averroes as a Bridge“ (Averroes ako most) v THINK, č. 12. Osobitne vplýval Averroes na Galilea. Aj v dnešnom Iráne, silne autoritatívnom štáte, majú mnohí duchovní prekvapujúco osvietenské názory. Tým, čo hľadajú viac, odporúčam ešte nevydanú Johanpourovu knihu. (Johanpour F. (v tlači) „Iranian Reformers: Multiple voices and models for governance and civil society“, in Z. Hijr (ed.) Plurality and Pluralism in Muslim Contexts).

  3. Kritická diskusia o kreacionizme mladej Zeme je v mojej knihe Filozofické gymnázium (The Philosophy Gym – Law 2004).


Druhá kapitola

  1. Početné príklady sú vo Phillips 1998; podrobnejší rozbor je v 8. kapitole.

  2. Pápež Benedikt (2005) nedávno varoval pred nebezpečenstvom, keby sa ľuďom dovolilo hľadať si vlastné náboženské cesty:

    Keby sa to pripustilo ešte ďalej, stalo by sa náboženstvo spotrebným tovarom… Ľudia by si vyberali len to, čo sa im páči a mnohí by dokázali mať z toho zisk. Náboženstvo na podklade „Urob si sám!“ (resp. ? la carte) nám však nepomôže.

    Podľa toho sú katolíci povinní veriť, čo sa im prikazuje; nesmú si vytvoriť vlastný úsudok. Tých, ktorí sa to opovážia, nazývajú konzervatívni veriaci „kaviarenskými katolíkmi“.

  3. Mimochodom, pápež sa nepovažuje za neomylného vo všetkom, ale len v tom, čo povie ex cathedra (som istý, že občas zabudne, kde nechal papuče).


Tretia kapitola

  1. Posledná poprava za kacírstvo bola v Španielsku 26. júla 1826. Učiteľ Cayetano Ripoll bol deista – deisti veria v Boha, ale považujú za základ viery rozum, nie tradíciu a zjavenie. Zato, že sa opovážil mať takéto nekatolícke názory, bol odsúdený na smrť obesením! Jeho posledné slová boli: „Umieram zmierený s Bohom a ľuďmi.“ Pozri aj Kamen (1997: 302) a Lea (1906-07).

  2. Anderson (1995) uprednostňuje stigmatizáciu ako socializačný prostriedok – je jedným z tých, čo odporúčajú zosmiešnenie, ostrakizmus a i. ako metódy sociálnej kontroly. Jeden z prispievateľov do Toto ublíži (This Will Hurt) dokonca odporúča vrátiť sa k stigmatizácii detí, narodených mimo manželstva. Aj Himmelfarbová, ktorá napísala súhlasný úvod do Toto ublíži, vyzdvihuje význam stigmatizácie.

  3. Nepopieram, že návyk učiť sa má svoje miesto, napr. v príprave na vyučovanie podľa rozvrhu hodín. Námietka sa týka návyku učiť sa ako alternatívy alebo prechodu spojeného s potláčaním akéhokoľvek slobodného, nezávislého myslenia. Samozrejme tieto dve veci sú kompatibilné – niekto, kto má návyk učiť sa, nemusí byť odrádzaný od vlastného rozumného a otvoreného zisťovania, či napr. takéto učenie je, alebo nie je správne.

  4. James Park, riaditeľ Antidoty, mal túto poznámku na konferencii „Srdcia a mysle“, usporiadanej organizáciami Antidota a Sapere (Odváž sa) v Londýne 16. novembra 2005. Klasický text na poli emocionálnej inteligencie je samozrejme Golemanova Emocionálna inteligencia (Emotional Intelligence 1996).

  5. Ako to navrhli viacerí, vrátane filozofa Johna Deweya (1897). Prístup k mravnej výchove, odporúčaný v tejto knihe, sa všeobecne zhodujú s prístupom Johna Deweya (hoci s ním ani zďaleka vo všetkom nesúhlasím). Dewey odmieta prístup založený na autorite a kladie dôraz na sociálnu dimenziu. Napísal, napríklad:

    „Myslím si, že súčasná výchova zlyhá často preto, lebo zanedbáva zásadný princíp školy ako formy spoločenského života. Chápe školu ako miesto, kde sa má podať určitá informácia, kde sa má naučiť určitý obsah, alebo kde sa majú získať určité návyky. Ich hodnota sa chápe ako ležiaca v ďalekej budúcnosti; dieťa musí robiť tieto veci v záujme toho, čo bude; toto všetko je len príprava. V dôsledku toho sa tieto veci nestanú súčasťou životnej skúsenosti dieťaťa a nie sú teda skutočne výchovné. Som presvedčený, že mravná výchova sa má sústrediť na chápanie školy ako spôsobu sociálneho života, a že najlepšia a najhlbšia mravná výchova je taká, v rámci ktorej jednotlivec vstupuje do vzťahu s druhými, a to v jednote práce a myslenia. Súčasné výchovné systémy, pokiaľ rozbíjajú alebo zanedbávajú túto jednotu, sťažujú alebo až znemožňujú skutočnú, kvalifikovanú mravnú výchovu.“ (Dewey)


  6. Je väčšina súčasných učiteľov pripravených a vybavených učiť deti prenikavo, jasne a nezávisle myslieť? V mnohých prípadoch je odpoveď jasné „Nie“. Schopností, potrebné na učenie kritického myslenia a na premenu triedy na „komunitu hľadania“ sú veľmi špeciálne a učitelia o nich dostávajú málo metodickej pomoci. Ak má byť tento druh programu účinný, musia tí, čo ho uskutočňujú, dostať špeciálny výcvik. Nesmieme však pripustiť, aby oponenti filozofie preháňali poukazovaním na to, koľko vyžadujeme; vo veľmi úspešnom programe v Clackmannanshire dostali učitelia iba dvojdennú prípravu. Bez pripravených lektorov je riziko, že hodina filozofie degeneruje na chabé cvičenie vo vyjadrovaní sa, kde žiaci robia o málo viac než že sa kolektívne ponoria do prúdu povedomia, ktorému chýba akákoľvek dôslednosť alebo štruktúra; tomu sa treba, samozrejme, vyhnúť.

  7. Samozrejme, liberáli môžu pripustiť, že nie je vždy správne, púšťať sa do morálnej diskusie s deťmi, ani keď sú už staršie. Považujú však za dôležité, aby vždy bola možnosť o určitých veciach diskutovať. Neodporúčam nekonečné debaty kdekoľvek a kedykoľvek to príde dieťaťu na myseľ. To by bola ďalšia karikatúra toho, čo tu navrhujem.

  8. Zo súkromnej korešpondencie s Paulom Cleghornom. Informácie v tomto odseku sú z: http://www.aude.education.co.uk/others.htm.

  9. Ide o projekt Northumberland Raising Aspirations In Society (Northumberland zvyšuje očakávania spoločnosti), v rámci ktorého bola nedávno dokončená prvá štúdia; jej výsledky sú uverejnené pod názvom Summary of Research Evidence Supporting Philosophy for Children od Willa Orda, predsedu organizácie SAPERE; pozri aj www.nrais.org.

  10. Keď hovorím o „deťoch“, myslím tým deti vo všeobecnosti. Existujú vývojové štádiá, ktorými musia deti prejsť, aby sa pre ne dala upraviť výchova podľa ich potrieb. Psychológ Lawrence Kohlberg tvrdil, že deti prechádzajú šiestimi definovateľnými štádiami mravného vývinu; a čo je vhodné pre jedno štádium, nedá sa použiť v inom štádiu. Aj Kohlberg pripúšťa, že je to intelektuálna aktivita, ktorá umožňuje deťom prechod z jedného do druhého štádia – diskusia sa týka morálnych dilem. Či už Kohlberg má alebo nemá pravdu, jeho zistenia sú v súlade s tým, čo sa odporúča v tejto knihe. Pozri aj Crain (1985: 118 – 136).

  11. Podrobnosti pozri Trickey a Topping (2004), resp. správy organizácie Ofsted za školy, ktoré sa zúčastnili projektu Filozofia pre deti. Predbežné výsledky sú v správe Extracts from Ofsted Inspection Reports Highlighting the Use of Philosophy, ktorú si možno vyžiadať od SAPERE.


Štvrtá kapitola

  1. Mimochodom, Tocqueville raz povedal:

    „Nepoznám krajinu, kde by bolo – vo všeobecnosti povedané – menej nezávislosti rozumu a ozajstnej slobody diskusie, ako v Amerike.“ (Democracy in America, 15. kapitola; prístupné online na www.marxists.org)

  2. Samozrejme, Mill uznal, že existujú určité situácie, kedy môže byť sloboda prejavu obmedzená. Ak chce niekto z roztopaše skríknuť v preplnenej kinosále „Horí!“, treba ho umlčať. Mill dokonca vraví, aby sa pokojne pripustil názor, že „obchodníci s obilím zapríčiňujú hlad chudobných“, ak je to jednoduchá správa v tlači;, ak sa to však vyhlasuje pred rozvášneným davom pred domom obchodníka s obilím, alebo dáva ako transparent do rúk tohto davu, zaslúži si to trest (Himmelfarbová 1985). Toto sú však výnimočné situácie, kedy by povolenie slobody prejavu viedlo veľmi pravdepodobne k smrti alebo vážnemu poškodeniu jednotlivcov. Inak musí spoločnosť povoliť slobodu myslenia a prejavu – vrátane slobody myslenia a prejavu o morálnych a náboženských otázkach.

  3. Milgramove závery sú zahrnuté v Milgram (1963). Iný chýrny psychologický pokus uskutočnil Asch (1951) a aj ten potvrdzuje stádovosť. Ukázal, aká silná je naša tendencia nepodrobiť sa autorite, ale seberovným. Jednotlivci mali posúdiť, ktorá z dvoch čiar je dlhšia (rozdiel bol jasný), ale až po vypočutí opakovane chybnej odpovede viacerých iných osôb. Väčšina súhlasila s chybnou odpoveďou a dala tiež nesprávnu odpoveď – napriek dôkazu vlastných zmyslov.

  4. Samozrejme, nie jediná príčina. Pozri napríklad správu „Young Muslims and Extremism“ (Mladí moslimovia a extrémizmus), objednanú britskou vládou, kde sa uvádza rad faktorov, na strane www.globalsecurity.org.

  5. Prameň: http://thc.worldarcstudio.com/classroom_20040211_JB/gcse/polpot.htm

  6. Odporúčam návštevu strany www.chinese-memorial.org s dojemným rozborom otázky, kto bol postihnutý a prečo.


Piata kapitola

  1. Tento bod mi zdôraznil Richard Norman; vysvetľuje, prečo sa nemožno vyhnúť zodpovednosti za morálnu voľbu. Musím k tomu však dodať, že sa tu úplne nevysvetľuje, prečo je samovražedný terorista morálne vinný za to, čo urobil. Je možné, že mal urobiť morálne posúdenie. Z toho však nevyplýva, že je nejakým spôsobom vinný. Nakoniec aj ja sa môžem dostať do situácie, keď som nútený urobiť technické posúdenie niečoho, o čom nemám ani zdanie. Napríklad, môžem stáť na palube lietadla pred dvomi drôtmi, napojenými na bombu, ktorá je pripravená na výbuch. Viem, že prestrihnutie jedného drôtu zachráni lietadlo. No nemám ani poňatie, ktorý by som mal prestrihnúť. Ale musím strihať. Strihám. Prestrihol som zlý drôt. Mnohí umierajú. Som vinný? Nie. Mal som urobiť technické posúdenie, ale pretože som bol (pochopiteľne) v tejto oblasti technicky nekompetentný, môže mi byť úplne odpustené, že som urobil zlé rozhodnutie. Ale potom skutočnosť, že samovražedný terorista tiež mal robiť morálne posúdenie, či má poslúchnuť príkaz vyhodiť do vzduchu preplnený supermarket, nevysvetľuje, prečo je morálne vinný a možno mu klásť za vinu, že urobil zlé rozhodnutie. Úplné vysvetlenie vyžaduje, aby sme uznali, že (na rozdiel od môjho prípadu a mojej neznalosti narábania s bombou) on mal vedieť lepšie, o čo ide. Tento prípad ukazuje, že dospelí ľudia, predpokladáme, majú určitú úroveň morálnej kompetencie (schopnosti posudzovať) fungujúcej nezávisle od akejkoľvek vonkajšej autority (odhliadnuc od premývania mozgov, duševne postihnutých atď.).

  2. Keď prijímame radu odborníka na morálku, je to zvyčajne preto, lebo sme sa už presvedčili, že jeho rady sú správne. Nie je to typický prípad vyslovenia dôvery iným skupinám expertov: lekárom, inštalatérom, právnikom, automechanikom a iným. Keď poslúchate lekárovu radu a hltáte pilulku, málokedy je to preto, lebo doktor vám vysvetlil jej vedecký podklad a tým vás presvedčil, že jeho rada je dobrá. Nezáleží na tom, ak nemáte ani poňatie o tom, prečo si lekár myslí, že pilulka zapôsobí. Oprávnene môžete vysloviť „vieru“ v jeho posudok. Jeho slovo vám stačí. Máte právo dôverovať mu, pretože je uznávaným odborníkom. Situácia je celkom iná, ak ide o morálne súdy. Prijať morálnu radu od iného – hoci aj je údajne „odborník“ – je spravidla oprávnené len vtedy, ak ste sám prišli k záveru, že je správna.Povedal som „spravidla“, pretože sú asi dve výnimky, ktoré by ste nemali nikdy naslepo prijať a konať podľa rady druhého.Predpokladajme, že stojím pred ťažkou morálnou dilemou: rozhodnúť sa musím a obidve voľby majú vážne dôsledky. Dodajme, že nemám dosť sebadôvery rozhodnúť sa, ktorá voľba je morálne správna. Môžem sa obrátiť na niekoho, kto sa už svojou radou ukázal byť dobrým radcom. Ak si táto osoba myslí, že jej rada je správna, možno môžem poslúchnuť jej radu, hoci nie som dosť bystrý, aby som pochopil jej odôvodnenie. Aj v tomto prípade sa musím spoľahnúť na vlastný morálny úsudok pri rozhodnutí, či táto druhá osoba je alebo nie je, zhruba povedané, dobrý morálny odborník. Takže celkom som sa nezbavil zodpovednosti za morálne rozhodnutie. Za celkom osobitných okolností (ako boli práve opísané) sa zodpovednosť dá čiastočne na niekoho preniesť. Nedá sa celkom odovzdať inému.

  3. Hoci by som možno mal upozorniť, že Kantov argument pre tento záver znie inak.

  4. „Počkajte“, povedia niektorí. „Ak obmedzujete ich správanie, ospravedlňujete to zo svojho liberálneho stanoviska. Kto však vraví, že vaše stanovisko je správne? Možno majú pravdu autoritári. Takže v skutočnosti vy im nanucujete svoj názor – prispôsobujete ich svojmu liberálnemu citu, čo je správne a čo nesprávne.“ Nuž, áno aj nie. Opäť treba zdôrazniť, že obmedzujeme správanie, nie slobodu myslenia a prejavu. Čím sa dajú ospravedlniť obmedzenia ich správania? Iste existujú dobré argumenty pre dôkaz, že premývanie mozgov a násilie sú zlé veci. Liberál vie tieto argumenty vymenovať.A opäť môžu niektorí ľudia povedať:

    „Nerobia tieto argumenty Liberálne postoje nevyhnutne zaručenými? Ale potom, racionálne rozmýšľajúc, prečo by ich mali Autoritári prijať? Veď to vedie k tomu, že liberálna spoločnosť nakoniec nevie obmedziť správanie Autoritárov vo svojom strede inak ako neprijateľným myslením v kruhu.“

    Na tejto námietke je možno kus pravdy. Problematické však nie je, že liberáli sú nekonzistentní (to je obžaloba, s ktorou sa teraz zaoberám); jednoducho ide o to, že nevedia konečne a racionálne odôvodniť, ako zabrániť autoritárom správať sa týmto spôsobom.

    Ak je na koniec problematické to, že nie je možné ultimatívne podať racionálne a necirkulárne odôvodnenie preferencie nijakého morálneho a politického systému pred druhým (podrobnejšie preberieme ten problém v deviatej kapitole), nech je liberálny či autoritatívny, ostáva aspoň pravdou, že sme nepočuli nijaký dôvod, prečo by sme nemali preferovať liberálny systém, ktorý nechce schvaľovať násilie a premývanie mozgov, pred, povedzme, autoritárskou alternatívou, ktorá to robí.

    Iste sa dá povedať, že v liberálnom postoji, ako ho chápeme v tejto knihe, sme neobjavili nijaký rozpor.


Šiesta kapitola

  1. Observer, 27. októbra 1996.

  2. Prameň: http://youthviolence.edschool.virginia.edu/vioplence-in-schools/national-statistics.html

  3. Prameň: Radical Statistics, č. 83; odkaz: http://www.radstats.org.uk/no083/Pennington%2083.pdf

  4. Prameň: výsledky federálnych štúdií, sumarizované na strane http://www.treinity.edu/~mkearl/fam-type.html

  5. Chybou, ktorá sa dá vytknúť niektorým z týchto štúdií je, že porovnávajú výskyt previnení voči deťom v jedno- a dvojrodičovských rodinách. Dokázať, že prípady detí, z ktorých sa stali previnilci, by boli menej časté, keby boli ich nešťastní rodičia ostali spolu by vyžadovalo na porovnanie dvojrodičovské rodiny, ktoré sa nerozišli (z náboženských či sociálnych dôvodov, zo zodpovednosti voči deťom) napriek vážnym manželským problémom. Možno by sa ukázalo, že deti z takýchto nešťastných manželstiev sa stávajú previnilcami rovnako často ako deti z rozpadnutých manželstiev.

  6. Pozri Young People and Crime (Mladí ľudia a zločin – Home Office 1995) a Farrington (1995). Obidve štúdie cituje Phillipsová (1998: 24) vo svojej knihe All Must Have Prizes (Všetko musí mať cenu).

  7. Cituje L. M. Bagby na strane http://www-personal.ksu.edu/~lauriej/links/parallels/aristotle.html.

  8. Článok z Washington Post; cituje ho C. W. Colson na strane http://www.airpower.maxwell.af.mil/airchronicles/apj/apj96/sum96/colson.html.

  9. Citované s protestom na strane http://www.slate.com/id/2100437 a súhlasne na strane http://www.christianitytoday.com/ct/2004/119/42.0.html.

  10. Reč Nicka Tateho pred SCAA 15. januára 1996.

  11. V roku 1993 povedalo 43 % Američanov, že chodia do kostola každý týždeň, ale povedalo to len 14 % Angličanov a 12 % Francúzov (The Observer, 15. februára 2004). Ostatné štatistiky sú v Himmelfarbovej (1999: 94 – 95).


Ôsma kapitola

  1. Poznámka vydavateľa na webstrane www.amazon.com.

  2. Prameň: http://www.rasmusen.org/w/04.06.13a.htm.

  3. Alebo to bolo najmenej to, čo sa nakoniec oficiálne dohodlo na Chalcedónskom koncile v roku 451.

  4. Ako ma upozornil jeden anonymný čitateľ tejto knihy z jednej americkej univerzity, podobný problém sa objavil aj v USA. Mnohé školské okresy podpisujú myšlienku, že žiaci majú „oslavovať rôznosť“. Nahovára sa im, že musia tolerovať, ba aj oslavovať rozličné náboženské a kultúrne názory. Kým tolerancia má byť podporovaná, samozrejme, do určitej miery (nacisti a bieli šovinisti sa zvyčajne nepozývajú na „party rozličností“, a to je dobre), ak školy nahovárajú deťom, že musia prijať až oslavovať rôznosť – ak vravia deťom, že toto musia veriť a potláčajú nesúhlas – stávajú sa vinné z autoritárstva. Ešte horšie je, že „oslavovanie rôznosti“ môže ľahko degenerovať do orgií relativizmu, kde sa všetky morálne, kultúrne a náboženské stanoviská (okrem, samozrejme, tých, ktoré vyzdvihuje organizátor) vydávajú za rovnako „správne“. A tak sa môžu „oslavy rôznosti“ končiť ako bizarná zmes autoritárstva a relativizmu.Ako som povedal, zdôrazňovanie dôležitosti tolerancie a ocenenie liberálnej kultúry, pri ktorej sa prihliada na celý rad názorov, nevyžaduje, aby sme sa podpísali pod tento druh „politicky korektného“ relativizmu, kde sú pravdivé všetky stanoviská. Tí, čo trvajú na tom, aby deti „oslavovali rôznosť“, by mali oveľa zreteľnejšie povedať, čo podporujú a čo nie. Kým si deti neosvoja jasnejší a filozoficky presnejší obraz obsahu „oslavy rôznosti“, do tých čias riskujeme, že z nich vyrastú „politicky korektní“ relativisti najpochabejšieho farizejského druhu.

  5. Citácia je zo strany http://www.buchanan.org/000-c-culture.html.

  6. Aby sme boli voči Phillipsovej čestní, treba citovať aj jej výrok: „Samozrejme treba žiakov učiť, aby mysleli sami za seba a pochopili uvažovanie podľa morálnych pravidiel, ktoré sa im vštepujú.“ Ale toto robí jej útok na Haydona ešte záhadnejším. Veď napáda pasáže z jeho kníh, kde odporúča, aby boli deti väčšmi vedené k samostatnému mysleniu a hľadaniu ako k nekritickému preberaniu rád od iných.


Deviata kapitola

  1. Mimochodom, výraz „indukcia“ sa používa rôznym spôsobom. Ja mu dávam široký význam, nielen enumeratívnu funkciu, ako mnohí iní. Moja charakteristika indukcie pokrýva aj argument na najlepšie vysvetlenie.

  2. Hoci existujú aj filozofické argumenty (najmä od Davida Huma) v prospech názoru, že induktívne uvažovanie nie je rozumné. Prehľad Humovho útoku na indukciu pozri v Law (2003 :152 – 162).

  3. MacIntyre (1959) nás upozorňuje, že „je“ niekedy obsahuje aj „mal by“ (podľa Hudsona, 1969: 35 – 50). Napríklad, správne predpokladáme, že výpoveď Ted je doktor, obsahuje náznak toho, že by sa mal správať určitým spôsobom: že by sa mal pokúsiť zachrániť život, kde sa len dá. Toto platí, samozrejme, len preto, lebo výpoveď „je doktor“ nie je morálne neutrálna.

  4. Je s tým iste spojený určitý počet uvedených ťažkostí. Tretia poznámka vysvetľuje, ako by sa asi dala vyplniť medzera medzi je a mal by. Namieta sa aj, že Hume pracuje s veľmi úzkou koncepciou toho, čo je „rozumné“. Nie všetko, čo označujeme za „rozumné“, je logická pravda alebo odôvodnené deduktívnym či induktívnym argumentom. Vezmime si ako príklad moje presvedčenie, že na stole je predo mnou pomaranč. Iste je odo mňa rozumné veriť, že na stole je pomaranč. Ale nie preto, že by som bol odvodil, že ten pomaranč je tam. Jednoducho ho tam vidím. Preto je to rozumné. Ale ak je moje presvedčenie, že na stole je pomaranč, rozumné napriek tomu, že som naň neprišiel cestou odvodzovania, prečo by to isté nemalo platiť aj pre moje morálne presvedčenie? Prečo by som nemohol vidieť, že je tiež pravdivé? Nakoniec aj „rozum“ je pomenovaním pre jednu z našich intelektuálnych schopností popri zmyslových schopnostiach ako zrak alebo sluch. Ak môže schopnosť vidieť dodávať rozumné presvedčenia priamo, bez odvodzovania, prečo by nemohol mať rozum schopnosť priamo uvažovať?

  5. Mechanizmy, ktorými nás prírodný výber môže robiť morálnymi, vysvetľuje Ridley (1997). Kratší úvod je Singer (1997, 7. kapitola).

  6. Nejde o tvrdenie, že prvotným motívom týchto hnutí a triedení nebola len ochota použiť rozum na previerku ich morálnych presvedčení chladnou, logickou, neosobnou cestou. Nepochybujem, že aj ich pocity hrali svoju rolu – napríklad pocity empatie a sympatie k jednotlivcom inej rasy alebo druhého pohlavia. To však neznamená, že pritom rozum nehral veľmi dôležitú rolu, predovšetkým (i) pomáhal im neskôr racionálne odôvodniť to, čo spočiatku len cítili ako pravdu; a (ii) zachvátil ich emocionálnu a intelektuálnu inteligenciu (ako sme videli v tretej kapitole, je to aj niečo, čo môže uľahčiť liberálny filozofický prístup k mravnej výchove.

  7. Keby „neprirodzenosť“ ospravedlňovala naše morálne odsúdenia, museli by sme morálne odsúdiť mnohé cnosti – pretože sa u ľudí nevyvinú prirodzenejšie ako zločinecké správanie (Mill 1998: 62).

  8. James Park, riaditeľ Antidoty, to povedal v prednáške na konferencii „Hearts and Minds“, ktorú organizovali Antidote a Sapere 16. novembra 2005 v Londýne.


Desiata kapitola

  1. Z „Ani jedno dieťa neostane bokom: Správa vlády.“ od G.W. Busha, k dispozícii na: http://www.readingrockets.org/articles/308.

  2. Pozri, napríklad, Brooks.

  3. Prameň: http://goodcharacter.com/Article_4html.


Jedenásta kapitola

  1. Mimochodom, netvrdím, že MacIntyre si myslí niečo iné. Je síce známym kritikom liberalizmu, ale nie je mi jasné, do akej miery je kritický voči Liberalizmu s veľkým L.


Dvanásta kapitola

  1. Zoznam je vybraný z Drury (1997: 3).

  2. Z konverzácie medzi Kristolom a Ronaldom Baileyom na Ameican Enterprise Institute v roku 1997; citované podľa Baileya (1997).

  3. Prameň: http://www.issues2000.org/2004/Joseph_Lieberman_Principles_+_Values.htm.

  4. Citované na strane http://www.prospect.org/controversy/lieberman/moloney-d-1.htm.

  5. Ako mi pripomenul Jeremy Stangroom.

  6. Veľa prameňov je na internete, napríklad: http://mediamatters.org/items/200509280006.

  7. Samozrejme, sekulárni filozofi môžu „vytvoriť“ morálne kódy – hneď teraz by som mohol načrtnúť jeden na zadnú stranu obálky. Čo nevieme, je dokonale si ich racionálne odôvodniť. To však nevie ani náboženstvo, najmä ak je jeho viera nerozumná.


Trinásta kapitola

  1. Prameň: Melanie Phillips.

  2. Prameň: http://www.cfnetworkco.uk/news/wk117x.asp.Dá sa povedať, že medzi politickými a náboženskými presvedčeniami sú dôležité rozdiely. V ich dôsledku sú autoritárske politické školy neznesiteľné, autoritárske náboženské školy nie sú. Niekto môže povedať, napríklad, že naše náboženské názory sú akosi fundamentalistickejšie ako naše názory politické (či je to pravda, alebo prečo by to malo byť relevantné, nie je jasné). Myslím si, že hoci zrejme sú (alebo môžu byť) rozdiely medzi našimi náboženskými a politickými názormi, je prinajmenšom pochybné povedať, že tieto rozdiely ospravedlňujú také dramaticky rozdielne postoje voči politickej a náboženskej autoritárskej výchove. Tí, čo zastávajú také veľké rozdiely, by to mali vysvetliť.


Prvá príloha

  1. Prameň: http://www.ethics.acusd.edu/courses/computerethics/Kant.doc


* * *

V niektorých výtlačkoch ZH nie sú čísla poznámok uvedené.

* * *

Prameň: Stephen Law, The War for Children's Minds, Routledge London 2006.

Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo.

Skutočné nebezpečenstvo je nezamestnaná mládež

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Ian Mathias

„Skutočné nebezpečenstvo – ekonomicky, sociálne aj politicky – v 1930-tych rokoch boli masy mladých ľudí bez práce.“

Asi je literárny zákaz citovať sám seba. Ale začínam tým, čo som napísal minulý november, lebo sa obdivujem, že som predpovedal, čo sa stane a dnes je to skutočnosť.

Merajte, ako chcete. Medzi Američanmi vo veku 16 – 24 rokov je nezamestnanosť taká vysoká, ako bola po 2. svetovej vojne. Včera hlásil NY Post, že explodovala na 52 %, kým vládna štatistika priznáva len 25 %. Ani jedna štatistika nezahŕňa študentov, ktorí nehľadajú prácu.

V obidvoch prípadoch je nezamestnanosť najvyššia najmenej od roku 1948, keď to vláda začala sledovať. Osobitne zaujímavé je porovnanie s celkovou nezamestnanosťou v štáte – 9,7 %, čo je najviac za posledných 26 rokov.

Toto tak nahnevalo Obamovu administráciu, že vyplatila 1,2 miliardy $, čo stačilo práve na to, aby sa situácia nestala skutočne smiešnou. Medzi časom masy nespokojnej mládeže rástli zo dňa na deň. Je to nebezpečné v týchto moderných časoch? Spýtajte sa Mahmúda Ahmadinejada (čítaj – Mahmúd Ahmadí-Nežád), aké ten má s tým starosti.

Prečo to má naša mládež také ťažké? Pre začínajúcich je súťaž o prvé miesto taká ťažká, ako ešte nikdy nebola. Tu je pár údajov na posúdenie krízy:
V USA je t. č. 14,5 milióna úradne nezamestnaných a 2,5 milióna ponúk práce. Inými slovami na 6 ľudí hľadajúcich prácu pripadá len jedno pracovné miesto – nepočítajú sa tí, čo majú prácu, ale hľadajú novú. Ponáhľam sa dodať, že toto sú čísla Ministerstva práce … nebolo by prekvapením keby skutočnosť bola dvojnásobne zlá.

Poľutujme našu mládež. Jedného dňa môže byť aj diplom z anglickej literatúry užitočný, ale nie proti piatim životopisom s rovnakým hodnotením a pracovnou skúsenosťou. Letné praxe pre študentov sú za nami, ostalo len niekoľko párhodinových džobov za miernu mzdu. Podľa Northwestern University polovica absolventov pod 25 rokov pracuje na miestach, ktoré nevyžadujú nijaký diplom. Aj to je rekord svojho druhu.

Najväčšiu obavu máme z toho, že naša mládež stratí všetku nádej a urobí najväčšiu chybu – pôjde na právo.

Prameň: Ian Mathias, Unemployed Young People are the Real Danger, © 2009 Daily Reckoning, 9. september 2009.

Semená zmeny na kubánskych farmách

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Michael Voss

Scéna je ako vystrihnutá z dávnych rokov divokého západu: squatter, nový osadník, páli les a orie divočinu, aby ju premenil na produktívnu zem a dorobil živobytie pre seba a svoju rodinu. Dej sa však odohráva v Camaguey, centrálnej provincii Kuby, a to dnes.

Jorge Alcides nemá ešte elektrinu vo svojom jednoduchom drevenom domci, postavenom pre tehotnú ženu a dve deti. Ručne dojí svoje tri dojnice. Syn mu už pomáha pri orbe s volmi pred pluhom. Kdeže, nesťažuje sa. Vraví:

„Ak svoje pole neobrábate, mali by ste ho stratiť a prepustiť ho druhému. Som veľmi šťastný. Pracovať pre seba je niečo celkom iné ako pracovať za mzdu.“

Komunistická Kuba prekonáva najväčšiu agrárnu reformu od Castrovej revolúcie v roku 1959; tentoraz prepúšťa pôdu zo štátneho vlastníctva súkromníkom. V snahe zvýšiť domácu produkciu a znížiť drahý dovoz potravín ponúka prezident Raul Castro malé plochy druhotriednej štátnej pôdy roľníckym rodinám a súkromným družstvám. Na rozdelenie čaká 1,7 milióna hektárov. Dosiaľ bolo vybavených asi 86 000 žiadostí a desaťtisíce ďalších Kubáncov očakáva priaznivé vybavenie.

Veľmi ťažká práca

P. Alcides dostal vlani 13 ha pôdy s prísľubom ďalšieho prídelu, ak sa mu bude dariť.

Vec má totiž háčik: všetko pole je pokryté hustým nepreniknuteľným porastom kríka zvaného „marabu“. Podobá sa na černice rastúce na anabolikách a vyhubiť ho je nočná mora. Dosahuje 4 m výšky, má hlboké korene a je taký hustý, že pod ním nemôže rásť nič iné.

P. Alcides je členom súkromného družstva, čo mu umožňuje prístup k sovietskemu traktoru z 1960-tych rokov, na ktorý sa dá pripojiť v mieste vyrobený rotačný kultivátor. Aj s ním je to veľmi namáhavá práca. Zrezané kríky treba spáliť a potom sa vykopávajú korene. Pole patrilo štátnej farme, ktorá ho nechala spustnúť. P. Alcides už vyčistil – s cudzou pomocou – tri štvrtiny svojej plochy a vyprodukoval 10 ton mäsa, ovocia a zeleniny.

Súkromné trhy

Kooperatíva Renato Guitarta je združenie maloroľníkov: 170 sa ich spojilo a spoločne investujú do strojov, ako sú napríklad traktory. Za posledný rok jej pribudlo o tretinu pôdy, takže teraz vlastní 520 ha pôdy v zelenom úrodnom pásme provincie Camaguey. Na veľkých štátnych farmách tu prevláda chov hovädzieho dobytka. Preto sa kooperatíva špecializuje na široký sortiment ovocia a zeleniny, ale aj mäsa a mlieka.

Augustin Perez, družstevník, má čo robiť, aby splnil dopyt po čerstvom šaláte. Už jeho starý otec obrábal túto pôdu, už on sa zameriaval na šalátovú zeleninu ako hlávkový šalát, uhorky, reďkvičky a cibuľa. Potom prišiel čas, keď súkromní roľníci boli dlhé roky sotva trpení; dnes sú aktívne povzbudzovaní. Nejde len o prídel pôdy. Súkromným farmárom je povolené legálne zamestnávať najatých robotníkov. P. Perez vraví:

„Posledné dva roky priniesli veľké zmeny. Úrady sa nám venujú. Máme viac peňazí, pretože predávame stále viac potravín. Všetko, čo dopestujeme, predávame na súkromných trhoch. Už skoro ráno prichádzajú majitelia stánkov a berú od nás všetko, čo sme na poliach čerstvo zobrali. Na konské povozy a káry, na bicykle prerobené na vozíky.“

Iní členovia kooperatívy, ako chovateľ ošípaných p. Viera, musia predávať štátu a sú odkázaní na nespoľahlivý štátny transport. P. Viera aj tak vyčistil v poslednom čase 30 ha marabu a zasadil kukuricu a repu na krmivo pre ošípané. Dúfa, že už tohto roku zvýši produkciu o 20 %.

„Základnú kvótu predáme štátu za nie veľmi dobrú cenu a za všetko nad túto hranicu nám štát zaplatí oveľa viac.“

Dovoz potravín

Centrom kubánskej revolúcie bola pozemková reforma. Krátko po prevzatí moci v roku 1959 znárodnil Fidel Castro veľkostatky a cukrové plantáže, z ktorých mnohé patrili občanom USA. Maloroľníkom bolo povolené ponechať si svoje polia, ale postupom času sa na ostrove presadil sovietsky typ štátnych kolektívnych fariem. Nefungovalo to. Vlani zaplatila Kuba 2,4 miliardy $ za dovezené potraviny, ktorých väčšina sa dala vyrobiť na ostrove. Veľké štátne farmy sa ukázali vysoko neúčinné a pripustili, že polovica polí zarástla krovinami typu marabu.

V súčasnosti je asi tretina kubánskej pôdy v rukách maloroľníkov, ktorí vyrobia asi dve tretiny potravinových produktov. To, že štát sa vzdáva neproduktívnej pôdy, je len časť rovnice. Farmári potrebujú stroje a nástroje, sadivá, hnojivá a iné veci. Náprava sa začína, ale často je byrokratická a ťažkopádna.

V Camaguey platí štát časť dodávok súkromných farmárov bonusmi, ktoré možno vymeniť za tovar v novo otváraných špeciálnych obchodoch. Podľa údajov združení súkromných farmárov sa ich príjmy zvýšili na asi 200 $ mesačne, čo je asi desaťnásobok národného priemeru. Niektorí zarobia oveľa viac. Takto sa pohnútky typu snaha po zárobku alebo mzde podľa produktivity vracajú do krajiny práve po pol storočí idealistických pokusov s egalitárnym socializmom. Ešte je príliš skoro povedať, či budú reformy stačiť na dramatický obrat v zásobovaní potravinami.

Ak sa ukáže, že súkromníci úspešne zvyšujú produkciu a zarábajú si na lepší život, dá sa čakať tlak na prezidenta Raula Castra, aby podobnú reformu pripustil aj pre ostatnú ekonómiu.

Prameň: Michael Voss, Seeds of change in Cuban farming, BBC NEWS, 2009/09/30.

Swinburne odpovedá Dawkinsovi na jeho komentáre v Delúzii Boha

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Preklad knihy Richarda Dawkinsa The God Delusion v Zošitoch humanistov č. 61 – 67 vyvolal diskusiu, v ktorej Ľuboš Rojka 19. septembra 2009 takto komentoval 4. kapitolu: Prečo skoro iste niet Boha:

Dawkins v tejto kapitole hovorí aj o Swinburnových postojoch. Prikladám linku na Swinburnovu odpoveď na Dawkinsove poznámky. Preložím aspoň jednu vetu hneď z prvej časti Swinburnovej odpovede: „Dawkins by mal vstúpiť do filozofickej diskusie a nie len sa pokúšať vyhrať strieľaním.“ Možno by to stálo za to aj to preložiť do slovenčiny.

Diskusia je na strane http://www.zosity-humanistov.sk/2007/08/neprekonatelny-boeing-747/#comments.

Na strane Response to Dawkins' The God Delusion uverejnil Richard Swinburne odpoveď na komentáre Richarda Dawkinsa k svojim spisom a názorom v jeho knihe Delúzia Boha. Súhlasím s Ľubošom Rojkom, považujem za užitočné preložiť tú odpoveď a za zaujímavé predložiť ju čitateľom na posúdenie spôsobov vedenia diskusií a prípadne aj ich hodnotenie.

Swinburne píše:

Som vďačný Richardovi Dawkinsovi, že sa pozrel na niektoré moje spisy. Tu sú veľmi krátke odpovede na námietky, ktoré jasne vyslovuje. Podrobnejšie odpovede na námietky sa dajú nájsť v mojich iných spisoch, na ktoré sa odvolávam.

  1. Na s. 64 (anglického vydania The God Delusion) Dawkins píše, že moja teodícea, resp. môj pokus „ospravedlniť utrpenie vo svete riadenom Bohom“ „prekonáva satiru“. (V Zošitoch humanistov je to s. 37 – 38, v Božom blude s. 86 – 87; pozn. prekl.) Keďže platí, že Boh nemôže robiť to, čo je logicky nemožné (Dawkins priznáva, že to tvrdím – popri, pridávam, mnohých iných filozofických teológoch vrátane Akvinského), je vážnym filozofickým problémom, či Boh môže dať ľuďom slobodnú vôľu voliť medzi dobrom a zlom, a súčasne značnú zodpovednosť za seba a všetkých ostatných (vrátane za náš vlastný charakter) – čo mnohí ľudia považujú za veľké dobro, a to bez ohľadu na to, že to povoľuje hromadu utrpenia.Dawkins by mal vstúpiť do tejto filozofickej debaty a nie pokúšať sa vyhrať strieľaním. (Dawkinsovo tvrdenie, že „som sa pokúsil ospravedlniť holokaust“, je dvojznačné medzi tvrdením, že 1. som sa pokúsil ospravedlniť nacistov, uskutočňujúcich holokaust a 2. že som sa pokúsil ospravedlniť Boha, že nezasiahol, aby zastavil holokaust. Iste som sa nepokúšal ospravedlniť diabolské správanie nacistov, ale pokúsil som sa ospravedlniť nezasiahnutie Boha.) Moju celú teodíceu nájdete v mojej knihe Prozreteľnosť a problém zla (Providence and the Problem of Evil) a v kratšom znení v kapitolách 10 a 11 knihy Existencia Boha (The Existence of God, 2. vydanie 2004), odkiaľ čerpá Dawkins, ale opäť – bez diskusie.Iste je veľký filozoficko-vedecký problém, či máme slobodnú vôľu; môj (predbežný) názor brániaci názor, že máme slobodnú vôľu, je opísaný v knihe Vývoj duše (The Evolution of the Soul), kap. 13.

  2. Na s. 65 cituje Dawkins moju poznámku, že „príliš veľa dôkazov (o existencii Boha) by pre nás nebolo dobre“ a potom pochopiteľne to odmieta ako (skutočne) absurdné. Tu je chyba na mojej strane – mal som sa odvolať na miesto, kde vyzdvihujem prednosti toho, že sa máme spoliehať na neurčitosť pravdepodobnosti (existencie Boha) a nie na úplnú istotu v otázke existencie Boha.Príčina toho, že som tak neurobil, je, že časopis, ktorý uverejnil moje komentáre, Science and Theology News, žiadal, aby článok bol samostatný, aby neobsahoval odvolávania na iné spisy. Mal som trvať na tom, aby sa uviedlo odvolanie na miesto, kde bránim predmetný názor. Moja obrana výhod absencie úplnej istoty je na stranách 267 – 272 druhého vydania mojej knihy The Existence of God.Základný bod znie, že dobrý Boh (podobne ako dobrí rodičia) bude iste chcieť, aby si ľudia (na základe vlastnej slobodnej voľby) vytvorili prirodzene dobrý charakter a tak – napríklad – získali prirodzenú náklonnosť pomáhať chudobným a hladujúcim z lásky k nim, pretože sú chudobní a hladujúci.

    Keby to však Boh urobil celkom isté, že existuje a že dá úžasný večný život tým, čo si vytvorili prirodzene dobrý charakter, potom by sa ľudia nevyhnutne cítili naklonení vytvoriť si taký charakter a pomáhať chudobným a hladujúcim nie z lásky k chudobným a hladujúcim, ale aby sa páčili Bohu a aby získali večný život.

    Tento posledný dôvod je dobrá motivácia pre každý čin, ale nie je to vždy najlepší motív. Ľudia ľahšie vytvoria prirodzenú náklonnosť pomáhať chudobným a hladujúcim z lásky k nim, ak existencia Boha a vyhliadky na večný život nie sú (aspoň počas značnej časti našich pozemských životov) celkom isté.

  3. Na s. 147 – 150 kritizuje Dawkins môj názor, že boh, ktorého postulujem, (osobná bytosť, večná, všemohúca, vševediaca, dokonale slobodná – a tak dokonale dobrá) je jednoduchá bytosť. Píše, že „Boh, ktorý je schopný súvisle sledovať a kontrolovať individuálny stav každej častice vo vesmíre, nemôže byť jednoduchý.“ Nevraví to, ale ja to považujem za jeho spôsob myslenia, že ak Boh získava svoje poznatky a vykonáva svoju moc spôsobom, ako to robíme my (cestou mozgov), treba, aby bol veľmi komplikovaný, pretože už obyčajné ľudské mozgy so svojou obmedzenou kapacitou kontroly sú veľmi komplikované veci.


Ale 1. ja nie som to isté ako môj mozog. Celá história sveta by vyžadovala, aby v nej bolo to, čo sa prihodilo mne, ako aj to, čo sa prihodilo môjmu mozgu. Pokusy s rozštiepenými mozgami to ilustrujú – pozri kapitoly 8 a 9 mojej knihy Vývoj duše.

Ja, jednoduchá entita, kontrolujem dosť veľkú časť svojho mozgu (ktorý je oveľa komplikovanejšia entita), takže môžem vyvolať jeho pôsobením rozličné pohyby mojich údov, jazyka atď.

A 2. či je nejaká hypotéza jednoduchá alebo nie, to je vnútorná vlastnosť tejto hypotézy a nie vec jej vzťahu k pozorovateľným javom. Či je hypotéza taká, že nás vedie k očakávaniu udalostí, je druhé a odlišné kritérium na posúdenie hypotézy. Či je hypotéza, že jeden zločinec spáchal všetky vyšetrované zločiny, jednoduchá; a či je Newtonova teória, že všetky telesá sa priťahujú silou, ktorá sa rovná m⋅m¹/r², jednoduchá, je niečo, čo sa dá zistiť štúdiom dát. No aby bola hypotéza pravdepodobne správna, musí splniť aj kritérium priviesť nás k očakávaniu udalostí.

Vyžadovanie entity (Boha) s menovanými vlastnosťami (vedci uprednostňujú hypotézy vyžadujúce nekonečné kvality pred hypotézami vyžadujúcimi veľmi veľké ale konečné kvantity – ostatné veci, t. j. vyhovenie iným kritériám, musia byť rovnaké), je samo osebe jednoduché. Tvrdím tiež, že nás to vedie k očakávaniu enormne zložitých údajov (enormne veľké počty protónov, fotónov atď., správajúcich sa všetky presne tým istým spôsobom). Podrobný rozbor koncepcie jednoduchosti je v 4. kapitole mojej knihy Epistemic Justification; úvaha o tom, ako to vedie k očakávaniu dát, je v 4. kapitole knihy Is there a God? a (obšírnejšie) v kapitolách 6, 7 a 8 knihy The Existence of God.

Prepáčte, že sa odvolávam na toľko svojich vlastných kníh, no ospravedlnenie viery niekoho, že Boh existuje, alebo že neexistuje, vedie na najvyššej intelektuálnej úrovni nevyhnutne k jeho názorom o mnohých filozofických problémoch. Seriózne filozofické diskusie o týchto problémoch sa nedajú obísť. (potiaľ Swinburne)

* * *

Nepovažujem tieto riadky a argumenty za také presvedčivé znehodnotenie Dawkinsovej knihy, o akom píše vo svojich príspevkoch Ľuboš Rojka a iní teológovia.

V bode jeden neprispel Swinburne ničím k riešeniu neriešiteľného problému teodícey. Verím mu, že nešikovnou štylizáciou nechcel ospravedlňovať diabolské činy nacistov, ale napríklad v schopnosti odpustiť aj masovým vrahom nevidím dôkaz daru šľachetnosti, za ktorý by som mal byť Bohu či prírode vďačný; takýto dar by sa mi protivil.

V bode dva sa Swinburne Dawkinsovi ospravedlňuje za nepresné vyjadrovanie, ale potom ma nesmierne prekvapí svojimi názormi, že sa máme spoliehať na neurčitosť pravdepodobnosti existencie Boha a nie na úplnú istotu v otázke jeho existencie; že je lepšie pomáhať chudobným a hladujúcim z lásky k nim samým, ako aby sme sa páčili Bohu a získali ten úžasný večný život. Temer sa mi nechce veriť, že je to oficiálne učenie katolíckej cirkvi. Z môjho detstva sa mi marí: Prečo sme na svete? Aby sme Boha milovali, jemu slúžili a tak do neba prišli…

V bode tri ide o jednoduchosť Boha ako tvorcu celého zložitého vesmíru. Jednoduchosť neviem chápať ako vnútornú vlastnosť, nezávislú od vzťahu k okoliu. A Swinburne tu zavádza do hry ešte aj pojem duše, odlišnej od mozgu, čím diskusiu zbytočne rozširuje. K tomu mám len poznámku, že výraz duša sa v Delúzii Boha vyskytuje len raz, a to ako názov knihy Duša vedy (The Soul of Science) od Michaela Shermera. Preto sa aj ja v tejto veci úplne odmlčím.

Ako by toho nebolo dosť, Ľuboš Rojka 3. 10. 2009 situáciu zhoršuje komentárom: „Môj príspevok chcel len upozorniť na to, že Dawkins nehovorí vo svojej knihe pravdu o Swinburnovi a Swinburne mu to vo svojom príspevku vyčíta. Nič viac, nič menej. Tu nie je veľa čo diskutovať. Podobne to bolo v kapitole o Akvinskom. Dawkins jednoducho pripisuje ľuďom, čo nepovedali. (Podobne je to aj keď hovorí o kresťanstve…).“ Zatiaľ pravda je taká:

Swinburne svoj komentár k Dawkinsovej knihe označil za „veľmi krátke odpovede na námietky, ktoré (Dawkins) jasne vyslovuje“. Nenachádzam v ňom ani slovo výčitky za nejaké klamstvo či len nepravdu alebo pripisovanie nevyslovených výrokov. (Nepovažujem za výčitku prianie, aby Dawkins vstúpil do serióznej filozofickej diskusie na najvyššej intelektuálnej úrovni). Kde to Ľuboš Rojka nabral? Nechce sa mi veriť, žeby existovali viaceré znenia Swinburnovho komentára. Je rad na Ľubošovi Rojkovi, aby uviedol Dawkinsove nepravdy a výmysly o Swinburnovi, o Akvinskom a iných kresťanských teológoch (zatiaľ stačí o Swinburnovi), ako aj Swinburnove výčitky. Inakšie hrozí, že ho nazveme…

10. októbra mailoval Ľuboš Rojka do ZH aj nasledovný komentár:

– Dawkins necituje žiadnu zo Swinburnových kníh (len tú najmenšiu, veľmi zjednodušenú), len si robí žarty z jeho myšlienok.

Dokonca Swinburna uráža: „Pre vlastné uspokojenie berie si Swinburne na pomoc dych berúci trik drzej intelektuálnej odvahy.“ Uznávam, že niekedy sa priamejšie vyjadrím aj ja, ale takéto čosi by som ani Vám nikdy nedokázal povedať… (Aj keď Vy ste tu už čosi podobné na moju adresu napísali… ale trochu jemnejšie…) Je to nemysliteľné povedať profesorovi z tej istej univerzity, a to bez akéhokoľvek hlbšieho podkladu.

Swinburne mu veľmi jemne odpovedá : „Dawkins should enter that philosophical debate, and not try to win by shouting.“ (Podobne robí Dawkins aj s kresťanstvom.)

– Všimnite si, čo robí Dawkins: „Veda má nejaké menšie ťažkosti s vysvetlením javu X? Nijaký problém. Netrápte sa pre jav X! Nekonečná božia moc neustále krúži okolo vysvetlenia javu X (okrem radu iných vecí) a bude to vrcholne jednoduché vysvetlenie, pretože, nakoniec, je len jeden Boh. Čo môže byť jednoduchšie?“ Myslím, že keby si prečítal Swinburnove kapitoly o jednoduchosti, hádam by aj čosi pochopil, čo je to za „jednoduchosť“. A tiež, keby prečítal jeho Epistemic justification, poznal by kritéria jednoduchosti, ako sa používajú vo vedách, a ako ich používa Swinburne.

– Ďalšie jemné Swinburnove náznaky Dawkinsovho nepochopenia: „Dawkins's claim that I 'attempted to justify the Holocaust' is highly ambiguous…“ „I did and do attempt to justify God's non-interference. For my full theodicy see…, from which Dawkins quotes, but again – without arguing any point.“ (Preklad pozri hore.)

– Swinburne uznáva chybu, že v jednom zo svojich článkov nedal náležitú odvolávku na podrobnejšie zdôvodnenie. Je to však skôr zo slušnosti. Ukazuje to zase, že Dawkins v tomto ohľade ani nečítal Swinburnove knihy, len vybral niekoľko povrchných myšlienok z populárneho časopisu Science and Theology News.

Som rád, že si čítate Lonergana. Ten citát perfektne vystihuje, čo chcel povedať o Bohu. Ale na to, aby ste to mohli plne vychutnať, by ste potrebovali začať s trošku jednoduchšími krokmi. Na rozdiel od Vami spomínanej básne, tento výrok má jasne definované termíny, a je vyvodený striktne logickými argumentmi. Ale aby to Lonergan takto pekne povedal, zadefinoval a logicky zdôvodnil, potreboval viac ako 600 strán. Trochu nudné čítanie, ale celkom dobre to dáva zmysel.

Viem, že čitatelia ZH si povedia, že toto je teda veľmi nudné čítanie. Prestanem skôr, ako prestanú aj tí poslední.

Nakoniec som sa rozhodol nedať tieto špekulácie do tlačenej formy ZH.

„Encyklopédia“ – revolučné dielo v dejinách vied a vzdelávania

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Jaroslav Čelko

V súvislosti s publikáciou „Protagonisti dejín slobodomyseľnosti“ ozvali sa telefonicky niekoľkí moji priatelia. Jeden z telefonátov obsahoval zaujímavú pripomienku. Bola reflexiou skutočnosti, že vo viacerých heslách sa spomína francúzska „Encyklopédia“. Podľa volajúceho by bolo vhodné uverejniť aspoň rámcovú informáciu o tomto diele – pre oživenie pamäti „starších pokolení“ i pre základnú orientáciu mládeže. Osvojil som si túto pripomienku i návrh a vypracoval som túto neveľkú štúdiu.

Názov „Encyklopédia“ sa zvyčajne používa s takým, či onakým prívlastkom, ale vždy je to „skratka“. Úplný názov znie „Encyklopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers“ a slovenský ekvivalent má túto podobu: Encyklopédia alebo racionálny slovník vied, umení a remesiel. Je to názov dosť dlhý, a preto v ďalšom texte budem používať jeho skrátenú podobu – „Encyklopédia“.

O vzniku zámeru napísať „Encyklopédiu“

Významný francúzsky materialistický filozof, prozaik, dramatik, teoretik umenia, literárny kritik, fyziológ, fyzik a publicista Denis Diderot (1713–1784) sa venoval aj prekladateľskej činnosti. Preložil o. i. do francúzštiny aj anglický lekársky slovník. Keď vyšiel v Anglicku univerzálny slovník Efraima Chambersa, navrhol vydavateľ D. Diderotovi, aby urobil preklad aj tohto diela. Ten súhlasil s tým, že jeho matematickú časť zverí osvietenskému filozofovi a matematikovi J. L. R. d'Alembertovi.

Prekladatelia si Chambersov slovník dobre preštudovali. Na základe toho zistili, že je to dielo nevysokej úrovne. Jeho nedostatky konkretizovali a napokon prišli k nasledovnému záveru: „Súhlasíme s ním, že plán a zámer jeho slovníka sú výborné a že, ak by jeho uskutočnenie malo určitý stupeň dokonalosti, prispel by k pokroku pravej vedy väčšmi ako polovica známych kníh. Nemôžeme však nevidieť, ako ďaleko zaostal za týmto stupňom dokonalosti.“ D. Diderot výstižne ukázal, v čom videl Chambersovu „nedokonalosť“, keď napísal, že našli „zázračný počet vecí, ktoré chýbajú vo vedách; v slobodných umeniach je len slovo tam, kde sú potrebné stránky, a v umeniach mechanických treba doplniť všetko.“ Zo seriózne zistených poznatkov urobil D. Diderot záver takéhoto znenia: „Nie je teda možné predpokladať, že by dielo z hľadiska všetkých čitateľov tak nedokonalé a pre každého francúzskeho čitateľa tak málo nové, mohlo nájsť medzi nami mnoho obdivovateľov.“

Kritika Chambersovho všeobecného slovníka a záporné stanovisko k zámeru vydať ho vo Francúzsku mali však zaujímavú dohru. D. Diderot plne chápal význam takéhoto diela, ak bude spracované na patričnej úrovni a ak bude zohľadňovať všetky aspekty, súvisiace s možnosťami i potrebami doby. V nadväznosti na svoju letoru, vzdelanosť a iné pozitívne svoje črty, urobil odvážny počin – navrhol vydavateľovi, aby vydal úplne nový, novátorstvom predchnutý všeobecný slovník. Súčasne sa ponúkol, že zabezpečí jeho vypracovanie využitím „francúzskeho potenciálu“. Po dohode s vydavateľom sa pustil iniciatívny a cieľavedomý D. Diderot do náročnej a namáhavej práce.

D. Diderot – tvorca projektu „Encyklopédie“

D. Diderot mal vo vzťahu k „Encyklopédii“ vysoké nároky. Predstavoval si ju ako svätyňu „…ľudských vedomostí“, ako „rodopisný strom… všetkých vied a umení, ktorý by označoval pôvod každej vetve našich vedomostí a ich spojení medzi sebou navzájom i so spoločným kmeňom a ktorý by nám pomohol prepojiť rôzne články s hlavnými.“ Chápal ju dynamicky a chcel, aby sa pri jej tvorbe uplatnil princíp historickej kontinuity. To znamenalo zhrnutie a využitie najnovších poznatkov o svete vôbec a o ľudskej činnosti zvlášť. „Encyklopédia“ mala byť konkrétnym, moderným prejavom úsilí spájať teóriu s praxou. Takéto ponímanie potvrdzuje aj nasledujúca Diderotova úvaha: „Záležalo teda mnoho na tom, aby sme mali v tomto odbore knihu, s ktorou by sme sa mohli poradiť o všetkých veciach a ktorá by slúžila tým, čo pocítili odvahu pracovať v záujme vzdelania iných ako aj tých, ktorí sa vzdelávajú len sami pre seba.“

Z písomných dokumentov, ktoré sa zachovali, vyplýva, že D. Diderot mal stále na mysli spomenutú náročnosť a od prvých dní presadzoval a uskutočňoval realizáciu všetkých konaní na vysokej kvalitatívnej úrovni. Sám postupoval naozaj príkladne. Vykonával rôzne práce – vypracovával koncepčné materiály, priamo viedol oddelenie technických vied, čítal všetky rukopisy, písal heslá a zabezpečoval aj riešenie mnohých organizačných i technických otázok.

Náročnosť a dôslednosť D. Diderota sa ukázala pri hľadaní adekvátnych postupov, ktoré súviseli už s prípravou projektu „Encyklopédie“. Z jeho materiálov vyplýva, že poznal celú vtedajšiu slovníkovú tvorbu v Európe. Takisto sa zoznámil s názormi popredných mysliteľov, ktorí sa zaoberali teoretickými otázkami tejto činnosti, ako bol Leibniz a iní. Osobitnú pozornosť venoval učeniu anglického filozofa, popri inom zakladateľa induktívnej poznávacej činnosti – F. Bacona. Učenie tohto mysliteľa a vedca zrejme zaujalo popredné miesto v „reťazi ideí“, o ktoré D. Diderot svoju tvorivú činnosť opieral. Napokon, sám to potvrdil, keď napísal, že ak splnil úspešne svoje poslanie, vďačí za to „najmä kancelárovi Baconovi, ktorý navrhol plán univerzálneho slovníka vied a umení v dobe, keď vlastne takmer ešte neexistovali ani vedy, ani umenia. Tento neobyčajný génius, bez možností písať dejiny toho, čo ľudia vedeli, napísal dejiny toho, čomu sa majú naučiť.“

D. Diderot – organizátor a ideový vodca encyklopedistov

D. Diderot si uvedomoval, že tvorba „Encyklopédie“ si vyžaduje vybudovanie kolektívu patrične vzdelaných, schopných a ochotných spolupracovníkov. Preto vyvinul veľké úsilie, zamerané na jeho utvorenie, čo dokumentujú jeho slová: „Ihneď sme vyhľadali dostatočný počet učencov a umelcov; umelcov obratných a známych svojím nadaním; učencov zbehlých vo svojich odboroch, ktoré im boli zverené. Každému sme pridelili časť, ktorá mu vyhovovala… čomu rozumel, čo bol schopný zdravo posúdiť, čo sa písalo o tom v staroveku a v novoveku, čo z toho získal a ako mohol čerpať znalosti zo svojho vlastného zdroja.“

Vďaka organizačným schopnostiam, výdrži, systematickej práci aj autorite D. Diderota sa aktívnymi spolutvorcami „Encyklopédie“ stali také osobnosti ako Voltaire, Rousseau, Montesquieu, Turgot, Marmontel, Condillac, Holbach a ďalší poprední myslitelia, vedci a umelci. K nim sa postupne pridávali ďalší a ďalší mladší spolupracovníci, ktorí sa stali platnou aktívnou súčasťou tábora encyklopedistov. Pomoc pri tvorbe „Encyklopédie“ prichádzala aj z iných krajín. Ako príklad možno uviesť konanie stáleho tajomníka Kráľovskej akadémie vedy a literatúry v Prusku Formeya, ktorý poslal do Paríža cenné rukopisy.

Dobové korene „Encyklopédie“ a jej stručná charakteristika

Tvorbu „Encyklopédie“ si v teoretickom aj praktickom kontexte „objednal“ historický vývin. Osemnáste storočie bolo plné spoločenských zápasov na rozhraní prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu. Zástancovia feudalizmu a kráľovskej samovlády sa opierali o cirkevnú teóriu spoločnosti. Buržoázia, ktorá mala záujem na otvorení cesty kapitalistického vývoja, potrebovala iný ideový arzenál. Ten vznikal vo veľkej miere tvorbou hesiel pre „Encyklopédiu“ z oblasti filozofie, histórie, práva, politiky, ale aj teológie a pôsobenia cirkvi. K nim pristupovali heslá o rôznych stránkach materiálnej výroby, najmä manufaktúr a prebíjajúceho sa priemyslu, ktoré boli doménou meštianstva a buržoázie.

Heslá sa tvorili v rámci troch základných tematických okruhov – veda, slobodné umenia a mechanické umenia. Všetky boli bohato členené. Pomerne podrobne sa o tomto aspekte hovorí v „Prospekte Encyklopédie alebo Racionálneho slovníka vied, umení a remesiel“, ktorý D. Diderot napísal ako informatívny materiál, keď „rukopisy diela“ boli hotové. Vo vzťahu k okruhu vedy sa v tomto dokumente hovorí, že išlo o heslá z oblasti fyziky, metafyziky, matematiky atď., meteorológie a hydrológie atď., mechaniky, astronómie, optiky atď.; ďalej „vied o bohu“, historiografie, literatúry atď. atď. – jedným slovom – nespočetné množstvo výhonkov a vetiev, ktorých spoločným kmeňom je v syntetickom zmysle slova veda o axiómoch, čiže veda „o výpovediach zrejmých v sebe.“

K novátorským črtám encyklopedistov patril ich záujem o sféru materiálnej výroby. Nebol to vtedy celkom samozrejmý jav. Keď D. Diderot hodnotil predchádzajúcu slovníkovú tvorbu v Európe, vyslovil názor, že „skoro nič sa nenapísalo o mechanických umeniach“. Pri tvorbe „Encyklopédie“ sa toto „biele miesto“ začalo rázne odstraňovať. Pritom heslá sa pripravovali naozaj novou metódou. Najprv sa získavali konkrétne poznatky „v teréne“ a až potom sa „písalo pri stole“. Bol to teda proces, ktorý D. Diderot opísal nasledovne: „Obrátili sme sa k tým najobratnejším“ (robotníkom – J. Č.) „v Paríži a v kráľovstve. Nešetrili sme sa, šli sme do ich dielní, pýtali sme sa ich, zapisovali sme ich skúsenosti, rozvíjali ich myšlienky, čerpali z nich výrazy zodpovedajúce ich povolaniam, zostavili sme z nich tabuľky, urobili sme ich výklad, rozprávali sme sa s tými, čo nám dali zápisky a (s opatrnosťou skoro nevyhnutnou) sme v dlhých a častých rozhovoroch s niektorými opravili to, čo iní vysvetlili nedokonale, nejasne a niekedy nepresne.“

Encyklopedisti popri „videnom“ chceli mať aj vlastné skúsenosti. Preto si sami obstarávali stroje, rozoberali ich a znovu ich skladali, „vlastnoručne“ ich uvádzali do pohybu. Stávali sa učňami, vykonávali nepríjemné práce, aby mohli učiť iných, ako ich vykonávať lepšie. Súčasne s tým sledovali aj humanisticko-demokratický cieľ – vymaniť robotníkov „z onoho poníženého stavu, v ktorom ich tak dlho udržiaval predsudok“.

Takto sa „Encyklopédia“ ako celok i jej jednotlivé časti, stali ideovým žriedlom úsilí, vedúcich k Veľkej francúzskej revolúcii.

Peripetie encyklopedistov a „Encyklopédie“

Už prvý zväzok „Encyklopédie“ bol veľkou literárnou senzáciou, ktorá rozbúrila Paríž a potom aj iné časti Francúzska. Vytvorili sa dva tábory s protichodnými postojmi. Pokrokové kruhy prijali „Encyklopédiu“ s nadšením. Kráľovská moc, feudáli a cirkev však zaujali diametrálne inú pozíciu. Nielen pasívnu, ale naplnenú prudkými útokmi proti encyklopedistom.

Koncom roka 1751 predniesol abbé de Prade na pôde Sorbonny tézy s proticirkevným zameraním. Boli to jeho názory, ale napriek tomu obvinili D. Diderota, že je ich pôvodcom. Abbé de Prade utiekol do Pruska a svetské aj cirkevné vrchnosti si vyliali svoju zlosť na vodcovi encyklopedistov. Na jeho hlavu sa sypali celé stoky hanlivých letákov a brožúr.

V roku 1752 vyšiel druhý zväzok „Encyklopédie“. To vyvolalo zintenzívnenie útokov reakcie, v ktorej hrali úlohu úderného oddielu jezuiti. Spojené spiatočnícke sily dosiahli zákaz predaja obidvoch zväzkov „Encyklopédie“. V kráľovskom výnose sa zákaz zdôvodňoval tým, že „mnohé tézy usilujú o podlomenie kráľovskej autority, o upevnenie ducha nezávislosti a vzbury“ a „svojimi dvojzmyselnými výrazmi môžu tvoriť podklad bludu, skazenosti a bezverectva“.

Encyklopedistom sa ďalej prikázalo, aby jezuitom odovzdali všetky materiály, pripravené k ďalším zväzkom „Encyklopédie“. Jezuiti vraj chceli pokračovať v tvorbe slovníka, čím by sa stali autormi aj cenzormi. Lenže cirkev nemala na takúto prácu pripravených ľudí. Rukopisom nerozumeli, nevedeli ich spracovať a tak „stáli na mieste“. Vláda napokon nemala inú možnosť, ako materiály vrátiť D. Diderotovi.

Napriek uvedeným aj mnohým ďalším prekážkam práce na „Encyklopédii“ pokračovali. Až do roku 1757 vyšiel vždy jeden zväzok ročne. Popularita „Encyklopédie“ postupne rástla. Potvrdzovalo to aj zvyšovanie počtu odberateľov. Z pôvodného počtu 2000 vzrástol tento do roku 1757 na 4000. Tento pozitívny trend bol tŕňom v očiach štátnej moci aj vysokých cirkevných kruhov. Tie spoločne hľadali možnosť nového úderu „Encyklopédii“. A našli ju, presnejšie, našli dva „dôvody“.

Prvým bolo heslo d'Alemberta, ktoré vychvaľovalo ženevských protestantských kňazov a deizmus. Katolícka hierarchia to využila k mnohostranným útokom. Jedným z ich dôsledkov bolo zabrzdenie vydania 8. zväzku „Encyklopédie“.

V roku 1758 vyšla Helvétiova kniha „O duchu“. Tá takisto vyvolala nevôľu reakcie, prejavenú aj v novom ťažení proti encyklopedistom. Oprela ho opäť o podvod. Zasa najodvážnejšie časti diela pripísali D. Diderotovi. Krivé obvinenia predložila štátnym mocenským orgánom. Boli medzi nimi aj obidve komory kráľovského parlamentu, ktoré neuveriteľne rýchlo rozhodli, že Helvétiovo dielo sa má spáliť. Pod lupu sa znovu dostala aj „Encyklopédia.“ Bol utvorený 9-členný mimoriadny orgán na skúmanie jej obsahu. Na základe ich posudkov zakázali vydavateľovi pokračovať vo vydávaní „Encyklopédie.“ Súčasne bol vydaný aj zákaz jej predávania. Abonentom sa mali vrátiť subskripčné zálohy na dva – už do tlače pripravené – zväzky.

Neustále tvrdé tlaky i občasné brutálne zákroky mali, žiaľ, určité odrazy aj v prostredí encyklopedistov. Citeľným bol d'Alembertov odchod z redakcie, ktorý bol priateľom a najbližším spolupracovníkom D. Diderota. V liste Voltairovi d'Alembert napísal, že je „zmučený prenasledovaním a špinou, ktorá sa leje na jeho hlavu“. Vtedy sa vynorila iniciatíva Voltaira, aby sa tlačenie „Encyklopédie“ prenieslo za hranice. Lenže to by znamenalo stratu mnohých prispievateľov „Encyklopédie“ a jej živnej pôdy vôbec. Preto D. Diderot vyhlásil: „Nie, zrieknuť sa teraz podujatia by znamenalo odchod z bojového poľa, urobiť to, čo si želajú naši prenasledovatelia.“

Situácia doliehala záporne aj na D. Diderota. Ale niekoľké „oslabenia“ mali na šťastie len dočasné trvanie. Nachádzal stále dostatok síl, aby pokračoval v práci. Prekonal aj veľké sklamanie, zapríčinené vydavateľom Lebretonom. Ten totiž tajne upravoval mnohé heslá, vrátane Diderotových, čím kazil ich podstatu a účinnosť. Myslel si, že sa tak vyhne nepríjemnostiam zo strany úradov a cirkvi. D. Diderot svojím úsilím dosiahol, že po dvoch rokoch (1757 – 1758) sa vo vydávaní „Encyklopédie“ pokračovalo, a to aj vďaka urýchlenej a tajnej práci 50 tlačiarov. V roku 1759 vyšiel 9. zväzok „Encyklopédie“ a do roku 1765 dostali predplatitelia ostatných 10. zväzkov. Počas ďalších 7 rokov sa uskutočňovali práce súvisiace s výrobou 11. zväzkov ilustrácii (rytín).

Po vydaní textových zväzkov sa znovu zaktivizovala cirkev. Okrem iného zvolala aj špeciálne zhromaždenie svojich špičiek, na ktorom sa formulovala požiadavka vydať osobitný dekrét proti „Encyklopédii.“ Ale kráľovská moc už nemala odvahu tejto snahe vyhovieť.

„Encyklopédia“ žila a stávala sa čoraz známejšou i populárnejšou. Nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Vydali ju v Ženeve, v Lausanne, Luccu, Livorne a nastúpila cestu napredovania celým kultúrnym svetom. Zakotvila v ňom pevne a natrvalo. Tak je to v súčasnosti a takú má dlhodobú perspektívu, lebo podľa vyjadrenia D. Diderota – rozmnožuje „počet opravdivých vedcov, významných umelcov a osvietených priateľov vied a umení“, ďalej „dopĺňa základné knihy, rozvíja skutočné princípy vecí, označuje ich vzťahy, prispieva k istote a k pokroku ľudských vedomostí“ a tým k „rozšíreniu nových predností v spoločnosti“.

Kto je tvoj blížny?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Veta „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ pochádza zo Starého zákona (Levitikus 19, 18), ale dnešný všeobecný zmysel jej dal Ježiš v Novom zákone podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, ktoré má iba Lukáš (10, 29), teda odpoveďou na otázku znalca zákona „A kto je môj blížny?“ po príkaze „Milovať budeš… svojho blížneho ako seba samého!“ (10, 27).

Je zaujímavé, že o tejto udalosti, ktorá dnes patrí medzi najcitovanejšie miesta Nového zákona, podáva správu len jeden evanjelista. Ako to, že pre ostatných nebola hodná zaznamenania?

Už viackrát som sa stretol s poznámkou, že Židia považovali za svojich blížnych len svojich súkmeňovcov, ale až v novej knihe Petra Bakalářa Bůh jako psychický virus (Beta Books, Praha 2008) sa táto otázka preberá podrobnejšie:

„Veta Miluj svojho blížneho ako seba samého sa dá v modernej biológii preložiť ako Chovaj sa k nemu, ako keby bola vaša genetická informácia zhodná (r = 1).“ (Pridávam: Ako keby to bol tvoj klon, resp. ako keby ste boli jednovaječné dvojčatá; to je oveľa viac ako brat či sestra).

V dobe, keď bol tento zákon Izraelitom „zjavený“, žili Židia izolovaní v púšti a nemali nijakých nežidovských susedov. Ich vzájomné spory však stáli mnoho mŕtvych – napr. v epizóde o zlatom teľati pobili leviti 3000 bratov, priateľov i príbuzných (Exodus 32, 26). Aby sme pochopili, koho myslel Mojžiš blížnym, musíme sa pozrieť na pasáž, z ktorej je výrok vyňatý, a to je Levitikus 19, 18:

Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!

Blížny teda nie je ktokoľvek, ale celkom jasne ide len o člena vlastnej skupiny. Na toto obmedzenie upozorňuje ostatne aj Sväté písmo Starého i Nového zákona (Spolok Svätého Vojtecha, Trnava 1996).

Situácia bola alarmujúco podobná ako pri starozákonnej morálnej (či trestnoprávnej?) zásade: „Kto svojmu súkmeňovcovi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19–20); citované podľa Adama Romana z eseje Náboženská morálka. Bola potrebná oprava Starého zákona, čomu dnes hovoríme aktualizácia.

Prišla absurdná Kristova výzva: „Neodporujte zlému! Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť.“ (Mt 5, 39–40), úplne protirečiaca jeho deklarácii: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov“, (Mt 5, 17), ale toho si teraz nevšímajme. Ide nám o našich nemilovaných blížnych.

Nenachádzam dôvod pre názor, že Židia vtedy považovali za svojich blížnych „väčšinou iba svojich súkmeňovcov“, ako to robí Jozef Červeň na blogu cerven.blog.sme.sk. Nie väčšinou, ale vôbec: blížnymi boli len pravoverní Židia. Pre cudzincov platili iné pravidlá, a to už aj pre zemepisne, biologicky a vieroučne im najbližších Samaritánov, ktorí zohrali takú dôležitú úlohu v čudnom podobenstve o svojom milosrdenstve. Nedostávame totiž odpoveď na priamu otázku „Kto je môj blížny“, ale až okľukou cez otázku „Komu som ja blížny?“ sa dostávame k príkazu správať sa slušne ku všetkým ľuďom bez akéhokoľvek rozdielu; všetci sú rovnako moji blížni.

Kedy prišli k tomuto názoru na základe vývoja civilizácie a všetkých kultúr vo veľkej oblasti „slušnosť“ predkovia dnešných humanistov?

Uznávam, že niektoré kanibalské kmene v Oceánii odnaučili ich zlému zvyku belosi a pravdepodobne aj misionári (pozri ZH 48, 19–20).

Ale veľké národy Blízkeho východu ani Latinskej Ameriky iste nepotrebovali príchod križiakov, resp. konkistádorov s krížom v jednej a mečom v druhej ruke, aby ich poučili o slušnom správaní sa voči svojmu blížnemu na základe slov Ježiša Krista.

Doslov Stanislava Komárka ku knihe Boží blud *

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Autor už v prvej vete oznamuje, že nemá rád Richarda Dawkinsa a v poslednej vete to stupňuje až do bizarného obrazu, že radšej demonštratívne ponesie v procesii na Božie telo baldachýn, ako by sa s „prorokom“ Dawkinsom mal stretnúť.

Tým nakoniec veľmi neprekvapuje, keďže v metaforách už predtým prejavil záujem o klerikov aj biskupov a gregoriánske chorály. Nepoznám jeho dielo; návšteva internetu ma prekvapila množstvom titulov a chudobou informácií o nich. Napriek neinformovanosti píšem tieto riadky; budú tým menej niečím ovplyvnené.

Často som čítal o postmodernizme a New age a hľadal som príklad: teraz mi skočil do očí po prečítaní článku a najmä po vete, že

„svet kontrolovaný ideologizovanými vedcami jeho (Dawkinsovho) razenia by nebol o nič radostnejší ako ten, kontrolovaný ajatolláhmi, prelátmi, či rabínmi“.

Relativizmus pravdy, obrana absurdna, subjektivizmus atď. Čo hľadá tento muž na filozofii? Nepatrí tam, ak považuje obcovanie svätých a prírodný výber za porovnateľné intelektuálne konštrukty, z ktorých si majú jeho študenti slobodne vybrať. Kazí mládež, ak učí nevidieť rozdiel medzi teokraciou prelátov a demokraciou univerzít. Iste ho s plesaním príjmu medzi seba teológovia všetkých farieb.

Vyslovene veľkodušne odmieta aj darvinovskú „svojráznu kombináciu náhody“ a „neviditeľnej ruky selekcie“, aj „Veľkého Konštruktéra“ a odporúča nám do pozornosti, že hmota má „svoju vlastnú spontaneitu“, ktorá sa v živých organizmoch „akosi potencuje“ a vedie „cez divoko obžerné „sebavyjadrenia“ živočíchov a rastlín až k ľudskej relatívnej slobode“. Ak odhliadneme od nevedeckých, len v ezoterike bežných výrazov „vlastná spontaneita“ (?) a že niečo sa „akosi potencuje“ (?) a ak pripustíme básnickú voľnosť „obžerstva rastlín“, je to predsa presne reč evolučnej teórie, len inými slovami – je to jej plagiát. Vydáva sa za autora, či inde niekoho menuje? Neviem. To by nemalo ostať bez dôsledkov.

Mám podozrenie, že pán Komárek Boží blud nečítal – on ho len prelistoval a našiel pár miest, ktorými chcel medzi svojimi zabodovať podobne ako na inom mieste smiešnou vetou „lidé jako velkokapitalista Ford udělali pro odstranění ošklivého raného kapitalismu víc nežli všichni rudí komisaři dohromady“ (www.sedmagenerace.cz). Je jasné, že autor tohto ašpiranta na wikicitát miluje kapitalizmus a nenávidí socializmus. Rovnako jednoznačným sa ukazuje, že sa rád zriekne vedeckého podkladu pre svoj svetonázor (darvinizmu) – pre ktorý na štyroch stranách textu nenašiel jednu schvaľujúcu vetu, ale do úvahy prichádza nad ním pousmiatie – a s chechotom ponesie baldachýn.

Nie takto som si predstavoval chýrny český ateizmus intelektuálov.

Ťažko povedať, čo viedlo vydavateľa, aby takto otvorene odradzoval svojich potenciálnych kupujúcich. Dúfam, že aj tak na knihe zarobil.

* Dawkins, Richard – Boží blud: Přináší náboženství útěchu nebo bolest?, Praha: Academia, 2009. 480 s. (Galileo, sv. 25).

Náboženstvá a cirkvi na zasmiatie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Za žartovné, satirické, parodické, neseriózne, komické alebo smiešne, na smiech alebo na zasmiatie, v určitých kruhoch aj za srandovné sa označujú pseudonáboženstvá a pseudospoločenstvá, ktoré sa svojím obsahom a štruktúrou prezentujú ako náboženstvá, ale ktorých učenie sa nedá brať vážne a ľahko sa dá poznať, že ich viera nie je „pravá“; preto sa spravidla pejoratívne hovorí aj o pseudoteológii.

Niekedy bývajú vyvolané ako protest proti udomácneniu sa a vplyvu náboženstva v štátnom a vládnom aparáte, vo vede a v politike, ako sa to dá už dávno pozorovať najmä v USA a u nás; inokedy nadšením pre osobu (Maradona) alebo udalosť (hviezdne vojny), resp. zo ziskuchtivosti (scientológia).

Bol to osobitne pokus kreacionistov a ideistov (od ID, inteligentný dizajn) o zavedenie výučby biblického opisu stvorenia sveta do škôl v štáte Kansas v USA, ktorý v roku 2005 viedol k založeniu Cirkvi lietajúcej špagetovej príšery a neskôr aj Cirkvi neinteligentného dizajnu, a to protestným listom a návrhmi Bobbyho Hendersona Školskej rade štátu Kansas.

O Cirkvi lietajúcej špagetovej príšery (aj obludy alebo netvora) ste už iste počuli, ale sú aj iné „neseriózne“ podujatia.

Hnutie inteligentného pádu (Intelligent Falling) je paródia hnutia inteligentného dizajnu na základe satirickej historky z roku 2002, rozpracovaná na internete v rokoch 2002–2005. Predkladá pseudovedecké vysvetlenie javu zemskej príťažlivosti pomocou nadprirodzených síl. Voľný pád sa pripisuje „božej ruke“, ako ju Michelangelo namaľoval na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne. Tvrdí sa, že vedecké vysvetľovanie gravitačných síl nevysvetľuje všetky aspekty pozorovaného javu a navrhuje sa brať do úvahy myšlienku, že predmety padajú k zemi nie na základe Newtonovho zákona príťažlivosti, ale pretože nimi hýbe (tlačí ich k zemi alebo ich nadľahčuje) „vyššia inteligencia“. Sapienti satis (múdremu stačí) – netreba prezrádzať, o KOHO ide.

V roku 2001 bola založená fiktívna Cirkev hviezdnych vojen, jediizmus, ktorého veriaci sa nazývajú jedi, a odvolávajú sa na hlavné postavy filmovej ságy Hviezdne vojny: Obi-Van Kenobi, Yoda a iní. Ich filozofia je zmes taoizmu, budhizmu a myšlienok Alana Wattsa a Josepha Campbella.

Podľa oficiálnej štatistiky mala táto sekta pri sčítaní ľudu v roku 2001 v Anglicku a Wallesi spomedzi 52 041 914 občanov 390 127 členov, t. j. 0,7 percenta. Jedi sa vyskytujú aj v iných štátoch, napr. na Novom Zélande, kde ich je až 1,3 % a v Austrálii.

Diskordianizmus (aj erisianizmus) označuje hnutie, ktoré sa prezentuje vo forme náboženstva, resp. ako paródia náboženstva. Popularizovali ho roku 1958 Robert Shea a Anton Wilson románom Illuminatus. Eris bola bohyňa sváru v starom Grécku, Discordia v Ríme. V duchu svojich veriacich „je diskordianizmus náboženstvo, ktoré sa vydáva za premyslený vtip, vydávajúci sa za náboženstvo.“ Dôležitou dogmou diskordianizmu je odmietanie všetkých dogiem. Diskordianizmus kategoricky zakazuje jesť v piatok špekáčik, najmä ak je opečený na ohni. Diskordianistom sa človek môže stať v piatok, a to vedomým zjedením špekáčika.

Medzi právomoci diskordiánskeho pápeža patrí (okrem iného) byť neomylným, a to kedykoľvek a aj naspäť; ďalej exkomunikovať, deexkomunikovať, reexkomunikovať a dereexkomunikovať seba, ľudí, zvieratá, veci a iné bytosti.

Keď som sa v internete dočítal, že diskordiánovi sa zakazuje veriť, čo číta; že to je v súhlase s Wittgensteinovým záverom jeho Traktátu: že ak má niektorá jeho téza zmysel, je bezcenná – prešla ma trpezlivosť a po desiatich stranách hlúpostí som prestal čítať.

Maradonova cirkev (Iglesia maradoniana) bola založená v deň Maradonových 38. narodenín, 30. októbra 1998, dva roky potom čo Argentína vyhrala svetové majstrovstvo vo futbale a Maradona bol vyhlásený za najlepšieho futbalistu sveta vôbec. Dnes vraj má jeho cirkev vyše 100 000 členov v 60 štátoch. Jeden z jej zakladateľov, Alejandro Verón sa vyznal: „Moja racionálna cirkev je rímskokatolícka, ale moja srdečná záležitosť je Diego Maradona.“ Fanúšikovia počítajú roky od jeho narodenia, teda od roku 1960 a často používajú tetragram D1OS, kde 10 je číslo Maradonovej košele (Opravili ma 2 čitatelia, že 10 je číslo na Maradonovom „drese“. Prepáčte mi zlú predstavu o podrobnostiach futbalu.) a Dios je po španielsky Boh. Podľa toho sa nachádzame v 49. roku p.j.n. (po jeho narodení). Medzi desiatimi prikázaniami tejto cirkvi je prísny príkaz pomenovať prvého potomka Diegom.

Cirkev strachu (Church of fear, Kirche der Angst) je projekt provokatívneho nemeckého divadelného umelca Christopha Schlingensiefa, kriticky zameraný proti šíreniu strachu autoritatívnymi inštitúciami (štát a cirkev). Verejnosti sa predstavil po prvý raz na 50. bienále v Benátkach v r. 2003, potom kontrastným programom na katolíckom Svetovom dni mládeže v Kolíne r. 2005 a od tých čias vystavuje a vystupuje v rozličných mestách. Veľmi kritizoval najmä Bushov spôsob boja proti terorizmu. Je známy aj senzačnými pretekmi vo vysedávaní na stĺpoch a akciami performance art ako „Posledná večera“ či „Kráčajúce telo“.

V USA existuje Prvá cirkev ateistov, kde sa každý môže stať duchovným, kňazom či farárom (už ich majú 1560, no váham, ako v tejto súvislosti preložiť minister), ktorý môže nielen krstiť a pochovávať, ale aj sobášiť – za 5,95 $ si môže kúpiť v ústredí 3 formuláre sobášneho listu, ktorý sobášnemu aktu dodá na vážnosti. Okolo roku 2000 existovala Severotexasská cirkev voľnomyšlienkarov v Carrolltone na predmestí Dallasu s 200 veriacimi, založená hlavne kvôli nedeľným ranným stretnutiam rovnako zmýšľajúcich predmešťanov; od r. 2002 sa na internete odmlčala. Zanikla aj Severokalifornská cirkev ateistov, zato živo sa prezentuje tiež texasská Houstonská cirkev ateistov, hoci má nedeľné schôdzky len raz do mesiaca. Na Slovensku skončila diskusia o ateistickej cirkvi zamietnutím žiadosti o registráciu Ministerstvom kultúry a pre nezáujem ateistov; webstrany zanikli.

V mnohých krajinách sveta – medzi inými aj v Maďarsku, Rusku, Spojených štátoch a vo Švédsku je registrovaný ako cirkev spolok tzv. scientológov. „Na Slovensku je na registráciu potrebných 20 tisíc členov, a to v tejto chvíli nie sme schopní dať dokopy,“ hovorí Lopušný, šéf bratislavskej misie Scientologickej cirkvi, pred ktorou varujú rovnako ateisti ako katolíci, pretože byť jej členom nijako nie je žart, ani na smiech alebo sranda.

Za veľmi typického predstaviteľa v dobrom zmysle žartovných cirkví považujem Cirkev neviditeľného ružového jednorožca (NRJ), a preto sa ňou budem zaoberať podrobnejšie.

NRJ je satirická paródia náboženstva zameraná na nabodnutie teistických vieroučných článkov na dlhý roh paradoxného jednorožca, ktorý je síce ružový (do purpurova), ale neviditeľný. Podobné do očí bijúce protirečenia sa viažu aj na všetkých teistických bohov.

NRJ sa bežne používa ako argument na dôkaz klamnosti či svojvoľnosti viery v nadprirodzeno, napríklad pri nahradení výrazu „Boh“ v nejakom náboženskom texte výrazom „neviditeľný ružový jednorožec“.

Definícia NRJ:

„Účelom tejto svojvoľnosti je priviesť teistov k uznaniu, že ich kázeň (o Bohu) počúvajú ateisti s takou vážnosťou a dôverou, ako svoju kázeň (o NRJ) … a dosiahnuť, že tak budú robiť aj oni.“

Samozrejme sa vie, že tento domnelý Boh nemá veriacich, ale vo veku internetu sa stal populárnym na stránkach ateistov a na diskusných fórach práve predstieraním viery v obidvoch smeroch. Štylizácie týchto vyznaní viery poukazujú na ťažkosti pri odmietaní vyhlasovania viery v javy mimo ľudské zmyslové vnímanie.

História NRJ:

Najstaršia písomná zmienka o NRJ je z rokov 1990–1992 na strane alt.atheism diskusnej skupiny Usenet, kde NRJ dodnes v modernej forme prežíva ako „zjavené“ náboženstvo. Existujú pamätníci, ktorí tvrdia, že o jednorožcovi bola reč v diskusiách už dávno pred érou internetu.

V rokoch 1994–1995 vydala skupina študentov na univerzite IOWA, združená do spolku ISCA, manifest, ktorý opisoval podrobnosti nezmyselného náboženstva „ružových neviditeľných jednorožcov“, ako napríklad: „NRJ sú bytosti úžasnej duchovnej sily. Spoznávame to z toho, že sú schopní byť naraz aj neviditeľní, aj ružoví. Ako všetky náboženstvá, aj viera v NRJ sa zakladá súčasne na logike a viere. Veríme, že sú ružoví a logicky chápeme a vieme, že sú neviditeľní, pretože ich nevidíme.“ (Koľko takýchto nezmyslov som sa napočúval pri nedeľných kázniach … o neviditeľnom, ale všetko vidiacom, všetko vediacom, všade prítomnom, jednom ale v troch osobách, atď…!)

Manifest Steve Eleya a jeho spoločníkov uvádzal aj iné vtipné články viery cirkvi NRJ, napríklad, čo odôvodňuje hrozienkový chlebík (symbolizujúci rozťahovanie vesmíru) a jeho vzťah k zmiznutým ponožkám. Mister Eley sa vymenoval za „hlavného advokáta a hovorcu cirkvi“ a obklopil sa zborom Vysokých kňazov a Vysokých kňažiek (VK), a to v súlade s platnou teóriou, že kto píše evanjeliá, má v príslušnej cirkvi aj všetku moc a nikdy nebude umučený. Prvou VK bola Natalie Overstreetová, ktorá popularizovala uvedené dogmy na svojej internetovej strane.

Ďalší člen vedenia ISCA, Wes Schrader, sa pokúsil vyvolať rozpad novej cirkvi (schizmu) založením kultu „Celkom oceľového gaštanového Pegasa“ (okrídleného koňa), ale nemal úspech.

V roku 1996 bola koncepcia NRJ adaptovaná na učebnú pomôcku pre Camp Quest (Tábor otázok), prvý voľnomyšlienkarský letný detský a študentský tábor v USA. Inkoherentná ružová farba bola vynechaná a zdôraznila sa len neviditeľnosť (nevnímateľnosť) jednorožca. Deti ľahko chápu, na kom spočíva ťarcha dôkazu.

Dogma NRJ:

Existujú umelecké aj laické znázornenia ružového jednorožca, ale pri použití kanála alfa sa obrazy stanú úplne priesvitné, čím sa ešte väčšmi priblížia pojmu NRJ. Ako vrchol znázornenia neviditeľnosti NRJ boli predložené aj prázdne stránky z bloku na kreslenie, samozrejme bielej (ne)farby.

Pri diskusiách o NRJ je bežné, že keďže je jednorožec neviditeľný, nedá sa dokázať ani jeho neexistencia. Táto paródia veľmi pripomína teistické tvrdenia o Bohu: že je všadeprítomný a preto sa jeho prítomnosť nedá nikde dokázať, čo však nezmenšuje vieru v neho. NRJ slúži ako ľahko pochopiteľné prirovnanie, že ak chýbanie dôkazu božskej existencie má byť jej dôkazom, je v podstate absurdné, vylúčené. Pri tejto logike sa dá tak veriť v Boha, ako na NRJ. Dve charakteristické vlastnosti NRJ, neviditeľnosť a ružová farba, sú nekonzistentné (nesúrodé) a protirečivé, a to z nich robí satiru. No paradox, že niečo je neviditeľné a má vnímateľnú vlastnosť (ružovú farbu), poznala už mytológia starovekých východoázijských kultúr: „neviditeľná červená struna“ vraj spájala dve bytosti, ktoré mali mať spoločný osud.

NRJ a podobné nápady sa už v minulosti používali ako učebné pomôcky. Veľký americký ateista Carl Sagan má v knihe The Demon-Haunted World: Science As A Candle In the Dark (Diablom strašený svet: Veda ako sviečka v tme) esej „Drak v mojej garáži“. Ľudia tvrdia že neviditeľný drak tam vyfukuje nozdrami studený oheň. Nedá sa vidieť, ani počuť, ani ináč cítiť; nezanecháva stopy svojich láb. Nemáme nijaký dôvod povedať, že existuje, ale je tam. A ozývajú sa otázky: Ako viete, že je to drak a nie mačka? Podobne: Ako viete, že je to NRJ a má to teda jeden roh? Ako viete, že to nie je kôň s tromi rohmi alebo úplne bez rohov? Túto myšlienku veľmi podrobne rozoberá Judith Hayesová v knihe In God We Trust: But Which One? (Veríme v Boha: Ale ktorého?).

Medzi veriacimi cirkvi NRJ existuje veľa viac-menej serióznych debát. Je NRJ celkom neviditeľný, alebo niekedy len čiastočne, napríklad pre tých, čo v neho veria? Tvrdí sa, že má rád šunkovú a ananásovú pizzu; iba vegetariáni protestujú, že je predsa tiež vegetarián a ako taký musí mať rád ananásovú pizzu s hubami. O ananásoch niet pochýb, ale ani o tom, že pohŕda ostrou paprikou. Ďalšou vlastnosťou NRJ, o ktorej panuje súhlas, je, že „odnáša či unáša“ ponožky – ako vysvetliť ich ináč nevysvetliteľné miznutie? Ak z vašej práčovne ktosi uniesol ponožky, je to znak priazne NRJ – ale môže to byť aj znak nevôle; záleží na tom, kto ich hľadá. Skeptici navrhujú, aby sa hlbšie pochopenie tohto javu hľadalo pod práčkou a textil pod jej bubnom.

Ako abrahámovské náboženstvá majú svojho diabla-satanáša, má NRJ svojho oponenta v Purpurovej ustrici. Povedal raz jeden veriaci:

„Videl som svoju nehodnosť pod jej dozorom a bol som hriešnik, odsúdený večne s ňou žiť, voskujúc jej ulitu a masírujúc jej biedne a sliznaté nohy.“

„Pretože Purpurová ustrica má naozaj stehná, potom nohy a prsty a to jej dáva vládu nad všetkými moriami a umožňuje jej ísť medzi deti ľudí a pokúšať ich na zatratenie.“ (Zjavenie sv. Bryca čiastočne Nakrúteného, odsek 1, verše 9–11).

Purpurová ustrica je známa aj ako „Purpurová ustrica posledného súdu“ a tvrdí sa, že pôvodne bola jedným z miláčikov NRJ, že však bola vypudená zo svojich pastvín, pretože sa pokúšala presvedčiť spoluveriacich o kacírskom názore, že NRJ má radšej paprikovú pizzu s hubami ako šunkovú s ananásom. V Eleyovom manifeste stojí, že NRJ budú trestať neveriacich pichaním svojimi rohmi; za pociťovanú bolesť sa dosiaľ vinili moskyty, ale tie už nejdú na ľudí; hovorí sa, že boli predizajnované tak, aby boli pre NRJ to, čo sú konské muchy pre kone.

Náčrty NRJ predstavujú zvyčajne hmlistého ružového jednorožca alebo jednoducho nič. Aj obrazy „zjavení“ NRJ sú nákresy bežných miest v prírode (jaskyne, lesné čistiny, vodopády) s neurčitými nerozpoznateľnými predmetmi, ktoré sa vraj „zjavili“. Existuje však logo NRJ, vytvorené návštevníkmi strany alt.atheism a dá sa získať (za pár US$, lebo je ©) na tričkách, hrnčekoch a iných haraburdách; stalo sa talizmanom ateistov a agnostikov, surfujúcich v internete Invisible pink unicorn.

V žartovných rozhovoroch sa po mene Neviditeľného Ružového Jednorožca spravidla pridáva po krátkom odmlčaní veta typu „Nech sú požehnané jeho sväté kopytá“, „Pokoj pod ním“ alebo „Kiež jeho kopýtka nikdy neboli podkuté“. To sa obyčajne skracuje na šepot, mumlanie, brblanie. Tieto prídavky pripomínajú prax moslimov, ktorí pridávajú k menu Mohameda a iných prorokov vetu „Pokoj s ním“, alebo „Nech je jeho meno pochválené“, resp. židov, ktorí to isté hovoria po mene zomretých rabínov. Do podobnej kategórie patrí naše „Pánboh mu daj slávu večnú“ pri spomienke na mŕtveho.

Richard Dawkins používa paródiu náboženstva cirkvou lietajúcej špagetovej príšery, respektíve cirkvou neviditeľného ružového jednorožca ako moderné verzie Russellovej čajovej kanvice, aby vyniklo nad slnko jasnejšie, že náboženstvá musia byť dokazované a dokázané ich veriacimi a nie azda vyvracané a vyvrátené ateistami.

„Tvrdím, že obidvaja sme ateisti. Ibaže ja verím na o jedného Boha menej ako Vy. Ak viete, prečo ste Vy zavrhli všetkých ostatných možných Bohov, ľahko pochopíte, prečo som ja zavrhol Vášho ostávajúceho Boha.“ – Stephen F. Roberts.

Náboženstvá či cirkvi ako žart? Iste, niektoré sú na zasmiatie.

Recenzia: Philip Roth: Rozhorčenie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Recenzia: Philip Roth: Rozhorčenie. Preložil Ján Vilikovský. 208 s., 7,50 – 9,95 €, Bratislava, Slovart 2009.

Keď som v slovenských recenziách Rozhorčenia nenašiel zmienku o diskusii hrdinu s prodekanom pre mužov Caudwellom o viere v Boha a vláde cirkvi v spoločenskom živote, hľadal som ju v inojazyčných recenziách. Prezrel som desiatku recenzií a nakoniec aj „recenziu recenzií“, ktorú udávam ako hlavný prameň mojich výpiskov.

Rozhorčenie je krátky román plný prehnaných emócií a krvi. Obsahuje nesplnené (a príležitostne aj ukojené) pohlavné túžby, pokus o samovraždu, násilnú smrť, pár dolámaných kostí, nervové zrútenie, zvracanie, množstvá fľakov spermy, aj tehotenstvo; a rozhorčenie.

Je to príbeh Marcusa Messnera: začiatkom 1950-tych rokov dospieva; jeho ambície sa týkajú rovným dielom návštevy kolégia (je v rodine prvý, čo študuje) a spôsobu, ako sa vyhnúť smrtonosnej kórejskej vojne. Jeho otec vlastní mäsiarstvo a Marcus strávi veľa času pomáhaním v obchode ponorený do krvi, tuku a obsahu čriev (alebo je nimi aspoň po lakte zamazaný); jeho rozhorčenie je doslovne viscerálne. Marcus opisuje, ako pripravuje na predaj kurčatá a čo to s ním robí:

„Nad kloakou prerežete stenu brucha, dierou vopcháte ruku dovnútra, chytíte vnútornosti a vytiahnete ich. To sa mi hnusilo. Odporná robota, človeku sa z nej dvíhal žalúdok, ale bolo ju treba urobiť.“

Keď Marcus robí prvé kroky smerom k svojej nezávislosti, preháňa to jeho otec, ktorého láska a starostlivosť náhle hrozia chlapca zadusiť. Marcus navštevuje blízke kolégium Roberta Treata, ale aby unikol otcovmu neprestajnému rozčuľovaniu sa, prechádza po roku na školu v inom štáte:

„Aby som sa oslobodil od otca, rozhodol som sa pre školu vzdialenú 15 hodín jazdy autom od New Jersey, ťažko dosiahnuteľnú autobusom alebo vlakom, viac ako päťdesiat míľ od najbližšieho civilného letiska – ale nič som nevedel o náboženstve, v ktorom boli indoktrinovaní mladíci, moji budúci kolegovia, v srdci Ameriky.“

Marcus je šikovný – vždy mal samé jednotky, ale nie je kultivovaný: nikdy nepočul o Shakespearovom Trojkráľovom večere a ako mestský chlapec nerozpozná ruže. Židovského chlapca to zavialo z Newarku do Winesburgu v Ohiu, čo je také typické americké malomesto, aké si len možno predstaviť; Sherwood Anderson o ňom napísal chýrnu zbierku poviedok. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým vysvetlil, ako došlo k tejto voľbe a ako sa usadil práve tu; hoci je sebavedomý, nie je namyslený.

Ani toto kolégium nie je pre Marcusa ideálnym miestom. Nie je tu jediným židovským študentom, ale cíti sa tu cudzo. Po celý čas nie je ochotný spolupracovať pri integrácii: otvorene vyhlasuje, že nemá záujem o členstvo v (židovskom) bratstve a sťahuje sa v rýchlom slede z izby, v ktorej mal troch spolubývajúcich, do izby s jedným a potom do takej, kde je sám („najhoršia izba na najhoršom poschodí najhoršej internátnej budovy“, povedal prodekan, ale Marcus tvrdí, že mu to nevadí – nakoniec z nej však odíde). Stále zdôrazňuje, že sa musí koncentrovať na štúdium a víkendový zárobok.

Veľkým problémom je sex. Je skoro nemožné mať ho (v dôsledku obmedzení ohľadom času a miesta, kde môžu byť študentky v spoločnosti mužov, ako aj sliedivého dohľadu polície – ani nehovoriac o celkovom postoji všetkých zúčastnených) alebo nájsť ho; winesburský kampus vyzeral ako bzučiaci úľ potlačených vášní – a Roth sa do tej miery oddáva jeho opisu, že sa to stáva temer smiešnym:

„Dlhotrvajúce vzrušovanie, ktoré sa nekončilo orgazmickým ukojením, mávalo za následok, že urastení zdraví mládenci krívali po svete ako mrzáci, kým pálčivá, bodavá, kŕčovitá bolesť rozšírenej semenníkovej trýzne známej ako ‚plné gule‘ pomaly nepoľavila a neprešla. Cez víkendové večery vo Winesburgu boli plné gule normálnym zjavom postihujúcim desiatky jednotlivcov najmä medzi desiatou hodinou a polnocou, zatiaľ čo ejakulácia, ten najpríjemnejší a najprirodzenejší zo všetkých liekov, ostávala v erotickej kariére študenta nedosiahnuteľnou a bezprecedentnou udalosťou, hoci libidinálne bol na celoživotnom vrchole výkonnosti.“

Veľa vecí sa tu potláča a zakazuje, takže niet sa čo čudovať, že niektoré povahy majú sklon reagovať prehnane, či je to už pokus predbehnúť autom vlak alebo horúčkovite masturbovať až do zbláznenia. Ani Marcus sa nemá úplne pod kontrolou – no musí si neustále opakovať, že si nemôže dovoliť nechať sa zo školy vyhodiť, pretože to by znamenalo nalodenie do Kórey.

Marcus spozná dievča, Oliviu Huttonovú a zamiluje sa do nej. Zdá sa, že ju priťahuje jeho intenzívnosť a už pri prvom večernom stretnutí mu pomôže k tak zúfalo vytúženému uvoľneniu – vyfajčí mu ho. To bolo trochu veľa pre mladíka ako on; nebol pripravený správne zareagovať a veci nepomohlo, že Olivia bola dievča, poznačené spôsobom, o ktorom síce počul, ale ktorý nevie pochopiť. Začína to niečím nepredstaviteľným, rozvodom rodičov, no v Marcusovom svete je rozvod niečo neslýchané, podobne ako opíjať sa alebo držať psa. Obraz, ktorý má o Olívii – vrátane jej záľuby a jaziev na zápästí – sa teda neukazuje celkom presný, čo bude mať zhubné následky.

Olívia mu píše a čuduje sa:

„Prečo si vôbec prišiel do Winesburgu? Ja som tu preto, lebo je taký skostnatený – to by malo zo mňa spraviť normálne dievča. Ale Ty? Ty by si mal študovať filozofiu na Sorbonne a bývať v manzardke na Montparnasse. My obaja.“

Jej dievčenská ilúzia precenila Marcusove možnosti: môže byť šikovný, ale veď sa zdá, že nevie ani čo je to Sorbonna alebo Montparnasse; a jeho ambície sú osudovo zviazané s Winesburgom v štáte Ohio. Stále sa to opakuje: veci možno myslieť len potiaľto a dosť. Je to chlapec, ktorý čaká, že ho bude niekto modelovať – pripravuje sa na kariéru právnika len preto, že sa mu to zdá byť možnou cestou, hoci nevie, kam ho to dovedie.

Je to cerebrálny učeň – v knihách sa vyzná, hoci dosiaľ ich veľa neprečítal – a je ozajstným synom svojho otca. Nie je praktizujúcim židom, ale nemôže ujsť pred svojím židovstvom, ani pred svojimi génmi. Matka ho varuje a prosí, ale už dávno je neskoro.

Messnerovci nie sú len rodina mäsiarov. Sú aj rodinou krikľúňov, ktorí vedia udrieť päsťou na stôl a ísť hlavou proti múru; a teraz, celkom nečakane, ich otec je naraz rovnako zlý ako všetci ostatní. Ty nebuď taký, Marcus. Buď väčší, ako sú tvoje pocity. Nie ja to od teba žiadam – život to chce.

Ostatne, keďže Marcus už asi vo štvrtine knihy spomenul, že je mŕtvy, je zrejmé, že to nedopadlo dobre.

Keď ho zavolali do kancelárie prodekana, aby vysvetlil svoje časté sťahovanie, Marcus sa nechal uniesť mladíckym rozhorčením. Je hlupák, s akými mal prodekan už často do činenia a hoci za sebou nespálil všetky mosty, narobil si veľa zla. Bolo to veľké stretnutie a niektorí recenzenti ho označili za centrálnu výpoveď knihy. Podľa iných obsahuje spomienkou na Bertranda Russella rothovskú poklonu pred Nobelovou cenou, a poklona je taká nehanebná, že prakticky môžete cítiť, ako zúfalo sa po nej Roth načahuje. Podľa niektorých amerických kritikov je so svojimi 29 knihami najväčším súčasným svetovým románopiscom.

Hoci prodekan môže byť namyslený chlap, je prinajmenšom svetaskúsený a vystihol jeden z Marcusových veľkých problémov: „Samozrejme môžete odísť. Tak vy riešite všetky svoje ťažkosti, Marcus: odchádzate. Dosiaľ ste si to nikdy neuvedomili?“ Marcus na to len málo myslel; hoci je šikovný, nedomyslí veci do konca. Koná impulzívne a ako jeho otec má sklon preháňať.

Keď všetko, čo bolo dusené, vybuchne, nie je Marcus jediný, čo sa dostane do ťažkostí. Jeden sa nakoniec zabije, druhý je do čohosi zapletený a hŕba ich bolo zo školy vylúčených. Základnou príčinou problému je sexuálna represia, no to je len najzjavnejšia manifestácia „obmedzujúcej správnosti“ tohto miesta. Časťou komédie je aj spôsob, ako ľahko to Roth všetko odsúdi: niektorým z tých, čo v tomto prostredí vedia prosperovať, to Roth povolí, ale práve tak ako v kórejskej vojne deje sa to všetko naraz a popri ceste ostáva nadmerný počet obetí – akoby sa pýtal: načo je to všetko?

Čudesne zostavená kniha. Rozhorčenie je aj temer brutálne vynútená komédia. Rothov jadrný spôsob písania sa ľahko zmocní čitateľa, ale mnoho z tejto látky nedáva zmysel (niekedy dokonca špiní scénu a všetko okolo). Baviť sa o telesných tekutinách – najmä a skoro všade o krvi (do tej miery, že sa to pociťuje temer ako svätokrádež), pritom ponúkajúc aj nezdravé dávky ejakulátu a zvratky – to má mladícky nádych, ktorý sa nedá vysvetliť len osobnosťou mladého protagonistu. Nakoniec je to príliš chaotická kniha o výstrednej americkej vynútenej aj prirodzenej nevinnosti, ktorá postihuje príliš mnohých ľudí; sú jednoducho príliš búrlivo impulzívni – a ku koncu je ich temer celý kampus. Zaujímavé je, že v Rothovom svete je to len muž, ktorý koná takýmto sebaničivým spôsobom; iste, Olivia je blázon, ale uškodila len sebe a pokiaľ ide o ostatné dievčatá, tie sa sporov nezúčastnili.

Viacerí recenzenti nazývajú Rotha najväčším žijúcim spisovateľom. Vraj s perom nervóznejším až besnejším ako inokedy napísal v Roz-hor-če-ní (čo je pre Rotha najkrajšie anglické slovo) stránky, chvíľami sa radiace k jeho najlepším, najsilnejším, najvzrušujúcejším, najrozkošnejším výtvorom.

Len veľmi zriedka som v recenziách našiel krátku zmienku o stranách 76–105, o rozhovore Marcusa s prodekanom pre mužov, a už vôbec nie o stranách 96–98, ktoré sú takmer doslovne prevzaté z prednášky Bertranda Russella „Prečo nie som kresťanom“, ktorá odznela 6. marca 1927 na radnici v londýnskej mestskej časti Battersea a vyšla vo vydavateľstve Simon and Schuster v roku 1957 v rovnomennej zbierke esejí venovaných prevažne náboženskej tematike.

Tu Marcus nehovorí ako vyznávajúci Žid, ale ako presvedčený a vášnivý ateista, no naši aj cudzí literárni kritici sa robia, že to nepočujú. A predsa práve tu stojí vyznanie, že najkrajšie slovo rodnej reči je roz-hor-če-nie a tu vrcholí osobná vzbura proti chorobnej starostlivosti otca a panujúcemu spoločenskému poriadku v rodine, obci a škole (vrátane univerzity), proti svetu, v ktorom sa dospelí hrajú s mládežou, ako keby to boli olovení vojačikovia. Je opísaná zo široka a podrobne; bola márna a skončila sa Marcusovou porážkou a smrťou prv ako skončila kórejská vojna, v ktorej v tom čase stratili aj USA už desaťtisíce vojakov.

Kresťanský Christian Science Monitor nazýva Marcusov protest proti povinnej účasti Žida na evanjelickej bohoslužbe bojom proti veterným mlynom a s uspokojením konštatuje, že pri Marcusovom páde hral rozhodujúcu rolu sex, ako je to v Rothových románoch zvykom. Najmenej zaujímavé sú vraj rozsiahle protináboženské citácie laureáta Nobelovej ceny, pacifistu a ateistu Russella a v zátvorke sa kladie otázka, prečo laureát Pulitzerovej ceny a mnohých iných literárnych cien cituje iného autora na vyslovenie svojej mienky. Ani titul románu nenašiel milosť pred ostrým perom kresťanskej kritičky: garantuje, že nepôjde o jemnôstky. O argumentoch proti kresťanstvu predpokladá, že na čitateľa zapôsobia podľa toho, aký má názor na náboženstvo. Rovnako kresťanský Die Welt neprehliada, s akým pohoršením protestuje Marcus proti diktátu zadubenej spoločnosti a dvíha päsť proti Bohu, ktorý človeku nepomôže.

Potiaľto výpisy z recenzií v internete.

0sobne mi je uspokojením vidieť, akú váhu pripisuje veľký americký spisovateľ Russellovej eseji „Prečo nie som kresťanom“. Keď som ju pred asi 25 rokmi po prvý raz čítal, prebudila vo mne driemajúci ateizmus a keď som pocítil potrebu protestovať proti reevanjelizácii Slovenska svorkou za ekumenické sa vydávajúcich cirkví po tzv. nežnej revolúcii, preložil som ju do slovenčiny a bola na prvej strane prvého čísla Zošitov humanistov. Ako vidím, nemal som zlé preferencie.

V gymnáziu ma učili, že dobré diela sú tie, kde sa čitateľ zžije s hrdinom, prostredím a dejom, kde nevdojak cíti, že taký je, či takým by chcel byť, resp. takým by nechcel byť. Ako vnímajú život Marcusa Messnera dnešní slovenskí čitatelia? Nadarmo som hľadal v mienkotvorných týždenníkoch protest proti tomu, čo sa na uvedených stranách a v spomienkach umierajúceho hovorí o viere a náboženstvách:

– Na to, aby som vedel, ako mám konať, „rozhodne nepotrebujem nijakého boha.“ (95).
– „Pojem Boha… je nedôstojný slobodného človeka.“ (97).
– „Nemohol uveriť ako dieťa v nejakého hlúpeho boha!“ (201).
– „A tie prehnité, primitívne povery! Náš Nerozum, ktorý si na nebesiach!“ (201).
– „Nemohol počúvať tie ich riťopcháčske nábožné spevy!“ (201).
– Chcú po ňom, aby sa v priebehu dvoch rokov osemdesiatkrát zúčastnil hodinovej evanjelickej pobožnosti. Iba raz do roka s katolíckym duchovným a raz s rabínom. Dopustí sa jedinej neprávosti vo svojom živote a zaplatí si náhradníka, čo to podstúpi zaňho a odkáže im „Ale čo, bozajte ma v riť aj s vaším verením.“ (170).

Zatiaľ sa teda v našej tlači nekomentuje dielo potenciálneho laureáta Nobelovej ceny, ktoré robí reklamu skutočnému laureátovi za ateistické dielo, ktoré za osemdesiat rokov nestratilo na literárnej a spoločenskej cene. Iba Literárne centrum uverejnilo recenziu Alexandra Halvoníka vrcholiacu hodnotením, že Rozhorčenie je „prekrásny príbeh márnej ľudskej vzbury“. Neprekvapuje ma, že recenzent uvádza menovite len vzburu proti „dusivým dobovým okolnostiam“, „frustrujúcemu prostrediu malého mesta“ a kórejskej vojne. Vynecháva vzburu proti ovládnutiu spoločenského života náboženskými predpismi. O takých veciach, ako je mnohostránkový rozhovor študenta s predstaveným o viere v Boha, sa dnes u nás nepíše. Ale kto sa nechá nachytať „prekrásnym príbehom“, dočíta sa, že vzbura nebola vôbec márna: za dvadsať rokov priniesla ovocie a pomery sa napravili: V krátkej epilogickej poznámke Roth sucho konštatuje, že novému povstaniu študentov sa podarilo na celý týždeň zastaviť chod kolégia a skončilo sa až potom, keď akademickí funkcionári prijali návrhy na liberalizáciu a nové alternatívy štúdia. Zo dňa na deň sa zrušila povinná účasť na bohoslužbách a predpisy upravujúce študentské správanie. Kto recenzii uveril a knihu kúpil, nesklamal sa.

Zuzana Mojžišová v Týždni (29/2009) stručne načrtáva dej a známkuje síce román ako pekný – ale uzatvára, že sa dá žiť aj bez neho; kto ako.

V knihe Náboženstvo a veda píše Russell, že ako od renesancie a osvietenstva odumierala viera v zázračné božie zákroky, odumierala aj viera v čarodejníctvo. Dôkazy o existencii bosoráctva neboli nikdy vyvrátené; bosoráctvo jednoducho prestalo byť hodné záujmu. Zdá sa, že Marcusova diskusia s prodekanom Caudwellom o existencii Boha a náboženskom usporiadaní spoločnosti prestáva byť hodná záujmu pre kritikov a asi aj čitateľov. Rád by som mal pravdu vetou, že nielen v Amerike, ale aj na Slovensku sa hovorí o inom; to by bolo dobre.

Prameň: Anonym, The complete review's Review; Indignation by Philip Roth

Rastislav Škoda

Pád a vzostup a opäť pád baltických štátov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Edward Lucas

Rozprávka o recesii v ďalších európskych problémových štátoch.

Vykresliť súčasnú mizériu v baltických štátoch vyžaduje viac ako slová a čísla. Iba starodávna rytina s morskou obludou, vírmi a možno aj lebkou a skríženými hnátmi by zodpovedala katastrofálnej situácii, v ktorej sa nachádzajú ešte nedávno žiarivé úspechy postkomunistického sveta.

Dojedajúc obed v prázdnej reštaurácii jedného z pekných hlavných miest Tallin, Riga alebo Vilnius človek priam zacíti kolaps tigra. Takisto pôsobí ticho na nedokončených stavbách, neuveriteľne nízke ceny v nevkusných hoteloch, ktoré v časoch boomu lietali v oblakoch a nakoniec nedávny pád litovskej vlády pod tlakom hospodárskych ťažkostí. Baltické štáty sú kandidáti na nové problémy v Európe s jej dvojciferným hospodárskym úpadkom, obliehanými vládami a scvrkávajúcimi sa štátnymi výdavkami.

Keď som pred 20 rokmi navštívil to, čo boli vtedy ešte sovietske baltické republiky, zdali sa mi ich problémy skoro nepochopiteľne želaným stavom. Baltické štáty vtedy už neexistovali pre vonkajší svet temer pol storočia. Ako mládenec som v 1970-tych rokoch čítal o Estónsku, Litve a Lotyšsku ako o mýtickej Atlantíde – báječnom meste dávnej minulosti, pohltenom nepredstaviteľnou katastrofou. V 1980-tych rokoch som roznášal po Londýne heslá „Estónci von zo Sibíri! Sovieti von z Estónska!“ Ťažko sa dalo vedieť, čo je pravdepodobnejšie. V Londýne som stretol postarších pamätníkov starého baltického sveta v zatuchnutých bytoch prezrádzajúcich zúfalstvo. Za Sovietov bola návšteva Baltu temer nemožná.

Potom prišiel zázrak 1990-tych rokov. Keď som tam žil posledné dva roky sovietskej éry, nielen že som objavil Atlantídu: Díval som sa, ako sa vynorila z mora a vstúpila do Organizácie spojených národov. Ako vydavateľ týždenníka v anglickej reči The Baltic Independent (Baltický nezávislý) som komentoval, čo sa dialo: ako sa znovu narodené republiky napojili na Západ a zbavili ekonomických a politických dôsledkov mnohoročnej okupácie.

Do toho udrela ešte vyššia vlna: globálna recesia. So svojím malým hospodárstvom baltické štáty nasadzujú puky, keď ich susedia prekvitajú a vädnú, keď títo upadajú. Dopyt po baltských produktoch – potraviny, nábytok, turizmus – zaznamenal pokles na európskych trhoch aj v Rusku. To viedlo v 1. štvrťroku 2009 k poklesu HDP v Lotyšsku o 12 %, v Estónsku o 15 % a v Litve o 18 %. V decembri 2008 dostala Litva pôžičku MMF a teraz sa snaží dodržať jej podmienky. Platy vo verejnom sektore boli znížené o najmenej 20 %, v niektorých odvetviach o 40 %.

Tretia nivočiaca vlna je geopolitická: Rusko stojí pri dverách ako sused, ktorý opakovane použil scenár rekonkvisty. Dnes sú tri baltické štáty členmi NATO, ale aliancia je na papieri: bez vojenskej prítomnosti, ktorá by im zaručila bezpečnosť podľa článku V. dohody o členstve.

Voľakedy sa Belgicko považovalo za „kokpit Európy“, kde sa záujmy veľmocí krížili a riešili. Teraz sú to baltické štáty. Ide o dôveryhodnosť NATO a celý postkomunistický experiment. Môžu si malé štáty na hraniciach Ruska zachovať trvalú prosperitu, bezpečnosť a slobodu na základe vlastných talentov a cností? Alebo potvrdí príliv a odliv ekonomického šťastia, že sú len satrapiami mocných susedov?

Treba začať minulosťou. Hoci majú spoločný vzhľad krajiny a kulinárske výstrednosti (haring na raňajky a zemiaky na obed aj na večeru), viac zaváži ich nedávna tragická minulosť.

Pre každý z baltických štátov znamenala sovietska vláda kultúrnu revolúciu. Elity národov boli vyvraždené alebo sa vysťahovali. Stotisíce ľudí bolo deportovaných, popravených či k smrti vyhladovaných. Kolektivizácia zničila farmy, ktoré boli kostrou hospodárstva a spoločnosti. Nakoniec prišlo zadusenie národnej identity masívnou imigráciou rusky hovoriaceho obyvateľstva z iných oblastí ZSSR (dusenie možno, ale zaručene nie zadusenie, pozn. prekl.) a čistením kníh od všetkého, čo by mohlo priaznivo líčiť obdobie nezávislosti. Estónsky spisovateľ Jaan Kross opisuje aparátnika, ktorý so sekerou čistí knižnicu univerzity. Rusov veľmi hnevalo a hnevá, že po okupácii rokov 1940–41 Estónci a Lotyši netúžili po inom ako po „oslobodení“. Od roku 1944 mnohí Balti bojovali proti sovietskym silám, často po boku nacistov. Zlá krv pretrváva, ruskí propagandisti stále nazývajú Estónsko „eSStónskom“ (esesstónskom). Keď pred dvomi rokmi sťahovali sovietsky pamätník v Talline z centra na vojenský cintorín na predmestí, bol tento pre Rusov „Osloboditeľ Aljoša“, pre mnohých Estóncov „Neznámy násilník“. Výsledkom boli diplomatické škriepky, útok na estónske vyslanectvo v Moskve a mamutí cyberútok, ktorý na krátko prerušil verejné služby.

Bezútešnosť života počas okupácie charakterizovala apatia západu. Británia vydala Kremľu zlaté rezervy baltických štátov, zverené Anglickej banke. Zaprášené vyslanectvá vo Washingtone pretrvali so stopami legálnej existencie a starnúcich diplomatov občas pozvali na Ministerstvo zahraničných vecí, kde v loby viseli ich zástavy. Bolo to dobré na občasné podráždenie Kremľa, ale otázka nezávislosti týchto troch štátov bola mŕtva. Oživovali ju len excentrici typu Czeslawa Milosza, poľského nositeľa Nobelovej ceny (1980), ktorý vo svojom diele o totalitarizme opísal baltické štáty ako „zavarené“ v pohári „s pevne priľahnutým vrchnákom“; priznal, že jeho záujem všetci okolo považujú za márnosť, plytvanie svojím životom a dráždenie „božieho hnevu“.

Po obnove nezávislosti začiatkom 1990-tych rokov mohol baltické štáty postihnúť osud Moldavska: polorozpadnuté štáty na periférii Európy, korumpované, geopoliticky ochromené, prežívajúce na pôžičkách a daroch. Ich zahraničný obchod bol úplne naviazaný na rozpadnutý ZSSR. Nemali nezávislé inštitúcie, nemali verejných úradníkov na vedenie moderného štátu. Ich politici boli zmes úskočných a nespoľahlivých prisluhovačov sovietov, neskúsených profesorov (prvý postsovietsky prezident Litvy bol Vytautas Landsbergis, muzikológ), neskúsených mladíkov (Juri Luik, estónsky reprezentant v NATO, nastúpil na toto vysoké miesto ako 26-ročný). Určitý čas využívalo KGB svoje peniaze, styky a vedomosti „o živote druhých“ na udržanie svojho vplyvu – aktuálne to bolo aj z hľadiska nerozriešenej otázky, čo robiť so stotisícami ruských migrantov z čias sovietskej éry.

Málo ľudí na západe videlo baltické štáty ako budúcich členov serióznych zoskupení. Geopoliticky boli pre NATO príliš citlivé, pre OECD chudobné a pre EÚ cudzie. Mnohí im to priamo povedali: Prečo sa ponáhľate? Prečo brzdíte Gorbačova?

Prečo sa teda baltským štátom ich dielo podarilo tak rýchlo a tak brilantne? Čiastočne mali šťastie: Rusko bolo slabé, nemohlo sa stavať proti. A diaspóra poskytla neočakávaný prínos prekvapujúcich vodcov. Litovský prezident Valdas Adamkus strávil väčšinu života ako úradník v americkej Agentúre na ochranu prostredia. Estónsky prezident Toomas Hendrik Ilves mal vzdelanie z Columbijskej univerzity. Lotyšská prezidentka Vaira V??e-Freibergová bola celý život profesorkou psychológie v Kanade. Stovky menej známych navrátilcov sa vrhli na výstavbu všetkého, od diplomatických služieb po obchod.

Hlavnou príčinou úspechu bola dobrá politika najprv v Estónsku, obratom kopírovaná v ďalších dvoch štátoch. Vláda Mart Laara za dva roky (1992–94) zaviedla jednotnú daň, privatizovala priemysel, zrušila clá a subvencie, stabilizovala ekonomiku, vyrovnala rozpočet, obnovila predvojnovú korunu a naviazala ju na skalopevnú nemeckú marku. Estónsko sa stalo najotvorenejšou a transparentnou ekonomikou v Európe a s rastom prišla politická stabilita: ruské vojská odišli v roku 1994, obavy z balkanizácie sa rozplynuli a sovietski neobčania Estónska a Lotyšska sa začali asimilovať.

Vynárali sa prednosti. Prvý boom zaznamenal tranzitný obchod. Hoci Balt nemá metalurgický priemysel, stal sa dôležitým hráčom obchodu s kovmi. Potom prišla výroba, vďaka prekladaniu výroby zo starej Európy. Prišli investície a know-how. Produktivita stúpala. Aj turizmus sa rozbehol. Cudzinci objavili krásy cukrární v Talline, scenérie jugendštýlu v Rige a barokové nádhery vo Vilniuse.

Osobitne dobre si viedlo Estónsko. Usadili sa tam high-tech podniky s veľkým počtom zamestnancov. V roku 2002 vynašli internetový telefón Skype, ktorý dnes používa 400 miliónov telefonujúcich. Zaviedli internet do štátnej správy. Závideli im Litovci aj Lotyši, ale najmä Rusi.

V roku 2004 po ťažkých začiatkoch sa baltické štáty stali členmi EÚ a NATO. Po len bežnom prečítaní prevzali celé state európskych predpisov za svoje zákony. NATO sa stále vyhýba otázke, či ubráni nové hranice Baltu voči Rusom. Jeho prítomnosť dokazuje len malá eskadra bojových lietadiel, ktorú poskytujú ostatní členovia na báze rotácie.

Zdalo sa, že Balt prežíva najšťastnejšie obdobie svojej histórie. Mal spojencov, nálepku postkomunistického úspechu, zdal sa byť integrálnou časťou euroatlantického sveta a hospodársky prosperoval. Nálepku „ex-sovietsky“ prenechal Gruzínsku a Ukrajine.

Až kolaps lotyšskej vlády vo februári t. r. vyvolal na celom svete špekulácie o devalvácii a politických nepokojoch, hoci príznaky zla boli viditeľné už dávno. Po roku 2004 sa boomu nedalo veriť .V Lotyšsku bol hospodársky rast neuveriteľných, len na pôžičkách založených 11,9 % v roku 2006 a 10,2 % v roku 2007. Súčasný rozpočtový deficit – svedectvo toho, o koľko nad možnosti si nejaký štát žije – dosahuje temer 25 % HDP. To robí všetky tri štáty úplne závislé od ochoty iných štátov požičať im peniaze. Ako svedčia udalosti v Európe od Islandu po Írsko, tento model je spojený s ťažkosťou, že pôžičky sú dostupné jednoducho, keď ich nepotrebujete, ale nedostupné, keď ich potrebujete. Príliv peňazí v minulých rokoch nafúkol bublinu. Dnes závisí prežitie baltických štátov od ochoty švédskych daňovníkov pomôcť bankám, ktoré sa tak nerozumne rozťahovali.

Roky boomu na Balte – ako v toľkých rýchlo rastúcich vynárajúcich sa trhoch – boli premárnené. Miesto zabrzdenia rastu pri veľkých rozpočtových prebytkoch, sprísnenia kontroly bankového systému a zachovania schopnosti konkurovať, politici si prisvojili zisky a nehľadeli na riziká; mysleli si, že rast je výsledok ich dobrých rozhodnutí. Výsledky tejto mentality sa začali ukazovať. Služby sa začali zhoršovať. Keď na prvej konferencii o bezpečnosti v Estónsku v roku 2007 v hoteli Radisson v Talline prišli účastníci v nedeľu na raňajky, zarazili ich prázdne stoly. Obsluha neprišla. Manažér rezignoval: „Komu sa chce pracovať v nedeľu ráno?“ Operátori turistického ruchu si sťažujú: Baltické štáty sa stali drahé, prv než sa stali dobré.

Samoľúbosť poháňala boom, ale aj odkladala rozhodnutia vo veciach od korupcie a favorizácie po ekonomiku. Politika začala páchnuť najmä v Litve a Lotyšsku. Litovský prezident Rolandas Paksas opustil úrad pre podozrenie z vydierania a spolupráce s ruským organizovaným zločinom. Druhý vysoký litovský politik, Viktor Uspakič, ušiel do Ruska, keď sa zistili jeho machinácie s financovaním strany. Lotyšsko viedla istý čas skupina straníckych bossov, prezývaná „politbyro“.

Prvý jasný príznak ťažkostí sa objavil v polovici roka 2008, keď Parex, veľká banka v rukách jedného cudzinca, zahlásila neschopnosť platieb. V minulosti mávala pochybný úspech. Koncom 1990-tych rokov zvykla inzerovať v ruskej televízii spotom s obrázkom jednodolárovej bankovky a textom: „My sme bližšie ako Amerika“. To malo ruským boháčom naznačiť, do ktorej cudziny majú vyviezť svoje milióny. Teraz sa banke venujú špecialisti pre medzinárodné pranie peňazí.

Slabosť Parexu sa zakladala na tom, že vkladatelia boli väčšinou cudzinci a dlžníci stavitelia-konštruktéri, ktorí krachovali naraz. Keď vkladatelia vybrali v priebehu šesť týždňov 430 miliónov USD, bola banka v novembri 2008 za pár dolárov poštátnená a od štátu i od Európskej banky pre rekonštrukciu dostala 380 miliónov USD.

Tento incident otriasol reputáciou Lotyšska. Dosiaľ sa zdalo, že štruktúra štátu izoluje vládu od podvodov finančnej elity. Očividným sa ukázalo, že dozor nad finančnými transakciami je nedostatočný a malo to katastrofálne následky. Predovšetkým vyšla najavo prázdnota mydlových bublín minulých úspechov.

Kríze sa nevyhlo ani Estónsko a Litva. Živou ilustráciou je strata leteckých spojov z Baltu do sveta. Letieť z hlavných európskych destinácií do Tallinu alebo Vilniusu je ťažké, ak nie nemožné. Estonian Air prudko znížil počet letov, litovský FlyLAL skrachoval pre malicherný spor s majiteľom letiska. Neistota vládne ohľadom celoročných osláv mesta Vilnius ako „Hlavné mesto európskej kultúry pre rok 2009“. Časovo aj finančne náročný prestup v Kodani, Helsinkách alebo vo Frankfurte odradí nejedného možného turistu. Baltické štáty cítia, že miznú z mapy Európy.

Všetky tri štáty stoja pred tvrdými ekonomickými opatreniami a nevie sa, ako ich uskutočniť. Nutným krokom by bolo devalvovať menu, ale to by otriaslo ich základmi a vyvolalo bankrot početných domácností a firiem, ktoré majú dlžobu v eurách a švajčiarskych frankoch. Budúce pôžičky sú obmedzené hranicou 3 percent rozpočtu v eurozóne. Miesto toho sa teda robí pokus s „internou devalváciou“, t. j. znižovaním miezd a platov a odbúravaním byrokracie v nádeji, že tým sa zvýši vývoz a privolajú zahraničné investície. Jediným vankúšom sú peniaze od EÚ a iných medzinárodných veriteľov. Mohlo by to fungovať. Hospodárstva týchto štátov už ukázali, že vedia vyžiť z groša – v roku 1991 za oveľa ťažších podmienok a v roku 1998 pri ruskej finančnej kríze. Úsporné opatrenia budú vyžadovať neobyčajnú trpezlivosť a odriekanie od voličov, ktorých životný štandard hlboko klesne na najmenej dva roky. Od švédskej a iných cudzích bánk to bude vyžadovať vydržať pri zlých pôžičkách napriek veľkým stratám.

Niektorí vyslovujú nádej je, že kríza vyvolá potrebné reformy zlej politiky v rokoch boomu. Je škandál, že vysokoškolské vzdelanie vo všetkých troch štátoch má úroveň tovaru z druhej ruky. Aspoň jedna univerzita by sa mala stať schopnou konkurencie s ťažkopádnymi univerzitami starej Európy. Zdravotníctvo, doprava, miestna správa a súdnictvo ešte stále trpia na korupciu a neúčinnosť sovietskeho štýlu. Zlepšenie na týchto úsekoch by vrátilo dôveru voči štátu tak u voličov, ako u cudzích bánk. Ak sa nič nezlepší, stúpne hladina potopy až po bradu.

Súčasný stav baltických štátov je typický pre históriu východnej Európy s prvými reformami skôr na základe rozcítenia ako uváženia. Po páde berlínskeho múru sa ekonomické ťažkosti preceňovali. Zaviesť kapitalistický systém na troskách plánovaného hospodárstva bola tá ľahšia úloha; ťažšie bolo vytvoriť inštitúcie na potrebný politický dozor, aby hospodárstvo zdravo fungovalo.

Prvou chybou bolo zavedenie pevných výmenných kurzov. Aj v roku 2004 by bola bývala lepšia finančná flexibilita. Revalvácia v časoch boomu mohla znížiť prehriatie; devalvácia dnes by znamenala podchladenie.

Veľká otázka dneška znie, či neobyčajná flexibilita a rozhodnosť baltických štátov im umožní tak rýchlo sa z krízy dostať, ako do nej upadli. Nebezpečenstiev je viacero. Jedným je skutočnosť, že patriotizmus a solidarita, typické pre minulosť, sa stratili. Väčšina ľudí má dnes iné možnosti. Môžu odísť. Jeden z mojich baltických priateľov má za ženu holandskú diplomatku a žije v Ázii. Viacerí majú pohodlné zamestnania v rámci byrokracie EÚ a NATO. Pár ich pracuje v Londýne alebo inde pre medzinárodné koncerny. Keď sa tí obzrú dozadu na tú spúšť doma, otrasie to nimi: Majú zanechať sľubnú kariéru a vrátiť sa, či nezúčastnene sa prizerať? Utečenci dávnej diaspóry, ktorí „pri svojej slobode nemali vlasť“, čakali pol storočia, aby mohli pomôcť svojim bratom, ktorí „vo svojej vlasti nemali slobodu“ – tak znie starodávny prípitok. Je otázne, či sa romantický príbeh môže opakovať. Odčiniť dôsledky cudzej okupácie je slávnejší čin ako odčiniť dôsledky majetkového boomu alebo hádať sa o dohody medzi bankami.

Po druhé, budúcnosť baltických štátov nie je len v ich rukách. Ekonomická kríza súvisí s nástupom obrodeného revanšistického Ruska a jeho spojenectvami v rozdelenej a demoralizovanej Európe. Najhrozivejší výhľad pre Estónsko, Lotyšsko a Litvu je „schroederizácia“ nemeckej zahraničnej politiky – podľa mena kancelára Gerharda Schroedera, ktorého okaté priateľstvo s ruským lídrom Vladimírom Putinom, kým boli obidvaja v úrade, sa zmenilo po odchode Schroedera z politiky na jeho predsedníctvo sporného rusko-nemeckého konzorcia pre stavbu plynovodu po dne Baltického mora. Baltické štáty sa cítia byť tlačené k múru. Kto sa zastane ich ekonomických a politických záujmov, keď veľmoci opäť rozhodujú nad ich hlavami?

Možno sú obavy prehnané. Poľsko a Švédsko sú ťažké váhy, rozhodnuté zabrániť rozvoju osi Rusko-Nemecko. Oslabia hospodárske ťažkosti Ruska jeho hnev na baltické štáty? V platnosti je jeho opakované vyhlásenie, že si rezervuje právo zasiahnuť aj vojensky, ak pôjde o záujem jeho „spoluobčanov“ kdekoľvek v bývalom ZSSR. Po tom, čo sa stalo v r. 2008 v Gruzínsku, nikto o tom nepochybuje. V Rusku sa pripravuje zákon, ktorý urobí ilegálnym každé prirovnanie Hitlera a Stalina – bude to kriminalizovať dejiny baltických štátov v ich verzii?

Rusko má aj iné možnosti vydierania: Keď Litva koncom roku 2009 odstaví atómovú elektráreň Ignalina, bude skoro totálne závislá od ruského plynu.

V komentári k článku vyslovuje jeden čitateľ svoje presvedčenie, že nepredstaviteľne korumpovaní vládcovia Lotyšska dobre vedeli, že kormidlujú loď štátu na skaliská; pažravo si chceli naplniť kufre pred stroskotaním. Nie je však vylúčená možnosť, že boli tak zaslepene namyslení na svoje veľké dielo – v úplnom rozpore s neudržateľným „podkladom“ ich ekonomiky –, že sa považovali za oprávnených prijímať úplatky a ilegálne odmeny.

Prameň: http://www.foreignpolicy.com

Preložil Rastislav Škoda

Recenzia: Štefan Surmánek: Klerikalizácia verejného života na Slovensku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Marián Baťala

Recenzia: Štefan Surmánek: Klerikalizácia verejného života na Slovensku ako prejav a dôsledok silnejúceho vplyvu katolíckej cirkvi. Vydavateľstvo elfa, s. r. o., Košice, 132 strán, 2009. Distribuuje autor. ISBN 978-80-8086-105-6.

Ak zmeníme slovosled názvu tejto práce do podoby prejavy klerikalizácie verejného života na Slovensku sú dôsledkom rastu vplyvu katolíckej cirkvi, máme objektívne konštatovanie skutkového stavu slovenskej spoločnosti po roku 1990, hlavne však po roku 1993. Katolícka cirkev ako dominantná na Slovensku sa snaží uzurpovať si čo najväčší podiel na moci a správe vecí verejných. To je bod prvý! Druhým bodom je to, že ak bude fungovať bod prvý, cirkev dostane pod kontrolu občanov tohto štátu, ktorých bude manipulovať a viesť tak, ako to bude vyhovovať jej záujmom. A to je klerikalizácia verejného života.

V prvej časti práce autor analyzuje sociálnu doktrínu katolíckej cirkvi (vo všeobecnosti platí pre každú cirkev), ktorá je ešte stále určujúcou taktikou pre dosiahnutie strategického cieľa. Úžasný rozvoj ľudskej vzdelanosti, vedy a techniky, ale aj revolučné výbuchy a sociálne pohyby v spoločnosti v posledných dvoch storočiach, donútili cirkev opustiť dovtedajšie mocenské postavenie a preto muselo dôjsť aj k zmene taktiky v jej činnosti. Ukončil sa monopol kresťanstva na svetonázor i jeho nadvláda v spoločnosti a neodvratne nastúpila kríza katolicizmu.

Autor poukazuje na zmenu taktiky cirkvi vychádzajúcu z dejinných prelomov a z nutnosti reagovať na tieto skutočnosti. Či už ide o „sociálne“ encykliky jednotlivých pápežov, II. vatikánsky koncil a v konečnom dôsledku aj o pontifikát Jána Pavla II, ktorý zaviedol model tzv. nepolitickej aktivity cirkvi. Ten však nebolo možné oddeliť od politických stránok ich riešenia. Išlo doslova o aktivity vo všetkých oblastiach spoločenského života, do ktorých cirkev zasahovala. A bola to v každom ohľade politika. Pontifikát Jána Pavla II. bol, je a bude aj z historického pohľadu dôležitý. Aj v súvislosti s touto prácou, lebo od toho sa odvíjajú aj skutočnosti týkajúce sa konkrétnych prejavov vplyvu katolíckej cirkvi v našej spoločnosti, klerikalizácie slovenskej politickej scény i spoločnosti vôbec. Týmto sa zaoberá druhá časť práce.

Je potrebné v prvom rade uviesť, že Ústava Slovenskej republiky vo svojom prvom článku stanovuje, že SR ako demokratický a právny štát sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. V občianskej spoločnosti, za ktorú sa chce Slovenská republika považovať, by nebolo možné, aby klerikáli a ich pomáhači v politických stranách nielen kresťanského zamerania a ďalší, ktorí pôsobia v orgánoch štátnej správy a samosprávy, mohli v takom rozsahu ovplyvňovať riadny chod spoločnosti. Autor správne poukazuje na to, že nie sú prijaté právne normy, ktoré by systémovo upravovali vzťah medzi štátom a cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Od konca roku 1989, resp. od roku 1990, kedy dochádzalo k rušeniu starých právnych noriem a postupnému prijímaniu nových, upravujúcich predmetné vzťahy, bol v tejto oblasti chaos, ktorý klerikáli dokonale využili. Participovali na tom tiež nové, „nezaťažené“ politické elity, ktoré sa dostali k riadeniu našej spoločnosti. Po rozdelení československej federácie a vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa cirkvi a klerikálom otvorili nebývalé možnosti politickej a ekonomickej realizácie. Argumentácia, ktorú používajú niektorí vedúci predstavitelia cirkvi o tom, koľko je v našej spoločnosti veriacich občanov, neobstojí a nemožno ju brať do úvahy ako relevantný údaj. Cirkev je náboženská organizácia, ktorá nemá evidovanú členskú základňu a je reprezentovaná iba cirkevnou hierarchiou, ktorá si však osobuje jej neprislúchajúce práva. Tieto využíva vo svoj prospech a súčasne zneužíva voči štátu a spoločnosti ako takej. Cirkevní hierarchovia ako aj niektorí predstavitelia kresťanských politických strán a hnutí sa radi navonok prezentujú ako občianska elita, svedomie národa. Ich zámerom je ovládnuť masy a zmanipulovať ich podľa vlastných programových cieľov.

Klerikalizácia verejného života na Slovensku sa masívne začala prejavovať po roku 1998, kedy sa k moci dostali kresťansky zamerané strany a hnutia. Boli spracované a schválené zmluvy a dokumenty zásadného významu, ktoré poukazujú na to, že v našej spoločnosti bude hrať prím katolicizmus vo svojej najagresívnejšej forme, vo forme politického klerikalizmu. Ide o dokumenty, na ktoré autor poukazuje a čiastočne ich aj analyzuje, a to s cieľom poukázať na nebezpečenstvo, vyplývajúce z toho, že majú veľký, ba priam rozhodujúci vplyv na dôležité oblasti verejného života na Slovensku.

Sú to oblasti, v ktorých sa štát dobrovoľne zriekol svojho vplyvu a prenechal bezbrehé možnosti pôsobenia klerikálom. Autor priamo poukazuje na školstvo a školskú politiku, verejnoprávne média ako Slovenská televízia a Slovenský rozhlas a samozrejme financovanie cirkví a náboženských spoločností. Súčasný stav plne vyhovuje klerikálom a títo z neho ťažia, lebo sa im priamo ponúkajú nebývalé možnosti hlavne ekonomického charakteru. Sú si vedomí toho, že nie sú nikým kontrolovaní. Aj keď má štát na to vytvorené mechanizmy, nemá na to odvahu.

Recenzovaná práca poukazuje na reality dneška v Slovenskej republike. Okrem historického pohľadu na vývoj sociálnej doktríny a učenia cirkvi poukazuje autor na súčasné politické a ekonomické záujmy klerikálov a na nečinnosť štátu, resp. na jeho nezáujem o riešenie daného problému. Tu je potrebné zdôrazniť, že právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo, nesmie uprednostňovať ani zvýhodňovať istú skupinu ľudí a jej ideológiu formou štátnej politiky. Občania tohto štátu sú si rovní v dôstojnosti aj v právach a právny štát je povinný toto občanom zabezpečiť.

Práca je nanajvýš aktuálna a predkladá čitateľovi analyzovaný problém, ktorý sa ho priamo dotýka, a preto by ho nemal nechať bez povšimnutia.

Náboženstvo a veda – 5. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Bertrand Russell

Duša a telo

Z dôležitejších vetví vedeckých vedomostí je najmenej pokročilá psychológia. Etymologicky by „psychológia“ mala byť „teóriou o duši“, ale pojem duše, hoci bežný pre teológov, sa dá ťažko považovať za vedecký problém. Ani jeden psychológ nepovie, že predmetom jeho štúdia je duša, ale na otázku, čo je ten predmet, nenájde ľahko odpoveď.

Niektorí povedia, že psychológia sa zaoberá mentálnymi javmi, ale zarazí ich otázka, v čom sa líšia „mentálne“ javy od tých javov, pre ktoré poskytuje údaje fyzika. Všeobecné psychologické otázky nás čoskoro dovedú do oblastí filozofickej neistoty, a je ťažké vyhýbať sa všeobecným otázkam, pretože je málo presných experimentálnych poznatkov. Aj tak sa však už niečo dosiahlo a veľa dávnych omylov bolo zavrhnutých. Mnohé starodávne omyly súviseli s teológiou, a to ako príčina alebo ako účinok. Nešlo pritom, ako v oblastiach, o ktorých bola doteraz reč, o určité osobitné texty či biblické omyly o faktických skutočnostiach; išlo skôr o metafyzické doktríny, ktoré sa nakoniec považujú z takého alebo onakého dôvodu za esenciálne pre celky ortodoxných dogiem.

Pojem „duša“, ako sa najprv vyskytol v gréckom myslení, má náboženský, ale nie kresťanský pôvod. Pokiaľ ide o Grécko, zdá sa, že sa zrodil v učení Pytagorových žiakov, ktorí verili na prevteľovanie duší, metempsychózu, a očakávali konečnú „spásu“ v tom zmysle, že dôjde k oslobodeniu duše z podrobenia matérii, ktoré musí duša znášať do tých čias, kým je viazaná na telo. Pytagorovi žiaci ovplyvnili Platóna, Platón ovplyvnil cirkevných otcov. Tak sa idea duše, odlišnej od tela, stala prvkom kresťanskej doktríny. Iné vplyvy mali zapôsobiť neskoršie, najmä vplyv Aristotela a stoikov; no platonizmus, najmä vo svojej neskorej podobe, mal ostať najdôležitejším pohanským vplyvom na patristickú filozofiu Otcov cirkvi.

V Platónovi vidno, že v jeho dobe už existovali doktríny, veľmi podobné tým, ktoré malo neskôr učiť kresťanstvo; boli rozšírené skôr v celkovej populácii ako u filozofov.

„Uisťujem ťa, Sokrates,“ vraví jedna osoba v Republike, „že keď niekto zistí, že ide umrieť, naľaká sa a začne sa zaoberať vecami, ktoré sa ho nikdy predtým netýkali. Doteraz sa smial pri historkách o tých, čo odišli na večnosť – ktoré nám hovoria, že tí, čo robili na tomto svete zle, musia na druhom svete trpieť; jeho ducha trápi teraz strach, že tieto historky môžu byť pravdivé.“

V inej pasáži sa dozvedáme, že požehnania, ktoré podľa Musaiosa a Eumolposa bohovia priznajú spravodlivým, sú úchvatnejšie ako všetky bohatstvá tohto sveta;

„pretože vedú do príbytkov Hádesa, a opisujú ich ako ležiacich na pohovkách pri hostine svätých ľudí, s vencami na hlavách a pijúc celú večnosť víno.“ Zdá sa, že Musaeovi a Orfeovi sa podarilo „presvedčiť nielen jednotlivcov, ale celé mestá, že ľudí možno zbaviť a očistiť od ich zločinov už za ich života alebo aj po smrti, a to prostredníctvom určitých obetí a príjemných rozptýlení, ktoré nazývajú mystériami; tieto nás oslobodia od útrap na druhom svete a ich zanedbávanie sa trestá strašným osudom.“

V dialógu O Republike sám Sokrates vyslovuje názor, že budúci život si treba predstavovať ako príjemný, aby tým povzbudil k ostražitosti na bojisku; nehovorí však, či tomu aj sám verí.

Doktrína kresťanských filozofov bola v staroveku predovšetkým platónovská, no po jedenástom storočí sa stáva aristotelovskou. Tomáš Akvinský (1225–1274) sa oficiálne považuje za najlepšieho scholastického filozofa a dodnes platí v katolíckej cirkvi za model filozofickej ortodoxie. Učitelia vo výchovných ustanovizniach, kontrolovaných Vatikánom, môžu vysvetľovať filozofické systémy Descarta alebo Locka, Kanta alebo Hegela, ako historicky zaujímavé, ale musia jednoznačne naznačiť, že jedine správny systém je filozofia „anjelského doktora“ (Tomáša Akvinského). Konečná hranica toho, čo je dovolené, je povedať, ako to robí jeho prekladateľ (do angličtiny), že žartuje, keď sa pýta, čo sa stane na súdny deň s telom kanibala, ktorého otec a matka boli kanibali. Je samozrejmé, že tí ľudia, ktorých on a jeho rodičia zjedli, majú prednostné právo na mäso tvoriace ich telá, takže ostane obratý o všetko, keď každý bude žiadať svoj diel. Toto je skutočná ťažkosť pre tých, čo veria na vzkriesenie tela, ako sa opisuje v apoštolskom vyznaní viery. Je znakom intelektuálneho oslabenia ortodoxie v našich časoch, že sa dogma zachováva, ale ako žart sa odbavuje vážna diskusia o trápnom probléme, ktorý tá dogma vyvoláva. Viera v zmŕtvychvstanie pretrváva; jej životnosť sa prejavuje odmietaním spaľovania mŕtvol, bežným v mnohých protestantských a vo všetkých katolíckych krajoch, aj keď sú také emancipované ako Francúzsko. Keď mal byť môj brat spopolnený v Marseille, povedal mi majiteľ pohrebného ústavu, že dosiaľ nemal skoro nijaký prípad spopolnenia vo svojom obvode v Anglicku, a to v dôsledku teologických predsudkov. Zdá sa, že ľudia si myslia, že pre Všemohúceho je ťažšie pozbierať všetky časti ľudského tela, ak sa rozptýlili v ovzduší v podobe plynov, než keď ostali na cintoríne v podobe červov a zeminy. Keby som to povedal ja, bol by to znak bludárstva; no je to prevažná mienka ľudí, o ortodoxii ktorých sa nedá pochybovať.

V scholastickej filozofii (ktorá je stále ešte oficiálnou pre rímsku cirkev) sú duša a telo dve substancie. Pojem „substancia“ je odvodený zo syntaxe a syntax z viac-menej nevedomej metafyziky primitívnych rás, ktoré vytvárali štruktúru našich jazykov. Vo vetách rozlišujeme podmet a prísudok a predpokladá sa, že kým niektoré slová môžu byť aj podmetom, aj prísudkom, iné môžu byť len podmetom (hoci nevieme, čo to môže znamenať); najlepším príkladom týchto slov sú vlastné mená a predpokladá sa, že označujú „substancie“. Populárny výraz pre ne je „vec“ – alebo „osoba“, ak ide o ľudí. Metafyzická koncepcia substancie je len pokus spresniť to, čo zdravý rozum rozumie pod vecou alebo osobou.

Pozrime sa na príklad. Môžeme povedať: „Sokrates bol múdry“, „Sokrates bol Grék“, „Sokrates bol Platónov učiteľ“ atď. Vo všetkých prípadoch sme Sokratovi prisudzovali rozličné atribúty. Slovo „Sokrates“ však má vo všetkých vetách ten istý význam; jednotlivec Sokrates je teda niečo od tých atribútov odlišné, ale je niečo, v čom sa atribúty „prejavujú“. Prirodzené poznanie nám umožňuje poznať veci len na základe ich atribútov; keby bol mal Sokrates dvojča, ktoré malo tie isté atribúty, nevedeli by sme ich rozlíšiť. Aj tak však je substancia viac ako súhrn jej atribútov. Najjasnejšie to predvádza doktrína eucharistie. Pri transsubstanciácii ostáva atribút chleba, ale substanciou sa stáva substancia Kristovho tela. V priebehu rozvoja modernej filozofie všetci novátori od Descarta po Leibniza (okrem Spinozu) si dali veľmi záležať na dôkaze, že ich doktríny boli konzistentné s transsubstanciáciou; Náboženské autority dlho váhali a nakoniec rozhodli, že spása je len v scholastike.

Ukázalo sa, že okrem zjavenia nebol nijaký jav istý; človek si nebol nikdy istý, či nejaká vec alebo osoba, videná v jednej chvíli, bola identická s vecou alebo osobou, videnou v inej chvíli: boli sme vystavení riziku večnej komédie omylov. Pod vplyvom Locka urobili jeho žiaci krok vpred, na ktorý by sa sám nebol odvážil: popreli akúkoľvek užitočnosť pojmu substancia. Podľa ich názoru poznáme Sokrata podľa jeho atribútov – pokiaľ môžeme vôbec niečo o ňom vedieť. Ak sa povie, kde a kedy žil, aký mal vzhľad, čo robil atď., povedalo sa všetko, čo sa dalo. Je úplne zbytočné predpokladať existenciu úplne nepoznateľného jadra, ku ktorému by sa atribúty „pripínali“ ako špendlíky do podušky. To, čo je absolútne a svojou podstatou nespoznateľné, sa nedá spoznať, ba ani nie je dôvod predpokladať túto existenciu.

Pojem substancie, majúcej atribúty, ale od nich odlišnej, si zachovali Descartes, Spinoza a Leibniz; aj Locke, ale uňho mala menší význam. Odmietol ju Hume a postupne bola vyhostená z psychológie a fyziky. Uvidíme, ako to prebiehalo; teraz sa venujme teologickým dôsledkom tejto doktríny a ťažkostiam, zapríčineným jej odmietnutím.

Pozrime sa najprv na telo. Kým existovala koncepcia substancie, myslelo sa pod zmŕtvychvstaním tela poskladanie všetkej jeho substancie v čase, keď žilo na zemi. Substancia mohla prejsť mnohými premenami, ale zachovala si svoju identitu. Ak však je kúsok hmoty len súhrnom jej atribútov, jeho identita sa stráca, keď sa atribúty menia. Potom nemá zmysel hovoriť, že nebeské telo je po vzkriesení tá istá „vec“, ako bolo kedysi zemské telo. Je zaujímavé, že táto ťažkosť má paralelu v modernej fyzike. Atóm so svojím sprievodom elektrónov môže prekonať náhlu zmenu a elektróny, ktoré tu budú po transformácii, sa nedajú identifikovať ako tie čo tu boli na začiatku. Každý je iba akýmsi spôsobom zoskupenia pozorovateľných javov, no nemá ten druh „skutočnosti“, ktorý sa vyžaduje pre zachovanie identity aj v priebehu zmeny.

Dôsledky opustenia pojmu „substancie“ v súvislosti s dušou boli ťažšie ako v súvislosti s telom. Manifestovali sa však postupne, pretože rozličné oslabené formy starej doktríny sa ďalej považovali za obhájiteľné. Najprv sa teda výraz „duša“ nahradil výrazom „duch“ v nádeji, že sa tak obídu teologické námietky. Potom sa ujalo slovo „subjekt“, ktoré sa ešte dnes používa, a to osobitne pri predpokladanom kontraste medzi „subjektívny“ a „objektívny“. Povedzme si pár slov o tomto „subjekte“.

Je samozrejmé, že v určitom zmysle som dnes tou istou osobou, ako som bol včera; ešte presvedčivejší je jav, že ak naraz vidím nejakého muža a počujem ho hovoriť, potom je „ja“, ktoré vidí, to isté „ja“, ktoré počuje. Na základe toho sa začalo myslieť, že keď niečo vnímam, existuje medzi mnou a tou vnímanou vecou, nejaký vzťah: ja, ktorý vnímam, som „subjekt“ a vnímaná vec je „objekt“. Na nešťastie sa ukázalo, že o subjekte sa nedá vedieť nič: stále vnímal iné veci, ale nevedel poňať seba. Hume odvážne poprel existenciu subjektu, ale to bol koniec všetkého. Ak nebolo subjektu, kto bol nesmrteľný? Kto mal slobodnú vôľu? Kto bol ten, čo hrešil na zemi a kto ten, čo bol potrestaný peklom? Na tieto otázky nevedel nikto odpovedať. Hume ani nehľadal odpoveď, ale iným chýbala jeho odvaha.

Kant, ktorý sa podujal na odpoveď Humovi, si myslel, že našiel riešenie a toto sa zadalo byť hlbokým pre svoju tajomnosť. Povedal, že veci na nás pôsobia zasiahnutím citov zmyslami, ale naša povaha nás núti cítiť veci nie také, aké sú samy o sebe, ale ako niečo iné, čo vzniká našimi subjektívnymi prídavkami. Najdôležitejšie z týchto prídavkov sú čas a priestor. Veci ako také, podľa Kanta, nie sú ani v priestore, ani v čase, hoci naša prirodzenosť nás núti vidieť ich, ako keby tam boli. Ego (alebo duša) ako vec o sebe sa tiež nachádza mimo čas a priestor, hoci ako pozorovateľný jav sa zdá byť v jednom aj v druhom. Čo môžeme naším vnímaním pozorovať, je vzťah medzi javom „ja“ a javom „objekt“, ale za nimi obidvomi je reálne „ja“ a reálna „vec ako taká“, z ktorých ani jednu nemožno pozorovať. Prečo teda predpokladať ich existenciu? Pretože je potrebná pre náboženstvo a pre morálku. Hoci je nemožné zistiť niečo vedeckými metódami o reálnom Ja, vieme, že má slobodnú vôľu, že môže byť cnostný alebo hriešny, že je nesmrteľný (hoci mimo času) a že zrejmá nespravodlivosť utrpenia dobrých tu na zemi musí byť napravená nebeskými radosťami. Preto si Kant, ktorý povedal, že „čistým“ rozumom sa existencia Boha nedá dokázať, myslel, že je to možné z „praktických“ dôvodov, pretože ide o nevyhnutný dôsledok toho, čo vieme intuitívne z oblasti morálky.

Pre filozofiu nebolo možné zastaviť sa nadlho na polceste a racionalistické časti Kantovej doktríny sa ukázali dlhodobejšími hodnotami ako odseky, v ktorých sa pokúšal zachrániť ortodoxiu. Skoro sa zistilo, že nebolo treba predpokladať existenciu veci-ako-takej, pretože to bola len stará „substancia“, urobená ešte nepoznateľnejšou. V Kantovej teórii sú pozorovateľné javy len zdanlivé a skutočnosť za nimi je niečo, z čoho by sme spoznali len existenciu, keby tu neboli požiadavky etiky. Pre jeho nasledovníkov – potom čo ním navrhnutá myšlienková línia vrcholila Hegelom – sa stalo zrejmým, že „javy “ majú takú realitu, akú sme vstave poznať, a že nijako nie je potrebné spoznať realitu nejakého vyššieho rádu, patriacu k javom, ktoré nemožno vnímať. Samozrejme môže existovať taký vyšší druh reality, ale úvahy na dôkaz, že musí existovať, sú neplatné, takže ide len o jednu z nespočetných možností, ktorú netreba brať do úvahy, pretože sa nachádza mimo oblasti poznaného alebo poznateľného. V oblasti poznateľného niet miesta pre koncepciu substancie, ani pre jej modifikáciu do formy subjektu alebo objektu. Bezprostredné účinky, ktoré môžeme pozorovať, nemajú nijakú dualitu tohto druhu, a neposkytujú nijaký motív na posudzovanie „vecí“ alebo „osôb“ inak ako súhrn(y) javov.

Keď sa uvažovalo o vzťahu medzi dušou a telom, nebola to len koncepcia substancie, ktorá sa javila ťažko zmieriteľná s modernou filozofiou; rovnaké ťažkosti sa objavili v súvislosti s kauzalitou.

Pojem príčiny vstúpil do teológie najmä vo vzťahu k hriechu. Hriech bol atribút (podstatná vlastnosť) vôle a vôľa bola príčinou činu. Ale chcenie ako také nemohlo byť vždy dôsledkom predošlých príčin, pretože keby to tak bolo, nemohli by sme byť zodpovední za svoje činy; aby sa zachránil pojem hriechu, bolo súčasne potrebné, aby vôľa bola (aspoň niekedy) bez príčiny a aby sama bola príčinou. Z toho vyplýval určitý počet predpokladov na analýzu mentálnych fenoménov ako aj vzťahov medzi mysľou a telom; niektoré z týchto predpokladov sa časom ukázali ako veľmi ťažko udržateľné.

Prvé ťažkosti zapríčinil objav zákonov mechaniky. V sedemnástom storočí sa ukázalo, že zákony, ktoré vzišli zo skúseností a pokusov, platili pre všetky druhy pohybu hmoty. Zdalo sa, že neexistuje nijaká príčina pre výnimku v prospech tela zvierat alebo ľudí. Descartes z toho urobil záver, že zvieratá sú automaty, ale ďalej si myslel, že u ľudí zapríčiňuje pohyby vôľa. Pokroky fyziky rýchlo ukázali, že jeho kompromis je nemožný a jeho nasledovníci opustili názor, že myseľ môže mať nejaký vplyv na hmotu. Pokúsili sa udržať váhu v rovnováhe výrokom, že ani hmota nemôže mať nijaký vplyv na myslenie. To ich viedlo k teórii dvoch paralelných sérií, jednej mentálnej a druhej fyzickej, z ktorých každá má svoje vlastné zákony. Keď niekoho stretnete a rozhodnete sa povedať mu „Dobrý deň“, vaše rozhodnutie patrí do mentálnej série; ale pohyby vašich pier, jazyka a hrtanu, hoci sa zdá, že z neho vychádzajú, v skutočnosti majú len čisto mechanické príčiny. Duch a telo sa prirovnávali k dvom presne idúcim hodinám: keď jedny udávajú čas, obidve zvonia, hoci ani jedny nemajú nijaký účinok na druhé. Keby človek mohol vidieť jedny z nich a počuť len druhé, myslel by si, že tie, ktoré vidí, zvonia.

Tejto teórii sa dá ťažko veriť a má okrem toho nevýhodu, že nezachráni slobodnú vôľu. Predpokladala sa dokonalá zhoda medzi stavom tela a stavom ducha, takže ak sa poznal jeden, dal sa teoreticky odvodiť druhý. Kto by poznal zákony tejto zhody a zákony fyziky, a mal by dostatočné vedomosti a zručnosti, mohol by predpovedať mentálne a fyzikálne javy. V každom prípade boli mentálne akty vôle zbytočné, ak nemali za následok nijakú fyzikálnu manifestáciu. Fyzikálne zákony určovali moment, keď ste mali povedať „Dobrý deň“, pretože je to fyzikálny čin; bolo by slabou útechou veriť, že by ste mohli povedať „Zbohom“, keby bolo dopredu určené, že máte povedať pravý opak.

Preto neprekvapuje, že karteziánska doktrína uvoľnila vo Francúzsku osemnásteho storočia miesto čistému materializmu, ktorý človeka považuje za riadeného len zákonmi fyziky. Vôľa nemá v tejto filozofii miesto a pojem hriechu sa vytratil. Duša neexistuje a v dôsledku toho niet ani nesmrteľnosti, okrem jednotlivých atómov, ktoré sú dočasne pospájané, aby vytvorili ľudské telo. Táto filozofia, o ktorej sa predpokladalo, že prispela k výstrednostiam Francúzskej revolúcie, stala sa predmetom hrôzy najprv, po období teroru, pre všetkých, čo boli vo vojne s Francúzskom a potom, po roku 1814, pre všetkých Francúzov, ktorí podporovali reštaurovanú vládu. Anglicko upadlo späť do ortodoxie; Nemecko adoptovalo idealistickú filozofiu nasledovníkov Kanta. Potom prišlo hnutie romantizmu, ktoré nechcelo ani počuť o kontrole ľudských činov matematickými vzorcami.

Medzitým sa v ľudskej fyziológii tí, čo nemali radi materializmus, uchýlili alebo do mystéria, alebo do „životnej sily“; jedni si mysleli, že veda nikdy nepochopí ľudské telo, druhí hlásali, že sa to bude dať len na základe iných princípov ako sú zákony chémie a fyziky. Ani jeden z týchto názorov nemá dnes priaznivcov medzi biológmi, hoci ten druhý ich ešte pár má. Dielo, ktoré sa vykonalo v embryológii, biochémii a organickej syntéze, robí čím ďalej tým pravdepodobnejším očakávanie, že charakteristické vlastnosti živej hmoty sa dajú dopodrobna vysvetliť pojmami chémie a fyziky. Evolučná teória, samozrejme, vylučuje možnosť predpokladať, že by princípy platné pre telá zvierat neboli platné pre telá ľudských bytostí.

Vráťme sa však k psychológii a teórii vôle; vždy bolo zrejmé, že mnohé, možno väčšina, našich aktov vôle má príčiny; ale ortodoxní filozofi tvrdili, že tieto príčiny, na rozdiel od príčin vo fyzikálnom svete, nevyvolávajú nevyhnutne svoje účinky. Tvrdia, že vždy je možné odolať aj najmocnejšej túžbe čistým aktom vôle. A tak sa došlo k mienke, že ak nás vedú vášne, naše činy nie sú slobodné, pretože majú svoje príčiny; existuje však schopnosť, niekedy nazývaná „rozum“, inokedy „svedomie“, ktorá nám dáva ozajstnú slobodu, ak sa podľa nej riadime. Takto sa identifikovala „pravá“ sloboda, opak svojvoľného rozmaru, ako poslušnosť morálnemu zákonu. Hegelovi žiaci šli o krok ďalej a identifikovali morálny zákon ako zákon štátu, takže „pravá“ sloboda znamenala poslušnosť príkazom polície. Táto doktrína mala u mnohých vlád veľký úspech.

Teória, že vôľa niekedy nemá príčinu, sa dala veľmi ťažko udržať. Nedá sa povedať, že dokonca najcnostnejšie činy nemajú pohnútky. Človek môže chcieť páčiť sa Bohu, získať súhlas svojho suseda alebo svoj vlastný, môže chcieť urobiť druhých šťastnými alebo uľahčiť im trápenie. Každé z týchto prianí môže zapríčiniť dobrý čin, ale kým nemá jednotlivec cnostnú túžbu, neurobí činy, ktoré schvaľuje morálny zákon. Dnes vieme oveľa viac o príčinách túžob, ako sme vedeli voľakedy. Niekedy sídlia tie túžby v produktoch žliaz s vnútornou sekréciou, niekedy v začiatkoch výchovy, niekedy v zabudnutých skúsenostiach, niekedy v túžbe po pochvale atď. Vo väčšine prípadov vytvára túžbu súhra niekoľkých rozličných príčin. A je isté, že keď robíme nejaké rozhodnutie, robíme to na základe jedného priania, hoci môžeme mať súčasne aj iné priania, ktoré nás ťahajú opačným smerom. V tom prípade, ako vravel Hobbes, vôľa je pri uvažovaní „posledná chúťka“. Takže idea úplne nezapríčineného aktu vôle sa nedá obrániť. To má dôsledky v etike, o ktorých bude reč v ďalšej kapitole.

Ako sa psychológia a fyzika stávajú stále vedeckejšími, ich tradičné koncepcie uvoľňujú miesto novým koncepciám, schopným väčšej presnosti. Až donedávna sa fyzika uspokojovala s hmotou a pohybom; a hmota, akokoľvek sa na ňu dívate okom filozofa, nie je technicky nič iné ako substancia v stredovekom zmysle. Nakoniec sa konštatovalo, že hmota a pohyb už nevyhovujú, a to ani technicky, a metóda teoretickej fyziky sa veľmi priblížila požiadavkám vedeckej filozofie. Aj psychológia je nútená opustiť pojmy „vnímanie“ a „svedomie“, pretože sa zistilo, že nie sú schopné presnosti. Pre pochopenie treba o každom z týchto pojmov povedať pár slov.

„Vnímanie“ sa zdá byť na prvý pohľad celkom jednoduchý pojem. „Vnímame“ slnko a mesiac, počujeme vyslovené slová, vnímame mäkkosť či tvrdosť predmetov, ktorých sa dotýkame, zavoniame skazené vajce, zachutí nám horčica. Veci, ktoré takto opisujeme, sú nesporné; len ich opis je diskutabilný. Keď „vnímame “ slnko, má to za sebou dlhú reťaz príčin, najprv tých 150 miliónov kilometrov medzihviezdneho priestoru, potom v oku, v optickom nerve a v mozgu. Konečná „mentálna“ udalosť, ktorú voláme „vidieť slnko“, sa vôbec nemôže podobať na skutočné slnko. Slnko, podľa Kanta vec-ako-taká, ostáva mimo našej skúsenosti, a poznať ho môžeme (ak vôbec), len komplikovaným procesom dedukcie vychádzajúc zo skúsenosti, ktorú voláme „vidieť slnko“. Predpokladáme, že slnko existuje mimo našej skúsenosti, pretože mnoho ľudí ho vidí naraz, a pretože mnoho javov, napríklad svetlo mesiaca, sa dá najlepšie vysvetliť pripustením, že slnko produkuje účinky na miestach, kde niet pozorovateľov. Isté je, že „nevnímame“ slnko tým jednoduchým a priamym spôsobom, akým sa „zdáme“ robiť to prv, než si uvedomíme komplikované fyzikálne príčiny našich pocitov.

Úplne voľne sa dá povedať, že nejaký predmet „vnímame“, keď sa prihodí niečo, pri čom je tento predmet hlavnou príčinou, a keď máme možnosť robiť o ňom závery. Keď počujeme niekoho hovoriť, zodpovedajú rozdiely v tom, čo počujeme, rozdielom v tom, čo tá osoba hovorí; účinok prostredia je zhruba konštantný, takže sa dá viac-menej zanedbať. Podobne, keď vidíme vedľa seba červenú a modrú škvrnu, máme právo predpokladať, že je rozdiel medzi miestami, odkiaľ prichádza červené a modré svetlo, ale nie, že tento rozdiel sa podobá rozdielu medzi vnímaním červeného a vnímaním modrého svetla. Takto sa môžeme pokúsiť zachrániť pojem „vnímania“, ale nikdy sa nám nepodarí urobiť ho presným. Okolité prostredie má vždy určitý deformujúci účinok: červené miesto môže vyzerať červené v dôsledku zarosenia, modré v dôsledku nosenia farebných okuliarov. Na vyslovenie záveru o predmete po skúsenosti, ktorú voláme „vnímanie“, treba nám poznať fyziku a fyziológiu zmyslových orgánov a mať podrobné údaje o tom, čo je v priestore medzi nami a predmetom. Prostredníctvom všetkých týchto informácií a pripúšťajúc realitu vonkajšieho sveta môžeme z toho odvodiť určité veľmi abstraktné informácie o „vnímanom“ predmete. Ale všetko, čo je pri pojme „vnímanie“ priame a bezprostredne zasiahnuteľné, sa rozplynie v procese dedukcie pomocou komplikovaných matematických vzorcov. Pri vzdialených predmetoch, ako je slnko, sa o tom ľahko presvedčíme. Ale tak je to aj pri dotykoch, vôňach a chutiach, keďže naše „vnímanie“ v týchto prípadoch sprostredkujú komplikované procesy, ktoré sa odohrávajú v nervoch, idúcich až do mozgu.

Otázka „svedomia“ je možno ešte ťažšia. Vravíme, že si „uvedomujeme“, ale palice a skaly to nerobia; hovoríme, že sme „pri vedomí“, keď sme sa zobudili, ale nie, keď spíme. Tým chceme zaručene niečo povedať, niečo pravdivé. Ale ťažko sa dá povedať presne, čo je táto pravda; na to treba zmeniť jazyk.

Keď vravíme, že sme si „vedomí“, máme na mysli dve veci: na jednej strane, že na svoje prostredie reagujeme určitým spôsobom; na druhej strane, že keď pozeráme do seba, nachádzame určitú kvalitu našich myšlienok a pocitov, ktoré nenachádzame u neživých predmetov.

Pokiaľ ide o našu reakciu na prostredie, táto spočíva vo „vedomí“ niečoho. Ak skríknete „Hej!“, ľudia sa obrátia, ale skaly nie. Viete, že keď ste sa v takom prípade obrátili, aj vy ste počuli nejaký hluk. Do tých čias, kým sa dalo predpokladať, že niekto „vníma“ veci okolitého sveta, dalo sa povedať, že je „pri vedomí“. Teraz môžeme povedať len toľko, že reagujeme na dráždenia; to robia aj skaly, ale dráždení, na ktoré zareagujú, je menej. Takže pokiaľ ide o „vonkajšie vnímanie“, rozdiel medzi nami a skalami je len otázkou stupňa.

Najdôležitejšia časť pojmu „vedomie“ sa týka toho, čo zisťujeme introspekciou. Nielen že reagujeme na vonkajšie predmety a javy, ale vieme, že reagujeme. Myslíme si, že skala nevie, keď reaguje, ale ak reaguje, má „vedomie“. Aj tu nám analýza povie, že rozdiel len otázkou stupňa. Skutočnosť, že vieme, že niečo vidíme, nepridáva nášmu poznaniu videného nič nové, ak to nie je spomienka. Ak niečo najprv vidíme a potom hneď o tom uvažujeme, čo sme videli, táto úvaha sa vidí byť introspektívnou, ale je to len bezprostredná pamäť. Niekto môže povedať, že pamäť je niečo typicky „mentálne“, ale dá sa to poprieť. Pamäť je druh zvyku, a zvyk je charakteristická vlastnosť nervového tkaniva, hoci niečo podobné sa vyskytuje aj inde; napríklad zvitok papiera sa znovu skrúca, keď sme ho rozkrútili. Netvrdím, že to, čo som povedal, je kompletná analýza javu, ktorý dosť nejasne označujeme ako „vedomie“: Je to široké pole a odpoveď by zaplnila knihu. Chcem len naznačiť, že čo sa na prvý pohľad vidí byť presným pojmom, v skutočnosti je pravým opakom a vedecká psychológia vyžaduje aj odlišný slovník.

Nakoniec treba povedať, že ak sa niekdajšie rozlišovanie medzi dušou a telom rozplynulo, stalo sa tak, jednak preto, že „hmote“ ubudlo pevnosti a „mysli“ duchovnosti. Ešte sa niekedy myslí, ako to bolo nedávno všeobecným zvykom, že fyzikálne údaje sú verejné, pretože ich každý môže vidieť; kým fyziologické sú súkromné, keďže sa získavajú introspekciou. Ale aj to je len rozdiel stupňa. Dve osoby nemôžu nikdy vnímať nejaký predmet súčasne ako identický, pretože rozdiel v ich stanovisku má za následok rozdiel v obraze, ktorý vidia. Ak podrobne preštudujeme fyzikálne údaje, zistíme, že majú ten istý súkromný charakter ako fyziologické údaje. Ich kvázi-verejnosť nie je v psychológii celkom vylúčená.

Skutočnosti, ktoré sú východiskom pre uvedené vedy, sú aspoň sčasti identické. Farebná škvrna, na ktorú sa dívame, je rovnako faktom pre fyziku ako pre psychológiu. Pri jej štúdiu urobí fyzika jeden druh záverov v určitej súvislosti, psychológia urobí iný druh záverov v inej súvislosti. Hoci by to bol dosť hrubý spôsob uvažovania, dá sa povedať, že fyzika sa zaoberá príčinnými vzťahmi mimo mozgu a psychológia príčinnými vzťahmi vnútri mozgu – s výnimkou tých, ktoré objaví vonkajším pozorovaním fyziológ, prezerajúci mozog. Fyzikálne aj psychologické údaje sa týkajú udalostí, ktoré sa dejú v mozgu. Majú rad vonkajších príčin, ktoré študujú fyzici, a rad vnútorných účinkov – pamäť, zvyky – ktoré skúmajú psychológovia. Neexistuje nijaký zásadný rozdiel medzi zložkami fyzikálneho a psychologického sveta. Vieme o nich menej, ako sme si nedávno mysleli, ale čo vieme, to stačí, aby sme si boli temer istí, že ani „duša“, ani „telo“ nemajú miesto v modernej vede.

Ešte sa nám treba pozrieť, aký vplyv majú moderné doktríny fyziológie a psychológie na pravdepodobnosť viery v nesmrteľnosť.

Doktríne, podľa ktorej duša prežije smrť tela, verili, ako sme videli, kresťania aj nekresťania, civilizovaní ľudia aj barbari. Spomedzi Židov, ktorí žili za čias Krista, farizeji verili na nesmrteľnosť, ale Saduceji, pridŕžajúci sa staršej tradície, neverili. V kresťanstve hrala viera vo večný život vždy veľmi dôležitú rolu. Podľa učenia katolíckej cirkvi sa jedni tešia nebeskému šťastiu – po očisťujúcom utrpení v očistci. Druhí trpia večné muky v pekle. Dnešní liberálni kresťania často zastávajú názor, že peklo nie je večné; od rozhodnutia Súkromnej rady kráľovnej v roku 1864, že takýto názor nie je ilegálny, sú tej mienky aj početní anglikánski duchovní. Až do polovice 19. storočia však veľmi málo praktizujúcich kresťanov pochybovalo o skutočnosti večného trestu. Strach pred peklom bol – a do určitej miery ešte stále je – žriedlom najhlbšej úzkosti, ktorá veľmi zmenšovala potešenie z viery v prežívanie. Prenasledovanie inak zmýšľajúcich sa ospravedlňovalo snahou zachrániť ich pred peklom; pretože ak kacír mohol zviesť druhých a zapríčiniť ich večné zatratenie, nijaký stupeň pozemského mučenia sa nedal považovať za prehnaný, ak mal predísť takémuto strašnému výsledku. Pretože nech si dnes myslíme čokoľvek, kedysi okrem pár výnimiek všetci verili, že kacírstvo je nezlučiteľné so spásou.

Úpadok viery v existenciu pekla nezapríčinili nejaké nové teologické argumenty, ani priamy účinok vedy, ale všeobecné zníženie ukrutnosti v 18. a 19. storočí. Je to znak hnutia, ktoré krátko pred Francúzskou revolúciou viedlo v mnohých krajinách k zrušeniu súdneho mučenia a začiatkom 19. storočia vyvolalo reformu barbarského trestného práva, ktoré bolo hanbou Anglicka. Dnes aj pre tých, ktorí ešte veria na peklo, je počet zatratencov, odsúdených na večné muky, oveľa nižší, ako býval kedysi. Divšie vášne sa už dávnejšie vybíjajú oveľa častejšie v politike ako v teológii.

Čudesná je skutočnosť, že ako sa vytrácala viera v peklo, strácala na sile aj viera v nebo. Hoci nebo ostáva uznanou časťou pravej kresťanskej viery, v súčasných diskusiách sa o ňom hovorí oveľa menej ako o dôkazoch božích cieľov na základe evolúcie. Argumenty v prospech náboženstva zdôrazňujú väčšmi jeho pôsobenie na cnostný život tu na zemi ako jeho vzťah k budúcemu životu. Viera, že pozemský život je len príprava na druhý svet, ktorá v minulosti ovplyvňovala morálku a správanie, prestala mať veľký vplyv aj na tých, čo ju ešte vedome nezavrhli.

V otázke nesmrteľnosti veda nevie povedať veľa určitého. V prospech prežívania existuje druh argumentov, ktoré sú, aspoň čo do zámerov, úplne vedecké – mám na mysli argumenty súvisiace s javmi, skúmanými pri psychických poruchách. Sám nemám dosť vedomostí o tejto téme, aby som mohol posúdiť hodnovernosť doterajších dôkazov; je však jasné, že by mohli existovať dôkazy, schopné presvedčiť rozumných ľudí. Treba však vysloviť určité výhrady. Po prvé, tieto dôkazy by v najlepšom prípade mohli dokázať, že žijeme, ale nie, že prežijeme večne. Po druhé tam, kde ide o prudké vášne, je ťažké prijať výpovede svedkov, aj keď sú spravidla dôveryhodní: bolo o tom veľa rečí v čase prvej svetovej vojny a v obdobiach veľkého rozčúlenia. Po tretie, ak sa nám vidí nepravdepodobné, že naša osobnosť nezanikne s naším telom z iných dôvodov, budú potrebné oveľa presvedčivejšie dôkazy prežitia, ako keby sa nám táto téza videla vopred pravdepodobná. Ani najzanietenejší prívrženec špiritizmu nemôže tvrdiť, že má toľko dôkazov prežitia smrti, ako môžu zhromaždiť historici na dôkaz toho, že čarodejnice svojím telom vzdávali česť satanovi; tieto dôkazy dnes skoro nikto nepovažuje za hodné preverenia.

Ukazuje sa, že ťažkosti pre vedu pramenia zo skutočnosti, že neexistuje entita ako duša alebo ja. Ako sme videli, už nie je možné považovať dušu a telo za dve „substancie“, obdarené trvanlivosťou v čase, čo metafyzici považovali za logicky neoddeliteľnú vlastnosť substancie. Ani v psychológii neexistuje dôvod pre existenciu „predmetu“, ktorý pri vnímaní prichádza do styku s „objektom“. Až donedávna sa myslelo, že hmota je večná, ale súčasné fyzikálne metódy už nespočívajú na tejto hypotéze. Atóm je dnes už len pohodlný spôsob na zoskupenie viacerých javov: je pohodlné predstaviť si atóm ako jadro obkolesené elektrónmi; no elektróny, existujúce v určitej chvíli, nie sú identické s elektrónmi v inej chvíli a moderný fyzik ich aj tak nepovažuje za „reálne“. Kým sa myslelo, že existuje večná hmota, ľahko sa dalo povedať, že aj myslenie musí byť večné; no tento argument, ktorý aj tak nikdy nebol veľmi presvedčivý, dnes nie je na nič. Fyzici mali dosť dôvodov, aby atóm redukovali na sériu udalostí; z rovnakých dôvodov konštatujú psychológovia, že myslenie nevykazuje znaky identity jedinečnej a trvalej „veci“, ale je sériou javov, pospájaných pevnými vzájomnými vzťahmi. Otázka nesmrteľnosti sa naviazala na odpoveď, či jemné vzťahy súvisiace so živým telom pokračujú aj po smrti tohto tela.

Prv než sa pustíme do odpovede na túto otázku, musíme určiť, ktoré javy spájajú udalosti takým spôsobom, že z nich robia mentálny život jednotlivca. Celkom iste je v tomto ohľade najdôležitejšia pamäť: vec, ktorú si pamätám, sa prihodila mne. Ak si pamätám určité okolnosti a medzi nimi ďalšiu podrobnosť, aj tá sa prihodila mne. Dalo by sa namietnuť, že dvaja ľudia sa môžu pamätať na tú istú vec, ale to by bol omyl. Dvaja ľudia nikdy nevidia tú istú vec rovnako jednoducho pre svoje rozdielne postavenie. Rovnako nemôžu mať ten istý pocit zvuku, vône, hmatu alebo chuti. Moja skúsenosť sa môže veľmi podobať skúsenosti inej osoby, ale vždy je tu väčší alebo menší rozdiel. Každý má svoju vlastnú skúsenosť a keď jedna spomienka privoláva druhú, povieme, že obidve patria tej istej „osobe“.

Existuje aj iná definícia osobnosti, menej psychologická, vychádzajúca z tela. Definícia toho, čo tvorí identitu ľudského tela v rozličnom čase, by bola zložitá, preto ju teraz považujme za danú. Súhlasme aj s tým, že každá „mentálna“ skúsenosť, ktorú poznáme, sa viaže na určité živé telo. Takto môžeme definovať „osobu“ ako sled mentálnych udalostí, naviazaných na nejaké dané telo. To je legálna definícia: Ak sa telo Jána Kováča dopustí vraždy a ak potom polícia zatkne telo Jána Kováča, potom osoba, obývajúca v čase zatknutia toto telo, je vrah.

Tieto dva spôsoby definície „osoby“ sú v konflikte v prípade zdvojenia osobnosti. V tomto prípade to, čo sa vonkajšiemu pozorovateľovi javí ako jedna osoba, sa subjektívne štiepi na dve osoby: niekedy ani jedna nevie nič o druhej; niekedy jedna z nich pozná druhú, ale nikdy nie obrátene; ak ani jedna nevie nič o druhej, ide o dve osoby, ak sa definícia zakladá na pamäti, ale len o jednu osobu, ak sa zakladá na tele. Existuje stupnica gradácie cez roztržitosť, hypnózu, námesačnosť až po extrém zdvojenia osobnosti. Preto je definícia osobnosti na základe pamäti spojená s ťažkosťami. No ukazuje sa, že stratená pamäť sa dá vrátiť hypnózou alebo psychoanalýzou, takže ťažkosti možno nebudú neprekonateľné.

Okrem spomienky v užšom zmysle slova tvoria osobnosť ešte iné prvky, viac-menej podobné pamäti: napríklad zvyky, ktoré sa vytvorili na základe minulých skúseností. Tam, kde je život, môžu udalosti viesť k vzniku zvykov a (opakovaná) skúsenosť sa líši od jednoduchého prípadu. Skúsenosť formuje zvieratá, a ešte väčšmi človeka; pri mŕtvej hmote to neexistuje. Ak je nejaká príhoda v príčinnom vzťahu k inej, ktorá má čo do činenia s vytváraním zvykov, potom sa obidve príhody týkajú tej istej „osoby“. Táto definícia je všeobecnejšia ako definícia len cez pamäť; zahrňuje všetko, čo zahŕňala definícia na základe pamäti a k tomu ešte oveľa viac.

Ak chceme veriť v prežitie osobnosti po smrti tela, musíme predpokladať, že existuje pokračovanie pamäti alebo prinajmenšom pamäti zvykov, pretože inak by nebol dôvod myslieť si, že ide o pokračujúcu existenciu tej istej osoby. V tejto chvíli nám však robí ťažkosti fyziológia. Zvyky aj pamäť sa ozývajú pri pôsobení na telo, najmä na mozog: vznik zvyku možno porovnať so vznikom vodného toku. Pôsobenia na telo, ktoré vyvolávajú zvyky a spomienky, sú zmazané smrťou a rozkladom tela; ťažko si možno predstaviť, že by sa dali (inak ako zázrakom) preniesť na iné telo, povedzme to, ktoré by sme mali obývať v budúcom živote. Ťažkosti by len narástli, keby sme mali byť duchmi bez tela. Pochybujem dokonca, či je pri moderných teóriách o hmote duch bez tela vôbec logicky mysliteľný. Hmota je iba určitý druh zoskupenia javov a preto tam, kde sú javy, je aj hmota. Ak, ako ja tvrdím, pokračujúca existencia nejakej osoby počas života jej tela závisí od tvorby zvykov, závisí aj od trvania tela. Nebolo by ťažšie preniesť do neba bez straty identity vodný tok, ako preniesť tam nejakú osobu.

Osobnosť je v podstate záležitosť organizácie. Určité javy, zoskupené na základe určitých vzťahov, vytvárajú osobu. Zoskupovanie sa deje na základe zákonov kauzality (viazaných na tvorbu zvykov vrátane pamäti), ktoré sú závislé od tela. Ak je to pravda – existujú spoľahlivé vedecké údaje myslieť si to – potom očakávať, že osobnosť prežije rozklad vlastného mozgu je ako očakávať, že futbalový klub prežije, keď umrú všetci jeho členovia.

Netvrdím, že táto úvaha je konečná. Budúcnosť vedy sa nedá predvídať, najmä nie budúcnosť psychológie, ktorá iba začína byť vedecká. Je možné, že raz sa psychologická príčinnosť oslobodí od súčasnej závislosti od tela. No pri terajšom stave psychológie a fyziológie nemôže sa viera v nesmrteľnosť dovolávať podpory vedy. Úvahy, ktoré o tomto predmete existujú, naznačujú, že vo chvíli smrti pravdepodobne zaniká osobnosť. Môžeme ľutovať, že svoju smrť neprežijeme, ale je nám útechou, že ani všetci tí prenasledovatelia, židobijci a šarlatáni nebudú existovať večne. Možno niekto povie, že by sa časom polepšili, ale o tom pochybujem.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Chapter Five, Soul and Body, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997.

Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: Šiesta kapitola: Determinizmus, ZH 81).

Nemôže to byť inak

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Sú takí, čo z náboženských dôvodov neakceptujú Darwinovo učenie o evolúcii. Pri konfrontácii s horami dôkazov z rozličných vedných odborov im nakoniec neostáva nič iné ako hovorovo zľahčiť stanovisko protivníka poznámkou „Aj tak je to len teória“. A ponáhľajú sa poukázať na to, že dosiaľ sa nepodarilo vyrobiť v laboratóriu prvú bunku, že v rade fosílií chýbajú medzičlánky atď. Dokedy to bude tak a kedy sa uzná, že to nemôže byť inak, že evolúcia je fakt?

Najnovšie sa uvažuje o tom, že bežný obraz Galileiho sporu s cirkvou nie je úplný. Že sa neberie ohľad na skutočnosť, že rímska kúria svojím zaradením heliocentrizmu za hypotézu a nie za dokázaný fakt mala vlastne pravdu, pretože Galilei nepredložil vedecké dôkazy (Pierre Leich, 2009). Za najdôležitejší dôkaz považoval morský príliv a odliv; keby to bola pravda, orientoval by sa ich rytmus len podľa dňa a nie aj podľa mesiaca, ako zistil Kepler. Najsilnejším argumentom za Galileiho čias mohli byť Keplerove zákony pohybu planét, platné len pri heliocentrickej báze, ale nie, ak je stredom pohybu planét Zem. Tieto zákony si Galilei všímal len málo.

Dekrétom z 5. marca 1616 zakázala Posvätná pápežská kongregácia indexu šírenie kníh, ktoré dokazovali pravdu heliocentrického učenia. Zrušila ho čiastočne v roku 1757, definitívne v roku 1835; až tým dovolila, aby sa heliocentrizmus prestal nazývať len teóriou a stal sa faktom; faktom pre teológov aj veriacich, ako bol už dvesto rokov faktom pre realistov, nezaťažených náboženskou dogmou; geocentrizmus sa po dvetisíc rokoch uznávania prepadol do ríše historických vedeckých omylov; dnes je to paveda. (1)

Dá sa čakať, že sa niečo podobné stane vo veci biblického stvorenia a darvinovského vývoja druhov? Ján Pavol II. v roku 1996 síce povedal, že Darwinovo učenie o evolúcii je viac ako teória, ale na obojakom stanovisku hierarchie ani jednoduchých veriacich po jeho smrti to veľa nezmenilo. (Výhrada impulzu k vzniku vesmíru, stvorenie prvého človeka, existencia duše atď. sa v mysliach pravých veriacich a teológov bez problémov znášajú s vývojovou teóriou.)

Vo svojej najnovšej knihe The Greatest Show on Earth: The Evidence for Evolution (asi Najväčšia šou na svete: Dôkaz evolúcie) rozoberá Richard Dawkins pojem „len teória“ v súvislosti s evolúciou. Siaha po Oxford English Dictionary, ktorý má medzi viacerými dve definície tohto pojmu, ktoré tu zavážia:
Teória, 1. význam: Schéma alebo systém ideí alebo konštatovaní, považované za vysvetlenie alebo opis skupiny faktov alebo javov; hypotéza, ktorá bola potvrdená alebo zostavená pozorovaním alebo pokusom a navrhuje sa alebo je akceptovaná na vysvetlenie známych faktov; konštatovanie toho, čo sa má považovať za prírodný zákon, princíp alebo príčinu známeho alebo pozorovaného javu.
Teória, 2. význam: Hypotéza, navrhnutá ako vysvetlenie; teda len hypotéza, špekulácia, dohad; idea alebo rad ideí o niečom; názor alebo dojem jednotlivca.

Tieto dva významy pojmu teória sú veľmi odlišné. Prvý význam pripisujú evolučnej teórii vedci, druhý kreacionisti. Dobrým príkladom 1. významu je heliocentrická teória slnečnej sústavy, podľa ktorej sa Zem a iné planéty krútia okolo Slnka. Aj Darwinova teória evolúcie zodpovedá všetkým kritériám tohto významu. Je schémou systému ideí. Vysvetľuje skupinu faktov a javov. Je hypotézou, ktorá bola potvrdená alebo zostavená na základe pozorovaní alebo pokusov. Na základe všeobecného súhlasu je konštatovaním toho, čo sa má považovať za zákon, princíp alebo príčinu niečoho, čo poznáme alebo pozorujeme. Iste je veľmi ďaleko od toho, čo je len hypotéza, špekulácia alebo dohad. Evolúcia je teória v tom istom zmysle ako heliocentrická teória; ani v jednom prípade neslobodno povedať „len teória“.

Ak Dawkins vo svojej predošlej knihe Delúzia Boha podľa názoru niektorých kritikov zbytočne prísne odsúdil kresťanstvo (napr. nazvúc ho svetonázorom, ktorý je pre spoločnosť škodlivý), v tejto knihe v prvom rade vyberá silné slová potvrdzujúce presvedčenie o pravdivosti evolučnej teórie: „Evolúcia je fakt. Mimo pochybnosti, mimo rozumné pochybnosti, mimo seriózne pochybnosti, mimo prijateľné, informované, inteligentné pochybnosti, skrátka, mimo pochybnosti – evolúcia je fakt.“ Na druhej strane tých, čo s ním v tomto bode nesúhlasia, ostro odsudzuje ako „popieračov histórie“, ktorí sú „horší ako ignoranti“ a podliehajú „perverznému sebaklamu“; prirovnáva ich k popieračom holokaustu: „Popierači holokaustu existujú. Sú hlasní, na prvý pohľad prijateľní, zdajú sa vzdelaní. Podporuje ich prezident najmenej jedného mocného štátu a patrí medzi nich aspoň jeden biskup rímsko-katolíckej cirkvi.“

Eric Hoffer používa na označenie náboženských fanatikov, dogmatikov až fundamentalistov výraz praví veriaci. Paul Kurtz navrhuje nazvať ateistov, intolerantných voči tým, čo majú iný názor, „pravými nevercami“. Na túto strunu udiera aj Nicolas Wade v recenzii predmetnej knihy v New York Times (18.10.2009), keď vytýka Dawkinsovi intelektuálny omyl. Prisudzuje mu, že výrečne a úspešne bráni evolučnú teóriu, no vytýka mu, že sa stáva takým dogmatickým, ako sú jeho oponenti – a uvádza to, čo sme už povedali.

Dejiny vedeckého svetonázoru poznajú aj iné omyly ako geocentrickú predstavu vesmíru. Bolo tu Aristotelovo učenie, že predmety padajú k zemi rýchlosťou úmernou ich váhe; bol tu flogistón, bol tu éter. Niektoré vedecké omyly pretrvávajú dokonca do dnešných dní; už nie celosvetovo, ale v určitých komunitách. Ako zlá zelina bujnie „učenie“ o homeopatii (jej nositeľov zdobia dokonca doktorské tituly!), astrológii (detto) a akupunktúre (detto – čo si to dovoľujem hovoriť?!).

Evolučná teória má súpera vtedy, keď veriaci berú sväté knihy doslovne a veria, že Boh postupne stvoril napríklad jeden druh zvierat po druhom. Nie je to však súper rovnocenný. Po entuziastickom prijatí Darwinovej evolučnej teórie odbornou verejnosťou prevládla v občianskych aj cirkevných kruhoch mienka, že biblické údaje treba brať ako symboly a sto rokov bol na vedeckom aj teologickom poli relatívny pokoj. Ľudia rozlišovali medzi vedeckým a náboženským názorom, a tieto sa navzájom rešpektovali. Evolúcia bola uznávaná vedecká teória, stvorenie sveta podľa biblie bola náboženská predstava ako iné. Rovnocenným súperom evolučnej teórie by mohol byť dôkaz, že v minulosti niečo vzniklo stvorením. Kreacionizmus to tvrdil o temer všetkom, ale bašty viery postupne padali; vedecké dôkazy niečoho takého neboli predložené a nepodáva ich ani za inteligentného dizajnéra preoblečený Paleyov hodinkár.

Až v osemdesiatych rokoch prišiel právnik JUDr. Johnson a, ako to už majú právnici vo zvyku, rozdúchal spor o evolučnú teóriu. Hnal to až pred súdy a prehral v tom zmysle, že sudca John Jones III. v Doveri (Pensylvánia, USA) prišiel k záveru, že učiť vo verejných školách o biblickom stvorení sveta znamená jednak zlé vzdelávanie, jednak protiústavné porušenie Prvého dodatku americkej ústavy. Našiel sa však dostatok kňazov a veriacich, ktorí rozsudok vo veci Darwina a Stvoriteľa neuznávajú a trvajú na výnimočnom záujme stvoriteľa o našu nepatrnú planétku. Ich názory prenikli z USA do Európy aj k nám a presvedčte sa, akým primitívnym spôsobom sa jeden autor v internete (pravdepodobne ing. arch. Monika Školnová – pozri Google + http://referaty.atlas.sk/odborne-humanitne/pedagogika/19199/?print=1) pokúša papagájovaním amerických televangelistov oslabiť učenie o heliocentrizme (2) a evolúcii (3).

Nie som astronóm a nemám po ruke dnes platné dôkazy pre heliocentrizmus. S určitým prekvapením čítam, že až v rokoch 1725–27 podal Bradley správnym vysvetlením javu aberácie fixných hviezd prvý priamy dôkaz pohybu Zeme. (Aberácia je zdanlivá odchýlka polohy kozmického telesa na sfére, zapríčinená konečnou rýchlosťou svetla a rýchlosťou pohybu pozorovateľa. Táto zdanlivá zmena polohy je konštantná a nepozorovateľná, vo vzájomných polohách hviezd v nebeskej sfére nenastanú nijaké zmeny. Wikipédia).

A tak si tu sedím a trpezlivo čakám, že niečo podobné sa náhodou a nevyhnutne prihodí aj evolučnej teórii. Nemôže to byť inak. Od osobitného aktu stvorenia – dokonca aj v prípade človeka – už dávno ustupujú aj mnohí kresťanskí teológovia; pre Boha ostáva nie celkom istá úloha dať plodu dušu. To ostatné sa nemohlo stať inak ako postupnou nebadanou premenou potomstva. Povedzme, že biochemikom sa podarí zostaviť (zložiť, zostrojiť, vytvoriť – ako to nazvať? viem len, že nie stvoriť) zo známych aminokyselín, proteínov a enzýmov prvú bunku – bude stačiť aj jednoduchší útvar, baktéria, vírus či provírus. Som trpezlivý, viem, že pánom evolúcie je čas. (V. Kováč). A kladiem si otázku, či tak dlho, ako to môže trvať, vydrží existovať v modernom svete komplex vier, náboženstiev a cirkví.

* * *

(1) Skoro sa hanbím uviesť, že na strane http://referaty.atlas.sk/odborne-humanitne/pedagogika/19199/specificke-aspekty-didaktiky-cirkevnych-skol (na strane 8) je v strednej Európe, nie v pralesoch Afriky alebo na moslimských púšťach, nasledujúci údaj, odporúčaný ako učebný materiál pre slovenské stredné školy:

„Vedecká verejnosť sa ku geocentrizmu stavia odmietavo, až nepriateľsky. Výnimkou je skupina vedcov belgickej spoločnosti Cercle scientifique et historique a kanadská spoločnosť Tycha de Brahe. Prví sa domnievajú, že Zem síce neobieha po ekliptike, ale sa otáča denným pohybom. Druhí, združení okolo astronóma holandského pôvodu Waltera van der Kampa, zastávajú názor, že Zem je vo Vesmíre celkom nehybná.“ Vie autor/ka, čo za nezmysel vypustil/a z úst?

(2) „Ako by reagoval učiteľ, ak by žiak na hodine povedal, že Zem sa netočí? Dostal by päťku. Školské dokumenty a v nich obsiahnuté prvky učiva prikazujú odovzdať informáciu, že Zem sa točí. Učiteľ nemôže otvoriť okno, aj keby chcel. V našich školách sa Zem zatiaľ musí točiť.“

(3) „Niet dôvodu domnievať sa, že človek sa vyvinul z primátov. Podobne ako v prípade Galileo ide o tvrdenie, ktoré bolo vyslovené skôr, než by veda objavila dôkaz.“

Prosím čitateľov, ktorí vedia o konkrétnych prípadoch hlásania takýchto bludov, aby mi o nich napísali. Zatiaľ to v rozhovoroch so mnou katechéti a učitelia popierajú a vylučujú. Prečo to však niektorí z nich píšu?

Darwinova teória osoží lekárom, fyzikom a kozmológom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Hubertus Breuer

24. novembra 1859, bol to štvrtok pred 150 rokmi, odhalil Darwin spôsob, ako sa zo skromných začiatkov rozvinula pestrá bohatosť života. Prvý raz sa predávalo dielo storočia „O vzniku druhov“. Ale vplyv tejto knihy ďaleko presahuje oblasť biológie.

Všade, kde sa splnia Darwinove tri kritériá – variácia dedičného materiálu, selekcia najprispôsobenejších a dedičnosť vlastností – dochádza k evolúcii. Radikálni darvinisti vidia tento proces v činnosti nielen pri vzniku druhov. Bostonský filozof Daniel Dennett vo svojej knihe Darwinovo nebezpečné dedičstvo prichádza k záveru, že Darwin objavil univerzálny evolučný program, ktorý „sa hodí na všetko, vrátane výdobytkov ľudskej kultúry, teda reči, umenia, náboženstva, etiky a dokonca aj vedy.“

Už v polovici sedemdesiatych rokov hravo navrhol biológ a spisovateľ Richard Dawkins, aby sa evolučná teória aplikovala na ľudskú kultúru. Čo je gén pre telo, môže byť „mém“ pre ducha a kultúru. Dawkins pod tým myslí kultúrne informačné jednotky, ktoré sa napodobňovaním odovzdávajú ďalej. Pod pojem mému spadá celá zoologická záhrada plodov ľudského ducha: povesť a klebeta, predpis na varenie, tanečné kroky a aj viera na svätú trojicu. Z tejto perspektívy sa naša lebka mení na vlhký biotop, v ktorom bojujú o rozmnožovanie mémy.

Štúdium vývoja správania, sociobiológia, natrvalo zmenilo obraz človeka. Od sedemdesiatych rokov sa skúmajú dedičné podklady zvieracieho – teda aj ľudského – sociálneho správania. Ak sa pred tridsiatimi rokmi tejto disciplíne vytýkalo, že zdôrazňuje darvinistické predstavy o prežívaní najväčšieho egoistu, ukázali medzitým štúdie sociobiológov, že altruizmus zvyšuje šance prežitia každého člena skupiny. Keby každý staval do popredia len svoje osobné záujmy, nikdy by nevznikla priateľsky súdržná skupina. Našťastie popri veľkom egoizme dostáva človek do kolísky aj štipku altruizmu.

Rozšírenie platnosti evolučnej teórie nie je teda niečím za vlasy pritiahnutým. 80-ročný nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, Gerald Edelman, napríklad, tvrdí, že aj v ľudskom mozgu platia princípy evolučného výberu.

Už u embrya zápasí medzi sebou prebytok nervových buniek o to, ktoré budú v budúcnosti tvoriť orgán myslenia. Mnohé zomrú; ale tie, čo sa ukazujú použiteľné, preberú činnosť počutia a videnia.

Evolučný mechanizmus možno zasahuje aj v subatomárnom svete. Skupina pracovníkov okolo Wojciecha Zureka v Los Alamos Laboratory v Novom Mexiku vysvetľuje, ako za pomoci darvinizmu možno vysvetliť vznik makrosveta, poslušne poslúchajúceho Newtonove zákony, vychádzajúc zo svojvoľného kvantového sveta.

Zdá sa, že v kvantovom svete panuje divoká anarchia. Nikdy nevieme povedať, kde sa určitý elektrón práve nachádza; jeho správanie opisujeme ako vlnu pravdepodobnosti. Až keď časticu pozorujeme, „zrúti“ sa vlnová funkcia – a častica sa rozhodne pre určitý stav. Ale ktorý? Na to odpovedal Zurek opisom modelu „kvantového darvinizmu“ v marcovom čísle časopisu „Nature – fyzika“.

Vychádza z predpokladu, že všetky kvantové stavy medzi sebou prudko bojujú. Vyhrávajú „najschopnejšie“, t. j. najstabilnejšie. Kvantové stavy produkujú „potomstvo“, ktoré dedí informácie rodičovskej generácie. Dlhodobo sa súhrou s okolitým svetom informácie menia a občas sa stávajú nestabilné, takže sa presadia iné.

Kto ženie Darwina do krajnosti, môže prísť na myšlienku, že evolúcia pôsobí nielen v mikrokozme, ale aj v tých najväčších štruktúrach. Práve to tvrdí teoretický fyzik Lee Smolin z Perimeter Institute v kanadskom Waterloo. Vychádza už roky z jednoduchej otázky: Ako to, že sú mysliteľné miliardy svetov, ale my žijeme v tomto jednom z nich? Prírodné konštanty od hmotnosti častice až po príťažlivosť by mohli mať úplne iné hodnoty. Odpoveď nachádza u Darwina.

Ako mnohí kozmológovia vychádza aj Smolin z predpokladu nespočetných paralelných vesmírov, ktoré majú všetky evolučný rodokmeň. Vznikajú z kolabovanej matérie čiernych dier. Na ich druhej strane, ktorú nevidíme a nie je nám prístupná, vyvolávajú požierači hmoty vždy nový veľký tresk, z ktorého vyrastie vždy nový vesmír. Pritom však nové vesmíry nie sú do detailov rovnaké ako ich rodičovské vesmíry; ich základné konštanty – napríklad hmotnosť elementárnych častíc – ľahko varírujú a podľa toho sú rozlične životaschopné. Uprednostnené vesmíry nerušene rastú a – ako náš – dávajú vznik početným čiernym dieram, čo ich rozmnožovanie ešte zvyšuje.

Mnohí fyzici považujú takéto úvahy za scestné, pretože sa nedajú preveriť. Zjavnú náhodnosť nášho sveta však Smolin elegantne podchytil: tento svet je jednoducho jedným z evolučne početných svetov.

Prameň: Hubertus Breuer, „Darwins Theorie nützt auch Medizinern, Physikern und Kosmologen“, Tagesspiegel, 24. 11. 2009 – http://www.tagesspiegel.de/zeitung

Božie boje trvajú dlho

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Thomas Speckmann

Samovražední atentátnici ako stratégovia

Krvavé atentáty pred voľbami v Afganistane, ťažké boje s militantnými skupinami v Pakistane, autobomby v Iraku, v pásme Gazy boje aj medzi islamistami – ako urobiť koniec tomuto vraždeniu? Odpoveď by si zaslúžila Nobelovu cenu.

Americký expert pre náboženské násilie a zdolávanie konfliktov Mark Juergensmeyer kladie dôraz na pôvod napätia: ak ide pri konfrontácii o náboženstvo, neskončí táto nikdy, pretože náboženstvo je ústredný element ľudskej kultúry, a to už od tisícročí.

Ide však pri väčšine dnešných konfliktov o náboženstvo? Iste, mnohé konflikty so sekulárnymi štátmi z konca tisícročia sú spojené s náboženskými pojmami, to však neznamená, že v ich jadre ide o náboženstvo. Riaditeľ kalifornského ústavu pre globálne štúdie rozoberá výskumy najbrutálnejších foriem násilia v súvislosti s náboženským aktivizmom samovražedných atentátnikov. Prichádza k záveru, že ich vlastným motívom nie je náboženstvo, ale politická kalkulácia. Pritom ide spravidla o obranu teritória, napríklad sekulárno etnickým hnutím tamilských tigrov na Srí Lanke.

Vyhodnotenie dátovej banky „Chicago Project on Suicide Terrorism“ (osobné údaje o 462 samovražedných teroristoch) ukázalo, že nejde, ako sa často hovorí, o prevažne biednych, nevzdelaných, nezrelých náboženských fanatikov. Spravidla ide o ľudí, ktorí sú presvedčení, že ich územie obsadila cudzia moc, ktorá sa nedá zahnať. Vo svojom boji proti nej siahajú po najjednoduchšej a najpriamejšej zbrani militantného odporu – používajú ako zbraň svoje telo. Pritom nábožensky nie sú samotári, ale patria k militantnej organizácii s vybrúsenou stratégiou na ukončenie cudzieho panstva nad svojím územím, považovaným za vlastné. Pretože v minulosti organizácie samovražedných atentátnikov vynútili od svojich odporcov koncesie, dôverujú si novšie v presvedčení, že ich stratégia bude úspešná. Títo aktivisti teda ani zďaleka nie sú nábožensky motivovaní šialenci, ale racionálne kalkulujúci stratégovia.

Konflikty nie sú spravidla vyvolané náboženskou problematikou, ale majú do činenia so sociálnou a politickou identitou, teda s pocitmi, ktoré spájajú a definujú určitú spoločnosť. Často ide o obranu vlasti¸ inokedy o obranu ohraničeného sporného teritória alebo kultúry. V určitom okamihu, spravidla vo chvíli sklamania a zúfalstva, sa politický a ideologický boj „religionizuje“, stáva náboženským; dostáva auru svätej vojny.

Vtedy sa náboženstvo stáva ideológiou, ktorá ženie k protestu a činu. Na pomoc sa berú náboženské obrazy a témy, ktoré ospravedlňujú a odôvodňujú odpor proti nepriateľom tradičnej kultúry a identity. Stáva sa ním sekulárny národný štát, ktorý údajne nevie účinne brániť vlastné spoločenstvo a mená morálnu, politickú a hospodársku silu udržať ho pri živote, ako aj sekulárne systémy globalizácie, ktoré identity národných štátov podrývajú až rušia.

Logická úvaha samovražedného teroristu

V roku 1998 diskutoval Juergensmeyer s Abdulom Aziz Rantisim o problémoch potláčania násilia. Američan presviedčal medzitým mŕtveho vodcu politického krídla Hamasu (zabili ho Izraelčania?) o bezvýhľadnosti boja Palestíncov v Palestíne. Dokazoval mu, že vojenská sila Izraela je taká veľká, že Palestínci vojensky nikdy nevyhrajú. Rantisi ho však ubezpečil, že „Palestína bola už raz obsadená, a to dvesto rokov“. Podľa jeho počítania môže boží boj trvať veky, ale nakoniec boží bojovníci zvíťazia. Odtiaľ vyplýva Juergensmeyerovo poznanie, ktoré by malo byť podkladom všetkých plánov západu do budúcnosti: V náboženskom rámci nie je porážka nikdy definitívnou porážkou, pretože v obrovskom časovom rozpätí svätej vojny vždy zvíťazí pravda.

Ako môžu v tomto zdanlivo nekonečnom boji obstáť západné demokracie, ktorým ťažko padne myslieť (nieto ešte konať) ďalej ako na koniec jedného volebného obdobia? Juergensmeyerovo rozumné odporúčanie: Objavte pomalosť! Je síce pravda, že juristické procedúry sa na rozdiel od bojových reakcií na teroristické útoky často považujú za neznesiteľne pomalé. Nakoniec však vedú k tomu, že domnelí teroristi sú presnejšie lokalizovaní a uskutoční sa menej násilia.

Keby si západné demokracie osvojili Juergensmeyerovu analýzu globalizovaného náboženského násilia, mohlo by to znamenať prelom v boji proti terorizmu. Faktor času by prestal hrať len v prospech teroristov. Západ by mohol použiť proti svojim protivníkom starú zásadu gerily a biť ich vlastnými zbraňami: Nemusí sa hneď vojensky zvíťaziť, ale musí sa zachovať ohrozujúci potenciál, aby sa nakoniec zvíťazilo. Ak sa NATO a EÚ nevystavia riziku asymetrickej vojny, nemôžu vojensky prehrať, ale môžu konflikt politicky perspektívne vyhrať – doma aj za hranicami.

* * *

Recenzia knihy Mark Juergensmeyer: Die Globalisierung religiöser Gewalt. Von christlichen Milizen bis al-Qaida (asi Globalizácia náboženského násilia. Od kresťanských milícií až po al-Káidu), Hamburger Edition, Hamburg 2009. 485 Seiten, 35 euro.

* * *

Prameň: Thomas Speckmann, „Gottes Kämpfe dauern lang – Selbstmordattentäter als Strategen“, Tagesspiegel, 16. 11. 2009 – http://www.tagesspiegel.de/kultur/literatur/Mark-Juergensmeyers;art138,2950837

Preložil Rastislav Škoda

„Madame, I love you“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Moje milované srdiečko,

píšem Ti, lebo som sám a vždy ma vzrušuje zhovárať sa s Tebou bez toho, že by si to vedela, alebo počula, alebo mi mohla odpovedať.

Nech je fotka akokoľvek zlá, poslúži mi a teraz chápem, prečo aj najošklivejšie obrazy matky Božej a čiernych panien môžu nájsť neúnavných obdivovateľov. Ani jeden z tých obrazov nemohol byť väčšmi bozkávaný, obzeraný a zbožňovaný, ako Tvoja fotografia, ktorá vôbec nezodpovedá Tvojej drahej, nežnej, milovanej dolce tváričke. Ale moje oči, také pokazené svetlom a tabakom, vedia ešte maľovať nielen vo sne, ale aj po prebudení.

Mám Ťa, rozvitá, pred sebou. Hladkám Ťa a bozkávam Ťa od hlavy až k nohám. Padám pred Tebou na kolená a vzdychám: „Madame, I love you… Pravda je, že Vás milujem viac, ako kedy miloval benátsky Maur.“ …

Len čo sa odo mňa vzdiališ, pochopím, čo je moja láska k Tebe: obor, absorbujúci všetku energiu môjho ducha, všetky predmety môjho srdca. Znovu sa cítim byť mužom, pretože cítim veľkú vášeň.

Karol Marx píše svojej Jenny v roku 1856. (Zásnuby boli v roku 1836, sobáš v roku 1843)

Citované podľa Françoise Giroud, Jenny Marx ou la femme du diable (asi Jenny Marxová alebo žena diabla), © Robert Laffont, 1992. – Le Point, hors série N° 3, 2009.
Z francúzštiny preložil Rastislav Škoda.

Najväčšia šou na svete – 1. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Richard Dawkins

Úvod

Darwinovo majstrovské dielo „O pôvode druhov“ šokovalo spoločnosť pri svojom uverejnení v roku 1859. Darwin dobre vedel, akú búrku vyvolá jeho teória o evolúcii, ale iste by nedôverčivo zvraštil obrvy nad kontroverziou, ktorá tu panuje ešte aj o poldruha storočia neskôr.

Všetci chýrni vedci prijali jeho teóriu ako vedecký fakt, dokonca aj teológovia, a predsa milióny ľudí pochybujú o jej pravdivosti. Vo svojej najnovšej knihe „The Greatest Show on Earth“ (asi Najväčšia šou na svete) sa Dawkins znova púšťa do kreacionistov vrátane prívržencov inteligentného dizajnu a všetkých, čo pochybujú o fakte evolúcie procesom prírodného výberu.

Ako detektív prichádzajúci na scénu zločinu, Dawkins presieva zaujímavé skupiny vedeckých faktov a disciplín, aby z nich zostavil zaručene vyriešený prípad: od živých príkladov prírodného výberu medzi vtákmi a hmyzom; cez „časové hodiny“ na reze stromov a pomocou rádioaktívneho datovania, ktoré kalibrujú časovú škálu vývoja; cez svedectvo fosílií a stopy našich samých prvých predkov; až po potvrdenie všetkého molekulárnou biológiou a genetikou.

Všetko to vo väčšej či menšej miere svedčí v prospech pravdy o vývoji a kniha prichádza v kritickej chvíli: systematická opozícia proti skutočnosti evolúcie prekvitá ako nikdy doteraz, najmä v USA. Ale aj v Británii a inde na svete sú učitelia svedkami rafinovaných pokusov podryť status vedy vo svojich predmetoch. Richard Dawkins podáva presvedčivé dôkazy na vyvrátenie takých nezmyslov. Pritom má s nami hmatateľnú lásku k prírodnému svetu a presvedčenie, že pri jeho vysvetľovaní hrá rozhodujúcu rolu veda. Kniha je napísaná elegantne, s vtipom a vášňou; je pôsobivo útočná, zaujímavá a totálne presvedčivá.

Výťah z 1. kapitoly

Predstavte si, že ste učiteľ rímskej histórie a latinského jazyka, snažiaci sa odovzdať ďalšej generácii svoje nadšenie pre antický svet – pre elégie Ovídia a ódy Horácia, pre jadrnú vecnosť gramatiky latinčiny, ako sa javí v Cicerónovom rečníctve, pre strategické finesy punských vojen, pre vodcovské schopnosti Júlia Cézara a pôžitkárske výstrednosti neskorých cisárov. Je to veľké podujatie a vyžaduje čas, sústredenie a oddanosť. Váš drahocenný čas sa vám však stále kradne a pozornosť žiakov vašej triedy je stále odvracaná štekajúcou skupinou ignoramusov (ako expert v latinčine viete, že lepšie je povedať ignorámov), ktorí so silnou politickou a osobitne finančnou podporou sa neúnavne pokúšajú presvedčiť vašich nešťastných žiakov, že Rimania nikdy neexistovali. Že nikdy nebola Rímska ríša. Celý známy svet vznikol len krátko pred vznikom živej pamäti. Španielčina, taliančina, francúzština, portugalčina, katalánčina, okcitánčina, rétorománčina: všetky tieto reči a ich dialekty vznikli spontánne a oddelene a nemajú nič spoločné s nijakým predkom typu povedzme latinčiny.

Miesto toho, aby ste sa venovali poslaniu klasického vedca a učiteľa, ste nútený strácať čas a energiu obranou predpokladu, že Rimania vôbec existovali: máte sa brániť proti predvádzaniu takého ignorantského predsudku, že by ste plakali, keby vám na to ostal čas…

Ak sa vám moja predstava učiteľa latinčiny vidí príliš vzdialená, je tu aj realistickejší príklad. Predstavte si, že ste učiteľ novšej histórie, a vaše prednášky o Európe 20. storočia sú bojkotované, rušené výtržníkmi alebo inakšie napádané dobre organizovanou, finančne zabezpečenou a politicky svalnatou skupinou popieračov holokaustu. Na rozdiel od mojich popieračov existencie Ríma, popierači holokaustu skutočne existujú. Sú hlasní, pri povrchnom hodnotení prijateľní a zdajú sa vzdelaní. Podporuje ich prezident aspoň jedného mocného štátu a je medzi nimi aspoň jeden biskup rímsko-katolíckej cirkvi. Predstavte si, že od vás ako učiteľa európskej histórie stále budú bojovne vyžadovať, aby ste učili aj kontroverziu a dali „rovnaký čas“ „alternatívnej teórii“, že holokaust sa nekonal, a že ho vymyslela skupina sionistických špekulantov.

Módne relativistickí intelektuáli sa do toho miešajú tvrdením, že neexistuje absolútna pravda. Že je otázkou osobnej viery, či sa holokaust konal; všetky názory sú rovnako platné a mali by byť rovnako „rešpektované“.

Mnohí učitelia prírodných vied sú dnes na tom veľmi zle. Keď vysvetľujú ústredný a vedúci princíp biológie; keď čestne postavia živý svet do jeho historického kontextu – keď učia evolúciu; keď skúmajú a vysvetľujú podstatu života, dorážajú na nich a znemožňujú ich, majú nepríjemnosti a hrozí im dokonca strata zamestnania. Prinajmenšom sa plytvá ich časom.

Je pravdepodobné, že dostávajú výhražné listy od rodičov a musia vedieť vydržať sarkastické úškľabky a skrížené ruky indoktrinovaných detí. Niekedy dostávajú štátom schválené učebnice, z ktorých je výraz „evolúcia“ systematicky vymazaný. Kedysi sme sa takýmto veciam smiali ako typicky americkému javu. V Británii a Európe však dnes máme ten istý problém, a to jednak v dôsledku amerického vplyvu, no ešte viac pre rastúcu prítomnosť islamu v školách – podporovanú úradnou podporou „multikulturalizmu“ a terorom možnosti byť považovaný za rasistu.

Často sa vraví, a je to pravda, že starší duchovní a teológovia nemajú problém s evolúciou a neraz podporujú v tomto ohľade vedcov. Na základe príjemnej osobnej skúsenosti zo spolupráce s oxfordským biskupom, dnešným Lordom Harriesom viem, že je to pravda. V roku 2004 sme spolu napísali článok pre The Sunday Times, ktorý končil: „Dnes už niet o čom debatovať. Evolúcia je fakt a z kresťanského hľadiska jedno z najväčších Božích diel.“ Poslednú vetu napísal Richard Harries, ale o zvyšku článku sme sa zhodli. Pred dvoma rokmi som spolu s biskupom Harriesom organizoval spoločný list premiérovi Blairovi.

V liste vyjadrujú významní vedci a duchovní vrátane sedem biskupov znepokojenie v súvislosti s výučbou evolúcie na anglických školách. Bijú na poplach, že sa to na Emmanuel City Technology College v Gatesheade považuje za „akt viery“. Predmetný list sme s biskupom Harriesom organizovali naponáhlo. Pokiaľ sa pamätám, list podpísalo 100 percent tých, na ktorých sme sa obrátili. S nesúhlasom sme sa nestretli ani medzi vedcami, ani medzi duchovnými.

Canterburský arcibiskup nemá problém s evolúciou, ani pápež (ak sa odmyslí pochopiteľné váhanie o presnom paleontologickom momente, kedy bola vstrieknutá či vdýchnutá ľudská duša), ani vzdelaní kňazi a profesori teológie. Kniha Najväčšia šou na svete je kniha o pozitívnom dôkaze, že evolúcia je fakt. Nemá to byť protináboženská kniha. Už som povedal, že to je iné tričko a tu nie je miesto na jeho oblečenie. Biskupi a teológovia, ktorí sa zúčastnili dôkazu evolúcie, vzdali boj proti nej. Niektorí to urobili zdráhavo, iní s entuziazmom, ako napríklad biskup Richard Harries. Všetci okrem žalostne neinformovaných sú nútení akceptovať fakt evolúcie.

Môžu si myslieť, že Boh mal prsty v naštartovaní procesu a jeho riadenia sa už nezúčastnil. Možno si myslia, že Boh najprv stvoril vesmír a oslávil jeho zrodenie harmonickou sústavou zákonov a fyzikálnych konštánt, tak vypočítaných, aby splnili nejaký nevyspytateľný účel, v ktorom možno aj my máme hrať nejakú rolu. Zásadne platí, že premýšľaví a racionálni duchovní a duchovné raz zdráhavo, inokedy s radosťou prijímajú dôkaz evolúcie.

Nesmieme však uspokojene uzatvárať, že ak prijali evolúciu biskupi a vzdelaní kňazi, prijali ju aj ich veriaci. Žiaľ, výsledky verejných prieskumov svedčia o opaku. Viac ako 40 % Američanov popiera, že ľudia sa vyvinuli z iných zvierat a myslia si, že nás – ako aj celý život – stvoril Boh pred 10 000 rokmi. V Británii je to percento nižšie, ale aj tak je na zlosť veľké. Malo by znepokojiť rovnako cirkvi ako vedcov. Nato treba túto knihu. Pre tých, čo popierajú evolúciu, budem používať výraz „popierači histórie“: pre tých, čo veria, že vek sveta sa meria na desaťtisíce rokov a nie na desaťtisíce miliónov rokov; pre tých, čo veria, že ľudia boli na Zemi už v dobe dinosaurov. Opakujem, je ich viac ako 40 % americkej populácie. V niektorých oblastiach ich je viacej, v iných menej, ale 40 % je dobrý priemer. Z času na čas budem nazývať týchto popieračov histórie „40-percentniarmi“.

Vráťme sa k tým osvieteným biskupom a teológom; bolo by dobre, keby sa viac snažili potláčať protivedecké nezmysly, ktoré odsudzujú. Príliš mnohí kazatelia uznávajú, že evolúcia je pravdivá a že Adam a Eva nikdy neexistovali. No sotva vystúpia na kazateľňu, vyslovujú v kázni o Adamovi a Eve morálne a teologické údaje bez toho, že by poznamenali, že, samozrejme, ani Adam ani Eva nikdy neexistovali. Ak sa im to vytkne, protestujú, že mali na mysli len „symbolický význam“, možno niečo ako „dedičný hriech“ alebo cnosť nevinnosti. Môžu opovržlivo dodať, že veď nikto nemôže byť taký šialený, žeby tieto slová bral doslovne. Vedia to však ich veriaci? Na akom základe sa dá predpokladať, že veriaci v kostolnej lavici alebo na modlitebnom pokrovčeku vie, ktorý úsek biblie treba brať doslovne a ktorý symbolicky? Naozaj je to aj pre nevzdelaného veriaceho celkom ľahké? V príliš mnohých prípadoch je odpoveď jasné Nie a každému, čo sa pomýlil, treba odpustiť.

Myslite na to, pán biskup. Buďte opatrný, pán vikár. Hráte sa s dynamitom, bláznite sa tu s nedorozumením, ktoré čaká na splnenie – skoro by sa dalo povedať že sa musí stať, ak sa mu nezabráni. Nemali by ste si dať lepší pozor, keď hovoríte na verejnosti, aby vaše Áno bolo Áno a aby vaše Nie bolo Nie? Ak nemáte byť odsúdený, nemali by ste opustiť svoju terajšiu cestu a postaviť sa proti veľmi rozšírenému ľudovému omylu a namiesto toho aktívne a s entuziazmom podporovať vedcov a učiteľov prírodných vied? Chcel by som osloviť aj popieračov histórie. Možno je však ešte dôležitejšie vyzbrojiť tých, čo nie sú popierači histórie, ale poznajú takých – možno sú to členovia ich rodín alebo cirkevných obcí a nie sú dobre pripravení na obranu nášho stanoviska.

Evolúcia je fakt. Mimo pochybnosti, mimo rozumné pochybnosti, mimo seriózne pochybnosti, mimo prijateľné, informované, inteligentné pochybnosti, skrátka, mimo pochybnosti – evolúcia je fakt. Dôkazy pre evolúciu sú aspoň natoľko presvedčivé, ako dôkazy pre holokaust, aj keď v prípade holokaustu pripustíme očitých svedkov. Je čistá pravda, že sme bratanci šimpanzov, trochu vzdialenejší bratanci opíc, vzdialenejší bratanci mravenčiarov a morských kráv lamantínov, ešte vzdialenejší bratanci banánov a kvaky… pokračujte v zozname ako dlho chcete. Nemusí to byť pravda. Nie je to samozrejmá, tautologická, zrejmá pravda a boli časy, keď väčšina ľudí, aj vzdelaných, si myslela, že to nie je pravda. Nemusela to byť pravda, ale je to pravda. Vieme to na základe rastúcej záplavy dôkazov. Evolúcia je fakt a táto (moja) kniha to chce dokázať. Žiaden chýrny vedec o tom nediskutuje a žiaden nezaujatý čitateľ o tom nebude pochybovať, keď zavrie túto knihu.

Prečo však potom hovoríme o „Darwinovej teórii evolúcie“, čím dávame, zdá sa, neopodstatnenú podporu tým, čo majú kreacionistické predstavy – popieračom histórie, 40-percentniarom – ktorí považujú výraz „teória“ za ústupok a vydávajú ho za dar alebo víťazstvo? Evolúcia je teória v tom istom zmysle ako heliocentrická teória. Ani v jednom prípade sa nedá používať výraz „len“, aby z toho bolo „len teória“. Čo sa týka tvrdenia, že evolúcia nebola nikdy „dokázaná“, treba povedať, že dôkaz je pojem, ktorým sa vedci zastrašovali, aby nedôverovali.

Vplyvní filozofi nás učia, že vo vede nemôžeme nič dokázať.

Matematici môžu veci dokázať – podľa prísneho názoru, že sú to jediní ľudia, ktorí môžu niečo dokázať; to najviac, čo môžu urobiť ostatní vedci, je, že sa im nepodarí dokázať neexistenciu vecí, pričom zdôrazňujú, ako tvrdo sa o to pokúšajú. Aj nepochybná teória, že Mesiac je menší ako Slnko, sa nedá – na potešenie pre určitý druh filozofov – dokázať tak, ako napríklad, Pythagorova veta. No rastúci počet dôkazov ju podporuje do tej miery, že odoprieť jej štatút „faktu“ by sa videlo smiešnym všetkým okrem pedantov. To isté je pravda o evolúcii. Evolúcia je fakt v tom istom zmysle slova ako to, že Paríž leží v severnej hemisfére. Hoci v meste vládnu prekrúcači logiky, niektoré teórie sú platné nad všetky pochybnosti a voláme ich faktami, skutočnosťami. Čím energickejšie a dôkladnejšie sa snažíte nejakú teóriu vyvrátiť, ak ona prežije tieto útoky, tým bližšia bude tomu, čo zdravý rozum s uspokojením nazýva faktom.

Sme ako detektívi, ktorí prichádzajú na javisko po spáchaní zločinu. Činy vraha sa rozplynuli v minulosti.

Detektív nemá nádej byť očitým svedkom predmetného zločinu. Čo má, sú stopy, ktoré ostávajú a hŕba všeličoho, čomu treba dôverovať. Sú stopy nôh, sú otlačky prstov, dnes aj vzorky DNA, fľaky krvi, listy, denníky. Svet je v poriadku, ak toto a jeho priebeh, ale nie tamto a tohoto priebeh vedie k prítomnosti.

Evolúcia je nevyhnutný fakt a mali by sme oslavovať jej omračujúcu silu, jednoduchosť a krásu. Evolúcia je v nás, okolo nás, medzi nami a jej pôsobenie je uložené v skalách minulých vekov. Keďže vo väčšine prípadov nežijeme dosť dlho, aby sme videli priebeh evolúcie na vlastné oči, musíme sa stále vracať k metafore detektíva, prichádzajúceho na miesto zločinu po udalosti a vyslovujúceho dedukcie. Podklady týchto dedukcií, ktoré viedli vedcov k uznaniu faktu evolúcie, sú početnejšie, presvedčivejšie a nevyvrátiteľnejšie ako akékoľvek správy očitých svedkov, prednesené pred akýmikoľvek súdmi v ktoromkoľvek storočí na dôkaz akéhokoľvek zločinu. Dôkaz nad rozumné pochybnosti? Rozumné pochybnosti? To je to najzdržanlivejšie vyjadrenie všetkých čias.

Prameň: Výťah z knihy Richard Dawkins, The Greatest Show on Earth, Bantam Press; timesonline.co.uk/booksfirst; http://richarddawkins.net/thegreatestshowonearth. Pre nedostatok miesta nebude táto 1. časť výťahu uverejnená v tlačenej forme Zošitov humanistov. Pozrite si aj 2. časť.
Preložil Rastislav Škoda

Najväčšia šou na svete – 2. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Richard Dawkins

Výťah z 2. kapitoly: Pravda, ktorú o evolúcii odhalia psy

Dôležité doklady o prírodnom výbere nám dávajú aj príklady psov. Všetky ich plemená sú domestikované vlky; nie sú to šakaly, ani kojoty, ani líšky.

Pri svojom výklade sa budem držať fascinujúcej teórie o vývoji psa, ako ju vyslovil americký zoológ Raymond Coppinger. Ide o to, že vývoj psa nie je len vecou umelého výberu. Prinajmenšom do tej istej miery je to vecou vlkov, prispôsobujúcich sa prírodným výberom ľudským zvykom. Veľká časť počiatočnej domestikácie psa bola sebadomestikácia na základe prírodnej, nie umelej selekcie. Dávno predtým, než sme položili ruku na črty psieho ňufáka v klietke umelej selekcie, prírodný výber už premodeloval vlkov na samodomestikovaných „dedinských psov“ bez akejkoľvek ľudskej intervencie.

Až potom si osvojili ľudia týchto dedinských psov a začali ich pretvárať, oddelene a s pochopením, do dúhového spektra plemien, ktoré dnes zdobia (ak je to vhodný výraz) Cruftove výstavy psov a podobné trhy toho, čo krásne sa dosiahlo (ak krása je správne slovo).

Coppinger zdôrazňuje, že ak sa domestikované zviera dostane na slobodu a niekoľko generácií žije v divočine, zdivočie, zvyčajne sa navráti do stavu podobného jeho divým predkom. Mohli by sme teda očakávať, že zdivočené psy sa stanú podobné vlkom. Nestane sa to však. Miesto toho sa psy, ponechané na zdivočenie, stanú všadeprítomnými „dedinskými psami“, „túlavými psami“, ponevierajúcimi sa okolo ľudských príbytkov v celom treťom svete. To posilňuje Coppingerovu vieru, že psy, s ktorými začali pracovať ľudskí pestovatelia, neboli už vlkmi. Už sa sami premenili na psov: dedinských, túlavých, možno dingov.

Skutočné vlky sú skupinoví lovci. Dedinské psy sú mrchožrúty, žijúce na špinavých smetiskách. Aj vlky žerú zdochliny, ale ich temperament nie je vhodný na požieranie ľudského odpadu, a to pre ich veľkú „útekovú vzdialenosť“. Ak sledujete nejaké zviera pri žraní, môžete odmerať jeho útekovú vzdialenosť: nakoľko sa mu môžete priblížiť, kým začne utekať. Pre každý druh zvierat a každú situáciu existuje optimálna úteková vzdialenosť, a to medzi riskantnou či nepodložene odvážnou na krátkom konci a príliš bojazlivou či neriskujúcou na dlhom konci. Jedincom, ktoré sa pri ohrození dajú neskoro na útek, hrozí väčšie riziko, že ich to ohrozenie zabije. Menej je zrejmé, že neexistuje situácia, pri ktorej by zviera utekalo príliš skoro. Bojazlivé zvieratá sa nikdy poriadne nenažerú, lebo utekajú pri prvých náznakoch nebezpečenstva na obzore. Ľahko prehliadneme nebezpečenstvo, ak sa vyhýbame opatrnosti. Skôr nás zaráža pohľad na zebry a antilopy, ktoré sa pokojne pasú pred očami levov, sotva im venujúc viac ako pohľad.

Sme zarazení, keď nás naša averzia proti riziku (alebo averzia nášho sprievodcu po safari proti riziku) drží v bezpečnom úkryte landroveru aj vtedy, keď s istotou vieme, že na míľu niet leva. To preto, lebo proti svojmu strachu nevieme nič postaviť. Svoje výdatné jedlo dostaneme o chvíľu pri návrate do loveckej chaty. Našim divokým predkom by boli bývali sympatickejšie zebry, ktoré odvážne riskovali nebezpečenstvo. Tak ako zebry, naši predkovia museli zvažovať riziko byť zožratý proti riziku nežrať. Samozrejme, lev môže zaútočiť; ale v závislosti od veľkosti stáda je tu šanca, že sa zmocní iného jedinca ako vás. A ak sa nikdy neodvážite na výdatnú pašu alebo k plnej studni, iste zahyniete od hladu alebo smädu. To je lekcia ekonomickej výmeny.

Konečný súčet tejto odbočky znie, že divoký vlk, ako každé iné zviera, má optimálnu útekovú vzdialenosť, ktorá je presne vyvážená – pritom potenciálne pohyblivá – medzi prílišnou bojazlivosťou a prílišnou trúfalosťou. Ak sa v priebehu evolučného času zmenia podmienky, uplatní sa prírodná selekcia a posunie útekovú vzdialenosť jedným alebo druhým smerom. Ak sa vo svete vlkov objaví nový bohatý zdroj potravy vo forme dedinského smetiska, posunie to optimálny bod smerom ku kratšiemu koncu útekovej vzdialenosti, k neochote utekať od takejto dobroty.
Vieme si predstaviť divé vlky, ako sa hrabú v odpadkoch na tomto smetisku na konci dediny. Väčšina z nich sa bojí mužov, ktorí po nich hádžu skaly a oštepy; majú veľmi dlhú útekovú vzdialenosť. Len čo sa v diaľke objavia ľudia, skáču do istoty lesa. Ale pár jedincov má v dôsledku genetickej náhody túto vzdialenosť o málo kratšiu. Ich ochota brať na seba malé riziko – povieme, že sú odvážne, ale nie šialene odvážne – im prinesie viac potravy, ako sa ujde ich bojazlivým rivalom. Ako idú generácie po sebe, prírodný výber uprednostňuje stále kratšie útekové vzdialenosti, až kým sa dosiahne bod, kde sú vlky hádzanými kameňmi skutočne ohrozované. Optimálna úteková vzdialenosť sa posunula, pretože sa objavil nový zdroj potravy.

Coppinger hlása názor, že toto evolučné skrátenie útekovej vzdialenosti bolo prvým krokom v domestikácii psa; dosiahol ho prírodný výber, nie umelá selekcia. Tomto skracovanie útekovej vzdialenosti je miera toho, čo sa dá nazvať postupným skrotením. V tomto prvom štádiu procesu krotenia nevyberali ľudia na chov úmyselne najkrotkejšie zviera. V tomto štádiu vzájomného vzťahu panovalo medzi ľuďmi a rodiacimi sa psami nepriateľstvo. Ak sa vlky stali domestikované, stalo sa to ich samodomestikáciou, nie úmyselnou domestikáciou ľuďmi. Úmyselná domestikácia prišla neskôr.

Predstavu o tom, ako môže prebiehať – prirodzene alebo umele – skrotenie, alebo čokoľvek iné, si možno vytvoriť oboznámením sa s fascinujúcim experimentom moderných čias pri domestikácii ruských strieborných líšok chovaných na kožušiny. Táto skúsenosť je zaujímavá z viacerých dôvodov. Okrem toho, že nás učí, čo vedel Darwin o domestikácii, povie nám čo vedel o „vedľajších účinkoch“ selektívneho chovu a čo o podobnosti medzi umelým a prírodným výberom; dobre tomu rozumel.

Strieborná líška je iba farebný variant bežnej červenej líšky, Vulpes vulpes, cenený pre svoju krásnu kožušinu. Ruský genetik Dimitrij Beljajev dostal v 1950-tych rokoch za úlohu viesť jednu líščiu kožušinovú farmu. Kedysi stratil zamestnanie pre svoj vedecký konflikt s protivedeckou ideológiou Lysenka, šarlatána, ktorý sa votrel do priazne Stalina a ruinoval sovietsku genetiku a poľnohospodárstvo na dvadsať rokov. Zachoval si však lásku k líškam a k pravej bezlysenkovskej biológii. Vrátil sa k obidvom ako riaditeľ Ústavu genetiky na Sibíri.

S divými líškami sa ťažko narába a preto sa Beljajev úmyselne rozhodol vypestovať krotké líšky. Ako každý pestovateľ zvierat alebo rastlín svojej doby použil metódu využívania prirodzených variantov – vtedy nebolo k dispozícii genetické inžinierstvo – a na rozmnožovanie vyberal tých samčekov a samičky, ktoré sa najviac blížili jeho ideálu.

Pri pestovaní na krotkosť by bol Beljajev vyberal tých psov a sučky, ktoré by mu boli najpriateľskejšie alebo sa naňho pozerali s najmilším výrazom tváre. Možno by to bolo malo želaný účinok na krotkosť budúcich generácií. Pri líškach však Beljajev použil systematicky opatrenie, ktoré bolo bližšie k „únikovej vzdialenosti“, opísanej v súvislosti s divými vlkmi, ktoré adaptoval pre líščie mláďatá. Sám a jeho kolegovia (a nástupcovia, pretože v pokusoch sa pokračovalo aj po jeho smrti) podrobil líščie mláďatá štandardizovaným testom, pri ktorých ošetrovateľ ponúkol mláďaťu krmivo rukou a pokúšal sa dotknúť sa ho alebo pohladkať ho. Podľa reakcie rozdelili mláďatá do troch skupín. V III. skupine boli zvieratá, ktoré unikali alebo hrýzli. V II. skupine boli zvieratá, ktoré pripustili dotyk, ale neprejavovali voči ošetrovateľovi priateľskosť. V I. skupine boli najkrotkejšie zvieratá: samy sa približovali k ošetrovateľom, vrteli chvostom a skučali. Ako mláďatá dorastali, vyberali sa z nich na chov len najkrotkejšie.

Už po šiestich generáciách selektívneho pestovania na krotkosť sa líšky natoľko zmenili, že experimentátori cítili povinnosť pomenovať novú kategóriu „domestikovanou elitou“ líšok, ktoré „hľadali kontakt s ľuďmi, kňučali, aby upútali pozornosť a oňuchávali a oblizovali ošetrovateľov ako psíčatá“. Na začiatku pokusov nebolo v tejto triede ani jedno zviera. Po desiatich generáciách bolo 18 % „elitných“; po 20 generáciách 35 % a po 30 – 35 generáciách bolo 70 – 80 % populácie líšok elitných.

Tieto výsledky prekvapujú možno len zarážajúcim rozsahom a rýchlosťou dosahovaných účinkov. Tridsať päť generácií je na geologickej časovej škále nepozorovateľne krátka doba. Ešte prekvapivejšie boli vedľajšie účinky pestovania na krotkosť. Tie boli vskutku fascinujúce a nepredvídané. Darwin, milovník psov, by nimi bol nadšený.

Krotké líšky nielenže sa správali ako domáce psy, ony sa na ne aj podobali. Stratili svoju líščiu srsť a stali sa grošovane čierno-biele, ako velšské kólie. Ich nastražené líščie uši sa zmenili na psie zvislé uši a ich chvosty sa na konci krútili ako psie. Samičky sa dostávali do ruje každých šesť mesiacov ako sučky namiesto jedného roku ako samičky divých líšok. Beljajev zaznamenal, že aj hlas dostali psí.

Tieto podobnosti so psami boli vedľajšie účinky. Beljajev a jeho kolektív nepestovali úmyselne pre niektorý z týchto znakov; mali na zreteli len krotkosť. Zdá sa, že tieto iné, psím vlastné charakteristiky, sa zviezli na génoch pre krotkosť. Genetikov to neprekvapuje. Už dávno poznajú rozšírený jav „pleiotropizmu“, pri ktorom majú gény viac ako jeden účinok, zdanlivo nepríbuzný. Prízvuk je na slove „zdanlivo“. Embryonálny vývoj je komplikovaná záležitosť. Keď sa dozvieme viac podrobností, toto „zdanlivo nepríbuzný“ sa zmení na „príbuzný spôsobom, ktorý dnes poznáme, ale sme ho nepoznali predtým“. Predpokladá sa, že gény padajúce uši a grošované osrstenie sú pleiotropicky napojené na gény pre krotkosť, a to u líšok ako u psov. Toto ilustruje jeden veľmi dôležitý bod z evolúcie. Ak sa zameriavate na jednu charakteristiku nejakého zvieraťa a pýtate sa, aká je jeho darvinovská hodnota pre prežitie, možno kladiete zlú otázku. Je možné, že charakteristika, ktorú ste vybrali, nie je tá, na ktorej záleží. Možno sa v evolúcii len zviezla s nejakou inou charakteristikou, na ktorú bola pleiotropicky naviazaná.

Ak má Coppinger pravdu, je evolúcia psa nielen vecou umelého výberu, ale komplikovanou zmesou prírodného výberu (bez dominantného postavenia v počiatočných fázach domestikácie) a umelého výberu (ktorý sa robil nedávno). Prechod bol bezošvý, čo potvrdzuje Darwinom spoznanú podobnosť medzi umelým a prírodným výberom.

Selekcia – umelá a metódami ľudských pestovateľov – vie premeniť túlavého psa na pekinského palácového pinčla a divú kapustu na karfiol, a to v priebehu pár storočí. Rozdiel medzi každými dvomi plemenami psov nám dáva približný obraz o tom, čo sa môže kvantitatívne zmeniť v priebehu menej ako tisícročia.

Najbližšia otázka, ktorú si teraz môžeme položiť, je, koľko tisícročí sme mali k dispozícii pre celú históriu života? Ak si predstavíme rozdiely, ktoré delia túlavého psa od pekinského pinča, čo vyžadovalo len pár storočí evolúcie, o čo dlhší je čas, ktorý nás delí od počiatku evolúcie, alebo povedzme, od počiatku cicavcov? Alebo od času, keď sa ryba vynorila z vody a prešla na pevninu? Odpoveď znie, že život sa nezačal len pred pár storočiami, ale pred desiatkami miliónov storočí. Zmeraný vek našej planéty je okolo 4,6 miliárd rokov, to je 46 miliónov storočí. Čas, ktorý uplynul od doby, keď spoloční predkovia všetkých dnešných cicavcov chodili po Zemi, je asi dva milióny storočí. Storočie sa nám vidí byť veľmi dlhý čas. Viete si predstaviť dva milióny storočí, nasledujúce jedno po druhom? Čas, ktorý uplynul od tých čias, ako sa naši rybací predkovia vyplazili z vody na pevninu, je asi tri a pol milióna storočí: to znamená, že to trvalo asi 20 000 krát viac, ako bolo potrebné na vznik všetkých rozdielnych – vskutku veľmi rozdielnych – plemien psov z ich spoločného predka.

Zachovajte si v pamäti približný obraz množstva rozdielov medzi pekinským pinčom a túlavým psom. Nehovoríme o presných mierach: stačí to, práve tak ako myslieť na rozdiel medzi akýmikoľvek plemenami psov, pretože je to priemerne dvojnásobok zmeny, ku ktorej došlo umelou selekciou od doby spoločného predka. Majúc v pamäti tento stupeň evolučnej zmeny extrapolujte ho teraz 20 000 krát dozadu, a bude pre vás podstatne ľahšie prijať názor, že evolúcia mohla spôsobiť také množstvo zmien, že to premenilo rybu na človeka.

Prameň: Výťah z knihy Richard Dawkins, The Greatest Show on Earth, Bantam Press 2009; timesonline.co.uk/booksfirst; http://richarddawkins.net/thegreatestshowonearth. Pozrite si aj 1. časť.
Preložil Rastislav Škoda

Bezcieľnosť evolúcie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Čitateľom sa Delúzia Boha páči, hoci viacerí kritici Dawkinsovi vyčítajú, že „svoju interpretáciu bezcieľnosti a bezúčelnosti evolúcie považuje za jediné možné a rozumné vysvetlenie, … že túto mimoriadne zaujímavú otázku odbíja poznámkou o jej zbytočnosti.“

Pamätám sa z detských rokov na odpoveď, ktorú sme mali dať pánu farárovi, keď nás indoktrinoval v katolíckej viere prípravou na tzv. prvé prijímanie (už ho nenazývam svätým):

Otázka: Prečo sme na svete?
Odpoveď: Aby sme Boha poznali, jeho milovali a poslúchali a tak do neba prišli.

Samozrejme, po toľkých rokoch neručím za doslovné znenie v Malom katechizme pre školské dietky, ale ručím za zmysel. Nepamätám sa, kedy sa „do neba prišli“ zmenilo na „a tak spasení boli“. Len oveľa neskôr som sa dopočul, že „Boh stvoril dušu resp. človeka, aby mu dal účasť na Svojom blaženom živote.“ (Katechizmus). Neexistuje väčšia namyslenosť.

Nemal som cielenú ateistickú výchovu a tak som si veľmi neskoro, až v 1970-tych rokoch, uvedomil význam bezcieľnosti evolúcie v zmysle Monodovej „náhody a nutnosti“, ale od tých čias s touto myšlienkou žijem a božský cieľ mi nechýba. O inom možnom, povedzme ľudskom, cieli som ochotný uvažovať. Má zmysel lapať ľudí na návnadu účasti na „Jeho, božom, blaženom živote“? Kto si pod touto účasťou vie niečo príjemné predstaviť? Stratil som dve deti a veľmi mi chýbajú; nezapríčinil som ich smrť. Ako môže žiť blažene Boh, ktorý svojho nevinného jednorodeného syna úmyselne vydal najpotupnejšej smrti? Pochop to, kto môžeš, ale nevytýkajte Dawkinsovi, páni kritici, že toto neberie do úvahy a súhlasne s absolútnou väčšinou prírodovedcov konštatuje, že nevidí, žeby vesmírna evolúcia vrátane prítomnosti človeka na tejto planétke Zem mala nejaký cieľ; uvádzajú k tomu hŕbu argumentov. Ostatne, nedočítal som sa, že by ste mu nejaký možný vedecký cieľ evolúcie pripomenuli; a k tomu náboženskému sa otvorene okrem teológov a pobožných prírodovedcov temer nikto nehlási.

Uznám, že Dawkins si nedal veľa práce s objasnením teoretickej a praktickej božej účasti na stvorení sveta a pri evolúcii. Nehľadal odpoveď na možnú otázku, prečo Boh stvoril dušu, o ktorej vedel, že bude zatratená; ani na otázku, ako sa znesie princíp večného pekla s princípom veľkej, úžasnej, Božej lásky – v mysliach ľudí sa nemôže zniesť a nie sme anjeli. No Boha zrušiť je ťažké, preto rozumní ľudia – aj teológovia! – zrušili už aspoň peklo. Ale držme sa Dawkinsa a ponechajme tieto úvahy kňazom.

Niečo celkom iné ako cieľ evolúcie je zmysel či aktuálne poslanie človeka vo svetovom poriadku. Človek si ho dáva sám. Jean Ziegler v knihe Do videnia, Karol! cituje a rozoberá jedenástu Feuerbachovu tézu: „Filozofi svet len rozlične vysvetľovali; ide však o to, že ho treba zmeniť.“ A Bertolda Brechta: „Vskutku pomáhajte a nič nech nie je čestnejšie ako to, čo tento svet naozaj zmení; svet to potrebuje.“ (Svätá Johanka z jatiek). Ktosi to všetko spresnil a povedal, že som tu nato, aby pri mojej smrti bol svet lepší, ako keď som sa narodil; aby bolo viac sociálnej spravodlivosti.

Robím „božie dielo“ – Stretnutie s Mr Goldmanom Sachsom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

John Arlidge

Č. 85 na Broad Street (Široká ulica), hrdzavo pochmúrny kancelársky blok na dolnom Manhattane, nie je miesto na zastatie a zízanie a práve to sa páči ľuďom, čo tu pracujú. Muži a ženy, prichádzajúci pri prvých lúčoch brieždenia oblečení vo wallstreetskom čiernom, v rukách čiernu aktovku a pri uchu mobil BlackBerry, sú veľmi, veľmi privátni.

Rýchlo prechádzajú zo svojich čiernych Lincolnov do vstupnej loby. Na budove nie je menovka, na pulte vrátnika nijaký znak a ozbrojený policajt pred vchodom vám nepovie, kto tu pracuje. Mlčanlivosť má svoje dobré dôvody. Č. 85 na Broad Street, New York, NY 10004 je miesto, kde sú peniaze. Veľmi veľa peňazí…

Tu je sídlo najlepšieho stroja na výrobu peňazí, akú kedy globálny kapitalizmus vytvoril; niektorí vravia, že je politickou silou, mocnejšou ako vlády. Ľudia, ktorí tu pracujú za dverami so sklom v mosadznom ráme, zarobia viac peňazí, ako niektoré štáty peňazí majú. Sú to úspešní chlapci, najväčší skokani vo finančnej džungli. Ich aktíva dosahujú 1 (náš) bilión USD, ich ročný príjem sú desiatky miliárd a ich zisky idú do miliárd, ktoré si medzi sebou liberálne delia. Priemerný ročný plat pre 30 000 zamestnancov je v tomto roku recesie 700 000 USD. Špičkové platy budú desiatky miliónov, to je niekoľko desaťtisíckrát viac, ako má upratovačka v tejto firme. Ani keď vo veku 40 rokov „majú peňazí ako prachu“, hovorí sa, títo alfa psi neodtiahnu labu. Zosadnú ako padákom na významný politický post v USA alebo zahraničí, čo navráva obžalobu, že „vládnu svetu“. Na č. 85 Broad Street je doma Goldman Sachs.

Najúspešnejšia svetová investičná banka sa rada skrýva za hromady peňazí, ktoré plodí a s rachotom zosiela na Manhattan, City of London a ostatné hlavné mestá finančného sveta. Teraz však musia rytieri bankárstva žmurkať do studeného denného svetla. Verejnosť, politici a tlač obžalúvajú neúnavné obchodovanie bankárov až do zrútenia úveru a keďže najúspešnejšia banka stále stojí, Goldman je ich prvotný terč. Politici a novinári súťažia v odsudzovaní Goldmana najsilnejšími výrazmi – „zlodejskí baróni“, „ekonomickí vandali“, „kapitalistickí supi“. Vince Cable, hovorca Lib Dem Treasury, porovnáva súčasné rekordné zisky tejto firmy – zisk 3,4 miliardy USD v poslednom štvrťroku – a ich plánované bonusy s tým, čo sa stalo so zamestnaniami a platmi obyčajných ľudí v roku 2009.

Najhoršie je to v USA. Magazín Rolling Stone uverejnil príbeh, v ktorom je Goldman „veľký vampír, prisatý na tvár ľudstva a bez prestania ženúci jeho krvný obeh tam, kde to páchne po peniazoch.“ Michael Moore vo svojom poslednom dokumentárnom filme Capitalism: A Love Story, (asi Kapitalizmus, história jednej lásky) prichádza na č. 85 Broad Street v pancierovom transportéri na prevoz peňazí, vyskočí z neho s vrecom, na ktorom je veľký obraz jednodolárovej bankovky, ukazuje na budovu a reve:

„Prišli sme po peniaze, ktoré treba vrátiť americkému ľudu!“

Lloyd Blankfein: predseda a CEO

Goldmanova reputácia je naraz taká toxická ako exotické dlhopisy a iné nevysvetliteľné finančné nástroje, s ktorými nespútane obchodoval. To škodí jedinej veci, ktorú si cení nadovšetko: obchodu. Byť primárnym terčom pre populárne a politické odsúdenie by mohlo Goldmanovi vyslúžiť prvé miesto pri nových drakonických reguláciách. Zdráhavo sa rozhodol, že prišiel čas ozvať sa a brániť svoj roh. Tak sa stalo, že jedného z týchto sychravých jesenných rán, keď sa všetko zdá možným – dokonca aj pozvanie na lámanie chleba s pánom sveta – som prešiel popri strážach, ktoré zadržali Michaela Moora , do budovy bez mena.

„Aha! Prichytili ste nás osnovať spiknutie,“ vraví Lloyd Blankfein, opúšťajúc svorku rozhodujúcich úradníkov, s ktorými diskutoval o svojej včerajšej ceste do Washingtonu. Blankfein, 55 rokov, predseda a výkonný riaditeľ u Goldmana, má šedý oblek s veselou kravatou od Herm?sa, na ktorej sú malé červené bicykle. V ruke drží jeden z tých kávových hrnčekov, ktorý vyzerá väčší ako ľudský žalúdok. Možno je to kofeín, možno kravata – dar k narodeninám od jeho dcéry – ale je v pozoruhodne rozjarenej nálade pre muža, ktorého sa zdajú všetci nenávidieť. „Je to tu ako na safari,“ žartuje. „Prišli ste do rozhľadne na zvieratá.“

Blankfein môže byť Slnečný Boh Wall Streetu; pri vyhliadkach na ekonomickú búrku to nechce rozkrikovať a tak najskromnejší symbol jeho postavenia, resp. – strašné! – jeho vystatovačnosti je nárys jeho života; konečne je zverejnený. Vezmite si jeho kanceláriu na 30. poschodí. Stoličky sú tie isté, čo tam boli, keď sa pred tromi rokmi stal CEO (chief executive officer, výkonný riaditeľ). Niet tam ani jedného z ručne tkaných kobercov po 87 000 USD, či odpadových košov na papier po 5 000 USD v tradícii Wall Streetu. Niet tu znakov iracionálnej bujarosti. Iba káva, ktorá prichádza už studená. Nahadzuje správny tón pre prácu, ktorá je na rade. Veľký čarodejník Wall Streetu kradne seba samého pre najťažší predaj svojho života: je tu, aby obhajoval starý dobrý kapitalizmus, investičné bankovníctvo a Goldmana Sachsa.

„Sociálne poslanie“

Našťastie preňho a pre jeho firmu je čertovsky dobrý obchodník. Začína malou dávkou skromnosti. Chápe, „že to ľudí nasr… a nazlostilo, až vyskakovali z kože“ pri výčinoch bankárov. Goldman hral svoju rolu pri rozpade, ktorý temer zničil globálny finančný systém. Ako väčšina iných bánk požičiaval príliš veľa peňazí, po temer desiatich rokoch zaznamenal vlani prvý stratový štvrťrok, a skončil tým, že prijal pomoc v hotovosti z Washingtonu.

„Viem, že by som si mohol podrezať žily a ľudia by od radostne jasali,“ vraví, a hneď nato prechádza pomaly do obrany moderného bankovníctva. „Sme veľmi dôležití,“ začína opúšťajúc krátke sebabičovanie. „Pomáhame firmám rásť, a to tak, že im pomáhame zohnať kapitál. Podniky, ktoré rastú, vytvárajú bohatstvo. To umožňuje ľuďom mať prácu, čo vedie k novému rastu a väčšiemu bohatstvu. Je to počestný kruh.“ Aby ten to bod zviezol domov, pridá osobitne trúfalé tvrdenie: „Máme sociálne poslanie.“

Sociálne poslanie? Tí, čo stratili prácu alebo zažili prudké zníženie miezd vďaka bankárom, ktorí do omrzenia ponúkali úskočné zúročenia a vysnívali také zložité investície, že im ani sami nerozumeli, tí mu radi povedia, kam si má strčiť svoje sociálne poslania. Problém je v tom, že Blankfein je dobrý inzerent pre tvorbu bohatstva. Svojho vlastného. Nevyužíva privilégiá, nerozposiela zo svojho orlieho hniezda na 30. poschodí snobské kázne o surovom kapitalizme Narodil sa v húževnatom susednom Bronxe ako syn poštára a recepčného; bol prvý z rodiny, čo išiel na gymnázium a dostal štipendium na štúdium na Harvardovej univerzite.

Hoci si pyšne platí ročne viac ako si väčšina z nás vie vôbec zasnívať – v roku 2007 to bolo 68 miliónov USD, rekord spomedzi všetkých CEO na Wall Streete a k tomu má viac ako 500 miliónov USD v Goldmanových akciách – trvá na tom, že je stále ešte „chlapík s modrým (robotníckym) golierom“.

Čo však so zoznamom žalôb? Bankári priviedli svet na pokraj bankrotu a miesto toho, aby slušne vyskočili z najbližšieho obloka, obracajú sa s čiapkou v ruke na vládu, aby vymohla peniaze od daňovníkov na záchranu ich kože. Teraz, práve rok od tých čias, robia akoby nič, hrajú hazard a zas vyhrávajú s našou hotovosťou pekné peniaze. V druhom štvrťroku mal Goldman zisk rekordných 3,4 miliardy USD. Väčšina peňazí sa zarobila na obchodoch s cennými papiermi, devízami a komoditami.

Globálne trhy prekvitajú

Goldman v tom pokračuje z dvoch dôvodov. Po prvé, globálne trhy prekvitajú – z nízkych hodnôt po páde úverov vzrástli o 50 %, odkedy sa nové peniaze, najmä z vládnych zdrojov, pumpujú do finančného systému. Po druhé, keďže Lehman Brothers a Bear Stearns sú preč z ulice, Merril Lynch je iba tieň toho, čo bol a to isté platí o Citigroup a UBS, ujde sa Goldmanovi väčší kus zväčšujúceho sa koláča. „My sme to neskur… ako tí ostatní. Máme vyrovnaný rozpočet. Takže dostávame väčší a bohatší nočník, do ktorého močíme,“ komentuje situáciu jeden z Goldmanových bankárov. Je len malý zázrak, že banka práve ukladá bokom viac ako 20 miliárd USD na platy a bonusy.

Potiaľto je to veľmi lukratívne. Ale nie je to aj jednoducho nečestné? Nie je Goldmanovo správanie sa moderným ekvivalentom vojnového špekulanta, ktorý využíval globálnu krízu a nútil vládu tlačiť milióny bezcenných bankoviek? Aj finančný veterán George Soros vraví, že veľké zisky wallstreetskych bánk sú „zatajené dary štátu“.

Blankfein odmieta každú výčitku, že by Goldman bol potreboval štátnu pomoc a že teraz firma ťaží z verejnej podpory. Je pravda, že z washingtonského programu TARP prijal 10 miliárd USD. Vrátil ich v hotovosti aj so zdravým úrokom – 23 %. Goldman však zarobil na bankrote veľkej americkej poisťovne AIG. Kúpil od nej poistky za 20 miliárd, a keď Washington pumpoval do postihnutého obra 90 miliárd USD, zarobil miliardy – možno 13 miliárd USD. Blankfein trvá na tom, že Goldman bol chránený proti stratám AIG najlepším možným spôsobom – hotovosťou. Aj keby sa bol AIG utopil, Goldmana by sa to nebolo dotklo. Kritici vravia, že keby bol AIG skrachoval, kolaboval by celý finančný systém a to by bolo vzalo so sebou aj Goldmana. Ešte viac zaváži, že na vrchole krízy porušila Federálna rezerva 80-ročnú tradíciu a pripustila, aby sa Goldman premenil z investičnej banky na bankovú spoločnosť. To znamená, že si môže požičiavať na ako dlho chce a za také nízke úroky ako pre komerčné banky. Blankfein teraz vraví, že Goldman nezmenil svoj štatút kvôli peniazom, ale pretože po krachu Bear Stearnsa a Lehmana sa ukázalo, že trh stratil dôveru v schopnosť komisie US Securities and Exchange dozerať na investičné banky. Dozor centrálnej banky, Federálnej rezervy, vraj pomôže obnoviť dôveru vo finančný systém ako celok.

Nech je za vládnou pomocou akákoľvek pravda, ani najšikovnejší goldmanista nezaprie, že len v dôsledku vládnej pomoci má banka finančný systém, s ktorým môže pracovať. Washington podporil americkú ekonómiu a banky sumou 12 biliónov USD. Neuzná Blankfein, že väčšine z nás je neznesiteľné dívať sa, ako Goldman hltá takú obrovskú hotovosť, kým my trieme biedu? Práve naopak. Trvá na tom, že by sme mali oslavovať úspech jeho banky, nie odsudzovať ho. „Každý by mal byť, úprimne vraviac, šťastný,“ hovorí. Myslí to vážne? Smrteľne. Zdôrazňuje, že Goldmanov výkon je najpevnejší dôkaz začínajúceho ekonomického ozdravenia, ktoré prinesie osoh nielen jemu, ale nám všetkým. „Finančný systém nás zaviedol do krízy a vyvedie nás z nej.“

Sú vysoké bonusy potrebné?

Blankfein pokračuje rovnakými opovážlivosťami. Máme vraj vítať návrat titanských výplat u Goldmana. Goldman je vylúčený z obmedzenia výšky bonusov prezidentom Barackom Obamom, pretože v hotovosti vrátil vlaňajšiu pôžičku. Platiť vrcholné sumy za získanie a udržanie najlepších bankárov vraj nepotopí systém, ale ho zachráni. Plat podľa zásluhy je garancia zodpovedného bankovníctva vysokej kvality. „Ak sa pozriete na praktiky našich odmien, zistíte v celej našej histórii prekrásnu koreláciu medzi remuneráciami a dosiahnutými dlhodobými výsledkami. Druhí nezarobili a stále platia veľké bonusy. Niektorí už nie sú medzi veľkými. Čudujem sa, prečo.“

Mnohí s ním nesúhlasia, tvrdiac, že pri novej, plochejšej ekonómii už nie sú megaplaty potrebné. Lucian Bebchuk, profesor práva, ekonómie a financií na Právnickej škole v Harvarde, hovorí:

„Okay, ak môžete, zabudnite na vykupovania, zabudnite na bonusy, zabudnite na všetky tie finančné krámy. Blankfein sa nevyhne dramatikovi Davidovi Haremu. Vo svojom poslednom diele, The Power of Yes (asi Sila slova áno), ktoré sa zaoberá problémom prasknutia bubliny kreditov, Hare tvrdí, že je vydieraním povedať, že k zotaveniu z krízy nemôže dôjsť, ak nenecháme bankárov robiť to, čo vždy robili, a ak im nebudeme platiť skilióny (asi narážka na sky = nebo, nebotyčné). Podobá sa to tomu, čo robili baníci v 1970-tych rokoch, ibaže tentoraz sú Národnou úniou baníkov City a Wall Street.“

Blankfein nemá čas na taký mierny pohovor. Bankári nie sú baníci. „Mám pre vás novinku,“ vystrelí na mňa so zúženým pohľadom, „ak sa zrúti finančný systém, zrúti sa naše podnikanie, a verte mi, zrúti sa aj vaše a každého iného.“

Vrodená vášeň robiť peniaze

Ako u chorého, ktorý prežil skúsenosť blízkej smrti, vzplanie túžba žiť, tak u Blankfeina zrútenie pôžičiek roznietilo jeho vrodenú vášeň robiť peniaze. Hovoriť s ním je ako hovoriť s mužom, ktorý má v žilách miesto krvi dolárové bankovky. Verí, že to, čo robí, je dobré, a že to robí dobre. Má svojich prívržencov. Vanity Fair mu venovalo vytúžené prvé miesto na svojom zozname Nového poriadku, ligovej tabuľky 100 silných hráčov v informačnom veku, kde sú také esá ako boss firmy Apple, Steve Jobs, a zakladatelia Googla Sergey Brin a Larry Page. Iní, medzi nimi úvodnikár New York Times, Andrew Ross Sorkin, upozorňujú, že verejnosť to nemôže mať obidvomi spôsobmi. Pripomína, že „vlani na vrchole krízy mnohí skrížili prsty v nádeji, že Goldman a ostatok Wall Streetu budú zachránení a klesajúca špirála sa zastaví. Teraz, keď sa banky stavajú na vlastné nohy, chceme, aby znovu padli na brucho?“

Milujte to alebo sa toho štíťte, jedno je isté: „Húževnatý G“ sa zdá vyhrávať v dobrých časoch a, ako sme nedávno videli, aj v zlých. To dovoľuje jednu jednoduchú otázku: Ako to? Čo je pri tom špeciálna prísada? Ak hľadáte odpoveď, opustite Blankfeinovu kanceláriu a zostúpte výťahom na 17. poschodie. Po ceste budete počuť investičných bankárov, „stratov“ – stratégov – a „kvantov“, matematické jašteričie mozgy, snívajúce o vzorcoch fičiacich obchodov, ako diskutujú o pohyboch úrokovej miery, zákazoch neštandardných kreditov, exotických a vanilkových opcií, o „bundoch“, „bobloch“, hedžfondoch a bohvie o čom. Nemôžete vidieť, ako svištia okolo domu na č. 85, Broad Street, obrovské sumy, keď prechádzate námestím, ale môžete cítiť, že sa každý deň počas celých 24 hodín presúvajú medzi centrálnymi, komerčnými a investičnými bankami, veľkými spoločnosťami, ruskými oligarchmi, hýbateľmi a šejkermi (miešačmi) zo Stredného východu, texaskými naftármi a utajenými miliardármi z Bermúd a Kajmanských ostrovov.

V kancelárii s atramentovým fľakom na koberci sedí Liz Beshelová. Je prvým prídavkom do Goldmanovho čarovného nápoja. Firma berie len bystrých, veľmi bystrých uchádzačov a nestanú sa oveľa šikovnejšími ako Beshelová. Táto 40-ročná slobodná matka hovorí tak rýchlo a s takým pochopením finančných trhov, že prakticky potrebujete diplom z Harvardovej Business School, aby ste jej rozumeli. Goldman sa jej zmocnil už na vysokej škole a zariadil, aby dostala MBA od Columbia University – to sa nedeje každý piatok. Rýchlo prešla investičným bankovníctvom a stala sa najmladšou celosvetovou pokladníčkou firmy, strážkyňou pokladnice všetkých aktív. Takže dnes je každá libra, ktorú firma investuje, každý jen, ktorý firma požičiava, každý dolár, ktorý ide raz hore, raz dolu na jej bilancii, pod jej starostlivým okom, a spolu je to 1 (náš) bilión. (Američania vravia trilión.) Koľko hotovosti má banka v tejto chvíli, pýtam sa. „164,2 miliardy v hotovosti alebo v ekvivalentoch,“ odpovedá bez prestávky pre myšlienku alebo nadýchnutie.

Každý deň kontroluj

Vďaka ra-ta-ta-ta intelektom, ako má Beshelová, Goldman Sachs nielenže má toľko peňazí, on ich vie aj dobre použiť. Prísne urči každú cenu! – každý deň kontroluj aktíva banky s presnosťou na posledný cent! – právnicky preštuduj denné zisky a straty! To pomôže banke jasne a včas vidieť trendy trhu a v dôsledku toho lepšie ako iné banky posudzovať riziká. „Myslíme si, že robíme lepšie rozhodnutia,“ vraví Beshelová. Na podporu tohto výroku existujú argumenty. Vezmite si sektor ľahko dostupných hypoték, ktorý sa stal toxickou bombou, ktorej výbuch vyvolal ekonomickú krízu. Pred rokom položili rizikové hypotéky na lopatky Lehmana a Bear Stearns, vynútili svadbu z donútenia medzi Merrill Lynch a Bank of America, ako aj medzi HBOS a Lloyds; z Kráľovskej banky Škótska urobili pobavenie pre celý národ. Goldmanove každodenné vyhodnotenia odhalili, že zo svojich pôžičiek mala banka v jednom týždni mierne straty. Vo väčšine bánk by to bolo prešlo nepozorovane, alebo by sa to považovalo za chybu zo zaokrúhlenia; u Goldmana zvolali poradu starších bankárov a tí hľadali príčinu toho, čo sa deje. Hoci v tom čase ešte trh nehnuteľností a pôžičiek prekvital, banke sa nepáčilo, čo videla a okamžite začala redukovať svoje účasti v tomto sektore. Keď praskla bublina kreditov, boli jej straty len 1,7 miliardy USD, menej ako ktorejkoľvek veľkej investičnej banky; UBS (Union Bank of Switzerland) stratila 58 miliárd USD.

Byť šikovnejší ako priemerný medveď (hrá na burze na pokles) je jedna vec, ale byť goldmanistom znamená, že musíte pracovať viac ako priemerný medveď. Spýtajte sa Sarah Smithovej, 55 rokov, žiačky kláštornej školy v Bromley v Kente, ktorá opustila Anglicko, aby sa stala Goldmanovou hlavnou pokladníčkou. „To je kultúra 24/7,“ vraví. „Keď vás treba, ste tu. A keď vás treba, a nedvíhate telefón, nebude vás dlho treba.“

Smithová má kanceláriu na hodenie kameňom od hotela Embassy Suites, kam si ľudia od Goldmana chodia pospať hodinku-dve, keď boli tak dlho hore, že začínajú chodiť po chodbách ako námesačníci. Minulý rok mala iba pár dní dovolenky. Na koľko týždňov v roku má nárok?
„Neviem. V skutočnosti to nikto nevie, pretože nikto si to nikdy celé nevyberie.“

Brutálna pracovná etika

Veľké mozgy a brutálna pracovná etika predstavujú Goldmanovo ostrie, keď ide o uchvátenie najlepších a najbohatších klientov. Jeden bankový veterán od Goldmana vysvetľuje: „Ste už od začiatku naprogramovaný vychádzať von častejšie ako iní chlapci, vidieť viac ľudí ako oni – klientov, hedžfondy a chlapcov od súkromných investícií.“

Goldmanovi ľudia sa cvičia vo „vyzobnutí mozgu“ ľudí, ktorých stretnú a klientov, tvrdšie, ako to robia ostatní chlapci. „Spýtate sa, čo je teraz ich najlepší obchod. Ako sa dívajú na súčasný trh. Niečo im ponúknete na oplátku, ale vždy sa vrátite s niečím v rukách. To poviete kolegom a tí sa pustia do roboty a pokúsia sa premeniť informáciu na peniaze.“ Iné banky nedostanú túto dobrú informáciu, a keby ju aj dostali, nepodelia sa o ňu kolegovia, pretože si myslia, že ju dobre využijú sami. „Goldman nie je taký. Tu platí duch tímu,“ sú slová veterána od Goldmana. Súperiaci bankár to povie inakšie: „Je to šikovná banda – zlodejov.“

Dan Holmes, 39 rokov, šéf oddelenia pre vzťahy s investormi, meria 6 stôp a 8 palcov, váži 260 funtov a v kolégiu hral basketbal. Zdá sa, že by to cez protivníkov zrovna prerazil – hej, aj cez tehlovú stenu! – keby chcel. Protestuje: „U Goldmana sa to tak nerobí. Môžete urobiť veľkú kariéru bankára ako jednotlivec, ale nie tu. Náš systém vypleje tých, čo nevedia hrať s partnermi slušne.“

Keď Goldman za niečím ide, každý v tomto úli chce niečím prispieť. Vezmime tento článok. Potom čo banka s rozhovorom súhlasila, bolo ťažké dosiahnuť, aby starší pracovníci zavreli ústa. Jeden z nich, Michael Sherwood, 44 rokov, co-boss pre Európu, priletel do londýnskeho sídla spoločnosti zo stretnutia MMF v Istambule, cez Moskvu, na 40-minútové interview, a hneď letel ďalej na stretnutia s klientmi v Golfe.

Idea tímovej práce platí až po vrchol. Goldman už nie je súkromným vlastníctvom – stal sa verejnou spoločnosťou pred desiatimi rokmi – a bossovia tvrdo pracujú na tom, aby sa zachoval rodinný prístup k problémom v štýle „všetci sme v tom“. Iní vravia, že im to pripadá ako kult, ale považujú to za kompliment. Niektoré praktiky majú perfektný zmysel. Napríklad bonusy sa nerozdávajú podľa osobného úspechu, ako sa to robí v iných bankách, ale podľa úspechu firmy ako celku; partneri dostávajú značnú časť svojej odmeny v akciách, ktoré môžu predať až pri odchode z firmy. Tak sa vylúči, čo Dina Powellová, 36-ročná žabka, boss Goldmanovej americko-egyptskej filantropickej vetvy, nazýva „egomaniackými hlupákmi“, prístupnými pokušeniu založiť nový podnik v nádeji, že ulovia veľký bonus.

Iné praktiky sú hrôzostrašné iným spôsobom. Goldmanisti sú povinní kontrolovať svoje hlasové správy Voice Mail ráno, na poludnie a v noci, aby si vypočuli posledné bonmoty Blankfeina a Eileen Dillonovej, 48 rokov, oficiálne vedúcej kancelárie výkonného riaditeľa, neoficiálne psychologickej poradkyne podniku. Goldman je najväčší používateľ voicemailu na svete. „Guľky mysle“ môžu byť hocičo od posledných súhrnov ziskov či strát po to, čo povedali vedúci úradníci kľúčových klientov Blankfeinovi a jeho tímu o obede, resp. po inštrukciu „preboha, vypni to vo sviatok“.

Nikto nevolá, aby ste ráno prišli do suterénu dobiť kyjakom pár mladých tuleňov, aby ste sa dostali do formy pre ťažký bankársky deň? „Preboha, to nie,“ protestuje nakyslo jeden zamestnanec. „Nedobíjame mladé tulene. Dobíjame detičky.“

Peniazmi posadnutá kultúra

Čo spôsobí, že ľudia, ktorí sú natoľko bystrí, že by mohli robiť čo chcú, pustia sa do tejto otročiny vo dne v noci a akceptujú takéto stupídne skupinové myslenie? Samozrejme sú v tom peniaze. Goldman (Zlatý muž) Sachs nemá prezývku „Zlatá baňa Sachs“ len tak pre nič. Všade okolo je toľko materiálu, že v priemernom roku zarobí dobrý investičný bankový partner 3,5 milióna USD, dobrý obchodný partner 7-10 miliónov USD a člen manažmentu 15-25 miliónov USD. Okolo 953 zamestnancov dostalo v roku 2008 bonusy po najmenej 1 milión USD. Blankfein môže trvať na tom, že je chlapík s modrým golierom. Dotiahol to tak ďaleko, že v Central Park West má byt v cene 30 miliónov USD a v Hamptone, letnom sídle newyorkskej elity, dom s plochou 6 500 štvorcových stôp (650 štvorcových metrov). Jeden bývalý Goldmanov bankár opisuje túto kultúru ako

„úplne posadnutú peniazmi. Bol som ako somár, ťahaný dopredu najväčšou, najsladšou mrkvou, akú som si vedel predstaviť. Peniaze sú meradlo, ktorým sa definuje úspech. Vždy je miesto – a potreba – pre viac peňazí. Ak práve nedostávate väčší dom alebo väčší čln, upadáte či zaostávate. To je ako drogová závislosť.“

Výraz závislosť používa aj Shervood. A ten to musí vedieť. Sedí na svojej druhej mnohomiliónovej superjachte. „Milujem lode,“ vraví. Nie plachetnice, ale lode. To je jeho spôsob, ako drží krok s dobou a so svojím priateľom, BHS (British Home Stores) miliardárom, sirom Philipom Greenom, ktorý trávi časť roka na jeho 208-stopovej, 32 miliónov libier hodnej jachte Lionheart, uviazanej v Monaku. „Koľko lodí som kúpil? Nie je príhodná doba povedať to. Chystám sa na piatu.“

No je aj iný mocný motivátor: pochybnosť. Na č. 85 Broad Street môže sídliť arogancia – za zatvorenými dverami Blankfein rád žartuje (nemyslí to vážne), že „dosiahol dokonalosť“ – ale za týmto Bravo goldmanisti, čudo, spytujú svoje schopnosti. „Vo všetkom, čo robíme, je hlboká a stála paranoja,“ vraví Sherwood. Týka sa to tak individuálneho výkonu ako perspektívy celej firmy.

Neistota je zabudovaná do systému. Cítite to ešte prv, než ste prijatý. Mnohí uchádzači sú interviewovaní 20 krát, kým dostanú ponuku, niektorí aj 30 krát. Keď je raz prijatý, je každý člen osadenstva sústavne a dôverne posudzovaný všetkými svojimi spolupracovníkmi. Existuje miera pre každý aspekt výkonu a každý zamestnanec je meraný v pomere k svojmu oddeleniu a k firme ako celku. Každý rok sa všetci zamestnanci zadelia do jednej zo štyroch štvrtín kapitoly Human Capital Management. Všimnite si hlavičku: „Kapitál“. U Goldmana sú ľudia peniaze. Tí hore sú bohato odmeňovaní, ale tí vo štvrtej štvrtine? Kto sa o nich stará? Nevydržia tu dlho. Alebo hore, alebo von. „Každý rok povieme zbohom dolným 3–5 percentám“ (asi 1500 ľudí), prezrádza Richard Gnodde, 49 rokov, spoluboss Európskej operácie so sídlom v Londýne.

Zobrať ľudí typu A, nechať ich cítiť ako ľudia typu B a urobiť z nich tím do r… kopaných, čo sa ustavične drú za Goldmana ako za Boha, je dôležitá vec, iste. Ale nie to je Goldmanova zabíjačská metóda. Tou je zvláštna schopnosť vytvárať siete. Firma predstavuje najväčšiu sieť talentov na svete. No nie tak ako v iných bankách, tu sa najlepší pracovníci povzbudzujú, aby sa do toho pustili čím skôr, aby už v tridsiatke zarobili toľko, koľko budú v budúcnosti potrebovať, ale aby potom odišli „robiť dobre“. Priemerný pobyt partnerov u firmy je osem rokov. „Sem sa nechodí kvôli penzijnému programu,“ poučuje jeden zamestnanec, „mal si tu svoj čas na dobrý zárobok, teraz choď do r…“ No robiť dobre neznamená viesť kliniku s HIV-chorými v Kinshase, ale nájsť zamestnanie na ministerstvách financií, v centrálnych bankách alebo na burzách na celom svete. Pri čítaní zoznamu bývalých vedúcich úradníkov firmy Goldman, ktorí odišli na kľúčové miesta v administrácii USA, resp. vo vitálnych globálnych inštitúciách v New Yorku či Washingtone, sa jednému točí hlava.

Kam sa ide od Goldmana

Sú to napríklad: minister financií za Billa Clintona (Robert Rubin); minister financií za Georgea Busha (Hank Paulson); terajší prezident a bývalý predseda New York Federal Reserve (William Dudley and Stephen Friedman); vedúci kancelárie ministra financií Timothy Geithnera (Mark Patterson); náčelník štábu za prezidenta Busha (Joshua Bolten); ekonomický poradca ministerky zahraničia Hillary Clintonovej (Robert Hormats); predseda US Commodity Futures Trading Commission (Gary Gensler); štátny podtajomník pre ekonómiu, obchod a poľnohospodárstvo za prezidenta Busha (Reuben Jeffery); bývalý a súčasný riaditeľ New York Stock Exchange (John Thain a Duncan Niederauer); hlavný operatívny dôstojník divízie Securities and Exchange Commission (Adam Storch). Okrem toho nový hlavný Goldmanov lobista vo Washingtone Michael Paese, ktorý v minulosti pracoval pre Barney Franka, poslanca a predsedu House Financial Services Committee. Aby sme tomu dali perspektívu, predstavme si, že Alistair Darling, minister financií, jeho hlavní poradcovia Mervyn King, guvernér Bank of England a Xavier Rolet, šéf burzy London Stock Exchange, ako aj Hector Sants, šéf Financial Services Authority, všetci pracovali u jednej firmy v City predtým, ako vstúpili do vlády. Preto je len malý zázrak, že ďalšia Goldmanova prezývka je „Government (Vláda) Sachsa“.

Kritici hovoria, že práve mať priateľov na vysokých miestach je to, čo dáva firme jej vitálnosť. Tvrdia, že vysokí vládni úradníci súkromne diskutujú o politike častejšie so šéfmi od Goldmana ako so šéfmi od iných bánk. Vo svojej novej knihe Too Big to Fail (asi Príliš veľká, než aby mohla padnúť) opisuje Andrew Ross Sorkin jedno stretnutie. Blankfeinov predchodca Paulson sľúbil, že keď odíde z banky na ministerstvo financií, nebude udržovať styky s Goldmanom. No minulý rok bol náhodou v Moskve práve vtedy, keď tam mala Goldmanova správna rada pracovný obed s Michailom Gorbačovom. Právnici ministerstva financií schválili jeho stretnutie so starými kamošmi pri tejto „sociálnej príležitosti“. Paulson ich zabával historkami z ministerstva financií a predpoveďami o globálnej ekonómii. Goldmanovi ľudia sa ho spytovali, či je po Bear Stearns možný podobný krach ďalšej banky… Nedávno uvoľnené dokumenty odhalili skutočnosť, že za pár mesiacov, na vrchole krízy, keď Paulson pracoval na záchrane AIG, vyskytlo sa Blankfeinovo meno na jeho zozname telefonátov 24 krát za 6 dní. Veľké banky, ktoré vlastnili poistné zmluvy s AIG, vrátane Goldmana, boli vtedy plne vyplatené, miesto 60 centov za dolár, ako sa o to snažili vyjednávači AIG – čo vyvolalo klebety o „priateľskej dohode“ medzi Paulsonom a Blankfeinom.

Goldman prudko popiera, žeby mu bývalí zamestnanci, ktorí sú teraz vo vysokých politických funkciách, zaisťovali špeciálne zaobchádzanie. „Títo ľudia zachovávajú vysoké etické princípy,“ vraví Sherwood. No stretnutie v Moskve a následné telefonáty vyvolávajú, mierne povedané, určité otázky.

Kasínový kapitalizmus

Čím dlhšie sa zdržíte na č. 85 Broad Street, tým väčšmi sa vás zmocní pocit, že Goldman je výnimočne úspešné dieťa globalizácie. Má vo vrecku najlepšiu, najbystrejšiu a najťažšiu pracovnú metódu globálnych financií a globálnej vlády. Aj kritici s tým súhlasia. Dodávajú však, že tento dobre naolejovaný stroj zaisťuje úspech aj iným spôsobom, a to sú veci, o ktorých banka nerada hovorí. Tým, že fičiace tímy dobre zvládajú ťažkosti a včas opúšťajú býčí trh (so vzostupnou tendenciou cien), hrajú svoju rolu pri nafukovaní bubliny – a zarábajú pri tom veľké peniaze. Goldman zarobil pri všetkých doterajších boomoch – dot.com, komodity, imobílie – kritici vravia, že sa zúčastnil hromadenia dlhopisov, ponúkal ich veľkým zákazníkom a včas sa stiahol.

Ohovárači obžalúvajú banku, že so svojimi obchodnými a investičnými krídlami „hrá na oboch stranách“ trhu. Goldman predáva cenné papiere veľkým firmám a penzijným fondom. Súčasne účinkuje ako poradca pre firmy, ktorých akcie predáva. To značí, že má prehľad o všetkom, čo sa kde na trhu deje. Povedzme, že nejaký investor osloví Goldmana, že má záujem o akcie ropného trhu. Goldman mu môže poskytnúť presné údaje o vývoji na tomto trhu, pretože vie, čo robia – na jeho radu – jeho klienti na tomto energetickom úseku a s čím obchodujú iní veľkí investori. To značí aj to, že banka bude môcť robiť dobré obchody aj na svoj účet. Kritici to radi prirovnávajú k veľkému kasínu, kde domáci pán vie, aké karty má kto v ruke a používa tieto informácie na svoje obohatenie a na škodu spoluhráčov. No Goldman protestuje proti obvineniu z „kasínového kapitalizmu“. Bráni sa, že čím viac má informácií o trhu, tým lepšie vie poradiť svojim zákazníkom, tým lepšie vie zviesť dokopy predávajúcich a kupujúcich, tým lepšie ceny na trhu dosahuje. Dôrazne popiera, žeby informácie zneužíval alebo konal neeticky. Prísny „čínsky múr“ vraj delí obchodníkov od poradcov, a tak nedochádza ku konfliktu záujmov. Predpisy sú vraj také prísne, že keby sa investičný bankár pokúšal vstúpiť na obchodné poschodie používajúc svoj úradný osobný elektronický pas, nielen že pas by nefungoval, bol by volaný na vypočutie.

Nech používa akúkoľvek alchýmiu, jedna vec je istá: Goldman sa vyhol výbuchu kreditnej bubliny a z krízy vychádza silnejší, ako bol pred ňou. Víťaz má nárok na korisť. Ale pacientovi môže lepšie vyhovovať predstierať smrť ako uspokojovať verejnosť. Mnohí ostávajú nepresvedčení a myslia si, že Goldman síce môže byť veľký a šikovný, ale to by bolo priveľa dobra. Vince Cable varuje:

„Ak sme sa niečo naučili, je to, že banky mali veľa moci nad spotrebiteľmi a vládami. Goldman Sachs nebol nikdy mocnejší ako dnes. To by nás malo všetkých zalarmovať.“

Vodcovia sveta a finanční regulátori sa pokúšajú načrtnúť plány na obmedzenie toho, čo môžu banky ako Goldman robiť a ako smú platiť svojich zamestnancov. Pri jeho psej dôvere v čistotu a účinnosť voľného trhu by si Blankfein nemal potrpieť na takéto veci. No práve to je dobré, že Blankfein sa toho všetkého zastáva, pretože očakáva, že banky sa stanú istejšie a umožnia Goldmanovi v budúcnosti ešte väčšie zárobky.

Vraví: „Doterajšie vládne vyhlásenia naznačovali správne nasmerovanie.“ Platiť zamestnancov podľa výkonnosti, platiť akciami s oneskorenou predajnosťou, keď sa už dá posúdiť dlhodobý úspech, to „je správne a my to už dávno robíme“. Radoví goldmanisti však opisujú investičné a platobné zvyklosti svojej firmy ako „pažravosť, dlhodobá pažravosť“. Blankfein podporuje myšlienku, že banky musia byť lepšie kapitalizované. „Ak sme dosiaľ nechápali hranice nespútaného kapitalizmu, odteraz ich poznáme. A všetko, čo robí kapitalistický systém lepším a istejším, je dobré aj pre nás.“ Mohol dodať: „Len nezaveďte nejaké nečakané zárobkové dane.“

Pre Blankfeina to všetko končí jednou vecou: nájsť najlepšiu, najrýchlejšiu a najistejšiu cestu, ako robiť s peniazmi peniaze, potom trochu viac peňazí a nakoniec zas len peniaze. Nezaujíma ho previerka skutočnosti, ide mu len o veľkú, obrovskú sumu na šeku pre jeho zákazníkov, pre jeho firmu, pre jeho zamestnancov, pre jeho akcionárov a, prípadne, myslí si, aj pre tých ostatných. Jeho takmer náboženská oddanosť dogme finančníctva sa mení v silnú úľavu práve pred mojím odchodom z budovy bez mena a návratom do jesenného slnečného svitu. Položil som mu otázku, pri ktorej v týchto pohnutých časoch každý – od chlapíka, čo si mimo č. 85 kúpi za 99 centov hotdog s čili po gazilionára-kráľa Wall Streetu, sediaceho o 30 poschodí vyššie – každý pred odpoveďou na chvíľu zmĺkne. A potom dá pravdepodobne neistú, váhavú odpoveď na: Je možné zarobiť príliš veľa peňazí?

„Je možné mať príliš vysoké ambície? Je možné byť príliš úspešný?“ vystrelil naspäť Blankfein. „Nechcem mať v tejto firme ľudí, ktorí si myslia, že už urobili dosť a môžu ísť na dovolenku. Ako strážca záujmov akcionárov a tým spôsobom aj verejného blaha chcem, aby pokračovali v tom, čo robia. Nechcem dávať čiapku na ich ambície. Je mi ťažké uvažovať o čiapke pre ich odmenu.“

Takže odteraz ako dosiaľ, a bez ohľadu na to, či väčšina ľudí so zlosťou šteká na mesiac: Goldman Sachs, tento pilier voľného trhu, chovateľ superobčanov, predmet závisti a posvätnej úcty, sa púšťa do zarábania veľkých peňazí, ktoré ho urobia bohatším, ako je Boh? Šibalský úsmev prebehne Blankfeinovou tvárou. Nazvite si ho tučnou mačkou, čo sa vysmieva verejnosti. Nazvite si ho skazeným. Nazvite si ho, ako chcete. Vraví, že je len bankár, „robiaci božie dielo“.

Ako robia svoje peniaze

Meno Goldmana Sachsa nie je nikde na hlavnej ulici, ale ak ste v spojení s bankou HSBC, ak varíte na plyne, ak kupujete u Ocada, ak máte hodinky Big Brother, šaty Gap alebo navigačný systém TomTom, či ak vám jednoducho stále chutí ten čudný sendvič so syrom a uhorkou, Goldman je súčasť vášho života.

Firma sa delí na tri divízie. Prvá je investičná banka, ktorá zháňa peniaze pre klientov a niekedy investuje do niečoho aj vlastné peniaze. V Anglicku zohnala kapitál pre HSBC, Centrica (britský plyn) a Ocado (potraviny Waitrose, ročne 400 miliónov ?). Pomohla financovať Endemol, výrobcu Big Brothera, a je najväčším individuálnym investorom do eurotunela. Organizovala vydanie akcií pre TomTom a JCrew. Je bankárom firmy Gap a reštruktúrovala firmu Premier Foods, majiteľov značky Branston Pickle.

Goldman je aj obchodná banka. Obchoduje s komoditami (olej a zlato), cennými papiermi a pohľadávkami. Zaobstaráva peniaze pre vlády predajom štátnych úpisov. Treťou divíziou je manažment bankových aktív penzijných fondov, poisťovní a bohatých jednotlivcov.

Peniaze sa robia mastnými poplatkami – typicky 2–4 % – za poradenskú činnosť a spravovanie aktív. Zarába sa aj obchodovaním s vlastnou hotovosťou, čo bolo na začiatku temer bezvýhľadné.

Banku založil v roku 1869 židovský prisťahovalec z Bavorska, Marcus Goldman. Neskoršie sa k nemu pripojil jeho zať Samuel Sachs. Keďže nemali prístup do klubového protestantského bankárskeho sveta, našli si výnosnú, hoci nechválnu nišu v obchodovaní s krátkodobými IOU (I owe you = dlhujem vám)), známymi ako dlžobné úpisy. Na prelome storočia firma propagovala počiatky obchodovania s akciami spoločností typu Sears a Ford.

Keď Goldman začal pôsobiť mimo pohodlnej Wall Street, najímal najšikovnejších ľudí, akých mohol nájsť, ktorí sa naučili nachádzať medzery v trhových zákonoch, uchmatnúť prípad protivníkom a získať priazeň priateľov vo vysokých postaveniach. Za Sidney Weinberga, ktorý bol výkonným riaditeľom dlhých 30 rokov od 1939 do 1969, firma ukula ad hoc tím z absolventov najlepších obchodných vysokých škôl, ktorý bol ochotný pracovať pre zákazníkov 24 hodín denne.

Prepracovaní, preplatení, zbytoční

Hoci Goldman Sachs je wallstreetska banka, hrá významnú rolu a je vplyvná aj v Londýne. Asi 5 500 ľudí pracuje na Fleet Street, kde sa spojili dve bývalé redakcie. Tam kde kedysi tlačiari liali z horúceho kovu The Daily, Sunday Telegraph a Sunday Express, dnes sedia obchodníci.

Goldman bola medzi rokmi 2000 a 2008 najvýnosnejšia banka v City; jej priemerný ročný zisk na zamestnanca bol 181,000 ?. Tohto roku sa očakáva priemerný plat 458,000 ?.

Goldman je jedným z najväčších platcov daní v City. Minister financií Alistair Darling očakáva od neho tohto roku platbu 2 miliárd ?, a to ako podnikovej dane, zárobkovej dane a dane z pridanej hodnoty.

Zamestnanci Goldmana sa tešia početným výhodám. Firma má vlastných kuchárov, aby bolo isté, že návštevníci budú jesť a piť so svojimi partnermi štýlovo – a chránení pred závistlivými pohľadmi. Existuje podniková telocvičňa, ošetrovňa s lekárom, jasle. Každý zamestnanec má zdarma primerané zdravotné poistenie. Kedykoľvek chce, môže si vziať taxík. V noci sa hadia za hlavnou budovou rady čiernych taxíkov.

Londýnsku kanceláriu vedie Michael Sherwood (pozri hore) a Richard Gnodde. Sherwood je známy ako Woody (tvrdé drevo). Zdá sa, že bývalý obchodník sa modeluje podľa svojho dobrého priateľa, BHS miliardára sira Philipa Greena. Hovorí veľmi rýchlo a bez hrubých výrazov. Ako sir Philip, vyznamenáva sa pri transakciách. V roku 2006 požiadala British Airports Authority Goldmana o odvrátenie nepriateľskej ponuky na prevzatie španielskym stavebníckym gigantom Ferrovial. Goldmanov tím, v ktorom bol aj Sherwood, volil ako taktiku prejaviť aj sám záujem o kúpu BAA. Tento obrat veľmi pobúril BAA a pohol vtedajšieho newyorkského CEO Hanka Paulsona k odoslaniu pokarhania, ktoré ostáva v pamäti ako „spank from Hank“ (asi ranka od Hanka).

Na rozdiel od Sherwooda je Gnodde uhladený svetácky investičný bankár. Vyzerá a hovorí, ako keby vystúpil z katalógu pre pánsky pletený tovar. Je zamatová – či kašmírová? – rukavica pre Woodyho oceľovú päsť. Vie sa o ňom, že naviedol indického oceľového tykóna Lakshmiho Mittala na jeho úspešnú ponuku dať 17 miliárd libier za európskeho producenta ocele Arcelor.

Šedé eminencie

Sherwoodovi a Gnoddemu radia šedé eminencie na čiastočný úväzok, ako napríklad lord Griffiths, svojho času špeciálny poradca Margaret Thatcherovej a bývalý riaditeľ Bank of England. Je jedným z medzinárodných poradcov banky a súčasne jej duchovným. „Raz si prišiel pohovoriť so mnou jeden chlapík o svojej kariére, ale začal s morálnosťou bankovníctva. Bola to dlhá konverzácia,“ spomína. Ako vyznávajúci kresťan a člen Lambethovej nadácie canterburského arcibiskupa je Griffiths užitočný pre úlohy PR. Bol to on, čo pred mesiacom bránil veľké bonusy.

„Ak povieme, že už nebudeme dávať také veľké bonusy, ako vlani, myslím si, že sa v City nájde veľa firiem, ktoré ľahko preložia svoju činnosť do Švajčiarska alebo na Ďaleký východ,“ povedal v kázni v katedrále sv. Pavla.

Keď je každoročne čas bonusov, Sherwood a Gnodde pripomínajú zamestnancom, aby neroztrubovali svoje bohatstvo. Väčšina sa podľa toho drží. Investujú svoje milióny do nemovitostí najmä v odlúčených izolovaných londýnskych štvrtiach Kensington, Regent's Park a pod. Jeden zamestnanec, Julian Metherell, sa dlhé roky hrdo rozvážal po okolí v doráňanom červenom Sunny Nissanovi.

Nie všetci goldmanisti sa vyhnú uverejneniu svojich mien na prvých stranách novín. Z boomových rokov sa zachovala príhoda troch úspešných londýnskych vedúcich zamestnancov, Jenifer Mosesovej, jej muža Rona Bellera a Scotta Maeda, ktorí mali toľko peňazí, že nespozorovali, že sekretár Joyti De-Laurey im ukradol z konta viac ako 4 milióny libier.

Goldmanisti posielajú svoje deti do tej istej súkromnej školy a ak sa im jedna v ich oblasti nepáči, založia si vlastnú. Spomínaný Mead založil prípravnú školu v Notting Hille – mala 200 žiakov vo veku 4–14 rokov. Aj vdovy po zamestnancoch Goldmana Sachsa sa snažia zachovať nízky profil životosprávy a venujú sa často dobročinnosti.

Ako v USA, aj londýnska Goldmanova banka je úzko napojená na štát. Jej bývalý hlavný ekonóm Gavyn Davies má za ženu špeciálnu poradkyňu Gordona Browna, Sue Nye. Za Tony Blaira bol Davies riaditeľom BBC. Jeho nástupca na poste hlavného ekonóma u Goldmana, nebohý David Walton, mal kreslo v Bank of England a Paul Deighton, šéf operačného štábu, vedie organizačný komitét pre londýnske Olympijské hry. Goldman je kľúčový bankový poradca anglickej vlády. Radil Brownovi pri vlaňajšej nacionalizácii banky Northern Rock.

Vysokopostavení priatelia

Americkí ministri financií, hlavy newyorkskej burzy, poradcovia Bieleho domu a Downing streetu – temer všetci raz pracovali aj pre Goldmana Sachsa. Tu sú mená pár goldmanistov, ktorí mali prsty v celosvetovom politickom koláči:
Sue Nye, špeciálna poradkyňa Gordona Browna, má za muža Gavyna Daviesa, ktorý bol za Blaira do r. 2004 riaditeľom BBC.
Robert Rubin pracoval 26 rokov pre Goldmana, kým sa stal ekonomickým poradcom Clintonovej administrácie. V rokoch 1995–1999 bol ministrom financií a ostáva poradcom prezidenta Baracka Obamu.
Hank Paulson bol CEO u Goldmana, kým sa stal ministrom financií za Georgea Busha.
Obamov ekonomický poradca Larry Summers nikdy nepracoval priamo pre Goldmana. Pod svojím mentorom Robertom Rubinom slúžil Clintonovi. Goldman mu zaplatil 135 000 USD za jednodňovú účasť na jednom mítingu v roku 2008, ešte pred zvolením Obamu za prezidenta.

Sachs v londýnskej City

Michael Sherwood je co-CEO Goldman Sachs International. V roku 2008 mal základný plat 415,000 ?. V dobrom roku môže očakávať bonus okolo 6 miliónov ?. Je jedným z dvoch rozhodujúcich pohlavárov v Londýne.

Richard Gnodde je to isté ako Sherwood, ale v roku 2007 bol s platom 11,7 milióna ? najlepšie plateným riaditeľom v Londýne. Plat mu bol v roku 2008 znížený na 1,3 milióna ? (zníženie o 90 %).

Matthew Westerman je svetový šéf oddelenia pre equity capital markets. V roku 2009 očakáva bonus 5 miliónov libier za úspešné zhromažďovanie kapitálu. Ako bankár u Rotschilda si v tridsiatke naostril zuby v Európe a v roku 2000 prešiel ku Goldmanovi.

Yoel Zaoui je šéf európskeho investičného bankovníctva u Goldmana od roku 1988. Zažiaril ako meteór a behom 10 rokov sa stal partnerom. V európskych bitkách o preberanie firiem si často skrížil meč so starším bratom Michaelom, ktorý má to isté postavenie ako on u konkurujúcej banky Morgan Stanley. T. r. očakáva bonus okolo 5 miliónov ?.

Caren Cooková (matka šesť detí) je u Goldmana desať rokov, t. č. ako výkonná riaditeľka GS International a prezidentka GS Europe s platom plus bonus v roku 2009 okolo 5 miliónov ?. Zúčastnila sa viacerých miliardových fúzií, napríklad terajšej snahy Kraft Foods o prevzatie Cadburryho za 19 miliárd USD. (Personálne údaje pozbieral Philip Beresford.)

Sila je v číslach

Goldman Sachs nie je najväčšia banka na svete. ICBC (Industrial and Commercial Bank of China) ma 11 krát viac zamestnancov. Ani najbohatšia – HSBC (londýnska Hongkong and Shanghai Banking Corporation) má aktíva 2,4 biliónov USD (po našom!), kým Goldman Sachs má len 1 bilión USD. Nemá ani najvyššiu kapitalizáciu: má cenu 95 miliárd USD, kým HBSC má cenu 201 miliárd USD. Je to však najvýnosnejšia banka:

V druhom štvrťroku tohto roku zarobil Goldman Sachs rekordných 3,4 miliardy USD. V rokoch 2000 – 2008 zarobil na jednom zamestnancovi priemerne 222 000 USD. Tohto roku to bude aspoň dvakrát toľko.

Prameň: John Arlidge, I'm doing 'God's work'. Meet Mr Goldman Sachs. The Sunday Times, November 8, 2009.
Esej bola uverejnená v skrátenej forme pod nadpisom „Miesto, kde sa robia peniaze 1“ v týždenníku SLOVO, č.47/48, 2009.
Preložil Rastislav Škoda

Človek je fanatik zmyslu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Ladislav Kováč

Darwinova koncepcia evolúcie prirodzeným výberom je jednoduchá: Vo svete sa vyskytujú rozmanité entity – veci a javy. Vyskytujú sa dovtedy, kým nezaniknú.

Keďže platí druhá veta termodynamiky, podľa ktorej spontánne všetko speje k zániku, entity, ktoré pretrvávajú, sú buď mechanicky alebo chemicky značne stabilné (napr. diamant), alebo „sa musia“ zániku aktívne „brániť“. „Bránia sa“ tak, že svoje pretrvávanie „zaisťujú“ zrýchľovaním zániku iných entít okolo seba: čerpajú z prostredia – a tým rozkladajú – užitočné zdroje: využiteľnú energiu, stavebný materiál, živiny. Veľmi výhodnou „stratégiou“ niektorých entít, akou „si zaisťujú“ svoje pretrvávanie, svoju onticitu, je, že sa rozmnožujú, že si vytvárajú vlastné kópie. To vedie k tomu, že entity pribúdajú a keďže užitočných zdrojov nie je neobmedzené množstvo, jednotlivé entity o zdroje „súťažia“. A pretrvávajú tie, čo sú v súťaži úspešnejšie. Pretrvávajú, pretože pretrvávajú – niet v tom nijakého účelu a nijakého transcendentujúceho zmyslu. (Pojmy zmysel a účel treba rozlišovať. V slovenčine je rozdiel medzi nimi rozmazanejší než je v angličtine medzi meaning a purpose. Rozlíšenie je všeobecne dôležité a má zásadný význam pre úvahy o zmysle ľudského života.) Darwin týmto princípom vysvetlil povahu života a jeho evolúciu. Sto rokov pred Darwinom vedel už o fungovaní tohto princípu v ekonomike Adam Smith a o päťdesiat rokov po Smithovi použil ho na vysvetlenie dynamiky ľudských populácií Thomas Malthus. No princíp je to celkom univerzálny: O dostupné zdroje „zápasia“ medzi sebou rovnako atómy pri chemických reakciách v skúmavke, organizmy v ekosystémoch a idey v kultúrach, ako galaxie v celom vesmíre. Napriek tejto jednoduchosti a univerzálnosti, prijatie darvinovského pohľadu robí ľudskej mysli ťažkosti.

Darwinova koncepcia je totiž antiintuitívna. Ľudská myseľ hľadá účel vo všetkom a tam, kde ho niet, ho sama generuje. Zrejmé je to v ontogenéze jedinca. Ľudské mláďa, ako náhle je schopné súvislo hovoriť, neustále stavia otázku: prečo? (všimnime si, nepýta sa: ako?). Svet, ako ho chápe, realita, je hneď od prvých hodín po narodení naplnený účelmi: všetko má svoje odôvodnenie, svoje poslanie, všetko je usporiadané a nejakou autoritou riadené. Rovnako tomu bolo už vo fylogenéze človeka. Len čo sa objavili prvé známky vedomia, a úžasu z existencie, už svet začal byť zapĺňaný poriadkom a účelmi: škriatkovia, duchovia, bohovia, s ich zámermi a rozhodnutiami, boli všade, ešte aj za obyčajným šumením lístia v konároch stromov. Človek je hľadač účelu a zmyslu. No najmä: vymýšľač zmyslu; fanatik zmyslu – mýtofil. Týmto je poznamenaný, ak nie priam určený, náš jazyk. Jazyk svojím obmedzeným slovníkom a syntaxou nám vnucuje účelovú interpretáciu sveta (samotné slovo „vnucuje“ v tejto vete je toho dôkazom: ale aké iné použiť?). Najmä jazyk spôsobuje, že celý náš výklad sveta sú stále ešte poväčšine len antropomorfné metafory (preto sú formálne jazyky, a najmä jazyk matematiky, pre vedu také dôležité). Všetky slová, ktoré sú v predchádzajúcich odstavcoch vložené do úvodzoviek, nie sú ničím iným, než antropomorfizmami.

Takýmto antropomorfizmom je aj Dawkinsov termín „sebecký“ gén. Fakt, že sa stal častým objektom kritiky od roku 1976, keď Dawkinsova kniha vyšla v prvom vydaní, nie je však dôsledkom iba tohto nepochopenia jeho metaforickej povahy. Stojí za tým to, s čím sa darvinizmus, v jeho najrozmanitejších podobách, stretával od roku 1859, roku vydania Darwinovej knihy: emocionálne zábrany v ľuďoch, imprintovaných vierou na transcendentnú účelovosť sveta, prijať prostú pravdu o povahe života. Dejiny biológie sú plné afektuálov, čo si z darvinizmu urobili fackovacieho panáka; často z takého darvinizmu, ktorého nikdy nebolo a ktorý si oni sami vymysleli. Len na to, aby ho mohli porážať – s vášňou križiackych rytierov alebo bojovníkov džihádu. Pre úplnosť treba dodať, že boli a sú aj iní kritici darvinizmu – a medzi kritikmi „dawkinsizmu“ je ich väčšina. Teóriu evolúcie prirodzeným výberom síce prijímajú, ale pripadá im zjednodušená, redukcionistická, neadekvátna zložitosti sveta, takže potom oni vymýšľajú svoje vlastné, neredukcionistické, holistické teórie. Takíto kritici sa často objavujú medzi biológmi, pre ktorých je laboratórna práca namáhavá alebo nudná, a ktorí matematické modely evolúcie vinia zo zjednodušenia. Ich matematické predpoklady alebo vzdelanie však pritom spravidla nestačia ani len na porozumenie týmto modelom.

Darvinizmus, aj v jeho dawkinsovskej podobe, nie je konečnou, uzavretou teóriou, mení sa každým novým vedeckým objavom. Sám je vystavený darvinovskej evolúcii. Ani Dawkins možno netušil, k akej premene pohľadu na dynamiku génov privedie jeho koncepcia iných „sebeckých“ replikátorov, mémov. Jeden takýto mém, mém pre celibát katolíckych kňazov, po stáročia bránil replikácii mnohých génov. Možno niektoré celkom vyradil, hoci ináč, nebyť tohto mému, by boli oné gény v „zápase“ o pretrvanie celkom „zdatné“ a „úspešné“. Za druhej svetovej vojny sa japonskí letci-sebavrahovia vrhali s nákladom bômb na americké lode a svoje „sebecké“ gény obetovali „vyššiemu záujmu“ – dá sa dnes povedať, že tieto gény boli iba „zotročené“ špecifickými mémami. K najpodstatnejšiemu posunu oproti Dawkinsovmu výkladu dochádza dnes zásluhou výskumov génových sietí. „Sebecké“ gény „kooperujú“ zrejme oveľa viac, a intímnejšie, než sa to javilo Dawkinsovi. Hlavne preto, že sú spojené do hierarchií, v ktorých existujú „vládcovské“ a „služobné“ gény, a že funkcia väčšiny génov je závislá od kontextu iných génov, no najmä negénových, epigenetických faktorov. Z evolučného hľadiska je naozaj každý z nás ľudí len „prostriedkom“, „zariadením“, ktorým si „sebecké“ gény „zaisťujú“ svoju reprodukciu. Ale videné inou optikou, každý sme hierarchickým systémom. S organizáciou na rôznych rovinách: tá najnižšia rovina, génová, je síce evolučne najstaršia a je základom, na ktorom stoja vyššie štruktúry, no tieto vyššie štruktúry sú samé novými entitami, s vlastnou dynamikou, s vlastnými pravidlami „súťaže o prežitie“, s vlastnou kontrolou a „vládou“ nad tým, čo leží nižšie. A tá najvyššia individuálna úroveň, ktorá určuje osobnú identitu a sebauvedomenie každého z nás, nie je fantómom, nie je epifenoménom – tôňou, ktorú vrhajú gény ako by jediné skutočné entity živého sveta. Naopak, individuálne vedomie klasifikuje svet, vytvára realitu; to my, hoci sami sme produktmi génov, cez svoju konceptualizáciu sveta dávame génom ich „ozajstnú“ existenciu. To z výšky nášho pohľadu, v našej optike, majú gény účel a ich súbory zmysel.

Veľa vieme o dynamike génov, málo o dynamike mémov a skoro nič o povahe ľudského vedomia a o dynamike spoločnosti. Naša mýtofilia nás vybavuje predsudkami a skoro neprekonateľnými zábranami prijať antiintuitívne poznatky vied. Najmä ak sú v rozpore s kultúrnymi tradíciami. (Preto bolo veľkou udalosťou konca 20. storočia, keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 1996, že katolícka cirkev prijíma Darwinov výklad evolúcie človeka. Stalo sa tak „len“ 150 rokov po Darwinovom objave. Na prijatie Kopernikovho učenia bolo treba čakať 450 rokov.) Som presvedčený, že by vedľa Dawkinsovho „Sebeckého génu“ (a jeho „Rieky z raja“, ktorú máme aj v slovenskom preklade) mali patriť do základného kurikula vysokoškolského vzdelania rovnako v prírodných ako kultúrnych vedách ešte aspoň tieto u nás ľahko dostupné knihy: Konrad Lorenz: „Základy etológie“, Jane van Lawick-Godallová: „Desať rokov medzi šimpanzami“ (no urýchlene treba preložiť jej novšiu knihu „Through a window“), Richard Leaky: „Pôvod ľudstva“ a Jozef Kelemen: „Strojovia a agenty“.

Kolega z kultúrnych vied, ktorému som Dawkinsov „Sebecký gén“ daroval, odložil knihu znudene po niekoľkých prvých stranách. Heidegger je predsa podstatne „hlbší“! (Hoci, pravdupovediac, Heideggerove zamotané a tajomne znejúce texty sú iba jednou z nesčíselných variácií na dva a pol tisíc rokov starú platónsku tému.)

Koľko asi vzdelancov na Slovensku Dawkinsovu knihu naozaj prečítalo? Koľkí Dawkinsovej vynikajúcej interpretácii darvinizmu – najväčšiemu prelomu v dejinách ľudského myslenia, fundamentu, na ktorom by mali stáť všetky kultúrne vedy – vôbec porozumeli?

*

Zdroj: Text, ktorý je aj na stránke Promethea (http://slovakia.humanists.net/lkov.htm), pretláčame aj v tlačenom vydaní Zošitov humanistov s láskavým povolením autora, prof. RNDr. Ladislava Kováča, DrSc., biochemika a pedagóga, aby sa s ním zoznámili aj tí humanisti, ktorí nepracujú s internetom.

O ateizme, materializme a náboženstve

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

V. L. Ginzburg a E. L. Feiberg

V článku „Ateizmus zomrel? Nech žije ateizmus! A sloboda svedomia. Odpovede akad. V. L. Ginzburga na otázky autora almanachu ‚Do vostrebovanija‘ (Poste restante)“ z 25.3.1999 V. Ginzburg okrem iného povedal: „E. L. Feiberg a ja sme uverejnili v Literaturnoj gazete (Literárnych novinách) č. 22 z 3. júna 1998 článok ‚Nás, ateistov, nie je až tak málo‘.“ Úplný text tohto článku, pod názvom „O ateizme, materializme a náboženstve“, vyšiel v časopise „Zdravyj smysl“ (Zdravý rozum) č. 9, 1998, s. 54. Dostupné na internete: http://www.atheism.ru/library/Ginzburg_5.phtml.

V Literaturnoj gazete (LG) z 8. apríla 1998 je uverejnený rozhovor pravoslávneho bohoslovca A. Kurajeva s komentátorom LG O. Morozom. Témou rozhovoru je „Človek a Boh: včera, dnes, zajtra“ v podmienkach súčasného Ruska. Je to téma veľmi aktuálna a my vítame otvorenú a úprimnú výmenu názorov z tohto okruhu problémov. Navyše, ani by sme nesiahli na pero, keby A. Kurajev nebol vyslovil takéto tvrdenie:

„Dnes je ateista veľmi zriedka vyskytujúca sa bytosť, patriaca do knihy ohrozených druhov. Osobne som sa už dávno nestretol so skutočnými ateistami.“

Lenže my – presvedčení ateisti, a takýmito boli všetci naši učitelia (tu pripomenieme len I. E. Tamma), boli sme nimi počas sovietskej moci a ostali sme nimi aj dnes. Je celkom pravdepodobné, že na pravoslávnej bohosloveckej fakulte, kde A. Kurajev vyučuje, sa s ateistami nestretáva. Ale v ústavoch Ruskej akadémie vied (RAV), na prírodovedeckých fakultách univerzít a v rôznych vedeckých ústavoch, je situácia celkom iná. Žiaľ, nedisponujeme údajmi sociologických zisťovaní (ktoré sú veľmi potrebné, hoci vo vzťahu ateizmu a náboženstva ide o veľmi delikátnu vec), ale aj tak to, čo vieme, svedčí o stálosti materialistických a ateistických názorov aj v súčasnej ruskej spoločnosti. Treba však povedať, že byť v knihe ohrozených druhov vôbec nie je hanba, o vymierajúce druhy sa treba starať. Preto nás Kurajevovo zaradenie do tejto knihy neurazilo, skôr sme prekvapení touto neobyčajnou úchylkou, ktorá je, podľa všetkého, vlastná niektorým predstaviteľom náboženských a im blízkych kruhov.

Hovoríme v podstate o významnom spoločenskom jave, pri ktorom sa treba nevyhnutne pristaviť. Máme na mysli vzplanutie nábožnosti, ale častejšie pseudonábožnosti, ktoré sú reakciou na našu nedávnu sovietsku minulosť. Zločinecký komunistický (boľševický, leninsko-stalinský) režim prenasledoval náboženstvo. Masové popravy kňazov a búranie kostolov (vrcholom bol barbarský odstrel Chrámu Krista Spasiteľa), negramotná a nemravná propaganda tzv. „bojovných bezbožníkov“ viedli vo vedomí bývalých sovietskych občanov k stotožneniu alebo, v každom prípade k predstave hlbokej spätosti boľševizmu s ateizmom a materializmom. Preto odtrhnutie od boľševizmu sa do istej miery spájalo tiež s odchodom od ateizmu a materializmu. Pritom, ako je dobre známe z dejín filozofie, ale aj zo všeobecných dejín, ateizmus a materializmus sa sformovali oveľa dávnejšie a nijako nemôžu byť stotožňované ani s boľševizmom, ani s „klasickým“ marxizmom. Nakoniec to isté sa dá povedať aj o celom rade oveľa starších myšlienok socialistického a komunistického charakteru. Preto, mimochodom, usilujeme sa používať pojem „boľševizmus“, nie „komunizmus“, lebo práve v čase víťazného boľševizmu sa začala krvavá realizácia niektorých komunistických myšlienok. Lenže toto je už iná téma.

Neprípustnosť spájania boľševizmu s ateizmom

Názorným dôkazom neprípustnosti spájania boľševizmu s ateizmom a materializmom sú nielen dejiny spoločenského myslenia, ale aj súčasná situácia v demokratických krajinách, ktoré nikdy neboli pod komunistickou vládou. V týchto krajinách vôbec nie je málo ateistov. Podľa hodnotenia, ktoré nám poskytol jeden známy americký fyzik, v USA je medzi vedcami z oblastí prírodných vied približne 60 % ateistov, 40 % verí v Boha a iba 5 % vedcov je hlboko nábožensky založených, pričom 7 % je hlboko veriacich. Tu je však potrebné, pochopiteľne, dohodnúť sa na používanej terminológii. Ateista celkom odmieta existenciu Boha, všetkého nadprirodzeného, všetkého mimo prírody. Ateista, prirodzene, je materialistom, t. j. považuje existenciu sveta za nezávislú od vedomia a za prvotnú vo vzťahu k vedomiu. Tu, samozrejme, nemáme možnosť podrobnejšie sa zaoberať materializmom ako filozofickým smerom. Treba len zdôrazniť, že berieme do úvahy nemožnosť obmedzovať sa metafyzickým (mechanickým) materializmom a nevyhnutnosť dialektického prístupu, no nestotožňujeme spájanie materializmu a dialektiky s „diamatom“. Ten, okrem materialistického základu a poslania, dialektických metód, obrástol scholastikou rôzneho druhu, ktorú si vtĺkali do hlavy mnohí ľudia. Nazdávame sa, že v analýze otázok vedy, náboženstva a umenia a ich vzťahov treba ako podstatné zdôrazniť dobre známe predstavy o intuitívnosti názorov a ich lome v spomínaných oblastiach. Intuitívne názory prenikajú v podstate do všetkých oblastí činnosti ľudí, najmä do všetkých vied…

Obmedzíme sa tu iba na pripomienku, že opodstatnenosť materializmu a ateizmu nemožno logicky dokázať, ide o intuitívne súdy. Intuitívnymi úsudkom je aj viera v Boha alebo v bohov. Napriek tomu je medzi nimi rozdiel. Intuitívne súdy vo vede nesmú protirečiť ani logike, ani poznatkom, ani skúsenosti. Naopak, v prípade náboženstva (ale aj umenia), riadiť sa logikou nie je nevyhnutné.

Vráťme sa k nášmu problému. Považujeme za dôležité jasne rozlišovať „jednoducho“ veriacich v Boha od ľudí obradne nábožných.

Prví predpokladajú, že okrem prírody, materiálneho sveta, ešte „čosi, niečo“ je. Toto „čosi, niečo“ – je absolútno, Boh alebo bohovia, všeobecne niečo vyššie, čo je mimo hraníc prírody, čo ju buď riadi alebo tvorí. Obradná nábožnosť je, dá sa povedať, konkretizáciou viery v Boha alebo v bohov, je to uznanie určitých vierovyznaní, akými sú kresťanstvo, islam, hinduizmus atď. Čo sa týka ľudí (nie je ich málo), ktorí sa označujú za agnostikov a na otázku „či je Boh“ odpovedajú: „neviem“, samozrejme, nie je možné zaradiť ich k veriacim.

Je zrejmé, že viera v bohov je podstatne rozšírenejšia, než obradná alebo konfesionálna nábožnosť. Podľa našich pozorovaní sa väčšina veriacich v Boha (presnejšie, kladne odpovedajúcich na zodpovedajúcu otázku) nemôže považovať za nábožensky veriacich, lebo hoci aj navštevujú kostoly, synagógy atď., robia to ako daň výchove, tradíciám, móde alebo kvôli pôžitku z bohoslužieb. Na biblické zázraky však neveria a k biblickým textom majú často vzťah ako k umeleckým inotajom. Takže väčšina veriacich v Boha nie sú nábožní vo vyššie vymedzenom zmysle. Je jasné, že hranice sú tu neurčité. V každom prípade, teraz sú už čitateľom zrozumiteľné uvedené hodnotenia počtu veriacich vedcov v USA. Ak by sme hovorili o celom obyvateľstve USA, vtedy percento veriacich a nábožných ľudí je pravdepodobne vyššie, čo je nepochybne späté s tradíciami. Myslíme si, že u nás v Rusku je medzi nehumanitárnou inteligenciou ešte viac ateistov, no menej veriacich a nábožných ľudí, než v USA. Je to podmienené tým, že počas sovietskej moci zoslabli náboženské rodinné tradície a ateistická propaganda tiež vykonala svoje. Aj A. Kurajev odhaduje počet skutočne veriacich desiatimi percentami (hovorí o nich ako o ľuďoch „schopných na osobný náboženský život“). Na náš údiv, A. Kurajev považuje „kresťanstvo za elitné náboženstvo, ktoré sa obracalo na túto menšinu“, a je „kategoricky proti obnove cirkevného života“, proti ekumenizmu. Z hľadiska tých, ktorí vidia v cirkvi oporu mravnej výchovy más a v istom zmysle aj istú náhradu za komunistickú ideológiu, je to nepochopiteľný postoj. Toto však nie je naša starosť. My môžeme iba trvať na nevyhnutnosti prísneho oddelenia cirkvi od štátu, čo sa u nás fakticky často porušuje aj napriek ústave.

Boj proti okultizmu

Rozhovor O. Moroza s A. Kurajevom sa dotkol aj otázky spolupráce vedy a cirkvi v boji proti okultizmu, rôznym šíriteľom astrológie a najrôznejších zázrakov. Máme radosť z toho, že pravoslávna cirkev nepodporuje pavedu a šarlatánstvo, boj s ktorými je v súčasnosti pre nás osobitne aktuálny. Treba dodať, že v tomto dôležitom smere je aktivita vedcov a najmä RAV celkom nedostatočná. Svojho času nám položili otázku: „Kritizujete pavedu, ale nič nehovoríte o náboženstve so zázrakmi, ktoré sú ním uznané; čím je, napríklad astrológia horšia od tvrdení o nepoškvrnenom počatí, vzkriesení z mŕtvych, záhrobnom živote a pod.?“ Odpoveď môže byť iba jedna – v zásade sa od seba nelíšia, v oboch prípadoch má svoje miesto rozpor s vedou. Iná vec je, že v svetových náboženstvách je viera v zázraky zušľachtená tým, že slúži ako šíriteľ etických ideí. Dá sa povedať, že ak cirkev vystupuje proti súčasnému okultizmu a pavede, zároveň bráni „svoje“ zázraky pred cudzími, bráni svoje teritórium. Pravda, môžeme sa utešovať aj myšlienkou, že viera v náboženské zázraky neprináša spoločnosti také škody, ako vyhľadávanie liečiteľov, astrológov a pod.

Ako je známe, rozkvet čarodejníctva, liečiteľstva a pod. je typický v dobe náhlych obratov v dejinách spoločnosti, kedy v neuveriteľnom chaose krutých pomerov bezmocní ľudia hľadajú porozumenie rodiacej sa a pozorovanej skutočnosti v mystike, nepostihnuteľných tajomstvách a vo viere v nepoznateľné zázraky. Ale mystika, tajomstvo a viera – to sú tri veľryby, na ktorých spočívajú všetky svetové náboženstvá. Ich základné myšlienky sú organizované do viac-menej uceleného systému, ktorý vysvetľujú v umelecky spracovaných svätých knihách, využívajúc všetky druhy umenia pri ich pôsobivom sprístupňovaní v chrámoch. Ateistovi to umožňuje vnímať podobné učenia s ich zázrakmi a tajomstvami nie ako pravdu v každom slove, ale ako umelecký inotaj. Z takýchto pozícií môže ateista hodnotiť tie alebo iné prvky náboženstva.

A. Kurajev správne vidí, a nie je sám, oporu náboženstva v prostredí humanitnej, nie však technickej alebo v prírodných vedách pôsobiacej inteligencie. Spája to s „technologičnosťou myslenia“ technickej inteligencie. Väčší príklon časti humanitne vzdelaných ľudí k náboženstvu je dôsledok ich jednostrannej vzdelanosti. Poznajú poéziu strieborného veku a často aj osobný život jej hrdinov. Dokážu odpovedať aj na množstvo „jemných“ otázok… Ale na otázku o príčinách zmien ročných období na Zemi sme od nich dostali aj takéto odpovede: neviem, alebo – zmena ročných období je výsledkom zmien vzdialenosti medzi Zemou a Slnkom. Správna odpoveď (zemská os nie je kolmá na svoju obežnú dráhu, ale je od kolmice na orbitu odchýlená o 23,5°. Na pologuli, ktorá je naklonená smerom k Slnku je leto – dlhšie a teplejšie dni, na odklonenej pologuli je zima – kratšie a chladnejšie dni.) je známa už 500 rokov! Každý humanitne vzdelaný človek vníma ako nevzdelaného toho, kto nečíta Puškina, či L. N. Tolstého. Ani my nemôžeme považovať za vzdelaných ľudí, ktorí nepoznajú ani základy prírodných vied. Iba v minulom storočí toto poznanie bolo obohatené o fantastické výsledky: teóriu relativity, kvantovú teóriu, poznanie stavby atómov a atómových jadier, astrofyzikálne i kozmologické objavy, genetiku a množstvo konkrétnych úspechov v oblasti fyziky, astronómie, biológie, medicíny atď. Tieto úspechy si zaslúžia nie menší obdiv ako majstrovské diela nového umenia.

Je jasné, že „nemožno obsiahnuť neobsiahnuteľné“, ale súčasný vzdelaný človek má nezávisle na svojej odbornosti, aspoň v hrubých črtách, vedieť všetko o stave súčasnej vedy, a nie uspokojovať sa s jej poznaním na stredovekej úrovni. Nemožno nepoukázať na vzniknutú deformáciu, keď časť humanitne vzdelanej inteligencie ignoruje poznatky z prírodných vied. Jednostranné vzdelanie neumožňuje vnímať a precítiť veľkosť vedeckého poznania, povznášajúceho duchovný svet tých, ktorí sa na ňom zúčastňujú. Píšeme o tom preto, lebo človek, ktorému je celkom cudzie vedecké poznanie, veľmi ľahko môže uveriť čokoľvek, akýmkoľvek zázrakom. Koniec koncov, to isté platí aj o ľuďoch, ktorí nemajú humanitné vzdelanie. Takéto prostredie, prirodzene, živí vrstvy nábožensky veriacich ľudí, vrátane pohanov. Kde sa tu už má človek stať dôsledným ateistom?

Typickým smerom útoku na ateizmus a materializmus na Západe, a teraz aj u nás, je toto: Tvrdí sa, že nové výdobytky v oblasti fyziky a astronómie (kozmológii) ako keby ukolísali materialistický dom. Pripomínajú, napríklad, stochastické elementy v kvantovej mechanike, predstavy o „veľkom tresku“, existenciu celého radu nejasných otázok a ťažkostí v teórii častíc. Áno, vzniklo nové obdivuhodné poznanie, ktoré, ako obyčajne, zrodilo aj nové otázky. Nájsť na ne odpovede – to je úloha ďalšieho rozvoja vedy. Kde sa tu berú nejaké argumenty v prospech náboženstva? Ako profesionáli, ktorí sa veľa rokov zaoberajú fyzikou, s ktorej rozvojom sme dobre oboznámení, môžeme konštatovať, že sme sa nestretli so žiadnou silou, ktorá by svedčila proti správnosti vedeckých prístupov v prírodovede. Napokon, je to jasné už zo samotných všeobecných úvah: nové poznanie (skúsenosti, teórie), je schopné rozšíriť naše vedecké obzory, no nijako nie je schopné upevniť vieru v zázraky a vieru v Boha.

Nakoniec ešte jedna poznámka. Vo svojich pokusoch nejako diskreditovať ateizmus a materializmus sa ich odporcovia niekedy pokúšajú odvolávať na autority. Takto konal, napríklad, režisér M. Zacharov, ktorý vyhlásil, že „všetci vynikajúci vedci na konci svojho života došli k náboženstvu“. Je to úplne nesprávne. Jeden z nás už toto tvrdenie vyvrátil. Môžeme už len zopakovať, že najväčší fyzik XX. storočia, Albert Einstein, bol ateista. Je všeobecne známe, že ateistom bol aj Niels Bohr. Zaujímavé je, že ateistom bol aj vynikajúci fyziológ I. P. Pavlov; tento fakt sme sa dozvedeli len nedávno… (Bližšie pozri: M. K. Petrova. „Vestnik RAN“ 65, No. 11, 1016, 1995).

Problém nie je v množstve mien a nie je ani v štatistike veriacich a neveriacich. Nie sme bohoborci. Navyše chápeme, že viera v Boha je schopná mnohým ľuďom uľahčiť život, pomôcť im v ťažkých chvíľach. Už len preto má byť zaručená sloboda náboženstva. Ale my, ako väčšina našich kolegov – sme ateisti a materialisti, ktorí nehodlajú zapierať svoje názory v čase konjunktúry a módy. Sme presvedčení, že táto móda sa pominie, mnohoročný proces oslobodzovania spoločnosti od náboženstva bude pokračovať a nakoniec bude triumfovať. Tie pozitívne funkcie, ktoré v nejakej miere je náboženstvo schopné realizovať, napríklad, v oblasti mravnej výchovy, prevezme rodina, škola, občianska spoločnosť a umenie.

Prameň: http://www.atheism.ru/library/Ginzburg_4.phtml

Preložil Matej Beňo

Populácia – Tvárou k budúcnosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Anonym

Toto je preklad jednej zo statí, ktorou sa veľký americký portál Facing the Future (to je práve to Tvárou k budúcnosti) obracia na čitateľov elektronickej tlače a vyzýva ich k uvažovaniu a konaniu:

„Ak máte čo aj len pár minút času, venujte nám ich. Naučíte sa niečo a budete vedieť rozlišovať.

Iste ste zaznamenali, že sa všade veľa hovorí o biodiverzite, klimatických zmenách, konzumácii, odlesňovaní (deforestácii), energii, HIV/AIDS, o hlade v súvislosti s ľudskými právami, o mieri a vojnových konfliktoch, o chudobe, reprodukčnom zdraví, o čistej vode, o ženách a dievčatách.“

Z tých mnohých tém vyberáme dnes jednu, ktorá je dosť tabuizovaná – o populácii vzhľadom k preľudneniu.

*

Populácia

Dá sa povedať, že bez multiplikačného faktora pre populáciu by ani jeden z problémov našej budúcnosti nebol dosť veľký, aby sa dal kvalifikovať ako globálny.

V roku 1999 mala populácia Zeme 6 miliárd ľudí – od roku 1960 sa zdvojnásobila. V súčasnosti pribúda ročne 80–85 miliónov ľudí. Demografi OSN predpokladajú, že v závislosti od opatrení, ktoré sa urobia v priebehu najbližších desaťročí, bude svetová populácia v roku 2050 počtom niekde medzi 7,3 a 10,7 miliárd. Predpokladá sa, že krivky pôrodnosti budú v budúcnosti silne klesať.

Tento rast budú poháňať početné faktory. Najpôsobivejší je ten, že každý rok sa narodí oveľa detí viac, ako umrie ľudí. Pokroky vo výžive a zdravotníctve veľmi zvýšili prežívanie a predĺžili priemernú dĺžku ľudského života na celom svete, čím narušili rovnováhu medzi pôrodnosťou a úmrtnosťou.

Druhým faktorom je „populačný moment“. Napriek tomu, že pôrodnosť na celom svete značne klesla – z priemerne 6 detí na jednu ženu v roku 1950 na 2,9 detí na jednu ženu v roku 2000 – v súčasnosti je na Zemi toľko ľudí v plodnom veku, ako nebolo nikdy. Zhruba polovica obyvateľov Zeme je mladšia ako 25 rokov; to značí, že tieto tri miliardy ľudí založia v najbližších desaťročiach vlastné rodiny a tak svetová populácia vzrastie o niekoľko miliárd.

Tretím faktorom vysokej úrovne populačného rastu je skutočnosť, že v určitých zaľudnených oblastiach Afriky a Strednej a Južnej Ázie je trvale pomerne vysoká pôrodnosť. Dá sa povedať, že je tam vysoká pôrodnosť, pretože tam majú ľudia nízke zárobky a nízke vzdelanie.

Rozhodnutie o veľkosti rodiny sa robí často na základe ekonomického uvažovania; v chudobných spoločnostiach môže mať veľa detí veľký význam. Zabezpečia pre rodičov v starom veku istotu a podporu, pomôžu zháňať potravu, dovážať/donášať vodu, starať sa o malé deti, zbierať drevo na oheň. Deti môžu pracovať za mzdu mimo domova, môžu sa ísť vyučiť alebo dokonca môžu byť predané, aby to pomohlo rodine prežiť.

Pôrodnosť úzko súvisí so vzdelanosťou. Čím vzdelanejší sú ľudia, tým viac majú ekonomických možností a tým menej detí chcú alebo potrebujú. Vo svetových oblastiach s vysokým vzdelaním – Európa, Japonsko, Čína, bývalý sovietsky blok a Severná Amerika – je podľa toho pôrodnosť najnižšia.

Ekologická stopa

Populácia je však oveľa viac ako jej čísla. Záleží aj na veku ľudí, ich schopnostiach, životných štýloch a spotrebe. Najnovšie sa populácia študuje na základe jej „populačnej stopy“. Pojem zaviedli Mathis Wackernagel a William Reese. Stopa znamená plochu produktívnej plochy (zeme a mora) potrebnej na udržanie určitého životného štýlu a spotreby.

Každý človek má svoju stopu vo svojom okolí. V jednoduchej podobe ide o pôdu, potrebnú na produkciu potravy a vlákien na ošatenie – siatie obilia a pasenie zvierat, pestovanie stromov – a dostatok čistej vody na pitie, umývanie a zavlažovanie. Treba aj pôdu na získanie energie na vykurovanie a varenie, nakoniec aj na bezpečné odstránenie odpadkov.

Ako sa rozvíjajú životné štýly a vzrastá spotreba, tak sa zväčšuje stopa. Ako sa štáty spriemyselňujú a ich životný štandard zvyšuje, spotrebúvajú viac zdrojov a ich stopa zaberá viac miesta. Potrebujú viac ornej pôdy na dopestovanie vysokoproteínových potravín; za tým účelom vyrubujú lesy, orú lúky, a vysúšajú močiare. Potrebujú viac vody a preto načierajú do jazier a podzemných zásob vody, stavajú hrádze a menia toky riek. Potrebujú viac energie a tak stavajú viac elektrární, spaľujú viac pohonných hmôt, produkujú do ovzdušia viac znečistenia.

Rast populácie a vyššia úroveň technického rozvoja vyžadujú ďalšiu infraštruktúru a zvyšovanie úrovne sociálnych a komunálnych služieb. Viac ľudí znamená viac domov a bytov, nemocníc, ciest, škôl, parkov a ihrísk. Rozvinutá spoločnosť má vyššiu spotrebu a potrebuje viac pôdy na osobu. Na zveľadenie svojho priemyslu a produkciu väčšieho množstva spotrebného tovaru stavia ďalšie továrne, úrady, kancelárie a nákupné strediská. Na odstránenie odpadu potrebujú ďalšie skládky v teréne, čistiarne odpadových vôd a miesta na zneškodnenie toxických produktov.

Každá z týchto potrieb sa plní ťažbou zdrojov z prostredia, ktoré sa spravidla nenahrádzajú. Čím viac ľudí je na planéte, tým vyššia je priemerná spotreba na jedinca či skupinu – tým viac zdrojov treba a tým väčšia je zanechaná stopa. Čím väčšia je stopa jedného, tým menej miesta ostáva pre druhých, pre ich druh a celý prírodný systém.

Zaťažiteľnosť populácie

Celková stopa, ktorú Zem znesie, sa nazýva „zaťažiteľná kapacita“ planéty. Je to maximálny počet ľudí, ktorý Zem znesie bez ohrozenia svojej schopnosti udržať budúce populácie. Populácia, ktorá nezničí surovinovú bázu alebo nejakým iným spôsobom nenaruší schopnosť planéty znášať budúce populácie, nazýva sa „udržateľná“.

Zaťažiteľná kapacita sa odhaduje ťažko. V nedávnych rokoch sa odhady pohybovali od 1 miliardy do 40 miliárd ľudí. Environmentalisti a biológovia spravidla udávali menšie čísla, ekonómovia a obchodníci tipovali vyššie.

Rozdielnosť má korene vo filozofii. Mnohí obrancovia rastu tvrdia, že zvyšovanie počtu ľudí je potrebné, aby bolo dosť robotníkov a konzumentov pre rozvoj globálnej ekonomiky. Tvrdia, že prirodzená dômyselnosť ľudí prekoná problémy, ktoré sa pri tom vyskytnú.

Niektoré priemyselné štáty so stabilnou populáciou, napríklad Nemecko, majú už dnes nedostatok mladých pracovníkov a advokáti rastu tvrdia, že pri takomto starnutí bude ich ekonómia poznateľne trpieť. Že nebude dosť ľudí nielen na udržanie populácie, ale nebude ani dosť poplatníkov pre penzijné a zdravotné poistenie. Zástancovia „udržateľnosti“ zdôrazňujú, že zvýšená populácia a spotreba už poškodili planétu. Že odlesňovanie, erózia, úbytok druhov a znečistenie prostredia a vody sú už zreteľné ukazovatele prekročenia zaťažiteľnej kapacity.

S čím všetkým súvisí počet ľudí

Jeden spôsob, ako sledovať jav a dôsledky populačného rastu, je „Global Issues Mobile“. V prvom rade nám to povie, že pri zvyšovaní počtu ľudí sa zvyšujú ich potreby – potraviny, voda, energia, bývanie atď. Pokúšame sa uspokojiť potreby zvýšenou spotrebou.

Keď úrovne populácií dosiahli kritický prah, vidíme pokles oboch – aj surovinovej základne, aj poškodzovania prostredia, ktoré dodáva suroviny. Tieto trendy sa navzájom posilňujú – poškodené prostredie poskytuje menej zdrojov a nedostatok zdrojov vedie k ďalšiemu poškodzovaniu prostredia. A keď sa dosiahne bod, že už niet zdrojov na rozdeľovanie, objaví sa nedostatok a chudoba, ktorá nakoniec dostane biednu ľudskú tvár.

Nedostatok a chudoba sú príčinami ďalších problémov. Jedným z nich je diskriminácia. Keď sa zdroje stanú vzácne a zriedkavé, rozhodujú často tí, čo majú moc, o tom, kto nedostane správny podiel: často dochádza k diskriminácii žien a dievčat, rás, náboženstiev a ekonomických tried.

Keď sa zdroje stanú zriedkavé, ľudia sa sťahujú a hľadajú nové zdroje. Na svete sú stovky miliónov migrantov, hľadajúcich potraviny, vodu, zem a prácu; ľudia chcú prežiť a podporovať svoje rodiny. Nedostatok poháňa legálnu a ilegálnu imigráciu do USA a iných priemyselných štátov.

Ak sa nedostatok stane akútny, vypukne konflikt o zdroje. S rastom svetovej populácie a konzumu, množia sa škodlivé vplyvy na prostredie a objavuje sa nedostatok zdrojov. Deštrukcia prostredia a nedostatok zdrojov sa zhoršujú, keď stále viac a viac ľudí súťaží o ohraničené množstvo surovín; sociálne, etnické a politické napätie vzrastá. Kombinácia toho všetkého vedie k politickej nestabilite, zhoršujúcemu sa sociálnemu zdraviu a zvyšujúcej sa migrácii.

Kombinácia nadmernej populácie, konzumu a nedostatku viedla od skončenia 2. svetovej vojny k viac ako 150 vojnovým konfliktom; vyhnala desiatky miliónov ľudí z ich domovov a urobila z nich migrantov a utečencov. Keď dosiahne nedostatok základných surovín ako sú voda, pôda a rybné loviská kritickú úroveň, očakávajú bezpečnostní analytici zostrenie konfliktov o tieto zdroje.

Náš počet a životný štýl, ktorý sme si vybrali, ženie nakoniec všetky faktory do konfliktu. Ak sa kombinácia populačného rastu a spotreby ponechá bez dozoru – popri tom pôsobí zvyšujúca sa nerovnosť medzi bohatými a chudobnými – nakoniec to ohrozuje nielen naše dobré bytie, ale aj životy väčšiny ľudí na tejto planéte.

Osobné a štrukturálne riešenia – Čo môžeme robiť?

Budúcnosť plná nedostatkov a konfliktov však nie je nevyhnutná. Odborníci považujú za kľúčový bod stabilizáciu populácie. Vyriešenie problému populačného rastu pomôže vyriešiť environmentálne, ekonomické a sociálne problémy, ktoré stoja pred nami.

Je zaujímavé, že vyriešenie súčasných environmentálnych, ekonomických a sociálnych problémov pomôže vyriešiť problém populačného rastu. Konštatovala to Konferencia o populácii a rozvoji OSN vyhlásením,

že „snahy o spomalenie populačného rastu, zníženie chudoby, dosiahnutie ekonomického pokroku, zlepšenie ochrany a zníženie neudržateľnej konzumácie sú navzájom prepojené a posilňujú sa.“

Na osobnej úrovni je veľa vecí, ktoré môže robiť každý z nás. V prvom rade môžeme uvažovať o vlastnej plodnosti. Osobitne dôležité je to pre občanov priemyslových štátov, kde majú občania v dôsledku životného štýlu a osobnej spotreby väčšie ekologické stopy.

Vlastnú spotrebu a vplyv na prostredie môžeme znížiť informovanou voľbou svojho spôsobu života, čo máme a čo používame. Preferencie spotrebiteľov sú z hľadiska výroby a predaja výrobkov veľmi mocné; začínajú transformovať správanie početných korporácií.

Na zníženie rýchlosti rastu populácie existujú aj štrukturálne opatrenia. Jedným z nich je všeobecný prístup k starostlivosti o reprodukčné zdravie. Keby každý pár na svete mohol spoľahlivo a finančne prístupne určiť počet a načasovanie narodenia svojich detí, rast svetovej populácie by sa spomalil temer okamžite o 20 %.

Potrebné sú aj investície do verejného zdravotníctva. Primeraná zdravotná starostlivosť signifikantne znižuje dojčenskú, detskú a materskú úmrtnosť a umožňuje členom spoločenstva väčšiu sociálnu a ekonomickú produktivitu. V niektorých častiach sveta rodičia očakávajú, že jedno alebo viac ich detí zomrie od hladu alebo na nejakú chorobu. Keby mohli rozumne očakávať, že ich dieťa prežije a bude zdravé, nepotrebovali by „navyše“ deti na vyrovnanie úmrtí.

Ohromne dôležité je vzdelávať ženy a zvyšovať ich sebavedomie. Ženy s vyšším stupňom vzdelania majú tendenciu vydávať sa neskoršie, rodiť deti neskoršie a mať menej, ale zdravších detí. Vzdelanejšie ženy majú spravidla vyššie príjmy, možnosť viacerých ekonomických volieb, a viac uznania vo svojich rodinách a komunitách.

Štrukturálne riešenia stabilizácie populácie môžeme podporovať pri voľbách a aktívnou účasťou na politickom procese. Hoci jednotlivci ako takí nemôžu realizovať politické a štrukturálne riešenia, môžu prispieť k šíreniu povedomia, vyvolať diskusie a ovplyvniť miestne, oblastné a celoštátne orientácie. Pri realizácii zavážia najmä rozpočtové priority a prídely. Jednotlivci môžu podporovať ako dobrovoľníci skupiny, pracujúce na nejakom pláne a hľadať pre ne finančnú podporu.

Vieme, že takýmto spôsobom to funguje. Od roku 1950 sa znížila celková pôrodnosť na svete o 50 % a detská úmrtnosť klesla o viac ako 50 %; priemerná dĺžka života sa predĺžila zo 45 na 65 rokov. Viac ľudí je gramotných a viac ich žije pod demokratickými vládami. Viac environmentálne citlivých oblastí a ohrozených druhov je pod účinnou ochranou.

Voľby, ktoré urobíme v najbližších desaťročiach o svojom počte a životnom štýle, rozhodnú o tom, či bude 21. storočie storočím nádeje a dobrej príležitosti, alebo nedostatku a rozpadu.

Prameň: http://www.facingthefuture.org/GlobalIssuesIntroduction/IssuesInDepth/tabid/132/Default.aspx

Preložil Rastislav Škoda

Rastislav Škoda

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda (* 1923) je slovenský virológ, prekladateľ a publicista. Po gymnáziách v Trnave, Hlohovci a Nitre študoval veterinárstvo vo Viedni (1943/44), v Brne (1945/46), v Paríži (1946/47) a opäť v Brne (1947/49), kde chcel, ale nemohol ostať ako asistent na ústave parazitológie. Po odslúžení základnej vojenskej služby (1949/51 na Škole pre vojenských veterinárov v Pardubiciach a ako plukovný veterinár pri Divízii SNP vo Vimperku) pôsobil krátko ako obvodný veterinár v Moldave nad Bodvou. Už v r. 1952 sa mu štúdium vo Viedni a vo Francúzsku politicky odpúšťa a je prijatý najprv na filiálku v Košiciach (vedúci Dr. Zoltán Koppel) a v lete 1954 na hlavné pracovisko Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Bratislave (ÚŠVÚ – riaditeľ Dr. František Nižnánsky).

Od r. 1955 zácvik do moderných virologických metód na Virologickom ústave ČSAV v Bratislave pod vedením školiteľky Dr. Heleny Libíkovej, DrSc. na oddelení arbovírusov; od r. 1956 vedúci oddelenia virológie ÚŠVÚ. V r. 1959 premena pracoviska na Laboratórium experimentálneho veterinárstva Pobočky Československej akadémie pôdohospodárskych vied (vedúci akademik Ivan Brauner) a v r. 1963 jeho prechod do Virologického ústavu ČSAV ako Oddelenie veterinárnej virológie (riaditeľ akademik Dionýz Blaškovič, resp. vedúci akademik Ivan Brauner). V rokoch 1957–1961 bol tajomníkom redakcie a posledné tri roky pre nedostatok odborníkov mu bola zverená aj jazyková úprava Veterinárskeho časopisu SAV (hlavný redaktor Dr. F. Nižnánsky).

V r. 1963 – 1967 zástupca vedúceho oddelenia veterinárnej virológie VÚ-ČSAV. V r. 1963 získanie vedeckej hodnosti kandidáta biologických vied (CSc.) v odbore mikrobiológia na virologickom pracovisku („Výskum živej očkovacej látky proti Aujeszkého chorobe“) a v r. 1964 získanie štátnej ceny Klementa Gottwalda spolu s akademikom Ivanom Braunerom a MVDr. Alojzom Žuffom, CSc. z Biovety v Nitre „za prípravu živej vakcíny proti Aujeszkého chorobe hospodárskych zvierat“. Po smrti akademika Ivana Braunera v septembri 1967 sa stáva vedúcim oddelenia, ale už 4. 1. 1968 odchádza s rodinou na dvojročný študijný pobyt do Francúzska, z ktorého sa vráti do vlasti už len ako dôchodca.

V r. 1968 – 1970 vedúci oddelenia mikrobiológie na Centre de Sélection et d'Élevage des Animaux de Laboratoire du CNRS (Ústav pre chov laboratórnych zvierat) v Orléans – La Source vo Francúzsku.

V r. 1970 – 1972 pobyt na Bundesforschungsanstalt für Viruskrankheiten der Tiere (Štátny výskumný ústav pre vírusové choroby zvierat) v Tübingen: príprava inaktivovanej vakcíny proti Aujeszkého chorobe ošípaných.

V tom čase mu Ministerstvo kultúry v Stuttgarte na základe predložených dokladov (veterinársky diplom, hodnosť CSc. a štátna cena) povolilo používať titul doktora veterinárnej medicíny (MVDr.). Aktenzeichen: H 1782-73/Skoda/6 z 3. septembra 1973.

V r. 1973 – 1978 firma Dr. Rentschler Arzneimittel GmbH v Laupheime (Baden-Württemberg): najprv veľkovýroba vakcín proti vírusovým a bakteriálnym chorobám zvierat, potom vypracovanie metódy na masovú výrobu beta-interferónu na ľudských diploidných bunkách v spolupráci s prof. Jánom Vilčekom z New York University. V spolupráci s dánskou firmou NUNC v Roskilde zostrojenie mnohoplošnej batérie (mnohopodlažnej vane) Wannenstapel, z ktorej sa neskôr vyvinul neprekonaný robotizovaný Wannenstapel EasyfillTM (http://www.nuncbrand.com/de/page.aspx?ID=10161) na masovú výrobu bioproduktov typu interferón z diploidných (len v jednej vrstve rastúcich) buniek. Medzitým spolupráca s Zentralinstitut für Versuchstiere der DFG v Hannoveri (vírusové choroby laboratórnych zvierat) a HEM-Laboratories (interferón) v Rockville, Maryland, USA.

V r. 1979 – 1981 Staatliches Medizinaluntersuchungsamt (Štátny diagnostický ústav vo Fulde): diagnostika vírusových ochorení u ľudí.

V r. 1982 – 1988 firma Debiotech-Cytotech v Martigny vo Švajčiarsku: neúspešný pokus o založenie ďalšej veľkovýroby beta-interferónu, zato úspešná príprava sterilného depotného dekapeptylu (triptorelín acetátu) vo forme retardovaných mikrokapsúl na „farmakologické odstránenie semenníka“ pri hormonálne závislom karcinóme prostaty.

Od r. 1989 je na dôchodku. Sleduje vývoj biotechnológie, najmä antropotechník a robí preklady z nemčiny, francúzštiny a angličtiny (Nietzsche: Tak vravel Zarathustra, Antikrist a Ecce homo a Súmrak modiel; Paul Kurtz: Zakázané ovocie; Albert Jacquard: Boh?; Richard Dawkins: Delúzia Boha a iné); prekladá aj knihy pre deti a pre výučbu humanistickej etiky; pre 150 abonentov vydával od r. 1998 sekulárno-humanistický samizdat Zošity humanistov. Teraz vychádzajú Zošity humanistov len v elektronickej podobe.

Od r. 1972 žil s manželkou Božkou v Laupheime pri Ulme a v Bratislave. Dvojčatá Janka a Paľko im tragicky umreli, zanechajúc v Bratislave 5 vnukov, 2 pravnukov a 1 pravnučku. Dcéra Vlasta so synom Pascalom žije v Štrasburgu. Manželka mu umrela v r. 2012 a v marci 2016 sa vrátil do vlasti.

E-mail: rastskoda2@gmail.com. Telefónne číslo: 0940 346 296. Adresa: Jána Stanislava 8/73, 841 05 Bratislava.

*

Publikácie

Knihy

  • 1. Škoda, R. „Brucelózy hospodárskych zvierat“. Štátne nakladateľstvo pôdohospodárskej literatúry v Bratislave. 1953, 132 s.

  • 2. Nižnánsky, F; Škoda, R. „Boj proti brucelóze zvierat“. 1954, …

  • 3. Škoda, R., Slovenskí študenti na štúdiách veterinárstva za 2. svetovej vojny (Viedenskí študenti), IRIS Bratislava, 2014, 170 strán + 18 tabuliek, ISBN 978-80-8153-023-4.

  • 4. Škoda, R., Nemnožme sa! Antológia preľudnenosti a depopulácie, IRIS Bratislava, 2015, 251 strán, ISBN 978-80-978027-7-4.


Články v časopisoch

  • 1. Škoda, R. „Imunizácia teliat modifikovaným vírusom Aujeszkého choroby“. Veterinářství, 1962; 12: 101 – 102.

  • 2. Škoda, R. „A modified pseudorabies virus suitable for immunization of cattle“. Acta virologica, 1962; 6: 189.

  • 3. Škoda, R; Brauner, I; Sádecký, E; Mayer, V. „Immunization against Aujeszky disease with live vaccine. 1. Attenuation of virus and some properties of attenuated strains“. Acta virologica, 1964; 8: 1 – 9.

  • 4. Škoda, R; Brauner, I; Sádecký, E; Somogyiová, J. „Immunization against Aujeszky disease with live vaccine. 2. Immunization of pigs under laboratory conditions“. Acta virologica, 1964; 8: 123 – 134.

  • 5. Škoda, R; Jamrichová, O. „Small plaque variants of pseudorabies virus in chick embryo cell cultures“. Acta virologica, 1965; 9: 94.

  • 6. Jamrichová, O; Škoda, R. „Multiplication and distribution of of attenuated pseudorabies virus in the organism of vaccinated pigs“. Acta virologica, 1969; 13: 42 – 51.

  • 7. Blaškovič, D; Ráthová, V; Škoda, R; Kočišková, D; Kaplan,M. „Experimental infection of weanling pigs with A/Swine influenza virus. 1 Epidemiology and serological response“. Bulletin Organisation mondiale de santé, 1970; 42: 757 – 765.

  • 8. Škoda, R. „Nachweis von neutralisierenden Antikörpern gegen das Aujeszkysche Virus bei Schweinen in Süddeutschland“. Berliner und Münchner tierärztliche Wochenschrift, 1971; 84: 411 – 414.

  • 9. Škoda, R; Jakubík, J. „La maladie d'Aujeszky dans la République fédérale d'Allemagne“, Cahiers de la Médecine vétérinaire, 1974; 43: 192 – 202.

  • 10. Jakubík, J; Wittmann, G; Škoda, R. „Immunisierung von Kälbern mit EEI/DEAE-Dextran-Vakzine gegen die Aujeszkysche Krankheit“. Zentralblatt für Veterinärmedizin B, 1975; 22: 827 – 832.

  • 11. Škoda, R; Pakos, V; Hörmann, A; Späth, O; Johansson, A. „Comunicating vessel system for mass cell culture of anchorage dependent cells“. Developments in Biological Standardization, S. Karger, Basel, 1979; 42: 121 – 126.

  • 12. Škoda, R. „Interferon“. Kleintierpraxis, 1979; 24: 207 – 210.


Preklady kníh

a) vo vydavateľstve IRIS (Dr. Milan Štefanko, P. O. Box 16, 820 13 Bratislava 213),

  • 1. Friedrich Nietzsche: „Tak vravel Zarathustra – Kniha pre všetkých a pre nikoho“. (Also sprach Zarathustra – Ein Buch für Alle und Keinen). Jazyková spolupráca Michal Nadubinský. IRIS 2002.

  • 2. Friedrich Nietzsche: „Antikrist – Pokus o kritiku kresťanstva“. (Der Antichrist – Fluch auf das Christentum). Jazyková spolupráca Ladislav Sokol. IRIS 2003.

  • 3. Friedrich Nietzsche: „Ecce homo – Ako sa človek stane tým, čím je“. (Ecce homo – wie man wird, was man ist). Jazyková spolupráca Ladislav Sokol. IRIS 2004.

  • 4. Friedrich Nietzsche: „Súmrak modiel – Ako sa filozofuje kladivom“. (Götzen-Dämmerung – Wie man mit dem Hammer philosophirt). Jazyková spolupráca Ladislav Sokol. IRIS 2005.


b) vydané vlastným nákladom

  • 5. Dan Barker: „Možno áno, možno nie“. (Maybe yes, maybe no. 1990). Zvedavé dievčatko hľadá vysvetlenia pre príbehy, ktoré sa zdajú mať „nadprirodzený“ základ. 1997, 80 str., 56 obr.

  • 6. Dan Barker: „Možno je to správne, možno nesprávne“. (Maybe right, maybe wrong: A guide for young thinkers. 1992). Na príkladoch z každodenného života detí sa poukazuje na mravnú stránku ich rozhodovania. 1998, 76 str., 47 obr.

  • 7. Paul Kurtz: „Zakázané ovocie – Etika humanizmu“. (Forbidden Fruit: The Ethics of Humanism. 1988). Samostatné etické hľadanie zásad mravného konania a všeobecných morálnych pravidiel. 1998, 232 str.

  • 8. Sandra McLeod Humphreyová: „Keby si sa ty mal rozhodnúť, čo by si urobil?“ ( If You Had to Choose, What Would You Do? 1995). Hľadanie riešenia podľa dômyselnosti a osobnej stupnice hodnôt jednotlivca). 1998. 124 str., 25 obr.

  • 9. Adam Roman a Rastislav Škoda (vyd.): „Antológia moderného ateizmu – zásadná kritika kresťanstva“ (v zmysle hesla Paula Kurtza: Žiadne božstvo nás nespasí, to musíme urobiť sami). 2005. 183 s.

  • 10. Jean Ziegler a Uriel da Costa: „Do videnia, Karol! – Prečo treba zmeniť svet“ (Marx, wir brauchen dich. Warum man die Welt verändern muß). 1995. Obrana vedeckého marxizmu. 104 str.

  • 11. „Zošity humanistov“ – Dvojmesačník proti vojnám, proti náboženstvám, proti kapitalizmu. V tlači vychádzal po asi 32 strán A5.

  • 11. V r. 2015 vydal vo vydavateľstve IRIS vlastným nákladom antológiu preľudnenosti a depopulácie „Nemnožme sa!


c) v spolupráci so Spoločnosťou Prometheus

  • 12. Tryntsje de Groot a Emma Klaarenbeek: „Zvládnuť umenie žiť a stať sa občanom sveta nie je jednoduché“ (Mastering the art of living and becoming a citizen of the world. It isn?t something that just happens. Pedagogisch Studiecentrum HVO) 2005. Metodická príručka pre učiteľov a námety pre humanistickú etickú výchovu. Preklad v spolupráci s Matejom Beňom. 88 s., početné obrázky.

  • 13. Americká akadémia vied: „Veda a kreacionizmus“ (National Academy of Sciences: Science and Creationisme. 1999). 2006. Dôkazy o pôvode vesmíru, o biologickej evolúcii a vývoji človeka pre učiteľov, študentov a záujemcov. Príloha čísla 53 Zošitov humanistov, 28 s.


d) V Zošitoch humanistov vyšli na pokračovanie pracovné preklady týchto kníh (jazykovo neupravené):

  • 14. Bertrand Russell: „Prečo nie som kresťanom?“ (Why I Am Not A Christian, Rationalist Press Association & National Secular Society, London 1983). 1998. Zošity humanistov, č. 1.

  • Friedrich Nietzsche: „Tak vravel Zarathustra“ – Zošity humanistov, č.15, 16, 18 a 20.

  • Friedrich Nietzsche: „Antikrist“ – Zošity humanistov, č. 30, 31, 32.

  • 15. Albert Jacquard a Jacques Carri?re: „Veda a viery – Rozhovory“ (Sciences et croyances – Entretiens 1993; Albin Michel 1999). 1999. Zošity humanistov, č. 10.

  • 16. Albert Jacquard: „Boh?“ (Dieux ? Stock/Bayard 2003). 2004. Zošity humanistov, č. 44, 45, 46, 47, 49, 52, 53.

  • 17. Fernando Savater: „Etika pre dospelých zajtrajška“ (Zo španielskeho originálu Etica para Amador (1991) do nemčiny preložil Wilfried Hof ako Ethik für Erwachsene von morgen, z nemčiny do slovenčiny Rastislav Škoda. Bundeszentrale für politische Bildung, Campus Verlag, Frankfurt am Main 1996). 2005. Zošity humanistov, č. 49, 50, 51, 53 až 58.

  • Americká akadémia vied: „Veda a kreacionizmus“ – ako č. 13. Zošity humanistov č. 53.

  • 18. Richard Dawkins: „Delúzia Boha“ (The God Delusion 2006). 2007. Zošity humanistov, č. 61 až 67.

  • 19. Stephen Law: „Boj o myslenie detí“ (The War for Children's Minds 2006. Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo). 2008. Zošity humanistov, č. 68 až 79.

  • 20. Ellen Key: „Storočie dieťaťa“ (Das Jahrhundert des Kindes, VII. kapitola: Náboženstvo. S. Fischer Verlag, Berlin 1921, s. 321 – 358. Preložili Rastislav Škoda a Matej Beňo). 2005. Zošity humanistov, č. 47

  • 21. Russell, Bertrand „Náboženstvo a veda. Nový úvod napísal Michael Ruse“. (Religion and Science. With a New Introduction by Michael Ruse. 1997). 2009. Zošity humanistov, č. 76 – 85.

Hlboko veriaci neverec Einstein

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Esej V. L. Ginzburga „O ateizme, materializme a náboženstve“ v ZH 80 vyvolala protest čitateľa Dominika Filippa proti údaju, že Einstein bol ateista. Vyvinula sa z toho diskusia, v ktorej som bránil stanovisko Ginzburga a Dominik pripisuje Einsteinovi presvedčenie o existencii Boha ako autora „inteligentného a nádherného plánu, ktorý sa prejavuje v prírode“ (Paleyov hodinár, resp. inteligentný dizajnér).

Je na webovej strane http://www.zosity-humanistov.sk/2010/01/o-ateizme-materializme-a-nabozenstve/#comment-5263.

Záverečný diskusný príspevok Rastislava: Dominik, zaplavujete stránku opakovaním argumentov, že Einstein bol zvláštny netradičný veriaci, čo mne, Dawkinsovi a takým, ako sme my, netreba dokazovať. Poznáme my všetky tie citáty. Váš posledný citát, že „existuje niečo, čo nemôžeme preniknúť“, komentuje Dawkins takto: V tomto zmysle som aj ja nábožný, ale s výhradou, že „čo nemôžeme preniknúť“ neznamená „čo ostane navždy nepreniknuteľné“. Len nerád sa však označujem za nábožného, pokračuje Dawkins, pretože to zavádza. Zhubne to zavádza, pretože pre ohromnú väčšinu ľudí je „náboženstvo“ spojené s nadprirodzenom. Dobre to povedal Carl Sagan: „…ak sa pod ‚Bohom‘ rozumejú zákony, ktoré riadia vesmír, samozrejme, taký Boh existuje. No taký Boh citovo neuspokojuje, keďže nemá zmysel modliť sa k zákonu príťažlivosti.“ (Delúzia Boha, Zošity humanistov, č. 61, s. 13, 2007).

Chápem Vás, Dominik, že ako ja akceptujete až obdivujete Einsteina. Neviem však o nijakej cirkevnej vrchnosti, ktorá by s naším hodnotením jeho náboženských názorov súhlasila. Ja som praktický človek a tak som si zo zbierky citátov, na ktorú ste ma upozornili (http://www.stephenjaygould.org/ctrl/quotes_einstein.html), hneď vybral tie, ktoré mi nadmieru vyhovujú. Uverejňujem ich hneď tu, hoci to je pre niektoré opakovanie („Bol Einstein veriaci človek?“ ZH 41, s. 13, 2004; „Ľudská stránka Alberta Einsteina“ ZH 49, s. 12, 2005). Adam Roman má odsek o Einsteinovej viere „Laureáti Nobelovej ceny o Bohu“ na web-strane http://adam.humanisti.sk/?p=45. Dobrého nikdy nie je dosť.

12.01.2010 som túto esej poslal Dominikovi. Jeho obsiahla odpoveď je na webovej strane http://www.zosity-humanistov.sk/2010/01/hlboko-veriaci-neverec-einstein/#comment-5269. Charakterizuje ju presviedčanie, že „jeho (Einsteinov) názor je na míle vzdialený ateistickému chápaniu, nehovoriac už o jasnom Einsteinovom vyjadrení sa priamo na adresu ateizmu“. Pripomienkou, že je dvakrát na míle vzdialený od predstavy inteligentného dizajnéra, ani nehovoriac o jeho výslovnom odmietaní každého teizmu – priznávam, aj ateizmu – túto neplodnú diskusiu končím. Ďalej mám rád hlboko veriaceho neverca, ktorý na nás vyplazuje jazyk.

*  *  *

Stephen Jay Gould uvádza na svojej hore uvedenej strane nasledovné citáty o viere Alberta Einsteina:

Myslím si, že etika je čisto ľudská záležitosť bez akejkoľvek nadľudskej autority v pozadí.

Neverím v Boha, ktorý by sa zaujímal o osudy a činy ľudí.

S hlbokým žiaľom konštatujem, že Boh trestá toľké zo svojich detí za početné hlúposti, za ktoré je zodpovedný on sám; podľa môjho názoru ho môže ospravedlniť len jeho neexistencia.

Je celkom dobre možné, že sme schopní urobiť väčšie veci, ako urobil Ježiš Kristus; to, čo o ňom píše biblia, je poeticky prikrášlené.

Neverím, že jednotlivec prežije smrť svojho tela.

Morálka sa nesmie zakladať na mýtoch či súvisieť s autoritami.

Etické správanie sa má zakladať na sympatii, výchove a sociálnych vzťahoch; náboženské prvky nie sú potrebné. Neverím, že by človeka pri jeho každodennom konaní mal ovplyvňovať strach pred trestom po smrti, alebo že by mal niečo robiť len pre odmenu po smrti; to nemá zmysel.

Výskumný pracovník ťažko uverí, že priebeh udalostí sa dá ovplyvniť modlitbou, t. j. prosbou, adresovanou nadprirodzenej bytosti. (Einsteinova odpoveď jednému dieťaťu, ktoré sa ho v roku 1936 pýtalo, či sa vedci modlia.)

Morálka je nanajvýš dôležitá – pre nás, nie pre Boha.

Čím väčšmi napreduje duchovný rozvoj ľudstva, tým väčšmi sa mi zdá, že cesta k ozajstnej nábožnosti nespočíva v strachu pred životom či smrťou alebo v slepej viere, ale v snahe po racionálnom poznaní.

Nemôžem prijať koncepciu Boha založenú na strachu zo života či smrti alebo na slepej viere. Nemôžem vám dokázať, že osobný Boh neexistuje, ale keby som Vám o ňom hovoril, klamal by som.

Keďže naše vnútorné skúsenosti sa skladajú z reprodukcií a kombinácií pocitových vnemov, vidí sa mi koncepcia duše bez tela prázdnou a bezo zmyslu.

Dostal som Váš list. Za celý život som nepovedal slovo k jezuitskému kňazovi a teraz žasnem nad odvahou vravieť o mne také klamstvá. Z hľadiska jezuitského kňaza som, samozrejme, a vždy som bol ateistom. Vaše protiargumenty sa mi vidia veľmi korektné a ťažko by sa dali lepšie formulovať. Ak však hovoríme o veciach mimo ľudskej sféry, je detskou analógiou používať antropomorfické koncepcie. V skromnosti máme obdivovať prekrásnu harmóniu štruktúr sveta až potiaľ, kam dosiahneme. A to je všetko. (V písomnej odpovedi v r. 1945 na povesť, že jeden jezuitský kňaz ho prehovoril na opustenie ateizmu).

Som presvedčený, že mnohé politické a sociálne aktivity a praktiky katolíckych organizácií sú škodlivé až nebezpečné pre spoločnosť ako celok tu a inde. Uvediem len ich boj proti kontrole pôrodnosti v čase, keď preľudnenie rozličných oblastí sveta je rozhodujúcou hrozbou pre zdravie národa a prekážkou pre svetový mier.

Neutešený obraz súčasného kresťanstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Keď to vraví profesor M. S. Ďurica, asi to bude pravda. No pozor, ide o to, čo.

Dostala sa mi na obrazovku stránka http://www.chelemendik.sk/Ohrozenia_krestanstva_v_sucasnej_politickej_situacii_1058816139.html s esejou Milana S. Ďuricu „Ohrozenia kresťanstva v súčasnej politickej situácii“ a komentárom p. Chelemendika. Neprekvapilo ma, že je aj na podozrivej webovej stránke pospolitost.wordpress.com a prestal som hľadať inde.

Už dávno som presvedčený, že kresťanstvo, ktoré som prežil za svojho dlhého života, nemá zaručenú budúcnosť a nahradí ho pravdepodobne humanizmus („Rád vysvetlím, kto sú humanisti“, Zošity humanistov č. 47, január 2005). Ako vidieť, významný predstaviteľ slovenského katolicizmu si túto hrozbu uvedomuje. Robí správnu diagnózu?

M. S. Ďurica píše (kde nie sú úvodzovky, obsahovo):

Stačí „trocha sa započúvať do rozhovorov na trhovisku, v škole aj v rodine“, vziať do rúk ktorýkoľvek denník, či otvoriť ktorýkoľvek televízny program, a zistíte „komplot nepriateľských síl proti kresťanstvu a najmä proti Katolíckej cirkvi“. Ježiš Kristus ho predpovedal, Židia iniciovali a slobodomurári s ateistickými marxistami ho uskutočňujú. Krv mučeníkov je však semenom kresťanstva! Autor jednostranne vyratúva tisíce zabitých kňazov a mníšok, ale vynecháva, napríklad, milióny pri šírení kresťanstva v strednej a južnej Amerike povraždených domorodcov a neskôr afrických otrokov. Toho všetkého sa cirkev aktívne zúčastňovala. Nepovažujem za dôveryhodný údaj, že 75–85 % všetkých prenasledovaných ľudí na svete tvoria kresťania, ani keď ho šíri tlačová agentúra Fides, orgán vatikánskej Kongregácie pre evanjelizáciu.

Medzinárodné tajné (!) spoločenstvo svetového marx-leninizmu = slobodomurárstva vraj používa ako metódy boja proti cirkvi najrafinovanejšie komunikačné techniky, ktoré sú pre dravého vlka barančím rúchom. Ruku na srdce, pán Ďurica: Zastane niektorá cirkev pred niektorou ponukou modernej masovej komunikácie, najmä blog, youtube, ale aj twitter alebo facebook? Opát Dr. Notker Wolf (69 r.), generálny predstavený pre 800 benediktínskych kláštorov na celom svete, už roky hrá na gitare vo svojej skupine Feedback rockové témy AC/DC, HIM a Placebo na javisku aj v nemeckej televízii. Kto by mu to vytýkal? Kto by v tejto činnosti, ktorú najnovšie aj pápež vrele odporúča (pozri Dodatok), videl barančie rúcho pre sprisahanie rímskokatolíckej cirkvi proti iným náboženstvám a svetonázorom? Na to sú predsa celkom iné dôkazy!

Dravým vlkom sú na prvom mieste slobodomurári. No „Na Slovensku slobodomurárstvo dosiaľ nemalo veľké šťastie“, konštatuje sa s uspokojením – tak potom načo toľko podrobností o ňom? Na vyše troch stranách sa uvádzajú desiatky mien osôb, miest a lóží, z ktorých by som si prial zapamätať len Virgilia Gaita, ktorý roku 1996 ponúkal pápežovi Jánovi Pavlovi II. najvyšší slobodomurársky rád pre neslobodomurárov – rád Galilea Galileiho. Bola to dobre cielená rana, kdežeby pocta!

Na druhom mieste je „dosť hlboko v značnej časti asi dvoch posledných generácií (všetkých národov) zakorenená zhubná a zločinná ideológia marxisticko-leninského komunizmu s jeho bojovným ateizmom. Na to boli v Moskve vysoko odborne školení najvyberanejší mladí komunisti zo všetkých sovietmi ovládaných štátov a boli im zaistené obrovské finančné prostriedky, uložené v rozličných svetových bankách…“ – iste viete, ako idú ďalej aj iné sprisahanecké legendy = výmysly, tak načo sa s tým zaoberať?

Hans Küng, Michail Gorbačov, Kofi Annan, Desmond Tutu a tisíc iných náboženských vodcov z celého sveta zakladá nové „náboženstvo svetovej jednoty“ (to je pravda), ktorého cieľom je odstránenie rímskokatolíckej cirkvi a pápežstva (to nie je pravda). Uskutočňujú dielo slobodomurárstva, ktoré začalo „zrušením rádu jezuitov v roku 1773 a založením Spojených štátov amerických (1777), ktorých prezidenti všetci boli a sú slobodomurármi; z nich vyšla Francúzska revolúcia a jej Vyhlásenie všeobecných ľudských a občianskych práv (1789), ako aj talianske Risorgimento (Obrodenie) a rozličné národné hnutia v strednej Európe 19. storočia (asi aj naše Slovenské povstanie roku osemnásť sto meruôsmeho). Oni založili po prvej svetovej vojne Spoločnosť národov a po druhej svetovej vojne Organizáciu spojených národov (OSN). Privlastňujú si ideu Spojených štátov európskych, ktorú navrhol už v roku 1848 francúzsky slobodomurár Victor Hugo (1802 – 1885).“

Šíky ateistických a Kristovej cirkvi nepriateľských zoskupení vo vedení Európskej únie mobilizovali všetky svoje sily, aby nepripustili do Zmluvy o ústavnom zákone „ani len zmienku o Bohu a o kresťanstve“. Z diela hlboko veriacich štátnikov Adenauera, Schumana a Alcide De Gasperiho – o ktorých sa nedávno začal proces beatifikácie – dokázali vytvoriť najmohutnejší nástroj odkresťančovania Európy.

Od útlej mladosti ma učili považovať všetky uvedené dejinné udalosti za vrcholné deje blahodarného pokroku ľudstva a bezpochyby sa stali – v tom mali od začiatku prednosť pred ľahko spochybniteľným narodením Krista. Profesor Ďurica ich spochybňuje, ale tým sa znemožňuje na medzinárodnej scéne – ostatne nie po prvý raz. Tentoraz si to nezaslúži zákrok Bruselu.

Nedávne škandály amerického kléru a podobné prípady v Rakúsku, Taliansku a inde pripisuje profesor Ďurica na vrub „hedonistického materializmu, bezuzdného sexualizmu, univerzálneho skepticizmu, etického a náboženského relativizmu, indiferentizmu a spoločenského anarchizmu“. Nuž, to je veľmi neurčité a široké pole. Nie je na vine o. i. skôr príkaz celibátu? Po jeho zrušení hlasne volá absolútna väčšina veriacich a opovažuje sa ozvať veľa duchovných, napríklad Hans Küng. Len Benedikt XVI. ostáva hluchý; pritom keďže celibát nie je dogma, nemá zviazané ruky.

Humanizmus všetky uvedené izmy odmieta, ako sa možno presvedčiť napríklad zalistovaním v knihe Paula Kurtza: Zakázané ovocie – Etika humanizmu (Preložil a vydal R. Škoda, 1998). Vrátane pohanského humanizmu.

Prvý záver: V mnohých oblastiach sveta je situácia kresťanstva neradostná. Profesor Ďurica razí pre ňu terminus technicus odkresťančovanie. Odolá mu životné dielo Cyrila a Metóda?

*

Ak sme sa dosiaľ zaoberali Ďuricovým odzemkom na svetovej scéne náboženstiev a svetonázorov, pozrime sa teraz, ako sa pohybuje na našej diskotéke.

Prekvapujúci je odsek o výsledku prieskumu duchovnej orientácie slovenských katolíckych študentov v roku 1950. Zo 400–450 odpovedí na otázku „Miluješ svoj národ a modlíš sa zaň?“ vraj iba jedna jediná študentka (bývalá evanjelička) odpovedala kladne. Ja som sa vtedy už nemodlil a ani do kostola som nechodil, ale viem, že mnohí sa modlili. Predovšetkým po veľkej vojne, v ktorej nám išlo na prvom mieste o existenciu slovanských národov, teda nás samých, a ktorá si vyžiadala toľké milióny obetí slovanských životov od Ašu po Vladivostok a od Murmanska po Skopje, po Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá tak veľmi pila krv pápežovi Piovi XII., modliacemu sa každý večer za porážku sovietskeho komunizmu, desiatky respondentov, najmä veriacich komunistov, mali povedať Áno. Okrem toho medzi katolíckymi študentmi predsa musela v roku 1950 zavážiť politická situácia, charakterizovaná už dávno o. i. poštátňovaním, socializáciou pôdohospodárstva a ateizáciou. Aspoň postihnutú časť národa museli katolícki študenti milovať a modliť sa za ňu. Táto historka teda nemôže byť pravdivá. Pán profesor, podajte prosím vysvetlenie. Začnite presným spočítaním odpovedí.

Je tu priznanie, že údajne viac ako 450 od roku 1990 na Slovensku postavených kostolov je pravdepodobne priveľa, keďže do kostolov prichádza – súhlasne so svetovým trendom – stále menej veriacich. A „neveriacich, ateistov, takých, čo nepoznajú Boha a sú vzdialení od jeho Cirkvi, takých je aj v našich krajinách stále viac“. Kresťania prestali byť najpočetnejšími veriacimi na svete. Priznávam: nás toto nemrzí.

Autor konštatuje „stále zriedkavejšie navštevovanie nedeľnej sv. omše, ako aj jej nie vždy svedomite pripravenej kázne“. Ide mu o zachovanie nedeľného odpočinku: v tomto ohľade výnimočne vyslovene súhlasím, ibaže mi nejde o „hlboké prežívanie spoločenstva s Kristom a s jeho Cirkvou“, ale s vlastnou rodinou; podľa požiadaviek odborového zväzu.

„Dnešní kresťania sú pre svoju vieru zosmiešňovaní a mnohé mladé páry pociťujú pohŕdanie v spoločnosti, keď chcú mať viac detí.“ Tých, ktorí sú proti homosexuálnym partnerstvám, považujú okamžite za „netolerantných ľudí“. – O pohŕdaní nemôže byť reč. Iba ak začudovanie nad odvahou a neopatrnosťou: Aká budúcnosť čaká naše deti, ak ich bude toľko, koľko z nich môže byť? Miliardy dnešných mladých ľudí celkom iste budú mať deti prv, ako im miliardy dnešných ľudí uvoľnia miesto. Roľník musel mať viacero detí, aby vytvorili silný rod, keď bolo dosť lesov a pastvín na premenu na oráčiny. Už dávno je však ľudí veľa a sobov málo. [Viem, že vyvolám búrku odporu na všetkých stranách, ale: som za postupne maximálne jedno dieťa pre párik a prísne sankcie (Neblázni! – pripísal sem priateľ-recenzent) až do tých čias, kým neklesne počet obyvateľov sveta na jednu desatinu dnešného stavu. To je moje stanovisko. Nemôžem inakšie.]

Skôr invektívou ako precitlivenosťou nazývam reakciu na uverejnenie výsledku ankety pred návštevou pápeža na Slovensku v jednom rozšírenom denníku. Na otázku „Zúčastníte sa na sv. omši celebrovanej pápežom?“ 75 % jeho čitateľov odpovedalo NIE a 6 % EŠTE NEVIEM. V takejto štylizácii vidí profesor Ďurica radikálnu zmenu taktiky bojovného ateizmu smerom k akýmsi „nežným psychologickým metódam“. Vidí sa mu veľa tých 81 % nezáujmu o pápeža alebo omšu? Dúfam, že nepodozrieva redakciu z klamstva.

Zo všeličoho sa zvyknú obviňovať masmédiá, ale žeby mali na svedomí pokles záujmu o kňazské a rehoľné povolania, to čítam po prvý raz. O rastúcom nedostatku kňazov vo svete sa dokonca veľa hovorí a píše; spravidla to vedie k nájdeniu viny v už spomenutom celibáte; škoda, že sa nekomentuje situácia na Slovensku. Pred rokmi ma zamrzelo, keď som čítal o slovenských misionároch na Kamčatke.

Profesor Ďurica veľkoryso odhaduje počet obetí všetkých vojen 20. storočia na 200 miliónov (bežnejšie je udávať 100–180 miliónov) a pokúša sa ohúriť čitateľa údajom päťnásobku obetí, jednej miliardy, v dôsledku „každodennej globálnej genocídy potratmi“. Keďže pri nich ide v absolútnej väčšine prípadov o maximálne trojmesačné plody, znejú „vraždy bezbranných nenarodených detí“ farársky bezcitne. Ak, povedzme, vyriešenie útrap študentky, nechcene tehotnej pred záverečnými skúškami, nazývate ‚za cenu vraždy bezbranného dieťaťa‘, ako nazvete skutočnú vraždu ročného chlapčeka? Čo vie pán farár o materskej či otcovskej láske!

Počas komunistického prenasledovania boli vraj kresťania pyšní na „hrdinské duše, ktoré obetovali aj život za vieru“ – a schvaľuje sa to. Nesúhlasím s propagovaním obetovania života za ideál, nech je akokoľvek ušľachtilý; má to nebezpečne blízko k samovražednému terorizmu. Lepšie sa mi páči Šalamúnova veta, že hodnejší je živý pes ako mŕtvy hrdina.

Temer závidím profesorovi Ďuricovi, ako presvedčivo vie dokazovať potrebu „expresívnej gramatiky digitálnej techniky na účinné ohlasovanie dobrej zvesti evanjelia“. Ako sa zhodneme! Neprestávam zdôrazňovať priateľom humanistom tú istú potrebu na našej strane. Nejdem, pravda, tak ďaleko, že by som volal po potrebe ateistického denníka, ako profesor Ďurica urguje „mienkotvorný katolícky denník“.

Nakoniec autor priznáva, že údaje pre svoje závery čerpá „z dosť spoľahlivých prameňov“. Analogicky k bájke o poloplnom pohári je to to isté ako „z dosť nespoľahlivých prameňov“. A keďže polopravdy sú priehľadné ako ten sklenený pohár, mnohé nepresviedčajú, ba varujú.

Druhý záver: Vysmiali by sa mi a nazvali by ma klamárom, keby som špeciálne o slovenskom kresťanstve povedal to, čo vraví profesor Ďurica:

  • že Slovensko má veľa zbytočných kostolov,

  • že slovenská mládež sa nemodlí za svoj národ,

  • že do kostola chodí málo ľudí a nedeľné kázne nie sú veľa hodné,

  • že sa znižuje záujem o kňazské a rehoľné povolanie,

  • že slovenský katolicizmus už nepresviedča toľkých, ako kedysi,

  • že v značnej časti posledných dvoch generácií Slovákov je zakorenený marxizmus,

  • že moderní ľudia odmietajú zjavené náboženstvo, najmä katolíckej cirkvi atď.


Takže rád som ho nechal hovoriť o úpadku kresťanstva, len som k tomu pridal pár poznámok humanistu.

*

Na konci je postskriptum p. S. Chelemendika, ktoré znesie niekoľko otázok:

  1. Kto okrem neho považuje výraz „ideológia“ za nepresný a marxistický? Kto súhlasí s jeho náhradou výrazom náboženstvo a praktizuje to? Čo s ideológiou, ktorá o Boha ani nezavadí, napríklad s ateizmom? Kapitalizmus je náboženstvo? Choďte! Kto takto hovorí, upozorní na seba, ale keďže nemá pravdu, odpudzuje.

  2. Na jednej strane je tu teda silné náboženstvo pekného slovenského Boha (vraj prívetivý, radostný a krotký – počul to svet? takého predsa niet!) dávajúceho zriedkavo silne účinnú moc slovenskej katolíckej cirkvi (Chelemendik). Na druhej strane priveľa kostolov, do ktorých chodí v nedeľu čoraz menej veriacich (M. S. Ďurica). Pravdivá diagnóza bude kdesi v prostriedku. Obidvaja volajú po väčšej reklame pre náboženstvo a po nových kresťanských politikoch. To nemôže mať nikto nikomu za zle. Humanisti budú humanistických politikov na rukách nosiť, ak sa objavia.

  3. Žasnem, ako je možné, že ešte dnes urobí niekto takú hrubú chybu, že si pomýli jeden zo sto možných uzáverov, napríklad ten na puške, s jedným zo sto záverov esejí, ktoré ako plodný autor už urobil. Ako môže takáto chyba prejsť čo len polo-redakčnou úpravou? Nikto to nečítal, keď to malo ísť do tlače?

  4. Komplikovanejšie je to s frázou „zvádzal svoju diagnózu“. Nazretie do slovníka alebo internetu ukáže, že Slovák zvádza v prvom rade ženu. (Ponáhľam sa konštatovať, že k tejto činnosti – a nie so ženou – sa priznáva autor postskripta, hoci s diagnózou mal do činenia aj autor eseje.) Potom je tam navádzať, zvádzať boj, vnadiť, pokúšať a pod., ale zvádzanie diagnózy sa nikde nekoná.


*

Dodatok

Pápež chce mať kňazov aj na webe

VATIKÁN. „V záujme Boha, blogujte,“ vyzval katolíckych kňazov pápež Benedikt XVI. Služobníci Boha by pri šírení evanjelia mali využívať všetky nové formy komunikácie, vrátane blogu.

Osemdesiatdvaročný pápež, o ktorom je známe, že nemá v láske počítač ani internet a ešte stále si väčšinu svojich kázní píše rukou, to povedal vo svojom posolstve pri príležitosti Svetového dňa komunikácie rímskokatolíckej cirkvi.

Kňazi by mali využiť na maximum „bohaté menu možností“ ponúkaných novými technológiami a „hlásať slovo božie s využitím najnovšej generácie audiovizuálnych zdrojov – fotografií, videí, animácií, blogov, webových stránok – ktoré, spolu s tradičnými prostriedkami, môžu otvoriť široké nové cesty dialógu, evanjelizácii a katechéze,“ povedal.

Cirkev musí reagovať na výzvy súčasnosti, ak chce hovoriť k mládeži.

Vatikán vlani spustil novú webovú stránku www.pope2you.net, ktorá ponúka stretnutie s pápežom na facebooku, a ďalšiu, ktorá umožňuje veriacim vidieť pápežove posolstvá a vyjadrenia na ich iPhonoch či iPodoch.

sobota 23. 1. 2010 18:29 | Copyright © TASR 2010

To isté platí pre humanistov, ale tí na to majú len málo zanietencov a ešte menej finančných prostriedkov.

Haiti a Kuba

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Jaroslav Kojzar

Keď som počul prvé spravodajstvo z desivého zemetrasenia z Haiti, nemohol som sa nespýtať: A čo Kuba? Tá je predsa najbližšie a najľahšie sa dostane do Port-au-Prince. Medzi Dominikánskou republikou a Haiti sú vysoké hory a lesy a zrejme aj nie veľmi schodné komunikácie, ale medzi Kubou a Haiti je len málo široký prieliv Windward. Čo teda robili Kubánci? Prečo tam neboli prví?

Česká televízia a s ňou väčšina pravicových médií má v tom len utvrdzovali, keď za prvú misiu označili Lekárov bez hraníc, a potom už prichádzali správy o americkej pomoci, Francúzoch, Talianoch, Izraelcoch, o spoločnosti Človek bez hraníc a ďalších, iba o Kubáncoch ani slovo. Napokon prišli vo vysokom počte vojaci s bielou hviezdou na prilbách, ide predsa o zabezpečenie pokoja a poriadku medzi postihnutými, prišla ministerka zahraničia USA Hillary Clintonová, generálny tajomník OSN Pan Ki-mun a zvláštny vyslanec tejto organizácie, bývalý americký prezident Clinton. A napriek tomu, že všade sú už americkí vojaci, na Haiti nevládne pokoj, tlupy rabujúcich s mačetami sužujú mesto.
     Očití svedkovia sa zmieňujú, dokonca na televíznej obrazovke, o pokoji a trpezlivosti Haiťanov. A nemocnice? Lekári? Sú tu z mnohých krajín sveta. Iba o tých kubánskych sa zrejme nesmie hovoriť.
     Lenže všetko je inak:
     Kubánska pomoc Haiti trvá už dvadsať rokov.
     Už po prvých otrasoch sa štyri stovky kubánskych lekárov a zdravotníkov pôsobiacich na Haiti okamžite zapojili do záchranných prác.

Kubánci boli medzi prvými
     Počas prvých sedemdesiatich dvoch hodín po zničujúcom zemetrasení Kubánci boli medzi prvými poskytujúcimi lekársku pomoc a až po nich prišli tímy Lekárov bez hraníc a v nasledujúcich dňoch ďalší.
     Už 13. januára sa k tým zdravotníkom, ktorí v čase zemetrasenia boli na Kube, pripojilo ďalších šesťdesiat kubánskych zdravotníkov z tímu Henryho Reeva, ktorý má skúsenosti s podobnými tragédiami. So sebou priviezli hneď aj lieky, vybavenie, potraviny, séra a krvnú plazmu.
     Do 20 hodín 14. januára poskytol kubánsky personál na piatich základniach lekárskej pomoci ošetrenie 1987 pacientom a uskutočnil 111 chirurgických zákrokov.
     Do nemocnice Delmas stiahli ďalších kubánskych zdravotníkov, ktorí pracovali v nemocniciach mimo mesta Port-au-Prince.
     Kuba okamžite dala súhlas k preletom nad svojím územím pre všetky americké lietadlá vezúce pomoc.

Komplexný program starostlivosti o zdravie
     Televízne stanice ani komentátori nehovorili o tom, že od decembra 1998 Huba s Haiti spolupracuje na Komplexnom programe starostlivosti o zdravie, v rámci ktorého sa už vystriedalo na Haiti 6094 kubánskych lekárov a zdravotníkov, ktorí vykonali 14 miliónov ošetrení, vyše 225 tisíc chirurgických zákrokov a asi 100 tisíc pôrodov. V spolupráci s Venezuelou vybudovala Kuba na Haiti päť diagnostických centier. Od roku 2004 sa v krajine realizuje Operácia Milagro (Zázrak), v rámci ktorej do 31. decembra 2009 operovali 47 273 zrakovo postihnutých Haiťanov. V súčasnosti na Kube študuje medicínu 541 Haiťanov. Dodnes absolvovalo toto štúdium 570 haitských lekárov, spomedzi ktorých štyristo pôsobí priamo v centre pomoci.
     Čo dodať? Len to, že uvedené údaje si bez nebezpečenstva žaloby môže prevziať napríklad aj Česká televízia. Chápem však, že pre ňu je zaujímavejší počet amerických vojakov, ktorí sem prišli v takom vysokom počte nielen preto, aby pomáhali a zabránili násiliu, ale predovšetkým s cieľom obmedziť vplyv Kuby na Haiti, pretože Haiťania, na rozdiel od nás, o dlhodobej pomoci Kuby svojej krajine vedia.

Prameň: Literárny dvojtýždenník 23, č. 3/4, s. 1, 2010.

Mariánske legendy a dogmy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Mávam zlé pocity – napríklad keď príde reč na dogmu o pápežovej neomylnosti. Dogma je výrok o nejakom jave v spoločenskom živote alebo o poznaní vo vede, ktorý mám akceptovať bez dôkazov, uveriť mu a podľa neho žiť – inakšie zhreším herézou (bludárstvom) a ako kacír (bludár) môžem byť zo spoločenstva, najčastejšie z cirkvi vylúčený, exkomunikovaný (keby som zavážil toľko, čo Ján Hus alebo Martin Luther).

Keď pápež vyhlasuje nejakú dogmu, vtedy vraj hovorí z božieho poverenia a tak sa nemôže mýliť. Pochop kto môžeš, keď skúsenosti každodenného života učia už malé deti, že nikto nemôže vedieť všetko a každý sa môže mýliť. Také niečo hraničí s robením zázrakov, ale tým sa verilo v minulosti. Dnes iba náboženstvá prikazujú veriť výstrednosti a vlastne zosmiešňovať sa, ako napríklad svätením soboty u ortodoxných Židov: zákaz škrtnúť zápalku alebo otočiť vypínačom; u Amišov odmietanie áut, elektriny a moderného oblečenia; u katolíkov o. i. veriť na neomylnosť ich šéfa aj vtedy, keď ide po slovensky povedané – o nevídané, neslýchané.

Keby som to hovoril ja alebo ty, Betka, umiestnili by nás do psychiatrického ústavu a liečili by nás na útraty nemocenského poistenia. Otvorení a úprimní by nás nazvali bláznami. No v Ríme sa to robievalo so stredovekou pompou a zišli sa stovky (na 1. vatikánskom koncile r. 1869 bolo 744 účastníkov, na 2. v rokoch 1962–1965 až 2450 kardinálov, arcibiskupov a biskupov) do drahocenných brokátových rúch oblečených postarších mužov, preduchovnelo sa tváriacich a predvádzajúcich sa za každého počasia pred stotisícovými zástupmi veriacich aj neveriacich a turistov z celého sveta.

Všetci to vedia už od detstva, ale nikto o tom nechce hovoriť. Koho vraj zaujíma také somárstvo! Vyhrážajú sa mi, ak budem pokračovať.

Že niekto „hovorí z Božieho poverenia“ – to neznie hodnoverne. Už „z poverenia kráľa“ patrí skôr do ríše rozprávok ako do skutočných pohnútok cestovateľov a objaviteľov nových zemí. A predsa tie katolícke dogmy existujú. Píšu sa o nich články aj knihy a „vedecké úvahy“, ktoré plnia knihy, police a knižnice.

Čo sa raz stane s pyramídami súčasných katolíckych, kresťanských a vôbec náboženských spisov o dogmách a dogmatike v knižniciach a na internete? Zabudne sa raz na ne tak dokonale, ako sa zabudlo na literatúru o čarodejniciach, kacíroch a upaľovaní? Veľmi pravdepodobne ostane rezíduum, ako ostala u niektorých zriedkavá viera v posadnutie diablom a možnosť jeho vyhnania zariekaním. Oživme si trochu súčasný stav tejto čudesnej problematiky na dvoch príkladoch.

A. Mariánske dogmy

Patálie s dogmami vyvrcholili v súvislosti s postavením matky božej v tzv. kristológii, základnom traktáte dogmatiky o postavení Krista vo vzťahu veriacich k ich Bohu. Existujú štyri dogmy kategórie uprostred stojacej Panny Márie:

1. Najstaršia je prvá dogma, ktorá hovorí, že Mária je Ježišova matka, Bohorodička. Ustanovil to 3. všeobecný koncil v Efeze r. 431. Sviatok sa slávi 1. januára; neuznáva ho väčšina protestantov a niektoré východné cirkvi (myslí sa katolícke; je ich tuším 26).

2. Podľa katolíckej vierouky bola Mária pannou pri počatí a ostala pannou počas tehotenstva, pri pôrode a po pôrode, bola vždy pannou. V Nicejsko-carihradskom vyznaní viery sa katolíci modlia: „…narodil sa z Márie Panny.“ V roku 1546 potvrdil toto trvalé panenstvo Tridentský koncil a Rím presadzuje túto dogmu proti teológom, ktorí ju odmietajú. Preto v r. 1987 odobrali Ute Ranke-Heinemannovej právo učiť (prvá žena na svete, ktorá dostala na univerzite katedru pre katolícku teológiu a súčasne prvá, ktorá ju stratila), lebo vyslovila pochybnosti o panenstve Panny Márie. To je dogma o trvalom panenstve Panny Márie.

3. Dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi o tom, či bola Mária „naplnená Božou milosťou“ už v okamihu svojho počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu, ukončil 8. decembra 1854 pápež Pius IX., keď v encyklike Ineffabilis Deus (Nevýslovný Boh) vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorá má toto znenie:

„Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.“ Nie je bez zaujímavosti, že dvaja veľkí teológovia, Tomáš Akvinský a Bernard z Clairvaux, nesúhlasili s teologickými dôvodmi náuky o nepoškvrnenom počatí.

Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od niektorých následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré vedela znášať tak, ako aj jej syn. (Nečudujem sa protestantom, že sa týmito nelogickými špekuláciami nezaoberajú.)

O štyri roky nato, 11. februára 1858, sa v Lurdoch zjavila chudobnej dvanásťročnej dievčine Bernadette Soubirousovej žena, ktorá sa predstavila slovami: „Ja som Nepoškvrnené počatie.“ Sviatok Nepoškvrneného počatia slávia katolíci i pravoslávni 8. decembra. Protestanti sa na manželský život Márie pozerajú celkom inakšie: žila s Jozefom klasickým manželským životom a dala Ježišovi bratov a sestry.

4. Nanebovzatie Panny Márie. Táto dogma je špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus (Najštedrejší Boh). Ako tzv. neomylné pápežovo vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou katolíckej viery. Zároveň je to posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma. Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez zrušenia pozemskej smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti, tvrdenia, ktoré tvorí základ kresťanskej viery a nachádza sa v kréde. Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. augusta.

Sviatok Nanebovzatia Panny Márie oslavujú aj ortodoxné cirkvi, a to tiež 15. augusta. Predchádza mu 14-dňový pôst – tretí najdlhší pôst v ortodoxnom liturgickom roku po Veľkonočnom pôste a Advente. Napriek veľkému významu tohto sviatku sa toto učenie v ortodoxnom liturgickom kalendári nepovažuje za dogmu, pretože pápežovu autoritu východná ortodoxná cirkev neuznáva.

Občas ma pochytí zvedavosť pozrieť sa, do akého to spolku som voľakedy patril. Toto bol presvedčivý doklad: Majú veľa rečí o ničom. Čo sa dá povedať o nanebovzatí? Nepamätám si ľudovú rozprávku s takouto témou. Teologickú úvahu som nečítal. Betka, priateľka, ako môžeš veriť, že pred temer 2000 rokmi čosi zdvihlo jednu mŕtvu starenu nad oblaky – a drží ju tam dodnes? Neprekvapuje ťa, keď hovorím o vráskavej, možno zhrbenej starene po päťdesiatke a ty máš pred očami kolorit krásnej mladej ženy v tridsiatke? Veríš, že tam oroduje za Teba a získava ti akési večné spasenie? Vieš, čo je to? Máš o to záujem? Existuje väčší nezmysel ako nanebovzatie? Tomu sa nevyrovná ani biblický rozprávkovo pekný trojdňový pobyt neposlušného proroka Jonáša v bruchu veľkej ryby.

Pri hľadaní údajov ma prekvapila webová stránka redemptoristov (http://www.redemptoristi.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=144), ktorá sľubuje informácie o štyroch mariánskych dogmách a potom štvrtú odbavuje takto krátko: „Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala (Mária) v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním nám aj naďalej získava dar večného spasenia.“

Našiel som potom obsiahlu stránku http://www.kredo.sk/bforum/topic.asp?TOPIC_ID=1870. Na námietku, že v biblii a potom storočia nepadlo o nanebovzatí Márie ani slovo, odpovedá sa tu nemiestnym žartom, že dôveryhodným svedkom v tomto prípade môže byť sv. Tradícia (čo aj začína storočia po udalosti).

B. Dogma o neomylnosti

Na prvý pohľad by sa dalo namietať, že napr. dogma o nepoškvrnenom počatí Panny Márie bola vyhlásená „ex catedra“ pápežom Piom IX. 8. decembra 1854, no neomylnosť mu bola priznaná až dogmou v júli 1870. Oficiálna katolícka náuka k tomu povie, že na základe predpokladanej pápežovej neomylnosti (udelenej slovami Ježiša Krista v evanjeliách) bolo už v dávnej minulosti vyhlásených veľa dodnes platných dogiem. Odporcovia poznamenajú, že rovnaký počet dogiem stratil platnosť.

V roku 1869 zvolal pápež Pius IX. Prvý vatikánsky koncil, na ktorom chcel dosiahnuť uzákonenie pápežskej neomylnosti. No na koncile odznelo voči pápežovi, ako aj voči všetkým prívržencom neomylnosti, vážne varovanie, aby sa poučili z dejín. Práve svojím trvaním na svojej neomylnosti zasadili pápeži cirkvi v minulosti veľmi bolestivé rany tým, že svoje mylné rozhodnutia vnucovali ako neomylné ustanovenia. Ako hlavný príklad sa uvádzala kauza Honoriova.

Honorius I. bol pápežom v rokoch 625 až 638. Tretí carihradský koncil v r. 681 ho odsúdil (o 43 rokov po smrti) ako kacíra a určil, že má byť „vylúčený zo svätej cirkvi Božej a prekliaty“, pretože v liste heretickému carihradskému patriarchovi Sergiovi potvrdil jeho bezbožné náuky v spore o 3 kapitoly (nenašiel som, čo je to) a reinkarnáciu. Kliatbu nad Honoriom potvrdil pápež Lev II. (682–683), ktorý však Honoriovo zlyhanie kolegiálne prekvalifikoval na „nedbanlivosť“, ako aj 7. ekumenický snem (787 v Nicei).

Koncil sa rozdelil na dva tábory a po dlhých diskusiách bola pápežská neomylnosť prijatá trojštvrtinovou väčšinou; pomer hlasov bol 451 ku 150 a bolo treba zaplatiť veľmi vysokú cenu. Skupina 55 biskupov koncil opustila a definitívne hlasovanie o neomylnosti sa uskutočnilo až po jej odchode. Po tejto udalosti bol koncil prerušený, pretože v roku 1870 obsadila Rím vojenským vpádom Sardínia a cirkevný štát bol zrušený. Samotný pápež sa dobrovoľne stal „vatikánskym väzňom“.

Uvedení biskupi neopustili iba koncil, ale aj „vatikánsku“ katolícku cirkev. Nemecká a švajčiarska časť koncilových delegátov spolu so stúpencami z iných krajín sa od rímskokatolíckej cirkvi oddelila a založila tzv. starokatolícke cirkvi. Dnes ich je vyše tucta, ale majú len okolo 80 000 veriacich. Táto skutočnosť sa dodnes neodôvodneným zamlčovaním pred katolíckymi veriacimi utajuje.

V súčasnosti je dogma o neomylnosti pápeža jednou z hlavných prekážok zjednotenia kresťanských cirkví. Nie je ochotná uznať ju ani pravoslávna cirkev, ktorá už pred rozkolom roku 1054 neuznala primát rímskeho biskupa, ani cirkvi protestantské.

Nevrav mi, Betka, že medzi nebom a zemou je viac vecí, ako sa o nich sníva mojej filozofii. Nanebovzatie nie je filozofia, ale rozprávka pre deti. Dodávam, že mariánske dogmy sú pokračovaním alebo náhradou za pohanské egyptské (už 1500 rokov pred n. l.), babylonské a iné miestne mýty a legendy. Za všetky len jeden príklad: aj Mitra sa narodil (v Iráne, 272 rokov pred n. l.) z panny, ktorá dostala meno „matka božia“.

Ak chcete čítať viac: http://domanska.blog.sme.sk/c/89062/PIUS-IX-Neomylny-ako-sa-rodia-dogmy.html

Hasnúca viera

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

James A. Haught

 

More viery bolo raz aj plné a okrúhle brehy sveta
ho vrúbili ako záhyby širokej stuhy…
No teraz počujem
len jeho melancholický, dlhý, odchádzajúci šum…
ústupu…


– Matthew Arnold, „Dover Beach“ (Doverská pláž)

Prebieha historický prerod a skoro ho nepozorujeme. Pomaly, pokojne, nepozorovane scvrkáva sa náboženstvo v Amerike, ako sa to stalo už v Európe, Kanade, Austrálii, Japonsku – po celom rozvinutom svete.

Prvý svet vstupuje do dávno predpovedaného sekulárneho veku, kde prevláda veda a poznatky. Táto zmena sľubuje taký posun civilizácie, ako bol čo do rozsahu a významu odchod obdobia kráľov a šľachty, koniec éry otrokárstva, prechod na roľníctvo, epocha kolonializmu atď. Transformácie tohto druhu prebiehajú čiastočne nepozorovane a až v retrospektíve sa zvýraznia.

Samozrejme ostáva náboženstvo v Amerike pomerne úžasné. Na obraze bujných megacirkví a miliónových kazateľov ťažko vidieť ústup viery. Maskuje ho puritánska politika bielych evanjelikálov. Zakrývajú ho 24-hodinové evanjelikálne programy v televízii a rozhlase, často platené a vždy súperiace o podiel na trhu. Za nimi sa skrývajú rekordy lámajúce čísla predaja kníh o Poslednom súde, pokusy o znemožnenie učenia o evolúcii, rýchly nárast členstva sekty (nezrozumiteľne hovoriacich) pentekostalistov a iné fundamentalistické kvasy.

Pod hladinou však americký ústup náboženstva postupuje rok za rokom, dekádu za dekádou. Viera v neviditeľných bohov, diablov, nebo, peklo, anjelov, démonov, panenské narodenie, zmŕtvychvstanie, zázraky, mesiášov, vízie, proroctvá, vtelenia, prevtelenia, posadnutie duchmi, posadnutie diablom, vyháňanie diabla/ov, posvätné vizitácie, mystické zjavenia a iné symboly supernaturalizmu sa medzi mysliacimi Američanmi tíško rozpadávajú.

Dôkazy o rozpade cirkví sú viditeľné viacerými spôsobmi. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že najrýchlejšie rastie skupina tých, čo na otázku po náboženstve odpovedajú „nijaké“, a to najmä medzi mladými ľuďmi. Jedna desatina dospelých Američanov sú odpadnutí katolíci, keďže 20 miliónov veriacich opustilo túto cirkev. Hlavné protestantské cirkvi, ktoré boli baštami vzdelaných vrstiev, zrazu vädnú a svedčia, že vzdelaní ľudia už nepotrebujú náboženstvo. Len metodisti strácali viac ako tisíc členov každý týždeň počas temer päťdesiatich rokov. Zákazy (tabu) koreniace v náboženstve, ktoré ovládali Ameriku pred polstoročím, pominuli. Prudký úpadok počtu seminaristov viedol k nedostatku kňazov v katolíckej cirkvi, ktorá bola nútená importovať kňazov z tretieho sveta. Pri zásadných rozhodnutiach dôveruje americké občianstvo vede a medicíne, nie modlitbám a zariekaniam. Úspešní politici síce musia ukazovať svoju pobožnosť a vyhlasovať „Bože, žehnaj Ameriku“, ale väčšina spoločnosti žije tak, ako keby bohov nebolo. Sekularizmus preberá vládu, hoci televízni evanjelikáli predsedajú 100 miliónovým korporáciám.

Téza sekularizácie

Najprv trochu pozadia: Počas troch storočí predpovedali skeptici s vedeckým rozumom, že s narastaním ľudských vedomostí bude odumierať supernaturalizmus. Okolo roku 1700 vyhlásil Thomas Woolstone a iní britskí myslitelia osvietenstva, že v priebehu pár storočí kresťanstvo zanikne. Fridrich Veľký napísal svojmu pochybujúcemu kolegovi Voltairovi, že „viera sa rýchlo sama rozpadáva“.

Takéto výpovede protirečili kultúre oných čias, pretože náboženstvo bolo natoľko dôležité pre Európanov, že kvôli nemu počas storočí zabíjali ľudí – pri križiackych výpravách proti moslimom, pri poľovačkách na čarodejnice, Svätou inkvizíciou, pogromami proti židom, katolícko-protestantskými vojnami počas reformácie, pri prenasledovaniach anabaptistov, za husitských vojen, hubením „kacírov“, upaľovaním nonkonformistov a inými takýmito na viere založenými vraždeniami. Zákony proti rúhaniu posielali pochybovačov (vrátane Woolstona) pravidelne do väzenia.

Keď sa po Amerike šírilo osvietenstvo, pripojili sa k predpovediam otcovia zakladatelia, ktorí boli svetonázorovo blízki k deistom. Thomas Jefferson napísal v súkromnom liste:

„Príde deň, keď mystické splodenie Ježiša, s najvyššou bytosťou ako otcom a v bruchu panny sa zaradí ako rovnocenné k bájke o zrodení Minervy z mozgu Jupitera.“ Napísal: „Kňazi rozličných sekt… sa desia pokroku vedy tak ako bosorky denného svetla.“ Nakoniec predpovedal koniec tradičného kresťanstva týmto výrokom: „Verím, že v tomto čase niet v USA mladého muža, ktorý by chcel umrieť ako unitár.“

V Európe písal francúzsky filozof Auguste Comte, že ľudstvo prežíva svoje primitívne „teologické štádium“. Friedrich Engels sa chvastal, že kolektivistická revolúcia povedie k vypareniu sa náboženstva. V roku 1878 povedal Max Müller: „Každý deň, každý týždeň, každý mesiac, každý štvrťrok sa najčítanejšie noviny navzájom predbiehajú v oznamovaní, že náboženstvo patrí minulosti, že viera je halucinácia alebo detská choroba, že bohovia boli nakoniec vyhnaní z obce a explodovali.“

Na úsvite dvadsiateho storočia, v roku 1905, napísal antropológ A. E. Crawley, že „všade sa šíri názor, že náboženstvo je len prežitok primitívneho… veku; jeho vymiznutie je len otázka času“. Sigmund Freud a iní predpovedali, že neurotické fantázie skoro pominú.

„Umiera kresťanstvo?“ pýtal sa v r. 1961 Will Durant v knihe The Age of Reason Begins (asi Nastáva vek rozumu). Uvažoval, či viera „prežíva pomalý úpadok v dôsledku získavania nových poznatkov, šírenia astronomických, zemepisných a historických horizontov, realizácie zla v histórii a v duši, stratou viery v posmrtný život a dôvery voči dobromyseľnému vedeniu sveta. Ak je to tak, sú to základy modernej doby.“

V roku 1966 napísal antropológ Pensylvánskej univerzity F. C. Wallace, že „evolučná budúcnosť náboženstva je jeho vyhasnutie.“ Známy sociológ Bostonskej univerzity Peter Berger povedal v rozhovore s The New York Times, že „v 21. storočí sa náboženskí veriaci budú vyskytovať len v podobe malých siekt, túliacich sa k sebe, aby odolali celosvetovej sekulárnej kultúre… Prívlastok veriaci sa bude podobať označeniu tibetského astrológa na predĺženej návšteve na jednej americkej univerzite.“

V 1960-tych rokoch sociológovia vo všeobecnosti prijali „tézu sekularizácie“ – že pokrok výchovy, prosperity, vedy a technológie vo vyspelých štátoch znamená koniec viery v druhý svet.

Európska viera sa vyparila

Táto téza platí pre západnú Európu a viaceré iné pokrokové oblasti. Po 2. svetovej vojne prežila návštevnosť kostolov spektakulárny úpadok. Na kontinente, kde sa kedysi milióny zabíjali pre vieru, sa náhle rozhodlo, že viera nie je dôležitá. V katolíckom Francúzsku dnes nechodí do kostola viac ako 7 percent dospelých ľudí. Gallupov prieskum zistil, že na celom kontinente je to 15 percent. Návštevu kostolov a katedrál dnes predstavuje najčastejšie niekoľko starších dám, roztratených po kostolných laviciach a početne ďaleko prekonaných okukujúcimi turistami.

Pápež Benedikt XVI. si posťažoval: „Európa vyvinula kultúru, ktorá vylučuje Boha z verejného svedomia spôsobom, aký ľudstvo dosiaľ nepoznalo.“ Protestoval proti novému európskemu postoju „pohŕdania Bohom“. Žurnalista George Will nazval Vatikán „119 akrov viery v európskom mori neviery.“

Bývalá mníška a historička Karen Armstrongová povedala: „Kodaň, Štokholm, Londýn – sekulárne hlavné mestá sveta.“ Podľa nej sa každý Angličan, ktorý sa prizná k viere v Boha, považuje za excentrického.

Keď EÚ písala svoju novú ústavu, vynechala akúkoľvek zmienku o Bohu alebo kresťanstve, na čo cirkvi odpovedali bezmocným rozhorčením.

Dánsky psychológ Lars Dencik napísal v r. 2006: „V Dánsku a Švédsku je v nedeľu v kostole menej ako 5 % dospelých. Dobrých 80 % obyvateľov možno charakterizovať ako ‚sekulárnych‘ v tom zmysle, že náboženské úkony nemajú pre nich nijaký zmysel. Dánska kresťansko-demokratická strana má 2 % voličov.“

Sociológ Phil Zuckerman napísal knihu Spoločnosť bez Boha: Čo nám môže povedať o pohode najmenej nábožný národ. Tvrdí, že bezbožní Škandinávci sú šťastnejší ako členovia nábožných kultúr. „Názor, že náboženská viera je čosi detské, že modlitba je niečo pre deti a že z detskej viery v Boha dospelý človek vyrastá, by urazila mnohého Američana, ale pre Škandinávca je to tak.

Kedysi katolícke Írsko je druhý prípad. Obrovské írske kostoly sú dnes prázdne – okrem pár starých žien. V mocnej Dublinskej diecéze graduoval v r. 2004 1 kňaz a r. 2005 ani jeden. D. p. Brendan Hoban, autor Zmeň sa, lebo zahynieš: Írsky katolicizmus v kríze (asi) si sťažuje: „Sme moderný a úspešný národ, ale mnohí katolíci nevidia úžitok z viery.“

Kňaz Thomas McCarthy takto spomína na niekdajšie nedeľné omše: „Aj štyrikrát bol kostol plný a hrdý dav sa stále vracal ku kazateľom s posolstvom: Poď na omšu alebo choď do pekla!“

Katolícke Taliansko má najnižšiu pôrodnosť. Cirkevný zákaz kontroly pôrodnosti dnes už nepôsobí ako poslanie do horúceho pekla.

Na začiatku 20. storočia chodila do nedeľnej školy polovica britských detí. V roku 2000 to boli 4 %. Keď sa dospelých pýtali na „inšpiratívnu“ postavu, menovalo 65 % Nelsona Mandelu, 6 % Britney Spearsovú (popová speváčka) a 1 % Ježiša Krista.

Stuart MacDonald, Toronto: Škótska cirkev bola ešte v 1960-tych rokoch taká mocná, že vo verejných parkoch nechala v nedeľu poviazať hojdačky, aby sa sviatok riadne svätil; dnes ju v škótskej spoločnosti nebadať.

Nábožensky intenzívne žijú dnes v Európe hlavne prisťahovalci z tretieho sveta. Tí, čo prišli z trópov do Británie, obľubujú zhromaždenia nezrozumiteľne hovoriacich (dar ducha svätého) pentekostalistov. Philip Jenkins: „V európskych kostoloch sú stále častejšie pokožky iných farieb. V Londýne je polovica návštevníkov kostolov čierna.“

Väčšina európskeho kontinentu sa hnevá na moslimských migrantov, ktorí si podrobujú ženu a udržujú moralistické štruktúry spoločnosti. V roku 2004 vykázalo Francúzsko z verejných škôl moslimskú šatku – súčasne aj židovskú jarmulku, sikhský turban a iné znaky náboženskej príslušnosti. Moslimská neústupnosť sa natoľko dotkla európskych sekularistov, že napríklad vo Francúzsku a inde sa vytvárajú ateistické spolky na obranu proti rastúcemu prenikaniu islamu do panujúcej kultúry laissez-faire (nechajte nás konať).

Iné sekulárne ohniská

Sekulárna téza sa ukázala ako správna a úspešná aj v iných západných demokraciách.

V Kanade sa pri sčítaní ľudu registruje náboženstvo. Od r. 1960 existuje kategória „bez náboženstva“. Prvý raz volilo túto nálepku len 1 % (!) obyvateľov, ale už sa to zmenilo: dnes je takých 20 %. Všeobecný sociálny prehľad hlási: „Návštevnosť kostolov v priebehu posledných 15 rokov dramaticky poklesla. Len jedna pätina osôb vo veku nad 15 rokov chodila v r. 2001 každý týždeň do kostola. Štyria z desiatich dospelých neboli na bohoslužbách aspoň rok pred položením otázky.

CanWest News Service hlási, že anglikánska cirkev Kanady stratila medzi rokmi 1961 a 2001 viac ako polovicu členov, spojená cirkev Kanady 39 % a presbyteriánska cirkev 35 %. Poradcovia pre náboženskú toleranciu uvádzajú, že „ateistov, agnostikov, humanistov, sekularistov a vôbec ľudí bez religióznej príslušnosti rapídne pribúda“.

V Austrálii pri sčítaní v r. 2006 uviedlo 19 % občanov „bez náboženstva“ a 12 % odmietlo na túto otázku odpovedať, takže tretinu Austrálčanov môžeme považovať za sekulárnu. Návštevnosť kostolov je oveľa nižšia. Ak v roku 1950 bolo všetkých veriacich 45 %, v r. 2000 to bolo len 20 %.

Ako chlapčenský žartík založilo pár austrálskych neúctivých mládencov ako paródiu náboženstva cirkev Jedi (fiktívna organizácia z filmovej ságy Star Wars – Hviezdne vojny, pozn. prekl.). Záplavou e-mailov vyzývali sympatizantov na celom svete, aby pri sčítaní ľudu uvádzali ako náboženstvo „Jedi“ (s heslom „Kiež je ich sila s tebou“). Chris Brennan zhrnul stav v r. 2001: v Austrálii má cirkev Jedi 70 000, na susednom Novom Zélande 53 000, v Anglicku a Walesi 390 000 a v Škótsku 14 000 prívržencov.

Medzitým je Nový Zéland sekulárnejší ako Austrália, keďže 40 % jeho občanov pri oficiálnom sčítaní odpovedalo „bez vyznania“ alebo odmietlo odpoveď a tak vytvorili v kategórii náboženstiev a svetonázorov najpočetnejší segment.

Japonsko sa niekedy nazýva aj najsekulárnejšou spoločnosťou na svete. Hoci z minulosti pretrváva neurčitý vzťah k šintoizmu a budhizmu (obidve bez typickej postavy Boha či bohov) – je to ako keď sekulárny Američan slávi Vianoce – dnes len veľmi málo Japoncov chodí do kostola pomodliť sa. Noviny Yomiuri Shimbun uverejnili v roku 2000 výsledky svojho prieskumu: tri štvrtiny občanov sa otvorene označujú za bezvercov; v roku 1952 to bola jedna tretina. Ešte lepšie to dopadlo pri prieskume Japan-Guide: Otázka: Ste religiózny? Odpoveď: 16 % Áno, 84 % Nie alebo Neviem.

V Japonsku vzniklo niekoľko kultom podobných „nových náboženstiev“, medzi nimi Aum Shinrikyo (Najvyššia pravda), ktorého príslušníci vraždili kritikov a doma vyrobeným plynom zamorili tokijské metro, pričom zahynul tucet cestujúcich a tisíce ochoreli. Mladí Japonci nedôverujú viere v dôsledku sekty Aum a úlohy šintoizmu pri vzniku 2. svetovej vojny.

V židovskom národe štátu Izrael je málo Židov (po stránke národnosti) aj židmi (po stránke náboženstva). Podľa výsledkov jedného prieskumu z r. 2004 dve tretiny Židov európskeho pôvodu nedodržiavajú náboženské predpisy a nemajú o ne záujem. „Pomer sekulárnych Židov k náboženským je ešte vyšší medzi vzdelanými a bohatými izraelskými intelektuálmi, spisovateľmi, vedeckou a umeleckou elitou,“ napísal Dr. Benjamin Beit-Hallahmi, psychológ na Univerzite v Haife. Dodal, že ani jeden premiér okrem Menachema Begina nevstúpil do synagógy mimo úradných ceremónií. Naproti tomu Židia, ktorí prišli z tretieho sveta, sú oveľa religióznejší. Spomínaný psychológ dodáva: „Religiozita izraelských Židov je úmerná ich útočnosti a konzervativizmu, ako všade na svete.“ Podľa neho 85 % ortodoxných Židov sa stavia proti opusteniu židovských sídlisk na okupovanom západnom brehu Jordánu a ich vrátenie Palestínčanom; takto zmýšľa len 15 % sekulárnych Izraelčanov.

Prieskum ústavu Pew v r. 2009 medzi americkými dospelými odhalil, že 66 % bielych evanjelikov pripúšťajú mučenie moslimov podozrivých z terorizmu; pripúšťa to len 40 % Američanov, ktorí nie sú viazaní na žiadne náboženstvo.

Úžasná religiozita Američanov

Spojené štáty boli veľkou výnimkou, ktorá temer diskreditovala tézu sekularizácie. Amerika, technologicky najvyspelejší a prosperujúci štát, ostával nábožensky na úrovni biednych štátov tretieho sveta. Spojené štáty majú 350 000 kostolov, ktorým veriaci dávajú ročne temer 100 miliárd USD. Prieskumy často odhaľujú 90 % viery v Boha, nebo, peklo, anjelov a podobne, čo je vysoko nad percentom ostatného Západu. V Amerike sa aj oveľa častejšie chodí do kostola. Puritánski bieli fundamentalisti a evanjelikáli sa vynorili ako konzervatívna opora republikánskej strany, neutíchajúco sa snažiaca o zákaz potratu, verejne odsúdiť homosexuálov, okyptiť výučbu evolúcie, obnoviť školskú modlitbu, nastaviť vládne náboženské programy, zostriť trest smrti, podporovať nosenie zbraní a pod. V r. 2004 časopis Newsweek prieskumom zistil, že štyri pätiny Američanov veria, že Ježiš sa narodil panne bez ľudského otca a polovica verila, že sa vráti na Zem.

Americký evanjelikalizmus je preľudnený jarmok denominácií (cirkví, náboženstiev, siekt, kultov) na jednu osobu, medzi sebou konkurujúcich o čím väčší podiel na trhu. Charizmatickí kazatelia priťahujú prívržencov, ktorí umožňujú ovplyvniť stále väčší okruh poslucháčov, ktorí skladajú stále väčšie sumy na nákup vysielacích časov televízie a rozhlasu ad infinitum. Úspešní podnikatelia začínajú v malom, potom rastú až po hranicu ich kazateľskej spoločnosti, alebo kým nimi nezatrasie škandál. „Kresťanská rozhlasová sieť“ rev. Pata Robertsona napuchla na podnik s ročným obratom 240 miliónov USD a početnými filiálkami, a to napriek Robertsonovmu sklonu k šialeným komentárom. „Zameranie na rodinu“ rev. Jamesa Dobsona dosiahlo ročný rozpočet 150 miliónov USD a republikánski prezidentskí kandidáti mu za pochvalu liezli do zadku – kým v r. 2004 nezaznamenal neúspech a prepustil 200 zamestnancov; medzitým odstúpil.

„Biskup“ T. D. Jakes bol schudobnený občan Západnej Virgínie, žijúci zo sociálnej podpory, kým v sebe neobjavil svoje nadanie hlásať evanjelium a nezapadol do luxusu. Teraz nosí veľké diamanty, cestuje súkromným lietadlom, býva v zámkoch a žije si ako kráľ. Predaj evanjelikálnych kníh, videí a cédečiek sa stal miliardovým podnikom na obohacovanie náboženských podnikateľov.

Komercializácia viery nadobudla také rozmery, že senátor Chuck Grassley (republikán za Iowu) organizoval v r. 2007 výsluchy pred kongresom; predvolával kazateľov „evanjelia prosperity“, ktorí zhŕňali obrovské bohatstvá. Dog Wead, spojka prezidenta George W. Busha k evanjelikálom, to komentoval slovami: „Grassley hodil do stredu koalície granát, ktorý nepotrebuje ani jeden republikán. Bude to pre nich strašné.“

Biblické proroctvá zaberajú veľký segment amerického fundamentalizmu. Trh evanjelikálnych kníh v USA dosahuje ročný obrat 2 miliardy USD. Kazateľ Tim LaHaye a jeho píšuci partner Jerry Jenkins dosiahli neuveriteľný rekord predajom románov Left Behind (Ponechaní bokom), opisujúcich apokalypsu, návrat Ježiša Krista na Zem, aby krvavo potrestal všetkých okrem znovuzrodených kresťanov. Ježiš v nich posiela miliardy hindov, moslimov, budhistov, židov, katolíkov, unitárov, sekularistov a iných do pekla. V jednom románe sa píše, že „Ježiš len o pár centimetrov pohol rukou, … a davy začali kvíliť a vrieskať“; škodoradostne sa poznamenáva, že nekresťanom odpadáva mäso od kostí, ako sa rútia do priepasti. Séria Left Behind sa predala 60 000 000-krát a je najpredávanejšou knihou všetkých čias; kam sa hrabú nositelia Pullitzerovej či Nobelovej ceny za literatúru!

Rastie počet pentekostalistov, ktorí „vedia hovoriť jazykmi“ (ktorým normálny človek nerozumie – pozn. prekl.). V priebehu 1990-tych rokov zasiahli „Pentekostálne božie zhromaždenia“ 18 % Američanov – mali viac členov ako odumierajúca episkopálna cirkev. Aj mormóni, neobyčajná sekta, zakladajúca sa na tajuplných zlatých doskách, ktoré anjel najprv priniesol a potom odniesol, čo do počtu rastú; teraz ich je okolo šesť miliónov napriek trvajúcemu sporu o ich pochybnej praxi polygamie.

Politický vedec George Bishop z Univerzity Cincinnati zistil, že 45 % Američanov odmieta evolúciu a verí na božské stvorenie; tak robí len 7 % Britov a ešte menej Nemcov, Nórov, Rusov a Holanďanov.

Jedna z najzaujímavejších hádaniek náboženskej sociológie v Amerike je, prečo sa Američania väčšmi viažu na cirkev ako Európania. Dr. Berger z Bostonskej univerzity to volá „cirkevníctvo“. Celý život bol luterán, ale teraz práve kvôli tomu cirkevníctvu verejne zmenil svoje schvaľovanie sekularizačnej tézy. Aj iní, napr. R. Stark z Baylor University a katolík Ch. Taylor revoltujú proti výpovedi o úpadku náboženstva.

Vzišla z toho vedecká bitka. Škótsky sociológ Steve Bruce napísal knihu Boh je mŕtvy: Sekularizácia na Západe. Tvrdí v nej, že úpadok náboženstva je viditeľný vo väčšine sveta a že je nezvratný. Sekularizáciu pripisuje nie pokroku vedy, ale rastúcemu relativizmu: ľudia vidia svetový kaleidoskop navzájom si odporujúcich nadprirodzených systémov a kladú si otázku, ktorý z nich je pravý – a či je jeden z nich pravý. Píše: „Najväčšiu škodu zapríčinili náboženstvu nie konkurujúce sekulárne idey, ale všeobecný relativizmus, ktorý predpokladá, že všetky ideológie sú rovnako pravdivé alebo rovnako falošné.“

Veľká časť Bruceho diela sa zameriava na Britániu, ktorej predpovedá, že metodizmus zanikne počas jednej generácie a anglikánska cirkev sa scvrkne na „nepatrné dobrovoľné združenia s hrubým fasciklom zdedeného vlastníctva“. Aj Ameriku vidí s oneskorením ísť tou istou cestou. Tvrdí, že sú jasné príznaky, že kresťanstvo stráca, silu, prestíž a popularitu aj v USA, čo je v súlade s celosvetovou „sekularizačnou paradigmou“. Dodáva, že „nová kresťanská pravica, aliancia medzi bielymi evanjelikálmi a republikánskou stranou, nedokázali mať na americkú spoločnosť taký vplyv, ako sa očakávalo v 1970-tych rokoch.“

Vzostup amerických „niečkarov“

Ukazuje sa, že vedci, ktorí sa rozhodli, že nemali pravdu pri výpovedi o sekularizácii, nemali pravdu, keď vraveli, že nemali pravdu. Nové trendy ukazujú, že sekularizmus sa šíri aj po Amerike. A to aj napriek vrcholiacej nábožnosti. Hoci náboženská extravagancia národa plní oživujúce programy a novinky denných správ, rozbieha sa erózia viery ako snehová guľa, zväčša neviditeľná a sotva zaznamenaná. Dôkazov pribúda, tu sú niektoré:

Prieskumy ukazujú, že od r. 1990 sa počet bezbožných Američanov zdvojnásobil z jednej desatiny na jednu pätinu dospelých občanov, čo je veľmi rýchla zmena.

Prieskum americkej náboženskej identifikácie (ARIS), urobený r. 2008 na Trinity College, Hartford, Connecticut, ukázal, že 15 % – 34 miliónov dospelých ľudí – uviedlo ako náboženstvo „nijaké“. Ďalších 5 % – dvanásť miliónov dospelých – odpovedalo „neviem“ alebo odmietlo odpoveď, čo sa hodnotí rovnako ako „nijaké“ (Po americko anglicky sa nazývajú „nones“, čo prekladám ako „niečkari“, t. j. tí, čo vravia a píšu „nie“. Ak má niekto lepší návrh, rád sa nechám poučiť. – pozn. prekl.). Takže okolo 45 miliónov amerických dospelých sú dokázateľne „nechodiaci do kostola“. Tento počet od prvého ARIS-u v roku 1990, keď bol 8 %, vyskočil priam do neba.

Tento prieskum ukázal, že počet Američanov, ktorí sa považujú za kresťanov, klesol od r. 1990 o 10 %, a to z 86 % na 76 %. Straty postihli predovšetkým tradičné protestantské hlavné cirkvi s duchovenstvom vzdelaným na univerzitách. Neslobodno zabudnúť, že v tom istom čase narástol počet fundamentalistov, evanjelikálov, pentekostalistov a mormónov.

Ďalší záver ARIS-u: „Existuje teologická polarizácia americkej spoločnosti, keďže 34 % dospelých verí, že sú „znovuzrodení“ a 25 – 30 % odmieta možnosť osobného Boha. Tieto otázky viery poukazujú na kultúrnu polarizáciu medzi pobožnou a bezbožnou časťou celoštátneho občianstva, ktoré sú t. č. zhruba na rovnakej úrovni.“

Spoluriaditeľka ARIS-u Ariela Keysarová upozornila Katolícku tlačovú agentúru (KTA), že „Niečkari sú jediná sledovaná skupina, ktorá zaznamenala vzostup vo všetkých štátoch USA.“ Povedala, že neveriaci boli v minulosti stigmatizovaní a zastrašovaní, ale sociálna klíma sa zmenila a dnes sa cítia „slobodní; už nie ako vydedení páriovia.“ Mark Silk dodáva: „Dnes to už neznamená vyhlásiť sa sám za totálneho páriu.“ Kultúra sa zmenila a pripúšťa povedať:

Nie, nemám nijaké náboženstvo.

V reporte ARIS-u sa uvádza aj toto: „Výzva kresťanstvu v Spojených štátoch prichádza ani nie tak od iných náboženstiev, ako skôr od odmietania všetkých foriem organizovaného náboženstva.“

Je príznačné, že medzi americkými pribúdajúcimi „niečkarmi“ prevládajú muži, čo súhlasí s medzinárodnými zisteniami, že ženy sú väčšmi naviazané na cirkev. ARIS to vysvetľuje: „Rodová nevyváženosť je najvyššia v skupine ‚niečkarov‘, ktorí nemajú náboženstvo, sú ateisti alebo agnostici. Pomer 60 mužov k 40 ženám je pozoruhodný výsledok; no zodpovedá predošlým zisteniam, že ženy sú častejšie nábožné ako muži.“

Americkí katolíci zaznamenali len nepatrný pokles z 26 na 25 % dospelej populácie. Veriacich Židov tiež ubúda, čo sa prejavuje pohybom mladých etnických Židov smerom k „niečkarom“ a je verným obrazom situácie mladých bielych Američanov. Počet moslimov sa strojnásobil, stúpol na 1,3 milióna, ale aj tak je ich menej ako 1 % dospelých.

Od druhého prieskumu ARIS v r. 2001 sa zaznamenala dramatická zmena v Novom Anglicku a Barry Kosmin z KTA ju komentuje: „Úpadok katolicizmu na severovýchodu USA je niečo ohromujúce; katolíci tu stratili milión veriacich. Ich počet klesol zo 46 % na 36 % dospelých. Aj iné cirkvi tu stratili a Albert Mohler, rezident baptistického seminára, vzdychá: „Strata Nového Anglicka sa ma veľmi dotýka. Jasné, bude to nový príbeh. Bude to postkresťanský príbeh, postihujúci mnohé úseky našej spoločnosti.“

Medzitým prieskum Pewu v r. 2008 zistil ešte dramatickejšie výsledky: „niečkari“ sú v USA po katolíkoch druhou najpočetnejšou skupinou dospelých. Prví sú katolíci (24 %), druhí nijaké náboženstvo (16 %) a tretí evanjelikálni baptisti (11 %).

Prekvapením bolo predovšetkým to, čo sa týkalo katolicizmu. Viac ako dvadsať miliónov katolíkov opustilo svoju cirkev! To znamená, že jedna desatina amerických dospelých sú teraz bývalí katolíci. Katolícka denominácia stratila tretinu svojich členov a o záchranu sa pričinili hispánski prisťahovalci. Phil Lawler, autor diela The Faithful Departed (asi Veriaci odišiel), napísal pre katolícke noviny:

„Najdôležitejšia historka o katolicizme v USA v priebehu poslednej generácie nebol škandál sexuálneho zneužívania, ani zmeny vyplývajúce z 2. vatikánskeho koncilu, ale hromadný odchod katolíkov, ktorí opustili svoju cirkev.“

Aj James Davidson z Americkej katolíckej univerzity narieka: „Americkí katolíci sa stávajú čoraz indiferentnejší voči ustanovenej cirkvi.“

Kým Amerika má množstvo protestantských evanjelistov, hľadajúcich si nástupcov, katolícka cirkev trpí veľkým nedostatkom kňazov. KTA hlási, že od 1950-tych rokov opustilo cirkev 20 000 kňazov (a že dnes jedna desatina kňazov porušuje celibátne sľuby). Kým v r. 1965 sa v seminároch pripravovalo 10 000 oddaných mládencov na kňazstvo, v r. 2002 ich bolo len 3 400. U.S. News and World Report zistil, že v r. 1975 bolo v USA 59 000 katolíckych kňazov, ale v r. 2007 už len 41 500, hoci celkový počet katolíkov stúpol na 63 miliónov.

V r. 2009 uverejnil Pew rozšírenú verziu prieskumu z r. 2008, kde píše: „Množstvá ľudí sa stali neviazanými, pretože neveria v Boha alebo učeniam väčšiny náboženstiev. Iní myslia, že nábožní ľudia sú pokryteckí alebo radi súdia druhých, resp. náboženské organizácie príliš dbajú na pravidlá; niekedy obviňujú svojich vodcov, že sa veľmi zameriavajú na peniaze a moc.“

Úpadok americkej nábožnosti má ďalekosiahle politické dôsledky. Podomieľa a tým oslabuje alianciu konzervatívnych veriacich s republikánskou stranou. Sekularisti sú väčšmi mestskí a kozmopolitní, spravidla volia demokratickú stranu. Newsweek: 75 % nábožensky neukotvených volilo Baracka Obamu.

Prieskum harvardského sociológa Roberta Putnama, autora Bowling Alone, z roku 2009, ukázal, že podiel „niečkarov“ medzi mladými Američanmi stúpol z 30 na 40 %. Putnamov komentár: „To je veľká zmena, to je zarážajúci vývoj. Títo mladí ľudia vyrástli v čase, keď byť nábožný znamenalo byť politicky konzervatívny, najmä v sociálnych otázkach; odpudila ich intolerancia, strnulosť a doktrinárske politické názory. Oni sú budúcnosť Ameriky. Ich názory a náboženské obyčaje pretrvajú a veľmi ovplyvnia budúcnosť.“

Aj cirkevné škandály prispeli v Amerike k strate viery. Obťažovanie detí katolíckymi kňazmi zbavilo lesku katolícke hrdenie sa vyššou morálkou. Podobne pôsobili evanjelické sexuálne škandály. Samovraždy v ohraničených kultoch, väzenia pre mormónskych polygamistov, dokonca vraždy na cirkevnej pôde – to všetko pošpinilo obraz zbožných vo verejnosti.

Ako to povedal Putnam, aliancia evanjelikálov s republikánmi urýchlila vyhasínanie viery. Komentár Marka Silka: „V 1990-tych rokoch americká verejnosť skutočne verila, že existuje dlhodobé spojenie medzi ‚náboženskou pravicou‘ a jednou politickou stranou a mnohých ľudí to zviedlo na opačný smer… Predtým by boli povedali ‚Dobre, ale ja som určitý druh protestanta‘; dnes povedia len ‚Do pekla! Nie, nejdem s nimi.‘“

Vzdelané cirkvi odumierajú

Tu je ďalší ukazovateľ sklzu: Hlavné americké protestantské cirkvi – elitné, liberálne denominácie ako vysoké štíhle veže s duchovnými odchovanými v seminároch – za minulé polstoročie enormne upadli. Keď som bol mladý, v 1950-tych rokoch, tieto telesá boli stĺpmi úctyhodnosti. Vedúci obchodu a profesionáli plnili ich lavice. „Sedem sestier amerického protestantizmu“ – presbyteriáni, luteráni, episkopáli, metodisti, americkí baptisti, Kristovi žiaci a Zjednotená Kristova cirkev – dominovali v náboženskej krajine, ani nehovoriac o vidieckych kluboch; v sociálnej prestíži o vežu prevyšovali menej vzdelaných evanjelikálov a fundamentalistov.

No sedem sestier utrpelo drastické straty, stratiac temer desať miliónov veriacich v čase, keď sa počet obyvateľov Ameriky zdvojnásobil. Spojení metodisti sa zoschli z 11 miliónov v r. 1960 na 7,9 milióna v r. 2008. Presbyteriánska cirkev klesla zo 4,1 milióna na 2,2 milióna. Episkopáli z 3,4 milióna na 2,1 milióna. A tak ďalej.

V knihe The Empty Church: The Suicide of Liberal Christianity (asi Prázdny kostol: Samovražda liberálneho kresťanstva) napísal Thomas Reeves: „Ako sa všeobecne vie, hlavné cirkvi sa v priebehu posledných troch desaťročí dramaticky scvrkli a vyzerajú zmätené a bezmocné.“ Dodal: „V roku 1995 zistil jeden výskumník, že metodistická cirkev strácala počas posledných tridsať rokov každý týždeň tisíc veriacich.“

V 21. storočí sa celkový biedny vývoj nezlepšil. Prieskum ARIS 2008 ukázal, že podiel hlavných cirkví v obyvateľstve USA, ktorý bol 18,7 % v r. 1990, klesol v r. 2001 na 17,2 % a teraz je 12,9 %. Mark Silk to komentuje: „Zdá sa, že americký systém dvoch tvárí protestantizmu – oficiálny proti evanjelikálnemu – kolabuje. Vynára sa nový druh evanjelikalizmu a získava štatút normatívnej formy nekatolíckeho kresťanstva v Spojených štátoch.“

Toto všetko naznačuje, že vzdelaní Američania, hlavná opora spoločnosti, už nepotrebujú nadprirodzené náboženstvo. Návštevnosť kostolov sa zvyšuje len u menej vzdelaných. Vzhľad Ameriky je zrejmý: náboženstvo intelektuálnych snobov odumiera, náboženstvo jednoduchých nevzdelancov je na vzostupe.

Pastoral Care of Oklahoma nedávno napísal takúto bilanciu roku 2008: „Vlani bolo v USA zatvorených vyše 4 000 kostolov; svoje fary opustilo každý mesiac 1 700 pastorov; a z cirkví vystúpilo každý deň 3 500 veriacich.“

Náboženské tabu sú preč

Napokon, tu sú aj ďalšie dôkazy úpadku náboženstva v USA: náboženské tabu, ktoré vládli v spoločnosti v 1950-tych rokoch, zmizli ako včerajší sneh. Vtedy bolo zločinom otvoriť obchod v nedeľu. Mohli ste byť uvrhnutý do väzenia, ak ste si kúpili pohárik koktailu alebo lotériový lístok; ak ste si v stánku prezerali časopis typu Playboy alebo išli do kina na sexuálny film. Aj novinové články o sexe boli cenzurované. V niektorých štátoch bolo zakázané predávať pomôcky na zábranu pôrodnosti; predaj a kupovanie kondómov sa všade dialo huš-huš. Bolo ťažkým zločinom byť homosexuálom; takí boli súdení na základe biblických zákonov proti „sodomii“. (Pamätám sa na jedného, ktorý spáchal samovraždu, aby sa vyhol súdu.) Nezosobášené dvojice, prichytené v jednej spálni, mohli byť zatknuté. Podozrivo vyzerajúci párik nemal nádej dostať izbu v dobrom hoteli. Ak otehotnelo nevydaté dievča, bolo aj so svojou rodinou predmetom všeobecnej hanby. Za potrat hrozilo väzenie a zúfalé mladé ženy často umierali pri zakázaných pokusoch ukončiť nechcené tehotenstvo. Z kazateľníc sa napriek tomu brojilo proti sexuálnej výchove. Rozvod bol nemysliteľný.

V tom istom čase vylučovali Židov z klubov, ktoré mali v adrese „Len pre kresťanov“ a ženy nemali prístup k mnohým zamestnaniam. Čierni boli hnaní do segregácie ako Indiáni do rezervácií. Nepúšťali sa do bielych škôl, reštaurácií, hotelov, divadiel, kúpeľov, ani susedstiev. Manželstvo zmiešaných rás bolo zločinom.

Je samozrejmé, že v zmätku života existovali výnimky zo všetkých týchto obmedzení 1950-tych rokov a mnohí proti nim rebelovali. Pašeráci, prostitúti, bukanieri, oplzlí cynici existovali, ale zákon a jeho úradníctvo boli na strane tabu.

Sme o polstoročie ďalej. Morálka sa zjednodušila. Nezosobášené dvojice žijú otvorene spolu s požehnaním svojich rodín. Deti osamelých matiek sú vítané rovnako ako iné deti. Čiernym sa zaručuje rovnosť pred zákonom. Práva žien na prácu sú poistené zákonmi. Homosexuálny sex už nie je zločin. Hazardné hry nielenže nie sú zakázané – štát ich organizuje. Sexuálne filmy a časopisy sú také bežné, že sú nudné. Bary (v niektorých štátoch sa volajú likérové kluby) sú na každom rohu. Nedeľa je deň obrovského nakupovania.

Ako to, že morálka sa mohla natoľko zmeniť v priebehu jedného života? Ako to, že väčšina z nás postarších nezaznamenala prebiehajúcu úžasnú transformáciu? Keď si niekedy oživujem spoločenské zákazy našej mladosti, pripadajú mi neskutočné, stratené v hmle minulosti.

Vidíme, že stigmy puritánskeho náboženstva v druhej polovici 20. storočia stratili svoju silu. Tým, že opustila puritánsku mentalitu, urobila americká spoločnosť rozhodujúci krok dopredu. Dnešné hodnoty tolerancie, akceptujúce včerajších vydedencov spoločnosti, sú slušnejšie, čestnejšie, humánnejšie.

Do tretieho sveta

Väčšina pozorovateľov si myslí, že náboženstvo ostane v Amerike mocné aj v priebehu budúcich generácií. Tvrdia, že hoci hlavné protestantské cirkvi očakáva osud ich európskych sestier a 20 miliónov katolíkov už zbehlo, fundamentalisticko evajelikálne hnutie pentekostalicky mormónskych konzervatívcov si zachováva veľkú silu. Nájdu sa však výskumníci, ktorí aj v tejto komunite novozrodených nachádzajú znaky slabnutia. V knihe The Fall of the Evangelical Nation: The Surprising Crisis Inside the Church (asi Pád evanjelikálneho národa: Prekvapujúca kríza v cirkvi) píše novinárka Christine Wickerová, že vynášaná sila fundamentalistov bola hrubo prehnaná. Jej kniha začína: „Evanjelikálne kresťanstvo v Amerike umiera. Súčasné veľké evanjelikálne hnutia nie sú predvoj niečoho – sú ostatky niečoho, čo sa odkrýva na každom rohu. Kamkoľvek sa pozriete: konverzie (prestupy z cirkvi do cirkvi), baptizmus, členstvo, účasť, návštevnosť, náboženská sčítanosť, vplyv na kultúru, všade bije do očí úpadok.“

V r. 2009 mala jedna esej v novinách Christian Science Monitor titulok „Blížiaci sa kolaps evanjelikálov“. Michael Spencer v ňom vyriekol rovnaký súd: „Sme na vrchole – v priebehu desiatich rokov nastane ohromný úpadok evanjelikálneho kresťanstva. Po jeho rozpade bude nasledovať zhoršenie stavu hlavných protestantských cirkví, čo všetko bude mať za následok podstatnú zmenu náboženského a vôbec kultúrneho základu západnej spoločnosti. V priebehu dvoch generácií bude evanjelikanizmus opusteným domovom polovice obyvateľov.“

Ešte je skoro posudzovať, či sú tieto predpovede korektné. Je privčas upozorňovať na druhý viditeľný trend: náboženstvo opúšťa prvý svet a sťahuje sa do menej vzdelaného a zle plateného tretieho sveta.

Viera ostáva mocná v islamskom svete, kde prísne náboženské zákony prikazujú kameňovať ženy na smrť za cudzoložstvo, odťať ruky a nohy zlodejovi a iným previnilcom, bičovať pijanov alkoholu a popraviť „rúhačov“ – kde ohnivá viera ženie stovky mladých „martýrov“ dobrovoľne sa stať samovražedným atentátnikom, živou bombou.

V južných trópoch – v Afrike, južnej Ázii a Latinskej Amerike – sú na vzostupe všetky formy kresťanstva emocionálne, primitívne aj násilne. Štát s najvyšším počtom metodistov je teraz Pobrežie Slonoviny. Úzkoprsí africkí anglikáni prehlasujú na Lambertových svetových konferenciách Angličanov, ktorí by chceli zrovnoprávniť homosexuálov a ženy. V Nigérii pravidelne prepukajú nepokoje a boje medzi moslimami a kresťanmi. V mesticko-hispánskych oblastiach sveta sa v rámci kultu santeria ročne obetujú tisíce zvierat; imigranti prinášajú tento kult na Floridu, kde mŕtvoly zvierat znečisťujú vodné toky.

Dr. Philip Jenkins z Pensylvánskej štátnej univerzity v knihe The Next Christendoom (asi Najbližší súdny deň kresťanstva) predpovedá zlú budúcnosť, keďže preľudnený vulgarizujúci tretí svet sa stane militantným nebezpečenstvom, podobný dnešným moslimským teroristom. V prvom svete bude síce kresťanstvo postupne zanikať, ale početne narastie v nerozvinutých trópoch, kde žije v Latinskej Amerike 480 miliónov ľudí, v Afrike 360 miliónov a v Ázii 313 miliónov.

Kresťania tretieho sveta sa orientujú na mágiu a vo viere vidia ochranu proti démonom, čarodejniciam, zlým snom, nešťastiu a podobné povery. Dr. Jenkins napísal:

„Tí ľudia interpretujú každodenné horory nadprirodzenými výrazmi. Často sa pokúšajú dokázať svoju duchovnú moc zápasmi s bosoráctvom. Sila viery na čarodejnice vo väčšine Afriky je udivujúca. Iba nedávno, v roku 2001, bolo v Demokratickej republike Kongo mačetami na smrť dosekaných v jednej „čistke“ najmenej tisíc údajných čarodejníc. A strach z nich pri urbanizácii nie že neklesá, ale sa ešte zvyšuje. Od kolapsu apartheidu v Južnej Afrike v roku 1994 sa stalo čarodejníctvo prvým sociálnym problémom v Sovete s jeho tromi miliónmi biednych obyvateľov.“

(Pamätáte sa na afrického evanjelikála, ktorý pri návšteve pentekostalistickej guvernérky Aljašky Sarah Palinovej, kandidátky na úrad viceprezidentky USA, kládol jej ruky na hlavu a prosil Boha, aby ju chránil od čarodejníc?)

Prof. Jenkins uvádza, že ozbrojení kresťanskí militanti typu „armáda strašidelného Boha Ugandy“ hromadne vraždia. Aj „mobilné sily Ducha svätého sa zapájajú do boja proti bosorkám, zapojené do svätej vojny (proti ugandskej vláde)“. Vojaci Ducha svätého, mnohí z nich deti a mladiství, boli obradne pomazaní maslom, aby sa stali nepriestrelnými. Nepomohlo to a povstanie bolo potlačené. V roku 2000 zahynulo hromadnou samovraždou viac ako tisíc ľudí inej ugandskej sekty, „Hnutia pre obnovu Desiatich božích prikázaní“.

Toto boli krajné prípady, ale ukazujú rozdiel medzi prvo- a treťosvetovým kresťanstvom a varujú pred potenciálnym nebezpečenstvom: Nigérii hrozí zruinovanie v dôsledku stretu medzi moslimským džihádom a kresťanskými križiakmi; to isté nebezpečenstvo číha v Sudáne, Indonézii a na Filipínach; hinduistickí extrémisti ohrozujú kresťanov v Indii.

Demografické projekcie naznačujú, že uvedené spory sa budú vyostrovať.

Ak náboženstvo ustupuje v prvom svete a prekvitá v treťom, dá sa povedať, že prvý vyhráva, druhý prehráva. Pomaly, pokojne, nepozorovane vädne kresťanstvo v západných demokraciách. Prebieha dlhodobý posun civilizácií, no väčšina z nás je príliš zamestnaná iným a nepozoruje to.

*  *  *

James A. Haught je vydavateľ Charleston Gazette v Západnej Virgínii a starší vydavateľ Free Inquiry. Dostal 20 novinárskych cien a napísal osem kníh, vrátane Holly Horrors (1990, asi Sväté horory), 2000 Years of Disbelief (1996, asi Dvetisíc rokov neviery) a Honest Doubt (2007, asi Čestná pochybnosť).

Prameň: James A. Haught, „Fading Faith“, Free Inquiry 30/2, February/March 2010, s. 19–26, 2010.

Preložil Rastislav Škoda

List prezidentovi SR z 18. januára 2010

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Bratislava, 18. januára 2010

Vec: Novoročné prijatie predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností

Veľavážený pán prezident,

so smútkom v srdci čítam v masmédiách správu o tradičnom novoročnom stretnutí, že „Prezident SR Ivan Gašparovič prijal predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike“. Ako všetci Vaši predchodcovia a ako aj Vy, pán prezident, v minulých rokoch, opäť ste nás humanistov odignorovali, akoby nás ani nebolo.

Do určitej miery máte pravdu, pán prezident. Článok 24 našej Ústavy ustanovuje, že „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú.“ Už dávno upozorňujem na nedôslednosť pasáže „náboženského vyznania a viery“: akýže je rozdiel medzi náboženským vyznaním a vierou? Takto je to tuším len v českej a slovenskej ústave. V nemeckej stojí, napríklad, „Freiheit des religiösen und weltanschaulichen Bekenntnisses“ = sloboda náboženského a svetonázorového vyznania. Navrhujem, aby sa aj u nás ústavný článok 24 týkal slobody náboženstva a svetonázoru. V rámci Vášho hesla „Každému dať, čo mu patrí“ sa potom bude mať slovenská vláda zaoberať problémami nenáboženskej svetonázorovej menšiny svojich občanov humanistov (agnostikov a ateistov) – odhadujem ich terajší počet na nezanedbateľných okolo 20 %. Potom ich pravdepodobne prijmete v rade novoročných gratulantov.

Zato, že som sa opovážil napísať tento list, dovoľte mi, vážený pán prezident, neskromnú prosbu, aby ste ma na budúci rok pozvali na novoročné stretnutie náboženských a svetonázorových spoločností ako jedného za slovenských ateistov. Ubezpečujem Vás, že aj my chceme „spravodlivú, usporiadanú a slobodnú spoločnosť, ktorá sa riadi pevnými morálnymi zásadami a duchovnými hodnotami.“

Dovoľujem si poznamenať, že tento list aj s odpoveďou plánujem uverejniť v marcovom čísle môjho samizdatu Zošity humanistov.

S prejavom hlbokej úcty

Rastislav Škoda

*

4. februára 2010 mi prezidentská kancelária odpovedala. Po troch odsekoch nič nehovoriacich diplomatických floskúl prišlo strohé konštatovanie:

„Tým, že predstaviteľ svetonázorovej menšiny humanistov (agnostikov a ateistov) nebol medzi pozvanými na stretnutie, neboli nijakým spôsobom porušené Vaše práva.“

Naozaj nie? Podľa čl. 12 (1) našej Ústavy sú občania „rovní v dôstojnosti i právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“ Podľa čl. 12 (2) sa to týka všetkých občanov bez ohľadu na čokoľvek a „nikoho nemožno zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“. Kým veriaci sú zvýhodňovaní, neveriaci sú znevýhodňovaní. Ako prídu humanisti k tomu, že neboli ešte ani raz pozvaní na novoročné stretnutie u pána prezidenta? Kde je tu rovnosť v dôstojnosti – keď už nie s arcibiskupmi r. kat. cirkvi (3,7 milióna veriacich), tak aspoň s husitskými bratmi (1800 veriacich)? Opakujem, je nás okolo 20 % (v roku 2001 to bolo 16,5 %), to je dobre vyše jedného milióna a podľa známeho historika prof. Milana Ďuricu náš počet rastie.

Trvám na tom, že ignorovaním existencie humanistov porušujú úrady Slovenskej republiky ich práva a v tomto zmysle pošlem pánu prezidentovi druhý list so žiadosťou, aby tejto záležitosti venoval pozornosť.

*

Kancelária prezidenta
Slovenskej republiky
Ing. Boris Sopira
Odbor vnútornej politiky

Bratislava 4. februára 2010


Číslo 903/2010-BA

Vážený pán Škoda,

Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky bol doručený Váš list vo veci Novoročného prijatia predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností prezidentom SR Ivanom Gašparovičom. V liste vyjadrujete smútok v srdci nad tým, že pán prezident odignoroval humanistov.

Novoročné stretnutia prezidentov Slovenskej republiky s ústavnými činiteľmi alebo predstaviteľmi rôznych politických, spoločenských, hospodárskych, odborových, zamestnávateľských, samosprávnych a občianskych organizácií či združení, sa stali tradíciou. Pán prezident sa po Novom roku stretáva aj s predstaviteľmi diplomatického zboru a veľvyslancami členských krajín Európskej únie.

Podľa článku 1 Ústavy Slovenskej republiky „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Podľa zákona č. 308/1991 Zb. zo 4. júla 1991 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností „Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi alebo zachovávaním obradov. Každý má právo zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru alebo byť bez náboženského vyznania.“ Na novoročnom prijatí predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností sa zúčastňujú zástupcovia registrovaných cirkví a náboženských spoločností, ktorých je 18.

Tým, že predstaviteľ svetonázorovej menšiny humanistov (agnostikov a ateistov) nebol medzi pozvanými na stretnutie, neboli nijakým spôsobom porušené Vaše práva.

S pozdravom a želaním dobrého zdravia

nečitateľný podpis

Náboženstvo a veda – 6. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Bertrand Russell

Determinizmus

Ako sa rozširovali poznatky, znižoval sa význam posvätnej histórie, ako ho podávala biblia a zložitá teológia staro- a novovekej cirkvi, pre väčšinu pobožných mužov a žien. Biblický kriticizmus, pridaný k vede, znemožnil uveriť, že každé slovo biblie je pravda.

Dnes vie každý, že v biblii sú dva opisy stvorenia sveta; líšia sa od seba, protirečia si, sú od dvoch autorov. Má sa za to, že to nie je dôležité. Sú však tri ústredné doktríny – Boh, nesmrteľnosť a sloboda, považované za základ kresťanstva, ktorý nepodlieha času. Tieto tri doktríny sú súčasti takzvaného „prírodného náboženstva“; podľa názoru Tomáša Akvinského a niektorých moderných filozofov sa dá ich pravdivosť dokázať bez pomoci zjavenia samotným ľudským rozumom. Preto je dôležité skúmať, čo hovorí k tým trom doktrínam súčasná veda. Môj osobný názor je, že dnešná veda ich nemôže ani potvrdiť, ani vyvrátiť a že okrem vedy neexistuje nijaká iná metóda na potvrdenie alebo vyvrátenie čohokoľvek. Myslím si však, že existujú vedecké argumenty, týkajúce sa ich pravdepodobnosti, a to osobitne slobody rozhodovania a jej opaku, determinizmu; tým sa budeme zaoberať v tejto kapitole.

O histórii determinizmu a slobodného rozhodovania sme už pár slov povedali. Videli sme, že determinizmus má najmocnejšieho spojenca vo fyzike, ktorá objavila zákony pohybov hmoty a urobila ich teoreticky predvídateľnými. Je zvláštne, že aj dnešný najsilnejší argument proti determinizmu vyplýva z fyziky. Prv než sa tomu budeme venovať, pozrime sa na problém zo všetkých strán.

Determinizmus má dve charakteristiky: na jednej strane je to praktické pravidlo pre prácu vedeckého pracovníka; na druhej strane je to všeobecná doktrína o povahe vesmíru. Praktické pravidlo môže byť podložené, aj keď všeobecná teória je nesprávna alebo neistá. Začnime pravidlom a potom sa budeme venovať teórii.

Kauzálne / príčinné zákony

Toto pravidlo nám radí hľadať kauzálne / príčinné zákony, inakšie povedané zákony spájajúce udalosti, ktoré sa udiali v rozličnom čase. V každodennom živote riadime svoje správanie pravidlami tohto druhu, no tieto pravidlá obetujú presnosť kvôli jednoduchosti. Ak otočím vypínačom, zapáli sa elektrické svetlo – ak nie je vybitá poistka; ak škrtnem zápalku, rozhorí sa – ak sa neodtrhne hlavička; ak niekoho volám telefonicky, dostanem ho – ak nevolím špatné číslo. Takýto druh pravidiel nie je vhodný pre vedu, ktorá volá po niečom, čo sa nemení. Jej ideál ustanovila Newtonova astronómia, ktorá na základe zákonov príťažlivosti umožňuje vypočítať minulé a budúce postavenia planét bez časového obmedzenia. V iných prípadoch bolo hľadanie riadiacich zákonov ťažšie ako vypočítanie obežných dráh planét, pretože spravidla ide o zložité príčiny rozličného druhu a nižší stupeň pravidelnosti periodického opakovania sa. Aj tak sa odkryli príčinné zákony v chémii, elektromagnetizme, biológii a dokonca v politickej ekonómii. Objav príčinných zákonov je základ vedy, a preto niet pochybností, že vede sa oddávajúci výskumníci majú po nich pátrať. Ak existuje oblasť, kde neplatia príčinné zákony, je to oblasť, do ktorej nemá prístup veda. Ale pravidlo, že vedeckí pracovníci majú príčinné zákony, je také zrejmé, ako pravidlo, že hubár má hľadať huby.

Príčinné zákony samy osebe nemusia bezpodmienečne určovať kompletnú determináciu budúcnosti na základe minulosti. Platí príčinný zákon, že synovia bielych rodičov sú tiež bieli; keby toto bol jediný zákon dedičnosti, nevedeli by sme predpovedať veľa o synoch bielych rodičov. Ako všeobecná doktrína tvrdí determinizmus, že kompletná determinácia budúcnosti je teoreticky možná vždy, ak toho o minulosti a príčinných zákonoch dosť vieme. Podľa tohto princípu musí mať výskumník, zaoberajúci sa touto témou, schopnosť objasniť predošlé okolnosti a príčinné súvislosti, ktorých celok nevyhnutne viedol k skúmanému javu. A keď odhalil tieto zákony, má byť schopný pri zistení podobných okolností urobiť záver, že sa ide udiať podobný jav.

Je ťažké, ak nie nemožné, túto doktrínu presne definovať. Keď sa o to pokúšame, prichytíme sa pri výroku, že to alebo to je „teoreticky“ možné, ale nikto nevie, čo znamená „teoreticky“. Nemá zmysel povedať, že „existujú“ zákony, ktoré určujú budúcnosť, ak nepridáme, že smieme dúfať, že ich odhalíme. Budúcnosť bude zrejme taká, aká bude a v tomto zmysle je už určená / determinovaná: vševediaci Boh, v akého veria pravoverní kresťania, musí v každej chvíli poznať priebeh celej budúcnosti: preto ak existuje tento vševediaci Boh, existuje aj jeden súčasný fakt – jeho vedenie dopredu /pred-vedenie/ predvídanie, z ktorého sa dá odvodiť budúcnosť. Tento predpoklad však leží mimo oblasť /oblasti toho, čo sa dá preveriť vedecky. Ak chceme, aby doktrína determinizmu tvrdila niečo dokázateľne pravdepodobné alebo nepravdepodobné, musí to mať vzťah k našim ľudským možnostiam. V opačnom prípade riskujeme, že nás postihne osud diablov v Stratenom raji, ktorí

…povýšenecky / zvysoka diskutovali o Prozreteľnosti, Predvídaní, Vôli a Osude,
O predurčenom osude, o slobodnej vôli, o absolútnom predvídaní,
a nenašli tomu konca, stratení v bludisku.
Ak nám ide o doktrínu, ktorá sa bude dať testovať, nestačí povedať, že celý beh prírody musí byť určený príčinnými zákonmi. To môže byť pravda, ale neobjaviteľná – napríklad na dôkaz, že čo je ďaleko, má väčší účinok, ako čo je blízko, potrebovali by sme podrobné vedomosti o najvzdialenejších hviezdach; len tak možno predvídať, čo sa stane na zemi. Ak máme mať schopnosť testovať svoju doktrínu, musíme byť schopní robiť to vo vzťahu k ohraničenej oblasti vesmíru a zákony musia byť pomerne jednoduché, aby sme s ich pomocou mohli robiť výpočty. Nemôžeme poznať celý vesmír a nemôžeme preverovať tak zložité zákony, že výpočet ich dôsledkov vyžaduje viac šikovnosti vedca, ako môžeme dúfať. Sila používaných výpočtov môže presahovať možnosti dneška, ale nie to, čo sa pravdepodobne dosiahne čo nevidieť. Tento bod je dosť zrejmý, ale ťažšie je definovať náš princíp tak, aby sa dal použiť, keď sú naše údaje obmedzené na ohraničenú časť vesmíru. Vždy môžu udrieť zásahy zvonka a mávajú nečakané dôsledky. Niekedy sa na nebi objaví nová hviezda, a tieto javy nemožno predvídať z údajov obmedzujúcich sa na slnečný systém. A keďže sa nič nepohybuje rýchlejšie ako svetlo, niet spôsobu, ako by sme v predstihu mohli dostať správu, že sa ide objaviť nová hviezda.

Hypotéza determinizmu

Môžeme sa pokúsiť uniknúť tejto ťažkosti, a to takto: Predpokladajme, že vieme všetko, čo sa udialo začiatkom roku 1936 v guli / bubline, v strede ktorej sa nachádzame. Pripusťme, kvôli presnosti, že guľa / bublina je taká veľká, že to trvá presne rok, kým svetlo prejde z jej obvodu do stredu. Keďže nič sa nepohybuje rýchlejšie ako svetlo, všetko, čo sa v guli / bubline udeje v roku 1936, musí závisieť len od toho, čo v nej bolo na začiatku roku 1936; vzdialenejšie javy / veci by potrebovali dlhší čas, aby dosiahli stred. V skutočnosti nebudeme mať všetky potrebné údaje do konca roku 1936, pretože po uplynutí skúšobného roku bude rok trvať, kým nás dostihne svetlo z obvodu bubliny / gule. Po roku však budeme môcť retrospektívne skúmať, či údaje, ktoré teraz držíme v ruke, spolu so známymi príčinnými zákonmi dobre vysvetľujú všetko, čo sa v priebehu roka na zemi udialo.

Môžeme teda formulovať hypotézu determinizmu, hoci sa obávam, že bude dosť zložitá. Znie takto:

Existujú objaviteľné príčinné / kauzálne zákony; také, že pomocou dostatočnej (ale nie nadľudskej) sily výpočtu môže niekto, kto vie všetko, čo sa za určitý čas udeje vo vnútri jednej sféry / gule / bubliny, v ktorej sa nachádza, predpovedať, čo sa stane v strede sféry za taký dlhý čas, ako potrebuje svetlo na cestu z jej obvodu do jej stredu.

Chcem, aby bolo jasné, že netvrdím, že tento princíp je pravdivý. Tvrdím len, že to sa musí myslieť o „determinizme“, ak chceme dokázať jeho správnosť alebo nesprávnosť. Neviem, či je tento princíp správny, alebo nie. Nevie to ani nikto iný. Možno ho považovať za ideál, ktorý si predstavuje veda, ale nikdy nie za ideál považovaný za celkom iste správny či nesprávny – ak na to nie sú nejaké aprioristické dôvody. Keď preveríme argumenty, používané za a proti determinizmu, zistíme, že to, čo mali ľudia pôvodne na mysli, bolo menej určité ako princíp, ku ktorému sme sa dopracovali.

Toto je po prvý raz v histórii, čo muži vedy napádajú determinizmus z vedeckých dôvodov. Výzva vzišla zo štúdia atómu pomocou nových metód kvantovej mechaniky. Vyslovil ju sir Arthur Eddington a hoci niektorí z najlepších fyzikov (napr. Einstein) nesúhlasia s ním v tejto veci, jeho argument je taký mocný, že sa s ním musíme zaoberať, no pokiaľ možno vyhýbajúc sa technickým podrobnostiam.

Podľa učenia kvantovej mechaniky sa nevie, čo urobí atóm za určitých okolností; existuje definitívny súpis otvorených možností, z ktorých volí atóm raz jednu, inokedy druhú. Vieme aj, v akom pomere prípadov padne voľba 1, v akom voľba 2, 3 atď. Nepoznáme však nijaký zákon, ktorý by určoval voľbu v individuálnom prípade. Sme v tej istej situácii ako predavač cestovných lístkov na bratislavskej hlavnej stanici, ktorý môže zistiť, ak chce, koľko cestujúcich odišlo do Piešťan a koľko do Popradu atď., ale nevie nič o dôvodoch jednotlivcov, ktoré viedli raz k prvej, raz k druhej voľbe. Prípady nie sú celkom analogické, pretože predavač cestovných lístkov má chvíle osobného odpočinku, v priebehu ktorých môže o cestujúcich zisťovať veci, ktoré títo nespomenú pri kupovaní lístkov. Fyzik nemá túto výhodu, pretože vo svojich voľných chvíľach nemôže pozorovať atómy; keď nie je vo svojom laboratóriu, môže ich vidieť len v ohromných masách, zložených z mnohých miliónov atómov. A v jeho laboratóriu tieto atómy nie sú zhovorčivejšie ako cestujúci pred okienkom práve pred odchodom vlaku. Nevie toho viac, ako by vedel predavač lístkov, ktorý svoj voľný čas prespí.

Až potiaľto sa zdá, že argument proti determinizmu, odvodený od správania sa atómov, spočíva na našej súčasnej nevedomosti a padne zajtra, ak sa objaví nový zákon. Do určitej miery je to pravda. Naše podrobné vedomosti o atómoch sú celkom nedávne, takže sú dôvody predpokladať, že sa časom rozrastú. Nikto nemôže poprieť, že sa možno odhalia zákony, ktoré ukážu, prečo jeden atóm volí túto prvú možnosť a druhý túto druhú. Dosiaľ nevieme o nijakom relevantnom rozdiele v tom, čo predchádzalo tým dvom rozdielnym voľbám, ale tie rozdiely sa možno jedného dňa zistia. Keby sme mali silné dôvody pre vieru v determinizmus, mal by tento argument veľkú váhu.

Vrtochy atómu

Na nešťastie pre deterministov ide predstava moderného atomického kapricu / vrtocha ďalej. Mali sme (alebo sme si mysleli, že máme) hromadu dôkazov z bežnej fyziky, smerujúcich k dôkazu, že telesá sa pohybujú vždy podľa zákonov, ktoré úplne určujú, čo budú robiť. Teraz sa ukazuje, že všetky tieto zákony môžu byť len štatistické. Atómy volia medzi možnosťami v určitom pomere a sú také početné, že výsledok, ak ide o telesá, ktoré sú dosť veľké na pozorovanie starodávnou metódou, má vzhľad úplnej pravidelnosti.

Predpokladajme, že ste obor, ktorý nerozozná jednotlivých ľudí a nikdy sa nezaujímal o agregát menší ako milión jednotlivcov. Máte iba schopnosť zistiť, že Londýn obsahuje viac hmoty cez deň ako v noci, ale nemôžete vedieť skutočnosť, že v určité dni leží pán Kováč chorý v posteli a necestuje svojím zvyčajným vlakom. Takže uveríte, že pohyb hmoty ráno do Londýna a večer z Londýna je oveľa pravidelnejšia záležitosť, než v skutočnosti. Bez pochýb to pripíšete za vinu nejakej osobitnej sile slnka; Túto hypotézu potvrdí pozorovanie, že pohyb hmoty sa oneskoruje za hmlistého počasia.

Ak ste neskôr získali schopnosť rozlišovať jednotlivcov, zistíte, že tej pravidelnosti je menej, ako ste predpokladali. Jeden deň je chorý pán Kováč, na druhý deň pán Mlynár. Štatistický priemer sa nemení, ani podrobnosti veľkoplošného zobrazenia. Nakoniec zistíte, že celá pravidelnosť, ktorú ste pôvodne pozorovali, je podložená štatistickým zákonom veľkých čísel; niet dôvodu predpokladať, že pán Kováč a pán Mlynár mali nejaký iný dôvod ako vrtoch, aby občas jedného rána nešli ráno do Londýna. To je presne tá situácia, do ktorej sa dostali fyzici ohľadom atómu. Nepozná nijaký zákon určujúci správanie sa atómov a štatistické zákony, ktoré sformulovala, stačia na vysvetlenie pozorovanej pravidelnosti pohybov veľkých telies; pretože na nich, na pohyboch veľkých telies spočívala príčina determinizmu, zdá sa, že sa zrútil.

Na tento argument sa determinista pokúsi odpovedať dvomi spôsobmi. Môže pripomenúť, že v minulosti sa spočiatku zdalo, že určité javy nepodliehajú zákonu; neskôr sa ukázalo, že sledujú určité pravidlo; tam, kde sa to ešte nestalo, poskytuje dostatočné vysvetlenie poukaz na veľkú zložitosť predmetu. Mnohí filozofi mysleli, že a priori existujú príčiny pre vieru vo vládu prírodných zákonov; keby to tak bolo, bol by to dobrý argument. Ak však také príčiny neexistujú, je argument vystavený veľmi účinnej odvete. Pravidelnosť veľkoplošných obrazov je výsledkom zákonov pravdepodobnosti a netreba pri tom predpokladať nejakú pravidelnosť správania sa atómov. Pokiaľ ide o jednotlivé atómy, kvantová teória predpokladá platnosť zákona pravdepodobnosti. Medzi otvorenými možnosťami voľby pre atómy existuje prvá pravdepodobnosť, ktorú pozná jeden atóm, potom druhá pre druhý atóm atď. Z takéhoto zákona pravdepodobnosti sa dá dedukovať, že telesá veľkých rozmerov sa budú takmer určite správať tak, ako to očakáva tradičná mechanika. Pozorovaná pravidelnosť veľkých telies je teda len pravdepodobná a približná a nedovoľuje očakávať dokonalú pravidelnosť správania sa jednotlivých atómov.

Druhá odpoveď, o ktorú sa môže determinista pokúsiť, je ťažšia a zatiaľ sa nedá ani dobe vyhodnotiť jej platnosť. Môže povedať: Páni, vy pri pozorovaní volieb veľkého počtu podobných atómov v podobných situáciách pripúšťate určitú pravidelnosť výskytu rozličných možných prechodov / transitov. Prípad je podobný rodeniu; nevieme, či novorodenec bude dievčatko alebo chlapček, ale vieme, že vo Veľkej Británii sa rodí asi 21 chlapčekov na 20 dievčatiek. Existuje teda pravidelnosť v pomere pohlaví v celej populácii, ale nie v každej rodine. V otázke pohlavia novorodencov si každý myslí, že existujú príčiny, ktoré v každom prípade určujú pohlavie; myslíme si, že štatistický zákon pre 21 : 22 je dôsledkom zákonov, ktoré platia pre individuálne prípady. Podobným spôsobom sa dá povedať, že ak existujú štatistické pravidelnosti pre veľké počty atómov, je to preto, lebo existujú aj zákony, určujúce, čo bude robiť každý jeden atóm. Keby takých zákonov nebolo, môže namietnuť determinista, neboli by ani štatistické zákony.

Štatistické zákony

Otázka, ktorú vyvolal tento argument, nemá špecifický vzťah k atómom a uvažujúc o nej môžeme z mysli vyhodiť celý tento komplikovaný biznis kvantovej mechaniky. Pusťme sa radšej do známej hry hlava-písmo. Sme si istí, že rotáciu koruny ovládajú zákony mechaniky a že v presnom slova zmysle nie je to „náhoda“, či padne hlava alebo písmo. No výpočet je pre nás veľmi zložitý, takže nevieme, čo sa stane v jednotlivom prípade. Hovorí sa, ale nikdy som nevidel dobrý experimentálny dôkaz, že ak vyhodíte korunu do vzduchu veľa krát, padne asi rovnako hlava ako písmo. Hovorí sa aj, že to nie je isté, ale extrémne pravdepodobné. Môžete hodiť korunu desaťkrát po sebe a mať zakaždým hlavu. Nebude nijakým prekvapením, ak sa to stane raz z 1024 opakovaní desiatich vrhov. Ak však pristúpime k väčším číslam, zriedkavosť série hláv veľmi narastie. Ak hodíte korunu 1,000,000,000,000,000,000,000,000,000,000-krát, môžete byť spokojný, ak sa vám séria stokrát hlava podarí raz. To nám nahovára teória, ale život je krátky, aby sa to dalo empiricky preveriť.

Dávno predtým, ako bola objavená kvantová mechanika, hrali štatistické zákony dôležitú rolu vo fyzike. Napríklad plyn sa skladá z ohromného počtu molekúl, ktoré sa pohybujú rozličnou rýchlosťou rozličnými smermi. Plyn je horúci, ak je priemerná rýchlosť pohybu molekúl veľká. Je studený, ak je malá. Keď stoja všetky molekuly ticho, je teplota plynu absolútna nula. Pôsobením faktu, že molekuly neustále narážajú jedna na druhú, sa tie, čo sa hýbu rýchlo, spomaľujú, a tie, čo sa hýbali pomaly, sa zrýchľujú. Takto sa teplota dvoch plynov s rozličnými teplotami pri kontakte zmení: chladný sa zohreje a teplý sa ochladí, až sa ich teploty vyrovnajú. Toto všetko je však len pravdepodobné. Môže sa stať, že v miestnosti s pôvodne rovnakou teplotou, idú rýchloidúce častice do jedného kúta, pomalyidúce do druhého; v takomto prípade sa jedna časť miestnosti ochladí, druhá oteplie, a to všetko bez akejkoľvek vonkajšej príčiny. Môže sa dokonca stať, že všetok vzduch sa dostane do jednej polizby a druhá polovica ostane prázdna. Toto je ešte väčšmi nepravdepodobné ako séria 100 hláv, pretože počet molekúl je veľmi veľký; prísne vzaté to nie je nemožné.

Čo je nové na kvantovej mechanike, nie je výskyt štatistických zákonov, ale návrh, aby sa považovali za konečné, základné, ultimatívne, miesto toho, že sa odvodzujú od zákonov, ktoré riadia individuálne prípady. To je veľmi ťažká koncepcia; myslím si, že je ťažšia, ako si jej prívrženci predstavujú. Zistilo sa, že z tých rozličných možností, ktoré má atóm na zareagovanie, urobí každú v určitom počte prípadov. Ak sa však správa ako bez zákona jednotlivý atóm, prečo by mala existovať pravidelnosť v prípade veľkých čísel? Človek by predpokladal, že musí byť niečo, čo vyvoláva závislosť zriedkavých prechodov od nejakej málo častej sady okolností. Môžeme urobiť analógiu, ktorá je veľmi blízka skutočnosti. V plavárňach býva mostík, ktorý má odrazové dosky v rozličných výškach, čo umožňuje skokanovi skákať z výšky, ktorá mu vyhovuje. Najvyššie stupne volia výnimočne výkonní skokani. Ak porovnáte sezónu so sezónou, zistíte určitý .stupeň pravidelnosti v počtoch skokanov, ktorí volili rozličné výšky skoku; keby boli miliardy skokanov, mohli by sme predpokladať, že pravidelnosť by bola ešte väčšia. Ťažko sa však dá vidieť, prečo by mala existovať táto pravidelnosť, keby jednotliví skokani nemali pre svoju voľbu motívy. Zdá sa, že určití muži musia voliť vysoké skoky, aby sa zachoval správny pomer; ale to by už nebol čistý vrtoch / kapric.

Teória pravdepodobnosti sa nachádza vo veľmi neuspokojivom stave, a to logicky aj matematicky. A ja neverím, že existuje alchýmia, pomocou ktorej sa dá produkovať veľký počet pravidelností na základe čistého vrtochu v každom jednotlivom prípade. Ak koruna volí naozaj na základe vrtochu či padnúť ako hlava alebo ako písmo, máme dôvod povedať, že zvolí jednu možnosť rovnako často ako druhú? Nemôže viesť vrtoch rovnako dobre zakaždým k tej istej voľbe? Toto je iba návrh, pretože predmet je ešte príliš nejasný, aby sa dali robiť dogmatické konštatovania. No ak má tento návrh nejakú platnosť, nemôžeme akceptovať názor, že konečné / ultimatívne pravidelnosti sveta majú niečo spoločné s veľkými číslami a mali by sme predpokladať, že štatistické zákony správania sa atómov sú odvodené od ešte neznámych zákonov, ktoré ovládajú ich individuálne správanie sa.

Pri cieli dosiahnuť emocionálne príjemné závery zo slobody atómu (ak pripustíme jej skutočnosť) je Eddington nútený vysloviť predpoklad, ktorý je iba hypotézou; sám to uznáva. Chcel by pre človeka zachovať možnosť slobodnej voľby, ktorá, ak to má mať nejaký význam, musí mať moc vyvolať aj iné pohyby tela na veľkoplošnej úrovni ako tie, ktoré vyplývajú zo zákonov veľkoplošnej mechaniky. Ako sme videli, nové atómové teórie nezmenili tieto zákony: jediný rozdiel je ten, že teraz indikujú silné pravdepodobnosti miesto istôt. Možno si predstaviť, že proti týmto pravdepodobnostiam bude pôsobiť zvláštny druh nestálosti, vďaka ktorej by veľmi malý impulz mohol mať veľmi veľký účinok.

Eddington si predstavuje, že tento druh nestálosti existuje v živej hmote, osobitne v mozgu. Akt vôle môže priviesť niektorý atóm skôr k tejto ako inej voľbe, čo by narušilo jemnú rovnováhu a malo ďalekosiahle následky, povedzme toto miesto tohto. Nemožno poprieť, že toto je abstraktne možné, ale to je najviac, čo možno pripustiť. Okrem toho je možné, a podľa môjho názoru je to oveľa pravdepodobnejšie, že sa objavia nové zákony, ktoré zrušia predpokladanú slobodu atómu.

Aj keď pripustíme slobodu atómu, nič nedokazuje, žeby širokoplošné pohyby ľudských tiel boli vyňaté z procesu vyrovnávania priemeru, čo robí klasickú mechaniku použiteľnou pri pohyboch iných tiel značných rozmerov. Eddingtonov pokus o zmierenie ľudskej slobodnej vôle s fyzikou, hoci zaujímavý a (zatiaľ) sa nedá striktne odmietnuť, nezdá sa mi dosť plauzibilný / pochopiteľný, aby to vyžadovalo zmenu teórií o tomto predmete, ktoré tu boli pred objavom kvantovej mechaniky.

Pokiaľ sa psychológia a fyziológia dotýkajú otázky slobodnej vôle, robia ju nepravdepodobnou. Výskum žliaz s vnútornou sekréciou, pokroky v znalostiach o činnosti rozličných častí mozgu, Pavlovovo štúdium podmienených reflexov, psychoanalytické štúdie pôsobenia potláčanej pamäte a túžob, to všetko prispelo k objavom príčinných zákonov, riadiacich mentálne fenomény / javy. Nič z toho nedokázalo nemožnosť slobodnej vôle, ale urobilo veľmi pravdepodobným, že ak sa vyskytnú nezapríčinené akty vôle, sú veľmi zriedkavé.

Predpokladaná emocionálna dôležitosť slobodnej vôle sa mi vidí spočívať predovšetkým na niektorých pomýlených predstavách. Ľudia si často myslia, že ak má slobodná vôľa príčiny, budú môcť byť prinútení robiť veci, ktoré vôbec nechcú robiť. Samozrejme, to je omyl; vôľa je príčinou činu, aj keď sama má svoje príčiny. Nemôžeme robiť, čo by sme radšej nerobili, ale je nerozumné sťažovať si na toto obmedzenie. Iste je nepríjemné vidieť, že naše plány sú marené, ale pri tom nezáleží na tom, či majú alebo nemajú príčinu. Determinizmus nenavádza / neospravedlňuje pocit, že sa nedá nič robiť. Moc spočíva v schopnosti dosiahnuť želaný cieľ, ale nezvýši ani nezníži ju objav príčin našich úmyslov.

Slobodná vôľa

Ľudia, ktorí veria na slobodnú vôľu, veria vždy súčasne (inou oblasťou mozgu), že akty vôle majú svoje príčiny. Veria, napríklad, že cnosť možno naočkovať dobrou výchovou a že náboženská výchova je veľmi dobrá pre morálku. Myslia si, že kázne robia dobre, a že morálne povzbudenia môžu byť užitočné. Je však zrejmé, že ak cnostné akty vôle nemajú príčinu, nemôžeme urobiť absolútne nič na ich zvýšenie. Do tej miery, ako niekto verí, že je v jeho alebo niekoho iného moci povzbudiť chválitebné správanie iných, do tej miery je to viera v psychologické príčiny a nie v slobodnú vôľu. V každodennej praxi spočíva väčšina našich vzájomných vzťahov na hypotéze / predpoklade, že ľudské činy sú výsledkom predchádzajúcich okolností. Politická propaganda, trestný zákon, písanie kníh, volajúcich po jednej alebo druhej akcii, to všetko by stratilo zmysel / raison d'?tre, keby to neovplyvňovalo ľudí. Prívrženci doktríny slobodnej vôle si neuvedomujú jej dôsledky. Vravíme: „Prečo ste to urobili?“ a očakávame, že v odpovedi budú spomenuté viery a túžby, ktoré viedli k činu. Keď niekto ani sám nevie, prečo konal ako konal, môžeme hľadať príčinu v jeho podvedomí, ale nikdy nám nepríde na myseľ, že by jeho konanie nemalo príčinu.

Vraví sa, že introspekcia nám umožní okamžite spoznať slobodnú vôľu. Ak sa to rozumie v tom zmysle, že sa vylučuje existencia príčin, je to nezmysel. Vieme, že ak sme sa rozhodli takto, mohli sme sa rozhodnúť aj inakšie - keby sme boli chceli. Jednoduchou introspekciou nemôžeme zistiť, či naša vôľa mala alebo nemala príčiny urobiť to, čo sme urobili. Pri veľmi racionálnych činoch môžeme poznať ich príčiny. Ak si však berieme na pomoc advokáta, lekára alebo bankára, vieme, že ich rada je príčina nášho činu / konania. Vo všeobecnosti sa introspekciou príčiny činov neobjasnia. Treba ich odhaliť, ako pri iných udalostiach, prieskumom toho, čo predchádzalo a nálezom určitých zákonov postupnosti.

Ďalej treba povedať, že pojem „vôľa“ je veľmi nejasný a pravdepodobne by zmizol zo slovníka psychológie, keby sa táto stala vedeckou. Väčšine našich činov nepredchádza nič, čo by sa ponášalo na čin vôle; byť neschopný urobiť jednoduché akty bez predbežného rozhodovania je mentálna choroba. Môžeme sa, napríklad, rozhodnúť niekam ísť; ak poznáme cestu, kladieme postupne jednu nohu pred druhú, kým sme na mieste; všetko sa deje samo od seba. Len prvé rozhodnutie sa zdá založené na „vôli“. Keď sa rozhodujeme po zrelom uvažovaní, mali sme na mysli dve alebo tri možnosti, z ktorých každá bola viac-menej atraktívna, možno aj viac-menej odpudivá; nakoniec sa jedna z nich ukázala príťažlivejšou ako ostatné a prevážila ostatné.

Keď sa človek pokúša odhaliť akt vôle introspekciou, niekedy nájde pocit svalového napätia, a začuje kategorickú vetu: „Chcem to urobiť.“ No ja osobne nenachádzam v sebe nijaký špecifický druh mentálneho výkonu, ktorý by som mohol nazvať „vôľou“.

Samozrejme by bolo nezmyslom popierať rozdiel medzi „dobrovoľnými“ a „nedobrovoľnými“ činmi. Tlkot srdca je úplne nedobrovoľný; dýchanie, zívanie, kýchanie atď. sú nedobrovoľné, ale do určitej miery ich môžu kontrolovať akty vôle; telesné pohyby ako chôdza a rozprávanie sú úplne dobrovoľné. Svaly, zapojené do dobrovoľných akcií, majú iné zloženie ako svaly kontrolujúce bitie srdca. Dobrovoľné akcie môžu byť zapríčinené „mentálnymi“ predchodcami / antecendentmi. Niet však dôvodu – aspoň mne sa tak vidí – aby sa tieto „mentálne“ antecendenty považovali za osobitný druh prípadov, považovaných za „akty vôle“.

Doktrína slobodnej vôle sa považuje za dôležitú v oblasti morálky, a to tak pre definíciu „hriechu“ ako pre ospravedlnenie trestu, najmä božieho trestu. Tento aspekt otázky slobodnej vôle preberieme ešte v ďalšej kapitole o vplyve vedy na etiku.

Môže sa zdať, že som bol v tejto kapitole inkonzistentný, keď som uvádzal najprv dôvody proti determinizmu a potom proti slobodnej vôli. Obidve sú to absolútne metafyzické doktríny, presahujúce oblasť myslenia, ktorá sa dá vedecky preveriť. Ako sme videli, pre vedu je rozhodujúce hľadanie príčinných zákonov; z praktických dôvodov musí človek, zaujatý vedou, siahnuť po determinizme ako pracovnej hypotéze. Nič ho nenúti uznať existenciu príčinných zákonov – okrem prípadu, keď ich zistil; opak by bol nerozumom. Ešte väčšmi nerozumné by bolo povedať, že pozná oblasti, kde kauzálne zákony nepôsobia. Takéto tvrdenie by bolo nerozumné teoreticky aj prakticky; teoreticky preto, lebo na také tvrdenie nikdy nemôžeme vedieť dosť; prakticky preto, lebo presvedčenie, že niekde neplatia kauzálne zákony, odrádza od ich hľadania a môže viesť k ich neobjaveniu. Tato dvojitá nerozumnosť mi pripadá ako vlastnosť tých, čo považujú znalosti o atómoch za nie úplne deterministické a tých , čo dogmaticky veria na slobodnú vôľu. Pri stretnutí takých dvoch protirečivých dogmatizmov má veda ostať čisto empirická – nič netvrdiť ani nepopierať väčšmi, ako je zaručené uznanými dôkazmi.

Večné kontroverzie typu sporu medzi determinizmom a slobodnou vôľou vzchádzajú z konfliktu dvoch silných, no logicky nezmieriteľných vášní / zápalov. Determinizmus má výhodu, že objav kauzálnych zákonov dáva moc / silu; napriek sporu s teologickými predsudkami sa veda akceptuje, pretože dáva moc. Viera, že beh prírody je pravidelný, dáva tiež pocit bezpečnosti; umožňuje nám do určitej miery predvídať budúcnosť a vyhnúť sa nepríjemným udalostiam. Keď sa choroby a búrky pripisovali vrtošivým diabolským silám, boli oveľa strašnejšie ako dnes. Tieto motívy viedli ľudí k tomu, že si zaľúbili determinizmus. No kým ľudia majú radi svoju moc nad prírodou, nepáči sa im, keď má príroda moc nad nimi.

Ak sú nútení veriť, že ešte prv než existovala ľudská rasa, pôsobili zákony, ktoré následkom slepej nutnosti vytvorili nielen muža a ženu vo všeobecnosti, ale vybavili ich všetkými ich vlastnými mániami, predovšetkým schopnosťou povedať a robiť v jednej chvíli to, čo práve hovoria a robia – vtedy sa cítia zbavení svojej osobnosti, zbytoční, nedôležití, otroci okolností, neschopní zmeniť čo len nepatrne úlohu, ktorú im príroda pripísala už na začiatku. Niektorí sa pokúšajú uniknúť z tejto dilemy predpokladom slobodnej vôle u ľudí a determinizmu všade inde, iní dômyselnými pokusmi zmieriť slobodnú vôľu a determinizmus. V skutočnosti nemáme dôvod prijať jednu alebo druhú hypotézu, ale ani predpokladať, že pravda, nech je akákoľvek, je vstave zlúčiť príjemné stránky obidvoch hypotéz, alebo že sa dá zmeniť / modelovať podľa našich prianí.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, Chapitre VI – Determinisme, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: 7. kapitola: Mysticisme, ZH 82. Predošlé kapitoly boli v číslach 76-80)

Ateisti dostali stoličku pri americkom stole v Bielom dome

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Dňa 26. februára 2010 sa konal v Bielom dome historický brífing, ktorého sa zúčastnilo asi 60 delegátov 10 rozličných neteistických organizácií USA. Po prvý raz v dejinách štátu dostali ateisti zaslúženú stoličku pri americkom stole v Bielom dome, presnejšie v jeho Eisenhooverovej budove pri západnom krídle; škoda, nebolo to celkom v Bielom dome.

Tento brífing je udalosť, keď sa americká administratíva po prvý raz zapája do formálnej výmeny názorov s reprezentantmi americkej rýchlo rastúcej nenáboženskej komunity. Prezident Obama je prvý americký prezident, ktorý menoval nevercov vo svojej inauguračnej reči, keď povedal: „Sme národ kresťanov a moslimov, židov a hindov, aj nevercov“ a túto formuláciu od tých čias viackrát opakoval; sám sa označuje za veriaceho. Vo vyhlásení pre tlač, ktoré vydala pred brífingom Americká sekulárna koalícia (ASK), sa brífing opisuje ako najnovší prejav skutočnosti, že sekulárne hnutie získava preukazne na význame a že sekulárni Američania, rátajúci sa na desiatky miliónov, sú voličská základňa, ktorá sa musí brať do úvahy.

Hostitelia

Podľa Seana Fairclotha, výkonného riaditeľa ASK, ateistov prijali a na otázky im odpovedali Tina Tchenová a Paul Monteiro (riaditeľka a jej zástupca) za úrad Bieleho domu pre verejné a medzivládne záležitosti (White House Office of Public Engagement and Intergovernmental Affairs); Bryan H. Samuels, komisár administrácie pre veci detí, mládeže a rodiny pri ministerstve zdravia a sociálnej starostlivosti (Commissioner of the Administration on Children, Youth and Families at Health and Human Services); Mazen Basrawi, poradca asistenta generálneho štátneho zástupcu pre civilné právo pri ministerstve spravodlivosti (Counsel to the Assistant Attorney General for Civil Rights at the Department of Justice.); a Bill Carr, zástupca podtajomníka ministra obrany pre vojenský personál (za správny preklad označenia úradov neručím - pozn. prekl.) prisľúbil účasť, ale brífingu sa nezúčastnil.

Úradníci Obamovej administratívy sa stretli s delegáciou zloženou zo zástupcov organizácií humanistov (humanizmus je idea, že môžeš žiť a byť dobrý aj bez viery v Boha), sekulárnych humanistov, ateistov, racionalistov a voľnomyšlienkarov, aby diskutovali o politike v oblastiach, ovládaných dosiaľ reprezentantmi náboženských organizácií, ale týkajúcich sa aj americkej nenáboženskej komunity. Vopred dohovorenými témami rozhovoru bola

a) ochrana detí pred zanedbávaním a zneužívaním, podmieneným náboženstvom;
b) skončenie vynucovaného obracania na vieru v armáde;
c) určenie hraníc pre sociálne iniciatívy založené na viere, aby boli v súlade s akceptovanými sekulárnymi princípmi.
Koordinácia

Brífing koordinovala Americká sekulárna koalícia (ASK, Secular Coalition for America, SCA; založil ju r. 2002 Herb Silverman), čo je vo Washingtone sídliaca koalícia celoštátnych humanistických organizácií, lobujúca za ich sekulárne záujmy. Za ňu vystúpili s prejavmi:

– výkonný riaditeľ ASK Sean Faircloth, ktorý sa zameral na iniciatívy založené na viere a politiku týkajúcu sa cirkevných zariadení starostlivosti o deti;

– Jason Torpy z Vojenskej asociácie ateistov a voľnomyšlienkarov a Kathleen Johnsonová, vojenský riaditeľ Združenia amerických ateistov, ktorí sa zaoberali problematikou náboženskej diskriminácie v armáde; prekvapili údajom, že v americkej armáde udáva 23,4 % personálu v rubrike náboženstvo „nijaké“ alebo „nie“, čo je oveľa viac ako hindov, budhistov, moslimov a židov spolu.

– Liz Heywoodová, ktorá prežila ťažkú detskú kostnú chorobu, hoci jej rodičia, príslušníci sekty Christian Science (Kresťanská veda), odmietli dať ju liečiť; pre dopravné ťažkosti, zapríčinené búrkou, sa na brífing nedostala a jej príspevok prečítal Sasha Bartolf, legislatívny riaditeľ ASK.

Medzi členov ASK patrí aj napr. známa Rada pre sekulárny humanizmus profesora Paula Kurtza. Jej delegáciu tvorili Tom Flynn (z Buffalo, N.Y.), výkonný riaditeľ Rady a vydavateľ jej vlajkového časopisu Free Inquiry (známeho čitateľom Zošitov humanistov – pozn. prekl.), a traja aktivisti z oblasti Washingtonu: Toni van Peltová, výkonná riaditeľka Strediska pre hľadanie/Oddelenia pre verejnú politiku; Melody Hensleyová, výkonná riaditeľka Strediska pre hľadanie vo Washingtone, D.C.; a Stuart Jordan, penzionovaný vedec z NASA a vedecký poradca Strediska hľadania, Oddelenie pre verejnú politiku. Stredisko hľadania je organizácia podporujúca Radu pre sekulárny humanizmus a lobujúca pre verejné školstvo v oblasti hlavného mesta.

Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že najmenej 13 % Američanov neverí v existenciu Boha. Sú to milióny ateistov, voľnomyšlienkarov, humanistov, racionalistov a podobných občanov. To je toľko, ako je v USA Afroameričanov a skupina takejto veľkosti určite môže vplývať na beh udalostí – ak je jednotná a hlási sa k slovu. Ateisti chcú mať vplyv na dianie v štáte. Žiadajú odluku cirkvi od štátu a rovnaké práva na politickej aréne, ako majú veriaci. Nikto nemá mať špeciálne privilégiá, povedal Dr. Ed Bruckner, predseda Amerických ateistov. Kathleen Johnsonová, jeho zástupkyňa, pútavo opisovala, ako bola osobným svedkom, keď v armáde velitelia šikanovali podriadených, ktorí sa priznali k svojmu ateizmu a ich podriadení ich nerešpektovali. Vyslovila požiadavku, „aby sa neteisti stali v armáde chránenou skupinou ako ženy, menšiny a príslušníci minoritných náboženstiev (siekt)“.

Reakcie na stretnutie

boli samozrejme diametrálne odlišné podľa toho, kto ich vyslovil. Okrem všeobecného pozitívneho vyhodnotenia brífingu nespomenul hovorca ASK Paul Fidalgo nijaké podrobnosti, keďže s administráciou bolo dohodnuté, že sa o špecifických témach mítingu nebude verejne hovoriť. Niektoré miesta vyslovujú podozrenie, že na brífingu bolo dohovorené prísne utajenie obsahu rokovania a jeho výsledkov; že všetko budú nakoniec len ústne sľuby. Počuť protestné hlasy, že Biely dom by nemal brániť účastníkom brífingu hovoriť otvorene o všetkom.

Po desaťročiach života ako vo vyhnanstve mali mnohí účastníci stretnutia povznášajúci pocit. Greg Epstein zastupoval humanistický judaizmus, jednu z 10 skupín, ktoré tvoria ASK a  na Facebooku napísal: „Nádejeplné ráno brífingu v Bielom dome sa prelialo do odpoludňajšieho a večerného snenia, plné predstáv o tom, čo môže byť humanisticko-sekulárne hnutie, ak budeme pracovať ešte tvrdšie a šikovnejšie; ak budeme jednotnejší, ako sme boli.“

Doteraz sme boli navyknutí na postoje, aké prejavil napríklad prezident George H. W. Bush, keď chýrne verejne zaprel, že ateisti môžu byť vlastencami a pochyboval o tom, či ich možno vôbec považovať za občanov. Asi toto mal na mysli Sean Faircloth, výkonný riaditeľ ASK, pri svojom komentári: „Napriek tomu, čo počúvame od Glenna Becka (pravičiarsky šoumen, mierny mormón) a Sarah Palinovej (ultrakonzervatívna kandidátka republikánov na viceprezidentku v r.2008, evanjelikálka), žijeme v historickom období, keď milióny Američanov si osvojujú sekulárnu perspektívu americkej verejnej politiky. Myslíme si, že skutočná ‚silent majority‘ (tichá väčšina) sú Američania, ktorí  vravia: ‚Dosť bolo týchto náboženstiev a miestami dokonca až teokratickej povahy americkej politiky‘“.

Neteistov veľmi povzbudila úroveň prijatia a rokovaní v Bielom dome. Najdôležitejšou skutočnosťou sa javí to, že kým iné skupiny už veľakrát zažili podobné brífingy, sekularisti boli po prvý raz uznaní za hodných rovnakého zaobchádzania. To je kľúčový bod: dúfame, že sekulárni Američania sa stanú rovnocennými členmi politických procesov ako zástupcovia rozličných náboženských identít. Ich lídri dostávali často možnosť hovoriť so zástupcami administratívy; chceme to isté – a považujeme to za spravodlivé. Len v krátkosti, čo očakávame: Sme s vedomí, že sme len jedna skupina medzi mnohými. Ale hoci sme merateľná menšina, nechceme - a nebudeme chcieť - dosiahnuť všetko naraz. Viacerí mi vravia, že administratíva nie je naklonená našim cieľom. Nuž, dobre. Dúfajme, pracujme a buďme skromní v očakávaniach. Správne je volať po uznaní za časť prebiehajúceho spoločenského diania. Začína sa to uskutočňovať (Faircloth).

Hemant Mehta, ktorý vedie blog Friendly Atheists a bol na brífingu, vnímavo opisuje, čo sa dialo. Priniesol obrázky, na ktorých vidno náladu účastníkov; na ich tvárach sa zračí zmes očakávania, nádeje a opatrného optimizmu.

Jodell Hawsová, prezidentka skupiny ateistov v San Fernando Valley očakáva, že sa budú konať ďalšie brífingy a že administratíva urobí viac, ako že si vypočuje sťažnosti a návrhy.

Obama je prezidentom už vyše roka a homosexuáli stále čakajú na splnenie jeho sľubov. Dôsledkom je obava niektorých ateistov, že administratíva sa rovnako zábudlivo zachová aj voči nim.

Jesse Galef zo Študentskej sekulárnej aliancie, ďalšieho z desiatich členov ASK, vo svojom opise brífingu v Current events vyznáva svoju hrdosť a optimizmus, ktoré cítil pri tomto politickom uznaní ateistov.

Philadelfskí ateisti na svojej www-stránke uznávajú historickosť tohto stretnutia a program rokovania považujú za dôležitejší ako samotné stretnutie. No ak sa bude ignorovať obsah ateizmu, potom bol brífing bezpredmetný.

Reakcie teistov

Počuť však aj škrípanie zubami náboženských vodcov, ktorí sa nezastavia ani pred nezmyselnou obžalobou, že prezident otvára protináboženskú kampaň. Pravda je, že náboženstvo začína strácať nespravodlivo privilegované postavenie voči americkej vláde. Táto zmena plaší niektorých ľudí.

Už v titule komentára Katolíckej ligy za náboženské a civilné práva varuje jej prezident cholerický Bill Donohue pred „prijatím odporcov katolicizmu spolupracovníkmi prezidenta Obamu.“ SKA označuje za najväčších protináboženských „zelótov“, ktorí by vraj kresťanstvo rozdrvili, keby mohli. Pravda je, že zelóti sú práve náboženskí fanatici jeho typu.

Veľkú službu pravde robí spravodajstvo Media matters, ktoré upozorňuje, že náboženské skupiny sa trvale tešia práve takémuto a lepšiemu zaobchádzaniu americkej administratívy: Obama sa pravidelne osobne stretáva s náboženskými lídrami. Len nedávno osobne prijal pápeža Benedikta a predtým dalajlámu a vedúcich židovských delegácií. Tohto brífingu sa však osobne nezúčastnil.

Už dopredu veľmi ostro odsúdil brífing aj biskup Ned z organizácie „In God We Trust“ (= Dôverujeme Bohu, Spoliehame sa na Boha) slovami, že ateisti sú „najnenávistnejšia protináboženská skupina ľudí v štáte, a s ňou neslobodno politicky paktovať tak, ako je to zvykom s inými skupinami.“

Prvú cenu za priamo vitriolovú reakciu na túto udalosť si zaslúži Sean Hannity z televíznych novín Fox News, ktorého skomolená predstava skutočnosti vyráža dych. Jeho slová: „Obamova vláda dnes prestrela červený koberec pod nohy delegácie koalície ateistických organizácií. Medzi prijatými bol Michael Newdow – to je ten Kalifornčan, čo nadarmo žiadal, aby sa zo Sľubu vernosti vyškrtli slová under God (= pred Bohom). Obamov Biely dom dosiaľ nikdy takto neprijal náboženské organizácie. Vlani sa dištancoval od Celoštátneho dňa modlitby; zrušil formálne bohoslužby na počesť tohto dňa a nezúčastnil sa katolíckej modlitby pri raňajkách. Čo sa to deje? Prejavuje administratíva nepriateľstvo voči náboženstvu, či je to len náhodná súvislosť?“ Nemá zmysel rozoberať viaceré klamné tvrdenia v tomto odseku. Nech stačí jedno: Michael Newdow na brífingu nebol, ale je to známa osobnosť amerického ateizmu.

Vytýkať prezidentovi, že prijal „zástupcov nenávistných skupín“, je pokrytectvo. Pozrime sa len na vzťah televíznych evanjelikálov k Bielemu domu: V období od apríla 2001 do júna 2006 navštívil zakladateľ a prezident organizácie Focus on Family (= Zameranie na rodinu) James Dobson Biely dom 24 krát; 10 krát osobne navštívil prezidenta Busha. Výkonná riaditeľka Traditional Values Coalition (= Koalícia tradičných hodnôt) Andrea Lafferty navštívila Biely dom v čase od 1. 2. 2001 do 16. 3. 2008 dokonca 50 krát, z toho 5 krát sa osobne stretla s Bushom. Zosnulý Jerry Falwell bol v Bielom dome medzi rokmi 2001 a 2004 osemkrát, z toho trikrát sa osobne stretol s prezidentom Bushom.

Otázka, čo povie Obama a jeho administrácia na náboženské zneužívanie a zanedbávanie detí, na obracanie na vieru v armáde a na financovanie náboženských aktivít zo štátneho rozpočtu, ostáva otvorená.

Pramene:

http://rawstory.com/2010/02/obama-meeting-atheist-hate-groups/

http://www.examiner.com/x-8928-Philadelphia-Atheism-Examiner~y2010m2d28-Analysis-of-the-Secular-Coalition-of-America-White-House-Meeting

http://www.examiner.com/x-8947-LA-Atheism-Examiner~y2010m2d27-Reactions-to-White-House-meeting-with-nonbelievers-vary-wildly

http://ga1.org/secular_humanism/notice-description.tcl?newsletter_id=27130833

http://atheistnews.blogs.fi/2010/03/02/atheist-group-heralds-first-time-in-history-policy-briefing-with-white-house-officials-8103937/

Poznámka:

Škoda, že som nemal tento materiál, keď som písal list pánu prezidentovi SR vo veci novoročného prijatia zástupcov náboženských organizácií. Aj v USA hovorili ľudia prezidenta Obamu s ateistami po prvýkrát v histórii štátu. Dúfam, že raz v tomto ohľade slovenský prezident  Obamu napodobní .

Americký prezident zlučuje v jednej osobe funkciu nášho prezidenta aj premiéra. Po neúspechu u prezidenta bude možno rozumnejšie dovolávať sa uznania u premiéra. 4. augusta 2008 prijal delegáciu ateistov (v zložení Dr. Roman Hradecký, Karol Fajnor a Marián Baťala) podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny PhDr. Dušan Čaplovič DrSc a neskôr riaditeľka Odboru pre ľudské práva a menšiny Úradu vlády SR pani Milica Jančulová, pričom  sa vraj konkretizovali prvé kroky v dohodnutých oblastiach spolupráce, o čom nemám ďalšie vedomosti (http://slovakia.humanists.net/caplovic.htm).

Zneužívanie detí kňazmi v Nemecku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Najnovšie dáva biskup Mixa vinu za zneužívanie detí kňazmi v Nemecku sexuálnej revolúcii, kritike morálky, médiám a duchu času. V tom, a nie v celibáte, vidí rozhodujúcu príčinu sexuálnych deliktov na deťoch v katolíckych domovoch.

Prípady zneužívania detí v katolíckych zariadeniach sa ho veľmi dotýkajú, vraví augsburský biskup Walter Mixa. Ich príčinu vidí v narastajúcej sexualizácii verejnosti. „Takzvaná sexuálna revolúcia, v ktorej priebehu osobitne pokrokoví morálni kritici volali aj po legalizácii sexuálnych kontaktov medzi dospelými a maloletými, nie je na tom bez viny,“ povedal redaktorovi Augsburger Allgemeinen. „V posledných desaťročiach sme v médiách zažili narastajúcu sexualizáciu verejného života, ktorá abnormálne sexuálne náklonnosti skôr podporovala ako ohraničovala.“

Ako dušpastiera sa ho veľmi dotýka, povedal, „že aj kňazi sa mohli takto previniť. Ľudská sexualita je podľa učenia cirkvi úzko spätá s láskou, dôverou a vzájomnou úctou; nesmie byť zneužitá k jednostrannému ukojeniu vlastného pudu“.

Mixa nevidí nijaký vzťah medzi bezženstvom (celibátom) kňazov a ich sexuálnymi previneniami, napríklad, v podobe pedofílie. „Prevažnú časť sexuálnych prečinov, patriacich do tejto kategórie, majú na svedomí ženatí muži, ktorí sú navyše často v príbuzenskom pomere k obetiam. Nič nepoukazuje na to, žeby učitelia žijúci v celibáte boli častejšie pedofilní ako normálni učitelia.“ Túto vetu katolíckeho biskupa považujem za nezmysel.

Biskup Mixa pripustil, že v minulosti boli cirkevní nadriadení pri sexuálnych deliktoch voči deťom a mladistvým často na jedno oko slepí. „Ale tu možno podľahli zodpovední cirkevní činitelia duchu času, ktorý aj v oblasti trestného práva propagoval resocializáciu namiesto trestu. Aj dobre myslený pokus chrániť obeť pred voajeurskym spravodajstvom mohol v skutočnosti obeť dodatočne trápiť a vinníka chrániť.“

*

Ako hlási Spiegel (21.02.10), boli deti zneužité vo dvoch bývalých domovoch Don Boscových saleziánov v Augsburgu a Berlíne; v bývalom detskom domove vincentíniek v Oggelsbeuren vo Švábsku a v internáte maristiek v bavorskom Mindelheime; vo františkánskom internáte Großkrotzenburg pri Hanau. Masívne výčitky boli vyslovené proti bývalým spolupracovníkom Ústavu Františka Saleského, renomovaného zariadenia pre telesne postihnutých. Podľa Frankfurter Rundschau najnovšie vyšiel najavo prípad aj z bonnského internátu kolégia svätého Ľudovíta katolíckeho rádu františkánov minoritov v 1970-tych rokoch. Pristihnutý páter bol v roku 1976 preložený do Würzburgu, kde aj dnes pracuje s mládežou.

Podľa časopisu Focus jezuitský rád v USA vyhlásil bankrot, aby predišiel hromadnej žalobe obetí zneužívania a požiadavke finančného odškodnenia. Berlínsky advokát Lukas Kawka intenzívne už niekoľko dní pátra, či medzi bývalými žiakmi Canisiusovho kolégia v Berlíne a iných katolíckych škôl sú americkí štátni občania. „To by umožnilo prípadnú žalobu v USA, kde sa priznávajú a platia podstatne vyššie sumy ako bolestné a odškodné,“ povedal Kawka novinárovi.

Obete menovali dosiaľ 12 jezuitov ako páchateľov a počet prípadov sa každým dňom zvyšuje.

*

Z komentárov vyberáme:

– kto takto ako biskup Mixa zločin na deťoch relativizuje a vinu pripisuje iným či inému javu, stáva sa spoluvinníkom;

– za takýchto okolností sa nemožno čudovať, že žiaci neberú hodiny náboženstva vážne;

– podľa katolíckeho učenia sa má sexualita realizovať v manželstve, ale kňazi, biskupi, kardináli a pápeži sa nesmú ženiť. Nemajú teda inú možnosť, ako praktizovať sexualitu mimo pravidiel pre manželstvo – a pomocnica v domácnosti kňaza, ktorý nie je dosť silný vo viere a svoju sexualitu neovládne, často sa stáva jeho milenkou. Iných kňazov to ťahá k závislým, mladistvým, naivným, bezbranným mladíkom a mužom;

– samozrejme hrá svoju rolu aj nadmerná sexualizácia nášho sveta masmédiami; ňou však nemožno vyargumentovať zodpovednosť systému katolíckej cirkvi;

– v tridsiatych rokoch získalo Írsko samostatnosť a stalo sa štátom, v ktorom mali všetku moc biskupi; redigovali dokonca aj ústavu. Klérus získal na desaťročia dominujúci vplyv vo všetkých oblastiach spoločenského života tohto „ideálneho“ katolíckeho štátu: platil tu absolútny zákaz potratov a homosexuality, samozrejme aj prísna cenzúra všetkých „neslušností“ a „nemravností“. To všetko bolo potvrdené ešte v roku 1983 Najvyšším súdom s poukazom na „kresťanský charakter“ írskeho štátu (nepripomína vám to Ábela Kráľa a jeho „Kráľovstvo vnútorne rozdelené“ v Literárnom dvojtýždenníku z 24. februára 2010?). Napriek tomu dochádzalo všade k zneužívaniu. Až v 1990-tych rokoch prišla „liberalizácia“, ktorú možno nazvať aj „sexuálnou revolúciou“ a až táto umožnila obetiam nahlas poukázať na tabuizované zneužívanie.

– čo má Ježiš proti tomu, žeby žena mala kňazskú funkciu?

– predpokladám nepriamy vzťah k celibátu: celibát má pre pedofilov určitú príťažlivosť, pretože tabuizuje sexualitu; nie kňazi sa z núdze stávajú pedofilmi, ale pedofili volia ako povolanie kňazstvo;

– zatiaľ neexistujú porovnávacie štúdie o pedofílii v evanjelických a katolíckych zariadeniach;

– biskup Mixa povedal niečo úžasne múdre: sexuálna sloboda posledných rokov je zodpovedná za zneužívanie detí katolíckymi kňazmi – pred desaťročiami až storočiami! Na také niečo treba prísť! Na to treba zvláštnu organizáciu a zvláštneho biskupa.

Práve pred chvíľou som zachytil správu slovenskej tlače: Zneužívanie kňazmi nahlásilo v Holandsku už 350 obetí.

Prameň: http://www.zeit.de/gesellschaft/zeitgeschehen/2010-02/bischof-mixa-missbrauch a iné

redakcie Die Zeit, Spiegel a Focus

Islam potrebuje sexuálnu revolúciu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Claudia Kellerová

Na zmyslové radosti má v islame právo len muž; preto je načase, aby prebehla sexuálna revolúcia islamu – volá Seyran Ateş vo svojej novej polemickej knihe.

Švajčiari zakazujú minarety, Francúzi burky. V Nemecku si idú kritici islamu a kritici kritikov islamu po krku, útoky sa zostrujú a už ide o to, kto má právo na aký fejtón. V poslednom čase sa veľa hovorí o berlínskej právničke, bojujúcej za práva žien, Seyran Ateşovej, ktorá nedávno vydala knihu „Islam braucht eine sexuelle Revolution“ (asi Islam potrebuje sexuálnu revolúciu), zaoberajúcu sa sexuálnym životom moslimov. Oplatí sa čítať ju.

V téme sexuality a vzťahu pohlaví vidí autorka „najhlbšiu priepasť medzi svetmi moslimov a západného sveta.“ V moslimskom svete charakterizuje vzťah mužov k ženám nielen nerovnosť, ale aj násilie. „Silou sa potláča ženská sexualita, mladým ženám sa nasilu nanucujú starí muži, sila chráni česť mužov až po vraždu zo cti. Toto je najväčší konflikt, ktorý musíme prekonať, ak sa má dosiahnuť mier medzi moslimami na jednej strane a kresťanmi a Židmi na druhej strane,“ píše Ateşová, ktorá ako právnička už roky bráni pred súdmi v Berlíne moslimské ženy proti ich často násilným manželom; viackrát jej už pri tom išlo o život, takže vie, o čom hovorí.

Citáciami z Koránu a zbierok haditov (výrokov proroka Mohameda) predvádza čitateľovi ošklivé nástroje, ktoré si islam vymyslel v priebehu siedmich storočí na ovládnutie ženskej sexuality mužmi. Panenskosť ženy je v islame čosi priam posvätné a práve od nej závisí všetka česť muža. V manželstve sa musí žena mužovi poddať. Kým mužovi sa sľubujú po smrti večné zmyslové radosti v raji, žena (moslima) nemá ani tu na zemi právo na splnenie pohlavných túžob. Aj v Starom zákone sa dočítame, že treba ukameňovať tú, čo sa dopustila cudzoložstva. A kto ako náboženský fundamentalista chce svoju ženu nútiť k sexu, môže sa odvolať na všetky sväté písma, jedno či je žid, moslim alebo kresťan. Rozdiel je však v tom, a Ateşová na to opakovane poukazuje, že v kresťanskom a židovskom svete drakonické tresty vyšli z módy, ale v Saudskej Arábii, v Iráne a v Jemene ešte nie.

Autorka sa však zameriava v prvom rade na Nemecko. Kto sa tu ešte pridržiava náboženských zákonov, najmä ak sa tieto týkajú sexuality? Po rozhovoroch s mnohými moslimami v Nemecku a na celom svete konštatuje Ateşová, že aktuálny intímny život moslimov je asi taký, aký ho mali Nemci v 50-tych rokoch minulého storočia. Keďže vtedy mali cirkvi ešte dosť veľký vplyv na západnú spoločnosť, panovala taká prudéria, platili rovnaké obmedzenia pre sexualitu a každodenný život žien a vládla podobná dvojitá morálka ako dnes v moslimských rodinách. Ateşová nám pripomína, že v Nemecku ešte v roku 1976 mohol muž zrušiť pracovnú zmluvu svojej ženy, ak podľa jeho názoru jej práca mimo rodiny škodila rodinnému životu. Preto Ateşová žiada, aby moslimovia rovnako potlačili vplyv islamu na svoj život, ako to urobili západniari v 1968-ych rokoch vo vzťahu ku svojim cirkvám.

Samozrejme sa menej menia inštitúcie viery ako jednotliví veriaci, ktorí aplikujú náboženské predpisy na svoj život. Nemohlo by to byť tak, že mnohí moslimovia jednoducho bez vyhlasovania vojny islamu už dávno našli svoju vlastnú cestu medzi sebaurčením a náboženským poručníctvom? Že ženy nosia šatku, ale aj tak sú sebavedomé akademičky? To Ateşovej nestačí. Píše:

„Jednotlivý moslim možno zdolá svoju osobnú revolúciu, oslobodí sa od morálneho nátlaku a stane sa indivíduom vo vyslovene na pocite ‚my‘ postavenej moslimskej komunite. Ale hnutie, ktorého vysloveným cieľom by bolo zmeniť spoločenské zriadenie, zatiaľ neexistuje.“

Dejiny sa neopakujú v pomere jedna ku jednej a skúsenosti z jednej kultúrnej oblasti sa nedajú bez všetkého preniesť do inej oblasti. Autorka však nepripustí, žeby bojovníčky za práva žien v islamských krajinách došli z iným záverom ako početné Alice Schwarzerové na západe. Niektorí ľudia vravia, že sú aj vážnejšie problémy, ktoré treba riešiť. Iní sú toho názoru, že treba nechať rozhodnúť ženy, či chcú alebo nechcú nosiť šatku. Ateşová sa nakoniec prihovára za liberálne násilné obšťastnenie moslimov. Predviedol nám ho Atatürk v Turecku, keď zakázal mužom fezy a ženám radil nosiť západný odev. Zmeny sa niekedy dejú potichu. Potom zasiahnu hlbšie a trvajú dlhšie.

Prameň: http://www.buecher.de/shop/fachbuecher/der-islam-braucht-eine-sexuelle-revolution/ates-seyran/products_products/detail/prod_id/26376606/

Preložil Rastislav Škoda

Slumburbia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Timothy Egan

LATHROP, California. – Prevezte sa autom po tejto aleji nútených predajov, cez tieto novo naplánované sídliská, vyzerajúce ako škridlami zastrešené verzie opustených duchárskych miest z dôb zlatých horúčok, a pochopíte, kam to vedie, ak ľudia hrajú hazardné hry hrajú s domami miesto s kasínovými žetónmi. Každý ôsmy dom v tomto meste je od roku 2006 v nejakom štádiu núteného predaja.

Špinavé plagáty ponúkajú prenájmy prázdnych bytov za diskontné ceny. Na prízemí sú ponuky spestrené nasprejovanými grafitmi miestnych gangov. Celé úseky popri ceste sú opustené, nestrážené, pokryté kalužami špiny od zimných búrok, ktoré ešte nedávno bičovali kalifornskú dolinu San Joaquin Valley.

V mestách budúcnosti nie je nikto doma.

V priebehu jedného desaťročia sa tu ľudia prizerali, ako nehnuteľnosti vyzývali skutočnosť v čase instantných (v momente vznikajúcich) susedstiev, ktoré vyrastali ako huby po daždi na tej najúrodnejšej pôde, aká existuje. Na miestach ako Lathrop, Manteca a Tracy sa počet obyvateľov za tých 10 rokov temer zdvojnásobil a ceny domov sa strojnásobili. Po nadýchnutí tohto hélia zvodných nehnuteľností niektorí projektanti a ich hlásne trúby v mestských stavebných referátoch zdravili tento boom ako novú Ameriku na ďalekom predmestskom okraji. Každý občan majiteľom domu! Každému polakrový (2 000 m2) pozemok! Nijaké problémy s pôžičkou!

Boli aj takí, čo to videli ako sídliskové stelesnenie výroku Edwarda Abbeya (1927–1989, spisovateľ a veľký americký environmentalista), že „rast pre rast je ideológia rakovinových buniek“.

Dnes klesli ceny týchto domov z 500 000 USD na 150 000 USD – jeden z najprudkejších poklesov v štáte – a predsa sú naďalej prázdne, strašidelné a vidieť cez ne; čakajú na zásah demografie či psychológie.

V supermarketoch, ktorých nájomcovia nevydržia dlhšie ako je dĺžka života ich zlatých rybiek, sa predávajú len základné potraviny.

Odmerajme pulz: Ako môže byť spoločnosť zdravá, ak je každý ôsmy dom v nejakom štádiu núteného predaja? Ako môže nejaké mesto priťahovať ľudí, ak v ňom zločinnosť vysoko prevyšuje celoštátny priemer? Ktorá rodina môže snívať o šetrení, keď nezamestnanosť je okolo 16 %?

No hoci tieto postihnuté mestá, ležiace asi dve hodiny do krajiny od San Francisca, sú chorobou, ani zďaleka nie sú Abbeyovou rakovinou. Hoci sú aleje domov v nútenom predaji choré, nie je to terminálne štádium. Nie je to Detroit zaliaty slnkom juhu. Príde znovuzrodenie, obnova, obyvatelia. Otázka je: Ako čo?

Vlani dostalo výmer o nútenom predaji rekordných 2,8 milióna majiteľov domov v USA – o 119 % viac ako pred dvomi rokmi. Len menej ako 5 miliónov majiteľov domov – to je jedna z desiatich hypoték – má viac, ako je cena ich domu. To zvádza k odchodu. Poddať sa. A mnohí to už urobili.

Čo zanechali, je popri prítomnosti gangov vandalizmus a neprítomnosť právoplatných majiteľov, je slum. Nový slum. Vo významnom článku v časopise Atlantic predpovedal v roku 2008 urbanista Christopher B. Leinberger, že katastrofálny kolaps nového trhu s nehnuteľnosťami môže znamenať premenu viliek na obytné domy.

Nie som si istý. Strávil som niekoľko dní v tejto aleji domov v nútenom predaji, na tomto pruhu Central Valley, ktorý niektorí ekonómovia vyhlásili za najpostihnutejšiu oblasť počas veľkej recesie, ale nevidím plnenie apokalyptických predpovedí.

Iste, existujú obrovské prázdne celky s rastúcou kriminalitou na hranách a tisícmi domov vo vlastníctve bánk, ktoré sa ich nevedia zbaviť ani za výpredajovú cenu.

Napriek tomu všetkému – štát sa rozrastá a mohutnie, čo sa nedá povedať o mnohých západných demokraciách. Obrovské americké prírodné zdroje budú mať – už zajtra – za úlohu zachrániť tieto predmestské slumy.

Očakáva sa, že do roku 2050 pribudne Spojeným štátom imigráciou a prirodzenou pôrodnosťou ďalších 100 miliónov obyvateľov. Ak mi neveríte, spomeňte si, že od roku 1970 nás pribudlo 105 miliónov. To je viac, ako má obyvateľov Francúzsko, Taliansko alebo Nemecko. V súčasnosti máme čistý prírastok jednej osoby každých 13 sekúnd.

Príde deň, keď sa trh ustáli na určitej hodnote domu. Keď to bude vrcholiť, bude si môcť dovoliť len 11 % ľudí v tomto údolí mať dom priemernej ceny.

Medzitým možno získať z hromady odpadávajúcej štukatúry pár dobrých poučení o mestskom plánovaní.

Jedno znie, že aspoň tu v Kalifornii podporovali boom realitného trhu vonku ležiace mestá, a to na základe rozvráteného štátneho daňového systému. Dane z vlastníctva boli čoraz nižšie a radnice boli nútené zvyšovať svoje príjmy tým najľahším spôsobom, aký existuje: posunom hraníc mesta smerom von. Pripustili, aby developeri preorali orechové lesy, vinohrady a aj miesta, o ktorých sa myslelo, že ostanú naveky „jahodovými poliami“, pretože potrebovali peniaze na údržbu škôl a parkov.

Po druhé, pozrite sa na mestá so zotavujúcim sa realitným trhom. Na tomto pobreží sú to San Francisco, Portland, Seattle a San Diego. Všetky majú prísne pravidlá pre rozvoj, snažiace sa brzdiť nekontrolované rozsídlenie mesta. Mnohí developeri nenávidia tieto obmedzenia. Vymysleli si námietku, že pobrežné mestá cenami domov vyženú strednú vrstvu z vyprázdňujúcich sa centier miest.

Nestalo sa to. Práve naopak. Vychválené modely rozvoja typu laissez faire – ponechať veciam voľný priebeh – ako v Las Vegas, či Phoenixe, na južnej Floride alebo v tomto údolí, zanechali najhoršie predmestské slumy. Príďte sa pozrieť, ako to končí, keď len peniaze a trh riadia spôsob nášho života.

Prameň: Timothy Egan, „Slumburbia“, New York Times,10. februára 2010.

http://opinionator.blogs.nytimes.com/2010/02/10/slumburbia/

Pro-life útočí na Rona Paula a ústavu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Laurence M. Vance

Hnutie Pro-life (Za život) je zreteľný neúspech. Hoci sa od roku 1973, od rozhodnutia v procese Roe verzus Wade, vydali milióny dolárov na lobovanie, pochody a protesty, milióny žien podstúpili umelé prerušenie tehotenstva.

Niet pochýb, že sa predišlo mnohým prerušeniam tehotenstva, ale nedá sa povedať ani približný odhad, koľkým. Hnutie Pro-life biedne zlyhalo a nepresvedčilo ženy, aby si nenechali robiť potraty; nevychovalo ich, aby si uvedomili zlá potratov a predchádzali nechceným tehotenstvám; nepresvedčilo doktorov, aby nerobili potraty, aby presvedčivo radili nechcene tehotným ženám, aby zabránili promiskuite, aby obstarali dosť príťažlivých alternatívnych programov pre tehotné ženy, uvažujúce o potrate.

Stúpenci hnutia Pro-life sú okamžite hotoví zvaľovať vinu na Najvyšší súd, federálnych sudcov, plánované rodičovstvo, ACLU, feministky, doktorov, ktorí robia potraty, Demokratickú stranu a liberálov – každého a kdekoľvek, len nie seba a ženy, ktoré práve teraz podstupujú potrat.

Podľa nich nie je riešením presviedčanie, výchova či poradenstvo; je to centralizácia moci v rukách federálnej vlády – tej vlády, ktorá znásilnila Ústavu, keď rozhodnutím v spore Roe verzus Wade uzákonila federálnu nadvládu nad štátnymi zákonmi o potratoch.

Niektorí členovia hnutia Právo na život teraz zaútočili na kongresmana Rona Paula, pôrodníka a nedávneho kandidáta na prezidenta.

Dr. Paul asistoval pri 4000 pôrodoch, radil nespočetným mladým ženám, aby nemali potrat, napísal dve knihy odsudzujúce potrat a konštatoval, že „v 40 rokoch lekárskej praxe ani raz nepomyslel, že by urobil potrat a nikdy nepovažoval potrat za potrebný, aby zachránil život tehotnej ženy“. Tento pôrodník a politik (krajnej pravice – pozn. prekl.) teraz o potrate a o práve na život vyhlásil:

„Verím, že plod je ľudský život, zasluhujúci si zákonnú ochranu, a že právo na život je základ každej morálnej spoločnosti.

Trvalé zdôrazňovanie dôležitosti posvätnosti života je zásadný predpoklad pretrvávania civilizovanej spoločnosti. Už však existujú presvedčivé dôkazy o tom, že sa nachádzame na šikmej ploche smerom k eutanázii a pokusom na ľuďoch.

Potrat na požiadanie je celkom iste najvážnejší sociálno-politický problém nášho veku. Strata rešpektu pre život, ktorá umožňuje potrat, preukazne prispieva k našej kultúre násilia a nášmu bezstarostnému postoju voči slobode.“

Dr. Paul nielen že sa vyhlásil za stúpenca hnutia Pro-life a verejne odsúdil potraty. Ako člen kongresu sa pokúsil urobiť, koľko sa dalo, aj v rámci Ústavy, ktorej sa zaviazal prísahou.
Vypočítava:

„Právo nevinného, nenarodeného dieťaťa na život sídli v srdci amerického ideálu slobody. Môj profesionálny a legislatívny záznam svedčí o mojom horúcom vzťahu k princípu práva na život:

V kongrese som navrhol zákon (H.R. 1094), aby sa život definoval ako začínajúci v momente koncepcie.

Som primárnym sponzorom návrhu H.R. 300, ktorý by zrušil účinok rozsudku vo veci Roe verzus Wade tým, že by zobral federálnym súdom schopnosť interferovať so štátnymi zákonmi vo veci ochrany života. Skončil by s tyranstvom federálneho súdu, ktoré ohrozuje našu konštitučnú republiku a zapríčinilo smrť 45 miliónov nenarodených (detí).

Podal som návrh H.R. 1095, ktorý zakazuje používať federálne fondy na tzv. ‚plánované rodičovstvo‘. Mnohí hovoria o sebe, že sú Pro-life. Ja chcem pokračovať v ochrane nenarodených.“

Niektorým aktivistom hnutia Pro-life nie sú žiadne vyhlásenia Dr. Paula proti potratom dosť. Organizácia Americké právo na život rozpútala proti nemu zlomyseľnú kampaň, pretože sa stavia proti návrhom federálnych zákonov, resp. ústavných doplnkov, ktoré zakazujú potraty.

Dr. Paul vysvetľuje svoje stanovisko takto:

Rozhodnutie vo veci Roe verzus Wade je zlé nie preto, že Najvyšší súd mohol legalizovať či zakázať potrat. Je zlé, pretože potrat nie je problematika pre ústavu. V Ústave ani v dodatkoch k nej nie je ani slovo, ktoré by sa týkalo potratu. Neexistuje seriózny argument, založený na texte Ústavy, že by existovalo federálne „právo na potrat“. Federalizácia zákona o potrate sa nezakladá na ústavnom princípe, ale na sociálnom a politickom konštrukte, vytvorenom z riedkeho vzduchu pri súde s Roeom.

Podľa 9. a 10. dodatku k ústave ostáva rozhodovanie o veciach, ktoré sa nespomínajú špecificky v Ústave, v rámci štátnej legislatívy. Federálna vláda nemá nijakú autoritu vo veciach potratu. A tak ako je neplatný rozsudok vo veci Roe verzus Wade, bol by neplatný aj federálny zákon, zakazujúci potrat vo všetkých našich 50 štátoch.

Názor, že všemocný centralizovaný štát bude monoliticky riešiť etické dilemy našich čias, je nielen pomýlený, on sa aj protiví našej Ústave. Pamätajte si, že federalizmus bol zvolený, aby umožnil decentralizované, miestne rozhodnutia jednotlivých štátov. Dnes však často hľadáme federálne riešenia pre každú sociálnu chorobu, zabúdajúc na konštitučné obmedzenia federálnej moci. Výsledkom je federálny štát, ktorý stále častejšie vydáva rozhodnutia podľa devízy „všetko alebo nič“, ktoré mu odcudzujú široké vrstvy obyvateľstva.

Na tomto základe niektorí vravia, že Dr. Paul je za slobodnú voľbu a hádžu ho do jedného vreca so pseudopríslušníkmi hnutia Pro-life typu Johna McCaina, Sarah Palinovej či Georgea W. Busha. Okrem toho ten, čo pre Dr. Paula vymyslel profil bojovníka Pro-life, preukázal hlbokú neznalosť libertarianizmu, Ústavy a federálnej vlády.

Podľa Dr. Paula je prvý krok na vykorenenie moru potratov v USA jednoduché vyňatie potratov z jurisdikcie federálnych súdov a Najvyššieho súdu, ako to Ústava pripúšťa v článku III. Na to stačí jednoduchá väčšina oboch komôr kongresu. Prívrženci hnutia Pro-life mali k tomu najlepšiu šancu pred pár rokmi, no prepásli ju. Väčšina republikánov v Kongrese vyznáva, že sú Pro-life; aj niektorí demokrati to tvrdia. Dosť hlasov v obidvoch stranách na obmedzenie jurisdikcie Najvyššieho súdu sa dalo dosiahnuť vtedy, keď republikáni kontrolovali Biely dom a obidve komory Kongresu – to bolo od 20.januára 2001 do 5. júna 2001 a potom od 3. januára 2003 do 2. januára 2007.

Keď sa jurisdikcia vo veci potratov vráti štátom, budú môcť tí, čo sú Pro-life, začať kampaň za kriminalizáciu potratu. Táto stratégia je nielen praktická, ale bude aj úspešná. Autoritu vo veciach zločinov si podľa ústavy ponechali jednotlivé štáty. Nanešťastie, Kongres federalizoval celý dlhý rad bežných uličných zločinov, krytých už štátnymi trestnými zákonmi. Federálny trestný zákonník má dnes viac ako 4000 osobitných federálnych zločinov od podpaľačstva cez krádeže áut až po pochybné zločiny typu prevoz vtákov medzi štátmi na kohútie zápasy alebo medzištátne transporty nelicencovaných zubných náhrad. Všetky tieto federálne zákony treba zrušiť. Viac federálnych trestných zákonov a ešte silnejšia centralizácia moci v rukách federálnej vlády sú tým posledným, čo môžeme potrebovať.

Tu nejde o „dívanie sa inam, keď sa vraždia neviniatka“, ani o „posunutie čierneho Petra potratu ďalšiemu spoluhráčovi“; tu ide o Ústavu, súdny systém, federálnu moc, úlohu federálnej vlády, o povahu našej republiky.

Tí, čo sú Pro-life, robia šialenú chybu, že povyšujú problém potratu nad všetky ostatné. Kandidát na vysoký úrad, ktorý sa prejaví, že je Pro-life, môže dostať prihrávku kamkoľvek. Niekto však môže byť Pro-life a pritom je obyčajným štatistom, ako mnohí bezpochyby sú. Keby Obama zmenil svoje srdce a začal podporovať hnutie Pro-life, ostal by aj tak radikálnym ľavičiarom, nehodným hlasu pri voľbách alebo podpory. Som presvedčený, že by ste radšej chceli mať na vysokom poste niekoho, kto je vo veci potratu indiferentný, ale prísne sa drží ústavy a je prívržencom slobody a obmedzenej vlády, ako typického prívrženca hnutia Pro-life, ale zároveň červeného fašistu.

Pre niektorých prívržencov Pro-life je hodná odsúdenia nielen naša Ústava, ale aj naša štátna suverenita. V ohováračke organizácie Americké právo na život na adresu Rona Paula čítame túto neuveriteľnú vetu:

„Boh nedáva žiadnemu štátu, kraju, mestu, ani miestnej vláde povolenie pripustiť alebo tolerovať úmyselné zabíjanie nevinných. Federálny či štátny vzťah k tzv. ‚legalizácii‘ je irelevantný. Keby susedný štát legalizoval zabíjanie kresťanov, Židov, detí alebo nejakej triedy občanov bez ich usvedčenia z hrdelných zločinov, dopustil by sa tým vojnového činu, ktorý by ospravedlnil inváziu.“

V bizarnom svete organizácie Americké právo na život, kde sa verí, že osoba existuje od momentu počatia a kde sa dieťa v útrobách ženy považuje natoľko za osobu ako Alan Keyes (* 1950, Afroameričan, večný pravicový kandidát na úrad prezidenta – pozn. prekl.), má vraj americká vláda právo rozpútať svetovú križiacku výpravu proti potratu a uskutočniť inváziu do všetkých štátov, ktoré legalizovali potrat – aj bez ohľadu na legalitu potratu v USA. Počul svet niečo také?

Keďže šanca našej federálnej vlády alebo preukazného počtu (amerických) štátnych vlád kriminalizovať potrat je veľká, tučná nula, len výzva náboženstva alebo morálky môže skutočne zastaviť potraty. Nepomôže zvoliť do Kongresu republikánsku väčšinu; nepomôže zvoliť republikánskeho prezidenta, ktorý by vymenoval za sudcov Najvyššieho súdu viac zástancov hnutia Pro-life; nič nezmôže zmena federálneho súdneho systému, ani dodatky k Ústave; nepomôže lobovanie, ani protesty, ani pochody, ani ďalšia centralizácia moci vo Washingtone, D.C.

Dr. Paul to vraví takto:

Kultúra Pro-life sa dá budovať len od základu, od osoby k osobe. Príliš dlho sme sa na tento boj dívali čisto politicky – no politické víťazstvo nenapraví pokazenú kultúru. Kultúra Pro-life musí vytrysknúť z každého z nás ako jednotlivca, nie v dôsledku výnosu nejakej amorálnej federálnej vlády.

Ron Paul je najzásadnejší a najvernejší zástanca myšlienky Pro-life medzi členmi Kongresu. Hanba organizácii Americké právo na život pre jej útok na Rona Paula a našu Ústavu.

*

Laurence M. Vance žije v Pensacole na Floride. Napísal knihy Kresťanstvo a vojna a iné eseje proti vojnychtivému štátu a Revolúcia, ktorá ňou nebola; najnovšia je Premýšľanie o dobrej vojne.

Prameň: http://www.lewrockwell.com/vance/vance194.html

Preložil Rastislav Škoda v rámci akcie Audiatur et altera pars (Nech je vypočutá aj druhá stránka). Tento článok nie je uverejnený v tlačenej forme ZH.

Radšej zamestnám pedofila ako hrdinu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Daily Mail Reporter

Šéf jednej britskej firmy, 60-ročný Karl Winn z Tauntonu v Sussexe sa vyslovil, že radšej zamestná bývalých obchodníkov s drogami alebo pedofilov, ako bývalých vojakov a vojačky z Afganistanu alebo Iraku. Urobil to v písomnej odpovedi jednej náborovej kancelárii, ktorá hľadala miesta pre tých, čo sa vracajú z vojnového nasadenia.

Jeho firma so softvérmi pre počítače zamestnáva 16 ľudí. Odpísal:

„Osobne by som radšej zamestnal bývalého obchodníka s drogami, väzňa alebo dokonca pedofila, ako takého, čo bol na výplatnej listine Britskej vlády.

Každý, ktorého platila vojenská správa, svojím mlčaním a spoluprácou schvaľoval ilegálne a nemorálne akcie, za čo ešte prijímal každý mesiac skrvavenú výplatnú obálku – taký u nás ako budúci zamestnanec neprichádza do úvahy.

Pre rodiny ich obetí platí skutočnosť, že sa nikdy nedovolajú spravodlivosti a strata syna, manžela, dieťaťa alebo iného príbuzného, sa nikdy neuzavrie. Padli ako obete britského vojenského personálu, pre ktorý platí, že ‚robí svoju prácu‘. Prosím škrtnite ma vo svojom adresári. S pozdravom Karl.“

Hoci spočiatku autorstvo listu zvaľoval na rozhnevaného bývalého zamestnanca, že sa mu vlámal do jeho mailov, neskoršie p. Winn priznal novinám The Sun, že on to písal – a stojí si za tým. Priznal, že „trochu prehnal“, ale dodal: „Vôbec neľutujem, že som to povedal. Aj keď ma to stojí peniaze,“ vyznal sa, „poviem, čo si myslím.“

„Ak máte do činenia s pedofilom, dostane sa tento pred súd a za to, čo urobil, bude súdený. Preto som volil tento prípad.“

Komentár manažéra náborovej kancelárie Grahama Browna znel, že ho postoj p. Winna omráčil a nevie ho pochopiť. Mailoval mu: „Pochybujem, že Základňa kráľovského loďstva v Tauntone bude súhlasiť s Vaším názorom.“

Sam McEwan, zamestnanec náborovej kancelárie pre vyslúžilcov, zhrnul názory viacerých kolegov. „Tento mail veľmi rozhneval mnohých čitateľov. Naši vojaci a vojačky naďalej prichádzajú o životy, aby sme my mohli voľne prejavovať svoje názory.“

Winn neskôr vydal vyhlásenie, kde sa pokúsil vysvetliť svoj názor:

„Bývalí pedofili a drogovo závislí, ktorí boli obžalovaní, súdení a zaplatili za svoje zlé činy, si zaslúžia šancu pokračovať v normálnom živote. Podľa môjho názoru sa však vojaci, o ktorých je reč, dopustili vrážd a prešlo im to; šancu si nezaslúžia.

Od severného Írska po Afganistan a Irak je skutočnosť taká, že tí, čo sa dopustili hrozných vecí, si žijú v pokoji ďalej, bezpeční vo vedomí, že politika britskej vlády ich vždy bude chrániť pred trestným pokračovaním.

Preto budem ďalej odmietať zamestnať bývalých vojakov. Viem, že to postihne nevinných aj vinných.“

Prameň: Daily Mail reporter, 'I'd rather employ a paedophile than a hero': Company boss compares British troops to child molesters in rant at job agency, Mail on line, 16. marca 2010.

Preložil Rastislav Škoda

Náboženstvo a veda – 7. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Bertrand Russell

Mysticizmus

Vojna medzi vedou a teológiou mala zvláštny charakter. Vždy a všade – s výnimkou Francúzska na konci 18. storočia a Sovietskeho zväzu – väčšina vedcov podporovala ortodoxiu svojej doby. V tejto väčšine boli aj niektoré z najväčších mien.

Newton, hoci arián, vo všetkých iných ohľadoch bol prívržencom kresťanskej viery. (Arianizmus nepriznáva Kristovi rovnocennosť s bohom – pozn. prekl.). Cuvier bol príkladom katolíckej korektnosti. Faraday bol sandymanián, ale ani on si nemyslel, žeby sa omyly tejto sekty dali vysvetliť vedeckými argumentmi; jeho názor na vzťah medzi vedou a náboženstvom si zaslúžil potlesk každého dobrého anglikána. Vo vojne s teológiou bola veda, nie muži vedy. A dokonca aj vtedy, keď vedci videli, že ich názory sa odsudzujú, snažili sa zo všetkých síl vyhnúť konfliktu. Ako sme videli, Kopernik venoval svoju knihu pápežovi; Galileo sa stiahol do úzadia; Descartes síce považoval za rozumné žiť v Holandsku, ale robil všetko možné, aby ostal zadobre s duchovenstvom a v dôsledku premysleného mlčania unikol cenzúre za schvaľovanie Galileiho názoru. Ešte aj v 19. storočí väčšina anglických vedcov usudzovala, že nepanuje nezmieriteľný antagonizmus medzi ich vedou a tými dogmami kresťanskej viery, ktoré liberálni kresťania považovali za zásadné, pretože sa našiel spôsob, ako obetovať doslovnú pravdu príbehu o potope sveta a dokonca aj o Adamovi a Eve.

Súčasná situácia sa veľmi nelíši od situácie, ktorá tu pretrvávala od víťazstva Kopernikových myšlienok. Postupné vedecké objavy viedli kresťanov k opúšťaniu jednej stredovekej predstavy za druhou; ešte nedávno to boli piliere viery. Postupnosť tohto javu umožnila, že muži vedy ostali kresťanmi, ak sa ich záujem nesústreďoval na tú hraničnú oblasť vedy, ktorú vojna zasiahla za našich dní. Dnes tak ako vo väčšine období od troch storočí sa vyhlasuje, že veda a náboženstvo sa zmierili: vedci skromne pripúšťajú, že existujú oblasti mimo vedy, a liberálni teológovia vyhlasujú, že by si nedovolili poprieť niečo, čo možno dokázať vedecky. Je pravda, že existuje pár rušiteľov mieru: na jednej strane sú to fundamentalistickí protestantskí a tvrdohlaví katolícki teológovia; na druhej strane extrémistickí špecialisti odborov ako biochémia alebo psychológia zvierat, ktorí odmietajú pripustiť aj pomerne mierne požiadavky najosvietenejších veriacich. Pri porovnaní s tým, čo bývala, je dnešná vojna mdlá. Novšie viery komunizmu a fašizmu sú dedičstvom teologickej bigotnosti; a je možné, že v hĺbke svojho podvedomia majú biskupi aj profesori spoločný záujem na zachovaní status quo.

Súčasný stav vzťahu medzi vedou a vierou v podobe, akú si praje štát, nachádzame vo veľmi poučnom zborníku Science and Religion Symposium (= Sympózium o vede a náboženstve). Je to dvanásť rozhovorov, vysielaných rozhlasovou stanicou BBC na jeseň 1930. Neboli tam vyslovení protivníci náboženstva, pretože by boli (okrem iných argumentov) spôsobili bolesť ortodoxným veriacim poslucháčom. Je pravda, že výbornú úvodnú prednášku predniesol profesor Julian Huxley, a ani v náznakoch nepodporil ortodoxiu; bolo tam však aj málo takých vecí, proti ktorým by dnešní veriaci protestovali. Prednášajúci, ktorí sa opovážili vyjadriť definitívne mienky a argumentmi bránili svoje názory, zaujali rozličné stanoviská. Profesor Malinowski pateticky priznal frustrujúcu túžbu veriť v Boha a nesmrteľnosť; otec O'Hara kategoricky tvrdil, že zjavené pravdy sú istejšie ako pravdy vedy a v prípade sporu im treba dať prednosť. Podrobnosti boli síce rozličné, ale vcelku prevládol názor, že konflikt medzi vedou a vierou sa skončil. Výsledok teda zodpovedal očakávaniam. A kanonik Streeter, jeden z posledných prednášajúcich, mohol povedať, že „pozoruhodným znakom prednesených rečí je ich spoločná tendencia poukázať na dôležitý jav, na opakujúcu sa myšlienku, že veda sama osebe nestačí.“ Dá sa položiť otázka, či je táto jednohlasnosť znakom vedy a náboženstva, alebo vedúcich, ktorí riadia BBC. Treba však uznať, že napriek početným rozdielom sa autori tohto zborníka takmer zhodli na rozhodujúcej formulácii kanonika Streetera.

Tak napríklad sir J. Arthur Thomson vraví: „Veda ako taká nikdy nekladie otázku ‚Prečo?‘ Inakšie povedané, nikdy nehľadá zmysel, význam alebo cieľ rozmanitých bytí, stávania sa, premien.“ A pokračuje: „Takže veda netvrdí, že je koreňom pravdy.“ Dodáva: „Veda nemôže použiť svoje metódy na previerku toho, čo je mystické a duchovné.“ Profesor J. S. Haldane tvrdí, že „len v našom vnútri, v našich aktívnych ideách pravdy, práva, láskavosti a krásy, a z toho vyplývajúceho bratstva s inými, nachádzame zjavenie Boha.“ Dr. Malinowski hovorí, že „náboženské zjavenie je osobná skúsenosť, ktorá už principiálne sa nachádza mimo oblasť vedy.“ Na tomto mieste necitujem teológov, pretože ich súhlas s takýmito názormi sa dá očakávať.

Prv než pôjdeme ďalej, pokúsme sa ujasniť si, čo sa tu tvrdí a či je to pravda alebo klam. Keď kanonik Streeter vraví, že „veda nie je dosť“, vyslovuje v určitom zmysle truizmus (často opakovanú všednosť), že veda nezahrnuje umenie, ani priateľstvo, ani iné cenné prvky každodenného života. On však chce povedať ešte viac. Existuje aj iný zmysel, ešte dôležitejší, na ktorý „veda nestačí“ a ktorý sa mi vidí pravdivý: veda nemá čo povedať v otázke hodnôt a nemôže odôvodniť výroky typu „lepšie je milovať ako nenávidieť“, resp. „láskavosť je želateľnejšia ako ukrutnosť“. Veda nám vie veľa povedať o prostriedkoch na uskutočnenie našich túžob, ale nemôže povedať, že jedna túžba je lepšia ako druhá. To je široké pole a vrátim sa k nemu v neskoršej stati.

No tí, ktorých som práve citoval, iste majú v úmysle povedať ešte niečo, čo ja považujem za klam. Povedať „Veda si nenárokuje byť koreňom pravdy“ (moje zvýraznenie) vedie k uznaniu, že existuje iná metóda, nevedecká, na rozpoznanie pravdy. Náboženské zjavenie „…ležiace mimo oblasti vedy“ nám vraví čosi o podstate tejto nevedeckej metódy. Je to metóda náboženského zjavenia. Dekan Inge je v tomto ohľade výrečnejší: „Náboženský dôkaz je teda experimentálny“ (práve hovoril o svedectve mystikov). „Je to postupné spoznávanie Boha na základe troch vlastností, ktorými sa prejavil ľudstvu – preto sa niekedy nazývajú absolútnymi alebo večnými hodnotami – dobrota alebo láska, pravda a krása. Ak to je všetko, poviete, nemá náboženstvo nijaký dôvod vstupovať do sporu s prírodnou vedou. Jeden sa zaoberá faktami, druhý hodnotami. Ak sa prijme ich skutočnosť, nachádzajú sa v rozličných rovinách. Nie je to však celkom pravda. Videli sme, ako veda pytliačila v teréne morálky, poézie, a čo ja viem kde ešte! Ani náboženstvo sa nevie zaobísť bez zakášania.“ Inakšie povedané, náboženstvo musí robiť výpovede o tom čo je, a nielen o tom, čo by malo byť. Tento názor, otvorene hlásaný dekanom Ingem, zaznieva aj vo výrokoch sira Arthura Thomsona a Dr. Malinowského.

Máme pripustiť, že náboženstvo má na svoju podporu k dispozícii zdroj poznatkov, ležiaci mimo vedy, ktorý sa dá naozaj nazvať „zjavením“? Je to ťažká otázka, pretože tí, čo veria, že im boli zjavené pravdy, prejavujú taký druh istoty, aký máme my vo vzťahu k predmetu, ktorého sa môžeme dotknúť. Veríme človeku, ktorý videl v hvezdárskom teleskope veci, ktoré sme my nikdy nevideli. Prečo teda, pýtajú sa, by sme im nemali veriť, keď nám referujú o veciach, ktoré sa im vidia rovnako nediskutovateľné?

Bez pochyby je zbytočné chcieť diskutovať s človekom, ktorý zažil mystickú ilumináciu. Dá sa však vysloviť otázka, či my ostatní máme prijať jeho svedectvo. Po prvé, toto svedectvo sa nedá podrobiť bežným skúškam. Keď nám vedec predkladá výsledok svojho pokusu, povie nám, ako ten pokus robil. Ktokoľvek môže pokus opakovať a ak výsledok nie je potvrdením výsledku prvého pokusu, neuzná sa tento za pravdivý. Mnohí ľudia sa môžu uviesť do situácie, v ktorej sa dostavila mystikova vízia, ale bez následného vyvolania toho zjavenia u nich. Na to sa dá odpovedať, že treba použiť vhodný zmysel: teleskop nie je nijako užitočný tomu, čo má zatvorené oči. Diskusia o dôveryhodnosti mystikovho svedectva sa dá predlžovať temer do nekonečna. Veda má byť neutrálna, pretože ide o vedeckú diskusiu, ktorá sa má viesť presne tak, ako diskusia o hocakom pokuse. Veda sa zakladá na vnímaní a dedukcii; dôveryhodnosť je daná faktom, že vnímanie si môže každý pozorovateľ overiť. Sám mystik si môže byť istý, že vie, že nepotrebuje vedecké preverenie a dôkazy. Ale tí, od ktorých sa žiada, aby prijali jeho svedectvo, ho podrobia tým istým vedeckým skúškam, aké použijú pri ľuďoch, ktorí tvrdia, že boli na Severnom póle. Veda ako taká nemá vyslovovať očakávania, nemá predpovedať pozitívne ani negatívne výsledky.

Hlavný argument v prospech mystikov je ich vzájomný súhlas. Dekan Inge to povedal takto: „Nepoznám nič pozoruhodnejšie ako jednomyseľnosť mystikov: starovekých, stredovekých a moderných, protestantov, katolíkov a dokonca budhistov a moslimov, hoci kresťanskí mystici sú najdôveryhodnejší.“ Nemám v úmysle podceniť silu tohto argumentu, čo som uznal už dávno v knihe Mysticizmus a logika. Mystici sa veľmi líšia čo do svojej schopnosti verbálne opísať svoje skúsenosti, ale možno pripustiť, podľa môjho názoru, že tí, čo to vedia najlepšie, sa zhodujú v tom, že 1. každé delenie a oddeľovanie je nereálne, že vesmír je jeden nedeliteľný celok; 2. že zlo je iluzórna záležitosť, a že ilúzia vzniká falošným posúdením časti celku ako autonómnej oblasti; 3. že čas je nereálny a že realita je večná, a to nie v zmysle večného trvania, ale v zmysle existencie celkom mimo času. Netvrdím, že toto je úplný výpočet bodov, v ktorých sa všetci mystici zhodujú, ale tie tri predpoklady, ktoré som uviedol, môžu reprezentovať celok. Predstavme si teraz, že sme porotcovia pri súde a máme rozhodnúť o vierohodnosti svedectiev k týmto trom dosť prekvapivým výrokom.

V prvom rade zistíme, že ak svedkovia až do určitého bodu vzájomne súhlasia, po jeho prejdení sa ich názory úplne rozídu; a o opaku sú si rovnako istí, ako keď sa zhodovali. Katolíci môžu mať vízie, pri ktorých sa im zjaví Panna Mária – nemôžu ich mať protestanti. Kresťanom a moslimom môže zjaviť veľké pravdy archanjel Gabriel – nie však budhistom. Čínski mystici smeru Tao nás informujú (vyplýva to z ich základnej doktríny), že každá vláda je zlá, kým väčšina európskych a moslimských mystikov nám s rovnakým uisťovaním odporúča podriadiť sa zákonitej autorite. Vo veci bodov, kde sa mystici nezhodujú, tu tvrdí každá skupina, že tie ostatné nie sú dôveryhodné; keby sme sa uspokojili s formálnym triumfom, mohli by sme povedať, že väčšina mystikov si myslí, že väčšina mystikov sa vo väčšine bodov mýli. Mohli by urobiť náš triumf len polovičným, keby sa zhodli na väčšej dôležitosti bodov, pri ktorých sú zajedno, ako tých, kde sa v názore rozchádzajú. V každom prípade budeme predpokladať, že ich hádky stíchli a že sa koncentrujú na obranu troch spomenutých bodov: jednota sveta, iluzórna povaha zla a neskutočnosť času. Akú skúšku môžeme aplikovať, ako nestranní pozorovatelia, na ich jednohlasné svedectvo?

Ako ľudia s vedeckým humorom začneme samozrejme otázkou, či je nejaká možnosť, aby sme sami získali mystickú skúsenosť takrečeno z prvej ruky. Dostaneme rozličné odpovede. Možno nám povedia, že naša myseľ nie je naladená receptívne a že nám chýba potrebná skromnosť; že sa musíme postiť a nábožensky meditovať; že – ak náš svedok je Ind alebo Číňan – bezpodmienečnou podmienkou je séria dychových cvičení. Myslím si, že zistíme, že váha experimentálnych dôkazov sa prikloní v prospech týchto posledných, hoci aj hladovka sa často ukazuje účinnou. V skutočnosti existuje jedno dobre definované cvičenie, zvané joga, ktoré sa praktizuje za účelom získania istoty v mystike a ktoré tí, čo ho vyskúšali, presvedčivo odporúčajú. (O joge v Číne pozri Waley, The Way and its Power (= asi Cesta a jej sila), s. 117–118). Jeho podstatným znakom sú dychové cvičenia a pre naše účely môžeme ostatné veci ignorovať.

Aby sme videli, ako môžeme preveriť tvrdenie, že joga sprostredkuje iný, mystický pohľad na javy, zjednodušme si ho. Predpokladajme, že istý počet ľudí nám tvrdí, že ak určitý čas dýchame určitým spôsobom, presvedčíme sa, že čas je ireálny. Poďme však ďalej, a predpokladajme, že pri skúške podľa ich návodu sme naozaj prežili taký stav ducha, ako nám opisovali. Ale teraz, keď sme sa vrátili k svojmu normálnemu dýchaniu, nie sme si istí, či máme svojej vízii veriť. Ako to preveriť?

Predovšetkým, čo sa môže myslieť výrazom, že čas je ireálny? Ak naozaj myslíme, čo hovoríme, musíme si myslieť, že konštatovania ako „toto je pred týmto“ sú len hluky bez akéhokoľvek zmyslu, ako „tráda-ráda“. Ak sa uspokojíme s menej ako týmto, napríklad ak predpokladáme, že medzi javmi existuje vzťah, ktorý ich radí do toho istého poriadku, v akom sú výrazy „skôr“ a „neskôr“, ale že tento vzťah je iný, nepovedali sme nič, čo by naozaj menilo náš pohľad na javy. To bude, ako keby sme povedali, že Iliadu nenapísal Homér, ale niekto, kto mal také isté meno. Mali by sme predpokladať, že „javy“ vôbec neexistujú; musel by existovať len jeden obrovský celok vesmíru, obsahujúci všetko, čo je skutočné, v klamnej podobe časovej následnosti. Nesmelo by existovať nič skutočné, čo by zodpovedalo zrejmému rozdielu medzi skoršími a neskoršími javmi. Povedať, že sa rodíme, potom rastieme a potom umierame, by bolo takisto nesprávne, ako povedať, že umierame, potom sa zmenšujeme a nakoniec sa rodíme. To, čo sa zdá byť individuálnou existenciou, je v skutočnosti iluzórna izolácia jedného prvku nečasového a nedeliteľného bytia, ktorým je vesmír. Nie je rozdiel medzi zlepšením a zhoršením, medzi žiaľom, ktorý sa končí v šťastí a medzi šťastím, ktoré sa končí žiaľom. Ak nájdete mŕtvolu, do ktorej je zabodnutá dýka, najedno vám vyjde, či ten človek umrel na poranenie, alebo či bola dýka vrazená do jeho tela po smrti. Ak je takýto spôsob nazerania presný, znamená koniec nielen pre vedu, ale aj pre všetku rozumnosť, nádej a snahu; neznáša sa ani s praktickou múdrosťou, ani s morálnosťou (čo zaváži najmä v náboženstve).

Je samozrejmé, že väčšina mystikov nesúhlasí s celkom týchto záverov, ale hlásajú doktríny, z ktorých tieto závery vyplývajú. Tak dekan Inge odmieta každé náboženstvo, ktoré pripúšťa evolúciu, pretože v tom prípade sa pripisuje veľká vážnosť faktoru času. Hovorí: „Neexistuje zákon pokroku a neexistuje všeobecný pokrok.“ A dodáva: „Doktrína automatického a všeobecného pokroku, toto sekulárne náboženstvo toľkých súčasníkov kráľovnej Viktórie, má nevýhodu, že je temer jedinou filozofickou teóriou, ktorá sa dá dokázateľne vyvrátiť.“ V tomto bode (ešte sa k nemu vrátim) s dekanom súhlasím a z mnohých dôvodov cítim k nemu veľkú úctu. On však, prirodzene, nevyvodzuje zo svojich premís všetky závery, ktoré ja považujem za nutné.

Je veľmi dôležité nerobiť z doktríny mysticizmu karikatúru; myslím si, že jej jadro je pravdivé. Pozrime sa, ako sa snaží vyhnúť sa extrémnym dôsledkom, ktoré, ako sa zdá, vyplývajú z popretia času.

Filozofia, založená na mysticizme, má veľkú tradíciu, siahajúcu od Parmenida po Hegla. Parmenides povedal: „Čo je, nebolo stvorené a je nezničiteľné, pretože je to úplné, nehnuteľné a bez konca; nikdy to nebolo, ani nebude, ale je, všetko naraz a súvisle.“ (Citované podľa Burneta, Early Greek Philosophy (= asi Skorá grécka filozofia), s. 199). Bol to on, čo zaviedol do metafyziky rozdiel medzi skutočnosťou a zdaním, a nazval to rozdielom medzi cestou pravdy a cestou domnienky. Je jasné, že ak niekto popiera realitu času, musí zaviesť nejakú odlišnosť, pretože sa zdá, že svet existuje v čase. Je tiež jasné, že ak každodenná skúsenosť nie je celkom iluzórna, musí byť nejaký vzťah medzi zdaním a skutočnosťou v jeho pozadí. Práve tu však vznikajú najväčšie ťažkosti: ak je vzťah medzi zdaním a skutočnosťou veľmi úzky, všetky nepekné znaky zdania budú mať svoje nepekné odrazy v skutočnosti; ak je puto voľné, nebudeme schopní odhadovať na základe charakteru zdania skutočnosť a táto ostane vágna ako to, čo Herbert Spencer nazýva Nepoznateľným. Kresťanom tu hrozí príbuzná ťažkosť vyhnúť sa panteizmu: ak je svet len zdanlivý, nestvoril Boh nič a skutočnosť, zodpovedajúca tomuto svetu, je časťou Boha; no ak je svet do nejakej miery skutočný a odlišný od Boha, opúšťame pojem úplnosti všetkého, ktorý je pre doktrínu mysticizmu podstatný a sme nútení pripustiť, že do tej miery, ako je svet skutočný, je aj zlo, ktoré obsahuje, skutočné. Takéto ťažkosti veľmi komplikujú ortodoxnému kresťanovi možnosť stať sa mystikom. Ako to povedal biskup z Birminghamu: „Zdá sa mi, že všetky formy panteizmu treba zavrhnúť, pretože ak človek je časťou Boha, potom zlo, ktoré je v človeku, je tiež časťou Boha.“

Celý čas som predpokladal, že sme porotcami, počúvajúcimi svedectvo mystikov a uvažujúcimi, či ho prijať, či zavrhnúť. Keď popierajú realitu sveta zmyslov, myslíme si, že dávajú slovu „realita“ ten istý význam ako súdy; neváhame zavrhnúť ich výpoveď, pretože vidíme, že vyznieva opačne ako všetky ostatné svedectvá, a dokonca aj ako ich vlastné svedectvo, ak ide o bežné záležitosti. Musíme teda hľadať nejaký iný zmysel. Som presvedčený, že keď mystici stavajú proti sebe „skutočnosť“ a „zdanie“, výraz „skutočnosť“ nemá logický, ale emocionálny význam: znamená niečo, čo je v určitom zmysle dôležité. Keď vravia, že čas je „ireálny“, chcú tým povedať, že v určitom zmysle a za určitých okolností je dôležité chápať svet ako celok, ako ho musel chápať stvoriteľ, ak existoval, vo chvíli, keď sa rozhodol stvoriť ho. Ak sa veci chápu týmto spôsobom, potom je každý proces časťou toho istého kompletného celku; minulosť, prítomnosť a budúcnosť, to všetko nejako koexistuje, ale prítomnosť nemá ten výrazný náter skutočnosti ako pri našom bežnom ponímaní sveta. Ak akceptujeme túto interpretáciu, mysticizmus vyjadruje emóciu, nie fakt; netvrdí nič a veda ho teda nemôže ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Fakt, že mystici vypovedajú, je zapríčinený ich neschopnosťou oddeliť emocionálnu dôležitosť od vedeckej platnosti. Samozrejme sa nedá očakávať, že mystici budú súhlasiť s týmto názorom; no zdá sa mi jediný, čo pripúšťa niektoré ich tvrdenia a nie je odpudzujúci pre vedeckú inteligenciu.

Istota a čiastočná jednohlasnosť mystikov nie sú presvedčivé dôvody na prijatie ich svedectva o skutočnosti. Keď vedec chce, aby iní videli, čo on vidí, pripraví im svoj teleskop alebo mikroskop; to znamená, že robí zmeny vo vonkajšom svete, ale od pozorovateľa vyžaduje normálny zrak. Mystik, naopak, vyžaduje zmeny v osobe pozorovateľa: v dôsledku pôstu, dychových cvičení a hlavne starostlivým zdržaním sa pozorovania okolia. (Sú aj myslitelia, ktorí odmietajú takú disciplínu a myslia si, že mystická iluminácia nemôže byť vyvolávaná umele; z vedeckého hľadiska sa dá ich prípad ťažšie testovať ako prípad adeptov jogy. Temer všetci sa však zhodnú, že pôst a asketický život sú nápomocné.) Všetci vieme, že ópium, hašiš a alkohol majú na pozorovateľa určitý účinok, ale pretože nám tento nepripadá hodný obdivu, neberieme ho v našej teórii vesmíru do úvahy. V jeho prejavoch môžu byť úlomky pravdy, ale nepovažujeme ich za zdroje všeobecnej múdrosti. Opilec, ktorý vidí hady, si potom nepredstavuje, že mal zjavenie skutočnosti, ktorá ostala utajená iným, hoci to iste bola viera tohto druhu, ktorá dala zrod kultu Bakchusa. Za našich čias referuje William James (vo svojich Varieties of Religious Experience – asi Mnohotvárnosť náboženských skúseností) o ľuďoch, ktorí sú presvedčení, že intoxikácia rajským plynom odhalí pravdy, ktoré sú za normálnych okolností skryté. Z vedeckého stanoviska nemôžeme robiť rozdiel medzi človekom, ktorý je málo a vidí nebo a človekom, ktorý pije veľa a vidí hady. Obidvaja sú v abnormálnom fyzikálnom stave, a preto majú abnormálne vnímanie. Normálne vnemy musia zodpovedať faktom, pretože majú byť užitočné v boji o život; nie je dôvod očakávať takúto súvislosť pri abnormálnych vnemoch, a preto ich svedectvo nemôže prevážiť nad svedectvom normálnych vnemov.

Ak sa mystická emócia zbaví nepodloženej viery a ak nie je dosť silná, aby človeka úplne vykoľajila z normálneho života, môže poskytnúť niečo veľ mi cenné – je to toho istého druhu, ale ešte oveľa vyššie, ako poskytuje rozjímanie. Šírka, pokoj a hĺbka ducha môžu prameniť v tejto emócii, v ktorej je v tejto chvíli mŕtva každá osobná túžba a myseľ sa stáva zrkadlom úžasnosti vesmíru. Tí, čo skúsili tento pocit a veria, že je nevyhnutne naviazaný na tvrdenia o povahe vesmíru, sa samozrejme kŕčovito pridŕžajú týchto výpovedí. Myslím si, že sú sekundárne a nedôležité, a že niet dôvodov veriť, že sú pravdivé. Nemôžem pripustiť inú metódu na dôkaz pravdy ako vedeckú; no v oblasti emócií nepopieram hodnotu skúseností, ktoré viedli k zrodu náboženstiev. V dôsledku napojenia na falošné viery zapríčinili veľa zla ako aj dobra. Možno dúfať, že ak sa zbavia týchto napojení, ostane len dobro.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter VII – Mysticism, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda

(Pokračovanie: 8. kapitola: Kozmický zámer, ZH 83. Predošlé kapitoly boli v číslach 76–81.)

Financovanie cirkví…

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Financovanie cirkví a náboženských spoločností z verejných zdrojov v podmienkach dnešného Slovenska

Štefan Surmánek

Už v dobách Rakúsko-Uhorskej monarchie sa cirkvám priznával štatút verejnoprávnej ustanovizne, z čoho vyplývalo, že otázky a problémy späté s náboženskou a cirkevnou činnosťou boli chápané a predkladané verejnosti ako záležitosti všeobecného, t. j. verejného a štátneho významu. Zákonitým dôsledkom takéhoto prístupu k cirkvám a náboženským spoločnostiam bola garancia ich právneho postavenia a záväzok štátu a ním riadených orgánov poskytovať cirkevným organizáciám hmotnú a finančnú podporu z verejných zdrojov.

Podobný princíp prebrala do svojho systému aj predvojnová ČSR, v ktorej cirkvi a náboženské spoločnosti mali nárok na pravidelnú dotáciu zo štátneho rozpočtu, v ročnom vyjadrení predstavujúcu sumu približne 100 miliónov korún. Ďalšia položka, resp. príspevok od štátu bol poskytovaný kňazom, ktorých štátna moc považovala za verejných činiteľov zasluhujúcich si adekvátne mzdové ohodnotenie. Takýto stav, s výnimkou vojnového obdobia, pretrvával až do roku 1948, teda do schválenia novej Ústavy a prijatia zákona č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Štátna moc sa týmto zákonom zaviazala poskytovať cirkvám úhradu vecných nákladov spojených s ich činnosťou, ako aj osobné pôžitky duchovných, konkrétne ich mzdové ohodnotenie, hodnostné príplatky, výkonnostné odmeny a sociálne dávky platné pre všetkých štátnych zamestnancov. Nadobudnutím platnosti uvedeného zákona dňom 1. 11. 1949 a následnou realizáciou jeho ustanovení došlo ku kvalitatívnej zmene v spoločenskom postavení cirkví, ktoré stratili štatút verejnoprávnej inštitúcie, stali sa v plnej miere závislými na štátnej finančnej podpore, čím sa dostali pod plnú kontrolu štátnej moci.

V dôsledku systémovej zmeny politického režimu v roku 1989 sa v oblasti vzťahov medzi štátom a cirkvami a náboženskými spoločnosťami začali uplatňovať nové princípy, metódy a postupy, ktoré tento vzťah posunuli na kvalitatívne inú úroveň. V prvom rade bolo cirkvám a náboženským spoločnostiam prinavrátené ich autonómne a samosprávne postavenie v spoločnosti. Súčasťou, presnejšie povedané, podmienkou ich novozískaného sociálneho statusu sa stala reštitúcia cirkevného majetku a odstránenie všestrannej kontroly a dohľadu zo strany štátnych orgánov. Ich priama ekonomická väzba na štát však nebola v plnom rozsahu odstránená, pretože zákonná norma č. 218/1949 Zb. aj napriek jej neskorším novelizáciám, týkajúcim sa zrušenia štátneho dozoru, odstránenia štátneho súhlasu s voľbou a menovaním duchovných a funkcionárov cirkví a pod., ostala aj naďalej v platnosti. Nemalou mierou sa na tom podieľali samotné cirkvi (rozhodujúce slovo mala cirkev katolícka), ktoré neprejavili ochotu vzdať sa finančnej a materiálnej podpory a príspevkov z rozpočtu štátu. Zo všetkých dnes registrovaných cirkví a náboženských spoločností len päť z nich, konkrétne Bahájske spoločenstvo v Slovenskej republike, Svedkovia Jehovovi, Kresťanské zbory, Novoapoštolská cirkev a Cirkev adventistov siedmeho dňa – Slovenské združenie (tá posledne menovaná požaduje finančný príspevok len na chod cirkevného ústredia), odmietli participovať na štátnom rozpočte, čím sa tieto náboženské organizácie stali v pravom slova zmysle skutočne nezávislými a samosprávnymi.

Uplatňovanie zákona z roku 1949 považuje EÚ za niečo absurdné, prežité a neštandardné, za niečo, čo nezodpovedá potrebám doby a charakteru modernej občianskej spoločnosti, v ktorej paternalistický a ochranársky vzťah štátu k vybraným cirkvám a náboženským spoločnostiam na jednej strane potláča a deformuje realizáciu princípov objektivity, spravodlivosti a nestrannosti štátnych inštitúcií a politických rozhodnutí, na strane druhej neodstraňuje nežiaducu materiálnu a finančnú závislosť cirkví a ich predstaviteľov na svojvôli štátnych činiteľov a na mocenských záujmoch politických subjektov. Navyše, existencia a obsah tohto 60-ročného právneho „dinosaura“ v našom právnom poriadku je aj v rozpore s princípmi Charty základných práv EÚ, prijatej na summite EÚ v Nice dňa 7. 12. 2000, v ktorej sa píše o náboženskej a cirkevnej neutralite moderných štátov, ako aj o realizácii zásady neviazanosti štátu na konkrétne náboženstvo, cirkev či náboženskú spoločnosť (Čeplíková, 2005). Nevyhnutnou podmienkou cirkevnej, ale aj štátnej neutrality je finančná a materiálna nezávislosť jedného subjektu na druhom, čo predpokladá zásadnú revíziu dnes platného systému financovania cirkvi a náboženských spoločností z prostriedkov všetkých daňových poplatníkov, t. j. z rozpočtu štátu.

Počas dlhoročného vývoja vzťahov medzi štátom a cirkvami sa v prostredí euroatlantického priestoru vyprofilovalo niekoľko druhov, resp. spôsobov financovania cirkevných organizácií, ktorých podstata a obsahové zameranie je určované predovšetkým charakterom a zvláštnosťami usporiadania vzťahov medzi nimi. Inak povedané, spôsob financovania závisí od toho, či sa realizuje v prostredí odlukovom alebo v prostredí iného typu koexistencie týchto subjektov. V prípade odlukového variantu sa najčastejšie stretávame s dvoma spôsobmi ich financovania. Tým prvým je pokrytie finančných potrieb z vlastných zdrojov, medzi ktorými dominujú výnosy z využívania a prenájmu vlastného hnuteľného a nehnuteľného majetku, z vydavateľskej činnosti, z príspevkov veriacich, darov a almužien, ktoré dopĺňajú štátne dotácie určené na údržbu cirkevných budov a sakrálnych pamiatok tak, ako sa s tým stretávame napr. vo Francúzku. S mierne odlišným spôsobom financovania činnosti cirkví sa stretávame v USA, kde prevládajúcim zdrojom umožňujúcim pôsobenie početných cirkví a náboženských spoločností v tradične religióznom prostredí americkej spoločnosti sú príspevky jednotlivcov, nadácií a súkromných inštitúcií, teda samotných členov a sympatizantov cirkevných komunít, ktorými v plnej miere pokrývajú ich finančné a materiálne potreby vrátane mzdových nákladov na ich predstaviteľov – kňazov, pastorov, kazateľov a pod.

V atmosfére úzkej spolupráce medzi štátom a cirkvami, teda v prostredí neodlukového, kooperatívneho modelu, sa registrované cirkvi a náboženské spoločnosti financujú prostredníctvom:
– platenia povinnej cirkevnej dane, ako sa to uplatňuje napr. v Nemecku, kde každý občan hlásiaci sa k tomu alebo onomu vierovyznaniu a cirkvi platí cirkevnú daň, určenú konkrétnej cirkevnej organizácii;
– daňovej asignácie, teda spôsobu, ktorý každému jednotlivcovi dáva právo slobodne sa rozhodnúť, či centrálne určené percentá z jeho ročného príjmu (v Taliansku to predstavuje 0,8 %, v Španielsku 0,7 %) poukáže na konto ním určenej cirkvi alebo na konto nejakej kultúrnej alebo inej svetskej organizácie či spoločnosti;
– povinného cirkevného príspevku, ako sa to realizuje v susednom Rakúsku, kde každý občan bez ohľadu na svetonázor a príslušnosť k cirkevnej organizácii prispieva určitou finančnou čiastkou na chod a činnosť štátom uznaných cirkví a náboženských spoločností, pričom nie je možné vylúčiť ani ďalšie, viac-menej doplnkové, a teda menej významné zdroje (Prusák, 2003).

Je potrebné poukázať na to, že na Slovensku sa žiaden z vyššie uvedených modelov financovania cirkví a náboženských spoločností neuplatňuje v ich čistej forme. Z obsahu Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou (nadobudla platnosť 18. 12. 2000) vyplýva pre náš štát povinnosť uzatvoriť osobitnú zmluvu o finančnom a hmotnom zabezpečení katolíckej cirkvi, ktorá však v NR SR nebola doteraz schválená, takže spôsob financovania a hospodárskeho zabezpečenia cirkvi (v širšom kontexte to platí pre všetky na Slovensku registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, okrem tých, ktoré to odmietli) sa aj naďalej realizuje podľa zákona prijatého ešte v roku 1949, ktorý vzhľadom na podstatné zmeny v organizácii a riadení spoločenských štruktúr už nevyhovuje potrebám modernej spoločnosti a charakteru moderného laického štátu. Aj napriek tomu existujúca legislatívna úprava a pretrvávajúci stav vyhovujú predovšetkým predstaviteľom katolíckej cirkvi, a to hlavne z dvoch podstatných dôvodov. Na jednej strane štát a ním poverené orgány v dnešnej dobe už nevykonávajú administratívny dohľad nad vnútornými záležitosťami a aktivitami cirkví a náboženských spoločností, na strane druhej je to štát, ktorý financuje prevažnú časť ich činností z prostriedkov štátneho rozpočtu bez toho, aby kompetentné orgány štátnej správy mali možnosť účinne kontrolovať, ako sa s nimi nakladá, resp. kontrolovať ich účtovnú evidenciu.

Súčasný model finančného zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností uplatňovaný v našich podmienkach predstavuje systém viaczdrojového financovania, pretože ich priamymi zdrojmi sa stávajú pravidelné príjmy z rozpočtu štátu, príjmy od jednotlivých vládnych rezortov, z rozpočtov samosprávnych krajov, miest a obcí, z početných vládnych a mimovládnych, domácich či zahraničných subvencií, podporných programov a grantových agentúr. Pre väčšinu u nás registrovaných cirkví a náboženských spoločností sa rozhodujúcim príjmom stávajú finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, výšku ktorých každoročne schvaľuje NR SR v zákone o štátnom rozpočte. Vychádzajúc zo zákona č. 218/1949 Zb., je možné v hrubom náčrte vymedziť tri oblasti štátneho financovania cirkví. Prvou je hmotné zabezpečenie duchovných vzťahujúce sa na úhradu osobných pôžitkov cirkevných činiteľov pôsobiacich v duchovnej správe, cirkevnej administratíve a v ústavoch pre výchovu duchovných, ďalej na preplácanie cestovných, sťahovacích a iných výdavkov a na poskytovanie sociálnych dávok duchovným a ich rodinným príslušníkom. Pod úhradou osobných pôžitkov sa chápe úhrada mzdových nákladov (vrátane odvodov do sociálnej a zdravotnej poisťovne a do fondu zamestnanosti), hodnostných príplatkov a výkonnostných odmien. Výška poskytovanej mzdy, t. j. zaradenie do príslušnej platovej tarify, je určovaná dosiahnutou úrovňou vzdelania a dĺžkou odpracovanej doby, pričom po každých troch rokoch práce sa mení zaradenie do platového pásma. Čo sa týka určenia výšky hodnostného príplatku ku mzde hradeného z objemu štátneho príspevku, táto položka sa vymeriava na základe kritérií stanovených jednotlivými cirkvami. Na rozdiel od týchto príjmov je výška odmien za odvedenú prácu plne v réžii samotných cirkví a náboženských spoločností.

Druhou oblasťou je úhrada vecných nákladov cirkvám a náboženským spoločnostiam prejavujúca sa v účasti štátu (v tomto prípade však v menšej miere než v iných oblastiach) na výdavkoch spojených s výkonom kultu a činnosťou cirkevnej administratívy, v rámci čoho sa uhrádzajú aj náklady na prevádzku biskupských úradov, resp. ústredí cirkví a náboženských spoločností, ďalej na údržbu a opravu sakrálnych pamiatok, nákup nevyhnutných bohoslužobných potrieb a pod.

Tretia oblasť je krytie výdavkov určených na činnosť a prevádzku teologických seminárov, Katolíckej univerzity v Ružomberku, ako aj bohosloveckých ústavov pre výchovu budúcich kňazov a cirkevných administrátorov zapájajúcich sa po ukončení štúdia do všetkých oblastí cirkevného života a pôsobiacich na rôznych úrovniach cirkevných štruktúr.

Štátnym orgánom vykonávajúcim dohľad nad financovaním cirkví a náboženských spoločností z prostriedkov štátnej organizácie a zodpovedným za ich adekvátne prerozdeľovanie medzi jednotlivé cirkevné subjekty je Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR.

Nemalé finančné čiastky z prostriedkov štátu poskytujú cirkvám zo svojich rozpočtov aj jednotlivé vládne rezorty. Napr. z rozpočtovej kapitoly Ministerstva kultúry SR sa poskytujú príspevky pre Slovenskú katolícku charitu a Evanjelickú diakoniu, pokrývajú sa schodky v rozpočtoch charitatívnych domov, ktoré prevádzkujú cirkvi a rôzne náboženské charitatívne ustanovizne. Na projektoch sociálnej a charitatívnej činnosti sa formou dotácií a grantov podieľa aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Zo zdrojov Ministerstva školstva SR sa zabezpečuje prevádzka viac ako 150 cirkevných škôl, ďalej platy učiteľov náboženstva na štátnych školách, prevádzka bohosloveckých fakúlt na štátom financovaných univerzitách, prevádzka a činnosť Katolíckej univerzity v Ružomberku a pod. Účinkovanie duchovných v policajných zložkách, vo väzenských zariadeniach a v ozbrojených silách sa financuje z rozpočtov príslušných ministerstiev SR. V ojedinelých prípadoch môžu byť cirkvám a náboženským spoločnostiam poskytované účelové finančné dotácie z rezervy predsedu vlády SR, a to prostredníctvom Ministerstva financií SR, ako sa to udialo v roku 2000, v ktorom vláda SR poskytla 55 miliónov korún na zabezpečenie platov a odvodov pre duchovných a na dofinancovanie činnosti ústredných orgánov vybraných cirkví. Štát prispieva cirkvám aj na výdavky spojené s nákupom a inštaláciou elektronických zabezpečovacích zariadení určených na ochranu cirkevných a sakrálnych stavieb, priestorov a pamiatok, a to až do výšky 80 % ich obstarávacej ceny. Zvyšných 20 % hradí príslušná cirkev.

Vyššie uvedené oblasti financovania cirkví a náboženských spoločností predstavujú priame platby štátu. Okrem toho sa štát podieľa na financovaní aj nepriamo, prostredníctvom systému daňových a colných úľav a odpisov, čo týmto subjektom na rozdiel od iných spoločenských organizácií a občianskych združení pridáva punc výnimočnosti a posilňuje ich privilegované postavenie v spoločnosti. Z celého radu takýchto zvýhodnení je možné spomenúť oslobodenie od platenia daní z pozemkov, zo stavieb, z príjmov za cirkevné služby, z darov a príspevkov členov a sympatizantov a pod. Od dovozného cla sú oslobodené kultové a náboženské predmety, dary, súdne a správne poplatky.

Pomerne významným zdrojom cirkevných príjmov sú finančné prostriedky plynúce z rozpočtových kapitol VÚC, mestských a obecných samospráv, oslobodenie od platenia miestnych daní a poplatkov, ku ktorému pomerne často pristupujú samosprávne orgány s cieľom nakloniť si miestne cirkevné autority a získať podporu veľkej časti miestneho obyvateľstva. Je dosť problematické zistiť presné sumy, ktoré cirkvám a náboženským spoločnostiam poskytujú mestá a obce, pretože výška týchto zdrojov poskytovaná na rôzne účely je vedome zahmlievaná a zložito prerozdeľovaná do iných, s činnosťou a potrebami cirkví a veriacich nesúvisiacich rozpočtových kapitol, čo podstatným spôsobom znižuje mieru transparentnosti pri rozdeľovaní a prideľovaní finančných prostriedkov, sťažuje orientáciu v tokoch financií a znemožňuje účinnú kontrolu zo strany štátnych orgánov, ale aj samotných obyvateľov samosprávnych celkov. Podľa dnes platných predpisov je v plnej kompetencii samosprávnych zastupiteľstiev určovať, ktorej cirkvi, na aký účel a v akej výške budú poskytnuté finančné zdroje, resp. rôzne úľavy a odpustky z platenia miestnych daní a poplatkov. Na ilustráciu uvedieme niekoľko údajov potvrdzujúcich vyššie naznačenú tendenciu. Napr. v správe mestskej časti Bratislava-Dúbravka o plnení rozpočtu za prvý polrok 1997 sa uvádzalo, že „na dostavbu kostolov v Pošni a na Miletičovej ulici a Zborového domu Evanjelickej cirkvi v rámci kapitoly ‚činnosť iných organizácií‘ sa vyčlenilo 5 750 000 Sk. V roku 1998 z čiastky 12 miliónov korún určených na aktivity iných organizácií dostali cirkvi 9 200 000 Sk (t. j. 76 % všetkých prostriedkov), zatiaľ čo iné vládne aj nevládne organizácie boli dotované týmito sumami: oblasť kultúry a mládeže 325 000 Sk, telesná výchova a šport 361 000 Sk, sociálne účely 150 000 Sk, zdravotníctvo 682 000 Sk, školy v prírode 400 000 Sk a pod.“ (Prusák, 2003, 62). Ďalším príkladom je prideľovanie finančných prostriedkov z rozpočtu mestskej časti Košice-Nad jazerom za rok 2009. Z dôvodu šetrenia zastupiteľstvo prijalo uznesenie, podľa ktorého z celkovej sumy 9 960 eur určených jedenástim subjektom dotácia na jedného príjemcu nesmie prekročiť hranicu 330 eur. Z celkovej sumy bola Červenému krížu pridelená dotácia vo výške 200 eur, TJ Iskra 100 eur, pobočke knižnice J. Bocatia 165 eur, po 1,8 eur na osobu a deň získali Centrum voľného času Galaktická, Slovenský zväz zdravotne postihnutých, Zväz diabetikov a Liga proti reumatizmu. Avšak Rímskokatolíckemu farskému úradu sv. Košických mučeníkov zastupiteľstvo schválilo 1 500 eur na renováciu fasády kostola, Apoštolskej cirkvi na Slovensku 1 000 eur na kolaudáciu Kresťanského centra a farnosti Presvätej Bohorodičky Ochrankyne Gréckokatolíckej cirkvi 3 500 eur na začatie výstavby nového chrámu. Z celkovej sumy 9 960 eur bolo cirkvám pridelených 6 000 eur, čo predstavuje 60,2 % finančných prostriedkov určených jedenástim spoločenským a záujmovým organizáciám pôsobiacim na území tejto mestskej časti Košíc. Neúmernosť rozdelených súm medzi jednotlivé organizácie je zrejmá na prvý pohľad (Korzár, 2009, 2). Je viac ako pravdepodobné, že takéto nevyvážené prideľovanie finančných prostriedkov a vo svojej podstate aj „diskriminačné“ uprednostňovanie záujmov a potrieb cirkví na úkor iných spoločenských organizácií a záujmových združení je typické pre činnosť a charakter prijímaných rozhodnutí väčšiny regionálnych a miestnych samospráv na Slovensku.

Dôležitým zdrojom príjmov sa pre cirkvi a náboženské spoločnosti stáva zhodnocovanie ich vlastného majetku, ktorý im bol po roku 1989 navrátený, v dôsledku čoho sa cirkvi a početné rehoľné rady a kongregácie stali významnými vlastníkmi hnuteľného a nehnuteľného majetku – pozemkov, lesov, ornej pôdy, pasienkov, budov a pod. Len samotná katolícka cirkev takýmto spôsobom získala okolo 100 tisíc hektárov pôdy, cena ktorej je veľmi ťažko vyčísliteľná. V súčasnosti totiž neexistuje žiaden register cirkevného majetku, pričom cirkví tvrdia, že takýmto súpisom svojho majetku ani nedisponujú. V minulosti to boli práve cirkví a náboženské spoločnosti, ktoré sa vyznačovali veľmi podrobnou a presnou evidenciou svojho majetku a finančných operácií. Preto je ťažko uveriť slovám predstaviteľov cirkevných organizácií, že dnes sú im ich majetkové a finančné záležitosti neznáme, presnejšie povedané, že nedisponujú presnými účtovnými a majetkovými údajmi.

Slovenská republika na rozdiel od svojich susedov (ČR, Maďarsko) ako prvá z postkomunistických krajín pristúpila k reštitúciám cirkevného majetku. Samotnému procesu postupného odovzdávania majetku cirkvám predchádzalo prijatie adekvátnych legislatívnych noriem, medzi ktorými významné miesto zaujímali: zákon č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií, ako aj zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Jeho úplne znenie bolo publikované v roku 1994 ako zákon č. 11/1994 Zb. Ďalším, hádam najdôležitejším dokumentom z danej oblasti bol zákon č. 282/1993 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, známejší pod skráteným názvom „reštitučný zákon“. Uvedená zákonná norma umožňovala vybraným cirkvám (Katolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Židovskej náboženskej obci a v niektorých prípadoch aj Cirkvi adventistov siedmeho dňa a Bratskej jednoty baptistov) v lehote jedného roka od nadobudnutia jej účinnosti požadovať od štátu, miest a obcí alebo iných subjektov vydanie ich majetku, ktorý im bol odňatý na základe rozhodnutia štátnych orgánov v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. V prípade židovských náboženských obcí sa časový limit posunul na deň 2. novembra 1938. V roku 2004 však NR SR prijala uznesenie o predĺžení doby, počas ktorej mohli cirkvi uplatňovať svoje reštitučné nároky až do konca roku 2005. V dôsledku realizácie politiky navrátenia majetku cirkvám a náboženským spoločnostiam sa tieto organizácie stali vlastníkmi obrovského majetku, čo z nich robí vplyvné subjekty disponujúce obrovskou ekonomickou mocou. Podobne ako to bolo v minulosti, aj dnes sa cirkvi (zvlášť to platí pre tú najbohatšiu, a teda aj najvplyvnejšiu katolícku cirkev) vďaka svojmu novozískanému majetku dostávajú do pozície zo strany štátnej moci ťažko kontrolovateľného „štátu v štáte“, pre ktorý neplatia všeobecné predpisy a nariadenia o hospodárení a vedení účtovnej evidencie záväzné pre ostatné spoločenské organizácie a spolky pôsobiace na území štátu. Na cirkvi a náboženské spoločnosti sa totiž nevzťahuje povinnosť viesť a predkladať účtovné správy, súpisy výnosov a evidencie majetku, vecí a finančných prostriedkov, aj keď veľká časť z nich pochádza z verejných zdrojov. Nad touto nedokonalosťou v právnom poriadku SR sa už v roku 2000 zamýšľal R. Fico, keď si kládol otázky: „Ako je možné, že od roku 1993 sa nezverejnila správa o rozsahu majetku vráteného katolíckej cirkvi a ďalším náboženským spoločnostiam? Ako je možné, že takouto informáciou nedisponuje ani Ministerstvo kultúry SR, ktoré má vo svojej pôsobnosti spoluprácu s cirkvami?“ (1).

Z právneho hľadiska je reštitúcia cirkevného majetku sporná a nejednoznačná. Je objektom kritických hodnotení pomerne širokého okruhu politikov, odborníkov, ale aj laickej verejnosti. Jedným z najpresvedčivejších argumentov spochybňujúcich právnu čistotu procesu reštitúcie cirkevného majetku je tvrdenie, podľa ktorého cirkvám a náboženským spoločnostiam bol vrátený aj ten majetok, ktorý im vôbec nepatril. Podľa odborníčky na danú problematiku K. Zavackej „tzv. reštitučný zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam nemá právnu oporu v zákonoch, pretože predovšetkým pozemkový majetok mala katolícka cirkev iba v užívaní a na akúkoľvek majetkovú transakciu musela žiadať súhlas aj zo strany štátu. To znamená, že reštitučný zákon vydal katolíckej cirkvi na Slovensku veľký majetok protizákonne. Katolícka cirkev sa však proti protiprávnemu vydaniu majetku neohradila“ (2). Teda nie všetok majetok, ktorým disponovali pred rokom 1945, bol v ich zákonnom vlastníctve, pretože ich skutočným vlastníkom bol štát, bez súhlasu ktorého cirkvi s týmto majetkom nemohli ľubovoľne nakladať. To, čo v mnohých prípadoch cirkev vydáva za vlastníctvo v dnešnom zmysle slova, bolo v minulosti vlastníctvo verejnoprávnej povahy. Nie je tajomstvom, že v Tereziánskom katastri a v ďalších súpisoch pôdy cirkev v nejednom prípade nebola vedená ako jej vlastník. Nebol to majetok súkromný, ale verejný, ponechaný v správe cirkví a náboženských spoločností. Teda tí posledne menovaní boli len užívateľmi im zvereného majetku. Je pravda, že užívacie právo sa netýkalo všetkého majetku, ktorého určitá časť bola vo vlastníctve cirkvi, avšak svoje reštitučné nároky si tieto organizácie uplatňovali na všetok majetok, teda aj na tú jeho časť, ktorá im nepatrila. Priebeh a rozsah procesu reštitúcie cirkevného majetku spochybnil aj podpredseda vlády SR D. Čaplovič, keď prehlásil: „My (t. j. Slovenská republika – Š. S.) sme cirkvi takmer všetky majetky vrátili. Dokonca na základe niektorých nedostatkov v evidencii poľnohospodárskej pôdy im boli vrátené majetky, ktoré boli dávané v minulosti len do prenájmu a nepatrili cirkvi“ (3). Z tohto pohľadu môžeme povedať, že cirkvi a náboženské spoločnosti sa po roku 1993 neoprávnene obohatili na úkor štátu, že si prisvojili niečo, na čo nemali právo a čo im nikdy ani nepatrilo.

Podobne ako na Slovensku, aj v Českej republike predstavitelia katolíckej cirkvi vznášajú nároky na vrátenie mnohých nehnuteľností, medzi ktorými popredné miesto zaujíma klenot českej architektúry a zároveň aj miesto, kde sú uložené české korunovačné klenoty a ostatky českých kráľov – katedrála Svätého Víta. A to aj napriek tomu, že štátne vlastníctvo tejto národnej kultúrnej pamiatky bolo potvrdené vládnym nariadením č. 55 z roku 1954 a následne schválené vtedajším Národným zhromaždením, v dôsledku čoho toto rozhodnutie nadobudlo charakter zákonnej normy. Argumentácia predstaviteľov českej katolíckej cirkvi, podľa ktorej je prirodzené a morálne, ak kostoly, v ktorých sa vykonávajú bohoslužobné úkony, sú vlastníctvom cirkvi, je neudržateľná a zavádzajúca, pretože v prípadoch významných katedrál, disponujúcich štatútom národných kultúrnych pamiatok je ich vlastníctvo jednoznačné a nespochybniteľné. Ako také sú vo vlastníctve štátu, tak ako je to napr. v prípade Remešskej katedrály či parížskej Notre Dame, ktoré cirkev len bezplatne používa na výkon bohoslužobných a ďalších náboženských, resp. cirkevných úkonov. V žiadnom prípade však nie sú súkromným majetkom cirkvi. (4).

Cirkví, zvlášť katolícka, napriek skutočnosti, že patria k najmajetnejším subjektom v štáte, neustále zvyšujú svoje nároky a požiadavky na štátny rozpočet a štátnu pomoc, čo vedie ku každoročnému nárastu objemu priamej štátnej finančnej dotácie. Ak v polovici 90. rokov minulého storočia táto podpora predstavovala sumu 400 miliónov Sk, v roku 2001 to už bolo 600 miliónov Sk a v roku 2008 sa táto suma vyšplhala na rekordných 900 miliónov Sk. Je pochopiteľné, že takýto nárast väčšine cirkvám a náboženským spoločnostiam pôsobiacim na Slovensku vyhovuje. Zaručuje im pravidelný a stabilný, a čo je dôležité, aj zväčšujúci sa prísun finančných prostriedkov z verejných zdrojov, ako aj množstvo ďalších výhod, o ktorých sme sa už zmienili.

Cirkvi, opäť sa to týka v prvom rade cirkvi katolíckej, uprednostňujú taký model spolunažívania so štátom, ktorý im okrem iného zabezpečí čo najviac finančných zdrojov a zachová im postavenie vplyvných verejnoprávnych organizácií. Skutočne spravodlivým a všeobecne prijateľným riešením finančného a hospodárskeho zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností, s ktorým by sa mohli stotožniť aj sekulárne a občiansky orientované skupiny obyvateľstva, by bol model platenia cirkevnej dane, ako je to v Nemecku. Uvedený model je pre väčšinu cirkví a veľkú časť veriacich neprijateľný, pretože jeho realizácia by, na jednej strane znamenala väčšiu daňovú záťaž pre obyvateľstvo a tým aj nárast nespokojnosti a možné posilnenie proticirkevných nálad, na strane druhej by sa to mohlo nepriaznivo dotknúť samotných cirkví, obávajúcich sa možného masového vystupovania veriacich z cirkevných komunít, ako aj straty svojho vplyvu na veriacich a ostatné zložky obyvateľstva. Klesajúci počet ľudí hlásiacich sa k jednotlivým cirkvám v Nemecku, ale aj v ďalších európskych krajinách je pre predstaviteľov cirkevných štruktúr na Slovensku dostatočným varovaním. Nezanedbateľným dôvodom odmietania spôsobu financovania cirkevných aktivít z vlastných zdrojov a príspevkov veriacich je obava z možného odlivu tých veriacich, ktorí nebudú ochotní (či už z dôvodu nedostatku financií, alebo z dôvodu presvedčenia) vlastnými prostriedkami prispievať na prevádzku a činnosť svojich cirkevných komunít. V dôsledku toho by sme získali skutočný, nie deklarovaný a subjektívnymi záujmami ovplyvnený a pomerne skreslený obraz stavu religiozity na Slovensku. Ukázalo by sa, koho cirkvi na Slovensku zastupujú, a aké je ich skutočné zázemie a postavenie v spoločnosti.

Azda najprijateľnejším a najpriechodnejším spôsobom financovania, na ktorom by sa v budúcnosti mohli cirkví a štát dohodnúť, sa ukazuje model asignačnej dane. Jeho podstata spočíva v slobodnom rozhodnutí každého občana prispievať štátu určitou čiastkou z dane, resp. percentom z ročného príjmu na činnosť ním určenej cirkvi alebo na iný verejno-prospešný účel, napr. na opravu a údržbu kultúrnych pamiatok, podporu športových klubov, financovanie mimoškolských aktivít a pod. Tento spôsob financovania je vlastne skrytou formou verejnej dotácie, ktorý je vo svojej podstate nepriamou formou poskytovania štátnych finančných prostriedkov cirkvám a náboženským spoločnostiam. Ak by sa asignačná daň neodvádzala priamo na iný účel, bola by súčasťou daňovej povinnosti, a teda aj súčasťou štátneho rozpočtu. Realizácia asignačného modelu v tých krajinách, kde sa uplatňuje (Taliansko, Španielsko), neviedla k výraznému nárastu príjmov cirkevných organizácií, čo je hádam tou najvážnejšou príčinou, pre ktorú cirkvi na Slovensku uvedený spôsob financovania svojich potrieb zatiaľ odmietajú. Aj z tohto dôvodu Ministerstvo kultúry SR v roku 2001 predložilo návrh troch modelov, resp. alternatív financovania cirkví a náboženských spoločností, ktoré sa z pohľadu štátnych záujmov, ale aj záujmov samotných cirkevných organizácií ukazovali byť najprijateľnejšími.

Prvou alternatívou bola asignačná daň, druhou určenie maximálneho počtu duchovných, ktorým bude štát uhrádzať mzdové náležitosti, a treťou alternatívou bol štátny príspevok na každého člena tej-ktorej cirkvi, vychádzajúc z výsledkov sčítania ľudu, uskutočneného v máji 2001. Aj to bol jeden z dôvodov (ak nie ten hlavný), prečo zvlášť katolícka cirkev tak intenzívne využívala kostoly a kazateľnice na ovplyvňovanie veriacich, ich rodinných príslušníkov a známych prihlásiť sa ku katolíckemu vierovyznaniu. Cieľom bolo získať čo najväčší počet „duší“, nepozerajúc sa na ich skutočné náboženské presvedčenie, preukázať čo najväčší počet prívržencov katolicizmu a katolíckej cirkvi, a to aj za cenu toho, že sa k nim budú hlásiť tzv. „papieroví veriaci“, resp. „sviatoční veriaci“ alebo, inak povedané, „katolíci na jedno použitie“. Účel posväcuje prostriedky, takže zo strany katolíckej cirkvi bolo potrebné urobiť všetko, aby sa k nej prihlásilo čo najviac ľudí. Tým sa stala najpočetnejšou, a preto aj zo strany štátu najštedrejšie dotovanou cirkvou na Slovensku.

Problém tvorby a prijatia optimálneho spôsobu materiálneho a finančného zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností nie je možné vyriešiť bez vypracovania komplexného, t. j. systémového riešenia vzájomných vzťahov medzi štátom a cirkvami. Perspektívnym a pre všetky strany aj výhodným riešením môže byť len model ich dôslednej odluky, ktorá im zaručí skutočne rovnoprávne a autonómne postavenie v štruktúrach modernej spoločnosti. Predpokladom a zároveň aj východiskom realizácie vzťahu takejto kvality sa musí stať finančná odluka cirkví od štátu, ktorá jediná môže garantovať skutočnú nezávislosť cirkví na štátnej moci a viesť k zvýšeniu ich zodpovednosti za seba a svojich veriacich. Cirkvi by si mali osvojiť elementárnu zásadu zodpovedného konania spočívajúcu v rešpektovaní pravidla, podľa ktorého by sa vo svojej činnosti a pri dosahovaní svojich cieľov mali spoliehať v prvom rade na seba a na svojich členov a sympatizantov, konkrétne na vlastné zdroje a príspevky od svojich členov a dobrovoľných darcov. Určite by týmito zdrojmi nemali byť financie pochádzajúce z verejných rozpočtov a príspevkov všetkých daňových poplatníkov. Požiadavka realizácie odlukového modelu a prenos zodpovednosti za financovanie činnosti na plecia cirkví a veriacich v žiadnom prípade neznamená znevažovanie, či dokonca útok na cirkvi, potláčanie práv veriacich a zámerné znižovanie významu náboženstva v spoločnosti. Práve naopak, ak veriaci pre spásu svojej duše a pre svoje náboženské vyžitie a kontakt so všemohúcim potrebujú prostredníkov, teda cirkev a profesionálnych služobníkov kultu, je logické a voči ostatným aj spravodlivé, aby si služby takéhoto druhu uhrádzali z vlastných prostriedkov. Financovanie týchto služieb, podobne ako aj otázka náboženského presvedčenia, sa musí stať výsostne súkromnou záležitosťou veriacich a interným problémom cirkví, a nie vecou verejného a štátneho záujmu. Musí to byť ich slobodné a demokratické rozhodnutie bez akéhokoľvek ovplyvňovania a nátlaku ako zo strany cirkevných štruktúr, tak aj zo strany štátnej moci.

Použitá literatúra:
Čeplíková, M. (2005): Štát, cirkvi a právo na Slovensku. UPJŠ v Košiciach.
Denník Korzár. Roč. XII., číslo 106 zo dňa 11. 5. 2009. Košice.
Prusák, P. ( 2003): Odluka cirkvi od štátu. To je demokracia. Bratislava: Juraj Masár – AMA.
(1). Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.
(2). Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní.
(3). Čaplovič chce odluku cirkvi od štátu.
(4). Ani kardinál Vlk, ani Vatikán nesmú občanom ČR určovať, kedy môžu navštíviť hrobky svojich kráľov.

Tento článok je prepracovanou podkapitolou z knihy: Štefan Surmánek, Klerikalizácia verejného života na Slovensku ako prejav a dôsledok silnejúceho vplyvu katolíckej cirkvi. Vydavateľstvo elfa spol. s r. o., Košice 2009.
Názov: Klerikalizácia verejného života na Slovensku ako prejav a dôsledok silnejúceho vplyvu katolíckej cirkvi
Autor: PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
Recenzent: JUDr. Marián Baťala
Jazyková korektorka: Mgr. Stanislava Zajacová, PhD.
Vydavateľstvo: elfa, s. r. o. v Košiciach, 572. publikácia
Vydanie: prvé, r. 2009
Náklad: 200 kusov
Počet strán: 132

ISBN 978-80-8086-105-6
EAN 9788080861056

V súlade s oficiálnou líniou Svätej stolice vystupuje aj katolícka cirkev na Slovensku, všeobecne považovaná za jedného z najvernejších spojencov Vatikánu a najoddanejšieho a najdôslednejšieho prívrženca oficiálneho pohľadu na spoločenský vývoj a úlohu cirkvi v štruktúrach modernej občianskej spoločnosti a demokratického štátu. Žiadna národná katolícka cirkev v Európe v snahe zvýšiť svoj vplyv na veriacich, štátnu organizáciu a jej politických predstaviteľov nepostupuje tak jednoznačne, razantne a v duchu oficiálnej línie Vatikánu, ako je to v prípade katolíckej cirkvi na Slovensku a jej riadiaceho orgánu – Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Obsah mnohých cirkevných dokumentov (Pastoračné a evanjelizačné plány katolíckej cirkvi na Slovensku na roky 2001 – 2006, resp. 2007 – 2013, Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a z nej vyplývajúce osobitné zmluvné záväzky a pod.), ako aj snaha cirkvi prenikať a v stále väčšej miere ovplyvňovať rôzne oblasti verejného života (politické dianie, politické rozhodnutia, legislatívnu činnosť, oblasť výchovy, vzdelávania, zdravotníctva, kultúry, mediálnu komunikáciu atď.) potvrdzujú oficiálny kurz a rastúce nároky katolíckej cirkvi, premietajúce sa do prehlbovania procesu klerikalizácie verejného života v Slovenskej republike.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc. (1953) – vysokoškolský pedagóg pôsobiaci na Fakulte verejnej správy UPJŠ v Košiciach. Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa orientuje predovšetkým na problémy všeobecnej politológie, dejín sociálno-politického myslenia a otázok spojených s formovaním vzťahov medzi štátom a cirkevnými organizáciami. Okrem článkov a štúdií v odborných časopisoch a zborníkoch je autorom vysokoškolských učebných textov: Dejiny sociálno-politického myslenia (1993), Základy politológie (2003), ako aj vedeckých monografií vydaných jednak v spoluautorstve s M. Gbúrovou a I. Dudinskou: Politológia (Vybrané kapitoly), I. a II. vyd. (2003) a (2006) a jednak samostatne: Všeobecne o politike a moci (2008).

Potrat u brazílskeho dievčaťa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Vo svetovej tlači sa už vyše roka opakovane preberá strašný prípad brazílskeho deväťročného dievčaťa, ktoré už od veku šesť rokov opakovane znásilňoval jeho nevlastný 23-ročný otec, čo viedlo k tehotenstvu s dvojčatami.

Prerušenie tehotenstva vyvolalo búrlivú kontroverziu, keď hierarchia brazílskej katolíckej cirkvi na čele s miestnym biskupom José Cardoso Sobrinhom potrat odsúdila, odvolávajúc sa jednak na „absolútny zákaz zabitia nevinného života“, jednak na konštatovanie určitých lekárov, že život dievčaťa nebol ohrozený. (LifeSiteNews.com, 17.03.09). Napríklad Dr. Byrne (neonatológ z univerzity Toledo v Ohio, USA) citoval prípad Liny Mediny, peruánskeho dievčaťa z dedinky Ticrapo v Andách, ktorej sa vo veku 5 rokov, sedem mesiacov a 21 dní v máji 1939 cisárskym rezom narodil zdravý chlapček.

Biskup José Cardoso Sobrinho vyriekol exkomunikáciu všetkých, čo sa potratu zúčastnili, teda rodičov dievčaťa, lekárov a nemocničného personálu. Nemusela byť ani vyrieknutá, keďže po uskutočnení potratu je automatická, čo sa v katechizme nazýva latae sentenciae.

V Afrike sú problémom kondómy, v latinskej Amerike potrat recifského dievčaťa. Kondómy vyvolávajú napätie medzi cirkvami, ktoré ich zakazujú, alebo pred nimi aspoň varujú, a štátmi, organizáciami až OSN, ktoré ich propagujú, resp. až zdarma rozdeľujú. Potrat vyvolal spor medzi najvyššou hierarchiou katolíckej cirkvi. Najprv vyšiel vo vatikánskych novinách Osservatore Romano článok Salvatora Fisichellu, prezidenta Pápežskej akadémie pre život (PAV), kritizujúci činy a slová biskupa Sobrinhu a zastávajúci lekárov, ktorí vykonali potrat. Samozrejme s ním mnohí vatikánski teológovia a politici nesúhlasili.

Poprední obrancovia života Fisichellu vyzývali, aby svoj článok skorigoval, alebo úplne stiahol. V tomto zmysle mu napísalo list 27 zo 46 členov PAV, no on ich protest písomne odmietol, a tak sa v máji 2009 obrátili na kardinála Williama Levadu, aby zaujal k tejto otázke stanovisko ako prefekt Kongregácie pre doktrínu viery. Nedostali odpoveď, pretože kauza bola postúpená štátnemu tajomníkovi kardinálovi Tarcisio Bertonemu, na ktorého popud Fisichella svoj článok napísal. Dvaja členovia PAV sa obrátili listom priamo na pápeža.

Benedikt XVI. diskutoval o prípade s kardinálom Bretonem 9. júna 2009 a 11. júla 2009 vyšlo v Osservatore Romano podrobné „vysvetlenie“ („Clarification“), ktorého text presahuje rámec tohto článku, ale nájdete ho na strane chiesa.espresso.repubblica.it. Jasnými slovami zdôrazňuje absolútne odmietnutie potratu Cirkvou:

V súvislosti s nechutnou aférou „brazílskeho dievčaťa“ dostáva Svätá stolica početné listy, vyjadrujúce zmätok po článku arcibiskupa Fisichellu. Kongregácia pre doktrínu viery v tejto súvislosti opakuje, že stanovisko cirkvi v otázke potratu sa nezmenilo a nemôže sa zmeniť. Je zhrnuté v Katechizme katolíckej cirkvi v odsekoch 2270 – 2273 (vetami, s ktorými mi je ťažko súhlasiť):

Ľudský život musí byť rešpektovaný a chránený od počatia. Už v prvom storočí bol zámerný potrat mravnou špatnosťou, hanebným zločinom. (To sa povedalo na 2. vatikánskom koncile v roku 1965; na akom základe?)

Spolupráca na potrate sa trestá exkomunikáciou bez rozhodnutia predstaveného. To znamená, že v dôsledku nenapraviteľnej škody obeti, rodičom a spoločnosti „postihuje trestom už vo chvíli spáchania zločinu“. Cirkev v tomto ohľade nemieni uvažovať o milosrdenstve.

Pápež Ján Pavol II. potvrdil toto učenie v encyklike „Evangelium Vitae“ svojou autoritou „Najvyššieho Pastiera“ cirkvi: „Na základe autority, ktorú dal Kristus Petrovi a jeho nástupcom a v spolupráci s biskupmi (celého sveta, ktorí však jednohlasne súhlasia s touto doktrínou) vyhlasujem, že priamy potrat, chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy ťažkým hriechom, pretože úmyselne zabíja nevinnú ľudskú bytosť. Táto doktrína sa zakladá na prírodnom zákone a napísanom slove božom; prenáša ju cirkevná tradícia a učí magistérium. Nijaké okolnosti, ciele alebo zákony nemôžu povoliť čin, ktorý je svojou povahou zakázaný, pretože sa prieči božiemu zákonu, vpísanému do každého ľudského srdca, spoznateľnému prostým rozumom a hlásanému cirkvou. (O každom jednom z týchto tvrdení odborníci zapochybovali a jednoduchí veriaci majú pre ne málo porozumenia a záujmu.)

Jedným z najostrejších kritikov arcibiskupa Rina Fisichellu bol Msgr. Michel Schooyans, emeritný profesor teológie a filozofie na Katolíckej univerzite v belgickom Leuvene a stály člen PAV. Vo svojom najnovšom článku „The Pitfalls of Compassion“ (Osídla súcitu) tvrdí, že katolícka cirkev trpí jedným z najnebezpečnejších filozofických omylov súčasnosti, a síce falošným súcitom.

Zo správy o tomto článku na strane Kath.net / LifeSiteNews.com, ktorý uverejnila organizácia Magnificat Slovakia o. z., preberáme niektoré odseky (čiastočne upravené). Msgr. Schooyans píše:

Falošné chápanie súcitu vytvorilo klímu, v ktorej sa usmrcovanie detí potratom a popôrodné usmrcovanie detí nemá, resp. až nesmie odsudzovať. Z rovnakého dôvodu sme sa vzdali aj obhajovania tradičnej definície heterosexuálneho manželstva, kritizovania šírenia AIDS prostredníctvom doktríny „Safe Sex“ (bezpečného sexu) a akceptovali sme oživenie smrtiacich eugenických (najmä nacistických) metód počiatku 20. storočia.

Falošný súcit vedie k heréze a rozkolu v Cirkvi, pretože veriacich orientuje v podstatnej otázke k odklonu od náuky Cirkvi: od povinnosti rešpektovať nevinný život. To je súčasť tyranie relativizmu, proti ktorej bojuje pápež Benedikt XVI.

V súlade s propagáciou potratového priemyslu médiá neustále apelujú na falošný súcit. Potrat sa prezentuje ako potrebné a prospešné opatrenie pre matku a niekedy dokonca aj pre dieťa. Ak sa u dieťaťa pred narodením zistí akékoľvek telesné postihnutie, okamžite sa neprávom tvrdí, že ak sa narodí, má pred sebou život nehodný žitia. Z falošne chápaného súcitu sa potom matke radí ísť na potrat. A tak v konečnom dôsledku sa dieťa zabíja zo súcitu. Údajne je to jednak v záujme rodičov, ktorí nechcú mať dieťa, ktoré by sa im neskôr stalo bremenom, jednak v záujme spoločnosti, ktorú neslobodno zaťažovať nechceným postihnutým dieťaťom bez rodičov, starostlivosť o ktoré bude veľmi nákladná a nezmyselná.

Prof. Schooyans sa okrem početných iných autorov zaoberá článkom arcibiskupa Rina Fisichellu, ktorý kritizoval slová, vyslovené brazílskym biskupom José Cardosa Sobrinhom, keď tento varoval skupinu lekárov pred automatickou exkomunikáciou, ak potratom usmrtia dvojičky deväťročnej matky. Fisichella bránil lekárov, ktorí vykonali potrat a napísal: „Lekári na intenzívnych staniciach musia denne robiť ťažké rozhodnutia o matke a dieťati a na ich základe uskutočňovať najvhodnejšie zákroky; pritom sú so svojím svedomím sami.“

Za týmto ospravedlnením sa skrýva falošné chápanie súcitu, ktoré sa teraz rozširuje na potratových lekárov, kritizoval takéto úvahy prof. Schooyans a pokračoval:

Namiesto vyjadrovania súcitu s mladými nevinnými obeťami potratu priznáva Fisichella súcit k lekárom, ktorí svojim obetiam privodili niečo strašné.

20. novembra 2009 oznámil Patrick Kennedy, syn senátora Edwarda Kennedyho a člen snemovne reprezentantov za Demokratickú stranu, že ho biskup mesta Providence, Thomas J. Tobin, požiadal, aby sa zdržal ísť počas omše na prijímanie a vyzval kňazov svojej diecézy, aby Kennedymu prípadné prijímanie odmietli. Treba povedať, že krátko pred týmto zákazom vyslovil kongresman Kennedy verejne svoj nesúhlas s učením katolíckej cirkvi o „úcte pred ľudským životom“, t. j. s jej postojom k plánovanému rodičovstvu, potratom, kondómom, AIDS atď.

V tom istom čase v Španielsku madridský pomocný biskup a sekretár Španielskej biskupskej konferencie, jezuita Juan Antonio Martínez Camino, vydal upozornenie, že pokrstení katolícki poslanci sa hlasovaním za zákony v prospech potratov uvádzajú do stavu smrteľného hriechu a stávajú sa verejnými hriešnikmi, čo má za následok automatickú exkomunikáciu latae sentenciae a nepripustenie k „stolu Pána“. Krátko potom valná hromada Biskupskej konferencie túto hrozbu svojho sekretára v súvislosti s liberalizáciou potratového zákonodarstva potvrdila. Zatiaľ som o prípade španielskeho Kennedyho, ktorému kňaz odmietol dať prijímanie, nepočul.

Hoci Fisichella do dnešného dňa odmieta zmeniť či stiahnuť čo len jedno slovo svojho článku, je naďalej prezidentom Pápežskej akadémie pre život. Opakovane sa konajú jej zasadnutia za zatvorenými dverami a vzhľadom na tento incident sa už vyskytli špekulácie o jej budúcnosti.

Na záver článku sa prof. Schooyans zamýšľa nad možnými dôsledkami pre tých duchovných, ktorí sú v otázke potratu zhovievaví. Cirkevné právo zakazuje podávať sväté prijímanie laikom, ktorí súhlasia s potratom, nech je to aj z dôvodu súcitu. Vynára sa nevyhnutná otázka, či možno suspendovať duchovných, ktorí verejne vyjadrujú svoj súcit s potratovými lekármi.

K úvahe, že ľavica je viac než moralizovanie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

od Ľuboša Blahu na portáli jeToTak.sk z 25. 3. 2010 mám tento komentár:

Viac než čo? Vraj než humanistické moralizovanie. A to je čo? Skúšam pomôcť premýšľaniu poškriabaním za pravým uchom, nadarmo. Pozriem sa do môjho internetového prehliadača, na stránky písané po slovensky! A hľaďte, čo som s uspokojením zistil:

Výraz „humanistické + moralizovanie“ má 19. 4. 2010 päť výskytov, 20. 4. deväť výskytov, všetky o tomto článku, teda jediný autor tejto originálnej kombinácie slov je Ľ. B. Myslel som si to. Nikdy som nepočul ani nečítal o humanistickom moralizovaní. Nulová frekvencia.

Keďže v celom článku je okolo dvadsať kombinácií podstatných mien humanizmus a humanista, resp. prídavného mena humanistický s inými veľmi zriedkavými až nezvyčajnými výrazmi, a to aj opakovane, pozrel som sa aj na ich frekvenciu v našich literárnych prameňoch, a to s týmto výsledkom:

  • planý humanizmus: 0 okrem vlastného článku

  • nekompromisný humanista: 0 okrem vlastného článku

  • knižný humanista: 0 okrem vlastného článku, kde sa vyskytuje 8 krát

  • knižný humanizmus: 0 okrem vlastného článku

  • humanistické bľabotanie: 0 okrem vlastného článku

  • humanistická kritika: 0, ani vlastné

  • humanistické klišé: 0, ani vlastné

  • humanistickí kazatelia: 0 okrem vlastného článku

  • humanistický idealizmus: 2 krát

  • nekompromisný humanista: 4 krát

  • veľký humanista: 7 krát.


Niet pochýb, že pojmy humanizmus, humanista a humanistický sú v našej reči bežné a časté, ale Ľuboš Blaha ich ani raz nepoužil ani v jednom z ich zaužívaných významov. Ba, raz, ale to citoval Žižeka a tam sa neopovážil pridať pejoratívny prívlastok. Ani vo význame, ktorý dávajú výrazu humanizmus sami humanisti, t. j. ateizmus, agnosticizmus, sekularizmus, voľnomyšlienkarstvo atď., ale vždy so zameraním na človeka, pretože homo = človek. Ani vo význame humánnosť, resp. humánny, ktorý im niektorí občas omylom dávajú. Ich frekvencie:
– humanizmus: 25 500 krát
– humanizmus (sk.): 47 200 krát
– humanism (angl.): 2 700 000 krát
– humánny: 21 400 krát.

Myslím si, že v absolútnej väčšine prípadov by sa v tomto článku výrazy humanizmus, humanistický dali a mali nahradiť výrazom ľavičiarstvo, ľavičiarsky, čo by prispelo k jeho čitateľnosti. Ako humanista rozhodne proti takémuto ich používaniu protestujem, pretože humanizmus je v prvom rade zastrešovací výraz pre ateizmus, antiteizmus, agnosticizmus, sekularizmus, laicizmus, voľnomyšlienkarstvo, bezbožníctvo, naturalizmus atď. Z praktických dôvodov sa pripúšťa používanie prívlastkov sekulárny, resp. religiózny humanizmus, no upozorňujem, že religiózny humanizmus je oxymoron.

Prečo sa autor dopustil tejto nepresnosti? Čestnejšie by bolo, keby bol napísal: Ľavica je viac než ľavičiarske moralizovanie, lebo to vyplýva z textu. Prekvapuje ma, že nevedel o peknom obsadení významu výrazov humanistický a humanizmus a urazil ich vytvorením neslýchaných pejoratívnych spojov typu planý humanizmus a humanistické moralizovanie.

Podrobnejšie som k výrazu humanizmus zaujal stanovisko v článku Rád vysvetlím, kto sú humanisti v Zošitoch humanistov č. 47, s. 15–18, január 2005 a v Učiteľských novinách (2004, roč. 54, č. 44–45, s. 4). Mrzí ma, že z 80 blogerov zatiaľ ani jeden neprotestoval proti tomuto Blahovmu mäteniu pojmov.

Rastislav Škoda

Čo znamená výraz „humanizmus“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Nigel Warburton

„Ak nevieš niečo zrozumiteľne povedať, ani sám tomu nerozumieš.“ John Searle

Interview s Andrewom Copsonom

Čo znamená pojem „humanizmus“? Mnohí pisatelia vidia podobnosti medzi všetkým čo bolo kedy označené ako „humanistické“ – ale ak sa na všeličo používa ten istý výraz, neznamená to, že tie veci majú ešte aj niečo iné spoločné alebo že spolu súvisia. Má takzvaný náboženský humanizmus niečo významne spoločné s tým humanizmom, ktorý vyznávajú nenáboženskí humanisti?

Aby som vyčeril tieto skalené vody, obrátil som sa na Andrewa Copsona, riaditeľa sekcie výchovy a verejných záležitostí Britskej humanistickej asociácie (BHA).

Nigel: Existuje určitý zmätok v otázke, čo znamená pojem „humanizmus“. Čo rozumiete pod týmto termínom?

Andrew: Myslím si, že Oxford Companion to the Mind (asi Oxfordský sprievodca myslenia) má pravdu, keď nazýva humanizmom „morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa otvorene priznáva len neveľká menšina jednotlivcov (napríklad členovia Britskej humanistickej asociácie), ale mlčanlivo ho akceptuje široké spektrum vzdelaných ľudí vo všetkých častiach západného sveta.“ Tento súčasný a veľmi rozšírený zmysel tohto slova platí dnes už viac ako pol storočia. Označuje nenáboženský svetonázor, charakterizovaný presvedčením, že rozum a dôkaz sú cestou k poznaniu skutočnosti, že ľudské dobro a spokojnosť sú ciele mravnosti a že ľudstvo má schopnosť samo nájsť zmysel a účel vesmíru bez akéhokoľvek „konečného“ zmyslu alebo účelu. Takto rozumie tomu výrazu Britská humanistická asociácia, ako aj všetky humanistické organizácie na celom svete; dnes sa mu dáva taký význam aj pri výučbe na školách Spojeného kráľovstva. Je to humanizmus, opísaný v knihách ako On Humanism (O humanizme) od Richarda Normana (Routledge) alebo Humanism: An Introduction (Úvod do humanizmu) od Jima Herricka (RPA), ako aj vo veľkých knihách z 1960-tych rokov, napríklad Humanist Revolution od Hectora Hawtona.

(V slovenčine máme Zakázané ovocie – Etika humanizmu od Paula Kurtza, preložil a vlastným nákladom vydal Rastislav Škoda, 1998, 232 s. – pozn. prekl.)

Myslím si, že všetky nedorozumenia, ktoré sa ešte vyskytujú pri tomto pojme, pochádzajú z toho, že toto slovo malo v minulosti na rozličných miestach rozličné použitie; dnes dostáva svoj pravý význam, ale ešte stále sa používa aj nesprávne.

Nigel: Môžete mi uviesť príklad nesprávneho použitia pojmu „humanizmus“?

Andrew: Niekedy je zmätok pomerne neškodný, napríklad pri preklade z cudzích jazykov, napríklad z francúzštiny či taliančiny. Tam môže znamenať všeobecného ducha humanizmu (v zmysle ľudskosti). Inokedy však vzniká nedorozumenie z toho, že ľudia prenášajú starý zmysel tohto výrazu do súčasných kontextov; niektorí autori sa, napríklad, pokúšajú preniesť „humanizmus“ renesancie na súčasný nenáboženský svetonázor a to kalí vody, pretože tie dva významy nie sú totožné. Väčší zmätok vznikol nedávno, keď niektorí religiózni ľudia a skupiny začali tento výraz používať tak pre seba ako aj pre nereligióznych ľudí. Kým v Spojených štátoch evanjelikálni kresťania (osobitne kreacionistické organizácie) stále rutinne používajú „humanizmus“ vo svojich kázňach a verejných vyhláseniach ako sekulárneho strašiaka, v Spojenom kráľovstve sme boli svedkami, ako niektorí religiózni ľudia sa pokúsili kooptovať tento výraz pre seba a vytvorili, napríklad, „kresťanský humanizmus“. Neviem, prečo sa to stáva, ale môže to mať negatívny dôsledok, lebo sa bude zdať, že sa nenáboženskému svetonázoru upiera integrita; zdá sa, že často je to spojené s obranou náboženstva. V určitom zmysle je to víťazstvo pozitívneho humanizmu posledného polstoročia, keď sa k tomu pojmu hlási čoraz viac a viac ľudí. Myslím si však, že je logickejšie nazývať kresťanov „kresťanmi“, ako, povedzme, „kresťanskými humanistami“; a humanistov „humanistami“ skôr ako „sekulárnymi humanistami“. Ak by sme sa pokúsili nazvať každú filozofiu, ktorá má čo do činenia s ľuďmi, „humanistickou“, bola by to prázdna koncepcia. V sérii „Nauč sa to sám“ existuje jedna nedávna kniha od Marka Vernona, agnostika, ktorá upadáva do týchto ťažkostí. Našťastie tieto spory o humanizmus nie sú nijako významné a myslím si, že bežný význam humanizmu je stále nenáboženská filozofia.

Nigel: Ako sa javí humanizmus v osnovách (programoch) náboženskej výchovy? Je tam ako kvázi-náboženstvo?

Andrew: V tom zmysle, ako ja ten pojem používam, vyskytuje sa v učebných osnovách náboženskej výchovy niektorých európskych štátov, napríklad Holandska, Švédska, Nórska, Belgicka a Spojeného kráľovstva, popri rôznych náboženstvách už desiatky rokov. To nijako nenaznačuje, žeby humanizmus bol akýmsi kvázi-náboženstvom. Príčinou, prečo čoraz viac osnov náboženskej výchovy siaha po učení o humanizme je to, že je to, slovami vládneho Štátneho výboru pre náboženskú výchovu, „dobrý príklad sekulárneho svetonázoru“. Aj Rada pre náboženskú výchovu Anglicka a Walesu vyhlásila, že pre náboženskú výchovu je veľmi dôležité zaoberať sa s humanizmom, aby sa deti naučili, že existuje veľa ľudí, ktorí na veľké životné otázky dávajú humanistické, nie náboženské, odpovede. Keby sa to nestalo, dávala by náboženská výchova falošný obraz o skutočnosti presvedčení v modernom svete. Učiť v náboženskej výchove o humanizme je dobrý spôsob ako žiakov oboznámiť s presvedčeniami a hodnotami nereligióznych ľudí.

Nigel: Srdečná vďaka.

Prameň: What Does 'Humanism' Mean? An Interview with Andrew Copson; 29. augusta 2008

Bývalý argentínsky prezident odsúdený na 25 rokov väzenia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Scott Horton

Reynaldo Bignone bol argentínskym prezidentom v rokoch 1982 – 1983. Predtým, v roku 1976 sa podieľal na vojenskom puči, ktorý zmietol Isabel Perónovú. Spolu s viacerými inými dôstojníkmi vojenskej vlády, ktorá potom prišla k moci, bol nedávno súdený za mučenie väzňov, únosy, nezákonné väzenia a iné zločiny proti ľudskosti, ktorých sa dopustil ako veliteľ najväčšej argentínskej vojenskej základne v rokoch 1976 – 1978. Spolu bolo dosiaľ obžalovaných 1 464 dôstojníkov; len 75 bolo dosiaľ súdených, 68 odsúdených a sedem oslobodených. Počas sedemročnej „špinavej vojny“ pravicových generálov voči príslušníkom ľavicových politických strán a odborárom v rokoch 1976 – 1983 bolo zatknutých asi 60 000 ľudí; podľa obrancov ľudských práv sa k rodinám nevrátila polovica z nich, podľa úradných odhadov 13 000. Bignone pripúšťa 4 000 mŕtvych.

Bránil sa tvrdením, že ako prezident mal imunitu a že jeho nástupca, Raúl Alfonsín, vydal rad dekrétov a zákonov, ktoré ho zbavili viny. Aj sám vydal taký zákon. Okrem toho tvrdil, že mnohé zločiny z konca 1970-tych rokov sú premlčané. Vo svojej autobiografii El último de facto (asi Posledný de facto prezident) znižuje váhu mučenia a únosov politických odporcov poukazom na nevyhnutnosť špeciálnych opatrení proti vlne teroristických násilností, ktoré hrozili krajine. Vyznamenal sa výrokom, že jeden mŕtvy má celkom inú váhu vo vojne ako za mierových pomerov.

Súd neuznal túto obranu. Oprel sa o medzinárodnú doktrínu, ktorá vylučuje, medzi iným, beztrestnosť vládnych činiteľov pri účasti na mučení v tajných väzeniach; irelevantné je tvrdenie, že sa to deje v rámci boja proti terorizmu.

Bol odsúdený na 25 rokov väzenia. Jeho prosba, aby mu bolo povolené domáce väzenie, bola zamietnutá s poukazom na váhu jeho zločinov a bol prevezený do civilného väzenia mimo Buenos Aires. Vo vojenských väzeniach je veľké riziko úniku väzňa – za posledné roky uniklo spravodlivosti najmä útekom vyše 40 väzňov.

Noviny Buenos Aires Herald napísali: Bývalý diktátorský prezident Reynaldo Bignone, obžalovaný z porušovania ľudských práv vo vojenskom väzení Campo de Mayo, bol súdom v San Martin, severozápadnej štvrti Veľkého Buenos Aires, odsúdený na 25 rokov riadneho väzenia. Tohto času má 81 rokov a dosiaľ bol v domácom väzení. Súd ho uznal vinným z 11 ilegálnych prepadov, 6 lúpeží, 15 ilegálnych zbavení slobody, 29 zmiznutí osôb a 39 prípadov mučenia väzňov. Ako všetci súdení dôstojníci mal právo na „posledné slová“ a 21. apríla 2010 o 16,30 prečítala sudkyňa Marta Millocová rozsudok. Nepolepšiteľný generál povedal, že ho rozsudok mrzí, ale väčšmi by ho mrzela nespokojnosť jeho predstavených a podriadených s jeho činmi v čase, keď zastával dôležitý úrad.

Predsedkyňa organizácie Staré matky Námestia mája, Estela de Carlotto, privítala rozsudok slovami:

„Spravodlivosť prišla neskoro, ale prišla. 114 ich bolo dosiaľ odsúdených a to je dobrý príklad pre ostatné štáty v našej oblasti. Vedieme.“

Prípad Reynalda Bignoneho môže byť poučným príkladom pre bývalého viceprezidenta USA Dicka Cheneya a zástupcu riaditeľa CIA Stevena Kappesa. Cheney je už v penzii a Kappes sa na ňu chystá. Obidvaja by mali svoje cesty do cudziny starostlivo plánovať.

Prameň: Convicted Former Argentine President Sentenced to 25 Years a iné zdroje v internete.
Preložil Rastislav Škoda

Život bude vždy zázrakom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Štefan Jánoš

Tisícročia si človek kladie stále tie isté otázky: Odkiaľ som prišiel, kde som, aké je moje poslanie? Tisícročia si na ne dáva odpovede poznačené poznaním dávnych storočí i najnovšími poznatkami vedy. Vždy však cíti pocit tajomna a neznáma, pretože mrazivé hlbiny Vesmíru a jeho záhadné „ja“ mu stále unikajú. A tak končí aj svoju púť Vesmírom s otázkou na perách bez toho, aby poznal, prečo tu bol a prečo musí raz odísť.

Storočia si človek namýšľal, že je stredom Vesmíru. Vďaka astronómii vieme, že sme na periférii jedného zo špirálnych ramien našej Galaxie, ktorá s miestnou skupinou galaxií leží ďaleko od stredu Supergalaxie. Žijeme teda na Zemi v nepatrnej Slnečnej sústave, ktorá je v nepatrnej Galaxii medzi miliardami ďalších galaxií. Naša krásna Zem i Slnečná sústava tak stratili akúkoľvek privilegovanosť vo Vesmíre, ktorý sa rozpína 15 – 20 miliárd rokov po Veľkom výbuchu zo stavu so superhustou hmotou a supervysokou teplotou. Existenciu Veľkého výbuchu považujeme za takú pravdivú, ako tvrdenie, že Zem sa otáča okolo Slnka.

Náš rozpínajúci sa Vesmír je naplnený studenými zvyškovými fotónmi, ktoré sú korunným svedkom horúceho počiatku Vesmíru. V tomto studenom a prastarom fotónovom plyne plávajú planéty, hviezdy, kvazary, pulzary, galaxie, supergalaxie a čo ešte? Jedny sa stále rodia, iné vybuchujú a zanikajú, meniac sa na nové objekty alebo na žiarenie, ktoré sa bude miliardy rokov potulovať po Vesmíre. Fyzikálnym zákonom dôverujeme natoľko, že by nás neprekvapil ani zajtrajší objav čiernych prvotných minidier, zvyškových neutrín alebo gravitačných vĺn, ktoré by boli ďalšími korunnými svedkami horúceho počiatku Vesmíru. Takmer bez pochybností hovoríme o vývoji Vesmíru v časových intervaloch od 10?45 do 100 sekúnd od Veľkého výbuchu. Vyzerá to tak, že o pikosekundovom (10?12, resp. milióntina milióntiny sekundy) živote Vesmíru po Veľkom výbuchu vieme viacej, než sami o sebe.

Ľudské poznanie dosiahlo v 21. storočí takmer neohraničenú slobodu pre svoj rozlet. Prostredníctvom kozmológie sa dotklo božských problémov stvorenia sveta bez toho, aby jedni druhých upaľovali. Je však tragédiou, že tento rozlet ľudskej mysle do hlbín Vesmíru sa málo prejavil na politickom a sociálnom živote mnohých spoločenských formácií obývajúcich našu Zem, ktoré stále považujú slobodu ľudského ducha, slobodu jeho tvorby i voľby za nebezpečné.

Nuž teda, aký si, náš Vesmír? Mal pravdu Aristoteles, keď tvrdil, že Vesmír je konečný? Alebo je bližšie k pravde Herakleitos slovami: „Tento kozmos, rovnaký pre všetkých, nevytvoril nikto z bohov, ani z ľudí. Vždy bol, je a bude večne živým ohňom, raz rozpaľujúcim sa, raz zhasínajúcim“?

Neubránime sa, aby sme tieto myšlienky, vyslovené v dávnej minulosti, nekonfrontovali s niektorými súčasnými predstavami o neustálom zrode a inflačnom rozpínaní mini-vesmírov. Tieto mini-vesmíry sa rodia z kvantového vákua, medzi ktorými sa občas môže objaviť aj expandujúci vesmír podobný nášmu. Takýto vesmír večne seba samého reprodukuje a nemá začiatok ani koniec v čase. Je preto stále mladý a nestarnúci. Večne sa rodia nové svety, ktoré po inflačnom nafúknutí strácajú medzi sebou fyzikálny kontakt a vyvíjajú sa izolovane jeden od druhého. Takže, čo nové pod Slnkom?

Vznik života

Položme si teraz jednu z najstarších otázok, ktorá človeka vzrušovala od nepamäti: ako, kedy a kde vznikol život. Odpoveď hľadali sumerské eposy, staroindické védy i Biblia. Hľadali ju učenci staroveku i novoveku. Hľadáme ju doteraz. Podľa dánskeho fyzika N. Bohra život bude vždy zázrakom. Mení sa však pomer medzi pocitom zázračna a odvahou k snahe o porozumenie podstaty života.

Čo odlišuje živé a neživé? Je zrejmé, že zákony živej matérie nesmú byť v rozpore so zákonmi fyziky. To však neznamená, že neživot kontinuálne prechádza na život podobne, ako v dúhe prechádza modrá farba do červenej, čo obrazne vyjadril J. Krempaský vo svojich Vesmírnych metamorfózach. Ak je život aktívne udržiavanie a reprodukcia špecifických štruktúr pomocou spotreby energie, potom kontinuálnou cestou nemôže prejsť neživé na živé. Základy vedeckej predstavy o vzniku života položili v 20. rokoch minulého storočia ruský biochemik Oparin a anglický vedec Haldane. Ich hypotéza je založená na možnosti syntézy organických molekúl z prvotnej atmosféry abiogénnym spôsobom za vzniku mnohomolekulárnych sústav vo vodách prvotného oceánu. Táto koncepcia bola v 50. rokoch min. storočia podporená experimentom, lebo sa podarilo umelo syntetizovať aminokyseliny, jednoduché cukry a mnohé ďalšie organické látky pôsobením elektrických výbojov a ultrafialového žiarenia na jednoduché plynné zmesi anorganických látok. Neskôr boli pripravené aj molekuly DNA, RNA, fermenty, atď.

Podobné syntézy nastávajú aj v kozmickom priestore, čo je základ ďalšej hypotézy, že život vznikol v chladnom medzihviezdnom prostredí a na Zem ho priniesli kométy. Modelovanie komét pomocou sublimácie ľadu vo vákuu, keď sa v ľade nachádzali prímesi aminokyselín a nukleotidov ukázali, že pri sublimácii vznikajú na kúskoch ľadu špirálne reťazce týchto látok. Keď sa ľad roztopí, molekuly sa osamostatnia a môžu meniť svoj tvar a vstupovať do interakcií s prostredím. Podobná situácia mohla existovať aj na Zemi. Napriek týmto úspechom sa zatiaľ nepodarilo v laboratórnych podmienkach uskutočniť samozrodenie ani najjednoduchšieho organizmu. (Práve keď sa chystáme dať túto esej na našu webstranu, uverejňuje časopis Science vzrušujúcu správu, že svet má prvú žijúcu umelú bunku: vytvoril ju americký syntetický biológ Craig Venter so spolupracovníkmi a dali jej meno Synthetica. O tom sa bude veľa hovoriť. Publikované online 20. mája 2010 na web-strane časopisu Science.)

Lovec mikróbov L. Pasteur už pred viac ako 150 rokmi objavil, že v živej prírode je porušená symetria medzi ľavým a pravým, ktorá sa prejavuje v optických vlastnostiach pri otáčaní roviny polarizácie svetla. Inak povedané, ak urobíme zrkadlový obraz predmetu, nedostaneme ten istý predmet. Látky, ktoré otáčajú túto rovinu doľava, nazývame ľavé izoméry alebo L-izoméry. Látky, ktoré otáčajú rovinu polarizácie svetla doprava, nazývame D-izoméry. Pri laboratórnej príprave organických látok vznikajú v rovnakom zastúpení obidve tieto formy, či už sú to aminokyseliny alebo cukry. Takže výsledná látka nie je opticky aktívna. Úplne odlišná situácia je v živej prírode, kde doslova kraľuje absolútna optická čistota pre život dôležitých látok. Všetky prírodné aminokyseliny dôležité pre život existujú iba v L-forme a cukry iba v D-forme. Hovoríme preto o ľavosti našej biosféry. Napríklad na Zemi je v glukóze pomer D a L foriem rovný 1015:1.

Vidíme teda, že jedna z dôležitých vlastností, ktorá odlišuje živé od neživého a uplatňuje sa v celej našej biosfére, je optická čistota látok alebo chirálna čistota, ktorá narušuje zrkadlovú symetriu. Chirálnosť prvotných molekúl vedie k prejavom chirálnej čistoty vo všetkých systémoch počínajúc baktériami a končiac človekom a jeho psychikou. Napríklad L-forma fenylalanínu spôsobuje ťažké psychické bolesti, kým jeho D-forma je úplne neškodná. Chirálna čistota je pravdepodobne nevyhnutnou podmienkou pre udržiavanie a samoreprodukciu organizmov. Doterajšie poznatky nasvedčujú tomu, že vznik chirálnej čistoty musel predchádzať vzniku života a je pamätníkom dávnych čias – predbiologického štádia evolúcie podobne, ako zvyškové žiarenie v kozmológii. Na rozdiel od neho však chirálna čistota nestratila nič na svojej dôležitosti ani po miliónoch rokov.

Už Pasteur považoval zrkadlovú asymetriu živého za dôsledok asymetrie Vesmíru. Že je to otázka fundamentálna, svedčia aj úvahy pytagorejcov, že Vesmír má ľavú a pravú stranu. Vidíme, že opäť po tisícročiach stojíme pred tým istým a vysoko aktuálnym problémom, avšak na inej vedeckej báze, než bola dostupná pytagorejcom. O to viac s obdivom pozeráme na úspechy ich teoretického myslenia.

V neživej hmote bolo narušenie zrkadlovej symetrie pozorované v roku 1956 pri beta-rozpade. Doterajší vývoj nasvedčuje, že chirálna čistota je imanentná vlastnosť živej hmoty a spolu s univerzálnym genetickým kódom vytvárajú kľúčové vlastnosti živej hmoty, ktoré nemôže obísť žiadny scenár vzniku života.

Ako vznikla chirálna čistota organických látok v štádiu predbiologickej evolúcie? Definitívnu odpoveď zatiaľ nepoznáme. Jedna z možností je pôsobenie nejakého asymetrického vonkajšieho faktora, ktorý by uprednostňoval len jeden typ chirálnosti a jeho dlhodobým pôsobením by nakoniec začala prevládať chirálna čistota. Medzi také asymetrické faktory patrí vplyv slabých interakcií, ktoré narušujú zrkadlovú symetriu (ostatné tri základné interakcie – silné, elektromagnetické a gravitačné, nenarušujú zrkadlovú symetriu), vonkajšie silové polia, špirálny pohyb Zeme v Galaxii, atď. Výpočty i experimenty ukazujú, že táto cesta je málo pravdepodobná a pôsobenie všetkých doteraz uvažovaných vonkajších asymetrických faktorov nestačí na prekonanie tendencie k chaotickému usporiadaniu, keď je rovnaký počet L a D izomérov.

Druhá cesta vzniku chirálnej čistoty je prostredníctvom fázového prechodu, pri ktorej vzniká spontánne narušenie symetrie. Narušenie symetrie v nerovnovážnych systémoch je základom teórie vzniku priestorových a časových štruktúr v chemických a biologických systémoch. Táto alternatíva nevyžaduje žiadny vonkajší asymetrický faktor pre vznik chirálnej čistoty. Pri takomto fázovom prechode sa malá asymetria počiatočného stavu môže rozšíriť na makroskopickú úroveň bez pomoci vonkajších vplyvov. V tomto zmysle možno hovoriť o akejsi chirálnej katastrofe, ktorá sa odohrala v predbiosfére. Podľa analógie so vznikom Vesmíru môžeme vznik života nazvať biologický Big Bang, ktorému samozrejme predchádzala dlhá evolúcia Vesmíru – od Veľkého výbuchu cez vznik atómov, molekúl, hviezd, planét a galaxií. Biologický Big Bang nebol taký rozsiahly ako vesmírny Big Bang, ale pre vznik života bol asi rovnako dôležitý. Zatiaľ nepoznáme príčiny, prečo v našej biosfére život využíva L-formy aminokyselín a D-formy cukrov.. Podľa predstavy chirálnej katastrofy ako fázového prechodu s narušením symetrie je otázka vzniku daného typu izomérov vecou náhody, ktorá sa potom premení na zákonitosť. Biosféry na iných miestach vo Vesmíre by teda mohli byť s rovnakou pravdepodobnosťou ľavé alebo pravé. Marcus Aurelius si taktiež položil otázku, či svet je len ohromný chaos, alebo v ňom kraľuje poriadok a zákonitosť.

Čo teda môžeme povedať o scenári vzniku života? Ak vynecháme vznik Zeme, tak v prvej etape – v molekulárnej evolúcii – nastalo vytváranie a zhromažďovanie jednoduchých molekúl približne pred 5 miliardami rokov. V druhej etape – v chemickej evolúcii – sa vytvárali zložitejšie molekuly/aminokyseliny, uhľovodíky, jednoduché polyméry. V tretej etape – v protobiologickej evolúcii – vznikali protenoidy, proteíny, fermenty, atď. Pravdepodobne v tejto etape nastala chirálna katastrofa v dôsledku veľkých fluktuácií molekulárnej sféry, po ktorej začala prevládať ľavosť našej predbiosféry. Teda zostali len ľavé aminokyseliny a pravé cukry, ktoré prevládajú dodnes. V ďalšej etape, ktorá je začiatkom života, vznikajú látky so slabými príznakmi života (probionty) a prvé najjednoduchšie živé organizmy, napr. archeobionty. Ďalšiu etapu môžeme nazvať biologickou revolúciou, v ktorej nastala diferenciácia živých organizmov až po človeka. Zaradenie chirálnej katastrofy do tretej etapy však nie je definitívne. Existujú názory, že najjednoduchšie organizmy v obidvoch chirálnych formách existovali vedľa seba a až v biosfére sa rozhodlo, ktoré prežijú. Podľa iných vznik chirálne čistých organických látok sa odohral už v druhej etape, keď prebiehala chemická evolúcia. Budúcnosť ukáže, ktorá hypotéza je pravdivá.

Evolúcia a zánik

V predchádzajúcej časti sme sa zaoberali vznikom života. V živej prírode máme ešte ďalšie dve záhady, ktoré ju odlišujú od neživej. Je to existencia evolúcie a zánik organizmu – smrť. Napriek tomu, že sa zachovávajú tie isté štruktúrne prvky živej hmoty, príroda vytvára zložitejšie a zároveň aj dokonalejšie živé systémy. Život je jednotný a súčasne aj udivujúco rôznorodý. Napríklad vírusy majú rovnakú stavbu ako nositelia dedičných vlastností – gény – u vyšších organizmov. Baktérie majú bielkoviny vytvorené z tých istých stavebných prvkov, ako má človek. Živá príroda zabezpečuje stabilitu základných stavebných kameňov a z druhej strany ich využíva pre neustále zdokonaľovanie v procese evolúcie od jednobunkových k vyšším organizmom. Pri evolúcii sa uplatňujú nielen náhodné zmeny genetického programu, ktoré sa pri tvorbe fenotypu mnohonásobne zosilňujú, ale aj zákonitý proces výberu určitého fenotypu podľa podmienok vonkajšieho prostredia. Evolúcia však nejde len v smere vytvárania stále zložitejších štruktúr, ale aj smerom k štruktúram, lepšie prispôsobeným na podmienky vonkajšieho prostredia.. Niekedy je výhodnejšia zložitá, inokedy jednoduchšia štruktúra.

Prvok náhodnosti, ktorý sa prejavuje v zmenách genetického programu, vedie k tomu, že každý druh živých organizmov je doslova unikátny. Ak raz na Zemi nejaký organizmus zanikne, je pravdepodobnosť, že sa na nej opäť objaví, zanedbateľná. Tragédia v postavení človeka na Zemi je v tom, že môže v princípe neohraničene ničiť akékoľvek druhy organizmov, ale nemôže znovu vytvoriť už raz zničený genetický program. Preto evolúcia organizmov prostredníctvom prírodného výberu nie je vďaka nám všemohúca. Oprávnene môžeme o sebe tvrdiť, že sme „pánmi“ tvorstva na Zemi. Avšak pánmi so schopnosťou život skôr ničiť, než ho znovu vytvoriť. Z tohto hľadiska je človek vlastne parazitom biosféry a nepochopiteľným výtvorom Vesmíru, ktorý ho obdaril rozumom.

Poznanie evolúcie živých organizmov od jednoduchších k zložitejším viedlo vo vede k preceneniu tohto poznatku a jeho rozšírením na univerzálny evolucionizmus. Pohyb ako forma existencie hmoty sa dostal do polohy nutnej vlastnosti vývoja hmoty a samotný vývoj sa implicitne chápal ako progresívny vývoj. Univerzálny evolucionizmus je teda v podstate progresivizmus, ktorý v prvom rade zaujíma len budúcnosť. Podľa neho sa všetko vyvíja od nižšieho k vyššiemu, a preto vo vývoji vyššie vždy nahradzuje niečo nižšie. Takýto determinizmus však v živej prírode neexistuje. Snahy o axiomatizáciu biológie a darvinizmu, ktoré by v matematickej podobe legalizovali podobnú koncepciu, neviedli k úspechu. Túto koncepciu nepodporujú ani procesy prebiehajúce v kozme. Absolutizácia univerzálneho evolucionizmu a jeho vplyv na sociálnu a politickú sféru môže viesť k záverom, ktoré sú v rozpore nielen s historicky poznaným vývojom ľudstva, ale sa môžu priamo stať hrozbou pre jeho existenciu. Takýto evolucionizmus neberie do úvahy, že existuje etika a city. Človek potrebuje humanistický svetonázor, aby žil a prežil bez ohľadu na to, či to bolo pred tisícročiami, alebo to bude o tisíce rokov. Z tohto pohľadu je predstava o vývoji ako procese od nižšieho k vyššiemu nezmyselná.

Engels vo svojej Dialektike prírody napísal, že žiť znamená zomierať. Je teda smrť organizmov nevyhnutná? Prach si a do prachu sa navrátiš, hovorí sa v Biblii. V premene organizmu na prach sa skutočne do bodky splní druhá veta termodynamiky o raste entropie. Väčšie zvýšenie entropie sa už dosiahnuť nedá než to, ktoré odpovedá sústave maličkých nezávislých prachových častíc. Takže predsa len chaos víťazí nad usporiadanosťou?

Podľa toho, čo vieme doteraz o živej prírode, neexistuje žiadny zákon, ktorý by požadoval zánik organizmov. Poukazuje na to aj potenciálna nesmrteľnosť, ktorú vykazujú niektoré najjednoduchšie jednobunkové organizmy a taktiež bunky v stave zhubného bujnenia, ktoré môžu žiť v tkanivovej kultúre neohraničene dlho. Prečo teda existuje bariéra smrti?

Živý organizmus môže existovať len vtedy, ak sa jeho vnútorný stav udržiava v určitých medziach. Mechanizmy, ktoré túto stabilitu počas celého života organizmu zabezpečujú, neustále bojujú so zákonom rastu entropie a používajú na to látkovú výmenu s prostredím. Je prirodzené, že stav prostredia vytvára vonkajšie príčiny zániku organizmu. Ak predpokladáme existenciu potenciálnej nesmrteľnosti, potom ľahko prídeme k idei o rozhodujúcom vplyve vonkajších príčin pre smrť organizmu (napr. civilizačné choroby). Ľudská skúsenosť však dokazuje, že ani ideálne životné pravidlá, ani ideálne vonkajšie podmienky ešte nezaručujú nesmrteľnosť organizmu, hoci doba života sa takto môže o niečo predĺžiť. Preto sa niekedy hovorí o fyziologickom procese starnutia a o fyziologických príčinách smrti. Vieme však , že sa nezomiera od samotnej staroby, ale od chorôb, ktoré najviac ohrozujú starších ľudí. Prečo človek nežije stovky rokov? Je koniec jeho života naprogramovaný v genetickom kóde? Alebo každá bunka má dopredu určené hodiny svojho života? Zdalo by sa, že smrť starších je nutná pre existenciu mladších pokolení. Pre život je najdôležitejšie rozmnožovanie a zabezpečenie potomstva a po splnení tohto cieľa prichádza smrť. Kto však stanovil takýto cieľ?

Aj v súčasnosti je veľa takých, čo sú aristotelovsky presvedčení o konečnom cieli–príčine všetkých javov. Druhý zákon termodynamiky neobíde ani genetický program a spôsobuje jeho postupný rozpad prostredníctvom náhodných zmien, ktoré sú nepredvídateľné a aj úplne ľahostajné voči osudu buniek. Tieto zmeny vedú k narušeniu pôvodného fenotypu a pomocou zaprogramovaných odchýlok od homeostázy, ktoré sú nevyhnutné pre zabezpečenie potomstva, nakoniec vedú k zániku každého organizmu. Druhú vetu termodynamiky sotva vylepšíme. Ani perspektíva hybernácie s umele zníženou entropiou nie je z ľudského hľadiska lákavá. Neostáva nám nič iné, než sa zmieriť s tým, že zánik organizmov je nevyhnutnou vlastnosťou tej formy života, aká existuje v pozemských podmienkach. V iných miestach Vesmíru môže byť táto forma iná. Jedno však bude určite to isté – matricový princíp jej výstavby a reprodukcie.

Vedomie a duša

V súčasnosti sa často stretávame s predstavou, že v doterajších dejinách Vesmíru boli okrem Veľkého výbuchu najvýznamnejšie dve udalosti – vznik života a vznik vedomia. Prvá z nich sa ešte ako tak zahrňuje medzi procesy v princípe pochopiteľné na báze fyziky a chémie. Vznik vedomia však niektorí považujú za fenomén úplne cudzí vedeckému poznaniu a podstatne záhadnejší ako samotný vznik života.

Ak máme odvahu hovoriť o vývoji Vesmíru v bilióntinách sekundy po Veľkom výbuchu a pozerať sa miliardy rokov do jeho minulosti, máme sa schovávať pred vlastným vedomím? Teilhard de Chardin povedal, že pravdivá fyzika je tá, ktorá zahrnie všestranného človeka do celistvého obrazu sveta. Základnou otázkou filozofie je vzťah bytia a vedomia. Ako sa aj často hovorí, vzťah hmoty a ducha. Je prvotná hmota a druhotné vedomie? Otázka prvotnosti vedomia alebo hmoty sa považuje za otázku o podstate sveta. Podľa toho, ako sa na túto otázku odpovedá, hovorí sa o materialistickom alebo idealistickom prístupe k svetu. Podľa idealistických predstáv je vedomie materializovaným prejavom nehmotnej a od hmoty nezávislej substancie – duše, ktorá existuje samostatne, večne a je teda nesmrteľná. Vieme, že v prírode nič neexistuje večne. Všetko, čo raz vzniklo, skôr či neskôr zanikne. Z hľadiska prírody nie je rozhodujúce, či to budú minúty života alebo miliardy rokov. Viera v nesmrteľnosť jednotlivca je rovnako neopodstatnená, ako viera vo večnosť ľudského rodu na Zemi. Snahy spájať podstatu sveta s jedným z vynálezov evolučného procesu živej hmoty – s vedomím a rozumom – považujeme preto taktiež za neopodstatnené. Pritom vývoj rozumu živej hmoty môže byť aj slepou uličkou evolučného procesu, ktorý s podstatou sveta nemusí mať nič spoločné.

Pochopiť vývoj živej hmoty k vedomiu a rozumu je možné len prostredníctvom hlbokých znalostí o činnosti mozgu živých organizmov. Zámerne hovoríme o vývoji, pretože vedomie a rozum nemohli vzniknúť náhle vo forme nejakého fázového prechodu, ktorý sa udial v systéme desiatok miliárd neurónov. Mozog človeka sa mnohé tisícročia prakticky nezmenil. Mechanizmy, na ktorých je vytvorené myslenie, sú tie isté, ako u našich pradávnych predkov. Jazyk vo všeobecnosti a schopnosť manipulácie s abstraktnými symbolmi sa vytvárali len na báze toho, čo už dávno existovalo v mozgu u našich „nerozumných“ predkov. Mozog uchováva aj informácie v obrazoch, vytvorených priestorovo-časovými štruktúrami aktivity neurónov. Vytváranie i spracovanie týchto obrazov sa deje prostredníctvom fyzikálno-chemických procesov, prebiehajúcich v sieťach neurónov s výrazne nelineárnymi prvkami.

Začiatkom 70. rokov bolo dokázané, že každá hemisféra mozgu je samostatný systém vnímania okolitého svety. Myslenie pomocou slov je základnom činnosti verbálnej hemisféry. V druhej hemisfére prebieha myslenie cez zmyslové obrazy, ktoré sa nedajú vyjadriť slovami, napr. emócie, vnímanie hudby, umenia, intuícia, atď. Tak bola vyvrátená dlhodobá hypotéza, že obidve hemisféry sú identické a vytvorené prírodou len preto, aby zvýšili spoľahlivosť mozgu. Schopnosť učiť sa, ktorá je vlastná aj nižším živočíchom, predpokladá uchovanie určitého súboru vzorov (etalónov), s ktorými sa potom porovnávajú nové informácie a odvodzuje sa od nich správanie. V procese učenia vznikajú nové synaptické kontakty medzi neurónmi a modifikuje sa ich pôvodné usporiadanie.

Mozog pracuje na úplne iných princípoch než naše súčasné superpočítače a pracuje podstatne efektívnejšie. Psychológia odhalila veľa stránok činnosti verbálnej hemisféry. Podstatne skromnejšie sú výsledky o zmyslovej hemisfére, ktoré sú psychológii ťažko dostupné. Zatiaľ je nám nejasný svet emócií, intuície a podvedomie človeka. Pokiaľ nepochopíme činnosť tejto hemisféry, jej procedúry a spätosť s verbálnou hemisférou, ťažko nastane výraznejší pokrok aj v oblasti umelej inteligencie. Procesy, ktoré prebiehajú v zmyslovej hemisfére, bezprostredne súvisia s duševným životom človeka. Ak aj neprijmeme mystickú predstavu o duši človeka, v živote sa ťažko vyhneme používaniu pojmu duša, duchovno, duch. Je to preto, že tieto pojmy najefektívnejšie vyjadrujú tisícročia obnovovanú skúsenosť ľudstva o podstate človeka. Vedeli by sme si vôbec predstaviť niektoré oblastí umenia bez týchto pojmov? Zúžiť obsah pojmu duša len na psychiku alebo vedomie by bolo skreslením pojmu duša. Hlboké znalosti a rozum však nie sú zárukou vysokých duševných kvalít človeka. Pred veľkým umom skláňam hlavu, pred veľkým srdcom kolená – hovoril Goethe. Podľa Hegela ani znalosti, myslenie, ani vedomie nevyčerpávajú predstavu o duši ako mysliacom srdci.

Ako môžeme poznať dušu človeka? Život dokazuje, že jedine prostredníctvom jeho činov a aktivít. Keďže každá aktivita človeka je vyvolaná potrebou, cesta k pochopeniu duše vedie jedine cez analýzu jeho potrieb, o ktorých sa možno dozvedieť prostredníctvom emócií. Teda emócia je odraz určitej aktuálnej potreby v mozgu človeka a zároveň možnosti (pravdepodobnosti) jej uspokojenia. Emócia je aktívny stav špecializovaných mozgových štruktúr, stimulujúcich subjekt zmeniť svoje správanie v smere maximalizácie alebo minimalizácie tohto stavu. Pre všetky typy emócií (vitálne, estetické, mravné, atď.) platí rovnaká zákonitosť – intenzita emocionálnej reakcie závisí od veľkosti potreby a pravdepodobnosti jej splnenia. Psychológia rozlišuje tri typy základných potrieb človeka: vitálne, sociálne potreby „pre seba“ a „pre iných“ a ideálne potreby spojené s poznávaním sveta.

Každý človek má vlastnú hierarchiu i zloženie základných potrieb. Preto hovoríme aj o osobnosti človeka, ktorá však taktiež nie je identická s dušou. Dušu človeka vytvára súhrn tých sociálnych potrieb, ktoré sú spojené „pre iných“ a taktiež potreba ideálna – poznávanie sveta. Tieto dve charakteristické potreby ľudskej duše vyjadrili aj viacerí spisovatelia a učenci. Najlepší je ten človek, ktorý žije výhradne svojimi myšlienkami a cudzími pocitmi, najhorší je ten, čo žije cudzími myšlienkami a svojimi pocitmi – hovoril Tolstoj.

Na záver našich úvah o ľudskej duši uveďme priam očarujúce slová Bertranda Russella, ktoré by mali byť životným krédom každého človeka:

„Tri vášne, jednoduché a neprekonateľne silné vládli v mojom živote – túžba po láske, túžba po poznaní a neznesiteľná ľútosť nad trpiacim ľudstvom. Lásku som hľadal ako prvú, lebo prináša extázu tak silnú, že by som obetoval celý zvyšok života pre pár hodín tejto radosti. Hľadal som ju aj preto, lebo oslobodzuje od osamelosti – od tej strašnej osamelosti, z ktorej chvejúce sa vedomie hľadí cez okraj sveta do studenej nevysvetliteľnej priepasti života. Hľadal som ju aj preto, že v spojení lásky som videl predzvesť vízie nebies, ako si ich predstavovali svätci a básnici. S rovnakou vášňou som hľadal poznanie. Prial som si porozumieť srdciam ľudí. Prial som si vedieť, prečo svietia hviezdy. Láska a poznanie, ak som ich dosiahol, ma povznášali hore k nebesiam. Avšak ľútosť ma vždy vracala späť na Zem. Ozveny nárekov sa odrážajú v mojom srdci. Hladujúce deti, obete umučené utláčateľmi, bezmocní starí ľudia a celý svet osamelosti, chudoby a bolesti sa vysmieva tomu, čím by ľudský život mal byť.“

Prameň: Univerzitný profesor Štefan Jánoš pracoval od r. 1990 na Albert Einstein Center for Fundamental Physics, Laboratory for High Energy Physics, University of Bern, Sidlerstr. 5, 3012 Bern, Switzerland. Od r. 2009 je na dôchodku. Má vlastnú webstránku, ktorú musíte vidieť. Dostali sme od neho e-mail tohto znenia:

„Vážený pán Škoda, dnes som náhodou našiel na webstránke Vaše Zošity humanistov a čítanie v nich mi je veľkým potešením, pretože vyjadrujú postoj k svetu i k spoločnosti, ktorý mi je veľmi blízky. Pozrel som si aj staršie čísla, napr. z roku 2003, kde píšete o zborníkoch Kresťanstvo a fyzika, Kresťanstvo a biológia (SSV, Trnava 2001). Na rozdiel od autorov týchto zborníkov nepotrebujem pre svoj život žiadne božstvo: dal som prednosť racionálnemu a humanistickému poznaniu, ktoré ma robí šťastným a nezávislým od diktátu a autoritatívnosti kohokoľvek na svete.“

Potešil nás a požiadali sme ho o súhlas s uverejnením eseje „Život bude vždy zázrakom“ z jeho webstrany v ZH, čo nám dal a predplatil si tlačené vydanie ZH do Švajčiarska (7,20 eur na 6 čísiel). Sľúbil nám spoluprácu, čo veľmi potrebujeme.

Masmédiá mlčia o agent orange

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Dave Lindorff

Stotisíce vietnamských veteránov dostalo dobrú, čo aj pochmúrnu správu: ich úrad, Veterans Administration, oznámil, že k 11 chorobám, ktoré vyvoláva vystavenie preparátu agent orange (herbicíd a defoliant s obsahom dioxínu), pridal ďalšie tri choroby, a to Parkinsonovu chorobu, ischemickú chorobu srdca a rakovinu typu vlasatobunková leukémia. To znamená, že tí veteráni džungľovej vojny, ktorí v uniforme strávili na vietnamskej zemi čo len jeden deň, dostanú automaticky zadarmo lekárske a nemocničné ošetrenie, ktoré si dosiaľ mnohí nemohli dovoliť.

Preparát agent orange sa v rokoch 1962 až 1971 používal v južnom Vietname, ale aj v Laose a Kambodži, na zničenie vegetácie v rozsiahlych oblastiach, čo umožnilo efektívnejšie bombardovanie pozícií a odhalilo nepriateľské zásobovacie cesty; na mnohých úsekoch to boli ťažko schodné chodníky v pralesoch.

Počas vietnamskej vojny sa nevedelo o toxicite tejto látky. Americká armáda dovoľovala vojakom, aby prázdne plechovky od herbicídov používali na skladovanie zásob pitnej vody. Velitelia jednotiek, ktoré s týmito látkami manipulovali, „dokazovali“ pred novinármi ich neškodnosť tým, že ich ochutnávali. Ich škodlivé účinky sa ukázali až po vojne. Dodnes sa v USA – a samozrejme v ešte väčšej miere vo Vietname – rodia rodičom, ktorí boli v kontakte s touto látkou, deti s rozmanitými formami postihnutia týmito jedmi.

Podľa vietnamského Ministerstva zahraničných vecí bolo pôsobeniu agent orange vystavených 4,8 milióna Vietnamcov; 400 000 ich umrelo alebo sa stalo vojnovými invalidmi; narodilo sa 500 000 zdravotne vážne postihnutých detí.

Vzťah medzi novo uvedenými ochoreniami a agent orange ohlásil štátny Zdravotný ústav už v júli 2009, no pri preberaní a šírení tejto správy ponechali masmédiá až dosiaľ bokom jeden veľmi dôležitý aspekt tohto problému: Ak mal agent orange zhubný účinok na amerických vojakov, ešte horšie zasiahol milióny tých, na ktorých bol priamo zhadzovaný, na vietnamský ľud.

Zdravotný ústav vo svojej správe upozornil, že Vietnamci boli škodlivine vystavení vo väčšom počte a extenzívnejšie ako americkí vojaci.

Dvadsať miliónov galónov (= 76 miliónov litrov) herbicídu obsahujúceho dioxín bolo rozstriekaných na jednu desatinu plochy niekdajšieho Južného Vietnamu, ktorý mal rozlohu 174 000 km2 a bol miestami veľmi husto obývaný. Okrem odlisťovania lesov sa úmyselne zasahovali zavodňovacie zariadenia a zdroje pitnej vody.

Všetci reportéri vynechali údaj, že choroby, ktoré postihujú tisíce amerických veteránov, postihujú desaťtisíce Vietnamcov. Vyhovárajú sa na obmedzený rozsah správy, ktorý majú k dispozícii, resp. na zameranie správy len na jej medicínsky význam.

Americká vláda len po veľkom zdráhaní uznala, že mnohé ochorenia jej vojakov súvisiace s herbicídmi majú svoj pôvod v ich účasti na vietnamskej vojne. Ešte menej je ochotná pomáhať Vietnamu vyrovnať sa s dedičstvom po agent orange.

Charakterizuje ho nedávny nález vysokej kontaminácie vody a pôdy v okolí americkej vojenskej základne Da Nang – 50 krát viac, ako povoľujú štandardy WHO.

Prameň: Media Blackout on Agent Orange; Wikipédia a iné riadky krížom krážom po internete.
Preložil Rastislav Škoda

Koniec vitalizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Arthur Caplan

Venter a jeho spolupracovníci dokázali, že hmotný svet možno tak manipulovať, že vytvorí to, čo nazývame život. Týmto činom ukončili debatu o povahe života, ktorá trvala tisíce rokov.

Ich dielo podrýva zásadný názor o povahe života a pre našu mienku o nás samých a o našom mieste vo vesmíre sa asi ukáže tak významným ako objavy Galilea, Kopernika, Darwina a Einsteina.

Pred viac ako 100 rokmi francúzsky filozof Henri-Louis Bergson tvrdil, že nikdy nebude možné vysvetliť život jednoducho mechanisticky. A nikdy nebude možné vytvoriť ho umele syntézou molekúl. Tvrdil, že existuje „vitálny elán“ – životná sila, ktorou je neúnavný prúd, odlišujúci živé od neústrojného. Že nijaká manipulácia s neorganickou hmotou neumožní vytvorenie ničoho živého.

Tento „vitalistický“ názor pretrval v rozličných formách storočia. Galén písal v druhom storočí o „vitálnom duchu“; Louis Pasteur hľadal v roku 1862 „vitálnu akciu“ na vysvetlenie spôsobu existencie života; a biológ Hans Driesch ešte v roku 1894 považoval „enteléchiu“, esenciálnu silu, za predpoklad života. Bez ohľadu na revolučné objavy molekulárnej biológie mala veda veľké ťažkosti s redukovateľnosťou života na vlastnosť hmoty.

Medzitým kresťanstvo, islam a judaizmus, okrem iných náboženstiev, hlásali, že vysvetľujúcou podstatou aspoň ľudského života je tzv. duša.

Dôkaz, že život možno vytvoriť z neživých častíc, hoci sa tieto získali z bunky, vyvoláva pochybnosti o všetkých týchto hlboko zakorenených metafyzických názoroch. Zdá sa, že Venterov úspech zbavuje platnosti argument, že existencia života vyžaduje osobitnú silu alebo moc. Podľa môjho názoru to ho robí jedným z najdôležitejších vedeckých úspechov v histórii ľudstva.

Prameň: Arthur Caplan, profesor bioetiky na University of Pennsylvania, The end of vitalism, Nature, vol. 465, 27 May 2010.

Umelý život syntetickej baktérie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:43

Rastislav Škoda

Z tuctov článkov o umelom živote a syntetickej baktérii z posledných dní mám pred sebou dva s diametrálne odlišnými závermi:

Biológ-biochemik Vladimír Leksa z Ústavu molekulárnej biológie SAV píše v •týždni s dátumom 28. mája: „Nevieme, čo je umelý život, ba ani čo vlastne život je. Nikto nestvoril umelú bunku a život už tobôž nie. Ten je tu od stvorenia času.“ Vstupuje do koncertu teológov a ich veriacich, trvajúcich na mystériu života (resp. existencie duše vrátane posmrtného života), ktoré vyhlasuje za ležiace mimo dosahu ľudského dôvtipu čo do schopnosti činu aj chápania jeho dosahu. Kristovi pripisuje vetu „Ja som svetlo, pravda a život“ a dedukuje z nej, že bez Boha sme mŕtvi. Zvykli sme si na tento kresťanský, ale aj iné, hluché dogmatizmy, ale vo vede pre ne nevidíme miesto a v praktickom živote sa bez nich zaobídeme.

Arthur Caplan, profesor bioetiky na Pennsylvania University, píše v Nature.com:

„Tí, čo po tisícročia pevne verili, že život sa nedá vysvetliť mechanistickými, redukcionistickými pojmami, svoj boj prakticky prehrali. Život sa dá urobiť.“

Syntetická biológia produkuje od osemdesiatych rokov minulého storočia užitočné mikróby podľa plánu. Doteraz sa to dialo na základe jednotlivých génov (syntéza humánneho inzulínu v E. coli), odteraz je to možné na základe celého genómu, a to je rozdiel. Je pravda, že Craig Venter použil ako nádobu pre svoj umelo zostavený kompletný dedičný materiál protoplazmu inej baktérie; spomenutých teológov a bioteológov to zvádza povedať, že v skutočnosti nestvoril úplne nový život; že realizoval len technický, nie koncepčný pokrok. Že naďalej platí Harveyovo diktum Omne vivum ex ovo. „Platí,“ komentuje aj kalifornský biotechnológ Deamer. „ale nie na dlho.“ Na Leksovom článku sa mi osobitne nepáči študentov zavádzajúci nepravdivý údaj, že (obilné) zrno na dlani nie je živé. Parabola do nedeľnej kázne.

Caplan to vidí inakšie. Pri monumentálnom diele hľadí na celok, t. j. metabolizujúcu (dobre jediacu a tráviacu) a verne sa rozmnožujúcu baktériu, nie na jej podružné enzýmy. Myslím si, že tak to vidí aj väčšina špecialistov syntetickej biológie a bioetiky, ako do dosvedčuje napr. všetkých osem komentárov odborníkov v Nature (v. 465, 27. mája 2010, s. 422 – 424). Uznávajú, že život sa dá vytvoriť a že treba počítať s tým, že je predo dvermi čas, keď sa budú živé formy vytvárať na 100 % z neživého materiálu, ako to pred 4 rokmi predpovedal Richard Dawkins v Delúzii Boha.

„Z bočnej čiary pozorujem s napätou zvedavosťou, čo sa deje a nebol by som prekvapený, keby za pár rokov chemici hlásili, že pôsobili ako pôrodné asistentky pri novom vzniku života v laboratóriu.“ – Zošity humanistov č. 63, 4. kapitola: Prečo skoro iste nieto Boha, s. 19, 2007.

Čo poviete potom, slovenskí biológovia? Predpokladám, že v desiatkach laboratórií celého sveta sa vedci zanietene púšťajú do opakovania, kompletizovania a zdokonaľovania toho, čo im ukázal ako možné Craig Venter.

Iný obraz sa mi vynára pred očami v súvislosti s Leksovým zrnom. Pred takými osem až desať tisícmi rokov zohrialo jarné slnko čistinku čerstvo naplavenej zeme na brehu Eufratu a skupina ľudí, akí tam vtedy žili, tu žuje zrná, podobné dnešnému jačmeňu, nazbierané na blízkej vyschnutej lúke. Jeden z nich si za pár týždňov všimol, že na čistine vyrástli samé rovnaké rastliny, nesúce cenené plodiny. Opakoval roztrúsenie zŕn, teraz úmyselne, a zrodilo sa roľníctvo so stovkami odvetví podobných činností. Možno sa to udialo inakšie. Na podrobnostiach nezáleží. Ale to je obdoba Venterovho veľkého objavu v mojej mysli.

Poznámka: Táto esej sa už nezmestila do tlačeného vydania ZH č. 83.

Náboženstvo a veda – 8. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Bertrand Russell

Kozmický zámer

Ak nie sú moderní ľudia vedy voči náboženstvu nepriateľskí alebo indiferentní, pridŕžajú sa náboženstva, o ktorom si myslia, že prežije v ruinách niekdajších dogiem – viery v kozmický zámer. Z takejto viery si robia ústredný motív aj liberálni teológovia. Doktrína má viacero foriem, ktoré majú spoločné to, že evolúcia smeruje k niečomu eticky hodnotnému, čo v určitom zmysle slova tento dlhý proces zdôvodňuje. Ako sme už videli, sir J. Arthur Thompson zastáva názor, že veda nie je kompletná, pretože nemôže odpovedať na otázku prečo? Myslí si, že náboženstvo tu odpoveď dá. Prečo vznikli hviezdy? Prečo dalo Slnko vzniknúť planétam? Prečo Zem vychladla a nakoniec dala vznik životu? Pretože, koniec koncov, niečo obdivuhodného išlo z toho vzniknúť – nie som si celkom istý čo, ale myslím, že to boli vedeckí teológovia a nábožensky naladení vedci.

Doktrína má tri formy – teistickú, panteistickú a, dalo by sa povedať, „rodiacu sa“. Prvá je najjednoduchšia a najpravovernejšia; hlása, že boh stvoril svet a ustanovil prírodné zákony, pretože predvídal, že časom z toho vzíde niečo dobré. Podľa tejto doktríny existuje v mysli stvoriteľa vedomý zámer a stvoriteľ sa nachádza mimo svojho stvorenstva.

V panteistickej forme nie je boh mimo vesmír, ale je len vesmír braný ako celok. Preto nemôže existovať akt stvorenia, ale vo vesmíre existuje druh kreatívnej sily, ktorá zapríčiňuje, že vesmír sa vyvíja podľa určitého plánu; dá sa povedať, že kreatívna sila mala ten plán na mysli od samého počiatku.

V „rodiacej sa“ forme je zámer hmlistý. V určitom vývojovom štádiu nič nepredvída budúci stav, ale určitý druh slepého impulzu vedie k zmenám, ktoré dajú vzniknúť vyvinutejším formám, takže dosť tajomným spôsobom už začiatok určuje koniec.

Všetky tieto tri formy sú opísané v zborníku rozhovorov BBC, ktorý sme už spomenuli. Birminghamský biskup obhajuje teistickú formu, profesor J. S. Haldane panteistickú a profesor Alexander „rodiacu sa“ – hoci Bergson a profesor Lloyd Morgan sú typickejšími predstaviteľmi poslednej formy. Možno budú tie doktríny jasnejšie, ak sa prednesú slovami ich zástancov.

Birminghamský biskup tvrdí, že „vo vesmíre existuje racionalita, podobná racionálnemu mysleniu človeka“ a toto „v nás vzbudzuje podozrenie, že dianie vo vesmíre riadi nejaká myseľ“. Pochybnosť netrvá dlho, pretože pokračuje: „V tejto širokej panoráme viedol vývoj k pokroku, ktorý vrcholil stvorením civilizovaného človeka. Je tento pokrok dielom slepých síl? Pripadá mi nezmyslom dať na túto otázku odpoveď áno … Je pravda, že samozrejmý záver moderných poznatkov, získaných vedeckými metódami, je, že vesmír podlieha vláde myšlienky – myšlienky riadenej vôľou dosiahnuť určitý cieľ. Stvorenie človeka nebolo len nepochopiteľný a úplne nepravdepodobný dôsledok vlastností elektrónov a protónov, alebo, ak sa vám to lepšie páči, porúch kontinuity v priestore a čase: bol to výsledok určitého kozmického zámeru. Cieľ, ku ktorému tento zámer smeroval, treba hľadať v osobitných vlastnostiach a schopnostiach človeka. Veru, ak sa morálne a duchovné schopnosti človeka vyvinú do svojej vrcholnej formy, poukazujú na zmysel kozmického zámeru, ktorý je prameňom ľudského bytia.“

Biskup odmieta panteizmus, pretože, ako sme videli, ak je svet boh, aj zlo sveta je v bohu; a pretože „musíme (aj) veriť, že boh nie je v stave formácie, ako jeho vesmír“. Otvorene pripúšťa existenciu zla vo svete a dodáva: „Zaráža nás, že vo svete musí byť toľko zla a toto nepochopiteľné zlo je hlavný argument proti kresťanskému teizmu.“ Je obdivuhodne čestný, keď sa nepokúša presvedčiť nás, že náš zmätok je iracionálny.

Výklad Dr. Barnesa vyvoláva dva druhy problémov: prvé sa týkajú kozmického zámeru vo všeobecnosti, a druhé špeciálne jeho teistickej formy. K tým prvým sa vrátim neskoršie, o druhých treba hneď povedať pár slov.

Koncepcia zámeru sa prirodzene dotýka ľudského konštruktéra. Ak človek chce dom, nemôže sa stať, že mu vyrastie pred očami len na základe jeho priania (s výnimkou rozprávok Tisíc a jedna noc); treba čas a úsilie, aby sa splnilo jeho prianie. Len všemohúcnosť nepozná takéto obmedzenia. Ak boh má naozaj dobrú mienku o človeku – čo je podľa mňa nepravdepodobná hypotéza – prečo nezačať stvorením človeka naraz, ako je to opísané v Genezis? Čomu slúžili ichtyosaury, dinosaury, diplodoky, mastodonty atď.? Aj Dr. Barnes kdesi pripúšťa, že mu je účel pásomníc mystériom. Čomu užitočnému slúži besnota a hydrofóbia? Nie je odpoveďou, že prírodné zákony produkujú dobro aj zlo, pretože boh ich tak nariadil. Zlo ako následok hriechu sa ešte dá vysvetliť ako dôsledok našej slobodnej vôle, no ostáva problém zla v predľudskej dobe. Nechce sa mi veriť, žeby Dr. Barnes súhlasil s riešením, ktoré navrhuje William Gillespie, že totiž telá predátorov-dravcov boli obývané diablami, ktorých prvé hriechy predchádzali stvoreniu neživého sveta; ťažko si však viem predstaviť inú logickú odpoveď. Ťažkosť je dávna, ale nie menej reálna. Všemohúca bytosť, ktorá stvorila svet obsahujúci zlo, nezapríčinené hriechom, musí byť aj sama aspoň čiastočne zlá.

Poznámka pod čiarou: Ako to povedal dekan Inge: „Problém zla, ktoré zväčša pripisujeme bohu, svojím úzkoprsým moralizovaním zväčšujeme. Niet dôkazu pre teóriu, že boh je len morálna bytosť; to, čo z jeho zákonov a činností vidíme, svedčí jednoznačne, že ňou nie je.“ Outspoken Essays (asi Otvorené eseje, v. II, s. 24, 18).

Panteistická a rodiaca sa forma doktríny kozmického zámeru sú menej vystavené tejto námietke.

Panteistická evolúcia má niekoľko variantov podľa ich zástancov; variant profesora J. S. Haldana, na ktorý sa teraz pozrieme, sa viaže na Hegela a ako všetko hegelovské nie je ľahko pochopiteľný. No keďže má veľký vplyv na myslenie už počas viac ako sto rokov, treba sa mu venovať. Okrem toho profesor Haldane sa vyznamenal štúdiami v rozličných špecializovaných oblastiach a ilustroval svoju všeobecnú filozofiu podrobnými prieskumami najmä v oblasti fyziológie, z čoho uzatváral, že veda o živých telách vyžaduje aj iné zákony ako fyzikálne a chemické. Takéto fakty dodajú váhu všeobecným koncepciám.

Podľa tejto filozofie niet, presne povedané, mŕtvej látky, a niet ani živej látky, ktorá by nemala čosi ako vedomie; ak ideme o stupeň vyššie, niet vedomia, ktoré by nebolo viac alebo menej božské. Rozlíšenie medzi zdaním a skutočnosťou, o čom sme hovorili v predošlej kapitole, je obsiahnuté v názore profesora Haldana, hoci sa o tom nezmieňuje; ako u Hegela, rozlišovanie je otázka skôr stupňa ako druhu. Živá látka je o niečo reálnejšia ako mŕtva látka, ľudské vedomie je ešte reálnejšie, ale jediná úplná realita je boh, t. j. vesmír, poňatý ako božský. Hegel tvrdí, že podáva logické dôkazy týchto názorov, ale my ich ponecháme bokom, keďže by vyžadovali napísať knihu. Ilustrujme si však niektoré názory profesora Haldana citátmi z rozhovoru s ním v BBC.

Vraví:

„Ak chceme urobiť z mechanistickej interpretácie sveta jediný základ svojej životnej filozofie, musíme sa úplne vzdať svojich tradičných náboženských presvedčení a mnohých bežných názorov.“

No našťastie, dodáva, nie všetko treba vysvetľovať mechanisticky, t. j. výrazmi z chémie a fyziky; ostatne, ani to nie je možné, pretože biológia potrebuje pojem organizmu.

„Z fyzikálneho hľadiska je život prinajmenšom trvalý zázrak.“

„Dedičný prenos … ako taký potvrdzuje rozhodujúci znak života, ktorý sa javí ako usporiadane sa udržujúca a rozmnožujúca jednotka.“

„Ak predpokladáme, že život nie je neodmysliteľná vlastnosť prírody a že bol čas, keď nijaký život neexistoval, je to neodôvodnený predpoklad, ktorý by urobil príchod života úplne nepochopiteľným.“

„Biológia definitívne zatvára dvere za konečnou mechanistickou alebo matematickou interpretáciou našej skúsenosti; a má to veľký význam aspoň vo vzťahu k našim náboženským názorom.“

„Vzťah vedomého správania sa k životu je analogický k vzťahu medzi životom a mechanizmom.“

„Pre psychologickú interpretáciu prítomnosť nie je len jednoduchý prelietavý moment; naraz obsahuje minulosť aj budúcnosť.“

Tak ako biológia vyžaduje pojem organizmu, psychológia vyžaduje, podľa Haldana, pojem osobnosti; je omyl myslieť si, že osobnosť tvorí duša plus telo, alebo predpokladať, že poznáme len pocity a nie okolitý svet, pretože v skutočnosti okolité prostredie nie je pre nás vonkajšie.

„Priestor a čas neizolujú osobnosť: vyjadrujú jej vnútorný poriadok takým spôsobom, že zachytávajú nesmiernosť priestoru aj času, ako to videl Kant.“

„Osobnosti sa navzájom nevylučujú. Máme skúsenosť, ktorej podstatným znakom je, že stále máme pred očami aktívny ideál pravdy, spravodlivosti, lásky a krásy; je naším záujmom, ale nielen osobným záujmom. Okrem toho je tento ideál jedinečným ideálom, hoci môže mať rozličný vzhľad.“

Odtiaľto môžeme urobiť nasledovný krok od jednotlivých osôb k bohu:

„Osobnosť nie je len indivíduum. Práve v tejto skutočnosti spoznávame prítomnosť boha – bytosti nielen mimo nás, ale v nás a okolo nás ako osobnosti.“

„Len v nás samých, v našich aktívnych ideáloch pravdy, práva, lásky a krásy, ako aj v priateľstve s inými, ktoré z toho vyplýva, nachádzame zjavenie boha.“

Vraví sa nám, že sloboda a nesmrteľnosť prináleží bohu a nie ľudským jedincom, ktorí iste nie sú celkom „skutoční“.

„Keby mal byť celý ľudský rod vyhubený, ostal by boh ako jediná skutočnosť, ktorá existuje od večnosti; a v jeho existencii by ďalej žilo to, čo z nás je skutočné.“

Posledná uspokojujúca myšlienka znie: zo samotnej skutočnosti boha vyplýva, že chudobní by nemali byť nespokojní so svojou chudobou. Je šialenstvom snažiť sa zachytiť

„neskutočné tiene prelietavých momentov typu neužitočného luxusu… Skutočná životná úroveň chudobných môže byť oveľa uspokojivejšia ako životná úroveň bohatých.“ Zdá sa, že pre tých, čo umierajú od hladu, bude posilou uvedomiť si, že „jediná posledná skutočnosť je tá duchovná a osobná skutočnosť, ktorú označujeme ako božiu existenciu.“

Takáto teória vyvoláva veľa otázok. Začnime najostrejšou: v akom zmysle slova sa biológia nedá redukovať na fyziku a chémiu, alebo psychológia na biológiu?

Vo vzťahu biológie k chémii a fyzike nie je dnes názor profesora Haldana názorom väčšiny špecialistov. Obdivuhodný, hoci nie najnovší, opačný výklad nájdeme v diele The Mechanistic Conception of Life (1912) od Jacquesa Loeaba. Najzaujímavejšie kapitoly podávajú výsledky pokusov s reprodukciou, ktorú profesor Haldane považuje za nevysvetliteľnú na podklade mechanistických princípov. Tieto sú však odborníkmi už natoľko prijaté, že v poslednom vydaní Encyclopaedia Britannica E. S. Goodrich pod hlavičkou „Evolúcia“ píše:

„Z hľadiska vedeckého pozorovateľa je teda živý organizmus fyzikálno – chemicky komplexný mechanizmus, ktorý sa sám reguluje a opravuje. Čo z tohto hľadiska označujeme ako „život“, je suma fyzikálno-chemických pochodov, tvoriacich pokračujúcu súvislú sériu bez prerušenia a bez zásahu akejkoľvek mysterióznej vonkajšej sily.“

V celom článku nadarmo budete hľadať čo ako slabý náznak, žeby sa v živej matérii diali nejaké pochody, ktoré by sa nedali redukovať na chémiu a fyziku. Autor zdôrazňuje, že medzi živou a neživou látkou niet ostrej hranice: „Medzi živým a neživým sa nedá ťahať absolútne ostrá hranica. Neexistuje nijaká špeciálna živá chemická látka, nijaký špeciálny vitálny prvok, líšiaci sa od mŕtvej látky; nedá sa zistiť nijaká činnosť nejakej špeciálnej vitálnej sily. Každý krok v tomto procese je daný tým, čo predchádzalo a určuje to, čo bude nasledovať.“

Čo sa týka pôvodu života, „treba predpokladať, že v dávnej dobe, len čo sa podmienky stali priaznivými, vznikli pomerne zložité zlúčeniny rozličných druhov. Mnohé z nich boli veľmi nestabilné a skoro po vzniku sa rozpadli; iné boli stabilné a pretrvávali. A ďalšie mali tendenciu meniť sa, po rozpade sa rýchlo znovu zoskupovať. Ak sa raz do toho pustili, rastúce zlúčeniny alebo zmiešaniny mali tendenciu trvať, kombinovať sa s inými, alebo živiť sa na iných, ktoré boli jednoduchšie.“ V súčasnosti prevláda medzi biológmi tento názor, nie názory profesora Haldana. Biológovia sa zhodnú, že medzi živou a mŕtvou matériou niet ostrej hranice. Kým profesor Haldane si myslí, že to, čo voláme mŕtvou hmotou, je v skutočnosti živé, väčšina biológov si myslí, že živá látka je v skutočnosti fyzikálno-chemický mechanizmus.

Otázka vzťahu medzi fyziológiou a psychológiou je ťažšia. Rozpadá sa na dve otázky: Po prvé, môžeme si myslieť, že naše telesné správanie sa je zapríčinené len fyziologickými príčinami? Po druhé, aký je vzťah medzi mentálnymi javmi a súvisiacimi telesnými aktmi? Zvonku sa dá pozorovať len správanie sa tela: naše myšlienky môžu druhí ľudia dedukovať, no precítiť ich môžeme len my. To nám nahovára zdravá myseľ. Ak to povieme so všetkou teoretickou prísnosťou, nemôžeme pozorovať akcie tela, ale len určité účinky, ktoré majú na nás; to, čo v tom istom čase vidia iní, môže byť podobné, ale vždy sa viac alebo menej líši od toho, čo vidíme my. Z tohto dôvodu a pre iné príčiny je priekopa medzi fyzikou a psychológiou taká široká, ako sa kedysi myslelo. Dá sa povedať, že fyzika predpovedá, čo uvidíme za určitých okolností: v tomto zmysle je vetvou psychológie, keďže naša vízia je „mentálny“ jav. Toto hľadisko získalo v modernej fyzike na dôležitosti, a to v dôsledku snahy tvrdiť len také veci, ktoré sú empiricky overiteľné, a pretože previerka je vždy pozorovanie nejakou ľudskou bytosťou, teda jav patriaci do psychológie. Toto všetko patrí skôr do oblasti filozofie týchto dvoch vied ako do ich praxe; ich techniky ostávajú odlišné, hoci ich objekty sa zbližujú.

Vráťme sa k dvom otázkam na začiatku predošlého odseku: ako sme videli v jednej z predošlých kapitol, ak všetky naše telesné akcie majú fyziologické príčiny, naša myseľ sa stane príčinne nedôležitou. S inými môžeme komunikovať, resp. na iných môžeme pôsobiť len telesnými aktmi: naše myšlienky sú dôležité len v tom prípade, ak ovplyvnia to, čo robí naše telo. No keďže rozlíšenie medzi mentálnym a fyzickým je len otázka pohodlnosti, naše telesné akty môžu mať čisto fyzikálne príčiny, medzi ktorými môžu byť aj mentálne fenomény. Praktická otázka sa nedá formulovať ako funkcia ducha a tela. Dá sa možno vysloviť takto: sú naše telesné akty určené fyzikálno-chemickými zákonmi? Ak sú, existuje aj tak nejaká nezávislá psychologická veda, ktorá študuje mentálne javy priamo, bez intervencie umele konštruovaného pojmu „hmoty“?

S istotou sa nedá odpovedať ani na jednu z týchto otázok, hoci existuje niekoľko argumentov v prospech prvej. Dôkazy nie sú priame; nemôžeme vypočítať pohyby nejakého človeka tak, ako povedzme planéty Jupiter. Nedá sa určiť presná hranica medzi ľudským telom a nižšími formami života; nikde neexistuje hranica, ktorá by nás nabádala povedať: tu už prestáva stačiť fyzika a chémia. Ako sme videli, niet presnej deliacej čiary medzi živou a mŕtvou matériou. Je teda pravdepodobné, že fyzika a chémia vládnu všade.

Čo sa týka možnosti existencie nezávislej psychologickej vedy, v súčasnosti sa nedá ísť tak ďaleko. Psychoanalýza sa pokúsila do určitej miery vytvoriť takú vedu, ale zatiaľ treba pochybovať o úspechu jej pokusov, keďže sa vyhýba brať do úvahy fyziologické príčiny. Hoci váhavo, inklinujem k názoru, že raz tu budeme mať vedu, ktorá obsiahne fyziku aj psychológiu, ale odlišnú od obidvoch, ako existujú teraz. Technika fyziky sa zrodila pod vplyvom viery v metafyzickú realitu „hmoty“, ktorá dnes už neexistuje; nová kvantová mechanika má odlišnú techniku, ktorá sa zaobíde bez falošnej metafyziky. Technika psychológie bola vyvinutá do určitej miery pod vplyvom viery v metafyzickú realitu „ducha“. Považujem za možné, že keď sa fyzika aj psychológia definitívne zbavia týchto anachronických omylov, splynú v jednej vede, ktorá nebude skúmať ani ducha ani hmotu, ale javy, ktoré nebudú mať ani nálepku „fyzikálny“, ani „mentálny“. Do tých čias musí otázka vedeckého postavenia psychológie ostať otvorená.

Názory profesora Haldana na psychológiu však vyvolávajú aj užšie vymedzenú otázku, na ktorú existuje oveľa definitívnejšia odpoveď. Tvrdí, že charakteristický pojem psychológie je „osobnosť“. Nedefinuje tento termín, ale môžeme sa dovtípiť, že má na mysli nejaký zjednocujúci princíp, ktorý viaže dokopy všetky prvky jedného ducha, pripúšťajúc ich vzájomné pôsobenie. Táto idea je vágna; nahradzuje pojem „duša“, nakoľko je pojem duše ešte udržateľný. Od pojmu duša sa líši v tom, že nejde o jednoduchú entitu, ale o druh kvality v celostnosti. Tí, čo veria na existenciu osobnosti, si myslia, že všetko, čo obsahuje duch Jána Kováča, má kováčovskú kvalitu a to má za následok, že nič podobné nemôže existovať v duchu nikoho iného. Ak sa pokúsite podať vedecký obraz mysle Jána Kováča, nesmiete sa uspokojiť so všeobecnými údajmi, ako sa indiferentne podávajú o každom prvku hmoty: musíte si spomenúť, že uvádzané udalosti sa prihodili tomuto osobitnému človeku a sú to, čo sú, pre celú jeho históriu a jeho charakter.

Táto hypotéza má niečo príťažlivé, ale nevidím nijaký dôvod považovať ju za pravdivú. Je samozrejmé, že dvaja ľudia v tej istej situácii môžu reagovať rôzne v dôsledku rozdielov v ich minulosti; to isté však platí o dvoch kúskoch železa, z ktorých jeden bol zmagnetizovaný a druhý nie. Predpokladáme, že spomienky sa vrývajú do pamäti a ovplyvňujú správanie rozdielmi fyzikálnej štruktúry. Podobné úvahy sa dajú vysloviť o charaktere. Ak je jeden človek cholerický a druhý flegmatický, dá sa rozdiel pričítať činnosti žliaz a vo väčšine prípadov ho možno ovplyvniť vhodnými liekmi. Viera, že osobnosť je niečo mysteriózne a neredukovateľné, nemá vedecký podklad; prijímame ju, pretože lichotí našej sebaláske.

Vráťme sa k tým dvom tvrdeniam: „Pre psychologické vysvetlenie nie je prítomnosť len prelietavá chvíľa: obsahuje zároveň minulosť aj budúcnosť.“ a „Priestor a čas neizolujú osobnosť: vyjadrujú poriadok, ktorý v nej sídli.“ Pokiaľ ide o minulosť a budúcnosť, myslím si, že profesor Haldane má na mysli také javy, ako je stav nášho myslenia, keď sme práve videli blesk a očakávame zahrmenie. Dá sa povedať, že aj blesk, ktorý je minulosť, aj hrom, ktorý je budúcnosť, obidva vstupujú do nášho súčasného mentálneho stavu, ale to by znamenalo nechať sa zmýliť metaforou. Spomienka na blesk nie je blesk a predvídanie hromu nie je hrom. Nemyslím len to, že spomienka a očakávanie nemajú fyzikálne účinky; myslím na účinnú kvalitu subjektívnej skúsenosti: vidieť je jedna vec, spomínať si je druhá. Vzťahy prítomnosti k minulosti a budúcnosti sú v psychológii, ako aj v iných vedách, vzťahy kauzálne, nie interpretačné. (Samozrejme si nemyslím, že moje očakávanie vyvolá hrom; minulá skúsenosť, že po blesku nasleduje hrom, spolu s prítomným bleskom vyvolá očakávanie hromu.) Pamäť nepredlžuje existenciu minulosti; je len jedným zo spôsobov, čo minulosť spôsobuje.

Vo vzťahu k priestoru je situácia podobná, ale zložitejšia. Existujú dva druhy priestoru: jeden, ktorý obsahuje osobnú skúsenosť každého z nás, a druhý, ktorý je fyzikálny a obsahuje telá iných osôb, stoly a stoličky, Slnko, mesiac a hviezdy, a to nielen ako odraz našich osobných pocitov, ale ako predpokladáme, že osebe existujú ako také. Tento druhý druh priestoru je hypotetický a jeho existenciu môže logicky poprieť každý, kto je ochotný predpokladať, že svet neobsahuje nič okrem jeho vlastných skúseností. Profesor Haldane nechce ísť až tak ďaleko a musí teda pripustiť priestor, obsahujúci aj iné veci ako jeho osobnú skúsenosť. Čo sa týka subjektívneho priestoru, existuje vizuálny priestor, ktorý obsahuje všetky moje vizuálne skúsenosti; existuje hmatový priestor; existuje, ako poznamenal William James, „objemový“ priestor bolesti žalúdka; a tak ďalej. Ak som považovaný za predmet vo svete predmetov, potom všetky formy subjektívneho priestoru sú vo mne. Hviezdne nebo, ktoré vidím, nie je ďaleké nebo astronómov, ale pôsobenie hviezd na mňa; čo vidím, je vo mne, nie mimo mňa. Hviezdy astronómie sú vo fyzikálnom priestore, ktorý je mimo mňa, a ktorého existenciu poznám len z dedukcie a nie z analýzy vlastných pocitov. Konštatovanie profesora Haldana, že priestor vyjadruje vnútorný poriadok osobnosti, platí pre môj osobný priestor, nie pre fyzikálny priestor; jeho sprievodné tvrdenie, že priestor neizoluje osobnosť, by bolo správne len vtedy, keby fyzikálny priestor bol aj vnútri mňa. Len čo sa tento zmätok vyrieši, jeho stanovisko prestane byť prijateľné.

Ako všetci Hegelovi žiaci, aj profesor Haldane by nám rád dokázal, že skutočne nič nie je od ničoho oddelené, že všetko spolu súvisí. Ak sa dá prijať jeho argumentácia, dokázal, že minulosť a budúcnosť každého človeka koexistujú s jeho prítomnosťou a že priestor, v ktorom žijeme, je súčasne aj v každom z nás. Aby dokázal, že „osobnosti sa navzájom nevylučujú jedna druhú, ide ešte ďalej.“ Zdá sa, že osobnosť každého jednotlivca vytvárajú jeho ideály a že naše ideály sú viac alebo menej rovnaké. Ešte raz zopakujem jeho slová:

„Aktívny ideál pravdy, spravodlivosti, lásky a krásy máme stále pred očami… Tento ideál je ostatne jedinečný, hoci má rozličné podoby. Z týchto spoločných ideálov a bratstiev, ktoré vytvárajú, prichádza zjavenie boha.“

Musím sa priznať, že takéto výroky mi vyrážajú dych a neviem, kde začať. Nepochybujem o slovách profesora Haldana, keď vraví, že „aktívny ideál pravdy, práva, lásky a krásy“ má stále pred očami; som istý, že je to tak, pretože to vraví. No ak sa má tento neobyčajný stupeň cnosti priznať celému ľudstvu, nazdávam sa, že moja mienka platí tak ako jeho. A ja konštatujem, že lož, neprávosť, nenávisť a ošklivosť nielenže v praxi existujú, ale sú aj ideálmi. Naozaj verí, že Hitler a Einstein mali „jeden ideál, hoci mal rôznu podobu“? Myslím si, že obidvaja by ho mohli obžalovať z ohovárania. Samozrejme sa dá povedať, že jeden z nich je darebák a nedrží sa ideálu, ktorý uznáva vo svojom srdci. To sa mi vidí príliš pohodlným riešením. Hitlerove ideály pochádzajú hlavne od Nietzscheho, u ktorého všetko svedčí o úplnej serióznosti. Kým sa problém nevyrieši (inými zbraňami ako hegelovskou dialektikou), neviem, ako sa dá poznať, či je stelesnený ideál Jehova alebo Wotan.

Ak ide o názor, že večné božie požehnanie má byť posilou pre chudobných, hlásali ho vždy bohatí, ale chudobným začína ísť na nervy. Dnes už asi nie je rozumné spájať ideu boha s obranou ekonomickej nespravodlivosti.

Panteistická doktrína vesmírneho zámeru trpí na ťažkosť, podobne ako teistická, hoci trochu odlišným spôsobom, ako vysvetliť nevyhnutnosť časového priebehu evolúcie. Ak je čas ireálny – ako veria prakticky všetci panteisti – prečo všetky dobré veci na svete prichádzajú na konci a nie na začiatku diania? Nebol by rovnako vyhovujúcim obrátený poriadok udalostí? Ak je ilúziou myšlienka, že veci majú svoje dátumy, a boha to nezaväzuje, prečo volil boh dať príjemné veci na koniec a nepríjemné na začiatok? Súhlasím s dekanom Ingem, v názore, že na túto otázku sa nedá odpovedať.

„Rodiaca sa “ doktrína, ktorú preberieme teraz, sa vyhýba tejto ťažkosti a kategoricky podporuje myšlienku skutočnosti času. Uvidíme, že naráža na iné, ale aspoň rovnako veľké prekážky.

Jediným reprezentantom „rodiaceho sa“ zámeru v Zborníku BBC je profesor Alexander. Začína tým, že mŕtva matéria, živá matéria a vedomie sa vo svete objavili postupne a pokračuje:

„Predmetný rast je niečo, čo sa dá nazvať rodením sa; túto myšlienku a výraz uviedol, resp. znovu uviedol p. Lloyd Morgan. Život sa rodí z matérie a vedomie zo života. Živá bytosť je teda materiálna bytosť, ktorá je upravená tak, že vykazuje novú kvalitu, a tou je život… To isté sa dá povedať o prechode od života k mysleniu. Bytosť „s myslením“ je tiež žijúca bytosť, ale táto dosiahla takú vývojovú zložitosť, jej niektoré časti sú tak jemne organizované, osobitne ich nervový systém, že sú obdarené duchom – alebo, ak sa vám to lepšie páči, vedomím.“

Pokračuje vyhlásením, že nie je dôvod, prečo by sa tento proces mal končiť duchom. Naopak, navrhuje „ďalší stupeň existencie bytia po duchu, ktorý je k duchu v takom vzťahu, ako duch k životu alebo život k matérii. Túto kvalitu nazývam božstvom a bytosť, ktorá ho vlastní, bohom. Zdá sa mi, že všetky veci smerujú k zrodeniu tejto kvality a preto vravím že aj veda, keď naberá širší rozhľad, vyžaduje existenciu božstva.“ Vraví: „Svet smeruje k božstvu, ale božstvo v dnešnom stave vývoja sveta ešte nedosiahlo svoju odlišnú povahu.“ Dodáva, že preňho boh „nie je stvoriteľom, ako ho predstavujú svetové náboženstvá, ale tvorom.“

Medzi názormi profesora Alexandra a Bergsonovej „kreatívnej evolúcie“ je blízka príbuznosť. Bergson zastáva názor, že determinizmus sa mýli, pretože v priebehu evolúcie sa vyskytli ozajstné novinky, ktoré sa nedali dopredu predpovedať, ba ani predvídať. Podľa neho existuje nejaká mysteriózna sila, ktorá všetko núti vyvíjať sa. Napríklad zviera, ktoré nevidí, dostáva akýsi mystický signál pre zrak a začne sa chovať tak, že sa mu začnú vyvíjať oči. Každú chvíľu sa vynára niečo nové, ale minulé neumiera, zachováva sa v pamäti – a zabúdanie je len zdanlivé. Tak sa svet stále obohacuje a stáva miestom, kde je príjemne žiť. Podstatné je vyhnúť sa intelektu, ktorý hľadí dozadu a je statický; musíme využívať intuíciu, ktorá v sebe nesie pohnútky pre kreatívne novinky.

Neslobodno si myslieť, že niekto udáva dôvody, prečo by sa tomu všetkému malo veriť; možno pár kúskov zlej biológie, pripomínajúcej Lamarcka. Na Bergsona sa treba pozerať ako na básnika: na základe vlastných princípov sa vyhýba všetkému, čo by sa mohlo týkať inteligencie.

Netvrdím, že profesor Alexander prijíma celú Bergsonovu filozofiu, ale ich názory sú si podobné, hoci ich vyvinuli nezávisle. Ich teórie sú rovnaké v zdôrazňovaní významu času a vo viere, že v priebehu evolúcie sa vynárajú nepredvídané novosti.

Filozofiu vynárajúcej sa evolúcie robia neuspokojivou viaceré ťažkosti. Hlavnou je asi tá, že aby sa vyhli determinizmu, odmietajú jej zástancovia akékoľvek predvídanie a napriek tomu predpovedajú budúcu existenciu boha. Sú presne v postavení Bergsonovho kôrovca, ktorý by chcel vidieť, ale nevie čo je to vidieť. Profesor Alexander vraví, že na základe určitých životných skúseností, ktoré nazýva „numinóznymi“, máme akúsi vágnu predstavu „božstva“. Vraví, že pocity, ktoré charakterizujú také skúsenosti, sú „pocity mystéria, niečoho hrozného, alebo aj nápomocného v našej bezmocnosti, ale vždy sú niečím celkom iným ako to, čo poznáme na základe našich zmyslov alebo úvah.“ Neuvádza príčiny, prečo týmto pocitom pripisuje váhu, alebo prečo predpokladá, že pokrok urobí z ľudského ducha dôležitejší prvok ľudského života (ako to vyžaduje jeho teória). Podľa antropológov by človek mal veriť práve opaku. Zmysel pre mystérium, resp. pre nie ľudskú priateľskú alebo nepriateľskú silu, hrá oveľa dôležitejšiu rolu v živote divých ako civilizovaných ľudí. Pravda je, že ak sa má pri takýchto pocitoch myslieť na náboženstvo, každá známa etapa ľudského pokroku bola spojená so zmenšením úlohy náboženstva. Toto teda vôbec nie je v súlade s takzvaným „evolučným“ argumentom v prospech vynárajúceho sa božstva.

Tento argument je v každom prípade extrémne krehký. Vravia nám, že boli tri štádiá evolúcie: hmota, život, duch. Nemáme nijaký dôvod predpokladať, že svet ukončil svoj vývoj, a tak je pravdepodobné, že po určitom čase v budúcnosti príde štvrtá fáza – a potom, človek by povedal, piata a šiesta atď. Ale nie. Štvrtou fázou by mala byť evolúcia skončená. Veď hmota nemohla predvídať život, život nemohol predvídať vedomie, no vedomie môže čo aj len hmlisto, predvídať najbližšie štádium, najmä ak je to vedomie Papuánca alebo Hotentota. Je zrejmé, že toto všetko sú len bohapusté dohady. Môže to byť pravda, ale nie sú racionálne dôvody, prečo by sme to mali predpokladať. Filozofia vynárania sa má plnú pravdu v tom, že budúcnosť je nepredpovedateľná, ale sotva to povedala, púšťa sa do predpovedania budúcnosti. Ľudia sa väčšmi vzpierajú vzdať sa výrazu „boh“ ako idey, ktorú kedysi toto slovo reprezentovalo. Prívrženci teórie rodiacej sa evolúcie sú presvedčení, že boh nestvoril svet, a uspokojujú sa výrokom, že svet si tvorí boha. No okrem mena nemá taký boh nič spoločné s predmetom tradičných kultov.

Čo sa týka kozmického zámeru vo všeobecnosti a v akejkoľvek forme, možno mu urobiť dve výčitky. Po prvé tí, čo veria na kozmický zámer, si vždy myslia, že svet sa bude ďalej vyvíjať tak ako dosiaľ. Po druhé, zastávajú názor, že to, čo sa udialo dosiaľ, dokazuje dobré úmysly vesmíru. Obidva názory sú diskutovateľné.

Čo sa týka nasmerovania evolúcie, argument sa dotýka najmä toho, čo sa udialo na našej Zemi od čias, ako sa začal život. No naša Zem je len nepatrný kútik vesmíru a sú dôvody predpokladať, že nijako nie je typická pre ostatok vesmíru. Sir James Jeans si myslí, že je pochybné, či sa niekde inde vyskytuje život. Pred kopernikovskou revolúciou bolo prirodzené predpokladať, že boh má s našou Zemou osobitné úmysly, no to je dnes neprijateľná hypotéza. Ak má vesmír úmysel vyvinúť vedomie, musíme ho označiť za nekompetentný, keďže za tak dlho vytvoril tak málo. Samozrejme je možné, že duch sa manifestuje inde, ale nemáme o tom žiaden vedecký dôkaz. Môže sa zdať čudesným, že život vznikne náhodou, ale v takom obrovskom vesmíre sa náhody môžu vyskytnúť.

Ak aj prijmeme ten čudesný názor, že vesmírny zámer sa týka špeciálne našej malej planétky, zistíme, že sú dôvody na pochybovanie, či je cieľom to, čo udávajú teológovia. Ak nepoužijeme dosť jedovatých plynov na zničenie všetkého života, ostane Zem obývateľnou ešte dosť dlho, no nie navždy,. Možno nám do medzihviezdneho priestoru uletí atmosféra; možno prílivy a odlivy zapríčinia, že Zem sa obráti natrvalo jednou stranou k Slnku a potom bude na jednej pologuli príliš teplo, na druhej príliš chladno; možno (ako v moralizujúcej rozprávke J. B. S. Haldana) Mesiac sa skotúľa na Zem. Ak sa aj nestane nič z tohto, celkom iste zahynieme, keď vybuchne Slnko a ostane z neho malý biely trpaslík; Jeans predpovedá, že sa to stane asi o milión miliónov rokov, ale presný dátum je zatiaľ neistý.

Milión miliónov rokov nám dáva dosť času na prípravu konca a dúfame, že do tých čias urobia značný pokrok aj astronómia aj delostrelectvo. Astronómovia možno objavia ďalšiu hviezdu obkľúčenú obývateľnými planétami a delostrelci nás ta možno vystrelia rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. V tom prípade z cestujúcich, ktorí boli pri odlete dosť mladí, možno niektorí dorazia k cieľu prv než umrú na starobu. Iste je to slabá útecha, ale uspokojme sa s málom.

Okružné plavby po vesmíre však nepredĺžia život natrvalo, ani keď sa robia s najdokonalejšou vedeckou technikou. Druhý termodynamický zákon znie, že energia prechádza vždy z koncentrovanejších miest do menej koncentrovaných, a že nakoniec všetka vezme na seba formu, keď je každá ďalšia zmena nemožná. V tomto štádiu, ak nie už skôr, sa život musí zastaviť. Ešte raz citujme Jeansa:

„S vesmírmi je to ako so smrteľníkmi – jediný možný život je smerovanie k hrobu.“

To ho vedie k úvahám, ktoré sa vzťahujú k našej téme:

„Tri storočia, ktoré uplynuli od tých čias, ako Giordano Bruno podstúpil mučeníctvo upálením za vieru, že existujú mnohé svety, premenili naše chápanie vesmíru temer na nepoznanie, no nepriviedli nás bližšie k pochopeniu vzťahu života a vesmíru. Stále sa môžeme len pokúšať uhádnuť zmysel tohto života, ktorý je podľa všetkého taký vzácny. Je to konečný vrchol, ku ktorému smeruje všetko tvorstvo? Pre ktorý boli milióny miliónov rokov premien hmoty na neobývané hviezdy a hmloviny, ako aj plytvanie slnečným žiarením na púšťové oblasti len neuveriteľne márnotratnou prípravou? Či je to jednoducho náhodný vedľajší produkt nejakého prírodného procesu, ktorý má nejaký iný, možno ešte čudnejší cieľ? Alebo, ak sa máme pohybovať na skromnejšej rovine myslenia, máme ho považovať za druh akejsi choroby, ktorá postihne matériu v starobe, keď stratila zvýšenú teplotu a schopnosť vyžarovať pri vysokých frekvenciách, čím mladšia a mocnejšia matéria vedela zničiť aj život? Alebo, zavrhnúc všetku poníženosť, opovážime sa predstaviť si, že je to jediná skutočnosť, ktorá tvorí kolosálne masy hviezd a hmlovín, ako aj neuveriteľne dlhé perspektívy astronomického času, namiesto toho, aby to boli ony, ktoré tvoria ju?“

To, čo sme práve čítali, podľa môjho názoru vystihuje alternatívy, ktoré poskytuje veda, a to čestne a bez nadŕžania. Z hľadiska logiky sa dá veľa povedať v prospech poslednej možnosti, že duch je jediná skutočnosť a astronomické priestory a časy stvoril on. No tí, čo tento názor príjmu v nádeji, že uniknú nepríjemným záverom, si dobre neuvedomujú, čo to bude znamenať. Všetko, čo priamo poznám, je časť môjho „ducha“ a dedukcie, ktorými poznávam existenciu iných vecí, nie sú nijako presvedčivé. Môže sa teda stať, že neexistuje nič, čo nie je v mojej mysli. V tom prípade platí, že keď umriem, vesmír zmizne. Ak však pripustím existenciu aj iných vedomí ako môjho, musím pripustiť existenciu celého astronomického vesmíru, pretože dôkazy sú rovnako presvedčivé v obidvoch prípadoch. Jeansova posledná alternatíva nie je teda pohodlná teória, podľa ktorej existujú vedomia iných ľudí, ale nie ich telá: je to teória, podľa ktorej som sám v prázdnom vesmíre, a vymýšľam, vďaka mojej plodnej vynaliezavosti, ľudský rod, geologické éry Zeme, Slnko, hviezdy a hmloviny. Proti tejto teórii neexistuje, podľa môjho vedomia, nijaký platný logický argument: no proti každej inej forme doktríny, že vedomie je jediná skutočnosť, svedčí fakt, že naše dôkazy vedomia iných ľudí sme odvodili z dôkazov existencií ich tiel. Preto platí, že ak majú druhí ľudia vedomie, majú telá; jednotlivec môže byť vedomie bez tela, ale len ak existuje na svete sám.

Teraz prichádzam k poslednej otázke našej diskusie o kozmickom zámere, totiž: svedčí to, čo sa dosiaľ udialo, pre dobrý úmysel vesmíru? Hlavný dôvod pre tento názor, ako sme videli, je skutočnosť, že vesmír vyprodukoval NÁS. To nemôžem poprieť. Sme však skutočne takí nádherní, že to ospravedlňuje taký dlhý úvod? Filozofi zdôrazňujú hodnoty: podľa nich si myslíme, že niektoré veci sú dobré a keďže naozaj sú dobré, musíme byť veľmi dobrí, ak ich označujeme za také. To je však cirkulárny argument. Bytosť s inými hodnotami by mohla považovať naše hodnoty za natoľko ukrutné, že sú dôkazom, že nás inšpiroval satan. Nie je čosi groteskne absurdné v divadelnej scéne, keď si ľudia držia pred sebou zrkadlo a tvrdia, že to čo vidia je také výborné, že to dokazuje, že kozmický zámer na to poukazoval celý čas? V každom prípade, načo táto glorifikácia človeka? Čo povedať o levoch a tigroch? Zničia menej zvieracích a ľudských životov ako my a sú oveľa krajšie ako my. Čo o mravcoch? Vedú korporatívny štát oveľa lepšie ako hocktorý fašista. Nebol by svet slávikov, škovránkov a srniek lepší ako náš svet ukrutností, nespravodlivosti a vojen? Prívrženci kozmického zámeru majú veľa rečí o našej predpokladanej inteligencii, no ich spisy vyvolávajú o tom pochybnosti. Keby som ja bol všemohúci a mal k tomu milióny rokov čas na pokusy, nevychvaľoval by som sa Človekom ako výsledkom mojich snáh.

Človek ako čudná náhoda v stratenom kúte, je pochopiteľný: jeho zmes cností a nerestí je taká, ako sa dá očakávať pri náhodnom pôvode. Len bezmedzná samoľúbosť môže vidieť v človeku pohnútku, ktorú vševedúcnosť považuje za adekvátnu pre motív stvoriteľa. Kopernikovská revolúcia by nebola urobila svoje dielo, keby nebola ľuďom vštepila viac skromnosti, ako majú tí, čo si myslia, že Človek je dostatočný dôkaz kozmického zámeru.

Ľuboš Blaha: Späť k Marxovi?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

(Sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti), Bratislava: VEDA 2009, 528 s.

Nastal čas vrátiť sa späť k Marxovej filozofii a prekonať iracionálne predsudky, ktoré najmä v postkomunistických krajinách naďalej bránia mnohým teoretikom aj politikom, aby narábali s myšlienkami jedného z najvplyvnejších svetových filozofov?

To je jedna z otázok, ktoré si kladie nová monografia Ľuboša Blahu. Kniha však nie je iba o Marxovi či o súčasných neomarxistoch. Pojednáva aj o najaktuálnejších hodnotových otázkach súčasnej ľavice. V rámci politicko-filozofickej analýzy sa v nej píše o teóriách spravodlivosti, o sociálnom štáte, či o ekonomickej demokracii. Dôraz kladie na teórie tzv. analytického marxizmu a sociálneho liberalizmu, pričom kriticky analyzuje koncepcie najznámejších súčasných amerických filozofov, napr. Johna Rawlsa, Roberta Nozicka či Amartyu Sena. Zamýšľa sa aj nad budúcnosťou ľavicového myslenia a inštitúcie sociálneho štátu. Ponúka obšírny prierez moderným ľavicovým myslením, ktoré môže byť inšpiráciou tak pre sociálnu demokraciu, ako aj pre radikálnu ľavicu.

Monografia je rozdelená do troch častí. V prvej je podrobne predstavená inštitúcia sociálneho štátu, v druhej je ponúknutá analýza a kritika Rawlsovej teórie spravodlivosti, ako aj neomarxistických príspevkov k sociálnej spravodlivosti a v tretej je predstavená analýza hodnôt slobody, vlastníctva, efektivity, ekonomickej demokracie a napokon aj vlastná koncepcia autora, t. j. antiakcidentálna teória spravodlivosti postavená na koncepte čistého úsilia. Kniha je inšpirovaná humanistickým marxizmom, egalitárnym liberalizmom, aj komunitarizmom. Hodnotu sociálnej spravodlivosti predstavuje ako podstatu ľavicového myslenia a politiky.

Okrem čisto filozofických reflexií čitateľ v knihe môže nájsť aj analýzu tzv. výrobnej samosprávy (napr. baskická korporácia Mondragón), obhajobu demokratického socializmu, sociálneho štátu, ekonomickej demokracie, či pozitívnej diskriminácie. Autor polemizuje s pravicovými teoretikmi aj v súvislosti s hodnotami slobody, efektivity a vlastníctva. Prof. František Novosád sa vyjadril, že „monografia Ľuboša Blahu je zatiaľ najobsiahlejším slovenským príspevkom k teórii spravodlivosti, ktoré boli formulované v anglosaskom jazykovom prostredí“. Ako dodáva doc. Ladislav Hohoš, „Blahova práca je naozaj inšpiratívna, prekonáva ideologické mimikry súčasnosti a celkom určite prispeje ku kultivácii a obohateniu diskurzu v oblasti politickej filozofie.

Prameň: Ľubica Suballyová, online recenzia na strane Vydavateľstva SAV VEDA

Fatimské tajomstvá

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Bernd Harder

V máji navštívil pápež Benedikt 16. svetoznáme pútnické miesto Fatima. Cirkev uznala tunajšie zjavenia matky božej v r. 1917 za autentické, no chronologické posúdenie udalostí dáva iný obraz.

1910: Po dlhej agónii monarchie je 5. októbra v Porto vyhlásená republika. Nová vláda je vnútorne rozhádaná, no jednotná v snahe potlačiť spoločenský vplyv katolíckej cirkvi: kláštory a rády sa rozpúšťajú, väzenia sa plnia kňazmi a mníchmi. Vyučovanie náboženstva sa zakazuje, na štátnych aktoch sa nesmie zúčastňovať duchovenstvo, šľachtické tituly sú zrušené. Apoštolský nuncius protestuje a opúšťa Lisabon. Nosenie náboženských habitov vo verejnosti sa zakazuje. Zavádza sa civilný sobáš a rozvod.

1911: V decembri preberá moc druhá republikánska vláda a uzákoňuje odluku cirkvi od štátu, čo pápež Pius 10. v encyklike „Lamdudum in Lusitania“ ostro odsúdil. Snaha podriadiť cirkev vplyvu štátu vedie ku konfliktu s Vatikánom a Portugalsko s ním ruší diplomatické styky. Súčasne dochádza k revitalizácii katolicizmu a hovorí sa o „náboženskej vojne“. Do konca republiky v roku 1926 sa vystrieda 45 nestabilných vlád, raz antiklerikálnych, raz klerikálnych.

1916: Napriek silnej opozícii vstupuje Portugalsko do 1. svetovej vojny na strane Veľkej Británie. Na západný front vysiela 200 000 vojakov. Nemecké námorné sily odrežú Portugalsku dovoz potravín a surovín, takže v mestách hrozí hlad.

1917: V dedinke Fatima, 190 km severne od Lisabonu, vidia 13. mája na poludnie tri pastierske deti postavu ženy v oslepujúcich lúčoch. Z pomerne nepresných opisov udalostí sa dá rekonštruovať nasledujúci priebeh: Lucia de Santosová (10) pasie so svojím bratrancom Francescom Martom (9) a jeho sestrou Jacintou (7) ovce v Covia da Iria, údolnej kotline, cez ktorú sa hadí potôčik. Naraz „zažiaril blesk pri plnom slnečnom jase“. Hoci nič neveští búrku, nabáda Lucia k návratu.

Naraz sa im nad malým osamelo stojacim dubom zjaví postava „prekrásnej panej“, asi 15-ročnej, v bielych šatách až po členky, zlatom zdobených, a bielom plášti; v pravej ruke drží ruženec.

Len Lucia sa baví so zjavením – aj pri neskorších stretnutiach. Jacinta si myslí, že tiež tú paniu vidí a počuje, ale nikdy sa nič neopýta. Francesco vidí zjavenie nezreteľne, niekedy vôbec nie a nikdy nič nepočuje. Všetko, čo o veci vie, pochádza z Luciiných rečí.

Lucia: „Odkiaľ prichádzate?“ Odpoveď, že z neba. Deti majú počas polroka každého 13. mesiaca prichádzať sem a v októbri im povie, čo chce. Majú trpezlivo znášať utrpenie a každý deň sa modliť ruženec. Lucia rýchlo stratí strach a pýta sa, napríklad či príde aj s kamarátmi do neba a či skoro skončí vojna, načo dostáva skôr vyhýbavú odpoveď. Nápadné je, že už teraz hovorí 10-ročné dievča o „našej milej pani z neba“, teda vie, že je to matka božia, hoci táto to sľubuje až na október.

13. júna: asi 50 dedinčanov sprevádza deti k dubu zjavenia. „Krásna dáma“ vyzýva Luciu, aby sa naučila čítať a písať, aby jej mohla nadiktovať svoje priania. Od nedávna je v dedinke škola, ale len pre chlapcov. Nechce Lucia, aby panna Mária podporila jej osobnú túžbu?

13. júla: v prítomnosti 4 000 z celého okolia prosí Lucia zjavenie „o veľký zázrak, aby všetci uverili“. „Krásna dáma“ naďalej vyzýva deti modliť sa ruženec za skončenie vojny. V novinách sa objavujú prvé správy o udalostiach v Cova da Iria.

13. augusta: Zišlo sa 20 000 zvedavcov, ale na zázrak čakajú nadarmo; neprišli ani deti, lebo okresný starosta ich prechodne zatkol. Viera na zázrak je odškodnená 2 výbuchmi a zvláštnymi formáciami oblakov. „Zjavenie“ sa deje za 6 dní, bez divákov a na inom mieste.

13. septembra: Viac ako 20 000 zvedavcov pozoruje opäť atmosférické zmeny a „svetelnú guľu“; zjavenie opäť nabáda k modleniu ruženca za koniec vojny.

13. október je deň chýrneho „slnečného zázraku“. Hoci pršalo, prišlo až 70 000 ľudí. O 14-tej hodine ich upozornila Lucia na to, že slnko tancuje: krútilo sa medzi oblakmi ako koleso a padalo na zem, pritom menilo intenzitu a farbu žiarenia. Nie všetci prítomní to videli a pred miestnym farárom to miestoprísažne potvrdilo 16 očitých svedkov. Netreba dodať, že jav nebol pozorovaný nijakými astronomickými zariadeniami. Dá sa uzatvárať, že išlo o čisto subjektívny jav pri reakcii na hľadenie do slnka krátko po daždi, kedy je v pariacej sa krajine slnečné svetlo prechodne oslabené, takže zvedavci sa opovažujú pozrieť do slnka – niektorí tam videli obraz Máriinej tvári a kinetické efekty, zapríčinené optickým klamom.

Našli sa veriaci, ktorí fatimské divadlo videli aj vo veľkej diaľke: Pius 12. ho prežil v r. 1950 priamo vo Vatikáne. Na tom nie je nič zvláštneho, len sa treba intenzívne zahľadieť do slnka; od toho však treba odrádzať, lebo môže dôjsť k nenapraviteľnému poškodeniu sietnice oka.

Vo všeobecnom rozčúlení unikli pozornosti dva dôležité body. Po prvé, matka božia nepovedala ani pri jednom stretnutí nič osobitne zaujímavé či dôležité: stále len vyzývala k modlitbe za mier, čo zodpovedá tiesni a nádeji detí, ktorých otcovia a bratia sú povolaní k vojenskej službe.

Po druhé, Lucii sa v tento deň prihodil omyl. Pri večernom preberaní udalosti vyhlásila, že matka božia povedala, „že vojna sa skončí dnes a návrat vojakov môžeme čakať veľmi skoro.“ Na tejto výpovedi trvala aj pri opakovanom vypočúvaní 19. októbra. No vojna trvala ešte dlhých šestnásť mesiacov.

15. decembra: Kapitán Sidónio Pais preberá vládu na čele s prokatolíckou vojenskou juntou – na základe materinskej pomoci Panny Márie našej vlasti – čo aj len na jeden rok. Nemecká historička Monika Hauffová vyslovuje podozrenie, či nebolo zjavenie šikovná machinácia klerikálnych kruhov, aby sa im uľahčil návrat k moci.

1919: Francesco Marto umiera 4. apríla na španielsku chrípku.

1920: Aj Jacinta Martová podlieha neskorým následkom chrípky. Zodpovednosť za podanie a výklad posolstiev ostáva na Lucii.

1921: Lucia vstupuje do Kolégia sv. Doroty vo Vilar pri Porto, súkromnej katolíckej školy, kde sa naučí písať a čítať. Spovedník jej prikazuje, opísať zjavenia. Urobí to na deviatich stranách školského zošita a v podstate sú to opakovania výpovedí po minulých vypočúvaniach v r. 1917. Vyslovene spomenie „tajomstvo“, ktoré jej matka božia zverila 13. júna, ktoré však dosiaľ len naznačovala.

1922: Protikatolícke sily vyhodia dynamitom do vzduchu kaplnku a dub na mieste zjavenia.

1926: V októbri vstupuje Lucia ako novicka do rádu sv. Doroty v kláštore Tuy v Španielsku, kde svojmu spovedníkovi opisuje početné zjavenia rokov 1925 a 1926. Kritici poukazujú na to, že jej „zjavenia“ sa temer doslovne kryjú s víziami francúzskej mníšky menom Margareta Maria Alacoqueová zo 17. storočia. Lucia sa bráni:

„Nemôžem predsa matke božej predpisovať, ako sa má vyjadrovať.“

1927: Prichádza čas predpovedí dozadu, tvrdenia, že sa niečo predpovedalo. Na nátlak nového spovedníka zostaví Lucia vzťah medzi udalosťami roku 1917 a pobožnosťou k nepoškvrnenému srdcu Márie. Táto pobožnosť, centrálna pre fatimský kult sa prvý raz spomína roku 1925/26 a v roku 1927 sa vyhlási za súčasť udalostí roku 1917, čo nie je v poriadku. Lucia píše, že 17. decembra 1927 jej Ježiš „jasným hlasom“ prikázal, aby napísala všetko, čo jej Panna pri zjavení povedala; o tajomstve však má naďalej mlčať. O akom tajomstve? Dosiaľ o ňom nebola reč. Naraz je tu aj s príkazom zhora.

1929: Lucia má 13. júna víziu matky božej z Fatimy so srdcom ovinutým tŕňmi. Tŕne sú urážky nevďačných ľudí a niet nikoho, kto by ich vytiahol.

1930: Niekdajší spovedník José Bernardo Gancalves kladie sestre Lucii v kláštore Tuy otázku, či súvisí pobožnosť k nepoškvrnenému srdcu matky božej s prenasledovaním cirkvi v Sovietskom zväze. Odpoveď: Dobrý pán boh sľubuje ukončiť prenasledovanie v Rusku, ak pápež a všetci biskupi budú činiť verejné pokánie a zasvätia Rusko najsvätejším srdciam Ježiša a Márie. Odteraz sa kryjú Luciine osobné priania s križiackym ťažením Ríma proti bezbožnému boľševizmu. O prenasledovaní katolíkov v Rusku sa vie od Októbrovej revolúcie v novembri 1917, Pius 11. napísal biskupom list „Teror v Rusku“ a volá po obrate v boji kultúrnych národov proti boľševizmu.

Potom čo sa spätne datovala téma pokánia pobožnosťou k nepoškvrnenému srdcu, bolo hračkou pripísať aj zasvätenie Ruska zjaveniam z roku 1917. Výsledkom bolo, že po 13 rokoch dostali udalosti vo Fatime novú dimenziu: stali sa „rozhodujúcou stanicou na ceste záchrany“, rozumej: „ideologického a praktického prekonania ateistického marxizmu“. Regenburský biskup mohol napísať: „Fatima je odpoveď nebies na Moskvu.“

1935: V septembri sú telesné ostatky Jacinty Martovej prenesené z Ourému na cintorín do Fatimy. Miestny biskup Lucii prikazuje spísať spomienky na najmladšieho účastníka udalostí, čo dá vznik Prvým spomienkam. Okrem lapálií sa opäť vynárajú hmlisté náznaky „tajomstiev“, ktoré si Lucia mieni „zachovať pre večný život“. Nato jej biskup dáva príkaz napísať všetko do najmenších podrobností.

1936: Portugalsko je opäť konfrontované s vojnou: Portugalci bojujú po boku Francových nacionalistov v susednom Španielsku proti komunistom. 13. mája portugalskí biskupi vo Fatime slávnostne sľubujú usporiadať národnú ďakovnú púť, ak ostane Portugalsko ušetrené komunizmu. Pápež však stále nechce vyhovieť Luciinej prosbe zasvätiť Rusko fatimskej Márii.

1937: Lucia dokončila Druhé spomienky. Naraz sa pamätá, že už v rokoch 1915 a 1916 sa jej vraj zjavil „anjel pokoja“, vyzývajúci k pokániu a sľubujúci za to mier, čo kritici hneď rozpoznali ako detské vymýšľanie/fabulovanie. Nakoniec dodáva, že už nemá nijaké tajomstvo. Kdeže!

1941: Pre nové vydanie knihy o Jacinte spíše Lucia ešte raz svoje spomienky na udalosti roku 1917. Pridá však dve nové state – o pekle a o nepoškvrnenom srdci Márie, bez škrupúľ datujúc všetko o temer štvrť storočia dozadu ako prvé a druhé fatimské tajomstvo.

Prvý diel je vízia pekla – „obrovskej diery do zeme, naplnenej ohňom, kde sú čerti a duše ľudí ako priesvitné čierne či hnedé žeravé kusy uhlia, majúce ľudskú podobu.“ Ani skeptickí teológovia nevidia v Luciiných víziách nič pôvodného a označujú ich „naivný produkt presilenej fantázie“.

Druhý diel sa zaoberá Ruskom. Ak bude zasvätené nepoškvrnenému srdcu Márie a budú sa konať omše pokánia na prvú sobotu mesiaca, obráti sa Rusko a bude zachovaný mier.

V opačnom prípade vypuknú vojny a dôjde k prenasledovaniu kresťanov:

„Vojna sa blíži svojmu koncu, ale ak neprestaneme Pána stále urážať, neprejde dlhá doba a vypukne nová vojna. Stane sa to za pontifikátu Pia 11. Ak uvidíte na nebi neznáme svetlo, vedzte, že je to boží znak, že trest za početné hriechy sveta, je blízky.“

Takéto hodnotenie úlohy Ruska vo dvoch vojnových konfliktoch je historicky neúnosné.

V roku 1917 to mohla byť predpoveď budúcich udalostí, ale nie v roku 1941, keď sa už všetky stali, vrátane ďaleko siahajúceho polárneho svetla 25 januára 1938.

A opäť nepríjemný omyl, že na začiatku 2. svetovej vojny panoval ešte Pius 11. Tento však zomrel 10. februára 1939 a nastúpil Eugenio Pacelli ako Pius 12. Lucia sa vyhovára, že 2. svetová vojna sa začala už obsadením Rakúska v roku 1938, čo jej neodkúpi žiaden historik.

Na fanúšikov Fatimy pôsobí každá nová Luciina publikácia ako nové zjavenie. Teológ J. Hanauer to komentuje:

„Máme tu klasický prípad toho, ako trvalé zaoberanie sa s vizionárkou vedie fantastku k produkcii stále nových tajuplných vecí.“

1942: Nikto sa nepohoršuje nad očividnými protirečeniami v „druhom fatimskom“ tajomstve. Po prvé, už to nie sú tajomstvá – Lucia ich prezradila ešte roku 1930. Po druhé, bolo by zbytočné požadovať zákrok neba na zabránenie udalosti retrospektívne, tri roky po vypuknutí vojny. Zasvätenie Ruska žiadala Lucia už v roku 1917 – ale vtedy v súvislosti s prenasledovaním katolíkov v Rusku; o vojne nebola vtedy reč!

Fatimský kult dáva svojim nespočetným prívržencom náboženské vysvetlenie 2. svetovej vojny ako „božieho biča“ za hriechy sveta; sľubuje, že spolupráca ľudu a cirkvi povedie k odpusteniu trestu a nakoniec bude Máriino srdce triumfovať. V tom zmysle zasvätil Pius 12. nepoškvrnenému srdcu Márie celé ľudské pokolenie. (Načo pripomínať, že Rusko je jeho časťou?)

Napriek tomu vojna pokračuje, ba nadobúda na intenzite. Lucia vysvetľuje, že akt zasvätenia nie je platný, pretože sa ho „nezúčastnili všetci biskupi a naraz“. Neskoršie dodáva, že Mária vyslovene žiadala zasvätenie Ruska, nie celého sveta.

1943: Lucia napísala tretí diel „Veľkého fatimského tajomstva“ a v zapečatenej obálke ho odovzdala príslušnému biskupovi diecézy Leiria. Odtiaľ sa dokument dostal do Ríma. Zverejnený mal byť až v roku 1960. Prečo? „Lebo panna si to tak praje“, vysvetľuje Lucia.

1960: Žiadne odhalenia vo veci „tretieho tajomstva“. Ani 13. mája, na 43. výročie zjavení. Vynárajú sa povesti, že Ján 23. bol obsahom taký zhrozený, že prikázal držať ho v tajnosti – napriek výslovnej vôli matky božej.

1963: Noviny Neues Europa, vychádzajúce v Stuttgarte, uverejňujú údajné tretie fatimské tajomstvo. Ako prameň sa udávajú „diplomatické kruhy“ vo Washingtone a Moskve. Text sa stáva „diplomatickou verziou“ tretieho tajomstva a ako taký súčasťou literatúry o konci sveta. Hovorí sa, že rok predtým, na vrchole kubánskej krízy, dal Vatikán výťahy z neho k dispozícii Kennedymu a Chruščovovi, čím zabránil vojne medzi týmito veľmocami.

Čitatelia sa dočítajú o predpovediach

„veľkých trestaní v druhej polovici 20. storočia“. „Ľudstvo sa nevyvíjalo tak, ako to Boh očakával… Cirkev sa zatemní a vo svete nastane veľké pohoršenie. Oheň a dym budú padať z neba, voda oceánov sa vyparí, pena bude sipieť do neba a všetko, čo rovno stojí, sa prevráti. Z hodiny na hodinu budú umierať milióny a ďalšie milióny ľudí, a tí, čo ostanú žiť, budú závidieť tým, čo sú už mŕtvi. Kam sa človek pozrie, tam bude utrpenie, bieda na celom svete a úpadok vo všetkých krajinách.“

Vo vnútri katolíckej cirkvi sa predpovedajú veľké rozpory. „Kardináli budú proti kardinálom, biskupi proti biskupom. Uprostred ich radov sa usídli Satanáš.“

Tradicionalistickí katolíci interpretujú toto posolstvo okamžite v tom zmysle, že začiatok otvorenia cirkvi Druhým vatikánskym koncilom bola veľká chyba. Rozličné Máriine „veštkyne“ sa chytajú hrozieb fatimskej matky božej a varujú pred katastrofami apokalyptických rozmerov.

Corrado Balducci, prelát „Kongregácie pre evanjelizáciu národov“ píše v časopise Magazin 2000, že článok v Neues Europa dostatočne reprodukuje obsah tretieho tajomstva, takže už „oficiálne netreba nič uverejňovať“.

1964: Pápež Pavol 6. opakuje zasvätenie nepoškvrnenému srdcu pri záverečnom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. To isté robí pápež Ján Pavol 2. vo Fatime roku 1982 a v rokoch 1983 a 1984 dvakrát po sebe v Ríme. Lucia Santosová má zakaždým námietky, že to malo nejaké formálne chyby a zasvätenie nebolo dokonané.

Po zrútení východného bloku v roku 1990 jasajú fanúšikovia Fatimy nad prvým vytúženým úspechom zasvätenia. No ostáva úplne nejasným, na čo sa má teraz Sovietsky zväz „obrátiť“. Historička Monika Haufová triezvo poznamenáva:

„Od zblíženia ortodoxných a katolíckych cirkví sme dnes rovnako ďaleko, ako sme boli v roku 1917.“ Dodáva, že ani rozpustenie Varšavského paktu nezvýšilo pocit mieru a bezpečnosti na svete.

2000: Senzácia: Počas návštevy Jána Pavla 2. vo Fatime zverejňuje kardinál Angelo Sodano bez varovania tretie tajomstvo veštkyne Lucie Santosovej, ktorá v tom čase ešte žije; zomrela v roku 2005. Na podklade krvavých špekulácií minulosti pôsobí obsah vcelku banálne.

Ide o muža v bielom oblečení, ktorý sa vlečie cez rozváľané mesto a na jednom kopci je zastrelený, spolu s početnými biskupmi, kňazmi a inými osobami. Anjeli zbierajú ich krv. Nad celou scénou sa vznáša panna Mária a anjel s mečom, ktorý hlasne vyvoláva: „Pokánie! Pokánie! Pokánie!“

Aj vatikánska Kongregácia pre veci viery, aj pápež Ján Pavol 2. komentujú tieto obrazy ako „udalosti, ktoré sa už zdajú patriť minulosti“, napríklad boj proti náboženskej viere v štátoch východného bloku, resp. atentát na pápeža 13. mája 1981 v Ríme.

Pre vtedajšieho kardinála Jozefa Ratzingera, predsedu Kongregácie pre veci viery, ide pri cirkvou uznaných súkromných zjaveniach – teda aj pri fatimskom – o to, že „nám pomáhajú rozumieť znameniam doby, a dať na ne správnu odpoveď vo viere.“

Nedávno zomretý regenburský teológ a odborník na povery Dr. Josef Hanauer viedol túto myšlienku ďalej a nezdržal sa irónie:

„Za správnu vydávanú odpoveď už predsa dávno poznáme. Je to kľúčové slovo tretieho tajomstva: Pokánie! Pokánie! Pokánie! Viac ako 70 rokov sa svet modlil a robil pokánie. Nebolo to nadarmo. Rusko sa obrátilo a vo svete panuje od tých čias pokoj. Aspoň fanúšikovia Fatimy to veria. Možno.“

Literatúra:
Hanauer, J. (1996): Muttergottes-Erscheinungen: Tatsachen oder Täuschungen? (Zjavenia matky božej – sú to skutočnosti alebo zdania?), Karin Fischer Verlag, Aachen
Harder, B. (2003) Pater Pio und die Wunder des Glaubens. (Pater Pio a zázraky viery). Pattloch, München
Hauf, M. (2006): Marienerscheinungen. Hintergründe eines Phänomens. Patmos, Düsseldorf
Reisswitz, Celibát (2000): Das letzte Geheimnis von Fatima (Posledné fatimské tajomstvo). Pattloch, München
Scheer, M. (2006): Rosenkranz und Krigsvisionen (Ruženec a vízie vojny). Tübingen Vereinigung für Volkskunde e.v.
Erste Portugiesische Republik
Bianchi, L. (1987): Fatima – Medjugorje: Zwei Stationen auf dem Weg zur Rettung (Fatima – Medjugorje: Dve stanice na ceste k záchrane). Parvis, Hauteville
Hanauer, J. (2001): Das „Dritte Geheimnis von Fatima“ kommentiert und demaskiert (Tretie fatimske tajomstvo komentované a demaskované), vlastným nákladom, Regensburg

Poznámka prekladateľa: Asi ste si všimli, že pre poradie pápežov používam arabské číslice; nie som prvý. Nie je na čase opustiť číselnú sústavu, ktorá nemá znak pre nulu? Asi nie.

Prameň: Bernd Harder, Die Geheimnisse von Fatima, Skeptiker, 23/2, s. 85 – 91, 2010
Preložil Rastislav Škoda

Odvádzanie pozornosti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Článok Teodora Križku „Humanizmus, tolerancia, luxferizmus“ (v Kultúre, r. 13, č. 11, s. 1 a 3, z 2. júna 2010) bol napísaný v súvislosti so zneužívaním žiakov katolíckymi kňazmi, no zvádza pozornosť čitateľa na vedľajšiu koľaj ateizmu.

Teda po prvé: nosiť po latinsky nie je ferrere, ale fero, ferre, tuli, latum. Nevedomosť čisto bezvýznamná? Pri kom ako. Svedčí o povrchnej znalosti dorozumievacej reči teológov, ale aj milovníkov latinčiny. Po druhé: Nesedí, že Prometeus priniesol ľuďom z Olympu oheň, teda svetlo, a tak bol Luciferom-Svetlonosom-svetlonošom. Nebol. Priniesol nám v prvom rade oheň, teda teplo. No okrem toho stvoril (z hliny!) prvého človeka a naučil nás všetkému, čo vedeli bohovia – mal toho teda na rováši dosť, aby ho kňazi mali prečo nenávidieť. Pre nekresťanov a vzdelancov sa však stal symbolom najkrajšieho a víťazného boja človeka s prírodnými silami a nepriazňami osudu. Ľúto mi je tých kresťanov, ktorí (v tomto prípade mäkké í) sa nemôžu nechať očarovať veľkou básňou „Prometeus“ od J. W. Goetheho; pre nich a básnika Križku je to rúhanie sa od prvého do posledného riadka. (Do slovenčiny ju preložil Ľubomír Feldek v jazykovej spolupráci s Magdou Rozkošnou a Petrom Zajacom; pozri aj Zošity humanistov č. 9, 1999).

Málo vie o humanistoch ten, čo si o nich myslí, že sa rúhajú iba kresťanskému Bohu a dokonca velebia antické božstvá. Málo vie o histórii Európy ten, čo hlása, že „vyčíňanie boľševických bánd po celej Európe v 20. storočí nemalo za cieľ iné chrámy ako kresťanské a iných ako kresťanských duchovných.“ Po prvé, už pred boľševikmi hlásali ateizmus v Európe napr. osvietenci a socialisti. Francúzsko vyhlásilo odluku cirkvi od štátu r. 1905, katolícke portugalské kráľovstvo sa stalo v r. 1911 silne protináboženskou republikou. Na koho sa mali ateisti ideologicky a prakticky zamerať, keď v Európe iné ako kresťanské náboženstvo prakticky neexistovalo? Boli tu Židia – chcete povedať, že tým nikto nikdy nič neurobil? Veľmi zreteľne vysvetľuje Richard Dawkins v Delúzii Boha, že jeho ateizmus sa týka odmietania náboženstva ako takého, resp. odmietania všetkých cirkví, siekt, hnutí a ako sa to všetko volá. Vrchol namyslenosti je, ak si niekto myslí, že existuje protikatolícky ateizmus.

Pre spestrenie textu príde útok na autora „hanebností“, ktorý sa okrem pornotextov „živí najmä útokmi na údajný antisemitizmus na Slovensku“. Čo je to za novinárstvo, keď sa neudávajú ani mená, ani miesto, ani čas? Poznámka: Dúfam, že nejde o súčasné články o usvedčenom arciantisemitovi a patrónovi arizátorov Jozefovi Tisovi. Útoky naňho si viem predstaviť, poznám aj pár jeho zadubených obrancov.

Neviem, čo sleduje autor používaním nezvyčajných výrazov ako teocentrická či homocentrická koncepcia, luxferizmus, dokonca aj luxfer. Pochopil som ich, ale nevidím ich potrebu ani užitočnosť. Keď som sa na výskyt výrazu luxferizmus spýtal google, dostal som len desať prípadov použitia tohto výrazu tým istým autorom v tom istom článku, uverejnenom na viacerých miestach (2. júna 2010 v Kultúre). Homocentrická koncepcia má tiež len 9, ale rozličných, výskytov, čo je tiež nič, takže sa nemusím hanbiť za svoju zaostalosť. Nepredpovedám týmto výrazom dlhú budúcnosť.

Isté je, že tento článok mal byť obranou pred v tom čase aktuálnymi útokmi na katolícky klérus a pápeža v zmysle hesla, že najlepšia obrana je útok. Zosypalo sa tých afér na hlavy biskupov a prelátov temer všetkých západoeurópskych štátov od začiatku roka príliš veľa a neobišiel dobre ani chudák pápež. Vinník sa ľahko našiel: ateizmus, naraz aj správne označený za humanizmus, čo aj občas s prívlastkom „akože“. Nie každý čitateľ však naraz pochopí, ako súvisí Čertík, časopis pre deti, so všetkými „ohavnosťami, ktoré na nás tečú už aj z vodovodu“.

Rozhodujúce je, že tá tzv. „katolícku cirkev diskreditujúca kampaň“ musela v sebe niečo mať, že bolo niečo pravdivé na výpovediach obetí pred novinármi i súdmi (miestoprísažné prehlásenia).

V piatok 11. júna 2010 sa v Ríme konala záverečná omša Roku kňazov na svätopeterskom námestí pred 15 000 kňazmi z celého sveta. Celý ten rok bol poznačený škandálom zneužívania detí kňazmi a teraz to bolo po prvý raz, čo pápež verejne odprosil obete o odpustenie, a to týmito slovami: „Aj my úpenlivo prosíme Boha a postihnutých ľudí o odpustenie a súčasne sľubujeme, že urobíme všetko, aby sa také zneužívanie už neopakovalo.“ Myslím, že sa nemýlim, ak v týchto vetách beriem množné číslo za pluralis maiestatis, t. j. že sa týka v prvom rade Jeho milosti samotného pápeža Benedikta 16. a nielen prítomných 15 000 kňazov katolíckej cirkvi. (16.? Je na čase prestať používať sústavu čísiel, ktorá nemá predstavu a teda ani znak pre najdôležitejšie číslo, nulu).

Nepáči sa mi, že za 5 dní po tejto priam svetobornej udalosti nenachádzam o nej ani v slovenských ani nemeckých mediálnych prameňoch katolíckej cirkvi temer nijaké presné údaje, ba neraz je to doslovné zamlčanie; napr. správa o omši, ale nie o tomto obsahu pápežovej kázne.

Je na čase, pán šéfredaktor, aby ste podali správu o pápežovej prosbe o odpustenie (čoho iného ako hriechu?) a nezvaľovali vinu za zneužívanie detí na humanistov, ktorí budia v človeku „démonov pýchy, chamtivosti a (asi sexuálnych) deviácií“. Myslím si, že prof. Čelko by Vás mohol žalovať za ohováranie až urážku na cti – svojej a všetkých humanistov.

Poznámka: Tlačené ZH č. 83 je už zostavené a bude sa expedovať 22. júna. Táto esej sa tam už nezmestila; uvidíme, či ju budeme potrebovať v septembri pre č. 84.

Ľudské, príliš ľudské

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Friedrich Nietzsche

Kniha pre slobodných duchov

Z nemeckého originálu Menschliches, Allzumenschliches
preložil Peter Chrenka

Kniha Ľudské, príliš ľudské (1878) predstavuje jedno z významných diel Nietzscheho tvorby, ktoré môžeme označiť za prelomové. Autor sa tu výrazne odvracia od svojich predchádzajúcich ideálov a vzorov – A. Schopenhauera či R. Wagnera – a začína sa sám profilovať prostredníctvom novej filozofie. V knihe Ľudské, príliš ľudské prvýkrát používa pojmy a myšlienky, ktoré sa neskôr stanú charakteristickými pre jeho tvorbu. Nietzsche neskôr povie, že ide o „pamätník krízy. Nazýva sa knihou pre slobodných duchov: takmer každá veta v nej vyjadruje nejaké víťazstvo – ňou som sa zbavil toho, čo je mojej povahe cudzie. Cudzí mi je idealizmus: názov znamená, že ‚kde vy vidíte ideálne veci, vidím ja – ľudské, ach, len príliš ľudské!‘“ V tomto diele po prvý krát používa termín „slobodný duch“, prostredníctvom ktorého čiastočne rieši svoje aktuálne osobné i filozofické problémy. Zbavenie sa idolov v podobe Wagnera či Schopenhauera však pre Nietzscheho neznamená absolútne zakopanie všetkých svojich vzorov pod zem; nie náhodou sa totiž vydanie knihy datuje do roku 1878, t. j. presne 100 rokov po Voltairovej smrti. Tým sa francúzsky filozof radí medzi ním uznávaných filozofov ako čestná výnimka. Pojem slobodného ducha po filozofickej stránke anticipuje neskoršieho nadčloveka a Zarathustru. Predhovor je napísaný skôr poetickým štýlom a Nietzsche sa nebráni predkladať etické a filozofické problémy a témy prostredníctvom osobného prístupu, čo sa po štylistickej stránke prejavuje napríklad v priamej reči zúčastneného, v rečníckych otázkach či používaním farbistých obrazov, metafor a prirovnaní. V prvej kapitole i v ďalších kapitolách Nietzsche predkladá základné tézy týkajúce sa predovšetkým charakteru filozofie a kritiky celej dovtedajšej metafyziky. Myšlienky vyjadruje – podobne ako v iných dielach – formou viac či menej obsiahlych aforizmov, čím sa výraznejšie prejavuje aj psychologická hĺbka jeho téz. Po prekladateľskej stránke sa tak kniha stáva výzvou nielen na poli filozofie. Pri štruktúrovaní Nietzscheho diela do jednotlivých fáz jeho vývoja sa kniha Ľudské, príliš ľudské zvykne pokladať za prechod od jeho „romantického“ k „vedeckému“ obdobiu. Doteraz nebola preložená do slovenčiny ani do češtiny.

(M. Ch.)

Predhovor

1. Ľudia mi dosť často a zakaždým s veľkým údivom hovorili, že všetky moje spisy od Zrodenia tragédie až po nedávno vydanú Predohru k filozofii budúcnosti majú čosi spoločné a príznačné. Vraj obsahujú pasce a siete na neopatrných vtákov a temer všade vyzývam na prevrátenie vštepovaných hodnôt a vysoko hodnotených zvykov. Akože? Všetko len – ľudské, príliš ľudské? S týmto povzdychom ľudia odkladajú moje spisy, nie bez istej bázne a nedôvery k samej morálke, v pokušení a posmelení stať sa obhajcami tých najhorších vecí: Akoby ich niekto len najviac zneuctil. Moje knihy boli označené za školu podozrievania, ba čo viac, opovrhovania, našťastie však aj za školu smelosti, ba priam opovážlivosti. A skutočne, ja sám neverím, že by sa niekto niekedy pozeral na svet s takým hlbokým podozrením, a to nielen ako príležitostný diablov advokát, ale, teologicky povedané, ako protivník a vyzývateľ Boha; a ten, čo uhádne niečo z dôsledkov, ktoré tkvejú v každom hlbšom podozrení, niečo z triašok a úzkostí osamelosti, na ktoré bezpodmienečne odsudzuje každá odlišnosť názoru, pochopí aj to, ako často som hľadal útočisko na zotavenie sa od seba samého, takpovediac na dočasné sebazabudnutie v akomsi uctievaní alebo v nepriateľstve, vo vedeckosti alebo ľahkomyseľnosti či v hlúposti; a taktiež prečo som si to tam, kde som nenašiel, čo potrebujem, musel umelecky vynútiť, sfalšovať, dobásniť. (Čo iného vôbec robili básnici? A načo by bolo všetko umenie sveta?) Na vlastnú liečbu a regeneráciu som vždy najviac potreboval vieru, že nebudem taký osamelý, osamelý vidiaci – okúzľujúce tušenie príbuzenstva a podobnosti v pohľade a túžbe, odpočívanie v dôvere priateľstva, slepota vo dvojici bez podozrenia a otáznikov, pôžitok zo zovňajšku, povrchu, blízkeho, najbližšieho, zo všetkého, čo má farbu, pokožku, a prejavuje sa. Je možné, že by mi v tomto ohľade mohli vyčítať akési „umenie“ či šikovné peňazokazectvo. Napríklad že som úmyselne zavrel oči pred Schopenhauerovou slepou vôľou k morálke v čase, keď som už bol v otázke morálky dostatočne jasnozrivý; alebo že som sa nechal podviesť nevyliečiteľnou romantikou Richarda Wagnera, akoby bola začiatkom, a nie koncom; a to platí aj o Grékoch; alebo aj o Nemcoch a ich budúcnosti – a žeby existoval ešte pomerne dlhý zoznam takýchto „alebo“? – Povedzme však, že to všetko by bola pravda a výčitka voči mne by bola opodstatnená. Čo vy o tom viete, čo by ste mohli vôbec o tom vedieť, koľko ľsti sebazáchovy, koľko rozumu a vyššej ochrany obsahuje taký sebaklam – a koľko falošnosti ešte potrebujem, aby som si opätovne mohol dovoliť luxus svojej úprimnosti?… Dosť už, ešte žijem; a život predsa nevymyslela morálka: Život chce klamanie, žije z klamania… no nie je to pravda? Tu už opäť začínam a robím to, čo som vždy robil, ja, starý imoralista a lovec vtákov – a hovorím nemorálne, mimo-morálne, „mimo dobra a zla“.

…

1. časť: O prvých a posledných veciach: Odseky 1 – 14.

10. Neškodnosť metafyziky v budúcnosti.

Len čo náboženstvo, umenie a morálku v ich počiatkoch opíšeme tak, že ich budeme môcť dokonale vysvetliť bez toho, aby sme hľadali útočisko v metafyzických zásahoch – či už na začiatku alebo počas našej cesty –, stratíme akýkoľvek záujem o čisto teoretický problém „veci o sebe“ alebo „javu“.

Poznámka 3. augusta 2010: Preklad celej 1. časti je uverejnený v ZH č. 84

Prameň: Friedrich Nietzsche: Ľudské, príliš ľudské. Kniha pre slobodných duchov. Predhovor a prvú časť preložil Peter Chrenka. Filozofia, roč. 65, 2010, č. 4, s. 389 – 399.

Štátna poznávacia značka „NIETOBOHA“ povolená

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Dopravný referát Severnej Dakoty priznal Brianovi Mageeovi právo na personalizovanú ŠPZ (štátnu poznávaciu značku) ISNOGOD = NIETOBOHA.

Keď bola jeho prvá žiadosť o toto znenie zamietnutá, poslal Magee riaditeľovi referátu F. Zieglerovi odvolanie, v ktorom upozornil, že v nedávnej minulosti boli schválené podobné ŠPZ, ktoré mali znenie náboženských posolstiev, napr. ILOVGOD = MILUJEMBOHA; že nie je možné pripustiť posolstvá, ktoré sa niekomu páčia a odmietnuť tie, s ktorými niekto nesúhlasí – to by bola zrejmá diskriminácia a priečila by sa Prvému dodatku k americkej ústave. Odvolanie zostavil Bob Ritter, právnik na Appignaniho humanistickej právnej poradni. Rezolútne žiadal vyhovieť žiadosti B. Mageeho, alebo bezodkladne odvolať už vydané povolenia na ŠPZ s výzvami na kresťanského Boha.

F. Ziegler predložil Mageeho protest štátnemu prokurátorovi a ten protestu vyhovel.

Súd zrušil zamietavé rozhodnutie dopravného referátu na základe nasledujúcich skutočností:

  1. Prvý dodatok k ústave pripúšťa jednotlivcovi právo mať a prejavovať na verejnosti iný názor, ako má väčšina.

  2. Posolstvá na ŠPZ sú názory súkromníkov a nie názory vlády; ak sa povolí jednému vyznať vieru v Boha, má druhý právo vyznať nevieru; ani jedného neslobodno favorizovať.

  3. Dopravný referát zakazuje ŠPZ propagujúce ilegálne aktivity, obscénnosti a hlásanie nenávisti, ale nespomína zákaz náboženského obsahu.

  4. Príslušné dakotské nariadenie má pochybnú cenu, pretože dáva dopravnému referátu, resp. jeho úradníkom, právo schvaľovať alebo odmietať personalizované ŠPZ na základe osobného názoru, čo umožňuje bezuzdnú diskrimináciu.



Prameň: Humanists Protest NDDOT Denial of Secular License Plate; Demand Reversal, 13. júna 2010.

Predbehol veru majster Ján Hus svoju dobu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Povedal v jednej kázni:


Ako kŕdeľ krkavcov zniesli sa na túto našu zem, aby vyzobli každučké zrnko zlata a striebra.
Nepoznajú zľutovanie. Zjedovateli ich srdcia túžbou po bohatstve. Kupčia so všetkým možným, všetko predávajú.

Chceš pokrstiť dieťa? Zaplať! Chceš lúpiť a vraždiť? Zaplať – a bude ti odpustené.
Ale potom, keby diabol zaplatil, vstúpil by na nebesia?
A za peniaze takto vydrané z chudobných ľudí kone krásne si chovajú, čeliadku nepotrebnú si držia, v kocky hrajú, na svoje konkubíny kožuchy drahé vešajú, kým Kristus bosý chodil a nemal, kde by hlavu sklonil.

Však spamätajte sa, vy zlodeji chudobného ľudu, lebo Boh aj ľud vás vidí a pozoruje.

(Poznámka: Veď Husa za to aj upálili.)

Prameň: Pošta od Jána Klimeša

Dá sa tomu veriť?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Píšem tieto riadky ako parafrázu k otázke, ktorú si položil evanjelický teológ Günther Roth: „Musí sa tomu veriť?“ na webstránke Die Reli-R@llye kreuz und quer durchs Internet (krížom krážom po internete). Kým on dal na viaceré otrepané otázky starodávnu sebauspokojivú odpoveď systematického teológa, ja v tom vidím radostné podrobenie sa hlboko veriaceho povinnosti veriť aj najťažším dogmám a robím záver: Tomu sa nedá veriť!

Jeho text píšem kurzívou, svoje názory normálnym písmom. Teda:

Musí sa tomu veriť?

Čo máme na mysli, keď vravíme „Boh“?
Je Ježiš Syn boží?
Nanebovstúpenie Krista Pána…
Ježiš, syn panny…
Umrel za naše hriechy – ?

Čo všetko sa pripisuje Pánu Ježišovi?

Syn panny? Že zostúpil do ríše mŕtvych? Zmŕtvychvstanie? Nanebovstúpenie? To všetko je otázne. Zdá sa, že tu nič nezapadá do nášho dnešného obrazu sveta, do nášho chápania skutočnosti. No pozor, toto konštatovanie nie je vyhlásenie bankrotu kresťanskej viery, ale potrebný popud do novej výrečnosti kresťana; výrečnosti, ktorá odolá kritickému mysleniu.

Má vôbec zmysel zaoberať sa touto problematikou, ak nakoniec majú všetky nelogické výmysly odolať kritickému mysleniu a ostať v platnosti? Je samozrejmé, že to dokáže kresťanský teológ, pre ktorého je to jeho chlebík. Chápem, že zo zotrvačnosti sa pridŕžajú viery mnohí veriaci, ktorí veria, že veria. Kde je však presvedčivá sila slova vierozvestca, ako mi ho katechéta vykreslil v časoch mojej mladosti príkladmi misionárov v Afrike a v našich končinách spomienkou na Cyrila a Metoda? Zvládne to tento teológ?

V prvých storočiach kresťanstva sa nič nevedelo o hypotéze veľkého tresku, o vesmíre, ktorý sa rozpína, o tom, že niet hore (nebo s Bohom na tróne) a dolu (ríša mŕtvych, peklo s čertom). Tieto priestorové údaje dnes neplatia. Ako sa niekdajšia viera vyrovnáva s novým chápaním obrazu sveta a ako tento ovplyvňuje predstavy viery? Kto chce byť vierohodným, nemôže ľahko hovoriť o Ježišovi ako o Božom synovi. Čo tu znamenajú výrazy Boh a Syn?

Kňaz si uvedomuje podstatne zmenený obraz sveta v mysliach moderných ľudí – pripustí zmenu obrazu Boha?

Čo máme na mysli, keď vravíme „Boh“?

Mocného obyvateľa nejakého nadsveta, kde tróni so svojím synom, ktorému máme za zlé, že tu dolu nedrží všetko v poriadku a najmä nie vždy v náš prospech? Priestorový nebeský nadsvet sa pominul. Boh ako jedna nezvyčajne mocná bytosť medzi mnohými, ktorá je však nakoniec zodpovedná nám („Keď si taký mocný, prečo nezabrániš vojnám a pripustíš, že si ničíme planétu?“), je detské prianie, brzdiace naše dospievanie.

Súhlasím. Kiež by si to uvedomil čím väčší počet veriacich.

Systematická teológia sa nepokúša dokázať Boha moderným spôsobom. Boha, ktorého treba dokázať, netreba. Teológia kladie otázku, ktoré z dávnych predstáv (nebeský otec, všemohúci, náš pán) sa zachovali a prihovárajú sa nám. Nie vo fantastickom nadsvete. Boh nie je muzeálny výmysel, ale niečo, čo dáva zmysel a nádej nášmu životu.

Toto je najstručnejšia odpoveď na zásadnú otázku, či existuje Boh, akú poznám. Nie je to však logická výpoveď, pozor, je to len slovná hračka na zasmiatie. No treba byť veľmi frustrovaný a unavený, možno až zúfalý, ak niekto takto skladá zbrane a uniká na inú tému. Vraj: Takého Boha netreba. Nejde predsa v prvom rade o to, či ho na niečo treba. Treba na niečo dúhu? Ale je tu!

Ak je Boh označenie toho, po čom túži naše srdce, neznačí to ešte, že tu ide o kresťanského Boha. Skúsenosť nás učí, že srdce môže podľahnúť napr. najhlúpejším rasistickým teóriám alebo nebezpečnému nacionalizmu. Iste. Do hry nevyhnutne vstupuje aj morálka a etika. A tu, žiaľ, sa stáva, že nielen v Palestíne a Izraeli, ale aj u nás na Slovensku sa náboženstvo nemiestne angažuje v súčasných politických bojoch. Kresťanského Boha urobí spoznateľným Ježiš Kristus. Ale:

Je Ježiš boží syn?

Každá študentská generácia má s touto formuláciou ťažkosti. Ťažko veriť nadiktovaným predstavám: Neurčitý Boh v neurčitom mimosvete mal mať syna, ktorý akosi prišiel k nám s čiastočne božskými génmi – to je absurdné! Druhí sa nám vysmejú, mlčať je zlato. No nedá sa – treba zobudiť vieru a nechať ju dospievať. Škoda, že mnohí ju odložili s detskými topánkami (prestali veriť) a iných topánky tlačia (nábožensky sa nevzdelávajú).

Tak jednoducho položená otázka a príde taká zamotaná odpoveď:

Kristus, boží Syn, sa interpretuje ako logos, ktorý pri stvorení sveta vystupuje v bezhraničnej láske z božského rozumu ako prvý tvor, Bohu podriadený, čo aj od neho neoddelený. Dokáže to, lebo je naraz Boh aj človek, má dve prirodzenosti v jednej osobe…

Staroveké a stredoveké dogmy, majúce svoj prapôvod v praveku ľudskej existencie, prístupné len hlboko (slepo? nerozmýšľajúco!) veriacemu. Pomyslite len: Moderný človek považuje za stvorenie sveta veľký tresk, resp. objav života na našej planéte – a tu mu to kňaz ide komplikovať súčasným stvorením Syna Božieho … a k tomu akosi „neoddeleného“, no „podriadeného“ – po prvé sa to nedá pochopiť, po druhé sa tomu nedá veriť.

„Boží syn“ neznamená genealogickú príbuznosť, ale je to obrazná reč pre záchranu zo zotročenia. V Starom zákone sa kráľ pri nástupe na trón stával Synom božím.

O „božom synovi“ sa dalo polovážne hovoriť pred 2000 rokmi, keď ešte existovalo aj otroctvo a všeobecne bola rozšírená predstava personálneho Boha, resp. bohmi preľudneného Olympu; kto ju má dnes okrem malých detí na Vianoce? Tomu sa nedá veriť.

Samozrejme sa treba vyrovnať s ťažkými otázkami typu zmŕtvychvstanie. Naozaj treba? A dá sa to?

Nanebovstúpenie Krista Pána

je pre mnohých súčasníkov vrchol kresťanskej absurdnosti. Kam to išiel? A na oblaku? Raz sa ma jeden poslucháč mojej prednášky pýtal na rýchlosť, akou sa Kristus vydal na cestu do neba. Bol pripravený vypočítať, kde vo vesmíre sa dnes Kristus nachádza. Asi mi chcel dať najavo, za aký nezmysel to všetko považuje. No pamätajte: Oblak nie je lietajúci koberec z kondenzovanej pary. Obraznou rečou pripomína božiu blízkosť, rovnako ako blesk a hrom.

Povedali ste božiu? Mali ste na mysli abrahámovského boha či slovanského Perúna alebo germánskeho Thora či Donara? Viem, že od čias Cyrila a Metoda odmietate v našom kraji čo len pomyslenie na každého z týchto troch – kde beriete odvahu ponúkať mi blízkosť štvrtého?

Je tu aj pre každú dorastajúcu generáciu nevyriešiteľný ale neodstrániteľný problém povinnej viery, že

Ježiš bol syn panny:

„Narodil sa z Márie panny“; „Skrz Ducha svätého prijal telo z Panny Márie a urobil sa človekom.“ Poznám súčasníkov, ktorí pri modlení sa Vyznania viery pri bohoslužbách slovo „panna“ vynechávajú, aby si zachovali čestnosť voči sebe samým. Katolícke teologické katedry sa otriasajú, keď sa držiteľ(ka) odváži nielen kriticky myslieť, ale aj hlasne to povedať.

Dp. Roth vidí vážnosť situácie a nevyberá slová – zatiaľ. No nepochybujme, na čiu stranu sa postaví. Nemusíme dlho čakať:

Nepatrí sa zosmiešňovať reč o Kristovi ako synovi panny biologickými a historickými argumentmi. Je to hlúpe a svedčí to o nevedomosti.

Je však múdrejšie vyhlásiť niečo, o čom existuje biologická predstava, pod hrozbou časných a večných trestov za článok viery? Veď viera ako slobodné presvedčenie sa tak stane vierou v niečo, čo je pochybné.

Bolo narodenie z panny historický fakt? Paulus (v reči protestantov; po katolícky sv. Pavol) o ňom v päťdesiatych rokoch ešte nepočul. Evanjelista Ján sa od kristológie panenského syna dištancoval priamo aj nepriamo: „všetky deti božie sa narodili z Boha“ (Jn 1, 12) a „Ježiš bol syn Jozefa z Nazaretu“ (Jn 1, 45).

Kto chce synovstvo z panny rozumieť biologicky objektívne, musí pripustiť, že Kristus nebol človek, ale poloboh. Táto myšlienka sa v Novom zákone vyskytuje len okrajovo a robiť z nej článok viery je nezmysel. Veď ani nie je špecificky kresťanská. V helénskom svete a mnohých iných náboženstvách bolo narodenie z panny predikátom úcty pre významných ľudí, napr. pre Platóna a Alexandra Veľkého.

To všetko povedal kňaz. Vedel som, že Luther mal o Márii inú predstavu ako katolícka hierarchia a tu som našiel ďalšie zaujímavé podrobnosti. Tomu, čo hlása katolícka vierouka, sa nedá veriť.

Ježiš umrel za naše hriechy.

To je tradičná odpoveď a opakuje sa v kostole ako samozrejmosť – ako keby to bolo možné. Umrel za moje hriechy a som voľný. Oslobodenie ostáva v platnosti aj po vysvetlení, že hriechy nie sú v prvom rade previnenia proti zákazom kradnúť, zabíjať, klamať alebo byť sexuálne neverným, ale žiť v stave odcudzenia od Boha, ďaleko od pravého sveta lásky a od posledných skutočností; žiť v zavinenej úzkosti alebo prechodných radovánkach, na ktorých lipneme ako na koristi. Ako to, že Kristova smrť nás vykúpi z takého života?

V Novom zákone sa Kristova smrť chápe ako zmierlivá obeta, niekedy analogicky k obete veľkonočného baránka. Kedysi to bolo pochopiteľné a prijateľné. Dnes však už nemožno odcudzenie jednotlivca, resp. niečiu morálnu vinu chápať ako odčinené, ak sa previnenie celého národa naloží na hlavu capovi a ten sa vyženie do púšte, aby tam zahynul (Lv 16, 21 n.), alebo že sa podreže krk jalovici, aby sa odčinilo preliatie nevinnej krvi pri vražde alebo zabití, ak je vrah neznámy (Dt 21). Smrť nevinného človeka ako zmierlivá obeta robí predstavu obete ešte nepochopiteľnejšou. Ako môže smrť niekoho druhého odčiniť moju vinu?

Keby som to povedal ja, mohli ste ma všelijako odbaviť, znevážiť, aj vysmiať. No tu kňaz odmieta teológiu, čo aj starodávnu. Tomu sa už vtedy nedalo veriť a bolo potrebné vydávať tie historky za božie príkazy. Analogicky nedá sa súhlasiť s mnohými súčasnými stanoviskami katolíckej náuky, napr. s odmietaním predimplantačnej diagnostiky. Je dobre, že ju v Nemecku pred pár dňami lipský Najvyšší súd za určitých okolností pripustil; bolo potrebných tých dvadsať rokov zaostávania nemeckej vedy?

Aj pokusy vysvetliť Kristovu smrť na podklade predstáv majetkového a trestného práva trpia na ťažkosti s uveriteľnosťou. Odpustenie časti trestu a výkupné sú pochopiteľné v súvislosti s oslobodzovaním otrokov. Ale prečo vykupuje Kristova smrť nás, resp. odpúšťa sa nám nejaký trest?

Tieto úvahy viedli už v prvých storočiach kresťanstva k neúnosným otázkam: Komu sa platí Kristova krv ako výkupné? Čertovi? Ten má nárok na hriešnikov. Z vykúpenia by sa tak stala mýtická udalosť, ktorá nás oberá o zodpovednosť. Platí sa krv ako výkupné Bohu, otcovi? Potom je Boh strašidelná veličina. Odpúšťa a miluje až potom, keď jediný nevinný vyrovnal účet svojou krvou. Takéto predstavy sú nepresvedčivé. Systematická teológia musí nájsť nové formulácie.

Umrel teda Kristus za naše hriechy? Iste. Jeho život, jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie nám otvárajú novú skutočnosť, ktorá prekonáva smrť a napĺňa život. On ju nazval láskou, z ktorej nevylúčil ani nepriateľov. Kristova smrť na kríži je symbol lásky.

Pre koho ako. Dp. Roth zhromaždil pod sympatickým titulom „Musí sa tomu veriť?“ početné kritické námietky proti viacerým učeniam a výrokom katolíckej cirkvi. Zdalo sa, že viackrát mal na jazyku povzbudivý posudok „Tomu sa nemusí veriť“ („To je alegória, to všetko sú filagórie“), no ani raz ho nevyslovil. Nakoniec mu je iba formulácia dogiem „nepresvedčivá“ a teológia „musí nájsť nové formulácie“ – aby sa tomu dalo uveriť, pretože katolíci majú záväzné Vyznanie viery. To ich degraduje na bytosti, ktoré nemajú zodpovednosť.

Prameň: Reli-R@llye kreuz und quer durchs Internet; Muss man das glauben?

Kreslo pre ateistov pri európskom okrúhlom stole v Bruseli

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Len v slovenskej a českej ústave sa hovorí o slobode náboženstva a viery – v iných dokumentoch to znie „sloboda náboženstva a svetonázoru“; v nemeckej ústave je to Weltanschauung. Belgická ústava vyslovene predpisuje rovnaké zaobchádzanie a rovnakú finančnú podporu ako cirkvám, tak aj humanistickým, rozumej ateistickým, organizáciám a článok 17 Lisabonskej zmluvy predpisuje „otvorený, transparentný a pravidelný dialóg s cirkvami, nekonfesionálnymi a filozofickými organizáciami“.

19. júla t. r. sa stretli traja európski prezidenti (prezident komisie, parlamentu a Rady Európy) a dvaja komisionári s 24 biskupmi, rabínmi a muftimi (ako to robili od roku 2005 každý rok), no tento raz aj so zástupcami komunity hindov a sikhov, nad čím vraj reprezentanti katolíckej cirkvi ohŕňali nos. Rokovali o boji proti chudobe.

V súlade s požiadavkou Lisabonskej zmluvy ohlásili predstavitelia EÚ po tomto stretnutí, že 15. októbra sa stretnú so zástupcami ateistov a slobodomurárov; hovorca prezidenta Van Rompuya dodal, že na tom summite bude aj jeden budhista.

V tejto súvislosti hodno pripomenúť, že 26. februára 2010 sa konal v Bielom dome prvý brífing, ktorého sa zúčastnilo 60 delegátov 10 neteistických organizácií USA. Prezident Obama je prvý americký prezident, ktorý menoval nevercov vo svojej inauguračnej reči, keď povedal:

„Sme národ kresťanov a moslimov, židov a hindov, aj nevercov.“

Je veriaci, ale túto formuláciu viackrát opakoval.

Za Európsku humanistickú, rozumej ateistickú, federáciu komentoval ohlásenie summitu jej prezident David Pollock upozornením na skutočnosť, že humanisti vždy odmietali akúkoľvek spomienku náboženstva už pri príprave ústavy EÚ ako aj potom pri vypracovaní Lisabonskej dohody. Povedal:

„Nikto z nás a nijaká organizácia nemá právo na špeciálny summit; musíme sa postaviť do radu, ak chceme hovoriť s komisárom; týka sa to všetkých nevládnych organizácií, medzi ktoré patria aj cirkvi, aj my. Žiadna z náboženských či nenáboženských skupín tu nemá väčšie právo na komisárov čas ako iná. Hoci by som bol na summite radšej s cirkvami ako so slobodomurármi, cením si, že s nami zaobchádzajú rovnako.“

Ani slobodomurári nie sú vyhliadkami na spoločné diskusie nadšení, pretože (na Britániu naviazaná Veľká lóža) polovica z nich predpisuje svojim členom vieru v Boha a nepripúšťa členstvo žien, kým druhá, na Francúzsko naviazaná polovica (lóža Veľký Orient), pripúšťa členstvo ateistov a iniciáciu žien.

Zo strany cirkví sa dajú očakávať proti bruselskému summitu s ateistami rovnaké protesty, aké odzneli po brífingu s ateistami Bielom dome. Nie je vylúčené, že ho biskupská konferencia nejakého štátu nazve protináboženskou kampaňou. Ani to však nič nezmení na skutočnosti, že sekulárne hnutie získava preukazne na význame a že sekulárni Američania aj Európania, rátajúci sa na desiatky miliónov, sú voličská základňa, ktorá by sa mala brať do úvahy.

(Dodatok: V januári navrhol jeden ateista nášmu pánu prezidentovi, aby v rade novoročných gratulantov prijal aj zástupcu svetonázorovej spoločnosti humanistov. Prezidentská kancelária mu odpovedala:

„Tým, že predstaviteľ svetonázorovej menšiny humanistov (agnostikov a ateistov) nebol medzi pozvanými na stretnutie, neboli nijakým spôsobom porušené Vaše práva.“

Možno áno. Dá sa čakať, že slovenský prezident aj v tomto ohľade napodobní gesto prezidentov Baracka Obamu a Hermana van Rompuya.

Pod trochu zmeneným titulkom „Ateisti si tiež zaslúžia kreslo“ uverejnil tento článok 29. júla 2010 denník Pravda. Tlačový škriatok síce urobil z autora „bilóga“, ale to nezmenšuje naše uspokojenie nad spomenutím humanistov (a ich Zošitov) v dennej tlači.

Ľudské, príliš ľudské – 1. časť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Friedrich Nietzsche

Kniha pre slobodných duchov

Z nemeckého originálu Menschliches, Allzumenschliches
preložil Peter Chrenka

Kniha Ľudské, príliš ľudské (1878) predstavuje jedno z významných diel Nietzscheho tvorby, ktoré môžeme označiť za prelomové. Autor sa tu výrazne odvracia od svojich predchádzajúcich ideálov a vzorov – A. Schopenhauera či R. Wagnera – a začína sa sám profilovať prostredníctvom novej filozofie. V knihe Ľudské, príliš ľudské prvýkrát používa pojmy a myšlienky, ktoré sa neskôr stanú charakteristickými pre jeho tvorbu. Nietzsche neskôr povie, že ide o „pamätník krízy. Nazýva sa knihou pre slobodných duchov: takmer každá veta v nej vyjadruje nejaké víťazstvo – ňou som sa zbavil toho, čo je mojej povahe cudzie. Cudzí mi je idealizmus: názov znamená, že ‚kde vy vidíte ideálne veci, vidím ja – ľudské, ach len príliš ľudské!‘“ V tomto diele po prvý krát používa termín „slobodný duch“, prostredníctvom ktorého čiastočne rieši svoje aktuálne osobné i filozofické problémy. Zbavenie sa idolov v podobe Wagnera či Schopenhauera však pre Nietzscheho neznamená absolútne zakopanie všetkých svojich vzorov pod zem; nie náhodou sa totiž vydanie knihy datuje do roku 1878, t. j. presne 100 rokov po Voltairovej smrti. Tým sa francúzsky filozof radí medzi ním uznávaných filozofov ako čestná výnimka. Pojem slobodného ducha po filozofickej stránke anticipuje neskoršieho nadčloveka a Zarathustru. Predhovor je napísaný skôr poetickým štýlom a Nietzsche sa nebráni predkladať etické a filozofické problémy a témy prostredníctvom osobného prístupu, čo sa po štylistickej stránke prejavuje napríklad v priamej reči zúčastneného, v rečníckych otázkach či používaním farbistých obrazov, metafor a prirovnaní. V prvej kapitole i v ďalších kapitolách Nietzsche predkladá základné tézy týkajúce sa predovšetkým charakteru filozofie a kritiky celej dovtedajšej metafyziky. Myšlienky vyjadruje – podobne ako v iných dielach – formou viac či menej obsiahlych aforizmov, čím sa výraznejšie prejavuje aj psychologická hĺbka jeho téz. Po prekladateľskej stránke sa tak kniha stáva výzvou nielen na poli filozofie. Pri štruktúrovaní Nietzscheho diela do jednotlivých fáz jeho vývoja sa kniha Ľudské, príliš ľudské zvykne pokladať za prechod od jeho „romantického“ k „vedeckému“ obdobiu. Doteraz nebola preložená do slovenčiny ani do češtiny.

(M. Ch.)

Predhovor

  1. Ľudia mi dosť často a zakaždým s veľkým údivom hovorili, že všetky moje spisy od Zrodenia tragédie až po nedávno vydanú Predohru k filozofii budúcnosti majú čosi spoločné a príznačné. Vraj obsahujú pasce a siete na neopatrných vtákov a temer všade vyzývam na prevrátenie vštepovaných hodnôt a vysoko hodnotených zvykov. Akože? Všetko len – ľudské, príliš ľudské? S týmto povzdychom ľudia odkladajú moje spisy, nie bez istej bázne a nedôvery k samej morálke, v pokušení a posmelení stať sa obhajcami tých najhorších vecí: Akoby ich niekto len najviac zneuctil. Moje knihy boli označené za školu podozrievania, ba čo viac, opovrhovania, našťastie však aj za školu smelosti, ba priam opovážlivosti. A skutočne, ja sám neverím, že by sa niekedy niekto pozeral na svet s takým hlbokým podozrením, a to nielen ako príležitostný diablov advokát, ale, teologicky povedané, ako protivník a vyzývateľ Boha; a ten, kto uhádne niečo z dôsledkov, ktoré tkvejú v každom hlbšom podozrení, niečo z triašok a úzkostí osamelosti, na ktoré bezpodmienečne odsudzuje každá odlišnosť názoru, pochopí aj to, ako často som hľadal útočisko na zotavenie sa od seba samého, takpovediac na dočasné sebazabudnutie v akomsi uctievaní alebo v nepriateľstve, vo vedeckosti alebo v ľahkomyseľnosti či v hlúposti; a taktiež prečo som si to tam, kde som nenašiel, čo potrebujem, musel umelecky vynútiť, sfalšovať, dobásniť. (Čo iného vôbec robili básnici? A načo by bolo všetko umenie sveta?) Na vlastnú liečbu a regeneráciu som vždy najviac potreboval vieru, že nebudem taký osamelý, osamelý vidiaci – okúzľujúce tušenie príbuzenstva a podobnosti v pohľade a túžbe, odpočívanie v dôvere priateľstva, slepota vo dvojici bez podozrenia a otáznikov, pôžitok zo zovňajšku, povrchu, blízkeho, najbližšieho, zo všetkého, čo má farbu, pokožku a prejavuje sa. Je možné, že by mi v tomto ohľade mohli vyčítať akési „umenie“ či šikovné peňazokazectvo: Napríklad že som úmyselne zavrel oči pred Schopenhauerovou slepou vôľou k morálke v čase, keď už som bol v otázke morálky dostatočne jasnozrivý; alebo že som sa nechal podviesť nevyliečiteľnou romantikou Richarda Wagnera, akoby bola začiatkom, a nie koncom; a to platí aj o Grékoch; alebo aj o Nemcoch a ich budúcnosti – a žeby existoval ešte pomerne dlhý zoznam takýchto „alebo“? – Povedzme však, že to všetko by bola pravda a výčitka voči mne by bola opodstatnená. Čo vy o tom viete, čo by ste mohli vôbec o tom vedieť, koľko ľsti sebazáchovy, koľko rozumu a vyššej ochrany obsahuje taký sebaklam – a koľko falošnosti ešte potrebujem, aby som si opätovne mohol dovoliť luxus svojej úprimnosti?… Dosť už, ešte žijem; a život predsa nevymyslela morálka: Život chce klamanie, žije z klamania… no nie je to pravda? Tu už opäť začínam a robím to, čo som vždy robil, ja, starý imoralista a lovec vtákov – a hovorím nemorálne, mimo-morálne, „mimo dobra a zla“.

  2. Preto som si raz, keďže som to považoval za nevyhnutné, vynašiel aj „slobodných duchov“, ktorým je táto zádumčivá a odvážna kniha s názvom Ľudské, príliš ľudské venovaná. Takíto „slobodní duchovia“ neexistujú ani neexistovali, ale, ako som už povedal, vtedy som ich spoločnosť potreboval, aby som zachoval dobré veci uprostred zlých (choroba, osamelosť, cudzina, acedia, nečinnosť); tak, ako potrebujeme odvážnych mládencov a duchov, s ktorými tárame a smejeme sa, keď máme náladu na táranie a smiech, a ktorých, keď nás nudia, posielame do pekla – ako náhradu za chýbajúcich priateľov. Že by mohli raz existovať takíto slobodní duchovia, že Európa bude mať medzi svojimi synmi takýchto bodrých a smelých mládencov z mäsa a kostí, a nielen, ako v mojom prípade, v podobe prízraku a smutnej tieňohry, o tom vôbec nepochybujem. Už ich vidím prichádzať, pomaly, veľmi pomaly. A možno robím čosi, čo ich príchod urýchľuje, keď vopred opisujem, aký osud ich formuje, z akých ciest ich vidím prichádzať.

  3. Možno sa domnievať, že rozhodujúca udalosť ducha, v ktorom „slobodný duch“ jedného dňa dozreje do sladkej dokonalosti, spočíva vo veľkom oslobodení a že predtým bol oveľa spútanejším duchom, naveky pripútaným k stĺpu v kúte. Čo vytvára najmocnejšie puto? Ktoré povrazy sa nedajú pretrhnúť? U vznešených a vyberaných ľudí je to predovšetkým úctivosť, ktorá prináleží mladým, bázeň pred všetkým oddávna uctievaným a uznávaným, vďačnosť za zem, z ktorej vyrástli, za ruku, ktorá ich viedla, za svätyňu, v ktorej sa naučili zbožnosti – ich vlastné najvyššie zážitky ich budú najpevnejšie zväzovať, najtrvalejšie spútavať. U takto spútaných ľudí prichádza veľké vyslobodenie náhle ako zemetrasenie: Mladá duša je razom otrasená, odtrhnutá, vytrhnutá – sama nerozumie, čo sa deje. Vládne tu strašný zhon, ktorý sa pre ňu stáva pánom v podobe rozkazu. Prebúdza sa v nej vôľa a želanie odísť za každú cenu kamsi preč; vo všetkých jej zmysloch vzplanie a zahorí náhla a nebezpečná zvedavosť vo vzťahu k neobjavenému svetu. „Radšej zomrieť, ako žiť tu“ – tak znie veliteľský a zvodný hlas; a toto „tu“, toto „doma“ je všetko, čo doteraz milovala! Náhle zdesenie a nedôvera k doteraz milovanému, blesk opovrhnutia k tomu, čo jej povinnosť kázala; rebelská, svojvoľná, blčiaca, nárazová túžba po potulkách, cudzine, odcudzení, schladení, vytriezvení, znecitlivení, nenávisť k láske, hádam i znesväcujúci čin a pohľad späť, tam, kde dovtedy orodovala a milovala, možno rumenec zahanbenia za to, čo práve urobila, a zároveň radosť, že to urobila, nadšené vnútorné rozradostené chvenie, ktoré prezrádza víťazstvo. Víťazstvo? Nad čím? Nad kým? Záhadné a pochybné víťazstvo plné otázok, ale jednako prvé víťazstvo – také zlo a bolesť patria k príbehu veľkého vyslobodenia. Je zároveň chorobou, ktorá môže človeka zničiť, tento prvý výbuch moci a vôle k sebaurčeniu, k vlastnému kladeniu hodnôt, vôle k slobodnej vôli. A koľko chorôb sa prejavuje v divokých pokusoch a svojráznostiach, s akými sa vyslobodený človek usiluje dokazovať svoje panstvo nad vecami! Hrozivo sa potuluje sem a tam s neuspokojenou žiadostivosťou; jeho korisť si musí odpykať nebezpečné pnutie jeho pýchy; trhá, čo ho dráždi. So zlovestným smiechom sa točí okolo toho, čo bolo ukryté, doposiaľ vďaka akejsi zahanbenosti uchránené; skúma, ako tieto veci vyzerajú, keď sa obrátia. Je to zlovôľa a chuť na zlovôľu, keď potom možno obráti priazeň k tomu, čo predtým stálo v nemilosti, keď sa zvedavo a pokušiteľsky plazí k tomu najviac zakázanému. V pozadí jeho zhonu a potuliek, keďže putuje nepokojne a bezcieľne ako v nejakej púšti, stojí otáznik čoraz nebezpečnejšej zvedavosti. „Nemožno prevrátiť vše tk y hodnoty? A žeby bolo dobro zlom? A Boh len výmyslom a úskokom diabla? Je azda všetko nakoniec falošné? A ak sme podvedení, nie sme práve preto aj podvodníkmi? Nemusíme byť aj podvodníkmi?“ Také myšlienky ho vedú a zavádzajú čoraz ďalej. Obklopuje ho osamelosť a točí sa okolo neho, čoraz viac sa vyhráža, škrtí ho, zviera mu srdce, tá hrozná bohyňa a mater saeva cupidinum – no kto dnes vie, čo je osamelosť?…

  4. Z tejto chorobnej osamelosti, z púšte týchto rokov bádania je ešte stále ďaleká cesta k onej obrovskej a prekypujúcej istote a k zdraviu, ktoré sa nechce vzdať choroby ako svojho nástroja a návnady na poznanie; k onej zrelej slobode ducha, ktorá je sebaovládaním i disciplínou srdca a ktorá otvára cesty k mnohým a protichodným spôsobom myslenia; k onej vnútornej veľkosti a rozmaznanosti nadbytku, vylučujúcej riziko, že duch sa stratí na vlastných chodníčkoch, že sa zamiluje a zostane opojený sedieť bokom; k onomu prebytku tvorivých, liečivých, vyvažujúcich a obnovujúc ich síl, ktoré sú tiež výrazom znamenitého zdravia; k onomu prebytku, ktorý slobodnému duchu poskytuje nebezpečnú výsadu experimentovať so svojím životom a možnosť stať sa dobrodruhom: majstrovskú výsadu slobodného ducha! Medzitým môže byť mnoho rokov uzdravovania, rokov plných bolestivo-pôvabných premien, ktoré ovládla a teraz vedie pevná vôľa k zdraviu, čo sa často odvažuje obliekať a prezliekať za samotné zdravie. K tomu sa viaže istý stav, ktorý si človek s takýmto osudom nikdy nepripomenie bez emócií: Pre tento stav je typické jemné nevýrazné svetlo i šťastie slnečných lúčov, pocit slobody vtáka, vtáčieho rozhľadu, vtáčej samopaše, čosi tretie, kde je zvedavosť zviazaná s jemným pohŕdaním. „Slobodný duch“ – toto chladné slovo spôsobuje v onej situácii pocit blaha, takmer až zahrieva. Slobodný duch už nežije v okovách lásky a nenávisti, bez Áno, bez Nie, dobrovoľne blízko, dobrovoľne ďaleko, najradšej zmizne, vyhýba sa, poletuje ďalej, vracia sa a opäť vzlieta; rozmaznáva sa tak ako každý, kto raz pod sebou uvidel nesmiernu rozmanitosť – a stáva sa protikladom tých, ktorí si lámu hlavu nad vecami, čo sa ich netýkajú. Vskutku, slobodného ducha sa teraz týkajú už iba t ie veci – A koľko vecí! –, ktoré ho už netrápia…

  5. Ďalší krok k uzdraveniu: A slobodný duch sa približuje, pravdaže pomaly, takmer vzdorovito, takmer nedôverčivo, opäť k životu. Opäť nadobúda teplo a chytá žltú farbu; cit a súcit naberajú hĺbku, dotýkajú sa ho vánky všetkých druhov. Cíti sa, akoby sa až teraz jeho oči otvorili pre to, čo je blízke. Je v úžase a pokojne sedí; Kde len bol? Aké zmenené sa mu teraz javia tieto blízke a najbližšie veci! Aké čaro a aký pôvab medzičasom nadobudli! Pozerá s vďakou späť – je vďačný svojim potulkám, svojej tvrdosti a sebaodcudzeniu, svojim ďalekým rozhľadom a vtáčiemu vzletu k chladným výšinám. Ako dobre, že neostal ako precitlivený zatuchnutý flákač stále „doma“, vždy „pri sebe“! Bol mimo seba, o tom niet pochýb. Až teraz vidí seba samého – a aké prekvapenia pri tom nachádza! Aké nezakúsené hrôzy! Koľko šťastia pociťuje ešte aj vo vyčerpanosti, starej chorobe či recidíve rekonvalescenta! Ako si len vychutnáva útrapy v tichom sede, v cvičení trpezlivosti, v ležaní na slnku! Kto sa dokáže ako on radovať zo zimy, zo slnečného lúča na múre? Sú to tie najvďačnejšie a taktiež najskromnejšie zvieratá na svete, zotavujúce sa jašterice, čo opäť napoly ožili. Nájdu sa medzi nimi takí, pre ktorých niet dňa, ktorému by nepredniesli aspoň malý chválospev. A myslím to vážne; je to základná kúra proti každému pesimizmu (chorobe starých idealistov a šíriteľov klamstiev, ako je známe) : ochorieť ako títo slobodní duchovia, ostať istú dobu chorý, a potom vyzdravieť – mám na mysli „stať sa ešte zdravším“ – na čoraz dlhšiu dobu. Je v tom múdrosť, životná múdrosť, predpísať si zdravie na dlhý čas len v malých dávkach.

  6. V tom čase sa môže konečne stať, že sa slobodnému, čoraz slobodnejšiemu duchu pod náhlym svetlom prudkého, ešte stále sa meniaceho zdravia začne odhaľovať záhada onoho veľkého oslobodenia, ktorá dovtedy väzila v jeho pamäti temná, pochybná, takmer nedotknuteľná. Kým doteraz sa sotva odvážil opýtať: „Prečo stojím tak bokom? Tak sám, zrieknuc sa všetkého, čo som uctieval, zrieknuc sa samého uctievania? Prečo tá tvrdosť, tá nedôvera, tá nenávisť k vlastným cnostiam?“, tak teraz nachádza odvahu, ba priam nahlas sa pýta a počuje už aj čosi ako odpoveď. „Mal by si byť pánom nad sebou samým i pánom nad vlastnými cnosťami. Kedysi boli ony tvojimi pánmi; smú to však byť iba nástroje ako každé iné. Mal by si získať moc nad svojimi ,pre‘ a ,proti‘ a naučiť sa ich potlačiť a opätovne použiť v záujme svojho vyššieho cieľa. Pri každom hodnotení by si sa mal naučiť chápať perspektívu: posúvanie, skresľovanie a zdanlivú teleológiu horizontov a všetko, čo k nej patrí; aj trochu hlúposti v prípade protichodných hodnôt a úplnú stratu rozumu, ktorou sa nevyhnutne platí za každé ,pre‘ a ,proti‘. Musíš sa naučiť chápať nevyhnutnú nespravodlivosť v každom ,pre‘ a ,proti‘, nespravodlivosť ako neoddeliteľnú súčasť života, život sám ako podmienený perspektívou a jej nespravodlivosťou. Predovšetkým by si mal vidieť, kde je nespravodlivosť vždy najväčšia: totiž tam, kde sa život ukazuje ako najmenší, najchudobnejší, najbiednejší, na samom začiatku, a predsa chce považovať sám seba za účel a mieru vecí a v záujme sebazáchovy potajomky, malicherne a vytrvalo kaziť a spochybňovať to, čo je vyššie, väčšie a bohatšie. Mal by si vidieť problém hierarchizácie a to, ako sa moc, právo a veľkosť perspektívy vedno vznášajú do výšin. Mal by si“ – dosť už, slobodný duch odteraz vie, ktoré „mal by si“ poslúchal, a vie aj to, čo teraz môže, čo teraz – smie…

  7. Slobodný duch odpovedá vzhľadom na záhadu oslobodenia a svoj prípad uzatvára tak, že ho zovšeobecní a dospeje na základe svojho zážitku k rozhodnutiu: „Tak, ako sa vodilo mne,“ hovorí si, „musí sa vodiť každému, koho úloha sa chce zosobniť a ,prísť k svetu‘.“ Záhadná moc a nevyhnutnosť tejto úlohy bude pôsobiť vo svojich jednotlivých osudoch ľudí rovnako ako neuvedomené tehotenstvo – dávno predtým, ako jednotlivec túto úlohu sám pochopí a spozná jej meno. Náš osud nám vládne, aj keď ho ešte nepoznáme; je to budúcnosť, ktorá dáva nášmu dnešku pravidlá. Pripusťme, že ide o problém hierarchie, na základe ktorého smieme my, slobodní duchovia, povedať, že je to náš problém: až teraz, na poludnie nášho života, sme pochopili, čo za prípravy, okľuky, skúšania, skúmania a preoblečenia tento problém potreboval skôr, ako smel pred nás predstúpiť, a ako naša duša i telo museli zažiť mnohonásobné a protichodné útrapy a šťastie ako nejaký dobrodruh či ten, čo oboplával svet, onen vnútorný svet, ktorý sa nazýva „človek“, ako ten, kto vymedzuje každé „vyššie“ a „jedno nad druhým“, ktoré sa tiež volá „človek“. Ten všade preniká, nepociťuje takmer nijaký strach, ničím nepohŕda, nič nestráca, všetko vychutnáva, očisťuje všetko od náhodného a preosieva to – až by sme mohli konečne povedať, my, slobodní duchovia: „Hľa – nový problém! Nový rebrík, na ktorého priečkach sme sami sedeli a po ktorých sme vystúpili – tými sme kedysi sami boli! To je vyššie, to je nižšie, tamto je pod nami, nesmierne dlhý rad, hierarchia, ktorú vidíme: hľa – náš problém!“

  8. Každému psychológovi a veštcovi bude okamžite jasné, na ktoré miesto uvedeného vývoja predkladaná kniha patrí (alebo na ktoré je určená). No kde sú dnes psychológovia? Vo Francúzsku, iste; možno v Rusku; ale iste nie v Nemecku. Nechýbajú dôvody, prečo by si to dokonca dnešní Nemci mohli pripísať ku cti: dosť zlé pre toho, kto je v tomto ohľade svojou povahou a konštitúciou ne-nemecký. Táto nemecká kniha, ktorá si dokázala nájsť čitateľov v širokom okruhu krajín a národov – na ceste je už približne desať rokov – a ktorá zrejme ovláda aj nejaký druh hudby a umenie flauty, prostredníctvom ktorých privábila aj jemné uši cudzincov aby počúvali – práve v Nemecku čítajú túto knihu najnedbalejšie, najhoršie jej načúvajú. Čím to je? „Žiada priveľa,“ dostal som odpoveď, „obracia sa na ľudí, ktorých nezaťažujú hrubé povinnosti, chce jemné a rozmaznané zmysly, vyžaduje nadbytok, nadbytok času, jasu nebies i srdca, otium v tom najodvážnejšom zmysle – samé dobré veci, ktoré my, dnešní Nemci, nemáme a teda ani nemôžeme dať.“ Po takejto zdvorilej odpovedi mi moja filozofia radí, aby som mlčal a už sa viac nepýtal; navyše, ako hovorí príslovie, v istých prípadoch môže filozofom ostať len ten, kto – mlčí.



Nice, jar 1886

Prvá časť
O prvých a posledných veciach

  1. Chémia pojmov a pocitov. Filozofické problémy sa v súčasnosti takmer vo všetkých oblastiach kladú v rovnakej forme ako pred dvetisíc rokmi: Ako môže niečo vzniknúť zo svojho protikladu, napríklad rozumné z nerozumného, pociťujúce z mŕtveho, logika z nelogiky, nezaujaté nazeranie zo žiadostivosti, život pre druhých z egoizmu, pravda z omylov? Metafyzická filozofia si pri prekonávaní tejto ťažkosti dosiaľ pomáhala tým, že vznik jedného z toho druhého popierala a za pôvod hodnotnejších vecí pokladala zázrak pochádzajúci bezprostredne z jadra a podstaty „veci osebe“. Naproti tomu historická filozofia, najmladšia zo všetkých filozofických metód, ktorú už nemožno ponímať ako oddelenú od prírodnej vedy, zistila v jednotlivých prípadoch (a zrejme to bude všeobecné zistenie), že to nie sú nijaké protiklady, odhliadnuc od zvyčajného zveličovania populárneho alebo metafyzického ponímania, a že základom tejto konfrontácie je omyl rozumu. Podľa nej neexistuje, prísne povedané, ani nesebecký čin, ani úplne nezaujaté nazeranie, obe sú len sublimáciami, ktorých základný prvok sa takmer stráca a ukáže sa len pri najdôkladnejšom pozorovaní. – Všetko, čo potrebujeme a čo nám môžu poskytnúť až jednotlivé vedy na dnešnej úrovni, to je chémia morálnych, náboženských a estetických predstáv a pocitov, ako aj všetkých pohnútok, ktoré zažívame vo väčšom i menšom kultúrnom a spoločenskom styku, ba i v samote. Čo ak táto chémia vyvodí záver, že aj v tejto oblasti možno i tie najnádhernejšie farby získať len z nízkych, priam opovrhnutiahodných látok? Mali by mnohí chuť nasledovať takéto skúmania? Ľudstvo rado zabúda na otázky o pôvode a počiatkoch. Nemusí byť človek takmer odľudštený, aby v sebe mohol pocítiť opačnú záľubu?

  2. Dedičná chyba filozofov. Všetci filozofi trpia tou istou chybou: Vychádzajú zo súčasných ľudí a myslia si, že sa pomocou ich skúmania dostanú k cieľu. „Človek“ sa pred nimi mimovoľne vznáša ako akási aeterna veritas, ako čosi konštantné v celom tom zmätku, ako spoľahlivá miera vecí. Všetko, čo filozof o človeku povie, je však v zásade iba svedectvom o človeku istého veľmi obmedzeného časového obdobia. Nedostatok dejinného porozumenia je dedičnou chybou všetkých filozofov; niektorí dokonca mimovoľne zoberú najnovšiu podobu človeka, ktorá vznikla pod vplyvom určitého náboženstva, či dokonca istých politických udalostí, ako pevnú formu, z ktorej treba vychádzať. Nechcú pochopiť, že človek sa vyvíja a že sa vyvíja aj poznávacia schopnosť, kým niektorí z nich si dokonca dovolia vypriasť celý svet z tejto poznávacej schopnosti. Z hľadiska ľudského vývoja sa však všetko podstatné udialo v praveku, dávno pred tými štyritisíc rokmi, ktoré ako-tak poznáme; v priebehu nich sa človek už nemohol veľmi zmeniť. Tu však vidí filozof na dnešnom človeku „inštinkty“ a predpokladá, že patria k nemeniteľnej skutočnosti ľudskej prirodzenosti a že ako také môžu poskytnúť kľúč k pochopeniu sveta vcelku: celá teleológia je vystavaná na tom, že o človeku posledných štyroch tisícročí hovorí ako o večnom, ako o tom, ku ktorému od počiatku prirodzene smerujú všetky veci sveta zo svojej prirodzenosti. Všetko sa však vyvíja; neexistujú nijaké večné fakty; tak, ako neexistujú ani nijaké absolútne pravdy. Preto je odteraz nevyhnutné dejinné filozofovanie a spolu s ním je nevyhnutná aj cnosť skromnosti.

  3. Postavenie nenápadných právd. Za znak vyššej kultúry môžeme označiť to, že malé, nenápadné pravdy, získané prísnou metódou, majú vyššie postavenie než tie obšťastňujúce a oslepujúce omyly, ktoré majú pôvod v metafyzických a umeleckých časoch a ľuďoch. Tie prvé spočiatku vyvolávajú úsmev na perách, akoby vôbec nemohli byť niečím rovnocenným: Stoja tu skromné, prosté, triezve, ba dokonca zdanlivo zbavené odvahy, tie druhé sú naopak pekné, nablýskané, opojné, priam oblažujúce. No to ťažko vybojované, isté, trvácne, a teda aj dôležité pre každé ďalšie poznanie je predsa to vyššie a pridŕžanie sa tohto vyššieho je znakom mužnosti, poukazuje na chrabrosť, jednoduchosť, zdržanlivosť. Časom sa už nielen jednotlivec, ale celé ľudstvo pozdvihne k tejto mužnosti; keď s i konečne zvykne na vyššie postavenie pevných, trvácnych poznatkov a stratí všetku vieru vo vnuknutia a zvláštne sprostredkovávanie právd. Samozrejme, len čo ocenenie nenápadných právd a vedecký duch nadobudnú moc, budú mať uctievači foriem so svojím meradlom krásneho a vznešeného dobrý dôvod na posmech; k tomu však môže dôjsť len preto, že sa ich oči ešte neotvorili pre čaro najprostejšej formy, alebo preto, lebo ľudia vychovaní v onom duchu ním ešte nie sú plne a vnútorne predchnutí, takže ešte stále bezmyšlienkovito napodobňujú staré formy (a to dosť zle, ako niekto, komu už na veci veľmi nezáleží). Kedysi sa od ducha nevyžadovalo prísne myslenie, keďže jeho dôležitosť tkvela v rozpriadaní symbolov a foriem. To sa zmenilo; dôležitosť symbolického sa stala znakom nižšej kultúry. Ako sa naše umenie stáva čoraz rozumnejším, naše zmysly sa stávajú duchovnejšími, a ako napríklad dnes posudzujeme celkom inak než pred sto rokmi to, čo ladí s našimi zmyslami, tak sa aj formy nášho života stávajú čoraz duchovnejšími, v očiach starších období možno škaredšími, ale to len preto, že nevidia, ako sa ríša vnútornej, duchovnej krásy neprestajne prehlbuje a rozširuje a nakoľko môže byť momentálne duchaplný pohľad pre nás všetkých cennejší než tá najkrajšia stavba tela a najmajestátnejšia budova.

  4. Astrológia a podobné veci. Je zrejmé, že objekty náboženského, morálneho a estetického citu odkrývajú len povrch vecí, kým človek rád verí, že sa tu dotýka prinajmenšom srdca sveta; keďže ho tieto veci tak hlboko oblažujú a zarmucujú, klame sa a odhaľuje pýchu podobnú astrológii, lebo tá tvrdí, že hviezdne nebo sa točí okolo osudu človeka. Morálny človek však predpokladá, že to, čo je pre jeho srdce podstatné, musí byť aj podstatou a srdcom vecí.

  5. Nepochopenie sna. V časoch drsnej prvotnej kultúry človek veril, že vo sne spoznáva druhý reálny svet; tu sa skrýva pôvod všetkej metafyziky. Bez tohto sna by neexistoval dôvod deliť svet. S týmto najstarším chápaním sna sa spája aj rozlišovanie medzi dušou a telom, ako aj myšlienka zjavenia duchov, pôvod viery v duchov a zrejme aj viera v bohov. „Mŕtvy žije ďalej; lebo sa zjavuje žijúcim vo sne,“ tak sa usudzovalo celé tisícročia.

  6. Duch vedy je mocný v jej častiach, nie vo vede ako celku. Oddelené najmenšie oblasti vedy sú rozoberané čisto vecne; naproti tomu všeobecné veľké vedy v zásade vyvolávajú otázku – jednu skutočne nevecnú otázku: Na čo? Aký úžitok z toho plynie? Vďaka tomuto úžitku sa s nimi ako s celkom nezaobchádza až tak neosobne ako s ich časťami. Dokonca aj filozofia, ktorá je na vrchole celej pyramídy vedenia, sa mimovoľne pýta na úžitok poznania ako takého, a každá filozofia mu nevedomky pripisuje najvyšší úžitok. Preto je v každej filozofii toľko vysoko sa vznášajúcej metafyziky a takisto veľa obáv zo zdanlivo nepodstatných výsledkov fyziky; význam poznania pre život by sa totiž mal javiť ako čo najväčší. Tu je antagonizmus medzi jednotlivými vedeckými odbormi a filozofiou. Tá totiž chce podobne ako umenie dať životu a konaniu čo možno najväčšiu hĺbku a najväčší význam; t ie prvé hľadajú poznanie a nič viac – bez ohľadu na výsledok. Dosiaľ sa nenašiel filozof, ktorý by z filozofie neurobil apológiu poznania. Prinajmenšom v tomto zmysle je každý optimistom v tom, že poznanie musí byť v súlade s najvyššou užitočnosťou. Všetci sú tyranizovaní logikou – a táto logika je vo svojej podstate optimizmom.

  7. Narušiteľ poriadku vo vede. Filozofia sa odlúčila od vedy, keď si položila otázku: Ktoré poznanie sveta a života robí človeka najšťastnejším? K tomu došlo v sokratovských školách: Prostredníctvom šťastia sa podväzujú žily vedeckému bádaniu – a deje sa to ešte aj dnes.

  8. Pneumatické vysvetlenie prírody. Metafyzika vysvetľuje knihu prírody takpovediac pneumaticky, tak, ako to kedysi robila cirkev a jej učenci. Treba poriadnu dávku rozumu na to, aby sa na prírodu vzťahoval taký istý druh prísnejšieho umenia výkladu, aký v súčasnosti aplikujú filológovia na všetky knihy – s úmyslom jasne pochopiť, čo chce dielo povedať, a nie šípiť, či nebodaj predpokladať nejaký dvojzmysel. V prípade kníh nebolo zlé umenie výkladu ani zďaleka prekonané a aj v najvzdelanejších spoločnostiach ešte stále narážame na zvyšky alegorického a mystického výkladu a tak, ba dokonca oveľa horšie je to aj v prípade prírody.

  9. Metafyzický svet. Je pravda, že by mohol jestvovať metafyzický svet; jeho absolútna možnosť je sotva vyvrátiteľná. Na všetko pozeráme ľudskou hlavou a nemôžeme ju odseknúť. Zostáva však otázka: Čo by ešte zo sveta zostalo, keby sme ju predsa len odsekli? To je čisto vedecký problém a nemal by ľuďom spôsobovať starosti. No všetko, čo vytvorilo metafyzické dohady a čo dosiaľ spôsobovalo, aby ich človek vnímal ako hodnotné, hrôzostrašné a slastiplné, je len náruživosťou, omylom a sebaklamom. Práve tie úplne najhoršie metódy poznania, nie tie najlepšie, nás naučili veriť v to. Keď boli tieto metódy ako základ všetkých existujúcich náboženstiev a metafyzík, odhalené, boli vyvrátené. Naďalej však zostáva oná možnosť; s ňou si však nemožno vôbec nič počať, jedine že by šťastie, spása a život záviseli od pavučinových sietí takejto možnosti; lebo o metafyzickom svete nemožno povedať vôbec nič okrem toho, že ide o inobytie, pre nás neprístupné, neuchopiteľné inobytie; bola by to vec s negatívnymi vlastnosťami. Nech by aj bola existencia takého sveta akokoľvek presvedčivo dokázaná, bolo by isté, že najbezvýznamnejšie zo všetkých poznaní by bolo práve jej poznanie; ešte bezvýznamnejšie ako lodivodovo poznanie chemického zloženia vody počas hrozivej búrky.

  10. Neškodnosť metafyziky v budúcnosti. Len čo náboženstvo, umenie a morálku v ich počiatku opíšeme tak, že ich budeme môcť dokonale vysvetliť bez toho, aby sme hľadali útočisko v metafyzických zásahoch – či už na začiatku, alebo počas našej cesty –, stratíme akýkoľvek záujem o čisto teoretický problém „veci osebe“ a „javu“. Lebo v náboženstve, umení ani v morálke sa nedotýkame „existencie sveta osebe“; sme v oblasti predstáv, nijaké „tušenie“ nás nemôže posunúť ďalej. Otázku, ako sa môže náš obraz sveta tak ostro líšiť od odkrytej podstaty sveta, prenecháme celkom spokojne fyziológii a ontogenéze organizmov a pojmov.

  11. Jazyk ako zdanlivá veda. Význam jazyka pre vývoj kultúry spočíva v tom, že si v ňom človek popri inom svete určuje vlastný svet, miesto, ktorého sa drží tak pevne, aby mohol jeho prostredníctvom zatriasť ostatným svetom a stať sa jeho pánom. Keďže človek celé veky veril v pojmy a mená vecí ako v aeternae veritates, spyšnel a vďaka svojej pýche sa povýšil nad zvieratá; naozaj s i myslel, že v jazyku je obsiahnuté poznanie sveta. Tvorca jazyka nebol taký skromný, aby veril, že veciam dáva len označenia vecí, ale domnieval sa, že slovami vyjadruje najvyššiu múdrosť; vskutku, jazyk je prvým stupňom úsilia o vedu. Aj v tomto prípade vyvierali najmocnejšie pramene sily z viery v nájdenú pravdu. Veľmi neskoro – až teraz – ľuďom svitá, že svojou vierou v jazyk šírili obrovský omyl. Našťastie nie je prineskoro zastaviť vývoj rozumu, ktorý sa zakladá na tejto viere. Aj logika sa zakladá na predpokladoch, ktorým v skutočnom svete nič nezodpovedá; napríklad predpoklad rovnakosti vecí, identity vecí v rôznych časových bodoch; no táto veda vznikala na základe opačnej viery (že takéto veci v skutočnom svete dozaista existujú). Rovnako je to v matematike, ktorá by iste nebola vznikla, keby sa od počiatku vedelo, že v prírode neexistuje nič také ako presná priamka, skutočný kruh či absolútna miera.

  12. Sen a kultúra. Funkciou mozgu, ktorá je počas spánku najviac narušená, je pamäť; niežeby bola úplne prerušená, ale dostáva sa späť do stavu nedokonalosti, ako to mohlo byť v dávnych časoch ľudstva, keď cez deň každý jednotlivec bdel. Svojvoľná a zmätená neprestajne zamieňa veci na základe najpovrchnejších podobností; no s rovnakou svojvôľou a zmätenosťou si národy vytvárali mýty a ešte dnes si cestovatelia všímajú, akí sú divosi zábudliví, ako sa ich myseľ po krátkom vypätí pamäte zamotáva a ako v dôsledku obyčajnej vyčerpanosti klamú a hovoria nezmysly. No my všetci sa vo sne podobáme týmto divochom. Nesprávne rozpoznávanie a chybné prirovnania sú základom nesprávnych úsudkov, ktorých sa vo sne dopúšťame; takže keď s i jasne rozpomenieme na sen, zhrozíme sa, lebo sa v nás skrýva tak veľa bláznovstva. – Dokonalá jasnosť všetkých snových predstáv, ktorá predpokladá bezpodmienečnú vieru v ich reálnosť, nám znovu pripomína postavenie ľudského pokolenia v dávnej minulosti, keď bola halucinácia mimoriadne častým javom a občas zachvátila celé spoločenstvá, ba celé národy. Takže v spánku a v sne zažívame situáciu dávnej minulosti ľudstva.

  13. Logika sna. V spánku je náš nervový systém neustále stimulovaný rôznymi vnútornými podnetmi, takmer všetky orgány produkujú sekréty a sú v činnosti, krv búrlivo obieha, poloha spiaceho tlačí na jednotlivé končatiny, prikrývka rôznorodo ovplyvňuje jeho pocity, žalúdok trávi a svojimi pohybmi narúša iné orgány, črevá sa zvíjajú, postavenie hlavy uvádza svaly do zvláštnej polohy, nohy, bez obuvi a bez tlaku podlahy, vyvolávajú pocit niečoho nezvyčajného, rovnako ako oblečenie na celom tele; to všetko – denne sa meniace – stimuluje vďaka svojej neobyčajnosti celý systém až po funkciu mozgu. Myseľ má tak mnoho podnetov diviť sa a hľadať dôvody tejto stimulácie. Sen však predstavuje hľadanie a predstavovanie si príčin týchto stimulovaných pocitov, to znamená zdanlivých príčin. Kto si napríklad opáše nohy dvomi remeňmi, môže sa mu snívať, že sa mu okolo nôh vinú dva hady; spočiatku ide len o hypotézu, neskôr o vieru so sprievodnou obraznou predstavou a výmyslom: „Tieto hady musia byť causa pocitu, ktorý ja, spiaci, mám,“ usudzuje myseľ spiaceho. Stimulovaná fantázia presúva takto odkrytú minulosť do prítomnosti. Každý zo svojej skúsenosti vie, ako rýchlo dokáže spiaci silný zvuk, napríklad zvonenie budíka alebo výstrely z dela, preniesť do sna; to znamená, že ho dodatočne zdôvodní v zmysle, že verí, že najskôr zažil vyvolané okolnosti, a následne onen zvuk. Ako je však možné, že sa myseľ snívajúceho zakaždým veľmi mýli, kým počas bdenia je triezvo opatrná a vo vzťahu k hypotézam skeptická? Prečo človeku postačuje prvá najlepšia hypotéza vysvetľujúca nejaký pocit, aby ihneď uveril v jeho pravdivosť? (Pretože vo sne veríme v sen ako v realitu, hypotézu pokladáme za plne dokázanú.) Zdá sa mi, že podobne, ako dnešný človek robí závery vo sne, robilo ľudstvo závery počas mnohých tisícročí aj počas bdenia; prvá causa, ktorá napadla mysli, aby vysvetlila niečo, čo potrebovalo vysvetlenie, jej stačila a platila za pravdu. (Podľa rozprávania cestovateľov divosi tak robia ešte aj dnes.) Vo sne v nás prežíva táto prastará súčasť ľudstva, lebo je základom, na ktorom sa rozvíjal a ešte stále sa v každom človeku rozvíja vyšší rozum; sen nás opäť prenáša späť do vzdialených stavov ľudskej kultúry a poskytuje nám prostriedok na ich lepšie pochopenie. Snové myslenie sa teraz stáva jednoduchým, lebo ako ľudstvo sme boli počas obrovských vývojových fáz vycvičení práve touto formou bludného a lacného vysvetlenia na základe prvej ľubovoľnej myšlienky. Do tej miery je sen oddychom pre mozog, ktorý musí počas dňa spĺňať prísnejšie požiadavky na myseľ, aké sa kladú vo vyššej kultúre. – Ako príklad si môžeme zobrať jeden príbuzný prípad ako bránu a predsieň do sna ešte počas bdelého rozumu. Ak zavrieme oči, mozog začne vytvárať množstvo svetelných javov a farieb, pravdepodobne ako nejaký epilóg a ozvenu všetkého celodenného pôsobenia svetla na mozog. Teraz však rozum spracováva (v spolupráci s fantáziou) tieto samé osebe neforemné hry farieb na určité figúry, tvary, krajiny a živé skupiny. Vlastný proces je pritom akýmsi usudzovaním z účinku na príčinu; myseľ sa pýta, odkiaľ pochádzajú svetelné javy a farby, a za príčiny pokladá figúry, tvary; tie pre ňu predstavujú podnety vzniku farieb a svetiel, lebo počas dňa, pri otvorených očiach je zvyknutá pripisovať každej farbe, každému svetelnému javu príčinu. Tu jej aj fantázia neprestajne predsúva obrazy, zatiaľ čo sa pri ich produkcii opiera o vizuálne dojmy počas dňa; a presne tak to robí snová fantázia. To znamená, že domnelá príčina sa vyvodzuje z následku a ukazuje sa po následku. Všetko sa to deje neobyčajne rýchlo, takže tu ako pri kúzelníckych trikoch dôjde k strate súdenia a jedno za druhým idúce sa môže brať ako čosi súčasné alebo ako obrátené jedno za druhým idúce. Z týchto javov môžeme vyrozumieť, ako neskoro sa rozvinulo ostré logické myslenie a precízne posudzovanie príčiny a následku: veď naše umové a rozumové funkcie ešte aj dnes neuvedomelo siahajú späť po oných primitívnych formách usudzovania a my žijem e v podstate polovicu života v takomto stave. Aj básnik, umelec podsúva svojim náladám a stavom príčiny, ktoré vôbec nie sú ich pravými príčinami; do tej miery nám pripomína ľudstvo dávnej minulosti a môže nám dopomôcť k jeho pochopeniu.

  14. Súzvuk. Všetky silnejšie pocity prinášajú so sebou súzvuk príbuzných pocitov a nálad; akoby rozvirovali pamäť; čosi v nás sa rozpomína a začína si uvedomovať podobné stavy a ich pôvod. Tak sa tvoria navyknuté rýchle spojenia pocitov a myšlienok, ktoré sú nakoniec, ak sa vytvoria bleskurýchle za sebou, pociťované nie už ako súbory, ale ako jednoty. V tomto zmysle sa hovorí o morálnych pocitoch, o náboženských pocitoch, akoby boli čistými jednotami; v skutočnosti sú však prúdmi s množstvom prameňov a prítokov. Ani tu, ako to často býva aj v iných prípadoch, nezabezpečuje jednota slova jednotu veci.


Prameň: Friedrich Nietzsche: Ľudské, príliš ľudské. Kniha pre slobodných duchov. Predhovor a prvú časť preložil Peter Chrenka. Filozofia, roč. 65, 2010, č. 4, s. 389 – 399.

V júlovom čísle elektronického vydania ZH bol uverejnený úvod od M. Ch. a Predhovor Friedricha Nietzscheho. Teraz, v auguste, dopĺňame pre zaujímavosť preklad 1. časti v nádeji, že čoskoro dostaneme na uverejnenie aj ďalšie časti tejto peknej knihy. V printovom vydaní bude dokončenie v septembrovom 84. čísle ZH.

Právne poradenstvo pre bezkonfesijných

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Anonym

V Rakúsku bol založený spolok „Náboženstvo je súkromná záležitosť“, ktorý chce v budúcnosti v prvom rade propagovať právo neveriť.

„Budeme brániť právo žiť bez náboženstva,“ vraví Michael Franz, prezident tejto novej iniciatívy. Založením ohlasovne prípadov, keď sa ľudia cítia byť diskriminovaní pre svoju nevieru, hovorí zo srdca 1,9 milióna Rakúšanov, ktorí sa nehlásia k nijakej cirkevnej obci a najväčšie ťažkosti majú pri konkrétnych predstavách záhrobia – to je 23 % obyvateľstva. Podľa iného údaja neveriacich je len 1,3 milióna, 18 %. Vo Viedni je ich 42 %. V každom prípade prudko stúpajúca tendencia. Po rímskokatolíkoch sú aj v Rakúsku (nielen u nás) druhou najväčšou svetonázorovou skupinou.

Títo smú uznané cirkvi a náboženské spoločnosti veľkodušne financovať, no nesmú ich kritizovať, musia ich nechať hovoriť za seba a ako poďakovanie za všetko to im rozliční „duchovní pastieri“ navrávajú, že ich hodnoty sú „relatívne“ a „pominuteľné“ – ak im ich vôbec priznajú.

Moc a ovládanie

„Kresťanský kríž symbolizuje mocenský nárok a ukazuje, kto je pánom v dome“, dodáva Heinz Oberhummer, predseda ústredného výboru Spoločnosti bezkonfesijných. Najviac ho ruší, že s touto požiadavkou sa prichádza už v materských školách, čo vedie k násilnej religionizácii a opečiatkovaniu detí.

Súčasnosť moderného Rakúska charakterizuje (zatiaľ ešte) kresťansky orientovaná spoločnosť, nástup politicky aktívneho islamu a medzi tým rastúca vrstva sekularizácie; ďalekosiahle spoločenské premeny v rámci „boja kultúr“ sa zdajú pre 21. storočie naprogramované. Potlačenie konfliktov už pri ich zrode bude asi v budúcnosti vyžadovať zbaviť biskupov, imámov a všelijakých „pastierov“ vplyvu vo verejnom živote; tým odpadne aj ekumenický „dialóg náboženstiev“. Veľké cirkvi neboli nikdy veľkými mierotvorcami. Rakúsko je demokratická republika, jej právo vychádza z ľudu a nie z nejakej pápežskej buly, fatwy alebo iného archaického spisu pochybného pôvodu.

Kríž a zákon

Spolok sa už ujal prípadu, ktorý sa týka dvoch nariadení dolnorakúskeho zákona o materských školách: na stene v nich musí visieť kríž a deťom sa musia sprostredkovať náboženské hodnoty. S tým nesúhlasili bezkonfesijní rodičia jedného školáčika, obrátili sa na Spoločnosť a spolu napísali protest a žiadosť na ústavný súd. Čakajú na odpoveď.

Iniciatíva „Náboženstvo je súkromná záležitosť“ zdôrazňuje, že politicky sú neutrálny spolok, volajúci po odluke cirkví od štátu. Michael Franz dokazuje, že toto napojenie dnes už nie je časové; že jeho spolok sa nestavia proti náboženským spoločnostiam alebo verejným cirkevným stavbám a Oberhummer to komentuje: „V Grécku idem predsa na Akropolu, hoci neverím na Dia.“

Iniciatíva „Náboženstvo je súkromná záležitosť“ sa hlási k základným hodnotám slobodnej a pluralitnej spoločnosti, ktoré sú základnými právami všetkých ľudí bez ohľadu na ich etnický pôvod, svetonázor, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Nie je protináboženská a zameriava sa na zachovanie záujmov bezkofesijných ľudí už na tomto svete. Hoci zaujíma kritický postoj voči náboženstvám, ezoterike a všetkým iným formám iracionality, nepovažuje sa za ateistickú, agnostickú alebo dokonca antiteistickú organizáciu. Žiada, aby právo žiť bez náboženstva (negatívna náboženská sloboda) malo takú istú platnosť ako veriť na svätú trojicu, Alaha, satana, Mikuláša alebo neomylnosť pápeža.

Aktivity iniciatívy sa teda orientujú proti silnému, dnes už vôbec nie časovému, často antidemokratickému vplyvu cirkví na politiku a správu štátu, no nikdy nie proti prípadnému kútiku v srdci pre pánbožka. Lebo náboženstvo je súkromná záležitosť.

Iniciatíva sa pripravuje na prácu s masmédiami a šírenie osvety. Na to je potrebná dokumentácia a štatistické vyhodnocovanie nábožensky motivovaných diskriminácií, nazbieraných v rámci ohlasovní takýchto prípadov. Treba však počítať s tým, že časť aktivít iniciatívy bude zameraná na právne kroky proti diskriminácii pod plášťom hnutia Pro-Reli (odmietnuté referendum za výučbu náboženstva v Berlíne 26. 4. 2009).

Kde nie je žalobca, nie je ani sudca

Univ. Prof. Dr. Heinz Oberhummer, predseda rakúskej Ústrednej rady bezkonfesijných, vyzdvihol na tlačovej konferencii 20. 8. 2010 význam ohlasovní diskriminácie: „Existencia ohlasovní posilní sebavedomie občanov a bude ich motivovať ozvať sa a zakročiť. Nakoniec platí, že kde nie je žalobca, nie je ani sudca. Ohlasovňa je potrebná, pretože náboženské poručníctvo a ovplyvňovanie je každodenná a všadeprítomná záležitosť – siaha od materských škôl cez kríže v školách, kasárňach a súdnych sieňach až po finančné vykorisťovanie bezkonfesijných platičov daní zákonom uznanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, predovšetkým katolíckou cirkvou.

Iniciatíva je členom rakúskej Ústrednej rady bezkonfesijných a nie je nijakým spôsobom spriaznená s nijakou politickou stranou.

V diskusii na internete navrhol jeden čitateľ, aby sa všetky náboženské fantázie nahradili lietajúcim špagetovým monštrom, a to aj na stenách školských tried.

Druhý upozornil, že hlavný argument zástancov udržania moci je udržanie prevzatého spoločenského poriadku s kresťanskými základmi; v praxi to znamená, že kto hovorí s Bohom, modlí sa; ku komu hovorí Boh, ten je blázon.

Spolok financujú jeho členovia. Berú na seba bežné výdavky, ale k ich výške sa prezident Franz nevyjadruje. „To by bol odhad na slepo, pretože nevieme, koľkí postihnutí sa na nás v budúcnosti obrátia.“ A na otázku jedného novinára, koľko majú členov, odvetil: „Zakladajúcich. Dvoch.“ (Keby som vedel o druhom, išiel by som do toho.)

Prameň: Religion ist Privatsache

Hawking obnovuje debatu o viere v stvorenie sveta

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Vo Veľkej Británii je opäť hádka o Boha – vypukla dva týždne pred pápežovou návštevou a tá má „potvrdiť kresťanskú identitu Anglicka“, komentoval túto udalosť jej koordinátor lord Patten.

Denník „Times“ však vyhlásil pod nadpisom „Boh nestvoril vesmír“ hľadanie Boha za ukončené, pričom sa odvolal na cambridgeského kozmológa Stephena Hawkinga a jeho novú knihu „The Grand Design“ (Veľký dizajn), napísanú v spoluautorstve s americkým fyzikom Leonardom Mlodinowom. 7. septembra vyšiel jej nemecký preklad Der große Entwurf (Veľký návrh).

„Hawking dal Bohu ranu z milosti,“ raduje sa vedúci svetový ateista a protivník Boha Richard Dawkins, autor bestsellera Delúzia Boha (Zošity humanistov č. 61 – 67) a iniciátor kampane nápisov „Pravdepodobne nieto Boha“ na autobusoch, na čo kresťania sebavedome odpovedali nápismi „Boh zaručene je“.

Hawking, ktorý je pre svoju nervovú chorobu (neromuskulárnu dystrofiu) temer kompletne paralyzovaný, už desaťročia pripútaný na vozík a hovorí len prostredníctvom počítačového hlasového syntetizéra, referuje vo svojej novej knihe o kozmologických teóriách vrátane „teórie teórií“ a prichádza k záveru, že pre vysvetlenie vzniku nášho vesmíru netreba všemohúceho Boha.

Podľa Hawkinga sú úžasné fyzikálne „náhody“, ktoré napriek všetkej nepravdepodobnosti umožnili vznik nášho vesmíru a udržujú ho v delikátnej rovnováhe, vysvetliteľné existenciou multivesmíru, multiverza: Náš vesmír je jedným z miliónov vesmírov, a to robí náhodu menej úžasnou.

Vo svojom dávnom bestselleri Krátka história času (1988) nechal Hawking možnosť božského stvorenia otvorenú, keď uvažoval, že účasť Boha na vzniku sveta nie je s jeho vedeckým chápaním nezlučiteľná. Vtedy napísal: „Ak objavíme finálnu teóriu, bude to konečný triumf ľudského rozumu – spoznáme myslenie Boha.“ Z tejto vety odvodzovali teisti – nedávno Dominik – Hawkingov teizmus či jeho náznaky. Ale nie je to tak.

Od r. 1974 sa vedci pokúšajú zlúčiť dva piliere modernej fyziky: Einsteinovu všeobecnú teóriu relativity, ktorá sa týka príťažlivosti a veľkých objektov a kvantovú teóriu, ktorá sa týka nepatrných subatómových častíc.

Hawking dnes hovorí, že objav planéty, obiehajúcej okolo iného ako nášho slnka (v roku 1992) pomohol zavrhnúť názor otca fyziky Isaaca Newtona, že svet sa nezrodil z chaosu samočinne, ale bol stvorený Bohom. Dnes vidí len miznúce dôkazy nepravdepodobného predpokladu, že Zem bola starostlivo navrhnutá, aby sa nám ľuďom páčila, resp. aby sa nám na nej dobre žilo.

Hawkingove slová:

„Pretože existujú zákony ako zákon príťažlivosti, môže vesmír vzniknúť z ničoho spontánnym stvorením. Spontánna tvorba je príčinou, že je skôr niečo ako nič, že existuje vesmír a že existujeme my. Netreba privolávať Boha, aby osvetlil modrý pauzák a naštartoval beh vesmíru.“

Komentár Rowana Williamsa, canterburského arcibiskupa:

„Pri viere v Boha nejde predsa o zaplnenie medzery v našich vedomostiach o vzniku sveta. Fyzika neodpovie na otázku, prečo ‚niečo‘ ako také existuje, ale ‚nič‘ ako také neexistuje.“

(A teológia odpovie? Dá sa taká otázka myslieť vážne?)

Komentár hlavného britského rabína Jonathana Sacksa:

„Veda veci rozoberá, aby sme porozumeli, ako fungujú. Náboženstvo ich skladá, aby sme rozumeli, čo znamenajú. Hawking vysvetľuje ‚ako‘, nie ‚prečo‘.“

(Duchaplnosť, ale len zdanlivá.)

„Times“ nakoniec rozhodli, že viera v Boha „je vecou srdca“ a nie mozgu.

Komentáre čitateľov sú, samozrejme, kontroverzné. Tých veriacich, čo zapochybovali o vedeckej úrovni Hawkinga (našli sa takí), zahriakli znalci jeho prínosu astrofyzike.

Vlani Hawking oznámil, že sa zrieka miesta Lucasovho profesora matematiky na univerzite Cambridge; toto miesto zastával kedysi dlhé roky Newton a Hawking ho mal od r. 1979, t. j. 31 rokov.

Našiel sa aj čitateľ, ktorý udrel klinec po hlavičke: Hawking nenapísal, že Boha niet, ale napísal, že ho netreba na vysvetlenie vzniku vesmíru, a to je vraj niečo celkom iné. Nuž, celkom iné to nie je. Natíska sa totiž otázka, aká činnosť ostane Bohu, ak svet ani neriadi (chcete povedať, že sa rútime do ekologickej katastrofy pod jeho vedením?), ani nestvoril.

Pramene: Matthias Thibaut, „Hawking löst Debatte um Schöpfungstheorie aus“, Der Tagespiegel, 04.09.2010; Michael Holden, „Boh nestvoril svet, vraví Hawking“, Reuters, 2. sept. 2010 a iné pramene v internete

Žijú tí najstarší ľudia v Japonsku?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Martin Fackler

Japonsko sa dlho vychvaľovalo, že má najviac starých ľudí na svete – vďaka diéte a starostlivosti o nich, čomu sa nič na západe nevyrovná. To bolo predtým, ako polícia objavila mŕtve telo muža, ktorý bol považovaný za najstaršieho v Japonsku, za 111-ročného. Našli ho mumifikovaného v jeho posteli, mŕtveho už viac ako tri desaťročia. Polícia zistila, že jeho dcéra, dnes 81-ročná, zatajila jeho smrť a ďalej brala jeho penziu. Zalarmované miestne úrady začali vysielať tímy kontrolórov do bytov postarších obyvateľov. Čo dosiaľ našli, neznie povzbudzujúco.

Ženu, o ktorej sa hovorilo, že je v Tokiu so svojimi 113 rokmi najstaršia, videli ľudia poslednýkrát v 1980-tych rokoch. Iná žena, ktorá má byť so 125 rokmi najstaršia svete, sa tiež stratila, a to už dávno. Keď ju úradníci chceli navštíviť na jej adrese, zistili, že ten pozemok bol upravený ako mestský park – v roku 1981!

Do dnešného dňa nenašli úrady 281 Japoncov, ktorí boli vedení ako vyše storoční. Ako odpoveď na verejné pohoršenie sľúbila Akira Nagatsuma, ministerka zdravotníctva, že preverí u každého nad 110 rokov v celom štáte, či je nažive. Tokijské úrady to sľubujú urobiť so svojimi 3 000 storočnými a staršími.

Celoštátne diskusie o týchto odhaleniach dosiahli taký rozsah, že stúpajúci počet nezvestných sa denne komentuje v masmédiách. „Toto má byť realita dlhovekého národa?“ lamentuje úvodník v jednom z najväčších japonských denníkov, Mainichi Newspaper.

Medzi tými, ktorí bez pochyby žijú, je 113-ročná žena v prefektúre Saga – zatiaľ najstaršia Japonka.

Rapídne šedivejúce Japonsko postihla mánia hľadania stratených duší v čase, keď zápasí s preplnenými starobincami a ústavmi pre postarších, s kriminálnymi schémami, ktoré sa na nich pasú a so skoro každodennými objavmi starých ľudí, ktorí umreli opustení medzi svojimi štyrmi stenami.

Zatiaľ niet presnej odpovede na otázku, čo sa stalo väčšine chýbajúcich storočných. Je krajina svedkom výsledkov penzijného podvodu nevídaných rozmerov, alebo, ako myslia mnohí úradníci, nedostatočne vedených záznamov? Či je celá strašidelná aféra, ako naznačujú najpesimistickejší komentátori, prejavom rozpadávajúcich sa rodinných vzťahov, keď bezcitná mladšia generáciu nechá svojich starších členov prepadnúť sa do tmy samoty a zabudnutia?

„Toto je typ opustenia v dôsledku nezáujmu,“ vraví Hiroshi Takahashi, profesor na Lekárskej fakulte v Tokiu. „Toto je realita starnutia v mestskej spoločnosti, kde sú rodinné zväzky potrhané.“

Úradníci znižujú váhu týchto psychosociálnych vysvetlení. Predpokladajú, že mnohí starší sú v ústavoch, nie v rodinách a pripúšťajú, že niektorí už umreli. Vo štvrti Adachi v Tokiu, kde našli spomenutého mumifikovaného starca Sogena Kato, vzniklo podozrenie, keď ho chceli navštíviť, aby mu gratulovali, že je najstarší, lebo predošlý najstarší práve umrel.

Jeho dcéra im dávala vyhýbavé odpovede, najprv, že starký sa s nimi nechce stretnúť, potom že je kdesi na budhistických slávnostiach. Zašli za vnučkou, ktorá bývala v tom istom dome a tá priznala, že starký nevyšiel zo svojej spálne asi od roku 1978.

Typickejší prípad sa vyskytol o pár blokov od domu pána Katu. Príbuzní muža, vedeného ako 103-ročného, povedali, že odišiel z domu pred 38 rokmi a od tých čias sa nevrátil. Jeho syn, teraz 71-ročný, po celý čas poberal otcovu penziu, „pre prípad, že by sa vrátil“.

Nikto tu nikoho nepodozrieva z nečestnosti,“ vraví Manabu Hajikano, vedúci prihlasovacieho oddelenia na mestskej správe. „Ale je zločin nehlásiť zmiznutie alebo smrť niekoho, aby sa dala inkasovať jeho penzia.“

Niektorí zdravotní experti vysvetľujú, že tieto javy svedčia o existencii názorovej skupiny, ktorá očakáva, že o starých ľudí sa postarajú ich deti, takže nebudú musieť ísť do starobincov. Upozorňujú na skutočnosť, že predlžovanie veku zapríčiní, že táto starosť pripadne deťom vo veku okolo sedemdesiatky, teda v čase, keď už často sami potrebujú opateru.

Úrady zaznamenali, že aspoň v jednom prípade opustil príbuzný domov za podozrivých okolností. Trpel vraj na demenciu alebo podobnú chorobu, ktorá vyžadovala komplikovanú opateru, ktorá presahovala možnosti rodiny. Nehľadali ho teda a nehlásili to polícii.

Kým úrady zveličujú štatistické dôsledky veľkého počtu zmiznutých storočných občanov, demografovia pochybujú, že by objavy ďalších živých alebo mŕtvych mali veľký vplyv na japonskú štatistiku a dlhovekosť; podľa Svetovej banky má krajina najvyššiu očakávanú priemernú dĺžku života – 83 rokov. No pripúšťa sa, že je tu menej storočných, ako sa myslelo.

„V prirodzenom svete nie je možné žiť 150 rokov,“ vraví Akira Nemoto, riaditeľ služieb postarším v Adachi. „No nie je to nemožné vo svete japonskej verejnej správy.“

Prameň: Martin Fackler, Japan, Checking on Its Oldest, Finds Many Gone

Na obranu manželstva a iné beznádejné kauzy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Jeff Schweitzer

Či to volajú manželstvom alebo eufemisticky nejako inakšie, oponenti štátom sankcionovaného zväzku gejov často uvádzajú ako primárny argument v prospech heterosexuálnych manželstiev „posvätnosť manželstva“. Nekompromisne sa nám zdôrazňuje, že manželstvo môže existovať len medzi jedným mužom a jednou ženou; všetko iné je výzva voči bohu. Logika tohto argumentu je chybná z troch dôvodov, ktoré si zaslúžia našu pozornosť.

Obrana manželstva

Štatistiky sa veľmi rozchádzajú, ale dá sa povedať, že v Amerike končí polovica manželstiev rozvodom. Nazývať „posvätnou“ inštitúciu, ktorá má 50 % zlyhaní, je prehnané. Ak teda praktické uskutočnenie ideálu nestačí manželstvu na značku posvätnosti, kam inam sa obrátiť? Samozrejme na bibliu. No tu musíme konštatovať, že ak boh posväcuje všetky manželstvá, nedarí sa mu veľmi, ak sa v polovici prípadov netrafí. Biblia spomína manželstvo v najmenej 90 rozličných pasážach, začínajúc Genezis a pokračuje v tom sporadicky v ostatných 65 knihách. Najzrejmejšia referencia dávajúca manželstvu patinu posvätnosti sa nachádza v historke o stvorení sveta v Genezis (2, 24) a potom v Matúšovi (19, 5) a v Liste Efezanom (5, 31), kde všade sa píše rozličným spôsobom, že „Adam a Eva majú byť jedno telo“. Keďže Eva bola vyrobená z Adamovho rebra, vidí v nej Adam „kosť z mojej kosti, mäso z môjho mäsa“. Spojenie muža a ženy manželstvom vraj symbolizuje táto fyzikálna jednota Adama a Evy z historky stvorenia. Z tejto perspektívy manželstvo symbolizuje a vzdáva úctu božskému daru života, a to prv, než niekoho pokúšalo zakázané ovocie.

Táto udalosť a jej nárok na posvätnosť sú dôveryhodné, ak veríte, že boh Adama uspal, ukradol mu rebro a z odcudzenej kosti vytvoril Evu. Pre tých z nás, čo majú k tejto chirurgickej procedúre otázky a v historke stvorenia vidia len dôkaz toho, že Boh bol prvý priekupník s ukradnutými orgánmi, neobstojí tvrdenie, že manželstvo je posvätné. Bol som 26 rokov šťastne ženatý s tou istou ženou a že som dobrý človek, to je zásluha múdrosti a vedenia mojej ženy. Úspech manželského zväzku sa rodí z tvrdej snahy pri komunikácii s milovanou bytosťou a nemá nič spoločné s tým, že manželstvo je posvätné. Manželstvo je jednoducho dohoda podľa civilného zákona a akékoľvek odvolávanie sa na nejaké božstvo je osobná voľba.

Obrana rozvodu

Ani v biblii nie je manželstvo natoľko posvätné, žeby rozvod bol zakázaný. Keby bolo manželstvo vskutku posvätné, neexistovala by možnosť rozvodu. No o ukončení manželstva sa diskutuje v celej biblii, hoci nie tak často ako o manželstve. Spolu je to asi 20 rozličných pasáží, vrátane prvého prípadu v Starom zákone, Deuteronómium 24, 1 – 4. Rozdiel medzi starým a novým je preukazný. Deuteronómia nám hovorí, že muž sa môže so ženou rozviesť jednoducho už „preto, lebo v nej nachádza nejakú nečistotu“, čo je dosť široký pojem (v slovenskom preklade „ona sa mu pre niečo odporné znepáči“). Matúš nám zachoval Ježišove slová (5, 32 a 19, 9) „A ja vám vravím, že kto sa rozvedie so svojou ženou z iného dôvodu ako pre manželskú neveru, a ožení sa s druhou, dopustí sa cudzoložstva.

Iná možnosť pre rozvod ako manželská nevera sa spomína v 1. liste Korinťanom (7, 15), keď sa neveriaca manželka rozvádza s veriacim manželom a naopak; rozchod je povolený. Iný bod, ktorý si treba pamätať, na ktorý sa však v modernej dobe často zabúda, je, že keď sa v biblii píše o manželstve, žena sa považuje za majetok, za vlastníctvo, takisto ako dom. Ak neveríte, že budúca žena-manželka nemá väčšiu cenu ako kus zeme, musí vám byť biblická autorita v ohľade manželstva podozrivá od prvého momentu.

Dôvody proti manželstvu gejov

Ak nie je manželstvo posvätné, na akom základe sa dá stavať proti zväzku gejov? Jediný ostávajúci argument proti manželstvu gejov potom bude nejaký špecifický biblický zákaz tejto osobitnej „ohavnosti“. Pretože bez hlasu náboženstva, nahovárajúceho nám, že manželstvo gejov je zlé, bude sa niekto stavať proti tejto idei? Na akom základe?

Je pravda, že podľa biblie je sex gejov hriešny, takže oponenti manželstva medzi gejmi môžu citovať Levitikus, kde je jasne povedané, že muž nesmie spať s mužom tak, ako spáva so ženou. Treba si však uvedomiť, že v pôvodnej reči, nevyčistenej pre moderné biblie, neexistoval špecifický zákaz lesbického sexu. Niektorí ľudia potichu upozorňujú, že biblia odsudzuje lesbičky v 1. liste Rimanom, kde Pavol vytýka ženám, že sa oddávajú „neprirodzenému“ sexu. Vieme však temer celkom iste, že Pavol má na mysli sex počas menštruácie, keďže biblia je posadnutá vaginálnymi krvácaniami. Nech je to akokoľvek, Levitikus nám aj prikazuje, že máme k smrti ukameňovať cudzoložné ženy: prečo by sme mali poslúchať jednu radu a ignorovať druhú?

Všimnime si aj to, že predmet toľkej pozornosti v modernej politike, sex medzi gejmi, sa v biblii spomína zriedka. Mestá Sodoma a Gomora boli potrestané pre množstvo hriechov, týkajúcich sa arogancie, sexuálneho preháňania a perverzií, a to homo- aj heterosexuálnych. Lot dokonca ponúkal svoje dve panenské dcéry na heterosexuálne skupinové znásilňovanie! A sám mal nakoniec sex s obidvomi týmito dcérami, splodiac tak dvoch synov, Moaba a Benammiho, jedného od každej dcéry; nič z toho sa v biblii neodsudzuje. Rodina má svoju cenu. S istotou sa dá povedať, že pri božom zásahu a zničení tých dvoch hriešnych miest ako treste za voľný život, homosexualita nehrala veľkú rolu. Starý ani Nový zákon jej nevenujú veľa pozornosti.

Vzhľadom k neutešenému dielu, ktoré urobili heterosexuáli z manželstva, je absurdná obava, že povoliť manželstvo gejom povedie k zničeniu inštitúcie manželstva. Že výskyt rozvodov vyskočí z 50 na 60 %? Že normálni muži húfne opustia svoje ženy blázniac sa za homosexuálnymi partnermi? Oponenti stále uvádzajú túto hrozbu manželstvu, ale nikdy nevysvetlili, akým mechanizmom vyvolá takú katastrofu legalizácia rovnopohlavných manželstiev. Ešte hlúpejší je názor, že povoliť homosexuálne manželstvo je šikmá plocha vedúca k sankcionovanej beštialite. Nie ja, autor, som to vymyslel: to protestantský televízny kazateľ Pat Robertson vyhlásil, že legalizovať rovnopohlavné manželstvo znamená „legalizovať polygamiu, beštialitu, obťažovanie detí a pedofíliu“. Skok logiky je tu taký veľký, že jeho odmietnutie musí byť jasné každému rozmýšľajúcemu a normálne zdravému človeku. Čo by ste povedali, keby som tvrdil, že vyvoliť ženskú osobu za prezidentku USA je šikmá plocha, vedúca k hromadnej kastrácii všetkých amerických mužov? Taký nápad je rovnako absurdný ako to, čo sa povedalo o beštialite a pedofílii.

Nemorálne zvieratá

Náboženskí zanietenci majú sklon osobitne sa pohoršovať nad homosexualitou aj na základe maličkostí z biblie. Táto ich averzia nemá podklad ani v uvažovaní v biológii; homosexuálne správanie je v živočíšnej ríši dosť bežné. Keby sa bola bohu tá myšlienka tak veľmi nepáčila, dá sa predpokladať, bol by stvoril vtáky a cicavce bez náklonnosti robiť tú neviazanosť s rovnakým pohlavím. Veľkorohé ovce, žirafy, opice bonobo, delfíny, západoindické manatí (morské kravy), japonské makaky, početné druhy vtákov, ovocné netopiere a 450 iných rozličných druhov, to všetko sa zapája do homosexuálneho sexu.

Ľudia nie sú jediné živočíchy, ktoré majú potešenie z rekreačného sexu, t. j. takého, ktorý nemá za cieľ rozmnožovanie. Dva najznámejšie príklady sexu len pre potešenie u zvierat sú delfíny a opice bonobo. To, čo u delfínov voláme rekreačným sexom, má iné sociálne konexie, ktoré nemajú nijaký vzťah k sexu, napríklad vytváranie dominancie alebo upevňovanie aliancií. Možno to nebudeme nikdy vedieť s istotou, ale vyzerá to ako sex len pre potešenie. S istotou vieme, že delfíny majú v priebehu svojho života početných sexuálnych partnerov.

Bonobo sú primáty ako my a zapájajú sa do sexu v každej mysliteľnej kombinácii partnerstva mimo najbližších členov rodiny. Sex je normálna integrálna časť ich každodenných sociálnych interakcií. Bonobo sa ľahko sexuálne vzrušia a prejavia to rozličnosťou pozícií a genitálnych kontaktov, na ktoré by bola hrdá aj Kámasútra. Pre týchto primátov je sex príležitostná záležitosť, obyčajne je rýchly a vyzerá ako iné normálne sociálne interakcie, ak si človek na ne raz zvykol. No napriek vysokej častosti sexuálnych kontaktov sú reprodukčné miery u bonobo rovnaké ako u iných primátov. Nie sme teda jediné jedince, ktoré majú potešenie na prehľadaní každej štrbiny bez akéhokoľvek vzťahu k reprodukcii.

Na druhej strane v dôsledku náboženského premývania mozgu sa na sex ako ľudia nedívame ako na prirodzenú biologickú funkciu, ktorú treba hodnotiť ako časť nášho biologického dedičstva, ale ako na hriech, ak sa nerobí za účelom rozmnožovania. Kresťanstvo, judaizmus aj islam vynímajú sex z našich životov ako prirodzenú biologickú funkciu a vytvárajú okolo neho mytologické tabu, ktoré nemá iný cieľ ako zvečňovať náboženskú hierarchiu a mystiku. Namiesto oslavy sexu vytvára náboženstvo krvavé znaky a sociálne násilia, ktoré bezdôvodne robia zo sexu nemorálnosť. Paranoja o homosexualite je len jeden z príkladov tohto zmätku.

Či gejovský alebo bežný, sex je normálna funkcia biológie človeka, ktorá nemá s morálkou do činenia viac ako dýchanie alebo jedenie. Problém morálnosti a sexu treba úplne odlúčiť od náboženstva. To samozrejme neznamená, že problém morálky treba ignorovať; treba sa naň dívať z celkom inej perspektívy. Morálka a zodpovednosť dospelých sa týka sexu tak, ako všetkého iného, čo robíme. Nič v sexe nevyžaduje dodatočné morálne obmedzenia; morálne a zodpovedne sa musíme správať vo všetkých aspektoch nášho života. Nemáme dôvody pre špeciálne morálne zaobchádzanie so sexom.

Zvláštna posadnutosť Ameriky

Takže vieme, že vydávanie manželstva za posvätné je v najlepšom prípade nesmelé a v biblii má slabú podporu. Špecifické náboženské zakazovanie homosexuality je podozrivé už aj preto, lebo pôvodne sa týkalo len mužskej homosexuality. V biblii sa o ňom hovorí málo, a to v pasážach, kde sa odporúčajú zvieracie obete na uzmierenie rozhnevaného boha, zabíjanie neposlušných detí a ukameňovanie žien na smrť. V biblii nie je o homosexualite nič, čo by ospravedlnilo jej súčasné zvýšené odsudzovanie, najmä ak stovky iných pasáží v biblii dnes jednoducho ignorujeme. Nakoniec, dnes už nevidíme počas nedieľ veľa zabitých obetných kôz. A vieme, že homosexualita je v živočíšnej ríši pomerne bežná, ako sme to spomenuli vyššie. No napriek týmto skutočnostiam, keď chceme umlčať litánie náboženskej pravice „o probléme gejov“, je to to isté, ako keby sme chceli odobrať pušku zo studených mŕtvych rúk Charletona Hestona. Tento pravičiarsky mŕtvolný zásah v otázke sexu a manželstiev gejov, ako aj ich postavenia v armáde, okrem iných zlých dôsledkov, stavia Ameriku do opozície voči ostatnému svetu.

Svojím zákazom manželstva gejov sú Spojené štáty svetovou úchylkou. Argentína pred nedávnom legalizovala rovnopohlavné manželstvá a vstúpila tak do klubu, ktorého členmi sú už Kanada, Južná Afrika, Belgicko, Island, Nórsko, Portugalsko, Španielsko a Švédsko. Civilné zväzky rovnopohlavných párov sa uznávajú v Andorre, Rakúsku, Kolumbii, Česku, Dánsku, Ekvádore, Fínsku, Francúzsku, Nemecku, Grónsku, Maďarsku, Írsku, Luxembursku, Novom Zélande, Slovinsku, Švajčiarsku, Spojenom kráľovstve a v Uruguaji. Všimnite si, že väčšina týchto štátov nie sú bašty liberalizmu.

V opozícii voči svetu sú USA aj v otázke služby gejov v armáde. Takmer všetky štáty NATO dovoľujú gejom otvorene slúžiť v armáde (22 z 26 štátov); tak to robí aj Rusko, Francúzsko a Spojené kráľovstvo. Aj Izrael, a málokto bude tvrdiť, že to oslabuje IDF (Izraelské ozbrojené sily).

Stavať sa proti manželstvu gejov a proti ich prítomnosti v armáde nemá zmysel – tak rozhodli už početné rozvinuté a nerozvinuté štáty sveta. Väčšina rozvinutých štátov sveta uznáva sociálnu hodnotu dvojice milujúcich sa ľudí v stabilnom vzťahu bez ohľadu na jej rodové zloženie. To, že táto otázka ostáva v USA politickým futbalom, je tragický dôkaz, že náboženská pravica uniesla ich politický systém späť do temných čias ľudskej histórie. Opäť tam triumfuje viera nad rozumom. Zdá sa, že severoamerickí konzervatívci vidia v Iráne a Saudskej Arábii dobré modely vlády a verejnej polície, dovolávajúce sa boha, aby pomohol robiť zákony a predpísal morálny kód, vydávaný potom za božiu vôľu. Kým svet sa vrhá na svoju budúcnosť, USA sa vracajú do čias teokracie. Náboženská pravica hrdúsi obyvateľstvo ignoranciou a intoleranciou, svojvoľne mu nanucujúc povery, staré 2000 rokov. To nie je spôsob, ako má bežať moderný štát.

Jeff Schweitzer je vedec, bývalý analytik Bieleho domu a autor knihy „Beyond Cosmic Dice: Moral Life in a Random World“ (asi Pozadie kozmickej náhody: Morálny život v náhodnom svete), vyd. Jacquie Jordan, Inc.

Prameň: Jeff Schweitzer, In Defense of Marriage, and Other Hopeless Causes, http://www.jeffschweitzer.com/blog/?p=2548.

Náboženstvo a veda – 10. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Bertrand Russell

Záver

Na predošlých stránkach sme v krátkosti načrtli niektoré najdôležitejšie konflikty medzi teológmi a vedcami za posledné štyri storočia. Pokúsili sme sa vyhodnotiť vplyv dnešnej vedy na dnešnú teológiu. Videli sme, že kedykoľvek od čias Koperníka boli veda a teológia v rozpore, zvíťazila veda. Videli sme tiež, že keď išlo o praktické otázky, napríklad čarodejníctvo a medicínu, veda sa snažila o zmiernenie utrpenia, kým teológia podporovala prirodzenú divokosť človeka. Na rozdiel od teologickej mentality, šírenie vedeckej mentality dosiaľ nepopierateľne zlepšovalo údel ľudstva.

Dnes však tento spor vstupuje do celkom novej fázy, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, vedecká technika začína mať dôležitejšie účinky ako znáša vedecký rozmer mozgu. Po druhé, na miesto kresťanstva nastupujú nové náboženstvá a opakujú chyby, ktorých sa kresťanstvo zbavilo.

Vedecký rozmer mozgu tápe; nenamýšľa si, že pozná celú pravdu; ani to, že jeho najistejšia vedomosť je celkom pravdivá. Vie, že skôr alebo neskôr treba opraviť každú teóriu a že táto oprava vyžaduje slobodný výskum a slobodnú diskusiu. Teoretická veda však umožnila vznik vedeckej technike, a táto technika nemá v sebe nič tápavého, čo charakterizuje teóriu. Na začiatku tohto storočia revolucionizovala fyziku relativita a kvantová teória, ale všetky objavy na podklade starej fyziky nám ďalej slúžia. Využitie elektriny v priemysle a každodennom živote (vrátane elektrických centrál, rádia a elektrického svetla) spočíva na prácach Clerka Maxwella, uverejnených v roku 1870; no ani jeden z tých objavov neprestal fungovať, hoci dnes vieme, že niektoré Maxwellove názory boli nesprávne. V ďalšom období praktickí experti, ktorí využívajú vedecké techniky, a ešte viac vlády a veľké firmy, ktoré zamestnávajú praktických expertov, prebrali mentalitu, veľmi rozdielnu od mentality vedcov: mentalitu plnú pocitov bezhraničnej moci, arogantnej istoty, radosti zo spracovania hmoty, a to aj hmoty ľudskej. V skutočnosti je to pravý opak vedeckej mentality, ale nedá sa poprieť, že svojím dielom k tomu prispela aj veda.

Ani všetky priame účinky vedeckej metódy nie sú blahodarné. Na jednej strane zvýšili deštrukčný účinok vojenských zbraní, ako aj počet obyvateľov, ktorí zanechajú mierovú činnosť a budú bojovať alebo vyrábať muníciu. Na druhej strane zvýšili produktivitu práce a veľmi sťažili fungovanie starého ekonomického systému, ktorý sa zakladal na nedostatku; prudký stret nových ideí zrušil rovnováhu starých civilizácií a uvrhol Čínu do anarchie, Japonsko do dokonalého imperializmu západného typu, Rusko do násilného pokusu vytvoriť nový ekonomický systém a Nemecko do násilného pokusu zachovať starý. Za všetky tieto zlá našej doby padá vina čiastočne na vedeckú techniku, teda koniec koncov na vedu.

Vojna medzi vedou a kresťanskou teológiou je napriek občasným potýčkam na hraničných stanoviskách temer ukončená; myslím si, že väčšina kresťanov pripúšťa, že ich náboženstvo má z toho osoh. Kresťanstvo sa zbavilo zbytočností, zdedených po vekoch barbarstva a temer vyliečené zo svojej náklonnosti prenasledovať. Liberálnejším kresťanom ostáva doktrína, ktorá má svoju hodnotu: prijímajú učenie Ježiša Krista, že máme milovať svojich blížnych; veria, že každý jedinec má v sebe niečo, čo si zaslúži rešpekt, hoci sa musia zrieknuť nazývať to dušou. Okrem toho sa v cirkvách šíri presvedčenie, že kresťania sa majú stavať proti vojnám.

No kým staré náboženstvo bolo takto očistené a stalo sa v mnohom ohľade dobrodením, zrodili sa nové náboženstvá, ktoré sa zo všetkých síl bojovnej mladosti snažia prenasledovať a potláčať vedu, ako to robila inkvizícia za čias Galilea. Ak v Nemecku poviete, že Kristus bol Žid, alebo v Rusku, že atóm stratil svoju substanciu a stal sa sériou udalostí, hrozí vám veľmi prísny trest – možno skôr nominálne ekonomický ako legálny, no zato nie miernejší. Prenasledovanie intelektuálov v hitlerovskom Nemecku a komunistickom Rusku prevyšuje v ukrutnosti to, čoho sa dopustili cirkvi za posledných dvesto päťdesiat rokov.

Veda, ktorá v súčasnosti podstupuje najpriamejší úder prenasledovania, je politická ekonómia. Jedinec, ktorý má v v tejto oblasti názory, nepáčiace sa vláde, unikne v Anglicku (ktoré je výnimočne tolerantné, a také bolo vždy) prísnym sankciám len vtedy, ak si svoj názor ponechá pre seba, alebo ak ho prejaví len v knihách určitej hrúbky. Aj v tomto Anglicku vystavuje prejav komunistických názorov v prednáškach alebo lacných brožúrkach ich autora k strate prostriedkov obživy a občasným pobytom vo väzeniach. Podľa jedného nedávneho zákona, ktorý sa dosiaľ neaplikoval v plnej prísnosti, hrozia trestné sankcie nielen autorovi spisov, ktoré vláda považuje za podvratné, ale aj každému, kto ich má; predpokladá sa, že by ich mohol použiť na oslabenie lojálnosti armád Jeho Veličenstva.

V hitlerovskom Nemecku a komunistickom Rusku je oblasť ortodoxie širšia a sankcie za heterodoxiu celkom iného rádu prísnosti. V týchto dvoch štátoch existuje súhrn doktríny, schválenej vládou a tí, čo otvorene prejavia svoj nesúhlas, aj keď si zachovajú život, sa odsudzujú na nútené práce v koncentračnom tábore. Pravda je taká, že čo je kacírstvo v jednom štáte, je pravou vierou v druhom. Ak sa jedincovi, prenasledovanému v jednom štáte, podarí ujsť do druhého štátu, je tam privítaný ako hrdina. Obidva režimy sa zhodne pridŕžajú doktríny inkvizície, že v otázke pravdy treba raz pre vždy vyhlásiť, čo je pravda a potom prísne trestať všetkých, čo nesúhlasia. História konfliktu medzi vedou a cirkvami ukazuje falošnosť tejto doktríny. Dnes sme všetci presvedčení, že prenasledovateľom Galilea nikto nenalial rozum do hláv, ale niektorí z nás sú v tomto ohľade menej istí, ak ide o Hitlera alebo Stalina.

Je poľutovaniahodné, že príležitosť dať voľný beh intolerancii sa naskytla vo dvoch proti sebe stojacích táboroch. Keby bol existoval štát, kde by boli vedci mohli prenasledovať kresťanov, možno by Galileiho priatelia neboli protestovali proti každej intolerancii, ale len proti intolerancii ich protivníkov. Galileiho priatelia by boli jeho doktrínu povýšili na úroveň dogmy a Einstein, ktorý dokázal, že aj Galileo aj inkvizícia sa mýlili, by bol býval odsúdený obidvomi tábormi a nikde by nebol našiel útočisko.

Niekto môže namietať, že súčasná perzekúcia je na rozdiel od minulej politická a ekonomická, nie teologická; taká výhovorka by nezodpovedala histórii. Útoky Luthera na odpustky stáli pápežstvo ohromné sumy a aj revolta Henricha VIII. ho zbavila značných príjmov, ktoré poberal tristo rokov. Kráľovná Alžbeta prenasledovala katolíkov, pretože ju chceli nahradiť Máriou Stuartovnou alebo Filipom II. zo Španielska. Veda oslabila moc cirkvi nad myslením ľudí, čo viedlo nakoniec ku konfiškácii obrovských cirkevných majetkov v mnohých štátoch. Ekonomické a politické pohnútky boli vždy jednou z príčin perzekúcií, možno hlavnou.

Argument proti perzekúcii ostáva nezmenený, nech je jej zámienka akákoľvek. Znie tak, že nikto z nás nevie celú pravdu a že objavy nových právd uľahčuje slobodná diskusia, kým cenzúra ich sťažuje; koniec-koncov sa ľudské blaho zvyšuje objavmi pravdy a zmenšuje činmi založenými na omyle. Nové pravdy sú často v rozpore so súkromným záujmom: protestantská doktrína, že niet dôvodu držať v piatok pôst, vyvolala za čias kráľovnej Alžbety vehementnú opozíciu predavačov rýb. Ale všeobecný záujem vyžaduje, aby sa nové pravdy slobodne šírili.

Keďže sa však dopredu nevie, či je nová doktrína pravdivá, jej sloboda má za následok slobodu omylu. Myšlienky, ktoré sa stali predmetom záujmu všetkých, sa stali predmetom zákazu v Nemecku a Rusku a nie sú dosť rešpektované inde.

Hrozba voči intelektuálnej slobode je dnes väčšia, ako bola kedykoľvek od roku 1660; ale už neprichádza od kresťanských cirkví. Prichádza od vlád, ktoré v dôsledku súčasnej anarchie a chaosu zdedili svätosvätý charakter, patriaci kedysi cirkevným autoritám. Je zrejmou úlohou vedcov a všetkých, čo pripisujú hodnotu vedeckým poznatkom, aby protestovali proti novým formám perzekúcie, miesto aby sa tešili, že sa vytrácajú staré. Túto úlohu nesmie oslabiť nijaká sympatia voči doktrínam, v mene ktorých sa prenasleduje. Nijaká sympatia voči komunizmu nám nesmie zabrániť uznať, čo v Rusku nie je v poriadku; ani uvedomiť si, že vláda, ktorá nepovolí nijakú kritiku svojich dogiem, sa nakoniec stane prekážkou pre objavy nových poznatkov. Na druhej strane nijaká averzia voči komunizmu alebo socializmu nás nesmie nechať pripustiť barbarské činy v Nemecku na potlačenie komunizmu a socializmu. V štátoch, kde vedci získali takmer toľko intelektuálnej slobody, ako si priali, je ich povinnosťou ukázať nestranné odsúdenie obmedzovania slobody v iných štátoch, nech sú doktríny, v mene ktorých sa sloboda obmedzuje, akékoľvek.

Tí, ktorým záleží na intelektuálnej slobode, môžu byť iba menšina, ale je to medzi nimi, kde sú tí, čo sú dôležití pre budúcnosť. Videli sme význam Koperníka, Galileiho a Darwina v histórii ľudstva a neslobodno si myslieť, že budúcnosť neprinesie ďalších ľudí tohto druhu. Ak sa im zabráni robiť svoju robotu a mať vplyv na dianie, ľudstvo zakrpatie a nastane nový vek temna, ako prvý nasledoval po brilantnej epoche antiky. Nová pravda je často na prekážku, najmä tým, čo majú moc; napriek dlhej histórii ukrutností a fanatizmu ostáva hlavným dielom nášho inteligentného ale nerozumného druhu.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter X – Conclusion, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda.

(Predošlé kapitoly boli v číslach 76 – 84.)

Náboženstvo a veda – 9. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Bertrand Russell

Veda a morálka

Tí, čo zdôrazňujú nedostatočnosť vedy, ako sme to videli vo dvoch posledných kapitolách, odvolávajú sa na akúsi skutočnosť, že veda nemá čo povedať vo veci „hodnôt“. Toto pripúšťam; keď sa však z toho odvodí, že morálka obsahuje pravdy, ktoré sa nedajú pomocou vedy ani dokázať ani vyvrátiť, s tým nesúhlasím. To je otázka, o ktorej nie je ľahké mať jasnú predstavu a moje súčasné názory v tejto veci sa veľmi líšia od názorov, ktoré som mal pred tridsiatimi rokmi. Jasná predstava je však nevyhnutná, ak máme vyhodnotiť argumenty na podporu kozmického zámeru. Keďže v otázke etiky nepanuje všeobecný súhlas, treba mať na pamäti, že nasledujúce riadky sú moje osobné presvedčenie a nie výpovede vedy.

Štúdium etiky sa tradične skladá z dvoch častí: jedna sa zaoberá morálnymi pravidlami, druhá tým, čo je dobré samo osebe. Pravidlá správania, z ktorých mnohé majú rituálny pôvod, hrajú dôležitú rolu v živote divých a primitívnych národov. Je zakázané jesť z misy šéfa, alebo variť kozľa v mlieku jeho matky; prikazuje sa prinášať obete bohom a v určitom vývojovom štádiu sa tieto obete považovali za bohom príjemnejšie, ak to boli ľudské bytosti. Iné morálne pravidlá, ako napríklad zákaz vraždy a krádeže, sú morálne užitočnejšie a prežívajú úpadok primitívnych teologických systémov, na ktoré pôvodne nadväzovali. Ako však ľudia rozvíjali rozmýšľanie, trvali menej na pravidlách a väčšmi na duchovnom stave. Táto tendencia má dve žriedla: filozofiu a mystické náboženstvo. Všetci poznáme odseky z Prorokov a Evanjelií, v ktorých sa čistota srdca stavia nad puntičkárske dodržiavanie zákona; ten istý princíp sprostredkuje chýrna pasáž sv. Pavla vychvaľujúca dobrotu alebo lásku. Stretáme sa s tým u všetkých mystikov, kresťanských aj nekresťanských: v ich očiach má hodnotu duchovný stav a z neho má vyplývať dobré správanie; pravidlá považujú za zovňajšok a ťažko sa prispôsobujú okolnostiam.

Jedným zo spôsobov, ako sa vyhnúť potrebe dovolávať sa vonkajších pravidiel správania, bola viera v existenciu „svedomia“, osobitne dôležitá v protestantskej morálke. Predpokladalo sa, že Boh vyjavil každému ľudskému srdcu, čo je dobré a čo zlé, takže ak sa máme vyhnúť hriechu, stačí počúvať vnútorný hlas. Táto teória má však dve ťažkosti: po prvé, svedomie nehovorí to isté každému človeku; skôr hovorí každému niečo iné; po druhé, štúdium podvedomia nám umožnilo pochopiť materiálne príčiny výčitiek svedomia.

V otázke rozličných prejavov svedomia je poučný prípad anglického kráľa Juraja III.: svedomie mu hovorilo, aby občianske práva nedal katolíkom, pretože keby im ich dal, porušil by korunovačnú prísahu; jeho nástupcovia nemali také výčitky svedomia. Svedomie privádza jedných k tomu, že odsudzujú vyvlastnenie bohatých, hlásané komunistami; druhých privádza k tomu, že odsudzujú vykorisťovanie chudobných boháčmi, ako ho praktizujú kapitalisti. Jednému nahovára, že pri invázii má brániť svoju vlasť, kým druhého od toho odhovára, pretože každá účasť na vojne je hriešna. Počas 1. svetovej vojny britských vládcov, z ktorých len máloktorí študovali morálku, otázka svedomia veľmi zneistila a urobili veľmi zvláštne rozhodnutia. Jedno z nich bolo, že človek môže mať výčitky svedomia brániace mu ísť sám do boja, ale bude súhlasiť s tým, že pôjde pracovať na pole, čím umožní odvod iného muža. Mysleli si tiež, že svedomie môže síce odsudzovať všetky vojny ako také, ale toto extrémne stanovisko neplatí pre prebiehajúcu vojnu, ktorú nemožno neschvaľovať. Kto si myslel, že viesť vojnu je zlé z akýchkoľvek osobných dôvodov, musel odôvodňovať svoje stanovisko na základe tejto primitívnej a málo vedeckej koncepcie „svedomia“.

Rozličnosť prejavov svedomia sa dá pochopiť, ak rozumieme jeho pôvodu. Určité druhy činov sa už v útlej mladosti stretávajú so schvaľovaním, iné s odmietaním; normálnym postupom združovania predstáv sa potom zlučujú dobré a zlé pocity so samotnými činmi a nie s ich schvaľovaním či odmietaním. Ako čas beží, zabúdame na svoju prvú morálnu výchovu, ale určité druhy činov nám naďalej zapríčiňujú pocit nevôle, kým iné vyvolávajú cnostné vytrženie. Pri pohľade do nášho vnútra sa nám tieto pocity môžu zdať mysteriózne, pretože sme zabudli na okolnosti, ktoré ich pôvodne vyvolali: je celkom prirodzené, že ich pripisujeme božiemu hlasu vo svojom srdci. No v skutočnosti je svedomie produktom výchovy a u väčšiny ľudí môže byť vycvičené na schvaľovanie či odmietanie podľa ľubovôle vychovávateľa. Ak je teda dôvod chcieť oslobodiť morálku od vonkajších vplyvov, nedá sa to dosiahnuť v dostatočnej miere na základe pojmu „svedomie“.

Filozofi prišli po inej ceste k inému stanovisku, no pravidlá správania aj tam zaujímajú sekundárne postavenie. Vytvorili pojem dobra, pod čím rozumejú (zhruba povedané) to, čo by sme si priali ako samo osebe a bez ohľadu na dôsledky, alebo, ak ide o teistov, to, čo sa páči Bohu. Väčšina ľudí bude súhlasiť, že šťastie je príjemnejšie ako nešťastie, priateľstvo ako nepriateľstvo, a tak ďalej. Podľa tohto pohľadu na svet sú morálne pravidlá v poriadku, ak podporujú existenciu toho, čo je dobré samo osebe, nie však v opačnom prípade. V absolútnej väčšine prípadov sa dá odôvodniť svojimi následkami zákaz vraždy, ale nie zvyk upaľovať na hranici vdovy pri pohrebe ich manželov. Prvé pravidlo treba teda zachovať, druhé nie. No aj najlepšie morálne pravidlo má vždy nejaké výnimky, pretože žiadna kategória činov nemá vždy len zlé dôsledky. Máme teda tri hľadiská, kedy môže byť nejaký čin morálne chválitebný: 1. zhoduje sa s prevzatým morálnym kódom; 2. má seriózne určenie vyvolať dobrý účinok; 3. vskutku má dobrý účinok. Tento tretí zmysel sa však v morálke považuje spravidla za neprípustný. Podľa ortodoxnej teológie mala Judášova zrada dobré dôsledky, pretože bola nevyhnutná na vykúpenie; ani tak však nebola chválitebná.

Rozliční filozofi si vytvorili rôzne koncepcie dobra. Jedni hlásajú, že dobro spočíva v poznaní a milovaní Boha; druhí, že je to univerzálna láska; iní, že je to potešenie z krásy; a ďalší, že je to potešenie. Keď je raz dobro definované, vyplýva z neho zostatok morálky samočinne: musíme konať spôsobom, ktorý sa nám vidí mať najviac šancí na vytvorenie najviac dobra a súčasne spôsobiť najmenej zla. Ak sa raz najvyššie dobro považuje za známe, vypracovanie morálnych pravidiel je vecou vedy. Napríklad: má sa trest smrti dať za krádež alebo len za vraždu, resp. vôbec nie? Jeremy Bentham, ktorý považoval pôžitok za dobro, si vypracoval trestný zákon, ktorý najlepšie podporoval pôžitok a urobil záver, že je menej prísny, ako bol trestný zákon jeho doby. Okrem predpokladu, že pôžitok je dobro, všetko ostatné patrí do oblasti vedy.

Ak sa však pokúsime spresniť, čo rozumieme pod pojmom „toto alebo toto je dobro“, dostaneme sa do veľkých ťažkostí. Benthamovo vyznanie, že pôžitok je dobro, vyvolalo búrlivú opozíciu a vyslúžilo si označenie „filozofia svíň“. Ani on, ani jeho protivníci nemohli predložiť nijaké argumenty za alebo proti. Pri vedeckom probléme sa dajú uvádzať dôkazy v obidvoch smeroch a nakoniec sa povie, že jedna z dvoch strán zvíťazila; ak sa to nestane, ostáva výsledok diskusie nerozhodný. Pri otázke, či je toto alebo tamto najvyššie dobro, niet však dôkazov ani pre jeden názor; každý z protivníkov môže uvádzať len svoje vlastné emócie a používať rečnícke umenie, aby vyvolal podobné emócie u iných.

Pozrime sa bližšie na otázku, ktorá nadobudla značný význam v politike. Bentham hlásal, že pôžitok jedného človeka má tú istú morálnu hodnotu ako pôžitok iného človeka, ak sú kvantá pôžitku rovnaké; viedlo ho to k schváleniu demokracie. Naproti tomu Nietzsche tvrdil, že za dôležitého kvôli jemu samému možno považovať len veľkého človeka a že masa ľudstva je len prostriedok na realizáciu jeho osobného blaha. Na obyčajných ľudí hľadel tak, ako mnohí ľudia vidia zvieratá: myslel si, že máme právo používať ich nie na ich vlastné dobro, ale na dobro pre nadčloveka; túto ideu prevzali tí, čo chceli ospravedlniť odstránenie demokracie. Máme pred sebou zrejmý rozpor, ktorý má prakticky veľký význam, no nemáme nijaký vedecký či intelektuálny prostriedok, ako presvedčiť jednu zo strán, že tá druhá má pravdu. Iste, existujú spôsoby, ako zmeniť zmýšľanie ľudí o takýchto otázkach, ale tie sú všetky emocionálne a nie vedecké.

Otázky „hodnôt“ (totiž tých, ktoré sa týkajú toho, čo je dobré alebo zlé samo osebe, nezávisle od dôsledkov) sa nachádzajú mimo oblasti vedy, ako to neúnavne tvrdia obrancovia náboženstva. Myslím si, že v tomto bode majú pravdu, ale z toho odvodzujem dodatočný záver, ktorý oni nerobia: že otázky „hodnôt“ sú vôbec mimo oblasť poznania. Inakšie povedané, keď tvrdíme, že tá alebo oná vec má „hodnotu“, vyjadrujeme svoje emócie a nie skutočnosť, ktorá by bola platná aj vtedy, keby naše osobné pocity boli iné. Aby sme si problém vyjasnili, musíme analyzovať pojem dobra.

Začnime tým, že je samozrejmé, že každá idea dobra a zla súvisí s túžbou. V prvom rade treba povedať, že to, čo si všetci prajeme, je „dobré“, čoho sa desíme, je „zlé“. Keby sme si všetci priali to isté, bol by problém vyriešený; nanešťastie si naše priania navzájom odporujú. Ak poviem „Čo si ja želám, je dobré“, namietne môj sused „Nie, čo si ja prajem, je dobré“. Etika je pokus – podľa môjho názoru neúspešný – uniknúť tejto subjektívnosti. Samozrejme sa v hádke so susedom pokúsim dokázať, že moje priania majú v sebe čosi, čo ich robí oprávnenejšími, ako sú jeho. Ak chcem zachovať právo prechodu, odvolám sa na obyvateľov okolia, ktorí nemajú pozemky; no on sa odvolá na záujem vlastníkov. Ak ja poviem „Načo je krása kraja, ak ju nikto nevidí?“, on mi odpovie „Čo ostane z tejto krásy, ak ju dovolíme výletníkom devastovať?“ Každý sa usiluje získať spojencov dokazovaním, že jeho želania sú v harmónii s ich prianiami. Keď je to vyložene nemožné, ako je to v prípade zlodeja, je tento verejnou mienkou odsúdený a jeho morálny status je postavenie hriešnika.

Etika je teda úzko spätá s politikou: je to pokus preniesť kolektívne priania jednej skupiny obyvateľstva na jedinca, respektíve mnohých jedincov, aby sa jeho túžby stali túžbami celej jeho skupiny. Toto je možné, pochopiteľne, len vtedy, keď jeho priania nie sú vo veľkom rozpore s verejným záujmom: zlodej ťažko presvedčí ľudí, že im robí dobre, hoci plutokrati robia také pokusy a neraz sa im to podarí. Ak predmet našej túžby môže byť užitočný všetkým, nezdá sa nerozumným dúfať, že sa k nám pridajú mnohí; a tak filozof, ktorý zdôrazňuje pravdu, dobrotu a krásu, získal presvedčenie, že nevyjadruje iba svoje vlastné priania, ale že ukazuje cestu celému ľudstvu. Na rozdiel od zlodeja si môže myslieť, že predmet jeho záujmu má neosobnú hodnotu.

Etika je pokus dať niektorým z našich túžob nielen osobnú, ale aj univerzálnu dôležitosť. Hovorím „niektorým“ z našich túžob, pretože to niekedy vôbec nie je možné, ako sme videli v prípade zlodeja. Človek, ktorý sa na burze obohacuje prostredníctvom tajných správ, si nepraje, aby aj druhí dostávali informácie ako on: pravda – pokiaľ o nej možno hovoriť v jeho prípade – nie je preňho osobné vlastníctvo univerzálne, ako pre filozofa. Je pravda, že aj filozof môže klesnúť na úroveň burzového špekulanta, keď si napríklad vyhradzuje prvenstvo nejakého objavu. To je len chybička; vo svojej čisto filozofickej povahe si želá len rozjímanie o pravde; neruší nikoho, čo by chcel robiť to isté.

Pokus dať našim túžbam vzhľad univerzálnej dôležitosti (to je úloha morálky) sa môže robiť z dvoch hľadísk: z hľadiska zákonodarcu alebo kazateľa. Berme najprv zákonodarcu.

Budem predpokladať, kvôli argumentu, že zákonodarca je osobne nezaujatý. Inak povedané, ak zistí, že niektoré jeho prianie sa týka len jeho vlastného blaha, nedovolí mu, aby ovplyvnilo jeho tvorbu zákonov; jeho kód nie je určený na zveľaďovanie jeho osobného majetku. Môže však mať iné túžby, ktoré sa mu zdajú neosobné. Môže veriť na hierarchický poriadok, idúci od kráľa dolu po sedliaka, alebo od majiteľa bane po baníckeho učňa. Môže si myslieť, že ženy majú byť podriadené mužom. Môže byť presvedčený, že šírenie vzdelania v nízkych spoločenských triedach je nebezpečné. Atď., atď. Ak môže, vytvorí si taký osobný kód, že jeho správanie bude v najvyššom možnom súlade s osobnými záujmami okolitých jedincov; a vytvorí taký systém etickej výchovy, ktorý vyvolá u ľudí pocit viny, ak sa zamerajú na iné ciele ako jeho. (*)
 




(*) Poznámka pod čiarou: Porovnaj to s nasledujúcimi radami, ktoré dáva jeden súčasník Aristotela (čínsky, nie grécky):

„Suverén nemá počúvať tých, ktorí si myslia, že môžu mať osobné názory a ktorí veria na dôležitosť indivídua. Také učenia spôsobia, že ľudia sa utiahnu na pokojné miesta a budú sa skrývať v jaskyniach a horách, aby tam nadávali na existujúcu vládu, ohovárali vodcov, znižovali význam titulov a platov a znevažovali všetkých, čo sú v úradnom postavení.“ (Valey, The Way and its Power, s. 37).

Takto sa „cnosť“ stane v skutočnosti, už nielen v subjektívnom hodnotení, poslušnosťou všetkým prianiam zákonodarcu až do tej miery, do akej ich považuje za hodné stať sa univerzálnymi.

Stanovisko a metódy kazateľa sú, pochopiteľne, dosť odlišné, pretože nie je pánom mašinérie štátu, takže nemôže vytvoriť umelú harmóniu medzi svojimi a cudzími prianiami. Má jedinú možnosť, a to pokúsiť sa vyvolať u iných túžby, ktoré má sám: za tým účelom musí zaútočiť na emócie. Ruskin takto naučil svojich čitateľov obľubovať gotickú architektúru nie na základe úvah, ale dojímavým účinkov rytmickej prózy. Čitatelia Chalúpky strýčka Toma si začali myslieť, že otroctvo je zlá vec vtedy, keď sa sami videli v koži otroka. Každý pokus presvedčiť ľudí, že niečo je dobré (alebo zlé) samo osebe, a nielen pre svoje účinky, sa zakladá na umení zobudiť pocity; neodvoláva sa na vedecké dôkazy. Umenie kazateľa je v každom prípade jeho schopnosť vyvolať u iných podobné emócie, ako máva sám – alebo iné až opačné, ak je pokrytec. Nechcem týmito výrokmi kritizovať kazateľov; len analyzujem hlavný znak ich činnosti.

Keď niekto povie „Toto je dobré samo osebe“, zdá sa, že potvrdzuje nejakú skutočnosť; ako keby povedal „Toto je štvorec“ alebo „Toto je sladké“. Myslím, že to tak nie je. Myslím, že v skutočnosti chce povedať „Prajem si, aby si celý svet želal toto“ alebo ešte skôr „Kiež by si celý svet prial toto“. Ak sa tieto jeho slová chápu ako jednoduché konštatovania, ide o prejav jeho osobnej túžby; ak sa však chápu v širokom, všeobecnom význame, netvrdia nič, iba vyjadrujú jedno prianie. Túžba sama je osobná, jej predmet je však univerzálny. Podľa môjho názoru tu dochádza k zvláštnemu skĺbeniu osobného partikulárneho a univerzálneho, všeobecného pojmu, čo zapríčiňuje v otázke etiky značný zmätok.

Problém sa možno vyjasní, ak postavíme proti sebe etickú myšlienku a jednoduché konštatovanie. Ak poviem „Všetci Číňania sú budhisti“, možno to vyvrátiť prezentáciou kresťanského alebo moslimského Číňana. Ak poviem „Myslím si, že všetci Číňania sú budhisti,“ nemožno ma vyvrátiť dôkazmi, pochádzajúcimi z Číny, ale len dôkazom, že neverím, čo hovorím: pretože to, čo tvrdím, sa týka iba môjho duchovného stavu. Ak teraz jeden filozof povie: „Krása je dobro“, môžem chápať jeho vetu ako „Kiežby všetci ľudia milovali to, čo je dobré“ (zodpovedá to vete „Všetci Číňania sú budhisti“), alebo „Prajem si, aby všetci ľudia milovali, čo je pekné“ (zodpovedá to vete „Myslím si, že všetci Číňania sú budhisti“). Druhá veta netvrdí nič, ale vyjadruje prianie; keďže nič netvrdí, sú argumenty pre a proti logicky nemožné; ani otázka pravdy či nepravdy tu neprichádza do úvahy. Prvá veta namiesto toho, aby bola jednoducho opytovacia, tvrdí jednu skutočnosť, ale tá sa týka duchovného stavu filozofa; toto tvrdenie sa dá vyvrátiť len dôkazom, že filozof nemá prianie, ktoré predstiera. Táto druhá veta nepatrí do oblasti etiky, ale psychológie alebo biografie. Druhá veta patrí do oblasti etiky a vyjadruje túžbu po niečom, ale nič netvrdí.

Ak je doterajšia analýza správna, nevyslovuje etika nijaké tvrdenia, pravdivé ani nepravdivé. Skladá sa zo želaní určitého všeobecného charakteru, ktoré majú vzťah k túžbam celého ľudstva – a aj k bohom, anjelom a démonom, ak títo existujú. Veda môže skúmať príčiny túžob, aj prostriedky na ich realizáciu; nemôže však vysloviť nijakú myšlienku v pravom zmysle slova etickú, pretože sa zaoberá tým, čo je pravdivé a čo je nepravdivé.

Teória, ktorú som predložil, je jednou z foriem doktríny, ktorá sa zaoberá subjektívnosťou hodnôt. Hlása, že ak sa dve osoby v otázke nejakej hodnoty nedohodnú, nezhoda sa netýka nijakého druhu pravdy, ale ide len o rozdielne chute. Ak mi jeden známy povie „Mám rád ustrice“, a druhý „Ja ich teda nemám rád“, uznáme, že tu niet o čom sa začať hádať. Teória, o ktorej je reč, hlása, že všetky nezhody o problémoch hodnôt sú tohto druhu; samozrejme by sme si to nemysleli, ak ide o otázky, ktoré sa nám zdajú dôležitejšie ako ustrice. Hlavný motív pre prijatie tohto hľadiska je úplná nemožnosť nájsť argumenty, ktoré by dokázali, že niečo má svoju vlastnú vnútornú hodnotu. Keby sme sa všetci na niečom zhodli, mohli by sme povedať, že hodnoty spoznávame intuíciou.

Daltonistovi nemôžeme dokázať, že tráva je zelená a nie červená. Existujú však rozličné prostriedky, ako mu dokázať, že mu chýba jedna schopnosť rozlišovania, ktorú má väčšina ľudí. V prípade hodnôt nič takého neexistuje a nezhody sú oveľa častejšie ako v prípade farieb. Vzhľadom k tomu, že si nevieme ani len predstaviť prostriedok na urovnanie nezhody v otázke hodnoty, sme nútení vysloviť záver, že ide o záležitosť chuti a nie o objektívnu pravdu.

Táto doktrína má závažné dôsledky. V prvom rade nemôže existovať nič také ako „hriech“ v absolútnom zmysle slova: čo jeden nazýva „hriechom“, môže byť pre druhého „cnosť“. Hoci nezhoda ich robí navzájom antipatickými, ani jeden neusvedčí druhého z intelektuálneho omylu. Trest nemôže byť odôvodnený tým, že zločinec je „vinný“, ale len tým, že sa správal spôsobom, od ktorého ho všetci odrádzali. A peklo ako miesto trestu pre hriešnikov sa stáva niečím úplne iracionálnym.

V druhom rade sa stáva nemožným zachovať si spôsob vyjadrovania o hodnotách, ktorý je bežný u prívržencov kozmického zámeru. Argumentujú tým, že niektoré výsledky evolúcie sú „dobré“ a že svet teda musel dostať morálne obdivuhodný cieľ. V reči subjektívnych hodnôt sa z tohto argumentu stane konštatovanie: „Určité veci vo svete sa nám páčia; musela ich teda stvoriť bytosť, ktorá má chute ako my, ktorú teda tiež milujeme a ktorá je teda dobrá.“ No zdá sa dosť zrejmým, že keby mali existovať stvorenia, ktoré majú svoje lásky a nelásky, celkom iste museli milovať určité veci vo svojom okolí, lebo inakšie by im bol život neznesiteľný. Naše hodnoty vykryštalizovali v rovnakom čase ako ostatné znaky nášho charakteru a na základe skutočnosti, že sú také, aké sú, sa nedá z kozmického zámeru nič dedukovať.

Tí, čo veria na „objektívne“ hodnoty, často tvrdia, že stanovisko, ktoré tu bránim, má nemorálne dôsledky. Myslím, že ich k tomu privádza chybné uvažovanie. Ako som už povedal, doktrína subjektívnych hodnôt má určité morálne dôsledky, z ktorých najdôležitejší je odmietnutie pomstivých trestov a pojmu „hriechu“. No všeobecnejšie dôsledky, napríklad často citovaný úpadok pocitu morálnej zodpovednosti, z nej logicky nevyplývajú. Ak majú morálne povinnosti ovplyvniť správanie, musia obsahovať okrem viery aj túžbu. Môže sa mi povedať, že táto túžba je túžbou byť „dobrý“ v tom zmysle, ktorý odmietam uznať. Ak však analyzujeme túžbu byť „dobrý“, spravidla nás to dovedie k túžbe byť schválený a pochválený; k túžbe konať tak, že to vyvolá určité všeobecné dôsledky, ktoré si prajeme. Máme aj priania, ktoré nie sú čisto osobné; keby sme ich nemali, nijaký stupeň morálnej výchovy by neovplyvnil naše správanie, okrem strachu pred neuznaním. Väčšina z nás obdivuje taký spôsob života, ktorý je riadený veľkými neosobnými túžbami; niet pochýb, že tieto túžby povzbudzuje príklad, výchova a vedomosti; ťažko ich vyvolá jednoduchá viera v ich „dobrotu“, alebo odradí od nich analýza pojmu „dobro“.

Ak uvažujeme o osude ľudského pokolenia, môžeme vysloviť želanie, aby bolo šťastné alebo zdravé, rozumné alebo vojnychtivé atď. Každé z týchto želaní si vytvorí vlastnú morálku, ak bude dosť silné; ak však nemáme takéto všeobecné želania, nebude mať naše správanie bez ohľadu na morálku iné sociálne ciele ako harmóniu nášho osobného záujmu a záujmov spoločnosti. Múdre ustanovizne majú za úlohu vytvárať takúto harmóniu do tej miery, ako je len možné; nech je naša teoretická definícia hodnoty akákoľvek, pre ostatok sme nútení spoliehať sa na existenciu neosobných túžob. Ak stretnete človeka, s ktorým ste v zásadnom morálnom rozpore (vy si myslíte, že ľudia sú rovnakí, kým on považuje za významnú len jednu triedu), nebudete do diskusie lepšie pripravený, ak veríte na objektívne hodnoty, než ak na ne neveríte. V obidvoch prípadoch môžete vplývať na správanie len ovplyvnením túžob: ak sa vám to podarí, jeho morálka sa zmení; ak nie, tak nie.

Niektorí ľudia majú dojem, že ak túžba všeobecného rázu, napríklad túžba šťastia pre ľudský rod, nemá sankciu absolútneho dobra, je do určitej miery iracionálna. To súvisí so zostatkom viery v objektívnosť hodnôt. Túžba osebe nemôže byť ani racionálna, ani iracionálna. Môže sa postaviť proti iným prianiam a urobiť jednotlivca nešťastným; môže vyvolať opozíciu okolia alebo sa môže nedať uskutočniť. Nemožno ju však vyhlásiť za „iracionálnu“ len z toho dôvodu, že sa nevie, prečo ju cítime. Môžeme túžiť po A, pretože vedie k B, ale nakoniec, keď sa minuli všetky dôvody, nutne zastaneme pri niečom, čo si prajeme bezdôvodne, ale nie „iracionálne“. Všetky morálne systémy stelesňujú túžby tých, čo ich hlásajú, ale túto skutočnosť skrýva hmla slov. V skutočnosti sú naše túžby väčšmi všeobecného rázu a menej čisto egoistické, než si predstavujú mnohí moralisti; keby to tak nebolo, neumožnila by nijaká teoretická morálka morálny pokrok. Nie teoretická morálka, ale tvorba veľkých šľachetných cieľov vďaka inteligencii, šťastiu a neprítomnosti strachu vedie ľudí k tomu, aby vykonali pre všeobecné šťastie ľudstva viac, ako konajú teraz. Nech definujeme „dobro“ akokoľvek, nech sa nám javí ako objektívne či subjektívne, tí, čo si neprajú šťastie ľudstva, nebudú ho favorizovať; tí, čo si ho prajú, urobia, čo je v ich silách, aby ho realizovali.

Robím záver: ak je pravda, že veda nemôže rozhodovať o otázkach hodnôt, je to preto, lebo o tom sa nedá rozhodovať intelektuálne a pretože hodnoty sú mimo oblasť pravdy a nepravdy. Všetky prístupné vedomosti sa získavajú prostredníctvom vedy; čo veda neodkryje, ľudstvo nemôže vedieť.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter IX – Science and Morale, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda.

(Pokr. 10. kap. Záver bude v ZH 85. Predošlé kapitoly boli v číslach 76 – 83).

Prečo nemáme vo Veľkej Británii humanistické školy?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Anonym

Primárna odpoveď je takáto: Pretože Britská humanistická organizácia (BHA) pozitívne propaguje integrované inkluzívne školy pre detí všetkých vyznaní a aj bezkonfesijné. BHA považuje religiózne školy v pluralitnej spoločnosti za eticky nerozumné a sociálne rozvratné; zakladať otvorene humanistické školy by nebolo menej eticky nerozumné a sociálne rozvratné.

Existujú aj iné odpovede.

Po prvé, pretože je príliš málo rodín, ktoré sa definujú ako humanistické a sú roztrúsené po celom štáte. Koľko humanistických rodín je vo vašom okruhu? Stačilo by to na vytvorenie primárnej či sekundárnej triedy a školy? Samozrejme je veľa nenáboženských rodín, ktoré si prajú pre svoje deti dobrú výučbu a vštepovanie morálnych hodnôt, ale nič nesvedčí, že si prajú separátne humanistické školy. Pravda je dokonca taká, že ani rodiny, ktoré sa definujú ako humanistické, neprajú si humanistické školy – ako iní rodičia, prajú si len dobré školy.

Po druhé, pretože náboženské skupiny musia zvyčajne zložiť 10 % finančných nákladov na svoje školy. BHA nemá toľko peňazí. Máte toľko Vy alebo vaša miestna humanistická skupina? Väčšina minoritných nenáboženských škôl začala fungovať v oblastiach, kde mali humanistické organizácie veľa členov – a aj potom bol potrebný bohatý darca alebo podnikateľ, ochotný školu naštartovať; aj tak sa vyžaduje intenzívna spolupráca dobrovoľníkov medzi rodičmi a učiteľmi. Niektoré náboženské školy vznikli prevzatím takých existujúcich škôl, ktoré boli neúspešné alebo sa stali nepopulárne. To je najlacnejšia opcia – je vo Vašom okolí nejaká škola zrelá na bankrot a prevzatie?

Po tretie, pretože v skutočnosti sú mnohé štátne školy čo do svojej etiky a morálnych hodnôt viac alebo menej aj tak humanistické. Keď bude koniec kolektívnym modleniam a výučba o náboženstvách sa stane univerzálne objektívnou, čestnou a vyváženou (bude zahŕňať humanizmus), štátne školy budú humanistické vo všetkom, okrem mena. Náboženská viera bude súkromnou záležitosťou rodín a komunít; štát a školy sa s ňou vyrovnajú, ale nebudú ju podporovať. BHA rešpektuje ľudské práva a nemá námietky proti nepovinnej (voliteľnej) modlitbe či výučbe náboženstva.

Mimo Spojeného kráľovstva a za špecifických pomerov platia výnimky z takéhoto uvažovania. Britskí humanisti napríklad finančne silne podporujú humanistické školy v Ugande.

Prameň: © British Humanist Association – Why aren't there any humanist schools?

Vedci preverujú populačnú explóziu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Steve Connor

Britská Kráľovská spoločnosť, prvá vedecká organizácia Commonwealthu vyslovila odhad, že keby sa Británia mala riadiť podľa vlastných prírodných zdrojov, jej udržateľnú populáciu by tvorilo okolo 15 miesto súčasných 60 miliónov obyvateľov.

Prvotriedna britská vedecká organizácia, Trust optimálnej populácie (TOP), naštartovala v lete 2010 dvojročnú štúdiu úrovní svetovej populácie. Rastúci počet vedcov si uvedomuje, že prišiel čas, konfrontovať politikov s problémami, ktoré zapríčiňuje budúci rast (už dnes nadmerného) počtu ľudí.

Kráľovská spoločnosť (obdoba našej akadémie vied) vytvorila pracovnú skupinu vedúcich expertov, ktorí majú vypracovať odporúčania o ľudských populáciách, ktoré umožnia pristúpiť k problému poškodzovania prostredia miliardami ľudí na planéte navyše.

„Skutočne, treba sa nám pozrieť, kam sa to uberáme veľkosťou populácií. Ak to neurobíme, možno prežijeme, ale nebudeme prekvitať,“ povedal designovaný vedúci študijnej skupiny sir John Sulston, nositeľ Nobelovej ceny, ktorý hral dôležitú rolu pri dekódovaní ľudského genómu. Varoval, že ak sa otvorene nepostavíme k problémom zapríčineným explóziou globálnej populácie, zabrzdí to pokrok ľudstva.

Do pracovnej skupiny patrí naturalista sir David Attenborough, environmentalista sir Jonathon Porritt, spoluzakladateľ Fóra pre budúcnosť, cambridgeský ekonóm sir Partha Dasgupta a prezident Etiópskej akadémie vied, prof. Demissie Habte.

Štúdia sa ohlasuje na Svetový deň populácie (11. júla), poznačený stretnutím expertov na londýnskej School of Hygiene and Tropical Medicine.

Medzi nimi je aj sir John Beddington, vedecký poradca vlády, ktorý tiež varoval pred rastom populácie, čo môže byť jedným z faktorov, ktoré vyvolajú „dokonalú búrku“ svetových udalostí v budúcich desaťročiach.

Súčasný stav planetárnej populácie je 6,8 miliardy a hoci miera plodnosti vo väčšine štátov klesá, počet žijúcich mladých ľudí, ktorí sú budúcimi rodičmi, svedčí, že toto číslo vzrastie v roku 2030 na 8,3 miliardy a v roku 2050 na 9,2 miliardy. To je ako keby pribudli dve ďalšie Číny alebo osem Amerík.

Počty ľudí explodovali od priemyselnej revolúcie. V roku 1800 žila na planéte asi 1 miliarda ľudí, v roku 1900 to bolo 1,7 miliardy. Nasledovalo zoštvornásobenie v priebehu storočia, to je šesť miliárd v roku 2000; hnacou silou bol pokrok medicíny, lacné fosílne palivá a technická revolúcia v produkcii potravín.

Väčšina budúcich prírastkov počtu ľudí sa uskutoční v najchudobnejších rozvojových štátoch, najmä v subsaharskej oblasti Afriky, kde pribudne v najbližších desaťročiach asi 50 % obyvateľov. V niektorých najchudobnejších afrických štátoch sa počet obyvateľov strojnásobí. Vedci odhadli, že ak sa má vyhovieť potrebe nových 1,5 miliárd ľudí na planéte produkcia potravín a energie sa musí zvýšiť o 50 % a prístup k vode o 30 %, – pribúda nás temer 10 000 každú hodinu.

Početné štáty už vysoko prekročili hranicu sebestačnosti, to je schopnosti zabezpečiť pre svojich obyvateľov dosť potravy, vody a zeme bez dovozu prírodných zdrojov. 77 zo 130 skúmaných štátov sa dá klasifikovať ako „preľudnené“, ak prihliadneme k skutočnosti, že spotrebujú viac, ako sami vyrobia a rozdiel musia dovážať.

Roger Martin z TOP vyrátal, že keby sa Británia mala spoľahnúť na svoje prírodné zdroje, jej udržateľná populácia by bola asi 15 miliónov obyvateľov – nie dnešných 60 miliónov.

„Preľudnenie je často používané a zneužívané slovo, no my veríme, že jeho index sa pevne zachytí v oblasti udržateľnosti, ktorú pomôže vysvetliť.“

Jedna miera ekologickej závislosti ľudskej populácie od prostredia sa volá „ekologická stopa“. Definovali ju pred vyše 15 rokmi Mathis Wackernagel a William Rees z University of British Columbia v Kanade. Meria požiadavky ľudskej činnosti voči biosfére: vypočítava rozlohu biologicky aktívnej pôdy vrátane vodnej plochy, potrebnej na produkciu všetkého, čo spotrebuje jedinec, populácia alebo nejaká činnosť, plus to, čo je potrebné na zneškodnenie odpadu, to všetko na podklade aktuálneho zaobchádzania so zdrojmi. „Ekologická stopa“ sa vyjadruje v globálnych hektároch alebo priemernej svetovej produktivite, aby sa mohli porovnávať oblasti alebo populácie.

„Ekologická stopa“ prideľuje Británii 17. miesto v poradí preľudnených štátov, medzi ktorými dominujú veľkí spotrebitelia Stredného východu a Európy.

Vo svete medzinárodného obchodu sa dá vysloviť názor, že nacionálna sebestačnosť nehrá žiadnu rolu. Podľa môjho názoru je to veľmi krátkozraký pohľad na veci. Človek nemusí byť malým Angličanom alebo ekologickým survivalistom (ten, čo chce prežiť a robí opatrenia) aby zistil, že v oblasti narastajúceho nedostatku – potravy, vody, energie – závislosť od vonkajšieho sveta, bude mať veľmi zraniteľné postavenie.

*

(Tento a podobné články – nie sú časté – posilňujú vo mne myšlienku, že dlhodobé, definitívne a vlastne jediné rozumné riešenie všetkých problémov na našej planéte je radikálne zníženie jej súčasného počtu obyvateľov. Na jednu desatinu. Decimovať. Ale ako to urobiť? Lebo urobiť to treba! - pozn. prekladateľa)

Steve Connor je vedecký vydavateľ denníka The Independent.

*

Prameň: Steve Connor, „Population explosion scrutinised as scientists urge politicians to act“, The Independent, 12. júla 2010

Predsudok hľadá vedecký plášť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Brendan O’Neill

Opačný pohľad na „údajný“ problém preľudnenia

Britská Kráľovská spoločnosť už rozhodla, že na zemi JE „príliš veľa ľudí“.

Existujú však kruhy, ktoré tvrdia: Preľudnenie NIE JE príčinou sociálnych a ekonomických problémov.

Ich reprezentant Brendan O’Neill, vydavateľ e-zinu www.spiked (asi napichnutý), veľmi rýchlo zareagoval a obratom dokazuje, že neomaltuziáni (volá ich mizerablisti) nemajú pravdu, ako ju nemal ani panikár Malthus. Pozrime sa, ako argumentuje:

Hoci svetové populácie rástli exponenciálne, život ľudí sa rapídne zlepšoval. Malthus predpovedal hladomory, epidémie a hromadné umieranie – miesto toho je nás dnes sedemkrát toľko ako za jeho čias a priemerný človek sa má nepomerne lepšie. Veľmi pôsobivé sú čísla o Číne – ako rástol ich počet a blahobyt, že ich očakávaná dĺžka života sa zvýšila z 36,5 roka v roku 1949 na 73,4 roka dnes (2010). Ani slova o hladomoroch – nech mali akékoľvek príčiny, boli.

Zdá sa pravdivé, že práve na najhustejšie preľudnených miestach zeme majú ľudia najlepší život. Treba sa pozrieť na Manhattan v New Yorku: na tom malom poloostrove žije 1,7 milióna obyvateľov a závidia im stámilióny ľudí na celom svete. Koľkí z nás by dodali: „Aj ja!“ No v Afrike, ktorá má veľa veľmi riedko osídlených oblastí (11 z 20 štátov s najnižšou hustotou obyvateľstva), pretrvávajú najväčšie problémy s chudobou a hladom, takže Trust optimálnej populácie neváhal vyhlásiť: „Aby sa planéta vyhla osudu Rwandy, je nevyhnutná rehabilitácia maltuziánskeho uvažovania“.

V roku 1790 predpovedal Malthus, že ak sa ľudia neprestanú množiť, dôjde „k predčasnému umieraniu ľudí“, dostaví sa „nedostatok potravy, mor a iné epidémie“, ktoré skosia „desaťtisíce ľudí“. Vtedy bolo na svete 980 miliónov ľudí, dnes je nás sedemkrát toľko – 6,8 miliardy.

Brendan O’Neill má námietky proti personálnemu obsadeniu študijnej skupiny. Porritovi vytýka, že už dávno spieva chválospevy na čínsku politiku jedného dieťaťa, bez ktorej by sme vraj dnes mali o 400 miliónov Číňanov viac. Attenborough vraj vyhlásil, že „nikdy nevidel problém, ktorý by sa nedal lepšie vyriešiť pri menšom počte ľudí“ – a čo stavba priehrady či revolúcia?

Opakovane vyčíta maltuziánom, že neberú do úvahy fakt, že ľudstvo urobilo za posledných 200 rokov väčší pokrok, ako za posledných 20 000 rokov, t. j. práve v čase, keď sa udiala explózia počtu ľudí. Pokrok umožnil a umožní uživiť väčší počet ľudí.

Prameň: A prejudice in search of a scientific disguise

Pápež v Británii

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Pri svojej návšteve v Británii mal pápež Benedikt 16. urážlivé a diskriminujúce reči, ktoré možno nazvať nezmyslom, pretože sa dá zistiť bez veľkej námahy, že jeho tvrdenia sa nezakladajú na pravde a sú jednostranné.

Veľké zločiny noci 20. storočia nijako nie sú dielom „agresívneho sekularizmu“ a ateisti vôbec nie sú bytosti bez etických princípov a morálnych postojov.

Sú urážlivé a diskriminujúce, pretože sa nimi paušálne dáva ateizmu zodpovednosť za niečo, za čo jednoducho nemôže. „Noc 20. storočia“ – so svojimi hlbinami v nacizme a stalinizme – bola výsledkom histórie, predovšetkým európskej; jej protagonistami nebol ani ateizmus ani osvietenstvo, ale všetko štáty, v ktorých boli pri moci rozličné prejavy v roku 1815 deklarovaného zväzku oltára a trónu – Viedenský kongres a potom Svätá aliancia.

Komentár Friedera Otta Wolffa z Nemeckej humanistickej akadémie (Eine feste Sandburg).

Vysoká cena zločinu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Charles M. Blow

Keď sa situácia zhoršuje a reč príde na výdavky a rozpočet, existuje jedna oblasť, kde sa diskusia neprehlbuje: cena zločinu a obrovský rozsah nášho systému trestného súdnictva. Máte, napríklad, predstavu, koľko stojí spoločnosť jedna vražda? Podľa prieskumu Iowskej štátnej univerzity 17,25 milióna USD.

Odborníci analyzovali údaje za rok 2003 zo štátov Arkansas, Florida, Georgia, Severná Karolína, New Jersey, Ohio, Oklahoma a Texas a konečnú sumu určili na základe výdavkov na trestné súdnictvo, hodnoty obete, strát predpokladanej produktivity obete aj páchateľa, vrátane odhadov na prevenciu budúcich násilenstiev. Ochota financovať prevenciu budúcich zločinov znamená vedľajšie výdavky na všeobecné bezpečnostné opatrenia, poistky a vládne sociálne programy. Ťažko uveriť, že vedľajšie výdavky sa dajú odhadnúť s uspokojivou presnosťou, ale koncepcia sa dá pochopiť.

(Okrem vrážd sa kalkulovala cena každého znásilnenia na 448 532 USD, každej krádeže na 335 733 USD, každého použitia osobného násilia na 145 532 USD a každého vlámania na 41 288 USD).

Podľa odhadu odborníkov stálo všetkých viac ako 18 000 vrážd, ktoré zaznamenalo v roku 2003 v USA Stredisko pre tlmenie chorôb a prevenciu, zhruba 300 miliárd USD. To je asi toľko, ako stálo deväť rokov vojny v Afganistane. Je to viac, ako bol v roku 2010 rozpočet ústrednej vlády pre ministerstvá školstva, spravodlivosti, výstavby a rozvoja miest, zdravotníctva, práce a vnútornej bezpečnosti spolu. Vidí v tom niekto nejaký problém?

Úrad OSN pre drogy a kriminalitu zistil, že hoci ročná miera výskytu vrážd v USA klesla na historické minimum, je stále aspoň dvakrát vyššia ako ktoréhokoľvek iného bohatého štátu Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Je vyššia ako v takých štátoch, ako je Rwanda, Angola alebo Mozambik. A možno predpokladať, že tohto roku sa počet vrážd vo veľkých mestách – New York, Filadelfia, Chicago, Detroit – prudko zvýši.

Náš prístup k tomuto problému od dvoch desaťročí charakterizuje hromadné väznenie miliónov Američanov a industrializácia nášho systému trestného súdnictva. Za posledných 25 rokov sa počet väzňov zvýšil štvornásobne. To sú preteky smerom dolu a plytvanie ľudským materiálom. Úspešná spoločnosť nesmie ísť týmto smerom.

Máme možnosť voľby: platiť málo, ale teraz, alebo platiť veľa, ale až potom. Pre mňa je voľba jasná. Nie som však vo Washingtone, kde sa jasnozrivý pohľad považuje za postihnutie slabocha.

*

Komentáre čitateľov sa nesú v znamení otázky: „Naozaj si nemôžeme dovoliť investovať do prevencie?“ Reprodukujeme niektoré komentáre z internetu:

Áno, viac treba dať na zlepšenie výchovy mládeže, ale aj na návrat k tradičným rodinným vzťahom; len trvalý a zdravý vzťah k rodičom produkuje stabilne mentalitu u ich potomstva.

Problém nie je „hromadné väznenie“, ale nerozumné väznenie. Previnilci, ktorí sa nedopustili násilia, by mali byť oddelení od násilných zločincov. Násilníkov treba trestať prísnejšie a dlhšie už pri prvom previnení. Prax znižovania trestov sa musí zmeniť.

Prekvapenie vyvoláva vysoká cena policajného zásahu pri znásilnení, keď často čítame, že je typické, že opatrná polícia pristupuje k pátraniu veľmi váhavo.

Amerika potrebuje zostrenie zákona o zbraniach.

Len lepšie vychovaná a spravodlivejšia americká spoločnosť sa bude dopúšťať menej zločinov a bude vyžadovať menej väzení.

Nedôjde k zlepšeniu, kým sa bude americké občianstvo v takom veľkom počte pridŕžať takých zvykov, ako je starozákonný pomstychtivý prístup k spoluobčanom („oko za oko“), vrátane snáh zaviesť spoločenské usporiadanie podobné starozákonnému: veľmi málo úžasne bohatých „Pánov“ a veľmi veľa bezprávnych otrokov.

Prečo majú USA o toľko vyššiu mieru výskytu vrážd ako iné bohaté štáty? Pretože mnohé oblasti USA vôbec nie sú bohaté, ale sú v skutočnosti tretím svetom. Ak rozdelíte bohatstvo rozumne, rozšírite sociálny mier. Samozrejme som rád, že aj neskoro v noci môžem ísť od pohárika u priateľov pešo domov bez obavy, že ma niekto napadne – končí jeden Berlínčan.

Prameň: Charles M. Blow, „High Cost of Crime“, New York Times, 8. okt. 2010

Mýlil sa Einstein, keď išlo o socializmus?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Phil Maymin

Socializmus zapríčinil, že tento chýrny fyzik odmietol všetky základy vedy.

Keď išlo o politiku, Einstein prestal byť Einsteinom. Bol jeden z najšikovnejších vedcov histórie ľudstva, ale keď diskutoval s kolegami o svojich socialistických názoroch, odmietal základy vedy.

Veda sa zakladá na faktoch, modeloch a experimentoch. Fakty sú základné pozorovania skutočnosti, ktoré každý potvrdí. Modely sú historky, ktoré vymýšľame, aby sme užitočne vysvetlili svet. Logika nás vedie od historiek k predpovediam o našich modeloch a k pokusom o ich testovanie.

Aj Einsteinova logika sa porúčala, keď sa socializmus zmocnil jeho ducha a začal vysvetľovať: „Veda nevytvorí ciele; najviac, čo môže dať, sú prostriedky. Ciele vynachádzajú osobnosti s ušľachtilými etickými ideálmi.“ Nepovedal však, kto sú tieto ušľachtilé osobnosti, ktoré majú kontrolovať náš život a neváhal dodať: „Dajme si pozor, aby sme neprecenili vedu a jej metódy, keď ide o ľudské problémy. Zmysel života sa dá nájsť len v záujme o spoločenstvo.“

Tu sa zásadne mýlil. Vy aj ja sme našli zmysel našich životov bez oddania sa spoločnosti. Toto oddanie nie je model, pretože nevysvetľuje svet. Chýba tomu logika. Samo si to protirečí. Oddať sa nejakej idei znamená zrieknuť sa seba samého v jej prospech. Keby sa každý oddal spoločnosti, neostal by nikto, čo by na túto oddanosť dohliadal. Experiment by sa nevydaril. Vaša a moja minulosť sú na to príklady.

Einstein navrhoval centrálne plánované hospodárstvo, jednu celosvetovú vládu, všetky produkčné prostriedky vo verejných rukách, prácu rovnomerne rozdelenú medzi všetkých, čo sú schopní pracovať, zaručený príjem pre každého na celej zemi a výchovný systém zameraný na sociálne cítenie.

Čo by bol robil s tými, čo by boli schopní pracovať, ale sa im nechce? Alebo s tými, čo chcú vymeniť zaručený dobrý dnešok za šancu veľkého bohatstva zajtra – a sú ochotní riskovať chudobu? Alebo s fantastami, ktorí by odmietali zaužívané princípy? Tých všetkých by chcel prevychovávať?

Socializmus je červ, ktorým nepohne ani Einstein. Ak podľahol socialistickej infekcii najväčší fyzik dvadsiateho storočia, môže sa to stať každému. Jediná obrana je asi ešte prísnejšie sa pridŕžať hľadania pravdy, ako to robil Einstein.

Dr. Phil Maymin je profesor financovania a rizík inžinierstva na Polytechnickom inštitúte Newyorskej univerzity a autor knihy Yankee Wake Up (asi Prebuď sa, Yankee).

*

Poznámka prekladateľa: Nesúhlasím s názorom prof. Maymina – ale dávam mu slovo. Pripomínam čitateľom, že preklad Einsteinovej eseje „Prečo socializmus?“ z mája 1949 sme uverejnili v ZH 72, september 2008.

*

Prameň: Phil Maymin, „Einstein Was Wrong When It Came To Socialism“

Projekt Vagón a „Náhodní ľudia“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Katarína Borosová

Vydané dňa 4. 6. 2007

Niekoľko dní pred oslobodením sa z tábora v Mauthausene vybral pochod smrti do pobočky v Gusenkirchene. Boli v ňom väzni, ktorí mali byť v rámci konečného riešenia zlikvidovaní. Bol medzi nimi aj Ivan. Keď 5. mája 1945 americká armáda tábor v Gusenkirchene oslobodila, našla tam len zbedačených, chorých a umierajúcich. V ten deň, 5. mája 1945, mal Ivan 16 rokov, 1 mesiac a 3 dni. Hneď po oslobodení tábora túžil chlapec Ivan utekať domov, ale sotva vládal pohnúť nohami. Mládenec Ivan vážil necelých 35 kíl.

Ivan Hoffmann stál po 65-tich rokoch znovu pred dvoma dobytčími vagónmi na rimavskosobotskej stanici, odkiaľ ho vtedy v rámci deportácií odviezol transport do koncentračného tábora v Mauthausene.

Silný zážitok jemu a všetkým záujemcom umožnil spoločný projekt Múzea SNP a ŽSR pod názvom Vagón, zameraný na problematiku holokaustu a pripomienku 65. výročia začiatku deportácií slovenských Židov do tzv. pracovných táborov. Pán Hoffmann trasľavým hlasom, silne rozcitlivený, podrobne opisoval túto prežitú udalosť.

Predseda Židovskej náboženskej komunity Dušan Rybár stratil počas vojny 163 príslušníkov rodokmeňa a ako tvrdí – žije náhodou. Jeho rodičia sa totiž zachránili vďaka prepúšťaciemu listu vystavenému na základe intervencie predsedu Zverolekárskej komory pána Opluštila, ako hospodársky dôležití Židia. Zachránili sa na poslednú chvíľu z vagóna.

Dušan Rybár návštevníkom pred podobnými dobytčími vagónmi okrem iného povedal:

„Ak sledujete televíziu, alebo noviny a počujete slová: Slovenský štát bol raj, mali sme sa dobre, bola tu demokracia, bol to ostrov uprostred vojnovej riavy, obdobie blahobytu – tak vtedy sa tu robili takéto zverstvá“.

Málo mladých ľudí vie, že tieto zverstvá sa diali na základe zákonov a ústavy prvého Slovenského štátu. Tie zákony boli také neľudské, že títo dvaja páni sú medzi nami naozaj vďaka čistým náhodám a veľkému šťastiu.

Z Rimavskej Soboty bolo do koncentračných táborov deportovaných 1 100 ľudí a vrátilo sa ich približne 112.

Prameň: Mgr. Katarína Borosová, Sobotské osudy, Projekt Vagón a „Náhodní ľudia“,
4. 6. 2007

*

Poznámka redakcie:

Veľmi neskoro sa dostávam k tejto stránke, ale nedá mi pokoj, že sa nikto neozval pri takom prekrúcaní skutočnosti. Teda:

„Pán Opluštil“ bol MVDr. Pavol Opluštil, aktívny politik HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany), a to už pred vznikom Slovenského štátu predsedom miestnej a bratislavskej župnej organizácie HSĽS a od 6. októbra 1939 aj oblastným veliteľom Hlinkovej gardy bratislavskej oblasti. Počas celého trvania prvej Slovenskej republiky bol poslancom a podpredsedom Slovenského snemu a už pred jeho otvorením 18. januára 1939 zložil 12. januára 1939 poslanecký sľub slovami „Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že budem verný Slovenskej republike…“ Počas celej existencie Slovenského štátu zastával viaceré nielen vysoké, ale najvyššie štátne a parlamentné funkcie, a to podpredsedu snemu, predsedu zahraničného výboru, náhradného člena stáleho výboru snemu, ako aj predkladateľa zákonov; v septembri 1944 prijal funkciu generálneho tajomníka HSĽS a zastával ju až do svojho úteku z Bratislavy pred príchodom Červenej armády v spoločnosti vysokých vládnych a straníckych funkcionárov Slovenského štátu okolo nehodného kňaza prezidenta Jozefa Tisu do rakúskych a bavorských katolíckych kláštorov, kde ich americká armáda objavila, zatkla a vydala československým policajným orgánom. Tento zbabelý útek pred zodpovednosťou nemôžem nazvať „emigráciou“.

Myslím, že sa nemýlim, ak si myslím, že na základe svojich politických funkcií a ich oduševneného plnenia patril Dr. Opluštil medzi hlavných 2 – 3 ľudí, zodpovedných za tragický osud 60 000 slovenských Židov, tisícov slovenských Rómov a iné zločiny proti ľudskosti, ktoré sa napáchali za ich vlády na Slovensku. Prekvapuje ma údaj, že Národný súd ho odsúdil 18. októbra 1947 akoby len za politickú činnosť, zameranú proti Československej republike, za zradu, a to na 8 rokov väzenia a stratu občianskych práv a všetkého majetku. Po odpykaní trestu bol v roku 1953 vo veku 58 rokov z väzenia prepustený. Neskôr bol rozsudok upravený a mohol pracovať ako veterinár-hygienik v Trnave, Gelnici a Bardejove, kde vo veku 70 rokov odchádza do dôchodku a ako 78-ročný umiera v Trnave. Bol prinajmenšom Hitlerov povoľný pomocník. Popri tom sa snažil pozdvihnúť slovenské veterinárstvo na európsku úroveň.

Pán Rybár a pani Borosová, uvedenie mena Dr. Opluštila v súvislosti s Projektom Vagón nie ako jedného z tvorcov Ústavy a tých zákonov Slovenského štátu, ktoré umožnili uskutočnenie slovenského holokaustu, tej jedinečnej hrôzy našej minulosti, ktorú akcia Vagón reprezentovala, ale ako záchrancu Vašich rodičov (nepochybujem o pravdivosti Vášho údaja, ale dovoľte mi otázku o prípadných publikovaných podrobnostiach) považujem za bezcitný prístup k osudu 59 998 slovenských Židov, za ktorých Dr. Opluštil neintervenoval, hoci mohol; dobre vedel, že ich posiela na istú smrť.

Hodnotu intervencie p. Opluštila znižuje skutočnosť, že výnimka sa udeľovala na základe skutočnej potreby „hospodársky dôležitého“ Žida a s ľudskosťou nemala nič spoločné.

Rastislav Škoda

Ježiš zabil Mohameda – Krížová výprava za kresťanskú armádu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Jeff Sharlet

Keď seržant Jeffery Humphrey a jeho deväťčlenná čata, časť 1/26 prvej pešej divízie, bola pridelená k zložke Špeciálnych síl v Samarre, myslel si, že sa im ušlo vysnívané zamestnanie a komentoval to slovami „Chrániť špeciálne sily, to je ako sláviť Vianoce“. Naozaj, bolo to na jar roku 2004; Humphrey bol skúsený veterán z Kosova a Iraku, no muži, ku ktorým bol pridelený, 10. skupina špeciálnych síl, sa nezaujímali o sluhov, ako bol on. Tí by nepovedali, čo robia, a používali kódované mená. Sami sa nazývali „Prvkami viery“. Ale nehovorili o náboženstve, čo sa Humphreyovi páčilo.

Ako nestranný Indiánčan (občan Indiany) s presne pracujúcou mysľou sa Humphrey považoval za seriózneho vojaka. Jeho prvou povinnosťou v túto Veľkonočnú nedeľu bolo zaistiť, aby stráž na streche bola na svojom mieste: jeden guľometčík, jeden granátometčík jeden vojak so SAW (automatická puška na dvojnožke) a druhý s revolverom, požičaný od špeciálnych síl. Spolu s dvomi Bradleyovými bojovými vozidlami na zemi a ostreľovačmi na druhej streche kryla táto stráž perimeter pridelený jeho zložke; predtým tu bola základná škola hľadiaca dolu na rieku Tiger.

Keď skoro toho rána 109. jednotka pešej národnej gardy dospala ranné zdriemnutie, prišiel špeciálny prídavok na sviatok – video s Gibsonovým Umučením Krista a kaplán, vychvaľujúci tento film do neba; bola to krvavá filmová kázeň na Veľkú noc vo vojne. Humphrey nazrel do jedálne, aby ju prekontroloval. „Myslím si, že najkrajšia časť filmu je tá, kde zabíjajú Krista. Niektoré časti mi dvíhali žalúdok.“ Rozhodol sa, že radšej ide páliť odpadky.

Práve sa vracal z prvej cesty k odpadovej jame, keď prichádzalo zberové vozidlo 109. jednotky. Ich päťtonovka – nadrozmerná ozbrojená dodávka – išla na diskoch, okolo nich poletovali zdrapy pneumatík a vypľúvali mastné čierne plamene. „Prišiel na dvoch kolesách,“ spomína si jeden z Humphreyových mužov, guľometčík. Na zemi za ním a ustupujúc pred rozzúreným davom bolo viacero mužov zo 109-tky, strieľajúc zo svojich M-4. Humphrey sa hnal k päťtonovke, keď začali streľbu jeho strelci na strechách a guľky fičali ponad neho. Keď skákal do auta, zápach bol neznesiteľný: železo a pušný prach, krv a zásobníky. Siahol dovnútra, aby zdrapil pušku a odtiahol ruku, namočenú do mozgu.

Humphrey bol v Samarre už mesiac a do dnešného dňa bol jeho pobyt tu pokojným oddychom v jednom z najstarších miest sveta. Iba pred nedávnom sa vyskytol náznak konfliktu: na osobitnom brífingu varovali aj jeho družstvo, že každý vojak, prichytený pri znesvätení islamských posvätných miest – Samarra sa považuje za významné sväté mesto – automaticky padne do kategórie „najvyšší trest“, čo znamená vojenský súd a väzenie. „Počul som, že niektorí chlapci hanobili mešity,“ vravel Humphrey, „sprejovali v nich na steny kríže.“

Ostatok Veľkej noci prebehol v stave obliehania. Povstalci udržovali odstup od Bravo Company, ktorá bola privolaná na pomoc tejto jednotke. Munícia sa míňala. Jeden vrtuľník sa pokúsil niečo zhodiť, ale sa mu to nepodarilo. Keď sa zvečerievalo, pripravili muži štyri Bradleyove bojové vozidlá na hru „run and gun“ (asi bež a strieľaj, resp. beh a streľba), aby sa paľba preniesla mimo oblasť našej zložky. Humphrey zvolal zo strechy brífing a našiel svojho poručíka, Johna D. DeGiulio, s pár seržantmi. Rehotali sa ako malí chlapci. Objednali si od Špeciálnych síl tlmočníka, Iračana z Texasu, aby im na ochranný pancier ich Bradleya namaľoval veľkými arabskými písmenami ich heslo.

„Čo to znamená?“ opýtal sa Humphrey hľadiac na maľbu.

„Ježiš zabil Mohameda“, povedal mu jeden z mužov. Vojaci sa hlasne smiali. JEŽIŠ ZABIL MOHAMEDA sa chystalo vyraziť do irackej noci.

Bradley, pásové bojové vozidlo, „zabíjač tankov“, vyzbrojený kanónom a raketami – väčšina očí ho nerozoznala od skutočného tanku – vyrazil. Iracký tlmočník sa usadil na streche, megafón v ruke. Slnko zapadalo. Humphrey počul prenikavý hlas vyzývajúci k modlitbe, potom chrapľavú odpoveď tlmočníka cez megafón – po arabsky, potom po anglicky pre našich a boli to urážky proroka. Humphreyovým chlapcom sa to páčilo. „Boli to mladí bažanti, rozumiete?“ vysvetľoval. „Veľmi sa báli.“ Hneď vedľa tlmočníka stál dôstojník Špeciálnych síl, „veľký, vysoký, svetlovlasý, škeriaci sa typ,“ vravieva Humphrey.

„Ježiš, zabi Mohameda!“ spieval tlmočník. „Ježiš, zabi Mohameda!“

Z jedného okna sa vynorila hlava, aby dala odpoveď, ktosi strieľal na strechu auta a vojak od Špeciálnych síl zamieril svoju odpoveď granátometom MK-19. „Búúúm“ spomína si Humphrey. Hlava, okno a stena okolo neho boli naraz preč.

„Ježiš, zabi Mohameda!“ Ďalšia hlava, ďalšia strela. Búúúm. „Ježiš, zabi Mohameda!“ Búúúm. Zo svojho stanoviska počul Humphrey statický zvuk paľby AK a buchot, ktorý vydávali RPG. Videl krútiace sa koleso svetla, vyzerajúce ako oheň na kolesách. Neskoršie povedal DeGiulio, že „zakaždým, keď idem do boja, blížim sa k Bohu“. Myslel si, že film Ukrižovanie bol znamením, že túto vojnu prežije. Zdalo sa, že Bradley priťahuje oheň z každej brány. Toľko povstalcov predsa v Samarre nemôže byť, pomyslel si Humphrey. Žeby to bolo mesto teroristov? Humphrey počul, ako poručík DeGiulio z kabíny Bradleya hlási, čo sa deje, páliac na všetky brány ako odpoveď na strely z pušky – každá iracká domácnosť má právo na jednu pušku – odpoveď 25 mm strelami, ktoré sú dosť mocné, aby prerazili priečelie domu a vyšli zadnou stenou.

Humphrey bol ohromený. Raz ho výbuch zmietol z jednej veže v Kosove a videl, čo sa robí v drogovej vojne, ale nikdy nebol svedkom takto fundamentálne hlúpych činov.

No chlapi na streche rozmýšľali inakšie. Mysleli si, že poručík je hrdina, že je kamikadze so samovražedným poslaním priniesť Iračanom novinku z Ameriky:

Že Ježiš zabil Mohameda.

*

Keď sa Barack Obama v januári nasťahoval do oválnej pracovne, zdedil armádu, zamestnanú nielen dvomi zámorskými vojnami, ale vedúcu aj tretiu bitku na domácom fronte, tichú občiansku vojnu za svoju vlastnú dušu. Na jednej strane je vojenský personál; to sú profesionáli, ktorí bez ohľadu na svoju vieru, resp. na jej absenciu, jednoducho chcú urobiť svoju povinnosť; na druhej strane je malé, ale mocné hnutie kresťanských vojakov, sústredených v dôstojníckom zbore. Je tu generálmajor Johnny A. Weida, ktorý ako veliteľ Akadémie leteckých síl (ďalej len Akadémie) organizoval bohoslužby jej Celoštátneho dňa modlitby výlučne po kresťansky. Vytvoril aj heslo pre evanjelikálnych kadetov: keď Weida povie „Vzdušné sily“, musia odpovedať „Skala, pane!“ – čo je pripomienka Matúšovho verša 7, 25. („Ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.“ – Generál im prikázal, aby neevajelikálnych kadetov, spytujúcich sa na mysterióznu výzvu-a-odpoveď, informovali o biblii.) Je tu generálmajor Robert Caslen, veliteľ 25. pešej divízie, nazývaný „Tropický blesk“, ktorý podľa posudku jedného inšpektora z Pentagónu porušil vojenskú etiku tým, že spolu s ďalšími šiestimi dôstojníkmi Pentagónu vystúpil v uniforme vo videu pre Kresťanské vyslanectvo, fundamentalistickú náboženskú organizáciu washingtonských elít. Je tu aj generálporučík Robert Van Antwerp, armádny šéf inžinierov, ktorý tiež prepožičal svoju uniformu náboženskej kauze; prvý raz pri oslave Kresťanských vojakov (veľké K, pretože ide o skupinu typu Hlinkova garda – pozn. prekl.) organizácie Červená, biela a modrá televíznou stanicou Trinity (Trojica); druhý raz pri rely Billy Grahama v roku 2003, vysielanej sieťou ozbrojených síl do celého sveta: verejný krst 700 vojakov pod svojím velením vyhlásil za plnenie božieho plánu „postaviť na nohy božiu armádu“.

Čo takíto muži naplánovali, je pokojný prevrat v rámci ozbrojených síl: nie zásah generálov do občianskych pravidiel, ale postupná náhrada pôvodne zásadne sekulárneho kódu armády náboženskou autoritou. Nie sprisahanie, ale kultúrny prerod, ktorý sa dá dosiahnuť propagačnými a modlitebnými stretnutiami, pri ktorých sa uplatňuje program osobnej viery podľa najlepších úmyslov veliteľov, zjednocujúcich Boha a vlasť. Necítia sa podvratníkmi; sú duchovnými bojovníkmi, – „vyslancami Krista v uniforme“ podľa Kresťanského zväzu dôstojníkov (KZD); podľa opozičnej Campus Crusade’s Military Ministry (asi Križiackej vojenskej fary na kampuse) sú „vládou platenými kresťanskými misionármi“.

Vcelku je armáda v súčasnosti o niečo menej religiózna ako celková americká populácia. Pri prieskume Ministerstva obrany v roku 2008 zakrúžkovalo 20 % z asi 1,4 milióna vojakov v aktívnej službe údaj „bez náboženskej preferencie“; Američanov, ktorí sa označujú za „nikam nepridružených“ (unaffiliated) je len 16,1 %. Týchto nerozhodných vojakov si však neslobodno mýliť s aktívne nenáboženskými. Len pol percenta vojakov akceptuje nálepku „ateista“ alebo „agnostik“. U Židov je to ešte menej, jeden z tristo a u moslimov len jeden zo štyristo. Okolo 22 percent vojakov sa priznáva k príslušnosti k evanjelikálnej alebo pentekostálnej (turíčnej) denominácii, no toto číslo je klamné. Vynecháva tých, čo sa hlásia k tradičným hlavným denomináciám – asi 7 % – ale opisujú sa ako evanjelikáli (prebudenci); napríklad, George W. Bush je metodista. Medzi 19 % vojakov, ktorí sú rímski katolíci, je najnovšie malá, ale hlasná časť, ktorá sa politicky združuje s konzervatívnymi evanjelikálmi. A potom je tu tých 20 % vojakov, ktorí sa opisujú jednoducho ako „kresťania“; je to kategória, do ktorej patria tí, čo na Boha málo myslia a tí evanjelikáli, ktorí odmietajú denominačnú afiliáciu ako deliacu telo Krista. „Nemám rád ‚náboženstvo‘ ako také“, povedal mi raz jeden major, evanjelikál a fundamentalista. „To priviedlo môjho spasiteľa na kríž. Tí farizeji!“

Na fronte fundamentalistov medzi dôstojníkmi je najlepšie organizovaná skupina spomenutý KZD; má 15 000 členov, je aktívny na 80 % vojenských základní a v posledných rokoch má ročné prírastky 3 %. Bol založený za 2. svetovej vojny a zaoberal sa duchovným životom len tých členov, ktorí o to mali záujem. Od 9/11 sa však stal militantnejším. Podľa penzionovaného generálporučíka leteckých síl Bruce L. Fistera je „globálna vojna proti teroru“ – ktorú Obama posilnil 17 000 novými vojakmi pre Afganistan – „najprednostnejšou duchovnou bitkou“. Keď džihád začal pestovať násilie, priklonila sa duchovná vojna k aktuálnemu konfliktu, „postupne konfrontujúc mocného nepriateľa, ktorý nás nenávidí a zo všetkých síl sa snaží zničiť nás“, vyhlasuje Zdroj pripravenosti do boja, štúdia KZD vydaná v predvečer vojny v Iraku.

No iná štúdia KZD s titulom „Úloha je splnená“ upozorňuje, že víťazstvo vonku neznamená, že vojna je vyhraná dona. „Ak nemá satan úspech hrozbami zvonku, pokúsi sa ničiť vnútri“, tvrdí sa v štúdii, čo je pripomienkou „priateľského krajana“ v biblických časoch aj v súčasnosti, ktorý praktizuje „duchovné cudzoložstvo“. Štúdia „Úloha je splnená“ sa hlási k textu Nehemiáša, verše 1-6, čo je história „staviteľov múru“, ktorí obnovili hradby okolo Jeruzalema. Outsider by si mohol zle vysvetľovať metaforu múru ako znamenie rešpektu voči odluke cirkvi od štátu, no súčasné fundamentalistické myslenie dáva historke práve opačný význam: ide o múr, vnútri ktorého sú cirkev a štát jedno. „Po dokončení múru bude ľud žiť integrovaný život,“ pokračuje štúdia. „Boh má byť Bohom všetkých, alebo nebude Bohom vôbec.“ Tak je to aj dnes, pokračuje štúdia „Úloha je splnená“ a navrhuje, aby Vojenskí kresťania prv než dokončia stavbu svojho múru, uskutočnili heslo „Boh všetkých“ v celých ozbrojených silách. „Bude treba poslušne tlačiť veci dopredu,“ uzatvára štúdia, „nedovoliac opozícii, ktorú podpichuje satan, aby nás vzďaľovala od nášho poslania, ktoré je vyžadovať miesto pre Krista v armáde“.

*

Každý muž aj žena v armáde prisahá, že bude brániť Ústavu. Pre väčšinu z nich, vrátane evanjelikálov, je táto prísaha taká posvätná, ako Sväté písmo. No na fundamentalistickom fronte je Ústava ako taká len plán pre kresťanský štát. „Myšlienka odluky cirkvi od štátu?“ vraví staršina Akadémie leteckých síl Bruce Hrabak, „K tomu si Amerika myslí, že je to v Ústave, ale nie je to tam.“ (1. Technicky má pravdu; je to v Prvom dodatku k Listine práv.)

Keby mal fundamentalistický front konať seminár, robil by ho v Akadémii leteckých síl; to je kampus (vysokoškolský internát) z ocele a bieleho mramoru, zaklinený v pravom uhle medzi Veľké Planiny a Skalné hory. V roku 2005 sa táto Akadémia stala predmetom škandálu pre svoju činnosť kresťanského misionárstva. Dnes propagujú letecké sily túto inštitúciu ako vzor reformy. Keď však pozvali na povinné valné zhromaždenie troch kresťanských evanjelikálov, ktorí vyhlásili, že jediným riešením terorizmu je „zabiť islam“, rozhodol som sa ísť sa pozrieť, čo sa zmenilo. Nie veľa, vravia mi viacerí kresťanskí kadeti. Hrabak dodáva: „Len že teraz sme v podzemí.“ Žmurká pritom.

„Existuje duchovný svet a často sa stáva, že čo sa deje vo fyzikálnom svete, reprezentuje to, čo sa deje v duchovnom,“ povedal mi jednej noci starší člen tejto Akadémie, Jon Butcher, pri stretnutí v New Life, blízkej megacirkvi, obľúbenej kadetmi. (2. Pozri moju esej „Vojaci Krista: Vo vnútri najmocnejšej americkej megacirkvi“, máj 2005, ktorú sme uverejnili už v júlovom čísle ZH č. 50). Butcher je šľachovitý a lakonický typ, bývalý lyžiarsky tulák z Ohia, ktorý prišiel do Akadémie, aby bol bližšie k zjazdovkám. „To všetko mám rovnako rád: Troška pánbožka, troška popiť a pár dievčat.“ Modlil sa, aby ho prijali na Akadémiu. Sľuboval pánu Bohu, že sa zmení, ak sa tam dostane. Boh jeho prosby vyslyšal; a tak aj Butcher – opustil alkohol a zasnúbil sa cudnosti. No tento sľub ho nedoviedol dosť ďaleko. Bol čistý, ale bol svätý? Potreboval usmernenie. Našiel ho v Pavlovom Liste Rimanom, 13: „ Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh.“ Bolo to ako požehnanie od akademickej hierarchie a Butcher si to vzal k srdcu, podriadiac svoje telo aj ducha vedeniu starších kresťanských kadetov. Celkom vážne vysvetľoval, že kresťan „je niekto, kto sa rozhodol byť v prvom rade otrokom.“ Našiel si čas, aby robil misionára a keď sa vrátil, zistil, že Boh mu už určil misionárske pole. „Boh mi povedal, aby som sa stal dôstojníkom infantérie,“ vravieval Butcher pri vysvetľovaní svojho rozhodnutia prejsť pri povýšení od Leteckých síl k armáde. Pilot sa môže zhovárať len so svojím lietadlom; dôstojník infantérie má mužov na stvárnenie, Iračanov na konvertovanie. „Pre mňa je všetko vecou kňazstva, niet delenia ani odluky. Robím to, na čo ma Boh povolal – aby som ho poznal a nechal ho poznať inými.“

V Akadémii nechal Butcher poznávať svojho Boha metódou, ktorú jeden člen skupiny opísal ako podzemnú skupinu modliacich sa len-mužov. Povolili mi zúčastniť sa jednej chôdze, ale nesmel som si robiť poznámky. Dvadsať päť kadetov diskutovalo o pôžitku a misionárstve, o priateľkách, ktorých dotykov sa báli a o sklamaní, potrebnom na misionárstvo v Číne, kde je evanjelizácia cudzincami zákonom zakázaná. Butcher ma požiadal, aby som neprezradil meno tej skupiny; tí, čo veria na odluku cirkvi od štátu, by mohli sťažiť cieľ najelitnejšieho vojenského kolégia (urobiť svet svätejším pomocou seminárov s kurzami bombardovania kobercovou metódou). Vojenské cvičenie si nevedel predstaviť inakšie ako plnenie božieho poslania. Položil otázku: „Ako je to možné, že vo chvíli, keď stláčate kohútik a vidíte, že niekto umrie, v tom momente si uvedomujete, že robíte, čo urobiť vám Boh prikázal?“ Odpovedal si stroho: „Na tomto svete sú sily dobra a sily zla. Viete, že sú anjeli a sú démoni? A satan nenávidí, čo je sväté.“

Po náboženskom škandále v Akadémii v roku 2005 sa jej veliteľ generálporučík John Rosa na mítingu Ligy proti hanobeniu priznal, že jeho „celá organizácia“ má náboženské problémy. Povedal že „v noci nespí“ a predpovedal, že návrat k ústavnému poriadku potrvá najmenej šesť rokov. Potom šiel do dôchodku a stal sa prezidentom Citadely. Riešením problému poverili letecké sily generálporučíka Johna Regniho, vysokého, so širokými ramenami, muža so šticou postriebrených vlasov, obraz typického dôstojníka, pokojného a veliteľského. Keď som s ním telefonoval, začal som konverzáciu niečím, čo som považoval za softbal, pre generála možnosť vyjadriť sa k slobodám podľa prvého dodatku. Položil som otázku: „Ako sa pozeráte na vzťah zavádzania a zakazovania náboženstva?“

Nasledovala dlhá pauza. Civili sa môžu priznať k nevedomosti, ale nie generál, ktorý na svoj život prisahal, že bude brániť tieto slová: „Kongres neschváli žiadny zákon ohľadom zavádzania náboženstva alebo zakazujúci jeho slobodný výkon.“

Regni nakoniec odpovedal: „Musím si to napísať. Ako ste nazvali tie ústavné záležitosti?“

Voľakedy začiatkom leta nastúpi na miesto Regniho ako veliteľ Akadémie generál Mike Gould. Ako bývalý hráč futbalu si po krátkom pôsobení v novom postavení vyslúžil prezývku „coach“ (kouč). Kouč Gould rád vystupuje na verejnosti a je známy pre svoje „3-F“: „faith (viera), família, fitnes“. V Pentagóne mi jeden starší dôstojník, ktorý slúžil pod Gouldom, rozprával, že raz na generála tak zapôsobila prezentácia pastora Ricka Warrena pre vyšších dôstojníkov, že všetkým svojim 104 podriadeným poslal email, v ktorom ich vyzýval, aby čítali Warrenovu knihu The Purpose-Driven Life (asi Život poháňaný úmyslom) a žili podľa nej. (3. Warrenov bestseller niekedy nahrádza medzi vojenskými evanjelikálmi bibliu.)

V marci 2008 jeden kaplán v Lakenheathe, americkej leteckej základni v Anglicku, použil povinný míting o prevencii samovraždy pod vedením generálporučíka Roda Bishopa na promóciu princípov Života poháňaného úmyslami medzi približne 1 000 letcami. V diagrame dvoch rodokmeňov predstavil kaplán pravdepodobnú budúcnosť jednej nereligióznej rodiny, charakterizovanú „beznádejou“ a „smrťou“; v tejto sekulárnej rodine sa vyskytlo 300 kriminálnikov, 190 prostitútok a 680 alkoholikov. Naproti tomu kresťanským úmyslom hnané množenie viedlo k výskytu najmenej 430 pastorov, 7 poslancov a 1 viceprezidenta. „Ľudia pochopili, že je to neuveriteľný výmysel,“ spomína si bývalý konateľ na ministerstve obrany, ktorý nechce byť menovaný, aby nestratil vládne objednávky. „Ale ani jeden sa ku generálovi neobráti chrbtom.“

*

Kresťanský fundamentalizmus je, rovnako ako všetky fundamentalizmy, narcistická viera, zaujímajúca sa predovšetkým o zlá, ktorými trpia spravodliví a čistením ich radov. Existuje kniha Under Orders: A Spiritual Handbook for Military Personnel (asi Podriadenosť rozkazom: Duchovná príručka pre vojenský personál), ktorú napísal podplukovník Leteckých síl William McCoy. V jej odporúčaní pri vyjdení čítame: „Pod plášťom slobody prejavu a pochybnej idey odluky cirkvi od štátu sa v našom štáte postupne vyvinula protikresťanská nálada.“ McCoy sa pokúša kontrovať tento názor zastávajúc potrebu náboženstva, prednostne kresťanského, ak má vojenská jednotka dobre fungovať. Chýbanie viery alebo nesprávna viera, píše, „prinesie pohromu zmätku tam, kde má panovať družba a tímová dôvera.

McCoyov manifest sprevádza pôsobivé odporúčanie: „Podriadenosť rozkazom má byť v každom ruksaku pre chvíle, keď vojak potrebuje duchovnú energiu“ čítame poznámku generála Davida Petraeusa, hlavného veliteľa vojsk Spojených štátov v Iraku až do posledného septembra; potom sa stal hlavným veliteľom U. S. Central Command (asi Hlavné velenie), v ktorom postavení dnes riadi americké operácie od Egypta po Pakistan. Keď Nadácia pre náboženskú slobodu u vojska (Military Religious Freedom Foundation - MRFF) žiadala vyšetrenie uvedeného Petraeusovho odporúčania – bolo to zrejmé prekročenie Jednotného kódu vojenskej spravodlivosti (Uniform Code of Military Justice), ani nehovoriac o Listine práv – Petraeus sa bránil, že považoval svoje vyjadrenie za súkromné, za diskusiu jedného kresťanského dôstojníka s druhým.

„Nepoprie, že to napísal,“ konštatuje Michael „Mikey“ Weinstein, prezident MRFF. „Ako to zapôsobí na našich nepriateľov? Petraeus podporuje protizákonnú kresťanskú výnimočnosť práve v čase, keď bojujeme proti islamským fundamentalistom, ktorí učia svojich vojakov, že Amerika vedie križiacke ťaženie moderných dní. Toto je krížová výprava.“

Najsilnejšiu obranu Petraeusa vyslovil vlani v auguste nedávno penzionovaný trojhviezdičkový generál William „Jerry“ Boykin – zakladajúci člen Armádnej delta sily (Army’s Delta Force) a vysvätený pastor – vo Fort Bragg pri promócii svojej knihy Nikdy sa nepoddať: Vojakova cesta ku križovatke viery a slobody (Never Surrender: Soldier’ s Journey to the Crossroads of Faith and Freedom). „Príde si sem nejaký chlapík menom Mikey Weinstein a ostro kritizuje Petraeusa,“ oslovil skupinu 150 vojakov v múzeu tejto základne, „že odporúčal knihu, ktorá sa snaží pomôcť vojakom. Jeho (Weinsteinovým) cieľom nie je naše víťazstvo vo vojne proti teroru.“

„To je satanstvo!“ ozval sa z obecenstva jeden poslucháč.

„Áno, je to démonické,“ súhlasil Boykin.

(4. Po 9/11 sa Boykin vyťahoval pri modlitbových raňajkách v uniforme, že jeho Boh je „väčší“ ako islamské božstvo somálskeho varlorda Osmana Atto, na ktorého poľoval. „Vedel som, že môj Boh je skutočný Boh, kým jeho bol len idol, modla,“ vyhlásil a ako dôkaz predkladal fotografie čiernych oblakov nad Mogadišom: to bol démonický duch, s ktorým bojovali jeho vojaci. „Kniežaťom týchto temnôt je chlapík menom Satan,“ uzavrel. Pod tlakom demokratov v kongrese tvrdil, že nehovoril o islame, ale potom trval na tom, že „Moje odvolávanie sa … na náš kresťanský národ … je historicky podložené.“ Tieto strategické názory vyniesli Boykinovi povýšenie na zástupcu podsekretára ministra obrany pre tajnú službu; v tomto postavení viedol výsluchy až do augusta 2007.)

*

Mikey Weinsteinovi nevadí, ak ho dôstojníci typu Boylina nazývajú démonickým. „Považujem ho za zradcu prísahy, ktorú zložil na Ústavu Spojených štátov a nie na svoj fantastický dominionizmus, plný démonov a anjelov.

(Wikipédia: „Politicko-nábožensky je dominionizmus (aj subjekcionizmus) tendencia niektorých konzervatívnych politicky aktívnych kresťanov, najmä v USA, snažiť sa ovplyvniť alebo kontrolovať sekulárne civilné vlády politickou činnosťou, ktorej cieľom je štát, ovládaný kresťanmi alebo (aspoň) konzervatívnym kresťanom, riadiacim sa biblickými zákonmi. Táto terminológia je kontroverzná.“)

„Je to šarlatán. Skutočnosť, že ma nazýva posadnutým diablom a tak predá viac svojich kníh, budí vo mne túžbu siahnuť mu baseballovou pálkou na jabĺčko, na jeho tučné brucho a na hlavu. Je to veľmi, veľmi zlý človek.“ Mikey – nikto, ani jeho početní nepriatelia, ho nevolá Weinsteinom, má doslovne rád boj. V roku 1973 ako „doolie“ (zelenáč na Akadémii leteckých síl) vrazil jednu päsťou dôstojníkovi, ktorý ho obžaloval, že vyrába antisemitské hrozby, ktoré posiela sám sebe. Keď v roku 2005 vtedajšia hlava Národnej asociácie evanjelikálov, Ted Haggard, vyhlásil, že ľudia ako Mikey mu sťažujú „obranu židovských záujmov“, Mikey vyzval pastora na verejný boxerský zápas v prospech nejakej dobročinnej ustanovizne. (Haggard ponuku neprijal.) Vychutnáva si povesť, že v Pentagóne sa stal niekoľkým ľuďom známym ako Joker, úhlavný nepriateľ Batmana, k čomu dodáva, že si neslobodno mýliť jeho opisovanie chaosu so schvaľovaním chaosu.

Po absolvovaní Akadémie v roku 1977 slúžil Mikey 10 rokov pri Vojenskej generálnej prokuratúre (JAG) a potom sa stal asistentom hlavného poradcu v Reaganovom Bielom dome, kde pomáhal brániť administratívu počas škandálu Iran-Contra; pokračoval ako hlavný poradca pre kandidáta na prezidentstvo Rossa Perota. Je to prekvapujúce pozadie muža, ktorý prevzal rolu ústavného svedomia armády a je rozhodnutý ísť proti jej fundamentalistickému frontu celým radom súdnych pokračovaní a mediálnych vystúpení.

Má päťdesiatku, telesnú stavbu ako pitbul s krátkymi nohami, silnými plecami, širokou oholenou hlavou a strapatým obočím medzi tmavými pohyblivými očami. Rád hovorí, že žije „Mikeyho rýchlosťou“, čo je nekončiaci sled osemnásťhodinových pracovných dní na cestách a v hlavnom stane nadácie – to je jeho rozrastajúci sa ranč z nepálených tehál na vŕšku neďaleko Albuquerque v štáte Nové Mexiko, strážený dvomi nadrozmernými nemeckými vlčiakmi a jedným päť? stôp šesť? vysokým bodygardom, bývalým mariňákom s prezývkou Krátky. MRFF má za základ hustú sieť právnikov, publicistov a zháňačov peňazí (fundraiser), ale srdcom všetkého je práve Mikey plus jeden zanietený výskumník menom Cris Rodda, autor nedokončeného mnohozväzkového diela, odhaľujúceho historické ciele kresťanskej pravice pod titulom Klamári pre Ježiša.

Mikey vyhral niekoľko víťazstiev, napríklad, keď prinútil Ministerstvo obrany vyšetrovať spomenutý prípad videa Kresťanského vyslanectva; okrem toho dosiahol, že Akadémia leteckých síl zaviedla kurzy o náboženskej rozličnosti a že mnohí kasárenskí velitelia poučili svojich podriadených, že ich autorita nie je licenciou na šírenie viery. Zakaždým, keď vyhrá nejakú bitku alebo dosiahne záujem televízie o svoju vec, šíri medzi vojakmi informácie o svojej nadácii a žiada ich o pomoc. Mobil má zapnutý, aj keď cvičí na svojom eliptickom stroji a rád sa chvastá, že ak treba prevziať telefonát jedného z 11 400 vojakov v aktívnej službe, ktorých považuje „klientov“ svojej nadácie, preruší sex.

(5. Jeden hovorca Pentagónu povedal, že od založenia MRFF mala armáda o niečo menej ako päťdesiat sporných prípadov, spojených s náboženstvom. No existuje množstvo dôkazov, že Pentagón problém ignoruje. Hovoril som s tuctami Mikeyho klientov: vojaci, námorníci, letci, všetci mi hovorili o nútenom kresťanskom modlení sa v Iraku aj doma; každá smrť v boji je príležitosťou pre evanjelikálne kázne vyšších dôstojníkov; vojakom sa rozdávajú videá s hrami o kresťanskej apokalypse; musia sa zúčastniť schôdzok, kde sa prednáša o vzťahu ich vojny ku Knihe zjavení (posledná kniha biblie); existuje exorcizmus za účelom vyháňania „nečistých duchov“ z vojenského vlastníctva; vyskytli sa prípady bitia ateistických vojakov, na ktorých upozornili nadriadení. Najíma pre nich právnikov, hrozí ich veliteľom, vraví im, že sú hrdinovia. Jednému vojakov, ktorému pre ateizmus hrozilo násilie, ponúkol bývanie vo svojej rodine.)

Ako rastie Mikeyho základňa klientov, tak pribúda aj jeho nepriateľov. Veľký oblok v jeho obývačke bol už dvakrát rozbitý skalou a vlani v lete našiel ráno na svojich dverách svastiku a kríž. Keďže MRFF má už štyri roky, rastie jeho zbierka nenávistných listov. Niektoré sú vážne: „Rozdeľujete vojenský personál a podrývate morálku, čo stojí ľudské životy. Ich krv je na vašich rukách.“ Mnohé sú detské, napríklad tento, ktorý dostal po vystúpení v televízii CNN: „Ty nepatrný holohlavý zelenáč, čo do čerta chceš robiť s organizáciou s takým smiešnym menom, keď nenabádaš k náboženskej slobode, ale ju odopieraš?“

Niektoré sú aj antisemitské: „A opäť dav jajká ó, vej, ó, vej! Tento žid bol právnikom pri leteckých silách a dostal e-mail“ – výzvu generála Jacka Cattona, aby prispel na akciu „Viac kresťanov do kongresu“, ktorú zverejnil – čo je ďalší dôkaz, že naša spoločnosť musí byť očistená od hnusných Židov so zahnutými nosmi.“

Pravidelným znakom Mikeyho verejných vystúpení sa stali nadávky. V určitom zmysle ich má Mikey rád – nie ako hrozby, ale ako dôkazy. „Mali sme pred vchodom zdochliny. Pivové fľaše, výkaly aj na stenách domu. Teraz už na to ani nemyslím. Pozerám sa na to, ako keby som bol basebalista Barry Bonds, išiel som do Dodger štádia a tam by ma ľudia vypískali. Chcete moju kožu? Postav sa do radu, kamoš. Zabaľ si obed.“ Mikey vidí všade nepriateľstvo.

Pre Mikeyho svetonázor sú rozhodujúce dve bitky, ktoré zažil ako osemnásťročný zelenáč na Akadémii zato, že oznámil vrchnosti sériu antisemitských listov, ktoré dostal. Obidva výprasky ho zanechali v bezvedomí. Mikey na to zabudol a doštudoval s vyznamenaním, ale jeho hnev sa znovu rozhorel v roku 2004, keď jeho syn Curtis, teraz tiež zelenáč, mu povedal, že plánuje zmlátiť jedného kadeta – alebo dôstojníka – ktorý ho nazval „poondiatym Židom“. V roku 2005, keď založil MRFF, vyzdobil si pracovný stôl radom fotografií penzionovaných generálov, pri ktorých hviezdy na ramenách mali ukázať, že nepriateľom jeho nadácie nie je armáda. Vraví, že jeho nepriateľom je „ozbrojené“ kresťanstvo a preto aj jeho nadácia je zbraňou: „Chceme založiť zničujúci oheň a otvoriť diery do hrudníka. Náš štát čelí ďalekosiahlej zhubnej praxi protiústavného únosu náboženských práv členov našich ozbrojených síl. Nazývam to únosom ich duší.“

Je to silný výraz a na prvý pohľad znie ako typické Mikeyho preháňanie, ale jeho zápas sa týka samého základu amerických slobôd podľa Prvého dodatku ústavy a má svoj pôvod v sedemnástom storočí u Rogera Williamsa, zakladateľa Rhode Islandu. Bol oddaným kresťanom, ale na základe svojich stretnutí s vodcami natívnych Američanov, ktorých považoval za čestných ľudí, a svojich vyjednávaní s predstaviteľmi massachusettskej kolónie, ktorí ho poslali do vyhnanstva, urobil záver, že vonkajšie náboženstvo – pieta puritánov – nie je žiadnou garanciou cnosti. Zistil, že najviac záleží na možnosti dosiahnuť dobro. Ak štát jeho hľadanie obmedzí (napríklad predpísanou modlitbou alebo diskrimináciou menšín), porušuje najzákladnejšie právo, právo svedomia jednotlivca. Bez slobody sám si vyvoliť vlastnú vieru nie je možná iná sloboda. Sloboda mať náboženstvo je zviazaná so slobodou nemať náboženstvo.

Jednej noci v Albuquerque mi Mikey rozprával: „Mnohé ústavné práva, ktoré máme ako civili, sú v armáde silne obmedzené, aby platil vyšší cieľ: zabezpečiť poriadok a disciplínu na ochranu celého radu ústavných práv pre nás ostatných občanov.“ Jedno z týchto práv je sloboda prejavu. Vojak v uniforme nemôže byť politickým kandidátom, nemôže robiť reklamu nejakému výrobku, nemôže nahovárať na prestup na inú vieru. Toto pravidlo platí pre dobro verejnosti – nikto si nepraje mužov s flintou, ktorí mu nahovárajú, koho má voliť – ako aj pre dobro vojska: dôstojník môže povedať vojakovi, čo má robiť, ale nie, čo má veriť: to mu povie len vlastné svedomie.

*

Evanjelikálna transformácia americkej armády sa začala v období studenej vojny; najprv to bolo „veľké prebudenie“, a to sa zrýchľovalo, až to urobilo zo Spojených štátov jeden z najreligióznejších štátov na svete. Sú aj jeden z religiózne najrozličnejších štátov, ale ako rástol počet moslimov, budhistov, hinduistov, sikhov a príslušníkov stoviek iných tradícií, zakoreňoval sa a mohutnel evanjelikalizmus, ktorý konzervatívci považujú za najamerickejší.

„Bola to vietnamská vojna, ktorá zvrátila vývoj,“ napísala Anne C. Lovelandová v jedinej knihe o vývoji amerického evanjelikalizmu. Americkí evanjelikáli a americká armáda v rokoch 1942 – 1943. Až do vietnamskej vojny prevládali v armáde tradične umiernené protestantské denominácie (metodisti, presbyteriáni a episkopáli) spolu s katolíkmi. Keď sa však vedúci hodnostári týchto denominácií vyslovili proti vojne, ozvali sa evanjelikáli s tvrdením, že vietnamský boj je dielom božím. Assemblies of God (Božie zhromaždenia), najväčšia turíčna denominácia sveta, formálne zrušila svoje doterajšie dlhoročné napojenie na pacifizmus a zmierila sa s javom svetskej vojny ako obdoby duchovného súperenia. Iní fundamentalisti prebrali z Vietnamu lekciu gerilového boja a aplikovali ju do duchovného boja taktikou, ktorú nazvali infiltráciou, zapĺňajúc posty v sekulárnych inštitúciách tajnými agentmi.

Evanjelikáli sa rozhľadeli po armáde a povedali: „Toto je pole pre misionára,“ vysvetľuje kapitánka MeLinda Mortonová, luteránska pastorka, predtým veliteľka raketometnej jednotky, až do roku 2005 kaplánka na Akadémii leteckých síl. Od tých čias študuje a píše o armádnom kaplánstve. „Rozhodli sa poslať svojich misionárov do armády a o armáde, že sa má stať misionárom pre celý svet.“

Ďalším míľnikom boli posledné časy dlhej Reaganovej vlády, keď regulačné revízie vytvorili základy fundamentalistickej sily v dnešnej armáde. Dlhodobé pravidlo určovalo počet duchovných jednotlivých denominácií podľa náboženskej demografie v celej armáde (ak bolo 10 % vojakov presbyteriánskej viery, 10 % vojenských kaplánov boli presbyteriáni). Vyžadovalo sa však, aby všetci kapláni boli vyškolení vyhovieť vojakom každej denominácie. Od roku 1987 sú však všetky protestantské denominácie zhrnuté do jednej skupiny „protestanti“. Okrem toho Pentagón akredituje stovky evanjelikálnych a turíčnych agentúr, ktoré umožňujú absolventom biblických kolégií obsadiť všetky miesta pre protestantských kaplánov. Neslobodno zabudnúť, že niektoré biblické kolégiá nazerajú na iné viery ako na nepriateľov Krista. Dnešný stav je taký, že z 2 900 kaplánov v aktívnej službe sú dve tretiny evanjelikálnej alebo turíčnej denominácie. Mortonová: „Osemdesiat percent duchovných sú konzervatívci a/alebo evanjelikáli.“

Najhorlivejší vojenskí duchovní najnovšej generácie fundamentalistických kaplánov neprišli, aby slúžili armáde; prišli, aby zachránili svoju dušu. Jeden z nich je podplukovník Gary Hensley, divízny kaplán pre 101. výsadkovú jednotku a až donedávna hlavný armádny duchovný pre celý Afganistan. Vlani sa s ním stretol režisér Brian Hughes, ktorý bol na ceste do Bagramskej leteckej základne; chcel tam natočiť film o vojenských duchovných, čo mal byť tribút kaplánovi, ktorý bol jeho poradcom – bez vzťahu k náboženstvu – keď bol vystrašený letecký nováčik za vojny v zálive. Vojenský personál stráca právne a lekárske súkromie; kapláni sú jediní ľudia na vojne, ktorí sa môžu súkromne zaoberať záležitosťami, ktoré sú príliš citlivé na služobný postup, a to od korupcie po krízu osobnej odvahy. Keď išiel Hughes do Bagramu, hľadal duchovného, podobného tomu, čo mu už pomohol zniesť vojnu.

V surovej metráži, ktorú Hughes nakrútil, Hensley sa vyzlečie až po biele tričko a ide odbaviť popoludňajšie bohoslužby v bagramskom hlavnom kostole. Na hrudi trička je logo evanjelikálnej vojenskej farnosti, zvanej „Chapel NeXT“, pričom „T“ má podobu obrovského kríža. „Zapli ste si bezpečnostné pásy?“ zareval Hensley. Je to štíhly chlapík s rednúcimi dozadu sčesanými šedivými vlasmi, nesúci si malé bruško ako balíček, veľkosťou a tvarom podobný pancieru korytnačky. „Svet sa nezrúti“, volá. „Teraz je čas! Nastala plnosť času“ – Hensley sa vykláňa dopredu, dva prsty má na okuliaroch a jeho hlas sa stlmuje do vrčania – „Boh. Poslal. Svojho. Syna. Húú!“ Potom ako keby sa adresoval na 33 miliónov Afgancov a ich vieru, že Mohamed bol prorok ako pred ním Ježiš Kristus, vykrikuje: „Po nich už nikto nepríde! Nebude nové zjavenie! Niet nového náboženstva! To je Ježiš!“ Amen, odpovedá dav a rozchádza sa domov.

Hensley vysvetľuje. „Patrím k Ježišovmu hnutiu od začiatku“; predstavuje sa ako rodený prorok amerických dejín: „Bol som pri tom v Haight-Ashbury. Watergate. Woodstock. (Centrá hnutia hippy). A koniec toho maglajzu? Prišiel Hensley, zato sláva Bohu!“ Nasleduje citácia britského teológa C. H. Dodda (bez udania prameňa): „V dôsledku zmŕtvychvstania bol Ježiš posadený na pravicu Otca a je mesiášskou hlavou Nového Izraela.“ Dodd však nebol fundamentalista. Niektorí liberálni kresťania dokonca používajú jeho idey v boji proti apokalyptickej horúčke fundamentalistov. Nie tak Hensley, ktorý berie Doddove neoverené slová ako bojový krik: „Tu sme! My sme Izrael. My sme Nový Izrael!“

Hughes vraví, že v tejto chvíli sa armádny mediálny pracovník, sediaci neďaleko od nás, chytil za hlavu.

„Príde deň, keď nebude Svätého Ducha“, vykrikuje poskakujúc na pódiu a mieriac nie na kostolné lavice, ale akoby na oveľa širšie poslucháčstvo. „Vtedy bude cirkev unesená do nebááá! A my budeme s nííím! Všetci budeme s ním!“ Spomaľuje tempo hovoru do dôverného varovania: „Sláva Bohu, to je naše posolstvo!“ Trochu hlasnejšie: „Mesiášsky Ježiš sa vracia!“ Ešte hlasnejšie: „Očakávam, že sa vráti skôr, ako sa poberieme do hlavnej haly; viete to?“ A vojaci odpovedajú, „amen“.

*

Podplukovníka Boba Younga som našiel po reportáži MRFF o evanjelikálnej reality show na stanici Trinity Broadcasting Network, kde Young rozpráva dvom potulným misionárom o svojom pláne ísť sa modliť do Afganistanu za dážď. Raz neskoro večer som ho našiel doma v Georgii. Sedel na verande a pozoroval mesiac. V diaľke sa ozýval štekot psov. Hovoril potom tri hodiny, väčšinou o tom, čo videl vo vojnovej nemocnici pod jeho velením na kandahárskej leteckej základni.

Spomínal: „Spálené deti. Zlí chlapci sa privalili na vrtuľníkoch. Viete asi, kto to bol.“ V tom roku bolo v nemocnici na tejto základni ošetrených 7 000 Afgancov a YOUNG, veliteľ 325. podporného bataliónu, sa tu motal, pozorujúc tie telá. „Chcem vám to porozprávať. Bola tam miestnosť, kde sa triedilo. Priviezli chlapíka priviazaného na pojazdné nosidlá. Afganca. Nemal košeľu, vychudnutý na kosť, hrčovité svaly. Putá na členkoch a na nohách. Pred tvárou má plastický štít, pretože slintá a prská.“ Jeden lekár mu chce dať sedatívum (na uspokojenie). Young pokračuje: „Poviem vám, čo je s ním. Ten chlapík je posadnutý diablom.“ a rozhodne sa modliť sa zaňho. „O niekoľko minút prišiel generálov zať – náš tlmočník, zať afganského generála. Ja hovorím: ‚Čo má tento chlapík?‘ On odpovedá: ‚Ako sa to povie po anglicky? Má duchov.‘ Ja na to: ‚Doktor, ale to je váš tajný názor!‘“

Na telefóne sa Young smial a vydal drsné „Haha!“ Nato sa mu hlas zlomil: „A ja vám vravím, že to je skutočnosť. Diabol je skutočný.“

V kresťanskej reality show rozšíril Young tento názor aj na počasie. Vraví: „Je zaujímavé, že odvtedy, čo Talibánci prevzali vládu, panuje suchota.“ Young má veľké ústa a nízko obrvy, jeho tvár sa koncentruje medzi veľkými ušami. Do kamery vraví: „Americký ľud, modli sa, aby Boh zoslal dážď do Kandaharu a oni spoznajú, že náš Boh vyslyší modlitby.“

Spýtal som sa Younga, či chce rozviesť tieto výroky, keďže sa na prvý pohľad zdá, že radikálne prekračujú jeho poslanie ako vojaka. „Pravdaže!“ povedal. „Ste pripravený?“ Odpovedal som, že som.

Prikázal mi, aby som googloval na Kandahar, dážď a január 2005. Výsledkom bol článok v Star and Strips s titulkom: „Dážď, ktorý môže znamenať začiatok konca trojročného sucha v Afganistane.“ Tri a štvrť palca za dva dni.

Pripustil som, že to je skutočný dážď.

„Veď to je to, čo vravím, bratku!“

Pýtal som sa ho aj na obvinenia, adresované MRFF jedným kapitánom, ktorý slúžil pod Youngom: že Young urobil vyhlásenia, ktoré viedli k tomu, že bol zbavený velenia. Pripustil, že bol zbavený velenia, ale odvolal sa a vyhral. Tie vyhlásenia? „Hovoril som o problémoch vnútorného mesta a neviem čo ešte. Povedal som, že je iróniou vývoja, že pre čierneho je lepšie byť otrokom v Amerike – myslím to historicky – a poznať Krista, ako byť dnes slobodný a nepoznať Krista.“

Keď sa toto vysvetlilo, pýtal som sa Younga na ďalšiu kapitánovu obžalobu: Že pre niektorých afganských varlordov? usporiadal prezentáciu o kresťanstve. Absolútne nie, bránil sa. To boli obrázky PowerPointu o Amerike. Ako sme sa zhovárali, poslal mi ich emailom a požiadal ma, aby som to otvoril, takže sme mali obaja tú istú prezentáciu, ktorú predložil „Gulallimu“ a „Shirzaimu“. Keďže bol práve Prezidentský deň, Young začal s obrázkom Georgea Washingtona, ktorého, vysvetľoval, chránil Boh; dôkazom bolo, že po jednej bitke vo francúzsko-a indiánskej vojne sa vo Washingtonovom plášti našlo tridsaťdva dier po guľkách a generál z toho vyviazol so zdravou kožou. Young chcel Afgancom ukázať, že budovanie národa je dlhá a namáhavá cesta. „Zdôraznil som skutočnosť, že v Amerike veríme, že naše práva pochádzajú od Boha, nie od vlády. Pravda je pravda a klamať tu neprináša úžitok.“

Potom prišli obrázky bratov Wrightovcov, pristátie na mesiaci a NASCAR – Jeff Gordon, „mimochodom kresťan“, práve vyhral (automobilové) preteky v Daytone Ako vrchol dejín Ameriky prišli dvojčatá, farbiace do oranžova ráno 11. septembra 2001. Do obrázku bolo vlepené video s názvom „Zabúdanie“, čo bola koláž záberov budov, bežiacich ľudí a padajúcich tiel. Za obrázkami postupne silnie baladický hit Celine Dionovej z Titaniku „Moje srdce bude biť ďalej.“ Po videu nasleduje ešte obrázok Bushovej rodiny so slovami: „Verím, že Boh inšpiroval do každého srdca túžbu po slobode.“

*

V srdci Youngovho náboženstva je utrpenie: jeho vlastné utrpenie. Prv než bol jeho batalión vyslaný do Afganistanu, pokúsil sa brániť modlitbou. Ponúkol k tomu svoje svedectvo, text, ktorý je naozaj jadrom jeho náboženstva. Povedal, že sú dva druhy telefonátov, ktoré pravdepodobne zastihnú vojaka v bojovej akcii. Prvý je od jeho ženy, ktorá volá, aby povedala, že v modlitbách ho stavia na nohy. Druhý je tiež od ženy, ale táto vojakovi volá, aby povedala, že ho opúšťa. Young zažil obidva telefonáty. V roku 1993 bol ranger, člen najelitnejšej vojenskej jednotky tesne pred odchodom do Kórei. Požiadal svojho najlepšieho priateľa, prvého družbu na svojej svadbe, aby dal pozor na jeho ženu a dve batoliatka. A najhorší z možných telefonátov – jeho žena, oznamujúca mu, že auto je nabalené, že ona, jeho deti a jeho priateľ odchádzajú – prišiel práve vtedy, keď Young našiel svojho Pána.

Najprv sa pokúsil o odpoveď ako dôstojník a prednášal si „Vojenský kurz vývoja akcií. Akcia jedna: Zabi ho. Dve: Zabi ich obidvoch. Tri: Zabi sa sám.“ Rozhodol, že niekto má umrieť. Nakoniec aj niekto umrel: Young, a síce jeho telo. Vychovaný bol ako matričný katolík, takže nikdy nečítal Bibliu. Teraz sa mu zdalo, že každá strana sa obracia na neho. Myslel si, že takto to nemôže ísť ďalej. Otvoril bibliu a našiel Matúša 6, 34. Nestarajte sa o zajtrajšok. Oko za oko; Young sa zamyslel a prehodil strany: Milujte svojich nepriateľov. Nemám kam ísť domov, myslel si a prišiel Marek. Prejdime na druhú stranu. Pustili sa, sadli na loď a „prišla veľká búrka“. Young čítal a vražda v jeho mysli pretrvávala. „A potom Ježiš povedal: ‚Pokoj! Buďte ticho!‘ Vtedy vietor prestal a rozhostilo sa mŕtvolné ticho.“

V evanjelikálnej preferencii pre osobné historky je určitá skromnosť. Pre každú dušu majú nejakú verziu vety „Bol som stratený, ale ma našli.“ V protestantskom kostole bez hodnosti alebo sľubu odmeny je táto historka demokratická, je radikálne taká; moje svedectvo má takú hodnotu ako vaše, rozprávanie chudáka je rovnako mocné ako rozprávanie boháča. Ale manželstvo evanjelikalizmu s vojenským étosom premenilo verejnú spoveď na projekciu, na kreáciu niečoho, čo sa v armáde volá „rozkazovačná klíma“. Pre vášho suseda v kostolnej lavici je jedna vec povedať vám, že bol slepý a teraz vidí. Celkom iná vec je, ak má takú víziu podpísať váš veliaci dôstojník.

Young ostal Kresťanským vojakom aj po tom strašnom telefonáte. Napätie medzi vojnou a vierou ho nerušilo. „Musíme žiť v predvídaní a očakávaní Jeho hroziaceho návratu,“ povedal mi. Dívajte sa na tieto znaky, vyzval ma Young: nukleárne vyzbrojený Irán, hospodársky rozklad, rozhodnutie prezidenta Obamu „vypustiť vedu“ na bezbranné embryá. Zdalo sa, že cíti, že armáda je jediné miesto, kde sa človek môže cítiť bezpečne. V armáde je homosexualita ilegálna. Nechcem ísť do všetkých podrobností otázky „nepýtajte sa“, ale nemôžete stavať na homosexuálnych pocitoch. Aj cudzoložstvo je ilegálne. Skutočne sa dá povedať, že armáda je posledná americká ustanovizeň, ktorá sa pokúša udržiavať kresťanské hodnoty. Je miestom, kde je v Amerike najľahšie byť kresťanom.

*

V týždňoch po Obamovom zvolení by bol Mikey temer odišiel do Washingtonu. Stretal sa s organizátormi kampaní, predkladal plány, získaval prísľuby od mocných aktérov. Sníval o poste v Pentagóne, odkiaľ by mohol účinne zasiahnuť najhorších previnilcov. Nezdalo sa to byť mimo rámca možností. Mohol byť vybraný ako druhé gesto systému dvoch politických strán, on, ktorý bol celý život republikán a bol by pravdepodobne volil Johna McCaina, keby nebol v roku 2004 jeho syn zlyhal na pučiacom duchu evanjelikalizmu na Akadémii leteckých síl. McCain bol ťažko priateľom fundamentalizmu, a v tom čase nemal ešte chuť pustiť sa do tejto kultúry.

Existuje jeden veterán služby v senáte, ktorý navrhuje variáciu Mortonovej analýzy obratu armády smerom k náboženstvu. Nechce byť menovaný, aby si neohrozil konexie s dnešnými vysokými dôstojníkmi. Uvažuje takto: Hoci armáda bola integrovaná do federácie skôr ako mnohé štáty USA, takmer sa rozpadla pozdĺž rasovej hranice, najmä v posledných dňoch vietnamskej vojny. Ak sa armáda mala sama prebudovať, potom južní bieli muži v srdci vojnovej kultúry potrebovali chápať sa na inom podklade ako je farba kože. Senátor pokračuje, že mnohí sa obrátili na náboženstvo, najmä na fundamentalistické evanjelikálne kresťanstvo; bola to tradícia, ktorá sa napriek mocnému dedičstvu rasizmu po ére občianskych práv redefinovala ako náboženstvo „zmierenia“ medzi rasami; táto viera sa definovala začiatkom deväťdesiatych rokov obrazom bielych mužov, objímajúcich čiernych mužov a všade samé slzy – to boli rely Verných sľubu (Promise keepers). „Nahradili rasu náboženstvom,“ vraví senátor. „Princíp ostáva rovnaký – identita stavajúca na presvedčení, že som iný ako spoločnosť, považovaná za slabú a korupčnú.“

Počas desaťročí budovala americká armáda zmysel solidarity na jedinom základe, na studenej vojne medzi slobodným trhom a štátom plánovaným hospodárstvom – na žiariacom meste na vŕšku verzus ríša zla dolu. V tomto boji bol pluralizmus, rasový alebo náboženský, definitívne na našej strane. Bolo to vo výbornom súlade s ideológiami, ktoré sa inakšie môžu navzájom vyzývať, ľahko nahrádzajúc nacionalizmus aj fundamentalizmus komunizmom, predstavovaným ako temná alternatíva, ak sa nezjednotíme. Fundamentalizmus prosperoval ani nie tak v opozícii voči liberálnemu štátu, ako skôr v tandeme s ním, čo bol vyhovujúci čiernobiely teologický korelát k zahraničnej politike, zahrňujúcej viac alebo menej celé hlavné politické spektrum – vízia miesta Ameriky vo svete, dá sa povedať aj náš údel.

Koniec studenej vojny zbavil militantných evanjelikálov tejto jasnosti. Keď chýbal jasný cieľ a spoločný nepriateľ, začal sa niektorým činiteľom aj pluralizmus javiť ako nepriateľ. Objav „radikálneho islamu“ ako objektu novej studenej vojny veci len skomplikoval. Miesto toho, aby nám všetkým dala spoločného nepriateľa, myšlienka monolitického radikálneho islamu rozštiepila pluralizmus zľava doprava. Mnohí liberáli opustili dokonca svoje rétorické schvaľovanie slobody svedomia, kým silní konzervatívci, ktorí boli za ozbrojenie militantných islamistov, za Eisenhowerovej vlády prišli k záveru, že ich univerzálne objatie abstraktného náboženstva bolo možno naivné. Možno bol pluralizmus – alebo aspoň jeho variant studenej vojny, ktorý podržal vzostup Amerického impéria v druhej polovici dvadsiateho storočia – nakoniec iba propaganda.

Dnes už fundamentalizmus, stavajúci na silnom zdôrazňovaní úzkych a exkluzívnych tvrdení o pravde, nemôže odôvodniť spoločnú kauzu so sekularizmom. V hlavnej bitke nie sú frontové línie v Iraku alebo Afganistane, ale tu, kde sa evanjelikálni militanti musia pustiť do duchovného boja proti vlastným krajanom. V jednej prednáške pre OCF (Officers’ Christian Fellowship = asi Spolok kresťanských dôstojníkov) s titulom „Vedenie vojny so spirituálnym terorizmom“ vysvetlil podplukovník Greg E. Metz, že Kresťanskí vojaci sa musia vždy cítiť za nepriateľskými líniami, pretože každý nespasený člen armády je potenciálny agent „spirituálneho terorizmu“. Brigádny generál leteckých síl Donald C. Wurster prednášal v roku 2007 zhromaždeniu vojenských duchovných a upozorňoval, že aj sekularisti s najlepšími úmyslami môžu byť členmi piatej kolóny, pretože „tí, čo nebudú spasení, si neuvedomujú svoju nešťastnú alianciu so zlom.“ Čo je zlo? Niektorí konzervatívni evanjelikáli ho volajú „postmodernizmom“. Čo tým myslia, je diverzita, rozličnosť a egalitarizmus – názor, že moje presvedčenie má rovnaké právo na prezentáciu vo verejnosti ako tvoje; že v demokracii je pravda vecou dohody.

Evanjelikalizmus, čím zanietenejší, tým lepšie, je dômyselné riešenie, je zrkadlový obraz pluralizmu, prichádzajúci so zabudovaným účelom. Je k dispozícii každému. Jeho základné pravidlá sa ľahko naučia. Mieša hádavosť s láskou, oslavujúc divokosť aj ducha miernej láskavosti, čo treba na zachovanie rozvahy v prísnej hierarchii. Je to populistické náboženstvo: každý môže hovoriť s vrcholnou osobou – na vertikálnej osi je nanesený systém „spirituálnej dospelosti“ pre všetky veky od „kresťanských bábätiek“ po najvyššieho veliteľa.

Mikey Weinstein nedostal svoje miesto v Pentagóne. Generáli, o ktorých si Mikey myslel, že demokratická administrácia si to s nimi zúčtuje, ostali na svojich miestach, alebo boli povýšení. Obama nielen podržal Roberta Gatesa ako ministra obrany; podržal sekretára armády, Pete Gerena, ďalšiu hviezdu videa z Kresťanského vyslanectva, ktorý na prednáške vlani vo West Pointe charakterizoval americké vojny v Iraku a Afganistane ako vojny za náboženskú slobodu proti „temnote a utláčaniu“ radikálnym islamom; okrem toho vymenoval za svojho poradcu pre národnú bezpečnosť penzionovaného generála námorníctva Jamesa Jonesa, ďalšieho pravidelného návštevníka krúžku modlitbových raňajok. Nikto si nemyslí, že Obama má náboženské city ako Bush, ale je prekvapením, že je ochotný oholiť ústavnú ochranu výmenou za evanjelikálny mier. Ukazuje sa, že nový prezident zaujal stanovisko „ruky preč od“ nielen voči náboženstvu v armáde, ale aj voči vzťahu medzi cirkvou a štátom.

*

Kostol Akadémie leteckých síl je najpopulárnejšia ľudskou rukou vyrobená turistická atrakcia Colorada. Sedemnásť strieborných dýk sa týči nad kampusom, medzi nimi farebné sklá prepúšťajú dovnútra fialovú a pomarančovú žiaru. No keď ma tam zavedie oficiálny sprievodca hostí Akadémie, je to prázdne. Veľmi málo kadetov sa tam modlí. Sú v triedach a spálňach, v horských chatách a v početných megakostoloch v okolí Akadémie.

Jedna z najznámejších bohoslužieb, nazývaná „The Mill“ (mlyn), sa koná v piatok večer v „New Life“ (nový život), v obrovskom trvalom stane, ktorý sa krátko po večeri naplní falošnou hmlou, hlučnou hudbou a viac ako tisíc mladými ľuďmi vo veku od tínedžerov do začiatku dvadsiatky. Bol som tam jeden piatok večer v spoločnosti Brucea Hrabaka, toho kadeta, čo mi vravel, že v ústave nestojí nič o odluke cirkvi od štátu. So širokými plecami a širokým úsmevom, s farbou na lícach a bystrými modrými očami, Hrabak vysvetľuje, že je na Akadémii jednak z vlastnej vôle, ale súčasne aj na základe predurčenia, predestinácie; to značí, že tento osud mu určil Boh. Vysvetľuje, že je to tento paradoxný mix, ktorý mu dovoľuje slúžiť obidvom cieľom: aj ako vojenský dôstojník, aj ako misionár „Veľkej povinnosti“, presvedčenia evanjelikálov, že kresťania majú povinnosť hlásať božie slovo všetkým národom. Vysvetľuje, že Akadémia je stupeň jeho duchovného vývoja.

Kázeň v Mlyne bola trápna – pastorova žena mala nedávno potrat a tak drsnými výrazmi hovoril o utrpení a teodicei (teórii ospravedlnenia všemohúceho, vševediaceho a nanajvýš dobrotivého Boha vzhľadom k zlu vo svete); je to jedna z centrálnych dilem kresťanskej viery; jej pretrvávanie a jej odolnosť voči ľahkým odpovediam umožnili kresťanstvu podieľať sa na vrcholných dielach umenia a filozofie. No na konci tejto viachodinovej bohoslužby sa všetko obrátilo na dobré; aj mŕtve bábätko sa za pomoci lyžice na topánky dostalo do nevyspytateľného božieho plánu.

Toto zlepšilo Hrabakovi náladu. Po obede mi rozprával, že verí, že každé utrenie, to čo sám cíti a to, čo spôsobuje, má určitý cieľ. Cíti, že táto pravda je pre vojakov osobitnou útechou. Pýtal som sa ho, čo tým myslí. „Nuž, vy stlačíte kohútik, rozumiete?“ Vraj o tom veľa rozmýšľal. Nešlo mu o odpálenú strelu alebo zhodenú bombu, ale o telá a duše po skončení akcie. V noci si maľoval mŕtvych. Nehrozil sa natoľko umierania, ako nespravodlivého zabíjania. Veľmi sa bál hriechu. Jeho vykúpením bola dvojitá identita: duchovný bojovník na jednej strane, dôstojník najsmrtonosnejšej moci v histórii ľudstva na druhej.

Čo by robil, keby dostal rozkaz, ktorý by sa priečil jeho náboženstvu?

Hrabak bol šokovaný. Zasmial sa, dal si myšlienky do poriadku a odrezal si poriadny kus pizzy, hovoriac tajnostkársky počas jedenia. „Nemožné, kamarát. Myslím si, nuž, domnievam sa, že by sa to mohlo stať. Ale veľmi o tom pochybujem.“

Čo by urobil, keby dostal rozkaz bombardovať budovu, v ktorej sa skrývajú teroristi, ale na ceste k nim sú civili?

Potriasol hlavou. „Kto si, že kladieš otázku, ako to, že boh stvoril národy, len aby ich zničil, takže tie národy, ktoré boli v jeho milosti, videli, že boli v milosti?“ Úsmev mu ožiaril pol tvári a jej výraz by sa bol dal považovať za sarkastický, keby Hrabak nebol známy tým, že je vždy a všade vážny. Práve povedal ďalšiu parafrázu na Pavlov List Rimanom – niečo ako Slovo múdrosti alebo Dar múdrosti od Boha. Tak sa mu to v mysli nafúklo, že to musel opakovať a v jeho hlase bola rýchlosť a nadšenie, svedčiace o prežívanej radosti. On – Pán – „postaví celý národ“– Irak alebo Vietnam, Afganistan alebo Pakistan – „len preto, aby ich zničil! Aby dokázal niekomu inému“ – Amerike a mládencovi, ktorého Boh priviedol do gymnázia, ktorý nedôveruje svojim rozhodnutiam – „že sú v božej milosti“.

Samozrejme, milosť božia znamená, že ste v priazni božej; to je požehnanie, ktoré sa nedá ani zaslúžiť, ani odmietnuť. Pre fundamentalistov je hodné viac ako sloboda a tomuto slávnostnému pocitu sú ochotní obetovať svoju – aj vašu – slobodu. Toto je paradox, toto je pasca, ktorú fundamentalisti nastavili sami sebe. Prvé straty na fronte armádnych fundamentalistov nie sú Iračania a Afganci, stojaci na zlej strane americkej F-16. Sú to duchovní bojovníci, muži a ženy, presvedčení, že jediný Boh, hodný viery, že je Boh, je ten, ktorý žiada, aby – v duchu aj skutkom – porušili prísahu, danú ústave, že im bude záležať na ich životoch. Hrabakov komentár: „Obetujete svoj život za druhých. Musí v tom byť nejaká ozajstná pravda, ak sa za niečo zasadzujete aj napriek vlastnej ujme.“ Ozajstná pravda. Pravda, vyžadujúca zosilňovač. Božím vojakom nestačí demokracia.

*

Jeff Sharlet je prispievajúci vydavateľ časopisu a autor knihy The Family: The Secret Fundamentalism at the Heart of American Power (asi Rodina: Tajný fundamentalizmus v srdci americkej moci).

*

Prameň: Jeff Sharlet, „Jesus killed Mohammed – The crusade for a Christian military“, Harper’ s Magazine, máj 2009, s. 31 – 43

Švajčiarsko zamýšľa prestať trestať incest

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Švajčiarska vláda pripravuje v najbližších dňoch zrušenie zákazu incestu, ktorý je v celoštátnej platnosti od roku 1942; Ženeva ponechávala už predtým v súvislosti so svojou francúzskou tradíciou incest beztrestným. To oživuje aktualitu starého problému trestného práva: Majú sa dobrovoľné súhlasné incestné vzťahy medzi dospelými osobami trestať? Porovnanie právnych pomerov v rozličných štátoch ukazuje, že sú na to rozličné názory a vo Švajčiarsku to vyzerá na veľkú búrku.

Francúzsko zrušilo trestnosť incestu v dôsledku myšlienok osvietenstva po revolúcii novým Napoleonovým kódexom v roku 1804. Mnohé európske štáty nasledovali jeho príklad: Belgicko, Holandsko, Luxemburg, Španielsko, Portugalsko; urobili to aj iné štáty, ako napríklad Turecko, Čína, Japonsko, Argentína, Brazília, Rusko a Pobrežie slonoviny. Taliansko zákaz najprv zrušilo, ale potom obnovilo – incest je trestný, ak vyvolá verejný škandál. Existujú však štáty, kde je už čistý incest trestný: Švajčiarsko, Dánsko, Taliansko, Anglicko, Nemecko a väčšina štátov USA, kde hrozia tresty od šesť mesiacov do štyridsať rokov.

Nedá sa pochybovať o tom, že v spoločnosti od nepamäti existuje prirodzená nechuť až odpor voči incestným vzťahom medzi súrodencami, resp. rodičmi a deťmi. Pritom sa osobitné prípady tematizujú v kultúrnych aj náboženských súvislostiach, napríklad už v povesti o Oidipovi, ktorý nevedomky zabil vlastného otca a rovnako nevedomky spal s vlastnou matkou. Kleopatra bola manželkou dvoch svojich bratov. V Starom zákone nás prekvapí koniec historky o Lótovi, ktorého opili obidve dcéry, aby s nimi súložil a urobil im deti. Samotné tvrdenie, že incest je jedno z najstarších tabu ľudského rodu, veľa nezaváži, ak sa prihliada k jeho náboženskému obsahu. Abrahám, praotec Židov aj Arabov, mal za manželku nevlastnú sestru Sáru, čo je jasný príklad incestu medzi súrodencami.

Z medicínskeho stanoviska existujú racionálne dôvody pre tabu: Súrodenci medzi sebou alebo rodičia a deti majú mnohé podobné gény, čo zvyšuje nebezpečenstvo potomstva s dedičnými chorobami – ale súčasne aj výskyt jedincov s výnimočnými vlastnosťami. Tento efekt sa však v priebehu pár generácií stratí, pretože choré potomstvo sa slabšie alebo vôbec nemnoží. Incest sa zakazuje kvôli ochrane intaktnej rodiny a z eugenických dôvodov. Je však nesmiernym preháňaním povedať, že bez vyhnutia sa incestu by nebol býval možný evolučný vývoj ľudstva.

Prečo by pri incestnom párení ľudí (príbuzenskej plemenitbe) nemalo dochádzať k zušľachťovaniu dobrých a vylučovaniu zlých vlastností, ako je to u zvierat a rastlín, čo sa odvždy využívalo v plemenitbe zvierat a pri zušľachťovaní plodín? Nenavrhujem to, ale snažím sa posúdiť incest teoreticky zo všetkých strán.

Trestná norma predpokladá odôvodnenie, a to sa pri čistom inceste (dobrovoľný pohlavný styk medzi zodpovednými dospelými) ťažko hľadá. Niet obete, ktorú treba chrániť pred páchateľom.

Prípady čistého incestu sú vo všetkých uvedených štátoch veľmi zriedkavé (v Nemecku menej ako 10 prípadov do roka) a nedá sa povedať, žeby jeho beztrestnosť jeho výskyt zvyšovala. Tak prečo trestať, resp. prečo skôr netrestať? Zvykli sme si na prerušenie tehotenstva a kondómy, na homosexuálne partnerstvá a genetické inžinierstvo, nech príde na pretras incest.

Viedenskí študenti

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Štúdium veterinárstva za 2. svetovej vojny



Druhé, opravené a doplnené znenie

Rastislav Škoda

a spolupracovníci Štefan Benedek, Štefan Čulen (Viedeň), Ján Feješ, Jaroslav Fraňo a pani Fraňová, Ladislav Husár, Mária Jablonská, Juraj Koppel, Katarína Kordíková, Dagmar Krušpánová, Peter Kubiš, Mathias Kunsch (Neuendettelsau, Nemecko), Oľga a Tatiana Mačičková, Alexandra Mičúchová-Jeleníková, Július Molnár, Andrej Pecháč, Štefan Rencz, Angela Sádecká, Milan Sliepka, Jozef Sokol a Jozef Venglarčík, ako aj Christa Mache, Pavel Brauner, Eva Zatloukalová, Tibor Kassai a Eva Orbánová.

Za podnietenie k práci ďakujem Matejovi Beňovi, za prípravu tabuliek svojmu vnukovi Martinovi Škodovi a za technickú spoluprácu pri ukladaní na internet Jánovi Paradovi.

Pracovný názov „Viedenskí študenti“ nevystihoval celý obsah práce, veď mnohí študovali v Záhrebe, Budapešti, Hannoveri, inde a desiatka len v Brne pred a po vojne. Chcem zdôrazniť, že sa študovalo v čase veľkej vojny, keď to bolo možné len v cudzine a Viedeň je pre absolútnu väčšinu týchto študentov určujúcou charakteristikou.

A. Časy veľkých zmien

B. Chronológie štúdií

C. Životopisy


D. Tabuľky


  • Tabuľka 1: Počty absolventov s diplomom na VŠV v Brne v rokoch 1919 – 1939

  • Tabuľka 2: Študenti, zapísaní na VŠV v Brne v rokoch 1938 a 1939, ktorých stopa sa stratila

  • Tabuľka 3: Študenti, zapísaní na VŠV v Brne v zimnom semestri 1939/40

  • Tabuľka 4: Študenti, ktorí začali študovať na VŠV v Brne pred 17. novembrom 1939 a pokračovali po 9. máji 1945

  • Tabuľka 5: Študenti, ktorí študovali vo Viedni – asi na vlastné náklady

  • Tabuľka 6: Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na dokončenie štúdia v Záhrebe

  • Tabuľka 7: Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na dokončenie štúdia vo Viedni

  • Tabuľka 8: Veterinári, ktorí získali diplom v Budapešti alebo Viedni v rokoch 1907 – 1924

  • Tabuľka 9: Študenti, ktorí študovali počas 2. svetovej vojny v Budapešti

  • Tabuľka 10: Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1940 so štipendiom MH

  • Tabuľka 11: Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1941

  • Tabuľka 12: Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1942

  • Tabuľka 13: Študenti, ktorí začali študovať v Hannoveri v r. 1942

  • Tabuľka 14: Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1943

  • Tabuľka 15: Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1944 až 1945

  • Tabuľka 16: Skupiny študentov veterinárstva v rokoch 2. svetovej vojny

  • Tabuľka 17: Študenti, ktorí po potlačení SNP a po 9. máji 1945 ostali na VŠV vo Viedni

  • Tabuľka 18: Doktoráty študentov zo Slovenska na VŠV Viedeň vo vojnových rokoch 1939 – 1945 (do 9. mája 1945)

  • Tabuľka 19: Doktoráty študentov zo Slovenska na VŠV Viedeň v povojnových rokoch (od 9. mája 1945)

  • Tabuľka 20: Rodopis rodu Kubišových zo Zvolena



*

Text neprešiel jazykovou úpravou a budem vďačný za upozornenie na prípadné gramatické a slohové chyby.

Samozrejme ešte väčšmi za každé doplnenie životopisných údajov o jednotlivých študentoch a neskorších veterinároch.

Copyright © Rastislav Škoda

Argument súhlasu národov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Pán Rojka, v príspevku z 5. 11. na adresu Lemmyho píšete, že v prospech existencie Boha pôsobí skutočnosť, že to „hovorí pozitívne celý svet (okrem pomerne malého percenta ateistov a agnostikov v EU a severnej Amerike) a o monštre nikto (len Dawkins a niekoľko ‚papagájov‘). Preto apriórna pravdepodobnosť je na strane Boha.“

Nie. Takéto uvažovanie – „Pretože všetci ľudia súhlasia (vždy súhlasili), že je to tak, je to tak“ – v etike „Ak je to prijateľné pre mnohých, je to prijateľné“ – sa v logike volá klamným zdaním či falošným záverom, a v praxi malo rozličné pomenovania:

argumentum ex consensu gentium (zo súhlasu národov), argumentum ad populum (odvolávanie sa na ľud), etnologický alebo historický dôkaz, pravda väčšiny, po čínsky, že traja muži robia tigra atď.

Ak sa k nemu v dávnej minulosti hlásali veľkí ľudia (Cicero v Tusculanae Disputationes, Seneca v Epistulae morales, Pavol v Liste Rimanom), od tých čias sa nazhromaždil rad argumentov, ktoré tušenie tvorcu v neutrálnej mysli zbavujú akejkoľvek váhy.

 


  1. Je síce pravda, že úplné chýbanie predstavy Boha je aj u necivilizovaných národov veľmi zriedkavé, ale predstavy bohov sú u rozličných národov také rozličné, že sa nedá odvodiť nijaká použiteľná predstava Boha.

  2. Mýtický jav, že sa všetky lemíky vrhajú z vysokých útesov do mora a hynú, nesvedčí o tom, že urobili dobrú voľbu.

  3. V stredoveku temer sto percent ľudí verilo, že slnko sa krúti okolo zeme.
    Bola na tom omrvinka pravdy?

  4. V 14. storočí považovala väčšina ľudí zem za plochú, ale to ju neurobilo plochou.



G. W. F. Hegel neakceptoval tento argument, ale pripúšťal, že je v ňom zrnko pravdy.

V súčasnosti sa ťažko nájde profesionálny filozof, ktorý by tomuto argumentu pripisoval logickú silu, no dosť ho používajú populárni obrancovia viery.

Záver: Consensus non facit veritatem. (Všeobecný súhlas, konsens, nevytvára pravdu.)

Keby mala zavážiť mienka mnohých či väčšiny občanov pri rozhodovaní o prípustnosti manželstva homosexuálnych partnerov, mala by zavážiť – na podklade ich morálnej istoty a financovania protestných akcií ultrakonzervatívnymi miliardármi – aj pri snahách o zákaz výučby evolúcie? A čo pri diskriminácii „menejcenných rás“, ako Hispánci, Afroameričania, Židia, moslimovia alebo Hindovia? Na základe argumentu ex consensu gentium – súhlasu národov – by sa dal zavrhnúť aj gravitačný zákon, platiaci zatiaľ v celom vesmíre; len by bolo treba zohnať 51 percent hlasov, čo nie je nemožné.

Mrazí ma.

Náboženstvo a veda – 11. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Bertrand Russell

Nový úvod Michaela Ruseho

Bertrand Arthur William Russell, pravnuk štátnika viktoriánskej doby lorda Johna Russella, sa narodil v Anglicku v roku 1872. Ako dieťa dostal súkromnú výchovu a ako študent bakalárskeho stupňa sa dostal na cambridgeskú univerzitu študovať matematiku. Nasledujúcich dvadsať rokov sa intenzívne venoval filozofickým štúdiám; keďže mal vždy úprimné sociálne cítenie, presahovali jeho záujmy úzky akademický rozsah. Počas Prvej svetovej vojny sa stal svetoznámym pre svoj otvorený pacifizmus, ktorý ho priviedol na šesť mesiacov do väzenia. Po skončení vojny stával sa čoraz radikálnejším a známejším. Vrcholom bolo založenie progresívnej školy, ktorá mala dať deťom ozajstnú slobodu a vyhnúť sa útlaku, bežnému pri konvenčnej výchove. V tom čase sa Russell naučil postarať sa o seba a svoju rodinu písaním populárnych publikácií.

Druhá svetová vojna zastihla Russella, ktorý medzitým v roku 1931 zdedil rodinné lordstvo, opäť v horúcich vodách: pre jeho nebezpečnú mravnú nekonvenčnosť mu boli zamietnuté prednášky na City College of New York. Potom sa situácia na čas uspokojila. Jeho génius bol všeobecne uznaný a dostal najvyššie britské civilné vyznamenanie (the Order of Merit – Rad za zásluhy) ako aj Nobelovu cenu za literatúru. Kontroverzný však ostal do konca života a posledné desaťročia venoval protestom proti jadrovým zbraniam a proti americkému zasahovaniu vo Vietname. Umrel vo veľmi vysokom veku v roku 1970 vo Walese, šťastný uprostred priateľov, rodiny a svojej štvrtej ženy.

Bertrand Russell bol jeden z najväčších britských filozofov, akými boli Locke, Hume a jeho (veľmi sekulárny) starý otec John Stuart Mill. Jeho dôležité úspechy sa dostavili pomerne skoro, a to v úzkej spolupráci s cambridgeským spolužiakom, filozofom a matematikom Alfredom Northom Whiteheadom. V ich hlavnom diele, trojzväzkovom Principia mathematica, sa pokúsili dokázať, že vo filozofickom smere, známom ako „logicizmus“, sa matematické pravdy dokazujú tak, že sú nakoniec deduktívnymi dôsledkami zákonov logiky. Nanešťastie sa ukázalo, že táto filozofia sa nedá validizovať, aspoň nie jednoduchým a zrejmým spôsobom, a to kvôli určitým paradoxom – takým, ktorým sa možno vyhnúť len predĺžením rozsahu „zákonov logiky“ ďaleko za hranicu pravdepodobnosti. A tak je to prípad, keď neúspech vedeckej snahy je hoden temer viac ako úspech; to, čo Russell urobil v logike a okolo nej, malo obrovský vplyv na filozofické myslenie 20. storočia. On a členovia jeho krúžku jednoducho zmenili smer nášho myslenia.

Ako sa dá čakať, profesionálni filozofi venujú menej času Russellovým populárnym spisom – hoci práve tie mu získali veľa čitateľov a nasledovníkov. Písal ich veľmi rýchlo – vedel diktovať denne tritisíc slov bez jedinej opravy na strane; vedel počítať dozadu a začať písať knihu so 65 000 slovami presne dvadsaťjeden dní pred sľúbeným dodaním rukopisu! A boli to majstrovské diela štýlu, dokonale vyvážené, jasné a priame, čitateľa nikdy nepodceňovali. Nobelovu cenu zožal čestne, a nie inými dielami ako týmto zväzkom: Náboženstvo a veda z roku 1935. V angličtine bol vydaný viac ako dva tucty krát, bol preložený pätnásťkrát do ôsmich jazykov a dnes je taký čerstvý, ako bol kedysi.

Preberme najprv možné vzťahy medzi vedou a náboženstvom. Ak spolu s Russellom vidíme vedu ako pokus porozumieť svetu prostredníctvom nezlomných zákonov a náboženstvo ako zložitý jav, hlásajúci „vieru“ o predpokladaných posledných veciach s prídavkom morálneho kódu, potom je čestné povedať, že sú štyri hlavné postavenia. Prvé vyzerá ako opozícia, ako boj medzi vedou a náboženstvom, pretože tieto dva systémy robia protichodné vyhlásenia. Ako príklad sa dá uviesť stret, ktorý je dnes veľmi živý v USA, medzi biblickými literalistami (kreacionistami), ktorí veria, že prvé kapitoly knihy Genezis sú doslova (do litery) pravdivé: šesť dní stvorenia, Adam a Eva, prvý hriech, potopa sveta a celý svet nie starší ako šesť tisíc rokov – a evolucionisti, ktorí hlásajú, že Zem má miliardy rokov, a že všetok život je produktom pomalého prírodného rastu a rozvoja od jednoduchých foriem, ktoré sa veľmi líšili od dnes žijúcich konečných foriem.

Po druhé sú tu tí, čo chcú oddeliť od seba vedu a náboženstvo, tvrdiac, že nemôže dôjsť k stretu dvoch javov, ktoré sa zaoberajú takými odlišnými oblasťami ľudskej skúsenosti, pýtajúc sa a odpovedajúc na také odlišné otázky. Toto stanovisko dnes zastávajú početní protestantskí teológovia, majúci často pomerne ortodoxné názory ohľadom liturgie a morálky. Ak príde do reči niečo ako Genezis, títo veriaci jednoducho odmietajú pustiť sa s vedcami do diskusie. Povedia, že veda sa zaoberá otázkou ako, kým náboženstvo otázkou prečo. Historky o Adamovi a Eve nemajú za cieľ poučiť nás o tom, ako vznikli prví ľudia, ale skôr o tom, čo máme robiť a prečo to máme robiť – osobitne pri našom vzťahu ako ľudia voči zemi a jej iným obyvateľom. Sme vlastníkmi zvierat a rastlín, či sme ich opatrovníkmi s príslušnou zodpovednosťou?

Po tretie máme advokátov dialógu. Títo veria, že veda a náboženstvo sa týkajú rozličných javov, no dochádza medzi nimi k prekrývaniu a interakcii. Je teda potrebné, aby sa obidve strany správali harmonicky. Toto stanovisko existuje už dávno a má svoju tradíciu v tzv. prírodnej teológii – v pokuse porozumieť Bohu a jeho dielu rozumom. To treba ísť späť až k sv. Augustínovi (štyri storočia po Ježišovi Kristovi), ktorý veriacich varoval, že príliš literálne čítanie Biblie zvádza k rozporom a dáva argumenty nevercom. Takýto partner pre dialóg dnes uznáva evolúciu, ale vyhradzuje si v histórii určitý moment, keď jeden muž a jedna žena premyslene neposlúchli Boha.

Nakoniec tu máme tých, čo by vedu a náboženstvo radi integrovali. Vidia obidve entity ako v podstate jednu, umele rozdelenú. Za našich čias bol najmocnejším exponentom tohto stanoviska katolícky (jezuitský) kňaz Pierre Tailhard de Chardin, ktorý bol aj praktizujúcim paleontológom. Vo svojom hlavnom diele The Phenomenon of Man (1955) tvrdí, že veda poukazuje na postupný vývoj od najjednoduchších foriem života až po človeka, a že táto história sa prirodzene stotožňuje s kresťanským videním budúceho vývoja až po najvyšší bod Omega, ktorý Tailhard identifikuje v určitom zmysle s Ježišom Kristom.

Sám za seba nechcem povedať, že jedno z týchto stanovísk je správne a ostatné sú chybné. Ak sa treba rozhodovať, je to úloha čitateľa. Mne stačí povedať, že trvale sa ozývajú proponenti a kritici jednotlivých stanovísk. Napríklad hoci je súčasný pápež Ján Pavol II. doktrinálne veľmi konzervatívny, podporuje vedu – stojí v tradícii svojho krajana a katolíckeho kňaza Koperníka! – a dôsledne sa pridŕža tradície dialógu. Opak treba povedať o osude Tailharda de Chardin: hoci získal mnoho prívržencov (najmä medzi liberálnymi luteránmi), cirkev mu až do smrti zakázala publikovať; jeho myšlienky považovala za kacírske.

Russellovo dielo Náboženstvo a veda musíme chápať a posudzovať na tomto pozadí. Ak mu takto porozumieme, zaraz z toho vyplynie posudok. Russell je bojovný zástanca tézy konfliktu. V tejto eseji vysvetľuje, že náboženstvo a veda už dlho proti sebe bojujú, vyhlasujúc za svoje tie isté teritóriá, myšlienky a prísahy vernosti. Okrem toho, nech sa nikto nemýli: je to vojna, ktorú rozhodne vyhrala veda a za tento výsledok majú byť všetci slušní ľudia hlboko vďační. So smrťou náboženstva odchádza povera, útlak a nenávisť. Úspech vedy prináša porozumenie, slobodu a lásku. Nie je prekvapením, že v odpovedi klasicistovi Gilbertovi Murrayovi – ktorý objednal túto esej do série, ktorú práve vydával – Russell hľadal istotu, že „to bude podujatie vydavateľa, ktorý neváha uverejniť fakty, ktoré chcú rímski katolíci držať v tme“ (list z 30. novembra 1933).

Skutočnosť je však taká, že napriek prvému dojmu navrhujem uznať, že Russellovo stanovisko je zložitejšie a zaujímavejšie ako predchádzajúce konštatovania – možno väčšmi ako si svojho času sám predstavoval. Túto esej môžu a mali by čítať obidva tábory – tí, čo sú za tézu konfliktu, aj tí, čo sú proti. Tým, čo favorizujú tézu konfliktu, prospeje podrobné vysvetlenie jej hlavných bodov. Russell, ktorý toto písal v čase, keď komunizmus a nacizmus boli v plnej sile, okrem toho zdôrazňuje, že boj proti náboženstvu, posvätnému alebo sekulárnemu, nikdy nekončí a musí ho vybojovať každá generácia. Pre tých, čo popierajú tézu konfliktu, alebo ju uznávajú, ale stoja na opačnej strane ako Russell, je Náboženstvo a veda rovnako alebo ešte viac dôležitá a vyžaduje ich pozornosť. Opis vašej vlastnej pozície predpokladá dokonale poznať silné aj slabé miesta protivníka. No nikde nenájdete stanovisko za vedu a proti náboženstvu presvedčivejšie opísané ako v tejto knihe. Dajte však pozor, ak ste konvertita!

Náboženstvo a veda štartuje časovo s históriou vedy v stredoveku; po prvé, ukazuje, ako muselo náboženstvo ustúpiť pred fyzikmi, a po druhé, ako sa to stalo pred biológmi. Nasleduje ďalšia história, osobitne medicíny a potom sa horizont rozširuje smerom k väčšmi filozofickým problémom a preberá sa problém slobodnej vôle a determinizmu, mysticizmu, kozmického zámeru, ako aj vzťahu vedy a etiky. Je to obsiahly zoznam tém, ale priznám sa, že existuje niečo, čo je vynechané a je pre mňa hádankou (záhadou), prečo; je to vážna diskusia o dôsledkoch Freudovej teórie a hlavne ako bola výzvou pre tradičné judeo-kresťanské ponímanie slobody a hriechu. Osobitne to prekvapuje pri človeku, ktorý práve organizoval pokrokovú experimentálnu školu, pokúšajúc sa eliminovať vinu za sexualitu a náklonnosť k násiliu. Mám podozrenie, že Russell cítil to, čo iní, predovšetkým sir Karl Popper, že totiž freudovská teória, nech umožňuje akokoľvek hlboký pohľad, jednoducho nie je ešte dosť dobre sformulovaná, aby mohla obstáť popri dielach veľkých vedcov – Kopernik, Galileo, Darwin – o ktorých v tejto stati hovoril.

Budem úprimný a vravím, že hoci prvá časť Náboženstva a vedy je dobrá – miestami priam brilantná – záverečné časti sú lepšie. Určitým spôsobom sa to dá čakať. Keď sa Russell púšťa do filozofie, je na domácej pôde. Kniha má však aj negatívnu stránku, a to tú, že Russellovo spracovanie histórie vedy sa opiera hlavne o sekundárne pramene; pritom sa príliš exkluzívne spolieha na tie polemiky devätnásteho storočia, ktoré opisujú vedu a náboženstvo v smrteľnom boji s vedou ako víťazom.

Nakoniec, samozrejme, Russell aj jeho pramene majú pravdu, keď vravia, že Galilea aj Darwina náboženská vrchnosť potláčala, že to bolo zlé a že je dobre, že nakoniec heliocentrizmus (Zem sa krúti okolo Slnka) a evolúcia triumfovali. Podrobnejšie spracovanie by však bolo ukázalo, že v otázke historickej skutočnosti tento vzťah nebol vždy jednosmerný, že veda nebola vždy slúžkou a náboženstvo drakom. Napríklad v prípade biológie Darwin veľmi ťažil ťažil z anglikánskej prírodnej teológie tých čias: jeho posadnutosť prispôsobivosťou organizmov, ktorú mal vysvetliť jeho mechanizmus prírodnej selekcie, sa datovala od jeho gymnaziálneho čítania argumentov arcibiskupa Paleya, že najtypickejší znak organického života je jeho nákresu podobná povaha. Pochybujem, že by sme bez kresťanstva mali darvinizmus. Ak si okrem toho prajete predsudok a prekrútenie nejakého stanoviska, musíte ísť ďaleko, ak sa chcete vyrovnať Thomasovi Henrymu Huxleyovi, Darwinovmu „buldogovi“ v plnom útoku na kňazstvo jeho doby. A veľmi si prajem, aby bol nejaký pozorný čitateľ upozornil Russella, že Georges Cuvier, otec porovnávacej anatómie, nikdy nebol „model katolíckej korektnosti“. Bol protestant, narodil sa v hraničnej provincii medzi Francúzskom a Nemeckom a celý svoj život starostlivo obchádzal prekážky v čoraz katolíckejšom Francúzsku!

Sú to chyby, ale nie sú fatálne a ľahko sa odpustia pri čítaní odsekov, v ktorých sa Russell rozohňuje na familiárnejšom filozofickom teritóriu. Kapitola o medicíne je prenikavá a hoci dnes už existuje rad protiargumentov proti niektorým, ktoré vymenúva Russell proti právu veriacich legalizovať osobnú morálku v takých oblastiach, ako je kontrola pôrodnosti a potrat, jeho argumenty majú vitalitu a lesk, ako keby boli napísané pred šiestimi dňami a nie šesťdesiatimi rokmi (Ruse to písal v roku 1997). Tu sa musia Russellovi oponenti zastaviť a uvažovať, lebo práve tu im ukazuje, aké nebezpečné je zakladať svoju morálku jednoducho na čítaní vybraných textov z Písma. Ešte v minulom storočí vraveli muži ženám, že nesmú pri rodení detí používať anestetiká, pretože Boh nariadil, že táto bolesť je Evin trest za jej hriech.

Veľmi zaujímavé sú nasledovné kapitoly o duši a nesmrteľnosti, potom o slobode a o determinizme. Mysleli by ste, že Russell, neoblomný ateista, zaujme neústupné stanovisko. Iste bude mať argumenty proti každému druhu mentálneho fenoménu typu myseľ? Iste bude favorizovať materializmus? Podobne, iste bude proti každému druhu opravdivej slobody, veriac, že vedecké zákony vládnu bez výnimiek, a že ako ľudia sme bábiky v rukách slepého osudu? Nuž, ak ste na hociktorú z týchto otázok odpovedali pozitívne, mýlite ste sa. Na jednej strane nemal Russell viac času pre nemysliacich humanoidov ako pre telá zbavené duchov vnútri alebo mimo mozgovej schránky. Preňho je telo a myseľ v určitom zmysle jedno. Na druhej strane bol Russell taký nedôverčivý voči strnulým zneniam zákona, ako voči každému druhu tradičných výkladov slobodnej vôle. Nie sme väčšmi bábikami ako osobnosťami mimo obmedzení.

Mám podozrenie, že v otázke tela, mysle a duše pôsobilo v Russellovom myslení viacero faktorov vytvárajúcich filozofiu, ktorá vidí myslenie aj matériu ako dve stránky tej istej základnej látky, a ktorú vo svojom najdôležitejšom diele o tejto otázke (The Analysis of Mind – Analýza myslenia) nazýva „neutrálnym monizmom“. Najdôležitejšia bola pravdepodobne vedecká správa dvadsiateho storočia, že hmota a energia sú navzájom vymeniteľné, a tak sa medzi hmotným a nehmotným nedá urobiť pevná čiara. Tento názor podporovalo aj nadšenie pre behaviorizmus, pre vedu, ktorá sa pokúša redukovať myslenie na správanie sa, čo sa iste stane pravdepodobnejším, ak sa pripustí podstatná identita medzi myslením a konaním. Niet však pochýb, že Russell vychutnával svoje stanovisko, pretože tým, že odmietol vysloviť sa v prospech či už samotnej matérie alebo samotného ducha, oponoval aj tým platónovským kresťanom, ktorí verili na nesmrteľnosť duše (myslenie bez matérie), aj tým Pavlom ovplyvneným kresťanom, ktorí verili na vzkriesenie mŕtveho tela (to isté myslenie, napojené na rozličné telá). Obidve tieto možnosti boli pre Russella nielen falošné, ale koncepčne nemožné.

V otázke determinizmu a vlády zákona bol Russell veľmi podozrievavý voči tým, čo nachádzali nové rozmery slobody v modernej fyzike, a to najmä prostredníctvom neurčiteľnosti správania atómu. Russell nemal v pláne popierať fyziku, ale mal odpor voči prijatiu názoru, že fakty o matérii sa získajú raz navždy. Nevylučoval prípad, že raz, za neznámych okolností, sa niečo stane tak, že náhoda bude vylúčená. Vzťahy medzi kvantovou neurčiteľnosťou a slobodnou vôľou sú slabé, a to sa vyjadrujeme eufemisticky. To však nie je Russellov hlavný záujem. Dôležitejší mu bol fakt, že celú diskusiu považoval za zle zameranú. Prostredníctvom vnútorných pocitov a reflexov – introspekciou – teda úplne v duchu empirickej tradície, nenachádzal ani stopu po „vôli“, o ktorej sa predpokladá, že predchádza a je zodpovedná za slobodné činy. Podobne ako David Hume nechcel popierať, že občas podliehame kontrole toho, čo robíme, a občas sme slobodní v tom zmysle, že stojac mimo, resp. nad kontrolou, sme nekontrolovateľní. Niektoré naše činy sú nechcené, iné sú chcené. Okrem tohto pri absencii ozajstnej skúsenosti s javmi, o ktorých sa diskusia predpokladá, dostávame falošné odpovede na falošné otázky.

Kapitola o mysticizme je zaujímavá a sympatickejšia, ako by bol človek čakal; mám podozrenie, že je to čiastočne preto, lebo Russell mal intenzívne emocionálne zážitky, z ktorých aspoň jeden považoval za ozaj mystický. Nakoniec však odmietol názor, že mysticizmus vedie niekoho k poznaniu, ktoré presahuje a prevyšuje bežné cítenie a zmýšľanie. Osobitne zavrhol mienku, že by tento rozsah podporoval náboženskú vieru. Ukázal nielen, že mystické skúsenosti sú príliš často zafarbené kultúrou reportéra – ktorý protestantský mystik mal kedy zážitok s Pannou Máriou? – ale aj, že mnohé hlásenia mysticizmu (napríklad o existencii mimo času) jednoducho prepadnú pri logickej previerke.

Povedal by som, že kapitola o kozmickom zámere, kde Russell podáva argumenty proti nejakému konečnému zmyslu a cieľu existencie vesmíru, je z celej knihy najlepšia. Iste je to odsek, ktorý má silný vzťah k dnešku. Hoci už nie sme takí zapálení za vyhliadky lepšej budúcnosti ako naši predkovia vo viktoriánskej dobe, stále sú mnohí, čo si myslia, že svet vo všeobecnosti a ľudské snahy osobitne majú zmysel a vedú ľudstvo smerom k zlepšeniu. Mimochodom je to názor, ktorý podporuje veda. Stephen Jay Gould ukázal, že neotvoríte populárnu knihu o evolúcii a nenájdete múzeum, žeby ste neboli ubezpečovaní, že životné pochody minulosti viedli k nám, ľuďom, a veľmi pravdepodobne nám sľubujú ešte väčšiu slávu v budúcnosti. Vráťme sa však k Russellovej diskusii a tu musím upozorniť na skutočnosť, že šťastným nádejam uštedril riadnu studenú sprchu. „Keby som ja bol všemohúci a keby som mal milióny rokov času na experimentovanie, nemyslím, že by sa človek musel pýšiť tým, že je konečná nehoda na konci sveta.“ Opováži sa niekto nesúhlasiť tvárou v tvár k nehanebnostiam tohto storočia?

Nakoniec sa Russell venuje vede a etike. Vracia sa k tomu, čo sám oživil v roku 1915 v jednom článku o etike vojny a čo sa volá „emocionálna teória etiky“. Táto vraví, že keď povieme niečo ako „vražda je zlá vec“, nemyslíme si, že ide alebo nejde o nejaký fakt. Nemôžeme sa odvolať na analógiu s prípadom typu „tráva je zelená“, keď sa myslí (či oprávnene alebo omylom), že tráva je skutočne objektívne zelená. V tomto etickom prípade zaručene nemáme na mysli, že existuje nejaký netelesný fakt neprávosti, a že vražda mu nejako zodpovedá alebo ho presahuje. Skôr ako „vražda je zlá“ máme na mysli niečo ako „nemám rád vraždy“, možno v kombinácii s výzvou „nevraždite!“
Rad ľudí – a ja som jeden z nich – nachádza v tejto teórii čosi veľmi znepokojujúce. Je nielen zlá, ale hlboko nemorálna. Vražda je skutočne zlá a musí byť taká, či sa mi ten fakt páči alebo nie. Nacisti možno naozaj nemysleli, že vražda Židov je zlá vec, ale bolo to tak a bolo by to tak, aj keby sa svet končil na nemeckých hraniciach. Hlásať niečo iné svedčí naozaj o morálnej prázdnote. Bez nádeje na vyriešenie všetkých problémov dovoľte mi povedať, že jeden problém emocionálnej teórie spočíva v tom, že ignoruje fakt, že nech sa morálny úsudok týka čohokoľvek, ľudia myslia pod morálnym úsudkom vždy určitý druh objektívnej pravdy presne tak, ako je to keď hovoríme o farbe trávy. Keď vravím „vražda je zlá vec“, aj to myslím, či už vy, alebo ja, alebo Adolf Hitler to myslí inakšie.

Kam sa poberiete odtiaľto, to je zložitá záležitosť a ja nemôžem predstierať, že mám odpovede. Stále je tu otázka, čoho, ak niečoho, sa týka morálny úsudok. Mňa sa to teraz netýka. Zaručene nenavrhujem názor, že dopredu sa ísť nedá; to si skôr myslím, že v Náboženstve a vede nešiel Russell tak ďaleko, ako mal. Akoukoľvek morálkou budeme súdiť jeho myšlienky a činy, svojimi na vede založenými podkladmi nám nedal ich ospravedlnenie. Tým nechceme povedať, že Russellovi oponenti majú pravdu, alebo že sa v tom, čo myslel a robil, kompletne mýlil – aj jeho kritici musia uznať, že v tomto storočí nebolo muža, ktorý by preukázal väčšiu morálnu silu ako verejne činný Bertrand Russell. Jednoducho vravím, že jeho myslenie bolo neúplné. Je veľmi zaujímavé, že aj sám Russell pochopil tento bod, keď po udalostiach 2. svetovej vojny a pod hrozbou ďalšej venoval značný čas (osobitne v eseji Human Society in Ethics and Politics – asi Ľudská spoločnosť v etike a politike) úvahám, ako sa dopracuje k absolútnemu odsúdeniu zla niekto, kto odmieta objektívne základy morálky.

Taký je dosah knihy Náboženstvo a veda. Nemusí mať vždy pravdu. Pôsobí však vždy podnecujúco.

No prv, než skončím, musím odôvodniť svoj názor, že Russell bol zložitejšia a zaujímavejšia osobnosť ako len bezohľadný oponent náboženstva, ako sa môže zdať po prvom rýchlom prečítaní Náboženstva a vedy. Po prvé by som rád upozornil na koniec knihy, kde Russell v podstate súhlasí s názorom, že moderné kresťanstvo a veda našli spôsob, ako žiť spolu v harmónii – nazdávam sa, že to povie aj o iných náboženstvách. Russell stále varuje pred sekulárnymi náboženstvami – preňho to boli sovietsky komunizmus a nemecký nacionálny socializmus – a zdá sa, že harmónia sa budovala celkom na úkor náboženstva; no on navrhuje zanechať konflikt vedy a náboženstva a venovať sa prinajmenšom ich dialógu. Možno by v Russellovom svete našiel domov aj pápež Ján Pavol.

Po druhé, dovoľte mi zamerať sa na osobu Bertranda Russella a na spôsob, ako si počas celého svojho dlhého života urobil cnosť z toho, že sa nikdy nepodriadil falošným bohom, náboženským ani sekulárnym a ako neuveril veciam, len preto, že ich považoval za psychologicky atraktívne. Odmietal skloniť sa pred slepým osudom, nachádzal zmysel v osobných vzťahoch, nachádzal prírodné pravdy, ktoré sú nám prístupné, prejavoval citlivú starostlivosť o svojich priateľov a tak si vytvoril životnú filozofiu hodnú nielen stoikov, ale aj najobľúbenejšieho zo všetkých filozofov, voči ktorému prejavoval špeciálnu oddanosť, holandského racionalistu Barucha Spinozu.

V niektorých ohľadoch sa mi Russell javí ako veľmi podobný ortodoxnému teológovi, ktorý sa absolútne vyhýba každému druhu prírodnej teológie a vďačne prijíma každý názor, ktorý vie poskytnúť veda; ako osoba, ktorá vidí vedu a náboženstvo ako dva jazyky, hovoriace o rozličných veciach. Pre takých teológov – a tu je dánsky mysliteľ S?ren Kierkegaard veľkou inšpiráciou – je štartovacím bodom viery to, že táto nemá intelektuálnu oporu. Naše nešťastie ako ľudí je, že naozaj sa vzdialime od Boha, odcudzíme sa mu; že svet skúseností ako taký naozaj nemá zmysel, alebo skôr ZMYSEL. Viera je absurdná a vyžaduje skok, ale práve to je to, čo z nej robí to, čo je. Zmysel sa prejaví v osobnom vzťahu ako to, čo židovský mysliteľ Martin Buber nazval vzťahom Ja – Ty, čo je iné ako vzťah Ja – To vo vede.

Bertrand Russell nikdy neurobil nijaký skok k viere a nemám pocit, žeby napriek svojmu intenzívnemu záujmu o ňu bol niekedy v pokušení urobiť taký krok. Keby som však bol veriacim takého typu, aký som práve opísal, považoval by som jeho knihu Náboženstvo a veda za určitým spôsobom čudesne podpornú. Pre Russella znamenala koniec argumentácie. Pre mňa by to bol začiatok.

Michael Ruse

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter X – Conclusion a The New Introduction, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda.

(Predošlé kapitoly boli v číslach 76 – 84.)

Zmysel a ničota – osobná púť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

James A. Haught

Hľadači pravdy prechádzajú obdobím, keď si kladú otázku, či má život spoznateľný zmysel. Prečo sme tu? Prečo existuje vesmír? Má to všetko nejaký účel? To je konečná otázka, ktorá všetko zastrešuje.

Hľadači sa obyčajne ponoria do filozofie a roky sa potia nad problémami „bytia“ a „podstaty“, dohadujú sa o tom, ako myseľ získava vedomosti, a ako určujeme skutočnosť, ako jazyk stvárňuje naše chápanie. Nakoniec väčšinou nemajú lepšie odpovede, ako boli prvé, keď začínali (to bol aj môj prípad), a cítia, že stratili kopu času a námahy. Omar Chajjám cítil to isté pred deväťsto rokmi:

Keď som bol mladý, dychtil som po prítomnosti doktorov a svätcov, a počúval som veľké argumenty o tom a inom, no zakaždým som vyšiel tými istými dverami, ako som vošiel.

Myslím si, že napriek tejto ničotnosti môžu inteligentní ľudia citlivo vysloviť otázku po zmysle života bez toho, žeby sa zdržovali filozofickými táraninami a štiepaním vlasov. Pokúsim sa teraz o to: povedať, čo sa vie, ako to ja vidím. Čo príde, je môj osobný, amatérsky názor.

V prvom rade treba povedať, že 90 % ľudstva – náboženskí veriaci – nepotrebuje klásť si otázku po zmysle života. Ich cirkvi im dávajú odpoveď. Kňazi a písma im vravia, že magický neviditeľný boh stvoril vesmír a zaľudnil ho, aby ľudí podrobil skúške, a vydal pravidlá správania, podľa ktorých máme žiť; stvoril nebo, aby odmenil pravidlám poslušných, keď zomrú, a peklo, aby po smrti mučil pravidlá nedodržujúcich. Veľká väčšina ľudských bytostí akceptuje nadprirodzené vysvetľovania tohto typu.

No niektorí z nás to nevedia zhltnúť, pretože pre to niet dôkazov. Nikto nemôže dokázať, že ľudia po smrti ďalej žijú. Nikto nemôže dokázať, že by ľudia v akomsi záhrobí boli trestaní alebo odmeňovaní, a ešte menej, žeby existovali neviditeľní duchovia, ktorí majú úlohu trestať alebo odmeňovať.

Preto sme my, neistí ľudia, odsúdení byť hľadačmi, čo stále hľadajú zmysel života, ale nikdy ho nenachádzajú. Robil som to pol storočia. A myslím si, že teraz môžem formulovať dve jasné odpovede:

  1. Život nemá nijaký zmysel.

  2. Život má tisíc zmyslov.


Najprv k chýbaniu zmyslu: ani jeden z veľkých mysliteľov od starodávnych Grékov nenašiel konečný účel alebo nadprirodzený morálny poriadok. Najlepšie filozofické mysle kopali na tomto poli dvadsať päť storočí, nadarmo. Vznikli nekonečné teórie, ale nie jasná odpoveď. Martin Heidegger vyslovil záver, že sme odsúdení žiť celé svoje životy, no umrieme bez toho, žeby sme sa dozvedeli, prečo sme tu. To je existencializmus: všetko, čo môžeme skutočne vedieť, je, že existujeme my sami a že existuje materiálny svet. (1)

Pri spoznávaní vedeckých faktov zisťujeme, že aj vesmír, aj naša svetská biosféra sú voči ľudstvu úplne indiferentné a ani zbla ich nezaujíma, či žijeme alebo umierame. Zemetraseniam, hurikánom a sopkám je jedno, či nás zasiahnu alebo minú. Pre tigrov, pásomnice a baktérie sme potravou.

Ak ide o morálnosť, nemyslím, že existuje nejaká, ktorá by bola nezávislá od ľudí. Sú len pravidlá, ktoré si vymýšľajú kultúry, aby sa ich život stal znesiteľným.

Konzervatívci hovoria o „prírodných zákonoch“, ale tých niet. Keď členovia Ku-Klux-Klanu lynčujú černocha na hrubej haluzi, nestará sa o to strom. Ani ani veverička, ani vtáky vo vetvách. Ani slnko, ani mesiac nad lesom. Príroda sa nestará. Len ľudia sa starajú.

Alebo sa pozrime na ľudské práva. Thomas Jefferson povedal, že všetci ľudia „dostali od svojho stvoriteľa určité neodcudziteľné práva.“ Myslím si, že nemal pravdu. Niet dôkazu, žeby nejaký stvoriteľ dal niekomu božské práva. Aké neodcudziteľné práva mali africkí černosi, predaní do otroctva – vrátane vlastných Jeffersonových otrokov na jeho plantážach v Monticello?

Aké bohom dané práva malo tých šesť miliónov Židov, čo išli do nacistických vyhladzovacích táborov? Alebo milión Kambodžanov strednej triedy, povraždených Pol Potovou armádou roľníkov? Alebo milión Tutsiov, povraždených Hutmi? Alebo ulsterské deti, zabité katolíckymi a protestantskými bombami? Alebo obyvatelia Hirošimy v roku 1945? Alebo milión žien, upálených za čarodejníctvo inkvizíciou?

Aký bol zmysel života pre tie milióny ľudí, čo umreli na aids? Pre milióny, čo umreli v roku 1918 na epidémiu chrípky, alebo predtým na čierny mor? Pre tých deväťdesiat, čo so svojimi deťmi zhoreli v tábore sekty Davida Koresha? Pre tisíce Hondurasanov, čo sa utopili vo vlnách hurikánov pred pár rokmi?

Pre šestnásť detí v škótskej škôlke, ktoré pištoľou postrieľal psychopat? Alebo pre dvetisíc Američaniek, ktoré rok čo rok povraždia ich manželia alebo milenci? Alebo pre dvadsať tisíc dievčat, ktoré Aztékovia každoročne obetovali neviditeľnému hadovi? Alebo pre dvadsať tisíc, ktorých na počesť bohyne Kali zaškrtili Tugovia (indickí zlodeji)?

Nezmyselný, bezcieľny, bezdôvodný – všetky tieto horory majú v sebe grotesknú absurditu. Výrazy ako účel, právo a morálka tu jednoducho nie sú na mieste. Zlá tohto druhu robia jednoduchou logikou zrejmým, že niet milujúceho, milosrdného, súcitného otcovského boha. Zdravá myseľ dokazuje, že moderný dobrosrdečný boh je fantázia, ktorá v skutočnosti neexistuje.

Veľký harvardský sociobiológ E. O. Wilson napísal vo svojej knihe Consilience (asi Zhoda), že existujú dva spôsoby pohľadu na skutočnosť: empirizmus, veriaci len to, čo sa dá dokázať; a transcendentalizmus, veriaci, že nezávisle od ľudstva existuje božský alebo vesmírny morálny poriadok. Keby raz akýkoľvek dôkaz potvrdil existenciu tohto druhého, bol by to objav, ktorý by mal v ľudskej histórii najviac dôsledkov.

Toľko na uznanie, že život nemá zmysel. Teraz na uznanie, že má veľa zmyslov.

Je isté, že skutočnosť fyziky, chémie, biológie, atómov, buniek, hmoty, žiarenia – inými slovami prírody – nám ukladá fyzický poriadok vecí. Nemôžeme uniknúť prírodným zákonom, ktoré riadia život zvierat na planéte krútiacej sa okolo slnka. Smrť je mocnejšia, ako sme my; nemôžeme jej uniknúť. Preto akýkoľvek zmysel existuje, musí sa týkať časového obdobia nášho života.

Je jasné, že existuje fyzikálny a psychologický zmysel života. Naše telá potrebujú potravu, šatstvo, príbytok, zdravie, pohodlie, istotu pred násilím a krádežou atď. Túžime po spoločenských sociálnych reakciách ľudí okolo nás. Chceme mať demokratické slobody, aby sme mohli hovoriť otvorene a bez obáv pred nezaslúženým trestom. Žiadame spravodlivosť, ktorá nepripustí kruté zaobchádzanie. Humanistické ciele života sú: zlepšiť výživu, ubytovanie, lekársku starostlivosť, dopravu, výchovu, bezpečnosť, ľudské práva a všetky iné ľudské potreby všade tam, kde je to potrebné.

Pre dosiahnutie takéhoto humanistického „dobrého života“ potrebuje ľudská spoločnosť výchovu inteligentných, zdravých, oddaných a zodpovedných detí. Občas si myslím, že jediný veľký cieľ každého života je vychovávať dobré deti.

Myslím si, že všetci sme si vedomí tohto biologicko-psychologického významu života. Myslíme na prevenciu vojen, liečbu chorôb, koniec hladomorov, zlepšenie vzdelania, zníženie zločinnosti a rozličné iné javy, ktoré spríjemňujú život – až kým nás nezoberie smrť.

Viete mimo týchto „kuchynských“ potrieb o nejakom inom, vyššom význame či cieli, ktorý presahuje naše ľudské potreby? Ja neviem. Aspoň dosiaľ som nikdy nič podobné necítil. Som presvedčený, že sa musíme snažiť urobiť život vo svojom okolí pre všetkých taký dobrý, ako je možné; vyhnúť sa všetkým hororom; starať sa o svoje prostredie a vedieť sa veselo tešiť, hoci vieme, že príde úplné zabudnutie.

Využi príležitosť, kým sa naskytuje. Carpe diem. (Uži si dňa!): zmocni sa dňa; ži naplno, kým sa dá. Omar Chajjám videl bláznovstvo zveličovania sa, lebo vedel, že príde nešťastie a choroba a čoskoro urobia koniec každému. Ešte väčšmi ho zarážalo modliť sa za nebo po smrti. „Ste blázni, veď odmena na vás nečaká ani tu, ani tam.“ A tak bolo jeho riešením mať radosť z písania veršov, vína a svojho miláčika, „spievajúceho vedľa mňa v divočine – a divočina stačí ako raj“. Asi 1 400 rokov pred ním mal podobné pocity veľký grécky skeptik Epikuros.

Takže tu to máte: My, ktorí nie sme pravoverní náboženskí veriaci, nenachádzame nijaký dôvod pre existenciu. A vieme, že kdesi číha smrť. Kým sme tu, musíme urobiť ostávajúci interval nášho života takým príjemným, ako sa dá. Tento názor o zmysle života bol zhrnutý pred pár rokmi v názve unitárskeho seminára „Tanec nad temnou priepasťou“. A Grék Zorba nás predsa učil: „Čo je život, ak nie tanec?“

*

Poznámka (1):

  1. Omar Chajjám, Rubá'íját (Štvorveršia).

  2. Momentálne viem s absolútnou istotou len jedno: že existuje moja myseľ a prijíma vnemy, zmyslové odrazy skutočnosti vyvolané vonkajšími popudmi. Descartes vyslovil túto pravdu slovami „Cogito, ergo sum“ (Myslím, teda som). Hypoteticky môžu byť obrazy, zvuky, pocity atď. v mojom povedomí ilúziami, ako je to pri umelých vstupoch do mozgu v laboratórnom pokuse, a celý objektívny svet môže byť fiktívny, zdanlivý. Hoci si nemôžeme byť úplne istí platnosti citových vnemov, ktoré sa dostávajú do našich myslí, predpokladáme, že mimo nás skutočne existujú miesta, ľudia a veci. Ich existenciu potvrdzujú tisíce, ba milióny stretov, ktoré máme s nimi pri svojej činnosti. Celé naše životy a naše hľadanie pravdy zakladáme na predpoklade, že sú skutočné.



* * *

James A. Haught je vydavateľ Charleston Gazette v Západnej Virgínii a starší vydavateľ Free Inquiry. Dostal 20 novinárskych cien a napísal osem kníh, vrátane Holly Horrors (1990, asi Sväté horory), 2000 Years of Disbelief (1996, asi Dvetisíc rokov neviery) a Honest Doubt (2007, asi Čestná pochybnosť).

Omar Chajjám je perzský básnik, matematik, astronóm a filozof. Je autorom štvorverší rubá’í, v ktorých aforicky zachycuje filozofické myšlienky, náboženské názory a životné pocity. Rubá'í znamená štvorveršie (kvartet, tetrastich). Množné číslo rubá'íját. Rubá'í znamená slovo o štyroch písmenách, v básni potom slohu o štyroch veršoch, v ktorých prvý, druhý a štvrtý končí rovnakým rýmom, pričom tretí vyznieva na prázdno, čo dodáva slohe zvláštny spád.

Prameň: Meaning and Nothingness, A personal journey, Free Inquiry magazine, zv. 22, č. 1, 2002.

Preložil Rastislav Škoda

Aids, antikoncepcia a kondómy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Až dosiaľ zakazoval Vatikán každý spôsob antikoncepcie – okrem abstinencie – aj vtedy, ak pritom išlo aj o zábranu pohlavne prenosných chorôb. V marci 2009 vyvolal pápež svetový protest svojím tvrdením pred novinármi v lietadle na ceste do Afriky, že „rozdávanie kondómov problém aidsu len zhorší“.

Nedávno vyšla v 18 jazykoch kniha jeho rozhovorov s nemeckým publicistom Petrom Seewaldom Svetlo sveta, v ktorej sa dočítame, že pápež povedal, že v určitých prípadoch môže byť kondóm oprávnený.

Prekvapený Seewald: „Chcete tým povedať, že katolícka cirkev sa zo zásady nestavia proti používaniu kondómov?“

Pápež: „Samozrejme ich nepovažuje za skutočné alebo morálne riešenie situácie, ale v niektorých prípadoch, napríklad pri úmysle znížiť riziko infekcie, môže to predsa len byť prvý krok na inej ceste, ľudskejšej ceste prežívania sexuality.“

Na ilustráciu zmeny svojho názoru použil pápež príklad mužského prostitúta, ktorý používa kondóm, no nepovedal, či pri pohlavnom styku s mužom alebo so ženou. Pápež vraví, že kondómy môžu byť oprávnené pre mužských prostitútov hľadiacich zastaviť šírenie infekcie HIV, čo je prekvapivý obrat v názore cirkvi, ktorá sa vždy stavala proti kondómom a pápeža, ktorý kondómy obvinil, že problém aidsu zhoršujú, čo vyvolalo pohoršenie Spojených národov, európskych vlád a aidsových aktivistov. Cirkevné učenie odmieta kondómy, pretože sú formou umelej antikoncepcie. Ak sa teraz pripúšťajú „s úmyslom znížiť riziko infekcie u určitých jedincov“, napríklad u mužských prostitútov, nanucuje sa nevyhnutná otázka, či to platí len pre pohlavný styk mužského prostitúta s mužom, keď ide len o zábranu šírenia infekcie, alebo aj so ženou, keď vstupuje do hry antikoncepcia. Pápežovo prekvapujúce vyjadrenie prišlo ako odpoveď na vyzývavú otázku, či nie je „nezmyslom“ (madness) zakazovať používanie kondómov populácii, vystavenej veľkému riziku. Pápež samozrejme hneď v nasledujúcej vete zdôraznil stanovisko katolíckej cirkvi, že jediné účinné zbrane proti aidsu sú abstinencia a manželská vernosť.

Že pápež prejavil svoju schopnosť učiť sa? Možno. Ako 78-ročný sa stal 265. pápežom, prvým nemeckým pápežom od 11. storočia. Mnohí Nemci mu vytýkajú, že zakazuje hovoriť s tínedžermi o potrate, a že v roku 2003 zakázal spoločné prijímanie nemeckých katolíkov a protestantov. Keďže sa cirkvi nepodarilo presvedčiť ľudí o svojich morálnych hodnotách a praktizovať abstinenciu, mala by urobiť najlepší najbližší krok a radiť im používať kondóm. Viacerí cirkevní hodnostári už dávno volali po povolení kondómov pre monogamné manželstvá, aby sa chránil neinfikovaný partner.

Inde v knihe uvádza pápež proti umelej antikoncepcii aj čudné argumenty typu „koľko detí sa tak zabije! A mohli byť jedného dňa géniami a obohatiť ľudstvo o niečo nové, dať nám nového Mozarta alebo nový technický objav.“ Zabudol, že rovnako mohli byť Džingischánmi alebo Hitlermi?

V 1960-tych rokoch pripustil Vatikán používanie antikoncepčných piluliek mníškam, ktorým hrozilo v Kongu znásilnenie vojakmi, a to na základe úvahy, že antikoncepcia je menšie zlo ako tehotnosť mníšok.

V Afrike vyvolali Benediktove slová nadšenie gajov a aktivistov boja proti aidsu. Samozrejme sa už ozval aj evanjelikálny pastor (z Ugandy), berúci bibliu doslovne a vyčítajúci pápežovi, že nečíta bibliu: „Gajovské činy sú zlé a nesmú sa diať! Tento malý ústupok môže viesť k úplnému kolapsu celého učenia katolíckej cirkvi o antikoncepcii.“

Benedikt odporúča tzv. rytmickú metódu, pri ktorej manželia, ktorí si neprajú počatie, nemajú pohlavný styk v dňoch, keď je žena plodná, a to slovami „to nie je len metóda, to je aj životný štýl. To je niečo celkom iné, ako keď sa berie pilulka bez toho, že by sa človek vnútorne na niekoho viazal.

Hoci vítame pápežovo vyhlásenie, že pripúšťa použitie kondómu v určitých prípadoch, mrzí nás, že zdôrazňuje, že je to len za zvláštnych okolností. Nepochopil, že HIV môže postihnúť všetkých, čo majú sex, bez ohľadu na to, kto sú a s kým ho majú. Tisíce ľudí veria jeho slovám, takže má zodpovednosť za správnu informáciu, ako sa majú ľudia chrániť, keď majú sex. To značí, že má radiť a podporovať používanie kondómov vždy a za každých okolností.

V trochu pozmenenej forme a pod titulkom „Revolučný obrat sa nekoná“ bola táto esej uverejnená 26. novembra 2010 v Pravde.

Laicisti medzi nemeckými sociálnymi demokratmi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Početní kritici cirkví v rámci SPD, Sociálno-demokratickej strany Nemecka, sa od nedávna snažia založiť oficiálnu pracovnú skupinu tzv. laicistov. Laicisti sú po našom humanisti, resp. svetskí či sekulárni humanisti, ateisti atď.

Portál evanjelik.sk opísal ich možné, no zatiaľ neoficiálne ciele už v októbri minulého roku: odstrániť kríže a iné kresťanské symboly zo škôl, nemocníc a súdov, koniec výučby náboženstva ako riadneho predmetu na štátnych školách a prípravy kňazov na štátnych univerzitách, odstrániť odvolávku na Boha v ústave, neutralizovať znenie prísahy, odstrániť vojenskú duchovnú službu, vyškrtnúť z trestného zákonníka slovo „bohorúhačstvo“, zastaviť financovanie „klerikov“ a ich podujatí štátom, koniec vyberania cirkevnej dane štátom.

Vedenie strany už roky pripúšťa existenciu pracovnej skupiny „Kresťania a kresťanky v SDP“, no od plánu laicistov sa hlasne dištancovalo. Napriek tomu sa v poslednom decembrovom týždni konštituovala skupina „Laicisti v SPD“ a snaží sa dosiahnuť uznanie vedenia strany. Jej predseda Sigmar Gabriel, tajomníčka Andrea Nahlesová aj zástupca predsedu Thierse dali hlasne najavo, že nič také nepodporujú. Thierse: „SPD sa nesmie stať stranou nepriateľov cirkvi.“ Vedenie SPD zakázalo skupine používať logo SPD a ich webová stránka je dočasne nedostupná.

Neutrálneho pozorovateľa musí prekvapiť, že práve SPD, strana s emancipačnou tradíciou a bojom za rovnoprávnosť od svojho založenia, považuje požiadavku odstránenia diskriminácie (cirkevné pracovné právo, súhlas s existenciou pracovnej skupiny „Kresťanky a kresťania v SPD“, no zamietnutie nároku laicistov na pracovnú skupinu) za nebezpečnejšiu ako tieto pomery samotné.

Podobné diskusie ako v SPD sa vynárajú aj v iných stranách. V Bavorsku plánujú zelení dať na program najbližšieho zjazdu strany vo Würzburgu ostrejšiu odluku štátu od cirkvi, no odstupujú od požiadavky automatického odstránenia krížov zo škôl.

„Ak dnes počúvate nemeckých politikov, musí sa vám zdať politika bez Boha nemožnosťou. Kancelárka iba nedávno vyzývala k odvahe byť kresťanskejším. Predtým tvrdil spolkový prezident, že Republika spočíva na judeo-kresťanskej tradícii, ktorá sa dobre znáša s islamom. Aj sociálna demokracia je čoraz pobožnejšia: V Brémach sa považuje za normálne, že sociálno-demokratický starosta mesta vyzýva svoju frakciu k účasti na bohoslužbách a dokonca sa verejne modlí,“ komentuje súčasnú situáciu v Nemecku jeden z hlavných hovorcov novej iniciatívy, Horst Isola, dlhoročný predseda SPD krajiny Bremen.

„Táto plúživá rekristianizácia je protiústavná,“ pokračuje. „Svetonázorovo neutrálny štát musí prísne rozlišovať medzi na jednej strane náboženskými a na druhej etickými otázkami. Pamätá ešte niekto, že demokracia bola vybojovaná proti zaťatému odporu cirkví? Ľudská dôstojnosť nie je vynález kresťanstva, zdôrazňovali ju už antickí stoici. Ľudské práva sa museli presadiť za francúzskej revolúcie proti ‚bohumilej‘ monarchii, no až do 1950-tych rokov ich nazývali nemeckí klerici ‚liberalistickým omylom‘ a pre pápeža Benedikta sú aj dnes len jedným z možných „učení“. Napriek tomu sa najnovšie aj sociálni demokrati celkom ľahko dajú zviesť k propagácii náboženstva ako koreňom našej demokracie.“

Končí: „Kto reprezentuje laicistov? Kto bráni Republiku, ktorá svoje hodnoty zakladá nie na náboženských dogmách, ale na svetských zákonoch? Ak sa dnes hovorí o kresťanských štátoch ako protiklade k moslimským, je to pre Nemeckú spolkovú republiku zásadne neplatné, lebo vďakabohu nemáme kongruenciu (zhodu) medzi náboženstvom a štátom.

Nemáme námietky proti dialógu s cirkvami! Členmi našej skupiny sú aj veriaci všetkých cirkví, prístupní kritike. No ako Nemci sa občiansky definujeme ako ‚citoyens‘ – občania, ako veriaci. Mne osobne je posvätná len Ústava. Neverím na nijakého Boha, ale na sebaurčenie: že slobodní občania sami určujú, čo je správne a čo nesprávne.“ (Horst Isola, Mehr Republik!, Die Zeit, č. 44, s. 64, 28. okt. 2010.)

V roku 2010 sa vyskytli prinajmenšom dve situácie, pri ktorých išlo o vzťah štátu a cirkví, a žiadalo sa stanovisko SPD. Pri prvej išlo o zneužívanie detí v katolíckej cirkvi. Predseda Nemeckej biskupskej konferencie priam zarazil verejnosť názorom, že pri zločinoch katolíckych duchovných nie sú príslušné svetské súdy. Až po dlhšej verejnej diskusii so spolkovou ministerkou spravodlivosti Sabine Leutheusser-Schnarrenbergerovou ustúpila biskupská konferencia od tohto nehorázneho stanoviska. SPD sa počas celého sporu nedala ani vidieť, ani počuť.

Druhú háklivú situáciu vytvorila debata o integrácii moslimov, resp. Turkov v súvislosti s kauzou Sarrazin (nezmyselný názor, že Židia majú vrodenú vyššiu, moslimovia nižšiu inteligenciu), ktorá sa stala pálčivou v momente, keď konzervatívci udreli na strunu „kresťanských“, resp. „kresťansko-židovských“ hodnôt (prezident) a kancelárka vyhlásila: „Kto sa neorientuje podľa kresťanského obrazu človeka, nepatrí do Nemecka.“ Špička strany k tomu dosiaľ mlčala. Protest proti takejto neprípustnej prezentácii náboženstva a štátu prišiel od nestraníkov, FDP a ateistov; SPD sa téme vyhýba ako čert svätenej vode.

Okrem toho sa dá uviesť celý rad lokálnych sporov medzi veriacimi a nevercami v Nemecku, z ktorých niektoré sa dotýkajú aj SPD.

Z programu hamburskej SPD vypadli vety: „Kto sa nehlási k žiadnemu náboženstvu, nesmie byť znevýhodňovaný. Všeobecné pracovné práva musia platiť aj v cirkevných, náboženských a svetonázorových zariadeniach. (Neplatia.)

Tretí starosta Regensburgu (SPD) by nemal viesť spolu so svojím kolegom z CDU a katolíckou cirkvou verejný útok na otca, cudzinca, profesora fyziky na univerzite, ktorý sa v novembri 2010 dovolal ústavou zaručeného práva a nechal odstrániť kríž z triedy svojho syna.

V düsseldorfskom Správnom súde by nemal visieť kríž – s výslovným súhlasom krajinského ministra spravodlivosti (SPD), ale napriek masívnym protestom tamojších zamestnancov, hoci Spolkový ústavný súd to vyhlásil za protiústavné.

SPD by nemala mlčať, keď v centre pre návštevníkov Spolkového ministerstva pôdohospodárstva visí prelátom posvätený kríž, aj tu napriek masívnym protestom tamojších zamestnancov.

Štát musí v budúcnosti viac dbať o svoju náboženskú a svetonázorovú neutralitu; cirkvi si musia odvyknúť od privilégií zo strany štátu; a bezkonfesijní v našej spoločnosti by sa mali otvorenejšie zasadzovať za svoje záujmy – aj v sociálno-demokratickej strane.

Je na čase hľadať to, čo ľudí spája, v otvorenom, slobodnom a demokratickom procese. Laicizmus je pre to dobrým podkladom.

Mimochodom, čo je Boh?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Klikol som na ponuku knihy Roberta Wrighta The Evolution of God (Vývoj Boha) a našiel som doslovné výťahy niektorých odsekov, z ktorých najmä posledný považujem predsa len pre humanistov za zaujímavý. V podstate ide o dávny argument Paleyovho hodinára alebo novšieho dizajnéra kreacionistov, zdanlivo obohatený o ešte hlbší pohľad na korene náboženstva, o pohľad na subatómové častice, elektróny. Od tých čias, ako pod ťarchou presvedčivých dôkazov si náboženstvo vyrobilo svoju pochybnú verziu Darwinovho učenia o evolúcii – že je cielená na zámer človeka ako koruny a vládcu tvorstva – vychádzajú pre tých, čo majú radi bezkofeínovú kávu a beznikotínové cigarety, ako na bežiacom páse knihy, kde majú aj svoje stvorenie nejakou formou nadprirodzeného „božstva“, aj vývoj – Robert Wright sa koncentruje na vývoj morálneho poriadku.

Za mojej mladosti bolo počuť po naivnej námietke, že Boha nevidno, naivnú odpoveď, že ani elektrinu, ani magnetizmus nevidno – a predsa sú. Stačí otočiť vypínačom, resp. mať strelku a dôkaz je na ruke. Obdoba pre Boha neexistovala a neexistuje. Alebo vás presvedčia analógie medzi „nepochopiteľnosťou“ nielen Boha, ale aj elektrónu a iných subatómových častíc? Čítajte v knihe The Evolution of God:

Používal som slovo „boh“ vo dvoch významoch: V prvom rade sú tu bohovia, ktorí zaľudňovali ľudskú históriu – boh dažďa, vojny, boh-stvoriteľ, boh na všetko (ako abrahámovský boh) atď. Títo bohovia existujú v ľudských hlavách a pravdepodobne nikde inde.

Občas som však naznačil, že by mohol byť aj taký druh boha, ktorý by bol skutočný. Táto možnosť sa otvorila na základe zrejmej existencie morálneho poriadku – tohto tvrdošijného, čo aj bludného šírenia sa morálnych predstáv ľudstva v priebehu tisícročí a skutočnosti, že trvalé zachovanie sociálneho poriadku závisí od ďalšieho rozvoja morálnych predstáv, od hľadania morálnej pravdy. Povedal som, že existencia morálneho poriadku robí rozumným podozrenie, že ľudstvo má v určitom slova zmysle „ vyššie poslanie“. A je možné, že zdrojom tohto poslania, zdrojom morálneho poriadku, je niečo, čo si aspoň v nejakom zmysle slova zaslúži nálepku „boh“.

Predošlá veta nie je ohnivým prejavom náboženskej viery; v podstate je agnostická. Ani tak neodporúčam vysloviť ju na stretnutí elitnej Ivy League univerzity, ak nechcete, aby ľudia na vás hľadeli, ako keby ste začali hovoriť jazykmi. V moderných intelektuálskych krúžkoch nezvyšujú vážnosť hovoriaceho seriózne špekulácie o božej existencii.

V prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia sa stala reč o bohu ešte väčším porušením pravidiel slušnosti, ako to bolo už na konci dvadsiateho storočia. V dôsledku katastrofy 11. septembra 2001 boli protináboženské pocity rozhodujúce pri vzniku celého radu vplyvných kultúrnych produktov (knihy Sama Harrisa, Christophera Hitchensa, Daniela Denneta a Richarda Dawkinsa, film Billa Mahera a jednoaktovka Júlie Sweneyovej). V priebehu niekoľkých pár rokov sa viac menej oficiálny postoj voči veriacim zmenil zo zdvorilého mlčania na otvorené odmietanie, ak nie zosmiešňovanie.

Takže má veriaci nejakú nádej, že ho budú ľudia považovať za skvelého – alebo, lepšie povedané, nie príliš neskvelého? Možno. Nakoniec, keďže verzia Boha, zosmiešnená skvelými ľuďmi, je bežná, nech je to antropomorfný boh: nadľudská bytosť s myslením veľmi podobným nášmu, ale oveľa, oveľa väčšia (samozrejme boh, ktorý je podľa bežných meradiel vševediaci, všemohúci a na prídavok nekonečne dobrý!). A toto nie je jediný druh boha, ktorý by mohol existovať.

Celkom iste nemôžeme vylúčiť možnosť nejakej nadľudskej existencie vo vesmíre a mimo neho. Filozofi seriózne uvažujú o možnosti, že vesmír je akýsi druh simulácie a v jednej verzii tohto scenára je naším tvorcom počítačový programátor veľmi pokročilej mimozemskej – skôr možno mimovesmírnej – civilizácie. (A ak má byť vrcholom ľudskej predstavy mladícky hacker, počítačový pirát, všeličo by to vysvetlilo.) Nemáme však dôvod ísť tak ďaleko a aj v teológii máme precedens, že sa slovo „boh“ použilo v neantropomorfnom zmysle. Paul Tillich, kresťanský teológ 20. storočia, opísal Boha ako „základ bytia“.

Kritici Tillicha namietali, že „základ bytia“ znie dosť prázdno, možno príliš prázdno na kvalifikáciu za boha. Naozaj znie to temer ako „posledná realita“ niektorých mystikov, ktorí sa považujú za ateistov. Čo dobrého robí z tejto abstraktnej veličiny „boha“ pre tradičných veriacich, ktorí predpokladajú nadľudského, antropomorfného boha – „osobného“ boha, s ktorým sa možno zhovárať, ktorému možno ďakovať, ktorého možno milovať a ktorému sa možno ospravedlňovať? V akom zmysle môže byť oprávnená ich viera v natoľko abstraktného boha, že preňho nemôže byť správnym slovom „boh“, ale možno „božstvo“?

Nárok spočíva v pohľade veriaceho. Dôvodom pre uznanie nároku by bolo, keby sa ukázalo, že personálny boh bežnej podoby je – berúc do úvahy obmedzenosť ľudskej predstavivosti – rozumná približná náhrada abstraktného boha.

Predpokladajme, napríklad, že prijmeme ako abstrahovanú koncepciu Boha „zdroj morálneho poriadku“. (Tillichov rovnako abstrahovaný „základ bytia“ je niečo, čo nie som kvalifikovaný pochopiť, ešte menej ubrániť. Uviedol som to len ako príklad teologickej abstrakcie.) Môže byť, že myslieť na tento zdroj a všetko, čo s tým súvisí, tak, ako keby to bol osobný boh, je pre ľudské bytosti správny prístup k tomuto zdroju, čo by aj existovali správnejšie prístupy pre bytosti, ktoré by boli menej obmedzené vo svojom myslení?

To znie podozrivo. Viem. Znie to ako vynútený, dokonca zúfalý intelektuálny manéver na záchranu, v poslednom zákope, predvedeckej koncepcie Boha pred útokom modernej vedy. No čudné je, že argument, že je to tak, prichádza z oblasti modernej vedy. Fyzici bežne robia niečo, čo je svojím spôsobom analógiou viery v osobného boha. (Dodržujem autorovo nevysvetlené striedavé písanie raz boh, inokedy Boh – pozn. prekl.)

Konečná realita vedy

Základná myšlienka modernej fyziky je, že ak aj definujete „konečnú realitu“ ako konečnú vedeckú realitu, ako najzákladnejšiu pravdu fyziky, konečná realita nie je niečo, čo sa dá jasne pochopiť.

Predstavte si elektrón, nepatrnú časticu, krúžiacu okolo inej nepatrnej častice. Už je tu chyba! Je pravda, že fyzici niekedy považujú za rozumné považovať elektróny za častice, no niekedy je užitočnejšie považovať ich za vlny. Brať ich ako jedno alebo druhé je nekompletné, no brať ich ako obidve, je …… nepochopiteľné. Pokúste sa o to! A elektróny sú len špička ľadovca. Kvantový svet – svet subatómovej skutočnosti – sa vo všeobecnosti správa spôsobom, ktorý mysliam, ako máme my, nedáva zmysel. Rozličné aspekty kvantovej fyziky vykazujú vlastnosti, ktoré fyzik Heinz Pagels nazýval kvantovým čarodejníctvom.

Pre tých, čo majú sklony k náboženstvu, je zlou novinou, že možno musia opustiť nádej, že pochopia, čo je Boh. Ak nevieme pochopiť, čo presne je elektrón, aké máme šance riadne pochopiť Boha? Dobrou novinou je, že beznádejnosť niečo presne pochopiť neznamená, že to neexistuje. Niektoré veci sú zrejme nepochopiteľné – ale aj tak sú.

Prinajmenšom niektorí fyzici si myslia, že elektróny sú veci. Skutočnosť, že dosiaľ nikto elektrón nevidel a ani pokus predstaviť si ho nevedie k cieľu, priviedla niektorých fyzikov a filozofov k pochybnosti o tom, či je správne povedať, že elektrón existuje. Dá sa povedať, že v otázke elektrónov existujú veriaci a skeptici – ako v otázke Boha.

Veriaci veria, že mimo nás je niečo, nejaká „vec“ v zmysle výrazu „vec“, zodpovedajúca pojmu „elektrón“; a že hoci najviac, čo môžeme urobiť, je chápať túto „vec“ nedokonale alebo aj mylne, no chápať ju takto, dáva väčší zmysel, ako vôbec ju nechápať. Analogicky niektorí fyzici veria na elektróny a súčasne priznávajú, že nie sú schopní skutočne „vedieť“, čo je elektrón. Môžete povedať, že veria na elektróny práve preto, že chýba dôkaz, že elektróny ako také vôbec existujú.

Mnohí z týchto fyzikov zastávajú názor, že aj neúplné chápanie subatómovej skutočnosti je platná forma poznania; neschvália však pokus o podobný manéver v teologickej súvislosti. Ak poviete, že veríte v Boha, hoci nemáte jasnú predstavu o tom, čo je tento Boh, a hoci pripúšťate, že nemôžete dokázať jeho existenciu, povedia vám, že vaša viera nemá podklad.

No aký je rozdiel medzi logikou ich viery v elektróny a logikou viery v Boha? Fyzici vidia stopy čohosi vo fyzikálnom svete – napríklad správanie sa elektriny – a vyslovia potrebu zdroja týchto stôp; nazvú tento zdroj „elektrónom“. Veriaci v Boha nachádza stopy v morálnom svete (resp. morálne stopy v materiálnom svete), vysloví potrebu zdroja týchto stôp a nazve tento zdroj „Bohom“. „Boh“ je tá neznáma vec, ktorá je zdrojom morálneho poriadku, ktorá je príčinou, že život na Zemi má morálnu dimenziu a že čas na Zemi má morálne smerovanie; „Boh“ je zodpovedný za skutočnosť, že život pozná city, že je schopný dobrých a zlých pocitov, že morálka je dôležitá; „Boh“ je zodpovedný za evolučný systém, ktorý umiestnil citový život hodne vysoko na krivke smerovania k dobru, resp. k pokusom robiť dobre; „Boh“ dal každému z nás morálnu os, okolo ktorej organizujeme svoje životy a robíme svoje voľby. Keďže sme ľudia, budeme vždy chápať zdroj tohto morálneho poriadku len zhruba, ale to isté sa dá povedať o našom chápaní elektrónu. So zdrojom morálneho poriadku sa bude robiť to, čo fyzici robia so subatómovým zdrojom fyzikálneho poriadku, napríklad elektrónom – pokúste sa myslieť na to a zlyháte. Toto je však moderný, vedecky odôvodnený argument, ktorý môže predložiť veriaci v Boha.

Ateisti útok vracajú

Existujú pochopiteľné námietky ateistického vedca, ktorý verí na elektróny, že sú situácie, kedy analógia medzi Bohom a elektrónom nesedí. Vedec môže predovšetkým povedať, že na vysvetlenie stôp vo fyzikálnom svete je potrebné niečo ako elektrón; na vysvetlenie morálneho poriadku vo vesmíre však netreba niečo ako Boh.

Toto je dobrá námietka. Môj výklad morálneho zamerania histórie bol materialistický. Vysvetlili sme si, že expanzia morálnych predstáv je dôsledkom expanzie sociálnej organizácie, ktorá sama je expanziou technologickej evolúcie; táto je plodom ľudského mozgu, ktorý vyrástol prirodzene z prvotnej polievky cestou biologickej evolúcie. Niet mystickej sily, čo by musela vstúpiť do tohto systému na jeho vysvetlenie a netreba ju hľadať.

Pravda je, že keď náboženský veriaci hovorí o „zdroji“ morálneho poriadku, vedec môže pripomenúť, že zdrojom morálneho poriadku je koniec koncov – elektrón, resp. prísne vzaté, iné subatómové častice, ešte dôležitejšie ako elektrón. Veď prvotná polievka sa nakoniec skladala zo subatómových častíc; ak sa expanzia morálnej predstavivosti dá vysvetliť materialistickými pojmami, potom jej najhlbším vysvetlením je najhlbšie vysvetlenie materiálového sveta vo všeobecnosti – veľká zjednotená teória, ktorú fyzici už dávno hľadajú. Tak načo začať hovoriť o Bohu?

Veriaci má odpoveď, ktorá nás vracia do 18. kapitoly, kde je reč o niečom, na čom sa zhodnú moderní biológovia s kresťanským teológom 19. storočia, Williamom Paleyom: existencia zvierat – pri porovnaní s existenciou, napríklad, skál – vyžaduje špeciálne vysvetlenie. Príčinou nie je, žeby sa tvorba živočíšnej bunky nedala vysvetliť materialistickými výrazmi; vedci stále úspešnejšie spoznávajú, ako vyrastá integrovaná funkčnosť zvieracieho organizmu (zažívacie orgány, zmyslové vnemy atď.) z oplodneného vajíčka cestou vysvetliteľných fyzikálnych procesov. Presadzuje sa však myšlienka, že tento vyslovene materiálny proces – vznik integrovanej funkčnosti cestou biologického dospievania – vyzerá ako ten druh fyzikálneho systému, ktorý len tak „ľahko nenastane“; musí byť výsledkom kreatívneho procesu, ktorý dáva veciam ich funkčnosť – alebo vstupuje do hry dizajnér (ako boh, akého navrhoval rev. Paley), alebo „dizajnér“ – v úvodzovkách, t. j. vyzerajúci ako dizajnér (ako prírodný výber podľa predstavy Darwina).

(Najneskoršie tu prestáva byť Wright neutrálnym vedcom a stáva sa bežným veriacim, ktorý nemá problém so stvorením a nadprirodzenými silami – pozn. prekl.)

Ukazuje sa, že to bol ten druhý prípad – „dizajnový “ proces, nie dizajnujúci Boh. No nech je tento fakt akýmkoľvek neúspechom náboženskej viery rev. Paleya, táto historka má aj tak morálne poučenie, ktorého sa chytia moderní veriaci: biológovia sa zhodnú, že prísne fyzikálny systém alebo proces – ktorého beh sa dá celkom dobre vysvetliť materialistickými pojmami – môže mať také nezvyčajné charakteristiky, že je čestné predpokladať špeciálne kreatívne sily ako ich zdroj a položiť otázku o povahe tejto sily. Darwin uvažoval o kreatívnej sile za rastlinami a živočíchmi a jeho odpoveď bola vývoj. Je isté, že veriaci má právo položiť tú istú otázku o evolúcii: Kde sa berie ten úžasný algoritmus prírodného vývoja?

Mimochodom, taký veriaci nepoužije argument „inteligentného dizajnu“ na tvrdenie, že prírodný výber nestačí na vysvetlenie vývoja človeka. Naopak, myšlienka prírodného výberu je taký silný mechanizmus, že jej pôvod vyžaduje špeciálne vysvetlenie; že vývoj prírodným výberom má znaky a vlastnosti, ktoré sú také neobyčajné, ako dospievanie živočícha do funkčnej dokonalosti.

Niektoré z týchto znakov sme spomenuli v 18. kapitole: ako prírodný výber postupoval, tvoriac stále inteligentnejšie formy života, vytvoril aj takú inteligentnú formu života, že to dalo zrod druhému kreatívnemu procesu, kultúrnej evolúcii; ako postupoval kultúrny (osobitne technologický) vývoj, vykazoval ľudský druh stále širšiu a širšiu sociálnu organizáciu, až táto nadobudla priam globálne proporcie; a v tomto procese sa naraz objavil morálny poriadok, spojnica medzi rastom sociálnej organizácie a pokrokom smerom k morálnej pravde. Tento morálny poriadok je pre veriaceho jeden z dôvodov pre podozrenie, že prírodný výber vyžaduje špeciálne kreatívne vysvetlenie.

(Nič nové. Dokonca návrat do prvých dní Darwinovho sporu s kňazmi, vtedy ešte čestne brániacimi „fakt“ biblického stvorenia pred kacírskou myšlienkou slepého vývoja. Ibaže morálny poriadok tu bol oveľa skôr; bol dokonca u našich zvieracích predkov – pozn. prekl.).

Toto podozrenie môže byť mylné, ale jeho príčina je pochopiteľná a legitímna – vo svojej štruktúre je obdobná argumentu, ktorý pred Darwinom motivoval hľadanie teórie prírodného výberu. A ak veriaci urobil záver, že morálny poriadok vyžaduje existenciu nejakého dosiaľ neznámeho zdroja kreativity, ktorá dá do behu prírodný výber a následne sa rozhodne, že tento zdroj nazve „Bohom“, je to jeho vec. Fyzici sa rozhodli pre slovo „elektrón“.

Samozrejme sa môžete spýtať, kde berie veriaci právo považovať za kreatívny zdroj niečo tak exotické ako „boh“, keď sa ukázalo, že kreatívnym zdrojom organického života je len mechanický proces, známy ako prírodný výber. Nato môže veriaci odpovedať, že fyzikálny systém, vykazujúci morálny poriadok, vyžaduje ešte exotickejšie vysvetlenie ako fyzikálny systém, vykazujúci len bežné formy poriadku.

Aj keď ateistický vedec uzná tento argument za presvedčivý, veriaci má čo robiť. Vedec totiž môže vysloviť úžasný argument proti celej myšlienke porovnávania predpokladanej existencie Boha s predpokladanou existenciou elektrónu. Je to veľmi pragmatický argument. Pretože: Pripúšťam, že veríme v existenciu elektrónov, hoci naše pokusy a snahy o ich pochopenie boli dosiaľ v najlepšom prípade nedokonalé. Naše nedokonalé koncepcie elektrónu však v určitom zmysle pracujú. Manipulujeme fyzikálnu skutočnosť za predpokladu, že elektróny existujú tak, ako sme ich nedokonale pochopili a – voil? – máme tu osobný počítač. Nech sú naše koncepcie zdroja materiálového poriadku akokoľvek surové, priniesli nám materiálny pokrok.

Veriaci odpovedá

Na to môže veriaci odpovedať: Aj surové myslenie na morálny poriadok vesmíru viedlo k morálnemu pokroku. „Rástla“ naša koncepcia Boha – rástol morálny kompas poukazujúci na bohov, na ktorých sme verili – keď sme opúšťali spoločnosť lovcov a zberačov a stávali sme sa členmi zjednotenej globálnej civilizácie; ak sa pozeráme na výsledok, naše dohady nás priviedli bližšie k morálnej pravde. Prestať myslieť na Boha v dnešnej situácii by znamenalo opustiť cestu, ktorá bola až dosiaľ svojím spôsobom úspešná. Nebola to cesta vedeckého bádania, vedúca k vedeckému pokroku – bola to cesta morálneho bádania, vedúca k morálnemu pokroku.

Je pravdepodobné, že ateistický vedec neprijme tento argument a jeho odpor bude mať asi takúto formu: Aj ak je pravda, že idea Boha nám pomohla dosiahnuť dnešné štádium morálneho vývoja, nemôžeme túto ideu – túto ilúziu – hodiť cez palubu a ísť ďalej sami? Nemôžeme hľadať morálnu pravdu pre ňu samu? Skutočne potrebujete Boha na udržanie morálneho pokroku v tom zmysle, ako potrebuje fyzik elektrón na udržanie vedeckého pokroku?

Záleží na tom, kto je to „vy“. Niektorí ľudia vedia viesť morálne príkladný život bez idey Boha. Iní potrebujú Boha – nie vždy preto, že vedia viesť slušný život, len ak sa boja pekla a túžia po nebi; niekedy je to preto, lebo im je ľahšie viesť cnostný život, ak si morálnu pravdu vedia predstaviť v nejakej živej podobe. Potrebujú mať pocit, že ak sú zlí, nepáčia sa niekomu a keď sú dobrí, páčia sa mu – a tento „on“ je ten, ktorému páčiť sa je dobré a nepáčiť sa je zlé.

Táto potreba nie je prekvapivá. Morálny výstroj človeka sa vyvíjal v rámci ľudskej spoločnosti ako nástroj navigácie v sociálnej krajine; naše morálne pocity sa prirodzene aktivujú s ohľadom na iné bytosti okolo nás; prírodný výber nás tak „dizajnoval“, aby sme povinne boli dobrí k iným, a to jednak z obavy pred nesúhlasom iných, jednak túžiac po ich schválení. Pozdvihnúť tieto ľudské vzťahy až na nadľudskú úroveň – u niektorých ľudí to prináša dobré výsledky. Existujú lepší ľudia, a často šťastnejší ľudia, ktorí si myslia, že Boh vie o ich ťažkostiach, poteší ich, pochváli alebo potresce; najlepšie im je, keď Bohu ďakujú, či o pomoc ho prosia, aby ostali spravodliví; keď si vyprosujú odpustenie svojich prehreškov. Je pekné, že niektorí ľudia vedia byť vzormi cnosti bez tejto pomoci, no svojím spôsobom je to prekvapujúce; je v povahe ľudskej bytosti, že zakladá svoj morálny život s ohľadom na iné bytosti a čím ich je viac, tým pevnejší je základ.

Inými slovami: vzhľadom k povahe ľudskej prirodzenosti narábajú veriaci v Boha s morálnym poriadkom tak produktívne, ako je len možné; jeho zdroj chápu osobitným spôsobom, hoci tento nie je dokonalý. Nie je to analogické k situácii fyzikov, ktorých zaujíma fyzikálny poriadok? Narábajú s ním tak produktívne, ako je len možné a chápu jeho subatómové častice svojím spôsobom, aj keď tento nie je dokonalý.

Samozrejme môžete opísať obidve formy vzťahu ako spôsob komunikácie. Vedec manipuluje skutočnosť výrokom: „Myslím si, že subatómový svet má určitú štruktúru“, na čo sa ozve skutočnosť so svojou pozitívnou alebo negatívnou odpoveďou. Vedecký proces – vývoj vedeckých ideí – je dlhý dialóg s prírodou. Ako sme videli, vývoj Boha a súvisiaci vývoj našej morálnej predstavivosti možno tiež opísať ako dlhý dialóg s prírodou; v priebehu histórie dostal náš druh odpovede, smerujúce k mravnej výchove, hľadajúce morálnu pravdu. Nasmerovanie tohto vývoja vedie veriacich k vysloveniu podozrenia, že zdrojom týchto odpovedí je niečo hlbšie ako ľudská prirodzenosť per se (sama sebou).

Ak bol priemerný ateistický vedec donútený čítať až potiaľto, pravdepodobne stále odoláva analógii medzi fyzikom a teistom; trvá na tom, že je rozdiel medzi nedokonalým chápaním elektrónu, ktorý skutočne existuje a nedokonalým chápaním Boha, ktorý neexistuje.

To by bolo príliš jednoduché. Ako bolo povedané, niektorí fyzici si myslia, že elektróny skutočne neexistujú. Vravia, že áno, že stopy, ktoré pripisujeme elektrónom, musia mať nejaký zdroj; že áno, že má zmysel považovať za tento zdroj elektróny, pretože takéto uvažovanie je produktívne – ale v skutočnosti je také nepravdepodobné, že zdrojom týchto stôp je elektrón, že sa nedá povedať, že elektrón existuje. Podľa strunovej teórie sú stopy, ktoré pripisujeme časticiam, „vibrácie“ spôsobené strunovými útvarmi. Aj keby sa strunová teória jedného dňa ukázala empiricky plodnou – dosiaľ sa to nedá povedať – nemôžeme pochybovať o tom, že niekto povie, že obraz vibrujúcej struny je rovnako zavádzajúci, ako je teraz podľa strunových teoretikov zavádzajúci obraz elektrónu. Pri takomto pohľade elektrón nie je len zle chápaný; je ilúziou, hoci užitočnou.

Je možné, že najprijateľnejšia predstava elektrónov a Boha je ich umiestnenie niekde medzi ilúziu a neúplné pochopenie. Áno, stopy, ktoré pripisujeme elektrónom, majú svoj zdroj; elektrón, ako ho chápeme, je užitočný a nemali by sme ho znehodnocovať názvom „ilúzia“; obraz, ktorý o ňom máme, sa však veľmi, veľmi líši od toho, čo by sme videli, keby sme mali schopnosť zmocniť sa ho šikovnejšie. Tak je to aj s Bohom: áno, existuje zdroj morálneho poriadku a mnohí ľudia majú takú koncepciu Boha, že je to užitočný pôvodca tej stopy; no táto koncepcia sa veľmi líši od toho, aký zdroj morálneho poriadku by sme videli, keby ľudské poznávanie bolo schopné pochopiť ho.

To nás vedie späť na samý začiatok. Niektorí ľudia pochybujú o tom, či morálny poriadok vôbec existuje. Takí ako Steven Weinberg vravia, že „tam vonku“ neexistuje niečo ako morálny poriadok, niečo, čo by bolo nezávislé od morálnych zákonov, ktoré si dávame sami. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že práve tu leží kopa nedorozumení: Existuje transcendentný morálny poriadok alebo nie? Ak existuje, potom ľudia, ktorí berú vážne elektróny, budú ťažko popierať oprávnenie pokusu o pochopenie zdroja tohto poriadku; najmä ak im zdôrazníte, že tento zdroj morálneho poriadku nemusí byť nesúdržný s vedeckým svetonázorom – nemusí to byť akýsi zdarma intervenujúci antropomorfný Boh alebo nejaká mystická „sila“, ktorá pretromfne aj vesmírne zákony. (Toto teda neznie pre KBS veľmi rímskokatolícky: Preboha, ľudia, verte v hocičo, buďte trebárs mohamedánmi alebo mormónmi, len verte! – pozn. prekl.).

Čokoľvek postavíme za zdroj morálneho poriadku – antropomorfného Boha, ktorý splodil prírodný výber, alebo mechanistický selektívny proces, ktorý splodil prírodný výber, alebo aj niečo medzi nimi – vždy ide o to, že ak veríte, že morálny poriadok existuje, potom pokus veriaceho pochopiť jeho zdroj je legitímny aj podľa štandardov vedy, a to bez ohľadu na surovosť koncepcie tohto zdroja. ……

Ak prijmete tento argument – túto osobitnú teológiu Logosu – potom pocit prítomnosti osobného boha má akúsi ironickú platnosť. Na jednej strane božská bytosť, ktorú cítite „tam vonku“ je naraz niečo vo vašom vnútri. Na druhej strane toto niečo vo vašom vnútri sa stáva prejavom síl z „tam vonka“. … Pocit kontaktu s transcendentným božstvom je v tomto zmysle slova solídny. (Kto je schopný takýchto pocitov? Len vytrénovaní veriaci atléti. To sa ukáže v nasledujúcom odseku – pozn. prekl.).

Samozrejme je veľa veriacich – v skutočnosti väčšina, ktorí sa nikdy nepustia do takýchto úvah. Chcú len počuť, že sa dá brániť koncepcia boha, resp. že koncepcia osobného boha sa približuje pravde. No ak chcú počuť len toto, potom táto kniha nie je pre nich. (Možno im vyhovie Biblia alebo Korán). To najlepšie, čo môžeme urobiť v intelektuálnom rámci tejto knihy, je postaviť existenciu Boha vo veľmi abstraktnom zmysle slova a brániť vieru v osobného Boha pragmatickými postupmi – akože je pravdivá v tom zmysle, ako sú pravdivé iné základné viery a názory, vrátane niektorých vedeckých. ……

Hoci Boha nemôžeme pochopiť lepšie ako elektrón, veriaci môžu svojmu Bohu pripisovať vlastnosti, ako fyzici pripisujú vlastnosti elektrónom. Jednou z takých prijateľných vlastností je láska a na ňu je organicky naviazaná pravda. Ak uznáme tieto dva prejavy božskosti, stávame sa jej vernou manifestáciou. Ale opäť, nemusíte to uznať. Ide o to, že nemusíte byť blázon, aby ste to povedali.

Zdroj: Robert Wright, The Evolution of God, doslov By the Way, What Is God?

Je vplyv náboženstva na svet dobrý?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Prepis diskusie Christophera Hitchensa s Tonym Blairom

Tu je celá, dlho očakávaná diskusia spisovateľa Christophera Hitchensa s bývalým premiérom Tony Blairom na pôde Munkovej nadácie. Keďže bolo ľahké uhádnuť, kto na otázku témy diskusie odpovie kladne a kto bude proti, ceny za správnu odpoveď neboli vypísané. Diskusia sa konala v kanadskom Toronte pred 2 600 poslucháčmi. Vstupenky sa načierno predávali až za 500 kanadských dolárov.

Ako sa uvádza na webstrane Munkovej nadácie, v hlasovaní po diskusii vyhralo Hitchensovo stanovisko (nie) v odpovedi na hlavnú otázku diskusie v pomere 68 : 32 %. V hlasovaní pred diskusiou bol tento pomer 57 : 22 %. To svedčí o veľkých rečníckych schopnostiach oboch diskutujúcich.

Christopher Hitchens: Ďakujem vám, dámy a páni. Ďakujem Munkovej rodine, veľkým filantropom, ktorí toto stretnutie umožnili. Sedem minút na vysvetlenie základného argumentu medzi náboženstvom a filozofiou, dámy a páni, mi temer nenecháva čas na ocenenie môjho váženého oponenta; dúfam, že to budem môcť urobiť neskôr. Myslím si, že tri a pol minúty na metafyziku a tri a pol na materiálny svet nebude veľa.

Mám tu text, ktorý vám prečítam. Nemám rád náboženské texty od známych fanatikov alebo extrémistov, preto som vybral text od kardinála Newmana, ktorý bol nedávno na podnet pána Blaira beatifikovaný. Text napísal počas kanonizácie a je to muž, ktorého Apológia viedla mnohých anglikánskych protestantov k premýšľaniu a prestupu do rímskokatolíckej cirkvi; právom je považovaný za veľkého kresťanského mysliteľa. Z jeho Apológie som vybral toto: „Katolícka cirkev považuje za lepšie, keby slnko a mesiac spadli z neba, keby sa zem prepadla a tie milióny ľudí na nej zahynuli v extrémnej agónii, než by jedna duša… mala povedať úmyselne nepravdu alebo bez ospravedlnenia ukradnúť jediný halier.“

Musíte uznať, že je to prekrásne štylizované. Podľa môjho názoru je tento citát, vybraný z nie priemerného prameňa; je destilátom presne toho, čo je v mentalite náboženstva perverzné a nemorálne. Je to hlavne jeho fanatizmus, náboženské chápanie ľudskej bytosti ako suroviny a fantazírovanie o jej čistote. Ak teda zaujmeme pozíciu súhlasnú s existenciou stvoriteľa a jeho plánu, robí to z nás predmety krutého experimentu; sme stvorení chorí a prikazuje sa nám byť zdravými. Zopakujem to. Stvorení chorí a potom je nám prikázané byť zdravými. A nad nami je ako dozor postavená nebeská diktatúra, druh božskej Severnej Kórey. Táto je chamtivá a náročná, túži po našich nevhodných slovách a od svitu do mrku je pripravená okamžite trestať dedičný hriech, ktorým nás tak nežne obdarovala od začiatku. Nedovoľuje však nikomu povedať, že na to nie je liek; ponúka spásu a sľubuje vykúpenie, a to všetko za nízku cenu vzdania sa vlastných kritických schopností. Dá sa povedať, ba musí sa povedať, že náboženstvo prináša neobyčajné tvrdenia. Kým ja trvám na tom, že neobyčajné tvrdenia vyžadujú neobyčajné dôkazy, náboženstvo pre svoje neobyčajné nadprirodzené tvrdenia nepodáva ani bežné dôkazy.

Tak sa teda môžeme začať pýtať. Pýtam sa svojho oponenta, ale aj vás, aby ste hlasovaním zvážili, či je pre svet dobré dovolávať sa našej dôverčivosti a nie nášho skepticizmu? Či je pre svet dobré uctievať božstvo, ktoré je vo vojnách a iných ľudských záležitostiach stranícke? Či je pre svet dobré dovolávať sa nášho strachu a našej viny? Je dobré dovolávať sa nášho teroru, nášho teroru smrťou? Či je pre svet dobré kázať vinu a hanbu za sex a sexuálne vzťahy? Viem, že si teraz kladiete otázku, či tieto problémy má na svedomí náboženstvo, ako tvrdím ja. Napríklad, naháňať deťom strach obrazom pekla a večného zatratenia nielen ich samých, ale aj ich rodičov a všetkých, ktorých majú radi. Či je pre svet dobré možno to najhoršie zo všetkého, považovať ženy za nižších tvorov? A môžete mi menovať náboženstvo, ktoré to nerobí? Či je pre svet dobré trvať na tom, že sme boli stvorení a nevyvinuli sme sa, a to napriek všetkým dôkazom? Trvať na tom, že niektoré primitívne knihy legiend a mýtov sú zjavené a nie vytvorené ľuďmi? Náboženstvo núti dobrých ľudí robiť nedobré veci a inteligentných ľudí núti vravieť hlúposti. Ak máte v rukách po prvý raz malé bábätko, vaša prvá rekcia je pomyslieť si, aké je pekné, takmer dokonalé. A teraz mi dajte ostrý kameň na jeho genitálie, aby som vykonal dielo Pána! Nie, tu platia slová veľkého fyzika Stephena Weinberga: v bežnom morálnom svete bude dobrý konať ako najlepšie vie a zlý najhoršie ako vie, ale ak chcete, aby dobrí ľudia robili zlé veci, potrebujete na to náboženstvo.

Mám ešte minútu a 57 sekúnd na vysvetlenie, prečo si myslím, že toto je v našom materiálnom svete samozrejmé. Dovoľte mi spýtať sa Tonyho ešte raz, pretože je tu a pretože miesto, kde hľadá mier, je kolískou monoteizmu, takže si môžete myslieť, že bolo nezvyčajne naplnené jasotom, láskou a pokojom. V civilizovanom svete zhruba všetci ľudia, teda aj väčšina Arabov a Židov, ako aj medzinárodné spoločenstvo, súhlasia s názorom, že na jednej zemi by malo byť dosť miesta pre dva štáty s dvomi národmi. Myslím si, že v tomto ohľade sa zhruba zhodneme. Tak prečo to nemôžeme dosiahnuť? Nemôže to dosiahnuť OSN, ani USA, ani kvartet, ani OOP, ani izraelský parlament! Prečo? Pretože strany Boha tu majú právo veta a každý vie, že je to pravda. Pre božie sľuby, týkajúce sa tohto teritória, nebude nikdy mier ani kompromis. Namiesto toho tu bude bieda, hanba a tyrania; ľudia budú ďalej zabíjať deti tých druhých kvôli starým knihám, jaskyniam a vykopávkam. Kto sa opováži povedať, že toto je pre svet dobré? A to bol príklad, ktorý bol pri ruke najbližšie.

Všimli ste si nedávno možnosť, o ktorej sme debatovali ako deti, vystrašené predstavou toho čo sa stane, keď fanatici mesiáša dostanú do rúk apokalyptickú zbraň? Začíname to chápať, keď sledujeme Iránsku islamskú republiku a jej dobrých spojencov, ako robia generálnu skúšku na uskutočnenie práve tejto možnosti. Všimli ste si nedávne oživenie cárizmu v Rusku…1 kde sa skryto driape k moci čoraz xenofobickejšia diktátorská a agresívna vláda? Všimli ste si, čo sa učí v Afrike a aké to má dôsledky, keď cirkev hlása, že AIDS môže byť zlo, ale nie až také veľké, ako sú kondómy. Už mi neostáva ani sekunda, dámy a páni. Urobil som, čo som mohol. Verte mi, mám aj iné argumenty.

Rudyard Griffiths: Christopher, ďakujem vám za štart do diskusie. Pán Blair, prosím o vaše úvodné argumenty.

Tony Blair: Najprv mi dovoľte povedať, že je to ozajstná radosť byť tu dnes večer s vami, byť opäť v Toronte; považujem za osobitné privilégium a česť diskutovať tu s Christopherom. Dovoľte mi predovšetkým povedať, že lídra Severnej Kórey nepovažujem za náboženskú ikonu, čo vám iste urobí radosť. Počas mojich siedmych minút spomeniem sedem bodov, biblickú sedmičku.

Po prvé, nemožno pochybovať o tom, že ľudia sa v mene náboženstva dopustili hrôzostrašných činov. No nepochybná pravda je aj to, že náboženstvo inšpiruje ľudí k neobyčajne dobrým činom. Takmer polovicu zdravotnej starostlivosti v Afrike zabezpečujú organizácie založené na viere, čím zachraňujú milióny životov. Štvrtinu celosvetovej starostlivosti o pacientov nakazených HIV obstarávajú katolícke organizácie. A sú tu aj fantastické aktivity moslimských a židovských dobročinných organizácií. V Kanade existuje tisíce náboženských organizácií, ktoré sa starajú o mentálne chorých, postihnutých a chudobných ľudí. Tu v Toronte, sotva pol míle odtiaľto, je útulok pre bezdomoveckú kanadskú mládež, vedený kresťanskou charitou. Takže konštatovanie, že náboženstvo je čistý jed, je neudržateľné. Môže byť deštruktívne, no môže byť hlbokým prameňom súcitu a často ním aj je.

Po druhé, popri osobitnej doktríne a špecifických rituáloch každého náboženstva – slúžiť Bohu a milovať ho službou a láskou voči svojim blížnym - ľudí inšpiruje konať dobro a to je pravá, vlastná podstata viery. Ako svedčí život a učenie Ježiša Krista, láska, nezištnosť a obetavosť sú zmyslom tóry. Rabín Hillel dostal raz od kohosi chýrnu výzvu, keď tento sľuboval, že prestúpi na jeho židovskú vieru, ak zarecituje stojac na jednej nohe celú tóru. Postavil sa na jednu nohu a povedal: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe. To je tóra, zbytok sú komentáre, tak choď a podľa toho konaj.“

Podľa posolstva Mohameda, ak zachrániš jeden život, akoby si zachránil celé ľudstvo; hinduisti hľadajú nesebeckosť; budhisti majú koncepciu kuruni… všetky názory a sebecké priania podriaďujú starostlivosti o druhých; sikhovia zas zdôrazňujú rešpekt pred každou inou vierou. To sú, podľa môjho názoru, pravé tváre viery. A hodnoty, odvodené od tejto podstaty viery, poskytujú mnohým ľuďom priaznivé, pozitívne a progresívne hodnoty pre každodenný život. Podporujú impulzy konať dobro a zmierňujú náklonnosť k sebectvu a zlým činom.

Takto definovaná viera je v čase potreby nielen viera – utešiteľka, hoci aj to môže byť; ani relikt nekritickej tradície, ešte menej časť nejakej povery alebo biologického vysvetľovania. Miesto toho je to odpoveď na hlbokú, inštinktívne precítenú, duchovnú túžbu. Je to duchovná prítomnosť niečoho väčšieho a dôležitejšieho, významnejšieho ako sme my sami, čo má svoju vlastnú moc, odlišnú od našej, ktorá sa dokonca ako zázraky sveta množí a necháva nás v poníženosti padať na kolená, nie pyšne sa vystatovať.

Pri takto chápanej viere nie sú veda a viera nezlučiteľné, odsúdené potierať sa navzájom, kým chladný rozum vedy uhasí fanatický plameň náboženstva. Veda nás učí, ako vyzerá a funguje materiálny svet, a viera nás učí, akému cieľu slúžia tieto vedomosti, aké sú hodnoty, podľa ktorých sa má riadiť ich používanie a kde sú hranice toho, čo môže robiť veda a technológia, aby naše životy boli bohatšie duchovne a nie materiálne. A tak si predstavte svet bez náboženskej viery, nielen ako miesto bez bohoslužieb, bez modlitby a bez svätých písiem, ale aj bez mužov a žien, ktorí pre svoju vieru zasväcujú svoje životy službe druhým, odpúšťajú tam, kde by to inakšie nerobili a dosvedčujú svojou vierou, že aj najslabší a najbezmocnejší majú práva a oni majú povinnosť brániť ich.

Áno, súhlasím, zo sveta bez náboženstva by sa mohli stratiť náboženskí fanatici, ale pýtam sa vás, stratil by sa aj fanatizmus? A potom uvedomte si, že predstava takého sveta bez náboženstva nie je nová. 20. storočie bolo zjazvené práve predstavou tejto vízie a dalo nám Hitlera, Stalina a Pol Pota. V ich predstave bola poslušnosť Božej vôli niečo pre slabých a mala vládnuť vôľa muža. Takže ani na moment nepopieram, že náboženstvo môže byť mocou zla, ale tvrdím, že kde je to tak, tam sa to v podstate zakladá na perverznosti viery. Trvám na tom, že náboženstvo môže byť aj mocou dobra; a to zodpovedá podstate viery; trvám na tom, že bez viery by bol svet duchovne, morálne a emocionálne chudobnejší. Viem veľmi dobre, že sa to dá ukázať; no Christopher ukazuje na príklady, kde ľudia používali náboženstvo na hrôzostrašné veci. A to urobilo svet horším. No ja vás prosím, aby ste všetkých nábožných ľudí neposudzovali podľa týchto niekoľkých zlých prípadov, aby sme politiku neposudzovali podľa zlých politikov. Alebo žurnalistiku podľa zlých novinárov. Otázka znie, či popritom všetkom zle, ktoré sa spája s náboženstvom, je tu aj niečo, čo pomáha, aby svet bol lepší a aby ľudia robili dobro; ja vravím, že je. Ďakujem vám. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Nuž, Tony, vaše skúsenosti z parlamentu vám umožnili perfektný odhad siedmich minút. Dámy a páni, prejdeme do odvetného kola a bol by som rád, keby sa obecenstvo zapojilo do diania, aby ste tlieskali, ak sa vám niečo páči; aby ste mi pomáhali dodržať časové limity a začali tlieskať, keď uplynie časový limit. Christopher, máte možnosť prvej odvety z dvoch.

Christopher Hitchens: Sú štyri, mám pravdu?

Rudyard Griffiths: Dve kolá odpovedí. Každý má možnosť vrátiť sa a pokračovať. Každý má právo hovoriť v každom kole štyri minúty.

Christopher Hitchens: Takže som dostal štyri minúty?

Rudyard Griffiths: Áno.

Christopher Hitchens: Áno, dobre. Tak prestaňte tlieskať, preboha. A vravím férovo: nikto netvrdil, že náboženstvo by malo vymrieť, alebo že zmizne zo sveta. Povedal som len, že by bolo lepšie, keby zavládol sekularizmus. Logicky, ak by mal Tony pravdu, keby som bol wahabský moslim alebo svedok Jehovov, bol by som na tom trochu lepšie, nie veľmi, ale trochu, než ako keď sa oddávam len sekularizmu. Tvrdím, že potrebujeme podstatne viac jedného a podstatne menej druhého. Vedel som, že príde reč na charitu, a beriem to veľmi vážne, pretože vieme, dámy a páni, že sme prvá generácia ľudí, ktorá vie, ako vyliečiť chudobu. Dlho, veľmi dlho to ľuďom unikalo. Až dnes má liečba chudoby svoje meno. Volá sa to emancipácia žien. (Potlesk)

Ak zveríte ženám kontrolu nad reprodukčným tempom, ak im dáte právo rozhodovať o tom, vytiahnete ich zo živočíšneho cyklu rozmnožovania, ku ktorému ich odsudzuje príroda a niektoré náboženské doktríny. Ak im k tomu dáte za hrsť semien, pozdvihne sa prah nielen chudoby, ale aj zdravia, vzdelania a dokonca aj optimizmu. Skúste to v Bangladéši či Bolívii, funguje to všade. Menujte mi jedno náboženstvo, ktoré zastáva – alebo zastávalo – takýto názor. Kamkoľvek sa vo svete pozriete, všade sa duchovenstvo stavalo proti oslobodeniu žien z okov nevzdelanosti, chorôb a hlúposti. (Potlesk)

Mienite pripísať toto k dobru katolíckej dobročinnosti, ktorá robí, verím, veľa dobrého v Afrike! Keby som bol členom cirkvi, ktorá učila, že AIDS nie je až také veľké zlo ako kondómy, vložil by som aj ja do Afriky určitú finančnú sumu na uspokojenie svedomia, to musím priznať. Nepokúšam sa vtipkovať. Nepochopili by ste ma. Nevráti to k životu milióny ľudí, čo zomreli hroznou smrťou kvôli učeniu, ktoré dodnes platí. Rád by som počul pár slov ospravedlnenia od veriacich ľudí, ak to ponúkajú; inak budem obžalovaný, že ich posudzujem podľa tých najhorších aspektov, a to sa nedeje, ako Tony mylne vraví, v mene náboženstva, ale je to jeho priamy príkaz, prax a odbor náboženstva, či nie, pane? Myslím si, že zistíte, že veru je. (Potlesk) Ak však poviete, v poriadku, mormóni vám povedia to isté, môžete si myslieť, že je pochabé myslieť si, že Joseph Smith našiel v štáte New York zakopanú druhú bibliu, no mali by ste vidieť našich misionárov v akcii; na mňa to nepôsobí. Radšej by som nemal ani mormonov, ani misionárov, ani Josepha Smitha.

Budeme súhlasiť s Hamasom a Hizballahom, ktoré vám budú vravieť, ako to aj neprestajne robia, že kde by boli bez nich chudobní ľudia z Gazy a Libanonu… to je nič v porovnaní so zlom, ktorého sa dopúšťajú inde, ale súčasne je to predsa len veľké dielo. Poznám učenie rabína Hillela a viem, odkiaľ odkopíroval učenie o tom, že neslobodno robiť druhému to, čo nechcete, aby sa robilo vám. Od Konfúcia, ak to chcete datovať; ale je to v srdci každej osoby v tejto miestnosti. Toľko vie každý. Nepotrebujeme božské povolenie na to, aby sme odlíšili správne od nesprávneho. Nepotrebujeme tabuľky, dávajúce nám desatorá a prikazujúce nám pod trestom smrti mať morálne argumenty. Nie, máme predsa uvažovanie a morálne presvedčenie Sokrata a svoje vlastné schopnosti; nepotrebujeme diktatúru na rozlíšenie správneho od nesprávneho a to bol môj podiel, ďakujem vám.

Rudyard Griffiths: V mene férovosti a rovnosti, pán Blair, pridám vám na vašu prvú odpoveď 25 sekúnd.

Tony Blair: Predovšetkým si nemyslím, že ak sú príklady predsudkov v mene náboženstva, máme si myslieť, že bigotnosť, predsudky a konanie zla sa dejú len v mene náboženstva. Je množstvo príkladov predsudkov voči ženám, proti homosexuálom a proti iným ľuďom, ktoré pochádzajú zo sveta mimo náboženstva. A tvrdím, že nie všetko, čo cirkev v Afrike robila, je dobré, no dovoľte mi povedať vám o jednej veci, ktorú urobila v čase, keď som bol premiérom Veľkej Británie. Cirkvi sa spojili a zorganizovali kampaň za odpustenie dlhu, zišli sa s inými a mali úspech; prvými ľuďmi, ktorí z toho mali prospech boli mladé dievčatá, pretože to bolo po prvý raz, čo išli bezplatne do základnej školy. Takže súhlasím, že nie všetko, čo cirkvi alebo náboženské spoločenstvá vo svete urobili, je správne, ale žiadam vás, aby ste prinajmenšom uznali, že existujú ľudia, ktorí deň čo deň robia veľké veci, ktorí nemajú nijaké predsudky a nie sú bigotní; pracujú s ľuďmi, ktorí sú postihnutí hladom, chorobami a chudobou; a robia to inšpirovaní svojou vierou. Nikdy som netvrdil, že na to, aby človek robil dobre, je potrebné byť veriacim. Poznám mnohých ľudí, mnohých, premnohých, ktorí vôbec nie sú veriacimi ľuďmi a predsa robia fantastické a náležité diela pre svoje komunity a pre svet. Môj argument je jednoduchý: existujú ľudia, ktorí konajú dobro preto, že sú inšpirovaní svojou vierou. Spomínam si na ľudí, ktorých som pred časom stretol v Južnej Afrike. Boli to mníšky, ktoré sa starali o deti narodené s vírusom HIV. Žijú s nimi a starajú sa o ne inšpirované vierou. Je možné, že by to robili aj bez svojej náboženskej viery? Samozrejme. Ale fakt je, že ich motivovala viera. Takže vravím vám, aspoň prihliadnime na to, aby sme nezastali v situácii, keď hovoríme, že na jednej strane máme šesť hospicov, na druhej samovražedného teroristu, ako sa to vyrovná? To nie je veľmi produktívny spôsob argumentácie. Myslím si, že jedna z najdôležitejších vecí, ktorú Christopher povedal, je tá, že náboženstvo zo sveta neodstránime; to je pravda, to sa nestane. A myslím si, že pre veriacich je dobré diskutovať so sekularistami, že je to správne a zdravé a že by sme to mali robiť. (Potlesk)

Netvrdím, že každý má zastávať moje stanovisko; tvrdím len jednu veľmi jednoduchú vec, že ak nemôžeme odstrániť náboženstvo zo sveta, pretože je veľa veriacich a viera mnohých je hlboká, postarajme sa aspoň o to, ako urobíme náboženstvo mocou dobra, ako povzbudíme tých veriacich, ktorí sa snažia robiť dobre a ako sa zjednotíme proti tým, ktorí by chceli náboženstvo zvrátiť a obrátiť ho na symbol opozície proti druhým. (Potlesk)

A tak chcem skončiť týmito slovami: sú mnohé situácie, v ktorých viera viedla k zlu, ale sú mnohé situácie, v ktorých sa konalo zlo bez toho, žeby pri tom hralo nejakú rolu náboženstvo; takže neodsudzujme všetkých s náboženskou vierou za bigotnosť alebo predsudky, ktoré majú len niektorí; prinajmenšom uznajme, že aj z náboženstva vzišlo niečo dobré a to treba oslavovať. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Christopher, prosím vašu druhú odvetu.

Christopher Hitchens: Mám aj druhú možnosť? Aký prekvapujúci test tolerancie publika! Dámy a páni, všimnite si, ako krásne postupujeme. Naraz súhlasíme, že niektorí veriaci sú v poriadku. Vyzerá to tak, že úspešne vyjednávam s jedným z najlepších politikov našich čias! Vôbec sa tomu nebránim. Dokončime teda diskusiu o charite.

Raz som spolupracoval s mužom menom Sebastian Selgado, ktorého niektorí z vás možno poznajú; výborný fotograf, vyslanec UNICEF pre otázky detskej obrny, boli sme spolu v Kalkate a inde. Detská obrna bola temer eliminovaná, takmer sa začlenila ku kiahniam ako choroba minulosti – keby to nebolo pre niektoré náboženské skupiny v Bengálsku a Afganistane sprisahaním proti Bohu a jeho plánu; pre skupiny, ktoré svojich ľudí odrádzajú: Nechoď na to očkovanie! Mimochodom, tento argument nie je celkom nový; keď ešte boli kiahne pohromou, povedal Timothy Dwight, rektor Yalskej univerzity, že očkovanie Dr. Jennera je miešanie sa do božieho plánu. Ak chcete urobiť niečo väčšie na zmiernenie chudoby, biedy a chorôb, potrebujete niečo ako UNICEF; a moje peniaza preto idú vždy organizáciám ako sú Lekári bez hraníc, Oxfam a početné iné, ktoré idú do celého sveta a robia dobro pre svojich blížnych bez náboženských motívov. Nemajú so sebou bibliu, ako to teraz robia niektorí „pomocníci“ na Haiti, ktorých sme pri tom nachytali. Ich peniaze sa vydávajú na obracanie na inú vieru. To je stará záležitosť, ktorá išla ruku v ruke s imperializmom; je to misionárska tradícia. Ak chcú, môžu ju nazývať charitou, ale prísnejšiu kritiku to neznesie.

O otázke konania dobra by to mohlo stačiť. No keďže mám pár minút navyše, mohol by som dodať, že pán Blair i ja sme v minulosti venovali v rozličnom čase niekoľko rokov nášho života labouristickému hnutiu. Keby boli sľuby náboženstva pravdivé, tak by od konca 19. storočia povedzme v Británii a Severnej Amerike alebo Kanade neboli potrebné ďalšie humanitárne, sociálne a politické akcie. Tých, čo robili dobre, si treba uctiť a tí, čo prijímali charitu, by mali byť vďační – ide o dve buričské myšlienky v jednom balení. Mohli by sme sa spoliehať že sme vrodene dobrí – hoci vieme, že na to sa nemôžeme spoliehať a ja by som nikdy nepovedal, že by sme sa na to mohli alebo mali spoliehať.

Veľmi ma zaujíma táto myšlienka, takže zrazu debatujeme o tom, že niekedy náboženstvo môže byť nakoniec dobrá vec. Čo musí náboženstvo urobiť, aby sa dostalo tak ďaleko? Myslím si, že by sa muselo vzdať všetkých nadprirodzených tvrdení. Muselo by povedať, že charita sa nemá robiť pod hrozbou odmeny – neba, alebo trestu – pekla. Nie, nemôžeme vám ponúknuť zázraky. Nájdite mi cirkev, ktorá ustúpila od všetkých týchto tvrdení. Liečenie vierou, nie, bude treba sa ho vzdať. Náboženstvo sa bude musieť vzdať idey večnej, nezmeniteľnej autority, ktorá je súčasne sudcom, porotou aj katom, proti rozsudku ktorej niet odvolania a ktorá svoj spor s vami neskončila ani vtedy, keď ste už mŕtvy. Náboženstvo by sa muselo vzdať množstva predstáv, nemyslíte? Ale bol by to aspekt humanity, súcitu a realizácie ľudskej solidarity, prejav vedomia, že sme navzájom spätí vzájomnou zodpovednosťou. Bolo by to, ako keď darujem krv, čiastočne preto, lebo nestratím ten polliter navždy a často ho dostanem naspäť- ale najmä preto, lebo pomoc blížnemu sprevádza pocit radosti. Myslím si, že to by ako pohnútka k charite malo stačiť. Ďakujem vám. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, vy sa musíte cítiť ako opäť v parlamente.

Tony Blair: Neviem, zatiaľ je to tu trochu slušnejšie.

Rudyard Griffiths: Prosím vás o vašu konečnú odvetu.

Tony Blair: Ja si myslím, že všetko závisí od toho, aké máte skúsenosti s veriacimi. Moja skúsenosť s ľuďmi, s ktorými som bol minulý týždeň v Afrike, sa týka hlboko veriacich ľudí; to čo robia, nerobia kvôli nebu alebo peklu; robia to z lásky k svojim blížnym a myslím si, že je to čosi veľmi dobré. Títo ľudia veria, že ich láska k blížnemu je spätá s ich vierou; veria, že by svoje dielo mohli vykonávať aj bez ohľadu na svoju náboženskú vieru, ale cítia, že impulzom na konanie dobra je ich viera. A viete, v Christopherovom opise nespoznávam to, čo robia. V Sierra Leone, kde som bol, pracujú v zdravotníctve kresťania a moslimovia spolu. To je náboženstvo, zohrávajúce pozitívnu rolu. Spolupracujú napriek náboženským rozdielom a robia to preto, lebo veria, že ich k tomu pobáda ich viera. Ak sa pozrieme do histórie, nájdeme rad prípadov, keď náboženstvo hralo negatívnu rolu. Ale nájdeme aj veľké príklady, akým bolo zrušenie otroctva, kde sa náboženskí reformátori pridali k sekulárnym, aby dosiahli jeho zrušenie.

Opustime myšlienku, že náboženstvo splodilo chudobu. Existujú zlá, ktoré sa diali vo svete mimo náboženstva. Ak sa pozriete na 20. storočie, vidíte veľké jazvy politickej ideológie zapríčinené fašizmom a Stalinovým komunizmom. V ich podstate bolo vyhladenie náboženstva a hovorím vám, že hoci by ste náboženstvo vo svete vykántrili, nevykántrite fanatizmus ani zlo. (Potlesk) Otázka teda je, ako si za takýchto okolností vysvetlíme, že náboženstva vo svete pribúda, nie ubúda. Veriaci majú dnes povinnosť pokúsiť sa spolupracovať s ľuďmi iných vierovyznaní. To je cieľom mojej nadácie. V jej rámci spájame ľudí rozličných náboženských vyznaní; máme program, kde sa zídu mladí ľudia rôznych vierovyznaní a spolupracujú v Afrike na probléme malárie; tu v Kanade máme v školách program, ktorý umožňuje používať nové technológie na spájanie mladých ľudí rozličných vierovyznaní z rozličných kútov sveta. Ide o to, že keď títo mladí ľudia začnú hovoriť o svojej viere, nerobia to výrazmi ako nebo a peklo, Boh ako kat pre tých, čo urobili niečo zlé, ale výrazmi svojho základného presvedčenia, že láska k Bohu sa dá najlepšie dokázať láskou k blížnemu a podporou súcitu a pomoci pre tých, čo to potrebujú.

V roku 2007 poskytli náboženské organizácie ľuďom v núdzi jedenapolkrát toľko pomoci ako vládna organizácia USAID; a to nie je bezvýznamné. Moje stanovisko je jednoduché. Môžete vyratúvať chyby náboženstva, ako môžete uznať chyby politikov, žurnalistov a iných povolaní. No keď veriaci robia dobre, alebo sa o to pokúšajú, motivuje ich k tomu ich viera – a to je v skutočnosti ozajstná tvár viery.

Rudyard Griffiths: Páni, ďakujem vám za fantastický štart tejto diskusie. Prišiel čas, keď do nej treba zapojiť prítomných tu v hale Roya Thomsona, ako aj písomné otázky, ktoré boli doručené mne alebo mojim spolupracovníkom v obslužnej miestnosti. Prednesieme aj otázky, položené v tejto diskusii online. Začnem niekoľkými živými otázkami prítomných mladších poslucháčov. Začneme otázkou pre vás, Christopher. Jedna mladá žena sa na vás obracia osobne. Povedzte prosím prítomným svoje meno a otázku.

Hľadisko: Moje meno je Megan, nedávno som bola promovaná na Torontskej univerzite. Moja otázka sa týka globalizácie. V tomto storočí globalizácia privedie do styku toľko štátov a národov ako nikdy, ľudí rozdelených bohatstvom, geograficky, politicky a rasovo. Moja otázka znie: namiesto toho, aby sme sa viery báli, prečo nezlúčiť spoločné hodnoty veľkých svetových náboženstiev a nezjednotiť tak ľudstvo?

Rudyard Griffiths: Veľká otázka, Christopher? Plodí viera jednotu či nejednotnosť?

Christopher Hitchens: Dokonale dobrá otázka, ale pripadá mi ako volanie po spoločnom humanizme. Ešte som nepočul nikoho povedať, či by nebolo lepšie, keby sa každý človek pripojil k nejakej cirkvi, tejto alebo tamtej; ani raz, ani slovko. Náboženská prax – podľa môjho názoru – nijako neuľahčí spoločný humanizmus a poviem vám prečo. Náboženstvá majú, a to najmä vo svojich pôvodných monoteistických a judaistických formách, ab initio, od samého začiatku v sebe zakorenené prejavy výnimočnosti, exkluzivity. Toto je náš Boh, toto je Boh, ktorý urobil osobitnú zmluvu s naším kmeňom. To počujete všade. Nie je to vždy až takto sektárske, ale vôbec to nie je výnimočné.

Vždy mi pripadalo mierne absurdné, že pre anglický národ má existovať špeciálna cirkev, hoci vidím, prečo asi. Považujem za ironické, že pápež Benedikt chce znovu postaviť katolícku cirkev do pozície, ktorú mala historicky, a síce, že je to jediná pravá cirkev a všetky ostatné formy kresťanstva sú, ako to stále opakuje, defektné a nepostačujúce. Ako toto pomôže vybudovať váš budúci svet spolupráce a vzájomného porozumenia – to teda neviem.

Ak mi na Balkáne poviete, akého ste náboženstva, poviem vám, akej ste národnosti. Ste katolík, ale o Loyolovi viete menej ako ja. Viem však, že ste Chorvát, a to nacionalistický Chorvát. Náboženstvo, a vlastne každá forma viery je vzdanie sa rozumu, vzdanie sa rozumu v prospech viery; je to fantastický násobiteľ sily, úžasný posilňovač všetkého, čo ľudí skôr rozdeľuje, ako spája. Preto je jeho história natoľko zafarbená krvou a nie sú to len zločiny proti ľudskosti, ženám, rozumu a vede, útoky na medicínu a osvietenstvo; sú to všetky tie hrozné veci, proti ktorým sa Tony bráni a ja nemám ani čas ich všetky vymenovať. Len keď sa pozriete na spôsob, ako sa kresťania majú radi medzi sebou v náboženských vojnách v Libanone alebo v bývalej Juhoslávii, uvidíte, že vzývať nadprirodzeno nie je realistické riešenie. Prídete k názoru, že naša jediná šanca a nádej je spoločný humanizmus 2, ale radšej ho nebudem nazývať našou spásou. Ďakujem. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, je tu otázka z publika; odpoveď na ňu bude súčasne odpoveďou Hitchensovi. Dajme slovo vedcovi z Oxford University, ktorý má na vás otázku, pán Blair.

Hľadisko: Ďakujem. Venujem sa ozbrojenému konfliktu v subsaharskej Afrike a pýtam sa: Ako môžete povedať, že náboženstvo je sila, ktorá vo svete plodí dobro, keď tie isté vierovyznania, ktoré národy a skupiny na jednej strane spájajú, na druhej strane ich rozdeľujú a konflikty medzi nimi zostrujú?

Rudyard Griffiths: Dobrá otázka…

Tony Blair: …na ktorú odpovedám, áno, stáva sa to, a existuje na to veľa príkladov. Sú však aj iné príklady a dovoľte mi uviesť jeden z mierového procesu v Severnom Írsku, kde sa zišli veriaci protestantskej aj katolíckej cirkvi i ich náboženskí vodcovia a pokúsili sa vytvoriť situáciu, kde sa ľudia spojili bez ohľadu na ich náboženstvo.

Rád by som vám povedal niečo k tomuto exkluzivizmu, k tomuto vylučovaniu ľudí zo spoločenstva z toho dôvodu, že sú odlišní. Treba zdôrazniť, že je mýtom povedať, že ide jedine o vlastnosť náboženstva. Žiaľ, stretáme sa s tým v rôznych formách spoločenského života. Nie je to typické pre skutočné náboženstvo. Skutočné náboženstvo nevylučuje nikoho, pretože je odlišný; skutočné náboženstvo objíma toho, kto je odlišný. Vo všetkých veľkých náboženstvách platí koncepcia lásky k blížnemu a Christopher má pravdu, že Konfucius povedal niečo veľmi podobné tomu, čo povedal rabín Hillel. Ježiš povedal „Miluj blížneho ako seba samého“. Rovnaké je to v hinduizme a budhizme. Po smrti proroka Mohameda bol islam na čele vedy a po prvý raz zavádzal práva žien vo svojej časti sveta.

Až sem sme sa dostali v našej diskusii a Christopher vraví, že je to humanizmus a že to stačí. Na to ja vravím: niektorým veriacim to nestačí. Oni veria, že existuje iná a vyššia moc ako je ľudskosť ľudstva. Nemyslia však na nebo a peklo v staromódnom zmysle terorizovania ľudí v područí náboženstva, ale hľadajú cestu, ako splniť povinnosť ľudskej bytosti byť v službe iným. Takže ak povieme, že niečo sa dá dosiahnuť ľudskosťou, je to tak, dá sa. Ale existujú mnohí ľudia, ktorých k tomu vedie náboženstvo. Je pravda, že nájdete príklady, kde náboženstvo prehĺbilo priepasť, napríklad v subsaharskej Afrike. Nájdete však aj príklady, kde sa náboženstvo pokúsilo preklenúť priepasť hlásaním pravého posolstva náboženstva, čo je ľudský súcit a láska.

Rudyard Griffiths: Hitchens, prosím, vráťte sa k tomu, a to nielen v prípade Severného Írska, ale aj vojny v Iraku, ktorú ste podporovali. Náboženstvo hralo dôležitú rolu v príprave vízie povojnového Iraku.

Christopher Hitchens: Myslím si, že to musíme urobiť, lebo tie dve otázky sú identické a veľmi dobré. Nikdy nevynechám príležitosť zablahoželať niekomu, kto bol vtipný, aj keď neúmyselne. Je dojímavé, keď Tony povedal, že nedávno bol na mítingu, kde sa premosťovala náboženská priepasť v Severnom Írsku. Kde sa táto priepasť vzala? Dlhšie ako 400 rokov vraždili v mojej vlasti jedni deti druhých podľa toho, akým druhom kresťanov boli; každý posielal deti toho druhého rétoricky do pekla. Urobili zo Severného Írska miesto, vyznačujúce sa v severnej Európe vysokou mierou nezamestnanosti, nevedomosti, chudoby a, povedal by som, aj hlúposti. A teraz títo ľudia povedia, že by sme sa mohli pokúsiť a premostenie tejto priepasti? Však je už aj načase, do pekla! (Potlesk) Ale neviem ako.

Keby boli počúvali ateistickú komunitu Severného Írska, ktorá existuje, a keby boli počúvali sekulárne hnutie v Severnom Írsku, ktoré existuje! Poznám mnoho ľudí, ktorí strašne trpeli pre členstvo v týchto organizáciách. Jedného z mojich známych vytiahol z auta zamaskovaný muž a pýtal sa ho, či je protestant alebo katolík. Odpovedal, že je ateista, židovského pôvodu. A zamaskovaný muž sa ho opäť opýtal. Si protestantský židovský ateista alebo katolícky židovský ateista? Smejete sa, ale nie je to na smiech, ak vám boží bojovník mieri pištoľou do ucha.

Tak to bolo v Británii a tak je to do určitej miery až donedávna. O Rwande by som povedal, že tam neboli spory medzi Hutuami a Tutsiami, občanmi Rwandy. Belgická kolonizácia to zhoršila, veď iste existujú etnické rozdiely. Rwanda je však najkresťanskejší štát v Afrike. Určitým spôsobom – povedzme počtom ľudí v pomere k počtu kostolov – je to najkresťanskejšia krajina na svete. Genocída Tutsiov, ktorej sa dopustili Hutuovia, bola šírená z kazateľníc, osobitne z kazateľníc katolíckych kostolov. Mnohí ľudia, hľadaní pre účasť na tejto genocíde, sa skrývajú vo Vatikáne; sú tam aj iní, čo by mali byť vydaní medzinárodnej spravodlivosti. Keďže Tony má rád náboženských ľudí najmä vtedy, ak veľmi nepraktizujú náboženstvo, ale sú len vo svojej podstate veriaci, doprajem mu to. Uznám, že to, čo sa stalo v Rwande, nebolo celkom vinou náboženstva, ale keď sa to odporúča z kazateľníc, ako sa to udialo v Severnom Írsku a Rwande, robí to situáciu horšou, oveľa horšou. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, v krátkosti to komentujte, pretože ste boli úzko zapojený do mierového procesu v Severnom Írsku a predpokladám, že máte veľmi odlišný pohľad na rolu viery pri riešení toho konfliktu.

Tony Blair: Áno, a teraz pracujem v Rwande. Predovšetkým si myslím, že by bolo bizarné povedať, že rwandský konflikt bol výsledkom pôsobenia katolíckej cirkvi. Som presvedčený, že Rwanda je prvotriedny indikátor toho, čo hovorím, že totiž môžete vynechať náboženstvo a stále sa budú diať strašné veci. Toto bola najhoršia genocída od holokaustu a prebehla na kmeňovej báze. Áno, je pravda, že niektorí členovia katolíckej cirkvi sa v tomto konflikte zachovali veľmi zle. Ale mimochodom, boli aj členovia katolíckej cirkvi a iných náboženských spoločenstiev, ktorí povstali, chránili iných a umierali po boku rwandského ľudu.

V otázke Severného Írska a konfliktu medzi protestantmi a katolíkmi máte samozrejme úplnú pravdu. Nemôžete však ignorovať politickú stránku situácie v Severnom Írsku, ktorá súvisí so vzťahom medzi Britániou a Írskom a je stará mnoho, mnoho storočí. Takže moje stanovisko je veľmi jednoduché: samozrejme hralo náboženstvo svoju rolu, a tá bola často zlá, ale nielen náboženstvo bolo v hre. V srdci tohto problému je presvedčenie, že ani vo sne by nám nenapadlo zavrhnúť celú politiku, pretože viedla k Hitlerovi a Stalinovi, resp. pretože viedla k tomu, čo sa udialo v Rwande. Neodsudzujme teda ani celok náboženstva; nevravme, že náboženstvo ako také je silou zla, pretože existujú nejaké príklady takéhoto pôsobenia náboženstva. Súhlasím, že Rwanda a Severné Írsko sú klasické príklady nášho sporu, a dokonca aj mierový proces na Blízkom Východe. Súhlasím, že pri nich možno vidieť náboženské problémy, no nezabúdajme na politické problémy. Úprimne povedané – a ja to môžem povedať na základe skúseností z prvej ruky – príčina toho, že stále nemáme dohodu medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi, nemá nič spoločné s náboženskými vodcami ktorejkoľvek strany, ale s politickými vodcami; takže je to môj rezort, ktorý treba zo všetkého viniť. Preto by som rád povedal, že hoci, samozrejme, pripúšťam, že rad konfliktov má náboženské korene, myslím si, že náboženskí vodcovia môžu hrať pozitívnu rolu pri ich riešení. Nakoniec politika a náboženstvo sa musia pokúsiť nájsť v globalizovanom svete, ktorý spája ľudí dohromady, cestu, na ktorej môže náboženstvo hrať skôr pozitívnu ako negatívnu rolu. Myslím si, že bude produktívnejšie obrátiť sa týmto smerom, než pokúšať sa vypudiť náboženstvo zo sveta, čo by bola márna snaha. Miesto toho sústreďme sa na problém, ako nabádať ľudí rozličných vierovyznaní k spolupráci, aby sa učili jeden od druhého a žili jeden s druhým. Ďakujem.

Rudyard Griffiths: Výborne, potlesk máme radi, pokračujte v ňom aj počas diskusie. Môj producent mi práve vraví, že tu máme písomnú otázku; dajte ju na obrazovku; Christopher, tá je pre vás a je veľmi zaujímavá. Amerika je na jednej strane jeden z najnáboženskejších štátov sveta a na druhej strane jeden z najdemokratickejších a najpluralistickejších, a to tak teraz, ako počas väčšiny svojich dejín. Ako vysvetlíte tento zdanlivý paradox?

Christopher Hitchens: Pomerne jednoducho. Spojené štáty majú jedinečnú ústavu, ktorá zakazuje vláde zaujať pri náboženskom probléme stanovisko niektorej strany; finančne podporovať nejakú cirkev alebo dotovať nejakú vieru. Výsledok je, že kto chce v Amerike praktizovať nejaké náboženstvo, musí to robiť na báze dobrovoľnosti. To je to, o čom dobre písal Dick Hotfield, o demokracii v Amerike a čo už predtým napísal Thomas Jefferson počas svojho prezidentovania baptistom v Connecticute – som istý, že tú vetu poznáte. Napísali mu zo strachu z prenasledovania v Connecticute a on im odpovedal: Uisťujem vás, že v tomto štáte vždy bude múr odluky medzi cirkvou a štátom; udržanie tohto múru, ktorý musia ľudia ako ja brániť každý deň proti ľuďom, ktorí chcú, aby sa na školách učili nezmysly a pseudoveda v mene Krista a iné zverstvá, udržanie tohto múru je zárukou demokracie.

Mimochodom, vie mi niekto povedať, o kom si baptisti z Danbury v Connecticute mysleli, že ich prenasleduje? Kongregacionalisti z Danbury v Connecticute, veľmi dobre. Mimochodom, to svedčí o existencii malej, ale reálnej bázy mojich fanúšikov niekde tu (mysli v Kanade alebo Toronte). Nezdá sa, že by na tom dnes záležalo, ale vtedy záležalo; no dajte týmto kongregacionalistom dosť moci, ako mali vtedy v Connecticute, a uvidíte… teraz sme ich skrotili. Ďakujem.

Rudyard Griffiths: Tony, pokúste sa odpovedať na tú istú otázku. Je to prípad americkej výnimočnosti, alebo je to rovnováha medzi pluralizmom a vierou, dosiahnutá v Amerike a vhodná ako model, ktorý sa dá globálne exportovať?

Tony Blair: Myslím si, že väčšina ľudí si praje situáciu, keď veriaci ľudia sa môžu verejne vyjadrovať, ale nemajú právo diktovať. Myslím si, že to je rozumná rovnováha a že väčšina ľudí ju prijíma. Myslím si však, že hoci existujú veriaci ľudia, ktorí vnucujú svoje fanatické názory iným, fanatizmus nie je výsadou náboženstva; obávam sa, že existuje aj mimo oblasť náboženstva. Otázka teda znie, ako sa môžu ľudia dobrej viery, ktorí dôverujú pluralitnej demokracii a pritom hlboko veria, realizovať v spoločnosti, a to tým istým spôsobom ako každý iný, bez ponižovania, ale rešpektujúc fakt, že demokracia sa týka vôle ľudí, a to vôle ľudí ako celku. Takže si myslím, že väčšina ľudí zvláda rovnováhu a v našich krajinách máme šťastie, že žijeme v situácii, keď ľudia rozličných vier majú slobodu praktizovať svoju vieru tak, ako chcú. V mojich očiach je to absolútne základná črta demokracie; je to niečo, čo si veriaci musia uvedomiť, musia sa toho zastať. Myslím si, že pre ľudí náboženskej viery je dnes dôležité mať ľudí ako Christopher, ktorí nás vyzývajú a vravia, ako vidia náboženstvo; a vyzvú nás povedať im, ako odlišne to vidíme my, prípadne, čo sa dá napraviť; považujem to za dobrú a pozitívnu vec. Čo žiadam je, aby ľudia viery mali možnosť hovoriť na verejnosti, a aby ľudia akceptovali, že máme právo hovoriť o tom, v čo veríme; a občas to robíme, pretože naozaj veríme vo veci, o ktorých hovoríme. Nepokúšame sa rozvrátiť alebo zmeniť demokraciu; naopak, prajeme si byť jej súčasťou, a náš hlas je hlasom, ktorý má právo byť popri iných hlasoch vypočutý. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Vidím, že Christopher si zúrivo robí poznámky, tak ho prosím o jeho príspevok.

Christopher Hitchens: Tu nemám čo dodať; radšej dám niekomu inému možnosť položiť otázku.

Rudyard Griffiths: Na internetovom portáli Munkovej nadácie sa v príprave tohto večera na našej diskusnej stránke hovorilo o otázke pre vás, Christopher. Mnohí ľudia vraveli, že náboženstvo dáva zmysel pre spoločenstvo, ktoré má osobitnú hodnotu v moderných spoločnostiach, zamorených spotrebiteľskou kultúrou, kde sa spoluobčania nezúčastňujú spolužitia a zvyčajne si sami nachádzajú zameranie, neprijímajúc direktívy druhých. Čo poviete na komunitnú funkciu náboženstva? Nie je to platné verejné dobro náboženskej viery?

Christopher Hitchens: Samozrejme, a prajem tomu veľa šťastia. Spôsob, ako to štylizujem vo svojej knihe, ktorá sa dá kúpiť vo všetkých dobrých kníhkupectvách je, že odporúčam zmluvu s vierou a s veriacimi, a to opäť s odvolaním na veľkého Thomasa Jeffersona. Neprekáža mi, ak môj sused verí v 15 bohov alebo v žiadneho, kým mi preto nezlomí nohu alebo nechce odo mňa peniaze. Opakujem, kým nebudete chcieť učiť na školách moje deti vaše náboženstvo alebo pýtať finančnú podporou štátu, kým mi nebudete niečo vnucovať násilím, všetko medzi nami je v poriadku; no dával by som prednosť… (potlesk) Dal by som dokonca prednosť tomu, aby som nevedel, čo robíte vo svojom kostole a ak ma prinútite venovať tomu pozornosť, budem to považovať za porušenie tejto zmluvy. Majte si svoje krvavé Vianoce atď. Robte svoje zabíjania, ak je to možné, na bitúnku. Ale nemrzačte genitálie svojich detí! Lebo potom mám obavu, či sa to nedostáva do stretu so zákonom.

Nemyslíte si o mne, že som rozumne pluralistický a komunitárny? Myslím si, že som. Prečo je márna nádej myslieť si z mojej strany to isté o vás? Bola vôbec spomenutá zmluva honorovaná druhou stranou? Samozrejme, že nie. Je to pre mňa záhada a zdôverím sa vám s ňou. Keby som veril, že existuje spasiteľ, ktorý bol ustanovený alebo poslaný, alebo prorok, ktorého ustanovil alebo poslal Boh, majúci na mysli mňa, milujúci mňa a želajúci mne to najlepšie, keby som v to veril a keby som mal prostriedky milosti a nádeje na slávu, aby som to takto vyjadril, myslím si, že by som bol šťastný. Vravia, že to je cesta k šťastiu. Tak prečo ich to nerobí šťastnými? Nepovažujete to za celkom slušnú otázku? Pretože mnohí veriaci nebudú šťastní, kým v to neuveríte aj vy, keďže to im prikazujú ich sväté knihy.

Dosť bolo rečí v mene náboženstva; nevravia tieto texty, že nebude šťastia, kým každé koleno nekľakne v mene Ježiša Krista? Samozrejme to vravia. To nie je len súkromná viera. Je to skôr, a myslím si, že to tak vždy aj bolo, a preto som aj teraz tu, je to hrozba myšlienke mierovej komunity, ktorá často býva veľmi citeľná. Myslím si, že to je tá základná myšlienka, ktorá poháňa priateľský spor medzi Tonym a mnou. (Potlesk)

Rudyard Griffiths: Tony, chcete sa vrátiť k téme náboženstvo a komunita, alebo chcete prejsť na novú otázku? Prejdime teda na novú. Na našej webstránke prebieha veľká diskusia o téme náboženstva a jeho roly pri invázii do Iraku. Pán Blair, otázka je pre vás a týka sa niečoho, čo ste raz povedali o vzťahu medzi náboženstvom a politikou. Povedali ste: „Viera vám nemôže povedať, čo je správne, ale dá vám silu urobiť to.“ Otázka potom znie: „Akú rolu hrala viera vo vašom najdôležitejšom rozhodnutí na poste premiéra, o invázii do Iraku?“

Tony Blair: Myslím si, že tu je odpoveď celkom ľahká. Nešlo o náboženskú vieru. Viete, občas upozorňujem ľudí, že ak sú veriaci, náboženstvo a náboženská viera sú časťou ich charakteru; definujú ich ako ľudské bytosti. No ľutujem, viera neposkytuje politické odpovede. Zvykol som vravieť ľuďom, že politici nechodia do kostola, nevolajú nebeského strážcu a neprosia Boha, aby im odpovedal, či na budúci rok bude správna minimálna mzda 6,50 ? alebo 7 ?. Dokonca aj veľké politické rozhodnutia, ktoré majú do činenia s vojnou a mierom, ktoré som urobil, boli rozhodnutia na základe politiky, ako to má byť. Môžete s nimi nesúhlasiť, ale urobil som ich preto, lebo som si skutočne myslel, že sú správne.

Rudyard Griffiths: Christopher, nasledujúcu otázku položili, prirodzene, vám a znie, ako ste sa vyrovnali s vašou podporou irackej vojny a s vtedajším postojom prezidenta Georgea W. Busha, ktorý vo svojich prejavoch o invázii verejne veľmi zdôrazňoval vieru.

Christopher Hitchens: Nepamätám sa na nič také, resp. nemyslím si, že by ste mi mohli poukázať na moment, keď George Bush povedal, že koná na boží rozkaz alebo má nejaký boží príkaz na intervenciu v Iraku. Som si celkom istý, že mal v určitých situáciách v úmysle vyvolať takýto dojem, on chcel vyvolať tento dojem pri všetkom, čo robil. George Bush je niekto, kto rovnako ako jeho bezprostredný predchodca po rozličných pokusoch s vierou skončil v cirkvi svojej manželky. Je to preňho najpohodlnejšie miesto; bola to ona, ktorá mu nakoniec povedala, že ak si dáš ešte jeden drink, ty nezodpovedný ľahtikár, opustím ťa a zoberiem so sebou deti! To je jeho spôsob povedať, že našiel Ježiša a vzdal sa alkoholu. Vieme, že je to pravda. A ako dobrý metodista (aj ja som strávil v metodistickej škole dlhé roky) vraví potom, že odteraz je všetko v božích rukách. Myslím si, že je to veľký rozdiel. Bol by z neho skutočne dobrý moslim. Je to kombinácia fatalizmu s mierne ironickým pocitom vyvolenosti. Čo najviac udrie do očí tým, ktorí... súhlasne nazývajú situácii v Iraku jeho oslobodením, je jednoznačná opozícia vodcov všetkých kresťanským cirkví voči tejto invázii, vrátane cirkvi prezidentovej (Busha) a premiérovej (Blaira); v tvrdošijnej opozícii je metodistická cirkev Spojených štátov, rovnako ako Vatikán, ktorý sa staval aj proti oslobodeniu Kuvajtu v roku 1991. Nebolo to v histórii po prvý raz, čo sa voči fašistickým diktatúram prejavovala chorobná kresťanská pasivita. Bol som prekvapený počtom liberálnych Židov, ktorí zaujali také stanovisko voči režimu, ktorý mal voči nim genocídne úmysly. A vzhľadom na počet moslimov, ktorí zahynuli v čase Husajnovej vlády, je zarážajúce vidieť, koľkí moslimskí fundamentalisti bojovali o jej záchranu; no od nich neočakávam integritu ani konzistenciu. Ale tým z nás, ktorí pracovali s ľudom – s irackými intelektuálmi, vodcami Kurdov, so sekulárnou ľavicovou opozíciou populárnej vlasteneckej únie Kurdistanu, s Irackou komunistickou stranou, tým by ste mali veriť… Sme hrdí na našu solidaritu s týmito súdruhmi, bratmi a sestrami; stále sme s nimi v styku a nemáme sa prečo ospravedlňovať. Vysvetlenie majú podať tí, čo chceli zachovať pri moci toho kanibala, Kaligulu a profesionálneho sadistu. Ďakujem.

Rudyard Griffiths: Pristúpme k dvom posledným otázkam z hľadiska. Myslím, že prvá je pre pána Blaira; má ju jeden študent Munkovej školy globálnych záležitostí; predstavte sa a položte otázku.

Hľadisko: Dobrý večer, volám sa Jonah, moja otázka sa týka niečoho, čo už dnes večer bolo spomenuté. Na obidvoch stranách sa náboženstvo často vidí ako prekážka mieru na Blízkom Východe. Rád by som vedel, akú pozitívnu úlohu viery považujete za možnú pri mierovom procese medzi Izraelčanmi s Palestínčanmi.

Tony Blair: Pamätám sa, že pred pár mesiacmi som bol v Jerichu. Keď sme vychádzali z Jericha, vzali ma sprievodcovia na návštevu Hory pokušenia; myslím si, že tam berú všetkých politikov. Sprievodca, ktorý nám podával výklad, bol to Palestínčan, na jednom mieste naraz zastal a vraví, že na toto miesto prišli Mojžiš, Ježiš aj Mohamed – prečo museli sem prísť všetci traja? Ja som sa ho opýtal, keby sem neboli prišli, bolo by všetko v poriadku? A on povedal, že asi nie. No náboženské vodcovstvo by mohlo zohrať určitú rolu v tomto smere. Nemyslím, že by ste mohli dosiahnuť vyriešenie osudu Jeruzalema rezolúciou, že je to pre všetky tri abrahámovské náboženstvá posvätné a sväté mesto. Nebude tu mier, kým všetci veriaci nebudú pripravení pokúsiť sa nájsť a nenájdu spoločnú pôdu, aby mali právo modliť sa každý takým spôsobom, ako si praje.

Je pravda, že aj v Izraeli aj v Palestíne sa nájdu príklady náboženského fundamentalizmu a ľudia, ktorí ho hlásajú a robia extrémne veci, čo je výsledok ich náboženstva, ale môžem vám povedať, že existujú rabíni a moslimskí veriaci na palestínskej strane, ktorí sa zúfalo pokúšajú nájsť spoločnú pôdu a možnosti spolupráce; myslím si, že časť problému a dôvod, že som sa pustil do organizovania mojej náboženskej nadácie je, že sa môžeme donekonečna dohadovať o stupni, nakoľko sú udalosti na Blízkom Východe výsledkom náboženstva alebo politiky. Je však úplne jasné, že bez pozitívnej a konštruktívnej roly veriacich bude veľmi ťažké dosiahnuť mier; myslím si teda, a je to v súlade s tým, o čom sme diskutovali dnes večer – je správne povedať, že náboženstvo sa nedá jednoducho eliminovať alebo vypudiť zo sveta; takže pustíme sa do práce na probléme, ako týchto ľudí rozličných vierovyznaní, presvedčených, že ich cesta k spáse je tá správna, privedieme k spolupráci cez hranice ich náboženstiev, čo povedie k rešpektu, porozumeniu a tolerancii; pretože verte mi, popri všetkých tých príkladoch predsudkov a bigotnosti, na ktoré celkom právom upriamil pozornosť Christopher, sú aj príklady ľudí s hlbokou náboženskou vierou, Židia, moslimovia aj kresťania, ktorí sa zúfalo snažia hľadať mier. Ak pri tom bude aj správna politickú vôľa, veriaci budú hrať dôležitú rolu pri dosiahnutí mieru.

Takže súhlasím, že do určitej miery spôsobilo tieto problémy náboženstvo; no v súčasnosti ľudia rozličných náboženstiev môžu byť dôležitou súčasťou riešenia týchto problémov. To je to, čo môžeme urobiť a musíme urobiť, a z rešpektu voči Jeruzalemu je absolútne nevyhnutné, aby sme to urobili. (Potlesk)

Christopher Hitchens: Turista ide k Múru nárekov v Jeruzaleme a vidí muža, ako si šklbe bradu, tlčie hlavou o stenu, ukazuje na posolstvá na rade uzlov; fascinovaný sa prizerám… Neodolám sa spýtať, boli ste neobyčajne vrúcny vo svojej modlitbe k múru, božstvu; ak vás to neruší, môžem sa spýtať, za čo sa modlíte? Odpovedal, že sa modlí za mier, aby panovala vzájomná láska a rešpekt medzi ľuďmi v tomto … ach, veď to je ako hádzať hrach na stenu. No sú ľudia, ktorí si myslia, že hovoriť k múru je spôsob zbožňovania a to je iná záležitosť; a o nej som už hovoril, ale neprekáža mi ju zopakovať. Rozdiel medzi mnou a Tonym, ktorý používa svoju frázu „v mene náboženstva“ namiesto „ako priamy dôsledok autority na základe Písma“, je to, čo mám ja na mysli.

Nikto nejde zapierať, že v Biblii existujú odmeny v podobe pozemkov a udeľoval ich sám Jehova. Táto zem je zasľúbená jedným ľudským primátom pred inými ľudskými primátmi, a to na základe dohody s Bohom. Ospravedlňte ma, ľutujem, ale občas sa to stáva. Nie, to sa nedá poprieť. Keď bol Ben-Gurion premiérom vtedy ešte sekulárne nazývaného štátu, zavolal si izraelských archeológov, profesionálov, a prikázal im: „Choďte do púšte a vykopte tam našu majetkovú listinu ako dôkaz pre naše vyhlásenia!“ Tak zneli inštrukcie pre katedru archeológie. Išli, a keď dobyli Sinaj a západný breh rieky Jordán, stále ďalej hľadali dôkazy, že raz tu bol Mojžiš. Žiadne nenašli, lebo nikdy tam žiadne stopy neboli a ani nebudú. Nemôžete však povedať, že základná príčina vojny, casus belli v tejto oblasti, predstava, že Boh zasahuje do majetkových a pozemkových sporov, nie je vpísaná do samotného svätého písma. A to nielen do židovského textu, ale vďaka rozhodnutiam, ktoré sa urobili v raných storočiach kresťanstva, keď sa rozhodlo nevyhodiť Nový zákon na smetisko, začalo sa znovu práve príbehom o Nazarete, čo významní kresťanskí teológovia podporovali. Prečo chceme priniesť temnotu, tyranstvo, teror a smrť… iste máme možnosť znovu začať? No s tým všetkým sa len sami zaťažujeme. Takže je to aj zodpovednosť kresťanského sveta. Potrebujem dodať, že nie je dobrý moslim, kto nepovie, že Alah nám prikazuje nevydať ani piaď moslimskej zeme a kde raz boli postavené mešity, tam niet ústupu, to by bola zrada a viedlo by to rovno do pekla. Inými slovami áno, áno, tárajú a trepú, všetky tieto tri náboženstvá, že Boh dáva za odmenu zem, iba sme to zle pomenovali. Toto mám na mysli, keď vravím, že náboženstvo predstavuje skutočné nebezpečenstvo pre prežitie civilizácie a tento banálny regionálny a národný spor robí… ničím, ak ho robí nielen osudne neriešiteľným, ale zapája do toho aj iné sporné strany oblastí, ktoré si skutočne prajú, otvorene prajú, apokalyptický koniec všetkého, ako sa tiež predpokladá v tých istých textoch Písma. Inými slovami, bude to koniec nás všetkých, smrť ľudstva, koniec sveta, koniec utrpenia a prúdov sĺz; to sa stane nie preto, že ľudia si zle vysvetľujú texty, ale preto, lebo im veria; a v tom je problém; ďakujem vám.

Rudyard Griffiths: Tony, môžem prejsť na poslednú otázku? Dáva ju študentka Munkovej školy globálnych záležitostí, Dana.

Hľadisko: Veľká časť tohto problému je naša neschopnosť postaviť sa do situácie toho druhého, a s otvorenou mysľou, aby sme spoznali jeho rozdielny svetonázor. Môže nám každý z vás povedať, ktorý z oponentových argumentov je pre vás najpresvedčivejší? Ďakujem.

Tony Blair: Toto sa zaručene nikdy nestalo v parlamente! Myslím si, že najpresvedčivejší argument je ten, ktorý Christopher práve uviedol, a ktorý znie, že zlo, ktoré sa deje v mene náboženstva, je skutočne zdôvodnené v Písme svätom; to je ten najťažší argument. Keďže som povedal, že je to skutočne ťažký argument, predpokladám, že bude lepšie, ak naň dám odpoveď. Moja odpoveď: samozrejme prebieha v rámci náboženstva diskusia o probléme, čo sa stane, ak sledujete Písmo vytrhnuté z jeho historickej doby a vyberiete z neho nejakú časť na ospravedlnenie nejakého vášho názoru; alebo ak poviete, ako som sa ja pokúsil urobiť na začiatku diskusie, čo je základom tejto viery a čo je základom Písma? Samozrejme potom zistíte, že ak ako moslim veríte, že máme žiť podľa zvyklostí 7. storočia, dostaneme sa do veľmi extrémnej pozície; no dnes existujú masy moslimov, ktorí úplne zavrhujú tento názor o islame a namiesto toho hovoria nie, prorok vo svojej dobe priniesol poriadok a stabilitu; dnes, napríklad, si prajeme rovnosť pre ženy; mnohí moslimovia s tým súhlasia a samozrejme aj moslimské ženy. Čo vtedy urobil Mohamed, bolo pre jeho dobu neobyčajné. Aj keď sa pozeráme na kresťanstvo, môžeme nájsť veci, ktoré sa dnes zdajú veľmi podivné a zastarané; ale na druhej strane, ak beriete kresťanstvo ako celok a pýtate sa, aký má zmysel, čím priťahuje ľudí, nemá to do činenia s vecami, ktoré práve opísal Christopher. Viete, ja chápem, že v náboženstve sú tradície, a prijímam to; vidím, ako sa ľudia upierajú na určité časti Písma a na ich základe robia závery; nie je to to, čo viera znamená pre mňa; nie je to jej podstata. Podstata viery je daná životom Ježiša Krista, životom plným lásky, sebažertvy a obete; toto znamená viera pre mňa. Podľa môjho názoru je pre veriacich ľudí najťažšie vedieť vysvetliť bibliu spôsobom, ktorý dáva zmysel ľuďom v modernom svete; a jedna z vecí, ktoré sme začali robiť nedávno, je dialóg, nazvaný Spoločné slovo; týka sa moslimov a kresťanov, pokúšajúcich sa zísť sa a prostredníctvom Písma nájsť spoločný základ pre spoluprácu a vzájomný rešpekt. Áno, je to ťažký argument, je to najťažší argument, súhlasím, ale si myslím, že odpoveď naň je. Dnešná diskusia má svoju hodnotu a mať niekoho, kto vie veci tak zdôrazniť, ako to urobil Christopher, núti veriacich ľudí uznať, že sa týmto argumentom musíme zaoberať, a že naň musíme odpovedať. Musíme zabezpečiť, že nielen v tom, čo sa pokúšame urobiť, ale aj v tom, ako podávame svoju vieru, je podstata našej viery, ktorá je slúžiť Bohu prostredníctvom lásky k iným a odráža sa nielen v tom, čo robíme, ale aj v doktrínach a praxi nášho náboženstva. (Potlesk)

Christopher Hitchens: Obdivuhodná otázka, ďakujem vám za ňu. Tonyho poznámka dnešného večera, s ktorou najväčšmi súhlasím, dúfam, že nebude znieť príliš minimalisticky, bola: keby zmizlo náboženstvo, veci by neboli automaticky v poriadku. Myslím si, že to vyjadril lepšie. Ale ak to bude ono, čo ja považujem za potrebnú podmienku, táto zaručene nebude dostatočná a náboženstvo iste nezmizne; no jeho moc nad mysľami ľudí môže byť rozhodujúco zlomená a skrotená… a ako materialista nemôžem tvrdiť opak. Ak sa vzdáme náboženstva, objavíme, čo už vieme, či sme nábožní alebo nie. Totiž to, že sme nedokonale vyvinuté primáty na jednej veľmi malej planéte na veľmi nedôležitom predmestí slnečnej sústavy, ktorá je zanedbateľnou časťou veľmi rýchlo sa rozširujúceho a tvarujúceho sa kozmického fenoménu. Tieto závery sú pre mňa oveľa inšpirujúcejšie ako čokoľvek o horiacom kríčku, o koňovi, čo cez noc letí do Jeruzalema alebo niečo podobné. Oveľa väčšiu bázeň vo mne vzbudzuje pohľad cez Hubblov teleskop – pohľad na našu naozajstnú prirodzenosť a budúcnosť. Povedal to správne a mýlil by som sa, keby som tvrdil niečo iné.

Myslím si, že by som mohol povedať aj pár pekných vecí o náboženstve… je apotropaické – nadané magickou mocou zabrániť vplyvu zla. Všetci túžime po tom, aby sa nám pripísal určitý druh skromnosti, dalo by sa povedať aj pokory. Ľudia vravia, že ďakujú Bohu, ak sa stalo niečo, začo sú vďační. Z toho netreba robiť náboženskú záležitosť. Gréci mali koncepciu pýchy, ako niečoho, čomu sa treba vyhýbať a čo treba kritizovať. Gréci by nazvali apotropaickým aj názor, že nie všetka sláva patrí primátom, ako sme my, čo je veľmi zdravá pripomienka.

Po druhé, pocit, že za materiálnym svetom niečo je, alebo ak to nie je za ním, nie je to s ním materiálne úplne konzistentné, je veľmi dôležitá vec. Mohli by ste to nazvať duchovným alebo transcendentným, alebo ešte lepšie, myslím si, extatickým. Neveril by som nikomu v tejto hale, kto by povedal, že nevie, o čom hovorím. Vieme, o čo ide, keď myslíme na určité druhy hudby; iste je tu vzťah alebo súlad, neraz veľmi mocný, medzi hudbou a láskou. Rovnako pôsobí obraz krajiny či určité druhy umeleckej a tvorivej činnosti, ktorých produkty sa zdajú nevytvorené len ľudskou rukou. Bez nich by sme boli naozaj len primáty. Považujem za veľmi dôležité oceniť jemnosť tohto javu a myslím si, že náboženstvo urobilo veľmi dobré dielo zakotviac ho do hudby a architektúry, podľa mojej mienky nie až natoľko do maľby. Myslím si, že je veľmi dôležité naučiť sa poznávať duchovné; napísal som knihu o Partenóne a stručne ju pripomeniem. Nevedel by som žiť bez Partenónu; neverím, že nejaký civilizovaný človek by mohol. A boli by sme stratili ohromne veľa, okrem našich vedomostí o symetrii, pôvabe a harmónii. Nestarám sa o kult Aténinho paláca, je po ňom a pokiaľ viem, prinášali sa týmto bohom aj ľudské obete; čo je poľutovaniahodné, ale už zmazané a zabudnuté; aj Aténin imperializmus patrí minulosti. Čo ostáva, je fantastická krása. Otázka je, ako zachovať, čo má hodnotu tohto druhu v umení pre naše emócie… Pôjdem tak ďaleko a nazvem to extatickým, ale odlíšim to od povery a nadprirodzena, ktoré boli vytvorené na to, aby nás urobili bojazlivými, naľakanými a úslužnými.

Podľa New Statesman 27. novembra 2010, dostupné na internete: Christopher Hitchens v Tony Blair: the full transcript

Preložil Rastislav Škoda, upravil Matej Beňo

*

Tony Blair

Anthony Charles Lynton „Tony“ Blair, trojnásobný britský premiér, sa narodil 6. mája 1953 v Edinburghu v Škótsku.

Vyštudoval právo a v roku 1975 vstúpil do Labouristickej strany. Oženil sa v roku 1980 s právničkou Cherie Boothovou. Prvýkrát bol zvolený do Dolnej snemovne v roku 1983. Od roku 1989 bol členom labouristického tieňového kabinetu, kde mal zo začiatku na starosti otázky zamestnanosti a neskôr (1992) tieňový rezort vnútra. V roku 1994 bol zvolený do čela Labouristickej strany, ktorú v roku 1997 po 18 rokoch v opozícii doviedol k víťazstvu vo voľbách.

V roku 1999 bol spolu s prezidentom USA Clintonom vedúcou postavou bombardovania Juhoslávie. V roku 2001 opäť zvíťazil v parlamentných voľbách. V roku 2003 presadil v britskom parlamente, za veľkých protestov verejnosti aj časti vlastných poslancov, vojnu v Iraku.

5. februára 2005 sa Blair stal najdlhšie slúžiacim britským labouristickým premiérom, keď doviedol labouristov k historickému tretiemu volebnému víťazstvu za sebou. 24. júna 2007 bol vystriedaný na čele Labouristickej strany a 27. júna rezignoval na svoj post premiéra.

V deň, keď rezignoval, bol vymenovaný za zvláštneho vyslanca Kvartetu pre Stredný východ v mene OSN, EÚ, USA a Ruska.

V máji 2008 založil Nadáciu viery, ktorá zdôrazňuje mierovú spoluprácu a interakciu medzi náboženstvami. V júli 2009 ju doplnil v spolupráci s Yalskou univerzitou (USA), Durhamskou univerzitou (Spojené kráľovstvo) a Singapúrskou univerzitou založením iniciatívy Viera a globalizácia, ktorá organizuje postgraduálne študijné partnerstvá.

21. decembra 2007 prestúpil na katolícku vieru, vieru svojej manželky a 4 spoločných detí. Predtým už 20 rokov navštevoval katolícke bohoslužby.

Spracované podľa prameňov v internete

*

Christopher Eric Hitchens

Christopher Eric Hitchens (nar. 13. apríla 1949) je angloamerický spisovateľ a žurnalista, ktorého knihy, eseje a novinárska kariéra trvajú viac ako štyri desaťročia. Bol komentátorom a literárnym kritikom pre časopisy The Atlantic, Vanity Fair, Slate, World Affairs, The Nation, a Free Inquiry. Má za sebou nespočetné vystúpenia v televízii a autorské čítania svojich diel. V roku 2005 ho čitatelia časopisov Prospect a Foreign Policy zvolili za 5. svetového verejného intelektuála.

Je známy pre svoj obdiv Georgea Orwella, Thomasa Paina a Thomasa Jeffersona, ale aj odsudzujúcu kritiku matky Terezy, Billa a Hillary Clintonových a Henryho Kissingera. Jeho kontroverzný štýl rozhovorov mu vyniesol pochvalu aj odsúdenie. Ako politický pozorovateľ, polemik a radikál sa stal výraznou postavou ľavicových publikácií v rodnej Británii a v USA.. Jeho rozchod s etablovanou politickou ľavicou sa začal v roku 1989 po vlažnej reakcii európskej ľavice na Khomeiniho fatwu, volajúcu po zabití spisovateľa Salmana Rushdieho. Útoky 11. septembra 2001 posilnili jeho schvaľovanie intervenčnej zahraničnej politiky a jeho výrečnú kritiku pomerov, ktoré nazýva „fašizmom s islamskou tvárou“. Jeho početné komentáre na podporu irackej vojny mu vyslúžili nálepku neokonzervatívca, no sám trvá na tom, že nie je „nijakým konzervatívcom“.

Patrí aj medzi šampiónov „nového ateizmu“ a sám sa opisuje ako antiteista a prívrženec filozofických hodnôt osvietenstva. Vraví, že „človek môže byť ateistom a priať si, aby viera v boha bola správna“ ale že „antiteista, výraz, ktorý navrhujem používať, je niekto, komu sa uľahčilo, keď počul, že pre také tvrdenie niet dôkazov“. Hlása, že koncepcia Boha, resp. nejakej najvyššej bytosti, je totalitné presvedčenie, ničiace slobodu jednotlivca; že sloboda prejavu a vedecké objavy majú nahradiť náboženstvo vo výučbe etiky a definovaní ľudskej civilizácie. O ateizme a povahe náboženstva píše v roku 2007 v knihe God Is Not Great (Boh nie je veľký).

Hoci si podržal britské občianstvo, stal sa na vlastnú žiadosť, ale pod taktovkou Michaela Chertoffa, vtedy štátneho tajomníka pre vnútornú bezpečnosť, na schodoch Jeffersonovho pamätníka vo Washingtone osobitným slávnostným aktom americkým štátnym občanom; bolo to 13. apríla 2007, v deň jeho 58. (a Jeffersonových 264.) narodenín.

Jeho posledná autobiografická kniha Hitch-22: A Memoir vyšla v júni 2010 a jej autorské čítania boli prerušené ešte v júni, aby sa Hitchens mohol podrobiť chemoterapii čerstvo diagnostikovanej rakoviny pažeráka.

Spracované na základe anglickej Wikipedie

 



 

1 … (tri bodky) za slovom znamenajú neidentifikovateľný prejav z audiovizuálneho záznamu.

2 Humanizmus sa v tomto článku používa v zmysle humanity a nie, ako to máme my vo zvyku, v zmysle ateizmu.

„Som biely černoch“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Anita Blasbergová a Marian Blasberg v rozhovore s Jeanom Zieglerom

Nemecký týždenník Die Zeit uverejnil v prvom čísle tohto ročníka (č. 1, 30. decembra 2010, s. 15 – 18) interview s kritikom globalizácie Jeanom Zieglerom o hlade v treťom svete, o čase, keď bol šoférom Che Guevaru a o najväčšom dôvode na zúfanie, ženách.

Švajčiarsky profesor sociológie Jean Ziegler (76 r.) cestoval deväť rokov ako osobitný spravodajca Spojených národov po svete a písal správy o hladomoroch. Od augusta 2009 je členom poradného výboru Rady pre ľudské práva. S prerušeniami bol 28 rokov členom švajčiarskeho spolkového parlamentu za sociálnodemokratickú stranu. Slávnym sa stal svojimi knihami, v ktorých si to rozdal s mocnými západného sveta. V knihe Die Schweiz, das Gold und die Toten (asi Švajčiarsko, zlato a mŕtvi) opisuje, ako švajčiarske banky hromadili vo svojich pivniciach nacistické zlato, kryté politickou elitou. Napísal 20 kníh, ktoré majú názvy ako Die Barbaren kommen – Kapitalismus und organisiertes Verbrechen (asi Barbari idú – kapitalizmus a organizovaný zločin), Das Imperium der Schande (asi Impérium hanby) alebo Der Hass auf den Westen (Nenávisť voči Západu). V roku 2010 napísal svoj prvý román, Das Gold von Maniema (asi Zlato Maniemy), v ktorom spracúva tragické zážitky svojej mladosti, keď začiatkom 1960-tych rokov bol pracovníkom Spojených národov v Kongu, ktoré práve získalo nezávislosť.

*

Je jasné decembrové ráno, ležia cez zasnežené vinice dedinky Russin občas prefrčí rýchlik. Samozrejme to nie je náhoda, že býva práve tu: na francúzskej hranici, kde Švajčiarsko, ako zvykne vravieť, našťastie končí.

Jean Ziegler, profesor sociológie, poradca Spojených národov, svedomie svetového spoločenstva národov, je tu doma. Keď sa otvoria dvere, hodnotí návštevníkov zvedavý pohľad; na tvári má Ziegler okuliare s rohovinovým rámom, ktoré si pred desaťročiami kúpil v NDR. Volali ho nepolepšiteľným revolucionárom, hlasom chudobných a postrachom mocných, špiničom do vlastného hniezda a reliktom 1960-tych rokov. Bol z tých, ktorých možno len milovať alebo nenávidieť. Päťdesiat rokov píše o nespravodlivom vzťahu medzi prvým a tretím svetom; bol jedným z prvých, čo varovali pred silnejúcou globalizáciou.

Keď v týchto dňoch pristupuje k rečníckemu pultu pri čítaní svojej aktuálnej knihy Nenávisť voči západu, má tmavý oblek a kravatu. Komentuje to radou „Čím radikálnejšie hovoríš, tým malomeštiackejšie musíš vyzerať“. Má už 76 rokov, ale nepomýšľa na vzdanie sa svojho „boja ideí“. Len zriedka je celý týždeň doma v Russine; vo svete je toľko roboty!

Jeho pracovňa je jasná a útulná, na komode sú obrázky jeho rodiny. Žije tu so svojou druhou ženou, historičkou umenia. Pozýva nás k starému dubovému stolu uprostred miestnosti a nalieva červené víno.

*

Die Zeit: Je to pravda, pán Ziegler, že ste na mizine?

Jean Ziegler: Je. Dom, v ktorom bývam, patrí mojej žene. Auto mám len na lízing. Mám viac ako šesť miliónov frankov dlžôb.

Zeit: Medzinárodné súdy vás často odsudzovali na platenie náhrady škody politikom, bankárom a špekulantom, ktorých ste napádali vo svojich knihách.

Ziegler: Všetci boli zlodeji z zürišskej bankovej štvrti. Jedného z nich, podnikového právnika Hansa W. Koppa som nazval supom. Stálo ma to 320 000 frankov a supa som musel odvolať. Keď však o pár rokov zürišský Hlavný súd odsúdil Koppa za podvádzanie investorov, bol by som ho mohol beztrestne nazvať podvodníkom.

Zeit: Augustovi Pinochetovi ste museli zaplatiť pokutu 2000 frankov, pretože ste ho nazvali fašistom.

Ziegler: Vraj to bolo ohováranie – pomerne lacné. Moussa Traoré, ktorý bol 23 rokov prezidentom Mali, dostal odo mňa 180 000 frankov. Napísal som, že presunul zo štátnej pokladnice na svoje súkromné konto do Švajčiarska dve miliardy dolárov, kým ľudia v jeho krajine umierali od hladu. Nazval som ho kleptokratom.

Zeit: Nemali ste sa občas mierniť vo svojich výrazoch?

Ziegler: Nie, treba hovoriť na plné ústa, keď sa človek dostane do sporu mocnými naničhodníkmi. Hoci som súdne spory väčšinou prehral, neznamená to, že som nemal pravdu. Veď Traoré bol neskoršie v Mali za spreneveru štátnych peňazí popravený! Držím sa hesla Karla Krausa, ktorý o sebe povedal, že často strieľa ponad cieľ, ale málokedy vedľa. Rozumiete?

Zeit: Nie celkom.

Ziegler: Chcem povedať, že všetky tie súdy sú tu len nato, aby robili fasádu. Banky a koncerny ich používajú nato, aby im odstránili z cesty nepohodlného autora. Ak ich niekto napadne, pustia do behu svoje komunikačné oddelenia, drahých tlačových právnikov s celým ich aparátom a tí hľadajú chyby v detailoch. Naraz je tu vojnové ťaženie, ktoré má za cieľ finančne zruinovať ľudí, ako som ja. Našťastie som mal medzinárodný podporný výbor, ktorý mi pomohol platiť mojich právnikov.

Zeit: Takže ani vy ste na právnikoch nešetrili?

Ziegler: Ako by som mohol? Ak dáš nohu na ich koberec, stojí ťa to už 10 000 frankov. Keby som bol upratovačkou, bol by som už dávno zničený.

Zeit: Koľko žalôb máte na krku?

Ziegler: Niekoľko – nerád o tom hovorím.

Zeit: Máte strach pred veľkou konečnou porážkou?

Ziegler: Už nie. Od tých čias, ako som pri OSN, mám imunitu. A v mojich zmluvách o knihách je teraz klauzula, že moje advokátske výdavky hradia do určitej sumy vydavateľstvá. To najhoršie mám za sebou: strach mojej rodiny, že sa v tejto záplave procesov utopíme, strach, že stratím katedru, hrozby zabitím, policajné ochranky. Mohlo to ísť celkom rýchlo: sedím niekde a podpisujem knihy … a paf! Aj dnes je však v Ženeve jeden policajný úradník, ktorému vždy poviem, kam cestujem. A ak sa mu dnes okolo desiatej neohlásim, urobí kroky, aby sa dozvedel, kde som.

Zeit: Pán Ziegler, máte 76 rokov. Temer každý rok napíšete knihu, máte prednášky, cestujete po svete pre Spojené národy. Nepôjdete nikdy do penzie?

Ziegler: Intelektuál nejde nikdy do penzie. Mal by sa robiť užitočným, kým sa teší privilégiám ako ja: beloch, univerzitný profesor s asistentmi, ako Švajčiar chránený medzi chránenými, moja vlasť nikdy nebola vo vojne, nestúpil som na mínu v Nikarague ani v Salvadore, mám zadania od OSN aj od nášho parlamentu. Samozrejme, švajčiarsky parlament je plný skazených správnych radcov, no je javiskom. Moje privilégiá sú zbraň, ktorú som dostal do ruky. V mene utláčaných ju musím používať.

Zeit: Kto sú páchatelia?

Ziegler: Poviem vám príklad. 12. októbra 2008, na vrchole finančnej krízy, sa zišli v Paríži šéfovia štátov eurozóny a dohodli sa na pôžičke 1 700 miliárd eur na stabilizáciu svojich bánk. 1 700 miliárd! Tí istí šéfovia vlád ešte pred koncom toho roku znížili rozpočet svetového programu výživy na polovicu, zo šiestich na tri miliardy. Viete, čo to znamená? Žiadne jedlá pre školákov v Hondurase alebo Bangladéši. V utečeneckých táboroch v Darfure sa budú podávať dávky jedla, ktorých kalorický obsah je podľa lekárskych vyšetrení pod záchovnou dávkou. Od toho ľudia zomierajú, rozumiete?

Zeit: Myslíte si, že na vine sú politici?

Ziegler: Sú prisluhovači banditov, ktorí dovtedy špekulovali na burze, kým všetko nekrachlo. Berú tam, kde nikto neprotestuje. Tí, čo umrú od hladu, neležia na lúke pred parlamentom. Poviem vám niečo: Každých päť sekúnd umrie na tomto svete jedno dieťa od hladu. Tak to uvádza správa World Food Report svetovej Organizácie pre výživu a pôdohospodárstvo (FAO). Každých päť sekúnd aj teraz, keď takto hovoríme. A každé štyri minúty stratí niekto zrak, pretože dostáva málo vitamínu A. Každý šiesty človek je trvale ťažko podvyživený…

Zeit: Tieto čísla stále opakujete.

Ziegler: Tieto čísla sú zbrane, a sú to dobré zbrane, lebo ich nemôžu spochybniť ani ľudia zo Svetovej banky. A uvedená správa o výžive hovorí aj to, že s dnešným pôdohospodárstvom by sme mohli normálne uživiť dvanásť miliárd ľudí. Niet objektívneho nedostatku. Dieťa, ktoré dnes umrie od hladu, je v skutočnosti zavraždené. Jeho vrahovia by patrili pred norimberský súd. Bodka, koniec.

Zeit: Preháňate.

Ziegler: Nie, Nerobím to.

Zeit: Vo Švajčiarsku hory zlata, v Afrike hory mŕtvol?

Ziegler: Človek musí kričať, aby ho v tomto lomoze médií bolo počuť.

Zeit: Kto často kričí, stane sa časom nedôveryhodným.

Ziegler: To mi občas predhadzujú moji univerzitní kolegovia. Že píšem neakademicky, že nie som dosť jemný. Toto akademické geto! Ide o účinnosť napísaného slova.

Zeit: Dalo by sa aj povedať, že Ziegler je so svojimi štandardnými vetami rovnako zadubený, ako jeho protivníci.

Ziegler: Občas sa ma zmocní vášeň. Na druhej strane: Spomínam si, že som čítal román o mužovi, ktorý popoludní stál na námestí a tvrdil že je polnoc. Ľudia si mysleli: Aký blázon! Čas bežal, prišla polnoc a tí istí ľudia povedali: Človeče, veď ten má pravdu!

Zeit: Používate kopu nadávok na kapitalizmus: vražedný kapitalizmus, kasínový kapitalizmus, džungľový kapitalizmus. Ktorú nadávku favorizujete v súčasnosti?

Ziegler: Dravý kapitalizmus. Ak to nie je urážka pre dravcov.

Zeit: Komunizmus sa zrútil aj preto, lebo ľudia chceli kapitalizmus.

Ziegler: Ach, prestaňte. Sovietsky zväz mal s Marxom toľko spoločného, ako ja s budhizmom. Ale verte mi: Ani ja nie som za stalinizmus. Som za rozum.

Zeit: Čo poviete Číňanom alebo Indom, ktorí si vďaka kapitalizmu a globalizácii môžu dovoliť auto?

Ziegler: Teraz hovoríte ako americký vyslanec. V skutočnosti je to predsa tak, že v týchto štátoch si zisk delí medzi sebou oligarchia. Čína je brutálna policajná diktatúra a v Indii žije ešte stále polovica všetkých podvyživených ľudí sveta.

Zeit: Prečo je to tak, podľa vašej mienky?

Ziegler: Päť storočí vládne planéte biela menšina so stále inakšími systémami vykorisťovania. Najprv to boli drancovanie a genocída v Južnej Amerike, čo Marx nazval primitívnou akumuláciou kapitálu. Nasledovala trojuholníková výmena: Otroci z Afriky do Ameriky, cukor z Ameriky do Európy. Potom 150 rokov koloniálnych masakier a nakoniec dnes ten najhorší zo všetkých systémov: svetová diktatúra globalizovaného finančného kapitálu. Neskrotná túžba po zisku, pažravosť. Totálne vykorisťovanie človeka. Nivočenie prírody. Podľa Svetovej banky kontrolovalo vlani 500 veľkých multinacionálnych koncernov 54 % hrubého svetového sociálneho produktu. To je bohatstvo, to je moc, akú nemal nijaký cisár, ani kráľ, ani pápež.

Zeit: Ako si vysvetlíte, že o tomto systéme v zásade nikto nepochybuje – ani teraz, keď sa temer zrútil?

Ziegler: Myslím si, že táto neoliberálna bludná myšlienka natrvalo poškodila kolektívne povedomie. Skutočnosť, že deti mrú od hladu, vyzerá v tejto perspektíve ako prírodný zákon. Rovnako je to s pažravosťou po zisku. Je nepochopiteľné, ako to, že najväčšia švajčiarska banka, UBS, rozdeľuje svojim zamestnancom bonusy v sume 1,9 miliárd frankov, a to ani rok po tom, čo kasírovala od daňovníkov 61 miliárd.

Zeit: Nenávidíte tých ľudí?

Ziegler: Nie, nemám proti nim nič. Poznáte Brabecka, CEO (výkonný riaditeľ) od Nestlé? Pri lyžovaní sa niekedy križujeme. Nie je to naničhodník, je dosť slušný. Robí to, čo od neho očakávajú majitelia akcií. Jean-Paul Sartre povedal: Aby človek mal rád ľudí, musí veľmi nenávidieť to, čo ich utláča. Nejde o osobné nepriateľstvá. Ide o štruktúry tohto sveta.

Zeit: Deväť rokov ste boli osobitným spravodajcom Spojených národov pre ľudské právo na potraviny. Od augusta minulého roku sedíte v poradnom výbore Rady pre ľudské práva OSN. Čo tam robíte?

Ziegler: Ja som len malý mužík v tejto obrovskej OSN. Mám však možnosť upozorniť Radu na problémy. Ako osobitný spravodajca som bol v minulosti šesť až sedemkrát do roka niekde na misii, aby som si o nejakom štáte urobil obraz. Mal som prístup do väzníc, do utečeneckých táborov, do sirotincov. Mal som rozhovory s postihnutými, s politikmi a vedcami. Nakoniec som svoju správu predniesol Valnému zhromaždeniu.

Zeit: Rozhoduje osobitný vyslanec sám, kam pôjde?

Ziegler: Áno. Môžem povedať: Tam a tam je problém, tam by som sa rád pozrel. Zatelefonujem na Vysoký komisariát pre ľudské práva a poviem, napríklad, že by som chcel ísť do Mongolska, pretože sa tam ľudia zo zúfalstva vracajú ku kočovnému spôsobu života. Potom sa ukáže, že sú tri možnosti: Letieť cez Soul do Ulanbátaru, alebo letieť do Pekingu a vlakom cez púšť Gobi, alebo cez Irkutsk na Sibíri. Jednu z nich zaškrtnem a za pár dní dostanem lístok s cestovným plánom. V Ulanbátare na mňa čakajú moji asistenti, bezpečnostní odborníci a celá moja skupina.

Zeit: Ako sa človek dostane k takému džobu?

Ziegler: Náhodou. Spomenul si na mňa Kofi Annan. Keď bol ešte len malým úradníkom OSN v Ženeve, behali sme za tými istými ženami. Keď vytvoril post osobitného spravodajcu pre právo na potraviny, napísal som práve knihu o hlade. Kofi ma teda navrhol, ale západné štáty hlasovali temer všetky proti mne. Zvolený som bol len preto, lebo ma poznali viacerí vyslanci z juhu – niektorí dokonca u mňa študovali. Vedeli, že ja im dávam svoj hlas. Jeden môj priateľ raz povedal: Ziegler je biely černoch. Je to pravda: Som biely černoch!

Zeit: Počúvajú vás v OSN?

Ziegler: Stretám sa v New Yorku s pohľadmi na úrovni očí, inakšie ako somálsky alebo mongolský minister. Som tam biely profesor. Neverili by ste, aké rasistické sú ešte stále tieto Spojené národy.

Zeit: V zahraničí ste temer taký populárny ako švajčiarske hodinky. Vo vlasti ste pre mnohých vlastizradcom. Bolí vás to?

Ziegler: Vlasť je pre mňa moja rodina. Matka môjho syna je Egypťanka. Môj syn je francúzsky divadelný autor, hoci sa narodil tu. Kde je teda vlasť?

Zeit: Vlani bola vo Švajčiarsku zakázaná stavba nových minaretov. Pravicový populista Christoph Blocher sa medzičasom stal najvplyvnejším politikom. Čo sa to deje vo vašej krajine?

Ziegler: Každý siedmy miliardár žije vo Švajčiarsku, ale máme tu pomery ako v Bangladéši: 3 % obyvateľov vlastnia práve toľko, ako ostatných 97 %. Tu v Ženeve si môže dovoliť drahé byty čoraz menej ľudí. Tak rastie úzkosť, ktorú vedia ľudia ako Blocher využiť. Svojimi xenofóbnymi kampaňami ohlupuje ľudí.

Zeit: Sú štáty, v ktorých sa žije horšie. Čo máte proti Švajčiarsku?

Ziegler: Nič, mám rád svoju krajinu. Mám len niečo proti jej klamárskej panskej vrstve. Podľa príjmov na obyvateľa je Švajčiarsko druhá najbohatšia krajina na svete – na suroviny chudobný fliačik zeme s rozlohou 41 000 štvorcových kilometrov, z toho je len 60 % obývateľných, ostatok sú skaly a ľadovce. Ako to Švajčiarsko robí? Jeho surovinou sú cudzie peniaze: krvavé peniaze, unesené peniaze z tretieho sveta, peniaze z uniknutých daní. 2,2 miliardy frankov priniesol bývalý prezident Konga, Mobutu; zato v Kongu nie sú nemocnice. 1,8 miliárd priniesol Abacha, od kokaínu závislý vrah, bývalý prezident Nigérie. Mohol by som ešte dlho takto pokračovať. A pomyslite na miliardy, ktoré chýbajú nemeckému daňovému úradu. To všetko je obrovské púšťanie žilou, umožnené Švajčiarskom. To je sabotáž právneho štátu.

Zeit: Pre mnohých Nemcov je Švajčiarsko vzorom.

Ziegler: Aj u nás sa všeobecne verí: Sme bohatí, pretože sme pracovití. A nemecké dane tečú k nám, pretože nemecký štát je terorista. Pierre Mirabaud, prezident Švajčiarskej asociácie bánk vraví: Nemecké finančné úrady prenasledujú svojich občanov gestapáckymi metódami. Únik daní je potom obranná reakcia. Musíme pomáhať.

Zeit: Zato vás máme my, Nemci, radi.

Ziegler: Ale vaša láska nie je opätovaná. A protinemeckú vlnu, bežiacu už určitý čas po Zürichu, považujete za folklór. Myslíte si o nás, že sme dobrácki horali, ale pozor, naša panská vrstva je neuveriteľne namyslená, možno najarogantnejšia v celej Európe.

Zeit: Kde to beriete?

Ziegler: Je najnezlomenejšia. Posledný cudzí vojak na švajčiarskej pôde bol Napoleonov vojak. Od tých čias prežila Európa revolúcie, vojny, pustošenia, fašistické a komunistické diktatúry. Len Švajčiarsko: nič! Storočia tie isté hierarchické štruktúry. Na Gottharde sedia stále tí istí ľudia a dávajú svetu lekcie. Historicky korupčné alpské Albánsko!

Zeit: Už zas preháňate…

Ziegler: Nie, veď hovoríme o elite, ktorá predĺžila druhú svetovú vojnu tým, že ulúpené zlato premenila nacistom na devízy bez pýtania, odkiaľ to zlato pochádza. Až po vojne sa pýtali švajčiarski bankoví úradníci židovských občanov, informujúcich sa o kontách svojich príbuzných, kde majú úmrtné listy. Ako keby sa boli v Osvienčime vydávali úmrtné listy!

Zeit: Cítite zadosťučinenie, že vlani bolo švajčiarske bankové tajomstvo uvoľnené?

Ziegler: Uvoľnené? Tá troška právnej pomoci? Nie, v tomto ohľade je mojou nádejou samotný kapitalizmus: spolieham sa na to, že v budúcnosti budú ďalší bankoví úradníci napaľovať ďalšie CD-čka s menami daňových hriešnikov, pretože nevidia dôvod, aby hocaký podvodník zhrabúval milióny, kým ich odbavia biednym platom.

Zeit: Vyrástli ste v nemeckom Švajčiarsku, ale svoje meno Hans ste vymenili za Jean; svoje knihy píšete po francúzsky. Človek má dojem, že by ste na svoj pôvod rád zabudli.

Ziegler: Roky zmenia človeka. Mal som bezstarostné detstvo v nemecky hovoriacom Švajčiarsku, usalašený v kalvínskom meštianstve mesta Thun. Moja matka bola prekrásna, veselá dcéra zo sedliackej rodiny, môj otec bol do seba zahľadený veľmi slušný človek, prezident miestneho súdu, vysoko kultivovaný. Bývali sme vo vile, celý deň som sa bicykloval po okolí. Chudobnejšie deti z okolitých dedín dali už ich rodičia do služby a pracovali ako slúžky či sluhovia. Každý štvrtok bol dobytčí trh a kým si obchodníci v reštaurácii napchávali bruchá, deti chudákov im strážili dobytok, bledé a mrznúce. V puberte som to naraz spozoroval. Išiel som k otcovi a pýtal som sa: „Prečo sú tí takí chudobní a my sme takí bohatí?“ Otec, kalvinista, povedal: „Synku, staraj sa o seba. Svet nezmeníš.“

Zeit: Čo ste mu odpovedali?

Ziegler: Rozčúlil som sa. Mal som 14 rokov. To nie je vek, v ktorom povieš: Všetko, čo chcem, je, aby som sa rozmnožoval a bol advokátom v Thune.

Zeit: Ako 18-ročný ste ušli do Paríža.

Ziegler: Zachoval som sa veľmi zle, urazil som otca. V Paríži som sa pretĺkal nosením debien v Halách (potravinové veľkosklady). Akosi som narazil na marxistických študentov, tvoriacich jednu skupinu okolo Jeana-Paula Sartra, ktorý vtedy vydával revue Les Temps Modernes. Nevedel som pochopiť svoje šťastie: Tento časopis bol pre mňa ako božie slovo a oni ma nechali spolupracovať! Bol som z nich najmladší a smel som každú stredu do Rue Bonaparte, kde Sartre býval u svojej mamy.

Zeit: Aké máte naňho spomienky?

Ziegler: Bol neuveriteľne priateľský. Dobrosrdečný vtipný pán, ktorý kládol veľa otázok a vedel veľmi dobre počúvať. Len si to predstavte: Veľký Sartre sa vypytoval mňa, malého hlupáka! Stávalo sa, že sa v polovici vety obrátil a povedal: Maintenant je dois travailler. Teraz musím pracovať. Siahol po svojom zelenom pere a začal písať.

Zeit: Obrátil vás na marxizmus?

Ziegler: To nemusel. Už dávno som bol vyzbrojený myšlienkovým systémom pevnejším od ocele. S inými študentmi okolo Sartra som podporoval alžírske oslobodzovacie hnutie, robil som poslíka pre ľudí v podzemí a každé dva mesiace som úradom hlásil, že som stratil pas. Švajčiarske vyslanectvo mi poslalo nový a ten som daroval súdruhom. Najviac na mňa pôsobila Sartrova veľkodušnosť. Na obrube krbu stála veľká gýčovitá meštianska váza, plná bankoviek a každý si z nich smel brať. Sartre prežíval to, čo písal. Ani dnes nevynechám pri žiadnej ceste do Paríža návštevu jeho hrobu.

Zeit: Za čo mu ďakujete?

Ziegler: Za úplne všetko. Po štúdiu som bol dva roky ako spolupracovník OSN v Kongu. Po návrate ma Sartre pozval k sebe. Pretože o afrických bojoch za slobodu nevedel temer nič, deravil ma otázkami a nakoniec povedal: To musíte napísať. Tak som napísal prvý článok svojho života.

Zeit: A ďalej?

Ziegler: Keď bol hotový, opravila ho Simon de Beauvoir. Bola to prísna pani. Prv, než ho postúpila do Les Temps Modernes, škrtla moje krstné meno a nahradila ho Jeanom. Povedala pri tom: „Hans – veď to nie je nijaké meno!“ Rozhodujúcejšie však bolo, že ma Sartre po pobyte v Kongu intelektuálne ponaprával. Vyrazil som ta ako zapálený rytier, ale narazil som na africkú skutočnosť: Videl som, ako jedni čierni zabíjali druhých čiernych, a súčasne som videl, ako Európania za ťažkých podmienok viedli leprovú stanicu. Nič v mojom obraze sveta neladilo. Ak som sa už dávnejšie vzdal kalvinizmu môjho rodičovského domu, teraz bola rozstrieľaná moja druhá socializácia. To bola chvíľa, keď ma oslobodil Sartrov existencializmus. Pochopil som: Človek je to, čo robí. Nič iné.

Zeit: Začali ste znova?

Ziegler: Vrátil som sa do Švajčiarska a vrhol som sa do práce. Našiel som miesto na jednom novozaloženom ústave o Afrike, promoval som, najprv z práva a potom zo sociológie, habilitoval som sa – a potom som s medzinárodnou brigádou sekal cukrovú trstinu na Kube.

Zeit: Tam ste poznali Che Guevaru.

Ziegler: Kubánski revolucionári sa pravidelne stretávali v kuchyni hotela, v ktorom som býval. Che bol vtedy ministrom priemyslu, plánoval ísť na konferenciu o cukre do Ženevy a keďže tam nemali ešte vyslanectvo, pýtali sa ma jeho ľudia, či nemám doma auto. „Mám malého čierneho Morrisa“, odvetil som. Chceli ešte vedieť, či by som mohol byť dvanásť dní Cheovým šoférom.

Zeit: Mohli ste?

Ziegler: Čo za otázka! Pravdaže. V Ženeve som ho odviezol zo stanice, každý deň som ho vozil z hotela na konferenciu, večer som ho sprevádzal na prijatia a voľnú nedeľu sme strávili v Chamonix. Pripadal mi vo Švajčiarsku ako mimozemšťan vo svojej koženej blúze a s baretkou s hviezdou komandanta. Pôsobil nesmelo, ironicky, ale bolo hneď cítiť autoritu.

Zeit: Veľa ste s ním hovorili?

Ziegler: Stále som sa pokúšal „Comandante, explicame …“, ale on sa nudil. Až v posledný večer jeho pobytu som si dodal odvahu. Hovorilo sa, že sa chystá ísť do Afriky a tam bojovať. Povedal som: „Comandante, chcem ísť s vami.“

Zeit: Chceli ste siahnuť po zbrani?

Ziegler: Samozrejme.

Zeit: Čo na to Che Guevara?

Ziegler: Stáli sme pri okne jeho hotelovej izby na vŕšku nad Ženevou. Ukázal na svietiace reklamy dolu v meste, na banky a jagajúce sa filiálky koncernov. „Priateľu“, povedal, „ty si sa tu narodil. Tvoje miesto je tu. Tu je mozog obludy, tu musíš proti nej bojovať.“ A nechal ma stáť. Bol som urazený. No on spoznal, čo som: 25-ročný malomeštiak, ktorý s ničím nevedel narábať horšie ako so zbraňou. Gerilová vojna by bola bývala mojou smrťou.

Zeit: Použili by ste aj dnes zbraň?

Ziegler: Príde na to. Che Guevara raz povedal, že revolucionár nie je nič iné ako ozbrojený učiteľ. Ak nemá slobodu pre svoje slová, musí si ju vybojovať. Stauffenberg mal pravdu, keď sa pokúsil zabiť Hitlera. Baader sa mýlil. Ale nechápte ma zle. Neviem, či by som mal na také niečo odvahu.

Zeit: Pán Ziegler, možno ako revolucionár dôstojne starnúť?

Ziegler: Čo znamená starnúť? To slovo nepoznám. Bunková štruktúra človeka sa obnovuje pomalšie, mení sa pohlavné správanie, pomalšie lyžujem. Ale inakšie? Poznáte francúzskeho sociológa Lévi-Straussa? Dožil sa viac ako sto rokov a svoje najlepšie knihy napísal po osemdesiatke.

Zeit: Takže váš čas ešte len príde.

Ziegler: Merci, kamaráti. Ale ja nie som niekto, čo si stále myslí: Moje životné dielo! Moje životné dielo! Som šťastný človek. Každý deň je zázrak. Každý deň sa bojuje a koniec.

Zeit: Stali sa po rokoch vašimi protivníkmi iní ľudia?

Ziegler: Nie, majú iba iné masky.

Zeit: Napísali ste dvadsať kníh, ale keď sa na to dívame triezvo, veľa ste nedosiahli.

Ziegler: Brechta sa na konci jeho života spýtali: „A bolo to všetko na niečo dobré? Všetky tie divadelné hry, všetky tie spisy, tie boje v exile?“ Brecht chvíľu porozmýšľal a potom povedal: Bez nás by to boli mali ľahšie.

Zeit: Čo bol najväčší omyl vášho života?

Ziegler: Možno Kambodža. Najprv najradikálnejšia revolúcia a potom čistý, najkrvavejší zločin. Veril som Pol Potovi a jeho ľuďom. Boli v Paríži v rovnakom čase ako ja, boli to intelektuáli, dobrí teoretici.

Zeit: Bola to chvíľa, keď ste si zúfali?

Ziegler: Nie, zúfal som si vždy len kvôli ženám. V Brazílii a v Moskve. Mesiace som nejedol a nespal. Nešťastná láska je jedna z najnebezpečnejších chorôb sveta.

Zeit: Nešťastná láska je ozajstný nepriateľ revolúcie.

Ziegler: To máte pravdu. Prajete si ešte za hlt tohto červeného?

Zeit: Poraďte nám: Ako sa dajú pri 76-ke vydržať všetky tie mítingy a medzikontinentálne lety?

Ziegler: Mám vlastného maître de sports (majstra športu). Dva razy do týždňa ma morí cvikmi džuda. Keď sa ozvem, že už nevládzem, stáva sa veľmi nepríjemným. Musíte vedieť: Nepoznám disciplínu.

Zeit: Ako sa dá urobiť smalltalk (malý pohovor) s líbyjským revolučným vodcom Kaddáfim?

Ziegler: Celkom jednoducho: nechám ho hovoriť. Kaddáfi študoval v Sandhurste, hovorí plynule po anglicky. Bez vyzvania prepadá ľudí monológmi: o Palestíne, o boji proti Američanom atď. Kaddáfi nie je najhorší. Horší sú takí ako Blaise Campaoré, prezident Burkina Faso, ktorý nechal zavraždiť svojho predchodcu Thomasa Sankaru, ktorý mi bol priateľom.

Zeit: Ako hovoríte s takým človekom?

Ziegler: Ťažko. Samozrejme sa môžem pokúsiť ísť na to diplomaticky: „Pán prezident, rada pre ľudské práva si robí starosti. Počuli sme, že… Nedalo by sa…“ A samozrejme nepoužijem výraz „mučenie“, ale poviem enforced interrogation (sprísnený výsluch). No nedostanem z neho viac ako chápavý úsmev. A stále musím dávať pozor, aby ma nenachytali. V kancelárii mám fotografiu, ako ma objíma Saddám Husajn. Išiel som do Iraku kvôli nejakým rukojemníkom, čakal som v jednom z jeho palácov a naraz sa na mňa vyrútil. Dvorní fotografi stlačili spúšť a neskoršie mi poslali fotku. Dúfam, že sa nikdy nedostane na verejnosť.

Zeit: Nie ste vy, pán Ziegler, akýsi zdraviaci šašo svetovej verejnosti?

Ziegler: Pozrite sa, ako osobitný spravodajca pre právo na potraviny som raz zakotvil s celou svojou družinou pred vypudenými roľníkmi v Guatemale. Vypočul som si ich problémy a okamžite som vedel, že som ich zradil. Keď som v Ženeve písal správu, odporúčal som pozemkovú reformu, ale na nátlak amerických banánových koncernov môj návrh neprešiel. Jediným dôsledkom mojich snáh boli štyri helikoptéry, ktoré majú krajinu zamerať, pretože Guatemala nemá dosiaľ pozemkovú knihu.

Zeit: Ako znášate také situácie?

Ziegler: Národ Wolofov v Senegale má pre to porekadlo: Človek nepozná plody stromov, ktoré sadí.

Zeit: Potláčate v sebe túto zradu.

Ziegler: Pravdepodobne. Nejako sa treba vyrovnať s touto schizofréniou Spojených národov: liberalizačné programy Svetovej banky najprv pokradnú roľníkom podklady ich existencie a potom prídem ja spisovať vzniknutú škodu pre Radu ľudských práv.

Zeit: Raz ste povedali, že ste ako vampír, že bieda určuje vaše konanie.

Ziegler: Poviem vám príklad. Pred tromi rokmi, keď som ešte bol osobitným spravodajcom, temer ma zasiahla guľka. Vtedy panoval hrozný hladomor v Zambii. Medzinárodné agrárne koncerny sa pokúšali využiť túto situáciu a tlačili na trh geneticky zmenené potraviny. Ich kalkulácia: darovali svoju geneticky zmenenú kukuricu organizácii OSN proti hladu a ona mala túto kukuricu rozdeliť medzi ľudí.

Zeit: Kde je tu problém?

Ziegler: Pre nedostatok osiva by mnohí roľníci kukuricu odložili, aby mali na budúci rok dosť semien na sadenie. Stali by sa závislými od tejto sorty špeciálnej, geneticky zmenenej kukurice. Pre koncerny so sadivami by to bol výnosný obchod, pre roľníkov dlhodobo ruina. Predávajú svoju kukuricu predovšetkým do Európy, ale v Európe sa konzumenti vyhýbajú geneticky zmeneným potravinám. Čo teda urobí prezident Zambie? Zvolá: „Poisoned food!“ (Otrávené potraviny!) a spáli vrecia s darovanou kukuricou. V tom momente sa na mňa vrhli. Američania žiadali moju okamžitú demisiu. Tlač hučala: Tento Ziegler je pes; veď kvôli jeho dogmatizmu umierajú ľudia! Žijeme v zlej dobe. Ale vydržali sme a našli sme kompromis. OSN rozdelila kukuricu, ale nie ako zrno, lež zomletú ako múku, takže sa nedala sadiť.

Zeit: Budí vo vás takýto príklad nádej?

Ziegler: Hoci to teraz vyšlo, multilaterálna diplomacia je na konci; zrútila sa.

Zeit: Ako to myslíte?

Ziegler: Začiatkom tisícročia sa stretli v New Yorku hlavy 147 štátov, aby zostavili inventár najväčších tragédií, ktoré postihujú ľudstvo: hlad, analfabetizmus, HIV. Mohla to byť hviezdna hodina Spojených národov, pretože tieto problémy sa dajú riešiť len spoločne. Miléniové ciele, ale čo sa stalo od tých čias? Nič.

Zeit: Prečo sa nič nehýbe dopredu?

Ziegler: Koľkokrát som si aj ja pri nočných sedeniach diplomatov, bohatých aj chudobných, neschopných ani minimálneho konsenzu, kládol túto otázku! Raz išlo o rezolúciu pre Darfur; modré prilby OSN mali zabezpečiť koridor do Čadu. O slovo sa prihlásila koordinátorka ázijskej skupiny a vraví: Neprichádza do úvahy! Tá dáma sa volá Sarala Fernando a je to veľmi inteligentná pani zo Srí Lanky. V prestávke som si ju vzal nabok, ale ona mi hovorí: „Videl si, kto ten návrh zostavil? Angličania! Vieš, čo nám tí urobili?“ Starí koloniálni páni. Preto bola proti. A preto masaker v Darfure a Čade beží ďalej. Rozumiete? Hlboká nenávisť je zakorenená v poranenej pamäti týchto národov a mení sa na politické povedomie.

Zeit: Čo to znamená?

Ziegler: Že západ prehral svoj kredit. Juh mu už neverí. Juh vie, že má byť odzbrojený. Že vykorisťovatelia už neprilietajú do trópov s prilbicami koloniálnych pánov, ale v pásikových kompletoch a búria sa proti tomu.

Zeit: Vo svojej aktuálnej knihe Nenávisť voči Západu líčite príznačný stret Abdelasisa Boutefliku, alžírskeho prezidenta, a Nicolasa Sarkozyho.

Ziegler: Tí dvaja sa stretli v decembri 2007 v Alžíri, a to pri podpise dohôd o dodávkach zemného plynu. Všetko ležalo hotové na stoloch, keď Bouteflika naraz vstane a vraví: „Žiadam ospravedlnenie za Setif.“ V meste Setif boli v roku 1954 povraždené desaťtisíce (podľa rozličných údajov 6 000 – 40 000 – pozn. prekl.) Alžírčanov, ktorí sa búrili proti francúzskym koloniálnym pánom. Nato vyslovil Sarkozy neuveriteľnú vetu: „Neprišiel som kvôli nostalgii.“ Tak to stojí v protokole. No Bouteflika nepopustil: „La mémoire avant l?affaire.“ Najprv pamiatka, potom obchody. Dohody neboli podpísané, a to ani dodnes.

Zeit: Dlhoroční diktátori ako Bouteflika majú často sami krv na rukách.

Ziegler: O tom sa dá hovoriť. Ale čo sa žiada, je najprv uznanie toho, čo sa stalo. Myslím si, že je to ako v medziľudských vzťahoch. Jeden musí povedať: „Ľutujem, mrzia ma koloniálne masakry aj otroctvo.“ Až potom sa môže začať dialóg. Až potom môže Západ prstom ukazovať na Juh.

Zeit: Čo vám dáva nádej, keď sa teraz zdá, že všetko stojí?

Ziegler: Držím sa Victora Huga, ktorý povedal: Nenávidím všetky cirkvi, ľúbim ľudí, verím na Boha. Všetky zločiny sa dejú pod holým nebom. Raz dôjde k povstaniu svedomí. Pozorujem vznik novej, planetárnej civilnej spoločnosti. Je jedno, či ide o protesty na samitoch štátov G-8, o transporty atómového odpadu alebo, ako teraz u vás, o tú štuttgartskú stanicu. Sú tu opäť ľudia, ktorí už nerobia len to, čo sa im prikazuje, ale ktorí svoju slobodu presadzujú ako otvorený odpor.

Zeit: Existuje cieľ, ktorý týchto ľudí spája?

Ziegler: Vedia, čo nechcú a nikto nemôže predvídať, čo z toho vzíde. Je veľkým mystériom histórie, čo urobia zo svojej slobody. Možno poznáte tento verš Walta Whitmana: He awoke at dawn and went into the rising sun … limping. Zobudil sa skoro ráno a išiel v ústrety vychádzajúcemu slnku … krívajúc.

Zeit: Na tom zakladáte svoju nádej?

Ziegler: Ako revolucionár musím počuť trávu rásť.

Preložil Rastislav Škoda

*

Naši čitatelia poznajú Jeana Zieglera z článkov Recenzia knihy Impérium hanby (ZH 53), Divný Janko a zbojníci (ZH 37), Skupinový portrét zo Svetovej banky (ZH 34) a recenzia knihy Kde sa berie na svete hlad (ZH 24). A, samozrejme, z prekladu knihy Jean Ziegler a Uriel da Costa, Do videnia, Karol!

*

Prameň: Anita Blasberg a Marian Blasberg, „Ich bin ein weißer Neger“, Die Zeit, 30. decembra 2010, s. 15 – 18.

Je kresťanstvo vierou pre jednoduchých ľudí?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

V januári 2005 dostala Elaine Howard Ecklundová, mimoriadna profesorka sociológie na Riceovej univerzite v Houstone, TX, päťročný grant vo výške vyše 280 000 USD na výskum nábožnosti a spirituality medzi vedcami (vysokoškolsky vzdelanými fyzikmi, chemikmi, biológmi, lekármi, sociológmi, psychológmi, antropológmi a ekonómami) na elitných amerických univerzitách. Prekvapuje, že vynechala matematikov. Vzišlo z toho niekoľko overených článkov a kniha Science vs. Religion: What Scientists Really Think (2010) – Veda vs. náboženstvo: čo si vedci v skutočnosti myslia.

Ecklundová sa podujala vyvrátiť zistenia Larsona & Withama z roku 1998, že o. i. len 7 % vedcov verí na osobného boha, no aj nálezy iných prieskumov.

Uzatvára, že prieskumom medzi 1 700 vedcami a rozhovorom s 275 z nich zistila, že „temer 50 % (amerických) vedcov je religióznych (nábožných) v tradičnom zmysle slova a vyše 20 % sa považuje za spirituálnych, hoci sa vyhýbajú náboženstvu.“

Ecklundovej čísla sa však dajú čítať aj inak; vravia, že 72 % vedcov sú ateisti alebo agnostici a 53 % je bez náboženskej príslušnosti, čo je síce o niečo menej, ako sa uvádza v iných prieskumoch, ale je to konzistentné s platnou celkovou predstavou o náboženstve v USA.

Vážnu námietku možno vzniesť proti zarátaniu židovských vedcov medzi nábožensky cítiacich občanov, hoci 75 % ich je ateistami alebo agnostikmi.

Ak sa vedec označí za náboženského liberála, je to pre konzervatívneho katolíka zlá novinka: treba si byť vedomý, že v USA to znamená temer bez náboženskej príslušnosti.

Podobná je situácia pri výraze spiritualita. Ecklundová zdôrazňuje, že 22 % ateistov sa označuje za „spirituálnych“, dávajúc tomu výrazu náboženský význam. To sa nedá. Spirituálne emócie poznajú ateisti napr. pri obdive prírody; poznajú aj úžas pri jej nádhere či ukrutnosti a zaobídu sa pritom bez myslenia na nadprirodzeno.

Ecklundová uznáva, že mnohí vedci sú silne ateistickí, napríklad fyzik Arik, ktorý hrdo prehlásil, že „jeho deti boli úspešne indoktrinované a veria, že viera v Boha je forma mentálnej slabosti“.

Jej záver sa nemôže vyhnúť konštatovaniu, že hoci elita vedcov je pobožnejšia, ako sa predpokladalo, predsa je podstatne menej religiózna ako celková populácia.

Čo sa k tomu dá povedať?

Kristus si viackrát sťažoval na neschopnosť elity farizejov pochopiť ho a Pavel sa témy „kresťanstvo je vecou chudobných duchom“ zmocnil s entuziazmom. Takže by to bolo v poriadku.

Je však iróniou vývoja kresťanstva, že ak vždy odmietalo nálepku byť„elitou“ spoločnosti a považovalo sa za príťažlivé pre masy jednoduchých ľudí, vždy prenechávalo elite svojich mysliteľov, aby priniesli dôkazy existencie Boha alebo pravdivosti Biblie, čo vždy končí veľmi akademickou (trápne neplodnou) debatou.

Moroboshi sa v internete pýta: Dá sa uvažovať o tom, že veriť niečo také absurdné a nelogické ako hocktoré náboženstvo, vyžaduje, aby veriaci bol, úprimne povedané, idiotom? Potom by platilo, že nie náboženstvo ohlupuje ľudí (čo sa iste občas prihodí), ale že hlúpych priťahuje hlúpe učenie; hlúpym chýba inteligencia na kladenie otázok. (Za hlúpeho sa pre potreby týchto riadkov považuje opak vedca. Miluj hlúpeho, ale nenáviď hlúposť! Ale pozor: Je istým znakom hlúposti hlásať, že hlúpi sú len tí, čo s vami nesúhlasia.)

Ak je však kresťanstvo náboženstvom pre jednoduchých ľudí, načo potrebuje teológiu?

V určitých kresťanských kruhoch panuje názor, že podstatou kresťanstva je poníženosť a podstatou vedy elitizmus a arogancia. Minty Science považuje opak za pravdu: koncepcia akejkoľvek elity sa prieči základnému princípu vedy, že niet absolútnej a večnej pravdy a že odvolávanie sa na autoritu nemá cenu. Nezáleží na stave a postavení toho, kto hovorí o vede – záleží len na hodnote dôkazov. Presvedčivé dôkazy nás poučili, že nemáme vrodené postavenie špeciálne privilegovaných bytostí v živočíšnej ríši a naučili nás byť skromnými. Naopak je to s kresťanstvom. Môže to byť náuka pre spodinu spoločnosti, ale zakladá sa aj na predstave, že existujú absolútne pravdy a večná autorita, ktorú treba absolútne poslúchať; že ľudia sú stvorení na obraz boží, že sú jediné stvorenia, čo majú špeciálne privilégium – dušu. To viedlo teológov k vybudovaniu kresťanských cirkví s ich hierarchiami dôležitých mužov v čele. Neškodilo by im viac pravdivej skromnosti či poníženosti a na jednej strane je škandál, že ženy tam nemajú prístup; no na druhej strane – oplatilo by sa im kvôli tomu ohlúpnuť?

Kto verí, že v kostole si zaje mäsa mesiáša spred dvetisíc rokov, nemá v hlave všetko v poriadku… No ľudia môžu veriť na hlúposti a byť šikovní v iných, dôležitejších veciach. Napriek tomu sa zdá, že väčšina kresťanov sú ľudia menej inteligentní ako väčšina ateistov. Ešte horšie sú na tom ľudia iných vier, napr. moslimovia a vúduisti.

Skutočnosť, že táto štúdia sa urobila v rámci grantu od Templetonovej nadácie, je náznakom zaujatosti a objednaného výsledku. Veríte záverom článku, že po osemdesiatke fajčenie neškodí zdraviu, keď výdavky na prieskum a honorár za napísanie platí najväčší výrobca cigariet, firma Philip Morris?

„Templetonova cena za pokrok vo výskume alebo objav vo veciach duchovných skutočností“ je najvyššia finančná odmena pre jednotlivca od dobročinnej organizácie – 1 milión anglických libier. Prvá ju dostala matka Tereza v roku 1973, vlani ju dostal biológ F. Ayala. V hodnotiacej komisii bývajú hindovia, kresťania, židia, budhisti, moslimovia a ateisti (veru!).

Prameň: John Templeton Foundation, Religion and Spirituality Among Natural and Social Science Faculty at Elite Research Universities a iné www-stránky.

SPD a kresťanstvo – o koreňoch a konároch

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Nils Opitz-Leifheit

V súčasnom základnom programe SPD (Nemeckej sociálno-demokratickej strany) sa o tejto strane píše, že: „…má svoje korene v židovstve a kresťanstve, v humanizme a osvietenstve, v marxistickej analýze spoločnosti a v skúsenostiach robotníckeho hnutia.“

Korene SPD (to sú August Bebel, Ferdinand Lassalle a robotnícke hnutia okolo roku 1865) sú teda najprv v kresťanstve a židovstve, až potom v marxizme a robotníckom hnutí!

Ako biológ a botanik som sa veľa zaoberal koreňmi. Obyčajne ich má rastlina celkom dolu, hlboko v zemi; zásobujú rastlinu vodou a živinami, upevňujú ju. Vo vývoji niečoho historického, napríklad biografie, sa pod koreňmi myslí skôr zmyslovo niečí časový a miestny pôvod, odkiaľ niekto pochádza. Ak niekto v USA má korene v Nemecku, neznamená to, že pred pár rokmi bol na dovolenke v Heidelbergu, ale že má nemeckých predkov a možno sa ako dieťa z Nemecka prisťahoval.

No späť k SPD a jej koreňom. Pozrime sa na jej dlhoročného predsedu a zakladateľa, Augusta Bebela. Možno bol farár alebo pobožný kumpán. Nože sa pozrime, čo také povedal:

„…to úplne zodpovedá nášmu programovému stanovisku, ktoré znie: Náboženstvo sa vyhlasuje za súkromnú záležitosť a rušia sa všetky príspevky na cirkevné a náboženské ciele z verejných prostriedkov. Cirkevné a náboženské spoločenstvá treba považovať za súkromné združenia, ktoré si svoje záležitosti riešia úplne samostatne…“ (August Bebel v Nemeckom ríšskom sneme 5. 5. 1902).

Tu niečo nehrá, potom to ale nebol pobožný kresťan. Ale iste nebol ani čudáckou výnimkou. Pozrime sa na skoré programy strany, napríklad:

V Einachskom programe z r. 1869 sa píše pod bodom III.5: „Odluka cirkvi od štátu a školy od cirkvi.“

V Gothskom programe z roku 1875 čítame v 1. diele, pod bodom 6: „Všeobecná a rovnaká výchova mládeže štátom. Všeobecná povinná školná dochádzka. Bezplatná výučba na všetkých vzdelávacích zariadeniach. Vyhlásenie náboženstva za súkromnú záležitosť.

Nuž, je to prinajmenšom komické, ale poskytuje to pohľad na korene. Kedy sa SPD spamätala a kvôli svojim nespočetným pobožným členom konečne predsa len vyhlásila za svoj základ kresťanstvo? Pozrime sa na situáciu po pár rokoch:

V roku 1921, dlho po bismarckovských socialistických zákonoch, po 1. svetovej vojne a revolúcii roku 1918 – v Görlickom programe spoluvládnucej SPD za prezidenta Friedricha Eberta ešte stále čítame:

„Náboženstvo ako súkromná záležitosť je vecou osobného presvedčenia, nie je vecou strany ani štátu: na programe je odluka štátu od cirkvi, ako aj prestavba školy na svetskú jednotnú školu.“

A o štyri roky, v roku 1925, stojí v Heidelberskom programe:

„Verejné zariadenia pre výchovu, školstvo, vzdelávanie a výskum sú svetské.

Každý verejnoprávny vplyv cirkvi či náboženských alebo svetonázorových spoločností na tieto zariadenia treba potláčať.

Na programe je odluka štátu od cirkvi, odluka školy od cirkvi a svetské ľudové, učňovské a vysoké školy.

Nepovolia sa nijaké výdavky z verejných prostriedkov na cirkevné a náboženské ciele.“

Teraz to vieme. Kresťanské korene SPD, ktoré sú také hlboké a silné, že sú v dnešnom programe SPD na prvom mieste, boli v prvých 60 rokoch činnosti strany prinajmenšom neviditeľné. Voči cirkvi bola SPD jednoznačne nepriateľsky orientovaná a cirkev sa netajila nepriateľským postojom voči SPD. Vo vtedajšej SPD nemali ojedinelí kresťania na zásadné stanovisko strany nijaký vplyv.

No teraz naraz (pobožný čitateľ povie: „Konečne! Teda predsa!“) pri Godesberskom programe roku 1959 má teta SPD za sebou už úspešných 94 rokov, práve toľko, ako dnes má sociálna starostlivosť, a v programe je nádejná „vyhliadka“:

Ku koreňom:

„Demokratický socializmus, ktorý je v Európe zakorenený v kresťanskej etike, v humanizme a v klasickej filozofii, nechce ohlasovať posledné pravdy – nie pre neporozumenie a ľahostajnosť voči svetonázorom alebo náboženským pravdám, ale pre úctu voči rozhodnutiam veriaceho človeka, o obsahu ktorých nemá čo rozhodovať ani politická strana, ani štát.“

A ďalej:

„Sociálno-demokratická strana má úctu voči cirkvám a náboženským spoločnostiam, ich osobitnej úlohe a ich samostatnosti. Schvaľuje ich verejnoprávnu ochranu. Vždy je pripravená na spoluprácu s cirkvami a náboženskými spoločnosťami v zmysle slobodného partnerstva. Víta skutočnosť, že v dôsledku náboženských záväzkov cítia ľudia povinnosť správať sa sociálne a zodpovedne.

Treba zaistiť slobodu myslenia, viery a svedomia, ako aj slobodu šírenia svojho svetonázoru. Náboženské alebo svetonázorové šírenie nesmie byť zneužité na stranícke a protidemokratické ciele.“

Posledná veta je otvorená hrozba, že náboženstvo neslobodno politicky zneužiť. Kresťanská etika nie je to isté čo kresťanstvo. Inakšie je však tento program otvoreným oslovením cirkví a kresťanov.

Čo sa to porobilo? SPD sa posunula k stredu – aj svojím postojom k integrácii na Západ a sociálne trhové hospodárstvo; rozlúčila sa so svojím obmedzením na socialistickú robotnícku stranu a otvorila sa pre širokú masu strednej triedy obyvateľstva. Stala sa ľudovou stranou, ako ju poznáme. V cirkevne zameranom Adenauerovom Nemecku (95 % obyvateľstva bolo katolícke alebo evanjelické) sa konečne stala schopnou politickej väčšiny. Za architekta tejto veľkej zmeny sa považuje Herbert Wehner, ktorý takto umožnil budúce veľké úspechy SPD.

Krátko predtým sa rozpustila protestantsky orientovaná „Celonemecká ľudová strana“ a Gustav Heinemann, Erhard Eppler, Johannes Rau a iní prestúpili do SPD.

Tento čas a tento proces možno a treba považovať za obrat v pomere SPD k cirkvám, hoci išlo temer len o evanjelikov.

Vráťme sa ešte raz ku koreňom. Sú stromy, ktoré majú v hornej tretine postranné korene. Pri pralesových stromoch sa im hovorí vzdušné korene. Nie sú to korene v biografickom zmysle a už vôbec nie v botanickom zmysle.

Čo sa tu strašno-pekne javí našim očiam, je pomalý a preto nepozorovaný proces možno nevedomého falšovania dejín. Hoci nespočetní skorí sociálni demokrati boli otvorení marxisti a humanisti, často rozhodne antiklerikálni, dnes sa dejiny SPD (z oportunizmu?) upravujú tak, že sa v rámci príklonu strany smerom k náboženským spoločnostiam dodatočne vyhlasuje za korene strany kresťanstvo a židovstvo.

Prekvapenie rastie, ak si uvedomíme, že v návrhoch súčasného programu hamburskej SPD sa pojem marxizmu úplne vytratil. Takéto príliš očividné falšovanie dejín však nakoniec neprešlo.

Sám nie som marxista a považujem marxizmus ako filozofiu za neznesiteľný a archaicky falošný; ako skorá ekonomická analýza bol však zaujímavý a smerodajný. Dodatočne tajiť, že bol koreňom sociálnej demokracie, považujem za rovnaké falšovanie dejín ako dodatočné pripisovanie kresťanských koreňov tejto strane.

V prvých desaťročiach SPD boli cirkvi ešte svetelné roky ďaleko od uznania právd fyziky a biológie (od Darwina po astronómiu), boli hrádzou proti rovnoprávnosti žien, proti osvietenstvu a proti snahám zbaviť cisárstvo a šľachtu ich moci. Treba veľa fantázie a šikovnosti, aby niekto vedel vydávať tieto cirkvi a ich náboženstvo za korene sociálnej demokracie. (Na to treba byť drzý a aj takých je dosť – pozn. prekl.).

Vráťme sa teda k čestnému a triezvemu pohľadu na naše dejiny aj tam, kde sa nám to celkom nehodí. A spomeňme si na Herberta Wehnera, ktorý na základe rozumnej kalkulácie a strategických úvah otvoril SPD pre cirkvi a kresťanstvo, čím ju urobil voliteľnou, čo bola v povojnovom Nemecku existenčná otázka. Tento krok bol zrejme správny a v každom prípade úspešný.

Dnes, po 50 rokoch, je z toho istého dôvodu dôležité spoznať znaky zmenenej doby. 95 % obyvateľstva už nie sú členom veľkých cirkví, ale len 58 % a tendencia je klesajúca. Väzba zapísaných členov na ich cirkev slabne, už iba zlomok mladých ľudí sa sobáši cirkevne a iba 10 % chodí do kostola. K tomu pristúpilo nielen 6 % prisťahovalcov s moslimským pozadím (nie je správne, ak sa pre svoj pôvod považujú za moslimov), ale aj 34 % bez vyznania a počet týchto posledných stúpa.

SPD by sa nemala ďalej vyvíjať smerom k cirkevnej strane – takéto snahy však, žiaľ, badať. A nemala by aj naďalej jednoducho ignorovať skupinu obyvateľstva, ktorá je nadmerne mladá, rýchlo rastie, má najvyšší počet daňových poplatníkov – a najvyšší počet členov bez vyznania. Nemala by sa jednostranne zastávať záujmov cirkví.

Pretože platí, čo raz povedal Willy Brandt:

„Pamätajte, že každá doba chce vlastné odpovede a treba byť na jej výške.“

Dnes nie je rok 1865, ani 1959.

Dnes je dnes.

Prameň: Nils Opitz-Leifheit, „SPD und Christentum – Von Wurzeln und Seitenästen“,
júl 2010.

Môže byť rakovina zapríčinená hriechom?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

K Nočnej pyramíde 19. 2. 2011

Rastislav Škoda

V diskusii Nočná pyramída odznel názor, že niektoré ochorenia – zlá rozličného stupňa – sú nepriamy dôsledok hriechu. Polojasné mi je to, ak ide napríklad o ochorenie z obžerstva – len si prečítajte, čo o tomto „nie až tak smrteľnom hriechu tela“ píšu redemptoristi na stránke Redemptoristi.sk. Iný by bol asi na mojom mieste uviedol na prvom mieste pohlavné choroby v dôsledku zakázaných pohlavných stykov (kedysi bol najobávanejší syfilis, dnes je to AIDS) a tiež by bol mal polopravdu.

Jeden poslucháč sa priamo spýtal, či je rakovina trest za hriech a dp. Gavenda ma prekvapil svojou biblickou odpoveďou: Áno. Pani Pietruchová síce hneď zaprotestovala proti miešaniu medicínskych a náboženských záležitostí, no dp. Gavenda sa prípadu chytil a rozobral ho: človek sa v živote stretáva s množstvom chemických látok, z ktorých niektoré vyvolávajú rakovinu. Ich používanie je hriech (iba niekedy!) a rakovina je trest (primeraný?) za tento hriech. Na jeho stranu sa pridal aj jeden poslucháč, varujúci pred jedmi vo vode, ovzduší aj mäse; Pietruchová opäť poukázala na rakoviny bez vzťahu k chemikáliám.

Pokračoval som si vo fantazírovaní: ak ochorie na leukémiu dieťa v blízkosti atómovej elektrárne, môžu byť na vine toxické látky v životnom prostredí (rádioaktivita); sú prejavom ekologickej „nerovnováhy“ tohto prostredia, vyvolanej človekom (bažiacim po energii), ktorý sa svojím činom dopustil hriechu proti vôli Božej (zmenil vzhľad povrchu Zeme) a vyslúžil si zato Boží trest.

Viem, že pred kňazom moja námietka proti takejto úvahe neobstojí. Znie: To dieťa predsa nemá s atómovou elektrárňou nič do činenia! Ani jeho otec, ani jeho mama nepracovali ani nepracujú v tejto blízkej elektrárni. Pre kresťanskú cirkevnú jurisdikciu to nie je problém! Veď od Tridentského koncilu v polovici 16. storočia platí cudzí, tzv. dedičný hriech Evy a Adama bez pardonu pre všetkých, čo sa rodia i čo sa ešte len narodia, a ten je oveľa závažnejší, teológovia vravia „smrteľnejší“, ako pár tisíc megawattov atómovej elektrárne. Na jeho odčinenie bola potrebná potupná smrť Božieho syna… dosť, neprehlbuj to!

Teda: ktokoľvek postavil túto atómku, politik, technik, architekt či robotník, zhrešil. Malý Ferko si to odnesie, rozhodol spravodlivý Sudca…

Ešte paradoxnejšie je vysvetľovanie katolíckeho kňaza, ak prevádzkovateľ atómovej elektrárne poukáže na skutočnosť, že leukémia štvorročného chlapčeka pravdepodobne súvisela skôr s jeho zdedeným genetickým problémom, Downovým syndrómom, ako s nemerateľným rádioaktívnym odpadom na poliach okolo atómovej elektrárne. Za aký hriech ktorého pra-, pra-, prarodiča má byť tento chlapček potrestaný smrťou, ak sa mu neposkytne účinná liečba? Leukémie, nie Downovho syndrómu; s tým bude musieť žiť. Verím, že dp. Gavenda uzná, že existuje rad rakovinových ochorení, pri vzniku ktorých hrá úlohu vrodená dispozícia a nie ekológia.

Pri výraze zlo si treba dať pozor. Teológ ním označuje v prvom rade hriech, osobu satana, zlého anjela, diabla a činy, páchané pod ich vplyvom, dnes v prenesenom zmysle slova aj najrozličnejšie spôsoby znečisťovania prostredia a zneužívania prírody; ono to iste má zlé až strašné následky, najmä ak sa preháňa. Obyčajný človek však pod zlom, najmä veľkým zlom v súvislosti s Bohom, rozumie zemetrasenie, požiar, povodeň, vojnu, mor a hladomor, najnovšie terorizmus.

V auguste 2005 zapríčinil hurikán Katrina 1 800 mŕtvych, v oblasti New Orleansu 125 miliárd USD škôd a zanechal 1 milión ľudí bez strechy nad hlavou; 80 % mesta bolo týždne miestami až 7,6 m pod vodou. V januári 2010 zabilo zemetrasenie na Haiti 300 000 ľudí a 1,85 milióna ostalo bez príbytku; v chudobnom štáte narátali „len“ 5,5 miliárd eur škody. To sú zlá, pri ktorých človeku rozum zastane, ak sa pokúša dať ich do súvislosti s Bohom alebo náboženstvom. Vôbec ma neuspokojuje pokus o odpoveď na uvedenej strane redemptoristov a neradím strácať čas čítaním nemiestnych komentárov.

No našli sa šialenci, čo povedali, že hurikán Katrina bol boží trest za nemravný život v New Orleanse, napr. v USA televangelista Pat Robertson a v rakúskom Linzi katolícky pomocný biskup Gerhard Wagner (Vatikán podľa WikiLeaks). Ani zďaleka im nestaviam na roveň dp. Gavendu, ale jeho nájdenie súvislosti medzi ochorením a božím zasahovaním do behu sveta jednoducho neviem pochopiť.

Bola to prekvapujúca diskusia katolíckeho kňaza s ateistkou; pre mňa prvá; bola pokojná a pekná. Mala by sa opakovať. Aký to rozdiel proti pingpongovej výmene viet a štekotu nadávok na blogoch pri stretnutiach veriacich a neveriacich.

Neslušná otázka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Žijeme na začiatku desaťročia, čo znamená pre štáty, ktoré si to môžu dovoliť, v krátkosti sčítanie obyvateľov, domov a bytov. V skutočnosti sú to u nás údaje z 52 oblastí, a to od 24 otázok na údaje o obyvateľovi až po jedinú otázku o plynovej prípojke k domu (Zbierka.sk).

Každý považuje v tejto súvislosti otázku o náboženstve za samozrejmú, no skutočnosť je taká, že vo Francúzsku sa táto otázka položila len raz, a to pri sčítaní v roku 1851, keď boli úrady súčasne zvedavé – aj to len raz – aj na telesné postihnutia a chronické choroby Francúzov. Ešte prísnejšie dodržujú odluku cirkvi od štátu a intímnosť viery v Boha Spojené štáty americké, kde sčítacie tlačivá nikdy nemali otázku o náboženstve a prípustné boli a dosiaľ sú len otázky o etnickej príslušnosti. V 1950-tych a 1970-tych rokoch sa síce uvažovalo o užitočnosti odpovedí na otázky o náboženstve, ale požiadavka sa nepresadila, lebo odpovede sa dajú získať aj iným spôsobom. Kongres vydal dokonca v roku 1976 zákon, zakazujúci pri cenze otázku o náboženstve. Americkí biskupi to akceptovali, naši by možno protestovali. Rovnako skončia asi aj aktuálne pokusy o oživenie tejto témy.

Pri sčítaniach v Británii, Kanade, Nemecku, Česku a iste aj inde sa síce kladie otázka o náboženstve, ale odpoveď na ňu je dobrovoľná. Je to jediná otázka sčítacieho tlačiva, na ktorú býva odpoveď dobrovoľná, hoci sa na to nie vždy upozorňuje; vo Švajčiarsku aj tak jednoducho neodpovedalo pri sčítaní roku 2000 na túto otázku 4,33 % obyvateľov (a 11 % bolo bez vyznania, takže sa dosiahol bežný priemer okolo 15 % ateistov).

Smernice Európskej únie k uskutočňovaniu sčítaní obyvateľov sa citlivej otázke o náboženstve vyhýbajú a spomínajú náboženstvo len ako jeden z ukazovateľov etnickej príslušnosti. Neuvádzajú ho ako údaj, ktorý sa má pri cenze vo vyspelej modernej spoločnosti zisťovať. Celkom iná je situácia v takej Indii (1,2 miliardy obyvateľov), kde sa pri sčítaní v roku 2001 zistilo 6 661 materinských rečí a 2 800 náboženstiev; kde majú všetky údaje celkom inú informačnú hodnotu, pretože sa tam, napríklad, hlási úradom len okolo 60 % narodení a úmrtí.

Považujem otázku o náboženstve za vtieravú a narušujúcu moje súkromie; prinajmenšom vyžaduje formálne „Ak dovolíte“, a odpoveď je podľa okolností – tentoraz hlasné Áno. Áno, rád poviem pri májovom sčítaní obyvateľov, že som bez náboženského vyznania. Toto je zriedkavá príležitosť, kedy má význam povedať, že aj na Slovensku existujú ostrovy spoločnosti bez náboženského vyznania; kedy má význam presviedčať priateľa, že nezáleží na tom, ako bol kedysi pokrstený, ale ako teraz rozmýšľa v rozhodujúcich politických a spoločenských situáciách, napríklad pri diskusii o zmluvách s Vatikánom, o výhrade svedomia, o prerušení tehotenstva, o predimplantačnej diagnostike, o využití kmeňových buniek na prípravu liečiv atď.; ukázať, že ak „bez vyznania“ bolo v roku 2001 len 15 % občanov, v skutočnosti je ich niekoľko krát viac.

Ako sa do nášho sčítacieho tlačiva dostalo 16 kresťanských cirkví plus židia a akési spoločenstvo? Ako možno päť a pol milióna ľuďom na Slovensku položiť otázku, či náhodou nie sú husitského náboženstva alebo členmi bahájskeho spoločenstva? Veď to robí z akcie cenzu paródiu! Premúdri Angličania tých 16 veľkých aj malých cirkví nahnali do jedného košiara kresťanov. Na druhej strane je definícia kategórie náboženstvo od štátu k štátu taká rozdielna, že medzinárodne platné kritériá na jeho jednotné spracovanie nie sú možné.

Poznámka: Denník Pravda uverejnil tento článok s malými úpravami 24. februára 2011 pod nadpisom „Vtieravá otázka“.

Kalamský argument ide priďaleko

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Rastislav Škoda

Už vlani na jeseň vyšla kniha Ľuboša Rojku Kto je Boh a či vôbec existuje. Úvod do filozofickej teológie. Prvý diel (Trnava, Dobrá kniha 2010, s. 280). Ľ. Rojka má na internete stránku Rojka.sk.

Je mi jasné, že mnohí ľudia veria na existenciu Boha, ale myslím si, že sa veľmi nezaoberajú otázkou, ako Boh vyzerá a kde žije. Na to sa odpoveď nášho detstva o Ježiškovi, nebi a pekle rozplynula do nenávratna – myslel som si donedávna. Úžasné maľby dávnych storočí s náboženskou problematikou, idúce do takých podrobností zobrazenia osoby Boha, ako je Michelangelovo Stvorenie Adama (1508) na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, som vždy považoval za diela umelcovej fantázie, nie reportáže z ďalekých krajín.

A tu prichádza Ľuboš Rojka s tvrdením, že Boh nielenže je, ale je „osobný“. Pod osobou si predstavujeme človeka. Bytosť s trupom, hlavou a údmi, zvyčajne v mužských alebo ženských šatách. Na to nestačia bežné kozmologické argumenty (filozofovanie o nepohyblivom prvom hýbateľovi, nezapríčinenej príčine, vzniku prvých fyzických vecí, a to aj z ničoho); treba špecifikovať potrebu osobného Boha a tak vznikne tzv. kalamský kozmologický argument. Po prvý raz ho vraj vyslovil alexandrijský teológ 6. storočia Johannes Philopon (ktorý odmietol učenie o sv. Trojici a zato bol Rímom odsúdený ako kacír, čím jeho obsiahle učenie o Aristotelovi stratilo na cene). Potom argument rozpracovali „arabskí (myslím, že skôr moslimskí) myslitelia al-Kindi v 9. storočí a al-Ghazali v 11. storočí.“

Nepatrilo by sa tu povedať, že al-Ghazali považoval nekonečný regres aspoň teoreticky za možný a že prišiel k záveru, že deduktívnym spôsobom sa nedá dokázať nevyhnutnosť prvej príčiny? Veď tým priam otriasol zásadnými premisami argumentu z prvej príčiny, ktorý inak zastával.

Autor vysvetľuje „kalamský“ ako „špekulatívny“, napríklad teológ, čo vo mne vzbudzuje nedôveru. A vskutku. Predkladá sa nám na uverenie, že príčinou sveta musí byť nezapríčinená, nezačínajúca, nemenná, nemateriálna, bezčasová, bezpriestorová, úžasne mocná a úžasne inteligentná osobná bytosť, a to je Boh.

Slovami autora: „Kalamský argument je typický tým, že popri iných krokoch neuzatvára len s akousi prvou príčinou alebo prvým princípom, ale priamo s osobnou príčinou na začiatku času a túto príčinu nielen nazývame Bohom (Tomáš), ale ním aj skutočne je.“ Nejdem komentovať zlú skladbu tejto vety, ale ťažký text ju robí temer nezmyselnou. Einstein to vyriešil jednoducho: „Predstava osobného Boha mi je cudzia a pripadá mi dokonca naivná.“

Kalamský argument nepresvedčil napríklad stredovekého filozofa al-Ghazaliho, ani moderného básnika a pakistanského politika Muhammada Iqbala (1877 – 1938), ani veľkého Kanta; z moderných filozofov J. L. Mackieho (1917 – 1981), Grahama Oppyho (* 1960) a Quentina Smitha (* 1952), ani fyzikov Paula Daviesa a Victora Stengera. Russella, Hawkinga a Dawkinsa ani nemusím menovať.

Ani zďaleka sa nemienim a nemôžem púšťať do hĺbok odborných detailov kozmológie, fyziky a filozofie, ako to robí Ľ. Rojka. Ani to nepovažujem za nutné. Presvedčila ma stať o kozmologickom argumente (v sérii všetkých jeho početných obmien) v Dawkinsovej knihe Delúzia Boha, ktorú môžem v dnešnej súvislosti doplniť pár poznámkami ku kalamu z Wikipédie:


  1. Stenger upozorňuje, že kvantová mechanika vyvracia prvú premisu kalamského argumentu, že nič nemôže vzniknúť z ničoho, bez príčiny. Menuje dve bežne sa vyskytujúce kvantové udalosti, a to Casimirov efekt a rádioaktívny rozpad (bez súvislosti s humanizmom presvedčivo vysvetlené v Googli).

  2. Muhammad Iqbal nazýva koncepciu prvej nezapríčinenej príčiny ilegitímnou a absurdnou. Zakončiť sériu konečných príčin tým, že jednému jej členovi dáme hodnosť nezapríčinenej príčiny, znamená úplne znehodnotiť inak cenný zákon príčinnosti.

  3. Delúzia Boha diskreditovala predstavy o bohu raz navždy (napísal Graham Farmello, Telegraph, 3. sept. 2010).



Ľ. Rojka zhromaždil do svojej knihy všetko haraburdie storočí špekulatívnej teológie vrátane argumentu zo stupňov dokonalosti, ktorý vraj vysvetľuje špeciálne a „najjasnejším spôsobom prechod od existujúcna k existencii (aktu jestvovania) a od existencie k Jestvujúcnu“ – toto viem len papagájovať, tomu nerozumiem ani po prečítaní celej strany citátu Tomášovho originálu v latinčine aj slovenčine. Stačí mi autorov údaj, že ani tento argument dnes už veľa nezaváži.

Prekvapuje ma, že pri odpovedi na otázku Kto je Boh ani raz sa ani len nenaznačí, že kresťanský Boh existuje v podobe monoteistickej Trojice Boha-otca so synom boho-človekom Ježišom Kristom a ťažko pochopiteľným Bohom-Duchom svätým; že islam má proroka Mohameda a že mormoni a svedkovia Jehovovi nepoznajú pojem Trojice. Viem, že na katedrách sa robí rozdiel medzi filozofiou kresťanského náboženstva a filozofickou teológiou, ale ten ma natoľko nezaujíma, keď čakám sľúbenú odpoveď na otázku Kto je Boh? V Biblii je toho toľko o Bohu! Je pravda, to je Boh židov, ale kresťania aj moslimovia ho s patričnými úpravami prevzali.

Ani Katechizmus katolíckej cirkvi neobišiel v tejto knihe dobre. Vôbec sa nespomína, hoci jeho Vyznanie viery veľmi podrobne odpovedá na otázku Kto je Boh? Chápem, že je načase abstrahovať mnohé charakteristické osobné vlastnosti Boha mojej mladosti, ktorý „vedel všetko: aj to, čo si myslíme a v tajnosti robíme“ – toto posledné vypadlo; sliedenie v súkromí si moderní ľudia necenia. Prestal byť „pánom celého sveta“ – sme predsa demokrati, čo aj rímska cirkev ani zďaleka.

Keď sa nedávno pýtali Hawkinga, či verí na posmrtný život, odpovedal, že neverí na osobného Boha. Ako ja, a myslím si, aj väčšina Slovákov. To, čo sme voľakedy volali Bohom, voláme dnes náhodou či nutnosťou. Hawking, od roku 1986 doživotný člen Pápežskej akadémie vied, je vedec a dal tomu meno gravitácia. Nadšene súhlasím.

*

Na titulnej strane knihy je reprodukcia obrazu, na ktorom ďakuje matka Cirkev s krucifixom v ľavej ruke kľačiacemu Tomášovi Akvinskému, predkladajúcemu jej rukopis svojej knihy, vraj asi úvahy o nepochopiteľnom tajomstve sv. Trojice. V pozadí je na stene chýrny nápis: „BENE SCRIPSISTI DE ME TOMA“ (Dobre si o mne písal, Tomáš). Po ľavici jej anjel drží otvorenú knihu, v ktorej možno čítať na pravej strane „IN PRINCIPIO CREAVIT DEUS COELUM ET TERRAM“ (Na počiatku stvoril Boh nebo a zem) a na ľavej strane „INCARNATUS EST HUMILIAVIT SEMET IPSUM USQUE AD MORTEM“ (Vtelil sa. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť). Pavlov List Filipanom, 2,8). V spodnej časti obrazu oduševnene prednáša Aristoteles, reprezentujúci ľudský zdravý rozum – v tomto výreze chýba.

Táto informácia v knihe nie je a v stručnosti by mala byť aspoň toľká, ako je zvykom: „Ide o reprodukciu stropnej fresky vo vatikánskom múzeu Galleria dei Candelabri od Ludwiga Seitza (1844 – 1908).“

Keď som sa už túlal po Googli: Ludwig Seitz bol nemecký, resp. bavorský umelec, narodený v Ríme, inšpektor vatikánskych obrazových galérií. Bolo to v rokoch 1883-87, čo namaľoval obraz, ktorý niektorí nazývajú alegóriou Tomáša Akvinského a Aristotela (iní Tomášom Akvinským ako odovzdáva svoje dielo rímsko-katolíckej cirkvi). Nikto netvrdí, žeby obraz alebo jeho autor boli vynikajúci.

V rokoch 1883 – 1887 sa konala rekonštrukcia múzea dei Candelabri a v jej rámci maľovali stropné fresky Ludwig Seitz a Domenico Torti. Pápež Lev XIII. nimi chcel ukázať svetu, že považuje Tomáša Akvinského a jeho filozofiu za bázu katolíckej teológie.

Tomáš Akvinský bol dominikánsky mních. Zobrazuje sa v bielo-čiernom habite, s tonzúrou a žiariacim slnkom na hrudi ako emblémom svojho postavenia ako učiteľ cirkvi. Na niektorých portrétoch má pri uchu holuba (symbol inšpirácie) a v ruke drží pero.

„Raz toľko“ v štvrtiach postihnutých recesiou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Recesia vyvoláva napätie vo viacrodinných domácnostiach

Michael Luo

Pre tri generácie Maggiinej rodiny, napratané do recesiou postihnutého predmestského domu s tromi spálňami, vybuchne niekedy žitie jedného na druhom už vyše desiatich mesiacov neočakávaným spôsobom.

Keď Kathy Maggiová vyzve svoju 26-ročnú dcéru Holly, aby si upratala svoju izbu, vyvolá to výbuch nevôle; nedbalá poznámka Jima Maggiho, že tieto šeky preberá „mesiac čo mesiac“ snúbenec jeho dcéry, James Wilson, má za následok dni kvasenia; kúsok čokolády od starej mamy 21-mesačnej Madisonke vedie k nepokojnému šuškaniu za zatvorenými dverami o jej rozmaznávaní babkou a dedkom.

Vo februári, keď museli opustiť svoj byt v Gainsville, presťahovala sa Holly, James, Madison a ich dobromyseľný pitbul Caley do zapratanej spálne v dome, v ktorom Holly vyrástla. Ani jeden z Madisonkiných rodičov nebol schopný nájsť si prácu vyše roka.

Z milióna spôsobov, ako veľká recesia zmenila sociálne usporiadanie krajiny, jedným je nárast počtu domácností ako najnovšie Maggiina, kde príbuzní a priatelia sa sťahujú k sebe, čo je posledná záchrana pred pádom celkom dolu. Zatiaľ je tento demografický posun málo preskúmaný.

Údaje Štatistického úradu pre cenzus zo septembra 2010 ukazujú, že sa počet mnohorodinných domácností medzi rokmi 2008 a 2010 zvýšil o 11,7 % a dosiahol počet 15,5 miliónov, čo je 13 % všetkých domácností; postihuje to 54 miliónov ľudí.

Aj toto vysoké číslo je však málo na ilustráciu javu, ktorý pracovníci sociálnej starostlivosti volajú „zdvojením“; rozrástlo sa za recesie a anemického ozdravovania. Zistené počty nezahŕňajú napríklad situácie, keď spolu bývajú ako jednotlivci brat a sestra, alebo keď bezdetný dospelý žije so svojimi rodičmi.

Pre mnohých je takéto riešenie poslednou možnosťou, ako uniknúť organizácii pre bezdomovcov alebo spávaniu v aute. Je pravda, že celá polovica ľudí, ktorí prišli v roku 2009 do útulkov a neboli bezdomovcami, žili predtým u príbuzných alebo priateľov.

Analýzy prieskumov ukazujú, že priemerný príjem mnohorodinných domácností klesol v rokoch 2009 a 2010 o 50 %, teda viac ako príjem normálnych domácností, čo svedčí, že tieto domácnosti pociťujú núdzu.

Hollyini rodičia prežili vlastnú finančnú krízu. Pán Maggi stratil prácu v roku 2009, keď mal 58 rokov; vyrábal luxusný nábytok. Veci sa skomplikovali, keď rodičia povolili Hollyinej staršej sestre s mužom a dvomi deťmi, ktorí v roku 2008 stratili na dražbe svoj dom, aby sa nasťahovali k nim. Žili tu dosť dlho. Nakoniec pozháňali akési peniaze a odsťahovali sa týždeň pred Hollyiným príchodom.

„Vravela som si: Skončí to raz? Myslela som si, že som už svoje deti odchovala“, spomína pani Maggiová. Dodáva, že nikdy však nepochybovali, či zoberú k sebe Holly a jej mladú rodinku.

„Nebolo inej možnosti,“ vraví Kathy Maggiová, dnes 53-ročná; pre zdravotné problémy už niekoľko rokov nepracuje. „Alebo sem, alebo na ulicu.“

Holly Maggiová pracovala ako vedúca v pomocnom sklade, kým v roku 2007 nestratila toto zamestnanie. Našla si prácu u Häagen-Daza (veľkovýroba zmrzliny), ale aj tú stratila. Rodina žila pôvodne z práce p. Wilsona, ktorý kládol podlahy, ale začiatkom roku 2009 firma skrachovala.

Keď sa peniaze míňali, slečna Maggiová a pán Wilson tuho uvažovali, ale zistili, že nebudú môcť ďalej žiť ako rodina. Maggi to trvalo týždeň, kým našla odvahu obrátiť sa na rodičov.

„Bola to najťažšia vec, akú som v živote musela urobiť,“ priznáva sa slečna Maggiová, ktorá od 18 rokov žila samostatne, ktorá vždy pracovala a sama si zarábala na štúdium na miestnom gymnáziu.

Mladý pár však oľutoval svoje rozhodnutie, hoci uznávajú, že nemali inú voľbu.

„Mal som rád ich rodinu, keď sme neboli trvale u nich,“ vraví pán Wilson, ktorému dalo námahu, kým zmieril svoju utiahnutú povahu so zhovorčivosťou Hollyinej rodiny. „Teraz, keď sme stále u nich, nemám ich rád. Cítim sa z toho zle. Nemyslím, že je to ich problém, alebo že sa dá robiť niečo iné. Je to tak, ako to je.“

Stresy môžu zapríčiniť také maličkosti ako vyrušenie, keď ide niekto v noci na záchod, čo hnevalo pána Wilsona od začiatku, lebo spálňa staršej Maggiovej je hneď vedľa kúpeľne. Môžu to byť aj vážnejšie veci, ako keď pán Wilson a slečna Maggiová cítia, že ich rodičovské rozhodnutia sú sústavne podminovávané jej rodičmi.

Pred pár mesiacmi našla Holly Maggiová konečne prácu na čiastočný úväzok a s minimálnou mzdou ako pokladníčka u firmy Harvest, ktorá ponúka za diskontné ceny potraviny, lieky a iné veci ľuďom v núdzi. Počet zákazníkov jej predajne v St. Lucie County sa tohto roku zdesaťnásobil; v novembri tu bolo 15,2 % nezamestnaných.

Od tých čias čo slečna Maggiová pracuje, ostáva 26-ročný pán Wilson doma so svojou dcérkou a rodičmi slečny Maggiovej. Pravidelné štebotanie Kathy Maggiovej o tom, ako treba vychovávať Madisonku, ho časom dožralo; Kathy nechce nechať svoju vnučku kričať, kým Holly a pán Wilson si myslia, že to občas treba. Wilson vraví: „Nemyslím si, že považuje Madison za istú, keď je so mnou.“

Keď príde Holly z práce domov, trávi dvojica väčšinu času vo svojej spálni, kým Madisonka behá von a dnu. Väčšina ich majetku, vrátane 75-galónového (280 litrového) akvária s dvomi obrovskými juhoamerickými cichlidami a jedným juhoamerickým sumcom zaberá druhú spálňu. Hoci tri štvrtiny priestoru ich izby zaberá matrac kráľovských rozmerov, izba sa stala ich útočiskom. „To je jediné miesto, o ktorom cítime, že je naozaj naše,“ vraví Holly.

To, že je rodina pohromade, prináša aj svoje radosti. Umožnilo to Madisonkiným starým rodičom sledovať jej prvé krôčiky a počuť jej prvé slová. Videli jej premenu z batoľaťa na decko. Ale finančná ťarcha vrhá tieň na všetko.

Mať spoločné výdavky je háklivá téma. Hollyine potravinové lístky stačia na nákup potravín, ale Holly sa dostane so svojím snúbencom občas do sporu pre iné šeky; boli zameraní na splácanie veriteľom, priateľom a príbuzným, ktorí im pred časom požičali určité sumy. Jej rodičia jej občas radia, ale nepreháňajú. „Sú to jej peniaze,“ hovorí Kathy Maggiová. „Nemôžem jej povedať, ktorý účet má platiť.“

Samozrejme trpí aj vzájomný vzťah dvojice. Hádky sú častejšie. Priznávajú sa, že ich sexuálny život prakticky neexistuje. Každú noc, s rodičmi vo vedľajšej izbe, šušocú stlmenými hlasmi o tom, ako a kedy sa budú sťahovať. Ich nádej sa nedávno zvýšila: Holly bola povýšená a o máličko sa jej zvýšil plat.

Na obzore je však nová dilema. Vyplácanie nezamestnaneckého príspevku Jimovi Maggimu sa čo nevidieť skončí; to zanechá starších Maggiovcov bez príjmu a ich úspory sú vyčerpané. Pán Maggi nedávno vyhlásil, že je potrebné spraviť rodinnú poradu.

Táto predzvesť rozpolťuje Holly Maggiovú. Chce odísť, možno by aj mala odísť, ale na druhej strane, v núdzi nechce opustiť svojich rodičov. Čo nevidieť bude sa musieť rozhodnúť.

*

Prameň: Michael Luo, ‘Doubling Up’ in Recession-Strained Quarters, New York Times, 20. decembra 2010

Kto patrí k nám?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Robert Leicht

Diskusia o tom, či islam patrí alebo nepatrí do Nemecka, sa živí zveličovaním a zjednodušovaním histórie. Kresťanstvo, aspoň ústavne chápané cirkevníctvo, nijako nepatrí k bezprostredným koreňom našej politickej súčasnosti.

Samozrejme patria k nám tí u nás žijúci moslimovia, ktorí akceptujú našu ústavu a náš právny poriadok; vtedy k nám patria aj so svojím náboženstvom. Túto skutočnosť musíme vedome akceptovať práve my – v starom zmysle slova „vlastní Nemci“ – ako prejav nášho ústavného poriadku.

Keď to spolkový prezident Wulff formuloval vetou, že „islam“ patrí k Nemecku, prekrútil spomenutú skutočnosť historicky a ústavne politicky. Stačí postaviť vedľa seba celok nášho právneho poriadku a šáriu, náš rozdiel medzi štátom a cirkvou vedľa teokratických nárokov islamu, naše individualistické chápanie slobody vedľa ich patriarchálneho poriadku a vynikne nad slnko jasnejšie, že islam nepatrí medzi normatívne zdroje nášho politického a spoločenského zriadenia – a ani by sa nemal snažiť tam patriť.

Takže minister vnútra Hans-Peter Friedrich mal kus pravdy, keď miesto zveličovania volal po návrate na rovinu skutočností a noriem. Ponechám stranou polemiku, ktorá z toho vzišla, aj s jej nudnou schémou dráždenia a reakcie; budem sa koncentrovať na opačné, teraz už aj od šéfa CSU (kresťansko-sociálnej únie) Seehofera prekrásne propagované tvrdenie, že náš spoločenský a politický poriadok má židovsko-kresťanské korene. Pretože aj táto téza je svojím spôsobom klamlivým zjednodušením histórie, ak už nemám povedať: prekrúcanie histórie.

Začína to tým, že z dôvodov politickej korektnosti sa dnes nehovorí len o „kresťanských koreňoch“, ale človek dáva najavo svoju otvorenosť formuláciou „o židovsko-kresťanských koreňoch“. Je pravda, že kresťanská praobec vzišla rovnako ako jej zakladateľ Ježiš Nazaretský, vzor dôrazne židovskej zbožnosti, zo židovstva, ale potom sa ho bolestivým procesom vzdala; apoštol Pavel, ktorý ako Šavel kresťanov prenasledoval, je pre tento proces modelovou figúrou. Až do roku 1945 to však u nás temer nikto nechcel vedieť, tým menej propagovať; najmenej etablovaná väčšina kresťanstva najprv s jeho protižidovskými prejavmi z kancľa, potom po roku 1933 antisemitskými vražednými príkazmi z kancelárstva.

Aj keď od toho odhliadneme – čo nijako nie je jednoduché – nepatrí kresťanstvo, v každom prípade úradná cirkevná vrchnosť, k bezprostredným koreňom nášho súčasného politického usporiadania; možno ako protipól, ktorý treba prekonať. Práve ako – ako sa hovorí – dobrý protestant musí predsa človek kajúcne uznať, že naše práva slobody a ľudskosti, naše ľudské práva, ako aj náš vrchnosť podozrievajúci demokratický spoločenský poriadok museli byť vybojované proti odporu nielen svetských ale aj cirkevných autorít. V Kostnici na rozkaz koncilu upálený Ján Hus a v Ženeve na rozkaz Jána Kalvína upálený Michael Servet by vedeli pri poslednom súde rozprávať o svojich skúsenostiach s vtedajšou humánnou praxou kresťanského spoločenského poriadku.

Čo z toho vyplýva? Že náš slobodný a demokratický spoločenský poriadok síce počíta medzi svoje základné práva slobodu náboženstva, ale samotná existencia aj spolupráca rozličných náboženstiev (pozor: rovnako aj ateistov!) sa však riadia len podľa politických pravidiel a základných práv, ktoré musia občania aj štát strážiť ako oko v hlave. Ten, kto cení a háji tento princíp, ten patrí k nám.

Prameň: Robert Leicht, Wer gehört zu uns?, Der Tagesspiegel, 13. 3. 2011

*

Robert Leicht je vynikajúci nemecký žurnalista a publicista. Bol dlhé roky šéfredaktorom a redaktorom Die Zeit a Süddeutsche Zeitung, dnes je politický korešpondent a komentátor Tagesspiegla. V rokoch 2003 – 2009 bol prezidentom Evanjelickej akadémie.

Pohoršujte sa!

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Stéphan Hessel

Na prvý pohľad sa zdá, že výzva Stéphana Hessela mieri na aj tak ľahko sa pohoršujúcich Francúzov. Pri bližšom preverení však spoznáme, že vyzýva všetkých ľudí tejto planéty – všetkých, ktorí chcú myslieť a konať so zmyslom pre prekonanie myslenia a konania generácií a vo vedomí zodpovednosti.

Považujeme za dôležité rozšíriť výzvu Stéphena Hessela aj v našej rečovej oblasti, pretože vznikla z rozhorčenia nad večne včerajšími spoluobčanmi a nad aktuálnym „nerozhorčovaním sa“ nad jedným nemeckým autorom, ktorý v rokoch 2010/2011 vrhol na nemecký trh najúspešnejšiu „vecnú knihu“ všetkých čias.

Miesto toho, aby sa zasadzoval za mierové a konštruktívne riešenia, dosiahol tento autor zvýšenie prijateľnosti násilia a nenávisti v našej spoločnosti. Výraznými slovami ukazuje Stéphan Hessel inú, mierovú, zo sumy jeho skúseností vyplývajúcu cestu.

Úvod k prekladu do nemčiny, „Empört Euch!“, Cornelia Weigel & Friedrich Kreuzeder

*

Pohoršujte sa!

93 rokov. To bude asi posledný úsek. Koniec už nie je ďaleko. Aké je to šťastie, mať schopnosť spomenúť si, čo bolo základom môjho politického zapojenia sa: roky odporu a práve pred 66 rokmi zostavený Program Národného výboru odporu!

V rámci tohto Výboru ďakujeme Jeanovi Moulinovi za zjednotenie všetkých zložiek obsadeného Francúzska, hnutí, strán a odborov, všetkých, čo vyhlásili svoj súhlas s bojujúcim Francúzskom a jeho jediným uznaným šéfom: generálom de Gaullom. V Londýne, kde som v marci 1944 stretol generála de Gaulla, som sa dozvedel, že tento Výbor vypracoval program, ktorý prijal za svoj 15. marca 1944. Obsahoval súbor zásad a hodnôt pre oslobodené Francúzsko, na ktorých sa mala zakladať nová demokracia našej vlasti. (1)

Tieto zásady a hodnoty potrebujeme dnes viac ako inokedy. Je povinnosťou nás všetkých dávať pozor, aby naša spoločnosť ostala takou, že na ňu aj naďalej môžeme byť hrdí: aby sme sa nestali spoločnosťou, ktorá na „ľudí bez papierov“ reaguje odsunom a podozrieva každého imigranta, ktorá stále vyslovuje pochybnosti o nárokoch na dôchodok a výdobytky sociálnej bezpečnosti, spoločnosťou, v ktorej sú médiá výlučne v rukách „boháčov“. To všetko sú veci, ktoré by sme ako praví dediči Národného výboru odporu neschvaľovali.

V roku 1945, keď sa skončila strašná dráma 2. svetovej vojny, pustili sa sily zjednotené v Národnom výbore odporu, do obrody, ktorá nemala obdoby.

Spomeňme si, že vtedy bola založená Sociálna bezpečnosť, ako ju vo svojom programe predstavilo Hnutie odporu, majúce za cieľ

– „zabezpečiť všetkým ľuďom základné požiadavky materiálnej istoty, a to najmä v dobe, keď sa z vlastných síl len čiastočne môžu, alebo vôbec nemôžu postarať o svoje prežitie;“

– „dôchodok, ktorý zabezpečí všetkým pracujúcim dôstojnú starobu;“

– „zriadenie skutočne ekonomickej a sociálnej demokracie, znamenajúcej odstránenie ekonomického a finančného feudalizmu.“

Všeobecný záujem musí mať prednosť pred záujmom jednotlivca; spravodlivé rozdelenie bohatstva, vytvoreného svetom práce, musí mať prednosť pred mocou peňazí. Hnutie odporu odporúča „rozumnú organizáciu ekonomiky, zabezpečujúcu podradenosť záujmu jednotlivca všeobecnému záujmu a oslobodenie sa z moci diktatúry, ktorá bola viditeľná vo fašistických štátoch.“ Táto posledná požiadavka bola úlohou dočasnej vlády Republiky.

Skutočná demokracia potrebuje nezávislú tlač. Hnutie odporu to vie, žiada a bráni slobodu tlače, jej česť a nezávislosť od štátu, moci peňazí a zahraničných vplyvov. To ešte posilňuje od roku 1944 existujúce požiadavky na tlač a práve to je dnes ohrozené.

Hnutie odporu žiadalo: „Všetky francúzske deti bez selekcie alebo obmedzenia majú mať účinnú možnosť profitovať z najvyvinutejšej školskej výchovy“, no reformy, navrhnuté v roku 2008, sú zamerané proti týmto plánom. Mladí učitelia, ktorých akcie podporujem, odmietli aplikáciu týchto reforiem a za trest im boli znížené platy. Pohoršovali sa, boli „neposlušní“, považovali tieto reformy za príliš vzdialené od ideálu republikánskej školy. Títo mladí učitelia ich považovali za opatrenia prevažne v prospech spoločnosti založenej na výkone a bez dostatočného prihliadania na kreatívny a kritický potenciál žiakov.

Tým všetkým sa dnes spochybňuje podklad sociálnych výdobytkov. (2)

Motívom odporu je pohoršovanie sa

Opovažujú sa nám povedať, že štát už neunesie ťarchu výdavkov na tieto sociálne výdobytky. Ale ako môžu dnes chýbať peniaze na udržanie a rozšírenie týchto výdobytkov, ak sa od oslobodenia, keď Európa bola v ruinách, bohatstvo tak úžasne rozmnožilo? Zdá sa to možným len preto, lebo Hnutím odporu potláčaná moc peňazí nikdy nebola taká veľká, arogantná a egoistická ako dnes; má zástupcov svojich záujmov aj v najvyšších kruhoch štátu. Medzitým privatizované banky sa už starajú len o svoje dividendy a nebotyčné príjmy svojich vedúcich manažérov; čo ich po všeobecnom dobre! Priepasť medzi chudobou a bohatstvom sa stále zväčšuje; všetko podporuje honbu za peniazmi a súťaženie.

Základným motívom odporu bolo pohoršovanie. Preto ako veteráni Hnutia odporu a bojujúcich síl slobodného Francúzska vyzývame mladú generáciu, aby oživila dedičstvo Hnutia odporu a jeho ideály a ďalej ich šírila. Vravíme im: „Berte štafetu, pohoršujte sa!“ Tí, čo majú zodpovednosť v politike a ekonómii, intelektuáli a vôbec celá spoločnosť, nikto sa nesmie poddať. Nikto sa nesmie nechať ovplyvniť súčasnou diktatúrou finančných trhov, ktoré ohrozujú mier a demokraciu.

Prajem Vám všetkým, každému jednému, aby si motív vlastného pohoršenia urobil srdcovou záležitosťou. Ak Vás niečo tak pohorší, ako mňa pohoršoval nacizmus, stanete sa militantnými, zanietenými a silnými. Tak sa človek zapojí do behu udalostí a veľký beh udalostí sa bude vďaka každému jednotlivcovi uberať smerom k viac spravodlivosti a slobody – ale nie „nekontrolovanej slobody líšky v kuríne“. Práva, ktoré priniesla na papier Všeobecná deklarácie ľudských práv v roku 1948, sú univerzálne. Ak stretnete niekoho, komu sa odopierajú, pomôžte mu domôcť sa ich.

Dva pohľady na históriu

Keď sa pokúšam pochopiť, čo zapríčinilo fašizmus, vravím si, že jeho prívrženci mali strašný strach pred boľševickou revolúciou. Nechali sa viesť svojím strachom. Preto sa cez nás prevalil fašizmus a kolaborantská vláda. Keby sa však dnes ako vtedy presadila menšina, bola by droždím, ktoré nechá cesto nakysnúť. Isteže, skúsenosť takého starca ako som ja, narodený v roku 1917, sa líši od skúsenosti dnešných mladých ľudí.

Často prosím vysokoškolských učiteľov, aby mi dovolili pohovoriť si s ich žiakmi a vravím im: Nemáte tie isté zrejmé príčiny zapojiť sa do boja, ako sme mali my. Pre nás odporovať znamenalo neprijať nemeckú okupáciu, porážku, čo bolo pomerne jednoduché. Tak isto to, čo nasledovalo: dekolonizácia. Potom alžírska vojna. Bolo zrejmé, že Alžírsko sa muselo stať nezávislým.

Pokiaľ ide o Stalina, to sme všetci tlieskali víťazstvu Červenej armády pri Stalingrade v roku 1943. Ale už keď sme sa v roku 1935 dozvedeli o veľkých stalinských procesoch, a keď sme na vyváženie amerického kapitalizmu museli mať uši otvorené pre komunizmus, už vtedy nám bola potreba odporu voči tomuto totalitnému systému samozrejmá. Rovnako potrebné bolo postaviť sa proti americkému kapitalizmu a poukázať na hranice jeho násilnej rozpínavosti.

Počas svojho dlhého života som mal veľa dôvodov pohoršovať sa. Tieto dôvody vyplývali menej z mojich pocitov ako z vôle zapojiť sa do niečoho. Na mladého „normalkára“, ktorým som bol (žiak slávnej parížskej vyššej strednej školy), veľmi pôsobil starší spolužiak Jean-Paul Sartre. Pre môj myšlienkový vývoj boli veľmi dôležité jeho diela Nevoľnosť (Hnus), Múr a Bytie a ničota. Sartre nás učil povedať si: „Ako jednotlivci sme zodpovední.“

Bolo to oslobodzujúce posolstvo. Ľudská zodpovednosť, ktorá sa nemá čo podrobovať nejakej moci ani nejakému bohu. Naopak, človek je zodpovedný v mene svojej osobnosti. Keď som v roku 1939 prišiel do školy v Rue d’ Ulm v Paríži, bol som vášnivým prívržencom filozofa Hegla a navštevoval som seminár Maurice Merleau-Pontyho.

Jeho prednášky sa zaoberali konkrétnymi skúsenosťami tela a jeho vzťahu k dualizmu zmyslov. Môj prirodzený optimizmus, ktorý chce, aby všetko, čo sa praje, bolo aj možné, ma ťahal k Heglovi. „Hegelianizmus“ vysvetľuje dlhé dejiny ľudstva ako pokračujúci stupňovitý vývoj ľudskej slobody. História pozostáva z celého radu postupných otrasov, ktoré sú cenou za túto výzvu. Dejiny ľudských spoločenstiev kráčajú dopredu a nakoniec, keď človek dosiahol úplnú slobodu, dosahujeme dokonalý demokratický štát.

Samozrejme sú možné aj iné pohľady na históriu. Pokrok, dosiahnutý slobodou, súťažou a hnaním sa za „stále viac“ môže pôsobiť ako ničivá víchrica.

Takto ju stelesňuje jeden priateľ môjho otca, ktorý spolu s ním mal úlohu preložiť do nemčiny Hľadanie strateného času od Marcela Prousta. Bol to nemecký filozof Valter Benjamin. Obraz švajčiarskeho maliara Paula Kleeho Angelus novus interpretoval ako pesimistické posolstvo. Postava „anjela dejín“ rozťahuje ruky, ako keby chcela zastaviť alebo zvrátiť nečas, čo pre Benjamina znamenalo nezadržateľnosť pokroku. V septembri 1940 spáchal Benjamin samovraždu, aby unikol nacistom. Zmysel dejín preňho spočíva v nezadržateľnom postupe od katastrofy ku katastrofe.

Najhorší postoj je ľahostajnosť

Dnes sa môžu dôvody pre pohoršovanie sa zdať menej zrejmé, pretože svet sa stal príliš zložitým. Kto čo určuje, kto v čom rozhoduje? Nie je vždy ľahké určiť, ktoré prúdy nám teraz vládnu. Už nemáme do činenia s malou elitou, ktorej činy sme dobre poznali. Existuje veľký svet a badáme, že v ňom vládnu vzájomné závislosti. Žijeme v globálnej sieti, aká tu ešte nikdy nebola. No v tomto svete existujú neznesiteľné veci. Treba sa veľmi dobre prizerať a hľadať, aby sme ich videli. Vravievam mladým ľuďom: „Len hľadajte, nájdete“. Najhorší postoj je ľahostajnosť, vyjadrená slovami „ja za to nemôžem, ja to už nejako prežijem“. Takým správaním stratíte nepostrádateľný prívlastok ľudskosti, schopnosť pohoršovať sa a z nej vyplývajúce zapojenie sa.

Už teraz možno rozpoznať dve veľké nové výzvy:

  1. Stále sa zväčšujúcu ohromnú priepasť medzi najchudobnejšími a najbohatšími tohto sveta. Je to novinka 20. a 21. storočia. Najchudobnejší tohto sveta dnes zarábajú menej ako 2 doláre na deň. Táto priepasť sa nesmie prehlbovať. Už toto zistenie musí budiť chuť „angažovať sa“.

  2. Ľudské práva a stav našej planéty. Po oslobodení som mal šťastie, že som mohol spolupôsobiť pri koncipovaní Všeobecnej deklarácie ľudských práv. OSN ich vyhlásila 10. decembra 1948 v paláci Chaillot v Paríží.


Pod vedením šéfa kabinetu Henriho Laugiera, ako zastupujúceho generálneho tajomníka OSN a ako tajomník Spoločenstva ľudských práv som spolu s inými pôsobil pri zostavovaní tohto vyhlásenia. Nikdy nezabudnem na rolu, ktorú pri tom zohral René Cassin. V roku 1941 bol štátnym tajomníkom pre spravodlivosť a výchovu slobodnej (exilovej) francúzskej vlády v Londýne a v roku 1968 dostal Nobelovu cenu mieru. Nezabudnuteľná ostáva aj rola Pierra Mend?s-França v Rade pre hospodárske a sociálne veci, ktorý bol zodpovedný za nami vypracované texty. Tieto išli od neho k Tretej parlamentnej komisii na preverenie sociálnych, humanitárnych a kultúrnych otázok. Podporoval som prácu sekretariátu Komisie, zloženej v tom čase zo zástupcov 54 členských štátov. Cassinovi vďačme za výraz „univerzálna“ (všeobecná) deklarácia a nie „medzinárodná“, ako to navrhovali naši anglosaskí priatelia.

Po Druhej svetovej vojne išlo o oslobodenie od nebezpečenstiev, ktoré ľudstvu priniesol totalitarizmus. Bolo potrebné, aby sa Spojené národy zaviazali k dodržiavaniu týchto všeobecných práv. V tom prípade sa štát, trpiaci na svojom území porušovanie ľudských práv, nemôže odvolávať na svoju suverenitu. To bol prípad Hitlera, ktorý sa cítil neobmedzeným pánom vo svojom štáte a dopustil sa genocídy. Vyhlásenie ľudských práv vďačilo za veľa celosvetovému odporu voči národnému socializmu, fašizmu a totalitarizmu, ale v dôsledku našej prítomnosti aj duchu Hnutia odporu. Cítil som, že sa musíme poponáhľať, aby nás neoklamal neúprimný súhlas víťazov, ktorí nemali v úmysle lojálne podporovať uvedené hodnoty. Pokúšali sme sa im ich nanútiť. (3)

Neodolám chuti citovať článok 15 Všeobecnej deklarácie ľudských práv:

„Každý človek má právo na štátne občianstvo.“

A článok 22:

„Ako člen spoločnosti má každý človek právo na sociálnu bezpečnosť; má nárok na hospodárske, sociálne a kultúrne práva, nepostrádateľné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti; tento nárok zabezpečia vnútroštátne opatrenia a medzinárodná spolupráca s prihliadnutím na pomocné prostriedky každého štátu.

Hoci Deklarácia má len deklaratívnu a žiadnu právnu funkciu, hrala od roku 1948 nemalú úlohu. Kolonizované národy ju používali ako myšlienkovú inšpiráciu pre svoj boj za nezávislosť a slobodu.

S radosťou zisťujem, že v posledných desaťročiach sa rozmnožili „ne-vládne“ organizácie: sociálne hnutia ako Attac (Spoločnosť pre preskúmanie finančných prevodov), FIDH (Medzinárodná spoločnosť pre ľudské práva), Amnesty International (Medzinárodná spoločnosť obrancov ľudských práv); že sú aktívne a úspešné. Je jasné, že ak sa má dnes dosiahnuť maximálny účinok, treba sa organizovať v podobe siete, aby sa všetky moderné prostriedky komunikácie dali účinne využívať.

Mladým ľuďom vravím: „Len sa obzrite dookola, uvidíte dosť tém, aby ste sa pohoršili – ako sa zaobchádza s imigrantmi, s ľuďmi „bez právnej legitimity“ (bez papierov – to sú ilegálni prisťahovalci) a s Rómami. Iste nájdete konkrétne situácie, ktoré vás podnietia k silným občianskym reakciám. Hľadajte a nájdete!

Moje pohoršenie súvisiace s Palestínou

Dnes sa pohoršujem hlavne nad problémom Palestíny, pásma Gazy a Západného Jordánska. Tento konflikt je hlavným zdrojom môjho pohoršenia. K tomu treba bezpodmienečne čítať správu Richarda Goldstonea, juhoafrického sudcu a Žida, ktorý sa hlási k sionizmu, ako obžalúva izraelskú armádu, že sa počas trojtýždňovej operácie „Stvrdnuté olovo“ dopustila vojnových zločinov, ba v niektorých prípadoch aj zločinov proti ľudskosti.

V roku 2009 som opätovne navštívil pásmo Gazy; vďaka našim diplomatickým pasom som mohol aj s manželkou vstúpiť do krajiny a na vlastné oči sa presvedčiť o pravdivosti výpovedí Goldstoneovej správy. Ľudia, ktorí nás sprevádzali, nemali vstupné víza ani do pásma Gazy, ani do Západného Jordánska. Navštívili sme palestínske utečenecké tábory, ktoré od roku 1948 udržuje UNRWA (Organizácia OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe). Viac ako 3 milióny Palestínčanov, vyhnaných Izraelčanmi zo svojej vlasti, v nich čaká na svoj návrat, ktorý sa stáva stále problematickejším.

Gaza je väzenie pod holým nebom pre 1,5 milióna Palestínčanov. Väzenie, v ktorom organizujú svoje prežitie. Nemôžeme prestať myslieť na materiálne škody, ktoré zapríčinila operácia „Stvrdnuté olovo“, napríklad zbúranie nemocnice Červeného polmesiaca. No ešte väčšmi na nás zapôsobilo správanie sa Palestínčanov, ich vlastenectvo, láska k moru a plážam, ich starostlivosť o dobro ich nespočetných smejúcich sa detí.

Obdivovali sme vynaliezavosť týchto ľudí, s ktorou prekonávajú nanútené nedostatky. Videli sme, ako pre nedostatok cementu vyrábajú tehly na výstavbu a opravu stoviek domov, zničených tankami.

Potvrdili nám, že pri operácii izraelskej armády s krycím menom „Stvrdnuté olovo“ bolo na palestínskej strane 1400 mŕtvych – vrátane žien, detí a starých ľudí, ktorí zahynuli uväznení v palestínskom tábore. Na strane Izraelčanov bolo len 50 poranených.

Zdieľam záver juhoafrického sudcu Richarda Goldstonea: „Len Židia sa smú dopúšťať vojnových zločinov.“ To sa nedá vydržať. Bohužiaľ, dejiny ukazujú, že len málo národov sa poučí na základe vlastnej histórie.

Viem, že Hamas, ktorý vyhral posledné voľby, nemohol zabrániť odpaľovaniu rakiet na izraelské mestá. Bola to odpoveď na izoláciu a blokádu obyvateľov Gazy. Iste, terorizmus je neprijateľný, ale treba si uvedomiť, že pri takej prevahe vojenských prostriedkov, ako má druhá strana, nemôže byť reakcia obyvateľstva úplne bez násilia.

Pomôže to Hamasu, odpaľovať na mesto Sdérot rakety? Odpoveď je „Nie“. Neslúži to veci, ale dá sa tomu rozumieť ako aktu zúfalstva obyvateľov Gazy. V pojme „akt zúfalstva“ znamená násilie poľutovaniahodný následok stavov, ktoré sú neprijateľné pre tých, čo na ne trpia.

Dá sa teda povedať, že terorizmus je formou zúfalstva. A že toto zúfalstvo je negatívna forma prejavu. Človek by si nemal zúfať, mal by dúfať. Zúfalstvo je zlyhanie nádeje. Je pochopiteľné; temer by som povedal, že je prirodzené a napriek tomu je neprijateľné. Pretože nedovoľuje výsledky, ktoré by mohli vzbudzovať nádej.

Musíme sa učiť ísť cestou bez násilia

Som si istý, že budúcnosť patrí životu bez násilia a zmiereniu rozličných kultúr. Týmto smerom by malo ľudstvo urobiť svoje najbližšia kroky. A potom, odvolávam sa na Sartra, nemožno teroristov, ktorí hádžu bomby, ospravedlniť, ale možno im rozumieť. V roku 1947 napísal Sartre: „Vidím, že násilie, nech je v akejkoľvek forme, je porážkou. Je však nevyhnutnou porážkou, pretože sa nachádzame v násilníckom vesmíre. A ak je pravda, že aj únik do násilia ostáva násilím, s nebezpečenstvom zvečniť ho, je aj pravda, že ostáva jedinou možnosťou, ako ho skončiť“.

Tu pridávam, že život bez násilia je oveľa istejší spôsob odstránenia násilia ako násilie. Teroristov neslobodno podporovať, ako to dlho robil v mene svojej ideológie Sartre, napr. počas alžírskej vojny alebo pri mníchovskom atentáte na izraelských športovcov počas Olympijských hier v roku 1972. Nič to neprinesie a aj sám Sartre si na konci svojho života musel položiť otázku o zmysle terorizmu a zapochyboval o jeho oprávnenosti.

Vedieť, že násilím sa cieľ nedosiahne, je dôležitejšie ako vedieť, či treba odsúdiť tých, čo používajú násilie. Terorizmus je neúčinný. Pri hodnotení „účinnosti“ treba mať nádej na život bez násilia. Ak vôbec existuje násilná nádej, je to v básni Guillauma Apollinaira „Aká násilná je nádej“, ale nie v politike. V marci 1980, tri týždne pred svojou smrťou, Sartre povedal:

„Treba sa pokúsiť vysvetliť, prečo je dnešný svet taký hrozný, len krátkym výrezom dlhého dejinného vývoja.“ Nádej bola vždy dominujúcou silou revolúcií a povstaní. Pre mňa je nádej stvárnenie budúcnosti.

Treba pochopiť, že násilie sa obracia chrbtom k nádeji. Miesto toho treba dať prednosť nádeji, nádeji na svet bez násilia. Musíme sa učiť ísť touto cestou. Tak na strane utláčateľov, ako na strane utláčaných musíme dosiahnuť odmietnutie útlaku. Tým sa vysuší živná pôda pre teroristické násilenstvá. A neslobodno pripustiť, aby sa zbierala nenávisť a tvorila novú živnú pôdu.

Posolstvo takého Nelsona Mandelu či Martina Luthera Kinga nachádza svoju platnosť najmä vo svete, ktorý prekonal konfrontáciu ideológií a dobyvačné totalitné vlády. Je to posolstvo nádeje, že moderné spoločnosti majú schopnosť riešiť konflikty vzájomným porozumením a rastúcou trpezlivosťou. Aby sme došli až tam, musíme sa odvolať na práva, ktorých porušenie, nech je to z akýchkoľvek dôvodov, musí vyvolať naše pohoršenie. Pri týchto právach neexistujú kompromisy.

Za odpor bez násilia

Spozoroval som – a nebol som jediný – reakciu izraelskej vlády na konfrontáciu so skutočnosťou, že občania Bil’idu idú každý deň k múru, proti ktorému protestujú bez hádzania kameňov a bez násilia.

Izraelské autority nazvali tento pochod „terorizmom bez násilia“. To nie je zlé … Treba byť Izraelčanom, aby niekto mohol povedať o teroristovi, že je bez násilia. Človeka sa osobitne dotkne, že v dôsledku chýbania násilia sa dostaví podpora, porozumenie a schvaľovanie všetkých, čo sú na tomto svete protivníkmi útlaku.

Myslenie západu, zamerané na produktivitu, vrhlo svet do krízy, z ktorej sa dá vyjsť len radikálnym zlomom a útekom dopredu, preč od hesla „stále viac“. Platí to v oblasti financií, ale aj vo svete vedy a techniky.

Je najvyšší čas, aby sa starostlivosti o etiku, spravodlivosť a trvalú rovnováhu venovala najvyššia priorita. Je najvyšší čas, pretože nás a nasledujúce generácie ohrozujú najväčšie riziká. Mohli by znamenať koniec ľudského dobrodružstva na planéte, ktorá sa stane pre človeka neobývateľnou.

Aj tak však ostáva pravdou, že od roku 1948 sa urobil veľký pokrok: dekolonizácia, koniec apartheidu, rozpad sovietskej ríše, pád berlínskeho múru. Naproti tomu bolo prvých 10 rokov 21. storočia dobou spiatočníctva. Toto spiatočníctvo vysvetľujem čiastočne prezidentstvom Georgea Busha, 11. septembrom a deštruktívnymi akciami, ktoré potom ako rozzúrenú reakciu predviedli Spojené štáty, napr. vojenská invázia do Iraku. Zažili sme hospodársku krízu, ale neviedla k novej politike.

Ani kodanská konferencia o klíme nepriniesla nové politické názory, ako zachovať našu planétu. Stojíme na prahu medzi hrôzami prvej dekády a možnosťami ďalších desaťročí. Človek musí dúfať, stále musí dúfať. Za nami ležiace desaťročia boli zdroje veľkého pokroku.

Spojené národy zvolali v r. 1992 konferenciu o ochrane prostredia v Rio; konferenciu o právach žien v Pekingu v r. 1995; v septembri 2000 podpísalo 191 štátov z iniciatívy generálneho tajomníka OSN Kofi Annana vyhlásenie „Osem bodov rozvoja pre budúce tisícročie“, v ktorom sa zaviazali, že chudobu sveta do roku 2015 zredukujú na polovicu.

Veľmi ľutujem, že dosiaľ ani americký prezident Obama, ani Európska únia jasne nepovedali, na akých definitívnych a konštruktívnych základných hodnotách bude spočívať ich príspevok k uvedeným témam.

Ako znie záver tejto výzvy pohoršovať sa? Spomeňme si na šesťdesiate narodeniny Programu Národného výboru Hnutia odporu 8. marca 2004; ako veteráni Hnutia odporu a bojových síl slobodného Francúzska (1940 – 1945) sme vtedy vyhlásili:

„Isteže, národný socializmus je porazený, a to vďaka obetiam našich bratov a sestier v Hnutí odporu a Spojených národoch v boji proti barbarstvu fašizmu. Hrozba však celkom nezmizla a naša zlosť na neprávo je stále tu.“

Nie, táto hrozba ešte celkom nezmizla. Preto voláme: „k mierovému povstaniu proti zneužívaniu masmediálnych zariadení a zvádzaniu našej mládeže k hromadnému konzumu, opovrhovaniu slabými a kultúrou, ku kolektívnej amnézii a bezuzdnej konkurencii – každého proti každému.“

Všetkým, čo budú budovať 21. storočie, vravíme v plnej dôvere:

TVORENIE JE ODPOR

ODPOR JE TVORENIE

*

Poznámky

(1) Národný výbor hnutia odporu (NVHO) vytvorili tajne 27. mája 1943 v Paríži zástupcovia ôsmich hlavných hnutí: dve veľké odborové združenia – CGT (všeobecná konfederácia odborov) a CFTC (konfederácia kresťanských odborov) a šesť hlavných politických strán Tretej republiky, medzi nimi Komunistická strana a Socialistická strana. Zasadaniu predsedal Jean Moulin, delegát generála de Gaulla, ktorý chcel zintenzívniť boj proti nacistom a posilniť svoje postavenie medzi Spojencami. De Gaulle poveril výbor vypracovaním vládneho programu dočasnej vlády, počítajúc so skorým oslobodením Francúzska. Tento program prekonal niekoľko rokovaní medzi NVHO a vládou Slobodného Francúzska v Londýne a Alžíri, kým bol 15. marca 1944 na plenárnom zasadaní NVHO prijatý. 25. augusta 1944 bol slávnostne odovzdaný generálovi de Gaullovi na parížskej radnici. Hodno spomenúť, že nariadenie o tlači bolo vydané už na druhý deň, 26. augusta.

(2) Podľa odhadu jedného odborára klesli starobné dôchodky zo 75-80 % príjmov na okolo 50 %. J.-P. Domin, ekonóm na univerzite v Reims, vypracoval pre Európsky inštitút zamestnanosti správu o doplnkovom zdravotnom poistení. Uzatvára, že prístup k doplnkovému poisteniu je privilégiom určitých postavení v zamestnaní. Hlavným zdrojom problému je, že mzda už nie je podkladom sociálnych práv, ako to určovali nariadenia zo 4. a 5. októbra 1945. Tieto zavádzali sociálnu bezpečnosť a dávali jej vedenie do rúk zástupcov robotníkov a zamestnancov štátu. Od Juppého reformy v r. 1995 a od Blazyho nariadenia v r. 2004 riadi sociálnu bezpečnosť len štát. Prezident republiky menuje dekrétom generálneho riaditeľa Štátnej zdravotnej poisťovne. Po oslobodení to boli odborári, ktorí stáli na čele oblastných ústavov. Dnes je to vecou regionálnych prefektov, menovaných štátom a zástupcovia robotníkov majú len poradný hlas.

(3) Všeobecná deklarácia ľudských práv bola prijatá so súhlasom 48 z 58 členských štátov OSN. Osem štátov sa hlasovania zdržalo: Južná Afrika pre apartheid, ktorý Deklarácia vyslovene odsúdila; Saudská Arábia v dôsledku neuznania rovnosti mužov a žien; Sovietsky zväz (plus Rusko, Ukrajina a Bielorusko), Poľsko, Československo a Juhoslávia pre výčitku, že Deklarácia nejde dosť ďaleko v otázke ekonomických a sociálnych práv a v otázke práv menšín. Rusko sa postavilo proti austrálskemu návrhu zriadiť Medzinárodný súdny dvor na vyšetrovanie individuálnych petícií adresovaných SN. Treba pripomenúť, že článok 8 Deklarácie zavádza princíp individuálneho odvolania sa, ak štát porušuje základné ľudské práva. Tento princíp sa realizoval až v roku 1998, keď bol ustanovený Európsky súdny dvor, ktorý zaručuje odvolanie 800 miliónom Európanov.

Dodatok

Stéphan Hessel sa narodil v roku 1917 v Berlíne. Jeho otec Franz bol židovský spisovateľ a prekladateľ, jeho matka Helen Grundová bola milovníčka hudby a tiež spisovateľka. Mal staršieho brata Ulricha. V roku 1924 sa rodina presťahovala do Paríža, kde chlapci vyrastali v prostredí parížskej avantgardy, stýkajúc sa najmä s dadaistom Marcelom Duchampom a americkým sochárom Alexandrom Calderom.

V roku 1939 vstupuje Stéphan na slávnu École normale supérieure (Normálna vyššia škola) v ulici rue d?Ulm, ale vojna preruší jeho štúdie. Keďže je od roku 1937 naturalizovaným Francúzom, je povolaný slúžiť, pozná „drôle de guerre“ (čudnú vojnu) a vidí, ako maršal Pétain rozpredáva francúzsku svojbytnosť.

V máji roku 1941 sa pridáva k hnutiu „Slobodné Francúzsko“ generála De Gaulla v Londýne. Pracuje v oddelení kontrašpionáže, spravodajstva a akcií. Jednej noci v marci 1944 je tajne vylodený vo Francúzsku pod menom „Greco“ s úlohou spojiť sa rozličnými parížskymi bunkami a nájsť nové rádiové spojenia na podávanie správ do Londýna, aktuálnych v súvislosti s pripravovaným vylodením.

10. júla 1944 ho v Paríži na základe udania zatýka Gestapo. V roku 1997 to v životopisnej knihe Danse avec le si?cle (Tanec so storočím) komentuje staťou „Neprenasleduje sa ten, čo vypovedal pri mučení.“ Pri výsluchoch spojených s mučením – napríklad ponáraním do vane – zneisťuje svojich mučiteľov najmä znalosťou nemčiny, ktorá bola jeho materinskou rečou. 8. augusta 1944, teda pár dní pred oslobodením Paríža, je prevezený do Buchenwaldu. V predvečer obesenia sa mu v poslednej chvíli života podarí vymeniť si identitu s jedným Francúzom, ktorý v tábore umrel na týfus. Pod novým menom Michel Boitel, sústružník, je prevezený do tábora Rottleberode, neďaleko továrne na bombardovacie lietadlá Junkers 52; má šťastie, je pridelený do učtárne. Ujde. Je chytený a prevezený do tábora Dora, kde sa vyrábajú rakety V-1 a V-2, s ktorými šialený Hitler ešte dúfa vyhrať vojnu.

Je pridelený do strážneho oddielu a opäť sa mu podarí ujsť, tento raz definitívne; spojenci sú už pred bránami Dory. Vracia sa do Paríža k rodine – žene Vitii a trom deťom, dvom chlapcom a dievčatku.

V roku 1946 sa hlási do služieb Ministerstva zahraničných vecí a stáva sa diplomatom. Jeho prvé miesto je v OSN a Henri Laugier, zástupca generálneho tajomníka OSN a tajomník Komisie pre ľudské práva, mu ponúka miesto tajomníka svojho kabinetu. V tejto funkcii sa Stéphan Hessel zapája do práce komisie na vypracovanie textu, ktorý sa stane Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. Usudzuje sa, že z 12-tich členov komisie hrali rozhodujúcu rolu šiesti: Eleanor Rooseveltová, vdova po prezidentovi Rooseveltovi, ktorý zomrel v auguste 1944, zanietená feministka, predsedníčka Komisie. Doktor Chang, zastupujúci Čankajškovu a nie Maovu Čínu; ako viceprezident Komisie hlása, že deklarácia by nemala byť zrkadlom len západných ideálov. Charles Habib Malik z Libanonu je spravodajcom Komisie a často je identifikovaný ako jej motor. René Cassin, francúzsky právnik a diplomat, predseda Poradnej komisie pre ľudské práva pri Quai d?Orsay, ministerstve zahraničia; redigoval viaceré články Deklarácie a vedel pri tom vylúčiť obavy niektorých štátov, že sa tým okliešti ich kolonialistická suverenita, hoci mal náročnú a intervencionistickú koncepciu ľudských práv. J. P. Humphrey, Kanaďan, právnik a diplomat, blízky spolupracovník Laugiera, autor prvého náčrtu Deklarácie na 400 stranách. Nakoniec Stéphan Hessel, šéf Laugierovho kabinetu, diplomat, najmladší medzi nimi. Na prvý pohľad vidieť, nakoľko vial komisiou duch francúzskeho Hnutia odporu. OSN schválila Deklaráciu 10. decembra 1948 v paláci Chaillot v Paríži.

Keď sa do OSN hrnuli noví funkcionári, z ktorých mnohí boli priťahovaní len dobre plateným miestom a vytláčali z rozhodovania idealistov, Hessel opúšťa Spojené národy. Ostáva na Ministerstve zahraničia vo funkcii reprezentanta Francúzska pri medzinárodných organizáciách a v tejto funkcii je občas v New Yorku a pri OSN. Počas alžírskej vojny zastáva stanovisko nezávislého Alžírska.

Neskrýva, že z francúzskych štátnikov je mu najbližší Pierre Mend?s France, s ktorým sa poznal v Londýne za čias Slobodného Francúzska a potom pri Spojených národoch v New Yorku v roku 1946. Uznanie jeho diplomatického úsilia je spojené so zmenou francúzskej vládnej politiky príchodom Mitteranda do Elyzejského paláca v roku 1981. Z mnohostranného diplomata sa stáva veľvyslanec Francúzska.

Neskôr vstupuje do socialistickej strany. Prečo? Pre šok roku 1995. Píše: „Nepovažoval som Francúzov za tak nerozumných, že si zvolia za prezidenta Jacquesa Chiraca.“ Dostáva diplomatický pas a s novou ženou navštevuje v roku 2008 a 2009 pásmo Gazy. Po návrate vydáva svedectvo o bolestnej existencii jej obyvateľov.

„Vždy som bol na strane disidentov,“ píše, keď má 93 rokov. – S. C.

Prameň: Stéphan Hessel, Indignez-vous! – eBookee.org

Preložil: Rastislav Škoda

Podpíš protest proti predaju homeopatického preparátu proti chrípke

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Redakcia CSI

Dňa 26. januára 2011 vydal Výbor pre vedecké pátranie (CSI) spolu s Centrom pre slobodné hľadanie (CFI) verejné vyhlásenie, vytýkajúce supermarketom Wal-Mart predaj a šírenie neúčinného preparátu proti chrípke, Boiron Oscillococcinum, na svojej webstránke www.walmart.com. Boiron je výrobca, oscillococcinum je názov homeopatického preparátu. Krátko potom uverejnili CSI a CFI mená vedúcich vedeckých pracovníkov, ktorí sa s ich vyhlásením identifikovali.



[caption id="attachment_1965" align="alignleft" width="150" caption="Boiron Oscillococcinum"][/caption]

Teraz vyzývajú širokú verejnosť, aby pomohla robiť nátlak na Wal-Mart, žeby ukončil svoje nezodpovedné odporúčanie preparátu Boiron Oscillococcinum (PBO). Na svojej webstránke píše, že sa má používať „pri chrípkových príznakoch“ na „skrátenie ich trvania a zníženie ich stupňa“. Na obale sa špecifikuje, že znižuje horúčku, bolesti svalov a iné utrpenia.

V krátkosti, celá webstrana je plná uistení, že preparáty, ktoré Wal-Mart ponúka ako lieky proti chrípke, sú naozaj účinné pri prevencii aj liečbe chrípky. Ľudia kupujú Boiron Oscillococcinum na základe týchto odporúčaní.

Niet dôveryhodných vedeckých údajov, ktoré by svedčili o vyššej účinnosti PBO, než ako sa sa dá očakávať od jeho placebo efektu. Údaje Wal-Martu o PBO sú falošné a nezodpovedné.

Predpoklad, že účinnosť tejto „homeopatickej medicíny“ sa zakladá na skutočnosti, že vysoko zriedené prípravky látok, ktoré vyvolajú určité príznaky u zdravých osôb, redukujú podobné príznaky u chorých ľudí, sa opakovane ukázal falošným. Najvyššie štátne kontrolné orgány pre lieky a potraviny vydali už opakovane varovania iným predajcom PBO, že tento predaj pre liečbu príznakov chrípky sa prieči platným predpisom.

Údajné liečivé ingrediencie PBO, Anas Barbariae Hepatis Et Cordis Extractum 200CK Hpus, pozostávajú z rozpustenej kačacej pečene a srdca. Sú to látky, o ktorých si homeopati počiatku 20. storočia mysleli, že obsahujú neexistujúce baktérium, ktorému dali meno „Oscillococcus“. Okrem toho príprava PBO – „200 CK“ – vyžaduje opakované zrieďovanie „aktívnej súčasti“ vo vode do tých čias, kým je pravdepodobnosť, že riedenie obsahuje ani len jednu molekulu tejto aktívnej súčasti, zaručene rovná nule.

Vo vyhlásení CSI a CFI sa m. i. hovorí:

„Žiadame, aby Wal-Mart okamžite prestal predávať tento neúčinný preparát. Uznávame, že to neposlúži jeho finančným záujmom, ale dúfame, že firma to urobí na základe pocitu etickej zodpovednosti. Spolupráca dobrých občianskych združení je nevyhnutná, ak sa má vytvoriť dôvera spotrebiteľov voči údajom výrobcov a predajcov liečiv.“

CSI a CFI kontaktovali Wal-Mart vo veci nepresných a zavádzajúcich údajov o PBO už v novembri 2010. No tento ani neodpovedal, ani nepotvrdil príjem listu. Preto R. A. Lindsay, prezident obidvoch organizácií, inicioval verejné vyhlásenie nie, aby robil Wal-Martu nepríjemnosti, ale aby ho presvedčil, žeby prestal ponúkať chorým ľuďom neúčinný preparát.

„Zdravie zákazníkov Wal-Martu musí byť dôležitejšie ako extradoláre, získané predajom takého podfuku, ako je oscillococcinum.“

V odseku „Lekársky kabinet“ svojej webstránky Wal-Mart uisťuje kupujúcich, že preparáty typu Boiron Oscillococcinum „potlačia prechladnutie a chrípku“. Sľubuje im, že na vrchole chrípkovej sezóny budú mať k dispozícii preparáty, ktoré pomôžu im a členom ich rodín zdolať infekciu, zbaviť sa príznakov a skoro vyzdravieť. Aj vo svojom „Nákupnom sprievodcovi pri kašli, prechladnutí a chrípke“ tvrdí Wal-Mart, že jeho produkty zabezpečia pre kupujúceho všetko, čo „on alebo jeho rodina potrebujú na zdolanie prechladnutia alebo chrípky“.

To, že Wal-Mart predáva a šíri oscillococcinum, je veľké prehrešenie voči službe verejnosti. Jeho používanie môže viesť ku komplikáciám, vedúcim k hospitalizácii a dokonca niekedy aj k smrti. Ohrození sú najmä starší ľudia, celkom malé deti a jedinci so zdravotnými problémami. V spotrebiteľoch neslobodno vzbudzovať vieru, že účinné preventívne a liečebné opatrenia možno nahradiť niečím, čo sa dá nazvať „hadia masť“. Neužitočný produkt je v tomto prípade škodlivý produkt.

V snahe pomôcť presvedčiť Wal-Mart, aby okamžite prestal predávať neúčinný preparát, podpísalo výzvu 43 vedeckých pracovníkov, väčšinou univerzitných profesorov z USA a celého sveta. V USA prebieha široká kampaň, aby sa aj jednoduchí ľudia zapojili do tejto podpisovej akcie.

Prameň: The Committee for Skeptical Inquiry, Leading Scientists and Physicians Rebuke Walmart for Selling Ineffective Flu Remedies, 26. 1. 2011

Pozri tiež Sign Your Name to CFI’s Wal-Mart Homeopathy Statement a Sign the Statement in Opposition to Wal-Mart's Sale and Marketing of a Homeopathic Flu Remedy

Preložil Rastislav Škoda

Francúzsko sa púšťa do vykántrenia prostitúcie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Redakcia The Daily Bell

Na základe navrhovaného zákona treba zákazníkov sexu pokutovať a zatvárať…

Združenie francúzskych prostitútok prudko protestovalo proti parlamentnej správe, ktorá odporúča kriminalizovať platenie za sex. Správa, uverejnená v piatok 15. 4. 2011, navrhuje pre tých, čo žiadajú od niekoho sex, pokutu 3 000 eur a trest až do 6 mesiacov väzenia. Prostitúcia nie je ilegálna, ale obstarávanie alebo vyžadovanie sexu je trestné. Správu zostavila právnička Danielle Bousquetová (opoziční socialisti) a Guy Geoffrey (vládnuca pravica), ktorí tvrdia, že „len trestanie klientov ich poučí, že sa dopúšťajú vykorisťovania.“ (France 24).

Dominantná sociálna téma: Potom čo zabezpečili férovosť a rovnosť v Líbyi a na Pobreží slonoviny, púšťajú sa Francúzi do vyriešenia problému prostitúcie.

Analýza po spôsobe voľného trhu: V liberálnej spoločnosti sa mnohé zo súčasných vojen (napríklad vojna proti drogám) považujú za zbytočné. Ľudia môžu robiť, čo chcú – kým neškodia druhým. Napriek doslova miliónom dokladov, že zákony, upravujúce osobné správanie sa, sú neúčinné a neproduktívne, takéto zákony existujú. Francúzsko chce teraz naruby prevrátiť svoju stáročnú tradíciu a uvažuje o vyhlásení podporovania prostitúcie za zločin.

O čo ide? „Nový návrh zákona chce pomôcť demystifikovať tento obchod. Potvrdzuje zásadu nepredajnosti ľudského tela a raz navždy skončí s mýtom, že prostitúcia je jednoducho „najstaršie remeslo na svete“, píšu noviny France 24.

Dávajú však široký priestor aj protiargumentom. Pre súčasnú situáciu je ironické, že najostrejšie sa proti návrhu nového zákona postavila Únia francúzskych prostitútok STRASS. Jej hovorkyňa, pani Gilda, vraví, že osoh z toho budú mať len pasáci. Upozorňuje na to, že nový zákon otvorí bránu pre činnosť organizovaného zločinu.

„Také zákony sú pre políciu ako na objednávku a zabezpečia dostatok väzňov pre kriminály, no je malá pravdepodobnosť, že ovplyvnia správanie sa tých, o ktorých nám ide, predovšetkým tých, čo hľadajú takéto služby. „Prostitúcia sa iste nevyparí“, nepopustí pani Gilda. „Jedinými výhercami budú kupliari.“ Ďalšie myšlienky z jej príspevku:

Až do roku 1946 mal Paríž prekvitajúci priemysel sexu, založený na určitom počte povolených bordelov, nazývaných „maisons closes“ (zatvorené domy), a ťažiacich nakoniec výdatne aj z patronácie nemeckými okupantmi za 2. svetovej vojny. No jeden zákon z roku 1946 zatvoril podľa odhadu 1400 bordelov po celom Francúzsku a uzavrel obdobie regulovanej prostitúcie, ktoré tu platilo od roku 1804. Oficiálne sa Francúzsko stalo „abolicionistickým“, keď v roku 1960 podpísalo konvenciu Spojených národov o zrušení vykorisťovania prostitúciou z roku 1949. V roku 2003 presadil vtedajší minister vnútra Nicolas Sarkozy zákon, zakazujúci „pasívne vyzývanie“ pri inzerovaní sexuálnych služieb.

Chceme si platiť dane. Ak bude zákon o kriminalizácii sexu schválený, pripojí sa Francúzsko k Nórsku, Islandu a Švédsku, kde hrozí prichyteným klientom pokuta šesťmesačného platu a šesť mesiacov väzenia. No v Nemecku sa tešia sexuálne pracovníčky rovnakým dobrodeniam štátu ako iní daňovníci – takýto systém by si priali aj prostitútky, pracujúce vo Francúzsku.

Ešte rozpálený z rozpútania vojny v Líbyi a účasti na mini-genocíde na Pobreží slonoviny obracia prezident Sarkozy pozornosť na francúzsky obchod so sexom. Kedysi bolo Francúzsko svetoznáme pre svoju sexuálnu toleranciu – dnes sa radí medzi štáty, ktoré prijímajú zákony zakazujúce prejavy ľudskej prirodzenosti. Nech si niekto myslí čokoľvek o prostitúcii, ťažko si predstaviť, že prestane existovať; nezáleží na tom, aké zákony sa proti nej vydajú.

Pani Gilda má v tomto ohľade veľmi dobré karty. Rovnako ako pri drogách a alkohole, legalizácia zákazu obchodu so sexom vytvorí široké možnosti pre kriminálne akcie. Keď sa nejaká činnosť vyhlási za ilegálnu, neprestane existovať – to bol len úmysel legislatívy. Stane sa to, že občania rešpektujúci zákony sa stiahnu z obchodnej oblasti činnosti a na ich miesto nastúpia takí, čo na seba zoberú riziko kriminality. Orgány verejného poriadku poznajú tieto fakty a vedia, koľko práce znamenajú pre políciu.

Zákon sa zameriava na účastníkov prostitúcie. V prvom rade kriminalizuje ďalšiu intímnu ľudskú činnosť, no bezpochyby ovplyvní aj životy iných, napríklad takých, čo nie sú pravidelnými zákazníkmi, ale boli prichytení pri jedinej exkurzii. Tí, čo to robia pravidelne, vedia, ako nepadnúť do rúk strážcov zákona.

Niekto môže povedať, že prostitúcia je taká strašná vec, že zákon musí urobiť všetko, čo je v jeho moci, aby jej zabránil. Na svete je však veľa strašných zamestnaní. Dosť strašnou činnosťou je napríklad vojna, ale darí sa jej unikať pred kriminalizáciou, ktorá postihuje obchod so sexom. V podstate ide o sexuálnu dohodu medzi mužom a ženou – prečo ju raz trestať a raz nie?

Obchod so sexom nie je to isté pre všetkých. Pre niektoré mladé ženy ide o vstup do spoločnosti, ktorý sa niekedy končí bohatstvom, úspechom a dokonca aj sobášom, ak chcú. Pre iné sa však môže rozvinúť do zloby trvalého vykorisťovania a pravidelného ponižovania. Zastávame však stanovisko, že takýto vývoj sa neobmedzuje len na obchod so sexom.

Záver: Kriminalizácia nezastaví ani jednu z činností, ktoré sa bežne konajú. Vo Francúzsku len zhorší, čo je už zlé a ostatok urobí čoraz utajenejším a zúfalejším. „Boj proti prostitúcii“ môže byť ďalším škodlivým dedičstvom po Sarkozym, ktorý sa snaží vybŕdnuť z negatívneho hodnotenia: 75 % občanov by ho dnes nevolilo. Zrejme sa púšťa do ďalšej volebnej kampane; no to by bola vojna, o ktorej dúfame, že sa rozhodne nejsť do nej.

Prameň: The Daily Bell, France Expects to Wipe Out Oldest Profession, 15. apríla 2011

Keby bol Ježiš bisexuál

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

A. N. Wilson

Nedávna kniha amerického spisovateľa Jamesa Freya The Final Testament of the Holy Bible (asi Konečný testament Svätej biblie) je naraz umelecké dielo aj granát vrhnutý na náboženskú pravicu. Zaoberá sa druhým príchodom Ježiša Krista, tento raz do modernej Ameriky – pričom sa sľúbený Mesiáš dopúšťa činov, ktoré náboženská pravica považuje za najhriešnejšie. Je, napríklad, aktívnym bisexuálom, ktorý bez problémov znáša prvý potrat svojej priateľky-prostitútky.

V roku 2006 mal Frey veľké nepríjemnosti pre vymyslené klamstvá v autobiografii A Million Little Pieces (asi Milión drobností), kde opisoval svoje obdobie závislosti na drogách. Verejne ho kritizovala rozhnevaná Oprah Winfreyová, ktorá ho predtým podporovala; jeho vydavateľ mu dal výpoveď.

Nedajte sa však odstrašiť. Táto kniha je veľmi dobrá. Historka sa podáva očami a ústami Mesiášovej rodiny, jeho priateliek, rabína, kňaza a federálneho vyšetrovateľa, ktorí všetci prispievajú do maľby obrazu, ktorý je len s čarami uveriteľný, často krajne dojímavý a niekedy veselý.

Ben Avrohom, známy aj ako Ben Jones alebo Ben Zion, je syn chudobných židovských imigrantov z Brooklynu. Narodil sa obrezaný, čo je jedným zo znakov Mesiáša a dejú sa okolo neho ďalšie neobyčajné veci. Nájdeme ho pracovať ako bezpečnostného strážcu na stavbe sídliska, kde prežije pád hrubej sklenenej dosky z výšky na jeho hlavu. Sme svedkami jeho premeny vody na víno a vidíme viaceré premeny jeho božského stavu, pripomínajúce premenenia v Biblii. V osobitne napínavej kapitole sa zapája do skupiny zvláštnych ľudí, žijúcich v tuneloch newyorskej podzemnej dráhy a majúcich vraždiaceho vodcu; živia sa odhodenými potravinami a drogy a sex sú im rutinou.

Varovanie

Šikovnosť autora spočíva v tom, že vykresľuje na jednej strane ostré až strašidelné scény znepokojujúcej kriminálnej scény moderného veľkomesta, na druhej strane jaskyne Kumránu, kde podľa Zvitkov Mŕtveho mora žila komunita, očakávajúca pred 2 000 rokmi koniec sveta.

Sú tu početné pasáže, ktoré by si zaslúžili nájsť cestu do antológie múdrosti: „Ak máš veriť v Boha, musíš si povoliť pochybovať o ňom“; „Viera je ospravedlnenie blázna“; „Boh nehrá v našich životoch nijakú rolu. Boh sa nestará ani o zem, ani o ľudstvo. Boh sa nestará o malé drámy, ktoré pre nás toľko znamenajú. Boh sa nestará, čo hovoríme, s kým súložíme, alebo čo robíme so svojím telom, koho milujeme alebo koho si berieme.“

Budú takí, čo povedia, že James Frey úmyselne provokuje, pripisujúc Mesiášovi sexuálnu promiskuitu. Všetok sex v celej knihe je oprávnený témou historky. Benova aféra s prostitútkou Mariaangeles a nemilovanou tučnou Juditou sú v obidvoch prípadoch dary lásky. Ani jedna z tých žien nepoznala lásku, kým nestretla Bena. „Láska, smiech a súlož sú to, čo robí život lepším“, vraví Ben zmätenému katolíckemu kňazovi Markovi, ktorý zachytil jeho pohľad na záchode manhattanského kostola a hneď pochopil, že videl svojho premeneného spasiteľa.

Ben vidí, že svet skončil, že ho zničil ľudský egoizmus a že jediné čo môžeme robiť čakajúc na nevyhnutný koniec našej hnilej egoistickej spoločnosti, je milovať sa. To je poslanie celej knihy. Ben vraví svojim nasledovníkom, že po smrti nie je nič, že všetky náboženstvá skrachovali, rovnako ako aj všetky vlády. Keď sme prečítali starostlivo zostavené kapitoly, prednášané striedavo rabínom a kresťanským kňazom, nemôžeme mať pochybnosti, že tu hovorí sľubovaný mesiáš. Potom čo bola uňho diagnostikovaná paranoidná schizofrénia a jeho mozog rozrezal jeden chirurg až na bity (nemocnica sa ukázala byť Kalváriou moderných dní), umiera na kríži s tradičnými slovami na perách – „Dokonané je“. Skvelé, znamenité, brilantné: každá strana je veľkolepá. Či ste nábožný alebo bigotne bezbožný, prípadne ani jedno, zistíte, že kniha je vzrušujúca v najlepšom slova zmysle – tak, ako je vzrušujúci Dostojevského Veľký Inkvizítor.

Prameň: A. N. Wilson, If Jesus Were Bisexual, Financial Times, 16. 4. 2011

Príliš veľa ľudí – Prečo treba zastaviť rast

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

14. kapitola: Čierna smrť a renesancia

Lindsey Grant

Zmenený názor získava pomaly prívržencov: že rast nie je vždy niečo dobré, benígne, prinajmenšom neškodné. Že menej môže byť viac, a to nielen z hľadiska zachovania prostredia, ale aj z hľadiska zárobkov, úrovne žitia, samej civilizácie.

História Európy poskytuje ponaučenia o výhodách zníženej populácie.

Hrôza „čiernej smrti“. Pre západný svet je čierna smrť v 14. storočí synonymom hrôzy. (Pandémia pľúcneho moru, ktorá v 14. storočí zahubila asi polovicu obyvateľstva Európy, 25 – 35 miliónov ľudí, a rovnaký počet v ostatných častiach sveta – pozn. prekl.). Zabúda sa, že po more nasledovala renesancia, a to nie bez dôvodov. Mor postihol svetadiel s feudálnym systémom, ktorý sa blížil ku svojmu koncu. Jeho neefektívnosť a rastúce populácie spolu redukovali väčšinu populácií na chudákov. Chýbala dynamika a popudy na zlepšovanie. Mor mal za následok extrémny nedostatok pracovných síl, čo viedlo k tomu, že európski vládcovia vydávali zákony, ktoré robili z robotníkov nevoľníkov. Nepomáhalo to. Prežívajúci synovia mali na starosti dvoj- až trojnásobné pozemky a dedičstvá. Pomer rozlohy zeme k počtu obrábajúcich sa náhle zlepšil a farmári mali k dispozícii peniaze na výdavky, zem na obrábanie a tak začali vyrábať viac a lepších produktov pre ožívajúce mestá, ktorým sa otvárali nové možnosti rozvoja po vymretí strážcov starého systému. Menšia a bohatšia Európa viedla k rozkvetu renesancie. Znížený tlak na zem otvoril dvere k tomuto prebudeniu.

Hrôza čierneho moru tkvie v jeho metóde, nie v jeho výsledku. Rast populácie sa celkom iste raz zastaví. Alebo sa zastaví humánne premysleným riadením ľudskej plodnosti, alebo ho zastavia hladomory, zvýšená úmrtnosť a prekvapenia typu AIDS v Afrike. V obidvoch prípadoch môže byť dôsledkom lepší životný štandard, no kým v prvom prípade vedome siahame po lepšom živote, kým je nám ešte dobre, v druhom prípade upadáme najprv do biedy.

Okrem toho nie je isté, či druhý scenár povedie po kolapse k ozdraveniu, ako to bolo pri čiernom more, alebo či nebude dôsledkom pokračovanie biedy a živorenia na okraji spoločnosti.

Írsky zemiakový hladomor a jeho lekcia. Bolo to niečo podobné ako udalosti 14. storočia. Íri mali od určitého času k dispozícii zemiaky, novú bohato plodiacu plodinu z Južnej Ameriky a počet Írov prudko stúpal, kým plodina neochorela a nezhnila v zemi. Nastal hladomor, ľudia mreli a emigrovali – počet obyvateľov klesol v rokoch okolo roku 1850 na polovicu, na 4,4 milióna. Od tých čias sa v Írsku počet obyvateľov držal dolu neskorými manželstvami a trvalou emigráciou a je stále len dve tretiny toho čo býval.

Európa a Nový svet v 19. storočí sú príkladom, že motorom regulácie populácie bola emigrácia – vysťahovalo sa asi 50 miliónov robotníkov, čím sa zvýšil životný štandard tých, čo ostali – dostávali z Ameriky doláre a skupovali pozemky.

Rast a divergujúce záujmy. Štandardný argument pre ekonomický rast je jeho potreba pre vytvorenie nových pracovných možností. Pre koho? Pre rastúcu populáciu. To je kruhový argument. Jeho proponenti (zástancovia) by nemali zabúdať, že zákon ponuky a dopytu súvisí s prácou. Upadajúca populácia znižuje dopyt po tovare a službách (aj vplyv na prostredie), no zvyšuje súťaženie o prácu, čo sa prejaví vo vyššej mzde a zlepšenom živote.

Kto ťaží z rastu populácie? Rozličné skupiny spoločnosti majú často protichodné záujmy. Pre obchod je rast populácie príležitosťou na zvýšený obrat a tým aj zvýšený zisk. Developer ťaží z rastu, ale nie to, čo je okolo neho: cesty, školy, nemocnice, polícia – celá infraštruktúra, ak sa stavia nerozumne, ako napríklad v posledných rokoch v Španielsku. Nielenže neťažia, často škodujú a trpia.

Obchod hľadá vždy veľa a lacnej pracovnej sily; to nehovorí v prospech hodnotenia práce. Pred dvesto rokmi upozorňoval Thomas Malthus schudobnené triedy Anglicka, že „len zníženie ponuky práce zvýši skutočne jej cenu a že len tí, čo sú vlastníkmi tohto tovaru, majú moc urobiť to.“ (“Essay on the Principle of Population”). Inými slovami: Majte menej detí. Nevedel však, ako to dosiahnuť – okrem abstinencie, ktorá sa neukazovala (byť) dosť užitočnou radou.

Práca nemusí mať úžitok z toho, že sa obchodu darí. Anglická štúdia ekonomickej histórie posledných troch storočí uzatvára, že „bol nepriamy vzťah medzi sociálnym pokrokom a ekonomickým rastom – obyčajní ľudia vyhrávali, keď rast zastal alebo sa spomalil.“ Počas rozkvitajúcej ekonomiky USA od roku 1978 cena práce klesala, kým zisky brali bohatí. Hodinová mzda, najlepší ukazovateľ kúpnej sily chudobných ľudí, klesala až do roku 1995. Oficiálne štatistiky svedčia, že reálne príjmy dolných 20 % domácností sa za toto obdobie nezmenili, kým príjmy horných 5 % sa zvýšili o 60 % – a to bez zarátania ziskov z kapitálu, čo je hlavný príjem bohatých. Priemerný príjem bohatých sa zvýšil 24 krát viac ako priemerný príjem dolných 20 % – čo nemá obdobu v priemyselnom svete.

Rastúca nerovnosť je niečo pre bohatých. Poháňa ju masívna imigrácia a vývoz práce. Multinacionálne firmy (MNC) idú tam, kde je práca najlacnejšia, alebo dovážajú pracovnú silu, ktorá tlačí cenu práce dolu. Deje sa v USA tak v oblasti počítačových technikov, ako aj v oblasti robotníkov na poli. MNC dosiahli internacionalizáciu pracovného trhu a operujú tam, kde je práca najlacnejšia, čím držia ceny práce dolu. Ospevuje sa slobodný trh, ako ho realizuje NAFTA (Severoamerická oblasť slobodného trhu) a WTO (Organizácia slobodného trhu). Cieľom je dosiahnuť slobodný pohyb kapitálu, tovaru, technológie a spôsobov marketingu. Takto vyzbrojené môžu MNC vyrábať najlacnejšie a predávať tam, kde chcú. Je im ľahko vyradiť domácu konkurenciu – kombináciou svojej sily, operačnej účinnosti a hlbokých vreciek. Nezaujíma ich populačný rast, ale len lacná a poslušná pracovná sila. Profitujú zo sveta s prebytkom pracovnej sily, pretože tento robí pracovnú silu lacnou a poslušnou. Keď cena miestnej práce stúpa, odchádzajú. Zanechávajú po sebe krvavú stopu priemyslových ruín, ale to sa ich netýka. Unikajú zákonom o zachovaní prostredia podplácaním a keď to nepomáha, presťahovaním do povoľnejšieho štátu. S pomocou WTO uviedli do platnosti právne normy, ktoré obchádzajú miestne zákony na ochranu prostredia tým spôsobom, že ich WTO označí za brzdiace medzinárodný obchod.

To je svet, v ktorom je cit pre morálnu povinnosť prekonaný túžbou po zárobku. Rast prináša zárobok okamžite a myšlienky ako udržateľnosť ležia mimo horizontu mocných. Lídri obchodu a vlád boli prekvapení, keď v Seattle v decembri roku 1999 vybuchla opozícia proti ich gigantickej mašine globalizácie. Nechám na futurológoch, nech hádajú, či má opozícia dosť času na oslabenie obrovskej sily kapitálu a pažravosti jeho majiteľov, podporovaných bežnou ilúziou, že rast znamená prosperitu. Obchod má množstvo prívržencov. Okolo polovice amerických rodín má akcie a túžia po ustavičnom raste ich ceny.

Mala by byť harmonickejšia cesta medzi záujmami obchodu a práce. Obchod by mal obstarať prácu, lebo ju potrebuje. Dúfajme, že väčšina, ktorá z rastu nemá prospech, ale musí žiť s dôsledkami rastu, časom pochopí, že menšie môže byť aj lepšie.

Rast a NVK (least developed countries = LDC, najmenej vyvinuté krajiny = NVK). Národy NVK by v prvom rade profitovali zo zastavenia rastu a to len podčiarkuje význam zblíženia dvoch súčasných svetov. Ak sa niektorej NVK podarí zastaviť a zvrátiť populačný rast, ihneď sa zlepší jej hospodársky stav; nielenže zastaví ničenie svojho prostredia, ako som to opísal vyššie, ale preto, že ako po čiernom more každý prežívajúci roľník bude mať viac pôdy a každý robotník viac sily na vyjednávanie.

Táto zmena prospeje nielen NVK, ale aj ich vzťahu k priemyselnému svetu. Tlak na migráciu a napätie medzi spoločnosťou, ktorá migrantov vysiela a spoločnosťou, ktorá ich prijíma, sa zníži. Ak sa v NVK zvýšia mzdy a priblížia priemeru v priemyselnom svete, multinacionálne korporácie budú ťažšie pôsobiť smerom znižovania miezd. Ak bude možný slobodný pohyb, nebude hrozbou pre robotníkov priemyselného sveta; vytvorí sa svet, v ktorom bude pretrvávať súťaženie.

Ako sa zvýšia mzdy? Malthus upozorňoval už dávno, že pracujúci majú moc vo svojich rukách. My dnes vidíme jasnejšie ako on, že to sa dá dosiahnuť antikoncepciou.

Ak je skúsenosť aj ukazovateľom cesty, plánovanie rodiny sa samo posilňuje, pretože vedie k prosperite a prosperujúci jedinci majú tendenciu mať menej detí. Dva existujúce svety sa nestretnú v nulovej konfrontácii. Možno obidve strany uvítajú miernu a riadenú migráciu na premostenie medzery k budúcnosti Európy, ak sa pôrodnosť Európy nezvýši.

Prvý a kritický krok k rozuzleniu je skok – štart plánovania rodiny, čo vyvolá všetky ďalšie dôsledky.

Nevieme, čo sa stane európskej pôrodnosti. Jej súčasné veľmi nízke úrovne sú dôsledkami náhleho objavu žien, že „majú slobodu kontrolovať vlastné telá“ (povedané feministickou frazeológiou)? Zvýši sa pôrodnosť, keď si zvyknú na túto slobodu a zmocnia sa ich materinské city? Či sú terajšie úrovne trvalé? Ak áno, ako možno ovplyvniť voľbu žien?

So všetkými týmito neistotami môže Taliansko a ostatok Európy oslavovať objav, že sú na ceste k udržateľnej budúcnosti; nie tak, ako ostatný svet. Európa sa správa lepšie ako väčšina sveta pri kontrole svojho príspevku ku globálnemu otepľovaniu. Menšia Európa bude schopná robiť to ešte lepšie.

*

Lindsey Grant je vysoký úradník americkej administratívy, špecialista pre Čínu a odborník pre otázky rastu svetovej populácie. Predsedal Výboru expertov OSN pre otázky životného prostredia. Varuje pred preľudnením.

Prameň: Lindsey Grant, Too Many Poeple – The Case for Reversing Growth, XIV. kapitola „THE BLACK DEATH & THE RENAISSANCE “, Seven Locks Press, 2001.

Preložil Rastislav Škoda

Sokrates stretá Ježiša

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

James L. Hart

Sokrates: Dobré ráno, Ježiš, veľa som počul o tvojom prekrásnom učení. Ja som zas svojím skromným spôsobom filozofom tu v Aténach. Vravia mi, že si veľmi múdry a svedčí o tom množstvo tvojich obdivovateľov v uliciach. Ak mi môžeš venovať pár chvíľ, budem ti vďačný, ak ma osvietiš odpoveďami na niekoľko záhadných problémov, s ktorými zápasím celý život.

Ježiš: Som ako rybár ľudí pri hľadaní svojich nasledovníkov. Prinášam božiu pravdu všetkým ľuďom. Hľadajte a nájdete, proste a dostanete, klopte a bude vám otvorené.

Sokrates: Existuje jedna zásadná otázka, ktorá má v mojej mysli najvyššie postavenie. Pri mojom hľadaní pravdy a zmyslu bola vždy neprekonateľnou prekážkou. Som istý, že s tvojou učenosťou si s ňou ľahko poradíš a pomyslíš si, že som bláznivý starec. Vždy som sa snažil žiť čestne a ušľachtilo, ale teraz sa mi zdá, že som sa v živote len potkýnal a ani som nespoznal, čo bolo čestné a ušľachtilé. Pri mojom obmedzenom poznaní sa mi často zdá, že napriek svojim fanfáram život v skutočnosti neznamená nič. Prosím ťa, povedz mi: Ako má človek žiť? Čo je účelom, cieľom, zmyslom života?

Ježiš: Bohu slúžiť a zbožňovať ho.

Sokrates: Ktorého Boha?

Ježiš: Je len jeden Boh.

Sokrates: Kdeže! Mal by si žiť tu v Aténach! Máme mnohých, a môžeme si vyberať.

Ježiš: Je len jeden pravý Boh.

Sokrates: Samozrejme. A ktorý je ten pravý?

Ježiš: Pravý boh je Pán Boh.

Sokrates: Samozrejme. Ale kto je ten Pán Boh? Alebo: Čo je ten Pán Boh?

Ježiš: Boh je nekonečne múdry, milujúci, súcitiaci, mierumilovný a milosrdný. Je stvoriteľom neba a zeme a všetkého, čo je vo vesmíre.

Sokrates: Všetkých vecí?

Ježiš: Všetkých vecí. Je všemohúci. Je majstrom, kontrolórom a tvorcom všetkých vecí. Je všadeprítomný. Nemôže sa stať nič, čo by nevedel už dopredu.

Sokrates: Stvoril mory, vojny, smrť, utrpenie a zlo?

Ježiš: Nie. Tieto veci a iné zlá pochádzajú z diabla, princa temnôt; alebo zo slabosti človeka a jeho zlej povahy. Boh je len dobrota a niet v ňom zla; z Boha môže vzísť len dobro.

Sokrates: A kto, prepánajána, je ten diabol? Musí to byť boh, keď je schopný púšťať na ľudstvo také kalamity. No práve si povedal, že je len jeden Boh. Povedal si aj to, že všetko, čo existuje, pochádza od Boha. No teraz hovoríš, že len čo je dobré, pochádza od Boha; čo je zlé, pochádza z kohosi, nazývaného diablom. To si zrejme protirečí. Bojím sa, že tvoje náboženstvo je pre moju starú hlavu príliš komplikované. Chcem však byť usilovný a tvrdo sa budem snažiť pochopiť tvoje slová, ak mi pomôžeš. Vysvetli mi, prosím ťa: kto je diabol a ako môžu všetky veci jednak pochádzať od Boha a jednak nemusia pochádzať od Boha.

Ježiš: Diabol je padnutý namyslený anjel. Postavil sa proti Bohu a chce ho vo všetkom pretromfnúť.

Sokrates: A čo je to, prepánajána, anjel?

Ježiš: Anjel je anjel.

Sokrates: Samozrejme, tak sa definuje identita. Sokrates je Sokrates. Ale vieš, mne to nič nehovorí, lebo som v tvojej viere celkom neskúsený. Aj ak je to pravda, ako len niečo môže byť pravdou, netýka sa to ničoho, čo viem pochopiť. Porovnaj to s niečím, v čom sa vyznám.

Ježiš: Anjel je anjel.

Sokrates: Prosím ťa, odpusť mi moju ťažkopádnu nevedomosť. Uznávam, že nie som takou autoritou, ako si ty. Nikdy som nevidel anjela, ba ani som o ňom nepočul. Povedali mi, že si mal veľa čudesných videní, keď si 40 dní putoval o hlade po púšti. Prosím ťa, povedz mi, čomu sa podobajú títo anjeli?

Ježiš: Majú krídla.

Sokrates: To majú aj komáre. Môžeš byť trochu presnejší?

Ježiš: Vyzerajú ako ľudia, ale majú krídla.

Sokrates: A okrem toho? Predpokladám, že môžu lietať.

Ježiš: Áno, na to sú krídla.

Sokrates: Samozrejme, to som mal vedieť. Vravíš, že sa podobajú na ľudí. Čím sa líšia od ľudí?

Ježiš: Sú oveľa lepší, ako ľudia a nikdy nezomrú.

Sokrates: V čom sú lepší ako ľudia?

Ježiš: Sú cnostnejší a mocnejší. Oveľa mocnejší.

Sokrates: Tak sú to nadľudia.

Ježiš: Áno, absolútne!

Sokrates: Takže sú nadľudskí a nesmrteľní. V Aténach by sme také bytosti nazvali bohmi.

Ježiš: Nie! Boh je mocnejší ako anjeli.

Sokrates: Aj Zeus je mocnejší ako iní olympskí bohovia, ale tí sú z definície tiež bohmi. Ako ty definuješ pojem Boha?

Ježiš: Boh je stvoriteľ všetkého. Je všemohúci, vševediaci a najmúdrejší; je prototypom spravodlivosti, dobročinnosti, súcitu, dobrotivosti; a mierumilovnosti.

Sokrates: No tieto vlastnosti nemusia byť konzistentné. Nie je, napríklad, možné, aby niekto bol súčasne spravodlivý, mierumilovný a milosrdný. Ak si nejaká osoba alebo národ zaslúži na základe pravidiel spravodlivosti potrestanie, musíš ho potrestať a ak treba pustiť sa s ním do vojny; tým sa však poruší pravidlo mierumilovnosti a dobrotivosti. Nijaká bytosť nemôže mať všetky tieto vlastnosti, pretože si protirečia. To je ako keby niekto na rohu ulice zabočil naraz aj naľavo aj napravo a ostal pritom neporušený a celý.

Ježiš: Boh robí svoje zázraky tajuplným spôsobom.

Sokrates: Povedal by som, že máte veľa bohov – rovnako, ako my v Aténach; iba že vy ich nevoláte Bohmi.

Ježiš: Nie! Boh je všemohúci.

Sokrates: Takže jediný rozdiel je v stupni moci?

Ježiš: Nie. Boh je lepší a cnostnejší ako iní. Nemôže zhrešiť.

Sokrates: A to je čo, hriech?

Ježiš: To je akt neposlušnosti voči Bohu.

Sokrates: Vidím, že Boh nemôže zhrešiť, lebo nemôže byť neposlušný voči sebe samému. No keďže nemôže zhrešiť, nie je to preňho zásluha, ak je bez hriechov; ani pre skalu nie je zásluhou, ak sa nemôže hýbať. To je vec definície. A čo tak robia, tí anjeli?

Ježiš: Vybavujú božie posolstvá.

Sokrates: Ak je Boh všemohúci, načo potrebuje poslov, aby vybavovali jeho posolstvá?

Ježiš: Páči sa mu tento spôsob.

Sokrates: Sú to jeho otroci?

Ježiš: Nie, slúžia mu dobrovoľne.

Sokrates: Čo sa stane, keď mu neslúžia dobrovoľne?

Ježiš: Boli viacerí anjeli a viedol ich Satan, diabol, čo rebelovali proti Bohu a boli vylúčení z neba do večného zatratenia a potrestania.

Sokrates: Čo je to nebo?

Ježiš: Prekrásne miesto vysoko na oblohe. Ulice sú vydláždené zlatom. Všetko je tam pokojné a pekné. Žije tam Boh a prídu tam všetci, čo veria v Boha, keď umrú. Ľudia tam majú večný život, dostanú krídla, zbožňujú Boha a hrajú na harfách vo večnej blaženosti. Zmyslom a cieľom života každého človeka je ísť do neba, keď umrie.

Sokrates: Toto znie ako reči, ktoré som počul od tých, čo jedli lotosové kvety. Keby toto bolo cieľom života, nemohli by sme sa jednoducho omámiť vínom alebo drogami a stále sa cítiť ako žobráci a opilci na druhom konci mesta?

Ježiš: V biblii stojí, že nemáš nadužívať víno alebo ostré nápoje.

Sokrates: Ak je jediným cieľom ľudského života prísť do neba, prečo sa človek jednoducho sám nezabije a nejde tam?

Ježiš: Nezabiješ.

Sokrates: Ak Boh chcel, aby človek prišiel do neba, prečo ho najprv usadil na zemi? Prečo ho nedal od začiatku do neba? Ťažko mi je veriť, že človek so všetkými svojimi schopnosťami, túžbami a zložitosťami bol stvorený len na to, aby tu sedel, klaňal sa, škrabal sa a modlil sa. Istotne neexistuje ani neexistoval ľudský tyran, ktorý by bol taký márnomyseľný a namyslený, žeby si prial, aby sa mu jeho podriadení od rána do večera len oddane a ponížene klaňali, a to na celú večnosť. Viem pochopiť, prečo začal Satan rebelovať proti takejto statickej, reglementovanej, násilníckej, nudnej spoločnosti. Podľa toho, čo si mi dosiaľ povedal, súdim, že by som sa po boku Satana zúčastnil rebélie. Hoci sa považujem za bežného skromného starca, nevedel by som sa klaňať, škrabať a spievať chválu na bytosť, ktorá mi hrozí trestom a večným zatratením, ak to neurobím.

Ježiš: Pán tvoj Boh, je žiarlivý boh a nikdy nebudeš mať iných bohov pred ním okrem neho.

Sokrates: Prečo sa vzbúril Satan? Vedel, že Boh je taký mocný, ako ho opisujete a vedel, že bude porazený?

Ježiš: Satan sa vzbúril, pretože bol namyslený, a sám chcel vládnuť v nebi. Niečo vedel o veľkej moci Boha; vedel, že je väčšia ako jeho vlastná. Natoľko túžil po vláde, že bol ochotný skúšať šťastie. Sokrates: Potom bol Satan veľmi udatný; pustil sa do protivníka, ktorého nemohol poraziť.

Ježiš: Zhrešil, pretože bol neposlušný voči božej vôli.

Sokrates: Vidí sa mi, že jediný rozdiel medzi Bohom a Satanom je stupeň moci.

Ježiš: Boh je dokonalý. Je všemohúci, vševediaci a bez hriechu.

Sokrates: Samozrejme; už z definície je bez hriechu, pretože nemôže neuposlúchnuť sám seba. Jediný skutočný rozdiel medzi obidvomi je len stupeň ich moci. Satan sa preto nemýli ani nehreší, keď sa búri proti Bohu. Chyba je len, že svoju vzburu prehrá. Keby bol vyhral, bol by hriešnikom Boh: Boh by bol býval neposlušný voči Satanovi, ktorý bol lepší ako Boh a iní anjeli, pretože nemohol hrešiť proti sebe samému, t. j. byť neposlušným voči sebe samému a tak by bol dokázal, že je všemohúci. Keby bol vyhral Satan, bol by sa stal Bohom podľa tvojej definície, lebo by bol všemohúci a bez hriechu. Kto vie, či to nebolo takto? Podľa tvojho opisu Boha začínam mať podozrenie, že to bolo tak.

Ježiš: Boh je viac ako len moc a chýbanie hriechu: je nekonečná spravodlivosť, zľutovanie, mier a súcit a k tomu odpustenie. Satan je hriešny, egoistický, deštruktívny a zlý.

Sokrates: Čo sa stalo so Satanom, keď bol vyhodený z neba?

Ježiš: Boh ho vrhol do pekla, kde bude zatratený a bude trpieť po celú večnosť.

Sokrates: Čo je peklo a prečo tam Satan ostáva, ak je to také bolestivé a nepekné miesto?

Ježiš: Boh ho zatvoril do pekla a nemá dovolené opustiť ho. Boh stvoril peklo ako miesto na potrestanie Satana a všetkých ľudí, ktorí v neho neveria. Je to večný oheň, mučenie, agónia a utrpenie: všetci hriešni ľudia, ktorí neprosia Boha o odpustenie a nemajú vieru v neho, pôjdu tam na celú večnosť a diabol ich bude mučiť.

Sokrates: Ak je Boh spravodlivý alebo milosrdný, ako môže niečo takéto urobiť nepriateľovi, s ktorým bojoval? Prečo mu jednoducho neodpustí, ako to robia ľudia s porazenými národmi, keď nad nimi zvíťazili? Zdá sa, že ľudstvo je pri víťazstve milosrdnejšie ako Boh; porazených netrestá takými strašnými mukami ani na celý život, nie to na celú večnosť. Prečo Boh neuplatnil voči Satanovi vlastnosti, ktoré mu pripisujete: spravodlivosť, milosrdenstvo, súcit a odpustenie? Je jasné, že bitkárska božia povaha je v zrejmom kontraste s tvojou definíciou pojmu Boha ako niekto mierumilovný, milosrdný a odpúšťajúci.

Ježiš: Boh pôsobí tajuplnými cestami a robí zázraky.

Sokrates: Ak je Satan zatvorený v pekle, ako môže na ľudstvo púšťať mory a trápenia? Ako to môže Boh dovoliť, ak je všemohúci a milosrdný? Ak je všemohúci, prečo dovoľuje Satanovi prežiť to všetko? Prečo ho nezničí? Hoci – v tejto chvíli si začínam myslieť, či by opačný kurz nebol lepší.

Ježiš: Boh dovoľuje Satanovi púšťať na ľudstvo mory a trápenia ako trest za hriech v rajskej záhrade.

Sokrates: A čo je rajská záhrada?

Ježiš: Keď Boh stvoril prvého muža a ženu, Adama a Evu, nechal ich žiť v rajskej záhrade. Keď boli stvorení, boli čistí a bez hriechu. Takými ich Boh stvoril. Rajská záhrada bol nádherný raj, ktorý dával Adamovi a Eve všetko, čo potrebovali. Nemuseli pracovať – len oberali plody z konárov bohato obrodených stromov. Boli nevinní a neporušení ako deti a nič nevedeli o telesnej láske. Jeden mal druhého za priateľa. Modlili sa a zbožňovali Boha, ktorý ich každú chvíľu navštívil.

Sokrates: Prečo vlastne stvoril Boh ľudstvo?

Ježiš: Cítil sa osamelý.

Sokrates: Prečo si nestvoril ďalších anjelov, ktorí by mu boli rovnejší ako táto oveľa nižšia forma života, človek? Nie je možné, že si prial ponížených otrokov, na ktorých sa bude dívať zvrchu a ktorí sa ho budú báť, budú ho uctievať a zbožňovať?

Ježiš: Keďže je naším stvoriteľom, dlžíme mu naše zbožňovanie, úctu a poslušnosť.

Sokrates: Má dieťa zločinca povinnosť poslúchať svojho otca, alebo má právo a povinnosť samo rozhodnúť, čo je dobré a čo zlé? Aký hriech, aký skutok neposlušnosti sa udial v rajskej záhrade?

Ježiš: Do stredu rajskej záhrady zasadil Boh strom poznania. Adamovi a Eve povedal, aby nejedli plody tohto stromu. No Satan prišiel do záhrady, preoblečený za hada a povedal Eve, že získa veľké poznanie, ak bude jesť tieto plody. Vravel, že Boh im preto bránil jesť tieto plody, lebo sa bál, že budú ako on, ak ich budú jesť. Eva prehovorila aj Adama, aby tieto plody jedol. Keď z nich jedli, pochopili, čo je sexuálna láska. Spáchali dedičný hriech.

Sokrates: Je poznanie zlo, ktoré chce Boh držať ďaleko od nás? Prečo nechce, aby sme získali poznanie? Chce z nás mať úslužných otrokov, plaziacich sa mu pod nohami? Vidí sa mi, že sa Satanovi za jeho pomoc musíme poďakovať a zbožňovať ho. Vyzerá podobný titanovi Prometeovi, ktorý neuposlúchol príkaz bohov a priniesol ľuďom poznanie ohňa. Za túto službu človeku bol Prometeus potrestaný podobne ako Satan večnými útrapami a mukami. Isté je, že ľudský život by bol oveľa menej hodný bez lásky, ohňa a poznania.

Ježiš: Ale Satan Eve klamal, pretože sme sa zjedením tých plodov nestali veľkými ako Boh. Klamal nás len preto, aby zničil božie dielo.

Sokrates: Ak je Boh všemohúci, prečo dovolil Satanovi, aby vstúpil do raja a pokúšal Evu? Ak nechcel, aby títo dvaja jedli tieto plody, prečo dopredu nasadil do záhrady tento strom? Ak nechcel, aby sa ľudia sexuálne milovali, prečo ich vyzbrojil orgánmi na túto lásku? Ak nechcel, aby človek spáchal dedičný hriech, prečo mu vštepil túžbu po poznaní, pokuse, dobrodružstve a telesnej láske?

Ježiš: Boh dal do záhrady ten strom a dovolil Satanovi prísť sem, pretože chcel človeka skúšať.

Sokrates: Povedal si, že Boh je vševediaci; že vie, čo sa stane ešte prv, ako sa to stane. Vedel teda, ako sa človek zachová v každej situácii.

Ježiš: Boh dal človekovi slobodnú vôľu. Človeku bolo rovnako možné byť cnostným a poslúchnuť Boha, ako zhrešiť a neposlúchnuť boží príkaz.

Sokrates: Vedel Boh, že človek zhreší?

Ježiš: Vedel, že človek zhreší, ale nechal mu slobodnú vôľu, aby sa sám rozhodol.

Sokrates: Mohol Boh stvoriť človeka tak, žeby tento nemohol zhrešiť? Žeby nezhrešil v tejto osobitnej situácii?

Ježiš: Áno. Pretože Boh je všemohúci, mohol to urobiť, ale nechcel, aby ľudia boli len bábky; chcel, aby ľudia mali slobodnú vôľu.

Sokrates: Mohol Boh stvoriť človeka s dvomi hlavami a tromi nohami alebo inakšie, keby bol chcel?

Ježiš: Boh mohol stvoriť človeka, ako chcel.

Sokrates: Stvoril Boh človeka tak, ako to mal v úmysle? Chcel, aby človek mal jednu hlavu, dve nohy a aby vyzeral presne tak, ako dnes vyzerá?

Ježiš: Samozrejme. Boh je dokonalý a všemohúci; nemohol urobiť chybu.

Sokrates: Takže Boh neurobil chybu, ale stvoril človeka presne tak, ako mal v úmysle.

Ježiš: Áno.

Sokrates: Takže ty a ja sme boli stvorení presne tak, ako nás Boh zamýšľal mať? A Adam a Eva boli stvorení presne tak, ako ich Boh zamýšľal mať?

Ježiš: Áno. Bolo to tak, ako som povedal.

Sokrates: Všetko, čo je časťou človeka, pochádza od Boha?

Ježiš: Áno. Boh je majster, kontrolór a stvoriteľ všetkého.

Sokrates: Stvoril diabol alebo nejaká iná sila nejakú časť človeka?

Ježiš: Nie. Boh sám je stvoriteľ všetkého.

Sokrates: Ak teda Boh stvoril ľudské oči, nohy a myslenie, stvoril aj ľudské túžby; všetky jeho túžby, teda aj túžbu po poznaní a po sexe. Prečo zhrešil človek?

Ježiš: Pre svoju slabosť a zlú povahu.

Sokrates: Je povaha časťou človeka tak ako jeho ruky a nohy?

Ježiš: Áno. Povaha človeka je jeho časťou.

Sokrates: Kto stvoril človeka?

Ježiš: Boh.

Sokrates: Kto stvoril ľudské ruky a nohy?

Ježiš: Boh.

Sokrates: Kto dal človeku dve ruky a dve nohy a stvoril ho práve takého, ako je dnes, a práve takého, ako bol za čias Adama a Evy?

Ježiš: Boh.

Sokrates: Kto stvoril ľudskú povahu?

Ježiš: Boh.

Sokrates: Kto dal človeku jeho zlú povahu a slabosť? Boh, pretože všetko, čo je časťou človeka, pochádza od Boha a len od Boha.

Ježiš: Boh dal človeku slobodnú vôľu.

Sokrates: Kto vymyslel pre človeka dve ruky? Bol to diabol?

Ježiš: Nie. Boh vymyslel pre človeka dve ruky.

Sokrates: Kto vymyslel pre človeka slabosť a zlú povahu? Bol to diabol? Nie. Boh vymyslel pre človeka jeho slabosť a zlú povahu. Ak je ľudstvo omylné, zlé alebo slabé, je to preto, lebo Boh to tak zariadil. Dovoľ mi, aby som ti povedal ďalšie podobenstvo. Videl si už, ako vtáky zabíjajú v mori ryby? Kto vložil do tohto vtáka schopnosť chytať a zabíjať lietajúce ryby? Koho tu odsudzovať, keď sám sudca je postavený pred súd?

Ježiš: Človek má slobodnú vôľu. Boh ho nenúti hrešiť. Len mu dal možnosť byť cnostný alebo hriešny. Človek by nemal pre Boha nijakú cenu, keby ho bol stvoril ako bábku, ktorá nemôže robiť nič iné ako dobro. Boh chcel dať človeku možnosť byť dobrý alebo zlý podľa vlastného rozhodnutia.

Sokrates: To je absurdné, ak Boh trestá človeka, ktorého práve stvoril. To je ako keby bol Homér napísal ódu na prasa a potom strany prečiarkol, vytrhal alebo vydal napospas večnému nestráviteľnému ohňu, pretože sa mu nepáčili vlastnosti toho zvieraťa. Alebo ako keby sochársky majster urobil dokonalú sochu prasaťa a potom ju navždy zavrhol, lebo sa mu nepáčili rysy tohto zvieraťa.

Ježiš: Boh nestvoril človeka so zlou prirodzenosťou, ktorá predurčovala, že musí zhrešiť.

Sokrates: Tak potom kto to urobil?

Ježiš: Boh stvoril človeka tak, že bol nevinný a prirodzene dobrý. Boh ho postavil do rajskej záhrady. Dal mu slobodnú vôľu a dovolil Satanovi vojsť do rajskej záhrady a skúšať ľudstvo. Boh neurčil dopredu, že človek zhreší.

Sokrates: Ale Boh stvoril všetko, čo vchádza do tejto kombinácie, situácie či prostredia. Keď stvoril jednotlivé prvky alebo súčasti danej situácie, vedel vždy presne, ako budú jedny reagovať s druhými v každej situácii; pretože je vševediaci. Pre každý prvok presne určil, aký má byť, pretože bol všemohúci a nemohol sa pomýliť. To je ako keby nejaký vedec alebo lekár kombinoval do lieku viaceré ingrediencie, ktoré sú síce osebe neškodné, ale v kombinácii sa stanú smrteľnými jedmi; a po ich podaní pacientovi by odmietol zodpovednosť za jeho smrť. Takýmto spôsobom kombinoval Boh rozličné veci: nevinného muža, strom poznania, prekrásnu záhradu a k tomu anjela.

Ježiš: Všetci zhrešili a odpadli od slávy božej.

Sokrates: Vidí sa mi, že Pán Boh stvoril človeka len nato, aby ho videl trpieť. Činnosť Satana, rajská záhrada a slobodná vôľa sú len fasády. Boh chcel mať výhovorku, aby mohol obťažovať, prenasledovať, trápiť a utláčať ľudstvo. Ak všemohúca a vševediaca bytosť všetko pripraví a nechá reagovať určitým spôsobom, dá sa povedať, že mala úmysel tak to urobiť a ona jediná je zodpovedná za výsledky.

Ježiš: Varujem ťa, z Boha sa nevysmievaj. Nehovor týmto spôsobom, lebo budeš hodený do pece ohnivej, kde budeš škrípať zubami, na večné veky trýznený a trápený.

Sokrates: Myslel som si, že naši olympskí bohovia sú skazení a nerozumní, ale vidia sa mi byť ozajstné baránky milosrdenstva a porozumenia pri porovnaní s týmto vaším Bohom: trápi a trýzni vás celú večnosť zato, že ste urobili, čo vás núti robiť od tých čias, ako vás aj s vaším prostredím stvoril.

Ježiš: Ó, vzdávajte vďaku Pánovi, pretože je dobrý; pretože jeho milosrdenstvo pretrvá veky.

Sokrates: Ak je bohom mieru a milosrdenstva, prečo trápi ľudstvo a pripúšťa, dokonca niekedy povzbudzuje a vyžaduje prelievanie krvi na zemi? Prečo pripúšťa, ba priamo vyžaduje, aby Satan pokúšal a trápil ľudstvo? Povedal si, že sa nestane nič bez jeho vedomia a o všetkom vie dopredu. Je všemohúca bytosť, ktorá vie všetko a tvorí všetko, určuje všetko a vie, ako bude jeho stvorenie reagovať.

Ježiš: Boh dal človeku slobodnú vôľu, pretože nechcel, aby človek bol len bábkou. Boh nechcel, aby človek zhrešil. Boh bol veľmi sklamaný, keď človek zhrešil.

Sokrates: Boh nemohol byť sklamaný, pretože poznal prirodzenosť človeka a všetkého, čo stvoril. Keďže je všemohúci, bol to on, čo vymyslel, že človek zhreší. Samozrejme nútil človeka zhrešiť – stvoril ho s určitými túžbami a slabosťami.

Ježiš: Čo vravíš, je rúhanie. Boh stvoril svet a všetky rastliny a zvieratá pre potešenie človeka. Len sa pozri na tú krásu okolo seba. Ako môžeš vravieť také strašné veci o Bohu, ktorý ti toho toľko dáva?

Sokrates: Tomu teda neverím. Ako by mohol Boh, ktorý je taký zlý, sadistický a nenávistný, stvoriť taký prekrásny svet? Aj človek s toľkým zlom v sebe má obdobia, keď vykazuje neuveriteľnú silu, sebaobetovanie a oddanosť, ako aj rozličné stupne konfliktných vlastností súcitu a spravodlivosti. Váš Pán Boh nemá žiadnu z tých vlastností. Celkom iste nebol na svete nikdy človek, ktorý by bol taký zlý, žeby vedel urobiť druhému človeku to, čo podľa teba robí váš Boh tým, čo ho neposlúchajú: trýzniť ho po celú večnosť. Každý človek, bez ohľadu na to, ako bol spracovávaný, trýznený a vraždený – napríklad Priamos, ktorého celý rod bol vyvraždený, alebo Agamemnón, ktorého zavraždila vlastná manželka a jej milenec – by povolil po rokoch či storočiach mučenia svojich nepriateľov.

Ježiš: Ja som cesta, pravda a svetlo. Nikto nepríde k otcovi inakšie ako cezo mňa. Ver mi a budeš mať večný život v nebi; zapri ma a budeš trpieť večné muky v pekle.

Sokrates: Keby som prijal tvoj systém, postavil by som sa na stranu Satana proti tvojmu Bohu aj vtedy, keby som vedel, že budem naveky trápený a mučený. Nespravodlivosť a zloba tvojho boha je priamo omračujúca. Počul som strašné výpovede o ľudských obetiach divochov na ďalekých pobrežiach; som si však istý, že nikdy nepomýšľali na mučenie svojich obetí po celú večnosť. Počul som hrôzostrašné výpovede o úžasných obludách, ako bol Kyklop, gorgóny a medúzy; sú to však krotké a milé baránky pri porovnaní s tým, čo sa opisuje v Knihe zjavení. A ty mi tu hovoríš o mierumilovnej, milosrdnej a odpúšťajúcej povahe svojho Pána Boha.

Ježiš: Všetci sme božie deti. Boh je náš otec, ktorý nechce, aby sme zhrešili, ale musí nás potrestať, ak sme to urobili. Je spravodlivý a milosrdný; len vtedy pošle nás, svoje deti, do pekla, zatratenia a večného utrpenia, keď sme si to zaslúžili. Keď zhrešíme a zatúžime po sexe ako Adam a Eva, nemá inú možnosť ako potrestať nás mučením naveky vo večnom ohni.

Sokrates: Povedal si, že všetci sme božie deti. Ale on je ozajstná obluda, ak šikanuje svoje deti za oči, nohy a túžby, ktoré im sám vštepil. Nevidím nikde zmysel, ani dôvod, právo, spravodlivosť či milosrdenstvo; všade nič, iba nahá ale náladová sila. Zdá sa, že ľudské bytosti napriek svojej náladovosti, egoizmu a slabostiam majú viac týchto dobrých vlastností ako tvoj Boh. Tvoj Boh je démonický, sadistický, psychotický netvor.

Ježiš: Sme len ľudia a nemôžeme pochopiť nesmierne mystérium Boha. Našou povinnosťou je byť veriacimi, veriť mu a nasledovať ho. Nepatrí nám uvažovať prečo, ale máme konať a umrieť.

Sokrates: Nepatrí sa nám uvažovať? Ale potom načo sme dostali myslenie? Ako určíme, ako treba žiť a aký cieľ má náš život? Čo robíme, ak teraz o tom diskutujeme? Prečo si celý svoj život kázal zástupom? Prečo si riskoval svoj život, kritizujúc príkazy Rimanov?

Ježiš: Viera je naša záchrana, no nikto sa tým nemá vychvaľovať.

Sokrates: Viera. Čo rozumieš pod vierou?

Ježiš: Veriť musíme bez toho, žeby sme vyžadovali dôkazy. Nesmieme byť neveriaci Tomáši. Ak uveríme v Boha, bude nám to tisíckrát odplatené za všetky súdy a neprávosti, keď sa dostaneme do neba.

Sokrates: Vravíš, že čokoľvek sa nám povie, máme tomu bez preverenia uveriť; máme tomu dôverovať? Keby som to urobil, mal by som dať svoju peňaženku komukoľvek na ulici, kto mi sľúbi, že mi to vráti tisíckrát. Bol by som blázon, keby som robil, ako mi radíš. A ty tu odo mňa nežiadaš len peniaze, ale aj aby som celý svoj život zasvätil jednému podujatiu a jednému cieľu bez uváženia, akú hodnotu má to podujatie. Zlodej chce odo mňa moje peniaze a ohrozuje ma na živote. Ty chceš odo mňa môj život a hrozíš mi mučením, resp. sľubujúc mi raj. Nie som ani natoľko trpezlivý ani dôverčivý, žeby som bol taký blázon, aby som sa nechal niekam viesť len prázdnymi sľubmi a hrozbami.

Ježiš: Blahoslavení krotkí, lebo oni zdedia zem.

Sokrates: Krotkí sú zabíjaní a zotročovaní ako ženy a deti porazených národov.

Ježiš: Bohu nesmieš klásť otázky.

Sokrates: Nikdy som toho gentlemana nestretol a preto sa ho ani pýtať nemôžem. Pýtam sa teba, ktorý hlásaš, že ho zastupuješ, čo v skutočnosti robíš.

Ježiš: Musíme veriť biblii, Písmu, božiemu slovu; vierou, ktorá nečaká, že pochopí, a nevyžaduje dôkazy.

Sokrates: Nie je možné, by človek nevolil. Vieš, že na svete je niekoľko tisíc náboženstiev? Ak veríme na základe viery, musíme ich uznať všetky; sú však natoľko rozdielne, že je to nemožné. To by bolo ako veriť, že zem je guľatá aj plochá zároveň. Je isté, že nerobíš to, čo kážeš; lebo to by si bol ostal pri viere, že židovské náboženstvo a Starý zákon sú pravdivé a nebol by si prišiel so svojím novým náboženstvom. Alebo včera, keď ťa kňazi Atény na ulici vyzývali, aby si prestal hlásať svoje kacírstvo; mal si veriť gréckemu náboženstvu a olympským bohom, pretože tu boli prv; a mal si veriť na základe viery, pretože ťa presviedčali, že vravia pravdu.

Ježiš: Lebo milosťou ste spasení skrze vieru – a to nie je z vás, je to Boží dar.

Sokrates: Dovoľ mi povedať špecifický príklad. Predpokladajme, že delfská veštiareň mi oznámi, že určitá osoba znásilnila a zabila moju ženu; že ju mám zabiť, pretože inakšie ona zabije mňa zo strachu, že odhalím jej zločin a zabijem ju; ty mi však vravíš „Nezabiješ!“ Vravíš mi, že musím veriť na základe viery všetko, čo sa mi hovorí. Podľa tvojho návodu mám zabiť toho muža, ak verím delfskej veštiarni, ale nesmiem ho zabiť, ak verím v Pána Boha. Nemôžem toho muža aj zabiť, aj nezabiť, pretože to si protirečí. Takže nemôžem veriť aj delfskej veštiarni aj Pánu Bohu. A ďalej: nemôžem veriť na základe samotnej viery. Existuje intelektuálna voľba, ktorú musíme robiť všetci, ty i ja, či chceme alebo nechceme, keď ide o to, čo uveríme. Čo urobíš radšej: voľbu na základe premýšľania, diskusie a úvah o všetkých podrobnostiach problému, alebo slepo hlásajúc, že žiadna voľba neprichádza do úvahy? Táto voľba je v živote človeka najdôležitejšia, pretože odpoveď na otázku „Aký zmysel má život?“ určuje celý priebeh ľudského života. Ak má človek každý svoj čin určovať podľa svojho náboženstva, ako mu to radíš ty, potom musí dobre rozmýšľať, aké náboženstvo si vyberie. Dovoľ mi povedať ti podobenstvo: Ak máš ísť z jedného mesta do druhého v záležitosti, ktorá sa dotýka celého tvojho života, nebude rozumné uvažovať o všetkých cestách, ktorými sa tam dá prísť? Uvážiť, na ktorej ceste sú časté prepady zbojníkmi, či neexistuje bližšie a bezpečnejšie mesto, ba či vôbec v tých končinách nejaké mesto existuje?

Ježiš: Ak čestne chceš vedieť pravdu o Bohu, stvorení a cieli života, existuje jedna veľmi jednoduchá cesta na odhalenie pravdy. Všetko, čo musíš urobiť, je poprosiť Boha, aby vstúpil do Tvojho srdca. Ak si skutočne praješ spoznať pravdu o Bohu, Duch svätý vstúpi do tvojej bytosti a staneš sa zajedno s Bohom. V tej chvíli získaš nebeské poznanie a pokoj; a keď zomrieš, pôjdeš do neba a budeš navždy žiť v šťastí a spokojnosti.

Sokrates: Túžim poznať pravdu. Čo musím robiť a vravieť, aby som získal toto poznanie a túto múdrosť? Ako ho mám osloviť?

Ježiš: Povedz „Pane, vstúp do môjho srdca a daj mi múdrosť na spoznanie pravdy.“

Sokrates: Chceš mi povedať, že len samým opakovaním týchto slov získam poznanie o zmysle života?

Ježiš: Áno. Pán povedal „Hľadajte a nájdete, pýtajte sa a odpovedia vám, klopte a otvoria vám.“ Boh sľúbil ukázať pravdu každému, kto sa na ňu pýta.

Sokrates: Pane, vstúp do môjho srdca a daj mi poznať pravdu.

Ježiš: Tak vidíš. A teraz ďakuj Bohu, že ti dal večný život.

Sokrates: Nič sa nestalo. Veď o zmysle života neviem viac, ako som vedel predtým!

Ježiš: Potom nie si seriózny. V skutočnosti si nechcel, aby Boh vstúpil do tvojho srdca a ukázal ti pravdu. Nemal si vieru, že príde do tvojho srdca.

Sokrates: Ver mi, že som si prial poznať pravdu. Celý svoj život som venoval štúdiu filozofie a myslenia. Viac ako poznať samotný život si prajem poznať cieľ života. To je odpoveď, ktorú hľadám od tých čias, ako som po prvý raz uvidel slnko. Ak ju nenájdem, budem ju hľadať až do dňa, keď umriem. Možno ma nepočul; mám sa spýtať ešte raz a hlasnejšie?

Ježiš: Nenašiel si odpoveď, pretože nemáš vieru. Ak má človek čo len toľko viery, ako je horčičné semienko, môže pohnúť horami a dosiahnuť všetko, čo si praje.

Sokrates: To nie je možné. Mal niekto z ľudí, čo ťa tu dnes nasledujú, príbuzných alebo priateľov, ktorí boli chorí a umierali? Iste boli takí; a ak boli dobrí kresťania, priali si, aby títo ich príbuzní a priatelia neboli chorí a neumierali, ale aby boli zdraví a šťastní. Nikto mi nenahovorí, že nemal priateľa, ktorého videl umierať. Nikto nebude taký bezcitný, že povie, že si nikdy neprial, aby jeho priateľ žil. Z toho všetkého vyplýva, že za všetky storočia ani jeden kresťan neveril v Boha; alebo že Boh klamal.

Ježiš: Boh dal, Boh vzal, buď chvála jeho menu.

Sokrates: Poviem teraz podobenstvo, ktoré dokáže, že nikdy neexistoval kresťan alebo žid, ktorý by mal vieru; že Boh klamal, keď sľúbil, že vstúpi človeku do srdca a naučí ho, čo je cieľom života. Po prvé, súhlasíš s názorom, že peklo je horšie, ako akékoľvek pozemské nešťastie?

Ježiš: Áno. Celkom iste.

Sokrates: A nepovedal si, že všetci ľudia sú hriešnici a odpadli od slávy božej?

Ježiš: Áno.

Sokrates: Všetci veriaci kresťania a židia veria, že pôjdu do pekla, ak zhrešia. Dovoľ mi povedať podobenstvo: Každý kresťan je ako muž, stojaci nad priepasťou: vie, že ak zhreší, zomrie, alebo, čo je horšie, bude na večnosť zatratený. Povedal si, že peklo je horšie ako akékoľvek pozemské nešťastie. No bez ohľadu na výšku pozemského nešťastia alebo priania, žiaden veriaci kresťan by nemal zhrešiť, to je skočiť do priepasti večného zatratenia. Ty si však povedal, že všetci ľudia, teda vrátane veriacich kresťanov a židov, sú hriešnici. Z toho vyplýva, že od začiatku sveta ani jeden kresťan alebo žid v skutočnosti neveril, že pôjde do pekla. Pretože keby to bol veril, nebol by zhrešil; nebol by skočil do priepasti, keby bol veril, že ho tam dolu očakáva peklo a večné zatratenie. Všetci ľudia skáču do priepasti – všetci ľudia hrešia. Takže celé storočia ti v skutočnosti neveril ani jeden kresťan. Značí to, že do ich sŕdc nevstúpil Boh o nič viac, ako pred chvíľou nevstúpil do môjho srdca. Preto Boh nemá právo očakávať od nich, že budú konať po kresťansky alebo mať vieru v neho. A nemá ani právo trestať ich, resp. posielať ich do pekla. Takže tvoj Boh nie je spravodlivý. Takže tvoj Boh nie je Boh.

Ježiš: Pozri sa na svet okolo seba. Nedokazuje to, že Boh existuje? Pozri sa na tú krásnu a dobrotivú prírodu, ktorá ťa robí silným a zdravým, dávajúc ti slnko pre teplo a les a pole pre pokrm. Nemáš ďakovať Bohu za všetko, čo ti dáva?

Sokrates: Viem, že príroda môže byť aj dobrá a dobrotivá; ale čo za ľadovec mi rozbil okná?

Ježiš: To, že vo svete je aj nejaké zlo, nemá negovať všetko dobré: aj za to treba ďakovať Bohu. Preto musí Boh existovať. Kam by svet došiel, keby ho Boh nebol stvoril?

Sokrates: Nebol to nevyhnutne tvoj Boh, čo stvoril svet. Existujú tisíce iných kňazov, ako si ty, a tí tvrdia, že ich Boh stvoril svet. Ak nemám odpoveď na niečo, neznamená to, že musím prijať bez preverenia tvoj názor. To by som mohol logicky žiadať, aby si uveril, že svet stvoril Zeus. Aj keby som súhlasil s tvojím názorom, že Boh stvoril svet, je to koniec definície jednej vlastnosti Boha, ale nemôžeme logicky prijať predpoklad, že aj iné aspekty tvojej definície Boha sú správne.

Ježiš: Počkaj, neodchádzaj! Musíš si zachrániť dušu pred večným zatratením. Prijmi Boha do svojho srdca. Neodídem, kým mi to nepovieš.

Sokrates: Áno. Mám len prázdne myšlienky starca. Iste máš pravdu, pretože máš toľkých nasledovníkov. A ktože som ja, ťažkopádny starý človek, že sa opovažujem povyšovať rozum a filozofiu nad hlas davu?

Ježiš: Vďaka Bohu, že ti dal večný život.

Sokrates odišiel.

*

Komu dáš za pravdu?

*

Prameň: James L. Hart, Socrates meets Jesus, Skeptic, 1. jan. 2007

*

Preložil Rastislav Škoda – pošli mu e-mail: rastskoda2@gmail.com

Vecný register – Zošity humanistov č. 1 – 60

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

 

adresy, internetové 15,77; 23,5; 25,30; 27,27; 34,32; 52,12

aféra Clinton-Lewinská 7,31

Afganistan 31,8; 32,30

agnosticizmus 5,28; 10,2; 30,36

AIDS 9,30; 25,1

akupunktúra, veterinárska 44,13

alternatíva bez alternatívy 45P,23

alternatívna medicína 58,10

alternatívne inštitúcie 57,6

alternatívy, sekulárne, k náboženstvu 57,2

Alzheimerova choroba 11,2

amorálnosť 27,16,18

anjeli 21,3; 24,10

antiglobalisti 44,20

antikoncepcia 9,31; 11,8; 25,9; 30,29; naliehavá 39,28

Antikrist 25,2; 28,23; 30,13; 31,20; 32,3

antisemitizmus 9,12; 12,23; 19,6,15; 57,31

antropotechniky 13,29,32; 14,2,18; 19,19

apartheid 7,23

apokalypsa 42,21

argumentum ad hominem 30,8; 37,13

archeológia 2,25, 9,4; 35,32

Armáda spásy 24,25

astrológia 25,18; vo Švédsku 26,25

astronómia 19,24

ateizmus 13,5; 26,24; 32,18; 33,32; 34,10,18; 36,30; zákaz v USA 17,32; v anglických školách 43,16; a morálka 46,21

atentáty 11. septembra 2001 28,3; 29,18

athpedia, encyklopédia ateizmu 58,32

 

banka, Svetová 34,22

báseň Matka 13,30

báseň Na vysvetlenie niektorých vecí 56,2

báseň Prometheus 9,2

báseň Riadky pre môj náhrobný nápis 41,2

báseň Starý kocúr Muro 30,2

báseň Súkromné šialenstvo 35,2

báseň Ten, čo je nad nami 39,2

biblia 35,6; 35,20; podľa Marka Twaina 8,6

biodiverzita 5,5

bioetika 5,4; 11,2; 26,3,17; 26,3,27,28; 31,14; 32,18; 36,3

biotechnológia 14,19,22,28; 22,18,30; 56,31

boh medzier 8,30; zlý 52,13; rovníc 8,30; športovcov 28,16; nedostal doktorát 12,31

bohatstvo 9,26; 22,13; 32,19; 33,27; 56,5; 58,17; cirkvi 31,11

bolesť, fetálna 53,26

Borgiovci 23,6; 24,15

bosorky 29,32; 34,31; 38,2; 49,28

Budha v Damiane 25,23

bunky, kmeňové 19,19; 22,18,30; 30,28; 31,18; 36,2; 37,18; 59,24

Bush, v tiesni 36,17

 

celibát 28,22; 32,27; 45,24

cena mieru, aachenská 34,30

cenzúra a náboženstvo 56,24

CERN 10,12

Cézar Borgia 23,6; 24,15

cirkev a pokrok 1,12; a vojna 31,28; katolícka, súčasný stav 48,2

cirkevný štát 21,6; 24,22

cisár Karol I., svätý 43,27

cítenie pohľadu 17,24

cudzoložnica 22,9

časopis Reader Digest 31,2

 

dalajláma 13,16

daň, dedičská 56,5

darcovia 29,9; obličiek 54,8

darvinizmus 9,6; 31,19; 59,15; a náboženstvo 46,16

Darwin 33,31; 44,27; 54,32; 59,3

demografia 35,31 demokracia 45,21

deň žien, medzinárodný 7,14

Desatoro 12,3; moderného Američana 43,17

detektor lži 33,23

determinizmus 10,8

deti kňazov 32,27, 42,18

diabli diabla 51,3

digitálny kód 8,22

diktatúra, vojenská v Chile 3,19

dirigent Barenboim 28,32

diskriminácia homosexuálov 23,28

dizajn, inteligentný 29,3; 30,35, 33,3; 32,27; 42,19; 57,12; 59,3; prehra v Doveri 53,22; 55,24; konferencia v Prahe 54,19

dlh štátny v USA 56,27

dobro a zlo 22,23

dobrodenia náboženstva 2,21; 9,9

dogma o neomylnosti pápeža 21,6; 25,10; o nepoškvrnenom počatí 21,6; 23,32

dôchodok 40,7

dôkaz existencie boha 1,4; 24,7; 40,2; Gödelov ontologický 36,5

dôstojnosť človeka 26,23,24

Drážďany, horiace 35,29

dúha 28,15

duch, svätý 53,6

duša 5,29; 12,25; a nesmrteľnosť 2,8

 

Ecce homo 44,19

ekumenizmus 21,9,11

embryo, ľudské 26,30; 32,23

emócie a ľudský genóm 36,14

encyklika Humanae vitae 25,11; Jána Pavla IV. z roku 2032 51,28

entropia 25,5

esej Boh Z’me 52,13

esej Harolda Pintera pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru 53P,2

esej Listy zo Zeme 8,3

esej Mŕtvi sa vracajú domov 38,21

esej Nemám rád Plavka 3,19

esej Smrť Spravodlivosti 31,3

esej Spustošenie Západoindických zemí 6,3

esej Vážený pán teológ 11, 25

esej Veda a viery 10,3

esej Vojnová modlitba 51,26

esej Žiť s kameňmi 3,14

eschatológia 19,7; 22,4

ETI (extraterrestrial intelligence) 23,24

Etika pre dospelých zajtrajška 49,3; 50,9; 51,15; 53,15; 54,23; 55,15; 56,14; 57,26; 58,3;

etika, ako učebný predmet 44,31, 32; 50,21; environmentálna 5,3; 11,14; 31,14; humanizmu 11,11; 12,12; 13,4; 26,3; 29,25; 33,29; 48,25; jezuánska 22,3; 46,31; kresťanská 12,29; 26,17; 27,19; 32,22; 33,28; 38,28; 47,27; náboženská a Sokrates 45,29; naturalistická 5,3

eugenika 24,12; 29,26

Európska únia 13,27; 22,17; 25,7; 41,6; 42,27; 52,7

eutanázia 31,14,16; 49,26; detí 41,24; 46,14

evanjelikalizmus 50,13

evanjelium a tolerancia 54,9

evanjelizácia Európy 17,6; 42,27, 28

evolúcia 14,26; 23,24; 35,14

evolúcia a svetonázor 57,9

evolučná teória poznania 59,29

existencializmus 36,26

exorcizmus 51,36

ezoterika 23,14

 

fajčenie 42,16

falzifikácia Nietzscheho 16,80

fanatizmus, náboženský 13,18

feminizmus 7,2; 9,6; 29,27

feng-šui 33,15

filmy propagujúce nacizmus 34,28; Umučenie Krista 43,19; a pravda 48,23

fondy, penzijné 37,25

frfloš v raji 57,21

fundamentalizmus 35,13; hinduistický 7,18; kresťanský 17,11; 26,3,27; v USA 54,27; 57,18; moslimský 7,19

fyzika a kresťanstvo 37,3

 

gangy väzňov v Brazílii 56,12

GATS 38,16

genocída na Arménoch 48,16; v Strednej a Južnej Amerike 6,16

genóm, ľudský 9,9; 24,12; 32,31; 36,12

Georgijské kamene 47,28

gerila v Chiapas 12,8

globalizácia financií 3,9; 11,19; 17,27; 23,22; 44,21; problémy 43,3; 55,3

golf 24,27

gratulácia z Vatikánu 31,19

 

Hirošima a Nagasaki 45,2

Hitler nebol ateista 8,11

hľadanie boha 44,22; 45,3; 46,2; 47,18; 48,18; 49,20; 50,25; 51,20; 53,3

holokaust 25,9; 32,22; 38,3; a potrat 49,17

homeopatia 21,10; 42,2

homosexualita 34,14; 33,13; 51,30; 51,4; anglikánskeho biskupa 49,28

homunkulus 10,20

hovienko mesiaca 35,18

hriech, dedičný 19,3; 28,17

hrozby globalizácie 21,19

humanistická etická výchova 45P,2,3,18,20,31; 47,3; 48,29,30,31; 49,8; 50,21; 55,9

humanistika na univerzite 38,17,20

humanizmus a kresťanstvo 13,7; a ľudský genóm 36,12; dejiny 14,3; 29,25; 41,32; 47,15

humanizmus na Slovensku 8,32; 27,14; v Holandsku 51,31; planetárny 11,24

hyperburžoázia 12,15

hypotéza o bohu 28,18,19

 

chaos dneška 36,27

Chiapas 3,28

Chile 3,19

chudoba 9,26; 24,25; 51,6; 52,28; 53,20; v Portugalsku 34,19

chyby kresťanstva 19,3

 

idea spravodlivosti 2,11

Ideš k ženám? 24,13

ilúzia boha 38,30

impérium 23,21; 43,28; hanby 53,19

indoktrinácia 57,4

inkvizícia na Slovensku 29,32

inštitúcie, planetárne 11,20

islam 13,14, 31; 25,23; 35,13; v Saudskej Arábii 39,23

 

janičiari 49,29

je veda náboženstvo? 56,21

Jeruzalem, dejiny 9,13

Ježiš, čo by robil 36,16; a nič viac 39,3

 

kacírstvo 25,19; 26,3

kanibalizmus 22,19

kanonizácia 43,13

kapitalizmus, evanjeliový 43,12; 51,3; 57,32; 58,17

kariéra 32,19

karikatúry a sloboda tlače 54,31

katastrofa, černobyľská 23,12; prírodná 50,30

kauzalita 25,4

Kázeň na hore 22,7,12; 53,9

kiahne 10,13

klonovanie 23,20,32; 24,31; 27,32; 28,17; 29,25; 36,2,6,9,20

klub skeptikov, český 52,27

kňazi v Grécku 35,21; kňaz, liberálny 46,11

knihy, obscénne 17,30

knižnice 25,30

komunita, planetárna 57,8

komunizmus 27,24,30; 31,31; 52,8; 58,27; v Číne 22,29; 45,17,19

koncern, prvý 37,14; Parmalat 42,17

kondómy 25,26; 30,29

konfesia, bezkofesijná 45,27

konflikt medzi Čínou a Japonskom 54,13

konkista 6,3

konkláve 43,26

kontrola pôrodnosti 5,26; 9,23

konverzia ateistu 53,30

korán 34,2

Kosovo 23,2; vo Faustovi 9,19

kostoly na predaj 41,29; nafukovací 48,32

kóšerovanie 30,25

kozmokrati 53,19

kozmológia 23,24; Giordana Bruna 26,3

kreacionizmus 2,23; 10,2; 19,26; 25,15; 41,18,23; 48,14; 51,24; 58,2; na Slovensku 59,3

krédo, nicejsko-carihradské 53,14

kresťan 1,3

kresťanské Slovensko 1,2

kresťanstvo a sexuálna otázka 2,4; a židovstvo 43,19; a vojna 48,22

kresťanstvo, kritika 21,24; šírenie 6,2

kristokrati 57,18

Kristova osobnosť 1,8

kríza cirkvi v Írsku 25,26; filozofie 27,20

kríž v školskej triede 31,6,8

krst, násilný 21,8; 44,4

Ku Klux Klan 21,22

Kuba 39,29

Kurdi 8,8; 27,8

 

laicizmus vo Francúzsku 21,24; v Európe 41,6

láska k blížnemu 6 vložka; 22,16

ľavica 4,12; 7,8; 41,30; 42,14; 51,12; 57,23; v Nemecku 51,34; vo Francúzsku 33,18; v USA 8,27,29; 17,29; 26,14

legalizácia obchodu s orgánmi 54,5; sexuálnych činností 8,26

legendy o Petrovi v Ríme 19,25; 50,2; v apokryfoch 30,22

leukémia 22,30

liberalizmus manchesterský 41,31

lieky, rastlinné 35,22

list boha teológovi 11,25

list prezidentovi 27,2

list, pastiersky 34,8

listina práv a povinností 11,15

literatúra, ženská 52,22

lobovanie 7,24

 

madona Lukrécia 21,15

mandylion 21,14

manifest, humanistický, 2000 11,3

manželia Rosenbergovci 38,31

manželstvo 40,3; rovnopohlavné 45,11; 52,21

marxizmus 41,10; 51,9; a Nietzsche 44,26, 27

matematika a hra 10,9

materializmus 12,4

mediálna globalizácia 2,32; 3,32; 9,9

medicína, alternatívna 36,32; 59,25

mechanika, kvantová 29,3

menoniti v Paraguaji 27,11

mesiáš, židovský 17,15

migrácia 3,8; 34,20

misionárstvo 19,6; 21,9; 44,3,9; 48,19

mních, elektrický 5,17

modlitba 22,25; 41,18; liečebná účinnosť 17,19; 46,3; Kresťanského zväzu robotníkov 52,19

morálka bez náboženstva 55,21

morálna výchova 59,26

morálny subjektivizmus 4,22,28; zmysel ľudstva 59,23

multikulturalizmus 12,20

múzeum, Gramsciho 3,17

muž, kennwický 9,4

myseľ 19,30; a religiozita 42,24; otvorená 32,18

mystérium Trojice 5,17

mystika 58,25

mytológia 10,17; 59,12

mýtus o morálnom chaose ateizmu 56,28

 

náboženstvo a gény 32,31; a morálka 52,9; a práva detí 12,32; a starosti 1,18; a vývoj civilizácie 2,3; na Slovensku 23,13; v Írsku 25,26; v Nemecku 50,28; v Nigérii 35,27; v Kanade 37,19; v USA 28,5; 33,17,22,26,29; 38,11; 39,3; 50,13; 52,8; geopolitika 17,3; 21,23; Goetheho 9,16

nadanie 10,29; 47,19

nadprirodzeno 24,9

náhoda a pravdepodobnosť 23,26; 34,27

namyslenosť Ameriky 28,8

NASA 38,12

naturalizmus 2,29; 33,31; filozofický 33,6; 36,23; metodologický 2,29; 36,23; vedecký 11,9

Neandertálci 51,14

nebo 12,25; 56,13; podľa Marka Twaina 8,4

nečlovek 19,18

nedostatky Kristovho učenia 1,9

nedostatok neviest 35,25

nekonzistentnosť pojmu boh 24,8

nenávisť 22,9

neoimperializmus 37,29

nesmrteľnosť 5,29

nespravodlivosť, božia 22,27

neteista 33,32; neteistickí filozofi 23,14

neuroteológia 42,24; 58,24

nevedomosť 28,9

nevyhnutnosť ateizmu 2,30

New age 4,6; 12,10

Nezabiješ! 26,29

nezamestnanosť 39,26

neznášanlivosť 2,9

Nietzscheho sporné výpovede 19,22

Nobelova cena za ekonómiu, podvod 48,21; za medicínu r.1962 49,2; za literatúru r.2005 52,29

Noemova archa 43,23

NOMA (neprekrývajúce sa magistériá) 10,2; 12,28

Nova Atlantis 6,28

 

obrana kresťanstva 19,12

odluka cirkvi od štátu 41,16

odpustenie hriechov 30,33; odpustky 48,17

ochrana zvierat 30,27

okultizmus 23,20; 25,16

omyly biblie 27,19; Kelvinove 9,6; genetický 41,23

osočovanie 48,27

ospravedlnenie za chyby cirkvi 17,18; 19,3

osvietenstvo 4,2; 11,9; 26,24; 42,30; 44,2

otázky, dobre položené 10,20

otec Pierre 10,24

otroctvo 22,15; 28,11; 29,8; otrok Dred Scott 55,30

 

Palestína 9,14; 27,24; 28,11; 33,24; 34,15; 40,18; 47,2; 51,19; 54,17; 56,23

pamäť vody 42,3

pápež a Hitler 12,23; pápež Alexander VI. 23,6; 24,15; 50,27; pápež Benedict XVI. 50,31; 51,2; pápež Ján Pavol II. 21,3; 27,5; 32,22; 34,5; 38,12; 44,11; 46,14; 48,7; 50,2,29; 51,2; pápež Pius IX. 21,5,9; Pius XII. 50,29; pápeži (dvaja) Ján XXIII. 34,3

paradox Russellov 32,29

paranormálno 31,18 a masmédiá 24,3

parapsychológia 23,26

peklo 11,28; 22,6; 56,13

pestovanie ľudí 14,13

pieseň Imagine 31,2,19,28 God 52,2

plán a účel v prírode 40,17

platonizmus 19,8

pleonazmus viera a náboženstvo 58,28

plutokracia v USA 48,23

počatie, nepoškvrnené 23,32

počet ľudí na Zemi 12,12

pohania 22,12

pohromy v Anglicku 25,31

pochod za humanizmus 12,30

politika, populačná 5,6; 9,30; 11,7; 25,11; 46,22,26,28

pomery v Kirgizsku 49,30; v Kolumbii 49,23; v Ríme 51,29

pomoc, rozvojová 34,24

popravy v USA 17,26

poradenstvo, humanistické 41,26

postavenie žien v spoločnosti 7,30

postmodernizmus 4,2,3,8; nezmysly 4,14; 7,10; obrana absurdna 4,16

posudok, neutrálny 4,20

poverčivosť 43,8; 45,9; v Číne 21,4

práva, občianske 30,10,12,23; 44,28; žien 31,9

pravda, objektívna 4,21; 13,26

pravdovravnosť kresťanských prírodovedcov 37,10

pravica, náboženská, v USA 8,28

právo, hlasovacie, pre ženy 7,17

predpovede a proroctvá 57,13

predstavy o živote 23,3

premena ako prepodstatnenie 41,5

prenasledovanie náboženstva 13,11

preparáty, herbálne 19,29

prerušenie tehotenstva 7,5; 13,29; 22,26; 25,9; 26,28; 29,32; 31,15; pilulkou RU-486 7,25

princíp, antropický 4,24; 29,7; 37,8; 40,16

princípy, keynesovské 38,8

privilégiá Svätej stolice 12,2

problém, populačný 9,20; sociálny a etika 55,7

prostitúcia 43,15

protest proti vojne na Balkáne 9,32

protestantizmus a ženy 12,29

prsník v televízii 43,18

pseudoveda 5,32; 8,21; 24,3; 25,9; 52,20

psychológia náboženstva 29,31

 

Qumramské texty 22,9

 

racionalita viery 27,3

radikalizmus 41,10

rasizmus 10,14; 19,31

redukcionizmus 59,11

rekuperácie podnikov v Argentíne 52,24

relativizmus, epistemologický 4,17,27

relativizmus, kultúrny 4,23; 9,4; sociálny 4,29

religiozita, nová 36,11; religiozita vedcov 5,9; 8,2; a zdravie 32,24

reprodukčné zdravie 25,10

rešpekt pred religiozitou 53,23

robotika 45,15

rovnosť 21,17

rozprávky 24,10

rozvod 7,17; v Čile 41,9

rúhanie 22,2

ruské obligácie spred 1914 – 8,17

Rusko za Jeľcina 8,12; za Putina 57,2

Rwanda 2,17

rytier bláznov 48,32; rytieri, lúpežní 58,30

 

Sardínia 3,14

sekta 13,21; 25,14; 28,21

sekta Chrámu ľudu 5,20

sekularizácia Európy 52,31; v USA 53,2

sentencie Bertranda Russella 49,18; Ludwiga Feuerbacha 49,32

sexualita 34,12; sex v Iráne 56,8

sionizmus 40,18

Sisyfos, klub skeptikov 52,27

skauti v USA 23,29

skepticizmus 19,27; 27,26; skeptičky v USA 55,20

sloboda, akademická 52,11

slobodná vôľa 2,10; 29,7

Slovenský štát 41,28

sľub vernosti 48,6

slušnosť 45,10

smrť, zdanlivá 54,30

spiritualita bez viery 33,3

spoločnosť, civilná 12,5

spoveď 41,15; spovednica, mobilná 43,25

stávka, Silvermanova 27,29

storočie dieťaťa 47,3

strach ako základ náboženstva 1,13; strach mužov zo žien 7,12

strata kresťanských tradícií 24,10

strom poznania 23,32

súd, posledný 53,5

sudca John Jones III. 55,27

svedectvo o Nietzschem, krivé 43,9; polemika 43,11

svet na predaj 43,2

svetoobčan 5,24

sviatok Sedembolestnej P. Márie 8,32

Syllabus 21,7

symboly, náboženské 29,13

Šangri-la 23,16

školstvo a náboženstvo 38,16

 

talibani 25,23

technológia 11,10

telefón, vynález 45,18

Templetonova cena 33,2

teokracia v Poľsku 33,20; 35,3; v USA 48,3

teória chaosu 9,3; konšpiračná 11.9.01 33,13; kritická 14,30; kvantová 8,25; 9,3;strún 57,19; teória sexuálnej selekcie, Zahaviho 5,18

terorizmus 29,18; 30,23; 31,30; na Bali 36,18

Tibet 13,16; 23,19

titul arcibiskupa 9,31

tolerancia 13,3; 17,11; 26,17

transhumanizmus 58,2

transplantácie obličiek 54,3

transsubstanciácia 5,21

trest smrti 26,10; 46,15

trh, slobodný 51,3,14

trojlístok a vianočka 37,2

Turínske plátno 21,13,15,16

tvrdenia, magické 9,7; 23,20; 38,2

 

účinok motýľa 10,11; liečebný minerálov 32,32

Učiteľom – humanistom 29,2; 30,2

upálenie Giordana Bruna 26,3

USA, obraz vo svete 35,23

ústava 12,22; 22,17; kanadská 12,31; poľská 33,2

útoky na humanizmus 27,14

utópia 17,22

uväznenie Galilea 56,24

 

varvarinský most 13,22

Vatikán 12,2; 12,24; 24,20

vazalstvo voči USA 34,17

veda a city 8,20,29; 9,2; a rozprávky 24,10; a svetonázor 54,7; a viera 8,2; 10,3; 27,3,22; 28,15; 28,18; 29,10; 30,3; 35,16; 37,17; 54,11, 59,18; ako robiť zabijakov 57,17; 58,21; verzus viera 55,2; 58,7; Věda kontra iracionalita 56,11,32

vedy, prírodné a kresťanstvo 37,3; 37,30; 38,14

Veľká noc 30,31

Veľký Izrael 34,16

veľký tresk 10,22

Venezuela 32,12; 43,22; 49,21; 51,35

Veronikin ručník 21,14

vesmír 1,15; 9,8; 10,6; 28,3; 38,12; 57,18

veterán vietnamskej vojny 24,29

Via Campesina 35,24

Vianoce 29,22

viera dogmatická 2,2; viera a vojny 2,24; Georgea Busha 38,28; 39,3,20; 42,21; Einsteina 41,13; 49,12; Kanta 59,9

vírusy mysle 5,10

vládcovia sveta, noví 37,21

rozpočet, vojenský 32,30

vojna, druhá svetová 35,29; 50,3; 59,30; štvrtá svetová, 3,3; kultúr globálna 55,10; občianska v Španielsku 38,21; v Juhoslávii 25,6; 47,31; v Iraku 37,21,29; 42,21; 48,10; 49,23; 56,3; vojny, križiacke 9,10

voľnomyšlienkarstvo 23,14

vôľa, pacientova 23,30

vraždenie detí v Hondurase 50,29

výhrada vo svedomí 54,12

Východný Timor 3,30

vykorisťovanie 3,7; detí 33,16; vykorisťovanie žien v Strednej Amerike 7,22

výpoveď, nerozhodnuteľná 10,12

vývoj biologický 15,38; mysle 27,17,22; 46,16; vesmíru 28,15

vzdelávanie 32,20

 

xenotransplantácie 11,2

 

záhrobie 44,25

základy, kresťanské Európy 42,29

zákon džungle 10,26; zákony, prírodné 25,3; 29,3,12; 30,3; 39,22

zapatisti 3,11

Zarathustra 15,3; 16,43; 18,83; 20,127; 31,2

zaškrtenie kacíra 25,19

zatratenie, večné 22,10

zavraždenie Atahualpu 6,29

zázraky 29,16; 43,14

zážitky, duchovné 54,29

zbrane SS 57,25

zbytočné produkty 27,28

zjavenia 42,2

zdravý rozum 45,25

zlo 29,17

zločiny japonskej armády 28,20; proti ľudským právam 29,20

zložitosť, nezjednodušiteľná 2,25

zlyhanie kresťanstva 26,17,24

zmluva s Vatikánom 24,20

zmŕtvychvstanie 53,4,8

zneužívanie detí kňazmi 32,27

znovuobjavenie divocha 48,8

zomrel Peter Ustinov 45,20

život večný 53,10

životopis Giordana Bruna 26,3; Nietzscheho 19,20; Feuerbacha 41,3

 

(ZH číslo, strana; kurzívou sú vyznačené názvy kníh, básní a esejí; P = príloha)

Register mien – Zošity humanistov č. 1 – 60

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

 

Adam Roman 27,3; 29,10; 30,2,31; 34,8; 35,14; 37,3; 49,18; 55,2

Adelkhahová Fariba 56,8

Agence France Press 33,7

Aghajari Hachem 35,13

Allende Salvador 3,19

Allenová Gina 2,30

Americká akadémia vied 53P,3

Améry Jean 36,22

Amortho Gabriele 51,36

Anderson Bruce 43,19

Anderson Wayne 28,15

Anthony David 41,10

Apfel Viliam 29,32

Appleman Philip 9,23

Arafat Jásir 47,2

Arthurová Joyce 53,26

Assheuer Thomas 14,27

Augstein Rudolf 19,25

 

Badde Paul 50,27

Bachmann Ralf 13,3; 22,27; 28,16

Bailey Erwin L. 30,2

Baker Robert A. 17,24

Bakoš Oliver 35,2

Barenboim 28,32

Barker Dan 11,25

BBC rozhlas 42,3

Beazy George 33,2

Behe Michael J. 2,26

Benneton Colors 6P

Beňo Matej 45P,3; 48,29, 49,8

Beňová Lenka 54,27

Berger John 3,14; 36,27; 51,9

Bertaux Pierre 15,37

Bethe Hans 50,8

Bigelow Gordon 51,3

Bihr Alain 9,26; 21,17

Bild redakcia 24,10

Biser Eugen 26,17,24

Bitala Michael 38,2

Blocková Patricia 41,26

Blume Georg 22,29

Bodenmann Peter 48,17

Boehme H. 23,2

Böhle Rüdiger 26,17

Bolzenová Stefanie 50,29

Bondi Hermann 2,20

Borges Jorge Luis 27,30

Bothe Sabine 19,11

Bourdieu Pierre 39,26

Bowen Jeremy 43,23

Bricmont Jean 4,8,14; 26,14; 52,20; 57,23

Bringolfová Regina 54,10

Brown Lester R. 9,20

Brownlee Donald 23,24

Brownová Diana 9,25

Bruni Frank 35,21

Buckner Ed 47,28

Buitenweg Ron 51,31

Bulardová Martine 37,25

Bullough Vern L. 4,16

Buncombe Andrew 43,22

Bunge Mario 19,27; 27,20; 48,20; 55,3

Burg Avraham 40,18

Bush Eddie a Marie 28,5

Bush George 34,7; 35,5

 

Campanella Tommaso 52,8

Camus Albert 26,10

Cantini Claude 26,2

Caplan Arthur 11,2; 36,3,6; 56,31

Carré Olivier 13,31

Cassen Bernard 27,11

Cassidyová Sarah 43,16

Caysa Petra 44,2

Cerovic Stanko 25,6

Clairmont Fréderic F. 8,12

Clark Arthur C. 51,28

Clark Geoffrey 12,4

Clark Thomas W. 33,3

Coan Titus Munson 48,19

Copernicus Nicolaus 19,24

Cornwell John 12,23

Coryell Shafield 38,31

Cossa Baldassare 34,4

Crété Liliane 12,29

Crisp Quentin 54,31

da Costa Uriel 44,27

 

Dahl Edgar 22,3

Davies Norman 59,30

Davisová Angela 58,27

Dawkins Richard 5,10; 8,20,29; 9,3; 28,9; 30,35; 33,29; 46,16; 56,21

de Beauvoir Simon 7,2

de Boer Jan 23,12

de Brie Christian 28,11

de Las Casas Bartolomé 6,3

Decornoy Jacques 17,6

del Medici Cosimo 37,14

della Salla Sergio 19,30

Delphyová Christine 31,9

Devínsky R. P. 30,23

Dewey John 27,25

Die Welt redakcia 41,29

Diering Frank 50,28

Diesseits redakcia 21,16; 31,8; 34,14,18; 38,11,16

Dieux Hervé 34,19

Dlouhy Markus 25,26

Dowdová Maureen 28,8

Downey Margaret 23,29

Drösser Christoph 23,26

Duclos Denis 12,15

Dworkin Ronald 14,22

Dyens Ollivier 36,20

Dylan Thomas 41,2

Dziamka Kaz 33,20

 

Eckardt Emanuel 33,3

Eco Umberto 12,12

Edamaruku Sanal 7,18

Edwards Frank C. Jr. 12,10

Eggerickx Sonja 45,31

Eggers Gerd 38,17; 45P,18

Elkinová Lynne 49,2

Elmessiri Abdelwahab M. 9,14

Enzensberger Hans Magnus 6,16

Erling Johnny 45,17

Estling Ralph 48,23

 

Fagan G. G. 32,18

Fahrni Oliver 21,2

Faurisson Robert 26,16

Ferk Carsten 31,11

Ferro Marc 27,24

Feuerbach Ludwig 49,32

Flamm Bruce 46,3

Flew Antony 53,30

Flynn Tom 17,32; 36,2; 46,22; 48,9

Foucault Michel 13,26

francúzski vedci 37,17

Frank Thomas 40,7

Free Inquiry redakcia 39,28; 41,9

Friede Bernd 32,32

Friedrich Jörg 35,29

 

Galbraith James K. 38,8; 55,32

Galeano Eduardo 21,19; 45,25; 52,3

Gallupov ústav 33,22

Gardner Martin 17,15

Gauweiler Peter 36,17

Geißler Heiner 57,32; 58,17

Gerdes Jürgen 13,7; 31,28

Gessler Philipp 21,11

Giles Paul 42,19

Giroux Henry 27,18

Gnilka Joachim 35,20

Goethe Johan Wolfgang 9,2,19

Gogineni Babu R. 12,32; 35,27

Goldhagen Daniel J. 38,3

Goldner Colin 13,16; 59,25

Gordimerová Nadine 7,23

Gould J. 10,2; 12,28

Gozlanová Martine 35,13

Grass Günther 57,25

Gresh Alain 56,23

Groschopp Horst 41,26; 45,27; 51,34

Grygar Jiří 27,3

Gugliotta G. 19,29

 

Haddock Vicki 57,17; 58,21

Haderer Gerhard 32,23

Hakimi Zemarey 25,23

Halderman A. D. 25,6

Halimi Serge 33,18

Haló noviny 58,27

Harder Bernd 33,23

Harper’s Magazine redakcia 51,30

Harris Sam 56,28

Harrison G. P. 48,16

Haught James A. 27,26

Hauptmann-Woodward Herbert 54,11

Hauser Marc 55,21

Hausmannová Friederike 24,15

Hemingway 31,2

Hempelmann R. 36,11

Hénardová Jacqueline 22,17

Henderson Hazel 48,21

Hentoff Nat 21,22; 31,14

Hertsgaard Mark 35,23

Herzinger Richard 41,31

Heřt Jiří 54,19

Higgs Robert 43,17

Hilbk Merle 30,29

Hitchens Christopher 24,25; 43,13

Hlaváč Teo 37,30

Hobsbawn Eric 21,24

Hochhuth Rolf 25,7; 32,23; 44,21

Holenstein Rolf 9,10

Holováč Michal 35,2; 47,23

Hordern Nicholas 6,29

Hottinger A. 25,23

Huesman Gregor 35,18

Hull Richard T. 36,2

Hus Jan 34,6

Hüsgenová Inge 54,29

 

Chao Ramón 27,30

Chatenay Philippe 35,3

Chávez Hugo 32,12

Cherry Matt 4,3; 19,31

Chmelár Eduard 43,2; 59,3,10

Chomsky Noam 3,30; 8,29; 17,27; 29,18

 

Imrie R. H. 44,13

Ingersoll Robert Green 27,19,28; 55,23

Isemeyer Manfred 21,24

Ivanov Vjačeslav V. 43,3

 

Jacquard Albert 10,3; 44,22; 45,3; 46,2; 47,18; 48,18; 49,20; 50,25; 51,20; 53,2

Jencks Lance 27,29

Johnson Philip 1,24

Jones John III. 53,22

Jones Jonathan 56,24

Jones Peter 43,8,15; 44,25; 50,30

Jordan Stuart 55,10

Jossner Ulrich 32,27

Jostenová Astrid 24,29

Juan Carlos 52,21

Jungclaussen John F. 37,14

 

Kagin Edwin 41,16

Kahl Joachim 13,5

Kamphaus Franz 22,26

Karadžič Luka 47,31

Karfeldová Marilyn 57,18

Karol Habsburský 43,27

Keynes John Maynard 38,8

Keyová Ellen 47,3

Kielinger Thomas 49,28

Kissling Frances 9,30

Klanský Alojz 24,20; 29,22

Klassen Robert 45,15

Koepsell David 58,25

Krajčí Július 35,6; 48,30

Kraus Clifford 37,19

Krausová Nora 14,2

Krempaský Július 55,2

Kuper Alan 46,26

Kurtz Paul 11,3; 32,30; 33,24; 43,12; 45,10; 48,3; 50,2; 51,2; 57,3; 59,26

 

Lacarri?re Jacques 10,3

Lacroix-Rizová Annie 50,3

Lafontaine Oskar 36,16

Lagay Faith 36,2

Lachmann Günther 51,12

Lambert F. L. 25,6

Lancaster John 35,25

Lapham Lewis H. 39,20

Lau Jörg 31,18

Laughland John 49,30

Law Stephen 52,13

Lee Barbara 34,30

Lehmann Karl 48,32

Leicht Robert 21,9; 23,30; 26,27

Lemoin Maurice 32,12

Lemoine Maurice 49,21

Lennon John 31,2; 52,2

Lessing Gotthold Ephraim 39,2

Lessmöllmannová Annette 32,29

Lind William 56,12

Littin Miguel 3,19

LMD redakcia 23,2

Logisch Theo 12,29

Lüdemann Gerd 28,14; 54,9

Lüder Wolfgang 13,27

Lütkehaus Ludger 23,16; 24,13

Luyken Reiner 13,22; 25,26

 

Madigan Timothy J. 7,3,7; 12,13; 36,3

Mahner Martin 48,20

Majerníková E. 39,22

Malinowski Branislav 27,10

Marcos 3,3; 12,5

Margolis Eric 47,2

Martini M. C. 12,12

Mattioli Aram 25,19

Meissner Joachim 41,22

Memmi Albert 17,11

Meyssan Thierry 33,13

Milingo Emmanuel 28,21

Miller John D. 57,9

Min? Gianni 39,29

Mojžiš N. 17,30

Molyneux Stefan 56,27

Montalbán Manuel Vázquez 12,5; 42,14

Montreynaudová Florence 7,14

Morain Lloyd 5,28

Morain Mary 5,28

Mörgeli Christoph 48,17

Morin Edgar 57,31

Mortar Eedgar 21,8

Moser Tilmann 36,30

Murken Sebastian 32,24

Murphy Bob 48,14

Murphy J. P. M. 8,11

 

Narveson Jan 46,28

Nasrinová Taslima 13,30

Nass Egbert 21,24

Negri Toni 23,21

New Daniel D. 49,29

Nezan Kendal 8,8; 27,8

Niejahrová Elisabeth 32,19

Niemeyer Oscar 31,31

Niepel Michael 41,3

Nietzsche Friedrich 15,3; 16,43; 18,2; 20,127; 28,23; 30,13; 31,20; 32,2,3; 44,19

Nöldeke Theodor 34,2

Nolz Bernhard 34,30

North Gary 49,26; 56,5

Nové fórum red. 30,10

Nürnberger Christian 22,25

 

O’Neil Tim 57,19

Okomoto Shinji 57,9

 

Pagliová Camille 7,7

Parada Ján 48,31

Paturi Felix R. 58,27

Paul Gregory S. 33,17; 33,26

Pazameta Zoran 25,2

Pearlstein Edgar 12,14

Pennock Robert T. 55,24

Pfahl-Traughber Armin 9,16; 13,11; 19,20; 28,14

Pfefferkorn Roland 9,26; 21,17

Pigliucci Massimo 36,23; 41,23; 45,29; 59,29

Pilger John 49,23; 52,29

Pinochet Augusto 3,19

Pinter Harold 52,29; 53P,2; 56,2

Plüss Mathias 40,16

Pollak Melissa 24,3

Porteouse Keith 12,2

Prantl Heribert 21,5

Price Robert M. 50,31

Princ Charles 58,10

Prusák Peter 42,27

 

Radford B. 19,30

Radford John 40,2

Ragg Michael 43,25

Raico Ralph 45,2

Raimbeauová Cécile 52,24

Rákay Anton 23,13; 29,32

Ramey D. W. 44,13

Ramonet Ignacio 17,3; 25,31; 28,3; 33,16; 34,17; 35,19; 37,29; 42,17; 45,19

Randi James 24,5

Randová Ayn 28,17

Rankinová Jeanette 34,30

Reed Fred 48,8; 57,21

Reemtsma Jan Philipp 53,23

Reese Charley 43,18; 52,28

Rehák Alexander 32,32

Reich J. 23,2

Reiss Jochen 33,23

Riefenstahlová Leni 34,28

Riggenmann Konrad 31,6

Richard Lionel 16,80; 17,22; 34,28

Ro Bravo 54,2

Rogers Mike 45,18; 54,13

Roncalli Angelo Guiseppe 34,3

Rorty Richard 8,27

Roslund Curt 26,25

Ruse Michael 2,23

ruskí vedci 5,32

Russell Bernard 1,2,3,14,18,24,27,28; 2,3; 4,11

Rybár Miroslav 28,21; 36,5

 

Said Edeward D. 28,32

Salzmann Dieter 48,16

Saramago José 31,3; 45,21

Sarma Amardeo 21,13

Sarray Eyyad 27,24

Sartre Jean-Paul 36,26

Sauzayová Brigitte 21,23

Savater Fernando 49,3; 50,9; 51,15; 53,15; 54,23; 55,15; 56,14; 57,26; 58,3

Scottová Eugenie C. 57,9

Searl John 4,21

Seibt Gustav 21,5

Sewel Brian 36,18

Sharlet Jeffrey 39,3; 50,13

Shogren Jason 51,14

Shortell Timothy 52,9

Schäfer Olaf 13,14

Schepper R. 12,29

Schick Theodore Jr. 4,22; 12,25; 24,7; 28,19

Schirmbeck Samuel 58,24

Schmahl Carl 42,21

Schmeh Klaus 57,13

Schmidlin Jakub 25,19

Schmittová Uwe 51,35

Schmitz Emil-Heinz 23,6

Schnädelbach Herbert 19,2,17

Schönborn kardinál 53P,28

Schröder Richard 19,12

Schuh Hans 22,18

Schüle Christian 38,21

Schulz V. 35,22

Schulz-Hageleit Peter 13,3

Schwilk Heimo 52,8

Siegel Harvey 4,17,20

Silverman Herb 27,29

Singer Peter 19,19; 24,12; 27,32; 33,27; 38,28; 46,14; 55,21

Sisyfos 52,27; 56,11,32

Sloterdijk Peter 14,3; 14,30

Smeal Eleanor 7,3

Smith Warren Allen 5,24

Smokerová Barbara 41,24

Sokal 4,14; 24,10

Sonnenmoserová Marion 34,12

Spaemann Robert 19,13

Spiegel Paul 49,17

Spoločnosť Prometheus 44,32

Sprecherová Margrit 37,21

Stanski Piotr 35,3

Steinberg Neil 55,23

Stenger Victor J. 8,2; 32,31

Streminger Gerhard 22,3

Stríženec Michal 28,16; 29,31

Swift Jonathan 22,19

Škoda Rastislav 2,16; 4,9; 6,2; 7,25,30,31; 8,25,32; 13,29,32; 14,2; 15,2; 16,79; 17,2,30; 19,2; 22,30; 23,2; 23,32; 24,31; 25,2,10,13; 26,28; 27,14,28; 30,25,36; 31,15; 32,22,26; 34,15; 35,31; 37,2,30; 38,14; 39,22; 41,5,13,15,28; 42,2,18,29; 43,9; 44,9; 46,21,31; 47,15,19; 48,2,25,27; 49,8,12; 50,21; 51,24; 52,31; 53,2,14,30; 53P,2,57; 54,2,12; 56,2,13; 58,11,28,30; 59,2,7,9,15

Šveda J. Litecký 43,9

 

Tabash Edward 23,14; 44,28

Taylor Richard 32,23; 40,3

Templeton 38,14

Tessman Irwin a Jack 17,19

The Humanist redakcia 27,18

Theodoracopulos Taki 57,2

Thumann Michael 39,23

Tielmann Rob 38,20; 45P,32

Tilki 28,17

Treat Bobby 28,18

Triggle David J. 36,9

Trstenský Viktor 27,2

Trujillo Alfonso López 38,13

Tucholsky Kurt 52,19

Tünsmeyer Ulrich 13,18

Twain Mark 8,3; 32,18; 51,26

 

Ugrešicová Dúbravka 52,22

Underdown James 27,17

Ustinov Peter 5,24; 45,20

Uta Ranke-Heinemannová 9,32

 

van Biema David 59,18

Vance Laurence M. 43,28; 48,10; 56,3

Vanderlinde Bill 21,15

Vaughn Lewis 4,27; 12,3

Vedantan Shankar 42,24

Vesely Sergio 29,17

Vidal Dominique 27,24; 54,17

Viveret Patrick 29,25

von Dohnányi Johannes 24,27

von Thadden Rudolf 21,23

Voss Jürgen 35,31

Vossová Katrina 54,7

 

Wagner Franz Josef 35,32

Ward Keith 46,11

Ward Peter D. 23,24

Ward Phil 12, 30

Weidenfeld Lord 51,29

Weinberg Steven 29,3

Weizenbaum Joseph 22,23

Welch Stephen R. 44,3

Wengler Dieter 44,26

Weyant R. G. 54,32

Williams George C. 40,17

Wilson E. O. 4,4; 5,3

Winkler Willi 17,26

Wisebord Dov 38,12,30

Wolf R. 36,32

Wolverton Mark 23,24

Wood Keith Porteous 41,6; 52,7

Woods Thomas J. 52,6

Wottreng Willi 25,23

 

Yap Šeng Hai 33,15

Youngová Cathy 58,2

 

Zanoni Urs 27,28

Ziegler Jean 24,19; 34,22; 44,27; 53,19

Zimmerli Walther Ch. 14,26

Zizola Giancarlo 27,5

Tretie fatimské tajomstvo slovami Magdy Salagovej

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

(poznámky ku komentáru)

Pred pár dňami som dostal od priateľa mail s komentárom pani Magdy Salagovej k 3. fatimskému tajomstvu, poslaným viacerým adresátom, s výzvou na zamyslenie. Jeho naivita je prekvapujúca a neuveriteľná. Dnešný človek to predsa nemôže brať vážne! Nezdržal som sa a k niektorým nezmyslom som napísal komentáre (zelenou farbou) a aj ja ho predkladám na zamyslenie, kam až môže viesť nerozumná, zaslepená viera v absurdnosti. Viem, že mnohí budú mať ďalšie pripomienky. O Apokalypse sa dá hovoriť, ale inakšie.

TRETIE FATIMSKÉ TAJOMSTVO
(toto je neupravovaný a neopravovaný text pani Salagovej):

Srdečne odporúčam na veľkopôstne osobné zamyslenia. Volanie Ježiša vo svete je výrazné a vždy záležalo veľa od modlitby a pokánia. PREBUĎME SA !!!!!!!!

………brat bratovi spôsobuje krivdy!!!

(Mám k nej otázku: Nechala si tento text schváliť svojím kňazom? Pochybujem, že by jej ho seriózny jezuita typu Ľuboša Rojku, alebo neznámy bloger Dominik schválil bez potrebných úprav.)

Najsvätejšia Panna Mária sa ukázala trom deťom v roku 1917 vo Fatime v Portugalsku. Zjavenia Matky Božej vo Fatime boli oficiálne uznané Katolíckou Cirkvou. Jedno z dievčat – Lucia, vstúpila po smrti Františka a Hyacinty do klauzúrovanej rehole v Koimbre – Portugalsko. Lucia zomrela 11. februára 2005.

Sestra Lucia poslala tretie tajomstvo Svätému Otcovi Piovi XII., aby ho vyjavil svetu. Pápež ho prečítal so zdesením, ale ho nevyjavil. To isté urobili nasledovní pápeži, aby nevzbudili vo svete paniku a strach. Po smrti Lucie bolo tretie tajomstvo vyjavené, pravdaže nie preto, aby boli ľudia strašení, ale preto, aby boli ľudia pripravení na tú udalosť. Matka Božia povedala Lucii: „Zjavujem svetu to, čo sa má stať medzi rokom 1959 a rokom 2012. Ľudstvo zanedbáva Božie príkazy. Satan zavládol vo svete, sejúc nenávisť a nezhodu medzi ľuďmi.“
(Nenávisť a nezhody medzi ľuďmi nie sú väčšie, ako boli vždy. Dôkazom je už vražda Ábela Kainom. Čo horšie si mohli ľudia vtedy urobiť?)

„Štáty vyrábajú smrtonosnú zbraň, ktorá je schopná zničiť zem počas niekoľkých minút. (To nie je pravda ani v prípade jadrových bômb – spýtajte sa odborníkov, nie polovzdelancov.)

Väčšia polovica ľudstva bude tragickým spôsobom zničená atómovou vojnou. (Ak „bude“, nedá sa nič robiť. Ak sa dá niečo robiť, tak sa to urobí a nebude zničená.)

Vznikne veľký náboženský konflikt, Islam zaútočí na kresťanstvo. (Ja by som povedal, že stotisícové armády kresťanských vojakov v spolupráci s vojenskými kaplánmi a kňazmi už dnes pustošia moslimské krajiny. Česť tým protestantským cirkvám, ktoré odmietajú vysielať na žehnanie zbraní svojich duchovných k vojenským jednotkám, napr. bombardovacím perutiam.)

Vzniknú veľké pohoršenia v Cirkvi i v reholiach. Boh dopustí na ľudstvo ľadovec, ostré zimy, horúce letá, povodne, oheň, zemetrasenia, nepríhodný čas, katastrofy, ktoré budú pozvoľna ničiť zem.“ (Čo znamená pozvoľna? Dni, roky?)

Tieto všetky udalosti sa majú splniť pred 2012-tym rokom. Matka Božia tiež povedala: „ konajte skutky milosrdenstva voči všetkým, ktorí to potrebujú. Všetci, ktorí nebudú konať tie skutky, neprežijú katastrofu. Trest, aký Boh zamýšľa zoslať na hriešne ľudstvo je nepredstaviteľný. (Takého trestu sa bojím menej, ako napr. lámania v kolese alebo upálenia zaživa (Ján Hus), čo nám inkvizícia mnohonásobne predviedla – a veru veľmi s tým nepochodila. Tak čo?)

Boh prísne potrestá všetkých, ktorí odvrhli Jeho Prikázania. Pozývam všetkých, aby sa priblížili ku Kristovi, ktorý je svetlom sveta.

Otec Augustín, ktorý býva vo Fatime, dostal od Pápeža Pavla VI. dovolenie na návštevu sestry Lucie v Koimbre a ona mu povedala: „Otče, Matka Božia je veľmi smutná, lebo málokto prejavil záujem o Jej predpovede z roku 1917. Ver mi, otče, Boží trest príde. Onedlho sa veľa duší zatratí a veľa štátov zmizne z povrchu zeme.

Ak sa ľudia obrátia a začnú robiť pokánie, modliť sa a konať skutky milosrdenstva, svet môže byť zachránený. (Koľkí to musia robiť, aby to zapôsobilo? V biblii sa spomína jeden muž, ktorý v podobnej situácii začal vyjednávať s rozhnevaným Bohom Otcom – vyjednal z celej Sodomy a Gomory len svoju rodinu a zvedavú ženu aj tak stratil – nakoniec to viedlo ku krvismilstvu s obidvomi dcérami – no strašné!)

A keď sa neobráti, tak zahynie. Už je čas, aby sa dal manifest Matky Božej poznať všetkým, hlavne rodinám, príbuzným, priateľom, známym. Začnite sa modliť a konať pokánie, lebo len krok nás delí od katastrofy. Keď sa bude veľa hovoriť o pokoji, katastrofa príde. (Tejto vete nerozumiem.)

Istý človek, ktorý zaujíma vo svete vysoký post, bude zabitý (bez mena – čo je to za predpoveď? Takéto fígle poznám a neuznávam. Takéto vety štylizujú ľahkoverným zákazníkom vykladačky karát na jarmokoch za mierny poplatok.)

a to vyvolá atómovú vojnu, ktorá zapríčiní strašné zničenia vo svete. Temnota zasiahne zem počas troch dní – 72 hodín. Pred katastrofou bude veľmi studená noc a budú viať veľmi silné vetry. Ľudí zasiahne nepokoj a začne zemetrasenie, ktoré bude trvať niekoľko hodín. (Záleží na tom, koľkého bude stupňa a kde to bude.)

Vietor prinesie plyn a rozveje ho po svete. Slnko nebude viditeľné. Tí, ktorí si uctievajú Najsvätejšiu Matku a rozšírili Jej manifest, nemusia sa báť ničoho. Ona ich uchráni od katastrofy. (Ako asi ich ochráni? To bude podľa všetkého sakramentsky ťažké – najmä v preľudnených oblastiach, mestách, uliciach a domoch. 11. 9. 2001 zahynulo len 2 700 ľudí – to „len“ si dovoľujem len na základe týchto predpovedí, ktoré vychádzajú z počtu dnešných 7 miliárd ľudí. Koľko v dome, koľko vonku? Keby sa malo udiať niečo podobné – pôjdu hasiči, čo ich tam zasype, či zhoria, rovno do raja? A nepobijú sa tam s moslimskými atentátnikmi, ktorým ich Boh Alah skrz proroka Mohameda sľúbil nebo za práve takéto „kúsky“?)

Čo treba robiť, keď sa to stane?

V dome pripraviť malý oltárik, naň postaviť kríž a sochu Matky Božej, zostať v dome. (Aj v tom prípade, ak je v dome 10 alebo viac bezbožných partají a to sa o nich vie? Nevyhľadať dom bližšie ku kostolu alebo čo aj mešite alebo synagóge?)

Kľaknúť a prosiť Boha o odpustenie hriechov (Myslí sa tu aj prináležanie k inému abrahámovskému náboženstvu? A čo budhistickí Vietnamci?),

vyznať vieru v Boha Otca a pomodliť sa ruženec a po každom desiatku dodať: „Ó, môj Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, voveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú Tvoje milosrdenstvo. Ježišu, dôverujem Ti.“ (S touto vetou by sv. Pavel nesúhlasil. Ak sa dobre pamätám, sľubuje spravodlivým v jednom svojom liste pocity rozkoše pri pohľade na trestaných hriešikov. Prví by mali ísť do raja svätci, potom svätice, potom ľudia z očistca atď.)

Dom musí byť zamknutý a nikoho cudzieho neslobodno vpustiť do domu. Dvere i okná majú byť zamknuté (Na haspru či a patentný zámok?),

s nikým nerozprávať, len sa modliť. Zapáliť posvätenú sviecu, ktorá má byť zapálená počas troch dní, pretože iného svetla v tom čase nebude. Nevzchádzať z domu pod žiadnou zámienkou, kým sa všetko nedostane do normy. (Tu by ma teda enormne zaujímalo, aká bude tá „norma“ po konci sveta; budú lietať holuby s ratolesťou v zobáčiku ako po potope sveta?)

Mať v dome najmenej tri sviece na viac (resp. dlhú sviecu rozrezať na tri kusy, ako sa to robí v núdzi pri oltári pri slúžení omše).

Po modlitbe ruženca dodať slová: „Panna Mária, chráň nás, milujeme Ťa, zachráň nás i svet.“

Treba mať v dome svätenú vodu a ňou kropiť dom, hlavne dvere a okná. Tí, ktorí uveria mojim slovám a rozšíria ich, nepotrebujú sa obávať ničoho. Hovor o tom iným, pokiaľ je čas. Tí, ktorí budú mlčať o tom, budú zodpovední za tých, ktorí neboli informovaní a zahynuli. Treba pamätať, že Boh je nekonečne milosrdný (tu teda výraz „nekonečne milosrdný“ nesedí; skôr by som povedal, že je „nekonečne krutý, nemilosrdný a pomstivý“)

a Jeho slová napomenutia nenáleží považovať za hrozbu, ale ako Otcovské napomenutie (s expresnou hrozbou najstrašnejšieho trestu – mimovoľne prechádzam na Váš spôsob reči).

Náš Vykupiteľ Ježiš Kristus, oznámil O. Piovi následnú správu:

„Hodina môjho príchodu, čiže súdu pre ľudstvo je blízka. Pri tom príchode bude milosrdenstvo a súčasne tvrdý a strašný trest (alebo jedno, alebo druhé; voda nemôže horieť; kto odsúdi na strašný večný trest, nie je milosrdný).

Moji Anjeli povolaní do tejto úlohy budú vyzbrojení mečmi. (Budú obete nabodávať alebo rezať? Ozaj anjelská činnosť. Gratulujem.)

Ich pozornosť bude nasmerovaná proti tým, ktorí neveria a rúhajú sa proti Božiemu Zjaveniu. Z mračien budú prúdiť víchrice ohnivých potokov padajúcich na celú zem; nepohody, búrky, blesky, povodne a neustále zemetrasenia, jedno po druhom budú nastupovať v rôznych krajoch. Neustále bude pršať ohnivý dážď a začne sa to vo veľmi zimnú, mrazivú noc. (Ohnivý dážď za mrazivej noci – to si viete predstaviť? Nebláznite?)

Hrmoty a zemetrasenie budú trvať cez tri dni a tri noci. To všetko bude dôkazom, že Boh je ponad všetkým! Tí ktorí skladajú dôveru vo mňa a veria mojim slovám, nech sa neboja, lebo ja ich neopustím. A neopustím najmä tých, ktorí terajšiu výstrahu dajú na vedomie iným pre ich dobro, aby sa navrátili a prestali robiť zlo. – Kto je v stave milosti a hľadá ochranu Mojej Matky, tomu sa nič nestane.

Aby ste sa na to pripravili, dám vám znak:Noc bude veľmi mrazivá a vietor bude veľmi hučať, to bude predchádzať zmätku na zemi. Po istom čase začnú hrmoty a padať budú blesky. Vtedy zamknite okná i dvere, zakryte ich dekami, aby ste nevideli, čo sa deje vonku a nerozprávajte s nikým mimo domu. Kľaknite pred krížom a ľutujte svoje hriechy. Proste moju Matku o ochranu. Za ten čas, kedy bude zemetrasenie, nepozerajte von, lebo hnev môjho Otca je svätý, hodný úcty.

Kto tú radu neposlúchne, zhynie v mihnutí oka, lebo srdce nevydrží ten pohľad. Satan bude triumfovať. Kto trpí nevinne a zahynie, ako mučeník vojde do Môjho Kráľovstva.“  (Kristus Vás potrestá , že ste ho ohovárali).

V tretiu noc ustane oheň i zemetrasenie, a v nasledujúcich dňoch sa ukáže slnko. V ľudských podobách zostúpia Anjeli z neba na zem, prinášajúc ducha pokoja. Nesmierna vďačnosť zachránených sa vznesie do neba v horúcej vďaky vzdávajúcej modlitbe. Ten trest, aký dopadne, nemôže byť porovnaný so žiadnym iným trestom, aký Boh dopustil na stvorenia od počiatku sveta. 2/3 ľudstva zahynie. (To by boli t. č. 4,6 miliardy. Nepreháňate?)

O. PIO vystríha: Povaha chvíle ma nakláňa k obráteniu pozornosti k všetkým, zvlášť k tým, ktorí neveria, že to veľké nebezpečenstvo ohrozuje ľudstvo – ak sa ľudstvo nezmení. Dňa ani hodiny vám nepoviem, lebo jedine Otec nebeský vie, kedy to nastúpi. (Prečo naraz vynechávate Fatimskú Pannu Máriu? Tá to predsa tiež vie, keď povedala „medzi rokmi 1959 a 2012“! Rád by som počul jej komentár v roku 2013. Okrem toho: Prečo neberie do úvahy jej slová Otec Pio?! Ten jej neverí? Ako sa to opovažuje? Potom jej však nemusím veriť ani ja.)

Pamätajte na to ostré napomenutie, ktoré vám dávam. Nepohŕdajte ním, lebo nebezpečenstvo hrozí celému ľudstvu! Vzhľadom na krátky čas ho treba využiť, nepoddávať sa zlu a nehrešiť ťažko.

Vaším záväzkom je upozorňovať na blížiace sa nebezpečenstvo. Nebude ospravedlnenia, že ste o tom nevedeli, lebo Nebo vás vystríhalo a vystríha, hoci ľudia sa tým nevzrušujú, pohŕdajú Kristovou Cirkvou, náboženstvom i Bohom. Potom bude neskoro.

Trvajte v stave milosti, bez ťažkého hriechu, lebo sme v rukách Boha, ktorý túži po dobre pre svoje deti a zoberie ich so sebou do Neba v najprimeranejšej chvíli. Musíme sa horlivo modliť za spásu ľudských duší a dávať im dobrý príklad. Lebo všetko je rozhodnuté preto, že ľudia žijú v nenávisti voči sebe, ba čo viac, brat bratovi spôsobuje krivdy!

Úpenlivé vzývanie s Krížom v ruke, malým alebo veľkým, odriekaj túto modlitbu:

„Pozdravujem Ťa, velebím a objímam Kríž Môjho Vykupiteľa. Ježišu, zachráň nás. Milujem Ťa.“

Toľko bolo slov pani Salagovej. Ďalšie otázky na pani Salagovú:

  1. Čo, ak koniec sveta nepríde tohto roku alebo najneskoršie o rok? Ak nie sú slová Panny Márie hodné dôvery v tomto prípade, ako je to s tým ohnivým dažďom a inými hrôzami? Pustili ste sa do vopred prehranej hry, pani Salagová.

  2. Prečo neberiete do úvahy, že Apokalypsa môže byť dielo vyšinutého psychopata, možno po požití muchotrávok, spred 2 000 rokov? Dnes by jej autor dostal bezplatné zaopatrenie v Pezinku. Som toho názoru, že Apokalypsa nepatrí do Svätého Písma. Na koho zapôsobila, okrem maliara Albrechta Dürera pred storočiami?

  3. Čo bude s tými nespravodlivými, ktorí sa začnú pretvarovať a modliť a ťahať Pannu Máriu za nohu? Podľa katechizmu tuším stačí, ak oľutujem svoje hriechy, pretože sa bojím trestu – som len slabý človek. No zdá sa mi to lacné vykúpenie takého Pol Pota alebo Hitlera – ale aj tých finančných žralokov, ktorí pri finančnom krachu 2008 ožobráčili desaťtisíce vkladateľov.

  4. Naozaj neviem, či sa v Apokalypse spomínajú zvieratá, ktoré by mali tiež zahynúť, napriek svojej absolútnej nevine – mali by sa spomenúť.

  5. Že moju dobrú mamu čaká večný trest zato, že sa nemodlila a nechodila do kostola a mäso varila, keď bolo? Kto je schopný sa jej za to vyhrážať večným trestom, s tým si nemám čo povedať.


Bratislava, 21. mája 2011

Rastislav Škoda

Stručná história Spojených štátov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Fred Reed

V roku 1492 znovuobjavil Kolumbus Ameriku a kolonisti, deštruktívne využívajúci jej rozsiahle zdroje, dosiahli úspech, ktorý pripisovali svojim temer zázračným cnostiam, z ktorých niektoré skutočne mali: odvaha, hrubá sila, usilovnosť a nezávislý duch. Krátko nato vyšli neporušené z 2. svetovej vojny, a to vďaka vojenskému géniu, stelesnenému vo dvoch oceánoch, kým jeho súperi – Európa, Rusko, Čína a Japonsko, ležali na lopatkách. Nedotknutá vojenská moc Ameriky a jej dobre fungujúca ekonómia umožnili založenie pomerne benígneho impéria s prekvapujúcou komerciálnou nadvládou, čo sa pripisovalo oným temer zázračným cnostiam a považovalo za permanentné.

Nevideli, čo prichádza

Japonsko ožilo a začalo vyrábať čosi ako Toyotu, kým Detroit, istý si svojich trhov, vyrábal biedne autá, ktoré sa občas rozpadli a majiteľ si ich skladal. Nemecko ožilo. Komunizmus aj naďalej bránil Ameriku pred Čínou, no nikto nepredvídal, že to sa zmení. Objavili sa továrne Airbusu, no nikto ani nepomyslel, že by to mohla byť konkurencia pre americkú technológiu a inžinierstvo. Bola. Americkí výrobcovia lietadiel jeden po druhom nachádzali záchranu pod vojenskou strechou, kým neostal iba Boeing, viac-menej rovný Airbusu. Američania však „vedeli“, že Európa je socialistická a nemá pracovnú etiku.

Japonsko už dávno zhltlo trh spotrebiteľskej elektroniky, fotoaparátov a pod. Stavba lodí pošla, okrem objednávok viazaných na vojenský trh. Aj oceliarsky priemysel bol zanechaný cudzím záujmom. Málokto si toho všimol. Američania vedeli, že ich prosperita sa zakladá na ich temer zázračných cnostiach, ktoré cudzinci nikdy nemôžu mať.

No stalo sa, že Čína sa vzdala komunizmu a stala sa štátom s 1,3 miliardy šikovných a pracovitých ľudí, ktorí nevideli nič zlého na myšlienke, že sa stávajú ovládajúcou svetovou mocou. Aj Brazília začala stavať lietadlá – a Američania ich začali kupovať. Dokonca aj India začala javiť príznaky života. Američania sa nehnevali, pretože vedeli, že tieto smiešne štátiky nemôžu postaviť nič, čo by sa vyrovnalo americkým demokratickým hodnotám.

Výrobné pracovné miesta začali uletovať do Ázie; najprv po kvapkách, potom ako riava. Američania tomu nevenovali pozornosť, veď ani nevedeli, kde presne Ázia leží. Naostatok, títo cudzinci boli komickí malí ľudkovia so šikmými očami a jedli paličkami. Kto by takých bral vážne? Potom začali putovať na východ výrobné plány a programy. Američania vynašli Internet a teraz by zato mali platiť. Intelektuálny kapitál sa odpútal od fyzikálneho kapitálu. Hop!

Americký priemysel prestal existovať, resp. prestal byť americkým. Veľké spoločnosti sa stali voľne poletujúcimi medzinárodnými celkami, púšťajúc korene podľa situácie tam, kde sú dane nízke a práca lacná, čo nie je americké. Laptop značky HP (Hewlett Packard) sa teraz skladá z CPU (hlavný procesor) od Intelu, ale vyrobeného možno v Írsku, pochádza, má pevný disk, elektrický prívod a skrinku z Taiwanu, RAM (pamäť s priamym prístupom) a obrazovku od Samsunga, zložený bol na Taiwane alebo v Číne, ale nálepka vraví, že je to HP, takže je americký.

Obchodná rovnováha sa stala negatívnou a potom veľmi negatívnou. Krajiny sa už oddávna zmocnil konzumizmus, a to celoštátny aj individuálny. „Kto umrie s najpočetnejšími hračkami, ten vyhrá“ sa stalo hymnou nálepiek na autá. Amerika začala žiť na každej úrovni na úver, ale americký úver bol to dobré, čo Američania pripisovali oným temer zázračným cnostiam, ktoré už dávno nemali, ak ich dakedy mali.

Ako nepozorovateľne upadala ekonómia, rástol a rástol vojenský rozpočet. Štát si to už nemohol dovoľovať, ale Pentagón bol tak zakorenený v ekonómii a Kongres, že štát si nemohol dovoliť odpútať sa od neho. Päťstranová jama na peniaze ich ďalej hltala, hoci na to nebol dôvod, keďže od pádu Sovietskeho zväzu nemá Amerika vojenských nepriateľov.

Dôsledky sa niekedy dostavujú oneskorene. Po 2. svetovej vojne si sionisti vydobyli Palestínu a začali zaobchádzať s jej ľudom tak zle, ako to robili bieli Juhoafričania s čiernymi a počernými v najhorších obdobiach. Moslimovia, o ktorých sa neskoršie ukázalo, že ich nebolo veľa, začali nenávidieť sionistov a potom aj všetkých Židov. Keďže bomby na zabíjanie moslimov dodávali Američania, znenávideli moslimovia Spojené štáty. Prišiel jedenásty september. Pre neokonov, nových konzervatívcov, jastrabích členov počítačovej generácie (wimpov), sa stal pretextom na veľkú vojnu. Pentagón zapaľoval konflikty, pretože vzhľadom na nedostatok nepriateľov potreboval odôvodnenie svojej existencie. Vznikajúce vojny s nadšením podporovali evanjelikáli, sionisti, pomätení vlastenci, imperialisti, vojenský priemysel a všetci, čo jednoducho chceli zabiť pár Arabov a nakoniec všetkých Arabov. Správnym mužom na to všetko bol prezident W. Bush s jeho večným marciálnym priapizmom (stoporenou bojachtivosťou) a smoliarskymi snahami. Ročný vojenský rozpočet dosiahol sumu asi trilióna USD v štáte, ktorý dlhuje viac, ako bude môcť kedy splatiť.

Vedľa vecí sa zmenilo od tých čias, ako prišiel Kolumbus a s ním kiahne. Američania si ešte stále o sebe myslia, že sú ako Chlapík Marlboro, drsný individualista, hoci mnohí v skutočnosti živého koňa ani len nevideli. Krajina sa stala spoločnosťou hromadného konformistického konzumizmu a jej záľuby určuje predstavenstvo. Amerika je aj naďalej krajinou možností, ak máte univerzitný diplom a IQ nad 180, ale každý iný je tam poriadne žmýkaný. Väčšina ľudí žije v zamatovom nevoľníctve, ale v strachu pred šéfom, a sú uväznení v systéme dôchodkov. Veľmi málo mladých mužov zodpovie fyzikálnym požiadavkám na odvod, no vojsko tak uľahčilo výcvik, že prejdú. Toľko o Davidovi Crockettovi, americkom hrdinovi, pionierovi, vojakovi a štátnikovi.

Američania sa stali vystrašeným národom; boja sa teroru, moslimov, vonkajšieho sveta, ktorý nevedia nájsť alebo, často, ani opísať. Vláda využila tento dar neba na ospravedlnenie rýchlej eliminácie občianskych slobôd, vraviac verejnosti, že sa to deje pre jej ochranu. Ešte stále sa pýšia svojou demokraciou, hoci dávno už ju nemajú, a že sú svetlom pre svet, ktorý ich nenávidí. „Celý svet nás nenávidí. Čo sa deje so svetom?“ kladú si otázku a sú z toho veľmi zmätení.

A tu prišli lotri. V minulosti panovalo heslo noblesse oblige, šľachtictvo zaväzuje; horné vrstvy mali vtedy pocit, že musia dbať, aby sa krajine darilo a oni si mohli vypichovať z koláča na rozdelenie hrozienka. To sa zmenilo. Nášmu štátu dnes vládnu úzko na seba napojené direktoráty Wall Streetu, Kongresu, horných vrstiev vládnucej triedy a veľkých priemyselných korporácií, z ktorých ani jeden človek neodpracoval nočnú smenu vo Wal-Marte, žijúc v prenajatej maringotke. To najhoršie prišlo do Harvardu a potom sa prelialo do internetového bankovníctva. Bolo z toho dobrodružstvo druhotriednych obligácií. Hoci to bola katastrofa, považovala sa za potrebnú cyklickú korektúru – miesto toho, aby sa spoznala ako prvé zazvonenie umieračika.

V súčasnosti dosiahol náš štát prívlastky Tretieho sveta. Beztrestnosť: finančníci nejdú do väzenia za finančné zločiny, ani generáli za vojnové zločiny, ani poslanci za všeličo. Národná neschopnosť: vláda narábala s prírodnými katastrofami so šikovnosťou, s akou by sa dalo počítať v Burundi. Neovládateľné slumy zožierajú dreň našich veľkých miest. Za nami je vek, keď Amerika dosahovala veľa a dávala svetu veľa obdivuhodného, ale aj takého, čo nebolo obdivuhodné. No dnes, na vrchole jej rozvoja, keď ešte stále je presvedčená o svojich zázračných cnostiach, hrozí jej nebezpečenstvo, že padne na tvár.

Prameň: Fred Reed, A Brief History of the United States (As only Fred Reed can tell it), Lewrockwell.com, 23. marca 2011.

Preložil Rastislav Škoda.

Vyvaruj sa strachu – pred atómovou energiou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

David Ropeik

(Treba vypočuť aj druhú stranu – pozn. prekl.)

Hoci nás mrazí, keď sledujeme, čo sa deje v japonskej jadrovej elektrárni vo Fukušime, musí v nás vzbudiť nepokoj, ak sledujeme často nadnesený strach, šíriaci sa po celej zemeguli v dôsledku týchto udalostí.

Japonci čelia riziku roztavenia reaktora a uvoľneniu nebezpečných množstiev žiarenia do prostredia, no svet riskuje v týchto súvislostiach zlé hodnotenie jadrového nebezpečenstva pre verejnosť a zdravé prostredie. Svoj perspektívny strach musíme vedieť kontrolovať pri zvažovaní všetkých našich možností zaistenia energie vo svete, ktorý je konfrontovaný so svetovou klimatickou zmenou a miestnymi polúciami pri spaľovaní fosílnych palív.

Tí, čo prežili Hirošimu a Nagasaki (hibakuša) na konci 2. svetovej vojny, sa vykúpali v strašidelných dávkach žiarenia – ďaleko horších, ako čo môže vzísť z elektrárne v Daiiši (alebo čo spôsobil Černobyľ). Ionizujúce žiarenie jadrovej energie je karcinogénne, ale pomerne slabé. Predčasne umrelo na rakovinu, zapríčinenú vystavením ožiareniu, iba okolo 500 hibakušov. Tento druh rakoviny zabil asi pol percenta populácie, vystavenej žiareniu a deti rodičov, ožiarených pred tehotenstvom, boli normálne.

Pri černobyľskej katastrofe bolo vystavených ožiareniu asi 800 000 ľudí; Svetová zdravotníka organizácia odhaduje, že z nich umrie na rakovinu okolo 4 000 ľudí.

A hoci oblasť Černobyľa ostane neobývateľnou pre ľudí počas storočí, divým zvieratám sa tam neobyčajne darí.

Na druhej strane umrie ročne na kožnú rakovinu v dôsledku slnečného opaľovania 8 000 Američanov. A častice po fosílnych palivách v ovzduší zabíjajú ročne vo svetovom meradle stotisíce ľudí. Len v USA je to 20 000 až 250 000 mŕtvych.

Nadmerné zdôrazňovanie rizík jadrovej energie môže viesť k poškodeniu verejného záujmu tým spôsobom, že zo strachu pred atómovým nebezpečenstvom budeme favorizovať oveľa nebezpečnejšie energetické zdroje na podklade fosílnych palív.

Prameň: David Ropeik, Beware the fear of nuclear....FEAR! Scientific American, 12. marca 2011.

Preložil Rastislav Škoda.

Predstav si, nebo neexistuje: Hlasy sekulárneho humanizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

(Imagine There's No Heaven: Voices of Secular Humanism)

Vyd. Matt Cherry, Tom Flynn a Timothy Madigan

Preložil Rastislav Škoda

© 1997, the Council for Secular Humanism

PO Box 664, Amherst, NY 14226-0664

www.secularhumanism.org

All rigts reserved



Obsah

Úvod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . orig. 5 prekl. …

  1. Noc, keď som uvidela svetlo
    (Gina Allenová) . . . . . . . . . . . . . . . 7

  2. Láska k životu
    (Interview s E. O. Wilsonom) . . . . . . . 10

  3. Bezbožný hrdina Afriky
    (Interview s Tai Solarinom) . . . . . . . . 18

  4. Vírusy mysle
    (Richard Dawkins) . . . . . . . . . . . . . 29

  5. Potrebujú deti náboženstvo?
    (Interview s Marthou Fayovou) . . . . . . . 45

  6. Feministka ikonoklastka
    (Interview s Camillou Paglia) . . . . . . . 53

  7. Feminizmus, jeho prítomnosť a budúcnosť
    (Interview s Eleanor Smealovou) . . . . . . 61

  8. Peter Ustinov, svetoobčan
    (Interview so sirom Petrom Ustinovom) . . . 66

  9. Morálne odôvodnenie potratu
    (Henry Morgentaler) . . . . . . . . . . . . . 72

  10. Posvätná krava: Tmavá strana Matky Terezy
    (Interview s Christopherom Hitchensom) . . . 83

  11. Prvý neurofilozof
    (Interview s Patriciou Smithovou Churchlandovou . . 94

Štát v terminálnom štádiu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Stefan Molyneux

Štát môže vyzerať na pohľad zdravý, ale je tu tá maličkosť – štátny dlh. Netýka sa to len USA, ale pozrime sa na to z americkej perspektívy.

Poznáme strašidelnú štatistiku: Štátny dlh 8. júla 2006 je 8,,421 725,543 192.92 USD. (Američania hovoria 8 triliónov, my Európania 8 biliónov). Keďže odhadovaný počet obyvateľov USA je 299,063 420, pripadá na každého občana dlh 28 160.33 USD, resp. asi 110 000 USD na každú rodinu.

Okrem toho majú občania USA súkromné dlhy – predstavte si všetkých tých ľudí, čo neplatia riadne alebo vôbec svoje záväzky: domkári, študenti, penzisti, trestanci, vojaci, verejní zamestnanci, herci a bezpočetní iní, čo žijú z ruky do úst: spolu majú dlh takmer neuveriteľných 44 biliónov USD.

Sú znalci, čo hovoria, že takýto štát je v terminálnom štádiu. Niet spôsobu, ako by sa to dalo splatiť – a ide sa aj tak opačným smerom: no všetky dlhy, ktoré sa stále zvyšujú, končia bankrotom.

Ak niekto povie, že treba niečo urobiť, je to tak, ako keď niekto skáče z lietadla a vraví, že potrebuje padák. Iste. Ale je neskoro.

Fakty sú jasné, počty sú jasné, aj nedostatok politickej vôle, aj osobné záujmy vládcov sú jasné – vláda je mŕtva. Mŕtva, mŕtva, mŕtva. Zďaleka sa môže zdať OK, ale zblízka už začína páchnuť.

Keď mi niekto povie, že potrebujeme zoštíhliť vládu, pýtam sa ho, kde mieni začať šetriť, aby sa dalo splácať.

Úroky za štátny dlh sú 380 miliárd ročne. Zrušíme aj posledný dolár na školstvo a vzdelávanie? To by bolo 60 miliárd – a temer ani nezahryzne do sumy úrokov. Čo iné? Obrana – to by bolo 400 miliárd – OK, to by zabralo, ale čo so základným dlhom?

Keby sa ukázalo, že vláda môže fungovať s 5 % bežného rozpočtu, bol by to dôkaz, že v priebehu pár generácií ukradla a rozdala bilióny USD. S 50 % to nejde, lebo to by sa nesplácalo dosť.

V lekárskych drámach sa občas nejaký lekár pokúša prebrať pacienta, ktorý už dodýchal, kým mu niekto nepoloží ruku na plece: „Poď, Ferko, ten je mŕtvy…“

To je úloha nás anarchistov. Hovorte si, čo chcete o úlohe štátu, my vám trpezlivo kladieme ruky na ramená so slovami: „Nechajte ho ísť. Prestaňte mu dávať elektrošoky. Poďte s nami, vyberieme tanečné spevy na pohreb a budeme pripravovať to, čo príde.“

Prameň: © 2006 LewRockwell.com

Upravil Rastislav Škoda

Predstav si, nebo neexistuje – Úvod

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Predslov / Úvod



Matt Cherry

Predstav si, že nebo neexistuje. Predstav si, že peklo neexistuje. Predstav si, že niet božieho zjavenia ani svätých prikázaní. Predstav si, že neexistuje ani Boh, ani nijaké náboženstvo. Čo by to znamenalo? Aký zmysel by malo žiť vo svete bez nadprirodzeného účelu?

Znamenalo by to, že tento život je ten jediný život, ktorý máme a že z neho musíme urobiť to najlepšie, čo sa dá. Znamenalo by to, že naše chápanie a morálka sú čisto ľudské a prirodzené. Znamenalo by to, že sme zodpovední za tvorbu vlastných názorov a hodnôt. V súčte by to znamenalo, že musíme používať ľudské porozumenie a súcit, Ak chceme zlepšiť život, svoj vlastný a každého iného. Predstav si taký svet…

Taká predstava sa nazýva „sekulárny humanizmus“. Sekulárni humanisti nevidia presvedčivé dôkazy o existencii boha alebo nadprirodzených síl. Veria, že treba používať ľudský rozum a ľudské skúsenosti na vyslovenie morálnych hodnôt, ktoré prebudia v človeku to najlepšie, takže všetci ľudia budú dobre žiť. Sekulárny humanizmus zdôrazňuje význam racionálneho a vedeckého bádania a hľadania, slobodu jednotlivca a jeho zodpovednosť, toleranciu a spoluprácu.

Mnohí z najväčších mysliteľov, umelcov a sociálnych reformátorov v celej histórii ľudstva boli humanisti. Títo voľnomyšlienkári zaútočili na tradície a prekročili hranice konvenčných náboženských predstáv, aby rozšírili ľudské vedomosti a zlepšili spoločnosť. Mali pred očami lepší svet a pracovali, aby sa ich vízia stala skutočnosťou.

K veľkým humanistom a voľnomyšlienkárom minulosti patria filozofi od Sokrata a Epikura po Bertranda Russella a Alberta Camusa, spisovatelia a básnici ako Percy Bysshe Shelley a Marian Evansová („George Eliot“), vedci ako Charles Darwin a Albert Einstein, sociálni aktivisti ako Elizabeth Candy Stantonová a Andrej Sacharov, ako aj politickí vodcovia ako Thomas Jefferson a Pandit Jawaharlal Nehru.

Časopis Free Inquiry (=Slobodné pátranie, hľadanie) je od svojho založenia v roku 1980 vedúcim hlasom sekulárneho humanizmu. Na jeho stránkach sa stretnete s veľkými humanistickými mysliteľmi dneška, ako skúmajú nové oblasti ľudského chápania, ako sa boria so sociálnymi a etickými dilemami, ako skúmajú výzvy žitia bez náboženstva.

Knižka Predstav si, nebo neexistuje: Hlasy sekulárneho humanizmu vám predstavuje niektoré z týchto postáv, a to na základe jedenástich článkov a interviewov z nedávnych čísiel nášho časopisu. Dúfam, že vám poskytnú radostný a k rozmýšľaniu nabádajúci úvod do šírky a hĺbky myslenia sekulárnych humanistov.

Opovažujem sa aj dúfať, že táto kniha vás inšpiruje k podpore Rady pre sekulárny humanizmus (ktorá je vydavateľom Free Inquiry) v jej významnom diele. Tým, že sa stanete pridruženým členom Rady pre sekulárny humanizmus, vstúpite do spoločnosti ľudí, ktorí nachádzajú zmysel a cenu života aj bez vzhliadania k nejakému bohu. Ba čo viac, budete môcť spolupracovať s Radou na prenose humanistických ideálov do praktického života. (Pozri na s. 103 detaily o tom ako sa stať pridruženým členom Rady pre sekulárny humanizmus.)

Medzitým vám želám: „Dobré čítanie!“

Matt Cherry
Výkonný riaditeľ Rady pre sekulárny humanizmus

Predstav si, nebo neexistuje – 1. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Noc, keď som uvidela svetlo



Gina Allenová

Gina Allenová je autorkou viacerých kníh a článkov pre dospelých a dospievajúcich, medzi ktoré patrí bestseller Intimacy (=Intímnosť), kde mala spoluautora Clementa Martina.

Po prvý raz som uvidela svetlo jednej noci, keď so mala šestnásť rokov. Bolo to najprv len veľmi malé svetielko – lúč baterky, ktorý mi umožňoval čítať pod duchnou, keď si dospelí mysleli, že spím. Tú noc som čítala Malú modrú knižku, ktorú mi dal chlapec, s ktorým som chodila. Volala sa The Necessity of Atheism a napísal ju Percy Bysshe Shelley.

Mám vo zvyku hovoriť, že do otvorenia tejto knižky som bola veľmi pobožným dievčaťom; myslím si však, že som vtedy už začínala vyrastať so svojho náboženstva. Iste tu hralo úlohu aj to, že môj priateľ, voľnomyšlienkar, mi požičiaval knihy ako táto a chcel po mne, aby som bránila svoje náboženské presvedčenie; mala som s tým veľké ťažkosti a mrzelo to aj jeho aj mňa.

A tak som bola pripravená pre Shellyho a jeho ateizmus, aj keď som o tom nevedela. Takže ako som čítala, svetlo sa rozjasňovalo. Nie to z baterky, ktoré mi umožňovalo čítať, ale svetlo v mojom mozgu, ako absorboval, čo som čítala. Shellyho logika v onej pamätihodnej noci na márne kúsky rozbila všetky nedeľné hodiny náboženstva, čítania Biblie aj kázne, ktoré som zakúsila v predošlých rokoch.

Moja prvá reakcia bol hnev, a to až taká zlosť, že som hneď ráno pri raňajkách riskovala a oslovila otca: „Nie je možné, že by si veril všetky tie povedačky o bohu. Si predsa rozumný a vzdelaný muž! Boh je práve taký podfuk ako Mikuláš, ale ani zďaleka nie taký veselý. Len deti veria na Mikuláša.“

Jeho odpoveď ma len rozčúlila. Tento pilier miestnej náboženskej obce, funkcionár presbyteriánskej cirkvi, ktorý chodil každú nedeľu do kostola a svoju cirkev finančne výdatne podporoval, odpovedal mi celkom pokojne, že teda nie, že on neverí tomu, čo cirkev učí. Ale vraj verí, že bez cirkvi by vo svete nebolo morálky. Deti sa vraj učia v kostole, čo je dobé a čo zlé a dospelí žijú spravodlivejšie, ak veria v Boha, v nebo a v peklo.

Od tých čias som často pozorovala, že takýto postoj nie je nič zvláštneho u mnohých ľudí, ktorí sa vidia byť nábožní. Oveľa menej ich zaujíma ich vlastný duchovný život ako správanie sa ich okolia. Považujú sa za niečo viac, pripisujú si schopnosť pochopiť náboženstvo ako mytológiu a predsa dokázať žiť morálne. Obyčajným ľuďom túto schopnosť upierajú a preto sa spoliehajú na náboženstvo, že udrží masy ľudí pod kontrolou. Niet pochýb, že v minulosti početní „vyšší“ muži využívali náboženstvo, aby ovládli svojich otrokov a podrobili si aj ženu.

Pri mojom prvom bezhlavom úteku od náboženstva aj ja som si myslela, že len ono ma robí „dobrou“. Môj život sa zmení: budem môcť hrešiť. Bola som tinejdžer a tri veľké hriechy prichádzali do úvahy: fajčiť, piť a predmanželský sex.

Povedala som svojmu priateľovi, že som uvidela svetlo. Bol z toho veľmi spokojný. Povedal mi, že ma vždy považoval za príliš inteligentnú, než aby som navždy ostala veriacou. Ja som mu potom povedal, že teraz budeme môcť hrešiť spolu. Budeme môcť piť, fajčiť a milovať sa. Pozrel sa na mňa, ako keby som bláznila. Vraj to môžem robiť, ak chcem, poznamenal, ale on musí trénovať. Ako kapitán futbalového klubu na vyššej strednej, ako hviezda basketbalového mužstva a ako boxer triedy zlatých rukavíc musel stále trénovať.

Nebol „dobrý“ preto, lebo veril v boha, ale preto, lebo chcel byť vynikajúcim športovcom. Začalo mi svitať, že ani ja som nebola „dobrá“ preto, lebo som verila v boha, ale pretože som mala rada svoju rodinu a svojich priateľov, rada som študovala a tešila som sa zo svojej hudby a zo všetkých síl som sa pripravovala na využitie všetkých životných možností.

Nikdy som neoľutovala, že som vtedy v noci uvidela svetlo. Navždy ostanem povďačná tomu mladému športovcovi, že mi dal tú Malú modrú knižku (aj vydavateľom týchto Malých modrých knižiek som povďačná). Prestala som sa osobne hnevať na kresťanské náboženstvo, že ma šudilo ako dieťa, ale protestujem proti náboženstvu, keď ubližuje ľuďom, brzdí ich rozvoj, a praktizuje sexizmus a rasizmus.

Keď som na návšteve u svojich príbuzných, idem s nimi do kostola. Chvejem sa pri apoštolskom vyznaní viery. Aké je úzke a ako obmedzuje! Aj pri speve hymien ma striasa. Som pacifistkou a preto pieseň „Dopredu, bojovníci Krista!“ ma odpudzuje. A „Tá nekonečná milosť“ – kde sa na Boha vznáša prosba, „aby zachránil biednika, ako som ja“, predsa dokazuje, ako ničivo môže pôsobiť náboženstvo na sebaúctu. Šíri pocit viny miesto pocitu radosti. Popiera prirodzenosť a upiera mysliam možnosť vedeckého poznania.

A tak okrem raz do roka v strede svojej rodiny a popri tom v presbyteriánskom kostole nevraciam sa k náboženstvu a nechýba mi to. Od tých čias, ako som raz v noci uvidela svetlo, sú mojimi druhmi ľudia, ktorí majú rovnaké záujmy a ciele ako ja, ktorí sa snažia zmeniť tento svet k lepšiemu a nedúfajú na spásu v nebi. Tak ako Abu Ben Adhem v Leigh Huntovej peknej básni sú mravní preto, lebo majú radi túto zem a všetkých, s ktorými sa o ňu podieľajú. Dúfam, že môžu to isté povedať o mne.

   



Esej bola uverejnená aj v Zošitoch humanistov č. 2 s názvom Noc, keď som uvidela svetlo.

Predstav si, nebo neexistuje – 2. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Láska k životu


Interview s E. O. Wilsonom

Plodný autor a vysokoškolský učiteľ Edward O. Wilson, teraz už na odpočinku, bol profesorom entomológie na Múzeu porovnávacej zoológie Harvardovej univerzity. Je známy ako otec sociobiológie. Zhováral sa s ním Timothy J. Madigan, vydavateľ FREE INQUIRY.

FREE INQUIRY: Vo svojej knihe Diversity of Life (= Rozličnosť života) píšete, že environmentálne problémy sú v podstate etické. Môžete vysvetliť, čo tým myslíte?

EDWARD O. WILSON: Environmentálne problémy sú v podstate etické preto, lebo riešenia, ktoré hľadáme, závisia od toho, nakoľko sa hodnotíme ako osobitný druh a od toho, akú budúcnosť predpokladáme pre seba a pre našich potomkov. Z takýchto úvah vyplývajú naše rozhodnutia a predpisy, čo je dobré pre ľudstvo a pre naše životné prostredie.

FI: Ozývajú sa hlasy niektorých kritikov humanizmu, že v skutočnosti sa humanisti zaujímajú len o to, čo je dobré pre ľudstvo, a že teda hľadíme na environmentálne problémy s určitým druhom surového utilitarizmu. Inými slovami, ak niektoré druhy neosožia ľuďom, sú prebytočné. Ako odpovedáte na výzvu / výčitku, že humanisti sa zaujímajú o životné prostredie len z hľadiska jeho pôsobenia na ľudské bytosti?

WILSON: Humanizmus môže obsiahnuť aj antropocentrizmus, ktorý hlása, že osud Zeme závisí od toho, čo je dobré pre ľudstvo, aj biocentrizmus, podľa ktorého je, po prvé, ľudstvo časťou veľkého živého sveta a po druhé, iné druhy majú práva, ktoré sa síce nevyrovnajú právam ľudí, ale sú hodné úvahy. Myslím, že humanizmus podáva nakoniec najrozumnejšiu základňu pre environmentálnu etiku, zameranú aj na dlhodobú bezpečnosť svetového životného prostredia aj na biodiverzitu v ňom. Príčinu vidím v tom, že aj potom, čo sme sa evolúciou vyvinuli ako osobitný druh živého sveta, ostávame naveky jeho intímnou súčasťou. Z toho vyplýva, že musíme zachovať jeho podstatnú časť v (pôvodnom) prirodzenom stave, aby sme si zabezpečili fyzikálne a psychologicky bezpečné prostredie.

FI: V poslednej kapitole Rozličnosti života naozaj voláte po novej etike a zdôrazňujete význam nového prístupu na základe naturalistického humanizmu. Čo rozumiete pod novou etikou?

WILSON: O rozvoj pojmu naturalistická etika so zameraním na životné prostredie sa snažím od uverejnenia knihy Sociobiológia v roku 1975. Rozoberal a upevňoval som aj v knihe On Human Nature (1978, = O ľudskej prirodzenosti), Biophilia (1984, = Biofília ???) a teraz v Rozličnosti života. Argumentujem v podstate takto: Ľudskú prirodzenosť pochopíme najlepšie a do najmenších detailov tak, že sa budeme považovať za produkt vývoja, pri ktorom myseľ, aj keď je to nepochybne jedinečný jav v histórii evolúcie, predsa len má biologické korene, ktorým sa dá porozumieť pri štúdiu hlbokej genetickej histórie ľudstva a našich pred-ľudských predkov. Vzťahy, ktoré medzi sebou budujeme, sa zakladajú na dlhej histórii genetickej socializácie a aj naša etika pramení v tejto hlbokej histórii. Preto musí rozumná etika brať do úvahy našu biológiu a genetickú históriu, ktoré sú oveľa komplexnejšie a ťažšie pochopiteľné, ako sa dosiaľ odhadovalo na základe tradičných postupov a morálneho uvažovania. Ak raz dávnu históriu prenikneme a lepšie pochopíme, umožní nám to objektívnejšie hodnotenie morálnych zákonníkov. Takýto naturalistický prístup, ktorý nijako nepochádza odo mňa, ale má svoje korene u vývojových biológov devätnásteho storočia, sa dá špecificky aplikovať na náš prístup k otázkam životného prostredia. Navádza nás uznať, že ľudstvo sa vyvíjalo v tesnom združení s inými formami života a má vrodené tendencie pričleňovať sa k nim, a to na základe mnohorakých estetických potešení, ktoré z toho má, a naše životné prostredie – miesta, kde žijeme a ktoré vyhľadávame – vrodene považujeme za optimálne. Túto afiliáciu / Toto spájanie som nazval „biofíliou“ a dnes sa rozvíja do serióznej oblasti vedy a učenia. Na jeseň 1993 vydám so Stephenom Kellertom z Yalskej univerzity zborník The Biophilia Hypothesis (= Hypotéza biofílie), v ktorom spolu s autormi z rozličných vedných odborov skúmame myšlienku, že vskutku existuje vrodený vzťah medzi ľudskými bytosťami a ich životným prostredím. Ak sa tento prístup osvedčí pri ďalšom experimentálnom preverovaní – a očakávam, že sa tak stane –, potom sa naturalistická báza environmentálnej etiky stane nadlho najrozumnejšou.

FI: Čo znamená „biofília“ doslovne?

WILSON: Je to „láska k životu“. Volil som tento výraz, aby som zachytil aj javy, ktoré by sa dali lepšie zahrnúť do pojmu „biofóbia“ (= strach zo života). Napr. dokázateľná geneticky podložená averzia voči hadom viedla (oddávna) k skoro univerzálnemu používaniu hadov pri metaforách a náboženských symboloch ako predmetov predstavujúcich silu, hrôzu, mágiu a uctievanie. Iný príklad biofílie, už dosť podrobne študovanej, sa týka ideálneho životného prostredia. Podarilo sa nazhromaždiť značné množstvo dôkazov, že ľudia typicky reagujú na určité úzko definované životné prostredie. Fyziologický stres, sprostredkovaný autonómnym nervovým systémom, najrýchlejšie redukuje pohľad na určité navyknuté okolie, no nie na iné. A ak má človek možnosť voliť si miesto bývania, tu platí v mnohých, ak nie vo všetkých kultúrach, že dá prednosť krajine podobnej africkej savane, hore na vŕšku a s pohľadom na vodu. Môže sa to zdať za vlasy pritiahnuté, ale potvrdzujú to početné psychologické testy a prehľad toho, čo volili bohatí a mocní na celom svete, od penthausov na Park Avenue po sídla chrámov a parlamentov v iných štátoch. Ak chcete, pomyslite aj na polohu v krajine a rozhľady z významných oficiálnych budov a pamätníkov vo Washingtone, D.C. (a v iných hlavných mestách – pozn. prekl.).

FI: Podčiarkujete vzťah medzi etikou a estetikou, hodnotením krásy. Súvisí to s vaším volaním po novej etike, ktorá bude chrániť prostredie nielen na základe kalkulácie výdavkov a zisku, že totiž máme zachrániť túto zvláštnu rastlinu, lebo nám prinesie nejaký zisk v medicíne, ale aj pre pocit, že je prirodzene krásna?

WILSON: Myslím, že dnes máme už k dispozícii celú pyramídu argumentov pre záchranu prírodných ekosystémov, a to skutočne v každej oblasti, ktorá môže prísť do úvahy pri dlhodobom plánovaní. V podstate sú trojakého druhu: utilitaristické pre zdroje potravy, liečiv a iných produktov; ekosystémové služby, t. j. vytváranie a údržba pôdy, vody a vzduchu, ktorý dýchame; a estetické, v novom zmysle slova spirituálne / duchovné / duševné.

FI: Hovoríte aj o význame pochopenia výrazu „biodiverzita“. Vysvetlite prosím, čo pod tým myslíte.

WILSON: Biodiverzita je celkový súčet rozličností na každej úrovni organizácie, teda od typov génov u jednotlivého druhu po druhy ako také (to sú základné jednotky taxonomickej klasifikácie) a ďalej k väčším a väčším celkom a k celému ekosystému.

FI: Pri otázke zachovania biodiverzity robíte rozdiel medzi prístupom ku konzervácii na základe analýzy výdavkov a zisku a na základe bezpečného minimálneho štandardu. V čom spočíva tento rozdiel?

WILSON: Jeden zo základných bodov nesúhlasu v oblasti environmentálnej etiky sa týka rozlišovania týchto dvoch prístupov. Analýza výdavkov a zisku dáva obidvom týmto kritériám merateľnú hodnotu. Tí, čo ju robia, sú pripravení pripustiť, že druhy majú zväčša veľkú hodnotu a že výdavky na ich záchranu budú vždy prevážené cenou, ktorú pripisujeme ich zachovaniu. Na prvý pohľad sa to vidí byť rozumné, pretože žijeme vo svete, ovládanom kalkuláciou a takto myslieť je eminentne antropocentrické. Ale tento argument má závažnú skrytú chybu: ešte nikto nikdy nevypočítal hodnotu ani len jedného druhu a čím viac sa s druhmi zoznamujeme ako s indivíduami, tým hodnotnejšími sa stávajú z hľadiska ich konečných praktických, vedeckých a estetických potenciálov. Keď sa to všetko spočíta, a urobí sa pokus o predstavu, ako to budú hodnotiť budúce generácie, ukáže sa, že celá tá práca bola zbytočná / márna. To je hlavný dôvod pre návrat k postoju „bezpečného minimálneho štandardu“, ktorý spočíva zhruba v tom, že sa vždy robí to, čo sa dá, na záchranu každého druhu ako živej biologickej jednotky, udržať ju, zachovať ju a zanechať budúcim generáciám viac vedomostí o nej (dúfam, že aj viac múdrosti), aby sa z nej mohli tešiť a plne využívať jej ohromný potenciál.

FI: Volali ste po záchrane dažďových pralesov dávno pred tým, ako sa to stalo predmetom bežného povedomia. A jedným z problémov, ktorý ste často spomínali, je lokalizácia tzv. „pálčivých bodov“ / „horúcich miest“ na zemi a ich ochrana.

WILSON: Koncept pálčivých bodov je veľmi dôležitý. Konzervacionisti / Záchranári a biológovia uznávajú, že dnes už nestačí identifikovať druhy, ktoré sú tu alebo tam ohrozené, a pustiť sa do ich záchrany. V tomto ohľade už nestačí ani Zákon o ohrozených druhoch Spojených štátov, ktorý bol kedysi jeden z najpokrokovejších a najúspešnejších činov v histórii environmentálneho zákonodarstva. Cez záchrannú sieť, ktorou má byť, môžu prekĺznuť početné druhy, napr. také, ktoré ešte nie sú určené ako známe, alebo ktoré sú menej ohrozené ? Okrem toho, ak preberáme druh po druhu, stanú sa náklady na rozširovanie programov na záchranu všetkých ohrozených druhov enormnými / kolosálnymi; a jednoducho nemáme ani čas, robiť to týmto spôsobom v každom prípade. Oveľa lepší spôsob je identifikovať vo svete tie ekosystémy, ktoré majú najväčší počet ohrozených endemických druhov – to je takých, ktoré (trvale) žijú v tomto osobitnom neistom ekosystéme. Potom sa treba pokúsiť zachrániť tento horúci / pálčivý bod. Skrátka, opakujem, treba dať najvyššiu prioritu ekosystémom, ktoré obsahujú najvyšší počet ohrozených druhov. Dnes vieme, že mnohé najpálčivejšie miesta sveta sa nachádzajú práve v dažďových pralesoch, resp. často v ich ešte nezničených zvyškoch. Predpokladá sa, že dažďové pralesy sú domovom pre viac ako polovicu druhov rastlín a zvierat na Zemi, hoci pokrývajú len asi 7 % povrchu pevnín; každý rok sa stráca asi 1,8 % ich plochy.

FI: Takto sa dostávame k predmetu rast ľudskej populácie a nebezpečenstvo, ktoré to predstavuje pre biodiverzitu. Vo svojej knihe hovoríte, že vzhľadom na svoj populačný rast „je ľudstvo ekologicky abnormálne“.

WILSON: Nijaký živočíšny druh váhy päť (päťdesiat???) kilogramov alebo viac a sčasti mäsožravých vlastností dosiaľ nikdy ani zďaleka sa nepriblížil dnešnému ľudstvu čo do (celkovej hodnoty) čistej biomasy (suchej váhy protoplazmy). Dôsledky tejto márnotratnosti na životné prostredie sú závratné. Spotrebúvame niečo medzi 20 a 40 percentami slnečnej energie fixovanej fotosyntézou, čo značí, že ľudstvo sa zmocňuje oblastí, kde kedysi rástli rastliny a nahradzuje vegetáciu ľudskými štruktúrami a pustatinami. Takýmto spôsobom sme už značne zmenšili kapacitu prirodzených ekosystémov podporovať nás a súčasne s tým a stále rastúcou rýchlosťou vyhasíname diverzitu druhov vo svete. Odhadujem, že v súčasnosti prebieha v dažďových pralesoch len v dôsledku redukcie rozsahu príhodných lokalít (neberiem do úvahy tie zložky strát, ktoré sú zapríčinené zavlečenými exotickými mikroorganizmami a len čiastočným narušením lesného charakteru) úbytok druhov rýchlosťou asi 0,5 % ročne. Okrem toho sa ľudstvo stalo geofyzikálnou silou, ako už dnes väčšinou vieme. Nielen že zvyšky života vcelku a čo do druhových jednotiek rýchlym tempom ničíme, ale meníme aj zloženie atmosféry, rozrušujúc ochrannú ozónovú vrstvu a pravdepodobne otepľujúc zemskú klímu, čo môže mať katastrofálne následky.

FI: Toto nás privádza k ďalšiemu problému, ktorý spomínate vo svojej knihe. Nazývate ho „otrasná / strašná symetria“ a máte na mysli, že najbohatším národom patria niektoré z najmenších biotypov, kým najchudobnejšie národy sa považujú za sluhov niektorých najväčších. Aké výzvy toto predstavuje?

WILSON: Národy s najväčšími biologickými pokladmi majú o ne najmenší záujem a vôbec nie sú v stave starať sa o ne. To bol veľmi dôležitý bod programu na konferencii v Rio de Janeiro v júni roku 1992: ako zostaviť zmluvu o biodiverzite, ktorá by rozvíjala spoluprácu medzi Severom a Juhom. Zásady boli správne formulované a podľa môjho názoru biodiverzita sa nakoniec dostala do stredu záujmu v diskusii o svetovom životnom prostredí. Zmluvu o biodiverzite podpísali skoro všetky štáty a dohodli sa, že prevedú určitú sumu, zahraničnú pomoc a kapitálové investície zo severu na juh, aby sa zachovala a využívala biodiverzita. Musím však pripustiť, že praktické výsledku sú dosiaľ skôr úbohé.

FI: Naozaj. S tým súvisí iný bod, ktorý zdôrazňujete, že totiž každý štát má vlastnú hospodársku a zahraničnú politiku. No prišiel čas, aby sme hovorili o populačnej politike.

WILSON: Zaráža ma, že dôležitý problém populačnej politiky sa stále ešte považuje za akési tabu. Nič nemôže byť pre budúcnosť národov dôležitejšie ako správna populačná politika, t. j. demokratický konsens o optimálnom počte obyvateľstva a zemepisnom rozložení. Optimum závisí od predstavy, akú o sebe má tá ktorá krajina. Chce rozvíjať v prvom rade priemysel, spoliehať sa na suroviny z iných štátov a závisieť tak od úspešného zahraničného obchodu? Alebo chce ostať primárne poľnohospodárskou a rozvíjať rozsiahle prírodné ekosystémy? Vyhovujúci počet obyvateľstva a súčasne jeho ideálne zemepisné rozloženie bude v každom prípade dané názormi jeho občanov a ostatných štátov sveta na jeho prírodné zdroje, na jeho dejiny, geografickú polohu a druh spolupráce, na ktorej sa dohovorí s inými časťami sveta. Mnohé štáty tretieho sveta s rozsiahlymi zdrojmi biodiverzity a celoročnou rastlinnou produkciou by mali seriózne uvažovať o znížení a udržovaní malej populácie v rozsiahlych prírodných oblastiach, z čoho by vyplynuli výhody pre zdravie ich občanov I pre ich národné hospodárstvo.

FI: Viete si predstaviť, že by sa o tomto dali presvedčiť masy ľudí? Ako sa vôbec môžeme pokúsiť zmeniť názory ľudí na tieto otázky?

WILSON: Samozrejme len výchovou. A som v tomto ohľade optimistom. Uvedomte si, že sa práve blížime k strašnému hrdlu fľaše, v ktorom sa svetová populácia bude stabilizovať niekde medzi 10 a 15 miliardami ľudí, čo je viac ako dvojnásobok dnešného počtu. A pamätajte, že spotreba energie v rozvojových krajinách úžasne stúpa. Inými slovami sa na zdroje a biodiverzitu planéty budú čoskoro klásť oveľa väčšie požiadavky ako dnes. Je to pochmúrny obraz. Súčasne sa však v celom svete prebúdza environmentálne povedomie. Príkladom je konferencia v Rio. Ale sú aj iné príklady: nedávno 1 500 význačných vedcov z celého sveta, medzi nimi väčšina žijúcich nositeľov Nobelovej ceny, adresovala celému svetu varovanie ohľadom najnaliehavejších problémov životného prostredia a počtu obyvateľov. Vidíme, ako rastie pochopenie pre úzky vzťah medzi zachovaním prírodných zdrojov vrátane biodiverzity a ekonomickým rozvojom, a to v protiklade k niekdajšiemu názoru o nulovom výsledku stretnutia konzervácie a tvorby nových pracovných príležitostí. Hnutia zelených rastú ako huby po daždi na celom svete vo forme politických hnutí, nových záchranárskych organizácií a dohôd o spolupráci medzi obchodnými podnikmi a environmentálnymi iniciatívami. Som teda presvedčený, že skôr či neskôr sa všeobecne rozšíri poznanie najvážnejších environmentálnych problémov ako aj možnosti, čo treba urobiť, aby sa zmiernil populačný rast, aby sa zachránila aspoň podstatná časť biodiverzity a by sa predišlo veľkej pohrome ľudského utrpenia, ku ktorému by inakšie iste došlo. Jedným z najpovzbudivejších príznakov, ktoré som zaznamenal, je report Roberta McNamaru pre Spojené národy v roku 1991, keď odhaduje, že keby sa všetkým ženám na celom svete, najmä v rozvojových krajinách, dali informácie o kontrole pôrodnosti a umožnil prístup k nej – čo sa im dosiaľ odopiera –, stabilizovala by sa svetová populácia pravdepodobne na úrovni o dve miliardy nižšej ako sa predpokladá.

FI: Keby sme pokračovali v tomto smere, ste optimistický aj v otázke vplyvu naturalisticky založenej etiky na súčasné nadprirodzené náboženské systémy? Mám na mysli napr. katolícku cirkev, ktorá sa stavia proti šíreniu vedomostí o kontrole pôrodnosti z ozaj metafyzických dôvodov.

WILSON: Jedným z dôvodov môjho optimizmu je naozaj zelenanie náboženstva. Veľký počet náboženských predstaviteľov prejavuje záujem o vkľúčenie morálnych úvah o životnom prostredí do svojho učenia. Minulý rok bolo v americkom senáte pod vedením viacerých prominentných environmentálnych senátorov, medzi ktorými bol aj dnešný viceprezident Al Gore, dôležité zasadanie, na ktorom náboženskí predstavitelia a vedci rozoberali tieto problémy a možnosti, ako im nájsť spoločný morálny základ. Boli tam predstavitelia židovstva, rozličných protestantských cirkví aj katolíci. Toto bola téma, o ktorej som potom ďalej diskutoval s viacerými vedcami na Harvardskej univerzite v rámci School of Divinity na sympóziu o vzťahu náboženstva a životného prostredia. Základná myšlienka znela, že životné prostredie je oblasť na tejto strane metafyziky (nadprirodzena), t. j. je to oblasť, kde môžeme metafyziku na čas odložiť bokom a humanistickí a náboženskí myslitelia sa môžu na určitých záveroch dohodnúť. Zdá sa byť možné určiť isté spoločné pragmatické akčné programy, ktoré tým získajú veľkú morálnu podporu; nie je potrebný súhlasný názor na všetky metafyzické poučky. Okrem toho verím, že hlavné natalistické náboženstvá (t. j. také, ktoré sa stavajú proti kontrole pôrodnosti) postupne opustia svoje momentálne stanovisko, keď uvidia stále zreteľnejšie jeho strašné dôsledky. Ktosi kedysi veľmi múdro povedal, že veľké problémy minulosti neboli nikdy vyriešené, ale sa na ne len zabudlo.

FI: Vráťme sa ešte k tomu, čo ste už povedali o humanistoch, že totiž títo vcelku nemajú nijaké problémy s prijatím evolučnej teórie a nevidia nič odpudzujúceho ani urážlivého na myšlienke, že ľudia sú jednoducho súčasťou prírodného usporiadania. Viete menovať niečo špecifického, čo by mohli robiť humanisti, aby chránili biodiverzitu?

WILSON: Myslím si, že humanisti sú nadmieru dobre kvalifikovaní na to, aby položili morálne základy pre ochranu životného prostredia. Dôvody som už menoval. V krátkosti to zhŕňam tak, že evolučný pohľad na začiatky ľudstva nás spája so životným prostredím oveľa intímnejšie ako ktorýkoľvek filozofický pohľad na ľudskú existenciu.

FI: Veľmi ma dojala vaša veta v Rozličnosti života, že každý živočíšny druh sa lúči svojím osobitným spôsobom so svojimi ľudskými partnermi, ktorí mu tak zle poslúžili. Ako sa vás osobne dotýka deštrukcia biodiverzity?

WILSON: Čím viac som sa dozvedel o narušovaní biotopov a miznutí druhov od iných vedcov a z mojich vlastných pozorovaní, tým viac som pociťoval potrebu niečo robiť a osobnú úzkosť. Nedá sa už dlhšie odkladať – treba hlasite šíriť poznatky o aktuálnej situácii a pôsobiť výchovne na mládež. Cítim, že aj keď sú v tomto štáte humanisti len beznádejne malá skupina, predsa len je medzi nimi určitý počet jedincov, ktorí sú presvedčení o zodpovednosti ľudí voči biosfére, a je to mocná skupina.

FI: Hoci nás je málo čo do počtu, máme nepomerne väčší vplyv. Preto je našou povinnosťou ešte viac sa zapojiť do riešenia problémov, o ktorých hovoríte vo vašej knihe.

WILSON: Súhlasím s vami a opakujem, čo som už povedal, že je to oblasť, kde sa môže uskutočniť plodná spolupráca nábožensky cítiacich ľudí a sekulárnych humanistov. Ba dokonca sa tu niekedy môže vyskytnúť aj čiastočná konverzia teológov a náboženských predstaviteľov, zapríčinená ak už nie niečím iným, tak naliehavosťou problému. Do tých čias, kým sú ochranné múry okolo nich pevné a nerúcajú sa, môžu si dovoliť byť tak pevne metafyzickými, ako sa im páči a môžu vydávať navždy platné príkazy o reprodukčnom správaní sa ľudí; keď sa však spoločnosť začne rozpadávať a spoznajú, ako musí spoznať každý normálny človek, aké sú súvislosti medzi nárastom populácie, spotrebou energie a potenciálnymi katastrofickými vývojovými trendmi, potom sa musia prispôsobiť. Takou cestou išiel ostatne vývoj filozofie a náboženstva v dejinách ľudstva.

FI: Predpokladám, že by sme mali dúfať, že im ich rozličné božstvá zjavia potrebu zmeny ich metafyziky.

WILSON: Nebuďte prekvapený, ak sa tak raz stane.

Predstav si, nebo neexistuje – 3. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Bezbožný hrdina Afriky



Interview s Taiom Solarinom

Zosnulý Tai Solarin bol jedným z vedúcich učiteľov a sociálnych kritikov Nigérie. Bol prezidentom Nigérijskej ľudovej banky a písal pre také prestížne nigérijské noviny ako je The Guardian. Veľkú časť svojho života prežil ako aktivista za ľudské práva a mnohí ho veľmi uctievali. Veľký počet jeho obdivovateľov ho s láskou nazýval „strýko Tai“.

Keď som pred pár rokmi navštívil Taiovu Konvalinkovú školu, bezprostredne ma zaujala serióznosť a oddanosť študentov. Na stenách viseli heslá, zdôrazňujúce význam výchovy a sebadôvery; každý sa zdal byť zvedavý, napätý a lačný po štúdiu.

V tomto interview sa Dr. Tai Solarin vyslovuje o sekulárnom humanizme a o výchove mládeže v Nigérii.

Norm Allen, riaditeľ
spolku Africkí Američania za humanizmus

Free Inquiry: Čo je to Konvalinková škola a prečo ste volili toto meno?

Tai Solarin: Vrátil som sa do vlasti zo Spojeného kráľovstva (Veľkej Británie) v roku 1952 s doktorátom z histórie a geografie. Našiel som ľahko zamestnanie ako riaditeľ obecnej školy, udržovanej miestnym obyvateľstvom. Ale keďže to na všetkých vtedajších školách u nás vyzeralo rovnako, čoskoro mi ľudia začali klásť otázku, prečo nezačínam vyučovanie spevom hymny a modlitbou a prečo nenechám pochodovať – všetkých chlapcov – každú nedeľu do blízkeho kostola. Odpovedal som tým, že som vyslovil pochybnosť o legitimite viesť verejnú školu v duchu nejakej sekty a nikdy som od svojich študentov nežiadal, aby robili niečo, čo som sám nerobil. Nepodrobil som sa príkazu nadriadenej správy a opustil som túto školu. Pochopil som, že mi neostáva nič iné, ako vybudovať si vlastnú školu. Jej meno Mayflower (Konvalinka) pripomína historickú udalosť, keď r. 1620 loď tohto mena sa plavila do Afriky (?) , ako som o tom čítal ako malý žiačik. Mala to byť škola pre všetky deti, nikoho nevynímajúc. Na mene Mayflower sme sa ľahko dohodli.

FI: Niektorí ľudia namietajú, že je to eurocentrické pomenovanie. Čo vy na to?

SOLARIN: Pripúšťam to. Nigérijská spoločnosť, ba povedal by som, že všetky africké spoločnosti, je tak presiaknutá náboženskou zanietenosťou, že mnohí ľudia sa nevedia zaobísť bez vyslovenia čo len pár pekných slov o bohoch pri každej príležitosti. Inými slovami – laickosť (sekulárnosť), je v Nigérii zriedkavá, je to rarita.

FI: Kedy bola škola Mayflower založená?

SOLARIN: 27. januára 1956.

FI: Koľko mala vtedy žiakov?

SOLARIN: V roku 1956 sedemdesiat. V školskom roku 1991/92 to bolo 1 800 chlapcov a dievčat a v školskom roku 1992/93 ich má byť 1 900; asi 1 100 chlapcov a okolo 800 dievčat.

FI: V čom spočíva výnimočnosť školy Mayflower? Aké prednosti majú vaši žiaci oproti nigérijským študentom z cirkevných škôl?

SOLARIN: Sú osobitní svojou laickosťou (sekulárnosťou). V škole sa snažíme riešiť dôležité životné situácie miesto toho, že by sme týždenne niekoľko hodín strácali zdôrazňovaním významu nejakých božstiev. Podarilo sa nám dokázať, že je nezmyselný konzervatívny názor, že morálka sa dá odvodiť len od náboženských predstáv. Máme styky s nespočetnými zamestnávateľmi, ktorí otvorene priznávajú, že dávajú prednosť našim absolventom pred absolventmi cirkevných škôl. Presvedčili sa, že naši absolventi vedia tvrdšie pracovať. Aj my to vieme. Naši absolventi sú sebavedomejší: skôr sa pustia do rizikovej úlohy. Výchova k samostatnosti dáva pozitívne výsledky.

FI: Čo tak dosiahli vaši bývalí žiaci?

SOLARIN: My sme dali Nigérii jej prvú inžinierku. Keď pani Kasínová – rodená Ovotomová – prišla do USA študovať chemické inžinierstvo, pýtali sa jej tam, prečo má taká mladá krajina ako Nigéria nechať študovať ženy inžinierstvo. Odpovedala, že nemá iný dôvod ako ten, že jej profesor na vyššej strednej škole neprestal povzbudzovať dievčatá, aby v čím väčšom počte študovali inžinierstvo. Mnohí naši študenti v Nemecku, Anglicku a Spojených štátoch si vylepšovali skromné štipendium prázdninovou prácou na stavbách ako klampiari, elektrikári a šoféri.

 



Dobrota kvôli nej samej

… Dr. Tai Solarin zaprel existenciu Boha a neba mnohými svojimi výrokmi a pri mnohých príležitostiach. Mal by byť naším príkladom dobrého Samaritána. Neveriac na našu predstavu o Bohu a o nebi – teda nespoliehajúc sa na spásu – prežil svoj život robením dobra pre dobro samé, presvedčený, že tak treba robiť. Hladným dával jesť a nevediacim dával vedomosti. Nahých zaodieval. Trpel osobné strádania pre slobodu druhých…

Adebayo Akerele v denníku The Guardian
1. septembra 1992



 

FI: Aké postavenie má vaša škola v porovnaní s ostatnými školami? Je to nižšia alebo vyššia stredná škola?

SOLARIN: Už od svojej koncepcie v roku 1956 je to kompletná stredná škola s nižším i vyšším stupňom. Podľa oficiálnych informácií je v Nigérii 6 000 štátnych škôl, z toho je ich v našom spolkovom štáte Ogun asi 500. Naša škola Mayflower bola úradne vyhlásenú za najlepšiu školu posledných pätnásť rokov. Niektorí odborníci ju označujú za jednu z desať najlepších škôl v celom štáte. Ja osobne by som to spresnil tak, že patrí medzi štyri najlepšie školy v celom štáte. Keby federálna vláda dala škole Mayflower podporu jedného milióna N (?) miesto 2,5 milióna N, ktoré dostáva každá z „jednotných škôl“ (ja som ich vždy volal „školy rozbrojov“), škola Mayflower by mala vyššiu úroveň ako každá iná vyššia stredná škola v štáte.

FI: Kto financuje školu?

SOLARIN: Ako v každej inej štátnej škole – aj Mayflower je štátna škola – ústredná vláda platí učiteľov a prevádzku, ale vyberá mierne školné. Rodičovské združenie na škole Mayflower je pravdepodobne najsilnejšie v celom štáte. Keď nám vlani ústredná vláda zrušila dvadsaťpäť miest učiteľov, rodičovské združenie sa postaralo o ich náhradu, postavilo štyri nové triedy a vybavilo ich stolíkmi a lavicami
pre žiakov. Moja žena a ja sme pomáhali, aby vyučovanie prebiehalo normálne. Starali sme sa aj o núdzový generátor, keď vypadol prúd, čo sa stáva veľmi často.

FI: Dostávajú učitelia osobitný tréning?

SOLARIN: Nie. Pociťujeme akútny nedostatok učiteľov z povolania, a preto je väčšina našich učiteľov bez odbornej spôsobilosti. Ak sú dobrí vo svojom učebnom predmete, zamestnáme ich ako učiteľov a oni potom odovzdávajú žiakom svoje vedomosti tak, ako vedia.

FI: Čo by znamenalo pre humanistov v iných afrických štátoch budovať školy podľa mayflowerského modelu? Aká kvalifikácia, aké schopnosti a aké zdroje by sa vyžadovali?

SOLARIN: Myslím, že bolo šťastie, že sa Mayfower nenarodila mŕtva. Silné cirkevné školy, najmä rímskokatolícke, ju mohli zadusiť. Dnes je nažive, lebo jej zakladatelia boli presvedčení o správnosti toho, čo robili, vytrvali a nešetrili svoje sily. Keď som bol v roku 1984 vo väzení v Jose, sedel tam so mnou jeden vysoko postavený muž v Jose. Povedal mi, že by istotne vedel získať podporu ústrednej vlády, keby som po prepustení vybudoval v jeho meste školu ako Mayflower. Po mnohých úspechoch mayflowerskej školy dnes verím, že by takáto škola zapustila korene v každej časti Nigérie, azda okrem oblastí s prevažnou väčšinou moslimov, napr. Kino, Sokovo alebo Brno. Tuná by hraničilo s kacírstvom povedať, že človek je majstrom svojho osudu, kapitánom svojej duše.

Čo som povedal, platí pre väčšinu čiernych afrických štátov. Taká Tanzánia alebo Kania by napr. bez ťažkostí mohli mať školy typu Mayflower.

FI: Pomáhali by ste pri takých projektoch?

SOLARIN: Iste.

FI: Bolo by užitočné mať ďalšie školy typu Mayflower v iných nigérijských mestách? Ak áno, čo by bolo treba urobiť?

SOLARIN: Jediná odpoveď, schopná vyriešiť väčšinu afrických problémov, je zakladanie škôl typu Mayflower. Ak sa majú mladí Afričania oslobodiť od ich skoro vrodeného spoliehania sa na osud, treba ich vychovávať tak, aby vedeli obstáť na vlastných nohách. Najväčšou kliatbou africkej nerozvinutosti je chronická závislosť na nejakom božstve, ktoré má rozriešiť všetky pozemské problémy. Ak každý dostane výchovu k spoliehaniu sa na seba samého, budeme môcť súperiť aj s najlepšími národmi sveta. Celý svoj život – tridsať deväť rokov je to od našich pred-mayflowerských a tridsať päť rokov našich mayflowerských škôl - som učil mladých ľudí, ktorí prechádzali mojimi rukami, túto báseň Wiliama Ernesta Henleya:


  1. Z hĺbky noci, ktorá ma prikrýva
    čierna ako studňa od pólu k pólu,
    ďakujem všetkým možným bohom
    za moju neporaziteľnú dušu.

  2. V špárach nepriaznivých okolností
    netriasol som sa bolesťou ani hlasito nenariekal,
    a od kyjaka náhody
    je moja hlava skrvavená, no nepokorená.

  3. Po tomto mieste hnevu a sĺz
    hrozí prísť iba hrôza tieňov noci,
    no aj keby trvala dlhé roky,
    nájde a musí ma nájsť bez strachu.

  4. Nezáleží na tom, aká je úzka brána,
    koľko trestov je na mojom lajstre,
    ja sám som pánom svojho osudu,
    som kapitánom svojej duše.



Bude potrebná materiálna pomoc pri zariaďovaní laboratórií a knižníc, ale na prvom mieste stojí a najhlavnejšie je nájsť vedúceho, ktorý má pocit poslania. Nemám na mysli pastora so zvončekom, ktorý by vyvolával naše presvedčenie takým spôsobom, ako keď sa voda káže a víno pije. Mám víziu quakerského kazateľa, ktorý svoje učenie nehlása, ale podľa neho žije.

Keď toto píšem, spomínam si na jeden deň, ker sme veľmi ťažko pracovali pri zbere úrody a následnej oračke, rozhadzujúc kompost a hneď sadiac semená ten istý deň v zúfalej snahe dokončiť všetko pred dažďom, ktorý hrozil každú chvíľu. Keby sme boli vtedy „odpočívali“, naše obilie by nebolo také vysoké, aké je teraz. Pretože mayflowerská škola pozná takéto vypätia, zberáme už po niekoľko rokov ročne tri úrody – oproti dvom úrodám ročne, ako je to typické v tejto časti Nigérie.

FI: Aké je vedenie školy Mayflower? Je tu školská rada, riadiaci výbor alebo nejaký následník, ktorý bude viesť školu, keď odídete do dôchodku?

SOLARIN: Najprv vám odpoviem na poslednú otázku. Do dôchodku som odišiel pred šestnástimi rokmi, keď som školu odovzdal štátu. Ale vláda vedela, že je to škola osobitného typu, a preto ma necháva pokračovať v asistencii pri jej ďalšom vývoji. Jednotlivci umierajú, ale vlády nastupujú jedna po druhej. Chcem, aby sme mali štátne školy, ako ich máte v Amerike. Už najmenej dvadsať rokov pripomínam slová jedného írskeho katolíckeho kňaza, ktorý napísal: „Komu patria školy, tomu patrí krajina, jej ľud a jeho budúcnosť.“ A neprajem si, aby rímsky katolicizmus vlastnil budúcnosť Nigérie, ani aby to bol islam alebo anglikanizmus. Priznávam, že veriaci si neprajú, aby škola patrila laikom (sekularistom). Čas rozhodne; Nigéria je sekulárna republika a tak čas pracuje pre nás.

Moja žena a ja robíme, čo môžeme, na pomoc škole a naša snaha sa hodnotí. Ako súkromné osoby vlastníme súkromnú školu, kde sa platí školné; volá sa Mayflower Junior School a štát nám nemôže zakázať používať toto označenie; má 1 600 žiakov, a to 1 300 internátnych a 300 prespolných. Rodičia majú o umiestnenie svojich detí do tejto školy veľký záujem. Pred piatimi týždňami sme mali česť návštevy ministra školstva; povedal nám, že z piatich rodičov, čo ho vyhľadajú kvôli svojim deťom, štyria sa pochvalne vyslovujú o škole Mayflower.

Riaditeľ školy je jej bezprostredný vedúci. Za ním stoja Združenia učiteľov a rodičov – dve militantné a seriózne pracujúce skupiny. Správna rada, to grandiózne teleso, známe svojou nečinnosťou, zatiaľ prežíva. Jeho členmi sú rovnako ako v Združeniach rodičov a učiteľov dobrovoľníci, ale keďže ich deti nie sú nutne v tej škole, ktorú spravujú, je to inštitúcia bez života. Vláda vie, že ja som nikdy nebol priateľom dekoratívnych ustanovizní a nekladie otázky, týkajúce sa postavenia učiteľov, ich hodnotenia a určovania ich platov.

FI: Mnohí ľudia v Amerike hovoria: „Keď odstránili zo škôl Boha, išli školy do pekla.“ Títo fundamentalisti obžalúvajú sekularizmus a odstránenie organizovanej modlitby zo škôl z deštrukcie systému štátneho školstva v USA. Boli také obvinenie vznesené aj proti vašej škole?

SOLARIN: Nigérijci hovoria, že „výchova bez náboženstva je ako čaša čaju bez cukru“. Vraciam ranu späť odpoveďou, že to nie je dobrá analógia: Číňania, ktorí dali svetu čaj, ho pijú bez cukru! Tvrdím, že mravnosť nemá nič do činenia s náboženstvom. Všetci informovaní Nigérijčania vedia, že nie som nábožensky založený, ale veria, že som čestný človek. Morálka bez náboženstva od Margaret Knightovej je jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Všetci zamestnávatelia odchovancov Mayflowerskej školy vyzdvihujú vysoký stupeň čestnosti týchto mladých Nigérijcov, vychovaných v pravdách humanizmu.

FI: Niektorí ľudia veria, že len náboženstvo môže zabezpečiť zachovanie blahodarných rodinných hodnôt. Ale aj vaša rodina sa zdá byť šťastná a pevná. Čomu vďačíte za úspech v tomto ohľade?

SOLARIN: Nepoznám rodinu, ktorá by bola šťastnejšia a spokojnejšia v celej Nigérii a verejne to vyhlasujem. Oženil som sa bez vzývania božej intervencie; moja žena ma nikdy nemusela poslúchať; tvoríme jeden tím. Väčšina manželstiev okolo mňa v posledných tridsiatich rokoch sa rozpadla alebo je v rozpade. Moje manželstvo trvalo štyridsať jeden rokov a stále je naďalej pevné. Myslím si, že za naše šťastné manželstvo vďačíme obojstrannej otvorenosti a vzájomnej oddanosti, a nie falošným predstavám, maškarádam a klamstvám. Naše deti sú obidve sekulárni humanisti – čo aj sa dievča vydalo za rímskokatolíka. Nikdy som im nekládol otázky o viere. Vždy som im hovoril, aby si samy vybrali, čo im vyhovuje.

FI: Kedy ste sa stali sekulárnym humanistom?

SOLARIN: Kedy? Aspoň pred štyridsiatimi rokmi. Prečo? Lebo som bol šťastný len vtedy, keď som hľadal oporu pre svoje názory. Nachádzam veľkú potechu a som nekonečne šťastný, keď žijem ako sekulárny humanista. Charles Bradlaugh, H. G. Wells, Robert Ingersoll, Jawaharlal Nehru, G. B. Shaw a H. A. L. Fischer splynuli a stali sa mi skalnou postaťou každodenného života. „Umriem, ako som žil: ako zodpovedný stred môjho sveta“, povedal raz H. G. Wells.

FI: Čo môže dať ľuďom sekulárny humanizmus takého, ako im nedá náboženstvo? Aký druh slabosti sa dá nájsť v náboženstve, ale nie v sekulárnom humanizme?

SOLARIN: Pevná a úplná viera v seba samého. Nikdy nie ste nikomu vydaný na milosť a nemilosť. Vždy sa spoliehate sám na seba. Nábožensky založený človek má ako Janus dve tváre. Je dve v jednom. Hlása aj to, čo sám neverí. Dnešná Nigéria umiera na náboženstvo – na prehnané náboženské mýty.

FI: Ktorých známych sekulárnych humanistov poznali dejiny Nigérie a mohli by ste menovať niektorého zo žijúcich?

SOLARIN: Neviem o žiadnom. Niektorí Nigérijčania môjho veku, ktorých poznám už šesťdesiat rokov, mi hovoria, že veď ja nie som humanista či ateista: že sa tak len cajchujem a dávam si špatné meno, aby ma skôr obesili! Každý Nigérijčan sa už narodí s nejakým bohom na vzývanie. Aj mne to trvalo skoro tridsať rokov, kým som našiel kladivo na rozbitie železnej obruče okolo mojej mysle. Bertrandovi Russellovi to trvalo len šestnásť rokov a dva týždne, kým sa oslobodil.

FI: Koľko nigérijských ateistov nechce, aby sa verejnosť dozvedela o ich ateizme?

SOLARIN: Skoro 100 percent. Aj tam, kde to humanisti slabo pripúšťajú, ale nijako to nezdôrazňujú, ich rodiny a priatelia trvajú na cirkevnom pohrebe – vraj poistka pre každý prípad.

Môj priateľ profesor Ayodele Awojobi bol sekulárny humanista, ale nevyhlasoval to na verejnosti, ako ja. Ako štyridsaťsedemročný bol pochovaný ako kresťan. Ja budem prvý Nigérijčan, ktorý bude pochovaný bez modlitieb, bez účastí cirkvi a bez pobožných kňazov dookola. Dal by som prednosť spáleniu, ale tú mi neumožní ani odchovanec Mayflowerskej školy! Tá časť mojej testamentu, ktorá sa týka môjho pohrebu, bude uverejnená vo všetkých nigérijských novinách, aby nikde nevznikli nijaké pochybnosti.

FI: Ako sa píše o sekulárnom humanizme v nigérijských masmédiách? Hovorí sa o ňom vôbec?

SOLARIN: Sekulárny humanizmus nemá miesto v našich novinách. Nikto nespomenie ateizmus alebo sekulárny humanizmus v inej súvislosti, ako keď sa spomína Tai Solarin.

FI: Celý svoj život ste boli presvedčeným a odvážnym aktivistom. Za čo ste bojovali a na aký odpor vládnych miest ste narazili?

SOLARIN: Vždy som sa zastával slobodnej, univerzálnej a povinnej školskej výchovy detí, a to až do konca strednej školy. Schopnejšie deti majú pokračovať v štúdiu s podporou alebo aj bez podpory rodičov, dobrodincov alebo štátu. Bol som vždy zástancom sociálnej spravodlivosti.

Vojenské vlády všade v Afrike reagujú veľmi zle na kriticizmus. Najdlhšie som bol vo väzení sedemnásť mesiacov v rokoch 1984-85, keď som navrhoval, aby vojenská vláda, ktorá vtedy prišla k moci, netrvala dlhšie ako tri až šesť mesiacov.

FI: Zapríčinili Vám ťažkosti s vládnymi orgánmi niekedy aj vaše ateistické názory?

SOLARIN: Nie, ale som si istý, že neušli bez zaznamenania. Mayflowerská škola je jediná škola v Nigérii, kde sa neučí náboženstvo, ani kresťanské ani moslimské, a kde sa na začiatku a na konci každého vyučovania nespieva alebo nemodlí k nejakému božstvu.

FI: Čo si myslíte o významnom voľnomyšlienkarovi 19. storočia Robertovi O. Ingersollovi? Ovplyvnil vaše myslenie?

SOLARIN: Dal mi odvahu postaviť sa na vlastné nohy a prejaviť môj vlastný názor na veci, kde som sa počas rokov bál vysloviť pochybnosti. Otvoril mi oči na ceste životom.

FI: Ako môže sekulárny humanizmus zlepšiť kvalitu života na africkom kontinente?

SOLARIN: Ak urobí pre každého jednotlivca to, čo urobil pre mňa. Myslím, že prvá veľká vec v tomto ohľade je naučiť ľudí pochopiť a oceniť, že sú tvorcami a kapitánmi svojho osudu.

FI: Myslíte si, že je potrebný nejaký osobitný postup na získanie čiernych ľudí pre humanizmus, ako sa to robí napr. v akcii „Africkí Američania za humanizmus“, alebo veríte, že sekulárny humanizmus priťahuje všetkých ľudí z tých istých dôvodov?

SOLARIN: To prvé je jediné východisko. Afričania, žijúci v Afrike, sa rodia v strachu a sputnáva ich strach. Treba ich prebudiť z ich zdanlivej otupenosti a somnambulizmu tak, že sa ponoria do noci, ktorej sa boja, a ukáže sa im svetlo humanizmu, ktoré im osvieti cestu von z tmy.

FI: Čo myslíte, prečo je tak málo Afričanov humanistami? A čo by sa malo urobiť, aby sa humanizmus rozšíril v Nigérii? Ktoré aspekty sekulárneho humanizmu môžu byť pre Afričanov osobitne príťažlivé?

SOLARIN: Afričania sú len zriedka sekulárnymi humanistami, lebo nehumanisti sú nesú na sebe bremeno, ktorého sa zbavili len humanisti: strach. Mnohí Afričania sa učia báť sa už od narodenia: denného svetla, života smrti. Ale aj bosorky, anjeli, čert alebo diabol, hrom a blesk, a nočné vtáky sú predmety, vyvolávajúce strach. Africké dieťa sa učí neklásť otázky. Múdre a vyvinuté deti sa umlčujú. Ak sa nejakej bytosti takto prikladajú putá, zbavuje sa tým najostrejšej zbrane humanizmu – odvahy. Osloboď Afričana od jeho strachu a bude taký odvážny ako ktorýkoľvek iný národ na svete. Daj mu alebo jej potrebnú výchovu a dostal si ho alebo ju do polovice rebríka humanizmu. Myslím si, že najdôležitejší aspekt humanizmu, ktorý sa prihovára Afričanom, je uvedomenie si, že ich prosperita a sila, či moc, nie je záležitosťou nikoho iného ako ich samých; že sa môžu stať tým čo si vyvolia.

Moji priatelia mi hovoria, že je to predsa Boh, ktorý mi dá úspech v mojich podujatiach. Na to im ja pripomeniem, že sa starám spolu s inými o živobytie jedného starého duchovného, ktorý celý život prednášal kázne; môžu mi povedať, prečo nie on živí mňa? Nemajú odpoveď, ale držia sa svojej celoživotnej viery.

FI: Dá sa predpokladať, že raz sa sekulárny humanizmus predsa len stane bežným svetonázorom v Nigérii?

SOLARIN: Áno. Humanizmus nie je stráviteľný pre analfabeta; len vzdelaný človek sa môže stať humanistom. No gramotnosť zahrnuje v dnešnej Nigérii len 25 percent obyvateľstva. Ak je v Amerike päť percent ľudí negramotných, iste ani jeden z nich nie je humanista. Ak sa gramotnosť v Nigérii zvýši na 60 percent, pôjdu obrovské počty ľudí svižným krokom v radoch humanistov.

Proti šíreniu základného vzdelania sa v Nigérii spájajú obrovské sily. Vlády štátov tretieho sveta nemajú rady, ak sa masy obyvateľstva vzdelávajú.

FI: Mnohí čierni lídri zotrvávajú pri tvrdení, že pre prežitie čiernej komunity je náboženstvo absolútne potrebné. Pripomínajú, napríklad, že v Amerike náboženskí vodcovia ako Nat Turner a Martin Luther King Jr. zjednotili a k pozitívnym akciám inšpirovali svojich čiernych spoluobčanov. Zdôrazňujú tiež, že nábožnosť čiernych umožnila založiť početné školy, kolégiá a iné dôležité zariadenia; a že pevná viera v Boha pomohla mnohým čiernym prežiť veľmi ťažké obdobia ich života. Čo poviete na tieto tvrdenia?

SOLARIN: Čierni ľudia sa držia svojho boha tak, ako opitý pouličnej lampy – len kvôli fyzickej opore. Je ťažké zmeniť zvyky, ale nie je to nemožné. „Židia sa dlho pridŕžali prísnej doktríny nacionálneho separatizmu, aj keď sa stále viac vyparovalo jeho tradičné náboženské odôvodnenie“, hovorí o Židoch H.G. Wells. Keby nebolo na Strednom východe vojny medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, stratili by Židia svoju jednotiacu silu. Náboženstvo je detská predstava sily u dospelého človeka.

Keď som mal okolo päť rokov, vydal som raz s mamou na cestu, dlhú štyridsať míľ. Aby som to vydržal, dala mi mama „bicykel“: za mojich detských čias to bola obruč z bicyklového kolesa, s ktorou sme sa preháňali po okrajoch ciest. Prvých pätnásť míľ som bol utekal stále ďaleko pred mamou. Ale na poslednom úseku našej cesty niesla mama môj „bicykel“ s ostatnou batožinou na svojej hlave. Bez tohto „bicykla“ by som tú cestu nebol vydržal. Keď o tom dnes rozmýšľam, zisťujem, že som vtedy niesol seba a súčasne svoj „bicykel“.

FI: Niektorí afrocentrickí myslitelia hlásajú, že sekulárny humanizmus a ateizmus sú „neafrické“ a dokonca škodlivé pre africkú dušu, jednotu a pokrok. Čo si o tom myslíte?

SOLARIN: Humanizmus a ateizmus sa rozvíja v mysliach ľudí, a to nie pre určitú skupinu druhu Homo sapiens, ale pre celé ľudstvo. Takisto koleso nebolo vynájdené – nech už ho vynašla ktorákoľvek rasa – pre túto rasu, ale pre ľudí na celom svete. Každá nálepka typu „neafrický“ alebo „pre árijské rasy“ je číry podfuk.

FI: Čo si myslíte o názoroch o hlbokej spiritualite mnohých Afričanov?

SOLARIN: To robí ich trvalé vystavenie duchárskemu spôsobu života. Vezmite čierne africké dieťa hneď po narodení a nechajte ho žiť s Eskimákmi. Vyrastie v plnom súlade s kultúrnym pozadím svojho prostredia. Výchova je silnejšia ako príroda.

FI: Mnohí spisovatelia sa venujú možnosti, že eskalujúce násilnosti medzi moslimami a kresťanmi môžu viesť k novej občianskej vojne v Nigérii. Považujete to za možné?

SOLARIN: Áno. Každý deň sa situácia zhoršuje. A aj vzťahy medzi týmito dvoma náboženstvami mimo našich hraníc, či už ide o katolíkov alebo iné cirkvi, presvedčivo poukazujú na to, že konflikt sa nedá odvrátiť, aspoň nie v Nigérii.

FI: Aký vplyv majú v Nigérii tradičné domáce náboženstvá – osobitne juju?

SOLARIN: Veľký. Čím je niekto pobožnejší, tým väčšia je jeho predispozícia pre juju.

FI: V USA sa nedávno dostali pred súd prípady dokumentované videokamerou – napríklad zbitie automobilistu Rodney Kinga štyrmi policajtmi v Los Angeles. Mohol by sa takýto prípad dokumentovania viny vyskytnúť v Nigérii, a ak nie, prečo?

SOLARIN: To sa nemôže stať v Nigérii – iba že by veľmi vzdialený fotograf mal veľmi silnú kameru. Keby to tu polícia zistila, chytili by kameramana a zničili jeho aparát; možno by ho aj zabili.

FI: Prejavili ste úmysel budovať humanistickú knižnicu. Aký typ publikácii máte na mysli?

SOLARIN: Robert Ingersoll sa tak dobre číta! Rád by som tam mal ľahké humanistické spisy, ako aj diela ateistických autorov. Od Betranda Russella Prečo nie som kresťanom; od Margaret Knightovej Svet bez náboženstva; od Thomasa Paina Vek rozumu; od Georgea Orwella Farmu zvierat; a životopisy.

FI: Povedzte prosím ešte na záver vašu poslednú myšlienku o humanizme, náboženstve a Mayflowerskej škole.

SOLARIN: Hoci som za dvadsať rokov môjho vedenia Mayflowerskej školy nikdy nenútil žiakov zahĺbiť sa do humanizmu, všetci poznali moje stanovisko. Ak som už v sobotu zacítil príchod dažďa, vedeli študenti, že nás nedeľné ráno nájde na poli sadiť kukuricu, miesto sedenia na schôdzi obecného zastupiteľstva, nech je to aké sekulárne podujatie. Počul som žiakov potajomky sa chichotať, keď sa niekedy nejaký návštevník krátko modlil za úspech nášho diela. „Lloyd George mal rád môjho otca“ prerobili naši žiaci na „Awo mal rád môjho otca“ a hlasne to spievali na nápev piesne „Len vpred, kresťanskí vojaci“ – na zdesenie nových spolužiakov alebo aj návštevníkov.

Nebo neexistuje; to je rozprávka

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

Stephen Hawking a Ian Sample

V rozhovore pre denník Guardian vyjadruje kozmológ Hawking svoj názor na smrť, M-teóriu, ľudský údel a našu náhodnú existenciu. Príspevok mal 3 014 komentárov.

Viera, že po smrti nás čaká nebo alebo záhrobie, je rozprávka pre ľudí, čo sa smrti boja, povedal Hawking.

V odmietnutí, ktoré podčiarkuje jeho zamietnutie náboženskej útechy, opakoval najvýznačnejší súčasný britský vedec svoj názor, že potom, čo mozog zabliká posledný raz, neexistuje nič.

Vo veku 21 rokov diagnostikovali lekári u Hawkinga chorobu motorických neurónov, považovanú v tej dobe za nevyliečiteľnú a vedúcu za pár rokov k smrti. Tento smutný výhľad nasmeroval mladého muža najprv k hľadaniu útechy vo Wagnerovej hudbe, no keď sa nespĺňal, dovolil mu tešiť sa zo života napriek temnému oblaku nad jeho budúcnosťou.

„Posledných 49 rokov som žil s perspektívou blízkej smrti. Nebojím sa smrti, ale neponáhľam sa umrieť. Predtým by som toho ešte toľko rád urobil!“

„Považujem mozog za počítač, ktorý prestane pracovať, keď zlyhajú jeho súčiastky. Neexistuje nebo ani záhrobie pre zrútené počítače; to je rozprávka pre ľudí, ktorí sa v tme boja.“

Posledné Hawkingove komentáre sú ešte ostrejšie ako to, čo napísal vo svojej knihe Veľký dizajn v roku 2010, že totiž na vysvetlenie existencie vesmíru nie je potrebný stvoriteľ. Kniha vyvolala prudký odpor niektorých náboženských osobností, medzi nimi hlavného rabína lorda Sacksa, ktorý Hawkinga obžaloval, že sa dopustil „elementárneho logického omylu“.

69-ročný fyzik v roku 2009 po prednáškovom turné po USA vážne ochorel a v nemocnici Addenbrookes (v Cambridge) mu zachránili život. Už sa vrátil na svoju katedru do Cambridge ako riaditeľ pre výskum.

Jeho výpovede ťahajú ostrú hranicu medzi používaním výrazu Boh ako metafory a medzi vierou vo vševediaceho stvoriteľa, ktorého ruky riadia beh vesmíru.

Vo svojej najúspešnejšej knihe Krátka história času (1988) zastával Hawking obľúbený Einsteinov názor, keď opisoval, čo to bude pre vedcov znamenať, keď sa vypracuje „teória všetkého“ – zbierka rovníc, opisujúcich každú časticu a každú silu v celom vesmíre.

„Bude to konečný triumf ľudského rozumu – vtedy spoznáme, čo si Boh myslí.“

Predalo sa 9 miliónov výtlačkov tejto knihy a urobila z neho okamžite spoločenskú hviezdu. Jeho povesť viedla k hosťovaniu v Simpsonovcoch, Star Trek: Next Generation a Red Dwarf (Červený trpaslík). Jeden z jeho najvyšších fyzikálnych výkonov je opis radiácie čiernych dier.

V poslednom interview odmietol Hawking pojem života po smrti a zvýraznil potrebu využiť náš potenciál na tejto Zemi, a to dobrým využitím našich životov. Na otázku, ako máme žiť, povedal jednoducho:

„Musíme sa snažiť o čo najväčšiu hodnotu svojich akcií.“

V odpovedi na inú otázku písal o kráse vedy, napríklad dvojitej špirály DNA v biológii alebo základných rovníc vo fyzike.

Hawking odpovedal aj na otázky, položené redaktorom a jedným čitateľom pred jeho prednáškou, plánovanou na zajtra na mítingu organizácie Google Zeitgeist v Londýne, kde chce hovoriť na tému „Prečo sme tu?“

Vo svojej prednáške bude zastávať názor, že nepatrné kvantové fluktuácie celkom na začiatku existencie vesmíru sa stali semienkami, z ktorých vznikli galaxie, hviezdy a nakoniec ľudský život.

„Veda predpovedá, že spontánne vznikajú z ničoho rozličné druhy vesmíru. Je to otázka náhody, že sa to týka aj nás.“

Hawking verí, že pomocou moderných, vo vesmíre umiestnených nástrojov, ako je napríklad European Space Agency's Planck mission, bude možné zachytiť stopy vo svetle zanechanom po prvých chvíľach vesmíru a získať obraz o tom, ako sme sa sami stali účastníkmi toho všetkého.

Vo svojej prednáške sa zameria na M-teóriu, rozsiahlu matematickú sústavu, obsahujúcu aj strunovú teóriu, ktorú mnohí fyzici považujú za najväčšiu nádej pre vypracovanie teórie všetkého.

M-teória vyžaduje vesmír s 11 rozmermi, vrátane dimenzie času a tri bežné priestorové rozmery. Ostatné sú zmotané do takého malého klbka, že ich nemôžeme vidieť.

Dôkazy na podporu M-teórie môžu prísť aj z LHC (Large Hadron Collider) v Cerne pri Ženeve.

Jedna z možností, predpovedaných M-teóriou, je supersymetria; to je myšlienka, že základné častice majú ťažké, dosiaľ však neobjavené dvojčatá s podivnými menami, ako sú selektróny a skvarky.

Potvrdenie supersymetrie by M-teória privítala a fyzikom by pomohlo vysvetliť, ako vznikli jednotlivé dnešné sily z jednej supersily na svitaní času.

Ďalší možný objav na LHC, nepolapiteľný Higgsov bozón, o ktorom sa predpokladá, že elementárnym časticiam dáva hmotnosť, by Hawking neprivítal. Pred rokmi uzavrel stávku s jedným kolegom, že táto už veľmi dlho tušená jednotka/častica nebude nikdy k dispozícii v laboratóriu.

Hawing sa stretne v Londýne s inými prednášajúcimi; medzi nimi bude kancelár George Osborne a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz.

Prameň: Stephen Hawking: 'There is no heaven; it's a fairy story'; 15. mája 2011.

Register mien – Zošity humanistov č. 1 – 85

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

 

Adam Roman 27,3; 29,10; 30,2, 31; 34,8; 35,14; 37,3; 49,18; 55,2

Adelkhahová Fariba 56,8

Agence France Press 33,7

Aghajari Hachem 35,13

Allende Salvador 3,19

Allenová Gina 2,30

Alridge John 80,34

Americká akadémia vied 53P,3

Améry Jean 36,22

Amortho Gabriele 51,36

Andersen Hans Christian 68,5

Anderson Bruce 43,19

Anderson Wayne 28,15

Anonym 71,21; 72,26; 81,8; 84,16

Anthony David 41,10

Apfel Viliam 29,32

Appleman Philip 9,23

Arafat Jásir 47,2

Arthurová Joyce 53,26

Assheuer Thomas 14,27

Augstein Rudolf 19,25

 

Babčan Ján 75,21

Bacon Don 71,23

Badde Paul 50,27

Bachmann Ralf 13,3; 22,27; 28,16

Bailey Erwin L. 30,2

Baker Robert A. 17,24

Bakoš Oliver 35,2

Barenboim 28,32

Barker Dan 11,25

Baťala Marián 80,26

BBC rozhlas 42,3

Beazy George 33,2

Behe Michael J. 2,26

Benka Dávid 73,13

Benneton Colors 6P

Beňo Matej 45P,3; 48,29, 49,8; 73,3; 77,21

Beňová Lenka 54,27

Berger John 3,14; 36,27; 51,9; 78,22

Bertaux Pierre 15,37

Bethe Hans 50,8

Bigelow Gordon 51,3

Bihr Alain 9,26; 21,17

Bild redakcia 24,10

Biser Eugen 26,17,24

Bitala Michael 38,2

Blaha Ľuboš 83,32

Blocková Patricia 41,26

Blow Charles M. 85,29

Blume Georg 22,29

Bodenmann Peter 48,17

Boehme H. 23,2

Böhle Rüdiger 26,17

Bolzenová Stefanie 50,29

Bondi Hermann 2,20

Borges Jorge Luis 27,30

Borosová K. 85,31

Bothe Sabine 19,11

Bourdieu Pierre 39,26

Bowen Jeremy 43,23

Bricmont Jean 4,8,14; 26,14; 52,20; 57,23; 65,2

Bringolfová Regina 54,10

Brown Lester R. 9,20

Brown Roy 70,2

Brownlee Donald 23,24

Brownová Diana 9,25

Bruni Frank 35,21

Buckner Ed 47,28

Buchanan Patrick J. 73,15

Buitenweg Ron 51,31

Bulardová Martine 37,25

Bullough Vern L. 4,16

Buncombe Andrew 43,22

Bunge Mario 19,27; 27,20; 48,20; 55,3

Burg Avraham 40,18

Bush Eddie a Marie 28,5

Bush George 34,7; 35,5

 

Campanella Tommaso 52,8

Camus Albert 26,10

Cantini Claude 26,2

Caplan Arthur 11,2; 36,3,6; 56,31; 83,2

Carré Olivier 13,31

Cassen Bernard 27,11

Cassidyová Sarah 43,16

Caysa Petra 44,2

Cerovic Stanko 25,6

Clairmont Fréderic F. 8,12

Clark Arthur C. 51,28

Clark Geoffrey 12,4

Clark Thomas W. 33,3

Cline Eric H. 69,2

Coan Titus Munson 48,19

Cohenová Claudine 76,25

Connor Steve 84,30

Copernicus Nicolaus 19,24

Cornwell John 12,23

Coryell Shafield 38,31

Cossa Baldassare 34,4

Crété Liliane 12,29

Crisp Quentin 54,31

Crovelli Marc R. 71,29

Čelko Jaroslav 77,21; 79,24

 

da Costa Uriel 44,27

Daguerreová Anne 69,11

Dahl Edgar 22,3

Daily Mail Reporter 82,25

Davenport Neil 78,7

Davies Norman 59,30

Davisová Angela 58,27

Dawkins Richard 5,10; 8,20,29; 9,3; 28,9; 30,35; 33,29; 46,16; 56,21; 61,2,3; 62,3; 64,3; 65,3; 66,3; 67,3; 74,14; 80,30

de Beauvoir Simon 7,2

de Boer Jan 23,12

de Brie Christian 28,11; 74,3

de Las Casas Bartolomé 6,3

Decornoy Jacques 17,6

del Medici Cosimo 37,14

della Salla Sergio 19,30

Delphyová Christine 31,9

Devínsky R. P. 30,23

Dewey John 27,25

Diamond Jared 69,10

Die Welt redakcia 41,29

Diering Frank 50,28

Diesseits redakcia 21,16; 31,8; 34,14,18; 38,11,16; 75,19

Dieux Hervé 34,19

DiLorenco Thomas J. 73,27

Dlouhy Markus 25,26

Dowdová Maureen 28,8

Downey Margaret 23,29

Drösser Christoph 23,26

Duclos Denis 12,15

Dworkin Ronald 14,22

Dyens Ollivier 36,20

Dylan Thomas 41,2

Dziamka Kaz 33,20

 

Eckardt Emanuel 33,3

Eco Umberto 12,12

Economist 76,28

Edamaruku Sanal 7,18

Edwards Frank C. Jr. 12,10

Egan Timothy 82,17

Eggerickx Sonja 45,31

Eggers Gerd 38,17; 45P,18

Einstein Albert 72,27

Elkinová Lynne 49,2

Elmessiri Abdelwahab M. 9,14

Elric O. M. 66,20

Enzensberger Hans Magnus 6,16

Erling Johnny 45,17

Estling Ralph 48,23

 

Fackler Martin 84,13

Fagan G. G. 32,18

Fahrni Oliver 21,2

Faurisson Robert 26,16

Feiberg E. L. 81,3

Ferk Carsten 31,11

Ferro Marc 27,24

Feuerbach Ludwig 49,32

Flamm Bruce 46,3

Flew Antony 53,30

Flynn Tom 17,32; 36,2; 46,22; 48,9; 67,2; 75,2,20

Foucault Michel 13,26

francúzski vedci 37,17

Frank Thomas 40,7

Free Inquiry redakcia 39,28; 41,9

Fried Erich 84,2

Friede Bernd 32,32

Friedrich Jörg 35,29

 

Galbraith James K. 38,8; 55,32

Galeano Eduardo 21,19; 45,25; 52,3; 70, 28

Gallupov ústav 33,22

Gardner Martin 17,15

Gárdonyi Géza 76,30

Gauweiler Peter 36,17

Geißler Heiner 57,32; 58,17

Gerdes Jürgen 13,7; 31,28; 77,3

Gessler Philipp 21,11

Giles Paul 42,19

Ginzburg V. L. 81,3

Giroux Henry 27,18

Gnilka Joachim 35,20

Goethe Johan Wolfgang 9,2,19

Gogineni Babu R. 12,32; 35,27

Goldhagen Daniel J. 38,3

Goldner Colin 13,16; 59,25

Gordimerová Nadine 7,23

Gould J. 10,2; 12,28

Gozlanová Martine 35,13

Grass Günther 57,25

Grayling A. C. 70,27

Gresh Alain 56,23

Groschopp Horst 41,26; 45,27; 51,34; 83,5

Grygar Jiří 27,3

Gugliotta G. 19,29

Guillebaud John 77,30

 

Haddock Vicki 57,17; 58,21

Haderer Gerhard 32,23

Hakimi Zemarey 25,23

Halderman A. D. 25,6

Halimi Serge 33,18; 77,32

Haló noviny 58,27

Harder Bernd 33,23; 83,25

Harper's Magazine redakcia 51,30

Harris Sam 56,28

Harrison G. P. 48,16

Haught James A. 27,26; 79,11; 81,29

Hauptmann-Woodward Herbert 54,11

Hauser Marc 55,21

Hausmannová Friederike 24,15

Hayes Pip 77,30

Hemingway 31,2

Hempelmann R. 36,11

Hénardová Jacqueline 22,17

Hendersonová Hazel 48,21

Hentoff Nat 21,22; 31,14

Hertsgaard Mark 35,23

Herzinger Richard 41,31

Heřt Jiří 54,19; 78,2,6

Higgs Robert 43,17

Hilbk Merle 30,29

Hitchens Christopher 24,25; 43,13; 69,3; 73,18

Hlaváč Teo 37,30

Hobsbawn Eric 21,24

Hochhuth Rolf 25,7; 32,23; 44,21

Holenstein Rolf 9,10

Holováč Michal 35,2; 47,23

Hordern Nicholas 6,29

Horton Scott 83,6

Hottinger A. 25,23

Huesman Gregor 35,18

Hugo Victor 70,5

Hull Richard T. 36,2

Hus Jan 34,6; 84,2

Hüsgenová Inge 54,29

 

Chao Ramón 27,30

Chatenay Philippe 35,3

Chávez Hugo 32,12

Cherry Matt 4,3; 19,31

Chmelár Eduard 43,2; 59,3,10; 66,30

Chomsky Noam 3,30; 8,29; 17,27; 29,18

Chrenka Peter 83,30; 84,22

 

Imrie R. H. 44,13

Ingersoll Robert Green 27,19,28; 55,23

Internet 75,2

Isemeyer Manfred 21,24

Ivanov Vjačeslav V. 43,3

 

Jacquard Albert 10,3; 44,22; 45,3; 46,2; 47,18; 48,18; 49,20; 50,25; 51,20; 53,2

Jánoš Štefan 83,7

Jencks Lance 27,29

Johnson Philip 1,24

Jones John III. 53,22

Jones Jonathan 56,24

Jones Peter 43,8,15; 44,25; 50,30

Jordan Stuart 55,10

Jossner Ulrich 32,27

Jostenová Astrid 24,29

Juan Carlos 52,21

Jungclaussen John F. 37,14

 

Kagin Edwin 41,16

Kahl Joachim 13,5

Kamphaus Franz 22,26

Karadžič Luka 47,31

Karfeldová Marilyn 57,18

Karol Habsburský 43,27

Keilor Garrison 68,31

Kellerová Claudia 82,16

Kennedy John F. 73,9

Keynes John Maynard 38,8

Keyová Ellen 47,3

Kielinger Thomas 49,28

Kissling Frances 9,30

Klanský Alojz 24,20; 29,22

Klassen Robert 45,15

Klimeš Jan 84,2

Koepsell David 58,25

Kojzar Jaroslav 81,17

Korim V. 76,2

Kováč Ladislav 80,3

Krajčí Július 35,6; 48,30

Kraus Clifford 37,19

Krausová Nora 14,2

Krempaský Július 55,2

Kuper Alan 46,26

Kurtz Paul 11,3; 32,30; 33,24; 43,12; 45,10; 48,3; 50,2; 51,2; 57,3; 59,26; 70,14; 75,2

 

Lacarri?re Jacques 10,3

Lacroix-Rizová Annie 50,3

Lafontaine Oskar 36,16

Lagay Faith 36,2

Lachmann Günther 51,12

Lambert F. L. 25,6

Lancaster John 35,25

Lapham Lewis H. 39,20

Lau Jörg 31,18

Laughland John 49,30

Law Stephen 52,13; 68,11; 69,15; 71,3,9; 72,3,5; 73,20; 74,23; 76,2,3; 77,25; 78,25; 79,17

Lee Barbara 34,30

Lehmann Karl 48,32

Leicht Robert 21,9; 23,30; 26,27

Lemoine Maurice 32,12; 49,21

Lennon John 31,2; 52,2

Lenoir Fréderic 75,22

Lessing Gotthold Ephraim 39,2

Lessmöllmannová Annette 32,29

Lind William 56,12; 73,16

Lindorff Dave 82,2

Littin Miguel 3,19

LMD redakcia 23,2

Logisch Theo 12, 29

Lucas Edward 80,7

Lüdemann Gerd 28,14; 54,9

Lüder Wolfgang 13,27

Lütkehaus Ludger 23,16; 24,13

Luyken Reiner 13,22; 25,26

 

Madigan Timothy J. 7,3,7; 12,13; 36,3

Mahner Martin 48,20; 69,22

Macháček Pavel 70,22

Majerníková E. 39,22

Malinowski Branislav 27,10

Marcos 3,3; 12,5

Margolis Eric 47,2

Martin Michael 66,36

Martinez Luis 84,29

Martini M. C. 12,12

Marx Karol 80,5

Mathias Ian 79,14

Mattioli Aram 25,19

Maymin Phil 85,28

Meissner Joachim 41,22

Memmi Albert 17,11

Meyssan Thierry 33,13

Milingo Emmanuel 28,21

Miller John D. 57,9

Min? Gianni 39,29

Mojžiš N. 17,30

Molyneux Stefan 56,27

Montalbán Manuel Vázquez 12,5; 42,14

Montreynaudová Florence 7,14

Morain Lloyd 5,28

Morain Mary 5,28

Morgan Diane 68,2

Mörgeli Christoph 48,17

Morin Edgar 57,31

Mortar Eedgar 21,8

Moser Tilmann 36,30

Murken Sebastian 32,24

Murphy Bob 48,14

Murphy J. P. M. 8,11

 

Narveson Jan 46,28

Nasrinová Taslima 13,30

Nass Egbert 21,24

Negri Toni 23,21

New Daniel D. 49,29

Nezan Kendal 8,8; 27,8

Niejahrová Elisabeth 32,19

Niemeyer Oscar 31,31

Niepel Michael 41,3

Nietzsche Friedrich 15,3; 16,43; 18,2; 20,127; 28,23; 30,13; 31,20; 32,2,3; 44,19; 83,30; 84,22

NöldekeTheodor 34,2

Nolz Bernhard 34,30

North Gary 49,26; 56,5

Nové fórum red. 30,10

Nürnberger Christian 22,25

 

O’Neil Brendan 84,32

O’Neil Tim 57,19

Okomoto Shinji 57,9

 

Paco Frere 70,24

Pagliová Camille 7,7

Panitch Leo 77,8

Parada Ján 48,31

Paturi Felix R. 58,27

Paul Gregory S. 33,17; 33,26

Pazameta Zoran 25,2

Pearlstein Edgar 12,14

Pennock Robert T. 55,24

Pfahl-Traughber Armin 9,16; 13,11; 19,20; 28,14

Pfefferkorn Roland 9,26; 21,17

Pigliucci Massimo 36,23; 41,23; 45,29; 59,29

Pilger John 49,23; 52,29

Pinochet Augusto 3,19

Pinter Harold 52,29; 53P,2; 56,2

Plüss Mathias 40,16

Pollak Melissa 24,3

Porteouse Keith 12,2

Prantl Heribert 21,5

Price Robert M. 50,31

Princ Charles 58,10

Prusák Peter 42,27

 

R. Š. 61,2; 64,2; 66,20; 68,2; 70,31; 72,24,31

Radford Benjamin 19,30; 70,20

Radford John 40,2

Ragg Michael 43,25

Raico Ralph 45,2

Raimbeauová Cécile 52,24

Rákay Anton 23,13; 29,32

Ramey D. W. 44,13

Ramonet Ignacio 17,3; 25,31; 28,3; 33,16; 34,17; 35,19; 37,29; 42,17; 45,19; 68,6

Randi James 24,5

Randová Ayn 28,17

Rankinová Jeanette 34,30

Rastogi Nina Shen 71,31

Redakcia ZH 76,17

Reed Fred 48,8; 57,21

Reemtsma Jan Philipp 53,23

Reese Charley 43,18; 52,28; 70,21

Rehák Alexander 32,32

Reich J. 23,2

Reiss Jochen 33,23

Riefenstahlová Leni 34,28

Riggenmann Konrad 31,6

Richard Lionel 16,80; 17,22; 34,28

Rimbert Pierre 71,26

Ro Bravo 54,2

Rogers Mike 45,18; 54,13

Roncalli Angelo Guiseppe 34,3

Rorty Richard 8,27

Roslund Curt 26,25

Roth Philip 80,12

Ruse Michael 2,23; 85,6

ruskí vedci 5,32

Russell Bernard 1,2,3,14,18,24,27,28; 2,3; 4,11; 76,12; 77,11; 78,12; 79,2; 80,16; 81,21; 82,19; 83,15; 84,3; 85,3

Rybár Miroslav 28,21; 36,5

 

Said Edeward D. 28,32

Salzmann Dieter 48,16

Saramago José 31,3; 45,21

Sarma Amardeo 21,13

Sarray Eyyad 27,24

Sartre Jean-Paul 36,26

Sauzayová Brigitte 21,23

Savater Fernando 49,3; 50,9; 51,15; 53,15; 54,23; 55,15; 56,14; 57,26; 58,3

Scottová Eugenie C. 57,9

Searl John 4,21

Seibt Gustav 21,5

Seve Lucien 74,9

Sewel Brian 36,18

Sharlet Jeffrey 39,3; 50,13; 85,13

Shipka Tom 67,43

Shogren Jason 51,14

Shortell Timothy 52,9

Schäfer Olaf 13,14

Schepper R. 12, 29

Schick Theodore Jr. 4,22; 12,25; 24,7; 28,19

Schirmbeck Samuel 58,24

Schmahl Carl 42,21

Schmeh Klaus 57,13

Schmidlin Jakub 25,19

Schmittová Uwe 51,35

Schmitz Emil-Heinz 23,6

Schnädelbach Herbert 19,2,17

Schönborn kardinál 53P,28

Schröder Richard 19,12

Schuh Hans 22,18

Schüle Christian 38,21

Schulz Mathias 74,22

Schulz V. 35,22

Schulz-Hageleit Peter 13,3

Schweitzer Jeff 84,9

Schwilk Heimo 52,8

Siegel Harvey 4,17,20

Silverman Herb 27,29

Singer Peter 19,19; 24,12; 27,32; 33,27; 38,28; 46,14; 55,21

Sisyfos 52,27; 56,11,32

Skeptiker 68,10

Sloterdijk Peter 14,3; 14,30

Smealová Eleanor 7,3

Smith Warren Allen 5,24

Smokerová Barbara 41,24

Sokal 4,14; 24,10

Sokrates 84,2

Sonnenmoserová Marion 34,12

Spade Frank 78,10

Spaemann Robert 19,13

Speckmann Thomas 80,2

Spectator 77,22

Spiegel Paul 49,17

Spirko Jack 77,5

Spoločnosť Prometheus 44,32

Sprecherová Margrit 37,21

Stanski Piotr 35,3

Steinberg Neil 55,23

Stenger Victor J. 8,2; 32,31

Streminger Gerhard 22,3

Stríženec Michal 28,16; 29,31

Surmánek Štefan 80,26; 82,3

Swift Jonathan 22,19

Škoda Rastislav 2,16; 4,9; 6,2; 7,25,30,31; 8,25,32; 13,29,32; 14,2; 15,2; 16,79; 17,2,30; 19,2; 22,30; 23,2; 23,32; 24,31; 25,2,10,13; 26,28; 27,14,28; 30,25,36; 31,15; 32,22,26; 34,15; 35,31; 37,2,30; 38,14; 39,22; 41,5,13,15,28; 42,2,18,29; 43,9; 44,9; 46,21,31; 47,15,19; 48,2,25,27; 49,8,12; 50,21; 51,24; 52,31; 53,2,14,30; 53P,2,57; 54,2,12; 56,2,13; 58,11,28,30; 59,2,7,9,15; 62,2; 64,30; 66,28; 68,3,7; 71,2; 72,2,25; 73,2,10; 74,2,12,19; 75,11,13,14,23; 76,18,20,22; 78,3,30; 79,14,16,29; 80,6,12,27; 81,2,7,12,18; 82,12,26,30; 83,3; 84,14,18,19,27; 85,2,31

Šveda J. Litecký 43,9

 

Tabash Edward 23,14; 44,28

Tanuro Daniel 69,4

Taylor Richard 32,23; 40,3

Templeton 38,14

Tessman Irwin a Jack 17,19

The Humanist redakcia 27,18

Theodoracopulos Taki 57,2

Thumann Michael 39,23

Tielmann Rob 38,20; 45P,32

Tilki 28,17

Treat Bobby 28,18

Triggle David J. 36,9

Trstenský Viktor 27,2

Trujillo Alfonso López 38,13

Tucholsky Kurt 52,19

Tünsmeyer Ulrich 13,18

Twain Mark 8,3; 32,18; 51,26

 

Ugrešicová Dúbravka 52,22

Underdown James 27,17

Ustinov Peter 5,24; 45,20

Uta Ranke-Heinemannová 9,32

 

Vallet Odon 76,26

van Biema David 59,18

Vance Laurence M. 43,28; 48,10; 56,3; 66,2;

Vanderlinde Bill 21,15

Vaughn Lewis 4,27; 12,3

Vedantan Shankar 42,24

Vesely Sergio 29,17

Vidal Dominique 27,24; 54,17

Viveret Patrick 29,25

von Dohnányi Johannes 24,27

von Thadden Rudolf 21,23

Voss Jürgen 35,31

Voss Michael 79,12

Vossová Katrina 54,7

 

Wagner Franz Josef 35,32

Walker Cliff 75,16

Warburton Nigel 83,4

Ward Keith 46,11

Ward Peter D. 23,24

Ward Phil 12,30

Weidenfeld Lord 51,29

Weinberg Steven 29,3

Weizenbaum Joseph 22,23

Welch Stephen R. 44,3

Wells George 71,19

Wengler Dieter 44,26

Weyant R. G. 54,32

Wikipedia 70,12

Williams George C. 40,17

Wilson E. O. 4,4; 5,3

Winkler Willi 17,26

Wisebord Dov 38,12,30

Wolf R. 36,32

Wolff F. O. 84,17

Wolverton Mark 23,24

Wood Keith Porteous 41,6; 52,7

Woods Thomas J. 52,6

Wottreng Willi 25,23

 

Yap Šeng Hai 33,15

Youngová Cathy 58,2

 

Zanoni Urs 27,28

Ziegler Jean 24,19; 34,22; 44,27; 53,19

Zimmerli Walther Ch. 14,26

Zizola Giancarlo 27,5

Vecný register – Zošity humanistov č. 1 – 85

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:44

 

absolutizmus 66,6

adresy, internetové 15,77; 23,5; 25,30; 27,27; 34,32; 52,12

aféra Clinton-Lewinská 7,31

Afganistan 31,8; 32,30

agent orange 82,2

agnosticizmus 5,28; 10,2; 30,36; 61,27; 78,6

AIDS 9,30; 25,1

akupunktúra, veterinárska 44,13

alternatíva bez alternatívy 45P,23

alternatívna medicína 58,10

alternatívne inštitúcie 57,2, 6

Alzheimerova choroba 11,2

americký mýtus 66,20

amorálnosť 27,16,18

anjeli 21,3; 24,10

antiglobalisti 44,20

antikoncepcia 9,31; 11,8; 25,9; 30,29; naliehavá 39,28

antisemitizmus 9,12; 12,23; 19,6,15; 57,31

antropický princíp 63,17; 63,22

antropotechniky 13,29,32; 14,2,18; 19,19

antropozofia 78,6

apartheid 7,23

apokalypsa 42,21

argument ontologický 62,4; z krásy 62,8; z osobnej skúsenosti 62,9; na základe Písma 62,12; na základe nábožných vedcov 62,15

argumentum ad hominem 30,8; 37,13

archeológia 2,25; 9,4; 35,32

Armáda spásy 24,25

astrológia 25,18; vo Švédsku 26,25

astronómia 19,24

ateisti v Bielom dome 82,12; v Bruseli 84,18

ateizmus 13,5; 26,24; 32,18; 33,32; 34,10,18; 36,30; 81,3; zákaz v USA 17,32; v anglických školách 43,16; a morálka 46,21

atentáty 11. septembra 2001 28,3; 29,18

athpedia, encyklopédia ateizmu 58,32

autoritári 68,21

 

baltické štáty 73,16; 80,7

banka, Svetová 34,22

bankety Veľkého piatku 70,9,24

báseň Matka 13,30

báseň Na vysvetlenie niektorých vecí 56,2

báseň Prometeus 9,2

báseň Riadky pre môj náhrobný nápis 41,2

báseň Starý kocúr Muro 30,2

báseň Súkromné šialenstvo 35,2

báseň Ten, čo je nad nami 39,2

Bayeziánske argumenty 62,20

bezcieľnosť evolúcie 80,6

bezkonfesijný 84,16

biblia 35,6; 35,20; podľa Marka Twaina 8,6

Binker 67,25

biodiverzita 5,5

bioetika 5,4; 11,2; 26,3,17; 26,3,27,28; 31,14; 32,18; 36,3

biotechnológia 14,19,22,28; 22,18,30; 56,31

boh medzier 8,30; zlý 52,13; rovníc 8,30; športovcov 28,16; nedostal doktorát 12,31

bohatstvo 9,26; 12,15; 22,13; 32,19; 33,27; 56,5; 58,17; 71,26; 76,28; cirkvi 31,11

bolesť, fetálna 53,26

bomby na civilné obyvateľstvo 70,31

Borgiovci 23,6; 24,15

bosorky 29,32; 34,31; 38,2; 49,28

Boží blud 79,16

Budha v Damiane 25,23

budič povedomia 63,4; 67,19

bunky, kmeňové 19,19; 22,18,30; 30,28; 31,18; 36,2; 37,18; 59,24

burka 67,34

 

celibát 28,22; 32,27; 45,24

cena mieru, aachenská 34,30

Ceny humanistov 2008 71,2

cenzúra a náboženstvo 56,24

CERN 10,12

CIA 70,22

cirkev a pokrok 1,12; a vojna 31,28; katolícka, súčasný stav 48,2; na zasmiatie 79,28

cirkevný štát 21,6; 24,22

cisár Karol I., svätý 43,27

cisárove nové šaty 66,5

cítenie pohľadu 17,24

cudzoložnica 22,9

časopis Reader Digest 31,2

Čína 70,14; 72,16; 78,7

 

dalajláma 13,16

daň, dedičská 56,5

darcovia 29,9; obličiek 54,8

darvinizmus 9,6; 31,19; 33,31; 44,27; 54,32; 59,3,15; a náboženstvo 46,16; 74,12; a doc. Chmelár 76,20

dejiny slobodomyseľnosti 77,21

demografia 35,31; 69,12

demokracia 45,21; 63,3; v USA 75,2

démonológia 79,2

denná dávka vody 71,31

deň žien, medzinárodný 7,14

Desatoro 12,3; moderného Američana 43,17

detektor lži 33,23

determinizmus 10,8; 81,21

deti kňazov 32,27, 42,18

diabli diabla 51,3

dialóg medzi kresťanmi a Židmi 75,14

digitálny kód 8,22

diktatúra, vojenská v Chile 3,19

dirigent Barenboim 28,32

diskriminácia homosexuálov 23,28

disidenti, čínski 72,24

dizajn, inteligentný 29,3; 30,35; 33,3; 32,27; 42,19; 57,12; 59,3; 75,2; prehra v Doveri 53,22; 55,24; konferencia v Prahe 54,19

dlh štátny v USA 56,27

dobro a zlo 22,23

dobročinnosť 67,3

„dobrodenia“ náboženstva 2,21

dogma o neomylnosti pápeža 21,6; 25,10; o
nepoškvrnenom počatí 21,6; 23,32; 81,18

dôchodok 40,7

dôkaz existencie boha 1,4; 24,7; 40,2; Gödelov ontologický 36,5; „dôkazy“ Tomáša Akvinského 62,3

dôstojnosť človeka 26,23,24

dôvod veriť 75,16

Drážďany, horiace 35,29

dúha 28,15

duch, svätý 53,6; menlivý duch času 65,19

duša 5,29; 12,25; 80,16; a nesmrteľnosť 2,8

 

ekológia Sarkózyho 69,4

ekumenizmus 21,9,11

embryo, ľudské 26,30; 32,23

emócie a ľudský genóm 36,14

encyklika Humanae vitae 25,11; Jána Pavla IV. z roku 2032 51,28

Encyklopédia 79,24

entropia 25,5

esej Boh Z’me 52,13

esej Ježiš a nič viac 39,3

esej Listy zo Zeme 8,3

esej Mŕtvi sa vracajú domov 38,21

esej Nemám rád Plavka 3,19

esej O dobrom použití kanibalizmu 22,19

esej Smrť Spravodlivosti 31,3

esej Umenie, pravda a politika 53P,2

esej Vážený pán teológ 11,25

esej Vojnová modlitba 51,26

esej Žiť s kameňmi 3,14

eschatológia 19,7; 22,4

ETI (extraterrestrial intelligence) 23,24

etická výchova v európskom kontexte 75,2

etické myslenie v Európe, dejiny 78,30

etika, ako učebný predmet 44,31,32; 50,21; environmentálna 5,3; 11,14; 31,14; humanizmu 11,11; 12,12; 13,4; 26,3; 29,25; 33,29; 48,25; jezuánska 22,3; 46,31; kresťanská 12,29; 26,17; 27,19; 32,22; 33,28; 38,28; 47,27; náboženská a Sokrates 45,29; naturalistická 5,3

eugenika 24,12; 29,26

Európska únia 13,27; 22,17; 25,7; 41,6; 42,27; 52,7

eutanázia 31,14,16; 49,26; detí 41,24; 46,14

evanjelikalizmus 50,13

evanjelium a tolerancia 54,9

evanjelizácia Európy 17,6; 42,27,28

evolúcia 14,26; 23,24; 35,14; 61,39; 75,21; 80,27,30; evolúcia a svetonázor 57,9; ako božie dielo 74,19

evolučná teória poznania 59,29; 80,3

existencia Boha 76,22

existencializmus 36,26

exorcizmus 51,36

ezoterika 23,14; 78,2

 

fajčenie 42,16

falzifikácia Nietzscheho 16,80

fatimské tajomstvá 83,25

feminizmus 7,2; 9,6; 29,27

feng-šui 33,15

filmy propagujúce nacizmus 34,28; Umučenie Krista 43,19; a pravda 48,23

financovanie cirkví 82,3

fondy, penzijné 37,25

frfloš v raji 57,21

fundamentalizmus 13,18; 35,13; hinduistický 7,18; kresťanský 17,11; 26,3,27; 66,4; 85,13; v USA 54,27; 57,18; moslimský 7,19

fyzika a kresťanstvo 37,3

 

gangy väzňov v Brazílii 56,12

GATS 38,16

genocída na Arménoch 48,16; v Strednej a Južnej Amerike 6,16

genóm, ľudský 9,9; 24,12; 32,31; 36,12

Georgijské kamene 47,28

gerila v Chiapas 12,8

globalizácia financií 3,9; 11,19; 17,27; 21,19; 23,22; 44,21; 43,3; 55,3

golf 24,27

gratulácia z Vatikánu 31,19

 

Haiti 70,29; 81,17

Hirošima a Nagasaki 45,2

Hitler nebol ateista 8,11; 65,40

hľadanie boha 44,22; 45,3; 46,2; 47,18; 48,18; 49,20; 50,25; 51,20; 53,3

holokaust 25,9; 32,22; 38,3; 49,17; 69,19; 74,3; 85,31

homeopatia 21,10; 42,2

homosexualita 34,14; 33,13; 51,4,30; 66,8; 84,9; anglikánskeho biskupa 49,28

homunkulus 10,20

horiaci Bush 79,11

hordy mladých ľudí 69,10

hovienko mesiaca 35,18

hriech, dedičný 19,3; 28,17

hryzenie svedomia 75,19

humanistická etická výchova 45P,2,3,18,20,31; 47,3; 48,29,30,31; 49,8; 50,21; 55,9

humanistika na univerzite 38,17,20

humanizmus 83,4

humanizmus a kresťanstvo 13,7; a ľudský genóm 36,12; dejiny 14,3; 29,25; 41,32; 47,15; a politika 67,43; na Slovensku 8,32; 27,14; 72,25; v Holandsku 51,31; planetárny 11,24

„humanistické moralizovanie“ 83,3

husitstvo 84,2

hypotéza o bohu 28,18,19

 

chaos dneška 36,27

Chiapas 3,28

Chile 3,19

Churchill 73,27

chudoba 9,26; 24,25; 51,6; 52,28; 53,20; v Portugalsku 34,19

chyby kresťanstva 19,3

 

idea spravodlivosti 2,11

„Ideš k ženám?“ 24,13

ilúzia boha 38,30

impérium 23,21; 43,28; hanby 53,19

incest vo Švajčiarsku 85,2

indoktrinácia 57,4

inkvizícia na Slovensku 29,32

inštitúcie, planetárne 11,20

islam 13,14,31; 25,23; 35,13; v Saudskej Arábii 39,23; a sexuálna revolúcia 82,16

 

janičiari 49,29

jednoduchosť viery v Boha 63,28

Jeruzalem, dejiny 9,13

Ježiš, čo by robil 36,16

Jób 72,26

 

kacírstvo 25,19; 26,3

kanibalizmus 22,19

kanonizácia 43,13

kapitalizmus, evanjeliový 43,12; 51,3; 57,32; 58,17

kariéra 32,19

karikatúry a sloboda tlače 54,31

katastrofa, černobyľská 23,12; prírodná 50,30

kauzalita 25,4

Kázeň na hore 22,7,12; 53,9; americká pre slovenských katolíkov 74,2

kiahne 10,13

klamný záver beethovenovský 66,14

klonovanie 23,20,32; 24,31; 27,32; 28,17; 29,25; 36,2,6,9,20

klub skeptikov, český 52,27

kmeňové bunky 70,20

kňazi v Grécku 35,21; kňaz, liberálny 46,11

kniha Antikrist 25,2; 28,23; 30,13; 31,20; 32,3

kniha Boh? 44,22; 45,3; 46,2; 47,18; 48,18; 49,20; 50,25; 51,20; 52,2; 53,3

kniha Boj o myslenie detí 68,11; 69,14; 71,3; 72,3; 73,20; 74,23; 75,3; 76,3; 77,25; 78,25; 79,17

kniha Delúzia Boha 61,2,3; 62,3; 63,3; 64,2,3; 65,3,19; 66,3; 67,3,25; 68,2,3; 70,32; 74,14; 79,16

kniha Etika pre dospelých zajtrajška 49,3; 50,9; 51,15; 53,15; 54,23; 55,15; 56,14; 57,26; 58,3

kniha Listy zo Zeme II. 8,3

kniha Ľudské, príliš ľudské 83,30; 84,22

kniha Náboženstvo a veda 76,12; 77,11; 78,12; 79,2; 80,16; 81,21; 82,19; 83,15; 84,3; 85,3, 6

kniha Predstav si, nebo neexistuje 2,30; 5,3, 24; 5,28

kniha Spustošenie Západoindických zemí 6,3

kniha Storočie dieťaťa – náboženská výchova 47,3

kniha Tak vravel Zarathustra 15,3; 16,43; 18,83; 20,127; 32,2

kniha Tri eseje 1,3, 14, 18, 24

kniha Veda a kreacionizmus 53,3

kniha Veda a viery 10,3

knihy, obscénne 17,30

knižnice 25,30

komunita, planetárna 57,8

komunizmus 27,24, 30; 31,31; 52,8; 58,27; v Číne 22,29; 45,17, 19

koncern, prvý 37,14; Parmalat 42,17

kondómy 25,26; 30,29

konfesia, bezkonfesijná 45,27

konflikt medzi Čínou a Japonskom 54,13

konkista 6,3

konkláve 43,26

kontrola pôrodnosti 5,26; 9,23

konverzia ateistu 53,30

kopernikovská revolúcia 77,11

korán 34,2

korene náboženstva 64,3; morálnosti 65,3

Kosovo 23,2; vo Faustovi 9,19

kostoly na predaj 41,29; nafukovací 48,32

kóšerovanie 30,25

kozmický zámer 83,15

kozmokrati 53,19

kozmológia 23,24; Giordana Bruna 26,3

kreacionizmus 2,23; 10,2; 19,26; 25,15; 41,18, 23; 48,14; 51,24; 58,2; na Slovensku 59,3

kreacionizmus Dr. Kováča 75,23; 76,17

krédo, nicejsko-carihradské 53,14

kresťan 1,3

kresťanské Slovensko 1,2; 81,12

kresťanstvo a sexuálna otázka 2,4; a židovstvo 43,19; a vojna 48,22; a katolíci 64,30;
kresťanstvo, kritika 21,24; šírenie 6,2

kristokrati 57,18

Kristova osobnosť 1,8

kríza cirkvi v Írsku 25,26; filozofie 27,20; ekonomická v USA 73,15; 80,34; ekonomická v baltických štátoch 73,16; potravín 77,5

kríž v školskej triede 31,6, 8

krst, násilný 21,8; 44,4

Ku Klux Klan 21,22

Kuba 39,29; 79,12; 81,17

kult osobnosti A. Hlinku 66,30

kultúrne vojny 72,10

kulty karga 64,27

kumránské texty 22,9

Kurdi 8,8; 27,8

 

laicizmus vo Francúzsku 21,24; v Európe 41,6

lampa, uličná 71,29

láska k blížnemu 6 vložka; 22,16; 79,14

ľavica 4,12; 7,8; 41,30; 42,14; 51,12; 57,23; v Nemecku 51,34; vo Francúzsku 33,18; v USA 8,27, 29; 17,29; 26,14; v roku 2001 65,2

legalizácia obchodu s orgánmi 54,5; sexuálnych činností 8,26

legendy o Petrovi v Ríme 19,25; 50,2; v apokryfoch 30,22; mariánske 81,18

lesbické komunity v Británii 68,9

leukémia 22,30

liberáli 68,21

liberalizmus manchesterský 41,31

lieky, rastlinné 35,22

list boha teológovi 11,25

list prezidentovi 27,2; 81,2

list, pastiersky 34,8

listina práv a povinností 11,15

literatúra, ženská 52,22; a náboženstvo 67,21

lobovanie 7,24

lochneská obluda 68,2

Lutherov životopis 74,20

ľudské práva 75,22; a islam 70,2

 

madona Lukrécia 21,15

malý zelený mužík 61,41

mandylion 21,14

manifest, humanistický, 2000 11,3

manželia Rosenbergovci 38,31

manželstvo 40,3; 84,9; rovnopohlavné 45,11; 52,21

marxizmus 41,10; 51,9; 74,9; 77,8; 83,32; a Nietzsche 44,26, 27

Marxova žena 80,5

masakry 74,3

matematika a hra 10,9

materializmus 12,4

matka Tereza 66,21, 28

mediálna globalizácia 2,32; 3,32; 9,9

medicína, alternatívna 36,32; 59,25

mechanika, kvantová 29,3

mémy náboženstva 64,20

menoniti v Paraguaji 27,11

mesiáš, židovský 17,15

migrácia 3,8; 34,20

Milgramov pokus 69,15

militantný ateista 73,3

misionárstvo 19,6; 21,9; 44,3, 9; 48,19

miznutie našej viery 62,2

mních, elektrický 5,17

modlitba 22,25; 41,18; liečebná účinnosť 17,19; 46,3; Kresťanského zväzu robotníkov 52,19; veľký experiment 61,36

monoteizmus 61,22

morálka bez náboženstva 55,21

morálna kríza 71,9

morálna výchova 59,26; 65,5; 68,11; 69,14; 71,3; 72,3; 73,20; 74,23; 75,3; 76,3; 77,25; 84,3

morálny subjektivizmus 4,22, 28; m. relativizmus 71,9; zmysel ľudstva 59,23

moslimskí teroristi 69,18

multikulturalizmus 12,20

múzeum, Gramsciho 3,17

muž, kennwický 9,4

Miluj svojho blížneho! 65,29

myseľ 19,30; a religiozita 42,24; otvorená 32,18

myslenie detí 68,11; 69,14; 71,3; 72,3; 73,20; 74,23; 75,3; 76,3; 77,25

mystérium Trojice 5,17

mystika 58,25; 82,19

mytológia 10,17; 59,12

mýtus o morálnom chaose ateizmu 56,28

 

náboženstvo a gény 32,31; a morálka 52,9; a práva detí 12,32; a starosti 1,18; a vývoj civilizácie 2,3; na Slovensku 23,13; v Írsku 25,26; v Nemecku 50,28; v Nigérii 35,27; v Kanade 37,19; v USA 28,5; 33,17,22,26,29; 38,11; 39,3; 50,13; 52,8; geopolitika 17,3; 21,23; A. Einsteina 81,7; J. W. Goetheho 9,16; V. Huga 70,12; bohýň 76,25; bohov 76,26; ako vedľajší produkt 64,9; podstata 70,27; a veda 56,21; 76,12; 77,11; 78,12; 79,2; 80,16; 81,21; 82,19; 83,15; 84,3; 85,3, 6; na zasmiatie 79,28

nadanie 10,29; 47,19

nadprirodzeno 24,9

náhoda a pravdepodobnosť 23,26; 34,27

namyslenosť Ameriky 28,8

nankinský masaker 1937 74,8

NASA 38,12

násilie v biblii 73,10, 13; náboženské 80,2

National Gallery v Londýne 78,22

naturalizmus 2,29; 33,31; filozofický 33,6; 36,23; metodologický 2,29; 36,23; vedecký 11,9

neandertálci 51,14

nebo 12,25; 56,13; podľa Marka Twaina 8,4

nečlovek 19,18

nedeľné ráno 68,31

nedostatky Kristovho učenia 1,9

nedostatok neviest 35,25

neexistencia Boha 75,13

nekonzistentnosť pojmu boh 24,8

nenávisť 22,9

neoimperializmus 37,29

neprekonateľný Boeing 747 63,3

nesmrteľnosť 5,29

nespravodlivosť, božia 22,27

neteista 33,32; neteistickí filozofi 23,14

neuroteológia 42,24; 58,24

nevedomosť 28,9

nevyhnutnosť ateizmu 2,30

nezamestnanosť 79,14

nezjednodušiteľná zložitosť 63,7

New age 4,6; 12,10

„Nezabiješ!“ 26,29

nezamestnanosť 39,26

neznášanlivosť 2,9

Nietzsche 19,22; 43,11

Nobelova cena za ekonómiu 48,21; za medicínu r. 1962 49,2; za literatúru r. 2005 52,29

Noemova archa 43,23; 69,2

NOMA (neprekrývajúce sa magistériá) 10,2; 12,28; 61,32

Nova Atlantis 6,28

noví ateisti 70,26

Nový zákon 65,27

 

obrana kresťanstva 19,12

odkresťančovanie 81,12

odluka cirkvi od štátu 41,16

odpustenie hriechov 30,33

odpustky 48,17; 73,18

ochrana zvierat 30,27

okultizmus 23,20; 25,16

omyly biblie 27,19; Kelvinove 9,6; genetický 41,23

osočovanie 48,27

ospravedlnenie za chyby cirkvi 17,18; 19,3

osvietenstvo 4,2; 11,9; 26,24; 42,30; 44,2

otázky, dobre položené 10,20

otec Pierre 10,24

otroctvo 22,15; 28,11; 29,8; 74,6; otrok Dred Scott 55,30

 

Palestína 9,14; 27,24; 28,11; 33,24; 34,15; 40,18; 47,2; 51,19; 54,17; 56,23

pamäť vody 42,3

panenské narodenie 77,22

pápež a Hitler 12,23; pápež Alexander VI. 23,6; 24,15; 50,27; pápež Benedict XVI. 50,31; 51,2; pápež Ján Pavol II. 21,3; 27,5; 32,22; 34,5; 38,12; 44,11; 46,14; 48,7; 50,2, 29; 51,2; pápež Pius IX. 21,5, 9; Pius XII. 50,29; pápeži (dvaja) Ján XXIII. 34,3; v Británii 84,17

paradox Russellov 32,29

paranormálno 31,18 a masmédiá 24,3

parapsychológia 23,26

Pascalova stávka 62,19

pažravosť 68,6

peklo 11,28; 22,6; 56,13; zamrzlo 63,2

pestovanie ľudí 14,13

piatok trinásteho 68,10

pieseň Imagine 31,2, 19, 28; God 52,2

plán a účel v prírode 40,17

platonizmus 19,8

pleonazmus viera a náboženstvo 58,28

plutokracia v USA 48,23

počatie, nepoškvrnené 23,32

počet ľudí na Zemi 12,12; 75,20

pohania 22,12

pohromy v Anglicku 25,31

pochod za humanizmus 12,30

politika, populačná 5,6; 9,30; 11,7; 25,11; 46,22, 26, 28

pomery v Kirgizsku 49,30; v Kolumbii 49,23; v Ríme 51,29

pomoc, rozvojová 34,24

popravy v USA 17,26

poradenstvo, humanistické 41,26

postavenie žien v spoločnosti 7,30

postmodernizmus 4,2, 3, 8; nezmysly 4,14; 7,10; obrana absurdna 4,16

posudok, neutrálny 4,20

poľovníci na duchov 70,30

polyteizmus 61,19

posvätnosť ľudského života 66,9

potrat 69,11; u brazílskeho dievčatka 82,30

poverčivosť 43,8; 45,9; v Číne 21,4

práva, občianske 30,10, 12, 23; 44,28; žien 31,9

pravda, objektívna 4,21; 13,26

pravdovravnosť kresťanských prírodovedcov 37,10

pravica, náboženská, v USA 8,28

právo, hlasovacie, pre ženy 7,17

prečo byť dobrý? 65,13

predpoklad Boha 61,18

predpovede a proroctvá 57,13

predstavy o živote 23,3

predvolebná reč J. F. Kennedyho 73,9

preľudnenie 12,12; 75,20; 77,30; 78,3; 81,8; 84,30; 84,32

premena ako prepodstatnenie 41,5

premývanie mozgov 68,26

prenasledovanie náboženstva 13,11

preparáty, herbálne 19,29

prerušenie tehotenstva 7,5; 13,29; 22,26; 25,9; 26,28; 29,32; 31,15; pilulkou RU-486 7,25

prezident Argentíny vo väzení 83,6

princíp, antropický 4,24; 29,7; 37,8; 40,16

princípy, keynesovské 38,8

privilégiá Svätej stolice 12,2

problém, populačný 9,20; sociálny a etika 55,7

prostitúcia 43,15

protest proti vojne na Balkáne 9,32

protestantizmus a ženy 12,29

prsník v televízii 43,18

pseudoveda 5,32; 8,21; 24,3; 25,9; 52,20

psychológia náboženstva 29,31; 64,13

pušky, Ježišove 84,29

 

racionalita viery 27,3

radikalizmus 41,10

rasizmus 10,14; 19,31

recenzia Ako budovala katolícka cirkev západnú kultúru 52,6

recenzia Čas pekelných ohňov 29,32

recenzia Čo by dnes povedal Ježiš Kristus? 57,32

recenzia Dawkinsov Boh 76,22

recenzia Dejiny etického myslenia v Európe a USA 78,32

recenzia Do videnia, Karol! 44,27

recenzia Ecce homo 44,19

recenzia Filozofia a kognitívne vedy 36,5

recenzia Fyzici a psychici 32,31

recenzia Hitlerovi povoľní vykonávatelia 38,3

recenzia Hory vekov 10,2; 12,28

recenzia Impérium hanby 53,19

recenzia Jeden svet 75,11

recenzia Ježiš Nazaretský 71,19

recenzia Ježišov život 32,23

recenzia Kde sa berie vo svete hlad? 24,19

recenzia Klerikalizácia verejného života na Slovensku 80,26

recenzia Kresťanstvo a fyzika 37,30

recenzia Kresťanstvo nás robí ľuďmi 48,2

recenzia McKinsey prichádza 44,21

recenzia Mýty o mysli 19,30

recenzia Náboženstvo z opačného brehu 32,28

recenzia Na čo verí, kto neverí 12,12

recenzia Nesväté vo Svätom písme 28,14

recenzia Neživý svet 75,21

recenzia O ľuďoch a podliakoch 21,24

recenzia O povahe vecí 48,20

recenzia Otrava Bohom 36,30

recenzia Panoráma novej religiozity 36,11

recenzia Pápež a Hitler alebo Hitlerov pápež? 12,23

recenzia Plán a účel v prírode 40,17

recenzia Posledné hádanky vedy 58,27

recenzia Prečo zabíjaš, Zaid? 70,13

recenzia Predstav si, nebo neexistuje 2,3

recenzia Premeny etickej výchovy v európskom kontexte 61,2

recenzia Protestantizmus a ženy 12,29

recenzia Rozhorčenie 80,12

recenzia Slovník viacvýznamových a hovorových výrazov o rodinnom živote a etických otázkach 38,13

recenzia Späť k Marxovi? 83,32

recenzia Stará a nová viera v liečený účinok minerálov 32,32

recenzia Storočie komunizmov 27,24

recenzia Súčasná psychológia náboženstva 28,16; 29,31

recenzia Svet bez Boha? 21, 23

recenzia Svet nie je na predaj 43,2

recenzia Ťarcha, ktorú treba niesť 38,28

recenzia To je vaša viera! Zlo v dogmách 12,29

recenzia Tradičné kresťanské hodnoty 47,23

recenzia Učenie záhuby 22,3

recenzia Učiteľom – humanistom 30,2

recenzia Umučenie Krista 43,19

recenzia Veda kontra iracionalita 56,2

recenzia Veda verzus viera 55,2

recenzia Veľký dizajn 84,14

recenzia V pazúroch humanistov 25,8

recenzia Výkladový slovník esoteriky a pavěd 78,2

recenzia Vzácna Zem 23,24

recenzia Zvládnuť umenie žiť 48,29

recenzia Zrútenie 69,4

recenzia Ženská záležitosť 29,32

redukcionizmus 59,11

rekuperácie podnikov v Argentíne 52,24

revolúcie 77,32

relativizmus, epistemologický 4,17, 27; kultúrny 4,23; 9,4; sociálny 4,29

religiozita, nová 36,11; religiozita vedcov 5,9; 8,2; a zdravie 32,24

reprodukčné zdravie 25,10

rešpekt pred religiozitou 53,23

robotika 45,15

rovnosť 21,17

rozpor medzi vedou a náboženstvom 70,23

rozprávky 24,10

rozvod 7,17; v Čile 41,9

rúhanie 22,2

ruské obligácie spred r. 1914 8,17

Rusko za Jeľcina 8,12; za Putina 57,2

Rwanda 2,17

rytier bláznov 48,32; rytieri, lúpežní 58,30

 

Sardínia 3,14

saudský kráľ a ateizmus 71,21

sekta 13,21; 25,14; 28,21

sekta Chrámu ľudu 5,20

sekularizácia Európy 52,31; 71,10; 77,2 v USA 53,2; 81,23

sentencie Bertranda Russella 49,18; Ludwiga Feuerbacha 49,32

sexualita 34,12; sex v Iráne 56,8

sionizmus 40,18

Sisyfos, český klub skeptikov 52,27

skauti v USA 23,29

skepticizmus 19,27; 27,26; skeptičky v USA 55,20

sklamanie z Boha 61,3; pozri knihu Delúzia Boha

skupinový výber 64,7

sloboda, akademická 52,11; zmýšľania 72,2; 73,2

slobodná vôľa 2,10; 29,7; 69,22

Slovenské pohľady 76,18

Slovenský štát 41,28

sľub vernosti 48,6

slumburbia v USA 82,17

slušnosť 45,10

smrť, zdanlivá 54,30

socializmus v predstavách Einsteina 72,27; 85,28

spiritualita bez viery 33,3

spoločnosť, civilná 12,5

spoveď 41,15; spovednica, mobilná 43,25

sprievodca po ateizme 66,36

Stalin bol ateista 65,40

Starý zákon 65,19

stávka, Silvermanova 27,29

storočie dieťaťa 47,3

strach ako základ náboženstva 1,13; 67,8; strach mužov zo žien 7,12

strata kresťanských tradícií 24,10

strom poznania 23,32

súcit, falošný 82,30

súd, posledný 53,5

sudca John Jones III. 55,27

svet na predaj 43,2; bez mužov 68,7; vznik 84,14

svetoobčan 5,24

sviatok Sedembolestnej P. Márie 8,32

Syllabus 21,7

symboly, náboženské 29,13

šaľbiari krajčíri 66,3

Šangri-la 23,16

škodlivosť náboženstva 66,3

školstvo a náboženstvo 38,16; škandál v Británii 67,16; zákon vo Francúzsku v r. 1850 70,5

špagetové lietajúce monštrum 75,2

 

talibani 25,23

technológia 11,10

telefón, vynález 45,18

Templetonova cena 33,2

teokracia v Poľsku 33,20; 35,3; v USA 48,3

teória chaosu 9,3; konšpiračná 11. 9. 2001 33,13; kritická 14,30; kvantová 8,25; 9,3;strún 57,19; sexuálnej selekcie, Zahaviho 5,18

terorizmus 29,18; 30,23; 31,30; na Bali 36,18

Tibet 13,16; 23,19; 70,21

titul arcibiskupa 9,31

tolerancia 13,3; 17,11; 26,17

transhumanizmus 58,2

transplantácie obličiek 54,3

transsubstanciácia 5,21

trestné súdnictvo v USA 85,29

trest smrti 26,10; 46,15

trh, slobodný 51,3, 14

trojlístok a vianočka 37,2

Turínske plátno 21,13, 15, 16

tvrdenia, magické 9,7; 23,20; 38,2

 

účinok motýľa 10,11; liečebný minerálov 32,32

umiernenosť vo viere 66,16

upálenie Giordana Bruna 26,3

USA, obraz vo svete 35,23

ústava 12,22; 22,17; kanadská 12,31; poľská 33,2

útecha 67,28

útoky na humanizmus 27,14

utópia 17,22

uväznenie Galilea 56,24

 

varvarinský most 13,22

Vatikán 12,2; 12,24; 24,20

vazalstvo voči USA 34,17

väzenia v USA 71,23

veda a city 8,20, 29; 9,2; a rozprávky 24,10; a svetonázor 54,7; a viera 8,2; 10,3; 27,3, 22; 28,15; 28,18; 29,10; 30,3; 35,16; 37,17; 54,11, 59,18; ako robiť zabijakov 57,17; 58,21; verzus viera 55,2; 58,7; 75,11; Věda kontra iracionalita 56,11, 32

vedy, prírodné a kresťanstvo 37,3; 37,30; 38,14

Veľká noc 30,31

Veľký Izrael 34,16

veľký tresk 10,22

Venezuela 32,12; 43,22; 49,21; 51,35

Veronikin ručník 21,14

vesmír 1,15; 9,8; 10,6; 28,3; 38,12; 57,18

veterán vietnamskej vojny 24,29

Via Campesina 35,24

Vianoce 29,22

viera ateistu 78,10; dogmatická 2,2; viera a vojny 2,24 Georgea Busha 38,28; 39,3, 20; 42,21; Einsteina 41,13; 49,12; Kanta 59,9; vo vieru 69,3; hasnúca 81,29; čomu sa nedá veriť 84,19

vínko v Pánovej pivnici 76,30

vírusy mysle 5,10

vitalizmus 83,2

vládcovia sveta, noví 37,21

vojaci z Afganistanu a Iraku 82,25

vojenský rozpočet 32,30

vojenský kňaz 66,2

vojna, druhá svetová 35,29; 50,3; 59,30; štvrtá svetová 3,3; kultúr globálna 55,10; občianska v Španielsku 38,21; v Juhoslávii 25,6; 47,31; v Iraku 37,21, 29; 42,21; 48,10; 49,23; 56,3; 85,13

vojny, križiacke 9,10

voľnomyšlienkarstvo 23,14

vôľa, pacientova 23,30

vraždenie detí v Hondurase 50,29

výhody náboženstva 64,5

výhrada vo svedomí 54,12

Východný Timor 3,30

výchovné metódy 68,24; náboženské 70,8

vykorisťovanie 3,7; detí 33,16; vykorisťovanie žien v Strednej Amerike 7,22

výpoveď, nerozhodnuteľná 10,12

vývoj biologický 15,38; mysle 27,17, 22; 46,16; vesmíru 28,15

vzdelávanie 32,20

 

xenotransplantácie 11,2

 

záhrobie 44,25

základy, kresťanské Európy 42,29

zákon džungle 10,26; zákony, prírodné 25,3; 29,3,12; 30,3; 39,22

zapatisti 3,11

Zarathustra 15,3; 16,43; 18,83; 20,127; 31,2

zaškrtenie kacíra 25,19

zatratenie, večné 22,10

zavraždenie Atahualpu 6,29

zázraky 29,16; 43,14

zážitky, duchovné 54,29

zbožňovanie medzier 63,11

zbrane SS 57,25

zbytočné produkty 27,28

zeitgeist 65,19

zjavenia 42,2

zdravý rozum 45,25

zlo 29,17

zločiny japonskej armády 28,20; proti ľudským právam 29,20

zložitosť, nezjednodušiteľná 2,25

zlyhanie kresťanstva 26,17,24

zmluva s Vatikánom 24,20

zmŕtvychvstanie 53,4, 8

zneužívanie detí 67,3; kňazmi 32,27; 82,26; 84,27

znovuobjavenie divocha 48,8

zomrel Peter Ustinov 45,20

život, dĺžka 84,13; večný 53,10; vznik 83,7

život Giordana Bruna 26,3; Nietzscheho 19,20; Feuerbacha 41,3

 

(ZH číslo, strana; kurzívou sú vyznačené názvy kníh, básní a esejí, ako aj niektoré cudzie výrazy; P = príloha)

Predstav si, nebo neexistuje – 4. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Vírusy mysle



Richard Dawkins

Richard Dawkins je profesor Charlesa Simonyiho Ústavu pre verejné porozumenie vedám na Univerzite v Oxforde. Je autorom kníh Sebecký gén, Slepý hodinár, Rieka z raja, Rozpletanie dúhy a Výstup na horu nepravdepodobnosti.

Prístav, ktorý chcú dosiahnuť všetky mémy, je ľudská myseľ; ale ľudská myseľ je tiež len artefakt, ktorý vytvorili mémy, keď prestavovali ľudský mozog, aby si z neho urobili pre seba lepší príbytok. Príjazdné a výjazdné cesty boli tak upravené, aby sa prispôsobili miestnym podmienkam; a boli posilnené rozličnými umelými opatreniami, aby sa zvýšila vernosť a rozmanitosť replikácie: myseľ rodeného Číňana sa podstatne líši od mysle rodeného Francúza, ako aj myseľ vzdelaného človeka od nevzdelanej mysle. Na druhej strane mémy zabezpečujú pre organizmus, v ktorom sídlia, nespočítateľné množstvo výhod – medzi ktorými je na dôvažok aj pár Trójskych koní…

Daniel Dennett

Duplikačná potrava



Prekrásne dieťa vedľa mňa, má okolo šesť rokov a otec si ju chráni ako zreničku svojho oka, verí, že včielka Maja skutočne existuje. Verí aj na Ježiška a ako rastie, získava ambíciu byť usmiatym trpaslíkom. Rovnako ako jej spolužiaci verí slávnostnému prehlasovaniu vážených dospelých, že usmiati trpaslíci a Ježiško skutočne existujú. Dievčatko je naozaj vo veku, keď sa verí všetkému, čo sa povie. Keď jej poviete, že čarodejnice menia princov na žaby, uverí vám. Ak jej poviete, že zlé deti sa budú naveky pražiť v pekle, budú ju v noci strašiť mory. A práve som sa dozvedel, že aj bez súhlasu otca teraz toto sladké, dôverčivé, naivné šesťročné dievčatko posiela jej matka každú nedeľu ráno do školy ku katolíckym mníškam. Aké má vyhliadky?

Ľudské dieťa sa modeluje vývojom tak, aby prijalo kultúru svojho prostredia. V prvom rade sa v priebehu pár mesiacov naučí základy jazyka. A široký slovník hovorovej reči, encyklopédiu vecí, o ktorých sa dá hovoriť, komplikované syntaktické a sémantické pravidlá na usporiadanie hovoru, to všetko sa prenesie zo starších mozgov do jej mozgu dávno predtým, ako dosiahne polovicu svojej veľkosti v dospelosti. Ak ste naprogramovaný na absorpciu užitočných informácií veľkou rýchlosťou, ťažko sa vyhnete zhubnej alebo škodlivej informácii, podávanej súčasne. Keď sa má do detského mozgu umiestniť také úžasné množstvo myšlienkových bitov, keď sa má zdvojnásobiť toľko mentálnych kodónov, vtedy nie je prekvapujúce, že je detský mozog dôverčivý, otvorený voči skoro každému návrhu, citlivý na subverziu, ľahká korisť pre moonistov, scientologistov a mníšky. Ako ľudia s narušeným imunitným systémom sú deti vnímavé voči mentálnym infekciám, ktoré dospelí zvládnu bez problémov.

Aj DNA obsahuje parazitický kód. Bunkové mechanizmy vedia výborne kopírovať DNA. Zdá sa, že DNA je priam žiadostivá po kopírovaní, tak ako dieťa túži napodobniť reč svojich rodičov. Paralelne s vývojom reči sa kopíruje DNA. Bunkové jadro je pre DNA raj, v ktorom bzučia premyslené, rýchle a presné prístroje na duplikáciu.

Celulárne mechanizmy sú také priateľské voči duplikácii DNA, že je to malý zázrak, nakoľko vie byť bunka hostiteľom aj pre parazitárne DNA: vírusy, viroidy, plazmidy a celú perepúť iných genetických súputníkov. Parazitárna DNA sa dokonca niekedy sama bezcieľne zlepí do chromozómov. „Skákajúce gény“ sú úseky „sebeckej DNA“, ktorá sa vyštepuje alebo kopíruje z chromozómov a presádza inam. Smrteľné (rakovinové) onkogény sú skoro nerozoznateľné od legitímnych génov, s ktorými sú zlepené. V priebehu evolúcie dochádza pravdepodobne k trvalým prestupom medzi „zákonnými“ a „nezákonnými“ génmi a naopak (Dawkins 1982). DNA je len DNA. Jediný znak, odlišujúci vírusovú DNA od hostiteľskej, je očakávaný spôsob prechodu do ďalšej generácie. Legitímna DNA hostiteľskej bunky je obyčajná DNA, ašpirujúca len na zvyčajný spôsob prenosu cestou spermie alebo vajíčka. Parazitárna alebo „nezákonná“ DNA je taká, čo sa obzerá po rýchlejšej metóde prechodu spoliehajúc sa napr. na vykýchnutú kvapôčku alebo rozmazanú kvapku krvi; iba zriedka ide cez spermiu alebo vajíčko.

Pre údaje na diskete je počítač práve takým bzučiacim rajom ako bunkové jadro, kde všetko túži po duplikácii DNA. Počítače a s nimi súvisiace diskety a pásky boli zostavené tak, aby zabezpečovali vysokú vernosť pri duplikácii. Podobne ako molekuly DNA, ani magnetizované bity „netúžia“ doslovne po tom, aby boli verne skopírované. Isteže môžete zostaviť taký program pre počítač, ktorý urobí potrebné kroky, aby sa sám zduplikoval. Teda nie, aby sa zduplikoval v tom istom počítači, ale aby sa rozšíril do iných počítačov. Počítače vedia tak dobre kopírovať bity a tak dobre vedia poslúchať príkazy, obsiahnuté v týchto bitoch, že ich možno pripodobniť ku kačke, sediacej na vajíčkach: sú naširoko otvorené voči subverzii parazitmi softvéru. Každý cynik, oboznámený s teóriou sebeckých génov a mémov, iste vie, že moderné osobné počítače s ich promiskuitou v dôsledku používania rozmanitých diskiet, resp. aj v dôsledku e-mailových stykov, priam volajú po nepríjemnostiach a ťažkostiach. Jediné, čo pri terajšej epidémii počítačových vírusov prekvapuje, je, že k nej došlo tak neskoro.

Počítačové vírusy: Model pre informačnú epidemiológiu



Počítačové vírusy sú kúsky kódu programu, ktoré sa osamostatnili do živých legitímnych programov a podrývajú normálnu činnosť pôvodných programov. Šíria sa výmenou diskiet alebo aj cez siete. Technicky sa líšia od „červov“, čo sú celé a plnoprávne programy, potulujúce sa po sieťach. Tretia kategória deštruktívnych programov sú tzv. trójske kone, ktoré sa samy nereplikujú, ale spoliehajú sa v tomto ohľade na ľudí pre svoj pornografický alebo inakšie príťažlivý aspekt. Tak vírusy, ako aj červy sú programy, ktoré v počítačovej reči ihneď prikazujú: „Duplikuj ma!“ Obidva môžu vedieť robiť aj iné veci ako nechať cítiť svoju prítomnosť a možno uspokojiť tajnú a nečestnú márnivosť ich autorov. Tieto vedľajšie účinky môžu byť „žartovné“ (napr. vírus, ktorý nechá Macintoshov vstavaný amplión vysloviť slová „Nepanikuj!“, ale vyvolá opačný efekt); môžu byť zlomyseľné (ako početné IBM-vírusy, ktoré po posmešnom ohlásení chystajúcej sa katastrofy vygumujú pevný disk); môžu byť politické (vírusy španielskeho Telekomu protestujú proti vysokým telefónnym poplatkom, Pekinské vírusy proti masakru študentov na Námestí nebeského pokoja); alebo len jednoducho neúmyselné (programátor neovláda ani jednoduché príkazy na napísanie účinných vírusov alebo červov). Povestný internetový vírus, ktorý 2. novembra 1988 paralyzoval väčšinu počítačovej siete v USA, nebol zamýšľaný maliciózne, ale sa vymkol kontrole a v priebehu 24 hodín zablokoval asi 6 000 počítačových pamätí ich preplnením na základe exponenciálneho počtu kópií seba samého.

Mémy sa teraz šíria svetom rýchlosťou svetla a rozmnožujú sa rýchlosťou, proti ktorej je množenie octovej mušky alebo kvasinkových buniek stav mrazu. Skáču bez výberu z nosiča na nosič, z média do média a ukazuje sa, že ich nemožno zavrieť do karantény. Vírusy sa neobmedzujú na elektronické médiá ako sú disky a spojovacie linky. Na svojej ceste z jedného počítača do druhého môže vírus prejsť cez tlačiarňovú farbu, svetelné lúče v ľudskej šošovke, impulzy v zrakovom nerve alebo cez kontrakcie prstových svalov. Istý časopis pre počítačových fanúšikov, ktorý uverejnil text vírusového programu, ako si žiadali niektorí čitatelia, bol všeobecne odsúdený. Posolstvo vírusovej myšlienky pre určitý okruh chlapčenskej mentality (obyčajne je postihnutý mužský rod) je vskutku také, že zverejnenie akéhokoľvek druhu informácie o tom, ako sa vírusové programy robia, sa právom považuje za nezodpovedný čin.

Nejdem uverejniť nijaký vírusový kód. Existujú však určité triky pre vytvorenie vírusových matríc, ktoré sú tak bežne známe, že z toho nevznikne nijaká škoda, ak ich spomeniem; potrebujem to urobiť, aby som mohol ďalej rozvíjať svoju hlavnú tému. Všetky sa zakladajú na tej skutočnosti, že pri svojom šírení sa musí vírus uniknúť rozpoznaniu.

Vírus, ktorý sa klonuje v jednom počítači príliš plodne, bude skoro detekovaný, lebo príznaky preplnenia počítača budú čoskoro zjavné. Preto sa niektoré vírusové programy skôr, než infikujú dotyčný systém, preverujú, či sa už v systéme nenachádzajú. Mimochodom, toto otvára cestu k ochrane pred vírusmi, analogickú s imunizáciou pri ochoreniach ľudí. V čase, keď ešte neexistovali špecifické antivírusové programy, sám som odpovedal na začínajúcu sa infekciu môjho pevného disku pomocou „surovej“ vakcíny. Namiesto toho, aby som zistený vírus odstránil, oslabil som iba jeho zakódované inštrukcie: ponechal som vírusový „obal“ s jeho charakteristickými vonkajšími znakmi („podpis“) nedotknutý. Teoreticky sa dalo čakať, že keby prišli do môjho systému ďalšie členy tej istej skupiny vírusov, spoznali by podpis svojho druhu a zdržali by sa pokusu o dvojnásobnú infekciu. Neviem povedať, či táto imunizácia mala nejaký efekt, ale vtedy pravdepodobne stálo za to „vypitvať“ vírus (vybrať mu vnútornosti) a ponechať len jeho škrupinu; iste to bolo lepšie ako nechať ho nedotknutý na pokoji. No dnes je lepšie zvládnuť problém pomocou profesionálne zostaveného antivírusového programu.

Vírus, ktorý je príliš virulentný, bude skoro objavený a potlačený. Vírus, ktorý okamžite a katastrofálne poškodí každý počítač, do ktorého sa dostane, sa nedostane do mnohých počítačov. Môže mať aj ten najzábavnejší efekt, napríklad vygumovať celú doktorskú prácu alebo niečo rovnako na popukanie, no ako epidémia sa nerozšíri.

Preto sú niektoré vírusy tak naprogramované, aby bol ich účinok taký slabý, že sa len ťažko zisťujú; napriek tomu môžu byť krajne škodlivé. Existuje typ, ktorý nevygumuje šmahom celé sektory disku, ale napáda len tabuľkový kalkulátor a urobí pár náhodných zmien v (obyčajne finančných) vstupoch do riadkov a kolónok. Iné vírusy unikajú detekcii tým, že sa prejavujú probabilisticky, vygumujúc napríklad len jeden zo šestnástich infikovaných tvrdých diskov. A iné vírusy využívajú princíp načasovanej bomby. Väčšina moderných počítačov vie aktuálny dátum, a tak existujú vírusy, pripravené prejaviť sa na celom svete pri nejakom osobitnom dátume, povedzme v piatok trinásteho alebo na prvého apríla. Z hľadiska parazita nie je dôležité, aké katastrofálne dôsledky má prvý útok, ak sa už vírus predtým mohol dostatočne rozšíriť krajinou; to je znepokojujúca analógia k Medawarowej-Williamsovej teórii starnutia; podľa nej sme obeťami letálnych a subletálnych génov, ktoré dospievajú len vtedy, ak sme mali dosť času na rozmnožovanie (Williams 1957). Pri obranných opatreniach postupujú niektoré veľké spoločnosti tak, že do svojej flotily počítačov umiestnia jeden ako „baníkovho kanárika“ a nastavia jeho vnútorný kalendár o týždeň dopredu; načasované vírusy sa takto prejavia predčasne, pred naplánovaným veľkým dňom.

Ako sa dalo predpovedať, epidémia počítačových vírusov vyvolala preteky v ich potláčaní. Antivírusový softvér je predmetom čulého obchodu. Antidotové programy – napr. „Interferón“, „Vakcína“ alebo „Vrátnik“ – sa zakladajú na rozličných druhoch ochranných trikov. Niektoré boli zostavené s myšlienkou na špecifické, známe a menované vírusy. Iné sa pokúšajú hrabať sa v citlivých oblastiach pamäti a varujú svojich používateľov.

Princíp vírusov sa dá využiť v podstate aj na neškodné, ba dokonca aj na užitočné účely (Thimbleby 1991). Ak si predstavíme budúcnosť, nie je blúznením myslieť na čas, keď sa vírusy, a to dobré aj zlé, stanú tak ubikvitárne, že sa bude dať hovoriť o ekologickej spoločnosti vírusov a v silikosfére budú koexistovať legitímne programy na všetko. V súčasnosti sa nejaký softvér ponúka, povedzme, ako „kompatibilný so systémom č. 7“. V budúcnosti sa bude hovoriť „kompatibilný so všetkými vírusmi, registrovanými pri svetovom súpise vírusov roku 1988“, „imúnny proti všetkým vymenovaným virulentným vírusom“ alebo „využíva všetky prednosti, ponúkané nasledujúcimi benígnymi vírusmi, ak sú prítomné“. Softvér, pracujúci so slovami, bude schopný vykonávať osobitné funkcie, napr. nielen počítať slová, ale aj ich reťazce, a priateľské vírusy sa budú môcť autonómne motať v texte.

Ak sa pozrieme ešte ďalej do budúcnosti, celý integrovaný softvérový systém sa môže rozrastať nie na základe plánu, ale jednoducho ako ekologická komunita, ako povedzme tropický prales. Gangy vzájomne kompatibilných vírusov sa môžu rozmôcť ako genómy, ktoré možno považovať za gangy kompatibilných génov (Dawkins 1982). Navrhoval som už dokonca, že naše genómy možno považovať za gigantické kolónie vírusov (Dawkins, 1976). V genóme kooperujú gény medzi sebou, pretože prírodná selekcia favorizovala gény, ktorým sa dobre darí v prítomnosti iných génov v genetickom poole. Rozličné génové pooly sa môžu vyvíjať do rozličných kombinácií vzájomne kompatibilných génov. Predpokladám, že príde čas, keď sa na tom istom základe vyvinie kompatibilita medzi počítačovými vírusmi a aj tam vzniknú rozličné komunity a gangy.

Ale na druhej strane, možno nie. Na každý prípad mi táto špekulácia pripadá skôr alarmujúca ako vzrušujúca.

V súčasnej dobe sa počítačové vírusy veľmi nevyvíjajú. Spravidla ich vynachádzajú ľudskí programátori a ak sa vyvíjajú, deje sa to tým istým pozvoľným spôsobom ako pri autách alebo lietadlách. Návrhári odvodia tohtoročné auto ako miernu modifikáciu minuloročného a pritom väčšmi alebo menej vedome sa držia trendu posledných niekoľko rokov – ešte väčšmi sploštia radiátorovú mriežku alebo niečo podobného. Návrhári počítačových vírusov snívajú o ešte rafinovanejších trikoch na prekabátenie návrhárov antivírusových programov. Ale počítačové vírusy – aspoň dosiaľ – nemutujú na základe prírodnej selekcie. Možno to budú robiť v budúcnosti. Ale pre ich eventuálnu účinnosť v budúcnosti nezáleží veľmi na tom, či sa budú vyvíjať prírodnou selekciou, alebo či budú ich vývoj určovať ľudskí návrhári. Pri obidvoch typoch vývoja sa dá očakávať, že sa zlepšia ich schopnosti utajenia; očakávame, že sa stanú dômyselne kompatibilné s inými vírusmi, ktorým sa v súčasnej počítačovej komunite dobre darí.

DNA-vírusy a počítačové vírusy sa šíria z toho istého dôvodu: existujú prostredia, a v nich mašinérie, ktoré sú vhodné na ich duplikáciu a šírenie pri zachovaní poslušnosti voči inštrukciám. Týmito dvoma prostrediami sú prostredie bunkovej fyziológie na jednej strane a prostredie veľkého počtu počítačov a prístrojov na spracovanie informácií na druhej strane. Existujú aj iné prostredia, podobné týmto, iné bzučiace raje replikácie?

Infikovaná myseľ



Už som naznačil naprogramovanú ľahkovernosť dieťaťa, ktorá je taká užitočná pre učenie sa reči a prevzatie tradičných vedomostí, no ktorú tak ľahko zneužijú mníšky, moonisti a ich brandža. Vo všeobecnosti platí, že všetci si vymieňame medzi sebou informácie. Nie žeby išlo doslovne o vloženie diskety do štrbiny v lebeni toho druhého; vymieňame si myšlienky, a to za použitia našich uší a očí. Zaznamenávame, ako sa kto pohybuje a ako sa oblieka a ovplyvňuje nás to. Naletíme na reklamné rýmovačky a uveríme im; inakšie by striezliví obchodníci nemíňali toľko peňazí na znečisťovanie éteru ich vysielaním.

Sústreďme sa teraz na dve vlastnosti, ktoré vyžaduje vírus alebo ktorýkoľvek iný druh parazitického replikátora, od priateľského prostredia; ktoré upravia bunkové mechanizmy tak, aby boli priateľské voči parazitárnej DNA; ktoré robia počítače priateľskými voči počítačovým vírusom. Prvá je ochota presne replikovať danú informáciu – možno s určitými malými chybami, ktoré sa však v budúcnosti budú presne replikovať. Druhá je ochota poslúchať inštrukcie, zakódované v tejto replikovanej informácii.

Aj bunkové mechanizmy aj elektronické počítače majú obidve tieto vlastnosti kamarátstva voči vírusom vynikajúco rozvinuté. Ako sa s tým vyrovnávajú ľudské mozgy? Ako spoľahlivé replikátory sú iste menej dokonalé ako bunkové alebo elektronické počítače. No vcelku sú celkom dobré; dalo by sa povedať, že sú hodnoverné ako RNA-vírusy, hoci nie také dobré ako DNA-vírusy s ich vybrúsenými opatreniami na kontrolu čítania, aby sa predišlo degradácii textu. Dôkazy o hodnovernosti činnosti mozgu, najmä detského, ako duplikátora, podáva samotný jazyk. Shawov profesor Higgins mal schopnosť už podľa sluchu umiestniť Londýnčana do tej ulice, v ktorej vyrástol. Fikcia nedokazuje nič, ale všetci chápeme, že Higginsova románová schopnosť je len zveličením niečoho, čo je možné. Každý Američan vie rozlíšiť nárečie Juhu od nárečia Stredozápadu, nárečie vzdelancov Nového Anglicka od nárečia neškolených horalov. Newyorčan vie, ako sa hovorí v Bronxe a ako v Brooklyne. Podobné rozdiely platia v každej krajine. Tento jav znamená, že ľudské mozgy sú schopné veľmi presne kopírovať; inakšie by nárečie takého Newcastlu nebolo dosť výrazné, aby sa dalo rozoznať. Dochádza však k nepatrným posunom, lebo inakšie by sa výslovnosť nevyvíjala a všetci, čo hovoria nejakým jazykom, by dedili ten istý prízvuk od svojich dávnych predkov. Jazyk sa vyvíja, lebo má túto veľkú stabilitu a súčasne túto nepatrnú meniteľnosť, čo sú predpoklady každého vyvíjajúceho sa systému.

Aj druhá požiadavka na prostredie, aby bolo pre vírus priateľské – že má poslúchať program zakódovaných inštrukcií – je opäť len kvantitatívne menej platná pre ľudské mozgy ako pre bunky alebo počítače. Niekedy poslúchneme príkazy iných, niekedy nie. Výrečný je však fakt, že na celom svete obrovská väčšina detí bude mať náboženstvo svojich rodičov skôr, ako ktorékoľvek iné. Príkaz kľaknúť na kolená, zohnúť sa kľačiac smerom k Mekke, rytmicky kývať hlavou smerom k stene, zmietať sa ako maniak, „hovoriť vo vytržení“ – už výpočet týchto náhodných a v podstate bezvýznamných pohybových správaní sa v náboženskom ohľade je rozsiahly – tieto príkazy sa dodržiavajú ak nie otrocky, tak iste s veľkou štatistickou pravdepodobnosťou.

Menej hrozivé, ale rovnako najmä u detí výrazné sú tzv. „výstrelky“, príklady správania sa, ktoré majú bližšie k epidemiológii ako k racionálnej voľbe. Jojo, hulahop, pogové tyče a s nimi spojené predpísané pohyby, sa rozšíria po škole a potom sporadicky preskočia z jednej školy do druhej spôsobom, ktorý sa v ničom podstatnom nelíši od šírenia sa osýpkovej epidémie. Pred desiatimi rokmi ste mohli prejsť tisíce míľ po Spojených štátoch a neboli by ste našli bejzbalovú čiapku nasadenú na hlavu obrátene. Dnes sa tak nosia všade. Neviem, aká bola schéma šírenia bejzbalovej čiapky nasadenej šiltom dozadu, ale iste je povolanie epidemiológa jedno z prvých, ktoré to vie študovať. Nie je nám potrebné starať sa tu o argumenty „determinizmu“; netreba tvrdiť, že deti sú prinútené napodobniť spôsob, ako si ich priatelia nasadzujú na hlavu čiapku. Stačí povedať, že spôsob, ako si deti kladú na hlavu čiapku, je štatisticky významne ovplyvnený spôsobom, ako si kladú na hlavu čiapku ich kamaráti.

Nech by už boli akokoľvek bezvýznamné, výstrelky nám poskytujú ďalší nepriamy dôkaz, že ľudské mozgy, najmä mozgy mládeže, majú vlastnosti, ktoré sme rozpoznali ako priateľské pre informačného parazita. Myseľ je prinajmenšom možným kandidátom na infekciu niečím, čo sa podobá počítačovému vírusu, aj keď tu parazit nenájde také vysnívané prostredie ako v bunkovom jadre alebo elektronickom počítači.

Je fascinujúce zaujímať sa, čomu by sa to mohlo podobať, keď je mozog obeťou „vírusu“. Môže to byť premyslene navrhnutý parazit, ako sú súčasné počítačové vírusy. Môže to byť aj nepredvídane mutovaný a nepozorovane rozvinutý parazit. V každom prípade, no najmä ak vyvíjajúcim sa parazitom je potomok po meči v dlhej línii úspešných predkov, máme právo predpokladať, že typický „vírus mysle“ bude celkom dobre ovládať svoju úlohu úspešne sa replikovať.

Progresívna evolúcia ešte účinnejších parazitov mysle bude mať dva aspekty. Nové „mutanty“ (či už náhodné alebo dômyselné, ľuďmi skonštruované) so zvýšenou rozmnožovacou schopnosťou sa stanú oveľa početnejšími. Dôjde k zhlukovaniu myšlienok, ktoré kvitnú v prítomnosti niekoho iného, myšlienok, ktoré sa navzájom podporujú – ako to robia gény a ako možno budú raz robiť počítačové vírusy. Očakávame, že replikátory raz pôjdu pohromade z mozgu do mozgu ako vzájomne kompatibilné gangy. Tieto gangy raz vytvoria balík, ktorý bude dosť stabilný, aby si zaslúžil kolektívne označenie ako rímsky katolicizmus alebo voodoo. Nezáleží veľmi na tom, či pripodobňujeme vírusu celý balík alebo len jeho jednotlivé komponenty. Analógia nemusí byť úplne presná; veď ani rozlíšenie medzi počítačovým vírusom a počítačovým červom nie je hodné rozčúlenia. Dôležité je, že mysle sú priateľské prostredie pre parazitické, samoreplikujúce myšlienky alebo informácie, a že sú spravidla masívne infikované.

Podobne ako počítačové vírusy, aj úspešné vírusy mysle sú ich obeťami len ťažko zistiteľné. Ak ste obeťou len jedného vírusu, je pravdepodobné, že to nebudete vedieť, a prípadne, že to budete horlivo zapierať. Ak pripustíme, že prítomnosť nejakého vírusu vo vašej mysli sa dá veľmi ťažko zistiť, aké neklamné znaky tejto infekcie budete hľadať? Odpoviem opisom typických príznakov u postihnutého (predpokladajme, že je to muž) v lekárskej učebnici.


  1. Pacient spravidla trpí hlbokým vnútorným presvedčením, že niečo je pravda, správne alebo cnostné: toto presvedčenie sa nezdá mať nič spoločné s dôkazom alebo rozumom, ale pacient cíti jeho zrejmosť alebo nezvratnosť. My lekári označujeme takúto mienku ako „viera“.

  2. Zo skutočnosti, že viera je pevná a neotrasiteľná, robia pacienti spravidla pozitívnu cnosť, a to napriek tomu, že sa ich viera nezakladá na dôkazoch. Môže to ísť tak ďaleko, že vieru pociťujú ako tým cnostnejšiu, čím je nepodloženejšia.

    Paradoxná idea, že nedostatok dôkazov je v ohľade viery pozitívna cnosť, má v sebe niečo z kvality samonosného programu, ktorý sa odvoláva sám na seba (pozri stať „Vírusové sentencie a samoreplikujúce štruktúry“, Hofstadter 1985). Ak sa raz nejaký predpoklad príjme za platný, automaticky vyvracia každú námietku proti sebe. Myšlienka, že „nedostatok dôkazov“ je cnosť, môže byť výborným kumpánom, spolčujúcim sa s vierou v klike vzájomne sa podporujúcich vírusových programov.

  3. Človek, postihnutý vierou, môže prejavovať aj dosť príbuzný symptóm presvedčenia, že aj „mystérium“ je vlastne dobrá vec. Podľa toho rozriešiť mystérium nie je cnosť. Skôr ho máme prijímať s radosťou, máme sa kochať v jeho nerozlúštiteľnosti.



Každý pokus o riešenie mystéria treba brať ako vážny akt, nepriateľský voči šíreniu vírusu mysle. Preto nijako neprekvapuje, ak myšlienka, že „mystéria je lepšie neriešiť“ bola miláčikom vzájomne sa podporujúcich gangov vírusov. Pozrime sa na také „mystérium transsubstanciácie“. Je celkom ľahké a niet v tom nijakého mystéria, ak veríme, že v nejakom symbolickom alebo metaforickom zmysle sa eucharistické víno mení na krv Krista. Ale rímskokatolícka doktrína o transsubstanciácii ide oveľa ďalej. Vraj „celá podstata“ vína sa mení na krv Krista; vzhľad vína, aký potom ostáva, je „iba náhodný“, „nesúvisí s podstatou“ (Kenny 1986, s. 72). V hovorovej reči transsubstanciácia znamená, že víno sa „doslovne“ zmení na krv Kristovu. Tvrdenie o transsubstanciácii – či už v zatemňujúcej aristotelovskej alebo v úprimnejšej hovorovej forme – možno vysloviť len vtedy, ak znásilníme normálne významy slov podstata a doslovne. Dať slovám nový zmysel nie je nikdy hriech, ale ak použijeme výrazy „celá podstata“ a „doslovne“ v tomto prípade prevtelenia, aké výrazy použijeme, ak budeme verne opisovať, čo sa skutočne deje? Anthony Kenny ako mladý seminarista komentoval svoju bezradnosť slovami: „K tomu môžem povedať len toľko, že môj písací stroj je prevtelený Benjamin Disraeli…“

Rímskokatolíci, ktorých viera v neomylnú autoritu doženie k tomu, že uveria, že víno sa fyzikálne premení na krv napriek všetkému, čo vidia, sa odvolávajú na „mystérium“ transsubstanciácie. Nazvime to mystériom a všetko je v poriadku, či nie? Dá sa to urobiť prinajmenšom pri mysli, ktorá je na to pripravená infekciou pozadia. Ten istý trik funguje aj pri „mystériu“ Trojice.

Mystériá nevznikli preto, aby sa raz rozriešili, ale aby vzbudzovali posvätnú hrôzu. Myšlienka, že „mystérium je cnosť“ prichádza na pomoc katolíkom, ktorí by inakšie nezniesli povinnosť veriť zrejmým nezmyslom transsubstanciácie a trojice – vraj „traja v jednom“! Súčasne má táto myšlienka aj tú vlastnosť, že sa sama posilňuje. Ako to povedal už Hofstadter, tajuplnosť článku viery pozdvihuje veriaceho a nabáda ho, aby udržoval mystérium pri živote.

Extrémnym prejavom infekcie myšlienkou, že „mystérium je cnosť“, sú Tertuliánove slová Certum est quia impossibile est (Je to isté, lebo je to nemožné). V tomto prípad však nerozum klame. Človek by skoro citoval Bielu kráľovnú Lewisa Carrolla, odpovedajúcu na Alicinu vetu

„Nikto predsa nemôže uveriť v nemožné“ slovami „Povedala by som, že nemáš veľa skúseností… Keď som mala tvoj vek, robila som to každý deň pol hodiny. Pána beka, veď niekedy som uverila aj šesť nemožných vecí ešte pred raňajkami!“

Alebo si pripomeňme Elektrického mnícha Douglasa Adamsa; bol to prístroj na ušetrenie pracovnej námahy, naprogramovaný aj na to, aby miesto vás veril; bol schopný

„uveriť aj veciam, ktorým by boli ťažko uverili aj ľudia v Salt Lake City“;

vo chvíli, keď sa s ním čitateľ zoznamuje, vyhlasuje, že všetko na svete má rovnaký odtieň ružovej farby, čo je zrejmý nezmysel. Ale aj Biela kráľovná aj Elektrický mních prestanú byť zábavnými figúrkami, keď si uvedomíte, že títo virtuózni veriaci z rozprávok sa nedajú rozlíšiť od uctievaných teológov v skutočnom živote.

„V každom prípade tomu treba uveriť, lebo je to absurdné“, pokračuje Tertulián a ktosi iný dodáva: „V náboženstve, tuším, niet takých nemožností, ktorým by sa nemalo veriť. Túžim prejaviť svoju vieru práve v tom najťažšom bode: lebo veriť tomu, čo je bežné a viditeľné, nie je viera, ale presvedčenie.“

Mám pocit, že sa tu deje niečo zaujímavejšieho ako jednoduché šírenie bláznovstva a surrealistických nezmyslov. Podobá sa to obdivu, ktorý pociťujem pri pohľade na žongléra s desiatimi loptičkami na visutom lane. Ako keby viera získavala na prestíži, keď sa podarí veriť niečomu ešte smiešnejšiemu, ako veria súperi. Testujú – cvičia – títo ľudia svoje svalstvo viery? Trénujú sa, hádam, vo viere v nemožnosti, takže si hravo poradia aj s úplne nepravdepodobnými vecami, ak sa im prikáže uveriť im?

Kým toto píšem, uverejnil Guardian (29. júla 1991) výstižný príklad. Ide o interview s jedným rabínom, ktorý sa podujal na bizarnú úlohu preveriť kóšerovú čistotu potravín do takých podrobností, že sledoval pôvod aj ich sotva postihnuteľných zložiek. Momentálne ho trápil problém, či má podniknúť dlhú cestu do Číny, aby tam preveril čistotu mentolu, pridávaného do bonbónov proti kašľu.

„„Kto sa kedy pokúsil o kontrolu čínskeho mentolu? … Je to veľmi ťažké, lebo na náš prvý list sme dostali odpoveď v najlepšej čínskej angličtine: vraj „Náš výrobok neobsahuje nič, čo by bolo kóšer…“ Čína sa len nedávno otvorila pre kontrolórov kóšerstva. Mentol je pravdepodobne v poriadku, ale úplnú istotu môžete získať len obhliadkou na mieste.“

Títo kontrolóri si zariadili horúcu telefónnu linku, ktorá okamžite vyvolá poplach, ak sa vyskytne podozrenie v súvislosti s čistotou čokoládových tyčiniek alebo oleja z tresčej pečene. Rabín vzdychá, že nový trend „preč od umelých farbív a vôní“, inšpirovaný zelenými, „veľmi sťažuje prácu v oblasti kontroly kóšerstva, lebo všetky produkty treba sledovať až po ich pôvod.“ A na otázku novinára, prečo si robí toľké starosti s týmto zrejme bezúčelným vyšetrovaním, vysvetľuje, že veď práve o to ide – že to nemá význam:

„Na sto percent ide o to, že väčšina príkazov o kóšerstve sú ničím neodôvodnené božie nariadenia. Je veľmi ľahké nevraždiť ľudí. To je teda úplne ľahké. O niečo ťažšie je nekradnúť, lebo občas príde toto pokušenie. Dodržiavať tieto dve prikázania teda nie je veľkým dôkazom viery v Boha alebo plnenia jeho vôle. Ale ak mi Boh hovorí, že na poludnie nesmiem mať šálku kávy s mliekom, koláčiky s lekvárom a hrášok, to je ozajstná skúška. Ak to dodržím, je to len preto, lebo mi tak bolo prikázané. Urobiť to je niečo, čo nie je ľahké.“

Helena Croninová ma upozornila, že tu môže byť analógia k Zahaviho hendikepovej teórii sexuálnej selekcie a evolúcie signálov (Zahavi 1975). Dlho ju neuznávali, dokonca zosmiešňovali (Dawkins 1976); nedávno bola rehabilitovaná (Grafen 1990a,b) a dnes ju evoluční biológovia berú vážne (Dawkins 1989). Zahavi napr. vysvetľuje, že pávy vyvinuli svoje nemožne ťažké vejárové chvostové perá s ich smiešne nápadnými (pre dravcov) farbami práve preto, lebo sú ťažké a nebezpečné (pre nich samých), a práve to pôsobí na samičky. Páv tým hovorí:

„Pozri sa, aký ja musím byť silný a schopný, keď si môžem dovoliť nosiť tento nezmyselný chvost!“

Aby nedošlo k nedorozumeniu pre subjektívnu reč, ktorou Zahavi vysvetľuje svoj názor, musím dodať, že tu ide zaručene len o personifikáciu neuvedomelej akcie prírodného výberu. Grafen preložil tento výrok do ortodoxného darvinovského matematického modelu a dokázal, že záver platí. Nikto netvrdí, že pávy a pávice tu majú nejaké záujmy alebo úmysly. Zahaviho teória je okrem toho natoľko všeobecná, že nepotrebuje darvinovskú podporu. Aj kvet, vábiaci svojím nektárom „skeptickú“ včielku, môže ťažiť zo Zahaviho princípu. Ale to môže aj obchodný zástupca, keď chce zapôsobiť na zákazníka.

Premisou Zahaviho myšlienky je, že prírodný výber favorizuje skepticizmus samičiek (resp. príjemcov reklamných posolstiev vo všeobecnosti). Jediný spôsob, ako môže samec (alebo inzerent) potvrdiť pravosť svojho vystatovania sa silou (alebo kvalitou alebo čímkoľvek) je dokázať, že je to pravda, a to tým, že prevezme na seba vskutku ťažký hendikep – záťaž, ktorú unesie len naozaj silný (vysokokvalitný atď.) samec. Dá sa to nazvať aj „princípom obťažného overenia“. A teraz príde pointa: Je možné, že niektoré náboženské doktríny sa tešia všeobecnej priazni nie napriek tomu, že sú smiešne, ale práve preto, že sú smiešne? Aj ten, čo sa v náboženstve nevyzná, môže uveriť, že chlieb symbolicky predstavuje telo Krista; musí to však byť neochvejný katolík, aby uveril takej táranine, ako je transsubstanciácia. Ak uveríte tomu, uveríte čomukoľvek; dôkazom je pochybujúci Tomáš; takíto ľudia sa trénujú, aby čokoľvek v každej situácii považovali za cnosť.

Vráťme sa však k nášmu zoznamu príznakov, ktoré vykazujú niektorí ľudia, postihnutí mentálnym vírusom viery, ako aj sprievodným gangom sekundárnych infekcií.

4. Postihnutý sa chová netolerantne voči nositeľom súperiacich vier; v krajných prípadoch je hotový zabíjať ich alebo schvaľuje ich usmrtenie. Rovnako násilný môže byť vo svojom postoji voči apostatom (odpadlíkom, t. j. ľuďom, ktorí raz mali jeho vieru, ale potom sa jej zriekli); alebo voči heretikom (kacírom, t. j. ľuďom, ktorí majú inú verziu viery – často len nepatrne, ale predsa preukazne inú). Môže pociťovať aj nepriateľstvo voči iným spôsobom myslenia, ktoré sú potenciálne nepriateľské voči jeho viere, napríklad proti metóde racionálneho myslenia, ktorá môže pôsobiť ako program antivírusového softvéru.

Hrozba zavraždenia známeho spisovateľa Salmana Rushdieho je len posledným článkom dlhej reťaze zlovestných príkladov. Práve v deň, keď toto píšem, bol zavraždený japonský prekladateľ Satanských veršov; pred týždňom ledva unikol smrti atentátom taliansky prekladateľ tejto knihy. Mimochodom, prejav „sympatie“ pre „ublíženie“ moslimom, vyslovený arcibiskupom z Canterbury a inými kresťanskými predstaviteľmi (vrcholiaci, v prípade Vatikánu, v otvorenej kriminálnej komplicite) je samozrejme prejavom symptómu, ktorý sme už spomenuli: je to sebaklam, že vieru treba rešpektovať, nech sú jej dôsledky ako neprístojné, jednoducho preto, že je to viera.

Isteže, vražda je extrémom. Je však ešte extrémnejší prípad, a to je samovražda bojovníka za vec viery. Ako mravčí vojak, naprogramovaný na obetovanie svojho života za kopírovanie zárodkovej línie svojich génov (zodpovedných za programovanie), mladý Arab alebo Japonec sa naučí, že zomrieť vo svätej vojne je najrýchlejšia cesta do neba. Ak jeho vodcovia, ktorí ho zneužívajú, naozaj tomu veria, nezmenšuje to nijako brutálnu silu, ktorou „vírus samovražedného poslania“ prichádza na pomoc viere. Samovražda a vražda sú však pochybné požehnania: konvertitov môžu priamo odradiť alebo aspoň vzbudiť v nich pochybnosti, čo je to za viera, keď potrebuje takúto taktiku.

Ešte zrejmejšie je, že ak sa obetuje príliš mnoho jednotlivcov, počet veriacich rapídne klesne. To sa stalo v nedávnom prípade samovrážd inšpirovaných vierou, aj keď to nebola smrť kamikadze v boji. Sekta Chrámu ľudu zanikla, keď jej vodca, reverend Jim Jones, zaviedol väčšinu svojich prívržencov zo Spojených štátov do Zasľúbenej zeme, do „Jonestownu“ v guyanskej džungli a tam presvedčil viac ako deväťsto z nich, najprv deti, aby vypili cyankáli. O tejto hrôzostrašnej udalosti podali novinári zo San Francisca v denníku Chronicle (Kilduff a Javers 1978) takúto dosť podrobnú správu:

Jones, „Otec“, zvolal svoje stádo a oznámil im, že je čas ísť do neba. Sľuboval: „Stretneme sa na inom mieste.“

Po celom tábore sa šírili z ampliónov jeho posledné slová:

„V umieraní je veľká dôstojnosť. Umrieť je pre každého veľká výzva.“

Skúsenému mozgu bystrého sociobiológa by nemalo uniknúť, že Jones pri založení sekty len seba vyhlásil „za osobu, ktorej sa povoľuje sex“. (Dá sa predpokladať, že to bolo dovolené aj jeho partnerom vo vedení.) Jeho sekretárka organizovala jeho milostné aféry. Zvykla zatelefonovať a povedať: „Otec síce nenávidí robiť to, ale teraz cíti úžasnú potrebu; mohli by ste, prosím, prísť…?“ Jeho obeťami boli nielen ženy. Jeden sedemnásťročný príslušník sekty z čias, keď Jonesova komunita sídlila ešte v San Franciscu, hovorí, ako ho brali na špinavé víkendy do hotela, kde Jones dostával „pastorský rabat pre reverenda Jima Jonesa a syna“. Dodáva:

„Pociťoval som k nemu posvätnú úctu a mal som z neho hrozný strach. Bol mi viac ako otcom. Preňho by som bol zabil aj rodičov.“

V afére reverenda Jonesa je pozoruhodné nielen jeho vypočítavé a zištné správanie, ale aj skoro nadľudská naivnosť jeho prívržencov. Ak máme pred sebou takúto úžasnú dôverčivosť, môžeme pochybovať, že ľudské mysle sú zrelé pre malígne infekcie?

Dajme tomu, že reverend Jones obalamutil len pár tisíc ľudí. Ale jeho prípad je len jeden z mnohých a je to len špička ľadovca. Tá istá dychtivosť po klamstvách náboženských vodcov je medzi ľuďmi veľmi rozšírená. Väčšina z nás vyrástla v presvedčení, že sa možno staviť o neviem čo, že nikto nemôže vystúpiť v televízii a jednoducho povedať pár slovami:

„Pošlite mi svoje peniaze, aby som mohol presvedčiť aj ďalších trubirohov, aby mi aj oni poslali svoje peniaze.“

No dnes iste nájdete v každom väčšom meste Spojených štátov aspoň jeden kanál nejakého televízneho evanjelistu, úplne zameraný na tento priehľadný podvod. Podvodníci ťažia z toho veľké bohatsvá. Keď si uvedomíme hrozné rozmery týchto podvodov, je možné pocítiť určitú sympatiu voči týmto do lesku zahaleným podfukárom – aspoň kým nezistíte, že nie všetci sú bohatí a že často je to posledná omrvinka vdovy, z ktorej evanjelisti tučnejú. Jedného z nich som počul jednoznačne sa dovolávať princípu, ktorý som teraz identifikoval ako Zahaviho princíp obťažného overenia. S vášnivou vážnosťou kázal, že Boh len vtedy ocení dar, keď tento svojou veľkosťou vzbudí pozornosť. Boli prípady, keď starých schudobnených darcov doslovne na vozíkoch vyviezli na javisko, aby dosvedčili, o čo šťastnejší sa cítia odvtedy, ako prepísali to všetko málo, čo mali, na reverenda kdesi v neznámo.

5. Pacient môže spozorovať, že jeho zvláštne osobné presvedčenie nemá nič spoločné s dokázanou pravdou, ale má určité črty epidemiológie. Môže sa začudovať, že má túto sadu presvedčení, a nie tamtú druhú. „Je to azda preto, lebo som preštudoval všetky viery sveta a vyvolil si tú, ktorej tvrdenia sa mi videli najpresvedčivejšie? Skoro iste nie. Ak máte nejaké náboženské vyznanie, je štatisticky nesmierne pravdepodobné, že je to tá istá viera, akú mali vaši rodičia a starí rodičia. Niet pochýb, že do výšav sa týčiace katedrály, dojemná hudba, pútavé rozprávanie a podobenstvá môžu trochu pomôcť. Ale zďaleka najdôležitejšou príčinou, určujúcou vaše náboženstvo, je náhoda vášho narodenia. Presvedčenia, ktoré tak vášnivo hájite, by boli celkom iné, a dokonca často úplne opačné, keby sa bolo stalo, že ste sa narodili niekde inde. To je epidemiológia, nie svedectvo.

6. Ak je pacient jednou z tých zriedkavých výnimiek, že nemá náboženstvo svojich rodičov, aj to sa dá vysvetliť epidemiologicky. Samozrejme je možné, že nezaujato preštudoval viacero náboženstiev sveta a vybral si z nich to najpresvedčivejšie. Štatisticky je však pravdepodobnejšie, že bol vystavený osobitne potentnému infekčnému činiteľovi – takému Johnovi Wesleyovi, Jimovi Jonesovi alebo sv. Pavlovi. Tu hovoríme o horizontálnom prenose infekcie ako pri osýpkach. Čo bolo predtým, to bola epidemiológia vertikálneho prenosu ako pri Huntingtonovej chorei.

7. Vnútorné pocity pacienta sa prekvapujúco podobajú na pocity, ktoré sú obyčajne spojené s pohlavnou láskou. V mozgu predstavujú nesmierne potentnú silu, a preto nečudo, že sa vyvinuli vírusy, ktoré ju využívajú. Senzačne orgazmické vízie sv. Terezy z Avily sú natoľko známe, že ich netreba rozoberať. Citlivejšie a bez zbytočných hrubostí podáva filozof Anthony Kenny dojímavé svedectvo o čistých potešeniach, ktoré čakajú tých, čo vedia uveriť v mystérium transsubstanciácie. Pri opise svojej vysviacky za katolíckeho kňaza, pri ktorej dostal položením rúk právo slúžiť omšu, živo si spomína:

„…vytrženie prvých mesiacov, keď som mal moc slúžiť omšu. Predtým som vstával pomaly a lenivo, no teraz som vyskakoval z postele skoro, úplne prebraný a plný vzrušenia pri myšlienke na nesmierne závažný akt, ktorý uskutočniť som mal privilégium a právo. Málokedy som slúžil veľkú verejnú omšu: zväčša som bol sám pri niektorom vedľajšom oltári, alebo som slúžil omšu s niektorým mladším členom kolégia, niekedy len ako miništrant. No pritom nebol rozdiel čo do slávnosti obete alebo platnosti posvätenia.

Najväčšmi ma uchvacovalo telo Kristovo a blízkosť kňaza ku Kristovi. Po slovách posvätenia som sa zahľadel na hostiu s vlhkými očami ako milenec pri pohľade do očú svojej milovanej… Tieto prvé dni kňazstva mi ostanú v pamäti ako dni splnenia mojich túžob a mihotavého šťastia; niečo vzácneho, ale príliš krehkého, než aby to mohlo trvať, čosi ako romantický milostný vzťah, ktorý náhle preruší realita nesúrodého manželstva.“ (Kenny 1986, s. 101 – 102.)

Dr. Kennymu sa dá veriť, že ako mladý kňaz to prežíval tak, ako keby bol zaľúbený do premenenej hostie. Aký je to brilantne úspešný vírus! Súčasne nám Kenny úplne náhodou ukazuje, že prenos vírusu je nákazlivý – ak nie doslovne, tak aspoň v určitom zmysle –, a to dotykom: prenáša sa z dlane infikovanej biskupovej ruky na temeno hlavy nového kňaza: „Ak má katolícka doktrína pravdu, dostáva každý platne vysvätený kňaz svoju vysviacku v neprerušenej reťazi kladenia rúk od biskupa, ktorý ho vysvätil, dozadu až po jedného z dvanástich apoštolov. Boli to storočia neprerušenej reťaze kladenia rúk. Prekvapuje ma, že kňazi sa nikdy nesnažia spoznať svojich duchovných predkov vypátraním, kto vysvätil ich biskupa, kto toho a tak ďalej až po Júliusa II. alebo Celestína V., prípadne Hildebranda alebo možno aj Gregora Veľkého.“ (Kenny 1986, s. 101.) Aj mňa to prekvapuje.

Je aj veda vírus?



Nie. Nie, lebo potom by aj všetky počítačové programy boli vírusy. Dobré a užitočné programy sa šíria, lebo ľudia ich hodnotia, odporúčajú a podávajú si ich ďalej. Počítačové vírusy sa šíria len na základe svojho vlastného príkazu „Šír ma!“ Naproti tomu vedecké myšlienky, ako všetky mémy, podliehajú prírodnému výberu. Na prvý pohľad sa to môže podobať vírusovému pôsobeniu, ale selektívne sily, ktoré preverujú vedecké myšlienky, nie sú náhodné a vrtošivé. Sú to náročné prísne a jemne vybrúsené pravidlá, ktoré neuľahčujú bezcieľne alebo zištné správanie. Podporujú všetky cnosti, opísané v príručkách štandardnej metodológie: preverovanie, podporu dôkazmi, presnosť, kvantitatívne vyjadrenie, konzistentnosť, nezaujatosť, opakovateľnosť, univerzálnosť, pokrokovosť, nezávislosť na sociálnom prostredí atď. Viera sa šíri napriek úplnému nedostatku každej jednej z týchto cností.

Isteže nájdete prvky epidemiológie aj v šírení vedeckých myšlienok; ale to je spravidla deskriptívna epidemiológia. Rýchle šírenie dobrých myšlienok vo vedeckej komunite sa môže podobať opisu epidémie osýpok. Ak sa však zblízka pozriete na ich podstatu, zistíte, že sú správne, lebo zodpovedajú všetkým požiadavkám štandardov vedeckých metód. V histórii šírenia viery nájdete len zriedkakedy niečo viac ako epidemiológiu, a to ešte kauzálnu epidemiológiu. Dôvod, prečo osoba A verí jedno a osoba B niečo druhé, je jednoducho a len ten, že osoba A sa narodila na jednom kontinente a osoba B na druhom. Preverenie predmetu viery, hľadanie a nájdenie dôkazov a všetko ostatné ani zďaleka neprichádza do úvahy. Pre vedecké tvrdenie prichádza epidemiológia na rad až nakoniec: opisuje len históriu jeho šírenia a prijímania. Pre náboženskú vieru je epidemiológia koreňom.

Epilóg: Vírusy našťastie nevyhrávajú zakaždým



Mnohé deti vyjdú so zdravou kožou aj z toho najhoršieho, čo im môžu urobiť mníšky a mulahovia. Aj história Anthony Kennyho má šťastný koniec: vzdal sa svojej vysviacky a vystúpil z cirkvi, lebo nemohol znášať zrejmé protirečenia katolíckej viery; dnes je uznávaným vedcom. Pripomeňme si však, že to musela byť zanovitá infekcia, ktorá držala vo svojich pazúroch takého múdreho a inteligentného muža – dnes je prezidentom Britskej akadémie vied. Premohol ju až po troch desaťročiach.

Nemám dôvody pre šírenie paniky, ak sa bojím o dušu mojej malej nevinnej šesťročnej dievčinky?

Bibliografia

Browne, Sir T. 1635, Religio medici I, 9, s. 11.

Dawkins, R. 1976. The Selfish Gene (Sebecký gén). Oxford: Oxford University Press.

----------- 1982. The Extended Phenotype (Rozšírený fenotyp). Oxford: W. H. Freeman.

----------- 1989. The Selfish Gene. Second edition. Oxford: Oxford University Press.
Dennett, D. C. 1983. Intentional systems in cognitive ethology: The „Panglossian paradigm“ defended (Intencionálne systémy v kognitívnej etológii: Obrana „panglosiánskej paradigmy“). Behavioral and Brain Sciences, 6, 343 – 390.

----------- 1984. Elbow Room: The Varieties of Free Will Worth Wanting (Lakťová miestnosť: Druhy slobodnej vôle, ktoré by nemuseli byť). Oxford: Oxford University Press.

Grafen, A. 1990a. Sexual selection unhandicapped by the Fisher process (Sexuálna selekcia, ktorej neškodí Fischerov proces). Journal of Theoretical Biology, 144, 473 – 516.

----------- 1990b. Biological signals as handicap (Biologické signály ako hendikep). Journal of Theoretical Biology, 144, 517 – 546.

Hofstadter, D. R. 1985. Metamagical Themes (Metamagické témy). Harmondsworth: Penguin.

Kenny, A. 1986. A Pathe from Rome (Cesta preč z Ríma). Oxford: Oxford University Press.

Kilduff, M. a R. Javers. 1978. The Suicide Cult (Kult samovraždy). New York: Bantam.

Thimbleby, H. 1991. Can viruses ever be useful? (Môžu byť vírusy niekedy užitočné?). Computers and Security, 10, 111 – 114.

Williams , G. C. 1957. Pleiotropy, natural selection and the evolution of senescence (Pleiotropia, prírodný výber a vývoj starnutia). Evolution, 11, 398 – 411.

Zahavi, A. 1975. Mate selection – a selection for a handicap (Voľba sexuálneho partnera – selekcia následkom hendikepu). Journal of Theoretical Biology, 53, 205 – 214.

* * *

Tento článok je skrátená verzia práce, objednanej pôvodne B. Dahlboomom, vydavateľom zborníka Dennett and His Critics: Demystifying Mind (Dennett a jeho kritici: Demystifikácia mysle), Oxford: Blackwell, 1993. Bol tiež prednesený na sympóziu o Voltairovi, ktoré sponzorovala Britská humanistická asociácia a ako hlavný referát pri otvorení konferencie Výboru pre vedecké skúmanie tvrdení o paranormálne r. 1992.

   



Bol uverejnený aj v Zošitoch humanistov č. 5 s názvom Vírusy mysle.

Predstav si, nebo neexistuje – 5. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Potrebujú deti náboženstvo?



Interview s Marthou Fayovou

Martha Fayová, autorka knihy Mortal Condition (= Smrteľná podmienka ??) písala okrem iného pre New York Times Magazine, Time a Life. Roku 1993 vydala knihu When Do Children Need Religion? (Kedy potrebujú deti náboženstvo?), ktorá vzbudila veľkú pozornosť, vrátane komentárov vo všetkých veľkých denníkoch ako Los Angeles Times a New York Times. Je pochopiteľné, že táto kniha zasiahla veľmi citlivý nerv jednej generácie rodičov, ktorí, ako píše Fayová v úvode, „sú prekvapení a do určitej miery vyvedení z miery náhlou naliehavosťou otázky, ktorá dosiaľ ušla ich pozornosti: Potrebujú deti náboženstvo? – alebo ostrejšie: Potrebuje moje dieťa náboženstvo?“ Dodáva, že táto otázka iste príde, či ste na ňu pripravení alebo nie. Ak už niektorí rodičia uvažovali o možnej voľbe, je to len začiatok.

Fayová odpovedá na otázky otázkami, napr. rodičov, ktorých interviewovala, ale aj vlastnými. Tu je niekoľko odpovedí, ktoré našla.

Molleen Matsamura
zástupca šéfredaktora Free Inquiry

FI: Rád by som začal s dosť osobnou otázkou. Názov vašej knihy môže vzbudiť v čitateľoch dojem, že v nej nájdu definitívnu odpoveď, ale v skutočnosti je to skôr diskusia s vami ako moderátorkou; tým je zaistené, že sa preberú početné aspekty tohto problému a že sa vypočujú početné hlasy. Nakoniec, keď ste opísali konverzáciu so svojou dcérou a s jedným iným dieťaťom v jednej talianskej kaplnke, zniete skoro ambivalentne. Došli ste k nejakému záveru?

MARTHA FAYOVÁ: Vtedy som sa cítila uspokojená touto konverzáciou. Skončila som svoje otázky. Myslím si, že moje dieťa a mnohé iné deti žijú mimo akejkoľvek osobitnej kultúrnej tradície. Myslím si, že som ho svojou voľbou vzdialila od tradície, v ktorej som vyrástla ja; samozrejme, aj táto tradícia sa mení. Myslím si, že jediné správne riešenie, a to pre každého, musí byť čestné riešenie, t. j. také, ktoré vyhovuje jeho vlastnému presvedčeniu. Dodávam k tomu poukaz na skutočnosť, že vždy tam bude určitá ambivalencia. Nie som absolutistom, ale ako niekto, kto bol vychovaný ako katolík, nemôžem si pomôcť a vnášam do otázky vlastnú škrupulóznosť. Nechcem radiť iným ľuďom, čo majú robiť; samozrejme mám aj iné myšlienky; ale cítim sa lepšie, ak sa podelím o svoj osud nielen s mojou malou skupinou, ale s celým ľudstvom. Žiť mimo nejakej náboženskej komunity by bolo pre mnohých ľudí viac, ako znesú. Pre mnohých ľudí je náboženstvo potrebná berla a na tú inú cestu sú ochotní sa pozrieť len vtedy, keď ide o malé detaily, s ktorými nemôžu súhlasiť. Čistá skutočnosť je viac, ako znesú. Sleduje ma to, ale je to ťažké.

K názoru, ktorý zastávam, som dospela v neskorej dvadsiatke; mala som viac ako priemerné vzdelanie v teológii; no v mojej knihe sa pýtam, či je správne preberať tieto veľké otázky so svojím dieťaťom. Spôsob, ako dospelí prišli k svojej viere a ako sa jej držia, je často veľmi odlišný od cesty, ako túto vieru prezentujú svojim deťom.

FI: Vaša kniha sa koncentruje na rozhovory s rodičmi. Dozvedeli ste sa niečo aj od ich detí? Niektoré boli vychované bez náboženstva a zdajú sa žiť celkom spokojne. Ako je to s tými, ktoré dostali určitú náboženskú výchovu napriek tomu, že ich rodičia boli neveriaci?

MARTHA FAYOVÁ: Naozaj som neinterviewovala veľa detí, lebo som sa sústredila na dospelých a naozaj som pri spisovaní knihy hovorila ľuďom, že píšem knihu o náboženskej dvojakosti (ambivalencii). Mnohí dospelí sa pri rozhovoroch so mnou vracali k svojim starým spomienkam a musela som vynaložiť dosť úsilia, aby som ich dostala späť k rozhovoru o ich deťoch. Našla som len jedného neveriaceho, ktorý poslal svoje deti do nedeľnej školy. Častejšie boli prípady, že ľudia s váhavou vierou v Boha, resp. neistí ohľadom toho, čo veria, posielali svoje deti do nedeľnej školy; častejšie ako otvorení ateisti.

Žijeme v kultúre, kde je Boh a odvolávanie sa na božstvo všadeprítomné a mnohí ľudia jednoducho nie sú schopní pustiť sa do úvah o opustení náboženstva. Nemajú inú ľadovú kru, na ktorú by preskočili.

FI: Spomínate štúdiu „Viery a morálne hodnoty amerických detí“, ktorá uzatvára, že nedeľné školy majú malý alebo nijaký vplyv na morálny úsudok detí. Nemáte z rozhovorov s rodičmi a učiteľmi náboženstva iný dojem?

MARTHA FAYOVÁ: To sa ukázalo byť veľmi zaujímavou ale nepresvedčivou štúdiou, v ktorej si jednotlivé úseky protirečili a názory detí boli rozštiepené. Bola to moja interpretácia, že pozorovaný zrejme pozitívny účinok účasti na nedeľnej škole skutočne zrkadlil chovanie rodičov, ktorí brali vec vážne a zapojili sa do morálneho vývoja svojich detí.

Mnohí rodičia, ktorých som interviewovala, sa jednoducho cítili neschopní začať to sami. Ale iní zas pochopili, že nemôžu jednoducho poslať svoje deti do nedeľnej školy a očakávať, že tým je všetko vyriešené. Mnohé cirkvi upozornili rodičov, že nemôžu očakávať, že ich deti pôjdu do nedeľnej školy, ak nepôjdu do kostola aj oni.

A sprievodným javom k tomuto je niečo, čo sa v katolíckej cirkvi deje už dlhé roky. Bolo tradíciou, že svoje deti nechávali krstiť rodičia, ktorí boli praktizujúcimi katolíkmi. Ale ako klesal počet veriacich a stúpal počet formálnych farníkov, stúpal aj počet nominálnych katolíkov, ktorí chceli nechať pokrstiť svoje deti len z tradície, ako sa to robí v Európe, lebo je to súčasť miestnej kultúry. Ale katolícka cirkev povedala „nie“, nepokrstí tieto deti, ak to rodičia neberú vážne. Vzniká z toho hlučná hádka, lebo cirkev trvá na tom, že ak nemienite vychovávať svoje deti katolícky, nedávajte ich krstiť, lebo to je nevhodné a pokrytecké. Na druhej strane bývalí a vlažní alebo nenáboženský katolíci sa bránia: „To je určitý druh kultúry a ja chcem na nej participovať; ako mi v tom môžete brániť?“ Pravdaže sa viem vžiť do obidvoch hľadísk. Cirkvi sú komunity, nech majú hocaký náboženský základ; ako také majú právo vyžadovať alebo aspoň žiadať niečo od svojich členov.

FI: To je predsa hlavná téma vašej knihy – ani nie tak či deti potrebujú náboženstvo, ako či rodičia potrebujú pomoc náboženských ustanovizní a náboženskej viery pri výchove svojich detí. Veľmi ma zaujala vaša poznámka, že raz jeden liečiteľ udával, že niekedy hľadajú uňho pomoc aj nenáboženskí rodičia. Je táto potreba externej autority dôležitým faktorom závislosti niektorých rodičov na náboženstve?

MARTHA FAYOVÁ: U ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola, existuje silný pocit potreby podpory. Nemusí to byť vždy náhradná autorita, často stačí posilnenie ich autority. Často spozorovali, že nielen v školách, ale aj inde v štáte, sa neozýva veľa morálnych hlasov. Rozdiel medzi nájdením posily a spoliehaním sa na vonkajšiu autoritu sa v mysliach ľudí rozmazáva a tak sa objavujú ľudia, ktorí si prajú, aby vedeli uveriť a aby vedeli vzývať nejakú vonkajšiu autoritu.

Myslím, že to súvisí aj s popularitou kníh o pomoci pri výchove detí. Ľudia sa obracajú na knihy, lebo nemajú dôveru k sebe samým.

FI: Mnohí rodičia, ktorí cítili akúsi nostalgiu za svojou náboženskou výchovou, alebo si chceli jej niektoré aspekty zopakovať, sa viac zaujímali o rituály a emócie ako o teológiu. Rozprávali o vôni kadidla alebo o vytržení pri spievaní chválospevov. Iní naopak sa otvorene vyjadrili, že sa im nepáčil emocionálny charakter mnohých obradov. Aký názor máte vy?

MARTHA FAYOVÁ: Nakoniec sa teológia stala predmetom, o ktorom sa hovorilo najmenej. Väčšina ľudí sa nezaujímala o teologické otázky, veď nemali, aj keď nie všetci, nijaké teologické vzdelanie. Spravidla sú to katolíci, ktorí dostávajú najrozsiahlejšie teologické znalosti, ale aj pre nich mala teológia len sekundárny / podružný význam.

Ukázalo sa, že hoci žijeme vo svetskom (laickom, necirkevnom) veku, väčšina ľudí sa preň nevie zapáliť emocionálne. Rovnako je to aj pri takých vedeckých objavoch ako sú deti zo skúmavky alebo genetické testy, resp. nimi vyvolaných chúlostivých problémoch. Náboženstvá vždy ponúkali spôsoby na vysvetlenie javov a vecí, a ich vysvetlenie malo byť najlepšie. Myslím si, že dnes chýbajú ľuďom tieto vysvetlenia. Myslím si, že toto vysvetľuje aj popularitu viery v ufónov, obraznosť únosov mimozemšťanmi atď. Takéto predstavy pomôžu ľuďom nájsť zmysel aj v zmätku. Viete, niektorí ľudia sú prívržencami naozaj bizarných teológií, ale vedú celkom normálny každodenný život a majú prekrásne vychované deti.

FI: Ako ovplyvňovali rodičovské rozhodnutia rozdiely v ich zmýšľaní? Myslím si, že konverzácia musela byť veľmi zaujímavá, keď bol jeden rodič veriaci a druhý voľnomyšlienkar. Ako sa pri týchto rozdieloch chovali deti?

MARTHA FAYOVÁ: Ak sa rodičia vadia, deti trpia. Viacerí dospelí mali pri mojich rozhovoroch strašné spomienky na časy, keď ich rodičia, vyznávajúci rozličné náboženstvá, bojovali o moc nad dieťaťom; spravidla nechceli mať nič spoločné s náboženstvom. Mrzelo a hnevalo ich, čo skúsili na vlastnej koži a spravidla sa rozhodli nedať svojim deťom nijakú náboženskú výchovu.

Na druhej strane priznávam, že som nebola vo veľa rodinách, kde by rodičia bojovali o dušu svojho dieťaťa. V takých rodinách padlo rozhodnutie, že osobný život je dôležitejší ako voľba nejakého zvláštneho náboženstva. Dnes už ľudia neustupujú tak ľahko požiadavkám cirkvi ako voľakedy. A hoci väčšina ľudí, s ktorými som hovorila, trvala na tom, že sú veriaci a že viera pre nich niečo znamená, v bežnom správaní často nebolo možné rozlíšiť veriacich od neveriacich.

FI: Spomínate jednu neveriacu matku, ktorá priznala, že jej dcéra sa hnevá, keď popiera existenciu Boha. To dievča muselo svoj názor získať mimo svojho domova. Koľko bolo rodičov, ktorí sa zaujímali o náboženstvo následkom sociálneho tlaku?

MARTHA FAYOVÁ: Povedala by som, že to nie je natoľko otázka podľahnutia sociálnemu tlaku, ale skôr pristúpenie na konvenciu v tom zmysle, že len málo rodičov cítilo potrebu potierať každú zmienku o Bohu, kým boli ich deti malé. Zaznamenala som v tomto ohľade veľmi rozličné odpovede, ale väčšina ľudí žila spokojne s myšlienkou, že ich deti budú pár rokov myslieť, že Boh existuje.

FI: Jednou z veľkých otázok, o ktorých hovoríte, je, že judeo-kresťanské hodnoty, osobitne biblická literárna obraznosť, sú významná časť našej spoločnej kultúry; na jednom mieste sa pýtate, či existuje krajší obraz, ktorý by vernejšie sprostredkoval cennosť detí ako legenda o Ježiškovi. Nie pre mňa! Táto historka nebola súčasťou môjho detstva. Ale pretože som už od mladi rád čítal mýty rozličných kultúr, veľmi skoro som sa dozvedel legendu o Ceres a Persefóne. Okrem toho spomínate, že dnes sa už len málo ľudí identifikuje príslušnosťou k náboženstvu, povediac „Som baptista,“ alebo „Som katolík“. Keby to robili, mohli by povedať aj to, že sú moslimovia alebo budhisti. Je možné, že odklon od spoločnej judeo-kresťanskej kultúry šiel ďalej, ako si kto myslí a budeme musieť hľadať nové cesty, ako zapojiť deti do našej celosvetovej spoločnosti.

MARTHA FAYOVÁ: To je veľmi dobrá myšlienka. Prichádza my na myseľ jedna žena, ktorú som poznala ako ateistku. Keď jej zomrel sedemročný synček, pri jeho pohrebe rozprávala historku o Persefóne. Ale väčšina prítomných nemala klasické vzdelanie a táto tradícia im bola cudzia.

Potrebujeme však cesty, ako sprostredkovať v týchto historkách deťom city. Pocity istoty, vzácnosti, spoločenstva. Dosiaľ sme to nerobili dobre, a preto treba hľadať nové cesty. Možno má pravdu Joseph Campbell, keď zdôrazňuje, že potrebujeme novú mytológiu a navrhuje akúsi mytológiu vesmíru; ja by som takú nevolila. Viackrát sme sa o tom nedohodli; veď ľudia už nepoznajú ani grécku ani judeo-kresťanskú mytológiu. Problematické na Campbellovom návrhu je najmä to, že nové mýty nemôžete jednoducho nariadiť alebo vyhlásiť. Mýty sa vyvíjajú – pozri Kennedyho mýt. Aj príslušníci sekty či hnutia New Age (???) svojou vierou v reinkarnáciu (prevtelenie) sú na ceste budovať mýty.

Čo ja robím, je používať literatúru. Nemám pevnú schému, ale už som čítala svojej dcérke grécke mýty; sama teraz číta mýty iných kultúr. A o všetkom, čo čítame, spolu hovoríme.

FI: Čo bolo pre vás pri písaní tej knihy najzaujímavejšie?

MARTHA FAYOVÁ: Už samotné písanie bolo intelektuálne nesmierne zaujímavé – čítanie, ktoré to vyžadovalo, rozmýšľanie a potom pohovory s ľuďmi. Odmenou boli nie jednotlivé objavy a zistenia, ale celý proces ponorenia sa do najzaujímavejších otázok, na ktoré väčšina z nás myslí. Upriamenie na deti dalo úvahám smer, ale väčšinu času som s ľuďmi hovorila o stave ich mysle. Mysliac na svoje deti si sprítomnili problémy svojho detstva, ktoré aj ako dospelí stále máme.

FI: Vzišiel z vašich štúdií materiál, ktorý by ste boli radi uverejnili, ale nebolo to možné?

MARTHA FAYOVÁ: Neľutujem, že som vynechala niektoré tradičné problémy, napríklad etiku. Ľutujem, že tam nie je opísané, ako sa ma dotkli jednotlivé súkromné opisy náboženskej aj nenáboženskej minulosti a ako úzko je táto perspektíva spletená s osudom rozprávajúcich. Všetci sú dielom svojej minulosti. Napríklad „svätcami“ pre deti s červenými plienkami – to sú ľudia, o ktorých sa hovorilo v letných socialistických táboroch – boli ľudia ako Paul Robeson a Sacco a Vanzetti. Pokúšala som sa spomenúť to v kapitole o identite – nakoľko je náboženstvo alebo jeho náhrady vpletené do tkaniva osobnej minulosti. Myšlienky z detstva sa prenášajú do dospelého veku a keď ľudia prestanú veriť, nevedia naraz čo robiť so všetkými týmito zvyškami.

Všetci sme produktmi našich rodičov, nech máme aké náboženské pozadie. Nech vyznávajú ľudia momentálne aké náboženstvo, ich minulosť, spôsob rozprávania, myšlienky a slávnosti pochádzajú z tejto minulosti. V mojom byte to napríklad vyzerá tak, ako keby som ešte stále bola katolíčka; mávam vianočný stromček a mám niektoré predmety náboženského umenia, ako sú mexické oltáriky a talianske sväté studničky. Vyrástla som s týmito vecami a nie všetko, čo mám je gýč – niektoré veci sú prekrásne. Nevyrástla som s budhistickými modlitebnými valčekmi! Takže to je súčasť mojej kultúry. Kto rástol v evanjelickom kostole, rástol s Bachom.

Keď som na tej knihe pracovala, uvedomila som si, ako hlboko je náboženstvo zakorenené v minulosti ľudí. Rozpomenuli sa na metodistické chválospevy, na kaplnku v internáte alebo na letné baptistické zjazdy na Juhu. Skoro každý mal také spomienky a keď opustil náboženský systém, na ktorý sa to viazalo, ťažko hľadali riešenie, čo robiť s týmito spomienkami. Niečo iného je byť spisovateľom, písať sci-fi a pokúsiť sa použiť to ako materiál pre nejakú historku. Ale väčšina ľudí nemá kde rozprávať o svojom živote. Bolo to zlé a dotklo sa ma to; bola by som si priala môcť niečo napísať o týchto rodinách a verne zachytiť ich situáciu. Lebo tieto histórie súvisia s tým, ako sa ľudia vidia a čo v živote robia; aj keď ich náboženské systémy nie sú už mocné, ich spoločenské zvyky, ich spôsob nazerania na veci a ich konverzačný štýl sú ešte stále mocné – aj také veci, ako či si radi zaspievajú vo verejnosti. Kvôli plánu knihy som nemohla pokryť túto stránky sily náboženstva a zaoberať sa jeho vplyvom na ľudí. To je jedna z príčin, prečo ľuďom padne tak ťažko začať.

FI: Vaše sympatie v knihe sú jasné. Hrali úlohu aj vtedy, keď ste s ľuďmi nesúhlasili, že?

MARTHA FAYOVÁ: Nedávno som diskutovala s jedným priateľom, ktorého spomínam aj v knihe, a ten mi povedal, že sa čuduje, prečo väčšmi nezaútočím na náboženstvo a neurobím ho väčšmi kontroverzným. Napoly žartoval; nemyslel len na to, ako urobiť knihu príťažlivejšou, ale aj na to, čo ja vlastne vskutku myslím. Ja som na to odpovedala, že môžete mať pravdu, že by som mohla byť útočnejšia, protináboženskejšia, alebo prejaviť vlastný názor zreteľnejšie – no skutočnosť je, že ja som pri písaní cítila k interviewovaným ľuďom takú veľkú sympatiu, a to najmä pre ich ťažkosti vyrovnať sa s minulosťou.

Áno, áno, a bola to pravda aj vtedy, keď som nijako nesúhlasila s ich náboženským cítením. Čo sa týka bežných vecí, o ktorých treba rozhodnúť, čo je dobré a pravdivé, tam boli nepatrné rozdiely iba až na to, že ja som svoje presvedčenie nezakladala na viere v Boha, kým iní áno. Tak to bolo s mojimi dvoma sestrami. Nemali sme veľa odôvodnení, čo treba robiť, alebo ako sa majú ľudia správať. Išlo len o to, že ony odvodzovali všetko od svojej viery v Boha, ktorý sa ukázal byť akýmsi pozostatkom tradičného Boha, čo som ja nebola v stave urobiť. Myslím si, že toto je jedna z najzaujímavejších informácií o súčasnom stave vecí a nášho položenia: Že ľudia, ktorí umiestnia, alebo aj pevne zakotvia svoju vieru na úplne odlišné základy, môžu sa dohodnúť na vážnych veciach; kým často ľudia, čo sa zdanlivo opierajú „o toho istého“ Boha sú oveľa hádavejší, ako ich „protivníci“.

FI: Zdá sa, že vaša kniha vám umožnila hlboký pohľad do problémov, ktoré prežívajú ľudia pri rozhodovaní o tom, či ich deti potrebujú náboženstvo. Ako poradíte v tejto veci rodičom, napríklad pri otázke, či majú svoje deti posielať do nedeľnej školy?

MARTHA FAYOVÁ: Na základe svojich vlastných skúseností ako aj skúseností ľudí, ktorých som interviewovala, môžem povedať, že môžete urobiť, čo vám radí vaša viera. Niet tu záruky, ale môžete. Problém –aspoň pre niektorých z nás – spočíva v tom, ako sa vyrovnať s relatívnou zlobou našej dnešnej kultúry a s relatívnymi ťažkosťami nájsť podporu pre presvedčenie, ktoré kto má. O tom píšem vo svojej knihe; že je totiž ťažšie odpovedať na otázku vášho dieťaťa mimo kontextu náboženského presvedčenia, teda aj s Bohom, ktorý príde na pomoc, ako aj mimo sociálneho súhlasu.

Nemám nijaké špecifické odporúčanie. Z rozhovorov s ľuďmi a po intenzívnom premýšľaní som prišla k záveru, že nemá zmysel robiť niečo, čomu neveríte. Nielen pretože to vyžaduje čestnosť, ale aj pretože robiť niečo za takých okolností by bola morálna a psychologická absurdita. Myslím si, že poslať svoje dieťa do nedeľnej školy určitého náboženského zamerania, s ktorým nesúhlasíte, by bola veľmi podivná vec. Keby ste mali možnosť voľby, neposlali by ste svoje dieťa do školy, s ktorej vyučovacím programom alebo metódami disciplíny by ste nesúhlasili; keby ste boli silným prívržencom integrácie, nepošlete dieťa do školy, kde sú všetci žiaci bieli. No stáva sa, že niekedy pocit viny alebo určité obavy v súvislosti s náboženskou problematikou privedú ľudí aj k tomu, že potláčajú svoje vlastné inštinkty. Ale ak je veľmi správne rozmýšľať o týchto veciach a všemožne hľadať odpovede, veď preto som napísala túto knihu, každý jednotlivec by to mal robiť na podklade svojho najlepšieho vedomia a svedomia a nikdy nepripustiť záver typu „Toto musím urobiť, lebo iní to tak robia alebo preto, lebo je to prikázané.“ Pre značný počet ľudí to pravdepodobne znamená dosť veľký zápas; nakoniec však sa musia sami rozhodnúť a robia to podľa svojho charakteru.

Moja rada sa obmedzuje na tieto slová: Spýtaj sa svojho svedomia a potom konaj!

FI: Ovplyvnilo písanie vašej knihy váš názor na spôsob, ako sama vychovávate svoje dieťa? Nakoľko ste presvedčená o jeho správnosti?

MARTHA FAYOVÁ: Nemyslím, že by bola moja sebadôvera vzrástla; vzrástlo moje presvedčenie, že nemôžem konať inakšie. Keď už raz cítim tak, ako cítim, neexistuje pre mňa nikdy ozajstná možnosť konať nejako inakšie.

V tejto knihe čestne priznávam všetky svoje pocity, a to aj v odseku o literatúre, keď hovorím o svojom pokuse čítať s dcérou bibliu. Naozaj si myslím, že stojí za to čítať bibliu; rada by som ju poznala lepšie. Viac z nej neviem pre svoju výchovu, no som pevne presvedčená, že vzdelaná osoba by to mala vedieť. Cítila som sa veľmi neistá najmä v otázke, nakoľko ju mám učiť morálke a nakoľko som sa cítila schopná predstavovať jej ju.

Tento cenný pokus urobili aj iní a mám podozrenie, že by som sa tým nebola natoľko zaoberala, keby som nebola písala túto knihu. Pri písaní som rozmýšľala oveľa analytickejšie ako zvyknú rozmýšľať rodičia.

Deti treba vychovávať vlastným príkladom. Pritom musíte venovať trvalú pozornosť aj otázkam, ktoré sa týkajú náboženstva. Ak o týchto veciach doma nehovoríte, ak neodpovedáte na otázky svojho dieťaťa o vonkajšom svete a o spôsobe, ako to tam ide, o tajomstvách… Zadarmo to nikdy nie je.

Predstav si, nebo neexistuje – 6. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Feministka – ikonoklastka



Interview s Camillou Pagliovou

V skutočnosti nejde ani tak o rozhovor s Camillou Pagliovou – autorkou bestsellerov Sexual Personae; Sex, Art and American Culture (Sexuálne osoby a sex, umenie a americká kultúra) a Vamps and Tramps (Zvodkyne a trampi ); skôr sa jej poskytuje fórum na vyjadrenie nespútaných myšlienok prednesených ako streľba samopalom na každú tému, na ktorú sa zameriava. Čo nasleduje, je prvotriedny príklad toho, čo by sa mohlo volať jej „pohľad do tváre feminizmu“. Interview pre časopis Free Inquiry viedol Timothy J. Madigan.

FREE INQUIRY: Ste jedna z mála z veľmi známych intelektuálok, o dielach ktorej sa diskutuje nielen na univerzitných kampusoch, ale aj v robotníckych krčmách. Prečo si myslíte, že ste sa dotkli tak citlivého bodu?

CAMILLE PAGLIOVÁ: To je úžasné. Nezabúdajme, že v čase, keď som sa dostala na scénu pred piatimi rokmi, bola som už štyridsiatnička, a nevyvolala som dovtedy vôbec žiadny záujem. Nik ma nechcel uverejniť. Nielen že Sexual Personae zamietlo sedem veľkých vydavateľstiev, ale aj časopisy mi zamietali uverejňovať menšie výňatky po celé roky.

No na začiatku deväťdesiatych rokov sa kultúra akosi zmenila a ľudia ma zrazu začali počúvať. Bolo to ako prevrat. Predstavujem špičku šesťdesiatych rokov, pokiaľ ide o slobodu myslenia a prejavu. Nenávidím dogmy akéhokoľvek druhu. Nenávidím ich v rímskokatolíckej cirkvi, ktorú som preto pred dvadsiatimi piatimi rokmi opustila. Nenávidím ju v aktivizme homosexuálov a teraz aj vo feminizme. Dogma ovládla aj humanistické oddelenia v elitných školách – verí sa na postštrukturalizmus a podobné veci. Myslím si, že ľudia sú dnes presýtení ideologickými a všeobecne zabehnutými prístupmi k otázkam kultúry, bežnými v osemdesiatych rokoch. Takže som sa zjavila ako čerstvý závan vetra.

Ľudia zaujímajúci sa o nové myšlienky ma uvítali a ľudia, čo lipnú na zabehnutých systémoch presvedčenia, ma pokladali za hrozbu. Pre liberálnu demokraciu nič nie je nebezpečnejšie ako skostnatená dogma. Nemám rada kliky. Zápasila som o udržanie svojho osobného stanoviska, čo je v Amerike veľmi zriedkavé.

FI: V knihe Vamps and Tramps hlásate, že umlčanie autentickej debaty medzi feministkami napomáha rozmachu extrémnej pravice.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Áno, tak je, a ovocie toho vidíme práve teraz. Už roky som pred tým varovala a stalo sa, čo som predpovedala: potlačenie debaty liberálnym krídlom posunulo celý národ doprava. Ľudia, ktorých prekvapil rozmach republikánov, mi nenačúvali. Dnešné pomery nie sú dôsledkom nejakého sprisahania na pravom krídle; príčinou je skôr duchovné vákuum ľavého krídla. Ľavé politické krídlo sa priveľmi vzdialilo od ľudu. Ľavičiarstvo vzniklo pred 150 rokmi, údajne aby sa stalo hovorcom za mlčiacu väčšinu, za ľud. Opravdivý radikalizmus šesťdesiatych rokov bol v skutočnosti populistický. Podporujem Clintona a budem ho znovu voliť (ak Boh dá), avšak obklopil sa týmito bielymi elitárskymi odborníkmi z hornej strednej spoločenskej triedy, ktorí hovoria o „národe“ z veľkého odstupu a s paternalistickým povýšeneckým zafarbením ako o „obetiach“. Je to urážlivé – som si vedomá svojho pôvodu z prisťahovaleckej rodiny, ak to spomínam, – a títo už nepatria do národa, v mene ktorého údajne hovoria. Takíto falošní pokrokári sú iba hlásnou trúbou reakcie, keď lipnú na prekonaných, rozbitých liberálnych myšlienkach. Napokon veľká časť radikalizmu šesťdesiatych rokov kritizovala liberálne zriadenie, napríklad Leonard Bernstein, ktorý pozýval „čiernych panterov“ na čaj – čo bolo vtedy u radikálov v móde. Liberáli boli v šesťdesiatych rokoch najhoršími pokrytcami. Opovrhujem „liberalizmom z okna limuzín“.

FI: Hovoríte aj: „Zachrániť feminizmus znamená dať náboženstvu, čo mu patrí, ale požadovať súčasne, aby ostalo na svojom mieste.“

CAMILLE PAGLIOVÁ: To sa musí urobiť v záujme záchrany všetkých progresívnych politických smerov. Jednou z najväčších kríz, ktoré zdedili ľavičiari, je zanedbávanie duchovných hodnôt. Som ateistka, ale my ľudia šesťdesiatych rokov sme boli naším svojským spôsobom veľmi duchovne založení. Opustili sme organizované náboženstvá, ale vyhľadávali sme hinduizmus a budhizmus. Zaujímali sme sa o duchovné skúsenosti v rôznych kultúrach. Ako by to bola akási cesta do Indie.

Teraz ako súčasť kolapsu pokrokovej ľavice nastal zostup do sociálneho konštruktivizmu, ktorý tvrdí, že všetko, k čomu sme došli, bolo vytvorené spoločnosťou. Chýba zvažovanie úlohy prírody. Feminizmus, ktorý sa dnes propaguje, má veľmi zúžený pohľad na život. Sme definovaní ako číre spoločenské bytosti, iba ako produkt spoločenských tlakov. Existuje krídlo feminizmu, ktoré trvá na tom, že medzi mužom a ženou niet rozdielu, že sme presne rovnakí, a rozdielnosť sa vytvára tým, že spoločnosť nás formuje v jednom alebo inom smere. Napríklad Gloria Steinemová je o tom pevne presvedčená. Existuje aj iné krídlo feminizmu – jediné, ktoré myslí aj na prírodu – ale toto prírodu sentimentalizuje. Vidí prírodu ako nádhernú božskú postavu, ktorá je z každého hľadiska dobrá. Ja to kritizujem ako prejav rousseauizmu a okrem toho nie je to pravda. Veľké svetové náboženstvá plodnosti videli prírodu v jej dualizme. Príroda je cyklus rodenia a smrti. Je v nej pozitívny aj negatívny prvok. Kreatívny aj deštruktívny. Je v nej aj hlboký kolaps aj vzopätie sa.

Osvietenstvo sa odvrátilo od organizovaného náboženstva a na jeho miesto postavilo rozum a vedu. Aj obdobie romantizmu sa vzpieralo organizovanému náboženstvu a na jeho miesto postavilo prírodu a umenie. Čo však urobil modernizmus? Postavil sa síce tiež proti organizovanému náboženstvu, ale ničím ho nenahradil. Následky pociťujú dnes najmä mladí. Generácia X. Nie je náhoda, že Kurt Cobain spáchal samovraždu. Čo sme odkázali mladým, je iba chaos. Extrémna pravica presne zistila prázdnotu v srdci našej kultúry; no ja nesúhlasím s liečbou, ktorú navrhuje. Obraciam sa na ľavicu s výzvou: „Zobuďte sa! Extrémna pravica vidí niečo, pred čím vy zatvárate oči“.

Pre mladých je všetko zmarené. Majú zúžené ašpirácie. Sú v slepej uličke. V dôsledku spomenutého úplného zanedbania duchovných hodnôt na ľavici rastie príťažlivosť pravice. Za kresťanstvom stojí dvetisíc rokov rozvíjania jeho myšlienok. Za judaizmom ich stojí tritisíc. Teda: lepší je Jehova než Foucault. Jehova dal svetu aspoň tú neuveriteľnú knihu, bibliu. Aká je to nádherná zbierka poézie, veľkolepá, plná tém na uvažovanie a rozjímanie, či už veríte v Boha alebo nie. Veľkosť a intelektuálny rozvoj katolíckej teológie sú závratné. Foucault je iba podvod, ale to je potrava, ktorú servírujú naše elitné školy naším najlepším deťom. Je to otrasné. Ten človek nevie nič.

Zničili sme prirodzené pudy mladých ľudí. Vraveli sme im: nemôžete sa zaoberať umením bez pomyslenia na prefabrikovanú sociálnu agendu – rasizmus, sexizmus, homofóbiu. Zničili sme prirodzenú radostnú reakciu na umenie. Zmenili sme mladých na suchých cynikov. Skutočná tvorivosť predsa znamená aj ochotu nechať sa zosmiešniť, nedbať na nič.

Ľavica nesie vinu na tom, že pravica sa stala príťažlivou. Pravica ponúka ustálené tradičné náboženské hodnoty. A keď sa ľudia ženia a majú deti, záleží im na tom, aké hodnoty odovzdajú deťom. Preto sa toľkí ľudia sa vracajú k starým náboženstvám. Náboženstvo má nesmiernu kultúrnu moc.

Ja som v mojom diele navrhla kompromisné riešenie. Mala by sa uskutočniť výmena skúseností vo výučbe medzi všetkými štátmi. História každej kultúry je aj jej náboženstvo. Mám na mysli zasvätený odborný názor na náboženstvo. Každý na svete by mal poznať hinduizmus, budhizmus, islam, judeokresťanstvo, africké kmeňové náboženstvá atď. Mali by sme jednoducho povedať: „Hľa, toto sú všetky tie rozmanité spôsoby, ako možno duchovne vnímať vesmír.“

Pokúšať sa zaviesť vyučovanie úplne bez stopy náboženstva je hlúposť. A bolo by pre ľavicu také ľahké povedať: „Chvíľka meditácie v škole je celkom v poriadku.“ Čo je na tom mimoriadne? Nábožensky založení ľudia môžu mať náboženské myšlienky. Nechajme ľudí oddávať sa svojim myšlienkam.

Môj postoj útočí na ľavicu vraviac: „Vy ste splodili Newt Gingricha!“ Potrebujeme Rusha Limbaugha. Je jedným z mála voľnomyšlienkarov v celej našej kultúre. Profesori na Harvarde, Princetone, Duke a Stanforde nie sú voľnomyšlienkari. Pri porovnaní s Rushom Limbaughom, ktorý sa netají svojimi vlastnými nezávislými názormi, sa javia ako poplašená hŕba myší. Len on predstavuje zásadného hovorcu a mysliteľa, hoci môj politický názor je iný ako jeho. Okrem toho ľavica nemôže naďalej vyhlasovať, že je hlasom ľudu.

FI: Hovoríte často o obnovenom záujme o pohanstvo. Je isté, že organizované náboženstvo sa pokúšalo vykynožiť všetky prvky pohanstva.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Hlavná téza môjho diela znie takto: Judeokresťanstvo nikdy neporazilo pohanstvo. Naopak, pohanstvo sa po páde Rímskej ríše utiahlo do podzemia a zjavilo sa v západnej kultúre v troch kľúčových chvíľach. Prvá bola renesancia, keď sa vrátil gréckorímsky humanizmus. Botticelli maľoval najprv Venušu, potom Madonu. Druhý bol romantizmus. Ale najpôvabnejším z týchto mojich troch momentov návratu pohanstva je dvadsiate storočie. Nenazývam ho Sartrovým „vekom úzkosti“, ale skôr „hollywoodskym vekom“. Moderná populárna kultúra je naozaj prepuknutie dávno pochovaných pohanských prvkov v západnej civilizácii – práve to pokladá extrémna pravica za najnechutnejšie. Kresťanstvo nebolo nikdy schopné poctivo sa vyrovnať so sexom, pretože sex patrí do oblasti pozemského života, kým kresťanstvo si nás predstavuje ako bytosti schopné prekročiť hranice našej prirodzenosti, schopné stať sa niečím podobným Bohu na nebesiach, ktorý je bez pohlavia a bez tela. Učenie: „Nastav mu druhé líce“ nerieši vrodenosť agresivity. Mnohé feministky sa domnievajú, že násilná spoločnosť učí ľudí byť agresívnymi. Je zaujímavé, že kultúra potrebuje práve to, čo ľudia spravidla veľmi odsudzujú. Je to práve to čudné okliešťovanie, obmedzovanie a potláčanie zo strany judeokresťanstva, čo vytvorilo snaživých, hrdinských a búrlivých umelcov od Michelangela po Baudelaira, lorda Byrona a napokon Elvisa Presleya. V tom je práve veľkosť Západu. Všetko sa to zakladá na neuróze a potláčaní.

FI: Umelci sú niečo ako ustrice vytvárajúce perly okolo predmetu, čo ich dráždi pri raste.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Judeokresťanská teológia je fascinujúca – je veľmi komplexná a intelektuálne povzbudivá. V istom zmysle je prejavom nadmerného rozvoja jednej časti mozgu, avšak telo tým trpí. Potrebujeme ďaleké pohľady dopredu. Žiaľ, nachádzame sa v období postmodernizmu, keď si ľudia osvojili hlúpy názor, že už niet krásnych rozprávok. Všetko sa prerušilo.

FI: Zdá sa, že postmodernizmus vedie späť do predmodernizmu: spochybňovanie predpokladov modernizmu zobúdza záujem o staroveké teológie.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Postmodernizmus je veľké slovo pre nič. Je to niečo, čo je už za nami! Pozrime sa na Beckettovo Čakanie na Godota. Názor, že svet má iba nihilistické obzory, je predsa úplne prekonaný. To teda nie je náš svet. Mám pocit, že afroamerická hudba vnikla hlboko do našej psychiky. Zápory a odcudzenia afroamerickej skúsenosti sa udomácnili v našej citovosti, a táto mala prevratný vplyv na svet prostredníctvom hudby a tanca. Pokúšam sa zabiť postmodernizmus. Vypovedala som vojnu ľuďom na našich univerzitách a v akademických žurnáloch a všade inde, kde ľudia ešte stále kážu tento smer. Považujem za najhoršiu vec na tomto svete povedať niekomu: „Svet je prázdny, svet nemá žiaden zmysel, ideály neexistujú.“

FI: V súvislosti s postmodernizmom sa tvrdí, že racionálne myslenie je „falocentrické“.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Oh! Takéto reči sú zarážajúce. Vychádza to od Jaquea Lacana. Už samotné slovo falocentrický je hlúpy neologizmus. Čo sú to za idioti, čo predstierajú, že to je veľký filozofický pojem? Celé Lacanovo dielo nie je, podľa mňa, nič iné ako veľká kopa hnoja, úplne na nič. Chvalabohu, keď som prišla na univerzitu v r. 1964, dostala som sa ku skvelej literatúre, skvelému umeniu, skvelým myšlienkam, od Platóna a Aristotela až po Hegela, Kanta, Nietzcheho a Heideggera. Ľudia, ktorí používajú slovo falocentrický, sú beznádejní akademickí karieristi, čo sa len robia dôležitými.

FI: Spisovateľky, čo tvrdia také veci a čo sa odvolávajú na Lacana a Foucaulta, nechápu asi iróniu, že ide o mužských mysliteľov rozprávajúcich o „phalocentrizme“.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Presne tak. Väčšina akademických žien predstierajúcich, že sú feministky, nie sú nimi. Nepoznajú históriu feminizmu. Nikdy neštudovali históriu, antropológiu, psychológiu ani biológiu. A preto si pre útoky na normy a tradície, do ktorých sa pustili, vytvorili vlastné normy, ale ešte falošnejšie. Hovorím ako feministka a môj feminizmus je dávnejšieho pôvodu ako feminizmus Glorie Steinemovej. Ja sa vraciam ďaleko dozadu. Väčšina týchto žien sa podľa mojej mienky veľmi vzdialila od svojich vlastných etnických, kultúrnych alebo náboženských identít a lipnú teraz na feminizme ako na novom náboženstve. Preto sa stávajú celkom iracionálnymi, ak sa pokúsite diskutovať s nimi. Pasívne prijali isté uznávané pravdy, ale bez toho, že by si ich premysleli. Držia spolu v skupinách, a nikomu mimo skupiny nenačúvajú. Myslia si, že ak budú ignorovať niekoho ako mňa, že sa vytratím. Pre mňa to malo tú výhodu, že som mohla nerušene vystrájať. Teraz sú zhrozené. Mám už tri bestsellery za päť rokov.

FI: Ak hovoríme o vašej taktike, píšete, že futbal je vaše jediné náboženstvo a že by sa feministky mali poučiť z jeho stratégie. Náš hlavný redaktor Paul Kurtz uverejnil na jar 1994 článok, v ktorom obhajoval (americký) futbal; množstvo našich čitateľov bolo rozčarovaných a obviňovali ho, že zastáva násilie.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Ale kde! Baseball je šport, o ktorom všetci intelektuáli hovoria, že ho majú radi. Je veľmi pasívny a ja som ho nikdy nemala rada, hoci som v škole hrala softbal. Ja milujem futbal. Je to kontrolované násilie, lebo sú tam pravidlá obmedzujúce nekontrolované násilie. Dostanete pokutu. Myslím si, že futbal je absolútne skvelý. Chodila som naň so svojím otcom v Syrakúzach, ešte keď som bola malá. Spôsoby, ako tréneri a hráči uplatňujú rozličné stratégie, plánujú, usmerňujú skupinu, predvídajú a rozvíjajú úskoky – toto všetko je vynikajúca kombinácia rozumu a sily.

Niet pochýb, že som modelovala mnohé z mojich taktík podľa futbalu. Keď sa akademické feministky pokúšali nebrať ma na vedomie, nasadila som hru na odvedenie pozornosti. Moja najznámejšia veta je v prvej kapitole Sexual Personae: „Keby sa bola civilizácia ponechala v rukách žien, žili by sme ešte stále v chatrčiach z trávy.“ Vedela som, že táto veta rozpáli mnohé ženy, že nebudú čítať moju knihu a takto som bol schopná nasmerovať ich paniku iným smerom. Mysleli si, že patrím k extrémnej pravici. Boli pevne presvedčené, že poznajú môj systém.

Pracovala som brilantne. Podarilo sa mi vyhnúť sa včasným podrazom. Mala som celé ihrisko dlho iba pre seba. Často vravievam: modelovala som svoje údery – vyrážala som zo svojej linky na sólové útoky – podľa tých nečakaných, prudkých ale lahodných akcií v strede futbalového poľa, ktoré vyvolajú reakcie až v zadných radoch divákov. Rada mám tento štýl, keď sa z ničoho nič objaví nečakaný hráč. Rada robím náhle ostré údery, ktoré môžu byť veľmi útočné, avšak vždy musia byť bravúrne. Keby sa ma niekto pýtal, čo by som najradšej hrala, odpoviem, že strelca alebo útočníka, to sú títo zlatí chlapci, čo predbehnú všetkých. Futbal je skvelý model na udržiavanie vašich vízií, na koncentráciu energie, plánovanie a udržiavanie sa v kondícii.

FI: Bolo by úžasné, keby ste tak mohli trénovať mužstvo Buffalo Bill. S vašou taktikou by mohli vyhrať Majstrovský pohár.

Mate akýsi „nietzscheovský“ prvok vo vašom štýle písania – tiež „filozofujete s kladivom“. Mnohé vaše výroky sú úmyselne provokujúce. Tu je jeden z knihy Vamps and Tramps:

„Dnešnú situáciu charakterizuje nie mužská nenávisť voči ženám, ale mužský strach pred ženami“.

CAMILLE PAGLIOVÁ: Myslím si, že to je môj najlepší príspevok feminizmu. Keď som sa objavila na scéne, všetky tieto úžasné prototypy celých dejín sveta – fatálna žena, medúza, gorgóna (v gréckej mytológii ženy s vlasmi ako hady; na koho sa pozreli, skamenel) sa pokladali za halucináciou vytvorené predstavy mužov nenávidiacich ženy. Ja som odhalila spoločné stereotypy týchto javov a ukázala, že v týchto pojmoch sa skrýva istá hrozná pravda o vzťahoch oboch pohlaví. Vezmite napríklad film Basic Instinct (Základný pud), proti ktorému feministky a homosexuáli demonštrovali. Páči sa mi. Myslím si, že Sharon Stoneová v ňom zahrala špičkovú rolu v histórii filmu. Keď si vo vyšetrovacej scéne prekladala nohu cez nohu, zmenili sa všetci prítomní muži na huspeninu; dokázala, že vzrušujúca žena ovláda muža. Stala sa rozkazujúcou. Neplatí, že muži nenávidia ženy. Sú jednotlivci, čo nenávidia svoje matky – obvykle končia ako sérioví vrahovia.

Muži sú ženami zvyčajne fascinovaní a boja sa ich. Žena predstavuje pôvod muža – aj každý chlapec sa rodí z tela ženy. Toto presahuje telesnú osobnosť. Toto je prejav obrovskej sily, čo vyviera zo samotnej prírody. Niektoré feministky sa snažia odrezať nás od prírody a vravia: „Sme to isté“ – ale nie sme. Nie sme rovnakí. Reprodukčné schopnosti ženy sú plné záhadností. Ani veda ešte nevysvetlila všetky podklady podrobnej analýzy. Muža pokladám v tejto obrovskej realite za okrajovú záležitosť.

Tento názor som si vytvorila štúdiom literatúry a umenia, keď som si uvedomila, že mnohé svetové mytológie majú spoločné črty. Ak nájdete niečo tak rozšírené vo všetkých historických obdobiach, musíte uznať, že v ženskej sexualite je niečo, čo podnecuje takéto hrôzostrašné vízie. Mám širšiu víziu ako vedec, mám hlbší pohľad do histórie – väčšina mojich oponentov sú jednoducho patetickí. Nevedia skoro nič. Možno poznajú moderné obdobia, možno poznajú renesanciu, ale nemajú dosť široký prehľad o všetkom.

Muži sa boja, že budú vsiaknutí naspäť do maternice a scvrknú sa späť do stavu detstva. Nie je jasné, aký stupeň intímnosti so ženami môžu muži dosiahnuť bez toho, aby sa ich mužnosť rozplynula vo väčšej moci ženy. Nad tým sa treba zamyslieť. Začala som chápať, že mnohé správanie, ktoré vyzerá ako mužská dominancia, je do určitej miery spôsob, ako si muži udržujú svoju slobodu. Mužnosť je niečo veľmi krehké. Mužov spočiatku ovládajú matky, potom manželky. Majú iba jedno krátke obdobie, kedy sú slobodní, a to je vtedy, keď pobehávajú a šarapatia. Musíme to pochopiť. Warren Farrell vo svojej knihe Mýtus o ženskej moci vraví, že „krása ženy je najsilnejšia droga na svete“. To je veľká pravda, ale feminizmus nechápe príťažlivosť žien; necíti, že muži majú pred ženami posvätnú hrôzu a preto zaujímajú obranné postavenie, lebo sa nechcú nechať vykastrovať, ani stať sa otrokmi žien. Toto napätie tu skutočne existuje; bolo tu v minulosti a bude i v budúcnosti.

Mám svoj osobitný spôsob pozerať sa na veci očami muža. Je to pravdepodobne v dôsledku mojej bisexuálnej skúsenosti. Mnoho z toho, čo vravím, je samozrejmé, ale feminizmus to nevidí pre klapky na svojich očiach. Jedna z najhorších je vidieť za všetkým mizogýniu, nevraživosť voči ženám. O mne vravia, že som mizogýn! To predsa nedáva žiaden zmysel. Môže byť mizogýn zjavná lesbička, ktorá písala o Madone a Diane, o Elizabeth Taylorovej a o Jackie Kennedyovej-Onassisovej, a to tak ako ja? O ženách píšem vždy vznetlivo.

Mimochodom, dúfam, že vy ma pokladáte za feministku. Niektorí ľudia ma bezcitne volajú antifeministkou. Gloria Steinemová to nedávno zopakovala v New York Times. Je to hlúposť. Som disidentka, kritizujúca vedenie feministického hnutia. Pokúšam sa reformovať feminizmus asi tak, ako moja veľká hrdinka, sv. Tereza z Avily, sa neusilovala zrieknuť sa kresťanstva, ale sa pokúšala reformovať ho, čo aj urobila. Bola tŕňom v očiach arcibiskupa a katolíckej hierarchie, ale podstatne a vlastnoručne zreformovala rád španielskych karmelitiek. To je práve to, čo si myslím, že robím s feminizmom a s akademičkami.

   



Rozhovor bol uverejnený aj v Zošitoch humanistov č. 7 s názvom Feministka – obrazoborec.

Preložil Alexander Rehák

Predstav si, nebo neexistuje – 7. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Feminizmus, jeho prítomnosť a budúcnosť



Interview s Eleanor Smealovou

Eleanor („Ellie“) Smealová je jedna z najznámejších postáv v modernom hnutí za rovnoprávnosť žien v USA; má reputáciou politického stratéga a úspešnej organizátorky prívržencov. Pôsobila po tri obdobia ako predsedníčka Národnej organizácie žien, rozmnožila počet jej členov šesťnásobne a urobila z nej prvú feministickú organizáciu v celom štáte. V r. 1987 bola spoluzakladateľkou a stala sa predsedníčkou Fondu pre feministickú väčšinu a Základiny toho istého mena, ktoré presviedčajú feministky, aby sa uchádzali o miesta vo verejnej správe a presadzovali zákony o rovnosti pohlaví, či už na úrovni celoštátnej alebo na úrovni mestských zastupiteľstiev a v komisiách. Za redakciu Free Inquiry sa s ňou zhováral Timothy J. Madigan.

FREE INQUIRY (FI): Čo vy na to, že sa vraví, že sa nachádzame v postfeministickom období?

ELEANOR SMEALOVÁ: Feministické obdobie tu ešte nikdy nebolo. Ak pokladáte za feministické obdobie éru, keď ženy dosiahnu rovnosť, od toho sme ešte veľmi vzdialení. Všetky povedačky o „postfeminizme“ sú zbožným želaním tých, čo videli v šesťdesiatych rokoch feministickú éru a ktorí by pre budúcnosť ženské hnutie najradšej odpísali. Avšak ženské hnutie je veľmi živé a nechystá sa opustiť scénu.

FI: Pred výraz feminizmus sa často kladie nálepka radikálny.

SMEALOVÁ: To je skvelé, pretože tí, čo tak robia, vedia, že feminizmus má obrovsky veľké zázemie, iste väčšie než akákoľvek iná zložka verejného života, napr. liberáli alebo konzervatívci a celkom iste väčšie než väčšina náboženských vyznaní. Nech priznajú, že sú to práve tieto radikálne feministky, ktoré sa im nepáčia, pretože sakramentsky dobre vedia, že obrovské množstvo ľudí verí v rovnosť žien. Otvorene povedané, keby ste sa ľudí opýtali, či veria na rovnosť pohlaví, bol by počet tých , čo by odpovedali „áno“, ohromný. Napriek tomu práve zápas za rovnosť pohlaví je najťažším bodom feministického hnutia.

FI: Jedna z najdôležitejších úloh nášho časopisu je kritika stanovísk organizovaného náboženstva. Som zvedavý, či by ste nám mohli niečo povedať o spôsoboch, akými organizované náboženstvá v súčasnosti napomáhajú alebo brzdia feministické hnutie.

SMEALOVÁ: Niektoré z najväčších náboženských spoločností bojujú proti rovnosti. Katolícka cirkev bojuje proti vysväteniu žien za farárky a proti vzrastajúcej úlohe žien vo vedení cirkvi. Stojí tiež na čele všetkých síl proti prerušeniu tehotenstva, čo je jedným z podstatných cieľov boja za ženské práva. Mnohé protestantské cirkvi prijali ženy do kňazského povolania, hoci nie vždy s otvorenou náručou; mnohé pastorky majú trpkú skúsenosť, že síce mohli dostať vysvätenie, ale potom nenašli farnosť, či kongregáciu, ktorú by viedli. Ortodoxní židia nás stále vylučujú z rabínstva a fundamentalistickí moslimovia zanietene bojujú za to, aby ženy museli nosiť závoj. Odhaduje sa, že v islamských krajinách boli zabité tisícky žien len preto, že nenosili závoj.

FI: Je vaša organizácia v nejakom styku s feministkami v moslimských krajinách?

SMEALOVÁ: Áno; a angažujeme sa práve v problematike závoja, pretože ten symbolizuje podmanenie žien. V Alžírsku zabíjajú ženy pre závoj napriek tomu, že je tam pomerne umiernená vláda. Boli sme tiež veľmi aktívne v prípade Taslimy Nasrinovej. Demonštrovali sme okolo bangladéšskeho vyslanectva a dozvedeli sme sa, že aj naša demonštrácia ovplyvnila rozhodnutie vlády dovoliť jej odchod z vlasti.

FI: Čo si myslíte o nedávnej konferencii v Káhire o svetovej populácii a o pokusoch náboženských skupín presadiť tam svoje názory?

SMEALOVÁ: Teší nás, že snahy Vatikánu vytvoriť alianciu s moslimami stroskotali. Nakoniec hlasovali s Vatikánom iba štyri štáty! Dokument, ktorý vyšiel z konferencie, je svedectvom sily svetového feministického hnutia, pretože vrhá svetlo na potrebu rozšíriť ženské práva, ak sa má celosvetová populácia stabilizovať.

FI: Aké sú vaše úvahy o voľbách do kongresu Spojených štátov (r. 1994) a o voľbách v jednotlivých štátoch federácie? Ako ovplyvnia smerovanie boja feministickej väčšiny?

SMEALOVÁ: Pre väčšinu ženských problémov, najmä pre prerušenie tehotenstva, je to katastrofa. Odhaduje sa, že v súčasnosti je v senáte štyridsaťsedem zástancov „práva na život“ (zo 100 senátorov) a v kongrese bolo dvadsaťdeväť prívržencov „slobodnej voľby“ prehlasovaných obhajcami „práva na život“. Odhadujem, že sme stratili asi štyridsať miest v Snemovni a niekoľko aj v Senáte. Je to veľmi vážny neúspech, najmä ak berieme do úvahy slabosť súčasného prezidentstva.

Na druhej strane sa domnievam, že Kongres zaostáva za ostatným národom v podpore ženských práv. Možno práve to vyvolá nápor na viac zmien.

Nemyslím si, že sme dospeli ku koncu možných politických zmien v našej krajine. Naopak, som toho názoru, že prežívame veľmi búrlivé obdobie. Zatiaľ nevieme, ako sa to skončí. Jasné je, že daňovníci sa búria, a pravé politické krídlo to využíva na svoj prospech. Živnou pôdou pre celý tento konzervatívny pohyb je zlá ekonomická situácia.

Mimochodom, aj feministky v zahraničí majú za to, že živnou pôdou pre fundamentalizmus, napríklad v moslimských krajinách, je chudoba. Najväčší vyznávači fundamentalizmu sú ľudia, ktorí stratili zamestnanie a nevidia svetlo na konci tunela. Sľubujú im spásu na onom svete, ak si nevedia poradiť na tomto svete. Vo feminizme vidia kus toho moderného sveta, ktorý ich podvádza. Moderná žena sa stala obetným baránkom za zlyhanú ekonomiku.

FI: Keď teraz v Spojených Štátoch stále viac žien vstupuje do pracovného procesu, vzniká tu pocit zvýšeného súperenia o prácu medzi mužmi a ženami.

SMEALOVÁ: Pre mužov, ktorí v súťaži neuspeli, sme sa stali terčom nenávisti. Niečo z toho pozorovať vo fenoméne Rusha Limbaugha, usmievavého chlapíka, čo bije do feministiek a do homosexuálov, ako aj do každého, koho nepovažuje za „normálneho“. Na týchto útokoch sa zúčastňujú nielen ľudia nižších príjmových kategórií. Je to spôsob, ako sa dá u ohrozených mužov vyvolať pocit dôležitosti.

FI: Písali ste aj o rozličných stratégiách, ktoré pred dávnymi rokmi používali Susan B. Anthonyová a Elizabeth Cady Stantonová v boji proti organizovanému náboženstvu. Aký vzťah to má k dnešku.?

SMEALOVÁ: Stantonová sa domnievala, že cirkvi – v tom čase to bola predovšetkým protestantská cirkev – sú rozhodnuté držať ženy v ich odvekom postavení. A že kým sa nezmení biblický názor na postavenie ženy, nedocieli sa rovnosť. Preto strávila veľkú časť svojho neskoršieho života písaním knihy Ženská biblia, v ktorej dokazovala, že pôvodná biblia bola prepísaná v tom zmysle, aby z nej vyplývala nerovnosť ženy. Domnievala sa, že kým neporazíte nerovnoprávne postavenie ženy v cirkvi, nemôžete docieliť rovnosť ani v širšom spoločenstve.

Susan B. Anthonyová sa zas obávala, že je nebezpečné začať si naraz s mnohými oponentmi – považovala umiernenosť za dôležitú cnosť v boji za rovnosť žien. Neuvedomila si, že to môže spomaliť boj žien za volebné právo. Sily zdôrazňujúce zdržanlivosť stáli aj za hnutím proti volebnému právu žien. Obávali sa, že ak ženy získajú volebné právo, budú bojovať za zákaz alkoholu.

Myslím si, že rovnaký scenár sa odohráva aj dnes, keď veľká časť feministiek a ľudí vo všeobecnosti sa bojí verejne odsúdiť odmietavé stanovisko rímskokatolíckej cirkvi k prerušeniu tehotenstva alebo k rovnosti žien. Draho platíme, ak sa neozývame. Strašné je ticho v našich pokrokových kruhoch, ak ide napr. aj o pedofíliu v kňazských kruhoch. Stojí pred nami cirkev, ktorá o sebe tvrdí, že ponúka morálne odpovede dievčatám v puberte, ale vo vlastných kruhoch skrýva obrovský morálny škandál.

FI: Mám však predsa podozrenie, že takéto správy majú veľký ohlas aj medzi ľuďmi vo vnútri cirkvi .

SMEALOVÁ: Je to najväčší škandál od časov reformácie a doteraz najväčšie spochybnenie morálnej autority cirkvi. Všimnite si pokrytectvo cirkvi v otázke homosexuality: kňaz, ktorý náhle zomrel v saune pre homosexuálov v Írsku, dostal posledné rituály od dvoch iných kňazov, ktorí tam boli tiež. Všetko, čo u nás tento príbeh vyvolal, bola iba malá zmienka v pittsburskych novinách Post Gazette. Takéto príbehy sú výsmechom všetkého, čo cirkev učí a cirkevné autority by sa s nimi mali zaoberať podrobnejšie. Newt Gingrich hovorí teraz o sirotincoch a o vychovávateľskej starostlivosti pod správou cirkvi. Ako to môže robiť cirkev, ktorá má sama také veľké problémy s pedofíliou? Nájdu sa politici, čo na to poukážu? Zaručujem sa vám, že keby sa takéto problémy vyskytli vo vedúcich kruhoch feminizmu, bolo by po nás.

FI: Aké máte názory na možnosť reformy existujúcich náboženstiev v tom zmysle, že by prestali používať sexistický jazyk a pripustili ženské duchovenstvo? Sú tieto inštitúcie patriarchálne svojou podstatou?

SMEALOVÁ: Je otázka, či by takéto zmeny zasahovali až do samotného srdca teológie. Slovník mysticizmu má v sebe množstvo narážok na sex. Tento boj je teda oveľa ostrejší, než by si niekto myslel.

Odhadujem, že väčšina žien v súčasnej teologickej výchove sú feministky. Dokonca väčšina mníšok sú dnes prevažne feministky – videla som takúto správu v publikácii hnutia „Právo na život“. Nedá sa povedať, že by ženské religionistky boli z iného cesta ako muži.

FI: Naša redaktorka Molleen Matsumurová má šestnásťročnú dcéru; keď táto počula, že budem mať s vami rozhovor, chcela, aby som sa vás opýtal: „Čo majú dnes robiť mladé feministky, aby pokračovali v práci hnutia s cieľom šíriť sebavedomie žien a vytvárať pre ne viac príležitostí?“

SMEALOVÁ: Prvé je angažovať sa v hnutí. Dúfam že nestoja bokom, keď sa tvorí história – ženské hnutie ovplyvní našu kultúru viac než akékoľvek iné hnutie.

Ak budeme vedieť vymyslieť, ako ho stále novo organizovať výkonnejšie a účinnejšie, dosiahneme rovnosť. Naše dnešné štruktúry pochádzajú z prelomu storočia a teda potrebujú zmenu, aby sa uplatnili v modernej dobe.

FI: Vaša odpoveď platí pre humanistické hnutie ako celok. Mrzí nás irónia, že sily, ktoré zastávajú spiatočnícke myslenie, používajú najmodernejšiu technológiu, kým my klepkáme na pätnásť rokov starých počítačoch.

SMEALOVÁ: Problém spočíva v peniazoch. Vládnuce záujmy financujú fundamentalistov. Nie že by boli populárni – ale sú financovaní. Pamätajme, že v týchto voľbách sa vyhrávalo nie na základe náboženských alebo sociálnych kritérií, ale zo strachu pred zločinom, pred ilegálnymi prisťahovalcami a z toho, že nebudeme úspešní. Výhercom dáva zdanie popularity schopnosť účinne komunikovať s ich poslucháčstvom, hoci sú v menšine. Majú zdroje, aké my nemáme. Tragédia spočíva v tom, že peňažné záujmy stavajú na staré, reakčné sily.

FI: Musíme dúfať, že je to posledný dych tradicionalistov.

SMEALOVÁ: Nie som až tak optimistická. Videla som príliš veľa praktík, ako možno spomaliť proces pokroku. Už sme mali mať oveľa viac úspechov, ako máme. Stále ešte debatujeme o problémoch, ako napríklad o práve na prerušenie tehotenstva, ktoré mali byť vyriešené už pred mnohými rokmi.

Medziiným je to v dôsledku sily televízie a masových komunikačných prostriedkov, že sa umožnilo ešte ľahšie manipulovať negatívnym smerom masovú hystériu a emócie. Nesmieme si myslieť: „Aj tak budú porazení, je to iba otázka času.“ Viete, mohlo by to takto trvať aj štyridsať rokov. Preto nám treba lepšie sa organizovať a pracovať ešte tvrdšie ako kedykoľvek doteraz!

   



Rozhovor bol uverejnený aj v Zošitoch humanistov č. 7 s názvom Feminizmus v súčasnosti a budúcnosti.

Preložil Alexander Rehák

Predstav si, nebo neexistuje – 8. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Peter Ustinov, svetoobčan



Interview so sirom Petrom Ustinovom

Peter Ustinov a Warren Allen Smith (Interview)

Pri prvom stretnutí so sirom Petrom Ustinovom, veľvyslancom UNICEF dobrej vôle so zvláštnym poslaním a prezidentom Svetového federalistického hnutia, začujete nezabudnuteľný hlas Petra a vlka. Zacítite prítomnosť Beethovena (z jeho spoluúčinkovania v Beethovenovej desiatej); Karabosu (z hry The Love of Four Colonels – Láska štyroch plukovníkov); generála (z filmu a hry Romanoff a Julieta); Nera (z jeho úlohy vo filme Quo vadis?).

Na vaše prekvapenie prichádza Ustinov, ktorý s úsmevom replikuje „Vaša Excelencia“, ak ho oslovíte „sir Peter“, priateľsky, vtipne, hotový napodobniť výraz tváre François Mitteranda, výrečný, ak ide o deti sveta a vážny, ak lamentuje nad neznášanlivosťou, bigotnosťou, oháňaním sa zástavou, vystatovačnosťou, lenivosťou alebo poverčivosťou. Nenaháňa vám strach, a je to muž, s ktorým spolupracovali Jack Paar, Steve Allen, Pavarotti, Herbert von Karajan, André Kostolanetz, David Niven, Yvonne de Carlo, Maggie Smithová, Helen Hayesová, Bette Davisová, Nick Nolte a Jean Gielgud. Muž, ktorého v roku 1990 kráľovná Alžbeta II. povýšila na šľachtica.

V apríli 1995 bol v New York City pri vernisáži svojej novej knihy Ustinov at large (Ustinov so zvláštnym poslaním / na slobode – Prometheus Books, 1995) a vystupoval v celoštátnej televízii a v kníhkupectvách. Londýnčan súhlasil dať interview, kým jeho žena-Parížanka Hélene du Lau d‘Allemans ponúkla redaktorovi šampanské.

V prvom rade treba zdôrazniť, že Ustinov má priateľské slová o Paulovi Kurtzovi, vydavateľovi Free Inquiry a kníh vydavateľstva Prometheus Books. Hoci nikdy nebol „súputníkom“, je členom Akadémie humanizmu Rady pre sekulárny humanizmus a čestným členom Britského združenia racionalistickej tlače.

Free Inquiry: Vaša televízna reportáž „Vatikán zvnútra“ sa stretla aj v USA s veľkým záujmom.

Peter Ustinov: Isteže. Nebola bez kritiky, ale bola taktná.

FI: Môžem to rozumieť aj tak, že McGreevy Productions pripravujú niečo podobné?

Ustinov: Práve sme skončili históriu gréckych bohov, nazvanú „Cesty bohov“. Chceme ukázať, že je omylom myslieť si, že grécki bohovia sú mŕtvi. Jedna z vecí, ktoré dokazuje starodávna história, je poznanie, že slušnosť tu bola oveľa skôr ako náboženstvo a že Sokrates bol síce bohabojný človek, ale nepotreboval nejakého boha, aby bol taký, ako bol. Starodávni bohovia nepoznali zábrany, nepoznali vinu ani všelijaké pocity akéhosi dedičného hriechu; to všetko priniesol monoteizmus.

V určitom zmysle sú starí Gréci a Rimania oveľa súčasnejší ako teistické cirkvi, a to jednoducho preto, lebo brali do úvahy psychiatriu a psychoanalýzu, čo sú veľmi moderné študijné odbory. Oidipus nás opustil dávno, ale zanechal nám tu svoj komplex. Achilles zanechal svoju pätu. Afrodite zanechala afrodiziaká. Lété zanechala zbrane, zbrane zabudnutia. A potom sú tu platonické vzťahy.

Okrem toho nás Gréci môžu naučiť nekonečne viac, ako naše oficiálne cirkvi, ak si dáme námahu študovať ich. Upaľovanie čarodejníc a inkvizícia sú kontrastom k ľahkovážnemu a príjemnému prístupu Grékov k tomuto problému, ktorý siaha hlboko do temnôt ľudskej mysli. Gréci mali pôžitok zo života. Ich drámy sledovali vtedy toľkí ľudia ako dnes televízne seriály. Keď došlo k tomu, že Rimania uznali náboženstvo, nestalo sa to, čo dnes predstierajú mýty, že totiž uznali kresťanské náboženstvo za štátne a sami sa stali kresťanmi. Bol to oveľa zložitejší proces, v priebehu ktorého sa Rimania rozhodli uznať všetky náboženstvá, medzi nimi aj kresťanské. Potom z rozličných dôvodov kresťanské náboženstvo pretrvalo iné náboženstvá. Aj tak však aspoň niektoré kostoly sú relikty iných chrámov.

FI: Raz ste videli mitraický chrám, pochovaný pod dvoma vrstvami kresťanských kostolov.

Ustinov: Áno. Mitras bolo božstvo podobné Apolónovi. Mitraizmus je veľmi zaujímavý, lebo má ekvivalenty ukrižovania, nanebovstúpenia, poslednej večere a všetkých iných krámov kresťanstva, len nie témy, čo sa hodia do magickej skrinky Cecila B. DeMilla. Pozoruhodné je, že všetky tieto mýty sa zdajú mať spoločný základ – totiž pohanstvo, z ktorého si cirkev podľa ľubovôle požičiavala; aj ten pokrik okolo zvitkov Mŕtveho mora.

FI: Váš otec bol liberálny evanjelik a žurnalista. Bolo mu bližšie grécke alebo judeo-kresťanské myslenie?

Ustinov: Ó, predsa Gréci! Vo svojej viere bol absolútne nepraktizujúci. V skutočnosti bol hlboko veriaci jeho otec. Jeho matka, pamätám si ju veľmi dobre, lebo bola polovičná Habešanka, prežívala náboženstvo tak intenzívne, ako keby sa bolo ukrižovanie udialo včera. Sedel som jej na kolenách vo svojej pyžame a počúval som jej historku o ukrižovaní, ako keby sa bolo udialo v Pittsburghu; výdatne plakala a kabátik mojej pyžamy býval mokrý od jej sĺz.

(Dodal, že sa mu marí, že už ako dieťa dostal reumatizmus z tejto vlhkosti; smial sa, že je to samozrejme len jeho predstavivosť. Pre svoj reumatizmus používa Ustinov bohato zdobenú paličku.)

FI: Prv, než ste boli povýšený na šľachtica, boli ste už Commander of the British Empire (Rytier Britskej ríše). Jeden druhý CBE, Arthur C. Clarke, tvrdí, že

„môžbyť našou úlohou tu na zemi nie je vzývať Boha, ale … stvoriť si ho“.

Ustinov: Áno, je to zakorenené v ľudskej povahe. Vždy som hovoril, že mám viac dôvery k agnostikovi alebo ateistovi, ktorý pomôže starej panej prejsť cez cestu, ako k chlapovi, ktorý sa ponáhľa do kostola a robí, že ju nevidí. (Smeje sa.)

FI: Vaša nová kniha Ustinov Still at Large je zbierkou vašich článkov v časopise The European.

Ustinov: Ten časopis patril Robertovi Maxwellovi. Veľkoryso mi dal šesť týždňov dovolenky ročne, ale posledné štyri roky som si túto dovolenku nevyberal. V jeho nekrológu som napísal: „Neexistujú absolútne nijaké zákony proti hochštaplerom, ak majú dobré nápady.“

FI: Používate počítač?

Ustinov: Nie, píšem stále ceruzkou a normálnym písmom. Telefonujem to do redakcie z takých zapadákovov ako je stredná Sibír, severné Thajsko – alebo New York City. (Smiech.) Moje prvé reportáže mali nadpis Ustinov at Large. Táto kniha má titul Ustinov Still at Large (Ustinov má ešte stále zvláštne poslanie/je ešte stále na slobode). A možno vyjde ešte Ustinov Still at Large Again (Ustinov ešte stále znovu má …).

FI: Dali ste niekedy svojej životnej filozofii nejakú nálepku?

Ustinov: Nie, úmyselne nie. Lebo nikdy som nikam nepatril. V tejto mojej knihe, Starec a pán Smith, rozmýšľam aj o Bohu aj o Diablovi. Vyskytuje sa tu ku koncu situácia, keď Diabol uvažuje, že je to naozaj strašné, uvedomiť si, koľko ľudí bolo mučených a zavraždených len kvôli ich náboženstvu. Pomerne málo ľudí zomrelo za to, čo urobili; pravdepodobne preto, lebo tí, čo robili zlo, mali možnosť robiť to, napr. Hitler a Mussolini. Potom tam Boh hovorí niečo ako

„Veru, veru, pre Moju myseľ je dôležitá jedine modlitba. Ale keď sa niekto modlí, zvonku nevidíte, k čomu sa modlí. Preto sú mnohí takí žiarliví a neradi povedia, v čo veria. Ale veď v skutočnosti na tom nezáleží, či som to Ja, alebo nejaká sopka, alebo nejaký strom. Dôležité je, že to prenesie človeka do vzťahu s veľkosťou vesmíru, a to je užitočné, lebo neuverí – inakšie by sa zbláznil. A naozaj, keďže všetko som Ja, aký je rozdiel medzi všetkými týmito vecami? Aký rozdiel medzi Mnou a týmto bohom na hlinených nohách? Podľa všeobecnej mienky Ja som všetko a ak je to tak, nie je možné kacírstvo.“

Ja zas tvrdím, že nemám dôkaz pre nič. Preto verím, čo vidím a cítim. No samozrejme som ochotný nechať sa prekvapiť každú chvíľu. Celý svet by však nemal byť v takomto postavení. (Smiech.)

FI: Free Inquiry má teda správne meno? Stále hľadáme pravdu, ale nie tú jedinú veľkú Pravdu, aj keď to občas značí zmenu nášho názoru.

Ustinov: Ó, ja si myslím, že občasná zmena názoru je celkom úctyhodná vec. Vôbec si nemyslím, že by to bol znak nejakej slabosti alebo chýbania charakteru. Dokonca som tej mienky, že ľudí zjednocujú ich pochybnosti a rozdeľujú ich presvedčenia. Preto je veľmi dobré mať pochybnosti. Pochybovať je najlepšie povzbudenie k činnosti, ktoré poznám.

FI: Skeptical Inquirer je časopis pre skúmanie oznamov o paranormálne; obsahuje veľa článkov o opodstatnených pochybnostiach. Sú tu napríklad plačúce sochy, UFO, veľké stopy v snehu atď.

Ustinov: Hej, počul som o veľkých stopách. To budú asi Jeľcinove, keď hľadá v noci cestu do kúpeľne. (Smiech.)

FI: V roku 1930 znepokojoval humanistov rast svetovej populácie. Vtedy bolo na svete dve miliardy ľudí. V roku 1970 to bolo 3,7 miliardy a dnes je to už skoro 6 miliárd.

Ustinov: Viem. A ak sa pozriete napríklad do Indie, jednoducho nemôžete pochopiť, čo to pápež robí. Keby si kritickí pozorovatelia dali námahu a precestovali túto časť sveta, nemohli by mať o tamojšej situácii dva názory. Aj tí, čo odmietajú drakonické metódy, používané v Číne na obmedzenie pôrodnosti, musia uznať, že ich opatrenia do určitej miery zapôsobili. Môžu sa zdať obmedzením osobnej slobody, ale v štáte s takým ohromným počtom obyvateľov, ako nemá nikto, treba s tým niečo robiť. Môj názor je, že zmysel pre zodpovednosť sa nemá považovať za obmedzovanie osobnej slobody. Raz treba rozhodne povedať, že ďalej to tak nejde. V jednom mojom nedávnom článku v novinách vyslovujem nesúhlas a skľúčenosť pri búrlivých protestoch proti niektorým metódam na obmedzenie pôrodnosti a pri šírení myšlienky, že potrat je zrada života. Mrzí ma, že ak sa niekedy narodí dieťa, je tak často zanedbávané. Čo je potom život? Je to niečo, čo sa žije v tretej rýchlosti, alebo len v jednotke? Aj voči deťom musíme mať zodpovednosť, nielen voči embryám.

FI: Ako veľvyslanec UNICEF dobrej vôle so zvláštnym poslaním navštevujete deti na celom svete?

Ustinov: Áno, a deti sú jediná vrstva ľudí, kde niet predsudkov. Nikto z nás sa nenarodil s predsudkami, a to je mi prameňom nádeje. Neraz vidíte deti, ako sa pekne hrajú s niekým, čo je vrtochom prírody znetvorený; zarazený je len nejeden dospelý a kladie otázku, či sa má deťom táto zábava dovoliť.

Nanešťastie pochádzajú predsudky z výchovy, z rodinného života a zo všetkých tých názorov, ktoré vychvaľujú ortodoxné cirkvi. Každá dobrá fľaša vína musí mať nejakú usadeninu. Podobne sa aj v živote vyskytujú predsudky a dá sa proti nim urobiť len málo. Ešte stále sa odúčam to, čo som sa naučil v prvej škole. Ako si môžem myslieť to a to? pýtam sa sám seba a keď sledujem stopu, prídem vo vlastnej minulosti na nejakú idiotskú dejepisnú knihu alebo nejakú vlasteneckú myšlienku.

FI: S kým z vašej minulosti by ste rád strávili zaujímavú hodinku? Na takúto otázku odpovedala Jacqueline Onassisová, že by to bol Sergej Diagilev. Nemali ste z maminej strany nejaký vzťah k tomuto ruskému baletnému impresáriovi a kritikovi?

Ustinov: Mal som. Môj praujo Alexander Benois bol jeden z Diagilevových umeleckých mentorov. Po mojom prvom vystúpení na javisku mi napísal veľmi milý list, že naša rodina viac ako dve storočia brúsila okolo divadiel, stavali ich a navrhovali, pôsobili v nich a viedli ich, a teraz konečne jeden z nich má odvahu sám vystúpiť na javisko.

FI: A s kým by ste vy rád strávili tú hodinu?

Ustinov: (Váha.) Teda fascinuje ma Dostojevskij. Aj v dnešnom víre Ruska nájdete tie isté postavy a charaktery. Potom by to bol Bolivar. A Beethoven – napísal som o ňom hru a predstavoval som ho po nemecky v Berlíne. Aj Gogoľ. Mám veľmi rád Rusov – moje hry tam hrali lepšie ako kdekoľvek inde a to ešte bez mojej pomoci, čo ma trochu mrzí.

Hodina prebehla veľmi rýchlo. Sir Peter mal písať svoj týždenný stĺpec do novín a pripravovať sa na sólové predstavenie v Toronte, na ceremónie prevzatia medaily Normana Cousina od Svetového federalistického hnutia a Ceny Rudolfa Valentina. Aké potešenia robia uzávierky novín, divadelné reflektory, obrady! Bol život vždy taký radostný? Nie, priznal sa; raz mal strašný sen: naobliekaní muži prišli do jeho spálne, kým spal; prebudili ho a oznámili mu, že bol zvolený. Pozrel cez okno a videl, že z jedného komína sa dymí. Pýtali sa ho, aké meno si vyvolí, keď už bol zvolený. Vidiac, že niet úniku, chvíľu rozmýšľal a potom s presvedčením vyhlásil „Pápež Nevinný!“

Málokto z nás má to šťastie, že strávi hodinu s ozajstným živým rytierom. Ak budete mať to šťastie, že budete môcť vidieť sólové predstavenie sira Petra, prečítať jeho stĺpec v novinách alebo nejakú jeho knihu, v každom prípade to urobte! Nenájdete rytiera na bielom koni! Je znalcom automobilov. Raz ho možno zazriete za volantom jeho bieleho Mercedesu 1927.

   



Rozhovor bol uverejnený aj v Zošitoch humanistov č. 5 s názvom Svetoobčan Peter Ustinov.

Predstav si, nebo neexistuje – 9. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Morálne odôvodnenie potratu



Henry Morgentaler

Henry Morgentaler sa narodil 19. marca 1923 v Lodži v Poľsku. V rokoch 1940 – 1945 bol internovaný v lodžskom gete a zatvorený v koncentračných táboroch v Osvienčime a v Dachau. Medicínu študoval v Nemecku, Belgicku a Kanade (Montreal). Tragédie utrpenia až úmrtia žien pri neistých a nebezpečných ilegálnych potratoch ho viedli v roku 1968 k založeniu prvej kanadskej kliniky pre umelé prerušenie tehotenstva v Montreale. V roku 1973 bol pre ilegálne prerušenie tehotenstva po prvý raz pred súdom, ale porota ho oslobodila. Apelačný súd v Quebecu tento rozsudok zrušil a v roku 1975 Najvyšší súd tento nezvyčajný výrok potvrdil. Morgentaler si odsedel desať mesiacov z trestu osemnásť mesiacov, kým kanadský parlament neodhlasoval tzv. „Morgentalerov zákon“, podľa ktorého zákonodarný zbor nemôže zmeniť rozhodnutie poroty. Vcelku stál Morgentaler štyri razy pred súdom za ilegálne prerušenie tehotenstva. V roku 1988 sa posledné pojednávanie skončilo výrokom Najvyššieho súdu, že kanadské zákony o potrate sú protiústavné. Od tých čias nemá Kanada nijaký federálny zákon, upravujúci prerušenie tehotenstva. Morgentaler otvoril viacero kliník po celej Kanade, narážajúc vo viacerých provinciách na húževnatý odpor. Na kliniku v Toronte bol roku 1992 spáchaný bombový atentát, ktorého páchatelia neboli nikdy zistení. V roku 1996 vyvolal Morgentaler senzáciu v Kanade a v celom svete, keď adresoval pápežovi Jánovi Pavlovi II. otvorený list, v ktorom ho vyzýval, aby revidoval tradičné katolícke doktríny o prerušení tehotenstva, kontrole pôrodnosti a úlohe žien v spoločnosti. Napísal knihu Abortion and Contraception (= Potrat a kontracepcia, 1982). Je zakladajúcim prezidentom Kanadského združenia humanistov a dostal vyznamenania od spoločností ako Planned Parenthood (= Plánované rodičovstvo), the National Abortion Rights Action League – NARAL (= Národná liga za právo na potrat), the National Abortion Federation (Národná federácia za právo na potrat), the Council for Secular Humanism (= Rada pre sekulárny humanizmus) a the International Humanist and Ethical Union (= Medzinárodná humanistická a etická rada).

Je čas, aby som písal o morálnych dôvodoch pre potrat. Mnohí ľudia zo skupiny „pre slobodu voľby“ si myslia, že boj je vyhraný, že prerušenie tehotenstva je možné, že ženy získali právo kontroly svojich reprodukčných schopností a oslobodili sa od utláčateľských predpisov patriarchálnych vlád. Nie je to celkom tak.

Ešte stále je na svete veľa vlád, ktoré podrobujú ženy dogmatickým náboženským výnosom teokracií. Ešte stále sú ženy ochotné vystaviť svoje zdravie, budúcu plodnosť a dokonca aj svoj život do nebezpečenstva, ak ide o to, aby ukončili nechcené tehotenstvo. Náboženská pravica a hnutia proti potratom získavajú pôdu na našom kontinente a inde na svete. Aj u nás, v Spojených štátoch, kde každý dúfal, že rozsudok v spore Roe v. Wade navždy zaistí ženám právo rozhodnúť sa, násilnícke skupiny protipotratového hnutia vedú vojnu proti lekárom a osadenstvám kliník pre prerušenie tehotenstva; existujú politické skupiny lobistov a kandidáti na prezidentovo, stavajúci sa proti slobode rozhodnutia a sú v blízkosti Bieleho domu (Oválnej kancelárie). Dokonca aj v hnutí pre slobodu rozhodnutia existujú jednotlivci, ktorí uvažujú o morálnosti práva na slobodu rozmnožovania; sú toho názoru, že právo na potrat síce musí existovať, ale že je vo svojej podstate zlé – že je to nutné zlo. Takýto postoj je nebezpečný a deštruktívny – podrýva ohromné úspechy, dosiahnuté možnosťou dobrých služieb pri prerušení tehotenstva. Je pravda, že rozhodnutie prerušiť tehotenstvo je prvotne významná morálna voľba; je to voľba, ktorá ženy oslobodzuje a dáva im silu; majú z toho osoh ženy i celá spoločnosť. V tomto článku chcem prebrať všetky tieto problémy z humanistického stanoviska a znovu potvrdiť morálnosť práva na slobodu rozmnožovania.

Problém morálnosti prerušenia tehotenstva veľmi dobre ilustruje zásadný rozdiel medzi humanistickou etikou a tradičnými náboženskými postojmi. Tie prvé sa zakladajú na záujme o dobro jednotlivca a kolektívu a sú schopné pojať všetky dostupné dáta a moderné vedomosti; tie druhé sa viažu na podklade dogiem a tradícií na sexistické a iracionálne zákazy potratu a neuznávanie práv žien; sú úplne a bezcitne ľahostajné voči strašným utrpeniam, ktoré uvaľujú na ženy a spoločnosť, hoci by sa im dalo vyhnúť.

Väčšina diskusií, zúriacich vo svete okolo potratov, sa zameriava na ich morálnosť. Je vôbec niekedy morálne a zodpovedné, aby žena požiadala o prerušenie tehotenstva a aby sa jej vyhovelo, alebo je potrat za každých okolností nemorálny, hriešny alebo dokonca kriminálny?

Ak počúvate reči prívržencov protipotratového hnutia alebo čítate ich nepresné údaje o tom, čo sa nenarodí, vzbudí to vo vás dojem, že každý potrat znamená zabitie dieťaťa; nemožno ho teda pripustiť za žiadnych iných okolností ako vtedy, keď tehotenstvo ohrozuje život tehotnej ženy, čo je v súčasnosti veľmi zriedka. Tento názor – že totiž potrat je vždy nemorálny a že v lone ženy sa nachádza od chvíle počatia ľudská bytosť – je náboženská predstava, propagovaná najmä doktrínou rímskokatolíckej cirkvi; stotožňujú sa s ňou aj viaceré fundamentalistické protestantské / evanjelické skupiny, ale nie väčšina katolíkov ani evanjelikov.

Pozrime sa na túto ideu / myšlienku bližšie. Vo chvíli počatia sa spája spermia a vajíčko – vytvárajú jednu bunku. Vyhlasovať, že táto jedna bunka je už celá ľudská bytosť a ako s takou s ňou treba zaobchádzať, je natoľko absurdné, že je ťažko to odmietať. Je to ako keby niekto tvrdil, že jedna tehla je už dom a treba s ňou zaobchádzať ako s domom. Aj ak máte sto tehál alebo dvesto tehál, nie je to ešte dom. Aby to bol dom, potrebujete steny, vodovod, elektriku a iné funkčné zariadenia. To isté platí pre rozvíjajúci sa zárodok. Aby sa stal ľudskou bytosťou, potrebuje vnútornú organizáciu, orgány, a najmä ľudský mozog, aby sa dal považovať za ľudský. Táto jednotka je výsledkom pohlavného styku, ktorý nemá vždy za cieľ rozmnožovanie. Či ho už voláme zygotou, blastocytom, embryom alebo fétom , stále nemá všetky atribúty ľudskej bytosti a teda nemožno ho teda za takú považovať.

---

Ak sa vyvolaný potrat často označuje za „úmyselnú vraždu“, prečo sa to nerobí pri samovoľnom potrate? Nakoniec skoro polovica embryí sa stráca pri týchto samovoľných potratoch. Ak sú spontánne potraty „božie dielo“ (používam bežný náboženský výraz), nie je podivné, že boh sa tak málo zaujíma o fetálny život, že dopustí, aby v takom veľkom počte zhasol a nezakročí? Nie je prípustné prísť k záveru, že boh nemá záujem alebo námietky proti spontánnemu potratu? Ako je možné, že katolícka cirkev nemá nijaký rituál na zamietnutie mrhania toľkým fetálnym životom, ak k nemu dochádza spontánne, ale stáva sa tak neodbytne výrečnou a odsudzuje ho, ak je výsledkom vedomého rozhodnutia ženy alebo manželského páru?

Som toho názoru, že včasné / skoré embryo by sa mohlo volať potenciálnou ľudskou bytosťou. No berte do úvahy, že každá žena môže potenciálne vytvoriť za svoj život dvadsaťpäť ľudských bytostí. Myšlienka, že aj každá žena, ktorá otehotnie v dôsledku pohlavného styku, ktorý nemal za cieľ rozmnožovanie, musí donosiť svoje dieťa, neberie do úvahy skutočnosť, že je úžasná diskrepancia medzi jej enormnou plodnosťou a medzi skutočnému životu zodpovedajúcou schopnosťou ženy a aj manželských párov zabezpečiť pre deti všetko, čo je potrebné na dobrú výchovu. Morálnosť žiadneho činu nemožno oddeliť od jeho predvídateľných dôsledkov. Možno nútiť dvanásťročné dievča alebo štyridsaťpäťročnú ženu, ba v tejto súvislosti hocktorú ženu, aby ostala tehotná alebo mala na krku výchovu dieťaťa počas osemnásť rokov bez ohľadu na jej vyslovené priania alebo aj želania jej partnera?

Nič sme sa nenaučili z toho, čo sa deje v krajinách, kde je prerušenie tehotenstva ilegálne / protizákonné a kde sú ženy prinútené samy si vyvolávať potraty alebo sa vydať do rúk šarlatánov, pričom mnohé umierajú, sú poznačené na celý život alebo strácajú plodnosť? A čo povedať o deťoch, ktoré často ostávajú zverené do opatery ústavov, kde nemajú ani otca ani matku, kde natoľko trpia nedostatkom morálnej podpory a cítenia, že sa často stávajú psychotickými a neurotickými, kde poznajú toľko nenávisti a násilenstva, že sa z nich stanú mladiství delikventi až zločinci, ktorí vraždia, znásilňujú a kradnú? Ak sa s niekým zaobchádza zle v jeho mladosti, zvnútorní sa toto násilie a často sa prejaví pri dospievaní.

Filozofia zástancov slobodnej voľby zdôrazňuje, že možnosť dobrých lekárskych potratov ?? chráni zdravie a plodnosť žien a deťom umožňuje, aby sa narodili v rodine, kde dostanú lásku a starostlivosť a spoznajú záujem a uznanie ich jedinečnej osobitnosti; tam z nich vyrastú šťastní, milujúci, starostliví a zodpovední členovia spoločnosti, schopní vstúpiť do rozumného vzťahu s inými.

Takto chráni sloboda rozmnožovania – to je možnosť legálneho prerušenia tehotenstva, kontracepcia a v širšom rozsahu už sexuálna výchova – ženy a spolužijúcich partnerov; predstavuje pravdepodobne najdôležitejší aspekt preventívnej medicíny a psychiatrie; je sľubnou zábezpekou pred zločinom a duševnými chorobami.

Všade, kde boli zákony o prerušení tehotenstva liberalizované / uvoľnené, najmä v štátoch, kde je potrat možný na požiadanie, sú dôsledky na verejné zdravie (??) a na blaho komunity veľmi pozitívne. Drastická redukcia ilegálnych nekompetentných potratov s ich strašnými následkami skoro eliminovala jednu z najväčších hrozieb pre život a zdravie plodných žien. Dal sa tam zistiť trvalý pokles výskytu zdravotných komplikácií a mortality pri vyvolaných potratoch, pokles úmrtnosti pri pôrodoch, novorodencov a detí, ako aj celkový pokles predčasných pôrodov a pokles počtu rodení nechcených detí. Je úžasne zaujímavé sledovať následky a účinky liberalizácie zákonov o potrate.

V štátoch, kde boli potraty legalizované a stali sa prístupné tým, že je dostatok školeného lekárskeho personálu, ukázali sa čoskoro priaznivé dôsledky nielen pre jednotlivcov, ale aj pre celú spoločnosť. V krajinách, vyznačujúcich sa vysokou úrovňou vzdelania, kde prerušenie tehotenstva vykonávajú kvalifikovaní lekári bez zbytočných prieťahov, skoro vymizli ilegálne potraty nekompetentnými ľuďmi bez lekárskych vedomostí, čo veľmi prospelo zdraviu žien. Aj mortalita pri legálnych potratoch poklesla skoro neuveriteľne. Napríklad v Československu bola v roku 1978 dva na 100 000 prípadov a v USA je jedna na 200 000. Je to veľmi nízke číslo, blízke mortalite pri väčšine chirurgických zákrokov. (??)

Ďalší dôležitý zisk je zníženie perinatálnej mortality žien, a to ako dôsledok toho, že pacienti s vyšším rizikom, t. j. mladistvé ženy, staršie ženy a choré ženy sa spravidla rozhodnú nepokračovať v tehotnosti, ak je spojená s vyšším rizikom; to má za následok, že ženy, ktoré rodia, sú zdravšie a lepšie znesú záťaž pôrodu; teda detská a perinatálna mortalita sústavne klesá v štátoch, kde je prerušenie tehotenstva legálne.

Pravdepodobne najdôležitejším ziskom legalizovaných potratov (a súčasne s najďalekosiahlejšími dôsledkami) je skutočnosť, že sa tak znižuje počet nechcených detí. Z detí, ktoré zakúsili zneužívanie, zlé zaobchádzanie a zanedbávanie, často vyrastú neurotickí alebo zločineckí príslušníci spoločnosti. Nestarajú sa ani o seba ani o iných, dopúšťajú sa násilností a nenávidia svoje okolie i celú spoločnosť; ak sa podarí znížiť počet takých jednotlivcov, úmerne tomu vzrastá blaho spoločnosti.

Jedna z najprekvapujúcejších priaznivých zmien pozorovaných v USA i v Kanade je značné zníženie zločinnosti, najmä vrážd, lúpeží a únosov. (??) Tento trend za posledné štyri roky sa dá dokázať preukaznými štatistikami, zostavenými úradom FBI a policajnými orgánmi. Pokles násilnej zločinnosti za posledné štyri roky bol priemerne 8 % každý rok, čo je iste pozoruhodný trend. Štatistiky provincie Quebec zo 4. apríla 1996 vykazujú za posledné 3 roky pokles priestupkov o 15 % ročne a pokles násilnej zločinnosti o 8 % ročne. V štáte New York sa zločinnosť znížila o 30 %. Toto všetko a podobné štatistiky z iných štátov prekvapujú a za vládnucich hospodárskych pomerov a roztržiek v modernej spoločnosti ich možno označiť za neobyčajné. Ako to vysvetliť?

Niektorí demografi to vysvetľujú skutočnosťou, že v okolí je menej mladých mužov a že sú to najmä mladí mužovia, ktorí sa dopúšťajú zločinov. Niet pochýb, že je to pravda; ale ešte dôležitejšie je, že medzi týmito mladými mužmi, náchylnými k zločinu, je menej takých, čo boli v detstve zneužití alebo zažili ukrutnosti. Ako to? Lebo mnoho žien, ktoré v minulých generáciách boli prinútené donosiť každé dieťa, malo už v poslednej generácii možnosť rozhodnúť sa pre lekársky potrat, ak nemali možnosť niesť ťarchu materstva.

Násilie a zločin sú často diela ľudí, ktorí sa chcú čo aj nevedome pomstiť za zlo, ktoré vytrpeli ako deti. Táto potreba vyhovieť vnútornej potrebe pomsty má za následok násilie voči deťom, ženám, príslušníkom menšín alebo voči komukoľvek, kto sa stane cieľom útočníkovej nenávisti. Deti, ktoré boli vychované bez lásky a dobrej starostlivosti, ktoré boli zanedbávané alebo zneužité, trpia ohromným emocionálnym poškodením a môže z toho vzniknúť mentálna choroba, životné ťažkosti a vnútorná zúrivosť, ktorá príležitostne vypukne v mladosti ako násilenstvo.

Veľ sériových zločincov sa vyvinulo zo zanedbaných a zneužitých detí, zbavených lásky. Paul Bernardo a Clifford Olson patria do tejto kategórie. Aj Hitlera aj Stalina ich otcovia v detstve kruto bili (??) – možno preto necítili nijaké výčitky svedomia, keď ako mocní zapríčinili smrť miliónov ľudí. Platí stará múdrosť, že predchádzať chorobe je lepšie ako liečiť. Zabrániť narodeniu nechcených detí plánovaním rodiny, kontrolou pôrodnosti a lekárskym potratom je preventívna medicína, preventívna psychiatria a prevencia zločinu.

Predpovedal som ústup zločinov a mentálnych chorôb už pred 25 rokmi, keď som štartoval v Kanade kampaň za bezpečný a legálny potrat. Trvalo to dlho, kým sa toto proroctvo splnilo. Očakávam, že pomery sa budú ešte zlepšovať, keď sa bude rodiť stále viac detí v rodinách, ktoré ich chcú a už dopredu a na ne tešia.

Lekárske prerušenie tehotenstva na požiadanie a dobrá starostlivosť v tejto oblasti sú obrovským pokrokom nielen vo vzťahu k individuálnemu zdraviu a dôstojnosti ženy, ale aj k viac lásky, starostlivosti a lepšej spoločnosti, k lepšej spoločnosti, v ktorej prevládne spolupráca nad násilím. Len potom môžeme dúfať, že prežijeme ako ľudský druh a zachováme na našej planéte inteligentný život napriek ohromnému ničivému potenciálu, ktorý ľudstvo nazhromaždilo.

Právo na legálny potrat je relatívne nové achievement, vo väčšine štátov, nie staršie ako 25 rokov. Je časťou úspechu žien na ceste za emancipáciou, za rovnoprávnosť žien a mužov, aby ženy boli uznané za plnoprávnych, zodpovedných a rovnoprávnych členov spoločnosti. Žijeme v období, keď sa ženám, osobitne v západnom svete, uznáva rovnoprávnosť; vyplýva z toho ohromný potenciál pre celé ľudstvo, ohromný potenciál pre talent. Je zrejmé, že ženy nemôžu rozvinúť všetky svoje možnosti, ak nemôžu úplne kontrolovať svoje telo, svoje reprodukčné schopnosti. Kým nemajú možnosť bezpečne prerušiť tehotenstvo a tak korigovať vrtochy biologických náhod, nemôžu sledovať svoj životný cieľ, byť rovné mužom, využívať všetky možnosti, ktoré teoreticky majú všetci členovia našej spoločnosti. Emancipácia žien nie je možná bez reprodukčnej slobody.

Úplná plnoprávnosť žien bude mať úžasné dôsledky pre poľudštenie nášho druhu; možno eliminuje vojny a konflikty, a dá celému vývoju ľudstva nové dimenzie. Vývoj civilizácie poznal mnohé obdobia pokroku a regresie, ale vždy tu bolo postupné uznávanie práv menšín ako ľudí a ich včleňovanie do väčších spoločenstiev. Stalo sa to s príslušníkmi iných národností a rás. Stalo sa to s vojnovými zajatcami, s ktorými sa zaobchádzalo spočiatku neľútostne. Stalo sa to, často naozaj len nedávno, s deťmi, ktoré sa v mnohých spoločnostiach považovali za majetok rodičov a bolo prípustné zaobchádzať s nimi brutálne a nezmyselne ich zanedbávať. Iba od niekoľko generácií sa uznáva, ako je pre spoločnosť dôležité byť k deťom pozorný a prejavovať k nim lásku, ak sa z nich majú stať starostliví, milujúci a zodpovední dospelí.

Dnes už mnohé štáty uznávajú právo žien byť plnoprávnymi členmi ľudskej spoločnosti. Úplne ich oslobodili od otroctva rozmnožovaniu, keď im dali právo rozhodovať o ich plodnosti a o vlastnom tele. Je to revolučný pokrok veľkého potenciálneho významu pre ľudský rod. Sme v strede tejto revolúcie a neprekvapuje, že mnohé elementy našej spoločnosti sa vzpierajú a chceli by tento proces zabrzdiť. Konajú zo slepej poslušnosti voči dogmám, tradícii a minulým okolnostiam, dychtivo túžiac po časoch, keď boli ženy utláčané ich úlohou bola len prokreácia, domáce práce a starosť o deti.

Skutočné problémy dnešného sveta – hlad, bieda, chudoba, možnosti globálneho násilenstva a nivočenia – vyžadujú sústredené akcie vlád, inštitúcií a celej spoločnosti, zamerané proti preľudneniu. Je nevyhnutné kontrolovať ľudskú plodnosť a robiť všetko pre to, aby mal deti len ten, kto sa vie o ne postarať, a by im zaistil nielen jedlo, šatstvo a vzdelanie, ale aj citovú podporu; tú poskytne len milujúci rodičovský dom, len rodičia, ktorí ľúbia, spolucítia a starajú sa.

Ženy na celom svete musia dostať toto právo na dôstojnosť ako plnoprávni členovia ľudskej spoločnosti, ak sa toto má dosiahnuť. Samozrejme to znamená právo na lekárske prerušenie tehotenstva na požiadanie v atmosfére všeobecného súhlasu so špecificky ženskými požiadavkami a potrebami a v duchu úplnej rovnosti mužov a žien v spoločnosti, ktorá sa postupne poľudšťuje.

Ktosi kdesi povedal, že nie je možné zastaviť postup myšlienky, ktorej čas prišiel. Ale dobré myšlienky prichádzajú a odchádzajú. Stane sa, že sa na dlho stratia pre nevedomosť, tradíciu, odpor voči zmene a osobné záujmy tých, čo sa boja zmeny. Niekedy sa dobré myšlienky prijímajú pomaly a zdráhavo. Častejšie sa prijímajú len po dlhých obdobiach bojov a obetí zo strany tých, čo sú presvedčení o správnosti svojej veci. Boj za slobodu rozmnožovania vrátane práva na bezpečné lekárske prerušenie tehotenstva sa dá klasifikovať ako jedna z veľkých myšlienok, ktorej čas prišiel.

Veľký pokrok sa dosiahol v mnohých štátoch, vrátane USA a Kanady. Ale v mnohých štátoch nie je ešte legálne prerušenie tehotenstva možné. Ak vidíme, aké veľké dobrodenie je možnosť potratu a sloboda rozmnožovania pre taký veľký počet ľudí, prečo existuje ešte taká silná opozícia? Myslím že preto, lebo ľuďom viazaným ich náboženskými tradíciami je táto nová sloboda proti mysli a chceli by pohnúť ručičky hodín dozadu.

Tabu a praktiky, týkajúce sa ľudského rozmnožovania a sexuality boli vpísané do náboženských učebníc pred storočiami a odtiaľ boli prepísané do miestnych zákonníkov. Zákony o potratoch boli zostavené dávno predtým, ako nás veda poučila o skutočnostiach embryonálneho vývoja. Napríklad katolícka cirkev dlho učila, že v momente počatia vznikne dokonalá osoba, nazývaná homunculus (človiečik), ktorá žije v bruchu matky a musí dorásť do určitej veľkosti, aby bola vypudená. To bolo kedysi dávno, ale dôsledky tejto predstavivosti pretrvávajú v katolíckej viere, že potrat je vražda živej ľudskej bytosti.

V celých dejinách a vlastne až dodnes sú držiteľmi autority vo všetkých veľkých náboženstvách na celom svete muži. Vo väčšine štátov sú muži aj hlavou štátu a zákonodarcami. Vo vedách a osobitne v medicíne držali opraty autority a moci tradične muži; len pomerne nedávno sem boli pripustené ženy. Možno sa potom čudovať, ak zákony a postoje voči potratu potrebovali toľko času, aby sa zmenili? Teraz sa však menia a ženy na celom svete postupne získavajú moc a kontrolu svojich reprodukčných schopností. Treba ľutovať, že organizované náboženstvá, hnané tradičnými dogmami a fundametalistickou rétorikou podporujú paľbu hnutí proti slobodnej voľbe klamstvami, útočnou propagandou a zvádzajúcimi kázňami, čo vedie k výtržnostiam a až k vraždám. Prívrženci tohto hnutia proti slobode voľby vidia, že svoj boj prehrali, že verejná mienka sa nenechala prehovoriť ich výpadmi, výmyslami a dogmatickou opozíciou. Hnevá ich to a postupne prechádzajú až do teroristických činov. V USA i v Kanade sa dopúšťajú násilenstiev, vedúcich až k vraždám a poraneniam lekárov, robiacich potraty, ako aj vzrastajúcich násilenstiev voči inštitúciám, umožňujúcim potraty; sú to znaky morálneho bankrotu, ale na nešťastie ohrozujú lekárov a všetok personál, zúčastňujúci sa potratov.

Tým, čo si myslia, že v diskusii o potratoch zaujali títo tzv. obrancovia života vysoké morálne postoje, hovorím: „Hlúposť!“ Ich postoj nebol nikdy vznešený; iba tvrdili, že je taký, keď zastierali svoju násilnícku vieru nadutým povýšeneckým rečníctvom o „ochrane nevinného nenarodeného života“, „o boji proti smrtonosnému priemyslu potratov“ alebo podobnou zvádzajúcou a očividne klamnou propagandou. Keď teraz hnutie proti slobodnej voľbe siaha k násilenstvách a nezastaví sa ani pred vraždami, len aby nanútilo celej spoločnosti tú tzv. vyššiu morálku, je zrejmým dôsledkom, že stráca akúkoľvek dôveryhodnosť. Ak to všetko vezmem do úvahy, neviem pochopiť defetistický postoj niektorých ľudí z hnutia pre slobodnú voľbu v USA, ktorí sa pustili do ospravedlňovania potratov tým, že je to nevyhnutné zlo, za ktoré sa treba ospravedlniť.

Keď taká feministka ako Naomi Wolfová, ktorá napísala veľa dobrých kníh a má na svojom konte toľko odporúčajúcich činov, označí potrat za „hriešny alebo ľahkovážny skutok“ a začne pri ňom pociťovať vinu, ak od každého, čo sa zúčastní umožnenia potratu, vyžaduje oľutovanie tohto hriechu, potom je tu voľačo v neporiadku. Keby bola sama, veril by som, že ide o osobnú precitlivelosť. V hnutí pre slobodu voľby sú však mnohí, čo zmýšľajú podobne a pokúšajú sa odôvodniť svoj postoj a svoje činy asi takto: „Isteže potrebujeme potrat, aby sa pomohlo niektorým ženám; ale ľutujeme, že to musíme robiť, naše srdcia sú proti tomu, a bolo by lepšie, keby sme to nemuseli robiť.“

Čo sa to tu deje? Zabudli všetci títo ľudia, že aj u nás umierali ženy pri potratoch, ktoré si vyvolali samy, alebo ktoré im urobili anjeličkárky? Že nechcené deti išli do ústavov, kde utrpeli nevysloviteľnú traumu, ktorá ich na celý život zbavila schopnosti pociťovať radosť a urobila z nich bojazlivé, zahriaknuté indivídua, strániace sa spoločnosti? Zabudli, že nechcené tehotenstvo je pre mladú plodnú ženu najväčšie zdravotné nebezpečenstvo, ktoré môže končiť stratou plodnosti, dlhou chorobou, dokonca smrťou?

Majme na pamäti pozitívny prínos rozmnožovacej slobody, ktorý som už spomenul. Potrat nemusí traumatizovať; často je to pre ženu oslobodzovací akt; ukáže jej, že je schopná urobiť v živote rozhodujúci krok, keď využíva svoje právo voliť to, čo je pre ňu dobré; to je pravý význam pojmu sloboda.

Rozhodnutie ženy ukončiť tehotenstvo je prejavom moci a slobody. Dáva je pocit vlastnej sily, keď vidí, že jej voľba je prejavom pochopenia situácie, a to momentálnej aj budúcej; keď vidí, že je schopná urobiť informované rozhodnutie o tom, čo je pre ňu najlepšie a môže to dosiahnuť. Dáva jej to slobodu ďalej sa plne starať o existujúcu rodinu, svoje povolanie, svoje emocionálne a mentálne dobro, o svoje ciele.

Ako tí, čo zabezpečujú potraty, máme povinnosť rešpektovať voľbu žien a robiť prerušenia tehotenstva odborne, so záujmom a s empatiou. Myslím si, že za takýchto okolností nemusí žena vidieť potrat ako niečo negatívne; naopak, lebo napriek ľútosti, že bolo treba dôjsť k takej voľbe, žena môže vidieť potrat ako niečo pozitívne, ako obohacujúcu skúsenosť – ak sa to udialo v prostredí, kde sa jej voľba rešpektuje a kde sa s ňou zaobchádza s dôstojnosťou, ktorú si v takej ťažkej situácii zaslúži.

Dlhé roky boli lekári a zamestnanci kliník trvale v stresovej situácii ako terče hrozieb, urážok a morálneho odsúdenia. V posledných štyroch rokoch sa zhoršovanie situácie stupňovalo slovnými vyhrážkami až vraždami. No väčšina z nás sa nevzdala. Väčšina z nás pokračuje poskytovať výbornú službu prerušenia tehotenstva aj napriek hrozbám, lebo cítime povinnosť starať sa o zdravie žien a o ich slobodu, o posilnenie postavenia žien a párov, o lepšiu spoločnosť so slobodou pre všetkých. Rád zdravím všetkých pracovníkov v zdravotníctve, ktorí napriek zastrašovaniu a hrozbám smrti pokračujú v každodennej práci pomoci ženám s odbornosťou, záujmom a empatiou.

Skončím osobnou pripomienkou. Už roky dostávam tie isté otázky: „Prečo ste sa osobne vystavili toľkému stresu a toľkému nebezpečenstvu v takej spornej otázke? Prečo to ešte stále robíte?“ Dlho som rozmýšľal a odpovedám takto:

Prežil som nacistický holokaust, tieto orgie ukrutnosti a neľudskosti človeka voči človeku. Osobne som zakúsil nespravodlivosť, útlak a utrpenie od ľudí, ktorí mali neľudskú, dogmatickú a iracionálnu ideológiu. Považujem za veľmi dôležité zmierniť utrpenie, zmenšiť útlak, odstrániť nespravodlivosť. Sloboda rozmnožovania a ľahký prístup k lekárskemu prerušeniu tehotenstva znamenajú, že žena dá život chcenému dieťaťu vtedy, keď mu môže zaistiť starostlivosť, opateru a lásku. Z milovaných detí vyrastú dospelí, ktorí nebudú budovať koncentračné tábory, znásilňovať alebo vraždiť. Budú sa skôr tešiť zo života, mať sa radi a starať sa o seba a o celú spoločnosť.

Bojujúc za slobodu rozmnožovania prispievam k záujmu a láske k spoločnosti, založenej na ideáloch mieru, spravodlivosti a slobody a sledujúcej úplnú realizáciu ľudských možností. Poznal som hĺbky ľudskej skazenosti a ukrutnosti. Chcem urobiť všetko, aby sa nenávisť nahradila láskou, ukrutnosť milotou a nerozumnosť rozumom.

Preto som sa tak vášnivo oddal veci, ktorú bránim; preto chcem pokračovať dovtedy, kým budem vládať niečím prispieť.

Predstav si, nebo neexistuje – 10. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Posvätná krava: Tmavá strana Matky Terezy



Interview s Christopherom Hitchensom

Matt Cherry, výkonný riaditeľ Rady pre sekulárny humanizmus, interviewuje Christophera Hitchensa o jeho novej knihe Misionárska poloha: Teória a prax Matky Terezy (Verso, 1995) a o jeho televíznom vysielaní, kde prísne kritizoval Matku Terezu. V interview sa rekapitulujú všetky ničivé námietky proti jej činnosti. Jeden z najznámejších novinárov tu okrem toho podáva výrečný obraz o veľkej neochote masmédií v USA kritizovať náboženstvo a jeho predstaviteľov.

Christopher Hitchens je reportér so zvláštnym poslaním pre Vanity Fair (Trh márnosti), píše stĺpec Správa o menšinách pre Nation a je častým hosťom televíznych diskusií o aktuálnych otázkach a komentátorom. Napísal početné knihy o medzinárodných aférach, napr. Blood, Class and Nostalgia: Anglo-American Ironies (Krv, trieda a nostalgia: anglo-americké irónie).

FREE INQUIRY: Podľa výskumov verejnej mienky je Matka Tereza najváženejšou ženou na svete. Jej meno je symbol nezištnej oddanosti v službách humanity. Prečo vlastne zabŕdate do tejto svätej starenky?

CHRISTOPHER HITCHENS: Čiastočne preto, lebo tento dojem je tak rozšírený. Ale aj pre samotný fakt, že sa to považuje za nediskutabilné, proti čomu protestujeme, lebo je to znak ľahkovernosti. Jeden z najnápadnejších príznakov ochoty ľudí uveriť hocičomu, ak sa to zaodeje do zdania svätosti, je nekritické prijatie myšlienky, že Matka Tereza je svätá osoba, aj ľuďmi, ktorí inakšie rozmýšľajú normálne – možno niekedy lenivo – ako sekularisti alebo racionalisti. Inými slovami, je to v každom zmysle nepreverené tvrdenie.

Je nepreverené žurnalistami – ani jeden novinár sa nepozrie zblízka, čo robí. Nie je preverená ani odpoveď na otázku, prečo má stáť práve ona vo svetle reflektorov, keď je toľko nezištných ľudí, čo obetujú svoje životy pomoci trpiacim v tzv. „treťom svete“. Prečo sa nikdy nepovie, že jej zrejmý dôvod pre jej dielo je prozelytizácia, t. j. získavanie nových prívržencov pre náboženský fundamentalizmus v rámci najextrémnejšej interpretácie katolíckej doktríny? Na otázku, či súhlasia s pápežom v otázke svetovej populácie, vám väčšina ľudí odpovie, že sú skôr opačného názoru. Nuž a životné dielo Matky Terezy je propagácia tej najextrémnejšej verzie pápežovho názoru.

To bol prvý motív. Druhý bola novinárska zvedavosť, prečo sa dosiaľ nikto nepozrel zblízka, ako je to s teóriou a praxou Matky Terezy. Veď ak sa pozriem na jej prax, nemôžem si pomôcť a musí mi udrieť do očí, že bola na strane rodiny diktátora Duvaliera na Haiti; že prijala peniaze – vyše milión dolárov – od Charlesa Keatinga, bankového podvodníka, aj keď vedela, že to boli ukradnuté peniaze; že bola vždy na strane najreakčnejších síl v Indii aj inde na svete; že sa zúčastnila kampane v Írsku, aby sa tam ako v jedinej krajine v Európe zachoval ústavný zákaz rozvodu; že jej návštevy a intervencie boli vždy tak načasované, aby v niečom podporili najkonzervatívnejšie a najobskurantskejšie kruhy spoločnosti.

FI: Myslíte si, že je taká šikovná, alebo je len naivná a druhí ju využívajú?

HITCHENS: Často sa ma to pýtali. Nemôžem odpovedať na základe osobnej známosti, lebo som sa s ňou stretol len raz. Ale podľa toho, čo som videl, nemyslím že by bola naivná. Nemyslím si ani, že by bola osobitne inteligentná alebo že by rozmýšľala zložito; je však určitým spôsobom ľstivá.

Má veľmi dobrý inštinkt: ako by vedela, kedy a kde ju môžu potrebovať a kde sa má objaviť so svojím stále jednoduchým výzorom. Ale z Kalkaty na letisko Port au Prince na Haiti je dlhá cesta, a dlhá je aj z letiska do prezidentského paláca. Nie je možné len tak z ničoho sa tu naraz zjaviť v jednoduchom sárí a so skromnými spôsobmi. Veľa vecí treba premyslieť, zosúhlasiť a pripraviť dopredu. Z jednoduchej prostej naivity nemôžete naraz preskočiť do prednášky o tom, že Duvallierovci majú radi chudobných. To vyžaduje vysokú úroveň plánovania a uvažovania. Geniálne na tom je, že výsledok vyzerá veľmi jednoducho.

Jeden zo životopiscov Matky Terezy – skoro všetky knihy o nej napísali úplne nekritickí obdivovatelia – hovorí s pocitom absolútneho úžasu, že keď sa Matka Tereza po prvý krát stretla vo Vatikáne s pápežom, prišla autobusom a oblečené mala sárí, ktoré stálo jednu rupiu. Ja by som také správanie sa označil za vystatovačné. Normálny človek by si pri takej príležitosti obliekol najlepšie časy a prišiel by taxíkom. Urobiť to tak, ako ona, je predsa opak skromnosti – je to zrejme divadelné a vypočítavé. No jej okolie to s nadšením zaznačí ako prejav jej vrcholnej svätosti a oddanosti. Myslím, že súdny pozorovateľ nemusí byť veľmi cynický, aby túto hru prehliadol.

FI: Už ste upozornili na skutočnosť, že hoci Matka Tereza veľmi otvorene vyzdvihuje katolicizmus, má svoju dobrú povesť medzi mnohými nekatolíkmi a dokonca aj sekularistami. A že jej prestíž sa zakladá na jej charitatívnej činnosti v prospech chorých a umierajúcich v Kalkate. Čo tam vlastne robí? Aké tam má zariadenia na túto prácu?

HITCHENS: Tie ošetrovne sú groteskne jednoduché: rudimentárne, nevedecké, na míle od moderných koncepcií súčasnej lekárskej vedy. Už vyšlo niekoľko článkov – od vyjdenia svojej knihy ich zbieram – o zlyhaniach a primitivizme jej liečby malomocenstva, vedúcej k umieraniu pacientov, ako aj o jej postoji k liečbe a prevencii. Veľmi správne sa hovorí, že ju to tiahne k umierajúcim, lebo ak nerobíte nič iné, ako sledovať umieranie, ani ona nemusí toho poskytovať veľa.

To je zaujímavé z dvoch dôvodov. Po prvé, Matka Tereza vyhlasuje len to, že ľuďom zabezpečuje katolícke umieranie. Po druhé, sú tu tie peniaze, ktoré boli darované jej rádu; pri ich zbieraní sa veľmi nenamáhali. Nemali sme možnosť kontrolovať účty – nikto sa nikdy nepýtal, koľko peňazí išlo do jej pokladníc. S toľkými sumami mohla vybudovať aspoň jednu úplne novú modernú pedagogickú nemocnicu a náklady by nebola ani pocítila.

Jej dnešné ošetrovne sú také primitívne, ako boli na začiatku jej slávy; tam teda peniaze iste nešli.

FI: Čo myslíte, koľko dostáva peňazí?

HITCHENS: Mám svedectvo jednej veľmi aktívnej členky jej rádu, pracujúcej u nej dlhé roky; skončila v kanceláriách Matky Terezy v New York City. Nosila peniaze do banky. Odhaduje, že len na tomto konte musí byť 50 miliónov dolárov. Hovorí, že jedna z prvých vecí, ktorá vyvolala v jej mysli podozrenie, bol príkaz, aby sestry stále predstierali, že sú chudobné a že nesmeli použiť ani halier na niečo, čo by im uľahčilo ich postavenie. Pod pláštikom vyznávanej chudoby mali od miestnych obchodníkov mámiť dary, potraviny, pracovnú pomoc atď. Nezrovnávalo sa to s jej svedomím.

Ak toto platí pre jedno miesto, New York, a keďže vieme, aké obrovské sumy prichádzali od inštitúcií ako komitét Nobelovej ceny mieru, iné náboženské organizácie, sekulárne podporné organizácie atď., musíme prísť k záveru, že keby sa boli tieto peniaze použili na zmiernenie utrpenia, museli by sme nejaký účinok vidieť.

FI: Teda tých 50 miliónov je len nepatrná časť celého bohatstva?

HITCHENS: Myslím, že len celkom nepatrná časť a patrím medzi tých, čo volajú po audite tejto organizácie. Z opatrnosti nedržia peniaze v Indii, lebo tam vláda vyžaduje, aby cudzie misionárske spoločnosti vyložili účty na stôl.

Myslím, že odpoveď na otázku po jej bohatstve dala Matka Tereza sama v jednom interview, keď povedala, že založila kláštory a noviciáty v 120 štátoch sveta. To značí, že peniaze boli použité na väčšiu slávu jej rádu a tak na budovanie dogmatických náboženských ustanovizní.

FI: Takže dáva všetko na svoj rád a svojim sestrám? A tento rád má dostať jej meno?

HITCHENS: Obidve tieto myšlienky sú špekulácie, ale podložené špekulácie. Rád dostane jej meno až potom, keď bude vyhlásená za svätú, čo je isté. Jej kanonizácia už prebieha. Svätou by bola, aj keby sme nemali pápeža, ktorý vyrábal svätých po tuctoch; kanonizoval a beatizoval viac ľudí ako jeho osem predchodcov spolu.

FI: Odtiaľ asi názov vašej knihy: The Missionary Position (Misionárska poloha).

HITCHENS: To niektorých ľudí rozčúlilo. Z tých pár, naozaj len pár ľudí, čo o mojej knihe napísali kritiku v USA, jeden či dvaja mali námietky proti tomuto titulu, lebo je vraj „sofomorický“ = bezcitný. Nuž, teda ja si myslím, že nájsť tri významy vyžaduje hodnú dávku rafinovanosti.

FI: Nezabúdajme, že vaše vystúpenie v Spojenom kráľovstve sa konalo pod názvom „Anjel pekla“.

HITCHENS: Áno, to je oveľa viac, ako moje námietky, lebo som si myslel, že toto meno nemá ani jeden význam. Chcel som to nazvať „Posvätná krava“. Kniha je to, čo sa vysielalo v televízii plus asi tretina. Program bol obmedzený na to, čo sme našli o aktivitách Matky Terezy vo filmových materiáloch. Veľmi som sa potešil, že toho bolo toľko. Našli sme tam napr. aj scénu, keď vychvaľuje albánskeho diktátora Envera Hodžu. Alebo keď sa podlizuje Duvallierovcom: lízanie päty boháčovi, miesto umývania nôh chudobným. Ale „60 minút“ vyžadovalo sumu, ktorá by bola väčšia, ako náklady na celý ostatok produkcie; takže sme sa museli uspokojiť aj s fotografiami z filmov.

FI: Ako sa mohla Matka Tereza stať takým veľkým symbolom dobročinnosti a svätosti?

HITCHENS: Jej vstup na svetové javisko sa udial vtedy, keď si ju vybral Malcolm Muggeridge, veľmi pobožný britský politický a sociálny expert, za svojho miláčika. V roku 1969 nakrútil slávny film o jej živote; bola z toho aj kniha; volalo sa to Something Beautifull for God (Niečo prekrásne pre Boha); aj film aj kniha sú čisté hagiografie v tom zmysle, že ju líčia lepšou, ako v skutočnosti bola.

Muggeridge bol natoľko ľahkovážny, že rozhlásil, že pri natáčaní filmu sa stal v kamere zázrak. Vypovedal, že okolo Matky Terezy sa objavilo tajuplné „milé svetlo“. Toto tvrdenie sa dá ľahko vyvrátiť svedectvom kameramana: ten udáva, že mal nejaký nový film značky Kodak, vyrobený pre ťažké svetelné pomery, resp. pre prítmie; použil ho aj pri interview s Matkou Terezou. Svetlé miesta na filme vyzerali skôr zle a kameraman chcel na to práve upozorniť, keď ho Muggeridge prerušil výkrikom: „Zázrak, božské svetlo!“

FI: A tak sme všetci obeťami katolíckej propagandy? Alebo sa Západ zmocnil Matky Terezy, aby si spasil svedomie?

HITCHENS: Vo svojej otázke mi dávate hneď aj odpoveď. Dosť dlho si cirkev nebola istá, čo má s ňou robiť. Kým napr. prebiehal v Ríme Druhý Vatikánsky koncil, konal sa v Bombaji rovnocenný míting indických katolíkov. Naraz sa tam objaví Matka Tereza a vyhlási, že ona je absolútne proti akejkoľvek zmene doktríny. Zdôrazňuje, že nepotrebujeme nijaké nové myslenie alebo úvahy, že potrebujeme len viac pracovať a viac veriť. A tak ju indickí katolíci dlhý čas považovali za obťažnú a dogmatickú ženu.

Myslím, že už vtedy boli v cirkvi takí, čo ju podozrievali z prílišnej ambicióznosti, že sa nepodriadi disciplíne a že si chce založiť vlastný rád. Vždy sa snažila môcť odísť zo scény a predviesť svoju vlastnú show. Cirkvi bola takáto prehnaná horlivosť vždy podozrivá. Myslím, že jej sláva je celkom sekulárny prielom, sponzorovaný Muggeridgeom, ktorý vtedy nebol ani katolíkom.

Takže – nebol to výsledok propagandy Svätej stolice. No keď si katolícka cirkev uvedomila, že má v rukách výhercu, bez meškania ho adoptovala. Matka Tereza je veľkým favoritom pre veriacich a veľmi dobrou reklamou na privolanie neveriacich a nekatolíkov. Pre súčasného pápeža je užitočnou zbraňou proti reformátorom a vyzývateľom vnútri cirkvi.

A že aj tí, čo sa normálne považujú za racionalistov alebo skeptikov, podľahli mýtu Matky Terezy, v tom je prvok postkolonialistickej blahosklonnosti; mnohí ľudia majú výčitky svedomia pre „tento biedny svet“ a sú radi, ak sa nájde niekto, kto to chce naprávať. Okrem toho je tu všeobecný problém dôveryhodnosti; ak raz niekto má dobré meno, posudzujú ľudia jeho činy skôr na základe jeho reputácie, ako na základe kvality jeho činov.

FI: Prečo asi iné veľké masmédiá neodkryli Matku Terezu?

HITCHENS: Prekvapuje ma to. Ešte väčšmi ma prekvapuje, že ani nikto z našej spoločnosti – humanistov, racionalistov, ateistov – na to nikdy nepomyslel.

Aj v mojom zamestnaní existuje určitá lenivosť, resp. náchylnosť robiť chybu, ktorú som práve identifikoval ako posudzovať ľudí podľa reputácie. Uvediem vám príklad: Ak nazvete Saudskú Arábiu „umierneným arabským štátom“, bude takou pre účely reportérov. Nezáleží na tom, čo sa v Saudskej Arábii deje, ona je „umiernený štát“. Podobne je to s Matkou Terezou: stala sa raz symbolom cnosti a od tých čias či už je to v kreslených seriáloch alebo v anekdotách, vo filmoch alebo televíznych show, všade ja ako synoným pre nezištnosť a svätosť k dispozícii Matka Tereza.

Nepatrí sa, aby vám niekto ukradol príhodnú metaforu. Ak sa nakoniec rozhodnete a protestujete, značí to, že nepriamo priznávate, že vám to pri prvom, druhom, lebo možno aj pri treťom zneužití ušlo. Asi preto pozorovať v mojom zamestnaní novinára silnú nechuť priznať, že niečo uniklo našej pozornosti, alebo že sme urobili chybu.

Myslím, že to zohralo svoju rolu aj pri mojej knihe. Keďže sa tu premietal aj film, sprevádzali knihu pomerne dobé recenzie, kým v USA sa zdá, že kniha si nezaslúži pozornosť. Nemôže to byť z bežného dôvodu, že téma príliš tajuplná a mysteriózna, že je kniha určená len pre malý okruh čitateľov, alebo že meno dosť nehovorí.

Pripúšťam, že do úvahy prichádza aj jedna verzia multikulturalizmu. Povedať, že niekto je v Amerike katolíkom, znamená, že môže patriť do jednej z dvoch komunít: do obce veriacich alebo do spoločnosti katolíkov. Do tejto druhej patria veľké počty Írov, Talianov, Chorvátov a iných v prvom rade etnických skupín, ktoré hlasne protestujú, že ich to uráža, ak sa verejne spochybňuje nejaký článok ich viery. Tak sa ľahko dostanete do sporu s mnohými ľuďmi, ak sa opovážite kritizovať ich náboženstvo. podľa jednej interpretácie pravidiel multikulturalizmu to nie je kóšer: nesmiete to robiť, lebo to môže urážať niektorých ľudí v ich najvnútornejšej identite. Tento názor zastávajú aj niektorí sekularisti.

Uvediem vám zaujímavý príklad: Walter Goodman, televízny kritik New York Times, videl môj film a napísal, že nerozumie, prečo sa nevysielal v americkej televízii. Vyzval televíziu, aby ho divákom ukázala. Dlho bolo ticho, no potom sa telefonicky ozvali spolupracovníci Connie Chunga z New Yorku. Potešili ma, keď povedali, že o námete plánujú dlhšiu reportáž s ukážkami z filmu, s interview so mnou a rozoberajúc spor, ktorý zo všetkého vznikol. Samozrejme chceli radšej zvaliť zodpovednosť za kritiku Matky Terezy na mňa, ako sami sa k nej priznať – už vopred plánovali nápravu škôd.

Nič sa nevysielalo. Prišli k názoru, že keby to dali na program, obžalovali by ich zo židovstva a napadli tým spôsobom, ako sa to stalo pri vysielaní The Last Temptation of Christ (Posledné pokušenie Krista); že by to mohlo podnietiť katolícko-židovské nepriateľstvo v New Yorku. Bolo čestné, že sa k svojmu názoru priznali. Vedeli si predstaviť, čo by sa asi povedalo a ako by sa to vyvíjalo a uzatvárali z toho, že to za toľko nestojí.

FI: Takže sa váš film v USA nikdy nepremietal?

HITCHENS: Nie, a ani sa nikdy nebude. Túto predpoveď robím s absolútnou istotou a môžete teraz dumať, čo to asi znamená.

FI: Aká bola odozva na vaše podanie Matky Terezy v Británii? Veľmi vás kritizovali?

HITCHENS: Vysielanie vyvolalo najväčší počet telefonátov od divákov, aké kedy stanica dostala. To sa ostatne očakávalo. Očakávalo sa aj, že reakcie budú vykazovať určité podobnosti. Čítal som tie záznamy; mnohí ľudia hovorili to isté a dokonca tými istými slovami. Myslím, že to bolo organizované.

Väčšmi nás prekvapilo, že to bol súčasne najväčší počet súhlasných reakcií, aké stanica dostala. To sa stáva zriedka; k telefónu siahajú zvyčajne tí, čo nie sú spokojní; tí, ktorým sa vysielanie páčilo, nezvyknú volať. Tento fenomén je v branži dávno známy a na nikoho to veľmi nepôsobí, ak je centrála zablokovaná protestujúcimi telefonátmi. Vie sa, že nevolajú nadšenci a vie sa, že je to organizované.

Napodiv veľa ľudí volalo, aby vyjadrili spokojnosť, že bol najvyšší čas vysielať niečo také. Záznamy doslova zachycujú telefonáty a zistil som, že jazyková úroveň angličtiny a uvažovania súhlasných telefonátov boli také vysoké, že to vzbudzuje nádej, že možno všetko nie je stratené.

Okrem bezprostrednej telefonickej reakcie divákov došlo v nasledujúcich dňoch aj ku kontroverzii v tlači a obidve stránky mali možnosť vyjadriť sa. Nepríjemne ma prekvapilo, koľkí ľudia mali námietky nie proti tomu, čo sa povedalo, ale že sa to vôbec povedalo. Aj medzi sekularistami som sa stretol so začudovaním, ako keby som sa bol dopustil ikonoklazmu. Niektorí ako by hovorili „Tento Christopher HITCHENS udáva, že Matka Tereza to ťahá s diktátormi“ a podobne a počúva sa to tak, že to nebolo dokázané. No dosiaľ ani jeden kritik, ani ten najnepriateľskejší, nepovedal, že by niečo z toho, čo som o nej povedal, nebolo pravda. A nikto nič z toho nevyvrátil.

Najrozumnejší komentár vyšiel v anglickom katolíckom mesačníku Tablet. Bol to dlhý, seriózny a celkom sympatický článok od niekoho, kto zrejme spolupracoval s cirkvou a poznal Matku Terezu. Priznal, že jej dielo a ideológia predstavujú pre vieru určité problémy.

FI: Ale v Amerike sa presadil názor, že Matka Tereza je posvätná krava, ktorú neslobodno kritizovať, takže vaša kniha a vaša kritika nikdy neuzrú svetlo sveta.

HITCHENS: Pravdepodobne. Americké recenzie sú závislé od New York Times Book Review. Moja kniha bola spomenutá len v rámci krátkych oznamov na konci. Ak vezmeme do úvahy, že v tom čase vyšla aj kniha od Matky Terezy, nepovažujem to za normálne. Každý normálny vydavateľ recenzií o nových knihách by bol vzal obidve knihy, našiel si kritika zaujímajúceho sa o náboženstvo a požiadal by ho, aby napísal porovnávajúcu esej s vyzdvihnutím kontrastov. Robil som recenzenta, pracoval som v redakcii a viem, čo sa kedy dá očakávať. Že sa to nestalo, núti rozmýšľať, hľadať príčinu – a zarmucuje to.

FI: Mýtus Matky Terezy vyžaduje od Indov, aby hrali rolu nešťastných obetí. Čo si oni myslia o Matke Tereze a o obraze Indie, ako ho ona sprostredkuje?

HITCHENS: Dostal som kopu pošty z Indie, kde moju knihu uverejnili. Recenzie sú prevažne priaznivé. Treba brať do úvahy, že to prichádza v čase, keď India prežíva veľkú krízu v súvislosti so sekularizmom a fundamentalizmom.

Mnohí Indovia nesúhlasia s obrazom ich spoločnosti a ich ľudí, ako sa tu podáva. Podľa Matky Terezy a jej fanúšikov musíte mať dojem, že v Kalkate je len netečnosť, špina a bieda; že ľudia majú sotva dosť energie, aby si zahnali muchy z očí, kým otŕčajú žobrácku misku. V skutočnosti je to hrubá urážka fantasticky zaujímavého, udatného, vysoko vyvinutého, kultúrneho mesta s jeho univerzitami, filmovými školami, divadlami, kníhkupectvami, literárnymi kaviarňami a vibrujúcou politikou. Samozrejme je tam veľký problém chudoby a preľudnenia, ale napriek tomu tam nie toľko toho žobráctva. Ľudia vás neťahajú za rukáv a nežobrú. Sú hrdí, že to nerobia.

Príčinou strastí a biedy Kalkaty je ohromná preľudnenosť, ktorú cirkev nepovažuje za problém, a hromadný príliv utečencov zo susedných oblastí, devastovaných náboženskými a sektárskymi vojnami v mene boha. Takže tí, čo veria, dlhujú Kalkate veľa času, ktorý by mali venovať práci na náprave toho, za čo sú zodpovední. Predstierať, že to robia, je obyčajný podvod.

FI: Vo svojej knihe píšete, že Náboženská pravica i fundamentalistickí protestanti, obidve tradične silne protikatolícke hnutia, využívajú Matku Terezu ako symbol náboženskej svätosti v boji proti sekulárnym humanistom.

HITCHENS: Iste, predstavuje posterové dievča pravicového hnutia Právo na život. Ako príklad kresťanského idealizmu a rodinných hodnôt, skrátka všetkého dobrého, ju predstavuje Ralph Reed, čelný muž šíkov Pata Robertsona. To je symptóm oveľa širšieho problému, ktorý nazývam „reverzným ekumenizmom“; je to oportunistická aliancia medzi extrémnymi katolíkmi a extrémnymi protestantmi, ktorí sa kedysi navzájom vylučovali a považovali za pravé opaky jeden druhého.

V súkromí má Pat Robertson len pohŕdanie pre iné kresťanské cirkvi, vrátane mnohých iných extrémne protestantských. Ale vo verejnosti zdôrazňuje jeho Kresťanská koalícia, že je veľmi, veľmi rozumné ísť do koalície s katolíkmi. Medzi náboženskými extrémistami existuje povrchný, prázdny ekumenizmus a Matka Tereza je dobrovoľne a spokojne v jeho službách. Sama dobre vie, pre koho a s kým spolupracuje. Myslím si, že najšťastnejšia je, keď môže ísť do Írska a intervenovať v referende o rozvodoch, ako to urobila nedávno.

Mimochodom, je tu jeden zaujímavý fakt, o ktorom sa dosiaľ nepísalo. V priebehu nedávneho referenda o rozvode v Írsku katolícka cirkev hrozila rozvedeným ženám, že im odoprie sviatosť manželstva, keby sa chceli znovu vydať. Bez výnimky; aj keď bol prvý muž alkoholik, ak bil svoju ženu a zneužíval svoje deti; ani vtedy sa nesmie dať druhá šanca, a to ani na tomto svete, ani na budúcom. Matka Tereza vystupovala v Írsku na podporu takéhoto stanoviska.

Zmeňme javisko. Matka Tereza bola akoby spovedníkom princeznej Diany. Stretli sa veľa razy. Vzájomné záujmy boli zreteľne viditeľné: nie som si istý, kto koho viac potreboval. Raz interviewoval Matku Terezu Ladies Home Journal (Domov žien), ktorý čítajú milióny Američaniek. V rozhovore poznamenala Matka Tereza, že počula, že princezná Diana sa ide rozvádzať, a že jej praje, aby takto bola šťastnejšia. To značí, že existuje odpustenie, ale uhádnite komu. Odpoveď nemôže byť ľahšia. Aj mňa to omráčilo, lebo si myslím, že Matka Tereza má popri viacerých negatívnych stránkach aj niektoré pozitívne vlastnosti. Nakoniec sa dá uvažovať tak, že bola nútená vyhlásiť, že manželstvo je božie dielo, že je nerozlučiteľné a všetku tú omáčku okolo toho; ale keď mohla hovoriť od srdca, vedela rozvod odpustiť.

FI: Jedna poznámka vo vašej knihe kritizuje Matku Terezu, že vám odpúšťa, že ste o nej natočili taký film.

HITCHENS: Povedal som, že som ju nepýtal o odpustenie a nevedel som, že bude trvať na jeho udelení. Zo všetkých skutočností v celej knihe sa táto stretla s najnepriateľskejšími komentármi – aj od priateľov a od ľudí, čo inakšie so mnou súhlasia. Pýtajú sa ma, prečo mám proti tomu námietky a čo je zlé na odpustení. Odpovedám, že by to bolo O. K., keby odpustila každému. Keď prišla do Bhopalu po priemyselnej katastrofe v továrni Union Carbide s tisícmi mŕtvych, stále opakovala „Odpusť, odpusťte, odpusť!“ Podľa nej je teda O. K., ak sa továrni Union Carbide odpustí nedbanlivosť majúca za následok tisíce mŕtvych, ale žene, ktorá sa rozvedie v Írsku od muža alkoholika, znásilňujúceho svoje deti, ktorých má desať, ale ani o jedno sa nestará – pre takúto ženu niet odpustenia ani na tomto svete ani na onom. Ak sa rozvedie princezná Diana, tej sa odpustí.

FI: Existuje doktrína rímsko-katolíckej cirkvi o vykúpení duše utrpením. Tá sa uplatňuje v diele Matky Terezy: hlása, že utrpenie je dobrá vec, nepoužíva na svojich klinikách prostriedky na zmiernenie bolesti atď. Má ten istý postoj aj k svojmu vlastnému zdraviu? Žije podľa toho, čo hlása?

HITCHENS: Váhal som, či to dať do mojej knihy, ale potom som sa rozhodol, že musím zverejniť jej tvrdenie, že utrpenie chudobných je prekrásna vec a že celému svetu sa ušľachtilosťou tohto príkladu biedy a utrpenia veľmi pomôže.

FI: Strašná vec, povedať niečo také!

HITCHENS: Veru, veľmi zlá. Žiaľ, nedá sa povedať, že je to nekresťanské. Škoda, že si mnohí ľudia neuvedomujú, že praví kresťania tomu veria. Podľa mňa je to vrcholne nemorálny názor a malo by sa o tom viac hovoriť.

Matka Tereza je už stará a viackrát bola chorá; išla vždy do tých najdrahších a najlepších nemocníc na Západe. Váhal som, či to dať do mojej knihy, lebo sa to môže zdať útok ad hominem, resp. ad feminam (osobný útok na muža, resp. ženu) a nemám vo zvyku robiť to. Som presvedčený, že náuka prikazujúca nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika, je hlúpo nezmyselná, lebo stavia falošné antitézy, no jedna jej verzia sa dá morálne obhajovať. Je isté, že pri argumentovaní sa predpokladá, že argumentujúci napáda len argumenty, a nie osobu, ktorá ich uvádza. No v tomto prípade sa kontrast zdá byť obrovský.

Nejde o to, že by nemocničné zariadenia Matky Terezy neboli dosť dobré; ukázalo sa, že to vôbec nie sú nemocničné zariadenia. Medzi nimi nebolo miesta, kam by ako chorá mohla ísť; pokiaľ viem, ich účelom nie je liečba. Treba jej čestne uznať, že sama naozaj nikdy nepovedala, že ide o liečbu chorých. Hoci prijíma dary od ľudí, ktorí sa oddávajú ilúzii, že ide o liečbu, nestretol som sa s prípadom, že by bola falošne informovala o svojom diele. Zodpovednou ju možno činiť len za to, že vedome prijíma peniaze, darované na základe falošného dojmu.

FI: Ale ak ľudia prichádzajú do jej kliník umrieť a pomohlo by im lekárske ošetrenie, pošle ich na správne miesto?

HITCHENS: Podľa svedectva početných svedkov – nie. Uverejnil som výpovede viacerých svedkov, ktoré som mal možnosť overiť a mám veľa ďalších údajov od dobrovoľníkov v Kalkate a v iných misiách. Všetci boli priam šokovaní, keď už pri príchode zistili, že tu chýbajú mnohé základné zariadenia a keď potom videli, že ľudia, ktorí prišli v nádeji, že tu dostanú lekárske ošetrenie, a neliečia, sú zanedbávaní a nedostanú ani dobrú radu. Inými slovami: každý, kto tam ide v nádeji, že sa mu v jeho ťažkom chorobnom stave pomôže, sa veľmi mýli.

Mám toľko svedectiev od bývalých spolupracovníkov Matky Terezy, ktorí sa so mnou spojili po napísaní mojej knihy, že by som skoro mohol napísať druhú.

Predstav si, nebo neexistuje – 11. kapitola

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Prvý neurofilozof



Interview s Patriciou Smith Churchlandovou

Pat Churchlandová je profesorom filozofie na Kalifornskej univerzite v San Diego a laureát Akadémie humanizmu. Je autorkou viacerých kníh o filozofii a neurológii, napr. Neurophilosophy (1986, MIT Press) a The Computational Brain (1992, MIT Press, spolu s Terrence J. Sejnowskim). V tomto interview hovorí o moderných názoroch na vedomie, neurovedu a etiku. Interviewoval ju David Noelle, prezident Združenia sekulárnych humanistov v San Diego.

FREE INQUIRY: Premýšľať o podstate mysle bolo primárne zamestnanie filozofov od začiatku ich tvorby. Ale váš prístup k štúdiu mysle vás stavia vysoko nad salónne sebapozorovania a kaviarenské diskusie stereotypne združované s filozofiou. Okrem profesorstva na Katedre filozofie ste fakultným členom Ústavu pre neurálnu komputáciu, zúčastňujete sa na Interdisciplinárnom programe kognitívnych vied a veľa času trávite v spoločnosti neurovedcov na Salkovom inštitúte. Čo viedlo filozofku do laboratória?

PATRICIA CHURCHLANDOVÁ: Otázky, ktoré dlho zaujímali filozofov, zaujímajú aj mňa. Aj ja by som rada pochopila podstatu vedomia, ako vnímame, rolu učenia a pamäti, úlohu emócií pri racionálnom uvažovaní atď. V súčasnosti je nové, že dáta z neurovedy a experimentálnej psychológie mocne ovplyvňujú naše hypotézy. Inými slovami: máme teraz dáta, ktoré sú relevantné. Môj prístup je priamočiary: ak sú dáta relevantné, berme ich do úvahy a učme sa z nich čo sa dá.

Už Gréci boli prameňom modernej vedy a modernej filozofie a vidíme, že sa zaujímali o celý rad otázok. Chceli poznať podstatu svetla, vedieť, čo je mesiac, čo je slnko, ako sa predmety pohybujú v priestore, čo sú ľudia, čo je vedomie. To všetko boli časti prírodnej filozofie. Mnohé z týchto otázok – slnko, mesiac a to, čo dnes nazývame chemickými premenami – sa stalo časťou prírodných vied. Až v tomto storočí sa mohli stať otázky o podstate ľudí časťou špecializovanej vedy, totiž vedy o mysli a mozgu. Ak otázky astronómie a fyziky prestali byť „salónnymi“ už v minulosti, sú dnes otázky myslenia v tranzitnej perióde a prestávajú byť takými.

FI: Myslíte si, že kladiete tie isté otázky ako iní filozofi mysle alebo filozofi vedy? Zmenila vaša spolupráca s praktizujúcimi neurovedcami filozofické otázky, ktoré vás zaujímajú?

CHURCHLANDOVÁ: Tak ako Hume alebo Kant, aj ja by som veľmi rada rozumela fyzikálnej báze vedomia – ako je to, že tri funty mozgového tkaniva manažujú vnemy ako bolesť alebo farbu a podobne. Na základe pokroku psychológie a neurovied môžem si dovoliť luxus venovať sa iným špecifickým otázkam, ktoré sa týkajú širšieho problému. Je napr. pravdepodobné, že intralaminálny nukleus talamu hrá špeciálnu úlohu vo vedomí. Čo to v skutočnosti znamená? Prečo človek stratí vedomie, keď je ten nukleus poškodený? Akú špeciálnu rolu hrá pri koordinácii mozgovej činnosti?

FI: Keď myslím na vedomie, je mi ťažko vyhnúť sa predstave homunkula – vnútorného „ja sám“, ktoré preberá moje percepcie a riadi moje akcie. Čím sa líšia moderné predstavy o vedomí od tohto naivného názoru?

CHURCHLANDOVÁ: Predovšetkým je zrejmé, že máme predstavu o sebe samých ako o akejsi vnútornej bytosti. To je predstava, ktorú vyrobí mozog; pravdepodobne hrá dôležitú rolu v našej kognitívnej ekonómii. Preto niet sa čo čudovať, že je ťažké vyhnúť sa pocitu, že „ja sám“ musí mať nejaký anatomický podklad. Vyzerá to tak, že činnosť, slúžiaca reprezentácii seba samého, je rozložená po viacerých oblastiach. Pravdepodobne sú rozhodujúce talamické štruktúry, a k tomu niektoré kortikálne štruktúry. Rodolfo Llinás a Joe Bogen vyslovili hypotézu, že intralaminárny nukleus talamu hrá úlohu koordinátora. Je to celkom prijateľná hypotéza; uvidíme, kam povedie za desať-pätnásť rokov. Ak majú pravdu, existuje nejaká reprezentatívna štruktúra, spočívajúca v aktivite neurónov, ktorá sa nepodobá na centrálneho homunkula ani na pineálnu žľazu, ale ktorá, zdá sa, hrá rozhodujúcu rolu pri povedomí.

FI: Ako to súvisí s nálezmi o iných lokalizáciách v mozgu? Sú známe mozgové centrá pre rozličné typy vizuálneho spracovania, pre motorické odpovede, pre používanie jazyka – to som menoval len niektoré. Vidíte v tom druh lokalizovaného „sídla povedomia seba samého“?

CHURCHLANDOVÁ: Nie, nie. Ani jedna z funkcií, ktoré ste uviedli, nie je lokalizovaná v centrách, ako sa tradične ponímali. Lokalizácia predpokladá zacielený, od ostatných činností izolovaný modul, ktorého činnosť je potrebná a dostačujúca na splnenie nejakej špecifickej úlohy. V priebehu poslednej dekády sa presvedčivo ukázalo, že toto nie je správna predstava o organizácii mozgu. Vyzerá to tak, že existujú oblasti špecializácie. Nevieme presne, kde sa berie špecializácia, od čoho závisí, aké sú hranice plastičnosti. Je však isté, že niet miest lokalizácie, že by existovali moduly v starom zmysle slova.

Rodolfo Llinás predpokladá, že intralaminárna aktivita zabezpečuje kontext, predstavuje sieť; špecifická senzorická talamo-kortikálna aktivita, napr. pri systéme videnia alebo pri somatosenzorickom systéme, poskytuje obsah. To znamená, že potrebujete akýsi druh dialógu medzi talamickými a ostatnými štruktúrami, aby ste dospeli k vedomiu. Vnímanie vedomia je zrejme jav, ktorý predpokladá priestorovo rozložené štruktúry, z ktorých niektoré sú rozhodujúce.

FI: Takže vedomie vzniká akosi z interakcie týchto procesov?

CHURCHLANDOVÁ: Pravdepodobne. Potrebujete vizuálne oblasti, aby ste mali vizuálne vedomie; potrebujete neporušené sluchové oblasti v mozgu, aby ste mali sluchové vedomie a podobne. Pre citové vnímanie sú veľmi dôležité príslušné senzorické oblasti kôry. Existuje však jeden druh nemiestneho poblúznenia, že by totiž mozgová kôra mohla byť sídlom duše. Poviem vám dôvod na pochybovanie o správnosti tohto nápadu. Môžete stratiť kusiská kortikálnych štruktúr a zostanú vám zachované určité druhy vedomia – somatosenzorické cítenie a vedomie o vlastnom myslení. Naproti tomu aj nepatrné porušenie intralaminárneho nuklea má za následok vegetatívny stav.

FI: Akú úlohu hrá pri vedomí jazyk? Môže byť niekto pri vedomí bez jazyka?

CHURCHLANDOVÁ: V tomto ohľade súhlasím s Danom Dennettom. Môžete si uvedomovať farby a tvary, zvuky, bolesť a pocity, ak nemáte možnosť reči? Nevidím, prečo by nie. Od afazických pacientov, ktorí stratili schopnosť reči, vieme, že si zachovali senzorické pocity a možnosť myslieť a uvažovať. Predpokladáme, že to môžu aj deti, ktoré ešte nehovoria (preverbálne). Pochybujem, že by sa pri osvojení reči naraz objavilo uvedomovanie si senzorických dát. A na základe podobnosti anatomických štruktúr má celý rad zvierat podobné schopnosti citového vedomia. Vnímajú vôňu, farbu, tvar, bolesť, chuť atď.

Niektoré štúdie u ľudí ukazujú, že výchovou a skúsenosťou sa môže získať vedomie vecí, ktoré predtým neexistovalo. V skutočnosti je to druh rozšírenia rozsahu schopností pamäti tréningom na podklade reči. Ako študent neurológie, povedzme, pozeráte do mikroskopu na bunečné telá neurónov a uvidíte mitochondrie. Nepoviete: „Tu je hrudka takého tvaru a takých rozmerov – to musia byť mitochondrie“, ale vidíte tú škvrnu priamo ako mitochondrie. Podobne počujete určité zvuky ako úlomky reči. Spravidla je to nevyhnutné. Mať skúsenosť a kultúru, a popri tom reč / jazyk, znamená, že máte veľmi komplikovanú schopnosť rozoznávať základné vzory.

Keď Dann Dennett hovorí, že pre vedomie potrebujete reč, možno tým myslí len schopnosť vyjadriť určité úlomky komplexného vzorcového spoznania. Aj o tejto verzii pochybujem. Zvieratá v divočine iste veľmi intenzívne prežívajú život a musia byť primerane šikovné, aby prežili, prejavujú mnohé druhy komplexného vzorového spoznávania, ktoré nevyžaduje jazyk. Moja osobná mienka je, že jazyk je veľmi dôležitý pre celý rad vecí, ktoré ľudia robia, ale vôbec si nemyslím, ako Dan Dennett, že by vedomie vzniklo ako virtual machine …………………… až po zvládnutí jazyka / až po vyvinutí schopnosti jazyka. Nevidím pre to dôkazy. Súhlasím, samozrejme, s odmietnutím existencie homunkula a karteziánskeho divadla (???), ale to nás učil Hume už v osemnástom storočí.

FI: Naučila nás neuroveda niečo o uvedomovaní si našich myšlienok a seba samých?

CHURCHLANDOVÁ: Jedna zo zásluh prístupu Francisa Cricka k tejto otázke je, že začať sa má tam, kde je najväčšia nádej na pokročenie dopredu. To značí pracovať najprv na senzorických schopnostiach a až potom prejsť na abstraktné myslenie. Ťažšie problémy jednoducho musia počkať, kým odkryjeme karty v týchto základných oblastiach.

Keď sme už došli až sem, bude iste zaujímavé pripomenúť, že existujú pacienti ako Boswell, ktorí nemajú hippokampus alebo autobiografickú pamäť. Nemajú pocit seba samých ako osôb prežívajúcich čas. Má štyridsaťsekundové časové okno, v ktorom žije a pohybuje sa. No pri stretnutí je príjemný, roztomilý a pozorný. Hovorí a dobre reaguje. Vyvolá vo vás pocit zhody. Nedá sa pochybovať, že má vedomie. Šokuje dychtenie niektorých ľudí po nevyhnutnosti autobiografickej pamäti pre vedomie. Zaujímavé je aj uvažovať o pacientoch, ktorí stratili značnú časť svojich frontálnych štruktúr. Vykazujú nepríhodnú emocionálnu inhibíciu a nie sú schopní účelne plánovať budúcnosť. Neprejavujú vďačnosť. Ale majú vedomie? Majú. Nemajú vedomie dôležitosti plánovania budúcnosti, ale majú vedomie bolesti, svrbenia, šteklenia, dotyku, vône. Antonio Damassio zdôrazňoval, myslím si, správne, že pravdepodobne existuje mnoho aspektov povedomia. Strata niektorých štruktúr, povedzme frontálnych, má za následok stratu určitých vedomostných schopností, napr. stratu uvedomovania si dôležitosti budúcnosti, ale nie stratu uvedomovania si farieb. Len stratou vizuálnej kôry stratíte schopnosť vidieť farby.

Nepoznám v súčasnosti nijaké poranenie, pri ktorom by ľudia stratili vedomie seba samých, ale inakšie / v iných oblastiach by ho mali. Existujú stavy, keď sú ľudia presvedčení, že sú mŕtvi, ale stále si myslia „Ja som ja“. Nie zriedkavý fenomén možno pozorovať u pacientov s epilepsiou temporálneho výbežku, napr. po automobilových nehodách, vykazujúcich zaujímavý stret prejavov správania sa, ktoré sa u nich predtým nepozorovali: naraz sa stanú hyperreligiózni alebo hypergrafickí. Stále píšu básne, poviedky, listy. Môžu sa stať aj hypersexuálnymi. Tieto tri charakterové znaky majú tendenciu vyskytovať sa naraz. Neznačí to, že by pre ne existovalo fyzikálne centrum; pozoruhodné je to však tým, že charakterové znaky môžu byť postihnuté / zmenené týmto spôsobom. Z iných štúdií porúch, dôležitých v súvislosti s uvedomovaním si a reprezentáciou seba samých, možno uviesť štúdie pravých parietálnych poranení, pri ktorých pacienti vykazujú tendenciu zanedbávať, povedzme, oblasť ľavej hemisféry a všetko, čo s tým súvisí. Mám podozrenie, že predstava, ktorú vytvára mozog o myšlienke, že existuje „ja“, je veľmi hlboká (??). Antonio Damassio myslí, že predstava seba samého vychádza zo základnejšej predstavy tela. Sme schopní myslieť o sebe ako o „ja“ na základe cesty, ktorou sa predstava tela dostala do mozgu a tam sa usídlila. T. č. je to celkom plauzibilné.

FI: Mnohí ľudia ako by sa cítili ohrození týmto druhom vedeckého výskumu povedomia. Zdá sa, že jedni si myslia, že takéto vedomosti znehodnotia / znížia ich pocit sebahodnoty, kým druhí sa obávajú, že to ohrozuje ich vrúcne milovanú vieru v dualizmus substancií – v nemateriálnu a možno nesmrteľnú dušu. Ako vy narábate s týmto protikladom?

CHURCHLANDOVÁ: Samozrejme nie je nerozumné obávať sa, že by druhí mohli ovládať náš mozog. Je tu obava, že ak raz budeme do podrobností vedieť, ako mozog pracuje, budú mať druhí prístup k (našim) myšlienkam a možno ich budú môcť kontrolovať a upravovať. Ak berieme do úvahy úžasnú komplexnosť mozgu, je krajne nepravdepodobné, že k tomu raz dôjde, ale ľudia chcú byť istí, že je to nepravdepodobné. Táto komplexnosť je príčinou, že najviac, čo môžeme dúfať ovládnuť, sú základné princípy funkcií mozgu – nijako nie, že by sme boli schopní predvídať, chvíľu po chvíli, čo ide niekto urobiť.

Celkom iná záležitosť je vzťah týchto poznatkov k predstave nefyzikálnej duše. Ja mám chuť povedať, že ju považujem za nepravdepodobnú. Takýto názor vyvoláva vážne otázky o tom, ako potom žiť svoj život. Pravdepodobne, ako sa navrhuje napr. v Knihe Kazateľ, máme urobiť z nášho života to najlepšie možné. Mnohí ľudia cítia, že potrebujeme mať niečo nad nami, čo je väčšie ako my. Samozrejme je niečo mimo nás a je to väčšie ako my; v určitom zmysle je to naša planéta, alebo, ak chcete, vesmír ako celok; myslím si, že k tomu môžeme mať hlboké a bohaté pocity spolupatričnosti a starostlivosti. Pocity, ktoré sa kedysi kanalizovali do veľmi špecifických metafyzických ideí, sa dnes môžu ľahko zamerať na starostlivosť o iných príslušníkov našej spoločnosti, o širšiu biotickú spoločnosť alebo o celú planétu. Skôr ako očakávať, že zlo sa napraví na onom posmrtnom svete, potrebujeme sa starať o dobro už tu.

Toľko moja zvyčajná odpoveď na obavy zo závislosti mysle od mozgu. Okrem toho považujem za osožné pripomenúť ľuďom, že aj čosi také ako biblia nie je v otázke posmrtného života jednoznačné. Kniha Kazateľ je jeden príklad knihy, ktorej posolstvo sa veľmi podobá posolstvu sekulárneho humanizmu: rob dobré činy, zariaď si slušný život, rozmýšľaj o tom, čo robíš a snaž sa chovať sa múdro.

Humanizujúca stránka vedy si zaslúži hlbšie zamyslenie. Pozrime sa zbližša, napríklad, na anestéziu. Keď boli objavené prvé anestetiká, mnohí ľudia a osobitne katolícka cirkev sa zanietene postavili proti ich používaniu, lebo sú vraj neprirodzené. Sú to vraj prostriedky diabla! Bolesť predsa naplánoval Boh! Bolesť je vraj časť života a treba ju pretrpieť. Dnes sa na takýto názor pozeráme s nechuťou. Ako môže byť amputácia nohy bez znecitlivenia niečo dobré pre povahu pacienta? Myslím si, že podobné humanizujúce dôsledky prispejú k hlbšiemu poznaniu mechanizmov, ktoré nás robia tým, čo sme. Pri každej vede však treba mať na pamäti, že je možné jej zneužitie. Ako racionálna starostlivá spoločnosť musíme dozerať, aby existovali pravidlá, aby sa dodržiavala slušnosť a ochota, aby veda neslúžila zlým cieľom.

FI: Prispel neurovedecký výskum k nášmu pochopeniu etiky a etického uvažovania?

CHURCHLANDOVÁ: Jeden z veľmi dôležitých úsekov Damasiovho výskumu v Iowa City sa týka práve etiky a spôsobu, ako prebieha rozhodovanie. Poznatky zo štúdia poranení mozgu jasne naznačujú, že emócie a city sú základné komponenty racionálneho procesu rozhodovania. Preto je ranná výchova k osvojeniu si pocitov príslušnosti do spoločnosti, tzv. socializujúcich pocitov, extrémne dôležitá. Ak je okruh vedomia vygumovaný, alebo ak neexistuje na základe fetálnej abnormality, resp. nejakej nehody, stráca sa schopnosť cítiť výčitky svedomia. Treba dávať veľký pozor, aby takýchto ľudí nepochytilo šialenstvo a nezačali vyvádzať. Schopnosť naučiť sa slušnosti sa zdá byť vrodená a príslušný okruh vedomia môže byť zničený.

Je tu ešte niečo, za čo vďačím Paulovi Churchlandovi. Učili sme rastúce deti spoznávať komplexné vzory. Učili sme ich spoznať určité paradigmové situácie ako „neférové“ a extrapolovať z toho dôsledky. Významnou časťou výučby spoznávania vzorov je totiž okrem čisto kognitívneho aspektu aj to, aby sa pri tom vynorili aj správne emócie.

Aristoteles nie je sexy ani očarujúci. Nemá zarážajúcu teóriu politiky vedomostí ako Platón. Ak začiatočník číta Platóna, povie si: „Páni! To je úžasné! To je fantastické! Na to som nikdy nepomyslel.“ Potom číta Aristotela a povie si: „Tento chlapík hovorí ako môj otec. To nie je veľmi zaujímavé.“ Po dlhšom zaborení sa do problematiky však zistí, že hlbšia, prenikavejšia a citlivejšia je pozícia Aristotela.

Myslím si, že potrebujeme znovu premyslieť – upraviť pre dnešný svet – Aristotelove myšlienky o socializácii, politike, etike a pod. neoslňujú, ale sú veľmi citové. Ak pomyslíte na neonacistov na jednej strane a postmodernistov na druhej strane, je ľahko možné, že Aristoteles vám poskytne veľmi citovú alternatívu. Môžete byť realistom v jednom smere a relativistom v inom smere. Môžete byť citlivý v otázkach etiky, ale vyvarovať sa doktrinárstva. Môžete uznávať význam vedomostí pri etickom rozhodovaní a pri rozvoji etickej múdrosti a etickej voľby aj bez toho, že by ste boli absolutistom alebo prijímali všetko ako bibliu. Naozaj existuje zaujímavé zbližovanie až súlad medzi starým Aristotelovým a našim moderným uvažovaním a chápaním – na základe psychológie a neurovied – problému, ako pracuje náš mozog.

FI: Aspoň niektoré Damasiove výsledky teda poukazujú na skutočnosť, že etická voľba vyžaduje viac ako chladné a necitlivé racionálne rozmýšľanie.

CHURCHLANDOVÁ: Presne tak. Jeden zo zaujímavých výsledkov modernej neurovedy je spoznanie Kantovho omylu pri vyhlásení, že najmorálnejší je charakter, ktorý sa zbaví všetkých emócií a citov a je čisto racionálny. Samozrejme sa filozofi búria, keď poviem „Dnes si myslíme, že máme dosť empirických dôkazov, že Kant sa rozhodne mýlil. Hume mal pravdu, Kant ju nemal. To je dnešný výsledok.“ Myslím si, že je to tak. O tejto veci by sa dalo dlho hovoriť, napr. ako navzájom pôsobia kognícia a emócia, aká je úloha rannej výchovy, kam to všetko vedie v neurobiologickom ponímaní, aká je úloha logiky a matematiky atď. Ale čistý rozum, nespútaný citmi? Nie.

FI: Takýto naturalistický názor o etickom uvažovaní sa zdá smerovať proti bežnému náboženskému presvedčeniu, že správne správanie sa je uzákonené božou autoritou.

CHURCHLANDOVÁ: Aké krásne by to bolo, keby bol život taký jednoduchý, že by stačil jednoduchý súbor pravidiel ako algoritmus pre morálne správanie. Žiaľ, ako to bolestne vidíme na príklade Sokrata, jedna z trpkých skutočností života je, že nech má morálka akýkoľvek základ, nijaká sústava pravidiel, aj keď sa im dá spoľahlivo dôverovať, nezaručí vždy správnu voľbu. Približným vodidlom nám môže byť desatoro. Takisto ním môže byť korán alebo myšlienky šéfa Seattlea alebo Konfúcia. Nevyhnutne sa však vynoria rozličné problémy, lebo niet pravidla, ktoré by nás usmernilo, keď morálnosť vyžaduje nedodržať nejaký príkaz, napr. „Hovor pravdu!“ alebo „Nezabiješ!“, alebo keď sú príkazy v rozpore. Ako pri rozvoji všetkých druhov poznania o svete, aj pri rozvíjaní morálneho chápania sa zdá byť zásadne dôležitý zdravý rozum. V morálnej oblasti sa zdravý rozum zdá byť zmes inštinktívnej sympatie (Humeov morálny cit) a pochopenia na základe skúsenosti (Aristotelove praktické vedomosti). Maše pocity sú určitým vodcom, ale môžu nás zaviesť na scestie. Náš rozum je určitým vodcom, ale potrebuje vyváženie citom a šírku skúsenosti. Nové poznatky o činnosti mozgu nám umožnia nový pohľad na ľudské potreby, voľby a skoky činov. Tieto vedomosti samy o sebe nerozriešia etické problémy, ale pomôžu nám v našom snažení vytvoriť primeranejšie morálne chápanie.

Je náboženstvo ako sex?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Shadia B. Drury(ová)

Niektorí zástancovia náboženstva zastávajú názor, že náboženstvo je ako sex – že je súčasťou ľudskej prirodzenosti a že všetky snahy o jeho potlačenie, resp. až vyhubenie sú bezvýsledné, nerealistické a neľudské. Potláčať náboženstvo je podľa nich ako potláčať sex – je to nielen nemožné, ale strašné. Podobne ako sex – náboženstvo neodíde; vráti sa, a to s výstrednou a zvrátenou pomstou. Totalitné režimy dvadsiateho storočia sú toho dôkazom. Boli to zvrátené náboženstvá.

To je názor anglického politického filozofa Johna Graya (v článku „Ateistická delúzia“ v denníku Guardian 5. marca 2008) ako aj literárneho kritika Terryho Eagletona v knihe Reason, Faith, and Revolution: Reflections on the God Debate (asi Rozum, viera a revolúcia: Úvahy o diskusii o Bohu, 2009). Eagleton robí nezvyčajné prirovnanie kresťanstva ku kultu Dionýza, gréckeho boha vína, sexu a veselosti (s. 92). Predpokladá, že vyhnanie Dionýza vedie následne k jeho návratu v sprievode jeho neskrotne divokých prívržencov. Toto má Eagleton na mysli pod pojmom „návrat potlačeného“. Hoci to ani Eagleton ani Gray nespomínajú, túto myšlienku vyslovil už mladý Freud; najjasnejšie ju formuloval v diele „Civilized Sexual Morality and Modern Nervous Illness“ (asi Civilizovaná sexuálna morálka a moderné nervové choroby). Podľa Freuda zapríčiňuje prílišné potláčanie sexuality neurózy. Gray a Eagleton aplikujú túto Freudovu tézu na náboženstvo: tvrdia, že potláčanie náboženstva má za následok preháňanie a výstrednosť.

Podľa Graya a Eagletona nespoznali „noví ateisti“, že hrôzy posledného storočia neboli dôsledkom správne chápaného náboženstva, ale činov sekulárnych vlád – komunizmu a fašizmu – ktoré potláčali náboženstvo, čo malo opačný výsledok a premenilo ich na groteskné formy náboženstva, porovnateľné so zvrátenosťami potláčanej sexuality. Gray a Eagleton nás varujú, aby sme sa poučili z minulosti, pretože liberálny humanizmus a jeho „nadháňajúci ateisti“ robia tú istú chybu. Predpokladajme, že kresťanský fundamentalizmus a moslimský terorizmus sú prejavy „návratu toho, čo sa potláčalo“. Tu si musia dať ateisti pozor. Čím viac budú potláčať náboženstvo, tým skoršie sa toto vráti uhryznúť ich. Nevysloveným dôsledkom bude, že potláčanie náboženstva poukáže na chyby Západu, ako potláčanie sexu odhalilo chyby katolíckej cirkvi.

Zdá sa mi, že Gray a Eagleton robia dve rozličné vyhlásenia, ktoré treba jasne rozlišovať – jedno je vecné, druhé filozofické. Vecné znie, že totalitné režimy 20. storočia (komunizmus a nacizmus) potláčali náboženstvo. Filozofické znie, že toto potláčanie náboženstva viedlo k takému dychteniu po tom, čo sa zakazovalo, že tieto vlády sa stali nakoniec zvrátenými formami náboženstva. Ako ukážem, obidva názory sú krajne problematické.

Po prvé: názor, že v 20. storočí boli náboženstvá brutálne potláčané, je zveličovanie. Iste, komunisti Lenin a Stalin boli nepriateľskí voči náboženstvu, pretože sa držali Marxovho hesla, že „náboženstvo je ópium ľudu“ – podporuje existujúci spoločenský poriadok, sľubujúc omámeným masám odmenu v posmrtnom živote, čo ich utíši a uspokoja sa so svojím biednym stavom. Takto hrá náboženstvo kontrarevolučnú rolu; aby neutralizoval tento účinok, Lenin uvoľnil činnosť ateizmu, ale nemal v pláne zničiť náboženstvo za jednu noc. Myslel si, že ak raz komunizmus zmení svet, náboženstvo postupne zanikne, pretože stratí svoju historickú funkciu. Myslel si, že nábožní ľudia trpia následkom „falošného svedomia“ a preto si zaslúžia pomoc, nie potrestanie. Samozrejme, cirkvi, ktoré zvečňovali toto falošné zlé svedomie a podporovali nepriateľov revolúcie, to bola celkom iná záležitosť.

Lenin zakročil proti ruskej pravoslávnej cirkvi, pretože aktívne podporovala cársku vládu. Cirkev pomáhala cárskej tajnej službe identifikovať a zatýkať revolucionárov; exkomunikovala tých, čo podporovali revolúciu; za občianskej vojny, ktorá nasledovala, zaobstarávala materiál pre armády Bielych, bojujúce proti Červenej armáde. Ak niektorí duchovní protestovali proti konfiškovaniu zlata a striebra zo svojich kostolov, aby bolo z čoho živiť obyvateľstvo za hladomoru roku 1921, boli popravení. Inými slovami, organizované prejavy náboženstva ako slúžky starého režimu, boli všemožne potláčané. No náboženstvo ako súkromná záležitosť nebolo nikdy postavené mimo zákona a pobožní ľudia neboli nikdy prenasledovaní pre svoju vieru. Okrem toho Stalin ďalej zmiernil Leninovu politiku voči cirkvi a zmieril sa oficiálne s cirkvami v cynickej nádeji, že cirkev môže byť potentným pomocníkom v boji za víťazstvo v osudnej vojne. Preháňa, kto hovorí o systematickom prenasledovaní náboženstva komunizmom.

Na rozdiel od komunistov, nacisti v Nemecku a fašisti v Taliansku vedeli lepšie, ako využiť náboženstvo pre svoje ciele. Spustili zo svojich plánov a zaliečali sa katolíckej cirkvi, ktorej lichotila ich pozornosť. Keď prišli nacisti k moci, Hitler sa aktívne hlásil ku katolíckej viere; jeho matka ho vychovala po katolícky. Či bol pravý veriaci alebo cynický manipulátor, na tom nezáleží. Vydával svoju vládu za protiliek proti bezbožnému režimu sovietov. A cirkvi ho považovali za obrancu náboženstva proti hrozbe komunizmu. Bolo pre ne prirodzené, že stáli po jeho boku. Pápež Pius XII. verejne odsudzoval komunistov, ale nie Hitlera; nakoniec, pomstiac sa za bohovraždu (t. j. na vrahoch Krista) robil Hitler bohumilé dielo. Počas storočí boli Európania navyknutí vidieť v Židoch prekliatu rasu. Počas storočí izolovala katolícka cirkev Židov v getách, nútila ich nosiť osobitné šaty, vyhlásila ich majetky za neprávom získané, konfiškovala ich, unášala ich deti, mučila ich v žalároch inkvizície a ukladala rad finančných pokút a zákonných predpisov na ich činnosti – v tomto ohľade nemuseli byť nacisti veľmi vynaliezaví. Nie žeby ho potláčali, nacisti vedeli využívať náboženstvo vo svoj prospech.

V Taliansku robili fašisti to isté. Dohodli sa s katolíckou cirkvou: za príspevok 105 miliónov dolárov do straníckej pokladnice a podporu svojej politiky dali pápežovi úplnú suverenitu nad 108 akrami zeme, tvoriacich odteraz Mesto Vatikán.

Túžiac po obnove svojej bývalej slávy urobila cirkev všetko, čo bolo v jej moci pre ospravedlnenie a podporu Mussoliniho vlády. Inými slovami, predala svoju dušu diablovi za peniaze a moc. Dohoda, uzavrení v roku 1929 a známa ako Lateránske zmluvy, nebola nikdy odvolaná – hoci je hanebným dokladom úslužnosti veľkej medzinárodnej komunity vydieraniu extrémistickou náboženskou organizáciou. Preto hovoriť o militantnom sekularizme dvadsiateho storočia je fikcia.

Druhý argument Graya a Eagletona vraví, že vlády, ktoré potláčajú náboženstvo, samy sa stanú perverznými verziami náboženstva. Ak zaháňajú Boha, to ho len nahrádzajú históriou (komunizmus) alebo prírodou (nacizmus). Mnohí sú toho názoru, že tieto náhradné náboženstvá sú spravidla horšie ako ich pôvodní protivníci.

Podľa môjho názoru ani teizmus ani ateizmus nemenia ľudí automaticky na vrahov alebo teroristov. Ľudia, ktorí sa snažia byť čestní, slušní a veľkodušní, páčiť sa Bohu (teisti) alebo sebe samým, resp. svojim blížnym (ateisti), nie sú hrozbou pre nikoho. Čo robí ľudí hrozbou pre verejný poriadok a všeobecnú slušnosť, sú nasledujúce tri presvedčenia, ktoré aj komunizmus aj nacizmus zdedili po kresťanstve:


  1. Existuje poznateľný plán, cieľ alebo nasmerovanie, podľa čoho postupujú dejiny ľudstva. Tento plán patrí Bohu, vývoju alebo prírode.

  2. Oddaní veriaci (v Boha, vývoj alebo prírodu) sú si istí, že ich plán obsahuje zázračnú premenu sveta. Tento svet, ako ho poznáme, bude zničený a nahradený novou formou existencie.

  3. Ľudskí jednotlivci môžu a majú hrať aktívnu rolu pri realizácii tohto veľkého plánu.



Svojimi náboženskými aj svetskými prejavmi je táto apokalyptická vízia sveta pre ľudstvo veľmi nebezpečná, pretože nielen upozorňuje na osobitné nespravodlivosti, ale je radikálnym odmietnutím sveta.

Nebolo to tak, ako to podávajú Gray a Eagleton, totalitné režimy neboli patologické produkty potláčania kresťanstva. Vynorili sa s plne rozkvitnutou apokalyptickou zvrátenosťou. Starí Rimania boli pochopiteľne šokovaní ľahostajnosťou, s ktorou prví kresťania očakávali koniec sveta ohňom; zhrozili sa, keď kresťanskí fanatici zapaľovali obrovské požiare, aby priblížili koniec. Kresťanstvo bolo v Ríme postavené mimo zákon pre svoju zvrátenosť – bolo hrozbou pre mier, poriadok a bezpečnosť.

Pri tvrdení, že hrôzy 20. storočia sú príkladom „návratu toho, čo sa potláča“, chýba vysvetlenie, prečo si náboženstvo berie pôdu pod nohami aj vtedy, keď vládne, ako to bolo v stredoveku a za európskych náboženských vojen v 16. a 17. storočí. V súčasnosti nie je náboženstvo potláčané ani v USA, ani v Izraeli, ani v moslimskom svete – a predsa hrá zhubnú rolu v politike týchto antagonistov. Nie je teda pravda, že náboženstvo sa stane nechutným, keď je prenasledované. Pravda je, že náboženstvo nie je ako sex. Tomu stačí sloboda, kým náboženstvo hľadá ovládnutie.

Mailuj tento článok priateľovi.

Prameň: Shadia B. Drury(ová), Is Religion as Sex? Free Inquiry, 31, č. 1, dec. 2010/jan. 2011, s. 12 – 13.

Ešte nie sme hotoví

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Faye Flamová

Ľudstvo nie je dokonalé dielo. Ako produkt evolúcie sa jeho dizajn ukazuje ako nedbanlivý, napoly ryba, napoly opica.

„Ó, aké úžasné dielo je človek,“ napísal Shakespeare dávno pred tým, ako Darwin upozornil, že s nami nebolo veľa práce. Ten istý pracovný postup, ktorý vytvoril náš rozum, reč a umelecký cit, zanechal nás tu s herniami/výklopmi, mužskými prsnými bradavkami, zaklinenými zubmi múdrosti, plynatosťou zažívacích orgánov a čkaním.

Proti idei tzv. inteligentného dizajnu – názoru, že na vysvetlenie života nestačí vývoj, ale je potrebný plán – uvádzajú niektorí učenci námietku, že pri bližšom preskúmaní vyzeráme, ako keby nás bol poskladal niekto, kto poriadne nečítal návod na použitie alebo odviedol nepodarené dielo.

Ako produkt evolúcie však naše anatomické zákruty dostávajú vysvetlenie, píše vo svojej novej knihe Your Inner Fish (Vaša vnútorná ryba – Pantheon Books) chicagský profesor anatómie a poľovník na fosílie, Neil Shubin. Ak sa zameriame na naše menej vznešené črty, pomôže nám evolučná biológia rozptýliť jeden z najrozšírenejších a až tragických omylov okolo darvinovskej evolúcie – že táto smeruje k dokonalosti a že človek je koruna tvorstva, sediac na vrchole akéhosi vysokého rebríka.

Toto chybné vysvetľovanie vývoja súvislo s eugenickými hnutiami začiatku 20. storočia a nacisti ho rozšírili na ideál svetlovlasého modrookého germánskeho človeka.

„Darwin takým veciam neveril, ale iní, čo mali nábožnejší pohľad na svet, smerovali k chápaniu vývoja ako trvalého pochodu k vrcholu ľudskosti“ – píše filadelfský etik Art Caplan, ktorý sa veľmi zaoberal témou eugenických hnutí.

Podľa dnešného chápania evolučnej biológie nesmeruje vývoj prírodným výberom vôbec nikam – on len upravuje existujúce tvory tak, aby víťaznejšie súťažili medzi sebou v stále sa meniacom životnom prostredí.

Pochopiť niečo, čo je také bežné ako vývoj čkania, pomáha vysvetliť niektoré hlboko nesprávne názory o podstate života a ľudstva.

Zvuk čkania je ozvenou našej pradávnej minulosti ako ryby a amfíbie/obojživelníky pred asi 375 miliónmi rokov, vraví Shubin. V skutočnosti je to kŕč/spazmus, vyvolávajúci prudký vdych, po ktorom nasleduje rýchle uzavretie horných dýchacích ciest lalokom kože, známym pod menom glottis (hlasivka). Najlepšie sa mu odpomôže zadržaním dychu už pri prvých začkaniach, radí Shubin.

Ak ste sa o to nepokúsili, ťažko to prestane. To ste sa vrátili k starodávnemu spôsobu dýchania, riadenému mozgovým kmeňom, ktorý pomáhal obojživelníkom dýchať, prepúšťajúc vodu cez žiabre, ale nepúšťajúc ju do pľúc. „Žubrienky normálne dýchajú akoby čkaním, štikútaním,“ vraví Shubin.

Hlavnou témou Shubinovej knihy je, že za väčšinu našej anatómie vďačíme svojim zvieracím predkom. „Orgány, ktoré sa kedysi vyvinuli kvôli jednému usporiadaniu, sú teraz preorientovávané na iný účel. Ak skúmate ľudské telo, vidíte vrstvu za vrstvou našej histórie. Prvá vrstva je to, čo máme spoločné so šimpanzmi a gorilami. Potom prídu na rad myši a kravy, a hlbšie sú relatívne podceňované vrstvy spoločné s rybami – k nim patrí chrbtica a celý základný nárys tela.“

Náš pôvod z ryby vysvetľuje, prečo sú muži oveľa náchylnejší na hernie ako ženy. U rýb ležia semenníky blízko pri srdci, vysvetľuje Shubin. (Keby tam boli ostali, vraví, dalo by to sľubu vernosti celkom nový zmysel.)

Klíčiace gonády sa vyvíjajú v horných častiach ľudského embrya a samčí jedinci sa rozmnožujú lepšie, ak sa ich spermie držia pri nižšej teplote, ako je telesná. Počas tehotnosti prekonajú mužské semenníky neuveriteľný pochod dolu telom smerom k svojmu cieľu v miešku (scrotum). Cesta dolu vyžaduje slučku povrazca, ktorý spája semenníky s penisom, okolo močovodu a zanecháva slabé miesto v telesnej stene, kade povrazec prechádza, a toto sa nikdy samo neupraví.

Tam pramenia ťažkosti s herniami na ceste zostupu semenníkov.

Biológ Sean B. Carroll z Wisconsinskej univerzity v Madisone, autor knihy The Making of the Fittest (asi Vznik najschopnejšieho) a iných populárnych kníh o vývoji, vraví, že niektoré vývojové ostatky sú prejavom systému „Používaj to, lebo to stratíš“ (use it or loose it).

Vraví, že máme poškodené verzie pre tucty génov recepcie vôní, ktoré dávajú myšiam a iným cicavcom oveľa ostrejšie nosy, ako sú naše. „Náš repertoár génov pre receptory vône je v kýbli,“ vraví Carroll.

Prečo sme si nezachovali schopnosť našich predkov rozoznávať vône a nestratili sme, napríklad, mužské prsné bradavky a zuby múdrosti? Biológovia vravia, že otázka mužských prsných bradaviek je komplikovaná tým, že samičky ich potrebovali na rozmnožovanie – aspoň počas dlhšej doby našej doterajšej existencie. Možno je ťažké vymazať nejaký znak u samcov bez jeho ohrozenia u samíc, najmä ak sa bradavky zakladajú v embryu veľmi skoro.

Mužské prsné bradavky aspoň nezapríčiňujú mužom nijaké väčšie nepríjemnosti – inakšie ako zuby múdrosti, ktoré môžu trpieť nedostatkom miesta a infikovať sa. Túto hádanku ilustruje výstava „Surviving: The Body of Evidence“ (asi Prežívanie: Váha dôkazov), prebiehajúca v Pensylvánskom múzeu archeológie a antropológie.

Fosílie svedčia, že naši predkovia mali väčšie čeľuste ako máme my, aby sa im do úst zmestili všetky zuby, ktoré potrebovali na žutie nevareného mäsa a rastlín; ako sa potrava menila, zmenšovali sa čeľuste.

Prečo sa zmenšili naše čeľuste na úkor zdravia našich zubov? Pred pár rokmi ponúkol Hansell Stedman genetické vysvetlenie: Zistil, že všetci ľudia majú mutáciu jedného génu, ktorý ostal v poriadku u našich opičích príbuzných. Táto mutácia zapríčinila degeneráciu našich čeľustí, ich zmenšenie a slabosť. Súčasne dala viac miesta pre mozog v našich lebkách.

Metódou, ktorá sa volá molekulárne hodiny, počítal Stedman počet náhodných zmien génu a zistil, že táto mutácia sa udiala pred 2,4 milióna rokov – to bolo v čase, keď naši predkovia revolucionizovali používanie kamenných nástrojov.

Podľa genetičky Pragny Patelovej z Univerity južnej Kalifornie má 25 % z nás šťastie vyvinúť sa bez zubov múdrosti, zvaných aj tretie moláre; veľmi málo ľudí má mutácii génu Pax-9, čo vedie k strate iných zubov.

História nedostatkov v údajnom „inteligentnom“ dizajne dokonalého človeka sa zaobíde bez diskusie o flatulencii (črevnej plynatosti) – ale veda sa zaoberala aj otázkou, čo by sa stalo, keby naraz každý človek na svete vypil plný pohár mlieka.

Patelová v tejto súvislosti pripomína, že jej obľúbený príklad pokračujúcej evolúcie sa týka génu, ktorý určuje, kto strávi cukor z mlieka a kto nie. Genetické štúdie ukázali, že v dávnych dobách naši predkovia spravidla neznášali mliečny cukor a vykazovali tzv. intoleranciu laktózy.

Iba málo ľudí malo vtedy enzým laktázu, ktorý štiepi laktózu; až v skupinách ľudí, ktorí začali piť veľa mlieka, to bolo pred asi 10 000 rokmi, začala prevažovať táto verzia (mliečneho) génu.

Keď vedci preskúmali zloženie laktázového génu, našli 43 variácií, ktoré dovoľujú dospelým ľuďom piť mlieko rozličných druhov zvierat. „To je prvý jasný dôkaz konvergentnej evolúcie,“ konštatovala Patelová. Zatiaľ sa vraj nevie, či tí, ktorí nemajú túto inováciu vo svojich génoch, trpeli nedostatkom určitej potravy, alebo neboli pozvaní na nijakú party.

Čo sa týka dizajnu, inteligentného či akého, Shubin uzatvára, že celý problém nášho tela má zmysel len vo svetle výsledku evolúcie. Ak bolo naše telo dizajnované, mohol sa dizajnér zrieknuť viacerých ostatkov našej minulosti.

„Ak bol nejaký dizajnér, iste mal rád minulosť a priam miloval rybu.“

Prameň: Faye Flam, We're not finished yet, The Philadelphia Inquirer, 20. 4. 2008

Úmyselná ignorancia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Keith Taylor

Mnohí Američania považujú aj malé množstvo vedomostí za nebezpečnú vec a preto sa ich stránia. No tí istí ľudia uveria priam smiešnym tvrdeniam a radi si ich vypočujú, ak tieto sú v súlade s ich názormi. A zákonodarcovia vedia, čo to znamená. Len si zapnite televíznu stanicu C-SPAN (propagujúcu vládnu politiku – pozn. prekl.) a môžete si byť istý, že uvidíte niektorého poslanca, ako strelil naslepo do tábora tých, čo radi veria hocičo.

Pred nedávnom pozval jeden americký senátor, ktorý popiera podiel ľudí na otepľovaní ovzdušia, jedného autora fantastických románov – nie vedca, a už iste nie klimatológa – aby svedčil pred senátnym výborom o klimatickej zmene. Keď potom od neho počul to, čo počuť chcel, pridal sa na jeho stranu a vyhlásil, že to, čo hlásajú o klimatickej zmene a hroziacej katastrofe iní vedci, je mýtus. Tento rok je najhorúcejší, aký kedy bol zaznamenaný. Taký bude aj budúci a ten, čo príde po nich. Znaky sú rovnaké, nič sa nemení – aj vďaka senátorovi – ale mýtus o mýte pretrváva.

Stane sa, že zákonodarcovia chvália vedcov – spravidla len ak ide o odozvu toho, o čom si myslia, že by to ich voliči radi počuli. Jeden poslanec zo stredného západu pravidelne vychvaľuje cnosti etanolu, chrániaceho nás pred zmenou klímy (na ktorú on ostatne neverí). Nikdy som od neho nepočul spomenúť vedecky overený a potvrdený fakt, že výroba etanolu z obilia alebo sóje vedie k čistému nárastu produkcie CO2 v ovzduší a pritom zmenšuje svetovú zásobu potravín.

Úmyselná/dobrovoľná ignorancia spolu s fanatickým patriotizmom a dogmatickou zatvrdilosťou zaberajú značnú časť amerického intelektu. Za studenej vojny sme jednoducho nechceli byť porazení Sovietskym zväzom , a to ani ohľadom paranormálnych javov. Koncom 1960-tych rokov vyslovila naša výzvedná služba podozrenie, že sovieti nás pozorujú pomocou videnia na diaľku. Aby nás nepredbehli, naštartovala americká armáda program, ktorého vedenie zverila Stanfordskému výskumnému ústavu (ktorý nemá nič do činenia s univerzitou). Do roku 1985 nepodali muži, poverení naozaj ťažkým premýšľaním, nijakú použiteľnú informáciu a tak ich armáda prestala financovať. Ak sa však nejaká myšlienka dostala do pozornosti amerického kongresu – nech je akokoľvek vedecky nezmyselná, jej prežívanie je zaistené a peniaze sa hrnú.

Operácia mala názov Stargate (Hviezdna brána) a ďalej sa držala pri živote. Stála ročne len 20 miliónov USD a mala zaujímavé výsledky, ktoré sa nedali poprieť – pretože sa nikdy netestovali. V roku 1996 uskutočnil niektoré pokusy v rámci programu Stargate podnik Science Application International Corp, think tank v San Diegu. Keď som preveroval jeho činnosť, stretol som ľudí, ktorí priznali spoluprácu s programom Stargate, ale odbili ma, že všetky výsledky sú prísne tajné. Spojil som sa aj s FBI a s reprezentantmi stykov s verejnosťou, ale aj tí mi odmietli diskusiu o podrobnostiach, pretože projekt bol tajný.

Najlepšia informácia, ktorú sa mi podarilo získať, bola z menej znamenitého prameňa: jedna pani povedala. Tam som sa „dozvedel“, že jedna do ďaleka vidiaca dovidela až do vnútra jednej ruskej ponorky, ale nenašla tam nič utajené. Nevedela ani povedať, v ktorom oceáne sa ponorka plavila, ale veď niekde musela byť. Ako armádny kryptológ (odborník na šifrovanie) na dôchodku som žasol nad schopnosťou tohto hlúčku ľudí minúť takú obrovskú sumu peňazí na získanie informácie, nad ktorou stačí porozmýšľať.

Thomas Jefferson nás varoval: „Dobré fungovanie republiky vyžaduje, aby občania boli osvietení.“ Čudovali by ste sa, čo by Jefferson povedal o občanoch, ktorí zvolili dnešných politických lídrov.

Kde berieme svoje šialené myšlienky? Skúsme to s internetom. Najmúdrejší vedci histórie by závideli súčasným Američanom to množstvo platných vedeckých informácií, ktoré majú k dispozícii. Ale dnešní Američania napriek všetkému veria tomu, čo im vyhovuje – čo tam po overovaní!

A potom idú voliť. A tak to aj dopadne.

Je nádej, že sa podarí zadržať túto vlnu dobrovoľnej ignorancie? Zdá sa, že v Texase nie. V máji tohto roku tam schválil výbor pre výučbu také kurikulum sociálneho a historického štúdia (učebné osnovy dejepisu a spoločenských vied, resp. občianskej náuky), ktoré podrýva temer všetko, čo sme dosiaľ vedeli o vede a našej minulosti. Jefferson, ktorého hnevala prehnaná ľahkovernosť, zľahčoval svoj historický význam – možno aby urobil miesto pre Jeffersona Davisa, prezidenta Konfederácie, ktorý si držal otrokov.

Pretože Texas je pre svoju veľkosť jedným z najväčších nákupcov učebníc, veľmi ovplyvňuje voľbu učebníc v celom štáte. A tak sa budú podávať nebezpečné myšlienky ako fakty deťom v celom štáte. Pobožní Texasania chcú, aby sme pochopili, že sme vznikli ako kresťanský štát; to by ohromne prekvapilo viacerých z jeho zakladateľov. John Adams podpísal Tripolskú dohodu, ktorá výslovne označila Ameriku ako štát, ktorý v žiadnom smere nie je kresťanský. Senát túto dohodu jednohlasne schválil a nikdy ju nezrušil.

Dnešná Amerika čulo cvála dolu kopcom smerom k slepej viere v nezmysly. Jej nekritické myslenie podporujú tí, čo bránia záujmy svojej štvrte bez ohľadu na to, či nekonečne dlhé a horúce leto bude robiť dobre našim vnukom alebo nie.

Vetu „vedci tiež nevedia všetko“ počujeme tak často, že sa stáva červenou plachtou pre každého skeptika. Ak vyznávame svoju vieru vo vedu, nazývajú nás excentrikmi.

Úmyselná ignorancia dokáže zázraky pre toho, kto je úmyselne ignorantom. Pre tých z nás, čo chceme mať svoju históriu nesfarbenú a vedecké nálezy preverené, je úmyselná ignorancia pohromou.

Dá sa tá pohroma odvrátiť? Iste, ale vyžadovalo by to masívnu snahu občanov, schopných poznania. Bude tá pohroma odvrátená? Pravdepodobne nebude – iba žeby viac občanov začalo hľadať platné odpovede – čo nebude ľahké pre trvalé prekážky sofistických odpovedí od notorických popieračov a odporcov tvrdých skutočností. Poslednou skrýšou týchto popieračov je náboženstvo; každý poslanec amerického Kongresu okrem Peteho Starka z Oklahomy vyznal verejne svoju vieru v najvyššiu bytosť.

Nemám rád opačné stanoviská, ale zamrazilo niekoho okrem mňa, keď všetci traja schopní kandidáti na prezidentský úrad pri pódiovej diskusii pripustili, že neveria na evolúciu? A čím sa líšia títo kandidáti od tých zatiaľ mlčiacich, ktorí neochotne pripustia, že veria na najtestovanejšiu vedeckú teóriu všetkých čias, ale odmietajú verejne to povedať?

A nezabudnime na peniaze! Nedávno hlásal úvodník novín San Diego Union Tribune: „Olejový miliardár podporuje návrh zákona č. 23“ – išlo o zrušenie zákona podporujúceho boj proti globálnemu otepľovaniu. A bol tam milión dolárov od Koch Industries, čo je podľa Forbesa druhá najväčšia súkromná spoločnosť v Spojených štátoch. Je teda aj medzi desiatimi hlavnými znečisťovateľmi prostredia. Som hrdý, že môžem povedať, že môj štát (Kalifornia) odmietol tento sebecký návrh.

Žijeme vo svete, kde si ľudia robia zle. Vraví vám to starý nazlostený excentrický mrzút.

Prameň: Keith Taylor, Deliberate Ignorance, Skeptical Inquirer, 35/4, júl-august 2011, s. 52 – 53.

List prezidentovi SR z 16. júla 2011

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

MVDr. Rastislav Škoda
Jána Stanislava 8/73
841 05 Bratislava

Laupheim, 16. júla 2011

Vážený pán prezident Slovenskej republiky
doc. JUDr. Ivan Gašparovič, CSc.
Bratislava

Veľavážený pán prezident,

V Literárnom (dvoj-)týždenníku z 1. júna t. r. čítam, že interviewovaný básnik a vydavateľ súkromného katolíckeho časopisu Kultúra Teodor Križka je od roku 1993 zamestnancom Prezidentskej kancelárie. Protestujem proti tejto skutočnosti a prosím Vás, vážený pán prezident, aby ste uvážili, či je únosné, aby ste zamestnávali človeka, ktorý najnovšie verejne opakovane vyhlasuje, že mu „je sympatické, byť kontrarevolucionárom francúzskej revolúcie“ a odporcom myšlienok osvietenstva.

Ak v rámci ostatných nezmyslov tohto rozhovoru (vo vlasti nie si bezdomovec ani pod mostom; ospravedlňuje sa odkopnutému kameňu!) odmieta pokrokovosť francúzskej revolúcie a heslo „Sloboda, rovnosť, bratstvo“ nepozná (je v Ústave dnešnej RF), má na to právo – ako zamestnanec nejakého biskupstva, no nie ako úradník hlavy vo veciach viery neutrálneho štátu. Vieme, že primárnym oponentom osvietenstva, francúzskej revolúcie a demokracie je katolícka cirkev.

Nestačí, aby pán Križka verejne odvolal nezmysly, ktoré povedal. Nezmysly, ktoré podrývajú všetko, čo sme sa dosiaľ učili v rámci historického a sociálneho štúdia; nezmysly, ktoré nás robia dobrovoľnými ignorantmi, ak sa s nimi stotožníme.

Dovoľujem si poznamenať, že tento list uverejňujem vo svojom elektronickom samizdate Zošity humanistov.

S prejavom hlbokej úcty

Rastislav Škoda

***

Dodatok 1. 8. 2011:

29. júla o 12.50 ma volal telefonicky prof. JUDr. Milan Čič a v mene p. prezidenta mi oznámil, že Teodor Križka bol zamestnancom prezidentskej kancelárie od r. 1993 do r. 1998 (t. j. za p. prezidenta Kováča, ale už nie za p. prezidenta Schustra); že údaj v Literárnom týždenníku sa teda nezakladá na pravde. Moja námietka proti prezidentskej kancelárii a oslovenie p. prezidenta tak stratili podklad. Samozrejme som prosil o ospravedlnenie – mal som si správu Literárneho týždenníka preveriť – a prof. Čič ho prijal. K ostatnému obsahu môjho listu nemal nijaké pripomienky.

Priateľským tónom sa ma spytoval na zdravie a vek, manželku a v dobrom sme sa rozišli.

Prosím aj čitateľov týchto riadkov, aby mi prepáčili planý poplach – ktorý nebol celkom planý. Považujem za prvú povinnosť každého intelektuála hlasne protestovať, ak niekde nejaký dogmatický veriaci, kňaz alebo čo aj pápež znižuje civilizačnú hodnotu Osvietenstva, pretože dovolilo ľuďom žiť bez náboženstva. Alebo ak pokračuje premršteným výpočtom mŕtvych pri Francúzskej a iných revolúciách, pretože vyzdvihli myšlienky republiky a demokracie, tak cudzie vatikánskej teokracii koketujúcej so všetkými vládami šľachty na celom svete.

Dodatok 9. 8. 2011:

Inkriminovaný text v Literárnom týždenníku má toto znenie:

„Krása je iné meno Boha.
Hovoríme s básnikom Teodorom Križkom.

Teodor Križka (* 8. 6. 1956 Košice) absolvoval Literárny inštitút M. Gorkého v Moskve (1977 – 83), pôsobil ako redaktor týždenníka Nové slovo (1983), vedúci redakcie pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Smena (1983 – 90), šéfredaktor mesačníka Plameň (1991), pracovník Ministerstva kultúry SR (1992 – 93), od roku 1993 pracovník Kancelárie prezidenta SR. V súčasnosti je vydavateľom a šéfredaktorom súkromného dvoj týždenníka Kultúra.“

*

Samozrejme predkladám celú aféru redakcii Literárneho týždenníka so sťažnosťou na ich nespoľahlivú redakčnú previerku príspevku začínajúcej autorky:


Vážený pán šéfredaktor

Mgr. art. Pavol Janík, PhD.

Predkladám Vám na vedomie aféru, ktorá sa mi prihodila na základe falošného, resp. neúplného údaja o p. Teodorovi Križkovi vo Vašom časopise a prosím Vás, aby ste to napravili opravou v budúcom čísle.

Súčasne Vám vyslovujem sklamanie nad stavom SSS a LT, pretože dovoľujete rozkrikovať sa kontrarevolucionárom nám drahej Veľkej francúzskej revolúcie, čím títo kazia mládež.

So slušným pozdravom

Rastislav Škoda

Pozdrav bezdetným

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

(„Nasledovný text sú dve eseje – Pozdrav bezdetným a Byť matkou Zeme – od dobrovoľne bezdetných autorov, ktoré vyvolali v kanceláriách organizácie Context Institute (zaoberá sa problematikou preľudnenia) určitú kontroverziu. Ukazuje sa fascinujúci ale nie prekvapujúci trend: čím viac detí už majú jednotliví členovia vedenia, tým ťažšie akceptujú (on alebo ona) naše oficiálne argumenty. Všetci súhlasíme s mienkou, že tí, čo sa rozhodli byť bezdetní (alebo sa nevedia rozhodnúť, či počať), potrebujú a zaslúžia si rovnakú podporu ako tí, čo sa rozhodli byť rodičmi.“ – Jim Schenk)

Hoci obidva texty pochádzajú zo začiatku 1990-tych rokov, pre problematiku riešenia otázky preľudnenia si zachovali aktuálnosť a uverejňujeme ich ako úvodné pre našu novú podstránku „Preľudnenie“.

Dosiaľ sme v ZH uverejnili týchto 11 článkov o preľudnení:

Christoph Drösser: Koľko ľudí žilo dosiaľ na Zemi? ZH č. 12, december 1999
Alan Kuper: Tichá kríza, ZH č. 46, november 2004
Tom Flynn: Príliš veľa ľudí, ZH č. 46, november 2004
Tom Flynn: Neplodná prosba, ZH č. 75, február 2009
John Guillebaud – Pip Hayes: Rast populácie a klimatické zmeny, ZH č. 77, jún 2009
Jack Spirko: Chcete prežiť prichádzajúcu krízu? ZH č. 77, jún 2009
Rastislav Škoda: Že preľudnenie nehrozí a netreba nič robiť? ZH č. 78, august 2009
Anonym: Populácia – Tvárou k budúcnosti, ZH č. 81, január 2010
Brendan O’Neill: Predsudok hľadá vedecký plášť, ZH č. 84, september 2010
Steve Connor: Vedci preverujú populačnú explóziu, ZH č. 84, september 2010
Lindsey Grant: Príliš veľa ľudí – Prečo treba zastaviť rast, ZH č. 88, apríl 2011

***

Jim Schenk

Voľba znížiť našu populáciu je v protiklade k základnej pohnútke všetkých druhov živočíchov, k inštinktu prežívania. Túžba po pohlavnom styku a túžba po deťoch sú základné a úzko zviazané fyziologické potreby. Sú aj časťou našich obyčajov – morálka niektorých náboženstiev zdôrazňuje, že sexuálny akt nesmie byť spojený so zábranou rozmnožovania. V USA a inde zákon odmeňuje tých, čo majú deti, znížením daní.

Uvedomujúc si to všetko sedím tu a trasiem sa pri písaní týchto riadkov, pretože som dosiahol bod, keď musím povedať, že udržateľnosť vyžaduje, aby sme mali menej detí. Ba musím ísť ďalej: ideálom pre planétu je dnes to, aby občania USA a iných vysoko vyvinutých štátov nemali určitý čas deti vôbec. Príčiny:

  1. Schopnosť planéty mať nás v dnešnom počte zaniká. Zem nemôže udržať ľudí na úrovni súčasnej spotreby zdrojov.

  2. Priemerné dieťa, ktoré sa narodí v USA, spotrebuje 5-10 krát viac ako priemerné dieťa žijúce v iných štátoch.


Preto pozdravujem tých, ktorí v našej spoločnosti nemajú deti. Vy ste tí, čo by umožnili udržateľnosť. Všetko to šetrenie zdrojov, na ktoré sa ja zmôžem, sa ani zďaleka nepriblíži tej sume, ktorú znamená o jedného človeka menej. Pozdravujem vás, pretože sa staviate aj proti fyzickým pohnútkam, aj proti kultúrnym zvyklostiam. Pozdravujem vás, pretože ako intelektuál viem, že je to správne, ale aj pretože viem, aká ťažká je celá koncepcia dobrovoľného bezdetstva aj pre mňa. Mal som moje dve deti prv, než táto realizácia dozrela v mojom povedomí, takže kto som, že takto hovorím? Slzy sa mi derú do očí, keď si predstavím, aké by to bolo, keby som vo svojom živote nemal svoje dve deti, Megan a Devina. Slzy sa mi derú do očí, keď im vravím, nemajte vlastné deti, zrieknite sa tej úžasnej, prenádhernej skúsenosti. Slzy sa mi derú do čí, keď si pomyslím, že by som nemal mať vnukov. Iné aspekty udržateľného životného štýlu blednú pri porovnaní s tým, ako sa ma to osobne dotýka.

A tak vás pozdravujem a uctievam, vás, čo nemáte deti. Vy ste tí, koho musíme vyzdvihovať v tejto spoločnosti – vy, čo ste sa museli vyrovnávať s biologickými a kultúrnymi tlakmi: „Suzy, kedy nás urobíš starými rodičmi?“ „Úbohá Suzy, ešte stále nemá deti, som zvedavá, či ich môže mať“. Vy ste tí, čo musia vydržať neustále rozhovory o našich deťoch. Chcem pozdraviť aj tých, čo majú len jedno dieťa, aj tých, čo ostali pri dvoch – zdravím vás všetkých bez ohľadu na to, koľko detí máte, ak ste sa ubránili/bránili túžbe mať viac detí. Musíme vás považovať za hrdinov hnutia za udržateľnosť.

Každý z nás nech si uctí toho, čo nemá deti. Uľahčime im život. Dajme im vedieť, že ich považujeme za odvážnych, aj keď sa pozeráme na vlastné deti a cítime slzy, ktoré sa nám derú do očí.

Výťah z občasníka IMAGO Newsletter, 553 Enright Avenue, Cincinnati, OH 45205. Jim and Eileen Schenk tam v čísle 29 opísali projekt IMAGO o ekologickom susedstve.

Prameň: Jim Schenk, Saluting The Childless, Context Institute, 1992

Byť matkou Zeme

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Vicki Robinová

Na nedávnej konferencii o osobnom a planetárnom zdraví som obedovala s tromi zdravotníkmi, ktorí diskutovali o osobitných prípadoch a ich liečbe. Jeden z nich položil otázku:

„Viete o nejakej holistickej liečbe neplodnosti?“

Odvážne som vstúpila na územie, kam sa aj anjeli boja položiť nohu.

„Z holistickej perspektívy je neplodnosť možno cesta, ktorou nám naša planéta posiela posolstvo, že nás je tu už príliš veľa. Možno nie je hlavný problém bábätiek to, aký druh plienok treba pre ne používať, ale či ich vôbec máme mať.“

Na troch tvárach sa zračilo zhrozenie.

Moje rozhodnutie nemať deti zrelo mnoho rokov a malo mnoho príčin. Po prvé som zistila, že moje dôvody mať deti, boli, čestne povedané, sebecké. Chcela som „sa uskutočniť“ ako žena a myslela som si, že porodiť dieťa je nevyhnutná časť mojej životnej púte. Po druhé som si myslela, že je mojou povinnosťou dať ďalej moje gény. Po tretie som chcela mať skúsenosť tehotnosti.

(Po rokoch mi jedna čerstvá mamička povedala: „Rada som bola tehotná, ale nikdy som nepomyslela, že to povedie k materstvu.“)

Keď som hlbšie skúmala všetky tieto „dôvody“, nenašla som nutkanie stať sa matkou – aspoň nie biologickou. Zistila som fakt, že túžba porodiť a ďalej dať moje gény bola v súvislosti s populačným tlakom a environmentálnou krízou prejavom drobného šialenstva, zakotveného v mojej DNA. Ako rástlo moje sociálne povedomie, silnelo vo mne volanie venovať moje „materstvo“ svetu – fyzickému a duchovnému utrpeniu tých viac ako piatich miliárd, ktoré sú už tu.

Keď som posledné roky hľadala príčinu a odpoveď na tie úžasné sily, ktoré vedú k environmentálnej kríze, nachádzala som stále vyššiu hodnotu môjho rozhodnutia ostať bezdetnou. V každom prípade platí, že viac ľudí znamená väčšiu záťaž pre celý ekosystém. A každé dieťa, narodené (alebo vychovávané) v USA spotrebuje mnohokrát viac zdrojov Zeme ako dieťa, narodené v rozvojovej krajine. (Moji priatelia, ktorí sa rozhodli mať deti, si niekedy myslia, že svoje deti nevychovajú ako konzumentov. Myslia si, ako mnohí pred nimi, že ich deti nebudú rebelovať a nebudú chcieť mať vlastnú vôľu? Položila som túto otázku – a stratila som priateľov.)

Ak mám odvahu cítiť bolesť, srdce sa mi zviera pre tých 40 000 detí, ktoré umierajú každý deň a pre tých 150 miliónov, ktoré každý rok osirotejú alebo sú opustené (Keby bol tento údaj hodnoverný, bol by za 10 rokov každý 5. občan zeme sirotou, čo zrejme nie je – pozn. prekl.). Srdce sa mi zviera kvôli planéte, preťaženej mojím milovaným, vynaliezavým, kreatívnym a ľahkomyseľným druhom.

V závere tejto konferencie o osobnom a planetárnom zdraví vyslovil jeden prednášajúci túto myšlienku:

„Materstvo nie je len organický proces rodenia… Je to pochopenie potreby sveta.“

To bola posledná tehlička do mojich úvah. Som matka. Aj bez detí. Tak je ňou každá žena – aj každý muž – keď sa rozhodne starať sa o náš svet.

Vicki Robinová je prezidentka New Road Map Foundation (Nadácia novej cestnej mapy) a prispievajúci vydavateľ časopisu IN CONTEXT. Spolu s Joe Dominguezom vydala knihu Your Money or Your Life (asi Vaše peniaze alebo váš život – 1992, prepracované vydanie 2008, vyd. Viking).

Prameň: Vicki Robin(ová), Mothering The Earth, Context Institute, 1992

Katolícka cirkev sprístupňuje osobné akty kňazov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Rastislav Škoda

– po prvý raz dovoľuje nahliadnuť do osobných aktov svojich kňazov

Aby získala späť stratenú dôveryhodnosť u svojich veriacich a verejnosti, rozhodla sa, podľa týždenníka Spiegel, Nemecká biskupská konferencia na svojom zasadaní 20. júna 2011 jednohlasne, že poverí Kriminologický výskumný ústav Dolného Saska (KVÚDS) podrobným prešetrením všetkých zachovaných dokumentov o pohlavnom zneužívaní svojich zverencov. Štátni zástupcovia a sudcovia dostanú možnosť podrobne prezrieť a študovať osobné spisy involvovaných kňazov a rehoľníkov. Trvanie štúdie sa odhaduje na tri roky a výsledky budú predložené verejnosti. Niečo podobné sa dosiaľ neudialo nikde v Európe.

Podrobnosti: Pod dozorom odborníkov z KVÚDS, spravidla penzionovaných sudcov a štátnych zástupcov, prezrú spolupracovníci a cirkevní zamestnanci všetky dostupné akty na údaje a zmienky o pohlavných zneužitiach. Predložia ich tímu odborníkov z KVÚDS, ktorí všetky podozrenia vyhodnotia. Všetky ešte dosiahnuteľné obete – rovnako ako páchatelia – dostanú možnosť vyjadriť sa k svojmu prípadu najprv vyplnením dotazníka a potom v rámci podrobného interview.

K dispozícii budú všetky osobné akty posledných 10 rokov zo všetkých 27 diecéz , ba z 9 diecéz dokonca od roku 1945.

Cieľom štúdie je zistiť, za akých okolností došlo k inkriminovaným činom, ako s nimi cirkev v minulosti narábala a aké závery sa dajú urobiť, aby sa niečo podobné neopakovalo.

V ďalšej štúdii sa bude skupina psychiatrov pod vedením essenského súdneho znalca Norberta Leygrafa zaoberať štúdiom 50 prípadov podozrenia zo sexuálneho zneužitia kňazmi a rehoľníkmi, ktorí boli súdení a v tej súvislosti aj psychiatricky vyšetrení.

Práca komisie nebude ľahká. Už dávno sa vie, že cirkev prípady zneužívania systematicky ututlávala, akty ukladala v súkromných bytoch a neraz pripustila ich odcudzenie až zničenie.

Už pred rokmi žiadala ministerka spravodlivosti Sabine Leutheusserová-Schnarrenbergerová (Liberálna strana), aby sa už pri každom podozrení z pohlavného zneužívania kdekoľvek a kedykoľvek – teda aj v zariadeniach katolíckej cirkvi, napr. jezuitských školách – ihneď zapojil štátny zástupca. Nadarmo. Preto dosiaľ neexistovalo nestranné vyhodnotenie prípadov zneužitia.

Kam to viedlo v USA? Jezuiti Severozápadnej (jezuitskej) provincie, teda štátov Oregon, Washington State, Idaho, Montana a Aljaška sa síce pred pár rokmi dohodli o odškodnom pre 200 obetí, ale potom vyhlásili bankrot a neschopnosť ďalších platieb. Obete protestovali a dokázali, že jezuiti majú aj v tejto oblasti viaceré univerzity, početné školy a rozsiahle pozemky; že sú platby schopní.

V marci tohto roku sa proces skončil dohodou, že jezuiti zaplatia 166 miliónov dolárov asi 500 obetiam sexuálneho zneužitia v katolíckych rehoľných školách, často indiánskym chlapcom a dievčatám. Je to tretia najväčšia suma odškodného, akú kedy nejaká ustanovizeň katolíckej cirkvi platila. Pred pár rokmi zaplatila diecéza Los Angeles 508 obetiam 660 miliónov a diecéza San Diego 144 obetiam 198 miliónov USD.

Dohoda predpisuje, že usvedčená ustanovizeň sa musí u obete ospravedlniť a dať jej k dispozícii prístup k osobnému aktu vrátane lekárskych dokumentov.

Preľudnenie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

22. júla 2011 sme vytvorili novú podstránku „Preľudnenie“.

Začíname v nej dvoma esejami – Pozdrav bezdetným a Byť matkou Zeme – od dobrovoľne bezdetných autorov, ktoré vyvolali v kanceláriách organizácie Context Institute (zaoberá sa problematikou preľudnenia) určitú kontroverziu.

Hoci obidva texty pochádzajú zo začiatku 1990-tych rokov, pre problematiku riešenia otázky preľudnenia si zachovali aktuálnosť.

„Ukazuje sa fascinujúci ale nie prekvapujúci trend: čím viac detí už majú jednotliví členovia vedenia, tým ťažšie akceptujú (on alebo ona) naše oficiálne argumenty. Všetci súhlasíme s mienkou, že tí, čo sa rozhodli byť bezdetní (alebo sa nevedia rozhodnúť, či počať), potrebujú a zaslúžia si rovnakú podporu ako tí, čo sa rozhodli byť rodičmi.“ – Jim Schenk

Dosiaľ sme v ZH uverejnili tieto články o preľudnení:

  1. Christoph Drösser: Koľko ľudí žilo dosiaľ na Zemi? ZH č. 12, december 1999

  2. Jan Narveson: Preľudnenie? Podfuk! ZH č. 46, november 2004

  3. Alan Kuper: Tichá kríza, ZH č. 46, november 2004

  4. Tom Flynn: Príliš veľa ľudí, ZH č. 46, november 2004

  5. Tom Flynn: Neplodná prosba, ZH č. 75, február 2009

  6. John Guillebaud – Pip Hayes: Rast populácie a klimatické zmeny, ZH č. 77, jún 2009

  7. Jack Spirko: Chcete prežiť prichádzajúcu krízu? ZH č. 77, jún 2009

  8. Rastislav Škoda: Že preľudnenie nehrozí a netreba nič robiť? ZH č. 78, august 2009

  9. Anonym: Populácia – Tvárou k budúcnosti, ZH č. 81, január 2010

  10. Brendan O’Neill: Predsudok hľadá vedecký plášť, ZH č. 84, september 2010

  11. Steve Connor: Vedci preverujú populačnú explóziu, ZH č. 84, september 2010

  12. Lindsey Grant: Príliš veľa ľudí – Prečo treba zastaviť rast, ZH č. 88, apríl 2011

  13. David Attenborough: Ľudia a planéta – za udržateľnú budúcnosť, ZH č. 89, august 2011

  14. Marianne Medlinová: Veľké rodiny sú riešením ekonomickej krízy, vraví prezident Vatikánskej banky, ZH č. 89, september 2011

  15. Stephanie Pappasová: Ako rástla svetová populácia, ZH č. 90, október 2011

  16. Rastislav Škoda: Prestaňte sa množiť, ZH č. 90, november 2011

  17. Robert F. Murphy: Byť nábožný a zaujímať sa o populačný rast: Prerastáme svoju planétu? ZH č. 90, december 2011

  18. Ben Johnson: Organizované náboženstvo je zdrojom všetkých ťažkostí, ZH č. 92, máj 2012

  19. Sabrina Taverniseová: Menej ako polovica novorodencov v USA je bielych, ZH č. 92, máj 2012

  20. Michael Cook: Bolo by lepšie, keby sa človek nebol narodil? ZH č. 92, máj 2012

  21. Patrick J. Buchanan: Zvoní umieračik republikánskej strane? ZH č. 92, máj 2012

  22. Nicholas Eberstadt: Japonsko sa scvrkáva, ZH č. 93, júl 2012

  23. Juan Forero: V Brazílii sa pôrodnosť zrútila, ZH č. 93, september 2012

  24. Kenneth R. Weiss: Pôrodnosť klesá, ale globálna explózia populácie pokračuje, ZH č. 93, september 2012

  25. Lydia Polgreenová: V Svazijsku pestujú babky zlato, ZH č. 93, september 2012

  26. Roderick Nash: Ostrovná civilizácia – Vízia ľudského osídlenia vo štvrtom miléniu, ZH č. 96, apríl 2013

  27. Ausubel Jesse H., Iddo K. Wernick a Paul E. Waggoner: Maximum oráčin a perspektíva šetrenia pôdy, ZH č. 96, máj 2013

  28. Robert Walker: Svetový deň populácie 2012, ZH č. 97, september 2013

  29. Georges Minois: Preľudnená planéta?, ZH č. 100, apríl 2014

  30. World Overpopulation Awareness: Predchádzať nedorozumeniam, ZH č. 100, máj 2014

  31. Amanda Marcottová: Prečo nemá pápež František pravdu o mojom bezdetnom živote, ZH č. 101, august 2014

  32. UNICEF Report: V roku 2100 môže mať Afrika 4 miliardy obyvateľov, ZH č. 101, august 2014

  33. Rastislav Škoda: Svet potrebuje depopuláciu – aj Slovensko, ZH č. 101, september 2014

  34. Úvodník ugandských novín Saturday Monitor: Kto ovládne rast populácie, vykántri chudobu, ZH č. 101, september 2014

  35. FAZ.net a dpa: Rímsky klub predpovedá koniec rastu populácie, ZH č. 102, október 2014

  36. Phil Plait: Pápež a otepľovanie, ZH č. 103, február 2015

  37. Jack Healy a Nelson D. Schwartz: Kalifornská suchota testuje históriu nekonečného rastu, ZH č. 104, máj 2015

  38. Rastislav Škoda: Informácia o novej knihe Nemnožme sa, ZH č. 105, júl 2015

  39. Sarah Jonesová a Vyckie Garrisonová: Narodená na rodenie: Interview s Vyckie Garrisonovou, ktorá zutekala z kviverfulského hnutia, ZH č. 105, júl 2015

  40. Anonym, Population Matters: Petícia pápežovi Františkovi, ZH č. 105, júl 2015

  41. Rastislav Škoda: Buď pochválený – ale začo?, ZH č. 106, október 2015

  42. Steve Connor: Ani globálna katastrofa nezastaví rast svetovej populácie, ZH č. 106, december 2015

  43. Jeff Wise: O depopulačnom probléme z druhej strany, ZH č. 107, január 2016

  44. Amy Kazminová: Snahy Indie o kontrolu populačného rastu trpia na minulosť, ZH č. 108, máj 2016

  45. Sabina Netrvalová: Zachraň planetu, zabij se. Církev eutanazie bojovala s populační explozí, ZH č. 108, máj 2016

  46. Peter Kralovič: Preľudnenie vs. trvalá udržateľnosť, ZH č. 111, január 2017

  47. Rastislav Škoda: Hľadá sa sedem statočných žien, ZH č. 111, február 2017

  48. Seth Wynes a Kimberly A. Nicholasová: Trhlina v zmierňovaní klimatickej zmeny: výchovné a vládne odporúčania neberú do úvahy najúčinnejšie individuálne akcie, ZH č. 113, august 2017

  49. Ashifa Kassamová a kolektív: Európa potrebuje oveľa viac novorodencov, aby zmiernila populačnú katastrofu, ZH č. 113, september 2017

  50. Paul B. Farrell: Hlavný svetový problém je preľudnenosť, nie klimatická zmena, ZH č. 116, máj 2018

  51. Gilles Pison: Je Zem preľudnená?, ZH č. 116, máj 2018

  52. Tony Rossi: Boh a avendžeri (pomstitelia), ZH č. 117, júl 2018

  53. James Dyke: Uživí Zem jedenásť miliárd ľudí?, ZH č. 117, júl 2018

  54. Fred Pearce: Mýt preľudnenosti, ZH č. 118, október 2018

Ľudia a planéta – za udržateľnú budúcnosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Prednáška sira Attenborougha v Kráľovskej spoločnosti pre umenie

V marci 2011 mal sir David Attenborough prednášku v prestížnej Kráľovskej spoločnosti pre umenie (RSA). Jeho prednáška mala názov Ľudia a planéta, trvala 20 minút a uviedol ju odchádzajúci prezident RSA, Jeho kráľovská výsosť knieža z Edinburgu (princ Filip).

Súhrn

Nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú ekosystém Zeme, sú dobre známe a veľa sa o nich hovorí na všetkých úrovniach. Celkom hore na ich zozname sú klimatické zmeny. Všetky majú jednu spoločnú príčinu – rast populácie.

Podľa názoru sira Davida Attenborougha niet na našej planéte väčšieho problému, ktorý by sa dal ľahšie riešiť, keby bolo menej ľudí a niet takého problému, ktorý by nebol ťažší – a nakoniec bude neriešiteľný – keby bolo ľudí ešte viac. A predsa sa zdá byť tabu hovoriť o probléme preľudnenia.

*

Prednáška prezidenta RSA za rok 2011 – Štvrtok 10. marca 2011

Ľudia a planéta

Sir David Attenborough

Vaša kráľovská výsosť, pán prezident, panie a páni.

Sir, dovoľte, aby som vám najprv poďakoval, že ste ma pozvali, aby som predniesol túto poslednú prednášku vo Vašej prezidentskej sérii. A aby som Vám blahoželal k Vašim blízkym 90. narodeninám (princ Filip ich mal 10. júna – pozn. prekl.). Tohto roku je aj iné významné výročie, päťdesiate, a viem, sir, že aj Vy si ho pripomínate.

Pred päťdesiatimi rokmi, 29. apríla 1961, sa zišla skupina prezieravých vizionárov tohto štátu, aby vyslovili varovanie pred hroziacou pohromou. Medzi nimi bol významný vedec sir Julian Huxley; milovník vtákov a maliar Peter Scott; odborník na reklamu Guy Mountford; mocný a napodiv účinný verejný činiteľ Max Nicholson a viacerí ďalší. Popri svojich individuálnych povolaniach boli všetci oddaní naturalisti, fascinovaní nielen prírodou tohto štátu, ale všetkou prírodou na celom svete. Tí zistili skutočnosť, ktorej si dovtedy všimli máloktorí – že na celom svete sa začínajú strácať charizmatické zvieratá, ktoré boli donedávna početné. Arabská antilopa oryx, kedysi rozšírená na celom polostrove, bola zredukovaná na niekoľko sto exemplárov. V Španielsku ostalo okolo deväťdesiat kráľovských orlov. Počet kalifornských kondorov klesol na asi šesťdesiat. Na Havaji ostalo päťdesiat husí, žijúcich kedysi v obrovských kŕdľoch na lávových poliach okolo veľkých sopečných kráterov. A z podivných nosorožcov, žijúcich v ubúdajúcich lesoch Javy, ostalo štyridsať.

To boli najkrajnejšie prípady. No kamkoľvek sa naturalisti pozreli, všade našli druhy zvierat, ktorých počty sa rýchlo znižovali. Naša planéta sa ocitla v nebezpečenstve, že natrvalo stratí značný počet svojich obyvateľov, zvierat aj rastlín.

Niečo sa muselo urobiť – a uvedená skupina sa rozhodla urobiť to. Budú potrebné vedecké poznatky na odhalenie príčin týchto hroziacich pohrôm a na vymyslenie spôsobov, ako ich vývoj spomaliť a, dúfajme, zastaviť. Bude potrebné zvyšovať úroveň vedomostí a pochopenie situácie u miestneho obyvateľstva. Ako pri každom takom podnikaní – budú potrebné peniaze na praktické činy. Nadšenci sa pustili do riešenia všetkých troch úloh naraz. Keďže problém bol medzinárodný, neusadili sa v Anglicku, ale v srdci Európy, vo Švajčiarsku. Vytvorili organizáciu World Wildlife Fund (Svetový fond na ochranu divých zvierat).

Okrem ústrednej medzinárodnej rady boli potrebné v jednotlivých štátoch osobitné pracovné skupiny. Za pár mesiacov po zakladajúcom zhromaždení vo Švajčiarsku bola jedna pracovná skupina založená v tomto štáte – a bola prvá. Vy, sir, ste boli jej prvým prezidentom. Po dvadsiatich rokoch ste sa stali prezidentom celej medzinárodnej organizácie, známej dnes ako Worldwide Fund for Nature (Svetový fond na ochranu prírody).

Na záchranu ohrozených druhov zvierat používal WWF rozličné metódy. Niektoré zvieratá, napríklad havajské husi a oryx, boli zobrané do zajatia (chované v zajatí) v zoologických záhradách, rozmnožené do určitého počtu jedincov a potom vypustené do svojich pôvodných sídlisk a vypustené na slobodu. Inde – napríklad v Afrike – boli vyčlenené veľké rozlohy neporušenej prírody ako Národné parky, v ktorých mohli byť zvieratá chránené pred pytliakmi a pôsobením ľudských osídlení.

Na Galapágoch a v domovine horských goríl v Rwande sa našiel spôsob, ako pomôcť miestnemu obyvateľstvu, ktoré potrebovalo pôdu na obživu, iným spôsobom, a to pritiahnutím platiacich návštevníkov. Zrodil sa ekoturizmus. Hnutie ako také rástlo a silnelo. Dvadsaťštyri štátov už má vlastné odnože WWF.

V rozličných častiach sveta vznikali početné konzervačné telesá, pracujúce spočiatku izolovane, no postupne rástla ich vzájomná príťažlivosť a medzinárodné styky. Svet sa prebudil za udržateľnosť životného prostredia. Nazbierali sa milióny – ba miliardy – dolárov a dnes, po päťdesiatich rokoch, si konzervacionisti(???) po ťažkej, ale predvídavej práci môžu blahoželať k úspešnej odpovedi na výzvu.

A predsa sa dnes napriek veľkému počtu individuálnych úspechov problém zdá byť väčší, ako bol na začiatku. Je pravda, že vďaka úsiliu a vedomostiam konzervacionistov(???) sa dosiaľ nestratil ani jeden z veľkých charizmatických druhov zvierat. Viaceré sa síce trasú na pokraji zániku, ale zatiaľ sa držia. Vcelku sa dnes registruje viac a nie menej problémov; zánik ohrozuje dnes viac druhov, ako ohrozoval včera. Prečo je to tak?

Keď bol pred päťdesiatimi rokmi založený WWF, žili na zemi asi tri miliardy ľudí, dnes ich je temer sedem miliárd. To je viac ako dvakrát toľko – a každý potrebuje priestor. Priestor na bývanie, priestor na pestovanie svojej potravy (vypestuje ju sám alebo niekto druhý preňho), priestor na postavenie škôl, ciest a letísk. Odkiaľ sa to má všetko nabrať? Kúsok možno zobrať zo zeme, obsadenej už inými ľuďmi, ale väčšina priestoru sa môže získať len na ploche, ktorú od miliónov rokov mali pre seba zvieratá a rastliny – z ich prírody.

Pôsobenie týchto pridaných miliárd ľudí siaha mimo priestor, ktorý zaberajú fyzicky. Postup industrializácie zmenil chemické zloženie ovzdušia. Oceány, pokrývajúce väčšinu povrchu planéty, boli znečistené a čoraz viac okyslené. Zem sa otepľuje. A teraz zisťujeme, že pohromy, ktoré čoraz väčšmi napádajú prírodný svet, majú jeden prvok, čo ich všetky spája – bezprecedentný rast počtu ľudských bytostí na zemeguli.

Samozrejme boli predvídavci, ktorí nás varovali pred blížiacou sa pohromou. Jedným z prvých bol Thomas Malthus. Jeho priezvisko – Malthus – zvádza k predpokladu, že to bol nejaký kontinentálny vedec, možno Nemec. Ale nebol. Bol to Angličan, narodený v Guildforde v Surrey (neďaleko Londýna) v polovici osemnásteho storočia. Jeho najdôležitejšia kniha, An Essay of the Principle of Population / Esej o princípe populácie, bola uverejnená pred viac ako dvesto rokmi, v roku 1798. Dokazoval v nej, že ľudská populácia bude nezadržateľne rásť do tých čias, kým jej rast nezadrží, ako to nazval, „bieda a neresť“. Kto vie, prečo sa táto predpoveď dodnes zväčša ignoruje – alebo v každom prípade aspoň neberie do úvahy. Je pravda, že nepredvídal takzvanú Zelenú revolúciu, ktorá veľmi zvýšila množstvo potravy, ktorá sa dá vyprodukovať na určitej rozlohe ornej pôdy. A v našich schopnostiach produkovať potraviny sa môžu skrývať možnosti, ktoré dnes ani netušíme. No reči o takých pokrokoch veci len odďaľujú.

Základná pravda, ktorú Malthus vyslovil, ostáva platná. Na tejto zemeguli nemôže žiť viac ľudí, ako môže byť nasýtených.

Mnohí ľudia radi popierajú, že je to tak. Radi veria na oxymoron „udržateľný rast“. Kenneth Boulding, pred 45 rokmi poradca prezidenta Kennedyho pre veci životného prostredia, k tomu poznamenal:

„Kto verí na nekonečný rast niečoho fyzikálneho na fyzikálne konečnej planéte, je alebo blázon – alebo ekonóm.“

Svetová populácia rastie teraz ročne o temer 80 miliónov ľudí. To je jeden a pol milióna každý týždeň. Štvrť milióna každý deň. Desať tisíc každú hodinu. V našom štáte sa predpokladá, že počet obyvateľov sa zvýši v najbližších dvadsiatich dvoch rokoch o desať miliónov. To sa rovná desiatim Birminghamom.

Všetci títo ľudia, u nás a na celom svete, bohatí alebo chudobní, potrebujú a zaslúžia si potravu, vodu, energiu a priestor. Budú schopní zadovážiť si to? Neviem. Dúfam však. No hlavný vedecký poradca vlády aj posledný prezident Kráľovskej spoločnosti, obidvaja konštatovali, že blížiaca sa „dokonalá búrka“ populačného rastu, klimatických zmien a vrcholiacej produkcie ropy neúprosne povedie k stále väčšej neistote v dodávkach potravy, vody a energie.

Pozrime sa na potravu. Predpokladám, že veľmi málo z nás tu zídených zakúsilo niekedy skutočný hlad. Pre zvieratá je to významný rys ich života. Stoické zúfalstvo mláďat leoparda, ktorých matke sa pri posledných pokusoch nepodarilo zabiť pre ne korisť a ktoré v dôsledku toho hladujú, je dojemné. Ale to sa stáva aj ľudským bytostiam. Tí z nás, čo precestovali chudobné štáty, iste stretli ľudí, ktorým je hlad každodennou bolestnou skúsenosťou ich života. Dnes je takých ľudí asi jedna miliarda – to je štyrikrát toľko, ako bola celá ľudská populácia na tejto planéte len pred dvomi tisícmi rokov za čias Krista.

Možno ste videli vládnu „Predpoveď o budúcnosti potravy a roľníčenia“. Ukazuje, aké ťažké je živiť dnešných sedem miliárd ľudí. Uvádza početné prekážky, ktoré sa tomu cieľu už dnes stavajú do cesty: erózia pôdy, presolenie pôdy, vysychanie vodonosnej vrstvy, nadmerné spásanie porastov, šírenie chorôb rastlín ako výsledok globalizácie, absurdné pestovanie jedlých obilnín na produkciu biopalív, ktoré kŕmia motory áut miesto žalúdkov ľudí – a tak ďalej. Podčiarkuje, ako zúfalo ťažké bude živiť populáciu, ktorá sa má stabilizovať „na úrovni osem až desať miliárd ľudí okolo roku 2050.“ Odporúča ako len možno širokú paletu opatrení vo všetkých odboroch. Osobitne odporúča, napríklad, druhú „zelenú revolúciu“.

Prekvapuje však, že sú veci, ktoré táto správa nespomína. Nespomína zrejmý fakt, že by bolo oveľa ľahšie živiť osem miliárd ľudí ako desať miliárd. Ani nezdôrazňuje, že opatrenia na dosiahnutie toho počtu – plánovanie rodičovstva, výchova a posilnenie postavenia žien v spoločnosti – majú byť zásadnou časťou každého programu, ktorý má za cieľ zabezpečiť pre ľudstvo primerané množstvo potravy. Neuvádza jasnozrivý výrok Normana Borlauga, nositeľa Nobelovej ceny a otca prvej Zelenej revolúcie spred štyridsiatich rokov. Borlaugh vypestoval nové kmene vysoko výnosných a proti chorobám odolných druhov obilnín s nízkou slamou; tým zachránil tisíce ľudí v Indii, Pakistane, Afrike a Mexiku pred hladom. Varoval nás však, že tým, čo urobil, nám dáva „len čas na vydýchnutie“ a stabilizáciu nášho počtu. Vládna správa predpovedá, že ceny potravy budú stúpať tak, ako ceny ropy a priznáva, že to sa najviac dotkne najchudobnejších; hľadá možnosti, ako im pomôcť. No nezmieňuje sa o tom, čo každá matka, ktorá musí vystačiť s protihodnotou jedného dolára denne, dobre vie – že jej deti by boli lepšie živené, keby boli okolo stola len štyri miesto desiatich.

Existujú strašné vynechávky. Ako možno ignorovať mraziace štatistiky o ornej pôde? V roku 1960 pripadalo na svete na jednu osobu pol akra (2 000 m2) dobrej ornej pôdy – dosť na zaistenie rozumnej európskej dávky potravy. Dnes je to len 0,2 akra a v Číne dokonca len 0,1 akra pre ich dramatické problémy s degradáciou pôdy.

Iná vládna správa, publikovaná tohto roku pod názvom „Ako vytvoriť priestor pre prírodu v meniacom sa svete?“, pôsobí podobne. Uvažuje sa v nej o rastúcich tlakoch na divo žijúce zvieratá v Spojenom kráľovstve – ale nespomenie sa, že rastúci počet ľudí je jedným z týchto činiteľov – čo je zvláštne najmä preto, lebo Anglicko je dnes najhustejšie zaľudnený štát v Európe. (Ako? Je tu 388 ľudí na km2, kým v Holandsku je 520 ľudí na km2 – pozn. prekl.).

Najbizarnejšia bola však nedávna správa Kráľovskej komisie o vplyve demografických zmien na naše životné prostredie; zaprela, že by veľkosť populácie bola vôbec nejakým problémom – ako keby dvadsať miliónov ľudí navyše nehralo nijakú rolu. Samozrejme preľudnenie nie je len náš alebo náš hlavný environmentálny problém, ale je absurdné popierať, že je to problém multiplikátora všetkých ostatných problémov.

Domnievam sa, že môžete čítať celú hŕbu správ najrozličnejších organizácií o globálnych problémoch a zistíte, že vskutku je jednou z ich hlavných príčin populácia – no ani v jednej správe nenájdete ani len zmienku o tomto zrejmom fakte.

V súčasnosti ovládajú environmentálnu agendu klimatické zmeny. Všetci vieme, že každá pridaná osoba bude potrebovať určitú uhlíkovú energiu, čo aj len z palivového dreva pri varení a tým vytvorí viac kysličníka uhličitého; a samozrejme, bohatá osoba ho vyprodukuje ďaleko viac ako chudobná. Podobne všetci môžeme vidieť, že každá osoba navyše je alebo bude obeťou klimatických zmien – pričom chudobný bude trpieť viac ako bohatý. No ani slovo o tom nepadlo v obsiahlych dokumentoch pri príležitosti Kodanského alebo Kankúnskeho klimatického samitu.

Prečo toto čudné ticho? Nestretol som sa s nikým, kto by privátne odmietal názor, že rast populácie je problém. Nikto – okrem tých, čo ešte veria, že zem je plochá – nemôže zaprieť, že naša planéta je niečo ohraničené. Môžeme sa na ňu dívať – na prekrásny obraz zemegule, fotografovaný misiou Apollo. No prečo potom verejne prizná sotva jeden, že rast populácie je problém? Zdá sa, že predmet zahaľuje akési bizarné tabu. „Vysloviť to nie je pekné, ani politicky korektné, možno je to dokonca rasistické.“ A toto tabu umlčuje nielen politikov a štátnych zamestnancov, prítomných na veľkých konferenciách. Postihuje aj ochranárske a rozvojárske nevládne organizácie, a to sú ľudia, ktorí tvrdia, že sa vášnivo usilujú o udržateľnú a prosperujúcu budúcnosť našich detí. Ich mlčanie naznačuje, že ich obdivuhodný cieľ sa dá dosiahnuť bez ohľadu na to, koľko ľudí žije vo svete alebo v Spojenom kráľovstve, hoci všetci vedia, že to nie je tak.

Jednoducho tomu nerozumiem. Všetko sa stáva príliš vážnym pre také vyberané podrobnosti. Stojíme pred zrejmou a brutálnou skutočnosťou, že na konečnej planéte sa rast ľudskej populácie na určitom bode celkom iste raz zastaví. To sa môže stať len jedným z dvoch spôsobov. Po prvé, v dôsledku menšieho počtu ľudských pôrodov – pomocou antikoncepcie. To je ľudský spôsob, to je mocná možnosť výberu, dovoľujúca nám všetkým zaoberať sa problémom, ak sa kolektívne rozhodneme urobiť to. Alternatívou je zvýšená úmrtnosť – spôsob, pri ktorom všetky ostatné stvorenia musia trpieť, a to hlad, choroby alebo predátorov. Preložené do ľudských odborných výrazov to znamená hladomor, choroby alebo vojny – vojnu o ropu, o vodu, o potraviny, o nerasty, o pastevné práva alebo len o priestor na prežitie. Žiaľ, niet tretej alternatívy pre koniec „neohraničeného“ rastu.

Čím skôr stabilizujeme svoj počet, tým skôr zastavíme hnanie sa hore vo výťahu, ktorý ide dolu. Zastavme rast populácie – zastavme výťah – a máme šancu dostať sa hore – to znamená mať slušný život pre všetkých.

Urobiť to vyžaduje viacero vecí. V prvom rade a predovšetkým je potrebné hlboké pochopenie problému; to sa nedosiahne, kým si to absurdné tabu zákazu diskusie zachová svoj mocný vplyv aj na mysle toľkých cenných a inteligentných ľudí. Potom je potrebná zmena našej kultúry v tom zmysle, že hoci každý si zachová právo mať toľko detí, koľko chce, každý pochopí, že mať veľkú rodinu znamená zhoršovať problémy, ktoré budú mať jeho vlastné a cudzie deti v budúcnosti.

Je potrebný zásah vlád. Podľa môjho názoru by mali všetky štáty rozvinúť populačnú politiku – asi 70 štátov ju už v nejakej zárodočnej forme má – a dať jej prioritu. Zásadný spoločný faktor je urobiť plánovanie rodiny a iné služby reprodukčného zdravia voľne prístupné každému jednému členovi spoločnosti; dať mu možnosť a podnecovať ho využívať ich; samozrejme bez akéhokoľvek druhu prinucovania.

Podľa správy Globálnej siete ekologickej stopy existuje vyše sto štátov, kde už kombinácia počtu ľudí a životnej úrovne vyvolala prekročenie udržateľnej úrovne. Týka sa to temer všetkých rozvinutých štátov. Spojené kráľovstvo je v tomto ohľade jedným z najhorších. Tu musí byť cieľom znížiť časom aj spotrebu prírodných zdrojov na osobu, aj počet ľudí – netreba hovoriť, že pritom treba mať k dispozícii najlepšie technológie na udržanie životného štandardu. Považujem za tragédiu, že jediná súčasná politika v rozvinutých krajinách sa perverzne snaží zvýšiť pôrodnosť v jednotlivých štátoch, vraj, aby sa mal kto starať o rastúci počet starých ľudí. Predstava, že stále viac starých ľudí potrebuje stále viac mladých ľudí, ktorí však prídu na rad a tiež zostarnú, takže budú potrebovať ešte viac mladých ľudí – a tak donekonečna, je zrejme obdoba Ponziho systému v demografii.

Nie som ekonóm, ani sociológ, ani politik, a práve z týchto disciplín musia prísť odpovede. Som však naturalista. Byť ním znamená vedieť niečo o faktoroch, ktoré udržujú populácie rozličných druhov zvierat pohromade a čo sa stane, keď to tak nie je. Viem, že každý párik modrých sýkoriek, hniezdiaci v mojej záhrade, je schopný zniesť do roka vyše dvadsať vajíčok, ale ako dôsledok predácie alebo nedostatku potravy prežije v najlepšom prípade len jedno alebo dve mláďatá. Pozoroval som levov, ako pustošili stovky antilop druhu gnu (Connochaetes), ktoré sa každoročne rodia na planinách Afriky. Videl som, ako zvyšujúce sa počty slonov môžu spustošiť svoje životné prostredie, kým jeden rok, keď neprídu dažde na nadmerne spasenú krajinu, po stovkách hynú. (To počujem po prvý raz – pozn. prekl.)

Sme však ľudské bytosti. Vďaka našej inteligencii a našim stále sa zdokonaľujúcim schopnostiam a sofistikovaným technológiám môžeme sa vyhnúť brutalitám. Máme lieky, ktoré uchránia naše deti pred smrťou v dôsledku chorôb. Vyvinuli sme spôsoby, ako vypestovať zvyšujúce sa množstvá potravy. No odstránili sme obmedzovače, ktoré držia v šachu zvieracie populácie. A tak je teraz náš osud v našich rukách.

Existuje záblesk nádeje. Všade, kde majú ženy hlas, kde sú vzdelané a majú lekársku možnosť obmedziť počet detí, ktoré rodia, pôrodnosť klesá. Všetky tieto civilizačné znaky existujú v juhoindickom štáte Kerala. V Indii je celková miera pôrodnosti 2,8 pôrodov na ženu. V Kerale je to 1,7 pôrodov na ženu. V Thajsku to bolo vlani 1,8, teda podobný úspech ako v Kerale. Ale porovnajte si to s katolíckymi Filipínami, kde je to 3,3.

Nakoniec sa tu a tam ukazujú znaky rozpoznania problému. Nadácia Save the Children (Zachráňme deti) to uvádza vo svojej poslednej správe. Kráľovská spoločnosť nedávno vytvorila pracovnú skupinu vedcov z rozličných odborov, ktorí tento problém vyšetrujú.

Čo však môže robiť každý z nás – vy aj ja? Nuž, je len jedna vec, po ktorej volám. Zrušme tabu, v súkromí aj vo verejnosti – najlepšie, ako môžeme, ako považujeme za správne. Kým nie je zrušené, nie je nádej na akciu, ktorú potrebujeme. Kdekoľvek a kedykoľvek hovoríme o prostredí – pridajme pár slov na zaistenie, že populačný prvok nebude ignorovaný. Ak ste členom nejakej relevantnej nevládnej organizácie, vyzvite jej členov, aby to tiež uznali. Ak patríte k nejakej cirkvi – osobitne ak ste katolík, pretože katolícka doktrína antikoncepcie je pri tomto probléme veľmi dôležitý faktor – navrhnite, aby vaši priatelia brali do úvahy etické dôsledky vyplývajúce z dogmatických zákazov. Vidím, že austrálski anglikánski biskupi sa opovážili urobiť to. Ak máte styky s vládami, položte im otázku, prečo za rast našej populácie, dotýkajúci sa každého ministerstva, nie je zodpovedný jeden človek. Veľká a prázdna Austrália vymenovala ministra udržateľnej populácie – prečo to neurobí malá a preplnená Británia?

Havajské husi, oryx a kráľovský orol zvonili na poplach pred päťdesiatimi rokmi; dá sa povedať, že boli obdobou kanárikov v uhoľných baniach; varovali pred blížiacimi sa a hrozivými katastrofami.

Pozrite sa na zoznam ďalších environmentálnych problémov, ktoré teraz postihujú nás a našu úbohú bitú planétu – rast skleníkových plynov, následné globálne otepľovanie, okysľovanie oceánov a kolaps stavov rýb, strata dažďových pralesov, narastanie púští, ubúdanie ornej pôdy, rast počtu búrok, rast megamiest, hladu a migrácií. Zoznam môže ísť ďalej a ďalej. Všetky položky majú za podklad jednu príčinu. Každý jeden z týchto problémov, či sociálnych alebo environmentálnych, bude ťažší – a nakoniec neriešiteľný, ak bude stále viac ľudí.

***

Prameň: New Statesman, This heaving planet a Put the World Right, People and Planet

Preložil Rastislav Škoda

Rockefellerova nadácia je nepriateľom katolíckej cirkvi

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Alex Newman

CIA (pozor: tentoraz to znamená Catholic Investigative Agency = Katolícka pátracia agentúra) vyrobila pod vedením televízneho producenta v kňazskom rúchu Michaela Vorisa seriál, odhaľujúci vzťahy Rockefellerovej nadácie k eugenickým skupinám, zástancom populačnej kontroly, k snahám o svetovú vládu, k podpore potratov a iným veľmi kontroverzným programom.

Samozrejme ide aj o vzťah Rockefellerovej dynastie ku katolíckej cirkvi, ktorá bola od samého začiatku primárnou oponentkou rockefellerovských projektov, a to od snahy vylepšiť ľudstvo manipuláciou jeho genetického fondu až po kampane za zníženie počtu obyvateľstva na Zemi.

Obžaloba nenechá na seba dlho čakať a je otvorená: „Rockefellerova nadácia otvorene a aktívne podrýva katolícku cirkev snahou o potlačenie prirodzenej ľudskej orientácie na večnosť.“

Jedna z prvých epizód líči metódy, ktorými Rockefellerova rodina a nadácia neutralizovali opozíciu katolíckych univerzít: pri svojom bohatstve si ľahko mohli kupovať priazeň katolíckeho vysokého školstva. Začiatkom 1960-tych rokov takto získali na svoju stranu univerzitu Notre Dame a jej prezidenta Fr. Theodora Hesburgha.

Keď mali Notre Dame – jednu z prvých univerzít v štáte – nasledovali ďalšie. Spoluprácu Rockefellerovej nadácie s katolíckymi inštitúciami nazýva Voris „predajom vlastnej duše za finančné prostriedky od nadácie“. Sám získal diplom z komunikácie na Notre Dame v roku 1983.

Vysvetľuje: „Ak sa do pokladnice nejakej univerzity sypú peniaze na plánovanie rodičovstva, možno začať hovoriť o antikoncepcii a potrate, ako o inštrumentoch na znižovanie počtu obyvateľstva. Takto hrali katolícke univerzity dôležitú rolu pri zvádzaní myslí mladých katolíkov preč od pravdy.“

Prv, než sa bude venovať podrobnostiam o Rockefellerovej nadácii a jej podpore mnohých odpudzujúcich myšlienok a podujatí, venuje sa seriál stručne dejinám rodiny Rockefellerovcov. Sága sa začala Johannon Petrom Rockefellerom, ktorý začiatkom 1700-stých rokov prišiel z Nemecka do New Jersey.

John D. Rockefeller, všeobecne považovaný za zakladajúceho patriarchu ohromne bohatého klanu (po jeho úspechu so založením ropnej firmy Standard Oil) sa narodil jednému z Johannových synov, Williamovi, ktorý musel utekať z New Yorku, keď bol obžalovaný zo znásilnenia 15-ročného dievčaťa. Opustil svoju ženu a deti, zobral si mladšiu ženu a mal aj ďalšiu milenku.

Na prelome 20. storočia urobil koniec otcovým divoko úspešným nerozvážnostiam John D. Rockefeller ml., čo znamenalo zapojenie sa rodiny „do kontroly a manipulácie osudu ľudstva“. Tento John D. ml. bol prvý člen rodiny, ktorý aktívne podporoval eugenické hnutie.

Po viac ako desaťročí rodinnej „filantropie“ bola v roku 1913 oficiálne založená Rockefellerova nadácia s predpokladaným poslaním „podporovať dobro ľudstva na celom svete“. Bohaté rodiny plnili jej trezory veľkodušnými darmi a hotovosť sa kanalizovala do rozličných projektov, z ktorých niektoré mali do činenia s eugenikou a znižovaním počtu obyvateľstva.

Po 2. svetovej vojne a porážke Hitlerovej národno-socialistickej vlády dostalo slovo eugenika v mysliach verejnosti navždy zlý zvuk. Preto nadácia a jej spojenci – napríklad Planned Parenthood (Plánované rodičovstvo) – založené radikálnou rasistkou na elimináciu rás a národov, ktoré považovala za menejcenné – premenovali svoje organizácie a pokračovali s pôvodnou agendou.

Jedným z prvých cieľov bola kontrola pôrodnosti. Nadácia financovala a všemožne podporovala početné metódy antikoncepcie. Je pochopiteľné, že jedným z najhlasnejších a najmocnejších oponentov bola katolícka cirkev.

Napriek úžasným sumám peňazí, investovaných do týchto projektov, opozícia proti mnohým z nich ostávala silná. Preto sa do ohniska kritickej pozornosti dostali výchovné programy a mladé mysle. Na prvom mieste boli vysoké školy.

Nadácia začala zahŕňať peniazmi univerzity, ústavy a výskumné strediská, kupujúc si po ceste vplyvné postavenie. Za pomoci Dr. Johna Deweya, vedca z John Hopkinsovej univerzity, bol vypracovaný, zdokonalený a do praxe uvedený Rockefellerov plán vzdelávania.

„Deweyova výchovná filozofia sa dá zhrnúť do nasledovných bodov: vzdelanie a pravda nie sú dôležité – cieľom je naučiť študentov, aby boli poslušnými prívržencami nového sveta,“ vysvetľuje Voris. „To ide ruka v ruke s Rockefellerovým plánom.“

Súčasne s inváziou do amerického výchovného systému zamerala sa Rockefellerova nadácia aj na ostatný svet. Po 2. svetovej vojne založil Rockefeller International Bureau of Education (Medzinárodnú kanceláriu pre výchovu), ktorá spolupracovalo s UNESCO. Toto neskrývalo, že má od svojho vzniku v pláne položiť základy svetovej vlády.

Rockefellerova dynastia mala od svojho vzniku intímne vzťahy k organizácii Spojených národov. Pozemok pre hlavný stan OSN v New Yorku daroval jeden Rockefeller. Rodina pomáhala financovať nespočetné projekty vrátane projektu s cieľom znížiť počet obyvateľov zeme s názvom Earth charter (Charta zeme).

Časopis The New American hlási, že Rockefellerovi pohlavári sú prominentnými finančníkmi diskreditovanej propagandy globálneho otepľovania, majúcej za cieľ zvýšiť moc Spojených národov a ospravedlniť znižovanie počtu obyvateľov zeme. Pod plášťom ochrany prostredia a „klímy“ sa počas desaťročí propagovala depopulačná agenda, financovaná nadáciou a jej nespočetnými filiálkami.

Voris uzatvára: „Ako vidíte, diabolská zanietenosť za cieľ a ohromné bohatstvo umožnili Rockefellerovej kabale pokračovať v podpore morálnych, sociálnych a vládnych štruktúr, ktoré sú v zásadnom rozpore s učením katolicizmu. Hoci je ťažké povedať, aké sú ich pravé úmysly, z ich činov a vyhlásení môžeme uzatvárať, že v spolupráci s inými elitnými skupinami politikov, aristokratov a miliardárov majú za cieľ svet, zjednotený pod nejakou formou svetovej vlády.“

Ako jeden z dôkazov cituje seriál súčasnú hlavu dynastie, Davida Rockefellera, ktorý sa vo svojej autobiografii hrdo pýši, že s inými „konšpiruje“ proti záujmom Ameriky za vytvorenie „integrovanejšieho“ globálneho systému.

Aký cieľ môžu mať Rockefellerovci na mysli, to odhalil David ml. v roku 1970 v jednom príspevku pre New York Times, kde vychvaľoval vražedný komunistický režim, vládnuci nad pevninskou Čínou – diktatúru, ktorá už zavraždila desiatky miliónov občanov pre svoj cieľ absolútnej moci. „Sociálny experiment, uskutočnený v Číne pod vedením predsedu Maa, je jeden z najdôležitejších a najúspešnejších v histórii,“ napísal v tomto článku. Katolícka cirkev, samozrejme, od začiatku proti komunistickej diktatúre hlasne protestovala.

Seriál poukazuje aj na to, že Rockefeller je intímne zapojený do tieňovej Bilderbergovej kabaly, zlopovestnej Rady zahraničných stykov, ako aj početných iných kontroverzných organizácií, známych tým, že sa usilujú zaviesť každá nejakú svetovú vládu a jej vyhovujúcu diktatúru. Okrem kampaní pre svetovú vládu podporujú Rockefellerove peniaze aj hnutia za jednotné svetové náboženstvo. Od Interchurch World Movement (IWM) (Medzicirkevného svetového hnutia), ktoré inšpirovalo moderné (ne-)pochopenie sociálnej spravodlivosti, po World Council of Churches (Svetovú radu cirkví), napojenú na Spojené národy, Rockefellerovci všade rozdávajú karty.

Voris uzatvára: „Finančnými podporami a prideľovaním moci a vplyvu sa (Rockefellerova nadácia) stala nepriateľkou katolíckej cirkvi. Sama sa môže vydávať za ustanovizeň sociálnej starostlivosti, ktorá má pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú, ale neverte na duchov.“

Samozrejme, Voris a jeho dobre informovaný televízny seriál nie je prvá informácia, čo poukazuje na tieto znepokojujúce fakty o Rockefellerovej rodine a jej dôležitých nadáciách. Už v 1950-tych rokoch sa pri senátnych výsluchoch získali rovnaké informácie aj o iných veľkých, zo zdaňovania vyňatých organizáciách ako Fordova a Carnegieho. Najnovšie napísal o takýchto plánoch a skutočnostiach knihu Tragedy & Hope: A History of the World in Our Time (asi Tragédia a nádej: História sveta našich čias) zasvätený Carroll Quigley.

Prameň: Alex Newman, Catholic Show Exposes Rockefeller Assault on Church (Seriál odhaľuje rockefellerovské útoky na cirkev), The New American, 5. 7. 2011

Preložil Rastislav Škoda

***

Upozornenie pre antisemitov a katolíkov: Nepovažujte nás za svojich – tento váš článok má pre nás len informačnú cenu a s niektorými formuláciami nesúhlasíme.

Redakcia

Kuba preberá holandskú sexuálnu výchovu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Mariela Castro Espín, dcéra kubánskeho prezidenta Raúla Castra, je riaditeľkou Národného centra pre sexuálnu výchovu (CENESEX). Vo svojej prednáške na 20. svetovom kongrese pre sexuálne zdravie v Glasgowe v júni t. r. veľmi chválila holandskú sexuálnu výchovu vrátane webovej stránky Rádia Netherlands, ktorá zrozumiteľne a jednoducho informuje mladých ľudí o sexe a sexuálnom zdraví.

Holandská sexuálna výchova odporúča používanie antikoncepčných prostriedkov, vrátane kondómov. Výkazy, vypracované v spolupráci s OSN, svedčia, že holandský model, ponúkaný a akceptovaný na väčšine škôl, viedol k najnižšiemu výskytu tehotenstiev u tínedžerov, pohlavne prenášaných chorôb a umelých prerušení tehotenstva. Okrem toho sa ukazuje, že v Holandsku má mládež prvý sexuálny kontakt v neskoršom veku ako tínedžeri v štátoch, kde je sex tabu.

Pani Castrová študuje holandský model v rámci hľadania riešenia kubánskeho problému, ktorým je vysoký výskyt nechcených tehotenstiev u tínedžeriek.


„Rozhovory s naším ministerstvom zdravotníctva sú úspešné, ale s ministerstvom výchovy to ide veľmi pomaly.“

Pani Castrová udáva, že Komunistická strana Kuby čoskoro bude ochotná uznať práva gejov a lesbičiek, hoci jej otec ju upozornil, že nepovažuje čas za zrelý pre túto akciu.

„Otec mi vravel, že najprv treba pripraviť správne podmienky – a kubánska spoločnosť ich v tejto oblasti morálky a predsudkov nemá.“

Socializmus „znamenal celý rad pokrokov v ohľade ženských práv. Môj otec by povedal: Prečo sme to neurobili aj v tomto ohľade? Pridal by: Niektoré veci majú v našej kultúre také hlboké korene, že narazíš na veľký odpor, ak sa o ne pokúsiš bez prípravy terénu.“

Experti vravia, že sexuálna výchova má tri piliere: rodina, škola a médiá. Hoci Kuba zaviedla sexuálnu výchovu ešte v roku 1976, dosiaľ trpí na celý rad protirečení.

Kubánske rodiny veľmi dôverujú tomu, čo sa deti učia v škole. Dni proti homofóbii sa však zaviedli až v roku 2008 a až teraz začínajú rodičia hovoriť s deťmi o týchto otázkach. V minulosti to nerobili, mysliac si, že stačí upriamiť sa na zábranu tehotenstva a infekčné choroby. Veci sa veľmi komplikujú tým, že dosiaľ neboli nápomocné médiá.

Ako prezidentka CENESEX-u urobila pani Castrová z boja proti homofóbii na Kube osobnú záležitosť a dávala nespočetné interview. A na poslednom kongrese KSK v apríli prezident Raúl Castro prudko napadol médiá za ich nečinnosť.

„Mužov treba učiť správať sa zodpovedne a ak majú podstúpiť vazektómiu, má to byť pred 50. rokom ich života.“

Kuba nemá nijaké zákony o umelom prerušení tehotenstva, ale od roku 1965 sa potraty robia ako bezplatná služba verejného zdravotníctva. To viedlo k drastickému zníženiu komplikácií až úmrtí po tajných potratoch. Kľúčovú rolu pri tejto inštitucionalizácii potratov a uzákonení práv žien hrala prezidentka Federácie kubánskych žien Vilma Espín, manželka Raúla Castra a matka dnešnej Mariely Castro Espín.

Prameň: Sergio Acosta, Cuba to copy Dutch sex education, Radio Netherlands Worldwide, 23. 6. 2011;

WOAs Population News Weekly, 5. 8. 2011

Bomby na japonský katolicizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Gary G. Kohls

Bombardovanie Nagasaki 9. augusta 1945 bolo ďalším príkladom vraždenia kresťanov kresťanmi. No „Prečo by mali veteráni (ktorí už zväčša opustili kresťanskú vieru svojho detstva) vyznávať náboženstvo, žehnajúce vojny, ktoré zničili ich duše?“

Pred šesťdesiatimi rokmi, 9. augusta 1945, bola zhodená na bezbranné japonské mesto Nagasaki druhá z len dvoch atómových bômb, použitých dosiaľ na civilné ciele; zhodila ju kresťanská posádka, mesiace cvičená na toto poslanie.

Bolo to len tri dni po Malom chlapčekovi (Little Boy), prvej atómovej bombe, uránovej, ktorá premenila na popol Hirošimu. Zmätok a chaos panoval v celej krajine, no najmä v Tokiu, kde fašistická vojenská vláda a cisár Hirohito už mesiace horúčkovite hľadali čestný koniec vojny, ktorá vyčerpala Japonsko a urobila z neho umierajúci bezmocný stratený národ.

Jedinou prekážkou pre vzdanie sa bolo trvanie Trumanovej administratívy na bezpodmienečnej kapitulácii, čo by bolo znamenalo, že cisár bude odstránený zo svojej symbolickej pozície – nemysliteľná požiadavka pre Japoncov, považujúcich Hirohita za božstvo.

Americké velenie ušetrilo v prvej polovici roku 1945 mestá Hirošimu, Kokuru a Nagasaki od bežného bombardovania, ktorému padlo za obeť až do základov 60 iných japonských miest. Jedným z dôvodov bolo, aby sa zachovali neporušené mestá pre vedecké sledovanie ich osudu po atómovom útoku: čo sa stane s neporušenými budovami – a ich obyvateľmi – ak nad nimi vybuchne atómová zbraň hromadného ničenia.

Skoro ráno 9. augusta 1945 štartovala z ostrova Tinian lietajúca pevnosť B-29, nazývaná Bock’s Car (Názov „Bockscar“ bol umelecky namaľovaný na nos lietadla po skončení misie ako slovná hračka s narážkou na „boxcar“, „vagón/nákladiak Bocka“ (kapitána Fredericka C. Bocka, veliteľa lietadla). Neskôr sa písalo aj Bock’s Car alebo Bocks Car.); akcia mala krycie meno „Papacy“ (pápežstvo). Mierila na mesto Kokura, ktoré bolo primárnym cieľom. Plutóniová bomba, ktorú nieslo, mala krycie meno „Fat Man“ (Tučný chlapík), akoby na pamäť Winstona Churchilla.

Jediný poľný test tejto jadrovej zbrane, rúhavo nazvanej „Trinity“ (Trojica), sa konal iba pred tromi týždňami v Alamogordo v Novom Mexiku. Pri vysokej teplote po výbuchu sa vytvorila na povrchu púšte lávovitá sklovitá skala, nazvaná „trinitit“, aj dnes obľúbená u turistických návštevníkov týchto miest.

Bock’s Car priletel nad Kokuru s príkazom zhodiť bombu len pri dobrej viditeľnosti, ale mesto bolo zahalené hustými mrakmi. Trikrát ho obletel, hľadajúc trhlinu v oblakoch, a spotreboval pritom veľa drahocenného paliva, no márne; preto zamieril na sekundárny cieľ, Nagasaki.

Dejiny nagasackého kresťanstva

Nagasaki má v histórii japonského kresťanstva výnimočné postavenie. Nielen že bolo sídlom najväčšieho kresťanského kostola v Oriente, Katedrály sv. Panny Márie; malo aj najväčšiu kolóniu pokrstených kresťanov v Japonsku.

Nagasaki bolo mesto, kde legendárny jezuitský misionár František Xavérsky založil v roku 1549 svoju japonskú misiu. Počas niekoľkých generácií misia rýchlo rástla a prekvitala. No stalo sa to, čo aj v Južnej Amerike, Afrike a Ázii: kým spočiatku portugalské a španielske obchodné záujmy v „novoobjavených“ oblastiach znášali Xavérskeho misionárske aktivity, po čase začali obchodníci japonské zdroje a ľudí plánovite vykorisťovať. Na rozdiel od iných kolonizovaných národov Japonci pomerne rýchlo správne spoznali vykorisťovateľský charakter európskych kolonizátorov a prikázali im opustiť krajinu. Netrvalo dlho a kresťanské náboženstvo pár stoviek outsiderov na okraji spoločnosti bolo zakázané a veriaci, zdráhajúci sa odvolať svoju vieru, sa stali terčom nemilosrdného prenasledovania, vrátane mučenia až ukrižovania; situácia sa podobala prenasledovaniu kresťanov v Ríme v prvých storočiach jeho existencie.

Za 60 rokov po štarte Xavérskeho misie v Japonsku sa kresťanstvo stalo zakázaným náboženstvom – vyznávať vieru sa stalo hrdelným zločinom. Mnohí japonskí kresťania sa vrátili k tradičnému šintoizmu či budhizmu, no niektorí sa stali mučeníkmi za vieru. Keď prešlo obdobie teroru, zdalo sa všetkým pozorovateľom, že japonské kresťanstvo bolo vykántrené.

Japonské kresťanstvo prežilo 250 rokov existencie ako v katakombách

No po 250 rokoch, v 1850-tych rokoch, keď donucovacia politika delových člnov komodóra Percyho otvorila jeden japonský offshore ostrov pre americké obchodné účely, sa zistilo, že v Nagasaki existujú akoby v katakombách tisíce pokrstených kresťanov, o čom vláda nič nevie; bezodkladne sa začala ostrá čistka. Medzinárodný protest si však čoskoro vynútil zastavenie prenasledovania. Nagasacké kresťanstvo vystúpilo z podsvetia a v roku 1917 postavilo – bez akejkoľvek finančnej pomoci štátu – novú katedrálu sv. Panny Márie v okrese Urakami River; je to najväčšia kresťanská katedrála v Oriente.

Po prílete nad sekundárny cieľ sa ukázalo, že obrovská katedrála Urakami je jeden z mála znakov mesta Nagasaki, ktoré možno dobre rozoznať z letovej výšky 31 000 stôp a bombometčík mohol pozitívne identifikovať mesto odsúdené na záhubu; dal k nej signál.

A tak 9. augusta 1945 o 11.02, uprostred rannej omše, boli nagasackí kresťania uvarení, vyparení a karbonizovaní všetko spaľujúcou rádioaktívnou ohnivou guľou, ktorá bola veľa razy horúcejšia ako slnko. Vibrujúce centrum japonského kresťanstva bolo vygumované. Stalo sa Nulovým bodom (ako to, čo ostalo v New Yorku z Dvojčiat).

Čo nedokázala japonská cisárska vláda za viac ako 250 rokov, dokázali americkí kresťania za 9 sekúnd. Z nagasackej komunity 12 000 kresťanov zahynulo toho dňa 8 500. Ani jeden z mŕtvych nebol vojak.

Táto pravdivá historka by mala vyvolať diskusiu u ľudí, ktorí sa vydávajú za žiakov Ježiša Krista. Katolíckym kaplánom pre 509. Composite Group (Zložená skupina – to bola tajná jednotka 1 500 mužov, majúca za hlavný cieľ úspešne zhodiť atómové bomby na miesto určenia) bol Otec George Zabelka. Tento niekoľko desaťročí po skončení vojny pochopil svoj ťažký teologický omyl, keď slovami viery legitimizoval organizované hromadné vraždenie, čím je moderná letecká vojna. Nakoniec uznal, že nepriatelia Ameriky nie sú nepriatelia Boha. Naopak, údajní nepriatelia Boha sú božie deti, ktoré Boh miluje a mali by ich milovať aj nasledovníci Krista.

Obrátenie Otca Zabelku na prax nenásilia ho priviedlo k tomu, že posledné roky svojho života venoval prednáškam proti násiliu vo všetkých formách, najmä proti násiliu militarizmu. Evanjelický kaplán William Downey sa stal poradcom vojakov, ktorých prenasledovali výčitky svedomia, že vraždili v mene štátu; neskoršie zavrhol všetky formy zabíjania, či jednou guľkou alebo zbraňami hromadného ničenia.

Budhizmus proti inštitucionalizovanému kresťanstvu

Vo svojej dôležitej knihe Hell, Healing and Resistance (asi Peklo, liečba a odpor) píše Daniel Hallock o ústupe budhistov, vedených Thich Nhat Hanhom a pokúšajúcich sa vyrovnať sa s pekelnými pobojovými stresmi traumatizovaných vietnamských veteránov. Irónia toho, čo sa stalo, priviedla Hallocka k vetám:

„Veď budhizmus poskytuje niečo, čo inštitucionalizované kresťanstvo nepozná. Prečo by mali veteráni (ktorí už zväčša opustili ako pokryteckú vieru svojho detstva) vyznávať náboženstvo, žehnajúce vojny, ktoré zničili ich duše? Neslobodno sa čudovať, ak sa obrátia na mierneho budhistického mnícha, aby od neho počuli, čo je v mnohom ohľade pravda Ježiša Krista.“

Ako celý život kresťan, komentujúci neprávosti, som v tomto momente zacítil bodnutie zlej a dráždivej pravdy; zacítil som morálnu povinnosť konať. Ako lekár, denne stretávajúci psychologicky traumatizovaných pacientov, viem, že je to násilie vo všetkých svojich formách, čo raní až zlomí ľudskú psyché a ducha; že tá trauma je smrteľná a nákazlivá; typicky sa šíri po rodinách; že sa bude šíriť do tých čias, kým sa skončí vojenské násilie, stojace aj pri zrode toľkého rodinného násilia.

Jedna z najťažších tzv. mentálnych chorôb je „combat-induced posttraumatic stress disorder“ (PTSD – Pobojová posttraumatická stresová porucha). Vo svojej veľmi virulentnej forme je podľa mojej mienky neliečiteľná. Čiastočne sa dá liečiť intenzívnou terapiou oddaných terapeutov a rodinných členov.

Výzva k akcii pre cirkev

Je fakt, že hoci väčšina vietnamských veteránov bola pred odvodom vychovaná v náboženskom duchu a aktívne praktizovala svoju vieru, ak sa vrátia domov s PTSD, je percento so zachovanou vierou ich otcov blízke nule.

Z toho vyplýva seriózny duchovný problém pre každú cirkev, ktorá – či už na základe aktívnej podpory „slávnych“ vojen svojho národa alebo v dôsledku mlčania o takýchto veciach – zlyhala pri povinnosti učiť svojich mladých ľudí, čo kázal Ježiš Kristus o násilí: že sa zakazuje tým, čo ho chcú nasledovať.

Ak cirkevné vedenie neinformuje svojich mladých ľudí podrobne o strašných sebaničivých skutočnostiach vojenských činností, a to už pred zápisom do odvodných zoznamov, privoláva si odsúdenie, pred ktorým Kristus varoval v Matúšových veršoch (18,5-6): „A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“

Bol by som rád, keby táto esej stimulovala otvorenú a čestnú diskusiu aspoň medzi kresťanmi o duchovných dôsledkoch zabíjania v záujme vládnucich elít, ťažiacich z vedenia vojen nie z perspektívy predkresťanskej odplaty oko za oko, ktorú Kristus vyslovene odmietal, ale z perspektívy Reči na vrchu (Mt 5-7 a Lk 6). Ježiš Kristus, ktorého celá činnosť sa týkala zmiernenia ľudského utrpenia, učil zásady nenásilnej priamej akcie, ktorú zdokonalili o dve tisícročia Gándhí a King: bezpodmienečná nenásilná láska k priateľovi aj nepriateľovi.

Je samozrejmé, že americkí kresťania, ktorí uznávajú teóriu spravodlivej vojny, sú spoluzodpovední za diabolské vojenské násilie, predvedené 9. augusta 1945.

Je možné, že najbližším vojenským hrôzam typu Nagasaki, Faludža a My Lai sa bude dať predísť, ak sa dostatočný počet kresťanských cirkví odvážne a verejne postaví proti militaristickej politike vlády a aktívne odmietne jej požiadavku tiel a duší našich synov a dcér.

Ak začnú cirkvi uskutočňovať svoju svätú povinnosť odrádzať svojich farníkov od nivočiaceho pojmu vojny, nemusí byť neskoro zachrániť našu umierajúcu, vojnami deptanú, morálne aj finančne skrachovanú planétu.

Mať na zreteli poučenie z Nagasaki môže byť dobrý spôsob štartu.

Prameň: Gary G. Kohls, The Bombing of Nagasaki August 9, 1945: Another Example of Christians Killing Christians in the Name of Christ (Bombardovanie Nagasaki 9. augusta 1945: Ďalší prípad vraždenia kresťanov kresťanmi v mene Krista), LewRockwell, 13. 8. 2011

Preložil Rastislav Škoda

Veľké rodiny sú riešením ekonomickej krízy, vraví prezident Vatikánskej banky

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Marianne Medlinová

Vatikánsky denník L'Osservatore Romano uverejnil 21. júla 2011 úvodník Ettore Gotti Tedeschiho, prezidenta Vatikánskej banky, v ktorom tento navrhuje ako rýchle riešenie súčasnej svetovej ekonomickej krízy investíciu do rodiny a do detí, teda mnohodetné rodiny.



(Ako sa to má realizovať a kedy to má zapôsobiť? Hneď sa pustiť do rodenia detí a čakať na výsledok 20 – 25 rokov? Šialenejší nápad je si ťažko vymyslieť. Teoreticky je síce možné, že tie deti by zabezpečili svojich rodičov, ktorých pracovné miesta by prebrali. Problém je však súčasná ekonomická kríza a nie tá, ktorá tu možno bude za 25 rokov. – pozn. prekl.)

Vraj už teraz niet dosť mladých ľudí na uživenie rastúcej starnúcej populácie, čo je „pravou príčinou súčasnej ekonomickej krízy“.

(Ne-u-ve-ri-teľ-né, ako sa vyjadruje človek, ktorý by mal niečo vedieť o ekonomike. Ukazuje sa, že to bude dogmatik nielen vo veciach viery, ale aj vo veciach katolíckej ekonomiky. – pozn. prekl.)

V západných štátoch, osobitne v USA a Európe, sú už teraz výdavky na starších a starých ľudí pre pracujúcu generáciu takmer neúnosné.

Tedeschi varuje, že v najbližšom desaťročí pôjde do dôchodku ešte vyššie percento ľudí a mladá generácia, nastupujúca v zníženom počte, nijako nezvládne financovať vznikajúcu situáciu.

Steven W. Moscher, prezident Population Research Institute (PRI) vo Virgínii, Tedeschiho názor podporil. Povedal, že pri priemernom počte troch detí na rodinu by Amerika mala trvale robustnú ekonomiku a vysoký životný štandard. Že by základina sociálneho zabezpečenia bola navždy solventná a nebolo by treba zvyšovať dane, posúvať dôchodkový vek a obávať sa znižovania ziskov.

(Len pred nedávnom sme videli na vlastné oči, ako je to s tou vychvaľovanou „navždy istou solventnosťou“ bánk a poisťovní; dane a s nimi spojený dôchodkový vek sa budú vždy zvyšovať – tu platí názor proti názoru. Osobitný komentár si však zaslúži Moscherov posledný argument pre zakladanie najmenej trojdetných rodín: len tak vraj zmiznú obavy z klesajúcich ziskov pri starostlivosti o dôchodcov! Preto pozor, mladí ľudia – voľte takú stranu, ktorá sa postará o (svoje) zisky pri starostlivosti o vás v starobe. Na vysvetlenie treba dodať, že PRI je podľa vlastného opisu nezisková výskumná a výchovná organizácia, venujúca sa objektívnej prezentácii pravdy pri otázkach súvisiacich s populáciou. Popiera existenciu preľudnenia a zaraďuje sa do šíkov bojovníkov „za život / pro life“. Iba potom sa tomuto komentáru možno nečudovať. – pozn. prekl.)

Bankový prezident si je vedomý, že v posledných rokoch došlo k zníženiu produkcie a sporenia v dôsledku drastického zníženia príjmov; že dnes zarába rodina s dvomi príjmami menej, ako zarábala pred 30 rokmi rodina s jedným príjmom. Súdi, že je to konzekvencia zvyšovania daní, potrebných vo vyspelých štátoch na krytie potrieb starnúcej populácie. Nakoniec uznáva, že pri otváraní diskusie o riešení demografickej krízy mnohodetnými rodinami treba odvahu, ale je to nevyhnutné.

Mosher dodáva, že príroda nás učí, že ak muž a žena nesplodia deti, ťažko sa nájde niekto, kto sa o nich postará, keď zostarnú. Štát sa o to môže pokúsiť, ale to znamená veľmi veľké výdavky. Preto „poslednou možnosťou sú ľudské bytosti. Bez nich to nejde a tie nemožno ničím nahradiť“.

(Boli časy, keď deti boli šťastím robotníckej rodiny. Keď mal otec pevné zamestnanie, čo aj len ako strážnik na trati, a jeho dve-tri deti absolvujúc gymnázium, alebo hoci iba meštianku, no veľmi často univerzitu, sociálne nevídane postúpili. To sme boli my, produkty najprevratnejšieho, dvadsiateho storočia. Ján Pavol II. si sťažuje, že sa ako „sprisahanie proti životu“ a „kultúra smrti“ vynorili „antinatalistické demografické programy“ – pozri napríklad Encykliku pápeža Pavla VI. Humanae vitae z r. 1968 a Apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio pápeža Jána Pavla II. z r. 1981. Treba predpokladať, že pri rozvíjaní účinných programov na zníženie svetovej populácie dôjde k vážnym stretom s morálnou teológiou najmä katolíckej cirkvi. – pozn. prekl.)

Prameň: Vatican bank president: Bigger families are solution to economic crisis, 21. júla 2011 (EWTN News/CNA)

Viera nemá nijaký účel

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Thies Gundlach

Akú rolu hrá viera v dnešnej spoločnosti? Vraví sa, že náboženstvá sprostredkujú hodnoty. No Boh nejaví nijakú chuť byť užitočný a prijateľný pre naše hodnoty a ciele.

V rozhlasovom rozhovore medzi zástupcami židovstva a evanjelickej a katolíckej cirkvi prosil reportér o stručnú odpoveď na otázku: Čo by chýbalo svetu, keby nebolo ich viery, ich náboženstva, ich vyznania? Prvý rozvádzal etické hodnoty, ktoré sprostredkuje jeho náboženstvo. Druhý upozornil, že by chýbala vzdelanosť. Ale tretí povedal: Čo by chýbalo svetu? Svetu by chýbal Boh.

Silná odpoveď. Pri viere ide o Boha a nič iné. Viera nepozná účel, nesleduje nijaký cieľ, nemá nijaký úmysel a nevykonáva nijakú funkciu – okrem uctievania Boha.

Viera sa stará o Boha a Božiu pravdu, ale nie je vypočítavá, nehľadá užitočné následky, nevychvaľuje sa svojou použiteľnosťou. Viera zvestuje božiu vznešenosť, že Boh je a že je tu pre mňa a pre teba, aj dnes, tu a teraz. Spieva chválu božiu a je jej ľahostajné, či je to užitočné, použiteľné alebo účinné.

Na samom začiatku stojí dodržovanie viery, a to bez vyratúvania, bez akýchkoľvek úmyslov, bez zadných dvierok, s existenciálnym nadšením alebo „extatickou nepoužiteľnosťou“ (Peter Sloterdijk). Pri viere ide o náboženskú reč, nie o reč o náboženstve; preto je jej základná forma nie vysvetľovanie, ale rozvíjanie; nie diskusia, ale modlitba; nie odôvodňovanie, ale chválospev. Kto sa teda zúčastňuje bohoslužieb pre blahodarné pôsobenie rituálu na rovnováhu medzi prácou a životom, bude sa skoro nudiť. Kto spieva zo spevníka, pretože spev hladká dušu, bude čoskoro nôtiť len svoje obľúbené šlágre. A kto číta bibliu, pretože odôvodňuje činnosť pomoci blížnemu, ten sa čoskoro vyčerpá.

Viera v Boha neprináša nič, hoci niečo od neho mám; neosoží, hoci má zmysel. Ak niekoho ľúbim, môže to mať zmysel a aj byť užitočné, ale ľúbim ho – dúfajme – pre neho samého. A manželstvo, ktoré obidvom osoží, môže trvať celý život – ale láska medzi dvomi bytosťami je niečo iné.

Existuje prekrásny zamilovaný film z roku 1998 s Megou Ryanovou a Tomom Hanksom, „E-mail pre teba!“ Je v ňom najkrajšie vyznanie lásky, aké poznám. Na otázku, prečo ho tak ľúbi, znie odpoveď: „Pre milión vecí.“ Teda fakticky pre celú osobu. Tak je to! Ak má niekto nejaký dobrý dôvod mať niekoho rád, potom sa nájde aj dôvod nemať ho rád, ak prvý dôvod odpadol, alebo už nestačí. Ako veľkomestský pastor mám skúsenosť, že páry a partneri, ktorí vedia uviesť užitočnosť svojej lásky, sa čoskoro rozídu.

Aj pri priateľstve je to tak: Priatelia si môžu byť navzájom veľmi osožní, ale ak hľadím na to, čo mi priateľstvo vynesie, to sa už blíži jeho koniec. A celé to spoločenské vyratúvanie veľkých výdavkov na deti je v jadre neláska; deti dostávame – dúfajme – len kvôli nim samým a potom hľadíme, ako vyjsť s peniazmi.

V Biblii stojí: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1 Jn 4, 16). Len z lásky vyrastajú dobré následky, použiteľné činy a zaťažiteľné myšlienky; bez lásky sa aj diela viery ľahko môžu stať neláskavé. Alebo – ako raz napísal na jednu stenu ktosi neznámy:

Zodpovednosť bez lásky robí bezohľadným,
spravodlivosť bez lásky tvrdým,
múdrosť bez lásky prefíkaným.
Priateľskosť bez lásky robí pokryteckým,
poriadok bez lásky malicherným,
odbornosť bez lásky neústupným.
Moc bez lásky robí násilným,
bohatstvo bez lásky skúpym,
a viera bez lásky fanatickým.

Martin Luther zvykol v tejto súvislosti formulovať vždy novo a hlboko. Človeka porovnáva so stromom a vraví: „Ak je strom zdravý, nesie dobré ovocie. Obrátene to nejde a je zradou Boha chcieť vieru v neho zužitočniť.“ Tento pre vieru neprevrátiteľný postup od bytia ku konaniu, od žitia k činnosti, rozvinuli reformačné cirkvi pod pojmom „ospravedlnenie hriešnika“ a bude pri jubileu reformácie v roku 2017 opäť stredobodom osláv.

Preto som veľmi skeptický voči tvrdeniam a výpovediam, ktoré opisujú religiózneho či duchovného človeka ako osobitne zdravého, veselého a dobrého, osobitne zodpovedného, úspešného a pokojného, resp. vôbec „osobitného“. Práve mnohé moderné formy spirituality spájajú prevzatie určitého postoja, určitej meditácie, určitej stravy so sľubmi, spojenými s užitočnosťou či použiteľnosťou. Z duchovného pôstu sa prechádza do rozpustilosti, z duchovnej praxe sa stáva samoľúbosť. A často sú to zneistení ľudia s veľkými nádejami, trpiaci chorobami a s mnohými starosťami, ktorí sú veľmi náchylní prijímať sľuby nápravy, zostávajúce však na povrchu a preto nepôsobiace, neuzdravujúce a nenápomocné. Pred takým zvecnením náboženstva treba varovať.

Neslobodno zamlčovať, že ako kresťania nie vždy dosť silne protestujeme proti pokušeniu zužitočniť našu vieru. Niekedy mám dojem, že duch sebaospravedlňovania poukazovaním na našu užitočnosť a použiteľnosť sa rozrastá. Ako často sa na otázku o Bohu odpovedá poukazom na to, že kresťania robia toľko dobrého a zmysluplného v diakonii a na sociálnom poli! Nech sú takéto činnosti akokoľvek správne a dôležité, existenciu Boha a viery nepodložia. Ako často sa pokúšame ako kresťania urobiť sa prijateľnými poukazom na to, že sme akási „agentúra pre sprostredkovanie práve platných hodnôt“!

Pritom myslí každý na sprostredkovanie vlastných hodnôt. Jeden chce, aby cirkev posilnila hodnotu kritickej intelektuálnosti, druhý výkonnosti; tretí má na mysli odpor voči pažravosti, štvrtý solidaritu s chudobnými. Takto hrozí duchovné nebezpečenstvo otrepanosti pojmu Boha v dôsledku hodnotenia užitočnosti. Za všetkými týmito aj najlepšími úmyslami sa Boh stratí, pretože – myslím si – nemá chuť byť užitočným a pochopiteľným pre naše hodnoty a úmysly. Boh chce, aby sme ho ctili pre neho samého.

Ak považujeme Boha za užitočného, neostane ani v našom svete, ani v našej duši. Použiteľný Boh sa stane zneužiteľným Bohom, milovaným a uctievaným nie pre seba samého, ale banalizovaným za účelom optimalizácie nášho každodenného života. Boh ako dodávateľ dobrých hodnôt a ušľachtilých motívov, zamestnaný podľa potreby v oblasti chradnúcej spravodlivosti – to nejde. Boha, Pána neba a zeme, tvorcu svetov, kráľa zástupov, obstúpiť relevantnými poukazmi na jeho použiteľnosť – to nezodpovedá jeho posvätnosti a našej dôveryhodnosti.

Prístup k Bohu a viere sa deje cez úžas a začudovanie je najvznešenejší prístup k objavu Boha. Po tomto prekvapení nasleduje vysvetlenie a odôvodnenie. Boha nesmieme trivializovať zdôrazňovaním jeho zmysluplných použiteľností; do centra nášho cirkevného prejavu by sme mali postaviť to, čo je na Bohu zázračné a tajomné, božiu nespratnosť. To sa deje všade tam, kde cirkev otvára možnosť prerušenia každodennosti, možnosť zastavenia sa, vydýchnutia a spamätania sa. Pri zvestovaní ide o zamyslenie sa nad niečím novým, o viac ako zvládnutie problémov všedného dňa: Keď ide o zásady, spojené s vážnymi a hlbokými myšlienkami, keď opúšťame škrečkovo koleso zaneprázdnenosti a hľadáme azyl vo vlastnej duši, vtedy Boh nie je ďaleko.

„Boh prebýva v tichu“, spievame zo spevníka a vždy ma zarazilo, keď dnešní konfirmandi a mládež nevedeli byť ticho a započúvať sa do seba. V kostole ide o skúsenosti, ktoré sa dajú získať len pri bohoslužbe, chrámovom koncerte alebo aj pri rannom zamyslení v rozhlase. Také prejavy života cirkvi dýchajú – keď sa dobre robia – dychom opakovaného spomalenia a sústredenia sa. Tým je viera prerušením každodennosti, protestom proti večnej samovrave a „štolperštajnom“ potknutia pri vlastnom horúčkovitom snažení sa. Práve tým nie je ani užitočná ani použiteľná, ale skôr dráždivá a kritická.

Preto až dodnes patrí k najkrajším úlohám pod božím slnkom pripomínať bezúčelné jadro viery v Boha a hlásať ho, chváliť a velebiť. Pretože náš svet bez tohto bezúčelného Boha ostáva zajatý, je na úteku pred sebou samým a sme vydaní jeho taktu ako otroci na galejach. Bez Boha a jeho anjelov panuje totalita tohto sveta.

Náhodná prítomnosť stavov tu, teraz a hneď totálne víťazí a človek je redukovaný na pracujúceho spotrebiteľa, „homo consumicus“. Cirkev mala od svojich začiatkov úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia Ježiša Krista ako oslobodenia zo zajatia vytúženého vykúpenia, čo sa nám kresťanom darí raz viac, inokedy menej.

Nech sa nám čokoľvek predkladá o živote Krista, o jeho smrti a zmŕtvychvstaní, o jednom som pevne presvedčený: Svojím evanjeliom urobil svet jasnejším a tichším, hlbším a dôstojnejším. Veľkonočné jasanie nerieši všetky problémy každodenného života, ako kresťania nehlásame bezproblémového Boha. Je však koniec zajatiu v tomto svete a v sebe samom. S vierou v božie svetlo aj v ťažkých dňoch môže človek žiť smelšie, slobodnejšie a vzpriamenejšie. Toto poznanie ponúka cirkev všetkým, čo sú ochotní ísť s ňou od veľkopiatkového zatmenia do nedeľného zmŕtvychvstania.

Autor je viceprezident Cirkevného zboru evanjelickej cirkvi v Nemecku (EKD).

Prameň: Thies Gundlach, Der Glaube hat keinen Zweck, Der Tagesspiegel, 24. 4. 2011

Preložil Rastislav Škoda

*

Poznámka prekladateľa:

Blahoželám autorovi k článku roka, ktorý môže byť pre veriaceho evanjelika takým potešením, ako je pre ateistu článok Richarda Dawkinsa. Akceptujem jeho obdivuhodnú charakteristiku kresťanského Boha aj vzorného veriaceho a chápem jeho ostrú kritiku niektorých súčasných javov v kresťanstve. Uveríte mi, že niekedy uvažujem podobne ako on, ibaže miesto jeho predstavy nadprirodzeného Boha vystačím s pojmom ľudskej slušnosti až lásky a miesto jeho anjelov vidím všetkých ľudí tohto sveta? Miesto náboženstva mám svoj sekularizmus občana, proti ktorému sa dá tak hrešiť ako proti viere. Dovoľte mi povedať, že pojem uctievania neznámeho Boha mi je cudzí, nepochopiteľný a – bez urážky – zbytočný. Nič mi existenciu Boha, bažiaceho po uctievaní a slepej viere nepodložilo a zjavenie ani vnuknutie nepoznám. Gundlachove myšlienky sa zrodili na pôde viery v Boha, no niektoré môžu nadchnúť aj ateistu; nie všetky.

Smrť veľkého osvietenca markíza Condorceta

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Rastislav Škoda

Marie Jean Antoine Nicolas de Caritat marquis de Condorcet sa narodil 17. septembra 1743 v Ribemonte a umrel 29. marca 1794 v Bourg-la-Reine. Bol matematik, filozof a politik. Chcel byť učiteľom, ale stal sa zákonodarcom: v revolučnom roku 1792 bol predsedom Ústavodarného zhromaždenia, hlasoval za vinu, ale proti poprave kráľa a k cirkvi mal taký odmietavý pomer ako Voltaire. Nakoniec sa rozišiel s jakobínmi, keď protestoval proti zatýkaniu umiernených girondistov a napadol samotného Robespierra, takže 8. júla 1793 bol obžalovaný zo zrady a 3. októbra 1793 bol naňho vydaný zatykač.

Nikdy nemal domáce väzenie, ale skrýval sa 6 mesiacov v Paríži, rue de Servandoni č. 21 pri Luxemburskej záhrade, u šľachetnej panej Verneyovej (niektoré pramene vravia o panej Vernetovej). V tom čase napísal svoje hlavné filozofické dielo Náčrt historického obrazu pokrokov ľudského ducha, považovaný za testament osvietenstva a napísaný v duchu najlepšieho klasického osvietenského optimizmu, v ktorom nahradil náboženské predstavy o človeku pojmom ustavičného zlepšovania človeka a ľudstva na základe prírodných zákonov; knižne vyšlo až po jeho smrti v roku 1795. Táto práca bola základom pozitivistickej filozofie Augusta Comta.

Keď v Paríži vyšiel dekrét o treste smrti pre každého, kto by skrýval niekoho hľadaného súdmi, nechcel Condorcet ohrozovať život svojej doterajšej záchrankyne, preobliekol sa, zmenil meno na Pierre Simon – živiteľa svojej dcéry a 25. marca 1794 opúšťa svoj úkryt; púšťa sa smerom na Sceaux, resp. do Fontenay-aux-Roses, kde sa u svojho priateľa Suarda nestretá s očakávaným pohostinstvom; musí ďalej. To bolo von z Paríža, nie na ceste do Paríža; a vonkoncom nie na ceste, ale skrýval sa v lesoch a kameňolomoch; po pár dňoch ho hlad prinútil vstúpiť do hostinca v Clamarte, kde vzbudil podozrenie, bol zatknutý a uväznený. Myslím si, že sa dá súhlasiť s mojím názorom, že omeleta z 12 vajec, vyhladnutý a v roztrhaných šatách, čím niektorí historici prikrášľujú udalosti, sa dá označiť za anekdotickú. Nie je veľmi pravdepodobné, žeby v tých časoch bol muž po dvoch dňoch putovania krajinou otrhaný, vyhladnutý, zoslabnutý atď. a žeby praženica v krčme vzbudila takú pozornosť. Treba skôr predpokladať, že vtedy bol podozrivý každý.

Pri výsluchu 17. germinala (siedmy mesiac republikánskeho kalendára – 21. 3. – 18. 4.) uviedol, že je Pierre Simon, komorník pána Dionisa du Séjour, ktorého dobre poznal. Nato bol prevezený do väzenia v Bourg-la-Reine (Mesto Kráľovnej), za revolúcie Bourg-de-l'Egalité (Mesto Rovnosti), kde bol 19. germinala, teda 2 dni po zatknutí, nájdený v cele mŕtvy. Pravdepodobne zhltol jed, ktorý mal asi v prsteni, aby unikol gilotíne. Pochovaný bol v spoločnom hrobe pod menom Pierre Simon. Po niekoľkých mesiacoch žiadala jeho vdova, Sophie de Grouchy, vyšetrovanie; Condorcetova identita sa plne potvrdila, a to na základe strieborných hodiniek, ktoré sa uňho našli: v apríli 1792 ich vymenil so svojím švagrom, generálom de Grouchy, ako aj výtlačku Horácia, ktorý mal vo vrecku a ktorý si asi deň predtým vyprosil od Suarda.

Bol nájdený mŕtvy vo svojej cele… Najrozšírenejšia teória o jeho smrti vraví, že priateľ Pierre Jean George Cabanis mu dal jed, ktorý použil. Iní historici vravia, že mohol byť zavraždený, pretože bol vo verejnosti natoľko obľúbený až milovaný a uctievaný, že by nebolo bývalo ľahké popraviť ho. Úradná správa o jeho smrti hovorí o apoplexii, mozgovej mŕtvici. Keďže nikto nedokazoval jeho pravú identitu, bol pochovaný do spoločného hrobu a tak sa jeho mŕtvola vlastne stratila.

Condorcetovmu pedagogickému dielu vzdal česť Marie-Joseph Chénier, keď ako člen Konventu vydal 18. decembra 1794 dekrét, kopírujúci Condorcetove slová: „Primárne vzdelanie je prvý stupeň výučby: učia sa vedomosti, absolútne potrebné každému občanovi. Osoby, zamestnané v týchto školách, sú učitelia.“

12. decembra 1989 boli ostatky Condorceta, ústrednej postavy francúzskeho osvietenstva, pri oslavách 200-tého výročia Francúzskej revolúcie za prítomnosti prezidenta republiky, François Mitterranda, symbolicky prevezené do Panteónu v Paríži. Jeho truhla bola prázdna; po vhodení do spoločnej jamy bola identifikácia mŕtvoly prakticky nemožná a už jeho hrob v Bourg-la-Reine z 19. storočia bol symbolický. Súčasne bol do Panteónu prevezený popol abbého Grégoira (katolícky duchovný, ktorý sa aktívne zúčastnil francúzskej revolúcie) a Gasparda Mongea (matematik a politik počas FR).

Condorcetove výroky – citáty:

„Bože, podozrievam Ťa, že si ľavicový intelektuál.“

„Kiež tvoja ľudskosť zahrňuje aj zvieratá!“ (Riadok dcére, keď sa skrýval.)

„Ľudský druh kráča pevným krokom po ceste pravdy, cnosti a šťastia.“

„Každú spoločnosť, ktorú neosvietili filozofi, klamú šarlatáni.“

„Čím je jeden národ osvietenejší, tým ťažšie môže prekvapiť jeho hlasovanie … no aj pri najslobodnejšej ústave je národ ignorantov národom otrokov.“

*

Na stránke Encyclopaedia Britannica existuje podrobný dobový opis konca Condorcetovho života, ktorý prekladám pre jeho dobovosť a praženicu z 12 vajec:

Pre svoju ostrú kritiku preambuly Ústavy schválenej Konventom vo februári 1793, kým jeho návrh preambuly bol zamietnutý, pre svoj protest proti zatýkaniu girondistov a najmä pre svoju opozíciu proti násilnostiam jakobínov bol Condorcet obžalovaný zo sprisahania proti Republike. Bol odsúdený a bol naňho vydaný zatykač. Priatelia mu našli azyl v dome panej Vernetovej. Táto heroická dáma sa nepýtala ani na jeho meno, keď počula, že je to čestný a cnostný človek a hneď povedala: „Nech hneď príde a nestrácajme ani minútu, lebo kým hovoríme, môžu ho chytiť.“

Keď mu popravy girondistov ukázali, že jeho prítomnosť vystavuje jeho ochrankyňu strašnému nebezpečenstvu, rozhodol sa hľadať útočisko inde. „Som mimo zákon,“ povedal, „a ak ma u vás nájdu, čaká vás rovnako smutný osud ako mňa. Nemôžem ostať.“ Odpoveď panej Vernetovej si zasluhuje večnú pamiatku a treba ju uviesť jej slovami: „Konvent má právo, pane, postaviť niekoho mimo zákon: nemá však právo vylúčiť ho z obce ľudskosti. Ostanete.“

Od tých čias dávala veľký pozor, aby sa ani nepokúsil opustiť jej dom. Čiastočne to bolo preto, aby odviedli jeho myšlienky na iný predmet; jeho manželka a niektorí priatelia v spolupráci s paňou Vernetovou ho nahovorili, aby niečo písal – urobil to a bolo z toho dielo, ktoré mu prinieslo najväčšiu slávu, Náčrt historického obrazu pokroku ľudského ducha. (Práca vyšla v preklade: CONDORCET, M. C.: Náčrt historického obrazu pokroku ľudského ducha. Praha: ČSAV, 1968.)

No vyskytli sa okolnosti, ktoré ho viedli k úsudku, že dom panej Vernetovej v Rue Servandoni č. 21 vzbudil v jeho nepriateľoch podozrenie a bol pozorovaný. Nešťastnou zhodou okolností sa mu podarilo oklamať ostražitosť svojej veľkorysej priateľky a ušiel. Veľmi ho znechutilo zistenie, že na blízkom zámku, patriacom človeku, s ktorým bol kedysi spriatelený, nenašiel prístrešok, kde by prespal; tri dni a noci sa skrýval v húštinách a kameňolomoch v okolí Clamartu. Večer 7. apríla 1794 – nie, ako píše Carlyle, jedného zamračeného májového rána – v roztrhaných šatách, s poranenými nohami a vyhladnutý vstúpil do hostinca v menovanej obci a objednal si omeletu. „Z koľkých vajec?“ „Z dvanástich.“ „Aké máte zamestnanie?“ „Som tesár.“ „Tesári nemajú také biele ruky, ako ty, a neobjednávajú si omeletu z dvanástich vajec.“ Keď od neho pýtali doklady, nemal nijaké; pri osobnej prehliadke našli uňho Horácia. Dedinčania sa ho zmocnili, poviazali ho a na skrvavených nohách ho odvádzali do Bourg-la Reine; cestou omdlieval, až sa nad ním zľutoval okoloidúci sedliak a posadil ho na koňa; na konci dňa ho hodili do studenej temnej cely. Keď ju na druhý deň ráno žalárnik otvoril, ležalo na zemi mŕtve Condorcetovo telo. Nezodpovedaná zostáva otázka, či zomrel od vyčerpania, na apoplexiu alebo na otravu, resp. či bol zavraždený.

Pramene: rozličné stránky v internete.

Dieťa „špinavej vojny“ zistilo, že jej „otec“ zavraždil jej rodičov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Alexei Barrionuevo

Victoria Montenegrová si spomína na strašidelné večere, pri ktorých plukovník Hernán Tetzlaff, hlava rodiny, opisoval vojenské operácie, ktorých sa osobne zúčastnil a pri ktorých sa mučili a zabíjali „rozvratné živly“. Viedlo to k rozhovorom končiacim často búchaním revolverom na stôl.

Bolo potrebné neúnavné pátranie bojovníkov za ľudské práva, preverenie DNA a temer desaťročné presviedčanie, aby 35-ročná pani Montenegrová uznala, že plukovník Tezlaff nebol v skutočnosti jej otec – nebol hrdina, ktorého si vybásnila.

Až teraz si povedala, že miesto toho to bol človek, zodpovedný za zavraždenie jej skutočných rodičov a jej adopciu za vlastné dieťa.

V roku 2000 sa jej priznal, čo jej urobil. Ale až tejto jari pri súdnom pojednávaní sa definitívne rozišla so svojou minulosťou a menom Maria Sol, ktoré jej dali plukovník Tetzlaff a jeho žena, keď falšovali jej rodný list.

V konečnej fáze vypočúvania sa pri tomto procese po prvý raz dokázalo, že najvyšší vojenskí vodcovia Argentíny sa osobne zúčastňovali systematického kradnutia detí údajných nepriateľov vlády.

Jorge Rafael Videla, vrchný vojenský veliteľ počas diktatúry v Argentíne, je obžalovaný, že organizoval odnímanie detí matkám v tajných väzniciach a dával ich vojenským a bezpečnostným hodnostárom, niekedy aj tretím osobám pod podmienkou, že noví rodičia zataja ich identitu. Je jedným z 11 vysokých dôstojníkov a úradníkov, súdených za 35 aktov ilegálneho privlastnenie si mladistvých.

Pri pojednávaniach sa odhalila aj spolupráca civilných úradníkov, vrátane sudcov a hierarchie rímskokatolíckej cirkvi.

Únos asi 500 bábätiek je jedna z najbolestnejších kapitol vojenskej diktatúry, ktorá vládla v Argentíne v rokoch 1976 až 1983. Horúčkovité snahy matiek a starých matiek nájsť stratené deti neboli veľmi dlho úspešné. Bol to však stále jeden z činov, ktorý civilní prezidenti, zvolení po roku 1983, vojenskej junte nikdy neodpustili, čo aj udelili amnestiu za iné zločiny „špinavej vojny“.

José Miguel Vivanco, riaditeľ americkej sekcie Human Rights Watch, to s uznaním komentuje slovami: „Dokonca aj takí Argentínčania, ktorí považovali amnestiu za nevyhnutné zlo, neboli ochotní odpustiť vojenskej junte tento zločin.

Argentína bola jedinou latinskoamerickou diktatúrou, v ktorej sa praktizovali krádeže detí, dodal J. M. Vivanco. Nevyskytli sa ani počas 17-ročnej vojenskej diktatúry v susednom Čile.

Pozoruhodný rozdiel sa vyskytol v správaní sa katolíckej cirkvi. Táto v Argentíne veľmi podporovala vojenskú vládu, kým v Čile sa postavila proti diktatúre generála Pinocheta a upozorňovala na jeho zločiny proti ľudským právam.

Argentínski kňazi a biskupi podporovali vládu dôvodiac záujmami národnej bezpečnosti a únosy detí ospravedlňovali ich záchranou pred „ľavičiarskou nákazou“ nepriateľstvom voči vojenskej vláde, vysvetľuje situáciu Adolfo Pérez Esquivel, argentínsky architekt a sochár, ktorý dostal v roku 1980 Nobelovu cenu mieru za vytvorenie skupiny obrancov ľudských práv vyšetrujúcej desiatky prípadov zmiznutia ľudí v argentínskych väzeniach. Pred mesiacom svedčil v tejto veci vo veľkom súdnom procese.

„Mysleli si, že robia kresťanský skutok, keď nás krstili; mysleli si, že nám dávajú šancu byť lepšími, ako boli naši rodičia; mysleli si, že zachraňujú naše životy,“ dodáva pani Montenegrová.

Cirkevní hodnostári v Argentíne a vo Vatikáne odmietli odpovedať na otázky, predložené im v tejto veci, najmä o ich informovanosti a účasti na týchto tajných únosoch a adopciách.

Pátranie po zmiznutých deťoch bolo dlhé roky bezúspešné. Zmenilo sa to až v poslednom desaťročí, a to vďaka väčšej podpore vlády, pokročilejšej súdnoznaleckej technológii a rastúcej genetickej banke za testované roky. Posledným adoptovaným dieťaťom, ktoré spoznalo svoju pravú identitu, bola v auguste 2011 Laura Reinhold Siverová, ktorou dosiahol celkový počet úspechov číslo 105.

Proces prijatia pravdy môže byť aj tak dlhý a trápny. Pani Montenegrová sa roky bránila snahám úradníkov a právnikov odhaliť jej pravú identitu. Od útleho detstva dostávala od plukovníka Tetzlaffa, dôstojníka v jednej tajnej väznici, „prísnu ideologickú výchovu“.

Ak našla na ulici ľavičiarsky leták a priniesla ho domov, „posadil si ma na hodiny k stolu a rozprával mi, čo urobili tí podrývači Argentíne.“

Neraz ju zobral so sebou do toho väzenia a tam strávila hodiny načúvajúc diskusiám dôstojníkov „o tom, ako mučili a zabíjali ľudí pri výsluchoch.“

„Vyrástla som v domnienke, že Argentína je vo vojne a že naši vojaci išli do vojny za obranu demokracie. Že neexistovali zmiznutia ľudia a reči o tom boli klamstvá.“

Vravela, že po páde vojenskej diktatúry jej „otec“ nedovolil chodiť na filmy o „špinavej vojne“, menovite nevidela „Oficiálnu verziu“, natočenú už v roku 1985 o rodine zo strednej triedy, tajne vychovávajúcej dievčatko zmiznutých rodičov.

V roku 2000, keď mala 15 rokov, bol plukovník Tetzlaff krátko zadržaný pre podozrenie z únosu bábätka. V roku 2005 dostala súdne vyrozumenie, že nie je biologickým dieťaťom plukovníka Tetzlaffa a jeho manželky.

„A stále som bola presvedčená, že je to lož.“

Až do roku 2000 verila, že jej poslaním je chrániť plukovníka Tetzlaffa pred zatvorením. Potom však popustila a dala vzorku na vyšetrenie DNA, načo sudca oznámil očakávanú novinku: test potvrdil, že je biologickým dieťaťom Hildy a Roqua Montenegrových, aktívnych členov ľavicového hnutia odporu proti vojenskej diktatúre. Dozvedela sa, že aj s rodičmi bola unesená, keď mala 13 dní.

Pri jednej večernej party v reštaurácii sa plukovník Tetzlaff priznal pani Montenegrovej a jej manželovi, že raz viedol operáciu, pri ktorej boli Montenegrovci najprv mučení a potom zabití; a že si ju v máji 1976, keď mala štyri mesiace, vzal za svoju.

„Neviem k tomu nič povedať,“ striasa sa pri spomienke na tú večeru.

V roku 2001 bol plukovník Tetzlaff odsúdený za protizákonné prisvojenie si malej Montenegrovej. Šiel do väzenia. Pani Montenegrová stále verila, že jeho správanie sa za vojenskej diktatúry bolo ospravedlniteľné a navštevovala ho každý týždeň až do jeho smrti v roku 2003.

Postupne začala spoznávať príbuzných svojich biologických rodičov.

„Bol to dlhý proces. Nemôžete v chvíli vygumovať celú minulosť a začať žiť znovu. Nie ste stroj, ktorý možno zastaviť a naštartovať,“ povedala.

Padlo jej veľmi ťažko povedať svojim trom synom, že plukovník Tetzlaff nebol ten muž, za ktorého ho považovali.

„On im vravel, že ich starý otec bol udatný vojak a ja som teraz prišla s tým, že to bol vrah.“

Keď svedčila pred súdom, po prvý raz použila svoje pôvodné meno Victoria. „Pôsobilo to veľmi oslobodzujúco,“ komentovala túto udalosť.

Hovorí, že nevie nenávidieť Tetzlaffovcov. No začína si uvedomovať, že to, čo u nich poznala, nebola láska, lebo tá nevie ublížiť, uniesť a klamať po celý život; láska je niečo celkom iné.

(Náš človek by čakal, že katolícka cirkev sa ako inštitúcia ospravedlní za spoluprácu pri únosoch a adopciách detí politických odporcov v Argentíne v rokoch 1976 – 1983 a dúfa, že raz sa to predsa len stane – pozn. prekl.)

Prameň: Alexei Barrionuevo, A Child of War Discovers ‘Dad’ Is Parents’ Killer, New York Times, 9. 10. 2011, s. A1

Preložil Rastislav Škoda

Ako rástla svetová populácia

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Stephanie Pappasová

Tohto roku postaví sedemmiliardtá osoba míľnik v histórii ľudstva. Dňa alebo okolo 31. októbra sa narodí, podľa odhadu Spojených národov, sedemmiliardtý občan sveta.

Ešte ohromujúcejšia je skutočnosť, že z týchto sedem miliárd je 1,4 miliardy takých starých, že boli svedkami príchodu 6-miliardtého, 5-miliardtého, 4-miliardtého a 3-miliardtého človeka na Zemi. (Sám patrím dokonca medzi tých šťastných 42,5 milióna starých ľudí, ktorí mohli oslavovať narodenie 2-miliardtého bábätka – pozn. prekl.)

Veru tak, v poslednom storočí rástla populácia veľmi rýchlo. Demografi síce očakávajú pokles populačnej krivky, ale absolútny počet ľudí bude zatiaľ ešte stúpať a pravdepodobne dosiahne okolo roku 2050 počet 9 miliárd. Pozrime sa medzitým späť do histórie na míľniky rastu nášho počtu s otázkou „Ako to zmenilo svet?“

1-miliardté bábätko

Trvalo to veľmi, veľmi dlho, kým prišla na svet miliardtá osoba. Odhady historických veľkostí svetovej populácie sú hrubé, ale americký Štatistický úrad sa opovážil stanoviť ju na mizerných 5 miliónov ľudí v roku 8000 p. n. l. Isté je, že až do rozvoja poľnohospodárstva pred asi 10 000 rokmi boli ľudia na zemi zriedkaví, a aj keď už roľníčili, trvalo to pomerne dlho, kým ich okolo roku 500 p. n. l. bolo 100 miliónov.

Od tých čias to išlo hore vzrušujúcim spôsobom. Niekedy okolo rokov 500 až 600 n. l. dosiahol počet ľudí číslo 200 miliónov a okolo roku 1250 sa zdvojnásobil na 400 až 416 miliónov. Pred rokom 1400 morové epidémie a vojny preriedili globálnu populáciu, ale potom nastúpil jej trvalý rast.

Rok, kedy sa narodilo jednomiliardté bábätko, nebude nikdy istý, ale je pravdepodobné, že ten chlapček alebo to dievčatko prišiel na svet okolo roku 1805. To už bol Beethoven veľký a dokonca začínal hluchnúť. Lewis a Clark prešli americkým kontinentom až k Tichému oceánu. Napoleon mal v Európe úspech, ale len 10 rokov ho delilo od porážky v bitke pri Waterloo. S výnimkou pár pobrežných staníc bola Afrika pre Európanov úplným mystériom. Qingova dynastia v Číne práve porazila povstanie bielych lotosov, ktoré bolo protestom proti vysokým daniam a stálo nakoniec 16 miliónov mŕtvych – pripomienka, že hromadné umieranie a rast populácie sa navzájom nevylučujú.

1927 – Preteky o druhú miliardu

Trvalo tisíce rokov, kým populácia dosiahla jednu miliardu, ale druhá miliarda nasledovala po jednom storočí. Dvojmiliardté bábätko sa narodilo pravdepodobne koncom 1920-tych rokov, možno v roku 1927; Spojené národy odhadujú, že v roku 1930 bolo na svete 2,07 miliardy ľudí.

Náhly rast populácie dáva zmysel v súvislosti s javom tzv. demografického prechodu. V jeho priebehu prechádza populácia zo stavu s vysokou pôrodnosťou a vysokou úmrtnosťou (treba si predstaviť rodiny so 7 – 8 deťmi a s nádejou, že niektoré z nich dožije do dospelosti) do stavu s nízkou pôrodnosťou a nízkou úmrtnosťou (rodičia majú bežne jedno – dve deti a dúfajú, že dorastú).

V rámci tohto prechodu existuje perióda, keď sa úmrtnosť znižuje, ale ľudia ešte nezmenili svoje správanie: stále majú hŕbu detí. Aj keď sa tieto deti rozhodnú mať len málo vlastných detí, ostáva populácia vysoká, pretože je toľko potenciálnych rodičov.

Poľnohospodárska a priemyselná revolúcia viedla v západnom svete od roku 1700 k znižujúcej sa úmrtnosti, kým pôrodnosť ostávala počas generácií pomerne vysoká. A keď rozvinuté krajiny začali vykazovať klesajúcu pôrodnosť, vstupovali rozvojové krajiny do prechodného obdobia so znižujúcou sa úmrtnosťou ale pretrvávajúcou vysokou pôrodnosťou. Niektoré štáty v podsaharskej Afriky práve teraz vstupujú do štádia demografického prechodu.

Ale vráťme sa ešte do roku 1927. Práve začínala veľká svetová kríza. V čínskom Hunane bojoval Mao ce tung proti kuomintangu – na čas prehral. Veľká povodeň na rieke Mississippi zaplavila 27 000 štvorcových míľ (70 000 štvorcových kilometrov) – bola to do tých čias najväčšia prírodná katastrofa v histórii USA.

1959 – 3 miliardy ľudí

Trojmiliardté bábätko bolo dieťaťom studenej vojny; narodilo sa okolo roku 1959. Ak to bol západniar, bol členom generácie, narodenej po 2. svetovej vojne. Počas tohto obdobia sa v USA zvýšil počet ročne narodených detí z 2,8 milióna v 1930-tych a začiatkom 1940-tych rokov na 4,3 milióna narodení ročne koncom 1950-tych rokov.

Tesne po narodení trojmiliardtého bábätka začiatkom 1960-tych rokov vrcholil populačný rast na celom svete hodnotou viac ako 2 percentá ročne. Populačný rast sa podľa amerického štatistického úradu od roku 1950 ďalej zvyšoval, ale v rokoch 1959 a 1960 zaznamenal prechodný pokles. Toto začkanie bolo zapríčinené čínskym Veľkým skokom dopredu, strašidelnou industrializáciou a kolektivizáciou, čo zabilo milióny ľudí a vyvolalo pokles pôrodnosti.

Rok, keď sa narodila trojmiliardtá osoba, bol aj prvým rokom úspešného vyslania opíc do vesmíru a ich návratu na Zem v dobrom zdraví. Dalajláma ušiel počas jedného povstania z Tibetu a založil exilovú vládu v Indii. Pátrajúc po vývojových koreňoch ľudstva objavili Louis a Mary Leakeyoví prvú lebku dávneho hominida Australopithecus.

1974 – O miliardu viac

Už za 15 rokov po dosiahnutí značky pre 3 miliardy bol čas vítať štvormiliardtého občana. Prišlo to veľmi náhle a ľudia si toho všimli. V roku 1968 uverejnili biológovia Paul Ehrlich a jeho žena Anne knihu „The Population Bomb“ (Populačná bomba), zvoniacu na poplach pre preľudnenie a predvídajúcu hladomory už 1970-tych rokoch.

Predpovede sa nesplnili, ale kniha upriamila pozornosť verejnosti na vážne problémy nadspotreby a nedostatku zdrojov. V roku 2009 písali Ehrlichovci v Electronic Journal of Sustainable Development, že mnohé z ich obáv pretrvávajú, a to kolaps rybárstva, miznutie druhov a strach pred epidémiami. Výskumníci pripustili, že podcenili úspechy v poľnohospodárstve pri výžive hladného sveta, ale tvrdili, že mali čiastočne pravdu, a to pri konštatovaní, že „v rokoch 1968 až 2009 umrelo na hlad a s hladom súvisiace choroby okolo 300 miliónov ľudí“.

Takže štvormiliardté bábätko neprišlo na svet v období optimizmu a prezieravosti vo veciach populácie. No v priebehu 15-tich rokov od tých čias, ako sa po prvý raz nadýchlo trojmiliardté bábätko, svet sa v mnohých ohľadoch zmenil. Zabudnime na vesmírne opice. Ľudská posádka rakety Skylab 4 sa po 84 dňoch pobytu na orbite živá a v dobrom zdraví vrátila na Zem. Druhá vlna feminizmu zasiahla Spojené štáty a viedla k viacerým legálnym víťazstvám vo veciach pracoviska a vzdelanostnej rovnosti žien. A práve tak ako lebka prvého australopiteka sa našla v roku, keď svetová populácia dosiahla počet 3 miliárd, „Lucy“, chýrna na 40 percent kompletná kostra dievčiny rodu Australopithecus afarensis sa našla v roku 1974, keď svetová populácia dosiahla počet 4 miliárd.

1987 – Deň 5. miliardy

11. júla 1987 nazvali Spojené národy „Dňom 5. miliardy“ na počesť odhadu, kedy sa mohlo narodiť 5-miliardté dieťa. Táto udalosť bola takým hitom, že dnes sa 11. júl pripomína ako „Svetový deň populácie“ každý rok.

To neznamená, žeby Deň 5. miliardy bol doslovne oslavou. Vtedajší prezident Populačného inštitútu vo Washingtone povedal novinám New York Times v roku 1986, že „5-miliardté bábätko je vytriezvejúci symbol šokujúcej rýchlosti, ktorou sa ľudstvo množí“. Príznakom toho, aké ťažké je spočítať ľudstvo sveta, je predpoveď 5-miliardtého míľnika Populačným inštitútom na júl 1986 miesto 1987.

V 1980-tych rokoch však pri zmienke o populácii už ľudia nepodliehali panike natoľko ako v 1970-tych rokoch. V roku 1986 hlásila jedna správa americkej Národnej akadémie vied, že sa dosiahol vrchol rastu populácie: v rozvinutých krajinách prudko klesá pôrodnosť a v nerozvinutých krajinách fertilita (plodnosť). No ďalej treba čakať rast celosvetovej populácie. New York Times vtedy napísali, že v Carterovej administratíve vyvoláva preľudnenie sveta pocity obavy, no už krátko nato Reaganovi poradcovia uisťovali, že sily trhu a vedecký pokrok ľahko vyriešia všetky problémy spojené s preľudnením.

Skutočnosť sa však ukázala takou hrozivou, že stačilo krátkych 13 rokov na pridanie ďalšej miliardy ľudí na našej planétke a potom už len 12. Medzičasom dostalo 5-miliardté bábätko meno: Spojené národy vyhlásili, že to bol Matej Gaspar, 7-funtový a 9-uncový chorvátsky chlapček. Podľa správy Associated Press sa narodil o 8.30 hod. miestneho času v Záhrebe, kde sa vtedy konali 14. svetové univerzitné hry – žeby preto bola padla táto voľba?

1999 – míľnik 6. miliardy

Aj 6. miliardté bábätko dostalo oficiálne označenie: bol to Adam Nevič, a narodil sa 12. októbra 1999 v Sarajeve. Meno dostal asi v dôsledku toho, že toho dňa fotografovali v Sarajeve vtedajšieho generálneho tajomníka Spojených národov, generála Kofi Annana.

Za menej ako 75 rokov sa svetová populácia strojnásobila. Svetová úmrtnosť bola v roku 1999 polovičná ako v roku 1950 a priemerná dĺžka života občana sveta sa v tom istom čase zvýšila o 20 rokov, a to zo 46 na 66 rokov.

V roku 1999 klesla plodnosť na celom svete, ale počet detí na jednu matku veľmi kolísal podľa štátov. V Európe sa rodilo priemerne 1,4 detí na matku, čo bolo pod úrovňou náhrady. V podsaharskej Afrike však rodila žena priemerne 5,5 detí – od roku 1950 klesla pôrodnosť len o jedno dieťa.

Dôležité bolo, že Adam Nevič – alebo ktokoľvek bol 6-miliardtým bábätkom v skutočnosti – sa narodil vo svete, v ktorom bolo viac mladých ľudí ako kedykoľvek predtým. Viac ako 1 miliarda osôb bola vo veku 15 – 24 rokov, t. j. vo veku plodenia detí.

2011 – svet 7 miliárd

Kto bude bábätkom 7. miliardy? Spojené národy určujú jeho (jej) deň narodenia na okolo 31. októbra 2011. Americký štatistický úrad je konzervatívnejší a považuje za pravdepodobnejšie dátum február 2012.

Nedá sa vedieť, kde sa narodí 7-miliardté bábätko. Medzinárodná agentúra pre ochranu detí „Plan international“ stavia na Utarpradéš, najľudnatejší štát v Indii. Plánuje dať unikátny rodný list dievčatku, narodenému v tejto oblasti 31. októbra, aby upozornil na problém sexistických potratov v Indii.

Od roku 1970 klesá v Utarpradéši pôrodnosť, ale nie tak, ako v ostatnej Indii, čo predurčuje túto oblasť za rodisko 7-miliardtého bábätka. Podľa indického ministerstva zdravia a rodinného blaha bola plodnosť v Utarpradéši v roku 2008 3,8, kým v Indii bola 2,6.

Čo nás čaká v tomto rastúcom svete? Spojené národy odhadujú, že 8-miliardté bábätko sa narodí okolo roku 2025, 9-miliardté krátko pred rokom 2050 a 10-miliardté okolo roku 2100. K väčšine prírastkov dôjde vo veľmi plodných krajinách, aké sú v podsaharskej Afrike. Tu sa počet obyvateľstva pravdepodobne strojnásobí. Stredne plodné štáty typu USA, Mexiko a India početne vzrastú o 26 percent a štáty s nízkou plodnosťou – ako v Európe – zaznamenajú úbytok 20 percent obyvateľov.

(Neverím, žeby toto Zem vydržala – pozn. prekl.)

Prameň: Stephanie Pappas, Countdown to 7 billion people on Earth, CBS News, 14. októbra 2011

Preložil Rastislav Škoda

Prestaňte sa množiť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Rastislav Škoda

I.

Pri vyslovení pojmu „preľudnenie“ sa konzumentovi aktuálnych masmédií vybavia bežné ilustrácie početných svetových veľkomiest s ich slumami (1,3-miliónové Soveto v 3-miliónovom Johannesburgu v Južnej Afrike, predmestia konglomerácie hlavného mesta Mexika s 25 – 28 miliónmi obyvateľov na ploche 1 500 km2, ale aj iných svetových veľkomiest najmä v Indii), utečeneckých táborov (400-tisícový Dadaab v Keni) či aj rómskych osád na Slovensku a inde; napriek snahám miestnych úradov sa situácia všade zhoršuje a čísla rastú.

Preľudnenie je však viac. Každodenné spravodajstvo nás zavaľuje záľahou článkov, kníh, prednášok, blogov aj filmov o nebezpečenstvách hroziacich skôr alebo neskôr planéte Zem a jej obyvateľom; údajmi o obmedzenosti potravy a energetických zdrojov pre stále rastúci počet obyvateľov našej planéty, ktorá sa miestami stáva neobývateľnou (Maledivy počítajú so skorým zatopením a pripravujú sťahovanie obyvateľstva). Len kto hľadá v internete, nájde aj články o tzv. depopulácii, resp. jej nahnevané odsúdenie.

Popri tom sa ozývajú hlasy, ktoré upozorňujú na úbytok obyvateľstva vo vyspelých krajinách typu Nemecko, kde hrozí v blízkej budúcnosti jednak nedostatok kvalifikovaných robotníkov pre vysoko špecializovanú priemyslovú výrobu, jednak nedostatok platcov do zdravotného a penzijného poistenia v dôsledku starnutia populácie. Takmer všetky články volajú po opatreniach na zvýšenie pôrodnosti. Ak Amerika riešila tento problém v minulosti legálnou aj ilegálnou imigráciou, v súčasnosti rieši ekonomickú krízu masívnym odsunom ilegálnych imigrantov: v roku 2010 ich bolo odsunutých 400 000 a v roku 2011 už v októbri 396 906; za Obamovho krátkeho prezidentstva 1 milión.

Sú články o preľudnení, ale zväčša zľahčujú až popierajú jeho nebezpečenstvo, a niektoré sa z obáv a varovaní priamo vysmievajú. Dá sa povedať, že akadémia, resp. oficiálna veda, ak nepopierali, tak aspoň neberú problém riešenia preľudnenia na vedomie. V aktuálnych masmédiách chýbajú o tom seriózne články, resp. existujú trháky plné nezmyslov; uznávam, že mnohé si nezaslúžia komentár.

Pre serióznu tlač neprestáva problém riešenia preľudnenia byť tabu.

Od marca 2011 by sa situácia mohla podstatne zmeniť. Sir David Attenborough predniesol v Royal Society for Arts (Kráľovskej spoločnosti pre umenia) prednášku o preľudnení a nevyhnutnosti znížiť súčasný stav svetovej populácie, napr. v prípade Anglicka zo 60 na 20 miliónov. Aj on pociťoval v minulosti tabu okolo tohto problému, ale teraz vyzýva k jeho zrušeniu a otvorenej diskusii. Podľa názoru sira Davida Attenborougha niet na našej planéte väčšieho problému, ktorý by sa nedal ľahšie riešiť, keby bolo menej ľudí a niet takého problému, ktorý by nebol ťažší – a nakoniec neriešiteľný – keby ľudí bolo ešte viac. A predsa hovoriť o tomto probléme sa zdá byť/je tabu.

*

Originál Attenboroughovej prednášky je na stránke www.thersa.org.

Preklad do slovenčiny bol uverejnený 7. augusta 2011 ako článok Ľudia a planéta – za udržateľnú budúcnosť v Zošitoch humanistov č. 89. 26. októbra 2011 som ho ponúkol na uverejnenie Literárnemu týždenníku; musím s poľutovaním konštatovať, že dosiaľ sa nič nestalo.

O tom, ako došlo k dnešnému preľudneniu našej planéty siedmimi miliardami obyvateľov, napísala pekný článok Stephanie Pappasová: Countdown to 7 billion people on Earth, CBS News, 14. októbra 2011. Preklad do slovenčiny bol uverejnený 19. októbra 2011 pod názvom Ako rástla svetová populácia v Zošitoch humanistov č. 90.

*

Čo povedať k problému preľudnenia?

Hlavným dôvodom pre zníženie počtu obyvateľov zeme je nezmyselnosť terajšieho počtu sedem miliárd ľudí, resp. celého toho pre nás, zemepisne kresťanov, biblického, údajne božského príkazu „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi.“ (Gen. 1, 28). Malo by sa zdať, že nikto nepovažuje tieto slová za vyslovené, no opak je pravda. Práve v technologicky najvyspelejšej krajine sveta, v USA, až donedávna bralo najvyššie percento ľudí na svete texty Biblie doslovne a tzv. evanjelikáli podľa nich aj konali; dnes našťastie menia témy svojho záujmu.

Neobžalúvam zo zlej rady Bibliu, pretože jej pisatelia si iste nevedeli ani predstaviť, čo je to preľudnenie, vymieranie druhov a atómová elektráreň. Predstavitelia veľkých cirkví však nie sú v tomto ohľade bez viny a napríklad katolícka doktrína antikoncepcie je pri tomto probléme veľmi dôležitý faktor. Vyhovuje im, ak stúpa počet veriacich jednotlivých denominácií, aj ak sa to deje v nevyvinutých chudobných štátoch; volajú po evanjelizácii kontinentov, čo im Mahátma Gándhí veľmi vytýkal. Až donedávna nikdy nemali dosť vojakov pre kanóny generáli a na treťom mieste menujem tých, čo mali byť na prvom: továrnici a obchodníci. Vyšší počet záujemcov o prácu udržuje nižšie mzdy a vyšší počet zákazníkov zvyšuje odbyt vyrobeného tovaru. Volá sa to rast, niekedy udržateľný rast. Nie žeby to všetci traja záujemcovia o trvalý rast populácie robili so zlým úmyslom. Ako dobrovoľní ignoranti si ani neuvedomujú, že toto je ich charakteristická vlastnosť a vyplýva z ich podstaty.

Na druhej strane je celý živý svet od svojho počiatku ovládaný „egoistickými génmi“, medzi ktorými jeden z najmocnejších bol a je pud rozmnožovania. Veriaci ho považujú za boží príkaz a okolo sexu vytvorili rad dogmatických predstáv, ktoré pri strete s modernou biológiou neobstoja. Aj neveriaci však skladajú zbrane pred kedysi najsilnejším pudom v celej živočíšnej ríši a ťažko ich presvedčiť o potrebe jeho dôkladnej previerky v novej situácii. Pudová energia sexuálnej túžby u človeka stratila svoj pôvodný cieľ rozmnožovania už u ľudských predkov, niektorých primátov, a v prvom rade je zameraná na dosiahnutie slasti (libido).

Dva obrazy tenkého zemského povrchu, na ktorom sa odohráva život, mi v tejto súvislosti prichádzajú na myseľ:

Dnešný svet, rozvíjajúci sa v poslednom storočí, ktoré je nepatrným zlomkom celého trvania sveta: zabetónovanie miest a dedín, ubúdanie lesov a oráčin, nebotyčné mrakodrapy, vyrabované náleziská nerastov a surovín, skládky odpadu a ľudskej chudoby v rastúcich slumoch; miestami ostrovy rozprávkovej nádhery a technologického pokroku, ako aj Alibabove jaskyne úžasného nahromadeného bohatstva.

Svet dinosaurov, existujúci tu v rokoch 235 až 65 miliónov pred naším letopočtom (od stredného triasu po hranicu medzi kriedou a triasom), teda počas neuveriteľných 170 miliónov rokov: pokrytý rastlinstvom, slúžiacim za potravu obrovským zverom, z ktorých každý potreboval denne za potravu stá kilogramov zelene; postupne sa niektoré stali mäsožravcami.

Obnova zeleného povrchu a potreba potravy pre existujúce živočíchy boli v rovnováhe, a to počas tej nepredstaviteľne dlhej doby 170 miliónov rokov. Päťtonový dinosaurus spotreboval denne 200 kg rastlinnej potravy. Čo je proti tomu sto až dvesto tisíc rokov existencie dnešného človeka vrátane jeho bezprostredných predkov, resp. čo aj 7 miliónov rokov pre ľudský druh?

Na otázku, či považujem za možné, že dnešné ľudstvo bude existovať ešte raz stotisíc rokov, odpovedám bez dlhého rozmýšľania, že nie a nevidím v tom pesimizmus. V dôsledku trvalej žeravosti zemského jadra (sopečné výbuchy) a občasných udalostí vo vesmíre (dopad asteroidu na Zem) nie sú vylúčené veľké prírodné katastrofy – vážne s nimi však nepočítam, lebo sa už opakovane vyskytli a Zem sa s nimi vždy porátala. Za oveľa väčšiu hrozbu pre obývateľný zemský povrch – ku ktorému samozrejme počítam aj atmosféru zeme, v ktorej čiastočne žijú vtáky, verné odkazu svojich predkov dinosaurov, – považujem činnosť človeka: Nachádza a pestuje tu svoju obživu a zdroje pre svoje technológie; hromadí tu stopy a toxické ostatky všetkých svojich škodlivých činností, ktoré skôr či neskôr zničia zemskú kôru. Seriózni ekonómovia aj ochrancovia prostredia poskytujú v tomto ohľade dostatok presvedčivého materiálu.

Exponenciálny vývoj diania na Zemi v posledných storočiach a najmä desaťročiach bude iste pokračovať, ale nie dlho, pričom pojem dlho je relatívny. Sto rokov ľudstva je dlhá doba (dve svetové vojny, atómová bomba, digitalizovaný počítač a telekomunikácie v našom 20. storočí, no predovšetkým rast populácie z 1,625 miliardy v roku 1900 na 6,095 miliardy v roku 2000 a 6,890 miliardy v roku 2010), no bude asi čoskoro bežná pre život ľudského jednotlivca. Čo dokáže mierny Nietzscheho nadčlovek, resp. výbojný americký superman? Spamätá sa človek a zastane so svojou zhubnou činnosťou? Prestane sa rozmnožovať a nastúpi cestu depopulácie?

Už dnešných 7 miliárd ľudí považujem za preľudnenie a za hlavnú príčinu súčasných a budúcich ťažkostí, brániacich dobrému životu všetkých ľudí na našej planéte. Optimistické prognózy hovoria o 10 miliardách v roku 2050, čo je pred sklonkom pracovného života dnešnej mládeže a krátko po jeho začiatku dnešných bábätiek. Uvažuje sa aj o 15 miliardách v roku 2100, čo je o 10 rokov menej ako predpokladateľný dosiahnuteľný vek týchto bábätiek (v priaznivom prostredí priemerný vek sto rokov).

O dnešnom stave vyživovacej situácie vo svete sú v roku 2011 k dispozícii tieto čísla:
– 923 000 000 ľudí nemá dostatok potravy a čistej pitnej vody,
– denne umiera následkom hladu a jeho dôsledkov 24 000 ľudí, z toho 18 000 detí mladších ako 5 rokov,
– ročne sa narodí o 80 miliónov ľudí viac ako zomrie.

Teoreticky by sa dalo vyrobiť a dať k dispozícii dosť potravy pre túto miliardu hladných a nových ľudí, ale existujúce spoločenské pomery (technologická zaostalosť, politické pomery, vojny) v postihnutých oblastiach to nedovoľujú.

Na tomto mieste je potrebné upozorniť na jednu skutočnosť, na ktorú sa pri hovoroch o preľudnení často zabúda, resp. sa zamlčuje: Energetická spotreba niekoľkých tzv. bohatých ľudí je pre zdroje planéty nebezpečnejšia ako bieda miliónov chudákov v rozvojovom svete. Niektorí autori hovoria v tejto súvislosti o nenažranosti bohatých, ale to tu nehrá rolu. Fakt je, že ekologická stopa v Spojených arabských emirátoch je 10,68 gha, v USA 8,00 gha, na Slovensku 4,06, kým v Afganistane len 0,62 a v Portoriku dokonca 0,04 gha.

[Ekologická stopa je odhadovaná celková plocha biologicky produktívnej pôdy a vody – v geologických hektároch, gha – potrebná na udržiavanie určitého hospodárstva alebo určitej populácie, od jednotlivcov až po celé mesto či štát, na určitej životnej úrovni.]

*

Vráťme sa ešte k nezmyselnosti počtu obyvateľov Zeme, projektovanému na prichádzajúce desaťročia a jeho podkladu, prirodzenému behu udalostí. Sir Attenborough uviedol príklad kolísania počtu slonov na afrických savanách:

„Videl som, ako zvyšujúce sa počty slonov vedia spustošiť svoje životné prostredie, kým jeden rok, keď neprídu na nadmerne spasenú krajinu dažde, po stovkách hynú!“

Dal by sa tu uviesť aj príklad mikroorganizmov, ktoré sa v uzatvorenej nádobe so živinami rozmnožujú obrovskou rýchlosťou, ale živiny sa postupne vyčerpajú a produkty metabolizmu pôsobia na rast mikróbov inhibične, takže rast sa úplne zastaví a všetky mikróby zahynú. Rovnako ako živiny pôsobia aj iné faktory životného prostredia a zákonitosť platí pre všetky druhy života.

Nemala by platiť pre rozumom obdareného predvídajúceho človeka. Príroda obdarila mnohé druhy živočíchov ochrannými mechanizmami proti nadchádzajúcim obdobiam napríklad zimného strádania a neraz aj proti nadmernému premnoženiu; termitie hniezda nerastú do neba. Ak podlieha človek prírodným zákonom, prečo by sa nemohol správať ako termity a prestal sa rozmnožovať, miesto aby sa správal ako samovražedné mikróby v krivuli?

Veľa nového sa vie o vzťahu medzi ľudskými emóciami, racionalitou a príslušnou biológiou. Génovú mapa každej emócie sprevádzajú mapy iných emócií, medzi nimi aj úplne opačnej, napr. strachu a odvahy; prečo nie aj rozmnožovania a zodpovednosti? Demografické štatistiky najmä posledného desaťročia presvedčivo ukazujú, že ľudstvo mimovoľne cíti možnosť, potrebu a osožnosť spomalenia rastu až depopulácie. O tom si pohovoríme v druhom odseku.

Difamácia sekulárnej spoločnosti je absurdná polemika

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Frieder Otto Wolf

Prezident Nemeckého humanistického zväzu pozdravil uznanie pápeža Benedikta XVI., že náboženské idey majú konfliktný potenciál, ale odsúdil jeho sfalšovanie holokaustu za dôsledok ateistického svetonázoru ako „perfídny akt“.

V októbri t. r. sa konal v Assisi Medzinárodný deň modlitby za mier. Pápež na ňom pred zástupcami všetkých svetových náboženstiev pripustil, že aj náboženské idey majú v sebe konfliktný potenciál, poskytujúc motívy a ospravedlnenie pre násilie. Povedal, že to musí veriacich veľmi znepokojovať a vyzval ich, aby sa stali „pútnikmi pravdy a mieru“.

Jeho prejav komentoval Frieder Otto Wolf slovami:

„Benedikt XVI. urobil potrebný prvý krok, ale mal ísť ďalej. Ak sa má vážne uvažovať o príčinách konfliktov a násilia na svete, je bezpodmienečne potrebné uznať konfliktný potenciál slepej viery v nadprirodzeno a posvätné spisy. Konečne aj pápež odsudzuje časté pokusy veriacich paušálne zbaviť náboženské ideály a presvedčenia zodpovednosti za vznik násilia. Jeho apel na veriacich zasadzovať sa za mier je chválitebný.“

Pápež sa však vo svojej reči vrátil k dávno bežnej polemike proti svetonázoru nenáboženských a sekulárnych spoločností tvrdením, že odmietanie viery v nadprirodzeno ľudské bytosti znevažuje. Povedal, že existencia nemeckých koncentračných táborov bola dôsledkom takého nepoznania Boha. A pokračoval, že odmietanie Boha korumpuje človeka, zbavuje ho mravných hodnôt a vedie k ospravedlneniu bezbrehého násilia.

K tomu Wolf:

„Takáto difamácia sekulárnej spoločnosti a ľudí bez náboženstva je absurdná polemika: uráža milióny občanov bez konfesionálnej príslušnosti, ktorí sa riadia pozitívnymi etickými zásadami a angažujú za existujúce spoločenské usporiadanie bez toho, žeby k tomu priberali náboženstvo, a to nielen v Nemecku. Vydávať holokaust za ateistický fenomén je ‚perfídny akt cirkevného kniežaťa, ktorý znehodnocuje jeho predošlé vety‘. Vzhľadom na antisemitizmus, udomácnený v Európe počas storočí práve postojom kresťanstva k Židom, nemá také prekrucovanie histórie nijaký vedecký podklad.“

„Opakovaný pokus pápeža démonizovať ateistov a nenáboženské spoločnosti sa dá chápať aj ako výraz strachu pred po celom svete postupujúcou sekularizáciou, ktorá je výsledkom výdobytkov vedy a šírenia poznatkov. Strach však nezbavuje pána Ratzingera osobnej povinnosti byť intelektuálne aj prakticky čestným.“

Wolf mu pripomína, že najmierumilovnejšie a najpokojnejšie demokratické štáty boli súčasne aj najsekulárnejšie. Nemá zabúdať, že od začiatku nacistickej diktatúry boli medzi prvými zakázané a prenasledované organizácie ateistov a iných voľnomyšlienkarov. Benediktove tézy teda neobstoja.

Benedikt XVI. vyzval veriacich, aby rozlišovali medzi sympatickými „Boha hľadajúcimi“ agnostikmi a „militantnými ateistami s ich falošnou istotou, že nieto Boha“. Tento pokus vraziť klin medzi príbuzné skupiny sekularistov, len aby sa posilnilo slabnúce postavenie katolíckej teológie a cirkvi, nazval Wolf z hľadiska humanistickej perspektívy nelegitímnym podujatím.

Wolfov komentár vyznieva ako výzva ateistov, agnostikov a veriacich, aby nedbali na pápežove znevažujúce a nemiestne tézy, ale ešte viac hľadali priamy dialóg medzi sebou. Len tak spoznajú pri osobnom stretnutí svoje skutočne existujúce názory, skúsenosti a perspektívy a budú môcť preklenúť nepodložené predsudky.

„Kto sa naozaj snaží stať sa pútnikom pravdy a mieru, môže z bezprostrednej výmeny názorov len získať, aj keď sú to vážne sa pýtajúci ateisti a sekulárne zameraní ľudia,“ končí Wolf.

Prameň: F. O. Wolf, Diffamierung säkularer Gesellschaften ist absurde Polemik, Pressemitteilungen des HVD

Medzináboženský samit v Assisi 2011

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Francis X. Rocca

27. októbra 2011 sa v Assisi zišlo okolo 300 reprezentantov svetových náboženstiev od anglikanizmu po zoroastrizmus plus malá skupina agnostikov pri podujatí, ktoré v roku 1986 založil pápež Ján Pavol II.

Opakovala sa pestrofarebnosť stretnutia pred 25 rokmi. Holohlaví budhistickí mnísi v šafranových rúchach sa miešali medzi sikhov s turbanmi a ortodoxných prelátov s bielymi závojmi. Wande Abimbola, vedec z Nigérie, ktorý zastupoval africké domorodé náboženstvá, vzýval yorubské božstvo Olokun a svoj spev sprevádzal rapkáčom.

Jedenásť reprezentantov malo krátke príhovory o mieri medzi národmi a náboženstvami. Rev. Dr. Olav Fykse Tveit, generálny sekretár Svetovej rady cirkví, upozornil na nebezpečenstvo nezamestnanosti medzi mladými ľuďmi na celom svete. Bartolomej I., hlava východných ortodoxných kresťanov, nariekal nad marginalizáciou kresťanov na Strednom východe. Arcibiskup Norvan Zakarian, prímas arménskej cirkvi vo Francúzsku, pripomenul „najväčší zo všetkých hriechov, genocídu“ – no nešpecifikoval, že má na mysli 1 milión Arménov, masakrovaných Turkami po 2. svetovej vojne.

Na rozdiel od roku 1986, tentoraz nebola na programe spoločná modlitba. Po vegetariánskom obede s menu podľa požiadaviek všetkých náboženstiev sa účastníci utiahli na dve hodiny do izieb v priľahlom hosťovskom dome, aby súkromne „rozjímali alebo sa modlili“. To preto, aby nevznikol dojem, že všetky náboženstvá sú identické.

Zmena bola výrazom Benediktovho osobného presvedčenia. Už ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v roku 1986 kritizoval „multireligióznu modlitbu“, pretože z nej pramení mylná mienka, že rozličné náboženstvá učia tú istú pravdu, ale rozličnými jazykmi a symbolmi. Tentoraz dala vatikánska hierarchia voliteľnosťou modlitby jasne najavo, že synkretizmus alebo splývanie náboženstiev neprichádza do úvahy.

Na voliteľnú, opcionálnu povahu modlitby poukázala prítomnosť viacerých miernych neveriacich, medzi nimi bulharsko-francúzskej psychoanalytičky Julie Kristevy, ktorá zhromaždeným pripomenula, že chýrny výrok Jána Pavla „Be not afraid!“ (Nezľaknite sa ich!, Nebojte sa!) by mal platiť aj pre humanistov a feministky.

Jediná vec, ktorá sa oproti roku 1986 nezmenila, je kriticizmus voči tejto udalosti zo strany katolíckych ultra-tradicionalistov. Zosnulý arcibiskup Lefebvre, zakladateľ schizmatickej Spoločnosti sv. Pia X. (SSPX), udával prvé stretnutie v Assisi ako jeden z najdôležitejších faktorov pre svoj rozchod s Rímom v roku 1988. Kým niektorí jeho nasledovníci uvažujú o ponuke Vatikánu ukončiť schizmu, ktorá trvá už vyše 20 rokov, vedúci predstavitelia SSXP nazvali aj tohoročné stretnutie v Assisi „hrozným rúhaním sa“ a celosvetovým škandálom; vyzvali svojich prívržencov, aby Bohu obetovali „modlitby za nápravu“.

Prameň: Francis X. Rocca, At Assisi Interfaith Summit 2011, Prayer Is Optional, Huff Post Religion

Sv. František z Assisi, hrdina medzináboženského mieru za križiackych vojen

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Paul Moses

Tlačová agentúra Reuters uverejnila k udalostiam v Assisi komentár Paula Mosesa, profesora novinárstva na brooklynskom kolégiu CUNY, autora knihy The Saint and the Sultan: the Crusades, Islam and Francis of Assisi’s Mission of Peace (Svätec a sultán: Križiacke výpravy, islam a mierové poslanie Františka z Assisi):

Pri zhoršovaní medzináboženského konfliktu v Egypte získava októbrové stretnutie náboženských reprezentantov v Assisi pri príležitosti Svetového dňa modlitby za mier na váhe.

Reprezentanti svetových náboženstiev dostali možnosť účinne demonštrovať svoj postoj k dileme, či môže byť viera silou pre mier alebo príčinou násilia. Naliehavosť tejto potreby viedla pápeža Benedikta XVI., aby organizoval toto podujatie, hoci sa vzpieral sviatku modlitby, keď ho inicioval Ján Pavol II.; stretol sa s húževnatým odporom konzervatívnych kardinálov. Slávnosti sa konali prvý deň v Assisi, živom ale zapadnutom mestečku v Umbrii, kde žije kult jeho miláčika, sv. Františka z Assisi a na druhý deň vo Vatikáne.

Treba poznamenať, že sv. František – svätec vtáčkov a veľký milovník prírody – bol hrdina z mäsa a krvi, ktorý riskoval aj život v snahe ukázať, že kresťania a moslimovia sa môžu rešpektovať, ba aj mať radi.

Od začiatku svojho pôsobenia túžil František po styku s moslimami. Raz cestoval do Maroka, ale musel sa vrátiť do Španielska. Po druhý raz ho na Stredozemnom mori prekvapila búrka. No v roku 1219, uprostred piatej križiackej výpravy, sa dostal do Egypta. Riskoval svoj život, plaviac sa po bojovom poli neďaleko mesta Damietta pri ústí Nílu. Podarilo sa mu tam stretnúť sa osobne s hlavným veliteľom nepriateľov, sultánom Malikom-al-Kamilom.

Tí dvaja sa zhodli. Na počudovanie, sultán dovolil Františkovi, aby sa v jeho tábore niekoľko dní modlil. Keď sa František vrátil do Talianska, revidoval regulu svojho rádu v tom zmysle, že povzbudzoval svojich spolubratov, aby žili s moslimami v priateľstve a bez polemík – to bol revolučný prístup k problematike dňa, keďže piata križiacka výprava sa ešte dobojovávala.

A keď sultán vojnu vyhral, prekvapil kresťanské vojská miernosťou, ktorú voči nim preukazoval. Viacerí vojenskí vodcovia križiakov boli presvedčení, že sultán al-Kamil je v tajnosti kresťan. Pravda však bola taká, že bol len dobrým moslimom. Jeho slušnosť voči Františkovi zodpovedala napríklad chvále zbožných kresťanských mníchov v koráne.

Sultan al-Kamil bol synovec veľkého moslimského bojovníka Saladína, priateľa egyptských kresťanov, ktorý ich sťažnosti riešil s veľkým porozumením. Keď vypukol spor, či sa má určitá lokalita v Káhire využiť pre postavenie mešity alebo kostola, preveril situáciu osobne a rozhodol v prospech kresťanov, hoci si tým mnohých moslimov pohneval. Ako František, aj on riskoval, aby svojim ľuďom ukazoval, čo je správne. To by však mali robiť aj dnešní tribúni, náboženskí aj sekulárni.

Tak ako František a sultán, aj dnešní duchovní vodcovia, zídení v Assisi, by sa mali vrátiť k tomu, čo je v ich tradíciách to najlepšie. V najnásilnejšej ére ľudstva si František uvedomil kresťanskú tradíciu nenásilia, miernosti a lásky aj k nepriateľovi. A sultán al-Kamil postihol islamskú tradíciu rešpektu pre kresťanskú svätosť napriek aktualite križiackeho ťaženia.

Duchovní vodcovia svetových náboženstiev by mali byť pripravení na riziko, že stratia popularitu časti svojich prívržencov, ak ukážu, že aj ich náboženstvo musí byť silou za mier a harmóniu, nie za násilie a rozbroj.

Prameň: St. Francis of Assisi – hero of interfaith peace during the Crusades, Reuters, 27. 10. 2011

Studená sprcha pre českú katolícku cirkev

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Rastislav Škoda

Ako dar pod vianočný stromček sú tu výsledky a ozývajú sa prvé komentáre.

V reči biskupov Českej biskupskej konferencie (ČBK) to znie propagandisticky vykrúcavo:

„Temer 14 % obyvateľov ČR sa aktívne prihlásilo k nejakej cirkvi. Naďalej asi tretina obyvateľov prehlásila, že nie je nijakého vyznania. Vyše 700 tisíc obyvateľov sa síce hlási k viere, ale nie k cirkvi. Ostatok, to je temer polovica obyvateľstva, sa k otázke viery vôbec nevyjadril. Ku katolíckej cirkvi sa prihlásilo 1,084.000 obyvateľov, čo je niečo málo viac ako 10 % obyvateľov … Keby bolo keby, zistili by sme, že k dramatickým zmenám religiozity pravdepodobne nedošlo … To súhlasí so skúsenosťou cirkvi, ktorá dlhodobo pozoruje stabilný záujem o návštevu nedeľných bohoslužieb aj počet krstov.“
(Česká biskupská konferencia).

Reč nestranných odborníkov je zreteľnejšia.

Podpredseda Českého štatistického úradu Stanislav Drápal je prekvapený, že až „4 774 323 Čechov sa odmietlo prihlásiť k akémukoľvek náboženstvu, čo je päťkrát viac ako pred 10 rokmi.“ Útočnejší Filip Tvrdý poznamenáva, že ak k nim pripočítame 3 612 804 obyvateľov, ktorí odpovedali, že sú bez náboženskej viery, dostaneme číslo 8,387 127, čo je masívnych temer 80 % a robí z ČR jednu z najateistickejších zemí na svete. „Súcitný“ perfekcionista Aleš Uhlíř nazval hlavný výsledok sčítania, úbytok počtu katolíkov z 2 748 918 na 1 155 037, t. j. o 1 593 881, pre katolíckych cirkevných predstavených nielen neočakávane nepríjemným prekvapením, ale priam ľadovou sprchou. Katolícky etik Marek Vácha sucho konštatuje: „O ponuky veľkých cirkví nemajú ľudia záujem.“

V politike sme na prikrášľujúce komentáre k prehratým voľbám navyknutí, počúvame ich často; v kostoloch budú pri desaťročných sčítaniach aj naďalej zriedkavé, ale pri postupnej sekularizácii spoločnosti ostanú monotónne. Raz sa však bude musieť povedať (aj u nás) „nedeľná nenavštevovanosť kostolov“ miesto „nedeľná navštevovanosť kostolov“ – v Česku už v roku 2004 chodilo do kostola v nedeľu len 405 446 občanov, teda už vtedy len asi 4 % populácie; súhlasím a budem rád, ak to ostane stabilné.

ČBK je verná svojmu štýlu a bohorovne domýšľavo vyhlasuje, že „k dramatickým zmenám religiozity pravdepodobne nedošlo“. Pritom katolícka cirkev stratila 60 % svojich ovečiek a straty zaznamenali aj ostatné kresťanské cirkvi, ktorých počet veriacich bol a je ostatne zanedbateľný. Malo by sa hovoriť o katastrofálnom zosune pôdy pod ich nohami.

Pred sčítaním som v jednom článku (Neslušná otázka) protestoval proti otázke po náboženstve a nazval som ju neslušnou otázkou; v denníku Pravda to upravili na „vtieravú“ otázku. Upozornil som na to, že vo vyspelých štátoch sa pri cenzoch nekladie. Som rád, že som zachytil zmýšľanie temer polovice českého národa a vidím tento trend aj na Slovensku, hoci zďaleka ešte nie taký výrazný.

Udalosť sa stala v Česku, ale má svoju aktualitu aj u nás. Preto považujem za vhodný komentár českého ateistu Filipa Tvrdého na blogspote Massive Error:

„Už sa teším na vytáčky ohľadne týchto trápnych výsledkov, ktoré nás čakajú zo strany vrcholných predstaviteľov cirkvi. Priam počujem dedinského strýka Dominika Duku (arcibiskup pražský a primas český, pozn. prekl.), ako spochybňuje platnosť výsledkov a dramaticky sa vciťuje do myslí temer piatich miliónov tých, ktorým kolónka „vyznanie“ nestála za vyplnenie. Stavím sa, že na vine zaručene nebudú sexuálne aféry kňazov, chamtivosť cirkvi pri diskusiách o reštitúciách alebo anachronická primitívnosť pri riešení problémov typu antikoncepcia, interrupcie alebo eutanázia. Nejaký vinník sa vždy nájde – tipoval by som na kapitalistický konzumérizmus a zabudnutie na duchovno. Nasledujúci diagram však celkom neoddiskutovateľne vyjadruje úpadok českého cirkevníctva, z ktorého sa nedokáže vyklamať ani profesionálny teológ.
(Pozri Filip Tvrdý – Blog o filozofii, vede a ateizme.)

Výsledok sčítania ľudu v Českej republike potvrdil celosvetový trend sekularizácie spoločnosti, t. j. rastu počtu ľudí, ktorí aktívne odmietajú náboženstvo ako faktor, určujúci ich morálne správanie a usporiadanie spoločnosti. 700 000 zdráhavých ešte zo zotrvačnosti pripustilo, že si myslia, že veria, ale nevyhovuje im žiadna cirkev. Státisícové až miliónové davy v košiari okolo papamobilu so starcom Jánom Pavlom II. alebo Benediktom XVI. nehovoria nič o náboženskom presvedčení účastníkov; sú cirkevnou a politickou vrchnosťou inscenované obdoby prvomájových osláv na Červenom námestí a inde. Nie vždy som na ne chodil nerád; mali určitú atmosféru a podobné manifestácie sa konávajú aj na Champs Elysées a Trafalgar Square. Kto by tam nechcel byť, najmä ak tam uvidí prvého kozmonauta Jurija Gagarina, kráľa popu Mika Jacksona alebo čo len šéfa najväčšej cirkvi na svete?

Skutočných katolíkov (kresťanov) ubúda na celom vyspelom svete a miestami je ich už len zanedbateľná menšina – v Ústeckom kraji v severnom Česku neuveriteľných 2,8 %. Pre ich krikľúnstvo sa im v celom štáte venuje absolútne nezaslúžená pozornosť. (Filip Tvrdý).

V Britských listoch pohotovo komentuje výsledok sčítania Aleš Uhlíř stručným rozborom príčin úpadku katolíckej cirkvi v Česku, ktorý však má platnosť aj u nás a v celom západnom svete. Článok Prepad rímskokatolíckej cirkvi stojí za prečítanie. Autor v ňom uzatvára:

„Ľudia budú čím ďalej tým viac odmietať inštitúciu, ktorá rezignovala na aktívny postoj k tomu, čo sa deje vo svete a svojimi špičkami posluhuje mocným tohto sveta. Ponúkať ľuďom akúsi vieru ako tovar, zabalený v peknej škatuľke, môže iba ak nejaká sekta; na rímskokatolícku cirkev by to malo byť viac.“

Komentár evanjelickej cirkvi, ktorá stratila vyše polovice veriacich a má ich 51 936, kým v roku 2001 ich bolo 117 212, je pochopiteľný: „Získané dáta sú absolútne neupotrebiteľné“. (www.evanjelik.sk)

Neuveriteľného klamstva z vynechania sa prenáhlene dopustila Wikipédia, ktorá už na stranu o Sčítaní ľudu v ČR 2011 pridala stať Predbežné výsledky, v ktorej píše:

„Podíl věřících u jednotlivých církví se zásadně nezměnil, přibyli pouze jediové.“

Ani slovo o prepade katolíckej cirkvi. Ani slovo o tom, že takmer polovica občanov odmietla odpovedať na otázku o viere. Som rád, že je to tak, ale mienkotvorné inštancie to nesmú zamlčovať. Už v minulosti som varoval pred náboženskou zaujatosťou mnohých statí vo Wikipédii v prospech katolíckej cirkvi, ale teraz to presahuje mieru. Takáto Wikipédia je prílohou Katolíckych novín. (Sčítání lidu, domů a bytů 2011 v České republice, Wikipédia, referencia č. 32, odkazujúca na Český štatistický úrad.)

Prečo váhajú masmédiá komentovať výsledok českého cenzu v kolónkach o náboženstve inakšie ako uvádzaním akéhosi hlúčika 15 000 šibnutých jediových rytierov?

Hume proti Rousseauovi: Hranice ľudského rozumu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Massimo Pigliucci

Nedávno som interviewoval Roberta Zaretského pre podcast Rationally speaking (www.rationallyspeakingpodcast.org). Zaretsky je spoluautor (s Johnom T. Scottom) knihy The Philosophers' Quarrel: Rousseau, Hume, and the Limits of Human Understanding (Hádka filozofov: Rousseau, Hume a hranica ľudského intelektu), ktorá sa týka zásadného problému skeptického hnutia: úlohy a obmedzení ľudského rozumu.

Zaretského a Scottova kniha je fascinujúcim rozprávaním o zrážke medzi dvomi z najvplyvnejších filozofov osvietenstva, ku ktorej došlo v čase, keď celá Európa – vrátane politikov a monarchov – venovala veľkú pozornosť tomu, čo vravia a robia filozofi. Rousseaua verejne a ostro kritizoval uznávaný otec osvietenstva, Voltaire, a prenasledovali ho úrady vo Francúzsku (jeho adoptívnej vlasti) aj vo Švajčiarsku (jeho rodnej vlasti). V tejto súvislosti ponúkol David Hume filozofovi na úteku útočisko v Anglicku, ktorého monarchia s ním spolupracovala, len aby rozhnevala Francúzov.

Ale Rousseau bol paranoik a trpel na iracionálne výbuchy; skoro získal presvedčenie, ako sa neskôr ukázalo, ničím nepodložené, že Hume v tajnosti pripravoval proti nemu komplot. Keď Rousseau túto obžalobu uverejnil, vyviedlo to Huma z rovnováhy a cítil potrebu odpovedať mu. Všetci európski intelektuáli sa zúčastnili šarvátky na strane jedného alebo druhého filozofa, no oni spolu nekomunikovali do konca svojich životov.

Môj záujem sa týka intelektuálnych rozdielov a podobností medzi Humom a Rousseauom ohľadne skutočnej povahy a významu ľudského rozumu. Kým obaja filozofi boli považovaní za hlavných hráčov osvietenstva, Rousseau bol v podstate radikálnym kritikom tohto hnutia (preto Humov vitriol proti nemu), čo mu pomohlo zvestovať romantickú reakciu voči veku rozumu. Hume bol vo svojom odmietaní racionality menej radikálny a predsa bol jeho kriticizmus mocnejší a trvalejší ako kriticizmus jeho švajčiarskeho protivníka.

Ak všetko zjednodušíme, Rousseau mal problém s racionalitou ako hlásaním modernosti a stanoviskom filozofov, že rozum má držať na uzde emócie. V Zaretského a Scottovej knihe nachádzame listy Ženevčana, v ktorých tento opakovane Humovi a svojim priateľom píše vety, ktoré znejú postmodernisticky: že „pravda“ nie je niečo interpersonálne a podlieha empirickej previerke, ale niečo, čo človek „cíti“; ľudia to nemôžu spochybňovať. Každého moderného skeptika by tým zbavil rozumu. (Ponáhľam sa dodať, že jeho obsiahla kritika v O sociálnej zmluve, ako aj jeho spisy o výchove sú hodné námahy, ale našej témy sa týkajú len okrajovo.)

Aj Hume mal záujem o radikálne (na tú dobu) prehodnotenie emócií a príslušné zmenšenie významu rozumu. Jeden z jeho najchýrnejších výrokov znie, že „rozum je a má byť len sluhom emócií“. Tým mal na mysli, že rozum nám napovie, ako dosiahneme svoje ciele, ale sami volíme ten alebo onen cieľ, pretože máme „vášnivé chcenie“. (Prv než toto odmietnete, postojte a porozmýšľajte, prečo čítate tento časopis; odpoviete si, že máte záujem o kritické myslenie – pretože vášnivo milujete rozum a racionalitu. Pritom nie je celkom jasné, že takúto vášeň možno brániť z logických dôvodov a celkom iste nielen z týchto.)

Isté je, že jeden z najväčších prínosov Huma k filozofii vedy bol jeho slávny problém indukcie, vedúci predovšetkým k záveru, že veda ako taká nemá logický základ. Úvaha má asi takýto priebeh: vedecké uvažovanie je induktívne; to značí, že sa zakladá na generalizáciách empirických skúseností ako aj na predpoklade kontinuity prírody – názoru, že prírodné zákony sa nemenia. Ale ako odôvodniť samotnú indukciu? Zdá sa, že jediná obhájiteľná odpoveď je, „že v minulosti to tak zhruba fungovalo“. Aj táto odpoveď je však induktívna a tak sa nachádzame alebo pred nekonečným regresom alebo uprostred logického klamu – filozoficky hovoriac – nie sú to dobré stanoviská.

Dosiaľ nikto nenašiel primeranú odpoveď na Humov problém indukcie – a mnohí sa o to pokúšali, vrátane najchýrnejšieho Karla Poppera. No Hume by nám radil, aby sme nepodľahli panike. Pre pochopenie problému nám treba len čosi skromnosti či pokory, keď hovoríme o sile rozumu a emócií; nie je dôvod, aby sme opustili jedno alebo druhé. Všetky nástroje, ktoré máme, používame najlepším možným spôsobom, hoci niekedy ani netušíme, prečo sa zdá, že tak dobre fungujú. Je to veľmi pragmatický, no súčasne ponižujúci postoj pre filozofa, ktorý ako človek bol taký sympatický, že jeho francúzsky kolega ho nazýval „dobrým Dávidom“.

Takže kým Rousseau zrejme otvoril dvere určitému odmietaniu rozumu a staval na emóciách, ktoré dodnes moria náš postromantický a postmoderný svet, Hume nám jednoducho pripomenul, že emócie sú pre formovanie človeka rovnako dôležité ako rozum. A uznanie hraníc rozumu je nakoniec rozumná vec pre vedca aj filozofa.

Prameň: Massimo Pigliucci, Hume vs. Rousseau: The Limits of Human Reason (Hume versus Rousseau: Hranice ľudského rozumu), Skeptical Inquirer, 36/1, 20, 2012.

Preložil Rastislav Škoda

Byť nábožný a zaujímať sa o populačný rast: Prerastáme svoju planétu?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Robert F. Murphy

Keď Boh v Genesis opakovane prikazuje „Buďte plodní a rozmnožujte sa“, týka sa to ľudí a iných živých bytostí. Biblia nám vraví, že Boh sa zaujíma o celú prírodu. Keď zachránil Noema a jeho živočíšny sprievod, postavil dúhu na nebo na znak Božej zmluvy so všetkým živým stvorenstvom.

Svet tu nie je na prospech jednej rasy, jedného národa, jedného rodu či dokonca jedného druhu.

Deň siedmich miliárd je dňom, keď je na mieste úvaha o veľkosti svetovej populácie. Adresátmi sú tí, čo majú na starosti sociálnu zodpovednosť. Náboženskí vodcovia sa už v minulosti zaoberali problémom plánovania rodiny a sexuálnej výchovy, manželstvom a adopciou, prevenciou tehotenstiev mladistvých a dlhým zoznamom príbuzných otázok. Hoci ide o relevantné problémy, dôležité a zasluhujúce okamžitú pozornosť, len zriedkakedy sa spomenie skutočnosť, že svetová populácia ustavične hrozivo rastie.

V roku 1930 bolo na svete okolo 2 miliárd ľudí. V roku 1974 to už boli 4 miliardy a teraz je to 7 miliárd. Hoci sa v posledných rokoch rast populácie spomalil, v roku 2050 to môže byť 10 miliárd.

Rýchly rast populácie a vysoká úroveň spotreby povedú svet do ekonomického krachu. V mnohých spoločnostiach rastie rozstup medzi bohatstvom a chudobou. Pri diskusii o populačnom raste treba brať do úvahy existujúce nerovnosti vo svete a uznať vplyv modernej technológie a konzumizmu na kvalitu životného prostredia. A potom treba v určitej chvíli položiť otázku: „Je na svete veľa ľudí?“

Hoci nevieme, či svet unesie ľudskú populáciu desiatich alebo pätnástich miliárd ľudí, isté je, že zásoby mnohých prírodných zdrojov sú obmedzené. Treba pochopiť koncepciu „udržateľnej kapacity či spotreby“.

Ak sa raz začne svetová produkcia ropy znižovať a populácia bude ďalej rásť a industrializácia rozvojových krajín pokračovať, budú dôsledky katastrofálne. Keď sa orná pôda a čerstvá voda stanú vzácne, začnú štáty o ne bojovať a miestami z toho môžu byť vojny.

Podľa Guttmacherovho ústavu je na svete 38 % tehotenstiev nechcených. Tieto nechcené tehotenstvá vedú k nechceným deťom; v chudobných štátoch svete sú deti často opúšťané, vykorisťované a zneužívané. Takýchto detí sú na svete desiatky miliónov. Bez adekvátnej ochrany a starostlivosti sa mnohé stanú zločincami, mnohé sú vykorisťované v manufaktúrach a na farmách, iné sa stanú detskými prostitútkami alebo detskými vojakmi. Budú náboženskí vodcovia raz diskutovať o plánovaní rodiny a sociálnych službách?

Rast svetovej populácie je v mnohých štátoch zapríčinený čiastočne predĺžením priemerného ľudského života. To vedie k otázkam o budúcnosti rodiny, ekonomiky a životného prostredia. Niektorí Američania prekračujú teraz vek 60 rokov a chystajú sa na dôchodok a život v dostatku. Iní opustia svet pracujúcich a čaká ich život v biede a zabudnutí. Pýtajte sa: „Čo, ak niečo, dlhuje naša spoločnosť svojim starším spoluobčanom?“ Pri diskusiách o populačnom raste položte túto otázku!

Veľké náboženstvá nám pripomínajú, že svet neexistuje len pre náš druh. Kormorány a korytnačky majú v komunite živých svoje miesto. A čím viac žiadajú pre seba ľudia, tým viac živočíšnych druhov je ohrozených. Položte nábožensky otázku „Akú morálnu zodpovednosť majú ľudské bytosti pri ochrane biodiverzity?“

Tu je čas, keď náboženskí vodcovia všetkých tradičných vier musia odložiť bokom svoje rozdielnosti a zamyslieť sa nad populačným rastom. Rýchle a jednoduché odpovede minulosti nie sú adekvátne. Potrebujeme niečo nové.

Modlime sa, aby sme sa rozhodli správne.

*

Rev. Murphy je duchovný univerzalistickej unitárskej cirkvi vo Falmouthe v Massachusetts. Od organizácie Sierra Club dostal za vedenie svojej farnosti medailu Special Service Award. Vlani reprezentoval Sierra Club v Etiópii pri štúdiu plánovania rodiny a spravodlivej udržateľnosti prostredia.

Prameň: World Overpopulation Awareness, Being Religious and Concerned About Population: Are We Outgrowing Our Planet?, 29. októbra 2011

NASA a obraz Guadalupskej Panny Márie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Rastislav Škoda

Martin N. mi 10. 1. 2012 napísal:

Dobry den pan Rastislav. Som ateista a narazil som na tento clanok: NASA prináša zaujímavosti o obraze Gaudalupskej Panny Márie.

Myslite, ze sa mu da verit? Mate o tom nejake informacie? Ako by sa dalo taketo nieco zargumentovat, ked bol obraz skumany samotnymi vedcami? Videl som uz o tom dokument ale nerozumiem tomu a nadalej neverim, ze tento obraz ma nieco spolocne s „bozim zasahom“.

Pán Martin,
tomu, čo sa popísalo o obraze Guadalupskej Panny Márie, môže uveriť len ten, kto verí na zázraky a takých od roku 1531 podstatne ubudlo. Dá sa povedať, že vo vyspelom svete, ktorý prekonal osvietenstvo, vzdelaní ľudia neveria na zázraky, a to ani na tie, ktoré sa týkajú osobnosti Ježiša Krista – jeho zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, eucharistiu a pod., tým menej na krvavé slzy Panny Márie, uzdravenia nemocných pitím lurdskej vody a pod.

Oficiálne ponecháva rímskokatolícka cirkev vieru v zázraky na ľubovôli veriacich; neveriť im nie je hriech, ale veriť sa odporúča. A hierarchia, vrátane pápeža, robí všetko, aby sa viera v zázraky, protiviaca sa vedeckému svetonázoru a zdravému ľudskému rozumu, udržiavala. Vydávajú to za „hlas sv. Otca a cirkvi v dialógu so svetom“ aj prostredníctvom Vatikánskeho rozhlasu.

Pozrite sa pozornejšie na článok, ktorý vzbudil Vašu nevôľu. Sám pápež oslavuje Pannu Máriu Guadalupskú, a to v bazilike sv. Petra v Ríme, slávnostnou svätou omšou! Treba väčší dôkaz dôveryhodnosti? Asi áno, a preto tu je skutočná bomba: americká NASA, národný úrad pre letectvo a kozmonautiku, úrad, ktorý organizuje americký výskum vesmíru, teda niečo nespochybniteľné, oveľa viac ako naša Akadémia vied, potvrdzuje, že obraz na zástere sv. Juana Diega nebol namaľovaný (v r. 1531) ľudskou rukou.

Na prvý pohľad by sa dalo čakať, že prídu výsledky najnovších výskumov z laboratórií NASA a mená vedcov. Omyl. Najprv sa omieľajú neuveriteľné výsledky tzv. oftalmologických či optických štúdií a pracuje s fonendoskopom, teplomerom ba dokonca s laserom, a to nie na živom tele, ale na 580 rokov starom obraze, zavesenom na stene v kostole:


  1. Sietnica oka na obraze reaguje na svetlo ako sietnica živého oka. Nehorázne nepodložené tvrdenie. Ten obraz by bol živý, keď reaguje.

  2. Pod opaskom panny na obraze počuť fonendoskopom 115 tepov (budúceho Ježiška). Ani u dnešných pacientov sa nerobí priame odpočúvanie. Ako ad 1.

  3. Teplota vlákna tkaniny obrazu je 36,6 °C (pri priemerných teplotách ovzdušia 27 – 33 °C). Ako ad 1.

  4. Hviezdy na plášti Panny Márie odrážajú presnú konfiguráciu neba nad Mexikom v deň, keď došlo k zázraku – 12. decembra 1531. Na to netreba astronómov, to vedia astrológovia.

  5. Konštatuje sa, že farby textílie, osvetlené laserovým lúčom, sa vznášajú tesne nad plátnom, bez toho, aby sa ho dotýkali. Nijaký problém pre hlupáka, ktorý verí na levitáciu média pri predstaveniach kúzelníkov – alebo aj pre veriaceho pri kázni kňaza 15. augusta každý rok.

  6. Ako rovnocenný s týmito tzv. „nálezmi“ sa nakoniec spomenie zistenie, že materiály, ktoré tvoria farby obrazu, nepatria k prvkom známym na Zemi. To zistili odborníci najchýrečnejšieho amerického pracoviska, NASA.



Zdravý ľudský rozum sa pomerne ľahko vyrovná s odmietnutím prvých piatich fantazmagórií. Pri 6. bode je na mieste zvedavosť: Ktorý odborník-chemik robil tieto vyšetrovania? Kedy ich robil? V ktorom laboratóriu? Ako získal materiál na vyšetrovanie? Kde uverejnil výsledky? Kto ich potvrdil, kto ich odmietol? Ako ich prijala vedecká obec? Ja si myslím, že vo vesmíre sa našlo veľa prvkov, ktoré poznáme na Zemi, ale ani jeden, ktorý nepoznáme na Zemi. Hľadal som údaj tohto druhu, ale bez úspechu. Vidí sa mi, že Dawkins to kdesi spomína. Rád sa nechám poučiť – ale prosím nie takouto kačicou! Vie o tom viac autor tejto správy v slovenskom Vatikánskom rozhlase, píšuci pod značkou –jk–?

Jednoduchí aj atletickí veriaci (teológovia) radi prispôsobujú predmet svojej viery súčasnosti a keďže poznajú silu hodnoverného dôkazu, neváhajú použiť bežné vedecké výrazy, ešte lepšie po latinsky, v diskusii o tomto predmete svojej viery, v našom prípade Guadalupskej Panny Márie. Nech obraz skúmajú lekári – teplomerom svätožiaru, laserom oči, fonendoskopom hruď a brucho; fyzici laserom farby obrazu; astronómovia hviezdy na plášti; pre každého špecialistu je tento objekt hodný záujmu a každý nájde niečo neobyčajné, ba zázračné, vravia učení jezuiti. Aj keby nenašiel – už údajný záujem vedca o túto vec nadmieru zvyšuje jej váhu a robí ju prijateľnou. Treba to uverejniť.

Aj keď sú autori týchto nálezov niekedy odborníci, ich archivármi a propagandistami sú spravidla teológovia bez potrebných odborných vedomostí napríklad z biológie a medicíny. A tak sa mi stalo, že som pri vyhľadávaní o Guadalupskej Panne Márii narazil na výraz „Purking-Samsonov zákon“, o ktorom som nikdy nepočul.

Pozrite sa napríklad na katolícku stránku Credo forum, alebo vo vyhľadávači Google, kde sa nachádza 1290 výsledkov, ale ani jeden nevysvetľuje, čo je Purking-Samsonov zákon. Prvých okolo 25 sa dovoláva identickými formuláciami jeho platnosti pri „štúdiu“ oka Guadalupskej Panny Márie, ale potom sa už väčšina týka parkovísk a biblickej osoby Samsona.

Ľahko som si potvrdil okamžité tušenie, že ide o tzv. Purkyněho jav alebo obraz; religiózne pramene hovoria niekedy o zákone. Našiel som len jeden údaj, kde sa spomína Samson a neviem, v akej súvislosti.

Jeho znenie:

„V šere prevláda vnímanie svetla prostredníctvom tyčiniek, tzv. tyčinkové čiže skotopické videnie. Pri tomto videní je sietnica najcitlivejšia na zelenú farbu, to znamená, že v šere je oko citlivejšie na kratšie vlnové dĺžky.“

Nechápem, čo sa tým má dokázať na mexickom obraze, ale robí sa z toho silou-mocou veda, čo aj skomolená. (Purkyněho jav.)

Berme to s úsmevom. Ako neveríme teológom preoblečeným za filozofov, neverme ani tým, čo si požičiavajú laboratórny plášť. Majme odvahu chápať tzv. zázraky katolíckych svätcov a dogmy cirkvi ako prekonané prejavy intelektu našich ešte nevzdelaných predkov, ako bežne chápeme grécke či slovanské bájoslovie. Len takto to sprostredkujme svojim deťom.

Okrádanie spoločnosti: Kapitalizmus nepotrebuje demokraciu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Ingo Schulze

Šialenstvo ako samozrejmosť: Od rokov je zrejmé, že sa demoluje demokracia a sociálny štát rozpadá. Privatizované zisky a socializované straty sa stali samozrejmosťou. Mám 13 dôvodov, aby som sa konečne bral vážne.

Je tomu už asi tri roky, čo som nenapísal nijaký článok, lebo neviem, čo by som ešte mal napísať. Všetko je také očividné: likvidácia demokracie, rastúca sociálna a ekonomická polarizácia na chudobných a bohatých, trosky sociálneho štátu, privatizácia a tak ekonomizácia všetkých oblastí života (vzdelávania, zdravotníctva, verejnej dopravy, atď.), slepota voči pravicovému extrémizmu, táranie médií, ktoré bez prestávky melú, len aby nemuseli niečo povedať o pravých problémoch, otvorená a skrytá cenzúra (raz ako priame odmietnutie, inokedy pod pláštikom „kvót“ či „formátu“ atď.).

Intelektuáli mlčia. Z univerzít nepočuť nič, od takzvaných mysliteľov tiež nič, iba tu a tam sa niečo zablyskne a opäť vládne tma. Môžem len stále pripomínať mantru: Zisky sa privatizujú a straty socializujú. Prial by som si, aby som mohol uviesť príklady opaku.

Ak niekomu denne servírujú šialenstvo ako samozrejmosť, je len otázkou času, kým sa bude sám považovať za chorého a abnormálneho. V nasledujúcich riadkoch sa pokúšam vysloviť niektoré myšlienky, ktoré mi pripadajú dôležité:


  1. Hovoriť o útoku na demokraciu je eufemizmus. Situácia, v ktorej sa menšine dovoľuje, a je teda legálne, aby kvôli vlastnému obohateniu ťažko poškodzovala všeobecné blaho, je postdemokratická. Na vine je spoločnosť, pretože sa nebráni proti olupovaniu a nie je v stave voliť si takých zástupcov, ktorí berú na vedomie jej záujem.

  2. Každý deň počúvame, že vlády musia „uspokojiť trhy“ a „získať späť dôveru trhov“. Trhmi sa myslia predovšetkým burzy a finančné ustanovizne, teda aktéri, ktorí vo vlastnom záujme alebo z poverenia druhých špekulujú, ako dosiahnuť veľký zisk. Nie sú to tí, čo odľahčili spoločnosť o nepredstaviteľné miliardy? A naši najvyšší zástupcovia ľudu majú zápoliť o ich dôveru?

  3. Oprávnene sa pohoršujeme nad Putinovým pojmom „riadenej demokracie“. Prečo nemusela Angela Merkelová odstúpiť, keď vypustila z úst slovo „trhová demokracia“?

  4. Kapitalizmus nepotrebuje demokraciu, ale stabilné pomery. Reakcie na oznámené referendum v Grécku a jeho urýchlené odvolanie zreteľne ukázali, že fungujúce demokratické štruktúry by mohli pôsobiť ako protiváha a brzda kapitalizmu a že sa za to aj považujú.

  5. Až do finančnej krízy roku 2007 som veril, že naša spoločnosť má taký pud sebazáchovy, že sa dokáže účinne brániť. To nebol len omyl. Táto nádej sa obrátila na svoj opak.

    Peniaze, ktoré sa dávajú jedným, chýbajú druhým. A pretože sa ďalej privatizuje a nie socializuje, treba hovoriť o „tých hore proti tým dole“ a nie o Nemcoch proti Grékom.

  6. V dôsledku rozpadu východného bloku dosiahli niektoré ideológie hegemóniu, ktorá bola taká nepopierateľná, že sa považovala za samozrejmú. Ako príklad nech slúži privatizácia. Spočiatku sa považovala za niečo nekonečne pozitívne. Všetko, čo sa neprivatizovalo a ostalo v majetku spoločnosti, pre čo neplatil príkaz privátnej snahy po zisku, platilo za nevýkonné a nepriateľské voči zákazníkovi. Tak sa vytvorila verejná mienka, ktorá musela skôr alebo neskôr viesť k tomu, že spoločnosť sa sama zbavila moci.

  7. Ďalšia enormne rozkvitnutá ideológia sa týka rastu: „Bez rastu je všetko nič,“ vyhlásila kancelárka už pred rokmi a vydala to ako dekrét. Ak nechceme hovoriť o týchto dvoch ideológiách (privatizácia a rast), nemôžeme hovoriť ani o eurokríze.

  8. Reč politikov, ktorí nás majú zastupovať, už nie je v stave zachytiť skutočnosť. (Niečo podobné som zažil v NDR.) Je to reč sebaistoty, ktorá sa nedá preskúšať a relativizovať na žiadnom protivníkovi. Politika sa scvrkla na prevodovku, na kováčsky mech, ktorý poháňa rast. Každá spása sa očakáva od rastu, každé konanie sa musí podrobiť tomuto cieľu. Občan sa redukuje na spotrebiteľa. Sám o sebe neznamená rast nič. Spoločenský ideál by bol plejboj, ktorý v čo možno najkratšom čase spotrebuje čím viac. Vojna by zapôsobila ako mocný rastový popud.

  9. Jednoduché otázky ako „Komu to osoží?“ alebo „Kto na tom zarobí?“ sa stali urážlivými. Nesedíme všetci na jednej lodi? Nemáme všetci rovnaký záujem? Kto o tom zapochybuje, je triedny bojovník. Sociálna a ekonomická polarizácia spoločnosti prebehla za hlasného zdôrazňovania, že všetci máme rovnaké záujmy. Ale stačí prejsť sa po Berlíne. V lepších štvrtiach sú menej opravené domy spravidla školy, materské školy, starobince, úrady, plavárne alebo nemocnice. V takzvaných problémových štvrtiach sú neopravené verejné budovy menej nápadné, ale chudoba tam udiera do očí medzerami po vypadaných zuboch. Demagogicky sa tvrdí: „Všetci sme žili nad pomery – všetci sme pažraví.“

  10. Naši demokraticky zvolení zástupcovia ľudu systematicky ruinujú naše spoločenstvo tým, že ho olupujú o jeho príjmy. Za Schröderovej vlády bola najvyššia daň znížená z 53 % na 42 % a podnikové dane (živnostenská daň a daň z príjmu právnických osôb) klesli medzi rokmi 1997 a 2009 temer na polovicu, a to z 57,5 % na 29,4 %. Nikto by sa teda nemal čudovať, že pokladnice sú prázdne, hoci sa náš hrubý domáci výrobok každoročne zvyšuje.

  11. Peniaze, ktoré sa dávajú jednému, chýbajú druhému. Peniaze, ktoré takýmto spôsobom ostanú bohatým, sa neinvestujú – ak veríme štatistikám – na modernizáciu podniku, ale do lukratívnych obchodov na finančných trhoch. Na druhej strane sa všade v Európe odbúravajú sociálne služby, aby sa mohli dávať záchranné balíky bankám, ktoré sa prešpekulovali. „Legitímne zdroje sociálnej demokracie… sa takýmto hlúpym rozdeľovaním bohatstva zmárnia v prospech bohatých.“ (Elmar Altvater)

  12. Rozpoviem vám jednu udalosť. Čo sa nám kedysi vydávalo za protiklad medzi východným a západným Nemeckom, je dnes rozdielom medzi štátmi. V marci 2011 som v Porto v Portugalsku predstavoval jednu mnou preloženú knihu. Jedna otázka z publika spôsobila, že priateľsky zaujatá nálada sa v chvíli zvrhla a naraz sme boli len Nemci a Portugalci, sediaci proti sebe.

    Otázka bola nepekná – či my, Nemci, dosiahneme teraz s eurom to, čo sme kedysi nedosiahli s tankmi. Nikto z publika neprotirečil. A ja som reagoval – beda – naraz podľa priania pýtajúceho sa, totiž ako Nemec: Nikto nikoho nenúti kupovať si mercedes, povedal som urazene; a mali by sa tešiť z úverov, ktoré sú lacnejšie ako súkromné pôžičky. Cítil som, ako mi novinový papier šuští medzi zubami.

    V hurhaji, ktorý nasledoval po mojej odpovedi, som konečne dostal rozum. A keďže som mal v ruke mikrofón, vykoktal som svojou nedokonalou angličtinou, že som reagoval tak hlúpo ako oni, že obidvaja padáme do tej istej pasce, keď reagujeme pudovo ako Nemci a Portugalci, keď pri futbalovom zápase fanúšikujeme vlastným farbám. Ako keby išlo o Nemcov a Portugalcov a nie o tých hore a tých dole, teda o tých, čo v Portugalsku aj Nemecku vyvolali dnešnú situáciu, zarobili na nej a ďalej na nej zarábajú.

  13. Mali by sme demokraciu, keby politika daniami, zákonmi a kontrolami zasahovala do existujúcich štruktúr ekonómie; keby aktérov na trhoch, najmä na finančných trhoch, nútila držať sa dráhy, ktorá rešpektuje záujmy spoločenstva. Ide o jednoduché otázky: Komu to osoží? Kto na tom zarobí? Je to dobré pre nás všetkých? A konečná otázka: Akú spoločnosť si prajeme? To by bola pre mňa demokracia.



Na tomto mieste prestávam. Rád by som vám ešte rozprával o druhých, o tom profesorovi, čo povedal, že opäť zastáva stanovisko, z ktorého videl svet ako pätnásťročný; o štúdii Vysokej školy technickej v Zürichu, ktorá preverila spleť svetových koncernov a prišla k záveru, že svet si delí 147 koncernov; medzi najmocnejšími je 50 mocných bánk a poisťovní a jedna jediná naftárska spoločnosť. Rád by som ešte povedal, že záleží na tom, aby sa človek bral vážne a hľadal rovnako zmýšľajúcich, pretože druhou rečou nemožno hovoriť sám. A to, že sa mi vrátila chuť otvoriť ústa.

*

Autor sa narodil roku 1962 v Drážďanoch a je spisovateľ.

Prameň: Ingo Schulze, Ausplünderung der Gesellschaft – Kapitalismus braucht keine Demokratie, Süddeutsche Zeitung, 12. 1. 2012

Obama uráža arcibiskupa

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:45

Patrick J. Buchanan

Po nedeľnej omši v kostole, do ktorého chodím vo Washingtone, D.C., požiadal pastor veriacich, aby ešte na chvíľu ostali.

Potom na príkaz kardinála arcibiskupa Donalda Wuerla prečítal list.

Cirkev v tomto liste vytýka Obamovej administratíve, že prikazuje všetkým katolíckym školám, nemocniciam a sociálnym službám, aby v programoch zdravotného poistenia svojich zamestnancov zabezpečili pre nich – a to zdarma – antikoncepčné prostriedky, sterilizáciu a „pilulku po tom“ (RU-486, Misoprostol). Farníci sa vyzývajú, aby oslovili svojich poslancov a žiadali od nich zrušenie tejto novej Obamovej politiky.

Je to boj, ktorý (katolícka) cirkev musí vybojovať a môže ho vyhrať, ak preukáže morálnu silu.

Ak núti cirkev porušiť vlastné zásady, dopúšťa sa Obama aktu federálnej agresie a prekračuje líniu medzi cirkvou a štátom v prospech svojich spojencov z ACLU (American Civil Liberties Union – Americká únia civilných slobôd) a feministiek. Ponižuje amerických biskupov.

Ak sa cirkev teraz poddá, stratí v Amerike morálnu autoritu.

Nedá sa poprieť, že slabosi v minulých desaťročiach nedokázali zdisciplinovať katolíkov, hlasujúcich za povolenie potratov. Tak mohol vzniknúť dojem, že hierarchia síce protestuje, ale prostí veriaci idú s Demokratickou stranou, ktorá bola kedysi domovom väčšiny katolíkov.

Dnes má Obama problém nielen s tým, že núti cirkev zradiť svoje svedomie, ale urazil najvyššieho amerického preláta.

Newyorský arcibiskup Timothy Dolan, prezident Americkej konferencie katolíckych biskupov, mal, podľa vlastného vyjadrenia, v novembri 2011 „neobyčajne priateľské“ stretnutie s Obamom v Bielom dome. Prezident ho ubezpečil o svojom rešpekte voči cirkvi a arcibiskup odišiel s presvedčením, že prezident nikdy nebude nútiť cirkev zaujať stanovisko, ktoré by narúšalo jej zásady.

Pred desiatimi dňami prezident arcibiskupa ponížil. Telefonicky ho informoval, že jediný ústupok voči cirkvi je, že cirkev dostáva rok času – do augusta 2013 – na to, aby sa prispôsobila novej politike, ako ju určuje ministerka zdravotníctva Kathleen Sebeliusová. Všetky sociálne a školské inštitúcie katolíckej cirkvi musia kryť výdavky na kontrolu rodičovstva alebo platiť pokuty.

Komentár arcibiskupa Dolana: „Prezident nám dáva rok času na znásilnenie svojho svedomia. Nútiť amerických občanov voliť medzi znásilnením svedomia a zanedbaním starostlivosti o svoje zdravie je doslovne neúnosné. … Je to výzva a urážka našej náboženskej slobody.“

Kde nabrali Obama a Sebeliusová právo a moc robiť toto? Umožňuje to zákon o ochrane pacienta a prístupnej opatere z 23. marca 2011, hovorovo „Obamacare“.

NARAL (National Abortion and Reproductive Rights Action League je organizácia, angažujúca sa v politických akciách proti obmedzeniam práva na potrat a šíriacich prístup k potratom) oslavuje novú politiku. Prezidentka organizácie Plánované rodičovstvo, Cecile Richardsová, hovorí o zákone, ktorý „sa zakladá na tom, čo je pre zdravie žien najlepšie“. Iní upozorňujú na skutočnosť, že mnohé americké ženy praktizujú plánovanie rodičovstva.

Ale to, že katolíci sa rozhodli pre neuznanie tejto doktríny, nedáva americkej vláde právo uložiť katolíckym inštitúciám politiku, ktorá znásilňuje ich učenie.

Dokonca aj liberálny novinár E. J. Dionne z Washington Post uverejnil 30. januára 2011 článok „Obamov rozchod s vierou“, kde píše, že „Obama zvalcoval svojich progresívnych katolíckych spojencov“.

„Hovoriac ako americký liberál, ktorý verí, že náboženský pluralizmus ukladá vláde určité povinnosti, musím uznať, že vodcovia cirkví majú právo žiadať uľahčenie možnosti antikoncepcie, keď táto pôsobí proti ich učeniu.“

Prečo to Obama urobil?

Majúc pred sebou zápas o druhé obdobie prezidentstva sa Obama rozhodol nepohnevať si ľavicu. Musel vedieť, že ak sa dá na ich stranu, nechá arcibiskupa Dolana sedieť medzi vajcami. Vyrátal si, že pôjde s tými, o ktorých si myslí, že sú pre jeho novú voľbu rozhodujúcejší.

Táto výzva má povedať katolíckej hierarchii, ak to už nevie, kde je jej miesto v strane Baracka Obamu, Hillary Clintonovej a Kathleen Sebeliusovej. Sedia v autobuse vzadu.

Ak biskupi uvidia v tejto kríze svedomia a urážke novú možnosť, môžu vyvolať obrat a získať späť postavenie morálnej autority, ktoré v minulosti stratili.

Nestačí, ak podajú na federálny súd žalobu na prezidenta a Sebeliusovú, že porušili ústavný princíp odluky cirkví od štátu. Musia Bielemu domu oznámiť, že žiaden biskup nepodporí na Demokratickej konvencii výzvu znovu voliť Obamu.

Musia Bielemu Domu oznámiť, že posledné dva týždne volebnej kampane 2012 sa na kazateľnici každého kostola bude čítať list označujúci Obamu za nepriateľa katolicizmu, pretože upiera cirkvi právo žiť podľa predpisov svojho učenia.

Ak Obama stratí katolícke hlasy, stratí voľby.

Biely dom si to skoro uvedomí. Spoľahnite sa na to.

*

Patrick J. Buchanan (* 1938) je spoluzakladateľ a vydavateľ časopisu The American Conservative. Napísal osem kníh vrátane Where the Right Went Wrong (Kde sa pravica mýlila) a Churchill, Hitler, and the Unnecessary War (Churchill, Hitler a nepotrebná vojna). Jeho ostatná kniha má názov Suicide of a Superpower: Will America Survive to 2025? (Samovražda jednej veľmoci: Prežije Amerika do roku 2025?)

Prameň: Patrick J. Buchanan, Obama Sandbags the Archbishop, Taki’s Magazine, 1. 2. 2012

„Nové fakty“ o Brunovi sú vymyslené

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Rastislav Škoda

Radomír Malý uverejnil 17. 2. 2012 na EUportáli článok „Cirkev a nové fakty o Giordanovi Brunovi“, ktorý je samá nepravda a skrivená polopravda o upálenom mučeníkovi, pred ktorým sa skláňa celý kultúrny svet.

Napísal: „Když mu v tom chtěl převor kláštera zabránit, zavraždil jej a hodil do Tibery, jak uvádějí svorně Konrád Kubeš ve své Apologetické abecedě (heslo: Bruno) i John Bossy. Za tento delikt, jednoznačně kriminálního charakteru, byl hledán církevní inkvizicí i světskými soudy po celé Evropě.“

Začnime s „novými faktmi“. Jediné dva literárne údaje, na základe ktorých by sa dala posúdiť odborná hodnota článku, sú mená Konrád Kubeš a John Bossy.

Jezuita Konrád Kubeš žil v rokoch 1890 – 1967 a citovaný zdroj Apologetická abeceda (podtitul publikácie Se štítem pravdy) zostavil v roku 1946.

Stojí tam: „V 15. roce vstoupil k dominikánům, brojil proti autoritě, obžalován z kacířství, hodil prý svého žalobce do Tibery a utekl z řádu.“

Táto veta sa nedá nazvať novým faktom, pretože bola napísaná v roku 1946! Jej autor K. Kubeš neuvádza prameň povesti či výmyslu, že Bruno niekoho hodil do Tibery. Povesti, pretože takúto kvalitu dáva údajnému „faktu“ slovko „prý“, po slovensky „vraj“. To je to isté ako Jedna pani povedala. Citoval za 66 rokov od tých čias nejaký historik túto vetu? Nenašiel som vo vyhľadávači ani jedného. Rád sa nechám poučiť.

Možno ste si však všimli nehoráznosti, ktorej sa p. Malý dopustil pri citovaní. Pridal údaj, že Bruno predstaveného kláštora pred hodením do Tibery „zavraždil“, čo K. Kubeš nenapísal. Na základe tohto výmyslu v ďalšom texte básni a nazýva Bruna kriminálnym zločincom, vrahom a konfidentom, ktorý má na svedomí vraždu svojho predstaveného a desiatok katolíckych kňazov. Vymýšľa, že ho za to hľadala cirkevná inkvizícia aj svetské súdy a že bol právom odsúdený.

Sme nútení konštatovať, že údaj K. Kubeša nie je hodný dôvery a že p. Malý ho interpretuje neprípustne.

John Bossy sa narodil v roku 1933 a dostal jezuitskú výchovu; pôsobil ako historik v Londýne, Belfaste, Princetone a od roku 1979 na univerzite v Yorku (Anglicko), kde je dnes emeritným profesorom. V roku 1991 vydal knihu Giordano Bruno and the Embassy Affair, v ktorej bez historického podkladu, ale vyzbrojený úžasnými historickými vedomosťami po spôsobe napínavej detektívky vyslovil teóriu, že Giordano Bruno počas svojho pobytu na francúzskom vyslanectve v Londýne v rokoch 1585 – 1587 špehoval pre sira Francisa Walsinghama, prvého ministra kráľovnej Alžbety, katolíckych sprisahancov, verných škótskej kráľovnej Márii Stuartovej, popravenej v roku 1587. Len málo serióznych historikov považuje túto prácu detektíva za skutočne dôležitú, no Bossyho dobové zápletky a špekulácie našli mnohých čitateľov.

Nemám k dispozícii originál knihy a vyhľadával som na internete dve hodiny – robím to rád a mám určitú prax. Nenašiel som však pod heslom John Bossy v desiatkach referátov o jeho knihe ani jednu vetu, spomínajúcu „vraždu“ nejakého priora Giordanom Brunom. Údaje o jeho špionážnej činnosti s morom krvi, či už pochádzajú z pera Bossyho alebo Malého, mi pripomínajú dnešné špionážne romány a filmy o KGB – mnohých nadchýnajú, pre mňa nemajú cenu. Prežil som tú dobu a čítal som Solženicyna. Bolo to strašné, ale nie tak, ako to opisuje p. Malý.

Pre nás je dôležité, že trúbi na poplach a vymýšľa si vlkov, ktorí kradli ovce pred 23 rokmi. To nie sú „nové fakty“: nie sú ani nové, ani fakty. Kresťan katolík, prečo to robíte?

* * *

Podrobný životopis Giordana Bruna sme uverejnili v ZH č. 26, Štyri storočia od zavraždenia Giordana Bruna, júl 2001.

Chaotické úvahy o kacírstve

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Fred Reed

Čudujem sa, prečo je vládnuca trieda Američanov tak ostro protináboženská. Rozumiem, ak niekto nemá záujem o náboženstvo. Nerozumiem animozite voči náboženstvu.

Dá sa povedať: „Náboženstiev je na svete toľko, sú také nedôsledné a protirečia si, že nemôžem veriť ani jednému.“ Takéto stanovisko nie je nerozumné, ale ani hnevlivé. Kto ho zastáva, robí si svoje a nechá druhých veriť si, čo chcú. Rešpektuje ich vieru bez toho, žeby ju zdieľal. Môže považovať náboženstvá za neškodné, za farbistý folklór, dokonca aj za sociálne osožné.

V Spojených štátoch sa stretávame s niečím celkom iným: s útočným nepriateľstvom voči náboženstvu, so snahou vykoreniť ho a potrestať tých, čo ho praktizujú (čo aj to nikto neprizná). Existuje čudesný pohon na bosorky. Videl by som v tom pomstu, ale neviem za čo.

Prečo je to tak? Podávané vysvetlenia mi nedávajú zmysel. Nápis „Radostné Vianoce“ predsa nie je nijaká hrozba; scéna s jasličkami môže uraziť len toho, čo hľadá urážku vo všetkom. Útočnosť evolucionistov je prehnaná, veď teória inteligentného dizajnu nikde neviedla k zatvoreniu biochemického kabinetu.

Názor, že tabuľa s desatorom na čelnej stene súdnej siene povedie k ustanoveniu štátneho náboženstva, je nezmysel. Ak sa scéna s jasličkami protiví našej ústave, prečo si toho nikto nevšimol najmenej do roku 1950?

(Spomínam si na starý vtip z gymnázia, ktoré venovalo študentovi kondóm a vylúčilo ho zo školy, keď ho prichytili, ako sa modlil, aby dostal šancu použiť ho.)

Všeobecne sa uznáva, že veda sa stala akýmsi druhom sekulárneho náboženstva s Veľkým treskom, ktorý nahradil Genezis a s evolúciou ako akýmsi druhom deantropomorfizovaného boha, pohrávajúceho si s ľudstvom. Bude v tom kus pravdy. Farizejská intolerancia evolucionistov voči veriacim sa veľmi podobá na intoleranciu náboženstiev voči kacírom. Vysvetlí to besnosť likvidátorov? Je to preto, lebo veriaci sa v USA pripodobňujú Južanom a katolíkom, čo sa považuje za politicky nekorektné?

Ako to, že veda sa tak zmocnila sedliackeho rozumu? Bežne sa odpovedá, že veda tak divadelne zapadá do nášho prostredia, že produkuje zázračné hračky, že si osvojila neporozumiteľné výrazy ako trojnásobný integrál, vektory s hodnotou nad a pod, a oháňa sa zaklínadlami ako „pentaerytritol tetranitrát“.

Pýtam sa, či tu nejde aj o niečo iné. Väčšina z nás žije dnes v izolácii od prírodného sveta. Vo veľkomestách desaťročia nevidíme hviezdy. Ak zájdeme na vidiek, je to v zatvorených autách s klimatizáciou. Pri prechádzke po pláži sú na piesku hordy ľudí, polovica jačí na vodných lyžiach.

Existujeme v umelom kokóne, ako púšťové termity vo svojich vežiach z blata. Myslím si, že to podstatne mení náš duchovný obzor. Keď sme kedysi žili na vŕškoch okolo Austinu v Texase, keď to ešte neboli predmestia a vetry sa preháňali po voľných priestranstvách, nízka vegetácia sa šírila do ďaleka a hviezdy viseli v noci nízko, zmocnil sa vás pocit nepatrnosti človeka v lone prírody, dočasnosti života a podozrenie, že sú aj iné veci medzi nebom a zemou. Viedlo to k úvahe, ktorá sa v priebehu histórie stala náboženskou.

Ľudia už nežijú na farmárskych usadlostiach, ale na širokých uliciach a diaľniciach. Naši predkovia verili, že zem je stredom vesmíru. My si myslíme, že sme to my. Málo vecí svedčí o inom v prehnane upravených predmestiach a mestách, kde každú hodinu húkajú sirény. Prázdny svet plodí filozoficky prázdne myslenie.

Bez pocitu našej malosti v obrovskom vesmíre a možno aj, že nie sme veľmi dôležití, vynára sa otázka „Toto je všetko, čo je?“ a odpovedá sa „Áno“. Bez úžasu, zázraku a mystéria veľkého vesmíru sa existencia redukuje na plodenie smogu, súťaženie v získavaní spotrebného tovaru, nechutnú televíziu so salvami smiechu. Zameriavame sa na účinnosť, produkciu a hmotu, pretože to je všetko, čo máme. Nie je to veľmi uspokojivé a teda nie sme ani nejako spokojní.

Mám podozrenie, že úpadok náboženstva vychádza menej z vedeckého pokroku ako skôr z ťažkosti rozoznať na parkovisku niečo transcendentné. Vo všeobecnosti veda iste nahradila náboženský spôsob myslenia, a to aj u ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov. Je napríklad zábavné počuť ich vysvetľovať, že roztvorenie sa Červeného mora (pri odchode Židov z Egypta) bolo v skutočnosti znížením hladiny vody vetrom nad močiarom. To znamená, že Boh je síce všemohúci, ale len potiaľ, pokým sa správa podľa počasia.

No všimnime si úpadok aj nie náboženských zamyslení nad takými pojmami ako je mienka a účel, správne a nesprávne, konečné dobro atď. Nie žeby sa ľudia bez viery správali horšie; ibaže nevedia, prečo sa nesprávajú horšie. Používanie vedy ako náhrady za vieru v boha alebo bohov vytvorilo náboženstvo, ktoré nemôže klásť otázky rozhodujúce pre náboženstvo. Rozhovor o takýchto otázkach urobil príčinou eliminácie opovážlivca zo zoznamu pozvaných na najbližší koktail.

To však nie je odpoveď na otázku, kde sa berie nepriateľská postriežka na náboženstvo v radoch vzdelaných a vplyvných Američanov. Neviera a sekularizmus existovali temer vždy a všade, súhlasím. Málo vzdelaných Rimanov verilo svojho času na blesky metajúceho Jupitera. Potom boli Katari, Vikáni, manichejci a nespočetní agnostici. No pokiaľ viem, len komunisti a amerikanisti sa pokúsili vyhubiť náboženstvo.

V Mexiku existuje odluka cirkví od štátu a predsa si tam môže vodič autobusu zavesiť krížik nad volant a nikomu to neprekáža. Neviem, koľko Thajcov sú budhisti. Všade vidno symboly budhizmu. Nezdá sa, že by to bolo vyvolalo onú katastrofu. Prečo však to besné odmietanie v USA? Možno dostanem e-mail s informáciou, že je to židovské sprisahanie, ako všetko iné. V skutočnosti je to chýbajúce stanovisko vzdelaných ľudí. Prečo? Koho to zaujíma?

(Poznámka prekladateľa: Dúfam, že čitatelia pochopia bez problémov význam tohto „provokačného“ textu pre ateistické periodikum. Nie je to bežný pohľad na Ameriku. Určité postrehy sú sympatické. Škoda, že u nás platí o vládnucich, vzdelaných a vplyvných osobách opak.

V ZH č. 48 sme uverejnili esej Freda Reeda o veľkom úpadku školstva v USA – Znovuobjavenie divocha, v č. 57 esej o nespokojnom turistovi v Taliansku – Frfloš v raji a v č. 88 článok Stručná história Spojených štátov.)

Prameň: Fred Reed, Chaotic Reflections On Heresy, LewRockwell, 11. 2. 2012

Benedek Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Štefan Benedek sa narodil 27. 12. 1921 v Hnúšti, okres Rimavská Sobota. Otec Ján bol obuvník, matka Alica, rodená Škultéty. Mal jedného brata a dvoch synov, Bohuslava a Borislava (lekár na záchranke); k tomu 1 vnučku (už je vydatá za Angličana, žije v Španielsku a má 2 dcéry) a 3 vnukov.

Do ľudovej školy chodil v Hnúšti, do reálneho gymnázia v Tisovci, kde 11. júna 1942 maturoval.

Veterinárstvo študoval najprv ako príslušník Vojenského vysokoškolského internátu (VVI) v Bratislave na Vojenskej veterinárskej akadémii v Hannoveri, kde ako jediný z tejto skupiny študentov pobudol 3 roky (november 1942 až 1. 6. 1945) a potom vo Viedni, kde získal 20. 6. 1947 veterinársky diplom a 27. 6. 1947 doktorát. Ministerstvo národnej obrany im zabezpečilo ubytovanie (v kasárňach a v uniforme), hradilo študijné poplatky a okrem toho dostávali ako vojaci-študenti žold. Doktorskú prácu obhájil na tému „Der Blutthrombus im Gleichstromfeld“ (Krvný trombus v jednosmernom elektrickom poli).

Prázdniny trávili študenti VVI pri vojenských útvaroch. Počas letných prázdnin roku 1943 bol pridelený k delostreleckému pluku v Brezne. Študenti sa zaviazali, že za jeden rok študijného štipendia ostanú pri vojsku tri roky. – Po skončení 2. svetovej vojny ostali Benedek, Farbiak, Topoľský a Lazar vo Viedni, kým v roku 1947 neboli promovaní.

Po skončení štúdia v roku 1947 nastúpil Štefan Benedek na Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, kde bol povereníkom MVDr. Martin Kvetko, významný politik Demokratickej strany. Bolo tam vtedy 27 veterinárov!

Benedek s Hrudkom pracovali na oddelení Žrebčia nákaza a umelá inseminácia. Pre Benedeka nasledovali krátke brigády v Leviciach a Lučenci, potom dlhší pobyt v Štúrove – až do r. 1949. Po vzniku nových okresov desaťročný pobyt v Hnúšti ako okresný veterinár. Tu pôsobil uňho aj mladý veterinár Ján Feješ. V roku 1959 sa presťahoval do Rimavskej Soboty, kde mala manželka vlastný dom a pôsobil ako obvodný veterinár (to je ešte 23 rokov!).

Od r. 1982 je na dôchodku; pracoval o dva roky dlhšie ako predpísané, a to v mäsokombináte.


„Mám mesačnú penziu 358 eur, čo mi stačí na živobytie. Na dvojárovej záhradke sa ešte snažím niečo dopestovať.“

Adresa: MVDr. Štefan Benedek, K. Mikszátha 59, 979 01 – Rimavská Sobota.

20. novembra 2010 – Štefan Benedek

Pozri tab. 13.

*

MVDr. Štefan Benedek oslavuje významné životné jubileum 90 rokov

MVDr. Štefan Benedek z Rimavskej Soboty patrí do generácie zverolekárov, ktorí po druhej svetovej vojne budovali novú veterinárnu službu, na ktorú čakali rozsiahle úlohy celoslovenského, či celoštátneho charakteru. Je potrebné konštatovať, že táto generácia zverolekárov sa so cťou zhostila týchto úloh a v neľahkých podmienkach ich uskutočňovala a úspešne riešila. Týmito úlohami boli predovšetkým rozsiahle zdravotné problémy hospodárskych zvierat. Patrila k nim žrebčia nákaza, rozvlečená po celom Slovensku a Morave hipomobilnými jednotkami armád, ktoré počas druhej svetovej vojny bojovali alebo prechádzali cez Slovensko a celé územie nášho štátu. Boli to tiež dlhodobé akcie boja a tlmenia zvieracích nákazlivých chorôb ako bol mor hrabavej hydiny, brucelóza, antrax, sneť šelestivá a tuberkulóza hovädzieho dobytka, mor prasiat, leukóza a mastitídy kráv, besnota a mnohé iné infekčné a neinfekčné choroby hospodárskych zvierat vo veľkokapacitných podmienkach chovu.

MVDr. Štefan Benedek sa narodil 27. decembra 1921 v Hnúšti. V rodisku vychodil základné školy, doplnené jedným ročníkom v nemeckej škole vo Veľkej Lomnici a po ich ukončení sa zapísal v roku 1932 na štúdium na Reálnom gymnáziu v Rimavskej Sobote. Po okupácii južných území Slovenska horthyovským Maďarskom, vrátane Rimavskej Soboty, a po prechode slovenskej časti gymnázia z Rimavskej Soboty do Tisovca, Štefan Benedek ukončil gymnaziálne štúdiá v Tisovci maturitou v roku 1942.

Po maturite nastúpil na základnú vojenskú službu s prísľubom, že mu bude ako vojakovi umožnené vysokoškolské štúdium na vojenské štipendium, ktoré od Ministerstva národnej obrany neskôr dostal na štúdium veterinárnej medicíny. Zapísal sa na štúdium na Vysokej škole zverolekárskej v Hannoveri v Nemecku. V tomto období po uzatvorení všetkých vysokých škôl v Čechách a na Morave mohli slovenskí maturanti absolvovať štúdium veterinárnej medicíny vo Viedni a v Hannoveri v Nemecku, v Záhrebe v Chorvátsku a v Budapešti v Maďarsku. Po zbombardovaní Hannoveru spojeneckým letectvom v roku 1943, ktoré zasiahlo aj Vysokú školu zverolekársku, boli slovenskí vojenskí medici nútení pokračovať v štúdiu na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni. Na nej MVDr. Benedek štúdium veterinárnej medicíny úspešne ukončil. Po predložení a obhájení diplomovej práce a názvom „Krvný trombus v jednosmernom prúde“ (Der Bluttrombus in Gleichstromfeld) bol 20. júna 1947 promovaný na doktora veterinárnej medicíny. Vrátil sa na Slovensko a na Vysokej škole veterinárnej v Brne, ktorá bola po vojne obnovená, absolvoval nostrifikačné skúšky.

MVDr. Štefan Benedek bol prijatý do štátnej veterinárnej služby a nastúpil do funkcie referenta na Povereníctve pôdohospodárstva v Bratislave. Dostal oddelenie, ktoré malo na starosti evidenciu žrebčej nákazy, ktorá sa po vojne rozšírila po Slovensku, a prípravu inseminácie v chove koní na Slovensku. V rokoch 1948 – 49 bol pridelený ako obvodný zverolekár do okresu Štúrovo, kde okrem terénnej veterinárnej činnosti pôsobil aj ako veterinárny dozor na Pohraničnej veterinárnej stanici. V roku 1949 bol preložený do rodného mesta Hnúšťa, kde krátko pracoval ako obvodný veterinárny lekár, ale ešte v roku 1949 bol poverený funkciou okresného zverolekára pre okres Hnúšťa. Túto funkciu s úspechom zastával až do roku 1959, keď sa z bytových dôvodov aj s rodinou presťahoval do Rimavskej Soboty, kde zo začiatku pôsobil ako obvodný zverolekár. Po zriadení Krajských veterinárnych zariadení (KVZ) a Okresných veterinárnych zariadení (OVZ) bol v rámci OVZ Rimavská Sobota poverený vedením Veterinárneho strediska Rimavská Sobota, do ktorého patrilo osem veterinárnych obvodov. Obvodní zverolekári pod vedením MVDr. Benedeka vykonávali veterinárnu službu v mnohých veľkokapacitných štátnych a družstevných hospodárstvach a v rôznych výrobných podnikoch. Okrem vedenia Veterinárneho strediska Rimavská Sobota mal MVDr. Benedek pridelený aj ťažký veterinárny obvod Ožďany.

Od roku 1963, keď bola postavená nová budova OVZ v Rimavskej Sobote, prebral MVDr. Benedek chovateľsky vyspelý a náročný veterinárny obvod Veľké Teriakovce, kde pracoval do roku 1979. Potom prešiel na prácu veterinárneho hygienika na veterinárne hygienické stredisko v Mäsokombináte Rimavská Sobota, kde pôsobil až do roku 1983, keď odišiel do dôchodku.

MVDr. Štefan Benedek bol v širokej chovateľskej verejnosti obľúbený zverolekár, priateľský a prístupný vedúci a kolega v pracovných kolektívoch, ktoré riadil a viedol. Za svoju prácu dostal počas svojej aktívnej veterinárnej činnosti rad veterinárnych a iných uznaní, diplomov a ocenení.

MVDr. Štefan Benedek sa v primeranom zdraví dožíva významného životného jubilea. V mene kolegov, s ktorými spolupracoval, ako aj v mene celej slovenskej veterinárskej obce, prajeme jubilantovi do ďalších rokov mnoho zdravia, pohody, rodinného šťastia a veselú myseľ. K pozdravu sa pripájajú všetci členovia komisie Múzea histórie veterinárnej medicíny pri IVVL Košice na čele s riaditeľom IVVL MVDr. Jozefom Pokorným, ako aj bývalí spolupracovníci a krajania MVDr. Ján Feješ, prof. MVDr. Ján Pleva, DrSc. a doc. MVDr. Ján Lehocký, CSc.

Ad multos annos!

Prameň: Feješ, J. – Pokorný, J. , 2011, MVDr. Štefan Benedek oslavuje významné životné jubileum 90 rokov, Slovenský veterinársky časopis, č. 5, s. 294.

Časy veľkých zmien

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Slovensko nemá vysokú školu pre veterinárstvo a brniansku zatvorili

17. novembra 1939 vydal ríšsky protektor v Čechách a na Morave Konstantin Freiherr von Neurath povestný príkaz na zatvorenie všetkých českých vysokých škôl. Čo tomu predchádzalo?

Protektorátny režim bol od svojho vzniku 15. marca 1939 formou neobmedzenej fašistickej diktatúry nemeckého imperializmu nad českým národom; jeho konečným cieľom bolo úplné vyhladenie českého národa a ponemčenie českých krajín. V tajnom prejave 2. októbra 1941 prehlásil zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich:

„Tento priestor sa raz musí stať nemeckým a Čech tu nakoniec už dnes nemá čo hľadať.“

Išlo o nemecký oficiálny „tlak na východ“ (Drang nach Osten), o bezprostredné ohrozenie slovanstva, teda aj nás, zatiaľ privilegovaných Slovákov. (Zdroj.)

Obyvateľstvo Protektorátu Čechy a Morava, vystavené politickému, národnostnému a sociálnemu útlaku, prejavovalo spontánny odpor proti nacistickej okupácii a protektorátnemu režimu a postupne rozvíjalo rôzne formy organizovaného aktívneho odboja.

Už v septembri a októbri 1939, pri prvom výročí mníchovského diktátu, viedenskej arbitráže a 21. výročia založenia ČSR došlo v Prahe k demonštráciám, ktorých rozsah prekvapil nacistických predstaviteľov v Prahe aj v Berlíne. Pri ich potláčaní nemeckou políciou 28. októbra bol najprv zastrelený mladý robotník Václav Sedláček a potom ťažko ranený strelou do brucha študent medicíny Jan Opletal, ktorý 11. novembra podľahol zápalu pobrušnice.

15. novembra sa konala v Prahe rozlúčka, ktorá prerástla na novú protifašistickú demonštráciu tisícov študentov. Opletal bol o deň neskoršie pochovaný v Nákle. Toho istého dňa sa konala porada u Adolfa Hitlera v Berlíne, na ktorej sa rozhodlo o zatvorení českých vysokých škôl na tri roky, o zastrelení viacerých študentských predstaviteľov (bolo ich 9) a o deportácii ďalších študentov do koncentračného tábora Sachsenhausen (bolo ich okolo 1 100).

Na trvalú pripomienku tejto udalosti bol deň 17. novembra vyhlásený za svetový deň študentstva a dodržiava sa na celom demokratickom svete.

Ešte brutálnejšie odpovedali Nemci o tri roky na atentát na zástupcu ríšskeho protektora Reinharda Heydricha 27. mája 1942, ktorý zraneniam podľahol 4. júna 1942. Bezprostredne popravených bolo vtedy vyše 2 300 nevinných ľudí.

Úplne iná bola situácia na Slovensku, kde značná časť národa s nadšením privítala rozchod s Čechmi a založenie „samostatného“ štátu, ktorý sa noví „vodcovia“ chystali budovať na základe sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Až neskoro si mnohí Slováci uvedomili – niektorí vôbec nie –, že zdanlivá pohoda prvých rokov politickej a inej spolupráce, charakterizovaná z nemeckej strany zriadením štátiku, ktorý sa vydával za výkladnú skriňu nového svetového poriadku, je veľký podvod na zakrytie skutočného plánu vrátane zločinného holokaustu.

Historickú faktografiu udalostí od Mníchovskej dohody 29. – 30. septembra 1938 do vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 podáva Husár v knihe Slovenské veterinárstvo v rokoch 1939 – 1945 (2009).

Pokus založiť Veterinársku fakultu v rámci Slovenskej univerzity

Zatvorenie českých vysokých škôl trvalo až do skončenia 2. svetovej vojny. V dôsledku toho sa dostali veterinárni medici na Vysokej škole veterinárskej v Brne a ďalší záujemcovia o toto štúdium zo Slovenska do kritickej situácie. Na Slovensku vysoké školy pôsobili nerušene ďalej, veterinárska fakulta tu však nebola.

O neúspešných pokusoch riešiť situáciu založením Veterinárskej fakulty v rámci Slovenskej univerzity existujú literárne údaje, z ktorých vyberám:

„Na návrh ministerstva školstva zvolali 18. decembra 1939 poradu zainteresovaných a dohodli sa na zriadení Veterinárskej fakulty v rámci Slovenskej univerzity. Vypracoval sa aj štatút fakulty, ktorý bol rozposlaný na jednotlivé fakulty univerzity, predsedovi vlády a ministrovi školstva.

Návrh na vytvorenie veterinárskej školy sa nakoniec neschválil s tým odôvodnením, že pre štát je výhodnejšie, ak záujemcovia budú študovať na štátne štipendiá v zahraničí. Teda myšlienka založenia slovenskej veterinárskej školy nenašla v tom čase ani pochopenie, ani podmienky finančné či personálne.“ (Podľa Jána Hovorku, „História Univerzity veterinárneho lekárstva v Košiciach: Zakladanie a vznik UVL v Košiciach“ na webovej stránke Univerzity veterinárskeho lekárstva.)

Stav slovenského veterinárstva v rokoch 1939 – 1945 vyčerpávajúco opisuje v rovnomennej knihe Husár (2001). Venuje sa aj veterinárnemu školstvu vrátane štúdia v cudzine, ale tu sa pri rámcových záveroch bez konkrétneho materiálu dopustil niekoľkých nepresností, ktoré však neovplyvňujú platnosť jeho záverov.

Potreba zvýšeného počtu veterinárov v rokoch vojnového Slovenského štátu

V čase vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 bol počet zverolekárov na Slovensku nedostatočný a v dôsledku toho nebola zabezpečená ich potreba pre živočíšnu výrobu v poľnohospodárstve a pre ochranu zdravia obyvateľstva (choroby prenosné zo zvierat na ľudí a kontrola potravín živočíšneho pôvodu). Všeobecne sa pociťovala potreba podstatne zvýšiť počet veterinárov. Situácia mala dlhodobý charakter.

Prakticky túto potrebu ešte zvyšoval:

a) Odsun českých veterinárov do Čiech v rámci akcie, ktorá sa volala jednoducho „odchod osôb (napr. zverolekárov) českej národnosti zo Slovenska“. Pamätám sa na smutnú rozlúčku s profesormi gymnázia v Hlohovci, ktorí na jeseň 1939 nútene odchádzali: prof. Rotreckl bol jedným z nich a jeho dcéra chodila so mnou dva roky do 3. a 4. triedy hlohoveckého gymnázia. Nemohol som s touto akciou súhlasiť z osobných a rodinných dôvodov a nebol som sám; narodil som sa v Kroměříži a moja mama bola Češka (Moravanka). Podľa Husára bolo takto postihnutých asi 20 veterinárov. Bezpodmienečne treba hľadať ich mená. Zatiaľ som našiel len dvoch:
– MVDr. Antonín Klaus – odchod v máji 1939 – vedúci bakteriologického oddelenia Ústavu mesta Bratislavy pre skúmanie potravín živočíšneho pôvodu (Husár 2001),
– Med.vet. Rajmund Poštolka, prednosta veterinárnej správy na Slovensku v rokoch 1919 – 1933.

b) Slovenský holokaust: koľko bolo na Slovensku pred 14. 3. 1939 veterinárov židovskej národnosti, koľkým sa podarilo ujsť na západ, koľkí dostali výnimku a prežili, koľkí zahynuli v koncentračných táboroch? Neviem sa zmieriť so zavádzajúcim konštatovaním, že „v štatistikách UŽNO niet údajov o tom, žeby niektorý veterinár-Žid bol z územia Slovenského štátu odvlečený do koncentračného tábora“ (Ladislav Husár a kolektív: Od zverolekárskych spolkov po Komoru veterinárnych lekárov Slovenskej republiky, s. 92). MVDr. Vérteš bol síce zastrelený aj s manželkou na území Slovenska, ale kde stratili životy desiati veterinári, ktorí v roku 1941 dostali dočasnú výnimku vykonávať veterinárske povolanie? Môj priateľ MVDr. MUDr. František Stricker bol od jesene 1944 do oslobodenia 8. mája 1945 Červenou armádou väzňom v Terezíne! V už citovanej knihe Hovorka túto skutočnosť nemenuje menom, ale uvádzajúc príčiny všeobecného nedostatku veterinárov pridáva k zatvoreniu brnianskej školy a odchodu českých veterinárov veľavravné „a iné príčiny“ – aké iné by prichádzali do úvahy? Prečo tajiť meno tej hlavnej?

Celkom inakšie znie údaj Jána Feješa v práci „Spomienka na slovenských zverolekárov a veterinárnych medikov, ktorí stratili životy v druhej svetovej vojne“, uverejnenej v Status veterinarius, V, 2007, 2, s. 17:

„Desiati zverolekári, ktorí pôsobili v rôznych odborných profesiách v slovenskom veterinárstve na začiatku štyridsiatych rokov minulého storočia, stratili na základe protižidovských zákonov svoje ľudské práva, boli odtransportovaní do rôznych koncentračných táborov, ktorých utrpenie a teror neprežili (– ja by som dokonca povedal, že tam boli podľa plánu zavraždení).

Boli to nasledovní kolegovia:

MVDr. Móric Aldor, nar. 8. marca 1891 v Nitre,
MVDr. Móric Berliner, nar. 16. júna 1891 v Michalovciach,
MVDr. Emanuel Donáth, nar. 5. marca 1870 vo Varíne,
MVDr. Herman Erdélyi, nar. 14. septembra ?? v Ozdíne,
MVDr. Juraj Löwinger, nar. 12. augusta 1907 v Novom Meste n.V.,
MVDr. Tibor Meissel, nar. 26. apríla v Tvrdošíne,
MVDr. Leopold Piszk, nar. 3. októbra 1888 v Jakubove,
MVDr. Samuel Singer, nar. 26. apríla 1879 v Púchove,
MVDr. Dávid Sebestyén, nar. 15. septembra 1882 vo Veľkom Fedýmeši a
MVDr. Viliam Vágo, nar. 20. marca 1894 vo Výčapoch-Opatovciach.

Títo zverolekári vyštudovali veterinárnu medicínu na vysokých školách v Budapešti, Viedni a v Brne a boli promovaní „in memoriam“ na doktorov veterinárnej medicíny 14. februára 1946 na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Len traja z nich, a to Móric Aldor, Juraj Löwinger a Viliam Vágo sa uvádzajú medzi tými 33 veterinármi, ktorí dňa 2. 12. 1941 dostali od vlády SR tzv. predĺženie výnimky do 31. 12. 1942 bolo dočasné. Keď vypršalo, čakal ich strašný osud. Žiaľ, o ich živote a utrpení sa mi nepodarilo nájsť takmer nijaké historické údaje. Výnimkou je MVDr. Eduard Vérteš, o živote ktorého píše Feješ:

„Vrchný veterinárny radca MVDr. Eduard Vérteš (1883 – 1945) sa narodil 12. apríla 1883 v Šarišských Michaľanoch v okrese Prešov. Na zverolekára bol promovaný 20. decembra 1907 na Vysokej škole zverolekárskej v Budapešti. Po vzniku ČSR pôsobil v Novom Meste n. V., potom na veterinárskom oddelení Krajinského úradu v Bratislave, kde získal najvyššiu možnú funkčnú hodnosť „vrchný veterinárny radca“. V roku 1937 bol zvolený za predsedu stavovského spolku zverolekárov „Združenie zverolekárov na Slovensku“. Od roku 1943 pôsobil na veterinárnom oddelení Župného úradu v Banskej Bystrici. Po potlačení Slovenského národného povstania nemeckou armádou sa ukrýval v horách v okolí Banskej Bystrice, pretože bol židovského pôvodu. V horách bol spolu s inými občanmi chytený nemeckou patrolou zastrelený aj s rodinou v Kremničke.“

Túto správu doplnila Mgr. T. Babušíková, vedúca Archívu Múzea SNP v Banskej Bystrici, v e-maile zo 7. 12. 2010 nasledujúcimi údajmi:

„V horách boli MVDr. Eduard Vérteš, narodený 12. 4. 1883, bytom Banská Bystrica, Žid, a jeho manželka Malvína Vértešová, narodená 19. 3. 1878, bytom Banská Bystrica, Židovka, spolu s inými občanmi chytení nemeckou patrolou a 11. 1. 1945 prijatí do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici. Vo väzenskej knihe Krajského súdu v Banskej Bystrici sa píše, že 20. 1. 1945 boli obaja prepustení. V tomto prípade prepustený, prepustená znamená, že boli odvezení z väzenia a v Kremničke 20. januára 1945 popravení.“

V Kremničke zahynulo čase od 4. 11. 1944 do 5. 1. 1945 spolu 747 ľudí, z toho 600 Židov.

Pre prácu na Štátnom diagnostickom veterinárnom ústave v Bratislave dostali výnimku: MVDr. František Stricker, MVDr. Imrich Tepper a MVDr. Ladislav Landau, ktorá platila do 31. decembra 1942. Čo robili potom a čo robili ostatní tridsiati? Do konca vojny ostávali dlhé dva a pol roky. Ferko Stricker išiel aj tak do Terezína, no na šťastie to prežil.

Dr. Ján Feješ mi dal k dispozícii rukopis práce Slovenskí veterinárni lekári, ktorí stratili život v udalostiach druhej svetovej vojny. K 60. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny – I. časť (spoluautor Jozef Pokorný), ktorý pre zaujímavosť údajov o MVDr. Ladislavovi Dindovi, MVDr. Fabianovi Romanovi a MVDr. Eduardovi Vértešovi prikladám v bibliografii v plnom znení.

c) Zvýšená potreba veterinárov v priebehu 2. svetovej vojny, keď kone hrali vo všetkých armádach dôležitú, hoci doznievajúcu rolu a aj v armáde sa zvyšoval dôraz na kontrolu potravín živočíšneho pôvodu. V dôsledku toho bol v r. 1942 založený Vojenský vysokoškolský internát, do ktorého bolo prijatých 203 frekventantov rozličných vysokoškolských odborov, medzi nimi 13 záujemcov o veterinárstvo, ktoré sa dalo študovať len v Nemecku. Na jeseň 1942 začali svoje štúdium na Veterinárskej vysokej škole v Hannoveri. Táto škola v lete 1943 pre bombardovanie obmedzila prevádzku a väčšina jej slovenských študentov prišla do Viedne – spočiatku vyparádení v čižmičkách a s kordíkom na škole aj v ľudovej jedálni WÖK (Wiener öffentliche Küchenbetriebe – Viedenské verejné kuchyne), kde sme sa so staršími kolegami stretávali pri obedoch, neskôr v jednoduchých cvičných šatách a v civile a po návrate na Slovensko opäť v uniformách (Venglarčík).

Za šesť vojnových rokov na Slovensku nepribudli noví veterinári; naopak, ich aj tak nízke stavy sa prakticky ešte znížili, pretože postupný nástup viedenských absolventov nenahradil nárazové vyradenie ideologicky a politicky nevyhovujúcich kolegov českej národnosti a židovskej viery. Nákladná akcia štipendií pre študentov vo Viedni, Záhrebe a Hannoveri nestačila priniesť ovocie. Tých, čo už v prvých rokoch vojny dokončili štúdium, začaté v Brne, vo Viedni, bolo len 9 a v Záhrebe 7. Zo štipendistov na dokončenie štúdia vo Viedni skončili len 4 do roku 1942. V Budapešti skončil za vojny dosiahnutím diplomu v roku 1941 len 1 veterinár. Ostatní viedenskí študenti končili v posledných dvoch rokoch vojny vo Viedni a po vojne absolútnou väčšinou v Brne. Časť viedenských študentov boli etnickí Nemci a tí ostali po skončení štúdia v Rakúsku alebo odišli do Nemecka. Ku koncu vojny, teda na jeseň 1944 vznikla však vo Viedni obrovská skupina osemdesiatich študentov s dvomi až ôsmimi semestrami, ktorá kolektívne prešla od leta 1945 postupne na Vysokú školu veterinársku v Brne, kde ukončila štúdium a stala sa platnou zložkou slovenského veterinárstva.

V Brne sa nikomu nič nevytýkalo a nikto neutrpel ujmu zato, že študoval v Nemecku (Rakúsko sa po plebiscite 14. apríla 1938 stalo provinciou Ostmark; oficiálne sa tvrdilo, že pripojenie podporilo 99,73 % voličov, ale skutočnosť bola iná). Po predložení dokladov – indexu a potvrdení o skúškach – sa všetko uznalo. Nepamätám sa, či sa konali nejaké hromadné či individuálne previerky v súvislosti so štúdiom vo Viedni. Niečo celkom iné boli previerky po „víťaznom februári“ a prevzatí moci Komunistickou stranou. Venglarčík udáva, že ako „Hanoverák“ mal v budúcom živote veľké kádrové ťažkosti, lebo mnohí mali o hannoverských študentoch pochybnosti, či nie sú fašisti. O našom príchode z Viedne do Brna píše vo svojom životopise:

„My, čo sme študovali v Nemecku, sme mali spočiatku veľké problémy – nechceli nám naše štúdium v Nemecku uznať. Došlo to tak ďaleko, že sme poslali memorandum ministrovi školstva Zdenkovi Nejedlému, hroziace, že ak sa nám do určitého termínu naše štúdium v Nemecku neuzná, vrátime sa všetci provokatívne do Viedne. V určený deň ráno sme na vrátnici VŠV v Brne našli vyvesený oznam, že sa nám predošlé štúdium uznáva. Mohli sme pokračovať v štúdiu.“ (List od kolegu Venglarčíka z 3. 12. 2010).

Som jeden z nich

Som jeden z 22 slovenských maturantov, ktorí v jeseni 1943 išli študovať veterinárstvo na Vysokú školu veterinársku (VŠV –Tierärztliche Hochschule – TH) vo Viedni, kde už študovali desiatky starších kolegov, a to prakticky všetci so štipendiom Ministerstva hospodárstva. Absolvovali sme tam dva semestre a na jeseň 1944 v súvislosti so začiatkom bombardovania Viedne, so Slovenským národným povstaním a blížiacim sa koncom vojny sme sa vrátili do vlasti. Po oslobodení sme pokračovali v štúdiu na Vysokej škole veterinárskej v Brne, kde sme štúdium aj ukončili a potom pôsobili na Slovensku.

Keď som sa na sklonku života po dlhoročnom pôsobení v cudzine od roku 1989 občas vracal do vlasti a zamýšľal som sa nad svojím a našimi životmi, majúc k dispozícii okrem knižníc a pár priateľov aj internet, získal som dojem, že naša príprava na celoživotné povolanie nie je historicky ani literárne náležite spracovaná. Ladislav Husár urobil veľmi dôležitý prvý krok a svoje spracovanie štúdia veterinárstva v čase 2. svetovej vojny v knihe Slovenské veterinárstvo v rokoch 1939 – 1945 (2001) v čiastočne pozmenenej ale nedoplnenej forme zaradil aj do publikácie Od zverolekárskych spolkov po Komoru veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (2009). Okrem toho však existuje o tých, čo študovali vo Viedni, len zopár stručných nekrológov (Karol Fried, František Hrudka, Ladislav Landau, Juraj Šutta, Tomáš Gdovin) či pár viet v smútočných oznámeniach (Alojz Žuffa). Všetci by si zaslúžili viac a malo by to byť bezpodmienečne prístupné na internete; zatiaľ nič také neexistuje. Pomyslel som si, že mám čo dodať a týmto spisom to na internete robím.

Už dávno som si uvedomil a mnohým som to vravel, že patrím medzi tých, čo mali v roku 1943 (a pár rokov predtým a aj potom) to veľké šťastie, že miesto ako vojaci na ruský front alebo ako robotníci do Nemecka sme išli do Viedne – zdarma a k tomu ešte s pomerne vysokým štátnym štipendiom, študovať na vysokú školu. Vo vojnových rokoch 1939 – 1945 to bola v oblastiach napuchnutej Veľkonemeckej ríše – okrem samostatného Rakúska absorbovala nemecká Ríša Sudety a Tešínsko od Česko-Slovenska, západné a severné vojvodstvá od Poľska, Elsasko a Lotrinsko od Francúzska – a v ňou vojensky obsadených štátoch výsada, ktorú nemali ani Nemci. Už roky sledujem diskusiu o tzv. nútených prácach v čase národnosocialistického režimu, keď bolo asi 10 – 13 miliónov osôb obidvoch pohlaví odvlečených z okupovaných území na územie tejto Veľkonemeckej ríše a tam museli pretrpieť nadpriemerne ťažký osud a mimoriadnu diskrimináciu.

Boli nasadení na nútené práce v priemysle a poľnohospodárstve a v mnohých prípadoch sa z nich stali robotníci-otroci; boli to vykonávatelia nútených prác, väznení v koncentračných alebo koncentrákom podobných táboroch, ktorí sa dostali do tovární na výrobu zbraní a uhoľných baní, na veľkostatky nemeckých junkerov v Prusku a obsadenom Poľsku, či na malé až stredne veľké roľnícke dvory v Bavorsku a inde alebo do chemických fabrík.

Boli deportovaní (násilne odvlečení či premiestnení) alebo po ich dobrovoľnom príchode do Nemecka bol im odopretý návrat do ich vlasti. Trpeli zlými životnými podmienkami, napr. pri nasadení v priemysle boli ubytovaní spôsobom, porovnateľným s väzením alebo podobnými obmedzovaniami slobody; v prípade nútených prác v poľnohospodárstve museli znášať obmedzovanie osobných práv a neľudské disciplinárne opatrenia.

Nacisti už od roku 1933 používali nútené práce ako spôsob „prevýchovy“ politických oponentov a väzni koncentračných táborov sa veľmi skoro stali kľúčovou zložkou nemeckej pracovnej sily. Neskôr čakali otrocké práce tých Židov, ktorí prežili prvé kolo výberu podľa zdravotného stavu.

Jednou z najstrašnejších foriem likvidácie bolo totálne nasadenie, čo bola forma nútených prác v objektoch, kde v dôsledku nedostatočnej stravy a nadmerného pracovného zaťaženia v nevyhovujúcich hygienických podmienkach dochádzalo k vysokej úmrtnosti.

Bola nás, privilegovaných, asi stovka, čo sme premávali vlakom na trati Bratislava – Devínska Nová Ves – Marchegg – Wien Ostbahnhof, resp. občas autobusom na ceste Bratislava – Engerau (Petržalka) – Wien Busbahnhof. Pas sme síce mali slovenský, ale rozhodujúce bolo vstupné vízum nemeckého vyslanectva v Bratislave a potom povolenie pobytu v Nemeckej ríši – okrem pohraničných oblastí – od úradu policajného prezidenta vo Viedni. Aj budapeštianski a záhrebskí študenti boli vo vtedajšej spoločenskej situácii niečo nie každodenné.

V zime 2011/12 nás žije desať: Štefan Benedek (1921) v Rimavskej Sobote, Jaroslav Fraňo (1924) v Bratislave, Štefan Izák (1924) v Košiciach, Július Molnár (1921) v Trnave, Andrej Pecháč (1924) v Michalovciach, Rudolf Polóny (1923) v Bazileji, Milan Sliepka (1924) v Trenčíne, Jozef Sokol (1923) v Bernolákove, Rastislav Škoda (1923) v Laupheime (Nemecko) a Bratislave a Jozef Venglarčík (1922) vo Zvolene. Rozhodol som sa spísať za ich aktívnej pomoci naše spomienky a doplniť ich tým, čo nájdem v archívoch navštevovaných vysokých škôl, resp. v literatúre.

Samozrejme je potrebné spracovať tému v kontexte spoločenskej a teda aj politickej situácie Európy, ktorá sa niesla v znamení maniakálneho pokusu Adolfa Hitlera založiť po porážke sovietskeho komunizmu na jeho troskách novú tisícročnú Veľkonemeckú ríšu. Na samom začiatku akcie hromadného štúdia Slovákov na veterinárskych vysokých školách v zahraničí, najmä však vo Viedni – to bolo v roku 1940 – sa nové politické usporiadanie Európy mohlo zdať uskutočniteľné. V roku 1943 bola situácia celkom iná a v roku 1944 sa už nové štipendiá nedávali.

Zbierať údaje nie je ľahké a osobne mi to sťažuje (okrem veku) skutočnosť, že žijem v Nemecku. Preto som urobil pokus: Text aj tabuľky som nazval pracovnými, čím som uznal, že majú veľa medzier a pravdepodobne aj faktické chyby. Postupne som ich predložil verejnosti, najmä pracujúcej s internetom, s prosbou o doplnenie a spoluprácu. Dostal som niekoľko listov od kolegov Molnára, Feješa a Pokorného, Benedeka, Fraňa, Pecháča, Sliepku, a Venglarčíka. Kolegovia Izák a Polóny nemajú záujem o korešpondenciu. Veľmi ochotne mi poskytli informácie panie Oľga Mačičková a Dr. Tatiana Mačičková, Mária Jablonská, pani Fraňová, Dagmar Krušpánová a Oľga Borsuková.

Ako hlavné pramene k triedeniu veterinárov a študentov veterinárstva som mal k dispozícii tri zborníky: prvý k 40. výročiu VŠV v Brne s titulnou stranou 1919 Vysoká škola zvěrolékařská – Veterinární fakulta VŠZL 1959 Brno, zostavený za redakcie Rudolfa Böhma; druhý zborník Evžena Novotného a Rudolfa Böhma, 50 let Vysokého veterinárního učení v Brně (1968); a tretí zborník Rudolfa Böhma a spol. 75 let Vysokého veterinárního učení v Brně (1993).

Opakované návštevy archívu Veternärmedizinische Universität Wien (Veterinárnomedicínska univerzita vo Viedni, VUW – miesto tohto nevysloviteľného názvu budem hovoriť jednotne o Vysokej škole veterinárskej vo Viedni a iných lokalitách) mi umožnili nájsť s pomocou Dr. Christy Macheovej zaujímavé podrobnosti o slovenských študentoch veterinárstva vo Viedni v tých pohnutých dobách. To isté sa odohralo pri podobných návštevách archívu VŠV v Brne za pomoci Mgr. Evy Zatloukalovej a MVDr. Pavla Braunera PhD., ako aj pri návšteve archívu VŠV v Budapešti za pomoci prof. Dr. Tibora Kassaia a Dr. Evy Orbánovej.

Spoločenské a politické zmýšľanie viedenských študentov

Neviem si predstaviť, že by niektorý kolega bol išiel študovať do Viedne zo sympatie k nemeckému národnému socializmu; v prvom rade sme chceli byť veterinármi; ja som iste v prvom rade chcel študovať v cudzine – možno ako môj veľký menovec Milan Rastislav Štefánik. Z troch možností: zahraničný obchod, nemčina a veterinárstvo som si vybral po rozhovore s Víťazoslavom Schererom na Starých Horách veterinárstvo, hoci som o chove hospodárskych zvierat nemal ani poňatie. Len čo som mohol, urobil som aj druhý krok v Štefánikových stopách – pokračoval som dva semestre (tretí ročník) v štúdiu na École nationale vétérinaire (Štátna veterinárna škola) v Alforte, okrajovej štvrti Paríža.

Na jeseň 1943 už čo len trochu rozmýšľajúci stredoškolák musel mať vážne pochybnosti o Hitlerovom skorom víťazstve nad Zväzom sovietskych socialistických republík a konečnom víťazstve aj nad Anglickom (Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska) a Amerikou (Spojené štáty Americké). To bolo po ruskom víťazstve v bitke o Stalingrad (2. februára 1943) a o Kursk (august 1943) a po vylodení spojencov na Sicílii (10. júla 1943). Nerozkrikovali sme to, ale nikto z nás sa pred druhým netajil, že počúva Hlas Ameriky (resp. Hlas slobodnej republiky či Amerika volá Československo), tititá, tititá, calling BBC, Volá Londýn (k českému vysielaniu sa od 31. decembra 1939 pridalo i vysielanie slovenské) alebo medzi nami menej populárne, no registrované Vnimanie, vnimanie, govorit Moskva. Od 24. novembra 1941 bolo počuť z Ufy tretiu tajnú vysielačku Komunistickej strany Československa z Ruska. O 19. hodine mohli poslucháči zachytiť slová: „Čujte, čujte! Tu slovenská vysielačka Za slovenskú slobodu na vlne 30,64 stotín metra.“ (Zdroj.)

Boli sme takí neskúsení, že sme si pri jednom protileteckom poplachu, ktorý sme prečkávali v bezpečí flakturmu (delovej, protilietadlovej veže) v blízkosti Mariahilferstrasse, rozprávali polohlasne po slovensky o tom, čo včera večer hlásil Londýn; neuvedomovali sme si, že nás niekto môže rozumieť, a bolo tak: „Kluci, tohle neříkejte, o tom se nebavte, to je dnes a tu velmi nebezpečné,“ ozval sa pritlmený hlas v bezprostrednej blízkosti našich hláv a neznámy muž s rukou na tvári sa od nás vzďaľoval. Od tých čias sme si dávali veľký pozor.

Sledovali sme priebeh („skracovanie“) frontu na východe a prípravy vylodenia spojencov na západe. V mojich predstavách z tých dávnych rokov straší len postava Alojza Čulena ako predsedu akéhosi katolíckeho spolku slovenských vysokoškolákov vo Viedni, tuším filiálky centrály v Bratislave. Možno som ho raz videl, ale na členstvo v spolku, resp. na nejakú spolkovú činnosť kohokoľvek z našej skupiny triaštyridsiatnikov sa nepamätám.

Iba raz sa vyskytol náznak problému. Ktosi priniesol správu, že rozhlasová stanica Donausender (= Dunajský vysielač) hľadá hlásateľov pre správy a možno aj hercov pre scénky a spevákov do spevokolu pre slovenské vysielanie. Že sa dá zarobiť pár mariek a je to zábavná zmena v každodennom programe. Čo sa mňa týka, možno by som ta bol zašiel a poinformoval sa na mieste činu, ale Jaro Krušpán a Ďurko Šutta to zamietli zo zásady a náš užší krúžok (plus Sádecký, Izák a Fraňo) to potom bez reptania akceptoval. Len o Oskarovi Beerovi sa vedelo, že pracoval v Donausenderi, ale nie ako tvorca programov, lež len ako hlásateľ. Doplatil na to tým, že mu v Brne v roku 1949 nebolo dovolené promovať. Neskôr by iste bol mohol, ale neurobil to.

Z oveľa neskorších rokov mám inú nepríjemnú spomienku na tému môjho štúdia veterinárstva, a to bez priamej súvislosti s Viedňou. Keď sa na Virologickom ústave v roku 1963 prejednávala moja účasť na kurze tkanivových kultúr na univerzite v Leidene (Holandsko), predvolali si ma na schôdzu ústavného výboru KSS, ktorý sa mal vyjadriť k návrhu riaditeľa akademika Blaškoviča, aby mi účasť na tom kurze bola povolená. Vraveli sme tomu, že ma preverovali. Straník MUDr. Bohumil Styk CSc. mi položil nepeknú otázku pod pás, prečo som študoval veterinárstvo: či som mal rád zvieratá, alebo som chcel patriť k najbohatším občanom dediny a vymenoval zverolekára, lekára, lekárnika a kominárskeho majstra. Musel som sa priznať, že hospodárske zvieratá sú mi dosť ľahostajné, keďže nemám roľnícky pôvod a vyrástol som len ako sused tých spolužiakov, čo dlhodobo chovali holuby alebo zajace; sám som mal párik zajacov len jedno leto a holuby nikdy. Namietol som že predsa pracujem na výskumnom ústave za menej, ako by som mal v praxi s naturáliami od JRD a Štátnych majetkov. Dal som mu protiotázku, či má ako vedúci oddelenia taký vysoký plat, že mu to stačí na to, aby dal ústavu prednosť pred praxou. Aj dnes si myslím, že som mu odpovedal pravdivo, keď som sa odvolal na prianie študovať v cudzine a tu som mal za vojny malé možnosti voľby: dalo sa ísť len do Nemecka, a to na štúdium nemčiny (budúci profesor nemčiny na strednej škole), medzinárodnej ekonomiky (po smutnej skúsenosti s Obchodnou akadémiou v Nitre to pre mňa neprichádzalo do úvahy; skúšal som to s ňou po 4. triede gymnázia v Hlohovci, ale vydržal som len dva mesiace a vrátil som sa na gymnázium, lenže do Trnavy) a veterinárstva, ktoré súťaž v mojej mysli vyhralo.

To, čo sa dialo na Slovensku v oblasti veterinárstva za mojich štúdií, som nesledoval. O existencii zverolekárskej komory, nejakého diagnostického ústavu či akéhosi MVDr. Opluštila som nechyroval. Chodili sme na prednášky a cvičenia, do kina alebo divadla a celé leto 1944 kúpať sa na ostrov Gänsehäufel (Husacinec) na Starom Dunaji. Týmto prázdninovým letom sa pre študentov ročníka 1943/44 pobyt vo Viedni končil.

*

Po úvodnej časti „Časy veľkých zmien“ nasleduje časť „Chronológie štúdií“, kde sa ako kapitoly preberajú jednotlivé skupiny študentov podľa rokov, kedy a kde začali štúdium a či mali štipendium. Podkladom každej kapitoly je podrobná tabuľka, kde sa uvádza okrem rodných dát aj náboženstvo, národnosť a meno i zamestnanie otca. Údaje o štúdiu sa začínajú menom školy, na ktorej študent maturoval, zápisom do prvého a niekedy aj ďalších semestrov, dátumom dosiahnutia diplomu a dosiahnutia doktorátu. Nasledujú údaje o hlavnom pôsobisku a čase a mieste smrti, niekedy aj o mieste hrobu.

Treťou časťou sú „Životopisy“, ktoré dopĺňajú údaje v tabuľke najmä prehľadom pracovísk bývalého študenta, zoznamom publikovaných prác, podľa možností aj s ich plným znením a faktografickým materiálom z jeho života a o jeho blízkych.

Životopisy sa uvádzajú podľa abecedy pre všetky mená v tabuľkách, hoci niektoré (ešte) neexistujú. Existujúce majú v zozname dodatok ++ (plus).

Čitateľ iste chápe, že vyhliadky na získanie údajov o udalostiach, ktoré sa udiali pred vyše polstoročím, nie sú veľké – ale beda, prebeda, klesajú každým rokom. Máme však šťastie, že žijeme v čase, keď sa priemerný vek neobyčajne predlžuje a existujú medzi nami pamätníci s neuveriteľne vernou pamäťou. Niektorí už so mnou spolupracujú, iní sľúbili spoluprácu, ostatných oslovujem. Nie sú to len už spomenutí prežívajúci bývalí študenti, ale aj ich príbuzní, priatelia a ľudia z ich okolia.

Touto neobyčajnou cestou sa obraciam s prosbou o spoluprácu na spoluobčanov, ktorí prišli do styku s našou vyše stovkou študentov veterinárstva za 2. svetovej vojny či už v čase ich štúdia alebo potom pri výkone ich povolania – zhruba do roku 1990; aj to je už vyše dvadsať rokov! Vďaka osudu sme niektorí ešte výkonní. Neváhajte prosím rozšíriť tento zoznam. Cena každého údaja sa zvyšuje, ak obsahuje presné dátum a miesto, preto zakaždým porozmýšľajte čo len o chvíľu dlhšie.

Samozrejme mi je najvítanejší príspevok vo forme e-mailu, resp. pripojený dokument v akomkoľvek formáte. Mám však plné porozumenie pre správu strojopisom a s dojatím si cením už tri rukopisy trasľavou rukou, pretože jeden začína „Nie tak to bolo…“

Osobitne si budem ceniť spoluprácu Ústavov dejín veterinárstva pri VŠV v Brne a Košiciach, ktoré iste mali svoje dôvody, prečo sa tejto zberateľskej činnosti dosiaľ nevenovali. (Bodaj by som sa jej ja bol venoval miesto zbierania známok!) Dúfam, že príjmu ako príspevok dôchodcu to, čo mi bude dopriate dokončiť – mám 88 rokov – a budú pokračovať v tom, čo nedokončím.

Pri pravidelných cestách/návštevách na Slovensko sa oneskorene ale postupne oboznamujem s literatúrou o slovenskom veterinárstve. Cením si odbornú úroveň kníh doktorov Molnára, Husára, Feješa, a celého radu ďalších a čerpám z nich – no dovoľujem si dve poznámky: nie je tam všetko (čo je samozrejmé a teda nijako nie výčitka) a nebolo to všetko tak. Pri bombardovaní Viedne 10. septembra 1944 zasypaním zabilo vo vchode do pivničného protileteckého krytu v obytnom činžiaku nie dvoch veterinárnych študentov (Pitoňáka a Slivku a volali sa Ladislav a Štefan), ale naraz troch, aj Pavla Karáska zo Smolníka; okolnosti tragédie boli trochu iné.

Vzal som si za cieľ doplniť, spresniť a hlavne menami a osudmi oživiť to, čo je už napísané.

« Návrat na obsah | Chronológie štúdií »

Slobodomurárstvo a katolícka cirkev podľa jedného pamfletu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Rastislav Škoda

Nemám nič proti tomu, keď katolícki spisovatelia bijú do slobodomurárov a vinia ich z rozvratu katolíckej cirkvi. Za celý môj dlhý život som sa len raz zúčastnil seminára, organizovaného francúzskou lóžou v Štrasburgu – veľmi ma sklamali svojím opatrníckym prístupom k plánovanému rodičovstvu a novým biotechnológiám; s katolíkmi si priam ruky podávali.

Neverím na tajné spolky a sprisahanecké organizácie a viem, že bohatí a vplyvní ľudia sa stretávajú na neverejných pravidelných i príležitostných stretnutiach. Že existujú nielen slobodomurárske lóže a Opus Dei, ale aj klub Lions (1,5 milióna členov bojuje zbierkami a osobnými službami proti svetovej biede) a exkluzívnejší klub Rotary (ktorého člen Bill Gates chce vykántriť detskú obrnu). Moja chyba, že som si nevedel zariadiť prístup na nič také, aby som vedel viac.

Nepamätám sa na nijakú priamu alebo nepriamu akciu slobodomurárov proti katolíckej cirkvi kdekoľvek na svete, ktorá by bola vyvolala verejnú pozornosť, resp. moje osobné pobúrenie. Na naopak hej: za Slovenského štátu nás sextánov Štátneho gymnázia z Trnavy zaviezli do Bratislavy a ukazovali nám v oblasti kina Hviezda „strašidelnú“ zatemnenú lóžu so stenami zakrytými čiernymi závesmi a na stole lebka, hnáty a známe murárske a tesárske nástroje; na vešiakoch divadelné róby s kapucňami ako Ku-klux-klan.

Neprekvapilo ma, keď po nacistoch aj komunisti zakázali slobodomurárov; bolo to potvrdenie síce páčivej ale naivnej tézy, že medzi diktatúrami Berlína, Moskvy a Ríma je rozdiel len vo farbe. Neverím tvrdeniu nedávneho článku v slovenskom katolíckom dvojtýždenníku závislom od etiky, že kapitalizmus, socializmus, globalizácia aj 2. vatikánsky koncil sú diela tajnej svetovládnej spoločnosti slobodomurárov.

*

Chvíľu mi trvá, kým vylúpnem jadro obžaloby: slobodomurári by vraj radi zničili cirkev (existuje len jedna, katolícka; to ostatné sú len sekty a kulty). Keďže to nemôžu, uspokoja sa s využitím cirkevných štruktúr „pokroku a osvietenstva“ na presadenie svojich cieľov. To je veľmi hmlisté, ale nevidím v tom nič zásadne zakázané. Čím chcú nahradiť rozvrátenú katolícku cirkev?

Pokrokovými liberálnymi myšlienkami; modernizáciou, t. j. myslením, vychádzajúcim z princípov roku 1789 (pluralizmus, rovnosť náboženských vyznaní, odluka cirkví od štátu atď.); pápežom, ktorý povedie cirkev na cestu osvietenstva a obnovy; laikmi a duchovenstvom spoločne kráčajúcimi pod práporom osvietenstva, ako keby to bola zástava Svätej stolice; sekulárnym štátom. Spomína sa aj nová teológia, ale ani slovo o tom, v čom má novosť spočítať; slúženie omše nie po latinsky, ale v reči veriaceho, nepovažujem za novú teológiu. Možno Boffova teológia oslobodenia z pohľadu chudobných, ale tá vtedy ešte neexistovala. To všetko malo byť v úvodzovkách, pretože je to doslovne tak v prednáške, uverejnenej ako článok Johna Venariho „Slobodomurárstvo a rozvrat Katolíckej cirkvi“ v tom slovenskom dvojtýždenníku závislom od etiky, v Kultúre č. 5/2012 zo 7. 3. 2012, vychvaľujúcej pochybný pamflet Alta Vendita z roku 1820 – 1850; pozri napríklad článok Permanentní instrukce Alta Vendita. Zednářský plán na svržení katolické církve, na stránke Dies Irae. Skrátka: na podklade učenia jedných pápežov a pri zamlčaní učenia druhých sa odmietajú výdobytky osvietenstva vrátane demokracie a volá sa otvorene po teokratickom štáte. Chýba len ilustrácia, že Biblia a učenie cirkevných otcov by mali byť v našom svete to, čo je šaría v islamskom.

Neviem, prečo píšu Katolícka cirkev s veľkým K, keď sa to prieči pravidlám slovenského pravopisu (časť 2, bod 7). A podotýkam, že väčšina prameňov uvádza priezvisko Vennari s dvomi n.

Takže vec je jasná: Rímskokatolícka cirkev už ani navonok nevyzerá jednoliata či jednomyseľná; existujú v nej početné myšlienkové prúdy na úrovní hierarchie, univerzít a laikov; najfundamentalistickejšie je tradicionalistické hnutie arcibiskupa Lefebvra a jeho osem biskupov, odmietajúce závery 2. vatikánskeho koncilu z rokov 1962 – 1965. Sídli vo walliskom kantóne vo Švajčiarsku. John Vennari sa plne hlási k učeniu tejto skupiny moderných odpadlíkov od Ríma, ktorí sa v roku 1988 svojím aktom odpadlíctva, t. j. udelením a prijatím pápežom neschválených biskupských hodností, sami automaticky exkomunikovali. Terajší pápež Benedikt XVI. v roku 2009 exkomunikáciu zrušil, vraj nevediac, že napríklad biskup Williamson, prominentný člen tejto skupiny ôsmich, verejne vyhlasoval, že holokaust v rokoch 1933 – 1945 sa neudial. Za takéto poburovanie bol v r. 2010 nemeckým súdom odsúdený na pokutu 12 000 eur, ktorá bola pri odvolaniach pre biskupovu kláštornú chudobu znížená na 10 000 a 6 500 eur, ale 22. 2. 2012 bol aj posledný rozsudok zrušený a Williamson vyviazol spod obžaloby bez trestu.

Učenie rímskokatolíckej cirkvi sa od samých prvopočiatkov jednoznačne stavalo proti myšlienkam renesancie a z nej sa rodiacej reformácie a osvietenstva, no najmä následnej modernizácie v súvislosti s industrializáciou a najnovšie aj globalizáciou, čo všetko viedlo k odmytologizovaniu najprv neba (Koperník a Galilei) a potom aj života (Darwin) a k sekularizácii spoločenského života (Voltaire a Francúzska revolúcia s heslom sloboda, rovnosť, bratstvo).

Stovky ba tisícky intelektuálov sa počas storočí otvorene zúčastnili a zúčastňujú úspešnej propagácie myšlienok osvietenstva v boji s hierarchiou katolíckej cirkvi v Európe aj Amerike. Nedá sa uveriť tomuto pamfletu, že to boli a sú tajní agenti akýchsi slobodomurárskych lóží. Chudobná história tej čudesnej knihy Alta Vendita od neznámych autorov a bez mien účinkujúcich nevzbudzuje veľkú dôveru, hoci ju odporúčajú traja pápeži. Veľmi pripomína podvrh Protokoly sionských mudrcov, bojujúcich tiež proti liberalizmu a modernizácii (Ruska), ale v tomto prípade ako súčastiam židovského plánu na svetovládu. V nemeckej Wikipédii má heslo Dejiny slobodomurárstva 18 strán a Taliansku sa venuje celá jedna strana; ani slovo o Alta Vendita.

Tradicionalistický katolícky žurnalista John Vennari je vydavateľ amerického mesačníka Catholic Family News, zastávajúceho sa Kňazského bratstva sv. Pia X. a kritického k záverom 2. vatikánskeho kongresu. V osemdesiatych rokoch minulého storočia bol členom biskupom neuznaného benediktínskeho kláštora Most Holy Family Monastery v Berline, New Jersey, ktorý ako prvá katolícka ustanovizeň neuznal závery 2. vatikánskeho koncilu. V Česku propaguje jeho názor Inštitút sv. Jozefa.

V roku 2007 uverejnil John Venari (sic) v Kirchliche Umschau veľmi podrobnú recenziu knihy Antonia Socciho o Treťom fatimskom tajomstve a v rozhlasovom interview v Hlase katolíckej tradície na portáli AngelQueen.org vysvetlil, prečo je rock and roll neusporiadaná hrmotná hudba so škodlivým účinkom na ducha aj telo, a to nielen jej lyrika, ale aj jej muzika. Na aktívneho novinára to nie je veľa.

Nemá zmysel protestovať proti tomu, že zo všetkých ziel súčasnosti paušálne obviňujú všetci pápeži vo svojich encyklikách a kázňach ateistov, ktorí si na to zvykli. Ale ak ide súčasný fundamentalizmus tak ďaleko, že liberálnych sociálne cítiacich katolíkov vyhlasuje slovami pápeža Pia IX. za „najhorších nepriateľov cirkvi“, že modernizmus nazýva slovami pápeža Pia X. beštiou a najsmrtonosnejšou nákazou, že ekumenické snahy nazýva nákazou, ktorej sa treba chrániť a vyzýva k odporu proti záverom 2. vatikánskeho koncilu, s tým by sa mala vyrovnať Konferencia biskupov Slovenska, pretože to narúša pokojné spolužitie svetonázorových komunít súčasnej slovenskej spoločnosti.

***

Dodatok 5. 4. 2012:

Bol som upozornený na chybu. Na Vybrali SME sa nachádza odkaz na článok. Ako prvý reagoval diskutujúci s menom Plavidlo1, a upozornil ma na chybu.

Opravujem sa, Lefebvre vysvätil štyroch, nie ôsmich, ako som uviedol v článku. Ďakujem za toto upozornenie.

Chronológie štúdií

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Študenti, ktorí začali štúdium na VŠV v Brne pred 17. novembrom 1939

V posledných piatich rokoch prvej Československej republiky absolvovalo štúdium na Vysokej škole veterinárskej (VŠV) v Brne diplomom veterinárneho lekára priemerne 60 študentov; z toho bolo 38 Čechov, 11 Slovákov a 11 inej národnosti (Tab. 1). Keby platilo porekadlo „Kto imatrikuluje a nekrepíruje, promuje“, boli by takmer rovnaké počty študentov v nižších semestroch ako boli počty absolventov s diplomom. Keďže štúdium trvalo 4 roky (8 semestrov), znamenalo by to, že pri zatvorení VŠV v Brne na nej študovalo asi 44 študentov zo Slovenska v 1. až 8. študijnom semestri. To by sa malo dať zistiť podľa zápisných listov. Vo fascikloch, ktoré som dosiaľ prezrel, som však našiel v rokoch 1938 a 1939 len 15 zapísaných slovenských študentov, ktorých stopa sa stratila (Tab. 2 a Tab. 11), ktorí v štúdiu pokračovali (Tab. 3). Iste sa nájdu ďalší.

Porekadlo o promujúcich imatrikulovaných študentoch stratilo v predvojnových a vojnových rokoch platnosť a mnohí študenti prestávali študovať už po prvých semestroch. Oveľa horšie to muselo byť v prípadoch, keď nenachádzame údaje o pokračovaní v štúdiu po 7. a 8. semestri, ba ani o dosiahnutí diplomu absolventmi.

Vývoj medzinárodnej a slovenskej aj českej spoločenskej a politickej situácie viedol k tomu, že dochádzalo k častým zmenám pobytu jednotlivcov aj presunom celých národnostných skupín obyvateľstva pri zmenách štátnych hraníc. Z príčin stačí uviesť mníchovský diktát z 30. septembra 1938 (nemecká okupácia sudetského pohraničia v Česku a na Morave), prvú viedenskú arbitráž z 2. novembra 1938 (maďarská okupácia južného Slovenska a Podkarpatskej Ukrajiny) a Norimberské zákony z 15. 9. 1935, nástroje na perzekúciu tzv. „rasovo menejcenného obyvateľstva“, ktoré sa stali základom obdobných úprav aj v Nemeckom okupovaných štátoch, napr. v Protektoráte Čechy a Morava a v prvej Slovenskej republike.

Slováci už od roku 1938 opúšťali VŠV v Brne alebo prerušovali štúdium a alebo hneď alebo po pár mesiacoch odchádzali pokračovať v štúdiu na VŠV do Viedne alebo do Záhrebu. Až v roku 1940 sú záznamy o tom, ktorí študenti dostávali štipendium Ministerstva hospodárstva SR, ale nie sú dosť presné. Hrozba nárokov Maďarska na územie južného Slovenska viedla k mrazivým susedským vzťahom a ani jeden slovenský študent nepokračoval v štúdiu veterinárstva v Budapešti; viacerí tam však začali veterinárstvo študovať.

V jeseni 1939 sa zapísali na VŠV v Brne nasledovní slovenskí študenti (Tab. 3):
– do 8. semestra sa zapísal Atanasius Thurring (neručím za správnosť, fotka zápisného listu je zle čitateľná; treba urobiť novú),
– do 7. semestra bol zapísaný Kazimír Kvapil,
– do 6. semestra bol zapísaný Ladislav Dinda,
– do 5. semestra boli zapísaní Vladimír Černák, Kazimír Harmata, Juraj Herrmann, Štefan Hörmann, Ondrej Mačička a Arnošt Zlínský (ktorý si už dávnejšie zmenil pôvodné meno Zelmanovič), spolu šiesti,
– do 3. semestra boli zapísaní Jozef Kacvinský, Jozef Mokrý, František Mrakič a Maximilián Orth, spolu štyria.

Po dvoch sa stopa stratila: po Thurringovi a Herrmannovi. Ostatní 11 doštudovali, každý svojím spôsobom.

Spolu je to 13 študentov, zistených na základe asi polovice zápisných listov. Dá sa očakávať, že v druhej knihe bude rovnaký výskyt slovenských študentov, takže celkový počet bude okolo 26, a spolu s tými, ktorých stopa sa stratila, sa môže blížiť k päťdesiatke.

Ak chceme mať celkový počet slovenských študentov, postihnutých v čase 2. svetovej vojny núteným odchodom z VŠV v Brne, resp. nemožnosťou tam študovať, treba k tomuto číslu pripočítať študentov, ktorí

  1. našli si primerané zamestnanie, v ktorom zotrvali až do skončenia vojny a po obnovení výučby na VŠV v Brne v letných mesiacoch 1945 sa ponáhľali na svoju alma mater dokončiť prerušené štúdium. Na tabuľke 4 sa uvádzajú študenti, ktorí začali študovať na VŠV v Brne pred 17. novembrom 1939 a pokračovali po 9. máji 1945. Dvaja z nich sa ešte zapísali do zimného semestra 1939 (Ondrej Mačička a Arnošt Zlínsky/Zelmanovič), ostatní opustili VŠV Brno už skôr.Na prvý pohľad udrie do očí, že v tejto 13-člennej skupine sú 4 veterinári židovskej národnosti/náboženstva, ktorých zatvorenie školy postihlo v 1. až 7. semestri. Vojnové udalosti podstatne ovplyvnili ich životy a pri dosiahnutí diplomu mali temer všetci nad tridsať rokov.

  2. opustili Brno a pokračovali v štúdiách vo Viedni na už pri zhoršovaní medzinárodnej situácie, teda ešte pred Mníchovom a pred marcom 1939 (Tab. 5). Nie je isté, či niektorí nedostali štipendium Ministerstva hospodárstva SR. Ani jeden z nich sa už nezapísal v Brne do zimného semestra 1939/1940. Bolo ich 11.

  3. dostali štipendium Ministerstva hospodárstva SR na dokončenie štúdia na VŠV v Záhrebe, a to šiesti po 8 semestroch v Brne, jeden po 5 semestroch a dvaja po 3 semestroch. Jeden išiel do Záhrebu so slovenským štipendiom po začiatku štúdia vo Ľvove. Traja z nich sa imatrikulovali v Brne do zimného semestra 1939/1940 – Kacvinský a Mokrý (3. sem.) a Mrakič (5. sem.). Spolu ich bolo 11 (Tab. 6).

  4. dostali štipendium Ministerstva hospodárstva SR na dokončenie štúdia na VŠV vo Viedni (Tab. 7). Boli trinásti, a to po 1. semestri v Brne štyria ( Heinz-Samuel Brosz, Štefan Kunsch, Mikuláš Sokol a Jozef Jeleník), 2 po treťom semestri (Rudolf Turkovič a Maximilián Orth), 3 po štvrtom semestri (Štefan Hörmann, Vladimír Černák a Antonín Suchár), po jednom po 5. semestri (Kazimír Harmata), po 6. semestri (Ladislav Dinda) a po 7. semestri (Kazimír Kvapil); jeden bol už absolvent (Dezider Repčák). Vladimír Suchár sa však na VŠV vo Viedni nezapísal.

  5. rozhodli sa študovať v Budapešti. Na štúdium veterinárstva na VŠV v Budapešti nedávalo Ministerstvo hospodárstva SR štipendiá. Už pred viedenskou arbitrážou a ešte väčšmi po nej panovala na Slovensku protimaďarská nálada. Možno aj preto po zatvorení brnenskej VŠV nešiel ani jeden študent pokračovať v štúdiu na VŠV v Budapešti. Jeden tam už dokončoval štúdium (Konštantín Rencz) a deviati tam predsa len našli možnosť začať štúdium (Tab. 8).


Tento prehľad poskytuje obraz o tom, akú cezúru znamenal 14., resp. 15. marec 1939 v spolužití Slovákov a Čechov: Keď sa v októbri a novembri 1939 konali zápisy na VŠV Brno do zimného semestra 1939/1940, mohli sa zapísať študenti pokračujúci tu v štúdiu, ale nie začínajúci, ktorých by bolo bývalo najmenej desať. Tento stav iste spôsobil veľké bolesti hlavy národohospodárom na Slovensku. Chovy zvierat vtedy trpeli a boli ohrozované veľmi vážnymi chorobami a nákazami.

Nie je vylúčené, že niektorí prešli na štúdium humánnej medicíny, najmä ak platilo uznanie prvých dvoch semestrov, ako to bolo pri prestupe z humánnej medicíny na veterinárnu, čo využili napr. Jozef Jakubík zo Štiavnika a Pavel Pakoš z Ripnian, ktorí prišli v roku 1945 na brniansku VŠV po dvoch započítaných vojnových semestroch štúdia na Lekárskej fakulte v Bratislave. (Kým Jakubík riadne doštudoval – diplom 11. 10. 1949, doktorát 21. 1. 1950 – , Pakoš bol v roku 1948 „vydemokratizovaný“ a ušiel na západ, kde sa stal hotelovým manažérom v Calgary v Kanade.) Takýmto spôsobom sa stávalo, že niektorí začínajúci študenti veterinárstva na VŠV v Brne na jeseň 1945 sa zapisovali rovno do 5. semestra: uznali sa im 2 semestre štúdia na inej vysokej škole a 2 semestre v dôsledku vojnových udalosti. Iní sa zmierili so stratou študijných rokov v dôsledku vojny.

V nasledujúcich odsekoch sa budeme jednotlivým skupinám študentov venovať podrobnejšie.

Slovenskí študenti, ktorí po zatvorení VŠV v Brne prestali študovať veterinárstvo vôbec

Už zimný semester školského roku 1938/39 bol poznačený búrlivým vývojom celkovej európskej a osobitne našej slovenskej a českej politickej situácie. V apríli 1938 uskutočnil Hitler pripojenie Rakúska k „Ríši“ a stále hlasnejšie sa domáhal práv pre nemecké národnostné menšiny v susedných štítoch, najmä v Československu a Poľsku. V novembri 1938 uzákonil Senát ČSR autonómiu Slovenska a 14. marca 1939 došlo k rozpadu ČSR a o pol roka nato útokom Nemecka na Poľsko sa začala 2. svetová vojna. Už rozpad ČSR znamenal pre Slovákov koniec možnosti začať štúdium veterinárstva na VŠV v Brne, no zatvorenie všetkých vysokých škôl v Protektoráte Čechy a Morava znemožnilo aj pokračovanie v štúdiu na tejto škole.

Prevažná väčšina slovenských študentov využila možnosti, ktoré sa naskytovali existenciou blízkych veterinárskych učilíšť vo Viedni, Budapešti a Záhrebe a imatrikulovala sa tam jednak na pokračovanie v štúdiu a jeho skoré dokončenie, jednak na začatie štúdia vo Viedni, Hannoveri a Budapešti. Štúdium v Nemecku a Chorvátsku bolo spojené so štipendiom ministerstva hospodárstva.

Pri porovnaní zápisných listov predvojnových rokov VŠV v Brne a zápisných listov VŠV vo Viedni z prvých vojnových rokov zisťujeme, že nie všetci brnianski študenti využili možnosť pokračovať v štúdiu – dokonca s pomerne vysokým štipendiom – na menovaných školách. Najviac to prekvapuje u troch absolventov šiesteho až ôsmeho semestra veterinárneho štúdia, ktoré vtedy trvalo osem semestrov; ani po oslobodení sa nevrátili na svoju alma mater. (Tab. 2 a Tab. 16).

Zo spolu pätnástich študentov tejto skupiny boli 7 katolíci, 4 evanjelici a 4 židia; 7 boli Slováci, 3 maďarskej a 1 nemeckej národnosti, 4 Židia. Dvaja študenti maďarskej národnosti pochádzali z Košíc a Komárna; nie je vylúčené, že pokračovali v štúdiu v Budapešti. O osude židovských študentov si nemožno robiť ilúzie; vzhľadom k osudnému holokaustu ich národa mali mizivé predpoklady prežitia. Treba predpokladať, že sa za nejedným menom skrýva osud prenasledovaného Žida, ktorý hľadal záchranu v zmene náboženstva, národnosti alebo mena.

Je pravdepodobné, že sa absolventi štúdia veterinárnej medicíny bez záverečných skúšok uplatnili odborne na takých pracoviskách, kde sa nevyžadujú úradné doklady o odbornej spôsobilosti, napr. v súkromných podnikoch.

Študenti, ktorí prerušili štúdium na VŠV v Brne na celý čas trvania vojny

Kým väčšina slovenských študentov po zatvorení VŠV v Brne pokračovala v štúdiu na VŠV v Záhrebe alebo vo Viedni, niektorí prestali študovať a našli si primerané zamestnanie, v ktorom zotrvali až do skončenia vojny a po obnovení vyučovania na VŠV v Brne v letných mesiacoch 1945 sa ponáhľali na svoju alma mater dokončiť prerušené štúdium. Na tabuľke 3 sú mená prvých 13 veterinárov tejto skupiny, ktorí v novembri 1939 museli štúdium prerušiť. Z nich Mačička a Zelmanovič s v roku 1945 vrátili do Brna, po Thurringovi a Herrmannovi sa stopa stratila a ostatní skončili v Záhrebe, Viedni alebo Brne.

Na tabuľke 4 sú mená všetkých študentov, ktorí prerušili štúdium na VŠV v Brne na celý čas trvania vojny.

Juraj Šmálik bol prvý Slovák, ktorý na znovu otvorenej VŠV v Brne dostal veterinársky diplom, a to už 25. júna 1945. Vôbec prvý diplom po oslobodení vydala VŠV Brno 13. júna 1945, t. j. o dvanásť dní skôr, Jaroslavovi Jelínkovi z Kolína.

Ladislav Greško zo Svinej sa nespomína ani na jednej zahraničnej škole – z toho sa dá usudzovať, že začal v Brne pred novembrom 1939 a pokračoval v roku 1945. Už sa sotva nájde niekto, čo povie, čo robil medzitým.

Aspoň 4 študenti na tejto tabuľke boli židovského náboženstva a je určitým uspokojením, že aspoň títo prežili strašné roky holokaustu.

Stopa troch študentov, ktorí sa v rokoch 1945 a 1946 vrátili na VŠV v Brne sa stráca. Pavel Rudolf Schneiser, ktorý prerušil štúdium v roku 1939 ako absolvent, dosiahol už 3. 12. 1945 diplom veterinárneho lekára, ale nepromoval a nevedno, kde pôsobil. Arnošt Zelmanovič si zmenil meno na Arnošt Zlínsky, doktorát dosiahol v r. 1947 a tiež sa nevie, kde pôsobil. Tretí, Ľudovít Jirků, bol síce prvý zapísaný študent na VŠV v Brne po oslobodení, ale zapísal sa len raz, a to 4. 6. 1945 do 4. semestra.

Milan Sliepka píše, že Mačička bol osobne vo Viedni a uvažoval o pokračovaní štúdia na tejto škole, ale z neznámych dôvodov prestal a pokračoval až po vojne v Brne.

Do tejto skupiny zatiaľ nezaraďujeme veterinárov, ktorí získali diplom pred 17. novembrom 1939, ale dizertačnú prácu obhájili až po oslobodení, ako napríklad Juraj Kubiš zo Zvolena: diplom získal 7. 6. 1939 a promovaný bol až 15. 2. 1947. Aj on bol iste obeťou zatvorenia školy.

Z 11 študentov tejto skupiny dosiahli doktorát 8, len diplom získal 1; na Slovensku pôsobili 8 a pri troch sa stopa stratila.

Študenti, ktorí študovali vo Viedni pred r. 1940, asi na vlastné náklady

Nie je vylúčené, že v medzivojnovom období 1918 – 1938 študovali niektorí Slováci veterinárstvo v cudzine, ale menovite sa nepoznajú. Ak, tak to robili na vlastné náklady, lebo štipendiá sa vtedy nedávali. Až búrlivé politické udalosti konca 1930-tych rokov v Československu a vôbec vo svete trhali staré spoločenské usporiadanie a hnali aj našich ľudí „do sveta“. Viacerí slovenskí študenti opustili pár rokov pred rozpadom Československa brniansku vysokú školu a pobrali sa do Viedne (Tab. 5).

Na prvom mieste to boli dvaja etnickí Nemci zo Spiša, Ervín Schütz zo Spišskej Belej a Géza-Karol Matz z Vrbového. Prvý sa imatrikuloval vo Viedni do prvého semestra už v apríli, druhý do piateho semestra v októbri 1939. Prvý dosiahol doktorát v roku 1942 a pôsobil potom na Slovensku, stopa druhého sa po 7. semestri v roku 1939 stráca.

Už v rokoch 1940 a 1941 skončili vo Viedni dosiahnutím doktorátu Ján Timko a Ladislav Kubiš. Okrem toho sme do tejto skupiny zaradili ďalších veterinárov, ktorí dosiahli vo Viedni diplom po roku 1940, pričom nevieme, kedy presne študovali predtým a či naozaj nemali štipendium; na výkazoch štipendistov sa neuvádzajú.

Osobitný prípad je Rudolfa Kirchnera, ktorý sa narodil v Nitre v roku 1890, dosiahol veterinárny diplom vo Viedni v roku 1914 a po 35-ročnom pôsobení v Nitre ako med. vet. si v roku 1948 doprial na VŠV v Brne hodnosť doktorátu. Podobných prípadov bolo viac, ale tie nepatria do tejto štúdie a na tabuľke 6 ho neuvádzame.

O Júliusovi Mikulíkovi, ktorý bol maďarskej národnosti, udáva Molnár, že pochádzal z Lipt. Mikuláša, kým podľa brnianskych prameňov sa narodil v Prešove. Študovať začal už v roku 1935, 8. semester absolvoval v roku 1938 a už 24. 10. 1939 dostal absolutórium, ale potom sa jeho stopa stráca. Až v roku 1948 získava na VŠV v Brne v rýchlom slede vo februári diplom a v marci doktorát. Pôsobil v Mostovej, okres Galanta.

Pavel Volko začal študovať v Brne v roku 1936, pri 7. semestri školu zatvorili a skúsil to vo Viedni, ale len jedným zápisom asi v roku 1940. 8. 10. 1946 sa znovu zapísal na VŠV v Brne, no potom sa stopa stráca.

Tak ako skupina študentov, ktorí prerušili počas 2. svetovej vojny svoje štúdium, aj táto je typická vysokým vekom absolventov pri dosiahnutí diplomu či doktorátu. Z deviatich mali traja nad tridsať rokov a Július Mikulík dokonca 38.

Z 10 do roku 1940 vo Viedni asi bez štipendia zapísaných študentov odpadli dvaja, ktorí mali za sebou v roku 1939 už 7 semestrov. Po skončení štúdia sa v rokoch 1940 až 1948 vrátilo 8 hotových veterinárov: po štyroch s doktorátmi z Viedne a z Brna.

Študenti, ktorí dostali štipendium na dokončenie štúdia v Záhrebe, vo Viedni alebo v Budapešti

Ponuka štipendií na štúdium veterinárstva tesne pred vznikom Slovenského štátu v januári 1939 (Husár 2009) nie je v tejto súvislosti relevantná, keďže sa ani nevie, či v tých pohnutých časoch bolo toto štipendium niekomu udelené. Dá sa uvažovať o tom, prečo sa ponúkalo štipendium 1 500 až 3 000 Kč ročne na štúdium v Brne a 5 000 Kč na celé štúdium v Hannoveri alebo vo Viedni, čomu chýba logika.

Celkom iná situácia sa vytvorila po vzniku Slovenského štátu (14. marca 1939) a Protektorátu Čechy a Morava (15. marca 1939), čo viedlo k rozpadu Česko-Slovenska, a najmä po zatvorení VŠV v Brne (17. novembra 1939). Českí študenti nemali nijakú možnosť pokračovať v štúdiách, ani študenti z iných východoeurópskych štátov, ktorí boli na brnianskej škole v tých rokoch početne zastúpení.

Isté je, že tí slovenskí študenti veterinárstva, ktorí na to mali finančné prostriedky, už v januári 1940 prechádzali na VŠV do Viedne a do Záhrebu a nečakali, kým zúčastnené ministerstvá vyriešia vypísanie súbehov na štipendiá. Heinz-Samuel Brosz, Štefan Hörmann a Mikuláš Sokol boli vo Viedni už v roku 1939. Čulen, Chládecký a Ševec išli do Záhrebu už v apríli 1940, ale až v auguste 1940 dostali prví dvaja štipendiá na dokončenie štúdia v Záhrebe. Je pravdepodobné, že aj ďalší vo Viedni už zapísaní študenti štipendiá neskôr využívali.

Vyhlášky o súbehoch na štipendiá od roku 1940 do roku 1943 a ich stručné výsledky uvádza so zaujímavými podrobnosťami Husár (2009); my tomu venujeme niekoľko tabuliek.

Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na dokončenie štúdia v Záhrebe

O týchto študentoch Husár (2009) uvádza, že ich bolo asi 12 – 13, no menuje len desiatich. Ja som našiel jedenásť mien (Tab. 6). Iba jeden z nich, Karol Ševec, sa neuvádza medzi štipendistami.

Do Záhrebu neodišiel ani jeden študent s plánom začať tam štúdium veterinárnej medicíny. Ani jeden zo štipendistov sa nezapisoval do 1. študijného semestra. Vo všetkých prípadoch išlo o priamy nepriaznivý dôsledok zrušenia VŠV v Brne a snahu dohoniť aj tak už stratený čas a čím skôr štúdium ukončiť. To sa trom (Štefan Čulen, František Chládecký a Karol Ševec) podarilo dosiahnutím diplomu v Záhrebe už 18. 12. 1940 a ďalším trom v roku 1942 (Andrej Pardel), 1943 (Jozef Kacvinský), resp. až 1946 (František Mrakič). Dvaja dosiahli diplom ešte za vojny po prestupe na viedenskú VŠV (Albín Jablonský a Jozef Mokrý) a dvaja v Brne (Felix Lobpreis a Pavel Brtka). Jediný záhrebský študent, o ktorom predpokladám, že dosiahol doktorát na VŠV v Záhrebe, je Pavel Ondrejček. Nedostal doktorát ani vo Viedni, ani v Budapešti, ani v Brne. Hoci dostal štipendium na dokončenie štúdia vo Viedni, neinskriboval sa tam.

Osobitný je prípad Felixa Lobpreisa, ktorý 10. 11. 1939 ako posledný Slovák dosiahol na VŠV v Brne veterinársky diplom. Po ňom uznala škola veterinárom len Antonína Verbíka z Jihlavy. Husár uvádza, že v roku 1940 išiel Lobpreis so štipendiom pokračovať v štúdiu do Záhrebu. Zamýšľal tam robiť doktorát? Ani po oslobodení ho ani v Brne neurobil. Pôsobil v Smoleniciach a Trnave. Molnár udáva, že získal veterinársky diplom v r. 1940 v Záhrebe (HVOT 2001, s. 285), takže by bol býval majiteľom dvoch veterinárskych diplomov.

Vypísania štipendií na štúdium veterinárstva v Záhrebe v rokoch 1941 a 1942 ostali bez ohlasu, hoci ročné štipendium bolo zvýšené na 7 000 Ks. Príčinu možno vidieť v nedôvere voči klérofašistickému Chorvátsku, ktoré vzniklo po rozbití Juhoslávie Hitlerom v apríli roku 1941 ako popri Slovensku druhý bábkový štát nacistického Nemecka.

Okrem Jablonského a Brtku začali všetci záhrebskí študenti študovať na VŠV Brno. Jablonský absolvoval prvé dva roky veterinárskeho štúdia na Academia medicinae vetarinariae Leopoliensis vo vtedy poľskom Ľvove. Pavel Brtka to zahraničný Slovák, občan Juhoslávie; študoval v rokoch vojny na Vysokej škole veterinárskej v Belehrade a v Záhrebe. Po oslobodení sa 14. 8. 1945 stal ako Slovák československým štátnym príslušníkom.

Okrem Felixa Lobpreisa a Andreja Pardela, teda deviati záhrebskí študenti dosiahli doktorát, a to 2 vo Viedni, 1 pravdepodobne v Záhrebe a 6 v Brne. Všetci potom pôsobili na Slovensku.

Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na dokončenie štúdia vo Viedni

Štyria študenti zo Slovenska prišli na viedenskú veterinársku školu už v roku 1939, po rozpade Československa, ale pred zatvorením českých vysokých škôl. Boli to:
– etnickí Nemci (Volksdeutsche) Heinz-Samuel Brosz z Veľkej Lomnice a Štefan Kunsch zo Starej Ľubovne sa zapísali do zimného semestra 1939 ako do 1. semestra dňa 17. 10. 1939,
– Slovák Mikuláš Sokol z Liptovskej Tepličky sa zapísal 24. 10. 1939 tiež do 1. semestra a
– Slovák Štefan Hörmann dňa 30. 11. 1939 do 4. semestra.

Dá sa predpokladať, že títo študenti začali štúdium bez štátneho štipendia, ale potom sa dostali medzi prvých štipendistov. Etnickí Nemci dostali pravdepodobne iné štipendium.

Podľa Husára vydal minister hospodárstva 17. júla 1940 vyhlášku o štipendiách a 20. augusta 1940 udelil prvé štipendiá po 6 000 Ks desiatim študentom na dokončenie štúdia a jedenástim na začatie štúdia. Porovnanie so zápismi do semestra (Nationale) na VŠV vo Viedni vykazuje určité nezrovnalosti. Všetci štipendisti prvej skupiny (dokončenie štúdia) sa zapísali, a to piati už v januári 1940, ale okrem nich traja ďalší, ktorí nie sú uvedení medzi štipendistami (Tab. 7). Sú to Vladimír Černák (zapísal sa v apríli 1940), Štefan Kunsch (v októbri 1939) a Maximilián Orth (v septembri 1940).

O Jozefovi Jeleníkovi píše Husár, že dostal štipendium na dokončenie štúdia vo Viedni po 3. semestri, no podľa Nationale vo viedenskom archíve sa 11. 1. 1940 zapísal do 1. semestra.

Štefan Hörman dosiahol diplom podľa blahoželania k 90. narodeninám v Slovenskom veterinárskom časopise (č. 4, 2009, s. 266) v roku 1941 a doktorát 1. 6. 1942.

Kunsch, Černák a Orth neudávajú, či dostávali štipendium, hoci tá otázka je na zápisnom liste (Nationale), ktorý sa musí vyplňovať pred každým semestrom, na druhom mieste, hneď po prehlásení, že študent nie je verejným úradníkom, a ktoré znie:

„Inskriptionsbewerber ist öffentlicher Angestellter: Ja — Nein —. Wien, am xy Dezember 1942. Unterschrift des Studenten. Die Inskription für öffentliche Angestellte kann nur auf Grund einer dienstbehördlichen Studienbewilligung erfolgen.“ (Uchádzač o zápis je verejný úradník: Áno — Nie —. Vo Viedni, xy. decembra 1942. Zápis verejných úradníkov sa môže uskutočniť len na podklade služobného povolenia štúdia.)

Väčšina študentov priznáva ročné štipendium 6 000 Ks – okrem Mikuláša Sokola, ktorý v 1. semestri údaj o štipendiu nevyplňuje a v 2. semestri udáva štipendium 250 RM, čo nezodpovedá prepočtu 6 000 Ks na RM a budí dojem, že v tomto zriedkavom prípade išlo v dôsledku majetkových pomerov rodičov o polovičné štipendium. Podobný údaj je pri menách Júliusa Lukovinyho a Alojza Žuffu na tabuľke 14, a to 3 500 Ks, keď iní mali 7 000 Ks.

„Večný študent“ Rudolf Turkovič zo Skalice začal študovať v Brne už v roku 1937, no po 17. novembri 1939 musel štúdium prerušiť. V r. 1940 dostal štipendium na pokračovanie v 5. semestri vo Viedni, ale zapísal sa až 14. 9. 1941 do 3. semestra (Tab. 7) a do konca vojny štúdium nedokončil – načo? Aby musel narukovať? Takto uvažovala časť viedenských študentov pred dokončením štúdia a štúdium bez problémov predlžovali, ako sa dalo.

Zo spolu 13 v roku 1940 vo Viedni so štipendiom zapísaných študentov deviati ukončili štúdium v rokoch 1940 až 1944 doktorátom a jeden diplomom. Desiati sa vrátili na Slovensko. Po 5. semestri sa stratila stopa po dvoch.

Študenti, ktorí študovali veterinárstvo v Budapešti

V zborníku k 40. výročiu Vysokej školy zverolekárskej v Brne 1919 – 1959 píše Novotný o snahách politických aj odborných predstaviteľov českého národného života o zriadenie českej vysokej školy zverolekárskej od roku 1898, keď sa stal prvým českým profesorom kurzov „zvěrolékařství“ na lekárskej fakulte pražskej univerzity prof. Theodor Kašpárek. Všetky jednania boli bezvýsledné a musel prísť štátny prevrat, založenie Česko-Slovenskej republiky 28. októbra 1918 a vyhnanie českých študentov z rozbúrenej Viedne 5. decembra 1918, kým bola zákonom č. 86 z 12. decembra 1918 založená Vysoká škola zverolekárska v Brne.

Pred 1. svetovou vojnou a v prvých rokoch ČSR študovali Slováci veterinárstvo prevažne na VŠV v Budapešti. V tých rokoch získalo veterinársky diplom 16 študentov v Budapešti, 4 vo Viedni a 1 v Drážďanoch; spolu ich bolo 21 (Tab. 8). Všetci dosiahli potom doktorát na VŠV v Brne, a to v rokoch 1924 až 1948. Treba predpokladať, že viacerí veterinári sa uspokojili s diplomom dotyčnej školy a že predsa len boli veterinári, ktorí získali vo Viedni, resp. v Budapešti aj doktorát, ale zatiaľ nemáme meno ani jedného!

Do určitej miery prekvapuje, že zo spolu 21 diplomovaných veterinárov len 3 urobili doktorát v Brne za 1 až 2 roky po dosiahnutí diplomu v Budapešti, resp. v Drážďanoch. U ostatných bol tento odstup priemerne 20, u viacerých až 26 a 28 rokov.

Niet záznamov o tom, ako sa odohral odchod slovenských absolventov a študentov z Viedne a Budapešti v rokoch 1918 – 1920.

Oneskoreným študentom tejto kategórie bol Konštantín Rencz z Nižného Medzeva, ktorý v Budapešti študoval v rokoch 1935 – 1939 a v decembri 1941 dosiahol veterinárny diplom, o promóciu však nemal záujem. Jeho hlavným pôsobiskom bol potom Nižný Medzev v okrese Moldava nad Bodvou (Tab. 9).

Na štúdium veterinárstva na VŠV v Budapešti nevypisovalo Ministerstvo hospodárstva SR štipendiá a individuálne žiadosti o štipendium na štúdium v Budapešti zamietalo (Molnár). Už pred viedenskou arbitrážou a ešte väčšmi po okupácii južného Slovenska panovala na Slovensku protimaďarská nálada. Možno aj preto po zatvorení brnenskej VŠV nešiel ani jeden študent pokračovať v štúdiu na VŠV v Budapešti. Jeden tam už dokončoval štúdium (Konštantín Rencz) a deviati tam predsa len našli možnosť začať štúdium (Tab. 9).

O napätosti politickej a spoločenskej situácie v súvislosti s národnostnou otázkou svedčí skutočnosť, že napriek možnostiam medzinárodného styku sa nekonala nijaká výmena študentov medzi VŠV Budapešť a VŠV Viedeň, a to obidvomi smermi: ani jeden z budapeštianskych študentov neprestúpil do Viedne a ani jeden z viedenských študentov neprestúpil do Budapešti.

Len dvaja z 10 dosiahli v Budapešti veterinársky diplom. Konštantín Rencz po celom štúdiu v Budapešti, Gejza Klára po neúspešnom pokuse pokračovať v štúdiu na VŠV v Brne. Ostatní deviati sa v rokoch 1945 a 1946 pobrali na VŠV do Brna za diplomom a doktorátom. Ako prvý z nich dosiahol diplom už 3. 12. 1946 Július Molnár; ďalší šiesti až v rokoch 1948 a 1949. Michal Popovič umrel – asi na tuberkulózu – počas 7. semestra. Gejza Klára sa v Brne zapísal 30. 10. 1945 do 7. semestra, ale mal národnostné ťažkosti a po pár mesiacoch sa vrátil do Budapešti, kde štúdium dokončil – nevedno, či diplomom alebo doktorátom – a pracoval ako obvodný veterinár v Kondoroši blízko rumunských hraníc.

Molnár udáva, že požiadal o štipendium na štúdium v Budapešti, ale že ho nedostal; že mu bolo ponúknuté, ak bude študovať vo Viedni, čo odmietol.

Dvaja študenti pochádzali z vtedajšej Podkarpatskej Rusi (Augustín Antalovský a Michal Popovič, jeden bol židovského náboženstva – Pavol Hájek. Bol príbuzný MVDr. Hechta-Hájka, veterinára v Trebišove, ktorý ako Žid dostal v r. 1941 výnimočné povolenie pracovať ako veterinár do 31. 12. 1942?

Roman Fedák, narodený roku 1923 vo Volovom, sa uvádza v SEO VOS FMV (Štatisticko- evidenčný odbor Vnútornej organizačnej správy Federálneho ministerstva vnútra). Nepátral som po príčine, pre ktorú sa uvádza v týchto dokumentoch Štátnej bezpečnosti. Pozri Evidencia záujmových osôb.

Spôsob štúdia na budapeštianskej škole je opísaný v knihe L. Husára a kol. (2009).

V spodnej časti tabuľky 9 sa uvádza 8 študentov VŠV v Budapešti, začínajúcich v rokoch 1941 a 1942. Narodili sa v obciach, odtrhnutých od Slovenska Viedenskou arbitrážou v roku 1938. Všetci zapisovali len jeden až tri semestre a ani jeden neskoršie ako v roku 1944, keď bola vojna v Maďarsku prakticky ukončená. V decembri 1944 bola Budapešť obkľúčená a vo februári 1945 oslobodená. Koniec vojny neznamenal pre týchto študentov začiatok nového študentského života – tak, ako pre 90 % slovenských študentov. Viac by sa o tom našlo v archíve VŠV v Budapešti. Samozrejme, týchto študentov nepočítam medzi tzv. viedenských študentov.

Po obsadení južného Slovenska Maďarmi sa sťahovali z týchto území mnohí Slováci na Slovensko; boli medzi nimi aj veterinárni lekári, napríklad Pavel Pakoš, ktorý opustil miesto okresného veterinára v Nových Zámkoch a stal sa okresným v Topoľčanoch. Ktorí Slováci-veterinári ostali počas okupácie južného Slovenska v rokoch 1938 až 1945 na svojich pôsobiskách? Našli sa takí vlastenci? Iste prichádzali na toto územie veterinári z Maďarska a odchádzali po máji 1945. Ich mená sú zabudnuté. Čo by sa našlo v maďarských archívoch?

Na VŠV v Budapešti študovalo za 2. svetovej vojny 10 študentov. Ani jeden tam nedosiahol doktorát, dvaja skončili štúdium dosiahnutím diplomu. Ôsmi pokračovali v štúdiu v Brne, kde jeden počas štúdia zomrel. Jeden diplomovaný veterinár ostal po skončení štúdia v Maďarsku. Šiesti potom obhájili v Brne doktorát, ôsmi sa vrátili do vlasti – 6 ako doktori, 2 ako veterinárni lekári.

Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na začatie štúdia vo Viedni

Dňa 20. augusta 1940 udelilo Ministerstvo hospodárstva prvé štipendiá na štúdium na VŠV vo Viedni, a to 13 spomedzi 37 uchádzačov – čerstvých maturantov; Husár uvádza jedenástich (Tab. 10) Všetci sa imatrikulovali v septembri až októbri do zimného semestra 1940/41. Štipendium nevyužili a na VŠV vo Viedni sa nezapísali P. Drexler a P. Kráľovič.

Už 12. januára 1940 sa zapísal do prvého semestra prvý slovenský študent, Jozef Ballon z Považskej Bystrice. Bol jediný začínajúci medzi asi desiatkou Slovákov už vo vyšších semestroch, ktorí prestúpili do Viedne z Brna.

V normálnom zápisnom termíne pre zimný semester 1940, t. j. 18. septembra 1940, sa zapísal do 1. semestra aj Gustáv Nemetz z Dolnej Štubne (napriek menu slovenskej národnosti), ktorého Husár medzi štipendistami neuvádza. Sám Nemetz v zápisných listoch 1., 2. a 5. semestra štipendium neudáva; v 3. semestri priznáva 100 RM a v 4. semestri 600 RM, a to menovite od Ministerstva pôdohospodárstva a nie ako ostatní študenti od Ministerstva hospodárstva. Ide tu o prepis nepozorného študenta pri vyplňovaní formulára, alebo o skutočne iný zdroj štipendia?

Jozef Illéš pokračoval po štyroch semestroch vo Viedni na jeseň 1942 ako frekventant VVI na VVŠ v Hannoveri zápisom do 5. semestra (pozri tabuľku 13), ale v roku 1943 sa vrátil do Viedne.

Po 3. semestri sa stráca stopa Jozefa Ballona, po doktorátoch vo Viedni stopa Roberta Loischa a Alexandra Pašku.

Ostatní deviati dokončili štúdium vo Viedni a jeden (Ladislav Jablonka z Podbrezovej) v Brne.

Kresťansky silne orientovaný Alojz Čulen z Bratislavy (ak sa nemýlim bol to on, čo vo Viedni viedol spolok katolíckych vysokoškolákov) sa nevrátil do oslobodenej vlasti.

Zo spolu 13 v roku 1940 vo Viedni so štipendiom zapísaných študentov odpadli počas štúdia 3 a na Slovensko sa nevrátili 3 hotoví veterinári. Vrátilo sa 7 hotových veterinárov, a to jeden s diplomom a šiesti s doktorátom (5 z VŠV Viedeň, 1 z VŠV Brno).

Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1941

Vyhláškou zo 16. júna 1941 vypísalo Ministerstvo hospodárstva 10 štipendií po 6 000 Ks pre štúdium na VŠV vo Viedni a 5 pre štúdium na VŠV v Záhrebe.

Podľa zápisných listov sa na TH vo Viedni zapísalo na jeseň 1941 spolu 20 poslucháčov (Tab. 11), no ani jeden sa nezapísal v Záhrebe. To by svedčilo, že nevyužité štipendijné miesta pre Záhreb boli použité pre Viedeň. Nedá sa povedať, či boli udelené ďalšie štipendiá, ani koľko študentov študovalo bez štipendia, pretože rubrike „štipendium“ v zápisnom liste venovali študenti málo pozornosti. Trinásťkrát sa sumy pohybovali od 100 RM (Peter-Pavel Hanula) do 1 400 RM (Eugen Zavilla), no najčastejšie to bolo 600 RM (ročne). Desať študentov rubriku vôbec nevyplnilo a, ako vidno, rektorát to nereklamoval.

Baradlai, Diera, Feigler, Gaul, Pataky a Zeisel, spolu šiesti študenti, udali v 1. semestri štúdia nemeckú národnosť.

Už po 1. semestri sa stráca stopa Petra-Pavla Hanulu, po 2. semestri Aloisa Dieru a Júliusa Matťašovského a po 7. semestri Ottu Rakovského.

Emil Feigler, Karl Gaul, Franz Pataky a Andreas Zeisel doštudovali, no po skončení sa nevrátili na Slovensko.

Pri zápise do 6. semestra dňa 10. 4. 1946 udáva Andreas Zeisel slovenskú národnosť.

Baradlai síce 6. 7. 1946 promoval vo Viedni, ale jedného dňa zmenil národnosť a vrátil sa na Slovensko. Venglarčík udáva, že okolo roku 1970 preplával Dunaj späť smerom do Rakúska…

Bohuš vstúpil v roku 1942 do Vojenského vysokoškolského internátu a pokračoval v štúdiu v 3. semestri na VŠV v Hannoveri (tabuľka 13), ale v roku 1943 sa vrátil do Viedne.

Jozef Illéš pokračoval po štyroch semestroch vo Viedni na jeseň 1942 ako frekventant VVI na VVŠ v Hannoveri zápisom do 5. semestra (pozri tabuľku 13),

Jozef Vodrážka sa v 1. aj 2. semestri zapisoval ako „Vodráška“.

Vo Viedni boli promovaní Baradlai, Feigler, Gaul, Pataky a Zeisel, ostatní v Brne.

Oskar Beer dosiahol diplom na VŠV v Brne 4. 5. 1948; to bolo v čase obávaných politických previerok všetkých študentov, pri ktorých mnohí neobstáli a museli školu opustiť. Sám som pri tejto príležitosti dostal od ktoréhosi člena preverovacej komisie otázku, čo súdim o zatvorení kardinála Mindszentyho v Budapešti a o chystanom procese s ním – nazval som to provokáciou Západu zo strany Moskvy a večer mi kamaráti radili, aby som ušiel, pretože mi to neprejde. Bol som však „preverený“.

Aj Oskar Beer bol preverený, ale s „doložkou“ , že mu nebude dovolené dosiahnuť hodnosť doktora veterinárnej medicíny. Po reforme veterinárnych diplomov roku 1963 by bol mohol predložiť dizertačnú prácu a obhájiť ju, ale z hrdosti to odmietol urobiť. Z osobných dôvodov nebol promovaný ani Ferdinand Valko.

Zo spolu 20 v roku 1941 vo Viedni zapísaných študentov doštudovalo a vrátilo sa 14 veterinárov, z toho dvaja s diplomom a dvanásti s doktorátom ; 4 odpadli počas štúdia a 4 doštudovali, ale sa nevrátili.

Študenti, ktorí v r. 1942 začali študovať vo Viedni

Vyhláškou zo 7. mája 1942 vypísalo Ministerstvo hospodárstva neobmedzený počet štipendií, zvýšených na 7 000 Ks, pre Viedeň a Záhreb.

Podľa zápisných listov sa na TH Viedeň zapísalo na jeseň 1942 spolu 22 poslucháčov (Tab. 12).

Len jeden študent bol maďarskej (Andreas Dianiska zo Spiša) a jeden nemeckej národnosti (Rudolf Sumjaci, tiež zo Spiša), ostatní boli Slováci.

V tejto skupine sa stopa troch študentov stráca už po 1. až 3. semestri (Cyril Bodický, Andreas Dianiska a Jozef Morávek) a jeden sa po skončení štúdií nevrátil na Slovensko (Andreas Szkiba).

Sumjaci sa zapísal do 1. semestra po prvý raz 2. 12. 1942; návšteva niektorých predmetov mu bola uznaná v marci 1943, ale 9. 6. 1943 sa opäť zapisuje do 1. semestra. Imatrikulačné číslo na zápisnom liste nie je uvedené. 1. 2. 1946 sa zapisuje do 8. semestra ako Rudolf Šumiaci, má imatrikulačné číslo 5765 a udáva československé štátne občianstvo a slovenskú národnosť, ale asi to nemyslel vážne. Po skončení štúdií sa nevrátil na Slovensko.

Cyprián Jeleník 1941 sa 5. júla 1942 zapísal na VŠV vo Viedni pod imatrikulačným číslom 5662. Po skončení 2. svetovej vojny sa nevrátil do vlasti, ale ostal vo Viedni. 26. 2. 1946 zapisoval 9. semester, ale štúdium nedokončil a nevrátil sa na Slovensko. Vie sa, že roky pracoval u farmaceutickej firmy Pfitzer a podľa jednej verzie po dlhých rokoch štúdium predsa ukončil.

Dvaja viedenskí študenti ročníka 1942 dosiahli diplom aj doktorát na VŠV vo Viedni (Rudolf Sumjaci a Andreas Szkiba) a nevrátili sa na Slovensko. Šestnásti dosiahli diplom a boli promovaní na VŠV v Brne.

Dátum promócie Jozefa Zubu udávajú brnianske pramene ako 28. 6. 1947, Molnár ako 28. 6. 1948.

Zo spolu 22 v roku 1942 vo Viedni zapísaných študentov nedoštudovali štyria. Dvaja sa po skončení štúdia nevrátili na Slovensko. Vrátilo sa a doštudovalo 16 veterinárov, z toho dvaja s diplomom a štrnásti s doktorátom.

Študenti, ktorí v r. 1942 začali študovať v Hannoveri

V roku 1942 založilo Ministerstvo národnej obrany SR v Bratislave Vojenský vysokoškolský internát (VVI), ktorý mal zabezpečiť dostatok vysokoškolských odborníkov pre armádu v súvislosti s vedením vojny po boku Veľkonemeckej ríše. Okrem iných odborov otvorila sa týmto spôsobom druhá možnosť získania štipendia na štúdium aj pre záujemcov o veterinárnu medicínu, a to štúdiom vo vojenskej uniforme na Veterinárskej vysokej škole (Tierärztliche Hochschule) v Hannoveri.

V roku 1942 sa na VŠV v Hannoveri zapísalo 14 študentov (Tab. 13). V Husárovom zozname (s. 157) nie je uvedený Michal Bukovčák, ktorý rovnako ako Ladislav Bohuš a Jozef Illéš prestúpil na VVI zo štipendia Ministerstva hospodárstva, resp. z Viedne do Hannoveru.

Iba Ernest Lazar zo Spišskej Novej Vsi bol etnický Nemec, ostatní boli Slováci.

Pre bombardovanie obmedzila VŠV v Hannoveri v lete 1943 svoju činnosť a väčšina jej slovenských študentov prešla na jeseň 1943 po tzv. predfyzikátnej skúške (Vorphysikat), čo bola polovica prvej štátnice, na VŠV do Viedne. Kvôli týmto skúškam sa prechod niektorých študentov o niekoľko mesiacov oneskoril (Benedek, Bukovčák, Šimkovič a Topoľský).

Vo Viedni študovali hannoverskí študenti v civilných šatách a dostávali štipendium od Ministerstva národnej obrany SR.

Husárovu vetu, že „Frekventanti VVI sa v jeseni 1944 vrátili na Slovensko, kde prebiehalo Slovenské národné povstanie, už ako civili“, neslobodno rozumieť tak, že prerušili štúdium, resp. prestali študovať. Ján Bendík, Štefan Benedek, Ján Farbiak, Jozef Humaj, Jozef Illéš, Ernst Lazar, Valter Nikola, Milan Sliepka, Július Topoľský a Jozef Venglarčík – to sú desiati zo štrnástich – sa zapísali v novembri alebo decembri 1944 do 5. alebo vyššieho semestra. Šiesti ostali vo Viedni dokonca aj po konci vojny a zapisovali sa v júni 1945 do 6. semestra: Štefan Benedek, Ján Farbiak, Valter Nikola, Milan Sliepka a Július Topoľský; Jozef Illéš bol absolventom a promoval pár týždňov pred oslobodením Viedne.

Predpokladám, že sa všetci títo študenti občas „v civili“ vracali na Slovensko – na návštevu, kvôli financiám a predovšetkým kvôli proviantu, pretože potravinová situácia na Slovensku a v Rakúsku bola v roku 1945 a 1946 diametrálne rozličná: na Slovensku bola potravinová situácia veľmi dobrá (neexistovali potravinové lístky!), v Rakúsku nebolo v auguste 1945 prakticky okrem agátových listov nič.

Z tejto skupiny ostal na VŠV vo Viedni až do promócie 23. 2. 1945 Jozef Illéš a do promócie 27. 6. 1947 Štefan Benedek, Ján Farbiak, Ernst Lazar a Július Topoľský; spolu piati. Samozrejme predtým dosiahli vo Viedni aj diplomy.

Jozef Targoš odišiel po prvom semestri z Hannoveru a študoval vo vlasti pôdohospodárstvo.

Ostatní dokončovali štúdium na VŠV v Brne a dosiahli diplomy v rokoch 1946 až 1951.

Husár uvádza o VVI početné podrobnosti, ale roky promócií siedmich absolventov (s. 158) sú všetky akosi inakšie: podľa Sborníkov VŠV v Brne bol Illéš promovaný v roku 1945, Humaj a Venglarčík v roku 1947, Bohuš, Nikola a Sliepka v roku 1948 a Bendík v roku 1949.

Ladislav Bohuš bol promovaný v Brne v roku 1948, a nie 1947, ako uvádza Husár (75 let VVU 1993).

Ernest Lazar (etnický Nemec) začal študovať ako poručík delostrelectva slovenskej armády a v Hannoveri bol veliteľom tunajšieho VVI a vojenským predstaveným všetkým študentom. On jediný z tejto skupiny sa po skončení štúdií nevrátil na Slovensko.

Vo Viedni vytrvali až do skončenia štúdií – po skončení vojny – Benedek, Farbiak, Lazar a Topoľský, a to do roku 1947. Iba Illéš promoval už 23. 2. 1945. Ostatní siedmi – Bendík, Bohuš, Bukovčák, Humaj, Nikola, Sliepka a Venglarčík dokončili štúdium v Brne.

V roku 1942 sa v Hannoveri zapísalo 14 študentov, z toho dvaja už mali 2, resp. 4 semestre z Viedne, kam sa po dvoch semestroch v Hannoveri vrátili. Do štatistiky sa počítajú v iných skupinách. Z 12 študentov teda dvaja odpadli a 10 poslucháčov doštudovalo. Deviati sa vrátili, a to 3 s doktorátom z Viedne, 5 s doktorátom z Brna a 1 s diplomom z Brna. Jeden veterinár s doktorátom sa nevrátil.

Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1943

17. júla 1943 vypísalo Ministerstvo hospodárstva SR posledný súbeh na štipendium pre štúdium veterinárstva – tentoraz len vo Viedni, ale ostatné podmienky ostali nezmenené. Finančné prostriedky boli vyčerpané a vo Viedni sa na jeseň 1943 zapísalo 22 poslucháčov, ktorých mám v najživšej pamäti – bol to môj semester (Tab. 14). Len jeden bol etnický Nemec (Rudolf Faix).

Na tejto tabuľke uvádzam aj Adelu Jeleníkovú, ktorá sa imatrikulovala do 1. semestra už v letnom semestri 1943, hneď po maturite 7. júna 1943, a to 17. júna 1943. Na vybavenie cestovných dokladov mala len 10 dní.

Aj Ján Habara sa zapísal do 1. semestra už 16. 6. 1943 a do 2. semestra 3. 11. 1943, no potom sa jeho stopa stráca.

K osobe Rudolfa Faixa som dostal od Dr. Christy Mache, vedúcej Archívu VŠV vo Viedni, e-mailovú správu, že vo Viedni štúdium neukončil a diplom aj doktorát musel získať na niektorej inej škole. Nepodarilo sa mi zistiť na ktorej, ale pri krátkych osobných stretnutiach v Stuttgarte a Tübingen v rokoch 1969 a 1970 vystupoval ako špecialista pre choroby domácich vtákov a producent špeciálnych krmív. O tom, kde dokončil štúdium veterinárstva, sme, žiaľ, nehovorili.

K osobe MVDr. Alojza Žuffu: V spomienke k výročiu narodenia v Slovenskom veterinárskom časopise (č. 4, 2009, s. 268) sa mylne udáva dátum získania diplomu ako 6. 3. 1948 miesto 9. 3. 1948 a doktorátu ako 18. 5. 1948 miesto 19. 6. 1948.

Okrem Rudolfa Faixa sa všetci ostatní kolegovia po vypuknutí SNP na jeseň 1944 vrátili na Slovensko a štúdiá dokončili na VŠV v Brne. Neboli medzi nimi traja kolegovia, ktorí zahynuli pri leteckom bombardovaní 10. septembra 1944: Pavel Karásek, Ladislav Pitoňák a Štefan Slivka (podrobnosti ďalej).

Tí študenti, ktorí prestúpili na VŠV v Brne, dosiahli diplomy v rokoch 1947 (Adela Jeleníková už 29. 9. 1947) až 1951 (Robert Lübke) a boli promovaní v rokoch 1948 až 1952 (Robert Lübke).

Skutočnosť, že v zimnom semestri 1944 sa do 3. semestra zapísal z našej veľkej skupiny len jeden, a to etnický Nemec Rudolf Faix (19. 11. 1944), kým ročníky 1942 a staršie pokračovali v štúdiu takmer kompletne, svedčí, že išlo o úradné rozhodnutie z nemeckej strany, ktoré slovenská strana musela akceptovať. V súvislosti s vývojom vojenskej situácie (približovanie frontu a bombardovania) sa musela redukovať pedagogická aktivita VŠV Viedeň a študenti sa mali zapojiť do obranných akcií – napr. kopania protitankových priekop v do hĺbky zamrznutej zemi v okolí Viedne aj Bratislavy. Opakujem svoje začudovanie nad skutočnosťou, že som si toto neuvedomoval ani pri svojom odchode z Viedne v októbri 1944, ani neskoršie v Brne.

Zo spolu 22 v roku 1943 na VŠV vo Viedni zapísaných poslucháčov doštudovalo a vrátilo sa 17, a to 16 ako promovaní doktori veterinárnej medicíny a 1 ako diplomovaný veterinár. Štyria odpadli a 1 skončil, ale sa nevrátil.

Žili sme vo vlasti a voči úradom sme sa vydávali za študentov VŠV vo Viedni, čakajúc na príchod Rusov. Keď nás raz Nemci pri kopaní vraj protitankového zákopu (za 50,- Sk na deň) medzi obcami Rišňovce a Alekšince zajali a odviezli do Nitry, kde nás „triedili“, pomohla mi legitimácia člena nemeckého Zväzu študentov, ktorú komandatúre predložil môj roztrasený otec; prepustili ma. Z niekoľkých desiatok kamsi vlakom odvezených rišňovských mládencov sa jeden nevrátil.

Smrť veterinárnych medikov Pavla Karáska, Ladislava Pitoňáka a Štefana Slivku vo Viedni v roku 1944

V článku Jána Feješa „Spomienka na slovenských zverolekárov a veterinárnych medikov, ktorí stratili životy v druhej svetovej vojne“, uverejnenom v Status veterinarius, V, 2, s. 17, 2007, je niekoľko údajov doc. MVDr. Štefana Izáka, ktoré sa nezhodujú s mojimi spomienkami. Ja si to pamätám takto:

Skupina asi 23 študentov, ktorí prišli do Viedne na jeseň 1943 a mali ukončené dva semestre štúdia – Adela Jeleníková tri, Pavol Zelenka jeden – stála v novembri 1944 pred zápisom do zimného semestra 1944/45. Traja z nich zahynuli pri septembrovom bombardovaní Viedne. Zasypalo ich v improvizovanom protileteckom kryte pivnice obytného domu v blízkosti ich bytov v predpoludňajších hodinách v nedeľu 10. septembra 1944. Boli to:

  • Pavol Karásek (* 1922) zo Smolníka,

  • Ladislav Pitoňák (* 1924) z Kežmarku a

  • Štefan Slivka (* 1923) zo Štiavnika.


Údaje o bombardovaní Viedne ku koncu 6. svetovej vojny sa dajú nájsť na webovej stránke www.airpower.at, kde okrem iného stojí:

„Am 10. und 23. September 1944 waren zweimal Wien (mit schweren Schäden im Stadtgebiet) sowie Wels und Neumarkt auf der Zielliste der 15th USAAF. (= V dňoch 10. a 23. septembra 1944 boli dvakrát Viedeň (s veľkými škodami v oblasti mesta), ako aj Wels a Neumarkt na cieľovej listine 15. perute USAAF, Amerických leteckých síl).“

Až do 10. septembra 1944 vnútorné mesto Viedeň bombardovanie temer necítilo a veľké bombardovania sa opakovali až v roku 1945. Spolu zahynulo pri 52 bombardovaniach Viedne asi 9 000 ľudí.

Pamätám sa, že po smrti našich kolegov sa hovorilo, že v jednoduchom pivničnom protileteckom kryte neuposlúchli výzvu službukonajúceho dozorcu (domovníka), aby sa nezdržovali pri vchode (kde mohli fajčiť), pretože ten býva pri zásahu domu či dvora najviac postihnutý. Doplatili na svoju ľahkovážnosť a boli v tejto pivnici jediní, čo tak pochodili. Ich mŕtvoly vykopali väzni blízkych pracovných táborov, napr. z Oberlanzendorfu, až v stredu.

No nielen menovaní traja študenti sa nezapísali do zimného semestra 1944/45. Neurobil to ani jeden z našej skupiny Slovákov, ktorá prišla do Viedne na jeseň 1943. Príčinou mohlo byť len rozhodnutie nemeckých úradov v súvislosti so SNP a blížiacim sa východným frontom. Červená armáda bola už na Slovensku a v Maďarsku. Bolo nevyhnutné podstatne obmedziť činnosť Vysokej školy veterinárskej.

Úsmev musí vyvolať údaj kolegu Izáka, že v auguste 1944 policajné riaditeľstvo vo Viedni nevydávalo slovenským študentom povolenie na cestu na Slovensko (vízum), pretože „bolo známe, že vypukne Slovenské národné povstanie“. Ešte v septembri dostal vízum na návrat na Slovensko napríklad Ondrej Pecháč, ktorý opustil Viedeň 6. septembra 1944. Ja sám som odišiel z Viedne koncom októbra 1944 na čierno prechodom cez hranicu pri Gajaroch, čo mi sprostredkoval spolužiak Pavel Zelenka. Na rakúskej strane nás už na železničnej stanici Dürnkrut čakal pašerák s čiernou páskou cez jedno oko a jednoducho nás previedol cez momentálne opustený drevený most nad Moravou – za pár stoviek cigariet preňho a pre pohraničnú stráž, resp. financov.

V liste z 19. 12. 2010 mi poslal kolega Jozef Venglarčík túto spomienku na našich mŕtvych spolužiakov:

„Traja kolegovia bývali v Beatrixgasse, asi v treťom dome od nášho, kde som ja býval s Paľom Šarišským. Ich dom dostal priamy zásah a zrútil sa ako stavba zo zápaliek. Pamätám sa, že jeden z nich bol z Kežmarku. Prežil som desiatky bombardovaní Viedne. – Počas povstania nedávalo policajné riaditeľstvo študentom víza na cestu na Slovensko. Ja som bol v tom čase v Levoči a do Viedne som sa vrátil koncom septembra po trase Levoča – Prešov – Košice – Hatvan – Budapešť – Bratislava – Viedeň.“

Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1944 a 1945

V lete 1944 bola už vojenská situácia Nemecka a jeho spojencov, teda aj Slovenska, taká vážna, taká zlá, že štipendiá na štúdium veterinárstva v cudzine sa ani nevypísali.

Napriek tomu sa v lete 1944 zapísali na VŠV vo Viedni Peter Belica z Nitry (15. 6. 1944), Pavel Zelenka z Gajár (27. 6. 1944), Ľudovít Popluhár z Trnavy v lete 44), Artur Kolinko z Vondrišeľa (etnický Nemec, 18. 11. 1944) a Karl Sikora z Liptovského Mikuláša (v lete alebo na jeseň 1945), spolu piati študenti (Tab. 15).

Zelenka sa začlenil do nášho semestra a s nami v Brne štúdium dokončil. Artur Kolinko bol promovaný 27. 6. 1951 a Karl Sikora 27. 6. 1952; obidvaja ostali po skončení štúdia v Rakúsku. Štefan Belica a Ľudovít Popluhár sa nezapísali ani do 2. semestra; „stratili sa“ vo vojnových a povojnových udalostiach.

Zo spolu 5 v roku 1944 a 1945 na VŠV vo Viedni zapísaných študentov odpadli 2 a doštudovali, ale nevrátili sa 2, takže sa vrátil len 1 veterinár s diplomom aj doktorátom z Brna.

Počty študentov v jednotlivých skupinách v rokoch 1939 – 1945

sú zachytené na tabuľke 16, ktorá je súhrnom doterajších tabuliek. Rozpad ČSR a zatvorenie VŠV v Brne mali za dôsledok, že
– 15 študentov na trvalo prestalo študovať,
– 11 študentov prerušilo štúdium v Brne na čas 2. svetovej vojny,
– 44 študentov pokračovalo v štúdiu v zahraničí, t. j. v Záhrebe, vo Viedni alebo v Budapešti. Z nich 37 štúdium ukončilo a vrátilo sa na Slovensko,
– 96 študentov začalo štúdium veterinárstva v zahraničí napriek vojnovým udalostiam. Len 64 z nich štúdium riadne ukončilo a vrátilo sa na Slovensko. 19 odpadli z neznámych príčin počas štúdia (3 zahynuli pri bombardovaní Viedne), 13 štúdium vo Viedni ukončili, ale nevrátili sa do vlasti.

Posledné dve skupiny predstavujú celkový počet tzv. viedenských študentov, ku ktorým počítame aj záhrebských, hannoverských a budapeštianskych. Spolu ich bolo 140, ale 24 odpadli počas štúdia a 15 sa nevrátili do vlasti, takže čistý prírastok veterinárov na základe štúdia vo vojnových rokoch bol 101 prevažne doktorov veterinárnej medicíny (medzi nimi bola prvá slovenská doktorka veterinárnej medicíny), resp. v ojedinelých prípadoch diplomovaných veterinárov.

Ak pripočítame tých, čo vojnové obdobie šťastne prežili a v roku 1945 sa na svoju školu vrátili, zvýši sa počet postihnutých na 151 (128 Slovákov, 14 etnických Nemcov a po 4 Maďarov a Židov) a z nich 109 štúdium úspešne ukončilo a vrátilo sa na Slovensko. Nevrátilo sa 16 hotových veterinárov, z ktorých 14 boli etnickí Nemci.

V zimnom semestri 1940/1941 sa na VŠV vo Viedni stretli tri skupiny slovenských študentov: k prvej skupine 11 študentov, čo tu už študovali a k druhej skupine 13 študentov, ktorí dostali štipendium na dokončenie štúdia, pribudla tretia, a to takisto 13 študentov, ale so štipendiom na začatie štúdia. Spolu bolo vtedy na viedenskej VŠV už 36 slovenských študentov.

V školských rokoch 1941/42 a 1942/43 panovala v Bratislave i vo Viedni optimistická nálada očakávaného víťazstva nad Sovietskym zväzom a do Viedne išlo študovať v novembri 1941 až 22 maturantov zo Slovenska; 6 z nich boli etnickí Nemci.

V roku 1942 pribudla k možnosti štúdia vo Viedni so štipendiom slovenského Ministerstva hospodárstva – využilo ju 21 Slovákov a 1 etnický Maďar – možnosť štúdia v rámci Vojenského vysokoškolského internátu so štipendiom Ministerstva národnej obrany na VŠV v Hannoveri; využilo ju 12 Slovákov a 1 etnický Nemec.

Porážky Nemcov v roku 1943 – na východnom fronte Stalingrad a Kursk, vylodenie Američanov a Britov na Sicílii – neovplyvnili v novembri 1943 nástup silnej skupiny 21 Slovákov a 1 etnického Nemca na VŠV Viedeň, kam boli presunutí aj príslušníci VVI z Hannoveru.

Ak spočítame celé skupiny, prišlo od r. 1938 do zimného semestra 1943 na VŠV vo Viedni 113 študentov zo Slovenska. Medzitým ukončilo viedenské štúdium 12 veterinárov doktorátom a asi rovnaký počet zatiaľ len diplomom (spolu 24), takže na Linke Bahngasse 11 (stará adresa VŠV vo Viedni) sa pohybovalo na jeseň 1943 najmenej 82 študentov zo Slovenska.

V júni 1944 sa spojenci vylodili v Normandii a v júli spáchal Claus Stauffenberg nevydarený atentát na Hitlera. Celé územie Sovietskeho zväzu bolo oslobodené. Na Slovensku vypuklo Slovenské národné povstanie. VŠV vo Viedni podstatne znižovala intenzitu prevádzky. Hoci na Slovensku by sa iste boli našli záujemcovia o štipendium a štúdium vo Viedni, ministerstvá ďalšie štipendiá nevypisovali. Treba predpokladať, že rektorát VŠV vo Viedni rozhodol v zimnom semestri 1944 neotvoriť prvý a tretí semester a len výnimočne, mimo riadny termín, povolil v lete 1944 zápis do 1. semestra piatim študentom zo Slovenska. Moja skupina, ročník 1943, nedostala možnosť pokračovať zápisom do 3. semestra a 17 (až na 3 mŕtvych pri bombardovaní a 2 etnických Nemcov) sme sa vrátili do vlasti.

Vo víroch 2. svetovej vojny vykázali študenti veterinárnej medicíny v štyroch štátoch, na piatich scénach a v priebehu šiestich rokov vysokú „mortalitu“: 41 zo 168 (24 %) ich v 1. až 8. semestri prestalo študovať a väčšinou nezanechali nijakú stopu; nevie sa, čo sa s nimi stalo.

Absolútna väčšina viedenských študentov študovala so štipendiom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, pretože bez tohto štipendia by si drahé štúdium v zahraničí bolo mohlo dovoliť len pár synov z bohatých rodín a Slovensko veterinárov nutne potrebovalo.

Študenti, ktorí po SNP a po konci vojny ostali vo Viedni

Vo Viedni sa zápisy do zimného semestra 1944 konali v novembri a decembri – to už bolo Slovenské národné povstanie potlačené a Červená armáda stála pred Budapešťou. Napriek tomu sa 46 zo spomínaných asi 80 Slovákov neponáhľalo domov, ale prežívali koniec vojny vo Viedni a zapísali sa do ďalšieho študijného semestra, hoci o riadnom priebehu výučby nemohlo byť v bombardovanom veľkomeste a pri hrozivom blížení sa fronty ani reči (Tab. 17) a čo viac, 33 Slovákov ostalo vo Viedni aj po oslobodení a zapísali sa v júni 1945 do ďalšieho (6. až 8.) študijného semestra. Z nich 21 sa v júni 1946 zapisovalo najčastejšie do 8. semestra. Boli to prevažne etnickí Nemci, ktorí nepomýšľali na návrat na Slovensko, hoci viacerí udávali teraz slovenskú národnosť a československú štátnu príslušnosť.

Zo Slovákov ostali vo Viedni až do získania doktorátu piati: Ján Zubaj (do oktobra 1945), Albín Jablonský (do marca 1946), Štefan Benedek, Ján Farbiak a Július Topoľský (do júna 1947); potom sa všetci vrátili na Slovensko. Nevrátil sa Alojz Čulen. Po získaní doktorátu sa teda nevrátili asi 10 už pôvodom etnickí Nemci a 5, ktorí prevzali nemeckú národnosť.

V skupine „oneskorencov“ nebol ani jeden Slovák z môjho ročníka 1943.

Doktoráty študentov zo Slovenska na VŠV Viedeň vo vojnových rokoch 1939 – 1945 (do 9. mája 1945)

V medzivojnových rokoch 1919 – 1939 dosiahlo len veľmi málo Slovákov diplom veterinárneho lekára na VŠV vo Viedni. Na Tab. 18 sú do roku 1934 len traja: Ján Seyfried z Detvy v roku 1913, Jozef Šulek z Beluše v roku 1922 a možno Ludvík Grund z Novej Vsi, okres Spišská Nová Ves, v roku 1923; rovnomenná obec leží aj v okrese Liberec. V tejto súvislosti menujeme aj Norberta Weidlicha z Tlumacze v Poľsku, promovaného v roku 1923, ktorý ako mikrobiológ stál v roku 1940 pri zrode Štátneho veterinárneho diagnostického ústavu v Bratislave.

Situácia sa podstatne zmenila dňa 17. novembra 1939 zatvorením VŠV v Brne, čím Slováci stratili možnosť študovať na tejto škole a získať hodnosti a doklady, potrebné na výkon veterinárskeho povolania. Museli hľadať riešenie za hranicami, no možnosť ich slobodnej voľby bola veľmi obmedzená nešťastným vývojom politickej situácie, dominovanej nemeckou rozpínavosťou. Vypuknutie 2. svetovej vojny 1. septembra 1939 prepadnutím Poľska odrezalo Slovensko po prvý raz v jeho histórii od západnej Európy a v dôsledku nemeckých vojnových ťažení čoskoro od celej Európy. Slováci sa prakticky mohli zaujímať len o VŠV v rakúskej (vtedy nemeckej) Viedni, v satelitnom chorvátskom Záhrebe a väčšine národa nesympatickej maďarskej Budapešti. Na jeden euforický rok sa otvorili aj brány ďalekého Hannoveru.

Vláda mladého štátu si bola vedomá urgentnej potreby veterinárov pre poľnohospodárstvo aj hygienu potravín, zvyšovanú vojnovým stavom a spoločenskou situáciou (odsun českých veterinárov a zákaz činnosti židovských veterinárov). Pritom vedela, že len málo slovenských rodín by vládalo financovať štúdium svojho syna v zahraničí, a preto v priebehu roka organizovala vypísanie súbehov na dokončenie brnianskych štúdií a začatie štúdia vo Viedni a Záhrebe. Nemala v úmysle podporovať štúdium v Budapešti. Slovenskí maturanti túto príležitosť s vervou uchopili.

Mnohí študenti už pred vypísaním štipendií na vlastné útraty odchádzali na VŠV do Záhrebu aj Viedne a niekoľkí začali aj bez štipendia študovať do Budapešti. Tam pre krátkosť času nemohol ani jeden dosiahnuť ani diplom (okrem Konštantína Rencza, ktorý tam začal študovať v roku 1935), tobôž doktorát. V Záhrebe ukončili štúdium siedmi veterinári dosiahnutím diplomu, ale ani jeden tam nedosiahol doktorát.

A tak sa od roku 1940 začali sypať doktoráty slovenských študentov veterinárstva na VŠV vo Viedni. Ak to bol v celom roku 1940 len jeden doktorát, do 9. mája 1945 ich bolo dvadsať dva. V roku 1943 ich bolo päť, v roku 1944 osem. Štyria z tých dvadsiatich dvoch sa nevrátili na Slovensko. Jedenásti začali študovať veterinárstvo na VŠV v Brne, rovnako jedenásti vo Viedni.

V roku 1944 bolo 8 slovenských veterinárov promovaných na doktorov, a to dokonca traja, ktorí začali štúdium v roku 1940 (Robert Loisch, František Hrudka a Jozef Jeleník), takže ho absolvovali presne za 4 predpísané roky, čo z nich robí čestné výnimky spomedzi tých spolužiakov, ktorí sa neponáhľali skončiť a nevyužívali výhody vojnového štúdia v ohľade návštevy prednášok a cvičení, ako aj robenia skúšok. V meste bol každý deň, a niekedy aj viackrát za deň, letecký poplach.

Doktoráty študentov zo Slovenska na VŠV Viedeň v povojnových rokoch (po máji 1945)

Aj v roku 1945 sa našli štyria doktorandi, ktorí začali v roku 1940: doktorské práce obhajovali Jozef Illéš a Karol Laktiš pred 9. májom, Ján Zubaj a Alojz Čulen po 9. máji 1945.

Na tabuľke 19 sú mená 15 študentov zo Slovenska, ktorí dosiahli na VŠV vo Viedni doktorát po skončení vojny. Deviati sa nevrátili na Slovensko; ôsmi boli etnickí Nemci, jeden Slovák; takže vrátili sa šiesti a z nich traja pomerne neskoro, až v lete 1947, dva roky po skončení vojny.

Osobitnú zmienku si zaslúži doktorská práca Jozefa Kormana, ktorý v rokoch 1932 až 1938 študoval na VŠV v Brne a 3. 5. 1938 získal diplom. Do zatvorenia školy však neobhájil, resp. pravdepodobne ani nenapísal doktorskú prácu. Rozhodol sa urobiť to vo Viedni, ale tak, že doktorskú prácu vypracoval na novozaloženom Štátnom veterinárnom diagnostickom ústave v Bratislave a 14. 7. 1944 ju na VŠV vo Viedni obhájil.

Škoda, že sa o tomto prvenstve a jeho jedinečnosti nevie viac. Tému pravdepodobne určil a školiteľom doktoranda Kormana asi bol Dr. Weidlich, pretože Dr. Nižnánsky v tom čase ešte nemohol mať na to potrebnú kvalifikáciu. V referátoch o doktorských prácach v časopise Wiener tierärtliche Monatsschrift sa uvádzajú mená riaditeľov ústavov, na ktorých sa práce robili; pri dizertačnej práci Dr. Kormana tento údaj chýba (WTM? ……s. 236).

Dá sa predpokladať, že „oneskorenci“ mali po návrate pri zapojení sa do pracovného procesu osobné ťažkosti, a to najmä v období socializácie poľnohospodárstva a rastúceho tlaku diktatúry Komunistickej strany Slovenska na triedny pôvod a politickú minulosť. Pravdepodobne nemohli hneď pracovať ako veterinári a museli prežiť nepríjemné pohovory až mesiace „preverovania“.

O svojom spolubývajúcom Rudolfovi Faixovi predpokladám, že niekde dosiahol diplom a doktorát. Pri stretnutí v roku 1970 v Stuttgarte sa vydával za špecialistu pre choroby a výživu okrasných vtákov.

Neviem o žiadnom „viedenskom“ študentovi, ktorý by pre štúdium v Nemecku, v Záhrebe alebo v Budapešti bol mal neprekonateľné prekážky a nebol mohol vykonávať svoje povolanie v povojnovom Československu.

Na Vysokej škole veterinárskej v Brne získalo veterinársky diplom v roku 1945 šesťdesiatšesť Čechov, jeden Juhoslovan, jeden Rumun, jeden Rus a jeden Slovák. Doktoráty sa nerobili žiadne. V roku 1946 dostalo veterinársky diplom 85 absolventov; z toho bolo 34 Slovákov, 4 Rusi, 2 Rakúšania, 1 Juhoslovan a 44 Čechov. Doktorát obhájilo 8 Čechov a 9 Slovákov.

*

Záver

Spolu je na doterajších tabuľkách zachytených 166 študentov veterinárnej medicíny zo Slovenska za 2. svetovej vojny. Prehľad je na tabuľke 16 – Skupiny študentov veterinárstva v rokoch 2. svetovej vojny. Zo spolu 137 ako Slováci vedených študentov boli traja z Podkarpatskej Rusi, jeden z Poľska, jeden z Juhoslávie. Traja padli za obeť neľudským bombardovaniam miest za 2. svetovej vojny spojeneckým letectvom. Pätnásti boli etnickí Nemci väčšinou zo Spiša, ôsmi boli Židia a siedmi Maďari. Je pochopiteľné, že etnickí Nemci sa po prehranej vojne nevrátili na Slovensko, kde panovala protinemecká a protimaďarská psychóza; aj odsun Nemcov sme vtedy považovali za niečo normálne, resp. zaslúžené. Mnohí Židia si v tom čase poslovenčili mená.

Spolužitie s našimi spolužiakmi – etnickými Nemcami – vo Viedni bolo kolegiálne až priateľské, hoci niektorí slovenčinu len lámali. Sám som sa počas celého ročného pobytu vo Viedni delil o študentskú izbu na Hohlweggasse 10 (u vdovy Leopoldíny Dohnalovej, vyslov po nemecky Dónalovej) a potom na Czapkagasse (už neviem u koho) s Rudi Faixom z Kežmarku, ktorý veľmi dbal o zlepšenie mojej nemčiny – a ja jeho slovenčiny.

V každom školskom roku odpadlo niekoľko študentov po prvom alebo druhom semestri, ako to za vojny bolo aj pri iných typoch štúdia. Pomerne veľa ich však bolo po 4. – 8. semestri v skupine študentov, ktorí prestali študovať vôbec (Tab. 2). Spolu sa ich stratilo zo zoznamov 42.

Úspešne absolvovalo jeden- až šesťročný pobyt na jednej alebo dvoch (Albín Jablonský až na troch) zo štyroch zahraničných veterinárskych vysokých škôl 126 študentov. Absolútna väčšina z nich po kratšom alebo dlhšom pobyte v cudzine ukončila štúdium získaním diplomu veterinárneho lekára, resp. doktorátu na VŠV v Brne, a to 81 študentov. Vo Viedni bolo takých predsa len 36, v Záhrebe siedmi a v Budapešti dvaja, spolu 45 študentov. Z týchto 126 s titulom najmenej „med. vet.“ sa 109 „vrátilo“ ako veterinári do vlasti. Opakujem, že pod pojmom „vrátili sa“ rozumieme nielen tých, čo štúdium v cudzine ukončili, ale aj tých, čo pobytom v cudzine získali dobrý podklad pre pokračovanie štúdia na VŠV v Brne. Za dokončenie štúdia považujeme dosiahnutie diplomu veterinárneho lekára.

Po oslobodení končili viedenskí študenti štúdium na VŠV v Brne vo veľmi rýchlom slede. Diplom dosiahli 24 „viedenskí“ slovenskí študenti v roku 1946, 22 v roku 1947, 18 v roku 1948 a 10 v roku 1949. Také vysoké počty absolventov nepoznalo Slovensko pred 2. svetovou vojnou a ešte menej počas vojny.

Z tabuľky 16 vyplýva, že zo 141 v cudzine študujúcich dostalo od Ministerstva hospodárstva SR 115 študentov veľkorysé štipendium 6 000 Sk v rokoch 1940 – 1942, resp. 7 000 Sk v roku 1963. Zdá sa, že niektorým študentom bolo štipendium krátené až na polovicu (Alojz Žuffa, Július Lukoviny). Vcelku nie sú údaje o štipendiu na imatrikulačných listoch VŠV vo Viedni – nevedno, podľa akého kľúča boli Sk často prepočítavané na RM (ríšske marky) – dôveryhodné a vo väčšine prípadov aj tak chýbajú.

Negatívny postoj k existencii prvej Slovenskej republiky od marca 1939 do apríla 1945 nám nemôže brániť uznať jednak nebývalý rozmach štúdia veterinárstva v tomto čase, daný aj vysokým počtom štipendií od Ministerstva hospodárstva SR, jednak veľkú pomoc, ktorú v tomto ohľade poskytla Slovensku Vysoká škola veterinárska (VŠV) vo Viedni a úrady Nemeckej ríše vôbec. V roku 1944 študovalo na VŠV (Tierärztliche Hochschule) vo Viedni okolo osemdesiat Slovákov – to bolo takmer toľko, ako všetkých ostatných študentov spolu. Dá sa to nazvať judášskym grošom za spojenectvo vlády (prvej) Slovenskej republiky so šialeným pokusom nacistického Nemecka pod vedením Adolfa Hitlera ovládnuť Európu a možno svet. Dá sa to sprevádzať skromným vzdychom „Každé zlo má v sebe niečo dobré.“

« Časy veľkých zmien | Návrat na obsah »

To tu ešte nebolo

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Ronald A. Lindsay

Ešte to celkom nevidno, ale sme uprostred revolučných premien ľudských postojov a vier. Veľké časti obyvateľstva Európy a USA strácajú nábožnosť; odmietajú vieru v Boha a tzv. transcendentálne duchovné javy všetkých druhov. Niečo podobné sa v histórii ľudstva v takom rozsahu ešte nevyskytlo. Až donedávna bol hromadný náboženský skepticizmus neznáma vec; dá sa povedať, že je to jav pár posledných desaťročí. Nie, že by v minulosti neboli bývali pochybovači, ale bolo ich málo a boli ďaleko od seba. Neslobodno zabudnúť, že otvorený ateizmus znamenal veľmi často sociálnu a niekedy aj skutočnú smrť, čo iste odrádzalo od zverejnenia svojich pochybností.

Iste, už v 19. storočí boli v USA a v niektorých európskych štátoch voľnomyšlienkárske organizácie, ale mimo ne dominovalo náboženstvo; ich vplyv na život širokých vrstiev bol minimálny. Niektorí namietnu, že aspoň od počiatku 20. storočia sme tu mali masový ateizmus, napríklad v Rusku, resp. v bývalom ZSSR od roku 1917 a v rade komunistických štátov o 30 rokov neskoršie. Iste, komunistická ideológia hlása ako jednu zo svojich zásad ateizmus, ale práve to je problém. To je zostupný, nariadený ateizmus. Odmietanie nadprirodzena často navrhol stranícky výbor, hoci to nebol názor členstva, ako to dosvedčilo oživenie náboženských prejavov po páde prechodného komunizmu a ako to vraj pozorovať aj v dnešnej Číne. Naproti tomu súčasné sympatie ľudových vrstiev voči náboženskému skepticizmu v Európe a Severnej Amerike sú dôsledok vlastných zrelých rozhodnutí. Je to ľudové hnutie, odmietajúce boha a bohov a ako také je v ľudskej histórii niečím novým.

Nakoľko je rozšírené? Odhady sa rôznia, pretože donedávna sa žiaden prieskum nezameral špecificky na nevieru; nenáboženská (beznáboženská) kategória bývalo to, čo ostalo po zaradení všetkých druhov známych náboženstiev. Na určenie druhu ateizmu sa používali rozličné kritériá. Pozrime sa na čísla. 61 % Čechov neverí v Boha, inakšie povedané, väčšina Čechov nemá nijaké náboženské cítenie. Česko je najbezbožnejšia krajina, ale ďalšie za ňou veľmi nezaostávajú: v Boha neverí 49 % Estóncov, 48 % Dánov, 45 % Slovincov, 42 % Holanďanov, 39 % Britov a 31 % Nórov. (Čísla sú z roku 2004 a od tých čias iste vzrástli.) Na presných percentách tak veľmi nezáleží – väčšmi ide o celkový trend: stále rastie počet tých, čo neprijímajú vieru v nadprirodzeno a duchov. A ako sa zvyšuje ich počet, tak sa aj ich vplyv neobmedzuje na vlastnú skupinu, ale šíri do okolia. Sociológ Zuckerman charakterizuje niektoré škandinávske krajiny ako spoločnosti „bez Boha“.

Čitatelia Free Inquiry (u nás Zošitov humanistov) dobre vedia, že pokiaľ ide o vieru, USA sa veľmi líšia od väčšiny rozvinutých krajín – sú nábožnejšie. Ale aj v tejto „božej zemi“ sa ľudia odvracajú od Boha. Podľa veľmi konzervatívneho odhadu je v USA 10 % nábožensky neviazaných (necítiacich) neveriacich. To je podstatne menej ako v Európe, ale značne viac, ako bolo len pred 20 rokmi.

Čomu pripísať túto dramatickú zmenu? Nikto to nevie presne, ale teórií je veľa. Spomína sa vyšší životný štandard, predĺžená dlhovekosť, bezpečné sociálne siete, ktoré ľuďom odoberajú strach o budúcnosť, zriedkavá prosba o pomoc božiu. Samozrejme sa hodnotí aj rola úrovne vzdelania. K tomu všetkému pristupuje „efekt snehovej gule“, t. j. po dosiahnutí určitej úrovne rozšírenia sa ďalšie šírenie neviery urýchľuje a stáva automatickým. Ak sa niečí priatelia a kolegovia vzdávajú náboženskej viery, môže byť na ateizme niečo zlé?

Všetky tieto faktory, a iste aj ďalšie, môžu pôsobiť. A ako viera je komplexný jav s mnohými možnými príčinami a rozličnými vonkajšími prejavmi, takisto ani pre nevieru neexistuje jediné a jednoduché vysvetlenie.

Opúšťanie viery vo vyspelých krajinách treba považovať za vítaný jav – keď už nie pre iné, tak aspoň preto, že dobrá viera je lepšia ako falošná. Okrem toho príliš často sa články náboženskej viery viažu s dogmatickou húževnatosťou na „morálne“ predpisy, ktorých kvalita klesá od bezvýznamných po priam škodlivé.

No netešme sa príliš skoro. Pri prežívaní tejto náboženskej revolúcie treba mať na pamäti niekoľko veci.

Trendy náboženských vier sa dajú ťažko predvídať

Ukazuje sa, že rozvinutý svet sa stáva svetskejším, sekulárnejším. Ako dlho bude tento trend trvať? Zrýchli sa? Bude to krátkodobý jav a náboženstvo získa späť svoju dominanciu?

Ako naturalisti a empirici by neveriaci mali jednoducho poukázať na hranice prognózovania. Skutočnosť je taká, že naozaj nevieme, čo bude. Vzostup a pád náboženstiev sa dá ťažko predpovedať dôveryhodne. Pochybujem, že by boli mnohí Rimania na začiatku 2. storočia predpovedali rozšírenie kresťanstva; že by boli mnohí Američania v polovici 19. storočia predvídali prežitie a dnešnú prosperitu mormonizmu; a konečne, že by Američania na začiatku 20. storočia boli videli pred sebou súčasný úpadok hlavných protestantských denominácií a vzostup protestantského fundamentalizmu. To by mohlo značiť, že aspoň pre najbližšie desaťročia môžeme počítať so stálym rastom počtu neveriacich a eróziou tradičného postavenie kresťanstva v mnohých západných krajinách.

Ale je možný aj iný vývoj. Preberie sa zo súčasného úpadku tradičné náboženstvo, osobitne kresťanské, ako to nedávno tvrdili dvaja novinári v knihe God is Back (Boh je späť)? Alebo ovládne Európu islam, nahradiac kresťanstvo a potlačiac voľnomyšlienkarstvo? Možno za takých 50 rokov zmetie celkom nové náboženstvo všetky doterajšie a dnešné. Nič sa nedá dopredu vylúčiť.

Rozvinutý svet je menej ako polovica sveta

Jednou z príčin, prečo sa nedá vylúčiť obnova viery je, že sekularizácia sa dosiaľ obmedzovala zväčša na rozvinuté krajiny, a tak náboženské viery a praktiky panujú dosiaľ v nerozvinutých krajinách na viac ako polovici zemegule. Keď píšem tento úvodník, práve sa dozvedám novinku o jednom Indonézanovi, ktorého bili a zatvorili, pretože na svojom facebooku napísal, že Boh neexistuje. Otvorený ateizmus je v Indonézii ilegálny a koho pri ňom prichytia, môže dostať päť rokov väzenia. Pritom je Indonézia čo do počtu obyvateľstva štvrtým štátom na svete; je to demokracia s ekonomikou na 18. mieste; nepovažuje sa za zaostalú, nie je izolovaná. No jej reakcia na otvorený ateizmus ukazuje, s akým nepriateľstvom reaguje ešte aj dnešný svet na náboženský skepticizmus.

Isté je, že svet sa stáva čoraz zviazanejší a posplietanejší; medzi jeho rozličnými časťami sa vytvárajú kultúrne, sociálne a ekonomické vzťahy. Všimnite si, že ten Indonézan použil na svoje posolstvo facebook! Západné sekulárne trendy môžu ovplyvniť viery a postoje ľudí v iných oblastiach. Rovnako však môžu aj náboženské viery a praktiky z iných krajín zapustiť korene a uhniezdiť sa na západe, najmä ak ich budú prenášať imigranti.

Nezodpovedanou ostáva teda otázka, či náboženská viera ako globálny ľudský jav zaniká, alebo či podstupuje jednu zo svojich periodických transformácií.

Náboženstvo neopustí scénu pokojne

Veriaci sú si týchto sekularizačných trendov vedomí a pod vedením svojich náboženských vodcov a ich politických sympatizantov robia všetko, čo je v ich silách, aby svoju situáciu zachránili.

V USA je to osobitne viditeľné až okaté pri volebných cykloch, keď republikánski kandidáti na prezidenta hlasne proklamujú svoju vieru a zdá sa, že všetci túžia po titule „najbohabojnejší“. Časť z toho sa síce dá zabudnúť ako politický oportunizmus a populizmus, no nad reakciou poslucháčov na chválu viery a hanobenie sekularizmu sa treba zamyslieť.

Najotvorenejší z kandidátov starej veľkej (republikánskej) strany je Newt Gingrich, ktorého reči vždy udrú na strunu verných veriacich. Pravidelne odsudzuje „radikálnych sekularistov“ a zdôrazňuje, že vládu neslobodno dať do rúk, ktoré sa neskladajú k modlitbe. Jeho útoky na sekularizmus vyvolávajú búrlivý potlesk. Iste, páči sa to najmä republikánom a ich priateľom, ale práve tých je nie zanedbateľná časť amerických občanov. Nie je isté, či môže náboženský obsah zastaviť vlnu sekularizácie. Isté však je, že duchovní sa o to pokúsia. To znamená, že budeme musíme čeliť krátkodobému zosilneniu kultúrnych vojen, zameraných na témy ako umelé prerušenie tehotenstva, rovnopohlavné manželstvá a výskum kmeňových buniek.

Dobre, sme ateisti. Ale ako ďalej?

Ako bolo povedané, pri rovnosti všetkých kritérií je ateizmus dobrá vec. V ohľade existencie nadprirodzených bytostí je lepšie byť korektný ako si nerozumieť, najmä ak sa predpokladá, že tieto nadprirodzené bytosti vydávajú príkazy o tom, ako by sa mal niekto správať: „Áno, už by ste nemali nosiť tento nemožný klobúk a vaša manželka má právo riadiť auto.“

Ateizmus nemá predpisovať normy správania. To nie je jeho úloha; má nás vymaniť spod mŕtveho područia náboženstva a už to je veľké poslanie.

Odniekiaľ však potrebujeme nabrať naše etické zásady. Religionisti hlásajú, že ako neverci nemáme racionálny podklad pre svoju morálku, pretože bez Boha nemáme základ pre etiku, a preto vedie ateizmus k nihilizmu alebo závislosti od príkazov ľudského diktátora, ktorý nám nahradí božského zákonodarcu.

Toto tvrdenie veriacich neobstojí a dôležité je pochopiť prečo. Keby sme zotrvali v predstave, že morálka je založená na pravidlách „zhora“, spôsobilo by nám zrušenie toho, čo je „hore“, problém. Morálku však treba považovať za ustanovizeň, zameranú na človeka a slúžiacu ľudským potrebám. Morálka slúži určitým cieľom, napríklad zabezpečeniu bezpečnosti všetkých členov komunity, vytvoreniu stability, zlepšeniu biednych pomerov, pestovaniu dôvery a uľahčeniu spolupráce pri dosahovaní spoločných a doplnkových cieľov. Jedným slovom, morálka nám umožňuje žiť pospolu a tým spôsobom zlepšovať podmienky nášho života.

Náboženstvo zastieralo vlastnú, praktickú funkciu morálky, keď pripisovalo Bohu – v skutočnosti jeho kňazským vykladačom – úlohu zákonodarcu; niektoré zákony nemali iný cieľ ako udržať pri živote existujúce mocenské štruktúry a ďalej zvyšovať moc kňazskej hierarchie. Ak máme naozaj žiť svoj život bez bohov, čaká nás úloha kuť ozajstnú humanistickú etiku a musíme ju splniť,. Nestačí odmietať detské rozprávky. Máme zodpovednosť za spoločné uvažovanie o tom, ako najlepšie dosiahnuť spoločné ciele pri zachovaní úcty pre dôstojnosť a hodnotu všetkých ľudí.

Na konci detstva humanity sa musíme zbaviť nielen svojich fantázií. Musíme prijať zodpovednosť, prichádzajúcu s poznaním, že niet bohov, ktorí by nám povedali, čo treba robiť. Som opatrne optimistický, že sme na túto výzvu pripravení.

Lindsay je prezident a výkonný riaditeľ Centra pre hľadanie a Rady pre sekulárny humanizmus.

Prameň: Ronald A. Lindsay, An Unprecedented Time in Human History, Free Inquiry, 32/3, 2012

Nepotrebujete Boha, aby ste dúfali, starali sa, milovali, žili

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Centrum hľadania Rady pre sekulárny humanizmus

Dúfať, starať sa o druhých, milovať, žiť. Všetci poznáme tieto mocné, základné pocity. Definujú, čo je človek. Prežívajú ich nábožensky založení aj nábožensky nezaložení ľudia.

Existujú však ničím nepodložené mýty o ľuďoch bez náboženstva – ateistoch, agnostikoch a sekulárnych humanistoch. Jeden z nich vraví, že neverci sú nemorálni alebo aspoň nie takí dobrí ako nábožensky veriaci. Ak poznáte čo len jedného ateistu (a skoro každý takého pozná, ako ešte uvidíme), viete, že to nie je pravda. Ľudská slušnosť nezávisí od náboženského presvedčenia. Sú dobrí veriaci aj dobrí neveriaci; sú zlí veriaci aj zlí neveriaci. Z postoja nejakej osoby k nadprirodzeným veciam, z jej metafyzických názorov, nemôžete odvodzovať jej morálny charakter.

Druhý rozšírený mýtus je, že život neveriaceho je prázdny, bez zmyslu a vládne mu zúfalstvo. Ani to nie je pravda. Neveriaci prežívajú tú istú záplavu pocitov, emócií a vzrušení ako veriaci. Môžu byť radostní alebo zlostní; sympatickí alebo nechutní. Vedia cítiť bolesť aj potešenie. Majú túžby; starajú sa o druhých. Milujú a sú milovaní.

Jednou z príčin, prečo tieto mýty prežívajú, je to, že nábožensky veriaci ľudia považujú za základ emócií akou je nádej, starostlivosť a láska - svojho boha, resp. svoju vieru. Nepopierame, že veriaci môžu nachádzať vo svojej viere inšpiráciu – ale naši veriaci priatelia by nemali tvrdiť, že prijatie ich viery je pre dobrý život bezpodmienečne potrebné.

My, čo sme bez náboženskej viery, žijeme svoj dobrý život bez spoliehania sa na nadprirodzené sily a pojmy. Veríme, že každý človek môže nájsť zmysel života v zameraní na človeka, a to teraz a na tomto svete – nie v spoliehaní sa na posmrtný život.

Niektorí ľudia sa intelektuálne rozišli s tradičnými myšlienkami na boha, no váhajú vzdať sa svojej viery, pretože sa boja predstavy života bez návykov, ktoré im v minulosti pomáhali. O neveriacich počuli mýty, o ktorých si myslia, že pretrvávajú a že sa majú podľa nich riadiť.

Dnes však už každý šiesty človek žije bez príslušnosti k nejakej náboženskej viere či cirkvi. Iste máte priateľov, známych a kolegov – pravdepodobne aj príbuzných, ktorí žijú bez náboženstva. Ak si kladiete vážnu otázku o svojej viere a neviete, ako sa rozhodnúť, povážte, koľkí ľudia už zistili, že aj život bez náboženstva môže mať základy, ktoré ho urobia bohatým, odmeňujúcim, plným – šťastným a dobrým.

Nádej

Ateisti majú nádeje. Niektoré sa týkajú ušľachtilých cieľov, ako je mier na Strednom východe, ale väčšinou ide o každodenné ťažkosti, ktoré máme všetci. Aj ateisti aj veriaci dúfajú, že sa ich finančná situácia zlepší, že budú v zamestnaní povýšení, že ich dieťa nedostane chrípku … a že lietadlo poletí načas.

No medzi nádejami mnohých veriacich a všetkých ateistov je jeden veľký rozdiel: nábožensky neveriaci nečakajú, že Boh splní ich nádej. V ich myslení neexistuje nadprirodzená bytosť, ktorá by zabezpečila, že všetko sa vyvinie podľa ich želania. Nič nie je garantované.

Môžeme zlyhať. Môžeme sa sklamať. Môže nás postihnúť strata a zakúsime veľký smútok.

Skutočnosť, že nádeje môžu byť zmarené, nie je pre ateistov dôvod pre zúfalstvo. Možnosť zlyhania nás upozorňuje, že musíme urobiť všetko, čo môžeme, aby sme dosiahli úspech a prekonali smolu. Pasívne strpenie všetkého, čo prichádza, nie je cnosť. Nezvládame, čo sa stane, ale naším pričinením sa môže zvýšiť pravdepodobnosť želaného výsledku – a naša ochota pracovať za dosiahnutie cieľa je podkladom našich nádejí. Naše nádeje sa zakladajú na niečom solídnejšom ako je hádzať mincu do studne prianí.

Je samozrejmé, že naše nádeje živia nielen naše vlastné snahy, ale aj snahy iných, a to najmä tých, čo používajú vedu, aby zlepšili naše životy. Niektorým – najmä tým, čo čakajú na novú liečbu svojej ťažkej choroby – môže sa vidieť pokrok vedy pomalým a náhodným. No porovnajme len vedecký a technologický pokrok posledného storočia s tým, čo sa dosiahlo, keď dominovalo náboženské myslenie. Čo také sa dosiahlo v Európe v stredoveku? Bol vynájdený chomút? Iste, novoty vo vede potrebujú čas a veda nikdy nevyrieši všetky naše problémy; no len veda je zárukou našej lepšej existencie.

To, že nemôžeme mať ten najlepší predstaviteľný svet, neznamená, že nemôžeme mať lepší svet.

Realizmus týkajúci sa našich možností, uznanie našej zodpovednosti – to je náš podklad pre nádej.

Starostlivosť o iných

Časťou zmyslu života je starostlivosť o iných a z toho vyplývajúca pomoc iným. Veríme, že je to názor, ktorý má väčšina ľudí vrátane neveriacich. Život, zameraný len na podporu vlastných záujmov, by bol úzko zameraný a nenaplnený.

Každý, či veriaci alebo neveriaci, pozná hodnotu rodiny. V každej situácii dávame prednosť potrebám tých, čo sú nám najbližší, a to pre dôležitosť, ktorú majú v našich životoch a pre emocionálne putá, ktoré nás k nim viažu.

No mnohí z nás ateistov, ale práve tak ako mnohí veriaci, staráme sa aj o tých, čo sa nachádzajú mimo nášho bezprostredného okruhu. Uznávame svoj záväzok aj voči tým, s ktorými nás viaže len puto ľudskosti. Musíme im pomôcť, ak to potrebujú, jednoducho len preto, lebo sú to ľudia v núdzi.

A náš záujem o iných siaha ďalej, ako po materiálnu pomoc. Rešpektujeme ich ako osoby. Všetci ľudia majú nárok na rovnakú dôstojnosť a rovnaké práva – bez ohľadu na rasu, národnosť, pohlavie, sexuálnu orientáciu – alebo náboženstvo, či svetonázor.

V tomto ohľade je historický záznam náboženstva zmiešaný. Mnohí náboženskí lídri výrečne bránili ľudské práva a odsudzovali útlak. Veľmi často sa však náboženské dogmy zneužívali na odopieranie ľudských práv a na označenie, že jedna skupina ľudí je lepšia ako iné skupiny: religiózna dogma ospravedlňovala otroctvo, podriadenie ženy mužovi, ba aj vraždenie inovercov. V rozvinutých demokraciách sa ešte aj dnes používajú náboženské dôvody na odoprenie plných práv gajom a lesbičkám.

Neverci rozhodne odmietajú pojem vyvoleného národa. Nesmieme mať dogmy, ktoré triedia ľudí do skupín. Náš okruh záujmov musí objať všetkých členov svetovej komunity.

Láska

Aj ľudia bez náboženstva vedia čo je láska, zakúšajú ju. To je pravdepodobne také samozrejmé, že to nepopierajú ani najzaťatejší nositelia predsudkov.

Napriek tomu často počuť názor, že ak neuznáme božiu existenciu, nebudú mať naše životy zmysel, nebudú mať iný osud ako hrob. Bez Boha, ktorý nám dáva večný život, bude mať každá láska ohraničenú hodnotu, pretože nepotrvá večne.

My, ľudia bez náboženstva, uznávame, že naše životy sú konečné. Raz umrieme. Neuznávame názor, že niečo musí trvať večne, aby to malo nejakú hodnotu. Ceníme si objatia tých, ktorých ľúbime a láskanie s našimi deťmi, aj keď to nebudeme robiť večne. Hodnota lásky sa nemeria kalendárom.

Smrť milovanej osoby môže byť srdcervúca záležitosť. Úvahy o vlastnej smrti môžu vyvolať úzkosť. Je teda dokonale pochopiteľné, že mnohí ľudia si prajú, aby ich blízki akosi prežili svoju smrť. No priania nie sú najlepší sprievodcovia na ceste životom.

Okrem toho my, ktorí sa zaobídeme bez náboženstva, neuznávame, že naše životy nemajú zmysel bez Boha, ktorý by na ne dozeral a riadil ich až do večnosti. Úprimne povedané, páči sa nám myšlienka, že nám nijaká ohromne mocná bytosť neuložila nijaký plán; sami si vytvárame svoju mienku. A skutočnosť, že náš život sa raz skončí, dáva všetkému zvýšený význam. Sme zodpovední za to, čo robíme alebo nerobíme. Sme zodpovední za poskytnutie alebo zadržanie lásky. Záleží na tom, čo robíme, pretože už nedostaneme druhú príležitosť.

Prameň: You don't need God— to hope, to care, to love, to live. – 4. apríla 2012.

Kedy je klamstvo dovolené

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Rastislav Škoda

V diskusii k predošlému článku „Slobodomurárstvo a katolícka cirkev podľa jedného pamfletu“ v ZH prejavil p. Cibrinka veľkú nevedomosť z náuky o etike, vyhlasujúc každé klamstvo (a zdôrazňujúc, že akékoľvek) za hanebnosť. Keďže odpoveď je dlhšia, ako bývajú komentáre k článkom, uverejňujem ju ako samostatný príspevok.

Pre nás humanistov platí ako zbierka etických pravidiel napríklad kniha „Zakázané ovocie – etika humanizmu“ od Paula Kurtza, ktorú som preložil a vydal vlastným nákladom v roku 1998. Na strane 68 sa preberá pravdovravnosť a končí sa to odsekom:

„Človek, ktorý nekoná podľa tejto zásady, je klamár. Nemyslím tým prípad malého neškodného klamstva, ani morálnu dilemu, v situácii, keď je klamať prípustné – keď je to klamstvo nie pre vlastný prospech, ale pre dobro druhého. Platí to najmä vtedy, keď neklamať, t. j. povedať pravdu, by bolo v rozpore s inými morálnymi zásadami. Existujú výnimky z každého všeobecného pravidla, ale jeho prekročenie musí mať závažný dôvod. Tým sa nepopiera všeobecné ľudské presvedčenie, že pri rovnosti všetkých ostatných činiteľov sme povinní prima facie byť pravdovravní.“

Z literatúry sa pamätám na tri názorné príklady dovoleného klamstva. Autorov si nepamätám, ale do úvahy prichádzajú Sokrates, Russell, Kurtz aj Dawkins.


  1. Niekto prijal do svojho bytu ustrašenú susedovu ženu, ktorej život bezdôvodne ohrozoval žiarlivý manžel, hľadajúc ju po okolí s nabitou puškou v rukách. Položil otázku, či je jeho neverná žena v tomto byte. Mal mu ju sused vydať na neľudské potrestanie nedokázanej viny? Verím, že radšej klamal. Dopustil sa pochopiteľnej a dovolenej lži, ale len aby tú ženu a možno aj seba ochránil pred horším zlom zo strany zúriaceho nešťastníka (účelová lož).

  2. Dá sa povedať ťažko ranenému, ktorý po ním samým zavinenej autonehode leží dolámaný v nemocnici a psychicky je na tom veľmi zle, že jeho snúbenica pri tej nehode prišla o život? Myslím si, že aj lekár, aj príbuzní s tým počkajú a najprv si vymyslia iné verzie. Obdobou tejto príhody je situácia pri nečakanej diagnóze ťažkej choroby, napr. rakoviny a jej blízkeho smrteľného konca pre početné dosiaľ nerozpoznané metastázy. Neraz sa volá na pomoc psychiater, aby poradil, čo a ako povedať a nezodpovedá to spravidla pravde.

  3. Tretí príklad je taký pravdivý, že ho upravujem podľa vlastného prežitia. Nikdy v živote som ako dieťa nemal rád rebarborový koláč a stará mama ho s veľkou pompou piekla každú jar ako posla nového ročného obdobia a zdroj zdravia. Keď som žil u nej, jedával som ho skôr z povinnosti ako s chuťou, lebo mi bol prikyslý. Prešli roky odlúčenia od starej mamy a jej prvotriednej kuchyne, zabudol som na rebarboru. Iba tu raz prídem k nej na Jelenej ulici začiatkom jari a ona ma s radosťou víta: „Vedela som, že prídeš a chcela som ti urobiť radosť, lebo si pamätám, ako rád si mal môj rebarborový koláč. Nože si daj! Že ti chutí?“ Nemohol som zo zdvorilosti zraniť city svojej starej mamy, ktorú som mal veľmi rád. Viem, že som klamal, keď som neprotestoval proti prvej časti vety – a koláč mi, napodiv, veľmi chutil.



Som zvedavý, či pán Cibrinka pripustí, že v týchto prípadoch nebola lož hanebnosťou. Na svoju obranu môže uviesť, že Katechismus katolické církve (Zvon, Praha 1995 – nemám slovenské vydanie) – pravdepodobne zdroj jeho etického presvedčenia – nepozná pojem dovoleného klamstva. V 15 paragrafoch píše o klamstve, zakaždým ho jednoznačne odsudzujúc, to znamená, že je hriechom a nielen hanebnosťou. Niektoré odseky si zasluhujú pozornosť.

392 – Diabol je otec lži – pre toho, kto na diabla verí; ja klamárovu výhovorku neakceptujem.

844 – Ľudia zamenili Božiu pravdu za klamstvo – nie všetkým bolo dané poznať tú pravdu.

1753 – Dobrý úmysel (napr. pomoc blížnemu) neurobí dobrým alebo spravodlivým nejaké správanie, ktoré je samo o sebe nesprávne (napr. klamstvo) – a hneď nato, neviem prečo, opakuje sa to isté:

1754 – Okolnosti nemôžu zmeniť mravnú akosť samotných skutkov; nemôžu nejaké samo o sebe zlé správanie učiniť ani dobrým, ani správnym – a sme pri koreni veci.

Nie som etik, nemám na to potrebné vzdelanie, ale cítim presvedčenie, že naša humanistická etika sa v tomto bode zásadne líši od kresťanskej: je humánnejšia, ľudskejšia, citlivejšia, jemnejšia, prijateľnejšia ako dogmatické neoblomné pridŕžanie sa raz vysloveného zákazu bez prihliadania k okolnostiam, ktoré môžu úplne zmeniť aktuálnu situáciu a zbaviť čin v kresťanskom ponímaní biľagu hriechu. V prípade p. Cibrinku prívlastku hanebnosti. Čo by som neurobil, aby som zachránil nevinnú ženu pred zastrelením! Ale katechizmus rímskokatolíckej cirkvi mi nedovoľuje povedať, že som ju nevidel, pretože to by bolo klamstvo. Kde inde mám hľadať povolenie tohto malého klamstva? Ako to vyzerá, nenájdem ho v náboženstve. Viem, že kňaz si nájde výhovorku a bude sa snažiť uspokojiť ma, že je to len všedný hriech, za ktorý dostanem len pár dní očistca. Nemám záujem, dám si povolenie sám ako človek s vlastným rozumom a zodpovednosťou, a to ako v tejto, tak aj iných dilemách.

2482 – Klamstvo spočíva v tom, že človek hovorí nepravdu s úmyslom oklamať – platí v plnom rozsahu aj vo všetkých prípadoch dovoleného klamstva. Ak bude treba, vedome oklamem hlúpeho zúrivého žiarlivca, aj na živote lipnúceho smrteľne chorého. Starostlivú starú mamu ponechám v jej omyle, čo je tiež klamstvo.

Pri googlovaní v nemeckej reči sa našlo veľké množstvo článkov o klamstve pri pracovnom práve, t. j. pri písomnom hľadaní zamestnania a pri osobných predstaveniach, pri otázkach o tehotenstve a chorobách atď. Malé klamstvá sú samozrejme aj juristicky povolené.

Mikuláša, anjela ani čerta som svojim deťom nikdy nehral, pretože panoptikum náboženských predstáv typu nebo, peklo a očistec aj s tým plačom a škrípaním zubov, čo sa tam deje, považujem za klamstvá blízke svetu predstáv pána Cibrinku. Uvedomuje si to on?

Mrzí ma, že diskusia má málo spoločné so slobodomurárstvom, proti ktorému nemám osobné námietky.

Jablonský Albín – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Albín Jablonský sa narodil 1. júla 1918 v obci Jablonka na Hornej, Poľskej Orave v Malopoľskom vojvodstve, ktoré bolo v tom čase súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Jeho otec Karol (* 19. 3. 1882) bol roľník. Matka Karolína (* 27. 11. 1880) bola aj rodená Jablonská. Mal dvoch súrodencov: staršiu sestru Gizelu (* 1912) a mladšieho brata Karola (* 1920).

Po sporoch pri určovaní hraníc nového Česko-Slovenska a Poľska pripadlo 12 dedín s čiastočne slovenským obyvateľstvom na základe Poľskej zmluvy z 24. apríla 1925 Poľsku. Nijaké referendum sa nekonalo.

V dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo Poľsko v októbri 1938 niektoré severné dediny Slovenska, no keď po vypuknutí 2. svetovej vojny 1. septembra 1939 Slovensko symbolicky napadlo Poľsko spolu s Nemeckom a neskôr aj so Sovietskym zväzom, odmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 aj roku 1920. Oficiálne sa to stalo 24. novembra 1939. Jablonka bola potom 6 rokov slovenská.

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou. Poľské úrady sa snažili obsadiť tieto územia a obnoviť hranice spred roku 1938 a prezident Eduard Beneš sa rozhodol v rámci svojej koncepcie obnovy predmníchovských hraníc vydať túto oblasť Poľsku; zmluva bola podpísaná 20. mája 1945.

Klasické gymnázium navštevoval Albín Jablonský v Novom Targu a tam v r. 1936 maturoval.

Veterinárnu medicínu začal študovať vo Ľvove, dnes centre západnej Ukrajiny, ktoré bolo od rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie do roku 1939 poľské. Zapísal sa 14. 10. 1936 na Academia medicinae vetarinariae Leopoliensis pod imatrikulačným číslom 3260. Po pripojení Ľvova k sovietskej Ukrajine dňa 17. septembra 1939 pokračoval v štúdiu v Záhrebe, a to od 1. januára 1940 do apríla 1941, pričom absolvoval tri semestre. Pred napadnutím Juhoslávie nacistickým Nemeckom 6. apríla 1941 posledným vlakom odcestoval do Bratislavy. Tu dostal ročné štipendium 6 000.- Sk na dokončenie štúdia vo Viedni, kde sa zapísal a štúdium ukončil veterinárskym diplomom dňa 14. 12. 1942 a doktorátom 9. 3. 1946 po obhájení dizertačnej práce s názvom: Über den Einfluß geringer Alkali- und Säuremengen auf die Blutsenkungsreaktion im Zitratblut von Pferden (O vplyve malých množstiev alkálií alebo kyselín na krvnú sedimentáciu citrátovej krvi koní).

V Záhrebe s ním študoval Andrej Pardel, ktorý tam štúdium aj ukončil.

Už v roku 1938 spoznal Jablonský vo Varšave Máriu Alicu Karolakovú, ktorá ho sprevádzala ako snúbenica do Záhrebu, s ktorou sa v apríli 1942 na Slovensku oženil a ktorá ho v roku 1943 sprevádzala do Viedne. Ako občianke Slovenského štátu jej bolo umožnené vo Viedni študovať na fakulte dejín umenia. Slovenské doklady dostala relatívne rýchlo cestou slovenskej konzulky vo Varšave, pani Országhovej. Až pri ďalšom dlhšom pobyte vo Viedni absolvovala 12. 7. 1946 s veľmi dobrým výsledkom viedenskú Štátnu kozmetickú školu.

Vo Viedni sa Albín Jablonský stal koncom roku 1942 asistentom u prof. Dirnhofera, prednostu katedry buiatriky (chorôb hovädzieho dobytka). Napísal si po ženu do Varšavy, tá prišla a dostali na škole malý ale vyhovujúci asistentský byt.

29. 6. 1943 ho na pracovisku zatklo Gestapo a obvinili ho zo špionáže pre podzemné hnutie STRAGAN. Manželka musela opustiť služobný byt a každý deň sa hlásiť na Gestape ako podozrivá. Slovenské vyslanectvo vo Viedni intervenovalo u príslušných orgánov, ale voči Gestapu bolo samozrejme bezmocné.

Do 5. 8. 1943 bol Albín Jablonský väznený v hlavnej budove Gestapa (Schwedenplatz), potom bol prevezený do väzenia Landesgericht Wien I, kde bol do 23. 2. 1944 a následne do Landesgerichtu Wien II. Dňa 14. 5. 1944 bol súdený pred Tretím senátom Ľudového súdu vo Viedni pre podozrenie zo špionáže. Gestapo nemalo k dispozícii nijaké relevantné dôkazy o jeho vine a jediný „svedok“ (študent M. zo Sliezska) nepodal žiadne usvedčujúce dokumenty, ba bol následne zastrelený Gestapom na úteku.

Hoci ho Ľudový súd v Berlíne dňa 22. 6. 1944 oslobodil spod obžaloby, gestapo to neuznalo a do 23. 9. 1944 ho väznilo kvôli „nejakým vysvetleniam“ vo väzení Landesgericht Wien I a potom v koncentračnom tábore Dachau pri Mníchove, kde ho držali až do oslobodenia americkou armádou v apríli 1945. Vážil vtedy 45 kg.

Po niekoľkých týždňoch rekonvalescencie v nemocnici v Mníchove sa vrátil k rodine na Slovensko. Pretože chcel dokončiť začatú dizertačnú prácu, vrátil sa do Viedne, prácu dokončil a 9. 3. 1946 obhájil.

Prvá cesta viedla rodinu do Podunajských Biskupíc, kde potom žili rok. Prihlásil sa na Povereníctve pôdohospodárstva, pracoval u Dr. Bednárika a finančne si ekonomickú situáciu prilepšoval prácami v obvode Podunajských Biskupíc. Priatelil sa s Dr. J. Topoľským.

Necítil sa dobre, keď mu kádrovníci kládli urážlivú otázku, „ako to, že prežil ten koncentrák?“ Tam sa malo umierať. Kto prežil, bol v podozrení, že spolupracoval…

V r. 1953 bol zriadený okres Senec a Albín Jablonský tu bol do r. 1956 prvým okresným veterinárom, keď odovzdal úrad Dr. Jozefovi Sokolovi. Sám sa stal vedúcim Veterinárneho strediska Bratislava-vidiek a neskôr Senec, kde pracoval až do dôchodku.

V r. 1956 bol obžalovaný, že podporuje kulakov a zbavený funkcie okresného veterinára. No prišiel Dr. Július Molnár a urobil ho vedúcim Veterinárneho strediska v Trnave.

Ako penzista pôsobil 5 rokov na polovičný úväzok na sanitných bitúnkoch v Senci, Ivanke pri Dunaji a Modre.

Do Biskupíc prišli po Dr. Hovorkovi, ktorý išiel v r. 1949 do Košíc. Hovorkova prvá manželka vtedy spáchala samovraždu. Blízkymi kolegami mu boli Dr. Hrudka a Dr. Gdovin, najmä však Dr. Topoľský, ktorý mal za ženu Poľku Izabelu, ktorá ako vdova žila v Námestove; to je od Jablonky len cez kopec.

Rodina Jablonských mala dve dcéry. Martu (* 18. 7. 1948) Šminčákovú, a Renátu Königovú (* 1950), obidve lekárky v Senci. Majú 3 pravnúčatá, z nich jedno žije vo Viedni.

V dôsledku dvojročného väznenia, z toho 7 mesiacov v koncentračnom tábore Dachau, udelili slovenské úrady Albínovi Jablonskému Vyznamenanie podľa zákona 255/1946 pre účastníkov národného boja za oslobodenie. Vyznamenanie dostal aj od Poľského zväzu protifašistických bojovníkov. Niekoľko rokov zastával funkciu predsedu OV Zväzu protifašistických bojovníkov.

Zomrel v decembri 1995 v Senci, kde je aj pochovaný.

V Senci, v novembri 2010.

vd. Mária Jablonská

*

Pani Jablonská zomrela 15. marca 2011 vo veku 89 rokov v Senci, kde je aj pochovaná.

Pozri tab. 6.

[caption id="attachment_2555" align="alignleft" width="150" caption="Náhrobný kameň manželov Jablonských v Senci"][/caption]

Jeleník Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Jozef Jeleník sa narodil 22. októbra 1917 v Ružomberku, v časti Nová Černová, ako najstarší syn Matúša Jeleníka, majstra Bavlnárskych závodov v Rybárpoli a Adely, rodenej Hlinkovej. Mal mladšieho brata Cypriána, narodeného v roku 1921 a sestru Adelu, narodenú v roku 1923, ktorí obidvaja študovali za 2. svetovej vojny veterinárstvo vo Viedni.

Môj otec, Jozef Jeleník, mal ešte starších súrodencov: Najstarší Ján – vyučený mäsiar, sa narodil v roku 1912, a zomrel v roku 1988. Mal jednu dcéru Danicu – humánnu lekárku, ktorá sa vydala za zverolekára Rudolfa Podobu z Vyšného Kubína, kde dodnes pôsobí ako obvodný veterinárny lekár a žijú v Ružomberku. Po strýkovi Jánovi sa narodila dcéra Adela I. (neviem v ktorom roku), ale zomrela vo veku asi 2 rokov – uhorela pri požiari domu.

Po nej sa v roku 1915 narodila sestra Margita – učiteľka, zomrela v roku 2007 v Košiciach. Mala troch synov, ktorí sa všetci stali lekármi: najstarší je traumatológ a športový lekár, stredný stomatológ; obidvaja pôsobia v Košiciach; najmladší Jozef Klíma je zverolekár. V roku 1980 sme spolu končili Vysokú školu veterinársku v Košiciach. Pôsobí viac v humánnej medicíne, ako riaditeľ nemocníc a veľmi dobrý manažér. Momentálne pôsobí v Bratislave. Potom v roku 1917 sa narodil môj otec Jozef, za ním Cyprián a Adela II, ktorá dostala meno po nebohej sestre.

Starý otec, Matúš Jeleník, vyrastal v prostredí, ktoré mu dalo možnosť rozvinúť svoje všestranné schopnosti. Po 4-ročnom pobyte v Amerike sa zaoberal predajom dreva, ktoré liptovskí pltníci splavovali dolu Váhom až do Budapešti. Znalosť angličtiny i maďarčiny mu pomáhala pri predaji dreva a jeho zásluhou sa naše drevo dostalo nielen do Budapešti, ale aj do Hatvanu a Aradu. Keď továrnik Mauthner vybudoval textilnú továreň v Rybárpoli, našiel v nej Matúš Jeleník zamestnanie a pre svoje schopnosti sa skoro stal dielovedúcim.

Otcova mama sa volala Adela Hlinková a jej otcom bol Juraj Hlinka, brat Andreja Hlinku. Juraj Hlinka bol môj pradedo, a preto bol Andrej Hlinka brat môjho pradeda. Stará mama Adela bola neter Andreja Hlinku. Juraj a Andrej Hlinka pochádzali z deväť detí. Za študijných čias môjho otca žili už len štyria súrodenci z tejto rodiny a jedným z nich bol Andrej Hlinka – kňaz, ružomberský farár a prelát, politik; bol známou a významnou, podľa niektorých historikov kontroverznou osobnosťou slovenských dejín. Strýko Andrej mal svoju neter (otcovu mamu) Adelu veľmi rád a usmerňoval ju pri výchove jej detí. Sledoval všetky tri deti počas ich gymnaziálnych štúdií a rodičom radil a pomáhal. Rodičia už vtedy pochopili, že k vzdelaniu patrí aj znalosť cudzích jazykov. Na ružomberskom gymnáziu bolo vtedy mnoho vynikajúcich profesorov a tí boli neúprosní, žiadali od žiakov maximum. Kto sa v škole učil, v živote obstál a rodine hanbu neurobil. V tom čase sa rodičia dozvedeli, že v Prahe existuje organizácia „Medzinárodná služba mládeže“. Jej prostredníctvom sa môj otec Jozef a jeho súrodenci Cyprián a Adela dostali do Sudet, každý do iného mesta, aby sa za dva mesiace prázdnin zdokonalili v nemeckom jazyku. Keď sa vrátili, hovorili medzi sebou po nemecky; pravda, všetci mali v nemčine dobré základy z gymnázia.

Po ukončení ľudovej školy v roku 1931 nastúpil Jozef Jeleník na Slovenské štátne reálne gymnázium v Ružomberku, ktoré skončil v roku 1939.

Keď nastal Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát, vysoké školy v Čechách zatvorili a to postihlo i Vysokú školu veterinársku v Brne, kde chcel môj otec študovať. No brnenská škola po 15. marci 1939 neprijímala slovenských študentov do 1. semestra – umožnila len pokračovanie starším študentom. Aj to však trvalo len pol roka a 17. novembra 1939 bol možnostiam štúdia v Brne koniec pre Čechov aj Slovákov. Tak ako mnohí študenti, aj môj otec odišiel do Viedne, kam ho neskoršie nasledovali aj brat Cyprián a sestra Adela.

Na vysokú školu veterinársku vo Viedni sa zapísal 11. 1. 1940 pod imatrikulačným číslom 5325 a štúdium ukončil diplomom a 15. 2. 1944 doktorátom a promóciou. Študoval pravdepodobne so štipendiom Ministerstva hospodárstva, ale rubriku o štipendiu v zápisných listoch nevyplňuje.

V roku 1942 začal študovať veterinárstvo vo Viedni jeho brat Cyprián a v roku 1943 jeho sestra Adela.

Po ukončení štúdia nastúpil v Ružomberku ako mestský veterinár, ktorý mal v pôsobnosti aj prehliadku jatočných zvierat na bitúnku a trhoch. V tejto úlohe pôsobil dva roky a v roku 1948 na základe ponuky odišiel na východ Slovenska do Giraltoviec, kde pôsobil ako okresný veterinárny lekár v dozore na bitúnku a vonkajšej praxi na obvode, ktorý bol v pôsobnosti vtedajšieho celého okresu Giraltovce. V roku 1959 v záujme rodiny (možnosti štúdia detí) odchádza na základe súbehu pracovať do Prešova, kde pôsobí vo Veterinárnej nemocnici Prešov – Dúbrava ako primár interného oddelenia. V roku 1964 odchádza na jeden z obvodov okresu Prešov a svoje pôsobenie ukončil v roku 1983 v hygienickej službe na sanitnom bitúnku v Prešove.

Počas pobytu v Giraltovciach sa otec zoznámil a v roku 1951 oženil s Gabrielou, rodenou Kóšovou (* 14. 8. 1926, zomrela 30. 7. 2007), ktorá pochádzala z Rakovíc pri Piešťanoch. V roku 1952 sa narodila moja sestra Gabriela, ktorá vyštudovala cudzie jazyky – angličtinu a nemčinu. Je vydatá, má dvoch synov a žije s rodinou v Prešove. Ja som sa narodila v roku 1955, pokračovala som v rodinnej tradícii, vyštudovala som v Košiciach na Vysokej škole veterinárskej všeobecnú veterinárnu medicínu a končila som v roku 1980. Venujem sa predovšetkým hygiene potravín, ale mojím snom bola vždy praktická medicína, čo však v dobe môjho pôsobenia nebolo možné. Preto sa snažím splniť si svoj sen aspoň prostredníctvom svojej jedinej dcéry Lindy, ktorá v tradícii pokračuje a momentálne končí v Košiciach V. semester. Postavila som jej ambulanciu pre malé zvieratá, ktorú som dočasne prenajala a dcéra sa tam už zaúča. Ja vo voľnom čase strihám psíkov a pomáham kolegovi pri zložitejších úkonoch.

Treba spomenúť ešte jedno pôsobisko môjho otca: V rokoch 1968 a 1969, keď sa uvoľnili obmedzenia pri cestovaní do cudziny, pracoval otec ako praktický veterinárny lekár počas našich prázdnin a svojho neplateného voľna v Rakúsku v obci Pasching pri Linzi ako zástupca Dr. Griesmayera, ktorý išiel v tom čase na dovolenku a nechcel stratiť klientelu. Vždy sme ako deti boli s otcom, aby sme sa učili jazyk a aj sme mu pomáhali. Túto prácu mu vybavil mladší brat Cyprián, ktorý sa po ukončení štúdií na Slovensko nevrátil, ale do konca života žil vo Viedni.

Otec často a vždy v dobrom spomínal na štúdiá vo Viedni. Veľmi ľutujem, že som ho nedonútila, pokiaľ to bolo ešte možné, aby spísal spomienky, ktoré sme chceli uverejniť postupne vo veterinárskom časopise. Nakoľko bol vo veľmi dobrej psychickej pohode a čistej mysle, stále som si myslela, že je ešte čas písať spomienky. Posledné dva roky, po smrti našej mamy, dožil v mojej domácnosti – u svojej mladšej dcéry Alexandry.

Môj otec ukončil svoje pôsobenie v štátnej službe v roku 1983 vo veku 66 rokov, ale ďalej pôsobil ako externý pracovník INSPEKTY pri exporte jahniat do rôznych štátov Európy.

Okolo roku 2005 navštívil môjho otca jeho spolužiak z viedenských štúdií, Dr. Štefan Kunsch, ktorý sa po skončení štúdií nevrátil na Slovensko, ale ostal pôsobiť v Rakúsku. Nevideli sa vyše 60 rokov! Prišiel, aby videl svoje rodné mesto Starú Ľubovňu.

Otec sa celý život aktívne venoval športu, a to hlavne futbalu a reprezentoval vo futbale aj mesto Ružomberok, ako aj Giraltovce, kde založil futbalový klub. K športu viedol aj mňa so sestrou a aktívne sme sa venovali basketbalu. Stále mal rád prírodu a bol aktívny až do veľmi vysokého veku. Už vo vysokom veku prekonal rakovinu pľúc. Prežil po operácii veľmi aktívne ešte 16 rokov.

Zomrel v Prešove vo veku 92 rokov 25. februára 2010 a pochovaný je na Hlavnom mestskom cintoríne v Prešove.

V Prešove, 20. decembra 2010.


MVDr. Alexandra Mičúchová-Jeleníková, neter Jozefa Jeleníka

*

Okrem troch súrodencov, detí Matúša Jeleníka, existujú v rodine Jeleníkových ešte ďalší štyria veterinári:

MVDr. Alexandra Mičúchová-Jeleníková, ktorá sa predstavila touto spomienkou na svojho strýka Jozefa Jeleníka.

MVDr. Jozef Klíma, syn Margity asi Klímovej, druhej dcéry Matúša Jeleníka, ktorý skončil štúdium na UVL v Košiciach a pôsobí ako riaditeľ nemocnice v Bratislave.

MVC Linda Mičúchová, dcéra Alexandry Mičúchovej-Jeleníkovej, t. č. študentka veterinárnej medicíny v Košiciach v 8. semestri.

MVDr. Rudolf Podoba, manžel Danice Jeleníkovej, dcéry Matúšovho brata Jána, pôsobiaci ako veterinárny lekár v Ružomberku.

Pozri tab. 7 a tab. 18.

* * *

Príloha k životopisu:

  1. Dr. Štefan Kunsch (vľavo) na návšteve u Dr. Jozefa Jeleníka okolo roku 2003 v Prešove.



[caption id="attachment_2100" align="alignleft" width="150" caption="Dr. Kunsch (vľavo) a Dr. Jeleník (vpravo)"][/caption]

Moravcová-Jeleníková Adela – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

(Ako viedenská študentka Jeleníková Adela)

Adela Jeleníková sa narodila 10. mája 1923 v Ružomberku, v časti Nová Černová, ako dcéra Matúša Jeleníka, majstra Bavlnárskych závodov v Rybárpoli a jeho manželky Adely.

Mala starších bratov Cypriána, narodeného v roku 1921 a Jozefa, narodeného v roku 1917. Obidvaja boli tiež veterinári.

V rokoch 1935–43 navštevovala Štátne slovenské reálne gymnázium v Ružomberku, kde 7. júna 1943 s vyznamenaním maturovala. Po maturite sa už 17. júna 1943 zapísala s imatrikulačným číslom 5767 na štúdium veterinárnej medicíny na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni, na ktorej už študovali jej obidvaja starší bratia a absolvovala tam pre vojnové udalosti len tri semestre. Ako jej bratia, ani ona neuvádza na zápisných listoch, či dostávala štipendium, ale je to veľmi pravdepodobné.

Po vypuknutí SNP sa už na zimný semester 1944 nezapísala ale vrátila sa na Slovensko a po skončení druhej svetovej vojny prestúpila v lete 1945 na obnovenú Vysokú školu veterinársku v Brne, kde 29. septembra 1947 získala diplom veterinárnej lekárky a po obhájení dizertačnej práce „Ochorenia ductus thoracicus“ bola 6. marca 1948 promovaná za doktorku veterinárnej medicíny. Bola vôbec prvá Slovenka, ktorá získala zverolekársky diplom a doktorát veterinárnej medicíny a ktorá začala pôsobiť vo veterinárnej službe na Slovensku.

Vydala sa roku 1950 za Ing. Jirku Moravca (* 1925), ktorý ju prežil o 45 rokov a zomrel 22. 4. 2001 v Bratislave.

Dňa 12. októbra 1947 nastúpila do práce na Štátny diagnostický veterinárny ústav v Bratislave, kde ju riaditeľ MVDr. František Nižnánsky, neskoršie člen-korešpondent SAV, poveril vedením oddelenia sérológie, ktoré si však musela najprv vybudovať. Počas 9-ročného pôsobenia to dokázala a vytvorila kvalitný odborný káder pracovníkov, vrátane svojho nástupcu MVDr. Zoltána Grunerta. Mala veľký podiel na diagnostike a tlmení rôznych nákazlivých chorôb hospodárskych zvierat v rámci štátnych a hospodárskych veterinárnych plánov pre socialistické veľkochovy, predovšetkým brucelózy hospodárskych zvierat a sopľavky koní.

Okrem veľkého počtu referátov pre viaceré časopisy publikovala v spolupráci s Nižnánskym dve pozoruhodné štúdie o sopľavke a brucelóze.

Bola plná pracovnej energie, ambicióznych nápadov, zdravého humoru a životného optimizmu. Žiaľ, jej dobré zdravie a pozitívne stránky jej pracovného elánu a optimizmu nedali tušiť, že sa v jej živote blíži vážne ochorenie, ktoré privedie jej osobnú a rodinnú tragédiu a koniec života v dôsledku vážnej choroby. Po dlhšom chorľavení a po nevyjasnenej diagnóze počas kúpeľnej liečby v Jeseníkoch 4. novembra 1956 náhle zomrela vo veku 33 rokov. Bola matkou troch malých detí. Jej náhly skon spôsobil nesmierny žiaľ nielen v celej jej rodine, ale aj v slovenskej a československej veterinárnej obci, pretože bola známou osobnosťou, dobrou kolegyňou, obľúbenou a váženou odborníčkou našej zverolekárskej služby. Bola to zodpovedná, samostatná, vysoko odborná pracovníčka bratislavského veterinárneho ústavu.

Pozri tab. 14.

Bibliografia

Nižnánsky, F. a Jeleníková A.: Sopľavka koní na Slovensku v rokoch 1941 – 1947, Časopis čs. vet. 3, 587 – 594, 1948.

Nižnánsky, F. a Moravcová-Jeleníková A.: Výsledky prieskumu brucelózy veterinárov v ČSR, Vet. zborník, 1, 59 – 65, 1952.

Feješ J., Pokorný J., Mičúchová-Jeleníková A., Spomienka na prvú slovenskú veterinárku MVDr. Adelu Moravcovú-Jeleníkovú, Slov. vet. čas. XXXIII, č. 3, s. 201, 2008.

*

Spomienky netere, MVDr. Alexandry Mičúchovej-Jeleníkovej, v decembri 2010:

Ako „maturitný dar“ dostala moja teta možnosť prežiť prázdniny roku 1943 s bratmi vo Viedni. Za svojho pobytu zašla s nimi aj na prednášky. Zistila, že medzi poslucháčmi je 21 dievčat z rôznych štátov sveta. Zapáčilo sa jej tam a napísala rodičom, aby jej poslali potrebné doklady, že sa zapíše na štúdium veterinárstva. Rodičia sa zhrozili, pretože sa obávali, že dievča nepatrí ku koňom, ale ona svoje rozhodnutie uskutočnila.

Nakoľko dcéra mojej tety, Ingrid, mala po strate mamy len niekoľko mesiacov a chlapci Roman a Milan mali 4 a 2 roky, jej manžel sa oženil s hlásateľkou z rozhlasu, ktorá im bola veľmi dobrou matkou. Spolu dieťa už nemali. Žiadne z detí si však nevybralo životnú púť veterinárneho lekára a venovali sa hlavne technickým odborom, nakoľko boli veľmi nadané na matematiku a šport. Najstarší syn – Roman Moravec – reprezentoval dlhé roky Československo v atletike a niekoľko rokov bol majster Československa v skoku vysokom. Reprezentoval Československo aj na Olympijských hrách v Mníchove v r. 1972. Dlhé roky bol dekanom na Fakulte telesnej výchovy v Bratislave. V roku 2009 však po ťažkej chorobe zomrel. Druhý syn Milan – geodet a dcéra Ingrid úspešne podnikajú v Bratislave. Manžel mojej tety Adely, Jirka Moravec, zomrel v roku 2001.

V životopisoch Jozefa a Cypriána Jeleníka sú ďalšie podrobnosti o rodine Jeleníkových.

Koppel Zoltán – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Zoltán Koppel sa narodil 26. septembra 1913 v Dovhe, okres Iršava (na Zakarpatskej Ukrajine). Udal izraelské náboženstvo a pôvodne židovský, neskôr slovenský materinský jazyk. Jeho otec Dávid Koppel bol technický úradník, neskôr živnostník v Košiciach.

Maturoval v roku 1935 na Reálnom gymnáziu v Košiciach.

Na Vysokú školu veterinársku v Brne prišiel 2. 10. 1935 a mal za sebou trojročné štúdium, keď bola VŠV v roku 1939 zatvorená a jeho bydlisko Košice na základe Viedenskej arbitráže pričlenené k Maďarsku. 2. 11. 1938 sa síce zapísal do 7. semestra, ale zápis odvolal.

Vojnové roky 1939 – 1945 prežil z rodiny okrem neho iba jeho brat Bernard Koppel.

Dňa 29. 10. 1945 sa zapísal na obnovenú VŠV v Brne do ôsmeho semestra. Zverolekársky diplom získal 26. 6. 1946, fyzikátnu zverolekársku skúšku v Bratislave zložil 28. 11. 1947 a doktorát na VŠV v Brne obhájil 6. 3. 1948.

Titul kandidáta vied, CSc., obhájil v r. 1962 na Veterinárskej fakulte Vysokej školy pôdohospodárskej (VF VŠP) v Košiciach a tam v r. 1966 dosiahol aj hodnosť docenta.

Základnú vojenskú službu konal od 1. 9. 1949 do 1. 3. 1950, z toho prvé štyri mesiace na Škole pre dôstojníkov veterinárov v zálohe v Pardubiciach a stal sa dôstojníkom veterinárnej služby v zálohe.

V roku 1947 sa oženil s košickou rodáčkou Magdalénou (rod. Reichovou). Mali dvoch synov, a to Jozefa Ivana Koppela (* 1948), MUDr., PhD, ktorý pracuje ako všeobecný lekár vo Veľkej Británii; a Juraja Koppela, (* 1954), MVDr., doc., DrSc., ktorý pracuje na Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Košiciach.

Zamestnania:

1. 8. 1946 – 30. 4. 1950 – Štátny diagnostický veterinárny ústav (ŠDVÚ) Bratislava, všeobecná diagnostika a bakteriológia;

1. 5. 1950 – 30. 6. 1961 – vedúci pobočky Štátneho vedeckého veterinárneho ústavu (ŠVVÚ) Bratislava v Košiciach;

1. 7. 1961 – 29. 2. 1962 – vedúci oddelenia pre štandardizáciu laboratórnych metód na Štátnom veterinárnom ústave v Prahe;

1. 3. 1962 – 20. 2. 1978 – odborný asistent/docent na Katedre mikrobiológie a zoohygieny VF VŠP v Košiciach.

Umrel dňa 20. 2. 1978 v Hradci Králové následkom akútnej myeloblastickej leukémie. Pochovaný je na verejnom cintoríne v Košiciach.


December 2010 – Juraj Koppel

Pozri tab. 4.

* * *

Príloha k životopisu:


  1. Zoltán Koppel, Brno, Imatrikulačné č. 1928 – 2. 10. 1935



[caption id="attachment_2103" align="alignleft" width="150" caption="Zoltán Koppel, Brno, Imatrikulačné č. 1928 – 2. 10. 1935"][/caption]

Krušpán Jaroslav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Vlastný životopis:

Narodil som sa 4. júna 1924 v Málinci, okres Lučenec, v mnohodetnej rodine sklárskeho robotníka v tamojšej sklárni. Aj matka pochádzala z robotníckej rodiny a pracovala v domácnosti.

Bolo nás sedem súrodencov, a to bratia Viliam (* 1907), Ján (* 1913), Emil (* 1921), a Ivan (* 1927) a sestry Irena (* 1909) a Margita (* 1911).

Sociálne sme boli veľmi slabo postavení, pretože otec bol často bez práce, keďže skláreň v Málinci vždy nepracovala; často si musel hľadať príležitostné zamestnanie. Bol socialistického zmýšľania a vyslovený ateista. Naproti tomu matka hľadala náhradu za trudný život v náboženstve a bola zbožná.

V Málinci som vychodil 4 triedy ľudovej školy a potom sme sa presťahovali do Cinobane. Otec našiel prácu v tamojšej sklárni v osade Katarínska Huta. Brat Ján tam pracoval už niekoľko rokov ako robotník – tovariš. Bolo to obdobie, keď sme večne zápasili s hladom – často sme nemali doma ani kúska chleba. V Cinobani som vychodil 5. triedu ľudovej školy.

(Tieto údaje môže potvrdiť Jozef Púpala, Málinec, a Rudolf Bajčík, Katarínska Huta.)

V roku 1935/36 som vychodil 1. triedu gymnázia v Lučenci. Bolo to obdobie, poznačené starosťou, kde zohnať mesačne 27.- Kčs na cestovný lístok na vlak a ako si zaopatriť peniaze na výkresy, farbičky a zošity; poznačené pocitom trápnosti, že sa nemôžem ani trošku vhodne obliecť a nosím zaplátané šaty. Sústavne som trpel hladom: vlak do Lučenca odchádzal o pol siedmej ráno a vracal som sa o tretej popoludní. So sebou som mával každý deň kúsok suchého chleba a v termoske bielu kávu.

Keďže rodičia mi skutočne nemohli dať viac a čo by bolo dosť, vypomáhal som si napríklad aj tak, že som jednému obchodníkovi nosil dvakrát do týždňa z Lučenca vrece rožkov a žemlí; za každú donášku som dostal 1,50 Kčs, no až po odpočítaní ceny kusov, ktoré mi niekedy ukradli spolucestujúci. Ukazovalo sa, že rodičom je hospodársky neúnosné posielať ma do gymnázia do Lučenca.

Najstarší brat si vtedy našiel zamestnanie ako učiteľ na ľudovej škole v Rači a to bolo záchranou môjho štúdia. V roku 1936 som sa prisťahoval k nemu a s jeho materiálnou podporou som sa zapísal na stredoškolské štúdium v Bratislave, a to na Druhom štátnom československom reálnom gymnáziu, kde som 10. júna 1943 absolvoval skúšku zrelosti.

Medzitým v roku 1938 nám zomrela matka a aby sa otcovi situácia uľahčila, zobral brat Viliam starostlivosť o najmladšieho brata Ivana a o domácnosť sa mu starala sestra Irena.

Vtedy sa moja situácia podstatne zlepšila. Byt a stravu mi poskytoval brat, v škole som dostával z knižnice chudobných niektoré knihy a raz do roka šaty alebo zimník. Okrem toho som si od 3. triedy prilepšoval doučovaním prospechovo slabších študentov a od 5. triedy som robil obecného knihovníka v Rači.

Hoci môj brat ako učiteľ na cirkevnej škole žil pod vplyvom svojho zamestnávateľa a sestra Irena bola nábožensky založená, ja sám som nemal pochopenie pre náboženské tmárstvo. Sprotivilo sa mi chodiť povinne na spoveď a prinášať katechétovi potvrdenie, že som bol v nedeľu v kostole. Považujem sa za nábožensky vyrovnaného od 5. triedy gymnázia, kedy som odmietol chodiť do kostola. Počas gymnaziálnych štúdií som sa zaujímal o šport a politika mi bola vcelku cudzia. Politické dianie som nevedel chápať jednoznačne správne už aj vzhľadom na svoj mladý vek a pod vplyvom cieľavedomého zastierania politickej uvedomelosti vládnou propagandou.

(Tieto údaje môže potvrdiť Ing. Zolo Sprock, Topoľová 3, Bratislava; Ing. Augustín Hauskrecht, Rača; František Polakovič, výpravca ČSD, Rača; Dr. Zdeno Killinger, KÚNZ Mickievičova ul., Bratislava.)

Po matúre som uvažoval, ako pokračovať v štúdiách. Brat Viliam mi oznámil, že sa už musím starať sám o seba. S pomocou od otca som nemohol počítať. Preto som s radosťou prijal radu a pomoc MVDr. Rafaela Vojáčka z Rače, ktorý vtedy pracoval na Ministerstve pôdohospodárstva, aby som išiel študovať veterinárstvo na Vysokú školu veterinársku (VŠV) do Viedne; vybavil mi udelenie štipendia. Do Viedne sa išlo preto, lebo VŠV v Brne Nemci 17. novembra 1939 zatvorili. Za viedenského pobytu a počas prázdninovej praxe v r. 1944 v okupovanom Poľsku som sa mohol dobre presvedčiť o neľudskosti a nespravodlivosti nacizmu. Videl som neľudské prenasledovanie Židov, Poliakov a národov Sovietskeho zväzu. To nás slovenských študentov vo Viedni utvrdzovalo v nesympatiách voči hitlerizmu a v túžbe, aby Nemci vojnu prehrali.

(Tieto údaje môže potvrdiť MVDr. Rafael Vojáček, Bratislava-Rača; MVDr. Juraj Šutta, VŠV Košice; Rastislav Škoda, Laboratórium experimentálneho veterinárstva PČSAPV Bratislava; a MVDr. Štefan Štilík, Modra.)

Keďže na jeseň 1944 nám Nemci nedovolili pokračovať v štúdiu, vrátil som sa v decembri 1944 do Cinobane a do príchodu sovietskych vojsk (už 22. januára 1945) som sa skrýval aj s rovesníkmi v jednom bunkri pri osade Katarínska Huta. Aby som pomohol rodine v ťažkej hospodárskej a zásobovacej situácii, pomáhal som pri opravách vojnou poškodených domov. 3. apríla 1945 som narukoval k československej armáde do Popradu a absolvoval som tam výcvik do 21. júna 1945, kedy vysokoškolákov z armády uvoľnili, aby mohli pokračovať v štúdiu.

(Tieto údaje môže potvrdiť Augustín Ábelovský, Cinobaňa; Ing. Zoltán Sprock, Bratislava, Topoľová 3; MVDr. Juraj Šutta, VŠV Košice.)

Od leta 1945 som pokračoval v štúdiu veterinárstva na novootvorenej VŠV v Brne; diplom som dostal 30. 11. 1948 a dizertačnú prácu Hladina krvného cukru pri trypanozomiáze psov (Trypynosoma edquiperdum) liečených Antimosanom som obhájil 12. 2. 1949.

Počas štúdia som sa nezúčastňoval politického života – snažil som sa len čím skôr ukončiť školu. Nebol som nijako politicky organizovaný, ale mal som vyslovene socialistické zmýšľanie. Bola mi vzdialená myšlienka boriť sa za veľkostatky, továrne, banky a boháčov. Bol som vždy presvedčený o potrebe sociálneho zrovnoprávnenia a videl som, že o niečo také sa usilujú len socialistické strany. Negoval som však význam zapojenia sa do politického života.

Počas štúdií a najmä počas prázdnin som sa stýkal s priateľmi, z ktorých boli viacerí robotníci v sklárni v Katarínskej Hute. Aby som si spríjemnil život, organizoval som a zúčastňoval som sa brigádnickej výstavby kúpaliska a tenisového a volejbalového ihriska v Katarínskej Hute. Keďže som sa do strany neprihlásil pred rokom 1948, považoval som už za neskoro prihlasovať sa do nej po víťazstve nad buržoáziou.

(K tomuto odseku sa môže vyjadriť Rudolf Bajčík, Katarínska Huta; Ing. Zoltán Sprock, Bratislava; MUDr. Zdenko Kilinger, KÚNZ Bratislava, Mickievičova ul.; MVDr. Juraj Šutta, VŠV Košice; Rastislav Škoda, LEV – PČSAPV Bratislava.)

Po ukončení štúdií som nastúpil 1. 2. 1949 ako mestský a obvodný veterinár vo Vrábľoch a pracoval som tam do 31. 8. 1949, kedy som narukoval do základnej vojenskej služby, a to prvé štyri mesiace do Školy pre dôstojníkov veterinárov v Pardubiciach; vo vojenskej službe som bol do 20. 6. 1951. Po jej skončení som nastúpil ako okresný veterinár na ONV Šurany, kde som však pôsobil len do 30. 9. 1951, kedy ma Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (PPPR) vyslalo na trojmesačnú brigádu celoslovenského očkovania proti moru hydiny. Po skončení tejto tzv. H-akcie som bol 1. 1. 1952 preložený ako obvodný veterinár na ONV Vráble; v októbri 1954 som sa tam stal okresným veterinárom a zotrval som tam do 28. 2. 1959.

(K tomuto odseku sa môže vyjadriť Michal Škarba, vedúci pôdohospodárskeho odboru ONV Vráble; Jozef Žigray, Tehla, okres Vráble; Valent Pánis, pracovník KV KSS Nitra.)

1. 3. 1959 som bol preložený na veterinárne oddelenie PPPR, a to vo funkcii epizootológa. (Vyjadriť sa môže MVDr. Víťazoslav Scherer.) Pracoval som tam do 30. 6. 1960.

*

Potiaľto vlastný životopis, napísaný Jarkom Krušpánom 18. mája 1960. Takéto životopisy písal opakovane pri každej zmene pôsobiska od poštátnenia veterinárnej služby vo februári 1951. Dnes to pôsobí ako dojímavá spomienka na mladosť bez hanby za chudobu – takých bolo veľa. Treba to doplniť z iných údajov.

*

Od 1. 7. 1960 do 30. 4. 1963 bol Krušpán ftizeológom na Krajskom veterinárnom zariadení v Bratislave. 21. 6. 1962 dostal Osvedčenie Ministerstva pôdohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva (MZLVH) pre výkon funkcie krajského veterinárneho ftizeológa.

Od 1. 5. 1963 bol do 4. 1. 1988 zamestnancom Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Bratislave, a to do 31. 7. 1986 vo funkcii vedúceho oddelenia sérológie a súčasne vedúceho laboratória brucelózy a od 1. 8. 1986 ako veterinárny lekár s vyššou špecializáciou. 25. 6. 1982 získal na Ústave pre doškoľovanie veterinárnych lekárov v Košiciach obhájením písomnej práce Sérotypizácia patogénnych kmeňov Escherichia coli z ošípaných kvalifikačnú atestáciu II. stupňa.

Ako špecialista pre sérodiagnostiku brucelózy sa zúčastnil po dve obdobia (v roku 1967 a 1968) pracovnej expedície v Mongolskej ľudovej republike, za čo mu tamojšie úrady udelili „Rad Červenej hviezdy“. Pozri článok Václava Koubu: Czechoslovak expeditions against glander, brucellosis and tuberculosis of domestic animals in Mongolia, na jeho stránke.

Politicky nebol Krušpán nikdy organizovaný; bol členom spoločenských organizácií ROH (tajomník ZV) a ZČSSP.

Manželia Krušpánoví nemali vlastné deti; v šesťdesiatych rokoch adoptovali chlapčeka.

Jaroslav Krušpán umrel 1. marca 2000 v Bratislave. Jeho manželka Dagmar Krušpánová umrela 22. novembra 2011 v Bratislave-Dúbravke.

*

Jeho brat Emil (* 1921) začal študovať astronómiu vo vojnových rokoch v Mníchove – v letnom semestri 1943 sa uvádza v zozname mníchovských študentov prírodných vied (www.epub.ub.uni-muenchen.de) a v roku 1946 bol slovenskou stranou vyslaný pokračovať v štúdiu so štipendiom vo Švajčiarsku. Po skončení štúdií sa však do vlasti nevrátil. Žil pri Bazileji ako astronóm a vysokoškolský učiteľ (na Astronomisches Institut der Universität Basel bol lektorom pre Himmelsmechanische Methoden und Anwendung auf künstliche Satelliten. 1. 6. 1969 sa stal prvým predsedom spolku Združenie priateľov Slovenska, neskôr premenovaného na Združenie Slovákov vo Švajčiarsku. Zomrel 6. 10. 1976 v Bazileji. Jeho existenciu jeho brat na Slovensku zväčša tajil – a úrady aj strana to akceptovali. Jaroslav nemal nikdy kvôli Emilovi nijaké ťažkosti. Viac o Dr. Emilovi Krušpánovi vo Švajčiarsku nájdete v článku „Martin Mazák – prvý slovenský misionár vo Švajčiarsku“ od Pavlíny Jurzykowskej Kudláčkovej na stránke www.exil.sk.

*

Vyznamenania

V roku 1966 mu bolo udelené „Čestné uznanie“ Rady Západoslovenského krajského národného výboru za zásluhy v odbore tlmenia brucelózy.

17. 6. 1981 mu Predsedníctvo Vedeckej rady pre laboratórnu a klinickú diagnostiku ÚŠVÚ v Bratislave vyslovilo poďakovanie za činnosť vo funkcii člena komisie pre antropozoonózy.

Pozri tab. 14.


***

Obrazový materiál



Prílohy k životopisu:


  1. Krušpán (2. sprava), Fraňo (1. zľava) a Izák (stred) s priateľmi vo Viedni

  2. Krušpán (vpravo) so Schererom v Devíne

  3. Krušpánová Dáša (2. zľava) a Sádecký (2. sprava) v Devíne



[caption id="attachment_2106" align="alignleft" width="114" caption="Krušpán, Fraňo a Izák s priateľmi vo Viedni"][/caption]

[caption id="attachment_2108" align="alignleft" width="216" caption="Krušpán so Schererom v Devíne"][/caption]


[caption id="attachment_2110" align="alignleft" width="200" caption="Krušpánová Dáša (2. zľava) a Sádecký (2. sprava) v Devíne"][/caption]

Mačička Ondrej – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Ondrej Mačička sa narodil 19. júla 1917 vo Veľkom Bysterci (okres Dolný Kubín) ako tretie dieťa so súrodencami Máriou a Michalom. Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Otec Michal bol roľník, matka Zuzana bola rodená Halašová.

Do základnej školy chodil vo Veľkom Bysterci, do gymnázia v Dolnom Kubíne, kde v roku 1937 maturoval.

V roku 1937 začal študovať veterinárnu medicínu na VŠV v Brne a absolvoval tam šesť semestrov. V súvislosti s nepokojmi v Protektoráte Čechy a Morava pri príležitosti výročia založenia ČSR v októbri a novembri 1939, ktoré vrcholili zatvorením všetkých vysokých škôl v Protektoráte, došlo k hromadnému zatýkaniu brnenských vysokoškolákov, ktorí sa zúčastnili protinemeckých demonštrácií. Aj Ondrej Mačička bol zatknutý a zatvorený do Kounicovho internátu („Kounicovy koleje“), premeneného na väzenie.

Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a vrátiť sa na Slovensko. Štúdiám bol koniec. Pomáhal rodičom na poli, robil výpomocného učiteľa, pre firmu Zelina vykupoval liečivé rastliny a nakoniec si našiel miesto manipulanta s drevom u firmy Švec na železničnej stanici Kubín, kde pracoval až do povstania.

Z tých čas pochádzajú jeho pútavé líčenia dopravy dreva dolu Váhom od Oravy a Kysúc až do Komárna, resp. keď toto mesto bolo viedenskou arbitrážou odtrhnuté od územia Slovenska, do Šulekova pri Hlohovci a najďalej do Serede (bolo to za Slovenského štátu). Jeho slovami prikrášlené to znelo asi takto:


„V pondelok ráno sme prišli na plte s hrncom kyslej kapusty a polvrecom zemiakov, niekedy aj s rovášom údenej slaniny a spustili sme sa dolu Váhom. V piatok či v sobotu sme boli pri cieli, vyinkasovali plácu a vlakom sme sa vrátili domov na Oravu. Boli sme šťastní, keď to takto išlo čím častejšie.“ (spomína R. Škoda)

V roku 1944 sa zapojil do protifašistického odboja a slovenského národného povstania. Bol členom prepadovej vojenskej jednotky Blesk-Signál, ktorá pracovala na Orave a v Liptove až do oslobodenia týchto území Červenou armádou začiatkom roku 1945. Od rodičov mal k dispozícii kone a voz, na ktorom prevážal pre partizánov do hôr potraviny a muníciu; okrem toho robil spojku.

Po oslobodení bol najprv funkcionárom miestnych orgánov a masových organizácií na Orave; bol tajomníkom Revolučného národného výboru v rodnej obci. No potom bol jeden z prvých, čo prišli na devastovanú Vysokú školu zverolekársku do Brna a jednak pokračoval v štúdiu, jednak sa zapojil do rekonštrukcie budov a do vypracúvania učebných postupov.

Milan Sliepka v liste zo 4. 5. 2011 udáva, že od kolegu Maximiliana Ortha sa dozvedel, že raz videl svojho spolužiaka na VŠV v Brne, Ondreja Mačičku, po zatvorení brnianskej školy na VŠV vo Viedni. Prišiel tam vraj s úmyslom pokračovať v štúdiu, ale z neznámych príčin zakrátko odišiel a v štúdiu pokračoval až po skončení vojny v Brne. Orth sa imatrikuloval na VŠV vo Viedni 13. 9. 1940 a mal štipendium na dokončenie štúdia.

Už 16. 7. 1945 bol v Brne a zapísal sa do II. výukového kurzu, ktorý prebiehal od 9. 7. do 31. 8. 1945. Keďže mal podľa výnosu Ministerstva školstva a osvety na základe vojnových udalostí jeden semester úľavu a v roku 1939 bol zapísaný do V. semestra a absolvoval výukový kurz, ostávalo mu zapísať jeden, siedmy semester, čo urobil 30. 10. 1945 a bol absolventom.

Veterinárny diplom dostal už 4. 7. 1946 a promovaný bol 15. 2. 1947. Krátky čas pôsobil na ONV v Piešťanoch, odkiaľ ho po dvoch mesiacoch pozvali za asistenta na VŠV do Brna, kde v roku 1948 vstúpil do KSČ.

V rokoch 1946 – 1952 bol asistentom biologického a zoologického ústavu u prof. Dr. O. Hykeša, potom u prof. Dr. V. Dyka a na Ústave patologickej anatómie u akademika V. Jelínka.

V roku 1952 prešiel do Bratislavy na Slovenský ústredný ústav biologický, z ktorého sa čoskoro vyčlenil Virologický ústav ČSAV s riaditeľom MUDr. Dionýzom Blaškovičom, kam prešiel aj Ondrej Mačička. Stal sa vedúcim oddelenia vektorovej parazitológie a laboratória pokusných zvierat, a to v rámci oddelenia neurotrópnych vírusov (vedúca Dr. Helena Libíková).

V rokoch 1954 – 1957 bol na tomto ústave na zácviku do moderných virologických metód, najmä práce na kuracích zárodkoch a skoro na to aj s tkanivovými kultúrami Rastislav Škoda z Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Bratislave a neskôr aj Alojz Žuffa z Biovety v Nitre. Bol to nezištný Ondrej, ktorý im jedného dňa povedal: „Chlapci, máte rodiny, vy si musíte urobiť kandidatúru!“ Prizval ako tretieho Dr. Jaroslava Otu Vrtiaka z VŠV Košice, riaditeľ ústavu akademik Blaškovič súhlasil, zložili prijímacie skúšky a školiteľkou sa im stala MUDr. Helena Libíková, CSc. (spomína R. Škoda).

Na VÚ ČSAV zotrval Mačička do roku 1961.

Kandidátsku dizertačnú prácu „Príspevok k poznaniu bionómie kliešťa lesostepného (Haemaphysalis inermis Birula) u nás“ obhájil Ondrej Mačička v roku 1963.

V rokoch 1961 – 1967 bol vedúcim faunistického oddelenia Biologického ústavu SAV,
v rokoch 1967 – 1969 pracovníkom Farmakologického ústavu ČSAV,
v rokoch 1969 – 1976 pracovníkom Ústavu experimentálnej farmakológie SAV v Bratislave,
z toho v rokoch 1967 – 1973 vedúcim oddelenia parazitológie a farmakológie antiparazitík a
v rokoch 1973 – 1976 riaditeľom Ústavu.

V Brne sa Ondrej Mačička venoval výskumu a diagnostike leptospiróz u domácich zvierat a štúdiu parazita Trypanosoma equiperdum. V rokoch 1951 – 1952 sa zúčastnil na komplexnom výskume epidémie kliešťovej encefalitídy v okolí Rožňavy, ktorý dal rozhodujúci smer jeho ďalšej práci. Zúčastnil sa na viacerých expedíciách, venovaných problematike prírodných ohnísk nákaz (okolie Košíc, Žiar nad Hronom, Žitný ostrov, Zlaté Moravce, Kemiška Alpa v Juhoslávii, Iskra pri Plovdive v Bulharsku). Zaoberal sa aj výskumom besnoty a pri riešení tejto problematiky zorganizoval v rokoch 1975 a 1976 spoločné terénne práce so sovietskymi parazitológmi. Významná bola jeho účasť pri terénnom pokuse o imunizáciu paseného dobytka proti vírusu kliešťovej encefalitídy. Vypracoval a terénne overoval metódu asanácie pastvín od kliešťov, spojenú s rozsiahlymi terénnymi úpravami, čím sa stal priekopníkom krajinných úprav pri tvorbe životného prostredia. Spolupracoval na úprave a rekultivácii Východoslovenskej nížiny. Bol splnomocnenec vládnej komisie pri riešení problému premnoženia strečka v tomto priestore.

Bol autorom a spoluautorom 49 štúdií a článkov, venovaných najviac problematike výskytu kliešťov, ich bionómii, vzťahu k hostiteľom, najmä k domácim zvieratám, možnostiam ich hubenia v prírode i na zvieratách. Sú to najmä práce o bionómii kliešťov Dermacentor marginatus, D. pictus a Haemaphysalis inermis.

Prispieval do týchto časopisov a zborníkov: Veterinárny časopis (v rokoch 1958 – 1963 bol po Františkovi Nižnánskom jeho výkonným redaktorom), Spisy Vysoké školy veterinární, Veterinářství, Biológia, Bratislavské lekárske listy, Zoologické a entomologické listy, Čs. parasitologie, Biologické práce, Poľnohospodárstvo, Poľnohospodárska výroba, Bulletin Institutu mikrobiologii (Sofia), Zprávy z epidemiologie a mikrobiologie, Zprávy Čs. společnosti parazitologické a Čs. fysiologie.

Od roku 1957 bol členom, v rokoch 1957 – 1964 podpredsedom Slovenskej entomologickej spoločnosti. Bol členom kolektívu, ktorému bola v roku 1955 udelená Štátna cena Klementa Gottwalda za výskum prírodného ohniska kliešťovej encefalitídy.

Za svoje práce bol viackrát vyznamenaný:

V roku 1955 – Štátna cena Klementa Gottwalda I. stupňa – člen odmeneného kolektívu,
v roku 1958 – vyznamenanie Za vynikajúcu prácu,
v roku 1971 – Pamätná medaila k 50. výročiu KSČ,
v roku 1972 – Červená hviezda partizánskeho odriadu Blesk-Signál,
v roku 1974 – Pamätná medaila k 30. výročiu SNP a
Medaila k 25. výročiu oslobodenia mesta Dolný Kubín sovietskou armádou
v roku 1976 – Pamätná medaila k 25. výročiu poštátnenia veterinárnej služby.

Viackrát mu boli udelené rozličné ceny ČSAV a SAV.

Manželia Mačičkoví mali dve dcéry: Tatianu a Blanku, vydatú Ráczovú, ktoré vyštudovali Prírodovedeckú fakultu Komenského univerzity, resp. Elektrotechnickú fakultu SVŠT a vnukov: Andreja, Rastislava a Marcelku. Manželka Ondreja Mačičku, Oľga Mačičková, rod. Medzihradská, pracovala ako administratívna pracovníčka na rektoráte Komenského univerzity v Bratislave.

Ondrej Mačička umrel náhle a nečakane dňa 2. októbra 1976 v Bratislave na infarkt.

Literatúra


  1. Stať Mačička Ondrej, Slovenský biografický slovník, IV. zv., M-Q, s. 12, Matica slovenská, Martin, 1990.

  2. Halaša M., Hirner A., Za MVDr. Ondrejom Mačičkom, CSc. (Kde bolo uverejnené?)



V Bratislave, 30. júna 2010. – Vdova Oľga Mačičková a Tatiana Mačičková

Pozri tab. 3 a tab. 4.

***

Spomienka Rastislava Škodu na Ondreja Mačičku


Už počas štúdií som sa väčšmi zaujímal o laboratórne ako o terénne činnosti a na jeseň 1948, keď mi už ostávali len dve posledné skúšky, som začal chodiť na Ústav biológie a zoológie, kde viacerí kolegovia (Šutta, Krušpán, Sádecký robili pokusy, potrebné na napísanie dizertačnej práce na dosiahnutie doktorátu veterinárnej medicíny. (Sám som sa púšťal do histologického rozboru ovčej kože u prof. Jana Koldu na Ústave anatómie). Viedol ich Ondrej Mačička a keď som prejavil záujem stať sa popri ňom asistentom, súhlasil a ja som si začal obliekať biely plášť. Ostávalo len vybaviť formality na rektoráte, ale to nestačilo, vec sa dostala do kompetencie rektora prof. Vincenca Jelínka a zastala. Ťahalo sa to týždne a na koniec už dva mesiace, kým mi bola v októbri 1948 udelená audiencia u všemocného mocipána. Trvala krátko:

Prof. Jelínek: „Soudruhu Škodo, jste v srdci svém komunistou?“

Študent Škoda: „Nie som, pán profesor, a to sa o mne vie.“

Ktorýsi z jeho asistentov: „A radíme Ti nepokračovat v těch rozmluvách, co míváte. Víme o tobě všechno.“ (Sám som si nebol vedomý nijakej viny. Tak to začalo byť strašné – takto na nás púšťali strach a ovládli nás.)

Prof. Jelínek: „V tom případě nebudete pracovat s mládeží. Naše budoucnost je komunistická, proto musí být nejdřív komunistická naše mládež.“

Keď som o neúspechu u Jelínka referoval Ondrejovi, upozornil ma, že pre moju minulosť – študoval som po dva semestre vo Viedni (1943/44) a v Alforte pri Paríži (1946/47) – nemám počítať s normálnou promóciou; vraj možno neskoršie. A keď sa na škole roznieslo, že Oskárovi Beerovi nepovolili obhájiť doktorskú prácu (počas štúdia vo Viedni si prilepšoval financie „spoluprácou“ s nemeckou rozhlasovou stanicou Donausender, napr. čítal správy pre Slovensko alebo vystupoval v slovenskom speváckom krúžku), vzdal som sa tejto méty aj ja a prestal som pracovať na dizertačnej práci; ako Oskár Beer, ani ja som ju nikdy nenapísal. Ale práve tento typ práce mal sa stať mojím životným povolaním. Viacerí viedenskí študenti vystupovali v slovenskom speváckom zbore pri vysielači Donausender, no okrem Beera ani jeden nepocítil zato ideologické sankcie.

Asistentom na Ústave biológie a zoológie sa stal miesto mňa Miloš Halaša, bratranec Ondreja Mačičku. Spolu s Dr. Karolom Friedom bol mu aj svedkom pri svadbe, keď si Mačička v roku 1949 bral Oľgu, rod. Medzihradskú.

***

Zoznam prác MVDr. O. Mačičku, CSc.


(veľmi skrátený výber)

Mačička O., 1951:
Výsledky experimentálnych prác s parazitom Trypanosoma equiperdum. Spisy Vysokej školy veterinárnej v Brne, p. 1 – 7.

Mačička O., Rosický B., 1953:
Bojujeme proti kliešťom na dobytku. Veda ľudu, p. 1 – 30.

Mačička O., Rosický B., 1953:
Bojujeme proti kliešťom, Veterinářství, p. 122 – 124

Mačička O., Rosický B., 1954:
Venujeme zvýšenú pozornosť kliešťom. Veterinářství, p. 137 – 139.

Libíková H., Rosický B., Kmety E., Mačička O., 1954:
Komplexný výskum prírodného ohniska nákaz. Biologia 9, p. 166 – 181.

Bardoš V., Balát F., Brezina R., Kmety E., Králikova D., Kratochvíl J., Libíková H., Mačička O., Manicová E., Nosek J., Rosický B., Simková A., Šomodský V., Zachar D., 1954:
Výskum prírodného ohniska nákaz v jednom kraji na Slovensku. Brat. lekár. listy, 34, p. 1 195 – 1 237.

Libíková H., Mačička O., Dubaj L., 1954:
Sérologické vyšetrenie domácich zvierat a lesných zvierat v okolí Rožňavy na styk s neutrotropnými vírusmi, leptospírami a vyšetrenia Weil-Felixovou reakciou. Epidémia encefalitídy v rožňavskom prírodnom ohnisku nákaz. SAV, p. 217.

Rosický B., Kratochvíl J., Mačička O., 1954:
Charakteristika okolia Rožňavy po stránke bakteriologickej a parazitologickej, Sborník Epidémia encefalitídy v rožňavskom prírodnom ohnisku nákaz, SAV, Bratislava, p. 145.

***

Mačička – menovanie dočasným vedúcim Farmakologického ústavu SAV


SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED
PREDSEDNÍCTVO

číslo i 128/73-SP III/l

Bratislava 6. 2. 1973

Vážený súdruh
MVDr. Ondrej Mačička, CSc.
Ústav experimentálnej farmakológie SAV

Bratislava

Na základe uznesenia Predsedníctva SAV zo dňa 5. 2. 1973 poverujem Vás, podľa Dočasných stanov SAV, dočasným vedením Ústavu experimentálnej farmakológie SAV s účinnosťou od 1. februára 1973.

Vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru upravuje Zákonník práce s jeho doplnkami a predpisy vydané na jeho vykonávanie, Dočasné stanovy SAV, Organizačný poriadok a Pracovný poriadok Ústavu experimentálnej farmakológie SAV.

V zmysle platného platového poriadku priznávam Ti s účinnosťou od 1. februára 1973 na funkcii „samostatný vedecký pracovník“ osobný plat vo výške 1 100,– (tisíc jednosto korún) brutto mesačne, t. j. funkčný plat 4 600,– + 1 500,– Kčs príplatok za vedenie.

Dňom 31. 1. 1973 sa Vám zastavuje výplata doterajšieho funkčného platu a doterajšieho funkčného príplatku.

Verím, že úlohy vyplývajúce z Vašej funkcie budete plniť svedomito a zodpovedne podľa Vašich najlepších schopností a v prospech socialistickej spoločnosti pre ďalší rozvoj nášho štátu.

[caption id="attachment_2114" align="aligncenter" width="200" caption="generálny sekretár"][/caption]

***

Obrazový materiál


Príloha k životopisu:

  1. Ondrej Mačička


[caption id="attachment_2112" align="alignleft" width="150" caption="Ondrej Mačička"][/caption]

Molnár Július – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Veterinárny lekár, publicista. Mimo svojho odboru zaoberá sa históriou veterinárneho lekárstva na Slovensku a filateliou.

Narodil sa 9. augusta 1921 v Trnave. Je slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Základnú a strednú školu (gymnázium) vychodil v Trnave.

Študoval na Zverolekárskej fakulte Univerzity technických a hospodárskych vied následníka trónu Jozefa v Budapešti (1942 – 1945) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne (1946). Za doktora veterinárnej medicíny (MVDr.) ho promovali v roku 1947 v Brne. Dizertačnú prácu vypracoval na tému: „Kokcidióza králikov a jej liečenie phenothiazinom“.

V roku 1949 v Bratislave s úspechom zložil fyzikátnu skúšku s aprobáciou pre funkciu okresného veterinárneho lekára a vôbec pre činnosť v štátnej službe.

V roku 1962 v Pardubiciach zložil atestačnú skúšku obhájením práce: „Perspektíva likvidácie zvieracích nákaz v okrese Trnava“.

V roku 1967 získal na Univerzite veterinárskeho lekárstva v Košiciach hodnosť kandidáta veterinárnych vied (CSc.) v odbore epizootológie a zoohygieny. Téma kandidátskej práce: „Porovnávacia štúdia niektorých terapeutík a terapeutických metód pri trichofytiáze teliat“.

Počas 42-ročnej činnosti v štátnej veterinárnej službe bol okresným veterinárnym lekárom v Bánovciach nad Babravou (1948 – 1949), Považskej Bystrici (1949 – 1950), Žiline (1950 – 1951), Dunajskej Strede (1951 – 1956) a v Trnave (1956 – 1969). V rokoch 1969 – 1989 bol vedúci veterinárnej nemocnice v Trnave.

V rámci reorganizácie veterinárnej služby bola v roku 1984 veterinárna nemocnica preradená do Ústavu zoohygieny a veterinárnej techniky a Dr. Molnár sa stal vedúcim veterinárnej nemocnice, v ktorej funkcii zotrval až do odchodu do dôchodku (1989).

V rámci Ústavu zoohygieny a veterinárnej techniky bol Dr. Molnár poverený gestorstvom veterinárnej roentgenológie na Slovensku, gestorstvom pre halotánovú strescitlivosť prasiat, gestorstvom pre prístrojové vybavenie veterinárnych ošetrovní na Slovensku a gestorstvom pre vyšetrovanie pseudocýst u plemenných ošípaných.

Za svoju prácu dostal viaceré ocenenia:

zlatý diplom Veterinárnej a farmaceutickej univerzity v Brne (1967),


zlatý odznak Zväzu slovenských filatelistov (2003),


I. cenu v súťaži o najkrajšiu analógovú pohľadnicu sveta na Svetovom kongrese Maximafilie v Singapure (2004),


Cenu mesta Trnava (2004),


Cenu Slovenskej filatelistickej akadémie (2011),


Cenu Trnavského samosprávneho kraja (2013),


medailu európskeho šampionátu MAXIFRANCE (2005),


medailu Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach (2006),


medailu predsedu Trnavského samosprávneho kraja (2007),


medailu Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach (2008),


pamätnú medailu Trnavského samosprávneho kraja Cyril a Metod (2013).

Žije ako vdovec na dôchodku v Trnave. S manželkou Boženou, rod. Němcovou, mal dve dcéry, teraz má štyroch vnukov a päť pravnukov.

*

MVDr. Július Molnár, CSc. – publikačná činnosť

Publikoval viac ako 120 odborných prác a 12 knižných titulov.

Knižné tituly:


  1. Torda, M. – Molnár, J.: Boj proti trichofýciám hospodárskych zvierat.


    Vydalo Slovenské vydavateľstvo pôdohospodárskej literatúry, Bratislava. 1964.


    Tlač: SNP, n. p. Ružomberok. – Nepredajné, rozobrané.

  2. Gaál, P. – Molnár, J. – Sokol, J.: Zásady používania röntgenových prístrojov vo veterinárnej praxi.


    Vydal Ústav zoohygieny a veterinárnej techniky, Trnava. 1988.


    Skriptá rozoslané na všetky Okresné veterinárne zariadenia na Slovensku. – Rozobrané.

  3. Molnár, J.: História veterinárstva okresu Trnava.


    Vydal Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov Košice. 2002.


    ISBN 80-968818-2-5. (10.- Euro)

  4. Molnár, J.: Ako som zverolekárčil.


    Vydal Klub filatelistov 52 – 53 Tirnavia, Trnava, 2006.


    ISBN 80-969260-2-0. (6.- Euro)

  5. Molnár, J. – Feješ, J.: Veselé i vážne príhody zverolekárov.


    Vydal Klescht, Trnava, 2007.


    ISBN 978-80-969260-1-5- (6.- Euro)

  6. Molnár, J.: Veda na dlhé trate (Život a dielo Františka Nižnánskeho, 1911 – 1967)


    Vydal Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov, Košice. 2008.


    ISBN 978-80-89280-18-6. (6.- Euro)

  7. Molnár, J.: Alexander Kotlán – život a dielo.


    Vydal Klescht, Trnava. 2008.


    ISBN 978-80-89280-19-3. (2.- Euro)

  8. Molnár, J.: Spomienky na trnavské školy, ich pedagógov i abiturientov.


    Vydal Klescht, Trnava. 2008.


    ISBN 978-80-969260-4-6. (5.- Euro)

  9. Molnár, J. – Šnirc, M.: História Trnavy na filatelistických a alternatívnych dokumentoch.


    Vydal Tripsoft, Trnava. 2009.


    ISBN 978-80-89291-25-0. (10.- Euro)

  10. Molnár, J. – Matoušek, B. – Horváth, P.: Gymnázium Jána Hollého v Trnave v prvej polovici 20. storočia (1900 – 1953)


    Vydal Trnavský samosprávny kraj, Trnava. Tlač: Y. E. T. Y. Trnava. 2009.


    ISBN 978-80-970216-0-3. (5.- Euro)

  11. Molnár, J. – Schmidt, W.: Slovensko krajina histórie, kultúry a prírodných krás v maximafílii.. (V jazyku slovenskom a anglickom).


    Vydal Tripsoft Trnava.


    ISBN 978-80-89291-53-3.



Odborné publikácie – výber


  1. Škoda, R. – Sádecký, E. – Molnár, J. 1963. Sérologická imunita proti Aujeszkého chorobe prasníc po prirodzenom ochorení. Veterinářství 1963, roč. 13, 205 – 208.

  2. Škoda, R. – Sádecký, E. – Molnár, J. 1963. Über die bei Mutterschweinen nach natürlicher Infektion serologisch nachweisbare Immunität gegen die Aujeszkysche Krankheit. Archiv für experimentelle Veterinärmedizin, 1963, roč. 17, s. 1363 – 1370.



V Trnave v októbri 2013 – Július Molnár

Pozri tab. 9.

Orth Ján Maximilián – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Ján Maximilián Orth sa narodil 22. októbra 1918 v Dimburku, ktorý sa od roku 1948 volá Suchohrad, v okrese Malacky. Otec Jakub bol roľník. Bol katolík a slovenskej národnosti.

Maturoval 8. júna 1938 na františkánskom gymnáziu – podľa vlastného údaja na zápisnom liste na VŠV vo Viedni – na „Öffentliches Tschechoslowakisches Gymnasium des Ordens St. Franciscus“ v Malackách.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne 27. 10. 1938. Dňa 6. 10. 1939 sa zapísal do 3. semestra, pričom zaplatil rektorátnej pokladnici zápisné vo výške 427,50 Kč. No 17. novembra 1939 bol koniec štúdiu v Brne.

Trvalo však rok, kým sa 13. 9. 1940 imatrikuloval na VŠV vo Viedni pod číslom 5430, a to pravdepodobne z jazykových dôvodov opäť do 3. semestra.

1. 6. 1942 sa zapísal do 7. semestra a 1. 12. 1942 do 8. semestra. Diplom dostal vo februári 1943 a doktorát obhájil 13. 3. 1943.

Keď začínal veterinársku prax ešte ako med. vet. v Dimburku, dnešnom Suchohrade, uverejnil v Slovenskom veterinárovi články „Hormonálna činnosť samičieho pohlavného orgánu“ (r. 5, s. 307 – 308) a „Galvayneovo znamienko“ (r. 5, s. 338 – 339).

Ako MVDr. Maximilián Orth uverejnil v poslednom ročníku Slovenského veterinára (1944) článok „Extradurálna anestéza“ (s. 99).

Milan Sliepka spomína, že Orth bol výborný študent a (vo Viedni) sa veľmi priatelil s Turkovičom. Volali ho Milošom, hoci bol Maximilián.

V roku 1948 bol okresným veterinárom vo Vranove, keď tam Milan Sliepka robil umelú insemináciu kobýl. Podľa spomienok Jozefa Venglarčíka pôsobil aj vo Svidníku, Stropkove, Gelnici a Zvolene.

Pomerne mladý umrel v roku 1973 v Gelnici.

Pozri tab. 3, tab. 7 a tab. 18.

Pecháč Ondrej – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Ondrej Pecháč sa narodil 6. februára 1924 vo Veľkých Ripňanoch, okres Topoľčany, ako štvrté z piatich detí; mal brata a tri sestry. Otec Ján bol roľník. Je Slovák rímskokatolíckeho náboženstva.

Maturoval 13. mája 1943 na Štátnom gymnáziu v Nitre; vtedy tam maturovali aj Robert Lübke (v tej istej triede VIIIa, s dievčatami) a Rastislav Škoda (VIIIc, bez dievčat).

Riaditeľom gymnázia bol v rokoch 1937 – 1956 piarista Jozef Haša, v roku 1947 poslanec Slovenskej národnej rady za Stranu slovenskej obrody a predseda kultúrnej komisie SNR.

1. októbra 1943 mal Ondrej Pecháč narukovať a hrozil mu východný front; jediná možnosť, ako tomu ujsť, bolo vysokoškolské štúdium. Bol z roľníckej rodiny – podal si žiadosť o štipendium na štúdium veterinárstva vo Viedni, dostal ho bez problémov – a zišiel sa tam s Lübkem a Škodom. Ako oni absolvoval tam dva semestre školského roku 1943/44.

Býval s Robertom Lübkem na 50 m od hlavného vchodu do VŠV a so spolužiakmi sa veľmi nestýkali. Veľký nálet 10. septembra 1944 a smrť troch spolužiakov už vo Viedni nezažil. Po vypuknutí SNP sa urýchlene 6. septembra 1943 vrátil domov do Ripnian, kde prežil v apríli 1945 prechod fronty a v máji 1945 koniec vojny.

Od leta 1945 pokračoval v štúdiu na VŠV v Brne; 24. 8. 1945 sa s imatrikulačným číslom 2798 zapísal do 1. výukového kurzu, ktorý trval od 9. 7. 1945 do 31. 8. 1945 a počítal sa mu za 4. semester; 3. 10. 1947 sa zapisoval do 8. semestra. 15. 6. 1948 ukončil štúdium treťou štátnou skúškou a 25. 2. 1950 obhájením doktorskej dizertačnej práce s názvom „Príspevok k otázke vplyvu individuality na dĺžku brezosti u kobýl“ na Pôrodníckej klinike VŠV v Brne.

V auguste 1948 nastúpil do zamestnania ako štátny veterinárny lekár a začal pracovať na Veterinárnom odbore Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (PPPR) v Bratislave, kde v tom čase pracovali František Hrudka a Tomáš Gdovin, ako aj početní, ak nie všetci budúci okresní veterinárni lekári.

V marci 1949 bol preložený do Oborína, okres Michalovce, robiť umelú insemináciu kobýl, čo mu odporúčal budúci prof. MVDr. Tomáš Gdovin, a to sa mu stalo osudným: vtedy trvale zakotvil na východnom Slovensku.

1. septembra 1949 nastúpil dvojročnú základnú vojenskú službu:

– 1. 9. 1949 – 31. 12. 1949 – Dôstojnícka škola pre veterinárnych lekárov v Pardubiciach
– 1. 1. 1950 – 31. 8. 1951 – veterinárny lekár u vojenských útvarov v Bratislave, Prešove, Košiciach, Leviciach, Michalovciach. Vo výcvikovom tábore Oremov Laz strávil za dve letá osem mesiacov.

Počas vojenčiny sa dňa 11. februára 1950 oženil s Máriou, rodenou Šimrovou z Michaloviec, vtedy učiteľkou v Oboríne. Po roku manželstva sa im narodil jediný syn Tibor.

Na Pardubice má pekné spomienky. Boli tam okrem Škodom uvedených ešte napr. Koppel, Michálek a Grunert.

Na izbe bolo v Pardubiciach 20 Slovákov a Moravanov – Česi bývali osve. S Moravanmi sme si lepšie rozumeli. Spával na hornej posteli.

Dobre si pamätá nehodu na motocyklových závodoch Zlatá prilba Československa: So Sádeckým a Polónym mal poriadkovú službu na zatáčke, ktorá sa im videla nebezpečná, tak poodišli takých 150 – 200 m a sedeli v tráve. Pecháč zbadal zlý smer závodníka, skríkol a odtiahol nohy, takže motocykel mu prešiel len cez členok. Naplno to schytal Sádecký, ktorému sa zlomila noha pod kolenom. Najlepšie obišiel s pár poškriabaniami Polóny.

Vojenčinu si poctivo odslúžil – plné dva roky ako čatár ašpirant, pretože mal zlý politický posudok z Pardubíc. (Čo mám hovoriť ja, ktorý som slúžil 18 mesiacov ako slobodník ašpirant a môj podpis znel: Slob. ašp. med. vet. Rast. Škoda?) Pecháč bol veterinárom u útvarov v Prešove, Košiciach a Bratislave, najdlhšie, dvakrát temer 8 mesiacov, vo Výcvikovom stredisku na Oremovom Laze.

Ministrom národnej obrany sa vtedy stal generál JUDr. Alexej Čepička, zať prezidenta Klementa Gottwalda a bolo to spojené s priam smiešnymi opatreniami: medzi 13. – 15. hodinou sa v kasárňach muselo spať, a to v nočných košeliach; večer bolo „čepobitie“ – to sa o 22.00 na kasárenskom dvore pochodovalo a spievalo.

Raz sa išlo peším pochodom z Levíc na Oremov Laz – asi 100 km – v plnej poľnej. Niektorí chlapci odpadávali. Čo mohol, bral Ondrej na svoj koňmi ťahaný voz s veterinárskymi liečivami a nástrojmi.

Pri účinkovaní v Bratislave mal „na hraničnej čiare“ (okolo devínskej enklávy) zdravotný dohľad nad vycvičenými drahými vojenskými psami. Úrady z politických dôvodov odstavili na slovo vzatých odborníkov a zodpovednosť hodili na Ondreja. Mal vtedy veľký strach, lebo z chorôb psov poznal iba psinku.

Ako veterinár chodil na štábne cvičenia vo Výcvikovom tábore, kde generál skúšal funkcionárov pluku, či vedia, „ako treba ničiť živú silu nepriateľa“. Rád si spomína na vojenský žrebčín v Horných Motešiciach, kde so Škerlem a Vlhom pripravovali podklady pre svoje dizertačné doktorské práce.

Prehľad pracovísk:

1951 – 1953 okresný veterinársky lekár v Medzilaborciach,
1953 – 1962 obvodný veterinár a okresný gynekológ v Michalovciach,
1962 – 1965 okresný epizootológ v Michalovciach,
1960 – 1970 riaditeľ kafilérie v Drienove, okres Prešov,
1970 – 1975 vedúci hydinárskeho závodu na ŠM Michalovce,
1976 – 1990 vedúci oddelenia patologickej anatómie na ŠVÚ v Michalovciach. (Zaujímavé je, že v Zborníku k 60. výročiu veterinárnej laboratórnej diagnostiky sa uvádza, že tam pracoval v rokoch 1972 – 1985.)


Vlastnými slovami: „Po skončení vojenskej služby ma už v lete 1951 menovali okresným veterinárom bez toho, že by som bol býval čo len deň obvodným. Službu som vykonával iba vlakom a hlavne peši, lebo pre všetkých úradníkov Okresného národného výboru bolo k dispozícii len jedno osobné auto. Motorku mi pridelili až v roku 1953. V Medzilaborciach a Svetliciach som aj ovce pásol.“

V roku 1970 ho politicky nepreverili (správanie za okupácie ČSSR vojskami Varšavskej dohody a syn Tibor v USA).

Má hŕbu okresných a krajských vyznamenaní; metále a papiere rozdávali, odmeny si ponechali, alebo dali iným.

Napísal niekoľko aktuálnych článkov do okresnej tlače.

Chorôb mal „bohato“:


  • brucelóza (1963), liečená v nemocnici na Bulovke v Prahe,

  • TBC (1963), podozrenie pri preventívnej prehliadke,

  • chronická vredová choroba žalúdka a dvanástorníka, trvajúca asi 20 rokov. Pri operácii v roku 1976 odstránené 2/3 žalúdka a dvanástorníka,

  • obojstranná prietrž, operovaná v roku 1976,

  • močové kamene a zväčšenie prostaty, operácia v roku 2000,

  • opotrebenie kĺbov, najmä bedrového, a chrbtice; chôdza s paličkou; analgetiká sú takmer neúčinné,

  • peľová alergia, na ktorú trpel 30 – 40 rokov.



Irónia: po osemdesiatke sa cíti najzdravší; žiadne obmedzenia alebo diéty; zmizla aj alergia!

K súčasnej situácii na Slovensku sa vyjadruje takto: „Ani Rusi nás tak nesklamali ako Západ.“

Pozri tab. 14.

* * *

Prílohy k životopisu:

  1. Ondrej Pecháč – Záznam na VŠV vo Viedni o prvých dvoch semestroch štúdia

  2. Ondrej Pecháč – Záznam na VŠV v Brne o absolvovaní 4. – 8. semestra

  3. Ondrej Pecháč – Zápis na VŠV v Brne do 5. semestra


[caption id="" align="alignleft" width="142" caption="Ondrej Pecháč – Záznam na VŠV vo Viedni o prvých dvoch semestroch štúdia"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="113" caption="Ondrej Pecháč – Záznam na VŠV v Brne o absolvovaní 4. – 8. semestra"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="237" caption="Ondrej Pecháč – Zápis na VŠV v Brne do 5. semestra"][/caption]

Rencz Konštantín – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Konštantín Rencz (Rencz Szilárd János) sa narodil 5. februára 1916 v Nižnom Medzeve (Unter Metzenseifen), okres Košice okolie. Bol tretím dieťaťom (dvaja chlapci zomreli krátko po narodení) Alžbety Renczovej (rod. Elisabeth Ruppová) a Karola Rencza. Obaja sa narodili v meste Tolna v južnom Maďarsku. Jeho rodičia sa presťahovali najprv z Budapešti do Košíc a potom v roku 1915 do Medzeva, kde si kúpili honosný dom od amerického podnikateľa, pochádzajúceho z Medzeva, ktorý sa pred vojnou vrátil do USA. Otec bol obchodník so železiarskym tovarom, matka fotografka.

Základnú školu (nemeckú) navštevoval v rodnom meste v rokoch 1922 – 1926. V rokoch 1926 – 1927 bol súkromným študentom nemeckého evanjelického gymnázia v Kežmarku. V rokoch 1927 – 1930 navštevoval katolícke gymnázium benediktínov v Budapešti, pričom býval u svojich príbuzných, otcovho brata a mamkinej sestry. V rokoch 1930 – 1935 študoval na gymnáziu „Csanád Vezér“ v meste Makó (južné Maďarsko pri Szegede), kde 15. 6. 1935 maturoval.

V rokoch 1935 – 1941 študoval veterinárstvo na VŠV v Budapešti – na „Magyar királyi József nádor Műszaki és Közgazdaság Tudományi Egyetem“ – Agrár és Állatorvosi kar.

13. 9. 1937 – prvá štátnica, 29. 10. 1940 – druhá štátnica, 30. 9. 1941 – tretia štátnica.

13. 12. 1941 – diplom veterinárneho lekára (bez doktorátu).

Od 31. 9. 1941 do 30. 4. 1942 je zamestnaný vo farmaceutickej firme „Phylaxia“, kde pracuje vo vývoji ako asistent a tu si aj píše doktorskú prácu.

Nakoľko rozpráva po nemecky, od mája do augusta 1942 pracuje ako zverolekár v Sedmohradsku v meste Tasnád (nem. Tressenberg), dnes Tăşnad, v Rumunsku.

1. 7. – 1. 9. 1942 okresný zverolekár v Alsószopor, dnes Supuru de Jos, v Rumunsku.

1. 9. – 1. 10. 1942 okresný zverolekár v Szászlekence, dnes Lechinţa, v Rumunsku.

1. 10. 1942 povolávací rozkaz do 4. husárskeho regimentu „Hadik András“ v Nyíregyháza.

1942 – 1943 vojenské školenia v Nyíregyháza, Budapešť, Nagyvárad (dnes Oradea), Besterce.

V auguste 1943 sa zúčastňuje bojov na fronte v Karpatoch a na Ukrajine v hodnosti zástavníka, v roku 1944 na fronte v Sedmohradsku a Maďarsku.

Začiatkom roku 1945 je front pri Balatone a husári sa dostávajú pod velenie nemeckého Wehrmachtu. 1. 4. 1945 pokračuje ústup do Rakúska a zajatie útvaru anglickými jednotkami. Nakoľko Konštantín Rencz vedel po nemecky, počas zajatia bol poverený anglickými okupačnými úradmi vykonávať terénnu veterinársku prax; miestny veterinár bol na fronte.

6. 5. 1945 bola Renczova husárska jednotka v obci St. Ulrich v Tirolsku demobilizovaná, on sám bol 23. 10. 1945 oficiálne prepustený zo zajatia, a 28. 10. 1945 vlakom Červeného kríža v sprievode anglických vojakov odvezený do Budapešti (ochrana pred rabujúcimi Rusmi).

V marci 1946 sa po prvý raz na krátky čas ilegálne vrátil do Československa.

29. 6. 1946 sa oženil v Budapešti so Zsuzsanna Ernőházai Rosenzweigovou, s ktorou sa zoznámil počas anglickej internácie v Rakúsku; v auguste 1946 s ňou prichádza do Nižného Medzeva, kde majú od 26. 10. 1946 trvalý pobyt. Majú spolu tri deti: Mária, * 1947 v Košiciach; Štefan, * 1951 v Prešove; Rita, * 1956 tiež v Prešove.

Mária žije od roku 1969 v Londýne; nevrátila sa zo študijného pobytu ako študentka FF – UPJŠ v Prešove.

Štefan Rencz – ukončil štúdium na VŠV v Košiciach v roku 1977. V rokoch 1978 – 1990 bol obvodným veterinárnym lekárom v Giraltovciach, okres Bardejov. V rokoch 1990 – 1993 pracoval ako odborný veterinársky lekár pre chov hovädzieho dobytka a genetiku na OVS v Prešove. V rokoch 1994 – 2009 bol zamestnaný vo dvoch distribučných farmaceutických firmách.

Rita – odborná asistentka na Pedagogickej fakulte Prešovskej Univerzity.

Od 1. 11. 1946 je Konštantín Rencz súkromným zverolekárom v Nižnom Medzeve, od 25. 4. 1947 aj vo Vyšnom Medzeve. Od 20. 8. 1947 je prideleným zverolekárom v Prešove, od 15. marca 1948 radcom na ONV a okresným zverolekárom.

27. 10. 1953 si nostrifikuje viedenský veterinársky diplom, keď už predtým 27. 6. 1953 obhájil na VŠV v Brne dizertačnú prácu „Pokusy o hormonálnu kastráciu vo výkrme sviniek“ a dostal doktorský titul.

V rokoch 1949 – 1957 je krajským zverolekárom v Prešove, od 1. februára 1957 zamestnaný vo veterinárnej nemocnici v Prešove. Od roku 1961 do 1981 je vedúcim oddelenia patológie a histológie na Štátnom veterinárnom ústave v Prešove.

5. februára 1983 odchádza do dôchodku a už 25. októbra 1983 po ťažkej chorobe umiera v Prešove, a je pochovaný vo svojom rodisku v hrobke svojich rodičov v Medzeve.

Ocenenia:

1955 – Najlepší pracovník poľnohospodárskeho odboru KNV

1957 – Čestné uznanie za vzorné plnenie úloh na veterinárnom úseku, Odbor poľnohospodárstva KNV

1960 – dtto

1966 – Čestné uznanie za úspešné splnenie úloh – Riaditeľ ÚSVÚ – Praha

1976 – Rezortné vyznamenanie „Vynikajúci pracovník poľnohospodárstva a výživy“ – Ministerstvo PaV

1976 – Rezortné vyznamenanie „Vynikajúci pracovník poľnohospodárstva a výživy“ – Riaditeľ ÚŠVÚ – Bratislava

1976 – Čestné uznanie za úspešné splnenie úloh – Riaditeľ ÚŠVÚ – Bratislava

1976 – Ďakovný list za vynikajúcu prácu – Riaditeľ OPS – Brno

1978 – Bronzová plaketa – „Rezső Manninger „za vynikajúcu spoluprácu s ÁEŰ (Veterinárny ústav v Budapešti)

1978 – Bronzová plaketa – Bóly-Harkány – odmena za spoluprácu s maďarskou hydinárskou farmou

V Prešove 10. 6. 2011 – MVDr. Štefan Rencz

Pozri tab. 9.

Prílohy:

  1. Konštantín Rencz

  2. Konštantín Rencz – gymnazista, ako číta noviny

  3. Konštantín Rencz – gymnazista, na koni

  4. Konštantín Rencz – po 2. semestroch štúdia, Medzev, august 1936

  5. Konštantín Rencz – s rodičmi, 1943, Veľká noc

  6. Konštantín Rencz (vpravo) – so synom Štefanom (v strede) a Dr. Sobotom (vľavo)

  7. Konštantín Rencz – penzista, pri písacom stroji

  8. Otvorenie novej budovy ŠVÚ v Budapešti 13. 10. 1978.

  9. Posedenie v novom ŠVÚ v Budapešti a prevzatie medaily Manninger Rezsö. Bolo vydaných 500 ks pre pozvaných významných účastníkov otvorenia nového ŠVÚ pri príležitosti 50. výročia založenia ŠVÚ. V popredí riaditeľ Dr. Ványi András.Prof. Manninger učil Konštantína Rencza na VŠV, neskôr si robil u neho doktorát vo firme Philaxia (no nedokončil pre odvedenie do armády), kde bol Manninger riaditeľom, neskôr bol zakladateľom a riaditeľom ŠVÚ v Budapešti v rokoch 1928 až 1943. V ústave pracovali Renczovi spolužiaci Tóth Béla, Pintér Sándor, Romvári József (riaditeľ po Manningerovi), s ktorými bol v kontakte. Neskôr spolupracoval aj s novou generáciou v ústave, Dr. Ványi András, Dr. Palyusik Mátyás. Konštantín Rencz prekladal články z maďarského vet. časopisu „Magyar állatorvosok lapja“, a naopak, ktoré potom uverejňovali aj v našom „Veterinářství“.

    Spolužiaci, s ktorými Rencz udržiaval kontakt:
    Hum János, Paks, Maďarsko
    Werner Károly, Bugyi, Maďarsko
    Hegedüs József, Nagykanizsa, Maďarsko (neskôr písomne, lebo emigroval do Grécka)
    Takács Lajos, Tiszavasvári, Maďarsko
    Tóth Béla, Budapešť, Maďarsko
    Aracs Zoltán, Debrecín, Maďarsko
    Surján János, ?
    Giorgios Gulecas (Grék, zostal v Maďarsku), Budapešť, Maďarsko.

    V 60 – 70 rokoch z vlastnej iniciatívy navštívil ŠVÚ v Miškovci, v Maďarsku.

    Tento ústav bol špecializovaný pre diagnostiku chorôb oviec v Maďarsku, tak ako prešovský pre Slovensko. Vznikla dlhoročná spolupráca medzi ústavmi, ktorá ešte fungovala niekoľko rokov po smrti Františka Rencza. V tom čase ho zastupoval jeho syn, MVDr. Štefan Rencz, na akciách, konferenciách a seminároch.

    Štefan Rencz spomína: Nikto nevedel po maďarsky v Prešove. Prekladal som referáty a robil tlmočníka. Tu boli kontakty medzi pracovníkmi aj medzi oddeleniami. Otec niekedy nosil aj tajne vzorky na vyšetrenie do Miškovca (oni boli v serológii lepšie vybavení). Riaditeľom bol Dr. Áldási Pál. Pracovala tu aj jeho manželka Dr.Zsuzsanna Áldási, Dr. Csukás Zoltán- serológia a parazitológia, Dr. Dombi József, Dr. Szörényi István. Za túto spoluprácu bol otec odmenený medailou Prof. Manningera.


  10. Konštantín Rencz, Košice, 1941

  11. Konštantín Rencz, ako vojak

  12. Konštantín Rencz, vojna, 1943

  13. Konštantín Rencz, Kusma, 26. 2. 1944

  14. Konštantín Rencz, Kajántó, marec 1944

  15. Konštantín Rencz, s kobylou Kati, apríl 1944

  16. Konštantín Rencz, Lúčky, máj 1944

  17. Konštantín Rencz, údolie rieky Tisza, august 1944

  18. Konštantín Rencz s manželkou, Košice, november 1946

  19. Konštantín Rencz s manželkou, v Medzeve, 31. 8. 1947

  20. Konštantín Rencz, diplom, 13. december 1941

  21. Konštantín Rencz, Budapešť, august 1983


[caption id="attachment_2208" align="alignleft" width="91" caption="Konštantín Rencz"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="94" caption="Konštantín Rencz – gymnazista, ako číta noviny"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="123" caption="Konštantín Rencz – gymnazista, na koni"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="111" caption="Konštantín Rencz – po 2. semestroch štúdia, Medzev, august 1936"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="280" caption="Konštantín Rencz – s rodičmi, 1943, Veľká noc"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="410" caption="Konštantín Rencz (vpravo) – so synom Štefanom (v strede) a Dr. Sobotom (vľavo)"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="125" caption="Konštantín Rencz – penzista, pri písacom stroji"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="179" caption="Otvorenie novej budovy ŠVÚ v Budapešti 13. 10. 1978"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="206" caption="Posedenie v novom ŠVÚ v Budapešti a prevzatie medaily Manninger Rezsö"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="120" caption="Konštantín Rencz, Košice, 1941"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="81" caption="Konštantín Rencz, ako vojak"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="189" caption="Konštantín Rencz, vojna, 1943"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="75" caption="Konštantín Rencz, Kusma, 26. 2. 1944"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="183" caption="Konštantín Rencz, Kajántó, marec 1944"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="180" caption="Konštantín Rencz, s kobylou Kati, apríl 1944"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="147" caption="Konštantín Rencz, Lúčky, máj 1944"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="295" caption="Konštantín Rencz, údolie rieky Tisza, august 1944"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="127" caption="Konštantín Rencz s manželkou, Košice, november 1946"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="207" caption="Konštantín Rencz s manželkou, v Medzeve, 31. 8. 1947"][/caption]


[caption id="" align="alignleft" width="197" caption="Konštantín Rencz, diplom, 13. december 1941"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="88" caption="Konštantín Rencz, Budapešť, august 1983"][/caption]

Sliepka Milan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Milan Sliepka sa narodil 18. júna 1924 v Bánovciach nad Bebravou, kde bol jeho otec mäsiarom. Matka Gizela bola rodená Stránska. Mal dvoch súrodencov, Julianu a Jána.

Do ľudovej školy chodil v Bánovciach, do Slovenského štátneho gymnázia v Banskej Bystrici, kde v roku 1942 maturoval.

Pretože žiadosť na Ministerstvo hospodárstva o štipendium na štúdium veterinárstva mu bola pre vyčerpanie kvóty zamietnutá, nastúpil v októbri 1942 do čerstvo zriadeného VVI – Vojenského vysokoškolského internátu v Bratislave. V jeho rámci sa na jeseň 1942 mohol zapísať spolu s 13 kolegami na štúdium veterinárstva na Vojenskej veterinárskej akadémii (Heeresveterinärakademie, HVA alebo VVA) v Hannoveri; imatrikulácia bola 5. 12. 1942 a absolvoval na tejto škole dva semestre.

V prázdninovom medzisemestrovom lete 1943 sa hlásil – ako ostatní – na VVI v Bratislave, kde mu bola vydaná uniforma a bol pridelený na 6-týždňový výcvik pri hipomobilnom útvare slovenskej armády, v jeho prípade to bol vojenský žrebčín v Motešiciach s veterinárom MVDr. Vladimírom Ružíkom. Tam sa raz osobne stretol s generálom Čatlošom, ktorý tam prišiel na poľovačku a vyspovedal ho o pomeroch na štúdiu v Hannoveri. Prispelo to možno k tomu, že na jeseň ich presunuli do Viedne, pretože v Hannoveri neustále trpeli bombardovaním.

Na jeseň 1943 prestúpil na VŠV vo Viedni a dňa 8. 11. 1943 sa zapísal do 3. semestra s imatrikulačným číslom 5800, dňa 19. 6. 1944 do 4. semestra a v novembri 1944 do 5. semestra. Vo Viedni prežil oslobodenie a 26. mája 1945 sa „inskriboval“ do 6. semestra. Nedokončil ho. 11. októbra 1945 odcestoval z Viedne do Brna a na VŠV sa zapísal do 6. semestra. V roku 1946 tu absolvoval 7. a 8. semester a v roku 1947 dostal absolutórium a zložil 2. a 3. štátnu skúšku.

Na VŠV v Brne existujú 3 zápisné listy (nacionále) Milana Sliepku. Na prvom – bez dátumu a bez podpisov – sa zapísal do 8. semestra v letnom behu 1945/46. Číslo indexu sa neudáva. Na druhom nacionále je zápis 29.05.1946 a pečať „Přípis“. Na treťom nacionále je zápis 1. 6. 1946. Povojnové roky zanechali neporiadok v zápisných listoch najmä tých študentov, ktorí študovali v cudzine.

Aj po tomto termíne ostali vo Viedni Benedek, Farbiak, Lazar a Topoľský, ktorí tam štúdium aj dokončili. Mali rozličné dátumy dosiahnutia diplomu, ale promovali všetci štyria naraz 27. 6. 1947 a okrem Lazara, ktorý bol nemeckej národnosti, sa vrátili na Slovensko a svoje viedenské diplomy v Brne nostrifikovali.

28. 12. 1948 zložil Sliepka pred skúšobnou komisiou Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (PPPR) v Bratislave zverolekársku fyzikátnu skúšku pre výkon štátnej služby a funkciu okresného veterinára.

1. 10. 1962 zložil s vyznamenaním atestačnú skúšku pre výkon funkcie okresného epizootológa, o čom dostal osvedčenie Ministerstva pôdohospodárstva v Prahe.

Sliepka v komentári k môjmu opisu brnianskeho štúdia píše:


„V Brne si spomínam na ťažkosti, ktoré sme mali s uznaním viedenského štúdia. Nakoniec sa však rozhodlo, že prvú štátnicu nám uznajú, ak ju doplníme skúškou z podkúvačstva v rámci encyklopédie pôdohospodárstva u prof. Hanzliana, čo sa dalo považovať za formalitu.“ „Mačička nás pri príchode z Viedne do Brna upozorňoval, že štúdium ‚v Ríši‘ nám neuznajú, čo sa chvalabohu nestalo.“

„Aj obyvatelia Kráľovho Poľa, kde sme žili a bývali, nám dávali najavo, že sme zradili ČSR, čo nás zrejme urážalo, lebo sme Slovensko považovali rozdelením štátu za záchranu národa od väčšej pohromy, akú zažili obyvatelia historických zemí ČSR, pretože nám hrozilo rozdelenie krajiny medzi tri susedné štáty. Takto bola na Slovensku zachránená aj generácia našich ročníkov.“

K prechodu študentov z VŠV v Hannoveri na VŠV vo Viedni Sliepka píše:

„Presunutie vojenských frekventantov sa udialo rozkazom, a to po odzbrojení, odobratí uniforiem, s výdatným finančným príspevkom na zaobstaranie civilného šatstva a s priznaním vysokého mesačného štipendia (na pokračovanie v štúdiu vo Viedni). Študovali sme v civilných šatách. V medzisemestrálnom období sme sa museli hlásiť v kasárňach v Bratislave, pretože sme stále boli príslušníkmi armády.“

Aj v Brne boli v roku 1947 promovaní prví študenti, ktorí začínali v roku 1942 v Hannoveri, a to dňa 15. 2. 1947 Humaj a Venglarčík. Milan Sliepka dosiahol diplom 26. 6. 1947 a doktorát 6. 3. 1948. Keďže sa narodil 18. 6. 1924, stal sa tak najmladším slovenským veterinárom, diplomovaným a promovaným na VŠV v Brne.

Doktorskú dizertačnú prácu urobil na Ústave pre biológiu obecnú a parazitológiu VŠV v Brne u prednostu prorektora prof. Dr. O. V. Hykeša v septembri 1947. Má názov „Vliv aplikácie Napharsenu (Oxophenarsinum hydrochloricum) na Trypanosoma equiperdum u krýs – in vivo.

Keď na jeseň 1947 povinne nastúpil do služby na PPPR, hodlali páni radcovia diplomy, získané v cudzine, nostrifikovať v Bratislave, čo však neprešlo a nostrifikácie sa robili v Brne.

Po štúdiu pôsobil Milan Sliepka najprv od 1. 10. 1947 do 30. 3. 1949 na Povereníctve pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, kde bol vtedy povereníkom MVDr. Martin Kvetko. Medzitým bol v r. 1948 pridelený k Maximiliánovi Orthovi na vykonávanie umelej inseminácie kobýl vo Vranove nad Topľou.

Potom bol od 4. 4. 1949 do 15. 7. 1954 okresným veterinárom v Želiezovciach, od r. 1950 s Antonom Pižurným; od r. 1951 bol podnikovým veterinárom na Štátnych majetkoch v Želiezovciach. Nasledovalo 6 rokov v Topoľčanoch (16. 7. 1954 – 15. 11. 1960) a 26 rokov v Trenčíne, z toho 10 rokov ako epizootológ a potom na obvode až do r. 1986, keď išiel do penzie.

V roku 1970 bol na žiadosť krajského veterinára Dr. Kováča suspendovaný z funkcie epizootológa a presunutý na obvod, pretože „je nepriateľom socialistického zriadenia“ a to s výstrahou okresnému veterinárovi, že ak to neurobí, zruší sa podniková organizácia strany pri OVZ Trenčín.

„To bola od Dr. Kováča odmena zato, že mojou plnou nasadenosťou boli okresy Trenčín a Nové Mesto nad Váhom pol roka pred plánovaným termínom ozdravené od tuberkulózy hovädzieho dobytka – Trenčín ako prvý okres v Západoslovenskom kraji.“

V novembri 1949 sa Milan Sliepka oženil s Evou rod. Décsi; mali dvoch synov a od jedného dvoch vnukov. V roku 2003 ovdovel a žije ďalej v Trenčíne.

V roku 1987 navštívil aj s manželkou v Pfedelbachu v Nemecku spolužiaka z Hannoveru a Viedne, dr. Lazara.

V okrese je veterinarius seniorissimus. Považuje sa za politicky prenasledovaného, keďže 28. 10. 1983 neprešiel návrh vedenia podniku a odborov na udelenie titulu „zaslúžilý pracovník veterinárnej služby“ – vraj pre politickú nespoľahlivosť.

Publikácie:

Škoda R., S. Ivaničová, O. Jamrichová, M. Sliepka: Die kutane Überempfindlichkeit bei der Aujeszkyschen Krankheit der Schweine. (Kožná precitlivenosť pri Aujeszkého chorobe ošípaných), 1968, Arch. Exp. Veterinärmed. 22:925 – 936.

Do tlače sa pripravuje článok „História veterinárstva v Trenčíne a jeho regióne“ od autorov M. Moťovský, M. Sliepka a T. Ozáb pre III. diel publikácie Vlastivedná monografia Trenčína.

Podľa výpovede Milana Sliepku


zapísal 24. mája 2011

Rastislav Škoda

Pozri tab. 13 a tab. 17.

* * *

Prílohy k životopisu MVDr. Milana Sliepku:

[caption id="" align="alignleft" width="100" caption="Milan Sliepka – cestovný pas 1942"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="212" caption="Milan Sliepka – cestovný pas 1942, strana 2"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="208" caption="Milan Sliepka – cestovný pas 1942, strana 3"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="211" caption="Milan Sliepka – cestovný pas 1942, strana 4"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="219" caption="Milan Sliepka – cestovný pas 1942, strana 5"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="268" caption="Milan Sliepka – cestovný pas 1942, strana 6"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="153" caption="Milan Sliepka – diplom VŠV Brno 1945 – 40"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="175" caption="Milan Sliepka – doktorát VŠV Brno 1948 – 41"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="125" caption="Milan Sliepka – doktorská práca 1947"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="105" caption="Milan Sliepka – Imatrikulácia v Hannoveri 1942"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="116" caption="Milan Sliepka štúdium v Brne 1945-46"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="212" caption="Milan Sliepka – Index Hannover, strana 1"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="211" caption="Milan Sliepka – Index Hannover, strana 2"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="185" caption="Milan Sliepka – Index Hannover, strana 3"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="192" caption="Milan Sliepka – Index Hannover, strana 4"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="99" caption="Milan Sliepka – nie je Žid od notára 1_6"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="105" caption="Milan Sliepka – Odvodný preukaz – 12"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="215" caption="Milan Sliepka – Polic prihl Viedeň 1944 13-14-a"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="94" caption="Milan Sliepka – Polic prihl Viedeň 1944 13-14-b"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="108" caption="Milan Sliepka – Preukaz VVI a VŠV Viedeň"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="120" caption="Milan Sliepka – štipendium, informácia"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="138" caption="Milan Sliepka – štipendium, zamietnutie žiadosti"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="102" caption="Milan Sliepka – Vet. predskúška Hannover"][/caption]

 

[caption id="" align="alignleft" width="221" caption="Milan Sliepka – VŠV Viedeň 6. sem. 26.0_5.45-a"][/caption]

[caption id="" align="alignleft" width="195" caption="Milan Sliepka – VŠV Viedeň 6. sem. 26.0_5.45-b"][/caption]

Venglarčík Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Jozef Venglarčík sa narodil 25. februára 1922 v Levoči, osada Levočská Dolina. Jeho otec Juraj bol lesný robotník. Matka Žofia bola rodená Mlynarčíková. Zo 6 detí po 1. svetovej vojne umreli 4 na šarlach. Ostal mu brat Ján, narodený v roku 1918. V roku 1936 mu otec náhle umrel – ako 48-ročný. Jozef mal vtedy 14 rokov.

Do ľudovej školy chodil v Levoči a stredoškolské vzdelanie získal na reálnom gymnáziu tiež v Levoči, kde 30. 5. 1942 maturoval. Medzitým bol 19. 3. 1942 odvedený za vojaka bez odkladu narukovania. To by bolo znamenalo po trojmesačnom výcviku odchod na ruský front a práve tento ročník bojoval až na Kaukaze, kde ho Rusi rozprášili. V júni 1942 vypísalo Ministerstvo národnej obrany konkurz na štipendiá pre budúcich vysokoškolských dôstojníkov, medzi iným aj zverolekárov. Podal žiadosť o prijatie a po zdravotnej prehliadke bol prijatý. Zaviazal sa, že po ukončení štúdia odslúži u armády 15 rokov, pričom sa štúdium započítava. Po ukončení štúdia mal dostať hodnosť nadporučíka.

1. 10. 1942 nastúpil do VVI – Vojenského vysokoškolského internátu. Po základnom výcviku, spoločenskej výchove a prísahe boli 14 študenti odvelení do Vojenskej veterinárskej akadémie v Hannoveri a zapísali sa na štúdium na tamojšej Vojenskej veterinárskej akadémii (Heeres Veterinär Akademie). Podliehali vojenskému režimu akadémie: Každé ráno povinná jazda na koni, odvoz autobusom do školy, účasť na prednáškach ako zamestnanie. Vojenské hodnosti nemali; iba Lazar a Targoš boli poručíci, lebo túto hodnosť získali už predtým v základnej vojenskej službe; Farbiak bol slobodník-ašpirant, pretože mal za sebou jeden rok prezenčnej služby; všetci boli frekventanti VVI v stave dôstojníckych čakateľov; nosili dôstojnícke uniformy:

– parádna, extrovná uniforma: brigadírka, blúza, nohavice, celé čierne topánky, kordík a biely kabát;
– pracovná uniforma: súkenná blúza, rajtky, opasok, čižmy, lodička (čiapka);
– letná uniforma: z bledožltohnedej ľahkej látky.

Po 2 semestroch, t. j. v lete 1943, sa robilo „Vorfyzikum“, skúška z chémie, zoológie a botaniky, a to v jeden deň podľa rozkazu; skúška z fyziky sa robila na Vysokej škole technickej. Tí, čo pri skúške neuspeli, ostali v akadémii a skúšky na jeseň opakovali, ostatní odišli do VVI v Bratislave a boli zadelení na prax k jednotlivým plukom – Venglarčík k delostreleckému pluku v Kežmarku.

Pretože mesto Hannover bolo v tom čase veľmi bombardované spojeneckým letectvom, požiadali frekventanti VVI jeho veliteľa, aby boli preložení na Tierärztliche Hochschule (Vysokú školu veterinársku) do Viedne. Ich žiadosti bolo vyhovené tým spôsobom, že polovica študentov mala ísť do Viedne a polovica mala ostať v Hannoveri. Venglarčík bol zadelený do Viedne. Nepamätá sa na kritérium rozhodovania, ani na presné menovité zadelenia. (Aké rozdielne sú osobné spomienky jednotlivých aktérov!)

Počas štúdia vo Viedni býval s Paľom Šarišským na Beatrixgasse.

Vo Viedni sa študovalo v civilnom obleku. Na konci 3. semestra urobil Venglarčík tzv. „fyzikum“, t. j. skúšky z anatómie, histológie a fyziológie a po skončení semestra bol v rámci celoštátnej akcie očkovania ošípaných proti červienke zadelený na 6 týždňov do okresu Kutno (Wartegau) v oblasti bývalej poľskej Poznane a potom ešte do mesta Ilmenau, okres Arnstadt v Turínsku. Po návrate do Viedne absolvoval letný a zimný semester 1944/45. Po povstaní – v októbri 1944 – boli viedenskí študenti jednotlivo povolávaní na Policajné riaditeľstvo vo Viedni, kde po príslušnom politickom rozhovore dostali všetci povolenie pokračovať v ďalšom štúdiu.

Ako príslušník slovenskej armády dodržoval Venglarčík predpis byť apolitickým a nebyť členom nijakých organizácií; preto nebol ani členom Tatrana, spolku slovenských študentov vo Viedni, kde bol predsedom Alojz Čulen, jeden z prvých štipendistov roku 1940, ktorý promoval vo Viedni 10. 11. 1945 a nevrátil sa na Slovensko.

2. apríla 1945, tesne pred príchodom frontu a oslobodením Viedne, vrátil sa Venglarčík definitívne na Slovensko. Prechod frontu prežil v Novom Meste nad Váhom, kde ako príslušník organizácie Červeného kríža robil zdravotníka v ruskej vojenskej nemocnici. V druhej polovici apríla bola v Novom Meste nad Váhom vyhlásená mobilizácia niektorých ročníkov a postihla aj Venglarčíka. No pretože jeho brat v tom čase ešte bojoval ako príslušník IV. Svobodovej armády v prvých frontových líniách, dostal na DOV v Spišskej Novej Vsi 21-dňovú dovolenku na vykonanie jarných poľných prác.

Po jej ukončení sa hlásil na VO–IV (Najvyššie veliteľstvo armády v Bratislave), kde mu šéf veterinárskej služby MVDr. Pavol Kanka povolil trvalú vojenskú dovolenku za účelom dokončenia štúdia veterinárskej medicíny na VŠV v Brne.

Po zániku Slovenského štátu a jeho armády nemali nové vládne a vojenské orgány nijaký záujem o hannoverských študentov-vojakov. Postihol ich osud ostatných študentov z Viedne.

V júni 1945 prišiel Venglarčík do Brna a začal navštevovať „vyučovací kurz č. 2“. Píše o tej dobe:

„My, čo sme študovali v Nemecku, mali sme spočiatku veľké problémy – nechceli nám naše štúdium v Nemecku uznať. Došlo to tak ďaleko, že sme poslali memorandum ministrovi školstva Zdenkovi Nejedlému, hroziace, že ak sa nám do určitého termínu naše štúdium v Nemecku neuzná, vrátime sa všetci provokatívne do Viedne. V určený deň ráno sme na vrátnici VŠV v Brne našli vyvesený oznam, že sa nám predošlé štúdium uznáva. Mohli sme pokračovať v štúdiu.“

Diplomom ukončil Venglarčík štúdium 14. 8. 1946. Medzitým už pracoval na dizertačnej práci, ktorú už v septembri ukončil, ale obhájil až 15. 2. 1947. Titul dizertačnej práce je „Exkrécia vápnika črevom a ľadvinami pri chronickej otrave fosforom u králikov“.

Počas štúdia v Brne dostával Venglarčík ako sirota sociálne štipendium vo výške 600.- Kčs mesačne, čo však nestačilo na vyžitie, a preto si na pokračovanie v štúdiu požičal postupne 10 000.- Kčs.

V októbri 1946 bol povolaný ako jeden z prvých na stáž na Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, kde pôsobil 3 mesiace a potom bol zadelený ako okresný veterinár na ONV Giraltovce.

Okres Giraltovce bol veľmi spustošený vojnovými udalosťami a vyskytovali sa v ňom mnohé nákazy, napr. sopľavka, besnota a infekčná anémia koní.

Po ročnom pôsobení v Giraltovciach bol Venglarčík vo februári 1948 preložený do Tornale – a nevedel po maďarsky! No medzitým sa 4. 6. 1947 oženil a jeho manželka vedela po maďarsky; počas dvoch rokov ho pri jeho návštevách u chorých zvierat a roľníkov sprevádzala a robila mu tlmočníčku, kým sa naučil aspoň hovorovú maďarčinu. Aj tento okres bol silne zamorený nákazami: mor ošípaných, červienka, nákazlivá obrna, antrax, sneť chrastivá atď. Okres mal 56 obcí a tri roky tu bol Venglarčík ako veterinár sám.

V apríli roku 1952 bol preložený ako okresný veterinár do Trnavy, pretože MVDr. Pavol Kanka ako tamojší okresný veterinárny lekár odišiel za krajského do Banskej Bystrice. Bratislavský krajský veterinár MVDr. Florián položil podmienku, že v tom prípade musí prísť do Trnavy Venglarčík.

Okres Trnava bol známy výskytom brucelózy, moru ošípaných a hydiny, cholery, tbc, ako aj silnou koncentráciou zvierat. V Ružindole bolo treba likvidovať slintačku a krívačku typu C a vo viacerých severných obciach typu A.

Keďže Venglarčík už v Tornali nachytal brucelózu typu BAB a aj v Trnave bolo potratov u zvierat veľa, jeho zdravotný stav sa veľmi zhoršil; preto požiadal v roku 1956 o uvoľnenie z postu okresného a odišiel učiť na Strednú technickú poľnohospodársku školu v Trnave, kde pôsobil od 1. 9. 1957 do 15. 2. 1959. Keďže sa jeho zdravotný stav zlepšil, vrátil sa do veterinárnej služby.

1. júna 1969 nastúpil ako okresný veterinár do Liptovského Mikuláša. V tom čase sa robila reorganizácia veterinárnej služby na okresoch. Krajský veterinár Dr. Kanka ho preložil do Zvolena, keďže tento okres už pol roka nemal okresného. Vo Zvolene veterinári úspešne likvidovali slintačku a krívačku na JRD Očová a ozdravili okres od BAB a TBC.

„V roku 1972 odvolal MVDr. Kriška (synovec Dr. Clementisa) MVDr. Bohuša, Pecháča a mňa z funkcie sme študovali v Nemecku.“

V Lieskovci pri Zvolene sa už roky budoval Veterinársky asanačný ústav (VAÚ); MVDr. Hojšel bol odvolaný a do funkcie riaditeľa nastúpil v auguste 1966 Venglarčík. O rok výstavbu dokončil a začal asanačnú prevádzku v celom banskobystrickom kraji.

„Vrátil som sa na OVZ Zvolen, kde som mal funkciu okresného veterinárneho dietetika a kontroloval som výrobu kŕmnych zmesí až do odchodu do dôchodku v roku 1982.“

Pre chronickú brucelózu a jej následky bol Venglarčík viackrát hospitalizovaný: 2x v Rožňave, 1x v Bratislave, 3x v Martine a 3x v Banskej Bystrici. Má priznanú profesionálnu chorobu a pravidelne sa lieči v početných kúpeľoch, najmä v Darkove na Karvinsku.

Počas svojej veterinárskej činnosti sa Venglarčík zúčastnil množstva kurzov veterinárnej profesie:

– mal 3 atestácie: I. normálnu, II. pre vedúce funkcie vo veterinárnej službe, III. pre choroby hospodárskych zvierat z nesprávnej výživy;
– 10. 11. 1989 dostal na VŠV v Brne „zlatý diplom“ veterinárneho lekára;
– zúčastnil sa vojenských cvičení v r. 1949 na Oremovom Laze u jazdectva, v r. 1956 v Nových Zámkoch a v Prahe-Motole a v r. 1959 v Seredi a Hlohovci ako veterinárny lekár.

Venglarčíkov brat Ján (* 1918) bojoval za 2. svetovej vojny v Poľsku aj Rusku. So Svobodovou armádou sa prebojoval až do Prahy a domov z Ruska sa vrátil práve v čase, keď jeho brat Jozef narukoval. Pretože vtedy platilo, že ak nemá rodina otca-živiteľa, ostáva jeden zo synov doma ako živiteľ rodiny, išiel Ján Venglarčík do civilu a Jozef narukoval.

V roku 1947 sa oženil s Annou Hurajovou z Vidinej pri Lučenci. Spoznali sa v Bratislave a po trojmesačnej známosti bolo z toho šťastné celoživotné manželstvo; manželka v roku 2005 ako 82-ročná umrela; ostal sám v štvorizbovom byte…

Mali 2 deti, Martu a Juraja (obidvaja sú už na dôchodku), 3 vnúčatá a 3 pravnúčatá.

Jozef Venglarčík, 20. novembra 2010.

Pozri tab. 13 a tab. 17.

História humanizmu – osvietenstvo, naturalizmus a sekularizácia hodnôt

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Alan Charles Kors

Po transformácii náboženskej tolerancie z negatívnej na pozitívnu hodnotu bola najplodnejším príspevkom osvietenstva pre moderné myslenie sekularizácia debaty o etike. Keby sa však historicky videla ako panenské zrodenie jedného ideálu osvietenstva, bolo by to jednodimenzionálne chápanie tohto javu. Súčasťou tých istých myšlienkových prúdov boli deistickí aj ateistickí autori osvietenstva. Kresťanskí aj osvietenskí myslitelia osemnásteho storočia boli dedičmi tej istej koncepčnej revolúcie sedemnásteho storočia, prírodnej revolúcie, v rámci ktorej sa vyvinulo to, čo dnes nazývame vedou. Aj jedných aj druhých niesli mocné prúdy ranno moderných intelektuálnych zmien.

Sedemnáste storočie znamenalo rozkvet hlbokého teologického myslenia a bolo vlastne vrcholením európskej démonológie a perzekúcie. Vytvorilo aj „novú filozofiu“, ktorá sa mala stať dramatickým činiteľom historickej zmeny. Nová filozofia odmietla predpokladanú autoritu minulosti a zaviedla experimentálny, neraz až matematický model prirodzeného poznania. Vynorila sa síce z vôd silno náboženskej kultúry, no jej nezamýšľaným dôsledkom bola v oblasti vedeckých a etických názorov stále výraznejšia sekularizácia. Jadrom všetkých zmien boli plody systematického štúdia prírody.

Ako prispela k formovaniu osvietenskej mentality náboženská komunita intelektuálov? Revolúcia v prírodnej filozofii sedemnásteho storočia radikálne zmenila chápanie prírody spoločnosťou a jej vzťah k božskej prozreteľnosti. Ako uvidíme, táto premena postupne umožňovala zaobísť sa pri etických debatách bez teologického odôvodňovania a odvolávať sa len na prírodu.

Prírodní filozofi sedemnásteho storočia, ktorí sa rozišli so scholastikou a autoritami, ktoré dominovali na európskych univerzitách, verili, že ich hľadanie odhalilo prírodné zákony a zákonodarcom bol Boh. Prírodné zákony sa čoraz viac chápali ako vtelenia božej vôle, prejavy jeho múdrosti a cieľov. To viedlo k ich obdivovaniu ako priamemu splneniu božieho úmyslu bez potreby ďalšej božej intervencie. Úlohou experimentujúcich a posudzujúcich filozofov sedemnásteho storočia nebolo vytvoriť nový pohľad na prírodu, ale odhaliť prírodné zákony, ktoré tu boli od počiatku sveta.

Johannes Keppler a Galileo Galilei

Keď Johannes Keppler oznamoval svoj tretí zákon pohybu planét, vyhlásil, že je prvým človekom, ktorý hľadí na božie dielo s porozumením. Pochopil, čo Boh urobil. Samozrejme, ako mohli vtedy myslitelia nemyslieť, že v objavoch, ktoré dnes nazývame „vedeckou revolúciou“, zistili boží poriadok, predvídavosť a silu? Kepler pri pohybe planét, Galileo pri mechanike a pohybe, Harvey pri krvnom obehu, Gilbert pri magnetizme, Torricelli pri vzdušnom tlaku a vákuu, Boyle pri plynoch, Huygens pri kyvadle a odstredivej sile a predovšetkým Newton pri pohybe, optike a príťažlivosti. Keď pápež Alexander hľadal epitaf pre Newtonov pomník, napísal:

„Príroda a prírodné zákony driemu v hlbokej noci,
tu rečie Boh „Nech Newton je!“ a všade bolo svetlo.“

Pred novou filozofiou sedemnásteho storočia videli európski filozofi prírodný svet ostro rozdelený hranicou medzi nebom a zemou. Vo fyzikálnom nebi a nebeských telesách panovala pravidelnosť a poriadok, hoci sa neprejavovali formou zákonov: pre vzdelanú myseľ bola jedinou dôstojnou oblasťou hľadania astronómia. Pod mesiacom však panoval chaos: bol tu neporiadok, nestálosť a nesúlad. Božia prozreteľnosť sa síce týkala celého vesmíru, ale pod mesiacom to všetko vyzeralo ako osobitné akty božej vôle. Zdalo sa, že pokračujúce pohyby nebeských telies nesú znaky prozreteľnosti. Po udalostiach sedemnásteho storočia sa to všetko zmenilo.

Je historickou skutočnosťou, že náboženstvo v novej vede prežívalo, ale Boha už menej kládlo do oblasti zázrakov a proroctiev než do prírodných mechanizmov okolo nás. Bez iniciálneho náboženského zázraku pri založení prírodného poriadku by európska civilizácia ťažko bola v stave ovládnuť, vyhodnocovať a rozširovať oblasť prírodného vysvetľovania. Ale zmena v chápaní teologických pojmov, idúca ďalej ako si vedome priala väčšina prírodných filozofov, umožnila vytvoriť novú koncepciu prehodnotenej prírody, čo malo hlboký vplyv na náboženstvo, predstavy o ľudskej povahe a pre etickú teóriu.

V novej filozofii to boli mechanizmy a zákony prírodného poriadku, vrátane ľudskej povahy, ktoré stelesňovali božiu vôľu, takže sledovať empiricky spoznateľné prírodné zákony znamenalo sledovať božie zákony. Keď sa tieto dva pojmy nejako vyrovnali, dalo sa bezpečne a rozumne uvažovať o ľudskej povahe len výrazmi bežne prístupného prírodného poriadku bez teologického strachu alebo zatratenia. Pekne to povedal veľký (a pobožný) vedec Robert Boyle vo svojich Fyzicko-mechanických pokusoch (1660):

„Boh dal hmote pohyb a rozličné pohyby častí celku akoby sa od začiatku vkladali do sveta, ktorý im prikázal vytvoriť.“

Najdramatickejšia zmena sa udiala v morálnej filozofii. Západné myslenie vždy hlásalo, že ľudia podobne ako všetky zvieratá hľadajú potešenie a utekajú pred utrpením. Existuje však veľa druhov potešenia: beatitudo (svetská blaženosť), delectacio (rozkoš), voluptas (rozcítenie) a felicitas (svetské šťastie). Tomáš Akvinský a temer všetci tradiční kresťanskí morálni teológovia zastávali názor, že hľadanie svetského šťastia je simulakrum – prázdna forma bez obsahu, bledý falošný tieň zdania našej túžby po vyššom dobre a najvyššom šťastí. Len to nám ostalo po Páde. Vzhľadom k vzdialenosti medzi cieľom svetského šťastia a cieľom jednoty s Bohom, ktorú určovalo hľadanie prirodzeného, sekulárneho potešenia, bol útek pred prirodzeným, sekulárnym utrpením odstránený z Tomášovej predstavy ľudskej túžby po šťastí a stal sa znakom nášho hriechu a odklonu od Boha. Naša snaha zaistiť si svetské šťastie a vyhnúť sa pozemskému utrpeniu sa stala predmetom nespočetných kázní: bola znakom našej skazenosti a zverstva. Do tej miery, ako určovala náš život, bola ukazovateľom toho, že sme nedosiahli vyššiu úroveň bytia, resp. že nás na ňu Boh nepostavil. Od kresťanov sa očakávalo, aby pri hľadaní jednoty s Bohom považovali svetské radosti za všedné a niekedy dokonca za nebezpečné rozptýlenia. Mali prijať bremená a útrapy bežného života za príležitosti k užšiemu spojeniu s Bohom.

Vo svetle novej filozofie sedemnásteho storočia sa takéto hodnotenie podrobilo hlbokej previerke. Bol vyslovený predpoklad: Keby existoval prírodný zákon, že všetky živé stvorenia, teda vrátane ľudských bytostí, túžia po pozemskom šťastí a utekajú pred pozemským utrpením, malo by to za následok, že hľadanie potešenia by nebolo nič menej ako Bohom daný cieľ ľudského života. Čo iné by mohlo byť to neskoršie Jeffersonom vyslovené „samozrejmé“? A vskutku: Každodenné zistenie, že hľadáme šťastie a vyhýbame sa bolesti, sa stalo pochopením mechanizmu, ako sa plní božia vôľa. Samotný Boh nám priznal tento cieľ a vzhľadom k tomuto prameňu to iste bolo pre naše dobro. No ak je zvyšovanie nášho prirodzeného šťastia a zmenšovanie našich prirodzených útrap božím kritériom nášho osudu, potom je najjednoduchšia cesta pre etické rozmýšľanie hľadať a nájsť v prírode skutočné príčiny ľudského blaha a utrpenia.

John Locke

Vplyv Johna Locka na osemnáste storočie a osvietenstvo bol skutočne nesmierny. V druhom vydaní svojho diela Rozprava o ľudskom rozume (1690, kniha I., kapitola 3., sekcia 6.) vyslovene píše, že Boh dal do súladu fyzikálny a morálny svet. Presvedčený, že morálne vedomosti (tak ako všetky vedomosti) sa nadobúdajú skúsenosťou, uzatváral, že pravé a poznateľné príčiny trvalého ľudského šťastia sú identické s cnosťou. Môžeme sa mýliť, najmä ak pripustíme, aby naše vášne ovládali naše životy bez účasti získaných skúseností, ale časom nás nahromadené skúsenosti privedú k poznaniu, po ktorom túžime. Locke napísal:

„Cnosť je spravidla schválená nie pretože je vrodená, ale pretože je užitočná.“

Medzi cnosťou a všeobecným šťastím je nerozdeliteľné spojenie; cnostné správanie sa je

„potrebné na zachovanie spoločnosti a viditeľne osožné pre všetkých, s ktorými je čestný človek v styku. A tak človek nevdojak volí odporúčať a velebiť pred inými tých vládcov, od ktorých uctievania sám má výhody.“

Raz z presvedčenia, inokedy z egoizmu nazýva človek „posvätnými“ tie hodnoty, ktorých zneuctenie alebo nedodržanie bude preňho znamenať stratu. Uznávanie hodnôt, rozhodujúcich pre naše blaho, však nezávisí od ich náboženského pôvodu,

„keďže sme zistili, že egoizmus a možné výhody vedú niekedy človeka k schvaľovaniu činnosti tých, ktorých činy preukazne dokazujú, že si veľmi málo uctia zákonodarcu, ktorý tieto pravidlá predpísal.“

A tak, hoci pre Locka a mnohých z jeho žiakov filozoficky mohlo veľa záležať na tom, či hľadanie šťastia pramení z božej vôle, v praxi nebolo toto poznanie pre nájdenie cnosti vôbec potrebné. Toto hľadanie sa dalo uskutočniť na podklade našej prirodzenej snahy zachovať spoločnosť a zadovážiť výhody pre seba a celé ľudstvo.

Lockov model empirického rozoznávanie prírodných mechanizmov nebol jedinou vplyvnou verziou lokalizácie „povahy“ vecí u Boha. Pre mnohých ľudí „prirodzený“ znamenalo štatistickú normu. Pre matky bolo „prirodzené“ milovať svoje deti a „neprirodzené“ opustiť ich; „prirodzené“ bolo mať výšku päť až šesť stôp a „neprirodzené“ merať tri alebo sedem stôp. Pre ostatných, ktorých ešte stále ovplyvňovala dlhá tradícia západnej kultúry, „prirodzené“ na nejakej bytosti bolo to, čo ju odlišovalo od všetkých ostatných bytostí – to bola jeho podstata. Trojuholníky môžu mať početné vlastnosti spoločné s mnohými mnohouholníkmi. No trojuholníky sú už svojou podstatou mnohouholníky s tromi stranami, ktorých vnútorné uhly majú v súčte 180 stupňov. To je podstata trojuholníka v protiklade ku všetkým ostatným celkom. Ľudské bytosti majú rozum a morálne vedomosti, ktoré ich robia jedinečne ľudskými, nech majú akékoľvek iné znaky, spoločné s inými bytosťami.

Joseph Butler

Naturalizácia hodnôt hlboko ovplyvnila aj najpobožnejšieho kresťanského etického mysliteľa. Veľmi vplyvný morálny filozof Joseph Butler, biskup v Bristole a potom Durhame, spovedník anglickej kráľovnej, bol naturalizujúci esencialista. V roku 1723 vydal Pätnásť kázní o ľudskej podstate, za čo dostal všeobecný potlesk anglickej protestantskej verejnosti; bokom stála len nepatrná hŕstka evanjelických kazateľov – na svoju dobu okrajová. Butler tvrdil, že Boh nám zrejme dal typickú ľudskú podstatu – rozum a morálne cítenie – a v jej rámci túžbu po šťastí, ktorá nás nestále motivuje.

Butler vyslovil názor, že už pred a úplne nezávisle od kresťanského zjavenia nás prirodzené vedomosti a bežné pohnútky našej ľudskej povahy viedli k cnosti; miesto aby sme boli iracionálni a impulzívni, zamerali sme sa na dosiahnutie šťastia svojím ľudským spôsobom. Keby sme hľadali šťastie len chuťou, ako to robia zvieratá, nedosiahli by sme ani šťastie, ani cnosť. Aby sme sa dostali na túto cestu historicky významného spôsobu myslenia, predstavme si veľmi smädnú ľudskú bytosť, ktorá príde k rybníku, obkľúčenému zvieracími kostrami. Tam, kde sa zviera s chuťou napije, človek, obdarený rozumom, musí myslieť na toxicitu vody a nesmie podľahnúť smädu. Podobná je situácia, keď hladné zviera násilím berie potravu mladším alebo slabším; ani morálne to neodsudzujeme. No ľudská bytosť, obdarená aj pocitom hanby, sa má za takýchto okolností zdržať a brzdiť apetít; rovnako je to aj pri sexuálnom pude a znásilnení. Kto by to neurobil, toho budeme považovať za zviera, odsúdime ho, potrestáme ho a budeme ním opovrhovať.

Locke a Butler empiricky spoznali, že tí, čo konajú bez rozumu a morálnej zábrany, nedosiahnu šťastie. Impulzívne povahy budú ľutovať. Zlodejov, klamárov, podvodníkov a iné nemorálne osoby nemá nikto rád, nedôveruje sa im a ostávajú osamotené. Kto by tvrdil, že nemorálni ľudia sú v našej spoločnosti najšťastnejší, nerobil iste nikdy prieskum verejnej mienky.

Dielo Locka a Butlera, ako informované hľadanie sekulárneho šťastia, nás vedie k morálnej dokonalosti. V rozpore s Kalvínom a Hobbesom hlásali, že sebaláska je dobrá vec, a nijako nie je v rozpore s láskavosťou. Žeby sa mal niekto zle cítiť, ak preukázal láskavosť? Žeby nemal byť spokojný až šťastný? Keď mu to evanjelikáli ako John Wesley vytýkali, bránil sa Butler takto:

„Netreba ľutovať, že ľudia majú taký veľký záujem o svoje dobro a záujmy na tomto svete, ale že toho záujmu nemajú dosť. Medzi morálnou povinnosťou a sebaláskou či vlastným záujmom nie je rozpor; dôležité je, čo je náš skutočný momentálny záujem – či sa pod záujmom rozumie šťastie a uspokojenie.“

Isté je, že „potom sebaláska, čo aj zameraná na záujmy súčasného sveta, vo všeobecnosti dokonale súvisí s cnosťou a vedie nás k tomu istému životnému štýlu. V Butlerových pätnástich kázňach bol jedinou kresťanskou dimenziou názor, že dosiahnutie šťastia prostredníctvom cnosti posilnil osobitný Kristov príkaz a že tí, ktorí neuznávajú svoj vlastný záujem, robia to zo strachu pred peklom. Pre Locka aj Butlera mohla mať väzba na Boha veľký význam, no ak sa raz naše morálne hodnoty dali považovať za rozlíšiteľné od sekulárnej honby za šťastím, najistejšia cesta k ich dosiahnutiu bola študovať ľudskú povahu a dynamiku ľudskej spoločnosti.

Matthew Tindal

Protikresťanskí deisti osemnásteho storočia nevynašli rovnosť medzi svetským šťastím a cnosťou, ale dramaticky naturalizovali náboženskú komponentu hľadania šťastia. Matthew Tindal, najvplyvnejší a najčítanejší anglický deista, vyhlásil vo svojej knihe Kresťanstvo také staré ako stvorenie (1730), že jediné spojivo medzi Bohom a ľudstvom sú univerzálne prírodné zákony, vrátane ľudského hľadania šťastia a vyhýbania sa prirodzeným útrapám. Boh od nás nevyžaduje nič a stvoril nás len pre naše dobro. Našli sme kritérium na posúdenie aj údajne náboženských príkazov, pretože zo všetkého nevyhnutne plynie:

„Nemôže byť súčasťou božieho zákona to, čo nepodporuje všeobecný záujem a vzájomné šťastie jeho rozumných stvorení.“

Tindal dramaticky vyhlásil, že keďže situácia je taká, máme odmietnuť etiku odopierania a utrpenia: Boh nemôže od nás vyžadovať nič iné ako to, čo prispieva k nášmu šťastiu; nemôže nám závidieť nijaké šťastie, ktorého je schopná naša prirodzenosť; takéto veci nám môže zakazovať len vtedy, keby nám mohli škodiť.

„Túžba po šťastí je „princíp, z ktorého vyplývajú všetky ostatné ľudské akcie.“

Titul Tindalovej knihy bol volený rozumne (naznačoval večnosť kresťanskej pravdy), ale poskytoval mu len legálnu, nie intelektuálnu ochranu, pretože v skutočnosti všetci jeho čitatelia pochopili, že povedal, že kresťanstvo nepridalo nič k tomu, čo sa vedelo, alebo dalo zistiť štúdiom prírody. Jeho dielo sa stalo známym ako „biblia deizmu“ a vyvolalo záplavy odmietania, komentárov a vysvetľovania jeho „škandalóznych“ názorov, čo priťahovalo ďalších záujemcov o jeho knihu a šírenie jeho názorov.

Opísaná naturalizácia a sekularizácia hodnôt našla najvýraznejšie vyjadrenie vo francúzskom osvietenstve, ktorého široko čítaní spisovatelia a texty zmenili povahu západného myslenia. Francúzština sa stala v osemnástom storočí lingua franca, hovorovou rečou vzdelanej Európy a hlavné postavy osvietenstva sa oslavovali v čitateľských krúžkoch a na šľachtických dvoroch od Británie cez nemecké štáty až do Ruska. V polovici osemnásteho storočia sa v Paríži a v provinčných mestách vynorila spoločnosť mysliteľov a spisovateľov, ktorí zaujímali rovnaký spoločný postoj voči novej filozofii, svojvoľnej hierarchii a cirkvi. Považovali sa za časť „Literárnej republiky“, ktorá v ich myslení stála medzi zlou minulosťou povier, despotizmu, nevedomosti a utrpenia a medzi dobrou budúcnosťou osvietenstva. Tá mala byť oslobodená od predpokladaných autorít minulosti a metodicky vzdelávaná získanými a preverovanými skúsenosťami. Mala využiť vedomosti na vykántrenie alebo aspoň oslabenie ľudského utrpenia a na zveľadenie ľudského blaha. Ľudstvo malo prepísať svoj vzťah k prírodnému a sociálnemu svetu. Bol to pozoruhodný moment v histórii ľudského povedomia: táto generácia zvláštnych ľudí si myslela, že prevedie Európu zo strašidelnej minulosti do sveta blízkeho túžbe každého srdca po šťastí.

Francúzsko

Filozofi francúzskeho osvietenstva mali rôzny sociálny a výchovný pôvod, ale boli otvorení, spoločenskí a poznávali sa navzájom na základe spoločných hodnôt, záujmov a oponentov. Združovali sa okolo určitých inštitúcií – kaviarne, salóny, akadémie – a okolo určitých ideí. V polovici storočia ich zjednotil pocit spoločenstva, majúceho za cieľ uznať význam ich odmietnutia zdedenej autority ako takej a ich zdôrazňovania empirických dôkazov, racionálnej analýzy a prírody ako jediných zdrojov poznania a hodnôt. To ich viedlo k uznaniu princípu užitočnosti – že šťastie druhu je najvyššia hodnota a že všetky veci sa dajú hodnotiť podľa svojho prínosu k šťastiu alebo utrpeniu.

Ich oddanosť novým hodnotám a ich súťaženie s klérom o postavenie vychovávateľa spoločnosti viedli medzi filozofmi a rímskokatolíckou cirkvou vo Francúzsku k zásadnému konfliktu. Boj s cirkvou vo veciach tolerancie a cenzúry, ako aj úplne iné opisy dejín a analýz spoločnosti viedli k tomu, že filozofi začali identifikovať cirkev (a cirkev filozofov) ako svoju antitézu, ako svojho úhlavného nepriateľa. Zavrhnutie tradičnej autority a počítania s nadprirodzenom, ako aj pochopenie sekulárnych potrieb ako najvyšších hodnôt primalo komunitu filozofov vidieť v cirkvi symbol tradičnej náhodnej autority, antisekularizmu a antiutilitarizmu; a pre jej moc v oblasti cenzúry, prenasledovania, intolerancie a takmer monopolu vo výchove mládeže vidieť v nej najväčšiu zábranu tej budúcnosti, akú si oni priali. Najbežnejším menovateľom osvietenstva sa stal antiklerikalizmus. Bol primárne deistický a predpokladal, že Boh prehovoril k ľudstvu prostredníctvom prírody (len takto) a kňazi si ukradli a sfalšovali boží hlas v sektárskych náboženstvách.

Encyklopédia – d’Alembert

Veľkým propagátorom osvietenského svetonázoru sa stal projekt Encyklopédie; jej štýl bol rozumne stlmený, aby jej publikácia nenarazila na legálne prekážky. Hlavným vydavateľom bol Denis Diderot a vyšla v 28 zväzkoch v rokoch 1751 až 1772. Od počiatku to bol nečakaný bestseller a vyšiel v mnohých pirátskych vydaniach po celej Európe.

Do písania Encyklopédie sa zapojilo viac ako 160 spisovateľov a pravdepodobne druhá stovka neformálnych poradcov, ktorí do nej vložili expertízu a vedomosti laického (a príležitostne iste aj religiózneho) Francúzska. Jej tón určil v roku 1751 v Predbežnom úvode slávny matematik a krátky čas spoluvydavateľ Jean Le Rond d’Alembert. Hlásal, že sedemnáste storočie vyvolalo znovuzrodenie vedomostí a kvalitatívnu zmenu v spôsobe získavania vedomostí. V duchu svojho hrdinu Francisa Bacona tvrdil, že vedomosť je ľudská schopnosť pochopiť prírodu a na tomto základe zmeniť všetko, čo sa dá, a to tak, aby to bolo bližšie k túžbe ľudského srdca po šťastí. Ťažiskom novej renesancie bola pre d’Alemberta prísna empirická a experimentálna metóda v zmysle najlepšej prírodnej filozofie sedemnásteho storočia.

Encyklopédia poskytovala cieľ a prostriedky pre šírenie perspektív, vedomostí a analýz novej filozofie. V hesle za heslom vyjadrovala alebo naznačovala svoje predstavy hľadania počiatkov a podkladov všetkých autorít, vier a inštitúcií; intelektuálneho pokroku; a dynamiky vied, technológií a sekulárneho hľadania.

Často ju napádali, občas aj zakázali; svojich autorov, odborníkov a čitateľov neraz oboznamovala s ľudskou drámou cenzúry; nachádzala pôvodcov sporu aj podpory v najvyšších štruktúrach starej vlády: v súdoch, aristokracii a ministroch monarchie. Už jej samotná existencia a ešte viac jej obsah boli korozívne pre posvätné idoly a zaužívané intelektuálne autority ich kultúry; hrali významnú rolu pri upevňovaní povedomia tohto hnutia, ktoré si osvojilo názov „strana humanity“ alebo „strana rozumu“. Kritériom pravdy neboli pre stranu slová špeciálnej autority alebo zjavenia, ale rozum a skúsenosť s prírodnými svetlami, používanými na videnie, rozmnoženie, analýzu a posúdenie. Vedomosť sa dala odovzdať ďalej a bola prispôsobivá; nevyžadovala okultné mystériá ani privilegovaných sprostredkovateľov. Cieľom nebola despotická vláda, ale skôr užitočnosť: šťastie, sebazáchova a rozkvet ľudskej rasy. Tak sa filozofi videli sami seba a postupne sa tak menil ich obraz v kultúre, v ktorej vyhrávali boj o verejnú mienku.

Osvietenstvo sa nezaobišlo bez ostrých vnútorných debát, no súčasná kultúra rozpoznala jeho jadro v tvrdení, že veľká časť existujúcej autority – intelektuálnej, náboženskej, politickej, sociálnej aj etickej – je arbitrárna a zakladá sa len na moci a tradícii. Osvietenstvo nezaútočilo na autoritu ako takú, ale na tú ľubovoľnú: nespočetné diela vyzývali všetky autority vo všetkých oblastiach, aby sa ospravedlnili. Samozrejme, ospravedlnenie vyžaduje kritériá. Ktoré boli osvietenské kritériá?

Po prvé a predovšetkým, názory sa mali formulovať a podporovať len výrazmi prirodzených skúseností. Osvietenstvo bolo vyslovene lockeovské v najzásadnejšom zmysle Lockovej epistemológie (histórie poznania). Nakoniec pramení všetko skutočné poznanie zo skúseností prírodného sveta; to znamená, že výroky o poznaní sa nemôžu zakladať na sociálnych alebo cirkevných stanoviskách či okultných vzťahoch, ale dajú sa komunikovať a verifikovať javmi prírodných fenoménov. Pre mysliteľov francúzskeho osvietenstva to vylúčilo možnosť supernaturalizmu. Ak naše skutočné poznatky pramenia len z prirodzenej skúsenosti, potom sú viazané len na prirodzenú skúsenosť a tým, čo sa od nej odvodzuje.

Voltaire

Voltaire už v roku 1733 vo svojich „Filozofických spisoch z Anglicka“ vysvetlil Lockove myšlienky svojim francúzskym čitateľom; upozornil ich, že filozofi dlhšie ako tisíc rokov hľadali, čo je podstatou duše, čo je podkladom našich skúseností. Podobne ako Locke, aj Voltaire tvrdil, že úlohou prírodných filozofov nie je hľadať nepoznateľnú podstatu myslenia – to je otázka, ktorá viedla k sporu, čo trval vyše tisíc rokov a pri ktorom nemôže dôjsť k dohode. Úlohou je sledovať správanie sa myslenia, a to sa dá spoznať zo skúseností. Pokiaľ ide o metafyzické javy, ako je napríklad povaha duše, tu Voltaire prehlásil, že je hrdý na to, že o tom nevie nič, rovnako ako Locke.

Voltaire z toho všetkého urobil záver, že najväčší muži ľudskej histórie neboli vraždiaci bojovníci či tyranskí králi, ale myslitelia, ktorí dali ľuďom verný a užitočný zmysel o sile a hraniciach ich schopností – Newton, nie Cézar; Bacon, nie Alexander; a Locke, nie Tamerlán. Svetské autority upozorňovali, že títo filozofi sú pre sociálny poriadok veľké nebezpečenstvo, ale Voltaire trval na tom, že filozofi mysleli a dôvodili v pokoji, ale „boli to skôr teológovia, ktorí mali najprv ambíciu stať sa hlavou sekty, no čoskoro chceli byť hlavou hnutia“ a rozsievali medzi ľudom nesvár.

Myslitelia osvietenstva boli toho názoru, že ak sa poznatky o morálke oprú o poznanie prírody, čo jasne odokryje nevyhnutnú ľudskú túžbu po šťastí, vyplynie z toho, že pri hľadaní odpovede na otázku, ako máme žiť, je použiteľným kritériom užitočnosť, najčastejšie definovaná ako nárast blaha a zníženie utrpenia. Toto kritérium však nie je, prinajmenšom, neproblematické a o jeho platnosti sa diskutuje ešte aj dnes. Máme mať na zreteli šťastie jednotlivca alebo širšej spoločnosti? V akej miere je šťastie fyzikálna alebo psychologická záležitosť? Existuje šťastie ako cnosť alebo len ako dobrovoľnosť?

Myslitelia osvietenstva sa rozchádzali pri definícii šťastia a chýbala im presnosť pri špecifikácii aplikácie kritérií. Vo všeobecnosti však uznávali určité všeobecné pojmy, ktorých pôsobenie záviselo od ľudí. Po prvé verili, že ak sa nevyrieši problém sociálnej spravodlivosti, je spoločnosť odsúdená na trvalé znášanie nešťastia. Po druhé verili, že despotizmus – podrobujúci životy jednotlivcov ľubovôli samovládcov – vedie vždy k biede. Po tretie verili, že pre pokrok ľudstva je sloboda myslenia conditio sine qua non – podmienka, bez ktorej to nejde – a to jednak z hľadiska ľudskosti, jednak z hľadiska technického pokroku, ktorý tiež zaváži medzi príčinami nášho blaha alebo utrpenia. Po štvrté verili, že tolerancia je nevyhnutná, možno najpotrebnejšia cesta k dobrému životu. Všetky tieto témy boli pre nich navzájom prepletené.

Montesquieu

Všetky tieto pojmy sa začali preberať už na začiatku francúzskeho osvietenstva a ako storočie pokračovalo, nadobúdali na váhe. Myslitelia osvietenstva si boli dobre vedomí udivujúcej rozličnosti ľudských spoločností a ich hodnôt, a dobre pochopili, že táto rozličnosť je prejavom prirodzených dôsledkov. Začal to vo svojich Perzských listoch (1721) Montesquieu podobenstvom o troglodytoch. Tento kmeň si najprv myslel, že dosiahne šťastie nečestným spôsobom, keď nikto sa nebude starať o dobro druhého; prinieslo im to anarchiu, biedu a smrť. Po nich prišli čestní troglodyti, snažiaci sa o šťastie bez vlády a na základe cnosti, vzájomnej pomoci, spolupráce a počestnosti; dosiahli požehnaný život – kým na vrchole úspechu nešťastne nevymenili ťarchu vlastnej vlády za monarchiu. Jednu generáciu po tom, ako Francúzi násilím potlačili sny väčšiny protestantov, jeden z Montesquieuových perzských dopisovateľov referoval o šťastnom čine Peržanov, ktorí odmietli ustúpiť požiadavke kléru vyhnať z moslimských krajín kresťanov, pretože spoločnosť ťažila z ich prítomnosti. Keď jeden Francúz zistil, že hlavný hrdina pochádza z Perzie, položil otázku, ktorá prezradila jeho obmedzenosť: „Ale ako môže byť niekto Peržanom?“ Tento perzský hrdina bol citlivý na despotizmus všade v Európe, ale nie vo vlastnom živote, kde absolútne vládol svojim ženám na oddelených dvoroch. No vzdialenosť znižovala strach, ktorým tu vládol a jeho obľúbená žena ho oklamala; v poslednom liste mu napísala, že príroda nahradila jeho vládu. Spýtala sa ho, či si naozaj myslel, že je stvorená, aby mu slúžila.

V myšlienkach osvietenstva bolo veľa kozmopolitizmu, stavajúceho sa proti európskej vôli vidieť všetko vo vzťahu k jej postaveniu vo svete. V Perzských listoch Montesquieu upozornil na márnosť snahy jednotlivých národov posudzovať javy podľa vlastných hodnôt. A Voltaire nezačal vo svojej Histoire universelle (1753) dejiny sveta starodávnym Blízkym východom alebo Grékmi, ale Čínou. Čínske cisárstvo predstavil ako prvú veľkú civilizáciu, ktorá dávno pred kresťanskou érou objavila mince, jemné tkaniny, papier, kníhtlač, porcelán, hodiny, pušný prach, moreplavbu a astronomické nástroje; to všetko tisíc rokov predtým, ako žil Július Cézar! Úpadok voči Európe pripisoval prehnanej úcte k tradícii a zložitosti písaného jazyka. A Diderot v Dodatku k Bougainvilleovej ceste (1772) opisuje vymysleného tahitského mudrca, ktorý pri odchode prvých Francúzov z ostrova plakal nad osudom, ktorý očakáva Tahiti. Varoval svojich krajanov, že Európania sa vrátia a nanútia im svoje náboženstvo; naučia ich cítiť sa vinnými až zločinnými pri praktizovaní svojich sexuálnych zvyklostí; budú ich tyranizovať. No s príchodom osvietenstva sa Západ začal angažovať vo svete aj inakšie ako po spôsobe misionárov.

Anglicko

Vo Voltairových Filozofických listoch predstavovalo Anglicko kontrast voči svojvoľnej francúzskej spoločnosti a autoritárstvu. Propagoval anglickú novinku očkovania proti kiahňam, prebranú od Turkov. Parížska Lekárska fakulta odsudzovala toto preventívne opatrenie ako porušenie Hippokratovej prísahy a Teologická fakulta ho zakazovala ako hranie sa na Boha. Voltaire chválil produktívnych občanov a nezávislých roľníkov, ktorí obohacujú štát, kým aristokrati sa povýšili nad všetkých a dlávia dediny daňami, ktoré nemusia platiť šľachtici. Chválil objavy vedy, keď ju neobmedzuje teologická cenzúra. Nadovšetko vyzdvihoval blaho a mier v takom štáte, kde občania všetkých náboženstiev a bez ohľadu na pôvod môžu pracovať „na prospech ľudstva“. Vyzdvihol, že v Anglicku, ktoré podporuje obchod a trh, si kresťania, židia, kacíri a moslimovia navzájom dôverujú na slovo a výraz „neverec“ je rezervovaný pre toho, čo urobil bankrot. Varoval Francúzsko, hrdé na svoju uniformitu, že keby bolo v Anglicku jedno náboženstvo, viedlo by to k tyranstvu; keby boli dve, „podrezávali by si ľudia hrdlá“; ale je ich tridsať, a tak „žijú šťastne a v mieri.“

Veľkým ideálom a bojovým pokrikom osvietenstva, ktoré zjednotilo vskutku všetky rozličné hnutia a získalo na svoju stranu verejnú mienku, bola tolerancia. Po dvoch storočiach náboženskej nenávisti a prenasledovania, po vojnách, ktoré vyčerpali Európu, po zanechaní vlastných ukrutností, našlo osvietenstvo poslucháčov citlivých na poznanie, že neznášanlivosť plodila vždy zlo a tolerancia bola požehnaním. Voltaire bol prvý, čo držal v ruke pero mocnejšie, ako každý meč. Dlhšie ako štyri desaťročia hlásal ideu tolerancie a odsudzoval zlá intolerancie; mal úspech a jeho povesť rástla. Ľudské bytosti majú byť slobodné, nesmie ich utláčať ani civilná ani náboženská moc. V civilnej oblasti to bolo otroctvo, ktoré stelesňovalo vrchol nepochopenia zla, keď sa s určitými jednotlivcami nezaobchádzalo ako s blížnymi. V Candide (1759) stretne hrdina a Cacambo bedára, roztrhaného otroka, ktorý v práci stratil ruku aj nohu. Jeho ústami hovorí Voltaire svojim čitateľom: „Tú cenu zaplatil on za cukor, ktorý vy jete v Európe.“. V Pojednaní o tolerancii (1763) opisuje hrôzu justičnej vraždy v dôsledku náboženskej neznášanlivosti a upozorňuje, že nestačí hlásať, že kresťania sa majú prestať škriepiť a majú sa navzájom milovať.

„Ja však idem ďalej. Vravím, že všetkých ľudí máme považovať za svojich bratov. Čo? Že Turek je mojím bratom? Že Číňan je mojím bratom? Aj Žid? Aj Siamec? Áno, o tom nemožno pochybovať.“

Keď nevinní sú obeťami „omylu, vášne alebo fanatizmu“, keď ten, čo riadi zákony, „môže zákonným výnosom beztrestne vraždiť, vtedy verejnosť vidí, „že nikto nie si je istý životom.“ Keď Salman Rushdie, odsúdený na smrť za údajný výsmech Islamu, vystúpil na prvej tlačovej konferencii, pýtali sa ho, čo za celý ten rok robil; povedal, že čítal veľké diela Montesquieua and Voltaira.

Cesare Beccaria

Z myšlienok osvietenstva má pre súčasné diskusie na celom svete najväčší význam tá, že ak je základnou ľudskou motiváciou snaha po šťastí a znížení utrpenia, potom jediným ospravedlnením štátu ako kultúrnej kreácie je implicitná sociálna zmluva o obmedzení štátnej moci. V intelektuálnej histórii existujú momenty, keď pozoruhodný úspech nejakej knihy závisí od toho, nakoľko aktuálna kultúra uzná, čo verí a čo odmieta. V roku 1764 uverejnil Cesare Beccaria rozpravu O zločinoch a trestoch. Bola rýchlo preložená do francúzštiny a angličtiny (a iných veľkých európskych jazykov) a stala sa medzinárodným bestsellerom. Pre Becccariu, veľkého obdivovateľa Montesquieua, Voltaira a iných francúzskych osvietenských autorov, bol jediným modelom vlády a spoločnosti, konzistentným s našimi poznatkami o ľudskej povahe ten, ktorý formulovali jednotlivci, obetujúci čo možno najmenšiu časť svojej prirodzenej slobody výmenou za blahodarnú bezpečnosť štátu, ktorý potláčal zločinnosť a nechal čestných ľudí žiť v mieri. Z toho vyplývalo jasné pochopenie obmedzenia a hraníc vlády: najväčšie šťastie pre najvyšší počet ľudí, konzistentné s najmenšou stratou slobody jednotlivca (pričom sloboda je pre nájdenie šťastia zásadná).

Všetky zákony a všetka moc sa teda musia ospravedlniť tým, že zabezpečia najväčšie šťastie pri najmenšej strate individuálnej slobody. Beccaria si zaumienil posúdiť podľa tohto kritéria trestné zákonníky, prevládajúce v osemnástom storočí a začal uskutočňovať projekt reformy, ktorá pre mnohých pokračuje dodnes. Pri takom úplne sekulárnom a prírodnom chápaní spoločnosti nemôžu existovať zločiny bez obetí, náboženské zločiny ani tresty, prekračujúce minimum, potrebné na odstrašenie od skutočných zločinov. Všetko iné je tyranstvo a ukrutnosť. Beccaria navrhoval živou rétorikou kategorickú elimináciu teológie a náboženstva zo zákonov (aj s ich definíciou zločinu a jeho stupňa a s uvalením trestu). Aby bol spravodlivý, každý trest musí byť minimálny a účelový; pre Beccariu a mnohých jeho osvietenských čitateľov to vylúčilo mučenie pri výsluchu, aj mučenie ako trest. A rýchle, čestné a spravodlivé odsúdenie bolo oveľa úspešnejším odstrašovacím prostriedkom ako trest smrti. Ochrana obžalovaného získala kategorický primát, pretože všetci občania žiadali od spoločnosti, aby zabezpečila, nie znemožnila, ich slobodnú snahu po šťastí. Pred zákonom musí existovať najprísnejšia rovnosť, pretože všetci občania obetovali rovnakú časť prirodzenej slobody. Takáto agenda, samozrejme, ostáva dielom za pochodu. Naturalizáciou a sekularizáciou morálnych a politických hodnôt otvorilo osvietenstvo dvere výrazne modernej debate.

Materialisti a ateisti

Rozvírené debaty urýchlili kategorický naturalizmus neskorších francúzskych osvietenských materialistov a ateistov, medzi ktorých patrili Julien Offray de La Mettrie, barón d’Holbach, Jacques-André Naigeon a najmä Denis Diderot. Hoci ortodoxní myslitelia osemnásteho storočia v praxi odmietali spiritualitu a nadprirodzené vysvetľovania prírodných javov, vo fundamentálnej filozofii ostali oddaní názoru, že pasívna a nehybná hmota získala pohyb od nemateriálnej bytosti (Boha) a že zdroj spontánneho pohybu (ako je rast rastlín, správanie sa zvierat alebo vôľový pohyb ľudských bytostí) môže byť len nemateriálny (rastlinná, zvieracia a ľudská duša). Spiritualistické vysvetľovania špecifických fyzikálnych správaní v prípade rastlín a zvierat sa postupne začali považovať za priznanie nevedomosti. No v prípade ľudskej povahy a správania väčšina mysliteľov odmietala rozšíriť akýkoľvek model rastlinného a zvieracieho správania na ľudské bytosti, a to najmä na ich základné vlastnosti povedomia, vedomostí a voľby. Vtedy sme ešte mali dušu. V diele francúzskych materialistov sa spiritualistické vysvetľovanie ľudského správania považovalo za slepú uličku a koniec uvažovania, jednoducho za priznanie nevedomosti. Ľudia pochopili, že keby sme poznali pravé príčiny, mali by sme prirodzené, materiálne vysvetlenia javov. Keď príčiny nepoznáme, pripisujeme javy Bohu alebo duchom. V tomto zmysle začal d’Holbach od roku 1770 písať, že teológia nie je nič viac ako „neznalosť prírodných príčin, redukovaná na systém“.

A pre ateistických materialistov bola v tomto zmysle spiritualita priznaním bezmocnosti a zanechania hľadania. Len materializmus odstránil prekážky pre získavanie poznatkov a dosahovanie majstrovstva. Bol pozvánkou na výskum javu človeka človekom, na zrúcanie obmedzení pre vedu. Vedci nakoniec ospravedlnili svoj materializmus nie filozofickými dôvodmi, ale ako stratégiu ľudskej múdrosti, adaptácie, vzťahu k prírode a prežitia.

Povedali: Nie sme dve bytosti s dušou alebo mysľou, odlišnými od tela. Skôr je to tak, že čo sme nazývali dušou, je len správaním tela. Zaznamenávali vplyv choroby, opiátov, sexuality, krvného obehu, teploty a veku na kognitívne a vôľové kapacity človeka a prišli k záveru, že ak sa predpokladá rozličnosť tela a duše, je to všetko nevysvetliteľné, ale ľahko pochopiteľné ako záležitosť fyziológie, vrátane fyziológie mozgu a nervového systému. Trvali na tom, že ľudské bytosti nie sú kategoricky odlišné od iných živočíchov, že prechod od iných zvierat k človeku je postupný a nachádzali pozorovateľné fyzikálne rozdiely v skladbe tela v porovnávacej embryológii aj anatómii. Čím zložitejší bol mozog a nervový systém, tým zložitejšia bola kognitívna a vôľová kapacita jednotlivých druhov. Každý roľník a chovateľ domácich miláčikov spozoroval, že zvieratá vedia, čo je etické správanie. To, čo sme nazývali „dušou“, bolo výsledkom, nie príčinou telesného správania; príroda z nás urobila organizmy schopné myslenia, schopné štúdia samých seba ako časti prírody. Skrátka, organizmy privolali vznik vied fyziologickej psychológie, neurovied a porovnávacej etológie prv, než tieto disciplíny boli vôbec možné. Privolali vznik vedy o ľudskej bytosti; táto veda nepozná hranice uložené teológiou alebo náboženstvom; nepozná žiadne hranice; pozná len túžbu zvyšovať blaho a zmenšovať utrpenie.

Diderot

Túžba po celkom naturalistickej vede sa najvýraznejšie prejavila v špekulatívnych (po smrti uverejnených) dielach Diderota. Každá matéria, celá príroda, je podľa neho potenciálne živá, kolíšuc medzi „citlivým“ a „necitlivým“ stavom, čo dnes nazývame organickou a anorganickou látkou; keď príde čas, spôsobujú to celkom prirodzené mechanizmy a katalyzátory. Nerasty sa stanú mozgovými bunkami a mozgové bunky sa vrátia do nerastného stavu. Fyzikálne formy a správania sa závisia od fyzikálnej skladby a katalyzátorov. Život a smrť sú dva spôsoby, dve organizácie tej istej látky. Pre francúzskych materialistov hypotéza Boha vo vede nevysvetľuje nič, veľa vecí zahmlieva a je zbytočná.

V knihe D’Alembertov sen – napísanej v roku 1769, diskutovanej medzi jeho priateľmi, ale uverejnenej až v roku 1830 – sa Diderot pustil do prvých evolučných špekulácií. Tvrdí, že všetky druhy sa vyvinuli z predchádzajúcich foriem, a to v priebehu časových období, ktoré sú nemerateľne dlhšie ako čas, opísaný v Biblii; že všetky druhy sú efemérne, t. j. dočasné. Spolu so svojím priateľom Naigeonom napísal, že prežívanie druhu závisí od jeho schopnosti „koexistovať“ so stále sa meniacou prírodou. V knihe Systém prírody (1770) d’Holbach pripomenul, že človek sa síce rád vidí ako kráľ prírody, ale zmeňme polohu jedného atómu niekde vo vesmíre, a dá sa do pohybu reťaz determinovaných udalostí, ktoré úplne eliminujú z vesmíru ľudstvo. Pre ateistických materialistov závisí naše prežitie od úspešnej adaptácie na meniace sa prírodné prostredie, ktoré je jediným a konečným prirodzeným zdrojom normatívnych hodnôt. Existuje etika, ktorá vedie k vedeckej pravde: Ak klameme samých seba, oklameme nielen svoje šťastie, ale svoj život. A vo svojom Dodatku k filozofickým myšlienkam (1770) nás Diderot opísal ako zblúdilcov, hľadajúcich cestu v tmavom lese s malým lampášom v ruke. Tu prichádza neznámy muž a vraví nám, že je taká tma, že máme lampáš zhasnúť. Ten cudzinec, končí Diderot, je teológ.

d’Holbach

Pre d’Holbacha je ľudský život produktom prírody, podriadeným jej zákonom. Keď ešte nepoznal tieto zákony a zúfalo sa snažil chrániť sa pred utrpením a strachom, vymyslel si človek iluzórne skutočnosti a svety mimo svojej prírody; nahovoril si, že od nich závisí jeho šťastie alebo utrpenie. Dá sa povedať, že táto stratégia bola pre ľudstvo absolútne nefunkčná. V prvom rade nás odrádzala od snahy pochopiť prírodu jej vlastnými výrazmi; len tak sa dali zapojiť skúsenosť a vedomosti do služby túžby srdca po zmiernení bôľu. Strácali sme každú možnosť šťastia či zmiernenia utrpenia, ak sme ich hľadali prostredníctvom náboženstva a supernaturalizmu. Po druhé, odvádzalo nás to od prírody a ponechávalo nás to v nevedomosti o skutočných príčinách javov; viedlo nás to k tvorbe bohov, povier a mýtov, ktoré nás mali viesť k blahu, ale to len zvyšovalo našu biedu – ako nás naučila história. Bojazliví a bezmocní sme sa obracali na autority, o ktorých sme si mysleli, že vládnu nad silami prírody; naše blaho však záviselo len od nášho zvládnutia prírody. Jediná možnosť, ako pozdvihnúť ľudstvo, je študovať prírodu, ktorá je jedinou príčinou a sídlom všetkého čo sa nás týka a dotýka.

V plne naturalistickom svetonázore je základom mravnosti ľudská túžba po prežití, radosti a sociálnej existencii. Slová cnosť a neresť majú v našom slovníku morálky význam len vo vzťahu k snahe vyvolať správanie, ktoré slúži onej túžbe a potláčať správanie, ktoré ju brzdí. V D’Alembertovom sne z toho Diderot odvodil len dve morálne kritériá: to, čo je užitočné a čo je príjemné. Ak nejaký akt slúži obom cieľom, ako je to pri rozmnožovaní s jeho rozkošou a užitočnosťou pre spoločnosť, tým lepšie; ak je však niečo užitočné a nepôsobí ani bolesť ani rozkoš, respektíve ak je niečo príjemné a nespôsobuje sociálnu škodu, vtedy je to úplne morálne. Toto vyvolalo Diderotovu výslovnú filozofickú obranu masturbácie a homosexuality. Všetky veci sú prirodzené a majú byť posudzované len podľa toho, či zapríčiňujú jednak bolesť alebo radosť jednotlivcovi, jednak škodu alebo úžitok spoločnosti a druhu. Príroda je v ustavičnom kolobehu a nemala by sa chápať pojmami fixných zásad. Homosexualita môže byť zďaleka zriedkavejšia ako heterosexualita, aj tak je tak prirodzená, ako jav, ktorý je častejší. Prináša radosť a nepôsobí zlo. Pre Diderota to zakladá etický argument.

V D’Alembertovom sne Diderot zastáva názor, že pre ľudské bytosti je dôsledkom ateizmu a naturalistického materializmu sebaprijatie v rámci hraníc možných zmien a sebazlepšenie v rámci hraníc daných poznaním príčin. Osvietenský ateizmus nepodával vysvetlenie spontánnych javov, t. j. nenaplánovaného (dnes vravíme nedizajnovaného – pozn. prekl.) poriadku vecí; neveriacim ho ponúkol Charles Darwin. Zameral pozornosť predovšetkým na javy, ktoré považoval za morálne argumenty a imperatívy porozumenia prírode bez odvolávania sa na nejakú najvyššiu bytosť.

Jednotlivosti osvietenstva neslobodno chápať výrazmi pre jednotlivosti 21. storočia. Osvietenstvo nám zanechalo hodnoty, spôsoby myslenia a kritériá, ktorých potenciály sa aktualizovali až následnými objavmi a ešte stále sa aktualizujú. Napríklad: Veril Jefferson na rovnosť rás a pohlaví? Nie. Bol to typický muž svojho času a miesta. Považoval však za „samozrejmé“, self-evident, že vtedajší „človek“ mal neodcudziteľné právo na „život, slobodu a snahu po šťastí“; že vlády sú tu práve na to, aby tieto už dávno existujúce práva zabezpečili. Ten istý názor mal aj Locke a väčšina deistov. Historická ozvena tohto presvedčenia, ktoré osvietenskí myslitelia vyhlásili za všeobecné – nech si o jeho praktickej aplikácii za svojho života mysleli čokoľvek – inšpirovala virtuálne všetky hnutia za legálnu rovnosť a dôstojnosť všetkých ľudí. Verili osvietenskí autori – žijúci vo veku, keď viac ako štyria z ich piatich krajanov museli pracovať na poli a väčšina z nich nevedela čítať tlačenú knihu – na rovnosť šancí? Nie. Rozpoznali však despotizmus vládcov svojich čias ako konečný horor a došli k poznaniu, že ľudská spoločnosť je dobrovoľná asociácia slobodných jednotlivcov. Zavrhli údajnú autoritu minulosti a vyzvali svojich potomkov, aby vypracovali spravodlivejšiu, menej ukrutnú a humánnejšiu budúcnosť. Pustili do sveta sekulárne hodnoty, podľa ktorých všetci jednotlivci majú zlepšovať svoj život a zmenšovať svoje trápenia.

A tak boli na svete semená nového pohľadu na prírodu a naše miesto v nej, ako aj na spôsoby zvládnutia prirodzených príčin ľudského blaha aj utrpenia. Ohlásili rad cieľov, ktoré zmenili naše možnosti a niekedy aj beh dejín: nejde už len o život, slobodu a hľadanie šťastia, ale aj o rovnosť pred zákonom a slobodu vedy; ideálom sa stala sekulárna spoločnosť, v ktorej viera je vecou súkromného a dobrovoľného rozhodnutia, náboženskej tolerancie; kde vládne presvedčenie, že vláda je služobníkom a nie pánom svojich občanov. Osvietenstvo nám zanechalo slobodu nesúhlasiť. V jej kýlovej čiare sa rozprúdili intenzívne diskusie moderného veku. Pre mnohých z nás uvoľnilo osvietenstvo veľký potenciál prirodzenej humanity v prírodnom svete.

*

Alan Charles Kors je profesor dejín na katedre Henryho Charlesa Lea Pensylvánskej univerzity. Prednáša intelektuálnu históriu 17. a 18. storočia. V roku 2005 dostal vyznamenanie National Humanities Medal. Je vydavateľom zborníka The Encyclopedia of the Enlightenment (2002) a autorom knihy Atheism in France, 1650 – 1729: The Orthodox Sources of Disbelief (Ateizmus vo Francúzsku v rokoch 1650 – 1729: Ortodoxné pramene neviery – 1990).

Prameň: Charles Kors, The History of Humanism, The Enlightenment, Naturalism, and the Secularization of Values (História humanizmu, osvietenstvo a sekularizácia hodnôt), Free Inquiry, 32/3, 2012.

Preložil Rastislav Škoda

*

Rím zavelil ústami samotného pápeža – pozri www.impulzrevue.sk – a v kresťanskej tlači a všetkých masmédiách sa ako huby po daždi množia články odsudzujúce osvietenstvo ako „novodobé zotročenie technického rozumu, ktorý nepozná žiadne morálne zábrany“. Táto obžaloba osvietenstva je krivá a nepatrí do charakteristiky osvietenstva. Osvietenstvo rovná sa ľudskosť. V skutočnosti ide o to, že morálne zábrany nepotrebujú ako garanta Boha, ale vystačia s vylúčením pojmu duša a prijatím moderného pojatia ľudského rozumu ako zákonodarcu. Diskusia o tomto probléme je zbytočná a jej vynucovanie katolíckou cirkvou priam nudí, lebo za vyše tri storočia jej trvania sa všetko prebralo a nič nové nie je na obzore – ako o tom svedčí tento stručný náčrt vzniku prvých osvietenských myšlienok. Rád ich sprostredkujem slovenskému čitateľovi, aby si osviežil pamäť a nepodľahol záplave nepravdivých informácií. (Poznámka prekladateľa).

Sloboda a spravodlivosť pre všetkých

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Charles M. Blow

Stalo sa.

V stredu 9. mája 2012 prezident Spojených štátov amerických oficiálne uznal rovnopohlavné manželstvo. V rozhovore s televíznou stanicou ABC News povedal:

„Na určitom bode som prišiel k záveru, že považujem za dôležité ísť dopredu a povedať, že si myslím, že rovnopohlavné páry by mali mať právo uzavrieť manželstvo.“

Tu treba na chvíľu zastať a uvážiť historickú váhu tejto chvíle, než sa pozrieme na minulosť vývoja názorov prezidenta na riešenie tejto otázky alebo sa ponoríme do zajtrajších strategických úvah o jej politických dôsledkoch.

Nikto by nemal podceňovať silu tohto prezidentovho posolstva.

Obama vysvetlil svoje rozhodnutie v náboženskom rámci a priznal, že sa ho zúčastnila aj prvá dáma:

„Je to problém, o ktorom sme spolu roky hovorili. Viete, ona cíti to isté, čo ja. Nakoniec sú to hodnoty, na ktorých najviac záleží aj mne, aj jej; viete, obidvaja sme praktizujúci kresťania a pre toto stanovisko sa môžeme dostať do sporu s inými; keď uvažujeme o svojej viere, nemyslíme len na Krista, ktorý sa za nás obetoval, ale aj na Zlaté pravidlo; poznáte ho, rob druhým to, čo chceš, aby druhí robili tebe. A uvedomujem si, že toto sa pokúšame vštepiť do svojich detí a toto ma motivuje ako prezidenta; myslím si, že čím vernejší budem tomuto pravidlu, tým lepší budem ako otec, ako manžel a, dúfam, aj ako prezident.“

Amen.

Dnes sme ako národ narástli o jeden inč. Dnes sme na míle bližšie k ideálom opísaným v Deklarácii nezávislosti. Dnešok nás o svetelné roky priblížil k miestu, ktoré mnohí považujú za náš cieľ.

Dejiny si zapamätajú prezidenta tejto chvíle. Zastal sa osobnej slobody a verejne potvrdil to, čo nemalo potrebovať potvrdenie: že v spravodlivej spoločnosti musí byť právo niekoľkých právom všetkých, že neodsudzujeme tých, čo milujú inakšie ako my; že všetci budeme väčší, ak budeme rovnako meraní.

Joe Solmonese, prezident Human Rights Campaign (Hnutie za ľudské práva) vydal dnes vyhlásenie, z ktorého vyberám:

„Prezident Obama dnes smelo vyhlásil, že americkí gejovia a lesbičky sú plnoprávne a rovnoprávne časti americkej spoločnosti a že naše rodiny si zaslúžia rovnaký rešpekt a uznanie, ako dáva manželstvo. Jeho prezidentstvo ukázalo, že náš národ prekoná hanebnú históriu diskriminácie a nespravodlivosti.“

Niektorí namietajú, že prezident mal odložiť reč o tomto predmete na čas po voľbách, aby neposkytol republikánom zbraň na útok.

Nesúhlasím s takým stanoviskom. Neexistuje nesprávny čas na urobiť správnu vec. Rátanie s odkladom môže otupiť cenu činu podľa hlasu svedomia. Odvaha, ktorú vyžaduje súčasnosť, je väčšia, ako výhody, ktoré poskytne budúcnosť.

Nie všetci budú spokojní. Dôležité stanoviská nie sú vždy aj populárne. Ale sú potrebné. Vizionárski lídri tomu rozumejú.

Ako raz povedal rev. Dr. Martin Luther King Jr.,

„Ľudský pokrok nie je ani automatický, ani nevyhnutný.“

Skutočne, každý krok dopredu smerom k spravodlivosti vyžaduje obetu, utrpenie a boj; neúnavné snaženie a vášnivé zameranie záujmu oddaných jednotlivcov.

Časťou obeti je riziko straty niektorých priaznivcov. Ale King povedal aj to, že „ozajstný líder nehľadá len súhlas, on ho modeluje.“

O vás toho neviem veľa, ale dávam prednosť vedeniu lídrov.

Je prirodzenou snahou ľudí žiť slobodne a s vlastnou pravdou. Včera prezident Obama pozdvihol hlas a potvrdil základnú humanitu gejských a lesbických komunít.

Povstať za to, v čo niekto skutočne verí, je jedna z najväčších vecí, ktorú môže niekto dokázať. Nakoniec si myslím, že väčšina Američanov rešpektuje odvahu osobného presvedčenia a dodržiavania slušnosti, hoci ešte neprijímajú myšlienku rovnopohlavných manželstiev a možno ani homosexuality.

Odvaha v politike nie je častá a svetská spravodlivosť nie je vždy rýchla. Mohol to Obama urobiť skôr? Možno mohol. Ale dôležité je, že to urobil.

Prameň: Charles M. Blow, Liberty and Justice for All (Sloboda a spravodlivosť pre všetkých), The New York Times, 9. mája 2012.

Organizované náboženstvo je zdrojom všetkých ťažkostí

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Ben Johnson

Najväčšia katolícka univerzita v USA predstaví na kombinovanom slávnostnom otvorení rečníka, ktorý verí, že „z extinkcie ľudstva by ostatný život na Zemi ohromne profitoval“, ktorý považuje „kresťanstvo za najnebezpečnejšiu oddanosť nejakej veci“ a ktorý vyzýva k všemožnému oslabovaniu „rozkladných a utláčajúcich inštitúcií organizovaného náboženstva“.

Populačný guru E. O. Wilson prednesie 10. júna 2012, v deň svojich 93. narodenín, otváraciu reč pri slávnostnom kombinovanom otvorení nového ročníka Kolégia liberálnych umení a sociálnych vied a Kolégia vied a zdravotníctva DePaulovej univerzity v Chicagu.

Hoci vedecky pracoval ako myrmekológ a bol profesorom na Harwardovej univerzite – objavil viac ako 450 druhov mravcov – , meno si urobil v 1970-tych rokoch ako otec sociobiológie. Medzitým prejavoval svoje nadšenie pre „kontrolu populácie“, internacionalizmus a oslabovanie „tyranskej“ moci náboženstva.

V roku 1999 poskytol kanadskému rozhlasu interview pre seriál Od nahej opice k superdruhu a v ňom povedal, že „keby všetko ľudstvo vymizlo, ohromne by to prospelo ostatnému životu … lesy by sa opäť rozrástli, celá Zem by sa zazelenala, oceán by sa zas hemžil rybami.“ Dodal, že „keby zmizli všetky mravce, boli by výsledky temer katastrofálne.“

Je presvedčený, že súčasná populácia dosahuje katastrofálny kulminačný bod. Už v roku 2002 povedal moderátorovi Benovi Wattenbergovi:

„Všetci, resp. temer všetci si uvedomujeme, že ľudstvo dohnalo svoj populačný rast do krajnosti. Istotne už riskujeme vyčerpanie niektorých prírodných zdrojov a začíname vytvárať nedostatky, ktoré bude veľmi ťažké prekonať.“ Dodal „Máme aj optimistický projekt, to je spodná línia, že ľudstvo už nebude veľmi dlho rásť … a raz začne jeho počet klesať.“

V roku 2003 napísal v knihe Budúcnosť života:

„K povzbudzovaniu kontroly populácie najmä v rozvojových krajinách nedochádza nikdy príliš skoro.“

Bol optimistom, keď konštatoval, že „konečne začíname odvádzať energiu inštinktov od nacionalizmu a tyranskej moci organizovaných náboženstiev k iným témam“.

Dve sily, ateizmus a internacionalizmus, sú „príčinou vzniku čajových stretnutí (Tea Party) a populistickej revolty, ktorá sa zmocnila republikánskej strany. Všade sa cíti, že staré zväzky medzi skupinami sa trhajú a vznikajú nové spoločenstvá.“

Neváhal napísať:

„Organizované náboženstvá sú žriedlom, z ktorého pramenia všetky ťažkosti a najnebezpečnejší sú evanjelikáni, pre ktorých je biblia platnou historkou o stvorení a nevedia sa zmieriť s evolúciou.“

„Nelogičnosť náboženstiev nie je pre nich slabosť, ale ich základná sila.“

Vo svojej knihe Consilience (1998 – asi Jednota znalostí) napísal Wilson:

„Podľa môjho názoru je najnebezpečnejšia slepá oddanosť jednej myšlienke typická pre kresťanstvo. Nebola vymyslená pre tento svet. Viera v posmrtný život oslabuje oddanosť voči našej planéte Zem.“

Takýto názor je ozvenou slov Johna Holdrena, vedeckého cára Baracka Obamu, ktorý vo svojej knihe EcoScience napísal:

„Kresťanská koncepcia sveta, ako ju stvárnil sv. Pavol, že napríklad ‚nemáme tu trvalé bydlisko‘, nám pochopiteľne môže pomôcť vysvetliť, prečo majú niektorí ľudia len malý záujem o dlhodobú budúcnosť globálneho prostredia alebo o dobro budúcich generácií ľudstva.“

Dokonca aj „myšlienka biologického Boha“ je čoraz viac spochybňovaná „biológiou a osobitne neurobiológiou“, napísal Wilson v roku 1998.

Dodal, že „má takmer náboženský pocit povinnosti zachovať na svete toľko biologickej rozličnosti, ako len je a bude možné.“

*

„Ako môže dávať katolícka ustanovizeň platformu pre šírenie názorov advokátovi depopulácie, ktorý nazýva kresťanstvo nebezpečným a nepochopiteľným?“ pýta sa Mathew Archbold zo Spoločnosti kardinála Newmana, ktorá pozoruje a preveruje katolícke univerzity.

„Toto je obraz kresťanstva, ktoré chce šíriť DePaulova univerzita?“ pýta sa aj Mary Ann Kreitzerová, v USA rešpektovaná katolícka blogerka. „Berte do úvahy iróniu situácie, ktorá vznikne, keď najväčšia katolícka univerzita štátu bude mať za hosťa muža, ktorý by bol šťastný, keby vyzabíjal budúcich študentov.“

*

(Táto posledná veta je teda veľmi zlomyseľná a je typická pre diskusiu o riešení problému preľudnenia zo strany nielen cirkevnej hierarchie, ale aj jednoduchých veriacich. Wilson sa dosiaľ ani slovom nezmienil o spôsobe, ako znížiť počet obyvateľstva, takže nevidím dôvod či oprávnenie pripisovať mu pocity šťastia po vyzabíjaní budúcich študentov. Ak to urobí v prednáške 10. júna, poponáhľam sa oboznámiť s tým čitateľov. – Pozn. prekl.)

Prameň: Ben Johnson, Organized religion ‘is where all the trouble comes from’: DePaul commencement speaker, LifeSiteNews, 15. 5. 2012.

Preložil Rastislav Škoda

Menej ako polovica novorodencov v USA je bielych

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Sabrina Taverniseová

Po rokoch špekulácií, odhadov a predpovedí je to tu úradne od Štatistického úradu: Bieli už nie sú v tristomiliónových USA väčšinou.

V poslednom 12-mesačnom období, ktoré končilo minulého posledného júla (31. 7. 2011) bolo 49,6 % pôrodov bielych nešpanielskych, kým 50,4 % pôrodov bolo menšinových – teda vrátane Hispanikov, čiernych, Ázijcov a miešancov rôznych rás. Táto väčšina menšín sa zaznamenala v histórii USA po prvý raz.

Tento obrat sa už dlho očakával, ale nikto si nebol istý, kedy príde. Je to míľnik v histórii štátu, ktorý založili bieli Európania, ale zmietal sa v bojoch rás od dní otroctva, cez občiansku vojnu a trpké boje za občianske práva až po súčasné vášnivé diskusie o snahách obmedziť imigráciu.

Hoci určitý čas ostanú ešte bieli väčšinou, skutočnosť, že sa rodí mladá generácia, v ktorej majú spojené menšiny väčšinu, má vážne dôsledky pre celoštátnu ekonomiku, politiku a národnú identitu. William H. Frey, demograf na Brookings Institution, opisuje tento zvrat ako „prechod od kultúry prevažne bielych bábätiek do globalizovanej multietnickej krajiny, ktorou sa stávame.“

Znaky, že vývoj ide týmto smerom, štartujú v prezidentskej oválnej kancelárii a postihli stovky okresov, kde bieli stratili väčšinu; v posledných rokoch dosiahol počet týchto okresov číslo 348. Tento počet sa zdvojnásobí, keď sa dnešné bábätká stanú batoľatami, vraví p. Frey. Bieli už nie sú väčšinou v 4 štátoch a v D.C. (dištrikt hlavného mesta Washington) a klesli pod polovicu v metropolách New York, Las Vegas a Memphis.

Vzhľadovo stále rozličnejšia populácia mladých ľudí bude tvoriť bázu generačnej deľby proti skupine starších, prevažne bielych občanov, ktorí vyrástli vo svete, ktorý bol ešte tiež biely.

Tento kontrast vyvoláva dôležité politické otázky. Spojené štáty majú poškvrnený záznam o výchove menšinovej mládeže v minulosti; zaváhajú starší Američania pri potrebe platiť na výchovu mladej generácie, ktorá sa na nich veľmi nepodobá? A keďže táto postupne sa meniaca mladá populácia je potenciálny zdroj a motor rastu, bude to chyba, ak nebude dobre vychovaná?

Marcelo Suarez-Orozco, riaditeľ Ústavu imigračných štúdií newyorskej univerzity, si robí starosť, aký bude sociálny kontrakt medzi generáciami, ktoré sa na seba nepodobajú.

Trend smerom k početnejším pôrodom menšinových detí je dôsledkom veľkých imigračných vĺn posledných troch desaťročí. Väčšina dospelých prisťahovalcov boli Hispánci, ktorí boli stále mladší a mali stále viac detí ako Nehispánci. Z celkového počtu narodení v tom poslednom roku bolo 26 % hispánskych, 15 % čiernych a asi 4 % ázijských.

Bieli reprezentujú stále najväčšiu jednotlivú skupinu narodení, už spomenutých 49,8 % a v celkovej populácii je ich ešte stále prevažná väčšina, 63,4 %. Starnú však a to vyvolá tektonický zlom v americkej demografii. Priemerný vek nehispánskych bielych je 42 rokov, čo značí, že väčšina týchto žien má svoje najplodnejšie obdobie za sebou.

Na druhej strane Latinci sú s priemerným vekom 27 rokov ďaleko od konca plodného obdobia. Medzi rokmi 2000 a 2010 bolo v USA viac hispánskych pôrodov ako hispánskych prisťahovalcov.

Výsledky bijú do očí: Potom čo menšiny prispeli k rastu populácie 92 percentami, vytvoril tento obrat Ameriku, vyzerajúcu celkom inakšie ako bola Amerika 1950-tych rokov, keď boli prototypom Američanov postavy Ozzie a Harriet z televízneho seriálu.

Zmena platí aj v štátoch s veľkými rozdielmi medzi rasovým a etnickým vzhľadom starších a mladších príslušníkov sledovaných skupín obyvateľstva. Najväčšie rozdiely pozorovať v Arizone, Nevade, Texase a Kalifornii. To sú štáty, v ktorých došlo k nepokojom kvôli prisťahovalectvu, textom v učebniciach a prioritám pri výdavkoch obcí. Nevidiecky okres s najväčšími rozdielmi je okres Yuma v Arizone, kde je bielych vo veku menej ako 20 rokov len 18 % obyvateľov; medzi staršími ako 65 rokov je bielych 73 %, vraví p. Frey.

Najvýraznejším aspektom spoločenskej zmeny je vzdelanie. Najdôležitejším predpokladom úspechu pri dnešnej ekonomike sa stala maturita zo strednej školy, no čierni a Latinci v tomto ohľade veľmi zaostávajú za bielymi. Podľa p. Freya má maturitu len 13 % Hispáncov a 18 % čiernych proti 31 % bielych.

Tieto neľútostné štatistiky sa stanú priam zlovestnými, ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že Američania sa budú musieť v krátkom čase postarať o silné populačné ročníky, ktoré už starnú do penzijného veku, upozorňuje William O’Hare, konzultant demografickej organizácie v Baltimore; pritom zdedia triliónové štátne dlžoby.

„Sily, ktoré sa tu zbierajú, sú jasne viditeľné, ale nevidím, že by im naši politickí lídri venovali nejakú pozornosť,“ dodáva O’Hare a zdôrazňuje, že pre budúcnosť štátu a jeho hospodárenie je kriticky dôležitá výchova menšinovej mládeže.

Prisťahovalcom to trvalo niekoľko generácií, kým sa pri poslednej veľkej vlne imigrácie na prelome 20. storočia vzdelaním integrovali, povedal p. Suarez-Orozco; mobilita bola vtedy menej závislá od vzdelania a dnes si Američania nemôžu dovoliť čakať, keď začínajú súperiť so štátmi, ako je Čína.

„To je zdvorilé zaklopanie na dvere, aby sme už išli,“ vraví Ruy Teixiera z Centra for American Progress. „Pri výchove mladších generácií menšín robíme všivavú prácu. Nie sme na ňu pripravení.“

Sú aj jasné momenty. Arturo Vargas, výkonný riaditeľ Asociácie Latíncami vyvolených a menovaných úradníkov spozoroval, že diskusie o prisťahovalectve posledných rokov veľmi zvýšili politické povedomie mladých Latíncov a dúfa, že sa ich viac zapojí do politiky. V roku 2008 volila len polovica latinských voličov, no 65 % nehispánskych voličov. „Máme možnosť zapojiť do politiky súčasnú generáciu,“ končí p. Vargas. Každý mesiac dospieva v USA asi 50 000 Latíncov.

A skutočnosť, že sa rodí veľa nebielych detí, je veľkou výhodou, dôvodí Dowell Myers, profesor plánovania a demografie na Univerzite Južnej Kalifornie. Poukazuje na Európu, kde nízke čísla imigrácie viedli k malej populácii mladých ľudí a už sa pociťujú ťažkosti so zabezpečovaním starších ľudí.

„Keby sme záviseli len od bielych detí, boli by sme mŕtvi,“ uzatvára p. Myers. „Bez príspevku všetkých ostatných skupín by sme ťažko vyriešili problém starých ľudí.“

*

Prameň: Sabrina Taverniseová, Whites Account for Under Half of Births in U.S. (Menej ako polovica novorodencov v USA je bielych), New York Times, 17. 5. 2012.

Preložil Rastislav Škoda

*

(Spojené štáty majú t. č. 300 miliónov obyvateľov. Štatistici predpokladajú, že to bude 400 miliónov v roku 2040 a 430 miliónov v roku 2050. Keďže 250 miliónov Američanov žije v mestách, ktoré majú viac ako 1 milión obyvateľov, miesta by bolo dosť, ale kde sa naberie voda, energia a suroviny?

Neviem si predstaviť pokojný vývoj smerom k týmto číslam. Ja sa toho síce nedočkám, ale polovica dnešných Američanov a Slovákov má tú nádej. Dúfam, že v krátkom čase sa politici a vedci spamätajú a vyhlásia na celom svete heslo dňa: „Prestaňme sa množiť!“

Nevidím racionálny dôvod pre nadmerné množenie. Za náboženskú povinnosť ho vydáva hierarchia, nepoznajúca biedu chudoby. Za kultúrno-historickú nutnosť ho označujú etnickí lídri s armádami potenciálnych vrahov. Kšeftárom ide o zisky pri rozširovaní výroby pre rastúci počet konzumentov. Nič z toho nemá cenu deravého groša. Povie mi niekto racionálny dôvod proti obmedzeniu množenia?

Uznávam len potrebu zachovania druhu (povinnosť) a radosť zo zdravých detí (odmena). O tom sa bude hovoriť, až počet ľudí klesne na číslo, ktoré nebude ohrozovať existenciu našej krásnej modrej planéty. – Pozn. prekl.)

Bolo by lepšie, keby sa človek nebol narodil?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Michael Cook

V roku 2006 žalovali istí rodičia v Sydney lekára za „zlý život“ ich ťažko postihnutého syna. Prípad skončil pred Najvyšším súdom, ktorý rozhodol, že hodnota existencie, resp. neexistencie, sa nedá merať. No podobné prípady končia v USA a v Európe spravidla konštatovaním, že žiť je lepšie ako nežiť.

Je to naozaj tak?

Nie každý si to myslí. David Benatar, juhoafrický filozof so sklonom k utilitarizmu, uverejnil v roku 2006 knihu „Better Never to Have Been“ (Lepšie by bolo nikdy neexistovať). Píše v nej:

„Hoci nevieme dokázať, že neexistencia môže byť pre niekoho dobrá, môžeme povedať, že existencia je pre niekoho zlá.“

Aký to má význam pre rodičovstvo? Utilitaristickí filozofi zastávajú rad názorov. Rebecca Bennettová z manchesterskej univerzity tvrdí, že mať deti je iracionálna skúsenosť ako rekreačné drogy alebo tanec.

„Vo väčšine prípadov sa rozhodneme mať deti na základe nekvantifikovateľných a nepredvídateľných predstáv o tom, čo to bude znamenať pre náš život.“

Matti Häyryová, fínska bioetička pracujúca v Anglicku, zastáva názor, že mať deti je iracionálne a nemorálne, lebo deti môžu vo svojom živote trpieť a „morálne je nesprávne zapríčiniť niekomu utrpenie, ktorému sa možno vyhnúť“.

Posledný príspevok do tejto diskusie prichádza z Kanady od Dr. Christiny Overallovej. Uverejnila knihu Why Have Children? (Prečo mať deti?), ktorá robí v bioetických kruhoch rozruch. Je šťastná, že má dve vlastné deti a ľuďom, ktorí od nej pýtajú radu, či mať alebo nemať deti, radí: „To si nenechajte ujsť!“ Verí však, že väčšina ľudí, ktorí majú deti, sa pomýlila. V krajnom prípade nemajú mať viac ako jedno dieťa.

V prvom rade si mnohí ľudia myslia, že existencia je dobrá pre dieťa. Nemusí to byť vždy pravda. Najvyšší súd nám pripomenul, že zásluhy existencie nemožno stavať proti zásluhám neexistencie. A dá sa uvažovať aj takto: Ak je existencia jedného dieťaťa dobrá vec, mať dve musí byť lepšie a tri ešte lepšie. Kde prestať, ak sú všetky životy drahocenné?

Iná trieda príčin je v podstate egoizmus. Niektorí ľudia majú záujem len o pokračovanie rodinného mena. Iní sa starajú, aby sa v starobe niekto staral o nich. Mnohí očakávajú, že rodičovstvo ich urobí šťastnými. Všetky tieto príčiny sú však podľa Dr. Overallovej postavené na chybnom základe. Dieťa sa nesmie považovať za nástroj pre niečie šťastie. To by bola nemorálnosť.

Dr. Overallovej nejde ani tak o to, aby sme nemali deti, ako o to, aby sme veľmi starostlivo rozmýšľali, či ich môžeme mať. Mať deti nesmie byť niečo, čo sa prihodí v chvíli romantického roztúženia. Dnes, keď aj muž aj žena majú kontrolu nad svojou plodnosťou, musia byť deti výsledok uvedomelej voľby.

Overallová nesúhlasí celkom s hlavným mizerabilistom Benatarom. Podľa jej názoru sa hlboko mýli najmä tým, že neberie do úvahy perspektívu ženy. Keby sa mal brať vážne, viedol by pesimizmus o ľudskej existencii k častejším infanticídam, resp. útokom na ťarchavé ženy.

Čo však, keby sa každý rozhodol nemnožiť sa a žil by dobrovoľne bez detí?

Overallová je konzistentná – nevidí na tom veľa zlého. Píše:

„Nenachádzam dostatočné odôvodnenie tvrdenia, žeby extinkcia ľudského druhu – samozrejme dobrovoľná – bola nevyhnutne zlá vec. Nám samým samozrejme záleží na nás, ale nikde nevidím náznak toho, žeby niečomu inému záležalo na ľudstve. Keby sme sa stratili, príslušníci iných druhov by na nás rýchlo zabudli a žili by si ďalej.“

Tu je asi styčný bod pre otázku, či kniha „Načo mať deti“ patrí do série Základy bioetiky, vydávanej chýrnym Massachusettským ústavom technológie. Slovo bioetika má grécky kmeň bios, život, takže bioetika začína premisou, že život je základný princíp a ako taký nanajvýš dobrá vec, na ktorej stojí všetko ostatné.

Je jasné, že stanoviská filozofov Benatara a Overallovej sú extrémne. Reprezentujú však nebezpečný názor, šíriaci sa v našej kultúre, že ľudský život nie je niečo veľké. Keby to tak bolo, boli by eutanázia a potrat pozitívne akcie a nie útoky na našu dôstojnosť.

Ťažko povedať, kde zastane takéto uvažovanie. Ak ľudstvo s celou mocou svojho rozumu a schopnosti milovať nie je hodné existencie, aký štatút dať iným formám života – zvieratám, rastlinám, vírusom, celej biosfére?

Nedá sa poprieť, že pre akademikov je zdravé klásť ostré otázky. Ale nie je bioetik, kladúci otázku po cene ľudského života, podobný fyzikovi, ktorý popiera existenciu príčiny a účinku, alebo teológovi, ktorý popiera existenciu Boha? Bez bezvýhradného uznania hodnoty života je disciplína typu bioetiky v nebezpečenstve, že stratí svoju koherenciu.

Michael Cook je vydavateľ webovej stránky BioEdge.

*

Prameň: Michael Cook, Is it better never to have been born?, LifeSiteNews, 9. 5. 2012. Pôvodne: www.mercatornet.com.

*

Ako katolícka cirkev temer uznala antikoncepciu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Elaine Tyler Mayová

V súčasných horúcich predvolebných diskusiách o plánovanom rodičovstve a antikoncepcii v USA je niečo nepochopiteľné. Tieto boje sa bojovali – a vyhrali – pred polstoročím. Väčšina Američanov, temer všetky náboženské organizácie a vodcovia obidvoch politických strán uznali, že antikoncepcia osoží rodine, spoločnosti a svetu. (Do písmena to platí o Slovákoch – temer všetci to uznávali a naraz sa o tom začína pochybovať aj u nás. – Pozn. prekl.).

Hnutie smerom k hromadnému prijatiu antikoncepcie sa začalo na začiatku 20. storočia a urýchlilo sa v 1940-tych rokoch. V roku 1942 sa Birth Control Federation of America (Americká federácia kontroly pôrodov) premenovala na Planned Parenthood Federation of America (Americká federácia plánovaného rodičovstva). Abraham Stone, lekársky riaditeľ Margaret Sanger Research Bureau (Výskumnej stanice Margaret Sangerovej) to vysvetlil takto:

„Plánované rodičovstvo signalizuje, že individuálne dvojice si majú plánovať svoju rodinu a štáty svoju populáciu.“

Hoci sa hnutie za kontrolu pôrodnosti antikoncepciou stalo celoštátnym, trvalo pár rokov, kým sa k nemu pridali aj vodcovia národa. Prezident D. D. Eisenhower ešte v roku 1959 vyhlásil:

„Neviem si predstaviť nič, čo by bolo menej predmetom politickej alebo vládnej aktivity, resp. viazalo k zodpovednosti, ako antikoncepcia. Kým som tu ja, nevyhlási vláda za svoj program nijakú doktrínu, ktorá sa dotýka antikoncepcie; to nie je naša úloha.“

No o pár rokov neskoršie prišiel J. F. Kennedy, demokrat a prvý katolícky prezident USA, ktorý podporoval akcie spojené s plánovaním rodiny, a to v rámci americkej zahraničnej pomoci. V polovici 1960-tych rokov Eisenhower zmenil svoje stanovisko:

„Keď som bol prezidentom, povedal som, že antikoncepcia nie je úlohou našej federálnej vlády. Fakty však zmenili môj názor. Vláda musí konať. Zlyhanie v tejto veci by viedlo k zhoršeniu vyhliadok budúcich generácií a čakala by ich chudoba a trápenie. A nás by história odsúdila.“

V nasledujúcich dvoch desaťročiach každý americký prezident podporoval antikoncepciu ako podstatnú časť domácej a zahraničnej politiky. Aj katolícka cirkev uvažovala o zrušení svojho zákazu antikoncepcie – a temer ho uvoľnila.

V rozpore so široko rozšírenou mienkou je katolícky zákaz antikoncepcie relatívne nová záležitosť a v minulosti nebol sústavne podporovaný ani hierarchiou, ani laikmi. Až do roku 1930 nemala cirkev oficiálny postoj k antikoncepcii. No 31. decembra 1930 vydal pápež Pius XI. encykliku Casti Connubii (neviem, prečo sa to prekladá ako Encyklika o kresťanskom manželstve, keď castus znamená čistý alebo cudný; v angličtine to znie chaste wedlock, čisté manželstvo). V nej sa katolíkom po prvý raz vyslovene zakazuje používať antikoncepčné prostriedky (napríklad kondómy a pilulky).

Medzi tými, čo protestovali proti pápežovmu dekrétu, bola Margaret Sangerová, dcéra írskych katolíckych prisťahovalcov do Ameriky. Videla, ako jej matka vo veku 50 rokov zomrela vysilená pôrodmi a výchovou 11 detí. Dcéra pripísala jej smrť ustavičnému rodeniu detí a nedostatku antikoncepcie. Stala sa vášnivou organizátorkou boja za kontrolu rodičovstva.

Druhým veľkým oponentom katolíckeho zákazu bol John Rock, pobožný katolícky lekár, vyučujúci na Harwardovej lekárskej fakulte, ktorý sa mal stať jedným z vedúcich klinických výskumníkov, zodpovedných za vývoj pilulky. Bol toho názoru, že antikoncepcia je niekedy lekársky potrebná a inokedy môže byť osobne chcená, aby sa udržalo pri živote šťastné manželstvo a dala plánovať veľkosť rodiny. Veril, že antikoncepcia je rozhodujúca pre tých, čo si nemôžu dovoliť veľa detí. Už v 1940-tych rokoch pravidelne učil medikov, ako sa vkladá diafragma – hoci v Massachusetts bola antikoncepcia ilegálna.

Rock iste nebol radikálom. Bol to solídny republikán a neschvaľoval sex mimo manželstva. No otvorene sa postavil proti stanovisku katolíckej cirkvi a štátnym zákonom.

Keď začal robiť výskum orálnych antikoncepčných prostriedkov, myslel si, že pilulka umožní kontrolu rodičovstva, keď ju cirkev dovolí používať, pretože potlačí ovuláciu a produkciu hormónov, ktoré riadia včasné tehotenstvo. V roku 1963 vydal dokonca knihu s príslušným titulom: „The Time Has Come: A Catholic Doctor’s Proposals to End the Battle Over Birth Control.“ (Prišiel čas: Návrh katolíckeho lekára, ako skončiť boj o kontrolu rodičovstva.)

Situácia sa vyostrovala a cirkev musela uvážiť svoje stanovisko. Pápež Ján XXIII. zvolal v roku 1962 Druhý vatikánsky koncil. Jeho výsledkom bol celý rad reforiem, ktoré modernizovali cirkevné praktiky. Mnohí dúfali, že cirkev uvoľní aj svoj postoj k antikoncepcii. Veď pápež ustanovil skupinu teológov, ktorá sa mala vecou zaoberať – to však bolo krátko pred jeho smrťou a rozhodnúť musel jeho nástupca Pavol VI.

Tento v roku 1964 ustanovil novú poradnú komisiu pre kontrolu rodičovstva. Kým táto zasadala a zvažovala, rástli očakávania; mnohí novinári, kňazi a laickí katolíci očakávali, že cirkev zruší neobľúbený zákaz. Škótsky spevák Matt McGinn zložil veselú pieseň, zaznamenanú Petem Seegerom, o žene s domom plným detí a čakajúcou na pápežovo „požehnanie“ pilulky. Kúpila ich už celí balíček, takže bude pripravená na chvíľu cirkevného súhlasu. V refréne dúfa, že začuje pápežov súhlas ešte pred príchodom muža.

V roku 1967 unikol vo Vatikáne do tlače údaj komisie, že prevažná väčšina jej členov favorizuje zrušenie zákazu; bolo medzi nimi 60 zo 64 teológov, 9 z 15 kardinálov. Po dlhých úvahách vydal pápež v roku 1968 formálnu encykliku Humanae Vitae (O ľudskom živote, s podtitulom „O správnom spôsobe regulovania pôrodnosti”); postavil sa na stanovisko menšiny a priklincoval cirkevný zákaz akejkoľvek formy umelého regulovania pôrodnosti.

Mnohí vedúci katolícki duchovní rýchlo kritizovali toto rozhodnutie. Otec Bernard Haring z Ríma, považovaný za hlavného morálneho teológa svojej doby, vyzval katolícke ženy a katolíckych mužov, aby počúvali hlas svojho svedomia väčšmi ako pápežov dekrét. Nespočetní farári a kapláni sa dali na jeho stranu a v tomto zmysle upravovali svoje kázne.

Na používanie antikoncepcie katolíckymi ženami malo pápežovo rozhodnutie malý účinok. Dva roky po vydaní dekrétu používali dve tretiny žien antikoncepciu. Rozdiel medzi katolíckymi a nekatolíckymi ženami sa rýchlo vytrácal až zmizol. Katolícka hierarchia ostala osamelým bojovníkom za svoje stanovisko a chýba jej sila na presadzovanie svojho zákazu.

V roku 1965 zrušil Najvyšší súd USA všetky zákony, ktoré bránili prístupu k antikoncepcii manželským dvojiciam a v roku 1972 rozšíril toto právo aj pre nezosobášených. Antikoncepcia sa stala bežnou rodinnou záležitosťou.

Obojstranná podpora prístupu k antikoncepcii sa začala drobiť v 1980-tych rokoch za vlády Ronalda Reagana. V roku 1984 vyslali Spojené štáty na konferenciu OSN o populácii do Mexika dvoch oponentov práva na potrat. Títo predložili svetu plán tzv. mexickej politiky USA. Ide o globálny zákaz americkej vlády podporovať akúkoľvek agentúru, americkú alebo cudziu, ktorá používa vlastné finančné prostriedky na podporu potratových služieb a poradenstva, aj keď sú tieto služby legálne a konajú sa bez federálnych peňazí. Také pracoviská nesmú dostávať nijakú podporu z americkej strany na plánovanie rodiny, a to ani keby peniaze mali ísť na iný účel, ako sú služby súvisiace s potratom. Veľká väčšina Američanov neschvaľovala tento Reaganov zákaz a priala si, aby v cudzej pomoci boli zahrnuté aj výdavky na informáciu a služby súvisiace s plánovaním rodiny. Napriek tomu platil tento zákon počas Reaganovho vládnutia i za prezidentstva Georgea H. W. Busha (mladšieho).

Záležitosť sa stala politickým futbalom. V roku 1993, päť dní potom čo začal úradovať, demokratický prezident Bill Clinton zrušil „mexický“ postup. Republikán G. W. Bush ho obnovil v roku 2001 za pár dní, ako sa stal prezidentom. A 23. januára 2009, štvrtý deň v úrade, demokratický prezident Obama ho opäť zrušil.

Podľa údajov Guttmacherovho inštitútu 99 % žien so sexuálnou skúsenosťou udáva, že v živote použili antikoncepciu. A tu naraz opäť sa vynucuje diskusia, či majú mať ženy prístup k regulovaniu pôrodnosti. Päťdesiat rokov po tom, čo John Rock, sociálny konzervatívec, katolík, člen republikánskej strany a lekár, trval na tom, že kontrola rodičovstva je konzistentná s učením katolíckej cirkvi. Zastával názor, že antikoncepcia je rozhodujúci faktor pre zdravie ženy a jej spokojnosť, rodinné šťastie a blaho celej spoločnosti. Obrovská väčšina Američanov všetkých vier a politických smerov s ním vtedy súhlasila. A súhlasia aj dnes.

*

Elaine Tyler Mayová je profesorka amerických štúdií na Minnesotskej univerzite. Napísala knihu „America and the Pill: A History of Promise, Peril, and Liberation” (Amerika a pilulka: História sľubov, nebezpečenstiev a oslobodenia).

*

Prameň: Elaine Tyler May, How the Catholic Church almost came to accept birth control, Washington Post Opinion, 24. 2. 2012.

Zvoní umieračik republikánskej strane?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Patrick J. Buchanan

Medzi najspornejšie kapitoly mojej vlaňajšej knihy Suicide of a Superpower (Samovražda jednej veľmoci) patrila kapitola „Koniec bielej Ameriky“.

Hovorila o demografickom úpadku bielej väčšiny a čo to znamená pre školstvo, ekonomiku, politiku a národnú jednotu.

Kniha a kapitola boli asi príčinou môjho odchodu od MSNBC (MicroSoft National Broadcasting Company), ktorej riaditeľ vyhlásil, že takéto témy nie sú vhodné pre „celonárodný dialóg“.

Masmédiá prehodnocujú dnes jeho slová.

Zriedkavo jednohlasne titulkujú The New York Times: Menej ako polovica novorodeniat v USA je bielych. The Washington Post: Bábätká menšiny sú väčšinou. USA Today. Menšinám patrí väčšina pôrodov.

A posledný pokračuje: Rozrastajúca sa rozličnosť má obrovský vplyv na výchovu, ekonomiku a politiku.

Veru obrovský.

Bielych ubúda nielen ako podielu na populácii, ale aj v reálnych číslach: Medzi rokmi 2010 a 2011 klesol počet pôrodov bielych matiek o 10 percent. Stredný vek bielych Američaniek je 43 rokov a stúpa, čo značí, že polovica amerických bielych žien je už vo veku, keď je nepravdepodobné, že ešte budú mať deti.

Biela Amerika je vymierajúci kmeň.

Čo znamenajú tieto štatistiky politicky? Temer iste koniec Republikánskej strany ako národnej vládnucej strany.

V prezidentských voľbách závisia republikáni na 90 % od tejto bielej miznúcej väčšiny, kým demokrati majú svojich 60-70 % ázijských a hispánskych a 90-95 čiernych voličov.

Volebná základňa demokratov nezadržateľne rastie, kým republikánska sa scvrkáva.

Kalifornia, Illinois a New York sú už dávnejšie stratené. V posledných piatich prezidentských voľbách nezískali republikáni ani jeden z týchto troch štátov. Ak odpadne Texas – bieli sú tu už menšinou a ich podiel sústavne upadá – kde sa naberie republikánska väčšina?

Západné štáty ako Colorado, Nevada, New Mexico a Arizona boli za čias republikánov Nixona a Reagana temer zakaždým isté, no stávajú sa pre stranu problematické.

Preto si Grand Old Party (Veľká Stará Parta) nôti: Musíme sa väčšmi snažiť a tvrdšie pracovať na získaní Hispáncov.

To je síce svätá pravda, ale ako ich môžu osloviť práve republikáni?

53 % hispánskych detí sa rodí mimo manželstva, ostáva bez otca, ktorý by bol doma a mnohé mamičky ešte nedokončili školu. Väčšina hispánskych detí začína školu oneskorene.

V testoch pre štvrtý, ôsmy a dvanásty ročník sú ich známky bližšie afroamerickým žiakom ako bielym alebo Ázijcom. Ich neúspechy sú také veľké ako u čiernych detí.

Nie je to vzorec pre sociálny mier.

Prichádza odpoveď: Musíme vydať viac na zatvorenie rasových nožníc vo výsledkoch testov. Ale podľa washingtonského skúšobného komisára sú rasové nožnice práve v jeho okrese, kde sa vydalo na školstvo na hlavu najviac, ďaleko najviac roztvorené v celom štáte.

Po štyroch desaťročiach miliardových investícií do verejného školstva nevieme, ako zavrieť nožnice a štát je na konci svojich možností. Už štvrtý rok zaznamenávame miliardový deficit štátneho rozpočtu a náš najväčší a najbohatší štát Kalifornia zaznamenal explóziu svojho deficitu na 16 miliárd USD.

Prečo by mali Hispánci voliť republikánov?

Väčšina z nich spadá do tej polovice národa, ktorá neplatí daň z príjmu. Prečo by mali voliť stranu, ktorej hlavným heslom je zníženie dane z príjmu?

Hispánci ťažili dosiaľ z vládnych programov neúmerne veľa.

Vláda organizuje pre ich deti predškolské programy Head Start, dáva im štipendiá a po základnej škole študentské pôžičky. Od materskej školy až po 12. ročník vychováva ich deti zadarmo. Prostredníctvom Medicaidu a kliník im zabezpečuje bezplatnú alebo subvencovanú zdravotnú starostlivosť. Ich rodinám obstaráva sociálne byty a prispieva im na nájomné. Dáva im potravinové lístky, ktoré živia celú rodinu.

Vláda im dáva toto všetko a čo idú urobiť republikáni? Sľubujú, že oslabia vládu.

Takže ešte raz: prečo by mali Hispánci voliť republikánov?

Mienkotvorní republikáni vravia, že strana by mala podporovať plán amnestie pre ilegálnych cudzincov. To by však znamenalo ďalšie milióny príjemcov vládnej podpory od štátu, ktorý sa topí v dlžobách; milióny ďalších Hispáncov, ktorí by mali hlas pri voľbách a milióny ďalších, ktorí by prišli do Ameriky spoliehajúc sa na ďalšiu amnestiu.

Ako by to mohlo pomôcť Veľkej Starej Strane?

Tým, že do nekonečna rozpínala programy Veľkej spoločnosti a na zoznamoch daňovníkov škrtala platičov, že trpela otvorenie hraníc a nekonečný prúd prišelcov z Tretieho sveta, z čírej ušľachtilosti charakteru si Republikánska strana pravdepodobne zaistila nadchádzajúci odchod zo scény dejín.

*

Prameň: Patrick J. Buchanan, Has the Bell Begun To Toll for the GOP? Lewrockwell.com, 18. mája 2012.

*

(Autor vynecháva v tomto článku hlavnú príčinu odchodu republikánskej strany zo scény dejín: jej ideológiu free-trade-über-alles [nadovšetko voľný trh] – pozn. prekl.)

Vatikán karhá mníšku za knihu o sexualite

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Laurie Goldsteinová a Rachel Donadioová

Vatikánsky úrad dozoru nad vierou odsúdil americkú mníšku, profesorku etiky na Yalskej univerzite, za knihu, v ktorej sa autorka pokúša nájsť teologické argumenty pre rovnopohlavné vzťahy, masturbáciu a opätovné manželstvo po rozvode. Autorka sa bráni tým, že svoje názory nikdy nevydávala za oficiálne učenie katolíckej cirkvi.

Vatikánsky úrad, Kongregácia pre náuku viery, vyhlásil, že kniha „Just Love: A Framework for Christian Sexual Ethics“ (Len láska: Rámec kresťanskej sexuálnej etiky) sestry Margaret A. Farleyovej

„nie je konzistentná s autentickým učením katolíckej teológie a rímskokatolíci sa nesmú podľa nej riadiť“.

Toto odsúdenie urobilo knihe takú reklamu, že 6 rokov po vyjdení sa objavila v prvej tretine bestsellerov.

Sestra Farleyová, 77-ročná emeritná profesorka teológie na Yalskej Divinity School, bola prezidentkou Americkej katolíckej teologickej spoločnosti a dostala mnohé vedecké vyznamenania, odpovedala vyhlásením, že „kniha nijako nemá byť prejavom oficiálneho katolíckeho učenia, a nie je ani proti nemu zameraná; je celkom inakšieho druhu.“

„Kniha ponúka súčasnú interpretáciu spravodlivosti a čestnosti v medziľudských sexuálnych vzťahoch, odsudzuje niekdajšiu ‚tabu morálku‘ a stavia na dnešných vedeckých, filozofických, teologických a biblických prameňoch“.

Formálna cenzúra Vatikánu prichádza len pár týždňov po tom, ako Kongregácia pre náuku viery udelila ostré pokarhanie hlavnej strešnej organizácii amerických mníšok za ich stanovisko k aktuálnym etickým otázkam, čo vyvolalo v celom štáte rad protestov, petícií a manifestácií na obranu mníšok.

Postihnutá organizácia mníšok sa bráni, že vatikánska obžaloba nie je podložená a vysiela svojich zástupcov do Ríma, kde majú traja biskupi napraviť jej stanovisko. Proti nim sa mníšky neubránia; ich nepriateľské stanovisko voči ženám porovnávajú niektorí pozorovatelia so stanoviskom Komitétu Saudskej Arábie pre podporu cnosti a prevenciu neresti.

Cenzúra názorov sestry Farleyovej, príslušníčky rádu Sestier milosti, prichádza po odsúdení, už v roku 2011, knihy sestry Elizabeth A. Johnonovej, profesorky teológie na Fordhamskej univerzite v New Yorku, Hľadanie živého Boha: Mapovanie hraníc v teológii Boha.

Kongregácia pre náuku viery, ktorú vedie americký kardinál Levada, upozornila predstavených sestry Farleyovej na nezrovnalosti v jej knihe už v roku 2010, ale dostala neuspokojivú odpoveď. Nariadila teda ďalšie vyšetrovanie, pretože „kniha vyvoláva medzi veriacimi zmätok“. Akoby nie, keď sa v nej preberajú rady Kamasutry v odsekoch o pohlavnom potešení a uspokojovaní? No Immanuel Kant, ktorý považoval masturbáciu za niečo „pod úrovňou zvierat“, musí dnes ustúpiť Alfredovi Kinseyimu.

Dekan Yalskej Divinity School, H. W. Attridge, katolícky laik, ako aj prezidentka rádu Sestier milosti, sestra Patricia McDermottová, vydali vyhlásenie na podporu sestry Farleyovej. Pripojili sa k nemu aj 15 kolegovia profesorského zboru. Svedčia, že sestra Farleyová je dobrá katolíčka a má dobrý vplyv v oblasti morálnej teológie.

Kardinál Levada o knihe konštatuje, že „ju nemožno použiť ako platný prejav katolíckeho učenia ani v poradenstve, ani vo výučbe, no ani pri ekumenickom alebo interreligióznom dialógu“. Pápež jeho text schválil a prikázal publikovať.

Vatikánsky hovorca rev. Lombardi povedal, že pápež nenariadil nijaké sankcie proti sestre Farleyovej a ani sa to nedá čakať, lebo táto dobrovoľne prestala vyučovať.

V knihe sestry Farleyovej sa teologicky schvaľuje rovnopohlavné manželstvo, ktoré sa popri ukončení tehotenstva stalo hlavným politickým a morálnym problémom amerických biskupov. Vytýka sa jej, že napísala, že rovnopohlavné manželstvo „hrá dôležitú rolu pri transformácii nenávisti, odmietania a stigmatizácie gejov a lesbičiek“. Že „rovnopohlavné vzťahy a akty možno pripustiť na základe rovnakej sexuálnej etiky ako heterosexuálne“.

Vatikán uzatvára, že takéto názory sú neprípustné. Pripomína, že Katechizmus katolíckej cirkvi učí, že homosexuálne akty sú „akty hrubej spustnutosti“, „vnútorne nezriadené“ a „odporujú prírodnému zákonu“.

Kritizuje tvrdenie sestry Farleyovej, že rozvod je rozumné riešenie vzťahu partnerov dvojice, ktorá sa rozžila a rozišla, čo aj protirečí učeniu cirkvi o „nerozlučiteľnosti manželstva“. No vánok čerstvého vzduchu zavanie v zatuchnutých knižniciach cirkvi, keď katolícka mníška Farleyová uznáva, že keď sa stane nemožným udržať manželský stav, treba ustúpiť od záväzku. To je ako keď si v stredoveku niekto na ďalekej púti do španielskej Compostely zlomil nohu; zabránilo mu to pokračovať v púti a splniť sľúbený záväzok. Urobil to bez problému.

Sestra Farleyová neuznáva rozhodnutia tridentského koncilu z roku 1545 – 1564 o manželstve, ktorý za cieľ pohlavného styku určil len rozmnožovanie. „Plodnosť sa netýka len počatia detí, ale aj lásky k iným, starostlivosti o nich, zlepšovania sveta – to je oveľa viac ako „egoizmus vo dvojici“. Pre takéto myšlienky Vatikán nepozná milosť.

Vatikánsky článok cituje niektoré pikantné odseky z knihy „Len láska“, medzi nimi aj ten, v ktorom sa píše, že ženská masturbácia „spravidla nevyvoláva nijaké morálne problémy. Isté je, že v poslednej štvrtine dvadsiateho storočia ako dôsledok hnutia »naše telo patrí nám« aj mnohé ženy sa naučili nachádzať veľkú radosť v sebaukájaní – najmä v objave, že majú samy schopnosť vyvolať si radosť, akú niektoré nezažili a ani o nej nepočuli pri bežných pohlavných stykoch s manželmi alebo milencami.“

Aj tento názor je v rozpore s učením cirkvi, že „premyslené využitie pohlavnej schopnosti mimo manželstva, nech je to z akýchkoľvek dôvodov, sa v podstate prieči účelu manželstva“.

Je samozrejmé, že 90 % zo 47 komentárov k článku o tejto téme na katolíckom webe LifeSiteNews sestru Farleyovú ostro odsudzuje a v najlepšom prípade sľubuje modliť sa za jej obrátenie, aj keby to modlenie malo trvať 30 rokov – ako v prípade sv. Moniky, matky sv. Augustína. – Pozn. prekl.

Prameň:

  1. Laurie Goldsteinová a Rachel Donadioová, Vatican Scolds Nun for Book on Sexuality, The New York Times, 4. 6. 2012.

  2. Maureen Dowdová, Is Pleasure a Sin? (Je potešenie hriechom?), The New York Times, 5. 6. 2012.

Japonsko sa scvrkáva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Nicholas Eberstadt

Mnohé štáty majú starnúce obyvateľstvo, ale ani jeden sa nevyrovná Japonsku. Jeho skúsenosti môžu byť poučením pre iné štáty a umožňujú nazrieť do rozdielov japonskej spoločnosti.

V roku 2006 dosiahlo Japonsko demografický a sociálny bod obratu. Podľa oficiálnych tokijských štatistík bolo o málo viac úmrtí ako narodení – niečo podobné sa nevyskytlo od roku 1945, roku katastrofálnej porážky Japonska v 2. svetovej vojne. Nebol to však prejav nejakého zmätku, ale posol novej národnej normy.

Japonsko je teraz krajinou „vymierajúcej spoločnosti“. Úmrtnosť je dnes vyššia ako pôrodnosť a nerovnováha rastie. Národ začína prežívať obdobie predĺženej depopulácie. V priebehu pár generácií sa počet obyvateľov Japonska zníži o 20 %. Nemci, ktorých počet sa v rokoch 2002 až 2009 znížil o odhadom 700 000, majú pre tento nový jav výraz „schrumpfende Gesellschaft“, Angličania hovoria o “shrinking society”. Rozumie sa ním, že progresívna mierová depopulácia znamená oveľa viac ako len znížený počet hláv. Nevyhnutne sa myslí na transformáciu rodinného života, sociálnych vzťahov, nádejí a očakávaní.

Ale Japonsko je na vrchole ešte väčšieho demografického prerodu ako dnešné Nemecko a iné národy, ktoré sú v podobnej situácii, vrátane Talianska, Maďarska a Chorvátska. (Spojené štáty tiež starnú, ale ich populácia ešte stále rastie.) V priebehu len jednej jedinej generácie povedie demografický trend k premene Japonska na dramaticky – v určitom zmysle nepredstaviteľne – iné postavenie štátu, aké má tento štát dnes. Ak napríklad použijeme projekcie amerického cenzu na Japonsko, bude v Japonsku v roku 2040 tak veľa ľudí vo veku nad 100 rokov a tak málo novorodencov, že každé bábätko bude vítať storočný starec. Úpadok populácie a jej extrémne starnutie podstatne zmenia rozsah možností pre Japonsko – a bude to mať veľkú ozvenu odozvu v sociálnom živote, ekonomickom výkone a zahraničných vzťahoch. Postupne, ale neúnavne sa Japonsko mení na spoločnosť, ktorej obrysy a fungovanie sa dosiaľ preberali len v sci-fi románoch. Nevie sa, či japonská cesta do budúcnosti bude predzvesťou toho, čo čaká aj iné starnúce spoločnosti. V poslednom storočí modernizácia podstatne zvýšila ekonomické, vzdelanostné, technologické a sociálne podobnosti medzi Japonskom a inými bohatými štátmi. V mnohých dôležitých ohľadoch však Japonsko ostalo odlišné – a v blízkej budúcnosti sa môže stať ešte menej podobným iným bohatým štátom, pretože populačné zmeny zvýrazňujú niektoré z jeho jedinečných postojov a sklonov.

Profil budúcej japonskej populácie je už zhruba hotový. Viac ako 75 % obyvateľov Japonska v roku 2040 je už nažive a žijú tam. Ich životnú dráhu ovplyvnia tri základné typicky japonské vlastnosti: 1. extrémne priaznivé podmienky celkového zdravia – Japonci dosahujú najvyšší vek na svete a sú vyhliadky na jeho ďalšie zlepšenie; 2. neobyčajne ostrá averzia voči imigrácii; a 3. najvýraznejšia a najdlhšia doba nedostatočnej pôrodnosti pod úrovňou náhrady, aká sa nevyskytla u žiadneho národa v modernom svete.

Celková pôrodnosť v Japonsku po prvý raz dočasne klesla pod úroveň náhrady v 1950-tych rokoch, teda v čase, keď ostatok sveta práve začínal prudko rásť, a to za zvukov alarmu pred možnosťou „populačnej explózie“. Ostala pod úrovňou náhrady (čo je okolo 2,1 pôrodov na ženu) od začiatku 1970-tych rokov. Celková pôrodnosť (počet pôrodov na ženu za celý život) sa síce zvýšila z najnižšej hodnoty 1,26 v roku 2005 na 1,37 v roku 2009, ale aj to sú len dve tretiny hodnoty, potrebnej na dlhoročnú populačnú stabilitu. (Japonská populácia pokračovala v raste až do 21. storočia, pretože skupina žien v plodnom veku rástla až do asi 1990-tych rokov a ohromné zlepšenie zdravia seniorov posunulo priesečník celkových úmrtí a narodení.)

Povojnový pokles pôrodnosti v Japonsku bol taký prudký, že sa dá nazvať virtuálnym kolapsom. V roku 2008 sa v Japonsku narodilo len toľko bábätiek, ako v roku 1948. Celková pôrodnosť je dnes nižšia, ako bola pred sto rokmi – a ak sa potvrdia dnešné projekcie, nebude mať Japonsko v roku 2050 viac novorodeniat, ako malo v roku 1870. Obraz o tom, ako to bude vyzerať, si vytvoríme, ak porovnáme profil dnešnej populácie s odhadom pre rok 2040. Ani nie za 30 rokov bude mať tretina Japoncov 65 rokov alebo viac. Japonsko je už dnes najšedivejšou krajinou na svete so stredným vekom temer 45 rokov. V roku 2040 sa jeho stredný vek zvýši na neuveriteľných 55 rokov. Na porovnanie: V raji penzistov v Kalifornii, v Palm Springs, je stredný vek 52 rokov.

Starnúca populácia sa bude, samozrejme, scvrkávať. Z dnešných 127 miliónov občanov – desiaty najväčší štát na svete – bude mať v roku 2040 len 106 miliónov. Počet ľudí v pracovnom veku (15 – 64 rokov) sa zníži o 30 %, z 81 miliónov na 57 miliónov. V roku 2040 sa bude celková populácia zmenšovať asi o jedno percento ročne (to je zhruba 1 milión ľudí ročne menej) a pracujúca populácia o takmer dve percentá ročne.

Bude toho však viac. Japonské historicky robustné (hoci niekedy aj vŕzgajúce) rodinné vzťahy, pilier spoločnosti vo všetkých predošlých generáciách, stoja v najbližších desaťročiach pred závažnou a možno rozhodujúcou eróziou. Tradičné „japonské rodinné hodnoty“ – ideály univerzálneho manželstva a rodičovstva – sú vlastne už dnes kuriozitou minulosti Japonska. Ich úpadok sa začal javiť zásadnými zmenami, ktoré zaručujú, že Japonsko roku 2040 bude krajinou s velikánskym počtom starnúcich osamelých jedincov, rozvedených indivíduí a dospelých, ktorých rodinná línia sa nimi prakticky skončí.

Vo svojej podstate bolo manželstvo v tradičnom Japonsku vecou povinnosti a nie lásky. Na začiatku žijúcej pamäti prevládali aranžované manželstvá (miai), kým manželstvá z lásky (renai kekkon) boli anomáliou. V roku 2005 bolo tradične aranžovaných len 6 % manželstiev. Zdá sa, že kolaps aranžovaných manželstiev zobral niečo so sebou. Existuje takmer dokonalá korelácia medzi zánikom aranžovaných manželstiev a povojnovým poklesom pôrodnosti.

Nevšímajúc si povinností podľa starého rodinného poriadku sa mladí japonskí muži a japonské ženy ponorili do dosiaľ neznámeho mora medziosobných vzťahov. Prvým dôsledkom bol bezhlavý „útek pred manželstvom“, ako ho opísal austrálsky demograf Gavin Jones. V modernom Japonsku začali muži aj ženy postupne odkladať manželstvo na neskorší čas – alebo sa mu definitívne vyhli. Medzi rokom 1965 a 2005 stúplo percento nevydatých žien na konci tridsiatky zo 6 % na 18 %; u mužov to bolo ešte prudšie – zo 4 % na 30 %. Mnohé z týchto singlov neopustili rodičovský dom a vytvorili nový rod parasaito shinguru, parazitujúcich singlov.

Kým na jednej strane sa mladí Japonci čoraz viac vyhýbajú manželstvu, na druhej strane rozvody ďalej narúšajú rodinnú štruktúru. Byť nevydatá a mať veľmi skoro prvé dieťa už nie je situácia vyžadujúca vysvetľovanie a ani rozvod nezanecháva na postihnutých stopu. Medzi rokmi 1970 a 2009 sa ročný počet rozvodov temer strojnásobil. Počet nových manželstiev sa medzitým znížil temer o tretinu. Podľa jednej štúdie sa pravdepodobnosť vydatej ženy, že sa rozvedie, zvýšila z 10 % v roku 1965 na okolo 30 % dnes; to je viac, ako v takých „postmoderných“ škandinávskych štátoch, ako je Nórsko alebo Fínsko.

Keď útek pred manželstvom a normalizácia rozvodu preformulovali životné dráhy v Japonsku, preriedli šíky plodných dospelých ženatých mužov a vydatých žien. Hoci v roku 2010 bol rovnaký počet mužov a žien vo veku 20 až 50 rokov ako v roku 1970, v roku 2010 bolo ich asi o 10 miliónov menej v manželskom zväzku. Ani v tejto kľúčovej demografickej skupine nie sú dnes vyhliadky na manželstvo. A manželstvo je jediná skutočná cesta k rodičovstvu. Slobodné materstvo ostáva nemysliteľné pre pretrvávajúcu hanbu za materstvo mimo manželstva. Dôsledok toho všetkého je, že Japonci sa dobrovoľne rozhodli pre masovú bezdetnosť.

Stupne bezdetnosti začali narastať v priemyselných štátoch od roku 1945, ale v Japonsku boli vysoké od začiatku. Asi 18 % Japoniek, narodených v roku 1950, skončilo bez detí – to bolo viac, ako je bezdetných ich chýrnych západonemeckých súčasníčok. U Japoniek, narodených o 15 rokov neskoršie, je pravdepodobnosť bezdetnosti zhruba jedna ku štyrom.

To všetko je len predzvesť toho, čo nás čaká.

Projekcie japonského oficiálneho Štátneho ústavu pre populáciu a sociálnu istotu ponúkajú dnešným mladým Japoncom omračujúci obraz možnej budúcnosti. Berme do úvahy ženu, narodenú v roku 1990, ktorá má dnes 22 rokov. Podľa súčasných trendov ústav odhaduje, že bude žiť 90 rokov, možno aj viac. Ale deti nemusia byť časťou jej životnej skúsenosti – aspoň v bežnom zmysle toho slova. Projekcia jej dáva o málo nižšiu pravdepodobnosť, že sa vydá a ostane vydatá do veku 50 rokov. Šanca, že sa nevydá, je 25 % a že nebude mať deti dokonca 38 %. Ešte prekvapujúcejšie je, že skončí svoj život, pravdepodobne bez biologických vnúčat.

Hoci sa to dá vyjadriť studenými štatistikami, ľudská chuť nového japonského demografického stavu vynikne lepšie v hovorovej reči:

  • Ak pri slávnostnom sobáši chýba neveste alebo ženíchovi potrebné príbuzenstvo, ľahko sa dajú zaobstarať v celom štáte „prenajatí príbuzní“.

  • „Babyloidi“ sú malé, kožušinové, robotické bábiky, napodobňujúce zvuky a pohyby skutočných bábätiek. Pomáhajú starším Japoncom vyrovnať sa so samotou a depresiou.

  • Pre tých, čo hľadajú prítulnosť zvieraťa, ale o živé sa nemôžu postarať, sú k dispozícii robotické zvieratká alebo živé na niekoľkohodinový prenájom.

  • V nedávnej vládnej štúdii sa tretina chlapcov vo veku 16 až 19 rokov vyslovila, že nemajú záujem alebo dokonca majú averziu voči sexuálnym intímnostiam.

  • Mladí Japonci sa však veľmi zaujímajú o videové hry a internet. V roku 2009 vyvolal rozruch 27-ročný Japonec, ktorý sa „oženil“ s avatárom, ženským obrazom hrdinky jednej videohry, čo sledovalo tisíce ľudí na obrazovke on-line.

  • Japonskí výskumníci sa venujú rozvoju atraktívnych, „ako živých“, androidov. Prednedávnom predviedli vo výklade jedného supermarketu presvedčivo realistického humanoida s menom Geminoid F, ako tam čakal na priateľa.


Tieto náhodné skutočnosti nemôžu odrážať celé spektrum každodenného života moderných Japoncov, ale ako historky odhaľujú jeho pravú, rozdielnu, a pravdepodobne zmysluplnú dnešnú podstatu – a možno aj budúcnosť.

Čo znamenajú všetky tieto rozvíjajúce sa demografické a rodinné zmeny pre Japonsko roku 2040? Pokúsme sa ich opísať:

Hrozivá ťarcha staroby: Napriek priaznivým dôsledkom „starnutia v dobrom zdraví“ môže neobyčajná demografia Japonska znamenať len to, že rýchlo rastúca starnúca časť obyvateľstva bude v blízkej budúcnosti krehká a zraniteľná – že pre japonskú spoločnosť budú verejné dôchodkové príspevky, zdravotné a lekárske služby a dlhodobá starostlivosť stále ťaživejšie. Veľkým problémom môže byť Alzheimerova choroba. Jedna štúdia Medzinárodného strediska pre túto chorobu predpovedá, že pri súčasnom trende môže výskyt tejto choroby dosiahnuť 5 %, to je výskyt u jednej z 20 osôb. Rozsah potrebných opatrovníckych služieb je pri takom vývoji ohromujúci – a pri pokračujúcej erózii japonskej rodiny bude mať stále menej seniorov deti, ktoré by sa o nich starali. Za takých okolností je inštitucionalizácia dlhodobej starostlivosti o starších ľudí nevyhnutná.

Nový druh detstva: V nedávnej minulosti bolo v Japonsku veľa detí, kým starkí (ktorí očakávali prejavy úcty) boli vzácni. Podľa väčšiny predpovedí však budú v roku 2040 traja starí ľudia na každé dieťa pod 15 rokov – takmer opak pomeru, ktorý platil v roku 1975.

Ľahko si možno predstaviť Japonsko, v ktorom sa budú jeho deti – spojka spoločnosti s jej budúcnosťou – čoraz väčšmi ceniť. No je možná aj predstava budúcnosti, v ktorej si japonskí chlapci a dievčatá vytvoria vyslovený zmysel náročnosti, aký má nová rastúca čínska generácia „malých cisárov“, ktorí záväzky a povinnosti voči svojim starkým budú považovať za stále obťažnejšie a voliteľné, nepovinné. Nádeje a očakávania, kladené na túto zmenšujúcu sa časť mládeže budú vskutku enormné – a pre časť sa môžu ukázať neúnosné.

Japonsko už dnes prežíva znepokojujúci vzostup počtu mladých ľudí, ktorých sociálni vedci nazývajú NEET (not in education, employment, or training – nie je v škole, v zamestnaní ani v zácviku). Sú to mladé ženy, a ešte viac mladí muži, ktorí sa odhlásili z existujúceho japonského sociálneho poriadku. Patologický extrém tohto javu sú hikikomori, mladí dospelí v rodičovskom dome, uzatvorení bez priateľov do svojho sveta videohier, internetu a manga, komiksov. Presných údajov o počte hikikomori je málo, ale experti ho odhadujú na státisíce. Stačí povedať, že detstvo a mladá dospelosť budú v budúcom Japonsku iné, ako sme zvyknutí – a v mnohom ohľade ťažšie, ako boli kedykoľvek v minulosti.

Boj za zachovanie ekonomického rastu: Po dvoch „stratených desaťročiach“ slabého rastu, svetovej ekonomickej kríze a devastujúcom cunami stojí Japonsko pred budúcnosťou, v ktorej bude už jednoduché udržanie rastu postupne stále ťažšou výzvou. V priebehu najbližších troch dekád sa očakáva pokles populácie v pracovnom veku o 30 % a hoci starší Japonci preberú určitú časť úloh, celková pracovná sila štátu bude iste oveľa menšia, ako je dnes. Extrémne starnutie obyvateľstva bude zmenšovať celoštátne úspory – a tým aj možnosť investícií.

Demografický tlak na ekonomický výkon bude spojený s veľkým rastom dlžôb. V dôsledku svojho prístupu k financovaniu programov pre starých ľudí má Japonsko už dnes medzi rozvinutými krajinami v pomere k svojmu hrubému domácemu produktu najvyššie hrubé verejné zadlženie – viac ako 200 %. Predpovede pracovníkov Banky pre medzinárodné zúčtovanie počítajú pre rok 2040 so šokujúcim pomerom 600 %. (Grécky verejný dlh bol na začiatku drámy len 130 %.) Hoci Japonsko je v stave zaplatiť túto dlžobu bez štátneho bankrotu (ak si zachová možnosť pôžičiek s nízkym úrokom), ťažko si predstaviť recept na rýchly, čo aj mierny ekonomický rast z takýchto ingrediencií.

Napriek tomu si čisto aritmeticky možno predstaviť, že krajina s umenšujúcou sa populáciou – a klesajúcim HDP – môže teoreticky zlepšovať osobný príjem a životný štandard. Japonsko má niekoľko opcií na zvýšenie ekonomického rastu. Dôležité je, že si vybudovalo prísny vzdelávací systém a možnosti zvyšovania kvalifikácie, vrátane celoživotného vzdelávania, môžu citeľne zvýšiť produktivitu ich práce. Japonsko je vedúca krajina vo výskume, rozvoji a „produkcii vedomostí“. Využitie týchto kapacít a technologických predností môže stimulovať rast. Ako najzdravší národ na svete majú Japonci nevyužité možnosti zvýšenia svojej budúcej pracovnej sily predĺžením dĺžky pracovného života. A nakoniec, ďalekosiahla štrukturálna reforma ekonomiky – dlho mrzačenej nefungujúcim finančným a bankovým sektorom a inými chorobami – môže preukazne rozšíriť vyhliadky na dlhodobý rast. Siahnuť po týchto možnostiach však bude vyžadovať od vedúcich japonských politikov ostrú zmenu ekonomickej politiky a starnúci elektorát môže odmietnuť riziká.

Menej preplnené, „zelenšie“ Japonsko: Znižovanie počtu ľudí môže mať aj dobré dôsledky. Vyprázdnením vidieka získa národ viac životného priestoru a ornej pôdy na osobu, ako je to dnes. Ak sa vezmú do úvahy pripravované zlepšenia vo využití energií a environmentálnych technológií, môžu depopuláciu sprevádzať zlepšenia kvality života. Vďaka priaznivým technologickým možnostiam a čo aj pomalému ekonomickému rastu môže sa Japonsko stať vedúcim štátom na poli redukcie emisií skleníkových plynov.

Zmenšujúci sa medzinárodný vplyv: Demografické trendy budú mať v budúcich desaťročiach veľký vplyv na rolu malého Japonska vo svetových záležitostiach. Treba očakávať, že jeho podiel na svetovom ekonomickom výkone a jeho medzinárodný ekonomický vplyv sa asi značne zníži. Podobné to bude aj s jeho vojenskou silou. Pred 30 rokmi bolo Japonsko čo do počtu obyvateľov siedmym štátom na svete. Za 30 rokov bude pätnástym a predbehnú ho, medzi inými, Egypt a Demokratická republika Kongo.

Je pravda, že veľkí susedia Japonska, Čína a Rusko, majú na obzore rovnaké demografické mračná. Sebaobranný systém Japonska je oveľa väčší, ako naznačujú jeho súčasné možnosti (Mnohé sú vytvorené dobrovoľnými obmedzeniami.) Japonsko ako námorná moc, podobne ako iné pred ním, bude sa musieť napriek svojej sebaistote aj v budúcnosti pri obrane svojej národnej bezpečnosti spoliehať na medzinárodné spojenectvá. Pre budúcnosť potrebuje medzinárodných priateľov a spojencov ešte viac ako dnes. Jeho politici urobia dobre, ak budú uvažovať o tom, čo môže ponúknuť jeho starnúca, vyľudňujúca sa krajina takým perspektívnym partnerom.

Potenciálne kľúčová rola migrácie: Pre budúcnosť Japonska je migrácia niečo ako žolík. Vzhľadom k dlhodobej precitlivosti jeho obyvateľov voči „inakosti“ gaijinov (Nejaponcov) bola imigrácia do Japonska prísne obmedzená a asimilácia prisťahovalcov ešte viac. (Na porovnanie: V roku 2009 naturalizovalo Japonsko sotva tretinu nových občanov ako Švajčiarsko, ktoré má len 6 % počtu obyvateľov Japonska a má reputáciu výraznej rezervovanosti.) Aj tak sa Japonsko stáva kozmopolitným štátom, Japonci sú nadšení turisti a medzinárodní cestovatelia. Nie je nemožné, že sa postoj voči importovanej cudzej pracovnej sile zmení, ak to bude vyžadovať demografický tlak.

Nie menej zaujímavý je návrh, aby sa Japonsko stalo vážnym dodávateľom emigrantov pre ostatok sveta. Vzhľadom k cene a komplikovanosti starostlivosti o starnúcu populáciu mohli by Japonci vytvárať kolónie zdravotnej starostlivosti v štátoch ako je India alebo Filipíny; vytvorili by tam sídliská, kde by sa početní Japonci tešili z dobrého života a dostávali potrebné ošetrenie a pomoc za zlomok toho, čo by to stálo doma. Mladí Japonci by mohli nájsť záľubu v pobyte v zahraničí a hľadaní alternatívy k obmedzenej budúcnosti v zmenšujúcej sa, umierajúcej vlasti. Odhaduje sa, že v roku 2009 žilo v cudzine viac ako jeden milión Japoncov.

Projekcie populácií sú práve to: odhady na predpokladoch dneška. Je v predpovediach o budúcnosti japonskej populácie v najbližších desaťročiach možný nejaký prekvapujúci obrat? Celkom sa to vylúčiť nedá, ale musíme uznať, že možností je málo. Len katastrofa ozaj biblického rozsahu, ako by bolo katastrofálne umieranie dnešných strednovekých a postarších Japoncov, by mohla zastaviť bezprecedentné starnutie Japonska. Imigrácia, aspoň dnes, sa asi veľmi nezvýši a rast emigrácie by len urýchlil hustnutie mračien nad budúcnosťou Japonska. A niet ani nádeje, že by natalistická politika, napr. „baby bonusy“, dlhodobo niečo preukazne zmenila. V iných bohatých spoločnostiach mali také opatrenia v najlepšom prípade ohraničený úspech. Singapur agresívne uskutočňoval natalistickú politiku vyše dve desaťročia a v roku 2011 bola jeho celková pôrodnosť nižšia ako v Japonsku. Dekády celosvetových pozorovaní ukazujú, že pôrodnosť závisí väčšmi od želanej veľkosti rodiny, ako od „pôrodných úplatkov“.

Je možné, že nejaká veľká zmena vo verejných postojoch – ideologické alebo náboženské hnutie, „národné prebudenie“ alebo niečo podobné – pohne Japonskom a zvýši túžbu mať deti. No nič podobné sa dosiaľ nikdy nestalo v bohatej otvorenej spoločnosti s takou nízkou pôrodnosťou, ako má Japonsko.

V dobrom či zlom je depopulácia a prenikavé šedivenie osudom Japoncov až pokiaľ siaha naša predstavivosť. V určitom zmysle to robí Japoncov jednoducho „národom pionierov“: aj mnohé iné národy a populácie sa môžu podobne stať scvrkávajúcimi sa spoločnosťami. Snahy Japonska vyrovnať sa s predloženými problémami (aj kapitalizácia naskytujúcich sa možností) prosperujúcou riadenou depopuláciou sa môžu ukázať príkladom pre ostatok sveta. Na druhej strane, keďže Japonci sú na novej ceste často prví, ich minzoku, emocionálny a významovo preťažený výraz pre „kmeň“, „rasu“ či „národnosť“, je významovo jedinečný. „Depopulácia s japonskou charakteristikou“ môže z perspektívy iných depopulácií vyzerať rozlične – a Japonsko môže čeliť špeciálnym vlastným obmedzeniam pri riešení svojej demografickej budúcnosti. Vyťaženie maxima z demografických skutočností, ležiacich v zásobe pre dekády pred nami, môže byť v každom prípade jedným z najväčších prínosov tohto veľkého národa.

*

Nicholas Eberstadt je vedúci Katedry politickej ekonómie Henryho Wendta na American Enterprise Institute a poradca Štátneho úradu ázijského výskumu.

Prameň: Nicholas Eberstadt, Japan Shrinks, The Wilson Quarterly, Spring 2012.

Preložil Rastislav Škoda

Ženy, reprodukčné práva a katolícka cirkev – história a súčasnosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Rosemary Radford Ruetherová

So ženami má rímskokatolícke kresťanstvo problém, ktorý má svoje korene v jeho ponímaní rodov a sexuality. Zakladajúci mysliteľ latinského kresťanstva, sv. Augustín, vyslovil na konci štvrtého a začiatkom piateho storočia určité predpoklady, ktoré dodnes katolicizmus trápia. Hoci uznal, že aj ženy sú obrazom Boha a môžu byť vykúpené, veril, že Boh ich stvoril ako feminae, samičky, s úmyslom, aby boli podriadené mužovi. Neprimeraná vina ženy za pád ľudstva do hriechu, zapríčinená jej neposlušnosťou voči jej podriadenosti, znamená, že môže byť vykúpená len prijatím svojej dvojnásobnej podriadenosti mužovi, ak treba, aj nátlakom. Podľa Augustína ženskosť nikdy nemôže reprezentovať Boha. Mužskosť zodpovedá obrazu racionality a spirituality, ženskosť reprezentuje telo a materiálny svet.

Augustínov názor o ženách zhoršil v 13. storočí Tomáš Akvinský prijatím Aristotelovej mienky o rodoch. Pre Aristotela aj Akvína boli ženy svojou podstatou menej ako muži, lebo boli stvorené biologicky ako neúplné ľudské bytosti. To znamenalo, že žena nikdy nemôže reprezentovať normatívne ľudstvo. Preto musel byť Kristus mužom, aby reprezentoval normatívnu ľudskosť. Malo to za následok, že ženy nemohli byť vysvätené, lebo nemohli reprezentovať Krista. Tým boli ženy vylúčené z vedúcich postavení v cirkvi a spoločnosti. Chýbala im autonómna ľudskosť/človečenskosť a mali ostávať trvale v područí muža.

Augustínov pohľad na ženy skomplikoval jeho názor na sex a reprodukciu. Učil, že v originálnom stave nevinnosti by sa ľudia boli množili bez vášnivej žiadostivosti alebo sexuálnej rozkoše. Pád do hriechu zdeformoval ľudskú sexualitu tým, že urobil každý sexuálny akt žiadostivým. To znamenalo, že každý sexuálny akt bol objektívne hriechom, a prepáčilo sa to alebo povolilo len vtedy, ak sa to udialo v manželstve s cieľom počať – splodiť deti. Aj v manželstve bol však sex hriechom, resp. „len smilstvom“, ak boli jeho reprodukčné účinky blokované. Tento názor urobil hriechom aj každú formu antikoncepcie a je základom učenia katolíckej cirkvi o antikoncepcii dodnes.

Pre tieto názory na ženu a sexualitu sa stal výzvou moderný feminizmus. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia začali ženy bojovať za volebné právo, civilné a politické práva, vyššie vzdelanie a prístup k profesionálnemu zamestnaniu. Katolicizmus bol nepriateľský voči feminizmu a napr. v USA v dvadsiatych rokoch minulého storočia ostro bojoval proti volebnému právu žien. Katolícki biskupi tvrdili, že miesto ženy je doma a že ich jemnej ženskej povahe sa hrubá mužská volebná aktivita prieči. V roku 1930 odsúdil Pápež Pius XI. emancipáciu žien ako podrývajúcu božsky podloženú poslušnosť ženy jej manželovi a ako falošnú odchýlku od jej pravej a jedinej úlohy byť matkou a vedúcou domácnosti.

Keď ženy dostali volebné právo, katolícki biskupi začali organizovať katolícke ženy do organizácií, bojujúcich proti liberalizmu, socializmu a feminizmu, ale menovite proti antikoncepcii, rozvodu, zákonu o detskej práci a o dodatku o rovnakých právach mužov a žien. Predošlé názory na ženu ako niečo menejhodnotné, ako neúplný človek, boli nahradené komplementárnosťou mužových vlastností. Naraz dostali ženy inú povahu ako muži a stali sa „od prírody“ duchovnejšími, morálnejšími a väčšmi milujúcimi – no zachovajú si túto feminínnu povahu, len pokiaľ ostanú vo svojej tradičnej roli doma.

Za pontifikátu Jána XXIII. sa zablýskalo na liberalizmus. Najmä v encyklike Pacem in terris sa povedalo, že žena má rovnaký prístup k všetkým právam ľudskej osoby v spoločnosti a na vstup do verejného života, práce a politiky. Znie to ako prekvapujúce schválenie feminizmu, keď sa v encyklike hovorí: „Ženy si totiž deň čo deň väčšmi uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani zďaleka nestrpia, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s nejakou bezduchou vecou alebo čírym nástrojom. Žiadajú, aby mali v rodinnom i občianskom živote práva a povinnosti dôstojné ľudskej osoby.“ (odsek 19).

Tým sa však boj katolíckej hierarchie s hnutiami za ženské práva neskončil. Obnovené feministické hnutia pridali koncom 1960-tych rokov k svojím požiadavkám reprodukčné práva – sexuálnu výchovu, antikoncepciu a legálne prerušenie tehotenstva; trvali na rovnakom vzdelaní, pracovných podmienkach a účasti v politike. Niektoré katolíčky sa ozvali s požiadavkou svätenia žien.

K urýchleniu zmien značne prispeli zmeny v učení protestantov. V čase reformácie prijali protestanti tradičné názory na ženu, ktorej miesto je v dome, sex je obmedzený na manželstvo, antikoncepcia nie je dovolená a vysviacka neprichádza do úvahy. V druhej polovici 19. storočia však začali niektorí protestanti vysviacať ženy a v 1960-tych rokoch to robila väčšina protestantských cirkví v Európe aj USA.

Koncom 19. storočia viedli aj konzervatívni protestanti krížové výpravy proti antikoncepcii a z regulácie pôrodnosti robili zločin. V 1920-tych rokoch sa do čela boja za reguláciu pôrodnosti a najmä jej prístupnosti v USA postavila Margareta Sangerová a za desať rokov sa ukázali prvé výsledky, keď na konferencii v Lambethe anglikáni, ako prvá evanjelická cirkev, povolili reguláciu pôrodnosti v určitých prípadoch (a naplno v roku 1958). Katolicizmus odpovedal tak, že potvrdil svoje odmietanie umelej antikoncepcie, čo je trvale ťažiskom jeho učenia o rodine; malý ústupok urobil tým, že pre plánovanie rodiny povolil „rytmickú metódu“.

No v 1960-tych rokoch rástol v katolíckej cirkvi kriticizmus voči rytmickej metóde, keď páry zisťovali, že je spojená s veľkým stresom a často zlyháva. Na 2. vatikánskom koncile (1962 – 1965) cirkulovali knihy, ktoré kritizovali katolícke učenie o regulácii pôrodnosti. Pápež Pavol VI. chcel vylúčiť preberania tejto témy na koncile, a preto vytvoril v roku 1964 osobitnú Komisiu pre reguláciu pôrodnosti. Jej členmi boli nielen biskupi, kňazi a teológovia, ale aj demografovia, lekári a laickí reprezentanti Hnutia katolíckej rodiny. Pat a Patty Crowleyoví, zastupujúci toto hnutie, predložili rad svedectiev svojich členov, že rytmická metóda vyvoláva silné stresy a neprispieva k dobrému rodinnému životu. Keď biskupi videli, že boj o reguláciu pôrodnosti ako celok prehrávajú, vrhli sa na zákaz potratu.

Výsledok konzultácií komisie v rokoch 1964 – 1967 bol, že prevládajúca väčšina jej členov bola za povolenie každej metódy regulácie pôrodnosti, ktorá je z lekárskeho hľadiska bezpečná a deje sa v rámci manželstva, ktoré si praje mať niekoľko detí. Pár teológov a biskupov bolo týmto výsledkom zhrozených a napísali vlastnú správu; predložili ju pápežovi a žiadali jej uznanie miesto oficiálnej správy. Argumentovali tým, že každá zmena v učení cirkvi podmínuje vieru veriacich v neomylnosť oficiálneho katolíckeho učenia.

V júli roku 1968 vydal pápež Pavol VI. encykliku Humanae vitae, v ktorej zopakoval tradičné katolícke učenie proti regulácii pôrodnosti. No mlčanlivý súhlas s týmto učením už bol prelomený. Mnohí morálni teológovia a pastori sa od neho otvorene dištancovali a väčšina katolíckych veriacich sa rozhodla, že ho bude jednoducho ignorovať. Prax katolíkov v USA a západnej Európe sa začala zbližovať s protestantskou, čo viedlo k tomu, že 98 % žien používalo antikoncepciu a 72 % žien bolo presvedčených, že môžu brať pilulku a pritom byť dobré katolíčky.

Mnohí katolícki biskupi, ktorí pocítili, že v diskusii o regulácii pôrodov to prehrali, zamerali sa na zákaz potratu. Katolícke učenie tradične odmietalo potrat, hoci ho v dávnych dobách nepovažovalo za vraždu, ak sa udial v prvých mesiacoch tehotnosti. Stredoveká scholastika chápala plod ako ľudskú osobu až v štvrtom mesiaci tehotenstva. Zakladalo sa to na Aristotelovom názore, že duša je formou tela a tak nemôže byť prítomná prv, ako je rozvinuté do svojej ľudskej fyzickej podoby telo – to je názor, ktorý ešte aj dnes zastáva islam. Vyhlásenie nepoškvrneného počatia v roku 1854 zneistilo tento názor, keď povedalo, že Máriina duša tu bola od prvej chvíle počatia. Súdobé komentáre poznamenávali, že to bolo špeciálne Máriino privilégium a netýka sa iných počatí. Deklarácia Jána Pavla II. o umelom potrate z roku 1974 nepozná jednoznačný súhlas o momente „oduševnenia“ (ensoulment) plodu a potrat zakazuje za každých okolností.

V roku 1972 bol v USA legalizovaný potrat počas prvých dvoch trimestrov tehotnosti a to isté sa postupne stalo v mnohých štátoch sveta, najmä v Európe. No za pápeža Jána Pavla II. naštartoval katolicizmus celosvetovú krížovú výpravu proti potratu, regulácii pôrodnosti a redefinícii rodiny, ktorú by mohli tvoriť aj homosexuálne páry. Odmietnutá bola aj akákoľvek diskusia o vysviacke žien. Ťaženie Vatikánu bolo osobitne aktívne na konferenciách Spojených národov o populácii. Prostredníctvom miestnych biskupov bol Vatikán veľmi ostražitý voči snahám miestnych vlád podporujúcich sexuálnu výchovu, plánovanie rodiny a legalizáciu potratov.

Na základe svojho štatútu stáleho pozorovateľa Svätej stolice pri OSN má Vatikán pri rozpravách diskusné aj hlasovacie právo. Na Káhirskej konferencii r. 1994 použil svoju moc na zabránenie preberania takých názorov o rodine, rodoch a sexualite, ktoré ohrozovali jeho posudzovanie týchto tém.

Na tejto Konferencii o populácii a rozvoji bol vyvinutý Akčný program, ovplyvnený medzinárodným feminizmom prvého a tretieho sveta a cieliaci na včlenenie do myslenia Spojených národov názoru, že ženské práva sú ľudské práva. Prejavom rovnakej iniciatívy bola aj Medzinárodná konvencia o eliminácii všetkých foriem diskriminácie voči ženám, prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1979. Prijalo ju 182 štátov, nepodpísali len USA a Vatikán.

Akčný program sa zameral na zvýrazňovanie rovnosti rodov; na posilnenie postavenia ženy výchovou, zákonnými právami, ekonomickými možnosťami a účasťou na politickom živote; odstránením násilia voči ženám; umožnením regulácie pôrodnosti. Kým v minulosti sa kontrola populácie zameriavala primárne na služby a metódy plánovania populácie, nový akčný program sa zakladal na ekonomickom rozvoji a zlepšení zdravia a výchovy, a to najmä u žien.

Pápež a hovorca Vatikánu videli v tomto programe ohrozenie katolíckeho učenia o rodoch a odmietli ho skresľujúcim tvrdením, že navrhuje potraty na reguláciu pôrodnosti, laxnú sexualitu a rovnopohlavné manželstvá, hoci o ničom takom sa v dokumente nehovorí.

Vatikán hľadal spojencov a pritiahol do svojho tábora delegátov takých katolíckych štátov, ako sú Guatemala, Nikaragua, Argentína a Malta; bral aj moslimské štáty Líbyu a Irán. Pretože prijímanie dokumentov na konferenciách OSN sa deje konsenzom, vatikánsky delegát a jeho spojenci urobili konferenciu rukojemníkom svojím vytrvalým slovičkárením pri výrazoch ako rozličné formy rodiny (hoci išlo len o manželstvo gajov), plánovanie rodiny a legálny potrat.

Ťaženie Vatikánu proti regulovaniu pôrodnosti a potratov, ako aj homosexualite, sa od Káhirskej konferencie nezmenilo a trvá dodnes. Za Clintonovej administratívy v 1990-tych rokoch zastávali USA pokrokové stanoviská o reprodukčných problémoch, čo sa podstatne zmenilo príchodom Georgea W. Busha, ktorého globálna politika o týchto témach je súbežná s vatikánskou.

Rád uvediem pár príkladov bojov tohto križiackeho ťaženia, prebiehajúceho na celom svete – všade, kde má katolicizmus moc. Vatikán a katolícki biskupi sa na celom svete stavajú proti antikoncepcii – to znamená v prvom rade proti sexuálnej výchove, ktorá by preberala všetky druhy antikoncepcie podľa učebných osnov. Po druhé, to znamená opozíciu proti poistnému krytiu antikoncepčných úkonov, preparátov a nástrojov v katolíckych nemocniciach.

Najnásilnejší prípad znemožnenia každej antikoncepcie sa deje na Filipínach od roku 2006, a to odpoveďou na návrh zákona o plánovaní rodiny a reprodukčnom zdraví, prediskutovaný v parlamente. Asi 85 % Filipíncov používa alebo podporuje jednotlivé metódy antikoncepcie. No Konferencia filipínskych katolíckych biskupov vyhlásila, že odmietne krst, prijímanie, birmovanie, sobáš a pohreb každému, kto podporuje alebo sám používa antikoncepciu. Táto hrozba má presvedčiť Filipíncov o závažnosti hriechu antikoncepcie.

Od Filipíncov, starších ako 15 rokov, sa vyžaduje, aby urobili osemtýždňový kurz o katolíckej sexuálnej náuke, na základe ktorého dostanú preukaz, že kurz absolvovali a majú právo dostávať sviatosti. Tým, čo preukaz nemajú, odmieta sa prijímanie aj pohreb. Niektorí kňazi si zaobstarávajú zoznamy žien, ktoré si nechali implantovať intrauterinný inzert a vyzývajú ich, aby si ho nechali odstrániť.

Ďalšie pole kontroverzie v celom katolíckom svete sú nemocnice a kliniky, poskytujúce núdzovú antikoncepciu; katolícki lídri tvrdia, že táto vyvoláva potrat, čo je otázne. Núdzová antikoncepcia je vysoká dávka hormónových piluliek, podaná v priebehu 72 hodín po nechránenom pohlavnom akte. Bráni uvoľneniu vajíčka z ovária, blokuje oplodnenie vajíčka spermiami, alebo bráni implantácii oplodneného vajíčka do maternice. Prvé dve akcie sa dejú pred oplodnením vajíčka, tretia zabráni otehotneniu tým, že zastaví ďalší vývoj vajíčka.

Katolícke ťaženie proti núdzovej antikoncepcii ju urobilo nedosiahnuteľnou vo väčšine katolíckych nemocníc aj vtedy, ak sú tieto v nejakej oblasti jediné a záujemcovia nie sú katolíci. Najbrutálnejší prípad klerikálnej bezcitnosti voči ženám je odmietnutie núdzovej antikoncepcie utečeneckým ženám v Kosove, ktoré našli útočisko v utečeneckých táboroch po znásilnení v občianskej vojne. Tento názor na ženu, ktorá otehotnela po znásilnení vo vojne, ilustruje jedinečná výzva pápeža Jána Pavla II. v roku 1993 k znásilnenej žene, aby prehodnotila svoje znásilnenie na akt lásky k páchateľovi a doviedla svoju tehotnosť až do pôrodu.

Ďalšie pole kontroverzie je používanie kondómov na prevenciu HIV/AIDS, ktoré má veľmi veľkú medzinárodnú odozvu. Oficiálne katolícke učenie zakazuje každé používanie kondómu, teda aj keď jeho účelom nie je antikoncepcia, ale prevencia prenosu vírusu HIV. Ide o svetovú pandémiu najmä v Afrike, pri ktorej umierajú milióny mladých dospelých ľudí, zanechávajúc deti a postarších vo veľmi biednej sociálnej situácii. Používanie kondómov je veľmi účinný prostriedok na zabránenie šírenia vírusu.

Niektorí katolícki lídri priniesli zmätok do diskusie tvrdením, že kondóm nepredchádza šíreniu aidsu, ba niekedy mu napomáha. Tak napríklad kardinál Theodore McCarrick, washingtonský biskup, tvrdil v roku 2003, že „kondóm často zlyhá“ a hovorca Vatikánu sa vyznamenal názorom, že vírus HIV môže prejsť cez stenu kondómu. Tieto falošné informácie vyvolali ostré protesty medzinárodného hnutia za plánovanie rodiny a odborníkov v oblasti aidsu.

Niektorí katolícki biskupi vystúpili z radu a verejne podporovali používanie kondómov na prevenciu aidsu, súhlasiac s názorom, že je to potrebné na prevenciu prenosu smrti. Boli medzi nimi kardinál Cormac Murphy O’Connor v Anglicku; kardinál Godfried Danneels v Belgicku; Fr. Juan Antonio Martinez Camino, generálny sekretár Konferencie španielskych biskupov; a viacerí iní významní biskupi Latinskej Ameriky; všetci hlásali prijateľnosť kondómov na prevenciu aidsu. No hlavní vatikánski lídri ako kardinál Alonso Lopez Trujillo z Pontifikálnej rady rodiny, rozhodne odsudzovali takéto revizionistické myslenie. Kardinál Wilfried Napier, hlava Konferencie juhoafrických biskupov, teda oblasti zdrvujúcej pandémie aidsu, verejne prehlásil, že „niet lekárskych dôkazov, žeby kondómy chránili pred prenosom aidsu“; tento názor je v rozpore so všetkými vedeckými údajmi. Kritika oficiálnej politiky však viedla k tomu, že v máji 2006 Vatikán pripustil používanie kondómov na prevenciu aidsu, ale len medzi zosobášenými pármi.

Osobitne tvrdú kampaň viedol Vatikán a katolícki biskupi proti legalizácii potratu z akýchkoľvek dôvodov, definujúc život ako začínajúci s fertilizáciou vajíčka. Hoci potrat je ilegálny v mnohých štátoch, väčšina z nich povoľuje niekoľko výnimiek, medzi ktoré patrí znásilnenie a incest, ako aj ohrozenie života ženy alebo vážne znetvorenie plodu. Katolícky názor však tieto výnimky odmieta. V Latinskej Amerike bolo niekoľko prípadov, keď mladé dievčatá, jedno 13-ročné a druhé 10-ročné, otehotneli po znásilnení a uvažovalo sa o legálnom potrate, ale katolícke skupiny Pre život robili na ne taký nátlak, že plody donosili.

Najkrajnejší prípad kriminalizácie potratu bez výnimky platí v súčasnosti v El Salvadore. Pre nepriateľov potratu je El Salvador predvojom situácie, akú si prajú vo všetkých štátoch sveta. Na konci občianskej vojny v roku 1992 platili v El Salvadore zákony, podobné zákonom v iných juhoamerických republikách, zakazujúce potrat okrem prípadov znásilnenia, znetvorení plodu a rizika pre matku. Gerilová organizácia FMLN, pretvorená na legálnu politickú stranu vo vláde, pomýšľala na liberalizáciu zákona zaradením mentálnych porúch matky medzi indikácie.

V roku 1995 vymenoval pápež Ján Pavol II. za arcibiskupa El Salvadoru Fernanda Sáenz Lacalla, známeho konzervatívca a člena krajne pravicovej organizácie Opus Dei. Konzervatívni katolíci podali v Zákonodarnom zhromaždení v roku 1997 návrh zákona, ktorý zakazoval všetky druhy potratov. Nový arcibiskup aktívne vystupoval za odhlasovanie zákona a dobre organizované konzervatívne katolícke skupiny priam rozmliaždili opozíciu. Napriek opozícii FMLN, ktoré bolo v menšine, zákon pri prvom čítaní prešiel. Keď sa o ňom malo hlasovať po druhý raz v januári 1999, navštívil susedné Mexiko pápež Ján Pavol II. a aj ten sa prihováral za nový zákon. V rozhlase prebiehala ostrá kampaň a posielali sa petície. Obávajúc sa možnosti prehrať budúce voľby, FMLN opustilo stanovisko opozície a návrh sa stal zákonom.

V El Salvadore sa teda definuje potrat ako vražda od okamihu počatia. Poskytovateľovi hrozí väzenie 6 – 12 rokov, pomocníkom 2 – 5 rokov, žene samotnej za potrat v prvom trimestri 2 – 8 rokov, za neskorší potrat 30 – 50 rokov. Od platnosti tohto zákona bolo uväznených a je vo väzení niekoľko žien, ktoré mali potrat. Jedna z nich dostala v roku 2006 tridsať rokov väzenia za potrat 18-mesačného plodu, hoci mala 3 malé deti, závislé od nej ako jediného rodiča. (Nepodarilo sa mi zistiť, aký je terajší stav tohto prípadu – pozn. prekl.) Väčšina súdených sú chudobné ženy, ktoré si nemôžu dovoliť let na Floridu alebo prax drahého súkromného lekára. „Pomoc“ nachádzajú u pokútnych anjeličkáriek, z rúk ktorých vychádzajú s ťažkými poraneniami a keď takto prídu do nemocnice, dostanú sa do väzby a sú vyšetrované na príznaky potratu.

Tieto katolícke ťaženia proti reprodukčnému zdraviu žien vyvolali protesty aj katolíkov na celom svete. Vedie ich organizácia Catholics for a Free Choice (CFFC – Katolíci pre slobodnú voľbu) vo Washingtone, D.C., s partnermi v 8 štátoch Latinskej Ameriky, v Španielsku a Kanade. Útočia na Vatikán a jeho spojencov na všetkých konferenciách OSN o svetovej populácii, volajú po dekriminalizácii potratu, prístupnosti kondómov (kampaň Kondómy pre život) a sexuálnej výchove mládeže.

CFFC organizuje aj medzinárodnú kampaň See Change (Zmeniť stolicu) proti štatútu Vatikánu pri OSN, ktorý je založený na historickom dedičstve pápežských štátov v Taliansku. Tieto zanikli pri zjednotení Talianska v roku 1870 a v roku 1929 ostalo po dohode s Mussolinim ako suverénna jednotka 190 akrov vatikánskeho mesta. Na tomto základe sa stal Vatikán v roku 1964 nečlenským stálym pozorovateľom pri OSN, kde má právo na špeciálnych konferenciách diskutovať aj hlasovať. No Vatikán pri OSN nereprezentuje Vatikán ako mesto, ale Svätú stolicu, ktorá je celosvetovou vládou katolíckej cirkvi. CFFC dôvodí, že Svätá stolica nie je teritoriálny štát a preto je jej štatút pri OSN nelegitímny. Svätá stolica je, popravde, nevládna organizácia, NVO, a nie štát. Pri zasadaniach OSN a iných medzinárodných stretnutiach má vystupovať ako NVO, ako to robia iné náboženské organizácie vrátane Svetovej rady cirkví.

Kampaň za zmenu štatútu Vatikánu pri OSN získala podporu 700 organizácií v 80 štátoch sveta. Hoci v roku 2004 bol tento štatút novým hlasovaním potvrdený, kampaň Zmeniť stolicu považuje za dôležité pokračovať vo výchove verejnosti a neprestať ju informovať o neprimeranom vplyve Svätej stolice na globálnu politiku. Vatikán sa má zúčastňovať na svetovej politike ako náboženstvo a nie ako štát. Jeho súčasná moc v globálnej politike, týkajúcej sa žien a ich reprodukčného zdravia, ovplyvňuje zákony mnohých štátov, a to nielen zákony o cirkvách, ktoré sa dovolávajú osobných prejavov svedomia. Štátne zákony môžu znemožniť ľuďom všetkých náboženstiev a ľuďom bez náboženstva prístup ku kondómom na prevenciu aidsu, k núdzovej antikoncepcii v nemocniciach, k legálnym a bezpečným potratom a k informáciám o plánovaní rodiny. Pravicoví protestanti a moslimovia sú mocní spojenci Vatikánu v jeho snahách obmedziť reprodukčné práva žien na celom svete. No sú tu aj iní, ktorí si prajú rozvíjať tieto práva, protestujú proti donucovacej moci náboženstiev a boj nevzdávajú.

Prameň: www.catholicsforchoice.org

Objav „božej častice“ rozpaľuje diskusiu o vede a náboženstve

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Chris Lisee

Higgsov bozón je asi známejší pod svojou vzrušujúcou prezývkou „božská častica“, ale mnohým vedcom, vrátane toho, podľa ktorého je pomenovaný, sa to nepáči.

V roku 1993, keď americký fyzik Leon Lederman písal knihu o Higgsovom bozóne, nazval ho „zatratenou časticou“. Vydavateľ navrhol namiesto toho výraz „božská častica“.

Jedna vec je jasná: Objav zo 4. júla nielenže otvára novú kapitolu vedeckého poznania, on rozpaľuje nanovo diskusiu o začiatku vesmíru – a o platnosti náboženskej viery v čase, keď sa množia vedecké poznatky.

Higgsov bozón vysvetľuje, prečo majú častice hmotu – na tom základe aj ako to, že existujeme. Bez bozónu by vesmír nemal fyzikálnu hmotu, ale len energiu.

Horúca diskusia o kozmologických dôsledkoch nadobúda na obrátkach. Má Boh miesto vo vedeckom príbehu stvorenia?

Pre Lawrenca M. Kraussa, teoretického fyzika z Arizonskej štátnej univerzity, nemá. V týždenníku Newsweek Krauss zastáva názor, že objav Higgsovho bozónu „píše nový príbeh o našom vzniku“, nezávislý od náboženskej viery.

Napísal: „Svojimi pozoruhodnými nástrojmi a pozoruhodnými mozgami urobili ľudia obrovský skok smerom k náhrade metafyzických špekulácii empiricky overiteľným poznaním.“

A povedal: „Fyzici budú môcť urobiť pojem Boha zastaraným, ak získajú dostatok údajov. Keď spoznáme prírodné zákony platné od začiatku časov bez nadprirodzených vylomenín, stane sa jasným, že nepotrebujeme Boha.“

Religiózni ľudia vidia veci inakšie.

Vatikánsky astronóm Guy Consolmagno napísal do Washington Post, že vedecky podložené univerzálne zákony predstavili „osobnosť“ Boha. „Modernou vedou odhalené mystériá sú trvalou pripomienkou, že skutočnosť je viac ako náš každodenný život.“

Guru alternatívnej medicíny Deepak Chopra hlása na video YouTube, že bozón je prejavom božej prepojenosti všetkých vecí.

„Podčiarkuje to názor, že vesmír vznikol z ničoho, ktoré je všetkým.“

(Viete si pod tým niečo predstaviť? Pozn. prekl.)

Jedno je pravda: Higgsov bozón – preháňajúci sa vesmírom – pomáha nám pochopiť, ako sa stáva z ničoho niečo.

Úžas, ktorý sa pri tejto opojnej téme zmocní aj nereligióznych ľudí, dáva im do úst náboženské výrazy, povedal Philip Clayton, dekan Claremontskej teologickej školy a vedec v oblasti vedy a náboženstva.

„Ľudí fascinuje, čo vedecky vieme, ale aj to, čo leží hneď za hranicou toho, čo môžeme pochopiť.“

Podľa neho je Einsteinov vtip, že „Boh nehádže kocky so svetom“, metafora, majúca nám pomôcť vysvetliť si poriadok vo svete, ktorý sa zdá byť chaotický.

Takáto metaforická reč nám pomáha vysvetliť svet a úrovni častíc, kde fyzikálne zákony ako gravitácia zlyhávajú a fyzici sa pri opise správania sa častíc spoliehajú na abstrakcie.

Clayton je toho názoru, že diskusia o tom, či nový objav vyvracia náboženstvo, alebo podporuje príbeh o stvorení, nie je na mieste.

„Fanúšikovia aj nepriatelia náboženstva preháňajú. Hľadanie či objav Higgsovho bozónu ani nedokazuje, ani nevyvracia existenciu Boha,“ napísal pre Huffington Post.

No Krauss vraví, že veda sa nepokúša vyvrátiť existenciu Boha. Jej údaje majú podať také vysvetlenie vzniku sveta, ktoré urobí božského stvoriteľa zbytočným. Keď anglický fyzik Peter Higgs v roku 1964 navrhol existenciu Higgsovho bozónu, pomohlo to kodifikovať a považovať za platný neúplný model vesmíru. Experimenty, ktoré korunovali objav 4. júla, dokázali správnosť tohto modelu.

Krauss verí, že ďalšie pokusy povedú k formulovaniu „jednotnej teórie“ vesmíru, ktorá sa bude týkať všetkého od kvarkov po galaxie.

„Rozdiel medzi vedou a náboženstvom je ten, že my nežiadame, aby vesmír bol taký, aký si ho prajeme mať – svoju vieru nútime prispôsobiť sa dôkazom skutočnosti.“

Prameň: Chris Lisee, “God particle” discovery ignites debate over science and religion, The Washington Post, 13. 7. 2012.

Rola Vatikánu vo svetovej populačnej kríze – nevypovedaný príbeh

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Stephen D. Mumford

Úvodné slová Georgea Kelleyho

Dobré ráno. Dovoľte mi začať pár slovami o duchovnom dome, v ktorom sa nachádzame:

Tento dom je určený na zber úrody prírody a úrody ľudského ducha. Je to dom priateľstva, prístav v búrke, voľný priestor na povzbudenie do nášho boja. Ponúka javisko pre slobodnú reč, na vyhlásenie celého a neobmedzeného konfliktu názorov v dobe istoty aj nebezpečenstva. Je to dom hľadania pravdy, kde vedci môžu povzbudiť oddanosť svojim úlohám, kde sa mystici môžu zdržovať v spoločnosti bádateľov. Je to dom umenia, zdobiaci svoje slávnosti melódiami a výtvormi. Je to dom predpovedí, unikajúci minulosti a prítomnosti víziami rastu a pokroku.

Tento dom je kolískou našich snov, dielňou našich spoločných snáh.

„V roku 1830 žila na planéte jedna miliarda ľudí. V roku 1930 to boli dve miliardy a v roku 1960 tri miliardy. Dnes (1969) je nás tri a pol miliardy. Jedna z najvážnejších výziev ľudského osudu v poslednej tretine tohto storočia bude rast populácie. Od toho, čo dnes robíme, bude závisieť, či odpoveď na túto výzvu bude dôvodom pre hrdosť alebo zúfalstvo. Ak sa teraz pustíme správnym smerom a ak venujeme značnú časť našej pozornosti a energie tomuto problému, potom bude ľudstvo schopné prekonať túto výzvu tak, ako prekonalo toľké za dlhého pochodu civilizácie.“

„Keď budú budúce generácie vyhodnocovať záznamy našich čias, bude sa jeden z ich najdôležitejších posudkov týkať našej odpovede na populačný rast. Konajme tak, aby tí, čo prídu po nás, aj keď uprú oči mimo zeme, mohli tak urobiť s pocitom hrdosti na planétu, na ktorej žijú, s vďačnosťou tým, čo na nej žili v minulosti a s vytrvalou dôverou do budúcnosti.“

Uplynulo 27 rokov od chvíle, čo prezident Nixon predniesol toto posolstvo Kongresu; od tých čias sa počet ľudí na zemi zvýšil z tri a pol miliardy na temer šesť miliárd a rýchlosť rastu populácie sa v podstate nemení. Nekontrolovaný rast populácie je primárnou príčinou najhorších problémov, ktorým je dnešný svet vystavený: degradácia prostredia, deštrukcia prírodných sídiel a strata nespočetných druhov rastlín aj zvierat, podvýživa a hladomory, vysoká nezamestnanosť, chudoba a sociálne nepokoje, prerastajúce do národných a medzinárodných konfliktov. Celkový výsledok je všeobecný úpadok našich humanitárnych hodnôt. Už dávno je tu čas začať seriózne niečo robiť.

Len na základe uvedomenia si problému kontroly populačného rastu a oddanosti jeho riešeniu môže spoločnosť dúfať, že sa zachráni pred tradičnými regulátormi preľudnenia – pred vojnou, morom a hladom.

Som veľmi rád, že môžem uviesť ako nášho dnešného rečníka Dr. Stephena Mumforda, ktorý vedie Centrum pre výskum populácie a bezpečnosti (Center for Research on Population and Security) v Chapel Hill, North Carolina. Je jedným z vedúcich bádateľov a autorov o problémoch svetovej populácie – napísal šesť kníh a 89 článkov. Uplynutých 26 rokov venoval výskumu populácií v treťom svete. Bude hovoriť o rozhodujúcej roli katolíckej cirkevnej hierarchie pri marení snáh o zmiernenie dôsledkov svetovej populačnej krízy. Zúčastnite sa prosím diskusie a výmeny komentárov.

Prednáška Stephena D. Mumforda

George Kelley vám prečítal pozoruhodnú pasáž posolstva prezidenta Nixona Kongresu v roku 1969. Vtedy sa zdalo, že Amerika má politickú vôľu zaoberať sa problémom preľudnenia. No v priebehu piatich rokov začala táto vôľa slabnúť. Dnes môžeme podať svedectvo len o averzii našej vlády voči kontrole svetovej populácie. Ako mohlo dôjsť k tomuto zlému stavu spoločnosti?

Medzinárodná konferencia o populácii a rozvoji v Káhire v roku 1994 bola bodom obratu. Do tých čias sa temer nevedelo, že to bola katolícka cirkev, riadená vatikánskou hierarchiou, ktorá bola hlavnou silou opozície proti kontrole rastu populácie. No tu naraz opustil Vatikán svoje mierne opozičné stanovisko, keď sa Svätá stolica prvých šesť dní konferencie nezúčastnila. Všetkých to ohromilo.

Málokto myslel, že to Vatikán urobí.

Málokto myslel, že Vatikán by to mal urobiť.

Je tu veľká otázka: Prečo to Vatikán urobil?

Na Medzinárodnej populačnej konferencii v Mexico City v roku 1984 nebol Vatikán nútený urobiť takúto otvorenú akciu na dosiahnutie svojho cieľa. Prevažne konzervatívnu delegáciu USA viedol konzervatívny katolík James Buckley. Prevzal pozíciu Vatikánu o potratoch a plánovaní rodiny a pomáhal presadiť ju na konferencii. Cieľ dosiahol. Vatikán sa vyhol nutnosti postaviť sa sám na čelo snáh o brzdenie pokroku v tejto životne dôležitej otázke.

Vatikán si zúfalo prial, aby politika, schválená v Mexico City, platila aj po Káhirskej konferencii. Chýbala mu však jednoznačná pomoc americkej delegácie.

Prečo si Vatikán tak úzkostlivo prial nanútiť katolíckemu aj nekatolíckemu svetu svoju vôľu?

Predovšetkým mi dovoľte povedať, že hovoríme o katolíckej hierarchii – kňazoch, biskupoch, kardináloch a pápežovi – a nie o katolíckych laikoch, veriacich bez hodnosti v cirkvi. Dobre sa vie, že americkí katolícki laici sa v názore na antikoncepciu a potrat nelíšia od nekatolíkov.

Eminentný katolícky teológ Hans Küng výstižne opísal túto situáciu vetou:

„Nerozriešime problém antikoncepcie, kým nerozriešime problém neomylnosti.“

Čo je neomylnosť? Čo mal na mysli Dr. Küng?

Neomylnosť je katolícka dogma – katolícke učenie, katolícky princíp. Podľa inej katolíckej dogmy je pápež zástupcom Boha na Zemi a Boh ho vedie pri jeho starostlivosti o jeho stádo veriacich. Keď pápež formuluje nejaké učenie, robí to z božieho poverenia, takže sa nemôže mýliť; jeho učenie je neomylné.

Tento princíp bol vyslovený až v roku 1870, teda práve v roku, keď pápež pri vzniku štátu Taliansko stratil svetskú moc nad jeho určitými územnými časťami. Až do tých čias mohol Vatikán popravovať tzv. kacírov, ľudí, ktorých považoval za hrozbu pre svoju moc. Tento zdroj moci naraz prestal existovať.

Vatikán nutne potreboval nový zdroj moci. Už nemohol svoju cirkev ovládať prostredníctvom svetskej moci, ktorú mal za existencie Pápežských štátov. Mohol by ju však ovládnuť priamou politikou psychologického donútenia, založenej na novej doktríne pápežovej neomylnosti.

Bola to brilantná koncepcia a fungovala celé storočie. No už pri jej zavedení v roku 1870 veľká časť katolíckej inteligencie, medzi nimi teológovia, historici a biskupi, spoznali, že raz v budúcnosti povedie tento princíp k sebazničeniu inštitúcie katolíckej cirkvi.

Prečo? Pretože spoznali, že časy sa istotne zmenia, a to nepredvídateľným spôsobom. Princíp však zamkol cirkev do neúprosného stavu – do učenia, od ktorého sa nedá upustiť bez pádu alebo odvolania princípu neomylnosti.

Títo premýšľaví katolíci predvídali, že tento princíp sa bez odkladu stane zásadným princípom katolíckej cirkvi a z neho vyplynú všetky jej ostatné dogmy – bude základom cirkvi.

Pochopili, že keby sa raz v budúcnosti tento princíp podkopal a padol, zrútili by sa aj ostatné cirkevné učenia až do zničenia samotnej inštitúcie.

Boli presvedčení, že cirkev, zaťažená svojím nemeniteľným učením, raz sa nájde v slepej uličke, z ktorej nebude únik; dôsledkom ťažkej straty vierohodnosti bude nevyhnutné sebazničenie. Preto mnohí dôstojní vedci odmietali tento princíp a opustili cirkev.

Slepou uličkou sa ukázal problém kontroly pôrodnosti.

V tom čase si ľudia nevedeli predstaviť populačnú explóziu druhej polovice minulého storočia. Dnes vidíme, kam viedla, ale cirkev nemôže zmeniť svoje učenie o kontrole pôrodnosti bez podkopania všetkých ostatných súvisiacich dogiem. Za každú cenu musí brániť zásadnú doktrínu pápežovej neomylnosti.

Všetci vieme, že katolícka cirkev stratila veľa zo svojej vierohodnosti, autority a morálneho vedenia tým, že sabotovala každé seriózne riešenie problému preľudnenia. Encyklika Humanae vitae z roku 1968 navždy vylúčila každú možnosť zmeny cirkevného stanoviska o kontrole pôrodnosti.

Od vyhlásenia encykliky Humanae vitae, teda už 28 rokov trvá krvácanie dôveryhodnosti cirkvi tak, ako ho v roku 1870 predvídali mnohí. Sebaničenie je v plnom prúde.

Poviem vám tri príklady tejto erózie, ale existuje aj mnoho ďalších.


  1. V roku 1965 bolo v amerických seminároch 42 000 mladých adeptov kňazstva; od tých čias sa počet (matričných) katolíkov v USA temer zdvojnásobil, ale seminaristov je menej ako šesťtisíc.

  2. Priemerný vek mníšky v USA je 65 rokov, 3 % sú mladšie ako 40 rokov, 35 % je starších ako 70 rokov.

  3. Polovica amerických kňazov opúšťa svoj kňazský stav pred odchodom do penzie.



Sebazničenie ako dôsledok straty vierohodnosti rastie a pomaly postupuje. Pápež stále dúfa, že sa mu podarí zataviť ho. Vieme, že si je vedomý toho, že ak zmení učenie cirkvi o kontrole pôrodnosti, zruší princíp neomylnosti a sebazničenie tým urýchli. Videli sme aj, že v 1960-tych rokov viackrát venoval tejto veci pozornosť.

V roku 1964 založil Pavol VI. pápežskú komisiu pre populáciu a kontrolu pôrodnosti, ktorá pracovala do roku 1966; mala dve časti: jedna sa skladala zo 64 laikov, druhá z 15 klerikov, vrátane pápeža Jána Pavla II., vtedy ešte poľského kardinála.

Pápež Pavol dal komisii len jednu úlohu, a to určiť, ako môže cirkev zmeniť svoje učenie o kontrole pôrodnosti bez podkopania pápežovej autority.

Po dvoch rokoch štúdia prišla komisia k záveru, že to nie je možné bez podkopania pápežovej autority, ale že cirkev musí urobiť túto zmenu, pretože je na to najvyšší čas! Laici hlasovali za zmenu v pomere 60:4, klerici v pomere 9:6. Vieme to, pretože jeden alebo viacerí členovia komisie bez dovolenia prezradili výsledok hlasovania jednému talianskemu a jednému francúzskemu novinárovi. Pápež Pavol najprv nereagoval, ale potom nechal pripraviť správu minoritnej časti komisie, ktorej spoluautorom bol budúci pápež Ján Pavol II.

V tejto správe napísal:

„Treba povedať, že antikoncepcia ako taká nie je zlom, pretože musíme pripustiť, že Duch svätý bol na strane protestantských cirkví v roku 1930 (keď bola vyhlásená encyklika Casti connubii), 1951 (keď Pius XII oslovil pôrodné asistentky) a 1958 (keď pápež pred smrťou oslovil Spoločnosť hematológov). Rovnako treba pripustiť, že Duch svätý pol storočia zlyhal pri ochrane Pia XI., Pia XII. a veľkej časti katolíckej hierarchie pred veľmi vážnym omylom.“

„To znamená, že vodcovia cirkvi jednali veľmi nerozumne, keď odsúdili tisíce nevinných ľudských činov, zakazujúc pod trestom večného zatratenia prax, ktorá je aj teraz sankcionovaná. Nedá sa ani poprieť, ani ignorovať fakt, že tieto činy sa teraz stanú dovolenými na základe princípov, citovaných protestantmi, ale ktoré pápež a biskupi alebo odsudzovali, alebo aspoň neschvaľovali.“

V roku 1980, roky po tom, čo sa stal pápežom, napísal Ján Pavol nemeckým biskupom:

„Som presvedčený, že doktrína neomylnosti je v určitom zmysle slova kľúčom k istote, s ktorou priznávame a vyhlasujeme svoju vieru, ako aj ku spôsobu života veriacich. Ak sa raz týmto hlavným sťažňom pohne alebo sa zničí, začnú sa otriasať aj iné základné pravdy našej viery.“

V tomto texte zastáva pápež stanovisko, že zmena postoja ku kontrole pôrodnosti zničí princíp pápežovej neomylnosti a že pápežova neomylnosť je základný princíp cirkvi, na ktorom je postavené všetko ostatné. Princíp neomylnosti treba chrániť za každú cenu. Ide o zabezpečenie a prežívanie pápežstva.

Civilné zákony, ktoré legalizujú antikoncepciu a potrat, podkopávajú pápežovu autoritu. Cirkev trvá na tom, že len ona môže určovať, čo je morálne. Vyhlasovaním takýchto civilných zákonov odmietajú vlády výsadu pápeža byť konečnou autoritou v otázke, čo je morálne. Skutočnosť, že väčšina ľudí považuje pri určovaní morálnosti za rozhodujúci demokratický proces, ohrozuje pápežovu autoritu. Jednoduchá analýza ukazuje, že s takýmto usporiadaním vecí nemôže cirkev spoluexistovať, a že tým je ohrozené samotné prežívanie pápežstva ako svetovej moci.

Moje názory na tieto problémy primárne ovplyvnili traja katolícki spisovatelia: teológ Hans Küng, historik Bernhard Hasler a sociológ Jan-Guym Vaillancourt.

V roku encykliky Humanae vitae (1968) bol za prezidenta USA zvolený Richard Nixon, ktorý veľmi vážne rozmýšľal o populačnom probléme. Záujem verejnosti o dôsledky populačného rastu začínal vtedy vrcholiť.

V marci 1970 vytvoril Nixon komisiu pre populačný rast a americkú budúcnosť. Jej úlohou bolo vypracovať komplexné odporúčania pre populačnú politiku USA.

Po dvoch rokoch intenzívnych štúdií predložila komisia vyše 70 odporúčaní, z ktorých dve boli, že antikoncepcia a potrat majú byť prístupné všetkým občanom, ktorí si ich prajú, a to, ak treba, na útraty vlády.

Rok 1972 bol volebný rok a prezident Nixon mal pred sebou ťažkú kampaň za znovuzvolenie. Keď mu bola správa v máji, šesť mesiacov pred voľbami, predložená, odmietol jej najdôležitejšie odporúčania. Ani jedno odporúčanie nebolo prijaté. Spojené štáty nemajú dodnes nijakú populačnú politiku.

Podľa slov predsedu tejto komisie, Johna D. Rockefellera III., a člena komisie, poslanca Jamesa Scheuera, bol prezident Nixon presvedčený, že katolícki biskupi, nepriateľskí voči správe komisie, mali moc znemožniť jeho znovuzvolenie. Správa nikdy viac nevidela svetlo sveta.

Ale Nixon urobil iný odvážny krok. Napriek intenzívnej opozícii katolíckych biskupov ostal jeho názor na vážnosť problému preľudnenia nezmenený.

V roku 1974 nariadil vypracovať štúdiu Memorandum 200 na určenie „dôsledkov rastu svetovej populácie na bezpečnosť USA a ich zámorské záujmy“. Zúčastnili sa na nej všetky ministerstvá a vládne agentúry.

Nixon stratil svoje postavenie v júli 1975, krátko predtým, ako bola štúdia dokončená. No jeho nástupca Gerald Ford ocenil jej význam a zverejnil ju. Jej nálezy a odporúčania sú dnes také aktuálne, ako boli v roku 1975.

Pre krátkosť času môžem citovať len niektoré zistenia a odporúčania tejto pozoruhodnej štúdie:

„Rýchly populačný rast má za následok veľké riziko vážneho poškodenia svetových ekonomických, politických a ekologických systémov.“

„Vláda uznáva, že svetový populačný rast je veľkým nebezpečenstvom a volá po naliehavých opatreniach.“

„Populačné faktory sú častou príčinou prudkých konfliktov v rozvojových krajinách.“

„Tam, kde je veľkosť populácie väčšia ako prístupné zdroje, resp. kde sa populácia vyvíja týmto smerom, tam je tendencia k vnútorným nezhodám a násiliu, niekedy aj medzinárodným.“

„V rozvojových krajinách ťarcha populačných a iných faktorov oslabuje nestabilné vlády a otvára cestu extrémistickým režimom.“

Správa predpovedala irackú inváziu do Kuvajtu a vojnu USA s Irakom. Zdôraznila, že cena týchto konfliktov ďaleko prevýši predpokladané výdavky na desaťročia kontroly pôrodnosti na celom svete. Správa predvídala aj občianske vojny v Somálsku, Rwande a Bosne.

Správa ponúkala početné opatrenia, napríklad:

„Treba sa zo všetkých síl snažiť, aby sa do roku 1980 zabezpečila všeobecná prístupnosť informácií o kontrole pôrodnosti a jej spôsoboch pre všetkých plodných jednotlivcov najmä vo vidieckych oblastiach.“

„Hoci je ťažko určiť v tejto oblasti špecifické ciele, musí byť naším cieľom dosiahnuť okolo roku 2000 na celom svete náhradnú úroveň plodnosti (priemerne dve deti na rodinu). Dosiahnuť tento cieľ bude vyžadovať zintenzívnený populačný program, v ktorom je vedúca rola Spojených štátov rozhodujúca.“

„Žiaden štát neznížil svoj populačný rast bez siahnutia po možnosti potratu. Skutočne sa zistilo, že legálny aj ilegálny potrat sú v súčasnosti najrozšírenejšou metódou ovládnutia plodnosti na svete.“

Memorandum 200 bolo ohromujúcou správou, vypracovanou vedúcimi agentúrami. Jeho záver: Preľudnenie ohrozuje bezpečnosť Ameriky a celého sveta. Hrozba je väčšia ako hrozba jadrového konfliktu.

26. novembra 1975 schválil prezident Ford správu aj odporúčania. Ani jedno však nebolo nikdy realizované. Vatikán sa rýchlo ponáhľal zakročiť a všetky snahy boli potichu pochované.

20. novembra 1975, šesť dní predtým, ako Ford schválil odporúčania Memoranda 200, prijali americkí katolícki biskupi plán na vytvorenie politickej mašinérie, ktorá mala za cieľ otvorene obísť jeden dodatok Ústavy o ľudských právach. Tento plán opisuje spôsob vytvorenia nového pravicového hnutia, vrátane Morálnej väčšiny – a behom štyroch rokov bolo celé toto nové pravicové hnutie temer hotové. Nedávno však boli biskupi hybnou silou vytvorenia Kresťanskej koalície, ktorá nahradila Morálnu väčšinu, ktorá stratila dôveru verejnosti.

Podrobnosti intervencie Vatikánu proti uskutočneniu opatrení Memoranda 200 opisujem vo svojich troch posledných knihách. Keďže ide vskutku o prežitie inštitúcie pápežstva, urobil Vatikán samozrejme neobyčajné kroky, aby zastavil všetky miestne aj globálne iniciatívy na podporu aktivít, smerujúcich k ovládnutiu populačného rastu.

Myslím si, že veľký spor medzi dokumentovanými snahami pápežstva zachovať si moc a vplyv na jednej strane a medzi záujmami nášho štátu a celého sveta o bezpečné prežitie ľudstva na strane druhej, je najzaujímavejším príbehom druhej polovice 20. storočia. Tento neuveriteľný príbeh je dosiaľ nevypovedaný.

Priali by sme si, aby každý videl naliehavosť nájdenia prijateľných metód ovládnutia svetového populačného rastu. Uznávam, že niektorým ľuďom nikdy ich náboženská viera a životný postoj nedovolí prispôsobiť svoju vieru týmto potrebám.

My ostatní, čo žijeme v demokratickej a pluralistickej spoločnosti, musíme pochopiť sily, ktoré podkopávajú a blokujú slobodnú a čestnú výmenu názorov o tomto probléme – sily, ktoré nám zatiaľ bránia realizovať humánne riešenia tohto najzávažnejšieho problému.

Len ak pochopíme tieto sily, môžeme proti nim úspešne bojovať a dosiahnuť pokrok v snahe o udržateľnú populáciu na našej planéte.

Záverečné slová

Dr. Mumford v tejto prednáške ukázal, že žijeme v obkľúčení nielen v otázke potratu a iných ľudských práv, ale aj v otázke toho najdôležitejšieho problému, prežitia ľudstva a potreby ovládnutia populačného rastu. Existujú mocné sily, ktoré nemusia nikomu skladať účty, pre ktoré je rozum irevelantný a ktoré použijú každý prostriedok na potlačenie otvorenej diskusie a zmysluplnej akcie. Kto má záujem o podrobnejšiu informáciu, môže si vyzdvihnúť separát článku Dr. Mumforda v The Journal of Social, Political and Economic Studies (jar 1995, Vol. 20, No. 1).

Prameň: Stephen D. Mumford, The Vatican's Role in the World Population Crisis: The Untold Story, Prednáška v Main Line Unitarian Church 14. apríla 1996.

Preložil Rastislav Škoda

Kto je veľmi dôležitý?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Paul Krugman

„Kde je vchod pre V.I.P.? Sme V.I.P.“ (very important person – veľmi dôležitá osoba). Táto otázka, vyslovená darcom, čakajúcim na vstup na nedávne stretnutie sponzorov Mitt Romneya (budúceho kandidáta na prezidentstvo USA) v Hamptone veľmi dobre charakterizuje správanie americkej bohatej elity. Základňa pána Romneya – nemyslite na 1 percento najbohatších, hovoríme o horných 0,01 percenta (to by bolo 30 000 – pozn. prekl.) alebo ešte menej – sa skladá z veľmi sebadôležitých ľudí.

Konkrétne sú to ľudia, ktorí veria, že sú, podľa slov iného Romneyovho sponzora, „motorom ekonomiky“; chcú byť obľúbení a dane, ktoré platia a ktoré sú najnižšie za posledných 80 rokov, majú byť ešte znížené. Nanešťastie, vraví ďalší sponzor, „obyčajní ľudia“ – napríklad „nechtiarky“ – to nemôžu čakať.

Uznávam, že je ľahké zosmiešňovať týchto ľudí, ale v skutočnosti sme na smiech my. Pretože masa ľudí s heslom „My sme V.I.P.“ sa zmocnila modernej republikánskej strany do tej miery, že vedúci republikáni považujú Romneyove mnohomiliónové zahraničné kontá (aby sa vyhol federálnym daniam) nielen za prijateľné, ale za chválitebné: „Vyhýbať sa plateniu daní je americké a legálne“, vyhlásil senátor Lindsey Graham, republikán z Južnej Dakoty. A je dosť pravdepodobné, že na budúci rok ovládnu Kongres aj Biely dom republikáni.

Ak sa to stane, budeme svedkami ostrého obratu k ekonomickej politike, založenej na predlohe, že musíme byť veľmi starostliví o superbohatých – prepáčte, myslel som „tvorcov pracovných miest“. Je dôležité vedieť, čo je na tom zlé.

Prvá vec, ktorú musíte vedieť, je, že Amerika nebola vždy takáto. Keď bol za prezidenta zvolený J. F. Kennedy, horných 0,01 percent malo asi štvrtinu toho, čo má typická bohatá rodina dnes – a jej členovia platili oveľa vyššie dane, ako platia dnes. Akosi sme to však vedeli zariadiť, že sme mali dynamickú inovatívnu ekonomiku, ktorú nám závidel celý svet. Superboháči si myslia, že ich bohatstvo udržuje kolobeh sveta, ale dejiny vravia niečo iné. K historickým poznatkom musíme pridať dôležitú poznámku: nemálo dnešných superboháčov vrátane pána Romneya buduje, resp. vybudovalo, svoje bohatstvo vo finančnom sektore, t. j. kupovaním a predávaním aktív; nie budovaním podnikov v starom slova zmysle. Prudký nárast počtu boháčov išiel ruka v ruke s explozívnym rastom Wall Streetu.

Donedávna sa nám hovorilo, že celé toto kšeftárske kľučkovanie bolo dobré pre všetkých, že robilo ekonomiku efektívnejšou a stabilnejšou. Namiesto toho sa ukázalo, že moderné financie boli základom pre ťažkú ekonomickú krízu, ktorej dôsledky postihli milióny Američanov a daňoví poplatníci museli vykupovať mnohých, vraj brilantných bankárov, aby sa predišlo ešte horšej kríze. Takže aspoň niektorých príslušníkov vrstvy horných 0,01 percenta treba považovať skôr za ničiteľov pracovných príležitostí ako jej tvorcov.

Spomenul som, že títo vykúpení bankári podporujú teraz prevažne pána Romneya, ktorý sľubuje odvolať miernu finančnú reformu, uskutočnenú po nedávnej kríze?

Niet pochýb, že mnohí a pravdepodobne väčšina boháčov pozitívne prispieva do ekonomiky. Dostávajú za to aj veľké peňažné odmeny. Akosi však ani plus 20 miliónov ročne im nestačí. Chcú byť uctievaní a žiadajú si špeciálne zaobchádzanie formou ďalšieho zníženia daní. To je viac, ako si zaslúžia. Nakoniec aj „obyčajní ľudia“ pozitívne prispievajú k rozvoju ekonomiky. Prečo by sme mali bohatých osobitne chváliť a odmeňovať?

Čo povedať na argument, že dane pre bohatých musia byť nízke, pretože inakšie sa zabije ich iniciatíva vytvárať novými pracovnými príležitosťami nové bohatstvo? Odpoveď je, že existuje mnoho historických dôkazov, a to až od 1920-iatych rokov, o účinku zvýšenia daní na bohatých. Všetky skúsenosti svedčia, že zvýšenie daní nikdy neznížilo iniciatívy podnikateľov. Pamätáte sa, aký krik spustili všetci podozriví postihnutí, keď v roku 1993 Clinton mierne zvýšil dane, že ekonomika sa zrúti? Nestalo sa.

Ak vás naozaj zaujíma vplyv aktuálnej politiky na iniciatívu jednotlivcov, mali by ste sa zamerať nie na boháčov, ale na tých pracujúcich, čo ročne zarobia 20 – 30 000 USD a nejedno zvýšenie príjmu ich penalizuje, pretože stratia možnosť prídavkov, napríklad na zdravotné poistenie alebo na potravinové lístky. O tom píšem v inom článku. A mimochodom, priemerný ročný príjem manikérok – v reči sponzora pána Romneya „nechtiarok“ – je 21 760 USD. (Na predstavu, ako málo je to, treba poznať súčasnú kúpnu silu dolára v USA a nepodliehať starej vízii z čias totality – pozn. prekl.)

Takže sú veľmi bohatí ľudia V.I.P.? Nie, nie sú – aspoň nie väčšmi ako ostatní pracujúci Američania. A „obyčajní ľudia“ budú postihnutí, nie zvýhodnení, ak budeme mať vládu 0,01 percenta, prostredníctvom 0,01 percenta, pre 0,01 percenta.

(Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud. Abraham Lincoln – pozn. prekl.).

Prameň: Paul Krugman, Who’s Very Important?, The New York Times, 12. 7. 2012.

Vatikán, akciová spoločnosť

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Rastislav Škoda

Netreba veriť konšpiračným teóriám, aby občan cítil, že svetu vládne horných desaťtisíc, čo je nie 1 percento, ale menej ako 0,01 percenta. Vládnu nám svojimi bankami, mocnejšími ako národné vlády, a ich činnosť viedla k súčasnej kríze; východiská z nej sa horúčkovite hľadajú.

O stave kauzy Vatikánska banka – Inštitút pre náboženské diela – sa v slovenských masmédiách povedalo dosť. Ukázalo sa, že by bolo archaizmom hovoriť o groši sv. Petra, putujúcom do Ríma aj z chudobného Bangladéšu, keď ide zrejme o sumy miliardové. Pre výšku tejto sumy nemohla svetová banková kríza obísť Svätú stolicu ani jej šéfa.

Hlavný stan sídli v stredovekej obrannej veži Niccolò V priamo naproti Apoštolskému palácu, oficiálnej rezidencii pápeža a sto zamestnancov tu obhospodaruje 33 000 vkladov v hodnote 6 miliárd eur; priamym profitujúcim je pápež a jeho cirkev; v roku 2010 sa dosiahol zisk 55 miliónov eur, čo možno vyrovnáva úpadok v daroch od veriacich.

Od svojho založenia v roku 1887 pápežom Levom XIII. a prestavby v roku 1942 pápežom Piom XII. Vatikánska banka neraz skĺzla z úzkeho chodníka etického bankovníctva, pričom nebola ani horšia ani lepšia ako ostatné banky. Pomáhala bohatým Talianom neplatiť dane a mafiánom prať špinavé peniaze, sprostredkovala úplatky politikom, ako bol kontroverzný Andreotti atď.

Nie po prvý raz čelí obžalobe z prania mafiánskych peňazí. Pred tridsiatimi rokmi to vrcholilo nájdením finančníka Roberta Calviho, známeho pod menom Boží bankár, visiaceho na londýnskom moste nad Temžou s vreckami plnými peňazí a tehál. Bola to vražda alebo samovražda? Pral milióny špinavých peňazí cez svoju banku Banco Ambrosiano, defraudoval a zbankrotoval s mínusom 1,3 miliardy USD. Keďže Vatikánska banka mala na Ambrosiane podiel, uhradila poškodeným 250 miliónov USD. Calviho osobná sekretárka Graziella Corrocher sa zabila vyskočením z okna kancelárie.

Hoci mnohým nie je jasné, načo potrebuje najmenší štát na svete (0,44 km², 557 obyvateľov) banku, vyhovujúcu svojím štatútom, predovšetkým transparenciou, kritériám na najväčšie svetové banky, fakt je, že od roku 2010 venoval pápež Benedikt XVI. Inštitútu pre náboženské diela veľkú pozornosť. Naštartoval snahu zbaviť svoju banku povesti, že je ôsmou najpopulárnejšou destináciou pre pranie špinavých peňazí tým, že vymenoval nové vedenie banky a zriadil komisiu, ktorá ma na to dohliadnuť. Mal sa predložiť dôkaz, že interné predpisy banky a jej filiálok zodpovedajú medzinárodným štandardom o praní špinavých peňazí a financovaní terorizmu. Cieľom bolo dostať sa na „biely zoznam“ parížskeho inštitútu FATF, posudzujúceho jednotlivé štáty podľa dodržiavania predpísaného štandardu ako biele, šedé a čierne.

Udalosti však dostali prudký spád, keď sa v januári t. r. začali v medzinárodnej tlači objavovať tzv. „vatileaks“, brizantné dôverné pápežské materiály a na prvé miesta správ sa dostali mená ako Paolo Gabriele, pápežov komorník, prichytený pri vynášaní pápežských dokumentov; Ettore Gotti Tedeschi, prezident Vatikánskej banky, po troch rokoch v nemilosti prepustený; Matteo Messina Denaro, najhľadanejší sicílsky mafián; čaká sa vyjadrenie Vatikánskej banky, či má, resp. či mal u nej osobný účet; kardinál Tarsizio Bertone, všemocný štátny tajomník Vatikánu a iní.

Dôverné memorandum uvádzalo deväť dôvodov Tedeschiho prepustenia, z ktorých väčšina nezavážila: že neplnil svoje povinnosti, že sa nezúčastňoval zasadaní správnej rady, že sa čudesne správal atď. Rozhodujúce bolo, že „nevysvetlil, ako mohlo dôjsť k zverejneniu dokumentov, ktoré mal ako prezident k dispozícii“. Výčitka nemierila naňho, ale na prostredníka, možno viacerých, k médiám.

Dve skutočnosti svedčia proti dostatočnej transparentnosti Vatikánskej banky: Po prvé , podľa vatileaks, kardinál Attilio Nicora, šéf komisie pre transparentnosť, si sťažoval písomne štátnemu tajomníkovi kardinálovi Tarsiziovi Bertonemu, že niektoré nové pravidlá Inštitútu pre náboženské diela oslabujú jeho dozerajúcu moc a európske autority to môžu považovať za krok späť. Po druhé, americká banka JPMorgan zrušila v marci konto Vatikánskej banky u svojej milánskej pobočky, pretože nedostávala potrebné informácie pri finančných prevodoch.

5. júna o 5.30 ráno zastavila polícia Tedeschiho na ceste z Piacenzy do Milána. Neapolský súd ho hľadal v súvislosti s úplatkami zbrojárskou firmou Finmeccanica; jej CEO je Tedeschiho dobrý priateľ. O tom, čo sa našlo v tejto veci, sa nehovorí. Ani o tom, čo vypovedal vo veci zmrazenia 23 miliónov eur v roku 2010, ktoré mala Vatikánska banka v jednej talianskej banke. Vatikán sa ubránil jednoduchým vyhlásením, že sú to bežné presuny jeho aktív medzi Talianskom a Nemeckom. Peniaze boli uvoľnené, ale vyšetrovanie pokračuje. Polícia však našla hrubý súpis Tedeschiho trojročnej činnosti na čele Vatikánskej banky, pripravený na obranu proti obvineniam správnej rady z nespoľahlivosti – pre súdy je to neoceniteľný pohľad do mechanizmov fungovania banky.

Z Vatikánu počuť hlasy, že útoky na jeho banku sú motivované politicky a finančne kruhmi, ktoré by mali finančný alebo ideologický osoh z jej zaniknutia. „Mnohé talianske banky by rady spravovali miliardové aktíva Vatikánskej banky,“ vraví jeden znalec situácie, charakterizovanej výzvou talianskej centrálnej banky, aby komerčné banky venovali transakciám Vatikánskej banky „zvýšenú pozornosť“.

V novembri 2011 a marci 2012 pustil Pápež Benedikt XVI. do Vatikánskej banky komisiu expertov Rady Európy. Jeho prianie dostať sa na bielu listinu krajín, ktoré dodržiavajú medzinárodné normy vo finančnej transparentnosti, skrížilo hodnotenie týchto expertov. Podľa nich má krajina v správe svojich peňazí viacero nedostatkov.

Poznámka: Po skrátení a redakčnej úprave bol tento článok 26. 7. 2012 s titulkom „Vatikán, akciová spoločnosť“, uverejnený v denníku Pravda, stať Názory, s. 35.

Rekordných 19 % neveriacich v USA

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Cathy Lynn Grossmanová

Neviera je na postupe. Ľudí, ktorí pri vyplňovaní rubriky o náboženstve uvádzajú „nijaké“, je už pätina Američanov: podľa posledného prieskumu Pew centra pre populáciu a tlač je ich rekordný počet 19 %.

Rýchly rast počtu Nie – sú to ateisti, agnostici a tí, čo vravia, že neveria „na nič osobitné“ –, láme ľady stability duchovnej identity populácie.

Barry Kosmin, spoluautor troch Prehľadov o duchovnej identifikácii Američanov, uvažuje o tom, prečo sa Nie stáva štandardnou kategóriou. Vraví:

„Mladí ľudia sa búria proti autoritám inštitucionalizovaného náboženstva; starší ľudia sa odvracajú od náboženstva pre jeho politizáciu; a teológia vôbec zaujíma ľudí tak málo ako nikdy dosiaľ.“

Pri prvom Kosminovom prehľade v roku 1990 odpovedalo Nie len 6 % dospelých Američanov. V roku 2008 ich bolo už 15 % a v roku 2010 vyskočilo to číslo na 18 %.

Medzitým podľa Ročenky amerických a kanadských cirkví pre rok 2012 zaznamenala najväčšia náboženská denominácia, katolícka cirkev, ako aj Južná baptistická konvencia, metodisti a luteráni, trvajúci úpadok počtu veriacich.

Výsledných 19 % sa zakladá na združených odpovediach 19 377 respondentov; prieskum robilo v roku 2011 Pewovo centrum.

Mark Chaves, profesor sociológie a náboženstva na Duke University v Durhame v Severnej Karolíne, komentoval tento výsledok úvahou o tom, ako vysoko môže vystúpiť percento neveriacich v USA. Súdi, že to závisí od demografie.

Dve sily pôsobia smerom jeho poklesu: Po prvé sú tí, čo vravia Nie, neúmerne mladí, často single a nadpriemerne vzdelaní – to sú skupiny s nízkou pôrodnosťou. Po druhé je počet veriacich, imigrujúcich do USA z prevažne veriacich národov, napríklad katolíkov z Mexika, odvislý od vládnej politiky a hospodárskej situácie.

Hlavná skupina kategórie Nie sú „prepínači“ (switchers). Pewovo fórum o náboženstve už v roku 2009 zistilo, že 10 % dospelých Američanov sa hlási k Nie potom, ako boli vychovaní v prostredí nejakej náboženskej obce.

Chaves upozorňuje, že toto je nová dimenzia straty viery, ktorá si zaslúži pozornosť.

„Američania spravidla vravia, že veria na nejakú variantu Boha; je ich nad 90 %. Ale pred desiatimi rokmi ich bolo 99 %. Zmena je pomalá, ale vidíme ju prichádzať.

Prameň: USA Today, Survey finds record 19 percent of religiously unaffiliated Americans, 20. 7. 2012.

Morálne riziká drónov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

John Kaag a Sarah Krepsová

Diskusia o morálnosti drónov (bezpilótnych lietadiel) ožíva a názory sa rozchádzajú. Tom Junod karhal v Esquire Obamu za cielené zabíjanie podozrivých bojovníkov; Scott Shane v The Times pozbieral názory, že presné útoky drónov nahradia strategické bombardovania typu Drážďany a minimalizujú kolaterálne škody.

Povedať, že môžeme zasiahnuť jednotlivcov bez ohrozenia celej jednotky, neznamená, že by sme to mali robiť.

Alegória nám môže ilustrovať niektoré morálne nebezpečenstvá použitia drónov, ktoré sa dosiaľ prehliadali. Snažíme sa totiž vyhnúť dôsledkom takých bojových akcií, ako je použitie zápalných bômb a robíme niečo, čo je spojené s jemnejším morálnym úskalím.

Hoci dróny sa stávajú zbraňou nášho veku, ich morálna dilema nie je nová. Je veľmi stará. Počujte:

Za dávnych čias žil v ktoromsi pokojnom kútiku Stredného východu pastier, ktorý sa volal Gyges. Ťažko pracoval, ale žil spokojne. Až jedného dňa našiel v blízkej jaskyni zakopaný prsteň.

Nebol to obyčajný prsteň; robil toho, čo ho nosil, neviditeľným. Táto nová schopnosť vyvolala v Gygovi nespokojnosť s jeho doterajším jednoduchým životom. Onedlho zviedol kráľovnú krajiny a začal pomýšľať na zvrhnutie jej manžela. Raz večer si natiahol prsteň, vkradol sa do kráľovského paláca a kráľa zavraždil.

Túto historku nám rozpráva Platón vo svojej „Republike“ bez podrobností o čine. Môžeme si byť istí, že to, ako každé násilie, nebolo nič pekné. Aspoň pre Gyga to končilo dobre: oženil sa s kráľovnou a stal sa kráľom.

Historka je taká stará ako západná etika a má v nás vyvolať osobitnú morálnu reakciu: odpor až hnus. Prečo nami otrasie?

Možno je to preto, lebo nahrádza morálne ospravedlnenie praktickou účinnosťou: Gyges je schopný dopustiť sa zločinu a neprichytia ho, urobí to bez akýchkoľvek ťažkostí, nerozmýšľa, či je to správne. No účelnosť nemusí byť cnosť.

Gygov prsteň zastiera jeho morálnu vinu: Ťažko je obviniť niekoho, koho nevidno, a ešte ťažšie je odovzdať ho súdom.

Možno nás odrádza úspech zápletky: podlý čin nielenže ostáva nepotrestaný, je dokonca odmenený.

Možno je tu hlodajúci pocit, že kráľovstvo, založené na takom podvode, nemôže byť spravodlivé; čo všetko sa ešte môže udiať pod takouto pokrývkou!

Naše odsúdenie Gyga sa môže preniesť na iné podobné činy, alebo aj na všetky.

Dá sa povedať, že príbeh o Gygovi je vhodnou alegóriou pre bojovníkov, ktorí napadli a zabili amerických civilov a vojakov za posledných desať rokov. Pastier na Strednom východe zistí, že má moc neviditeľnosti, že môže zasadiť smrteľnú ranu aj mocnejšiemu protivníkovi, že ho pritom neprichytia a že zo svojej zrady bude ťažiť. Koniec koncov je to taktika terorizmu.

Ale bájka o Gygovi je v skutočnosti historkou o modernom antiterorizme, nie terorizme.

Zisťujeme, že sa dá skôr porovnávať s morálnym nebezpečenstvom používania presne riadených striel a drónov na zasiahnutie podozrivých teroristov. Podobná je ľahkosť, s akou môžeme vraždiť a vyviaznuť z toho bez ujmy. Technologická výhoda prsteňa sa stáva ospravedlnením jeho použitia.

Nech je morálna hodnota ich činov akákoľvek, teroristov možno chytiť a potrestať; ako ľudia podliehajú odplate, či už spoločenskej alebo juristickej. Môžu stratiť alebo obetovať svoj život. Uprostred noci ich môže zabiť drón. Pretože vzdialené kontrolné mechanizmy a ani ľudia, ktorí s nimi pracujú, nie sú citliví na takéto dôsledky, je mýtus o Gygovi skôr parabolou o modernom antiterorizme ako terorizme.

Používanie drónov sa začína spájať s otázkami morálnosti len od nedávna. Azda pretože odpovede na tieto otázky sa zdajú byť samozrejmé. Čo môže byť zlé na používaní bezpilótnych lietadiel? Nakoniec zmenšujú vojnové náklady tak pokiaľ ide o počet zabitých ľudí ako aj o vynaložené finančné náklady. Od ich zavedenia má americká armáda istejšiu pozíciu vo východnej Európe aj doma. Vraví sa, že ak nesú presne riadenú muníciu, znižujú dróny kolaterálne škody. V roku 2009 Leon Panetta, vtedajší riaditeľ CIA povedal, že „dróny sú veľmi presné a spôsobujú len ohraničené kolaterálne škody; sú najlepšou zbraňou proti Al-Kajde v mestskom boji.“ Čo tu môže byť zlé?

Len počkajte, má to aj druhú stranu.

Vráťme sa na chvíľu k nechuti, ktorú v nás vyvoláva Gyges. Pri útoku na kráľa riskoval teda veľmi málo. Vďaka jeho prsteňu bol úspech jeho podujatia istý. Bez boja mohol obísť kráľovské stráže a nemusel zabiť nikoho, koho nechcel. To sú fakty.

Znepokojuje nás však myšlienka, že tieto skutočnosti môžu byť považované za morálne ospravedlnenie. Túto konfúziu považujú filozofi za osobitne odpornú a varujú pred ňou výzvou k jedinej zbrani, ktorá tu pomôže, a to je rozlišovanie. Rozlišovanie medzi faktom a hodnotou znamená, že konštatovanie faktu si neslobodno mýliť s konštatovaním hodnoty. Dá sa to povedať ešte ostrejšie: Konštatovanie faktu ani len nenaznačuje jeho hodnotu. „Môže“ nikdy neznamená „má“. Povedať, že môžeme zasiahnuť jednotlivcov bez vlastných strát, neznamená, že to máme robiť.

Zdá sa to samozrejmé. Ale ako napísal Peter W. Singer v The Times, na otázku, prečo pokračujúce americké vojenské útoky na Strednom východe nepredstavujú porušenie War Powers Resolution z roku 1973, odpovedala Obamova administrácia, že tieto činnosti „nevyžadujú prítomnosť pozemných amerických vojsk, nevyvolávajú straty na amerických životoch a toto ani vážne nehrozí.“ Ospravedlnením týchto činov bola len ich jednoduchosť. Gygov prsteň má moc zatemniť aj samozrejmosť.

Táto skutočnosť má všetky charakteristické znaky toho, čo ekonómovia a filozofi volajú „morálnym hazardom“ – to je situácia, keď berie na seba väčšie riziko jednotlivec, schopný vyhnúť sa následkom, ktoré sú spojené s týmto rizikom. Bude preto rozumné, ak nie potrebné, poukázať na viaceré etické body, keď sa chceme vyhnúť vlastnému „Gigovmu momentu“.

Najprv si spomeňme na Marxove slová, že „veterný mlyn dáva spoločnosť s feudálnym lordom; parný stroj dáva spoločnosť s priemyselným kapitalistom“. A dodajme, že presne riadené strely a dróny vedú k spoločnosti s večnými asymetrickými vojnami.

Vytvorenie novej technológie je podujatie spojené s hodnotením. Vytvára materiálne podmienky pre kultúru a spoločenstvo, takže ho treba považovať už pre jeho povahu za morálne a politické. Technológia sama o sebe (fyzikálny podklad robotického vedenia vojny) nie je ani hlúpa, ani šikovná, ani morálna alebo nemorálna. Dá sa použiť s väčšou alebo menšou presnosťou, ale presnosť a účinnosť nie sú ako také morálne dobré. Predstavte si skúseného dentistu, ktorý bezbolestne vytrhne nesprávny zub. Predstavte si drón, nesúci presne riadenú strelu, ktorá zabije úplne nevinnú osobu a ušetrí všetkých, čo sú v jej blízkosti. Použitie pôsobivej technológie nezaručuje pôsobivý morálny pohľad na situáciu. Gyges nám ukazuje, že môže nastať opak.

Po druhé, vraždenie a cielené zabíjanie boli vždy v repertoári vojnových stratégov, ale nikdy v histórii vojen neboli také lacné a ľahké. Pomerne nízky počet padlých v armáde, ktorá prechádza na dróny, vedie k tomu, že vo vlasti sa ozve málo protestov proti vedeným vojnám. Spojené štáty a ich spojenci vytvorili materiálne podmienky pre vojny, ktoré možno viesť neurčite dlho. Straty na životoch nevojakov v štátoch napadnutých drónmi sú nízke, ale trvalé a tým ich pribúda. To, že sú podľa historických štandardov nízke – nie sú to Drážďany –, je samozrejme dobrá vec, ale medzinárodné masmédiá to zvádza na prehliadanie malých ťaživých skutočností, akože pomaly ale isto pribúdajú cudzie straty na životoch.

Po tretie, pôsobivá účelnosť a presnosť zásahov drónov môže priviesť politikov a stratégov k ľahkovážnym morálnym rozhodnutiam, koho treba zasiahnuť. Pozrime sa len na kontrast medzi neurčitými výrazmi pri definovaní cieľov a špecifickými názvami vojenského materiálu na zasiahnutie cieľa. Výrazy ako „terorista“, „nepriateľský bojovník“ či „nepredvídaná hrozba“ sú krajne nejasné a len málo prispievajú k dôkazu legitímnosti vojenského zásahu. Naproti tomu technické schopnosti týchto nových zbraní sa definujú čoraz presnejšie.

V diskusii okolo kolaterálnych škôd zavládla dvojjazyčnosť. Vo vete „Použitie drónov a presne riadených striel znižuje kolaterálne škody“ existujú dve odlišné definície tohto pojmu. Podľa jednej definície je koláterálna škoda pri útoku neúmyselným zničením materiálu a osôb. Inými slovami „Zasiahli sme aj niečo, čo sme nechceli.“ Druhá definícia opisuje kolaterálnu škodu ako zasiahnutie objektov a osôb, „ktoré nie sú v danej dobe zákonite prípustné ako vojenské ciele“. Inými slovami, kolaterálnu škodu spôsobili „nevinní dobrí chlapci.“ Aký rozdiel je medzi týmito definíciami?

Prvá je opis technických schopností (zasiahne X, ale nezasiahne Y); druhá je normatívny a legálny posudok, kto je a kto nie je nevinný (a teda čo je prípustný cieľ a čo nie je). Prvá je vecou skutočnosti, druhá vecou hodnoty. Medzi týmito dvomi konštatovaniami je veľký rozdiel a neslobodno si ich mýliť.

Po štvrté, otázky štatútu bojovníka by mali byť predmetom súdnych výrokov a morálnej kontroly. Namiesto toho sa na tieto otázky odpovedá tak, ako keby to boli len otázky faktu, jednostranné, spoza zatvorených dverí; nikde neprebehne transparentný proces. Toto morálne uvažovanie sa stalo ešte klzkejším, keď nedávno vláda USA vyhlásila, že v bojovej oblasti sú všetci muži vo vojensky povinnom veku legitímnymi cieľmi; sú „vinní svojou prítomnosťou“.

Strategické možnosti moderného vojenstva sa rozvíjajú a obohacujú o dróny a muníciu presne riadených striel. Pritom nie je jasné, či fakt, že je viac možností, vedie stratégov k lepším a informovanejším voľbám. Na otázku, či je väčší výber lepší, ako menší, odpovedal filozof Gerald Dworkin, že nie vždy. Podľa Kierkegaarda: „Pri možnosti je všetko možné. Aj všetky možné scestia.“

Možno namietnuť, že tieto smernice kladú na vojenských stratégov a politikov nerealisticky vysoké požiadavky. Pravdepodobne sa rozhodnú správne. Ale ani jeden – okrem Gyga – nepovedal, že byť etickým je ľahké.

*

Prameň: The Moral Hazard of Drones; 22. 7. 2012.

V Brazílii sa pôrodnosť zrútila

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Juan Forero

Priscila de Silva sa raz pýtala svojej starej mamy, prečo mala 12 detí a dostala jednoduchú odpoveď:

„Lebo som ich chcela.“

Jej vnučka tak ako mnohé iné ženy v Brazílii a ostatnej Latinskej Amerike chce niečo iné, majú iné plány. Má 24 rokov a pomýšľa na jedno dieťa, ak vôbec.

„Dnes sú iné časy a vychovať dieťa je ťažká vec,“ vraví krájajúc paradajky v reštaurácii, ktorú založila so 4 ďalšími ženami; len jedna z nich plánuje mať rodinu, ešte nevie, koľko detí. „Žijeme v inej, celkom inakšej dobe.“

V posledných desaťročiach klesla pôrodnosť v mnohých oblastiach sveta, ale niečo osobitne pozoruhodné sa prihodilo rodine v kedysi veľmi plodnej Latinskej Amerike. Od rozľahlého Mexika po malý Ekvádor a hospodársky kypiace Čile, všade silne klesla pôrodnosť, hoci potrat je zakázaný, katolícka cirkev odsudzuje antikoncepciu a vládne programy plánovania rodiny sú zriedkavé.

Útek z vidieka do miest, nové pracovné možnosti pre ženy, lepšia zdravotná starostlivosť a príklady malých prosperujúcich rodín šírené populárnymi soap operami viedli k demografickému zvratu, ktorý bol taký rýchly, že sociológov prekvapil.

V roku 1960 mali ženy v Latinskej Amerike priemerne temer šesť detí. Za päťdesiat rokov, v roku 2010, klesla pôrodnosť na 2,3 deti, hoci sa počet obyvateľstva medzitým strojnásobil.

Joseph Potter, demograf v Centre populačného výskumu na Texaskej univerzite, spomína:

„Keď som začínal, najaktuálnejšie bolo hľadať vysvetlenie, prečo majú ľudia toľko detí. Zatiaľ ľudia boli väčšmi pripravení na nízku pôrodnosť, ako sme si my vedci vedeli predstaviť… Predstava rodiny s veľa deťmi išla dolu vodou skôr, ako sme sa na to pripravili.“

Demografov najviac prekvapil úpadok pôrodnosti v Brazílii. Brazília je štát s rozmermi kontinentu, a s populáciou, ktorá je etnickým gulášom 200 miliónov ľudí. Sú tu obrovské rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, hoci nedávny ekonomický rozvoj umožnil miliónom prejsť do strednej triedy.

Zo 6,15 detí na ženu v roku 1960 klesla pôrodnosť v Brazílii v roku 2011 na menej ako 1,9. To je menej ako v ostatných latinskoamerických štátoch okrem Kuby, ktorá má štátom riadené plánovanie rodiny a legalizovaný potrat. Je to menej ako v USA, kde sú 2 deti práve dosť na náhradu populácie.

Demografov udivuje aj to, že brazílska pôrodnosť klesla temer uniformne v kozmopolitnom Sao Paulo s malinkými bytmi a prudko rastúcou ekonómiou, v amazonských dedinkách a v centrálnom farmárskom pásme.

Komentár Suzany Cavenaghi, demografky na brazílskom úrade sčítania ľudu:

„Raz to začalo a rýchlosť poklesu nás zarazila všetkých a všade. Nedalo sa to čakať v štáte, ktorý má také rozličné regióny, toľko chudoby na toľkých miestach, také rozdielne ekonomické podmienky.“

Prispievajúce fakty

Cavenaghi vysvetľuje, že trend urýchlila súčinnosť viacerých faktorov.

Ženám dodalo sebadôveru prodemokratické hnutie proti vojenskej diktatúre 1970-tych rokov, ktorá chcela osídliť odľahlé oblasti a podporou industrializácie nechtiac prispela k poklesu počtu pôrodov. Vidiecke obyvateľstvo sa hnalo do miest, kde bola hŕba detí finančnou pohromou.

Ženy sa začali obzerať po možnostiach ovládnutia pôrodnosti a antikoncepcia sa dala ľahko zaobstarať bez lekárskeho predpisu. Lekári verejného zdravotníctva robili na požiadanie sterilizáciu, ktorá sa stala bežnou a brazílske ženy brali bez problémov pilulky, ktoré vyvolali potrat, dávno predtým, ako sa tieto stali predmetom dnešných búrlivých kontroverzií v USA a aj u nás.

Veronica Marques, riaditeľka skupiny, ktorá finančne pomáha ženám založiť si nejaký obchod alebo podnik kdekoľvek v Brazílii, vraví:

„Dnešné ženy vedia, že musia zmeniť svoj život. Myšlienka, že budú robiť to, čo chcú robiť, a k tomu moc a sila urobiť to, je vec, ktorá zmenila náš štát.“

Marques má 31 rokov, je vydatá a nechce mať deti. Vraví, že pre mnohé brazílske ženy je ideálom ženy prvá žena na poste prezidentky ich republiky, Dilma Rousseffová. Z odvážnej marxistickej geriliérky 1960-tych rokov sa prepracovala k duchaplnej technokratke nepoznajúcej nezmysly. Má jednu dcéru, právničku a vedie štát, ktorý je vo svetovej ekonómii na šiestom mieste.

Netreba tu dlho hľadať a nájdete mladé vzdelané ženy na horných priečkach rebríka spoločenského úspechu, ktoré vravia, že sa im to darí, lebo sú bez detí.

Napríklad Elisangela Batistová – má 37 rokov, desať rokov pracovala v bankovníctve a teraz organizuje styky s verejnosťou. Vraví:

„Nezamýšľam mať deti. Priatelia majú jedno alebo dve. Moja priorita bola inakšia: Chcela som študovať a chcem pracovať.“

Správa jedného newyorského think tanku (myšlienkarne) pre pracovnú politiku uzatvára, že 59 % brazílskych žien sa považuje za „veľmi ambiciózne“ a 80 % vysokoškolsky vzdelaných žien ašpiruje na postavenie na horných stupňoch kariéry. U amerických žien sú tieto vysoké percentá nepravdepodobné.

Efekt telenoviel

Životy úspešných brazílskych žien sú často odrazom obsahu televíznych hier, nazývaných telenovela alebo mydlová opera. Sociológovia sa zhodujú na názore, že mydlové opery boli dôležitým faktorom pri znížení pôrodnosti v Brazílii. Hercov ustavične morí nešťastná láska, ale pohybujú sa v páčivom, bohatom, vyzdobenom, vzletnom svete, ktorého rozlišovacím znakom je aj malá rodina.

„Všetci sú mladí a žijú si dobre. Majú všetko, čo potrebujú. Sú krásni. Načo by im boli deti?“ spytuje sa Maria Immacolata Vassallo de Lopes, riaditeľka Centra pre štúdium telenoviel v Sao Paulo.

V skutočnom živote sú úspešné brazílske ženy skôr ako skromná Priscila da Silva a jej 4 skromné partnerky v reštaurácii. Len jedna má tri deti, ostatné súhlasia s Jaqueline Ramosovou; jej stará mama mala 19 detí, Jaqueline, teraz 24-ročná, nechce žiadne.

„Mať deti je veľa roboty,“ hovorí a horlivo krája lístky koriandru.

Prameň: Juan Forero, Birth rate plummets in Brazil, The Washington Post, 30. 12. 2011.

Poznámka prekladateľa: Ako sa toho úžasného prevratu zúčastnili muži? Žeby sa boli len prizerali? Dobre je, ak aj len ticho súhlasili. Dobre je, že sa dosiahol prvý stupeň úspechu v boji ľudskej prirodzenosti a preľudneniu, celková stabilizácia populácie. Brazília nie je jediný príklad. Teraz ide o to, ako bude prebiehať nevyhnutná depopulácia v rámci globálnej záchrany životného prostredia. Ostáva na ňu čas? – Rastislav.

Pôrodnosť klesá, ale globálna explózia populácie pokračuje

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Kenneth R. Weiss

(Výťah)

Na svete sú 3 miliardy ľudí mladších ako 25 rokov. Asi 1,2 miliardy vstupujú do plodného veku a kultúrne, predovšetkým náboženské, a politické sily im znemožňujú antikoncepciu. Takže hoci pôrodnosť globálne klesá, populačná explózia ani zďaleka neskončila.

Na mnohých miestach na svete vstupujú do manželstva deti, dokonca vo veku 10-12 rokov. Ako mladiství už často majú deti. Ak sa kolektívne rozhodnú nepodľahnúť tlaku okolia a budú mať menej detí, porastie svetová populácia ďalej, ale pomalšie.

Ak klesne svetová pôrodnosť z dnešných 2,5 detí na ženu na 2,1, bude na svete v roku 2050 okolo 9,3 miliardy ľudí; pribudne druhá Čína a India. Keby pôrodnosť neklesla, bolo by to 11 miliárd – pribudli by 3 Číny.

Bez ohľadu na to, či to bude 9 alebo 11 miliárd, o ornú pôdu a potraviny bude núdza, mestá budú ešte väčšmi preplnené a hlad bude rozšírenejší, ale pri 11 miliardách to bude horšie.

V dôsledku nebrzdenej pôrodnosti v posledných desaťročiach sme dnes v situácii, že napriek klesajúcej pôrodnosti povedie pri takom veľkom počte mladých ľudí na začiatku plodného veku aj nepatrne vyššia pôrodnosť k veľkému prírastku obyvateľstva. Vedci volajú populačným momentom či zlomom čas, keď populácia prestane rásť.

Každý rok pribúda svetu viac ako 70 miliónov ľudí, a to už od 1970-tych rokov.

Predstavme si populačný rast ako idúci vlak. Keď rušňovodič zabrzdí, vlak nezastane okamžite. Demografovia si mysleli, že vlak zastane okolo roku 2075; dnes vravia, že populačný rast potrvá do budúceho storočia.

India má dnes 1,2 miliardy obyvateľov. Hoci do roku 2030 jej pôrodnosť klesne z dnešných 2,5 na 2,1 detí, jej populácia bude rásť do roku 2060, kedy dosiahne 1,7 miliardy obyvateľov.

V niektorých najchudobnejších štátoch sveta ostáva pôrodnosť vysoká, poháňaná tradíciami, náboženstvom, nízkym postavením ženy a obmedzeným prístupom k antikoncepcii. Sú to súčasne tie štáty, v ktorých zúri hlad, politická nestabilita a degradácia prostredia.

Očakáva sa, že do polovice storočia sa populácia Afriky zdvojnásobí, čo pridá 1 miliardu ľudí.

Pri dnešných 7 miliardách ľudí žije 1 z 8 ľudí v slume; to je 1 miliarda hladných; podľa FAO umiera ročne 8 miliónov na choroby spôsobené hladom. Bude treba potravu pre ďalšie 2 miliardy ľudí, ale nikto nevie, kde sa naberie.

David Tilman, globálny expert pre poľnohospodárstvo na University of Minnesota, vraví, že bude treba pridať ornej pôdy a vody, aby sa produkcia obilnín zdvojnásobnila, ale to nepôjde.

„V najbližších 40 rokoch musíme vyrobiť viac potravy, ako sa vyrobilo za posledných 10 000 rokov.“

Väčšina dobrej pôdy je už zadaná a premenená na mestá a púšte. Erózia pôdy, jej chemická kontaminácia a presolenie v dôsledku zavodňovania ničia dobrú ornicu. Pri klimatickej zmene zničia zvýšené teploty a búrky úrodu. Povodne ohrozia milióny ľudí v nízko položených oblastiach.

Tomuto nikto nevenuje pozornosť. Politickí vodcovia v Európe, Japonsku a USA si sťažujú, že majú málo mladých ľudí, čo sa postarajú o starnúcu populáciu. V rozvojových štátoch vidia ich kolegovia mládež ako hybnú silu ekonomickej vitality a politickej moci. V USA dosiahli politické boje o antikoncepciu a potrat takú silu, že mnohé environmentálne a humanitárne organizácie ustúpili od iniciatív za plánovanie rodiny.

Temer 20 rokov po tom, čo 194 národov podpísalo sľub, že zabezpečia všeobecný prístup k plánovaniu rodičovstva, je situácia taká, že zásobovanie antikoncepčnými prostriedkami je vo väčšine štátov tretieho sveta v slepej uličke.

Hoci rast indickej populácie sa spomalil, najmä v stredných spoločenských triedach, pôrodnosť ostáva vysoká u vidieckych chudákov. Uttar Pradeš mal pred 10 rokmi 166 miliónov obyvateľov, dnes ich má 200 a zdvojnásobí svoj počet do roku 2050. Ženy tam majú priemerne 3,5 detí.

Je potrebný rozhodný krok, aby sa tam aj inde antikoncepcia stala dostupnou aj v rozptýlených dedinách bez príjazdu po pevných cestách a bez kliník. Vládne snahy boli v otázke plánovania rodiny dosiaľ náhodné, obmedzené a nerozhodné. Zákony síce obmedzujú vydaje žien mladších ako 16 rokov, ale tradícia mladých manželstiev je stále silná.

Vodcovia Indie vidia davy svojej mládeže ako výhodu pri súperení s Čínou, ktorej pracovná sila v dôsledku dlhodobého obmedzenia veľkosti rodín starne. Proti tomu namieta Hania Zlotniková, predošlá riaditeľka Populačnej divízie OSN:

„Prírastky sú veľké medzi chudobnými. Čo je dobré na tom, mať v populácii veľa chudobných?“

V Muzaffarnagare, 70 míľ na sever od New Dillí, je klinika, kde sa raz do mesiaca rozdeľujú vnútromaternicové telieska. Kto má potvrdenie o chudobe, platí len 1,76 USD. Raz bol záujem taký veľký, že sa tuctom žien povedalo, aby prišli zajtra. Tak zúfalo hľadajú pomoc pri ovládnutí plánovania rodičovstva, že prišli ešte aj na tretí deň.

Celá štvrtina žien v Uttar Pradeši nepoužíva modernú antikoncepciu, hoci túžia vyhnúť sa tehotenstvu. Mnohé nemôžu chodiť do vzdialených zdravotných stredísk, iným chýbajú finančné prostriedky.

V susednom Bihare, najchudobnejšom štáte Indie, oznámila jedna klinika, že chirurgicky bude sterilizovať 200 žien. Prišlo ich 2000.

„Keď sa ukazovalo, že ich všetky nemôžeme zapísať, zdemolovali zariadenie kliniky a zahnali lekárov. Boli to ženy. Moslimky – a išli si zúfať,“ spomína jeden lekár.

Thomas Robert Malthus predpovedal v roku 1798 hlad a choroby; nepredpokladal, že masové vysťahovalectvo do Nového sveta zmenší populačný tlak. Paul Ehrlich predpovedal to isté v roku 1968 a nepredpokladal zelenú revolúciu – moderné intenzívne farmárstvo, ktoré zvýšilo výnosy.

No Ehrlichove varovania inšpirovali vývoj antikoncepčnej pilulky a iných metód antikoncepcie, ktoré zrazili pôrodnosť v industrializovaných štátoch. Kampane environmentálnych skupín, Svetovej banky a radu amerických a iných vlád preniesli plánovanie rodiny aj do rozvojových štátov.

No aktivisti protipotratového hnutia sa najprv v USA postavili proti zahraničnej pomoci plánovanému rodičovstvu, poukazujúc na násilné potraty a sterilizácie v Indii a Číne. Platený lobista Steven W. Mosher presvedčil vládu prezidenta Georgea W. Busha, aby počas sedem rokov krátila americký príspevok Populačnému fondu OSN ročne o 34 – 40 miliónov USD, čo tento fond veľmi pocítil.

Mosher považuje niektoré formy antikoncepcie za „chemický potrat“, hoci len zabraňujú embryu implantovať sa v maternici.

Pod týmto dojmom aj Rockefellerova nadácia prestala podporovať medzinárodné plánovanie rodiny, ale nadácie Susany Thompsonovej Buffetovej a Billa a Melindy Gatesových založili nové nadácie. Pri takýchto menlivých podporách a nepredpovedateľných politických obratoch je ťažko udržovať a nieto rozvíjať prístup k antikoncepcii. Počas posledných dvoch dekád podporovali USA plánovanie rodiny v zahraničí veľmi slabo, najmä ak sa zoberie do úvahy inflácia.

Kým používanie antikoncepcie v celosvetovom meradle za posledných 40 rokov stále stúpalo, a to pod vedením priemyselného západu a Číny, zatiaľ živorí v menej rozvinutých oblastiach Afriky a južnej Ázie.

V Nigérii používa antikoncepciu len 8 % vydatých alebo v partnerskom zväzku žijúcich žien v reproduktívnom veku, kým v USA je to 72 %. Okolo roku 2050 predbehne Nigéria USA v počte obyvateľov a bude tretím najzaľudnenejším štátom sveta.

Keňa mala kedysi program plánovania rodiny, ktorý bol vzorom pre africký kontinent. Koncom 1970-tych rokov sa vláda dohodla s medzinárodnými darcami na programe, ktorý znížil pôrodnosť z 8 detí na ženu na menej ako 5 koncom 1990-tych rokov.

Potom tam však došlo k politickým nepokojom a americký kongres, ovládaný republikánmi, zarazil rozvojovú pomoc na plánovanie rodiny. Dodávky antikoncepčných prostriedkov boli prerušené a pokles pôrodnosti sa zastavil. Očakáva sa, že v roku 2050 stúpne počet obyvateľov z dnešných 44 miliónov na temer 100 miliónov.

Napriek veľkej opozícii manželov, príbuzných a tradičných vodcov, na celom svete si ženy potajomky prajú antikoncepciu. Jedna žena v Keni chcela zastať pri 2 deťoch, ale manžel chcel mať viac detí. A tak sa každé tri mesiace vytratila z domu a navštívila kliniku, kde dostala injekciu hormonálnej antikoncepcie Depo-Provera.

„S Depo to nikto nevidí. A som voľná.“

Dr. Babatunde Osotimehin, riaditeľ Populačného fondu OSN spomína:

„Keď som bol praktickým lekárom v Lagose v Nigérii, prichádzali ku mne potajomky ženy a prosili ma o antikoncepciu, ale nemal som to prezradiť. Väčšinou mali viacero detí. Boli to inteligentné ženy. Chceli dať svojim deťom, ktoré už mali, šancu na úspech v boji o život.“

Prameň: Kenneth R. Weiss, Fertility Rates Fall, but Global Population Explosion Goes on; Los Angeles Times, 22. 7. 2012.

*

Poznámka prekladateľa:

Viem, že táto téma nie je na Slovensku aktuálna ani obľúbená, ale myslím si, že nemusím presviedčať mnohých, že s nebrzdeným rastom svetovej populácie to vyzerá veľmi zle. Je dobre, že nárast populácie Slovenska z 3 327 803 obyvateľov (s hustotou obyvateľstva 68 ľudí na km²) v roku 1946 na 5 379 455 obyvateľov (s hustotou 110 ľudí na km²) v roku 2001 a na 5 397 036 obyvateľov (s hustotou 110 ľudí na km²) v roku 2011 sa v posledných 10 rokoch prakticky zastavil; ročne pribúda priemerne 2 000 obyvateľov Slovenska. Neverím politikom a tým demografom, ktorí nabádajú k vyššej pôrodnosti, aby pre budúcnosť pribudli pracovné sily na zaistenie národného dôchodku a starostlivosť o rastúci počet neproduktívnych starnúcich ľudí; keď treba, starí ľudia vedia pracovať.

Čítam si opäť a opäť hodnotný a číslami nabitý článok Miroslava Vajsa v Pravde z 31. 10. 2011 a kladiem si otázku, ako je možná, ba celkom bežná, aj takáto interpretácia tých strašných čísiel (nepripisujem ju autorovi, na internete je každodenná):


  • Že populačná explózia nie je ešte ani v polovici. To vyvoláva pocit bezpečnosti, že nás nie je tak veľa, že nás asi bude dvakrát toľko ako dnes a že myslieť na to máme čas.

  • Že treba uvažovať bez nezmyslov o svetovej populácii. Je len jeden nezmysel v tejto súvislosti, a to je ten, že počet ľudí netreba ovládnuť, že ten sa ustáli sám od seba. Iste, ale kedy a za akých okolností?

  • Že by sme mohli nakŕmiť deväť a možno aj viac miliárd ľudí. Dnes iste, ale čo za desať, dvadsať rokov, keď sa dnešné zdroje vyčerpajú? A ak aj vtedy, čo za päťdesiat rokov – to budú dnešné deti v rozkvete či na sklonku pracovného života!

  • Že tvrdenia OSN (že nás bude dvakrát toľko) spúšťajú zbytočnú hystériu. Vždy je lepšie starať sa dopredu a neprísť s krížom po funuse. Niet spoľahnutia na možnosť, že Boh sa postará o svoje tvorstvo, ako sa stará o vtáctvo nebeské. Kde bol vtedy, keď dymili osvienčimské pece?

  • Že viac ľudí znamená viac hláv na riešenie problémov. Každá hlava má ústa na kŕmenie, ale nie každá má šikovný mozog. Čím sa podieľa miliarda čiernej Afriky na technologickom pokroku?

  • Že ľudstvo doteraz dobre čelilo výzvam a vyrovná sa aj s touto. Prebytok šľachty sa poslal na križiacke výpravy, hladujúci Íri sa vysťahovali do Ameriky, rybí tuk do kahancov sa nahradil petrolejom do lámp, dojivosť kráv sa zvýšila na 50 litrov mlieka denne (od jednej!). Dnešná výzva je iného kalibru a týka sa každého jedného.



V komentári k tejto eseji napísal Johntaves: Svoju plodnosť musíme znížiť tak, aby sa náš počet znižoval do tých čias, kým nebudeme konzumovať esenciálne zdroje pomalšie, ako sa obnovujú. Pre zníženie plodnosti si musí každý osvojiť pravidlo „dve-štyri-osem“: Nemaj viac ako dve deti, nie viac ako štyroch vnukov pre svojich rodičov a nie viac ako osem pravnukov pre svojich starých rodičov. Ak však chceme znížiť populačné čísla hneď, platí pravidlo „jedna-dve-štyri“: Nemaj viac ako jedno dieťa atď. Na toto ľudia nikdy nemysleli, a preto sa premnožili.

V Svazijsku pestujú babky zlato

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Lydia Polgreenová

Keď zomreli jej dcéry, vzala si Khathazile ich jedenásť sirôt bez uvažovania k sebe. Tam, kde najvyšší výskyt aidsu zanechal more detí bez matiek, robia to všetky gogo, staré mamy.

„Boh nám pomôže,“ povedala.

Možno. Ale mala poistku, keby božia pomoc sklamala: Svazijské zlato, veľmi dobre rastúcu a kvalitnú odrodu marihuany, vyhľadávanú v prosperujúcom obchode so susednou Južnou Afrikou. Na políčku hlboko v lese, na vzdialenom vŕšku tohto suchého kúta Svazijska, pestuje Khathazile svazijské zlato, aby dorastajúci húf vnúčat nakŕmila, ošatila a zaplatila školné.

„Bez konopí by sme hladovali,“ vysvetľuje Khathazile a žiada, aby som použila len jej stredné meno.

„Khathazile je jednou z tisícov dedinčanov, ktorí si na vidieku posledného afrického kráľovstva doplňujú živorenie pestovaním marihuany,“ vysvetľujú pracovníci rozvojovej pomoci.

„Jej odroda je odolná voči suchu a dobre rastie.“

Khathazile sa nepovažuje za ohnivko globálnej siete pestovateľov drog, medzi ktorými vedú makoví farmári v Afganistane a kokoví roľníci v Latinskej Amerike. Zobrala si na starosť svoje vnúčatá a keď pokusy s inými plodinami nedali potrebný výsledok, pustila sa do marihuany.

„Ak pestujete zeleninu alebo obilie, ukradnú vám to opice.“

Svazijsko, posledná africká absolútna monarchia, patrí oficiálne medzi štáty so strednými zárobkami. Vo vidieckom zapadákove okolo Piggs Peaku (Svinského štítu), zaprášeného mesta v hornatom severozápade štátu, je však pravidlom extrémna chudoba. V jeho kamenistej pôde nerastie toho veľa a iná práca sa ťažko nájde. Mladí odchádzajú do dvoch veľkých miest, Mbabane a Manzini, alebo až do susednej Južnej Afriky.

Nechávajú za sebou veľa starých žien a ešte viac detí. Agresívne použitie liečby retrovírusovej infekcie znížilo síce celoštátnu mortalitu na aids, ale choroba narobila diery prakticky v každej rodine. Na starších súrodencov pripadla starosť o mladších a krehkí starí rodičia sa museli znovu pustiť do výchovy celkom malých detí.

To je aj história Khathazilinej rodiny. V roku 2007 umrela ako 24-ročná jej dcéra Tensile a zanechala starej mame štyri siroty. O pár rokov umrela druhá dcéra, Spiwe, po ktorej pribudli ďalšie tri hladné ústa. Aj tie sa prisťahovali ku svojej gogo. Nakoniec umrela dcéra Nomsa, zanechajúc štyri deti. Nedalo sa robiť nič iné, ako nájsť im miesto v jedinej miestnosti chalupy.

„Nemôžem predsa len tak opustiť tieto deti,“ vysvetľuje Khathazile.

Také rodiny musia ťažko bojovať, aby prežili.

„Väčšinou roľníčia spôsobom, ktorý závisí od dažďa,“ vraví Tshepiso Mthimkhulu, úradník Červeného kríža.

„Je tu veľmi veľa sirôt a vdov, ktoré to všetko ťažko prežívajú.“

Pre ich alternatívny zdroj príjmu existuje trh. Podľa Spojených národov hlási Južná Afrika zvýšenú spotrebu marihuany a Svazijsko je jej horlivý dodávateľ. Svazijsko je malý štátik s 1,4 milióna obyvateľov, ale hovorí sa, že v roku 2010 mal viac marihuanových polí ako India, ktorá je rozlohou 180-krát väčšia.

Sibongile Nkosi má 70 rokov. Vraví, že začala pestovať marihuanu ešte za života svojej dcéry. Ktorási žena z dediny jej povedala, že s tou rastlinou sa dá slušne zarobiť.

„Zasadila som semienka do zeme, polievala som to a rástlo to,“ spomína si na svoju prvú úrodu.

„Naraz som získala schopnosť nakŕmiť svoje deti.“

Pestovanie konopí môže vyniesť pekný príjem, ale babky zo Svinského vrchu sú ťažko drogovými kráľovnami. Najprv musia nájsť tajné miesto na založenie poľa, čo je najčastejšie v hlbokom lese, kam cesta, samozrejme pešo, trvá hodiny. Vyklčovanie porastu je ťažká práca, ale tieto ženy sú oddávna naučené na tvrdú prácu. Potom musia kúpiť semená a hnojivo – bez neho je rastlina menejcenná a nedá potrebný výnos. Treba ju aj riadne orezávať a prestrihovať, aby vytvorila správny druh kvetov. A nakoniec treba dávať pozor na plody.

Pani Nkosi vraví, že vlastné semená nie sú dobré ako osivo.

A potom je tu polícia. V marci a apríli, to je tesne pred zberom, hľadá marihuanové políčka a spáli ich do koreňa – babky sa narobili a stoja tu teraz s prázdnymi rukami.

Dobrá úroda sa začína od takých 25 funtov marihuany. Ale babky predávajú medzi obchodníkom, ktorí v čase zberu obchádzajú dedinky a vedia sa jednať, takže spravidla celá úroda vydá menej ako 400 dolárov.

„Tí chlapi prichádzajú z Južnej Afriky kupovať, ale okrádajú nás. Ako sa máme brániť? Ak si sadneš na kraj cesty a predávaš, príde polícia a zavrú ťa.“

Podnikavejší pestovatelia zakopú časť svojej úrody vo vodotesných súdkoch v lesoch a čakajú s predajom do decembra, keď prísun vyschýna a ceny idú hore. No väčšina starých mám potrebovala peniaze už včera a nie o pol roka.

Pani Nkosi vraví, že nikdy neokúsila svoju úrodu. Na otázku, či niekedy fajčila marihuanu, vykríkla, že veď to by ju opilo a spadla by na zem! Marihuana jej vynáša toľko, že jej rodina biedne prežíva, ale kladie si otázku, či to stojí zato.

„Prestanem s tým,“ vraví, „málo to vynáša.“

Ale keď sa začala tohoročná sezóna sadenia, hľadala si políčko. Doma jej ostávajú ešte dve vnučky. Škola bude stáť najmenej 400 dolárov a nemá inú možnosť, ako prísť k týmto peniazom.

„Kto je chudobný, musí urobiť všetko, čo sa dá, aby prežil. Ak si niekde čo len málo zarobím, poteší to moje srdce.“

Prameň: Grandmas Grow Gold in Swaziland

*

Poznámka prekladateľa:

Toto je podľa mňa odpoveď demografom a šomrošom, že o pár rokov bude málo takých, čo budú vedieť uživiť svojich starkých. Zatiaľ je situácia taká, že v Afrike aj inde starí, hlavne ženy, nielenže sa vedia postarať o seba, ale tam, kde milióny detí stratili rodičov v dôsledku aidsu, pomáhajú vnukom a pravnukom vyrásť. Ich obetavosť pri obrábaní políčka skrytého v lesoch mi pripadá nadľudská, ale nie, je ľudská, dobrí ľudia sú takí. Ich „Pánboh nám pomôže“ mi znie skôr ako „Osud nám dožičí, že predáme úrodu, ak sa sami pričiníme.“

K situácii u nás: Uznávam, že dôchodky sú malé, ale všade na svete je rozšírené, že rodičia doplňujú malé platy svojich detí a nie deti penzie svojich rodičov; také prípady sú zriedkavé. Všade rastie počet mladých dospelých, žijúcich v rodičovskom dome z príjmu rodičov. Domy a byty sa častejšie dedia ako kupujú. Viem, že sa to zhorší. Viem, že eldoráda mladých privyrábajúcich si penzistov zaniknú prvé. Postarší budú pracovať dlhšie, takrečeno kým budú vládať, nevidím na tom nič zlé. Hlavnú úlohu tu pripisujem odborom, ktoré vedia, kde pracujúcich tlačí topánka dnes a demografi im povedia, ako to bude vyzerať s pracovnými možnosťami zajtra; kde najviac hrozí konkurencia robotizácie výroby; nato sa treba pripravovať už dnes.

Preľudnenie sú nielen vysoké počty jednotlivých kategórií obyvateľstva, ktoré nadarmo bijú do očí a zanechávajú letargiu. V prvom rade je to neodvratné vyčerpanie nerastných a biologických zdrojov a nedostatok lacnej obnoviteľnej energie. Napriek tomu pachtivý človek chce stále viac, lepšie a čím skôr. Najmä nepredstaviteľne chudobní majú právo na lepší život. Čudujem sa, že zjavne riešia situáciu tak často dobrodružnou a neraz životu nebezpečnou migráciou až emigráciou. Budúcu situáciu môže zlepšiť len to, že nás bude menej, a to sa dá dosiahnuť len tým, že budeme mať menej detí. Viac detí dnes znamená nielen viac dospelých zajtra, ale aj viac dedkov a babiek pozajtra. – Rastislav

Ateizmus+

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Rastislav Škoda

Ateizmus Plus alebo jednoducho ateizmus+ je najnovší výtvor myslenia Jennifer McCreightovej (pozri: www.blaghag.com), zapadajúci síce ako reakcia do rámca „nového ateizmu“ Richarda Dawkinsa a nedávno zosnulého Christophera Hitchensa s ich sloganom, že Boh je delúzia a „čo je horšie, nie je veľký“, ale jeho ťažiskom nie sú teologické špekulácie.

Na oficiálnej stránke ateizmu+ stojí:

„Ateizmus+ je bezpečné miesto pre diskusiu o tom, ako sa nás náboženstvo každého dotýka a o tom, ako aplikovať skepticizmus a kritické myslenie na všetko, vrátane sociálnych otázok typu sexizmus, rasizmus, GLBT (gej, lesbický, bisexuálny a transrodový), politika, chudoba a zločinnosť.“

Čo mu predchádzalo

Už Nový ateizmus znamenal rast záujmu celosvetovej spoločnosti o ateizmus, vedecký skepticizmus a progresívnu politickú agendu. Pri tom sa ukázalo, že neviera v Boha sa nezaobíde bez uzla iných svetonázorových postojov od slobodnej voľby v otázke rodičovstva po homeopatiu; tak, ako sa viera v Boha nezaobíde bez opozície voči potratom, rovnopohlavným manželstvám a v USA proti kontrole zbraní.

V každej spoločnosti existujú napätia a v ateistickej sa v minulosti ozvali hlasy, že je to klub, atraktívny pre starších aj už šedivých bielych (v USA a Anglicku) pánov strednej vrstvy s Richardom Dawkinsom ako stereotypom; pocity vylúčenia hlásili mladé ženy, ktoré nedostali možnosť prednášať na konferenciách a na vlaňajšom svetovom stretnutí ateistov v Dubline došlo dokonca k incidentu, keď neskoro v noci vo výťahu dostala blogerka Rebecca Watsonová pozvanie na kávu do izby, z čoho vznikla na internete aféra „Elevatorgate“. Watsonová na internete vehementne protestovala proti správaniu sa mužov a sexuálnemu obťažovaniu žien, čo Dawkins spočiatku kritizoval. Vraj aj po jej odmlčaní sa jej blogeri vyhrážajú znásilnením a smrťou.

Neslušné obleky a zemetrasenia

Jennifer McCreightová sa stala známou už v roku 2010, keď organizovala „Boobquake“ (earthquake je zemetrasenie, teda trasenie/potriasanie prsníkmi) ako satirickú odpoveď Hojatoleslamovi Kazemovi Sedighimu, iránskemu kazateľovi, ktorý v jednej svojej kázni povedal:

„Ženy, ktoré sa neobliekajú slušne, zvádzajú mladých mužov, ohrozujú ich cudnosť a šíria v spoločnosti cudzoložstvo, čo má za následok zvýšený výskyt zemetrasení.“ (Pozri: Carnal Nation.)

Jennifer na internete vyzvala ženy, aby 26. apríla 2010 nosili blúzky s veľkým výstrihom alebo najkratšie šortky, aké majú, ak to je ich obľúbený prejav neslušnosti. Povedala, že to bude vedecký pokus, či dôjde niekde k zemetraseniu. Na facebookovú výzvu došlo 200 000 pozitívnych odpovedí a prísľubov účasti na akcii.

Takzvaným „epicentrom“ zemetrasenia bolo dvojhodinové zhromaždenie na Purdue Bell Tower vo West Lafayette, Indiana. Pozornosť účastníkov priťahovali zdvíhajúce podprsenky, rozopnuté blúzky, krátke sukničky a iné riskantné oblečenia mladých žien. Niektoré niesli aj nápisy ako „Výstrih pre vedu“, „Amnestia“ alebo „Boh nenávidí prsičká“. Študentské noviny hlásili, že mužských zvedavcov bolo viac ako ženských účastníčok.

Na poludnie bolo zhromaždenie aj v New Yorku a na Washington, D.C.'s Dupont Circle, kam prišiel tucet žien a hlásateľ rozhlasovej stanice BBC Persia (pozri: BoobQuake).

Vo Vancouvri prišli na stretnutie stovky mužov, ktorí si na mobiloch s kamerami fotografovali najmä pár žien, ktoré boli hore bez. Mnohí podporili akciu kúpou oficiálneho trička „Boobquake 2010“; výnos z predaja išiel pre Červený kríž.

V priebehu celého dňa pokusu vo všetkých zemepisných šírkach bolo zaznamenaných 47 menších zemetrasení – tak ako každý deň ich býva niekoľko až sto päťdesiat. Iba jedno, na Taiwane, malo stupeň 6,2, ale k tomu došlo pár hodín pred oficiálnym začiatkom akcie v USA. Iránsky duchovný bol teda presvedčivo usvedčený z hlásania nepravdy.

Jennifer je evolučná biologička a bloguje na sieti Freethought (Voľná myšlienka). Spomína si, že dostávala nevyzvané sexuálne pozvánky a vo verejnosti neraz počula bezdôvodné komentáre ku svojmu vzhľadu. Získala dojem, že ateizmus je klub chlapcov, ktorí privítajú neškaredé dievča, ale odvolajú záujem, keď zistia, že je provokujúca feministka. Vravia o sebe, že sú racionalisti a proti predsudkom, ale nielenže podliehajú sexizmu celej spoločnosti, oni ho svojím správaním a tzv. žartmi zväčšujú. Keď niečo povedala alebo napísala o feminizme, dostala stovky urážlivých a nenávistných komentárov – ani čoby ateizmus bol pelechom podceňovania žien. Raz napísala:

„Je to ešte horšie. Ako žena sa necítim bezpečná v tejto spoločnosti. Cítim sa tu menej bezpečná ako vo vede, ako pri hrách alebo na prechádzke.“

Agenda ateizmu+

Prvou položkou agendy ateizmu+ je teda očista. Jennifer:

„Je veľa miest, kde sa musíme zlepšiť, keď zistíme slabiny a korene problémov v našom ateizme a skepticizme.“

Nie je rozumné obmedziť „problémy ateistov“ na legálne diskusie o vzťahu cirkví k štátu. Ak nám naozaj ide o zníženie vplyvu zhubného dogmatizmu a fundamentalizmu na spoločenský život v štáte, musíme šíriť uznanie, že náboženstvo sa zneužíva na podporu politických ideológií, ktoré poškodzujú spoločnosť v celom rade životných situácií: práva gejov (sú na čase), reprodukčné voľby (párbunečné embryá vraj majú dušu), sexuálna diskriminácia a rodová výlučnosť (Boh urobil muža chlebodarcom a ženino miesto je v kuchyni), ochrana životného prostredia (čo tam po Zemi, ak čakáme na návrat Ježiša Krista), medzinárodné vzťahy (proroctvá o vojnách na Strednom východe), ekonomická rovnosť (náboženstvá prekvitajú v chudobných štátoch a vädnú v prosperujúcich) atď. Oslabením náboženského vplyvu v týchto oblastiach sa v nich zlepšuje celková situácia a politicky angažovaný ateista by sa mal do takejto činnosti zapojiť. (Pozri: Atheism+: the new New Atheists.)

Ateizmus+ si berie za úlohu sledovať napríklad:

Vplyv náboženskej pravice na kontrolu pôrodnosti.
Vplyv náboženskej pravice na sexuálnu výchovu na štátnych školách.
Vplyv náboženskej pravice na prijateľnosť LGSB.
Zneužívanie chudobných ľudí liečiteľmi vierou a inými náboženskými šarlatánmi.
Zlyhanie náboženstva pri liečbe mentálne chorých.
Vplyv katolíckej cirkvi na rozšírenie aidsu v Afrike.

Ateizmus + nemôže akceptovať ľudí, ktorí verejne nazývajú ženy škaredými, tučnými, pobehlicami, cundrami, kurvami a ešte horšie. Ktorí podobné znevažujúce pomenovania majú pre ľudí s inou farbou kože, inou sexuálnou orientáciou, duchovne chorých a chudobných. Ktorí im verejne hrozia násilím, znásilnením aj smrťou.

Je celkom v poriadku, ak sa ateistické organizácie zamerajú primárne na ateizmus: ak sa dožadujú zákonných práv pre ateistov, odhaľujú antiateistickú bigotnosť, vytvárajú ateistické kluby, presviedčajú ľudí, aby zanechali náboženstvo a vystúpili z cirkvi. Je však dôležité, aby si uvedomili, že všetci ľudia nevyzerajú tak dobre ako Richard Dawkins. Že sú tu pre všetkých ateistov, aj tých, čo sa ešte nezapojili do tohto hnutia. Pre tých, čo sa boja vyjsť zo svojho ústrania, čo sa neodvážia priznať sa k svojmu ateizmu. Pre tých, čo sú už aj tak marginalizovaní, na okraji spoločnosti, a nepadá im ľahko pridať si ďalšiu stigmu k tej, ktorú už majú. A konečne aj pre tých, čo ešte nie sú ateisti, ale mohli by sa nimi stať, keby ateistické hnutie uspokojilo ich osobitné potreby, keby videli, že je tu aj pre nich. (Pozri: Greta Christina, What Atheism Plus Might Mean for Atheist Organizations.)

*

Toto všetko je veľmi aktuálne aj pre ateizmus na Slovensku a predkladám to našim mladým ateistom a ateistkám na uváženie. Robím to najmä v súvislosti s tým, že 16. júna 2012 na slávnostnom Dni humanistov odzneli úplne protichodné vety docenta Chmelára:

„Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie Boha.“ – „Kresťanstvo a ateizmus sú dve nesúvisiace (etické) kategórie.“ – „Ateista nie je to isté ako humanista.“ – „Ateizmus nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva.“

Dosiaľ proti nim nikto verejne neprotestoval, ale to nejde; preto protestujem touto cestou.

„Náboženstvo už nestačí“

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

vraví svojím fanúšikom na facebooku dalajláma.

Dalajláma, hlava tibetského budhizmu a jeden z hlavných súčasných náboženských vodcov, má na facebooku 4,3 milióna fanúšikov. 10. septembra 2012 uverejnil na svojej stránke toto vyhlásenie:


„Všetky veľké náboženstvá, stavajúce na láske, súcite, trpezlivosti, tolerancii a odpúšťaní, vyzdvihujú vnútorné hodnoty. Skutočnosti súčasného sveta však svedčia, že základné náboženské etiky už nestačia. Preto som čím ďalej tým presvedčenejší, že prišiel čas, keď treba nájsť cestu, ako myslieť o spiritualite a etike mimo náboženstva.“

Christian Piatt dal svojej odpovedi na blogu nadpis „Praje si dalajláma koniec všetkých náboženstiev?“ a pokračoval:

„Stáva sa bežne, že filozofi, ateisti, ba dokonca aj nábožensky cítiaci ľudia na okraji svetonázorových systémov volajú po serióznom prehodnotení situácie. No keď to povie dalajláma, zarazí mi to dych a kladiem si otázku, či tento postkresťanský smer uvažovania, ktorým sa už dlho uberáme na Západe, nie je ešte väčším trendom a nestáva sa globálnym zeitgeistom – duchom doby.“

Hufington Post upozorňuje, že tento text je vlastne výťahom z minuloročnej knihy dalajlámu, nesúcej názov „Pomimo náboženstva: etika pre celý svet“, v ktorej stojí, že pri riešení súčasných problémov je sekulárna etika dôležitejšia ako organizované náboženstvá.

Niektorí blogeri uvažujú o tom, že pod sekulárnou etikou myslí dalajláma vedu – pole, o ktoré tento nositeľ Nobelovej ceny mieru prejavuje záujem už roky.

George Dvorsky napísal na i09:

„Dalajlámova rada mi pripadá familiárna – je ozvenou pocitu, ktorý som mal pri čítaní spisov Sama Harrisa, tvrdiaceho, že veda má odpovede na morálne otázky, čo jej teisti radi odopierajú a vedci veľmi neprotestujú. Dalajláma sa nevyhýba vedeckej diskusii a osobitne ho fascinuje neuroveda o vyšších funkciách mozgu. Je veľmi ľahko možné, že jeho myšlienky sa blížia Harrisovým.“

(Lauren O’Neil, Your Community Blog, CBC News, 13. 9. 2012)

Kniha „Zakázané ovocie: Etika humanizmu“ na internete

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Nehaňte sekulárnych humanistov, že nemajú podklad pre etiku a morálku, že sú nihilisti. Nenamýšľajte si, že len viera v Boha je zárukou morálnej cnosti, že jediní „svätí“ sú tí, čo žijú v zväzku s kostolmi a že sú „hriešnikmi“ tí, čo žijú mimo nich.

Milióny jednoduchých ľudí a stovky filozofov dokázali, že pretrhaním teistických ilúzií môžeme podnietiť odvahu a zdravý rozum k vytvoreniu racionálnej etiky, založenej na realistickom pohľade na prírodu a spoznaní všeobecných morálnych pravidiel, spoločných všetkým ľuďom.

[caption id="attachment_2156" align="alignright" width="150" caption="Etika humanizmu"][/caption]Kniha amerického filozofa Paula Kurtza „Zakázané ovocie: Etika humanizmu“ nás presviedča, že musíme jesť zakázané ovocie rajského stromu poznania dobrého a zlého, pustiť sa do etického hľadania a zásady nášho správania budovať na samostatnom rozmýšľaní; len táto cesta vedie k objaveniu etických právd, ktoré môžu usmerňovať naše spoliehanie sa na seba samého a uznávanie práv iných.

„Zakázané ovocie“ obsahuje zaujímavé state o súkromí a o ľudských právach a podáva konkrétne etické odporúčania ako alternatívy pre tradičné náboženské názory.

Slovenská humanistická literatúra nemá zatiaľ knihy tohto druhu a keď pred pätnástimi rokmi vyšla, nevyvolala veľký ohlas. Doba nebola priaznivá. Žiaľ, aj dnes ľudia málo pestujú svoj svetonázor a z pohodlnosti a lenivosti súhlasia s nálepkou, ktorá nezodpovedá skutočnosti. Mladí sú takí ako na celom svete: do kostola chodili, kým museli a prestali chodiť, keď už nemuseli. Len keď požiadavky cirkevnej vrchnosti a prisluhujúcich politikov prekročia mieru únosnosti (napr. reštitúcie, výhrada svedomia, antikoncepcia a interrupcie, zneužívanie detí), ozvú sa na blogoch búrlivé rekcie protestov mnohých skupín obyvateľstva.

Internet ovládol svet a nejeden ho má už aj na mobilnom telefóne. Existujú stovky elektronických kníh od rozprávkových cez kuchárske po romány a pobožné. Preto vydávame takto aj „Zakázané ovocie“ a dúfame, že si ho do svojich počítačov stiahnu a občas po ňom siahnu mnohí.

Printové vydanie vyšlo v spolupráci s občianskym združením Spoločnosť Prometheus v roku 1998 vo vydavateľstve Rastislava Škodu v Bratislave, ISBN 80–967906–5–X.

Kniha na stiahnutie, vo formáte PDF: Zakázané ovocie: Etika humanizmu.

Nový kapitalizmus?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

V rámci série Systémová otázka uverejnil nemecký denník Süddeutsche Zeitung 21. 9. 2012 na s. 22 ako 19. príspevok dvojčlánok „Prečo má Marx pravdu“ od Franzisky Augsteinovej a „Prečo nemá Marx pravdu“ od Nikolausa Pipera. Myslím si, že obidva nájdu medzi humanistami pre svoju aktuálnosť záujemcov a zaslúžia si komentár.

Franziska Augsteinová napísala:

„Niet inej alternatívy,“ povedala Margaret Thatcherová, keď britský ekonomický systém tak zmodernizovali, že jej úbohí rodáci si museli utierať hubu. Od tých čias, čo Strana práce Tonyho Blaira dokončila Thatcherovej „revolúciu“, vyrastá každé piate britské dieťa v biede. No vzhľadom na súčasnú finančnú krízu si aj Angela Merkelová osvojila Thatcherovej výrok a aj v Nemecku platia okrídlené slová: Niet inej alternatívy.

To sa myslelo na západe už od tých čias, ako pád Sovietskeho zväzu definitívne diskreditoval socializmus a komunizmus. Zdalo sa, že je presvedčivo dokázané: Komunisti nielenže nepripustili vznik právneho štátu, oni boli aj ekonomicky absolútne neschopní. Viac ako dvadsať rokov sa mohol západ radovať z predstavy, že historicko-filozoficky je vývoj spoločnosti ukončený, pretože slobodné, štátom nebrzdené trhové hospodárstvo zaručuje veľkolepú samosprávu až do večnosti – koniec histórie.

Kto vzal slovo „kapitalizmus“ do úst, prezradil sa: zaiste išlo o ľavičiara, pre zadubenosť neschopného kráčať s dobou. Pri prepuknutí finančnej krízy v roku 2008 sa to zmenilo: výraz „kapitalizmus“ je rehabilitovaný a používa sa opäť aj v úvahách o finančnej situácii vo svete. Liberálne trhové hospodárstvo stratilo povesť priam prirodzeného svetového poriadku. Tým, že sa opäť nazýva „kapitalizmom“, stal sa jedným zo systémov – a tam, kde existuje panujúci systém, ponúkajú sa aj alternatívy.

Jediným konkurentom trhového hospodárstva, ktorý od neskorého 19. storočia uznávajú ekonómovia každej farby ako vážneho protivníka, je marxizmus. Sebazničujúcu logiku fungovania kapitalizmu opísal Karol Marx tak výstižne, že niektoré jeho analýzy platia dnes viac, ako platili za jeho života.

K „odcudzeniu“ človeka práci, ktorú vykonáva, začalo dochádzať až pri nástupe pásovej produkcie na začiatku 20. storočia. Nikto pred Marxom nepredvídal tak presne, ako zmení celý svet neohraničené rozpútanie výrobných síl v súvislosti s globalizáciou svetových trhov. Tento proces sa stal výrazným v celej svojej totalite až v posledných dvadsiatich rokoch; odvtedy, čo zanikla sovietska ríša a padli aj posledné colné zábrany, čo sa Čína prejavila ako štátno-monopolistický kapitalizmus a obchoduje s celým svetom, čo internet a e-mail ovládol komunikáciu.

Fetišistický charakter tovaru sa ukazuje oveľa výraznejšie na produktoch priemyslu finančného trhu ako na priemyselných tovaroch, ktoré možno ohmatať. Tie prvé nemajú mimo trhu nijakú predstaviteľnú hodnotu. Skutočnosť, že štáty ako USA a Veľká Británia na svoju vlastnú škodu zanedbali produkujúci priemysel v prospech produktov finančného trhu, svedčí, že kapitalizmus sa naozaj sám vedie do krízy.

V „Komunistickom manifeste“, publikovanom v roku 1848 Marxom a Engelsom, sa štátna moc opisuje ako „výbor“, riadiaci obchody buržoázie. Platilo to pre Francúzsko za vlády Napoleona III. Platí to však aj pre EÚ, ktorá proti vôli svojich občanov financuje banky a ich investorov.

Dnešní ekológovia môžu nájsť v Marxovi veľa myšlienok, osožných pre ich ciele: Ak chce ľudstvo prežiť, musí prekonať kapitalizmus aspoň v tom zmysle, že sa zriekne predstavy nekonečného rastu – inakšie všetci spolu odpília haluz, na ktorej sedia. So svojím bezohľadným vykorisťovaním všetkých svetových zdrojov a so svojím protekcionizmom domácej ekonomiky privedú rozvinuté štáty obyvateľov chudobných štátov do situácie, že sa budú správať tak, ako to opísal Marx vetou:


„Proletári nemajú vlasť.“

Pod proletármi rozumel Marx továrenských robotníkov. V rámci jeho teórie sa však tento pojem dá rozšíriť: Zo srdca radi by mladí ľudia, podnikajúci životu nebezpečnú plavbu na preplnených člnoch cez Stredozemné more na sever, prijali štátne občianstvo niektorého európskeho štátu. Nemajú vysokú mienku o svojej vlasti, utekajú pred neznesiteľnými pomermi.

„Komunistický manifest“ vyslovuje pochvalu, paradoxne, triede, na odstránenie ktorej bol zostavený, buržoázie. Vznik trhov, kde nezáleží na osobných vzťahoch, kde rozhoduje tovar a jeho hodnota, viedol – slovami Maxa Webera – k odčarovaniu sociálnych vzťahov. Slovami Karola Marxa:

„Všetko stavovské a stojace sa vyparí, všetko posvätné sa odsvätí … Ľudia budú konečne prinútení vidieť svoje postavenie v spoločnosti a svoje vzájomné vzťahy triezvymi očami.“

To je to, čo fascinovalo Marxa a čo nadchýna aj dnešných ekonómov: triezvy pohľad. Politické argumenty patria často do kategórie, ktorú Marx nazval „nadstavbou“ a volal po jej odhalení – pričom sám myslel v prvom rade na náboženstvo. Dnes sa všeobecne vie, že svetová verejnosť sa nezúčastnene prizerá, ako africké štáty ekonomicky upadajú, pretože pre svetový obchod nemajú význam. Podklady pre tento náhľad predložili Marx a Engels a nazvali ho historickým materializmom.

Ako Freud naučil svet, že musí počítať s podvedomím, tak zaviedli Marx a Engels postup, že politické a spoločenské javy treba hodnotiť na základe hospodárskych záujmov, ktoré ich podmienili.

Marx navrhol model dobrého života

Dnešnú krízu považujú mnohí za najväčšiu krízu kapitalizmu. Spôsobila ju deregulácia finančných trhov, ktorá sa začala začiatkom 1980-tych rokov a pokračovala až do roku 2000. Nie náhodou je dnes Marxovo myslenie opäť aktuálne. K niekoľkým napoly konkrétnym požiadavkám hnutia Occupy patrí napríklad Marxovo heslo „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potreby.“ Publikoval ho vo svojej „Kritike gothajského programu“ SPD (Nemeckej sociálnodemokratickej strany) v roku 1875. Nie je ťažké, aplikovať Marxove teórie na súčasnosť. Proletariát síce nikdy nebol tou prevratnou silou, ktorú v ňom Marx videl, pojem triedneho boja dostáva zmysel, ak sa internacionalizuje: blahobytným štátom sa nepodarí navždy držať svojich biednych susedov v šachu.

Hoci v „Komunistickom manifeste“ použil Marx výraz „násilie“, nikdy nemyslel na masové vraždy a gulag. Veľmi sa ho dotýkalo hlboké sklamanie z toho, že vrchnosť umlčala „zbrane kritiky“ – zlepšovanie sveta slobodnými, otvorenými rozhovormi. Dnes, keď sú podmienky v Nemecku nepomerne lepšie, iste by sa oduševnene zapojil do diskusií. Špička SPD by ho pravdepodobne rada mala medzi svojimi poradcami.

Marxova koncepcia, prečo musí dôjsť k revolúcii, bola falošná. Ale jeho kritika a jeho analytické metódy sú dodnes neprekonané. Z nich vyplývajú jeho predstavy dobrého života, podložené nie moralistickými poučkami, ale praktickými názormi o tom, čo nemožno od človeka očakávať.

Britský literát Terry Eagleton, ktorý sa sám považuje za katolíckeho marxistu, napísal knihu Prečo má Marx pravdu. Pripisuje Marxovi celkom iné veci ako antikomunisti. Podľa neho navrhol Marx „model dobrého života, ktorý spočíva na myšlienke umeleckého sebavyjadrenia. Veril, že niektoré revolúcie môžu prebehnúť mierovou cestou a nemal nič proti sociálnym reformám.“ Z Eagletonovej perspektívy mohli Marx a Ludwig Erhardt spolupracovať na kréde „Blahobyt pre všetkých“. A s ľuďmi ako Heiner Geißler alebo Norbert Blüm by sa bol bez problémov dal do reči. Nie náhodou prebralo katolícke sociálne učenie veľa Marxových myšlienok.

Keď teraz Marxom opísaný surový finančný kapitalizmus vyložil na stôl svoje tromfy, stávajú sa hodnoty znovu aktuálnymi. V tom zmysle je hnutie Occupy, chorľavejúce na svoju naivnosť, celkom na výške doby. Dobre situovaná buržoázia by nežila týždne v stanoch, kým neprídu potkany. Aj občania strednej vrstvy spoznávajú, že neohraničené hromadenie kapitálu v dlhodobej perspektíve škodí ich záujmom. Čo robiť?

Marx predložil návrhy, kritizoval a dal svetu do rúk nástroje, pomocou ktorých možno dokázať, že panujúce pomery nie sú „bez alternatívy“. Čo povedal Terry Eagleton:

„Ak sa nepostavíme proti zdanlivo nevyhnutnému, nezistíme nikdy, aké nevyhnutné je to nevyhnutné.“

*

Nikolaus Piper napísal:
12. septembra 1857 sa dostal kolesový parník „SS Central America“ pred pobrežím Južnej Karolíny do oblasti hurikánu, potopil sa a zahynulo 400 ľudí. Keď sa správa o katastrofe dostala do New Yorku, vyvolala paniku na burze. Loď mala totiž aj náklad 13 ton zlata z Kalifornie; zlaté tehly mali bankám na východnom pobreží dodať nový kapitál.

Z paniky sa vyvinula v histórii prvá kríza, na ktorú sa hodí dnešný názov „svetová hospodárska kríza“ – postihla okrem Severnej Ameriky aj západnú Európu a Latinskú Ameriku. Pritom bolo potopenie lode len spúšťou – skutočné príčiny boli prekvapujúco moderné: nekontrolované špekulácie (výstavba železníc miesto domov), podkapitalizované banky, slepé uličky (po skončení krymskej vojny v roku 1856 prišlo na západoeurópsky trh opäť ruské obilie, v dôsledku čoho kolabovala cena pšenice v Kansase). Skrachovali podniky Ohio Life Insurance a Trust Company, čo sa dá považovať za pendant úpadku Lehman Brothers v r. 2008.

Týždeň po krachu písal nemecký súkromný vedec Karol Marx z Londýna svojmu priateľovi Friedrichovi Engelsovi do Manchestru:

„Ten americký krach je úžasný a ešte neskončil. Pád masy importných spoločností ešte len príde; dosiaľ padli len niektoré; zdá sa, že to príde aj do Anglicka. Tant mieux (Tým lepšie). Obchody nepobežia také 3 – 4 roky, nous avons maintenant de la chance (máme teraz šancu).“

Keď pred deviatimi rokmi Marx a Engels napísali „Komunistický manifest“, boli presvedčení, že kapitalizmus stroskotá na svojich vnútorných protirečeniach. Kríza roku 1857 v nich vzbudila nádej, že to bude skoro.

Od tých čias majú marxisti zaužívaný zvyk vydávať každú krízu kapitalizmu za konečnú, alebo aspoň vysvetľovať, vďaka ktorým trikom sa kapitalizmu podarilo, svoj nevyhnutný koniec tentoraz oddialiť. Lenin pre to vynašiel v roku 1916 heslo „Imperializmus je najvyššie štádium kapitalizmu“, v 1970-tych rokoch verili západonemeckí mladí socialisti na „štátnopolitický kapitalizmus“, resp. „neskorý kapitalizmus“. Po páde berlínskeho múru sa prívlastok „neskorý“ vynechal.

No dnes, v čase najväčšej finančnej a hospodárskej krízy od čias veľkej depresie, je Marxovo učenie aktuálnejšie, než kedykoľvek predtým. V Karlsruhe, Berlíne a iných univerzitných mestách vznikajú čitateľské krúžky, v ktorých sa možno prehrýzť cez Marxovo hlavné dielo Kapitál. Emeritný berlínsky politológ a marxista tvrdí v dobrej tradícii:

„Kapitalizmus, ako ho poznáme, sa neodvolateľne končí.“

No nie pre svoje vnútorné protirečenia, ale následkom šoku z konca fosílnej a atómovej energie.

Dá sa v dnešnej kríze použiť niečo z Marxa?

Karol Marx vytvoril ako jeden z prvých ekonómov logicky správnu krízovú teóriu. Objavil, že výnos z kapitálu (úroveň zisku) a investície (akumulácia kapitálu) pôsobia ako hybná sila ekonomiky, ale aj ako príčina kríz: ak kapitalisti akumulujú príliš veľa kapitálu, klesá úroveň zisku, príliš veľa sa investuje a kríza je nevyhnutná. V 3. diele Kapitálu to znie:

„Masa malých roztrieštených kapitálov je vytlačená na dráhu dobrodružstiev, špekulácie, kreditné podvody a akciové švindle vedú ku kríze.“

Tak sa dajú komentovať dobrodružstvá pri stavbe železníc v 19. storočí, aj trh druhotriednych domových kreditov v USA dnes. Keby bola za jeho čias existovala Nobelova cena za ekonómiu, bol by ju Marx pravdepodobne dostal. Jeho krízová teória pripomína teóriu radikálneho liberála Friedricha von Hayeka, ktorý bol touto cenou vyznamenaný v roku 1973.

Marx mal okrem toho šťastie, že jeho priateľ Engels bol brilantný spisovateľ. Spoločne napísaný „Komunistický manifest“ z roku 1848 je majstrovské dielo žurnalizmu. Stojí v ňom, že „buržoázia utopila posvätnú hrôzu nábožného blúznenia, rytierskeho oduševnenia a malomeštiackeho žiaľu v studených vodách egoistickej vypočítavosti“ – také vety sa dajú obdivovať aj dnes.

Marx bol dobrý, keď niečo opisoval. Mýlil sa však, a to takmer vždy, keď chcel predpovedať budúcnosť. Tak to bolo už v roku 1857 – za dva roky bolo po veľkej kríze. Kolosálne sa mýlil, keď predpovedal „zbedačenie“ proletariátu. Od Marxových čias sa počet ľudí na svete zvýšil temer sedemkrát a napriek kríze majú dnes pracujúci v starých priemyselných štátoch pomerne vysoký blahobyt. Podiel chudobných nebol nikdy taký nízky ako dnes. Práve tak sa mýlia dnešní nasledovníci Marxa, keď špekulujú o konci kapitalizmu, turbokapitalizmu alebo neoliberalizmu. Kapitalizmus sa dosiaľ vždy ukázal byť oveľa dynamickejší, ako si mysleli jeho protivníci.

No práve tento domýšľavo prorocký, biblický, niektorí vravia aj „revolučný“ prvok marxizmu fascinuje ľudí v krízových dobách. Marxisti si aj dnes o sebe myslia, že správne hodnotia dejiny a stoja na ich správnej strane; že napríklad oni reprezentujú tých „99 percent“, o ktorých je reč (aby som použil moderný pojem) a že tak stoja morálne vyššie ako „meštianski“ ekonómovia. „Kto bráni ľudstvo, má vždy pravdu“, sa spievalo v Piesni strany v NDR.

Toto robí marxizmus nebezpečným aj dnes. Marxisti si namýšľajú, že majú také vedomosti o historických „zákonoch“, aké nemôže mať nijaký človek a odvodzujú z toho ďalekosiahle politické dôsledky. Filozof Karl Popper to nazval „biedou historizmu“. Domýšľavosť tkvie už v Marxovej reči. Tvrdenie, že kapitalisti vykorisťujú pracujúcich, vyplýva z teórie, že len práca, a nie kapitál, produkuje hodnotu. Toto „učenie o hodnote práce“ považujú aj premýšľaví marxisti za čistú metafyziku.

Alebo tá vec s „triedami“. V „Komunistickom manifeste“ čítame:

„Dejiny celej doterajšej ľudskej spoločnosti sú dejinami triednych bojov.“

Pre Marxa bola analýza jednoduchá: Buržoázia a proletariát stoja proti sebe v konečnom boji. Za Stalina a Maa mohlo byť životu nebezpečné mať nesprávny triedny pôvod. A dnes? Problematiku pojmu trieda pochopí čitateľ ľahko, ak sa pokúsi zaradiť seba, svoju rodinu a svojich priateľov do nejakej triedy. Nedá sa to. Napriek tomu patria triedy do povinného repertoáru každej analýzy podľa Marxa. Pojem triedy sa pritom rozpitve až do bezvýznamnosti, no vždy slúži na opis nepriateľa. „Vládnuca trieda sa pokúša prisvojiť si bohatstvo, rastúce na základe technologických zlepšení, ako prírastok súkromného vlastníctva,“ hovorí sa v programe Ľavicovej strany v r. 2011. Ako chcete vedieť, o čo sa nejaká trieda pokúša, keď sa nedá vymedziť, kto kam patrí. Gérad Duménil a Dominique Lévy, dvaja francúzski marxisti, vyvolali rozruch svojou knihou Kríza neoliberalizmu. Za hnaciu silu dnešného kapitalizmu považujú „finančníctvo“, skladajúce sa z „horných frakcií kapitalistických tried a finančných inštitúcií, v ktorých sa koncentruje veľký diel ich moci“, teda banky, penzijné fondy, ratingové agentúry, ba dokonca aj MMF, do ktorého patrí 188 svetových vlád.

Alebo problém alternatív. Marx by sa nebol zdržoval otázkou, ako má vyzerať socialistické hospodárstvo. Dnešní marxisti to už nemajú také ľahké, pretože v roku 1989 grandiózne stroskotal veľký pokus, trvajúci 72 rokov, vo veci aplikovanej marxistickej ekonómie. Pokus viedol k hladu a biede a ospravedlnil nepredstaviteľné zločiny. Je isté, že nikomu – s extrémnou výnimkou – nepríde na um zriadiť nový Sovietsky zväz alebo NDR s ich päťročnicami, kombinátmi a JRD. S veľkými sympatiami sa však stretáva Hugo Chavéz vo Venezuele a Cristina Kirchnerová v Argentíne, keď svoje národné hospodárstva poštátňujú. Iní marxisti pripúšťajú, že ešte stále hľadajú. Duncan Foley, marxistický ekonóm na New School of Economic Research v New Yorku, verí, že modely otvorených prameňov by sa mohli stať alternatívou proti kapitalizmu. Otvorený prameň, teda softvér, ktorý môže každý používať podľa ľubovôle, sa dá považovať za formu komunistického vlastníctva. Iní marxisti žiadajú posilnenie družstevníctva alebo „solidárnu ekonómiu“ (Elmar Altvater).

Ibaže – nech je ako decentrálne organizované nejaké hospodárstvo, ekonomické rozhodnutia jeho jednotlivých zložiek musia byť nejako pospájané. Na to sú len dve možnosti: centrálne pomocou plánu alebo decentrálne pomocou trhu. V prvom prípade sa dajú očakávať katastrofálne dôsledky. V druhom prípade existuje šanca pre dynamiku a pokrok, ale aj riziko nových kríz v budúcnosti. A tie budú môcť marxisti opäť vysvetľovať ako posledné krízy kapitalizmu.

Preložil Rastislav Škoda

*

Komentár: Obidvaja autori majú čiastočne pravda. Smiešne je však Piperovo tvrdenie, žeby niekto mal ťažkosť so svojím zaradením do triedy boháčov (0,01 %) alebo chudákov (99 %).

Chvála stretu kultúr

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Carlos Fraenkel

Keď som pred 12 rokmi študoval arabčinu v Káhire, spriatelil som sa s niekoľkými egyptskými študentmi. Keď sme sa lepšie spoznali, zaujímali sme sa aj o naše spôsoby žitia. Oni chceli zachrániť moju dušu pred večným zatratením do pekla tým, že ma obrátia na islam. Ja som chcel ušetriť ich reálny život straty ilúzie posmrtného života tým, že ich získam pre sekulárny svetonázor, v ktorom som vyrástol. Raz sa ma pýtali, či som si istý, že neexistujú dôkazy pre existenciu Boha. Zaskočili ma. Intelektuálne som bol socializovaný prostredím, kde bolo zaručené, že také dôkazy neexistujú. Pokúsil som sa pripomenúť im Kantovu kritiku ontologického dôkazu existencie Boha. „Dobre,“ povedal Mohamed, „ale pozrime sa na tento stôl: má jeho existencia príčinu?“ „Isteže,“ odpovedal som. „A jeho príčina je závislá od ďalšej príčiny?“ Mohamed mal na mysli metafyzický dôkaz pre existenciu Boha, ktorý formuloval v 11. storočí moslimský filozof Avicenna: keďže nekonečný regres príčin je nemožný, potom veci, závislé od príčiny, musia mať nakoniec za príčinu niečo, čo existuje samo od seba ako ich prvá príčina. A toto nevyhnutne existujúce je vraj Boh. Vyslovil som protiargument, a diskusia končila nerozhodne.

Neobrátil som sa na islam a ani moji egyptskí priatelia sa nestali ateistami. Ale diskusie mi boli poučením, že som si dobre nepremyslel niektoré zo základných presvedčení môjho svetonázoru a spôsobu života – od existencie Boha po ľudské dobro. Výzva mojich egyptských priateľov ma prinútila silne premýšľať o týchto problémoch a v duchu brániť názory, o ktorých sa nikdy nepochybovalo v európskom študentskom prostredí, z ktorého som vyšiel.

Uvedomil som si, aké kontroverzné boli moje názory. Vysokú školu som ukončil v západonemeckom meste v polovici 1990-tych rokov krátko po zjednotení Nemecka a rozpade sovietskeho bloku. Vtedy sa myslelo, že každý bude sekularistom a dlho budeme žiť v liberálnej demokracii.

Od tých čias som organizoval mnohé diskusie na palestínskej univerzite vo východnom Jeruzaleme, na islamskej univerzite v Indonézii, s hasidickou komunitou v New Yorku, so študentmi v Bahii v Brazílii a s komunitou First Nations v Kanade. Tieto stretnutia mi umožnili náhľad do situácie, charakterizovanej hlbokými rozdielmi v morálnych, náboženských a filozofických otázkach. Kým mnohí vidia tieto nesúhlasy skľučujúcimi, ja vravím, že môžu byť dobrou vecou – ak ich užitočne využijeme v kultúrnej diskusii.

Môžeme si byť istí, že naša predstava o tom, ako svet beží, zodpovedá realite a naše subjektívne preferencie sa kryjú s tým, čo je naozaj v našom záujme? Ak nám záleží na pravde, je to naliehavá otázka.

Pravdu si môžeme ceniť z rozličných dôvodov: pretože chceme žiť život, ktorý je naozaj dobrý a nielen sa takým zdá; pretože vieme, že pravda je dôležitá zložka dobrého života; pretože žiť v pravde je morálna povinnosť, nezávislá od dôsledkov; alebo pretože, ako moji egyptskí priatelia, chceme sa priblížiť Bohu, ktorý je Pravda. Nedržali by sme sa svojej viery a hodnôt, keby sme neboli presvedčení, že sú pravdivé. Ale niet dôkazu, že sú pravdivé. Nie sú moji egyptskí priatelia rovnako presvedčení o svojich názoroch, ako som ja o mojich? Povedané všeobecne: Nenachádzame zarážajúcu rozmanitosť vier a hodnôt, uznávaných v priebehu čias v rozličných kultúrach s veľkým presvedčením? Ak vás doterajšie uvažovanie priviedlo k uznaniu, že vaše terajšie presvedčenie môže byť falošné, ste falibilista; ako taký vidíte vzťah medzi hodnotením pravdy a hodnotením kultúry diskusie, ste ochotný kriticky posúdiť svoju vieru a hodnoty v rámci diskusie.

Samozrejme nám netreba robiť tú dlhú cestu do Káhiry, aby sme tam svoju vieru predložili kritickému skúmaniu; teoreticky to môžeme urobiť sami so sebou. Prakticky však potrebujeme skúsenosť stretu s našou falibilitou. Veľký moslimský mysliteľ al-Ghazali (zomrel roku 1111) napísal vo svojej intelektuálnej autobiografii, že musíme pretrhať „putá taklidu“, zapochybovať o vierach a hodnotách, vzídených skôr z podmienok našej socializácie ako z racionálnych úvah.

Ghazali napísal, že v jeho prípade sa väzba taklidu rozpadla, keď si uvedomil, že by bol rovnako zanietený žid alebo kresťan, ako bol zanietený moslim, keby bol býval vychovaný v židovskej alebo kresťanskej spoločnosti. Vysvetľuje taklid ako autoritu „rodičov a učiteľov“; treba pod ním rozumieť všetko iné, čo ovplyvňuje naše myslenie a konanie, ako racionálne argumenty, teda od médií, módy a obchodu až po politické reči a náboženskú ideológiu.

Problém taklidu (dnešní sociálni psychológovia ho nazývajú konformizmom) má dlhú históriu. Sokrates vysvetľoval potrebu svojho kritického poslania porovnaním Aténčanov s lenivým koňom, ktorého treba povzbudiť ostrohami. Aj filozofi sa stávajú obeťou taklidu. Galén, lekár a filozof v Alexandrii v 2. storočí, si sťažoval, že platonisti, aristoteliáni, stoici aj epikurejci si jednoducho dávali mená „podľa siekt, v ktorých vyrástli“ a podľa obdivu pre zakladateľov škôl; nevolili názory podporované najlepšími argumentmi.

Ak berieme taklid ako fakt humánnej psychológie a považujeme ho za neželaný stav, musíme vítať diskusiu prekračujúcu naše kultúrne hranice. Ak sa dáme do diskusie s niekým, kto nezdieľa naše (historické, politické, náboženské) názory, nemôžeme sa dovolávať ich autority, ale musíme predniesť svoje vlastné názory – ako som ja musel urobiť v rozhovoroch s mojimi egyptskými študentmi v Káhire.

Pozrime sa však na teologickú diskusiu v multikultúrnom prostredí stredovekého islamu, opísanú historikom al-Humaydim (zomrel r. 1095):

Stretnutia sa zúčastnili nielen príslušníci rozličných (islamských) siekt, ale aj neverci, materialisti, ateisti, židia a kresťania, jedným slovom veriaci aj neveriaci všetkých druhov. Každá skupina mala svojho vodcu, ktorý bránil jej názory. Jeden z nevercov povstal a povedal zhromaždeniu: „Sme tu kvôli diskusii; všetci poznáte jej podmienky. Moslimovia, nedovoľuje sa vám dôvodiť na podklade vašich kníh a prorockých tradícií, pretože my ostatní ich neuznávame. Každý sa musí obmedziť na racionálne argumenty.“ Celé zhromaždenie tlieskalo týmto slovám.

Musíme považovať za šťastie, že žijeme v čase, keď sa spoločnosti stávajú čoraz heterogénnejšími a multikultúrnymi; globalizácia nás núti k prekračovaniu národných, kultúrnych, náboženských a iných hraníc. To všetko vedie k pretrhaniu pút taklidu.

Samozrejme, rozličnosť a nezhoda nestačia nato, aby sa diskusia viedla kultúrne (to by Stredný východ a Balkán boli filozofické debatné kluby). Diskusia plodí často frustráciu, ba neraz vedie k násilnostiam. Práve preto potrebujeme kultúrnu diskusiu. Podľa môjho názoru sú posledné roky na vysokej škole najlepším miestom na položenie jej základov.

Učebné programy gymnázia majú už predmety ako evolúcia, ktoré sú oveľa kontroverznejšie ako schopnosti potrebné na spoznanie rozdielov a nezhôd konštruktívnym spôsobom. Dať základy pre kultúrnu diskusiu vyžaduje od študentov dve veci: Po prvé, naučiť sa techniky diskusie – logika a sémantika im sprostredkujú uvedomiť si svoj názor a vedieť odpovedať na argumenty. A po druhé, pestovať cnosť diskusie – milovať pravdu väčšmi ako víťazstvo nejakého argumentu a pokúsiť sa čo najlepšie pochopiť názor oponenta.

Ak vieme nezhodu z rozličnosti transformovať na kultúrnu diskusiu, prestane ohrozovať sociálny mier. Teraz žijem v Montréale, v jednom z najmultikultúrnejších miest sveta. Keď som pred pár rokmi išiel k doktorovi, recepcionistka bola z Číny, v čakárni som sedel medzi hasidickým Židom a sekulárnym Québečanom, lekár bol Iránčan a sestrička Haiťanka. Bol to pôsobivý príklad toho, ako Kanaďania napriek svojim morálnym, náboženským a filozofickým rozdielnostiam môžu spolupracovať pri zaisťovaní základných potrieb a služieb, ktoré všetci potrebujeme bez ohľadu na spôsob života a svetonázor.

Iste sa nechcem pustiť do hlasnej diskusie o božej existencii v doktorovej čakárni alebo čakať, kým sa všetci dohodneme, ako máme žiť. Nevidím však dôvod, prečo by sme mali ignorovať naše rozdielnosti. Sú multikulturalisti, ktorí oslavujú, nielen trpia rozličnosť; vraj je pekná, dobrá, úžasná. Iní tvrdia, že naše morálne, náboženské a filozofické presvedčenia patria do našej súkromnej sféry. Príkladom je francúzska laicita: vo verejnosti ste občan a doma žid, kresťan alebo moslim. Obidva modely posúvajú námietky proti vieram a hodnotám, ktoré nezdieľame, z dohľadu. Naproti tomu kultúrna diskusia nám dovoľuje pozrieť sa na rozdiely seriózne, s rešpektom a s prínosom pre obidve strany.

Niektorí mi namietajú, že pre religióznych ľudí nemá kultúrna diskusie zmysel. Považujú predsa božiu múdrosť za neomylnú, tvrdia, že k nej majú prístup skrz osobitné zjavenie a akceptujú jej obsah skôr na základe viery ako argumentu. No už letmý pohľad na históriu náboženstiev nám ukáže, koľko sporov sa viedlo o tom, ako treba chápať božiu múdrosť – v rámci jednej náboženskej tradície, s členmi iných náboženských tradícií, alebo, najnovšie, aj so sekulárnymi protivníkmi. Al Ghazali si spomína, že po prelomení pút taklidu „preveroval vieru každej sekty“ a „pokúšal sa odhaliť najvnútornejšie doktríny každej spoločnosti“, aby vedel „rozlíšiť medzi pravdou a falšou.“

Bohatá filozofická literatúra v judaizme, kresťanstve aj islame, ako aj vo východných náboženských tradíciách, poskytuje hojnosť príležitostí na kultúrnu diskusiu. Privatizácia morálky a náboženských aj filozofických názorov v liberálnych demokraciách ako aj kultúrny relativizmus, ktorý je často podkladom pre multikultúrne agendy, býva oveľa väčšou prekážkou kultúrnej diskusie ako náboženstvo. Moji priatelia v Káhire a účastníci pohovorov, ktoré som potom organizoval, veľmi radi bránili svoje názory a kritizovali moje.

*

Carlos Fraenkel je profesorom filozofie na McGillovej univerzite v Montréali a autor novej knihy „Teaching Plato in Palestine“ (asi Učenie platonizmu v Palestíne).

Prameň: Carlos Fraenkel, In Praise of the Clash of Cultures, NYT, 2. 9. 2012.

Preložil Rastislav Škoda

Odborná práca bez robotníkov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

John Markoff

V továrni Philips Electronics na čínskom pobreží zostavujú stovky robotníkov vlastnými rukami a špecializovanými nástrojmi elektrické holiace strojčeky Philishave. To je starý spôsob.

V sesterskej továrni v Drachten v Holandsku robí tú istú prácu 128 ramien robota s flexibilitou jogistu. Videokamery vedú ich úkony s presnosťou, akej by nebol schopný ani najšikovnejší človek.

Ramená robota bez prestania vytvárajú tri dokonalé slučky na dvoch spojovacích drôtikoch a navliekajú ich do dierok, ktoré sú pre oko sotva viditeľné. Ramená sa pohybujú tak rýchlo, že celé to musí byť uložené v sklenenej skrini, aby nedošlo k poraneniu dozerajúceho technika. A robí sa to bez prestávky na kávu – denne na tri zmeny a 365 dní v roku.

Hovoria, že v továrni je na zmenu niekoľko tuctov robotníkov, celkove asi jedna desatina ich počtu v továrni v čínskom meste Zhuhai.

To je budúcnosť. Nová vlna robotov, oveľa výkonnejších ako bežne používané roboty v automobilkách a ťažkom strojárenstve, zaplavuje svet vo výrobe aj distribúcii a nahrádza pracujúcich pri páse. Továrne tohto holandského typu sú výrazným protikladom toho, čo robia Apple a iní giganti spotrebného elektronického tovaru, zamestnávajúci státisíce slabo kvalifikovaných robotníkov.

Elektroinžinier Binne Visser manažuje skladaciu linku v Drachtene a sebavedome vraví:

„S takýmito strojmi môžeme vyrobiť každý spotrebiteľský tovar.“

Mnohí priemysloví manažéri a technologickí experti sa vyjadrujú, že prístup Philipsu to vyhráva nad prístupom Appla. A hoci Foxconn, výrobca iPhonu pre Apple, pokračuje v stavbe tovární a najímaní tisícov ďalších robotníkov na výrobu smartfónov, plánuje už inštaláciu viac ako milión robotov v priebehu pár rokov na doplnenie svojej pracovnej kapacity v Číne.

Foxconn neprezradil, kedy a koľko robotníkov mieni prepustiť. Jeho šéf Terry Gou však verejne priznal rastúce používanie robotov vo svojom januárovom príhovore k viac ako miliónu zamestnancov tejto firmy vo svete:

„Keďže ľudia sú tiež zvieratá, mám bolenie hlavy z manažovania milióna zvierat.“ (Oficiálna čínska tlačová agentúra Xinhua)

Znižujúce sa ceny a rastúca výkonnosť robotov obnovili medzi ekonómami a technológmi diskusiu o tom, ako rýchlo sa začnú strácať pracovné miesta. Erik Brynjolfsson a Andrew McAfee z Massachusetts Institute of Technology napísali vo svojej knihe Preteky so strojom:

„Rozsah a rýchlosť tohto zásahu do ľudských schopností sú relatívne čerstvé a budú mať významné ekonomické dôsledky.“

Sú toho názoru, že lacná automatizácia predpovedá zmeny takého rozsahu, ako sme videli v minulom storočí v poľnohospodárstve, kde zamestnanosť na farmách klesla zo 40 percent na dnešné 2 percentá. Analogické to bolo s elektrifikáciou priemyselnej výroby.

„Kedy nahradí reťazová píla Paula Bunyana (povestného kanadského drevorubača dávnych čias)?“ pýta sa Mike Dennison, výkonný riaditeľ vo Flextronics, ktorý vyrába spotrebnú elektroniku v Silcon Valley a automatizuje výrobné pásy. „Existuje predsa cenový faktor a veľmi sa mu približujeme.“

Ale Bran Ferren, veterán robotiky a dizajnér výrobkov pri Applied Minds v Glendale, Calif., namieta, že stále ešte existujú prekážky, ktoré robia sen o univerzálnom skladajúcom robotovi márnym. Vraví:

„Mal som kedysi naivnú predstavu o univerzálnych robotoch, ktoré dokážu všetko. No všade potrebujete okolo robotov ľudí. Ľudia vedia, ako treba nastaviť radiátor. Pre robotov je to stále ešte ťažká úloha.“

Okrem technických výziev je tu rezistencia v odboroch organizovaných robotníkov a spoločenstiev, majúcich obavy o pracovné miesta. Pribúdanie robotov je spojené s tvorbou menšieho počtu pracovných miest, hoci rastúce ceny práce a dopravy z Ázie, ako aj obavy z krádeže duchovného vlastníctva majú za následok návrat niektorých výrobných postupov späť na Západ.

Pozrime sa na továreň kavernóznych solárnych panelov Flextronics v Milpitas na juh od San Franciska. Veľký transparent hrdo hlása:

„Vraciame prácu a výrobu späť do Kalifornie!“ (Čína vyrába väčšinu solárnych panelov, ktoré sa inštalujú v USA, ale aj v západnej Európe. Práve automatizuje aj túto výrobu.)

V najmodernejšej továrni, kde pásy bežia 24 hodín denne a 7 dní v týždni, sú všade roboty a len kde-tu pár ľudí. Všetky ťažké dvíhania a všetky presné úkony sú zverené robotom, ktoré spájajú solárne bunky a zvárajú ich pod sklom. Ľudia odstraňujú prebytočný materiál, naťahujú drôty a doťahujú pár upevňovačov v jednoduchých rámoch každého panela.

Také pokroky vo výrobe začínajú transformovať aj iné sektory, ktoré zamestnávajú na celom svete milióny robotníkov. Jedným z nich je distribúcia, kde roboty rýchlosťou najrýchlejších bežcov sveta skladujú, vyhľadávajú a balia tovar na dopravu oveľa efektívnejšie ako ľudia. Roboty pravdepodobne čoskoro nahradia pracovníkov v takých podnikoch, ako je C & S Wholesale Grocers, najväčší potravinový distribútor, ktorý už zavádza robotickú technológiu.

Rýchle zlepšenia technológií videnia, pozorovania a manipulovania zaraďujú celý rad manuálnych úkonov medzi schopnosti robotov. Napríklad širokotrupové dopravné lietadlá spoločnosti Boeing sú už nitované automaticky obrovskými strojmi, opracúvajúcimi rýchlo a presne steny lietadla. Napriek týmto strojom nachádza spoločnosť len s ťažkosťami dostatok odborníkov na výrobu nových strojov typu 787. Hlavná výhoda strojov spočíva vo zvýšení presnosti a bezpečnosti pri práci.

Na farmách Earthbound v Kalifornii zaviedli roboty so štyrmi ramenami a upravenými nasávadlami, ktoré uložia drapákové kontajnery so šalátom do prepravných debničiek. Roboty pracujú oveľa rýchlejšie ako pracovníci, ktorých nahrádzajú. Podľa Johna Dulchinosa každý robot nahradí 2 – 5 robotníkov.

Výrobcovia robotov v USA tvrdia, že roboty sú už v mnohých aplikáciách cenove výhodnejšie ako ľudia.

Na vlaňajšom veľtrhu automatizácie v Chicagu predložil Ron Potter, riaditeľ továrne na výrobu robotov Factory Automation Systems, návštevníkom formulár na výpočet, kedy sa robot sám zaplatí.

V jednom prípade stál robotický systém na začiatku 250 000 USD a nahradil dvoch mechanikov s platom 50 000 USD ročne. Pri pätnásťročnej životnosti ušetril 3,5 milióna USD.

Obamova administrácia tvrdí, že posun technológie k robotizácii predstavuje pre Ameriku možnosť ostať konkurencieschopnou. Tom Kalil, zástupca riaditeľa Úradu pre vedu a technológiu pri Bielom dome, povedal:

„Jediný spôsob, ako môžeme udržať výrobu v USA, je mať vysokú produktivitu.“

Vládni úradníci a manažéri upozorňujú, že aj automatizované továrne sú cenným zdrojom nových pracovných možností. Ak nebudú USA konkurencieschopné v pokročilých odvetviach priemyslu ako je spotrebiteľská elektronika, stratia inžinierstvo a dizajnérstvo týchto produktov. Hoci sa stratí práca modrogolierových (nekvalifikovaných) robotníkov, vzniknú nové možnosti pre dizajn, dozor nad chodom liniek a celý rad podnikov v okolí továrne.

Aj výrobcovia robotov tvoria nové pracovné miesta. Správa Medzinárodnej federácie robotizácie uvádza, že vlani pracovalo vo výrobe a montáži robotov na celom svete už 150 000 ľudí.

No dominancia Ameriky a Európy v najbližšej generácii robotiky nie je nijako istá.

Frans van Houten, šéf firmy Philips, povedal:

„Vidím, že aj Číňania idú používať roboty. Našu výrobu dostaneme späť domov len v tom prípade, ak ich predbehneme.“

Firma Royal Philips Electronics začala vyrábať prvé elektrické holiace strojčeky v roku 1939 a továreň v Drachten postavila v roku 1950. Pán Visser, ktorý vedie montáž, je pyšný na sofistikovanosť najnovších modelov. Predávajú sa za 350 USD a ich výroba je zložitejšia ako výroba smartfónov.

Montážna linka sa skladá z tuctov sklenených skríň, v ktorých sú roboty firmy Adept Technology a hadia sa po podlahe továrne v dĺžke viac ako 100 yardov (91 metrov). Videokamera v hornej časti skrine vedie ramená robota, aby neomylne uchopil tú súčiastku, ktorú potrebuje. Tieto ramená ohýbajú drôtiky s milimetrovou presnosťou, vkladajú tenké ihličky do nepatrných dierok, vyberú nepatrné plastické kolieska a vložia ich do ložísk, dávajú všeličo na svoje miesto.

Najbližšia generácia robotov bude ešte flexibilnejšia a učenlivejšia.

Viac ako polovica továrne je zadebnená a volá sa „tmavou stránkou“. Stále v nej stojí zaprášená nepoužívaná montážna linka Toyoty Corolly, na ktorej kedysi armáda robotníkov produkovala pol milióna áut ročne.

Montážna linka Tesly je načisto žiarivo svietiaci kontrast. Jej rýchlo sa pohybujúce roboty ostro červenej teslovskej farby majú na jedinom ramene viaceré nástavce. Väčšina je impozantnej postavy, 8 – 10 stôp vysoká, čo im dáva výzor mierne hrozivého „Terminátora“.

No tieto ramená vyzerajú tajuplne ľudsky, keď siahajú do prístupnej police a vymieňajú si spomenutý nástavec, aby mohli robiť rozličné úkony. V automobilkách existuje mnoho robotov, ktoré typicky dokážu urobiť len jeden úkon. V novej továrni Tesly vedia roboty robiť až štyri úkony: zvára, nituje, spája a vkladá jednotlivé komponenty.

Keď auto zastane na páse na príslušnej zastávke na päť minút, obstúpi ho balet až ôsmich robotov. Nakoniec sa vyrobí až 83 áut denne; na tento prvý rok sa ich plánuje okolo 20 000. Keď sa na budúci rok pridá športový variant, budú ho montovať na tej istej linke tie isté preprogramované roboty.

Táto továreň Tesly je omrvinka, ale predstavuje významný stupeň vo vývoji flexibilných robotov; môže byť vzorom pre celý priemysel. A iní už myslia na väčšie.

„Hyundai a Beijing Motors nedávno dokončili stavbu mamutej továrne na okraji Pekingu, ktorá môže vyrobiť ročne milión áut s použitím viac robotov a menej robotníkov ako to robia továrne ich konkurentov a s tou istou flexibilitou, akú sme videli v Tesle,“ povedal Paul Chau, americký riskujúci kapitalista firmy WI Harper po júnovej návšteve tejto továrne.

Nový supermarket

V jednom distribučnom centre na sever od New York City pracujú bok po boku tradičný a futuristický pracovný systém. Tu sa dá najlepšie vidieť, ako robotika transformuje spôsoby transportu výrobkov a ohrozuje tým pracovné miesta. Z tohto veľkoskladu v Newburghu zásobuje C & S, najväčší veľkoobchod s potravinami v USA, obrovskú reťaz supermarketov.

Starý systém zaberá temer pol milióna štvorcových stôp. Debničky nakladajú a skladajú počas 24 hodín stovky ľudí, riadiacich paletové vozíky a zdvíhadlá. Vo večerných hodinách, keď prevádzka vrcholí, je to tu kakofónia trúbiacich a hučiacich elektrických vozíkov s robotníkmi so slúchadlami na ušiach, vedených k správnej debničke počítačom, ktorý im dáva príkazy v štyroch jazykoch.

Nový systém je oveľa menší, stačí mu 30 000 štvorcových stôp na konci plochy a kontroluje ho tucet technikov. Dozerajú na štvorposchodovú klietku, v ktorej sa na rozličných úrovniach pohybuje 168 „túlavých“ robotov veľkosti motokáry. Môžu ísť rýchlosťou 25 míľ/hod., to je temer ako olympijský bežec.

Každý tulák je bezdrôtovo pripojený k centrálnemu počítaču a na rozkaz sa rozbehne po uličke k svojmu cieľu – debničke s potravinou, ktorú má vyhľadať alebo uložiť. Robot vysunie na svojom boku svoje dva dvojstopové kovové prsty, ohmatá nimi debničku a prsty zasunie pod ňu. Zdvihne ju, dá si ju na brucho a rozbehne sa k čelu oceľovej klietky, kde sa postaví do dlhého radu a zapojí do premávky – klietka má 21 úrovní a na každej je 20 dráh; na každej úrovni je 8 aktívnych robotov.

Na dráhe čakajú roboty na príkaz dať sa špeciálnou uvoľnenou dráhou k cieľu a tam odovzdať tovar výťahu, ktorý posiela celý prúd debničiek s potravinami k dopravnej linke a na nej k veľkému ramenu.

Toto rameno má asi 10 stôp a šikovnosť skúseného supermarketového bagra, krútiac a obracajúc každú pridanú debničku tak, že nakoniec má to celé formu osemstopového krychľa (hranola? kocky?). Softvér je taký prešibaný, že vie, ktorú debničku má chytiť ako prvú ktorý robot, takže keď príde realizácia objednávky, berie robotník debničky v presne v tom poriadku, ako majú ísť do expedície.

Keď rameno robota skončilo svoje pohyby, kocka tovaru sa pošle k stroju, ktorý ju zabalí do priesvitného plastiku, aby všetko držalo pohromade. Počítač dá povel manipulátorovi zdvíhacieho vozíka, ktorý preloží kocku na transportné vozidlo.

Tento robotizovaný veľkoobchod inšpirovala firma Symbotic v oblasti Bostonu. Počítačoví programátori vytvorili softvérové algoritmy organizovaných údajov, uložených na disky počítača.

Jim Baum, šéf firmy Symbotic, prirovnáva tento nový továrenský systém k obrovskému paralelnému počítaču. Dizajn je účinný, lebo nikde nedochádza k zadrhnutiu; debničky s potravinami sa pohybujú po robotizovanom sklade tovaru ako digitálne bity spracúvané počítačom.

Zmenená úloha ľudí

Odvtedy ako Josh Graves začal pracovať ako skladník v Tollesone pri Phoenixe v Arizone, prešli desaťročia. Videl, ako automatizované systémy postupne robili prácu ľahšou, ale aj ako pribúdali stresy a neistota. Jeho obrovský podnik distribuuje suchý tovar (textil) pre supermarket Kroger.

Ako 29-ročný prišiel pracovať do podniku, kde už jeho otec strávil tridsať rokov. Práca vyžadovala dvíhanie ťažkých debničiek a hodiny boli dlhé. Spomína:

„Prišlo 15 nových chlapcov a natrvalo ostal jeden.“

Dnes riadi malý zdvihák, ktorý uloží a nájde každú prepravku každej veľkosti.

„To znamená oveľa menej fyzickej práce a tak aj menej úrazov,“ komentuje to Rome Aloise, prezident severokalifornského odborového zväzu vodičov nákladných áut.

Pretože počítač určuje rýchlosť práce, stres je teraz skôr psychologický.

Pán Graves má na hlave slúchadlá a počítačovým hlasom dostáva inštrukcie, odkiaľ má čo vziať alebo kam má čo uložiť. Centralizovaný počítač, pracovníkmi nazývaný „mozog“, im diktuje rýchlosť pohybu. Manažéri vedia na minútu presne, čo a kde robotníci robia.

Pred niekoľkými rokmi inštalovalo vedenie podniku nemecký systém na automatické vyhľadávanie a ukladanie prepraviek. Malo to za následok stratu 106 pracovných miest, okolo 20 %. Spočiatku ostali pracovné miesta zachované pre starších zamestnancov, ale skoro to prešlo do právomoci nemeckej spoločnosti a tá zamestnala aj neorganizovaných robotníkov.

Teraz plánuje Kroger v Tolesone nový vysoko automatizovaný sklad. Šesťdesiat odborovo organizovaných robotníkov sa s protestom obrátilo na mestskú radu, ktorá o veci ešte nerozhodla.

„Nemáme nič proti príchodu strojov,“ vraví mestským radným p. Graves. „Ale povedzte Krogerovi, že nechceme stratiť pracovné miesta v našom meste.“

Niektoré práce ostávajú aj naďalej mimo dosahu automatizácie: konštrukčné práce, vyžadujúce pohyby pracovníkov nepredvídaným smerom; rozličné neopakujúce sa úlohy; skladanie, vyžadujúce hmatovú citlivosť ako pri vkladaní panelov zo sklenených vláken do lietadiel, áut a člnov; montáž malého počtu produktov a rozličné verzie jedného produktu, čo by vyžadovalo nákladné preprogramovanie robota.

Tento zoznam je však čoraz kratší.

Zlepšenie distribúcie

V spartanskej garáži v priemyselnom predmestí Palo Alta v Kalifornii stojí robot vyzbrojený elektronickými „očami“, malou lyžičkou a nasávacím pohárikom; opakovane vyberá niečo z krabice a kladie to na pohyblivý pás.

To je práca, ktorú robia slabo platení robotníci každý deň na celom svete.

Staré roboty sa na to nehodili, pretože vizuálne systémy pre počítače boli drahé a mohli pracovať len v kontrolovanom prostredí s dobrým osvetlením. Vďaka lacným stereokamerám a softvéru, ktorý umožňuje systému vidieť rovnako ostro tiene ako ľudí, tento robot rýchlo rozozná nepravidelné rozmery náhodne uložených objektov.

Tento robot používa technológiu, ktorú začal rozvíjať Microsoft’s Kinect motion system pre svoje hry Xbox video game system.

Roboty takéhoto typu robia automatizáciu zaujímavou pre poštové spoločnosti ako Federal Express a United Parcel Service, ktoré teraz zamestnávajú na také práce desaťtisíce zamestnancov.

Štartom pre tento robot bola Industrial Perception Inc., spinof (vyčlenené pracovisko) s ambicióznymi plánmi v oblasti robotiky, Willow Garage v Menlo Parku v Kalifornii; jej prvým zákazníkom bola pravdepodobne firma, ktorá zamestnáva tisíce robotníkov na nakladania a vykladanie svojich nákladných áut. Robotníci preložia jednu prepravku priemerne za 6 sekúnd. No jedna prepravka váži niekedy až 130 funtov, čo je unavujúce a vedie často k bolestiam chrbta.

Industrial Perception dostane objednávku, ak jej stroj spoľahlivo preloží jednu prepravku za 4 sekundy. Inžinieri si veria, že robot bude ešte výkonnejší a uchopí a preloží prepravku každú sekundu.

„Snahy o úplnú premenu výrobných a distribučných postupov vrcholia. Nie je to nič jedinečné, ale nakoniec to bude mať také veľké dôsledky ako internet.“ (Gary Bradski, vedec a vizionár, zakladateľ Industrial Perception)

Prameň: John Markoff, Skilled Work, Without the Worker; The New York Times, 18. augusta 2012.

Preložil Rastislav Škoda

Vrenie medzi humanistami po Dni humanistov 2012

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:46

Rastislav Škoda

Keď pri príprave programu Dňa humanistov 2012 prenikla medzi členov Spoločnosti Prometheus (SP) správa, že rečníkom pri odovzdávaní ceny PhDr. Zuzane Kusej, PhD. a prof. Ladislavovi Hubenákovi má byť docent Eduard Chmelár, vyvolalo to nepokoj a písomný, osobný aj telefonický protest prof. J. Čelku. Keď som sa o tom dozvedel v mojom nemeckom vyhnanstve, veľmi ma to zamrzelo, lebo som si spomenul, že už v minulých rokoch sa na predsedníctve SP uvažovalo o tom, udeliť čestný titul Humanista roka doc. Chmelárovi, s ktorým som mal v minulosti na stránkach Zošitov humanistov aj Slova polemiku o jeho teizme/deizme a názoroch na evolúciu a darvinizmus. Považoval som to za rovnaký žart ako udeliť túto cenu mons. Srholcovi za jeho snahy o očistenie katolíckej cirkvi od neviem akých škvŕn. Škoda, že sa mi nijako nedarí zistiť, kto tieto nemožné návrhy podal, resp. podáva. Prizná sa niekto?

Tentoraz mal úspech. Humanistami roka 2012 sa stali PhDr. Zuzana Kusá a prof. Ladislav Hubenák a prejav do diskusie predniesol doc. Eduard Chmelár.

Okolo 20. júna som dostal od doc. Beňu texty Chmelárovej prednášky a písomného protestu prof. Čelku, a teraz to vo mne vyvolalo pobúrenie. V prvom rade neúspech Čelkovho protestu a udelenie slova neprijateľnému nepriateľovi SP, v druhom rade text Chmelárovej prednášky, potvrdzujúci naše hodnotenie jej autora. Napísal som polemiku „Zneuctenie Dňa humanistov“ a poslal som ju organizátorovi Dňa humanistov, predsedovi SP dr. Romanovi Hradeckému a doc. Chmelárovi s prosbou o vysvetlenie, resp. zaujatie stanoviska. Obratom som dostal odpovede, ktoré ma vôbec neuspokojili, ale súčasne prišli aj prosby či výzvy od iných, ktorí sa o tom dozvedeli, aby som to nebodaj nepublikoval vo svojich Zošitoch humanistov a nezverejňoval nezhody v našej organizácii.

Prešli tri mesiace a predsedníctvo SP mlčí. Mieni vysedieť búrku, ktorá sa oficiálne nemá konať. Nie tak. Po včerajšom stretnutí s prof. Čelkom a doc. Beňom považujem situáciu za tak vážnu, že som sa rozhodol uverejniť priebeh sporu a predložiť ho tak našej organizácii humanistov na posúdenie. Ani pred verejnosťou sa nemáme za čo hanbiť, keď vedieme diskusiu za obranu nielen nášho slovenského, ale svetového ateistického (= humanistického) stanoviska. Nech každý posúdi, čo je na nej sektárske či dogmatické a čím ma chce vyradiť z diskusie doc. Chmelár; so sektármi sa nedebatuje, tí sa spália. Nezabúda, že – v očiach inkvizítorov veľký sektár – Martin Luther založil veľkú protestantskú cirkev?

Publikujem teda:

  1. Pre informáciu prehľad polemík, ktoré som mal s doc. Chmelárom vo veci evolúcie, a to s údajom prameňa dosažiteľného textu na internete.

  2. Text prednášky doc. E. Chmelára „Poznanie oslobodzuje“ na Dni humanistov 16. 6. 2012.

  3. Text môjho protestu „Zneuctenie dňa humanistov“, ktorý som 28. 6. 2012 poslal doc. E. Chmelárovi a Dr. Romanovi Hradeckému.

  4. Odpoveď doc. E. Chmelára R. Škodovi.

  5. Odpoveď Dr. R. Hradeckého R. Škodovi.

  6. Stanovisko prof. Jaroslava Čelku „Nemôžem mlčať“ ku korešpondencii Škoda – Chmelár 121001


*

*

1. Polemiky s doc. Chmelárom:

– Škoda, R.: Recenzia knihy Eduard Chmelár: Svet nie je na predaj, ZH č. 43, 2004

– Škoda, R.: Boj o evolučnú teóriu sa stupňuje, Slovo č. 41, 2006

– Škoda, R.: Život je veru iba tanec molekúl, ZH č. 59, 2007; Slovo č. 48, 2006

– Chmelár, E.: Darwin nie je Boh, Slovo 1. 11. 2006. s. 7; ZH č. 59, 2007

– Škoda, R.: Darvinizmus, moja láska, ZH č.59, 2007

– Chmelár, E.: Redukcionistická teória života je antihumánna, ZH č. 59, 2007

– Chmelár, E.: Omyl Richarda Dawkinsa, Slovo 13. 3. 2009

– Škoda R.: Veľký omyl docenta Chmelára, ZH č. 76, 2009

*

*

2. Text prednášky doc. E. Chmelára „Poznanie oslobodzuje“ na Dni humanistov 16. 6. 2012.

Poznanie oslobodzuje (O úlohách a výzvach sekulárnych humanistov)

Eduard Chmelár

Vážené priateľky, vážení priatelia, vzácni hostia, v prvom rade mi je obrovskou cťou, že môžem vystúpiť na tomto podujatí, ktoré už píše svoju tradíciu a nie je len výročným stretnutím a ocenením výnimočných ľudí, ale predovšetkým oslavou mravnej sily sekulárneho humanizmu. Máte za sebou roky zápasov za uznanie tejto významnej skupiny v spoločnosti, no dnes treba nielen oceniť odvahu tých, ktorí v klerikálnom štáte odvážne bojujú za práva ľudí bez náboženského vyznania, ale aj zhodnotiť, nakoľko bol tento boj efektívny. Hádam nebudem v tejto spoločnosti za kacíra, keď poviem, že nie vždy za neutešený stav sekulárneho humanizmu môžu mocenské zložky a rozpínajúca sa moc cirkví, ale svoj významný diel zodpovednosti nesú aj tí, ktorí ľuďom nedokázali ponúknuť dostatočne atraktívnu alternatívu k nábožensky orientovanej etike.

Naším hlavným protivníkom totiž nie je náboženstvo, ale klerikalizmus. Klerikalizmus, ktorý sa zažral do politického systému tejto krajiny tak hlboko, že ohrozuje základné piliere sekulárneho štátu. Je absolútne kontraproduktívne míňať energiu na kritiku náboženstiev. Všimnite si, že aj v cirkvách je kritika ateizmu okrajová záležitosť. Oveľa viac sa sústreďujú na získavanie prívržencov a poskytnutie psychickej úľavy, ktorej význam nepodceňoval ani Sigmund Freud. Hlavnou platformou tohto hnutia preto nemôže byť ateizmus v zmysle popierania Boha. Je ňou sekulárny humanizmus ako rovnocenná morálna filozofia, ktorá neopiera svoje etické princípy o náboženské zdôvodnenie.

Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie Boha. Jeden z hlavných omylov etického diskurzu spočíva v rozdeľovaní ľudí na kresťanov, moslimov, židov, hinduistov, budhistov a - ateistov. Ale to sú dve nesúvisiace kategórie. Ak hovoríme o ateistoch, mali by sme hovoriť o protipóle ako o teistoch a ak hovoríme o kresťanoch, mali by sme hovoriť napríklad o humanistoch. Lenže ateista nie je to isté ako humanista. V rámci ateizmu (podobne ako v rámci náboženstva) existuje mnoho smerov. Radikálny environmentalista nemusí byť veriaci, ale princípy jeho hlbinnej ekológie sú v ostrom rozpore so zásadami humanizmu. Na to, aby sme pochopili tento význam, sa musíme zbaviť dojmu, že ak odmietneme niekoho zaradiť k humanistom, znamená to, že nejde o dobrého človeka. Humanizmus sa vzťahuje len na taký smer morálnej filozofie, pre ktorý sú na prvom mieste potreby a záujmy človeka, vyzdvihovanie toho najlepšieho, čo je v ňom obsiahnuté. Ak považujeme za prvoradú prírodu alebo Boha, ak nenávidíme ľudí, neveríme v ich schopnosti či pokrok alebo popierame rovnakú hodnotu ich životov, nepatríme k vyznavačom humanizmu. Podobne ako filozofiu Friedricha Nietzscheho s jeho radikálnou kritikou kresťanstva nemožno ani pri znásilnení mysle nazvať humanistickou, hoci sekulárni humanisti ho citujú veľmi často. Je to niečo podobné, akoby som si ja pomáhal pri kritike neoliberálneho ekonomického poriadku gréckymi fašistami a slovenskými neoľudákmi. Veľmi často sa za humanistu označuje láskavý človek, ale ani táto jeho vlastnosť nie je dostatočným kritériom humanistickej osobnosti. Niektorí filozofi dokonca odmietajú pojem kresťanský humanizmus ako oxymoron. Nemyslím si, že je to nevyhnutne tak. Jeden zo zakladateľov modernej sekulárnej etiky bol hlboko veriaci človek Immanuel Kant, ktorý však odmietal opierať zdôvodnenie morálneho konania o Boha. Ak je pre praktizujúceho katolíka hlavným princípom a motívom činnosti láska a pomoc handicapovaným, potom sa s ním zhodnem skôr ako s cynickým a sebeckým ateistom. Z toho dôvodu má pre mňa sekulárna etika najmä jeden zásadný význam: je to jediný priesečník, v ktorom sa dokážu stretnúť a dohodnúť ľudia rôznych vierovyznaní a svetonázorov. To jej dodáva kozmopolitný rozmer, ktorý neprehliada rozdiely medzi kultúrami, ale snaží sa ich prekonať. Humanisti by mali taktiež odmietnuť vo svojich radoch tých, ktorí sa síce formálne hlásia k sekulárnej etike, ale obhajujú totalitárne ideológie, bagatelizujú zločiny režimov potláčajúcich ľudské práva. Ateizmus alebo teizmus nie sú sami osebe morálne kategórie.

Náboženstvo má však pred sekulárnou etikou stále v jednej podstatnej veci navrch. Je ňou skutočnosť, že každé zásadné duchovné učenie (ktoré nemožno odbiť povrchnou formulkou, že je to blud) je – povedané slovami Karla Marxa – logikou tohto sveta v jeho populárnej forme, jeho nadšením, slávnostným až umeleckým doplnením, fantastickým uskutočnením ľudskej podstaty. Sekulárna etika je však rýdzo filozofická disciplína, nedokázali sme ju vyhnať z akademických ústavov a univerzít, nedokázali sme jej vdýchnuť život tak, aby pôsobila medzi ľuďmi hlbšie než ako odborná literatúra. A to napriek tomu a práve preto, že dnes vie človeku v jeho trápeniach pomôcť viac psychológ ako kňaz. Tento problém mi pomohol vyjadriť slovinský filozof Slavoj Žižek.

Vo svojej eseji o materialistickej teológii vychádza z predpokladu, že v úpadku nie je iba kresťanstvo, ale aj ateizmus. Ateizmus totiž považuje za primitívnu formu sekularizmu, ktorý vymedzuje stav tým, čo popiera. Žižek navrhuje iný postup: chápať monoteizmus ako predobraz ateizmu, ako dohasínanie kozmickej energie mŕtveho božstva, ako posledné štádium teizmu. Súčasný ateizmus nielenže nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva, ale je priamo jeho heretickým druhom. Skutočne sekulárny postoj by sa nemal vyčerpávať v ustavičnom boji s teizmom (i keď to neznamená, že bude ľahostajný k náboženským bludom), ale mal by viesť k postoju, ktorý sa akousi negáciou negácie vráti k viere. K viere, ktorá sa nebude odvolávať na človeka a už vôbec nie na Boha, ale na princípy. Veriť v hodnoty bez opory v autorite je skutočne sekulárny postoj, ktorého rozvoj má budúcnosť. Je to pevný základ, na ktorom je možné postaviť emancipáciu sekularizmu v etickom diskurze.

Aké výzvy z toho vyplývajú pre sekulárnych humanistov? Musia dokázať dostatočne zrozumiteľne sformulovať a šíriť neteistickú etiku. Popierať Boha nestačí. Rovnako ako nestačí zbožštiť človeka. Treba dať ľuďom dostatočne príťažlivú alternatívu religióznej etiky, ktorá sa bude opierať o hlboké pravdy sekulárneho humanizmu a bude rešpektovať vnútorné potreby človeka. Aj Sigmund Freud pripúšťa, že viera nás dokáže ochrániť pred individuálnou psychózou. V čo má veriť sekulárny humanista, ak nechce skĺznuť do falošnej pasce transcendentalizmu? Je to predovšetkým viera v princípy a hodnoty. Veriť v solidaritu, toleranciu a mier, veriť v slobodu, rovnosť a bratstvo, veriť v práva ľudí, rastlín, živočíchov a Zeme, znamená zachovávať posvätnú úctu v tieto ideály, znamená nekompromisne a za každých okolností stáť na strane utláčaných, znamená to brať tieto hodnoty vážne a oveľa dôslednejšie ako utilitárne koncipované náboženské náuky. Nehovoríme tu, prirodzene, o iracionálnej viere, ale o viere podloženej empiricky a racionálne. Ak veríme, že spoločnosť s nízkymi rozdielmi v príjmoch je prosperujúcejšia, ak veríme, že spoločnosť založená na ľudských právach je šťastnejšia, potom tieto hodnoty neopustíme ani v čase politickej či ekonomickej krízy. Nebojme sa naplniť slovo viera novým obsahom.

Nemáme mať prečo komplexy z morálnych autorít a právd jednotlivých náboženstiev. Tradícia sekulárneho humanizmu je minimálne taká bohatá ako tradícia náboženstiev a vo svojej podstate etickejšia ako religiózne zdôvodnenia morálky. Bol to sekulárny humanizmus, ktorého rastúci vplyv znemožnil posväcovať útlak náboženskými dôvodmi. Bol to sekulárny humanizmus, z ktorého vyrástli moderné kategórie ľudských práv. Bol to sekulárny humanizmus, ktorý naučil ľudí vnímať, že ich postavenie nie je dôsledkom osudu, bohov alebo dedičného hriechu, že ich utrpenie je výsledkom chamtivosti iných. Preto potrebujeme vytvoriť priestor, v ktorom by bol hodnotový systém sekulárneho humanizmu rovnocenne akceptovaný v spoločenskom diskurze o etických otázkach. Sú to hodnoty, za ktoré boli ateisti prenasledovaní už v období antiky. Sú to hodnoty, za ktoré trpel vo väzení Denis Diderot, za ktoré bol z univerzity vylúčený Percy Bysshe Shelley, za ktoré musel slovenský filozof Ján Horárik emigrovať do Nemecka a skrývať sa pred políciou.

Súčasná situácia nám nemôže vyhovovať. Vidíme a cítime to všetci. Agresivita, s akou sa v poslednom čase cirkevné kruhy na Slovensku i vo svete pustili do boja proti neveriacim. Pokles tolerancie voči sekulárnym humanistom, ich bezdôvodné urážanie a zvyšujúca sa diskriminácia na pracoviskách, v spoločenskom živote, vo verejnoprávnych médiách a podobne. Hoci neveriaci predstavujú po katolíkoch jednu z najväčších skupín, ich názory, želania, hodnoty a životné postoje sú masívne ignorované. Dnes sa vám z nedeľnej obrazovky verejnoprávnej televízie prihovára už aj jehovistický kazateľ, ale príhovor sekulárneho humanistu tu nenájdete. Politické špičky sú závislé na záujmoch cirkevnej hierarchie prešpikovanej škandálmi a vláda sociálneho demokrata Róberta Fica túto závislosť paradoxne ešte viac prehlbuje.

Ale toto všetko nezmeníme nadávaním na náboženstvo. Toto všetko zmeníme len za predpokladu, že budeme schopní viesť rovnocenný dialóg o základných etických otázkach, o základných ľudských obavách, o živote, smrti, láske, nešťastí, spravodlivosti, správaní i sebaovládaní. Na toto všetko potrebujeme svojich takpovediac apoštolov, kazateľov, svojich veľvyslancov. Dnes ste ocenili významných ľudí, mali by to byť pre vás morálne autority, prečo ich ďalej nevyužívate? Prečo nie sú oni tými nositeľmi myšlienok, tými predstaviteľmi, zástupcami, komunikátormi, mienkotvorcami, prečo už potom výraznejšie nevplývajú na spoločnosť v duchu humanistických hodnôt? Musíme sa viac otvoriť spoločnosti. Nevychádzať len z nejakých historických schém a dogiem sekularizmu a ateizmu. Sedia tu takmer výlučne ľavicovo orientovaní ľudia, pýtam sa: možno sekulárny humanizmus vtesnať len do tohto politického smeru? Isteže nie! Sekulárny humanizmus sa nesmie stať záchranným kolesom pre nejaký politický prúd, musí vychádzať z rýdzo etických potrieb spoločnosti.

Inými slovami, humanisti nesmú ľudí len deptať, že boh neexistuje a náboženské učenia sú len zbytočnými ilúziami. Humanisti musia byť schopní poskytnúť ľuďom silu, nádej a vieru v budúcnosť. Americký filozof John Dewey pripomína, že ľudia nikdy nevyužili v plnej miere schopnosti, ktoré majú, aby v živote podporovali dobro, pretože čakali, že nejaká nadprirodzená sila túto prácu urobí za nich. Lenže neurobí a z tohto hľadiska je sústredenie sa na nadpozemské sféry nebezpečné. Aj Richard Rorty vyzdvihol základný rozdiel medzi teistickým a neteistickým prístupom. Nábožensky založení ľudia sú schopní považovať za posvätnú nejakú minulú udalosť. Pre Rortyho ako sekulárneho humanistu svätosť spočíva iba v nejakej ideálnej budúcnosti. Je spojená s nádejou, že raz budú moji vzdialení potomkovia žiť v globálnej civilizácii, v ktorej bude jediným zákonom láska, v ktorej bude komunikácia medzi ľuďmi oslobodená od nadvlády a moc bude bezo zvyšku záležitosťou slobodnej dohody vzdelaných a kultivovaných jednotlivcov. Nemusíme sa vrátiť k nejakému absolutistickému pohľadu na svet, ako ho predkladalo kresťanstvo, ale aj ateistický marxizmus. Stačí, ak nás poznanie oslobodí od predsudkov a otvorí nám cestu k srdciam ľudí.

Je čas zostúpiť k ľuďom. S pokorou im pomáhať riešiť ich mravné dilemy, stať sa pre nich spoľahlivou etickou kotvou a prístavom nádeje. My nesmieme v týchto diskusiách chýbať, nemôže sa nám stať, že napríklad k téme lásky, smrti alebo striedmosti nemáme čo povedať. Naopak. Už spomínaný Richard Rorty sa domnieva, že keby sa cirkvi vzdali pokusu diktovať ľuďom sexuálne správanie, prišli by o zmysel svojej existencie. Pri živote ich totiž udržiava túžba po rituálnej čistote. Akonáhle by však kresťanstvo bolo zredukované na požiadavku lásky ako jediného zákona, ideál čistoty by pre neho stratil dôležitosť. Práve preto je viera humanistov v hodnoty a princípy ich najsilnejšou stránkou. Ak chceme zmeniť túto spoločnosť, musíme byť schopní zmeniť najprv seba, svoj systém práce, stratégiu, komunikáciu i priority. Len tak sa nám podarí získať väčší vplyv medzi ľuďmi a dosiahnuť, aby naše požiadavky napríklad aj vo vzťahu k médiám vnímali nielen ako legitímne, ale aj ako atraktívne.

(Prepis prednášky, ktorá odznela 16. júna vo Faustovej sieni Apponyiho paláca v Bratislave pri príležitosti odovzdávania Cien humanistov 2012)

*

*

3. Text môjho protestu „Zneuctenie dňa humanistov“, ktorý som 28. 6. 2012 poslal doc. E. Chmelárovi a dr. Romanovi Hradeckému.

Zneuctenie Dňa humanistov

Rastislav Škoda

Stalo sa niečo neslýchané: Spoločnosť Prometheus dala 16. júna 2012 pri svojom piatom slávnostnom odovzdávaní Cien humanistom roka slovo známemu ľavicovému kritikovi ateizmu doc. Eduardovi Chmelárovi, a to bez vysvetlenia prečo a bez komentára k skutočnosti, že tu odzneli z jej pódia tézy, ktoré sú v úplnom rozpore s jej programom. Ako mohla pripustiť hanobenie ateizmu popletom, ktorý to zrejme nemyslel zle?

Na akej myšlienkovej úrovni si štylizoval doc. Chmelár hneď úvod a potom obsah svojej prednášky, keď si pripravoval a potom mal odvahu povedať vety: „Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Z tohto pojmu nevyplýva nič iné ako odmietanie existencie Boha.“ – „Kresťanstvo a ateizmus sú dve nesúvisiace (etické) kategórie.“ – „Ateista nie je to isté ako humanista.“ Veď pojem ateista/humanista sa nevyčerpáva jeho humánnosťou. Docent Chmelár dokázal nemožné; zo slušnosti mu iste zatlieskali; nebol som tam.

Ponechávam bokom reakciu, a predpokladám rozhorčenie publika pri opakovaných a pokračujúcich urážkach typu „cynický a sebecký ateista“ – nech takých menuje! „Humanisti, ktorí obhajujú totalitárne ideológie a bagatelizujú zločiny režimov potláčajúcich ľudské práva“ – boli takí, ale od tých sa skutoční humanisti dištancovali. – „Ateista nie je to isté ako humanista“ – ba veru sú to už mnohých jazykoch synonymá.

Viem si predstaviť, ako zaprotestujú teológovia proti názoru, že rovnako ako ateizmus ani teizmus nie je etická kategória tvrdením, že veru je; tým činom uznávajú existenciu aj ateizmu ako zrkadlovej etickej kategórie – a proti nej aj vehementne protestujú, pokúšajúc sa dokázať, že ich morálka je lepšia (čo im Chmelár nakoniec neuznáva).

Niektoré problémy by sa ľahko vyjasnili, keby doc. Chmelár pochopil, že zaspal dobu, keď nechápe, že humanizmus je ateizmus, resp. aj sekularizmus a vice versa. Tvrdenie, že ateizmus nie je humanizmus, treba doplniť presným údajom, v čom sa od seba líšia. Keby si napr. vygoogloval:

1. Humanizmus (ľudomilnosť, hoci s tou archaickou ľudomilnosťou je to prehnané tým, že je to málo); (www.wikipedia.org/wiki/Humanizmus_(ľudomilnosť):

„Humanizmus je filozoficko-etické stanovisko, ktorým sa ústredné miesto prisudzuje človeku, jeho blahu, potrebám a záujmom, a ktoré spravidla odmieta náboženstvo a zdôrazňuje racionalizmus. Je to aktívny prístup k životu, sústreďujúci sa na ľudské riešenia pre ľudské otázky cez racionálne argumenty bez utiekania sa k bohu, bohom, svätým textom alebo náboženskej viere.

Definícia podľa filitu: filozoficko-etické stanovisko, ktorým sa ústredné miesto prisudzuje človeku, jeho blahu, potrebám a záujmom… Humanizmus je orientácia na hodnotu človeka, jeho práva na šťastie, slobodu, osobný rozvoj a uplatnenie; širšie láska k človeku.“

Nasleduje niekoľko definícií humanizmu z anglických slovníkov a encyklopédií:

„… hľadanie, bez náboženstva, toho najlepšieho v ľuďoch a pre ľudí.“ (Chambers Pocket Dictionary)

„… doktrína, postoj alebo spôsob života, zameraný na ľudské záujmy a hodnoty, predovšetkým filozofia, ktorá spravidla odmieta vieru v nadprirodzeno a zdôrazňuje dôstojnosť jednotlivca, ako aj hodnotu a schopnosť sebarealizácie človeka na základe vlastného rozumu.“ (Merriam Webster Dictionary)

„… nenáboženská filozofia, založená na liberálnych ľudských hodnotách.“ (Little Oxford Dictionary)

„… obracanie sa na rozum, a nie na zjavenie či náboženskú autoritu, ako prostriedok poznávania prírodného sveta a osudu človeka, ako aj vytvorenia základov morálnosti. Humanistická etika sa odlišuje od teistickej tým, že cieľ morálnej akcie vidí skôr v blahu ľudstva ako v naplnení božej vôle.“ (Oxford Companion to Philosophy)

„… odmietnutie náboženstva v prospech pokroku ľudstva vlastným úsilím.“ (Collins Concise Dictionary)

„… to, čo je charakteristicky ľudské a nie nadprirodzené, čo patrí človeku a nie vonkajšej prírode, čo pozdvihuje človeka na vrchol jeho výšok alebo mu ako človeku dáva najväčšie uspokojenie.“ (Encyclopedia of the Social Sciences)

„… je to morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa hlásia ľudia na celom Západe.“ (Oxford Companion to the Mind) – článok vo Wikipédii je po čiastočnej úprave prebraný zo Zošitov humanistov.

2. Sekularizmus (www.wikipedia.org/wiki/Sekularizmus)

„Sekularizmus je svetonázor / ideológia zameraný na spoločnosť ako takú a verejný život ako taký a ignorujúci náboženstvo, prípadne aj požadujúci striktné oddelenie spoločnosti a verejného života – najmä štátu – od cirkvi. Pojem sa niekedy zamieňa s pojmom sekularizácia (zosvetštenie) a sekulárnosť (svetskosť).“

3. Sekulárne humanistické hnutie v súčasnom svete (www.slovakia.humanists.net/human_svet.htm) – podrobná informácia o medzinárodnej IHEU – International Humanist and Ethical Union.

4. Čo znamená výraz „humanizmus“ (www.zosity-humanistov.sk/2010/04/co-znamena-vyraz-humanizmus) – článok sa úplne zaobišiel bez výrazu ateizmus.

5. Humanistický manifest 2000 (www.zosity-humanistov.sk/1999/11/humanisticky-manifest-2000) Paula Kurtza v Zošitoch humanistov, č. 11, november 1999.

6. Zakázané ovocie – Etika humanizmu pre dospelých.

Preklad 250-stranovej knihy amerického filozofa Paula Kurtza. Dá sa žiť dobrým životom a byť morálne zodpovedným bez viery v nejaké náboženstvo? Áno, tvrdí v tejto knihe Paul Kurtz, významný sekulárno-humanistický filozof . Kým pravoverní teisti a fundamentalisti popierajú túto možnosť a odmietajú sekularizmus, Kurtz je pevne presvedčený, že môžeme prekročiť hranice farských postojov a dosiahnuť vyšší stupeň etiky. Dejiny ukázali, že viera v Boha nie je zárukou morálnej cnosti a že je nesprávne namyslene tvrdiť, že jediní „svätí“ sú tí, čo žili vo zväzku s kostolmi a cirkvami a jediní „hriešnici“ tí, čo žili mimo nich. Presviedča nás, že musíme jesť "zakázané ovocie" rajského stromu poznania dobrého a zlého. Pustiť sa do etického hľadania a zásady nášho správania budovať na samostatnom rozmýšľaní. Len táto cesta vedie k objaveniu etických právd, ktoré môžu usmerňovať aj spoliehanie na seba samého aj uznávanie práv iných.

7. Humanistischer Verband Deutschlands (www.humanismus.de) s desiatkami členov – univerzitných profesorov a vedcov všetkých odborov.

A tak ďalej najmä na nemeckých a anglických www-stranách. Všetky tieto seriózne pramene sa zhodujú v tom, že ateizmus je humanizmus. Môže mi docent Chmelár citovať prameň, ktorý by tvrdil, že ateizmus nie je humanizmus, že ateista nie je humanista? Samozrejme okrem cirkevných prameňov.

Doc. Chmelár si zrejme mýli, ostatne rovnako ako mnohí neinformovaní a nesčítaní teisti aj ateisti, humanizmus s humanitárnosťou, humánnosťou, humanitou, ľudskosťou, láskavosťou. Platí však, že „Ak nevieš niečo zrozumiteľne povedať, ani sám tomu nerozumieš.“ (John Searle). Chápem teistu, že mu je jedno, či sa mu pripisuje humanita, humánnosť alebo humanizmus, ale neutrálny vedec by mal ujasnenie pojmov vítať.

Chmelárovo uvažovanie na tému „Lenže ateista nie je to isté ako humanista“ je táranie o nenávisti k ľuďom a odmietaní filozofie Nietzscheho, o gréckom fašizme a slovenskom neoľudáctve, o hlboko veriacom Kantovi, znásilňovaní mysle a láskavom človekovi, o zločinných režimoch, potláčajúcich ľudské práva. Také bývajú nedeľné kázne. Čo tu hľadá nelogická veta „Radikálny environmentalista nemusí byť veriaci, ale princípy jeho hlbinnej ekológie sú v ostrom rozpore so zásadami humanizmu.“? Možno chce povedať, že ateista niekedy nie je humánny a koná neľudsky, ale to je predsa samozrejmé.

Neviem, v akej súvislosti povedal Karol Marx, že „každé zásadné duchovné učenie (ktoré nemožno odbiť povrchnou formulkou, že je to blud) je logikou tohto sveta v jeho populárnej forme, jeho nadšením, slávnostným až umeleckým doplnením, fantastickým uskutočnením ľudskej podstaty.“ Nechce sa mi veriť, že by bol pripisoval „fantastické uskutočnenie ľudskej podstaty“ všetkým náboženstvám a odmietal ho ateizmu, resp. podľa Chmelárovho názvoslovia sekulárnej etike.

Profesor Jaroslav Čelko písomne protestoval proti plánu pozvať na Deň humanistov ako prednášateľa docenta Eduarda Chmelára, pretože

„jeho svetonázorové zameranie je v hlbokom rozpore so základným kritériom Svetovej (Medzinárodnej) únie humanistov a etikov, podľa ktorého je sekulárny humanizmus neteistický svetonázor a spôsob života. Usudzujúc na základe jeho publikácií je svetským nositeľom teologického ponímania sveta – prírody, spoločnosti, človeka. Z jeho názorov priam srší teizmus.“ Toto hodnotenie urobil vyčerpávajúco na základe jeho kníh Rozprava o zjednotení ľudstva, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001, 184 s. a Svet nie je na predaj, Bratislava, Eko-konzult, 2003, 183 s. Očakávam, že Čelkove tézy budú uverejnené, rovnako ako aj celé znenie prednášky docenta Chmelára.

Sám som v Zošitoch humanistov (č. 43, máj 2004) uverejnil recenziu knihy Svet nie je na predaj, v ktorej som mnohé Chmelárove tézy jednoznačne odmietol.

Ako vidno, v tejto prednáške vynechal doc. Chmelár svoje výrazné minulé zdôrazňovanie predností náboženského svetonázoru a v podstate ho tu dokonca odmieta. Nachádza v ňom len poskytovanie psychickej úľavy, no to sa nemusel odvolávať na Freuda ani Žižeka. Pri všetkej úcte k Slavojovi Žižkovi, ktorého články rád čítavam, neuspokojujú ma jeho úvahy o ateizme ako „dohasínaní kozmickej energie mŕtveho božstva, ako poslednom štádiu teizmu“ … „O akejsi (jeho či Chmelárova neistota?) negácii negácie, ktorá ma má vrátiť k viere na princípy“ … Že „ateizmus nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva“. Či nezaznamenáva v priebehu troch tisícročí odmytologizovaním neba aj zeme jedno víťazstvo za druhým a nestáva sa svetonázorom čím ďalej tým väčšieho počtu informovaných ľudí?

K vete o „záchrannom kolese pre nejaký politický prúd“ mám poznámku, že som ľavičiar, lebo som humanista; svojím spôsobom mám rád humánnych aj humanistických teistov, resp. religióznych humanistov, pretože som tolerantný, ale vystačím pre nich s názvom teisti.

Čo povedať na početné vety typu „Nemáme mať prečo komplexy z morálnych autorít a právd jednotlivých náboženstiev“, ktorými sa Chmelár v tejto prednáške naraz stavia do radov humanistov? Keby povedal, že velebenie Mojžiša, Ježiša, Mohameda a všetkých náboženstiev, ktorého sa dopustil vo svojich publikáciách, myslel ako žarty, možno by som ho bral.

*

Túto polemiku posielam predsedovi Spoločnosti Prometheus Dr. Romanovi Hradeckému, docentovi Eduardovi Chmelárovi a niektorým priateľom; počkám týždeň na ich prípadný komentár a potom uverejním všetko v Zošitoch humanistov.

*

Dobrý večer, Roman. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený prednáškou docenta Eduarda Chmelára na tohoročnom Dni humanistov. Porozmýšľaj, ako sa dá chyba opraviť – v prvom rade jej priznaním. S priateľským pozdravom Rosto.

*

Dobrý večer, pán docent. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený Vašou prednáškou na tohoročnom dni humanistov. Nechápem, ako môžete urážať ateistov a cítiť sa humanistom. Prosím, vysvetlite nám to. So slušným pozdravom Rastislav Škoda.

V Laupheime 6. júla 2012.

*

*

4. Odpoveď doc. E. Chmelára R. Škodovi.

Odpoveď od doc. Chmelára prišla obratom už 7. júla 2012:

Pán Škoda, už som Vám raz povedal, že ste fanatický dogmatik a jediný rozdiel medzi Vami a inkvizítormi je v tom, že neveríte v boha. Váš výklad humanizmu sa už ponáša na sektárstvo. Rád by som podotkol, že jedným zo základných znakov humanizmu je tolerancia, ktorej Vy nemáte ani zamak, ale nebudem s Vami zbytočne strácať čas, lebo Vy nepočúvate fakty, iba svoje predstavy. Asi by Vás roztrhlo od jedu, keby ste sa dozvedeli, že prítomným sa moja prednáška veľmi páčila. A dúfam, že Vás ako člena Spoločnosti Prometheus neurazilo, že Cenu humanistov dostala veriaca evanjelička. Buďte taký dobrý a už ma neobťažujte. Šetrite si zdravie.

E. Chmelár

Komentár 1. 10. 2012

Pán docent, nepovyšujte toleranciu na základný znak humanizmu, ako ona nie je ani základným znakom kresťanstva, hoci aj kresťania si ju – napriek evanjelizácii – pripisujú a iste sú aj mnohí tolerantní kresťania. Tolerancia je prvá základná slušnosť každého dobre vychovaného človeka bez ohľadu na neskoršie sa vyvíjajúci svetonázor. Nepriamo je vyjadrená v Prvom dodatku k americkej ústave, k slobode svedomia a prejavu: máš na ne právo, ale musíš ich uznať aj iným. Kde končí intolerancia druhých, začína tvoja intolerancia.

*

*

5. Odpoveď Dr. Romana Hradeckého Rastislavovi Škodovi s komentárom zvýrazneným zelenou farbou

8. 7. 2012

Milý Ro100,

v konečnom dôsledku, napriek všetkým problémom, som paradoxne veľmi rád, že na tohoročnom Dni humanistov a Cenách humanistov vystúpil docent Chmelár so svojou prednáškou na tému Poznanie oslobodzuje a podtitulom O úlohách a výzvach sekulárnych humanistov. Dôvodom je najmä skutočnosť, že práve Ty, ktorý si sa ešte nikdy osobne na nich nezúčastnil a v zmysle svojich princípov a zásad dlhoročne odmietaš našu snahu vyjadriť Ti udelením jednej z cien poďakovanie za Tvoje úsilie k obhajobe humanizmu (čo musíme rešpektovať a tolerovať ako Tvoj názor a postoj, pretože sme humanisti) (Mrzí ma, že som Ťa nepresvedčil svojimi a od iných autorov prebranými racionálnymi argumentmi) si sa stal jedným z hlasov bojujúcich za ich hodnotu, čistotu a význam. Už len to dokazuje, že ich organizovanie je krokom správnym smerom a treba v tom pokračovať.

Cieľom tohto, už päťročného, projektu je vytvoriť platformu na verejnú prezentáciu našich hodnôt v slovenskej spoločnosti. Prostredníctvom nositeľov Cien humanistov, ich životných a hodnotových postojov prezentujeme naše hodnoty a tradície, miesto a význam humanizmu v spoločnosti. Som hlboko presvedčený, že výber všetkých doterajších nositeľov spĺňa tieto kritériá a je mimoriadne dobré, že sa oceňovanie nezužuje len na členov Spoločnosti Prometheus, ale snažíme sa oceňovať a prezentovať, predovšetkým hodnoty humanizmu (Väčšina cien bola dosiaľ udelená za humanitné pôsobenie, nijako nie za hodnoty humanizmu = ateizmu) v slovenskej spoločnosti a nie členstvo v našej organizácii. (Cudzím perím sa pýšite).

Ako ukázala skúsenosť z predchádzajúcich ročníkov je vhodné doplniť slávnostnú časť Cien humanistov o pracovnú časť, spojenú s polemikou, diskusiou, či prezentáciou postojov. Takto vznikol projekt Dni (Deň) humanistov, ktorý sme v roku 2010 obohatili medzinárodnou konferenciou o Postavení ľudí bez náboženského svetonázoru v Strednej Európe, či v roku 2011 (prečítanou) prednáškou poľského humanistu, zakladateľa a prezidenta Poľskej humanistickej federácie Andrzeja Dominiczaka na tému Humanizmus a politika.

V tomto roku sme zvolili model, kde sme do pracovnej časti po slávnostnom odovzdávaní Cien humanistov, zaradili prednášku docenta Chmelára s možnosťou pre všetkých zúčastnených viesť polemiku, diskusiu s predneseným slovom. Ak sme sa rozhodli osloviť Eduarda Chmelára, tak to bolo predovšetkým preto, že svojimi verejnými názormi a prezentáciami provokuje, vyvoláva diskusiu, má vzácne umenie postaviť veci novým spôsobom, nekonvenčne. Možno niektoré jeho názory sú diskutabilné, vyvolávajú polemiku, ale v každom prípade inšpirujú k rozmýšľaniu a obhajobe našich princípov. (Tvoja reakcia je toho nespochybniteľným dôkazom…). To v konečnom dôsledku dokázala aj samotná diskusia po prednáške. (Kde je jej text? Kto zaprotestoval proti nehoráznemu tvrdeniu, že ateizmus nie je program, nie je filozofia atď. a akými slovami? Docent Chmelár sa chváli, že zožal potlesk!) Verím, že keby si bol Ty i viacerí naši ďalší naši priatelia prítomní, mohla by byť diskusia ešte bohatšia a prínosnejšia.

Ja sám osobne sa hlásim k ateizmu a priamo na prednáške som protestoval proti stotožňovaniu slova ateizmus s jeho etymologickým výkladom. (Aká etymológia je vo vete, že ateizmus nie je program?) Ateizmus nie je antiteizmus. (Koho to zaujíma?) Antiteizmus predpokladá ešte existenciu boha a stavia sa do opozície voči nemu – morálnej, bojovej a pod. Je to vzbura proti bohu. To nie je ateizmus, je to začiatok cesty k človeku samotnému a jeho hodnote. (Šalát) Musím však polemizovať aj s Tebou, milý Ro100, ateizmus sám o sebe nie je svetonázorom. (Vedel si to prv, ako Ti to povedal docent Chmelár?) Na vysvetlenie môjho názoru použijem definíciu profesora Tibora Halečku (mimochodom nositeľa ceny Veľvyslanec humanizmu 2010): „Ateizmus je princíp a logický dôsledok celostného materialistického svetonázoru, jeho pozitívneho realistického chápania sveta, človeka a ich vzájomného vzťahu, je svetonázorovým výrazom a potvrdením pozitívneho zmyslu bytia človeka, jeho pravdivého sebapochopenia a humánnej hodnotovej sebarealizácie, a na tomto pozitívnom základe je negáciou nábožensko-idealistického svetonázoru.“ (Halečka, T.: Podstata humanizmu, Nakladateľstvo Pravda, Bratislava 1985, str. 49.) (Touto citáciou predsa dokumentuješ pravý opak toho, čo opakuješ po docentovi Chmelárovi. Pre Halečku bol teda ateizmus svetonázorom! Myslí Ti to? Ak je ateizmus princípom a logickým dôsledkom celostného materialistického svetonázoru, nie je svetonázorom? Pochopil si, že Halečka je na mojej strane?) Je jednoznačné, že skutočný ateizmus je humanizmom, naopak to však neplatí, pretože pojem humanizmus je širším pojmom a nestotožňuje sa len s ateizmom či sekularizáciou, ale je vyjadrením pre viaceré nenáboženské náhľady na svet. (Tu treba konkrétne uviesť, aké vyjadrenia chýbajú ateizmu = sekularizácii, aby sa stali naším spoločne vychvaľovaným humanizmom.) Zúženie humanizmu na ateizmus je z tohto hľadiska nevhodné.

Problém však je niekde inde. Kto ešte, okrem nás, takto chápe ateizmus ? Realitou je, že všeobecne sa prijíma etymologická definícia ateizmu (mimochodom toto vnímanie ateizmu bolo prezentované aj v rámci vzdelávacích aktivít na minuloročnom kongrese IHEU v Oslo…) a je našou úlohou zmeniť toto chápanie. To dokonca platí aj pre pojem humanizmus. Napriek tomu, že v západnej časti Európy začína prevažovať (desaťročia plati) chápanie humanizmu tak, ako si to excelentne prezentoval vo svojom stanovisku, v Strednej Európe to zďaleka tak nie je a stojí pred nami úloha dostať do povedomia slovenskej spoločnosti toto vnímanie. A o tomto predovšetkým bola prednáška docenta Chmelára. (Nejde tu o zriedenie ateizmu, aby sa stal prijateľným pre nové chápanie humanizmu, mätením pojmov zameneným za ľúbivú humanitu, humánnosť, ľudskosť?)

Vážim si, že sám seba verejne prezentoval a zaradil sa do širšieho myšlienkového humanistického prúdu. (Vítame jeho podnetný návrh, nepovažovať ateizmus za svetonázor, ale za sektárske učenie typu Svedkov Jehovových v rámci kresťanstva! To tu ešte nebolo a dejiny ateizmu treba prepísať – ak vôbec nejaké sú. Do boja proti ateizmu a komunizmu!) Môžem mať a mám výhrady voči niektorým jeho definíciám, ale som presvedčený, že práve humanisti sú vysoko tolerantní ľudia, ktorí rešpektujú právo na iný názor a v otvorených diskusiách hľadajú a získavajú spoločné hodnotové pozície. (Líšia sa tým od ateistov? Tú toleranciu by som veľmi nezdôrazňoval a iste ju nepovažujem za prvoradú. Existuje bohatá cenná literatúra storočí, a nie je tolerantná. Je k nám ateistom KBS tolerantná? Isteže máme s nimi „spoločné hodnotové pozície“, ale upozorni na to KBS! Naozaj máš takéto úmysly?) Len takto dokážeme rozvíjať naše poznanie a hodnotové pozície, k čomu prispievaš aj Ty, milý Ro100, svojou polemikou. V tom je aj základný význam a poslanie našich Dní humanistov a preto rozhodne nepovažujem a ani nevnímam vystúpenie Eduarda Chmelára ako zneuctenie Dňa humanistov. (Opakuješ samozrejmosti všeobecných slušností, ale ja neviem ceniť nijaké „spoločné hodnotové pozície“ – v tejto súvislosti – vyššie ako ateizmus.)

Veľmi si vážim a stotožňujem sa s Chmelárovým hodnotením úloh, ktoré máme pred sebou. Tu trafil klinec po hlavičke. Naozaj musíme dať ľuďom príťažlivú a zrozumiteľnú alternatívu chápania sveta, hodnoty a morálky človeka. Naozaj je čas zostúpiť k ľuďom. Ak chceme zmeniť túto (slovenskú) spoločnosť, musíme byť schopní zmeniť najprv seba, svoj systém práce, stratégiu, komunikáciu i priority. Len tak sa nám podarí získať väčší vplyv medzi ľuďmi a dosiahnuť, aby naše požiadavky napríklad aj vo vzťahu k médiám vnímali nielen ako legitímne, ale aj ako atraktívne. (Kto by nesúhlasil s takouto samozrejmosťou? Ktorá politická strana alebo spoločenská organizácia to nehlása?) Musíme dokázať naplniť ambíciu, ktorú sformuloval Levi Fragell (jeden z predchádzajúcich predsedov IHEU): Musíme propagovať humanizmus tak, aby spĺňal nasledovné stratégie: po prvé prezentovať viditeľnú a zrozumiteľnú identitu humanizmu (Prečo toto vyžaduje dištancovať sa od ateistov a poslať ich do pekla? Viditeľnejšie a zrozumiteľnejšie to docent Chmelár nemohol povedať: „Ateizmus nie je program. Ateizmus nie je filozofia a dokonca ani svetonázor. Atď.“) a po druhé prezentovať humanizmus tak, aby bol atraktívny a príťažlivý pre potenciálnych záujemcov. Aj keď, ako hovorí, najvýznamnejšie humanistické myšlienky a ideály: boj za ľudské práva, proti útlaku a nespravodlivosti, na sebaurčenie a sebaúctu, nie sú otázkou pragmatickej public relations. Sú otázkou toho, ako nám bije srdce. (Nakoniec budem nútený položiť si otázku, či tu nie je tendencia vymyslieť akýsi nový humanizmus, zbavený toho smiešneho ateizmu a prijateľný aj pre KBS! Neviem, čo sú tie „pragmatické public relations“, ale s odsunutím najvýznamnejších humanistických ideálov do pozadia nesúhlasím, nech to KBS akokoľvek propaguje; to nemohol mať Levi Fragell na mysli; nepoznám celú tú citáciu.)

Milý Ro100,

mohol by som ešte pokračovať v polemike s Eduardom Chmelárom i s Tebou, avšak domnievam sa, že som odpovedal na najvážnejšie Tvoje výhrady ku Dňu humanistov (vrátane prednášky). Na včerajšom predsedníctve Spoločnosti Prometheus sme sa zaoberali tvojím listom i protestom prof. Čelku. Tento list je vyjadrením názorov, ku ktorým sme na predsedníctve dospeli v priebehu diskusie. Veríme, že prijmeš toto vysvetlenie ako úprimnú snahu vysvetliť celú našu motiváciu a realizáciu Dní humanistov tak, aby neboli tým čo nás rozdeľuje, ale tým, čo nás spája a spoločne posúva vpred.

S priateľským pozdravom a úctou

Roman

Čo Ťa vedie k tomu, že nerešpektuješ rozhodnutie napr. IHEU, Európskej humanistickej federácie, Nemeckého zväzu humanistov, holandskej Univerzity humanistiky a iných organizácií, ktoré kladú prakticky absolútne rovnítko medzi ateizmus a humanizmus? Neštiepajú konský vlas. Vyčísli konkrétne aspoň pár rozdielov medzi ateizmom a humanizmom, ak trváš na svojom názore.

Profesor Čelko nie je obyčajný člen Spoločnosti Prometheus. Je jej zakladatreľ, dlhoročný predseda, čestný predseda. Jeho protest proti osobe doc. Chmelára ste nebrali a dosiaľ neberiete do úvahy, no tak s ním nemôžete zaobchádzať. Chmelárovi priznávate akési „vzácne umenie“ – nenachádzam pre to slová.

Ro100 – Zelené vložky v Bratislave 1. 10. 2012.

*

*

6. Stanovisko prof. Jaroslava Čelku ku korešpondencii Škoda – Chmelár 121001

Nemôžem mlčať

V rámci podujatia našej Spoločnosti Prometheus pri príležitosti tohtoročného Dňa humanistov odznela prednáška E. Chmelára s témou „Poznanie oslobodzuje. O úlohách a výzvach sekulárnych humanistov.“

K obsahu prednášky sa nateraz nevyslovujem, lebo tak možno urobím až potom, ako voči nej zaujme stanovisko príslušný orgán Spoločnosti Prometheus. Dňa 25. júna t. r. som totiž požiadal predsedu R. Hradeckého, aby Predsedníctvo SP prerokovalo môj materiál „Protestujem“ súčasne so spomínanou prednáškou. Doteraz som nedostal informáciu, či sa tak stalo a s akým výsledkom.

Považujem však za veľmi potrebné zaujať stanovisko k inému aspektu problematiky. Po návrate do Bratislavy (23. septembra) som mal možnosť oboznámiť sa s korešpondenciou, ktorá sa uskutočnila v prvom týždni júla medzi R. Škodom na strane jednej a R. Hradeckým i E. Chmelárom na strane druhej. O čo išlo a ide?

R. Škoda zaujal k prednáške E. Chmelára kritické stanovisko s nadpisom „Zneuctenie dňa humanistov“ Elektronickou poštou ho poslal predsedovi SP R. Hradeckému i jej autorovi E. Chmelárovi. Obidvom so stručnými sprievodnými vetami. Nášho predsedu oslovil takto: „Dobrý večer, Roman. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený prednáškou docenta Eduarda Chmelára na tohoročnom Dni humanistov. Porozmýšľaj, ako sa dá chyba opraviť – v prvom rade jej priznaním. S priateľským pozdravom Rosťo“. E. Chmelárovi napísal : „Dobrý večer, pán docent. Ako člen Spoločnosti Prometheus sa cítim urazený Vašou prednáškou na tohoročnom Dni humanistov. Nechápem, ako môžete urážať ateistov a cítiť sa humanistom. So slušným pozdravom Rastislav Škoda.

Obidvaja oslovení R. Škodovi odpovedali. K listu R. Hradeckého sa prípadne vyjadrím spolu so stanoviskom k prednáške (ak k tomu vôbec dôjde). Odpoveď E. Chmelára je stručná a znie: „Pán Škoda, už som Vám raz povedal, že ste fanatický dogmatik a jediný rozdiel medzi Vami a inkvizítormi je v tom, že neveríte v boha. Váš výklad humanizmu sa už ponáša na sektárstvo. Rád by som podotkol, že jedným zo základných znakov humanizmu je tolerancia, ktorej Vy nemáte ani zamak, ale nebudem s vami zbytočne strácať čas, lebo Vy nepočúvate fakty, iba svoje predstavy. Asi by Vás roztrhlo od jedu, keby ste sa dozvedeli, že prítomným sa moja prednáška veľmi páčila. A dúfam, že Vás ako člena Spoločnosti Prometheus neurazilo, že Cenu humanistov dostala veriaca evanjelička. Buďte taký dobrý a už ma neobťažujte. Šetrite si zdravie E. Chmelár“.

Slušného človeka až zamrazí, keď si odpoveď prečíta. Veď takto nemôže písať vzdelaný a kultúrny človek. Nemôžem však mlčať a nechať ju bez povšimnutia:

Predovšetkým nie je nič ľahšie, ako nalepiť na niekoho prívlastok, že je dogmatik. Robia tak ľudia, ktorí nevedia „kam z konopí“. E. Chmelár sa dostal do takejto situácie, keď R. Škoda uverejnil recenziu na jeho knižku „Svet nie je na predaj.“ Jej charakteristickým rysom je teologické ponímanie dejín spoločnosti, ktoré je – podľa G. V. Plechanova – ich najprimitívnejším chápaním. Miesto vecnej polemiky s recenzentom, zaradil ho E. Chmelár medzi dogmatikov.

Naozaj nevídané je obvinenie, že humanizmus v poňatí R. Škodu „sa ponáša na sektárstvo.“ Krivé obvinenie bez akýchkoľvek argumentov, ale u E. Chmelára je to tak!

E. Chmelár po sentencii o vzťahu humanizmu hrubo obviňuje R. Škodu, že nie je „ani zamak“ tolerantný. Skutočnosť je však iná. Popri inom o tom svedčia jeho „Zošity humanistov“, v ktorých prezentuje názory a postoje nielen ateistov, ale aj mysliteľov s iným svetským zameraním. R. Škoda – podľa mojej mienky – nie je samoľúby mysliteľ a editor, ale vecne zmýšľajúci človek, ktorý rešpektuje fakty a na ich základe formuje svoje postoje a postupy voči iným ľuďom, vrátane nábožensky veriacich ľudí. No E. Chmelár túto košatosť v myslení a konaní R. Škodu nevidí.

Ostatná časť odpovedi je „predchnutá“ sarkazmom na adresu R. Škodu. Obzvlášť sa tu vyníma neskromné konštatovanie, že účastníkom sa jeho „prednáška veľmi páčila.“ Počul som však aj iné – kritické – názory účastníkov podujatia.

Nuž a záver odpovede! Ani zrniečko rešpektovania názorov iného autora, ba ani len základnej slušnosti. Predpokladám, že vedenie SP inkriminovanú odpoveď už pozná. Veď korešpondencia sa uskutočnila pred viac ako dvoma mesiacmi. No predpoklad nie je dôkaz. Preto touto cestou naše vedenie upozorňujem, že existuje tento veľmi nekultúrny útok proti členovi našej organizácie zo strany občana mimo našich radov a ten by nemal zostať bez odozvy aj riadiacich orgánov. Tým viac, že R. Škoda je dlhoročný člen SP a roky rozvíja – zo svojich peňazí – vzácnu editorskú činnosť v prospech slobodomyseľnosti a svetského humanizmu. Veď jeho „Zošity humanistov“ plnia poslanie, ktoré nie je doteraz ocenené. Miesto vďaky R. Škodovi sa uprednostňuje človek, ktorý nielen v spomínanej prednáške, ale už aj predtým zaujal dehonestujúce stanovisko voči ateizmu a ateistom a to bez kritickej odozvy z našej strany. S takýmto konaním treba rázne skončiť. Ak nechceme byť svedkami či účastníkmi nežiaducich dôsledkov.

Prof. Jaroslav Čelko

*

Otvorené pre diskusiu na témy Ateizmus je filozofia či svetonázor a Rozdiel medzi humanizmom a ateizmom? Vojnovú sekeru nevykopávam ja, ale urobil to verejne docent Chmelár svojou prednáškou na Dni humanistov 2012, ku ktorej malo Predsedníctvo SP zaujať meritórne stanovisko už dávno, ale dosiaľ to neurobilo.

Skutočná tragédia interrupcií

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Peter Singer

Tehotnej dospievajúcej dievčine trpiacej leukémiou bola minulý mesiac v Dominikánskej republike odložená chemoterapia, pretože lekári sa obávali, že by u nej liečba mohla vyvolať potrat a tým porušiť tamojší prísny zákon zakazujúci interrupcie. Po konzultáciách medzi lekármi, právnikmi a rodinou dievčiny bola chemoterapia nakoniec síce zahájená, ale udalosť opäť obrátila pozornosť na strnulosť zákonov o umelom prerušení tehotenstva v mnohých rozvojových krajinách.

Vo vyspelých krajinách sa masmédiá venujú potratom pomerne často, a to najmä v USA, kde republikáni využívajú odpor proti interrupciám na získavanie voličov. Kampaň za znovuzvolenie prezidenta Baracka Obamu sa nedávno odhodlala k protiútoku televíznou reklamou, na ktorej žena vyhlasuje, že nastala „doba, naháňajúca ženám strach“. Mitt Romney totiž prehlásil, že podporuje postavenie umelých prerušení tehotenstva mimo zákon.

Oveľa menej pozornosti sa venuje 86 %-tám všetkých umelo vyvolaných potratov v rozvojovom svete. Väčšina štátov Afriky a Latinskej Ameriky má zákony, ktoré interrupcie za väčšiny okolností zakazujú, ale vyvolaná ilegalita nebráni vysokým počtom uskutočnených prerušení gravidity.

Na tisíc žien pripadá v Afrike 29 potratov a v Latinskej Amerike 32. Porovnateľné číslo pre západnú Európu, kde sú potraty za väčšiny okolností spravidla povolené, je 12. Podľa nedávnej správy Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) vedú nebezpečné interrupcie každoročne k úmrtiu 47 000 žien, väčšinou v rozvojových krajinách. Ďalším 5 miliónom žien je rok čo rok spôsobené poranenie, niekedy s trvalými následkami.

WHO upozorňuje, že všetkým týmto úmrtiam a poraneniam by sa dalo predísť sexuálnou výchovou a osvetou o plánovaní rodičovstva a antikoncepcii, ako aj bezpečnými legálnymi umelými prerušeniami tehotnosti a nasledujúcej starostlivosti, ktorá zabráni zdravotným komplikáciám, prípadne ich rieši. Existuje odhad, že v rozvojových krajinách 220 miliónov žien sa chce vyhnúť tehotenstvu, ale chýbajú im vedomosti alebo prístup k účinnej antikoncepcii.

Pre jednotlivca a pre budúcnosť už aj tak husto zaľudnenej planéty je to obrovská tragédia. Londýnsky summit o plánovaní rodičovstva, usporiadaný ministerstvom medzinárodného rozvoja a nadáciou manželov Gatesových, ohlásil minulý mesiac podporu na zníženie tohto počtu v sume 120 miliónov USD do roku 2020.

Vatikánske noviny reagovali kritikou Melindy Gatesovej, ktorej organizačné a sčasti sponzorské úsilie v tejto iniciatíve povedie podľa odhadov k tomu, že v priebehu prvého roku života umrie o temer tri milióny detí menej a uskutoční sa o 50 miliónov potratov menej, Človek by si myslel, že rímskokatolíci budú také výsledky považovať za žiaduce. (Gatesová je praktizujúca katolíčka, ktorá videla, čo sa stane, ak ženy nedokážu nakŕmiť svoje deti alebo sú zohavené v dôsledku nebezpečných potratov.)

Obmedzovanie prístupu k legálnym interrupciám vedie mnoho žien k vyhľadávaniu potratov u rizikových poskytovateľov. Legalizácia potratov na požiadanie priniesla v Južnej Afrike v roku 1998 zníženie počtu úmrtí v súvislosti s potratom o 91 %. Vznik farmaceutík misoprostolu a mifepristonu, ktoré môže vydať lekárnik, umožňuje aj v rozvojových krajinách relatívne bezpečné a lacné prerušenie tehotenstva.

Odporcovia potratu reagujú tým, že potrat je nebezpečný už vo svojej podstate – pre plod. Poukazujú na to, že interrupcie zabíjajú jedinečného živého ľudského jedinca. Toto tvrdenie sa dá ťažko poprieť, pokiaľ sa pod „ľudským“ myslí „patriaci k druhu Homo sapiens“.

Je tiež pravda, že sa nemôžeme dovolávať len ženinho „práva rozhodnúť sa sama“ v snahe vyhnúť sa etickej otázke mravného postavenia plodu. Keby plod naozaj mal morálny štatút ako každá iná ľudská bytosť, bolo by ťažké argumentovať, že rozhodovacie právo tehotnej ženy zahŕňa aj jej právo spôsobiť smrť plodu, hádam okrem prípadov, keď je v ohrození ženin život.

Klamnosť argumentu odporcov potratu tkvie v posune od vedecky správneho tvrdenia, že plod je žijúci jedinec druhu Homo sapiens, k etickému tvrdeniu, že taký plod má teda už rovnaké právo na život ako ktorákoľvek iná ľudská bytosť. Príslušnosť k druhu Homo sapiens nestačí na to, aby bytosti bolo priznané právo na život. A ani niečo ako sebauvedomenie či rozumovosť, nemôže zaručiť plodu väčšiu ochranu, ako má napríklad krava, pretože plod má mentálne schopnosti na nižšej úrovni ako dobytok. Skupiny „ochrancov života“, ktoré protestúvajú okolo potratových kliník, vidieť však zriedkakedy pri protestoch okolo bitúnkov.

Dá sa presvedčivo tvrdiť, že bytosti, ktoré si uvedomujú samy seba a chcú ďalej žiť, by sme nemali zabíjať proti ich vôli. Môžeme to považovať za narušenie ich autonómie či marenie ich vlastnej voľby. Prečo by však potenciál bytosti získať rozum a sebauvedomenie mal znamenať, že je neprijateľné ukončiť jej život skôr, než schopnosť myslieť a uvedomovať si seba samú skutočne získa?

Nemáme povinnosť každej bytosti s potenciálom rozvoja v bytosť rozumnú umožniť, aby svoj potenciál realizovala. Ak dochádza k stretu medzi domnelými záujmami potenciálne rozumných, ale zatiaľ stále ani nie vedomých bytostí a zásadnými záujmami skutočne rozumom nadanej ženy, mali by sme vždy dať prednosť žene.

Z prekladu Davida Daduča do češtiny preložil Rastislav Škoda.

Prameň: Peter Singer, The Real Abortion Tragedy, Project Syndicate, 13. 8. 2012.

Poznámka prekladateľa: Opačné stanovisko zastávajú v USA kandidáti na prezidentstvo, Mick Romney, a viceprezidentstvo, Paul Ryan, ktorí sľubujú, že v prípade víťazstva vo voľbách budú podporovať radikálne názory na „osobnosť“ plodu a iné súvisiace problémy tak ďaleko, že „s radosťou“ zakážu interrupciu v každom prípade, teda aj po znásilnení, pri inceste a pri ohrození zdravia alebo života matky.

Poznámky k tzv. kultúrnemu ateizmu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Rastislav Škoda

Pred pár dňami ma priateľ upozornil na novinku na slovenskom internete – webovú stránku „Kultúrny ateizmus“, propagovaný včera v jednom komentári v ZH pánom Cibrinkom.

Pozrel som sa na to a strašne ma to sklamalo. Máme málo dobrých autorov a ešte menej organizátorov. Z tohto nebude dobrá ateistická stránka! Ešte horšie však je, že veď jej tvorca ani nie je ateista! Žije v omyle, alebo to robí úmyselne? Mieša do toho antikomunizmus. Kompromituje ateizmus a to neslobodno nechať len tak, nepovšimnuté.

Ako to mám vo zvyku, preformátoval som si to do wordu a vpísal zelenou farbou poznámky. Adresujem ich autorovi a možno sa dostanú aj do rúk niektorého čitateľa originálu. Hoci nestratíte veľa, ak tuná prestanete, čítajte, čo je napísané:

Moje meno je Leonard Rajen.

Webová stránka: sites.google.com/site/kulturnyateizmus

Som zakladateľ hnutia kultúrneho ateizmu. Jeho vznik datujem na deň 10. 9. 2012. Hnutie zatiaľ nie je registrované a primárnym cieľom je definícia zásad a vytvorenie filozofického prostredia pre ďalší rozvoj.

Kultúrny ateizmus je názorom ľudí zdôrazňujúcich zmyslové vnímanie sveta ako jediný spôsob spoznávania a jediný základ vedy a vzdelanosti človeka. Nestačilo by, resp. nebolo by presnejšie povedať, že kultúrny ateizmus má za základ materialistický svetonázor?

Na internete je množstvo stránok hrdo sa nazývajúcich stránkami komunít ateistov či sekulárnych humanistov, feministiek a iných ateistických „istov“. (Čo majú feministky s ateizmom? Vy ma prekvapujete.) No po prelistovaní konkrétnych stránok zistíte, že napriek deklarovanej snahe venovať sa ateizmu, o ateizmus ani neškrtnú a všetky témy sú venované paradoxne kresťanstvu. Nuž čože je to za ateizmus, ktorý kope do kresťanstva a pohŕda vedou? Toto nemôžete myslieť vážne. Asi máme rozdielne internety. Že pohŕdame vedou? Len v Nemecku má Humanistická (= ateistická) akadémia vyše 50 akademikov, ľudí s univerzitným vzdelaním. Uznávam, že na Slovensku je v tomto ohľade situácia zlá, ale verte mi, že redakcia Zošitov humanistov dostala pochvalné listy, žiaľ, nie príspevky, od vedcov.

Na základe tejto skúsenosti oprávnene môžem prehlásiť, že sa nachádzate na prvej európskej stránke, ktorá si dala za cieľ venovať sa ateizmu, ako filozofickému východisku poznania, a nevenovať sa náboženstvu. Niet dôvod sa zaoberať niečím, v čo neveríme. Neexistuje ateizmus, ktorý by sa príležitostne nevenoval náboženstvu.

Náš vzťah ku kresťanom je racionálny. Dávame kresťanom právo na svoj (to by bol Váš; nemyslíte náhodou ich?) svetonázor a zaujíma nás ich rozumové zdôvodnenie otázok z oblastí fyziky a prírody. (Nestačí Vám na to biblia, encykliky a pastierske listy?) Sme presvedčení, že aj v komunitách veriacich je mnoho nadaných vzdelancov skúmajúcich svet, vesmír a prírodu a máme záujem o vaše názory a poznatky. O bohu sa odmietame baviť. (Tu nejde o zábavu, ale filozofickú diskusiu, ako ste povedali vpredu.) Tu prenechávame priestor na diskusiu iným a tíško sa stiahneme a vrátime opäť k fantastickému nástroju poznania, vede. Ako myslíte. Do diskusie nemožno nikoho nútiť.

Náš ateizmus teda definujeme ako „bohoprázdnotu“ (Zbytočné nové slovo, keďže máme dostatok výrazných aj šťavnatých pojmov.) Na rozdiel od iných ateistov, ktorí svoj ateizmus stotožnili s antikresťanstvom. (Nielen, po Vašom s antináboženstvom).

Náš kultúrny ateizmus nie je o nenávisti voči veriacim. Považujeme ich za priateľov a radi s nimi pobesedujeme o vede. (Sú články, poznačené neláskou ku kresťanom, ale slušný ateista ich odmieta. Čítali ste prekrásnu diskusiu ateistického vedca Richarda Dawkinsa s veriacim vedcom Francisom Collinsom v ZH č. 59 z 5. 1. 2007? Stojí zato! Nepresvedčili jeden druhého, ale priateľsky si potykali.)

Sme proti vyučovaniu ideológií humanizmu na základných a stredných školách. Ak však niekto má záujem o vyučovanie ideologických predmetov , ateistických ideológií, myslíme si, že jediným a dôstojným priestorom na vyučovanie sú triedy škôl. Bez ohľadu na to, či sa vyučuje humanizmus alebo náboženstvo. Zásadne teda odmietame tézu, že náboženstvo alebo humanistická výchova do škôl nepatrí. Má však byť na dobrovoľnosti a slobode rozhodnutia rodičov týchto žiakov. Ak je záujem zo strany rodičov, má mať spoločnosť povinnosť vytvoriť podmienky na vyučovanie takýchto predmetov v dôstojných a bezpečných priestoroch. A nimi sú jedine školy a triedy postavené z daní nás všetkých – veriacich aj ateistov. (Ani zďaleka. Rodičia sú často veľmi zlými vychovávateľmi svojich detí – už krstom a potom rozprávkami o Mikuláškovi a Ježiškovi ich indoktrinujú vo viere; proti tomu sa nedá nič robiť. Ale len čo príde dieťa do školy, má sa vzdelávať podľa rozumným štátom vypracovaných učebných plánov. Čítali ste reč poslanca Victora Huga vo francúzskom parlamente pri prejednávaní návrhu školského zákona (zákona o vzdelávaní) 15. januára 1850, uverejnenú v ZH č. 70 z 2. 5. 2008? Aj tá stojí zato!)

Názor, aby sa deti presúvali na ideologické predmety mimo školy riskujúc tak zranenie na ceste, považujeme za neprijateľný ľudský a politický hyenizmus.

Ako stúpenci kultúrneho ateizmu prehlasujeme, že odmietame vyučovanie téz kultúrneho ateizmu na školách. O to viac a naliehavejšie nástojíme na kvalitnom vyučovaní prírodných vied a predmetov podporujúcich logické myslenie : matematiku, fyziku, prírodopis.

Prehlasujeme, že ateizmus nepotrebuje vyučovať dejiny ateizmu. Ako ateista nástojím na kvalitnej výučbe prírodných vied. Náboženstvo pre vedu nepovažujem za hrozbu. (Nepovažujete za hrozbu pre myslenie žiaka, ak sa na strednej škole ani len nespomenie meno Darwin, evolúcia sa odmietne a hovorí sa len o dňoch stvorenia? Vraj sú také školy v USA! Koľko toho musí žiak doháňať, ak sa chce po maturite venovať genetike!) Je pre nás nepodstatné. Teda sa nezaoberáme tým, či ktosi na náboženstvo chodí alebo nie, ale za podstatné považujeme to, či ten "ktosi" rozumie textom z fyziky a prírodopisu. Toto je kľúčové. (Do triedy nepatrí desatoro ani modlitba ani katechéta, ale v každom prípade základ a dejiny všetkých veľkých náboženstiev, u nás kresťanstva, s ich plusovými aj mínusovými stránkami.)

Hnutie kultúrneho ateizmu je reakciou na iracionalitu (Iracionalita je nepodriadenie sa logike. Čo iracionálne vidíte napríklad na požiadavke ateistov menovať tvorcu Boha, podľa Platónovho kozmologického argumentu prapríčiny všetkého? Ľudovo povedané: Boh stvoril všetko – a kto stvoril Boha?) ateistických svetonázorov dneška, od ktorej sa čoraz častejšie odvracajú popredné osobnosti spoločnosti neskryte sa hlásiac k ateizmu. Moderný ateizmus dneška prerástol do primitivizmu (mohli by ste menovať jeden príklad?) a smeruje k barbarstvu (druhý príklad, prosím), rovnako, ako svojho času skončili protikresťanské experimenty nacistov a komunistov.

Dôrazne žiadame navýšiť prostriedky na údržbu, reštaurovanie a ochranu kultúrnych pamiatok, vrátane pamiatok kresťanských . Kresťanstvo je súčasťou kultúrnej histórie našej spoločnosti. (S mierou s tými kostolmi. Nietzsche mal rád chrámy, do ruín ktorých svietilo slnko a na múroch im rástli fialky – hoci nebol v Egypte ani na Akropolise.)

Dôrazne protestujeme proti vytváraniu prostredia a klímy nenávisti voči veriacim. (Aj my. A nepochybujte o mojich slovách, ako ani ja nepochybujem o Vašich.)

Problémom dneška nie je kresťanstvo, ale agresivita, netolerancia. Na to, aby sme videli prínos kresťanov pre našu civilizáciu, nemusíme byť kresťanmi. (Akosi príliš sa zastávate kresťanov. Ale mňa nevyprovokujete!)

Spomenúť môžem niektoré osobnosti, ktoré považujem za hodných označenia kultúrny ateista:

Napríklad pán Čaplovič, pán Maďarič, pán Rudolf Chmel, pán Eduard Chmelár. Tých osobností je veľa. A nedá mi reagovať na častú frázu stúpencov primitívneho ateizmu tvrdiacich, že dnes takmer všetci vedci sú ateisti. Iste, je veľa vedcov ateistov, no až na ojedinelé výnimky žiadny z nich nemá potrebu nenávidieť niekoho pre jeho vierovyznanie. Väčšina vedcov sú totiž nie ateisti bojového ducha (Niekedy sú na zasmiatie; keď prestrelia, treba ich napomenúť) ale kultúrni ateisti. A to je obrovský, ale skutočne obrovský rozdiel. (Osobne aj podľa tvorby poznám len toho posledného a pán docent Chmelár pred krátkym časom vyhlásil, že ateizmus je absolútne nič, ani svetonázor, ani filozofia, bez kresťanstva neobstojí na vlastných nohách atď. Dôverujete si, že ho presvedčíte o kvalitách svojho „kultúrneho ateizmu“? Mňa ste nepresvedčili, hoci s niektorými Vašimi vetami musím súhlasiť.)

Leonard Rajen, 30. 9. 2012

Externé stránky:


  • O genetike a biológii

  • Novinky z astronómie

  • National-geographic

  • National-geographic – cz

  • National-geographic – ru

  • E-Quark



Inde som už povedal, že externé stránky p. Rajena presahujú záujem bežného a pravdepodobne aj „kultúrneho“ ateistu. Nechápem, prečo ich sem dáva, veď záujemca vie, kde ich nájde v origináli. A žeby stáli ich pôvodcovia o túto reklamu? Pochybujem.

Som zvedavý, či sa nájdu aj iní komentátori tejto udalosti, prípadne aj na tejto stránke ZH.

Východná filozofia uľahčuje strach pred smrťou

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Tom Jacobs

Najnovší výskum zistil, že Východoázijci častejšie reagujú na pripomienku svojej smrteľnosti obnovením radosti zo života.

Dvaja muži vkročia do baru. Barman ich víta zlou novinou, že ich spoločný priateľ – rovnakého veku a tej istej spoločenskej triedy ako oni – nedávno po srdcovej príhode zomrel.

Vidno na nich pohnutie, sadajú si a objednávajú nápoje. Robia to s tklivým úsmevom alebo namrzeným úškľabkom? Strávia tento večer kutím plánov do budúcnosti, alebo budú robiť hnevlivé poznámky na nejakú skupinu ľudí, ktorých nemajú radi?

Odpoveď závisí od toho, či je barový pult v Šanghaji alebo v Bostone. Ukazuje sa totiž, že Východoázijci a Západniari reagujú na správu, pripomínajúcu nám našu smrteľnosť, veľmi rozdielne – to je zistenie, ktoré môže ukázať východisko z deštruktívnej dynamiky tohto procesu.

Predmetná štúdia podáva dôkaz, že ľudia z východu odpovedajú na pripomienku smrti obnovou svojich pocitov radosti zo života. Niet dôvodu predpokladať, že západniari nemajú schopnosť prebudiť v sebe schopnosť tejto opcie a mať z toho osobný a spoločenský úžitok.

Christine Ma-Kellamsová, profesorka psychológie na Harvardovej univerzite, zistila, že pripomienka smrti robí mnohých ľudí úzkoprsými a nacionalistickými. Je však možný aj menej obranný prístup k problematike smrti, a v niektorých kultúrach je osobitne ľahký a rozšírený.

Ma-Kellamsová je aj expertkou pre teóriu boja proti terorizmu, takže sa zaoberá spôsobmi, ako sa smrteľná úzkosť zmocňuje našich myšlienok a pocitov a ako vplýva na naše správanie. Už niekoľko desaťročí trvajúcim výskumom zistila, že pripomienka nášho nevyhnutného konca vyvoláva nadšené hlásenie sa k nášmu náboženskému a/alebo politickému presvedčeniu, keďže to sú mechanizmy, ktoré nám sľubujú doslovnú alebo symbolickú nesmrteľnosť.

Je to hlboká (čo aj nie všeobecne akceptovaná) teória, zakladajúca sa na výskume, robenom prevažne na západe. Ma-Kellamsová sa narodila v Číne a vyrástla v Kalifornii; bola zvedavá, či budú Východoázijci reagovať na pripomienku svojej smrti inakšie ako Američania.

„Smrteľnosť je univerzálny pojem, ale spôsoby, ako sa ňou zaoberáme, sú špecifické pre jednotlivé civilizácie. Východoázijčania sa veľmi skoro učia dívať sa na svet z hľadiska pojmov jin a jang. Z filozofickej perspektívy sú pre nich život a smrť neoddeliteľné; bez života neznamená smrť nič a vice-versa.“

„Z hľadiska západniara je smrť vyhladením všetkého, čo nám bolo drahé. Z hľadiska východniara je však pripomienka smrti upozornením, že práve teraz žijete zázračne, úžasne dobrý život a máte to využiť, ako sa len dá, kým sa skončí.“

So svojím spolupracovníkom Jimom Blascovichom robila Ma-Kellamsová pokusy na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare a referuje o ich v Journal of Personality and Social Psychology. Jeden mal skupinu Euroameričanov, druhý Východoázijčanov, väčšinou imigrantov do USA v prvej alebo druhej generácii.

V kľúčovom experimente bolo 28 Euroameričanov a 30 Východoázijčanov. Jedni aj druhí boli rozdelení do dvoch skupín – v jednej mali napísať krátku esej o svojej vlastnej smrti, v druhej o bolesti zubov.

Po úvahe o vlastnej smrti a bolesti zubov mali ohodnotiť príťažlivosť rozličných aktivít. Niektoré, ako „medituj a modli sa“, alebo „zúčastni sa na diskusii na internáte“, sa zameriavali na snahu vyzdvihnúť vlastnú politickú či náboženskú identitu. Iné, ako čítať román alebo dívať sa na film, boli prejavom chuti uvoľniť sa a tešiť sa zo života.

Kým západniari vykazovali preferenciu pre voľby spojené s vlastnou identitou, východniari dávali prednosť bežným každodenným činnostiam. Miesto úvah o Bohu, politike alebo svetonázoroch sa rozhodli pre jednoduchý odpočinok.

Dva experimenty mali na programe humor. 29 Euroameričanov a 26 Východoázijčanov najprv napísalo esej o smrti alebo bolesti zubov, potom čítali komiksy o Kalvínovi a Hobbesovi a nakoniec hodnotili ich zábavnosť.

Z Východoázijčanov sa obrázky videli veselšie tým, čo uvažovali o smrti a u západniarov to bolo opačne.

V ďalšom pokuse mali obidve skupiny po úvahách o smrteľnosti, resp. bolesti zubov, napísať „najveselší žart, na aký sa pamätajú“. Kým v skupine Euroameričanov nebol rozdiel medzi podskupinami, v skupine Východoázijčanov písali veselšie žarty tí, čo pred chvíľou uvažovali o vlastnej smrti.

Komentár Thomasa Pyszczynskiho z Coloradskej univerzity, jedného z troch vedcov, ktorí položili základy teórie boja proti terorizmu: „Dáva to zmysel. Aj iní aj my sme zistili podobné odpovede na pripomienku smrteľnosti v rozličných civilizáciách; neznamená to však, že nemôžu byť výnimky.“

„Povedal by som, že západniari a Ázijci sa v niektorých, ale nie všetkých, názoroch na smrť líšia. A myslím si, že to obohacuje naše doterajšie teórie chápania spôsobov boja proti terorizmu.“

Ma-Kellamsová robí záver, že opísané pokusy „potvrdzujú základný predpoklad teórie boja proti terorizmu, že totiž ľudia si vytvorili psychologické mechanizmy na vyrovnanie sa s inakšie paralyzujúcim strachom pred smrťou.“

Je to však súčasne upozornením, že automatická podvedomá odpoveď západniarov na pripomienku smrti – strach a intenzívna identifikácia s vlastnou národnosťou, etnicitou či náboženstvom – nie je odpoveďou jedinou.

V prvom rade si treba uvedomiť dynamiku procesu. (Zaťatie postojov vedie často k nepriateľstvu voči skupinám s iným svetonázorom a môže podporiť myšlienku až na vojnu.) Potom prichádza do úvahy možnosť voľby inej cesty – tej, ktorá je dobre vychodená na Ďalekom východe.

„Jedna z krás ľudskej psyche je jej neuveriteľná prispôsobivosť“, končí Ma-Kellamsová. „Nemyslím, že treba byť Východoázijčanom, aby sme so smrťou narábali inakšie.“

*

Tom Jacobs je veterán žurnalista s viac ako 20-ročnou praxou v amerických denníkoch.

Prameň: Tom Jacobs, Eastern Philosophy Eases Death Anxiety, Pacific Standard, 24. 9. 2012.

*

Poznámka prekladateľa: Článok sa mi zapáčil tým, že v ňom nie je pri vedeckých úvahách o pocitoch pri pripomienke smrti ani zmienka o nejakom posmrtnom živote. Iba náznak nebezpečenstva pri skĺznutí do religiozity, resp. nacionalizmu. Tým je blízky humanistickému svetonázoru a jeho chápaniu smrti.

Je evolúcia veľká lož diabla?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Karl W. Gilberson

Podľa slov Paula Brouna, povolaním lekára, ale republikánskeho poslanca za štát Georgia v americkom kongrese, sú evolúcia, embryológia a teória veľkého tresku „lži priamo zo dna pekla“. Nie sú to vedecké teórie, podložené horami dôkazov, ako by nám chceli nahovoriť vedci. Sú časťou veľkého Satanovho plánu „nedovoliť ľuďom pochopiť, že potrebujú spasiteľa“.

Toto neobyčajné vyhlásenie urobil Broun v baptistickom kostole v Hartwelli, Ga. Prevažne fundamentalistické poslucháčstvo nadšene tlieskalo.

Brounove výroky a reakcie poslucháčov musia rozozvučať poplašné zvony v ušiach tých, ktorým záleží na výchove k vede v našom štáte. Jedna vec je pripustiť a otvorene povedať, odvolávajúc sa na nejakú autoritu mimo hlavného prúdu že veda má aj svoje slabiny. Alebo že niektorý argument v prospech evolúcie je najnovším výskumom kompromitovaný. Discovery Institute, kde od určitého času bije srdce inteligentného dizajnu, to robí na svojej stránke každý deň. V podstate sa dá o tom diskutovať. Skutočne, mal som také konverzácie.

No povedať, že evolúcia a iné vedecké myšlienky sú „lži z hĺbky pekla“, vytvára pre diskusiu celkom iné ovzdušie – nedýchateľné. Ako sa dá diskutovať o pravde nejakej myšlienky, keď váš partner verí, že táto myšlienka je dielom Satana ako časť jeho sprisahania, ktoré má za cieľ odradiť ľudí od prijatia kresťanstva?

Bolo by dobre, keby Brounov komentár bol niečo výnimočné – ojedinelá samorastlá politická komédia typu historky Christine O?Donnellovej, že „nie je bosorka“, alebo vyťahovania sa Donalda Trumpa, že kandiduje za prezidenta. Ale Brounov komentár zapadá do prúdu antievolúcie a medzi fundamentalistami koluje už storočie. Mnohým jeho poslucháčom na Liberty University znie priam familiárne.

Početní fundamentalisti už konštruovali vzťah medzi evolúciou a satanom. Ken Ham, ktorý vedie na svojej strane Answers in Genesis najväčšiu antievolučnú kampaň na svete, dal svojmu dnes už klasickému útoku na vedecké teórie o pôvode sveta názov „Lož: Evolúcia“. Na obale prvého vydania tejto knihy sa vinie had. Ham píše, že moderní obhajcovia evolúcie – vrátane Francisa Collinsa a mňa, ako aj našich ateistických kolegov Richarda Dawkinsa a Jerryho Coyna – sú „falošní učitelia“, ktorých príchod predpovedá Biblia. Naša prítomnosť, šíriaca lož evolúcie, je signál, že apokalypsa je blízko.

Henry Morris, ktorý ľavou rukou vytvoril moderné kreacionistické hnutie, rozobral do podrobností kreacionistické argumenty v knihe „Dlhá vojna proti Bohu: História a účinok kontroverzie stvorenie/evolúcia.“ V tejto knihe, ktorú vychvaľujú fundamentalistické publikácie a odporúčajú náboženskí vodcovia, do pozoruhodných podrobností líči, ako využíval Satan evolúciu počas tisícročí, aby vyvrátil Bibliu. Podľa jeho scenára, sprevádzaného nespočetnými poznámkami pod čiarou a inými vedeckými spôsobmi, nie je Darwin otcom myšlienky evolúcie. Morris tvrdí, že Darwin „bol len katalyzátorom oživenia dávneho pohanstva, ktorý prišiel v pravý čas, aby dovŕšil odboj proti Bohu, na ktorý sa západná Európa pripravovala dlhšie ako storočie“. Morris tvrdí, že Satan predložil teóriu evolúcie Nimródovi, keď sa stretli pri Babylonskej veži. (Nimród bol podľa biblie babylonský kráľ-poľovník, rebelujúci proti Bohu.)

Ham a Morris sú dvaja z najdôležitejších a najvplyvnejších kresťanských fundamentalistov posledného polstoročia. Ich argumenty sa pravidelne preberajú v nedeľných školách, na mládežníckych stretnutiach a dokonca aj v skriptách fundamentalistických škôl ako je Liberty University a Bob Jones University.

Efektívne odpovedať na šialené frázy ľudí ako Broun vyžaduje, aby sme pochopili, že nech si o týchto bombastoch myslíme čokoľvek, sú rozšírené medzi mnohými náboženskými kazateľmi. Evolúciu a teóriu veľkého tresku neprijmú milióny kresťanských fundamentalistov na základe vedeckých dôkazov. Tento konflikt je kultúrna vojna, v ktorej stoja proti sebe dobro a zlo a ide v nej o veľmi veľa.

*

Karl W. Gilberson, Ph.D, učí písanie na katolíckom stonehillskom kolégiu v Massachusetts.

*

Prameň: Karl W. Gilberson, Is Evolution Satan's Great Lie?, The Huffington Post, 15. 10. 2012.

Paul Kurtz, 21. 12. 1925 – 20. 10. 2012

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Paul Kurtz, zakladateľ a dlhoročný predseda Rady pre skeptické hľadanie, Rady pre sekulárny humanizmus a Centra pre hľadanie, umrel vo veku 86 rokov. Bol jednou z najvplyvnejších osobností humanistického a skeptického hnutia od 1960-tych rokov do prvého desaťročia 21. storočia. Medzi jeho najznámejšie diela patria časopisy Skeptical Inquirer pre skeptikov, Free Inquiry pre sekulárnych humanistov a nezávislé vydavateľstvo Prometheus Books.

Mladosť. Paul Kurtz sa narodil 21. decembra 1925 Martinovi a Sarah Kurtzovým v Newarku, New Jersey. Krátko študoval na Washington Square College of New York University, kým sa vo veku 19 rokov na vrchole 2. svetovej vojny prihlásil do americkej armády. Zúčastnil sa na porážke Nemcov pri ich poslednom pokuse zvrátiť výsledok vojny Ardenskou ofenzívou a bol členom jednotky, ktorá oslobodila koncentračný tábor v Dachau pri Mníchove. Demobilizovaný bol 18 mesiacov po konci vojny a vrátil sa k štúdiám na newyorskej univerzite (NYU).

Na NYU študoval filozofiu u Sidney Hooka, ktorý sám bol odchovancom pragmatického filozofa Johna Deweya. Filozofia Deweya a Hooka, preukazne najväčších amerických mysliteľov v humanistickej tradícii, hlboko ovplyvnila Kurtzovo myslenie a konanie. Štúdium ukončil v roku 1948 a Ph.D. vo filozofii získal v roku 1952 na Columbia Universsity.

Akademická kariéra. V rokoch 1952-1959 učil filozofiu na Trinity College, v rokoch 1961 – 1965 na Union College. Súčasne prednášal aj na New School for Social Research. V roku 1965 prešiel na novozaloženú State University of New York (SUNY) at Buffalo. Za guvernéra Nelsona Rockefellera táto univerzita rozvinula agresívny program získať výborných mladých akademikov pre svoje fakulty. Kurtz sa tu stal profesorom filozofie a ostal tu až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1991. Svoj záujem sa sústreďoval na metódy objektívneho hľadania a na históriu americkej filozofie. Prispel podstatnou kapitolou „Americká filozofia“ do vplyvného prvého vydania zborníka „Encycklopedia of Philosophy“ (1967), vydaného Paulom Edwardsom. Napísal dve rozsiahle antológie o americkej filozofii a svoje hlavné vedecké diela Decision (Rozhodnutie) a Condition of Man (1968 – Ľudský údel).

Humanistické hnutie. Koncom 1960-tych rokov sa vydal na cestu, ktorá mala preňho znamenať viac ako jeho filozofická kariéra – zapojil sa do humanistického hnutia. Bol menovaný vydavateľom časopisu The Humanist, vydávaného Americkou humanistickou asociáciou (AHA), v tom čase jedinou významnou ateistickou organizáciou. Novo nasmeroval tento časopis tým, že ho urobil útočnejším v oblasti kritiky náboženstva a že používal agresívne metódy na získanie odberateľov. Je isté, že The Humanist nebol nikdy čítanejší a vplyvnejší ako za Kurtzovho redaktorstva; ostré pracovné metódy však vyvolali rozpory v redakčnej a vydavateľskej rade. V roku 1978 sa Kurtz vzdal vydávania The Humanist a rozišiel sa s AHA; práve v tom roku sa AHA presťahovala zo San Franciska do Amherstu, N.Y., kde ostala až do presťahovania do Washingtonu, D. C. v roku 2000.

Kurtz bol viac ako štvrť storočia veľmi vplyvnou osobnosťou v organizácii IHEU (International Humanist and Ethical Union), celosvetovej sieti národných humanistických organizácií, založenej v roku 1952 v Amsterdame. Členom jej výkonnej rady sa stal v roku 1969 a spolupredsedom bol v rokoch 1986 – 1994. V tom čase bol hostiteľom 10. svetového kongresu humanistov na SUNY-Buffalo v roku 1988.

Kurtzom založené organizácie. Najlepšie poznať Kurtza cez jeho dielo, cez organizácie, ktoré založil a viedol.

V roku 1969 založil Prometheus Books, ziskové vydavateľstvo a viedol ho tak, že sa čoskoro stalo v oblasti skepticizmu a humanizmu dominujúcim. Od založenia vydalo viac ako 2 500 titulov najrozličnejšieho druhu. Dôležitými míľnikmi bolo v roku 1998 získanie väčšiny akcií vedeckého vydavateľstva Humanities Press International, z čoho vznikla v Prometheovi sekcia Humanity Books a v roku 2005 založenie sekcie Pyr pre sci-fi a fantastické témy. Teraz vedie vydavateľstvo Paulov syn Jonathan. Jeho zásluhou si zachovalo nezávislosť v čase, keď ohromný počet nezávislých vydavateľstiev skrachoval alebo bol pohltený globálnymi vydavateľstvami.

S menom Paula Kurtza sú nerozlučne spojené tri neziskové organizácie, založene v Buffale a neskôr prenesené do Amherstu, N.Y., a to Rada pre skeptické hľadanie, Rada pre sekulárny humanizmus a Centrum hľadania.

Kurtz a iní založili prvú organizáciu na svete, venujúcu sa len vedeckej kritike paranormálnych vyhlásení v apríli 1976 na konferencii v SUNY-Buffalo, ktorej sa zúčastnili o. i. spisovateľ Isaac Asimov, matematik a spisovateľ Martin Gardner, ako aj estrádny magik James Randi. Pôvodný siahodlhý názov organizácie bol Committee for the Scientific Investigation of Claims of the Paranormal, Rada pre vedecký prieskum paranormálnych vyhlásení a stal sa bežným skratkou CSICOP, ktorá začala vydávať časopis Zetetic, premenovaný na Skeptical Inquirer; vychádza dvojmesačne. Už v prvých rokoch svojej existencie motivoval CSICOP zakladanie miestnych skupín skeptikov po Spojených štátoch a dnes to robí po celom svete. V roku 2006 skrátil svoje pomenovanie na Rada pre skeptické hľadanie, aby zdôraznil, že mu ide aj o verejné pochopenie vedy, medicínu a duchovné zdravie.

Za dva roky po rozchode s AHA založil Kurtz výraznejšie nenáboženskú organizáciu CODESH, Council for Democratic and Secular Humanism, Radu pre demokratický a sekulárny humanizmus. Slovo „demokratický“ bolo pridané na dôkaz opozície skupiny voči komunistickému totalitarizmu. Bolo to potrebné, pretože predstava neteizmu sa vtedy v mysliach mnohých ľudí stotožňovala s komunizmom. Prvým činom novej organizácie bolo vydanie Deklarácie sekulárnych humanistov, pozičného dokumentu, ktorý podpísalo 57 významných aktivistov a akademikov, o čom vyšiel článok v New York Times. Rada začala súčasne vydávať časopis Free Inquiry, ktorému bol Kurtz vydavateľom aj redaktorom a ktorý sa rýchlo stal najuznávanejším a najčítanejším humanistickým časopisom v USA; vychádza ako dvojmesačník. V roku 1996 – ako odpoveď na pád európskeho komunizmu – sa skrátil názov na Radu pre sekulárny humanizmus. Rada udržiava sieť nezávislých miestnych skupín.

V roku 1991 sa Kurtzove skeptické a humanistické organizácie presťahovali z Buffala do Amherstu, N.Y. a Kurtz tu založil aj tretiu veľkú neziskovú organizáciu – Centrum hľadania. Pôvodne určené na koordináciu humanistických a skeptických aktivít stalo sa Centrum samostatnou právnou organizáciou pre činnosti od produkcie časopisov po výplatné listiny spolupracovníkov v najširšom kultúrnom a intelektuálnom kontexte. Okrem hlavného stanu na univerzitnej pôde v Amherste, ktorý Kurtz rozšíril na 35 000 štvorcových míľ, vzniklo viac ako 50 filiálok Centra v iných mestách USA a na celom svete, pracujúcich podľa rozličných operačných spôsobov. Z transnacionálneho centra v Amherste sa organizuje rad výchovných programov, vrátane programu pre masterskú hodnosť v spolupráci s univerzitou v Buffale. Jeho vedecká knižnica obsahuje najväčšiu zbierku humanistickej, skeptickej a príbuznej literatúry.

Ceny a vyznamenania. Paul Kurtz dostal početné ceny a vyznamenania. V roku 1992 bol menovaný za člena Americkej asociácie pre pokrok vo vede. V roku 2000 dostal na 2. svetovej racionalistickej konferencii v Trivandrume v Indii Medzinárodnú racionalistickú medailu. V roku 2001 dostal na SUNY-Buffalo medailu Charlesa P. Nortona, čo je najvyššia cena, ktorú táto univerzita udeľuje. V roku 2009 dostal od Centra pre hľadanie za celoživotné dielo Cenu Eupraxsopher a od National Capital Area Skeptics cenu Philipa J. Klaasa. V roku 2010 dostal za celoživotné dielo medailu TAM, The Amazing Meeting od James Randi Educational Foundation.

Publikácie. Paul Kurtz vydal a napísal viac ako 50 vedeckých a populárnych kníh. Medzi najznámejšie patria Exuberancia: Filozofia šťastia (1977); Zakázané ovocie – Etika humanizmu (1988); Eupraxophy: Život bez náboženstva (1989); Transcendentálne pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálna (1991); Nový skepticizmus: Hľadanie a spoľahlivé poznanie (1992) a Čo je sekulárny humanizmus? (2006). Jeho diela boli preložené do 60 jazykov. Okrem kníh napísal vyše 800 esejí, vrátane úvodníkov do temer každého čísla Free Inquiry od založenia v roku 1980 do roku 2009.

Kurtz bol aj najplodnejším tvorcom pozičných dokumentov. Keď sa pridal do humanistického hnutia, bolo silne ovplyvnené Humanistickým manifestom z roku 1933. Napísané a podpísané unitárskymi kňazmi (s pozoruhodnou výnimkou signatára Johna Deweya) jednoznačne smerovalo k humanizmu ako novému náboženstvu. Podľa Kurtzovho názoru bola potrebná sekulárnejšia formulácia. Ako vydavateľ Humanistu rozpútal kampaň za nový a výraznejší Manifest a v roku 1973 bol uverejnený Manifesto II, zostavený Kurtzom a jeho spolupracovníkom Edwinom H. Wilsonom. Ak predchodca bol nábožný, Manifesto II vyslovene odmieta religiozitu. Nasledujúca pasáž je ukážkou Kurtzovho štýlu:


„Niektorí humanisti si myslia, že máme reinterpretovať tradičné náboženstvá a dať im zmysel prislúchajúci dnešnej situácii. Takéto redefinície … udržujú pri živote staré závislosti a eskapizmus (únik z reality do nadprirodzena); ľahko vedú k tmárstvu a brzdia slobodné využívanie intelektu. Potrebujeme radikálne nové ľudské ciele.“

Manifesto II podpísalo 114 aktivistov a mysliteľov; už pri prvej publikácii a pritiahlo podpisy ďalších 261 významných ľudí. Jeho vydanie vyvolalo pozornosť svetových médií a napr. aj úvodník na prvej strane The New York Times.

Už menovanú A Secular Humanist Declaration (Deklaráciu sekulárneho humanistu – 1980) napísal Kurtz sám. Poskytovala sekulárne interpretácie ideí manifestu II, ale zdôrazňovala potrebu založenia vyslovene nenáboženských humanistických inštitúcií, blízkych, ale odlišných od tých v širšom humanistickom hnutí, ktoré obsahovalo aj religióznych, aj nereligióznych humanistov.

Koncom 1990-tych rokov pristúpil Kurtz k vypracovaniu následného dokumentu. Pôvodne plánoval nazvať ho Manifestom III, mysliac si, že má na to právo ako posledný žijúci spoluautor Manifestu II. Keď sa však Americká humanistická Asociácia dovolávala, že je majiteľkou tohto názvu, premenoval ho na Humanistický manifest 2000. (Jeho preklad bol uverejnený už v 11. čísle Zošitov humanistov z novembra 1999 – pozn. prekl.)

Humanistický manifest 2000: Volanie po novom planetárnom humanizme vyšiel v roku 2000 s okolo 200 podpismi. Mal dĺžku knihy, bol ďaleko dlhší ako predošlý Manifest a obsahoval Kurtzovu plnú víziu humanizmu v planetárnom rozsahu, presahujúcu národné a etnické identity. Odmietal náboženstvo a dovolával sa vedeckého pohľadu na svet a slobody myslenia; navrhoval občanmi volený svetový parlament, medzinárodný súd, globálne environmentálne inštitúcie, nový medzinárodný systém daní a pomoc rozvojovému svetu. Tieto internacionalistické obsahy vyvolali vážne kontroverzie v humanistickom hnutí.

Hlavné sporné argumenty. Kurtz sústavne tvrdí, že morálnosť sa má zakladať na ľudskom rozkvete a šťastí, nie na nadprirodzených zjaveniach. Absolútnu prioritu pripisuje osobnej slobode v silnej demokracii. Jeho etika je primárne utilitaristická, ale jeho utilitarizmus silne zmierňuje uznávanie základných slobôd. Už v roku 1969 napísal, že

„sú dva základné a minimálne princípy, ktoré môžu špeciálne charakterizovať humanizmus. Prvým je odmietanie akejkoľvek nadprirodzenej koncepcie vesmíru a predstavy, že človek má v prírode nejaké privilegované postavenia. Druhým je uznanie, že etické hodnoty sú ľudským výtvorom a bez ľudskej skúsenosti nemajú nijaký zmysel.“

Opakovane charakterizoval sekulárny humanizmus menej ako rad morálnych a filozofických predpisov a skôr ako návod na proces etického hľadania.

Začiatkom druhej polovice 1980-tych rokov veľmi ovplyvnili Kurtzovo myslenie a písanie dve ďalšie idey. Prvou bolo jeho rastúce ponímanie humanizmu ako nevyhnutne planetárneho javu. Tvrdil, že ak hlavné problémy konfrontujúce ľudstvo, majú globálny rozsah, tak si vyžadujú transnacionálne riešenia. Tento názor sprevádzal presvedčivý kozmopolitizmus, ktorý považuje tradičné náboženstvá a národné a etnické identity za archaizmy, ktoré treba zavrhnúť, kde je to len možné.

Okrem toho vymyslel autoritatívnu odpoveď na otázku „Ak nie je sekulárny humanizmus náboženstvo, čím je?“ Jeho riešením bolo razenie nového slova, eupraxofie. Má grécky koreň a myslí sa ním „dobré vedomie a jeho prax v správaní sa“. Mal na mysli novú kategóriu intelektuálnych a morálnych systémov pre niektoré sociálne potreby, dosiaľ zahrnutých do náboženstiev; kategóriu, ktorá by to robila bez supernaturalizmu a bez autoritárstva. V roku 1989 to bolo obsahom knihy Eupraxophy: Život bez náboženstva. Nakoniec však tento výraz stratil stúpencov a dnes sa používa len zriedka.

Staroba. Hoci ho nahradil na poste prezidenta vydavateľstva Prometheus Books jeho syn Jonathan, Kurtz chodil denne kontrolovať chod neziskových organizácií, ktoré založil, ešte dlho po svojej osemdesiatke. Po roku 2006 sa postupne začal proces nástupníctva a v roku 2008 prevzal prezidentstvo všetkých troch organizácií právnik a filozof Ronald A. Lindsay, ktorého na tento post osobne vybral Kurtz. V roku 2009 sa stal predsedom správnej rady investičný dozorca Richard Schroeder a Kurtz dostal titul emeritného predsedu. 18. mája 2010 rezignoval Kurtz na všetky svoje posty v neziskových organizáciách, ale kancelária bola preňho otvorená, kedykoľvek chcel.

Koncom roku 2010 oznámil Kurtz založenie novej organizácie, Inštitútu pre vedu a ľudské hodnoty. Vydal nový dokument v štýle manifestov, a to Neohumanistické konštatovanie sekulárnych princípov a hodnôt, so 150 podpismi a ohlásil vydávanie nového časopisu, štvrťročníka The Human Prospect.

Záver. V poslednej tretine 20. storočia Kurtz veľmi prispel k vytvoreniu amerického a svetového humanistického hnutia. Bol výnimočný organizátor, zodpovedný za sociálne zameranie nereligióznych Američanov pred príchodom tzv. novoateistického hnutia v polovici 2000-ich rokov. Rozličnosťou vibrujúca skeptická komunita, počítajúca tucty miestnych a národných organizácií, by asi vôbec neexistovala – celkom iste by nemala dnešnú formu – keby Kurtz nebol založil prvú modernú skeptickú organizáciu, CSICOP. Jeho najtrvalejším dedičstvom ostane Centrum hľadania, ktoré je naďalej najväčšou, najaktívnejšou a finančne najsilnejšou organizáciou.

Prameň: Anonym, Paul Kurtz 21.12.1925–20.10.2012, Free Inquiry, 27. 10. 2012.

Viac ako 1 500 amerických vojakov stratilo v Iraku a Afganistane nohu alebo ruku

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

David Wood

Podľa najnovších údajov viac ako 1 500 amerických vojakov stratilo vo vojne v Iraku a Afganistane nohu alebo ruku a stovky utrpeli stratu oboch dolných končatín.

Koncom októbra 2012 dosiahol počet zranených číslo 50 000 – čo je hrozivý míľnik tejto viac ako desaťročnej vojny a pripomienka ľudských utrpení.

Od roku 2001, keď sa ako odpoveď na teroristický útok 11. septembra začala vojna v Afganistane, bolo tam a v Iraku pri bojových akciách zabitých 5 225 amerických vojakov.

Štatistiky obetí ešte len začínajú upozorňovať na utrpenie ranených a rodín zabitých a ranených. Pretože mnohí postihnutí sú na začiatku svojej dvadsiatky, čelia spolu so svojimi rodinami celoživotnej lekárskej starostlivosti, ktorá bude drahá, intenzívna a trvalá. Napríklad amputovaní musia dostávať nové protézy každých pár rokov.

Zoznam fyzicky alebo psychicky ranených vysvetľuje snahu Oddelenia pre veteránov rozšíriť zdravotné a mentálne služby pre novú generáciu veteránov.

Desaťmesačný prieskum časopisu Huffington Post odhalil, že viac ako 16 000 Američanov opustilo bojisko s vážnym invalidizujúcim poranením.

Najnovšie údaje armádnej zdravotnej služby vykazujú zarážajúci rozsah poranení. 253 330 vojakov a vojačiek utrpelo traumatické poranenie mozgu na bojisku alebo inde, vrátane 3 949 prenikajúcich poranení hlavy a 44 610 vážnych alebo miernych poranení mozgu.

Len v armáde sa diagnostikoval u 73 674 vojakov posttraumatický stresový stav, a to ako dôsledok ich bojového nasadenia. 30 480 vojakov sa vrátilo z boja s traumatickým poranením mozgu, často zapríčineným výbuchom v blízkosti hlavy.

Medzi v boji poranenými je 1 572 pacientov s amputáciami končatín, z toho 486 vojakov s mnohopočetnými amputáciami; nepočíta sa strata prstov na rukách alebo nohách.

83 % amputovaných stratilo jednu alebo obidve nohy, a to hlavne pri výbuchoch improvizovaných zariadení. Vražedné doma vyrobené bomby sú aj najčastejšou príčinou poranení genitálií, čo postihlo 1 410 vojakov.

2 542 vojakov a vojačiek utrpelo traumatické popáleniny a 142 stratilo v boji jedno oko, piati obidve.

Finančné náklady na starostlivosť o ranených sa samozrejme nedajú porovnávať s emóciami. No už v roku 2008 odhadla Linda Bilmesová, ekonómka z Harvardu, že celoživotné náklady na starostlivosť o vojnových ranených budú medzi 600 a 900 miliardami USD. Od tých čias sa tieto čísla istotne podstatne zvýšili.

Hoci sa vojenské operácie americkej armády v Iraku skončili v decembri 2011, ostáva okolo 66 000 osôb „amerického vojenského personálu“ v Afganistane. Prezident Barack Obama síce sľúbil, že do konca roku 2014 stiahne všetky bojové jednotky, ale americké aj afganské úradné miesta očakávajú, že americká prítomnosť potrvá, a to v podobe trénerov a operačných špecialistov.

Poznámka prekladateľa: Ako asi vyzerá štatistika zabitých a ranených Iračanov a Afgancov? Desaťkrát viac? A koľko dolárov bude k dispozícii na starostlivosť o invalidov? Iste menej ako desaťkrát menej.

Prameň: David Wood, U.S. Wounded In Iraq, Afghanistan Includes More Than 1,500 Amputees, The Huffington Post, 7. 11. 2012.

Ateisti a islam. Ani Boh, ani Alah

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

redakcia The Economist

Exmoslimskí ateisti sa priznávajú k svojmu svetonázoru, ale ich tolerovanie je stále zriedkavé.

Dav napadol Alexandra Aana ešte prv, ako ho indonézsky súd v júni odsúdil do väzenia na dva a pol roka za „šírenie náboženskej nenávisti“. Jeho zločinom bolo napísať „Boh neexistuje“ na facebooku, ktorý založil pre ateistov v Minangu, provincii najmoslimskejšieho štátu na svete. Ako temer všetci neveriaci v moslimských oblastiach bol vychovaný ako moslim. A ako mnohí, ktorí sa otvorene priznávajú k svojmu bezbožníctvu, bol potrestaný.

V hŕstke štátov s moslimskou väčšinou môžu žiť ateisti bezpečne, ak sú ticho; Turecko je jeden príklad, Libanon druhý. Nikde nie je ateizmus špecifický zločin, ale nikde sa ateistom nepriznáva zákonitá ochrana alebo uznanie. V Indonézii sa, napríklad, vyžaduje prihlásiť sa k jednému zo šiestich náboženstiev; ateizmus ani agnosticizmus nie sú medzi nimi. Návrh novej egyptskej ústavy má miesto len pre tri náboženstvá: kresťanstvo, židovstvo a islam.

Zákon šarie, postihujúci len moslimov, predpokladá, že ľudia sa rodia do náboženstva svojich rodičov a tak sa exmoslimský ateista dopúšťa odpadlíctva, čo je tzv. hududský zločin proti Bohu rovnakej povahy ako vražda, cudzoložstvo alebo pitie alkoholu. Tresty môžu byť veľmi prísne: osem štátov vrátane Iránu, Saudskej Arábie, Mauretánie a Sudánu má za ne v zákone trest smrti.

V skutočnosti sa tento trest dáva zriedkakedy. Ateisti sa zvyčajne stíhajú za rúhanie alebo navádzanie na nenávisť. Ateisti z nemoslimských rodín sa nepovažujú za odpadlíkov, ale môžu byť stíhaní za iné zločiny proti náboženstvu. Aj tam, kde sú zákony zhovievavé, môžu byť náboženské autority a sociálne postoje spoločnosti k ateistom kruté a strážcovia poriadku môžu uložiť kameňovanie alebo sťatie.

Mnohí, ako Maročan Kacem el-Ghazzali, prišli k záveru, že jediným východiskom je odchod do zahraničia. Mal 23 rokov, keď úrady zistili, že je autorom anonymného blogu Atheistica.com a začali ho prenasledovať; na základe toho dostal azyl vo Švajčiarsku. Ale takých, ako je on, prenasledujú moslimovia aj v nemoslimských štátoch, ako to na vlastnej koži skúsila Nahla Mahmoudová, 25-ročná sudánska atlétka, ktorá ušla v roku 2010 do Británie. „Moslimské komunity nemajú rady, ak sú v ich blízkosti exmoslimovia a extrémisti ich obťažujú,“ vraví.

Facebookové skupiny pre ateistov existujú temer v každom moslimskom štáte; zväčša sú anonymné. Sociálne médiá dávajú neveriacim väčšiu údernú silu, ale súčasne ich robia viditeľnejšími a tým aj zraniteľnejšími. Skutočné nebezpečenstvo spočíva v náboženskej neznášanlivosti. V 1950-tych a 1960-tych rokoch prevládali vo väčšine moslimských štátov sekularizmus a tolerancia; dnes prestupuje ich verejný a politický život náboženstvo. Sami Zubaida, učenec na London’s Birkbeck College, hovorí o rastúcej polarizácii s „rastúcou religiozitou na jednom konci spektra a rastúcom ateizme a sekularizme na druhom konci.“

Nárast moci islamistických strán po arabskej jari urobí život tých, čo opustili islam, ešte horším. Noví vládcovia v Tunise a Egypte už uväznili viacerých mladých ľudí, ktorí zverejnili, že im chýba viera. To sa dialo aj pred revolúciami, ale stáva sa to častejšie. Alber Saber Ayad, egyptský kresťanský aktivista, založil facebookovú stranu pre ateistov a išiel do väzenia „za urážku náboženstva“. Uverejnil You Tube video, ktoré vyvolalo protesty v celom islamskom svete. Zatkol ho kresťanský policajt. Ani egyptská koptská cirkev nemá rada ateistov.

Dobré správy?

Otrasy v arabskom svete a narastajúci počet otvorených nevercov vyvolávajú diskusie. V Egypte Bassem Youssef, lekár a komik, odvážne volá po rozhovore a odmieta nepriateľstvo. Upozorňuje, že pri vrchole svojej moci islam koexistoval s pohanmi a ateistami; že viacerí najslávnejší arabskí a perzskí básnici a jazykovedci boli ateisti (no viacerí boli aj slávne popravení).

Mladí aktivisti ako p. Ghazzali, čo aj v exile, sa stále hlasnejšie dožadujú svojho práva neveriť v Boha. Aj zahraničné organizácie bývalých moslimov zvyšujú svoje aktivity. Rada britských exmoslimov, založená pred piatimi rokmi, poskytuje útočiská tým, čo sa zriekli islamu a pokúšajú sa zlomiť tabu odpadlíctva.

V júni t. r. kuvajtský emir blokoval zákon, ktorý mal urobiť z odpadlíctva kapitálny zločin. No hľadanie sekulárnych zákonov a sociálnej tolerancie zanedbáva korene problému, vraví Ibn Warraq, v Indii narodený autor knihy „Odchod z islamu“, zbierky esejí od bývalých veriacich. Žije v exile a denne dostáva hrozby smrti zato, že sa zastáva odpadlíkov. Vraví, že prevládajúca interpretácia islamu jednoducho nemôže strpieť moslimských neveriacich. Argumenty pre trest smrti sa obyčajne zakladajú na Hadite, zbierke výrokov a na Koráne. Jeden z výrokov znie: Prorok povedal: „Zabi každého, kto sa zriekne svojho náboženstva.“

No iné texty majú iné posolstvá. Osobitne tolerantná súra č. 109 má aj takéto riadky: „Ty máš svoje náboženstvo a ja mám svoje.“ Zmierovači upozorňujú, že korán síce hovorí o rúhačoch, že im nebude odpustené, ale nespomína trest smrti. Iní poznamenávajú, že v prvých rokoch islamu sa odpadlíctvo rovnalo zrade, za ktorú bol krutý trest primeraný, ale dnes už nie je únosný.

Hoci niektorí moslimskí teológovia interpretujú otázku odpadlíctva tak, že trest príde na onom svete, prevláda mienka, že bývalých moslimov treba potrestať smrťou už tu. Všetky štyri školy sunitského islamu učia, že mužský odpadlík má dostať trest smrti, kým ženy majú byť podľa dvoch škôl len dané do väzenia. Niektoré vedúce postavy islamského sveta, napríklad egyptský veľký mufti Yusuf al-Qaradawi, vravia, že odpadlík, ktorý „podrýva spoločnosť“ alebo škodí islamu, si zaslúži trest smrti. Všetci sa však zhodujú v tom, že kajúceho odpadlíka treba ušetriť a diskutuje sa o tom, kedy a ako dokáže svoje obrátenie.

Ibn Warraq vidí, že podstata problému tkvie v tom, že šarija robí ateizmus hriechom číslo jedna, teda väčším ako vražda. Teologická diskusia o ateizme v islame ešte len príde. Verejná mienka je ešte stále odsudzujúca, ale už nie jednotne. Podľa prieskumu Pewovho centra schvaľuje trest smrti pre odpadlíkov 84 % moslimov v Egypte a 86 % v Jordánsku, ale len 51 % v Nigérii a 30 % v Indonézii.

Takéto postoje posilňujú ateistické pocity, hoci odstrašujú od priznávania sa k nim. Pani Mahmoudová si spomína, ako ju v základnej škole jej učiteľka kreslenia potrestala, že načrtla obraz Alaha, čo islam zakazuje. Skutočnosť, že mala menej práv ako jej chlapčenskí spolužiaci a že bolo zakázané zaoberať sa evolúciou, ju vzďaľovala z jej triedy. „Po takýchto skúsenostiach som postupne odmietala islam, až som sa ho úplne zriekla a stala som sa ateistkou.“

Prameň: Anonym, Niet Boha ani Alaha, The Economist, 24. nov. 2012.

Päť bežných nedorozumení ohľadom Biblie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Christine Hayesová

Keď príde reč na Bibliu, majú moderní ľudia viacero ťažkostí. Vedia o nej príliš veľa a príliš málo.

Vedia veľa, lebo žijú v spoločnosti, ktorá je plná odvolávaní sa na Bibliu – v pozitívnom aj negatívnom zmysle – čo vytvára falošný pocit familiárnosti. Vedia málo, lebo ju nečítajú, alebo čítali len vybrané časti, resp. nechali iných čítať ju za seba, alebo filtrujú jej obsah šošovkami následných teologických doktrín či politického oportunizmu. To je chyba, pretože Biblia, pod čím rozumiem 24 základných kníh spoločných všetkým Bibliám (t. j. Židovský Tanakh alebo Hebrejská biblia, resp. kresťanský Starý zákon), si zaslúži tú istú starostlivú pozornosť a dôkladné čítanie ako všetky iné klasické texty.

Keď som na univerzite prednášala o Biblii, zistila som, že jej porozumeniu bránilo viacero nedorozumení. Žiadala som od študentov – a žiadam to aj od čitateľov knihy, ktorá sa opiera o moje prednášky, aby si opravili nasledujúcich päť nedorozumení a pristúpili k Biblii akoby po prvý raz.

Oprava č. 1

Hebrejská Biblia nie je kniha. Nevytvoril ju jeden autor na jednom mieste a naraz. Je to malá knižnica kníh, vytvorených a vydaných v priebehu temer tisícročia jedným národom ako jeho odpoveď na celý rad problémov a historických okolností. Keďže to nie je kniha, ale podľa názvu gréckeho originálu sú to knihy, nemôže byť reč o jednotnom štýle alebo poslaní.

Táto knižnica obsahuje diela najrozličnejšieho druhu od rozprávania príbehov po legálne texty, od náboženských predpisov po erotickú poéziu lásky; každý druh znie svojou typickou melódiou v symfónii úvah, ktoré voláme Bibliou. To, čo platí o každej zbierke kníh od rozličných autorov v priebehu rozličných storočí, platí aj tu: jedny knihy zbierky odporujú iným. Niekedy protirečia samy sebe, pretože sa v nich preplietajú mnohé pramene tradície pospájané do vzniku novej knihy. Kompilátori knihy Genezis uložili vedľa seba dve verzie stvorenia, ktoré sa dramaticky líšia od seba slovníkom, literárnym štýlom a podrobnosťami (čo bolo stvorené najprv – ľudia či zvieratá?) O pár kapitol ďalej sa splietajú dva opisy potopy do jedného napriek početným protirečeniam a napätiam (bral Noe na loď naozaj zo všetkých zvierat po dvoch?) Príslovia oslavujú múdrosť, no Kazateľ sa vysmieva jej pochabosti a zdôrazňuje potešenie z existencie. Deuteronómia ospevuje odvetnú božiu spravodlivosť, no Jób robí sladko-horký záver, že napriek absencii, božej spravodlivosti (na tomto alebo inom svete) nie sme zbavení nevďačnej a nakoniec možno nezmyselnej povinnosti žiť mravne. V kánone Biblie sa zachovali takéto disonantné hlasy; ich napätia a protirečenia ostali nevyriešené a to vraví veľa o ponímaní zákona v antike. Dávni čitatelia videli v tejto antológii zbierku kultúrne dôležitých kníh zasluhujúcich si ich zachovanie bez nároku na ich vzájomný súhlas. Už aj pokus o vynútenie súladu medzi krátkymi príbehmi, pozbieranými do Nortonovej Antológie anglickej literatúry, veľmi znásilňuje tieto príbehy; práve tak každý pokus o zosúladenie a konzistenciu rozličných kníh, pozbieraných do Biblie – vyťažiť z nich jedno posolstvo alebo jednu pravdu – by spôsobil týmto knihám veľké násilie.

Oprava č. 2

Hebrejská biblia nie je knihou systematickej teológie (t. j. výpočtom božích príkazov), podávajúcou večne platné výroky o teologických témach, a to napriek skutočnosti, že oveľa neskôr sa z osobitných interpretácií jednotlivých biblických pasáží splietli zložité teologické systémy. Jej príbehy poskytujú pohľad na odyseu národa dávnych Izraelitov a na ich snahu dať zmysel svojim dejinám a ich vzťahu ku svojmu Bohu. Samozrejme sa Biblia zaoberá morálnymi a existenčnými otázkami, ktoré sa neskôr stali rozhodujúcimi pre novú disciplínu teológie, ale to robili aj Shakespeare a Frost a neurobilo to z nich teológov. Biblické spracovanie týchto otázok je často nepriame a implicitné a robí sa jazykom prózy a piesne, poézie, paradoxu a metafory, ktorý sa zásadne líši od jazyka a metód po-biblickej disciplíny teológie. Vymýšľať teologické doktríny novšieho dáta, ktoré nielenže nie sú v Biblii, ale jej protirečia – stvorenie ex nihilo, doktrína dedičného hriechu, viera v posmrtný život – je ďalší druh znásilňovania biblických textov.

Oprava č. 3

Hebrejská biblia nie je nadčasové alebo večné dielo, ktoré by stálo mimo normálneho procesu literárnej produkcie. Jej knihy sa vynorili v špecifickom čase na špecifických miestach. Čítanie Biblie paralelne so štúdiom iných materiálov z početných kultúr dávneho Blízkeho východu nás presviedča o hlbokej zaviazanosti biblických autorov literárnemu dedičstvu tejto oblasti. Starí Izraeliti si požičiavali literárne motívy a spôsoby ich spracovania zo širokého literárneho kontextu a znalosť týchto motívov a ich spracovania viedli k produkcii bohatších a koherentnejších čítaní biblického textu, ako by bolo inakšie možné.

Oprava č. 4

Príbehy Hebrejskej biblie nie sú nábožné paraboly o svätcoch ani známkou G (filmy aj pre deti) označené rozprávky pre deti. Psychologicky sú to skutočné príbehy o celkom ľudských bytostiach, ktorých činy môžu byť škandalózne, násilné, rebelantské, poburujúce, oplzlé alebo skazené. No biblické charaktery sa môžu náhle zmeniť, rovnako ako skutoční bežní ľudia, a konajú potom spravodlivo a súcitne. Isteže, mnohý čitateľ je zhrozený a znechutený, keď zistí, že Jakub je klamár, Jozef arogantný skazený fagan a Juda spal so svojou nevestou, preoblečenou za prostitútku.

Nepodložené očakávanie, že biblické charaktery budú dokonalé modely pre naše správanie sa, vedie mnohých čitateľov Biblie k vyžadovaniu ideálnych biblických charakterov. Ak však pripisujeme tieto charaktery kvôli vytvoreniu povesti o svätosti, ako to urobili následné náboženské tradície, ak zabielime ich chyby, budú nám chýbať ich morálne komplexy, ako aj hlbší psychologický pohľad, ktorý robí tieto príbehy (neraz so známku R – mladistvým absolútne zakázané filmy) nadčasovými. Biblické príbehy kladú na čitateľa vážne nároky. Málokedy moralizujú. Skúmajú morálne problémy a situácie tak, že postavia biblické charaktery do morálnej dilemy, no zvyčajne ponechajú na čitateľovi, aby si vytvoril vlastný názor.

Oprava č. 5

Charakter Jahveho Hebrejskej biblie sa nesmie zamieňať s bohom západnej teologickej špekulácie (zvyčajne označovaným ako „Boh“). Atribúty pripisované „Bohu“ po-biblickými teológmi – ako napríklad vševedúcnosť alebo nemennosť – jednoducho nie sú atribúty, pripisované charakteru Jahveho, ako sa javí v biblickom príbehu.

Je pravda, že viackrát sa Jahve opisuje ako vyslovene menlivá povaha, takže ak ide o ľudské bytosti, sú jeho výchovné metódy prudko menlivé. Ľudia majú slobodnú vôľu; správajú sa spôsobom, ktorý ho prekvapí, takže občas musí zmeniť taktiku, ak má dať odpoveď. Jedna z najväčších výziev pre moderného čitateľa Biblie je nechať text mieniť to, čo vraví, aj keď sa to prieči doktrínam, ktoré vzišli až po storočiach z filozofických debát o abstraktnej kategórii „Boh“.

Ak ponecháme bokom tieto nedorozumenia, umožní to čitateľovi stretnúť sa a zápasiť s biblickým textom v celej jeho bohatej zložitosti – s jeho veľkoleposťou a banalitou, vyspelosťou a protirečeniami, pátosom a humorom; len tak hlbšie pochopí jeho mnohostrannú a mnohohlasnú neusporiadanosť.

Prameň: Christine Hayes(ová), 5 Common Misconceptions About the Bible, Huff Post Religion, 26. 11. 2012.

Poznámka prekladateľa: Pekný, poučný a pre humanistov zmierlivý článok o Biblii, ktorý presvedčivo naznačuje, čo z nej (bez súhlasu autorov) urobili kresťanskí teológovia. Predovšetkým: Nový zákon nie je súčasťou Biblie ani keď sú zviazané do jednej knihy; len kresťania si pre tento účel vymysleli dvojdielne Sväté písmo. Jahve Biblie nie je kresťanský Boh, ktorého postupne vytvorili až apoštoli a cirkevní otcovia nasledujúcich storočí. Pre nekresťanov neplatia metafory, že Biblia je „zjavenie“, že je to „list Boha ľuďom“, že Boh viedol ruku pisateľov Biblie, keď spisovali jej príbehy. Biblia je dielo dobrých spisovateľov, hodné kritického čítania.

Skauti a vodcovia uvažujú o zavedení ateistického sľubu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Peter Walker

Britské združenia skautov konzultujú so svojimi členmi zavedenie nenáboženského sľubu, čo by zodpovedalo zdôrazneniu rozličnosti.

Od roku 1908, keď lord Robert Baden-Powell zostavil pravidlá pre svoje rodiace sa hnutie, Skauting pre chlapcov, noví skauti a vodcovia používali tradičný trojprstový pozdrav a sľubovali nielen to, že budú pomáhať druhým, ale aj že budú vždy oddaní nejakému božstvu alebo vyššej moci. Teraz, po prvý raz, budú pri takej príležitosti vítaní aj ateisti.

Britská Skautská asociácia sa uchádza medzi svojimi členmi o podporu pre alternatívny skautský sľub, z ktorého sa vynechá dovolávanie sa božstva. Asociácia vodcov, založená o dva roky neskoršie, vyhlasuje na január diskusiu o veľmi podobnom sľube, počas ktorej vyhľadá názory na celkové znenie sľubu

Súčasná (slovenská, pozn. prekladateľa) verzia sľubu znie:

„Sľubujem na svoju česť, že sa vynasnažím ako najlepšie viem slúžiť Bohu a vlasti, pomáhať blížnym v každom čase a zachovávať skautský zákon.“

Odvolanie sa na Boha sa považuje za použiteľné pre všetky náboženstvá, hoci sa v priebehu 40 rokov vyskytli viaceré možnosti, napríklad odvolanie sa na Alaha pre moslimov alebo „moju darmu“ pre budhistov,

Neexistoval však nenáboženský ekvivalent pre skautov ani vodcov, čo znamenalo, že mladí skauti museli skladať sľub v jeho doterajšom znení alebo sa vzdať skautského uzla, symbolizujúceho členstvo v organizácii (pozri: Woggle).

Sekulárne skupiny skautov sa dožadovali zmeny, spomínajúc prípad 11-ročného Georgea Pratta, ktorý bol skautom temer rok, ale nevstúpil do organizácie, keď ho na to vyzvali, pretože sa necítil schopným zložiť sľub Bohu.

Skautská asociácia začala v roku 1976 prijímať aj dievčatá; teraz naznačuje, že je za zmenu.

Wayne Bulpitt, prezident britského skautingu, povedal, že náboženstvo ostane „kľúčovým prvkom“ skautingu aj keď bude schválený nový variant sľubu. Dodal: „Počas 105-ročnej histórie nášho hnutia sme sa stále vyvíjali tak, že sme ostali relevantným členom spoločnosti v celom Zjednotenom kráľovstve.“

Julie Bentleyová, predsedníčka Asociácie vodcov, povedala, že diskusie začnú 3. januára. „Túto akciu sme plánovali už dlhší čas.“

Sekulárni aktivisti túto novinku privítali. Terry Sanderson, prezident Národnej sekulárnej spoločnosti povedal, že táto zmena „súhlasí so skutočnosťou 21. storočia v Británii, kde viac ako dve tretiny mládeže uvádzajú, že nemajú náboženskú vieru.“

Či ateisti alebo veriaci, noví skauti a vodcovia musia sľúbiť, že budú zachovávať príslušné zákony, vrátane staršieho, že „budú dobre využívať čas“, „budú rešpektovať majetok a vlastníctvo“ a „budú odvážni pri každej ťažkosti“.

Prameň: Peter Walker, Scouts and guides consider adopting atheist oaths, The Guardian, 4. 12. 2012.

Poznámka prekladateľa: Britský, resp. Slovenský skauting (SLSK) si neslobodno mýliť s Federáciou skautov Európy (FSE), ktorej predsedníctvo sa zišlo 6. – 7. októbra 2012 v areáli Spoločnosti Ježišovej v kaštieli v Ivanke pri Dunaji, kde sa konali „liturgické slávenia, ktoré vyvrcholili archijerejskou božskou liturgiou v byzantsko-slovanskom obrade v cirkevnoslovanskom jazyku. Hlavným celebrantom bol Mons. Peter Rusnák, bratislavský eparcha.“ (Pozri: www.tkkbs.sk) .

Výraz vodca neslobodno chápať ako prejav sympatie s vodcom führerom a vodcom Tisom. Skautskú družinu vedie radca, oddiel oddielový vodca, zbor zborový vodca a oblasť tuším náčelník. Prš.

Zakázané ovocie – Etika humanizmu (Úvod)

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

K teórii a praxi humanistickej výchovy

Poďakovanie

Ďakujem Nadácii Johna Deweya, že mi poskytla štipendium staršieho vedeckého pracovníka. Umožnilo mi dokončiť túto knihu. Je napísaná v duchu filozofie Johna Deweya, ktorému budem navždy vďačný.

Paul Kurtz

 

Úvod: Život mimo raja

Poznanie dobra a zla

Deje sa vôbec niečo, ak je boh mŕtvy? Je človeku všetko dovolené, ak sa zriekne viery v božského stvoriteľa? Zrúti sa bez viery a náboženstva morálka?

V románe Fiodora Michajloviča Dostojevského Zločin a trest Raskoľnikov okradne a zavraždí dve staré ženy, lebo nemá nijaké morálne zábrany, ktoré by krotili jeho vášeň. Zákon nekontrolovateľného zaujatia sa rozbieha a mladý veriaci sa mení na nihilistu. Bez Boha, kričí Dostojevskij, nemá ani život, ani svet nijaký zmysel. Bez doktríny o Božej odmene a spáse neexistuje podľa Dostojevského základ morálnej povinnosti a zodpovednosti. Kde niet morálnych hodnôt, tam je len vlastný rozmar a nespútaná túžba. Ľudská existencia je iba záchvev čohosi pominuteľného medzi dvoma zabudnutiami. Všetko je dovolené. Človek sa oddáva pôžitkárstvu a sebazbožšťovaniu. Niet miery pre dobro a zlo, správne a chybné. Ľudská realita nemá morálny rozmer.

Tento pochmúrny obraz nie je správnym vyjadrením ľudskej situácie. Práve naopak. Len keď sa odvážime na výpoveď, že boh neexistuje, prídeme k poznaniu, že ľudské bytosti sú autonómne a že sme zodpovední za naše osudy, ako aj za osudy našich blízkych. Iba ak podnietime svoju odvahu a múdrosť na vytvorenie racionálnej etiky, založenej na realistickom pohľade na prírodu a na poznaní zásadného významu všeobecných morálnych pravidiel slušného správania. Len tak vybudujeme ozajstnú sekulárnu spoločnosť a budeme môcť žiť podľa humanistických zásad a hodnôt.

Teisti popierajú možnosť mravnosti bez boha. Podľa biblického mýtu Adam a Eva stratili Božiu milosť, lebo nepočúvli Boha. Boh im dovolil jesť ovocie zo všetkých stromov rajskej záhrady, okrem stromu poznania dobra a zla. Takto vlastne človeku zakázal, aby sám hľadal etické hodnoty. … Žena odpovedala hadovi: „Ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Boh povedal: ‚Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli.‘“ (Gn. 3,3).[1] Eva však videla, že ten strom má chutné ovocie, ktoré je pekné aj na pohľad, a že je to strom hoden záujmu, lebo dáva poznanie. Jedla preto z toho ovocia a nahovorila Adama, aby aj on tak urobil. To tak rozhnevalo Boha, že oboch vyhnal z raja: Eva odteraz bude v mukách rodiť svoje deti a bude jej vládnuť muž. Adam bude ťažko orať svoju brázdu a bude v pote tváre dorábať svoj chlieb. Adam a Eva a ich potomstvo budú mrieť, nesmrteľnosť stratili. Z toho všetkého vyplýva poučenie, že Boh nechcel, aby ľudia vedeli posúdiť, čo je pre nich dobré a čo zlé. Mali byť iba poslušní Božiemu príkazu.

Nespočetné množstvo osvietených mužov a žien však opustilo ilúzie teistického náboženstva a napriek tomu viedli mravne bezúhonný život. Inšpirovali ich ušľachtilé ideály a morálne hodnoty. Využívali svoje poznatky o dobre a zle, prekypovali láskou k dobrému životu, boli solidárni s inými ľuďmi, venovali sa dobročinnosti, boli spravodliví. Nezriekli sa svojich plánov a projektov, ani vôle žiť. Vedu a technológiu, filozofiu a poéziu, všetky výdobytky civilizácie a vyspelej kultúry vytvoril ľudský dôvtip a zanietenie. Bezmenní svetskí hrdinovia v priebehu mnohých generácií prišli na to, že život je plný príležitostí a v tom spočíva jeho zmysel. Aj keď boli neveriaci, nevzdali sa úsilia o dobro druhých a nikdy v živote nezapreli morálne hodnoty a normy.

Napriek tomu však ešte aj dnes, podobne ako voľakedy, počúvame známe litánie stúpencov nadprirodzených náboženstiev: Bez viery v Boha je všetko stratené, bez oddanosti božím prikázaniam nás premôže korupcia a hriech.

Náboženské posolstvo je lákavé: viera v transcendentného boha je dominantný mýtus ľudských dejín. Na základe ľudských predstáv vytvorili básnici a proroci božskú bytosť, ktorá odráža ich predstavu o človeku. Vynašli ju, aby spĺňala ich najhlbšie želania: Boh stvoril vesmír. Všetka mravnosť teda musí vychádzať z neho. Sme tu na základe božieho plánu, tvrdia teisti, aj keď je ten ich transcendentný Boh zahalený do veľkých tajov a závoj sa dá len nepatrne poodhaliť metaforami a symbolmi, pomocou ktorých by ho chceli opísať. Tvrdia, že našou základnou morálnou povinnosťou je uznať Boha za jediný prameň mravnosti.

Pre teizmus je podstatné učenie o spáse: Boh spasí ľudí od hriechu a smrti a dá im večnú blaženosť. Ak niekto chce dosiahnuť túto odmenu,musí v prvom rade veriť v boha. Sú teológovia, čo si myslia, že už sama viera stačí na spásu. Iní hlásajú, že na spásu treba konať aj dobré skutky. A tak vedú k spáse rozličné cesty kresťanov, židov a moslimov, ale výsledok je vo všetkých prípadoch podobný.

Sú tí, čo zavrhujú teizmus, zlí a bez akýchkoľvek morálnych cností? Isté je, že viera v boha nie je zárukou morálnej cnosti. Vždy bolo veľa ľudí, čo vyznávali vieru a žili nemorálne. V zákutiach histórie sa skrýva veľa ich nehanebností. Niet pochýb, že strašných činov sa dopúšťali rovnako veriaci ako neveriaci, kresťania aj ateisti, židia aj hinduisti, moslimovia aj absolutisti, teisti aj sekularisti. Nemravnosť nepozná hraníc. Od Kaina, ktorý zabil svojho brata Ábela, cez Caligulu, Atilu, Džingischána, Torquemadu, Cézara Borgiu, Hitlera a Stalina nemorálni ľudia zaplavujú zem krvou nevinných. Nie je teda správne tvrdiť, že svätí v dejinách boli iba tí, čo žili vo zväzku s cirkvou a chrámami a hriešni iba tí, čo žili mimo nich.

Podľa biblie je najhoršie zlo a príčina straty božej milosti to, že človek jedol zo stromu poznania dobra a zla, že sa teda pustil do hľadania etických princípov a hodnôt na základe vlastného uvažovania. Civilizácia však pozná príklady mnohých hlboko morálne založených ľudí, ktorí jedli zakázané ovocie z tohto nádherného stromu a žijúc mimo raja spoznali základné etické hodnoty a pravdy. Tieto potom určovali ich konanie, v ktorom sa spoliehali len na seba samých a brali ohľad na druhých.

Etika bez boha

Pre tých, čo žijú mimo raja a rozprávanie o raji považujú za mýtus, vesmír nie je postavený podľa božského plánu, ani nemá účel. Podľa nich je našou prvou povinnosťou starostlivo pestovať strom poznania dobra a zla, a nie vyhýbať sa mu. Ukázalo sa, že aj keď odpadne trest alebo strach z božej odplaty, ľudia nezačnú hneď kradnúť, znásilňovať a vraždiť. Aj bez božských sankcií vedia byť čestní, hovoriť pravdu, byť uvážliví a spravodliví, a nielenže môžu, ale aj skutočne rozvíjajú v sebe cit zodpovednosti voči druhým. Vo svojom vnútornom živote nezúfajú, nestanú sa nihilistami. Nie je pravda, že budú ignorovať štandardy občianskej slušnosti, zdegenerujú na blahobytných boháčov a oddajú sa orgiám. Existuje silná humanistická motivácia etického správania. Ak sa odstránia náboženské základy, mravnosť sa nezrúti, ani hedonistický egoizmus sa nestane bežným pravidlom.

Etický a sekulárny humanizmus, ktorého základy chcem vysvetliť v tejto knihe, sa zakladá na vedeckej a naturalistickej teórii prírody a ľudskej prirodzenosti a rozvíja sa z racionálneho poznania dobra a zla. Tradičné ortodoxné náboženstvá, vychádzajúce zo Starého a Nového zákona, z koránu alebo iných takzvaných posvätných dokumentov, sú poznamenané uvažovaním v kruhu. Najprv implicitne predpokladajú určitý súhrn morálnych hodnôt a potom sa snažia odôvodniť ich odvolávaním sa na transcendentný prameň. Pri kritickom skúmaní sa však ukáže, že tajuplná bytosť vynáša na oltár len hodnoty, ktoré sa uznávajú už oddávna. Vôbec netreba, aby si človek vymýšľal boha, ktorý mu prikáže morálne pravidlá, ktoré už aj tak dozreli v jeho mysli a svedomí.

Ľudia, čo sa v snahe odôvodniť svoju vieru v určitý súhrn prikázaní alebo etických princípov odvolávajú na bibliu alebo korán, klamú seba samých, lebo teistické náboženstvá sú len výsledkom ľudskej predstavivosti a nezodpovedá im nezávislá skutočnosť. Je veľkým omylom považovať nejaký čin za dobrý alebo zlý, za správny alebo chybný v mene boha, ak ho takto posudzujeme už v rámci jeho historickej kultúrnej tradície a až dodatočne bude schválený alebo odsúdený cirkevnými doktrínami a inštitúciami. Idea boha je synonymom pre naše najvyššie morálne ideály. Boha chápeme ako normu na meranie našich utrpení a vkladáme do neho naše nádeje. Vzývame ho, aby nás prinútil k poslušnosti. Ľudia dobre vedia, že je nemorálne a škodlivé kradnúť a vraždiť, a preto posilňujú sankcie proti týmto činom tým, že ich vydávajú za božie prikázania: „Nepokradneš“ a „Nezabiješ“ vraj povedal sám boh.

Božské sankcie sú však len doplnkom hlboko zakoreneného morálneho odporu proti takýmto činom. Všetky etické systémy sú spradené z materiálov ľudských túžob a snažení. Ak teisti trvajú na svojom presvedčení, že ich morálne ideály sú inšpirované božským vnuknutím, a teda nemenné, je to iba maska sebaklamu. Niet presvedčivého dôkazu, že Mojžiš dostal desatoro od „Toho“, čo hovoril z výšav, že morálne podobenstvá Kázne na hore sú od Boha, ktorý mal vtedy podobu Ježiša, alebo že anjel Gabriel doručil koránový morálny zákonník Mohamedovi – hoci veriaci zotrvávajú vo svojom presvedčení, že tieto zázračné veci sa naozaj udiali.

Vo svojej predošlej knihe Transcendentálne pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálnych javov[2] som ukázal, že tieto vyhlasovania zjavení nie sú ničím podložené. Podľa mojej mienky sú to produkty ľudskej obrazotvornosti a vyjadrujú túžbu mysle nájsť a pochopiť konečný význam javov ako odpoveď na životné tragédie. Sú to mýty útechy a učarovania, umožňujúce vymaniť sa z obmedzenosti ľudského položenia, smrteľnosti života a konečnosti smrti. Posilňujú ich religiózne morálne systémy, predpisujúce odpustkové modlitby a prísne morálne zásady, oslavné obrady a stavanie svätýň na hromadné vzývanie a klaňanie sa.

Často sa kladie rozhodujúca otázka: Ak sú všetky morálne systémy produktom ľudskej kultúry a ak ich zbavíme klamného náboženského nánosu, ktorý ich posväcuje, bude ešte možné viesť skutočne mravný život, v ktorom sa vyvinie zodpovedná morálka? Je možné vybudovať sekulárne etické spoločnosti?

Úlohou tejto knihy je ukázať, že existuje objektívna a pozitívna humanistická báza etického správania sa. Pre plné rozvinutie etického života sa však v prvom rade treba zbaviť pút teistických ilúzií a zaujať nové stanovisko tvorivého rozvoja. Hodnoverná mravnosť, dôležitá pre rodiace sa civilizácie, môže vzniknúť len vtedy, ak sa zbavíme kmeňových obmedzení našej starodávnej minulosti a vykročíme na cestu tvorby nových kritérií etických hodnôt a zásad tak, že si osvojíme dobré a zavrhneme nepodstatné a falošné.

Nanešťastie všetky minulé morálne systémy, obyčaje, spoločenské zvyky a tradície ustanovili a posvätili náboženské autority. Každá kultúra potrebuje pevný rámec morálnych zásad a hodnôt, podľa ktorých predpisuje žiť a ktoré riadia správanie, definujúc hranice dovoleného a nedovoleného. Sociálny život sa môže rozvíjať len vtedy, ak nejaký takýto systém existuje. Morálne pravidlá, ktoré sa považujú za najdôležitejšie, sa včlenia do legislatívy a posilnia zákonom. V priebehu dlhej histórie ľudstva sa mravnosť vždy nerozlučne spájala s náboženstvom a jej zásady a hodnoty podporovali kňazi a schvaľovali teológovia.

Sociálne a technologické zmeny prebiehajú dnes tak rýchlo, že sa už nemožno obzerať späť do minulosti na primitívne civilizácie kočovníkov a roľníkov a na uctievané náboženstvá, ktoré vtedy vznikli. Tam nemožno hľadať základ našich morálnych princípov, aj keď sa ľudia zo zásady radi držia pevnej pôdy včerajška, ak z nej môžu čerpať istotu a pokoj. Ortodoxné náboženstvá kladú prekážky sociálnemu pokroku a brzdia tvorivosť postmodernej technologickej spoločnosti. Tým vyjadrujú tragickú Faustovu tému, že túžba po poznaní má svoje hranice, že človek nikdy nenájde plné uspokojenie ani v sebe, ani vo svete okolo seba a že toto hľadanie sa raz skončí jeho vlastným zánikom. Preto si niektorí bojazlivejší ľudia želajú spútať džina modernej vedy a technológie a zahnať do späť do fľaše. Smútia za absolútnymi morálnymi istotami dávnej minulosti. Títo stúpenci autoritatívnych štruktúr sa kŕčovito pridŕžajú starých zvykov, obávajú sa zmien a nedôverujú nijakej experimentálnej revízii morálky.

Teistické systémy morálky, ktoré sa snažia zachovať archaické predpisy minulosti, majú len vymyslené a klamné základy. Rímsky katolicizmus, ortodoxné židovstvo, fundamentalistický protestantizmus a absolutistický islam, každý so svojimi intenzívne zanietenými veriacimi, hádajú sa navzájom o základných článkoch svojej viery. Okrem toho sa však v jednom šíku stavajú skoro proti každej revízii morálnych predpisov, čiastočne prekonaných modernou vedou a čiastočne bezvýznamných pre dnešné potreby. Staré náboženstvá sa často stavali proti sexuálnej slobode, proti oslobodeniu žien, proti emancipácii diskriminovaných menšín, proti uznávaniu odlišných životných štýlov a proti vytváraniu svetového spoločenstva. Vždy sa usilovali zmraziť staré dogmy údajnou nemennosťou absolútna. Skrývali svoje deti pred rozrastajúcimi sa horizontmi výchovy a priam sa triasli hrôzou pri každom stretnutí s novými myšlienkami a novými hodnotami. Musíme prekonať takéto nepriepustné morálne systémy, založené na transcendentálnych pokušeniach a okultných obrazoch skutočnosti. „Nijaké božstvo nás nemôže spasiť,“ musíme si stále opakovať, „musíme sa spasiť sami“[3] – a najmä musíme sa zbaviť nezmyslov a omylov našich predkov.

Nie boh, ale my sami sme zodpovední za náš osud. Musíme si preto sami vytvoriť svoj vlastný etický svet. Musíme sa usilovať prebudovať slepú a s naším vedomím zrastenú morálku na novú, založenú na racionálnom uvažovaní. Zachováme pritom z minulosti všetko, čo v nej bolo dobré, ale vypracujeme nové etické princípy, posudzujúc ich podľa dnešných dôsledkov a sústavne ich overujúc v každodennom živote. Humanistická etika opúšťa mytologické fantázie a konfrontuje človeka s jeho skutočnosťou; tým je čestnejšia a zodpovednejšia ako transcendentálna morálka.

Stojíme pred veľkou výzvou: je možné vybudovať platný etický systém bez viery v nadprirodzené? Vieme zostaviť svojbytné etické zásady a hodnoty, ktoré dajú jednotlivcovi rozumný životný cieľ? Môžu sekularisti a humanisti vypestovať v ľuďoch ozajstný pocit zodpovednosti voči iným? Úlohou tejto knihy je začať tento proces a analyzovať hlavné črty humanistickej etiky.

Ježiš, Mojžiš a Mohamed verzus Sokrates

Sú dva protichodné prístupy k morálke a etike. V celom priebehu vývoja ľudskej kultúry boli v trvalom konflikte. Prvý najlepšie predstavujú Ježiš, Mojžiš a Mohamed, ktorí učili, že morálne zásady sú inšpirované bohom a vyhlásili ich za záväzné bez akejkoľvek snahy o racionálnu definíciu alebo odôvodnenie. Pre druhý je typický Sokrates, usilujúci sa využívať rozum na definovanie a ospravedlnenie svojich etických ideálov, ktoré navyše sústavne kriticky preveroval.

Transcendentálna teistická morálka je viera, že mravnosť musí mať svoj pôvod v božskom prameni. Korene má vo viere v božské zjavenie a podporuje ju tradícia viery, zakladajúca sa na autorite. V západných civilizáciách je základom morálky judeo-kresťanstvo s talmudom a bibliou, v islamskom svete korán. Iné tradície nachádzajú žriedla útechy v iných posvätných textoch, ktoré sa zachovali z dávnej minulosti, alebo boli len nedávno zostavené – „zjavené“, ako hovoria ich stúpenci.

Humanistická etika sa zakladá primárne na tom, ako človek sám pociťuje dobro a zlo. Podobne ako teistická morálka je taká stará ako západná civilizácia. Prvú inšpiráciu nachádza v gréckych antických textoch, najmä vo filozofii sofistov, Platóna, Aristotela, Epikura a Epiktéta; je to úsilie rozumom odôvodniť etické správanie. Hľadanie racionálneho základu mravnosti sa potom trvale vinie dejinami etiky a nachádzame ho napríklad v spisoch Spinozu, Kanta, Benthama, Milla, Moora, Russella a Deweyho. Napriek tomu treba mierniť humanistu v jeho dôvere v silu racionálnej etiky v ľudských záležitostiach. Ľudia vybudovali množstvo katedrál, chrámov a mešít na zasvätenie zvestí Ježiša, Mojžiša aj Mohameda a zbožňovali ich pre ich božské vnuknutia. Je však len málo chrámov na počesť rozumu. Ani Sokrata, ani jeho nasledovníkov nasledujúce generácie nezbožštili. My sme však stavali gymnáziá a univerzity, výskumné ústavy a vedecké organizácie, nemocnice a múzeá. Používali sme sekulárne, sociálne a politické inštitúcie modernej spoločnosti v snahe vytvoriť lepší život pre všetkých. Pre príliš mnohých ľudí v tomto modernom svete však morálka ešte dodnes spočíva na božskom zjavení – nevedia pochopiť, ako môže byť človek morálny, keď neverí v boha.

Nedosiahli sme konečne ten bod ľudských dejín, keď sa dá definitívne rozviesť pradávne manželstvo náboženstva a morálky? Neprišiel čas, keď treba morálny život od základu zmeniť na podklade kritického etického skúmania a hľadania? Táto transformácia sa vlastne začala už za takzvaných pohanských čias, ale bola takmer celkom zabrzdená v obdobiach stredovekého temna. Od renesancie, úsvitu moderných vied a osvietenstva sa sekularizujúce úsilia moderného sveta ustavične pokúšali odpútať náboženstvo od mravnosti. Neprišiel čas, aby sme pomohli urýchliť rozvoj samostatnej a nezávislej etiky na podklade kritického intelektu a posilnili jej vplyv založením nových inštitúcií budúcnosti?

Je zaujímavé, že dnešní hlasní kritici humanistickej etiky akoby nič nevedeli o bohatom intelektuálnom dedičstve, ktoré nám zanechali filozofi, ktorí rozmýšľali o význame slov ako dobro, hodnota, správny a spravodlivosť, ako aj o otázkach týkajúcich sa záväzku a povinnosti, subjektívnosti a objektívnosti. Dnes ide o životaschopnosť reflexívnej etiky, lebo filozofi už dávno dokázali, že v oblasti etiky sme schopní rozumne voliť aj bez teologického usmerňovania a že etika môže byť samostatným predmetom skúmania. Metaetika – úvaha o zmysle morálnych pojmov a koncepcií a epistemológia etických úsudkov – je len krok od normatívnej etiky. Podľa mojej mienky nestačí rozumieť všeobecným základom etiky; musíme vedieť stanoviť konkrétne hodnoty a akčné zásady správania. Potrebujeme ponuku praktických návodov pre uvažujúcich a o etiku sa zaujímajúcich ľudí.

Transcendentálna teistická morálka často vyhlasuje za absolútny, bohom daný príkaz len to, čo už dávno a v nejednom prípade odráža prevažujúcu morálnu tradíciu ľudí. Oproti tomu filozofická etika chce nájsť prijateľné racionálne odôvodnenie každodenného správania. Medzi týmito dvoma prístupmi k morálke je veľký rozdiel. Prvý predkladá ako smernice rad nediskutovateľných absolútnych nariadení, druhý ponúka určité fakty na zváženie, rozbor a prípadnú úpravu.

Keď sa filozofi pustia do skúmania etiky a začnú uvažovať o morálnych hodnotách, zmocnia sa morálnych absolutistov zlé pocity. Ak skeptici poukážu na to, že pri morálnych úvahách sa často vyskytujú konflikty medzi právami a povinnosťami, medzi vecami a hodnotami, a ak skonštatujú, že rozhodnúť sa dá len vo vzťahu ku konkrétnej situácii, ich kritici spustia pokrik proti „situačnej etike“. Zdôrazňujú stálosť svojich morálnych štandardov a trvajú na tom, že bez večných právd etiky niet. Sťažujú sa, že namiesto radikálneho „Musíš!“ a „Nesmieš!“ hovoria etici len o racionálnych hodnoteniach, poľahčujúcich okolnostiach a jemných rozdieloch obsiahnutých v etických úvahách. „To nestačí!“ je záver teistu na margo humanistickej etiky; teista lačnie po istotách.

Etické hľadanie je podstatná ľudská činnosť a všetci ľudia by sa jej mali do určitej miery venovať. Absolutisti proti tomu majú námietky, lebo sa boja, že by to mohlo podkopať presvedčenie veriacich. Je však nad slnko jasnejšie, že žiť počestným životom a mierumilovne spolupracovať so svojimi blížnymi možno aj bez odvolávania sa na nadprirodzené absolútne hodnoty alebo teistické príkazy. Absolutizmus je dokonca nebezpečný, lebo sa ľahko môže premeniť na samoľúby fanatizmus, ktorý môže vyvolať intenzívny konflikt, a to najmä v pluralistickom svete, kde spolu súťaží viacero spoločenských systémov.

Nijako nemám v úmysle odsúdiť všetko, čo je v mravnosti náboženské. Bolo veľmi dobré, že mravnosť vnukla ľuďom záujem o druhých ľudí, vážila si bratstvo medzi ľuďmi a nabádala na dobročinnosť. Na druhej strane boli teisti pri hlásaní svojho učenia často superkritickí a neznášanliví a stavali proti sebe rozličné teológie. Niet záruky, že by viera v boha-otca navádzala na etiku skutočného bratstva medzi ľuďmi. Naopak. Prísna poslušnosť voči jednotlivým náboženským systémom v minulosti neraz vyvolala strašné bratovražedné vojny. Samozrejme, je rozdiel medzi fundamentalistickými náboženstvami, ktoré trvajú na nemennosti zákona, a medzi náboženskými etikami hľadajúcimi dorozumenie, ovplyvnenými už takými humanistickými hodnotami a zásadami, ako je tolerancia, ktoré interpretujú niektoré svoje náboženské predstavy ako metaforické obrazy a pri morálnej voľbe pripúšťajú filozofické uvažovanie. Netreba pripomínať, že ide len o prvú formu náboženstva, proti ktorej mám v tejto knihe rozhodné námietky.

Etické systémy založené na nadprirodzených javoch charakterizuje nižší stupeň morálneho vývoja jednotlivca i spoločnosti, najmä keď prílišne zdôrazňujú poslušnosť voči prikázaniam a meravo lipnú na zákonoch, namiesto samostatnej voľby. Oproti tomu humanistické etiky majú za cieľ vychovať dospelých jedincov schopných eticky uvažovať. Či nepovieme, že ten, kto je ochotný vziať na seba zodpovednosť za svoje činy, dosiahol vyšší stupeň morálneho vývoja? Jeho voľba sa nezakladá na slepej poslušnosti voči nejakému zákonu, ale na procese zodpovedného etického hľadania.

Vedie humanizmus k morálnej úbohosti, ako mu to vyčítajú jeho kritici? Vládnu v srdci humanistu draví a bezohľadní démoni? Je humanizmus bezcitný ku slušnému ľudskému správaniu a nezaujíma sa o potreby druhých? Humanisti môžu oprávnene poprieť otcovstvo týchto foriem nemorálnosti. Z ničoho nevyplýva, že by sa bez viery v božský poriadok vytratil z ľudskej mysle všetok zmysel života, alebo že by bez božej pečate na vesmíre nebolo nič eticky významné. Nihilizmus nie je jedinou alternatívou teizmu a nie je ani pravda, že len „vyšší“ teistický stupeň prikázaní udrží na uzde surové ľudské vášne. Mnohí transcendentálni teisti nepoznajú jemnejšie odtiene etického života alebo sú k nim necitliví. Sú úplne v zajatí neznalosti komplexnej povahy etickej voľby.

Dôležitá je skutočnosť, že všetky morálne a etické systémy sú ľudské svojím pôvodom, obsahom aj funkciou. Veriaci iba podlieha sebaklamu, ak si namýšľa, že jeho mravnosť je boží príkaz. Mýli sa, ak tvrdí, že len bohom intoxikovaní kresťania, ortodoxní židia, pobožní moslimovia alebo oduševnení hinduisti môžu byť morálni. A keďže všetky náboženské systémy mravnosti sú plody ľudskej kultúry a vynašli aj udržujú ich ľudia, usvedčuje to z klamstva vyhlasovanie, že by ľudia nemohli svojimi vlastnými silami vytvoriť morálny kódex alebo sa správať morálne.

Samozrejme, existuje alternatíva k obom etikám, k teistickej aj humanistickej. Je ňou amorálny život, keď jednotlivec mravne nedospeje a ostane bezcitný voči potrebám druhých, sebecký v honbe za radosťami alebo zaujatý mocou len vo svoj vlastný prospech. Takýto je život nedisciplinovaného jednotlivca, ako ho predstavuje podľa Platónovho opisu Trasymachos v Ústave. Je to veľmi neporiadny život a keby sa neobmedzoval, viedol by k tyranstvu, nešťastiu a k pohromám. Filozofi a humanisti vždy poukazovali na sebaničivý charakter bezuzdného hedonizmu a namysleného egoizmu.

Lenže alternatívou teistickej etiky nemusí byť amorálnosť. Je isté, že teistické etické systémy znamenali významný krok vpred od morálneho barbarstva, keď predpisovali ľudskému správaniu určitý stupeň poriadku, obmedzovali divošstvo a egoizmus, civilizovali ľudí. Dá sa povedať, že náboženská mravnosť aspoň schladila hrubé vášne. Zároveň však sklamala, lebo náboženské etické systémy zaostávajú o jeden až dva stupne za vyšším stupňom intelektuálneho a etického vývoja. Som presvedčený, že ak chceme vyrásť zo štruktúr vlastných obdobiu morálneho detstva ľudského rodu, treba definovať a vyžadovať racionálny humanistický prístup k etike. Som si istý, že humanistická etika môže byť spoľahlivou základňou morálneho správania, etickej dokonalosti a ľudskej zodpovednosti. Navyše môže inšpirovať trvalý záujem o ľudské práva a dobro celého ľudstva.

Knihu si možno objednať v humanistickom kníhkupectve Alternatíva.



[1]: Citáty sú podľa Svätého písma Starého i Nového zákona (Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996).

[2]: KURTZ, Paul, The Transcendental Temptation: A Critique of Religion and the Paranormal, (Transcendentálne pokušenie: Kritika náboženstva a paranormálnych javov; Buffalo N.Y.: Prometheus Books, 1986).

[3]: KURTZ, Paul, (ed.), Humanist Manifestos I and II, (Buffalo N.Y.: Prometheus Books, 1973).

Kniha na stiahnutie, vo formáte PDF: Zakázané ovocie: Etika humanizmu.

Arendarčik Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Jozef Arendarčik sa narodil 23. apríla 1922 v Batizovciach, okres Poprad. Jeho otec Ján bol železničiar. Bol Slovák a katolík. Maturoval v roku 1941 na Štátnom slovenskom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi.

Do 1. semestra VŠV vo Viedni sa zapísal 6. 11. 1941, dostal imatrikulačné číslo 5556 a udal výšku štipendia ako 600 RM. Na imatrikulačnom liste je okrúhla pečať „TIERÄRZTLICHE HOCHSCHULE – ANMELDEKOMMISSION“ (Prihlasovacia komisia) a na pripnutom lístku je potvrdenie prihlásenia: Bestättigung der erfolgten Anmeldung des Arendarčik Josef / 6. Nov. 1941 / Der Studentenführer / Fritz unleserlich. (Potvrdenie prihlásenia Jozefa Arendarčíka / 6. nov. 1941 / vodca študentov Fritz a nečitateľný podpis) / okrúhla pečať s orlicou a hákovým krížom na jej hrudi v strede, s nečitateľným textom na obvode.

Pri zápise do 3. semestra 26. 11. 1942 udáva výšku štipendia ako 115 RM.

Pri prechode na VŠV v Brne mu bolo uznané 8 semestrov viedenského štúdia; dostal imatrikulačné číslo 2903 a už 7. 2. 1946 získal diplom veterinárneho lekára a 11. 7. 1946 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

Vysokoškolský pedagóg, veterinárny fyziológ, endokrinológ a hematológ. Bol členom Slovenskej endokrinologickej spoločnosti (SES).

Dlhé roky (1964 – 1980) bol výkonným redaktorom Folia veterinaria, vedeckého periodika Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach, ktorého prvé číslo vyšlo v roku 1956.

Zomrel 8. decembra 1993 v Košiciach. Pochovaný je na verejnom cintoríne v Košiciach.

Pozri tab. 11.

*

Spomienka na prof. MVDr. Jozefa Arendarčika, DrSc. (1922 – 1993)

23. apríla tohto roku sme spomínali na prof. MVDr. Jozefa Arendarčika, DrSc., pri príležitosti nedožitých 90. narodenín, ako jedného zo zakladateľov a čelného predstaviteľa slovenskej veterinárskej fyziológie a priekopníka veterinárskej endokrinológie a reprodukcie zvierat na Slovensku.

Stredoškolské vzdelanie získal v roku 1941 v Štátnom reálnom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Štúdium veterinárnej medicíny absolvoval na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni v auguste 1945. Rigorózne skúšky vykonal na Vysokej škole veterinárskej v Brne, kde získal diplom veterinárskej medicíny a bol promovaný v roku 1946 na základe dizertácie „Vplyv paraldehydu na utlmenie dychu po barbiturátoch“. Po ukončení vojenskej prezenčnej služby pracoval (1946 – 1947) na veterinárskom oddelení Povereníctva pôdohospodárstva v Bratislave ako koncipient na úseku nákaz. V rokoch 1948 – 1954 zastával funkciu okresného veterinára v Stropkove, Vranove a Turčianskych Tepliciach.

Po úspešnom konkurze nastúpil v auguste 1954 na Veterinársku fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej v Košiciach ako vedúci Ústavu porovnávacej fyziológie, potom pôsobil (1957 – 1980) ako vedúci Katedry porovnávacej fyziológie a po reštrukturalizácii sústavy katedier ako vedúci Oddelenia porovnávacej fyziológie, Katedry normálnej a patologickej fyziológie (1980 – 1987). Zaslúžil sa významnou mierou o vybudovanie moderného ústavu resp. Katedry porovnávacej fyziológie na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach.

Prof. Arendarčik bol v roku 1957 menovaný za zástupcu docenta. Habilitoval a bol menovaný za docenta v roku 1959. Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1962 na tému: „Štúdium chromoexkrécie a aktivity niektorých hemokoagulačných faktorov u zvierat vzhľadom na činnosť pečene, graviditu, postnatálne obdobie novorodencov a gama-žiarenie“. Za zástupcu profesora ho menovali s platnosťou od 1. 7. 1968. V roku 1970 obhájil doktorskú dizertačnú prácu: „Biologická a imunologická titrácia hypofyzárnych (FSH, ICSH, LH) a endometriálnych (PMSG, CH) gonadotropínov u niektorých domácich zvierat“ a prezident republiky ho potom vymenoval za vysokoškolského profesora s platnosťou od 1. 9. 1978. Vydal viacero skrípt a bol spoluautorom celoštátnych učebníc fyziológie a farmakológie. Popri hlavnej pedagogickej činnosti vo výučbe fyziológie hospodárskych zvierat na VŠV resp. UVL v Košiciach bolo významné aj jeho edukačné pôsobenie v rámci postgraduálneho prednášania v doškoľovacích programoch veterinárskych lekárov aj farmaceutov.

V roku 1975 – 1977 pôsobil na Veterinárskej fakulte Makarere univerzity v Kampale (Uganda) ako externý examinátor z veterinárskej fyziológie. Zúčastnil sa nasledovných študijných pobytov: vo Viedni, Kodani a Štokholme (1965), v Havane (1973), Varšave a Krakove a na vedeckých konferenciách v Utrechte (1969), Weimare (1969 a 1971), Lipsku, Olsztyne a Budapešti (1973), New Delhi (1974), Svetového veterinárskeho kongresu v Moskve (1979) a Európskeho kongresu porovnávacích endokrinológov Madride (1979).

Aktívne sa zúčastňoval prednáškami alebo referátmi na vedeckých konferenciách a sympóziách v Československu a na početných študijných alebo expertíznych pobytoch v zahraničí (1959 – 1979). Veľmi významná a cenná bola jeho vedecko-výskumná aktivita. Vo svojej bádateľskej činnosti sa zaoberal štúdiom niektorých hematologických ukazovateľov a ich praktického využitia. Najrozsiahlejšia a významná bola činnosť prof. Arendarčika v oblasti izolácie a stanovenia aktivity hypofyzárnych a extrahypofyzárnych gonadotropných hormónov u domácich zvierat so zameraním na reguláciu a riadenie ich reprodukcie. Hodnotné boli práce sledujúce endokrinné a funkčno-morfologické ukazovatele systému hypotalamus – hypofýza – ováriá u prežúvavcov, ako aj vplyv jednorazového a chronického rádioaktívneho žiarenia na gonadotropnú funkciu hypotalamo-hypofyzárneho systému oviec. Za štúdium hypofyzárnych a extra hypofyzárnych gonadotropínov (FSH, LH a PMSG) dostal v roku 1971 cenu Slovenskej endokrinologickej spoločnosti. Pozoruhodná bola jeho aktivita a činnosť v organizovaní a koordinovaní vedeckovýskumnej činnosti v oblasti základného bádateľského výskumu. Dlhé roky bol koordinátorom hlavných úloh v oblasti fyziológie a patológie reprodukcie hospodárskych zvierat v rámci kľúčového smeru základného výskumu v oblasti Človek a biosféra a pôsobil aj ako člen Rady tohto kľúčového smeru.

Bol školiteľom 19 kandidátov veterinárnych vied. Vykonával funkciu predsedu komisie pre obhajobu kandidátskych a doktorských dizertácií v odbore veterinárska fyziológia. Oponoval mno6stvo dizertačných a habilitačných prác nielen na VŠV v Košiciach ale aj v Brne a vo výskumných ústavoch tak na Slovensku, ako aj v Čechách. Bol členom habilitačných a inauguračných komisií aj na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Bol autorom alebo spoluautorom okolo 190 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch. Na významnejšie publikované výsledky sú početné ohlasy nielen časopisecké ale aj v zahraničných monografiách (L.E. Mc Donald: Veterinary endocrinology and reproduction. Lea & Febiger, Philadelphia, 1975; F. Döcke: Veterinärmedizinische Endokrinologie, VEB G. Fischer Verlag Jena, 1975. L. Zuckerman and B. J. Weir: The ovary, second edition, volume III, Acaemic Press, New York, 1977 a iné.).

V rokoch 1964 – 1980 bol výkonným redaktorom vedeckého časopisu Folia veterinaria. Bol členom výboru Slovenskej fyziologickej spoločnosti a Slovenskej endokrinologickej spoločnosti v rámci Slovenskej lekárskej spoločnosti. Stal sa čestným členom Československej fyziologickej spoločnosti. Získal zlatú medailu prof. P. Adámiho, zlatú medailu VŠV v Košiciach (1987), ako aj striebornú a neskôr zlatú medailu Slovenskej lekárskej spoločnosti (1987 a 1992) a viaceré odborárske ocenenia.

Profesor MVDr. Jozef Arendarčik, DrSc. dňom 1. 9. 1987 odišiel do dôchodku. Zomrel 8. 12. 1993 v Košiciach po krátkej ťažkej chorobe vo veku 71 rokov.

Spomíname na prof. MVDr. Jozefa Arendarčika, DrSc., ako na erudovaného vysokoškolského pedagóga, prísneho vedúceho pracovníka, zanieteného učiteľa, školiteľa a oponenta, ktorý sa príkladne venoval študentom v rámci ŠVOČ, výchove mladých vedeckovýskumných pracovníkov a príprave študentských, diplomových a dizertačných prác.


prof. MVDr. I. Maraček, DrSc. a kolektív Ústavu fyziológie UVLF v Košiciach

Prameň: Slovenský veterinársky časopis 2012, č. 2, s. 115 – 116.

***

Obrazový materiál



Prílohy k životopisu:

[caption id="attachment_2462" align="alignleft" width="122" caption="Jozef Arendarčik"][/caption]

[caption id="attachment_2176" align="alignleft" width="150" caption="Pamätná tabuľa"][/caption]

[caption id="attachment_2178" align="alignleft" width="150" caption="Pamätná tabuľa"][/caption]






































Ťažké dedičstvo pápeža Benedikta XVI.

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Rastislav Škoda

Aj v roku 2012 sa tradičná polnočná omša v Svätopeterskej bazilike, pripomínajúca narodenie Krista, začala už dve hodiny pred polnocou, skôr ako obyčajne, aby svätý otec mal pokoj na prípravu vianočného posolstva a požehnania urbi et orbi – mestu a okoliu – vo vianočný utorok na poludnie. 85-ročný veľkňaz sa priviezol na motorovej plošine s držiakom strednou uličkou k oltáru, kde s 30 kardinálmi slúžil dlhú omšu, prenášanú internetom do 60 štátov sveta. Podľa slov svojho brata, kardinála Georga Ratzingera, bol zdravotne v poriadku a cítil sa zdravý a čerstvý. Nemalo to dlho trvať. Za necelé dva mesiace pápež Benedikt XVI. prekvapil svet demisiou, ktorá prišla ako blesk z jasného neba, keď pred konzistóriom po latinsky vyhlásil, že mu z dôvodu pokročilého veku už nestačia sily, aby mohol náležite vykonávať pápežský úrad. Vie sa, že už dávno trpí na zápaly kĺbov, najmä kolien, hánok a členkov; Len v utorok priznal Vatikán, že už dávno má kardiostimulátor.

Necelých osem rokov vládol katolíckej svetovej cirkvi Nemec ako nástupca populárneho Poliaka Jána Pavla II. a ostane v pamäti veriacich i svetového publika ako osobnosť, ktorá dala svojej cirkvi nezmazateľnú pečať. Už počas dvadsať rokov predtým, ako sa stal pápežom, platil v cirkvi za „najvyššieho ochrancu dogiem viery“.

Príde po ňom moderný pápež? Všetci kardináli sú konzervatívni, inakšie by sa neboli stali kardinálmi. Uvažuje sa aj o tom, že niektorí možno svoje pokrokové názory skrývajú a jeden z nich by sa ako pápež mohol pri rastúcich reformných tlakoch outovať. Koľko pápežov však bude ešte treba zvoliť, kým príde bohatier, ktorý sa zasadí za kondómy a homosexuálov? Katolícka cirkev sa mení len veľmi pomaly.

Kto vie, koľko škandálov ešte otrasie cirkvou, kým posledný vyvolá korektúryy jej učenia. Dosiaľ sa pápeži polohlasne a bez ozveny zapájali do diskusií o všeobecných témach – o otvárajúcich sa nožniciach medzi bohatými a chudobnými, o ničivých vojnách Západu, o rastúcej biede chudobných štátov, o výstrelkoch kapitalizmu a bankovníctva. Navštevovali synagógy a bozkávali korán.

A kým sa diskutovalo o týchto podradných témach, rúcala sa architektúra viery. Najviac pálil celibát a vysviacka žien, hoci nikto si nenamýšľa, že by sa veriaci hrnuli do kostolov, keby boli kňazi ženatí a pri oltári stáli ženy. Protestanti to majú a ich kostoly sú ešte prázdnejšie.

Rozhodujúce na tomto pápežovi je, že v tomto ateizmom ohrozenom svete kladie do centra záujmu otázku Boha: Poukazuje na Krista, pravého božieho syna, pána sveta, čo je provokácia aj pre tých čo sa cítia kresťanmi. Iné zaujíma ich moderné civilizované bytie, nie vyznávanie viery, podľa Ratzingera najväčší dar cirkvi ľudstvu.

Vyznávačov islamu pobúril tým, že citoval byzantského cisára Manuela II. Palologa, ktorý v 14. storočí povedal: „Ukážte mi, čo Mohamed priniesol nového a uvidíte, že sú to samé zlé, neľudské veci, ako príkaz šíriť jeho vieru mečom.“ Domorodé obyvateľstvo Latinskej Ameriky urazil výrokom, že kolonizácia ich domoviny neznamenala „nanútenie cudzej kultúry“ a Židov tým, že rehabilitoval popierača holokaustu biskupa Wiliamsona a že obnovou tridentskej liturgie pripustil vo veľkopiatkovej modlitbe výzvu, aby židia boli „vytrhnutí zo svojich temnôt“. Menej zavážilo, že navštevoval synagógy.

V protiklade k pozitívnym komentárom politických a náboženských lídrov k ohlásenému odstúpeniu pápeža znie veľmi skepticky názor prezidenta britskej Sekulárnej spoločnosti Terry Sandersona: „Za Ratzingera sa Vatikán stal neznášanou až nenávidenou organizáciou na celom svete – prinajmenšom sa podstatne znížila jeho popularita a autorita. Katolíci začali utekať z cirkvi, odpudzovaní neľudskosťou Ratzingerom predpisovaných krutých doktrín. Jeho odchod by mohol znamenať úľavu, ale nemýľme sa. Zostavil kolégium kardinálov, ktorí sú takí reakcionárski ako on, ak nie viac.“

Zaujímavý je komentár moslimského učenca Safiqa z nadácie Ramadhan, že na všetky náboženstvá útočí agresívny sekularizmus, a preto sa musia moslimovia, židia, kresťania, hindovia a iné cirkvi spojiť a brániť svoje viery. Slovami Benedikta XVI. to podľa newyorského kardinála Dolana znie: „Viac nás spája, ako delí“, čo je pravdivé posolstvo na večné časy.

Budúceho pápeža čaká riešenie nasledovných piatich kľúčových problémov: antikoncepcia a aids, sexuálne zneužívanie v rámci cirkvi, homosexualita a rovnopohlavné manželstvá, potrat a postavenie žien v katolíckej cirkvi. Neubráni sa modernizácii zo svojho stolca neomylnosti a aj tá sa spochybňuje.

Pápež Benedikt sa vráti k svojmu pôvodnému titulu kardinála. Nebude mu už prislúchať oslovenie „Vaša svätosť“.

Možno nemiestne originálne komentoval rezignáciu pápeža Benedikta najznámejší súčasný ateista či agnostik Richard Dawkins: „Je mi ľúto pápeža a všetkých starých katolíckych kňazov. Vidím ich, ako sa pozerajú späť na svoj premárnený život – bez sexu.“

Pramene na internete 12. februára 2013.

Po redakčnej úprave bol článok uverejnený v Pravde 14. februára 2013, s. 36.

Britská ateistická cirkev sa púšťa do globalizácie

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

AFP

S veselými piesňami a zameraním na lepší život sa toto zhromaždenie nelíši od iných londýnskych nedeľných pobožností – ibaže nie je reč o Bohu.

Britská ateistická cirkev má len tri mesiace, ale má už viac „veriacich“ ako sa zmestí do jej priestorov a kontaktovalo ju viac ako dvesto neveriacich z celého sveta s otázkou, ako by mohli založiť vlastnú filiálku.

Oficiálne sa nazývajú Nedeľné stretnutie/zhromaždenie a sú výmyslom Pippy Evansovej a Sandersona Jonesa, dvoch hercov, ktorí si zmysleli, že by mohol byť záujem o stretávanie ateistov, pri ktorom by sa odkukalo niečo z náboženských pobožností.

Schádzajú sa mesačne v schátralom bývalom kostolíku v severnom Londýne a kombinujú hudbu, prejavy a morálne úvahy, všetko s primeranou dávkou humoru.

„V cirkvi je veľa takého, čo nemá nič do činenia s Bohom – nám ide o stretnutia, pri ktorých sa uvažuje, ako si zlepšiť život,“ vraví Jones, 32-ročný družný bradáč s hromovým smiechom.

Nedeľné stretnutia majú za cieľ „stále si pomáhať žiť lepšie a radostnejšie – to sú témy, vlastné ateistom, ale nevylučuje ich ani jedna z veľkých svetových cirkví.“ Témou poslednej nedele bola svojpomoc a spievali sa piesne „Pomôž“ od beatlesov a „Hrdina“ od Bonnie Tylerovej. „Kázeň“ mal jeden pracovník charitatívnej výchovy a v ďalšej časti zaujal Jones poslucháčov veselou historkou o tom, ako sa Pippa pokúšala pri svojpomocnej akcii urobiť všetko čo najlepšie. Stretnutie sa skončilo veľkým zdravením a – ako je v Británii zvykom – pozvánkou „Kto si dá šálku čaju?“

Ako mnohé západné štáty, aj Británia sa stáva čoraz viac štátom neveriacich. Kým väčšina obyvateľov sa ešte stále považuje za kresťanov, súpis z decembra 2012 ukázal, že ich počet klesol zo 72 % v roku 2001 na 59 % v roku 2012. Počet Britov, ktorí žijú bez náboženstva, sa v tom čase zvýšil z 15 na 25 %.

No úspech nedávneho nedeľného stretnutia – 400 Londýnčanov sa ho zúčastnilo vo dvoch sedeniach a 60 sklamaných prišelcov nedostalo miesto – svedčí, že mnohí mestskí ateisti túžia po pocitoch družnej komunity, ktoré vyvoláva napr. spoločná návšteva kostola.

„V Londýne môžete stráviť celý deň bez toho, žeby ste s niekým prehovorili čo len slovo,“ povedala Ewansová. „No myslím si, že ľudia si prajú môcť niekam ísť, kde stretnú druhých, pobavia sa s nimi aj bez pitia a nemusia platiť vstupné.“ Je to myšlienka, ktorá iste zaujme aj iných ateistov.

Jones uvažuje o lokalitách, odkiaľ ho už kontaktovali akože ateistickí „kapláni“, ochotní založiť nové vetve hnutia. „Kolumbia, Bali, Mexiko, Houston, Silicon Valley, Philadelphia, Ohio, Calgary, celá Británia, The Hague, Viedeň. Situácia je taká vzrušujúca, že sa mi z toho občas krúti hlava.“

Pôvodcovia myšlienky pripúšťajú, že odpozerali niektoré prvky svojho programu od kresťanských cirkví. „Ak chcete od ľudí, aby robili niečo nové, tak treba, aby si uvedomili, na čo boli zvyknutí.“

Je zaujímavé, že religiózni ľudia schvaľujú myšlienku ateistickej cirkvi. Evansová sa smeje: „Starosť im robí len to, čo bude, ak sa veľmi rozrastieme. Zatiaľ nás väčšmi napádajú ateisti výrokmi, že ruinujeme ateizmus; že naša neviera nie je taká, aká by mala byť. To je dobré.“

Neďalekému pastorovi Dave Tomlinsonovi sa nelenilo prísť zo svojej dve míle vzdialenej fary pozrieť sa, čo robí konkurencia. „Keď som to tu videl, mal som pocit, že tu bolo toľko toho, čo nazývam Bohom, ako dnes ráno v mojom kostole. Všetko, čo sa tu povedalo, by bolo doma aj v mojom kostole. Dúfam, že to bude trvať a rásť.“

Prvá filiálka nedeľných stretnutí sa otvára koncom marca v škótskom Glasgove a ďalšiu plánuje Ewansová v apríli v Austrálii.

Iniciátori hnutia nemienia veľmi kontrolovať nové filiálky, ale pozorovať ich budú. „Stačilo by zneužitie jedného dieťaťa a prehrali sme všetko navždy,“ žartuje Jones.

V otázke budúcnosti hnutia tápe dvojica v tme. „Kto vie? Nemáme ani poňatia. Ale tešíme sa z toho, čo je.“

Prameň: AFP, Britain's 'Atheist Church' Set to Go Global, Discovery News, 8. marca 2013.

Poznámka prekladateľa: Som za, ale so zákazom nielen (veľmi pochybnej) prítomnosti božej, ale aj tárania o jeho neexistencii. Na to by boli iné stretnutia a povedzme večer.

Pohľad katolíckej cirkvi na ľudskú reprodukciu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Společnost pro plánování rodiny a sexuální výchovu usporiadala 14. – 16. 9. 2006 v Pardubiciach kongres o sexuálnej výchove, ktorého prednášky boli uverejnené v Sborníku tohto kongresu.

Sexuální výchova, antikoncepce, asistovaná reprodukce a pohled katolické církve

Petr Kovář

Pohled katolické církve a pohled medicínský se na velkou část bodů sexuality, kontracepce a fertility člověka rozchází. Cílem přednášky je zachytit základní aspekty, které rozdělují tyto dva pohledy, zhodnotit reálnost či nereálnost jejich uplatnění v běžném životě a poukázat na možná úskalí a rizika. Ačkoliv tento článek byl připravován ženským lékařem z pohledu medicínského, byly jednotlivé aspekty konzultovány se zasvěcenými lidmi z okruhů církevních a také z okruhů propagujících metody plánovaného rodičovství.

KATOLICKÁ CÍRKEV A SEXUALITA

Chceme-li pochopit neslučitelnost některých postojů, musíme se obeznámit alespoň se základními církevními postuláty:


  • Sexuální život je určen pouze manželům. Zásadní pro sexuální život v manželství je spojení požadavku věrnosti a požadavku plodnosti. (Zdroj: KKC 2363)

  • Smysl manželského sexuálního života je zhmotnit spojení (účel spojivý) a plodit děti (účel plodivý). Člověk nemůže z vlastního popudu tyto dva principy oddělovat. (1)

  • Kdy život vzniká, je tajemstvím stvořitele. Nikdy církví oficiálně nebyl vyhlášen „okamžik oduševnění“. Nicméně je za tento okamžik pokládán okamžik početí (tedy splynutí vajíčka a spermie).

  • Život je dar a dar se přijímá. (1)

  • Plánování plodnosti = využití „přirozených dispozic“. Je-li plodnost periodická, je to součástí řádu.



Z hlediska církevního pohledu tedy nejsou morálně přijatelné:


  • Pohlavní styk před církevním sňatkem

  • Onanie a masturbace

  • Nekostální sexuální praktiky (petting a necking)

  • Orální a anální forma pohlavního styku ani v manželství

  • Homosexuální pohlavní styk

  • Naprostá většina druhů antikoncepce vč. prezervativu a přerušované soulože

  • Interrupce

  • Jakékoliv metody pomáhající k otěhotnění vč. IVF



Jinými slovy se dá říct, že manželé nesmí vědomě oddělovat pohlavní život a plození dětí. Pokud dojde k pohlavnímu styku, je jen vůlí boha, zda dojde ke vzniku nového života, či nikoliv.

Na druhé straně je nepřijatelné, aby např. u neplodných manželů napomohla k jejich otěhotnění třetí osoba (např. v programu IVF lékař), protože je vůlí boha, že tito manželé nemohou mít přirozenou cestou děti. V obou případech NELZE ODDĚLOVAT SPOJIVÝ A PLODIVÝ ÚČEL POHLAVNÍHO ŽIVOTA.

KATOLICKÁ CÍRKEV A ANTIKONCEPCE


  • Církevní pohled na antikoncepci: ANTIKONCEPCE = HŘÍCH

  • Život je dar a dar se přijímá. (1)

  • Je nepřijatelné používat jakoukoli umělou formu antikoncepce vyjma metody sledování plodných a neplodných dnů.



Užívání antikoncepčních prostředků (včetně prezervativu a přerušované soulože) porušuje velkou část principů výše jmenovaných:


  • odmítání přijetí daru života

  • oddělení sexuálního života od plození dětí

  • jde o zásah třetí osoby (podání antikoncepce lékařem atd.)

  • zabránění uhnízdění oplodněného vajíčka je z hlediska církevního potrat

  • sexualita před manželstvím je nepřípustná



Zde je diametrální rozdíl mezi pohledem církevním a pohledem medicínským na chvíli, kdy se jedná o otěhotnění a těhotenství.

Katolická církev definuje vznik života jako okamžik početí, tedy splynutí vajíčka a spermie. V tuto chvíli dochází k „oduševnění“. Dojde-li k zániku kdykoliv v následujícím období, pak duše postupuje do nebe. Je tedy z hlediska principu úplně jedno, zda dojde k odumření zygoty nebo ke smrti člověka v 104 letech – v obou případech opouští duše svoji hmotnou schránku.


  • Z hlediska medicínského však víme, že oplodněné vajíčko další minimálně 4 dny putuje vejcovodem a rýhuje se (dělí se), poté teprve následuje proces uhnízdění (nidace) v děloze, který je ukončen cca 13. den po oplodnění.

  • Jako těhotenství je označován „vývoj plodu v děloze“, nikoliv putování zygoty vejcovodem.

  • Je známo, že i když je lékařsky dohlédnuto na to, aby došlo k pohlavnímu styku při ovulaci, šance na otěhotnění v daném cyklu je pouze cca 20 – 25 %.

  • Je známo, že 25 až 40 % všech vzniklých těhotenství se potratí, mnohdy v ranném stádiu, aniž by si samotná žena v některých případech stihla všimnout, že těhotná vůbec je.

  • Je relativně častým jevem, že může dojít v důsledku poruchy vývoje plodu k vývoji těhotenského váčku bez přítomnosti plodu (afetální plodové vejce) atd.



Jinými slovy z pohledu medicínského zdaleka nelze vkládat rovnítko mezi situaci, kdy dojde k oplodnění vajíčka a záruku, že vznikne nový život v podobě pokračujícího těhotenství.

Mechanismus účinku hormonální a nehormonální antikoncepce
Pro pochopení výhrad církve proti jednotlivým formám antikoncepce je nutno osvětlit princip účinku a způsob zabránění otěhotnění:

A/ Hormonální antikoncepce
Hormonální formy antikoncepce blokují díky hormonálním změnám v těle ženy proces uvolnění vajíčka, oplodnění a uhnízdění na několika úrovních zároveň:

blokáda ovulace
pokles sekrece FSH, LH, P
ˇ zrání dominantního folikulu
narušení uhnízdění vajíčka
ˇ proliferace endometria
ˇ receptivita endometria
narušení vzestupu spermií
^ viskozita cervikálního hlenu
narušení pohyblivosti řasinek a svaloviny vejcovodů

Místo působení jednotlivých forem hormonální antikoncepce:













Vajíčko + spermie zygota zárodek
kombin.HA kombin.HA mifepriston*
















pohotovostní antikoncepce pohotovostní antikoncepce
IUS, IMPLANON IUS, IMPLANON
hormon. náplast hormon. náplast


*RU 486 (mifepriston) – abortivum v pravém slova smyslu. Zapříčiňuje odumření plodku v děloze ženy. Není antikoncepce.

TYTO VÝŠE UVEDENÉ METODY JSOU Z POHLEDU NÁBOŽENSKÉHO OZNAČOVÁNY ZA METODY ABORTIVNÍ, NAPROSTO NEPŘIJATELNÉ.

B/ Nehormonální antikoncepce

Nehormonální formy antikoncepce se snaží o zábranu otěhotnění tím, že zamezí setkání vajíčka a spermie buď v prostoru nebo čase.
Chrání před otěhotněním vytvářením bariér proti spermiím (prostorového či časového oddělení), zamezuje jejich pohybu nebo vytváří nepřátelské prostředí vůči nim.

B1/ Oddělení vajíčka a spermie od sebe PROSTOROVĚ:


  • CHEMICKÁ ANTIKONCEPCE

  • PREZERVATIV

  • PŘERUŠOVANÁ SOULOŽ

  • PESAR

  • STERILIZACE



TYTO VÝŠE UVEDENÉ METODY JSOU SICE Z POHLEDU KATOLICKÉ VÍRY OZNAČOVÁNY ZA METODY NEABORTIVNÍ, NICMÉNĚ NAPROSTO NEPŘIJATELNÉ.


  • NITRODĚLOŽNÍ TĚLÍSKO – u nitroděložního tělíska se podílí více mechanizmů účinku včetně zábrany nidace a je pokládáno za abortivní formu antikoncepce.



TATO METODA JE OPĚT Z POHLEDU NÁBOŽENSKÉHO NAPROSTO NEPŘIJATELNÁ.

B2/ Oddělení vajíčka a spermie od sebe ČASOVĚ:

Metody vycházejí z principu výpočtu či jiného stanovení přepokládané ovulace, tedy určení „plodných a neplodných“ dnů.


  • výpočty podle menstruačního kalendáře (Ogino-Knausova metoda)

  • měření bazální teploty

  • hlenová metoda (Billingsova metoda)

  • změny děložního čípku

  • krystalizace slin

  • LH testy atd.




  • metoda symptotermální (kombinace některých výše uvedených metod)



TYTO METODY JSOU JEDINÉ Z POHLEDU NÁBOŽENSKÉHO AKCEPTOVÁNY, JSOU POUŽÍVÁNY V RÁMCI METODIKY PŘIROZENÉHO PLÁNOVÁNÍ RODIČOVSTVÍ („Plánování plodnosti = využití přirozených dispozic. Je-li plodnost periodická, je to součást řádu.“ (1)).

ZÁVĚR KAPITOLY: JE NEPŘIJATELNÉ Z POHLEDU KATOLICKÉ CÍRKVE POUŽÍVAT JAKOUKOLIV UMĚLOU METODU ANTIKONCEPCE VÝJMA METODY SLEDOVÁNÍ PLODNÝCH A NEPLODNÝCH DNŮ.

ÚSKALÍ A POLEMIKA S NÁZOREM KATOLICKÉ CÍRKVE Z POHLEDU MEDICÍNSKÉHO:

A/ Encyklika předpokládá, že lidé spolu chtějí pohlavně žít pouze tehdy, jsou–li manželé a chtějí zároveň plodit děti. Četné seriózní statistiky i osobní zkušenosti každého čtenáře však toto jistě vyvrátí. Sexualita má funkce prokreační (zachování rodu) a rekreační (potěšení, osvěžení). Poměr pohlavních styků uskutečněných za účelem zplození dítěte oproti rekreačním je 1:50 – 100, v některých fázích života je pohlavní život pouze cíleně rekreačním. (3)

B/ Církev předpokládá ideální křesťanské zázemí působící na vývoj mladého člověka. Je však tento předpoklad v současnosti (pohlavní choroby a HIV, sexualita před svatbou, počty rozvodů, vliv okolí a medií) reálný??? Naopak odmítání kondomů v době pandemie HIV je dle mého názoru nesmírně nebezpečné.

C/ Encyklika nevysloveně předpokládá, že to, zda je žena zrovna plodná nebo neplodná, je prostě známo. (1) Tedy že žena přesně pozná, kdy ovulace nastane.

Z medicínského pohledu však víme, že u člověka existuje pouze tzv. „utajená ovulace“. Kromě mírného zvýšení bazální teploty v periovulačním období (event. upřesnění pomocí LH testů či ultrazvukové diagnostiky) není ovulace nijak navenek přesně vyjádřená a žena ji nemá možnost na svém těle přesně poznat.

[caption id="attachment_2211" align="aligncenter" width="500" caption="Ukázka menstruačního kalendáře v rámci stanovení plodných a neplodných dnů symptotermální metodou (8)."][/caption]

Podrobně rozpracovaná metodika PŘIROZENÉHO PLÁNOVÁNÍ RODIČOVSTVÍ (PPR) se snaží na základě velice dobře zpracovaných vědeckých poznatků vytvořit systém, kdy žena může zjistit ovulaci a stanovit plodné a neplodné dny díky metodě symtotermální (viz. výše).

Nutno však kriticky zdůraznit úskalí metod PPR:

Je naprosto nutný:


  • Důkladný nácvik metody (kurzy nácviku zcela správně trvají několik desítek hodin)

  • Správné pochopení principů metody (což je poměrně náročné, ne každý adept je schopen to zvládnout)

  • Konzultant alespoň po několik prvních měsíců zavedení metody

  • Obrovská motivace zúčastněných (kurzy výuky navštěvují z části silně věřící páry, druhou největší skupinou jsou však páry, které se naopak snaží o otěhotnění a metoda v tomto případě slouží k výpočtu dnů plodnosti)

  • Je nutné vědět, že: I při pravidelném menstruačním cyklu ženy je období ustanovené jako „plodné“ minimálně 8 – 10 dní. Má-li žena nepravidelný menstruační cyklus, nemusí podmínky pro stanovení plodných a neplodných dnů vůbec nastat!!!

  • Existuje spousta faktorů, které mohou sledování naprosto znehodnotit (změna času měření, krátký nebo rušený noční spánek, stress, hormonální výkyvy, výjimečná konzumace alkoholu, změna životního stylu, směnný provoz, jiná onemocnění, nedokonalá znalost metodiky atd. (4))



Jaké možnosti mají věřící manželé, pokud se budou chtít držet doporučení katolického náboženství? Dovolím si citovat z řad samotné katolické církve (zdroj K. Vácha – katolický kněz, Křesťanské listy 1/2006 (2)):


  1. Nejčistší řešení problému by bylo mít sex od počátku manželství, počínat si přirozeně bez jakékoli metody, nebránit se daru života a mít tolik dětí, kolik příroda a plodnost dovolí. V minulosti tomu tak bylo, pro náš druh je přirozené, aby žena měla, řekněme, 14 dětí a dvanáct z nich aby zemřelo. Populační křivka začala geometricky růst zhruba až od roku 1650, a do té doby, přes nejrůznější výkyvy na obě strany, se udržoval počet lidí na Zemi na stálé nebo jen mírně rostoucí hodnotě. Mnoho dětí se rodilo a mnoho umíralo. Vše přirozeně a bez morálních problémů.

  2. O něco problematičtější by bylo mít sex od počátku manželství, nebránit se daru života, a v jistém okamžiku manželství, po určitém počtu dětí, sex zcela přerušit a žít, jak se říká, „jako bratr a sestra“. Zde se ovšem již manželé jednoznačně brání daru života, abstinence je antikoncepce. Jak manželé poznají, že v Božím plánu již nemají být obdarováni dalšími dětmi? Výhodou metody ovšem je, že love-making a baby-making jsou spolu spojeny.

  3. Metody přirozeného plánování rodičovství, tedy pomocí umělých prostředků zjistit plodné a neplodné dny a podle nich přirozeně usměrnit sexuální aktivitu.



Samotným autorem (2) jsou tyto metody značně kritizovány:


  • Vytýká „laboratorní podmínky“, za nichž metody fungují.

  • Polemizuje s tím, že oním antikoncepčním prostředkem je TEPLOMĚR v rukou uživatelů (čímž jsou porušovány opět základní církevní postuláty)

  • Jednoznačně prokazuje „úmysl nemít dítě“ uživateli (opět v rozporu s církevními postuláty, bránění se daru života)

  • Zpochybňuje v příručkách PPR uváděnou vysokou spolehlivost metody



Cituji dále: „Používání metod PPR považuji jako antikoncepční metodu za volbu morálně problematickou, v jistém smyslu za dokonce problematičtější než umělé metody. Na počátku užívání této metody je snaha vyhnout se početí. Je to bránění se daru života, za použití sofistikovaných metod, s využitím znalostí moderní medicíny, výzkumu hlenů, každodenního měření teploty, konstruování kalendářů a podobně, ovšem s deklarováním, že metoda NENÍ bránění se daru života. Úmysl oddělit love-making od baby-making tak jednoznačně existuje, když ne jinde, tak v myslích manželů! Můžeme trochu obrátit známé rčení: špatný účel nemůže být posvěcen dobrými prostředky.“


  1. Neabortivní umělé metody. I zde se jedná o nepřijetí daru, kondom se snaží separovat gamety prostorově, PPR časově. O kolik je kondom nepřirozenější než teploměr? Kladu otázku – je mezi oběma metodami morálně vnímatelný rozdíl? Teploměr u ukázněných manželů zabrání splynutí gamet stejně jako umělé prostředky u neukázněných. Kondom je zcela jistě nepřirozený, stejně jako jsou pro tělo nepřirozené brýle nebo umělá ledvina. I antibiotika jsou nepřirozeným zásahem do organismu, stejně jako umělý kloub, nemluvě o plastické chirurgii. Díky svému rozumu žijeme ve světě nepřirozena, ve světě aut a mrakodrapů. Kdybychom chtěli žít přirozeně, museli bychom žít po způsobu lovecko-sběračských společenstev. Pokud smíme používat umělé prostředky, abychom vylepšili či léčili svá těla, a pokud smíme užívat rozum, abychom se vyhnuli početí, proč nesmíme používat rozum a umělé prostředky, abychom se vyhnuli početí?

  2. Abortivní antikoncepce, která je v katolickém prostoru jednomyslně morálně nepřijatelná.

  3. Sterilizace manželů, dočasná či trvalá. V rámci katolické církve opět jednomyslně nepřijatelná.



Byť tento rozbor vychází z pera katolického kněze, plně vystihuje podstatu problému.

Musíme si uvědomit základní věc: zakážeme-li naprostou většinu antikoncepčních metod, máme vůbec ještě co nabídnout??? Do jaké role ženu postavíme??? Do pozice ženy, která bude rodit děti „jako na běžícím pásu“, naprosto bezradnou v možnosti ovlivnit svoji reprodukci, hrozící se z možných následků každého pohlavního styku a očekávající s napětím, zda se dostaví menstruace? Ženu hledající únik z této role různými způsoby? Samozřejmě zde nehovořím o ženách, které si tuto cestu zvolí dobrovolně a vidí ji v naprostém souladu se svým rozhodnutím a vírou. Ale na druhé straně se jako lékaři ještě nyní setkáváme s případy, kdy zoufalá žena (matka 5 a více dětí) chce tajně podstoupit sterilizaci a manželovi pak tvrdí, že byla na jiném typu operace.

Rozsáhlou citaci z řad církevních jsem zařadil záměrně s přáním, aby si každý čtenář uvědomil, že snahou všech by mělo být namísto „dogmatického odmítání něčeho“ hledání společného cíle. Vždyť zavedení účinných forem antikoncepce jde ruku v ruce s dramatickým poklesem nechtěných těhotenství a následně interrupcí (před érou zavedení hormonální antikoncepce bylo v r. 1990 v ČR 107 tis. interrupcí, v současné době je to 28 tis. interrupcí, tedy cca 1).

KATOLICKÁ CÍRKEV A METODY ASISTOVANÉ REPRODUKCE

Pouze na okraj je nutno zdůraznit, že církev striktně odmítá zásah třetí osoby do plození dětí a veškeré metody asistované reprodukce jsou z náboženského pohledu nepřijatelné. Silně věřící manželé tedy nemají právo žádat pomoc po medicíně, i kdyby pravděpodobnost úspěchu mít vlastní děti byla jakákoliv.
Podrobný rozbor problematiky (darování gamet, IVF fertilizace, mrazení embryí, náhradní matka atd.) přesahuje možnosti daného článku.

VÍRA VERSUS VÝKON POVOLÁNÍ

Existuje skupina lidí, kteří teprve během svého života dojdou ke ztotožnění se s katolickou vírou. Vnitřní rozpor mezi vírou a výkonem povolání (lékař, pedagog atd.) může být traumatizující a zásadní.

Z řad katolické církve jsem byl ujištěn o následujícím doporučení: I VĚŘÍCÍ ČLOVĚK JE ZDE KVŮLI TOMU, ABY POMÁHAL JAK VĚŘÍCÍM, TAK NEVĚŘÍCÍM.

VÍRA VERSUS PRÁVO NA INFORMACI

Jiný problém nastává v situaci, kdy např. silně věřící rodiče zakazují svým dětem (povinným školní docházkou) účast např. na školou organizovaných akcích týkajících se sexuální osvěty a výchovy, výuku antikoncepce atd.

I když neexistuje v žádném českém právním dokumentu právo na sexuální výchovu, existuje však právo na vzdělání a toto ústavní právo zcela vyčerpávajícím způsobem pokrývá i sexuální výchovu. Odpůrci sexuální výchovy operují nejčastěji tvrzením, že sexuální výchova náleží rodičům a nikoliv škole. Přitom v naprosté většině rodin stále nedochází k tomu, co by se dalo vážně považovat za sexuální výchovu.
Zásadním vodítkem v dané problematice je nález Evropského soudu pro lidská práva ze 7. 12. 1976 – Kjeldsenovi aj. contra Dánsko. Tehdy se několik dánských rodičů obrátilo na orgány Evropské úmluvy o lidských právech se stížností, ve které tvrdili, že povinná sexuální výchova je zásahem do rodičovských práv. Po zamítnutí stížnosti byla věc postoupena Evropskému soudu pro lidská práva a ten stížnost rovněž zamítl s tím, že Evropská úmluva nedává rodičům právo zasahovat do školní výuky, pokud se provádí objektivně a nesnaží se žákům vnucovat v etických a náboženských otázkách. V odůvodnění svého nálezu soud uvedl, že informace o sexuálním životě získávají dnes děti z různých pochybných pramenů. Poskytnout tyto informace ve škole je správné a objektivní, včetně informací o antikoncepci, aby nedocházelo k nežádoucím otěhotněním.
Protože je Evropská úmluva součástí i českého práva, je nález Evropského soudu pro lidská práva v této věci závazným výkladem i pro Českou republiku. (6)

Závěr: Ačkoliv se katolická víra a lékařský pohled v mnoha aspektech rozcházejí, je nepochybné, že by u lidí nedogmaticky smýšlejících měl nad pohledem církevním a pohledem medicínským vždy zvítězit pohled morální.

CAT Ostrava – vzdělávací agentura, GYNPRENATAL s.r.o. – NZZ, Havířov

Literatura:


  1. Papež Pavel VI., HUMANAE VITAE, O správném řádu sdělování lidského života, 1968

  2. M. Vácha, Jak je přirozené plánování rodičovství?, Křesťanské listy 1/2006

  3. MUDr. Radim Uzel, Plánované rodičovství a populační politika, Moravskoslezská regionální konference porodních asistentek a všeobecných sester 2006, Ostrava

  4. MUDr. Lázníčková L. a CENAP, Přirozené plánování rodičovství, Průvodce symptotermální metodou, 2003

  5. MUDr. Lázníčková L. a CENAP, Přirozené plánování rodiny, Záznamové tabulky symptotermální metody

  6. JUDr. Miroslav Mitlöhner, CSc. (Společnost pro plánování rodiny a sexuální výchovu): Právní otázky sexuální výchovy u dětí školou povinných

  7. J. a S. Predáčovi, Príručka symptotermálnej metódy PPR, 2005

  8. Cvičná příručka Ligy pár páru 2004

  9. MUDr. M. Friedrichová, Vyjmenovaná slova o sexu a manželství

  10. Tomáš Řehák, Sex: šlehačka na dortu, 2001

  11. P. Ing. A. Opatrný, Příprava na manželství

  12. MUDr. Dana Seidlová, Kontracepce pro praxi, Maxdorf-Jesenius 1997

  13. Kovář P., Regulace početí – podáváme studentům správné a aktuální informace? Prevence, č. 12/2005, s. 14 – 16



Prameň: www.planovanirodiny.cz

Katolícka cirkev a chudobní

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Stan Becker

Dve správy z 20. marca sú informatívne: 1. „František sľubuje slúžiť tým najchudobnejším a najslabším a vyzýva vládcov, aby im dali nádej“, čo hovorí samo za seba, a 2. „Filipínsky súd odkladá zákon o bezplatnej antikoncepcii pre chudobných“, kde sa dozvedáme, že katolícka cirkev vynútila odklad zákona, ktorý by zabezpečil bezplatnú antikoncepciu pre chudobné ženy.

Veľmi dobre sa vie, že ak sa chudobným ženám a dvojiciam poskytne možnosť predísť nechcenej tehotnosti, je to najúčinnejší spôsob vytrhnutia slabých z ich cyklu chudoby. Ak chce pápež František naozaj slúžiť chudobným, mal by zaraziť opozíciu katolíckej cirkvi proti tomuto zákonu.

Autor je profesor na katedre populácie, rodiny a reprodukčného zdravia na John Hopkinsovej univerzite verejného zdravia v Baltimore.

Prameň: The Church and the Poor

Sádecký Eugen – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Eugen Sádecký sa narodil 22. januára 1922 ako syn Aladára Sádeckého, správcu veľkostatku vo Vígľaši a Márie, rodenej Geysslerovej. V zápisnom liste vo Viedni udáva 11. 12. 1943 ako rodisko Zolnu, okres Zvolen a v zápisnom liste v Brne 15. 7. 1945 Breziny, okres Zvolen. Obidve obce sú v okrese Zvolen, ale ležia od seba na 35 km. Kto dnes vysvetlí túto záhadu?

Mal troch starších súrodencov – dve sestry a jedného brata. Po odchode otca do dôchodku žila rodina od roku 1930 vo Zvolenskej Slatine, a to až do smrti oboch rodičov v roku 1948.

Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho vyznania. Do národnej školy chodil vo Zvolenskej Slatine, potom navštevoval gymnázium vo Zvolene. V máji roku 1943 maturoval na Slovenskom katolíckom patronátnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom.

11. decembra 1943 sa imatrikuloval na Vysokej škole veterinárskej vo Viedni pod imatrikulačným číslom 5805. Mal ročné štipendium 7.000.- Ks. Absolvoval tam dva semestre a urobil prvé skúšky do prvej štátnice. Patril do krúžku Šutta – Krušpán – Izák – Fraňo – Faix – Škoda. Meno si urobil znalosťou detvianskych ľudových piesní, ale krásne spieval obidve Ave Maria. Neskoršie v Bratislave súťažil vo speve s kolegom Milanom Goišom.

19. 7. 1945 sa ako jeden z prvých zapísal na VŠV v Brne do 1. výukového kurzu (trvajúceho od 9. 7. do 31. 8. 1945) a 25. 10. 1945 do 4. semestra. Dostal imatrikulačné číslo 2831.

Diplom veterinárneho lekára dosiahol 22. 12. 1948 a doktorskú dizertačnú prácu obhájil 12. 2. 1949.

Po prvýkrát bol ženatý od roku 1950 do roku 1966 s Agnesou Orosovou; deti nemali.

Po druhýkrát sa v roku 1966 oženil s Angelou Lukáčovou. V roku 1966 sa im narodila dcéra Katarína, ktorá vyštudovala právo a vydala sa za Mariána Kordíka; majú dcéru Lindu a žijú v Bratislave.

Po skončení štúdií v roku 1948 bol Ministerstvom pôdohospodárstva v januári r. 1949 pridelený ako obvodný veterinárny lekár do okresu Veľké Kapušany, odkiaľ 1. septembra 1949 nastúpil na päťmesačnú vojenskú službu na Škole pre vojenských veterinárov v Pardubiciach, kde strávil štyri mesiace a prežil príhodu so zlomeninou nohy, ktorú opisuje vo svojom životopise Ondrej Pecháč:

Už 4. 9. 1949 konali vojaci viacerých útvarov na motocyklových závodoch Zlatá prilba mesta Pardubice poriadkovú službu. S Pecháčom a Polónym mal Sádecký službu na zatáčke, ktorá sa im videla nebezpečná, tak poodišli takých 150 – 200 m a sedeli v tráve na vonkajšej strane závodnej dráhy. Pecháč zbadal zlý smer závodníka Svatoňa, babrajúceho sa s motorom, skríkol a odtiahol nohy, takže motocykel mu prešiel len cez členok. Naplno to schytal Sádecký, ktorému sa zlomila pravá noha pod kolenom. Napriek sadrovému obväzu celej nohy dlhé týždne kurz dokončil, hoci na streľbové cvičenia sa nechal voziť na mestskom koči. Najlepšie obišiel s pár poškriabaniami Polóny.

Pre ročník narodenia 1922 a menej platila dĺžka základnej vojenskej služby 5 mesiacov, pre mladších dva roky a tak už vo februári 1950 nastúpil Sádecký opäť do štátnej služby ako zamestnanec PPPR, tentoraz v okrese Trebišov.

Od augusta 1950 do 1953 pracoval v košickej filiálke Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Bratislave (ÚŠVÚ – riaditeľ Dr. František Nižnánsky), kde bol vedúcim Dr. Zoltán Koppel. V roku 1953 bol poverený vedením a budovaním vznikajúcej pobočky ÚŠVÚ v Prešove, kde pôsobil do februára 1959.

Vo februári 1959 sa stal prvým veterinárom na novom pracovisku akademika Ivana Braunera, v Laboratóriu experimentálneho veterinárstva (LEV) Pobočky čs. akadémie pôdohospodárskych vied v Bratislave, pre ktoré uvoľnil nový riaditeľ ÚŠVÚ MVDr. Miloš Halaša štyri miestnosti v starej, pôvodnej budove svojho ústavu na Karloveskej ceste. V máji 1959 prešiel na toto pracovisko, ktorého prvou výskumnou úlohou sa stala epizootológia a prevencia Aujeszkého choroby hospodárskych zvierat, z ÚŠVÚ aj Med. vet. Rastislav Škoda. Našiel tam aj prom. biol. Jarmilu Pokornú, Ing. Stellu Ivaničovú (chemičku) a o pár rokov prišla MVDr. Oľga Jamrichová, dnes Borsuková.

Po zrušení Československej akadémie pôdohospodárskych vied v roku 1961 sa LEV stalo na krátky čas vysunutým pracoviskom Výskumného veterinárskeho ústavu v Brne a v roku 1963 prešlo do Virologického ústavu ČSAV v Bratislave (riaditeľ akademik Dionýz Blaškovič) ako Oddelenie veterinárnej virológie (vedúci akademik Ivan Brauner). Po smrti akademika Braunera 6. 9. 1967 sa stal vedúcim oddelenia Med. vet. Rastislav Škoda, ktorý 1. januára 1968 nastúpil študijný pobyt vo Francúzsku, z ktorého sa do vlasti nevrátil.

Celý kolektív pracovníkov oddelenia sa od roku 1959 venoval výskumu Aujeszkého choroby hospodárskych zvierat a v roku 1962 vyrobili účinnú vakcínu proti tejto nákaze u ošípaných.

V roku 1969 obhájil Sádecký kandidátsku dizertačnú prácu Význam potkanov pri šírení Aujeszkého choroby.

Od 1. 6. 1970 až do odchodu do penzie v roku 1989 pracoval na oddelení rickettsií VÚ-ČSAV (vedúci oddelenia bol MUDr. Rudolf Brezina, CSc.), ktoré bolo vo svojich počiatkoch zamerané na výskum Q horúčky hovädzieho dobytka a oviec, v tom čase najčastejšieho prameňa infekcie Coxiellou burnetti u ľudí. Spolu s Ing. Štefanom Schramekom, CSc. získali v roku 1981 autorské osvedčenie č. 185051 – patent na „Spôsob prípravy očkovacej látky proti Q horúčke u domácich zvierat“. V roku 1984 získal s Ing. Štefanom Schramekom, CSc. patent č. 211113 na „Spôsob prípravy očkovacej látky proti enzootickému potratu oviec“; na danú tému publikoval v domácich aj zahraničných odborných periodikách.

Po roku 1984 sa Sádecký zameral na výskum chlamýdiových infekcií. Venoval sa prevažne skúmaniu uretritídy mužov, spôsobenej agensom Chlamydia trachomatis a spolu s kolegami J. Miklášovou, M. Zamborom, J. Úrvölgyim, Z. Haviarovou a E. Kováčovou publikovali v domácich i v zahraničných odborných periodikách.

Ku koncu života mal problémy s dvanástnikom a žalúdkom a vtedajšie lieky proti tejto chorobe mu spôsobovali zrážanie krvi, takže musel brať lieky na riedenie krvi a to sa mu asi stalo osudným. 22. 2. 1990 šiel do nemocnice s diagnózou prasknutý vred a 27. 2. 1990 úplne nečakane náhle umrel na zástavu srdca v dôsledku zápalu pľúc. Pre zákaz návštev v dôsledku epidémie chrípky sa s ním rodina nemohla rozlúčiť, pretože návštevy boli zakázané a vážnosť situácie lekári rodine neoznámili. Pochovaný je na cintoríne Ružinov v Bratislave.


Spracované podľa údajov manželky a dcéry v novembri 2011.

Zoznam publikácií

Brauner, I. – Škoda, R. – Sádecký, E. – Somogyiová, J. 1962. Pokusy s modifikovaným kmeňom vírusu Aujeszkého choroby. Imunizácia s kmeňom BUK v laboratórnych a terénnych podmienkach. Veterinarna Sbirka (Sofia), 1962, č. 9, s. 3 – 7.

Škoda, R., Sádecký, E. a Molnár J., Sérologická imunita proti Aujeszkého chorobe prasníc po prirodzenom ochorení, Veterinářství, vol. 13, no. 5:205 – 208, 1963.

Škoda, R., Sádecký, E. a Molnár, J.,1963. Über die bei Mutterschweinen nach natürlicher Infektion nachweisbare Immunität gegen die Aujeszkysche Krankheit. Archiv exp. Vet.-Med., 17, 1363 – 1370, 1963.

Škoda, R., Brauner, I., Sádecký, E., Mayer, V., Immunization against Aujeszky disease with live vaccine. 1. Attenuation of virus and some properties of attenuated strains. Acta virologica, 1964; 8: 1 – 9.

Škoda, R., Brauner, I., Sádecký, E., Somogyiová, J., Immunization against Aujeszky disease with live vaccine. 2. Immunization of pigs under laboratory conditions. Acta virologica, 1964; 8: 123 – 134.

Škoda, R. – Brauner, I. – Sádecký, E. – Somogyiová, J. – Jamrichová, O. 1966. Imunizácia proti Aujeszkého chorobe živou vakcínou. 3. Imunizácia ošípaných vakcínou BUK v terénnych podmienkach. Veterinární medicína 1966, roč. 39, s. 85 – 95.

Blaškovič D., Szanto J., Albrecht P., Sádecký E., Lackovič V., Demonstration of swine influenza virus in pigs by the fluorescent antibody method, Acta Virol. 1964 Sept; 8: 401 – 9.

Blaskovic D., Rathová V., Kočišková D., Kaplan M. M., Jamrichová O., Sádecký E. Experimental infection of weanling pigs with A-swine influenza virus. 3. Immunity in piglets farrowed by antibody-bearing dams experimentally infected a year earlier. Bull World Health Organ. 1970; 42(5): 771 – 777.

Sádecký E., Brezina R., Michalovič M., Q fever in the southern part of Western Slovakia (in Slovak). Vet. Med. 1974, 19, 549 – 556.

Sádecký E., Brezina R., Michalovič M., 1974, Weterinarna medicina, II, 19, 653 – 660.

Sádecký, E., Brezina, R., Immunization of large livestock against Q fever, Veterinarno-medicinski nauki: 2 (3), 73 – 74, 1975.

Sádecký. E., Brezina, R., Kazár. I. et al., Immunization against Q fever of naturally infected dairy cows. Acta Virol. 19: 486 – 488, 1975.

Sádecký E., Brezina R., Michalovič M., Vaccination of cattle against Q-fever, J. Hyg. Epidemiol. Microbiol. Immunol., 19(2), 200 – 6, 1975.

Urvölgyi, J., Sádecký, E., Detection of complement-fixing antibodies against Coxiella burnetii in sera of experimentally infected hens. Acta virologica, 20(3), 1976.

Urvölgyi, J., Sadecký, E., Obnaruženije komplement-svjazyvajuščich antitel k Coxiella burnetii v syvorotkach eksperimentaľno inficirovannych, Acta virol., 1976, Roč. 20, č. 3, s. 269.

Travniček, M., Sádecký, E., Balaščák. J., Kazár, J., Urvölgyi, J., Brezina, R., Mitterpak, J., Incidence of mass abortions in sheep from Chlamydia infection in Slovakia, Veterinářství, 7 (12) 542, 1977.

Sádecký E., Kazár J., Brezina R., An epidemic Q fever in employees and shearers of wool in sheep breeding in east Slovakia (in Slovak). Veterinářství 1977, 30, 548.

Sádecký, E., a Brezina, R., Vaccination of naturally infected ewes against Q-fever. Acta Virol. 21:89, 1977.

Sádecký E., Ábel J., Vaccination of cattle against Q-fever in the district of Bratislava-countryside, Veterinárna medicína (slov.) 19, 653 – 660, 1978.

Sádecký E., Evidence for sheep and human infections with the agent of enzootic abortion of ewes in Slovakia. J. Hyg. Epidemiol. Microbiol. Immunol., 22(1): 127 – 8, 1978.

Sádecký E., Trávniček M., Balaščák J., Brezina R., Kazár J., Úrvölgyi J. et al., Enzootic abortion of sheep in Rožňava district, Vet Med, 23, 25 – 28, 1978.

Sádecký, E., Vaccination of cattle and ewes against Q fever under field conditions, Rickettsiae and rickettsial diseases, Bratislava, Veda, 1978, s. 603 – 609.

Trávniček M., Urvölgyi J., Sádecký E., Balaščák J., Brezina R., Kazár J., Gazdic J., Mitterpak J., Isolation and identification of Chlamydia psittaci as the pathogen in enzootic abortion of sheep in eastern Slovakia. Vet. Med. (Praha), Aug., 23(8), 479 – 83, in Slovak, 1978.

Schramek, S., J. Kazar, and E. Sadecky, Serological cross reaction of Lipid A components of lipopolysaccharide isolated from Chlamydia psittaci and Coxiella burnetii, Acta Virol. (Engl. Ed.), 24:224, 1980.

Sádecký E., Infection of cattle and livestock handlers with Coxiella burnetti and Chlamydiae in the farm of Bernolakovo (West Slovakia). J. Hyg. Epidemiol. Microbiol. Immunol., 25(1), 52 – 59, 1981.

Sádecký E., J. Miklásová, M. Zambor, J. Urvölgyi, E. Kovácová a R. Brezina, Isolation of Chlamydia trachomatis from urethral scrapings of men, Acta Microbiol. Hung., 31(2), 85 – 90, (1984).

Sádecký E., J. Urvölgyi, J. Javorová, M. Zambor a Z. Haviarová, Urethritis in men caused by Chlamydia trachomatis, Česk. Epidemiol. Mikrobiol. Imunol. 33(2), 71 – 5, 1984.

Sádecký E., M. Zambor, Z. Haviarová a J. Miklásová, Clinical aspects, diagnosis and treatment of nonspecific urethritis of chlamydial origin. Bratisl. Lek. Listy, 84(1), 83 – 7, (1985).

***

Obrazový materiál


Prílohy k životopisu:

  1. Sádecký (2. sprava) v Devíne u Krušpánovcov (2. zľava je Dagmar Krušpánová)

  2. Sádecký Nacionále VŠV Viedeň, 1. sem. 11. 11. 1943

  3. Sádecký Imatrikulačný list Brno 1945 – 1948


[caption id="attachment_2110" align="alignleft" width="200" caption="Sádecký (2. sprava) v Devíne u Krušpánovcov (2. zľava je Dagmar Krušpánová)"][/caption]

[caption id="attachment_2215" align="alignleft" width="204" caption="Sádecký Nacionále VŠV Viedeň, 1. sem. 11. 11. 1943"][/caption]


[caption id="attachment_2218" align="alignleft" width="179" caption="Sádecký Imatrikulačný list Brno 1945 – 1948"][/caption]


Pozri tab. 14.

Nebo je výmysel

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Rastislav Škoda

Pre koho je určená kniha Nebo nie je výmysel (Todd Burpo a Lynn Vincentová, Tatran, 2011)? Podľa obalu pre deti, podľa obsahu pre dospelých. Na desiatkach internetových strán ju komentujú dospelí – väčšinou smiešne pozitívne – ale názor mladého čitateľa nenachádzam. Má zmysel zaoberať sa ňou v spoločnosti neveriacich? Má, pretože ide o deti, o našu budúcnosť, a to v súvislosti s druhým základným článkom kresťanského náboženstva, s vierou v posmrtný život. Tým prvým je samozrejme viera v Boha. Je zaujímavé, že rastie počet kresťanov, ktorí síce veria v Boha, ale nie vo večný posmrtný život a podrobnosť, že anglikánska cirkev (myslím, že je bližšia protestantizmu ako katolicizmu) už pred sto rokmi odpísala dogmu o posmrtnom živote vo večnom pekle. Ani priemerní katolíci sa nezaoberajú peklom (nepoznám modernú knihu o pekle), no páli ich nebo a majú o ňom veľa kníh.

Vychovávajú teda svoje deti vo viere v nebo.

Tu mi prichádza na myseľ, čo povedal o výchove detí veľký Tolstoj:

„Na náboženské klamstvo sme si už tak zvykli, že ani nepozorujeme, aká prostomyseľnosť a strašná ukrutnosť je obsahom učenia cirkvi. My to nepozorujeme, ale deti to zacítia a ich duša si z toho odnesie nevyliečiteľné poškodenie. Musíme si uvedomiť, čo to vlastne robíme, keď vychovávame svoje deti touto takzvanou náboženskou výchovou. Čisté a nevinné, ešte neoklamalo a nebolo oklamané, obracia sa dieťa na nás, ktorí poznáme život, a pýta sa nás, podľa akých pravidiel má človek žiť svoj život? A čo my odpovedáme? Obyčajne už dopredu predchádzame ich otázkam tým, že im rozprávame židovskú legendu, túto nerozumnú až hlúpu a predovšetkým nemorálnu historku. Vydávame ju za svätú pravdu, hoci vieme, nie je možná a pre nás nemá zmysel: že pred šesťtisíc rokmi sa akási zvláštna a ukrutná bytosť podujala stvoriť svet a hneď aj človeka; že prvý človek zhrešil a že pre jeho hriech ten zlý boh potrestal nielen jeho, ale aj nás všetkých, hoci my sme nič zlé neurobili; že aj on bol potrestaný za tento hriech tak, že nechal umrieť svojho syna; a nakoniec, že náš hlavný cieľ v tomto živote je pokúsiť sa obmäkčiť tohto boha a uniknúť utrpeniam, ktoré pre nás pripravil.“

„Vlády a vládnuce triedy potrebujú toto klamstvo; podopiera ich moc a preto budú vždy žiadať, aby sa vkladalo do myslí detí a pri tom zasiahlo svojím hypnotizujúcim účinkom aj dospelých. Ľudia, ktorí nie sú za trvanie dnešného nespravodlivého sociálneho usporiadania, ale naopak, prajú si jeho zmenu, no predovšetkým tí, čo chcú svojim deťom dobre, musia ich zo všetkých síl brániť pred týmito nebezpečnými lžami. Aj keď budú deti úplne ľahostajné voči náboženským otázkam, aj keď im bude každé pozitívne náboženstvo úplne cudzie, bude to nekonečne lepšie ako najdokonalejšia výučba židovsko-kresťanského náboženstva.“

Ellen Keyová k tomu dodáva:

„Samozrejme nemáme a nesmieme zbaviť dieťa hry s predstavivosťou – ale hru neslobodno brať vážne! Neslobodno sa čudovať, keď si dieťa vytvára realistické predstavy aj o duchovných veciach a neslobodno ich potláčať, ako nepotláčame ani iné prejavy detského duchovného života. Pretože ak sa falošné predstavy vydávajú za najvyššie pravdy o živote, musia narušiť posvätnú jednoduchosť dieťaťa.

A keď dieťa nakoniec zistí, že ani dospelí neveria tomu, čo ho ako náboženstvo učia, vtedy jeho detský inštinkt pre vieru, dôveru a úctu k učiteľovi, to je jeho schopnosť prežívať rôzne náboženské pocity, dostane ranu, ktorá v ňom zanechá stopy na celý život.“ (Pozri: Storočie dieťaťa)

Do akej miery je prípustné hovoriť dnes deťom o nebi a vychvaľovať ho tak, ako to robí protestantský pastor Burpo? Viem, že to zo zvyku v našej zemepisnej oblasti robia aj rodičia, ktorým chýba takéto presvedčenie a dieťa to raz zbadá. Najneskoršie v styku s internetom a so spolužiakmi pochopí, že je to rozprávka ako o princeznách a vílach. Šťastné rodiny a deti, kde o tom padne pár slov a odloží sa to bokom ako pre svet tabletov a facebooku v mobile nepotrebné haraburdie. Nešťastné rodiny a deti, kde si rodičia nahovárajú, že „očami a srdcom trojročného dieťaťa“ sa naučia nielen „vrúcnejšie milovať Boha“ a „pripraviť sa na cestu do neba“, ale aj „ako sa treba dívať na svet“. Nešťastné deti, ktorých rodičov „dôkazy o existencii neba, ktoré ponúka tento New York Times Bestseller, určite ohromia“.

To je na tejto knihe strašné: Kňazom vymyslená parabola zdanlivej smrti sa podáva ako skutočná udalosť, ktorej majú ako úžasnému zázraku uveriť dospelí, aby vo svojej viere ešte lepšie indoktrinovali svoje deti. Som rád, že vyvolala celý rad odmietavých a protestujúcich komentárov od súdnych čitateľov.

Ostrovná civilizácia – Vízia ľudského osídlenia vo štvrtom miléniu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Roderick Nash

Divočinou voláme inú civilizáciu, ako je naša vlastná – Henry David Thoreau

Sme najnebezpečnejším druhom na planéte a každý iný druh, vrátane samej zeme, má dôvod báť sa našej ničivej sily. Sme však aj jediným druhom, ktorý, keď sa rozhodne urobiť to, pustí sa s veľkou silou do záchrany toho, čo by mohol zničiť – Wallace Stegner

Vstupujeme do tretieho milénia a to je výborná príležitosť zamyslieť sa nad históriou a budúcnosťou divočiny a civilizácie na planéte Zem. Milénium je, samozrejme, celkom umelý pojem. Čas sa začal merať tisícročiami až v roku 1582, keď cirkevná hierarchia odhadom určila dátum narodenia Krista. Takže nič špeciálne nebolo spojené s dňom 31. decembra 999; ľudia ani nevedeli, že sa končí prvé milénium. Robíme však veľký krik okolo konca druhého tisícročia o tisíc rokov neskoršie a máme možnosť prekonať krátkozrakosť, typickú pre náš druh. Ľudia málokedy plánujú viac ako pár rokov dopredu a ani históriu dobre nepoznajú. Je čas začať rozmýšľať o našom druhu ako o celku v širokom rozmedzí.

Na zodpovednosť voči nášmu prostrediu sa dá pozerať z hľadiska dedičstva. Ako historika ma zaujíma, ako sa bude budúcnosť pozerať na to, čo sa stalo s planétou pod naším dozorom. Čo si pomyslia moji pravnuci (a ich pravnuci), keď sa dozvedia pravdu o holubovi sťahovavom, lososoch, veľrybách a koralových útesoch?

V tejto eseji je mojou úlohou pozrieť sa na históriu vzťahu človek–príroda a pokračovať diskusiou o ďalekej budúcnosti. Chcem napnúť naše mysle. Aká môže byť ľudská držba Zeme o tisíc rokov – na začiatku štvrtého milénia? Môj návrh obsahuje niekoľko vskutku veľkých zmien. Očakávam, že bude kontroverzný. Na prvý pohľad si môžete myslieť, že Ostrovná civilizácia je bláznovstvo a nemožnosť, ale neprestaňte kritizovať. Úlohou tejto eseje je diskutovať o stratégii takého obývania tejto planéty, ktoré bude trvať veľmi dlho a zahrnie globálny ekosystém. Je to pre náš druh najväčšia možná výzva. Ak nesúhlasíte s mojou víziou Ostrovnej civilizácie, vytvorte si vlastnú. Ak myslíte, že zastať na dnešnom bode je dobrá cesta do budúcnosti, predložte svoje dôkazy a spôsob uvažovania. Hlavná vec je zdvihnúť občas oči z každodennej podrobnosti a päťročného plánu a zahľadieť sa na horizonty planetárnych možností. Takýto cieľ je prvý životne dôležitý krok pre riešenie problému. Bez neho nám chýba smer a prostriedky na posúdenie možností, na ktoré sa postupne zameriame.

Štartujme v divočine. Je to stav mysle, skôr vnímanie niečoho ako zemepisný pojem; pred príchodom čried dobytka a pôdohospodárstva pred asi desaťtisíc rokmi to neexistovalo. Keď sme začali stavať mentálne hranice medzi sebou/nami a prírodou, keď sme začali klásť do krajiny ploty a brány, dostala predstava kontrolované verzus nekontrolované prostredie svoj význam. V starej angličtine znamená will, koreň slova wildernis, niečo, čo má will, svoju vlastnú vôľu. Z toho vzniklo adjektívum wild, divý či divoký a v zložkách, napríklad wildfire, blesk či búrka, wild rivers, bystriny a wildcats, divé mačky. Druhá časť slova, ness, znamená miesto, takže doslovne znamená wilderness kus zeme, ktorá má svoju vôľu; je to miesto, kde sa potulujú divé, nedomestikované zvieratá a kde prebiehajú prírodné procesy bez ľudskej prítomnosti.

Potom ako ľudia založili farmy a na nich miesto lovu a zberu postavili svoje prežívanie, stala sa nekontrolovaná príroda nepriateľom novej civilizácie. Pastorálne spoločnosti typu tých, ktoré vyprodukovali Starý a Nový zákon, postihla mánia narovnávať, čo bolo krivé a vyhládzať, čo bolo drsné. Počas tisícročí sa úspech civilizácie meral deštrukciou divokých miest, divých zvierat a divochov. Plán hry sa zakladal na zlomení ich vôle. V biblii boh divočinu preklial. Jej protiklad sa volal rajom. Adam a Eva ho stratili, keď nahnevali boha a ten ich vyhnal do divočiny. Prví európski kolonizátori Nového sveta mali vo svojej batožine zásoby prostriedkov účinných proti divočine. To posledné, na čo mysleli osadníci východných brehov, bola ochrana divej prírody alebo zakladanie prírodných parkov. Indiáni boli divosi a bolo ich treba „civilizovať“ alebo eliminovať. Po neistom začiatku sa títo pionieri veľmi zdokonalili v lámaní vôle nekontrolovaných oblastí a ich obyvateľov. Sekery, pušky a ostnatý drôt – potom železnice, priehrady a diaľnice – sa osvedčili pri premene prostredia, ktorá zanechala len roztrúsené ostatky divočiny.

V oslave expanzie na západ však tkvie irónia celého projektu. Kedy sa príliš veľký úspech naraz zmení na zlyhanie? Rast sme vždy považovali za synonymum pokroku, ale väčší nie je lepší, ak vytvára civilizáciu, ktorá nie je udržateľná. Netreba zvíťaziť nad divočinou, ale nad našou kapitalizmom hnanou kultúrou s jej rakovinovou tendenciou k sebazničeniu.

Američania sa začali zaoberať týmito revolučnými myšlienkami v 19. a 20. storočí. Henry David Thoreau už r. 1851 pochopil, že divočina je kľúčom k zachovaniu sveta. George Perkins Marsh, diplomat ovládajúci 21 jazykov, vysvetlil vo svojej pozoruhodnej knihe Man and Nature, vydanej v r. 1867, že so svojou dokonalou technológiou, ale bez etických zábran stali sa ľudia novou a veľmi deštruktívnou prírodnou silou. Vyslovil podozrenie, že to, čo ľudia vyhlasujú za víťazstvo nad prastarým lesom, bude mať za následok povodne, suchá a dezertifikáciu, ktoré porazia ich sny o pokroku. Na začiatku 1890-tych rokov John Muir odmietol tisíce rokov judeo-kresťanských postojov ako neplatné, keď vyhlásil za chrámy a katedrály horské lesy. Američanov tejto generácie najviac šokovalo konštatovanie úradného súpisu v roku 1890, že už niet hraníc. Natívni Američania boli rozdrvení, byvoly temer vymizli a priemyselné mestá strácali svoj lesk – tu sa dalo myslieť, že vychvaľovaný civilizačný proces môže zájsť priďaleko. Témy bestsellerov začiatkom 20. storočia naberali primitivistické tóny – napríklad Volanie divočiny (1903) Jacka Londona a Tarzan (1914) Edgara Ricea Burroughsa – a naznačovali, že relatívne hodnotenie divočiny a civilizácie sa mení.

Vynorila sa celonárodná úzkosť vyvolávaná stratou hraníc. Dominantný postoj voči divočine prechádzal od záväzku k prínosu. Ocenenie a neskoršie ochrana divočiny sa začali v mestách, kde sa divoká krajina vníma ako relatívna novinka a vo svojej podstate je menej hrozivá.

Racionalita raného hnutia za divočinu bola skoro celkom antropocentrická. Scenéria, rekreácia a ekonomika nového turizmu do prírody podporovali rastúcu popularitu divých lokalít. Sofistikovanejšie, ale nie menej utilitaristické boli predstavy divočiny ako sanktuária, múzea národných dejín, podnetu pre jedinečné umenie a literatúru a psychologickej pomoci pri strese. Boli to na svoju dobu dobré argumenty a na ich základe vznikli prvé národné parky a chránené divočiny. The Wilderness Act (Zákon o divočine – 1964) bol revolučný akt, ale – nemýľte sa – jeho cieľom bolo dobro pre ľud.

V posledných 50 rokoch druhého milénia sa vynorilo nové, biocentrické racionále divočiny. Jeho ústrednou časťou bola myšlienka, že divočina má svoju vnútornú hodnotu a že jej ochrana nemá s nami nič spoločné. Naopak, je to skôr miesto, kde náš druh môže prejaviť veľmi potrebnú „vynechávku“ našej desaťtisícročnej posadnutosti kontrolou a premenou planéty. Uctievaním divočiny prejavujeme schopnosť zdržať sa. Ochrana divočiny je gesto planetárnej skromnosti, spôsob podelenia si vesmírnej lode, na ktorej spolu cestujeme celý svoj život.

Korene tohto hodnotenia divočiny siahajú v USA až k Henrymu Davidovi Thoreauovi a jeho názoru, že „divočina je civilizácia, ktorá je iná ako naša“. John Muir písal „o právach všetkých ostatných tvorov“, čo civilizovaní ľudia dovtedy sústavne ignorovali. Už v 19. storočí sa v Anglicku silne bojovalo za práva určitých zvierat a v roku 1915 Albert Schweizer rozšíril tento ideál na „úctu k životu“. Tu a v knihe botanika Cornellskej univerzity Liberta Hydea Baileya (tiež 1915) bol ideálom nielen dobrý manažér alebo stevard prírody, ale človek, ktorý to všetko rešpektuje ako eticky rovné, lebo to bolo stvorené Bohom. Baileyovými slovami majú ľudia „svoju nadvládu vložiť do oblasti morálky. Teraz je to oblasť obchodu.“ Tento teologický holizmus, majúci dlhú tradíciu v západnom myslení a ešte dlhšiu v ázijských kultúrach, našiel veľkú podporu v novej vede, v ekológii. V roku 1927 sa po prvý raz objavil výraz potravinový reťazec a v roku 1935 ekosystém. Zamerajúc sa na vzájomné vzťahy obstarali ekológovia vedecký argument pre názor, že príroda je spoločenstvo, do ktorého ľudstvo patrí, ale nie je tovarom, ktorý ľudstvo vlastní.

V esejach 1920-tych a 1930-tych rokov a hlavne vo svojej knihe A Sand County Almanac (Almanach pieskového okresu – 1949) stal sa ekológ divočiny Aldo Leopold významným americkým propagátorom slávneho sloganu „etika zeme“. Jeho najvyššou prioritou bolo „zachovanie divočiny“. Tvrdil, že to predstavuje akt „celonárodnej kajúcnosti“ druhu, notoricky známeho pre svoju „biotickú aroganciu“. V 1960-tych rokoch svedčili knihy Leopolda a ekologičky Rachel Carsonovej, najmä jej Silent Spring (Tichá jar – 1962), o zmene amerického postoja k prírode. Výraz konzervácia, používaný od roku 1907, mal čisto utilitaristické zameranie a zdôrazňoval národnú silu a prosperitu. Muir dával prednosť výrazu prezervácia, pričom mal na mysli ľudský osoh z nekontrolovaného a nevyužívaného prostredia. Novým pojmom 1960-tych rokov bol environmentalizmus; popularizoval výraz polúcia a dal váhu myšlienke práv prírody. Teológovia a filozofi sa spojili s environmentalistami a spoločne vyhlásili, že tradícia prirodzených práv národa, ktorá tak rozšírila morálnu komunitu národa, že pojala Afroameričanov, natívne národy a ženy, musí teraz obrátiť pozornosť na ďalšiu utláčanú menšinu, prírodu. V roku 1973 sa objavil výraz hlbinná ekológia, pre vieru v práva každého života prekvitať v spoločne obývanom ekosystéme. Niektorí filozofi roztiahli jej platnosť na zemské útvary, napríklad rieky a pohoria, a tak aj na ekosystémy.

Takéto etické uvažovanie viedlo k tomu, že ako „sociálna zmluva“ Johna Locka vyžadovala obmedzenia osobnej slobody v záujme vytvorenia spravodlivej spoločnosti, tak „ekologická zmluva“ môže obmedziť práva ľudského druhu v záujme ekosystému. Texty Marine Mammals Protection Act (1972) a Endangered Species Act (1973) boli pozoruhodné tým, že niektorým nie-ľudským druhom priznali právo na život, slobodu a hľadanie šťastia (samozrejme príslušnými výrazmi). Príznačné bolo, že mnohé z chránených druhov sa nepovažovali za milé alebo pre ľudí nejako užitočné; ich hodnota bola vnútorná a ich členstvo v biotickej spoločnosti nesporné.

Príchod biocentrizmu a environmentálnej etiky pôsobil povzbudzujúco, ale lavína dôkazov svedčila, že civilizácia bude ďalej ničiť prirodzené rytmy a rovnováhy aj v treťom tisícročí. Súčasné myslenie a diskusie sa zaoberali týmito problémami. Biológovia hodnotili urýchlenú hromadnú deštrukciu biodiverzity ako šiestu hromadnú extinkciu. V roku 1950 žilo na zemi viac ľudí ako v celej ich histórii spolu (1) a odteraz mala pribúdať miliarda ľudí každých 15 rokov. Šíriac sa do voľného priestoru rýchlosťou 6 000 akrov denne len v USA, ľudia obsadili väčšinu príjemných lokalít v miernom podnebnom pásme. Témami každodenných titulkov sa stali klimatické zmeny, nedostatok čistej vody, vyčerpanie pôdy, odlesňovanie a problém potravy. A na obzore už číhajú masívne epidémie, hladomory a klimatické zmeny, ktoré by mohli devastovať život na planéte.

Jedným slovom, svet sa ukazuje byť zraniteľný. Vo svojej knihe Collapse (2005) podčiarkuje Jared Diamond ekologickú neudržateľnosť mnohých ľudských civilizácií posledných desaťtisíc rokov a prísne upozorňuje, že nie sme výnimka. Konštatuje, že environmentálne problémy sa vyriešia, a to ak nie rozumnou voľbou, tak ekologickou pohromou a sociálnym rozpadom. Môj návrh Ostrovnej civilizácie je odpoveďou na problémy, ktoré naznačili Diamond a iní.

Divočina, v ktorej žije väčšina tých viac ako tridsať miliónov druhov, deliacich si medzi sebou Zem, je teraz sama ohrozený zemepisný druh. Len asi 2 percentá rozlohy súvislých 48 štátov sú ešte legálne divoké a asi práve toľko je spevnených! Veľká časť americkej krajiny bola do určitej miery zmenená. Je iróniou, že Spojené štáty viedli v zakladaní národných parkov a prezervácii divočiny a o len o niečo viac ako storočie sú za hraničnou érou. V iných, starších oblastiach – tu príde na myseľ Japonsko alebo Francúzsko – je ľudská kontrola prírodného prostredia temer úplná. Prinajmenšom v temperovaných oblastiach nachádzame už len ostatky kedysi divokého sveta a stojíme pred nezmeniteľným rozhodnutím o ich osude na planéte, ktorá sa nakoniec vidí byť malá a zraniteľná. V priebehu jedného storočia sa môže divočina úplne stratiť alebo stať natoľko roztrieštenou, že bude ekologicky bezvýznamná. Niektorí v tom vidia nielen porušenie ľudského práva tešiť sa z divej prírody, ale aj porušenie práv iných druhov a práva samotného prostredia.

Ak sa pozeráme do štvrtého tisícročia, čo je tisíc rokov dopredu, vidíme viaceré cesty, ako môže končiť prírodný svet, v ktorom sme sa vyvíjali. Scenár pustatiny predvída spustošenú, otrávenú a využitú planétu, vládajúcu uniesť len patetické ostatky kedysi zázračnej biologickej rozmanitosti. Ľudia sa ukázali byť hroznými susedmi väčšine ostatného života na svojej planéte. Neboli sme dobrí spolumajitelia. Rast sa zamieňal s pokrokom. Storočia nedostatočného financovania príliš veľkej a šíriacej sa civilizácie položili ekosystém, samozrejme vrátane nás, na kolená. Ako vrchol nevďačnosti a nezodpovednosti opúšťame zahodenú planétu. Predvoj ľudí, ktorí nezmúdreli zo svojej histórie, putuje medzi hviezdami a hľadá nové priestory na plienenie. Je možné, že podmienky divočiny sa vrátia prechodom do stavu, ktorý Alan Weisman (2007) nazval „svetom bez nás“. No rana vývoju by bola hlboká a liečba by trvala milióny rokov.

Druhá možná budúcnosť je scenár záhrady. Predstavte si štvrté tisícročie ako úplnú ľudskú kontrolu prírody, ale tentoraz „dobročinnú“. Náš druh obsadil a zmenil každú štvorcovú míľu plochy a každý planetárny proces od oceánov po počasie podrobil vytvoreniu a vývoju života. Ako sa niektorí báli, končí to nami. Už nie sme časťou prírody: vystúpili sme z biotického tímu, resp. vystúpili sme nad neho. Miliardy ľudí žijú v tejto planetárnej záhrade. Chladné a čisté rieky pokojne tečú vo svojich hrádzach (no niet v nich veľa života) a vlniace sa obilné polia siahajú až k obzoru. Jediné veľké zvieratá naokolo sú tie, ktoré jeme! Je možné, že taký svet by sa dal urobiť udržateľným pre niekoľko málo druhov, ale divočina a od nej závislá rôznorodosť života by tam nemala miesto. Možno také by bolo environmentálne zdravie, dlho považované za späté s normálnym, prirodzeným fungovaním ekosystémov. Záhradníkmi tohto človekom vytvoreného raja by neboli také múdre (sapientné) opice, ako si ľudia predstavovali; po násilnom a krátkozrakom dobytí Zeme sa stali obeťami homogenizácie, biotického schudobnenia a svojej nadmernej chuti.

Existuje aj tretí scenár, ktorý sa zmocnil predstavivosti niektorých premýšľavých environmentálnych filozofov. Dá sa nazvať budúci primitív. Predpokladá odpísanie technologickej civilizácie ako 10 000 rokov trvajúceho pokusu, ktorý sa končil neúspechom. Či už v dôsledku voľby alebo nevyhnutnosti, malé skupiny ľudí sa vrátili k spôsobu existencie, ktorý pre náš druh dobre fungoval milióny rokov. Nevýhodou tohto scenára je, že neobyčajné výdobytky a potenciál civilizácie sa stratili. Lepším cieľom sa mi vidí to, čo si Henry David Thoreau prial ako „zabezpečenie všetkých predností“ civilizácie „bez útrap v dôsledku jej nevýhod“. Nemajú ľudia rovnaké právo na splnenie svojich evolučných potenciálov ako iné druhy? Vitálnou výhradou by muselo byť, že keby tak bolo, neohrozili by sme, resp. neeliminovali by sme možnosti iných členov biotického spoločenstva plniť ich ciele. To znamená nezavrhnúť technológiu, ale využívať ju eticky a zodpovedne, teda múdro.

Štvrtý scenár pre štvrté tisícročie nazývam ostrovnou civilizáciou. Slovami Martina Luthera Kinga je to sen, a znamená zoskupovanie ľudí v planetárnom rozsahu. Hranice sa ťahajú okolo prítomnosti ľudí, nie okolo divočiny. Pokročilé technológie umožňujú ľuďom redukovať ich pôsobenie na prostredie. Po prvý raz v ľudskej histórii znamenajú lepšie nástroje mier a nie vojnu s prírodou. Je samozrejmé, že ostrovná civilizácia znamená koniec myšlienky integrácie našej civilizácie do prírody. Rozvod, ktorý sa začal čriedami a roľníctvom, je konečný! Keďže sme sa ukázali byť dosť šikovnými, aby sme si vytvorili vlastné prostredie, miesto toho, aby sme sa adaptovali na to, čo nám obstarala príroda, berieme túto možnosť až do logickej krajnosti. Pôsobíme len na nepatrnú časť planéty. Ostatok ostáva z vlastnej vôle divoký – nie je civilizovaný.

Takáto veľká zmena sa nezaobíde bez kompromisu v otázke ľudskej slobody. Na konečnej planéte, o ktorú sa delíme s miliónmi iných druhov, môže mať neohraničené možnosti len obmedzený počet ľudí . Prvý krok k ostrovnej civilizácii je ovládnuť populačný rast a znížiť ľudskú populáciu na počet okolo 1,5 miliardy. Samozrejme sa to dá urobiť! Je tu len jeden problém, ale poznáme jeho príčinu aj riešenie. Je to motivácia, a tá zatiaľ chýba. Nová, širšia etika zeme a číry strach z krachu premnoženého druhu môžu obrátiť beh vecí. Rozhodujúci prvý krok je postaviť prírodu nad ľudí. Dave Foreman, Mike Roselle a ich kolegovia dali svojej platforme v roku 1980 meno „Najprv Zem!“ Ako veci vyzerajú, ľudí pribúda a množia sa rýchlosťou 10 000 za hodinu; táto rýchlosť anuluje každý zisk z činnosti dnešných priateľov divokého života a divočiny.

Druhé obmedzenie sa týka životného priestoru. Historicky sme pre seba vždy vyžadovali príliš veľký kus planéty, ktorú si delíme s inými druhmi. Divoké veci sme zatlačili do najmenej príťažlivých kútov prostredia. Je na čase, aby sa náš druh uspokojil s osídlením biologicky „okrajových“ oblastí – ktoré s našou inteligenciou môžeme modifikovať – a aby sme prenechali biologicky cennejšie miesta divej prírode. Pravda je, že sme boli hroznými spolubývajúcimi v zemskej domácnosti. Ktorý iný druh by podporoval Endangered Species Act, týkajúci sa nás?

Jedna verzia ostrovnej civilizácie by mohla nariadiť, aby tá 1,5 miliardy ľudí žila v 500 koncentrovaných oblastiach, riedko roztrúsených po celej Zemi. Produkcia potravy, výroba energie, zaobchádzanie s odpadom, a kultúrne aktivity by sa diali na územných jednotkách v podobe kruhu s priemerom sto míľ a tromi miliónmi obyvateľov. Opis nových usporiadaní bydlísk sa nemôže začať „mestami“; vytvoria ich architekti a inžinieri štvrtého tisícročia. Môžu byť na póloch, v horách, pod zemou alebo pod morami. Cez niektoré môžu tiecť rieky. Niektoré ostrovy môžu plávať na vode alebo vznášať sa vo vzduchu. Samozrejme sa budú diať kultúrne výmeny – ale medzi ostrovmi bude len veľmi málo globálnej výmeny potravy, energie a materiálov – možno nebude nijaká. Ekonomiky budú asi relokalizované a koncepcia „jedál z okruhu so míľ“ sa stane skutočnosťou. Vrátime sa k usporiadaniu spoločnosti, ktoré dobre fungovalo na malej ploche gréckych mestských štátov, stredovekých kláštorov a v pueblách Juhozápadu. Isteže, na jednotlivých ostrovoch bude divá príroda ľudskou prítomnosťou veľmi zmenená, ale nie je to čestnejšie a lepšie ako na celej planéte venovať všetko jednému druhu? Koncepcia každého ostrova je taká, že ľudský dopad na jeho fungovanie je úplne vylúčený. Obraz rozliezania, ktorým planéta trpí dnes, sa pominie.

Nech sú možnosti týchto nových spôsobov žitia ľudí akokoľvek vzrušujúce, osobitne príťažlivý je život mimo ostrovov. Ľudská prítomnosť tam implodovala. Brány sú pozatvárané. Hrádze zmizli. Za tisíc rokov môžu byť cesty, koľajnice, ropovody a plynovody, telefonické linky, oceánske lode, slovom všetky prostriedky pozemskej dopravy nepotrebné. Počítam s úžasnou novou technológiou, ktorá to všetko umožní. Jej vrcholom by mohla byť jadrová fúzia. Sú to fikcie utopickej vedy? Možno, ale spomeňme si len, čo sa vravelo o televízii a počítačoch pred sto rokmi. Pritom rýchlosť technologických zmien dramaticky rastie. Samozrejme nemôžem dokázať možnosť zázrakov, akým by mohla byť doprava teleportáciou o tisíc rokov, ale na tom istom základe mi vy nemôžete dokázať, že to tu nebude. Ak sa naše najlepšie mozgy pustia do riešenia technologických výziev ostrovnej civilizácie, aj zázraky sa môžu stať skutočnosťou. Netreba ísť späť do pleistocénu a žiť s malou ekologickou stopou. Povedal by som, že technológia je sama osebe neutrálna; záleží na tom, aký druh technológie rozvinieme a čo urobíme s výrobkom. Prečo nerozšíriť našu etiku, neskoncovať so znečisťovaním mysle a nepustiť sa cestou vrcholnej technológie do minimalizácie dopadu našej činnosti? Výsledkom by mohol byť sen prezervácie prírody. Hranica sa opäť ukáže a tentoraz bude trvalá. Rieky sú plné lososov, jeleň, byvol a antilopa pobiehajú po planinách. Aj mocné predátory sa vrátili, a to bez ľudského pričinenia; možno sa budú podobať na pleistocénovú megafaunu, ktorú sme nikdy nevideli. Ako sme boli pred čriedami a roľníctvom, pred 10 000 rokmi, tak sme v roku 4000 znovu dobrými susedmi v rámci ekologickej komunity. Homo sapiens je zdravý a raduje sa zo svojej verzie slobody a hľadania šťastia; také sú aj všetky ostatné tvory a komponenty prírodného sveta.

Často počuť otázku, aké budeme mať možnosti, ak nebudeme chcieť žiť na husto osídlených ostrovoch uprostred divej prírody? Stručná odpoveď znie, že ak by ste chceli v roku 4000 žiť štýlom vysokej technológie, nemali by ste túto voľbu. V zmysle obsahu novej, ekologickej zmluvy sa vzdáme niektorých slobôd ako napríklad pasenia stád na otvorených farmách alebo žitia v rozsiahlych lyžiarskych strediskách. Ak ste chceli lyžovať, mali ste voliť život na ostrove, postavenom povedzme v Alpách. Môžete však opustiť svoj ostrov a tešiť sa z dovolenky s minimálnou stopu dopadu v prvotriednej divočine. Môžete tam žiť aj dlhšie alebo natrvalo. Podmienka je, že tam musíte ísť a prísť ako časť divočiny. To znamená, že prevezmete starý, predpastorálny spôsob života. Nebudú tam stáda ani usadlosti, mestá ani ohrady, dokonca ani chaty v lesoch. Tí, čo sa zrieknu ostrova, dostanú od prírody len to, čo budú potrebovať; zisk ani rast nie sú v ich rovnici. Konečne pochopíme, čo mienil Wilderness Act z roku 1964 pod ľuďmi, ktorí sú návštevníkmi a neostanú žiť v cudzom dome.

Ľudia ďalekej budúcnosti budú mať možno možnosť voliť na sezónnej báze medzi spôsobmi života zameranými na počítače alebo táboráky. Mladým ľuďom sa bude možno odporúčať dvojročná misia alebo návšteva divočiny. Bez akéhokoľvek kontaktu s civilizovaným ostrovom sa môžu naučiť staré spôsoby lovu a zberu a poznať staré vidiecke etiky. To by boli situácie, keď by sa niektorí vrátili do pleistocénu a rozhodli sa žiť svoju budúcnosť opísaným primitívnym spôsobom. Dá sa však počítať s tým, že ľudia vydržia dlho tak žiť a postarať sa o seba? Odpoveď je, že samozrejme, pretože bude tu opäť zdravá zem a more, na ktorých naši predkovia vybudovali udržateľnú kultúru trvajúcu stovky tisícročí.

Ostrovná civilizácia je odpoveď na históriu človeka Homo sapiens na Zemi. Počas okolo piatich miliónov rokov existencie nášho druhu bola planéta svojou podstatou divočina. Ľudia boli len ďalší poľovníci a zberači medzi ostatnými a populácia ostávala relatívne malá a stabilná. Ich spôsob života bol úspešný a zhoršoval sa len pri závažných klimatických zmenách; jedna taká nás teraz straší. Pred asi 10 000 rokmi začal náš druh experimentovať s kontrolou prírody a prestavbou našich osídlení. Presnejšie povedané, ľudia sa prestali prispôsobovať svojmu prostrediu a začali ničiť a znovu tvoriť. Časť experimentu viedla k vrcholným vývojovým úspechom. No časom sa do toho zaplietla irónia. Ľudské úspechy, najmä predstava, že väčšie je lepšie, niesla v sebe semená deštrukcie seba samej, ako aj mnohých iných životných foriem. Zo stanoviska ostatného života predstavuje rast našej civilizácie rakovinu jej ekosystému. Nepatríme už do ekologického týmu: vylúčili sme sa z biotickej archy! Stalo sa presne to, čo biológ Edward O. Wilson (1993) mienil vetou „Darwinove kocky sa dokotúľali zle pre Zem“. Ostrovná civilizácia robí potrebnú opravu. Dovoľuje ľudským bytostiam realizovať ich kultúrny a technologický potenciál pri zachovaní rovnakého práva na sebaurčenie pre všetky iné bytosti.

Dlho som podporoval hnutie prezervácie divočiny a najnovšie konzervačnú biológiu a myšlienku obnovy divočiny. Stále viac sa však ukazuje, že obdivuhodní vedci, filozofi verejní úradníci, zapojení do týchto snáh, váhajú pred plným uplatnením svojich vlastných ideí. Znepokojení fragmentáciou prostredia divokého života zanedbávajú možnosť fragmentácie nás samých! Pokúšajúc sa vytvoriť mosty medzi divokými ostrovmi zriekajú sa možnosti urobiť z civilizácie ostrov na divej Zemi. Ťažko mi padne vidieť realizáciu dôležitých cieľov konzervačnej biológie bez radikálnej prestavby ľudských životných štýlov a ambícií.

Biológovia nás varujú, že evolúcia zahodila tisíce takých sľubných štartov, ako sú naše a že by nám mala robiť starosti budúcnosť nášho súčasného spôsobu života. Hore smerujúce krivky trendov nie sú udržateľné. Prídu veľké zmeny. Ťažkosť tkvie v tom, či nastanú premyslene, náhodne alebo zo zúfalstva. Ide pritom o veľmi veľa: o nič menej ako o budúcnosť života na Zemi. A týka sa to, samozrejme, aj nás samých.

Stojíme na križovatke nielen ľudskej histórie, ale celého evolučného procesu. Život sa vyvinul z hviezdneho prachu, vody a ohňa v priebehu miliárd rokov. Nakoniec jeden šikovný druh vyvinul schopnosť priviesť k pádu celý tento biologický zázrak. No do strachu pred možnosťou potopenia tejto archy sa mieša útecha. Zemi nehrozí, tak ako vo veku dinosaurov, bludný asteroid, smrtiaca hviezda. Dnes sme my tou smrtiacou hviezdou a máme schopnosť zmeniť jej dráhu. Na tomto mieste môže byť vhodné poznamenať, že až dosiať bolo environmentalistické hnutie predovšetkým negativistické. Je proti všeličomu. No pri ostrovnej civilizácii nielen hovorím o problémoch. Ostrovná civilizácia je niečo, za čo možno byť.

Na záver si predstavte, že táto planéta, blúdiaca v rámci súčasných zúfalých nápadov, zadá hypotetickej intergalaktickej kybernetickej agentúre zoznamovací inzerát vo forme

E-Harmony.com tohto znenia:

„Teplá ale ohrozená planéta

s dobrým počasím, fotosyntézou, evolúciou a kontinentálnymi platňami

hľadá starostlivý dlhodobý vzťah so súcitnou formou života.“

Nuž, možno to môžeme byť my, čo sa prihlási. Možno, že biocentrická etika a rešpekt pred svojvoľnou divou prírodou – popri zdravej dávke strachu pred našou budúcnosťou – nás obrátia z rakovinových na starostlivých. Možno by sme mali odpovedať na tento zoznamovací inzerát. Možno je Zem práve teraz pripravená prijať ponuku ostrovnej civilizácie.

Prameň: Nash, Roderick. 2012. „Island Civilization.“ In Life on the Brink, edited by Philip Cafaro a Eileen Crist, Athens and London: The University of Georgia Press, s. 301 – 312.

(1) Poznámka prekladateľa: Podľa Carla Hauba v roku 2011 žilo na svete 6,5 % dosiaľ narodených ľudí. Webový odkaz: How Many People Have Ever Lived on Earth?

Môžu ateisti a kresťania spolupracovať?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Interview Jonathana Merritta s Chrisom Stedmanom

Kresťania a ateisti sa v otázkach kultúry a filozofie často považujú za oponentov. Môžu spolupracovať na rovnakých cieľoch? Chris Stedman, 26-ročný asistent ateistického kaplána na Harvardskej univerzite (cibrinka, treba sa nad tým zamyslieť, čo tí tam majú! – pozn. prekl.), verí, že áno. Ako bývalý evanjelik vie niečo o obidvoch spoločenstvách.

Je autorom knihy Faitheist: How an Atheist Found Common Ground with the Religious (Faiteista: Ako ateista našiel základy, ktoré má spoločné s veriacimi). Je toho názoru, že sociálnu priepasť medzi ateistami a veriacimi treba preklenúť, aby mohli spolupracovať na spoločnom dobre. Mnohým sa jeho posolstvo nepáči – najmä nie evanjelikánom, ktorí sa nehlásia k interreligióznemu dialógu.

JM: Výraz faitheist je zložený zo slov viera a ateista. Ako ste na to prišli?

CS: Ja som ho nevymyslel. Je to jeden z pejoratívnych označení ateistov, priateľských voči veriacim, prispôsobujúcich sa im. Považujem to za konštruktívnu konverzáciu a s názvom súhlasím.

Byť faiteistom znamená hľadať spoločný základ pre spoluprácu s ľuďmi, ktorí majú o svete inú predstavu ako ja. Verím, že vieme nájsť spoločný cieľ a pracovať na jeho dosiahnutí. Neznamená to, žeby náboženské (a nenáboženské) idey boli imúnne voči kriticizmu, no mali by sme byť čestní a vedieť hovoriť aj inakšie ako apologeticky – obhajovať svoj svetonázor. Myslím, že by sme mali venovať viac energie spolupráci s náboženskými komunitami.

JM: Uznávate, že voči ateizmu existuje sociálna stigma, ktorá charakterizuje ateistov ako „zlých ľudí“, kým kresťania sa považujú za „dobrých“? Ak áno, ako si predstavujete zmenu tejto šablóny?

Celkom tak. Rad štúdií a prieskumov ukázal, že ateisti patria temer všade medzi najmenej rešpektované skupiny obyvateľstva. Keď organizujem diskusné krúžky na gymnáziách a univerzitách o ateizme a náboženskej rozličnosti, hneď na začiatku kladiem účastníkom otázku, aké výrazy a vety počujú od ľudí, keď príde reč na ateistov. Prevládajú negatívne odpovede a slová typu „arogantný“, „domýšľavý“, „hnevlivý“, „zlostný“ atď. Na otázku, kde sa berú také slová, prichádza odpoveď, že v masmédiách sa pestujú extrémne názory, že antiateizmus vyslovene podporujú niektoré náboženské osobnosti a že je to v určitých kruhoch trpený ohlas dávnej spoločnosti.

Na oboch stranách existujú stereotypy a preto si myslím, že je potrebný taký dialóg, ktorý tieto stereotypy prelomí. Na obidvoch stranách treba nájsť ľudí, ktorí sú ochotní dať sa do rozhovoru s členmi druhej strany a nehľadia na označkovanie. Len dialóg názorov predsa umožňuje ľuďom podeliť sa o svoje skúsenosti a informovať sa o svojich hodnotách – ak sa vyberajú príbehy, ktoré približujú a humanizujú jednotlivé spoločenstvá. Ak sa trvá na odstupe, niet možnosti na čestnú výzvu predpojatostí inej skupiny.

JM: Vo veku 11 rokov ste sa stali znovuzrodeným kresťanom, ale teraz sa považujete za ateistu. Čo viedlo k tejto konverzii?

CS: Pre dve veci som sa stal znovuzrodeným kresťanom. Asi rok pred konverziou som začal čítať knihy ako Korene, Hirošima a Denník Anny Frankovej. Tieto knihy nielen obohatili moje vedomosti o niektorých ukrutnostiach, ktoré sa diali v ľudskej histórii – poučili ma aj o veľkom utrpení mnohých jednotlivcov. Vzbudili vo mne empatiu a túžbu po spravodlivosti a odstraňovaní utrpenia.

Asi o rok sa moji rodičia rozviedli. To otriaslo mojou stabilitou a začal som hľadať svoje miesto v spoločnosti. Niektorí priatelia – možno len známi – ma pozvali do mimoškolského krúžku evanjelickej mládeže. Nadchol ma pocit, že medzi nimi sa vyparili všetky sociálne bariéry; boli sme zelenáči nielen v zemepise. Okamžite som sa cítil prijatý a milovaný a dostával som odpovede na otázky o spravodlivosti a utrpení.

No cirkev, do ktorej som vstúpil, bola prísne proti homosexualite a ťažko som roky bojoval so svojou sexuálnou orientáciou, kým som našiel svoje miesto v LGBT (pôvodne anglická skratka, ktorá primárne znamená „lesbický, gejovský, bisexuálny a transrodový“ (angl. lesbian, gay, bisexual, and transgendered)), vrátane kresťanstva. Neskôr som na univerzite študoval náboženstvo a kresťanskí profesori ma naučili rozmýšľať o mojej viere. Pochopil som, že moja túžba po súdržnosti s inými a po rozhovoroch o hodnotách a o spôsobe, ako zlepšiť svet, existuje aj mimo metafyzických záväzkov kresťanstva, ktoré som si osvojil vstupom do kresťanskej komunity. Dnes som ateistom, čo podčiarkuje moju predstavu etického imperatívu, že treba prekonať náboženské rozdiely a nájsť medzináboženské porozumenie: ak pre nás niet božských síl, ktoré by zasahovali do ľudských záležitostí, je na nás samých, aby sme zlepšili svet.

JM: Máte neobyčajný pracovný titul „humanistický kaplán“ na Harvarde. Čo sa za tým skrýva?

CS: Ako kaplán pomáham organizovať spoločenstvo ateistov, agnostikov a bezkonfesijných na našej univerzite. Som k dispozícii pre študentov, ktorí si chcú s niekým o niečom pohovoriť. Popritom koordinujem program „Values in Action“ (asi Hodnoty pôsobia – VIA), čo znamená usporadúvať schôdzky našej komunity s inými svetonázorovými, teda aj náboženskými komunitami za účelom dialógu a spoločných akcií. Aspoň raz za mesiac sa stretávajú študenti rozličných komunít pri akciách proti hladu vo svete, chudobe a iným dôležitým problémom.

Jeden príklad: Posledný rok sme aktivizovali tisíce ľudí pri zbierke na 70 000 balíčkov jedla pre chudobné deti v Massachusetts. Spoločné dielo dalo študentom rozličných vier a svetonázorov možnosť dozvedieť sa niečo o spoluobčanoch, ktorí majú celkom iné perspektívy ako oni. Tento program je pomerne nový, ale boli sme veľmi dojatí skutočnosťou, že toľkí mali záujem o spoluprácu.

JM: Vo Faitiste nabádate ateistov a kresťanov, aby sa spojili a pracovali za väčšie dobro. Ako sa dajú budovať takéto vzťahy?

CS: Myslím si, že jedným zo štartov takýchto vzťahov je akcia, akú som práve opísal. Takýto druh spolupráce na nejakej akcii zvyšuje dopad pôsobenia spoločenstva – práca viacerých zasiahne viacerých, ale vytvára aj priestor, kde sa dáva možnosť stretnúť sa a učiť sa od ľudí, ktorí sú inakší. Podporujem každého, kto má záujem o stavanie mostov medzi náboženstvami a nenáboženskými svetonázormi, aby sa zblížil s inými a aby s nimi diskutoval o svojich skúsenostiach. A čo je najdôležitejšie: aby im aktívne načúval. Umožni si vidieť veci, ktoré sám nemáš; skús byť empatický k ideám a skúsenostiam, ktoré sú ti cudzie alebo dokonca hrozné. Buď čestný, ale aj súcitný.

Spoločnosť tieto veci niekedy sťažuje viac ako treba. Ľudia majú málo príležitostí otvorene hovoriť o náboženských diferenciách prívetivo, bezpečne a konštruktívne. Našťastie pribúda záujemcov o takéto perspektívy a to ma do budúcnosti robí optimistom.

Prameň: Stedman, Chris a Jonathan Merritt. 2013. Religion News Service, 29. 4. 2013.

Ábel Maximilián – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Maximilián Ábel sa narodil 13. decembra 1924 v Štítniku, okres Rožňava. Jeho otec Michal Ábel bol poštový úradník. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva.

Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Piešťanoch v roku 1943.

Do 1. semestra VŠV vo Viedni sa zapísal 10. 11. 1943 a udal 7 000 Ks ročného štipendia; dostal imatrikulačné číslo 5777 a absolvoval vo Viedni 2 semestre. Po prepuknutí SNP sa vrátil do vlasti.

Na VŠV v Brne prišiel 17. 7. 1945 a zapísal sa do 1. výukového kurzu. Viedenské semestre mu boli uznané a dostal úľavu jedného semestra „v dôsledku vojnových udalosti“, takže 30. 9. 1947 sa zapísal do 8. semestra. Dňa 23. 3. 1948 dosiahol veterinársky diplom a 19. 6. 1948 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

Pôsobil vo Veľkých Ripňanoch, okres Topoľčany. Neskôr podnikal v hotelierstve a vlastnil pekný hotel v blízkosti Topoľčian.

Naposledy býval v Piešťanoch, A. Hlinku 57/71, kde 29. 7. 2002 zomrel.

Pozri tab. 14.

Ács Juraj – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Juraj Ács sa narodil 22. januára 1917 v Kližskej Nemej, okres Komárno. Bol rímskokatolík a maďarskej národnosti. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom do 1. semestra 7. 10. 1937; dostal imatrikulačné číslo 2056. Dňa 21. 2. 1938 sa zapísal do 2. semestra a tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Antalovský Augustín – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Augustín Antalovský sa narodil 31. marca 1922 v Goronde, okres Mukačevo, na Podkarpatskej Rusi; za vojny v rokoch 1938 – 1945 patrila jeho domovina k Maďarsku, dnes je to Ukrajina. Vtedy sa písal po maďarsky ako Antalovszky Ágoston. Bol grécko-katolíckeho náboženstva.

Maturoval na maďarskom gymnáziu v Mukačeve.

V septembri 1942 sa zapísal pod č. 323 na VŠV v Budapešti a absolvoval tam 3 semestre.

5. 10. 1946 sa zapísal pod č. 3096 a s poslovenčeným menom Augustín Antalovský na VŠV v Brne. Zo štúdia v Budapešti mu boli uznané 4 semestre a 1. štátna skúška, takže sa zapisoval do 5. semestra. 2. štátnu skúšku urobil v roku 1948, tretiu v r. 1949.

Diplom dosiahol 29. 3. 1949 a doktorskú prácu obhájil 18. 6. 1949. Neskôr dosiahol hodnosť kandidáta vied.

Pôsobil ako zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Veterinárnej nemocnice v Hradci Králové, kde si vzal za manželku zubnú lekárku, s ktorou mali jedno dievča. Manželka Zora Antalovská sa narodila 11. 6. 1924 v Kloboukách u Brna. Prof., MUDr., DrSC., doc. stomatológie na Lekárskej fakulte v Hradci Králové. Zomrela v roku 2006.

Augustin Antalovský zomrel náhle asi 19. 8. 1971 v Hradci Králové krátko po dovolenke v Taliansku. Pochovaný je v Hradci Králové.

Bibliografia:

Antalovský, Augustin, Účinek barviv textilního průmyslu na ryby, 1949, dizertačná práca, Vysoká škola veterinárna, 77 strán.

Antalovský Augustín, Základy veterinární obvazové techniky, SZN, 1957 – 174 strán.

Antalovský, Augustin, Připomínky k zlepšení výsledků rumenotomií, Veterinářství 1955, r. 5, č. 10, s. 310 – 313. ISSN: 0506-8231.

Antalovský, Augustin, Zdokonalení rumenotomie pomocí fixačního rámu, Veterinářství 1955, r. 5, č. 1, s. 9 – 11. ISSN: 0506-8231.

Antalovský, Augustin, Laparotomie u koní, Veterinářství 1955, r. 8, č. 11, s. 341 – 343. ISSN: 0506-8231.

Antalovský, Augustin, Zkušenosti s chloramfenikolem při laparotomiích skotu, Veterinářství 1954, r. 4, č. 4, s. 120. ISSN: 0506-8231.

Antalovský, Augustin, K léčbě medikamentosních flebitid a otoků hyaluronidasou, Veterinářství 1954, r. 4, č. 3, s. 90 – 92. ISSN: 0506-8231.

Antalovský, Augustin, Kasuistický příspěvek z chirurgického oddělení krajské veterinární nemocnice v Hradci Králové, Veterinářství 1953, r. 3, č. 1, s. 20 – 22. ISSN: 0506-8231.

Antalovský, Augustin, Noma – zvláštní forma gangrenozní stomatitidy, Veterinářství 1953, r. 3, s. 190 – 192. ISSN: 0506-8231.

Antalovský, Augustin, Podmínky a metody úspěšných císařských řezů u domácích zvířat, Veterinářství 1953, r. 3, s. 237 – 242.

Antalovský, Augustin, Místní nitrožilní anestesie na distální části končetin u skotu, 1964 Brno: ÚSVÚ – Stanice klinické diagnostiky a therapie v Hradci Králové.

Pozri tab. 9.

Bajczy Imrich – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Imrich Bajczy sa narodil 13. marca 1913 v obci Lak, okres Komárno. Bol nemeckej národnosti (pri prvom zápise udal nemecký materinský jazyk) a evanjelik helvétskeho vyznania. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra VŠV v Brne 25. 9. 1935 s imatrikulačným číslom 1905 a 9. 2. 1938 sa zapísal do 8. semestra. 17. 12. 1937 zložil s výborným prospechom 1. štátnu skúšku.

Nenašli sa nijaké údaje o jeho diplome alebo doktoráte.

Pozri tab. 2.

Balázs Rudolf – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Rudolf Balázs sa narodil 14. marca 1920 v Tornali, okres Revúca.

Maturoval na Protestantskom gymnáziu v Rimavskej Sobote.

V septembri 1942 sa zapísal pod č. 326 do 1. semestra VŠV v Budapešti a absolvoval tu dva semestre. Iné údaje sme nenašli.

Do štatistiky viedenských študentov sa nepočíta.

Pozri tab. 9.

Ballon Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Jozef Ballon sa narodil 29. apríla 1920 v Považskej Bystrici. Jeho otec Ignác Ballon bol obchodník. Bol slovenskej národnosti a katolík.

Maturoval v roku 1939 na Štátnom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom.

Patril medzi prvých štipendistov a do 1. semestra VŠV vo Viedni sa zapísal 12. 1. 1940. Do 4. semestra sa zapísal 5. 6. 1942, ale do ďalších semestrov už nie.

Po oslobodení prišiel do Brna a 30. 7. 1945 sa zapísal do 1. a 2. výukového kurzu, resp. 29. 10. 1945 a opäť až 5. 3. 1949 do 5. semestra. Do 7. semestra sa zapísal 30. 9. 1949. Ako maturant z roku 1939 dostal 3 semestre úľavy.

Nepodarilo sa potvrdiť neúplný údaj, že dosiahol veterinárny diplom, resp. či a kde pôsobil ako veterinár.

Pozri tab. 10.

Baradlai Oliver – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Oliver Baradlai sa narodil 23. júla 1922 v Spišskej Novej Vsi. Jeho matka Helena bola vdova. Bol nemeckej národnosti a evanjelik a. v.

Maturoval na Reálnom gymnáziu v Spišskej novej Vsi v roku 1941.

Do 1. semestra VŠV vo Viedni sa zapísal 15. 11. 1941, pričom rubriku o štipendiu nevyplnil; pri zápise do 2. a 3. semestra ju škrtol, čo by znamenalo, že štipendium nemal. Dostal imatrikulačné číslo 5576.

6. 7. 1946 promoval vo Viedni po obhájení dizertačnej práce Über die Verteilung des Blutzuckers zwischen Blutkörperchen und Plasma beim Schaf (O rozdelení krvného cukri medzi krvnými platničkami a plazmou u oviec).

Zdá sa, že jedného dňa zmenil národnosť a vrátil sa na Slovensko. Nevieme, kde pôsobil. Venglarčík udáva, že okolo roku 1970 preplával Dunaj späť smerom do Rakúska…

Pozri tab. 11.

Berliner Móric – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Móric Berliner sa narodil 22. 7. 1912 v Michalovciach. Bol slovenskej národnosti a židovského náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Na VŠV v Brne sa zapísal 25. 2. 1936 do 1. semestra a 16. 2. 1939 do 7. semestra. Tým sa jeho stopa stráca.

Pozri tab. 2.

Bodický Cyril – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Cyril Bodický sa narodil 24. júla 1924 v Turčianskom Svätom Martine ako syn Cyrila, bankového riaditeľa v Banskej Bystrici. Bol Slovák a evanjelik a. v.

Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1942.

Na VŠV vo Viedni sa zapísal 1. 12. 1942 a absolvoval tam jeden semester. Údaj o štipendiu nevyplnil.

Po oslobodení, pri zápise do 3. semestra na VŠV v Brne udáva, že jeho otec bol prepustený zo zamestnania. Výukový kurz nenavštevoval. Bol mu uznaný jeden semester štúdia práva na Slovenskej univerzite v Bratislave a 1 semester štúdia na VŠV vo Viedni, plus úľava na základe vojnových udalostí, takže 12. 3. 1946 sa zapísal do 4. semestra a postupne v rokoch 1947 a 1948 absolvoval ďalšie semestre. 26. 2. 1949 sa zapísal do 10. semestra.

Prvú štátnu skúšku zložil 27. 2. 1947, o 2. a 3. niet záznamu.

Prekvapuje, že ani o udelení diplomu, resp. doktorátu sme na VŠV v Brne ani vo Viedni nenašli nijaké údaje, rovnako ani o pôsobení veterinára Bodického na Slovensku. Dá sa predpokladať, že na jar 1949 opustil Československo, a to bez absolutória aj demisória. Ako potom mohol získať v zahraničí potrebnú kvalifikáciu, na ktorú mal nárok?

Pozri tab. 12.

Bodon László – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

László Bodon sa narodil 23. marca 1923 v Lučenci.

Maturoval na Kármanovom gymnáziu v Lučenci.

V septembri 1942 sa zapísal pod č. 338 do 1. semestra VŠV v Budapešti a absolvoval tu 3 semestre.

Do štatistiky viedenských študentov sa nepočíta.

Pozri tab. 9.

Bohuš Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Ladislav Milan Bohuš sa narodil 16. septembra 1922 v Hanušovciach nad Topľou, okres Vranov nad Topľou, ako syn učiteľa Emila Bohuša. Bol Slovák a evanjelik a. v.

Maturoval na Evanjelickom slovenskom kolegiálnom gymnáziu v Prešove v roku 1941.

Veterinárstvo začal študovať vo Viedni, a to zápisom do 1. semestra 6. 11. 1941; dostal imatrikulačné číslo 5558. Tretí semester absolvoval na VŠV v Hannoveri, no na jeseň 1943 sa vrátil na VŠV vo Viedni, kde sa 10. 11. 1943 zapísal do 5. semestra a absolvoval tu ďalšie dva semestre. Zimný semester 1944 už nezapísal.

Pri prestupe na VŠV v Brne sa 26. 8. zapísal do výukového kurzu a 29. 10. 1945 do 8. semestra s imatrikulačným číslom 2841. Dňa 10. 6. 1947 získal diplom veterinárneho lekára a 6. 3. 1948 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

Pracoval v Prešove a v Žiline (v kafilérii a na KNV), kde okolo r. 1967 zomrel, ale pochovaný je v Sabinove.

Pozri tab. 11.

Maximum oráčin a perspektíva šetrenia pôdy

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Ausubel Jesse H., Iddo K. Wernick a Paul E. Waggoner

Je prirodzené očakávať, že viac a bohatších ľudí bude vyžadovať väčšie osídlenie, obrábať viac polí, rúbať viac lesov a väčšmi tlačiť na prírodu.

Uplynulé polstoročie disciplinovaného a klesajúceho dopytu pôdy a jej intenzívnejšieho a efektívnejšieho využívania posilňuje racionálnu nádej, že tlak narastajúcej populácie nepremôže prírodu. Začínajúc príkladmi pestovania plodín vo veľkých a rýchlo sa rozvíjajúcich štátoch Čína a India a v USA preverujeme, čo sa tu stalo za toto ostatné polstoročie. Pozrieme sa aj na ostatných 150 rokov, keď sa oblasti ako Európa a USA stali hlavnými príjemcami a užívateľmi chemických, biologických a mechanických noviniek priemyselnej revolúcie v pôdohospodárstve. Analýzu staviame na modeli ImPACT (podrobnosti, tabuľky a grafy vynechávame pre komplikovanosť obsahu – pozn. prekl.) a skúmame prvky, ktoré pôsobia pri využívaniu pôdy na produkciu plodín, vrátane veľkosti populácie, životnej úrovne, spôsobu výživy obyvateľstva a výkonnosti pôdohospodárov.

India a Čína

V roku 1960 mala India asi 450 miliónov obyvateľov. V roku 1961 bolo bohatstvo Indie vyjadrené v HDP asi 65 miliárd dnešných USD (Svetová banka 2012). Priemerný Ind konzumoval denne 2 030 kilokalórií (kcal), čo sa blíži hodnote minima kalórií pre hlad.

Indickí roľníci pestovali na 161 miliónoch hektárov (mha) pôdohospodárske plodiny a štát dovážal ročne 4-10 miliónov ton obilia, čo bolo v 1960-tych rokoch priemerne asi 6 % celoštátnej potreby (FAO 2012). V USA sa vtedy napomínali deti, aby dojedli hrachovú polievku a boli rady, že nemajú osud hladných detí v Indii.

Roky medzi 1960 až 2010 videli viac detí, väčšie bohatstvo a lepšiu výživu. Počet Indov sa zvýšil 2,5-krát a ich priemerný zárobok 15-krát. Priemerný Ind jedol v roku 2010 denne o šestinu viac kalórií ako v roku 1960. Väčšina Indov žila ešte stále na dedinách, ale mnohí sa už sťahovali do miest, kde boli menej závislí od zdrojov z lesa (Chandramouli 2011; Ministerstvo životného prostredia Indie 2009). Medzi rokmi 1960 a 2010 pribudlo k indickým lesom 15 mha, čo je viac ako rozloha amerického štátu Iowa. Zvrat v odlesňovaní nastal v čase vrcholenia rozlohy oráčin.

India, ktorá až do roku 1960 nemala nikdy čistý vývoz obilia, mala 4 roky čistého vývozu medzi 1970 a 1989, ako aj 4 také roky medzi 1990 a 2009 (FAO 2012). V dôsledku pôdohospodárskych technológií, zavedených v 1960-tych a 1970-tych rokoch, ako aj trvalých snáh o zvýšenie výnosov, zaberali oráčiny na obilie v roku 2009 len o 5 % väčšiu rozlohu 170 mha (FAO 2012).

Od roku 1960 sa v Indii zvýšením produktivity zachránila obrovská plocha na pestovanie obilia: 65 mha, čo sa rovná rozlohe Francúzska alebo štyrom štátom Iowa. Po zelenej revolúcii, ktorá dostala svoje meno v 1960-tych rokoch, pokračovalo šetrenie pôdy do 21. storočia. Na rozdiel od iných revolúcií tých čias, táto sa osvedčila a naďalej prispieva znižovaním expanzie rozlôh, potrebných na pestovanie obilia, k nasýteniu početnejších úst.

Porovnanie správ FAO o spotrebe mäsa v porovnaní s HDP na obyvateľa ukazuje, že Indovia, rovnako ako Pakistanci a Japonci, jedia v pomere k svojmu bohatstvu menej mäsa (FAO 2012). Bude to dôsledok toho, že v Indii je veľa vegetariánov, menej hektárov potrebných na rastlinnú produkciu, osobitne na obilie pre výživu ľudí? Šetrenie pôdy pri pestovaní kukurice v Číne, kde sa jej dve tretiny spotrebujú ako krmivo pre zvieratá, poskytuje údaje o vplyve vegetariánstva na šetrenie pôdy. Ako v Indii, aj v Číne rástla aj populácia, aj jej príjmy a od roku 1961 sa obyvateľstvo sťahuje do miest. Počas ostatného polstoročia sa počet obyvateľov Číny zdvojnásobil a HDP vzrástol 45-krát (Svetová banka 2012). Ako sa Číňania množili a prosperovali, konzumovali dvojnásobok kalórií, vrátane kalórií z 8-krát toľko vajec a 14-krát toľko z mlieka a mäsa. Hoci spotreba mäsa v Číne kontrastuje so spotrebou mäsa v Indii, zvýšenie konzumácie mäsa tu bolo pomalšie ako rast bohatstva: 45-krát zvýšené bohatstvo viedlo len k 14-násobnému zvýšeniu konzumácie mäsa.

Kým rozloha pôdy osiatej obilninami sa za polstoročie zdvojnásobila, hektárové výnosy sa zvýšili 4,5-krát. Tým sa ušetrilo 120 mha, čo sa rovná 2 Francúzskam alebo 8 Iowám. Disciplinovaní spotrebitelia a výkonní roľníci znižovali nárast rozlôh obilnín a medzitým rástla rozloha lesov – v rokoch 1990-2010 o (neuveriteľných – pozn. prekl.) 30 % (FAO 2010 a,b). Napriek väčšiemu počtu a bohatších úst indickí a čínski roľníci dokázali uživiť svoju populáciu a obmedziť expanziu obrábanej pôdy.

Zvyšovanie príjmov znamenalo aj lepšiu výživu, ale spotreba priemernej ľudskej potravy rástla pomalšie ako príjmy a zastavila sa. Aj chuť Číňanov na mäso rástla pomalšie ako ich príjmy. V Číne aj v Indii zvyšovali výnosy nové agronomické technológie, vrátane vysoko produktívnych odrôd, nových striedaní plodín, syntetických hnojív, zavodňovania, predpovedania počasia a lepšieho manažmentu. Ako sa tieto štáty stávali technologicky kompetentnejšie, získavali aj najnovšie informácie a ovládli presné pôdohospodárstvo a lepšie využívanie zdrojov.

Pohľad na vývoj plôch ornej pôdy od 17. do konca 20, storočia ukazuje, že tradične úrodné oblasti Indie a Číny podľahli veľmi skoro intenzifikácii (Ramankutty a Foley 1999). Obrábanej pôdy veľmi nepribúdalo. Na rozdiel od južnej a východnej Ázie bola severná Amerika pred rokom 1700 len riedko osídlená; ornej pôdy bol dostatok a dala sa získať či s rešpektom pre predošlé nároky alebo bez neho. Severo- (a juho-) americkí farmári dávali spočiatku prednosť technológiám typu konský záprah a neskoršie traktor na rozšírenie dosahu svojho pôsobenia; produkovali viac z väčšej plochy a málo zvyšovali výnosy. Na severoamerických farmách muselo zvyšovanie produktivity počkať.

Spojené štáty

Spojené štáty nám poskytujú prehľad dlhšieho vývoja, celé poldruha storočie, so spoľahlivými údajmi. Dlhý čas ovplyvňovali vývoj pôdohospodárskej produkcie rozrastajúce sa osady kolonistov, medzi nimi dopravné koridory, vyčerpanie pôdy a nakoniec nové druhy plodín. Dá sa povedať, že Spojené štáty a iné bohaté krajiny produkujú dnes väčšinu svetových potravín. Príklad: V roku 2007 produkovala Kanada, Európska únia a USA polovicu svetovej produkcie kukurice a tretinu svetovej produkcie pšenice (FAO Medzi rokmi 1860 a 2010 sa počet obyvateľov USA zvýšil 9-krát a ich príjmy 130-krát (podľa HDP). Produkcia zrnín v USA sa v rokoch 1866 až 2010 zvýšila 17-krát (US Bureau of the Census 1975 a 2012). No v roku 1925 bola plocha, obsiata zrninami, väčšia ako v roku 2010. Okolo roku 1940 sa krivka rastu plochy na produkciu obilovín odpútala od krivky dorobených množstiev. Počas viacerých dekád pred rokom 1970 sa rozloha plôch pre zrniny zmenšovala, hoci produkcia rástla. Zvyšovanie rozlohy plôch pre zrniny v ostatných dekádach je zapríčinené dopytom pre výrobu bioetanolu zo zrnín. Z celkovej spotreby zrnín išli v roku 1990 na bioetanol 2 %, v roku 2006/07 už 20 % (Trostle 2008) a v roku 2012 temer 40 % (Agricultural Marketing Resource Center 2012) (3). Globálne sa na výrobu bioetanolu spotrebovala úroda zrnín z 12 mha, čo sa rovná ploche štvrtiny Francúzska.

Počínajúc rokom 1850 a potom až do okolo roku 1910 sa usilovali zvyšujúce sa počty farmárov za pomoci energických drevorubačov, plniacich dopyt po dreve ako palive a na železničné podvaly, preriediť a miestami až vyrúbať americké lesy. V priebehu dvadsiateho storočia sa stav lesov postupne stabilizoval a v rokoch 1952 – 2007 pribudlo veľa dreva. (Smith a i. 2009).

Počas troch storočí po príchode európskych usadlíkov sa poľnohospodárstvo v USA rýchlo šírilo a živilo narastajúcu populáciu doma aj vo svete. Postupom času sa poľnohospodárska produkcia presťahovala do úrodnejších oblastí, výnosy sa zvýšili a prišiel aj čas, že sa expanzia ornej pôdy spomalila a nakoniec zastavila. Podobne sa vyvíjala situácia s ornou pôdou aj inde vo svete, napr. vo Francúzsku (časovo paralelne s USA), v Číne a v Egypte (s oneskorením o niekoľko desaťročí).

Sú krivky skúmaných štátov typické pre svet? Môžeme generalizovať a povedať, že rast populácie a bohatstva má za následok stabilizáciu rozsahu ornej pôdy a možno aj jeho znižovanie vo všetkých krajinách? Aby sme rozšírili analýzu na viac ako tri nerovné štáty, analyzovali sme situáciu na základe údajov Svetovej banky a FAO pre roky 1961 až 2010. Sumarizujeme dosiahnuté výsledky ako parametre rodičov, pracujúcich, konzumentov a farmárov (Waggoner a Ausubel 2002).

Uznávame význam interakcií jednotlivých premenných, najmä pri dlhodobých účinkoch. Napríklad, pre technický pokrok je potrebná prosperita; pri slabom výskume a rozvoji alebo kapitáli trpí rast výnosov.

Globálne rozmery – kolektívny dopad

Okolo roku 1970 sa rast globálnej populácie začal spomaľovať a z ročného prírastku okolo 2 % v roku 1970 klesol v roku 2004 na 1,3 %. Hoci rodičia sa rozhodli spomaliť rast svojich rodín, farmári sa budú musieť prispôsobiť nárastu populácie podľa štandardnej predpovede OSN v najbližšom polstoročí na 0,7 % ročne.

Životná úroveň (HDP) kolísala, ale rástla o 1 – 2 % ročne až do ekonomického kolapsu v roku 2008, kedy sa jej rast veľmi znížil, ale pokračuje. Počet dostupných potravinových kalórií klesal ročne o 1 %, hoci blahobyt (HDP) rástol.

Čo sa zistilo v troch veľkých štátoch, má všeobecnú platnosť: zvýšený finančný príjem používajú chudobní na potravinové kalórie, kým bohatší ho minú inde.

V jednom štáte za druhým sa potvrdila platnosť Engelsovho zákona: Len čo počet kalórií prekročí hranicu minima, kalorický príjem rastie, ale po čase sa spomalí, zastaví a zotrváva na jednej úrovni, hoci životná úroveň rastie. Od Číny v roku 1961 po Spojené štáty v roku 2007 sa HDP na hlavu zvýšil 498-krát, kým pokles v kcal na HDP bol 187-násobný.

Je samozrejmé, že v tom dlhom období boli výkyvy a pauzy. V rámci všeobecného zvyšovania životnej úrovne sa vyskytol prípad zníženej životnej úrovne až nedostatku potravy v Rumunsku, ktoré malo predtým komunistickú ekonomiku. V desaťročí 1989 až 1999 tu klesla životná úroveň o 24 %, ale počet potravinových kalórií neklesol o viac ako 3 % – no pomer potravinových kalórií k HDP stúpol o 33 %. Podobná, hoci nie taká tvrdá skúsenosť bola zaznamenaná aj v Maďarsku, Poľsku a Bulharsku.

Produkcia zrnovín typu kukurica ako krmivo pre zvieratá je alternatívou k pestovaniu obilniny ako pšenica, ktorá kalórie dodáva potrave priamo. Mäso pre mnohých je skôr luxus ako základná potravina a bohatstvo zvyšuje väčšmi spotrebu mäsa ako kalórií. Keď začali Číňania po roku 1970 bohatnúť, ich spotreba mäsa rýchlo rástla. V 1990-tych rokoch však klesla na polovicu miery prírastku bohatstva, resp. zlepšenia životnej úrovne. Indovia sa však pri bohatnutí správali odlišne. Za celé polstoročie pred rokom 2010 sa ich spotreba mäsa len nepatrne zvýšila. Globálna spotreba mäsa v rokoch 1995-2007 rástla len polovičnou rýchlosťou ako životná úroveň.

Asi od roku 1990 sa začala produkcia zrnín zvyšovať rýchlejšie, ako rástla kalorická hodnota potravy. Produkcia zrnín sa diverzifikovala a hľadala plodiny s vyššou cenou, zrniny s menšou kalorickou hodnotou, krmoviny a hlavne sa vo veľkom začali pestovať plodiny na bioetanol (Jensen a Müller 2011).

Od kukuričných polí v Iowe po trstinové plantáže v Brazílii a monokultúrne palmové háje v Indonézii, na celom svete dávajú poľnohospodári ornú pôdu „energetickým“ zrninám, a to najmä v poslednej dekáde. Poháňané vysokou cenou ropy a vládnymi politikami, celosvetové plochy zrnín na pohonné hmoty sa za posledný tucet rokov rozrástli zo 4 na 25 mha. Ak však hľadíme do budúcnosti, zdá sa, že environmentálne a ekonomické námietky zabrzdia expanziu energetických zrnín (Michel 2012).

Počas posledného polstoročia farmári na celom svete sústavne žmýkali čoraz viac zrnín z tej istej plochy, znižujúc tak rozlohu pôdy, potrebnú na jednotku produkcie o cca 2 % ročne. Kombinácia pôdohospodárskych technológií zvyšovala výnosy a oslabovala tlak na rozlohu ornej pôdy – šetriac tak zem pre prírodu.

Kontrujúc globálnemu rastu populácie a životnej úrovne, rodičia a konzumenti zmiernili expanziu ornej pôdy zmenou chutí a zvýšením výnosov. Dá sa očakávať, že farmári budú v šetrení pôdy pokračovať.

V roku 2009 bolo treba na takú produkciu zrnín, aká bola v roku 1961, len 35 % osiatej plochy ako vtedy.

Hoci potreba ornej pôdy na jednotku produkcie zrnín vykazuje zlepšené využívanie pôdy, počet hektárov pôdy na zrniny sa od roku 1990 sotva zmenil. Keby nebolo tých 3,5 % ornej pôda na energetické zrniny (Trostle 2008), bol by sa v ostatnej dekáde začal javiť absolútny pokles rozlohy pôdy na zrniny.

Pohľad dozadu a pohľad dopredu

Ak už ľudstvo neprekročilo maximum rozlohy pôdohospodárskej pôdy, blížime sa mu?

Priložené tabuľky ukazujú zmeny jednotlivých faktorov v minulosti a naznačujú ich vývoj v budúcnosti. V prvom rade treba poukázať na značné rozdiely v hodnotách za celé ostatné polstoročie a za ostatných 15 rokov. Populačný rast sa v poslednom čase sústavne spomaľoval. Životná úroveň síce kolísala, ale pokračovala v raste, hoci v ostatných rokoch spomalene. Pomer dávky potravy k príjmu a pomer rozlohy ornej pôdy k produkcii zrnín trvale klesali, ale postupne menej. Neočakávane došlo k zrýchleniu/zvýšeniu produkcie pôdohospodárskych plodín v pomere k dávke potravy.

Čistým výsledkom všetkých zmien bolo šesťnásobné zníženie miery rastu rozlohy pôdy pre rastlinnú výrobu. Z 0,24 % ročne v rokoch 1961 – 2010 sa znížilo na 0,04 % ročne v rokoch 1995 – 2010.

Teraz sa venujeme zmenám, ktoré sa dajú racionálne očakávať v priebehu rokov 2010 až 2060.

Z faktorov, ktoré ovplyvňujú rozlohu pôdohospodárskej pôdy, je najpredvídateľnejší postupný a trvalý rast populácie. Revízia prospektu svetovej populácie Spojených národov z roku 2010 predpovedá spomalenie miery rastu z 1,2 % ročne za roky 1995 – 2010 na 0,7 % ročne v priebehu najbližších 40 rokov; naša predpoveď 0,9 % ročne na najbližšie polstoročie vyzerá teda konzervatívne. Predpoveď OSN, že to bude v najbližších 40 rokoch len 0,7 %, je realistickou alternatívou.

Životná úroveň, kolísajúca od rozmachov k prepadom, neovplyvňuje nič okrem dlhodobosti predpovede. V obdobiach 1961 – 2010 a 1995 – 2010 rástla ročne priemerne len o málo viac ako 1,5 %. Tento celkový stúpajúci trend za posledné polstoročie naznačuje, že pre budúcnosť predpokladaných 1,8 % ročne je rozumné číslo a zahrnuje aj možnosť vplyvu ďalšieho zvýšenia životnej úrovne na požiadavku rozlohy ornej pôdy. Alternatívou je 1,5 %, ako bolo v časoch búmu a recesie v období 1995–2010.

Spolupôsobenie veľkosti populácie a životnej úrovne predstavuje výzvu pre životné prostredie. Naše predpovede 0,9 % pre rast populácie a 1,8 % pre rast životnej úrovne ročne treba ešte zvýšiť o rast HDP o 2,7 % ročne. Ako sily, ktoré oslabia a možno znížia rast potrebnej rozlohy pôdy, ostávajú teda len faktory typu obmedzenia konzumu a snáh farmárov.

Za roky 1961 až 2007 sa zvýšila dávka potravy na hlavu o 27 %, pričom dávka mäsa o málo viac ako jeho podiel na celku. O koľko kalórií jedia ľudia viac, ak sa zvýši ich príjem? Kým životná úroveň sa v období 1961 – 2010 globálne zvyšovala ročne priemerne o 1,67 %, počet kalórií na hlavu rástol len o 0,5 %. Keďže dnešný priemerný občan je bohatší, očakávame, že pri ďalšom raste príjmu sa spotreba kalórií ešte zníži a klesne na elasticitu 0,1; v rokoch 1995 – 2010 bola 0,12.

Porovnanie vyrobených a v podobe obilnín a olejnín spotrebovaných kalórií poukazuje na veľký rozdiel v tom, čo farmári produkujú a čo konzumenti jedia. V roku 2007 vyprodukovali farmári 2,35 miliárd ton obilovín a 0,79 miliardy ton olejnín (FAO); pri 4 000 kcal na kg sa to rovná 12,57 miliónom miliárd potravinových kalórií, resp. takmer 5 000 kcal na osobu a deň pre 7 miliárd ľudí len z obilovín a olejnín. Keďže FAO súčasne hlásilo pre rok 2007 dávku 2,798 kcal na osobu a deň, odhadujeme, že iba polovica vyrobených kalórií vstúpila do potravinovej dávky. Tento trend bol v rokoch 1961 – 2010 pomalý, ale v rokoch 1995 – 2010 prudký.

Príčiny sú známe a spresňujú racionálnu predpoveď budúceho trendu. Produkcia nepotravinových plodín ako bavlny, konopí alebo tabaku, ale ani zvýšenie živočíšnej výroby, nezvýši produkciu zrnín vyjadrenú v kilokalóriách potravinovej dávky.

Príčinou rýchleho zvýšenia nepotravinového využívania rastlinných plodín je chemurgia, ich priemyselné využívanie. Nové produkty otvárajú nové trhy pre bohatú ponuku roľníkových produktov. Najnovšie to bola drahá ropa, snaha o energetickú nezávislosť, obava z klimatických zmien a uhlíková stopa, ktoré viedli k búmu biopalív, čo súvisí s novým využitím pôdy, slúžiacej doteraz iným účelom (Wallander, Claassen, and Nickerson 2011). Štartujúc globálne z menej ako 4 mha v roku 1995, v roku 2007 sa využilo na výrobu biopalív 25 mha (Trostle 2008) ornej pôdy. To je viac, ako v rokoch 1995 – 2010 pribudlo novej ornej pôdy a svedčí to, že väčšina novej ornej pôdy sa použila na kultiváciu biopalív.

Lacnejšia ropa, prírodný plyn na trhu mobility priamo alebo cez výrobu elektriny, zrušenie subvencií a environmentálne ohľady môžu odradiť od biopalív a tým šetriť pôdu pre prírodu. Keď sa nevýhody biopalív stanú pre vlády a šampiónov ochrany životného prostredia evidentnými, klesne faktor využitia ornej pôdy pre iné účely ako potrava pod 0,4 % ročne, čo bude menej ako ročný priemer v období 1995–2010. Aj tak by bol tento nárast produkcie nepotravinových zrnín o viac ako 20 % vyšší ako nárast potravinovej dávky. Rozchod s biopalivami by viedol k negatívnym hodnotám. Ak nevzniknú nové globálne výnosné nepotravinové trhy, bude pomer produkcie obilovín k potravinovej dávke oscilovať okolo nuly.

Hoci svetový priemer kalorickej dávky – ktorý FAO používa ako indikátor hladu – sa zvýšil o viac ako štvrtinu a pohybuje sa hodne nad požiadavkou okolo 2000 kcal na osobu a deň, FAO stále označuje viaceré africké oblasti, v ktorých ľudia trpia podvýživou. V šiestich reprezentatívnych štátoch Afriky (10), z ktorých každá vykazovala začiatkom 1990-tych rokov dennú dávku potravy na osobu menšiu ako 2 000 kcal (Sen 1994), päť zvýšilo túto kalorickú dávku na osobu, a dokonca päť zvýšilo produkciu obilovín skôr ako počet obyvateľstva. FAO však hlási, že napriek zlepšeniam problém podvýživy na tomto kontinente pretrváva a ani zvýšenie životnej úrovne, ani zvýšenie produkcie obilnín nezvýšili počet kcal na osobu nad 2 100. V globálnych priemeroch a projekciách striehnu veľké rozdiely v mierach populačných prírastkov a úrovniach výživy (Alexandratos and Bruinsma 2012). Pretože demografi očakávajú, že za rast globálnej populácie bude v budúcnosti zodpovedná miera populačného rastu v Afrike, bude treba venovať zvýšenú pozornosť takým africkým štátom, ako je Nigéria, Kongo a Etiópia; zvýšili výnosy, zväčšili plochu polí, dovážajú potraviny a exportujú občanov; sú zaujímaví pre tých, čo sledujú využívanie pôdy. Sily, ovládajúce distribúciu potravy, však ležia mimo oblasti nášho záujmu. Nevieme povedať, či bude distribúcia potravy v budúcnosti spravodlivejšia, ale predpokladáme, že to o 50 rokov bude okolo 3 100 kcal na osobu a deň, čo je podstatne viac ako požadovaných 2 000 kcal.

Dôležitý je faktor výnosu, ktorý meria vyprodukované množstvo obilnín na obsiatej ploche v hektároch,. Americkí farmári mali priemerné výnosy obilnín 1,53 tony/ha v roku 1866 a 1,47 tony/ha v roku 1930. Za sedem dekád ich zvýšili na 10,07 tony/ha v úrodnom roku 2007. V hektároch na tonu to bolo 0,65 v roku 1886 a 0,1 v roku 2004 (US Bureau of the Census 1975 a 2012). OECD a FAO predpokladajú, že v období 2011 –2020 bude pôdohospodárska produkcia rásť ročne o 1,7 %, čo je menej ako 2,6 % v predošlej dekáde.

Výsledky práce farmárov v rokoch 1995 – 2010 sústavne prekonávajú predpovede, ako to bolo aj s našou predpoveďou zvýšenia výnosov obilovín: na rok 2001 sme očakávali 1,7 % a medzi rokmi 1983 a 2011 to bolo globálne 1,8 %. Napriek tomu považujeme 1,7 % za štandard a znamená to, že ročné zlepšenie výnosov o 1,7 % by do roku 2060 zvýšilo produktivitu na plochu 2,3-krát. Očakávame, že priemerný globálny výnos obilovín bude v roku 2060 taký, ako bol v roku 2010 americký.

Pri pohľade do budúcnosti si musíme položiť otázku, či existujú biologické hranice fotosyntézy, či skoro dôjde k zníženiu výnosov a spomaleniu šetrenia pôdy. Krivky, ktoré ukazujú vývoj produkcie a nie výnosov, prezrádzajú absenciu výnosného trhu alebo inej iniciatívy produkovať viac obilnín. Nadprodukcia vždy urážala farmárov. (Možno ona je vysvetlením šírenia hamburgerov od roku 1950, keď farmári hľadali trh na svoje obilniny.) Kľúčom pre biologické hranice je odpoveď na otázku, či bude možné pokračovať vo zvyšovaní produktivity súťažiacich iowských producentov kukurice, ktorí držia svoj predstih v amerických aj svetových priemeroch tejto dôležitej plodiny. Alexandratos a Bruinsma (2012) prišli dôkladnou regionálnou analýzou k záveru, že pre budúcnosť je nevyhnutný spomalený rast dopytu po produkcii potravy, podobný našej téme o vrcholení dopytu po ornej pôde. Podľa našich výpočtov by sa do roku 2060 mohla vrátiť prírode rozloha 146 mha, to je oblasť rovnajúca sa poldruha krát rozlohe Egypta, dva a pol krát rozlohe Francúzska alebo desaťkrát rozlohe štátu Iowa.

Zníženie populačného rastu na 0,7 % namiesto 0,9 % a dematerializácia o -1,6 namiesto -1,4 by ušetrili každé po ďalších 132 mha. Zastavenie výroby biopalív z dnešnej úrovne by znamenalo úsporu 292 mha ornej pôdy.

Spomalený populačný rast, uskromnenie chutí, napr. prihliadnutím na pretučnenie a rastúcou obľúbenosťou vegetariánskej diéty, opustenie biopalív a sústavné zlepšovanie všetkých technológií sa sumarizuje do obratu v otázke dopytu po ornej pôde. Keby sa to robilo 50 rokov, prenieslo by to ľudstvo zo súčasného vrcholu rozlôh ornej pôdy do obdobia šetrenia pôdou.

Rozloha globálnej ornej pôdy a permanentných obilnín bola 1 371 mha v roku 1961 a 1 533 mha v roku 2009; predpokladáme návrat na 1 385 mha v roku 2060.

Niet pochýb, že zavlažovanie a umelé hnojivá hnali do výšky rast výnosov, a to najmä v poslednom polstoročí , resp. v posledných 20 rokoch. Rozsah zavlažovania sa dá merať v miliónoch zavlažovaných hektárov alebo v kubických kilometroch spotrebovanej vody. Globálne rástla zavlažovaná plocha v rokoch 1900 až 1950 o 1,4 % ročne, rast sa zrýchlil na 2,1 % ročne v rokoch 1950 až 1995 a potom spomalil na 0,5 % ročne v rokoch 1995 až 2003 (Freydank a Siebert 2008). V roku 2010 bola celková zavlažovaná plocha 253 mha a celková spotreba vody 1 277 km3/rok (Siebert a i. 2010). Historické údaje o spotrebe vody sa dajú ťažko nájsť, ale FAO udáva, že spotreba vody rástla ročne priemerne o 1,4 % (FAO 2012). V USA vrcholila spotreba vody na zavlažovanie v roku 1980 a od tých čias v pomere k produkcii zrnín klesá ročne o priemerne 2 % (Kenny a i. 2009). Napomáhali tomu praktiky šetrenia vodou a presun zavlažovania do vlhkejších a chladnejších oblastí; dá sa predpokladať globálna adaptácia na stabilný rozsah zavlažovanej plochy a pokračovanie poklesu miery potreby ornej pôdy na vyrobenú jednotku produkcie.

Tak ako voda, aj dusíkaté fertilizéry znižujú rozsah pôdy, potrebnej pre produkciu určitého množstva zrnín. Po 2. svetovej vojne dostalo pôdohospodárstvo k dispozícii syntetický dusík a jeho rastúce používanie hnalo výnosy zrnín v 1960-tych rokoch do výšky až o 10 % ročne. Po roku 1980 sa rast spomalil na 0,5 až 2,5 % ročne. Globálne údaje ukazujú, že v rokoch 1970-2009 rástla spotreba dusíka na jednotku zrnovej produkcie len o 0,72 % ročne (FAO 2012). Dusík tvorí 16 % bielkovín a ľudia ani iné živočíchy nemôžu bez neho rásť ani žiť. Rastliny ho koreňmi ťažia z pôdy a pôdne zásoby skoro vyčerpajú. Človek potrebuje denne 50 g proteínu, čo sa rovná 3 kg dusíka na rok. Ročne sa však spotrebuje 14,6 kg dusíkatých fertilizérov na osobu, takže v pôde je jeho nadbytok a dá sa počítať s jeho cielenejším používaním a menším plytvaním.

Závery

Naša analýza sa zaoberá vplyvom, ktorý majú na rozlohu ornej pôdy ľudia ako rodičia, pracujúci, konzumenti a farmári. Od roku 1960 ušetrilo ich kombinované správanie sa obrovské rozlohy pôdohospodárskej pôdy, ak sa pozrieme na to, čo by bolo treba očakávať, keby bola pokračovala pôrodnosť, potravinové zvyky, výnosy a iné faktory. Len India a Čína ušetrili rozlohu väčšiu ako trikrát rozloha Francúzska alebo 12 štátov Iowa. Keby sa nebol spomalil populačný rast, nezmenili chute a nezlepšili pôdohospodárske praktiky, bolo by došlo k nepredstaviteľnej deštrukcii prírody.

Uplynulých 50 rokov bolo svedkom mnohých dôležitých vrcholov vývoja životného prostredia a využívania prírodných zdrojov.

Miera rastu svetovej populácie vrcholila asi okolo roku 1970 a od tých čias sa značne spomalila. Vrchol ničenia lesov je tiež za nami a v mnohých štátoch a oblastiach už lesov neubúda, ale pribúda. Od roku 1980 sa vo všetkých zalesnených oblastiach dôležité temperované a boreálne lesy rozrastajú. Po roku 1990 sa v mnohých lesnatých krajinách zmnožujú rastúce zásoby dreva (Kauppi a i. 2006) a lesy hustnú, čo aj nerovnomerne (Rautiainen a i. 2011). Produktivita lesov dávajúcich drevo sa zvýšila podobne ako produktivita fariem.

Medzitým klesla spotreba dreva nahradením papiera elektronickou dokumentáciou a odpadom používania dreva na železničné podvaly (robia sa z betónu) a telefónne stĺpy (robia sa z ocele). Je možné, že už máme za sebou aj vrchol spotreby dusíka a vody na farmách.

Predpokladaný vrchol využívania pôdy nie je daný vyčerpaním prírodných zdrojov, ale súvisí s iným vrcholom, a to s vrcholom miery rastu populácie. Či sa dosiahne vrchol bohatstva a životnej úrovne, to závisí od toho, ako bude pokračovať súťaž medzi na pohľad neohraničenou túžbou mať stále viac a prijateľnosťou toho, čo je dôležité a možné.

Vzťah medzi počtom kalórií v potrave a HDP, resp. využitie hojnosti pre zlepšenie stravy, je prvým krokom proti škodlivému pôsobeniu veľkosti populácie a hojnosti na životné prostredie. Na rozdiel od bezhraničnej snahy ľudí po hojnosti, ich snaha po nasýtení má svoje hranice a toto otupí ostrie výzvy. Dolnou hranicou je dávka na prežitie – okolo 2000 kcal na osobu/deň. Horná hranica, povedzme 4 000 kcal, už súvisí s pretučnením a ovplyvňuje ju pomer potravinovej dávky k HDP.

Kým znižovanie hodnôt základných potravín (ich dávok a kalorickej hodnoty) pôsobí proti faktoru veľkosti populácie a hojnosti, hranica pretučnenosti pridáva ďalší účinok. Pestovať zrniny na kŕmenie zvierat je alternatívou k ich priamemu podaniu ako kalorickej potravy pre ľudí, čo zvyšuje pomer produkcie zrnín ku kalorickej dávke v potrave. Našťastie pre šetrenie pôdou rastie spotreba mäsa len polovičnou rýchlosťou ako životná úroveň.

Prekvapil nás nedávny vzostup vzťahu produkcie zrnín k obsahu kalórií v potravinovej dávke. Pestovanie zrnín na biopalivá sa ukázalo pre predpovede nepredvídateľnou „divou kartou“, ktorá môže zvrátiť všetky projekty. Ak vládna politika a nové možnosti vedú farmárov k tomu, aby pestovali alternatívne produkty, ktoré sa nezaradia medzi potravinové zásoby, ušetrí sa menej ornej pôdy, ako by sa ušetrilo v situácii, keď orná pôda dáva len potraviny. Bavlna a konope sú dôkaz, že alternatívne produkty nie sú nové. Alternatívne produkty zbavovali farmy nadprodukcie a chránili ich pred nízkymi cenami.

Náš široký záber nesmie zatieniť zásadnú rolu výnosov a poklesu hektárov rozlohy ornej pôdy potrebnej na produkciu jednotky zrnín. Nové druhy plodín zelenej revolúcie 1960-tych rokov sa objavili, aby sa lepšie využila fertilizácia, zavlažovanie a ochrana rastlín, čo podporovalo zmenšovanie rozlohy ornej pôdy. Presné zásahy do DNA, fertilizéry, irigácia, insekticídy a predpovede počasia, to všetko prispieva k zvyšovaniu výnosov.

Nepredvídateľné divé karty však ostávajú v hre, a to ako pre šetrenie ornej pôdy, tak proti nemu. Ako sme povedali, divá karta biopalív zmiatla očakávania posledných 15 rokov. Od spotrebiteľov prídu pravdepodobne mnohé ďalšie. Budú ľudia chcieť jesť oveľa viac mäsa? Ak áno, bude to hovädzie mäso, ktoré vyžaduje väčšie rozlohy polí ako ryby a hydina? Pribudne vegetariánov alebo dokonca vegánov? Ak sa však spotrebitelia stanú vegánmi, bude aj ich šatstvo z ľanu, konopí a bavlny, čo vyžaduje hektáre pôdy? Budú priemerní ľudia pokračovať v telesnom raste do výšky a budú teda potrebovať viac kalórií? Príjmu normy krásy obezitu a tým zvýšenú kalorickú potrebu na hlavu? Bude globálna populácia s mediánovým vekom 40 rokov jesť menej, ako s mediánovým vekom 28 rokov? Priblížia radikálne novinky ľudstvo bližšie k bezpôdnemu pôdohospodárstvu (Ausubel 2010)? Povzbudí hlad alebo medzinárodné investície expanziu ornej pôdy v Afrike a Južnej Amerike? (Samozrejme sa môže rozloha ornej pôdy v niektorých štátoch zväčšovať a v iných zmenšovať aj pri globálnom poklese celkovej sumy). Zmierni čas nerovnosti v globálnych priemeroch, najmä ak ide o nerovnosť medzi hladom a bohatstvom v jednotlivých oblastiach a medzi jednotlivcami?

Veríme, že projekcia konzervatívnych hodnôt pre početnosť populácie, životnú úroveň, návyky spotrebiteľov a technológie ukazuje, že ľudstvo dosiahlo vrchol využitia poľnohospodárskej pôdy – ak neprídu nepredvídateľné prekvapenia. V najbližších 50 rokoch očakávame, že ľudstvo vráti najmenej 146 mha, čo je poldruha rozlohy Egypta, dva a pol rozlohy Francúzska alebo desaťkrát rozlohy Iowy; možno to budú násobky tohto množstva.

Ak vynecháme biopalivá, trendy posledných 15 rokov sa veľmi podobajú trendom posledných 50 a 150 rokov. Nevidíme znaky vyčerpania faktorov, ktoré vedú k vrcholeniu rozlôh ornej pôdy a k následnej úprave prírody.

Naša analýza ornej pôdy sa koncentruje na šetrenie pôdy pre prírodu a vo vzťahu k farmárom vynecháva všetko okrem ich premyslenej efektívnej voľby plodiny a výnosu. Pútnici divočinou, tešiaci sa z prírody pri pohľade na trosky pivničnej jamy, sú svedkami farmárových nádejí, zdeptaných prebytkami úrody.

O ďalších 50 rokov odo dneška sa bude zelená revolúcia spomínať nielen pre globálnu difúziu vysoko výnosných odrôd mnohých obilnín, ale ako hlásateľ vrcholenia využívania ornej pôdy a vracania jej obrovských rozlôh späť prírode. Pred temer 20 rokmi sme vyslovili divokú domnienku o šetrení pôdou (Waggoner 1994). Dnes sme presvedčení, že stojíme na vrchole využívania ornej pôdy, hľadiac na široké pláne krajiny, ktoré budú ušetrené pre prírodu.

Prameň: Ausubel Jesse H., Iddo K. Wernick a Paul E. Waggoner, 2012. Peak Farmland and the Prospect for Land Sparing, Population and Development review 38 (Supplement): xxx (2012);
Web: www.phe.rockefeller.edu

Poznámka prekladateľa: Treba vypočuť aj druhú stranu. Prekvapujúco optimistická štúdia o vyhliadkach do budúcnosti na základe plauzibilného rozboru minulosti, ale s vynechaním faktorov, ktoré môžu byť rozhodujúce v budúcnosti, napr. 1. úplné opomenutie rozhodujúcich klimatických zmien. 2. Precenenie významu zalesňovania východných oblastí v USA, kde sa roľníčenie stalo nerentabilným. 3. Spoliehanie na novú zelenú revolúciu; prvú umožnila lacná voda, lacná energia a stabilná klíma, čomu je pre budúcnosť koniec.

Bokor Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Pavel Bokor sa narodil v r. 1925 v Rimavskej Sobote, bol maďarskej národnosti a izraelského náboženstva.

4. 10. 1933 sa zapísal na VŠV v Brne a absolvoval 6 semestrov.

Posledný zápis je 19. 2. 1938. Iné záznamy nie sú.

Pozri tab. 2.

Bosnyák György – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

György Bosnyák sa narodil 23. marca 1924 v Šali, okres Nitra. Bol maďarskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva.

Maturoval na Pázmányovom gymnáziu v Nových Zámkoch v roku 1942.

V septembri 1942 sa zapísal pod č. 341 do 1. semestra VŠV v Budapešti a absolvoval tu tri semestre. Potom sa jeho stopa stráca.

Do štatistiky viedenských študentov sa nepočíta.

Pozri tab. 9.

Brinzl Vojtech – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Vojtech Brinzl sa narodil 27. septembra 1917 v Čáčove, okres Žiar nad Hronom. Bol slovenskej národnosti a židovského náboženstva. Maturoval na Židovskom reálnom gymnáziu – na imatrikulačnom liste bez údaja, kde a kedy.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom 29. 10. 1938 do 1. semestra; dostal imatrikulačné číslo 2122. Dňa 18. 2. 1939 sa zapísal do 2. semestra, ale zápis odvolal.

Tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Bronner František – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

František Bronner sa narodil sa 17. júna 1913 v Bzinách, okres Dolný Kubín. Bol slovenskej národnosti a židovského náboženstva. 5. 10. 1932 sa zapísal na VŠV v Brne a absolvoval osem semestrov.

Štátnice zložil v rokoch 1936, 1937, tretiu 5. mája 1939, čo znamenalo získanie diplomu.

Už 1. októbra 1937 dostal absolutórium, ktoré bolo „vyhotovené“ 21. 4. 1939.

Údaje o diplome, doktoráte a ďalšom pôsobení neexistujú.

Pozri tab. 2.

Brosz Heinz-Samuel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Heinz-Samuel Brosz sa narodil 30. novembra 1916 vo Veľkej Lomnici, okres Kežmarok. Bol nemeckej národnosti a celé štúdium absolvoval v rokoch 1939 – 1943 na VŠV vo Viedni.

Diplom získal v máji 1943 a doktorskú dizertačnú prácu s titulom „Über die Tagesschwankungen des Gesamtblut- und Serumeiweissgehalt bei Pferd und Rind“ (O kolísaní hladiny bielkovín v celej krvi a krvnom séru u koňa a hovädzieho dobytka) obhájil 17. 12. 1943. Prácu napísal pod vedením prof. MVDr. C. Schwarz-Wendla na Fyziologickom ústave VŠV vo Viedni.

Po skončení štúdií sa nevrátil na Slovensko.

Pozri tab. 7.

Bukovčák Michal – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Michal Bukovčák sa narodil 29. marca 1920 v Pobedime, okres Nové Mesto nad Váhom; jeho otec, tiež Michal, bol roľník.

V roku 1942 maturoval na Rehoľnom františkánskom gymnáziu v Malackách.

Veterinárstvo začal študovať v Hannoveri v roku 1942 a pokračoval vo Viedni.

Na VŠV v Brne sa zapísal do 1. výukového kurzu 23. 7. 1945 a štúdium dokončil dosiahnutím diplomu dňa 22. 12. 1951. Nebol promovaný.

Pracoval ako obvodný vo Vranove n. T. a vo Svinnej (okr. Trenčín), kde zomrel 5. januára 1972 a je tam aj pochovaný.

Pozri tab. 13.

Czeglédi Anton – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Anton Czeglédi sa narodil 12. júna 1915 v Šamoríne, okres Dunajská Streda. Bol maďarskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne 1. 10. 1937 zápisom do 1. semestra (imatrikulačné číslo 2031) a 1. 2. 1938 do 2. semestra. Dňa 5. 11. 1938 mu bolo vydané demisórium.

V štúdiu pokračoval na VŠV v Budapešti, o čom nemáme doklad.

Po oslobodení sa vrátil na VŠV Brno a bolo mu uznaných 8 semestrov štúdia v Budapešti, ako o tom svedčí záznam na Imatrikulačnom liste:


„MŠVÚ výnosom zo dňa 29. 9. 1951 č. j. 93 892/51-VI/2 uznáva 8 semestrov štúdia v Budapešti a skúšky z biológie, fyziky, encyklopédie pôdohospodárstva, botaniky, chémie, histológie, anatómie, fyziológie, farmakológie, všeobecnej zootechniky, špeciálnej zootechniky, onychológie a bakteriológie. Od dávky oslobodené. Podpis Danišová.“

11. 11. 1950 mu bola vydaná absolventská legitimácia, platná do 15. 2. 1951. Dňa 19. 2. 1952 získal diplom veterinárneho lekára, no promovaný nebol.

Jeho hlavným pôsobiskom bol Šamorín.

Pozri tab. 9.

Černák Vladimír – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Vladimír Černák sa narodil 9. júna 1912 v Malej Vieske, ktorá je časťou Štubnianskych Teplíc, v okrese Turčiansky Svätý Martin, ako syn Ludvíka Černáka, obchodníka. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva.

Maturoval na Československom reformnom reálnom gymnáziu v Turčianskom Svätom Martine v roku 1934.

Dňa 1. 10. 1934 sa zapísal do 1. semestra VŠV v Brne s imatrikulačným číslom 1825 a 7. 10. 1939 do 8. semestra. 14. 12. 1939 dostal demisórium.

13. júna 1935 bol disciplinárne potrestaný podľa § 13 disciplinárneho poriadku.

Dňa 23. 4. 1940 prestúpil na VŠV vo Viedni, zapisoval tam v priebehu roku 1941 6., 7. a 8. semester a 4. 8. 1943 bol promovaný na doktora veterinárnej medicíny. Jeho dizertačná práca má názov „Über den Einfluss verschiedener Narkotica auf den Wassergehalt des Blutes beim Hund“ (Vplyv rozličných narkotík na obsah vody v krvi psa).

V rokoch 1960 – 1981 bol obvodným veterinárom vo Vrbovom, okres Trnava, potom vo veterinárno-hygienickej službe na bitúnku v Trnave.

Zomrel v roku 1982 v Trenčíne, kde je pochovaný v urnovom háji na hlavnom katolíckom cintoríne.

Boris Súdny uvádza na webe www.DruhaSvetova.sk v článku Rudolfa Strieženca, Radostná reportáž o slovenskej armáde, že 12. marca 1939, „v čase vzniku Slovenského štátu, bol v Bratislave veliteľom obrany Hlinkovej gardy“ Vlado Černák.

Pozri tab. 3 a tab. 7.

Čobej Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Jozef Čobej sa narodil 5. apríla 1922 v Stropkove.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni v roku 1942 a ukončil doktorátom na VŠV v Brne 6. 3. 1948.

Keď pracoval v Ilave, prišiel na sanitnom bitúnku v Trenčianskej Teplej do kontaktu s ovcami, podozrivými z ochorenia na besnotu a preto ho v nemocnici očkovali vakcínou, na čo reagoval onemocnením na tzv. Landryho syndróm (aj Guillan-Barrého syndróm) a exitoval ako obeť povolania okolo roku 1975. (Sliepka).

Pracoval v Ilave, ale aj v Ivanoviciach na Hanej.

Pozri tab. 12.

Čulen Alojz – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Alojz Čulen sa narodil 12. augusta 1921 v Bratislave. Bol r. kat. náboženstva a slovenskej národnosti. Jeho otec Štefan bol dôstojník.

Navštevoval III. štátne slovenské gymnázium v Bratislave, kde v roku 1940 maturoval.

12. septembra 1940 sa na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni zapísal do 1. semestra. Študoval so štipendiom 6 000 Ks ročne. Štúdium ukončil 30. 3. 1945 dosiahnutím diplomu a 11. novembra 1945 doktorátom na základe dizertačnej práce s názvom Temperaturen im Urogenitaltrakt der Stute (Teploty v urogenitálnom trakte kobyly), vypracovanej na Ústave pre medicínsku fyziku VŠV vo Viedni.

Po skončení štúdií sa nevrátil na Slovensko.

Pracoval v Kanade a vynechal písanie háčika v mene na C. Jeho život neprebiehal veľmi šťastne, a to čiastočne v dôsledku fatálnych okolností, čiastočne v dôsledku vlastných rozhodnutí. Zomrel pomerne mladý roku 1984 vo veku 63 rokov v Toronte v Kanade, ale pochovaný je v Bratislave.

Mal mladšieho brata Štefana (nar. 1922), ktorý sa po štúdiu ekonómie vo Španielsku (Ing.) vrátil na Slovensko a prežil tu celý svoj pracovný život (1948 – 1989).

Mal dvoch synov: Stefana a Johannesa, žijúcich vo Viedni. Stefan má vo Viedni umelecký ateliér „Stefan Culen Design Wien“.

Pozri tab. 10.

Čulen Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Štefan Čulen sa narodil 25. marca 1915 v Čároch, okres Senica.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne 27. 9. 1935, ale po zatvorení všetkých vysokých škôl v Protektoráte musel štúdium prerušiť. Bol medzi prvými, čo sa ponáhľali dokončiť štúdium so štipendiom Ministerstva hospodárstva vo výške 6 000 Ks do Záhrebu. Tu aj 18. decembra 1940 získal veterinársky diplom a vrátil sa na Slovensko, kde pracoval v oblasti Senice.

Titul doktora veterinárskej medicíny dosiahol obhájením dizertačnej práce na VŠV v Brne dňa 12. 2. 1949.

Pozri tab. 6.

Čunderlík Daniel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Daniel Čunderlík sa narodil 1. januára 1922 v Piesku-Valaskej, okres Banská Bystrica.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni v roku 1942 a ukončil doktorátom v Brne 6. 3. 1948.

Pôsobil v Novom Meste nad Váhom a v Žiari nad Hronom, kde aj zomrel.

Pozri tab. 12.

Dianiska Andreas – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Andreas Dianiska sa narodil 18. apríla 1923 v Poprade. Jeho matka Margita Dianisková bola vdova po hlavnom železničnom radcovi. Bol maďarskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi.

30. 11. 1942 sa zapísal do 1. semestra na VŠV vo Viedni; štipendium neudával; dostal imatrikulačné číslo 5677, ale tým sa stopa po ňom stratila.

Pozri tab. 12.

Dinda Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Ladislav Dinda sa narodil 9. januára 1916 v Štôle, okres Poprad. Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. V prvom semestri si písal krstné meno ako „Ladislaus“. Jeho otec Štefan učil v obci Štôla od roku 1908 do roku 1937.

Maturoval na Nemeckom evanjelickom reálnom gymnáziu v Kežmarku v roku 1935.

Do na VŠV v Brne sa zapísal do 1. semestra 4. 10. 1935 a do 6. semestra 7. 10. 1939. Na VŠV vo Viedni prestúpil 19. 1. 1940 zápisom do 6. semestra. Promovaný bol 4. 4. 1941.

Na jar 1941 bol prijatý do služieb Ministerstva hospodárstva a pridelený k župnému úradu v Banskej Bystrici.

Po prepade Sovietskeho zväzu Nemeckom narukoval do slovenskej armády a dostal sa na ruský front. Pravdepodobne s viacerými Štôlanmi prebehol na ruskú stranu. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku o tom píše na strane obce Štôla:

„Niekoľko Štôlanov, ktorí počas vojny narukovali do Slovenskej armády a s ňou sa dostali na ruský front, prebehlo na ruskú stranu a domov sa vrátili s ruskými vojskami ako príslušníci 1. Čs. armádneho zboru. Patrili medzi nich Ján Pastrnák z Kúta, Ján Koky-Hlinka, Ján Koky-Brubrík a Ján Kurpáš, ktorý pochádzal z Liptovskej Lužnej, ale po skončení vojny sa oženil s Annou Ondrejčinovou a natrvalo sa usadil v Štôle.

Tu treba ešte spomenúť MVDr. Ladislava Dindu, syna učiteľa v Štôle, ktorý tiež prebehol na ruskú stranu, ale v roku 1943 ho v Minsku Nemci zajali a zastrelili. V rodnej Štôle má pamätnú tabuľu z roku 1955 a v Gomeli (Bielorusko) múzeum.“

Podrobnejšie údaje o smrti MVDr. Ladislava Dindu napísal v liste zo 6. júna 2010 MVDr. Ján Feješ:

„V roku 1942 bol ako mladý veterinár odvedený na základnú vojenskú službu a odvelený na východný front k 101. poľnému hipomobilnému pluku slovenskej armády, ktorá bojovala po boku nemeckej armády proti Červenej armáde ZSSR v Bielorusku. V januári 1943 prebehol k bieloruským partizánom a pôsobil ako ich zverolekár, ale bol aj členom partizánskej diverzantskej čaty. V lete 1943 bol pri bojovej akcii zranený a zajatý nemeckou armádou. Bol vypočúvaný, mučený a nakoniec v Minsku verejne popravený. Miesto jeho hrobu nie je známe.

Jeho hrdinstvo bolo „in memoriam“ ocenené československými a sovietskymi radmi. V rodnom dome v obci Štôla má odhalenú pamätnú tabuľu a zariadenú pamätnú izbu. V Minsku po ňom nesie názov jedna ulica a v Gomeľskom múzeu je vystavená expozícia jeho osobných vecí a údajov o jeho živote.“

Obec Mengušovce udáva s odvolaním sa na Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť, dátum narodenia nesprávne ako 1. 6. 1912 a rok smrti tiež nesprávne ako 1945. Na imatrikulačných listoch je dátum narodenia opakovane vlastnoručne 9. 1. 1916.

Udalosť pri Minsku sa mohla stať len v roku 1943, pretože koncom októbra 1943 bola slovenská Zaisťovacia divízia presunutá do Talianska ako Technická brigáda.

Ladislav Dinda bol druhý slovenský veterinár, ktorý padol na východnom fronte na strane napadnutého. Prvý bol v roku 1942 na strane útočníka Fabián Roman.

Pozri tab. 3 a tab. 7.

Brtka Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Pavel Brtka sa narodil 18. júla 1922 v Starých Bánovciach, ktoré sú jedna z najväčších osád v obci Stará Pazova v Srbsku, Vojvodine, v bývalej Juhoslávii. Je evanjelik augsburského vyznania. Jeho otec Pavol bol bankový pokladník.

Maturoval v roku 1940 na Štátnom chlapčenskom gymnáziu.

Veterinárnu medicínu začal študovať na Vysokej škole veterinárskej v Belehrade, kde absolvoval jeden semester a prestúpil na VŠV v Záhrebe, kde absolvoval 5 semestrov.

Pri prestupe na VŠV v Brne v roku 1945 mu bolo štúdium v Juhoslávii v plnom rozsahu uznané: 6 semestrov a prvá štátna skúška (okrem encyklopédie pôdohospodárstva). 19. 7. 1945 sa zapísal do II. výukového kurzu, 27. 10. 1945 do 8. semestra a 16. 3. 1946 do 9. semestra. 3. 7. 1946 dostal diplom veterinárneho lekára a 15. 2. 1947 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

Oženil sa s Máriou, rod. Číkovou, sestrou Ruženy, manželky Dr. Víťazoslava Scherera. Majú 3 deti; Pavel a Žarko sú lekári, Iva je lekárnička; pôsobia v Nemecku.

Pôsobil v Ilave, Rimavskej Sobote, Dunajskej Strede a Starej Pazove (vtedy Juhoslávia).

Žije v Bratislave, Fialkové údolie 14.

Pozri tab. 6.

Scherer Víťazoslav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Viktor Scherer sa narodil 17. júla 1922 na Starých Horách, okres Banská Bystrica. Bol slovenskej národnosti a praktizujúci katolík. Jeho otec Július bol pekár. Mal dvoch súrodencov.

Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1942.

Na VŠV vo Viedni sa zapísal do prvého semestra 29. 11. 1942 pod imatrikulačným číslom 5723. Mal štipendium 120 RM. Po absolvovaní 4 semestrov musel pre vojnové udalosti štúdium prerušiť.

1. 7. 1945 sa zapísal VŠV v Brne do II. výukového kurzu, čo sa mu počítalo za 6. semester, 30. 10. 1945 do 7. semestra a 4. 3. 1946 do 8. semestra. 8. 11. 1947 dosiahol diplom a 6. 3. 1948 doktorát po obhájení dizertačnej práce „Štúdium účinku gonadotropínu na Trypanosoma equiperdum“.

Oženil sa s Ruženou, rod. Číkovou, ktorá bola sestrou Márie, manželky Dr. Pavla Brtku. Postavili si susedné domy vo Fialkovom údolí č. 42 a 43 v Bratislave nad Parkom kultúry a oddychu. Mali dve deti.

V rokoch 1968 – 1975 ho ŠVÚ uvádza ako svojho zamestnanca, ale v rokoch 1971 – 1975 pôsobil ako expert v Alžírskej ľudovej a demokratickej republike.

Trpel na cukrovku. Zomrel v Bratislave 9. 7. 2003 a pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí.

V roku 1992 uverejnil prof. MVDr. K. J. Fried pri príležitosti jeho 70. narodenín tento životopis (Veterinársky spravodajca 1992, zv. 21, č. 9):

MVDr. Víťazoslav Scherer 70-ročný

Jubilant sa narodil 17. 7. 1922 v obci Staré Hory (okres Banská Bystrica). Maturoval na Štátnom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1942. Veterinárnu medicínu začal študovať na jeseň 1942 vo Viedni, diplom získal na VŠV v Brne 18. 11. 1947, kde ho promovali 6. 3. 1948 po obhájení dizertácie „Štúdium účinku gonadotropínu na Trypanosoma equiperdum“.

Po skončení štúdia začal svoju odbornú činnosť na Povereníctve pôdohospodárstva v Bratislave začiatkom roku 1948 ako zmluvný veterinárny úradník (nástupná prax vo veterinárnej agende). Potom pôsobil ako okresný veterinárny lekár v Kremnici a Banskej Bystrici (1948 – 1952) a nato ako krajský veterinárny lekár v Banskej Bystrici (1953).

V ďalšom období to bolo Povereníctvo pôdohospodárstva a lesného hospodárstva – veterinárska správa (v rámci hlavnej správy živočíšnej výroby, v r. 1953 – 1958 ako epizootológ a v rokoch 1958 – 1960 ako vedúci veterinárskej správy (táto bola v roku 1959 vyčlenená do organizačne samostatného veterinárskeho oddelenia). Potom prešiel na Slovenskú národnú radu (1960 – 1961) ako vedúci veterinárskeho referátu Odboru pre poľnohospodárstvo SNR.

V r. 1961 – 1971 pracoval v rámci UŠVÚ v Bratislave ako vedúci oddelenia tuberkulózy a brucelózy a zástupca riaditeľa. Neskôr odišiel ako veterinárny expert do Alžírska, kde v službách Ministerstva pôdohospodárstva pracoval (1971 – 1975) ako krajský veterinárny lekár v Tiarete a Annate.

Po návrate nastúpil na KVZ v Bratislave ako epizootológ a zástupca riaditeľa počas jedného roka a nakoniec na SVS SSR v r. 1977 – 1986 od funkcie vedúceho odboru pre organizáciu a riadenie po kontrolnú a revíznu činnosť. Dňa 31. 1. 1988 odišiel do dôchodku.

Zastával aj ďalšie odborné funkcie a členstvo vo vedeckých a iných inštitúciách. Bol člen veterinárskeho odboru ČSAPV a jej odborných funkcií pre tuberkulózu, brucelózu a mor ošípaných (1959 – 1961). Člen veterinárskej komisie pri PČSAPV v Bratislave. Člen a tajomník veterinárskeho odboru Slovenskej poľnohospodárskej akadémie (1959 – 1971). Člen rady VÚVL v Brne (1959 – 1961). Člen vedeckej rady pre klinickú a laboratórnu diagnostiku pri ÚŠVÚ v Prahe a Bratislave (1969 – 1971). Člen edičnej komisie pre živočíšnu výrobu Slovenského poľnohospodárskeho vydavateľstva v Bratislave (1959 – 1971). Člen redakčnej rady Veterinářství. Člen vládnej komisie pre tlmenie tuberkulózy hospodárskych zvierat pri Ministerstve poľnohospodárstva a predseda takejto komisie pri Povereníctve poľnohospodárstva (1960 – 1962). Účastník Svetového veterinárskeho kongresu v …… Účastník zasadnutia Medzinárodného úradu pre epizootie v Paríži v r. 1971. Člen vládnej delegácie v Angole (1979).

Publikoval prakticky vo všetkých domácich veterinárskych periodikách. Uverejnil rad článkov, z nich 7 vedeckého charakteru (v spolupráci) a 8 odborného zamerania (zväčša v spoluautorstve). Týkali sa poväčšine problematiky bovínnej tuberkulózy a brucelózy. Okrem toho publikoval 17 odborno-populárnych príspevkov.

Vydal 2 knižné publikácie (ako vedúci autorského kolektívu): „Veterinárna príručka pre zootechnika“, SVPL Bratislava. 1967, 312 strán; kniha vyšla aj po maďarsky v Budapešti v r. 1971. – „Veterinárne minimum pre drobnochovateľov“, SVPL Bratislava 1988, 212 strán.

Získal viaceré vyznamenania a pamätné medaily, NPVS a SVS SSR.

Je držiteľom medaily profesora P. Adámiho (VŠV Košice 1969).

Ad multos annos!


Prof. MVDr. K. J. Fried, IVVL Košice

Pozri tab. 12.

Dzurko Michal – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Michal Dzurko sa narodil 2. septembra 1923 v Dlhom nad Cirochou, okres Humenné. Jeho otec Ján bol roľník. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho vierovyznania. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Michalovciach v roku 1942.

Dňa 2. 12. 1942 sa zapísal do 1. semestra na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5699 a s údajom, že má štipendium 100 RM. Po potlačení SNP ostal vo Viedni a 18. 12. 1944 sa zapísal do 5. semestra. Ani po skončení vojny nebol pevne rozhodnutý vrátiť sa do vlasti, chcel pokračovať v štúdiách vo Viedni a 2. 6. 1945 sa zapísal do 6. semestra.

Váhajúc však 29. 10. 1945 prestúpil na VŠV v Brne, pričom sa mu uznalo 6 semestrov štúdia vo Viedni, takže sa zapísal do 7. semestra a 18. 5. 1946 do 8. semestra.

Pri tomto zápise mu rektorát školy oznámil, že keďže „má nepřátelský postoj k socialistickému vývoji v naší Republice, vylučuje se ze všech vysokých škol v našem státě“.

Po ôsmich rokoch bol prijatý na VŠV v Košiciach, kde v roku 1956 obhájil dizertačnú prácu a dosiahol doktorát.

Po roku 1949 pôsobil v Bratislave a okolí. Ako expert pracoval v rokoch 1971 – 1974 v Alžírsku a 1979 – 1981 v Zambii.

Po odchode do dôchodku žije v Bratislave – Krasňanoch, Ulica Jozefa Hagaru 21.

Pozri tab. 12 a tab. 17.

*

MVDr. Michal Dzurko oslavuje deväťdesiat rokov

Významného a prekrásneho životného jubilea vzácnych deväťdesiat rokov sa v septembri t. r. pri relatívne dobrom zdraví a duševnej sviežosti dožíva MVDr. Michal Dzurko, rodák z Dlhého nad Cirochou v okrese Humenné. Narodil sa tu 2. septembra 1923 v rodine roľníka. Obecnú školu vychodil v rodnej obci a 8 ročné reálne gymnázium ukončil maturitou v roku 1942 v Michalovciach. Rodinné roľnícke prostredie, vzťah k pôde a hlavne k zvieratám ho predurčili na štúdium veterinárnej medicíny. Preto sa v roku 1942 zapísal na Vysokú školu zverolekársku vo Viedni, neskôr po vojne študoval aj na Vysokej škole zverolekárskej v Brne, avšak štúdium veterinárnej medicíny ukončil promóciou 6. októbra 1956 na Veterinárskej fakulte VŠP v Košiciach a dosiahol titul doktora veterinárnej medicíny.

Medzi rokmi štúdia pracoval na viacerých pracoviskách ako brigádnik, úradník, aj ako baník 3 mesiace v Jáchymovských baniach a 3 a pol roka na Stanici pre umelé osemeňovanie kobýl vo Vlčanoch v okrese Galanta ako inseminátor brigádnik. Vojenskú základnú službu absolvoval v rokoch 1952 – 1954.

Po skončení štúdia sa upísal Bratislave, nakoľko umiestenku dostal na ÚNV. Zaradený bol ako obvodný veterinárny lekár veterinárnej zdravotnej skupiny pôdohospodárskej správy Ústredného národného výboru Bratislava.

Na veterinárnych inštitúciách v Bratislave prešiel rôznymi pracovnými zaradeniami, od obvodného veterinárneho lekára, cez odborných veterinárnych lekárov pre choroby HD, ošípaných, výživu a dietetiku, gynekológiu, veterinárny lekár v ZOO Bratislava a aj ako inšpektor pohraničnej veterinárnej stanice v Rusovciach – Rajke.

Zúčastnil sa aj expertíznej činnosti v zahraničí, a to v rokoch 1971 – 1974 v Alžírsku a 1979 – 1981 v Zambii.

Po návrate zo Zambie opäť pracoval na Mestskom veterinárnom zariadení v Bratislave a bol poverený funkciou odborného veterinárneho lekára pre výživu a dietetiku, veterinárnou inšpekciou krmív vo Výrobni kŕmnych zmesí v Podunajských Biskupiciach a veterinárnym lekárom pre genetiku hovädzieho dobytka a ošípaných.

Z tohto postu odišiel do dôchodku a mohol sa naplno venovať uplatňovaniu jazykových znalostí jednak výučbou jazykov a prekladateľskej práci.

Drahý jubilant, dovoľ, aby som Ti v mene svojom, ale aj v mene Tvojich bývalých spolupracovníkov, kolegov a priateľov zaželal hlavne dobré zdravie, pohodu, radosť v kruhu svojich najbližších a ešte aby si mohol prežiť veľa pekných a radostných chvíľ v živote.


MVDr. Jozef Blecha

Uverejnené v Slovenskom veterinárskom časopise, č. 3/4, s. 204, 2013.

* * *

Obrazový materiál



Príloha k životopisu:


  1. Michal Dzurko



Odhalenie pamätnej tabule akademika Ivana Braunera

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Mgr. Ľudmila Kundríková

Uplynul takmer presne rok, čo bola vo vstupnej hale Ústavu epizootológie a preventívnej veterinárskej medicíny UVLF v Košiciach odhalená pamätná tabuľa akademika Františka Nižnánskeho pri príležitosti jeho nedožitých stých narodenín, aby sa 30. 10. 2012 odhaľovala o poschodie vyššie ďalšia pamätná tabuľa venovaná ďalšej významnej osobnosti veterinárnej medicíny – akademikovi Ivanovi Braunerovi, zakladateľovi slovenskej veterinárnej vedy a výroby veterinárnych biopreparátov na Slovensku.

[caption id="attachment_2266" align="aligncenter" width="367" caption="Odhalenie pamätnej tabule akademika Ivana Braunera"][/caption]

Odhalenie pamätnej tabule akademika Ivana Braunera: Pamätnú tabuľu akademika Ivana Braunera odhalili na ústave epizootológie a preventívnej veterinárskej medicíny ústredný riaditeľ ŠVPS SR prof. Jozef Bíreš, rektor VFU Brno prof. Večerek, MVDr. T. Brauner, rektor UVLF v Košiciach prof. Pilipčinec a prezident KVL SR MVDr. Ladislav Stodola (zľava doprava)

Pri príležitosti 105. výročia narodenia akademika Braunera odhalil rektor univerzity prof. MVDr. Emil Pilipčinec, PhD., za prítomnosti členov vedeckej rady a ďalších pozvaných hostí pamätnú tabuľu upriamujúcu pozornosť na tohto významného vedca v oblasti veterinárnej imunológie, epizootológie, virológie a imunoprofylaxie. Pred samotným odhalením tabule vystúpil rektor univerzity s príhovorom, v ktorom predstavil akademika Brauner a jeho životné dielo:

Narodil sa v obci Jelenec pri Zlatých Moravciach 22. apríla 1907 v učiteľskej rodine. Po maturite na gymnáziu v Komárne začal študovať na Vysokej škole zverolekárskej v Brne, na ktorej v roku 1935 získal diplom a o rok neskôr po obhájení dizertačnej práce aj titul doktora veterinárnej medicíny. Po absolutóriu začal pracovať ako obvodný veterinárny lekár v Gute, dnes Kolárovo, v okrese Komárno.

Roky Druhej svetovej vojny ho zaviedli do armády, kde slúžil ako vojenský veterinárny lekár. Krátko po jej skončení opustil veterinárnu prax, aby sa mohol naplno venovať vedeckej a výskumnej činnosti, pričom desaťročné skúsenosti praktického veterinárneho lekára dokázal plne využiť. Prvým jeho odborným a vedeckým pracoviskom bol Štátny diagnostický veterinárny ústav v Bratislave. V marci roku 1946 bol služobne pridelený do Štátneho diagnostického a séroterapeutického ústavu v Ivanoviciach na Hané s tým, aby sa tu venoval výrobe očkovacích látok. Tu dosiahol aj svoj prvý úspech, ktorým bola vyrobená inaktivovaná vakcína proti pseudomoru hydiny.

Ku koncu päťdesiatych rokov minulého storočia výskyt moru ošípaných na Slovensku a akútna potreba výroby ochranného séra viedla k zriadeniu ústavu na výrobu očkovacích látok s dočasným sídlom v Bratislave. Jeho vedením bol poverený Dr. Brauner, ktorému sa už v roku 1951 s pomerne malým počtom zväčša mladých odborníkov podarilo vyrobiť dostatočné množstvo protimorového séra a potrebné množstvo vírusu moru ošípaných pre vakcinačné potreby celého štátu. Nasledovala výroba živej vakcíny proti pseudomoru hydiny z kmeňa H a pomocou nej sa uskutočnila celoslovenská H – akcia, ktorou sa podarilo výrazne ovplyvniť výskyt a priebeh tejto obávanej epizoocie.

V tomto období ohrozovala územie nášho štátu aj nebezpečná nákaza slintačky a krívačky, a bol to opäť Dr. Brauner, ktorého poverili vedením provizórneho ústavu na výrobu protislintačkovej vakcíny v Terezíne a vedením adaptovaného bitúnku v Ústí nad Labe na produkciu vírusu a rekonvalescentného séra. Pod jeho vedením sa v roku 1952 vyrobilo okolo 100 000 litrov bivalentnej vakcíny s veľmi dobrým imunitným účinkom.

S menom Dr. Braunera je spojená výstavba moderného a na tú dobu najväčšieho a najúspešnejšieho podniku na výrobu veterinárnych biopreparátov v strednej Európe – Biovety v Nitre. Po spustení prevádzky v roku 1954 sa stal jej prvým riaditeľom. Pod jeho vedením sa sformoval kolektív odborných i vedeckých pracovníkov, vybudovali sa a moderne vybavili výrobné a laboratórne pracoviská. Funkciu riaditeľa Biovety vykonával do roku 1957, aby sa následne stal vedúcim Imunologického laboratória SAV v Nitre, z ktorého sa neskôr vytvorilo Laboratórium experimentálneho veterinárstva Československej akadémie poľnohospodárskych vied. Tu začal v roku 1959 s nepočetným kolektívom výskumných pracovníkov riešiť problematiku imunoprofylaxie Aujeszkého choroby, ktorá bola veľkou hrozbou vo veľkochovoch ošípaných. V roku 1961 dosiahol so svojimi spolupracovníkmi, najmä docentom Žuffom a Dr. Škodom, úspech prípravou natoľko atenuovaného vírusu, že sa mohlo začať s výrobou živej vakcíny, za čo bol kolektív autorov ocenený v roku 1964 štátnou cenou. Po zrušení Československej akadémie poľnohospodárskych vied viedol od roku 1963 oddelenie veterinárnej virológie na Virologickom ústave ČSAV v Bratislave.

Jeho odborná činnosť bola patrične ocenená a už v roku 1952 získal štátnu cenu za vývoj a výrobu nových očkovacích látok. V roku 1953 sa stal akademikom Slovenskej akadémie vied a Československej akadémie poľnohospodárskych vied, v ktorých aj zastával významné funkcie. Okrem toho bol členom viacerých vedeckých rád a odborných komisií na vedeckých ústavoch a vysokých školách. V roku 1957 bol menovaný za dopisujúceho člena Nemeckej akadémie poľnohospodárskych vied vo vtedajšej NDR, v apríli 1962 bol zvolený za člena – korešpondenta ČSAV.

Práve v tejto oblasti jeho pôsobenia sa prelínali jeho cesty s našou univerzitou. V roku 1963 sa stal externým profesorom epizootológie na vtedajšej Veterinárskej fakulte v Košiciach a bol členom skúšobných a štátnicových komisií. Dodnes si na neho spomínajú jeho bývalí žiaci a aj s odstupom dlhých rokov v ich spomienkach ostáva akademik Brauner osobnosťou vysoko profesionálnou i ľudskou zároveň. Jeho bohatá vedecká práca pozostávajúca z dvoch knižných publikácií v spoluautorstve i z viac ako štyroch desiatok publikácií v našich i zahraničných časopisoch so zameraním najmä na epiozootológiu, virológiu, imunológiu a imunoprofylaxiu najzávažnejších ochorení hospodárskych zvierat bola neoceniteľným študijným materiálom pre študentov našej univerzity. Ale aj pre veterinárnych lekárov z terénnej praxe a chovateľov boli prínosné jeho mnohé odborno-populárne príspevky.

Nechcem ostať len pri výpočte toho, čomu sa venoval, čo urobil, kde pôsobil. Ak hovoríme o akademikovi Braunerovi, nemôžeme opomenúť hlboko ľudský rozmer jeho charakteru. Tí, ktorí ho dobre poznali, poznali ho ako človeka priameho, prístupného, dobrosrdečného, nápomocného, veľkorysého, skromného a veľmi spoločenského, ako človeka, ktorý mal rád ľudí a život, a vedel sa tešiť i z maličkostí.

Jeho odborná, pedagogická a vedecká práca bola mimoriadne bohatá, čoho dôkazom je aj jeho pôsobenie na mnohých významných postoch, na mnohých pracoviskách, na ktorých by si jeho pamätná tabuľa určite našla zaslúžené miesto. Som ale veľmi rád, že to bude práve Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, kde bude táto pamätná tabuľa z rúk akademického sochára Rastislava Miklánka pripomínať okoloidúcim túto osobnosť veterinárnej vedy, ktorá v ňom, žiaľ, príliš skoro a nečakane stratila významného reprezentanta.

Akademik Ivan Brauner zomrel náhle na zlyhanie srdca 6. septembra 1967 v Bratislave vo veku 60 rokov. To je ďalšia paralela s akademikom Nižnánskym – život oboch sa predčasne ukončil v tom istom roku a tak ich portréty budú takto blízko seba už navždy vzdávať hold ich práci. Preto chcem poďakovať všetkým, ktorí prispeli k tomu, aby stenu tohto ústavu zdobil portrét ďalšej pamätihodnej osobnosti veterinárnej vedy – akademika Ivana Braunera.

So slovami poďakovania sa univerzite za to, že týmto spôsobom vzdala úctu práci akademika Braunera, vystúpil jeho syn MVDr. Tibor Brauner, viceprezident Komory veterinárnych lekárov SR. Nasledovalo samotné odhalenie, kedy spoločne rektor univerzity prof. Pilipčinec, MVDr. T. Brauner, rektor VFU Brno prof. Večerek, ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR prof. MVDr. Jozef Bíreš, DrSc., a prezident Komory veterinárnych lekárov SR MVDr. Ladislav Stodola zložili biele plátno a pred očami prítomných sa objavil na pamätnej tabuli portrét akademika Braunera.

Po presune do jedálne univerzity odznelo ešte jedno spomienkové vystúpenie. Slovo si vzal MVDr. Rastislav Škoda, CSc., blízky spolupracovník akademika Braunera, ktorý si na neho zaspomínal vo veľmi zaujímavom vystúpení zameranom na osobnosť a prácu akademika Braunera, ale i dobu, ktorá ho výraznou mierou profilovala. Text spomienky R. Škodu:

Keď sa stal akademik Ivan Brauner v roku 1958 predsedom Pobočky čs. akadémie poľnohospodárskych vied na Slovensku, zriadil si od 1.1.1959 ako výskumné pracovisko Laboratórium experimentálneho veterinárstva (LEV) v Bratislave na pôde Štátneho vedeckého veterinárneho ústavu v Bratislave, kde sa v tom čase stal po MVDr. Františkovi Nižnánskom riaditeľom MVDr. Miloš Halaša a kde som ja racoval od roku 1954, od r. 1956 ako vedúci oddelenia veterinárnej virológie. Prvými pracovníkmi sa stali kolega Eugen Sádecký, biologička Jarmila Pokorná-Šomogyiová, biochemička Štefánia Ivaničová a o málo neskôr kolegyňa Oľga Jamrichová-Borsuková.

Sám som sa k nim pridal 1. 5. 1959 a neskôr k nám pribudli MVDr. Alexander Sabó a MVDr. Tomáš Sadloň. Keď bola z rozmaru prezidenta Antonína Novotného v roku 1963 Čs. akadémia zemědělských vied zrušená, resp. včlenená do Čs. akadémie vied, čo postihlo aj jej bratislavskú pobočku, stal sa LEV najprv vysunutým pracoviskom Výskumného ústavu veterinárskeho v Brne a zakrátko ešte v roku 1963 oddelením veterinárnej virológie Virologického ústavu SAV (riaditeľ akademik Dionýz Blaškovič). Našou hlavnou výskumnou úlohou bola Aujeszkého choroba (Au.ch.) hospodárskych zvierat socialistických veľkochovov, a tak som bol už v roku 1960 vyslaný na študijnú cestu do Sovietskeho zväzu, do laboratória prof. Solomkina v Kuzminkách pri Moskve, v tom čase už laureáta Stalinovej ceny za vakcínu proti Aujeszkého chorobe ošípaných – jednoduchú adsorbátovú formalínovanú emulziu z mozgov experimentálne infikovaných prasiat. V jeho pracovni visel portrét nadživotnej veľkosti Otca národov a Najväčšieho génia ľudstva – keď som toto povedal, musím dodať aj víťaza nad Hitlerovým Nemeckom. V jeho laboratóriu sa pracovalo s emulziami a infikovanými zvieratami ako pred 50 rokmi, kým my sme už pracovali s bunkovými kultúrami a mali sme výkonný neutralizačný test na kuracích embryonálnych bunkách. Moderné, t. j. americkým metódam sa rovnajúce pracovné postupy som videl na Virologickom ústave Ruskej akadémie vied, kde sa vtedy záujem sústreďoval na kliešťové encefalitídy a detskú obrnu. Mal som naplánovanú cestu do Odesy a Leningradu, ale keď mi povedali, že tam toho veľa neuvidím, trávil som viac času návštevami divadiel a nočného baru pre cudzincov v Komsomoľskoj gostinnici.

Mali sme šťastie. Pasážovali sme jeden kmeň vírusu Au.ch. na kuracích fibroblastoch, kde vyvoláva výrazný cytopatický efekt, neutralizovateľný sérovými protilátkami, čo malo veľký význam pri štúdiu epizootológie Au.ch., keďže to umožnilo zistiť aj latentne premorené chovy ošípaných. Ako to bolo? Pri jednej pokusnej infekcii teliat sme zistili, že kmeň BUK (ako Bukurešť, odkiaľ ako vysoko infekčný pochádzal a u nás prekonal 365 pasáží na kuracích fibroblastoch) proti očakávaniu teľa nezabil, ale ho imunizoval proti následnej dokonca aj intracerebrálnej infekcii. Jeho podkožná injekcia prasniciam vyvolala u nich tvorbu neutralizačných protilátok, ktoré kolostrom prešli do ciciakov a chránili ich proti pokusnej infekcii. Desiatky odstavčiat, behúňov a kŕmnikov bez reakcií znášali očkovanie a vytvorili protilátky. Vakcína pre ošípané bola v suchu.

S Ivanom sa dobre pracovalo, hoci v laboratóriu toho osobne už veľa neurobil. Popri svojej práci v budove PPPR na Bezručovej ulici si vždy našiel čas prísť do laboratória, a to sme po zaliatom „turkovi“ a po pohľade do mikroskopu a na Petriho misky kuli pracovné plány, napr. o pokračovaní na teľatách. Tri pokusy v našich skromných pracovných možnostiach skončili podľa očakávania: teľatá prežili bez reakcií a vytvorili protilátky.

[caption id="attachment_2267" align="aligncenter" width="214" caption="MVDr. Rastislav Škoda"][/caption]

Za spolupracovníkov si na akademika Braunera spomínal MVDr. Rastislav Škoda, CSc.

Ale potom prišla pohroma. Zaočkovali sme 66 výkrmných býčkov váhy okolo 300 kg na JRD a na tretí deň ochorel prvý. Do konca týždňa bolo núdzovo zabitých sedem prekrásnych, ale smrteľne chorých zvierat. Príznaky Au.ch. u hovädzieho dobytka sú také strašné, a vyzdravenie neexistuje, že sme ani jedno zviera nenechali prirodzene zahynúť. Akadémia škodu samozrejme štedro nahradila – Ivan bol vždy veľkodušný. Do ďalších pokusov na teľatách sme stratili chuť a prenechali sme to kolegovi Žuffovi.

Za úspešnú prácu sme dostali štátnu cenu. Pre trojnásobného akademika Ivana Braunera to bola už druhá štátna cena a neviem, či ešte boli takí ako on. Ako vedúci laboratória, s ktorým som priebežne hovoril o svojej, resp. našej práci, si cenu bezpochyby zaslúžil. Nesúhlasím so špekulantmi, čo vravia, že jeho prínosom bolo jeho straníctvo. Bolo paradoxom doby, že dobrá práca sa odmeňovala aj povolením práce (ale hlavne zárobku) v „zahnívajúcej kapitalistickej“ cudzine. Môj bezprostredný šéf, akademik Brauner, aj riaditeľ nášho ústavu, akademik Blaškovič, súhlasili s mojím ročným pobytom na jednom vedeckom ústave vo Francúzsku, a tak som za štyri mesiace po Ivanovej smrti išiel do Francúzska; nemali ma pustiť, aspoň nie hneď a potom aj moju rodinu. 4. januára 1968, v deň môjho príletu do Francúzska, sa stal Dubček prvým tajomníkom KSČ a potom prišli Rusi. Pracovisko LEV sa definitívne rozpadlo.

Kdesi pri Rimavskej Sobote hlásili podozrenie slintačky a krívačky. Išla to posúdiť komisia pod vedením v tejto veci skúseného znalca akademika Braunera. Bol to horúci deň konca leta a vyšetrovatelia strávili v nepriedušných skafandroch niekoľko hodín, čo Ivanovmu slabému srdcu nerobilo dobre. Večer videl v televízii nejaký medzinárodný futbalový zápas, líhal si – a viac nevstal. Česť jeho pamiatke!

Mgr. Ľudmila Kundríková, kancelárka. Autor foto: Lukáš Rudňanský

Prameň: Spravodajca Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, september – október 2012, číslo 5, ročník XLI, s. 12 – 15. Uverejňujeme so súhlasom redakcie Spravodajcu.

Topoľský Július – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Július Topoľský sa narodil 27. novembra 1920 v Žiline. Bol katolík slovenskej národnosti.

Jeho otec, tiež Július (* 1888), bol železničiar. Mal jedného súrodenca, Rudolfa, * 1919.

Navštevoval reálne gymnázium v Kláštore pod Znievom, kde 14. 6. 1941 maturoval. Až po roku začal študovať veterinárstvo, a to v rámci Vojenského vysokoškolského internátu na Vojenskej veterinárskej akadémii v Hannoveri; do 1. semestra sa zapísal v novembri 1942.

Pri prechode z Hannoveru na VŠV vo Viedni na jeseň 1943 sa zapísal do 3. semestra a dostal imatrikulačné číslo 5853. Pri zápise do 5. semestra 11. 11. 1944 udáva, že mal štipendium 250 RM, čo je na mesiac veľa a na rok málo.

Prechod fronty a koniec 2. svetovej vojny prežil vo Viedni. 3. februára 1946 sa zapísal do posledného, ôsmeho semestra a krátko potom dostal diplom veterinárneho lekára. Vo Viedni dosiahol aj doktorát, a to 27. 6. 1947 na základe dizertačnej práce s titulom „Retraktion oder Synaerese des Blutkuchens“ (Retrakcia alebo synaeréza krvného koláča).

V ten istý deň boli vo Viedni promovaní aj ostatní traja zo štvorlístka, mušketieri, ktorí v roku 1942 spolu začínali v Hannoveri: Štefan Benedek, Ján Farbiak a Ernest Lazar.

Topoľský sa v roku 1947 sa vrátil na Slovensko a priviedol si z Viedne ženu, Izabelu, Poľku, rodenú Kwiatkovskú (* 1926 ). Mali spolu tri deti, dvoch chlapcov a jedno dievča – 18 (Martin), 20 (Juraj) a 22 (Monika) – najmladšie malo pri smrti otca rok, ktoré vyštudovali medicínu a techniku (Juraj).

Jeho vdova na starosť stratila zrak; zomrela 26. 3. 2011 a je pochovaná v spoločnom hrobe s manželom.

Okolo roku 1953 bol Topoľský preložený na Zamagurie do Spišskej Starej Vsi a odtiaľ ako okresný veterinár do Námestova. Po zrušení okresu pracoval v Námestove ako obvodný veterinár. V roku 1966 ho prepustili z práce a bol pol roka nezamestnaný, čo v socialistickej spoločnosti nebolo prípustné. Nakoniec sa našlo miesto veterinára na bitúnku v Žiline, kam dochádzal na takzvané týždňovky. V roku 1967 sa vrátil do Námestova ako veterinár na sanitný bitúnok.

Počas celých 25 rokov sa nezmieril s panujúcim spoločenským poriadkom a dával to najavo; jeho spis na ŠTB má 108 strán.

Zomrel ako veľmi mladý, keď mal v roku 1972 päťdesiatjeden rokov.

*

Pri promócii 27. 6. 1947 vo Viedni dostal tieto rukopisné blahopriania (pozri obrázky):


  1. Tak ako teraz, nech zostanú dobrí priatelia a úspech s Tebou na ceste životom. Ján R.

  2. Uži života – odváž sa byť šťastným. Tvoj priateľ Ondro.

  3. Zum Tage der Promotion: Wie heute so immer weiter. (Ku dňu promócie: Aj naďalej tak, ako dnes). Dr. Varady.

  4. Ťažkosti svojho života prekonáš vlastnou odvahou. Tvoj priateľ Ernest (iste Lazar).

  5. Často možno ďakovať za životný úspech dobrému a vernému kamarátstvu. Jano (jeden zo „štvorlístka“ – Jano Farbiak).

  6. V Tvojom budúcom povolaní Ti praje mnoho úspechov Tvoj Števo (Benedek).

  7. Die besten Wünsche für den heutigen Tag und die weitere Zukunft! (Najlepšie priania ku dnešnému dňu a do ďalšej budúcnosti). Janka Čulenová.

  8. Kant: „Jednaj vždy tak, žeby sa Tvoje jednanie mohlo stať zákonom.“ – K dnešnému dňu Ti blahoželá a veľa šťastia, úspechov a spokojnosti Ti praje Tvoj L…



Pozri tab. 13, tab. 17 a tab. 19.


* * *


Prílohy k životopisu MVDr. Júliusa Topoľského:

[caption id="attachment_2274" align="alignleft" width="95" caption="Topoľský 1 doktorát"][/caption]

[caption id="attachment_2276" align="alignleft" width="197" caption="Topoľský 1 priania k doktorátu od kolegov"][/caption]

[caption id="attachment_2271" align="alignleft" width="113" caption="Topoľský 2 priania k doktorátu od kolegov"][/caption]


[caption id="attachment_2273" align="alignleft" width="113" caption="Topoľský 3 priania k doktorátu od kolegov"][/caption]

Viera vo vedu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

R. Škoda

Ako neveriaci v nadprirodzeno samozrejme verím vo vedu a tu mi prichádza veľmi vhod záver štúdie výskumného tímu oxfordského psychológa Miguela Fariasa, že viera vo vedu pomáha takým, ako som ja, vyrovnať sa so stresom a existenčnou úzkosťou.

„Napriek rozličným metódam ponúkajú aj veda aj náboženstvo mocné vysvetlenia sveta“, píšu v Journal of Experimental Social Psychology, „čo v stresových situáciách pôsobí na intuitívnej úrovni a poskytuje útechu a dáva istotu.“ Pri argumente útechy teda nepôsobí faktor (hocakého) náboženstva, ako sa často hlása a uznáva, ale faktor viery – jedno, či v nadprirodzené či svetské veci.

Science and Religion Today

Komplexný vzťah nanotechnológie a náboženstva

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Michele Catanzaro

Zdá sa, že verejný názor na nanotechnológie ovplyvnia náboženské viery. Ak neboli bravčové rezne nikdy súčiastkou živého bravovho tela, sú podľa halalského predpisu (obdoby židovského kóšerového predpisu) zakázané?

V science-fiction historke Halo diskutuje skupina islamských vedcov nad bravčovým rezňom, vytvoreným „molekulárnym skladačom“; to je prístroj, ktorý zloží rezeň mäsa priamo z jeho individuálnych atómov, namiesto toho, aby ho bolo treba odrezať zo stehna zvieraťa. Islamský halalský zákon zakazuje jesť bravčové mäso. Syntetický rezeň je čo do skladby a formy identický so skutočným, prirodzeným, ale nebol nikdy súčasťou živého prasaťa. Je aj tak zakázaný?

„Historka môže znieť ako žart, ale poukazuje na jav, keď schopnosť nanotechnológie manipulovať atómy môže premeniť materiálny svet natoľko, že z toho vzniknú náboženské problémy,“ hovorí Chris Toumey, kultúrny antropológ na Univerzite Južnej Karolíny, kde sa zaoberá vzťahom nanotechnológií k vieram.

Dosiaľ sa ozvali k problematike nanotechnológií takmer iba sekulárne hlasy, ale už počuť aj názor, že sa k tomu mienkotvorne ozvú aj predstavitelia náboženských vier. Pri jednom prieskume v USA v roku 2009 sa zistilo, že sila viery negatívne ovplyvňuje podporu financovania tohto nového vedného odboru. Čím je nejaká oblasť náboženskejšia, tým menej považuje nanotechnológie za morálne prijateľné.

Náboženstvá až dosiaľ k problematike nanotechnológií napodiv mlčia. Nič podobné ako búrlivé bioetické kontroverzie okolo fertilizácie in vitro.

„Nanotechnológie sú heterogénnym poľom vedeckej a technologickej činnosti a náboženské komunity nemajú univerzitné pracoviská a odborné časopisy, ktoré by sa zaoberali týmito komplikovanými situáciami,“ dodáva Toumey. „Ich pozornosť priťahujú dramatické objavy, ak sa udejú, či už v pozitívnom (vidina liečby rakoviny) alebo negatívnom zmysle (prírodné katastrofy).“

„Dosiaľ bolo v náboženskom myslení málo záujmu o nanotechnológie, pretože ak sa pozriete do detailov, problematické sa môžu javiť nie podrobnosti nanotechnológií, ale skôr ich špecifické aplikácie, napríklad pri výrobe syntetických potravín alebo pri vplyve na životné prostredie,“ povedal Donald Bruce, zakladateľ poradenstva Edinethics v Edinburgu, ktoré pracuje pre Škótsku protestantskú cirkev.

Toumeyova analýza tých pár literárnych prameňov, ktoré našiel, prichádza k záveru, že viaceré náboženstvá nanotechnológiám neprajú: obávajú sa, že by mohli premeniť ľudskú prirodzenosť, o čo sa vraj usilujú tzv. transhumanisti.

Transhumanizmus je kultúrne hnutie, ktoré hlása, že technológia (vrátane nanotechnológií) povedie ľudský vývoj smerom vykántrenia chorôb, predĺženia ľudského života a využitia informačných technológií na kybernetickú nesmrteľnosť, čo by bolo niečo ako uloženie ľudskej „duše“ na hard-disk. Jeho najznámejší proponent je futurista Ray Kurzweil. Názory transhumanistov na nesmrteľnosť a dušu sa priam zrážajú s požiadavkami väčšiny náboženstiev.

Druhým javom je obava, že nanotechnológie by mohli človeka zbaviť možnosti individuálnej kontroly svojho života, a to vytvorením životného prostredia bez jeho súhlasu alebo poskytovaním možností lepšieho života len pre bohatých.

„Tieto obavy sú prejavom nedôvery veriacich voči technológiám vo všeobecnosti,“ dodáva Toumey. „Niektoré môžu zdieľať aj ľudia bez náboženstva, ale prieskumy ukazujú, že veriaci sú pri diskusiách hlasnejší. Výrazy typu boh, duša, duch a večný život slúžia v celom rade metafor, symbolov a osobných príbehov pri pohybe v oblasti etických problémov vyvolaných novými technológiami.“

Okrem spoločných obáv vyslovujú jednotlivé náboženské denominácie rad vlastných prístupov. Katolíci zdôrazňujú svoje klasické bioetické princípy: povedú nové diagnostické možnosti nanotechnológií k rozšíreniu palety potratov? Bude nanomedicína rešpektovať ľudskú dôstojnosť aj v prípadoch, keď zhoršenie zdravotného stavu dosiahne taký stupeň, že príde do úvahy eutanázia?

Nekatolícki kresťania varujú pred ľudskou namyslenosťou a jeden autor prirovnáva nanotechnológie k alchýmii a vystríha pred nebezpečenstvami snahy o „úplnú kontrolu prírody schopnosťou meniť povahu každej látky na čokoľvek iné“. Moslimovia sa uberajú celkom inou cestou: namiesto toho aby sa starali, či sú nanotechnológie dobré alebo zlé, diskutujú o tom, kto má právo rozhodovať. Otázka sa kladie v rámci ištihadu, čo sú procedúry, vedúce k vydávaniu zákonných pravidiel. Židovskí autori umiestňujú túto diskusiu do historky o Golemovi. Tohto tvora s ľudskou podobou zostavili ľudia s náboženskou alebo magickou mocou a jeho správanie sa môže byť podľa okolností dobré alebo nebezpečné; technológia môže tvorstvo zlepšiť, ale to je spojené s prenosom zodpovednosti na ľudí.

Toumey si myslí, že ani vedci ani teológovia nie sú pripravení na diskusiu o nanotechnológiách.

Povedal: „Veriaci reagujú na extravagantné myšlienky transhumanistov, ktoré majú v skutočnosti len málo do činenia s nanotechnológiami. Mali by sa s nimi lepšie oboznámiť, kým sa pustia do diskusie. Na druhej strane by vedci mali uznať, že náboženstvo môže priniesť rozumné a konštruktívne názory. Bolo by úžasné, keby každý vedel toho o nanotechnológiách veľa a rozhodnutia by sa dali robiť na základe týchto informácií – ale, žiaľ, toto je krajne nepravdepodobné.“

Podľa Toumeya si laici vytvoria svoj názor na svojich hodnotách – vybrúsených a polarizovaných názoroch na technológie, kde zaváži viac súkromie, autonómia, aj spravodlivosť, ako objektívna informácia.

Povedal: „Bolo by dobre, keby sa dialóg viedol dvojkoľajne a vedci si s neodborníkmi vymieňali informácie a názory. Niečo také je nevyhnutné. Netreba čakať, kým sa realizuje niektorý z veľkých sľubov transhumanistov. Aj niečo tak prozaické ako syntetický bravčový rezeň môže byť iskrou pre veľkú kontroverziu.“

Michele Catanzaro má PhD vo fyzike a je novinárom v Barcelone.

Prameň: Michele Catanzaro, 2012, „Nanotechnology and religion: a complex relationship“, The Guardian, 12. 6. 2013

Prenasledovanie jezuitov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Karlheinz Deschner

Osud Loyolových učeníkov sa rysoval už za pápeža Benedikta XIV. Sám nešetril ich uznávaním a ako bolonský arcibiskup bol čoraz spokojnejší s týmito „učenými a svätými rehoľníkmi“ (dotti e santi religiosi); ako pápež potom zdôrazňoval ich trvalú užitočnosť, ich vzornú poslušnosť a osobitne zahŕňal svojou priazňou Franciska Retza, generála tohto rádu. Občasnú výčitku nepriateľstva odmietal dlhým výpočtom ďalších dôkazov svojej priazne pre tento rád. Vymenoval vraj do vysokých postavení viac jezuitov ako iní pápeži. Jezuitský historik Cordara tvrdí, že za sedem pontifikátov, ktoré prežil, ani jeden pápež neprizval do svojej blízkosti toľkých jezuitov, ako práve Benedikt XIV. Na druhej strane však, a je to veľmi zvláštne, platilo vo verejnej mienke, že má jezuitov v malej láske; a Cordara sa priznáva, že si nikdy neurobil istý posudok o skutočnom zmýšľaní tohto pápeža.

Jezuiti tu boli ako extrémny pápežský rád ustanovený na osobitnú podporu rímskeho hierarchu. Vo všeličom sa zásadne líšili od iných mníšskych rádov a mnohým súčasníkom „celé ich zameranie“ nevoňalo.

Už zovňajškom bol jezuita pozoruhodný. Nechodil v mníšskom habite, ale takrečeno civilne, nenápadne, podľa zvykov kraja. A ako odpadlo rehoľnícke rúcho, v tých časoch už dávno zväčša nenávidené, odpadla aj kláštorná klauzúra (odlúčenie), odpadlo predpísané robenie pokánia, aj spoločná chórová modlitba a vôbec celé to neustále vymodlievanie. Predtým aspoň na papieri vychvaľované „milosti darcovstva“, askézy, pobožnosti a rozjímania ustúpili u nich do pozadia a dali miesto celkom iným milostiam. Pestovala sa starostlivosť „o duše“, forsírovalo sa preniknutie do vyššieho školstva, do divadiel, na univerzity, osobitne do kniežacích domov, a tu najradšej v postavení spovedníka kniežaťa; neopovrhlo sa však ani odbavením pobožnostkárskej masy veriacich, ktorých polovicu života určoval náboženský ošiaľ, najprimitívnejším náboženským gýčom. A keďže vďaka vyššej mobilite a flexibilite týchto dotti e santi religiosi, aj vďaka ich vyššej kvalifikovanosti v umení indoktrinácie, rýchlo rástlo ich ovládnutie celých dôležitých spoločenských skupín, ako aj preniknutie do misijných oblastí, rástol ich chýr aj závisť a nepriateľstvo niektorých jednotlivcov nezastalo pred prianím po ich zničení.

Pritom protijezuitská agitácia bola najsilnejšia v klerikálnych kruhoch, medzi mníchmi. V Španielsku, zemi ich pôvodu, odsudzoval ich v kázňach dominikán Alonso de Avendano rok čo rok ako kacírov, farizejov a pokrytcov. Jeho rehoľný brat Melchior Cano, poradca Karola V. a Filipa II., im nadával do predvoja antikrista. Generál augustiniánov Franz Xaver Vasques ich označil za „namyslených ako Lucifer“ a hydru; keď sa tejto oblude utne jedna hlava, narastie jej druhá. Volal po intervencii španielskeho kráľa pápeža, aby úplne rozpustili rád, ktorý je pre kresťanstvo len hanbou a mrzutosťou.

1. V Portugalsku

Prvý krok proti inštitútu jezuitov sa urobil za kráľa Jozefa Emanuela portugalského a riadil ho predovšetkým Sebastiao José de Carvalho e Mello, budúci markíz Pombal, „najväčší a najhroznejší minister, aký kedy vládol v Portugalsku. Ako ostrý prívrženec absolutizmu bol nepriateľom nielen jezuitov, ktorí ho vychovali a podporovali jeho vzostup, ale aj kléru a pápežstva vôbec. Boj proti cirkvi bol predsa súčasne bojom proti Svätej stolici, s ktorej zánikom v najbližšej budúcnosti počítali ľudia ako Montesquieu, Voltaire a „takmer všetci zástupcovia novej historickej vedy“.

Pombal pravdepodobne myslel aj na vlastnú štátnu cirkev, nezávislú od Ríma. Pritom si poslúžil cirkvou proti cirkvi, keď do vysokých cirkevných postavení menoval svojich príbuzných a dôverných priateľov, takže potom mohol svoju krajinu očistiť podľa svojej ľubovôle bez toho, žeby vyvolal hnev masy veriacich. Stovky protivníkov umreli v jeho väzeniach, trpeli v hrozných dierach, často „bez obžaloby, bez vyšetrovania, bez procesu“, zoslabnutí, nadutí, „zväčša takí slabí, že sa neudržali na nohách. V dôsledku dlhého pobytu v tme stratili mnohí zrak, iní reč; a iným zhnili od vlhkosti nohy, alebo im ich nažrali krysy a hmyz.“

Dlhé roky väznil Pombal aj biskupov, napríklad belémskeho, alebo biskupa z Coimbry a tohto aj s jeho 33 kňazmi. Zatváral nielen jednotlivcov, ale aj celé spoločenstvá. Vyhubil celé rodiny a pováľal ich sídla. Mníchov rozličných rádov povolával späť zo zámoria, „kde divochom hlásali evanjelium“. Cesty k väzeniam sa často len tak hemžili kláštornými bratmi a ich vojenskými strážcami.

Osobitne nenávidel Pombal jezuitov a otvorene šíril o nich všetky staré ohováračky: že túžia po peniazoch, nádhere a moci; že sú neposlušní voči pápežovi, kráľovi aj biskupom; že majú trvalé spory s prelátmi a učencami; že utláčajú domorodcov, robia zakázané obchody a pestujú obchod s otrokmi. Po ich bohatstvách nechal Pombal prekopávať hroby a kloaky. A keď v roku 1757 vypukli nepokoje v Oporte, hneď podozrieval z ich vyvolania jezuitov. Bol z toho obrovský proces s nie málo trestami smrti, ale „bez stopy po dôkazoch“. V tom istom roku vyhnal z kráľovského paláca spovedníkov kráľa a jeho rodiny a jezuitom zakázal prístup do dvora. V noci 3. septembra 1758 bol spáchaný atentát na kráľa a v januári nasledujúceho roku bolo na námestí v Beléme popravených deväť šľachticov; boli mučení, stínaní, na kolese mliaždení, vešaní, za živa upaľovaní. Pombal obžaloval Spoločnosť Ježišovu, že svojimi kázňami a učením podnecovala sprisahancov.

3. septembra 1759, na výročie pokusu o atentát, vydal kráľ edikt, ktorý po vymenovaní dlhého radu (údajných) zločinov jezuitov vyhlasoval, „že títo rehoľní bratia, skazení a od svätej viery odpadnutí, nie sú v dôsledku svojich ťažkých a odporných hriechov schopní nápravy; preto sa riadne a účinne odsudzujú do vyhnanstva a dávajú do kliatby; ako notorickí rebeli, zradcovia, odporcovia a útočníci sa zaháňajú z blízkosti Jeho Veličenstva, jeho ríše a všetkých jeho zemí; pod trestom smrti sa zakazuje všetkým akéhokoľvek stavu a povolania pustiť týchto ľudí na niektorý z kráľovských majetkov alebo byť s nimi v osobnom alebo písomnom styku.“

Pravidelne do kostola chodiaci voľnomyšlienkar Pombal útočil na jezuitov stále ostrejšie a potom čo svojho brata urobil hlavným inkvizítorom Portugalska, v roku 1761 neváhal nechať viac ako sedemdesiatročného jezuitu Gabriela Malagridu, ktorý sa po 32 mesiacoch väzenia temer zbláznil, ako podvodníka, pokrytca a bohorúhača, skrátka „kacíra“, zahrdúsiť a spáliť; bolo to divadlo, ktoré nadchlo kráľa, kabinet a celý diplomatický zbor. Celkový počet obetí Pombalovho podozrievania a chamtivosti bol údajne vyše deväť tisíc.

2. Vo Francúzsku

Čo sa odohralo v Portugalsku, opakovalo sa čoskoro na druhej starne Pyrenejí, kde mali jezuiti v galikánoch, jansenistoch a encyklopedistoch takých rozhodných nepriateľov, že jezuitský žiak Voltaire ich občas poľutoval, keď napríklad 25. septembra 1742 napísal d'Alembertovi: „Verte mi, preč s ľudskou slabosťou. Nechajte, nech nám jansenistická zberba zoberie s krku jezuistickú zberbu; nebráňte, aby sa tieto pavúky navzájom požierali.“

Aj Francúzsko sa stavalo proti jezuitom čoraz otvorenejšie a malo predpoklady stať sa významným bojiskom proticirkevných snáh: oddávna udávalo tón v protipápežských vystúpeniach a bolo protifarárskejšie ako každá iná oblasť sveta; zo severu sem prenikalo anglické osvietenstvo, z juhu španielska a portugalská propaganda proti Rímu, vrátane letákovej akcie Pombala a jeho prívržencov. Na francúzskom dvore sa formovali mocní, ale tajní protivníci jezuitov.

Útok na Loyolových žiakov zostril páter Antoine Lavalette, nielen misijný prokurátor, predstavený všetkých misionárov a apoštolský prefekt pre všetky filiálky jezuitov na Antilách, ale aj šikovný veľkoobchodník, ktorého však prenasledovala smola. Angličania zajali jeho lode, takže stratil cenné náklady do Európy, orkány poškodili jeho loďstvo, nákazy decimovali jeho čierne robotníctvo na plantážach a jeho marseilleský obchodný partner skrachoval. Boží človek Lavalette upadol do dlhov, vrhol sa do riskantných obchodov, jeho straty rástli a do víru udalostí bol zatiahnutý celý francúzsky jezuitský rád; strácal jeden proces za druhým.

Hnacou silou pri páde jezuitov bol parížsky parlament. V auguste 1761 nechal spáliť pred svojím hlavným sídlom 24 kníh jezuitských autorov. V marci 1762 vydal pod názvom „Extraits des Assertions“ (Výťahy z nebezpečných a skazonosných tvrdení rozličného druhu, ktoré jezuiti vždy a jednoznačne zastupovali) obsiahlu kompiláciu, v ktorej jezuiti napočítali 758 falošných obvinení a nazvali ju „kloakou klamstiev“.

Parlamentný výnos zo 6. augusta 1762 vyhlásil „takzvanú Spoločnosť Ježišovu svojou povahou a bytosťou za neznesiteľnú pre každé štátne usporiadanie, pretože protirečí prirodzenému právu a uráža každú duchovnú a svetskú autoritu. Pod zavádzajúcim plášťom náboženskej ustanovizne cieli nie po ráde evanjeliovej dokonalosti, ale má v pláne zavedenie politickej korporácie, ktorá by jej dala úplnú nezávislosť a umožnila by jej uzurpovať na seba akýmikoľvek prostriedkami všetku moc v štáte; to predpokladá podrytie zákonitej moci a vyhlásenie fanatizmu za hlavnú zásadu. Jej pravidlá a sľuby sú neprípustné zásahy do svetskej moci a slobody galikánskej cirkvi, a preto od prvopočiatku neplatné. Jej učenie, morálka a pôsobenie je skazonosné, ničivé pre náboženstvo a prirodzenú mravnosť, urážlivé pre kresťanský kódex zvykov, škodlivé pre občiansku spoločnosť, rebelantské a ráňajúce pre práva, moc a bezpečnosť posvätnej osoby monarchu, schopné vyvolať v štáte nepokoj a podporovať najhlbšiu korupciu.“ Preto mala byť Spoločnosť Ježišova z Francúzska neodvolateľne vylúčená a nikto nemal mať právo obnoviť ju.

Behom osem dní museli jezuiti opustiť svoje domovy a bolo im zakázané žiť spoločensky a mať kontakty s bratmi, žijúcimi v zahraničí. Všetky majetky rádu boli konfiškované.

Podobne alebo ešte prísnejšie postupovali parlamenty v provinciách, napríklad v Bordeaux a Rennes, Rouen, Roussillon, Pau a Aix, dokonca aj v zámorí, na Martinique a v Louisiane; nechýbali útoky na Svätú stolicu. Rouenský parlament vyzval 3. marca 1763 celý katolícky svet na spoločné zakročenie a zničenie Spoločnosti Ježišovej. A rok nato apeloval v tejto veci parížsky parlament na kráľa.

1. decembra 1764 zrušil edikt Ľudovíta XV. z moci kráľa Spoločnosť Ježišovu vo Francúzsku. Sprievodná inštrukcia síce uznávala, že kráľ považoval rád pre jeho učiteľskú činnosť za užitočný pre štát a cirkev, ale zo starosti o mier v štáte bol nútený zaujať stanovisko k verejnej mienke, zameranej proti jezuitom.

Pápež však, ktorý už 3. septembra 1762 vyhlásil za neúčinné všetky minulé aj budúce parlamentné rozhodnutia, namierené proti jezuitom, v konštitúcii zo 7. januára 1765 znova sa zastal teraz tak provokantne zneucteného a za bezbožnícky a bezbožný vyhláseného rádu; pripomenul jeho vysoké hodnotenie cirkvou v minulosti, najmä Tridentským koncilom; vo svojom mene a v mene biskupov celého sveta priznal jezuitom zbožnosť, dokonca svätosť a v závere opakovane potvrdil všetky vyhlásenia svojich predchodcov v prospech jezuitov.

4. V Španielsku

Najmocnejší bol rád jezuitov v Španielsku, odkiaľ vzišiel a kde istotne nebol medzi ľudom neobľúbeným. Tanucci píše v jednom liste z 30. augusta 1766 o „fanatizme, ktorý oduševňuje mysle Španielov v prospech jezuitov … “. No vládnuca politika, panujúci štátny absolutizmus, sa chovala podobne ako vo Francúzsku.

Kráľom sa stal Karol III., syn Filipa V. a nevlastný brat v pomätení zomretého Ferdinanda VI. Bol aj kráľom oboch Sicílií, kým v Neapole pevne držal uzdu v rukách Bernardo Tanucci ako jeho minister spravodlivosti, zahraničia, vnútra a konečne ako predseda regentskej rady.

Karol III. bol presvedčený katolík a dychtivo uctieval nepoškvrnené počatie Panny Márie. Denne chodil na omšu a dodržoval štvrťhodinky rannej a večernej modlitby. Pripisovala sa mu schopnosť nevládnuť, ale nechať iných vládnuť za seba – kým on trávil celý život na poľovačkách; možno to robil aj preto, aby nepodľahol neresti necudnosti a dedičnej melanchólie svojho rodu.

Karol III. zmýšľal síce kresťansky, bol dokonca členom Tretieho rádu a františkáni boli jeho duchovní poradcovia; jeho matka Alžbeta Farnese a jeho manželka Mária Amália saská mali za spovedníkov jezuitov; jeho synovia mali jezuitov za vychovávateľov. Preto sa najprv vrhol na ministrov, ktorí nielenže úradovali v zmysle osvietenského absolutizmu, ale aj osobne sa cítili spriaznení s vedúcimi osobnosťami francúzskeho voľnomyšlienkarstva, ako predovšetkým jeho bývalý učiteľ markíz Bernardo Tanucci.

Tento sa narodil v roku 1698 v Toskáne; tam študoval právo, stal sa profesorom a neskoršie Karolovým ministrom v Neapole; odtiaľ fakticky spravoval kráľovstvo oboch Sicílií. Nebol zo zásady proti cirkvi, bojoval však proti privilégiám duchovenstva. Vysoko hodnotil ideály prvopočiatkov kresťanstva; desaťročia sa spovedal tomu istému jezuitovi. Bol vášnivým zástancom štátnej moci, bol proti zavedeniu inkvizície a predovšetkým bol nepriateľom Svätej stolice. Rád urážal pápežov a robil im napriek; kardinálov nazýval najškodlivejšími zvieratami sveta, v celej prírode nepoznal divokejšie zviera ako mnícha a spomedzi mníchov najviac nenávidel jezuitov; bol to „jed“, „jezuitský jed“, „jed a rakovina“.

Prečo tento Tanucci napádal jezuitov väčšmi ako všetky iné rády? Nerušila ho nijaká ich teologická doktrína, ale ich vystupovanie, ich nenásytné nároky, ich pažravosť po bohatstve a politickej moci, ich neskrývaná namyslenosť. Pritom sa stále snažili vzbudiť dojem, že sa nemiešajú do politiky, hoci v pravde im nešlo o nič viac. Spoznal, že v nich celkom prirodzene klíči idea zavraždenia kráľa. A tak keď v roku 1766 vypuklo v Madride povstanie klobúkov, obvinil z jeho prípravy jezuitov.

10. marca 1766 vyšiel v Madride zákaz nosiť vo väčších mestách dlhé a široké plášte, ako aj klobúky so širokým okrajom (capa a sombrero), pretože vraj nemali španielsky pôvod a narušiteľom poriadku a zločincom dávali možnosť zakukliť sa a prípadne ľahšie ujsť strážcom zákona. Protest proti tomuto zákazu sa z hlavného mesta rýchlo šíril do provincií a postihol Saragossu, Salamanku, Barcelonu a iné mestá. Samozrejme išlo nespokojencom nielen o zachovaniu tradičného národného kroja, ale aj o to, aby na ministerstvách pracovali len Španieli. Predovšetkým však išlo o protest proti drahote, proti úžerníctvu a vysokým cenám potravín.

Pôvodcov nepokojov sa spočiatku nedarilo nájsť. Nebolo vodcov. Vidieť bolo len „háveď“, „spodnú vrstvu spoločnosti“. Postupne sa však dostávalo do podozrenia duchovenstvo, najmä mnísi a nakoniec to boli čoraz častejšie jezuiti.

Aj Tanucci, ktorý bo teraz regentovým poradcom v Madride, obviňoval z rebélie len Madridčanov, „obecný barbarský ľud, nezasluhujúci si prináležať k ľudskému rodu a hodný len pripočítania k najnerozumnejším zvieratám“. Čoskoro však zameral pozornosť na „nič nevediacich, lenivých a hriešnych kňazov mníchov“ a potešil sa „dobrej správe, že kráľ prišiel k názoru, že k verejným protestom huckali mnísi a kňazi. Tanucci sľubuje panovníkovi, že požiada o pomoc pri odhaľovaní pôvodcov nepokojov Svätého ducha a zanedlho vidí, že „Španieli sa dopracovali presvedčenia, že záhuba prišla a ďalej prichádza od duchovnej zberby, a síce od tých najhorších podpaľačov, od jezuitov“.

Neustále podpichovaný monarcha sa konečne rozhoduje pre ich vyradenie, chce však vidieť dôkazy. Čo bolo možné v Portugalsku a Francúzsku, musí byť možné aj v Španielsku. A tak sa po nich ďalej pátra, sú podozrievaní, že v ilegálnych tlačiarňach vyrábajú protivládne hanopisy a hucká sa na nich polícia a inkvizícia. Robia sa domové prehliadky, systematicky sa kontroluje pošta. Zvláštny súd prešetruje priebeh nepokojov.

27. februára 1767 vydáva Karol III. dekrét, ktorým zakazuje činnosť jezuitov v Španielsku, jeho zámorských dŕžavách, jeho kolóniách v Južnej Amerike a na Filipínach; celý ich majetok sa konfiškuje.

V novembri 1767 sa jezuiti vyháňajú z Neapolu a Sicílií, vo februári 1768 z kniežatstva Parma, v apríli 1768 z ostrova Malta. Pri ich odsunoch sa postupuje jednotne: Obyčajne v noci alebo nad ránom vojaci obkľúčia ich príbytky, dá sa im pár hodín na zbalenie najnutnejších vecí, pod vojenskou ochranou sa prevedú na zberné miesta a pošlú sa na neistú vandrovku po zemiach a moriach. Aj štyroch jezuitov Montevidea odviedla 6. júla 1767 vojenská hliadka. Takýto postup sa použil temer všade v Španielsku aj v jeho kolóniách. Pri prevoze na Korziku stratilo život 78 jezuitov; spolu ich vraj zahynulo na šírom mori päťsto.

Vyhnanci sa dostávali sa do krajne chaotických pomerov. Pre väčšinu z nich sa začalo dlhé putovanie po krajinách, do ktorého ich neposlali drzí voľnomyšlienkari alebo zlí protestanti, ale vlastní ľudia. Aj pápež spočiatku opakovane odmietol prijať prekliatych na územie Cirkevného štátu.

Dodatok prekladateľa: A malo to byť ešte horšie. Na nátlak uvedených troch štátov pápež Klemens XIV. dňa 21 augusta 1773 bulou Dominus ac redemptor noster Spoločnosť Ježišovu zrušil a až 7. augusta 1814 ju pápež Pius VII. bulou Sollicitudo omnium ecclesiarum obnovil.

Prameň: Karlheinz Deschner, Kriminalgeschichte des Christentums, 10. Band, 18. Jahrhundert und Ausblick auf die Folgezeit. Könige von Gottes Gnaden und Niedergang des Papsttums (Kriminálne dejiny kresťanstva, 10. zv., 18. storočie a vyhliadky do budúcnosti. Králi z božej milosti a úpadok pápežstva), Rohwolt, Reinbeck, 2013.

Poznámka prekladateľa: V marci t. r. vyšiel za 27 rokov od prvého desiaty diel životného diela nemeckého cirkevného historika a kritika Karlheinza Deshnera (*1924), Kriminálne dejiny kresťanstva, v ktorom sa opisujú cirkevné dejiny od biblických začiatkov po francúzsku revolúciu. Čiastočné alebo úplné preklady tohto temer 6000-stránkového diela existujú v taliančine, španielčine, gréčtine, poľštine a ruštine. Ako ukážku jeho osobitného štýlu ponúkam čitateľom preklad začiatku kapitoly o prenasledovaní jezuitov v Portugalsku, Španielsku a Francúzsku v polovici 18. storočia. (Čitatelia ZH sa vo viacerých článkoch stretli s odvolávaním na tohto autora – stačí kliknúť na „Hľadaj: Deschner.) Z technických dôvodov vynechávam obsiahlu bibliografiu ku všetkým konkrétnym údajom, ale rád ju záujemcom poskytnem. Deschnerovým dielom sa ako červená niť tiahne jeho nedôvera k moci, bohatstvu a závislosti, ktorá ho robí hovorcom trýzneného stvorenia, advokátom chudobných a slabých, týraných a oklamaných. (Helmut Fink). Jeho volanie po humánnosti sa nedá nepočuť. Len intenzívny dialóg medzi veriacimi a neveriacimi ukáže, čo povedia na toto dielo moderní kresťania.

Farbiak Ján – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:47

Ján Farbiak sa narodil 6. augusta 1922 v Hodruši, okres Banská Štiavnica. Jeho otec Martin bol roľník. Bol Slovák a katolík.

Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici v roku 1942.

V r. 1942 začal študovať v Hannoveri, odkiaľ po 2 semestroch s ostatnou skupinou prešiel v lete 1943 do Viedne. Po roku 1945 ostal vo Viedni, kde sa oženil a ukončil štúdiá diplomom a promóciou 27. 6. 1947.

27. 6. 1947 boli na VŠV vo Viedni slávnostne promovaní na doktorov veterinárnej medicíny 13 veterinári, medzi nimi 4 Slováci: Štefan Benedek, Ján Farbiak, Ernest Lazar a Július Topoľský.

Doktorát dosiahol Farbiak obhájením dizertačnej práce Die Beziehung zwischen Fibrinogengehalt, Sedimentationsgeschwindigkeit und Retraktion des Pferdeblutes (Vzťah medzi obsahom fibrinogénu, rýchlosťou sedimentácie a retrakciou konskej krvi), vypracovanej na Ústave fyziológie VŠV vo Viedni.

Nostrifikoval v Brne v r. 1947, potom bol okresným veterinárom v Banskej Štiavnici, Kremnici a Žiari nad Hronom. Umrel mladý okolo roku 1965 v Banskej Štiavnici.

Pozri tab. 13, tab. 17 a tab. 19.

Fedák Roman – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Roman Fedák sa narodil 1. decembra 1923 vo Volovom, okres Humenné alebo Snina. Bol gréckokatolíckeho náboženstva a slovenskej národnosti.

Maturoval v roku 1942 na mukačevskom gymnáziu s rusínskym vyučovacím jazykom.

V septembri 1942 sa zapísal pod č. 358 do 1. semestra na VŠV v Budapešti, kde absolvoval do konca vojny tri semestre.

V októbri 1945 prišiel na VŠV v Brne a zapísal sa do 5. semestra. Diplom dostal 30. 8. 1949 a doktorskú prácu obhájil 25. 2. 1950.

Pôsobil hlavne ako virológ v oblasti slintačky a krívačky v Biovete v Terezíne.

Roman Fedák, narodený roku 1923 vo Volovom, sa uvádza v SEO VOS FMV (Štatisticko evidenčný odbor Vnútornej organizačnej správy Federálneho ministerstva vnútra. Nepátral som po príčine, pre ktorú sa uvádza v týchto dokumentoch Štátnej bezpečnosti. Pozri www.stbezo.info.

Pozri tab. 9.

Fedor Michal – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Michal Fedor sa narodil 12. februára 1916 v Žbinciach, okres Michalovce. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom do 1. semestra 4. 10. 1937; dostal imatrikulačné číslo 2041. Dňa 22. 2. 1939 sa zapísal do 4. semestra a tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Feigler Emil – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Emil Feigler, narodený 28. apríla 1921 v Bratislave, rímskokatolík, bol nemeckej národnosti. Jeho otec Emmerich bol bankový úradník. Maturoval na Nemeckom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave v roku 1940.

Na VŠV vo Viedni sa 22. 4. 1941 zapísal do 1. semestra pod imatrikulačným číslom 5526. O štipendiu sa nezmieňuje a medzi štipendistami sa neuvádza.

Do 2. semestra sa zapísal 4. 6. 1942, do 8. semestra 8. 12. 1944.

Dňa 2. 8. 1948 obhájil doktorskú dizertačnú prácu s titulom „Über die Verwendung von Rindervormägen zur Wursterzeugung“ (O použití hovädzích predžalúdkov na výrobu salám).

Na Slovensko sa nevrátil. Údaje o jeho ďalšom živote nám chýbajú.

Pozri tab. 11, tab. 17 a tab. 19.

Fellner Ferenc – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Ferenc Fellner sa narodil 14. apríla 1923 vo Fiľakove, okres Lučenec.

Maturoval na Jármánovom gymnáziu v Lučenci.

V septembri 1942 sa zapísal pod č. 359 do 1. semestra VŠV v Budapešti a absolvoval tam 3 semestre. Údaje o jeho ďalšom štúdiu chýbajú.

Do štatistiky viedenských študentov sa nepočíta.

Pozri tab. 9.

Ferjenčík-Friedmann Andrej – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Andrej Ferjenčík (Friedmann) sa narodil 3. októbra 1918 v Levoči. Bol slovenskej národnosti a pôvodne židovského náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Do 1. semestra VŠV v Brne sa zapísal 30. 10. 1938 pod imatrikulačným číslom 2124. Je tam údaj, že pôvodné židovské náboženstvo zmenil na evanjelické a. v. a pôvodný materinský jazyk (národnosť) židovský na slovenský. Do zavretia školy v novembri roku 1939 absolvoval len jeden semester.

Po oslobodení sa zapísal 16. 7. 1945 do 1. výukového kurzu. Po započítaní predvojnového semestra a vojnových úľav mal zapisovať pôvodne štyri, ale potom len tri klinické semestre. 8. 10. 1946 sa zapísal do 5. semestra a 15. 12. 1948 zložil tretiu štátnu skúšku. Tým získal aj veterinársky diplom a 12. 2. 1949 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

V SNP bol pobočníkom generála MVDr. Mikuláša Ferjenčíka, prvého Slováka-veterinára, ktorý sa stal generálom. Od neho prebral slovenské priezvisko.

Pracoval v Bratislave, v Biovete Nitra, aj u Slovenskej poisťovne.

Pozri tab. 4.

Foltýn (Fleischhacker) Ernest – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Ernest Fleischhacker (Foltýn) sa narodil 5. septembra 1913 v Cíferi, okres Trnava.

Diplom získal na VŠV v Brne ako Arnošt Fleischhacker 21. 4. 1937, doktorát 16. 6. 1937.

2. 12. 1941 dostal výnimku a nemusel byť do 31. 12. 1942 prepustený zo štátnych a iných verejných služieb.

Až do vypuknutia SNP pracoval ako veterinár v Cíferi a Trnave, potom sa až do 1. 4. 1945 ukrýval s rodinou v lesoch a bunkroch. Od roku 1945 pracoval vo Vrábľoch a na PPPR.

V júni 1949 emigroval ako Ernest Foltýn do Izraela.

Nepočíta sa do štatistiky viedenských študentov, ale medzi Židov, prenasledovaných v čase 2. svetovej vojny.

Fraňo Jaroslav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Jaroslav Fraňo sa narodil 10. novembra 1924 v Kráľovej Lehote, okres Liptovský Mikuláš, na sútoku Bieleho a Čierneho Váhu. Jeho otec Ján bol úradník. Bol evanjelik augsburského vyznania.

Mal dvoch bratov a jednu sestru. Mladosť prežil v Turanoch, kde začal chodiť do školy a gymnázium v Turčianskom Svätom Martine zakončil maturitou v roku 1943. Keďže Vysoká škola veterinárna v Brne bola v dôsledku udalostí v Protektoráte Čechy a Morava už od 17. novembra 1939 Nemcami zatvorená, rozhodol sa ísť na Vysokú školu veterinársku do Viedne. Absolvoval tam v školskom roku 1943/44 dva semestre a na jeseň 1944 sa vrátil domov a aktívne sa zapojil do Povstania.

Po skončení vojny pokračoval už v lete 1945 v štúdiu na novootvorenej škole v Brne, kde sa už ku koncu štúdií stal výpomocným asistentom na Ústave parazitológie a biológie.

Po ukončení štúdia prišiel na novozaloženú Vysokú školu veterinársku v Košiciach, kde začal pracovať na biologickej katedre a od roku 1952 ako vedúci Ústavu biológie. V roku 1957 sa Ústav biológie stal samostatnou katedrou pod vedením doc. MVDr. Jaroslava Fraňa.

Počas tohto obdobia sa okrem pedagogickej činnosti venoval aj výskumu biologických vlastností vírusov. Na katedre zaviedol vtedy novú metódu kultivácie buniek, s ktorou sa oboznámil počas štúdia v Brne. Osobitnú pozornosť venoval vírusom hydiny. Bol priekopníkom v izolácii chrípkových vírusov aviárneho pôvodu (vírus chrípky kačíc A „anatis Košice 1956“).

Na základe úspešného štúdia aviárneho chrípkového vírusu bol v roku 1960 habilitovaný na docenta a v roku 1962 obhájil kandidátsku prácu. Popri intenzívnom štúdiu chrípkových vírusov venoval v tom čase pozornosť aj iným aviárnym patogénom.

Pre svoj jednoznačný nesúhlasný postoj k udalostiam v roku 1968 bol uvoľnený z Vysokej školy veterinárskej a opúšťa Košice. Bolo mu umožnené pracovať na Ústave experimentálnej veterinárnej medicíny – vysunuté pracovisko v Ivanke pri Dunaji. Tu pokračoval vo svojej vedeckej činnosti, zameranej na štúdium leukózy hydiny. Napriek tomu, že mu vtedajší režim neumožňoval publikovať výsledky jeho práce, aktívne sa zapájal do problematiky ozdravovania chovov od leukózy hydiny.

Manželia Fraňoví majú dvoch synov a jednu dcéru.

Po roku 1989 bol rehabilitovaný, ale vzhľadom na svoje životné skúsenosti naďalej zostal v ústraní. Od roku 1973 žije v Bratislave a od roku 2004 trpí na Alzheimerovu chorobu. V roku 1991 odišiel do dôchodku a aktívne sa venoval niekoľko rokov včelárstvu.

Vyznamenania:

– 18. 7. 1946 mu prezident ČSR udelil „Československú medailu za chrabrosť“.

– 3. 6. 1947 mu minister národnej obrany udelil „Odznak československého partizána“.

– 24. 10. 1948 mu československá obec legionárov v Plzni udelila „Čestnú striebornú medailu“.

– 29. 8. 1964 mu bola udelená „Pamätná medaila“ pri príležitosti 20. výročia SNP.

– V auguste 1968 vrátil na Prezídium verchnovo soveta do Moskvy medailu, ktorá mu bola udelená zato, že v 2. svetovej vojne bojoval so sovietskymi vojakmi proti okupácii našej vlasti hitlerovskými okupantmi.

Pozri tab. 14.

Fried Karol J. – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Karol J. Fried sa narodil 16. júna 1922 v rodine kováča a podkováča v Hôrke nad Váhom. Od r. 1933 navštevoval Štátne reformné reálne gymnázium v Novom Meste nad Váhom a tu aj 6. 6. 1941 s vyznamenaním maturoval. Po maturite pracoval krátky čas na notárskom úrade. Neskoršie sa rozhodol, že pôjde študovať veterinársku medicínu do Viedne. To bol totiž dávny sen jeho otca.

Otcov zámer úspešne podporil aj blízky rodinný príslušník, brat matky, František Hrudka, ktorý v r. 1941 úspešne ukončil prvý ročník štúdia veterinárnej medicíny vo Viedni a prišiel domov na letné prázdniny. A tak sa Karol na jeseň v r. 1941 zapísal do prvého ročníka. Na tejto škole študoval až do r. 1945 (7 semestrov). Pretože z gymnázia dosť dobre ovládal nemecký jazyk, nemal v štúdiu vážnejšie rečové problémy. Napriek vojnovým udalostiam úspešne ukončil v r. 1944 tretí ročník. Školský rok 1944/45 bol už vo Viedni veľmi kritický pre časté bombardovanie a blížiaci sa front, a tak ukončil len zimný semester.

Po skončení II. svetovej vojny Karol Fried štúdium ukončil na Vysokej škole veterinárnej v Brne získaním veterinárskeho diplomu 28. 5. 1946 a tu tiež 11. 7. 1946 nadobudol doktorát na základe dizertácie „Krvný obraz skabietických koní pred a po plynovaní kysličníkom siričitým“.

Od 1. 4. 1946 pracoval na Internej klinike VŠV v Brne ako pomocný a od 1. 6. 1946 ako odborný asistent. Pôsobil tu štyri roky. Tu sa ako prvý v Československu venoval najmä elektrokardiografii. Začiatky československej veterinárnej elektrokardiografie sa datujú od r. 1947, kedy Dr. Fried ako asistent prvej internej kliniky VŠV v Brne začal študovať klinickú elektrokardiografiu u psa a čoskoro dal základ k príslušnému písomníctvu. Svoje výsledky publikoval v Časopise čs. veterinářů.

Dňom 1. 7. 1950 prestúpil na Vysokú školu veterinársku v Košiciach. Tu v školskom roku 1950/51 budoval a viedol Ústav fyziológie domácich zvierat a súčasne prednášal. Od šk. r. 1951/52 prevzal vedenie I. internej kliniky, prednášky z klinickej propedeutiky a vnútorných chorôb I. od šk. r. 1952/53. Výučbu propedeutiky zabezpečoval do konca šk. r. 1961/62, teda 10 rokov.

V roku 1955 ho menovali za zástupcu docenta, r. 1957 za zástupcu profesora a r. 1963 za vysokoškolského profesora.

Prof. Fried sa svojou prácou a dosahovanými výsledkami zaradil medzi významných učiteľov vysokej školy s hlbokými teoretickými vedomosťami i praktickými skúsenosťami, bol skúseným prednášateľom, pedagógom a erudovaným klinikom.

Vykonával rad vysokoškolských aj mimoškolských funkcií. V rokoch 1954 – 1957 bol členom rady Mestského národného výboru v Košiciach. Bol členom redakčnej rady Veterinárskeho časopisu (1951 – 1962), Folia veterinaria (1956 – 1987), Veterinářství (1953 – 1959) a Zborníka ŠVS SSR (1976 – 1989). V r. 1971 – 1984 zastával funkciu predsedu komisie pre chov a choroby hydiny pri ŠVS SSR.

V rokoch 1950 – 1986 bol členom Vedeckej rady VŠV v Košiciach. Po dobu 7 rokov zastával funkciu prorektora Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (1952 – 1959).

V r. 1954 – 1980 bol členom štátnej subkomisie pre záverečné skúšky na VŠV v Košiciach a na VŠV v Brne. V r. 1958 – 1980 bol predsedom štátnej komisie a jednej z čiastkových komisií pre štátne záverečné skúšky na VŠV v Brne. Bývalí študenti mali dlho v pamäti ním vytváranú upokojujúcu atmosféru, keď dokazovali svoje vedomosti pri ústnych skúškach alebo obhajovali diplomové práce.

Rektor VŠP v Nitre ho 11. 10. 1960 vymenoval za školiteľa vedeckých ašpirantov z vedného odboru vnútorné choroby hospodárskych zvierat. Rektor VŠV v Košiciach ho v tejto funkcii znovu potvrdil 6. 3. 1972. Túto funkciu zastával až do r. 1989. Vyškolil siedmich kandidátov veterinárskych vied.

Bol predsedom štátnej komisie pre obhajoby kandidátskych dizertácií z vedného odboru vnútorných chorôb hospodárskych zvierat v r. 1964 – 1989. V r. 1972 – 1979 bol tiež (z poverenia SAV) predsedom celoštátnej komisie pre obhajoby doktorských dizertácií z toho istého vedného odboru. V r. 1981 – 1989 bol členom komisie SAV pre obhajobu kandidátskych dizertácií vo vednom odbore Dejiny vied a techniky. Dňa 5. 6. 1969 bol zvolený za predsedu veterinárskeho odboru Slovenskej poľnohospodárskej akadémie (1969 – 1974). V r. 1975 – 1979 zastával funkciu predsedu veterinárskej komisie Čs. akadémie poľnohospodárskej.

Jeho edičná aktivita bola veľmi rozsiahla. Bol spoluautorom alebo vedúcim autorského kolektívu troch celoštátnych učebníc z internej medicíny. Ako spoluautor sa podieľal na vydaní siedmich knižných diel. Vydal nasledovné knižné publikácie:

Šobra, K. a Fried, K.: „Vnútorné choroby nepárnokopytníkov a mäsožravcov“. Bratislava 1965. II. vydanie.

Fried, K., Šobra, K. a Konrád, J.: „Vnútorné choroby nepárnokopytníkov, mäsožravcov a kožušinových zvierat“. Bratislava 1972. III. vydanie.

Fried, K., Konrád, J. a kol.: „Vnútorné choroby nepárnokopytníkov, mäsožravcov a kožušinových zvierat“. Bratislava 1984.

Fried, K. a kol.: „Príručka diferenciálnej diagnostiky kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat“. Bratislava 1967. Profesor Dr. Sova vo svojej recenzii vo Veterinářství (1968) napísal: „Knižka nemá v našej a európskej literatúre obdobu, pokiaľ ide o náplň i formu spracovania.“

Fried, K., Laurenčík, P. a kol.: „Vademecum veterinárneho lekára“. II. vydanie. Bratislava 1969.

Ako spoluautor sa podieľal na vydaní 7 knižných diel: Laurenčík, P. a kol.: „Vademecum veterinárneho lekára“. Bratislava 1991. Slanina, L. a kol.: „Klinická propedeutika a diagnostika vnútorných chorôb hospodárskych zvierat“. Bratislava 1965; 1975 a 1985. Vodrážka, J. a kol.: „Veterinárna medicína pre farmaceutov“. Turčiansky Martin 1974. Haladej, Š. a kol.: „25 rokov socialistického veterinárstva na Slovensku“. Bratislava 1976.

Bol vedeckým redaktorom 15 knižných publikácií.

Vydal nasledovné učebnice a skriptá: Fried, K.: „Kľúč k určovaniu parazitárnych vajíčok v truse domácich zvierat“. FS ČSM, Košice 1953. Fried, K.: „Synopsis klinickej diagnostiky“. FS ČSM, Košice 1953 a 1960. Fried, K.: „Všeobecná diagnostika a symptomatológia kožných a vnútorných chorôb domácich zvierat“. Bratislava 1962. Fried, K. a kol.: „Kompendium klinickej patológie, diagnostiky a terapie chorôb hydiny“. Bratislava 1964 a 1979 (II. vydanie). Fried, K.: „Základy hygieny a patológie liahnutia hydiny“. Bratislava 1965. Jantošovič, J., Fried, K. a Šály, J.: „Kompendium symptomatológie, terapie a prevencie chorôb hydiny“. Bratislava 1985. Jantošovič, J. a kol.: „Choroby hydiny“. Košice 1991 a 1995.

Vo výskumnej práci sa zameriaval na aktuálne otázky veterinárnej medicíny, ktoré sa týkali dvoch hlavných tematických okruhov. Na úseku klinickej diagnostiky vnútorných chorôb to bola elektrokardiografia, ktorou sa začal zaoberať ešte v VŠV v Brne. V ďalšom období na VŠV v Košiciach preštudoval možnosti intravitálnej röntgenovej diagnostiky niektorých chorôb hydiny. Okrem toho študoval zmeny v krvnom obraze niektorých dôležitých chorôb hydiny (tuberkulóza, cholera, pseudomor, Markova choroba, hemoragický syndróm, rôzne intoxikácie) na diferenciálno – diagnostické účely. Podieľal sa aj na stanovení hodnôt základných hematologických ukazovateľov zdravej hydiny v našich podmienkach ako základu pre intravitálnu diagnostiku ochorenia. Rozpracoval metódu počítania trombocytov krvi hydiny, počítania eozinofilov v krvi psa a mikroskopické vyšetrenie organickej zložky močového sedimentu.

Na úseku patológie, terapie a prevencie, to bol spočiatku výskum použiteľnosti rôznych analgetík pri kolikových ochoreniach koní, etiológie, symptomatológie a terapie enzootickej myoglobinúrie koní, výskum podstaty, etiopatogenézy, patomorfológie a terapie enzootického mozgovo-miechového ochorenia koní na východnom Slovensku, výskum etiológie, klinického obrazu a diferenciálnej diagnostiky enzootickej hepatodystrofie koní na Slovensku. Po prvýkrát u nás bola zistená strongyloidóza žriebät a boli overované niektoré anthelmintiká proti tejto invázii. Neskôr sa venoval hlavne chorobám hydiny. Zistil, že podstatou tzv. klietkovej obrny nosníc je osteoporóza. Zúčastnil sa tiež na výskume boja proti najdôležitejším črevným nemathelmintózam hrabavej hydiny. V poslednom čase sa venoval symptomatológii a terapii avitaminózy D hrabavej hydiny, chorobe z ožiarenia hydiny lúčmi X a Y a problematike porúch znášky a kvality škrupiny v podmienkach veľkochovov.

Plnil tiež úlohu koordinátora rezortných výskumných úloh. Bol zodpovedným riešiteľom štátne evidovaných čiastkových výskumných úloh.

Popri vlastnej pedagogicko-výskumnej práci bol významným predstaviteľom Slovenskej veterinárskej historiografie, ktorej sa venoval od polovice 50-tych rokov. Spočiatku bola história jeho koníčkom, neskoršie sa jej venoval profesionálne. Táto jeho záslužná práca nebola spočiatku hodnotená s veľkým uznaním. Život však dokázal, že len to, čo zafixovalo písomníctvo, pretrváva a zachováva sa pre ďalšie generácie. Jeho činnosť na tomto úseku je neoddeliteľne spojená s Kabinetom dejín veterinárskej medicíny na VŠV v Košiciach.

Prof. Fried venoval najväčšiu pozornosť biografickým štúdiám významných predstaviteľov veterinárnej medicíny z radov vysokoškolských učiteľov, vedeckých pracovníkov, špecialistom a organizátorom veterinárskej činnosti, ktorí pochádzali zo Slovenska, pracovali na Slovensku alebo mali ku Slovensku určitý vzťah. Niektorým z nich (P. Adámi, J. Marek) boli na základe autorových výskumov a objektívnych hodnotení odhalené pamätné tabule. Z oblasti historiografie vydal 6 knižných diel. Fried, K.: „Slovenské veterinárske knižné publikácie od najstarších čias do roku 1918“. Bratislava 1971. Fried, K.: „Knižné publikácie slovenských veterinárov v rokoch 1918 – 1973“. Bratislava 1974. Fried, K. a kol.: „Druhá desaťročnica Vysokej školy veterinárskej v Košiciach“. Bratislava 1969. Fried, K. a kol.: „Tretia desaťročnica Vysokej školy veterinárskej v Košiciach“. Bratislava 1979. Fried, K. a kol.: „Štvrtá desaťročnica Vysokej školy veterinárskej v Košiciach“. Bratislava 1989. Tieto štyri desaťročnice slovom i obrazom dokumentujú život a prácu školy počas 40 rokov jej existencie. V r. 1990 vydal prof. K. Fried aj publikáciu: „Sprievodca po expozícii múzea veterinárnej medicíny v Košiciach“.

Pedagogicko-výchovná, vedecko-výskumná a organizátorská práca bola ocenená udelením viacerých vyznamenaní – štátnych, rezortných a pamätných medailí.

Ako človek bol prof. Dr. K. J. Fried skromný, úprimný, dobrosrdečný a trochu utiahnutý. Voči spolupracovníkom bol ľudský, tolerantný, so zmyslom pre spravodlivosť a preto bol na univerzite i v širokej veterinárnej pospolitosti obľúbený, uznávaný a vážený. Ako vedúci katedry, neskoršie vedúci kliniky, sa snažil vytvárať priateľskú, tvorivú atmosféru a dobré medziľudské vzťahy. Mal pochopenie pre rôznorodosť ľudských pováh, pracovných návykov. Mal rád pokojný rodinný život, v ktorom nachádzal šťastie a podporu pre svoju činorodú prácu. Jeho záľubou bola história, hudba a v minulosti aj matematika. Každá z nich mu svojim spôsobom pomáhala rozširovať obzor vnútorného sveta, ale i ľahšie prekonávať životné ťažkosti a problémy. Je škoda, že náhla smrť predčasne ukončila jeho plány, najmä v oblasti veterinárnej historiografie.

Prof. Dr. K. Fried pochádzal zo stredného Považia, kde sa každoročne rád vracal. Je to krásny kraj s bohatými historickými tradíciami. Je to kraj, o ktorom veľký slovenský buditeľ napísal: „Považie, rajská ty dolina, kto ťa raz navštívi, večne ťa spomína“. Pod pamätníkmi našej histórie, pod hradmi Beckov, Čachtice a Tematín nachádzal ďalšie inšpirácie pre svoju prácu v oblasti histórie. Svoju životnú púť ukončil náhle dňa 21. februára 1998. Jeho nečakaný odchod bol ťažkou stratou pre jeho najbližších, mnohých priateľov a známych doma i v zahraničí, pre Univerzitu veterinárskeho lekárstva v Košiciach, veterinársku vedu a slovenskú historiografiu. Napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť dielo, na ktoré budú ďalšie generácie pozerať s úctou a uznaním.

Prameň: Margita Podolanová, „Rodáci – Prof. MVDr. Karol J. Fried“, www.pramen.info, kde sú aj početné fotografie.

Pozri tab. 11.

Gála Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Jozef Gála sa narodil 20. marca 1920 v Cabaji, okres Nitra. Jeho otec Ondrej bol roľník. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Nitre v roku 1940.

Na VŠV vo Viedni sa imatrikuloval 20. 9. 1940 a dostal imatrikulačné číslo 5446. Udal, že dostáva ročné štipendium 6 000 Ks. Doktorskú dizertačnú prácu obhájil 8. 9. 1944.

Pôsobil vo Veľkej Bytči.

Zomrel v Žiline dňa 29. 6. 1985.

Pozri tab. 10 a tab. 18.

Gettler Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Pavel Gettler sa narodil 17. júna 1918 v Ochtinej, okres Rožňava. Bol slovenskej národnosti a evanjelik a. v. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom do 1. semestra 5. 10. 1937; dostal imatrikulačné číslo 2044. Dňa 23. 2. 1939 sa zapísal do 4. semestra a tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Greško Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Ladislav Greško sa narodil ako Ladislav Grós 21. apríla 1916 v obci Svinia, okres Prešov. Bol slovenskej národnosti, resp. udával slovenčinu ako materinský jazyk; výraz národnosť sa na zápisnom liste nevyskytuje. Bol „izraelitského“ náboženstva.

Maturoval na Štátnom československom reálnom gymnáziu v Košiciach v roku 1938.

Zmena mena na Ladislav Greško mu bola povolená výnosom Povereníctva vnútra pod číslom 18.109/1-IV/2-1946 zo dňa 6. 6. 1946 – 1. odst. § 8 zákona čís. 31/1942 Sb. z.

Veterinárnu medicínu začal študovať 26. 11. 1938 zápisom do 1. semestra VŠV v Brne, kde dostal imatrikulačné číslo 2163 a v štúdiu pokračoval 2. semestrom 24. 3. 1939, resp. 3. semestrom 24. 10. 1939. Zatvorenie VŠV v Brne znamenalo prerušenie štúdií a vznik Slovenského štátu znamenal pre Žida nemožnosť študovať vôbec.

V štúdiu pokračoval po oslobodení. 20. 8. 1945 sa zapísal do 1. a 2. výukového kurzu, 30. 10 1945 do 5. semestra a 8. 10. 1946 do 8. semestra. Diplom veterinárneho lekára získal 6. 2. 1947 a doktorát obhájil 28. 6. 1947.

Pôsobil ako hygienik na bitúnku v Košiciach, kde aj zomrel.

Pozri tab. 4.

Grunert Zoltán – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Zoltán Imrich Grunert sa narodil 6. novembra 1921 v Dolných Michaľanoch, okres Sabinov.

Jeho otec Pavol bol železničný úradník. Bol slovenskej národnosti a evanjelik a. v. Mal staršieho brata Vincenta, ktorý pôsobil ako detský lekár, chirurg, najprv v Bratislave a potom v Innsbrucku v Rakúsku.

Maturoval na 1. slovenskom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave v roku 1941.

Na VŠV vo Viedni sa zapísal do 1. semestra 3. 12. 1942 a absolvoval tam 6 semestrov: do 5. sa zapísal 19. 12. 1944 a do 6. po oslobodení dňa 28. 6. 1945.

Na VŠV v Brne mu bolo uznané 6 semestrov z Viedne a zapísal sa 25. 10. 1945 do 7. semestra a 1. 3. 1946 do 8. semestra. Veterinársky diplom získal 11. 7. 1947 a doktorát obhájil 6. 3. 1948.

V rokoch 1949 – 1974 pôsobil na Štátnom diagnostickom veterinárnom ústave po smrti MVDr. Adely Jeleníkovej-Moravcovej ako jej nástupca a vedúci oddelenia sérológie a neskôr virológie.

So svojou prvou manželkou Helenou, rodenou Machovou, RNDr., výskumnou pracovníčkou, sa oženil v roku 1951; mali syna Adriána, ktorý vyštudoval chemické inžinierstvo. V roku 1975 sa rozviedli a s druhou manželkou, Dagmar, mali syna Michala, Miška, ktorý ako dvanásťročný umrel na leukémiu.

Zoltán Grunert ochorel na Alzheimerovu a Parkinsonovu chorobu a umrel po dlhšej chorobe v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne v Bratislave, v Slávičom údolí, v spoločnom hrobe s otcom a synom.

V publikáciách sa jeho priezvisko píše často s krátkym „u“.

Bibliografia:

Grunert, Z, – Škoda, R. 1964. Epizootológia Aujeszkého choroby v ČSSR. 1. História a zemepisné rozšírenie. Veterinární medicína 1964, roč. 37, s. 351 – 360.

Škoda, R. – Grunert, Z. 1965. Epizootologie der Aujeszkyschen Krankheit in der ČSSR. 1. Geschichte des Vorkommens und geographische Verbreitung. Archiv für experimentelle Veterinärmedizin, 1965, roč. 19, s. 577 – 585.

Škoda, R. – Grunert, Z. 1966. Epizootologie der Aujeszkyschen Krankheit in der ČSSR. 2. Vorkommen wiederholter Ausbrüche der Seuche in der Westslowakei in den Jahren 1955 – 1964. Archiv für experimentelle Veterinärmedizin, 1966, roč. 20, s. 427 – 434.

Škoda, R. – Grunert, Z. – Zubaj, J. 1969. Epizootologie der Aujeszkyschen Krankheit in der ČSSR. 3. Beeinflussung des Vorkommens der Seuche durch Massenimpfung der Schweine mit Lebendvirusvakzine. Archiv für experimentelle Veterinärmedizin, 1969, roč. 24, s. 167 – 177.

Nehring, K. 1955. Výživa zvierat a náuka o krmivách. Z nemčiny preložili Zoltán Grúnert a Rastislav Škoda. Bratislava: SVPL/Pôdohospodárska veda, 1955, zv. 6, 460 s.

Pozri tab. 12.

Gaul Karl – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Karl Gaul sa narodil 20. januára 1921 v Spišskej Belej. Jeho matka Margarethe bola vdova. Bol nemeckej národnosti a evanjelik augsburského vyznania.

Maturoval na Nemeckom evanjelickom reálnom gymnáziu v Kežmarku v roku 1941.

Na VŠV vo Viedni sa zapísal do 1. semestra 4. 11. 1941 s imatrikulačným číslom 5557. Keďže 9. 11. 1944 sa zapisoval do 7. semestra, mohol dosiahnuť diplom až po oslobodení, no nevieme, kedy to bolo.

Dňa 6. 7. 1946 obhájil doktorskú dizertačnú prácu, ktorá mala titul „Verteilung des Blutzuckers zwischen Plasma und Blutkörperchen nach Insulineinfuhr beim Hund“ (Rozdelenie cukru medzi plazmou a krvinkami po dávke inzulínu u psa).

Po skončení štúdií sa nevrátil na Slovensko.

Pozri tab. 11 a tab. 19.

Hájek-(Hecht) Pavol – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Pavol Hájek-(Hecht) sa narodil 24. júla 1920 v Preseľanoch, okres Topoľčany. Bol židovského náboženstva a Slovák. Na imatrikulačnom liste VŠV v Brne č. 2795 sa udáva jeho domovská obec Preseľany, ale nie jeho pôvodné meno Hecht.

Prvé 4 semestre veterinárstva študoval na VŠV v Budapešti.

27. 10. 1945 sa zapísal na VŠV v Brne. Uznali mu 4 semestre a 1. štátnu skúšku. Absolvoval tu ďalšie 4 semestre. V rokoch 1947 a 1948 zložil druhú a tretiu štátnicu, a už 27. 9. 1947 sa stal absolventom.

Diplom dosiahol 2. 3. 1948 a doktorát 19. 6. 1948.

Pôsobil v Urminciach, okres Topoľčany.

Neviem, odkiaľ pochádza údaj, že jeho pôvodné meno bolo Hecht.

Pozri tab. 9.

Hajóš Imrich – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Imrich Hajóš sa narodil 22. novembra 1913 v Seldíne (dnes Svodíne) v okrese Nové Zámky. Bol slovenskej národnosti a židovského náboženstva. Maturoval na reformnom reálnom gymnáziu.

Dňa 4. 10. 1934 sa zapísal do 1. semestra VŠV v Brne pod imatrikulačným číslom 1867, dňa 21. 2. 1938 do 6. semestra.

Už dňa 19. 7. 1945 je opäť na VŠV v Brne a zapisuje sa do 2. výukového kurzu. Po tomto akte sa jeho stopa stráca.

Pozri tab. 4.

Hanula Peter-Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Peter-Pavel Hanula sa narodil 29. októbra 1920 v Jastrabej, okres Kremnica, ako syn Petra, riaditeľa ľudovej školy v Turčianskom Svätom Martine. Bol slovenskej národnosti a katolík.

Maturoval na Reformnom reálnom gymnáziu v Turčianskom Svätom Martine v r. 1939.

Na VŠV vo Viedni sa zapísal do 1. sem. 21. 11. 1941 s imatrikulačným číslom 5584 a mesačným štipendium 100 RM, do druhého už nie a jeho stopa sa stráca.

Pozri tab. 11.

Harmata Kazimír – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Kazimír Harmata sa narodil 4. marca 1916 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Bol Slovák a katolík. Jeho otec Ján bol úradník, penzista. Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Levoči v roku 1935.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne 5. 10. 1935 a absolvoval tam 5 semestrov, pričom 5. semester zapísal päťkrát, a to 4. 10. 1937, 24. 2. 1938, 28. 10. 1938, 25. 2. 1939 a 6. 10. 1939. Dva dni pred zatvorením školy, 15. 11. 1939, zložil kolokvijnú skúšku z encyklopédie pôdohospodárstva u prof. MVDr. Hansliana.

Po zatvorení VŠV Brno prešiel 18. 1. 1940 s ročným štipendiom 6 000 Ks na VŠV do Viedne, kde sa (tento raz asi z jazykových dôvodov) po šiesty raz zapísal do 5. semestra, ale potom už rýchlo postúpil 16. 1. 1941 zápisom do 8. semestra.

Na naše veľké prekvapenie však niet záznamu o tom, že by bol skončil doktorátom, alebo dosiahol aspoň diplom. Venglarčík spomína, že štúdium neukončil. Tým spôsobom si vraj predlžovali štúdium viacerí Slováci, aby nemuseli narukovať a ísť do vojny. Po oslobodení vraj niekde robil úradníka.

Pozri tab. 3 a tab. 7.

Herrmann Juraj – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Juraj Herrmann sa narodil 19. júna 1919 v Dolnom Kubíne ako syn zosnulého Ing. Jána Herrmanna a Oľgy Herrmannovej. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva.

Na VŠV v Brne sa zapísal 19. 2. 1938 do 2. semestra a 7. 10. 1939 do 5. semestra. Ako všetkým slovenským študentom bolo mu školné po podaní žiadosti znížené na výšku pre domácich študentov a z pôvodne zaplatených 337,50 Kč mu bolo vrátených 95.- Kč.

Po zápise do 5. semestra sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2 a tab. 3.

Hladík Emil – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Emil Hladík sa narodil 23. novembra 1923 v Kútoch, okres Senica. Bol katolík a Slovák. Jeho matka Agnes bola domáca. Maturoval na Slovenskom reálnom gymnáziu františkánov v Malackách v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni v roku 1943 (štipendium neudáva) s imatrikulačným číslom 5858 a ukončil ho na VŠV v Brne diplomom 25. 3. 1949 a doktorátom 18. 6. 1949.

Pôsobil v Malackách.

Pozri tab. 14.

Holkovič Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Jozef Holkovič sa narodil 27. októbra 1919 v Rožindole, okres Trnava. Bol katolík a Slovák. Jeho otec Ján bol roľník. Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Trnave v roku 1940.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni v roku 1941 (štipendium neudáva) a ukončil ho na VŠV v Brne diplomom 25. 6. 1946 a doktorátom 15. 2. 1947.

Od roku 1961 do roku 1983 bol okresným veterinárnym gynekológom v Trnave. Pôsobil však aj v Brne a v Cíferi.

Zomrel v Trnave v roku 1990 a tam je aj pochovaný.

Pozri tab. 11.

Hörmann Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Štefan Hörmann sa narodil 1. septembra 1919 v Budmericiach, okres Pezinok. Bol slovenskej národnosti a katolík. Jeho otec, tiež Štefan, bol úradník. Maturoval v roku 1937 na Rehoľnom slovenskom gymnáziu františkánov v Malackách.

Na VŠV v Brne sa zapísal do 1. semestra 2. 10. 1937 a 7. 10. 1939 do 5. semestra; 24. 11. 1939 dostal demisórium – aby mohol pokračovať v štúdiu, kde sa dalo.

Hörmann to zobral veľmi zostra. Za osem dní, už 2. 12. 1939 vyplňuje Nacionale (zápisný list) na VŠV vo Viedni. 4. 12. 1939 schvaľuje imatrikuláciu rektor školy prof. O. Kröling a 5. 12. 1939 povoľuje rektorát školy dodatočný zápis do 4. semestra. Hörmann priznáva ročné štipendium 6 000 Sk.

16. 1. 1940 dostal na VŠV vo Viedni Zulassungschein (Potvrdenie o pripustení na štúdium) od nejakého úradu, ktorého názov nie je na okrúhlej pečati s hákovým krížom čitateľný a podpis znie i.V. (v zastúpení) Prohaska. 18. 1. 1940 sa efektívne zapísal do 5. semestra; má imatrikulačné číslo 5318.

V roku 1940 absolvoval vzhľadom na existenciu trimestrov miesto semestrov nielen 4. a 5. semester, ale aj 6., a to zápisom 22. 4. 1940 a 7., zápisom 14. 9. 1940. Prípadov takéhoto rýchleho postupu v štúdiu iste nebolo veľa. O zápise do 8. semestra ani o dosiahnutí veterinárskeho diplomu sme doklady nenašli. Podľa Wiener tierärztliche Monatsschrift dostal diplom v roku 1941.

1. 6. 1942 obhájil doktorskú dizertačnú prácu s názvom Das Blutbild nach der Verabreichung von Neuro-Yatren (Krvný obraz po podaní Neuro-Yatrénu).

V roku 1943 prešiel školením na ŠDVÚ v Bratislave.

Pôsobil v žrebčíne v Topoľčiankach a v Bratislave.

Zomrel 12. 2. 2010 v Bratislave, kde je aj pochovaný.

Pozri tab. 3 a tab. 7.

*

MVDr. Štefan Hörmann sa dožíva 90 rokov

Čomu sa voľakedy hovorievalo „stará škola“, to predstavoval náš jubilant, vždy elegantný, dôstojný, úslužný, pozorný, kolegiálny, ale skromný. S týmito vlastnosťami sa MVDr. Štefan Hörmann 1. septembra t. r. dožíva krásneho životného jubilea – 90 rokov. Je jeden z mála najstarších veterinárnych lekárov na Slovensku. Je to o to radostnejšie, že sa ich dožíva v duševnej sviežosti, i keď fyzické predpoklady už mu nedovoľujú to, čo by si sám želal.

Jubilant sa narodil v učiteľskej rodine v Budmericiach, kde vychodil 3 triedy ľudovej školy, štvrtú ukončil v Trnave, kde sa rodina presťahovala a potom od roku 1929 do roku 1937 navštevoval klasické gymnázium v Malackách a 1. júna zmaturoval. V tom roku sa zapísal na Vysokú školu zverolekársku v Brne, kde absolvoval 4 semestre a zo známych dôvodov musel štúdium prerušiť a od 30. novembra 1939 pokračoval v štúdiu vo Viedni. Tu v roku 1941 dosiahol zverolekársky diplom. Začal pracovať na internej klinike ako asistent a zároveň pracoval na dizertačnej práci „Krvný obraz po aplikácii Neuro-yatrenu“. Dňa 1. 6. 1942 bol promovaný na doktora veterinárnej medicíny a od 1. septembra 1942 nastúpil do služieb bývalého Ministerstva hospodárstva ako zmluvný veterinárny lekár a bol služobne pridelený do Štátneho diagnostického veterinárneho ústavu v Bratislave. Krátko nato v decembri bol povolaný k nástupu vojenskej prezenčnej služby, z ktorej bol prepustený 11. apríla 1945. Počas vojny pracoval aj ako veterinárny lekár vo Vojenskom žrebčíne v Horných Motešiciach. Od l. 2. 1945 bol služobne prevelený do Holíča k evakuovanému žrebčínu z Topoľčianok. Vo funkcii ústavného veterinárneho lekára zostal pracovať aj po návrate zo štátneho žrebčína z Holíča do Topoľčianok a pracoval tu až do roku 1964.

V jeho odborom raste sú dôležité údaje o nostrifikačnej skúške veterinárneho diplomu v roku 1947 na Vysokej škole veterinárskej v Brne, v tom istom roku i absolvovanie fyzikátnej skúšky pred komisiou v Bratislave a v roku 1949 ustanovujúcej skúšky pre odbornú službu v štátnych ústavoch pre chov koní. V roku 1966 absolvoval kvalifikačnú atestačnú skúšku pre výkon veterinárnej služby.

1. septembra 1964 bol služobne preložený na ÚŠVÚ pobočka Bratislava do funkcie krajského hydinára a dietetika, od 1. 8. 1969 po reorganizácii zastával túto funkciu na KO ŠVS Bratislava, aby od 1. 1. 1969 nastúpil na Štátnu veterinárnu správu MPVž SSR, kde pracoval ako hlavný veterinárny lekár pre ochranu štátneho územia a medzinárodnú spoluprácu až do odchodu do dôchodku.

Bohatá je jeho publikačná, redakčná i pedagogická činnosť. Počas štúdií v Brne a vo Viedni bol členom spolku čsl. veterinárnych medikov a slovenského akademického spolku Tatran a Kriváň, ako aj knihovníkom akademického spolku Kriváň vo Viedni. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bol členom redakčnej rady časopisu Chov koní a výkonnostné skúšky, Veterinárskeho časopisu, členom veterinárskej komisie pri poľnohospodárskej sekcii SAV v Bratislave, v rokoch 1957 – 1962 bol členom Vedeckej spoločnosti čsl. zootechnikov a veterinárov v Bratislave a členom veterinárnej komisie pre diagnostiku a terapiu hospodárskych zvierat pri Čsl. akadémii zemědělských věd. V rokoch 1952 až 1959 vyučoval ako externý učiteľ na PUŠ Chovateľ a jazdec z povolania v Topoľčiankach predmet náuka o koni. Dva semestre prednášal na VŠP v Nitre predmet fyziológia domácich zvierat. Prednášal i na strednej škole – SVŠ v Zlatých Moravciach v rokoch 1959 – 1964 v rámci zavedených nových osnov Základy poľnohospodárskej výroby. Bol vedúcim autorského kolektívu pre prípravu publikácie Chov koní na Slovensku, spoluautor knihy Odchov mláďat a autorom 28 článkov v odborných chovateľských časopisoch.

Je nositeľ viacerých vyznamenaní a uznaní – Budovateľ poľnohospodárstva (1968), Čestné uznanie za práci pri povodni (1965), Adámiho medaila 3. stupňa (1971), Pamätná medaila k 25. výročiu soc. poľnohospodárstva (1975), Čestné uznanie vlády ČSSR a ÚRO (1975).

Náš jubilant prežil veľmi plodný a zmysluplný život. Všade, kde pracoval si získal vážnosť a úctu. V rozvíjajúcom sa chove koní po oslobodení boli jeho pracovné zásluhy výnimočné. Nezištnou prácou a vysokou odbornosťou sa pričinil o pozdvihnutie tohto ušľachtilého chovateľského zamerania.

Drahý jubilant, v mene kolegov, priateľov a bývalých spolupracovníkov pri takejto významnej životnej udalosti Vám želáme hlavne pevné zdravie, ešte veľa radosti v kruhu svojich najbližších a nech sa ešte dlho tešíte z príjemných chvíľ na zaslúženom odpočinku.

Ad multos annos.


J. Blecha, J. Pliešovský, I. Závodský

Prameň: Blecha, J. – Pliešovský, J. – Závodský I., 2011, MVDr. Štefan Hörmann sa dožíva 90 rokov, Slovenský veterinársky časopis, č. 4, s. 266.

Hrudka František – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

František Hrudka sa narodil 28. októbra 1920 v Hôrke nad Váhom, okres Nové Mesto nad Váhom. Jeho otec Štefan bol roľník, resp. aj kováč, matka sa volala Terézia. Hrudka udáva zamestnanie otca ako Landmann, neskôr Landwirt. Bol slovenskej národnosti a katolík. Ako jediný z 5 detí dostal vysokoškolské vzdelanie.

Maturoval v roku 1940 na Štátnom reformnom reálnom gymnáziu Milana Rastislava Štefánika v Novom Meste nad Váhom.

13. 9. 1940 sa zapísal do 1. semestra na VŠV vo Viedni a v prvých 4 semestroch udáva, že má ročné štipendium 600 RM. V 5. semestri udáva mesačné štipendium 100 RM a v 6. semestri 120 RM. Diplom veterinára dosiahol 30. 8. 1944.

Na Ústave fyziológie vypracoval svoju doktorskú dizertačnú prácu Über die Wechselbeziehung zwischen Blutgerinnungszeit und Senkungsgeschwindigkeit (O vzájomnom vzťahu medzi zrážanlivosťou s sedimentačnou rýchlosťou krvi), ktorú obhájil 6. 10. 1944.

V roku 1944 dostal štipendium na ročné štúdium na Hochschule für Bodenkulture (Vysoká škola pôdohospodárska) vo Viedni a ) a v školskom roku 1945 – 1946 absolvoval postgraduálne štúdium na Ecole Nationale Vétérinare d'Alfort v Paríži (VŠV v Alforte) a na Inštitúte exotickej veterinárnej medicíny na Sorbonne (so štipendiom francúzskej vlády). Toto štipendium nemohol plne využiť, lebo po skončení povinnej vojenskej služby (1946) ho odvelili do Malaciek za veterinára do odvodovej komisie koní.

Hrudka ako prvý slovenský veterinár absolvoval v júli 1947 v Miláne medzinárodný kurz umelej inseminácie domácich zvierat. Po návrate pripravil a riadil inseminačné kampane koní, aby sa odstránila trypanozómová (žrebčia) nákaza, ktorú priniesli z Uralu kone sovietskej armády. Neviem, nakoľko obstojí údaj jedného jeho biografa, že „zlikvidovanie (tejto) nákazy bol jeho prvý veterinárny úspech“.

Svoj vedecký záujem preniesol na biologické vlastnosti spermií, ktoré sú dôležité pri hodnotení fertilizačnej (oplodňovacej) kapacity semena.

V r. 1950 začal Dr. Hrudka svoju 38-ročnú akademickú dráhu novozaloženej VŠV v Košiciach. Zhromaždil okolo seba nadaných spolupracovníkov a zameral sa vo výskume na testikulógiu (veda skúmajúca semenník – s týmto výrazom som sa inde, ani na internete, nestretol) a spermatológiu. Bol zakladateľom veterinárnej cytológie a histológie. Z tejto oblasti publikoval sériu originálnych článkov v domácich a zahraničných periodikách.

V r. 1968 sa stal profesorom a v auguste toho roku sa vydal na prednáškový pobyt na novozriadenú veterinárnu fakultu univerzity v Saskatchewane v Kanade, presnejšie na Department of Anatomy of Western College of Veterinary medicine of the University of Saskatoon v Saskatchewane v juhozápadnej časti Kanady. Cestoval so súhlasom VŠV aj s manželkou a 3 deťmi a pobyt mu bol predĺžený na dva roky. Kanadská univerzita mu po roku navrhla hodnosť profesora s definitívou. Hoci pociťoval záväzok voči svojmu slovenskému ústavu, rozhodol sa nevrátiť sa. Začal prednášať mikroskopickú anatómiu a viedol kurz spermatológie a histochémie pre postgraduálnych poslucháčov. Prednášky sa tešili neobyčajnej popularite nielen veterinárnych, ale aj humánnych lekárov a prírodovedcov.

Prof. Hrudka dosiahol zriedkavý rekord veterinára – jeho kvalifikácia ho oprávňovala potenciálne sa uplatniť v Nemecku, Rakúsku, vo Francúzku, v ČSR a v Kanade. Vedecké inštitúcie ho pozývali na medzinárodné konferencie a sympóziá, vykonával funkcie v medzinárodných veterinárnych asociáciách, má notácie v medzinárodných biografických slovníkoch a v r. 1986 ho zvolili za člena Academy of Sciences v New Yorku. Hoci v r. 1988 oficiálne ukončil svoju pedagogickú kariéru, mal privilégium pokračovať vo výskume a v publikovaní.

V máji 1990 po dvoch desaťročiach navštívil svoju vlasť. Vtedy mu Vedecká rada VŠ v Košiciach udelila „Zlatú medailu VŠV“ za zásluhy na budovaní školy a šírení dobrého mena československej veterinárnej vedy v cudzine. Počas druhej návštevy v r. 1993 mu boli vrátené akademické a vedecké hodnosti, odňaté v dobe „konsolidácie“ (1971 – 1972), spolu s medailou Luisa Pasteura.

Jeho vedecko-výskumná a publikačná činnosť bola mimoriadne bohatá. Bol prvým autorom celoštátnej učebnice Základy morfológie hospodárskych zvierat (1962).

Prof. MVDr. František Hrudka, DrSc. bol členom 17 uznávaných vedeckých asociácií, spolkov a združení. V roku 1986 bol zvolený za člena Akadémie vied v New Yorku (USA). Bol prezidentom Slovenskej biologickej spoločnosti a zakladajúcim členom a prezidentom Canadian Association of Veterinary Anatomists. Prof. MVDr. František Hrudka, DrSc., skončil svoju vysokoškolskú kariéru v roku 1988 a ostal žiť v Kanade. Občas sa vracal na Slovensko, do svojho rodiska na Považie, do Nového Mesta nad Váhom. Je to kraj, o ktorom sa v básňach píše, že „Považie, Považie, rajská ty dolina, kto ťa raz navštívi, večne ťa spomína“.

František Hrudka zomrel v Saskatoone 8. januára 2010. Zanechal 58-ročnú manželku Alicu a 3 deti: Marka (Aurela) s deťmi Jordan a Ashley; Františka ml. s deťmi Jeremy a Kayla a ich matkou Kristínou; Dagmar Romanovú s deťmi Michele, Jacqueline, Nicole a Richard.

*

Oficiálne úmrtné oznámenie kanadskej univerzity

Dr. Frantisek (Francis) Hrudka, DrSc. – October 28, 1920 – January 8, 2010.

It is with great sadness that we announce that our dear husband and father, Dr. Francis Hrudka DrSc. born October 28, 1920 in Czechoslovakia, a former professor of Microscopic Anatomy at Western Collage of Veterinary Medicine, University of Saskatchewan, passed away peacefully on January 8, 2010 in Saskatoon.

Francis was born to Stefan and Teresia in Horka nad Vahom and had a happy and productive childhood. He was the only child from family of five children who graduated from university. Francis graduated with a degree of Doctor of Veterinary Medicine from Tierarztliche Hochschule in Vienna, Austria. His postgraduate degree in Tropical Medicine came from L' Universite De Sorbone, Paris France and he defended his doctorate thesis in Prague, Czechoslovakia. He devoted his life to teaching and research in histology, spermatology and citochemistry, publishing numerous scientific papers as well as contributing to the creation of text book Basic Morphology in Farm Animals. He sat on the executive committee of Pan-American Association of Anatomists and was an active member of the New York's Academy of Sciences since 1986 and is listed in the international registry of profiles from international Biographical Centre Cambridge England. Former department head at Veterinary College in Kosice Czechoslovakia he was invited and came to Canada with his wife and three children in 1968 to University of Saskatchewan where he became full professor the following year. He was very much respected and liked by his colleagues and students. He retired in 1988 but continued to work and publish articles of research as a Professor Emeritus until 1997. His other passions were outdoor activities. In 1979 he and Alice designed and built a beautiful log cabin north of La Ronge where they would canoe, fish and cross-country ski. He was an avid traveler. In 1984 on Sabbatical leave, he and Alice traveled around the world, Francis giving lectures at numerous universities and taking in the sights of Japan, Taiwan, Hong-Kong, Philippines, Thailand, Nepal, India, Egypt, Israel, Greece, Austria, Hungary and England all in 94 days. Francis is leaving behind his wife of 58 years, Alice; three children, Mark (Laurel) and their children Jordan and Ashley, Francis Jr. and his children Jeremy and Kayla and their mother Christine Hrudka; and Dagmar Romanow (Marvin) and their children Michele, Jacqueline, Nicole and Richard. Funeral Service for Francis will be held Thursday, January 14, 2010 at 2:30 p.m. at Acadia -McKague's Funeral Centre (915 Acadia Drive). Interment will follow at Woodlawn Cemetery. In lieu of flowers donations can be made to the Hrudka Prize in Histology at the University of Saskatchewan. Arrangements are in care of Acadia-McKague's Funeral Centre 955-1600.

Prameň: www.upjs.sk; a i.

Pozri tab. 10 a tab. 18.

Humaj Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Jozef Humaj sa narodil 7. decembra 1920 v Nedožerách, okres Prievidza. Bol katolík a Slovák. Jeho otec Ondrej bol roľník. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Prievidzi v roku 1942.

Veterinárstvo začal študovať v Hannoveri v roku 1942 (2 semestre), pokračoval vo Viedni (2 semestre) a štúdium dokončil v Brne získaním diplomu 3. 12. 1946 a promóciou 15. 2. 1947.

Pracoval v Spišskej Novej Vsi, kde zomrel v r. 2002 a je aj pochovaný.

Pozri tab. 13.

Húdik Milan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Milan Húdik sa narodil 28. novembra 1920 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Bol evanjelik a. v. a Slovák. Jeho otec Ján bol poštový úradník. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Sv. Mikuláši 4. 6. 1941.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni v októbri 1941. Výšku štipendia neudáva. V auguste 1944 Viedeň opustil a v septembri 1945 pokračoval v štúdiu na VŠV v Brne, kde ho ukončil získaním diplomu 8. 7. 1947 a doktorátu 18. 6. 1948.

V jarných mesiacoch 1943 a 1944 získaval prax u obvodných veterinárov v oblasti Heidelbergu a Chemnitz (MVDr. Buckwar).

Pôsobil v Bratislave, Medzilaborciach, Čadci a Liptovskom Mikuláši.

Zamestnania:


  1. Povereníctvo poľnohospodárstva v Bratislave, veterinárny odbor, september 1947 – máj 1949.

  2. Medzilaborce, jún 1949 – január 1952 (okresný veterinárny lekár).

  3. Čadca, február 1952 – august 1961 (okresný veterinárny lekár).

  4. Liptovský Mikuláš, august 1961 – september 1968 (okresný veterinárny lekár).

  5. Liptovský Hrádok, Lipt. Mikuláš, Ružomberok – veterinárno-hygienická služba, sanitné bitúnky, október 1968 – do odchodu na dôchodok (1982).



Na dôchodku v 03101 Liptovský Mikuláš, ul. 1. mája 1959/23, e-mail: informh@naex.sk.

Pozri tab. 11.

Chládecký František – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Narodil sa ako syn roľníka 25. júna 1920 v Žiline. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho vyznania. V roku 1939 maturoval na Štátnom slovenskom reálnom gymnáziu v Žiline.

5. 11. 1941 sa zapísal na VŠV vo Viedni pod imatrikulačným číslom 5569. Udáva, že má ročné štipendium 1 000.- RM.

30. 6. 1945 sa zapísal vo Viedni do 8. semestra, ale potom prestúpil na VŠV v Brne, pričom mu bolo uznaných 8 semestrov štúdia vo Viedni.

V Slovenskom veterinárovi čítame „Zverolekár František Chládecký, vet. koncipista, bol (na jar 1941) služobne preložený od Župného úradu v Prešove k Okresnému úradu v Modre. A v dokumentoch VŠV v Brne čítame:

Štúdium dokončil v Brne; diplom dostal 4. 6. 1946 a promoval 11. 7. 1946. Nenachádzame iné vysvetlenie, ako že z nedostatku veterinárov zastávali aj úradné miesta už absolventi VŠV.

V rokoch 1946 – 1947 bol z poverenia veterinárnej správy na stáži v Dánsku pre odbor inseminácia hovädzieho dobytka. Organizoval inseminačnú službu na Slovensku. Pôsobil v Žiline. Zomrel v Martine.

Pozri tab. 11.

Illéš Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Jozef Illéš sa narodil 7. marca 1920 v Cabaji, okres Nitra. Jeho otec František bol roľník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Nitre v roku 1940.

Veterinárstvo začal študovať s prvými štipendistami v roku 1940 vo Viedni; po 4. semestri prešiel v r. 1942 do Hannoveru a odtiaľ sa v lete 1943 sa vrátil do Viedne, kde 10. 8. 1944 získal diplom a 23. 2. 1945 bol promovaný na doktora veterinárnej medicíny po obhájení dizertačnej práce Über die Verbreitung des Leberegels in der Slowakei, mit besonderer Berücksichtigung des seuchenhaften Auftretens im Jahre 1942 (O rozšírení motolice ovčej na Slovensku s osobitným zreteľom na hromadný výskyt v roku 1942), vypracovanú na Ústave pre všeobecnú zoológiu a parazitológiu VŠV v Hannoveri. Do vlasti sa vrátil, ale až 15. 11. 1949 v Brne nostrifikoval.

Pôsobil v Zlatých Moravciach a v rokoch 1962 – 1985 na Štátnom veterinárnom ústave, z toho v rokoch 1962 – 1971 na jeho Referenčnom centre kontroly zdravia a kontroly dedičnosti zdravia v Nitre.

Zomrel 29. 3. 1989 v Nitre na Zobore, kde je aj pochovaný.

Pozri tab. 10.

Jablonka Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Ladislav Jablonka sa narodil 21. marca 1921 vo Valaskej Štiavničke, okres Brezno. Jeho otec Ján bol hostinský. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu vo Zvolene v roku 1940.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni v roku 1940: do 1. semestra sa zapísal 12. 9. 1940, mal ročné štipendium 6 000 Sk a imatrikulačné číslo 5432.

Štúdium ukončil na VŠV v Brne diplomom 9. 7. 1946 a doktorátom 11. 7. 1946.

Pôsobil v Banskej Bystrici, kde 27. 10. 1995 zomrel a je pochovaný.

Pozri tab. 10.

Jeleník Cyprián – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Cyprián Jeleník sa narodil 21. januára 1921 v Ružomberku, v časti Nová Černová, ako syn majstra bavlnárskych závodov v Rybárpoli, Matúša Jeleníka a jeho manželky Adely, rodenej Hlinkovej. Mal staršieho brata Jozefa (* 1917) a mladšiu sestru Adelu (* 1923), ktorí obidvaja ako on študovali veterinárstvo. (Pozri v ich životopisoch údaje o rodine Jeleníkovcov.)

Po maturite na Slovenskom štátnom reálnom gymnáziu v Ružomberku v roku 1941 sa 5. júla 1942 zapísal na Vysokú školu veterinárnu vo Viedni pod imatrikulačným číslom 5662. Po skončení 2. svetovej vojny sa nevrátil do vlasti, ale ostal vo Viedni. 26. 2. 1946 zapisoval 9. semester, ale štúdium nedokončil a nevrátil sa na Slovensko. Vie sa, že roky pracoval u farmaceutickej firmy Pfitzer a podľa jednej verzie po dlhých rokoch vraj štúdium predsa ukončil.

Jeho neter MVDr. Alexandra Mičúchová-Jeleníková udáva, že


„jeho manželka, Slovenka, dosiaľ žije vo Viedni. Deti nemal, ženil sa v pokročilom veku. Nakoľko kontakt s ním ako ilegálnym emigrantom za starého režimu bol veľmi problematický a cesty do cudziny boli skoro nemožné, boli aj vzájomné návštevy veľmi obmedzené. V roku 1968 sa prvý krát po vojne opovážil vstúpiť na Slovenské územie. Ešte aj ja so sestrou sme počas aktívnej športovej činnosti mali problém spoločne vycestovať s basketbalovým družstvom do západných krajín. Keď sme cestovali do Rakúska s otcom, väčšinou zostávala ako záloha v republike naša mama, aby sme tam neboli kompletná rodina. Cyprián po vojne najprv pracoval a až potom ukončil vysokú školu. Nemám presné údaje o prerušení ani ukončení štúdia, ale azda sa mi podarí získať ich prostredníctvom príbuzných a jeho manželky.“ (e-mail z decembra 2010)

Pozri tab. 12.

Jirků Ľudovít – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Ľudovít Jirků sa narodil 18. apríla 1918 vo Viedni v Rakúsku, ale mal domovskú obec Trenčín. Bol Slovák a katolík.

Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Trenčíne.

Na VŠV v Brne sa zapísal 26. 10. 1938 do 1. semestra a 25. 9. 1939 do 3. semestra. Mal imatrikulačné číslo 2096.

Po oslobodení sa ako vôbec prvý zapísal už 4. júna 1945 na znovu otvorenú VŠV v Brne. Do 1. výukového kurzu sa zapísal 10. 7. 1945, dostal úľavu 3 semestrov a 1. 10. 1946 sa zapísal do 7. semestra. Legitimáciu absolventa dostal 30. 9. 1947 a bola platná do 30. 4. 1948.

6. 4. 1948 získal diplom veterinárneho lekára a 12. 12. 1953 obhájil doktorskú dizertačnú prácu. Nenašiel som údaj o tom, kde pôsobil.

Pozri tab. 4.

Jurica László – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Ladislav / László Jurica sa narodil 16. júna 1920 v Nedašove, okres Zlín, ktorý v čase zápisu na VŠV v Budapešti ležal v Protektoráte Čechy a Morava. Bol katolík.

Maturoval na Petröciskom gymnáziu v Belehrade.

V októbri 1941 sa zapísal pod č. 169 do 1. semestra VŠV v Budapešti. V ľavom hornom rohu zápisu je rukopisná poznámka „Szlovák“. V rubrike pre prvý semester nie sú nijaké údaje. Je toto len pokus o zápis, ktorý bol zamietnutý?

Do štatistiky viedenských študentov sa nepočíta.

Pozri tab. 9.

Jurík Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Štefan Jurík sa narodil 3. augusta 1921 v Obiciach, okres Zlaté Moravce. Jeho otec Leo bol úradník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Zlatých Moravciach v roku 1942.

Veterinárstvo začal študovať 3. 12. 1942 na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5682 a štipendiom 130 RM. Po 4 semestroch pre vojnové udalosti štúdium vo Viedni prerušil a po oslobodení pokračoval na obnovenej VŠV v Brne, kde získal 10. 12. 1946 diplom a 15. 2. 1947 doktorát.

Pôsobil v žrebčíne v Novom Tekove, kde dobre vychádzal s riaditeľom, ktorý „spravodlivo“ rozdeľoval dopravné prostriedky, ktoré mal žrebčín k dispozícii:


„V lete si bral bričku a sane mal Jurík, v zime to bolo naopak,“ spomína si kolega Molnár.

Potom pôsobil v Nových Zámkoch na bitúnku, bývajúc v Šuranoch.

Zomrel v Brezne nad Hronom.

Pozri tab. 12.

Kacvinský Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Jozef Kacvinský sa narodil 6. marca 1918 v Levoči. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva. Jeho otec bol dozorcom na mestskom bitúnku v Levoči.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne 28. 10. 1938 a v zimnom behu 1939/40 sa 20. 10. 1939 zapísal do 3. semestra. Číslo indexu 2112. Za poplatok 50,- Kčs mu bol povolený dodatočný zápis, podal si žiadosť o čiastočné oslobodenie od školného, bolo mu vyhovené a zo zaplatenej sumy 427,50 Kč mu vrátili 95,- Kč.

Postihnutý zatvorením školy 17. 11. 1939 dostal v roku 1940 štipendium Ministerstva hospodárstva na dokončenie štúdia v Záhrebe. Štúdium s úspechom absolvoval a 8. 10. 1943 dostal na VŠV v Záhrebe diplom veterinárneho lekára. Doktorát získal na VŠV v Brne 15. 2. 1947 – súčasne s Brtkom, Chládeckým a Mrakičom.

Pôsobil v mraziarniach v Prešove a neskoršie na Strednej veterinárnej škole v Košiciach-Barci.

Pozri tab. 3 a tab. 6.

Karásek Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Pavel Karásek na narodil 18. októbra 1922 v Smolníku, okres Gelnica. Jeho otec Jozef bol úradník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Kežmarku v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať 29. 11. 1943 na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5811; štipendium neuvádza. Absolvoval dva semestre.

Tragicky zahynul pri bombardovaní Viedne 10. septembra 1944. Zasypalo ho aj s kolegami Ladislavom Pitoňákom a Štefanom Slivkom v improvizovanom protileteckom kryte pivnice obytného domu v blízkosti ich bytov.

Pozri tab. 14.

Kiss Zoltán – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Zoltán Kiss sa narodil 23. februára 1918 v Košiciach. Bol maďarskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom do 1. semestra 5. 10. 1937; dostal imatrikulačné číslo 2046. Dňa 15. 2. 1938 sa zapísal do 2. semestra a tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Kolář Jan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Narodil sa 12. mája 1924 vo Veľkom Bore, okres Klatovy v Čechách. Bol ref. ev. vyznania a českej národnosti.

Maturoval na maďarskom gymnáziu s rusínskym vyučovacím jazykom v r. 1942.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Budapešti pod menom Kollár János. V januári 1943 sa zapísal pod č. 119 do 1. semestra a absolvoval na tejto škole 2 semestre.

25. 10. 1945 prestúpil na VŠV v Brne, a to s počešteným menom Jan Kolář. Neskôr sa písal aj ako Jan Kolár. Zo štúdia v Budapešti mu boli uznané 3 semestre a 1. štátnica okrem skúšky z anatómie, histológie a fyziológie. Zapísal sa do 4. semestra. V roku 1948 zložil druhú a tretiu štátnu skúšku.

Diplom dostal 15. 12. 1948 a doktorát 24. 2. 1951.

Pôsobil hlavne v Ústrednom veterinárnom ústave v Prahe ako špecialista pre brucelózy. Bol autorom F alergénu na diagnózu brucelózy.

Pozri tab. 9.

*

Z publikačnej činnosti MVDr. Jana Kolára:

Diagnosis and control of brucellosis in small ruminants

J. Kolar

Central Veterinary Institute, 16000 Prague 6, Lysolaje, Czechoslovakia

Abstract

Brucellosis is a communicable disease which may seriously endanger the efforts for increasing and improving the production of small ruminants, particularly in developing countries which have problems with ensuring the necessary animal protein for rapidly growing human populations. Brucellosis of goats and sheep is caused by Brucella melitensis and is an important public health problem. Infected goats and sheep are the source of a serious and often prolonged incapacitating illness of humans.

The diagnosis of caprine and ovine brucellosis is based largely upon serologic tests. Simple tests are available which can be used directly in the field on hundreds of animals. However, all tests have limited reliability and the results of testing should be interpreted on a flock basis.

Some characteristics of the most often used tests such as the card test, milk ring test, and the serum agglutination tube test have been discussed with regard to their diagnostic value and practical application. Special attention was given to the allergic skin test which is very useful in large-scale tests.

The control of caprine and ovine brucellosis is discussed with particular emphasis on the conditions that prevail in developing countries. The classical principles of prevention are often not feasible and the only practical way of control is vaccination.

B. melitensis Rev 1 vaccine has proven to be superior to all other vaccines in small ruminants. The extensive use of this vaccine is a milestone in brucellosis control. The main characteristics of the vaccine along with practical suggestions for vaccination programs are given. Experiences with a large-scale program using Rev 1 vaccine in Mongolia are presented.

A critical part of any control program should be supporting measures. Particular attention should be paid to organizational measures in the veterinary services, legislative and financial support, health education, and collaboration between veterinary and health services.

Copyright © 1984 Published by Elsevier B.V.

Preventive Veterinary Medicine, Volume 2, Issues 1 – 4, March 1984, Pages 215 – 225.

Kolinko Artur – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Artur Kolinko sa narodil 23. apríla 1923 vo Vondrišli, okres Gelnica. Jeho otec Ludwig bol obchodník. Bol nemeckej národnosti a evanjelik a. v. Maturoval na Nemeckom evanjelickom gymnáziu v Kežmarku v roku 1943.

Veterinárstvo na VŠV vo Viedni začal študovať ako predposledný študent zo Slovenska.

Imatrikuloval sa 18. 11. 1944 do 1. semestra a 6. 2. 1946 do 3. semestra. Pri tomto zápise udáva československú štátnu príslušnosť a nemeckú národnosť.

Hodnosť doktora veterinárnej medicíny mu bola udelená dňa 27. 6. 1952 na základe obhájenia dizertačnej práce „Versuche zum histologischen Nachweis reduzierender Substanzen beim Bitterling (Rhodeus amarus Bloch)“ (Pokusy o histologický dôkaz redukčných látok v lopatke dúhovej (Rhodeus amarus Bloch)).

Po skončení štúdia sa nevrátil na Slovensko.

Pozri tab. 15.

Kolodej Augustín – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Augustín Kolodej sa narodil 21. novembra 1922 v Trstenej, okres Tvrdošín. Jeho otec František bol roľník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Dolnom Kubíne.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni zápisom do 1. semestra 28. 11. 1942 s imatrikulačným číslom 5693; štipendium neudáva. Po 4 semestroch prerušil štúdium pre vojnové udalosti. V lete 1945 prestúpil na VŠV v Brne, kde 13. 8. 1946 získal diplom a 3. 12. 1946 doktorát veterinárnej medicíny.

Pôsobil na veterinárnej ošetrovni v Trnave.

V roku 1967 emigroval do Kanady, kde pôsobil na adrese 10809 Saskatchewan, Drive NW Suite, Edmonton, Alberta, T6E 4S5, Canada.

Pozri tab. 12.

Korman Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Jozef Korman sa narodil 9. marca 1912 v Šaštíne, okres Senica. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Pod číslom 1665 sa 4. 10. 1932 imatrikuloval na VŠV v Brne, riadne študoval a 9. 2. 1936 sa zapísal do 8. semestra. 1. 10. 1936 dostal absolutórium s poznámkou „Vyhotovené 28. 4. 1939“.

Tri štátne skúšky zložil v rokoch 1935, 1937 a 1938; duplikáty mu boli urobené 26. 4. 1939.

Diplom veterinárneho lekára dostal v Brne 3. 5. 1938, ale na doktorát v Brne nepomýšľal.

Dňa 20. 11. 1940 sa podrobil spolu so 6 kolegami ako Med. vet. Jozef Korman druhým slovenským fyzikátnym skúškam veterinárskym, ktoré všetci kandidáti zložili s úspechom.

Ako vet referent okresného úradu v Stropkove bol v marci 1941 preložený k okresnému úradu do Považskej Bystrice. 13. 7. 1940 bol preložený do Starej Ľubovne a krátko na to do Stropkova a potom k okresnému úradu do Považskej Bystrice.

Osobitnú zmienku si zaslúži doktorská práca Jozefa Kormana, ktorý v rokoch 1932 až 1938 študoval na VŠV v Brne a 3. 5. 1938 získal diplom. Do zatvorenia školy však neobhájil, resp. pravdepodobne ani nenapísal doktorskú prácu. Rozhodol sa urobiť to vo Viedni, ale tak, že doktorskú prácu vypracoval na novozaloženom Štátnom veterinárnom diagnostickom ústave v Bratislave.

Škoda, že sa o tomto prvenstve a jeho jedinečnosti nevie viac. Tému pravdepodobne určil a školiteľom doktoranda Kormana asi bol Dr. Norbert Weidlich. V referátoch o doktorských prácach v časopise Wiener tierärtliche Monatsschrift sa uvádzajú mená riaditeľov ústavov, na ktorých sa práce robili; pri dizertačnej práci Dr. Kormana tento údaj chýba.

Na novozaloženom Štátnom veterinárnom diagnostickom ústave v Bratislave vypracoval dizertačnú prácu na tému „Beitrag zur Bedeutung der Phenylhydrazinmethode für die Diagnostik der Infektiösen Anämie der Pferde“. (Príspevok k významu fenylhydrazínovej metódy pre diagnostiku infekčnej anémie koní). Obhájil ju 14. 7. 1944 na VŠV vo Viedni. – E-mail od Dr. Christy Mache, archivárky VŠV vo Viedni, zo 14. 6. 2011.

Sumár jeho dizertačnej práce bol uverejnený vo Wiener tierärztliche Monatsschrift, s. 236, 1944.

Pozri tab. 5.

Krchňavý Anton – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Anton Krchňavý sa narodil 14. januára 1910 v Cerovej-Lieskovom, okres Senica. Bol Slovák.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne, ale nenašiel som jeho zápisné listy ani v Brne, ani vo Viedni. Na zozname absolventov VŠV v Brne sa uvádza, že 23. 5. 1941 získal veterinársky diplom na VŠV vo Viedni a doktorát 28. 6. 1947 na VŠV v Brne.

Ako absolvent veterinárnej medicíny bol už 1. 9. 1940 aktivovaný ako poručík vet. služby.

Jeho hlavné pôsobisko bola Galanta.

Pozri tab. 5.

Kubiš Gejza – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Gejza Kubiš bol tretí v syn MVDr. Mikuláša Kubiša II. Narodil sa 19. 10. 1907 vo Zvolene, kde aj 26. 2. 1979 zomrel.

Absolvoval VŠV v Brne, a to dosiahnutím veterinárskeho diplomu 17. 12. 1931 a obhájením dizertačnej práce 15. 6. 1935. Za povstania pôsobil v Martine, kde sa po druhý raz oženil – prvé manželstvo trvalo krátko a ostalo bez detí. Potom pôsobil krátko v Košiciach a okolo roku 1948 sa vrátil do rodného Zvolena, kde pôsobil vo funkcii okresného gynekológa až do dôchodkového veku 65 rokov, takže v roku 1972 išiel do penzie, ktorú užíval 6 rokov.

Gejza Kubiš mal tri deti; najmladší je syn Peter Kubiš, autor tohto rodopisu, narodený roku 7. 5. 1953 vo Zvolene, ktorý 10. 3. 1978 absolvoval VŠV v Košiciach štátnou záverečnou skúškou bez dizertačnej práce. Má dvoch starších súrodencov, Evu a Ivana. Je členom Komory veterinárnych lekárov SR ako praktický veterinár vo Zvolene.

Kubiš Juraj I. – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Juraj Kubiš I. sa narodil 17. novembra 1912 vo Zvolene; aj jeho predkovia pochádzali zo Zvolena, kde mali veľké pozemky a mangeľ na hladenie bielizne.

Za socializmu bol preto považovaný za buržuja, resp. mal „buržoázny pôvod“ a nikdy nezastával vedúcu funkciu; vždy bol len zástupcom. Bol Slovák a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Na VŠV v Brne sa zapísal do 1. semestra 4. 10. 1934 pod imatrikulačným číslom 1862, do 8. semestra 11. 2. 1938. Absolutórium mu bolo vydané 1. 10. 1938 a vyhotovené 7. 6. 1939. Diplom veterinára získal 7. 6. 1939. Zatvorenie VŠV v Brne 17. novembra 1939 ho postihlo tým spôsobom, že až po vojne mohol obhajovať doktorskú dizertačnú prácu, čo s úspechom urobil 15. 2. 1947. Už za vojny robil terénneho veterinára a jeho postupné pôsobiská boli Stará Ľubovňa, Nová Baňa, Kráľovský Chlmec a Lučenec.

Mal dvoch synov – Juraja (žije v Bratislave) a Petra (žije vo Veľkom Krtíši).

Zomrel v roku 1992 vo veku 80 rokov v Lučenci, kde je aj pochovaný.

Vo Zvolene mal brata Eugena, ktorý bol pre svoju príjemnú povahu všetkými obľúbený a všetkých dlho prežil; umrel v roku 1999.


MVDr. Peter Kubiš, Zvolen

Pozri tab. 4.

Kubiš Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Ladislav Kubiš sa narodil dňa 20. júla 1914 vo Zvolene ako syn veterinára Mikuláša Kubiša I. Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania.

Po maturite na zvolenskom reformnom reálnom gymnáziu sa 4. 10. 1934 s imatrikulačným číslom 1864 zapísal na VŠV v Brne, kde 11. 10. 1939 dosiahol veterinárny diplom. Keďže 17. 11. 1939 bola brnianska VŠV zatvorená – rovnako ako všetky české vysoké školy v Nemcami obsadenom Protektoráte Čechy a Morava – stratil veterinár Ladislav Kubiš možnosť promócie na tejto škole. Ako Slovákovi sa mu však otvorila možnosť dosiahnuť doktorát na VŠV vo Viedni; využil ju a po obhájení dizertačnej práce Beitrag zur Epidemiologie des Schweinerotlafbacillus nach peroraler Infektion der Tauben (Príspevok k epidemiológii bacila červienky ošípaných perorálnou infekciou holubov) bol 31. 10. 1941 promovaný na doktora veterinárnej medicíny.

Pôsobil v Modrom Kameni a v Štúrove, ale ako všetci Kubišovci koniec života strávil vo Zvolene, resp. v jeho blízkosti – pracoval na obvode Sliač.

Umrel náhle a predčasne 6. 12. 1969 vo Zvolene na infarkt. Mal dve dcéry a jedného syna. Jeho manželka bola krstnou mamou MVDr. Petra Kubiša.

Pozri tab. 5 a tab. 18.

Kubiš Mikuláš I. – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

(Rodopis rodu Kubišových zo Zvolena)

Rod Kubišových zo Zvolena má len jedného člena, študujúceho za 2. svetovej vojny na VŠV vo Viedni. Rodopis píšeme preto, aby sme ukázali, ako sa záujem o veterinárnu medicínu niekedy prenáša z pokolenia na pokolenie – t. č. sú Kubišovci veterinármi už vo štvrtej generácii.

Zakladateľom rodu bol Mikuláš Kubiš I., ktorý sa narodil v roku 1877 a zomrel v roku 1947; k týmto dátumom má na pomníku na zvolenskom cintoríne údaj, že bol hlavným veterinárnym radcom. Pochádzal zo Zvolena a žil vo Zvolene, ale bližšie údaje o jeho pôsobení mimo Zvolena nie sú známe. Veterinársky diplom dosiahol v roku 1900 na VŠV v Budapešti, ako o tom svedčí diplom v maďarčine na psej koži z 30. septembra 1900.

Základnú vojenskú službu slúžil Mikuláš Kubiš I. v Košiciach v jazdeckých kasárňach. Na ich mieste stojí dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie.

Mal 4 synov, z ktorých 3 boli veterinári:

Jeho prvý syn, Mikuláš Kubiš II., sa narodil vo Zvolene 3. 11. 1904. Veterinársky diplom dosiahol na VŠV v Brne 30. 1. 1929 a doktorát 15. 6. 1929. Pôsobil v Šafárikove (dnes Tornaľa), kde v roku 1980 zomrel. Jeho predchádzajúce pôsobiská nie sú známe.

Druhý syn, Tibor Kubiš, vyštudoval strojné inžinierstvo.

Tretí v poradí bol syn Gejza Kubiš, narodený 19. 10. 1907 vo Zvolene, kde aj 26. 2. 1979 zomrel. Absolvoval VŠV v Brne, a to dosiahnutím veterinárskeho diplomu 17. 12. 1931 a obhájením dizertačnej práce 15. 6. 1935. Za povstania pôsobil v Martine, kde sa po druhý raz oženil – prvé manželstvo trvalo krátko a ostalo bez detí. Potom pôsobil krátko v Košiciach a okolo roku 1948 sa vrátil do rodného Zvolena, kde pôsobil vo funkcii okresného gynekológa až do dôchodkového veku 65 rokov, takže v roku 1972 išiel do penzie, ktorú užíval 6 rokov.

Gejza Kubiš mal tri deti; najmladší je syn Peter Kubiš, autor tohto rodopisu, narodený roku 7. 5. 1953 vo Zvolene, ktorý 10. 3. 1978 absolvoval VŠV v Košiciach štátnou záverečnou skúškou bez dizertačnej práce. Má dvoch starších súrodencov, Evu a Ivana. Je členom Komory veterinárnych lekárov SR ako praktický veterinár vo Zvolene.

Štvrtý syn Mikuláša Kubiša I. bol Ladislav Kubiš, strýko a krstný otec Petra Kubiša. Narodil sa vo Zvolene dňa 20. 7. 1914 a po maturite na zvolenskom gymnáziu sa 4. 10. 1934 s imatrikulačným číslom 1864 zapísal na VŠV v Brne, kde 11. 10. 1939 dosiahol veterinárny diplom. Keďže 17. 11. 1939 bola brnianska VŠV zatvorená – rovnako ako všetky české vysoké školy v Nemcami obsadenom Protektoráte Čechy a Morava – stratil veterinár Ladislav Kubiš možnosť promócie na tejto škole. Ako Slovákovi sa mu však otvorila možnosť dosiahnuť doktorát na VŠV vo Viedni; využil ju a po obhájení dizertačnej práce Beitrag zur Epidemiologie des Schweinerotlafbacillus nach peroraler Infektion der Tauben (Príspevok k epidemiológii bacila červienky ošípaných perorálnou infekciou holubov) bol 31. 10. 1941 promovaný na doktora veterinárnej medicíny. Pôsobil v Modrom Kameni a v Štúrove, ale ako všetci Kubišovci koniec života strávil vo Zvolene, resp. v jeho blízkosti – pracoval na obvode Sliač. Umrel náhle a predčasne 6. 12. 1969 na infarkt. Mal dve dcéry a jedného syna. Jeho manželka bola krstnou mamou Petra Kubiša.

Mikuláš Kubiš II. si vzal za manželku Felicitas, rodenú von Balogh. Mali jedného syna, Štefana Kubiša, narodeného 27. 11. 1937 v Lučenci, ktorý po štúdiu na VŠV v Košiciach v rokoch 1956 – 1962 dosiahol titul promovaného veterinárneho lekára. Pôsobil vo vojenskej konzervárni v Lučenci ako hygienický dozorca. Keď v r. 1992 vznikla Komora veterinárnych lekárov SR, vstúpil do nej ako súkromný veterinárny lekár a pracoval ako taký až do svojej smrti 22. 12. 2008 v Lučenci.

Štefan Kubiš mal aj dve dcéry, z ktorých staršia, Ingrid, po vydatí Dikantová, narodená dňa 27. 10. 1965 v Lučenci, vyštudovala veterinárstvo na VŠV v Košiciach a stala sa tak veterinárkou vo štvrtej generácii Kubišovcov. Začala v roku 1983 a diplom a doktorát dosiahla v roku 1988 (vtedy trvalo štúdium 5 rokov). Vydala sa za veterinára. Pôsobila najprv ako štátna, potom ako súkromná veterinárka, teraz pracuje v obchodnej sfére.

Traja Kubišoví bratia-veterinári mali menovca, vzdialeného bratranca (v okolí Zvolena je viacero vetví mena Kubiš, napríklad v obciach Zvolen, Hriňová, Očová), ktorý bol tiež veterinár: Juraj Kubiš, narodený 17. 11. 1912 vo Zvolene; jeho predkovia pochádzali zo Zvolena, kde mali veľké pozemky a mangeľ na hladenie bielizne. Za socializmu ho preto považovali za buržuja, resp. mal „buržoázny pôvod“ a nikdy nezastával vedúcu funkciu; vždy bol len zástupcom.

Na VŠV v Brne dosiahol svoj veterinárny diplom 7. 6. 1939, ale nestihol obhájiť dizertačnú prácu. Nevyužil ani možnosť promócie vo Viedni, na čo by bol dostal štipendium. Po oslobodení obhájil dizertačnú prácu 15. 2. 1947. Už za vojny robil terénneho veterinára a jeho postupné pôsobiská boli Stará Ľubovňa, Nová Baňa, Kráľovský Chlmec a Lučenec. Zomrel v roku 1992 vo veku 80 rokov v Lučenci, kde je aj pochovaný.

Mal dvoch synov – Juraja (žije v Bratislave) a Petra (žije vo Veľkom Krtíši). Vo Zvolene mal brata Eugena, ktorý bol pre svoju príjemnú povahu všetkými obľúbený a všetkých dlho prežil; umrel v roku 1999.

Na internete sa objavuje ďalší Juraj Kubiš, MVDr., asi 66 r., starosta obce Očová, Ul. Gagarinova 17, teda narodený okolo roku 1945. Na e-maily neodpovedá.

www.ocova.sk


MVDr. Peter Kubiš

Pozri tab. 4 a tab. 20.

*

Prílohy:

[caption id="attachment_2360" align="alignleft" width="161" caption="Kubiš Mikuláš I. 1900 diplom"][/caption]

[caption id="attachment_2362" align="alignleft" width="101" caption="Kubiš Mikuláš I. 1902 diplom"][/caption]

[caption id="attachment_2364" align="alignleft" width="121" caption="Kubiš Mikuláš I. 1902 diplom preklad"][/caption]

Kubiš Mikuláš II. – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Mikuláš Kubiš sa narodil vo Zvolene 3. 11. 1904 ako prvý syn MVDr. Mikuláša Kubiša II.

Veterinársky diplom dosiahol na VŠV v Brne 30. 1. 1929 a doktorát 15. 6. 1929.

Pôsobil v Šafárikove (dnes Tornaľa), kde v roku 1980 zomrel. Jeho predchádzajúce pôsobiská nie sú známe.

Kubiš Peter – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Peter Kubiš sa narodil 7. 5. 1953 vo Zvolene ako najmladší syn MVDr. Gejzu Kubiša. Má dvoch starších súrodencov, Evu a Ivana.

10. 3. 1978 absolvoval VŠV v Košiciach štátnou záverečnou skúškou bez dizertačnej práce. Je členom Komory veterinárnych lekárov SR ako praktický veterinár vo Zvolene.

Je autorom rodopisu Kubišových.

Kunsch Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Štefan Kunsch sa narodil 2. decembra 1919 v Starej Ľubovni v Prešovskom kraji; jeho otec Anton bol obchodník. Bol nemeckej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Maturoval v r. 1939 na Evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove.

Na Vysokú školu veterinársku vo Viedni sa zapísal do 1. semestra 17. 10. 1939; to znamená, že po rozpade Česko-Slovenska, ale ešte pred zatvorením VŠV v Brne, dal prednosť štúdiu na nemeckej vysokej škole vo Viedni. Dostal imatrikulačné číslo 5294. Pri skrátenom trimestriálnom štúdiu vo vojnových rokoch zapisoval 28. mája 1942 už 8. semester. V roku 1942 alebo 1943 získal diplom a v máji 1943 aj doktorát.

Jeho doktorská dizertačná práca má titul „Über die Änderungen der Zahl der roten Blutkörperchen und des Hämoglobingehaltes nach oraler Wasseraufnahme beim Hund“ (O zmenách počtu červených krviniek a obsahu hemoglobínu po orálnom príjme vody u psa).

Takí ako on boli ešte dvaja: Heinz-Samuel Brosz a Mikuláš Sokol. Od januára 1940 ich nasledovalo a do Viedne v rokoch 1940 až 1943 prichádzalo ročne 15 – 22 študentov zo Slovenska (vrátane niekoľko etnických – karpatských – Nemcov).

Dá sa predpokladať, že po skončení štúdia a promócii bol ihneď, t. j. v roku 1943, povolaný do armády, ku ktorej sa tak pripojil po prehratej bitke o Stalingrad a porážke v najväčšom stretnutí tankových a iných armád pri Kursku v lete v roku 1943. Je pravdepodobné, že prežil ústup nemeckých vojsk z Ukrajiny do Maďarska a zúčastnil sa obrany obkľúčeného budapeštianskeho kotla (december 1944 až 11. február 1945), pretože jeho vnuk Matthias, píše na svojej webovej stránke:


Štefan Kunsch prišiel v roku 1945 so svojou rodinou do Bernlochu, okres Reutlingen v Baden-Würtembersku, kde pracoval ako zverolekár. Mal 3 synov: Hans-Petra, Lothara a Geert-Michaela, Matthiasovho otca. Jeho žena umrela okolo roku 1987. Ako penzista trávil väčšinu času vo Španielsku v blízkosti Gibraltáru, kde 17. 12. 2008 zomrel. Pochovaný je v Bernlochu.

Vnuk Matthias Kunsch sa narodil v roku 1990 v Meidelstetten (susedná obec pri Bernlochu) v krajine Baden-Württemberg (vo Švábsku), kde aj vyrástol. V roku 2009 maturoval v Pfullingen a potom absolvoval dobrovoľný sociálny rok pri Evanjelickom diele mládeže v Münsingen. T. č. študuje evanjelickú teológiu v Neuendettelsau pri Norimbergu. (E-mail 29. 12. 2010.)

Na webovej stránke Matthiasa Kunscha je uverejnené toto poetické oznámenie:

Historka k Vianociam

Milí priatelia,

Dnes by som Vám chcel rozprávať jednu životnú históriu. Je to história muža, ktorý si myslel že všetko zmôže.

História muža, ktorý vyrástol ako cudzinec vo vlastnej vlasti. Ktorý počas vojny narukoval. A bol jedným z tých 300 vojakov, čo zo 17 000 nasadených vyšli živí z budapeštianskeho kotla. Podľa iného údaja v internete to bolo 700 z 30 000.

História muža, ktorý si s rodinou ako utečenec vybudoval existenciu zverolekára.

História muža, ktorého rodina zlyhala a rozpadla sa.

História muža, ktorý bol dlho na úteku pred útlakom.

Je to však história muža, ktorý v posledných troch týždňoch svojho života našiel cestu ku Kristovi a začal sa s ním zmierovať.

História muža, ktorý spoznal, že by to sám nedokázal.

Bola by to životná história MVDr. Štefana Kunscha (* 2. 12. 1919 – † 17. 12. 2008).

(E-mail z 30. 12. 2010.)

*

Údaj MVDr. Alexandry Mičúchovej-Jeleníkovej (e-mail december 2010):

Okolo roku 2003 navštívil môjho otca Jozefa Jeleníka Dr. Kunsch, ktorý chcel ešte raz vidieť svoje rodné mesto Starú Ľubovňu. Býval u známych v Prešove. Stretol sa aj s mojím otcom, s ktorým sa nevideli od školských rokov na VŠV vo Viedni – pravdepodobne od promócie jedného z nich v roku 1943, teda šesťdesiat rokov. Mal dosť podlomené zdravie, ale bol plný humoru. Spomínali na študentské časy vo Viedni. Dr. Kunsch žil a pracoval od ukončenia štúdií v Nemecku. Na dôchodku žil vo Španielsku v blízkosti Gibraltáru, kde bola pre neho vhodná klíma.

Pozri tab. 7.

* * *

Príloha k životopisu:


  1. Dr. Štefan Kunsch (vľavo) na návšteve u Dr. Jozefa Jeleníka okolo roku 2003 v Prešove.



[caption id="attachment_2100" align="alignleft" width="150" caption="Dr. Kunsch (vľavo) a Dr. Jeleník (vpravo)"][/caption]

Kvapil Kazimír – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Kazimír Kvapil sa narodil 22. decembra 1914 v Holiči, bol katolík a slovenskej národnosti. Jeho otec bol zverolekár, v tridsiatych rokoch veterinárny radca v Žiline.

Maturoval na Čs. reformnom reálnom gymnáziu v Lučenci v roku 1935.

Veterinárstvo začal študovať zápisom dňa 2. 10. 1935 do 1. semestra na VŠV v Brne a dostal imatrikulačné číslo 1926. Dňa 9. 2. 1939 zložil 1. štátnu skúšku a 7. 10. 1939 sa zapísal do 7. semestra. 17. 11. 1939 bol štúdiu v Brne koniec, ale Kvapil to asi tušil, lebo už 28. 10. 1939 si vyžiadal demisórium, vysvedčenie na odchod, po česky „vysvědčení na odchodnou“. Na jeho základe sa mohol už 18. 1. 1940 zapísať na VŠV vo Viedni do 7. semestra s imatrikulačným číslom 5342. Dňa 22. 4. 1940 sa zapísal do 8. semestra a krátko na to dostal asi diplom veterinárneho lekára.

Za rok, 4. 4. 1940, obhájil dizertačnú prácu s názvom „Über die Minimal- und Maximal-Resistenz der roten Blutkörperchen während der alimentären Hyperglykämie beim Hund“ – O minimálnej a maximálnej rezistencii červených krviniek pri alimentárnej hyperglykémii u psov. V roku 1941 ju vydal knižne, ako o tom svedčí záznam na webe: www.books.google.de s poznámkou, že kniha neexistuje, ale dá sa ďalej hľadať.

Na jar 1941 nastúpil ako veterinárny koncipista u župného úradu v Ružomberku.

Neskoršie pôsobil aj v Bratislave.

Pozri tab. 3 a tab. 7.

Laktiš Karol – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Karol Štefan Laktiš sa narodil 26. 12. 1921 v Zlatých Moravciach. Jeho otec Karol bol hostinský. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom reálnom gymnáziu v Zlatých Moravciach.

Veterinárstvo začal študovať zapísaním do 1. semestra na VŠV vo Viedni dňa 14. 9. 1940. Štipendium neudáva. Dostal imatrikulačné číslo 5429. Tesne pred skončením vojny končí štúdium získaním diplomu 1. 2. 1945 a krátko na to 9. 3. 1945 obhájením doktorskej dizertačnej práce, ktorá mala titul Die Senkungsgeschwindigkeit der roten Blutkörperchen des Pferdes nach Erwärmung des Gesamtblutes und isolierter Erwärmung des Serums und der körperlichen Elemente auf 40 bis 50 °C (Rýchlosť sedimentácie konských erytrocytov po zahriatí celej krvi a izolovanom zahriatí séra a telesných prvkov na 40 až 50 °C).

Pôsobil v Dolnom Kubíne a v rokoch 1964 – 1967 pracoval na Štátnom veterinárnom ústave v Bratislave.

Zomrel 12. 5. 1994 v Bratislave, Ružicová 3.

*

Pozri tab. 10.

Faix Rudolf – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Rudolf Faix sa narodil 11. júla 1922 v Kežmarku. Jeho otec Johann Faix bol roľník a mal 3 synov, z ktorých dvaja padli v doterajšom priebehu vojny. Preto tretí syn nemusel narukovať a mohol študovať. Bol nemeckej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval v roku 1943 na Nemeckom gymnáziu v Kežmarku.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni 9. 11. 1943 zápisom do 1. semestra. Štipendium neudal. Dostal imatrikulačné číslo 5789. Dňa 19. 11. 1944 sa zapísal do 3. semestra a po oslobodení 15. 6. 1945 do 4. semestra, ale ďalších zápisov niet.

K jeho osobe som dostal od Dr. Christy Mache, vedúcej Archívu VŠV vo Viedni, e-mailovú správu, že vo Viedni štúdium neukončil a diplom aj doktorát musel získať na niektorej inej škole. Nepodarilo sa mi zistiť na ktorej, ale pri krátkych osobných stretnutiach v Stuttgarte a Tübingen v rokoch 1969 a 1970 vystupoval ako špecialista pre choroby drobných vtákov a producent špeciálnych krmív pre ne. O tom, kde dokončil štúdium veterinárstva, sme, žiaľ, nehovorili, alebo som to zabudol.

Pozri tab. 14 a tab. 17.

Laurenčík Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:48

Pavel Laurenčík sa narodil 21. marca 1913 vo Zvolene Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na gymnáziu vo Zvolene.

15. 11. 1932 sa imatrikuloval pod č. 5515 do 1. semestra na VŠV v Brne. 1. 10. 1936 dostal absolutórium, o čom dostal potvrdenie aj 1. 12. 1939.

12. 11. 1940 dostal potvrdenie o vykonaní 2. a 3. štátnej skúšky v rokoch 1938 a 1939, a to „s nemeckým a českým textom“.

S absolutóriom a potvrdeniami o troch štátnych skúškach išiel do Viedne, kde dostal 28. 5. 1941 diplom veterinárneho lekára a 31. 3. 1943 po obhájení dizertačnej práce Beitrag über die Verbreitung und Bekämpfung der infetiösen Anämie in der Slowakei (Príspevok k rozšíreniu a potláčaniu infekčnej anémie koní na Slovensku) titul doktora veterinárnej medicíny. Dizertačnú prácu robil na Katedre patologickej anatómie.

Ako absolvent veterinárnej medicíny bol už s účinnosťou od 1. 9. 1940 poručík vet. služby. Dňa 1. 6. 1942 bol povýšený na nadporučíka veterinára z povolania.

Neskôr pôsobil v Bratislave na PPPR ako šéf veterinárnej služby. V rokoch 1958 – 1967 pracoval na Štátnom veterinárnom ústave v Bratislave.

Pozri tab. 5 a tab. 18.

Lazar Ernest – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Ernest Lazar (v prvých semestroch sa zapisoval ako Lázár) sa narodil 12. septembra 1919 v Spišskej Novej Vsi ako syn Friedricha Lázára, obchodníka. Bol nemeckej národnosti a evanjelického náboženstva augsburského vyznania. Jeho starší brat bol profesorom slovenčiny na prešovskom gymnáziu (učil manželku MVDr. Milana Sliepku).

Maturoval na Československom reálnom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi v roku 1938.

Ako poručík delostrelectva slovenskej armády sa v rámci Rýchlej divízie zúčastnil bojov v Rusku v roku 1941 a 1942. V roku 1942 bol uvoľnený na štúdium veterinárstva v Hannoveri, kde bol pre tamojších 13 študentov ako styčný dôstojník ich veliteľom.

Veterinárstvo začal študovať v roku 1942 ako príslušník Vojenského vysokoškolského internátu Slovenskej armády na VŠV v Hannoveri, odkiaľ prešiel v roku 1943 na VŠV do Viedne.

V novembri 1942 nastúpil v Hannoveri do 1. semestra a po 2 semestroch, po tzv. predfyzikátnej skúške (Vorphysikat), čo bola polovica prvej štátnice, prešli temer všetci po letných prázdninách v septembri 1943 do 3. semestra na VŠV Viedeň. V Hannoveri ostali cez leto iba Benedek, Bukovčák, Šimkovič a Topoľský, ktorí opakovali skúšky a po ich zložení tiež prešli do Viedne.

Keď sa 12. 6. 1945 imatrikuloval na VŠV vo Viedni do 6. semestra a 3. 2. 1946 do 8. semestra, písal sa Lazar a udával československú štátnu príslušnosť a slovenskú národnosť.

V roku 1946 dosiahol diplom a 27. 6. 1947 bol promovaný po obhájení dizertačnej práce Beitrag zum flurescenzmikroskopischen Nachweis der Blutelenente in den Organen des haematopoetischen Apparates bei Tierleichen (Príspevok k fluoescencmikroskopickému dôkazu krvných prvkov v orgánoch hematopického aparátu zdochlín), robenej na Katedre histológie a embryológie VŠV vo Viedni.

Z obavy pred prenasledovaním ako etnický Nemec sa po skončení štúdií nevrátil na Slovensko.

Niekoľko rokov pracoval v Anglicku, potom sa usadil v Nemecku v Pfedelbaku v okrese Hohenlohe pri Stuttgarte. V roku 2011 je už 92-ročný a opatruje svoju nepohyblivú manželku.

Bol spišským Nemcom a vedel, že stále po ňom pátra SS Reichstaffel; unikal jej, lebo si myslel, že keby ho boli dostihli, boli by ho pre vlastizradu zlikvidovali – píše Sliepka.

Prosil som ho o životopis – obrátil sa na kolegu Sliepku s otázkou, či mi môže dôverovať. Sliepka ma odporúčal, ale Lazar mi aj tak nenapísal, hoci to Sliepkovi sľúbil.

Pozri tab. 13 a tab. 17.

Lehocky Károly – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Károly Lehocky sa narodil 13. septembra 1922 v Dobšinej, okres Rožňava. Bol evanjelik a. v. Maturoval na gymnáziu M. Takácsa v Lučenci.

V októbri 1941 sa pod číslom 186 zapísal do 1. semestra VŠV v Budapešti a absolvoval tu dva semestre. Tým sa stopa po ňom stráca.

Do štatistiky viedenských študentov sa nepočíta.

Pozri tab. 9.

Letovanec Arnold – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Arnold Letovanec sa narodil 17. januára 1922 v Šelpiciach, okres Trnava, ako syn kuriča na železnici, Františka. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Trnave v roku 1942.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni zápisom do 1. semestra 3. 12. 1942 so štipendiom 115 RM. Dostal imatrikulačné číslo 5706.

Po štyroch semestroch pre vojnové udalosti štúdium vo Viedni prerušil a po oslobodení pokračoval na obnovenej VŠV v Brne, kde získal 3. 12. 1946 diplom a 15. 2. 1947 doktorát.

Od roku 1950 až do svojej smrti pôsobil v Partizánskom. Znalosti nemčiny využíval ako tlmočník na rôznych zájazdoch, organizovaných poľnohospodárskymi družstvami v okolí. Bol ženatý a s manželkou mali tri deti: dvoch synov a dcéru.

Zomrel 7. 9. 2004 v Partizánskom, kde je aj pochovaný.

Pozri tab. 12 a tab. 17.

[caption id="attachment_2558" align="alignleft" width="114" caption="Letovanec Arnold"][/caption]

[caption id="attachment_2560" align="alignleft" width="215" caption="Letovanec Arnold – oslavy 70. narodenín"][/caption]

Likavec Andrej – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Andrej Likavec sa narodil 15. marca 1911 v Liptovskej Teplej, okres Ružomberok. Jeho nebohý otec bol železničiar, matka Mária domáca. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Maturoval na Štátnom slovenskom reálnom gymnáziu v Ružomberku v roku 1931.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne, ale aj jeho postihlo zatvorenie vysokých škôl 17. novembra 1939. S absolutóriom sa vybral dokončiť štúdium vo Viedni, kde sa však až 17. decembra 1942 zapisuje do 8./9. semestra; dostáva imatrikulačné číslo 5665 a 14. 4. 1943 získava na VŠV vo Viedni diplom veterinárneho lekára.

Až po oslobodení, 28. 6. 1947, úspešne obhajuje na VŠV v Brne doktorskú dizertačnú prácu.

Do roku 1950 pôsobil na bratislavskom bitúnku a aj na obvodoch v okolí Bratislavy (Miloslavov, Most na Ostrove, Tomášov, Nové Košariská, Alžbetin Dvor a i.), ale potom sa musel rozhodnúť či obvod alebo bitúnok, tak zostal na bitúnku. V roku 1956 sa s rodinou presťahoval do Bratislavy. V rokoch 1947 – 1967 bol zamestnancom Štátneho veterinárneho ústavu. V hygienickej službe ostal až do svojho dôchodku v roku 1971, keď mal 60 rokov.

Zomrel 13. septembra 1987 v Bratislave.

Pozri tab. 5.

Loisch Robert Matthias – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Robert Loisch sa narodil 23. februára 1921 vo Veľkom Slavkove, okres Poprad. Jeho otec Johann bol roľník. Bol nemeckej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na Nemeckom evanjelickom reálnom gymnáziu v Kežmarku v roku 1940.

Veterinárstvo študoval vo Viedni. Do 1. semestra sa zapísal 14. 9. 1940 so štipendiom 550 RM a dostal imatrikulačné číslo 5439. V roku 1942 mu bolo štipendium zvýšené na 900 RM.

Diplom získal 3. 7. 1944 a doktorát 31. 7. 1944.

Nevrátil sa na Slovensko a stopa po ňom sa stratila.

Pozri tab. 10.

Lübke Robert – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Robert Lübke sa narodil 30. apríla 1923 v Ašakerti, okres Nitra. Jeho otec František bol učiteľ. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Nitre v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať 13. 11. 1943 na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5791; štipendium neudáva. Po 2 semestroch pre vojnové udalosti štúdium vo Viedni prerušil a po oslobodení pokračoval na obnovenej VŠV v Brne, kde získal 10. 7. 1951 diplom a 8. 3. 1952 doktorát.

Je zaujímavé, že Lübke sa vo Viedni na jeseň 1944 nezapísal do 3. semestra ako Rudolf Faix a ani v rokoch 1945 a 1946 ho medzi početnými zapísanými Slovákmi nenachádzame. Situácia pokračuje v Brne, kde končí v rokoch 1951/52, čo je ojedinelý prípad medzi kolegami, ktorí skončili priemerne o dva roky skôr. Iste to nebolo pre prospech, pretože Lübke bol výborný žiak.

Vo Viedni býval s Ondrejom Pecháčom, ktorý súdi, že po vypuknutí povstania musel Lübke pre svoj „polonemecký“ pôvod narukovať do nemeckej armády.

Po skončení štúdií pracoval v rokoch 1958 – 1969 na Štátnom vedeckom veterinárnom ústave v Bratislave.

V roku 1968 Lübke aj so svojou rodinou a sestrou emigroval. V Nemecku pracoval na veterinárskom ústave vo Freiburgu in Breisgau na oddelení hygieny mlieka.

Pozri tab. 14 a tab. 17.

Lukoviny Július – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Július Lukoviny sa narodil 1. októbra 1923 v Topoľčanoch ako syn zámočníka ČSD, tiež Júliusa. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Topoľčanoch v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať 13. 11. 1943 na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5793 a štipendiom 130 RM. Na jar 1944 pracoval ako pomocník u obvodného veterinára v Bydhošti, (Bromberg), poľskom meste v Kujavsko-pomoranskom vojvodstve, ktorý bol emigrantom z Ruska. V lete 1970 ho Lukoviny navštívil aj s celou rodinou.

Po oslobodení pokračoval na obnovenej VŠV v Brne, kde získal 16. 10. 1948 diplom veterinárneho lekára, ale doktorát si neurobil.

V čase od 1. 9. 1949 do 31. 12. 1949 absolvoval štvormesačnú Školu pre dôstojníkov veterinárov v zálohe a potom v r. 1950 slúžil u 11. delostreleckého pluku v Košiciach vo funkcii šéfveterinára pluku a na 2. vojenskej veterinárskej škole vo funkcii veterinárskeho lekára vojskového telesa ČVO 201.

Po vojenčine zostal pôsobiť v Košiciach. Od r. 1957 pracoval v Topoľčanoch ako vedúci OVS a od r. 1967 ako okresný epizotológ a dietológ okresnej veterinárnej správy Topoľčany.

Oženil sa roku 1959 s Margitou, rodenou Gendiarovou (* 1936) a mali spolu dve deti: syna Júliusa, nar. 1960 (ktorý má dvoch synov) a dcéru Miriam, nar. 1962 (ktorá má dve dcéry).

Július Lukoviny zomrel v Topoľčanoch 11. 12. 1974, keď mal len 51 rokov. Dva infarkty prekonal, tretiemu pokojne doma večer podľahol. Stihol postaviť rodinný dom, no skoro po nasťahovaní sa do nového, bolo to tesne pred Vianocami, zomrel. Jeho vdova nemala ani 40 rokov, ale už sa nevydala a žije v Topoľčanoch.

V Topoľčanoch 28. 2. 2014


syn Július Lukoviny

Pozri tab. 14.

Matťašovský Július – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Július Matťašovský sa narodil 13. decembra 1920 v Kysuckom Novom Meste. Jeho otec, tiež Július, bol hostinský. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva.

V roku 1941 maturoval na Štátnom slovenskom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom.

11. 11. 1941 sa zapísal na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5577. Od Ministerstva hospodárstva dostal štipendium, ktorého výšku udáva v 1. semestri ako 600.- RM a 4. 6. 1942, pri zápise do 2. semestra, ako 110.- RM. Po tomto zápise sa jeho stopa stráca.

Pozri tab. 11.

Matz Gejza Karol – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Gejza (Géza) Karol Matz sa narodil 6. januára 1916 vo Vrbovom, okres Kežmarok, ako syn Rudolfa, roľníka. Bol nemeckej národnosti a evanjelik augsburského vyznania.

Maturoval na Nemeckom evanjelickom reálnom gymnáziu v Kežmarku v roku 1936.

Na VŠV v Brne sa zapísal 10. 3. 1937 do 2. semestra. V zápisnom liste sa neuvádza, prečo mu bol 1. semester „uznaný“. Do 3. semestra sa zapísal 8. 10. 1938, do 4. dňa 9. 2. 1938 a do 5. dňa 3. 11. 1938. Tento zápis však v nasledujúcich dňoch odvolal a 9. 11. 1938 dostal demisórium, ktoré mu umožnilo imatrikulovať sa už 13. 11. 1938 na VŠV vo Viedni, a to do 5. semestra s imatrikulačným číslom 5208.

17. 4. 1939 sa zapísal do 6. semestra, 17. 10. 1939 do 7. semestra a tým zápisy končia. Iné dokumenty, najmä nie o dosiahnutí diplomu, sme nenašli.

Pozri tab. 5.

Máčik Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Jozef Máčik sa narodil 11. júna 1920 v Krásnej Hôrke, okres Rožňava, ako syn roľníka Jozefa. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Dolnom Kubíne v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať 28. 11. 1942 na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5663; štipendium neudáva.

Po skončení vojny pokračoval v štúdiu na VŠV v Brne, kde 4. 2. 1947 dosiahol diplom a 28. 6. 1947 doktorát.

Pôsobil m. i. v Dolnom Kubíne, ale hlavne v Komárne, kde aj zomrel a je pochovaný.

Pozri tab. 13.

Meidlinger Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Jozef Meidlinger sa narodil 20. júla 1915 vo Važci, okres Liptovský Sv. Mikuláš. Bol slovenskej národnosti a evanjelického a. v. náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Do 1. semestra VŠV v Brne sa zapísal 26. 9. 1935 s imatrikulačným číslom 1908 a prvú štátnu skúšku zložil 8. 2. 1938. Do 8. semestra sa zapísal 15. 2. 1939. Absolutórium dostal 1. 10. 1939.

V roku 1940 obhájil na VŠV vo Viedni doktorskú dizertačnú prácu s názvom Einfluss der Härte des Wassers auf die Lebensfähigkeit einiger pathogenen Mikroben (Vplyv tvrdosti vody na životnosť niektorých patogénnych mikróbov).

Dňa 29. 11. 1942 sa podrobil v Bratislave zverolekárskym fyzikátnym skúškam. V roku 1943 mu udelilo Ministerstvo hospodárstva ako vet. koncipistovi titul „veterinárny komisár“ v 6. platovej stupnici.

Dátum získania diplomu a presné dátum získania doktorátu, ani miesta pôsobenia, sme nezistili.

Pozri tab. 3 a tab. 5.

Meisel Tibor – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Tibor Meisel sa narodil 26. apríla 1918 v Tvrdošíne na Orave. Bol slovenskej národnosti a židovského náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom do 1. semestra 6. 10. 1937; dostal imatrikulačné číslo 2051. Dňa 22. 2. 1939 sa zapísal do 4. semestra a tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Mezzei Michal – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Michal Mezzei sa narodil 11. septembra 1920 v Biskupiciach, okres Bratislava; bol katolík a maďarskej národnosti.

Maturoval na maďarskom reálnom gymnáziu v Bratislave v roku 1940.

V septembri 1942 sa zapísal do 1. semestra VŠV v Budapešti a absolvoval tam dva semestre štúdia. V roku 1943 prešiel na štúdium ekonómie a jeho stopa sa stráca.

Pozri tab. 9.

Mikulík Július – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Július Mikulík sa narodil 30. decembra 1910 v Prešove. Jeho otec Ludwig bol inštalatér. Bol maďarskej národnosti a evanjelického (a. v.) vyznania. Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Piešťanoch.

Na VŠV v Brne začal študovať prvým semestrom 23. 2. 1935 s imatrikulačným číslom 1899 a do ôsmeho semestra sa zapísal 3. 11. 1938. Prvé absolutórium mu bolo udelené 1. 4. 1939, no do zatvorenia školy 17. novembra 1939 zverolekársky diplom nedosiahol. Druhé absolutórium mu bolo „vyhotovené“ 24. 11. 1939 – potvrdzuje červeným atramentom R. Bartáková. 9. 2. 1940 dostáva Július Mikulík ďalšie absolutórium veterinárneho lekára, a to na VŠV vo Viedni a s imatrikulačným číslom 5480.

Podľa Zborníka 75 let vysokého veterinárního učení v Brně získal Mikulík 4. 2. 1948 diplom veterinárneho lekára vo Viedni a doktorát obhájil 6. 3. 1948 na VŠV v Brne. Dĺžkou štúdia v pohnutých vojnových rokoch – v Brne, vo Viedni a opäť v Brne spolu 13 rokov – sa vyrovnal Rudolfovi Turkovičovi.

Pôsobil v Mostovej, okres Galanta.

Pozri tab. 5.

Mokrý Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Jozef Mokrý sa narodil 18. augusta 1918 v Nedožerách, okres Prievidza. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom 25. 10. 1938 do 1. semestra. Pri dodatočnom zápise do 3. semestra 20. 10. 1939 zaplatil 427,50 Kč školné plus 50.- Kč za dodatočný zápis. Keď mu bolo školné znížené na výšku pre „tuzemcov“, vrátili mu 95.- Kč.

V roku 1940 dostal štipendium 6 000 Ks na dokončenie štúdia v Záhrebe. Nezistil som, ako dlho bol v Záhrebe, kedy prešiel do Viedne a kedy tam dostal veterinársky diplom.

Na základe obhájenia dizertačnej práce „Der Einfluß der Sauerstoffatmung auf die Zahl der roten und weißen Blutkörperchen“ (Vplyv dýchania kyslíka na počet červených a bielych krviniek) mu bol dňa 6. 10. 1944 udelený titul doktora veterinárnej medicíny na VŠV vo Viedni.

V rokoch 1965 – 1984 pracoval na Štátnom veterinárnom ústave v Žiline.

Pozri tab. 3, tab. 6 a tab. 18.

Morávek Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Jozef Morávek sa narodil 19. marca 1922 v Senici, ako syn mäsiara Jána. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Františkánskom klasickom gymnáziu v Malackách v roku 1942.

Dňa 16. 12. 1942 sa zapísal do 1. semestra na VŠV vo Viedni a dostal imatrikulačné číslo 5740. Dňa 30. 6. 1943 sa zapísal do 2. semestra, no potom sa jeho stopa stráca. Neuvádza, žeby bol mal štipendium.

Pozri tab. 13.

Mrakič František – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

František Mrakič sa narodil 11. septembra 1918 vo Vrútkach, okres Turčiansky Sv. Martin, ako syn železničného zamestnanca. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva.

Na VŠV v Brne sa zapísal do 1. semestra v roku 1937 a do 5. semestra dodatočne až 9. 11. 1939 – na krátkych osem dní do zavretia školy. Zaplatil zápisné 242,50 Kč a dávka 50,- Kč za dodatočný zápis mu „byla prominuta“.

Od roku 1940 študoval v Záhrebe, kde podľa Slovenského veterinára získal diplom už v lete 1942, ale podľa Zborníka 50 rokov Vysokého veterinárneho učenia v Brne (1968) až 27. 11. 1946. Doktorát prišiel urobiť na VŠV do Brna, kde bol promovaný 15. 2. 1947.

V rokoch 1958 – 1983 pracoval na Štátnom veterinárnom ústave v Nitre, kde založil a viedol oddelenie parazitológie.

Pôsobil aj na ONV v Trstenej, na VŠV v Košiciach a na VŠP v Nitre, kde aj zomrel.

Pozri tab. 3 a tab. 6.

Nemetz Gustáv – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Gustáv Nemetz sa narodil 6. marca 1919 v Dolnej Štubni, okres Turčianske Teplice. Jeho otec Ján bol lesný inžinier. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Reformnom reálnom gymnáziu v Kremnici v roku 1937.

Veterinárstvo vyštudoval na VŠV vo Viedni. Do 1. semestra sa zapísal 18. 9. 1940 a dostal imatrikulačné číslo 5438. Štipendium neudáva. Kompletné štúdium aj s doktorátom mu trvalo menej ako štyri roky. Takých študentov nebolo veľa.

Diplom získal 15. 6. 1944 a 31. 7. 1944 obhájil doktorskú dizertačnú prácu, ktorá mala titul Über den Einfluss des osmotischen Druckes auf die Blutsenkungsgeschwindigkeit und das Volumen der roten Blutkörperchen beim Pferd (Vplyv osmotického tlaku na rýchlosť znižovania sedimentácie krvi a objem červených krviniek).

Pôsobil v Lučenci.

Pozri tab. 10 a tab. 18.

Nikola Valter – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Valter Nikola sa narodil 15. decembra 1918 v Soľnej Bani, okres Prešov. Jeho otec Alojz v čase synových štúdií už nežil. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Evanjelickom slovenskom kolegiálnom gymnáziu v Prešove.

Veterinárstvo začal študovať v Hannoveri, ale po dvoch semestroch pokračoval vo Viedni, kde ostal aj po prechode frontu a 1. 6. 1945 sa zapísal do 6. semestra a 18. 3. 1946 do 8. semestra.

Potom však prestúpil na VŠV v Brne, kde 26. júna 1947 dosiahol veterinársky diplom a 6. 3. 1948 bol promovaný na doktora veterinárskej medicíny.

Pracoval na viacerých okresoch a na Katedre chirurgie a pôrodníctva VŠV Košice. Zomrel pomerne mladý v roku 1973.

Pozri tab. 13 a tab. 17.

*

Spomienka na MVDr. Valtera Nikolu (1918 – 1973)

Skromnou kytičkou a zapálenou sviečkou si 15. decembra tohto roku pripomenieme pri hrobe na verejnom cintoríne nedožité 90. narodeniny MVDr. Valtera Nikolu – prvého prednostu chirurgickej kliniky a vedúceho Katedry chirurgie a pôrodníctva na vtedajšej Vysokej škole veterinárskej v Košiciach.

Meno MVDr. Valtera Nikolu sa vytratilo z povedomia terajšieho osadenstva univerzity, ako aj mená prvých učiteľov ďalších disciplín v začiatkoch vtedajšej Vysokej školy veterinárskej v Košiciach. Myslím si však, že je on aj všetci ostatní sú časťou dejín našej školy a my si ho pripomíname touto malou reminiscenciou.

Silentiam memoriam Tibi tui etiam vivi amici dant. Ne sit nomen Tuum in Alma Mater nostra obliviscum! Lux perpetua luceat Tibi. doc. – MVDr. J. Balun, CSc.

Prameň: Balun, J. 1999. Spomienka na MVDr. Valtera Nikolu (1918 – 1973), Veterinársky spravodajca, č. 3/4, 2008.

*

Nedožité osemdesiatiny MVDr. Valtera Nikolu

Staršej generácii veterinárnych lekárov je meno Dr. Valtera Nikolu známe. Mladšej ho chcem pripomenúť pri jeho nedožitých 80-tych narodeninách.

Valter Nikola mal rušný, rozporuplný život. Narodil sa 15. 8. 1918 v Soľnej Bani (dnes súčasť Prešova). Po dedovi z otcovej strany mal prímes talianskej krvi a po babičke z matkinej strany krv viedenskú.

Maturoval na Kolegiálnom gymnáziu v Prešove r. 1940. Rok po maturite pracoval v hydrometeorologickej službe. Veterinárnu medicínu začal študovať ako štipendista Ministerstva národnej obrany na Vojenskej veterinárnej akadémii v Hannoveri (1941 – 1943). Pokračoval na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni (1943 – 1945). Štúdiá ukončil po druhej svetovej vojne na Vysokej škole veterinárnej v Brne r. 1947, kde po obhájení dizertačnej práce r. 1948 promoval.

Na Vysokej škole veterinárnej v Brne začal pracovať už r. 1946 ako asistent na chirurgickej klinike. Po promócii pracoval ako terénny vet. lekár v Rimavskej Seči, kde zriadil aj provizórnu ošetrovňu. Na brniansku chirurgickú kliniku prišiel r. 1950 ako stážista, vybratý na zriadenie chirurgickej kliniky na novovzniknutej Vysokej škole veterinárskej v Košiciach.

Dr. Nikola prichádza v r. 1951 na VŠV do Košíc. Rektor ho poveruje vedením chirurgickej a ortopedickej kliniky, kde od letného semestra 1951 prednáša a zabezpečuje praktické cvičenia s malým kolektívom pracovníkov. Bol vedúcim chirurgicko-pôrodníckej katedry v jej začiatkoch. Pod jeho vedením sa adaptovali dielne bývalého Komenského ústavu (polepšovne) pre klinickú prevádzku a praktickú výučbu. Po roku prenechal disciplínu veterinárna chirurgia Dr. J. Šuttovi a ponechal si len prednášky z ortopédie. Koncom roka 1954 pre nezhody s vtedajším vedením VŠV odchádza Dr. Nikola na vlastnú žiadosť opäť do terénnej praxe. Pracoval vo veterinárnych ošetrovniach v Podunajských Biskupiciach, Bardejove. Humennom a Vranove. R. 1969 odišiel s podlomeným zdravím do invalidného dôchodku. Žil v Košiciach v biednych pomeroch. Ubíjajúce chvíle depresie, existenčné starosti a budúcnosť bez výhľadu podlomili jeho životné sily. Po krátkom pobyte v nemocnici zomrel opustený v 55. roku života 5. 8. 1973.

Ani po takmer dvadsiatich rokoch nevedel zabudnúť na chirurgickú a ortopedickú kliniku VŠV, ktoré začal budovať a materiálne vybavovať za ťažkých podmienok, ale s mladistvým elánom. V. Nikola bol nádejný chirurg, veľmi zručný operatér, obľúbený medzi kolegami, pomocným personálom i študentmi. Odovzdával im svoje skúsenosti, a najmä, čo tak často chýba v ľudskom konaní, optimizmus a radostnú náladu. Vo svojom okolí vedel vytvoriť družnú atmosféru najmä pre svoj priamy prístup, úprimnosť a dobromyseľnosť. Mal ľudí rád a ľudia mali radi jeho. Bolo obdivuhodné, akým spôsobom pristupoval i k ťažkým životným problémom. Len tí najbližší poznali však jeho psychické vnútro, v ktorom hlodal nepokoj nad jeho nie práve šťastným životom. Publikoval tri originálne vedecké práce. Veľa času venoval okrem organizačnej, budovateľskej, materiálno-zabezpečovacej práce i zácviku mladších adeptov vet. chirurgie do diagnostiky a najmä do operačnej techniky, ktorú si osvojil i na zahraničných vysokých školách. Napriek jeho neresti, ktorej nedokázal čeliť, osud bol k nemu tvrdý. Ako človek dobrého srdca s dobrým vzťahom k ľuďom i k svojmu povolaniu bol by si zaslúžil lepší život. Okolnosti urýchlili a strpčili jeho záver života, hoci bolo treba málo, aby sa všetko vyvíjalo inak. Na UVL padá pomaly do zabudnutia. Rady tých, čo ho poznali, značne preriedli. Som presvedčený, že jeho miesto ako zakladateľa veterinárnej chirurgickej a ortopedickej disciplíny i kliniky na Vysokej škole veterinárnej v Košiciach by malo byť v análoch trvalé a meno Dr. Valtera Nikolu by nemalo zaniknúť s odchodom jeho posledného spolupracovníka. Podrobnejší životopis MVDr. Valtera Nikolu je k nahliadnutiu v Kabinete vet. histórie na IVVL Podhradová v Košiciach.

Prameň: Balun, J. 1999. Nedožité osemdesiatiny MVDr. Valtera Nikolu, Infovet, č. 1, 1999.

Paško Alexander – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Alexander Paško sa narodil 11. augusta 1918 v Španej Doline, okres Banská Bystrica. Jeho otec František bol železničiar na dôchodku. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Reformnom reálnom gymnáziu vo Zvolene v roku 1940.

V roku 1940 dostal štipendium 6 000 Ks na štúdium veterinárstva na VŠV vo Viedni. Do 1. semestra sa zapísal 15. 10. 1940 a dostal imatrikulačné číslo 5488.

5. 6. 1942 sa zapísal do 5. semestra – zápisy ďalších semestrov chýbajú a o tom, čo robil do roku 1949 nevieme nič.

27. 6. 1949 obhájil dizertačnú prácu „Bestimmung des Penicillin-Blut-Spiegels beim Rind nach i.m. Injektion wässriger Penicillinlösungen sowie von Penicillin-Öl-Wachs-Suspensionen“ (Určovanie hladiny penicilínu v krvi hovädzieho dobytka po jeho i.m. injekcii vo vodnom roztoku alebo olejovo-voskovej suspenzii) a dostal titul doktora veterinárnej medicíny. Práca bola vypracovaná na Katedre farmakológie VŠV vo Viedni pod vedením prof. Dr. E. Gratzla.

Nevrátil sa na Slovensko.

Pozri tab. 10, tab. 17 a tab. 19.

Pataky Franz – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Franz Pataky sa narodil 11. septembra 1920 v Smolníku ako syn Franza Patakyho, hostinského. Bol nemeckej národnosti a katolík.

Maturoval na Štátnom slovenskom reálnom gymnáziu v Levoči v roku 1940.

Na VŠV vo Viedni sa zapísal 16. 1. 1941 do 2. semestra. Jeho zápis vo Viedni do 1. semestra neexistuje, ale v nacionále je v rubrike Anführung der Grundlage, auf welcher der Studierende die Immatrikulation oder Inscription anspricht (= uvedenie podkladu, na základe ktorého študujúci žiada o imatrikuláciu alebo inskripciu), údaj: 2 Fachsemester (= 2 odborné semestre). Niet údajov o tom, o aký odbor išlo, kde a kedy tie 2 semestre absolvoval. Referát o tejto doktorskej práci bol uverejnený vo Wiener Tierärztliche Monatsschrift, roč. 35, č. 2, s. 12, 1948.

Do 5. semestra sa zapísal 27. 5. 1942, pričom požiadal o zníženie študijných poplatkov. Niet zápisov do vyšších semestrov. Ani raz neuvádza, že by dostával nejaké štipendium.

O skončení niet iných dokladov ako rukopisný záznam o obhájení doktorskej práce Perosomus elumbis beim Schwein (Perosomus elumbis u prasaťa), vypracovanej na Ústave pre systematickú a topografickú anatómiu VŠV vo Viedni, a promócii dňa 9. 3. 1945. To dátum si treba oživiť pred očami – bolo to mesiac pred dobytím Viedne Červenou armádou!

Nevrátil sa na Slovensko, no nevie sa, kde pôsobil.

Pozri tab. 11.

Pitoňák Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Ladislav Pitoňák sa narodil 22. mája 1924 v Slovenskej Vsi, okres Kežmarok. Jeho otec Jozef bol úradník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Kežmarku v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať 6. 11. 1943 na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5780; štipendium neuvádza. Absolvoval dva semestre.

Tragicky zahynul pri bombardovaní Viedne 10. septembra 1944. Zasypalo ho aj s kolegami Pavlom Karáskom a Štefanom Slivkom v improvizovanom protileteckom kryte pivnice obytného domu v blízkosti ich bytov.

Pozri tab. 14.

Pižurný Anton – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Anton Pižurný sa narodil 15. februára 1922 v Seredi ako jediný syn mlynára Antona Pižurneho. Bol katolík a slovenskej národnosti. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Trnave v roku 1940.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni 18. 11. 1941 zápisom do 1. semestra a so štipendiom 110 RM; dostal imatrikulačné číslo 5586. 15. 12. 1944 sa zapísal do 7. semestra.

Po oslobodení prestúpil na VŠV v Brne zápisom do II. výukového kurzu a 25. 10. 1945 do 9./10. semestra. Veterinársky diplom dosiahol 25. 6. 1946 a doktorát veterinárnej medicíny 15. 2. 1947.

Pôsobil v Banskej Štiavnici a v Želiezovciach. Zomrel 22. 8. 1972.

Pozri tab. 11 a tab. 17.

Polóny Rudolf – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Rudolf Polóny sa narodil 3. marca 1923 v Oslanoch, okres Prievidza. Jeho otec Eduard bol úradník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Prievidzi v roku 1942.

3. decembra 1942 sa imatrikuloval na Vysokej škole veterinárnej vo Viedni, kde ostal až do leta 1946. Dostával ročné štipendium 1 300 RM. 15. 12. 1944 sa zapísal do 5. semestra a 1. 6. 1945 do 6. semestra, ktorý však už neabsolvoval, ale vrátil sa do vlasti.

V letnom behu 1945/46 sa zapísal na Vysokej škole veterinárnej v Brne do 8. semestra. Ako vo všetkých prípadoch, na nacionále nie je nijaké dátum ani podpis. Už 18. 10. 1946 dostal diplom veterinárneho lekára a 15. 2. 1947 dosiahol hodnosť doktora veterinárnej medicíny.

V roku 1948 zakladal spolu s MVDr. Augustínom Sokolom a MVDr. Zoltánom Koppelom Štátny veterinárny ústav v Košiciach ako pobočku Štátneho vedeckého veterinárneho ústavu v Bratislave. V rokoch 1948 a 1949 bol jeho riaditeľom. Neskôr pracoval na tomto pracovisku ešte raz, a to v rokoch 1959 – 1960.

V roku 1949 bol členom Prípravného výboru Vysokej školy zverolekárskej v Košiciach.

V roku 1968 emigroval do Švajčiarska, kde pracoval u firmy Ciba Geigy v Bazileji a s rozličnými spolupracovníkmi zahlásili 14 patentov súvisiacich s výrobou moderných liekov.

Manželia Polónyovci majú jednu dcéru.

Polóny žije veľmi utiahnuto a odmieta spolupracovať na tejto histórii viedenských študentov. (14. 7. 2013).

Pozri tab. 12 a tab. 17.

Popovič Michal – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Michal Popovič sa narodil 27. augusta 1922 vo Veľkom Bereznom na Zakarpatskej Ukrajine; bol ukrajinskej národnosti a grécko-katolíckeho náboženstva.

V septembri 1942 sa zapísal pod číslom 58 na VŠV v Budapešti a absolvoval tam 3 semestre, ktoré mu boli na VŠV v Brne uznané, keď sa tam 30. 10. 1945 zapísal do 4. semestra. Dňa 11. 9. 1947 sa zapísal do 7. semestra (Imatrikulačný list č. 2891), ale ďalší zápis sa obmedzuje na strohé „zemřel“, pravdepodobne na tuberkulózu.

Pozri tab. 9.

Rakovský Otto – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Otto Rakovský sa narodil 1. februára 1922 v Zlatých Moravciach. Jeho nebohý otec Štefan bol remenár. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Zlatých Moravciach v roku 1941.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni zápisom do 1. semestra 6. 11. 1941 a so štipendiom 130 RM. Dostal imatrikulačné číslo 5565. Dňa 26. 11. 1942 sa zapísal do 3. semestra. Potom je však ticho a až 12. 6. 1945 sa zapisuje na VŠV vo Viedni do III/7. (?) semestra. Súčasne sa však zapisuje aj do I. Výukového kurzu v letnom behu školského roku 1945/46 na VŠV v Brne.

Ako sa ukazuje, rozhodol sa pokračovať v štúdiu vo vlasti. 29. 10. 1945 sa zapisuje do 5. semestra a 3. 3. 1946 do 6. semestra. 27. 10. 1947 mu bolo vydané demisórium. Kam sa chystal?

Po tomto dátume sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 11.

Repčák Dezider – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Dezider Repčák sa narodil 9. novembra 1914 v Bajerove, okres Prešov. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Dňa 4. 10. 1934 sa zapísal do 1. sem. VŠV v Brne pod imatrikulačným číslom 1868, dňa 18. 2. 1939 do 8. semestra a 1. 10. 1939 dostal absolutórium. Poponáhľal sa ísť ukončiť štúdium na VŠV do Viedne.

V roku 1940 sa zapísal na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5376 a v tom roku získal aj veterinársky diplom. Dizertačnú prácu s názvom Über das Verhältnis der roten Blutkörperchen zu den Blutplättchen bei der Hyperglykämie des Hundes (O vzťahu červených krviniek ku krvným platničkám pri hyperglykémii u psa) obhájil a promovaný bol 4. 4. 1941.

Pôsobil v Michalovciach. Zomrel v Poprade.

Pozri tab. 7 a tab. 18.

Repka Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Pavel Repka sa narodil 18. októbra 1911 v Horných Zeleniciach, okres Hlohovec. Bol slovenskej národnosti a evanjelik. Maturoval na gymnáziu v Bratislave 2. 10. 1931.

V zimnom semestri 1932 sa zapisoval na VŠV v Brne do 3. semestra a 3. 2. 1936 urobil 3. štátnu skúšku.

V publikácii Rudolfa Böhma Vysoká škola zvěrolékařská Brno 1919 – 1959 sa uvádza, že v roku 1939 získal veterinársky diplom. Vo svojom rukopisnom životopise hovorí, že v Brne absolvoval 3. 2. 1936 „tierärztliche Vorprüfung“ a vo Viedni 1. 4. 1941 „tierärztliche Prüfung“, čo je aj dátum získania diplomu.

Vo Wiener tierärztliche Monatsschrift (r. 1941) nachádzame správu, že Pavel Repka obhájil v roku 1941 doktorskú dizertačnú prácu, vypracovanú na Katedre pre zootechniku a náuku o výžive Vysokej škole veterinárnej v Brne (riaditeľ prof. Dr. C. Kučera). Mala názov Das staatliche Gestüt in Nitra in der Slowakei (Štátny žrebčín v Nitre na Slovensku).

Treba predpokladať, že pre zatvorenie VŠV v Brne nemohol tu Repka obhajovať už vypracovanú dizertačnú prácu a urobil to po asi dvoch rokoch na VŠV vo Viedni.

ŠVÚ Bratislava ho uvádza ako svojho zamestnanca v rokoch 1941 – 1967.

Pozri tab. 5 a tab. 18.

Roman Fabián – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Fabián Roman sa narodil 20. októbra 1913 v Nižných Ružbachoch, okres Stará Ľubovňa. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva.

Po skončení strednej školy začal študovať veterinárstvo na VŠV v Brne 5. 10. 1935 zápisom do 1. semestra. Počas štúdia účinkoval ako demonštrátor lekárne VŠV od 1. 10. 1937 do 14. 3. 1939.

Keď mal v roku 1939 absolvovaných 8 semestrov, zavreli Nemci všetky vysoké školy v Protektoráte. 27. 11. 1939 dostal absolutórium a pokračoval v štúdiu na VŠV vo Viedni, kde získal 26. 3. 1941 za prezenčnej vojenskej služby diplom veterinárneho lekára.

Podľa údaja Dr. Feješa robil základnú vojenskú službu v žrebčinci v Horných Motešiciach, odkiaľ bol odvelený na východný front a 2. 6. 1942 padol ako por. vet. v zál. med. vet. Fabián Roman v Bielorusku. V nekrológu 1. septembra 1942 na jeho počesť v Slovenskom veterinárovi (r. 4, č. 8 – 9, s. 185) sa neuvádza presné miesto jeho smrti ani hrobu. Bol prvým slovenským veterinárom, ktorý padol na východnom fronte.

Pozri tab. 2 a tab. 5.

Schmeiser Rudolf – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Rudolf Schmeiser sa narodil 25. mája 1916 v Opatovej, okres Lučenec. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Maturoval na reformnom reálnom gymnáziu.

Na VŠV v Brne sa zapísal do 1. semestra 2. 10. 1935 a do ôsmeho 20. 2. 1939. Dňa 1. 10. 1939 dostal absolutórium, ktoré bolo „vyhotovené“ 14. 12. 1939 po zatvorení VŠV a všetkých ostatných vysokých škôl v Protektoráte, ale nebolo využité na zápis na niektorú zo zahraničných VŠV.

Presný dátum Schmeiserovho návratu na VŠV v Brne po oslobodení sa nedal zistiť, ale 3. 12. 1945 získal diplom veterinárneho lekára. Tým sa stopa po ňom stráca a tak nevieme, kde pôsobil. Doktorský titul nezískal.

Pozri tab. 4.

Schütz Ervín – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Ervín Schütz sa narodil 7. februára 1920 v Spišskej Belej, okres Kežmarok. Jeho otec Július bol roľník. Bol nemeckej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na Nemeckom evanjelickom reálnom gymnáziu v Kežmarku v roku 1938.

Krátko po vzniku Slovenského štátu sa rozhodol pre štúdium veterinárstva vo Viedni a 18. 4. 1939 sa zapísal do 1. semestra VŠV vo Viedni a dostal imatrikulačné číslo 5263. Samozrejme štipendium nemal. Anatómiu zapísal ešte raz osobitne (dodatočne) 6. 3. 1940. Po normálnom rýchlom slede semestrov a trimestrov sa zapísal 5. 11. 1941 do 8. semestra.

Diplom získal 11. 6. 1942, podľa WTM až 15. 7. 1942, a dizertačnú prácu: Die Viscosität des Blutes und der refraktometrische Index des Serums nach oraler Wasseraufnahme (Viskozita krvi a refraktometrický index séra po orálnom príjme vody) obhájil a na doktora veterinárnej medicíny bol promovaný dňa 24. 8. 1942.

Po skončení štúdií sa nevrátil na Slovensko a pôsobil v Nemecku.

Pozri tab. 5 a tab. 18.

Sokol Mikuláš – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Mikuláš Sokol sa narodil 11. februára 1920 v Liptovskej Tepličke, okres Liptovský Mikuláš, ako syn Ladislava a Jozefíny (domácej). Raz sa otec udáva ako zomretý Ladislav a matka ako učiteľka. Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania.

Maturoval v roku 1939 na III. slovenskom štátnom reálnom gymnáziu v Bratislave.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni 10. 1. 1940 pod imatrikulačným číslom 5295 a so štipendiom 250 RM, čo je menej ako polovica toho, čo dostávali ostatní. Dňa 10. 6. 1942 sa už zapisoval do 8. semestra. Rubriku o štipendiu na zápisnom liste neskôr nevyplňoval.

V roku 1943 dosiahol na VŠV vo Viedni diplom a 30. 6. 1944 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

Pôsobil v Bánovciach nad Bebravou.

Pozri tab. 7 a tab. 18.

Suchár Anton – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Anton Suchár sa narodil 21. novembra 1915 v Košiciach. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu v Košiciach.

Dňa 30. 9. 1937 sa zapísal na VŠV v Brne do 1. semestra s imatrikulačným číslom 2029, dňa 20. 2. 1939 do 4. semestra. Nezapísal sa do zimného semestra 1939.

Na poslednom zápisnom liste nachádzame záznam červeným atramentom:


„Demisorium (německo-české) vystaveno 29. VIII. 1940. Podepsal J.M. prorektor prof. Dr. Macek.“

V roku 1940 dostáva štipendium na štúdium vo Viedni, ale medzi slovenskými študentmi, ktorí sa vo vojnových rokoch 1939 – 1945 imatrikulovali na VŠV vo Viedni, sa jeho meno nenachádza a stopa sa stráca.

Pozri tab. 7.

Sumjaci Rudolf – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Rudolf Sumjaci sa narodil 20. marca 1923 v Krompachoch, okres Spišská Nová Ves. Otec Ján bol fotograf. Bol najprv nemeckej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na Nemeckom ev. distr. reálnom gymnáziu v Kežmarku v roku 1942.

Do 1. – 4. semestra sa zapisoval ako Rudolf Sumjaci, do 5. semestra 1. 6. 1945 ako Rudolf Šumjaci a do 8. semestra 1. 2. 1946 ako Rudolf Šumiaci. Mal imatrikulačné číslo 5765.

Druhú štátnicu zložil 29. 1. 1948 pod pôvodným menom Rudolf Sumjaci.

Do 1. semestra VŠV vo Viedni sa zapísal 3. 12. 1942, do 4. semestra 14. 11. 1944. Ani raz neudal, že má štipendium.

V rokoch 1945 a 1946 udával národnosť slovenskú a štátne občianstvo československé. Pod zoznamom prednášok je údaj, že nebol členom NSDAP, podpis Július Topoľský a okrúhla pečať „Österreichische Hochschülerschaft – Tierärztliche Hochschule“.

Dňa 2. 7. 1948 bol po obhájení doktorskej dizertačnej práce „Die Beeinflussung der Azetylcholin-Aneurinwirkung am Augenparasympathicus durch Zink“ (Ovplyvnenie pôsobenia Acetylcholín-Aneurínu na očný parasympatikus zinkom) promovaný na doktora veterinárnej medicíny.

Nevrátil sa do vlasti a ostal v Rakúsku.

Pozri tab. 12.

Szabó Alexej – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Alexej (Elo) Szabó sa narodil 20. novembra 1920 v Prešove ako syn Alexeja Szabó, úradníka. Bol Slovák a evanjelik reformovaného vyznania. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Kežmarku v roku 1942.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni zápisom do 1. semestra 30. 11. 1942. Dostal mesačné štipendium 110 RM a imatrikulačné číslo 5672. Dňa 10. 1. 1945 sa zapísal do 5. semestra, ale vrátil sa do vlasti dokončiť štúdium na VŠV v Brne. Diplom dosiahol 21. 5. 1947 a doktorát 6. 3. 1948.

Pôsobil vo Veľkých Kapušanoch, Veľkom Šariši a Prešove.

Zomrel okolo r. 1972 v Prešove.

Pozri tab. 12 a tab. 17.

Szkiba Andreas – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Andreas Szkiba sa narodil 5. februára 1923 v Spišskej Novej Vsi. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Jeho otec Jozef Szkiba bol úradník.

Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi v roku 1942.

Do 1. semestra VŠV Viedeň sa zapísal 30. 11. 1942 s imatrikulačným číslom 5676. Štipendium neudával. Aj pri zápise do 6. semestra 1. 6. 1945 a do 8. semestra 13. 4. 1946 udal slovenskú národnosť.

Doktorskú dizertačnú prácu s titulom Reflektorische Zuckermobilisierung (Reflektorická mobilizácia cukru) obhájil 27. 6. 1950.

Po skončení štúdia sa nevrátil do vlasti a ostal pôsobiť v Rakúsku.

Pozri tab. 12, tab. 17 a tab. 19.

Ondrejček Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Pavel Ondrejček sa narodil v Smrečanoch, okres Liptovský Sv. Mikuláš. Na jeho súhrnnom, t. j. rektorátom školy vedenom imatrikulačnom liste nie je uvedený dátum narodenia!

Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Na VŠV v Brne sa imatrikuloval 5. 10. 1932 a do 8. septembra sa zapísal 6. 10. 1936. Absolutórium dostal 1. 4. 1940. Prvú štátnu skúšku zložil 19. 6. 1936, o čom mu bol 22. 2. 1940 vystavený duplikát. V priebehu roku 1937 urobil skúšky zo všeobecnej patológie a patologickej anatómie, farmakológie a bakteriológie a hygieny domácich zvierat. Vysvedčenia o týchto čiastkových skúškach mu boli vystavené 22. 1. 1940, čo svedčí o tom, že sa chystal pokračovať v štúdiu podľa možností. Rozhodol sa asi pre Záhreb a dostal na to štipendium.

O jeho štúdiu v Chorvátsku sa nenašli nijaké údaje. Dátum získania diplomu v Záhrebe nepoznáme, ale „zverolekár Pavel Ondrejček zahájil prax 15. marca 1941 v Liptovskom Sv. Mikuláši“ (Slovenský veterinár, roč. 3, s. 108, 1941).

V roku 1951 konal základnú vojenskú službu na škole pre vojenských veterinárov v Pardubiciach, ktorá mala vtedy asi 75 žiakov; z nich „pre politiku“ vyhodili 25; slúžili 2 roky. V r. 1952 táto škola podľa údaja MVDr. Feješa zanikla. Neskôr bol MVDr. Ondrejček vojenský veterinár – podplukovník v Banskej Bystrici a na Vojenskom cvičebnom priestore Oremovom Laze.

Ing. Vladimír Šiarnik, starosta obce Smrečany, mi mailom z 19. 12. 2011 potvrdil, že kronikár obce p. Čerstvik, 90 ročný pán, si pamätá veterinára Dr. P. Ondrejčeka, pochádzajúceho zo Smrečian, ktorý pôsobil v Mútniku, miestnej časti obce Liptovský Mikuláš.

*

Bibliografia

Novák, J., Ondrejček, P., Příhoda, J.: Územný obvod Lešť ako prírodné ohnisko nákazy. Voj. zdrav. listy 1966, č. 3, s. 138 – 141. Prameň: www.agroporadenstvo.sk

*

Ondrejčekovci v Smrečanoch

Požiare aj povodne sa v Smrečanoch často striedali aj v ďalších rokoch. No najväčší, najničivejší a najtragickejší bol požiar 28. októbra 1944; bol úmyselne založený nemeckým trestným oddielom zbraní SS za velenia hauptsturmführera Wittemeyera. Trestnú výpravu nakomandovali nemeckí fašisti na našu obec preto, že 24. októbra 1944 partizánska rozviedka zajala nemeckého „feldwebla“ na Zámostí. Obec Nemci obkľúčili a po krátkej streľbe zapaľovali domy a vyháňali našich občanov z domov na miesto pred domom Ondrejčekov, kde ich plánovali zastreliť. Celkove v tento deň bolo poškodených 40 domov, takmer 1/3 obce. Staršie drevenice a hospodárske budovy, humná, maštale, chlievy zhoreli úplne do základov. Požiar na niektorých miestach nikto nehasil. Až po vyjednávaní s veliteľom SS boli prepustené ženy a deti, ktoré hasili to, čo sa ešte dalo bez požiarnej techniky.

Prameň: www.smrecany.sk

Pozri tab. 6.

Šarišský Pavol – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Pavol Šarišský sa narodil 16. augusta 1922 v Levoči. Jeho otec Michal Šarišský bol hostinský. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Levoči v roku 1942.

Veterinárstvo začal študovať zápisom dňa 2. 12. 1942 do 1. semestra na VŠV vo Viedni. Mal ročné štipendium 1 300 RM a dostal imatrikulačné číslo 5709. Dňa 10. 1. 1945 sa zapísal do 5. semestra, ale pre vojnové udalosti musel štúdium prerušiť a pokračoval v ňom až v lete 1945 na VŠV v Brne.

Tam dosiahol 10. 12. 1946 veterinársky diplom a 28. 6. 1947 doktorát.

Pôsobil aj v Šamoríne.

Pozri tab. 12 a tab. 17.

Ševec Karol – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Karol Ševec sa narodil 15. januára 1916 v Krásne nad Kysucou, okres Čadca. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho vyznania.

4. 10. 1935 sa zapísal na VŠV v Brne s imatrikulačným číslom 1941. Dňa 24. 2. 1939 sa zapísal do 8. semestra. Prvú štátnu skúšku zložil 17. 12. 1937 a potvrdenie o tom mu bolo vydané 28. 11. 1939. Absolutórium mu bolo vydané 1. októbra 1939 a „vyhotovené“ 28. 11. 1939 – to už zrejme bol na odchode a zaobstarával si potrebné doklady o absolvovanom štúdiu. Do zimného semestra 1939/40 sa už nezapísal.

Po zatvorení VŠV v Brne 17. novembra 1939 pokračoval v štúdiu v Záhrebe, kde mu ostávalo urobiť 2. a 3. štátnicu, potrebné na diplom veterinárneho lekára. Ten dostal 18. 12. 1940 a vrátil sa na Slovensko.

Na jar 1941 bol ako vet. koncipista služobne preložený od Župného úradu v Ružomberku k Župnému úradu v Bratislave.

Najprv pôsobil v Švošove pri Ružomberku, potom v Bratislave. Tam spoznal svoju budúcu manželku Gabrielu Mlynarčíkovú, narodenú 9. 12. 1922 v Bardejove a študujúcu ekonómiu. 26. 12. 1944 sa s ňou v Žiline oženil; varené aj pečené na svadobnú hostinu priviezli dvaja statoční nemeckí vojaci (jeden bol veterinár) osobitným autom z Bardejova.

Dňa 28. 6. 1947 obhájil dizertačnú prácu a dosiahol doktorát.

V roku 1948 bol proti svojej vôli preložený do Moldavy nad Bodvou, kde sa však ako okresný veterinár čoskoro udomácnil a strávil tu väčšiu časť svojho odborného pôsobenia. Prvým prideleným obvodným veterinárom mu bol od marca 1951 do leta 1953 Med. vet. Rastislav Škoda.

Na podklade svojich znalostí francúzštiny bol v roku 1972 vyslaný ako expert do Alžíra, kde prevzal po MVDr. Valdemarovi Pakošovi obvod v prefektúre Mostaganem na brehu Stredozemného mora a pôsobil tam 4 roky. Vrátil sa najprv do Moldavy, kde oslávil 60. narodeniny a krátko pôsobil v Košiciach.

Manželia Ševecoví mali jednu dcéru (Gabriela, * 1951) a dvoch starších synov; Milana, veterinára a Dušana, ktorý skončil lekárstvo v roku 1970 a je stomatológ.

Karol Ševec zomrel v Moldave nad Bodvou.

Pozri tab. 3 a tab. 6.


* * *

Obrazový materiál:

[caption id="attachment_2415" align="alignleft" width="113" caption="Karol Ševec"][/caption]

[caption id="attachment_2553" align="alignleft" width="158" caption="Karol Ševec s manželkou Gabrielou a synom Dušanom pred odchodom do Alžírska v roku 1973"][/caption]

Šimkovič Samuel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Samuel Šimkovič sa narodil 27. septembra 1921 vo Zvolene ako syn železničiara Samuela Šimkoviča. Bol slovenskej národnosti a evanjelického a. v. náboženstva. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1942.

V tom istom roku začal študovať veterinárstvo v rámci Vojenského vysokoškolského internátu Slovenskej armády na VŠV v Hannoveri; po roku pokračoval na VŠV vo Viedni a po skončení 2. svetovej vojny na VŠV v Brne; hoci absolvoval veľa semestrov, štúdium nedokončil.

6. 6. 1945 bol ešte vo Viedni a zapísal sa do 5. semestra. No dňa 24. 8. 1945 sa na VŠV v Brne zapísal do II. výukového kurzu, čo sa mu počítalo za 5. semester. 2. 10. 1946 sa zapísal do 8. semestra.

V roku 1948 mu komunistická strana prikázala dokončiť štúdiá v krátkom čase, hoci začal študovať v roku 1942 a vzhľadom k vojnovým udalostiam nebolo predĺženie štúdia o dva roky ničím neobyčajným. Jednoducho nebol niekomu sympatický. Neurobil predpísané skúšky a bol zo štúdia vylúčený.

Zo súkromných dôvodov prestal študovať a po návrate do rodného mesta si už v roku 1952 našiel zamestnanie ako ekonomický námestník u Pozemných stavieb vo Zvolene.

Venglarčík spomína, že pri občasných stretnutiach sa Šimkovič z neho smial, že veď veterinár je platovo v porovnaní s ním chudák.

Nemáme údaje o tom, kedy a kde zomrel.

Pozri tab. 13 a tab. 17.

Škerle Igor – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Igor Škerle sa narodil 1. septembra 1923 v Zemianskych Kostoľanoch, okres Prievidza. Bol katolíckeho náboženstva a slovenskej národnosti. Jeho otec bol úradník, revident ČSD.

V septembri 1942 sa zapísal do 1. semestra na VŠV v Budapešti; do zápisného listu je vpísané, že maturoval na „slovenskom gymnáziu“ – nie ako v iných prípadoch, keď sa uvádza aj maďarský patrón gymnázia. Absolvoval na tejto škole tri semestre.

Pri zápise na VŠV v Brne mu boli uznané 4 semestre štúdia – jeden semester ako náhrada za vojnový rok 1944/45, kedy na žiadnej škole neprebiehal normálny učebný program.

V zápisnom liste má zriedkavú poznámku, že sa už 19. 7. 1945 zapísal do 1. výukového kurzu, čo sa hodnotilo ako zápis do 5. semestra. Potom sa 25. 10. 1945 zapísal do 6. semestra a 7. 3. 1947 dokonca do 9. semestra. V máji 1948 zložil 2. a 3. štátnu skúšku, 25. mája 1948 dostal veterinársky diplom a 12. 2. 1949 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

V rokoch 1959 – 1976 pracoval na Štátnom veterinárnom ústave v Nitre.

Bol veľký poľovník niekde v okolí Prievidze. Zomrel 14. 12. 1995 v Nitre.

Pozri tab. 9.

Šmálik Juraj – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Juraj Šmálik sa narodil 29. júna 1914 vo Zvolene. Bol slovenskej národnosti a evanjelik a. v. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Do 1. semestra VŠV v Brne sa zapísal 5. 10. 1933 a do 8. semestra 4. 10. 1937. Mal imatrikulačné číslo 1783. Dňa 1. 4. 1938 dostal absolutórium, ktoré bolo vystavené 4. 12. 1939.

Druhú štátnu skúšku zverolekársku urobil 14. 12. 1938, tretiu do nečakaného zatvorenia školy neurobil.

Veterinárny diplom dostal po oslobodení na obnovenej VŠV v Brne ako prvý Slovák, postihnutý zatvorením školy v roku 1939, a to už 25. júna 1945. Prvý diplom vôbec dostal Jaroslav Jelínek z Kolína 13. júna 1945.

Hoci nemal ani diplom, bol za Slovenského štátu s účinnosťou od 1. 10. 1940 aktivovaný a povýšený na nadporučíka veterinárnej služby.

Dizertačnú prácu „Poznatky ku Cuboniho reakcii v moči žrebných kobýl“ obhájil 27. 2. 1946.

Ako dôstojník veterinárnej služby sa zúčastnil v rokoch 1944 – 1945 ozbrojeného boja proti fašizmu (Molnár a Feješ, bez podrobností).

V rokoch 1960 – 1981 bol vedúcim veterinárnej stanice v Piešťanoch, v posledných rokoch pracoval vo veterinárno-hygienickej službe na sanitnom bitúnku v Piešťanoch.

Zomrel v roku 1990 v Piešťanoch, kde je aj pochovaný na cintoríne na Trnavskej ceste.

Pozri tab. 4.

Štilík Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Štefan Štilík s narodil 28. septembra 1919 v Liptovskej Revúcej, okres Ružomberok. Jeho matka Zuzana Štilíková bola vdova. Bol Slovák a katolík. Maturoval Štátnom slovenskom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať 8. 11. 1943 zapísaním do 1. semestra na VŠV vo Viedni; mal štipendium 7 000 Ks a dostal imatrikulačné číslo 5779. Po 2 semestroch musel štúdium vo Viedni pre vojnové udalosti prerušiť a po vypuknutí SNP Viedeň opustil. V lete 1945 prestúpil do 5. semestra na VŠV v Brne, kde štúdium ukončil dosiahnutím diplomu 10. 8. 1948 a doktorátu 12. 2. 1949.

Pôsobil v Modre, kde aj 4. 6. 1996 zomrel a je pochovaný.

Pozri tab. 14.

Štrpka Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Ladislav Štrpka sa narodil 28. mája 1916 v Horných Salibách, okres Galanta. Bol Slovák a rímskokatolík. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Na VŠV v Brne sa zapísal 5. 10. 1936 do 1. semestra s imatrikulačným číslom 1990 a do 4. semestra 21. 2. 1938.

Tam sa jeho stopa stráca.

*

Pozri tab. 2.

Šulík Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Jozef Šulík sa narodil 24. februára 1918 v Strážach, okres Poprad. Bol slovenskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom 15. 10. 1938 do 1. semestra; tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Thurring Alexander – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:49

Alexander Thurring sa narodil 5. marca 1917 v Spišskej Novej Vsi. Bol maďarskej národnosti a evanjelik a. v. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne zápisom do 1. septembra 3. 10. 1935; dostal imatrikulačné číslo 1939 a v roku 1938 sa zapísal do 5. semestra. Tým sa jeho stopa stráca.

Pozri tab. 2.

Timko Ján – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ján Timko sa narodil 16. 12. 1916 v Lowell Wille, Ohio, USA. Veterinárstvo začal študovať 2. 10. 1935 zápisom do 1. semestra na VŠV v Brne. Keď mal na jeseň 1939 absolvovaných 8 semestrov a 1. 10. 1939 dostal absolutórium, zavreli Nemci všetky vysoké školy v Protektoráte Čechy a Morava.

S absolutóriom išiel do Viedne, kde dostal po skúškach diplom a 21. 12. 1940 bol na VŠV vo Viedni ako prvý Slovák promovaný na doktora veterinárnej medicíny.

Dizertačná práca mala titul Zootechnische Studie über das Pinzgauer Vieh im Bezirk Zipser Neudorf in der Slowakei (Zootechnické štúdie o picgauskom dobytku v okres Spišská Nová Ves na Slovensku) a hoci bola vypracovaná na Ústave pre všeobecnú, špeciálnu a experimentálnu zootechniku a náuku o krmivách VŠV v Brne pod vedením prof. MVDr. C. Kučeru, VŠV vo Viedni ju uznala za hodnú doktorátu.

Neskoršie pôsobil ako riaditeľ žrebčína v Nitre a ako okresný zverolekár v Levoči a Spišskej Novej Vsi, nakoniec ako obvodný epizootológ v Spišskej Novej Vsi, kde 4. 12. 1980 zomrel.

Pozri tab. 5 a tab. 18.

*

Spomienka na MVDr. Jána Timka, 1916 – 1980

V tomto roku uplynie 95 rokov od narodenia MVDr. Jána Timka, známeho odborníka – špecialistu pre chov koní. Od roku 1956 úspešne pôsobil v Štátnej veterinárnej správe ako okresný veterinárny lekár v Spišskej Novej Vsi a neskôr ako okresný epizootológ v Levoči.

Narodil sa 16. 12. 1916 v mestečku Lowellwille v štáte Ohio, USA. Jeho otec bol pôvodne maloroľník na Spiši. Koncom 19 storočia, ale i na začiatku 20 storočia sa najmä v severných, ale i vo východných oblastiach Slovenska stalo masívnym javom vysťahovalectvo do zámoria. Bezperspektívnosť živorenia na biednych poličkách však donútila mnohých vysťahovať sa do USA a Kanady natrvalo aj s celými rodinami. Ich cesty smerovali väčšinou do baní a oceliarni v Pensylvánii. A tak aj jeho otec sa vysťahoval pred I. svetovou vojnou s celou rodinou do USA. Pracoval ako baník a tu aj v roku 1920 tragicky zahynul. Po skončení I. svetovej vojny sa jeho manželka vrátila s troma deťmi na Slovensko. Napriek ťažkej a zložitej situácii poslala svojho syna, Jána, študovať na Štátne reálne gymnázium v Spišskej Novej Vsi. Štúdium úspešne absolvoval a v roku 1935 maturoval. V roku 1935 sa zapísal na vysokú školu zverolekársku v Brne. Veterinársky diplom po zatvorení českých vysokých škôl v roku 1939 získal na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni 1. 7. 1940. Dňa 21. 12. 1940 bol vo Viedni promovaný na doktora veterinárskej medicíny na základe úspešnej obhajoby dizertácie „Zootechnická štúdia o pinzgauskom dobytku v okrese Spišská Nová Ves“. Dizertačnú prácu vypracoval ešte ako poslucháč na Vysokej škole veterinárskej v Brne. Bol to prvý doktor veterinárskej medicíny zo Slovenskej republiky, ktorý promoval na Viedenskej zverolekárskej škole (Slovenský veterinár, 3, 1941, str. 17).

V roku 1940 ho menovali za koncipistu veterinárskej služby v rámci štátnych ústavov pre chov koní a pridelili ho na Ministerstvo hospodárstva, odbor VIII. Dňa 26. 11. 1942 zložil štátnu fyzikátnu skúšku.

MVDr. J. Timko uverejnil počas vojny nasledovné odborné články:
– Timko, J. – Kvetko, M.: Zverolekárske štúdium o pinzgauskom dobytku v okrese Spišská Nová Ves. Slovenský veterinár 1941, r. 3, s. 278 – 296.
– Kožuch, O. – Timko, J.: K štúdiu vplyvu prirodzených podmienok na vývin zvieraťa. Slovenský veterinár 1942, r. 4, s. 18 – 23.

Po skončení II. svetovej vojny si svoj diplom nostrifikoval na Vysokej škole veterinárskej v Brne dňa 15. 11. 1949, a to v zmysle výnosu ministerstva školstva zo 17. 10. 1946 o nostrifikáciách.

V rokoch 1945 – 1956 pôsobil ako odborný pracovník Štátneho žrebčinca v Nitre. Tu publikoval článok Timko, J.: Chov malých koní (huculov) na Slovensku. Spolupracoval v tomto smere s Dr. J. Gabrišom, vedúcim Katedry zootechniky na Veterinárskej fakulte v Košiciach v rokoch 1955 – 1958, pri výskume dvoch tematík a to: „Rozmery a forma tela huculských kobýl na Slovensku ako podklad pre vytvorenie malého horského koňa“ ako aj „Rozmery, typ a stavba tela huculských koní na Slovensku“.

Od roku 1956 (po odchode MVDr. E. Erneka) pracoval ako okresný veterinársky lekár v Spišskej Novej Vsi až do roku 1960, kedy v zmysle zákona č. 65/1960 bola vykonaná územná reorganizácia krajov a okresov a pri krajských veterinárskych zariadeniach a okresných veterinárnych zariadeniach sa vytvorili skupiny odborníkov. V rokoch 1960 – 1973 pracoval s malými prestávkami ako okresný epizootológ a zástupca riaditeľa Okresného veterinárskeho zariadenia so sídlom v Levoči. Mal značný podiel na včasnej likvidácií tuberkulózy a brucelózy, ako aj iných antropozoonóz. Voči mladým kolegom bol prístupný a pomáhal im odbornými radami. Ku koncu svojho pôsobenia zasahoval však odborne aj do oblasti reprodukcie hospodárskych zvierat. V tom čase hodne publikoval v okresných časopisoch.

Od roku 1973 pracoval v oblasti kontroly hygieny potravín živočíšneho pôvodu v Spišskej Novej Vsi a v Levoči, až do svojho odchodu do dôchodku dňom 31. 12. 1976.

Zomrel v Spišskej Novej Vsi dňa 4. 12. 1980 na náhlu mozgovú príhodu vo veku len 64 rokov a tam bol aj pochovaný. Na pohrebe sa s ním prišla rozlúčiť široká veterinárska i chovateľská pospolitosť.

Prameň: Jantošovič, J. – Vrabec, V. – Maďari, A. Spomienka na MVDr. Jána Timka, 1916 – 1980, Slovenský veterinársky časopis 2011, č. 5, s. 296.

Turkovič Rudolf – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Rudolf Turkovič sa narodil 15. apríla 1914 v Skalici ako syn Pavla Turkoviča, roľníka. Bol slovenskej národnosti. Maturoval na Masarykovom štátnom gymnáziu v Skalici v roku 1934.

V rokoch 1934 – 1939 študoval veterinárstvo na VŠV v Brne. Keďže popri štúdiu si musel na jeho financovanie aj zarábať, do začiatku II. svetovej vojny v roku 1939 ukončil 5 semestrov.

Potom v roku 1941 po získaní štipendia na dokončenie štúdia pokračoval na VŠV vo Viedni. Toto študijné obdobie bolo prerušované jeho účasťou na odbojovom hnutí a väznením v koncentračnom tábore Ilava (august 1944 – január 1945).

Po vojne pokračoval v štúdiu, ktoré v roku 1947 ukončil s diplomom veterinárneho lekára na VŠV v Brne.

Zastával funkcie okresného veterinára v Skalici a v Malackách a veterinárneho lekára na mnohých iných miestach. Bohužiaľ v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bol komunistickým režimom perzekvovaný za svoje politické postoje. Zomrel v roku 1977 vo veku 63 rokov.


7. 10. 2013 – Lucia Vanochová, vnučka

*

Pozri tab. 7.

Valko Ferdinand – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ferdinand Valko sa narodil 19. februára 1920 v Krakovanoch, okres Piešťany. Jeho otec Gašpar Valko bol roľník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Skalici.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni zápisom do 1. semestra 10. 11. 1941. Mal štipendium 1 300 RM a dostal imatrikulačné číslo 5563. Po vypuknutí SNP prerušil štúdium a opustil Viedeň.

Na jeseň 1945 pokračoval v štúdiu na VŠV v Brne, kde 21. 5. 1949 dosiahol veterinársky diplom. Promovaný nebol.

Pôsobil v Novom Meste nad Váhom, kde 29. 1. 1990 zomrel a je aj pochovaný.

Pozri tab. 11.

Vlha Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Jozef Vlha sa narodil 28. novembra 1923 v Rakoviciach, okres Piešťany. Jeho otec Jozef Vlha bol robotník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Piešťanoch v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra na VŠV vo Viedni dňa 15. 11. 1943. Mal štipendium 7 000 Sk a dostal imatrikulačné číslo 5807. Po absolvovaní 2. semestra vypuklo SNP a vrátil sa do vlasti.

V štúdiu pokračoval po oslobodení na VŠV v Brne zápisom do 5. semestra (úľava pre vojnové udalosti). 25. 5. 1948 získal veterinárny diplom a 12. 2. 1949 doktorát veterinárnej medicíny.

Pôsobil v Púchove, kde aj 10. 2. 2003 zomrel.

Pozri tab. 14.

Vodrážka Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Jozef Vodrážka sa narodil 2. februára 1922 v Málinci, okres Poltár. Jeho otec Jozef bol obchodník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Štátnom gymnáziu v Banskej Bystrici v roku 1941.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra na VŠV vo Viedni 5. 11. 1941. Mal štipendium 600 RM a dostal imatrikulačné číslo 5567. Po potlačení povstania zapisoval 18. 11. 1944 siedmy semester, ale potom sa vrátil do vlasti a prestúpil na znovu otvorenú VŠV v Brne, kde 14. 5. 1946 dosiahol veterinársky diplom a 11. 7. 1946 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

Vo všetkých zápisných listoch VŠV vo Viedni a ešte aj po príchode na VŠV do Brna sa píše „Vodráška“.

Pôsobil na VŠV v Košiciach ako profesor farmakológie.

Býval v Košiciach, Magurská ul. č. 3.

Zomrel v Košiciach 27. júna 2010, tam bol spopolnený 30. 6. 2010 a je aj pochovaný.

*

Pozri tab. 11 a tab. 17.

*

Bibliografia

Šutiak V., Šutiaková I.: The 80th birthday of Prof. Jozef Vodrážka, M.V.D., D.Sc., and 52nd anniversary of the Department of Pharmacology at the University of Veterinary Medicine in Košice, the Slovak Republic. Vet. Med. – Czech, 46, 2001, 9 – 10, 275 – 277.

*

Spomienka na prof. MVDr. Jozefa Vodrážku DrSc., 1922 – 2010

V tomto roku vo februári uplynie 90 rokov od narodenia prof. MVDr. Jozefa Vodrážku, DrSc., zakladateľa slovenskej veterinárskej farmakológie, akademického funkcionára, člena Vedeckej rady, vedúceho Katedry a Ústavu farmakológie na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach.

Narodil sa 5. 2. 1922 v osade Hámor obce Malinec. Spočiatku študoval na Štátnom gymnáziu v Lučenci, neskôr na Štátnom gymnáziu v Banskej Bystrici, kde aj maturoval. Po maturite ako štipendista Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky študoval na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni. Po skončení II. svetovej vojny štúdium ukončil na Vysokej škole veterinárskej v Brne. Veterinársky diplom získal 14. 5. 1945 a tu aj promoval 11. 7. 1946 po úspešnej obhajobe dizertačnej práce „Príspevok k farmakológii sulfomočoviny a hexametyléntetramínu“.

Po promócii pracoval na veterinárskom odbore Povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave. Odtiaľ bol vysielaný na prvé povojnové porady o veterinárskych liečivách. Po absolvovaní postgraduálneho štúdia v Taliansku (1947) a vo Veľkej Británii (1948), pracoval na Štátnom veterinárskom a diagnostikom ústave v Bratislave.

Na odporúčania „Prípravného výboru pre založenie Vysokej školy veterinárskej v Košiciach“ nastúpil 1. 8. 1950 na túto novozaloženú vysokú školu. Rektor Vysokej školy veterinárskej prof. MVDr. Ján Hovorka ho poveril budovaním Farmakologického ústavu. Tento ústav viedol až do roku 1987. V školskom roku 1951 – 1952 začal prednášať študijný predmet Veterinárska farmakológia a receptúra v treťom ročníku.

Od 1. 1. 1957 bol menovaný zástupcom docenta pre veterinársku farmakológiu. Dňa 13. 4. 1960 sa habilitoval na základe habilitačnej práce „Vypracovanie kritického testu na exaktné stanovenie efektívnosti látok proti helmintom parazitujúcich v bronchoch a hodnotenie niektorých antihelmintík účinkujúcich proti diktyokaulóze u hovädzieho dobytka, resp. oviec použitím tohto testu“. Dňa 1. 7. 1961 bol menovaný docentom pre veterinársku farmakológiu. Dňa 13. 4. 1966 obhájil doktorskú dizertáciu a od 1. 7. 1967 bol menovaný profesorom pre veterinársku farmakológiu.

Jeho edičná aktivita bola pomerne rozsiahla. Napísal 4 dočasné skriptá z veterinárskej farmakológie a jedny skriptá pre poslucháčov farmácie. V ďalších rokoch pripravil postupne knižné publikácie. Prvá bola „Veterinárna medicína pre farmaceutov“ (1974). V nej takmer polovicu zaberá farmakológia. V roku 1980 vydal v spolupráci s akademikom Mozgovom z Moskvy a s prof. MVDr. J. Šimúnekom z Brna knihu „Veterinárna farmakológia“. V roku 1982 vyšla kniha „Veterinárska medicína a farmakológia“. Publikácia sa rýchlo vypredala a tak v roku 1986 vyšlo druhé upravené a rozšírené vydanie. Za prvé vydanie mu Slovenský literárny fond v Bratislave udelil prémiu v roku 1983. Napísal 150 vedeckých a odborných článkov, ktoré uverejnil v domácich i v zahraničných časopisoch.

Ako externý učiteľ prednášal veterinársku farmakológiu na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Bol externým spolupracovníkom Ústavu experimentálnej farmakológie SAV. Počas zahraničných študijných pobytov prednášal na univerzite v Káhire a v Havane., bol predsedom skúšobnej komisie na univerzite v Ugande. Prednášal aj na Klinike pracovného lekárstva v Košiciach pre odborníkov z praxe.

Vo svojej výskumnej práci sa zameral hlavne na oblasť antihelmintík. Od roku 1950 skúšal piperazín proti škrkavkám u koní, sliepok a prasiat. Na základe týchto pokusov bol uvedený do výroby prípravok Helmirazín na báze piperazínu adipátu. Vypracoval dve metódy kritického testu na objektívne sledovanie efektívnosti látok proti pneumohelmintom a pečeňovým helmintom. Tieto metódy mu priniesli uznanie. Svoje výsledky demonštroval aj v zahraničí na kongresoch, konferenciách, sympóziách (Washington, Mexiko, Paríž, Wageningen, Berlín, Frankfurt, Soluň, Sarajevo, Wuppertal, Tokio). Aj niektoré svetové farmaceutické firmy požiadali o spoluprácu vo výskume (Bayer, Hoechts, ICI, Wellcome). Do výroby zaviedol 5 veterinárskych prípravkov, ktoré sa široko používali, pri ďalších prípravkoch bol spoluautorom.

Už od roku 1946 pracoval v komisiách pre liečivá a od roku 1951 pôsobil vo Farmakologickom poradnom zbore pri Ministerstve poľnohospodárstva v Prahe. Zastával aj funkciu podpredsedu v tomto zbore. Zúčastňoval sa na prácach komisie pre prípravu 2. až 4. vydania Československého liekopisu. Iniciatívne spolupracoval s viacerými výskumnými ústavmi, predovšetkým s Výskumným ústavom pre Biofaktory a veterinárske liečivá, i s výrobnými podnikmi Spofy. Inicioval potrebu sledovania reziduí liečiv v potravinách a vo svojich knihách zostavil tabuľky reziduí a ochranných lehôt pre zvieratá.

Prof. Vodrážka patril medzi významných vysokoškolských učiteľov a vedcov, bol uznávaný nielen doma, ale aj v zahraničí. Zaslúžil sa o rozvoj veterinárskej farmakológie na Slovensku. Bol pracovitý, cieľavedomý a vyznačoval sa vytrvalosťou a dôslednosťou,. Jeho dlhoročná úspešná práca bola ocenená udelením viacerých medailí a rezortných vyznamenaní.

Prof. MVDr. Jozef Vodrážka, DrSc. zomrel 27. júna 2010 vo veku 88 rokov.

J. Jantošovič, J. Elečko., A. Maďari

Prameň: Slovenský veterinársky časopis 2012, č. 2, s. 116 – 117.

***

Obrazový materiál


Prílohy k životopisu:

[caption id="attachment_2464" align="alignleft" width="115" caption="Jozef Vodrážka"][/caption]

Volko Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Pavel Volko sa narodil v Štrbe 31. októbra 1916. Bol slovenskej národnosti a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Na VŠV v Brne sa imatrikuloval do 1. semestra pod č. 1987 dňa 5. 10. 1935 a absolvoval tu 5 semestrov. Do 5. semestra sa zapísal 22. 10. 1938, 24. 2. 1939 a 7. 10. 1939.

18. 11. 1940 mu bolo vystavené demisórium.

Imatrikuloval sa na VŠV vo Viedni pod imatrikulačným číslom 5479, no neviem dátum ani podrobnosti. Také čísla sa dávali v roku 1940.

8. 10. 1946, pomerne neskoro, sa znovu imatrikuloval na VŠV v Brne do zimného semestra 1946/47, no údaje o diplome alebo doktoráte sa nenašli a jeho stopa sa stratila.

Štatisticky počítame Pavla Volku k študentom, ktorí pokračovali v štúdiu na VŠV vo Viedni, hoci sa po oslobodení jedným zápisom vrátil na VŠV v Brne.

Pozri tab. 5.

Wimmer Abraham – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Abraham Wimmer sa narodil 7. mája 1909 v Medzilaborciach. Bol židovskej národnosti aj náboženstva.

Dňa 7. 10. 1939, t. j. v zimnom behu 1939/40, mesiac pred zatvorením vysokých škôl, sa zapísal na VŠV v Brne do 5. semestra.

O jeho ďalšom osude niet údajov.

Pozri tab. 2.

Zavilla Eugen – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Eugen Zavilla sa narodil 4. apríla 1921 vo Zvolene. Jeho otec Ignác Zavilla bol železničiar. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Reálnom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi v roku 1941.

Veterinárstvo vyštudoval vo Viedni, hodnosti dostal v Brne. Začal zápisom do 1. semestra VŠV vo Viedni 5. 11. 1941. Prechod frontu prežil vo Viedni a 1. 6. 1945 sa zapísal do 8. semestra. Potom sa však vrátil do vlasti a cesta ho viedla na VŠV do Brna.

Na jeho zápisnom liste s imatrikulačným číslom 2902 sú záznamy len o absolventskej legitimácii: že bola vydaná 31. 1. 1946 s platnosťou do 1. 4. 1946 a potom predĺžená do 29. 4. 1946 a do 30. 6. 1946.

Veterinársky diplom získal 20. 3. 1946 a doktorskú prácu obhájil 11. 7. 1946.

Pôsobil na Myjave, býval na Krmanovej 926/16. Tam aj 18. januára 2000 zomrel.

Pozri tab. 11 a tab. 17.

Zámbó Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Štefan Zámbó sa narodil 18. augusta 1920 v Iži, okres Komárno. Bol rímskokatolíckeho vyznania a maďarskej národnosti.

Maturoval na gymnáziu v Komárne v r. 1940.

V októbri 1940 sa pod č. 48 zapísal do 1. semestra VŠV v Budapešti a 4. 7. 1945 dosiahol diplom na VŠV v Brne. Netúžil po doktoráte a ostal veterinárnym lekárom v rodnej obci a v Marcelovej. Obidve obce boli v rokoch 1939 – 1945 pripojené k Maďarsku.

Zomrel v Marcelovej, Cesta na Vŕšok 12, dňa 19. 2. 1971.

Pozri tab. 9.

Zeisel Andreas – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Andreas Zeisel sa narodil 2. septembra 1921 v Nemeckom Pravne, okres Prievidza. Bol nemeckej národnosti a rímskokatolíckeho náboženstva. Jeho nebohý otec František Zeisel bol baník.

Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Nemeckom Pravne v roku 1941.

Do 1. semestra VŠV Viedeň sa zapísal 20. 11. 1941 ako nemeckej národnosti a dostal imatrikulačné číslo 5588; štipendium neudal.

Pri zápise do 6. semestra dňa 10. 4. 1946 udával československé štátne občianstvo a slovenskú národnosť.

Dňa 2. 7. 1948 obhájil doktorskú dizertačnú prácu Kopfhäute von Rindern als Bindemittel für Würste (Kože hovädzej hlavy ako spojivo pre salámy).

Do vlasti sa nevrátil a stopa po ňom sa stratila.

Pozri tab. 11 a tab. 17.

Zelenka Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Pavel Zelenka sa narodil 30. augusta 1921 v Gajaroch, okres Malacky. Jeho otec Pavel Zelenka bol roľník. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom reálnom gymnáziu františkánov v Malackách v roku 1942.

Veterinárstvo začal študovať 27. 6. 1944 zápisom do 1. semestra na VŠV vo Viedni. Štipendiá sa už neudeľovali a spolu sa toho leta zapísali len 4 Slováci a jeden etnický Nemec. Zelenka absolvoval len jeden semester a po potlačení SNP sa vrátil do vlasti.

Pri prechode na VŠV v Brne sa mu osobitným výnosom Ministerstva školstva uznal jeden semester štúdia na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave v roku 1942 a dva semestre štúdia na VŠV vo Viedni, takže zápis do I. výukového kurzu sa rovnal zápisu do 4. semestra a 7. 3. 1947 sa zapisoval do 8. semestra. Štúdium uzavrel 19. 1. 1949 dosiahnutím veterinárneho diplomu a 18. 6. 1949 doktorátu veterinárneho lekárstva.

Pôsobil a zomrel v Bratislave.

Pozri tab. 15.

Zlínsky (Zelmanovič) Arnošt – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Arnošt Zlínsky (Zelmanovič) sa narodil 23. apríla 1918 v obci Tašuľa (vtedy Tašoľa) v okrese Sobrance. Pôvodne udal izraelské náboženstvo, neskôr to bolo na imatrikulačnom liste prepísaní na gréckokatolícke. Podobne bolo pôvodné meno Zelmanovič prepísané na Zlínský – v obidvoch prípadoch bez udania dátumu. Materinský jazyk mal slovenský.

Maturoval na reálnom gymnáziu, no miesto sa neuvádza.

Pri zápise do 5. semestra 7. 10. 1939 udáva, že otec Eugen, bytom v Michalovciach, je bez zamestnania. Keďže jeho domovská obec Tašoľa ležala v tom čase na území, obsadenom Maďarmi, udáva, že podal opčnú žiadosť o udelenie domovskej príslušnosti do obce Michalovce.

Do 1. semestra VŠV v Brne sa imatrikuloval 5. 10. 1937 pod imatrikulačným číslom 2042, do 5. semestra 7. 10. 1939. Zo 627,50 Kč pri zápise zaplateného školného mu bolo 14. 11. 1939 vrátené 445.- Kč, keď bol uznaný za tuzemca.

Dňa 5. 12. 1939 mu bolo vydané demisórium, ale ho – pochopiteľne – nevyužil na žiadnej zahraničnej veterinárskej škole. Nevie sa, ako prežil 2. svetovú vojnu.

13. 8. 1945 sa zapísal do 1. a 2. výukového kurzu na VŠV v Brne a 24. 10 1945 do 7. semestra. Veterinársky diplom získal 31. 12. 1946 a titul MVDr. 15. 2. 1947.

Po tomto dátume sa jeho stopa stráca.

Pozri tab. 3 a tab. 4.

Zubaj Ján – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ján Zubaj sa narodil 20. novembra 1921 v Ploštíne, okres Liptovský Sv. Mikuláš. Jeho otec, Ján Zubaj, bol úradník. Bol Slovák a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval v roku 1940 na II. slovenskom štátnom gymnáziu v Bratislave.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra VŠV vo Viedni 11. 9. 1940; mal štipendium 600 RM a dostal imatrikulačné číslo 5426. V roku 1941 absolvoval 3 semestre, dňa 1. 12. 1942 sa zapísal už do 6. semestra, ale diplom dosiahol až 31. 8. 1944.

Vo Viedni ostal až do 20. 10. 1945, kedy obhájil (ako prvý z 15 študentov zo Slovenska, ktorí ostali po oslobodení vo Viedni, aby tam dosiahli doktorát) doktorskú dizertačnú prácu s názvom Verbreitung und Bekämpfung der ansteckenden Schweinelähmung (Meningo- Polioencephalomyelitis enzootica suum) in der Slowakei (Rozšírenie a tlmenie nákazlivej obrny ošípaných (Meningo- polioencephalomyelitis enzootica suum na Slovensku), ktorú vypracoval na Štátnom diagnostickom veterinárnom ústave v Bratislave; riaditeľ (školiteľ) nie je uvedený, ako je to často pri iných dizertáciách, ale dá sa predpokladať, že to bol MVDr. František Nižnánsky. Krátky abstrakt bol uverejnený vo Wiener tieräztliche Monatsschrift (r. 1945, s. 390 – 391).

Pôsobil ako obvodný veterinár v Šali, v rokoch 1963 – 1967 na Štátnom veterinárnom ústave v Bratislave a potom na Štátnej veterinárnej správe až do odchodu do dôchodku.

Zomrel dňa 9. 10. 1989 vo veku 68 rokov.

Pozri tab. 10, tab. 17 a tab. 19.

*

Spomienka na MVDr. Jána Zubaja (1921 – 1989)

V tomto roku si pripomenieme 90. výročie narodenia MVDr. Jána Zubaja, dlhoročného úspešného pracovníka Štátnej veterinárnej správy na Slovensku. Bol to prototyp pracovitého, všeobecne uznávaného a pritom skromného reprezentanta štátnej veterinárskej služby.

Narodil sa 12. 11. 1921 v Ploštíne, okres Liptovský Mikuláš. Stredoškolské štúdium absolvoval na Štátnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1940 maturoval. Pretože v Čechách boli zatvorené od roku 1939 všetky vysoké školy, rozhodol sa študovať veterinársku medicínu v zahraničí. V roku 1940 si podal žiadosť o veterinárske štipendium na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. Jeho žiadosť bola kladne vybavená a tak sa v septembri 1940 zapísal na vysokú školu zverolekársku vo Viedni. Štúdium úspešne ukončil a veterinársky diplom nadobudol dňa 10. 3. 1945, teda krátko pred oslobodením Viedne Sovietskou armádou. Na základe úspešnej obhajoby dizertačnej práce „Sledovanie a tlmenie nákazlivej obrny ošípaných na Slovensku v rokoch 1940 – 1945“ a získal doktorský diplom. Školiteľom mu bol MVDr. František Nižnánsky, riaditeľ Štátneho diagnostického veterinárskeho ústavu v Bratislave. Dňa 20. 10. 1945 vo Viedni promoval. Výťah dizertačnej práce uverejnil v Časopise československých veterinářů 1, 1946, s. 187 – 194, ako aj vo Wiener tieräztliche Monatsschrift 34, 1947, s. 390 – 391.

Diplom si nostrifikoval v roku 1946 na Vysokej škole veterinárskej v Brne.

Treba vyzdvihnúť skutočnosť, že už ako vysokoškolák publikoval 2 články:
– MVC Ján Zubaj: „Subperitoneálny absces ako následok kastrácie.“ Slovenský veterinár, roč. IV., 1942, s. 129 – 130,
– MVC Ján Zubaj: „Sulfonamidy vo veterinárskej praxi.“ Slovenský veterinár, roč. V., 1943, s. 183 – 185.

Po skončení 2. svetovej vojny začal pracovať na Štátnom diagnostickom veterinárskom ústave v Bratislave. Bola to pre neho dobrá škola z hľadiska laboratórnej diagnostiky a praktickej epizootológie pre ďalšie náročné a zodpovedné funkcie v štátnej veterinárskej správe na Slovensku.

V roku 1947 bol menovaný okresným veterinárskym lekárom na ONV v Senici. V ďalších rokoch úspešne pôsobil ako okresný veterinársky lekár vo viacerých okresoch: Svidník, Humenné, Šaľa a po územnej reorganizácii štátu v roku 1960 vo funkcii epizootológa na Okresnom veterinárskom zariadení v Galante. V r. 1962 – 1968 pracoval ako epizootológ na Krajskom veterinárskom zariadení v Bratislave.

Od 1. 9. 1971 nastúpil do funkcie hlavného veterinárskeho lekára pre ochranu veľkochovov na Štátnej veterinárskej správe v Bratislave. V tejto funkcii pôsobil do roku 1988, kedy odišiel do dôchodku. Bol dlhé roky aj členom protinákazovej komisie ČSFR a členom odbornej skupiny poľnohospodárskej komisie štátov RVHP.

MVDr. Ján Zubaj patril ku generácií veterinárskych lekárov, ktorí svojou prácou, obetavosťou a cieľavedomosťou sa podieľali na rozvoji a úspechoch slovenského veterinárskeho lekárstva. Za 43 rokov svojho pôsobenia vo veterinárskej službe si získal povesť uznávaného odborníka, požíval úctu a vážnosť u svojich kolegov. Svoje odborné znalosti, organizačné schopnosti a praktické skúsenosti úspešne uplatňoval pri riešení komplexu protinákazových opatrení u rôznych druhov domácich zvierat.

Bol spoluautorom knižných publikácií:
– Haladej, Š. a kol.: 25 rokov socialistického veterinárstva na Slovensku, Príroda, Bratislava, 1976,
– Zubaj, J. a kol.: Ozdravovanie chovov od nákazlivých chorôb, strana 25 – 44, (1976),
– Zubaj, J. a kol.: Terminologický slovník k smerniciam o veterinárskej činnosti (ÚVO ŠVS SSR, 1981, rozsah 71 strán).

Okrem toho uverejnil 21 odborných článkov z rôznych oblastí veterinárskej praxe, napr.
– Škoda, R. – Grunert, Z. – Zubaj, J. 1969. Epizootologie der Aujeszkyschen Krankheit in der ČSSR. 3. Beeinflussung des Vorkommens der Seuche durch Massenimpfung der Schweine mit Lebendvirusvakzine. Archiv für experimentelle Veterinärmedizin, 1969, roč. 24, s. 167 – 177.

Jeho obetavú prácu pri ochrane živočíšnej výroby po zásluhe ocenili viacerými vyznamenaniami:
– Čestný titul „Budovateľ Slovenského poľnohospodárstva“, 1965,
– Odborové ocenenie „Zaslúžilý pracovník veterinárskej služby“, 1981,
– Rezortné vyznamenanie „Vynikajúci pracovník Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SSR“, 1966 a iné.

MVDr. Ján Zubaj zomrel dňa 9. 10. 1989 vo veku 68 rokov.

Prameň: J. Jantošovič, J. – Vrabec, V. – Maďari A.: Spomienka na MVDr. Jána Zubaja (1921 – 1989), Slovenský veterinársky časopis, 2011, č. 5, s. 297.

Zubo Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Jozef Zubo sa narodil 3. januára 1922 v Opatovej, okres Trenčín. Jeho matka Mária Zubová bola roľníčka. Bol Slovák a katolík. Maturoval v roku 1940 na Štátnom gymnáziu v Trenčíne.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra VŠV vo Viedni 26. novembra 1942. Mal štipendium 1 300 RM a dostal imatrikulačné číslo 5670. Po vypuknutí SNP opustil Viedeň a pre vojnové pomery na rok prerušil štúdium. Po prechode frontu sa v lete 1945 zapísal do 7. semestra na VŠV v Brne, kde 11. 3. 1947 dosiahol diplom veterinárneho lekára a 28. 6. 1947 obhájil doktorskú dizertačnú prácu s názvom „Účinky Antimosanu (Bayer) na Trypanosoma equiperdum u krýs a myší in vivo“.

V rokoch 1963 – 1965 pracoval v okrese Trnava, a to najprv ako obvodný veterinár na VS v Šulekove, potom na veterinárnom hygienickom stredisku na bitúnku v Trnave.

Pozri tab. 12.

Žuffa Alojz – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Alojz Žuffa sa narodil 5. júna 1924 v Zemianskej Dedine, okres Dolný Kubín, dnes Tvrdošín. Jeho otec Tomáš Žuffa bol roľník. Bol Slovák a silný katolík. Maturoval v roku 1943 na Slovenskom štátnom reálnom gymnáziu v Dolnom Kubíne.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra VŠV vo Viedni 11. 11. 1943. Mal štipendium 3 500 Ks a dostal imatrikulačné číslo 5794. Vo Viedni absolvoval 2 semestre a po vypuknutí SNP sa vrátil do vlasti. V lete 1943 sa zapísal do 5. semestra na VŠV v Brne.

Veterinársky diplom získal 9. 3. 1948 a doktorskú dizertačnú prácu (Počet erytrocytov a leukocytov a jeho zmeny pri experimentálnej trypanozomóze splenektomovaných krýs) obhájil 19. 6. 1948.

Už ako študent sa stal pomocným asistentom a po aprobácii odborným asistentom v Ústave pre všeobecnú biológiu a parazitológiu. V roku 1949 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu a po jej absolvovaní pôsobil na štátnom majetku v Čalove. V roku 1951 nastúpil do Výskumného ústavu živočíšnej výroby vo Vígľaši a tu sa zaoberal najmä zdravotnou problematikou v chovoch ošípaných.

V roku 1950 zriadil minister poľnohospodárstva na Slovensku Ústav na výrobu očkovacích látok s dočasným sídlom v Bratislave a jeho vedením poveril MVDr. Ivana Braunera. Na tento ústav nastúpil v roku 1952 MVDr. Alojz Žuffa a bol poverený vedením výrobného oddelenia. V roku 1954 sa presťahoval do nových objektov podniku Bioveta v Nitre, kde ho poverili vedením výrobného oddelenia. V r. 1956 sa tu stal vedúcim novovytvoreného vývojového oddelenia a neskôr výskumného a vývojového pracoviska až do svojho penzionovania. Ako vedúci kolektívu dosiahol v roku 196 spolu s MVDr. Braunerom a Med. vet. R. Škodom významný úspech v oblasti výskumu Aujeszkého choroby, za ktorý im bola udelená v roku 1964 Štátna cena.

V rokoch 1956 – 1970 vyvinul rad očkovacích látok, určených na ochranné očkovanie rôznych druhov zvierat proti aktuálnym nákazám. Boli to vakcíny B1 a Roakin proti pseudomoru hydiny, vakcíny Ovodifterín a Neodifterín proti vtáčím kiahňam. Živé vakcíny proti Aujeszkého chorobe určené pre ošípané (Suivak) a pre kožušinové zvieratá, HD a ovce (Norvak).

Po roku 1970 pre prípravu očkovacích látok zaradených do nových imunizačných schém bol získaný rad oslabených vírusových kmeňov slúžiacich na výrobu živých vakcín proti Aujeszkého chorobe a moru ošípaných, vakcíny proti infekčnej rinopneumónii koní a nákazlivému abortu kobýl a vakcín proti vírusovým chorobám hovädzieho dobytka: infekčná bovinná rinotracheitída – vakcína IBR; bovinná vezikulárna (slizničná) choroba – vakcína VDV a parainfluenza HD – vakcína PI-3.

Bola vypracovaná technológia monovalentných a viacvalentných inaktivovaných vakcín pre dobytok: Borinak proti infekčnej bovinnej rinotracheitíde, Reobor, Bovibronchín a pre ovce Ovibronchín. Tiež bola vypracovaná technológia rekonvalescentných a imúnnych sér pre prevenciu a terapiu nákazlivých pľúcnych ochorení teliat, Serobronchín. Ďalej sa podieľal na výrobe kombinovanej inaktivovanej vakcíny proti botulizmu a Aujeszkého chorobe kožušinových zvierat, Inabot. Viaceré vírusové vakcinačné kmene pripravoval originálnymi a prioritnými postupmi, ktoré boli patentovo chránené; vakcíny z nich pripravené mali medzinárodnú úroveň. Bol autorom alebo vedúcim autorského kolektívu 15 patentovaných vynálezov, ktoré sa používali vo výrobe a v praxi.

V roku 1963 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Výskum aktívnej imunizácie proti Aujeszkého chorobe na Virologickom ústave ČSAV v Bratislave a dosiahol vedeckú hodnosť kandidáta biologických vied.

Na docenta sa habilitoval 26. 3. 1965 na Veterinárskej fakulte v Košiciach obhajobou spisu Výskum imunoprofylaxie červienky a moru ošípaných so zreteľom na potreby veľkochovov.

V roku 1989 obhájil na VŠV v Košiciach doktorskú dizertáciu Aujeszkého choroba a infekčná bovinná rinotracheitída – špecifická profylaxia, kontrola a tlmenie a získal tak hodnosť doktora veterinárskych vied. Udržiaval úzke kontakty s prof. MVDr. O. J. Vrtiakom, ktorý mu bol školiteľom. Svoje poznatky prezentoval na prednáškach v 5. a 6. ročníku VŠV v Košiciach.

Publikačne bol veľmi aktívny. Výsledky svojich experimentálnych prác publikoval v domácich i zahraničných časopisoch. Spolu uverejnil okolo 200 článkov.

Podieľal sa ako spoluautor aj na spracovaní nasledovných knižných publikácií:
– Klimeš, B.: Nemoci drůbeže, Praha, 1961;
– Vrtiak, J. a kol.: Nákazlivé choroby hospodárskych zvierat, II. diel. Vírusové a rickettsiové choroby, Bratislava 1965;
– Kolektív: Chov ošípaných, Bratislava, 1977.

Jeho dlhoročnú záslužnú činnosť a pracovné výsledky ocenili aj viacerými vyznamenaniami:
– Budovateľ poľnohospodárstva a výživy – 1964
– Strieborná a neskôr zlatá medaila prof. Adámiho (1969 a 1988)
– Rezortné vyznamenanie Zaslúžilý pracovník poľnohospodárstva a výživy (1984)
– Za zásluhy a rozvoj vedy a výskumu (ČSAP)
– Medaila Štátnej veterinárnej správy Za rozvoj veterinárnej služby (1986)
– Medaila J. E. Purkyňu v r. 1987.

S manželkou Jolandou mali syna Tomáša, ktorý sa po otcovom vzore stal veterinárom.

Doc. MVDr. Alojz Žuffa, DrSc., odišiel do dôchodku v júni 1990. Zomrel 25. mája 1995 v Nitre vo veku 71 rokov.


J. Jantošovič a M. Kozák

*

Prameň: Jantošovič, J. – Kozák, M. 2009. Doc. MVDr. Alojz Žuffa, DrSc., 1924 – 1995. Slovenský veterinársky časopis, 2009, č. 4, s. 268 – 269.

Pozri tab. 14.

Svetový deň populácie 2012

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Robert Walker

Prívrženci plánovania rodiny slávia 11. júl ako Svetový deň populácie už temer štvrťstoročie, pričom im neostáva oveľa viac ako žialiť nad klesajúcou podporou pre plánovanie rodiny a reprodukčné zdravie. Vďaka Melinde Gatesovej je však toho roku aj dôvod pre radosť: Nadácie, NGO a donátorské štáty, vedené Spojeným kráľovstvom, sa zišli v Londýne ako medzinárodný summit o plánovaní rodiny a dali si záväzok, ktorý vraví viac ako slová.

Sponzori si dali za cieľ rozšíriť plánovanie rodiny v rozvojových krajinách do roku 2020 na ďalších 120 miliónov žien, čo bude znamenať obrat dnešnej situácie. V týchto štátoch rastie počet žien v plodnom veku, ale podpora pre plánovanie rodiny v minulých dvoch desaťročiach klesala, a to najmä v subsaharských štátoch, na menej ako 50 %.

Podľa odhadov UNPFA žije dnes v rozvojových krajinách 222 miliónov žien, ktoré by sa rady vyhli otehotneniu, ale nemajú možnosť používať moderné metódy antikoncepcie. Rozšírenie plánovaných služieb na 120 miliónov žien nebude znamenať všeobecný prístup k službám reprodukčného zdravia, a iste sa to nedosiahne do roku 2015, ako stanovil Miléniový rozvojový cieľ z roku 2000, ale aj tak si to zaslúži búrlivý potlesk.

V dnešnom svete sa ťažko nájdu situácie, keď každý vyhráva, ale dať ženám moc vyhnúť sa nechcenej gravidite spadá do tejto kategórie. Keby 222 miliónov alebo čo len ďalších 120 miliónov žien dostalo prístup k moderným možnostiam reprodukčného zdravia a časovo naladilo resp. obmedzilo tehotnosti, bol by to svetový prevrat. Guttmacherov inštitút súdi:


  • Že nechcené tehotenstvá by klesli o dve tretiny, z 80 na 26 miliónov.

  • Že by bolo o 26 miliónov menej umelých potratov (vrátane 16 miliónov menej neistých procedúr).

  • Že by bolo o 21 miliónov menej neplánovaných pôrodov.

  • Že by bolo o 7 miliónov menej spontánnych potratov.

  • Že by bolo o 79 000 menej úmrtí žien, súvisiacich s tehotenstvom. Väčšina z nich (48 000) sa deje v subsaharskej Afrike, kde je najvyššia materská mortalita a neuspokojená potreba antikoncepcie.

  • Že by umrelo o 1,1 milióna menej novorodencov.



Treba dodať, že okrem toho by v rozvojovom svete rastové prírastky klesali rýchlejšie, ako sa očakáva. Svetová populácia bude ešte niekoľko desaťročí rásť a po dnešných 7 miliardách sa na konci storočia pravdepodobne ustáli pri 8 miliardách miesto 16 miliárd. Realizácia tohto pomalšieho trendu dramaticky zlepší naše šance znížiť svetový hlad a veľkú biedu. Prispeje aj k zníženiu emisie skleníkových plynov a spomaleniu vymierania živočíšnych a rastlinných druhov.

Aká je cena tohto všeobecného prístupu k plánovanému rodičovstvu? Guttmacherov inštitút odhaduje, že je to o 4,1 miliardy USD ročne viac – a to je extrémne malá cena za zdravšie rodiny a zdravšiu planétu. Záväzky urobené na londýnskom summite nebudú asi dodržané, ale predstavujú významný sľub.

Hlavný prispievateľ na plánovanie rodiny sú Spojené štáty, ale tie v súčasnosti miesto zvyšovania znižujú svoje záväzky. Obamova administrácia ich zvýšila asi o tretinu, ale kongres ubral tomuto zvýšeniu pre daňový rok, začínajúci 1. 10. 2012, temer štvrtinu. Postupne by to mohlo viesť k zrušeniu londýnskych záväzkov.

Nesmieme pripustiť, aby sa to stalo! Urobíme lepšie, ak skrátime túto oslavu.

Prameň: Robert Walker, A World Population Day Worthy of Celebration, The Huffington Post, 10. 7. 2012

Komentár: V súčasnosti prispieva Američan na medzinárodné plánovanie rodiny na jedného občana cenou jedného hamburgera. Keby sa táto pomoc mala poskytnúť všetkým 200 miliónom žien, ktoré si prajú antikoncepciu, stálo by to na Američana 2 hamburgery. Nie je to hanba, že za cenu pár hamburgerov umiera toľko žien a rodí sa toľko nechcených detí? (Potts, California).

Kto má oči na videnie, mohol by to vidieť okolo seba: Viac ako jedna miliarda automobilov spaľuje zo všetkých síl čím viac nafty, benzínu, plynu a čo aj elektriny – všetko to vytvorila na povrchu zemegule čarovná syntéza pod pôsobením slnečných lúčov za miliardy rokov. Ideme to zničiť – ak nie za nášho života, tak za pár storočí a zahynieme či už s tým alebo pretože bez toho.

Deje sa to na základe náhodného príkazu Života, daného prvej molekule: Množ sa! A od tých čias sa všetko množí – raz len dvojením jednej bunky, inokedy vznikom tisícov spór z jednej bunky. Náhodná zmena vlastností jedinca znamenala vývoj, t. j. vznik iného druhu. Dosiaľ všetko poznalo len jeden istý koniec: smrť jedinca, druhu, rodu.

No prišiel človek, ktorý si uvedomil seba a pochopil, čo sa to tu deje. Vidí sa jednou nohou už nad hlbokou priepasťou a chýba už len polkrok, aby nastal pád.

Nestačí zastať, zašiel priďaleko. Treba sa mu vrátiť. Zem je preľudnená, treba ju odľudniť.

Ako sa človek stane ateistom?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ralf Schöppner

Americkí kognitívni psychológovia zaoberajúci sa štúdiom vedomých a nevedomých poznávacích procesov Ara Norenzayanová a Will M. Gervais našli štyri pôvodné typy vzniku ateizmu a k tomu patriace štyri typy ateistov. Ich nálezy protirečia bežnému predsudku, že náboženstvo má evolučné výhody proti ateizmu, ktorý je len neužitočným poblúdením v ľudských záležitostiach.

Štyri kvety

Pre svoju štúdiu The origins of religious disbelief (Pôvod náboženskej neviery) hľadali v empirických vyšetrovaniach religióznej viery a ateizmu faktory, ktoré pripúšťajú závery o vzniku ateizmu. Kognitívne a evolučné teórie často tvrdia, že ľudia sa intuitívne prikláňajú k viere a ateizmus teda vyžaduje tvrdú kognitívnu prácu. Norenzayanová a Gervais navrhujú širší teoretický rámec. No kým budete čítať ďalej, mohli by ste si – pokiaľ ste ateista alebo agnostik – položiť krátku otázku: Ako som sa ním vlastne stal?

Menovaní autori zastávajú stanovisko, že obidva javy – nábožnosť aj ateizmus – vznikajú v dôsledku kombinácie kognitívnych, motivačných a kultúrnych procesov učenia, ktoré sa dajú vysvetliť biologickou a kultúrnou evolúciou. Východiskom sú pre nich štyri podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sa niekto stal nábožným. Človek musí 1. byť vstave vytvárať si intuitívne mentálne reprezentácie nadprirodzených bytostí (supernatural agents); 2. musí mať z viery v také bytosti nejaký úžitok (zmysel, prednosť, útecha); 3. musí mať kultúrne predpoklady, aby na také bytosti veril a prikladal im význam; 4. musí zavrhnúť akúkoľvek ďalšiu racionálnu analýzu. Ateizmus vzniká vtedy, keď sa pri týchto podmienkach niečo mení. To viedlo autorov k identifikácii štyroch skupín neveriacich, resp. ľudí bez vyznania.

1. typ – Autistický ateista

Autizmus je vývojová porucha, ktorú charakterizujú deficity v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti. Vzniká u málo empatických ľudí, ktorým ťažko padne interpretovať vlastné a cudzie konanie (mentalizáciu). Kto sa nevie venovať vlastným a cudzím prianiam, úmyslom a myšlienkam, kto sa nevie vžiť do druhého, ten si ťažšie vytvorí mentálnu predstavu nadprirodzených bytostí. U takého človeka je intuitívny sklon vyvinúť náboženské pocity silne redukovaný. Preto vraj inklinujú autisti a muži skôr k ateizmu. Kto sa cíti oslovený, môže sa hnevať. Ale pochopte: Autori nevyhlasujú ateizmus principiálne za psychologický hendikep, ale len za jednu z jeho možností.

2. typ – Spokojný ateista

Autori sú toho názoru, že ateizmus vzniká najskôr u ľudí, ktorí žijú v relatívnej existenciálnej istote. Naproti tomu blízkosť smrti, choroba, trápenie, chudoba, nedostatok, samota, náhody a bezmocnosť motivujú skôr nábožnosť. Dlhodobé štúdie potvrdzujú, že v oblastiach postihovaných prírodnými katastrofami, nábožnosť stúpa, ale len u tých, ktorí bývajú priamo postihnutí. A v severnej Európe, najmä v Škandinávii, sa nábožnosť vyskytuje najmenej. Ide tu o ateizmus na podklade materiálnej a duchovnej spokojnosti, ktorej je náboženstvo ľahostajné.

3. typ – Ľahostajný ateista

Empirický materiál vraj dosvedčuje, že ateizmus vzniká v kultúrach, ktoré náboženstvo neprežívajú a normatívne nepropagujú; teda v kultúrach, v ktorých sa dá nábožnosťou nahromadiť len malý sociálny a kultúrny kapitál. Pritom je všeobecná kultúra dôležitejšia ako rodinné zmýšľanie: deti z nábožných rodín v Škandinávii často nenasledujú predobraz svojich rodičov, pretože ich kultúrne prostredie málo honoruje náboženstvo. Zaujímavý je poukaz na to, že spoľahlivé sekulárne inštitúcie – politika, súdy a polícia – sa často vnímajú ako inštancie, ktoré vo veciach stability a ovládnutia životných situácií nahradzujú náboženstvo. Ateizmus teda nevzniká jednoducho tam, kde je náboženstvo neprítomné, ale tam, kde spoločenské inštitúcie sekulárnym spôsobom preberajú dôležité funkcie náboženstva. Pri treťom type ide teda o ateizmus na podklade existujúcich kultúrnych alternatív, ktorým je náboženstvo ľahostajné.

4. typ – Osvietený ateista

Samozrejme nie naostatok vzniká ateizmus aj racionálnym premýšľaním a analýzou, ktoré kognitívnou prácou prekonajú intuitívny sklon k nábožnosti. Intuitívne orientovaní ľudia sú podľa toho zameraní skôr na vieru ako na ateizmus. Keď sú veriacimi racionálnejšie povahy, prepadajú skôr intelektualizovaným náboženským koncepciám, napríklad deizmu alebo panteizmu. V rozličných pokusoch sa okrem toho zreteľne ukázalo, že aktivácia analytických procesov navádza rastúcu skepsu voči viere v nadprirodzeno. Na to stačí už nechať pokusným osobám rozlúštiť ťažko čitateľné písmo alebo pozorovať obrazy ako Rodinovu sochu Mysliteľ. Nie je pritom potrebná – ako sa často tvrdí – ohromná kognitívna námaha; stačí jemný situačný popud.

Rad príčin

Štvrtý typ ateizmu je teda jediný, ktorý predstavuje ozajstný protiklad k nábožnosti a odmieta ju. Typ 1 zodpovedá skôr psychologickej nespôsobilosti k nábožnosti a varianty 2 a 3 sú prejavy ľahostajnosti voči všetkým náboženstvám.

Vcelku sa ateizmus javí ako mnohostranný jav. Podľa názoru autorov sú jeho štyri pramene v reálnom svete zväčša navzájom prepletené. Tým vysvetľujú multikauzálne, prečo, napríklad, vo vedeckom prostredí a v škandinávskych krajinách sa dá nájsť len tak málo religiozity. Rozhodujúca je práve zmes existenciálnej istoty, stabilnej vlády a sociálneho zabezpečenia v prostredí bez náboženských prezentácií, popri sekulárnych inštitúciách podporujúcich spoluprácu a pri vysokej úrovni vedeckého vzdelania.

Prv než dočítate, zadržte ešte raz dych a porovnajte tieto nálezy so svojou prvotnou osobnou odpoveďou: Tak prečo ste sa stali ateistom? Uvítame Vašu odpoveď v podobe komentára.

Téza o evolučných prednostiach náboženstva je vedecky oveľa spornejšia ako často radostne tvrdievajú zástancovia náboženstiev. Nie je ani isté, či nábožnosť ako celok predstavuje vôbec nejaké vydarené evolučné prispôsobenie. Možno sú len jednotlivé znaky nábožnosti – ovládnutie možností, posilnenie spolupráce – evolučnými výhodami; nábožnosť je možno len vedľajší produkt iných prispôsobení bez priamej evolučnej prednosti. A možno je len brzdiacim javom niečoho a postupom evolúcie zmizne.

Svojím vyhodnotením mnohých empirických štúdií vyvrátili Norenzayanová a Gervais tvrdenia, že ateizmus je psychologicky povrchná, namáhavá a neznesiteľná nemiestna opovážlivosť, neudržateľná pre ľudskú intuíciu a kultúru. No ateizmus nevyžaduje viac vysvetľovania ako nábožnosť. Nie je to jednoducho nedostatok mentálnej kompetencie. Nie je vždy výsledkom nákladného kognitívneho sporu o údajne prirodzenú náboženskú intuíciu. Ateistické svetonázory a inštitúcie umožňujú rovnako úspešnú spoluprácu a ovládnutie možností.

Na konci článku predpovedajú autori historický proces prechodu ľudstva k budúcej hegemónii ateistických spoločenstiev.

Záver pre humanizmus

Humanizmus by sa nemal stavať nepriateľsky voči náboženstvu, pretože je rovnako málo ako ono poblúdením ľudských ciest. K tomu malé odbočenie: Prakticky je otázka, ako sa staviame k supernatural agents, často len druhoradá. Potom ide o humanizmus a nie natoľko o ateizmus. Rada nemeckých evanjelických cirkví (EKD) vydala v júni 2013 160-stranovú orientačnú pomôcku Rodinu treba posilniť ako spoľahlivé spoločenstvo. Rodina sa v nej rozumie v širokom humanistickom zmysle, pretože sa berú do úvahy aj patchworkové a homosexuálne partnerstvá.

V tejto súvislosti sa evanjelickí a iní biblickí fundamentalisti celoštátnej protestnej iniciatívy obávajú, že tradičné manželstvo medzi mužom a ženou sa takto znehodnotí a ekuména sťaží. Teológ a kňaz Hans-Gerd Krabbe zdôrazňuje, že protest prichádza zo stredu spoločnosti. Na začudovanie uvádza ako dôkazy mená ako Albrecht knieža v Castell-Castell, knieža Christian z Bentheimu a zo Steinfurtu, ako aj niekoľko bývalých biskupov. Listinu podpísali skutočne predovšetkým šľachtici, lekári, právnici a profesori teológie. Ale z takého „stredu“ nevzíde pluralistická rodinná politika, berúca naozaj na vedomie, ako ľudia žijú, alebo by chceli žiť. Môže vzísť tak z ateizmu ako z náboženstva a mal by to byť moderný humanizmus, ktorý sa nezastaví ani pred osvietenými cirkevnými kruhmi.

Aj keby to bolo tak, že náboženstvo je úspešný produkt ľudského vývoja, neznamená to predsa, že rovnako úspešným produktom nie je, alebo by sa ním nemohol stať, aj ateizmus. Humanizmus sa môže bez obáv spoľahnúť na evolučné teorémy k vzniku náboženstiev, pretože tieto podrývajú nielen nárok na absolútnu pravdu jednotlivých náboženstiev, ale možno narážajú na evolučné výhody humanizmu a ateizmu. Evolučné prednosti sa často prisudzujú náboženstvu, no v sekulárnej spoločnosti ich môžu sprostredkovať humanistické hodnoty a praktiky. A keďže je to tak, diskutuje sa o otázke vzdania sa náboženstva vo verejnom priestore aj kontroverzne, a to až do Spolkovej centrály pre politické vzdelávanie. Kým Nikolaus Schneider, predseda evanjelickej EKD, sa zastáva nepostrádateľnej prítomnosti náboženstva vo verejnom priestore, rakúsky publicista Robert Misik považuje náboženstvo za principiálne zbytočné, pretože jeho užitočnosť nijako nevyváži škody, ktoré zapríčiňuje.

Pretože je to najmä premýšľanie a analýza, ktoré oslabujú nábožnosť a vedú k presvedčivej skepse – nie k ľahostajnosti – voči viere na nadprirodzené bytosti, potrebuje organizovaný humanizmus nielen sociálne, ale aj vedecky podložené vzdelávacie sídla.

Prameň: Ralf Schöppner, Wie wird man Atheist, Diesseits.de, humanistický on-line magazín 25. 9. 2013; Wie wird man Atheist?

*

Poznámka prekladateľa:

Zachoval som paralelné používanie výrazov ateizmus a humanizmus, hoci mám k nemu výhrady. Podotýkam, že v indexe 406-stranovej knihy Richarda Dawkinsa The God Delusion sa výraz humanizmus nevyskytuje; hovorí sa len o ateizme; nie je ani v českom preklade Boží blud. V nemeckom preklade Der Gotteswahn je v indexe, pretože je v textoch vo vete: „Tým netvrdím, že ateizmus posilňuje morálku, ale pravdepodobne to platí o humanizme – etickom systéme, ktorý sa často spája s ateizmom.“ Druhé použitie je jednoslovná otázka „Humanizmus?“ bez odpovedi.

Našiel som aj pravý opak Dawkinsa. V obsiahlom internetovom texte Jána Čipkára Humanizmus, pluralizmus a demokracia ako sociokultúrne princípy tvorby a uplatnenia práva v európskom priestore sa nevyskytuje výraz „ateizmus“. Tento čarodejník premenil aj Platóna, Aristotela a Marxa na humanistov, čo sa nedá čítať.

Preložil Rastislav Škoda

Pardel Andrej – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Andrej Pardel sa narodil sa r. 1915 v obci Chyžné, okres Revúca. Bol slovenskej národnosti.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne a v roku 1940 dostal štipendium na dokončenie štúdia v Záhrebe. Tam získal v lete roku 1942 veterinársky diplom. Promovaný nebol.

Ako med. vet. a zmluvný veterinárny úradník v Michalovciach bol ustanovený za čakateľa na voľné služobné miesto, systemizované v osobnom stave veterinárnych úradníkov, s úradným titulom „veterinárny koncipista“ s účinnosťou od 1. augusta 1943 a službou bol pridelený k okresnému úradu vo Vyšnom Svidníku, kam bol súčasne z Medzilaboriec preložený. Menovaný bol súčasne poverený aj zastupovaním agendy veterinárneho referenta okresného úradu v Stropkove (Slovenský veterinár, 1943).

V prvých rokoch pracoval ako obvodný zverolekár v Medzilaborciach, Vyšnom Svidníku a vo Veľkých Kostoľanoch, potom v Trnave. Do Trnavy prišiel v roku 1960 z Námestova.

Svoju veterinársku dráhu ukončil ako veterinársky andrológ.

Zomrel v roku 1973 v Gelnici.

Pozri tab. 6.

Ružík Vladimír – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Nevieme ani, kedy sa Vladimír Ružík narodil. Skúpy nález v Slovenskom veterinárovi (r. 3, s. 45, 1941) hovorí:


„Zverolekárske skúšky na VŠV vo Viedni v júni 1941 s úspechom urobili (Laurenčík, Krchňavý, Viršík, Hörmann) a Vladimír Ružík, rodom z Kálazu.“

Našťastie je tu ešte osobná spomienka kolegu Dr. Milana Sliepku na MVDr. Ružíka ako veterinára vo vojenskom žrebčíne v Motešiciach:

„V prázdninovom medzisemestrovom lete 1943 sa (Sliepka) hlásil – ako ostatní – na VVI v Bratislave, kde mu bola vydaná uniforma a bol pridelený na 6-týždňový výcvik pri hipomobilnom útvare slovenskej armády, v jeho prípade to bol vojenský žrebčín v Motešiciach s veterinárom MVDr. Vladimírom Ružíkom. Tam sa raz osobne stretol s generálom Čatlošom, ktorý tam prišiel na poľovačku a vyspovedal ho o pomeroch na štúdiu v Hannoveri. Prispelo to možno k tomu, že na jeseň ich presunuli do Viedne, pretože v Hannoveri neustále trpeli bombardovaním.“

Pozri tab. 5.

Saktor Andrej – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Andrej Saktor pochádzal z Hornej Mičinej, okres Banská Bystrica. Jeho osobné údaje ani miesta pôsobenia nepoznáme. O štúdiu na VŠV v Brne nemáme údaje.

Podľa Slovenského veterinára získal veterinárny diplom v letných mesiacoch 1940 na VŠV v Záhrebe. (Prameň: Slovenský veterinár, r. 2, s. 298, 1940). Neuvádza sa medzi tými študentmi, ktorí dostali štipendium na ukončenie štúdia v Záhrebe alebo vo Viedni.

Ako absolvent veterinárnej medicíny bol už 1. 9. 1940 aktivovaný ako poručík vet. služby.

Pozri tab. 6.

Šutta Juraj – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Juraj Šutta sa narodil 20. septembra 1923 v Mýtnej (okres Lučenec) ako syn robotníka. Strednú školu začal navštevovať v Lučenci. Maturoval 4. 6. 1943 na Štátnom slovenskom gymnáziu vo Zvolene. Od 1. 10. 1943 študoval na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni (s imatrikulačným číslom 5801). Veterinársky diplom získal na Vysokej škole veterinárnej v Brne 29. 1. 1949. Tu tiež promoval 18. 6. 1949 na základe dizertácie „Účinok Antimosanu na Trypanosoma equiperdum in vivo u psov“. Na VŠV v Brne pôsobil od 2. 1. 1949 ako výpomocný a od 1. 2. do 31. 8. 1949 ako odborný asistent na Chirurgickej klinike.

Vojenskú prezenčnú službu vykonával v r. 1949 – 1950. Dňom 1. 10. 1950 nastúpil na Ústav fyziológie domácich zvierat VŠV Košice ako odborný asistent. Dňa 1. 9. 1951 prestúpil za odborného asistenta na Chirurgickej klinike. Od 1. 5. 1952 z poverenia rektora vysokej školy viedol Chirurgickú kliniku s úlohou zabezpečovať i prednášky z veterinárnej chirurgie. Po odchode Dr. V. Nikolu stal sa od roku 1954 vedúcim Katedry veterinárnej chirurgie a ortopédie. S platnosťou od 1. 1. 1957 bol menovaný za docenta pre veterinárnu chirurgiu a od 1. 4. 1963 za zástupcu profesora. S platnosťou od 1. 9. 1980 bol profesorom svojho vedného odboru.

Dňa 15. 3. 1962 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Sledovanie účinku novších myorelaxačných prostriedkov a stanovenie možností ich využitia aj v kombinácii s niektorými spôsobmi celkovej anestézy“.

Päť rokov zastával funkciu prodekana, a to v rokoch 1959 – 1961 prodekana pre pedagogiku, 1963 – 1964 prodekana pre diaľkové štúdium a investičnú výstavbu a 1964 – 1966 prodekana pre výskum.

Bol to skúsený a uznávaný odborník. Pracoval ako predseda alebo ako člen viacerých odborných komisií, v ktorých sa riešili aktuálne problémy klinickej, menovite chirurgickej praxe.

Bol vedúcim 7 diplomových prác poslucháčov-absolventov. Vydal nasledujúce učebné pomôcky (skriptá):
Šutta, J.: Operačná veterinárna chirurgia. Všeobecná časť. Veterinárska fakulta, Košice, 1959.
Šutta, J.: Špeciálna veterinárna chirurgia. Príroda, Bratislava, 1976.
Šutta, J. a kol.: Všeobecná veterinárna chirurgia. Príroda, Bratislava, 1978.
Král, E. – Šutta, J. a kol.: Operativní veterinární chirurgie. SPN, Praha, 1978.

Vo svojej výskumnej činnosti sa zameral najmä na problematiku anestetík a myorelaxanciía, tiež na štúdium aktuálnych otázok chirurgických ochorení vo veľkochovoch. Výsledkom jeho výskumu bola aktívna publikačná činnosť vyjadrená množstvom experimentálnych ako aj klinicko-empirických a kauzistických prác, z ktorých väčšinu predniesol na rôznych vedeckých podujatiach – na konferenciách, sympóziách a seminároch u nás aj v zahraničí.

V roku 1977 organizoval a viedol kongres Európskej spoločnosti veterinárnych chirurgov na VŠV v Košiciach (pozri ním zredigovaný Zborník E. S. V. S., Košice, 1977).

Katedra, ktorú viedol, bola centrom aj pre postgraduálne vzdelávanie veterinárnych lekárov v oblasti chirurgie na Slovensku. Bol školiteľom 5 ašpirantov – kandidátov veterinárnych vied.

Vydal nasledujúce knižné publikácie:
– Čollák, D. – Janda, J. – Šutta, J.: Ošetrovanie paznechtov a odrohovanie. SVPL, Bratislava, 1965.
– Král, E. – Šutta, J. – Čollák, D.: Veterinárna chirurgia. II. Operačná chirurgia. SVPL, Bratislav, 1966 (celoštátna vysokoškolská učebnica).
– Šutta, J. – Šarudy, L.: Veterinární chirurgie a ortopedie. SZN, Praha, 1966 (učebnica pre stredné poľnohospodársko-technické školy – veterinárny odbor).
– Šutta, J. a kol.: Veterinárna chirurgia. Príroda, Bratislava 1979 (celoštátna vysokoškolská učebnica).

Preložil do slovenčiny tieto sovietske knižné publikácie:
– Studencov, A. P.: Diagnostika brezivosti a neplodnosti hospodárskych zvierat. Oráč, Bratislava, 1952.
– Kudrjašov, S. A.: Praktické cvičenia z chovu hospodárskych zvierat. ŠPN Bratislava 1953 (spolu s Dr. A. Káldym).
– Onegov, A. P. – Krajuškin, P. P.: Hygiena hospodárskych zvierat. SPN Bratislava, 1955 (spolu s Dr. M. Brezom).
– Viktorov, K. R. a kol.: Príručka k praktickým cvičeniam z fyziológie hospodárskych zvierat. SVPL Bratislava, 1955 (spolu s Dr. K. Boďom a Dr. J. Tomáškom).

Od 1. 9. 1979 pôsobil ako expert na VŠV v meste Alžír (Alžírska ľudová a demokratická republika), kde šíril dobré meno československej veterinárnej medicíny. Tu aj 28. 10. 1981 náhle zomrel na srdcový infarkt vo veku 58 rokov. Pri poslednom rozlúčení na pôde VŠV v Košiciach 11. 11. 1981 prehovoril ako zástupca alžírskej vysokej školy. Pochovaný je vo svojom rodisku.

Profesor Šutta bol človek skromný a pracovitý, citového založenia, obľúbený pedagóg a dobrý praktik – chirurg a operatér. Bol nositeľom Jilemnického odznaku za pedagogiku a rezortného vyznamenania „Vynikajúci pracovník poľnohospodárstva a výživy“ (1969).V roku 1973 (pri príležitosti svojich päťdesiatin) dostal štátne vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu“ a zlatú medailu Dr. P. Adámiho. Minister zdravotníctva SSR mu r. 1976 udelil pamätnú medailu Dr. J. B. Guotha a Štátna veterinárna správa SSR v tom istom roku pamätnú medailu za záslužnú spoluprácu.

Pozri aj:
– Kolektív: Za prof. Dr. Jurajom Šuttom. Veterinářství, 32, 1982, s. 138.
– Orság, A. a kol.: 30 rokov Katedry chirurgie a ortopédie VŠV Košice. VŠV Košice, 1982.


K. J. Fried

Prameň: ??

*

Pozri tab. 14.

Sokol Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Jozef Sokol sa narodil 9. februára 1923 v Opatovej, okres Trenčín. Je katolíckeho vyznania a slovenskej národnosti. Jeho otec Ondrej Sokol bol roľník. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Trenčíne v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať 8. 11. 1943 zápisom na VŠV vo Viedni; dostal imatrikulačné číslo 5782. Výšku štipendia udal ako 140 RM. Po prepuknutí SNP, keď mal za sebou dva semestre, prerušil štúdium a vrátil sa do vlasti.

V lete 1945 pokračoval v štúdiu na VŠV v Brne, kde 4. 5. 1948 získal veterinársky diplom a 19. 6. 1948 doktorát veterinárnej medicíny.

Pôsobil v Šamoríne a Bratislave.

Pozri tab. 14.

*

Deväťdesiatiny MVDr. Jozefa Sokola

MVDr. Jozef Sokol z Bernolákova sa dožíva významného životného jubilea – deväťdesiat rokov.

Narodil sa 9. februára 1923 v Opatovej nad Váhom. Pochádza zo siedmich detí. Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na osemročnom gymnáziu v Trenčíne, kde v roku 1943 zmaturoval. Po maturite nastúpil študovať veterinárnu medicínu na univerzitu vo Viedni. Odtiaľ prestúpil na univerzitu do Hannoveru na špeciálnu školu pre vojenských veterinárnych lekárov pre potreby armády. Dôvodom bolo poberanie štipendia od slovenskej armády. Ku koncu druhej svetovej vojny bola univerzita zatvorená, nemeckí študenti museli nastúpiť na front a slovenskí študenti sa tajne presunuli do Francúzska, kde zotrvali až do skončenia druhej svetovej vojny. Potom pokračoval v štúdiu veterinárnej medicíny na vysokej škole zverolekárskej v Brne. Tu získal vysokoškolský diplom 4. mája 1948 a doktorát 19. júna toho istého roku.

Novodiplomovaný veterinárny lekár bol pridelený do Šamorína, kde pracoval ž do konca júna 1960. Po územnej reorganizácii bol poverený vedením novovzniknutého Okresného veterinárneho zariadenia Bratislava vidiek, kde zotrval až do odchodu do dôchodku. Býva v Bernolákove, kde sa zapájal aj do života obce a aktívne pracoval dve volebné obdobia v zdravotnej a školskej komisii.

Po odchode do dôchodku sa venoval rodine, záhradkárčeniu a ostatným záľubám, na ktoré nemal počas aktívnej pracovnej činnosti čas, nakoľko pracoval v poľnohospodársky veľmi preferovanom okrese.

Drahý jubilant, prajeme Ti veľa krásnych chvíľ v dôchodcovskom živote, nech sa tešíš v kruhu svojich najbližších z každého krásneho dňa, využívaj ich v pohode a nech Ti k tomu slúži zdravie tak, aby si sa dožil ešte veľa šťastných a spokojných rokov.


J. Blecha

Prameň: Blecha, J.: Deväťdesiatiny MVDr. Jozefa Sokola, Slovenský veterinársky časopis, 2013, č. 1 – 2.

Špaňo Mikuláš – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Meno Mikuláš Špaňo z Klina, okres Námestovo, sa vyskytuje len na zozname abiturientov, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na začatie štúdia veterinárnej medicíny na VŠV vo Viedni (Slovenský veterinár, r. 2, s. 268, 1940). Štipendia sa však vzdal a bolo udelené Pavlovi Kralovičovi z Lamača, okres Bratislava.

Pozri tab. 10.

Targoš Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Jozef Targoš dostal v lete 1942 štipendium na štúdium veterinárstva ako príslušník Vojenského vysokoškolského internátu v Bratislave. V jeho rámci sa zapísal spolu s 13 kolegami na štúdium veterinárstva na Vojenskej veterinárskej akadémii (Heeresveterinärakademie, HVA) v Hannoveri. Imatrikulácia bola 5. 12. 1942 a absolvoval na tejto škole dva semestre.

Podľa Husára mal robiť po 2. semestri v r. 1943 reprobačné skúšky, na ktoré sa nedostavil. Skončil ako inžinier pôdohospodárstva a pracoval ako účtovník v nejakom žrebčíne (Molnár).

Pozri tab. 13.

Viršík Jozef – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Jozef Viršík sa narodil 4. septembra 1913 v Bratislave. Bol slovenskej národnosti.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne, ale dokončil na VŠV vo Viedni, kde získal 18. 7. 1941 diplom, no pre doktorát sa po skončení vojny vrátil do Brna a obhájil ho 28. 6. 1947.

Prax zahájil 25. 11. 1942 v Michalovciach (Slovenský veterinár roč. 3, 1942). Neskoršie pôsobil m. i. v Sobranciach a Bratislave.

Pozri tab. 5.

Lobpreis Felix – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Felix Lobpreis sa narodil 20. novembra 1907 vo Vajnoroch, okres Bratislava. Bol slovenskej národnosti.

Diplom veterinárneho lekára dosiahol na VŠV v Brne 10. 11. 1939. V dôsledku zatvorenia VŠV v Brne nebol promovaný v predpokladanom termíne a potom ani po oslobodení sa o titul MVDr. nezaujímal. Medzi viedenských študentov sa samozrejme nepočíta.

1. 2. 1941 nastúpil ako obecný veterinár v Malackách. Neskoršie pôsobil v Smoleniciach a Trnave.

Pozri tab. 6.

Spor o Boha – rozhovor Petra Henkela s Norbertom Blümom

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Arik Platzek

Bývalý politik kresťanskodemokratickej strany Nemecka Norbert Blüm viedol počas sedem mesiacov v 20-tich listoch spor o svoju vieru v Boha s Petrom Henkelom, autorom troch kníh a politickým novinárom, presvedčeným, že nebo je prázdne. Vydavateľstvo Herder Verlag vydalo túto korešpondenciu v roku 2012 pod názvom Spor o Boha – rozhovor medzi protivníkmi. Arik Platzek, redaktor orgánu nemeckých humanistov Diesseits (Na tomto svete) viedol s P. Henkelom o tejto knihe interview, z ktorého vyberáme niektoré aktuálne myšlienky.

Blüm: Milý Peter Henkel, predstavu ľudského bytia označujete vo svojich listoch ako „ošklivé a strastiplné osamelé hnanie sa vesmírom. Áno, ak HO niet, ženieme sa ako miliardy ľudí pred nami a po nás temným a rozpínajúcim sa vesmírom. Naša existencia zhasne ako svit padajúcej hviezdy a nezanechá stopu. Nepekné myšlienky. Prečo neakceptujete úžasnú predstavu, že jestvuje Boh, ktorý dal ľuďom k dispozícii nepredstaviteľne veľký a zaujímavý vesmír na skúmanie a poznávanie?

Henkel: Veľkoleposť myšlienky podstatne zmenšuje fakt, že už jej predpoklad je falošný a človek ho nevie zlepšiť – niečo ako Boh neexistuje a vymyslieť alebo vymodliť si ho sa nikomu nedarí. Ostatne vesmír, ďaleko presahujúci našu predstavivosť, neskúma celé ľudstvo ako také, ale len nepatrná hŕstka vedcov. Normálnym smrteľníkom ostáva len možnosť v úžase pozorovať majestátne nočné nebo a snažiť sa neurobiť chybu všetkých doterajších generácií, vidieť v tomto len zdanlivo harmonickom, stabilnom a dôveru vzbudzujúcom „nebeskom stane“ hneď všetko a za týmto všetkým ešte aj riadiacu ruku Boha.

Tých najviac asi 5 000 voľným okom viditeľných hviezd je však len maličký zlomok, podľa dnešných odhadov, tuctov triliárd nebeských telies vo vesmíre, v ktorom sa každú sekundu odohrávajú gigantické procesy vzniku a zániku. Keby sme boli ich očitými svedkami, nebolo by nijakého náboženstva, iba ak prejav úzkosti a zúfalstva nad týmito nezmyselnými a hrozivými Umri! a Staň sa! Úžasná kozmická realita je jednou z indícií, že kresťanská viera v človeka ako cieľ a stredobod božieho tvorenia je nielen vysoko špekulatívna, ale zrejme falošná, pretože iluzórna.

Platzek: Píšete, že v najbližších desaťročiach bude hrať v mnohých svetových oblastiach náboženstvo prvoradú rolu. Akú rolu pripisujete ateizmu, ktorý už (celé) roky zastávate?

Henkel: Ešte dlho nebude mať ateizmus dobré karty. Vo svete všadeprítomného marketingu je jeho „ponuka“ málo atraktívna. Globálne je väčšina ľudí podľa tradície a kultúry nábožensky založená. Ateisti si musia uvedomiť, že tu pôsobí princíp evolúcie: náboženstvo prináša výhody jednotlivcovi aj spoločnosti, a to nielen v predstavách, ale v skutočnosti – preto je po ňom dopyt, dokonca bez ohľadu na jeho druh. Je známe, že sa pri tom zamlčujú, zľahčujú a zabúdajú jeho mínusy, totiž početné a závažné škody, ktoré v dejinách ľudstva zapríčinilo, ale otázka o pravdivosti náboženstiev sa už nekladie.

Bolo by žiaduce, aby globálny víťazný postup nastúpil sekulárny humanizmus – teda na jednej strane principiálne ateistické zamietnutie všetkých fantázií o druhom svete a na druhej strane vyznávanie životodarnej etiky, stavajúcej do centra záujmu človeka a jeho konkrétny prospech. Aj tu však pozor na snívanie. Realistický pohľad na svet, t. j. vedome žiť bez náboženstva, ezoteriky a povier atď., je skôr na ústupe ako na postupe.

Platzek: Norbert Blüm vám napísal, že „túžba po Bohu je vlastná ľudskej podstate“. Pre vás je Boh „produkt ľudskej mysle, citov a nádejí, prítomný len v hlavách tých, ktorí naňho veria“. Povedali ste, že smäd neprináša vodu. Ale smäd je už veľmi presvedčivý odkaz na to, že niečo ako voda musí existovať.

Henkel: Z celkom prirodzených biologických súvislostí by sa nemali robiť metafyzické závery. Organický život sa nezaobíde bez vody a smäd vyvoláva potrebu napiť sa – to nás učí skúsenosť a logika. Náboženské túžby však nevedú podobne k záveru, že aj ich objekt by mal reálne existovať. Hypotéza existencie Boha sídli mimo každej ľudskej skúsenosti a všetky pokusy logicky ju dokázať právom zlyhajú. Náboženské túžby vznikli pochopiteľne ako ľudské odpovede na najrozličnejšie, ale vždy na tomto svete riešiteľné otázky a výzvy.

Blüm píše okrem iného: „Štebotáme si do omrzenia bezvýznamné samozrejmosti. Tárame do sveta. A o Bohu by sme mali mlčať?“ Henkel uznáva, že veru áno, ale zdôrazňuje, že je potrebná protiváha. Ale aká, ak nie Boh?

Henkel: Nie Boh je tá myslená a vhodná protiváha, ale zameranie sa na existenčné otázky miesto permanentnej hlučnej zábavy raz tým, inokedy iným podružným problémom. K podstatným témam patrí jadro náboženstiev. Ako spisovateľ, ktorý už k veci napísal tri knihy a viedol početné podnetné rozhovory, prišiel som k poznaniu, že na žiadnom inom poli sa nemyslí – alebo lepšie necíti – tak ledabolo a povrchne ako v tejto oblasti. Často sa zdá, že európske osvietenstvo prebehlo len učebnicami dejepisu a nie hlavami ľudí. Heslo „Anything goes“ (všetko je možné) prekrýva všetko. Verí sa všetkému, čo človek zdedil, čo je nejako užitočné alebo príjemné, čo duchovne dráždi, čo vraj má nejaký zmysel, alebo čo nenahnevá Všemohúceho, ktorý vraj nejako predsa len možno existuje. A to všetko sa ešte povýši na realizáciu ľudských práv a slobody, na ktoré má každý nárok.

Keď Immanuel Kant – ktorý teda nebol ateista – (ale bol agnostik a to nie je veľký rozdiel; pozn. prekl.) vyslovil požiadavku, že náboženstvá by sa mali zodpovedať „pred súdom rozumu“, ani sa mu nesnívalo, že za dvesto rokov bude táto požiadavka považovaná za absurdnú a namyslenú, za výplod od srdca nenávideného „racionalizmu“, o ktorom mnohí súčasníci za činorodej spolupráce našich teológov tvoria tie najodpudivejšie predstavy.

Platzek: A čo súdite o návrhu britského filozofa Alaina de Botton, že náboženstvá sú pokladnice cenných vecí, ktoré treba zužitkovať?

Henkel: Alain de Botton je ateista, to by sa nemalo prehliadnuť. Súhlasím s ním, náboženstvá sú zlatá baňa. Je nezmysel – žiaľ, mnohí ateisti to robia, ignorovať až popierať ich ohromný prínos k rozvoju vedy a umení. Férový ateista bez problémov uzná, čo náboženstvá vravia o etike, o ľudskej dôstojnosti a o sociálnej súdržnosti, čím môžu prispieť a čím skutočne prispievajú – a zdieľa to, pravda, s výnimkou náboženských postojov k posledným záležitostiam. S takými veriacimi môžu ateisti uzatvárať dohody, samozrejme vždy s vedomím mnohých omylov, poblúdení a hanebností, za ktoré nesú náboženstvá a cirkvi zodpovednosť, ako aj skutočnosti, že ich základom je zbožná fikcia.

Platzek: Podľa prieskumu nadácie Bertelsmann majú nábožní ľudia väčší sociálny kapitál. Považujete to za možné a ak, ako to vysvetľujete?

Henkel: Považujem to za veľmi pravdepodobné. Ak niekto berie svoje náboženské presvedčenie vážne, v našich zemepisných šírkach je teda kresťanom, zvýši sa pravdepodobnosť, že mu príkaz lásky k blížnemu leží na srdci. Na tom nič nemení skutočnosť, že kresťanstvo viedlo a aj dnes môže viesť, k bigotnej bezcitnosti. Naproti tomu ateizmus sám osebe nie je prameňom morálnych impulzov. Tie sa dostavia, až keď neveriaci príjmu za svoju koncepciu sekulárneho humanizmu, čo však je dosť komplikované, oveľa menej hrejivé a prežíva to len malá menšina.

Platzek: Tešili by ste sa, keby ste diskusného partnera obrátili na ateizmus?

Henkel: Na rozdiel od Richarda Dawkinsa necielim na obracanie, ide mi o argumentáciu. Prenechávam na Norbertovi Blümovi a čitateľoch, aký záver si z diskusie urobia. Mám skúsenosť, že hoci sa nám samým bezbožné úvahy vidia veľmi trefné, od veriacich sa odrážajú ako hrach od steny. Neznevažujem ich však ako „religiotov“ alebo inakšie, ako sa to neraz deje v ateistických kruhoch – poznám príliš mnohých veriacich, ktorým nemôžem uprieť inteligenciu a/alebo integritu.

Pravdupovediac skôr by ma to dokonca škrelo, keby nejaký veriaci po prečítaní jednej z mojich kníh ju zavrel so slovami „Tak aj ja som teraz ateista“. Na také niečo treba čas – ako som ho aj ja roky potreboval. Oveľa dôležitejšie je rozhodné odmietnutie obľúbenej výčitky ateistom, že radi presviedčajú, keď netaja svoj svetonázor, ale tak zreteľne a samozrejme ho dávajú najavo ako veriaci svoj. Táto námietka zaznieva už reflexne, len čo sa naznačí ofenzívna kritika náboženstva. To svedčí o zaujatosti a slepote pre permanentné jednostranné nasiaknutie spoločnosti cirkvou a náboženstvom. Diskusia o zásadných otázkach náboženstva ustrnula na mŕtvom bode, ak sa vôbec koná. Pre verejnosť sú tieto otázky tabu, s čím nemožno súhlasiť. V krajine, ktorá je napriek všetkému tak veľmi nábožensky založená ako naša, sa nemožno tvrdošijne vyhýbať otvorenej kontroverzii práve o základoch tohto zamerania. Bežné debaty o kresťanských hodnotách, pápežoch a škandáloch (pedofília) sú dôležité a správne. Slúžia však aj tomu, že sa uvažovanie o centrálnych otázkach náboženstva vedome alebo neúmyselne nekoná. To, čo podnikáme s Norbertom Blümom, sa robí veľmi zriedka a v knižnej forme je absolútnou raritou.

Platzek: Ukazuje sa, že aj pomerne nábožné vydavateľstvo Herder-Verlag sa učí narábať s témou radikálnej „blasfémie“ (rúhania sa) a pomýšľa sa na edíciu „Spor o Boha“ s autormi ako Hans Küng, Michael Schmidt-Salomon, Margot Käßmannová a Karlheinz Deschner. Čo na to poviete?

Henkel: Bolo by to veľmi dobré. Ale autori by sa museli koncentrovať na nervus rerum (jadro problému) a nepredvádzať nám známe súboje na periférii. V tejto súvislosti považujem za škandál a hanbu, že sa úradné cirkvi a akademická teológia dosiaľ nezmohli na primeranú diskusiu o životnom diele kritika cirkví a viery Karlheinza Deschnera.

Platzek: Ako sa cítite pri myšlienke, že aj s rešpektom predkladaná kritika teistickej viery vášho typu je v mnohých oblastiach dnešného sveta nebezpečná?

Henkel: Náboženská intolerancia je dejinná tragédia ľudstva. Fanatizmus prívržencov koránu a Alaha v mnohých islamských krajinách je dôsledok zaostalosti a nevzdelanosti, ale aj tradície zakoreneného odmietania myslieť, charakteristického pre úzke elity tamojších spoločností. Európske kresťanstvo zanechalo podobné fázy našťastie za sebou. Urobilo by dobre, keby nezabudlo, že nábožensky podložené utláčanie a nivočenie ľudí aj tu bolo až do nedávna bežné.

Politický príkaz: Kategorické odmietnutie akéhokoľvek násilia voči neveriacim a inak veriacim sa musí stať majákom všeobecného porozumenia a spolužitia. Kultúrny príkaz: Všemožne treba pôsobiť proti iracionalizmu, a to pre jeho deštruktívne, zavádzajúce a mýliace aspekty. Triezve poznanie svedčí, že aj zdanlivo neškodné iracionalizmy vedú k ďalším, už nie tak neškodným – a opäť sú z toho vojny a ľudia sa zabíjajú v mene vymyslených Bohov.

Prameň: Streit über Gott: „Auf sehr lange Zeit wird der Atheismus keine guten Karten haben“; 24. 5. 2013.

Antropoinžinierstvo a klimatické zmeny

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

S. Matthew Liao, Anders Sandberg a Rebecca Roache

Antropogénne klimatické zmeny sú pravdepodobne najväčším problémom súčasného ľudstva. Nepriaznivo ovplyvnia početné aspekty života všetkých ľudí na svete. Existujúce riešenia typu geoinžinierstva môžu byť riskantné a bežné ľudské a trhové zmeny nebudú stačiť na oslabenie účinku klimatických zmien.

Autori preto uvažujú o novom druhu odpovede človeka na klimatické zmeny; volajú ju antropoinžinierstvom, resp. génovým inžinierstvom, čo znamená biomedikálnu zmenu ľudskej povahy a organizmu, ktorá zmierni účinok klimatických zmien, resp. človeka na ne adaptuje. Tvrdia, že génové inžinierstvo je menej riskantné ako geoinžinierstvo a že pomôže trhovým mechanizmom oslabiť účinky klimatických zmien. Uvažujú aj o niektorých možných etických otázkach génového inžinierstva, ako je jeho bezpečnosť a vplyv na naše deti a celú spoločnosť. Tvrdia, že o tom sa dá hovoriť. Ich záver je, že pri debate o klimatických zmenách si antropoinžinierstvo zaslúži záujem.

I. Úvod

Výsledkom globálneho oteplenia môže byť hlad miliónov ľudí, nedostatok vody a zatopenie pobreží. Najhoršie účinky klimatických zmien sa dajú oslabiť redukciou a stabilizáciou obsahu skleníkových plynov v atmosfére. Na tento účel boli navrhnuté početné riešenia od tých najjednoduchších: menej riadiť auto a recyklovať zdroje, naviesť priemysel na čistú energiu, teplo a transporty, až po veľmi komplexné geoinžinierstvo: obnova lesov, zrkadlá vo vesmíre na zmenu odrazu planetárneho albeda, resp. fertilizácia oceánov pridaním železa.

Nenavrhujeme, aby sa robili opatrenia antropoinžinierstva; na to treba viac priestoru. Chceme však ukázať, že antropoinžinierstvo si zaslúži miesto v diskusii; že vždy to má byť dobrovoľná činnosť, možno podporovaná daňovými úľavami alebo sponzorovanou zdravotnou starostlivosťou.

II. Príklady génového inžinierstva, navrhované pre klimatické zmeny

I. Farmakologická intolerancia mäsa

Často citovaná správa FAO odhaduje, že 18 % skleníkových plynov má pôvod v chove dobytka, čo je viac, ako spôsobuje doprava. Novší údaj hovorí dokonca o najmenej 51 % svetovej emisie skleníkových plynov chovom dobytka. 9 % ľudských emisií CO2 zapríčiňuje deforestácia za účelom expanzie pastvín, 65 % kysličníka dusného má pôvod v hnoji a 37 % antropogénneho metánu pochádza priamo alebo nepriamo z dobytka. Sú údaje, že každá z 1,5 miliardy kráv na svete produkuje denne 100 – 500 litrov metánu. Očakáva sa, že emisie z dobytka dramaticky stúpnu.

Keďže väčšina kráv a iných pasúcich sa zvierat je určená na konzumáciu, malo by zníženie spotreby ich červeného mäsa výrazne priaznivý účinok na oslabenie klimatických zmien. Hoci teoreticky by sa zníženie konzumácie červeného mäsa dalo dosiahnuť sociálnymi a kultúrnymi cestami, ľuďom často chýba motivácia alebo chuť vzdať sa jedenia červeného mäsa. Antropoinžinierstvo tu môže pomôcť. Jesť niečo, čo vyvolá nutkanie na zvracanie , môže vyvolať dlhodobú averziu voči tomuto jedlu. Averzia sa dá vyvolať podaním jedla s emetikom (látkou, ktorá vyvolá zvracanie), no na to treba pevnú vôľu vzdať sa červeného mäsa. Úspešnejšie sa zdá byť vyvolanie miernej intolerancie typu neznášanlivosti mlieka. Hoci intolerancia mäsa je veľmi zriedkavá, dá sa vyvolať stimuláciou imunitného systému proti bežným bovínnym proteínom. Potenciálne bezpečný a praktický spôsob indukcie by boli „mäsové náplaste“ (ako sú nikotínové) proti mäsu tých zvierat, ktoré v danej oblasti najviac prispievajú k emisiám skleníkových plynov.

II. Urobiť ľudí menšími

Ekologická stopa človeka je čiastočne úmerná veľkosti jeho postavy. Na udržanie každého kilogramu hmoty tela potrebujeme určité množstvo potravy a živín, takže čím je človek väčší, tým viac potravy a energie potrebuje. Okrem toho, že potrebujú viac jesť, spotrebujú väčší ľudia viac energie aj menej viditeľným spôsobom: Potrebujú viac látky na odevy, skôr opotrebujú topánky, koberce aj nábytok.

Na zmenšenie ekologickej stopy treba teda zmenšiť veľkosť. Keďže hmotnosť rastie so štvorcom výšky, má aj malé zmenšenie výšky výrazný efekt na veľkosť, resp. hmotnosť. Zmenšenie priemernej výšky o 15 centimetrov by znamenalo zmenšenie telesnej hmoty o 23 % a u žien o 25 %. Ako by sa to dalo dosiahnuť? Výšku určujú čiastočne genetické faktory a čiastočne strava a stresy. Kým genetická kontrola je polygenetická, t. j. mnoho génov prispieva každý po troške, samotný rast je riadený rastovým hormónom somatotropínom. Máme teda niekoľko možností na redukciu výšky dospelej osoby.

Prvá je predimplantačná diagnóza – PDG. Hoci genetické modifikácie na kontrolu výšky budú asi veľmi zložité a naše dnešné kapacity na ne nestačia, dá sa počítať, že to raz bude možné. Nebude to vyžadovať zmenu genetického materiálu, ale len určiť kritériá na výber embrya pre implantáciu.

Inou metódou je hormonálna liečba. Na redukciu rastu nadmernej výšky detí sa používa ako bezpečná alternatíva hormón somatostatín, inhibítor rastového hormónu.

Špekulatívna a kontroverzná metóda znižovania výšky dospelých je znižovanie hmotnosti novorodenca. Dieťa na spodnej priečke priemernej hmotnosti novorodencov má predpoklad, že bude menšie o asi 5 centimetrov. A ak je na spodnej priečke stupnice výšky, má predpoklady, že bude ako dospelá osoba až o 15 cm nižší.

Veľkosť novorodenca ovplyvňuje aj imprint génov, konkurencia medzi otcovskými a materskými génmi. Lieky alebo živiny, ktoré redukujú otcovské gény alebo podporujú prejavy materských génov, môžu regulovať veľkosť dieťaťa pri narodení.

Zníženie pôrodnosti zvýšením vzdelania. V roku 2008 upozornili prof. Guillebaud a Hayes, že každé dieťa, narodené v Spojenom kráľovstve, bude zodpovedné za emisiu 160-krát viac skleníkových plynov ako dieťa, narodené v Etiópii. Vyzval Britov, aby nemali viac ako dve deti. Nepovedal, ako to dosiahnuť. Zdôraznil len, že ženy o tom majú všetko vedieť a že majú mať ľahký prístup k antikoncepcii.

Existuje mnoho metód na zníženie plodnosti, ale je presvedčivo dokázané, že plodnosť je nepriamo úmerná úrovni vzdelania žien. Takže kým primárnym poslaním podpory vzdelávania a zvyšovania životnej úrovne sú základné ľudské práva, zníženie plodnosti sa stáva pozitívnym vedľajším účinkom aj z hľadiska ovplyvnenia klimatických zmien.

Farmakologické zvýšenie altruizmu a empatie. Ďalší nepriamy spôsob zmiernenia klimatických zmien je zlepšenie našich morálnych rozhodnutí na základe zvýšeného altruizmu a empatie. V mnohých prípadoch má účasť jednotlivca na riešení environmentálneho problému nepatrný vplyv, ale spolupráca veľkého počtu ľudí môže vyvolať ohromný účinok. Zvýšenie altruizmu a empatie zvyšuje šancu, že sa tak stane. Je pravdepodobné, že keby si ľudia uvedomovali utrpenie iných skupín ľudí a zvierat ako výsledok environmentálnych problémov, skôr by ich pomohli riešiť.

Hoci altruizmus a empatia majú hlboké kultúrne komponenty, je dokázané, že majú aj biologické korene a ich antropoinžinierstvo môže byť sľubnou cestou. Osoby, ktoré v testoch dostali prosociálny hormón oxytocín, skôr si podelili peniaze s cudzincami a správali sa vierohodnejšie. Aj spätné vychytanie inhibítora noradrenalínu zvýšilo sociálnu angažovanosť a spoluprácu a redukovalo egoizmus v motivačných hrách. Podobný účinok mal v pokusoch na ľuďoch a zvieratách SSRI (selektívny inhibítor vychytania serotonínu). Oxytocín zlepšuje aj schopnosť chápať emocionálny stav iných ľudí, čo je kľúč pre empatiu. Naopak, testosterón znižuje prejavy empatie a najmä vedomé spoznávanie výstražných znamení.

Uvedené príklady naznačujú možnosť intervencií na ovplyvnenie citlivosti a ochoty k spolupráci na sociálnych pravidlách a cieľoch metódami antropoinžinierstva. Iné môžu zvyšovať našu odolnosť voči teplu a tropickým chorobám, resp. znižovať našu potrebu potravy a vody.

III. Berme génové inžinierstvo vážne

Treba povedať, že bežné behaviorálne riešenia ako menej jazdiť a viac recyklovať plus trhové riešenia ako daňové úľavy a vydávanie poukazov na emisie nepovažujeme za dostatočné na oslabenie klimatických zmien. Keby stačili, nebolo by potrebné zaoberať sa seriózne geoinžiniestvom. Sú aspoň dva dôvody zaoberať sa seriózne antropoinžinierstvom. Prvý je, že antropoinžinierstvo je potenciálne menej riskantné ako geoinžinierstvo. Druhý je, že antropoinžinierstvo robí trhové riešenia pravdepodobne úspešnými. Pozrime sa na ne zblízka.

Proti niektorým geoinžinierskym opatreniam sa namieta, že sú príliš riskantné, napríklad vesmírne zrkadlá na zmenu albeda planéty. Predpokladajú novú technológiu, o účinkoch ktorej sa vie len málo.

Naproti tomu návrhy antropoinžinierstva sa zakladajú na vyskúšanej technológii, ktorej riziká sú aspoň na osobnej úrovni malé a dobre známe. Napríklad PGD, prichádzajúca do úvahy na selekciu malých detí, čo je bežná prax (s iným cieľom) na mnohých klinikách. Alebo oxytocín, kandidát na zvýšenie empatie v budúcnosti, sa dnes bežne predpisuje. Vzhľadom na to, že antropoinžinierstvo sa týka jednotlivcov, dá sa očakávať, že jeho riziká sa budú dať ľahšie ovládnuť ako riziká geoinžinierstva, pôsobiaceho v oveľa širšom, globálnom rozsahu. Ak sa bude antropoinžinierstvo používať paralelne s behaviorálnymi a trhovými incentívami, podporí slobodu jednotlivcov. Predstavme si situáciu, že rodina môže mať dve deti, ako navrhli Guillebaud a Hayes, a má fixnú alokáciu emisií skleníkových plynov. Ak sa jej podarí zmenšiť výšku svojich členov, pri nepresiahnutej alokácii skleníkových plynov môže mať viac ako dve deti; môže voliť viac menších alebo menej väčších detí.

Niektoré riešenia antropoinžinierstva môžu byť výhrou v každom prípade a bez ohľadu na to, či zmiernili klimatické zmeny. Ak zvýšená vzdelanosť zníži pôrodnosť, môže Čína obmedziť alebo až zrušiť svoju kontroverznú politiku jedného dieťaťa. Podobné je to s farmakologickou intoleranciou mäsa. Ak zníži produkciu skleníkových plynov, zníži taxáciu neželaného správania sa (konzumácie škodlivých produktov). No aj ak bude vplyv na skleníkové plyny neuspokojivý, zaznamená sa pozitívny zdravotný výsledok v dôsledku poklesu spotreby červeného mäsa a zníženie utrpenia zvierat vo veľkochovoch.

IV. Potenciálne obavy z antropoinžinierstva

Pri obrane antropoinžinierstva sa pozrime na niektoré obavy z neho.

Bezpečnosť

Tak ako všetky biomedikálne liečby, aj antropoinžinierstvo nesie so sebou niektoré riziká. Ak sa deťom podávajú hormóny, aby boli menšie, môže to mať vedľajšie účinky. Steroidné preparáty môžu vyvolať skorý nástup puberty a iné hormonálne poruchy. Somatostatín zvyšuje riziko žlčových kameňov. Oxytocín robí celú spoločnosť zraniteľnou tými, čo chcú využiť dôveru a veľkodušnosť väčšiny. Riziká antropoinžinierstva musia byť minimalizované.

Ak behaviorálne a trhové opatrenia nestačia na zmiernenie klimatických zmien, treba siahnuť po antropoinžinierstve napriek jeho slabinám. Spoločnosť robí biomedikálne zákroky napriek ich rizikám. Ľudia sa očkujú proti infekčným chorobám, aby chránili seba a svoje okolie, hoci zákrok niekedy končí smrťou. Klimatické zmeny sú aspoň také nebezpečné ako uvedené problémy a preto ich treba brať vážne.

Vzťah k ľudskej prirodzenosti

Keďže antropoinžinierstvo patrí do veľkej skupiny biomedikálnych technológií, ktorých cieľom je zmena, resp. zlepšenie situácie ľudí, budí podobné etické dilemy ako biomedikálne zákroky vo všeobecnosti.

Michael Sandel vyslovil už v roku 2004 námietku, že antropoinžinierstvo predstavuje „prometeovskú ašpiráciu na premenu prírody vrátane ľudskej prirodzenosti, čo má slúžiť naším cieľom a uspokojiť naše túžby“. Viacerí environmentalisti sú toho názoru, že to bolo práve naše pôsobenie, čo vyvolalo klimatické zmeny. Vytýkajú antropoinžinierstvu, že tiež sa mieša do záležitostí prírody. Hlásajú, že je morálne neprípustné pôsobiť na ľudskú prirodzenosť, pretože je to pôsobenie na prírodu a pôsobenie na prírodu je morálne neprípustné. Tento názor – aspoň vo svojej nekvalifikovanej forme – by znamenal, že očkovanie, úľava bolestí u rodičky atď. sú neprípustné, lebo pôsobia na prírodu.

Sandel má námietky proti zlepšovaniu situácie ľudí čiastočne preto, lebo mnohí ľudia „chcú, aby to slúžilo ich cieľom a uspokojilo ich túžby“. Je pravda, že je to v mnohých prípadoch osobné želanie, ale klimatické zmeny poškodzujú množstvo ľudí a živočíchov, ktorí sú na ne citliví.

Premena našich detí

Hoci niektoré z riešení antropoinžinierstva sa týkajú jednotlivcov, autonómne sa rozhodujúcich pre svoju zmenu, iné sa týkajú inžinierstva detí. Je etické, aby rodičia robili voľbu, ktorá nezmeniteľne zasiahne životy ich detí? Je to dôležitá otázka, ale hodno pripomenúť, že nie všetky opatrenia antropoinžinierstva, týkajúce sa detí, sú nutne kontroverzné. Mali by sme ako rodičia námietky proti vzdelávaniu našich detí ako prostriedku na zníženie ich neskoršej pôrodnosti? Sú dôkazy, že mnohí rodičia sú šťastní, keď sa ich deti vzdelávajú. Niektorí rodičia dokonca úmyselne dávajú svojim zdravým deťom Ritalin, aby sa vedeli koncentrovať a dosiahli v škole lepšie výsledky, hoci tento preparát je pre deti s ADHD (hyperaktivita s poruchou pozornosti) a iste má vedľajšie účinky.

Iste bude problém s kontroverzným antropoinžinierstvom u detí – napríklad robiť ich menšími – a s autonómiou a hranicami rodičovskej autority. Rozsah sa bude meniť od prípadu k prípadu. Mali by sme sa pripraviť na to, že na pretras prídu aj ďalšie kontroverzné témy. Je pravdepodobné, že súčasné riešenia problému zmiernenia dôsledkov klimatických zmien neuspejú v predpokladanom rozsahu a milióny ľudí budú trpieť hladom, nedostatkom vody, chorobami a pobrežnými povodňami. V lekárskej literatúre nachádzame autorov, ktorí sú toho názoru, že aj keď je nejaká technológia kontroverzná, majú rodičia právo sociálne a biologicky modifikovať svoje deti do tých čias, kým to deťom osoží a kým neexistuje lepší spôsob na dosiahnutie takého cieľa. Nie každý podpíše tento spôsob uvažovania, ale nemáme viac miesta na jeho analýzu. Sme presvedčení, že máme pravdu, ak nevylučujeme kontroverzné riešenia antropoinžinierstva, ale meriame ich inými opciami.

Antropoinžinierstvo a spoločnosť

Antropoinžinierstvo môže byť v poriadku pre jednotlivca, ale škodlivé pre spoločnosť ako celok. Niektorým ľuďom sa môže nepáčiť, že snaha urobiť ľudí menšími prenesie ťarchu (a riziko) podujatia na ochranu prostredia na najväčšmi znevýhodnených členov spoločnosti, ktorí už aj tak sú menšej postavy.

Najlepšie využívanie zdrojov

Za predpokladu, že zdroje potrebné na zmiernenie klimatických zmien – čas, peniaze, mozgová sila/ľudské zdroje atď. – sú obmedzené, vedie pridelenie zdrojov na rozvoj antropoinžinierstva k ich nedostatku pri štúdiu iných typov riešenia. Už to môže byť dôvod na zastavenie rozvoja antropoinžinierstva. Tento argument sa používal aj proti klimatickej adaptácii, aj proti geoinžinierstvu. Niektorí vedci namietajú, že pri porovnaní s inými riešeniami prináša antropoinžinierstvo za veľké náklady relatívne málo úžitku Táto námietka sa týka predovšetkým riešení typu znižovania fertility zlepšením vzdelania alebo zvyšovaním altruizmu a empatie pomocou oxytocínu, čo sú pomerne nepriame prostriedky na zmiernenie klimatických zmien, lebo vyžadujú veľa krokov v príčinnej reťazi, kým zapôsobia. Záverom môže byť názor, že použitie antropoinžinierstva na zmiernenie klimatických zmien je slabé využívanie zdrojov.

Môže sa teda ukázať, že antropoinžinierstvo nie je najlepší spôsob prístupu k problému klimatických zmien, ako sa to stalo v početných iných prípadoch. Pripustiť to však už teraz by znamenalo ignorovať uznávaný fakt, že klimatické zmeny sú veľmi vážny súčasný problém a nevieme, ktoré riešenie bude najúčinnejšie. Zistiť, do akej miery je antropoinžinierstvo – alebo iné do úvahy prichádzajúce riešenia – hodné ďalšieho sledovania, je v podstate empirická výzva pre otvorené mozgy.

Obmedzený záujem

Nakoniec a možno najzrejmejšia námietka proti nášmu návrhu antropoinžinierstva je, že je to absurdná idea: kto so zdravým rozumom môže chcieť robiť svoje deti menšími? Sme si dobre vedomí toho, že je to na prvý pohľad bizarná idea, navrhovať nižší, ale pre životné prostredie vyhovujúcejší vzrast, no nevyhýbali sme sa možnosti vyvolať diskusiu.

Chceme zdôrazniť, že riešenie zdanlivo absurdných a drastických ideí môže byť dôležitým učebným procesom a nevenovať sa mu by mohlo znamenať stratu možnosti riešiť nejaký problém, najmä ak sa stane akútnym. História je plná príkladov ideí, ktoré sú dnes bežné až neoceniteľné, ale boli zosmiešňované a zavrhované pri prvom vyslovení. V roku 1872 nazval Pierre Pachet, profesor fyziológie v Toulouse, Pasteurovu teóriu infekčných zárodkov „smiešnou fikciou“. Western Union vytýkala v roku 1876 tzv. „telefónu“ toľko technických ťažkostí, že sa ním nemienila zaoberať ako prostriedkom komunikácie. Lord Kelvin, prezident Kráľovskej spoločnosti, tvrdil ešte v roku 1895, že stroje ťažšie ako vzduch predsa nemôžu lietať. A Thomas Watson, šéf IBM, v roku 1943 pochyboval, že svet bude raz potrebovať viac ako päť počítačov. Mnohí, čo ešte pred pár desaťročiami neverili na klimatické zmeny, dnes ich považujú za najvážnejší problém súčasnosti; kedysi boli odmietaní ako „ochranári“. Z toho plynie poučenie, že hoci spravidla správne posudzujeme, ktoré myšlienky si nezasluhujú našu pozornosť, občas zanedbáme užitočné a hodnotné návrhy.

Z tu navrhovaných riešení v prospech planéty je zmenšovanie detí najkontroverznejšie. Nejde o to, že by sa pochybovalo o jeho účinnosti; pochybuje sa o tom, či sa podarí presvedčiť mnohých, aby to robili. Príčina, prečo sa mnohí ľudia (absolútna väčšina, pozn. prekl.) stavajú k tejto idei negatívne, nie je to, že pochybujú o jej účinnosti na klimatické zmeny, keby sa realizovala, ale že pochybujú, či sa mnohí budú dať presvedčiť, aby ju realizovali. Niečo z toho má povahu viery: výška sa v našej spoločnosti považuje za výhodu. Vysokí chlapci sú pre ženy atraktívnejší ako nízki (Kurzban and Weeden 2005) a v živote dosahujú úspešnejšiu kariéru (Judge and Cable 2004). Z toho vyplýva prijateľný záver, že ľudia nebudú chcieť robiť seba alebo svoje deti menšími.

Prvá odpoveď na to je, že ak je niektorý postup antropoinžinierstva pre niektorých ľudí nepríťažlivý, neznamená to, že nemá byť k dispozícii pre iných. Mnoho bežne prístupných vecí budí záujem len u málo jednotlivcov, napr. tetovanie, skoky na lane alebo maratón. V prípade osobitného antropoinžinierstva, vzbudzujúceho len obmedzený záujem, sa zdá, že je lepšie, ak je určité riešenie k dispozícii pre tých málo záujemcov, než by nemalo vôbec existovať.

Po druhé, čo nie je atraktívne dnes, nemusí byť také zajtra, pretože ľudské chute a postoje sa môžu meniť a menia sa. Napríklad vzťah ľudí k vegetariánstvu sa zmenil v dôsledku jeho etickej hodnoty. Nedávna štúdia ukázala, že tí, ktorým záleží na ich telesnej váhe, skôr stučnejú medzi ľuďmi s nadváhou ako v prostredí priemerných (Blanchflower, Oswald et al., 2008).

Ak aj čo len pomerne malý počet ľudí urobí svoje deti menšími, môže to viesť po čase k redukcii do tej miery, akú výšku považujú ostatní za minimálnu. Pri správnej podpore, napr. daňovej úľave, aj iní pristúpia na menšie vlastné deti.

Po tretie, treba sa mať na pozore pred devízou status quo. Je bežné, že ľudia dávajú prednosť súčasnej situácii pred novou, ktorá je neznáma, ba niekedy aj pred takou, ktorá je merateľne lepšia (Bostrom a Ord). Robiť vlastné deti menšími môže byť nepríťažlivé, ale taký môže byť aj výhľad na život detí v spoločnosti ochromenej zvykmi a environmentálnymi dôsledkami spôsobu života svojich predkov. Pokúsme sa však obísť preferenciu pre status quo a predstavme si, že naši predindustriálni predkovia mali možnosť voľby medzi a) svetom s deviatimi miliardami ľudí, ktorí pôsobili na vlastnú biológiu, takže teraz je väčšina z nich menšia ako by boli bývali, ktorí však v dôsledku toho žijú v udržateľnom svete; b) medzi svetom tiež s deviatimi miliardami ľudí, ktorí však nič nerobili, aby zmenšili svoju výšku a v dôsledku toho žijú v neudržateľnom svete; a c) medzi svetom so šiestimi miliardami ľudí, ktorí neintervenovali, aby ovplyvnili svoju výšku a žijú v udržateľnom svete. Nie je samozrejmé, že pre našich predindustriálnych predkov muselo byť najneprijateľnejšie riešenie a). Zdá sa plauzibilným, že uprednostnili a) pred b) alebo c), pretože umožnilo žiť viac ľudom v udržateľnom prostredí.

Nakoniec treba pripomenúť, že napriek pokušeniu zamerať sa na najprovokatívnejší spôsob ľudského inžinierstva, ktoré je v tomto prípade náhodou aj najmenej príťažlivým, antropoinžinierstvo nie synonymum nedostatku príťažlivosti.

Ako sme už povedali, jednou z ciest zníženia veľkosti uhlíkovej stopy je zníženie výšky. Druhou cestou je zníženie hmotnosti, ktoré bude asi menej kontroverzné. Zásadne nie je dôvod, prečo by sa nemalo vynájsť také antropoinžinierstvo, ktoré bude aj potláčať klimatické zmeny, aj bude atraktívne pre jednotlivcov. Zvýšenie vzdelanosti a farmakologicky navodené odmietanie mäsa sa pravdepodobne bude páčiť mnohým ľuďom, pretože vzdelanosť a zdravotné výhody vegetariánstva sú dobré samy osebe.

Záver

Dúfame, že sme poskytli obraz toho, čo môže pre klimatické zmeny znamenať antropoinžinierstvo. Sme toho názoru, že antropoinžinierstvo je potenciálne menej riskantné ako geoinžiniertsvo a s trhovými a behaviorálnymi riešeniami má vyhliadky na úspech. Iste sa dá veľa povedať pre a proti nemu a dúfame že sa v súvislosti s klimatickými zmenami rozvinie široká diskusia.

Keďže klimatické zmeny ovplyvnia mnohé aspekty života všetkých ľudí na celej Zemi a behaviorálne a trhové zmeny nebudú stačiť na ich oslabenie, sme si istí, že antropoinžinierstvo treba brať do úvahy a intenzívne študovať.

Prameň: S. Matthew Liao a i., Human Engineering and Climate Change, Ethics, Policy and the Environment, 2. 2. 2012.

Beer Oskar – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Oskar Beer sa narodil 12. októbra 1923 v Detvianskej Hute, okres Detva. Jeho otec, tiež Oskár, bol úradník (notár). Bol Slovák a katolík. Maturoval v roku 1941 na Štátnom slovenskom gymnáziu vo Zvolene.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra VŠV vo Viedni. Mal štipendium mesačne 100 RM a dostal imatrikulačné číslo 5560. Po vypuknutí SNP prerušil štúdium a vrátil sa do vlasti.

Pri prechode na VŠV v Brne mu bolo uznané 6 semestrov a 27. 10. 1945 sa zapísal do 7. semestra. Diplom veterinárneho lekára dosiahol 4. 5. 1948. Promovaný nebol.

Vo Viedni sa vedelo, že Oskar Beer si „privyrába“ činnosťou u rozhlasovej stanice Donausender (Vysielač Dunaj), ktorá vysielala správy a iné programy v rečiach všetkých podunajských národov, teda aj po slovensky. Čítal správy a hral v divadlách.

Samozrejme sa mu to v Brne vytklo, ale trest nebol taký veľký, aký sa miestami dával za spoluprácu s okupantom. Pri odovzdávaní doktorskej dizertačnej práce mu rektorát oznámil, že t. č. sa mu obhajoba nepovoľuje a jeho prípad bude riešený neskôr. Pravdepodobne to bolo z trucu, že keď neskôr by bol mohol predložiť a obhajovať dizertačnú prácu, neurobil to. To bol aj môj prípad.

Pôsobil vo Zvolene a v Lučenci, Martina Rázusa č. 42, kde 24. mája 1995 zomrel.

Pozri tab. 11.

Belica Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Štefan Belica sa narodil 1. februára 1925 v Nitre. Jeho otec Pavel Belica bol úradník. Maturoval v roku 1944 na Štátnom slovenskom gymnáziu v Zlatých Moravciach.

Zápisom do 1. semestra Vysokej školy veterinárskej vo Viedni dňa 15. 6. 1944 začal síce študovať veterinárstvo, no v štúdiu nepokračoval a stopa po ňom sa stráca.

Pozri tab. 15.

Bendík Ján – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ján Bendík sa narodil 7. júna 1921 v Spišskej Sobote, okres Poprad. Jeho otec Bartolomej bol úradník. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva.

Maturoval na Slovenskom gymnáziu v Kežmarku v roku 1941.

Začal študovať v Hannoveri v roku 1942, po 2. semestri prešiel v roku 1943 do Viedne. Pri zápise do 4. semestra udáva štipendium 800 RM od Slovenskej armády. V roku 1945 prestúpil na VŠV v Brne, kde dosiahol diplom 19. 12. 1947 a promovaný bol 12. 2. 1949.

Miesto otca Bartolomeja, uvedeného na nacionále vo Viedni, uvádza na zápisnom liste v Brne matku Janku, domácu.

V rokoch 1960 – 1981 pôsobil na Štátnom veterinárnom ústave v Spišskej Novej Vsi. Zomrel 13. apríla 1998 v Spišskej Novej Vsi.

Jeho mladší brat Bartolomej (Berco) začal študovať veterinárstvo v Brne v roku 1946, ale skoro odišiel pokračovať do Poľska, čím sa stopa po ňom stratila (Sliepka).

Pozri tab. 13.

Diera Alois – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Alois Diera sa narodil 7. októbra 1921 v Gajdeli, okres Prievidza. Jeho otec, tiež Alois Diera, bol učiteľ. Bol nemeckej národnosti a katolík. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Prievidzi v roku 1941.

Na VŠV vo Viedni sa zapísal 13. 11. 1941 do 1. semestra so štipendiom 600 RM a 27. 2. 1942 do 2. semestra so štipendiom 115 RM. To bolo asi v prvom prípade štipendium na semester, v druhom prípade na mesiac.

Viac o ňom nevieme.

Pozri tab. 11.

Drexler P. – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

P. Drexler dostal v roku 1940 štipendium Ministerstva hospodárstva na začatie štúdia na VŠV vo Viedni, ale jeho imatrikulačný list sa v archíve školy nenachádza.

Pozri tab. 10.

Gdovin Tomáš – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Tomáš Gdovin sa narodil 8. apríla 1921 v Porúbke, okres Bardejov. Jeho otec Ján Gdovin bol roľník. Bol Slovák a evanjelik augsburského vyznania. Maturoval na Evanjelickom slovenskom kolegiálnom gymnáziu v Prešove v roku 1942.

Veterinárstvo začal študovať 2. 12. 1942 zápisom do 1. semestra VŠV vo Viedni. Mal štipendium 1 200 RM (takú výšku štipendia v RM neudal ani jeden viedenský študent) a dostal imatrikulačné číslo 5708. Po vypuknutí SNP sa vrátil do vlasti a štúdium prerušil.

Pri prestupe na VŠV v Brne mu bolo uznaných 5 semestrov štúdia vo Viedni plus úľava v dôsledku vojnových udalostí, takže v marci 1946 sa zapisoval do 8. semestra. 9. 7. 1946 dosiahol veterinársky diplom a 15. 2. 1947 obhájil doktorskú dizertačnú prácu.

V rokoch 1949 – 1951 pôsobil ako okresný veterinár v Seredi.

Od r. 1951 pôsobil na VŠV v Košiciach.

Zomrel 26. 4. 1969 v Košiciach.

Pozri tab. 12.

*

Jeho rodná obec Porúbka ho spomína na svojej webovej stránke takto:


Náš významný rodák:

Významným obyvateľom obce Porúbky bol prof. MVDr. Tomáš Gdovin. V roku 1934 študoval na meštianskej škole, v štúdiu pokračoval ďalej, až sa dostal na Veterinárnu VŠ do Brna, ktorú aj ukončil. Po zriadení veterinárnej VŠ v Košiciach tam účinkoval ako profesor, neskôr ako docent. V Porúbke 14. novembra 2001 bola usporiadaná slávnosť 80. výročia jeho narodenia a bola tu odhalená pamätná tabuľa, pod ktorú sa teraz dávajú kvety na jeho pamiatku.

Gonda Samuel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Samuel Gonda sa narodil 11. decembra 1922 v Jalakšovej, okres Levice. Jeho otec Ján bol hostinský. Bol slovenskej národnosti a evanjelik a. v. Maturoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici v roku 1941.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni zápisom do 1. semestra na jeseň roku 1941; dostal imatrikulačné číslo 5673. Dňa 15. 12. 1944 sa zapísal do 5. semestra.

Po oslobodení sa 26. 8. 1945 zapísal na VŠV v Brne do 2. výukového kurzu. Zo štúdia na VŠV vo Viedni mu boli započítané 4 semestre a prvá štátna skúška okrem encyklopédie pôdohospodárstva, a 1 semester dostal úľavu za svoju účasť na Slovenskom národnom povstaní, takže sa mu výukový kurz počítal za 6. semester, 27. 10. 1945 sa zapísal do 7. semestra a 15. 3. 1946 do 8. semestra.

Diplom získal 29. 7. 1946 a doktorát 15. 2. 1947.

V roku 1947 pôsobil na ŠDVÚ v Bratislave. V tom čase si našiel ženu, ktorá bola dcérou vyššieho hodnostára starého režimu Slovenského štátu. Jeho brat vtedy pracoval na Povereníctve pôdohospodárstva a dozvedel sa, že pre Samka by to malo zlé kádrové dôsledky. Varoval ho, aby to nerobil, ale Samko sa nepodvolil politickému nátlaku a oženil sa so svojou vyvolenou. Bol prepustený z veterinárnej služby a pridelený na prácu v kameňolome pri Leviciach, kde pracoval vyše roka.

Od roku 1950 pôsobil ako veterinár v Leviciach a býval v Bátovciach č. d. 108, okres Levice.

Zomrel 18. marca 2003 v Leviciach.

Pozri tab. 11.

Habara Ján – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ján Habara sa narodil 26. apríla 1922 v Dolnom Dubovom, okres Trnava. Jeho otec Ján bol učiteľ. Bol Slovák a katolík.

Maturoval 18. 5. 1943 na Slovenskom biskupskom gymnáziu v Trnave.

16. 6. 1943 sa zapísal do 1. semestra VŠV vo Viedni. Medzi štipendistami sa neuvádza a štipendium neudáva, hoci nepíše, že ho nedostáva; riadok necháva prázdny. 3. 11. 1943 sa zapisuje do 2. semestra, ale tým sa jeho stopa stráca.

Pozri tab. 14.

Izák Štefan – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Štefan Izák sa narodil 1. decembra 1923 v Starom Tekove, okres Levice. Jeho otec Ján bol sprievodca na železnici. Bol Slovák a katolík. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Topoľčanoch v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni v roku 1943; do 1. semestra sa imatrikuloval 23. 11. 1943 s imatrikulačným číslom 5806. Mal štipendium 150 RM.

Po 2 semestroch a prerušení štúdia pre vojnové udalosti prestúpil v lete 1945 na VŠV do Brna, kde štúdium ukončil získaním diplomu 12. 1. 1949 a doktorátom 12. 2. 1949.

Pôsobil na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach.

Pozri tab. 14.

*

Doc. MVDr. Štefan Izák – 85 ročný

1. 12. 1923 sa v Starom Tekove, okres Levice, narodil dlhoročný pracovník našej školy a prvý vedúci Katedry hygieny a technológie potravín – doc. MVDr. Štefan Izák. Po absolvovaní základnej školy maturoval na gymnáziu v Topoľčanoch v roku 1943. Po maturite sa rozhodol pre štúdium veterinárskej medicíny, a keďže u nás takej školy nebolo a v Čechách bola z politických dôvodov zatvorená, zapísal sa na Vysokú školu veterinársku vo Viedni, kde absolvoval dva semestre. Po novootvorení Vysokej školy veterinárskej v Brne pokračoval vo svojom štúdiu, ktoré ukončil v roku 1949 a v tom istom roku bol aj promovaný na MVDr. Ešte počas vysokoškolského štúdia nastúpil na polročný pracovný pomer na Výskumný ústav pre mäso v Brne, kde pod vedením laureáta štátnej ceny doc. Hökla pracoval vo výskume.

Po promócii nastúpil na krátky čas povinne do služieb Povereníctva pôdohospodárstva na inseminačnú stanicu v Novosade, okres Trebišov. Ešte v tom istom roku 1949 nastupuje natrvalo do zamestnania na práve sa zakladajúcu Vysokú školu veterinársku v Košiciach, s krátkym návratom do Brna, kde mu bol umožnený hodnotný jednoročný študijný pobyt na Höklovom Ústave pre hygienu potravín s cieľom zdokonalenia sa v hygiene a technológii potravín a surovín živočíšneho pôvodu. Po návrate do Košíc sa ujal funkcie vedúceho Ústavu pre technológiu potravín a neskôr aj Ústavu pre hygienu potravín. Vyžadovalo to vybrať a upraviť najvhodnejší objekt, ten špeciálne adaptovať a materiálne vybaviť pre potreby katedry. Doc. Izák sa úspešne zhostil tejto úlohy, takže mohol pristúpiť aj k vlastnej výučbe svojich disciplín. Výučba z technológie potravín začala podľa plánu v šk. r. 1951/52, hygiena potravín v šk. r. 1953/54. Už v r. 1952 napísal a vydal skriptá z technológie potravín, čo bola vôbec prvá učebná pomôcka, ktorá vyšla na tunajšej škole. Je držiteľom ceny rektora, ktorú dostal ako vedúci spoluautorov za učebné skriptá Hygiena a technológia mäsa a mäsových výrobkov (1987). Úspechom bolo vydanie spoločného diela pracovníkov brnenskej a košickej Katedry hygieny potravín VŠV, t. j. celoštátna učebnica: Izák, Š. a kol.: Hygiena potravín III., ktorá pod jeho vedením vyšla v r. 1978.

Jubilant bol školiteľom desiatok poslucháčov pri spracovaní diplomových prác, bol vedúcim ŠVOČ, vedúcim talentovaných študentov, viackrát vedúcim učiteľom ročníka. Na Slovensku v tom čase bol úsek hygieny potravín v praxi pomerne zanedbaný, a preto sa snažil udržiavať úzky styk s praxou. Na katedre sa vyšetrovali vzorky mäsa a mäsových výrobkov hlavne z košického mäsopriemyslu v rámci päťročnej patronátnej činnosti. Vzorky sa dodávali denne, čo bola asi prvá podniková výstupná kontrola na Slovensku. Za túto činnosť Povereníctvo potravinárskeho priemyslu udelilo katedre pochvalné uznanie.

Veľkú pozornosť venoval doc. Izák rozličným seminárom a postgraduálnym školeniam ako pre veterinárov-hygienikov, tak aj pre pracovníkov mäsospracujúcich či mliekarenských podnikov. Katedra hygieny pod vedením doc. Izáka už v r. 1952 a 1953 usporiadala dva semináre venované boju proti stratám v mäsovom priemysle (vôbec prvý seminár, ktorý sa konal na pôde košickej VŠV) a chladeniu a zmrazovaniu potravín. Počnúc rokom 1955 katedra uskutočnila prvé kurzy pre mäsoprehliadačov – laikov z celého Slovenska i prvé postgraduálne školenia z hygieny potravín pre veterinárskych lekárov z praxe. Neskôr to boli vedecké konferencie, tzv. Höklove dni, ktoré sa každý tretí rok organizovali na Slovensku.

V rámci výskumnej činnosti ako zodpovedný riešiteľ obhájil viacero vedeckých záverečných správ. Veľmi diskutovanou problematikou bola diskolorácia (zelenanie) mäsových výrobkov. Doc. Izák v rámci riešenia tejto problematiky prihlásil vynález a boli mu udelené dva československé patenty. Okrem iného aktuálnou problematikou riešenou na katedre bola aj biologická hodnota bielkovín mäsa ošípaných a kurčiat prikrmovaných kvasnicami vyrobenými na báze petrochemických surovín a výskum mechanizmu tvorby bielkovín po aplikácii rozličných stimulátorov rastu. Dva roky vystavoval doc. Izák svoje exponáty na Agrokomplexe v Nitre, kde pre VŠV získal čestné uznanie.

Doc. Izák bol oponentom početných kandidátskych prác, habilitačných spisov a záverečných správ. Má vyše 100 vedeckých publikácií. Mnohokrát vystupoval či sám bol ideovým a organizačným vedúcim odborných podujatí.

Za svoju pracovnú aktivitu bol ocenený Adámiho medailou, Höklovou medailou, medailou ČSSR veterinárstva i Vysokej školy veterinárskej v Brne a titulom Zaslúžilý pracovník VŠV Košice.

Doc. Izák vybudoval a 20 rokov viedol katedru hygieny potravín. V roku 1961 po úspešnej habilitácii bol ustanovený za docenta pre hygienu potravín. Na tunajšej vysokej škole 40 rokov prednášal a skúšal hygienu potravín a technológiu potravín živočíšneho pôvodu. V roku 1989 odchádza do dôchodku, ale ešte dva roky pôsobí ako vedúci oddelenia hygieny na bitúnku EVS v Zemplínskej Teplici.

Súčasná katedra hygieny a technológie potravín sa pripája ku gratulácii krásneho jubilea, ktorého sa dožíva pán docent Izák a vyslovuje poďakovanie za činnosť na tejto katedre.

Autor: prof. MVDr. D. MÁTÉ, PhD., a kolektív Katedry hygieny a technológie potravín UVL v Košiciach.

Prameň: Veterinársky spravodajca, č. 3/4, 2008.

Klára Gejza – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Gejza Klára sa narodil 24. januára 1923 v Hornom Ďúrade, vtedy okres Vráble, dnes Levice. Bol evanjelického reformného vyznania a slovenskej národnosti.

Maturoval v roku 1942. Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Budapešti v r. 1942.

30. 10. 1945 prešiel na VŠV v Brne, pričom mu uznali 6 semestrov štúdia v Budapešti, takže sa pod číslom 2860 mohol zapísať do 7. semestra. V Brne sa zdržal asi dva mesiace, ale nepáčilo sa mu tam a vrátil sa do Budapešti. Po skončení pracoval ako obvodný veterinárny lekár v Kondoroši, blízko rumunských hraníc.

Pozri tab. 9.

Kralovič Pavol – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Pavol Kralovič z Lamača dostal v roku 1940 štipendium Ministerstva hospodárstva na začatie štúdia na VŠV vo Viedni, ktorého sa zriekol Mikuláš Špaňo z Klina, okres Námestovo, ale jeho imatrikulačný list sa v archíve školy nenachádza.

Pozri tab. 10.

Klauzer Ladislav – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ladislav Klauzer sa narodil 9. marca 1914 v Hanušovciach n. T., okres Vranov n. T.

Veterinárstvo vyštudoval na VŠV v Brne v rokoch 1935 až do 27. 10. 1939, keď dosiahol diplom. Dá sa predpokladať, že zatvorenie školy a vojnové udalosti mu oddialili dosiahnutie doktorátu až do 27. 2. 1946.

Pôsobil v Prešove, Košiciach a Barci.

Pozri tab. 4.

Naďorďa Ján – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ján Naďorďa-Naď sa narodil sa 4. augusta 1918 na Dolnej zemi v Ruskom Kerestúre/Krsture, čo je časť obce Kula, okres Západná Báčka vo Vojvodine v Srbsku. S výrazom Krotur som sa stretol len v brnianskom dokumente, wikipedia ho nepozná. Pravdepodobne ide o prepis.

Veterinárnu medicínu začal študovať v Záhrebe, no potom pobudol 5 rokov na VŠV v Budapešti a štúdium ukončil po skončení 2. svetovej vojny na obnovenej VŠV v Brne: Diplom dosiahol 16. 4. 1947 a doktorát 28. 6. 1947.

Pracoval celý život v Senci. V roku 1956 dostal poverenie vystavať v Senci nemocnicu pre hospodárske zvieratá. Zomrel 29. 8. 2000 v Senci.

Pozri tab. 4.

*

Stopy po človeku… Alebo – z roviny v Báčke na rovinu k Sencu

Ján Sand


„Pán doktor, veď tá kravička dojí osemnásť litrov! Musí ísť na bitúnok?! Nie je to škoda?“

V hlase starého roľníka cítiť horký žiaľ a trocha nádeje. Jeho najlepšia dojnica má ťažký dych, v moči i stolici je plno krvi… Na paši sa jej spolu s trávou dostali do papule aj črepy. Ktovie aké, odkiaľ – to je už jedno. Mladý veterinár, doktor Janko Naďorďa, má zlosť aj sám na seba – je bezmocný. Píše sa rok 1955 a v Senci nie je veterinárna nemocnica…

V ten deň sa rozhodol – takýchto prípadov bolo po vojne veľa – že za pomoci úradov nemocnicu založia. Veď on je predsa veterinár – chirurg!

Keď sa na Dolnej zemi v Ruskom Kerestúre narodil Naďorďovcom syn Ján, písal sa rok 1918. Prvá svetová vojna sa chýlila ku koncu. Slovenskí kolonisti, usídlení v dnešnej juhoslovanskej Báčke, boli roľníci, remeselníci a malú časť tvoril stredný stav. Tvrdo pracovali, zveľaďovali pôdu – niekdajšie močariny – a strážili si vieru i jazyk. Obec bola (i je) gréckokatolícka, s vlastným chrámom, farou (ako Rusíni povedia – „parochijou“) a jej občania gramotní. Ak sa dnes započúvate do ich rozhovorov, zazvučia vám v ušiach mäkké tóny východoslovenského nárečia, zrodeného kdesi na Zemplíne.

Jankov dedo, mamin otec Michal Mudry bol duchovný. Staral sa o svoje „ovečky“ s láskavou prísnosťou skúseného človeka. Bol za vzdelanie a pokrok. Z vnuka chcel mať – akože ináč – kňaza. Lenže život bežal svojím smerom…

Štúdium veterinárstva

Po maturite sa mladý Naďorďa dal na štúdium veterinárneho lekárstva. Najprv v Záhrebe. Štúdium nebolo lacné. Ak sa to prepočítalo z dinárov (rodičia platili osemsto mesačne) na obilie – tak internát, strava a školské poplatky vyšli na desať metrákov žita za tridsať dní… Zem, obrábaná na odvodnených močarinách, dávala obživu aj budúcemu doktorovi – veď jej to isto vráti, keď spromuje!

Vojna, tá druhá v tomto storočí, roztrhla Juhoslovanské kráľovstvo na kusy. Ján odchádza z paveličovského Záhrebu do Budapešti. Pokračuje v štúdiách v meste, ktoré sa na takmer päť rokov stalo hlavným mestom aj pre dolnozemských Slovákov – Horthy zabral Báčku po útoku na Belehrad ako svoju kolóniu.

Vojna sa skončila tesne pred koncom štúdia. Dokončil ho v Brne. Moravská metropola mu konečne dopriala mierové časy a pocit, že je medzi svojimi. Tam sa dopracoval aj k titulu Medicinae veterinariae doctor – MVDr. Prvý sen sa mu splnil…

Povojnové časy ho zaviali do Senca. Práce bolo veľa. Roľníci a gazdovia chodili nielen po radu, ale veľmi často tak, ako starý Pišta báči, s nádejou v očiach dúfali v zázrak – vylieči doktor strakušu? Klince, drôty, črepy – to všetko sa neraz dostalo do útrob hoviadok, keď bol pastier nepozorný. Vtedy by pomohol iba rýchly chirurgický zákrok. V Senci mali odborníka (a Ján Naďorďa ním bol), ale nebolo nemocnice!

Ľady sa prelomili v päťdesiatom šiestom – naliehanie zverolekára, dobrá vôľa spolupracovníkov a pochopenie okresných autorít priniesli ovocie. Doktor Naďorďa dostáva za úlohu vybudovať nemocnicu pre hospodárske zvieratá. Vydelili pre ňu staršiu budovu s hospodárskym dvorom a starými maštaľami neďaleko železnice… Jeho menujú okresným veterinárnym lekárom. Práce je vyše hlavy.

Stavba nemocnice

„Začali sme od klinca! Pracovné čaty neboli veľké. Murári však dokázali, že sú majstri bieleho remesla! Zriadili sme laboratórium, operačku, vyšetrovňu i stojiská pre »pacientky a pacientov«. Senec bol okresom, vzniknuté družstvo i majetok potrebovali neustálu pomoc. Odbornú spoluprácu sme rozvíjali s každým, kto sa o nás dozvedel. Senec získal dobré meno nielen v krajskom rámci – o nás vedeli kapacity ako prof. Mačička z Dolného Kubína, prof. Klobouk z Brna… Mená ako Jablonský, Klokner, Moško boli zárukou, že sa veterinárna prax v našom okrese držala najnovších poznatkov.“

Roky náročnej, ale peknej práce ubiehali veľmi rýchlo. Na vrchole bola tesne pred rokom 1989 – seneckí poľnohospodári vlastnili vtedy dvetisícšesťsto kusov hovädzieho dobytka! Nespomíname okolité obce a mestečká, kde boli hydinárske farmy, ošipárne…

Rozšafnej, dotovanej sebestačnosti bol však zrazu koniec!

Nostalgia za mladými rokmi

„A nemusel byť, keby nebolo tých nerozumných, mantinelistických ťahov po revolúcii!“ – hlas osemdesiatročného zverolekára dostáva trpkú príchuť… „V Senci je teraz iba »drobné« pacientstvo – psy, mačky a kanáriky. Nieto koňa, kravy… Poodchádzali veterinárni lekári, mladí sa zmenili na dílerov s krmivami a liekmi a my – postarší – sme v penzii!“

Zo slov Jána Naďorďu cítiť viac ako nostalgiu za mladými rokmi. Trápi ho pocit, že to, čo budoval spolu so svojimi kolegami celé roky, nebude mať opatrovateľov. Teší ho len jedno – keď mal v tohtoročnom horúcom auguste osemdesiatku, prišli mu gratulovať nielen kolegovia a najbližšia rodina, ale uznanie mu vyslovil aj M. Chrťan – prednosta Okresného úradu a odborníci z ministerstva, Štátneho veterinárneho ústavu a mnohé ďalšie celebrity…

Z fotografií, rozložených na stole, sa pozerá na nás život. V bielom plášti na nemocničnom nádvorí mladý lekár, tridsiatnik… Za stolom, kde tróni fľaša kvalitného seneckého vína (z vlastnej pivnice a oceneného na výstave) spomína bielobradý kmeť na prežité časy. Na časy tvrdé, ale plné práce, ktorá zanechala v tomto kraji stopy nadšenca, stopy po citlivých rukách zverolekára a humanistu Jána Naďorďu, rodáka z Ruského Kerestúra v Juhoslávii. Z obce, ktorú založilo 12 slovenských rodín v roku 1752…

Zima je aj v ľudských príbytkoch časom bilancií. A Vianoce osobitne. U Naďorďov v Senci sú zásluhy porátané. Diplomy, blahoželania, ocenenia… Do ďalších rokov mu želá dobré zdravie aj redakcia nášho týždenníka!

Prameň: Ján Sand, 1998. „Stopy po človeku…“, Roľnícke noviny, č. 50/51, str. 15.

Bartík Michal – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Michal Bartík sa narodil 29. septembra 1921 v Nitrianskych Sučanoch, okres Prievidza. Jeho otec Alojz Bartík bol poštový úradník. Bol slovenskej národnosti a katolíckeho náboženstva. Maturoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Prievidzi v roku 1941.

Veterinárstvo začal študovať 20. 11. 1941 zápisom do 1. semestra na VŠV vo Viedni s imatrikulačným číslom 5582 a štipendiom 600 RM. Po skončení vojny prestúpil na VŠV v Brne, kde 15. 5. 1945 získal diplom a 15. 2. 1947 doktorát veterinárnej medicíny. Jeho dizertačná práca mala názov Otravy postrekovými prostriedkami obsahujúcimi dinitro-o-kresol.

Jeho hlavné pracoviská boli VŠV v Košiciach. V roku 1990 odišiel definitívne do dôchodku a odsťahoval sa do Brna, kde 12. 1. 2008 zomrel.

Pozri tab. 11 a tab. 17.

*

Odhalenie pamätnej tabule prof. MVDr. Michala Bartíka, DrSc.,

zakladateľa veterinárskej biochémie a toxikológie, akademického funkcionára a dlhoročného vedúceho Katedry chémie a biochémie Vysokej školy veterinárskej v Košiciach, sa uskutočnilo pri príležitosti jeho nedožitých 90-tych narodenín dňa 9. 12. 2011.

Vo vstupnej hale pavilónu chémie tak bude pripomínať pamiatku tohto významného biochemika a toxikológa žulová tabuľa z dielne akademického maliara Arpáda Račka. Pred samotným odhalením tabule sa v posluchárni pavilónu chémie stretli na seminári venovanom nedožitým deväťdesiatym narodeninám prof. Bartíka pozvaní hostia, medzi ktorými bol jeho syn MVDr. Michal Bartík a ďalšia rodina, bývalí kolegovia a priatelia, súčasní členovia katedry chémie, biochémie a biofyziky a členovia vedenia univerzity na čele s rektorom prof. MVDr. Emilom Pilipčincom, PhD., ktorý vo svojom príhovore predstavil život a dielo prof. Bartíka, ktorý celý svoj profesionálny život zasvätil veterinárnej medicíne a chémii, a ktorý sa vyše štyridsať rokov podieľal na založení a formovaní veterinárnej chémie, biochémie a toxikológie na našej univerzite.

Napriek vynikajúcim vedeckým a pedagogickým výsledkom nebola cesta získavania príslušných hodností pre prof. Bartíka bezproblémová. Po získaní hodnosti kandidáta vied na zasadnutí Vedeckej rady Vysokej školy poľnohospodárskej v Brne v roku 1961 a udelení vedeckej hodnosti doktora vied na zasadaní Vedeckej rady Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre v roku 1969 nasledoval návrh na menovanie profesorom, ktorý bol prerokovaný a schválený, ale rozhodnutím orgánov Komunistickej strany Slovenska v roku 1970 bolo menovacie pokračovanie prerušené a prof. Bartík nesmel vykonávať pedagogickú prácu a učiť študentov riadneho denného štúdia do akademického roku 1980/81. Jeho menovanie profesorom bolo nakoniec s desaťročným omeškaním zavŕšené v roku 1980. Mnohé prekážky boli spojené s procesom budovania katedry, čo si vyžadovalo nemalé úsilie prof. Bartíka a celého kolektívu, podarilo sa im však zaradiť toto pracovisko na špičku v biochemickom výskume v rámci celej republiky i za jej hranicami. Preto bolo nielen osobnou tragédiou, keď musel prof. Bartík v roku 1971 po 21-ročnom budovaní odovzdať z politických dôvodov vedenie katedry.

Šírka profesionálnych záujmov prof. Bartíka bola nevšedná. Za nové prístupy v diagnostickej praxi a zavedenie nových metód boli prof. Bartíkovi a jeho spolupracovníkom udelené tri zlepšovateľské preukazy, dve autorské osvedčenia Úradu pre vynálezy a objavy v Prahe a v akademickom roku 1988/89 bolo prof. Bartíkovi udelené zvláštne ocenenie ČSAV v Prahe za dosiahnuté výsledky výskumu v oblasti vývoja originálnych metód na stanovenie aktivity pepsínu.

Prof. Bartík okrem vedenia ústavu a katedry zastával v rokoch 1953 až 1957 aj akademickú funkciu prodekana pre pedagogiku vtedajšej Veterinárnej fakulty VŠP v Nitre, bol dlhoročným členom vedeckej rady, bol tiež školiteľom, predsedom alebo členom komisií pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác vo vedných odboroch biochémia živočíchov a človeka, biochémia, veterinárna toxikológia či vnútorné choroby hospodárskych zvierat. V rámci publikačnej činnosti je autorom troch knižných publikácií, z ktorých jedna bola vydaná v anglickom jazyku, dvoch skrípt, vyše 150 časopiseckých publikácií. Absolvoval vyše 200 odborných prednášok na rôznych veterinárnych, lekárskych, biochemických a chemických konferenciách a seminároch doma i v zahraničí. V roku 1978 udelil výbor Českej matice technickej v zhode s Ministerstvom školstva Československej republiky vysokoškolskej učebnici Bartík – Piskáč Veterinární toxikologie prémiu za vysokoškolskú učebnicu vynikajúcej úrovne.

Nasledovala spomienka od prof. Ing. Jána Blahovca, CSc., jedného zo žiakov postgraduálnej vedeckej výchovy prof. Bartíka a tiež jeho krajana, ktorá obsiahla hodnotenie jeho organizačnej, vedeckej, pedagogickej a publikačnej práce, pričom každá z týchto oblastí bola po zásluhe hodnotená mimoriadne pozitívne.

Do tretice vystúpila doc. MVDr. Dagmar Heinová, CSc., s prezentáciou vedeckého výskumu a jeho výsledkov z čias, keď pracovala u prof. Bartíka. Vo svojej prezentácii sa zamerala na obdobie vývoja moderných, citlivých a špecifických diagnostických analytických postupov pre viaceré proteolytické enzýmy (chymotrypsín, pepsín, aminopeptidázy kuracieho krvného séra) a následnú modifikáciu pepsínovej metódy pre jej použitie pomocou mikrotitračnej platničkovej technológie.

Po odznení prezentácie oslovila doc. MVDr. Zuzana Kostecká, PhD., vedúca katedry chémie, biochémie a biofyziky, prítomných, ktorí by sa ešte chceli podeliť o svoje spomienky na prof. Bartíka. Vo svojom vystúpení si na prof. Bartíka zaspomínal MVDr. Štefan Karahuta ako na aktívneho vedúceho Jazdeckého oddielu Slávia VŠV v Košiciach. Zvýraznil najmä profesorov entuziazmus, obetavosť a porozumenie pre túto činnosť svojich zverencov. Po vystúpení ďalšieho spolupracovníka RNDr. Jozefa Kupku, DrSc., kolegu z čias zakladania katedry, sa ujal slova MVDr. Michal Bartík, aby vyslovil v mene celej rodiny poďakovanie rektorovi a vedeniu univerzity za ocenenie, ktoré sa dostalo jeho otcovi prof. Bartíkovi, i celej Katedre chémie, biochémie a biofyziky UVLF v Košiciach za organizáciu podujatia.

Odhalenie samotnej pamätnej tabule rektorom univerzity prof. Pilipčincom a MVDr. Bartíkom tak bolo slávnostným vyvrcholením celého podujatia.

Prameň: Mgr. Ľudmila Kundríková, Spravodajca Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach č. 6, november – december 2011, s. 10 – 12, www.uvlf.sk.

Pernica Alojz – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Alojz Pernica sa narodil 20. decembra 1917 v Lipovci – ale ktorom? Obec Lipovec existuje v okrese Martin, Prešov aj Rimavská Sobota … ale aj Chrudim! Bol to vôbec Slovák?!

Poznáme už iba dáta jeho dosiahnutia diplomu – 29. 9. 1947 a doktorátu – 6. 3. 1948.

Pozri tab. 4.

Poruban Pavel – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Pavel Poruban sa narodil 26. júna 1923 v Trenčíne. Jeho otec Michal Poruban bol roľník. Bol Slovák a evanjelik. Maturoval na Slovenskom štátnom gymnáziu v Trenčíne v roku 1943.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV vo Viedni zápisom do 1. semestra 6. 11. 1943 a so štipendiom 700 RM. Dostal imatrikulačné číslo 5781.

Na VŠV v Brne prišiel v lete 1945 a na súhrnnom zápisnom liste je záznam:


„Podľa výnosu Ministerstva školstva a osvety v Prahe č. j. A 71.371/46-V/1b zo dňa 21. 2. 1946 uznáva sa MVC Pavlovi Porubanovi zimný semester 1944/45, ktorý nemohol riadne navštevovať z dôvodu účasti na slovenskom národnom povstaní.“

Štúdium riadne ukončil dosiahnutím diplomu 25. 5 1948 (zároveň s nerozlučným kamarátom Jozefom Vlhom) a doktorátu 28. 6. 1952.

Pôsobil v Modre spolu so Štefanom Štilíkom. Jeho posledná adresa bola Modra, Dr. Bodickeho 490/12.

Pozri tab. 14.

Reinitz Alexander – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Alexander Reinitz sa narodil 22. decembra 1918 v Košiciach. Bol slovenskej národnosti a židovského náboženstva. Maturoval na reálnom gymnáziu.

Veterinárstvo začal študovať na VŠV v Brne 28. 10. 1938 zápisom do 1. semestra; dostal imatrikulačné číslo 2114. Zápis odvolal a tým sa stopa po ňom stráca.

Pozri tab. 2.

Sikora Karl – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Karl Sikora sa narodil 12. septembra 1926 Liptovskom Sv. Mikuláši. Jeho otec MVDr. Karl Sikora bol hlavným veterinárnym radcom v Bratislave.

1. 2. 1946 sa zapísal na VŠV vo Viedni „augrund des 1. semesters“ (na základe 1. semestra) do 2. semestra. Udal národnosť slovenskú a štátne občianstvo československé. Nebol členom NSDAP. Pod zoznamom prednášok je údaj „Kein Einwand“, okrúhla pečať „Österreichische Hochschülerschaft – Tierärztliche Hochschule“, riadková pečať „Der Vorsitzende des Hauptausschusses der Tierärztlichen Hochschule“, bez dátumu a nečitateľný podpis.

27. 6. 1952 obhájil dizertačnú prácu „Eine kymographische Studie über die Wirkung der Halbmetalle und Metalle der Stickstoffgruppe des periodischen Systems der Elemente auf Fasciola hepatica L.“ (Kymografická štúdia o pôsobení polokovov a kovov z dusíkovej skupiny periodického systému prvkov na Fasciola hepatica L.) a bol mu udelený titul doktora veterinárnej medicíny.

Karla Sikoru počítame medzi slovenských viedenských študentov vojnových rokov, hoci sa do prvého semestra na VŠV vo Viedni zapísal až po skončení 2. svetovej vojny, pravdepodobne v lete alebo na jeseň roku 1945. Uvádzame ho pre zaujímavosť, že hneď po vojne sa mohol syn vysokého veterinárneho úradníka pravdepodobne na základe protekcie rozhodnúť ísť študovať veterinárstvo nie vo vlasti, v Brne, ale odísť do cudziny, do Viedne, kde potom ostal a nevrátil sa do vlasti.

Pozri tab. 15.

Viera z perspektívy humanistu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ronald A. Lindsay

O pápežovi Františkovi sa hovorí v historkách o jeho spôsobe života a pri jeho výrokoch o rozličných problémoch. Mnohí ho považujú za reprezentanta radikálneho rozchodu s pápežskými zvykmi minulosti a katolíckou tradíciou a doktrínou. Zaviedol jednoduchší, menej odlúčený spôsob života ako jeho predchodcovia; žiada od svojich veriacich, aby nekládli príliš veľký dôraz na také učenia cirkvi, ako je antikoncepcia, potrat a rovnopohlavné manželstvá; povedal dokonca pár pekných slov o ateistoch. Rozbieha sa diskusia o tom, či naozaj mieni uskutočniť preukazné zmeny v cirkevných doktrínach a pravidlách, alebo či sú jeho prejavy len ukážky zmeny v tóne. Hrozí menej ako jeho predchodcovia a možno má iné priority, ale nakoniec nie sú jeho názory preukazne odlišné.

Prikláňam sa k druhému názoru. Okrem iného z toho dôvodu, že zakaždým, keď pápež povie niečo, čo by mohlo znamenať opustenie doterajšieho cirkevného učenia, rýchle príde vysvetlenie, uisťujúce veriacich, že nepovedal nič, čo by nezodpovedalo oficiálnemu učeniu cirkvi. Smutná je skutočnosť, že aj keby František mienil zmeniť niektorú cirkevnú doktrínu, veľmi pravdepodobne by mu v tom zabránila inštitucionálna skostnatená váha cirkvi.

Nejdem sa zaoberať tými výrokmi pápeža, ktoré už vzbudili verejnú pozornosť. Mám pripomienky k jeho prvej encyklike, Lumen Fidei (Svetlo viery), vydanej začiatkom júla 2013. Dosiaľ sa jej venovalo málo pozornosti – je to encyklika a nie je to ľahké čítania. V podstate opakuje, čo už každý dávno vie: že katolícka cirkev rovnako ako iné náboženstvá považuje vieru za cnosť. Viera je vraj niečo, čo dáva veriacemu špeciálny náhľad do dimenzií skutočnosti, ktoré neodhalí rozum alebo veda. Už názov encykliky naznačuje, že viera sa považuje za osvetľujúcu.

Táto encyklika si zaslúži pozornosť práve preto, lebo nepredstavuje prelomovú novinku. Potvrdzuje skutočnosť, že katolícka cirkev rovnako ako iné náboženské inštitúcie zotrváva na tvrdení, že existuje špeciálny spôsob poznávania, rozhodujúco odlišný od sekulárnych metód získavania poznatkov. Ak vynecháme pár nepatrných posunov v jej postoji k niektorým etickým otázkam, trvá na zdôrazňovaní dôležitosti viery. To platí, samozrejme, aj pri iných náboženstvách. No toto zotrvávanie na význame viery predstavuje rozhodujúci rozdiel v postoji väčšiny veriacich a neveriacich. Tí prví lipnú na presvedčení, že viera im dáva osobitný prístup k skutočnosti, ktorá existuje mimo prírodného sveta. Okrem toho si veriaci myslia, že ich hlásanie privilegovaného prístupu nevyžaduje racionálne odôvodnenie.

Iste, viera sa nedá vysvetliť rozumom, pretože koncepcia pojmu viery predpokladá zvláštnu schopnosť, presahujúcu výkony bežných ľudských kognitívnych schopností. Keďže tvrdenia, podložené vierou, už principiálne nemôžu byť podrobené otestovaniu, neexistujú iné kritériá pre overenie ich pravdivosti ako prejavy nejakej náboženskej autority alebo subjektívna skúsenosť veriaceho. Naopak, kriticky mysliaci neveriaci sa pokúša potvrdiť svoj názor prístupnými dôkazmi, ktoré sú zo zásady každému verejne prístupné. Neveriaci človek nikdy nepovie, že vie o pravde, ktorú vyjavili len duchovia.

Hoci viera sa nedá racionálne odôvodniť, nebráni to teológom pokúšať sa zo všetkých síl vzbudiť zdanie, že je nielen rozumná, ale že je to aj dobrá vec. Zaručene im nemožno pripisovať nedostatok vynaliezavosti. Naopak, obrana viery je svojou zložitosťou hotový labyrint a teológovia majú závideniahodnú schopnosť pochovať kľúčové otázky pod horu literárnych, filozofických a biblických citátov. (Alternatívne zamestnanie pre teológa: tlačový tajomník politika). V tomto ohľade je Svetlo viery pôsobivé dielo, pozdvihujúce zmätok v pojmoch na umelecký výtvor.

Analýza ukazuje, že argumenty, uvádzané v encyklike v prospech viery, sú vonkoncom nepresvedčivé. Kombinujú zdanlivé úvahy s neplatnými analógiami. Všimnime si, napríklad, týchto podivuhodných tvrdení: „Svetlo viery je niečo jedinečné, pretože má schopnosť osvetliť každý aspekt ľudskej existencie. Také silné svetlo nemôže vychádzať z nás samotných, ale len z prvotného zdroja: jedným slovom, musí vychádzať z Boha.“ František tu tvrdí niečo, čo by sa malo dokázať: že viera je naozaj schopná osvetliť každý aspekt ľudskej existencie. Kde sú na to dôkazy? Miesto toho zachraňuje vieru vytiahnutím z vody za vlastný vrkoč tým, že ju vyhlasuje za „dôkaz“, ktorý je božským darom. To je natoľko nelogické, že to nemá ani úroveň argumentácie kruhom. (Výrok, ktorý dokazujeme, je už zahrnutý do predpokladov.)

V ďalšej časti encykliky František spomína aj ošúchaný argument, že aj neveriaci veria; iba to nechcú priznať. František píše: „V mnohých oblastiach nášho života dôverujeme iným, ktorí toho vedia viac ako my. Veríme staviteľom, ktorí stavajú naše domy; veríme lekárnikom, ktorí nám dávajú uzdravujúce lieky; veríme právnikom, ktorí nás obhajujú pred súdmi.“

Keď ide o Boha, potrebujeme teda niekoho dôveryhodného a spoznateľného. „Ježiš Kristus, Syn boží je ten, čo nás zoznamuje s Bohom.“ Áno, je pravda, že často sa spoliehame na expertov, ale zásadne platí, že expertovo tvrdenie môžeme preveriť a odmietnuť, ak sa nájdu dôvody. Možno nás to bude stáť čas, preveriť našu lekárničku a prísť k záveru, že lekárnik nám predpísal nesprávne dávkovanie, ale dá sa to urobiť. Ako však môžeme predpokladať, že Ježiš Kristus je v otázke existencie a vlastností Boha dôveryhodný? „Ježišovi Kristovi môžeme veriť, pretože je Syn boží.“ Toto však nie je primeraná odpoveď. Nemáme nijaký dôkaz, že Ježiš Kristus je syn boží. „Ale Písmo sväté nás učí, že Ježiš je Syn boží.“ Ako sa však dá Nový zákon (výber z tuctov podobných textov) považovať za spoľahlivú autoritu v otázke Ježiša Krista a Boha? „Pretože Písmo sväté je božie dielo.“ Takže vieme, že existuje Boh na základe Písma, a vieme, že sa môžeme spoľahnúť na Písmo, pretože je to slovo božie. Pochopili ste?

René Descartes, ktorý vedel byť veľmi sarkastický, už pred storočiami odhalil falošnú hru na škrupinky, ktorú hrajú teológovia, keď sa odvolávajú na vieru. Vo venovaní svojich Meditácií o prvej filozofii (kde zdôrazňuje význam filozofie pri dokazovaní existencie Boha) napísal, že „hoci je absolútna pravda, že musíme veriť, že existuje Boh, keďže tak nás to učí Sväté písmo, a na druhej strane, že musíme veriť Svätému písmu, pretože pochádza od Boha… nemali by sme tento argument uvádzať pred neveriacimi, lebo nám vytknú, že uvažujeme v kruhu.“ To teda iste.

Tomáš Akvínsky, Descartes a iní teisti sa pokúšali dokázať existenciu Boha použitím rozumu pri poznávaní prírodného sveta. Hoci ich argumenty sú neplatné, aspoň ich môže každý posudzovať, veriaci aj neveriaci; zaslúžia si určitý rešpekt. Inak je to pri výpovediach, založených na viere. Viera nemôže byť podkladom pre presvedčenie; je výhovorkou pre nedostatok akéhokoľvek presvedčenia.

Je samozrejmé, že ak sa raz otvorila možnosť osvojiť si presvedčenie, ktoré nemusí byť podložené faktami alebo rozumom, všetko je možné. Pozrime sa na ústrednú doktrínu kresťanskej viery, vtelenie (inkarnáciu). Ak sa povie, že Ježiš Kristus bol naraz boh aj človek, zdá sa to nemožným – veď je priehľadné protirečenie medzi hlásaním, že bol osobou s obmedzenou ľudskou mocou a súčasne božstvom s neobmedzenou mocou. Toto však nijako nezabráni tomu, aby kresťania tvrdošijne lipli na tejto viere, pretože na konci dňa môžu všetko zviesť na ňu. Ich viera znamená, že nemusia používať rozum.

Pri Františkovej snahe brániť vieru sa Lumen fidei stáva poetickým – a manipulatívnym. „Viera si myslí, že vie, pretože sa viaže na lásku a láska má za následok osvietenie. Porozumenie vierou sa rodí vo chvíli, keď sa stávame účastníkmi ohromnej lásky božej, ktorá transformuje naše vnútro a činí nás schopnými vidieť skutočnosť inými očami.“

Áno, či nie je láska úžasná vec, ktorá nás mení? Láska nás môže urobiť takými dychtivými – a poddajnými! Orwellov román 1984 živo ilustruje prípad, keď sa jedna osoba zbavuje svojej autonómie a intelektuálnej nezávislosti a končí sa chladným konštatovaním: „Miloval Veľkého brata.“ Od veriacich sa vyžaduje, aby milovali Veľkého brata, či sú kresťania, židia, mormoni alebo moslimovia; iluminácia vierou im osvieti cestu.

Možno sa František stane progresívnym v niektorých otázkach. Možno dokonca zmení niektoré cirkevné doktríny, napríklad zruší zákaz antikoncepcie, ktorá nemá podklad v biblii. Ako sekulárni humanisti tlieskame jeho akciám, pokiaľ poskytujú katolíkom viac slobody v ich osobných životoch. Ale nemýľte sa. Navždy ostane priepasť medzi veriacimi všetkých náboženstiev a sekulárnymi humanistami. Sekulárni humanisti trvajú na používaní rozumu a vedy, na slobode hľadania; odmietajú názor, že každá veta zjavenej pravdy je imúnna voči kritickému prevereniu. To má za následok, že neuznávajú autoritatívne vystupujúce osoby, ktoré zo seba robia privilegovaných tlmočníkov týchto zjavených právd. František má odvahu vyhlásiť vo svojej encyklike, že sme na základe viery „pochopili jedinečnú dôstojnosť každej osoby“. Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Viera popiera schopnosť jednotlivca používať rozum a empirické dôkazy na správne pochopenie nášho vesmíru. Miesto toho sú veriaci toho názoru, že poznanie mystérií vesmíru musí byť darom od nejakej nadprirodzenej moci. To je prekvapujúca predstava dôstojnosti, ktorá popiera ľudské schopnosti a trvá na podriadenosti ľudí nevideným silám.

Ľudstvo sa vymaní z detstva až vtedy, keď spoznáme, že viera zatemňuje, miesto aby osvetľovala.

Ronald A. Lindsay je prezident a CEO Centra pre hľadanie a k nemu pridruženej Rady pre sekulárny humanizmus v USA. Súhlas s jeho názormi nevyžaduje vieru.

Prameň: Ronald A. Lindsay, Faith: The Humanist Perspective, Free Inquiry, zv. 34, č. 1.

Pastiersky list z decembra 2013 pripomína moslimský fundamentalizmus

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Rastislav Škoda

Pastierskym listom z decembra 2013 vyvolávajú páni biskupi v našom štáte atmosféru ohrozenia existencie národa tzv. kultúrou smrti. Od použitia tohto nepekného výrazu pápežom Jánom Pavlom II. sa pod kultúrou smrti rozumie všeličo, ale teraz majú biskupi na mysli predovšetkým rovnopohlavné manželstvá. Neupierame im právo dovolávať sa svojej náboženskej dogmy pre svoju katolícku komunitu. Upozorňujeme ich však na skutočnosť, že žijeme v demokratickom štáte a iné svetonázorové zoskupenia majú rovnaké právo hlásať svoje presvedčenia. Ako sami naznačujú, rozhodnutie padne pri voľbách a svetové trendy naznačujú, ako bude vyzerať. Je pravdepodobné, že dogma padne aj u nás.

Pri výzve veriacich k ostražitosti však páni biskupi používajú argument, ktorý je veľmi nemiestny až nebezpečný. Dnešnú spoločenskú situáciu na Slovensku opakovane porovnávajú s ohrozením existencie národa v minulosti, keď Slováci neváhali umierať za ochranu vlasti. Pokiaľ viem, bolo to dvakrát, v rokoch 1848 a 1944; to druhé dátum biskupi neradi počúvajú. Čo však chcú povedať vetou:

„Od nás sa ešte taká veľká obeta nežiada, ale žiada sa, aby sme boli ostražití… a aby sme pre zachovanie rodiny urobili všetko, čo je v našich silách.“

Čo tu znamená slovko „ešte“? Dúfam, že neznamená, že raz, možno čo nevidieť, príde čas, keď bude treba neváhať umierať za ochranu… ich predstavy „ochrany života“. Čo všetko je v našich silách? Aký rozdiel je medzi obranným a útočným bojom? A ako si kňazi predstavujú to umieranie? Dúfam, že sa dištancujú od moslimských fundamentalistických atentátnikov aj od amerických strelcov na lekárov, uskutočňujúcich indikované interrupcie. Príklad nazaretskej rodiny nesedí. Nepoložila život za budúce evanjelium, ale odchodom do ústrania ho zachránila.

Nepovažujem za prípustné vyvolávať atmosféru bratovražedného boja medzi malou časťou slovenských katolíkov a modernistami, ako to robí tento pastiersky list.

Ešte k Pastierskemu listu (PL) KBS z decembra 2013

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Rastislav Škoda

Veľa štylizácií tohto PL ma irituje, no osobitne je to veta, že učiteľ bol kedysi zneužitý na „vnucovanie ateizmu deťom“ a dnes mu hrozí „ešte čosi horšie“. Prv než dám slovo učiteľovi, zaprotestujem proti zaužívanému zlozvyku KBS znevažovať ateizmus jeho zaraďovaním medzi zlá, v posledných rokoch až akejsi „kultúrnej smrti“, ohrozujúcej existenciu národa. Po stý raz pripomínam pánom biskupom, že bezkonfesijnosť, iste bližšia ateizmu ako religiozite, je bežný svetonázor vyše miliardy občanov sveta (na treťom mieste za kresťanmi a moslimami) a je na pochode hlavne v kultúrne vyspelých štátoch. Pápež František prekvapil svet a najmä KBS vyhlásením, že nevidí príčinu, prečo by (dobre žijúci) ateisti nemohli prísť do neba. Rímu verní kňazi by si mali vziať tieto slová k srdcu a podľa nich sa chovať a vyjadrovať, aj keď to bude na verejnej scéne novinka. Ateizmus je svetonázor tej istej etickej hodnoty ako iné svetonázory, vrátane náboženstiev. Všetky môžu súperiť o prívržencov vyzdvihovaním svojich relatívnych hodnôt, ale nemali by to robiť oficiálnou difamáciou inak veriacich ani neveriacich. Nielen krvavé náboženské vojny by mali patriť minulosti, ale aj tie z kazateľne a biskupských listov.

Nie som učiteľ, ale si myslím, že väčšina postarších učiteľov zaprotestuje proti údaju, že boli zneužití na vnucovanie ateizmu deťom. Samozrejme bol u nás za totalitarizmu ateizmus propagovaným, ale nebol oficiálnym svetonázorom. Informovanie o ňom ani jeho výučbu nemožno nazvať vnucovaním – platí predsa reciprocita voči katolicizmu, protestantizmu – v Nemecku najnovšie dokonca aj voči islamizmu. Žiaľ, vo svete je dosiaľ málo prípadov reciprocity v školstve voči ateizmu. Vyskytli sa aj prípady vnucovania, indoktrinácie – no či dnes nemusia ísť gymnazisti na birmovky, púte a duchovné cvičenia? Hrozba nepustenia na univerzitu nemala veľký účinok. Vyštudovali Dr. Ján Čarnogurský aj Ing. Vlado Krčméry.

Celkove považujem Pastierske listy KBS rovnako ako Pochod za život za horiaci vecheť slamy pred nevyhnutnou radikálnou zmenou postoja katolíckej cirkvi voči sexualite.

Antikoncepčný preparát pre mužov

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Ruben Roel

Ako antikoncepciu majú muži len dve opcie: kondóm a vazektómiu (podviazanie a preťatie spermovodov). Ženy majú k dispozícii veľa možností: pilulku, injekciu, náplasť, gély, vnútromaternicové teliesko, pesar, sterilizácia.

Indickí vedci vyvinuli injekciu pre mužov, nazývanú RISUG (reversible inhibition of sperm under guidance, reverzibilná inhibícia spermií pod dohľadom), ktorá je 100 percentne účinná a pôsobí 10 rokov; ďalšou injekciou sa dá zrušiť. Patentovaná je v Indii, Číne, Bangladéši, a USA. Podelenie zodpovednosti za plánovanie rodiny s partnerom pomôže ženám, ktoré sú citlivé na (zriedkavé) vedľajšie účinky antikoncepčnej pilulky: stučnenie alebo schudnutie, hormonálne poruchy či mäknutie kostí.

Injekcia sa robí dvomi vpichmi do mieška, čo trvá asi 15 minút. Do spermovodu sa vstriekne netoxický pozitívne nabitý polymér styrene maleic anhydride (SMA), ktorý inaktivuje negatívne nabité spermie. Vyvinul ho v Kharagpure D. Sujoy K. Guha. Keďže injekcia pôsobí 10 rokov a polymér je lacnejší ako ihla, ktorou sa vstrekuje, nemajú veľké farmaceutické firmy záujem o jej šírenie; nesľubuje veľké zisky.

V Indii sa robia klinické štúdie 3. štádia, po ktorých úspešnom uzavretí bude preparát prístupný pre každého Inda. Vďaka Billovi Gatesovi a daru 100 000 USD od Gatesovej nadácie sa pristupuje k zavedeniu preparátu do USA po schválení agentúrou FDA prostredníctvom firmy Parsemus, a to pod názvom Valsagel. Robia sa pokusy s použitím tejto metódy aj u žien. RISUG sa odporúča najmä mládencom a očakáva sa menej potratov v dôsledku menej náhodných tehotenstiev.

Poznámka: Je zaujímavé, ako málo sa hovorí a píše o tejto revolučnej novinke na trhu plánovania rodiny.

Prameň: Roel Ruben. 2011. Radical New Birth Control for Men 100% Effective, Technorati, 1. 6. 2011

Modlia sa vedci?

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:50

Josh Jones

To je otázka, ktorá zaujímala mysle žiakov šiestej nedeľnej triedy v Riverside Church; rozhodli sa položiť ju aj jednej z najväčších vedeckých osobností svojej doby, Albertovi Einsteinovi.

Mladá dievčina menom Phillis napísala veľkému fyzikovi zdvorilú ale zvedavú otázku a bola pravdepodobne prekvapená, keď dostala uznanlivú odpoveď. Listy boli uverejnené v knihe Milý profesor Einstein: Listy Alberta Einsteina deťom a od detí, ktorú vydala Alice Calapriceová.

Napísala:

19. januára 1936

Milý Dr. Einstein,

V našej nedeľnej škole sme si položili otázku: „Modlia sa vedci?“ Uvažujeme, či môžeme veriť aj vede, aj náboženstvu a píšeme vedcom a iným významným ľuďom, aby sa pokúsili odpovedať nám. Bude nám veľkou cťou, ak nám odpoviete na otázku: „Modlia sa vedci, a ak, začo?“

Sme v šiestej triede slečny Ellisovej.

S hlbokou úctou

Phyllis

Einstein odpovedal už za päť dní a vymenil si s ňou svoje názory na vedu a vieru.

24. januára 1936

Milá Phillis,

Pokúsim sa odpovedať Ti tak jednoducho, ako viem. Čítaj.

Vedci sú toho názoru, že všetko, vrátane toho, čo sa týka ľudských bytostí, podlieha prírodným zákonom. Preto vedec nemôže byť naklonený k viere, že beh udalostí sa dá ovplyvniť modlitbou, to je prianím, oslovujúcim nadprirodzeno.

Musíme však uznať, že naše súčasné vedomosti o týchto silách sú nedokonalé, takže nakoniec je presvedčenie o existencii finálneho, ultimatívneho ducha vecou viery. Aj napriek trvalým úspechom vedy ostáva tento názor veľmi rozšírený.

Každý, kto sa seriózne zaoberá vedou, získa presvedčenie, že vo vesmírnych zákonoch sa manifestuje akýsi duch, ktorý ďaleko prevyšuje chápanie človeka. Vedecké bádanie vedie k pocitu nábožnosti, ktorý je iste veľmi odlišný od pobožnosti naivných ľudí.

So srdečným pozdravom

Tvoj A. Einstein

Hoci list neodhaľuje toho veľa o Einsteinovom osobnom názore na náboženstvo, autor brilantne zachytáva jemný pocit zázraku, ktorý môže veda vyvolať spôsobom, ktorý sa dá opísať ako „náboženský“.

Dojímavá výmena názorov medzi dvomi osobami, ktoré si v pochopení sveta nemôžu byť vzdialenejšie, ale práve našli nepatrný spoločný bod, keď si na chvíľu uvedomujú svoje vzájomné stanoviská.

Prameň: Dear Einstein, Do Scientists Pray?

Komentár prekladateľa: Dá sa predpokladať nevyslovená Einsteinova odpoveď, že vedci sa nemodlia a dokonca vycítiť zneváženie modlitby ako naivnosti pobožných ľudí.

Na fyzické javy (napr. príťažlivosť) sa nedá „veriť“ – tieto existujú, pretože ich existencia sa dá potvrdiť zmyslami. Nie som slepý a v Einsteinovej dvojznačnej odpovedi vidím, že ponecháva otvorenú možnosť existencie nadprirodzena, „božstva“, pôvodcu „vesmírnych zákonov“. To nie je Voltairov deizmus, ale Spinozov panteizmus, pekný síce, ale ho odmietam. Neviem to s istotou, ale považujem nadprirodzeno za veľmi nepravdepodobné; to je záver Richarda Dawkinsa v Delúzii Boha o jeho agnosticizme, hraničiacom s ateizmom.

Aká by musela byť prapríčina

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:51

Rastislav Škoda

Veta o nemožnosti existencie vesmíru bez začiatku v komentári Ivana k eseji Prečo nie som kresťanom ma viedla k vyhľadávaniu a zastal som na úvahe českého autora Jiřího Lema o kozmologickom argumente (na stránke Rozumná víra).

Autor píše, že prvá príčina vesmíru musí


  1. večne existovať. Nemôže svoju existenciu odvodzovať od ničoho iného, pretože to by znamenalo tzv. nekonečný regres. Riešením je prvá nezapríčinená príčina – abrahámovský Boh. Námietka: Alebo čokoľvek iné, napr. prírodné zákony.

  2. byť mimo priestor a čas. Námietka: To je náš fyzický priestor, ale nič nesvedčí pre existenciu s ním súvisiaceho nadprirodzena, ktoré je výmyslom praobyvateľov planéty v čase lovcov a roľníkov.

  3. byť nehmotná. Námietka: Viem, že viera v duchov je povinná vlastnosť veriacich, ale ja ju nemám od školských lavíc. Tento bod protirečí bodu 5.

  4. byť nepredstaviteľne mocná a inteligentná. Námietka: To teda áno, toto jej pridáva na nepredstaviteľnosti. Má však zmysel zaoberať sa nepredstaviteľnými vecami? Koho tie dnes zaujímajú?

  5. byť osobná. Námietka: Ako odmietam chodenie duchov po našom materiálnom svete, tak si neviem predstaviť ľudskú (akú inú?) osobu v stave ničoty pred stvorením vesmíru.



„Všetky argumenty sú presne tie, ktoré sa tradične pripisujú Bohu troch veľkých monoteistických náboženstiev,“ končí Lem. Súhlasím. Námietka: Chýba prívlastok „znepriatelených“ pre vlastnosti svojich Bohov.

*

Nepresvedčili ma tieto argumenty a o starovekej prapríčine vzniku vesmíru nešpekulujem. Zvedavo čakám na komentáre astrofyzikov k úžasným výkonom ich zázračných prístrojov.

Priznám sa, aj mňa svrbí Russellovo suché konštatovanie: „Niet dôvodov pre nevyhnutný predpoklad, žeby svet musel mať nejaký začiatok. Nepripravujme sa diskusiou o tom o čas.“

Stačí mi Russellov rozsudok, že v dôkaze z prvotnej príčiny je logická chyba: Ak musí mať všetko svoju príčinu, musí ju mať aj Boh. Ak môže čokoľvek existovať bez príčiny, môže to byť práve tak svet ako Boh. Nepriznávame Bohu nijaké výnimočné postavenie.

Aký význam tu však má veta, že predstava, že všetko má svoj začiatok (príčinu), je v skutočnosti zavinená len chudobou našej fantázie? Je opak taký zrejmý? Iný príklad niečoho, čo nemá príčinu, ako veľký tresk, rozšírený prípadne do teórie neviditeľných mnohotných univerzov, mi neprichádza na rozum. Každý regres mi končí premenou stavu hmoty do stavu energie, resp. opačne, čo považujem za opakujúci sa nezapríčinený začiatok. Nič nezvládnem proti naivnosti tých, čo to vyhlasujú za boží čin.

Rozhodujúca je skutočnosť, že obidve strany zaujímajú postoj, že existuje niečo nezapríčinené, čo potom vyvoláva všetko ostatné. Pre jedných je to hmota, pre druhých Boh. Na základe pravidla šetrnosti (Ockhamovej britvy) je Russellova materialistická pozícia racionálnejšia, pretože na dôkaz Prvého hýbateľa, ktorý stvoril svet, treba viac dôkazov, ako na to, že svet vznikol sám od seba.

Konkrétnejšie povedané: Ak mohol pred existenciou hmotného sveta existovať stvoriteľský duch, tak sa mohla predstava nadprirodzena vytvoriť v mozgu primitívneho človeka. Vyberte si.

Plesch Albín – životopis

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:51

Albín Plesch sa narodil 19. augusta 1912 v Bratislave, mestskej časti Prievoz. Pri zápise do 1. semestra VŠV v Brne 5. 10. 1932 udáva zamestnanie otca, Ludviga, ako statkára, náboženstvo evanjelické a národnosť maďarskú. Maturoval na štátnom reálnom gymnáziu v Brne v roku 1932.

Dňa 30. 6. 1939 dosiahol cudzinecký diplom za pôsobenia profesorov F. Krála, K. Pardubského a Antonína Klobouka. Pre zatvorenie školy obhájil doktorskú dizertačnú prácu až po oslobodení 26. 2. 1950.

Ako veterinár začal pôsobiť už 1. 8. 1939 ako dočasný mestský zverolekár v Pezinku; v roku 1940 pracoval na ŠDVÚ v Bratislave, odkiaľ narukoval a ako vojak sa zúčastnil SNP. Po návrate z povstania nastúpil v decembri 1944 ako obecný zverolekár v Stupave, kde pôsobil do roku ......

Jeho manželka pani .............. nám dala k dispozícii jeho vlastnoručne podpísaný životopis zo začiatku päťdesiatych rokov, ktorý uverejňujeme ako typický dokument onej doby obáv a strachu.

Pracoval v Pezinku, na ŠDVÚ v Bratislave a Stupave. Zomrel dňa ......... v ......... kde je aj pochovaný.

Pozri tab. 4.

*

Vlastný životopis

Narodil som sa 19. augusta 1912 v Bratislave. Môj otec bol stredným roľníkom. V dobe hospodárskej krízy sme sa veľmi zadlžili a nemohli sme vysoké úroky odplácať. Starí rodičia boli dlho nemocní a moja matka ochorela v roku 1930 na rakovinu a musela 7 rokov skoro ustavične ležať. Ďalšia ťarcha bol brat, ktorý je duševne chorý a práceneschopný. Z uvedených dôvodov znášali rodičia náklady môjho štúdia veľmi ťažko. V roku 1939 umrel otec a ja som musel v roku 1940 narukovať. Matka nemohla sama hospodáriť a na vyrovnanie dlhov musela hospodársky dom, inventár a väčšinu rolí odpredať. Ostatok rolí dala do prenájmu.

Pôvodne som sa pripravoval na roľnícke povolanie a v roku 1931 som zložil maturitné skúšky na strednej hospodárskej škole. Na vlastnom hospodárstve pracoval ešte otec, takže som sa chcel uplatniť v druhom poľnohospodárskom závode. Nikde ma však neprijali, lebo sa žilo v dobe hospodárskej krízy a prepúšťali ešte aj staré sily. Preto som sa rozhodoval ďalej študovať. Už na poľnohospodárskej škole som sa špecializoval na chov a liečenie domácich zvierat, a preto som sa chcel zapísať na vysokej škole veterinárnej. K tomu som však potreboval ešte maturitu všeobecnej strednej školy, ktorú som zložil ako externista v Brne v roku 1932. Na Vysokej škole veterinárnej v Brne som bol imatrikulovaný na jeseň roku 1932 a zverolekársky diplom som dosiahol 30. 6. 1939. V tom roku zavreli fašisti vysokú školu, takže až 25. 2. 1950 som bol promovaný na doktora veterinárnej medicíny.

Prezenčnú vojenskú službu som nastúpil 20. októbra 1940 a trvala mi do 29. 8. 1944. Nepodpísal som aktivizáciu a preto som slúžil v stave mužstva do roku 1943, a len po tej dobe bol som vymenovaný za poručíka. Hoci moja matka ma potrebovala ako živiteľa rodiny, neprepúšťali ma a slúžil som do vypuknutia Slovenského národného povstania. V septembri 1944 som bol ako vojak slovenského 4. pešieho pluku pri Lupkovskom priesmyku zajatý fašistickým vojskom ako člen povstaleckého vojska a väznený v Michalovciach. Z transportu, ktorý bol určený do Nemecka, som vo Vajnoroch ušiel.

Už ako študent poľnohospodárskej školy som cez prázdniny pracoval ako praktikant v rôznych poľnohospodárskych závodoch. Aby som sa mohol starať o rodinu, nastúpil som 1. augusta 1939 v blízkom Pezinku miesto dočasného mestského zverolekára a pôsobil som tam do konca júla 1940. Potom som nastúpil ako zmluvný veterinárny úradník v Štátnom diagnostickom veterinárnom ústave v Bratislave. Odtiaľ som narukoval do prezenčnej vojenskej služby. Po návrate z Povstania som dlho hľadal vhodné zamestnanie (doma som si nebol istý) a 1. decembra 1944 som prijal miesto obecného zverolekára v Stupave, kde pôsobím do dnešného dňa.

Následkom svojej zaujatosti v povolaní, zlého zdravotného stavu, vedeckej činnosti a ďalej zaistenia existencie matky a choromyseľného brata, nedostal som sa nikdy k tomu, aby som bol stranícky činný. Moja terajšia politická činnosť pozostáva:
a) plním svedomite úlohy, uložené mi KSS, resp. nadriadenými úradmi,
b) študujem vedecký socializmus, marxizmus-leninizmus,
c) rozširujem a uplatňujem svoje politické vedomosti, svoje vzdelanie i odborné znalosti v prospech ľudu,
d) šírim idey strany, vysvetľujem a obhajujem politiku strany a presvedčujem svoje okolie o jej správnosti,
e) odoberám a čítam denník „Pravda“, a to od roku 1945 a čítal som komunistickú tlač aj za I. ČSR,
f) snažím sa byť v práci i v osobnom živote príkladom, chránim národný majetok (hlavne živočíšny materiál), som na stráži zákonov republiky.

Ako študent bol som členom študentského spolku „Spolok veterinárnych medikov v Brne“. Inak v žiadnom spolku ani organizácii som členom nebol a ani teraz pre svoju zaujatosť sa nijakej spolkovej činnosti zúčastniť nemôžem.

Moja matka trpí na rakovinu, môj brat je duševne chorý. Moja sestra sa v roku 1940 vydala za maďarského štátneho občana, ktorý v roku 1948 zomrel. Teraz je v Maďarsku a nemôže sa dostať sem. Aj ju som musel podporovať a posielal som jej peniaze prostredníctvom Národnej banky. Toho času je zamestnaná ako robotníčka v továrni na sklo v Tokode (Maďarsko). Sám som od roku 1948 ženatý a mám jedno ročné dieťa. Nebohý otec mojej manželky bol stolárom. Manželka bola úradníčkou (pomocná účtovníčka a pokladnička) v Malužinskej továrni na obrazové rámy. Svokra je tiež odkázaná na mňa, býva u mňa a je bez príjmov.

Vlastním rodinný dom, na ktorý sú intabulované ťarchy Kčs 67.000.--. Manželka je nemajetná. Okrem spomenutej sestry nemám v zahraničí príbuzných.

Okolo roku 1949


Albín Plesch

Ochrana slobody myslenia, viery a prejavu

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:51

Arik Platzek

Správa IHEU ku dňu ľudských práv 2013 poukazuje na hrozné nedostatky v tejto oblasti na celom svete. Vo veľkej väčšine štátov sú ľudia prenasledovaní, diskriminovaní a niekedy aj extrémne trestaní – pretože majú svetonázor, ktorý sa líši od mienky väčšiny, alebo odmietajú nejakú náboženskú ideu. Zástupcovia IHEU odovzdali túto správu poslancom Európskeho parlamentu v Den Haagu.

Najhoršie sú na tom ľudia bez náboženského presvedčenia alebo s odlišnými vierami v Afrike, v Ázii a na Strednom východe. V 31 štátoch sa praktizujú hrubé porušenia ľudských práv. V 13 oficiálne islamských štátoch hrozí za neverectvo podľa zákona trest smrti: Afganistan, Irán, Malajzia, Maldivy, Mauretánia, Nigéria, Pakistan, Katar, Saudská Arábia, Somálsko, Jemen a Zjednotené arabské emiráty. Ateisti tu žijú v stálom strachu o svoj život, ale aj nemoslimskí veriaci sú tu prenasledovaní a znevýhodňovaní. V mnohých štátoch existujú početné trestné sankcie za kritické názory na náboženstvo. V 39 štátoch existuje trest väzenia za tzv. blasfémie (rúhanie).

Prezidentka IHEU Sonja Eggerickxová povedala americkému týždenníku Time, že „správa o stave ľudských práv v preverených 192 štátoch ukazuje, že prevažná väčšina štátov zlyháva pri rešpektovaní ľudských práv ateistov a voľnomyšlienkarov, hoci všetky štáty podpísali konvenciu o rovnakom prístupe ku všetkým svojim občanom.“

Bez kritiky sa neobišlo ani Nemecko. V správe sa uvádza prípad profesorky praktickej filozofie Ully Wesselsovej, ktorú pre jej kritický postoj k náboženstvu odmietla zamestnať Univerzita v Erlangene-Norimbergu. Stalo sa tak na podklade práva veta katolíckych biskupov pri hlasovaní o obsadzovaní aj nie teologických katedier. Wesselsovej prípad rieši teraz Spolkový ústavný súd. Keď vyšli najavo staré prípady zneužívania moci katolíckej cirkvi pri menovaní univerzitných profesorov, rozhodla sa katolícka cirkev vo februári 2013 predbežne sa veta zrieknuť. Výroky, kritizujúce náboženstvo, môžu byť potrestané podľa paragrafu 166.

Správa nezachycuje každodennú diskrimináciu zamestnancov katolíckych aj evanjelických podnikov a inštitúcií, napr. nemocníc a škôl, resp. Caritas a Diakonia, ako ju názorne opisuje v auguste 2013 vydaná kniha Lojálne slúžiť od Corinny Gekelerovej, alebo krivda na bezkonfesijných rodičoch a žiakoch vo veci pokračovania v štúdiu, či nedostatok necirkevných zariadení v oblasti zdravotníctva a opatery detí.

V správe prichádzajú k slovu najmä obete nedodržania ľudských práv v oblasti slobody myslenia: Kacem El Ghazzali, marocký Berber, ktorý musel ujsť pre svoj otvorený ateizmus z Maroka do Švajčiarska; alebo egyptský ateista a bloger Alber Saber, ktorý bol väznený a súdený a tiež ušiel pred trestom 3 rokov väzenia do Európy. Do predslovu Správy títo dvaja napísali: „Sloboda myslenia a viery sa nesmie kompromitovať. Kde vlády robia ľuďom násilie pre ich presvedčenie, tam trpia všetky ľudské práva. O problémoch treba otvorene diskutovať, lebo inakšie sa nevyriešia.“

Systematická a značná diskriminácia nevercov existuje nielen mimo Európy, ale aj v temer všetkých štátoch EÚ. Už spomenuté zákony proti blasfémii platia nielen v Nemecku, ale aj v početných iných štátoch EÚ – dokonca s prísnejšími trestami na Malte, v Poľsku, Maďarsku alebo Grécku. Rovnaký štatút pre nevercov ako pre veriacich atestuje Správa len Holandsku a Belgicku.

Pomerne dobre sú na tom Spojené štáty, kde sa vyskytujú len mierne deficity pri výklade slobody myslenia na federálnej úrovni, ale vcelku je situácia ateistov uspokojivá. Na štátnej a okresnej úrovni treba pripomenúť šesť štátov, kde otvorene ateisticky mysliaci ľudia nemôžu zastávať určité vyššie úrady.

Bob Churchill, tlačový referent IHEU a jeden z autorov Správy, komentoval ju presvedčením, že prispeje k zberu údajov o porušovaní ľudských práv ateistov, bezkonfesijných a inoveriacich, čo uľahčí aj na tento účel založená nová webová stránka.

O Slovensku sa v správe hovorí, že tu existujú systematické náboženské privilégiá, že náboženské inštitúcie dostávajú daňové úľavy, že štát financuje náboženské školy a že aspoň v niektorých verejných školách je povinná výučba náboženstva, Osobitne sa spomína Konkordát s Vatikánom z roku 2000, rozšírený v rokoch 2002 a 2004 a zaisťujúci vplyv a financovanie 11 cirkví a náboženských spoločností na školy a armádu. V roku 2009 to bolo 37,19 miliónov Eur (asi 50 miliónov USD).

Pramene: Freedom of Thought Report, Download the Report; Diesseits, UN-Menschenrechtsrat: IHEU prangert weltweite Verfolgung von Atheisten an

Poznámka k Cenám humanistov 2019

informácia autora Rastislav Škoda

v1.01 30.04.2024 07:51

Rastislav Škoda

Po prevzatí ceny Humanista roku 2019 mal profesor Jozef Leikert krátky inauguračný prejav, v ktorom vytrvale používal výrazy, príbuzné so slovom humanizmus vždy len vo význame dobrota, láskavosť, milota, ľudomilstvo, ľudskosť a podobne.

Keďže to nekomentoval, mám podozrenie, že ušlo jeho pozornosti, že na konci minulého storočia došlo k posunu hlavného významu pojmu humanizmus z etickej oblasti na filozofickú, pričom zostalo dosť výrazov na krytie etickej oblasti.

V západnej Európe, USA, Kanade a Austrálii sa vo filozofickej oblasti osamostatnil pre výraz humanizmus význam ateizmu, prípadne agnosticizmu. Miestne aj medzinárodné združenia a organizácie sa postupne menia z ateistických na humanistické, a ako také ich vidí aj OSN a EÚ. Prečo k tomu dochádza? Ľudia sa rozhodli dávať prednosť výrazu, definovanému pozitívnymi hodnotami pred samými negatívnymi argumentmi pri odchode boha, ktorého rolu pri riadení spoločnosti preberá na seba človek (po latinsky homo) – a od neho je odvodený výraz humanizmus.

Príhovor profesora Jozefa Leikerta:

Dámy a páni,
pán doktor Škoda je humanista – ateista, ja som humanista – kresťan.

Prevzal som si ocenenie Humanista roka a chtiac-nechtiac sa mi natíska otázka: Som humanista, sme my všetci, vážení a milí priatelia, skutoční humanisti? A vôbec, potrebuje dnešný svet humanistov? Nie sú humanisti v očiach mnohých len akýsi čudní ľudia z minulých storočí, skrývajúci sa pod nánosom dejín?

Dávno je tomu, čo vznikol a rozkvital humanizmus v najpriliehavejšom zmysle slova. Potom prešli roky, striedali sa vojny a humanizmus si každá doba prispôsobovala na svoj obraz. Väčšinou sledujúc vlastné ciele, záujmy, svoj prospech…

Nechcem robiť prednášku, ani špekulovať nad tým, ktoré obdobie najväčšmi prialo humanizmu a ktorí humanisti boli najlepší. Skôr ma zaujíma, aký humanizmus žijeme dnes. Je naozaj ľudský, ako znie doslovný preklad latinského slova humanus? Nie je náhodou iba taký, akí ľudskí sme my, aká ľudská je spoločnosť?

Vážení a milí priateľa, možno niektorí nebudete so mnou súhlasiť, ale možno aj niektorí áno: Sme málo ľudskí, málo tolerantní, málo empatickí, málo vnímaví, málo pozorní, málo obetaví. Poviete si, ako kto… Áno, je to pravda, ako kto! Našťastie, nie sme všetci rovnakí, inak sa obliekame, inak chodíme, inak rozprávame, ale aj inak rozmýšľame a konáme.

Či si to priznáme, alebo nie: Zlyhávame. Sme k sebe nevšímaví, zlí a niektorí aj zákerní. Otázne je, prečo je tomu tak a čo nás k tomu vedie? Živelnosť, pudovosť, sebazáchova, či skôr vnútorné presvedčenie alebo nevedomosť?

Humanizmus začína a končí u jednotlivca, teda u každého z nás. Iba na nás záleží a zároveň od nás závisí, aký humanizmus žijeme. Či je skutočný a pravdivý. Alebo je to len hra a klamstvo?

Humanizmus nie je, ako si môže niekto myslieť, len učenosť, vzdelanie, vedomosti, ale predovšetkým prirodzená múdrosť, vnútorná inteligencia, takt, úprimnosť, milota, obetovanie sa druhému. Povedané dvomi jednoduchými slovami – ľudskosť a dobrota. Veľká dobrota a veľká ľudskosť.

Nemám rád hlučných humanistov, ktorí za každú cenu presadzujú iba svoj názor, hádajú sa, búchajú po stole, nepočúvajú iných. Najnebezpečnejší sú radikálni humanisti, ktorí sú schopní urobiť čokoľvek v záujme vlastného presvedčenia: ohovoriť, pošpiniť, znepríjemniť život iným. Žiaľ, sú aj takí, ktorí v mene svojej pravdy sú schopní vraždiť, zabíjať a pre vyššie ciele obetovať aj seba. Sú to humanisti, alebo fanatici? Či fanatickí humanisti? Alebo len obyčajní šialenci?

Optika videnia, konania a skutkov je rôzna, rozdielny je aj uhol pohľadu z jednej či druhej strany. Neraz to, čo my odsudzujeme, iní chvália, vyzdvihujú do nebies…

Natíska sa otázka: Ako vyriešiť dilemy? Jednoducho: dobro a láska by mali ostať za každú cenu nemenné. Nemenná by mala byť aj ľudskosť, tá predovšetkým. A čo city, nemali by byť tiež nemenné?

Podľa čoho a na akých váhach sa dajú merať tieto veličiny? Možno stačí seizmograf duše, veľkosť srdca, či pootvorená náruč a dokorán otvorené oči.

Myslím si, že podstatou dnešného humanizmu by mala byť schopnosť počúvať jeden druhého. Nebyť nevšímavý, hluchý, slepý. Epicentrom človeka nemôže byť jeho ego, sebeckosť, zahľadenosť a započúvanosť do seba. Mali by sme citlivejšie vnímať, čo sa robí vo vedľajšej ulici, čo je za dverami protiľahlého domu, čo sa deje v blízkom či vzdialenom štáte. Jednoducho, ako žije, čím sa raduje a za čím smúti náš sused…

Najhoršie je, keď zatvárame okno, ale aj oči pred nešťastím druhého, keď sa nevieme tešiť z radosti a úspechu iných, keď nevieme prebolieť cudzie starosti. Isto mi dáte za pravdu, milí priatelia, niet nad ľahostajného, nevšímavého a necitlivého človeka…

Naším šťastím je, že život nie je jednofarebný, ale rozkvitnutý a rozvoňavený, ako lúky a stráne v tomto ročnom období, aby za pár mesiacov osireli, ponorili sa do spánku a pripravili sa na nové zrodenie, na novú krásu, na novú lásku.

Náš život a naše krátke putovanie po maličkej planéte – aj keď s obrovskou túžbou letieť do ďaleka a spoznávať iné galaxie – stojí za to prežiť v najľudskejšej ľudskosti a v najhumánnejšej humánnosti.

Oplatí sa, milí priatelia, žiť čestne, korektne, svedomito. S dobrotou v očiach a doširoka roztvorenou dlaňou. Čím viac lásky, dobroty a miloty rozdáme, tým viac lásky, dobroty a miloty dostaneme. Nebuďme preto skúpi na úsmev, nebuďme skúpi na pohladenie, nebuďme skúpi na milé slovo. Buďme dobrými deťmi svojich rodičov, buďme opravdivými humanistami. Dnešná doba, spoločnosť a ľudstvo potrebujú ozajstných, nefalšovaných humanistov. Potrebujú viac než inokedy ľudskosť, potrebujú človečenskosť, potrebujú lásku. Všetko to je v nás a všetko to je pre nás…

Ďakujem za pozornosť, vážení a milí priatelia. Bolo mi cťou pred vami vystúpiť a prevziať vzácnu cenu. Veď môže byť pre mňa v tejto chvíli niečo vzácnejšie, ako byť laureátom ocenenie Humanista roka? Neviem, či som tohto ocenenia hodný a či si ho zaslúžim. Isto je na Slovensku veľa opravdivých humanistov, ktorí si túto prestížnu cenu zaslúžia, ale ak vás moja tvorba: poézia, literatúra faktu, vedecké práce, kultúrne aktivity a pedagogické pôsobenie, najmä však moja ľudskosť a láska oslovili, teší ma to, ďakujem a úprimne si to vážim. Nech je cena pre mňa, ale i pre vás, vážení a milí priatelia, výzvou, povzbudením a odhodlaním. Byť lepším, pozornejším, milším. Teda humánnejším. Nielen ja, ale všetci na Slovensku, to potrebujeme. Veľmi, veľmi to potrebujeme.

Ďakujem za pozornosť a prajem ešte krásny, i keď trochu upršaný deň. V každom prípade ho naplňme najkrajšou láskou a najúprimnejším humanizmom.

Ďakujem.